Jan Wiktor: Plemeno Kainovo

Čas už veľmi pokročil, veľa svetla sa slialo na zem a tu, v tesnej izbičke Malinovských, sa rozvidnilo len teraz, a len nato, aby sa odhalila celá jej úbohosť. Na holých, bohvie kedy bielených stenách visí niekoľko očernených obrazov. Medzi vyblednutými a pohúžvanými svätými kríž, tak často navštevovaný plačom a žalobami ľudí. Niet tu nazvyš nábytku — len skriňa na háby, bidlo pod povalou, ťažká lavica, ktorá putovala po izbici — keď bolo treba, a postel v kúte, na ktorej leží mladá žena, prikrytá perinou. Do hlavnice zarytá spočíva chudá tvár s rumencami príliš červenými. Pri každom úsmeve sa blysnú zuby, pýšiace sa zdravou bielotou. Tak často sa usmievaly a zakaždým oči nezvyčajne živé šibly pohladmi, ktoré rozjasnily celú tvár. Chorá ťažko obrátila hlavu, pozrela na okno a zahľadela sa na belasé nebo, ktoré sa objavilo medzi potrhanými mračnami. Na nebi, na chvíľu vyjasnenom, zasvietilo slnko svojou nádherou a hodilo na ubitú zem dlážky štvorec svetla, rozkrojený štyrmi čiarami.

Stiahnite si túto knihu zdarma: