JÁN WIKTOR.

PLEMENO KAINOVO.

ROMÁN.

1947.

VYDAL SPOLOK SV. VOJTECHA V TRNAVE.

        Román Plemeno Kainovo (v poľskom origináli pod názvom Orka na ugorze, Lwów-Warszawa 1935) od Jána Wiktora v preklade Márie Babiakovej-Bajovej vychádza ako 20. sv. edície Svet, séria C, ktorú vydáva Spolok sv. Vojtechu v Trnave. Obálku nakreslil Š. Cpin. Tlačila kníhtlačiareň Pravda v Komárne r. 1947.

Autor o sebe.

        Písať o sebe je neobyčajne ťažká úloha, lebo to je téma príliš obšírna, dotýka sa toľkých vecí, vyžaduje toľko odpovedí, že vskutku nevedno, ktorou sa zoaberať pozornejšie, ktorú osvetliť. Či tu hovoriť o tom, za akých podmienok sa vytváral život, z akej hĺbky vyrastal od detstva, či o ceste, ktorá viedla od prahu rodného domu do sveta, či podať obraz duše, jej premien v rozličných obdobiach, či hovoriť o práci spisovateľa, o útrapách, pochybnostiach, skleslostiach a sklamaniach, ktoré obdarúvajú najväčšou, nevýslovnou radosťou, vyvierajúcou z toho čarovného slova: píšem...

        Obraz autorovej duše, jeho bohaté zážitky najľahšie sa nájdu v jeho dielach, lebo sú zavše verným odzrkadlením jeho vnútorného úsilia, nadšení, túžob zážitkov. Autor sa často vteľuje do istých postáv, napája ich svojimi myšlienkami, citmi, dáva im silu premáhať prekážky, pomáha im v úsilí uskutočniť vytýčené ciele a predsavzatia, učí ich vlastné pravdy, ukazuje im cesty, po ktorých už sám prešiel, cesty, čo vedú do neba, a snáša v prikrášlenom slove na zem hviezdy, ktoré zapaľoval vo výšinách; pery obdarúva úsmevom, oči napĺňa vlastnými slzami a napája ich svetlom, ktoré sám v sebe vykresal. A v tom je sústredené jeho bytie i pravda. Dojmy a nadchnutia, ktoré sú spoločníkmi písania, preplynú ako vlny rieky, vyvierajúcej z horských prameňov a ústiace j do nesmiernosti mora, ktorým je ľudstvo.

        Obdobím prelomu bol čas po matúre. Kam ísť ? Na aký odbor sa zapísať ? Aké zamestnanie si vyvoliť ? Dve cesty sa otvorily preč mládencom s vysvedčením zrelosti v rukách — teologia alebo medicína. Kňaz alebo lekár, dve najvznešenejšie povolania, ktoré do svojich činov vteľujú pulzovanie srdca, počaté z božieho vnuknutia a vyvierajúci z lásky. Mocnejšie boly príkazy Dr. Judyma — zo slávneho » a u  nás známeho románu Štefana Žeromského Ľudia bez domova: slúžiť nešťastnému človekovi. Vybral som si teda medicínu, ktorú mi však prerušila ťažká, bolestná a dlhoročná choroba. Na terase sanatória som začal písať. Ozveny pobytu medzi chorými odzrkadlily sa v románe, ktorý nikdy nevyšiel a ktorý nosí meno Na prahu smrti. Sbieral som do neho vyznania s umierajúcich perí, s hasnúcich očú, vteľoval som do neho túžby i stony ľudí, odsúdených na smrť a volajúcich k hodine smrti: Ježišu Kriste, chcem žiť ! — Ten román, napísaný pred rokmi, zahrabaný je pod hŕbou papiera ako doklad mladíckych zážitkov, presýtených pátosom, nadšením i tragizmom, keď som vysoko vzlietal, aby som upadol na lôžko sanatória.

        Nečudujte sa, že smútok tak často zahaľuje kapitoly, že ten nepríjemný spoločník ukrýva sa za slovami, i keď by som chcel každý výraz v slnku vykúpať, jasnosťou napojiť, dať mu tvar chmár, objavujúcich sa na belasých hárkoch neba. Ten smútok, to je závan z tamtých čias.

        A neskoršie. Stránky životopisu veľmi ťažkého, to sú časy, pripamätujúceho borbu s osudom, prekonávanie prekážok, kliesnenie priechodu a dobývanie spoločenského rebríka, stupienok po stupienku, hodina po hodine. Z tých čias je román Burek, v ktorom sa sústreďujú dojmy a zážitky s mestskej dlažby.

        Karol Ludvik Koninski, jeden z najhlbších poľských kritikov, filozof, najšľachetnejší človek, ktorý pokladal spisovateľskú prácu za kňazské poslanie, ktorý do života vteľoval božské prvky, zomrel roku 1943, v úvahe o Plemene Kainovom (pôvodný názov Orba na úhor e) medziiným spomínal, že od včasnej mladosti putujem po poľskej zemi nie ako spisovateľ, ale ako obyčajný človek, ktorý so živými ľuďmi po ľudsky celé týždne i mesiace nažíva, vstrebáva do seba všetky ich starosti i radosti — dediny i ľudu. „Pamätám sa, — hovorí — bolo to cez vojnu, keď som poznal mladého človeka, môjho rovesníka, smutnej, zamračenej a zadumanej tváre, s rozstrapatenými vlasmi, pravého bohéma, na nohách ťažké turistické topánky, na sebe mal vyblednutú blúzu, ktorá už nejeden dážď, nejeden nocľah kdesi v stodole prežila. Volal sa J. W Je tým po Poľsku putujúcim srdcom, ktoré túži ochrániť srdcia druhých, prebudiť ich príkrovom slov a otriasť nimi..." Takto vraví kritika, čo chce charakterizovať moju tvorbu. No mne prichodí k tomu dodať, že pravdou je len to, že vnútorný príkaz ma vždy vyháňa zpomedzi štyroch stien a prikazuje ísť do života, premeriavať jeho dni, hľadať človeka, priblížiť sa k nemu, poznávať jeho potreby, túžby a slúžiť mu tým, čím spisovateľ poslúžiť môže — slovom, vyňatým zo srdca, čo učí o vznešenosti lásky a ukazuje krásu dobra. — Tak osud zariadil, že idem tam, kde sa dovoláva pomoci nešťastný, ukrivdený a utláčaný hlas. A kamkoľvek zájdem, vždy a všade mi znie v srdci príkaz: pravda, láska a spravodlivosť sú piliermi šťastia na tejto zemi a len to je večné, čo z dobra vyrastá.

        Ponáram sa do hlbokého, búrlivého víru, aby som zachytil jednu z vín, aby som vykradol tajomstvo a vtelil ho do slova, ktoré by mohlo byť šatkou svätej Veroniky. Niekedy mi z pera nesteká atrament, ale čistá krv, vyvierajúca z ľudských rán. Čo vidím, čo cítim a prežívam, to zapĺňa stránky môjho zápisníka, z toho sa rodí moja tvorba, tie základy sa rozrastajú s roka na rok, nánosom citov, dojmov a zážitkov; shŕňam ich na voze i pod vozom, na poli, v lese, na ulici, pri stokách, v chrčaní všakových zlorečení, medzi blýskaním nožov, medzi úsmevmi a hlásam pritom najkrajšiu zvesť o ľudskom srdci.

        Pobádaný tým nutkaním hľadania a putovania, zašiel som do Francúzska, kde ma osud zaviedol do zapadlých štvrtí, brlohov, na dno ľudskej biedy, medzi šupiny, odpadky spoločnosti. Dlhé dni a noci strávil som pod parížskymi mostami, kde som sa vdieral do dôvery vykoľajencov, vykrádal som tajomstvo ich zmárneného života. Počúval som reč ľudí, i reč kameňov, na ktorých odpočíval tulák, ronil slzy, metal preklínania na svoj nešťastný osud. Nepoznal som ich budúcnosť, ich činy, išiel som medzi nich s dôverou, s vierou a pre každého som mal ten istý stisk ruky, ktorý neraz vyjadrí viac ako slovo a spája mocnejšie ako pomoc a záchrana, hodená v almužne. Ani jeden z nich ma neoklamal, neukrivdil mi, hoci boli medzi nimi vyvrheli, takzvaní ľudia bez cti a viery. Tu pod handrami, v blate tĺklo šľachetné ľudské srdce, lebo slzy sú tak isto čisté, lebo úsmev je tak isto jasný u dieťaťa ako u skrúšeného kajúcnika.

        Z toho obdobia pochádza dvojdielny román Vŕby nad S e inou. Dnes, keď sa rozpamätúvam na tamtie časy, myslím si, že toľký sosbieraný materiál, zážitky s ním spojené, mohly by byť obsahom nového románu, plného otriasajúcich príhod, neraz dramatických i spokojných, udržujúcich v napätí čitateľovu pozornosť. Postavy sa prihovárajú zo života a trúsia na stole predo mnou zdrapy svojich citov, aby som ich vtelil do slov a oživil na stránkach knihy.

        Raz mi matka veľmi sľubného, deväťročného synka poslala jeho verše a prosila o posudok o nich a radu, či má pestovať ten talent. Medzi iným som takto odpovedal:

 — Keby som mal syna, ktorý by prejavil vôľu venovať sa písaniu, tak by som ho v kolíske zahrdúsil, aby som ho uchránil pred očakávajúcimi ho pokoreniami, pred ťažkým osudom sklamaní, krivdy a borby s prekážkami. Ale keby som sa ja mal druhý raz narodiť, tak by som Stvoriteľa prosil o splnenie jedinej prosby: aby som zas mohol písať. Lebo toľko radosti a šťastia prináša so sebou to vznešené povolanie, tá najkrajšia práca. Spisovateľ je neraz spútaný väzeň bez zajtrajška, nádenník bez domova, perom prikutý ku stolíku, nádenník, ktorý nepreklína, ale požehnáva každú chvíľu života, keď môže pracovať.

        Poznal som obuvníka, úbožiaka, býval v pivničnom byte. Keď sa pozrel hore, cez okná videl len nohy, náhliace sa cez ulice, zaliate slnkom. Zriedkavo však mal čas pozrieť sa hore — zponad stolíka a dívať sa na hŕbky ľudí, čo prechodili popred jeho okno. Raz mi povedal toto: „Keď vidím topánky na nohách detí i starších, vtedy sa veľmi radujem, že som obuvník, lebo moja práca chráni pred blatom, mrazom, prechladnutím. Keby nebolo obuvníka, tak by sa tie nohy náhlily v daždi, v mraze, ó, lebo obuvníctvo, to je pekné remeslo, anjeli museli na to ľudí vyučiť, preto rozsieva spokojnosť a radosť." — Z jeho slov sálalo nadšenie a vznešenosť. Pozdávalo sa mi, že tak kazateľ káže v nadšení. Pozeral som sa vtedy na jeho prežiarenú tvár, aby som si zapamätal výraz očú, zvuk jeho šťastlivého hlasu. S takými istými citmi pozerám sa na oči čitateľa, chcem zazrieť ich výraz, dívam sa na pery, chcem zbadať úsmev. S takými istými citmi chcel by som počuť záchvevy srdca, rozcíteného pulzom srdca spisovateľovho a vteleného do slova:

        — Človek je dobrý.

I.

        Začaly sa drobné, všedné príhody každodenného života, i jesenný deň, teraz tak často prepletaný slnkom a dažďom.

 Na svitaní boly mračná ako by krídlami medzi sebou posväzované, dvíhaly slnko zdola a zrazu rozžiarené červeňou východu, potom do zlata vyjasnené usalašily sa za hrebeňami vrchov.

 Čas už veľmi pokročil, veľa svetla sa slialo na zem a tu, v tesnej izbičke Malinovských, sa rozvidnilo len teraz, a len nato, aby sa odhalila celá jej úbohosť. Na holých, bohvie kedy bielených stenách visí niekoľko očernených obrazov. Medzi vyblednutými a pohúžvanými svätými kríž, tak často navštevovaný plačom a žalobami ľudí. Niet tu nazvyš nábytku — len skriňa na háby, bidlo pod povalou, ťažká lavica, ktorá putovala po izbici — keď bolo treba, a postel v kúte, na ktorej leží mladá žena, prikrytá perinou. Do hlavnice zarytá spočíva chudá tvár s rumencami príliš červenými. Pri každom úsmeve sa blysnú zuby, pýšiace sa zdravou bielotou. Tak často sa usmievaly a zakaždým oči nezvyčajne živé šibly pohladmi, ktoré rozjasnily celú tvár. Chorá ťažko obrátila hlavu, pozrela na okno a zahľadela sa na belasé nebo, ktoré sa objavilo medzi potrhanými mračnami. Na nebi, na chvíľu vyjasnenom, zasvietilo slnko svojou nádherou a hodilo na ubitú zem dlážky štvorec svetla, rozkrojený štyrmi čiarami.

 — Mama, niekedy vás vezmem na ruky a zanesiem na dvor, aby ste videli svet — zvolal chlapček, keď sa obracal od okna k matke.

 — Dobre, Alojz, dobre.

        — Aj ja, ahá, takto vás vezmeme, — ukazoval Stanko; stál vedia bez košieľky, v nohavičkách, pridržiavaných šnúrkou, ktorá sa mu vrezávala do nahých pliec.

        Malinovská už dávno neopúšťala postel. Neznáma choroba — hovorilo sa. že jej sused Biel počaril — skrúcala jej údy tak, že nakoniec vyschnuté nohy bezvládne spočívaly, ruky skrížené na prsiach boly celkom slabé, len dva znetvorené prsty sa niekedy pohly, aby rozšúchaly mihalnice, klesajúce proti vôli. Svieža tvár a zvučný hlas boly podivnou protivou toho bezvládneho tela. Malinovská sa tak často smiala, že ľudia nevychodili z údivu nad tým, odkiaľ je v nej toľko veselosti.

 V lete ju vynášali pred dom, tak sa aspoň niekoľko hodín mohla nadívať na nekonečný priestor, stvorený len pre ňu jedinú. Ale cez dlhočizné mesiace zimy mala nad sebou nízku povalu, ako veko truhly a len cez okná videla kúsok neba, popretínaného čiernymi konármi; najmilšiu potechu, snesenú s výšav. Vtedy závidela ľudom, že môžu chodiť, pracovať a skrúcať sa okolo toľkých robôt. Aj teraz túžila, aby mohla vstať,, stať si k synovi a zahľadieť sa do uriekajúcich diaľav.

— Len čo slnko otváralo oči zo spánku — už sa schovalo, — sklamaným hlasom oznamoval matke Alojz a díval sa na mračná, ktoré ako hustá clona sa valily od západu a zaťahovály stále väčší priestor.

 — Bude pršať.

        — A možno sneh, — s radosťou zhíkol chlapec.

 — Keď Boh dá, tak bude sneh.

 — Zo zamotaných mračien, meniacich sa na fantastické tvary, vynáraly sa obrysy vrchov, ale hneď mizly, aby o chvíľu ukázaly už svoje belejúce sa úbočia.

 Prvé kvapky zadupotaly na tablách, ako by niekto prudko zaklopal stovkami prstov.

 — V horách sa sype sneh — a tu dážď rosí. Keby tak sneh prišiel do dediny, tak by som, huha, — Alojz sa vypäl, rukami pohodil, pätami sa odrazil od lavice, skočil do prostriedku izby a prskol smiechom, — tak isto budem s mostíka.

 — Čo tu vyvádzaš ? Ešte si nohy dolámeš, — karhala ho matka.

 — Ženie ma na lyže.

        — Figľuj, figluj, a bude poludnie. Kto podkúri ? A Vladka len niet a niet z roboty. Hladný pôjdeš do školy ? Dones ohňa od dedka.

— Nedonesiem. Zas ma vyženú remeňom, nechcem im liezť pod ruky. Mám kresadlo, — vyspevujúc si vybehol do pitvora. Rezko sa skrúcal, o chvíľu vbehol s náručím dreva. Triesky poukladal do malého snôpka. Kľakol pred otvorené dvierka, kremienkom kresal iskry do hubky. Vystriekly pohyblivé plamienky a zpomedzi prstov sbehly pod platňu. Rozsyčaly sa, rozhučaly ohnivými vlnami.

 — Hrnček postav.

 — Čo, mama ?

 — Prečo nepočúvaš ? Hovorím ti, nepodarenec, vody nalej, lebo hrnček praskne, — rozkazovala Malinovská chlapcovi. Všetko ju hnevalo. Keby mohla, vytrhla by mu hrnček z ruky a sama by urobila, čo treba. Ustavične sa musela zdržiavať. — Ved je to dieťa, nemám porozumenia. Druhé deti sa ihrajú a on od mala z roboty do roboty.

        Alojza čosi ustavične odrádzalo od práce a nutkalo vybehnúť do poľa, chytiť kohosi za plecia, vyvaliť na zem alebo stočiť niekoľko dubov, potancovať si, vyvrieskať prekypujúcu radosť. Ale vždy sa z toho rodily príhody s veľmi žalostným koncom pre neho. Z nadmiery radosti schytil Stanka a prevalil ho na zem.

 — Chyťme sa za pasy !

 — Daj mu pokoj, zas ťa zlý posadol, —- napomínala ho matka.

 Nechal brata a zastal ako zurvalec, prichystaný na zvadu.

 — Kde je Vlado toľký čas ? Ja tu mám všetko porobiť ? Vždy len ja ?

 Ticho. Vladko príde a palicou ťa naučí poslúchať.

 Chcel ešte čosi povedať, ale sa zajakal. Chvíľu bolo ticho.

 Na druhej strane chalupy, predelenej spoločným pitvorom, patriacej otcovi jej nebohého muža, rozliehaly sa hlasy, ako to Už býva pri gazdovstve.

 Malinovská vedela, že odtiaľ nepočuje nič dobrého. Starých škrelo, že na ich gazdovstve býva vdova po synovi, a podnikli všetko, aby ju odtiaľ mohli vyhnať — spolu s deťmi. Dosť bolo veru zvád a urážok Boha.

 Alojz sa po výbuchu tvrdohlavosti hneď zmenil, poháňaný náhlil sa a spĺňal matkine rozkazy. Musel navariť; izbu upratať a potom sa dat do učenia. Medzi jednou robotou a druhou, v behu z kuchyne na dvor, rozložil na lavici knihu a po klačiačky, na hlinenej dlážke začal písať úlohu. Sotva načarbal začiatok, ozvaly sa kroky. Malý Stanko vskočil do izby, dokorán rozchľabil dvere a zvrieskal, že ide Vladko. Zavalitý, urastený chlapec prekročil prah ustatým krokom. Tvár mal širokú, pehami posypanú. Posmetal so seba plevy, rozmrvené klasy, slamu a vydýchol.

 — Od rána mlátime. Pomôžem vám a už aj letím. Sváko povedali, že za robotu dajú koňa do Kične.

 — Najlepšie bude, keď pôjdeme po nove. Už ani vydržať nemôžem, chcela by som ísť čím najskôr. Tak ma kosti bolia od ležania.

 — Hneď vám popravím, — vyskočil na pelasť, vzoprel sa na rozkročených nohách, chytil matku popod pazuchy a pokúšal sa ju zdvihnúť. — Nemám v sebe ani trochu sily.

 — Z čoho by bola ? Či sa naješ, či sa vyspíš ? Oddychu nepoznáš, vždy len to urob, tamto urob. Z pôstneho jedla sily nepribudne.

        — O dva roky vás prenesiem ako pierko, — zasmial sa a podvihol úbohú kostru. — Alojz, pomôž mi. Usteľ. — Vladko pridržal matku a mladší nachytro naprával postel.       

 Takí boli zaujatí, že ani nezbadali Bielovú, ktorá na prahu hlasne a pisklavo zvolala »Pochválen«. Keď sa pohla, sukňou zamietla pol izby —, postavila na pec hrnček, ktorý priniesla, a zvolala:

 — Nemordujte sa, — mocným pohybom zdvihla Malinovskú.

 — Mali ste ma zavolať, veď by som pomohla. Taká robota nie je na vaše sily.

 — Sami by sme si dali rady, — pyšno odvrkol Vladko, soskočil s postele, schytil čiapku, krátko zhundral — idem do roboty — a zmizol za dverami.

 Najmladší Stanko učesal matku, zaviazal jej ručníček, zabehol ku skrini, vyhrabal tam úlomok zrkadielka a kázal sa pozrieť, pri tom s obdivom vykrikoval:

 — Ale ste pekná v tej šatôčke.

 — Decku je matka vždy pekná. Decko v matke nevidí kaliku, — Malinovská, obšťastnená synovými slovami, usmievala sa susedke.

 Alojz stál stranou a počúval rozhovor. Bielová kývla rukou, ako by ho chcela smiesť s toho miesta.

 — A ty čo tu máš za robotu ?

 — Aj ja som zvedavý.

 — Na čo si zvedavý, ha ? Keď chceš, hneď ti vylátam gate, až no ! — chytila ho za krk, ako by s neho za živa kožu sdierala, sadla si na peľasť postele, zásterkou si utrela tvár a žalostne vzdychla.  — Lepšie vám na svete ako mne, aspoň máte dobré deti A môj život čo je hoden pri takom mužovi ?

 — Ďakovať Bohu, deti sú dobré, ale čo mám s Alojzom, to nech Boh chráni. A to urobil, a to pokazil, a toho zbil, až uši puchnú od počúvania. Čo len z neho bude ?

 — Vyrastie, vyrastie. Pozrite. Janko bol za detstva galgan a teraz je z neho poriadny chlap. Vojtech bol trúba a aký je teraz z neho mudrlant. Vždy je tak. A môj ? Aký dobrý bol za mládenectva — a potom čo sa z neho porobilo ? Najprv dobre a potom sa zdarebáčil. A naopak.

 — Ako bolo včera na súde s vaším ?

 — A prehral už posledný raz. A nemá práva ani na pole, ani na nič. Mne prisúdili gazdovstvo. — Pri tých slovách sa široko rozkročila a vladárskym pohybom zakrúžila po izbe. — Všetko je moje. Ale čo som sa naplakala, to len Pán Ježiš vie. Včera, keď som počúvala, čo susedy na súde hovorily, myslela som, že mi srdce pukne od žiaľu. Ako ma zapriahal orať, ako ma vláčil po zemi, až mi s hlavy vlasy vytrhal, koľko ma bil, koľko s deťmi hladom moril. Bože ! Bože, všetko rozpovedaly ako na spovedi a on s päsťami skákal do každého a pred Pánom Ježišom Ukrižovaným kričal: Rodný brat mi rozhajdákal manželský život. Ona je vinná a on. Na kom bude hriech a pomsta ? Na nej, na matke a bratovi. Mňa, otca z domu vyháňať, mne, gazdovi, posledný kúsok chleba vytŕhať. Neuverili mu. — Hlas sa jej zadrhol, sedela, hlavu si dlaňou podopierala a poslednými silami stŕhala s pŕs svoju pravdu a pri spomienke na ňu sa triasla.

 — Znivočil nás tými procesmi, kúsky treba popredať na dlhy. Ako sa tu zmôcť ?

 — Biel ide, hen, tamto — tade, — skríkol Stanko, ktorý stál pri okne.

 — Bodaj si nohy dolámal, — zastenala Bielová.

 — Zbočil s mláky, ide po záhonoch. Aha, zastal tam, klačí a rukami robí, aha, tak a tak.

 — Áno, áno, ja viem, hádam sa mu rozum kalí, lebo lozí po poli a blačí: Ja ťa neopustím, lebo ty si mi drahšie a lepšie ako vlastná žena, lebo ty mi zradu nekuješ. Kekysi som ho ľutovala, neborák, hovorím, dosť sa narobil na tých roliach, dosť. Teraz sa mu pomstím za moju krivdu, za moje preplakané roky. Ešte sa mu deti odmenia za mňa, za všetko sa mu riadne odmenia.

 — Aby z toho nebolo nešťastie.

        —  Čo si počnem ? V noci nemôžem spať, myslím: so sekerou sa vláme a pozabíja nás, oheň podloží a podpáli.

 — Ježišu  !

 Prestrašené ženy už videly pred sebou Biela so sekerou a ohňom v zaťatej pästi. Obe vyšeptaly ako jedna:

 — Taký je. Chráň nás, Bože !

 — Čo je môj život hoden, jedného spokojného dňa nemám. Po vynesení rozsudku vykrikoval: Tak isto ti porobím ako Malinovskej, skrúti ťa a za živa zhniješ, ja mám diabolskú moc. Celou cestou sa sám sebe smial, až ľudia tŕpli. Ničoho sa nebojí. Nič mu je žena, dieťa, nič Pán Ježiš, čertovi dušu zapíše, aby dostal veľa gruntu. Na svete je len grunt pre neho. Dosť zlého už narobil, aj vám ukrivdil.

 — Nevyčítam mu. Len si niekedy želám, aby prišiel, aby sa poprizeral na mňa, čo narobil, čo je zo mňa jeho vinou. Možno by zaplakal nado ranou. Aj on má dosť svojho.

 — Zaprisahá sa, že nechcel počariť vám, ale bratovi.

 — Bratovi ? — zhrozená zopakovala Malinovská. — Ježišu !

 — Bratovi. A vy ste prvá prekročili.

 — Toľko rokov trpím a na tú chvíľu nikdy nezabudnem. Keď som prekročila prah, čosi ma pichlo a cez nohu mi boľavý pramienok prebehol až po bedrá, odrazu som prikvokla, lebo som už nevládala stáť. Vledy sa začalo. Čo som sa navozila k doktorom a ani jeden nepomohol. Takto to bude až do smrti ?

 — A nepôjdete k tomu ?... Bielová v polovici zhltla vetu a poverčivo zdvihla prsty k čelu, aby zažehnala zlo.

 — Vari pôjdem. Boha si treba vziať na pomoc. Viete, zas sa mi prisnil, vždy tak istučko. Celučkú cestu som videla vo sne, zašla by som k nemu, aj keby nikto cestu neukázal.

 — Najlepšie dať na omšu a odohnať pokušenie.

 — Keď ma nutká, aby som išla. Včera večer ma tak bolelo, že som oka nezažmúrila. Potom sa všetko zmotalo a zaspala som. Ale aký to bol spánok, keď som všetko videla. Kdesi som išla. Dívam sa. Som tu prvý raz a ustavične sa mi zdá, že som tu kedysi bola. Nie, nebola som. Idem a ísť nemôžem. Nohy mám dolámané. Ó Ježišu, takto biedne umriem ? Kričím: Vladko, kričím: Alojz, kričím: Stanko. Pomôžte. Nikoho niet pri mne — Bohu sa žalujem, že sa pred smrťou chcem aspoň na deti podívať. Vidím a nevidím. Ľudia pri mne, ale nie živí, len také mŕtvoly. Až prišiel akýsi človek, ľahučko ma zdvihol na ruky, nesie do voza a kladie na slamu. Kde ma veziete ? On mi hovorí: Tvoj muž ma pozná, poslal ma pre teba, nikoho sa nič nespytuj, nikto ta tam nezavezie, len ja, lebo viem kde. Vezie ma, vezie — konca nevidieť. Pamätám sa na každý kríček, každý kamienok. Potme by som stihla, hneď. Pýtam sa: Ešte ďaleko ?

 — Keď uvidíš topole pred dverami, tam zastaneme.

 — Pozrite potom, či budú topole pred dverami, prerušila ju Bielová rozpáleným hlasom.

 — Pozriem. Zaviezli sme sa do dvora. Nebolo ho doma. Slúžka odbehla pohľadať ho. Zaniesli ma do izby. Uložili na lavicu. Prišiel, stal si a díva sa a ja volám: Zachráňte ma, vyžeňte chorobu zo mňa, pre Pána Boha vás prosím. Hovorím, kričím a hlasu nepočuť, ale on všetko vedel, lebo videl, aká je zo mňa kalika. Len pozrie na mňa a už mi je ľahšie. A po tele sa rozlieva zdravie. Chytá mi ruku a vystiera, chytá mi nohu a vystiera a potom hovorí s úsmevom: Poskoč si, dievčina, a sám spieva, podupkáva a vykrúca:

Išiel by ja na tanec,

keby nebol kulhavec,

ale krivé nôžky mám,

keď podskočím, hneď padám.

        Ako tak spieval — zasmiala som sa a skočila som na rovné nohy, toľko som sa naspievala, toľko som sa natancovala, až sa mi pot cícerkom lial dolu chrbtom.

 — Možno je to prst boží. Ja by som sa bála ísť, to sú nečisté veci.

 — Keď ma bolí, umrieť by rada, ale keď pozriem na deti, hneď mi ľahšie. Keby ste vedeli, ako to poteší srdce. Čo by som dala za zdravie. Pôjdem, aspoň uvidím, či je to pravda. Lebo — keď to nie je pravda, nijakej pomoci už niet pre mňa.

 — A poznali by ste ho ?

 Čoby som nepoznala, veď ho vždy vidím pred sebou. Starší chlap je to, urastený, mocný, keby tak mykol človeka, nuž Ježiš Mária. Len do očú mu ťažko pozrieť, tak blčia čiernym ohňom. A keď ma vylieči.

 — Privážajú sa k nemu ľudia zďaleka, hovoria, že má diablovu moc.

 — Ej, keby mi čo poradil na moju chorobu, — vzdychla. — Len nikomu nepovedzte, lebo keby sa Biel dozvedel, všetko by na svoje obrátil.

 — Kdežeby som povedala: Ježišu, — Bielová sa zaprisahala svätým, slovom.

 Alojz dnes nemohol dokončil písanie. Úryvky rozhovoru v ňom zobúdzaly nepokoj a strach. Príhoda, ktorú dnes prvý raz počul, každým novo utvoreným slovom dívala sa do synovskej duše. Videl Biela, prikrádajúceho sa so sekerou, vtedy zmieral od hrôzy, zas sa mu objavil prelud muža, ktorého stretla matka. Keď pozrel do okna, šibaného dažďom, poprepletaným chumáčikami snehu, vtedy vyvolané obrazy vietor schmatol a tresol do člapotiny. Schýlený nad sošitom vodil pero, ale hárky papiera pozdávaly sa mu zasneženým úbočím, po ktorom sa mihajú lyže, a písmená kôpkami kríkov, trčiacich zo závejov.

 — Alojz, kravu treba napojiť.

 Na to čakal. Hneď skočil do pitvora a zastal na prahu, podložil ruku pod odkvap rezkej vody, tak milo člapolajúcej. Zachcelo sa mu vyzliecť donaha, žblnknúť do tej lejavice, nech ho vybičuje tisícom pramienkov. Výskokom prebehol cez dvor, chvíľku sa zabavil v stajni medzi šuchoriacou slamou, rozrinčanými reťazami a zas vbehol do izbice; voda s neho stekala.

 — Ale leje, huha ! — prskol a zdupkal od radosti.

 — Nechoď dnes do školy. V takom čase.

 — A či som prváčik ? Akože ? Do školy nejsť ? To odo mňa nečakajte. Nachytro vložil knihu do kapsy, natiahol čiapku, štuchol Stanka a kým si ten uvedomil, čo sa stalo, zmizol za dverami. Pristal, keď mu vietor špľachol pramienok do tváre. Jedným pohľadom premeral vzdialenosť, zablatenú stráň i šedivú dedinu, sotva viditeľnú v čliapanici.

 — Kus cesty. A či neísť ? — Pokušenie trvalo iba chvíľu. Ľúto mu bolo. Hodiny v škole sú pre neho ustavične žriedlom nových prekvapení, potechy, to je jasný pás, prepásaný cez zamračený deň. Bez otáľania hodil sa dopredu do priehlbne vlhkosti. — Len aby som nezmeškal !

 Mokrá chumelica snehu sa hneď roztápala, len čo sa dotkla zeme, iba kde tu belely sa fliačiky na ryšavej tráve. Nebo napuchlo chmárami, prskalo veľkými kvapkami dažďa, kvapky čľapotaly po kalužiach, špľachotaly po kameni. Po stromoch, čo stály vetrom zohýnané na medziach, stekaly blyšťavé pramienky, ako by sa boly zalievaly vlastným plačom. Veža, ukrytá kdesi v hmle, vyzváňala poludnie a hneď sa so všetkých strán ohlásily zvučné ozveny, ani čo by hory dookola vyzváňaly celému svetu.

 Alojz, skrahnutý od zimy, sa skrčil, hlavu vtiahol do kabátika, už nedbal na dážď, ktorý mu stekal po tvári, ale uháňal cez čvrkotajúce blato. Ľúto mu bolo kníh, že zmoknú, preto platenú kapsu schoval pod košelu.

 Cestu mu zatarasil potok, čo sa valil z rozčesnutej skaly; naliaty prívalom padal rozzúrene so strmej steny, búril sa, svíjal, tvoril špinavé vodopády a uväznený vo svojom koryte skrúcal sa, víril medzi trčiacimi skalami. Chlapec hybko preskakoval s kameňa na kameň a zakaždým mu nové vlny obmývaly nohy. Keď prešiel potok, došiel k prvým domom, roztrúseným po svahu. Hrudy blata sa mu lepily na krpce, že ledva dvíhal ich ťarchu. Veľkými, víťaznými krokmi pochodoval do ďalekej školy, cez kaluže, cez víchor, cez daždivú metelicu, necítil už zimu ani únavu, nežaloval sa na deravé nohavičky a obuv. Mocný, rezký, neústupný — každý deň sa ponáhľal k svojmu cieľu. Keď zastal na chodbe, preľaklo ho ticho, ktoré vialo z tmavej siene.

 — Už cengalo.

 Za stenami šomraly stíšené hlasy usilovného učenia. Neďaleko, v poslednej triede hlas — ako by kyjom šľahal: » Ticho, nemotora«, »do kúta«, »ja vás naučím, že si zapamätáte mesiac po rusky«.

 — Zas sa bude pani hnevať, že som sa oneskoril. A či ja môžem za to ? Vždy je tak.

 Čosi ho ešte zadržalo. Hneď sa rozliala kaluža na mieste, kde postál. Ešte raz pozrel za dedinu, na priestor zadaždeného dňa. Mračná tratily svoju farbu i ťarbavosť, boly páperisté, v mnohých miestach popraskaly a roznášané vetríkmi — utvorily trhliny, v ktorých sa objavily kusy neba, sľubujúce dobrý čas, zabelely sa končiare medzi lesami poľany, ožiarenej slnkom, neviditeľným ešte...

 Alojz, preplnený radosťou z čohosi najmilšieho a tak. dlho očakávaného, usmial sa zasneženému priestoru. Ťažko mu bolo odvrátiť sa od toho pohľadu, keď mal oči plné bolesti a svetla. Kroky, náhliace sa do triedy, ohlášaly sa v tichu ako signále.

 Na stene, pri ktorej stál, zostal odtlačok premočených handár, silueta chlapca, plecia, ruky, nohy. To je už neživý Alojz Malinovský, pominuteľný tieň jeho prítomnosti, ešte vždy zahľadený na ďaleké poľany, končiare, belejúce sa medzi spustnutými bukmi a večne zelenými smrekmi.

II.

        Hlavy, sklonené nad knihami, sa zdvihly, keď otvárané dvere zaškripaly a z niekoľkých miest vystriekla žaloba.

 — Prosím, Alojz prišiel neskoro.

 Učiteľka, štíhla, pohyblivá, oblečená do svetlých farieb ako by chcela byť výkrikom veselosti v triede, stála pri prostrednej lavici, so sošitom v ruke a obrátila sa k Alojzovi. V tom pohybe potriasla jasnými vlasmi tak prudko, že rozvírené vlasy ponášaly sa na rozbúrene vybuchujúce plamene. Z belasých očú vybehol pohľad, ako by iskrami sršal, ožiaril hledú, chudú tvár vnútorným jasom, ktorým blčala. Aj jej slová boly — ako by rozpálené. Isto bola rozrušená tým, o čom hovorila. Keď zastala obrátená k príchodziemu, prsia sopäté blúzkou vypúčaly jadrnými tvarmi tesné väzenie. Rada mala toho zurvalca, jednoducho cítila k nemu slabosť, i keď sa vždy s ním musela vadiť a hrešiť ho. Chcela byť prísna, ale každý mohol zbadať utajený, ťažko ukrývaný úsmev, ktorý sa jej veselo triasol v kútikoch perí a pasoval sa s jej hlasom.

 — Veru, ktože iný ? Vždy len ty.

 Alojz si nevšímal žalobníka, položil čiapku na dlážku, kľakol na stupienok a prežehnal sa širokým pohybom.

 V triede ľahkými krídlami šomrala vrava. Pred deťmi ležaly knihy, spestrené písmenami ako čiernym potom, stekajúcim s ťažkých hodín. Lavice, predelené volným priechodom, bežaly v rade ako rovno poukladané hrudy, z ktorých vyrastajú hlavy. Na jednej strane chlapci v kožúškoch, stiahnutých s pliec otcov, vlnených kabátikoch, v polátaných, roztrhaných košeliach, ukazujúcich nahé telo. Na druhej strane pozašívané živôtiky, zodraté vestičky, šatôčky rozličnej farby, tu tmavé, tam jasné vlasy v roztrasenom vrkoči, zapletenom stužtičkou. Tváre skoro všetky jednaké, bledé, maly veľmi rozmanitý výraz, prejavujúci rozdielnu dušu. Hoci okná boly dokorán otvorené, vznášal sa tu vzduch presýtený výparmi horalských izbíc, mesiace nevetraných.

 Alojz náhlivo hýbal perami, aby odrapotal Otčenáš a mohol ísť na svoje miesto, súčasne hrozivo sliedil očami po zdvihnutých prstoch a žalobných výkrikoch.

 — Tóno Z briežka, Janko Zo starej cesty, Mariša Zpoza vody, aha, aj Vojtech Pirsoček. — V mysli pooblápal to meno, kul ukrutnú pomstu. — Počkajte, dám vám ja, — prebehol po radoch a v zástupe našiel belasé oči, zahľadené na neho.

 — Hanka Tomalová, — vzdychol, lenže nevybuchol radostným výkrikom, ale hneď spustil mihalnice, lebo si uvedomil, že zhrešil myšlienkou. I tak ešte raz kradmo, aby svoju pobožnú citlivosť oklamal, pozrel na devu v tretej lavici, ktorá sa teraz trošičku vyklonila a rukou ho uspokojovala, aby sa nič, ale celkom nič nebál, lebo pani je dnes dobrá. Alojz pochopil znamenia, nabral odvahy a usmial sa všetkými slovami Otčenáša.

 — Hanička.

        Náhlivo urobil znak kríža a šúchajúc krpcami, pohol sa s čiapkou pod pazuchou. V priechode sa ho učiteľka opýtala hlasom, ktorý prikazoval pravdu:

 — Prečo si zas prišiel neskoro ?

 — Lebo má len šanty v hlave a nie učenie, — pomstila sa mu Mariša Bobculová za nepríjemnosti, ktoré jej vyviedol.

 — To nie je pravda. Alojz rád chodí do školy, — zakričala Tomalová prihlasno a prihorúco, a keď si to uvedomila, zapýrila sa, sklonila sa, ako by padala ešte hlbšie do horiacej priepasti, ukryla sa za spolužiačky a už sa neopovážila slova povedať.

 — Verím ti, lebo bývaš neďaleko neho — so sotva zbadateľným úsmevom pozrela učiteľka na dievčatko a aby ju viac neonesmeľovala, už nespustila oči s Alojza. — Prečo tak často zmeškávaš ?

 — Ďaleko mám, až, hen s toho vrchu, — ukázal rukou viditeľnejší kopec.

 Mal povedať pravdu, že musí variť, upratovať, že neraz kosti necíti od dvíhania dreva, vody, ale čosi odohnalo s perí patričné slová.

 — Musíš sa skôr pohnúť z domu.

 — Keby som ako zavčasu vyšiel, vždy je tak.

 — Posledný raz ti odpúšťam. Ak sa ešte raz oneskoríš, za trest ťa postavím do kúta. Predstav si, aká hanba ! Ani myslieť na to nechcem.

 — Už to neurobím, — povedal dôrazne, aby nepochybovala o jeho sľube.

 Alojzova lavica sa ničím nelíšila od ostatných. Vrchné dosky, dorezané žabikláčmi, boly akýmsi tajomným eposom pokolení, ktoré tadiaľ prešly a zvečnily svoje bytie aspoň v zárezoch, škľabinách, písmenách a znakoch.

 Pod oknom v malom akváriu rybky zlatými strelami prepichávaly priezračnú hlbinu a strácaly sa v zeleni tráv. V celej triede bolo plno prekvapení, čo rozveselovaly oči. Steny vyprávaly obrázkami o tom, čo sa učili. Články v knihách menily sa na farbistú ilustráciu.

 Za oknami na konároch, čo sa skoro dovnútra draly, visely skrinky, roztrepotané krídlami a vyzváňajúce štebotaním. Sýkorky ovíjaly preletmi koruny stromov v záhrade a vo vzduchu strácaly hvizdy. Stehlíky prenášaly plamienky, ako by ich chcely podhodiť pod domy. Ďatly ďopkaly, čosi neúnavne pribíjaly ku kôre. Vrabce stváraly taký krik, ktorý neniesol sprotivenia, a desiatkami zobákov, nikdy nenasýtených, nehanebne sa dožadovaly jedla. Aj v triede bol taký istý krik, poskladaný z toľkých hlasov, koľko bolo žiakov v triede. Krížily sa otázky a odpovede. Hodina šomrala každou minútou, ozývala sa nepokojnou a takou tvorivou vravou.

 Učiteľka vedela majstrovsky vládnuť nad životom rozvrieskaného drobizgu, búriaceho sa a neuznávajúceho rozkazy. Pozornosť mala ustavične napätú, aby jej neušly najdrobnejšie príhody, aby počula hlasy, reč lavíc a stien. Po Alojzovom príchode striehla na chovanie sa Jože Kubalkovej, vždy odporne úslužnej, s pokorne spustenými michalnicami, líškajúcej sa a priskakujúcej, len aby sa líšila od druhých, aby ju pochválila. Učiteľka zbadala pohyb a záblesk víťazného pohľadu. Skôr ako si to mohla vysvetliť, dievča sa strhlo s miesta.

 — Zoša mi ukradla pero.

 — Nevzala som, nikomu nič neberiem, lebo tata, lebo tata, — zopakovala a zajakala sa zaliata slzami.

 — Ona mi vždy vezme a potom reve.

 Hneď sa strhly dva tábory, jeden kričal tak a druhý inak. Všetky hlasy boly pravdou a úprimnosťou. Tá vrava obrany a obžaloby mohla byť žriedlom nových hádok, zakončených cez prestávku bitkou, ale učiteľka ju preťala rozhodným rozsudkom.

 — Videla som, že si jej svoje pero podhodila. Prinesieš mi od otca ceduľku, aby videl, ako škaredo zaobchádzaš so spolužiačkou.

 V drobných príhodách rozvíjaly sa rozdielne schopnosti a nálady, dalo by sa povedať — stelesňoval sa život. Učiteľka poznala žiakov nielen podľa mena, nielen podľa toho, ako sa učia, ale znútra. Dívala sa do hĺbky ich duší, takých nevyspyteľných, takých bohatých, dívala sa ako cez priezračný prameň na dno a videla prednosti i chyby. Mala veľké porozumenie pre ich omyly, lebo vedela, že koreňami sú vraštené vo tmách, že treba tú priehlbeň odstrániť, aby sa mohol zrodiť pre ne nový život. Usilovala sa formovať ich dušu z hliny, ktorá mala neraz tvrdosť kameňa a bola udlávená obrovskou silou predsudkov a povier. S neobyčajnou starostlivosťou sa venovala deťom vynikajúcim, pestovala ich vlohy, tešila sa ich prednostiam. Nepoužívala hrozby ani telesné tresty. Nie rozkazom, ale obsahom, silou nadšenia nútila k pozornosti a pretápala neraz jednotky neforemné na citlivo reagujúce. Neprekvapilo ju, že deti, neraz najnadanejšie, prechádzajú úsekom uviaznutia, znechutenia, nečinnosti; neliečila palicou, lebo vedela, že sa po istom čase vrátia k predošlej usilovnosti. Keď počúvala odpovede sedliackych detí, obdivovala ich bystrosť a pozornosť, ktorá vnímala a zachytávala s najväčšou dôkladnosťou rozličné premeny prírody, bohatstvo výrazov, farbitosť a obraznosť náhľadov, poznajúcich reč zeme, neba, samostatnosť a možnosť dosahov za tak ťažkých podmienok na poli, na pastvisku. Pri vyučovaní tak často videla izbice, biedu hraničiacu s hladom, bosé nohy, poobtlkané o kamene, cez dlhé dni leta až do neskorej jesene uháňajúce za kravami. Každá ich hodina osobitne, každý útržok obleku, každý pohľad boly boľavou a dojímavou kapitolou. Skoro všetci mohli v zime zostať doma, ale oni denne putovali s vŕškov cez dážď, metelice a mrazy do školy, ktorá ich obdarúvala čímsi, čo nemožno vyorať pluhom ani peniazmi zaplatiť.

 Aj teraz učiteľka chvíľami zabiehala v myšlienkach do dediny. Zadŕhal sa jej hlas. V polovici vety zamĺkla. Na chodbe sa ktosi začal vadiť. Slová sa sosypaly do triedy:

 — Biť, a za čo ? Keď budete mať svoje deti, tak si ich bite a nadávajte im. Na moje dieťa: sedliak, lajniak, býk ? Ja ti dám biť. Ja tak svoje dieťa neprezývam a dávam mu jesť, a som jednoduchá baba, a vy ste učená pani. Moje decko biť a také decko ! Ja svoje deti na samých žemliach chovám, rozumiete, pani ?

 Počuť naťahovanie. Ktosi sa pokúša ženu vyhodiť.

 — Practe sa, polícii oznámim. Ticho !

 — Čo mám byť ticho. Nikto mi nemá čo rozkazovať. Mňa vyhadzovať ? Mňa ? neslýchané. Vidíte, ona mne, »ty«! Tak bolo kedysi, teraz sú inakšie časy. Taká, do paroma, mestská, a ona mne »ty«. Beda ti, čo ma strkáte a sociate. Ja pôjdem sama.

 V triede sa rozhostilo také ticho, že bolo počuť, ako Glasberk obrátil list a sám tým preľaknutý znehybnel. Učiteľka sa pokúšala prehlušiť zvadu, o čomsi hlasno rozprávala. Nepomohlo. Deti nadstavovaly uši na tamtie slová a odrazu sa niekoľké zasmialy.

 — Hanina matka robí také peklo pre Janka, lebo ho včera pani z tamtej triedy vybila.

 Dievčatko si chytro zaclonilo tvár rukami a rozplakalo sa.

 Na chodbe zasa strkanie, prudké kroky a tresk dvier.

 — Už ju vyhodili na dvor.

 Baba vrieskala na ulici do všetkých okien.

 — Ja už viem, kde s tým mám ísť, do novín to dám. Nenechám tak, aj keby som mala pol gazdovstva obetovať, nenechám. Svoje urobím. Mám na to. Počkaj, zapamätáš si ma. Moje dieťa prezývať. To nie sú staré časy, aby si mohla sedliaka cicať. Náš chlieb ješ a ešte na našu lyžicu pluješ.

 Onedlho zvonec oznámil koniec hodiny. Triedy hneď vybuchly krikom, zadupotaly stovky topánok na chodbe, potom na dvore.

 V slobodnej vrave prejavovala sa radosť detstva. Po niekoľkých minútach koniec prestávky privítaly takým vreskom, že splašené mračná ušlý ozlomkrky, aby boly čo najdalej od toho miesta.

 Hodina sa ešte nezačala. Učitelia sa na chodbe nahlas rozprávali o nedávnej nepríjemnosti. Žiaci, ponechaní bez dozoru, zmenili triedu na šialený živel. Alojz sa nezúčastnil na neplechách, ale s podopretou hlavou sa díval s nadšením celkom nie chlapčenským na dievčatko, ktoré sedelo v tretej lavici. Jeho oči prezrádzaly tajomstvo.

 — Hanička, kedy si ty vedela, aká si pekná... Ja by som sa na teba díval a díval a nikdy by sa mi nespríkrilo.

 S dievčininých perí skĺzol akýsi výraz. Oči vymenily pohľady, ústa sa usmialy.

 Niekedy Hanka doniesla jablko., krajíček chleba a delila: tebe pol, mne pol, pozri, rovnaké. Vždy sa chcel pred ňou čímsi vyznamenať, aby ho pochválila. Na jar spolu pásavali. Alojz jej nedovolil ani krokom sa hnúť, sám behal po pastvisku, zavracal kravy. Niekedy priniesol náručie kvetov s poľany.

 Teraz boli takí zaujatí sebou, že nepočuli, kedy vošla učiteľka privítaná výkrikmi:

 — Alojz sa zalieča Hanke.

 Malinovský sa strhol, urobil krok a zahanbený zastal v priechode. Pálčivá červeň mu zaliala tvár a spálila hlas. Ťakžo mu bolo prehovoriť. Prestupoval s nohy na nohu, splietal a rozpletal prsty. V očiach ešte zostaly pohľady, ničím neuhasené výrazy zbožňovania a lásky.

 — Choď na miesto, — povedala učiteľka krátko, ďalších výkrikov si nevšímala, prechádzala medzi lavicami a prezerala sošity.

 Teraz nasledoval v čítanke článok o kováčskej dielni. Pýtala sa, či by jej o tom niekto vedel rozprávať. Odrazu vystriekly výkriky: Ja ! Ja !

 — Ten nám rozpovie, kto spokojne sedí.

 — Kováčov Janko.

 Zašúchanie krpcov bolo odpoveďou. Všetci znehybneli s rukami na prsiach.

 — No, Janko.

 Vyvolaný klepol pätami a začal rozprávať farbisto o náčiní a kováčskymi pohybmi vysvetľoval jeho užitočnosť. Do drobnej dlane chytal spomienku na kladivo a ťal ním rezko. Slová maly silu, moc, odolnosť železa a žiaril ohňom. Chvíľu všetci počúvali nadšene, ale čochvíľa sa začali nudiť. Ktosi zívol.

 — Robme niečo iné.

 — Zaspievame si.

 Vo chvíli sa pieseň rozozvučala melódiou. Veselé slová stavaly duby vo vzduchu, vzlietaly k nebu, aby sa rozhučaly medzi mračnami a letely pomedzi biele hory, pomedzi belasé doliny. Potom si zrazu s buchotom sadly — haha — ešte sa chichotaly v smiechu, ešte dupkaly pätami.

 — Ak budete sedieť tak ticho, že sa zľaknem, že v triede niet nikoho, rozpoviem vám rozprávku.

 — Ale takú dlhú, aha, takú, — rozprestieraly ramená, — nie, dlhšiu, takú ako domov alebo odtiaľto do neba. Budeme počúvať, počúvať, až nám brady — aha — také ! narastú.

 Podskočily a sadly na lavice. Ešte ktorýsi chlapec štuchol druhého do boku, ešte ktorési dievčatko sa naklonilo k susedke, aby jej čosi povedalo, ale hlasy sa zmenily na šepot a šepot sa rozplýval v ticho. Znehybnely s očami vpitými do učiteľky.

 — Rozpoviem vám, ale len tak, ak mi ju neskoršie pekne zopakujete.

 — Urobíme divadlo.

 — Výborne.

 Učiteľka nadviazala na článok o kováčskej dielni a začala rozprávku o kráľovnej zime, ktorá bývala ďaleko na východe v paláci z ľadu, takého čistučkého, že keď zasvietilo slnko, všetko sa mohlo vidieť cez jeho priezračné steny. — Keby ste vedeli, aké tam boly lampy z ľadu. Prekrásne.

 — Lampy z ľadu ? Veď by sa roztopily, — zapochyboval ktosi.

 — Kráľovná sa musela postarať o také svetlo, ktoré neroztopilo kryštály.

 — To nie je pravda.

 — Hlúpy, — skríkol Anton Z briežka, — veď je to rozprávka a nemusí byť — pravda, len, aby bolo pekne.

 — Vtáky posadaly na palác z ľadu, na stromy z ľadu a začaly štebotať, aby kráľovná išla s nimi. Kráľovná sadla do ľadového koča a viete, koho dala zapriahnuť ?

 — Vietor.

 — Áno. Vietor mal biele krídla a tak mocno fičal až hučalo, až zem dunela.

 Učiteľka opisovala zimu a zaviedla deti do mesta, na dedinu, ukazovala im obrazy v izbiciach i na dlažbe. Rozprávku z knihy obmenila, prispôsobila k životu a vyprávala rozprávku, ktorá dýchala pravdou.

 — Chceli by ste, aby už padal sneh ? — opýtal sa, keď dokončila rozprávanie.

 — Nie ! Nie ! — väčšina zahlušila hlasy »áno«.

 — Prečo nechcete ?

 — Lebo je zima ! Lebo si nemáme čo obuť.

 Učiteľka pohľadom prebehla po tvárach, po oblekoch, musela dusiť v sebe rozcitlivenie, ked kázala Alojzovi, aby sa ujal inscenácie. Ten na mieste podelil úlohy, tí budú kvetami, tí vtákmi, ten bude víchor, tamtá snežienkou. Z novín, z farbistých papierov, ktoré učiteľka vybrala zo skrine, porobili koruny, čiapky.

 — Pri predsavení musí byť všetko inakšie.

 Dievčatá si rozpletaly vrkôčiky, očami modlikaly, aby ich vybral za kráľovnú zimu. Alojz dlho rozmýšľal, už dávno ju mal vyvolenú, ale sa neopovážil vyriecť to meno. Učiteľka pochopila chlapcovu roztržitosť, chytila za ruku zahanbenú, v kútiku pritúlenú a zaviedla dopredu.

 — Hanka bude kráľovná, lebo má dlhé, plavé vlasy.

 Záhony kvetov stály pri ceste, stromy vypínaly ramená dohora, vtáci kývali krídlami, štebotali a čvirikali. Najprv mrázik prebehol ponad lavice a dúchol na kvety a trávu.

 — Nič sa im nestalo, — skríkol Alojz, — zle hráte. Musíte hlavy poskláňať, aha, takto.

 O chvíľu vtáci zamávali a ušli pred zimou do teplých krajín. Víchrik precválal, hojdal krídlami. Za ním vyskočil víchor, ťahavo zajačal a fičal a uháňal dookola. Príchod kráľovnej privítaly s takým vreskom, s takým buchotom, až sa steny zatriasly.

 — Čo to zvádzate ? — zakrývala si učiteľka uši a pokúšala sa prekričať búrku. — Dolu sa učia, vyrušujete ich.

 — My sme predsa veľký víchor, to tak musí byť, aby sa ľudia čudovali.

 — Zvalíte školu.

 — Ha, ha !

 Už počuly tresk práskajúcej dlážky, už sa videly, ako váľajú duby medzi doskami, lavicami, rumoviskami. To ich tak rozveselilo, že ešte hlasnejší trepot nôh, ešte hurónskejší krik bol odpoveďou na napomenutie. Keď sa vykričaly, ďalší dej odohrávaly spokojne. Vtedy sa na chodbe ozval klopot, ako by ktosi jednostajne cepom dupotal. Učiteľka sama otvorila dvere a s údivom sa dívala na cudzieho človeka, opretého o palicu a držiaceho košík. Pocestný začal hovoriť rozrušeným hlasom.

 — Už dávno som sa vyberal, ale mi je ťažko chodiť, — vystrčil drevenú nohu, okrútenú nohavicou, priviazanou motúzkom. — Ďaleko s hôr. Dnes som sa viezol do mesta, tak som cestou vošiel, aby som sa vám poďakoval.

 — A za čo to, preboha ? — zasmiala sa.

 — Za Hanku.

 — Vy ste otec Tomalovej ?

        — Ja. Poznám vás z Hankinho vyprávania, lebo mi všetko rozpovie, čo je v škole. Kedysi nás ináč učili, celkom ináč. Bili, Ježišu ! Tak bili ! Za hocičo ma učiteľ tak skatoval, až kožu popretínal. Ešte dnes to cítim po chrbte, po hlave, po rukách. Keby on vedel, ako to bolí, neraz až po dosku hrobu. Vyháňali nás s krikom a bitkou do školy a aj tak len ťažko prinútili. Knihy pod medzu alebo pod odkvap a hajdy do lesa. Nečudo, strach schytával. Kedysi deti preklialy učenie a teraz ich od knihy nemožno odohnať. Veselosť ich ťahá do školy, lebo tancujú, zahrajú sa a poviem vám, že dnešné deti vedia viac ako za mojich čias, lepšie čítajú, krajšie píšu, nie sú také divé a vo všetkom sú úslužnejšie. Inakšie sú. Dívam sa na moje a vidím, že to nie je zábava, nie, len také učenie s radosťou. Učitelia s dobrotou ukladajú do hlavy a do srdca všetko, čo je najlepšie. Šťastlivé deti, len keby neboly hladné a bosé.

 — Viem, zle je... a predsa taká vôla do učenia.

 — Je chuť, ale neraz by sa chcelo zaplakať nad nimi. Hovoríme, že ľudia na dedine si zubami mastia jedlo. Ťažko by bolo žiť, ale dúfame, že sa aj v inom na lepšie obráti, ako sa obrátilo v škole. Neviem, ako sa vám poďakovať, — chytil jej drobnú dlaň a citlivo ju ukryl medzi svojimi od práce zhrubnutými rukami.

 — Ba ja vám ďakujem za dobré slová. Pre mňa je to najlepšia odmena a radosť — a učiteľkin pohľad spočinul na košíku, v ktorom bol tajomný predmet z kože, pásikov a niklového obíjania.

 Dívate sa, pan;. učiteľka, na toto ? Neviete, čo to môže byť ? — Tomala sa srdečne zasmial. — Moja noha je to. Erárna.

 — Nerozumiem, vaša ?

 — Len tak. Tú vlastnú mi vo vojne odkmaslo, — sekol bokom dlane pod pazuchu, — len raz som zjajkol a už bolo po nej. Túto som dnes vyfasoval od vojska — do roboty. Dostanem ešte jednu, sviatočnú s vyleštenou topánkou. Ale v takej sa na dedine veľa nenachodím. Priťažká. Iné je to v meste, prejde sa prechádzkou cez mesto, povrždí vzpružinami — a už. Mne treba pracovať na roli, za pluhom pokrivkať, za statkom chodiť, tak ako už pri gazdovstve. Kdeže pritom dvíhať takú ťarchu ? — hovoril žartovne, spokojne, ako by si robil posmešky zo seba.

 — Za tamtú nohu vám zaplatili touto, — brzdila učiteľka rozrušenie.

 — Veľa by sa o tom dalo povedať. Niekedy k vám zájdem, rozpoviem i knihu si vyprosím, lebo tie, čo sú v dedine, už aj desať ráz som prečítal, aj svoje mám, čo môžem, si kedy-tedy kúpim.

 — Nech sa vám páči, len príďte.

 — Hovoríte, prosím, — Tomala ako by sa len teraz bol na čosi rozpamätal a onesmelený nemohol vysloviť, — že mi zaplatili drevenou nohou. Tým a ešte aj iným. Hoci aj tým, že naše deti môžu byť také...

 — Vždy opakujem, — učiteľke sa zadrhol hlas v hrdle, nové Poľsko sa rodí na rukách tých detí.

 — Vidíte. Veru, veru, — s chlapčenskou radosťou zopakoval pravdu, tak odrazu objavenú. — Preto sme sa ponevierali na cudzích i svojich frontoch, toľko krvi sme vyliali, preto nám nohy poodtŕhalo. Preto, vidíte, pani učiteľka, preto. A či je to ešte primálo ? Z pazúrov si to už nedať vydrapiť, — ruka sa mu zaťala do päste, ako by všetkými prstami čosi mocne svierala.

 Hrdá radosť a veľká sila viala z toho chlapa, poklopkávajúceho drevenou nohou. Slová padaly na dlážku jadrné, rezké, rozpálené ako zpod sekery bukové ívery, aby sa rozhorely ohňom a horely plameňom v tej biednej škole.

III.

 Sneh sa sypal s neba, obielil jeseňou vyryšavené polia, penil sa v brázdach, v priehlbinách. Keď zavial vietor, srážal chumáče s konárov a rozprašoval pyl. Predpoveď včasnej zimy, čo mala iba krátko trvať, bola žriedlom tisícich zábav a zasneženej radosti.

 Hŕby detí vybiehaly zo zatuchnutých izbíc, válaly sa po mäkkej prikrývke, lepily gule, ktoré lietaly cez vzduch, plný vravy.

 V špinavých oknách, bolo vidieť vychudnuté tváre, oči roztúžene sa dívajúce na zabielený svet. Niektoré deli v košieločkách oprely čelá o tabule, čosi hltaly a občas im po siných perách previal úsmev ako znamenie, že sa v duši rozhostilo živšie vzrušenie.

 Alojz vybehol cez pitvor, zafúkaný dnešnou fujavicou, do priepasti nádherného dňa, kričal uväzneným, aby sa išli hrať spolu s ním. Vedel, že nepôjdu, lebo by im otec kožu vyťal. Skutočne, tu mohly byť prekážkou len otcovské remene. Niet topánok ? Šiat ? Daj sa mi svete ! Čo tam roztrhané nohavičky, čo tam deravé topánky, keď každý mal v sebe toľko radosti pri pohľade na zimu, padajúcu s neba na zem. Alojz uháňal cez polia a kričal našťastlivejšie slovo: sneh, sneh ! Prekypoval v ňom snehový živel, v ktorom sa rodila nádej, že si zajtra priviaže lyže. Spolu s inými skotúľal guľu po svahu, kamene donášal, aby mohli postaviť ľudskú postavu. Smial sa, keď tesal tvár. Postavil hrniec.

 — Ale má klobúk !

 Kázal doniesť uhlie, zastrkol pod čelom.

 — Má oči, teraz nech si na fajku pripáli.

 Ktosi rypol do snehuliaka. Zaclonil ho sebou.

 — Netnite, to ho bolí.

 — Takého zo snehu bolí ? Hlúpy si ?

 — Pán Boh slepil z hliny, dúchol dušu a zrodil sa človek.

 — Pán Boh a nie ty, hlupáčik !

 Alojz znechutený zanechal začaté dielo, hneď naň zabudol a už zas kričal, lebo sa zrodila nová myšlienka, vítaná výkrikmi všetkých.

 — Mostík.

 Vybrali vhodné miesto. Očami premerali diaľku. Najlepšia. Rozbeh, odraz, voľný priestor na sjazd. Terén sa musel trochu narovnať, pozasýpať jamy, odstrániť prekážky, kríky a zas inde podvihnúť kamením. Náhlivo snášali, prenášali veľké kamene, kusy dreva. Sjednotil ich spoločný cieľ. Nikoho nebolo treba poháňať, dostatočné tu bolo vedomie, že je to užitočné pre nich. Alojz viedol prácu, rozkazoval, bol vodcom hŕbke a sám pracoval za desiatich. Niekedy pristál na vyvýšenine.

 — Keď sa rozbehnem, k tamtomu kríčku skočím. — Vo vypätom tele cítil silu, rýchlosť, spomienku na minuloročné skoky a behy. Ale to bude, huha ! — vyhadzoval z pŕs rezký hlas, výraz šťastia. — Len sa snehu dočkať — už videl, ako uháňa cez priestranstvá, cez slnečné záveje a šibal ho dych mrazu, od ktorého tvár tak blažene horí. — Teraz pôjdem na opravdivý mostík.

 — Dovolia ti to ?

 — Čo by nedovolili ?

 Všetci sa zahľadeli na obrysy tamtoho mostíka, slabo viditeľného v diaľke, a usmiali sa mu ako najúprimnejšiemu priateľovi. Spomínali na doterajšie preteky, vyslovovali mená pretekárov, dĺžku skokov, opisovali náradie, farby klubov. V ich slovách bol obdiv, rozohnený závisťou.

 — Keby som aj ja tak.

 Alojz zvolal vyprávajúcim.

 — Na našom sa naučím a potom pôjdem na tamten.

 — S takej výšavy skákať ? Zabiť sa môžeš.

 — Ničoho sa nebojím. Musím sa stať majstrom, aby o mne písali v novinách.

 — Budeš skákať, ale lyžičkou po miske. Už si raz okúsil, stáčalo ťa ako vrabca a pyskom si celé pole zoral.

 Alojz nepočul doberanie, zaujatý vlastnými myšlienkami prekypoval radosťou, vyprával, ako si minulej zimy priviazal ku krpcom dve dosky, vybehol do hôr, rafol o zem, že nevládal kosti posbierať. Ale to nič. Ani matke sa nepriznal, lebo by mu prikázala doma sedieť. Keby ho na reťaz priviazali, ujde. Príhody na snehu boly žriedlom najskvelejšej zábavy. Teraz už má lyže, »ako sa patrí«, z javorovej dosky. Zmajstroval si ich v lete s pomocou Fera Harkulu. Také nemá nikto, nikto v celej dedine. Každý deň si ich prezeral, nemohol sa dosť nabažiť ich tvarom, ich krásou. Neraz v noci vstal a išiel pozrieť, či ešte nesneží. Vždy videl len šedivú zem. Až dnes sa Pán Ježiš zľutoval a vyslyšal. Nech sa stane čokoľvek, do školy nepôjde.

 — Ukáž lyže, — pokúšal prefíkane Števko Packula.

 Alojz sa rozbehol k úkrytu, zpod odkvapu vytiahol svoj poklad, pretrel senom a išiel ku chlapcom, ktorí sá mu rozbehli oproti a s obdivom obzerali ostrúhané dosky. Ktorýsi pohŕdavo zašomral, ked si prezeral väzbu z drôtov a šnúrok.

 — Ledačo.

 — Čo tam viazanie, len aby letely.

 Števko nabral pary a pyšne odkašlal.

 — Ja budem mať pretekárske.

 — Ty ? Na pretekárskych ?

 Nikto si už nevšímal Alojzove lyže. Kto by sa díval na také drievka. Dosku si priviazať — a to, to je lo isté. Malinovského zabolely posmechy. Nevedel, čo odpovedať. Stál pokorený a zgniavený, z ruky do ruky si prekladal ohrdený zázrak. Pomáhal si úškľabkami, ale cítil, že sa zosmiešnil pred toľkými kamarátmi. Vytrhol im ich.

 — Tak sa nedívaj, nekážem ti. Števko bude mať pretekárske, keď Briarka vyletí dohora, ó, tak. Vieš.

 — Budem mať.

 — Neviem odkiaľ ?

— Odkiaľ, odtiaľ, ale budem mať, — dlho hľadal vhodné slovo, až vykríkol natešený klamstvom, ktorým mal pokoriť nepriateľa. — Tata mi urobia.

 — A vedia ?

 — Keď budú chcieť, budú aj vedieť, alebo si kúpim.

 — Odkiaľ budeš mať toľko peňazí ? Vieš, čo stoja ?

 — Nie som taký žobrák ako ty.

 — Kto je žobrák ?

 — Ty, rapavá žaba ! — zvrešťal Števko, obrátil sa a fujazdil, čo mu nohy stačily.

 Kdeže by Alojz daroval zneváženie a pokorenie; rozbehol sa za utekajúcim, prebehol mu cez cestu. Stali si oproti pripravení na bitku — dvaja kohútí, zádrapkári, neústupní.

 — Ja ti dám !

 Neráčili sa najmä pre Hanku Tomalovú. Museli si vyliať pomstu. Skočili na seba. Chytili sa.

 Niekoľko chlapoov ušlo a len zdaleka pozorovali bitku, niekoľkí zostali nablízku, pripravení pomôcť víťazovi. Huckali oboch do bitky. Každý z nich chcel byť sudcom i obrancom. Alojz si dával sám rady. Po krátkom naťahovaní praštil protivníka o zem, až chruplo, a už mu sedel na hnátoch. Chytil päsťou pod ohryzkom, ruku zdvihol do výšky a vyfučal vyhrážku :

 — Kto je žobrák ?

 Števko videl rozpálenú tvár, oči pomstou sršiace, vykrivil v strachu ústa a zablačal:

 — Už nikdy, Alojzko, samo z pysku vyletelo, ja len tak, na žart, pusť ma, — skuhral, plakal predstieraným plačom, podlizoval sa, koril. Oči mu plávaly v mokrote.

 Alojz pocítil pod kolenom odpornú triašku a pohŕdavo pomyslel:

 — Zdochlina, ani biť sa nevie, len reve a hneď sa mu leje z očú, taký sopliak je z neho a nie bitkár.

 Keby sa Števko pokúsil brániť zubami, nechtami, chlapskou tvrdosťou, to by bola radosť. Ale s takým smoklošom ? Veru nie je česť. A skleslá ruka zdvihnutá na úder.

 — Prac sa. Ty si už len žobrák a usmrkanec. Ešte som sa ťa nedotkol a už bľačíš. Tento raz ti darujem, ale ak sa ma ešte raz opovážiš prezývať, tak...

 Števko vyskočil zo zeme a fujazdil odlial. Keď už bol na prahu svojho domu, zdvihol kabát, vypol nohavice.

 — Toľkoto sa ťa bojím. Sem mi povedz, čo máš. Počkaj, poviem Hanke, ty žobrák.

 Obaja sa na seba jednako pozreli a ich oči ešte raz zablčaly nenávisťou — nie detskou, ale ľudskou, ktorá by bola schopná i škrtiť.

 Alojz sa rozbehol. Ale pri plote zaslal, lebo Števko zmizol v pitvore a zaplesol dvere za sebou.

 — Eh, s takým špinavcom si začínať.

 — Keď mama prídu, dajú ti.

 Vyhrážka zaúčinkovala. Alojz sa zvrtol, hnev v ňom lomcoval, ale ponáhľal sa ku prerušenej práci.

 Zpoza potrhaných mračien vykukovalo slnko, kĺzalo sa po kalužiach a roztápalo sneh — odhaľovalo čiernu zem. Pri pohľade na to strácaly sa úsmevy detí ako topiace sa ostrovčeky bielej radosti.

 — Keby padalo dnes, zajtra, pozajtre.

 Ich nohy túžily po lyžiach, telo po uháňaní, duša po vysnenej zime.

 Alojz nosil kamene na mostík, so zápalom o čomsi vyprával. ale spomienka na bitku so Štefanom mu kalila zábavu. Pomáhal si tvárou. Ale náladu mal poľutovaniahodnú. Dodával si odvahy, ale triaška ho i tak chytala po bitkárskom tele a nijako nemohol zabudnúť na nepríjemnosť. S horkosťou myslel na Števkovu matku. Vedel, čo ho čaká. Nasrdená baba priletí s palicou, vytrepe ho po mieste, ktoré je najnevinnejšie a nikdy nemalo najmenší podiel na príhodách vzbudzujúcich pohoršenie.

 — Nikoho sa nebojím. Čo taký oplan na mňa: žobrák ? čo si začína ? Vždy na mňa tak — on gazda a ja žobrák.

 Vyhrážal, päste zatínal, ale nič nepomáhalo. Znechutený i trochu prestrašený praštil kamene, ani len nepozrel na mostík — zamieril domov.

 — Alojz, nechoď !

 — Musím ísť do školy.

 Kradmo prechádzal popred Packulov dom. Vtom zpoza dvier vyskočil Števo, zahnal sa a hodil hrča blata.

 — Keď prídu mama, ešte ti doložia. Tam máš, vidíš, zapchalo ti pysk.

 — Taký si ty, — Alojz si rukávom utrel tvár, — sladko sa díva a keď sa obrátiš, podloží ti nohy. Taký falošník. — Len teraz oľutoval, že ho nezbil. Keby ho potom Packulová vytrepala, aspoň by vedel za čo — pozrel, či ju niekde nevidieť. Schytil hrudku snehu a ukazujúc ju vbehol do izbice s novinou, ktorá mala všetkých prekvapiť.

 — Mama, bude zima, už vám nebudem v chalupe zavadzať.

 — Čo si taký ušpinený ?

 — Nič. — Pozrel na zablatené nohavice, silno na ňe plesol. — Nič, noha sa mi pokĺzla, do mláky som padol. — Tichučký, nevinný skladal knihu, sošit do kapsice, čosi upratoval po izbe a ustavične striehol. Ohlas krokov ho splašil.

 — Čo si to dnes zasa zmajstroval ? — povedala Malinovská podozrievavo, keď si dlhší čas všímala jeho chovanie.

 — Ja ? Nič. Spravodlivo.

 — Len sa nebož. Oči ti behajú a striehneš, či už niekto s palicou nejde.

 — Mama vždy len na mňa a ja nikomu nič.

 — Neprekabátiš ma, poznám ťa. Odlom si podplamenníka, v popole leží, cestou ti vychladne, — zvolala, keď už bol na prahu.

 — V škole mi dajú raňajky, čaj... — obrátil sa odo dvier.

 — Čaj vám dajú ? Bože môj, tebe je lepšie ako nám.

 — Taký dobrý, taký sladučký, keď ho dám do úst, škoda ho preglgnúť.

 — Viem, viem. Môj Bože, keby som si mastno zajedla, sladko popila, bola by som zdravá. A takto z čoho ?

 — Donesiem vám.

 — Kdeže vezmeš ?

 — Nebojte sa, odlejem z hrnčeka.

 — Nerob to, povedia, že som ti kázala kradnúť.

 Poháňalo ho náhlenie, vybehol z izbice. Zpoza uhla pozrel ku tamtým staviskám a znehybnel. Packulová sa valila cez pole, za ruku držala revúceho Števka. Po každom zrevaní synáčka matkin jed sa stonásobne zvyšoval. Vrieskala na celú dedinu. Azda na svete nebolo takej moci, ktorá by mohla zavrieť tie ústa a v nich variacu sa pomstu. Ľudia tíchli, len Bundáši, Havkáči a Reksovia stŕhali sa z búd, rinčali reťazami, najrozličnejším štekaním veľmi výdatne pomáhali rozvrieskanej babe.

        Alojz hneď zhodnotil svoje položenie, obrátil sa na miesto, stočil za dom a zmizol za hustými kríkami. Bežal hlbokou priekopou. Ale aj tu ho stíhaly kliatby s bohapustým požehnávaním, aby si ruky a nohy dolámal. Keď sa už cítil v bezpečnosti, vyklonil hlavu zpoza briežka jarku a zapišťal.

 — No, dnes sa mi podarilo.

 Dupol od radosti krpcami, rozbehol sa k dedine, len sa mu päty mihaly. Vbehol do triedy, keď Icík Glasberg vyskočil, až sa mu dlhý kaftan nadul, dva zakrútené pajkelesy sa rozhojdaly a znehybnely, zarámovaly bledú tvár čiernymi čiarami.

 — Pani učiteľka, prosím, ja nič, ganz nič nepočujem.

 — Prečo nepočuješ ? — čudovala sa učiteľka.

 Hluchý som na toto ucho, pozrite, prosím, hneď vidieť, že nič nepočujem.

 — Doteraz si počul.

 — Čo na tom ? Počul som, čo som nemal počuť, ale tatuško chcú, aby som sedel v prvej lavici, tam lepšie vidieť, tatuško hovoria, že si treba dobre do hlavy uložiť, lebo to je na celý život.

 — Všetci nemôžu sedieť v prvej lavici. Keby každý chcel, predstav si, čo by to bolo.

 — A či každý chce mať veľa v hlave ?

 — Ak sa chce niekto s tebou vymeniť, tak ťa pren sadím.

 — Ó, o to sa ja už postarám to si ja už s tým poradím, — sadol a spokojne si natáčal pajkelesy na prst.

 Všetci písali úlohu. Keď učiteľka prechádzala okolo lavíc, zavše zašla k oknu, aby aspoň na chvíľu pozrela na hory. Zakaždým tam zazrela chlapca, ktorý postával pod plotom. Triasol sa od zimy, sinú tvár tlačil do medzery medzi latkami, preberal nohami a hnietol blato, smiešané so snehom. Videla ho. Už niekoľko dní, vždy na tom mieste, vždy jednako oblečeného. Zdalo sa jej, že chce niečo povedať. Teraz ho zavolala, aby sa prišiel zohriať. O chvíľu vošiel trhan, ktorý sa na nikoho nedíval, zastal uprostred miestnosti so vztýčenou strapatou hlavou a smial sa učiteľke úsmevom, plným zdravých, bielych zubov. Polátané krpce zanechaly na dlážke svoje odtlačky, aby aspoň takto zvečnily jeho slávnostný príchod. Krátke nohavičky z konopného plátna, pofŕkané blatom, prepásané šnúrkou, boly také isté ako roztrhaná košeľa. Nebolo tu treba nijakého vysvetľovania ani rečnenia, jeho vzhľad dostatočne hovoril o jeho živote, o paliciach, ktoré dopadávajú na handry, o práci, o potulkách po pastvisku, o hlade. Latám, dieram a biede sa posmievaiy oči, ktoré sa dívaly smelo, ako by boly čímsi nesmierne potešené. Mocné, hrdé okále.

 — Ako sa voláš ? Toľko ráz som ťa videla pod školou.

 — Vojtech, — povedal krátko, rezko a ťal slovo za slovom, ako by triesky rúbal. — Ušiel som z domu. Mama mi umreli, tetka ma bijú a jesť nedajú. Mrzí ich, že čítam tlačené, a mňa ťahá ku knižke. Včera ma odohnali pán direktor, kázali ísť do chalupy obed zjesť. Ako jesť, keď nič nemám, — zasmial sa, ako by zvestoval o sebe najzábavnejšiu novinu im i sebe. — Ani dnes som nešiel, ešte by som sa oneskoril. Ja musím chodiť do školy.

 — Akože musíš, keď nie si zapísaný.

 — Načo zápis ? A tam je prázdne miesto, je na čom sedieť; keď nebude, postojím pod stenou, hoho, nevyženiete ma odtiaľto. 

 Učiteľku zabával jeho postoj, páčila sa jej jeho smelosť, rozmach a výbojnosť, ktorá nepoznala sprotivenia.

 — Ale si špinavý.

 — To nič, hneď sa umyjem — ty. poď so mnou, — zatiahol so sebou k studni Bolka, ktorý sedel v prvej lavici, vytočil vedro vody. — Nalej na mňa. — Studený prameň mu člapol na tvár, na ruky, niekoľko ráz prskol, utrel sa rukávom. — Teraz som čistý. Ideme spolu. Ja budem pri tebe sedieť, pamätaj, lebo si nie maznäk a výtržník. Nemám rád takých. Ja ťa zbijem, ty ma zbiješ a nebudeme revať, to nie je česť.

 — Smelým krokom zamieril ku prázdnemu miestu, ale zastal v polovici cesty zadržaný.

  A vieš ty čo ?

 — Čože by som nevedel. Keď som pásol kravy, Angelka mi ukazovala litery a učila ich skladať. Neveríte chytil kriedu a písal po tabuli s takým rozmachom, ako by z čierneho dreva rúbal biele slová. — Ja sa chcem učiť — prerušil, pozrel na učiteľku. — No, teraz veríte ? — Zašiel ku svojej lavici — pohni sa — sadol na miesto, skôr výbojné zabral miesto dávno mu predurčené a pohybom, ktorý nezniesol sprotivenia, pritiahol k sebe susedovu knihu. — Budeme čítať spolu, lebo ja nijakú knihu nemám.

 Vojtechov príchod vzbudil rozrušenie a súcit. Obyčajne výkrikmi vítali mimoriadne príhody, dnes sa nad triedou vznášal tajomný, výrečný šum, ktorý znamenal, že sa tu čosi rodí, čosi, čo prevyšuje mieru ľudského srdca. Šeptanie prebehovalo od lavice k lavici. Dievčatá bez pobádania, samy od seba siahaly do kapsíc, dlho hľadaly v ich vnútri, isto ešte zápasily s rozhodnutím, čosi stískaly v rukách a o chvíľu sa potichu natiahly a kládly pred Vojtecha kusy ovsených osúchov.

 — Nehanbi sa, zjedz.

 Vojtech bez rozmýšľania, na nikoho nepozrel, ale tým svojským pohybom si jedlo pritiahol a hltavo jedol.

 — Ale som hladný.

 — Prečo si ušiel od tetky ?

 — Lebo ma bili, — blysol bielymi zubami, ktoré rozžarovaly sivú, zelenavú tvár, prehltol ešte jeden kus, v hrsti držal jedlo a rúbal. — Chcel som chodiť do školy, lebo ma do nej hnalo a oni vždy len kyjom na mňa: nebudem chovať povaľačov. Vždy len: a dreva narúb, a vody dones, a mláť, a s kosákom choď, a do lesa na haluze. Vidíte, také ruky mám od roboty, — rozprestrel dlane otlčené, posypané mozolami. — Dosť som toho mal a ušiel som.

 — Kto ti kázal ujsť ?

 — Nikto. Sám od seba. Neraz som tu bol, ale som sa hanbil prísť, postál som pod plotom, popočúval a bolo mi ľahšie a potom vráť sa, Bože, Bože, ledva som sa vedel odtrhnúť odtiaľ. — Prestal hovoriť, zas mu výraz šťastia rozsvielil zuby i oči, potom povedal od nadšenia stíšeným hlasom: — Viete, čo sa mi páči vo škole ?

 — No, čo ?

 — Helekstrika — a... a... strašne vás mám rád. Každý na mňa s palicou, každý s preklínaním: ty taký, ty taký a vy pekne: Vojtko, Vojto, — opakoval, ako by sa sám nevedel nakochať menom, ktoré prvý raz, počul. — Ja tak isto vtáčikom, — dlane složil do tvaru hniezda a usmial sa ako by mláďatám, — malinké, nebojte sa, ja vám len dobre. — Oči zdvihol k učiteľke. Uvidíte... — hlas sa mu zatriasol dojatím a zasekol v hrdle. Radostný víchor mu nadmul prsia. Vojtech kývol rukou a sadol si.

 — Aj mne mama zakazuje ísť do školy, ale aj ja vždy ujdem, — veselo zvolal Bolek.

 — Prečo ujdeš ?

 — Lebo rád chodím do školy.

 Jednotlivé odpovede vystriekly z rozličných strán, .lebo je veselo, tak sa hráme, tak, až radosť... lebo tu nebijete ako tata... lebo je pekne a teplo, lebo ste dobrá keď nejdem do školy, tak mi je clivo a nič ma neteší.

 A všetky deti rady chodia do školy ?

 — Všetky !! — súhlasný výkrik sa vzniesol zponad lavíc.

 — Vojtko, ty na jar zas ujdeš do lesa, kravy pásť.

 — Nie, — povedal krátko, ako by obuchom sekery klinec zatĺkol. — Aj keby ma zabili. — Oči, rozpálené ako oceľ, prezradily tajomstvo neústupného rozhodnutia.

 Cez nasledujúcu hodinu učiteľka prikázala zopakovať odpoveď ktorejsi z dievčat, ktoré nemohlo porozumieť vysvetleniu. V tej chvíli sa jej zmocnila únava, nechuť k celej triede a zvýšeným hlasom karhala nielen tú žiačku, ale všetky, ktoré kedykoľvek učila.

 Vtom vstala Hanka Tomalová a nie slovami, ale vlastným srdcom ju podoprela.

 — Nehnevajte sa toľko, pani učiteľka, ona je v škole vždy prestrašená, lebo ju doma za hocičo bijú, pôjdem k nej, ukážem jej. — Prečo sa hneváte ? Toľko sa s nami natrápite, až je mi vás ľúto. Veľmi vás prosím, nehnevajte sa, už sa nesužujte a vyprávajte nám niečo. Ukážem jej a bude vedieť, — zapakovala presvedčivo a dôrazne zakončila: — Ja viem.

 Učiteľka by bola rada ešte raz počula tie slová, ktoré sa vzďaľovaly, rozplývaly ako ohlas najmilšej zvesti alebo melódie, tak zriedkavo ju navštevujúcej. Cit, ktorý ju naplnil, nemohla by ničím vyjadriť, azda len úsmevom. Pohľadom a úsmevom ju prosila, aby zopakovala. Na pery vykĺzol zvuk, ktorý nikto nepochopil.

 — Hodno.

 Príliv sily kázal jej opýtať sa, čo by rady počuly. Jedny prosily o to, druhé o tamto. Celá trieda, to je organizmus, ktorý má toľko rúk, toľko nôh, toľko hlasov, preto pohyblivosť tých nôh a rúk nedá ani chvíle pokoja. Lavice, dlážka, perá, ceruzky, kalamáre, knihy rnaly svoju výrečnosť a dovolávaly sa slova. Nijako nie je možné utíšiť ustavičné výkriky.

 — Ak sa, deti, nebudete pekne chovať, nebudem vyprávať. Musíte sa zmeniť na múr, takto — ruky složila na prsia a zostala nehybne — ináč si budem myslieť, že som v prvej triede.

 Potrhaná vrava skĺzla na dlážku, zasa sa vzniesla dohora a rozprášená menila sa na sotva počuteľný šum, aby konečne utíchla. Ešte jedno prudké zahniezdenie — a ticho.

 — Viete, o čom vám budem rozprávať ?

 — Vieme !

 A vtedy, ako by sa boli so stien, s farbistých obrázkov rozleteli oživení vtáci a krídelkami živo za trepotali.

 Učiteľka začala rozprávať o vtákoch, opisovala ich život v horách, v lese, tvar hniezd, spevy, kŕmenie mláďat, zaplietla príhody, ktorými chcela oživiť učivo, zaviedla ich na úzadie leta, na polia, do žni. do neskorej jesene.

        Skoro všetky pásly kravy, ovce, husi. Zavča  rána ich vyháňali ďaleko do hôr. Domov sa vracaly podvečer hladné, ustaté, sotva vliekly za sebou ubolené nohy, vysilené padaly na brloh, aby ich zas na úsvite matka zobudila, strčila kus chleba na horúci, nekonečný deň. Cez toľko mesiacov sbieraly postrehy, nuž teraz nedaly učiteľke dokončiť. Vo vrave počuť bolo zvady i obžaloby, že Adam vtáčiky vyberal, ničil hniezdo, že Janko Z briežka rezal sojku žabikláčom, že ju oslepil a ja som chleba namrvil a nasypal pri hniezde, aby zobkaly, a ja som vtáčikom spieval, aby im bolo veselo, a z lesa sa v kŕdľoch slietaly, lebo som pekne spieval. Lavice vrelý vyprávaním. Do tej triedy privandrovalo leto, zavítal les a zašumel smrekmi. Steny obrástly stromami a rozhojdaly sa konármi. Chlapci a dievčatá zas behali po medziach, cez poľany do lesa; aby zpod kameni a. kríkov vyhrabávali slová na svoje výkriky, v ktorých sa lúky farbily kvetami, vtáci mihali farbami a šedivé mláďatá otváraly zobáky, prešibly blesky veveričiek, rozprestieraly krídla jastraby a šírily okolo seba hrôzu, dupkaly srny, ktoré uháňaly ku žriedlu. Toľko škriepok, toľko tragických i pekných príhod, nuž bolo sa na čo dívať, bolo sa im čím tešiť. Zas sa nohy stŕhaly ku tamtým príhodám. Učiteľka musela brzdiť a tíšiť, aby len jeden vyprával.

 — No, Alojz ! Hovor !

 Vo všeobecnej vrave bola v jeho vetách živosť, farebnosť, obraznosť, plynnosť, sloboda, ale teraz sa spieral so školskou nútenosťou, s výrazmi z učebníc, ktoré upravoval, skladal každé osve, niekedy sa zatínal, premýšľal, mýlil a vtedy spestroval svoju reč patričným slovom ľudovým. Po istom čase však zabudol na cudziu vedu a už ťal po svojom, po sedliacky, pekne, ustavične čosi kreslil, ako by na dlaniach podával tvary zvukov, napodobňoval hlasy prírody, čerpal z jej žriedla nespočítateľné bohatstvá. Alojzovo vyprávanie prerušil Jožko smiechom:

 — Vysmejú sa ti, priveľa farby máš a natieraš každé slovo.

 — S tebou sa nedá hrať, vieš ? Čo ty máš hovoriť ? Ja vždy kravy pasiem, preto viem.

 Rodiaci sa spor prerušila učiteľka, rozkázala nakresliť to, o čom vyprävaly. Nadšené začaly čmárať obrázky. Do čiar vlievaly svoje dojmy a spomienky.

 Učiteľka zastala nad Glasbergom, mozolne zohnutým nad bielym hárkom, na ktorom sa černely nešikovné čiary, ktoré maly predstavovať strom.

 — Kde je tvoj vták ?

 — Môj vták ? A čo on má sedieť na jednom mieste, ufrkol do vzduchu a niet ho. Čo má sedieť na papieri, keď radšej lieta. Nech lieta, keď chce. Ale ja to len tak na špás hovorím, — dodal.

 — Nakresli ho vari sem.

 — Nakreslím obchod alebo kuru. Nie ? To je hus, aj, aj, akú hus kúpili babka, aj, hus, samá masť. Lacno.

 Za oknom na strome malý domček trepotal a ustavične štebotal. Vrabce chytré do zvady hospodárily, vyďobkávaly do poslednej obrobinky, čo im deti ráno nasypaly. Naraz sa strhol vresk. Napajedená črieda so zobákmi podskočila.

 — Čo to ?

 Stehlík sa im vytrhol zpod zobákov a vletel do triedy, okrúžil ju dookola, otíkal sa o steny, až nakoniec sa zachytil na tabuli, rozprestrel krídla. Zdalo sa im, že na černi vykvitol nafúknutý, farbistý kvet. Dlho sa chvel, triasol sa živý pulz. O chvíľu vták zas začal lietať svoju beznádejnú púť v uzavretom priestore, fukol do priezračnej tabule, radostne zaštebotal a celou silou narazil. Spadol na dlážku.

 Vojtech stál najbližšie, chytro zdvihol omdlené telo a schoval pod pazuchu.

 — Vzkriesim ho. Nebojte sa. V lete spadol vtáčik s hniezda, vzali sme ho s Angelkou, pofúkali a poletel ši a potom nám vždy spieval, keď sme prišli na polanu.

 — Ja nikdy netrýznim vtáčiky, — chválil sa Bolek, len im dám jesť, lebo mi tata tak kážu, hovoria, že je to hriech a ruka môže vyschnúť, ale Jano od Cigánov vtáčikom vyklal oči, z neho je taký ukrutník.

 — Možno sa mýliš ? Či môže byť taký ukrutný človek na svete ? V našej škole vari niet takých ?

  Jožko, len čo zazrie vtáka, hneď po ňom hádže, v lete vyberal vajcia z hniezda a rozbil.

 — Nie, nie, nikdy neuverím. Jožo, je to možné ?

 — On raz...

 Jožo sa pomaly zamračeno zdvihol. Zpod čela pozrel na Bolka, že ten prerušil vetu v polovici. Prsty sa mu kŕčovito zatriasly a zasekly do kraja dosky a cez oči šibol výraz ako cez oči jastraba, hádžuceho sa na obeť.

 — Možno si im kedysi nedal pokoj, ale teraz už nikdy neublížiš vtáčikovi ? Však, Jožko ?

 Vojtech zhíkol, že sa stehlík už prebral. Všetci bežali k nemu. Sklonení hladkali klbko strachu, uväznené v hrsti.

 — Ale má pekné pierka.

 — Ale mu srdiečko klope. Pusť ho !

 Stali si mlčky k oknu, ako by čakali na splnenie obradu. Vojtech otvoril dlaň a vyslovil zakliatie:

 — Leť do poľa !

 Vták posledný raz rozkvitol vo vzduchu a rozplynul sa v diaľke.

 — Včera som chytil sýkorku, mala takú šatôčku na hlave pod krčkom zaviazanú, ale hneď som ju pustil, — nezabudol Bolek zas využiť príležitosť, aby sa mohol pochváliť pred učiteľkou.

 Deti boly také zaujaté, že si nikto nevšimol, že ktosi pozorne stisol kľučku a pomaly odchýlil dvere. Stará Židovka vopchala hlavu a vošla. Zpod šatky, zaviazanej po dedinský pod bradou, vykukoval krajíček starosvetskej parochne, otáčajúcej tvár s vráskami, tvoriacimi tisíce uzlov a jamiek. Postála neďaleko tabule a kohosi hľadala medzi horalskými kožuchami. V poslednej lavici našla kučeravú hlavu, prikrytú zamatovou čiapočkou, a úsmev vyrovnal vrásky, vyhládzal najhlbšie brázdy.

 — Icuško.

 Prvý ju zbadal Alojz a vykríkol:

 — Icík, babka ti prišli.

 Glasberg ešte mozolne kreslil onoho vtáka, čo mm ušiel s papiera, zdvihol hlavu, natiahol dlhú šiju a díval sa ponad plecia tých, čo sedeli napredku. Čierne oči zablysly tou istou žiarou ako babke. Pajkelesy sa veselo rozhojdaly okolo bledej tváre. Nič nepovedal, ale oči, pery, ústa i pajkelesy maly rovnaký výraz, radosť zo stretnutia.

 — Babuška !

 Keď sa učiteľka obrátila, zazrela Židovku sklonenú v sedliackom úklone.

 — Odpusťte láskavo, pani učiteľka, išla som tadeto, vošla som cestou. Chcela by som sa dozvedieť, ako sa učí moje vnúča Icko, isto je galgan, on isto nič dobrého, nehnevajte sa na neho, pani učiteľka.

 — Ale dobre, veľmi dobre sa učí.

 — Och, ako som rada, ako som len rada, neviem, čo povedať, aj, aj, ja mám krídla, ja mám sto krídla pri každý palec, pri každé slovo, aj, aj, tak som rada.

 — Toľko ráz sem prídete a vždy vám jednako hovorím, že je Icík jeden z najlepších žiakov, že môže byť iným za vzor.

 — A poslušný ?

 — Veľmi.

 — A usilovný ?

 — Veľmi. — Nečakala na ďalšie otázky, ale chytro dodala. — Aj pracovitý, nadaný, ochotný do učenia. — Prečo sa, babička, pýtate na to, čo viete. Veď sem chodíte každú chviľu a vždy vám to isté hovorím.

 Židovka privrela oči a zakolísala hlavou ako nad svätou knihou.

 — Prečo sa pýtam ? Prečo sa nemám pýtať ? Viem, viem, že sa pekne učí, ale chcem to počuť od vás, od pani učiteľky. Lebo je tak milo počuť dobre o decku Ja by som prišla každý deň, každú hodinu a vždy by som počúvala, čo mi hovoríte. Takú radosť z toho mám, aj, aj, takú. Ako sa vám poďakovať ? Icko príde domov, tak hovorí, čo bolo v škole, a my sa čudujeme že je teraz tak. Aj, aj, keď on hovorí, to všetko vyskakuje zo srdca. Nech vám Pán Boh dá zdravie — a také deti ako moje vnúča. Veľa detí a žeby ľudia o nich tak hovorili ako pani učiteľka o našom Icíkovi.

IV.

 Alojz soskočii s brloha, priskočil k oknu. posypanému kvetmi z mrazu, dúchol niekoľko ráz na okraj skla a cez malý vlhký otvor sa díval na svet. Od radosti dupol bosými pätami a zvricskal na celú izbu: Sneh !

 — Čo sa trháš ? — karhal ho Vladko, náhlivo sa skrúcal, lebo mal ísť do Záchvejov pre sľúbené kone, aby matku zaviezol do Kične.

 — Sneh ! Vieš ?

 — Tak čo, keď sneh ?

 — Ty nič nevieš, — prskol Alojz ľahostajne.  Slnko bude ? — zvučným hlasom sa z tmavého kúta opýtala Malinovská.

 — Bude, len je zubaté.

 — Veľa napadalo cez noc ?

 — Pre mňa dosť, — krátko odpovedal, sotva počul matkine slová, zaujatý vlastnou radosťou.

 — Len aby nefúkalo, nemohla by som ísť.

 — Nech si fúka, rád mám, keď ma sneh s vetrom šľahá po pysku, potom sa topí a takto kvapká, hu, hu ! radosť. Ale som sa dočkal, — podskakoval, dupkal nohami a vykrikoval, — sneh !

 — Nemyslíš na to, že mám ísť, tebe len šanty po hlave chodia. Čo je matka decku.

 Pravda, chlapček na to nemyslel. Nemal času v takej závažnej chvíli. Dnes skoro nespal a keď zaspal, videl zasnežené kopce. Rána sa nemohol dočkať. Už niekoľko dní sa stŕhal v noci a vykúkal na dvor. Vždy videl rozsypané hviezdy striebrom sa mihajúce v čiernom popole. Až včera a dnes. Triasol sa od netrpezlivosti, keď si obliekal nohavice, ovíjal nohy handrami a už vykĺzol potajomky, aby ho Vladko nezbadal. Z tesnej, zapáchajúcej izbice, prázdna a tmy vrhol sa do širokého sveta. Cestou do svojho úkrytu nabral čerstvého dychu. Pozrel dohora. Na nebi chmáry, rezkým úsvitom rozpálené, trčaly na jednom mieste ako primrznuté k bledofialovej, belasej a neskôr ustavične viac rozpálenej povale.

 Alojz vytiahol lyže zpod odkvapu, pretiahol rukávom po ich spodku, s radosťou i s ľútosťou pozrel na viazanie.

 — Nanič. A nech si je. Druhí majú šikovné až krása, len moje sú chudobné. Keď sa vzmôžem, kúpim si nové, že hoho ! Budem sa spúšťať po vrchoch, Števo Packulin sa nebude vysmievať.

 Potrhané krpce prirástly k doskám, boly s lyžami živým celkom. Telo sa strhlo do behu. Ranný vetrík nafúkol kabátik a oblapkúval tvár, nasakujúcu rumencami. Alojz, rozohriaty veselosťou, necítil zimu. Niesol v sebe túžbu po sjazdoch, po skokoch. Vzpínal sa po stráňach rezkým krokom, mal pred sebou čarovný svet zimy a samo slnko, ktoré vystrkovalo rozhorený okraj zpoza potrhaných hôr, spoza rozhýbaných stromov a zďaleka hádzalo reflexy svojich návštev po zvlnených kopcoch. Končiare Tatier, vytesané z brala ľadu, horely ránom. Alojz obiehal okolo guľatých kríkov, štíhlych smrekov, podobných plameňom, vystrekujúcim z navŕšených závejov. Spletené konáre zatarasovaly cestu. Stehlíky sa objavily vo veľkom množstve, rozfukovaly po vzduchu farbistý pohľad. Pohyblivé sýkorky sbieraly zamrznuté lúče a mihotajúce sa hviezdičky. Ďatly zvonily okolo pňov, nerozsýpaly zvuky, ale drobunké klinčeky. Nafúknuté, osovelé vrabce trčaly v húštine a zabudly na čvirikanie. Ale ako sa deň šíril, oživovala ich nálada, opíjaly sa svetlom a začaly po svojom podskakovať, vyzváňať potom  čo videly, o čom snívaly. Splašené zjavom chlapca ušlý k stodole kde na humnici cepy otrepávaly a rozfrkovaly zrno.

 Alojz druzgol o zmrznutú zem, ale tak čertovsky, že mu čosi chruplo v kostiach. Hneď vyskočil, poobzeral sa, či sa niekto nedíva. Nemotorne sa vystrel. Nemal času stonať. Zahnal sa rezko s mäkkej postele. Bielotu nafúknutú závejami prelínal čiarami tieňa. Vybehol na končiar prefukovaný vetrom, presvietený slnkom, plný snežného šťastia. A to šťastie musel vyspievať. Rozprestrel ramená ako vták, ktorý sa chystá na ďaleký let, a zaujúkal odzyv sedliackej piesne do nesmiernosti sveta. Do melódie vložil všetku svoju radosť a opojenie. Čosi ho unášalo. Cítil, že sa nedotýka zeme, letí nad bielou priepasťou, cez obrovské nebo, cez nebeskú povalu do výšin, objatých požiarom dnešného úsvitu.

 — Alojz ! Alojz !

 Prebralo ho Vladkovo volanie, ktoré sa sem zanášalo zdola. Obzrel sa. Dve brázdy jeho behu klesaly dolu po úbočí a rozhýbané konáre sa ešte kolísaly a prášily trblietavým prachom snehových hviezdic. V dúhe z iskier podskakoval stehlík a vyhvizdoval svoje melódie. Alojzovi bolo ľúto vrátiť sa domov. Vietor ho zas schmatol. Rozbehol sa ďalej a s hnevom si šomral:

 — Vykríkaj, vykríkaj, čo mi ty máš čo rozkazovať.

 Telo, roztúžené po pohybe, stŕhalo sa do behu. Krv pulzovala v napuchnutých žilách. Lyže stály sa časťou jeho nôh, srastené so všetkými svalmi, boly poslušné jeho pohybom, obratom, úklonom. Uháňanie okrídlovalo túžby a unášalo ponad vence mihajúcich sa kopcov.

 — Alojz !

 Výkriky ho zadržaly druhý raz.

 — Ale strežie ten Vladko. Nemá na koho kričať, len na mňa.

 — Hneď sa vráť, mama idú preč.

 Nemohol nohy pristaviť, uháňal ďalej po svahu. Nechcel počuť. Mal v sebe toľko radosti, že ju ani pomestiť nevládal. Pocítil výčilky svedomia a obrátil sa. Šibol dolu, hrudu snehu odvalil v behu, rozkrojil závej a zatočil vedľa šopy. Priestor k domu prefrkol tak chytro, že by ho vietor nemohol predstihnúť. Ukryl lyže. Zapýrený vybehol zpoza stodoly a chytajúc krátky dych zastal pred bratom.

 — Čo ziapeš ?

 — Kde si bol ? Kade ťa parom vláčil ?

 — Nikade.

 — Ja ti dám nikade. Čo si ušiel ? Hovoril som ti: doma seď, idem po kone, ale teba ženie.

 — No, a čo, keď si hovoril ?

 — Len trhaj šaty, neviem, kto ti spraví nové.

 — Ové, to sú mi za šaty, — potriasol posmešne handrami. — No, povedz, čo tu šetriť, čo ľutovať. Krpčeky, nohavičky jednaké. Holota.

 — Prečo si ušiel ?

 — Lebo sa mi chcelo, — odpovedal vzdorovito.

 Vladko ho nečakane schytil za golier a keď ho chcel silnejšie pritisnúť, chlapec sa mu šikovne vytrhol a stal si do bojovného postoja.

 — Iď, nezačínaj si so mnou, lebo... — obrátil sa a urýval dopredu. Čím bližšie k domu, Alojza tým viac opúšťala nedávna radosť. Čosi sviazalo voľné ruky i nohy, čosi gniavilo plecia.

 — Zas seď ako kameň v chalupe.

 — Porúbem alebo spálim lyže, — hrozil Vladko.

 — Opováž sa ! — to jedno slovo až iskrami blyslo.

 — Uvidíš.

 — Nezačínaj si so mnou.

 Už tu stály sane vystlané slamou. Stará Kramárčiková prikrývala kožuchom Malinovskú, ktorá si pohodlne ležala v košine.

 — Nebude vám zima. Slniečko vstalo premrzuté, ale cez poludnie sa oteplí a bude odmäk.

 — Za zdravím idem, tak ma Pán Ježiš ohreje.

 — Kmotra, nechoďte tam ! — radila susedka, preplnená poverčivým strachom. — Hriech, nečistá moc, dušu dávate do záhuby.

 — S radosťou idem, božia vôľa. Pán Ježiš urobí, že sa všetko dobre skončí. Toľko som sa natrpela, toľko som sa namodlila o záchranu a teraz by som mala cúvnuť, keď mi Pán Ježiš poslednú nádej soslal ?

 — Počkajte, — vyskočila do blízkeho dvora, o chvíľu sa vrátila, v ruke stískala malú fľašu — svätenej vody s rosou po nove, viete — sklonená nad chorou tajomne poučovala, potom sa obrátila k Vladkovi, kázala robiť to a to — aby moc tam toho nevsiakla do tela. Dobré nech zostane a zlé treba odpraviť.

 Keď Malinovská počúvala napomenutia, usmiala sa dnešnému dňu, počatému z jej najkrajších túžob. Každým pohľadom zvelebovala svet, nebo, ba aj toho stehlíka, ktorý azda pre ňu rozkvitol v spleti konárov a zaspieval, vyhvízdal toľko melódií, toľko perlivých kvapák, ako by mal srdce z topiacej sa hrudy slnka.

 — Akože Bohu poďakovať, že sa môžem dívať. Ó Ježišu láskavý .

 — Alojz, nikde sa nepohni ! — rozkazoval Vladko gazdovský, keď vydával posledné rozkazy hlasom ťažkým, ako by skalou prerasteným. — Do školy nechoď, okolo poludnia iď do lesa po drevo a zakúr, aby bolo teplo, keď prídeme podvečer. V izbe dávaj pozor, nedaj, ak by dedko chceli niečo vziať.

 — Čo mi privezieš za to ?

 — Budeš vidieť. Dávaj pozor, nezabudni ! — skríkol, keď si sadal ku matke.

 Pohonič, čeľadník Záchvejov, potriasol opratami. Vypočinutý kôň sa rezko pohol s miesta, za bránou však zrazu skrútol do boku, ako by sa bol niečoho zľakol, zazvonil zvončekmi a spieral sa. Šibnutý bičom hrabal kopytami a už sa rozbehol rovno. Záprah prebehol okolo hrčky kríkov, zmizol v priekope a zas sa objavil na potoku, rozsievajúcom blesky medzi tabuľami ľadu, splakovaného vrtkavým prúdom.

 Alojz so Stankom vybehli na kopec, triasli sa od zimy a sliedili očami za saňami, strácajúcimi sa v mračne zvíreného snehu, za kríkami pri ceste a poznove sa kĺzajúcimi po voľnom priestranstve, zasypanom trblietaním všetkých svetiel.

 — Pozri, — zhíkol Stanko, preniknutý hrôzou a priskočil k bratovi.

 — Biel, — šepol Alojz a objal ramenom malého.

 — Utekajme odtiaľto, k nám ide.

 Vyklonili hlavy zpoza kôlne, prežehnávali sa a tak sa dívali na Biela, nie ako na živého človeka, ale na upíra, ktorý donáša nešťastie. Čosi sa pošepky radili, na čomsi sa ushodil a utekali s toho miesta do kopca po stopách, po ktorých sa Alojz nedávno spustil. Stanko sa boril do snehu, hriazal, keď sa náhlil za bratom. Ustatí zastali pod stromom.

 —Vidíš ho, hen ? Kam pôjde ?

 Odtiaľto bolo dôkladne vidieť chalupu Malinovských i Bielovej.

 Zpoza húštin vychádzal zavalitý chlap vo vojenskej blúze tesne zapätej. Vyholená tvár, poskladaná z ostrých hrán, tvorila nie priam príjemný celok. Baraniu čiapku mal hlboko stiahnutú na strapatú hlavu. Biel akiste z úkrytu striehol na odchod Malinovskej, lebo len čo zmizly sánky v priekope, vymotal sa zpomedzi kríkov, zastal na široko rozkročených nožiskách ako hrčavý peň vbitý do zeme dvoma klinmi. Sivé oči, hlboko vsadené pod strapatým obočím, zablysly sa neľútostne a rozbehly sa po brázdach ako vypäté plazy. Čeľuste, obopäté svalmi, sa zachvely a znehybnely. Pravá dlaň sa skrčila a zrazu sa vystrela. Výsmešný nemý úsmev skĺzol so zaťatých perí.

 — Idú čary odháňať. Nech si idú. Veľa vám pomôže ! Ešte môjho bračeka tak skrúti, ešte moju žienku tak isto. Pán Ježiš je spravodlivý, nedaruje, za mňa potresce, za moju krivdu.

 Obišiel okolo chlupy Malinovských a zamieril ku svojim staviskám nie cestičkou, ale bokom cez úhory a polia. Predieral sa cez húštinu, topánčiskami drúzgal, lámal konáre, nárazom tela kliesnil si cestu. Ustavične roztváral prsty a čosi s nich striasal. Nevšímal si, kadiaľ ide, či po kameni, či po tŕní. V polovici cesty ako by prebudený zastal, zrakom objal zdrap poľa, od tamtej po túto medzu a len čo sa nezvalil. Zastonal.

 — Predali, na súdy s otcom. Každé zrnko moje, každý klások zo mňa, a oni tak. Cudzí ľudia nemajú citu. — Rukami oblápal prázdno, ako by potom dýchajúcu zem, skláňal sa nad vidinami hrúd, sotva viditeľných pod snehom, a čosi mrmlal, čosi vysvetľoval, komusi sa zaťatými päsťami vyhrážal a prisahal.

 — Nedám si ťa. — Odchádzal odtiaľto, ako by s koreňami vytrhal seba zo svojej vyrobenej a teraz cudzej zeme.

 Odtiaľ bolo do domu neďaleko. Pozorne otvoril bránku, ktorá i tak hrozivo zaškrípala. Na dvore neporiadok a zanedbanosť. Kde len pozrel, všade sa ponevieralo porozhadzované gazdovské náčinie.

 — Gazdu niet. Nikto nenapraví, nikto neobriadi. Ký div. Nie ich robota, nie ich starosť. Všetko skape. — Počul trieskanie zatváraných dverí, pozrel na tamtú stranu a zašomral: — Pred otcom zatvárajú, vy ešte... —... ehe — zachichotal sa — psíčka si zadovážili, aby otca nevpustil do domu.

 Pod prahom Bundáš, priviazaný na reťazi, vytrčil hlavu, vdýchol nozdrami cudziu vôňu a hlucho zavrčal. Naježený, paprčami vrytý do zeme zastal priechod. Podhodený zúrivosťou trhal sa ku príchodziemu, napínal reťaz, až ohnivká rapčaly, hroziac, že čochvíľa prasknú a rozpajedené zviera vrhne sa na Biela, chytí ho pod hrdlo a hodí o zem svojou ťarchou a dotrhá. V pysku vrelý vrčania, pri každom ich ohlase sa pysky krčily, blysol sa rad zubov, bielych striel.

 — Ticho, psíča ! Na svojho gazdu takto. Tu je všetko moje. Počkaj, no ! — Vyhrabal zpoza pazuchy kúsok chleba, mocno ho držal v hrsti, slinil pery predstieranou dobrotou, i keď sa mu oči blýskaly tak isto ako oči toho psa. — No, vezmi si, od gazdu, neľutujem ti, — schoval krajíček a zastrihal ušami. Celkom zreteľne počul zpora dvier slová »chyť ho, Burko, chyť ho, Burko« a niekoľko ráz sa to zopakovalo. — Synáčik na otca psa hucká —Biel sa chcel dostať dnu násilím. Len čo urobil krok, pes sa napätím svalov strhol, podskočil, už skoro dočiahol hrdlo chlapa, ale prudko zadržaný prikrátkou reťazou zvalil sa, chrčal, metal  hrozby zpod prahu. Biel v poslednej chvíli odskočil. Rozhodol sa odísť. Vzkypel novým jedom, keď zazrel v okne ženinu tvár posmešne usmiatu.

 — Aha, vidíš. Nevpustí ťa.

 Zašiel do dvora, topánčiskom odrazil drúk, primrznutý k zemi, vyškrabal ho pazúrami, a chichocúc sa vnútorne, išiel bokom, zradu a pomstu mal vo všetkých kostiach i svaloch.

 — Ty, zbojník, ty na gazdu ? — zahnal sa.

 Pes zavýjal. Keď sa mihol tieň palice, pritisol sa k stene, vrástol do nej tak, ako by to nebolo živé stvorenie, ako by nie on, ale palica sa strašnými očami dívala a čerila kly. Zasiahnutý šialeným trhnutím podskočil s miesta dohora, zvalil sa s tahavým zaskučaním, ktoré sa zmenilo na pišťanie. Triaška svalov prechádzala po tele, prejavovala sa v prudkých kŕčoch, zdalo sa, že sa zviera ešte strháva do živého nepriateľa. Pysky sa mu ustavične triasly ako od zimy. Chudé nohy sa vypäly, potom prudko skrčily, náhlivo odstrkovaly neviditeľné prekážky a v predsmrtnej muke posledný raz sa ponáhlaly k svojmu cieľu. Znehybnel s vycerenými zubami, ako by ešte po smrti hrozil.

— No, hryz, psíča, zabráň gazdovi vojsť. Čo nehryzieš ? — Biel kopol do bezvládneho tela a v smiechu vyceril na psa svoje zuby. — Ty si to na otca psa huckal, synku, synku, s tebou tak isto — drúkom, ktorým dobil psa, udrel na zavreté dvere, až sa od úderu rozprskol na triesočky. Biel tĺkol päsťami, kopal topánčiskami — vpusťte ! po dobrom vpusťte — nechcem nijaké násilnosti — zvalil sa na ne plecami, až vyvážené dvere zaprašťaly a sa vyvalily. Bez prekážok vošiel do izbice a okáľmi zagánil po vnútri.

 Ľudia, náradie stálo ohlušené, len hodiny ustavičným likaním sekaly míňajúci sa čas, ako by v tichosti pulzovalo drevené srdce. Žena snímala hrnček s háčika, strpia v tom pohybe. Syn, zabratý do tesania, chcel čosi robiť, ale náčinie mu vyklzalo z rúk.

 — Pochválen buď Ježiš Kristus ! — vyriekol Biel, pobožné sklonený, na prahu pozdrav. — Neodpoviete: na veky ? Otcovi ? Keď nie, tak nie. — Zastal, hlavou pokýval. — Zima ťa trasie od strachu ? Pes hneď ľahol a už viac nezaštekal na gazdu. Ty, drahý synček, nebudeš psa huckať rodného otca.

 Najstarší syn namiesto odpovede stisol porisko, zdržiaval sa, aby nevytrhol sekeru z pňa a netresol mu obuchom po hlave. Zaháňal sa a rúbal. Smolné ívery odsekúval jediným zaťatím, odfŕkaly na dlážku.

 — Viem, čo chceš. Neprišiel som zabíjať, ale so srdcom, ako otec k deťom, gazda na svoje. Chceš zabiť ? Zabi, ja sa nebránim.

 — Dva razy mi nekážte, lebo prisám, — mykol strapatú hlavu.

 — No, zatni ! Prečo netneš ? — Starý rozhrnul handry, odhalil prsia. — Sem, sem zatni, ty Kainovo plemeno. Nemáš odvahy ? Otca ?!

 Synovo rameno sa zachvelo, zdvihnuté k úderu, pomaly klesalo, slablo, až ovislo. Biel sa zasmial, ale hlas nevydal, len tak v sebe.

 — Jožko, poď raňajkovať ! — skríkla matka, zemiaky nasýpala do jednej misky, kapustnicu naliala do druhej.

        Chlapec zaťal sekeru zpäť do pňa, ako by ho chcel na poly rozťať. Sňal klobúk a pomaly sa prežehnal. Jedli mlčky.

 Biel sedel na lavici pod oknom a ledva sa zdržal, aby nezavrčal, aby sa zadusili tou jeho krivdou. Žul, prežúval jed, a predsa sa sladko ohlásil.

 — Jete ? S Pánom Bohom užite.

 Za odpoveď lyžice hlasnejšie zaštrngaly na plechovom okraji a niekoľko kvapák s člapotom kvaplo na stôl.

 — Jedlo rozlievate, — krátko poznamenal a dodal pohoršene, — len márnite božie dary, márnite, na dlho vám nevystačí. Všetko, všetko, takto — fu, — fúkol s dlane do vzduchu, — sa rozveje ako dym s vetrom — bezo mňa. Možno zmäkne vaše zatvrdnuté srdce, i vy, deti drahé, aj ty, milá žienka, čo si gazdinou na mojej krivde, dáte otcovi lyžičku horúceho jedla, lebo je v nešťastí, lebo sa o neho nikto neozrie.

 — Choď tam, kde si peniaze porozpožičiaval. S nás by si chcel poslednú kožu sodrať.

 — Ticho, drahá žienka, neprišiel som na cudzie, len na svoje. To je môj stôl, to je moja miska, čo z nej ješ, to je moja lyžička, môj chlieb. Vy jete a otcovi nič ? — vstal s lavice a skríkol: Vari by ste otcovi dali !? Galgani !!

 — Podaj mu, Janko, — Bielová odložila tri zemiaky, — nech zožerie a prace sa z búdy, — za ruku mykla staršieho, ktorý vyskočil od stola. — Jedz, synček, nech šteká, on celý život len na to strežie, aby niekoho zožieral.

 Biel chytil medzi prsty zemiaky, fúkol niekoľko ráz, už mal dvihnúť k ústam, ale tresol ich o dlážku.

 — Tak sa dáva otcovi.

 — Pán Ježiš ťa potresce, — Bielová ako by bola skamenela pri pohľade na to zneuctenie, rukami poshŕňala rozsypané omrvinky, väčšie kúsky utrela zásterou a s úctou odložila nabok. — Vidíte, vidíte, zemiačiky, boží dar o zem plieska. Ešte neraz za takým zemiačikom ruku vystrieš, len aby sa našiel taký, čo ti ich podá.

 — Mne, ako psovi ?

 — Vy ste horší ako pes. Zavrite už raz papuľu ! — Jozef päsťou udrel o stôl.

 — Ty na otca ? Vieš, aké je štvrté prikázanie ? Vieš, čo sa stalo deťom, čo si otca nectia ?

 — Nemám vás za otca. Taký otec, čo matku, čo deti chcel vyzabíjať, nie ste hoden tohto, — odpľul na dlážku a slinu rozmliaždil topánkou, — viete. Pes je lepší, lebo nás bránil a vy ste vrah a krvilačník.

 — Opanuj sa, drahé dieťa, — slávnostne zdvihol prst, — pozri na koniec. Na mojej luke sa pasiete.

 — Prac sa odtiaľto ! Nič nemáš ! — Bielová skočila doprostred izbice, schytila metlu, rozchľabila dvere a zvrieskala. — Smradľavá zdochlina !

 — Ja sa mám pratať odtiaľto ? Ja ? Nebudem sa vláčiť po komorách. Bez kúska chleba. Sem prídem.

 — Keď nás budeš napádať, pošlem pre žandárov.

 — Drahá ženička, žandárov lepšie poznám ako ty, vieš.

 — Žobrák. Mňa gazdinú vyháňať s deťmi ?

 — Žobrák, hovorí, — pokýval hlavou nad najboľavejšou urážkou, — ale z mojej žobráckej kapsy chlieb žeriete.

 — Nemáte tu práva, — zreval Jožko, ako by klin vtĺkal medzi otca a matku. — Súd vás kázal vyhnať.

 — Ja nemám ? Na mojom sa rozťahujete. Ten hrnček, ten stolík, tá lavica, každý patyk, každý klinec, každá kľučka, každé vrece — to je z potu mojich prstov, všetko, — dotýkal sa prstami v izbe všetkého, čo zazrel, — môj materiál, moja práca, moje mozole.

 — Súd rozsúdil ináč. Ľudia prisahali. Naša je pravda a spravodlivosť.

 — Súd podplatený a neplatný. Všetko moje tu odtiaľ, — zakrivenými prstami vydieral z pŕs, z celého života a ukazoval ruky, plné potu.

 — Vši sú vaše. Máte ich dosť. Svoje vši zabíjajte, nie nášho psa.

 — Keď budem chcieť, aj teba tak pod ohryzkom stisnem, zapištíš a už, — otváral dlaň a zatínal, ako by už dlávil synovo hrdlo. — Videl si psíčka ? Utíšil som ho a teba tak isto.

 — Practe sa odtiaľto v tichosti, nezačínajte, lebo...

 — Lebo čo ? Drahé dieťa, no, povedz ! — sadol si na lavicu, nohy široko rozkročil. — Nepôjdem, aby si vedel, — hovoril pomaly, tak, že bolo možno zblaznieť od hrôzy. — Každučký patyček som snášal na pleciach s tamtých vrchov, pozri, zďaleka a teraz chceš otca vyhnať, aby ste všetko zmárnili. Už ste popredali kúsky, môj krvavý pot. Skôr by som zniesol, aby ste ma nožami doklali. Ľahšie by mi bolo žiť. Ty na mňa ? Nemáš takej moci. Mám väčšiu, ó, väčšiu. Videl si Malinovskú, — päsťou sa udrel do pŕs, — ja som jej to urobil. Čary donesiem a aj vám podhodím, všetci v dome skapete. Počarím vám.

 — Čerta počaríte !

 — Ty ! Ticho ! — skríkol pobúrený. — S Bohom sa chceš pohrávať ? Bez Boha nedôjdeš ani po prah. Toho som sa dočkal. Nezabúdaj na Malinovskú. — Vieš, čo si povedal ?

 — Viem, čo som povedal.

 — Aby ti jazyk zdrevenel v tú hodinu, keď príde k tebe kňaz s Pánom Ježišom, za to, čo si otcovi povedal.

 — Prac sa do poľa. A štekaj ako pes. Obaja sa hodíte k sebe. Prac sa, diabol ! — vrieskala a zahnala sa naňho polenom.

 — Nepôjdem, — sotil ženu, až spadla na zem. Už ju mal kopnúť. Zahnal sa päsťami, — vyzabíjam.

 Priskočil syn, odstrčil starého. Stali si proti sebe rozzúrení, pomstychtiví, zadychčaní, oči sa im stretly a vo chvíli krátkej ako úder srdca otec pozrel do hĺbky duše synovej, syn pozrel do duše otcovej a zazreli to isté: pomstu ako pohodenú sekeru, po ktorej majú obaja siahnuť. Skočili na seba, sovreli sa silnými svaliskami, sto ráz posilnenými nenávisťou. Smotaní do klbka tĺkli hlavami o rohy náradia, kde sa ruvali. Raz otec syna, druhý raz syn otca pridúšal kolenom. Raz jedny, raz druhé otíkané ústa chrčaly preklínaním a bolesťou, len krv vrela jednako, sbrataná vo spoločnej kaluži.

 — Ježišu, dieťa mi zabije ! — tĺkla Bielová muža päsťami, jačala a kričala o pomoc. — Ó Matka prenajsvätejšia, ó sladká Mária, pomôž mi ! — priskočila k najmladšiemu synovi, čo stál naboku, do ruky mu dala kus dreva. — Bi, Janko ! Nezabiješ otca, len zlú krv. Okále mu vyškrabať, ruky, nohy dolámať. Deti, deti, moje deti !

 Tlčúci sa odskočili od seba. Opretí plecami o stenu, obtrhaní, skrvavení okálmi sa bodali ako dva rozzúrené býky, ktoré majú poznove vraziť do seba rohami. Ešte kypeli nenávisťou. Narazili na seba hlavami. Zamotaly sa po izbe poskrúcané telá, chrčaly a klátily sa. Jeden druhého musel premôcť, sraziť a odpratať. Ich kliatby dýchaly rovnakou pomstychtivosťou, ich pazúry boly rovnako tvrdé a neústupné. Biel sa prvý vydrapil, kopol syna ako handru, nasiaknutú otcovskou krvou, zachytil sa oboma rukami rohu lavice a pomaly vstával, vyhrabal sa zo zeme, z poníženia, z dlážky. Zastal uprostred izby. Už nezdvihol päste. Prevalil sa cez prah, shrbený čliapal, až zem stonala od ťarchy krokov kamsi idúcich.

 Bielová hádzala za odchodiasim kapsu, handry, zvyšky jeho majetku.

 — Ber si, nech to tu nesmrdí. Aby ťa svätá zem nenosila.

 Biel vytrhol kôl z plota a išiel s ním už nie oproti rodine, ale proti svojej dedine a ľudom. Vampír zmáčaný krvou reval.

 — Aby vás, aby vás sväté kríže porazily...

 Odhodil drúk, chcel zdvihnúť skalu a hodiť ju, ale vysilený ju už nevládal zdvihnúť. Ťarchou vykĺzla mu z rúk na hŕbu skál. Strapatá kotrba mu odkvácla ako zmorenému býkovi, už neschopnému odporovať. Biel roztieral, rohŕňal a rozháňal tmu, ktorá mu hustla pred očami.

 — Deti ! Deti !

        Topánčiská s jedom mliaždily nielen onen kúsok zeme, ale celý svet, ktorý mu ukrivdil. Hrudy pästi skleslý a vysilené odpočívaly s roztiahnutými prstami. Krv, ktorá mu stekala s rán, splývala na bezvládne spustené ruky, po ktorých zakaždým prebiehal mráz, odtiaľ na kamene, také isté tvrdé ako jeho päste, a horela tam červeňou ohňa. Biel zamračeno počítal kvapky, ktoré jednotvárne člapotaly.

 — Synček ma tak doriadil, synček drahý, za moju robotu. Vyzabíjam, podpálim, aby ste sa tak ponevierali ako ja.

 Odtrhol sa odtial, vystrel, vysoko zdvihol ramená a znehybnel, zmenený na výhražné znamenie, na mocný kolos, ktorý vytesaný zo skaly vyrástol z najtvrdšieho jej osrdia. Zatriasol, zavíril vo vzduchu päsťami.

 — Ešte — si — zapamätáte. Ešte vy  ! Na otca ruku dvíhať !

 Zdalo sa, že praskla hora rozčesnutá hromom a z jej útrob víchor vyhodil kliatbu, vyhrážajúcu vraždou.

 Biel išiel cez pole, cez medze, záhony, záveje, občas sa skláňal, siahal za snehom, udlávil ho v hrsti do hrče a utieral nim dokaličenú tvár a červené gule odhadzoval. Kamsi putoval a značil svoju cestu znakmi stôp a zakrvavenými hrudami.

 Stony dlávily prsia.

 — Aká matka, také deti. Kainovo plemeno.

V.

        Príhoda, dosť nezvyklá v tomto kraji, sa hneď rozšírila po celej dedine. Ľudia vybiehali z domov, postávali vo dverách a hlasno sa vyprávali. Pri pohľade na krvavý zjav, dvíhajúci kamene, prežehnávali sa krížom. Dvaja chlapci, ktorí stáli pod stromom, striehli na ten zjav s vytreštenými očami a pri hlasnejšom zakliali opakovali pomstivé slová už neraz počaté.

 — Pre neho sú mama chorá. Ja by som ho sekerou po hlave. Zapamätá si ma. Taký zbojník, taký ukrutník.

 Keď Biel ležal na hŕbe kamenia, ich ruky dvíhaly najväčšie skaly a hádzaly na tamtú stranu.

 — Ešte ti málo dali. Tu máš ! Tu máš !

 Vtom zazreli Biela, že sa dvíha z hŕby kamenia, a uši do kopca.

 Slnko stálo už dosť vysoko, zásekmi svojho svetla vytesávalo vyjasnievajúce sa obrysy vrchov.

 Zasnežený les strácal súvislosť, pôsobil dojmom potrhanej oblohy, porozhadzovanej po svahoch, medzi trčiacimi bralami.

 Alojz vybiehal rezko, za ním sa náhlil Stanko, potkýnal sa, zapadal do závejov, ustavične strácal priveľkú obuv, ale si ju hneď namáhavo naťahoval. Nemal sily kričať, nuž sa rozháňal rukami. Tamten nepomyslel obzrieť sa. Čo ho bolo po tom, že komusi bolo zima, keď jeho poháňala taká radosť. Stanko stúlil premrznuté ruky pod pazuchy a ticho pofňukával, trasúcimi sa perami vyslovoval meno brata, konečne vybuchol plačom.

 — Alojz, Alojz ! Počkaj, poviem mame.

 Alojza schytila ľútosť pri pohľade na malého brata a súčasne strach, že po návrate matky bude zle.

 — Vylez sem, pripnem ti lyže a naučím ťa spúšťať sa.

 Chlapec, rozohriaty nádejou, potkýnal sa chytrejšie a zabielený zastal vedľa brata, zahľadeného na dedinu za kopcom. Pás hradskej, zaviaty snehom, tiahol sa medzi domami. Domy plynuly do priezračného vzduchu, zakresľovaly ho svojimi tvarmi. Stráne, poskláňané k východu, blyšťaly sa trieskami svetla. Chalupy, zahrabané v záveji, blýskaly sa v slnku, odrazenom zo štvorcov okien. Veža kostola vystreľovala blesky do belasého prázdna.

 — Stanko, pozri, tam sa vezú mama, hneď som poznal po koniku.

 Neveľký záprah pohyboval sa ako zablúdený čln, predieral sa cez vlny bielosti, žiare a tieňov.

 — Kde sú ? — malý dupkal, kričal, prosil.

 — A, tam ! Vidíš ? Počkaj, zdvihnem ťa.

 — Vezú sa ! Naozaj sa vezú. Skríknem, možno sa obrátia. Mama ! Mama ! Vidím vás, obzrite sa ! — vrieskal a dlaň si prikladal k ústam. Hlas letel po snehu, skĺzol po svahu a rozstrasený po konároch rozsypal sa v premrznutom vzduchu. — Kdežeby počuli ! — Sklamaný zamĺkol.

        Sánky sa predieraly cez záveje, štveraly sa dohora, spustily sa dolu vyligotanou hradskou, drobnely a zmizly v hustom, slabo fialovom tieni, ktorý zaľahol na dolinu. Ešte zvonček kdesi cengal a v diaľavách dnešného dňa oznamoval svoju prítomnosť. Chlapci pozreli na seba a povedali jedným hlasom.

 — Odišli.

 — Teraz bác ! — Alojz sa rozohnal a skočil s kopca, až sa mu kúrňava vydrala zpod nôh.

 Stanko sa závistlivo díval, so závisťou smiešanou s obdivom a kričal s plačom.

 — Vezmi ma ! Vezmi, ja tak isto.

VI.

        Kôň, ktorý viezol Malinovskú, sa ťažko pohyboval. Sánky jednotvárne vržďaly medzi stromami, okolo ktorých prechádzaly, medzi telegrafnými stĺpmi, ktoré sa triasly v mrazivej prázdnote a rozsypávaly hlas zvončeka, zaveseného na oji. Splašené vrany preletely s vŕby pri ceste, v kŕdľoch zarojily priestor, presunuly sa tieňom po tvári chorej, po shrbených pleciach pohoničových a zapadly do hĺbky neďaleko sa modrejúceho lesa. Kdesi sa rozprskli vtáci vo vzduchu, zazvonili po svojom, nebolo ich vidieť v oslepujúcom jase, letely len drobné melódie, zvučné omrvinky.

 Rieka sa prudkým záhybom hodila cez roztrhaný val hôr a odbojným prúdom špliechala o skalnatý breh. Stočený vír vyfŕkal zpod ľadu, pod pohyblivé skyvy vín, zachytával odraz neba, strácal sa pod ľadovou prikrývkou, tam hučal v súmraku, márne tĺkol  uväzneným prúdom o škrupinu a zas ďalej zašumel, zablysol sa na povrchu.

 — Vladko, o ! — šepol mladý Záchvej. — Potápka.

 — Kde ?

 — O, tam, — ukázal bičiskom, lebo nechcel plašiť vtáka hlasom.

 — Pristav !

 Malý, čierny vták, s bielym srdiečkom na podhrdlí, stál bez pohybu na zlome ľadovej tabule, zahľadený na unikajúcu vodu, na skalený odraz neba, zaflakovaný preletom mračien. Občas ako strela bleskove prepichával vzdialenosť, hodil sa do toku, do rozvírených vín, do samého blankytu, do samého slnka.

 — Možno sa utopil, toľký čas ho nevidieť, — zašeptal Záchvej s ľútosťou.

 — Kdeže by sa utopil, hneď vyfrkne, len sa dívajme.

 — Možno spadol do diery, zamotal sa kdesi a už ho neuvidíme. Že sa v takej zime chce úbožiakovi skákať pod ľad.

 — Vidíš ho ?

 Vták zatrepotal, stal si na staré miesto, s blyšťavého chrbta striasol svetlo, pokyvoval hlavou a znehybnel v napätom striehnutí. Zavše sa ponáral do spenenej mútňavy, až sa mu nakoniec čosi zablyslo v zobáku, ako by bol z čiernej tône vylovil kúsok striebra, zakliaty kryštál vlny, usadený na samom dne.

 — Čo stojíte ? Pohnite ! — rozkázala Malinovská.

 Chlapci neradi potriasli opratami. Popohnaný kôň sa rezko pohol, až sa mu zpod kopýt rozletovaly iskry snehu. Vladko soskakoval so sánok, starostlivo prikrýval matku.

 — Nepotrebujete niečo ? Nie je vám zima ?

 — Dobre mi je. Kdeže by bola zima, keď idem s nádejou. Ježišu, keby som vyzdravela !

 — Možno poradí.

 — Keby Pán Ježiš dal, — a oči rozjasnely svetlom, soslaným vari so samého neba.

 Vladko natiahol čiapku na uši, stúlil hlavu do goliera a zaspal. Viezli sa celkom otupene. Praskol prigniavený patyk, zavržďalo kopyto na kameni, rozprskol sa lesk na zamrznutej kaluži.

 Chlapci sa zobudili len vtedy, keď kôň stočil s hradskej na obšírne miesto a zastal pred studňou.

 Na križovatke ciest, ako by v ich objatí, stály staviská kedysi bohatej krčmy, teraz už zúboženej, ošarpanej. V dierach pod odkvapom skoro k zemi prehnutej strechy lomozily nesputnané vrabce, vyletovaly z úkrytov, len čo sa objavil nový záprah, a naplňaly cestu škrekľavým krikom. Medzi zašpinenými závejami, obsypanými zvyškami sena, obroku, horel kohút, obkľúčený kŕdľom svojich zbožňovateliek. Po chvíľach sa pod jeho panovačnými nohami rozprestrela hrudka kury, predstierajúcej, že chce ufrknúť, brániť sa, lebo trepala krídlami a nehybne zastala. O chvíľu soskakoval, ďalej vodil sprievod po dvore a za prežité potechy ukazoval omrvinku ovsa, zapadnutého v smetiach. Pred krčmou bol ustavičný pohyb. Ktosi prichádzal, ktosi zapriahal, ktosi sa odtiaľ hýbal. Zvončeky, ktoré sprevádzaly každý krok, oznamovaly chvíľu odchodu-príchodu. Ľudia tĺkli o kožuch päsťami, aby sa zohriali, odbehúvali dovnútra, odkiaľ sa valily kotúče pary. Kone, prikryté dekami, ponáraly hlavy do opálok, rozpúčaly  zahnojený sneh, hrýzly sa a robily nezbednosti. V rinčaní, v rehtaní, v kriku i lomoze hospodárily vrabce skoro pod ich kopytami, v rezkých podskokoch uchytávaly zrnká, ktoré sa trúsily z pyskov koni do ich nenásytných a nikdy neuspokojených zobákov. Morky sa nadúvaly a durdily, keď zbadaly nových pocestných, a so škrekotom skočily na červenú výšivku na nohaviciach Vladkových.

 — Ideš, mrcha ! — šibol palicou tak, že sa kŕdeľ rozpŕchol po ceste a vrieskanie sa vznieslo s rozličných strán.

 Nafúkaný moriak, pripravený na zápas, plieskal vypätými krídlami, oral zmrznutú zem, blčal krvou a ohňom.

 — Postav naň niečo, — zasmial sa Záchvej.

 — Poď.

 — Hneď, len koňovi obroku nasypem.

 — Doktorovi treba kúpiť fľašku, taká je obyčaj, — povedal Vladko a díval sa do otvorenej krčmy. — Mama, priniesť vám žemľu ?

 — Nie, nie; syn môj. Škoda groša, — šepla, — Jozefa treba pohostiť, akože ináč. Nech nestene, len sám nepi.

 V obšírnej miestnosti, po povalu zaplnenej dymom, zápachom lacnej pijatyky, v pološere nemotorne sa rysovaly obrysy plecnatých postáv, tvárí a kožuchov. Rad čiernych, rozhojdaných hláv, prepletený lysinou i statočne uhladenými šedinami, otáčal občliapaný stôl. Podnapili chlapi dunivým hlasom rozprávali o všetkom, čo sužuje, dlávi, čo doháňa k slzám, k preklínaniam. Rozprávali sa, škrípali zubami a tĺkli päsťami, ako srdcom.

 Chlapci si dali doniesť malú fľašu pálenky a dve žemle. Postojačky sa potúžili pri šenku. Vladko len pery zmáčal v kalíšku. Nebol zvyknutý. Jožko, starší ako on, vypil do dna. Čo si nemal dopriať, čo si mal ľutovať tej zohrievajúcej potechy ? Nepočúvali rozprávajúcich sa chlapov, ale útržky rozhovoru doletovaly k nim ako žeravé uhlie s ciest poľských dedín.

 — Hovorím ti, taký oheň pôjde svetom, že nikto nebude chcieť ratovať a hasiť.

 — Čakáme na ten oheň a nijako sa ho nemôžeme dočkať. Ako bolo, tak je, len vzdycháme a treba, vieš, bratku, — z očú mu zavial ohnivý vietor. — Hnáty si strháš a deti nemajú topánok na nohy a handry na chrbát. Ako je to ? Jeden má toľko a druhý ani toľko, čo pod necht vojde. Prečo tak, či sme nie rovnakí ľudia, či sme jednako krv nerozlievali, keď bolo treba ?

 — Ten svet zhorí a všetko, čo je zlé v ňom. Nový poriadok musí nastať, aby sa človek neponevieral v biede. Teraz sme štátni, slobodní sedliaci. Sloboda je, kyje sú, len chleba niet. Taký štát, horší ako tamten. Čo mi tam štát, keď roličky nemám.

 — Ej, boly to kedysi časy, inakšie poriadky, právo spravodlivé, poriadok. Chlieb bol, robota bola a peniaz bol Zatancoval si si, vypil si si, dievku vystískal, lebo ťa život tešil. A teraz čo, starosti, súženie a čo mám hovoriť, sám vieš. Kľaješ na všetko a cestu do neba si hriechom zatarasuješ.

 — No, — chytil kalištek medzi prsty, — na to trápenie.

 — Toľko kvapák, — štrngli sklom, zakláňali hlavy a vycedili do dna, ako slzy z ohňa, čo pred chvíľou vyplakali.

 — Čo sme nechceli, toho sme sa dočkali.

 — Ej, Bože, Bože, — vzdychali súhlasne.

 — Ký div ! Niet gazdu. Niet pastiera — preto ovce hladné. Kto sa má starať ? Keď žili náš otec, bolo ináč. Náš najjasnejší pán, to boli gazda, hohoho, druhého takého ťažko nájsť, pán dobrý, múdry, poriadny, nebáli sa ničoho, sedliackej ruky sa nehanbili, chodili po dedinách, pomáhali ľuďom v robote, jedli z tej istej misky čo ty, opýtali sa, ako je človeku, žiješ, koľko dane platíš, dozvedeli sa, kto je lajdák, kto kradne, a hneď takého za papuľu a do áreštu. Tak sa úradníci báli. Všetko vedeli, všetko prezreli, preto vedeli, ako treba vládnuť.

 — Tak bolo ? — opýtal sa mladší, nechcelo sa mu veriť.

 — Tak bolo. Môj tata mi hovorili, lebo ja som vtedy ešte košeľu v zuboch nosil. Teraz kto pozrie na teba ? Je taký ? Opýta sa, ako žiješ, či môžeš všetko na pleciach uvliecť ? Neopýta, len sdierajú kožku za kožkou Keby si mal desať kožiek, tak ti nenechajú ani jednej. Tlčú po holom a zaplakať nedajú.

 — Požaloval si sa najjasnejšiemu a teraz komu ? Len tomu nad nami, — zdvihol ruku a prstami ukázal na nebo. — Nebáli sa, lebo najjasnejší bol milosrdný.

        — Kohút hrabe k sebe a kury ešte viac. Ale treba, aby niekto zasial. Zaseješ, ešte nevyrastie a už ti vyzobú. Má byť dobre, keď zasiate znivočia ? Čo taký pisárik vie, vie sa v papieroch hrabať, len aby zle narobil. Kedysi sa všetko držalo v kope a teraz všetko hynie. Ako sa má udržať, keď každý ku sebe hrabe a čo môže, odšklbne. Nestačí všetkého, rozkmášu, roznesú, rozstrapčia i najväčšie gazdovstvo a ty sedliak rob, svojej vôle nemaj. Kľajú teraz ľudia. Nebijú palicou, ale bijú peniazmi, nemôžeš si dať rady.

 Ktosi zahrešil, ktosi päsťami trepol. Šomranie otriasalo krčmou. Z mračien hnevu, z kypiacej vravy strhol sa zavalitý chlap, dlaby oprel na kraj stola ako dubové konáre a začal s hlavou dopredu vystrčenou.

 — Ja som slúžil v burku, to vieš, hapták, to bolo do paroma, hapták, len si kopytá srazil a bol si ako múr. Mohol ti špik taký z nosa vyliezť, po driek a ty si nesmel jazykom oblízať, lebo si vždy mal pred sebou najjasnejšieho pána.

 Všetci, ako na rozkaz, sa vypáli, až im kosti prašťaly, a sotva sa držali na neistých nohách, ale si stali do pozoru pred oným najjasnejším pánom, s očami rozžiarenými svetlom tamtých spomienok.

 — To bolo komando, to bola execírka, to bol mundúr, keď si prišiel na urlaub, keď si zasvietil gombičkami, keď si si fúzy vykrútil, to každého urieklo, a dievky, tým išly oči vypadnúť.

 — Pravda, pravda, tak bolo, — prisviedčali všetci a dívali sa na tamtie časy junáckej mladosti.

 — Bože ! Bože ! Už sa vari nedočkáme takých čias, cisárskych. — Plešivý starček bafkal smutne fajočku a pofňukával, pokyvkával sa nad chvíľkovým dymom. — Zomrel si, cisár, aj my si umrieme. Už niet čo robiť na tom svete.

 — Niet, veru niet.

 — Dobre bolo a teraz je zle. Vieš čo ? V štrnástom roku hodiny zastaly a nikto na svete ich nevie napraviť, občas ich ešte parom schytí, mykajú sa, idú, len sa nedá rozoznať, koľko je hodín, a ľudia sa len na ne dívajú a dívajú.

 — Tak je, — vzdychli podnapití, usrozumene, významne sa štuchli lakťami, — všelijako sme mysleli a teraz už vieme. Hodiny sa pokazily.

 — Ty, — sedliak, uvelebený na stolčeku s nohami rozkročenými, kývol prstom ku šenku, — prašivec, ešte jednu štvrtku.

 Krčmár predstieral, že nepočuje, zaujatý usporadúvaním fliaš.

 — Vidíš ho, nepočuje. Kedysi som len pugilär otvoril už letel, len čo si nohy nedolámal, a teraz, — bolestne kývol päsťou, — čo sa to nerobí. — Ty, pane pán, ty jasný pán, ako ťa treba oslovovať ? Prisám, keď sa zdvihnem, tak hneď počúvneš. Ešte fľaštičku.

 Vlievali do seba priezračný oheň, len dedko s fajkou znehybnel v horkých myšlienkach, potom sa kyvkal nad vodkou ako nad márnosťami sveta, konečne chytil kalíšok medzi dva prsty a zdvihol ho proti svetlu.

 — Keby ti kňaz kázal každý deň vypiť štvrtku za trest za hriechy, tak by si nepil, kľačiačky by si prosil, že chceš ráno a večer Otčenáše odriekať.

 — Isto, kľačiačky... A má byť dobre.

 — Beda, prebeda !

 — Kedysi misionári zakazovali piť. A teraz prišiel misionár, kríza a nikto nepije. Len raz okolo Veľkej noci, keď je človekovi zle.

 — Také babraniny musíš liať do seba. To je drevniak a nie pálenka. Kedysi bol zo zbožia, z chleba lieh a teraz kálajú drevo, dajú kysnúť piliny, kážu piť a paliť za tú otravu. Také časy nastaly. Každý má kyjak na teba, sedliak. Nebudem piť, — tresol sklo o dlážku.

 — Všetko také, — ľútostivo sa rozplakal nad utrápeným sedliakom, nad jeho zúfalým osudom.

 — Kmotre, sváčko, — kričali okolo, — neplačte toľko. Objímali úbožiaka, tisli kalištek do spierajúcich sa prstov, nasilu chceli vliať do hrdla.

 — Nebudem piť, — vždy slabšie odporoval, utieral zaplakanú tvár a vzdychal smierený s vôľou božou, — napijem sa, akože nepiť pri toľkom súžení.

 Vladko počúval, neušlo mu ani slovo, občas sa zasmial, občas očami blysol. Nechcelo sa mu odlial odísť. Jožko ho popohnal, vydlabkal z uzlíka peniaze, mozoľne prepočítal a ukázal fľaštišku, ktorá stála stranou. Krčmár sa nenáhlil, prižmúril jedno oko a významne sa usmial.

 — Idete k doktorovi ?

 — Hneď by sme po doktoroch lietali, — zašomral neochotne.

 — Nechceš povedať, tak nie, nikoho nenútim. Toľko ľudí prejde tadeto, tak viem, čo sa patrí zaniesť, on inakšiu vodku nepije, len tú, to fajn, to je značka, — cmukol do složených prstov, — sám kňaz lepšiu nepije.

 — Bez pýtania postavil fľašu pred chlapca, ktorý sa so strachom díval na zlatý nápis a hviezdičky. — Na liečenie sa nesmie ľutovať a jednať sa.

 Vladko už nepočúval zvadu medzi opitými, nevšímal si slov krčmárových, zaujatý vlastnou starosťou, či bude mat dosť peňazí na zaplatenie. Trasľavými prstami počítal posledné drobné a také ťažké groše ako slzy a pot zmenený na lesk, ťarchu a zvuk. Ušiel odtiaľ s fľašou ukrytou pod pazuchou.

 — Ideme.

 Na rázcestí ich obišiel sedliak na sánkach, zahrúžený do myšlienok.

 — Ďaleko do Kične ?

 — Do Kične ? — oslovený pritiahol opraty, prebral sa, zažmurkal. Kôň zastal sám od seba. — S chorou idete ?

 — Ó, hej, hej, ideme k jednému tam.

 — Pravdu povedz, tak ti poradím.

 — No, ku Gorkovskému.

 — No, to už hej.

 — Pomôže, či škoda ísť ?

 — Choď, bratku ! Počuj, čo ti poviem. S dievčatkom som chodil po doktoroch. Vedia oni peniažky z desiateho vrecka vydrankať. Tak aj so mnou, obrali do poslednej nitky a povedali len toľko, čo som sám bez nich vedel. Len Pán Ježiš ju zachráni. Dievča schlo i myslím si, tu už niet pomoci. Čo som nespravil, išiel som do Kične. Len raz pozrel a od jeho očú sa zmenilo. Dnes je z nej taká červená dievka, ani nevie, či kedy chorela. Z duše, zo srdca ti žičím, žena, iď. Keď to bude choroba nepočarená a neprekročená, tak povie tak alebo tak a poradí isto.

 — A keď je počarená ? — Malinovská sotva vydýchla a bez sily čakala na odpoveď, ktorá ju posilnila a prikázala s radosťou sa dívať do budúcnosti.

 — Tak ju svojou mocou odčarí !

 — Boh zaplať za útechu.

 — Vio, maličký, vio, neboráčik, — sedliak potriasol bičom. Chudý kôň potiahol, veľmi sa neponáhľal, vedel, že dôjde, kde má dôjsť, že má času, až priveľa. Odchádzajúci sa lenivo obrátil a zvolal.

 — Ty, zabudol som ešte povedať, nič naňho nehovorte pod holým nebom, lebo všetko počuje a nebude chcieť poradiť.

 — Zachráni, zachráni, — šeptala Malinovská, dívala sa na neho očami ako na samého Boha.

 Ešte sa často kázala pýtať ľudí, ktorých stretala, a keď počula odpovede, žila nádejou a zas sa ponárala do pochybností. Jedni hovorili, že tomu pomohol, tamtoho zdvihol zo smrteľnej postele, nejednému uľavil, iní sa smiali, že nič nevie, iní kázali vrátiť sa, lebo je to lajdák a klamár, a iní sa poverčivo prežehnávali a zastávali cestu, aby nešli ku takému, čo sa s diablom spriaha a bratá.

 — Mama, nechoďme.

 — Len poď, syn môj, nech sa stane vôľa božia.

 To je akýsi klamár, kožu sdiera a ľudí zavádza, alebo galgan, — opakoval ohovárania, ktoré počul.

 — Zavri ústa a nevyprávaj toľko ! — skríkla chorá, lebo sa jej zdalo, že onen čarodej stojí tu a počúva rozhovor.

 S hradskej odbočili na poľnú cestu. Viezli sa okolo cudzích domov, okolo gazdovstiev, okolo ľudí skrúcajúcich sa po dvoroch, okolo cupotania cepov. Malinovská opakovala ako v jasnovidení.

 — Tadeto choďte.

 — Všetko tak isto, všetko som už vo sne videla.

 Boli ste už tu ?

 — Nebola som, ale božia vôľa ma vedie.

 — Ďaleko ku Gorkovskému ?

        Kúsok cesty, a tam, na kopci, — oslovený ukazoval staviská na stráni, ktoré sa blyšťaly na poludňajšom slnku. — Ľahko zájdete, topoľ rastie pred samými dverami.

 Čo povedal ? — Horúčkovito skríkla, nemohla veriť vlastným ušiam.

 — Ľahko poznať, topoľ rastie pred samými dverami.

 — Topoľ, Ježišu, všetko sa mi tak snívalo, všetko. — Už nevidela zem, ale samú oblohu, rozprestretú nad jej úbohosťou. Verila, že dnes nastane premena po toľkoročnom trápení, tu je posledná záchrana. Dožobrávala sa láskavosti práce, aby mohla vyjsť do poľa, chytiť kosák do zdravých rúk. Prisahala, že po vyliečení kolenačky sa zavlečie cez hory, lesy, rieky ku miestu rozchýrenému zázrakmi. — Pôjdem k Matke Prenajsvätejšej.

 Vystriekol štíhly topoľ, ako stočená zástava, triaškou konárov, ich šumom sa prihovárajúca valiacim sa mračnám a kŕdľu vrán, ktoré otáčaly jeho vrchol vencom čierneho kvákania. V húštine vyzváňal akýsi šedivý vták, vítal poludnie a toľko mal zvukov, koľko kvapák mal dnešný slnečný deň.

 Na priestrannom dvore bolo poznať dostatok, bohatstvo a gazdovanie. Stodola krížom otvorená ledva vládala pomestiť bohatú úrodu, až sa so strán sypaly. pšeničné klasy na humnicu.

 Keď vošli na priedomie, ktosi vykukol z okna a hneď zastala na prahu baba vysoká, chudá, ako metla postavená v kúte, ústa mala zaťaté, oči sivé, klzaly sa po svete na to, aby sa zlostily a zhrýzaly.

 — Čo tam ?

 — Prišli sme k pánovi doktorovi.

— Choďže, pozdrav, — napomínala Malinovská zo sánok syna, — povedia, že si z lesov a nevieš zaobchodiť s ľuďmi.

 Doktorová vytrčila zhúžvané ruky na bozkanie.

 — Netreba, nebozkávaj, nešil sa toľko, — hovorila príchodzím a všetko videla, čo je v stajni, čo v stodole, čo na dvore.

 — Ty, paprče máš deravé, že rozsievaš ? Hneď ti diery kyjom zalátam, — vrieskala, až sa málo bojazlivé vrabce strhly a začvirikaly od strachu. Kohút zdvihol hlavu, pozrel ako by na blížiacu sa búrku s hromami a nahnevano začal rozhrabávať sviežo navozený hnoj.

 — A hýb sa, hýb, bojíš sa klások rozpučiť ? Čo si taký ustrašený ? — skríkla na mlatcov, až zahrmelo vôkol. Mocný hlas vzbudzoval údiv, kde sa nabralo toľko sily v takej chudučkej babe, prehlušil všetok huk, len cepy ho trochu pokrájaly a ďalej mlátily, cupkaly na klasy.

 — A žeby si, mrcha, ohluchla.

 — Môj nie je doma. Hneď príde. Vidím, samú kaliku ste priviezli, — zaťala ostro, dôkladne — Vám už asi nič nepomôže.

 — Neodoberajte nádej, v rukách Pána Ježiša je záchrana.

 — No, vojdite ! — otvorila obšírnu izbu, plnú slnka a kvetov, rozlievajúcich červeň i zeleň z kvetníkov a hlinených vázičiek.

        Cez tmavú predsieň preniesli poskrúcanú kostru a složili na širokú lavicu. Mačka, čo ležala na hrboľatej dlážke, ohýbala zamatové tlapky, ako by chcela zachytiť zlatý pyľ, ktorý sa chvel vo vzduchu. Pri zvuku cudzích krokov lenivo obrátila hlavu, nechcelo sa jej opustiť svoje miesto. Splašená príchodom odrazila sa silným skokom, vyskočila na stôl a odtiaľ na pec, tak prudko preťala izbu, že iba jej tieň sa mihol cez jasný pás, znehybnela ako zlovestný bôžik, ovinutý pružným chvostom. Malinovská strelia jej oči, neprirodzene žiariace, a aby odohnala zlo, prežehnala sa — nie bezvládnou rukou, ale prestrašenou dušou.

 — Isto diablov pomocník — videla zabodnutý pohľad, rodil sa v nej poverčivý strach a trasľavo si šeptala — nechal ju tu, aby na mňa dávala pozor, ó Ježišu, neopúšťaj siroty.

 — Pošlem pre môjho, o chvíľu bude tu. — Gazdina sa nahnevano zvrtla z izby a zvrieskala: Marína ! Marína ! Ideš sem !

 — Čo tam ? Načo toľko kriku ? — vystrčilo dievča strapatú hlavu z chlieva.

 — Dám ti — čo tam ! Nepočula si, že som ťa volala ?

 — Čo by som nepočula ?

 — Družbov mám pre teba poslať ? Pomaciam ti hnáty kyjom, tak sa zobudíš a začneš hýbať paprčami.

 — Hneď kyjom, aha, krave poviem: postav sa, poslúchne, netreba kyj. A na človeka ? Božské stvorenie ? Hriech.

 — Nemudruj, nešomri, ale leť po gazdu.

 — Kedy podojím ?

 — Krvi ti nadojím, poslúchneš, čertovská dievka, pozrite ju, s takou papuľou na gazdinú.

 — Aha, hneď krvi. Či som pes ? Kážu mi papuľu zavrieť, — šomrala pod nosom. — Kedy hnoj vykydám ? Kedy obriadim kravy ? Ani obrátiť sa nemôžeš, lebo poháňajú z roboty do roboty ako to hoviadko. Sto striel sa ti do matere páralo, — s jedom pichla vidly do kopy hnoja ako do samej gazdinej. Keď vychádzala zo stajne, pokĺzla sa na mláke, vytekajúcej zpod prahu. Zavrčala ku dverám.

 — Kde sú gazda ?

 — Kde sú ? Kde sú ? Dievka neposlušná, pán farár poslali, aby išiel na Otčenášik — aj s tebou. Nevieš,, kde sú ? Keď ti poviem, tak... šibla ju okálmi, že dievča odskočilo, skoro nohy dolámalo.

 — Od rána do noci len lietaj, len lietaj, už pary nedochodí, — spustila podkasanú sukňu, tľapla na záhyby, s hlavy smietla seno, pritiahla šatku okolo zapýrenej tváre a vybehla na cestu, na bielom snehu zanechávala zahnojené stopy.

        Zadychčaná Marína vkročila do krčmy s takým hnevom, že rukami a každým slovom chytala gazdu za krk a za dvere vyhadzovala. Ale zlosť jej nevystačila na dlho. — Hneď sa berte odtiaľto ! Nebudem viac lietať za vami. Poďte, gazdiná vrieskajú.

 — Čo chce ?

 — Ako vždy, s kalikou prišli. Za čo ja toľko trpím ? Že som chudobná a v službe ? — Zas fíkla. — Vaša vždy len na mňa a na mňa, A čo ja sirota ? Poďte, budete aj vy mať svoje.

 — Nikoho sa nebojím. Ty, dajže mi ešte za náprstok, — obrátil sa ku krčmárovi, — ale uviaž na šnúrku tú maličkosť, aby som ju nezhltol. Stratu by si mal, — vlial do seba za plecháčik liehu, ostro odpľul, utrel fúzy. — No, poď. Že tiež človek nemôže vyjsť z chalupy ani na krok, lebo vás hneď čerti ženú.

 — Ja nič, len gazdiná vás smažia v pekle.

 Vykročil za dievkou trochu trasľavo, naširoko vláčil oslabené nohy. Zohol sa, keď vchádzal do pitvora. Vystretý, široký v prsiach, skoro sa povaly dotýkal odbojnou hlavou. Pred dverami kde nič tu nič, isto len preto, že sa neopatrne naďabila, štipol dievku na zadok a prskol rozveselený.

 — Na tebe, potvora, môžu oheň kresať.

 — Poviem gazdinej, tak vám ona na hube ohňa nakreše.

 — Ticho, som gazdom a poslušnosť mi patrí.

        Zdravým smiechom, zavalitou postavou zaplnil izbu tak, že sa druhým nedostávalo miesta. Stíchli zahladení na neho. Naturista pri prekročení prahu stratil rovnováhu, chytro pozrel na ženu a hneď spokornel, zdrobnel, akosi sa našiel pod jej krpcom.

 — Aby ťa parom, zoslabol som, také kusisko behom.

 Namiesto odpovede šľuhla ho očami, až zablyslo v izbe. Chlap sa vyhol nemej vyhrážke, lebo mal radšej, keď ho privítala palicou, a zašomral.

 — Matka, len nie pred ľuďmi, osamote môžeš. Trošičku som sa napil, len čo som si jazyk oplákol — a ta mi nedopraješ ? — pomyslel zúfalo. — A nech sa robí, čo chce, — nabral odvahy, zas sa hlavou skoro povaly dotýkal a zafučal nad chorou. — Po čo si prišla, úbohá ?

 Keby Malinovská mohla, klesla by mu k nohám ako pred svätým, tak dlho vyčakávaným na púšti, ale keď sa nemohla pohnúť, len sa dívala do jeho očú; veľké boly, neobyčajné, múdre, aj keď žmurkaly opilstvom, a psmiala sa s nekonečnou dôverou.

 — Po záchranu a zdravie, — umĺkla, zahľadená ako na zjavenie, ktoré sa, stalo skutočnosťou v tele tohto živého človeka. Výrazne šeptala. — Takého som vás videla, takého istého. O vás sa, mi snívalo, i o ceste, i o vašom dome. Ó Bože, Bože, všetko musí byť pravda, Pán Ježiš ma k vám zaviedol.

        Keď položil na ňu ruky, keď oprel pohľad, cítila, že jej azda svetelný víchor preletel cez poskrúcané kosti, cez pochybujúcu dušu, že ju tie ruky, tie oči vyniesly z priepasti na samý končiar do jasnosti.

 — Prečo ste prišli len teraz ? Dlho ste sa vyberali, ó viem, chceli ste sa vrátiť. Nemali ste počúvať, — z hlbokých, mocných pŕs ako z hĺbky zvona padaly zvučné hrudy, ktoré by Malinovská chytala do dlani, ale čosi ich od nej odhadzovalo. Odrazu sa naturistia obrátil ku Vladkovi. — Viezli ste sa ku mne a čo bolo cestou ?

 — No... no...

 — Viezli sme sa, viezli, dobrí ľudia ukázali, poradili, až tu — chorá sa zľakla, lebo pocítila, ie onen čudný človek ju prezrel a vidí každú myšlienku, každé vyrastajúce slovo.

 — Nič ? — A čo to bola za reč ?

 — Ja nič, — hlas sa jej od strachu zatriasol, stíchol, — ja nie... nie... všelijakí ľudia, jeden to, druhý tamto, majú v sebe dosť zlosti, ale my sme nepočúvali, len sme sa smiali.

 — Poznám tie smiechy. A kto hovoril: čarodej, klamár, dráč, ha ?

 — Akože ? Pane, akože ? Vy ste to počuli ? — už nie slová, ale posledné výdychy vyvieraly, — boly cestou reči hlúpe a nepotrebné.

 — Vidíš, treba jazyk zaviazať, lebo narobí viac zla ako ruky. Druhý raz ti v ničom neporadim a budeš si musieť zavolať kňaza.

 — Pane, pozrite na mňa, mne je horšie ako Lazárovi, — oči sa priplazily k jeho očiam, rukám a žobraly o uzdravenie, — toľko rokov v ponevierke. Čo som sa natrpela, to nikto nevie. Zažeňte chorobu odo mňa.

 — Najprv po doktoroch, platených travičoch a keď zabili dušu, potom ku mne, aby som vyliečil telo. Lieč vyschnutý strom, dušu zabili.

 — Pravda... pravda... tak radili ľudia hlúpemu rozumu. Uverila som. Doktori nepomohli, zabili, čo bolo zdravé, zhasili nádej. Urobte tak, aby som ešte aspoň rok požila a potešila sa svetom ako druhí ľudia, aby som pozrela na nebo, aby som videla, ako rastie tráva z jari.

 — Viem, čo ti je. To nie je obyčajná choroba, nie. Od zlého človeka pochádza, preto je v ľudskej vôli záchrana. Budem chcieť, poradím, a keď nie, tak ťa nikto nevylieči.

 — Z ruky zlého človeka choroba ? — zopakovala mŕtvym hlasom. — Povedzte, kto zavinil moje nešťastie.

 — Načo ? Aby si viac preklínala ? Chceš zlosťou na zlosť, pomstou na pomstu ? On na teba sekerou a ty dvoma ? Bude ti potom ľahšie ?

 — Nepýtam sa z pomsty. I keď mi ľudia toľko ukrivdili, nikomu pomstu nežičím. Nechcem, aby niekto na svete trpel tak ako ja.

 — Len pomstivý človek chce poznať nepriateľa. Chceš si vziať toho človeka na svedomie, tak ti ho ukážem, no, povedz ?

        — Nie, — po dlhej chvíli napuchlo jedno slovo ako veľká kvapka krvi zpod srdca.

 — No, vidíš. Prečo má pri tvojom svedomí stáť s kliatbou ? Radšej nech stojí s chlebom ako s kameňom. Neprišla si po zlosť. Chceš, aby si prišla druhý raz na svojich nohách a nie na voze ?

 — Ježišu ! Ježišu   na nohách.   Čo hovoríte, pane ? Urobte, čo je vo vašej moci. Toľko sa naplačem, toľko sa nasužujem. Bože, pozri na najúbohejšieho tvora a vezmi si ma, lebo niet na čo sa pridŕžať takého života. Ale ľúto mi umierať. Nie pre seba, oj, nie. Ako tu zanechať deti ? — Vyriekla slovo, ktoré ju priväzuje ku svetu najmocnejšou reťazou... — Keby som umrela, tak siroty vyjdú navnivoč. Nemôžem sa hýbať, ale aspoň sa dívam na deti živými očami.

        Naturista zašiel do komôrky, gazdiná vyhnala Vladka i Joža. Keď ostala Malinovská sama, počula za stenou buchot, chrapľavý rozhovor, zas zaklínanie, ohlas zvady, zas ako by bitku a spieranie. Vedela, že sa shovára s »pomocníkom«, ktorý mu dáva moc a múdrosť, alebo s »vodným duchom«, shovára sa, naťahuje. Potom bolo ticho, isto sa dohodli a o čomsi sa radili. Gorkovský sa vrátil do izby celkom zmenený. Strapaté vlasy mu trčaly. Neporiadok na celej postave ako po zaťatom zápase s neústupným nepriateľojm. Tvár mu blčala plameňom. Z očú sálal nezvyklý oheň. Klesol na dlážku a hlbokým hlasom vyriekal slová, díval sa do diaľky, ako by hlásal proroctvá.

 — Vy ste svedčili pravdu pod prísahou ?

 — Svedčila som na súde, aby sa viac krivda nediala.

 — Máte porobené z pomsty.

 — Od Biela ?

 — Bolo uložené pod prahom, podliate a prejdené, — vyhol sa jej otázke. — Vtedy ešte nie na vás. Na brata. Vy ste prešli prvá a preto. Pomsta bola aj na vás. Ešte je nejedno nešťastie na ceste, ešte je oheň pod povalou, na nebi, nie, pri zemi. Krv. Ešte sekera. Noc červená. Oheň uhasím, sekeru vyšklbnem. Bolí. Treba poraziť jeho moc, aby už nepáchal krivdu. Má on kamenné srdce, nikto sa mu k srdcu nedostane. — Chlap celkom oslabol a, cez pery tisol sa šepot ako dym, o chvíľu začal sa zas rozžarovať, horieť, blčať, zvestoval pravdy, ktoré videl. V očiach sa prejavil odraz vnútorných obrazov a menil ich výraz, raz zobúdzal hrôzu, raz uspokojoval.

        Keď umĺkol, Malinovská začala vyprávať o sene, o živote tak, ako by slová vytláčala z najboľavejších rán, lebo verila, že ich zaklínač zahojí. Vyznávala sa z najväčších tajomstiev svojej mladosti. Keby sa bola dopustila zločinu, tak by sa teraz bola priznala pred všemohúcim a vševediacim spovedníkom. Gorkovský kýval hlavou, robil také pohyby, ako by dlaňami zachytával najbiednejšie slová, aby ich pritúlil, utíšil ich bolesť, a opakoval.

 — Viem, všetko viem, veľká je z teba kajúcnica a mučenica.

 Kedykoľvek pozrel na Malinovskú, uľavovalo sa jej a v nadšení sa rozpamätávala na tú biblickú príhodu o zázračnom uzdravení. Počula vyzvanie vyrieknuté kedysi: Dievča, vstaň ! Pod jeho dotykom môže už pohnúť ramenom, nohu zohnúť, choroba sa stráca, telo si cíti svieže, zdravé, hybké. To Kristus k nej sostúpil v tom silnom, podnapitom chlapovi a uzdravuje ju drsnou, zhrubnutou rukou ... Šeptala.

 — Choroba odchádza odo mňa, sedím sama od seba, pôjdem s kosákom do poľa, taká budem, ako dovolíte, nech sa stane vaša vôľa. Taká som šťastná.

        Naturista vstal obrátený k východu čosi kreslil vo vzduchu, vyriekal zaklínania kľačiačky na ľavom kolene, vytiahol nôž, urobil kríž pred prahom a potom ho namáhavo oboma rukami vyhadzoval. Zastal v ohni a tak znehybnel s očami upretými dohora, pery sa mu triasly a neznámou silou sa shováral so slnkom, vysielal k nebu blesky pravekých modlitieb, potom už nie hlasom, ale samými pohybami zaklínača sa vpíjal do priestoru. Pohrúžený do mlčania, zahľadený do seba prikazoval pošepky:

 — Tak bude, lebo chcem, aby tak bolo. Rozviažem šnúročky zlom sviazané, dám ti sily a pôjdeš so mnou, kde ti rozkážem. Počuješ, čo ti hovorím ? — Sklonil sa nad chorou, pohrúženou do omámenia, že má pred sebou mocipána vládnuceho svetom, prešiel jej rukov po tele a tým uzdravujúcim, rozkazujúcim pohybom vystieral kosti, život vlieval do prechorených údov. — Vyjde z teba zlá moc na zatratenie, za rieky, za moria. Teraz sa ešte odvezieš na tomto voze, ale potom prídeš sem na vlastných nohách, kým budem žiť ja, aj ty budeš žiť, lebo máš život zo mňa. — Silným úderom zasiahnutý sa striasol, čosi strhol so seba a pozrel dookola už vedome, s takým údivom, ako by sa zobúdzal z trýznivého sna. Klesol na lavicu, oči zhasly, duch z nich vystúpil. Zostal len plecnatý, silný, zavalitý chlap, chytrý do bitky i pitky, hotový neskrotnou vôľou zmerať si sily so všetkými.

 — Ale ma utrýznilo, — zatackal sa k posteli, hrabal pod hlavnicou a zpod periny vytiahol fľaštičku, pozrel ku svetlu s láskavým úsmevom. — Bože, daj vám zdravia, — vlieval si obsah hltami, až mu v hrdle zažblnkalo. Dupol nohou po mládenecký a zanôtil rezkým  ale pritlmeným hlasom:

Išiel by ja na tanec,

keby nebol kuľhavec,

ale krivé nôžky mám,

keď podskočím, hneď padám

        Pri poslednom zadupkaní vbehla mu žena, pravá búrka s bleskami a najmiernejším z nich šibla po mužových nohách. Pozametala nosom a nič nepovedala, radšej by varechou po hlave kvacla, ó, radšej. Postačilo aj to. Rozjarený úbožiak stŕpol. Rezké nohy znehybnely, veselosť sa stratila.

 — Ej, tak —ej, tak, s čertami si dám rady a s všelijakým zlom a s takouto už nemôžem. Na také niet nijakej moci ? Baba mocnejšia ako čert, oj, mocnejšia, — bezradne, skormútene potvrdil. — Už to tak musí byť. — Zdvihol hlavu, niekoľkými pohybmi prihladil vlasy a zvyčajným už hlasom prikazoval, čo má robiť. — Deväť prútikov vezmi z každého stromu, len aby z osiky neboly, priveľa plaču je v nej a tu treba rezkosti, len z takých, čo vypúšťajú mladé, ročné výhonky. Uvariť a omývať. Práchniviny z buka soškrabať o polnici a kadiť pri východe slnka, keď prvé lúče sídu s neba do izby, a potom ...

        Malinovská, plná zaklínania, ich moci, opakovala pripomienky, miešala ich s poďakovaniami.

 — Boh vám zaplať !

 — Ešte si my dvaja poskočíme; naostatok vám poviem ešte toto: Dnes k vám príde jedna žena a bude sa násilím dožadovať, aby ste jej požičali hocičo, tak pamätajte, nič jej neslobodno dať, neslobodno ani takéto stebielko vyniesť, — zdvihol slamku a ukazoval, — léno sa všetko obráti proti vám. Choďte a príďte ku mne na vlastných nohách, ináč vás nechcem vidieť, — zasmial sa bezstarostne, radostne a tak obyčajne — ale ani tak nezmizol čar jeho nadľudskej sily, len sa vtelil do novej podoby.

 Keď vynášali Malinovskú, vrany zpod prahu sa strhly splašené a naplnily dvor kvákaním a čerňou. Bol to obyčajný kŕdeľ, ale v očiach vychádzajúcich sa zmenil na milióny zatratených duší.

 — Čerti sa rozletujú po svete, takí sú to u neho služobníci, preto nie div, že má nečistú moc.

        Vypočinutý kôň sa rezko rozbehol. Jozef ho šibal bičom, lebo chcel byť čo najďalej od tohto prekliateho miesta. Víchor unášal záprah. Sánky podskakovaly na toľkom kameni. Kopytá vyhadzovaly hrudy i kúrňavu. Zvonček, preniknutý hrôzou, oznamoval čosi zlovestného, triasol sa medzi nahými konármi stromov ako medzi vypätými povrazmi obesencov.

        Malinovská sa viezla v údive, ktorý ju nemal opustiť celou cestou. Nemohla by ináč vyjadriť to, čo cítila, vari len plačom šťastia pred obličajom samého Boha. Už nemyslela na svoju minulosť, na trýzne a chorobu. Tamten mocnár ju obdaril vierou na všetky dni života.

 Keď sa ocitli v tichom poli, Vladko tajomne zašeptal.

        — Mama, nikto vás nevidí, treba zažehnať, ako kázala Kramárová. — Nezbadane vytiahol fľaštičku, ukrytú pod pazuchou, vážne ju zdvihol dohora, dvoma pohybmi preťal vzduch tak, že dva tiene vo tvare kríža splynuly vo chvíľke na matku a pokropil ju svätenou vodou.— Nech zlé odíde za hory, za doly, nech zostane samé dobré, čo od Boha pochádza, tak nám, Bože, pomáhaj.

        Slzy zalievaly oči chorej a miešaly sa s kvapkami svätenej vody, ligotajúcej sa vo svetle na tvári. Nevidela synovu ruku, vykonávajúcu obradnú povinnosť, len priestor sveta, ničím neohraničený. Toľko mesiacov ležala uväznená v tesnej izbe, že teraz plakala od šťastia, keď sa mohla dívať na nebo, ktoré bolo s ňou a v nej.

 — Synák, synák, taká som silná, žeby len tak navždy. Budem zdravá.

        Ponad zem, ponad ľudskú biedu presúvaly sa mračná ako najradostnejšie myšlienky neba, teraz biele, potom sa zmenily, ostávaly ružové, rozžiarené, napokon horely purpurom, pomaly začaly hasnúť, fialovieť, popolavieť, rozvievať sa v nadchádzajúcom súmraku, až zmizly roztopené v nepriezračnej tme. Malinovská hľadala najkrajšie mračná, tešila sa ich tvarom, farbou, pozorovala ich zrodenie, premeny. Na perách mala ustavične úsmev i keď po mrku už nevidela nič, len tmu, v nej prebývajúce šťastie a nebo hviezdami posiate, ako by zrno vydrobené z klasov, rozsypaných po poliach. Necítila svoje prechorené telo, stala sa tíšinou, omrvinkou, iskrou nadšenia, stratenou v nesmiernosti samej večnosti.

        Škrípanie sánok kĺzalo sa pozdĺž telegrafných stĺpov, po drôtoch, ako po jednostajne zvučiacich napätých strunách, cengot zvonca vnáral sa do zasneženého kraja, odrazu sa urval a už len mrazivá pustota zvonila priestorom.

 Viezli sa okolo cudzích dedín. Ospanlivé domy dívaly sa čiernymi oknami. Občas zablyslo svetielko, osvietilo robotu i ľudí a zhaslo, občas sa ktosi — azda nie človek, ale duch tmavší ako noc — kamsi náhlil. Len raz čiesi kroky výrazne zaťaly do ticha. Shrbený tieň sa posúval za saňami. Bolo vidieť, že si čosi strháva s tváre, čosi rukávom utiera, ako by dnešný súmrak.

 — Mama, ktosi ide za nami, — šepol Vladko, díval sa matke do očú, zablúdených medzi hviezdami.

 Nepochopila, čo chce, lebo ešte vždy počúvala reč oblohy.

 — Mama, spíte ?

 Slová vydieraly sa ako by z hustej hmly a len pomaly sa formovaly do ľudského hlasu.

 — Viem, viem, Biel ide.

 — Nedívate sa a vidíte.

 — Miesta si nemôže nájsť. Poháňa ho. Príde ešte aj k nám, nie so zlosťou, ale s nešťastím, väčším ako naše.

 — Stretnem ho niekedy, tak ho... — synov pohľad, taký výrečný, bol dostatočnou vyhrážkou.

 — Nie tak, syn môj. Nikto na sekere chleba nezaseje. On má možno horší život ako my.

 — Čo hovoríte, mama !? Veď pre neho ste kalika. Na to niet trestu.

 — Preklínala som ho tak isto, ale už sa všetko zmenilo vo mne.

        Tamtá postava, ktorá išla proti vôli krok za krokom, ako by povrazom priťahovaná, za sánkami, vzďaľovala sa, strácala obrysy, chvela sa a zmizla za kotúčami tmy. Ešte vrždal gniavený sneh pod krokami a praskaly dlávené konáre. Kdesi na ľade zadunely nohy. Rozľahol sa škripot otváraných a prudko zamykaných dverí.

 Vladko, ktorý striehol na zablúdeného pútnika, ponevierajúceho sa v noci, tvrdo zvolal:

 — Zašiel ku Paščkulovej.

 — Vždy k nej chodí, nech si chodí. Dosť sa naponeviera, oj, dosť.

VII.

        Alojz od samého rána behal, robil každodenné poriadky v izbe, na dvore, v stajni. Unášala ho túžba po potulkách, svaly a kosti sa mu napínaly. Necítil únavu ani sa proti nej nespieral. Napokon ani nevedel, či môže byť ináč. Nepoznal ešte kliatbu práce. Všetky chvíle menil na zdravú a ocholnú námahu, prelo hodiny dňa odhadzoval, ako by sa nimi ihral. Teraz počul matkin hlas jednotvárne opakujúci: To urob, tamto urob, ešte to nie je hotové. Svíjal sa zachytený do bezohľadného rumpála, viciciavajúceho silu, radosť detstva. Dreva treba narúbať. Na mraze štiepal sekerou polená, cítil medzi dlaňami tvary topora, taký bol studený. Vody doniesť. Treba ju načerpať ladom obaleným vedrom, preliať a zaniesť do izbice. Drevené ucho chytil omrznutou a opuchnutou dlaňou. Krhlyboly ťažké, cez okraje čiapka a voda, visela ako na vypätom povraze, na slabom remienku vytrhanom z pliec. V izbe dúchal do prstov, dupkal krpcami, aby sa zahrial. Ale len chvíľu. Času niet. Zpod postele vytiahol košík, nožíčkom okrajoval zemiaky, ale pozorne, nie nahrubo. Obielené hodil do vody. Postavil hrniec na platňu a vybehol na dvor. Keď sa vrátil, našiel Stanka stojaceho na lavici, s lyžicou prichystanou na jedenie, škúlil pod pokrývku, zpod ktorej pohľadmi uchytával biele hrudky.

 — Čo robíš ?

 — Ešte nefrfoce. Nijako sa nemôžem dočkať, — nariekal sklamaným hlasom.

 — Ideš dolu ?! Oparíš sa !

 — Keď budem čarodejom, urobím tak, postavím hrniec, fúknem oheň a už bude uvarené.

 — Urob tak.

 — Ehé, keď to neviem. Pôjdem do Kične, tak ma babroš naučí. Dupnem do dlážky a chlieb vyskočí, klopnem do hrnca, jedlo budem mať. Kedy sa uvaria zemiaky ?

 Uvidíš.

 — Ehe, uvidíš. Taký som hladný.

 — Do jedla si chytrý, ale do roboty ťa nahnať nemožno. Hneď.

 — Nebuď taký, keď črievka, ó, takto kňučia, počúvaj, pichal prstom do brucha celkom prázdneho. Toľko ráz bolo hneď.

        Obidvaja jednakým pohľadom sliedili po pokrievke, ktorá pomaly, neochotne ale sľubne začala nadskakovať nad okrajom železniaka. Pili ústami i očami vôňu a tvar pary, vyfukovanej v malých kotúčoch. Nevedomky hýbali perami, zubami, hrdlom, ako by už hrýzli a hltali patričné kusy.

 — Sceď, potom posoľ. Vieš uvariť rôsol ? — rozkazovala Malinovská chlapcovi.

        — Čo by som nevedel, — zasmial sa. — Hybaj odtiaľto, nelež pod nohy, — odsotil Stanka. Pridržiaval pokrievku, pozorne slial v chumáčoch vybuchujúcej pary vodu do hrnčeka, na odvar hodil trochu ovčej masti a postavil zpäť na oheň — súčasne striehol na brata, stojaceho neďaleko. — Ehe, ty čosi skrývaš ?

 — Ja nič, — nevinnou tvárou zapriečil a súčasne sa túžobne díval na vysýpané hrudky. Využil Alojzovu nepozornosť, schytil zemiak a strčil ho do úst.

 — Prečo kradneš ?

 — Chcel som okúsiť, či sú uvarené, — bľabotal, keď prehltoval posledný kus.

 — Nezáviď mu, — napomínala matka.

 — Nič nerobí a viac zje ako ja, treba spravodlivo.

 Kúštiček masti sa hneď roztopil, pokropil vodu žltkastými fliačikmi.

 — Mama, už je rôsol.

        Alojz rozdelil jedlo, nalial matke, kŕmil ju a pýtal sa starostlivo:

 — Dobré ?

 Všetko je dobré, lebo je od vás. Keby tak omastiť, niekedy jedlo v hube rastie. Keby som tak odnekiaľ žemľu dostala.

 — Chcete ?

 — Čo z toho, keby som chcela.

 — Prinesiem vám, keď chcem, tak musím mať.

 — Odkiaľ by si vzal, — zasmiala sa, — už si mi raz čaj sľuboval. Vari by si niekde ukradol, božechráň. Ruky i nohy by som ti prerazila, zlodejstvo je veľký hriech. Ľudia ťa dosť napreklínajú, lebo všetkým len zle vyparatíš.

 — Eh, čo tam, — zašomral ľahostajme, — musím vás potešiť, keby som mal pazúrami zpod zeme vydrať.

 Rozhovor prerušila Bielová, ktorá vošla bez pozdravu. Už z prahu pozrela na stenu.

 Nemáte prázdneho hrnčeka ? — Tu je, — sňala s klinca riad, dúchla na dno, preliala prinesené mlieko. — Omastite si odvar.

 — Boh vám zaplať. Akože sa ľuďom odvďačím.

 — Nech vám je na zdravie. Za čo sa odvďačiť ? Za kvapku mlieka ? Pán Ježiš uštedril tak som priniesla, — hovorila ako o veci nehodnej úvahy.

 — Naša kravička tak akoby telná, ale Boh vie, kedy sa otelí. Krmu niet na prezimovanie. Ľúto predať, lebo sme ju od teľaťa s nebožtíkom vychovali.

 — Trest boží bez kvapky mlieka.

 — Pomôžu ľudia, len aby sami mali. Niektorý deň treba na jarmok vyviesť.

 — Keby ste akosi do jari prechovali. Ľahko vyviesť z maštale, ale nazad doviesť ťažko.

 — Viem, viem, čo robiť, z prázdneho žľabu ani najlepšia krava mlieka nenačeroá.

 Susedky po ranných robotách vbiehaly k Malinovskej len ako po oheň. Každá potajomky, čo má chlap všetko vedieť, priniesla pod zásterou to kúsok chleba, to pár vajíčok, to lyžicu masla — obživte sa, slabá ste.

        Malinovská ďakovala a pozývala, aby hneď neodchadzaly.

 — Dobre sa vám hovorí. Niet času. Toľko naháňačky a to, a čo, ani sa spamätať.

 Ale ani jedna sa hneď nehýbala. Stály pod stenou, pod oknom alebo lakťami opreté o peľasť postele. Div divúci, odkiaľ sa ich toľko nasháňalo. Bolo vidno, že ich mučí netrpezlivosť, pália otázky, a čo tam, a ako tam v Kični, ale zdržal ich lak pred nečistou mocou. Nevydržaly. Zvedavosť otvorila závoru ako rozbúrený prameň.

        Čo bolo ?

 Stíchlo v izbe po jednohlasnej otázke.

 Malinovská, ešte plná spomienok na včerajší deň, vyprávala, čo videla, čo počula, čo cítila, podrobne opisovala obavy, pochynosti i radosti, cestu, izbu, vzhlad onoho tajomného divotvorcu.

 — Len vošiel do izby, hneď na nás, čo ste hovorili ? — Nič, — odpovedám. A on do smiechu. — Nič ? Na čo ste teda prišli k dráčovi a klamárovi. Chceli ste sa vrátiť, mali ste sa vrátiť. Kto neverí, ten nech sem nechodí. Tak isto bolo.

 — Všetko vidí, všetko počuje, keď je to pod holým nebom. — Bielová oprela ruky na boky a vysvetľovala. — Pod strechou ho opúšťa, to preto, že mu vodný duch všetko našepkáva. »Pomocníka« má ukrytého v komore a radí sa s ním. Kedysi nemal takú moc, len od vojny. Jeho strýko ochorel, volá ho a hovorí: Vezmi toto odo mňa, lebo budem strašne trpieť, keď nevezmeš. Synovec sa zľutoval a od toho času ho »pomocník« vyučil všelijaké veci.

 — A nepovedal, kto vám to narobil ?

 — Chcel povedať, ale aby som si vzala na svedomie. Len toľko: podliate, podložené a prekročené.

 — Čary ! — pokývaly hlavami a skríkly: Biel porobil.

 — Viete, čo s ním bolo poslednú nedeľu ? Pobožná Gondková prebehla očami po shromaždených, nabrala pary a hovorila pomaly, ako by čítala modlitbu. — Ľudia si kľakajú, jeden po druhom pristupujú k oltáru, po poriadku. Tisne sa aj Biel, lakťami prediera a chce ísť na samom predku, pred všetkými. Videla som, hubu otvoril a prijímal a v tej chvíli sletely drobunké vrany ako mušky. Nič mu neurobily. A viete, čo sa stalo ? Ako by ktosi plachtou prikryl. Biel od oltára a čierne mračno išlo popod samú povalu. Biel ku dverám, celé mračno za ním a len na dvore sa v hmle stratilo.

 — Čerti prileteli po jeho dušu, len ešte prístup nemali. Prijímanie ho uratovalo.

 — Vezmú si ho k sebe, vezmú ! Prekliatec.

 — Aspoň vám čo poradil »ten«? Ste mocnejšia ?

        — Keď sa ma dotkol, myslela som, že mi Pán Ježiš rozväzuje šnúrky na rukách i nohách, keď pozrel, samo svetlo do mňa vchádzalo. V duchu som cítila silu, ale ešte som sa nemohla hýbať. Posilnil ma, teraz mi už nie je tak ťažko. Z každého jeho slovíčka mi slniečko svieti. Budem mocná, už ma nevypustí zpod svojej ochrany.

 — Nie je z božej ruky taká moc, — čudovaly sa, keď vzdychaly nad novinkami, ktoré počuly.

 — Aha, a naostatok tak hovoril: Keď sa vrátiš do chalupy, príde jedna — poslaná — a bude chcieť niečo odniesť. Nič nedovoľ vyniesť z chalupy, aj keby to bolo jej, ani bylky slamy, nič. Keď vezme, všetko bolo nadarmo a na nič moja záchrana.

 — Bol kto taký ?

 — Ježišu ! — slovo rástlo, napuchlo a spadlo ako kameň. — Prišla jedna a hovorí: U vás kdesi je môj hrnček ? — A je, — hovorím. Ona nič, len schytila a za dvere. Kričím: Dnes neberte. Keď vzala, to ako by mi ktosi nôž do srdca vrazil. Všetko mi svitlo, čo Gorkovský povedal.

 — Prečo si dala ?

 — Čo som mala robiť ? Sama som, nevládna, detí doma nebolo. Pribehol Vladko, chcel vytrhnúť. A či to má toľko sily ? Keby aj doniesol zpoza prahu, už i tak je po všetkom.

 — Po všetkom ! Po všetkom ! — zašeptaly so súcitom.

 — Ktoráže to ?

 — Nech jej Pán Ježiš odpustí.

 — Paščkuľka, — otvorene zaťal Alojz.

 — Ona ? Isto ju Biel poslal.

 — Ktože iný.

 — Tak ti už niet pomoci.

 — Viem, — len teraz si uvedomila pravdu. — To tak už do smrti. Ježišu ! — zastonala, ako by sa usmrcovala posledným slovom.

 — Nebožiatko, nebožiatko, ty ncbožiatko, lepšie, keby ťa Pán Ježiš ku sebe vzal čo máš z toho života ? — Rozcitlivené baby si zásterami utieraly slzy a každým tým najlútoslivejším slovom stŕhaly chorú do priepasti s tych výšav, na ktorých bola ešte od včerajška.

        Najväčšia kalika chce žiť, aj ju všetko teší. Aspoň sa na deti môžem dívať a tým sa potešiť v nešťastí.

 Alojz počúval babské táraniny, smolil úlohu, ale sa mu mútila v hlave. Všetky svaly ho podhadzovaly, aby vybehol do zasneženého sveta, skočiť na lyže, nech ho vietor vyšľahá, prefúka. Pretŕhal písanie, bradu oprel o päsť, vliepal oči do blankytu za oknom. Taký bol zahľadený, že nepočul cupot drevenej nohy, prebral sa len vtedy, keď ho Tomala štuchol.

 — Hanka dnes zrána pošla k tetke a nemal kto vziať, daj panej, — vyliahol zpod kožucha starostlivo zabalenú knihu, pozrel na Alojza, ktorý v prstoch mrvil listy. Prísno ho karhal.

 — Nectíš si ! Vieš, čo je kniha ? Svet ti otvorí, poradí vo všetkom a ty s ňou tak, za živa kaličíš. Poďakuj sa panej a povedz, že zájdem v nedeľu, — stal si zboku a počúval pletky o naluristovi, o chorobách, o čaroch. Nevydržal a srdečne prskol. — O ľudia, hlúpi ľudia.

 — Nevysmievaj sa zo svätých vecí, lebo aj teba môže stihnúť nešťastie a čo potom? — napomínala ho Bielová.

 — Neposmievam sa, len sa čudujem, že veríte tomu, čo vám nafrflal ten pochábeľ. Hlúpe ste, oj, hlúpe.

 Baby spuslily jazyky a huš na neho jedna, druhá. Rozgágané, nasršené obstaly Tomalu, ktorý sa zanášal od smiechu; tým doháňané k zúrivosti päsťami vyhrážaly a vrieskaly až do zachrípnutia o svojich krivdách a ty si tak, a on tak, chlapi galgani, všetci ste jednakí, len zhrýzať, stýrať a čo my biedne, úbožiačky. Chlapák, rozveselený, žmurkal očami, keď sa díval na rozškerené ústa, vejúce ohňom a sírou, ale hneď ho prešla veselosť, chcel sa vymotať odtiaľto, chcel slovom zaťať do kriku, ale ako ? — Nával...

 — Onemel si ? Ha ? Čo nič neštekneš ?

 — Jazyk mu zdrevenel za to, že toľko papuľoval na siroty.

 Tomala pohodil rukou, výrečne si udrel na čelo, ostro odpľul, od srdca.

 — Ej, bysťu !

 Tresol barlou, aspoň tak si vylieval zlosť, drevenú nohu nešikovne zdvihol ponad prah a rezal rovno k svojmu domu.

 — Pomútili ľudom kotrby, blatom oči zalepili, vo tme sú a hovoria, že je na svete tma. Či sa im dakedy vyjasní ? Staré i mladé, jednaké. Na každé cigánstvo naletia ako teľa na seno. A takým tam kotrby porozbíjať. Hovoria o nešťastí. Či može byť väčšie nešťastie ako teraz tam u nich ? Drúzgal by som palicou po zaslepených, tmárskych kotrbách.

 Keď odišiel, vrava zmohutnela na búrku, neopatrne uzavretú medzi štyrmi stenami. Nemala sa kde vybiť, nuž sa musela vyšalieť. Napokon zvyšky preklínania vybleskovaly v nábožných prosbách.

 — A žeby ti s pomocou božou aj druhá noha odhnila.

        — Kdeže s takým hovoriť o Pánu Bohu ? Či je čo svätého preň ? Do kostola nechodí, kňaza si neuctí, s každým svätým sa dohaduje, posmieva sa a bez prestania diabolské knihy číta. Ľudia idú na omšu, a on, lagan, viete kde ? Krivká, krivká si do lesa. Raz som mu hovorila pekne: Chôdze do kostola, pomodli sa Otčenáš, ved si pokrstený. A on tak, okále vytreštil a viete, čo povedal ? — Ja sa modlím s prírodou. —  to čo za diabol, tá príroda ? — On rukami ukázal na nebo, na zem. Ej, Bože, Bože, má byť dobre na svete, keď takí odpadlíci žijú ? Počkaj, keď ťa pridlávi na poslednú posteľ, budeš ty, hriešnik, skuhrať: Dajte mi pred skonaním Pána Ježiša. A vtedy by som ti dala po hube. O Ježišu milosrdný, o Ježišu láskavý, pozri na nás, lebo sme nevinné, a netresci nás všetkých za jedného.

        Dosť sa nasužovaly, dosť sa nažialily a už len vzdychaly pohoršene a pobúrene.

 — Mama, poďte !— Jožka od Páčku stála na prahu a volala matku.

 — Čo vrieskaš ? Horí a či čo ?

 — Hanka plače.

 Nech si poplače. Na zdravie, kmotra, na zdravie jej bude. Čo zvrieskne, to podrastie.

 Poďte !

 Čo ty tak pyskuješ na matku ? — Páčková schytila metlu a za živa chcela na nej vyletieť s dievčaťom cez dvere.

        Tata tak isto, — hlasno zafikala, — vyhnali ma kutáčom: id po čerticu z klebetiarne.

 O Ježišu ! Tak povedal ? — Kmotričkám ostro bodnutým stály oči stĺpom, zavzdychaly hrôzou preniknuté. Pred deťmi na matku ? Chlap sa nevie zdržať, od mala decko na hriech priúča. Matku si neuctiť ? Urážka Boha. Ja by som dala klebeliareň, no.

 — Tata robia peklo, — zavýjalo dievča v plači, — že sú hladný a obed nikto nevarí.

 — Počká si, počká, — vzdychla nábožne Páčková, ako by ho porúčala pod ochranu Pánu Boha, — s božou pomocou počká. Chlap si bez baby ani hubu nemôže utrieť. Choď, zakúr, hneď prídem, — rozkázala dievčaťu. — Už si ruky od roboty necítim, — zrobené ruky rozhodila na celú izbu, — toľko sa človek nasháňa, nanáhli, namorduje, veď to každý vidí a chvíľočku nedajú vydýchnuť.

        — A či má ktorý chlap omrvinku zľutovania a pochopenia ? Ani vo dne, ani v noci, vždy sa len skrúcať, trápiť, mučiť. Milostivý Bože, taká hodina na nás prišla.

 Jožka nečakala, podskočila na jednej nohe, štuchla Alojza do chrbta, kým vyskočil, zatrepla dvere, o chvíľu pozorne vyklonila hlavu, veselo blysla očami, pyšno vyplazila jazyk.

 — Toľko si mi urobili.

 — Ja ti dám, — pohrozil zdaľeka.

 Utekajúce nohy chytro zadupotaly v pitvore, na dvore, na ulici.

        Jedna i druhá gazdiná, čo šikovnejšia, už nevládala obsedieť na mieste, mala ísť domov, ale akože odísť, keď sa nasbieralo toľko súženia a novôt, že im dna nevidieť. Ktorási oneskorená ešte prišla a to, a čo, až jazyk nemohol vystačiť. Ustavične chodily po dedine, nakúkaly do izbíc, do hrncov, do sýpok, do skríň, pod perinu i pod postel. Roztváraly ústa v údive, triasly sa od pobúrenia a zas sa chichotaly od smiechu. A že je od smiechu ku plaču najkratšia cesta, tak sa zásterky samy dvíhaly k očiam. Toľko je všade polechy, toľko smútku i zlorečenia.       

        Takto celá dedina, každodenný život prichádzal ku posteli chorej a tu žil ďalej v novom vtelení. Malinovská počúvala s pritajeným a zhovievavým úsmevom.

 — Všetko je len márnosť.

        Ženy boly dnes také zaujaté ohováraním, také rozpálené, že si ani nevšimly, kedy Alojz ufrkol na dvor, aby dochytil Jožku a pomstil sa. Pritajený čakal s ušúľanou gulou. Vtom zpoza steny mihla sa červená šatôčka, ako by bol mak vystrelil z tej beloty.

 — Hedviga, — šepol si natešený. Nechcel hodiť, ale keď sa zahnal, prsty sa samy rozplietly a snehová gula vyskočila z dlane.

 — Paf, — zasmial sa, — ale viem cieliť. — Rozveselený štvornožky sa preškrabal ponad prah, nohavice otrepal v pitvore, ticho sa vklzol do izbice a s tvárou neviniatka písal úlohu ďalej; tak sa ponáhľal, o chvíľu už mal ísť do školy. Vodil pero po papieri a v čarbanici vybíjal svoju radosť. — Ale sa mi podarilo. — A skvelú náladu odrazu čerti schytili. Horké myšlienky sa najnečakanejšie začaly plaziť. Rozháňal ich, ale ustavične prichádzaly nové a nútili mu dobrú vôľu. — A nebojím sa. Čo mi urobí ? Nevie, kto ja ťukol. Ako by vedela ? Hedviga nič, ale matka. Ježišu ! Dostať sa jej do rúk, obrobí ho do naha.

 Psia nálada prejavila sa aj v písaní. Nedávno staval písmená »šikovne«, teraz, zľutuj sa, Rože, žobráci škuľaví a karpaví. Už chcel vytrhnúť list. Práve vtedy zahrmely kroky, tupkajúce za dievčenským plečom. Alojz sa striasol, shrbený prirástol k sošitu a kreslil slová tak oduševnene, až to bolo podozrivé. Teraz by ho nijaká moc neodtrhla od práce. Soviaková strkala pred sebou pofňukávajúcu Hedvigu, vkročila do izbice a so svätým pobúrením brala si za svedkov ušpinené obrazy a kríž.

 Decko mi zabil... Aby ti, lapaj, Pán Ježiš, čo na stene visí, každučkú kôstku tak isto dolámal.

 — Čo on ?

 — Tú mršinu by som cez poly roztrhala.

 — Kedy som hádzal ? Videli ste ? — Chlapec spurné mykol hlavou a hoci mu srdce bláznivo poskakovalo, díval sa s výrazom najnevinnejšie obžalovaného.

 — Ešte sa pýta kedy. Lagan, dám ti, tak sa rozpamätáš, — vystrela širočiznú ruku, aby ho podľa sľubu roztrhala napoly, ale sa uhol.

 — Čo ti urobila ? Dievčatko nikomu vodu nezamúti, tichučké je, a on, zbojník, zpoza uhla vyskočil a takou hrudou ovalil, že skoro hlavičku prerazil. Povieš, že nie je pravda ?

 — Nie je pravda.

 — Kmotra, vari sa vám prividelo ? — Ženy sa pokúšaly upokojiť Soviakovú. — Nechceme ho brániť, lebo vieme, aký huncút je z neho, ale sme ho teraz s očú nespustily, kľačí a píše. Možno, že niekto iný.

 — Niet takého druhého zbojníka na svete.

 — Bol si vonku ? — opýtala sa matka Alojza.

 — Keby som bol vonku, tak by som nepísal. Kedyže napíšem, ešte mám toľko, — prstom ukázal odsek, — vyrušujú, vyrušujú a pani sa bude hnevať. A či som vinný ? — vykrikoval úprimne pobúrený a všetkými prenasledovaný. — No, sama vidíte  !

 — Neplač toľko, — Soviaková zásterou utrela dievčaťu nos, — polámem galganovi nohy, potom nebude siroty napádať.

 — Mama, polámte, — zrevalo hlasno dievčatko. — Taký zbojník je z neho. Nedarujte !

 — Ja by som mu mala darovať ? Spravodlivosť musí byť. — Schytila Alojza, prstami zadrapila sa mu do tela a štekala, keď ho päsťou mlátila po chrbte. — Mršina prekliata, nebudeš mi decku krivdiť. Všetko málo, ja by som z teba kožu sodrala a na ohni ťa popripekala.

 — Netýkajte sa cudzieho decka, lebo nie ste matka a nedávate jesť, — Bielová horko-ťažko vytrhla chlapca z bábiných pazúrov a sotila ho za seba.

 Alojz zjajkol, viac pre okrasu a zo zvyku. Nepripúšťal si trest priveľmi k srdcu. Neušiel sa mu po prvý raz. Toľko ráz ho už sotili na samé dno pekla, že nemalo z neho zostať suchého vláska. Pravda je, bujnú fantáziu mal, vždy mal prvenstvo vo všetkých naničhodnostiach, zábavách a bez rozmýšľania sa vždy mohlo neomylne poukázať na neho ako na pôvodcu. Samy od od seba vyskakovaly slová i činy, nikdy zle nemienené, vždy len pre potechu. Ľudia sa mali zasmiať, pochváliť a oni na neho vždy len s preklínaním a palicou. Fňukal, keď písal.

 — Čo teraz urobím, úlohu mám skazenú, celú mokrú, — ukazoval slzy pozapletané medzi písmenami.

 — Osuš nad platňou, nebude poznať.

 — Aj, no, nebude poznať. Čo teraz poviem pani učiteľke ? — nahnevaný čiaral perom po hárkoch, po babských vreskoch, horko pritom rozmýšľal, že keby sa všetci popreháňali po snehu, tak by celkom ináč rozmýšľali, ale vysedávajú v izbiciach a nič nerobia, len sa jedujú. Chcel sa s tým matke a ostatným sveriť, znechutený kývol rukou na ich hádky a zákazy. Škoda času, aj tak neuznajú jeho pravdu. Či majú starí taký rozum, aby všetko pochopili, čo vie malý. Čerta tam rohatého. Majú palicu a myslia si, že sú múdrejší. Ej, keby nebolo tej palice, tak by boly na svete celkom iné poriadky. — Alojz sa obzrel, lebo sa mu zdalo, že mu ktosi podšepkáva tie neslušné pravdy.

 — Čo mu decko urobilo ? No, čo ? Povedzte, — Soviaková ešte nestíchla. — Dievčatko si ide spokojne a on takým kameňom rovno do hlavy, — oboma rukami ukázala, aký bol, veru mohol nim pol dediny vyzabíjať.

 — To nebol kameň. — Alojz už nemohol strpieť cigánstvo, prudko svolal a hned si zarazený sadol.

— Počuli ste ! Sám sa prezradil, — rozhorela víťazne a novými hromami zahromžila, — nie kameňom, ale čím ?

 — Kde by vzal teraz kameň ? — zastarela sa Bielová.

 — Zpod snehu ?

        — Samé súženie mám s tebou, Alojz, — žalovala sa utrápene Malinovská. — Čo si taký ?

 — Šibenec z neho vyrastie, lebo od mala nie je zvynul na palicu, nemá nad sebou otcovskú ruku, preto.

 — Čo s nim mám robiť ? Zaškrtiť ? Veď som matka. Viem, nikomu nedá pokoja, ale ku mne má dobré srdce.

 — Ešte neraz zaplačete pri jeho dobrom srdci, oj, neraz. Dobré srdce má ? Každá matka ohlúpne pri svojom dieťati a hocičím sa uteší. Rozmaznávate deti. Z takého treba za živa kožu drať.

 Alojz do písmen potvorsky vykrivených dlávil svoj hnev, ľútosť, nenávisť, každým z nich sa vyhrážal, preklínal, pomstil, vysmieval napajedeným babám. Plač i zlosť mu chytro prefrkly cez dušu, keď už necítil vyhrážku palice. Keď pozrel na smraštené dievča, rozpúčal ho smiech.

        — Červená kotrba, červená kotrba. Čo si mi sama vbehla do cieľa ? Keby som teraz mal v ruke sneh, tak by som ti ho praštil do červenej papuľky. — Maznák. Podlizaj. Chcel som ťa naučiť na lyžiach behať, a figu, červená kotrba, červená kotrba. — Pridlávený horou výkrikov, vyhrážok, výstrah končil úlohu, zahnal sa perom a s jedom vysekal posledné slová. Šuchol knihu do kapsy, schytil čiapku a keď stál na prahu, skríkol na dievča. — Ešte budeš chcieť, aby som ti kravy zavrátil, bičom ti zavrátim, ešte oľutuješ.

 — Preboha, — zvrieskala Soviaková, — ešte aj teraz hreší. Pána Ježiša nepochváli, ale s pomstou ide z domu. Kdeže tak bolo za našich čias ? Išlo decko do školy, otca, matku pobozkalo, Boha pekne pochválilo. A teraz ? Ježišu ! — Stonala a oči prevracala ku svätým obrazom. — Pane Bože, odpusť ! Z takého semena vyrastie podpaľač, krivditeľ a odpadlík. Alojz za dverami pri pohľade na sneh zabudol na bezprávie. Podskočil ku chlapcom, ktorí sa spúšťali na sánkach, jediným myknutím ich prevrátil do záveja, nepozrel na tých, čo sa vyhrabávali zo snehu, a rozbehol sa ku dedine, pred sebou mal Tatry.

 Na snehovom pastvisku ležaly skamenelé telá, sbité, poskrúcané, obrastené bielou srsťou, hladkané slnečnou záplavou.

VIII.

        Alojz sa hnal dolu stráňou, unášalo ho náhlenie. Toľko mal v sebe novôt, že ich ani do pŕs nemohol vmestnať. Vedel, že nimi v škole všetkých privedie do údivu. Bolo aj čím. Spomienky na naturistu, na Biela, útržky rozhovor, ktoré začul v izbe, mykala netrpezlivosť a kabátik unášal vietor a beh. Nechcel sa zdržať. A či mohol, keď toľko novôt stretal cestou ? Práve obchádzal okolo stavania Paščkulovej, vdýchol hlboko nosom.

 — Prasa zabili. Oho, aj ony vedia a čakajú, — pozrel na stromy, na ktorých nehybne sedely vrany. Občas niektorá oprela zobák o konár, slietla nižšie, občas niektorá zakrákala, ako by zakliala, hneď jej odpovedaly druhé a strhla sa výrečná vrava.

 Zpoza uhla vystrčil hlavu Havkáč, vypätý, pripravený na skok, čakal, vetril a striehol na vchod. Alojz sa rozhodol splašiť ho. Schytil kameň, ale upustil od toho, zaujatý tým, čo videl.

 — To psisko výstroji čosi, hodno dočkať.

 Paščkulová vyšpľachla z džbera prameň krvavej vody bez toho, aby vyšla na dvor. Vrany sa rozkrákaným mračnom sniesly na kalužu, vytŕlialy si pomyje zo zobákov. Pes bleskorýchle skočil medzi ne tak, že sa kŕdeľ rozprášil, zvrieskal a usadil sa na plote. Havkáč miesto dôkladne preňuchal, vykrivil pysk, lebo nenašiel nič hodného úvahy, a namrzený liezol k domu. Kradmo sa vtiahol do pitvora. O chvíľočku ozlomkrky vypálil ponad prah a hneď za ním metla a krik.

 — Aby si si paprče dolámal !

        I keď bolo zakliatie ostré, predsa si ho Havkáč nevšimol, len s dôverou vo svoje nohy uháňal cez dvor a za sebou vliekol ukradnuté črevá. Vrany rovno za ním vznášaly sa mu nad chrbtom. Pes, obkľúčený zvadou krákania a lupotu, ponášal sa na potvoru, mávajúcu tisícami krídel a vreštiacu toľkými hlasmi. Ich tiene sa mihaly raz s tej, zas s druhej strany. Vláci sliedili každý jeho pohyb a uvažovali, s ktorej strany na neho zaútočiť. Keď potriasol hlavou, rozpŕchly sa splašené na všetky strany. Keď niektorá útočila príliš dolieravo, Havkáč zavrčal a mäso sa vyklzalo z otvoreného pysku. Vtedy ho najbližšia vrana schytila, pokúšala sa odlelieť, zúfalo trepala krídlami, ale ťarchu nemohla zdvihnúť. Pes zasa schmatol, ťahal a vytrhal korisť bez väčšej námahy. Veľa ráz sa to zopakovalo, až sa nakoniec chýlil rozumu, pridlávil črevo tlapkou a metal pyskom na všetky strany, hrozivo štrkal zubami, vrčal, mieril údermi, odrážal kŕdeľ. Keď sa niektorá priblížila viac, odfrkla od zubárov ako od ohnivých striel a na mieste zanechala hrsť vyšklbnutého peria. Alojz, pobavený výjavom, pridupkával, vykrikoval, pochvaľoval odvážne výčiny.

        — Ale vám pripravil veselie, poďte aj vy, dá aj vám.

 Perie vírilo vo vzduchu a zafŕkalo bielolu čiernymi fľakmi. Vrany ešte krúžily, boly ako tmavé mračná, kmásané na zdrapy, a zas sa shromaždily nad Havkáčovým chrbtom. Odohnané oblepily jaseň, ktorý pretínal nebo tmavými pásmi nahých konárov, a v jeho korune rozpajedeno krakaly, vyhrážaly sa psovi, ktorý už prevliekol črevo pod krík hlohu a pod jeho čiernou ochranou mľaskavo zožieral kusy, až sa mu nadúvaly prepadnuté boky. Za každým trhnutím sa kŕčovito striasol, vrčal, lebo sa ešte bránil, štekal, odháňal už nie živý kŕdeľ, ale prelud vrán a ich krákania. Po skončenej hostine zahojdal jazykom po pysku, keby mohol, vylízal by vzduch, plný omamnej vône, a veselo fľochajúc očami podskokmi sa vracal k domu, pokúšajúcemu nádhernými darmi a potechami. Vrany najprv po jednej, potom húfom sa strhly, ako by víchrom strasené a krákajúc zamierily k dedine, ktorá sa vynárala dolu.

        Havkáč, čím bol bližšie k stavaniu Paščkulovej, tým pozornejšie spomaľoval kroky. Radosť sa strácala. Chvost mu smutne ovisol. Zďaleka, od plota obkúkal dvor, prichystaný na útek. Chtivo vdýchol nozdrami, ticho zaskučal, lebo vôňa varených jatemíc sa valila z otvorených dverí.

 — Havkáč, — zvolal Alojz.

 Pes ani nemyslel počúvať, zvrtol sa na mieste a zmizol za stodolou.

 Alojz len vtedy pochopil príčinu jeho úteku, keď sa vo dverách objavila Paščkulová a zahnala sa metlou ako rozzúrená čertica.

 — Ty ho huckáš ? Videli ste ho ? Psa bude na ľudí huckať. Keď ťa praštím po kotrbe, tak budeš len črepy sbierať.

 — Nesmiem sa dívať ?

 — Dovolím ti, žobrák ! Pobehaj !

        Alojz nebol lilúpy dočkať, kým ho poškrabkajú po chrbte, schytil nohy na plecia a ufujazdil, až si pätami do lýtok chliapal. Len čo prebehol niekoľko krokov, narazil na starú Samerdákovú, ktorá ľudom večne zuby v plači ukazuje. Držala sa plota a chrčala, nemohla dych pochytiť. Keď zazrela Alojza, živo a piskľavo zastonala.

 — Aha ! Aha, Alojzko, ktože iný ? Už si zas čosi vyparatil ?

 — Ja nič, — zajakol sa pokorne, ale radšej by bol do nej kameň hodil.

 — Ty nič, vždy nič, do školy sa nenáhliš, len ľuďom zle robiť.

 — Ešte je čas.

 — Keď ti učiteľka požartuje palicou po nohaviciach, tak tiež budeš mať čas ?

 — Hneď by ste len bili. — Ale pri spomienke na školu už dlhšie nepostál.

        Ešte ho ďaleko dostihovaly výkriky Paščkulovej.

 Kým sa ho učiteľka mohla opýtať, prečo sa oneskoril, Alojz hneď odo dvier začal obrazne vyprävať o podrobnostiach skvelej príhody, pomáhal si hlavou, rukami, telom, predvádzal útok, obranu, ale vyhol sa, podľa jeho mienky, nič neznamenajúcemu ukončeniu s Paščkulovou.

 — Havkáč schytil črevá, vrany mu ich chcely vyrvať. A tak ťahaly. Ony s tej strany tak a on tak. Keď schytily, hneď odohnal. Potom klopol pyskom, až sa mu zuby zablysly. Myslel som, všetky roztrhá, neroztrhal, len peria natrhal, až bolo čierno. A sneh, ako by niekto povytŕhal zo sošitu zapísané listy. Uháňaly, dobre krídla nedolámaly. Vrieskaly. Nič si z nich nerobil. Čo napádaly úbožiaka ? Čo im urobil ? Dosť sa namordoval, kým uchmatol ten kúsok obživy. Tak som sa smial, až ma v boku klalo. Keby pani videli, takú istú potechu by mali.

 Pobavená trieda vyprskla smiechom.

 — Alojz, choď na miesto a viac nezmeškaj.

 — Nikdy nechcem zmeškať a vždy tak vyjde.

 Učiteľka sa pokúšala pokračovať, ale každú chvíľu sa stŕhal šepot. K Alojzovi mierily šuškania zo susedných lavíc, čosi vysvetľoval a počuté zvesti obiehaly dookola, ustavične sa vzmáhala vrava, z ktorej vyfrkávaly jednotlivé výrazy — matka — čary — Kičňa — Biel — bitka.

        — Prečo nesedíš pokojne ? Ustavične sa vrtíš, čo toľko rozprávaš ako baba na trhu a vyrušuješ vo vyučovaní ? — napomínala ho znetrpezlivená učiteľka. — Keď nebudeš pozorný, postavím ťa do kúta. — Ale nijako nemohla utíšiť vravu a prinútiť deti k pozornosti.

 Rozrušené deti odtiahly sa od Alojza, chvíľu sedely pokojne, aby sa zas tak isto oživene rozhovorily o príhodách, takých závažných a takých neobyčajných. Hana nemohla vydržať a vyhlásila novinu, že Alojzova matka bola v Kični, lebo jej Biel počaril a z toho je chorá, že včera na Berežníku chcel Biel všetkých vyzabíjať.

        Keď sa hodina skončila, zvalil sa k učiteľke príval, privolávajúci desiatkami hlasov. Ťažko mohla vyrozumieť, čo hovoria, len Stanko dôkladne vysvetlil.

 — Ľudia sa ho boja viac ako čerta.

 — Koho ?

 — A koho by ? — Biela.

 — Ktoréhoto ?

 — Toho, čo u vás upratuje. Keby ste vedeli, aký je, Ježišu — Alojz sa chytil za hlavu, zhrozený sa díval na slovo, stŕpnuté vo vzduchu — zbojník. Nechceli ho vpustiť, psa zabil kolom, vyvalil dvere a toľko vykríkal na celú dedinu. Ľudí sa nasbiehalo, ale nikto nešiel zachrániť. Takého sa treba báť. Mohol vyzabíjať. Synovia ho zbili, skrvalili a vyhnali do poľa. Dobre mu lak. Prečo podložil chorobu mojej mame a teraz sú preto chorá ?

 — Čo to táraš ? To sa nesmie !

 — Nesmie, keď je pravda. To je taký zloduch. Viete, pani učiteľka, on svoju babu do pluha zapriahol, poháňal bičom a oral na nej. Tak plakala, lak plakala a on vrieskal: Ťahaj, ledačina, zadarmo ti nebudem žrať dávať. Býk je pre mňa cennejší, lebo ho predám A ty čo ?

 — To nie je pravda, — ostro ho prerušila. — Nesmieš tak hovoriť.

 — Hanka, povedz, či nie je pravda ? — obrátil sa ku Tomalovej. — Najbližšie býva, tak všetko vidí.

 — Pravda, prosím. — Hanka vyprávala podrobne, aby na nič nezabudla. — Zapriahal Bielovú a tak poháňal — zaháňala sa rukou ako bičom — a zakaždým švih, švih na chrbát. Ľudia, čo išli do poľa, sa mu vyhrážali, ale on si z toho nič nerobil, len kričal: Ja by som sám naučil rozumu všetky baby.

 — Chytiť sekeru a zaťať do človeka ako do smreka, to je nič pre neho, podpáliť — aj to je nič. Narobí on zla, narobí, nech ruka božia chráni. Dedina je v strachu pred ním, aby všetko nepustil s dymom. Ľudia sa ustavične čudujú, že si pani berú do roboty takého zbojníka, čarodejníka. Lebo on... — Alojz stíšil hlas a pošepky hovoril tak, ako by z tmavej pivnice vyhadzoval žeravé uhlie na dlážku i na duše počúvajúcich. — Keď on začaruje, tak telo v kúskoch odpadáva a len kosti zostanú, rozum môže zmeniť na hlúpotu.

 — Opakuješ nesmyselné povedačky, škoda len, že do školy chodíš, — karhala ho učiteľka, hoci ju zaujímalo vyprávanie o zamlklom, chmúrnom človekovi, ktorého i keď denne stretávala, vlastne ešte vôbec nepoznala.

 — Keď o ňom ľudia hovoria, prežehnávajú sa, lebo on s diablom v priateľstve žije.

 — To sú povery, čary, ktorým veria len ladia nevedomí, vás škola učí iné veci. — Keď na ne pozrela, všimla si, žé počúvajú, ale neveria, a myslela, že rozsieva zrno po kameni. Tamtá, prvotná viera, vštepená od detstva, skamenela v ich dušiach.

 Zvonec oznámil koniec hodiny. Vrava sa rozhučala a stratila, pridusená behom. Dvere plieskaly, zahlušovaly všetku vravu. Ktosi kráčal po chodbe rovnomerne, dozeral na poriadok. V triedach sa začal život novej hodiny.

        Po krátkom vysvetlení učiteľka kázala Alojzovi prečítať veršík: Kto ťa kolísaval, keď si bol malinký. Vyvolaný vyslovoval výrazne slová, tak pekne sa so sebou viažúce, také zvonivé, v tichu velebiace dobrotu a obetu matky. Keď po skončení verša začala hovoriť o láske detí k rodičom, ozvaly sa prudké kroky, prudké zaklopanie a cez dvere dokorán otvorené náramne vkročila, smelo možno povedať vtrhla baba, ktorá, čo sa dalo ľahko rozoznať, prekypovala zlosťou. Rany božské, keby to bolo v chalupe, tak by všetci ozlomkrky do poľa ušli, lebo chmat, čo by do hrsti padlo, metla, hrnček, polienko, sekera a prásk po kotrbe. Vysekla krátky pozdrav a zastala uprostred, zaváňala ohňom a kamením.

 — Už to viac nestrpím... čo je veľa, to je veľa, to už nemá hraníc, — rozhodila ramená, ukázala na dva konce sveta.

 — Čo tým chcete povedať, Venglárová ? — učiteľka mierne, s úsmevom chcela prerušiť potok, azda s takou istou silou sa valiaci na Sodomu a Gomoru.

 — Nesmejte sa, lebo som neprišla pre smiechy, ale pre decko. Už je toho priveľa na mňa, dlho som sa ovládala, ale prekypelo. Prišla som poriadky robiť.

 — Prečo chcete robiť poriadky ? — Učiteľka hovorila pokojne. Vždy ju zaujímal tento typ ženy, nie každodený vo svojom druhu.

 — Priveľa sa nasbiera o, oj, priveľa !

 — Čo také ?

 — Hneď prvé od kraja. Môjmu dievčatku kážete sedieť v jednej lavici s Cabalovou. Neslýchané, čo sa teraz robí vo svete. Moje dieťa s takou. My sme gazdovia s deda, pradeda, — vypätá vztýčila hlavu. V tej jedinej vete bola všetka rodová pýcha, chvála a česť. Každým slovom sa vychvaľovala tým, čo je, vyvyšovala, pýšila, hohoho, čo je ona. — Venglárovci ! Rod prvý v dedine, koľko to naši otvoria mali oviec, koľko volov, koľko zlata a striebra, hoho. Čo sa smie, to sa smie, vari ste tiež gazdovské dievča, tak máte gazdovský rozum a sama viete. A Cabalovci, žobráci. — Pohŕdanie, s akým to vyslovila, nevedela by opísať nijaká ľudská reč. — Nehovorím zlodeji, nie, ale to ani rozumu v hlave, ani trochu cti, žije z toho, čo u druhých zarobí. Moje deti chlieb odhodia a ich deti sbierajú kosti, čo moje ohryzú. My na jutrách, a oni, eh, to nemôže byť nikdy v shode. Zakazujem, nechoď s nimi, vystríham, ale čo sú hodné moje zákazy, keď je v škole ináč. To matku bolí, vy by ste to mali cítiť, lebo ste nie  zrodená, vari ste len z gazdovstva, — zafučala s úctou, — seberovná ste. Viem, keď decko odrastie, príde k rozumu, samo prezrie a bude vidieť, že zle robilo. Ale načo kaziť od mala ? — akoby sekerou pretínala rozhovor. — Nech sa mi to viac nestane. Ale to nie je koniec. Rozpustilo sa mi decko, nechce rodičov poslúchať, len šanty, len smiechy. Zaháňam palicou od samého rána: Uč sa, ticho seď a ona reve: »Pani učiteľka v škole sú lepšia ako vy.« Videli ste ju ? S takou hubou na rodnú matku. Teraz to tak v škole učia ? Za mojich čias bolo ináč, decko si uctilo starších, lebo sa bálo. A teraz sa ničoho nebojí. Také sa teraz poriadky zaviedly ? — sklonená fľochla prísnym pohľadom, ako by chcela ukameňovať tie dnešné poriadky.

 Keď dcérka Venglárovej zazrela matku, skĺzla pod lavicu a vo svojom úkryte čakala na vyzúrenie búrky. Iné deti dívaly sa na ňu s údivom, zpočiatku  aj trochu preľaknuté, ale zvyknuté na slobodu prestaly si ju všímať a robily svoje. Každodenná vrava zašumela, zahučala a rozvírila triedu.

 Baba dupla do dlážky.

 — Ticho, tu nie je jarmok ! Čo to za poriadky ? Ani povyprávať sa nedá. Keď starší hovorí, tak drž hubul Nevrieskaj, galgan ! Ticho, kým podobrotky hovorím, lebo keď sa napajedím, chytím palicu a hneď bude ticho. Ja by som vás naučila poriadku. Chodila som do školy, tak viem, ako má byť, — obrátená k učiteľke pokračovala karhavým hlasom. — Deti vyprávajú, že sa vás neboja. Ako to môže byt, aby sa decko nebálo ? Treba ich popritískať vo všetkom. Treba biť, bite, lebo budú rozpustníci, no, a — ukázala pastami na lavice  budú také neposlušné. V dedine ľudia hovoria, že deti sa vás neboja, ale nič a nič. Zle učíte !

 — Zle učím ?

 — Celkom zle. Príde dievča zo školy a pýtam sa: Čo ste sa učili ? — Nič, — hovorí mi, — hrali sme sa.

 — Zajtra sa zas pýtam: Čo ste sa učili ? — Nič, hrali sme sa. — Tak nič nerobíte ? — A nič. A vždy tak. Čo to za učenie teraz ? To má byť škola ? Na to idú poplatky ? Na rozpustníctvo ? Čo sa to tu teraz robí ? Palice niet v škole. Bez palice, ako bez chleba, nedá sa žiť. A viete, ako treba učiť ? »Najprv kresliť čiaročky, potom paličky, guľky, kolieska a potom i, u, o, a, e, potom už samo letí.« Tak bolo kedysi a nech je aj teraz tak, nie fígle, nie spevy, nie smiechy a šanty. — V mene-otca  i syna prežehnala sa tak dôkladne, ako by sa palicou niekoľko ráz zahnala pri čele a pleciach. — Kdežeby to kedysi tak bolo ! — Zdvihla prst, ako by úlohu končila hrozivým a všemohúcim výkričníkom: Palica !!

 Učiteľka pokojne vypočula jej úvahy.

 — Musím skončiť hodinu, cez prestávku sa poshovárame samy. Dobre ?

 — Ja nemám toľko času ako vy, čo nič nerobíte, o nič sa netrápite, a tu okolo gazdovstva tancuj, var, per, látaj, jedno decko pýta jesť, druhé s plačom pod ruku lezie, krava ryčí, sena hoď, bež ku svini, treba sa nalietať, až nohy nevládzu nosiť, a večer ešte priasť, lebo akože, nahé nebudú chodiť moje deti, — zdôraznila, ale už nedoplnila »venglárovské«. — Ťažko som sa z chalupy vymotala a všetko vo mne skáče a horí, ako by som na uhlíkoch stála, lebo si myslím, že sa detiská vyzabíjajú, — vzdychla ťažko. — Dobre vám sedieť v teple, čistote, nijakej roboty nemať a len s detmi sa zabávať. Mne až hlava treští od trápenia.

 — A predsa vás prosím, zostaňte, počujete, uvidíte, ako sa teraz deti učia, možno sa tak ľahšie dohovoríme.

 — A nech je po vašom, — súhlasila po chvíli, ale presvedčená nebola.

 — Hanka, urob miesto ! — rozkázala učiteľka dievčaťu v prvej lavici.

 — Čo si mám sadať, dosť sa nasedím pri kúdeli.

 — Nabeháte sa okolo gazdovstva, nohy vás bolia, sadnite si.

 — No, tak si už sadnem. — Baba sa ledva vmestila do vŕzgajúcej lavice, toľko bolo na nej tela, sukní a jedu. Ešte fučala, hniezdila sa, mykala, ako by bola uviazaná, nemohla si miesto nájsť. Pomaly ju hnev opúšťal. Počúvala so vzrastajúcim záujmom otázky a odpovede. Výraz tváre miernel. Napĺňalo ju rozcitlivenie. Učiteľka oživovala rozhovor spevom i žartom. Venglárová sa niekoľko ráz zasmiala. Keď sa poobzerala po vnútri, nemohla vyjsť z údivu. Veď chodila do tejto triedy a nepoznávala ju. Kedysi holé steny, prísne neútulné, ako by boly výrazom tamtých prísnych spôsobov učenia, dnes rozkvitly farbami poľskej zeme, krásou ich stromov, pohľadov, pokladov. To nie sú mŕtve obrazy, ale učivo denne preberané zmenilo sa na farbu, na veselosť a radosť. Venglárová pochopila, že sú to tie isté steny, a predsa inakšie, lebo ony ako by pripomínaly slová učiteľkine a boly pomôckou, srdečnou priateľkou, ktorá pri vyučovaní farbou sa prihovára a usmieva sa slnkom. Kamkoľvek pozrela, videla tváre bystré, dobrej vôle, počula odpovede smelo odriekané. Pravda, bola vrava, ale na učiteľkino znamenie stíchla ako by zahnaná a všetci sedeli pozorne v takom tichu, že bolo skoro počuť tlkot rozrušených sŕdc.

 — Preboha, poslúchajú a palicu nevidia. Učiteľka oduševneno, s citom vyprávala o matke, o jej práci, o obetovaní sa rodine, o príhodách lásky a obety.

 Povedzte, čo predstavuje tento obraz.

 — Mamu takú, čo sa díva na deti.

 A čo vidíte ešte ?

 Mama sa raduje, že sa deti smejú.

 — Ľúbite mamku ?

 — Ľúbime ! Ľúbime ! — vybuchlo zvrieskanie, ktoré mohlo stenu rozvaliť.

 — Ako dokážete mame, že je ľúbite ?

 Keď ju poslúchame... keď ju nesužujeme...

 — Keď mama hovoria: Ferko choď, kolíš decko, alebo: Ferko dones vody, tak čo urobíš ?

 — Tak hneď vyskočím a pomáham. S tatkom drevo pílim a kálam sekerou a také pľuzgiere mi vyskakujú na koži, — ukázal dlaň zrobenú už od najmladších rokov.

 — Ja izbu zametám, varím, lebo sa mama narobia. Keď mama pestujú Angelku, tak ona plače. A keď mňa zazrie, hneď kyvká nôžkami, tancovať sa jej chce, rúčky vystiera a raduje sa, že ma vidí.

 — Čo má mať každý človek k druhému ?

 Jeden odpovedal tak, druhý inak, až Hanka Tomalová hlasno vysvetlila.

 — Každý človek má mať dobré srdce k svetu, k ľudom a ku každému stvoreniu.

 — To ona len opakuje to, čo jej kážete.

        A onen neznámy človek hlásal svoje príkazy ústami shromaždených detí.

 — O Ježišu, a ja som nedala dobrého slova svojej matke, to ja... a decko všetko videlo, všetko počulo... Neučia tu samé písanie, samé čítanie, ale tak do srdca...

        Venglárová si zaclonila tvár dlaňou, aby ukryla rozcítenie a krajom šatky si utierala slzy. Teraz zas pocítila údery palíc a celé detstvo ju zabolelo. Toľko rokov, a telo sa zas zachvelo kŕčami žíl, svalov, kostí. Obrátila sá a očami plnými slz sa dívala na rad detí, medzi ktorými našla svoju dcérku, takú inakšiu ako doma. A tá teraz žmurkla dorozumievavo matke a povedala pohľadom: Vidíte, nechceli ste veriť, taká je teraz škola, cez vyučovanie kážu ihrať sa.

 Matka i dcérka sa dívaly na to isté s dvoch brehov, ponad priepasť toľkých rokov a boly jednako natešené.

 Zvonček zobudil život. Dvere sa rozletely, ako by povodeň drúzgala priehradu. Dupot krokov zvalil sa na dlážku tisícom cepov. Rozličné, ničím nestrápené hlasy sa zvírily, aby vykričaly radosť.

 Žena zastala uprostred triedy sama a bezradná. Mladý, rozhulákaný život ju obchádzal tak, ako sa rozbúrený potok vyhýba zavadzajúcej skale.

        Ustúpte, lebo vás zvalíme.

 To nové pokolenie vo vresku, v dupkaní zdravých nôh vybehlo z lavíc, aby zajtra tak isto smelo, nebojazlivo sa vovalilo do života. Onesmelená Venglárová priblížila sa k učiteľke. Mlčala, nemohla nájsť slova, ktoré by  vyjadrilo, čo dnes zažila. Čosi sa v nej prelomilo, čosi nového sa zrodilo. Mocno ju chytila za ruku.

 — Nehnevajte sa na mňa, lebo som hlúpa baba. Kde som sa mala naučiť ? Môj Bože, môj mocný Bože, keby to lak isto bolo za mojich čias, tak by som sa ináč... Toľko sa s nimi natrápite, nasužujete a všetko viete, všetko vidíte a máte takú ukrutnú trpezlivosť a tak pekne sa prihovárate cudzím deťom. Rodná matka by nebola taká. Kdeže by matka stihla vydržať s takou rozkvákanou čriedou ? Ja by som nestrpela, keď ma jed schytí, vyzabíjala by som, rozkmásala a vy tak pekne, tak milo, tak od srdca do citu a rozumu. To je už robota.

 — Ech — len pri kosení a oraní, lebo tam kosti bolia, — zasmiala sa učiteľka.

 — Tak hovoria v dedine. Nečudujte sa, na dedine sú ľudia neuznanliví. Tu kosti nebolia, Ježišu, ale to je už len robota. Nevedela som, že dnes tak učia. Odpustite, ak som vám v čom ublížila, ale vždy som náramná. Nebijete a učia sa.

 Vidíte, že palica nie je vždy potrebná.

        My sme na palicu privyknutí a myslíme, že palica je najmúdrejšia na svete. Môj Bože, keby sa tak človek mohol vrátiť do terajšej školy, keby sa moje časy vrátily, tak by som tiež ... tak by som ináč... ech ... Kedysi som sa v škole napreklínala dosť, naplakala som sa do chuti. Toľko majú naše deti, aspoň v škole sa tešia, majú sa čomu, oj, majú.

IX.

        Schôdzka, konferencia, mimoškolská činnosť, množstvo povinností rozkúskovalo dnešný deň tak, že sa učiteľka vracala domov vysilená s jedinou myšlienkou zvaliť sa na posteľ a odpočinúť si. Cestu k vytúženému cieľu zatarasil stoh sošitov. Pozdalo sa jej, že hŕba papierov vyrástla na obrovskú horu, prigniavila jej život a nikdy sa už nevyhrabe zpod nej. Celkom vyčerpaná dlho sedela za stolom, kým siahla za perom. Hučanie toľkých hodín v hlave, zachrípnutý hlas v hrdle. Zašuchorily papiere a pripomenuly jej, že ešte má napísať zprávu. Vízie príkazov, plánov, štatistiky, obežníky, premenené na chaolický vír číslic, paragrafov, rozpočtov, výkazov, prenasledovaly ju až do utrýznenia. Vždy: pod osobnou zodpovednosťou. Spierala sa proti tej robote bezcieľnej, ohlupujúcej, zadúšajúcej oduševnenie, všetky hodnoty, nútiacej ku klamstvu. Považovali ju za prašivú ovcu, »hore« bola zle zapísaná. Azda ju aj preto preháňali z roboty do roboty, posluhovali si ňou bez ohľadu na jej zdravie, sily, na životné podmienky. Vedela, že raz bude musieť otvorene vystúpiť proti vrchnosti, jej okovám. Už sa neraz strhla k odboju, už neraz visela nad ňou vyhrážka prepustenia »pre dobro školy«. Vzorne si plnila povinnosti. To bolo primálo. Príliš samostatná a svojhlavá. Jediná jej vina, že vždy predstihla iných. »Búri ľud.« A ona len vo voľnom čase išla do chalúp s knihou, zobúdzala cit krivdy, pobádala vzoprieť sa starosvetským obyčajam, chcela vytrhnúť z rezignácie, potisnúť dopredu a z požiaru, ktorý zaplavil svet, vynímala niekoľko rozžiarených uhlíkov, aby zobudila stŕpnuté duše. V práci nechcela vidieť tmavé podmienky svojho žitia a útlaku, doznaného s mnohých strán, aj spomienky na ne odháňala, aby sa do nej nevkradlo znechutenie. Viera v dobrý výsledok svojich snáh jej boly pohnútkou. Túžila ísí cestou vytýčenou povolaním. Bola učiteľkou zo záľuby. Keby bolo ináč, svoje zamestnanie by pokladala za kliatbu, za odrábanie ťažkej roboty.

        Vytrhla sa myšlienkam. Musela opravovať úlohy. A teraz nevidela nič okrem tohto rozkazu.

 Písmená, ako čierne omrvinky, rozfúkané a rozhádzané po bielych stranách, ráňaly oči. Ako stroj siahala za sošitom, namáhavo obracala listy. V ústach, pa šatách, v celom tele, v kostiach mala školský zápach, taký ťažký a dusivý, že sa ho nemohla nijako zbaviť. Obkľučovala ju vrava rozhulákanej triedy, chodieb, dvora, poskladaná z výkrikov, ako by sa ešte teraz sypaly na ňu tehly rozválaných múrov. V tom rumovisku príhoda s Venglárovou, jej slová a potom rozčítenie i úsmev stratily sa zaliate atramentom. Stratili sa ľudia, udalosti, zostal čierny prameň zafŕkavajúci život. V čarbanici podčiarkovala chyby, podtrhávala ich červenými čiarami ako krvou vystreknutou z prstov. Ohlas blížiacich sa krokov vyrušil pero. Už sa nemohla sústrediť. Vedela, že ide Biel. Nechcela sa mu slovom prihovoriť. Počula jeho skrúcanie sa po izbe.

        Biel shodil na dlážku za náručie dreva, topánkami búchal, ako by chcel íverov z dlážky naštiepať. Začal podkurovať, pomaly, obradne. Haslo. Nazrel do popolníka a zastonal.

 — Ako má horieť, keď je tam toľko popola. Niet tu vedra ? — šomral znechutený. — Vedel som, že tak bude. Ako to môže byť, aby nebolo toho, čo treba pri gazdovstve. Stlčiem debničku. Omŕza ma taká robota. Rád mám vo všetkom poriadok. Treba do novín vyhrabať, dajte mi nejaké.

 — Ležia na stojane, — znetrpezlivená odpovedala krátko a siahla za ďalším sošitom.

 — A čo viem, ktoré vziať ?

        Šuchot prevracaných listov dával o sebe znať v prestávkach medzi hrmavicou Bielových topánok, ktorý dnes lak zdĺhavo a nešikovne končil svoje povinnosti. Zdalo sa jej, že chce čosi povedať.

 Stál uprostred s čiapkou v hrsti a odkašlal.

 Je nejaká robota ?

 — Nie, nie. — Len. teraz pozrela na Biela pozornejšie a pri pohľade na jeho strašne zmenenú tvár zvolala v najvyššom údive: Rany božie, čo sa vám stalo ?

 — E, nič takého, — mimovoľne siahol dlaňou na jazvy zalepené pijavým papierom, na rany zadané synovskou rukou, — ech, tak, ech, tak zvyčajne, ako už na dedine býva. Teda už pôjdem. — Chytil kľučku a pustil ju, urobil niekoľko krokov a zastal vo svetle lampy, strčil prsty do rán, odkmasol stvrdnuté papieriky a rozrehotal sa pomstivou bolesťou. — Deti ma tak doriadily. Drahé deti.

 — Čie deti ?

 — Čieže by ? Moje.

 — Aha, pravda, — rozpamätala sa na Alojzovo vyprávanie.

 — To, pani, nič neviete ? Bitka bola, krivda, až rany Boha živého. Keby cudzí ľudia ublížili, to nič, vôľa božia, ale mňa tu bolí, medzi črevami. Pozrite, ako pošklbali telo i odev, handry so mňa padaly, — ukazoval diery pozašívané hrubou nitou, — ony tak porobily, toľko škody, moje drahé deti, — vyceril zuby v úsmeve, majúcom v sebe čosi z krvilačného zvieraťa.

 — Začo to ?

 — A za nič, za to, že som otec, že som sa toľko nahrdlačil, za to, že ma vyštvali z gazdovstva. Malinovská sa zaviezla k naturistovi... — začal od začiatku.

 — K naturistovi ? Na kieho paroma ?

 — Odháňať. Veľa by som mal vyprávať, — díval sa nedôverčivo, pohoršene a dodal náhlivo: Na tom teraz nezáleží. Nešiel som zbíjať, len tak s dobrou vôľou, ako otec, ako gazda na svoje. Keď ma zočili, chytro zamkli chalupu. Dívam sa, pes na reťazi pri dverách. Počujem: Chyť ho ! Chyť ho ! Nevpusť žobráka. Viete kto ? Syn stál v pitvore a huckal. Len vysloví: chyť ho a pes do mňa skáče. Tak ma schytila ľútosť za srdce, lenže som sa nerozplakal. Pred rodným otcom dvere zamykať ? A to nie je hriech ? To nie je urážka Boha ? To má Pán Ježiš strpieť ? Povedzte ! Kôl ležal pod nohami, ani neviem, kedy som ho do rúk schytil. Šuch ho. Len raz vzdychol. Hneď bo utíšilo. Chloplo ho, chloplo, dlho sa úbožiak netrápil. Čo je on vinný, keď ho huckali na otca ? To je nerozumné stvorenie a túto mi ho. S dverami bola ľahká robota. V izbe som pochválil Pána Ježiša a oni sa na mňa dívajú ako zbojníci. Moja chystala okolo raňajok, starší syn okolo lesárstva, vidím, ruky mu tak podskakujú, myslím, od strachu. A ja nič. Jedia zemiaky. Sedím, dívam sa. Hladný som bol a hovorím slušne, hoci ma od bolesti až skrúcalo: A či by ste mi dali ? Hodili tri, o také zemiačiky. Zaplakal som: Pán Ježiš vás ťažko škára za mňa, a moja už rozdžavila ústa: Prac sa do poľa, štekaj ako pes, obidvaja k sebe patríte. A z toho už bitka. Starší ma chytil pod hrdlo a mladší bil polenom po hlave, až sa mi zatmilo. Či si ja biedny dám rady s takými nažratými soplošmi ? Strašné veci, že by sa synovia na otca vrhali a matka aby sa búrila. Také sú terajšie ženy, také deti. S dobrým srdcom som išiel, a oni tak.

 — Zabudnite radšej a pomerte sa s nimi.

 — Budem revať, nech ľudia vedia, že ma pre dvoch synov krv zaliala. Nie som sám na svete, mnoho je takých otcov, — zpoza pazuchy vytiahol spotený, roztrhaný zdrap, skladal, vystieral, hladil a zvolal rozkazovačne: Prečítajte, tu stojí napísané o otcovi, čo deťom v hlúpote uveril. Mohol vydusiť, vy zabíjať v kolíske, dobre by bol urobil, mal by spokojný život. Celý majetok prepísal na syna a synovi bolo ľúto podať mu lyžicu stravy. — Na sošity položil zdrap a chcel ním, svojou bolesťou a pomstou zacloniť všetky ostatné veci. — Počujte, čo hovorím, veľkú pravdu hovorím.

 Učiteľka pohľadom prebehla šedivé listy, najprv sa jej len pery chvely, potom šeptala, potom nahlas čítala jarmočnú poéziu.

 — Nech viem, — kričal, — že aj iní otcovia sú nešťastliví, nech sa aspoň tým poteším. Čítajte od začiatku, — ukázal prstiskom, ako by chcel rozpučiť hrubo natlačený nápis: »Skutočná príhoda o neveste, ktorá skántrila starého otca Jakuba.«

»Z vlastného domu ma vyháňajú,

kúsok chleba mi odopierajúc.

 — Ako mne, ako mne, — vzdychol Biel, — z mojej vlastnej práce ma vyháňajú do komory. Všetko napísané o bolesti otca, čo deťom veril.

A teraz na vašu smrť čakajú,

lebo váš majetok vo svojich rukách majú.

A ešte horšie vám bude, dedku,

lebo smrť vám urobia naostatku.

 — Tak chceli mne smrť urobiť, — strhol sa a klesol na stolček. Keď počúval, občas hlavou kývol pri výraze »sv. kríž«, do pŕs sa bil a ťažko vzdychal.

 — Všetko z môjho srdca vyberá, ako by som každučké slovíčko vyplakával živými očami. Pán Ježiš ho nadchol svojou láskou.

        V odpustovom veršíku, naivnom, čo spieva slepec pri harmonike, neznámy autor hovoril o zúfalstve otcov vyhnaných z gazdovstva, ponevierajúcich sa po hradských, priekopách, skláňajúcich hlavy na kamene pri ceste, vystierajúcich ruky za vyžobraným chlebom. Výrazy tej piesne stávaly sa žalobou Biela, kliatbou i bolesťou až do hĺbky pomstivou. Oči plakaly a zaťaté ruky oťažely na kolenách tvrdé, hoci také bezmocné. Z tých očú, z tých pästí padaly slová.

 — Rovno z jarmoku som išiel k nim s tou pesničkou pod pazuchou cez hory a hovorím: Deti drahé, vyháňate otca a za to vás môže stihnúť trest boží. Počúvajte. Čítal som a čo som prečítal, to som slzami kropil, lebo mi srdce pukalo od ľútosti. Vtedy najstarší syn; povedal: Nečítajte to, lebo nás nič po tom, a zasmial sa. Viete na čo je také písanie ? — Na čo, dieťa moje pýtam sa. — A viete, čo povedal ? S odpustením za stodolu. O tých svätostiach tak hovoriť, že sú na také veci súce. Smelé sú deti, oj, smelé a za to ich musí trest stihnúť. Matky sú vinné.

 — A možno tak nebolo ?

 — Tak povedal. Boh mi je svedkom. Teraz vidíte, aké sú moje deti, zlodeji sú. Súdne ma vyhnali z gazdovstva. Čoho zlého som sa dopustil, že som takto navnivoč vyšiel ? Či už nijakého práva na svete nemám ? Ako to môže byť ? Kúska chleba nemám, a toľko je môjho poľa; nemám kde hlavu skloniť, na mraze spím, a tu moje búdy. Pani, pani, chudobný som bol, toľko zeme som nemal, čo by som ihlu vpichol, a všetko som vyrobil týmito rukami. — Podstrčil učiteľke pod oči žilnaté dlane, znetvorené hrčami, ako by zo suchej zeme posliepané, zo samých hrúd. — Kúpil som taký úhor, skaliskami zasiaty, a takú mláku, že len čvíkoty a líšky tam hospodárily. Robím, robím, ani dňa nevidím, ani noci. Ľudia, čo tade prechádzajú, sa dívajú, hlavami kývajú a smejú sa: Tu chceš mať chlieb ? — A veru tu, — hovorím. — A teraz pozrel prísno, ako by ostrie sekery zaťal do bukového dňa. — Tamten zas do smiechu: Skôr sa dočkáš na kameni. — Keď budem chcieť, tak sa aj na kameni dočkám zrna. — Hlúpy. — Možno som hlúpy, ale mám svoj rozum v rukách, súcich na každú robotu. Máš dosť poľa, — hovorím, — tak ti netreba, ale ja aj keď na kameni, musím mať chlieb. — Zasial som a čakám. Smiechu bolo vždy menej, až ustal, ked pole začalo rodiť, ovos, raž, ba aj žito. Ľudia sa čudovali, lebo nikde takej úrody nebolo ako u mňa. Aj moja pracovala, to nevravím, božechráň, že by nebola pracovala.

 — To ste vy ženu zapriahali do pluhu ? — len teraz si spomenula na reči detí v škole.

 — Keby som zapriahal, tak čo ? — posmešne sa opýtal a vážne dodal: — Jej poslušnosť mi je prisúdená.

 — A čo, vy si myslíte, že sa zo ženy smie vypárať posledná žila ?

 — Pán Ježiš mi pri oltári dal vládu nad ňou. Baba nie je na obraz boží stvorená, ale na poľahobu chlapovi, na robotu a iné veci, čo pri oltári sľubovala. Oral som, nezapieram, — zopakoval ťažko, prísno, — nebojím sa toho, lebo som v ničom nezhrešil vedome.

 — Ako ste tak mohli ? Veď ste nemali svedomia.

 — Ej, pani, ej, pani, — pokýval zhovievavo hlavou nad jej pobúrením, — nič neviete, tak načo hovoríte ? — Krátku chvíľu sa mu šťastlivý úsmev rozložil po žilnatej tvári. —- Viete prečo ?

 — Ako by som vedela ?

 — Tak vidíte, — blysol víťazne. — Zapriahal som, lebo bolo treba oráčiny a koníka nebolo ani kravičky. Obaja sme jednako robili. — Jedno právo na chlieb, jedno právo na robotu. Nie násilím, žena chcela sama-podobrotky.

 — Ľudia hovoria ináč.

 — Nech si hovoria. Ľudia, aby druhého zožierali, aby ukrivdili. Neobtriem im jazyčiská, ale by som ťal remeňom po papuliach, tak by si rozmysleli. Čo som im urobil ? Pluháci. — Zahnal sa, zmĺkol a zamyslene vyprával, ako by hrudu po hrude vyprával. — Mal som plúžik šikovný, ľahký, drevený, aké kedysi za otcov bývalý. Nebolo nijakého statku — zapriahnuť. Kopali sme motykami, ale čo motykou vykopeš ? Pomaly išla robota a hovorím: Drahá žienka, mám plúžik, pokúsme sa orať. Tak orme — až skríkla od radosti. Poskladal som plúžik. Zem nebola hlboká. Chyť za predok a ťahaj a ja budem odzadu tlačiť. Keby som nepotlačil, tak by moja neutiahla, lebo nemala sily a nekázal som jej nasilu, veď mám cit. Orali sme nie do svahu, ani do kopca, ale dolu. Palice som nemal nijakej. Nepoháňal som ju, božechráň; Moja bola strašne rada, že také niečo vie, čo nikto na dedine a čo ona ľuďom ukazuje, lebo ľudia sa strašne čudovali. Nenariekala, nebúrila sa, lebo vedela, že tak treba, aby zem mala, čo jej treba. Groša sme nechceli vydať, lebo ho v dome nebolo. So mnou orala, ale čo som sa sám narobil, len Pán Ježiš jediný videl. Musel som také žľaby po pás kopať, tesal som drúky a nasýpal som šikmo, na to pás drobného štrku, potom hlinu. Bol mokrý grunt, teraz ide voda spodkom a navrchu je sucho. Nedoprial som sebe ani deťom, aby som poľa dokúpil. Moril som sa sám so sebou. Od Boha a z tých rúk mám všetko. — Bozprestrel dlane; učiteľka mala dojem, že tie dlane desiatimi prstami rodily hrudy, z hrúd brázdy, z brázd záhony od záhona k záhonu, až sa rozmnožilo priestranné pole. — Krvou som vypotil. — Biel vyprával o hodine za hodinou, o dni za dňom, už nie výrazmi ľudskej reči, ale kusiskami hlasu, odvalenými z brala sedliackej tvrdosti, ale vypätými kosťami, celou silou svalov a pazúrov. Druhý raz sa rozpamätúval na tamtie časy a po druhý raz obrábal jalový úhor, presekával tvrdú skalu, zas kopal hlboké žľaby a shŕňal do nich skaliská, vytínal obliaky v hĺbke usalašené od večnosti. To bol zápas presahujúci sily, ale sa nevzdal. Nevidel koniec hrdlačenia, a predsa neustal. Nepočítal hodiny. Stŕhal sa, ked bolo ešte tma, s pola odchádzal, keď mu celkom vyčerpanému náradie padalo z rúk. Deň meral priestorom vykonanej práce. Cez poludnie žul suchý chlieb, namočený v prameni. V tele cítil skaly, hrudy, v opuchnutých rukách potok vody a blata. Jeho slová puchly od námahy, zvonily nárazmi čakana, kladiva, mozolmi prepracovaných dní, mesiacov, rokov, chrapľavé a hranaté ovlhly ich potom.

 — A toľko mi zostalo, vyhnali ma. Tam každá trávička, každá byľka z môjho potu, toľko tam, toľko tam...

 Zdalo sa, že ťažké kvapky padajú na dlážku a počuť ich čľapot v tichu. Učiteľka, do hĺbky rozcítená Bielovým vyprávaním, túžila sotrieť utrýznené, nešťastné výrazy ako spotené čelo ženca, odohnaného cez žatvu s vlastného záhona.

 — Tak som si dorábal kúsok chleba. Ľudia od závisti začali robiť rozkol a zvadu medzi nami a najhoršie brat.

 — Brat ?

 — Vlastný brat. Hovoril mojej, že pri mne môže len Čert obsedieť. Nepoviem, že som nevinný, lebo som hriešny človek. V manželstve býva všelijako, raz dobre, raz zle, musí jeden druhému ustupovať a v božej shode žiť. No, nie ?

 — Pravdaže, manželstvo možno stavať len na odpúšťaní, na vzájomnom ustupovaní.

 — Nôž pri noži môže žiť, ale hnev s hnevom nie. Pekne hovorím: Nepočúvaj zlého človeka, ovládaj sa. Hovor jej. Bože, odpusť, ako satan sa stránila svojho muža a unikala. Keď žena prijíma k sebe ochrancov a obľúbencov, tak manžel musí ujsť z domu.

 — Ach, to preto, — teraz pochopila položenie. — Ale veď je to poburujúce. Že by bol brat taký ničomný !

 — Nikto iný, len brat s mojou nadŕža. Nepricliytil som ich na posteli, ale tak hovoria. Brat rozbil naše manželstvo. Na jeho radu dala na súd, že ženu katujem, deti mordujem, hladom morím, že som na nej oral a samé očiernenie. Advokáti za peniaze tak pomotali, až vyžmýkali klamstvo i moje nešťastie. Sudcovia uverili klamárom, odňali majetok a mne chudobnému kázali ešte zaplatiť trovy, nič nesmiem mať, lebo mi vytrhnú odtiaľto -zakrivenými drapmi si vytrhal z hrdla. — Otca vyhnali na hradskú a cestu ukázali. Ona je boháčka, jej je chalupa, jej rola, jej sad, jej kravy a ja nič, nič, nič, moje sú len kamene, čo hádžu do otca vlastné deti. Prečo to tak, pani ? — hlas ako mŕtvy, sám hluchý, ťažký zvuk ležal na perách. Biel sedel s rukami bezvládne rozhodenými a zadyšaný, potom oblialy.

        Za oknom sa ohlášaly každodenné činnosti, také cudzie zúfalému človekovi. Cengaly sane, keď uháňaly k neznámenu cieľu. Dedina sa ohlášala rozličnou rečou. Piesne parobkov sa rozliehaly v širokom priestranstve a valily sa na okná izbíc. Dupot náhlivých krokov zavržďal na zmrznutej ceste a bežal svojou stranou. V peci práskal oheň, na dlážku vrhal žiaru, ako by sa boly dosky pomaly vzňaly, rozžiarily a o chvíľu hrozily vybuchnúť plameňom.

 — Mňa tu bolí, — Biel pomaly zaťal päsť, zdvihol ju a udrel na duniace prsia, — každá žilka ma bolí. Šesť rokov v zákopoch, s frontu na front, čo som sa naponevieral, čo som sa natrpel, to nikto nevie, len moje kosti, len môj život. V očiach ešte dnes mám plno ľudskej krvi a cez krv sa dívam a neviem, či som živý a či mŕtvy.

 — To od vojny tak cítite ?

 Od vojny, pani. Možno od toho, čo som prežil a videl, mám prežraný rozum. Nečudo, už do smrti tak bude, — mykal sa čímsi bodaný, hovoril prudko, ako by s bojiska snášal krvavé slová. — Gule hvižďaly, granáty šklbaly zem, od ohňa sa iskrilo. Koniec sveta. A my v tom ohni, v tej kúrňave, vo hvízdaní gúl spievame »Milostivá matka«, aby sme zahnali nešťastie  Hihihi ! Veľa pomohlo. Jurko Packulov zdvihol ruky, myklo ho a praštilo ako snop do priekopy. Voj to Gontkov zachrčal a krv zaliala spev. Janko Bryškulov sa chytil za srdce a zjajkol: mama ! Bartek Doboš ľahol a plakal do zeme: Čo s deťmi, čo s deťmi ! Toľkí pomreli, len ja som sa vrátil sotva živý a taký skaličený, ani ma poznať nebolo. Tu mám všetko, čo som videl, — vytriešťal oči hrôzou vyvalené, lebo zas videl pred sebou tam tých, spievajúcich. — Načo som sa zpod gúľ vrátil ? Načo ? Aby som nemal jedinej skyvy ? Aby som sa ponevieral horšie ako žobrák, lebo žobrák ide od chalupy ku chalupe a každý ho prenocuje, podporí, milosrdným slovom sa rozlúči, a po mne kamene hádžu. Mám to odmenu ! Preto som sa toľko rokov lopotil, preto ma hrýzly vši celého sveta ? Povedzte, tak to má byť ? — pýtal sa pošepky, potom kričal, dotieravo sa domáhal odpovede. — Ľudia mi ukrivdi i, ona, deti, brat, Pán Boh a všetci svätí jednako. Pridlávili ma tak, o, tak, — dupkal krpcami, ako by svoju predstavu najväčšieho nepriateľa chcel rozmliaždiť. — Teraz som nič. — Nečakane sa zohol, schytil učiteľke ruku, ukryl v hranatej dlani a hladkal mäkko, díval sa do jej súcitných očú pohľadom najbezbrannejšej, najukrivdenejšej bytosti. — Nájdite pre mňa spravodlivosť a záchranu.

 — Povedzte, čo mám robiť ? Nebudem ľutovať ani času ani námahy, aby som vám uľahčila v nešťastí.

 — Choďte k mojej a pohovorte s ňou, aby ma do domu prijala. Povedzte, že som hriešnik nad hriešnikmi, že som ponížený človek, ale z duše, zo srdca chcem sa napraviť a v pokání žiť. Nech sa neobzerá za iným chlapom.

 — Či vypočuje mňa, cudziu ?

 — Vypočuje, len vy musíte najprv uveriť mojej pravde, aby ste cítili tak ako ja.

 — Verím, ale či to vystačí ? — V tej chvíli srástla s Bielovou päsťou, cítila bôl jeho srdca, moc jeho tela, tragiku nešťastného života a lichými perami vyriekla.

 — Či presvedčím takú neľútostnú, takú zlú ženu ? Všetko urobím, ale či to dokážem ?

 — Keď dobrý človek prehovorí, to veľa urobí, aj najtvrdšieho rozľútostí, — nepočul, skôr vycítil smysel jej slov a odpovedal tak isto pošepky. — Vy ste dobrý človek. Zo srdca do srdca najlepšie ide shovor. Predo mnou ľudia utekajú, kričia, že ide Anlikrist. Moja reč nič nehodná. — Vtom sa zdvihol, ako by chcel ísť proti všetkým ohováraniam, kameňom a preklínaniam.

 — Ničoho sa nebojím. Musím mať svoje právo, musím v týchto pazúroch držať gazdovstvo. Nedarujem, nedarujem a — a zas sa blýskajúce oči začaly nalievať niekdajším ohňom, žobrácka ruka skrčila prsty jeden za druhým a pomaly sa menila na päsť.

 — Keď bude treba podpáliť, podpálim, keď treba zabiť, zabijem, už som sa na to vo vojne priučil. Treba so zlými Iudmi poriadok urobiť, s mojimi krivditelmi. Ináč nebude, nemôže byť.

X.

        Učiteľka po Bielovom odchode dlho do noci presedela nad toľkými súženiami, že celkom zabudla napísať nepotrebnú maličkosť, akúsi zprávu, čo jej riaditeľ prikázal.

        Krátky sen ju vôbec neosviežil. Vstala ustatá, neschopná najmenšej námahy. Ťarbavo sa obliekla. Lenivo sa ťahala po izbe, prenášala s miesta na miesto nevykonané predsavzatia, úmysly, zrodené v nechuti, v odpore k sebe samej. Učila len popoludní, dnes však musela ísť do školy skôr, lebo sa mala zúčastniť na vzornej hodine telovýchovy, ktorú predvedú inštruktori z kuratória, znalci, odborníci, slovom — divotvorci. Mala pred sebou predpoludnie vlečúce sa bez cieľa. Len vtedy trochu ožila, čosi sa v nej zmenilo, keď slnko nakuklo cez oblok a naplnilo vnútro svetelnou energiou. Krv v žilách vzkypela, zapulzovala ako z jari miazga v strome, zobudenom k novému životu. Túžila so seba striasť únavu fyzickou námahou. Rozhodnutie ju postrčilo: lyže. Znetrpezlivená, v náhlení, rozhorúčkovaná vybehla na dvor a hneď za stavaniami kĺzala sa po miernom briežku pozdĺž plota, vzpínajúceho sa stípami a žrďami do kopca. Hneď pocítila výdych volného priestranstva. Sneh v očiach zakvital ránom roziskreným, až oslepujúcim. Unášala ju dobrá vôľa, len ďalej, len vyššie. Keď pozrela, nebo ju vítalo blankytom. Celkom zabudla, že sa ešte dnes má vrátiť do tesnej izby, zaplnenej záduchom, biedou, k orbe na úhore. Kĺzala sa ľahko, spúšťala sa do doliny. Stopa jej behu sa vlnila. Pod lyže sa kládly tmavé oťažené tiene. Stromy sa k nej chvely rozkonárenými haluzami. Splašení vtáci plynuli vzduchom ako farbitstý vetrík. Slnko si s času na čas ustlalo zablúdenú chmárku ako plienky a putovalo po povale pohodlne, bezstarostne v bielych mäkkostiach, povievalo chvíľkovými tieňami. Zo závejov trčiace zosclinuté byte pichliakovj pekné kresby listov boly majstrovskou, jedinou ilustráciou zimnej krajiny. Učiteľka sa im vyhýbala, aby neotriasla a nedotkla sa ornamentov, vytvorených z trasľavého chvenia a iskrenia. Ustatá zastala pod stromom, chrbtom opretá o peň, sala do seba slnko, rozváňajúce mrazom a nebom. Opila sa belostou snehu. Cítila jeho jadrné pulzovanie v každom prste, v každom vlase, v každom pohľade. Ani len nepomyslela, že jej zážitky vzrušenia sa teraz ničím nelíšia od zážitkov a vzrušení Alojzových. Pochytila ju tá istá túžba po priestore, túžba po potulkách cez kopce do priehlbne dňa, do samej voľnosti. V nadšení chcela kričať. Keď precitla, pohnala ku dedine, aby nezmeškala. A teraz nebo potriaslo chmárkami so svojej vysokosli. Pichliaky kývaly konárikmi, rozprašovaly strieborné zrno a omrvinky trblietania. Vtáci, ich farbisté i šedivé podoby preletovaly ako duchovia, zjavujúci sa tichému svetu. Túžila k nim podskočiť i ku slnečnej guli, hojdajúcej sa na povale ako bucľaté decko v blankytnej plachte. Zadyšaná od náhlenia, opretá o palice ľútostivo sa ešte raz obrátila. Pohľad kĺzal po dvoch brázdach, ktorými v behu preťala pole, biele nebo roziskrené hviezdami.

        Už nemala času pripraviť si obed. Schytila sošily a vybehla z izby. Požehnávala dnešný výlet, jeho čar, ktorý spôsobil, že bola taká mocná, potúžená, taká plná nadšenia a viery v seba. Nijaký tieň by nemohol zatieniť jej dobrá vôľu, tá nálada mohla by sa prirovnať ku jarnému dňu. Premôže všetky prekážky, najzaťatejších odzbrojí lahodným slovom. Zalúžila po strapatých hlavách, po dupote nôh, po očiach vítajúcich ju tak úprimne, tak opravdivo tým, čím môžu, detskou prítulnosťou. Nenáhlila sa, aby aspoň v spomienke predĺžila prežité chvíle, keď mierila ku škole. V ktoromsi dome, okolo ktorého obchádzala, hodiny vyzvonily hodinu a stlaly jednotlivé zvuky pod jej nohy. — Oneskorila som sa, — pomyslela. Zpoza bránok, zpoza plotov, dvier vybiehaly deti s pozdravom a vešaly sa jej na ruky.

 — Pani učiteľka, prosím, pani ... prosím.  Počkajte ma chvíľočku, lebo už nevládzem dýchať.

 Hŕbka sa rozrastala, cestou vykrikovaly novoty. Vrava sa vznášala vysoko ako zvučná metelica. Každý z prítomných jej chcel niečím pomôcť, poslúžiť, aby si získal pochvalu. Vytŕhaly sošity, knihy.

 — Ja ponesiem, ja...

 Hodina sa už začala ? — opýtala sa okoloidúcej učiteľky Pavolskej.

 — Ešte neprišli, — hodila odpoveď a náhlila sa cez chodbu.

        Dupotajúca búrka zvalila sa do triedy a rozprskla sa jednotlivo po laviciach. Strčená stolička stočila duba a zaslala bez všetkej úcty na katedre, ktorá naprotiveň rulíne a vážnosti skĺzla pod stenu ako nepotrebný predmet. Deti hneď vycítily, že deň bude výborný a začne sa pyšným prívetom. Priniesly z vešiaka učiteľkin plášť a bez rozkazu dobrovoľne spĺňaly povinnosti, pobádaly jedno druhé.

 — Miško, otvor okno.

 — Stanko, zaznač počasie.

 — Angelka, sotri stôl. A krieda a hubka sú prichystané ?

 — Jožko, polej kvety.

 V náhlivom buchote obuvi mihaly sa obsažné rozkazy. Chvíľa mlčania po hlasnom »pozor«. Modlitba za každodenný chlieb a odpúšťanie viny sa jednohlasne vzniesla pod povalu. Len čo odznelo »V mene Otca i Syna«, auto zahrčalo pod školou.

 Niekoľko chlapcov zabehlo k oknu.

 — Prišlo auto s akýmisi pánmi.

 V oživenom rozruchu vošla staršia učiteľka Pavolská.

 — Mám vás zastúpiť podľa rozkazu riaditeľa. Už sa začne hodina vzornej telovýchovy. — Zašla ku stolu a ako by palicou tresla. — Aj inšpektor prišiel. — Odtiaľ šľahla studeným pohľadom po žiakoch. Pod jej pohľadom sa vrava rozpŕchla, pohyb znehybnel, deti zamrzly v hrudách ľadu. Násilie opletalo ruky, ústam odnímalo hlas.

        Zvesť o príchode inšpektora naplnila učiteľku bezmocnosťou, zabila vedomie. Pavolská jej potriasla ruku.

 — Choďte už. Čo sa máte báť ? Nesmiete sa oneskoriť, lebo je peklo hotové. Oni sú citliví na maličkosti a pokladajú to za urážku vrchnosti.

 Splašene sa náhlila k označeným dverám. Keď prekročila prah, ovial ju zápach onúc, kožuchov, pamä tajúcich sa vari na časy nevôle.

 — No, v pekných pomeroch sa odbavuje tá vzorná hodina.

 Telocvične nebolo, na ten cieľ určili väčšiu miestnosť, v ktorej sa pred chvíľou skončilo vyučovanie a nebolo času vyvetrať. Shromaždili žiakov najvyšších tried. Chlapci, chalani zpod tmavej hviezdy, čo sa na pastvisku naučili už nejednej múdrosti, dievky, urastené, bujné, ukrývajúce pod lacnou blúzkou vypínajúce sa oblosti pŕs, zárodok nešťastí i nádeje. Inšpektor Kobialka, s pekne vyčesanou hrivou, vysoký, príjemný, odmeriaval každý krok, každý pohyb, ako by ich chcel označiť poradovým číslom, do registra zapísať, aby bolo viac cifier potrebných do zprávy, viac zapísaných papierikov. Niekoľko osôb z učiteľského sboru ponížene, s tvárou hromom omráčených kurčiat vpíjalo sa očami do dôstojnej vrchnosti, vytesávajúcej slová zo slonovej kosti.

 — Áno, áno, alibi, prílohy, svedectvá, úradnou cestou, obežníky, opakujem: úradnou cestou. — Keď to hovoril, trochu prižmúril oči a so záľubou sa díval, ako by staval do zástupu výrazy stojace v pozore, oblečené do rovnošiat blyšliacich sa vyznamenaniami.

 Učiteľka zastala blízko Trojaka, riaditeľa školy v susednej dedine. Chlapisko ako stoh sena. Rád si dobre zapil, aj s dievkami požartoval. Známy bol železnou silou. Keby prstom švihol, tak raf. Líca, prekypujúce zdravím, obrastaly kučeravé chlpy, pravé pichliaky, hlohy. Radi ho mali pre hrubosť, hoci tŕpli, keď začal hovoriť, ťal ako kosou po nôžkach, po rúčkach, oholil dočista. Nikto sa nechcel dostať pod tú kosu. Trojak sklonil hlavu ku príchodzej a dýchol zápachom lacného tabaku.

 — Panička, obkúkajte dobre a do okálov si zapíšte komédia sa začína. Groša nedáte a cirkus bude a nasmejete sa, lenže vám brucho nepraskne, huhu, jarmočná radovánka, i keď verklíka niet.

 — Prestaňte, prosím vás, veď je tu inšpektor, môže byť hotové peklo, keď si všimne.

 On nič neviaí pyšne rozkokošený. Odkedy sa Kobialka stal »vrchnosťou«, stavia svety a kdežeby si všimol takého úbožiaka ako ja, tým skôr, že som jeho kolega, ó, keď reční, stavia večné pomníky, pyramídy. — Pritom vystrel palec podobný cepu. — Takým moc udiera do hlavičky a skáču potom ako capy.

        Inštruktor krátkymi vetami, s vladárskym gestom poučoval shromaždených, objasňoval závažnosť novodobých metód, ich užitočnosť, ich nezvyčajný vplyv na telo, podporujúci bystrosť umu, pozornosť. Ani raz nepozrel na Trojaka, lebo ten by mu isto flasol rovno do očú pravdu, že tie objavy, im neokrôchancom sverované, možno si prečítať z lacnej príručky za osemdesiat groši.

 — A teraz budeme každé moje slovo ilustrovať príkladmi. Drahé deti, — sladko pohladkal tým slovom,— vyzujte si topánočky a obujte telocvičné papučky.

 — Čo ? Prosím ?

 — No, papučky ! Kto bude skôr hotový ?

 Žiaci, ako odbehli od roboty, od kráv, od cepov, mali obuv oblepenú hnojom. Na rozkaz sa sklonili, aby vyzuli vykrivené topánčiská, zodraté, polátané, ako by z bukoviny vytesané matkine topánky, »krpčeky« z handár. Dlho sa mozolili, nemohli si rady dať so šnúrkami, s gombičkami, s remienkami. Odvíjali prevlhnuté onuce, špinavé handry. Jedno z dievčat sa rozplakalo. Trojak sa pohol k nemu po prstoch, tíšil kroky.

 — Čo reveš, dievča ?

 — Ej, keď, ej, keď hanbím sa, lebo nemám nijakých papúč, ani pančúch, len mi babka z vrecúška ušili také handrárky.

 Do oboch dlaní chytil a ukazoval.

 — Tak chodia... a opýtajte sa ich na vzornej hodine, čo dnes a včera jedli.

 Tá drobná príhoda nezapôsobila na shromaždených väčším dojmom, boli zaujatí vážnejšími vecami, mali preškoliť ľudstvo.

 — Na lavičky vyjsť.

 Žiaci povyskakovali rad-radom. Zohýnali chrbty, podhadzovali ramená. Prikladali raz lavé, raz pravé ucho na dosky.

 — Hodiny idú. Hlavičky nabok. Tik, tak, tik, tak !

 — Hodiny bijú. Za každým úderom rúčky nabok podhodiť ! Bim ! bim ! Koľko je hodín ?

        Tlieskali do dlaní a tak vyplieskavali počet hodín.

 Na rozkaz sbiehali na špinavú dlážku a po niekoľkých podskokoch, úklonoch kľakli na kolená, opreli sa na dlane a nosom kreslili začiatočné písmená svojho mena.

 Cvičili do taktu sentimentálno veselej pesničky, pri spomienke na ňu by hroch žalostne zafňukal a chystal by sa na ľahkú smrť. Odrazu sa roztratené hlasy búrlivo rozvrieskaly, potom trochu zladené znely už ucelenejšie, ale ešte mŕtvo a neveselo.

 — Spievajte radostne. Raz, dva— raz, dva.

 — Tatuškov pustiť s remeňom, hneď by ich naučili veselo spievať, — zašomral Trojak popod nos.

 Učiteľka sa dívala na cvičenie chudých, ubiedených tiel, bledých tvárí a natískala sa jej myšlienka, že sú to patyky kríkov, obdratých, vyziabnutýoh, obsekaných víchricou, vykonávajú trýzniace a úoohé pohyby a povievajú handrami podľa taktu melódie. Bosé nohy plieskaly o dosky ako čľapotajúce kvapky jesennej chliapanice. Ešte aj spev sa trochu ponášal na vietor bičovaný prívalom, podľa zvuku hlasu zanášajúceho sa plačom nad prázdnymi roľami...

        Na zakončenie posledného verša pochytali sa za dlane, sklonili trochu hlavy, čo malo znamenať kujonstvo, záletnosť, a zahučali mocno, bodro, až sa okná zatriasly: A kuku ! A kuku !

 — A kuku ! A kuku ! — zasmial sa Trojak učiteľke do ucha. — Pozrite len na tamtých, pučia sa. Kážu im spievať: a kuku, a kuku. A to sú už parobčiská... Kážu im nôžky podhadzovať, a oni...

 — Veď je to celkom zábavný a poučný obraz.

 Ó, áno, veľmi zábavný ! Ako by hladnej kobyle, vypriahnutej od oja, kázali hopkať opuchnutými labami a veselo si zaspievať: a kuku, a kuku !

 — Nemôžeme sa pridŕžať starých metód. Vývoj, modernosť.

 — Chlapci majú radi vojenské cvičenie, obraty, pochody. Decku sa vojsko páči. Pritom im zaspievať, no, hoci aj takto, — klopkal prstami na stenu a zanôtil im takú súcu.

 — Čo ? To je farbisté, obrazné ?

 — Vy ste nemožný.

 — Pre nich je dostatočný telocvik, keď uháňajú za statkom po kopcoch, keď režú sečku, hnoj kydajú.

 — Vy vždy len čierne stránky vidíte. To je zrejmé.

        — Možno prelo, že nič neprekrúcam, keď hnoj, tak hnoj, chlieb, tak chlieb. A vy, slečinka, v hmielkach blúdite, hmielkou sa živíte a idylickými obrázočkami. Ideále, predsavzatia, kahance osvety, poslania — ojoj — ojoj — zapadly už sadzami, celkom. Služobníček usmrkaných, ubiedených, špinavých detí. Do tláp — ó, tak, pluh chytiť a orať, bič chytiť a šibať, ha ? Nepáči sa ? Kŕm ich novodobou telovýchovou, keď nemajú soli k pôstnym zemiakom. Také cviky sú dobré pre opatrovňu, škôlku, a nie pre takých výrastkov. S takými hlúposťami idú na dedinu. Za — diéty — a to slané, aby nám v kotrbách trochu porozsvecovali. Nie je škoda tých peňazí ? Parom do toho. Posháňajú nás ako hoviadka, výdavkov narobia. A na čo ? Na cirkus sa dívať ? S kolotočom chodia.

 — Pán kolega, pán kolega, — zhrozila sa učiteľka a trochu odtiahla svoju stoličku od neho.

 — Škovránky, slávičky, sonety spievajúci v hájičku, a tu hnojovôčka, ktorá sa nijako nedá vysušiť srdiečkom ani najčervenšie rozpáleným.

 — Páni nepočúvajú, a to je nesmierne, nezvyčajne zaujímavá hodina, moderne poňatá, pokrokovo, — napomínal inšpektor a urobil pohyb, ako by sa po jeho zamatovej dlani skotúľaly vyligotavené gule. — Pán Trojak, ako najstarší učitel, najskúsenejší, pokúsi sa nám celok zopakovať.

 — Ó, ja mám dobrú pamäť, všetko shrniem dohromady, — kývol v odpovedi rukou, ako by shŕňal snôpok žita.

 — Nuž, vari nám zopakujete hlavné časti dnešnej lekcie, významnejšie odseky, — zdôraznil posledné slovo a obrátil sa ku Trojakovi, keď deti vyšly z triedy.

 — Dnešná lekcia je etapou rozvoja. Všade a vždy hlavným heslom je ideová dynamika v práci učiteľskej, zahučal široko, ako by motorom, vytvárajúcim onú dynamiku — Do duše učiteľstva, túžiaceho po pokroku a spejúceho k nemu veľkými krokami... — zamĺkol, lebo si nemohol nájsťpatetické slovo, — vari nám, pane, zopakujete, — a pozrel na Trojaka, ktorý odkašľal a zahniezdil sa na stoličke veľmi výrečne.

 — Veľmi poučná, — vstal požiadaný, rozliahnutými prstami si preoral kučeravú čuprinu, v húštine ktorej by brány mohly ťažko poriadok urobiť, a začal prosto do mosta.

 — Keď pozorujem všelijaké reformy, tak mi vždy príde na um z »Knihy púte národa« najmä jeden odsek, kde sa hovorí o kraji v Taliansku, úrodnom na olivu a ryžu, ale nezdravom, lebo tam v leie prichádza zlý vzduch. Preto jedni okiadzali, márnili priveľa peňazí na kadidlo, iní ploty stavali, nikto nepomyslel na zdroj choroby, na vysušenie. Treba za škuty chytiť onen »problém«. Aj my tak okiadzame, ploty staviame ...

 — Ale, pán Trojak, to nie je základ problemu, odbočujete od zásady veci.

 — Nuž teda nakrátko. Predpis o vzornom vyučovaní a život, to sú dva rozdielne svety. Pracuj pre zdravie hladných, bosých v triede, kde sa dusí v smrade šesťdesiat detí päť hodín. Reformy pre hladného a nahého. Treba sa postarať o zdravotné podmienky. Dosť majú smradu a biedy vo svojich chalupách, treba ich vypustiť na sneh, na čerstvý vzduch, nech si tam poskočia, pocvičia, to bude reforma. Ale najprv treba dať každému krajec chleba, hrnček mlieka a topánky na laby a vtedy uvidíme, ako sa rodí radosť, vyvíja um, nadobúda zdravie...

 A viete, páni, pán Trojak sa dotkol neslýchane zaujímavého a životného problému ! Problém ! — prerušil ho inšpektor so zápalom....či môže dieťa veselo cvičiť fyzicky, keď je hladné...

 — Tak ! Tak ! Tak ! — Kobialka drobil krátko ako kura, čo chce zniesť vajce, čo má prekvapiť svet. — Hádam niekto z pánov spracuje referát na najbližšiu okresnú konferenciu. Hádam... no, kto ? Zaujímavý a neslýchaný životný problém. A hádam by ste si to, páni, podelili medzi sebou ? Každý s inej stránky ?

        Pri dverách nastal rozruch. Na chodbe sa ozvalo prudké zvolanie.

 — Prosím, ihneď zavolajte slečnu Angelu.

 Učitelka vyskočila a vybehla so strachom.

 — Pani Helena, čo sa stalo ? Prečo ste taká rozrušená. Nešťastie ?

 — Ale veď je to neznesiteľná trieda, sberba, holota rozpustnícka. Strašná úroveň, — vyskakovaly slová jedno po druhom, ponášaly sa na seba zlé, zahorknuté. Utekaly náhlivo z tej jamy. Nie div, maly toho dosť. A predsa v prsiach chrčalo ako v pekelnom ohni, v dyme síry sa smažily ešte prísnejšie preklínania. — Sprostáci !

 — To je ideálna trieda. Tie deti dávam za vzor, mám skvelé výsledky.

 — Tak ? Náhlu smrť by mi pripravily. Nohou, vravím, nohou by som tam už nevkročila. Nijaká disciplína. Oni smú bezočivo odvrávať prvotriednej učiteľke, ktorá v škole o zuby prišla: »Naša pani nebije a tak sa lepšie učíme.« Neslýchané. Čo sa stalo zo školy ? Psinec. Kedysi si učiteľa uctili, lebo sa ho báli.

 — Či je to moja vina, keď tak cítia.

 — No, výsledky vašej metódy sú nezvyčajné. Uvidíme, aký bude koniec. Ale ja by som ich naučila láske k učivu, úcte ku vrchnosti.

 — Teda palicou sa má učiť láske k palici ?

 — Ľutujem, že som sa vôbec dala nahovoriť na zastupovanie. Na iné metódy som privyknutá, — fučala a odbehla do mraku chodby, kohosi volala na pomoc, kohosi si za svedka brala pohoršená tým, na čo sa musela dívať.

 Učiteľka sa náhlila, poháňala ju predtucha nešťastia. Prudko otvorila dvere a zastala na prahu. Deti kľačaly v rade na laviciach, s palcom na ústach, prikazujúcim mlčanie. Bolo ticho, ako by bol ktosi všetkých kameňom ohlušil.

 — Čo je to ?

 — Za trest. — Alojz luskol očami. Bolo vidieť, že sa mu pery trasú, že chce čosi vyznať.

 Naraz všetci vyprskli smiechom.

 — Tamtá pani tak kázali, lebo sme šantili.

 — Ticho ! — pokúšala sa utíšiť výbuch a márne ho pretínala zvýšeným hlasom ako rozbúrenú, vodu. — Čo ste to porobili ? Neznesiteľní ste. Nahnevali ste pani učiteľku a zahanbili ste triedu. Hanbím sa za vás. Za trest budete po škole.

 — Keby nás ešte raz tamtá pani učili, tak ujdeme oknom.

 — Neslobodno tak hovoriť.

 — Aha, neslobodno.

 — No, my by sme jej dali, ona by sama ušla. No.

 — Alojz ! — napomínala karhavo, chcela čosi povedať a tu najprísnejšia výčitka sa rozprskla v kýchnutí.

         Strhli sa do pozoru. Prekvapená sa dívala rad-radom na vypäté deti.

 — Čo to dnes stvárate ? Nekázala som vstať, tak nekážem ani sadnúť. Stojte si napokon.

 — Ej, lebo, bo, — odvážil sa Alojz a odfúkol mužne, —tamtá pani kázali vstať, keď sa im kýchlo. Ale my teraz — z dobrého srdca. Prechladnutá boli, tak my sme zakaždým vyskočili. Ale my teraz zo srdca, lebo si myslíme, že sa tak patrí.

 — Aha ! Zdravie prajú, nuž kázala uctiť dôstojne kýchnutie, — dusila sa od smiechu, zastala pri okne odvrátená od triedy, aby nevideli jej tvár.

        Neviditeľný vetrík vo vysokosti rozvešiaval chmárky oko košele na nebeskom plote. Ich biele tvary rodily sa z blankytu a roztápaly sa v ňom. Keď sa dívala na svahy hôr, na sneh v povodni slnka, prežívala druhý raz spomienku na dnešný výlet. Bola zas rezká, spokojná, zmenená, silná, rozjasaná poludním. Ustavične cítila rytmus krvi, ktorá bola radosťou, nadšením a túžbou po živote. Zadumanie prerušilo auto, ktoré zašlo spurné, trúbilo z celého hrdla. Musela vyjsť a rozlúčiť sa so vznešenou komisiou vzornej hodiny. Inšpektor vyklonil hlavu z okna limuzíny a povedal pyšno, nahlas.

        — Výsledky dnešnej hodiny sú nezvyčajné. Bola žriedlom toľkých nových problémov. Učiteľstvo musíme osviežiť. O tom budeme hovoriť na najbližšej konferencii. Dynamika ideová v práci za národ ! Prosím, nezabudnite  Referáty, páni, referáty !

 Auto zavrčalo a zahlušilo vznešenú hymnu a ešte raz ukázalo vážnosťou nafúknuté tváre odchádzajúcich. Trojak sa chvíľu díval, kývol obrovskou dlabou a vydýchol ťažko, ako by zvaľoval s pŕs ťažký kameň.

 — Bysťu, oni autákom a ty sekaj pešo krížom cez hory. Cirkus, cirkus . A kuku, a kuku ! Príde do školy výrastok a ani mé, ani bé, keby si si pľúca vypľul, keby si si hrdlo zodral, keby si ho svätenou vodou kropil, lebo on je od malička zvyknutý na to, že ho tatko kropí remeňom alebo povrazom. Nepočúva, neučí sa, chytíš ho za golier a on na teba skočí s päsťami. Noslobodno biť. Áno, neslobodno. Slobodno učiteľa s deťmi na dlažbu vyhodiť, nech strelí do kotrby — huhuhu, — zahrmel smiechom. — Modernosť. Vychovávať miernejšie. Kristus hlásal lásku, najlahodnejšie zachodil s bagážou, tak ho ukrižovali. Na čo mi kázali prísť ? S hladným pyskom som ráno vyliezol z chalupy a teraz rež nazad taký kus cesty. Der topánčiská, a keď zoderieš, v čom budeš poskakovať. Odišli si. Narobili kriku, vetra a každý z nás triasol nohavičkami. A čo z toho ? — Potiahol holene a dupol, ako by prischnuté blato striasal. Topánkami si pridupkával do taktu a díval sa za miznúcim autom.

 — No, pohromži si, Valko, — a pohol sa rezko domov krížom cez polia.

 Krátka prestávka sa prihlasno smotala. Ale hneď zahluchla. Zaplieskavaly sa dvere jedny za druhými. V každej triede inakšia hodina. Učiteľka dnes blčala oduševnením, preto jej vyučovanie bolo oddychom, unášalo ju do výšav. Všetko sa v nej napínalo ako do skoku.

 — Čo zas máte ?

 Cez hodinu školník vošiel bez zaklopania.

 — Kniha nariadení.

 — Sem sa mi podpíšte.

        — Dajte chytro ! — Namočila pero, naškrabla podpis, lebo jej bolo ľúto čas mariť. Po školníkovom odchode jej skoro náhodne skĺzla štrvtka úradného papiera pod oči. Rady viet sa rozmrvily, rozpadly neforemne po bielom papieri. Povstala metelica písmen preťatá bleskom. Nepočula vravu, nevidela rozbúrené lavice, zmizol svet a zostal zdrap, zaflakovaný nepochopiteľnými znakmi. Rozoznala niekoľko výrazov, bezohladne do očú tlčúcich. Spojila si ich na srozumiteľný celok. »Zanedbávanie povinností«, »zneváženie vrchnosti, »pokarhanie«, »ak sa to zopakuje, pošlem hlásenie vyššej vrchnosti«. Sedela schúlená s rukou pohodenou na stole.

 — Taká je odmena za moju prácu. Takého zločinu som sa dopustila...

 Mala napísať zprávu, ale v tej orbe štvaná, preháňaná z roboty do roboty celkom na to zabudla. Čo by sa stalo, keby jej pripomenul, ako sa na kolegu patrí ? Hneď »zneváženie vrchnosti«. Taký nezaslúžený trest ju pokoroval a krivdil jej. Nemohla vydržať do konca. Pokračovala vo vyučovaní, čosi vysvetľovala, ale počúvala na vnútorný hlas. Primnoho žiaľu sa v nej nashromaždilo, priveľa pokorenia, pocitu krivdy a zlomyseľnosti. To on, tá vrchnosť, bol výrazom, symbolom systému, žriedlom trýzne, podpichovania, len aby zmliaždil bezbranných. Pobúrenie v nej kričalo. Slová z horúceho železa stíchly. Premeriavala triedu od steny k stene a klopotom krokov chcela čosi odporného zadláviť. Keď sa rozozvučal zvonec, prudko shrnula úradný spis, shúžvala ho a razila si cestu cez tlačenicu, krik hučiaci medzi múrami, náhlila sa ku kancelárii. Ktosi za ňou bežal a kričal.

 — Slečna Angela ! Slečna Angela.

 Potkla sa a znehybnela ako na kraji priepasti.

 — Možno, že idem oproti veľkému nešťastiu, ale miera sa navŕšila. Pridlho sa sbieralo. Dnes sa to preleje.

 Bola ako človek, čo sa v zúfalstve hádže do požiaru vlastného domu, posledného útočišťa. Nemala už sily vrátiť sa. Dvere otvorila a zatvorila. Treskom sa odhradila od tamtoho zvolania, ktoré ju zastihlo už na prahu. V hĺbke miestnosti biely orol slietol k nej s pomarančového úzadia. Ktosi si opieral zamračenú  tvár na rukoväť šable a chmúrnymi očami sa díval zpod strapatého obočia zpod previsnutého čela do budúcnosti.

 Riaditeľ nevstal zo stoličky, len trochu hlavu obrátil ku príchodzej. Učiteľka v tichu kancelárie, šomrúcej papierami, vyriekla odboj svojho života, nezdržiavala sa ani najmenej a hodila na dlážku otázky a shúžvaný hárok na stôl.

 — Čo znamená to písmo ?

 Akože ? Pokarhanie. Ešte pred týždňom som kázal napísať zprávu. Celý sbor splnil rozkaz, len vy ste si vzali naľahko povinnosti a príkazy predstavených To inšpektor rozkázal, nie ja. A vy ste si nevšimli ! — dôrazne vyslovil jednotlivé hlásky.

 — Keby ste mi pripomenuli po ľudsky, ako kolega...

— Vrchnosť rozkazuje len raz. Pripomínanie by bolo ponížením úradnej autority. Neposlušnosť bola pôvodcom našej záhuby. Musíme sa liečiť z národných chyb. Napokon ostatní sú disciplinovaní a nezabudli. Vy pričasto obchádzate predpisy.

        Ale druhí nemajú toľko povinností ako ja. Vymetáte so mnou kúty ako metlou. Všetko ja, všade ja. Vykonávky obchodné, prednášky, knižnica, spolky, mimoškolská činnosť. Nikdy neodrieknem, pracujem. Ja že si neplním povinnosti ? Iní pre dobré oko, pre pochvalu vrchnosti píšu vymyslené zprávy, nedbajú na pravé poslanie školy a učiteľa. Pre tých alebo pre donášačov sú odmeny, postupy, pochvaly, nie pre pravých pracovníkov. Pre mňa pokarhanie, že nechcem byť len nástrojom, že chcem mať vlastný názor, nechcem sa plaziť a posluhovať. Heslo: Zásluhy ! Kto hlasnejšie kričí, má väčšie zásluhy. Všade zavládol výkrik frázy. Čo tam po budúcnosti. Pokrytectvo, klamstvo, fikcia, faloš, cigánstvo.

 — Vždy ste boli nespokojný duch, zavliekli ste do sboru kvasenie, ba viac: vzburu !

 — Viem, čím som sa previnila: opovážila som sa brániť si vlastnú dôstojnosť. Nikto nesmie pravdu povedať. A každý cíti krivdu a spiera sa, ale na tvár si pripína vnadidlo. Keby sme všetko rozpovedali, čo nás gniavi, čo nás zbavuje síl tak by ste sa vari zachveli. Čo ste urobili v byrokratickom zaslepení z reforiem, zavádzaných s toľkou láskou k národu a jeho budúcnosti ? V hlavnom meste plánované myšlienky na prevychovanie človeka boly tu dolu poskrúcané, zmenené na bezduché predpisy bez obsahu, ktorými zahlúšate život. Nie oduševnenie, nie práca, ani obeta pre ideu, ale množstvo popísaných hárčekov má rozhodovať o živote človeka.— Jej hlas, doteraz stíšený, rozrastal sa na krik utláčaného a ponižovaného celku. Tu nekričala ona, lež každá prepracovaná hodina, utrýznená duša, každá žila, každý sval a zdeptaná dôstojnosť učiteľstva žila v tej chvíli vzburou, pocitom jej nevyhnutnosti a stala sa tak sama odbojom i obžalobou. Slová prudké, bezohľadné zahrmely salvou na poplach. — Vrchnosť by mala byť oporou, poradcom, priateľom, pomocníčkou vo vychovávaní pokolení, a nie žriedlom šikanovania, nie policajtom. My sme dnes slepým nástrojom, sluhami a nie služobníkmi národa.

 — Prestaňte, prosím, urážať vrchnosť. Za ten nemiestny výbuch môžete ťažko pykať. Vždy ste boli odbojná. — Riaditeľ vstal odetý dôstojnosťou, od ktorej odprskávajú všetky nárazy ako od panciera.

 — Úcta vlastnej hodnoty je podľa vás výrazom vzbury. Vám ide len o vonkajší efekt, o pekne napísaný plán. Ale či sa splnil, to už nikoho nezaujíma Najdokonalejšiu metódu možno zmeniť na mordáreň, najhoršiu metódu možno povzniesť na výšku dokonalosti. Učiteľ stvárňuje metódu, ale iba vtedy, ak dušu nosí na dlani, v každom pohybe, v každom slove, ak miluje svoje zamestnanie, ak miluje deli a prácu s nimi. Vy kážete papierikom učiť. Obežníkom ľudský život neprevychováte. Učiteľ získal škole deti preto, lebo vaše papierové nariadenia natrel vlastnou krvou, jeho námaha rozhodla o hodnote prevychovávania, — tĺkla päsťou do stola, do stohov obežníkov, nariadení, plánov a zpráv. — Toto je práchno, ktoré obsypáva život nášho pokolenia, toto je práchno, ktorým zadúšate radosť slobody. Stovky hárkov, popísaných tisícami zmučených rúk.

 — Aká reformátorka je z vás. Priveľa vieme o vašej činnosti.

 — Kto donáša ?

 — Úradné tajomstvo, — odvrkol krátko.

 — Viem, och, viem. Anonym je všemohúci, vševediaci. Len podliak bryzgne zradne a potajomky blatom na človeka. Vy vidíte len to fŕkajúce blato a podľa toho hodnotíte. Noví hrdinovia. Ako sa tu brániť proti takým.

 — Uvedomujete si, čo tu hovoríte ? Vystríham vás, po otcovsky. Chcel by som mať presvedčenie, že sa v mladíckom zápale spierate šľachetne. Ale si, prosím, uvedomte aj následky...

        — Som si plne vedomá toho, čo mi hrozí, ale dych mi už nestačí. Nechcem, aby sa niekto uľútostil nado mnou. »Čím si je učiteľ neistejší zajtrajška, čím pokornejšie pracuje pod bičom, tým lepšie pre vrchnosť«. Viem, pošlete hlásenie: »...vzhľadom na dobro školy«, alebo: »... slabé výsledky práce«. Ale chcem žalovať. Dušu slobodného človeka nemožno poštátniť ! Škola má byt dielňou charakterov, jej výrazom má byť radosť a pravda, aby bola opravdivou radosťou a pravdou. Zlá výchova je nenapraviteľnou krivdou na dieťati, to je krivda národa. Kážete vychovávať v radosti a láske k pravde a nútite nás, aby každý z nás žil v klamstve, v zúfalstve, v pokore. Učiteľstvo je unížené a pokorené. Či sa v takýchto pomeroch môže rozozvučať smiech nad šťastlivými lavicami ? A predsa zazvučí, lebo napriek dláviacemu násiliu zvyškami síl živíme deti radosťou a pravdou. Sebou. Vy v nás zabíjate samostatnosť, vy v nás zabíjate ľudstvo, — vzrastala v nej sila výrečnosti, zrodené myšlienky ťaly prudko, ostro, bezohladne, ako pulz v žilách človeka, spaľovaného horúčkou. Padaly výrazy, podobné úlomkom železa. Počula jednotlivé, zvučiace vo vzduchu vnútornou pravdou, rozpálené hnevom. — Mládež zajtrajška opustí tieto lavice a má splniť obrovskú úlohu: reformu sveta, jeho doterajšieho poriadku. Ale najdrahocennejší poklad: obrodenie človeka, viera v budúcnosť, duša dieťaťa dostaly sa do brutálnych rúk byrokratov. Pred sebou máte živého, citlivého človeka, a nie mŕtvy papier.

 Riaditeľ stál mlčky, zaťatá päsť mu spočívala na stole, ako by chcel čosi rozmliaždiť, azda počuté slová, azda samu učiteľku.

 — Tak teda. Dobre. Mali by ste sa ovládať. Nervy, nervy.

 Už si pripravoval úradné hlásenie. Občas prsty chytaly pero a odkladaly ho, občas v zreniciach, nehybne spočívajúcich na hovoriacej, mihol sa zlý pohľad a zas vyliezol na pery sotva viditeľný, nič dobrého neveštiaci, ironický úsmev a trčal tam bez zmeny. V istej chvíli, v prestávke medzi jednou a druhou vetou učiteľka uvedomene pozrela na postavu, nafúknutú vážnosťou, v hlave jej mihla myšlienka, že je to len veľkom nadutá plachetnica, a oľutovala svoj odboj. Hlas sa jej prelomil. Pery sa zachvely a umĺkly. Pohybom ruky, takým výrečným, dokončila to, na čo sa jej už nedostávalo slov.

 Čože je on ? Bežec, nástroj. Či pochopí, že len slobodný duch môže vychovať slobodného človeka ? Každým slovom ho odstrkovala od seba, mužne sa obrátila, zavrela dvere a išla kamsi, sama nevedela kam. Vysilená, len čo nespadla. Zastala prirastená k dlážke, odutej neviditeľnými hrčami. S nenávisťou pozrela na cestu, ktorou musí prejsť, na kľučku, ktorú musí stlačiť. Nevedomky zamierila k bráne. Odíde odtiaľto, do sveta, do svojho života, keď aj na biedu aby si zachovala zdanlivú slobodu. Poznala už ten život bez chleba, bez domova, bez strechy, na dlažbe. V mraku — jasný pás. Nádej.

 — Veď mám kúsok poľa, mám izbu u matky.

 Nohy sa strhly, aby sa rozbehly tam, a prirastaly ku dlážke. Ktosi ju volá, ktosi veľa ráz vyslovil jej meno. Citila, že ju čiesi rameno objalo, podoprelo a zadržalo. Hlas nepoznala.

 — Čo to chcete urobiť ? Na ulicu pôjdete ? My nie sme schopné inej práce. My sme všetci tak na začiatku: pionierstvo, pokrok, obeta, práca pre ľud. — Kohosi známy hlas. Koho ? Ktosi hovoril hlboko, trhana, ako by so smiechom zhášal horiace fakle, haha ! Padaly do pomyji, pod odkvapy a potom bez svetla na púšti. — Kedysi sme musely zápasiť s nevedomým, tvrdohlavým sedliakom, pokladajúcim školu za pliagu, ktorá odháňa deti od roboty. Aj my sme vyšly z kláštora so vznešenými heslami. Život a sedliacke topánčiská rozmliaždily vieru i zápal. Už nebolo ohňa. Musíte sa vrátiť a spolu s nami zodrať si hrdlo, povypľúvať plúca, zožierané suchotami, lebo to je náš cieľ. Po rokoch zostane z vás to isté, čo z nás. Keby si si pľúca vytrhala, aj tak je zle, pre nich je vždy zle.

 — Čo to tu chcú zo mňa urobiť ?

 — Radšej kamene tĺcť na hradskej ako byt učiteľkou bez zamestnania... Viem. Pre chlieb.

 — Kto nás to núti ku klamstvu, podlosti ? — pýtala sa pošepky.

 — Neistotou zajtrajška držia nás ako psa na reťazi.— Pani Pavolská ju kostnatým, mužským pohybom zavrátila od prahu a zaviedla ku dverám triedy. — Zapamätajte si, že život nie je »ôda na mladosť«.

 Učiteľkine ramená skleslý, plecia sa shrbily, oči zahasly a nadobúdaly výraz hladnej kobyly, utrýznenej a vysilenej. Tá istá chôdza, to isté dvíhanie nôh, tie isté pohyby. Len prsty, zaťaté do päste, zatínaly sa do kože, do krvi a vyjadrovaly tak bezmocnosť ženy. Strhla sa, keď počula vresk, hrmot, buchot, výstrely smiechu žiakov, zanechaných bez dozoru a netušiacich tragédiu, ktorá sa tu odohrávala.

 — Počujete, ako zavýjajú ? Čože im je ? Jeden učiteľ odíde, druhý príde a zas si toho oblúbia. Oni žijú svojím životom.

 Tamtá ruka otvorila dvere a zavrela ich za ňou.

 Pri pohľade na príchodziu krik stíchol, rozplynuly sa šepoty ako víchor po záhonoch zbožia, keď do nich búrka zatne. Učiteľka nenávistným pohľadom pozrela na steny ako na múry väzenia, v ktorom musí zotrvať vždy jednako, bez zmeny, do konca svojich dní. Chcela čosi povedať. V hrdle zamrzlo slovo. V hĺbke miestnosti, preplnenej dusnotou, začaly sa vynárať jednotlivé tváre. Poznávala ich a vyslovovala po mene. Rad-radom. Zahľadené oči, belasé, jasné, mierne, bezstarostné, rozihrané, čosi kresaly v jej znechutenej, zahorknutej duši, rozpaľovaly signál novozrodenej pravdy. Vnútorná sila jej prikázala siahnuť po knihe.

 — Treba dokončiť.

 A teraz ako svetlá v hmle vynáraly sa slová, ktoré tak často opakovala vo chvíľach skleslosti, ktoré boly posilou a povzbudením.

 — Rada mám tie detiská. Čo by som mohla, to by som pre ne urobila, aby sa s úsmevom a šťastím na mňa dívaly, lebo to sú jediné úsmevy v mojom živote.

 Prešla posledná hodina podľa rozvrhu predmetov.

 — Zostaneme za trest po škole ?

 Odpovedala mlčaním. Mozolila sa, čosi chcela zo seba vytrhnúť. Keby bol pri nej ktosi blízky, zopakovala by mu slová, ktoré počula, slová, ktoré maly byť obsahom jej budúceho života, jej budúcnosti.

 — Veru, veru, život, to nie je ôda na mladosť.

Časť druhá.

XI.

        Hneď po začiatku hodiny pozornosť všetkých sa sústredila na Joži Bobkulovej, ktorá až po zvonení vbehla do triedy, neospravedlnila svoje oneskorenie a už vyhadzovala zo seba zvesti tak prudko, že sotva stačila dych pochytiť.

        — Včera mama ochoreli a od samého rána tak kričali a za brucho sa chytali. Prišla Groňská a vyhnala nás z domu. Posbierali sme sa a šli sme k babke. Sedíme, sedíme, až sa nám spríkrilo. Čo tu budem robiť, pôjdem domov. Ehe, pôjdeš, keď sú dvere zamknuté, nechcú nás vpustiť. Vyniesli nám kus ošúcha a vyhnali do pola. V noci sme nič nespali. Letela som ráno domov, dívam sa a pri mame kričí decko. Kde sa vzalo ? Babka povedali: Groňská išla k rieke po vodu a začrela do vedierka. Viete, v takej zime, zpod ľadu ? A kde položila, keď som nevidela ? — Za komín, — hovoria. — Schytila som a chcem odniesť. Všetci na mňa s krikom: Polož, netýkaj sa ! — Odnesiem nazad do rieky. Načo priniesli také mrnča, čo reve.

        Učiteľka vyšla na chodbu, ktosi zaklopal.

 — Ale si ty sprostá, v hlave ti pomútili, že to Groňská donáša, — vyskočil Alojz na lavicu a okríkol hŕbku, ktorá obkľučovala Jožu.

 — Ty vždy všetko vieš.

 — Lebo viem. Vojtkova mama začali zvečera jojčať a hneď nás vyhnali a my huš, zozadu k oknu. Všetko, ale všetko sme videli. Vieš, odkiaľ je decko ? Groňská ich babám z roztrhaného brucha vyťahuje.

 Učiteľkin príchod rozprášil hŕbočku po laviciach. Hneď vystriekly prsty na niekoľkých miestach.

 — Prosím, Alojz, taký oplan, samé škaredé veci hovorí, že ani počúvať.

 — Čo také ?

 — Keď sa hanbím.

 — No, pošepkaj do ucha, — sklonila sa k Mariši.

 — Taký, fuj, hovorí, že decko nie je z rieky, ani anjeli s neba neprinášajú, ale Groňská ich vyťahuje z brucha. 

 — Pravdaže škaredo, veľmi škaredo. Alojz, si ustavične nenapravitelný, — učiteľka, prekvapená neočakávanou zvesťou, karhala chlapca proti svojmu presvedčeniu. Vedela že by mala vysvetliť, najkrajšími slovami opísať taký zhnusený, toľkými hriechami prekliaty akt rodenia. Nesmela to urobiť — hneď by pribehly matky z dediny ako bosorky, s krikom a vyhrážkami a zakazovaly by jej »rozširovať pohoršenie«. Učiteľka stíšila vravu, prísno pokarhala Alojza, ale cez hodinu sa musela vracať ku príhode a rozhodla sa záhadu vysvetliť. Chcela začať od kvetov, hovoriť o sfarbení koruny, vábiacej motýle a včely, ktoré majú preniesť zázračný pyľ, potom prejsť na stromy, kvitnúce z jari, v teplých vánkoch ihrajúc ich sa medzi korunami, rozpovedať o zvieratách, ktoré denne stretávajú, a napokon obyčajne, bez dráždivého tajnostkárstva rozpovedať o matkách, o ich bolestiach pri rodení detí, všetkých, čo sú na svete. Veď je to také prirodzené, vyrastá z človeka ako kvet zo zeme k slnku, aby rozkvitol a farby zmenil na semeno. Rozpamätávala sa na príhody svojho detstva, ktoré ju naplňaly triaškou. Aj teraz neraz videla tajnostkárske znaky, počula šepoty, sverenia, vyslovované s rozpálenými lícami. Ľahko pochopiť, čo znamenaly. Vedela, že si deti načerpajú poznanie za školou, na pastviskách, na lúke, v lese, v stodolách, ako by smädnými ústami pily blato, aby si dušu zabrýzgaly na celý život. Pozornosť mala napätú, aby nepovedala niečo neopatrného. Mozolila sa s rozhodnutím a borila sa sama so sebou.

 V očiach znehybnely všetky rady, všetky tváre. Všimla si nudu po nedávnom rozrušení, musela hneď oživiť, vznietiť záujem. Hodinu prepletala veršom, spevom, vyprávaním. Bola to taká námaha, že sa jej zmocňovalo — tak často v poslednom čase po nepríjemností s riaditeľom — znechutenie, hraničiace s pochybovaním a prázdnotou: — Načo ? — Niekedy sa hodiny mihly ako motýľ, ktorý sa objavil a zmizol, a túžila, aby sa ešte vrátil a potešil dušu. Dnes sa hodiny menily na skaliská, vylúpané z brala, skaliská, pretínané signálmi zvončeka, zvestujúceho prestávku.

        Cez prestávku zavládla úplná voľnosť. Za niekoľko minút, takých búrlivých, metaly sa stovky hlasov, aby vo spoločnej zábave vyvrieskaly nashroinaždené sily.

 Učiteľka stretala zvyšok »sboru učiteIského«, počúvala rozhovory o drobných príhodách a udalostiach a o dojmoch z poslednej hodiny, intrigy a ohovárania.

 Preplnená odporom utekala, odstrkovala prítomných krátkym vysvetlením, že má dozor. Len tak náhodou začula ešte slová, ktoré do nej narazily ako kamene.

 — No, z tohto sa už nevymoce.

 Vytušila, že je reč o nej. Zas jej zastala pred očami nepríjemnosť s riaditeľom. Zosmutnela.

 — Čo so mnou urobí ? Pritajil sa. Či je to hrozivé ticho pred búrkou ? Len aby som sa mohla brániť.

 Míňajúca sa prestávka nebola odpočinkom, lež novou trýzňou. Minúty zmenily sa na opraty, ktoré ju sväzovaly s nasledujúcou hodinou. Dvor kypel krikom, vírilo to tu od všelijakých príhod. Učiteľka nemohla premýšľať o sebe. Musela vidieť príhody, ktoré sa odohrávaly bleskorýchle, dívala sa na tamtú stranu, kde sa mihaly ruky ako vtáci, trepotaly sa medzi guľami snehu, a všimla si, že pri stene, v roztrasenom vrieskaní ktosi vyvolal bitku. Už bežala ku zápasiacim, už rozmotávala klbko tiel, spletených zúrivosťou. Z kriku odpovedí, obrany a obžaloby nedala sa vyrozumieť príčina bitky. Pokúšala sa smieriť pohašterených.

 — Kto začal prvý, nech odprosí !

 — Alojz tak chytil Vojtka a tresol ho do zubov.

 Učiteľka spojila ich ruky v ústisku a nepriatelia vyriekli súčasne: — Odpusť !

 Rukami sotreli slzy a už uháňali ku rodiacim sa zvadám. Čochvíľa pribiehaly dievčence a fňukaly monotónne opakovaným menom: Alojz ! Alojz !

 Alojza predviedli pred učiteľku; stál s hlavou zamračene sklonenou, Mlčal, nie preto, že by bol spurný, ale vnútorne stŕpol a nijaká moc by nemohla prelomiť jeho zaťatosť.

 — Vždy prvý začína, nikto si s ním nemôže poradiť, len dedko, lebo ho remeňom skreše a vtedy je dobrý.

 Alojz pomstivo fľochol na žalobcu.

 — Tak dobre, pošlem dedkovi ceduľku, aby ťa príkladne potrestal.

 — Roztrhám ceduľku, nech ma pani zbijú, lebo... lebo... — vybuchol a stíchol a len očami prosil, aby mu odpustila. Bez ďalšieho vysvetľovania šuchol krpcami a odišiel.

 Zvonček oznámil koniec prestávky a rozihrané hŕbky s krikom vpadly do tried. Alojz bokom pokukoval po učiteľke, chcel aspoň láskavejší pohľad uloviť.

 — Čo sa na mňa hneváte, veď ja som nikdy nie vinný, zo mňa len tak od radosti.

 Pravda, vždy bolo tak. Aj teraz nijako nemohol uskromniť silu, ktorá mu kypela v žilách, nemohol zadržať ruky, nemohol udržať nohy na mieste; skákaly, bežaly, aby len pre potechu šuchol tohto, tamtoho mykol, tam zas zhúkol, až by sa steny zatriasly. Potom hneď krik, vresk, preklínanie. A bohviečo. A čo je on vinný ? Toľko ráz prisahal, že sa polepší, a vždy nadarmo.

 Učiteľka nahnevaná nevšímala si Alojza. Taká bola ustatá, že sa jej zmocňovala túžba, aby spadla, skamenela, na nič už nemyslela, nič necítila. Ale to nesmela dať znať, musela prekypovať radosťou, dobrou vôľou, trúsiť úsmevy, aby sa zrodily smiechy detí.

 — Pani sú taká dobrá, vždy veselá.

 Nepoddajnou vôľou premáhala v sebe únavu a napomínala sa, že ešte toľko a toľko minút nesmie byť ustarostená a znechutená. Pod mihalnice sa vkĺzaly čierne písmená ako ostré hrudy, pichajúce hranami. Hlas odopieral poslušnosť a nemohol sa vo vyschnutom hrdle zmôcť na patričný zvuk. Len po istom čase zas zaznel jasne, hlásal dobrú vôľu, radosť, lásku k životu a k povinnosti, splýval do sŕdc poslucháčov, aby zostal pravdou, živiteľkou. Kdesi počula rozkaz, že práca musí byť zábavou, a teraz sa tá práca menila na úsmev, ale aký len veľmi ťažký, utrápený a potom obliaty. Videla sedliaka, ktorý od úsvitu išiel neúnavne brázdou a rezkým pohybom rozsieval zrná rovnomerne do všetkých hrúd. Aj ona je taká. Dnes ju dráždila vrava a nepozornosť, rodiaca sa pre hocičo... Zmocňoval sa jej hnev, že sa ťažko premáhala, aby s päsťami neskočila na tú rozvrieskanú, neposlušnú čriedu. Dokopala by tie kriky. Hodina sa rozrastala, presekávaná jednotlivými sekundárni, a učiteľka striehla, kedy sa rozozvučí vytúžený zvonec.

 Strapatá dievčina otvorila dvere, vsotila spierajúceho sa chlapca a rozkladala rukami, hlasom starej ženy vysvetľovala, prečo prišla.

 — Mama si s ním nemôžu poradiť, od knihy ujde, len fígle mu po hlave, do školy nechce chodiť, len na klzačku, zbite ho, tak sa polepší.

 — Čo to stváraš, Janko ?

 — Či to má rozum alebo svedomie ? — prikladala dievčina. — Škoda každučkého slova, schytila by som palicu a tak by som ho zbila, oj, tak. No, ale som sa s ním ponaťahovala, — ponaprávala si potrhané krpce, prihladila vlasy, zaviazala šatôčku a zahanbená pozrela na dlážku, — nanosila som snehu. Už ma tu netreba, idem do svojej triedy, ale sem kedy-tedy zájdem, — pohrozila sa vo dverách bratovi. — Keď sa nepolepšíš, lapaj, tak sa dám do teba a urobím poriadok. Na takého treba palicu. A poviem vám len toľko: deti treba od mala palicou tĺcť, lebo ináč budú na hlave kláty tesať.

        Učiteľka ako cez čierny závoj sa dívala na dievča a počúvala jeho príkazy.

  Vždy bola palica najvznešenejším vychovávateľom. Privykli na ňu.

 Poznala pomstychtivosť, ukrutnosť, nenávisť, skamenenú cez pokolenia, pokúšala sa ich tvrdosť rozdrviť a odstrániť.

        Videla veľké nadania, zakríknuté ťažkými pomerami, a pokúšala sa vydobyť ich bohatstvo zpod násypov, aby stavala budúcnosť v srdci dieťaťa. Neraz sa jej vynárala otázka, čo z nich vyrastie, keď sa rozpamätúvala na svoj rozhovor s Bielom a ozveny každodenných udalostí na dedine. Cez dnešnú hodinu jej tak často prichádzal na um človek s ohňom a sekerou v hrsti. Cez toľké veky Kristus miliónmi učiteľov stvárňuje ich dušu a či ju zmenil ? Či by škola mala väčšiu moc ? Deti, ktoré v škole dávame za vzor, o niekoľko rokov, keď dorastú, budú sa klať nožami, budú sa rúbať sekerami, keď sa budú škriepiť o hrudu, o medzu alebo o dievku. Či je na svete moc, ktorá by vykmasla tú skalu z odvekej mŕtvoty ? Či nie je márna jej námaha ? Či jej úsilie nie je len zápalkou, hodenou na skalu ? Dívala sa na rady lavíc, ktoré sa teraz množily a bežaly do nekonečna až po hranicu jej života. Po istom čase odchádza pokolenie a v prázdnej triede zostáva sama, aby zajtra nové zástupy zaplnily triedu bezstarostnou vravou. Až jedného dňa, možno si to ani nevšimne, tie isté lavice obsadia synovia jej žiakov a so sebou prinesú chyby svojich otcov, ktoré klčovala s takým sebaobetovaním, tak nepoddajné. Zmenia sa tváre a zostane vždy rovnaká ľudská duša. Zas bude oduševnene formovať ich život podľa ľudskej miery, rozvíjať um a pretvárať srdce. Dva svety, také rozdielne, minulosť s budúcnosťou sviaže ako ohnivým stĺpom, svojou prácou, svojou láskou. Tým nespočítateľným zástupom cudzích detí oddá posledný pohľad, posledný tlkot srdca. Aj teraz sa pýtala zástupov, ktoré prešly a ktoré prídu, čím je učiteľská práca ? A pred všetkými povedala, že je prameňom, ku ktorému ustavične putujú smädné zástupy. Príde čas, že nájdu vyschnuté dno, nuž obídu, ani nepomyslia, kto bol žriedlom tak bohato obdarujúcim. Pri spomienke na to jej hlas uviazol v hrdle, rodil sa nárek za čímsi strateným. Cez ďalšiu hodinu každým pohľadom videla vyschnuté žriedlo, opustené, nepotrebné, zanechané pri cestách, po ktorých chodili ľudia.

 — Tak treba, tak to musí byť, aby sa splnila vôľa predurčenia, aby splnila poslanie svojho povolania — tým premohla pochybnosti a usmiala sa žiakom.

        Aj Alojz stretol ten úsmev, ako by len pre neho jediného určený. Zvonec, zahlušený strhnulým krikom, oznámil koniec vyučovania. Učiteľka namáhavo zdvihla ruku k čelu, namáhavo vyslovila slová každodenného Otčenáša, zvyškom vôle si stala do pozoru, aby vzdala česť zástave.

 Zadunely všetky dosky, všetky stupne schodov, tlčené mlatmi topánok náhliacich sa domov. Hŕby vybiehajúce hneď za prahom zabúdaly na učiteľku, na školu, zaujaté vlastnými záujmami. Ktorýsi sa spúštal na saniach a radosťou zdravých plúc vrieskal víťazne do mrazivého večera.

 — Uhnite s cesty !

 Iní s rozopätými pláštikmi uháňali ku blyšťavému ľadovému pásu, vyklzanému tisícami podošiev. Zvyšky kriku vsiakaly do ulice. Na spustnutú chodbu školy vznieslo sa mŕtve ticho.

        Učiteľka stála v triede ako strom obkmásaný z lístia. Keď zatíchly ohlasy kriku, pozrela na lavice, na vnútro plné zápachu a v tej chvíli zhasol v nej stĺp ohňa, tak vytrvanlivo osvetľujúci minúty mučivých hodín. Rozpamätávala sa, čo má urobiť, rozhodla sa ísť ku vešiaku, svesit plášť a vtedy so strachom pomyslela, že sa musí vrátiť do svojho pustého bytu. Nechcela tu zostať a bála sa odtiaľto odísť. Školská trieda ju štyrmi stenami odhradzovala od ostatného života, od živlu starostí, sklamaní, čakajúcich ju za prahom. Na stole videla prekliaty list, ktorého vidina ju prenasledovala už toľko týždňov ako výrok smrti. Každé jeho slovo menilo sa na tragické zauzlenie. Kŕčovito schytila plášť, bezvládne klesla na stolček, medzi sošily a prirástla k doskám. Odpočinúť si, nemyslieť, necítiť, zabudnúť, nedívať sa, nepočuť.

 Po istom čase ktosi pozorne vystupoval dohora. Ustavične výraznejšie vŕzgaly drevené schody. Onen ktosi zaslal a keď sa odvážil, otvoril dvere. Objavil sa Alojz, predstieral, že sa vrátil pre zabudnutý kalamár. Nevedel, čo si počať pred učiteľkou, po chvíľkovom zaváhaní priblížil sa ku stolíku a pohladil ľahučko po ramene, sotva sa jej dotýkal.

 — Pani !  Pani, čo vám je ? Prečo nejdete domov ? Chorá ste ?

 Spamätala sa, pozrela na prázdne lavice a začala čosi nesúvisle vravieť, čosi, čomu Alojz nerozumel.

        — Pomôžem vám, — chlapec starostlivo vyberal zpomedzi jej prstov drobnosti, — dosť ste sa už natrápili. Prečo plačete ? Každý vám krivdí a ja najviac. — Čo chcete, urobím, len mi odpustite. Viete... viete... ja vás strašne ľúbim ... strašne... tak isto ako Hanku, a ináč, celkom ináč, len sa tak na mňa nehnevajte. Čakal som na vás pred školou, ale ste nešli, tak som išiel ako pre kalamár, ale to nie je pravda.

 Učiteľka pozrela na neho pozorne, prekvapilo ju každé slovo, cez tvár takú utrýznenú splynul úsmev ako prelud, spočinul na perách a celkom ich vyjasnil.

 — Alojz, ty si schopný na také niečo ? — nevyriekla to. Zas sa zachvela.

 — Podopriem vás, oslabli ste, — pribehol s pomocou. — Poďte.

 — Hlava ma bolí.

 — Odprevadím vás.

 — Načo ? — Pomaly sa obliekala, shrnula hŕbu sošitov, dôkladne vykonala každý pohyb, ktorý si predsavzala. — Choď už, kedyže zájdeš domov ? Máš ďaleko.

 — Preletím na vrch za chvíľu, nie je mi novota chodiť potme. — Išiel pri učiteľke, vždy pozorný, pripravený na úsluhy a nad ním noc cestou šumela samým šťastím.

        — Ďakujem ti, — pohladkala Alojza po hlave, prekročila prah a vnorila sa do predsiene.

 — S Pánom Bohom ostávajte, — hovoril tak do prázdna, keď počul vzďaľujúce sa kroky, ako by vták krídlami trepotal vo tme. — Vy ste dobrá, len ja som galgan. Ja by som za vás, ja by som...

 Siahovými krokmi prebehol dedinu, osvetlenú elektrickým svetlom, až za posledným domom mu večerná húšťava zatarasila cestu. Alojz ťažko vyhľadával cestičky, vypínajúce sa do kopca. Obchádzal okolo slabo viditeľne sa týčiacich stromov a stavísk, zahrúžených vo tme. Roztratené omrvinky svetla mihotaly sa osamelé na pustatine V niektorých izbiciach knôtik rozprašoval len toľko jasnosti, aby v jeho kruhu mohly loziť tiene, utrýznené celodennou skrúcačkou, aby ženy pohyblivými prstami mohly vypriasť nite nikdy sa nekončiace a smotávať ich na vretená. Občas sa tabule zaružovely odleskom pohyblivého ohňa. Alojz vedel, že je to smolná fakľa, zastoknutá do škáry komína, a podľa starosvetskeho zvyku osvetľuje domáce práce, ako svietila cez zimné večery pred vekami, keď ženy priadly kúdeľ a snuly rozprávku o dávnych časoch, divoch a zázrakoch.

        Tu bol súmrak a nad dedinou visela svetelná luna.

 Na vyvýšenom kopci Alojz zazrel drobný štvorec okien, pobleskujúcich žiarou, ako cvok pribitý ku tme ! Po polohe poznal svoj domov.

 Kúria pod platňou, hádam Vladko varí ? Len aby sme o hlade nešli spať. Ech, nie, možno aspoň podplamenník upečú v popole, — s očami obrátenými na tamtú stranu náhlil sa k radostnému ohňu.

XII.

        Posledné dni sa učiteľka vyhýbala stretnutiu s Bielom. Jeho rozprava o veľkej krivde i veľkej láske k hrude rozrástla sa v nej a vnikla do zákutia každej myšlienky. Videla tragiku a nadľudskú trýzeň, ktorá sa jedného dňa môže zmeniť na divú pomstu. Ostré, zatvrdnuté blesky, ktoré si všimla onoho večera, trčaly ako ostrie sekery. Či v škole, či v dome zjavovalo sa slovo ako struna napínaná zúfalstvom: zabije. Presviedčala sa, že je to človek nábožný, i keď je zmietaný odporujúcimi si citmi, predsa nebude schopný uskutočniť úmysel, lebo budú prekážkou »peklo« a »večné zatralenie«. Na druhej strane skúsenosť ju poučovala, že v ľudskom srdci ležia vedľa seba pobožnosť a zločin, že od kríža ku hriechu je taká krátka cesta... Keď si spomenula na Bielovu spoveď, ktorá vyvrela tak živelne, veľa mu odpúšťala, pretože vedela, že ten lakomec a ukrutník nežije pre to, aby vyžmýkal zo zeme chlieb, ale preto, aby splnil úlohu sebe predurčenú. Bez role vyjde na márnosť, ako vyjde na skazu zbožie, vytrhnuté zo zeme. Tá byľ bola obrazom Biela. Učiteľka bola presvedčená, že nad jeho rodinou visí nebezpečenstvo a že je v jej rukách ich záchrana. Ale nevedela, čo má urobiť. V nedeľu popoludní sa rozhodla zájsť ku Bielovej.

        Na rannú omšu išla na čele detí rozvravených, nevediacich ovládať ruky ani hlasy. Len za prahom kostola tíchly, blížily sa ku sväteničke, rozprskávaly po čele a oblekoch kvapky posvätenej vody. Spev, ohlášajúci sa v lodi, zahlušil klopot krokov. Učiteľka  pozorne striehla, aby sa všetky »slušne« chovaly. Ale napomínanie málo pomohlo. Cez najvznešenejšie chvíle fígle samy vyskakovaly, »naničhodníkom« prichádzaly, na um najzábajnejšie príhody, zobúdzaly sa šepoty a úsmevy. Karhané zmĺkly naoko, ale šibalské oči vôbec nemalý výrazu pokory.

        Alojz Malinovský vstrčil hlavu do čiapky a smial sa tak, že ho nijako nebolo možné uspokojiť. Mykalo ho, možno ani nie od smiechu, ale od zimy.

 — Alojz, čo to zas dnes stváraš ? Poviem pánu prefektovi.

 Tá hrozba chvíľu účinkovala. Učiteľka odišla nabok ku spovedelnici, v ktorej sa belela kamža mladého vikára. Poznala, kto sa tam blížil.

 — Ach, Harkula, Stankov dedko.

        Starý, len čo sa dovliekol, sklesol nezvládne na stupienok, skoro ku kňazovým nohám. Učiteľka vedela že tí starci vyhnaní, zneuctení tu nachodia posledné útočište. Všetko ich sklamalo, nikoho nemajú na svete, pred nikým sa nemôžu požalovať, len tu si vylejú žiaľ a vyplačú bolesť v priehlbni mĺkvej spovede. Sklesnutá ľudská handra šeptala a zdalo sa jej, že drevené mreže kvília.

 — Každý má svoj krížik, ale môj je priťažký — nevesta, nevesta, Ježišu !

        Učiteľka sa trochu odtiahla, aby nepočula starcovu žalobu. Odtiaľ pozrela do tmavého kúta, kde kľačal Biel s hlavou vztýčenou v posmešnom postoji, priečiacom sa pokorne sopätým rukám. Vždy si ho predstavovala ako odbojníka, vzývajúceho pomstu na svet a ľudí a modliaceho sa vari päsťami. V istej chvíli sa sklonil, tvár sa mu čímsi vyjasnila a oči ako by zahorely modlitbou a nadšením. Bola to sedliacka brutálnosť, zaťatosť, pomsta i nenávisť pokorená do prachu. Učiteľka prekvapená zmenou ešte nejeden raz obracala pohľad na tamtú stranu a vtedy jej Biel pripomínal sochu Krista v kaplnke za dedinou neohrabane vytesanú z bukového polena. Ruka zdvihnutá k čelu, trochu schýlená hlava, päsťou sa tlčie do pŕs; pohyby, také zvyčajné, dostávaly tu hlboký smysel a stávaly sa výrazom povzneseného pohybu kajajúceho sa hriešnika. Rozrušene sliedila Bielovu tvár, náhly pokoj, nadšenia, pokoru.

        Kňaz odbavoval omšu, prechádzal od obradu k obradu. Občas pieseň rozbúrená melódiami otriasla kostolom a klesala na dlážku, v tichosti plynul šepot Otčenášov a šuchot prevracaných listov.

 Blízko školských detí kľačala stará Zachvejová nad rozloženou hrubou knihou, s ktorej splýval ruženec, ako by sa čierne slová modlitieb menily na veľké zrná. Vzdychala, privierala mihalnice a videla všetko a keby oči maly zvuky, tak by nimi hrýzla a škrípala. Nemohla sa dívaf na pohoršenie. Chcela chváliť Boha a tu ju jed rozpúčal.

 — Jožko, pozri, — štuchol Alojz lakťom suseda, — ako otvára ústa, až jej spev v hrdle vidieť.

 Čože mohlo byť smiešnejšie ? Nuž prskli a smiali sa do popuku, do čiapok ukrývali tváre. Čochvíľa sa niektorý z nich postavil na prsty, aby pozrel na spev.

 Baba to zbadala, vyskočila zo svojho miesta, zaťala vyskakujúci z pobožnej čeľuste pazúry do ramena Malinovského, potriasla a prigniavila ho ku dlažbe, ale výraz rozmodlených očú nezmenila.

 — V chlieve si, mrcha, a či v kostole ?

 Učiteľka vytrhla chlapca z jej pazúrov.

 — Čo sa stalo ?

 — Rozkmásala by som galgana, tak by vedel, ako má chváliť Pána Ježiša. Kľakni si, pros o zdravie a rozum. Rozpustníci sú, pľuháci a neuctia si sväté miesto. Palice niet, ó Ježišu ! — vzdychla— Človek musí hrešiť pre takých samopašníkov.

 — Čo sú deti vinné ? Každý tak. Vy ste boli aká ?

 — Aká som bola, taká som bola, čo ťa je, pani, po tom ? Na zlodejov si dávaj pozor a nie na mňa, lebo ti za to platia, — odtiahla sa a kľačiačky ťala očami. — Pánska žobrota na mňa, na gazdinú, s papuľou v kostole, pred Pánom Ježišom. O Ježišu milosrdný, zmiluj sa nad nami hriešnymi a vezmi ma pod svojou ochranu ! — Škaredo a nevinne ponížená bila sa do pŕs a svoje trápenie obetovala Ukrižovanému, každým pohľadom bozkávala zakrvavené rany. Pri hlase zvončeka, oznamujúceho prijímanie, vstala a so spustenými mihalnicami predierala sa ku zábradliu, kde už kľačaly prvé rady.

        Kňaz sišiel s kalichom so stupienkov oltára, ornát sa mu v chôdzi blyšťal a šuchoril. Biel sa pomaly predieral dopredu, cestu si kliesnil lakťami. Padol na dlážku a díval sa na biele krúžky, ktoré sa vznášaly zo zlatého vnútra.

 Vzdychy preletovaly cez kostol, údery do pŕs hlucho znely.

 — Bože, nie som hoden...

        Na tvárach čakajúcich objavoval sa vždy nový výraz — tu ľak pred majestátom, tu dôvera a česť, tu zas: ako by prišiel gazda na hostinu ku gazdovi, o pomoc a radu, poshovárali sa a teraz zotrvali v priateľstve, občas zažmurkaly čisté zrenice dieťaťa. Všetci otvárali ústa a s knižočkou rozloženou pod bradou očakávali vážne príchod veľkého Hosťa. Dívali sa do priepasti neznámych svetov večnej blaženosti.

 — Veľmi túžim, Pane Ježišu, aby si prišiel do môjho srdca.

 Kňaz bol stále bližšie. Rady sa roztrhávaly na jednotlivé ohnivká, roztrúsené po kostole.

        Biel kľačal v poslednom rade, schytával ho strach pri myšlienke, že keby padla na zem biela oblátka, zaliala by sa krvou. Počul stále bližšie vrždiace kroky, pocítil voňavý závan, ktorý ho ovial a zostal dlho dookola.

 Kňaz zastal zarazený, lebo keď pozrel na Biela, mal dojem, že ten tvrdý chlap posmešne preklonil hlavu, otvoril ústa, aby sa vycerenými zubami zachichotal.

        Božie telo sa zachvelo medzi prstami a znehybnelo.

 Ktosi zazrel, že sa kňazova ruka oblieva krvou, ako o tom hovorí ľudová legenda. Zdalo sa, že sa kostol zachvel v základoch a za chvíľu všetkými tehlami ukameňuje hriešnika.

 — Dôstojný pán Bielovi nedali prijímať.

 — Trest boží !

 Biel, hlboko zohnutý, zvalil sa na dlažbu, strašne sa musel premáhať, aby mohol vstať. Dvíhal sa, odtŕhal kolená, v celom tele bolo znať spieranie, ako by ho napäté svaly dvíhaly z hlbokého chaosu. Mliaždil cementové hrudy, také isté mŕtve, bezduché ako aj on teraz, keď išiel cez stŕpnutý kostol a dupotom krokov rozíínal šomranie, vznášajúce sa zponad betónu. Zachrčal a zvalil sa na svojom mieste ako železná zbraň, srazená s pliec vojaka na kamene. Zdalo sa mu, že leží klincami pribitý ku dlažbe a tu shromaždená sberba ho rozpúča a gniavi. Premohol sa, zdvihol hlavu a nie oči, ale rozpálené strely uprel na kríž.

 — Nech trpím.

 Chytal dych, hýbal perami a dych i šepot nadobúdaly hluchú moc a tvrdosti.

 Kostol spustol. Ľudia pomaly vydychovali; pred odchodom sa ešte raz obracali, dvíhali najťažší kameň zo srdca a hádzali do Biela.

 — Hriešnik prekliaty !

 Zo sakristie sa vymotal chudý kostolník, podobný zostarnutému vysušenému jastrabovi, ktorý složil nábožne operené krídla na prsiach. V malých očkách mal chytráckosť, ktorou sa líškal svätostiam hojne pozláteným. Kráčal ticho, kradmo, hlavičku skrúcal nabok a pohľadom sa kĺzal po laviciach, kde niekoľko báb driemalo v posledných modlitbách.

 — Biela ste niekde nevideli ?

 — Ó Ježišu ! Ó Ježišu ! Od hladu a moru, — zašeptaly jednako horúčkovo, rozrušeno — ó, tam je teň zatratenec.

        Biel, keď ho štuchol do ramena, zdvihol hlavu a krvilačné zabodol oči do kostolníka.

 — Čo ?

 — Dôstojný pán vás volajú.

 — Čo chcú ? — odral krátko.

 — Opýtajte sa ho ! Čože ja biedny kostolný sluha, kázali volať, volám. Viete, viete, sirota, taký rozsrdený sú na vás. A prečo ?

 — Ničoho sa nebojím. Ja som človek spravodlivý. Boha mám v srdci.

 — Tak veru, tak, — zašeptal kostolník, — bolí to pokorenie, sbierajte kamienky, čo po vás ľudia hádžu, a Pánu Ježišovi obetujte, — ponížene preklonil hlavu.

        Biel ožil, zdvihol sa, pyšno vykročil do sakristie a opýtal sa na prahu.

 — Dôstojný pán, volali ste ma ?

        Kňaz, už oblečený, netrpezlivo čakal, opretý o skriňu, vo vnútri ktorej blyšťala sa monštrancia; na úzadí strelistých zlatých lúčov bola jeho bledá tvár, naliata a oči ako by vystrihnuté z nebeskej ocele. Pri pohľade na Biela sa oceľové oči hrozivo zažaly.

 — Pomeril si sa so ženou, ako som ti kázal pri spovedi ?

 — Už som sa s ňou neraz, ledva pomeril. Stretol som ju, keď niesla kvaky a hovorím: Poď so mnou, čo sa budeš túlať. Išla so mnou. Mal som zemiaky a mlieko. Ona mi hovorí. Zemiakov treba obieliť a uvariť. — Tak uvar. — Podkúrila, svorne sme nabielili. Muselo sa dlho čakať, lebo sa neskoro varily, a tu prišlo k hriechu, veď je ona živá aj ja som živý — a jednako túžime po tom istom. A také bolo smierenie, ako to už v manželstve býva.

 — Čo mi tu hlúposti táraš ? Nie som zvedavý na ne. Povedz, či si bol včera za ženou, aby si sa s ňou smieril a už v shode žil ?

 — Neraz som bol, aha, tu sú znaky, — ukázal na jazvy a rany, — už sa so mnou dojednali.

 — Včera si bol ?

 — Nie. Či môže žiť na pokoji ovca s vlkom ? A ona je ku mne ako vlk.

 — Ako si sa opovážil pristúpiť ku sv. prijímaniu ?

 — Nevinný som, moja duša je vyumývaná a vybielená ako chalupa pred sviatkami.

 — Tvrdý si ako sekera.

 — Pán Ježiš vidí moju krivdu a vie, že som človek spravodlivý.

 — Nemožno ti dať rozhrešenie, kým budeš zotrvávať v odpore, zmaž vinu, pomer sa so ženou i s bratom.

 — Ako sa s nimi pomeriť, keď oni sa nechcú ? Išiel som k nemu, pekne som sa poklonil a hovorím: Brat môj drahý, napáchal si mi krivdy, sotil si ma do záhuby, ale nech ti to Pán Ježiš odpustí. A on mi takto odsekol: Prac sa, Judáš, odo mňa. Čo si priniesol so sebou, sekeru či kameň ? Tak on na brata za dobré slovo.

 — Kedyže to bolo ?

 — No, bolo... kedysi. Teraz aj keby som chcel odpustil, nemôžem, lebo mám v sebe bolesť nezahojenú. On ma hnal na súdy, pravoty, on je blúznivec, bezbožník, on podpálil zvadu v našom manželstve. Brata obviňujem, lebo on... lebo on... e, nepoviem, lebo nemožno hrešiť na svätom mieste. Dnes som chcel prijať Pána Ježiša s najväčšou láskou, ale dôstojný pán mu nedali pristúpiť do môjho srdca. A z toho mám v srdci ľútosť a žiaľ. Ja aj keď som hriešny hriešnik, splynie láskavosť do môjho srdca. Pán Ježiš viac trpel a Pánu Ježišovi obetujem svoju bolesť. — Bielove oči zvlhly a zalialy sa slzami. — Vo mne je teraz radosť, lebo sa moja bolesť spája s bolesťou Ježiša.

        Plačeš, lebo ti svedomie robí výčitky, zatvrdilý hriešnik, — skríkol pobúrený kňaz. — Keby si kameň oblial vodou, tak by sa tak isto rozplakal.

 Dôstojný pán nevedia, čo je v mojom svedomí. Chcú Pánu Ježišovi cestu ku mne zatarasiť ? Dobre. Poviem len toľko, — slová znely ako kladivom odsekávné, — keby som ja aj chcel odpustiť, tak Pán Boh nedaruje moju krivdu, lebo je spravodlivý a vie, že som nevinný.

        Dosť ! Choď už !

        — Prečo mám ísť ? Žena, deti vyhnaly, teraz vy z kostola ? Tak už nikde na svete nemám mať miesta ? Náš je kostol. Otcovia stavali, dosť sa narobili: my sme tu hospodári. S otca kožuch sodrali, lebo nemal čím zaplatiť, ja som bez soli jedol a na tie oltáre som dával. Odtiaľto ma vyháňať ? Nepôjdem, lebo to je naše, všetkých, všetko je tu naše.

 Biel odrazu čímsi zarazený sa skrčil, zachvel, uvedomene pozrel a odišiel. Keď obchádzal okolo hlavného oltára, ťažko sa zvalil na stupienky a znehybnel so skríženými rukami. Už nevstal, ale v prachu posnášanom s ciest sveta klačiačky išiel cez kostol, občas tĺkol čelom o dlážku, horko plakal a bozkával kamene zvlhnuté od jeho slz. Dovliekol sa ku krížovej ceste, obišiel a v kúte spolu s nápisom žalostne zaplakal pred obrazom

 — Potešenie zarmútených, oroduj za nás.

 Pritisol sa k vlhkému múru, chvejúcemu sa šepotom modlitieb a pokánia.

        — Cítim v sebe ľútosť a zúfalstvo ako decko, čo matka odvrhla. Veľmi túžim milovať Ťa, Pane Ježišu  Všetci tak na mňa: Prac sa odtiaľto. Kam sa mám podieť ? Hrozná hodina na mňa prišla. Nikde niet záchrany, ani potechy. Keď sa mi slzy cícerkom pustily, tak dôstojný pán povedali, že za to plačem, lebo mi svedomie robí výčitky. Pane Bože, ja Lazár plačem preto, lebo som všade videl svoju krivdu, utláčanie, lebo som videl ťažký osud pred sebou a samých falošníkov, pomstivých a skrivodlivých. Niet spravodlivosti. Ja by som celý svet takto a takto zahrdúsil — päsťami šmaril pod nohy a rozmliaždil. — Toľko sú hodní krivditelia. Akí boli ľudia zlí, takí sú aj teraz. Škoda sa s nimi zapodievať. Rozváľať kostol, lebo sa na nič nepridá. Kázne ? Omše ? Ako by si piesok na múr hádzal. Niektorú nedeľu vyjdem na chór, s chóru na vežu, murárskym kladivom budem drúzgať, pazúrami budem vytrhať, až vydlabem tehly. Nech sa to všetko zrúti. Dnešným ľuďom kostol už nie je potrebný. Ale najprv prenesiem Matku Božiu a všetkých svätých, lebo by ich kamene pozabíjaly, — zakolísal sa a oslabnutý znehybnel ako porazený, lebo najvýraznejšie počul, že múry zaprašťaly a praskla klenba rozložená nad ľuďmi, rozčesnutá bleskami biblie; veľkého hnevu. Od vnútorného rozrušenia nedostávalo sa mu dychu. V praskaní trámov, v rapčaní väzby, v rúcaní oltárov zazrel klbká tiel, ramená trčiace, zpod rumovísk v kŕčoch muky. Z hrmotu stien vydieraly sa výkriky, ako by sa ľudia i rumoviská zmenily na ošiaľ modlitby. Pohľad na to pripomínal mu obraz skazy, o ktorej čítal v bibli; srdce mu horelo od nenávisti a ním vzýval na súd nebo i peklo, chytal sa za pasy s nepriateľskými živlami, jačal o pomstu, oheň na takých ľudí.

 Len tak, len tak, už im nič nepomôže, ani súd, ani kriminál, ani kňaz. Musí sa podpáliť na všetkých i hloch, aby stopy nezostalo. Na svete sú samí rozpustníci a zbojníci. Pri tolkých kázňach, pri toľkom poučovaní sú ľudia zas len zlí, schopní páchať take neprávosti, také nespravodlivosti, toľko falošných prísah. Keby videli pohromu, tak by možno oči otvorili a Boha si do srdca vzali a moju krivdu napravili. — Svoju krivdu videl všade, takú obrovskú ako večnosť. A teraz sa užieral za každú hodinu svojho biedneho života, za každú hrudu vykmasnutej zeme. Z toho múru, pod ktorým plakal, vytrhal tehly, kameňoval nepriateľov a opojený skazou ryčal cez hromy, cez huk búraného kostola ku priestoru pomstiaceho sa Boha už nie hlasom, ale neúprosnou pravdou duše.

 — Aby vyšli na to ako ja, aby lačneli po kúsku chleba, aby sa dožobrávali kvapky vody v takom ponížení, v takom zahanbení ako ja. Vyzabíjať, vypáliť, vydusiť, len toľko sú hodní, za mňa, za mňa. Zľutuj sa, milosrdný Bože ! V zajatí, vo vojnách toľko som sa natrpel a teraz sa ustavične vláčim po cudzích prahoch. — Čeľusť sa pomaly hýbala, utvorené slová tuhly na perách, zmenené na kamenný obsah. Pri každom zapulzovaní krvi, pri každom slove, vyslovenom pomaly, oči sa rozžiarily, zachytávaly ostrý, pichľavý blesk, striekajúci už či z ľudskej duše, či zo sviec, horiacich ešte na oltári, či z večného svetla, osamelo visiaceho v prázdnom kostole.

XIII.

 Keď učiteľka zamierila k domu Bielovej, hľadala v sebe slová, ktorými by prehovorila k jej svedomiu a presvedčila ju, ale cítila, že každé odprskne od neústupnosti tej ženy. Neraz sa chcela obrátiť, ale kým sa rozhodla, vnútorný príkaz ju hnal dopredu. Vychádzala po strmej cestičke do kopca, spomínala na dnešnú príhodu v kostole a na isté odseky rozhovoru s Bielom. Prekvapená a plná súcitu videla pravdu hrdej duše. Spierala sa proti jeho skutkom, ale nezabúdala na jeho ruky, keď pomyslela na jeho život, i odpúšťala mu, lebo v uzloch zrobených dlaní nachodila najčistejšiu pravdu.

 — Hrdý, osudom ukrivdený človek.

 A toho ukrivdeného človeka chcela brániť.

 Často sa jej nedostávalo dychu, musela odpočívať. Vtedy sa dívala na dedinu, otočenú striebornou zákrutou potoka, čo sa blyšťal zpod snehu; dívala sa na les, poprerastaný bielotou, i na vzdialené hory, zvlnené skalnými vyvýšeninami. Úbočia planuly na popoludňajšom slnku. Stromy vrhaly na sneh tiene také belasé ako vyťaté z blankytu neba. V očiach mala roziskrený svet Rozkvilaly pestrofarebné stehlíky a hneď hasly v húštine. Ktorý si trepol krídlom, rozprášil hrudky trblietavého snehu. Ich zobáky kropily drobné zvuky.

 Odtiaľto videla kopce, otáčajúce dedinu na svahoch popretínaných záhonmi, s roka na rok sa zužujúcimi, hŕby kamenia, ktoré na jar oráč zpod pluhu vyhrabáva, aby ich zajtra rozhodily bratské ruky vo vražednom zápase, keď sovrie spor o medzu alebo o hrudu. Poznala prejavy života celého roku, najdrobnejšie odtienky krajobrazu, vždy s láskou a uveličená sa dívala na polia, rozkvitajúce jarou, pozlátené žatvou, červenejúce sa v jeseni a belejúce sa v zime. Teraz zpod oholených stromov vykúkaly stavania, ojedinele umiestené, tu zas v hŕbke, staré, odveké, prepadnuté, shrbené, pokrivené, zponad hnojovky špinavými oknami na svet zahradené. Pri nich domy rezké, s uhlami sviazanými z brván vykresaných pri nove, tam zas nové, belejúce sa otesanými srubami, zarosenými kvapkami živice ako stuhnutým potom. A medzi starými i novými záhradami prepletaly sa cestičky, vychodené ľudským osudom, aby po nich mohly od vekov putovať jednaké starosti, útrapy, súženia, radosti, preklínania i pomsta.

 Učiteľka videla za oknami biele tváre, občas na ich perách objavil sa chorobný úsmev. Tie uväznené deti, ktoré sa dívaly na veľkosť dňa, mimovoľne prirovnávala ku kvetom vädnúcim v zápachu. Zatúžila vydrapiť dvere, udrieť päsťami do okien a umierajúca bytosti vyhnať na slnko, na sneh, aby našly krik a zdravý smiech.

        Občas sa odchýlily dvere, z izbice vyfrkol bosý chlapček a urýval do poľa, čo mu sily stačily, bežal, hoci ho sprevádzaly preklínania. Na prahu zastaly ženy v ťaži, na rukách držaly niekoľkomesačné nemluvňatá, ktoré hrabkaly pod košeľou, hľadaly prsia. Zo špinavých ručníkov vykúkaly také usužované, také starecké tváre mladých matiek, kašľúcich na malé, dych chytajúce ústočká nemluvniat. Inde zas jedno decko na rukách, druhé trasúce sa na pokrivených nohách ukrývalo hlavu do záhybov sukne, iné zakrpatené trčalo v brlohu zahrabané medzi handrami. Učiteľku prenasledovaly vychudnuté postavy, natriasané kašľom, bytosti, ktoré maly len beznádejne smutné oči... Šeptala nahnevano do okien, často len vechťom zapchaných, do tmavých vnútrajškov.

 — Tu by zmäklo kamenné ľudské srdce ! Svet sa preporodil a tu ešte vždy to beznádejné kočovníctvo v najprvotnejších pomeroch, bez snáh ,bez túžob, lebo ich jedinou radosťou, výdychom a odpočinkom je neuvedomelosť, otrocká pokora, nedôvera, bieda, viera v Prozreteľnosť, lenivosť, nachodiaca oporu v skuhraní: Ako Boh dá, božie dopustenie ! — Naničhodník by musel byť, kto by sa mohol na to ľahostajne dívať.

 Heslá a príkazy, ktoré jej zabudnuté a vymazané ležaly v duši, teraz nadobúdaly inú pravdu a kázaly stískať päste. Život sedliaka, pokorného, oddávajúceho myšlienky, city, snahy vôli najvyššej, ponášaly sa na otrockú rieku, lenivo plynúcu. Učitelky sa zmocňovala túžba, aby sa tá rieka vzoprela, vzbúrila a rozvalila prekliate brehy, presilu biedy a beznádejnosť záchrany.

 — Otriasť slabosťou, bezmocnosťou a mŕťvotou. Zboriť tie búdy, aby po nich stopy nezostalo, podhodiť oheň pod stŕpnuté duše, nech šalejú v odboji, v túžbe po inom živote. — Zasmiala sa. — Im hovoriť o preporodení nového života, o sklených domoch ? Keď soli a zápalky nemajú, handry na chrbte, obuvi pre bosú rodinu.

 Odtrhla zrak od zapáchajúcich izbíc a kráčala dopredu cez priestor, jagajúci sa na slnku prepychom farieb. Po tých farbách, po snehu prefŕkaly rozihrané deti, víriace chmáry pylu, rozprašovaného zpod lyží. Biely priestor bol pokrájaný čiarami a brázdami. Na medziach na príkrych kopcoch videla mostíky, postavené z kamenia a dosák. Rozbeh, odraz a skok. Lupotaly rozfukované kabátce, frngaly svižné postavy, ponášajúce sa na vtákov, odtŕhaly sa od zeme smelo preťatý vzduch, strácaly sa v priekopách, vyskakovaly na kopce, na ktoré naďabily, a s víťazným krikom sa mihaly po svahu.

 — Ale som ďaleko doskočil !

 Malí lyžiari, vyšľahaní mrazom, ľahostajne sa spúšťali okolo učiteľky, brodiacej sa po kolená v závejoch. Medzi najkrikľavejšími mal prvenstvo smelý šibal, silný, zavalitý, podnikavý, ktorý odbočil od ostatných, sletel shora, zakreslil oblúk, zvíril kúrňavu na zákrute a zastal vrytý, vypätý, zadyšaný náhlením, zapýrený vetrom a zdravím.

 — Ja som!

 — Ach, Alojz, ty vždy a všade, — privítala šibala so svojou obvyklou srdečnosťou. — Kde tu býva Bielová ?

 — Na tamtom grúniku, — ukázal smer a náhlivo hovoril. — Viete lyžovať a potkýnate sa po nohách. Poďte s nami !

 — Keď mám viazanie skazené.

 — Napravím vám. Ostaňte s Pánom Bohom ! — kývol čiapkou. Už tu nemal čo robiť, rozbehol sa, odrazil sa paličkami a šibol nadol, ako by ho samá radosť bola hodila do priepasti nádherného dňa. Vietor prilipol k lícam, horúci závan splynul v krvi. Omámený ošiaľom snehu smial sa priestoru, nadutému závejami, nebu i horám.

 — Kto stihne skôr ?

 Keď sa dívala na tie zábavy, učiteľka si myslela na to, že tie hŕbky, ešte nedávno tak isto uväznené v izbiciach, čakaly v zápachu na jar cez toľké mesiace; teraz k nim prišla radosť zimy a čerstvosť vzduchu rozšírila pľúca. Azda niekedy vkročí na ich prah iný život s krajíčkom výživného chleba.

 Medzi biednymi chalupami vynikalo vzorné gazdovstvo, ako by medzi dedinskou, otrhanou holotou išiel gazda, majetný a rezký. Vo vzduchu nad strechami natriasaly sa drôty, pretiahnuté od stromu ku stromu.

 — Rádio ! Hohoho ! Zriedkavosť, Európa, svet vchádza do sedliackej izbice a spieva svoju novodobú pieseň chvály. — Zjav antény ju potešil ako zvestovateľ najkrajšej noviny. — Číže je to dom ? — opýtala sa okoloidúcej ženy.

 — Tomalov veru. Toho, čo vo vojne o nohu prišiel.

 — Hankin otec ?

 — Ten, ten, — prisviedčala gazdiná natešená, že mohla neznámej osobe poslúžiť aspoň takou drobnosťou.

 — A tam ďalej býva Bielová ?

 — Hej.

 Keď vošla do pitvora toho domca, hospodáriaci kŕdlik hydiny sa rozprskol na všetky strany. Kohút v pobleskujúcom perí zalupotal ťažkými krídlami, usalašil sa na najvyššej priečke rebríka, obrátil hlavičku so zapýreným hrebeňom a vyhrážavo zvrieskal na príchodziu. Kury, ktoré zanechal dolu, sa srdily a roztváraly zobáky dokorán, ako by im naozaj ktosi nasilu vyberal z hrdla posledné zrno.

 Bielová sa modlila pri okne a zponad okuliarov pozrela na učiteľku, zaznačila si miesto obrázkom, zavrela knižku, pobozkala zlatý kríž na vrchnáku, otočila ružencom a položila ju za rám.

 — Nebola som na nešporoch, lebo som bola na omši. Synovia teraz odišli, zostala som doma, treba dozrieť, lebo sa tu všelijakí ľudia motajú. Vy ste boli na výlete ? Že sa vám tiež chce motať po vŕškoch v takej zime, — hovorila náhlivo, aby ukryla rozpaky a neistotu.

 — Pekný výhľad máte.

 — My nevidíme božej krásy, lebo z toho nikto nevyžije. Narobí sa človek, naskrúca pri gazdovstve, tak nemá kedy dívať sa na svet.

 — Neprišla som na výlet, ale k vám.

 — Ku mne ? V mene Otca i Syna, — ako by od veľkého prekvapenia sa prežehnala a konce prstov sa jej zachvely na čele. — Čože vás priviedlo ?

 — Viete, kto som ?

 — Čo by som nevedela ? Alojz každému ukazuje: tá pani ma učia. Dedina je malý svet. Sadnite si, — pritiahla stoličku k oknu. — Pozrite na pekné výhľady a nech sa vám duša poteší. Malinovskovci bývajú tamto v tej chalupe.

 — Musím k nim zájsť.

 — Radšej nechoďte, srdce od žiaľu puká, bieda, bolesť, nešťastie. Všade, dom pri dome toľko biedy, ale tam nech ruka božia chráni. Sadnite si, taký kusisko putovať, dosť ste si narušili zdravie.

 — Často chodím tadeto, zvyknutá som, — sadla si proti Bielovej a striehla na vyvolaný dojem, keď začala pomaly hovoriť. — Dobre, že ma poznáte, ľahšie sa dohovoríme. Isto neviete, po čo som prišla.

 — Pravda, neviem. Moje deti už nechodia do školy.

 — Pre vášho.

 Po tých slovách tvár Bielovej stuhla, len oči sa blysly, ako by sa oheň cez ne bol prelial. Kŕčovito sa zachvely napäté žily.

 — Prosí, aby ste ho prijali zpäť na gazdovstvo, bez neho nemôže žiť. Ľutuje.

 — Nech si ide svojou cestou, nikde za ním nepôjdeme. Keby ste mu ukázali vrecko peňazí, potom by len ľutoval.

 Učiteľka potrhaným hlasom zopakovala, čo jej vyprával Biel, jeho slovami, bez toho, že by prezradila pravdu, zaklínala ženu, aby sa zľutovala nad nešťastlivým, tak strašne osudom skúšaným človekom. Veď je to jej muž, veď je to otec jej detí. Bez gazdu, bez jeho roboty a dozoru zmárni sa im majetok, tak ťažko nadobudnutý.

 — Viem, všetko viem, ide dolu vodou, — vzdychla Bielová nad očitou skutočnosťou. — Za procesy plať, keby si si mal z čriev vyžmýkať, lebo ťa zlicitujú. Odkiaľ vziať, keď niet čím zemiak osoliť ? Včera zas prišlo nové, — siahla za obraz a trasľavými prstami rozprestierala závitok upomienky. — Od advokátov. On nás vsotil do tej biedy.

 — Ani vy ste nie bez viny, ani on, ale ženské srdce by malo odpúšťať.

 — Už som mu veľa odpustila, veľa, viac nemôžem, — pozrela jej otvorene do očú a opýtala sa nečakane:

 — To som len ja všetkému na vine ? Povedzte ! — odrazu hovorila prísno. — Muselo sa toho vo mne priveľa na-, aby som zostala taká ako z kameňa. Ó, priveľa, ani uniesť sa to nedá. Keby na kolenách prišiel, tak by som ho kopla, lebo iného nie je hoden. — Potom sa hlas rozrastal, červenel, hovorila už len škrípaním zubov: Nech si príde, so sekerou vybehnem, zabijem, zabijem, — vyčerpaná klesla na lavicu. — Škoda zdravia pre neho a každého slova. Keby som chcela všetko rozpovedať, musela by som rok odložiť a každú jeho hodinu preplakať. Skôr sa smieri sekera so sekerou.

 — V shode posplácate dlhy, ináč vám predajú gazdovstvo na licitácii a pôjdete po žobraní.

 — Viem, viem,

 — Spolu s deťmi. Veď je Biel otcom tých detí.

 — Taký otec, — ľútostivo pokyvovala hlavou, — vešal ich pod povalu za hocičo, bil a kričal: ruky, nohy dolámem a na ľudí vás musím vychovať. Nikdy nepomyslel, že ich treba obliecť, obuť. Decku nekúpil ani toľko, čo za mak.

 — Hrešil, ale už si odpykal za svoje hriechy. Krivdí sa mu.

 — Jemu sa krivdí ? Jemu ? Keby ste toľko vytrpeli, čo ja, tak by ste kamením hádzali za tým zloduchom. Nahá som bola, lebo aké handry som mala, to so mňa zodral, nebolo treba jesť, nebolo treba spať. Keby mohol rozdeliť jednu krúpku kaše na desať čiastočiek, tak by rozdelil, ale robiť kázal za koňa.

 — Veď ste mohli vysvetliť, že je to nad vaše sily.

 — Jemu vysvetliť ? Musel by človek štekať ako pes. Čo som sa naplakala, len Boh vie. Neraz som chytila sekeru a že ho po hlave. Len som do zatratenia ísť nechcela.

 — O všetkom som počula. Viem i to, že vás zapriahal do pluhu. Ale to bolo pre jeho lásku k zemi, tá mu rozum odnímala. Groša nechcel vydať za nádenníka, lebo chcel dokúpiť ešte kúsok. Len zato ho teraz zatracovať ? A veď by gazdovstvo nesobral so sebou do hrobu; nechal by deťom. Spolu ste pracovali, aby ste vysušili mláky, obrobili úhory.

 — Pravda, pravda, čo sme sa narobili, to sa ani rozpovedať nedá. Prišli sme pod holé nebo, tu mláky, tam kamene. Z otcov sme nemali nič, len tie prsty. Búdu z haluzí postavil, kravu pod strom uviazal a my od noci do noci v robote, — rozpamätávala sa na časy neľudskej práce. — Klčovali sme oráčinu nie rukami, ale zubami a pazúrami.

 — Vidíte, sama sa priznávate, — potešila sa učiteľka. — Spoločným lopotením ste si nadobudli gazdovstvo, teraz si ho spolu musíte udržať. Hovoril mi, že ste boli veľmi rada, keď vás zapriahal.

 — Rada že som bola ? Môj ty Bože ! — vzdychla z hĺbky pŕs. — Keď som bola v ťaži, vtedy s najstarším chlapcom, — zasekol sa jej hlas, ako by nesmela viac povedať, lebo to vyznanie dostatočne potvrdilo ukrutnú skutočnosť.

 — Tak, veru, tak, — zajakala sa učiteľka. — Možno, že nevedel.

 — Nevedel ? Keď som ho prosila, tak ma ešte viac poháňal, horšie ako hoviadko. Trieskal bičom. Keď ma udrel, horkými slzami som sa zalievala, lebo decko vo mne bil. Decko s matkou ťahalo. Ako sa také decko díva na otca ?

 — Hovoril, že nikdy biča neužil.

 — Jemu veríte ? Taký dobrý, taký slušný pred cudzími ľuďmi, že ho môžete na chlieb natrieť. Nebil... nebil... — ruky sa nezbadane zdvihly ku gombičkám blúzky a znehybnely, ako by nežily, a už nemohly vykonať to, čo si zaumienily. Odrazu Bielová zúfalým pohybom rozhrnula šaty, obnažila plecia, kŕčovito chytila učiteľku za ruku a jej spierajúce sa prsty vodila po jazvách, švíkoch. — To sú pamiatky na jeho bitku. Toľko rokov od toho času a vždy bolia a tak do smrti. Keď som padla do brázdy vrieskal: Ťahaj, babsko ! Za čo ti dávam žrať ? Povaľačov nebudem chovať, vyženiem a inú si dovediem. Babu mi treba na robotu a nie k miske. Vyhnal ma. Chorá som bola. Jeho brat ma prijal, ujal sa, napomohol, u neho prišiel na svet najstarší syn, to je dobrý, boží človek, rozdelí sa s chudákom, nič neľutuje. Kňaz prikázal, ľudia nás pomerili. Zas sme bývali spolu. Najprv bolo dobre: len okáľmi blýskal, zuby ceril ako zlý pes a poznove to isté. Celý chrbát, to je samá rana po jeho bití. Keď som košeľu prala, potok sa začervenel od krvi. Raz mi ruky vykrútil a rozpálenou soľničkou pripekal, raz som oslabnutá omdlela, do komory ma zavrel, nechal krčiažtek vody a skalu: Zdochni, keď nechceš robiť, ja ťa skrotím a budeš robiť podľa mojej vôle. Decko tĺklo do dverí, plakalo, jesť chcelo, utrápené ľahlo si na prah a zaspalo a vždy sa vo sne stŕhalo a kričalo: Mama ! Mama ! — Ježišu ! Ježišu ! To decko zatarasilo cestu k otcovi. Pani, škoda vašich slov za neho, to nie je človek. Mne neveríte, tak sa opýtajte susedov, rozpovedia vám, aký život som mala. Pozrite na Alojzovu matku, to on porobil, počaril. Pre neho nejedno nešťastie. Mohli sme v shode pracovať, on shodu rozštiepal, lebo z hrdla by rád vydrel, lyžičku jedla ľutuje, človeka vidí len pri robote.

 — Vždy bol taký ?

 — Vždy, ale najhorší, keď sa z vojny vrátil; neraz bolo treba nočnou hodinou ujsť, lebo chcel všetkých v dome vyzabíjať a čo mal v paprči, s tým letel; povaľačom musím ruky poodtínať. Diabol v ňom sedí.

 — A viete, že je aj teraz prichystaný podpáliť a vyzabíjať — zo zúfalstva ?

 — Viem. Nech podpáli, nech vyzabíja. Bude koniec. Teraz mám ruky ako dolámané, nimi sa už neobránim. Kedysi som ho kázala deťom biť, teraz už nekážem. Keby som mala ísť po žobraní, tak pôjdem, ale do mojej chalupy ho viac nevpustím. Nabiedila som sa dosť, ale mi je milší taký život, lebo aspoň na pokoji žijem, nikto mi lyžičku stravy neofrfle. Pani, nenahovárajte ma na smierenie. Priveľa mám v sebe bolesti, že, by som sa bez zlosti mohla dívať na neho, — hovorila bez nenávisti, ale tak, ako by vyhlasovala neľútostnú, ničím neotrasiteľnú pravdu. — Seba nepremením, nepôjdem k nemu a nikto na svete ma nemôže prinútiť. Každú hodinu, čo som s ním žila, som preplakala, každý kúsok zeme, čo bola pod jeho nohami, som prekliala. Teraz alebo jeho alebo moja smrť. Neraz sa zdržiavam, aby som neschylila sekeru, — jednotlivé výrazy znely hlucho, ako údery sekery. — Nechcem viac vidieť krivditeľa, nech zhynie, nech zhnije, nič ma po ňom. Všetko primálo za to, čo on ľuďom narobil.

 Učiteľka zazrela zlý blesk, počula skoro onen úder a pomyslela, ako nepotrebne, biedne a falošne znejú v tom dome jej slová o odpúšťaní. Prázdne pery nevedely už nič vysloviť.

 Bielová sa poskrúcala po izbe a cez hrkotaníe snímaného riadu hovorila.

 — Už sa hneď zmrkne, treba hydinu nakŕmiť. Statok je prednejší ako všetko, ako decko, lebo decko sa domáha a hoviadko ako. Treba vycítiť. Rysuli sa už blíži, no, — doplnila vysvetlenie, — má sa oteliť, len neviem ktorého dňa sa behala. Kriedou bolo zapísané na válove, ale sotrel na zlosť, taký je pomstivý — vo chvíli takej nesmierne závažnej: krava sa má oteliť, zabudla na nenávisť, zloprajnosť, ako by zo zástery vytriasla smeti a kamenie. Vyprevadila hosťa na dvor a rozlúčila sa, pritom sa bezradne, priateľsky usmieva sa. Chytro zadrobčila do stajne, poháňaná najvážnejšou starosťou: — Kravičky sú hladné.

 — To je najsvätejšia pravda: baba ustarostená, náhliaca sa s hrotkom ku krave, — pomyslela učiteľka, keď sa dívala na obrazy ešte rezkej postavy, náhliacej sa hybkými krokami ku gazdovským prácam, ku svojmu svetu. Nemohla a nechcela sa vrátiť domov k toľkým nepríjemným povinnostiam. Túžila zostať sama. Vkročila na prvú vyšliapanú cestičku a vliekla sa za svojím tieňom, jediným priateľom a spoločníkom. Došla na štít, keď priestor začal nasiakavať červeňou a strela slnka prerazila posbíjané mračná a spočinula na kraji hory, rysujúcej sa v diaľke.

 Z chmár, presýtených plameňami, tvorily sa plecnaté postavy, posplietané vzájomne ramenami, tisly sa ku povale neba chrbtami, aby ju pohly a zdvihly vyššie. Napínaly sa, silily, poblyskávaly purpurom ako krvavým potom.

 Dolu v kotline dedina sa priodela inovaťou a obliala fialovosťou, len okná sa blyšťaly ružovo, lúčily sa s odchádzajúcim dňom. Na kríži kostola tlela utajená iskra, čakala na víchor, ktorý by ju rozdúchal a zmenil na lunu nad svetom. Šikmé tably svahov boly už zahrúžené v súmraku, len v radoch sa šíriace, ostro stesané vrcholce žiarily ohňom, ponášaly sa na stuhnuté vlny rozbúreného mora, keď sa ho dotýka požiar. Nad vencom hôr na obzore dvíhaly sa Tatry ako obrovské predpotopné býky, ktoré skočily na seba a premožené, pobité ležia v potokoch vlastnej krvi a v potokoch ohňa, vyžmýkaného zo slnečných žíl.

 Učiteľka, urieknutá krásou západu slnka, očarenými očami vnímala hlboko do duše premeny farieb a prežívala ich rozcíteným srdcom.

 Slnečná krv splývala v prudkých vlnách, svet strácal ostrosť, výraznosť, obsypaný šedivým popolom a potom kúrňavou rozprášenej tmy. Zpoza hôr prišla k nej noc, prekročila ju a hodila čerň na zem, na hory a doliny. Na nebi, na mieste, kde zašlo slnko, stlal sa ešte zvyšok červene ako chmárka, ktorá pred chvíľou sotrela pot s tváre nesmierne ustatého.

 Učiteľka si neuvedomovala, kde je, kam ide, zabudla na seba, stala sa drobnou hrudkou, splynutou s nekonečnosťou vesmíru. Keď sa zablysly hviezdy, pýtala sa s úsmevom a odpovedala s takým istým úsmevom: Čím sníva nebo v tmavej noci ? Hviezdami ! A čím človek ? — Nad tou otázkou sa podaromne morila. Mala oči plné hviezd a išla do ticha. Nič nevidela, skôr nohami vyciťovala cestičku, dobre známu. V mraku zamajáčila čierna hrča, rozhojdaná koruna stromov.

 — Kaplnka ! — povedala s takou radosťou, ako by po dlhom odlúčení privítala priateľa náhodou stretnutého. — Dobre idem.

 Rada mala to miesto. Často, najmä v lete, sem prichádzala, priťahovala ju nesmierna sila. Zpod kamenia vyvierala voda, žriedlo večnej radosti, so strieborným zurčaním poskakovala po kameni a na malej lúčke tvorila studničku, v priehlbni ktorej spočívalo odzrkadlené nebo, púť chmár, zjavy sväté, zjavované tej hĺbke a dívajúcemu sa človekovi. Učiteľku zaujal Kristus, umiestený pod strieškou, taký inakší, taký rozdielny, mal vlastnil symboliku. Zavše býva predstavovaný ako úbožiak, prikrytý zdrapmi handár, s trstinou v ruke a s korunou na hlave, vydaný na posmech a s bezbranným pohľadom prijímajúci nádavky, opľúvania, len na perách sa mu tají sotva zbadateľný úsmev, rozjasňujúci tvár, ako by sa slina zlorečenia menila na ten svätý plamienok, nemeniaci sa od tisícov rokov. Tu je ináč. Neznámy tesár ťažkou sekerou vytesal z bukového kláta svalnatú postavu, hrubou reťazou priviazanú ku štípu. Čuprina strapatých vlasov, prigniavená ťarchou tŕňovej koruny ako skalou. Zpod smrašteného obočia sa oči zabodávaly do neba i do zeme. Na tvári sotva vypracovanej, hranatej bola sedliacka zaťatosť, pripomínajúca prikázanie: pazúry za pazúry, zub za zub. Namiesto symbolickej trstiny tu bol hrčavý kôl, mocne stisnutý v zaťatej pästi. Ramená bedárske, zrobené navrely svalmi. Na postave bolo znaŕ, že kosti žily, svaly sa napínaly, aby strhly okovy, nasilu naložené, a že o chvíľu spadne pod jeho nohy roztrhaná reťaz.

 Učitelka už mala obísť kaplnku. Zastala v údive, lebo zazrela jasnejší závan svetla, ktorý objal vzduch a tmavé obrysy smrekov.

 — Kto to tu svieti ? — Zašla bližšie, pozorne rozchýlila konáre a v najväčšom údive len čo nezvolala: Biel !

 Tri sviečky, vstrčené do žliabka, osvetľovaly kaplnku, ožarovaly svalnatého Krista, hrče svalov, hrubo vytesanú tvár, pavučinami opletené kúty, obvešané kytkami klasov, nevädzí, ktoré ešte kvetnatý máj priniesol s polí rukami detí. Na kamennom prahu, blízko pri nohách ubičovaného, ležala otvorená modlitebná kniha s hrudkou zeme na označenej stránke. Bolo zrejmé, že kľačiaci človek ju odložil, aby o chvíľu zas po nej siahol. S boku videla výrazne tvár, ale svetla nebolo dosť, preto plecia a ramená vtápaly sa do mraku, preto sa jej pozdávalo, že postava je vytesená z hrče tmy. Biel sa nehýbal, bol ako skala, zvalená shora a kolenami vraštená do zeme. Zahľadel sa na splašené plamienky, ktoré natriasaly neviditeľné vánky. Sviečky sa rovnomerne topily. Kvapky stearínu sa nalievaly, pomaly sa klzaly a stuhly vo visiacich kvaploch. Bielove pery sa pohly, skoro nezbadateľne sa chvely, z toho chvenia sa rodil šepot, zo šepotu vyrastaly slová; najprv tiché, premieňaly sa na obvyklé šomranie, až nakoniec stvrdly a zaznely nahlas.

 — Pane Ježišu, pozri milosrdným okom na mňa a pozri, ako mi krivdia. Tak ma utláčajú, že to už nemôžem prežiť. Vyslyšal si iných, aj mňa vyslyš. Brat, vlastný brat je nepriateľom v mojom nešťastí. Čo zlého som mu urobil ? Začo tak trpím ? Brata, ženu, deti na súd boží dávam, lebo zotrvávajú v hriechu a zaťatosti. On je zlý, ona zlá, obidvaja krivditelia. Aby sa vám stalo to, čo mne robíte. Aby si skapal, drahý môj braček, aby si skapala, moja ženička, aby ste skapaly, rodné moje deti, aby ste všetci skapali za moju krivdu, za moje ponevierame, ako tie tri sviečky, ktoré som postavil pred milosrdného Pána Ježiša. Nie zo zlosti, nie z pomsty, len pre spravodlivosť, pre spravodlivosť, lebo ty, Ježišu Kriste, si spravodlivý sudca a vieš, že som nevinný.

 — Zblaznel, naozaj, zblaznel, — šeptala učiteľka stŕpnutými perami. Sklonila sa, chcela skočiť k nemu, päsťami rozmliaždiť blúznivú modlitbu. Čosi však hodilo závoru medzi ňu a človeka. Bezradná, stŕpnutá prirástla ku pňu smreka, pod ktorým stála, ruky sa prilepily na rozprestrené konáre, počula tikot vlastného pulzu v hlbinách zmrznutej zeme, v najdrobnejšom korienku. Mala dojem, že premenená na strom, zmietaný vnútornou triaškou, díva sa na obrad, v ktorom moc prvotnej viery zaskučala hrôzou.

 Tri svetielka sa rovnomerne chvely a pri livkaní ožarovaly pritajené drobnosti, hŕstky klasov, zdrap uschnutého venca, postavu, prikulú ku pňu, hrču Kristovej tváre a oči, bodajúce kľačiaceho človeka.

 Biel, skamenelý v modlitbe, často opakoval to isté zahľadený na kvapky roztopeného vosku.

 — Nech zhynú, kde sú, kde sa obrátia, doma, na poli, pri robote, pri miske, na lôžku, nech vyschne ich jazyk, ich ruky, čo mi krivdily, nech vyschnú nohy, vytečú oči, každé osve a všetko spolu, čo je ich. Tak mi, Bože, pomáhaj. Nech skapú ako tie tri sviečky, ktoré som kúpil za posledný groš.

 Učiteľka bola presvedčená, že by ju Biel zabil tu na mieste, keby ju teraz stretol. V strachu sa vymotala zpomedzi pichľavých konárov, nasilu odtŕhala telo od haluzí. Nenaddvihne ťarchu nôh. Ale čosi ju odtiaľ odsotilo. Utekala krížom cez pole, kamene, medze, záveje, húštiny. Ustatá sa obrátila. Už nevidela človeka. Nad kaplnkou sa vznášalo sotva viditeľné svetlo a o chvíľu zmizlo aj to.

 — Posledná sviečka zhasla, — učiteľka ponorená do tmy šeptala Bielovi, či sebe a či ľudom. — Celý život sviečky pálime, aby ktosi skapal, skapal, skapal. — Smiech ju schytil. — Toho človeka učíme evanjeliu ? Zápalkou chceme podpáliť kameň. Pri slabom plamienku, vystrekujúcom z prstov, chceme poznať tajomstvo duše. Zápalka sa blysne, osvieti skúpy krúžok povrchu, ale nedosiahne brehy, ani hĺbku. Náuka o láske a o odpúšťaní neprezrie a nepozná tajomstvá ľudských duší. Aký chvíľkový, aký trasľavý je jej plamienok.

 Na tej strane, kde mal mesiac vzísť nad lesom, bolo jasnejšie: zvestovanie jasnej noci. Hoci tu bolo tma, predsa na druhej strane na obzore v hĺbke noci objavily sa Tatry, zahmlené rozprášeným svetlom. Potrhané štíty boly po západe slnka celkom inakšie, strácaly ťarchu skál, hrôzu, čierňavu priepasti a zamajáčily ako strieborný duch, obor, zjavujúci sa temnote i ľudom. Zjav netelesný, svetelný nadobúdal oceľovú výraznosť, ako by bol na úzadí slabo osvetleného neba v míňajúcom sa čase vytesávaný z brál zľadovatelej žiare.

 To bol najkrajší sen dnešnej noci. Tatry vo svetle mesiaca, ktorého východ človek ešte nevidel.

 Mesiac sa pomaly vynáral, vychádzal zpoza hôr preto, aby osamelý človek mohol vidieť nekonečnosť neba a samotnú večnosť ticha.

XIV.

 Učiteľka po návrate domov nemohla sa uspokojiť. Pobúrenie ju zmietalo, prudkými krokmi premeriavala izbu od steny ku stene. Čosi v nej zhaslo, čosi prasklo, čosi sa rodilo. Náradie, ktoré videla, napínalo ju odporom, bolo symbolom akýchsi citov, spomienok, obrazov. Rozhodla sa premôcť a pracovať. Pero, ktoré stískala v prstoch, sa potkýnalo na písmenách ako na skalách, vyrastajúcich z papiera. Siahla po knihe... Čítané vety nadobúdaly tvar živých bytostí, natriasajúcich sa do rozpuku nad jej prácou, nad jej námahou, a uskŕňaly sa nad modlitbou pod kaplnkou.

 Z premýšľania ju vytrhly známe kroky. Biel prudko zatresol dvere a topánčiskami búchal, trieskal, ako by chcel čosi rozdrviť.

 — Dnes ste sa oneskorili ?

 — No a čo ? — zavrčal krátko. — Ani vy ste neboli doma.

 — Len tak sa pýtam.

 — Zas akási chytačka.

 — Nijaká chytačka.

 — Nikto so mnou po ľudsky, každý len na zlosť, — hovoril tvrdo, ako by rúcal náručia polien na dlážku, — a aj tak nemám času na reči. Čím podpáliť. Papier je nanič, treba dreva a včera som zabudol naštiepať.

 — Tak naštiepajte dnes.

 — Dnes ? V nedeľu ? Hriech, Ježišu ! — zjačal, ako by nie do dreva, ale do seba zatínal sekerou. — Niet čím podpáliť. Statočne, ako by chlieb krájal, lúpal triesočky a ukladal pod platňu. Škrkla zápalka, zablysly zlaté plamienky, poihraly sa po dreve, zaškvrčaly v čeľusti piecky, vydychovaly žiaru na Bielovu hlavu, ktorá sa začala zapaľovať červeňou; zvyšok postavy bol vo tme. Keď sa zdvihol z dlážky, učiteľka sa len tak bez záujmu opýtala:

 — Kdeže ste dnes boli ?

 — Čo sa tak pýtate ako zbojníka ? Išli ste k mojej. Isto ste ju chceli pomeriť ? S takou čerticou smierenia nikdy nebude. Dobrým slovom kameň neprelomíte. Viem všetko. Keď ste vošli, pozrela na vás ako býk na mäsiara. Nech do smrti zotrvá v zatvrdlivosti, nech si čert príde po jej dušu ! Ináč nebude. Aj peklu sa spríkri zlosťou, — hovoril prudko, nedíval sa učiteľke do očú. Isto chcel oklamať jej záujem, odvrátiť pozornosť od vlastnej otázky.

 — Ako viete, že som bola u vašej ?

 — Niekedy tam zájdem, schovám sa za kríky, chcem sa aspoň zďaleka poprizerať na gazdovstvo. Odháňajú, preklínajú a vždy ma tam tiahne. Akože by bolo ináč ?

 — A potom kde ste boli ?

 — Nikde som nebol, len tak som sa zatúlal do lesa. Aspoň toľko smiem. Nikto nezabráni...

 — A pri kaplnke čo ste porábali ? — Napäto mu striehla na tvár, vo svetle vytesanú, všimla si, že sa napäté svaly kŕčovito stiahly ako prepichnuté jej slovami a hneď zmŕtvely.

 — Hi ! Hi ! Aká ste, pani, čudná ! — zachichotal sa krátko a zvážnel. — Tak neviete, po čo sa chodí na sväté miesto ? Nie po fígle. Bol som, čo by som mal zapierať. Vyháňajú z kostola, tamodliaľ Pán Ježiš nevyženie, lebo vidí, že som spravodlivý. Otčenášik som odriekal za seba i za mojich krivditeľov. Nezabúdam im to, čo mi urobili. Išiel som tadiaľ, tak som sa Pánu Ježišovi vyžaloval. Pravdu hovorím, veď by som si nebral za svedka Pána Boha. Kde ste boli, že som vás nevidel ? — chytrácky blysol očami.

 — Chodíte do kostola, aj dnes ste boli.

 — A čo by som nemal chodiť ? — ľútostivo sa jej prizrel, — veď som nie hoviadko, — hovoril slobodne, bezstarostne, lebo shodil so seba ťarchu, ktorá ho tak dlho dlávila.

 — Ráno v kostole a večer pod kaplnkou, aby skapal brat, žena i deti, — skríkla, lebo už nemohla ovládať pobúrenie.

 — A čo vás do toho ? — zdvihol spurné hlavu. — Nikoho sa nebojím. Zas vás braček alebo moja poštvali proti mne. Nech len huckajú. Keď vám nebudem chcieť upratovať, tak nebudem, inde si tiež zarobím na kúsok chleba, — predstieral hnev a zamieril ku dverám.

 — Nejde o to, — zavrátila ho a chytila za plece. — Ako si vy môžete nakloniť kostol, milosrdného Krista vašou modlitbou pri sviečkach ?

 — Nič zlého som nerobil, odbavil som si svätý obrad. Tamtá druhá vec, to je iné a pre každého človeka stvorené, aby bolo dobre. Človek musí mať ľavú i pravú ruku, len vtedy bude mocný a na všetko odhodlaný. Mám v srdci ranu od ľudí. Pred svojimi očami vidím nespravodlivosť. Nikto ma nechcel zachrániť, ani kňaz, ani sud, ani ľudia, tak si sám musím hľadať spravodlivosť. Podľa svojich možností si v nešťastí hľadám záchranu.

 — Vaša viera je zvrátená. Porozmýšľajte o tom, čo hovoríte, opýtajte sa kňaza.

 — Čo sa budem pýtať kňaza, on vie svoje z kostola, ja svoje zo života. S kazateľnice sa ľahko poučuje, lebo na Kazateľnici chlieb nepečú. Z čoho mám žiť ? Nech mňa alebo ich so sveta odpracú.

 — Mali by ste sa hanbiť tak hovoriť. Toľko ste prežili, toľko ste videli a taký ste zadebnený.

 — Taký som, aký mám byť.

 — Kristus kázal milovať, odpúšťať a vy zpod Kristových nôh idete na ľudí so sekerou, — túžila sa mu zaryť do svedomia a keď vyslovila slová, videla, aké sú chabé a bezmocné.

 — Aj k Otčenášom treba palicu, a veľmi. Z nešťastia sa človek dostane do všelijakého zúfalstva. Dal som sa na čary, lebo som sa pokúšal akosi zachrániť. Všetko pochádza od Pána Ježiša. Som živý človek a musím sa brániť. Mám sa zabiť ? Ľudia prikázania nepočúvajú, každým prikázaním hrešia a ja potupený a ponížený a ukrivdený človek ich mám počúvať ? Ľudia hovoria v Desatore: »Nezabiješ«, a pre krajíček sa zabíjajú.

 — Prečo sa chodíte modliť pod tamtú kaplnku ?

 — Prečo ? — mlčal, shľadával silu, aby sa mohol priznať k ukrutnej pravde. — Áno, preto, lebo mi je ten Pán Ježiš najmilší, lebo je tak ľudský. Z tamtoho sveta a predsa akýsi svoj, vie, čo treba ľuďom. S päsťami na pluhákov a nie s nariekaním a lamentovaním. Preto nechodím inde, len tam.

 — Toľko pomsty je vo vás. Kňaz v kázňach poučuje, že to hrozí večným zatratením. Peklo ! Chápete to ?

 — Nebojím sa súdu božieho, lebo žijem spravodlivo. Pán Ježiš najlepšie rozsúdi. Taký hriech si beriem na svedomie. Len aby som nemal väčšieho. Viem tolko, že láska božia je väčšia ako diablova moc. V srdci cítim lásku k Pánu Ježišovi. Pán Ježiš vie všetko a musí ich skárať, ako už skáral jednu osobu.

 — Tárate. Isto myslíte na Malinovskú. Vari si vy myslíte, že ochorela z vašich povier ? Hlúposť.

 — Pani, neposudzujte Pána Boha. S vôľou božou sa netreba ihrať, — prísne karhal, ako by poblúdenému hriešnikovi oznamoval pravdu a trest súčasne. — Falošne prisahala na súde a teraz za mňa za živa hnije. Behala k naturistovi, už neodvráti čary, neodoženie chorobu, nie, nie, — zopakoval niekoľko ráz, ako by Malinovskú klinom priklincovával k jej brlohu. — To je veľký boží zázrak, že sa tak stalo.

 — Opantal vás pekelný duch, rozum sa vám pomútil.

 — Pán Boh urobí so mnou, čo bude chcieť, ľuďom do toho nič. Aj brat, aj žena a deti nie sú iného hodni, nech vyjdú na to, čo ja, nech sa tak isto ponevierajú, nech nemajú lyžičky jedla.

 — Čo budete mať z toho ? Či sa vám uľaví vo vašom trápení ?

 — Radosť! ! — vyceril zuby. — Ešte im aj čosi iného urobím. Viete čo ? Inokedy vám poviem. — Oči, hlas, tvár, ruky dýchaly tou istou ukrutnosťou ako pod kaplnkou, pred ubičovným Kristom.

 — Do áreštu vás zavrú... Ja by som ... ja by som ... od hnevu sa jej roztriasly pery.

 — Aj árešty sú pre ľudí stvorené. Keď zhreším, nech si ma zavrú. Spravodlivosť na svete musí byť. O nič iného mi nejde, len o spravodlivosť. — Bielova tvár sa vynorila z pološera do kruhu svetla a zvyšok postavy srastal s tmou.

 Učiteľka sa dívala s nevysvetliteľným citom na sedliaka a s údivom počúvala jeho reč; dráždily ju, hrôzou ju naplňaly jeho vyznania. Zdalo sa jej, že na ňu padajú kamene a údery. Chcela by ich odraziť, rozdrviť, rozmliaždiť. Otriasla sa z toho dojmu a ozvala sa už obyčajným hlasom.

 — Bola som u vašej. Chcela som vás smieriť.

 — Len sekera ju môže smieriť. — Oči zhasly a znehybnely v bezohľadnej, neúprosnej hrozbe.

 — Žena celkom ináč hovorí o tých veciach ako vy.

 — Vari ste hneď poznali, akú má falošnú dušu, — zvolal víťazne. — Svätuškárka a Otčenášikmi by človeka pohrýzla. Dosť mi nakrivdila.

 — Aj vtedy vám krivdila, keď ste ju do komory zamykali, hodili jej tam krčiažtek a kameň ?

 — Natárali vám ľudia hlúpostí, až hanba. Že tiež veríte sojčím jazykom. Viete, čo roztrusuje Malinovské ? Že nado mnou v kostole lietajú vrany, také malé ako muchy. Má tá rozum ? Aj tomu veríte ?

 — Možno v horúčke, možno od bolesti tak hovorí.

 — Kde tam od bolesti. Od jedu.

 — Povedzte, či je to pravda, že ste zamykali ženu.

 — No, viete, no, viete, — naraz nevedel posliepať potrebnú vetu, — no, všelijako sa prihodí, ako to už na chudobnom gazdovstve, pri falošnej babe býva. Nič nezapieram. Žena má muža poslúchať vo všetkom. Keď hrešila, tak som ju kedy-tedy pohladkal, lebo také je už naše sväté právo. Treba biť, lebo neraz lepšie držať v hrsti rozpálené železo ako mať babu v chalupe, proti zlej babe je aj peklo chládkom. A keď som ju aj kedy privrel, tak len pre jej dobro, aby neleňošila, groš si vážila a bola nápomocná pri robote.

 — Aj ruky ste jej preto pripaľovali ?

 — Aj to povedala? — zasmial sa čímsi rozveselený.

 — Ó, oveľa viac povedala.

 — Mne verte, lebo vám hovorím spravodlivú pravdu. Posolila zemiaky a soľničku postavila na platňu. Myklo mnou, zaťal som zuby a svoje robím a ruky mi, aha, takto lietaly. Už sa z dreva dymí, kdeže by sa nedymilo, keď stálo na rozpálenej platni ? Hovorím pekne: Prečo si to tam dala ? — a ona hneď s papuľou: Nič sa nestane. Nič ? — tak som vzal soľničku, priložil k ruke, tu pri zápästí, kožka trošku zaškvrčala a smrad sa rozišiel po izbe. Moja zvrieskla. Tvrdá baba a viete, nevydržala. Muselo ju zabolieť, veď akože ináč. Nečudo. Vtedy ja k nej: Čo vrieskaš ? Veď si hovorila, že sa nič nestane. Keď sa pripalovala solnička, všetko ma bolelo. Ani som sa nepomstil, ani som nebil ako iní chlapi. Božechráň, — len som dienko ľahučko priložil. Čo bola taká márnotratná ? Pani, povedzte, čo by urobil váš chlap, keby ste márnili jeho majetok ? Hovorte spravodlivo, podľa svojho svedomia. — Díval sa očami človeka, nikde nenachádzajúceho opory, potom dodal s horkosťou. — E, baba vždy len s babou. Nikto nechodí v mojej koži, tak nevie, ako trpím. Myslel som, že vy máte láskavé srdce a idete za mojou spravodlivosťou. Čo na mňa všetci so zlosťou ? To len ja musím byť najviac pošliapaný ? Už niet horších ľudí na svete ? Mali by ste pozrieť na moje nešťastie, lebo som sám, nikde žiadnej opory, nikde pomoci. Som biedny hriešnik, lebo som žijúci človek a nemám v sebe nijakého života. A viete prečo ? — pichol ju šeptom. — Celú svoju dušu som dal zemi. Pri tom vyznaní v jeho postave, v ramenách beznádejne sklesnutých bolo poznať únavu a ustatosť. Biel bol ako strom vytrhnutý zo zeme, postavený na zmárnenie ku stene a ustavične napínajúci nepotrebné a na nič súce svaly, privyknuté na ťažkú každodennú robotu. Po chvíľke mlčania zachvelo sa šeptanie, ako by duša, ktorú dal zemi, poznove vracala sa do neho. — Vy by ste mali cítiť, čo človeka bolí. A mňa bolí všetko. Pod vlastnú strechu nechcú vpustiť, z gazdovstva vyháňajú. Či môže byť väčšia krivda na svete ? Ja, gazda, sa ponevieram ! — Ja —! — vyskočil s roztrasenými rukami. — Ja som staval, kameň sám, šindeľ sám, brvná sám, všetko sám od základu, uhol za uhlom, dosku za doskou. Nikto nepomohol. — Stenal najtajnejším kŕčom svalov, nezabúdajúcich na ťarchu brvien vyťahovaných na stavbu, každou piadou dlane sa pamätajúcich na čakan, sekeru, kosák, pluh, každým výdychom, každou kôstkou v ramenách, pleciach i krížoch. — Toľko som sa narobil a tak som vyšiel. Viem prečo. Keď som s babou oral, tak ma poslúchala, keď som oslabol tak ma vyhnala. Prečo to tak ? — vzdych otriasol vypätými prsami. — Ona vyšklbla zo mňa dušu za živa a teraz som mŕtvola. Načo sú mi tie ruky, načo nohy, načo oči, keď nemôžem chodiť za pluhom. Ruky, nohy poodtínať, oči vydlabať, tak by ma netiahlo k zemi. Viete, — vyznával šeptom svoje tajomstvo, — už som vám hovoril, po nociach tam chodím a strážim. Ľúto mi chudoby, ľúto mi statku. Len keby som sa vrátil na gazdovstvo ! Týmito rukami chcem orať. Keby mi kázali ruky poodtínať a krvou zem pokropiť, tak odtnem potiaľto, po lakte. Teraz už viete, prečo som Pána Ježiša tak prosil. Keby som mal za pazúrami po zrnku prachu s tamtoho vrchu na tamten nosiť, — urobil kruh s jedného konca na druhý, — tak budem nosiť, lebo musím mať toľko gruntu, aby som aspoň za hrniec zbožia vysial, dva stromčeky zasadil. Ľudia mi nič, ona mi nič, deti mi nič, svet mi nič, len aby som z tých rúk pred smrťou vykrvavil záhon. Hlavu mám zožieraním pomätenú, lebo čo som ja teraz hoden ? Žobrák. Povedal som, že skala bude chlieb rodiť, a rodila, teraz tak hovorím: musím sa vrátiť na svoje gazdovstvo. Keby ma posekali na také kúštičky na také, — ukazoval vždy menšie, — tak každá bude mať toľko pazúrov a pazúrami sa bude biť o svoje. — Biel prestal hovoriť a vo vzduchu ešte znely slová, navreté neskrotnou mocou a pravdou.

 Ten nevedomý chlap z ohňa, z pomsty, z nenávisti a kameňa vyrastal na mohutný symbol. Jeho život bol zápas, hryzovisko, v pote tvári chlieb s Adamovej role. A rúhavá prosba pod kaplnkou i pokorná modlitba v kostole boly hlasom toho istého človeka. Učiteľke sa zdalo, že sa díva na dve duše, zabúdala, že je to tá istá skala, obrátená na protiľahlé a tak blízke si strany: svetlo a tmu. Tie dva obličaje spájali sa v jeden, ktorý bol slepou láskou. Či je on vinný, že láska je chamtivosťou, majúcou pazúry a sekery, ale tie pazúry a sekery sa menia na pluh, na kosák, pracovné nástroje, na milostné objatie božie. V očiach s toľkým tragickým výrazom zúfalstva videla jeho život.

 — Keby sa duša toho človeka zmenila na hmotu, bola by hrudou zeme, presiaknutou potom dní života, tak strašne skúšaného a zrobeného.

 — Zachráňte, pomôžte ! — vystrel ruky s trasúcimi sa prstami už nie k nej, lež k žijúcim ľuďom.

 — Ako si ja s vami dám rady ? — pocítila súcit a súčasne i bezmocnosť.

 — Keď nie, tak nie. Sám si dám rady. Keby som mal podpáliť, tak by som ich už bol dávno podpálil. Ich mi nie je ľúto, len domu, lebo to je úbožiak v ponevieraní. Ale sa odhodlám, posbieram sily. Nedarujem, — obrátil sa a vyšiel, ťažko válal kroky.

 Vzduch, steny, i dvere sa triasly silou jeho krokov, jeho hlasom. V izbe ostala len spomienka na osud, na strašné vzopretie sa človeka.

XV.

 Krátke, hlasné údery zvonca zobudily zamĺknutú školu. Cez otvorené dvere vyvalil sa vír rozvrieskanej čriedy a rútil sa po schodoch na dvor. Z kriku vynáral sa dupot krokov, búrlivý vresk sa údermi priklincúval ku dreveným schodom. Z prívalu sa vymkol Alojz a spolu s inými náhlil sa k triede, kde deti čakaly na každodenné raňajky, slávnostne sa uklonil pred učiteľkou a sadol do lavice. Tu bolo ticho, na dvore šalela rozkoš slobody, búrka prestávky, až Alojza stŕhalo, aby vybehol, zamotal sa do davu a vyvrieskal svoju radosť. Ale musel sedieť nehybne. Zakaždým, čo sa ozval čľapot nalievanej kávy, pozametal nozdrami, vťahoval chutnú vôňu.

 Podkladaly hrnčeky pod učiteľkine ruky, ktorá rozdeľovala rýchlymi pohybmi. Oči sa náhlivo zapaľovaly, čeľuste sa kŕčovito triasly, ako by už požívaly podávané jedlo.

  Prosím, prosím, mne prvému.

 S plným hrnčekom sa odtiahly nabok.

  Alojz, vždy máš šťastie: zostaly tri krajíčky, vezmi si.

 — Pán Boh zaplať ! — zasmial sa svätým poďakovaním. — Uf ! — len čo nevyskočil pod povalu, no ťarcha tých troch kúskov chleba ho zadržala, zato srdce poskakovalo od radosti až po povalu. Šťastlivý chcel zvolať do okien svojho domu: Mama, máme toto, vidíte ? — Jeden, dva, tri-chlebový poklad sa rozrastal v chlapcovej dlani. Hneď ho ukryl do plátennej kapsy. Cez hodinu si všimol, že Jurko Packulin má žemľu červenú, takú dráždivo voňavú. — Mama vždy hovoria, že im jedlo v hrdle rastie. — Keby mohol, vytrhol by ju tamtomu. Rozmýšľal, ako by ju od neho vrieskal svoju radosť. Ale musel sedieť nehybne.

 — Čarujeme. Dám ti dva krajíčky.

 — Nechcem, — odvrkol Jurko s nevôľou.

 — Dva, dva ! — ukazoval na prstoch a pohŕdavo vydul pery. — Čo taká žemlička ? Raz zahryzneš a je po nej a chlieb ješ, ješ, — hovoril pomaly, ako by s chuťou prežúval výživné kusy, — a vždy máš v ústach plno, — presviedčal so zápalom v nádeji, že žemľu zanesie domov a tretí krajíček zje po ceste.

 — Daj mi pokoj! — vyrušovaný odstrčil ho lakťom.

 — Vezmi si všetky tri, — skríkol Alojz zúfalo, ani čo by z neho za živa kožu drali.

 Nedohovorili sa tak ľahko. Zavážil sľub, že urobí Jurkovi lyže. Nemohli sa dlhšie dohovárať. Alojzova ruka musela prekonať tri také potvorsky namáhavé cesty. Prvý krajíček vytiahol chytro, potom dlho hrabal, nemohol nájsť druhý, naivne si myslel, že možno tamten nevezme.

 — Čo nedávaš ?

 Podal druhý, tretí kŕčovito stisol, nemal sily zaniesť až k Jurkovej dlani.

 — Prečo nedávate pozor ? Ktože by iný ? Zasa len Alojz, — všimla si učiteľka rozpaky. — Čo to zvádzate ?

 — Čarovali. Jurko dal žemľu a Alojz chlieb, — prezradil najbližší sused tajomstvo.

 — Nie je to škoda? Pomysli len, Alojz, tri veľké kusy chleba za takú malú žemličku. Zle si obišiel pri tej výmene.

 — Eh, lebo... eh, lebo... — neznáma sila odsotila slová s perí.

 — Si tvrdohlavý a nenapraviteľný. Hovorím ti, že si to nemal urobiť. Mal si zaniesť matke. Preto som ti dala. Zlé decko si.

 Alojz sa chcel priznať k pravde, ale sa zahanbil, lebo by ho vysmiali. Už chcel zdvihnúť prsty, aby mu dovolila vysvetliť, prečo vymenil chlieb za žemľu. Ruka bezvládne skleslá na lavicu, zotrval v pochmúrnom mlčaní, zpod očú sliedil za učiteľkou, čakal na jej láskavý pohľad. Nepozrela naň. Po vyučovaní shrnul sošit i knihu, dlho sa mozolil nad kalamárom, nemohol zastrčiť zátku. Keď prechádzal okolo učiteľky, zaváhal, zašúchal krpcami, odrazu sa obrátil odo dverí a pery samy povedaly:

 Nehnevajte sa, nevzal som pre seba, lebo… lebo... — nedokončil vetu, vybehol na chodbu kypiacu krikom.

 Schody hrmely buchotom topánok, krpcov, papúč a zamĺkly, vystieraly stupne, poobtlkané dupotom, aby si odpočinuly cez zvyšok večera a noci. Triedy spustly, dupoty nôh sa rozbehly v najdivšom vrieskaní a pokrikovaní na všetky strany.

 Alojzovi vietor rozfukoval kabátec, ukazoval kúsok konopnej košele a telo, vybičované studenými závanmi. Chlapček podskakoval spolu s plátennou kapsou a kričal kameňom i stromom, ktoré stretal.

 — Mame nesiem !

 Zastal nad potokom. Ponad čierne, zradné jamy musel prechádzať pozorne, lebo voda obmývala ľadovú prikrývku a búrlivo hučala, keď zapadala do mraku večera. Alojz nezbadane vytiahol žemľu zpod pazuchy.

 — Len sa prizriem a hneď schovám. Hí, ale vonia, — potiahol nosom. — Keby som raz odhryzol, aj tak dosť zostane. — Zdvihol k ústam a na dlani pocítil ťarchu, ani čo by sa ten dar obživy bol odrazu premenil na kameň. — Ja som zdravý, tak hocičo zjem a mama sú chorá, vždy hovoria, že pôstne jedlo v hrdle rastie. — Pozrel jej do očú a zúfalým pohybom schoval žemľu pod kabátik. A predsa si nedôveroval. Nos ustavične cítil vôňu, ústa chuť a telo dláviaci tvar. Ešte neraz musel premáhať pokušenie aspoň ochutnať. Koľko ráz vytiahol, zakaždým matkin pohľad odstrkoval žemľu. Keď vbehol do pitvora, chcel sa hlasno pochváliť, ale sa premohol. Hneď za prahom zahaslo šťastie, prinesené zo školy. Počul dedkov hlas. Pozorne stisol kľučku a kradmo sa vkĺzol do izby, slabo osvetlenej smolnými trieskami. Vladko rúbal drevo na kláte. Stanko stál s vypätým bruškom pri posteli. Dedko sedel na lavici, opretý o palicu. Prísne, ostré kontúry kožúška rysovaly sa ako vytesané z hrubého mraku. Vrásky preoraly tvár, znehybnenú v rozhojdaných tieňoch a v ružovkastom livkaní svetla. Starý bafkal fajočku a odfukoval dym na chorú.

 — Také sú dnešné deti, krajíček chleba dať ľutujú, otec im smrdí na staré roky. Hedviga ma mala dochovať. Ako ma chová ? Vidia ľudia, oj, vidia.

 — Všetko ste jej prepísali.

 — Prepísal som, lebo bola najlepšia, mohol si ju prevliecť cez kľúčovú dierku, vždy len: tatko, tatuško, vtáčie mlieko vám nebude chýbať. Teraz viem, aká je, z hrdla by chcela vydrať každučký kúsok.

 — Tata, mám dosť svojho, až priveľa. Prečo ku mne prichádzate s hnevom, so starosťami ?

 — Máš dosť svojho ? Taká si ty dcérka ? — pobúrené prskol dymom. — Toľký svet sa vlečiem z dediny, aby som sa na teba podíval, aby som sa ti požaloval, a ty si taká ? Pre rodného otca vlastné decko nemá dobrého slova ? Len vr-vr ! na otca. Tak je to teraz na svete, — natiahol baranicu na šedivé vlasy a vstal, aby odišiel.

 — Nemáte sa čo hnevať, nič zlého som nepovedala.

 — A čo by si chcela ? Palicou z dvier vyhnať ? — Starý fučal, cmúľal fajku. — Deti chcú za živa starého do hrobu zahnať. Len strežú, kedy z neho para vyjde. Za toľko starostí, za toľko roboty sa ti tak odmenia, štyri dosky a trochu klincov. Ej, Bože, Bože !

 Alojz zaujatý vlastným tajomstvom nechápal dedkove žaloby, pokúšalo ho, aby ním už mohol prekvapiť. Po chvíľkovom zaváhaní pozorne položil žemľu na posteľ. Šťastlivý úsmev preletel s perí syna na pery matky a obaja sa súčasne usmiali.

 — Kde si vzal ? — opýtal sa dedko z gazdovskou vážnosťou.

 — V škole mi dali.

 — V škole dávajú ? Žobrákov z vás robia ? Kde by tak bolo za mojich čias ? Prišlo decko od suseda, jedli sme chlieb, poď, zajedz si s nami, dávali sme zemiak, — striasol sa, ako by bol odsotil smrteľný hriech. — Nevzalo, keby bolo neviem ako hladné. Nech Boh chráni, lebo sa hanbilo, — kričal. — Kdeže cudzie brať ?

 — Tĺkol dlaňou do čela, lebo podobný zločin sa mu nemohol vpratať do hlavy. — Teraz sú ľudia ako vlci, bez hanby, chce — bude, len aby mali brucho plné. Od malička učia žobrať, Kriste Nazaretský. Kdežeby bolo kedysi decko jedlo pred cudzími ľudmi. Teraz ako ten vták, kde sadne, kde zazrie chrobáka, tam zobe, keby sa sto vtákov naňho dívalo. Čo sa porobilo v posledných rokoch, neslýchané ! Žiaľbohu, žiaľbohu, taká rozpustenosť všetko poprevracala. Hlúpemu táraj, tak ti uverí, že v škole žemličky rozdávajú. Kúpil si ? Kde si vzal krajciare ? Ukradol si. Isto tak.

 — Neukradol. — Alojz zaťal očami do starého.

 — Kdežeby kradol, vie, že je to hriech, — bránila Malinovská syna.

 — Ukradol. Viem, poznám terajšie deti. Kde si ukradol ? Pravdu povedz, — škriekal, dupkal krpcami. Čerti rozmetali niekdajšiu jeho dôstojnosť a gazdovskú úctivosť.

 — Mama, naozaj som neukradol, nie, nie, — obracal sa len ku chorej, opakoval hlasom zaznievajúcim pravdou, — nikdy vám necigánim.

 — Verím ti, i keď nie vždy...

 — Nemudruj toľko, ale povedz, kde si vzal. — Starý skrutol chlapcovu tvár k sebe.

 — Kde som vzal, tam som vzal, ale vám nepoviem, — hrdo zastal, oči zježil pohľadmi až iskrivými. V duši vzrastal odpor. — Čo vás je do mňa. Dávate mi jesť ? Načo sem chodíte ?

 — To ty tak ? Sopliak naničhodný, — starého až pridusilo. — Videli ste ho, ako pysk otvára. Ježišu milosrdný, aby si onemel, aby ti jazyk zdrevenel. Pred Pánom Bohom za teba odpoviem. — Chytil ho päsťou za golier, zdvihol dohora a zatriasol. — Môj otec by ti kosti poprerážal, keby si s takým pyskom vyletel, za mojich čias sa poslúchalo, oj, poslúchalo.

 — Pusťte ma ! — zafikal chlapec vo vzduchu nohami, šikovne sa vymotal a zastal pripravený na bitku, hrozby metal zpod obočia.

 — Vidíš ho, na dedka do bitky. Naučím ťa rozumu, — vystrčil lavicu doprostred izby, — líhaj, hneď ! Nechceš ? — Rozopäl remeň a ťal ho cez chrbát. — Líhaj ! Teraz vrieskaj ! Ha ?

 Alojz neušiel. Zaťato zatískal zuby, aby nekričal. Vychudnuté telo sa pod handrami triaslo kŕčami svalov, kostí i žíl, skôr ako ho zasiahol úder.

 Malinovská cítila synovu bolesť každým nervom a nie bezmocnými rukami, ale citlivou, boľavou dušou chcela zacloniť syna. Utajený plač ju natriasal tak, že stonala bez vydania hlasu.

 — Tata, čo vám decko urobilo ? Nekatujte toľko !

 Alojz sa otočil na päte, tresol dvermi. V pitvore pohrozil päsťami, v chlapčenských očiach mihol sa blesk, prezrádzajúci pomstu.

 — Počkajte, dám vám. Keď narastiem, budete vidieť. Kameňom vás praštím. — Hneď za domom rozprskla sa zlosť. Horko sa rozplakal a zaliezol medzi stavania.

 Dedko dupkal, rozháňal sa remeňom, kričal, až ochrípol a zmorený sklesol na lavicu, fučal hnevom a ľútosťou.

 — Skazený svet. Ledačina. Videli ste ho ? Keď dorastie, ehe, ehe, tak ma ty cez koleno a patykom po nohaviciach ? Čo ? Ej, Bože, mocný Bože, za mojich čias si deti otcov uctili. Taký špik a toľko má zlosti. Čo z teba vyrastie ? Čo ? Lajdák ! Zbojník ! Vari zpod šibenice vykúpený. Pod plotom zhnije. Kdeže by som ja tak pri otcoch, Ježišu Nazaretský ! Decko stálo v kúte a ústa malo zavreté. Dočkal som sa čias, oj, dočkal. Radšej ísť do hrobu a nedívať sa na rozpustníctvo. Musím k tebe, drahá dcérka, zájsť častejšie, sama si nedáš rady s lapajmi. Soderiem s prekliateho darebáka kožu, tak bude vedieť, ako si má uctiť starých ľudí, — dlho ešte vo svojom pohoršení zatínal hromami do skazeného sveta. Nezmenil hlas, siahol po žemli a ukryl ju pod kožuštek s ospravedlnením: — Nebudeš jesť také práchno, lebo ti brucho zamúli. Viem, že by si sama dala, lebo nie si taká ako Hedviga. A otcovi nebudeš ľutovať tú omrvinku. Tebe ľahšie, lebo si mladá a susedy ti podonášajú všetkého a mňa, ak Pán Ježiš neopatrí, tak odnikiaľ nedostanem. Kto by dal ? Zhasla mi fajka, — niekoľko ráz nadarmo potiahol. Pred odchodom kľakol pred sporákom, rozžiarený uhlík priložil, pritlačil prstom a zašomral odfukujúc. — Patyčka niet v chalupe. Odkiaľ by bol ? Či by dali ? Pre mňa niet ničoho. Rodnému otcovi ľutujú.

 Malinovská skamenelým pohladom zaťala do otcovej ruky, siahajúcej po žemli. Chcela zvolať, zhíknuť, aby ju nebral, lebo sa ňou zadlávi. Otec nevidel dcéru, nepočul jej prosby, zahľadený na svoju ukrivdenú starobu. Vstal z dlážky a vystonal nevrlo.

 — Už vari treba ísť, toľký svet potme. Akože dôjdem ? Ej, Bože, Bože ! Ja k vám, aby som si srdce potešil, a vy tak, Pánu Bohu porúčam.

 — Nechže vás... aby vás... — nevládala dokončiť posledné slovo.

 Starý sa potkýnal cez prah, zaklopkal palicou v pitvore a zašúchal krpcami na zmrznutom dvore.

 — Radšej, aby tu moja noha nepostála. Len samé sužovanie, Jen hnev, len pohoršenie. Ó Ježišu ! Ó Ježišu ! Ani rodné decko v ničom nenapomôže, v ničom neporadí, len sa díva, aby mu človek dal. Odkiaľ vziať ? Dosť som sa nadával. Otca nemajú za nič. Starého by do poslednej kôstky obhrýzli.

 Večer, vytopený zo striebra, bol tu i tam zafliaskaný tieňami. Stromy roztrúsené po svahu strapatou korunou figliarsky rozrývaly mesačný jas. Hoci bolo vidno, starý ťažko rozoznával stopu cesty, ktorá sa norila do hĺbky priekopy a strácala sa bez stopy. Ponáral sa do mrku, zhustnulého na dne, ako by schádzal do hĺbky čiernej vody. Občas zahrmotil postrčený kameň, skotúľal sa po úbočí a zaryl sa do snehovej postele. Nad ním i pred ním klbčily sa strapaté kríky. Potkýnal sa, zachytával sa na konáre tŕnia a hrešil ľútostivo boľavým hlasom, ako by boli ľudia na zlosť pichliaky a všetko kamenie porozhadzovali pod jeho bezmocnú starobu.

 — Ej, Bože ! Bože ! Za aké hriechy takto trpím ? Nikomu by som nežičil, aby sa dožil takejto staroby. Trest boží ! Pane Bože, prečo ma ešte držíš na tomto svete ? — obrátil oči k nebu a pobožné vzdychal. — Lebo vieš, že som nie taký ako dnešní ľudia, čo sa Boha neboja, a Boha chválim za všetky dary. — Zastal pod kríkom, zpod pazuchy vytiahol žemľu, urobil kríž, pobozkal, rozlomil a jedol pomaly, dlaň podkladal, aby nerozsypal ani omrvinku. — Ona je mladšia, zje si hocičo. S katom by som sa rozdelil a nie s otcom. Nechcela dať takú odrobinku. O Ježišu milosrdný, odpusť hriechy ! Len sa na teba dívajú, daj. Vždy im primálo. Vykmáš dušu z gágora pre nich ! — Bezzubými dasnami žul malé kúsky a frflal. — Rozpustníci sú terajší ľudia. V takomto biednom čase sa žemličkami kŕmia. Kdeže tak bolo za mojich čias. Zemiačik sa upiekol, kapustnicou omastil a ľudia boli zdraví, nie takí chrchloši ako dnes. Boha mali v srdci, tak aj Boh dal zdravia. Teraz chlieb pichá do zúbkov, len žemličky chutia. A má byť dobre ? — Statočne pohyboval čeľusťami a nenáhlil sa, pomaly zjedol žemľu. Vliekol starecké nohy a išiel do dediny, do svojej nešťastnej komôrky. — Zľutuj sa, Pane Ježišu, nad dnešnými ľudmi ! — bil sa do pŕs, odriekal Otčenáše nad hriešnym svetom, on jediný spravodlivý, on jediný bohabojný.

 Vladko sa cez okno díval na tieň odchádzajúceho, vlečúci sa po snehu. Keď mu matka kázali zavolať Alojza, spurné odpovedal, že mu dedko dobre urobil, lebo sa s ním už v chalupe nedá vydržať.

 — Premrzne tam na mraze.

 — Nech si premrzne, taký galgan. Nepôjdem pre neho. Rozmaznávate, a Alojz, a Alojzík, a na neho vziať palicu, — mykol pred prosbami chorej, vykukol za prah a skríkol do mrazivého prázdna: Alojz, poď sem ! — Hlas bežal do pola, zvrieskol medzi stavaniami a rozplynul sa v tichu. — Čo sa budem trhať, nech si nohy doláme. — Už sa chcel vrátiť dovnútra, rozmyslel si a obehol okolo domu.

 Mesiac vychodil, ale sa nijako nemohol vymotať zpoza medzi konárov stromov, knišúcich sa na kraji hôr, ako zpomedzi čiernych ramien a prstov, mocno ho pridŕžajúcich. Pomaly sa vytáčal, dvíhal nad vrcholky, veľký, uriekajúci tajomnou silou. Alojz sa vzpínal po stráni, zahľadený na blčiacu hrudu. Otváral a zatváral dlane, ako by chytal svetlo, načieral ho zo strieborného žriedla a vypúšťal. Vlasy sa mu zježily v mesačnom svetle. Vystrel ruky, zdalo sa mu, že nie jemu, ale zemi narástly krídla a zdvihly ho dohora, aby sa mohol hlavou dotknúť mesiaca a nohami poshadzovať hviezdy. Necítil, keď ho Vladko potiahol za rukáv.

 — Poď domov, dedko už pošli. Mama ťa volajú. Čo vytrieškaš okále. V hlave sa ti pomútilo ? Teraz si ako duch.

 Alojz sa díval na brata rozžiarenými očami a hovoril ako vo vytržení, usmial sa svitu mesačného svetla.

 — Žeby tak na sánočkách sniesť mesiačik alebo na lyžiach spustiť, to by bola radosť, všetci by sa čudovali, keby som sa s ním potuloval po svahu, — bežal, rukami preberal, ako by v kúrňave snehu točil guľu rovno doprostred dediny. — Všade by bolo vidno.

 — Alojz, čo sa ti ?! — zvrieskal starší.

 Na bratov krik sa prebral, pozrel už vedome, s hrôzou sa vytrhol omámeniu, kŕčovito chytil Vladka za plece a ťahal domov. V pitvore vydyšal zvyšok hlasu.

 — Strašili ma bieli duchovia zo snehu a z mesiačika.

 Matka ho vítala výčitkami.

 — Toľko súženia mám pre teba. Ľudia len na mňa, že si zlý, že každému len zle robíš.

 — A nech frflú.

 — Prečo si taký ? Vždy ťa učím o všetkom, čo je dobre, čo je po božom: sám nezjedz a druhému daj, rob, čo je ľuďom milé, a vyhni sa s cesty, — a ty vždy len s pazúrami. Dnes na dedka...

 — Čo začínajú ? Oni ma len s palicou vidia.

 — Zaslúžil si. Ľudia povedia, že som ťa na zlodejstvo priučila. Čo si sa nepriznal, odkiaľ si vzal.

 — Ehe, zaslúžil som, neviem za čo ? Na mňa všetci. A čo som ja vinný ? Prečo ma dedko bili a kričali, že som kradol ? Nekradol som, len som chcel dobre, aby ste mali. — Pozrel na posteľ. — Kde je žemla ? — Zasmial sa. — Zjedli ste ? Dobrá bola ?

 — Dobrá, od vás všetko dobré.

 — Mama nezjedli, dedko vzali, videl som, — mrkol malý Stanko.

 — Nie pre dedka, pre vás. Prečo ste dali ? Z hrsti by som vytrhol. Pani mi dali tri krajíčky chleba a vyčaral som s Jurkom.

 — Prečo si to urobil? Tri kúsky chleba za takú omrvinku. Zjedla by som chlieb, naozaj by som zjedla.

 — Aj pani sa hnevali. Chcel som dobre a zas na zlé vyšlo. Hovorili ste, že by ste žemľu zjedli, lebo vám jedlo v hrdle rastie.

 — Len tak som hovorila, len tak. — Matkine oči sa zasklily slzami, nevyrieknutou radosťou. — Dobré decko.

 Nevyslovila to slovo, bála sa prezradiť tajomstvo svojho šťastia.

XVI.

 Tomala odišiel pred chvíľou. Učiteľka sa dívala na knihy, čo doniesol, a spomínala na rozhovor s ním. Čudovala sa, kde sa berie v tom jednoduchom človekovi taká múdrosť. Dotkol sa toľkých vecí tak rozumne, tak životne, ukázal na toľko problémov. Od všetkých sa rozlišoval chovaním i vzhľadom. Charakterizovala ho vážnosť, vnútorná hĺbka a súčasne mladícke nadšenie.

 — V ťažkých pomeroch musel formovať svoj život.

 Myšlienky prerušil príchod Biela.

 — U vás bol Janko Tomala ?

 — Áno, u mňa bol. Často sem zájde pre knihy.

 — Ehé, po knihy, — vyceril posmešne zuby. — Poznám mršinu. Keby som nemal Boha v srdci, pľasol by som ho bakuľou zpoza uhla. Toľko je hoden. No, musel na mňa natárať.

 — Akože na vás ? Ani slovom nespomenul.

 — On by nepovedal. Sladučký, a nôž by vrazil do srdca. U neho všetko len, aby ošudil a oči zatrel. Ľudia sa čudujú, že ho nevyženiete od seba.

 — Za čo ?

 — Ako to ? Za čo ? Ježiš Mária ! Že bez Boha žije, že je krivoprísažník, nikdy do kostola nezájde, ani na spoveď, medzi ľuďmi odboj kuje a podpaľuje ich.

 — Nie je taký, akého ho predstavujete.

 — Už vás obrátil na svoju vieru ? Aj vy ste s ním, — prerušil rozhovor so zlosťou. — Triesočiek niet nikde ? Nemám času na prázdne reči. — Prudko schytil podanú škatuľku. Zápalky hasly v trasúcich sa rukách. Dlho sa natrápil, kým podkúril. Kľačal pred otvorenou pecou; tak chtivo chytal pohľadmi živel ohňa, praskajúci medzi polenami, až sa mu oči začaly rozžarovať a menily sa na blčiace polená. Čosi chcel urobiť, ale váhal. Bokom pozrel na učiteľku. Nezbadane zohýnal prst, jeden, druhý, mocno sovrel a dobre ukryl škatuľku, potom mu ruka skleslá na dlážku, ako pod strašnou ťarchou. Vstal a zastal v kruhu svetla.

 — Vy viete svoje, ja viem svoje. Krivditeľom nedarujem, keby som mal v árešte zhniť. Ja by som svet vypálil a zaviedol nové poriadky. Počkám, príde môj čas a potom... Smrť mi nie je cudzia. Ja som bol vo vojne, — skríkol, ako by vyfľasol stuhnutú krv.

 Učiteľka mu pozrela do očú, siahla až do dna duše, až do posledného vlákna citov a zazrela skamenelú pomstu. To nie je živý človek, ale vampír, ktorý má splniť hrozivé poslanie.

 — Tak už pôjdem. Zajtra neviem, či prídem, veď sa môže všeličo prihodiť. Človek je vždy smrteľný.

 — Čo to tárate ?

 — E, nič, nevieme dňa ani hodiny. Ostaňte s Pánom Bohom.

 — Boh vás sprevádzaj, — nevedomky, skoro s detským rozcítením vyslovila dávno zabudnutý pozdrav a myslela, že keby mal oheň reč, keby mala sekera reč, tak by sa takým istým hlasom modlila ako teraz Biel: ostrím pomstivej ocele a plameňom donášajúcim záhubu.

 Biel, ako mal vo zvyku, natiahol baraniu čiapku na strapatú hlavu a shrbený sa pohol ku dverám, kráčal tak, ako by na chrbte bralo prenášal. Na prahu sa ešte obrátil:

 — Som človek najpodlejší, očiernený ako nikto na svete. Vy jediná ste mi neukrivdili. Od vás samé dobro. Naostatok vám poviem, primäkká ste na tento svet, vysmejú sa z vás ľudia, povedia, že ste hlúpa. K ničomu nedôjdete, strháte si zdravie a vyženú vás, toľko vám zostane: cesta cez dedinu. Už pod vami jamky kopú čo nestvárajú, Ježišu, neslýchané ! — Sklonený zamietol rukami široko a pozdravil ju po sedliacky: Pochválený buď Pán Ježiš Kristus.

 Zavrždaly topánčiská, zadunela dlážka. Biel zavrel dvere a sostupoval po schodoch, vždy nižšie, vždy ďalej. Učiteľka počula kroky a pozdávalo sa jej, že ktosi obuchom sekery tlčie po črepinách lebiek, rozlupuje kosti a do toho prašťania zašeptala.

 — Zabije ! Zabije !

 V tej chvíli zazrela sedliacke domy i školu, dva rozdielne svety, sviazané len krokami detí, idúcich na vyučovanie, aby sa zasa vrátily do mraku zapáchajúcich izbíc. Ľúto jej bolo detí, žijúcich medzi blýskaním sekier. V pochybnosti, odnímajúcej vieru i silu, myslela, že z ich duší, tak mozolne prerábaných, vyrastie taká istá nenávisť. Otrasom celej svojej bytosti zazrela druhý raz pohyb jeho rúk. Len teraz si uvedomila, že schoval škatuľku zápaliek, a pochopila vyhrážku

 — Podpáli.

 Vykmasla dvere a chcela zakričať, aby sa vrátil. Počula ozvenu jeho krokov. Vo tme, s prstami zaťatými do dosky zasmiala sa svojej bezmocnosti.

 — Kvapkami rosy oheň neuhasíš. Milosrdenstvom ... Nech si ide, kam chce, nech sa dokoná, čo sa má dokonať. Iného východiska niet, to je jediné rozuzlenie toho, čo je predurčené. — Vošla zpäť do izby a sadia si na kraj stoličky. — Čože som ja — prach, — zľahostajnela k udalostiam, už videla svoj život, tragický súvis udalostí a smiešnych omylov. Potkýnala sa na toľkých prekážkach a predsa vždy nachodila v sebe odvahu zápasiť, aby zas upadla. Osvetľuje dušu iným, a pre seba nemá lúča, aby si osvetlila stratenú cestičku, po ktorej len po pamäti blúdi a stretáva samé nešťastie. — Nikto na mňa nepomyslí, nikto si so mnou starosti nerobí. Pre druhých som len vec, som siaha dreva, zadovážená za maličkosť, za toľko a toľko mesačného platu, a rukami z neho hádžem polienka na ohnisko, aby ustavične horelo, až kým nezhorí na popol. Veď aj ja mám právo na život, na jedinú jeho pravdu: na radosť. Možno ma teraz vyhodia na dlažbu...

 Na ruky, na chrbát, na každú časť tela privalila sa únava a znechutenie. Toľko sily mala, že sa dotiahla k posteli a zvalila sa na ňu. Ramená ovisly a vtedy vypäté prsia našly svoj pravý tvar, ako by neboly zaclonené ani tenkou blúzkou. Zmizol Biel, svet toho divého človeka, strasti dediny. Musela sa dívať na svoje zážitky, ktoré sa vynáraly zo zabudnutia, odo dňa, keď ako učiteľka prekročila školský prah Vždy sebazaprenie, vždy práca, zodierajúca zdravie, dievčenský pôvab, ničiaca mladosť, na to, aby po nej po rokoch zostal zmorený, neužitočný, okyptený človek... Spomienky na premárnené hodiny, ktoré ju mohly obšťastniť, ju už dávno hľadaly a dnes vo chvíli skleslosti našly, aby sa domáhaly svojho práva a žalovaly za viny. Nevedela, ako sa brániť. Obrazy vzbúrily uväznené smysly, zobúdzaly nehatený rytmus krvi. Len teraz sa vzoprela proti predsudkom, vštepovaným od detstva, nikomu nepotrebným, zatracujúcim údel ženy: právo na muža, túhu po láske, po materstve. Pochopila, že sa život môže potknúť o tie túžby alebo sa život môže aj rozblčať ich splneným šťastím. Odsúdená na samotu cítila v sebe kvas vädnutia, príznaky míňajúcich sa rokov.

 Utrýznená nesmyselným zápasom samej so sebou premýšľala, že prísahy, reči o poslaní, službe národu, obetovaní sa hynú zmenené na plameň žiare. Túžila po láskaní, skláňala sa ku komusi vyvolenému ako v temnote noci zabudnutá haluz, obťažená dozrievajúcim ovocím. Slepými očami sa dívala do priestoru, nemými výrazmi volala tohto jediného, aby prišiel.

 Prevaľovala sa po posteli a potom zmorená ležala s rukami, spletenými na prsiach, ktoré sa pod ich dotykom pohly, vypäly sa odbojne, posmešne, ako dva strmé končiare návršia vychladnutej lávy, ktorá vo vnútri ustavične vrie. Medzi dlaňami cítila vybuchujúce plamene.

XVII.

 Nevedela, že Biel, keď opustil jej byt, skrutol sa v polovici dediny a poháňaný rozhodnutím pustil sa cestičkou do kopca ku svojmu domu.

 Mesiac sa hrúžil do navŕšených mračien a len s času na čas na istých miestach ukázal cez záclony svoju svetelnú prítomnosť.

 Na Bielovom srdci spočíval balíček, ktorý nemožno nazvať po mene, lebo by stratil svoju moc. Tajomstvo poznal on i tamten. Cez toľké dni, roky tvrdol úmysel, srastal sa so svalmi a stal sa živou bytosťou, samou pomstou. V tele i v duši niesol vôľu toho, čo má urobiť, čo musí urobiť. Bude mať dosť sily, i keby »to« mal vydrať odtiaľ, zpomedzi kostí, šliach, spolu so skrvavenými kusmi mäsa. Vedel, čo má urobiť. Zákope pod prahom, zakľaje zlými mocnosťami. Už kedysi založil čary na brata, dnes na ženu, na deti. Nebál sa. Myšlienka bola horľavinou i odhodlaním. Vo vrecku zašlrkotaly zápalky. Z každučkej vyskočil plamienok na spečené pery.

 — Keď »to« nepomôže, tak podpálim. Nedarujem, ja vám dám.

 Cestou sa mu svaly napínaly od zúfalého rozhodnutia. Tieto prsty stavaly, tie isté skántria. V nohách, v rukách, v chrbte, v kostiach dvíhal veľké, najväčšie a najťažšie rozhodnutie a prekliatie zpomedzi všetkých. Keby s neba sekery padaly, aj tak musí dôjsť. Ničoho sa nezľakne.

 Z niektorých okien splýval pruh svetla, aby ukázal postavu, nesúcu hrozbu vraždy. Ale nikto nevidel tieň, ktorý sa objavil na chvíľu a hneď sa zas vsiakol do tmy.

 Biel prekonal nie tak dávno, za noci podobnej dnešnej púť po čary. Hrozivé vidiny objavovaly sa na nebi i na zemi, ale išiel bez strachu, lebo si pred odchodom namáčal prsty v kropeničke. Zaklínač ho so zapálenou hromničnou sviečkou zaviedol na cintorín. Vedel, že bola vytopená z tuku mŕtvoly. Diabolské moci ho chcely zavrátiť a nastrašiť. Vietor, natriasajúci priestorom, pokúšal sa zahasiť plamienok, v tom svetle bolo vidieť tvár skloneného človeka, pohyby jeho rúk, vykonávajúce obrad. Zpod najstaršieho kríža vyhrabal svietiace práchno, azda živé oči, škrípajúce slová, rozpálené zaklínania. Mrmlal nad nimi modlitby a zaklínania a potom do handry, strhnutej s nebožtíka, zavinul hrsť toho ohňa. Za otrasov, dunenia, hrmotenia praskajúcej zeme, šepotom, dvíhajúcim sa z čiernych hĺbok, ozval sa nie k ľudom, ale ku priehlbni tmy.

 — Brata, deti, ženu tvoju dávam na súd boží.

 — Spravodlivo, spravodlivo, oni zmarili môj život, — stonal Biel.

 — Nech sa potulujú bez kúska chleba, nech nemajú rúk, ktorými by si zdvihli lyžicu k ústam.

 — Tak mi, Pane Bože, pomáhaj.

 — Nech sa stane tak, aby ich dolámalo na toľko kúskov ako túto sviečku.

 — Spravodlivo, lebo mi ukrivdili.

 Teraz sa odvšadiaľ sbiehaly obrazy tamtej noci, zatarasovaly cestu a pod nohy padaly slová z cintorína. Biel kráčal nezlomne, predieral sa, razil dopredu.

 Cesta ho vyviedla z priekopy a zaviedla neďaleko k domu, ktorý stál ako maják v tme, ponášal sa na zľadovatelý atrament. Pod nohami pocítil medzu. Neprišlo mu na um vrátiť sa odtiaľto. Pridlho mieril k cieľu pomedzi toľké trápenia a prekážky. Mal dosť sily, aby urobil posledný krok. Bol tak blízko a lak ďaleko. Trčal tu osamotený, mlčiaci ako hrubý kôl, vtlčený do zeme. A ten kôl, podhodený spomienkou krívd, vymykol sa z toho miesta s nesmiernou nenávisťou.

 — Nech tak isto potĺkajú svoje hnáty po cudzích brlohoch.

 Dvierka pozorne otvoril a predsa ohlásily krátkym zaškrípaním, že ktosi vošiel do dvora. Biel sa potkol na pohodenom náčiní a zaklial.

 Neodpracú, moju robotu, nechajú ponevierať sa po snehu. Aby vás... aby vás... márnotratníci.

 Obišiel dom odrazu a došiel ku dverám. Siahol pod pazuchu, vzoprel sa, až mu v hnátoch chruplo, a vytrhol starostlivo strežený poklad. Biel pocítil, že sa mu po tele preliala krv a oheň. Ťarcha vykĺzla z oparenej dlane ako železo, rozpálené do červená. Kusom končitého dreva vyvŕtal dieru v zamrznutej zemi a vstrčil do nej balíček. Zakrivenými prstami urobil tri kruhy a nad každým s chraplavým dychčaním nakreslil kríž.

 — Podkladám nie s Bohom, nie s jeho mocou, ale s diabolskou pomocou, zhni za živa, zhni za živa. Nech z vás telo po kúskoch odpadáva, nech vám zostanú holé kosti, keď ja vojdem na gazdovstvo...

 Prach a hrudky shrnul do otvoru a podpálil ich pohľadom, pritlačil zaklínaniami, päsťami, obuchom sekier, pomstou. Keď dokončil svoje predsavzatie, ozvalo sa zaryčanie, rozdierajúce steny. Zatriasly sa Bielove prsty. Prikrčený vystrčil hlavu a počúval. Nielen počul, ale už aj videl zviera v mukách. Skočil do hĺbky dvora.

 — Krava sa telí. Tak bez pomoci nechať. Niet gazdu. Musia byť už bez ľútosti. Vylihujú si v teple, pod perinou, kdeže by pomysleli na úbohé hoviadko. — Nahmatal veľkú kladku, visiacu na zamknutých dverách. — Zavreli predo mnou, boja sa, že by som čo odviedol. Mykol, nadarmo. Pritlačil plecami, chcel zo závesov vyvážiť. Nepomohlo. Tresol kameňom, až železo zavylo, ale nepovolilo. — Aby sa tak hoviadko trápilo, aby nedozreli, musia mať kamenné srdce. — Ešte raz sa pokúšal skobu vydrapiť, zúfalo trhal a potom znehybnel. Priložil pery ku doske a zastonal:

 — Rysuľa ! Rysuľa !

 Krava, utíšená známym hlasom, prestala ryčať. Keď Biel počul šuchorenie slamy, rinčanie napínanej reťaze, zašeptal najmilšej bytosti:

 — Vzpína sa, líha, teraz vstáva. Vysili sa, úbožiatko, bez ľudskej pomoci.

 Vedel, že sa teraz zviera obzerá za seba, bučí, prihovára sa najcitlivejšími výrazmi teliatku, ktoré má opustiť jej lono. Cez steny videl ubolené oči a viac precítil múky kravy ako muky rodiacej ženy. Biel hľadal sekeru, chcel skobu vysekať. Nenašiel. Nuž prázdnymi päsťami mykal, trhal, až mu chrbát práskal od napätia. Po dlhej námahe skočil k domu, päsťou zaťal na rám okna a zvrieskal, aby oznámil nešťastie.

 — Vstávajte, psí synovia ! Krava sa telí ! Zhynie bez pomoci.

 Za tabuľami, roztrasenými ešte od úderu, začala sa prudká behačka po izbe. Otvorily sa dvere. Nebolo rozoznať Iudí, len v kruhu hojdajúceho sa lampáša dva tiene sa náhlily cez dvor ku stajni. Biel šibol chytro do kúta medzi staviská a prirástol ku stene. Toľko ráz odtŕhal ruky, robil pohyby, nesúce záchranu, pohyby, ktoré mohly uľaviť teliacej sa krave. Napínaly sa svaly, dlane cítily tvar naučených zákrokov. Zabudol na pomstu. Jediná starosť na svete bola teraz preň, jediná túžba, aby sa šťastlivo otelila. Nie očami, lež sedliackou dušou, jej najtajnejším citom sledoval akt telenia. Ked počul stonanie, stŕhal sa.

 — Pane Bože ! Pane Bože ! Zachráň biedne hoviadko !

 Lampášik, čo stál v stajni, osvetľoval oddola jej vnútro a ukazoval vždy novú podrobnosť. Pod povalou hustla tma. Biel v osvetlenom páse videl čulé zákroky, chcel zakričať, radiť, že nie tak, že inakšie, no bol si istý, že ho odoženú a kravu nechajú bez opatery. Pri myšlienke na to tŕpol, iba srdce buchotalo, potkýnalo sa o rebrá tak, že nijako nemohol utíšiť jeho tlkot.

 Bielová ešte raz vybehla cez dvere a vrhla na steny tieň ako smútočné znamenie. Vo vnútri sa dlho nezabavila, pobudla iba toľko, čo zpoza obrazu vybrala hrudku posvätenej soli, a už sa vrátila do stajne, žehnala, mrvila a odrobinkami obsýpala teľa.

 — Oblíž si, oblíž si svoje dieťa, nebudú ti zuby tŕpnuť !

 V šere, iba trochu rozjasnenom, vynorily sa obrysy kravy, zablysly sa veľké oči, opojené šťastím, kotrba veľká, rohatá, tak mäkko, s takou citlivosťou sklonená ku chlpatému stvoreniu. Medzi radostné pomukávanie zapletalo sa slabé bľačanie. Krava drsným jazykom lízala jeho slepenú srsť.

 Teľa sa na nešikovne pokročených nohách tislo ku vemenu, čiernymi paprčami mrvilo byle, šuštiace zlato, ponáralo sa do postlania ako do vln. Bielová odpočívala po vysilujúcom mordovisku, rozprávala po gazdovský o Krasuliach a Rysuliach, aké mala, kedy sa behaly, hovorila o ich prednostiach i o chybách, koľko mlieka dávaly, ktorá dala, ktorá kopala, napokon rozhodla, že toto teliatko sa prichová.

 — O dva — tri roky nevestu dovedieš do domu, búda pre teba.

 — Dosť bude krmiva ?

 — Do jari treba prebiediť, v lete je vždy ľahšie, trávy nasbieram. Škoda predávať. Pekné.

 — Treba zaniesť do chalupy.

 — Nedotýkaj sa kožuchom, — vyskočila a odsotila syna, ktorý chcel tela zdvihnúť. — Najprv treba urobiť svätý obrad. — Odriekala zaklínania, zažehnávania, robila znaky, čosi odháňala. Neprestávala vykonávať obrady a skríkla: Podaj snôpok ! — Rozviazala povrieslo, tela dobre zakrútila do slamy. — Teraz chyť ! Tela neslobodno prikryť ani vrecom, ani plachtou, ani kožuchom, lebo potom handry žerie a nechce hrýzť pašu. Slamou treba.

 Syn otočil ťarchu záhybmi šiat i srdcom.

 Biel z daľeka sliedil na pohyby. Bol pripravený vyskočiť z úkrytu. Pristavil ho hlas ženy. Vydýchol s úľavou.

 — Odo mňa vie, že tak treba. Aspoň v tomto poslúcha moju vôľu.

 Bielová s lampášom ukazovala cestu synovi, ktorý niesol poklad do teplej izby medzi ľudí. A v stajni sa rozliehalo ryčanie. nakypnuté ľútosťou, a ohlušujúce rinčanie reťaze. Krava trhala reťaz, rohami bodala prelud ľudí, ktorí jej odňali dieťa, a poznove napínala šiju a prešťastnými očami hľadala v tmavej prázdnote. Jazykom lízala miesto, kde pred chvíľou stálo teľa, hltala po ňom vôňu, spomienku naň, takú živú.

 — Ako to hoviadko plače za deckom ! — rozcítila sa Bielová, keď počula roztúžené a milé privolávanie.

 Medzitým tela vymotalo hlavu zo slamy a pyštekom chytalo líce, možno hľadalo vemeno. Chlapec sa veselo zasmial.

 — Mama, ale je figliarske to teliatko, bude žrať, tak ma šteklí, že ani udržať.

 — Nepúšťaj, nepúšťaj, lebo zabiješ alebo dokaličíš — napomínala matka.

 Len niekoľko krokov ich oddeľovalo od prahu dverí. Biel z kúta napäto striehol na idúcich. Otriasol ho chichot z najhlbšej priehlbne nenávisti.

 — Prešli raz, teraz druhý. Obidvaja, obidvaja, — kŕčovito zatínal päste, ako by dvíhal kamene. — Za mňa. Nebudeš, synak, na otca ruku dvíhať, nebudeš, drahá ženička, vlastného muža z chalupy vyháňať.

 Už mali prekročiť prah. Svetlo ukázalo šedivý pás a rozhrabaný prah. Bielová sa len teraz stŕpnutými očami dotkla rozkopanej, rozsekanej zeme a ako hromom zasiahnutá zvalila sa pred synove nohy a zatarasila priechod sebou i výkrikom.

 — Nechoď !

 Lampáš sa vykĺzol zo stŕpnutých prstov a zahasol. Tma prikryla výjav.

 Krik matky a ryk kravy znel teraz jednohlasne, lebo mal ten istý výraz zúfalstva, to isté prifarbenie bolesti. Zviera a človek.

 Biel, bodnutý zvolaním, cítil, že mu ktosi zatĺka drevený klin do pŕs, driape stehná i kosti. Zaťal pazúry do teľa, nimi chcel vydrapiť bolesť. Studený mráz ho šľahal palicami. Nedostávalo sa mu dychu. Zaškrtí ho povraz obesenca. Kamsi sa rozbehol. Vymotal sa z dvora do záhrady. Potkýnal sa o kopce, jamy, kôpky, vysoko navŕšené. Ramenom objal peň stromu a odrazu nad čímsi dojímavo a horúco zaplakal. Pred sebou mal čierňavu, poprešívanú ohnivými znakmi. Zacláňal si oči a zamieril do noci. Vypätý zastal, rástol, mohutnel a ešte raz skočil s päsťami proti priestoru, ani čo by sa chytal za pasy so svetom. Zadunela zem. Prudký víchor smietol vzburu. Biel sa potkol, zvalil sa tvárou na zmrznutý záhon, pastami tĺkol, hromžil, zarýval sa do hlbín zeme. Nesmiernu ťarchu zvaleného tela ktosi priklincúval cez pľúca, cez srdce. Stonanie vydieralo sa zo skaličených pľúc.

 — Zmárnia ! Zmárnia !

 Pod slenúce pery sosypaly sa hrudy, brázdy, v ktorých pulzovaly odrobinky jeho života, všetkých rozsekaných premozolených dni. Do každej hrudy vlial sa hlas ako cícerok potu .

 — Nemáš gazdu !

 Vo tme bolo rozoznať obrysy človeka s ramenami naširoko rozprestretými, ľudskú hrudu, hnevom navretú, rozrastenú plecami, nehybne ležiacu ako skala, shodená s výšav, rozdrvená, zadiávená a ešte sa vypínajúca svalmi a kosťami. Veľké päste sa kŕčovito vrývaly rozčapenými prstami do zeme, do hĺbky, k samému srdcu.

 Zdalo sa, že človek umrel.

 Končeky prstov sa ľahučko chvely azda ľudským plačom natriasané alebo živou triaškou citlivej zeme ?

 Len prsty prejavovaly, že hrudka človeka, skamenela v láske a nenávisti, ešte žije.

XVIII.

 Cez veľkú prestávku mlčiaca hŕbka obkľúčila učiteľku i Giemzovú z rodičovského sdruženia; rozdeľovaly občerstvenie. Deti podkladaly prinesené hrnčeky, vzájomne sa odtískaly, hladnými zrakmi hrýzly už krajíčky chleba nakopené v koši a chtivo počúvaly čľapot nalievaného čaju. Ruky sa podvedome stŕhaly za podávaným jedlom.

 — Každý dostane, netlačte sa.

 — Ó Bože, čo ste nikdy nejedlý ? Čo ste také pažravé ? — skríkla rozsrdená baba. — Jedno druhému by z úst vydrapilo okáľmi.

 Pokarhané deti stichly a zavolané po mene prichádzaly rad-radom. S kaňvy nevybuchovala obyčajná para, lež prečudná vôňa, ktorá oblievala bledé tváre rumencami.

 — Čaj a chlieb.

 Obdarené odchádzaly na svoje miesta, nohy skoro nedvíhaly, lebo nemaly sily. Učiteľka kývla prstom na Alojza, ktorý stál stranou. Žena vybrala veľké kusisko a vstrčila mu ho drsnou dlaňou a presýtená rozcítením dodala:

 — Zajedz si, chudáčik, — štuchla učiteľku a vzdychla milosrdne, — strašne biedny chudák, otca nemá, matka chorá, akože nedať ? Bieda, prebieda v tej chalupe. Iným by som nedala oj, nie, lebo aj za čo ? Nerobíš, tak nejedz. — Ó, pozrite ! — žmurkla porozumievavo, — deti Valkovsove. Im by som nedala, ani toľko, lebo tým netreba. Rob všetko premyslene a maj toľko, koľko môžeš uživiť; postaral si sa o deti, tak sa staraj, čo na ne,— fučala pohoršene. — Do školy pošlú, lebo tam dajú zadarmo jesť. Ježišu, takí ľudia bez hanby dívajú sa len na vyžobraný chlieb.

 — Čo sú tým ony vinné ?

 — Pravdaže, čo sú ony vinné ? Pravdu máte. Otcovia sú vinní, lebo kážu ruky vystierať, otcovia sú vinní, lebo sú naničhodníci. Nič si nerozmyslia. Neraz ma zlosť chytá i plakať s ami chce nad tým drobizgom, nahé je to, bosé je to, otrhané a hladné !

 — Čo tam otcovi, keď sa cudzí ľudia starajú o deti. Myslíte, že sú otcovia vďační za raňajky ? Kdeže ! Vysmejú sa: majú, nech dajú, do paroma s pánmi, čo im od brady odkvapne, to dajú sedliakovi. Tak sa odmenia. Hovorím vám, sedliak je taký, má plytké srdce. A ty si čie, dievča ? Nie Teselských ? — prihovorila sa ubiedenému dievčatku, zakrútenému do ručníčka. — Hneď som ťa poznala. Isto nemá košele ani topánočiek, len handrou zavinuté nožičky, — vysvetľovala stíšeným hlasom. — Mali majetoček, ó, mali, pekný. Kde sa podel ? Zhorel ? Voda ho sobrala ? Nešťastie stihlo ? Nepostavil plot pred divou zverou, grunty nerobil z kameňa, neobrábal panské a pošiel s otcovizne. A prečo ? Lebo je darebák, nechcelo sa mu robiť. Bolo tam vyspevovanie, pijatyka a tancovačky. Kosu cez leto nevezme do dlane, pole necháva nezorané. Boha sa nebojí, pomíňa do ostatného groša. No, a viete, čo bolo ? Chalupa, čo mu otcovia zanechali, zhnila, podopieral, látal a teraz býva a žije z milosti druhých. Prežral, prepil, dnes deti po žobraní posiela. Vietor vychová jeho deti. — Potiahla učiteľku za rukáv. — Pozrite, najväčší bedári prinášajú najmenšie hrnčeky. Viete, prečo ? Lebo sa hanbia, berú, lebo musia, ale len toľko, aby sa nasýtili a nenažrali. Najväčší boháči sú pažraví. — Giemzová ustavične rozprávala, hoci podľa jej uisťovania nemala času klebetiť, veď bolo toľko hladných úst, toľko chtivých očú, toľko prázdnych rúk. Ani vystačiť. Nuž sem — tam rozdeľovala chvatne, že jej dlane len tak lietaly. — Vždy chlípu pomyje z ovsenej múky, aspoň raz si zajedia hodvábny chlebík, nech zjedia, nech im poslúži na zdravie.

 Učiteľka naberala naberačkou, pohľadom sprevádzala deti, pozorne odnášajúce plné hrnčeky, aby nevyčrpkaly ani kvapku. Alojz nejedol, ale pil hladným žalúdkom odhrýzané kusy. Čaj plynul sladkým pramienkom dolu hrdlom. Po niekoľkých glgoch sa na čosi rozpamätal. Lenivo pohol čeľusťami, už nemohol prehltnúť mäkkú striedku, puchla mu v ústach. Taký bol zaujatý jedením, že si vôbec nevšimol učiteľku, ktorá pri rozdeľovaní občerstvenia pozorovala Alojza, lebo sa jej jeho chovanie pozdávalo podozrivé. Predstierala, že sa nedíva na tú stranu. Alojz už podvihol krajec k ústam a odložil ho, tak mu odrazu oťažel, o čomsi uvažoval, premáhal sa; šikovným pohybom nezbadané šuchol s dlane zvyšok chleba a schoval v rukáve.

 — No, nikto nevidel.

 Tak isto pozorne, kradmo vytiahol z bočného vrecka fľaštičku na atrament, ktorú si bol cestou vyumýval, a pod lavicou do nej prelieval čaj, pritom prestrašene striehol očami. Sklo začalo milo zohrievať konce prstov a zobúdzalo cit, že neprelieval čaj, lež kypiacu radosť do srdca. Učiteľka, pobúrená tým, čo zazrela, znenazdajky sa opýtala.

 — Čo to robíš ?

 Chlapcove ruky podskočily ako patykom preťaté. Drobný pramienok prskol na dlážku. Všetko stíchlo vari len preto, aby všetci mohli počuť kvapky rovnomerne čľapkajúce na dlážku.

 — Nechutí ti ? Isto do potoka vyleješ cestou zo školy. Prečo nič neodpovedáš ?

 Tí, čo vedľa neho sedeli, štuchali ho lakťami.

 — Povedz !

 — Keby som ťa palicou rafol, tak by si sa priznal.

 — Prosím, keď sa zasekne, tak sa nijako z neho nedá slovo vyžmýkať.

 Alojz stál so sklonenou hlavou, v stŕpnutých prstoch stískal hrnček i fľaštičku. Ustavične sa čímsi zadúšal, možno utajeným plačom a možno nachytro vypitým čajom. Rumenec mu zalial líce, rozprestrel sa pomaly, zalial úsla, spálil slovo, len čo krvou nevyprskol. Taká hanba ! Nepovie.

 — Nevieš odpovedať ? Prečo ? — Učiteľka by ho roztrhala, tak ju neho zaťatosť privádzala do hnevu. Keby kladivkom udrela, tak by možno odsekla šlipku z tej tvrdej a nepoddajnej skaly. — Prečo si taký zaťatý ? — Chytila ho za bradu. — Pozri sa mi rovno do očú, ako vždy, úprimne, jasno, viem, že povieš pravdu.

 Tvár obrátil nabok a mihalnice sviazal riasnicami.

 — On rád kradne, už od mala je na to zvyknutý, — vystrelil z vravy neľútostný hlas.

 Alojz podskočil na mieste ako postrelený vták, chcel zapriečiť, kŕč ho schytil za hrdlo a iba prudko zakýval rukami.

 — Ja nikdy nekradnem !

 — Ty si to, Jožko, tak povedal ? Mal by si sa hanbiť takto hovoriť o spolužiakovi. Kto ta to učil ? Si vskutku nepolepšiteľný. Zanesieš svojmu otcovi ceduľku, aby vedel, že si urazil svojho spolužiaka. Koľko ráz som hovorila, že sa nesmie žalovať.

 — Ja nežalujem, len hovorím.

 — Alojz sám povie, prečo prelieval, lebo vie, že ho nepotrescem, — obrátila sa poznove ku chlapcovi. — Keď ti nechutilo, mal si vrátiť, iné deti sú hladné a rady by vypily.

 — Nie, nie, — nemo zakýval hlavou.

 — Z neho je zelina, hohoho, do každého zadiera, lebo on je z takého rodu, — hoci bola napomenula, žaloval zas nový hlas.

 Výkriky zvyšovaly v Alojzovi plachosť a pritom ho hanba napĺňala. Radšej by bol, keby ho niekto palicou tĺkol alebo chytil za krk a šmaril so schodov, len aby nedával ďalšie otázky. A pritom mu hnev začal stískať päste a metať zlovestné pohlady na spolužiakov. Medzi obočím sa mu prehĺbila ostrá ryha ako dospelému. Málo chybovalo, že netresol chlieb a hrnček o dlážku, ale nechcel urobiť nepríjemnosť panej, vždy dobrej a súcitnej. Priznať sa nechcel nielen pre odpor, ale najmä preto, lebo sa bál, že sa mu vysmejú. Tichý šepot a vánok, vyvierajúci zo srdca, nemohol vyjadriť to, čo chcel.

 — Prečo si taký ? Chorú matku trápiš svojím počínaním. Ustavične len sľubuješ a nenaprávaš sa.

 Keď povedala »chorú mamu«, Alojz nabral dychu a ako by vo veľkom vzlyku vyhodil zo seba dve slová.

 — Pre mamu...

 — Čo ? Pre koho ? — pýtala sa trhaným hlasom.

 Nemohla pochopiť doznanie, ktoré práve počula. — Akože pre mamu ?

 — Mame som chcel zaniesť, mama sú chorá a hovorili, — zas zavzlykol, — že by sa dakedy čaju napili. A preto... a preto... Oni nikdy, ja vždy — už nič viac nepovedal. Stále sa mu pery triasly. To doznanie, zapýrené hanbou, ako vytrhané pulzy vpadlo do vravy. Učiteľka sa odrazu zohla ku dlážke, ako by ho chcela zdvihnúť, aby dupot topánok neublížil svätosti. Videla mu v očiach už nielen zahanbenie, ale zúfalstvo pri myšlienke na to, čo urobil, a zmocnila sa jej ničím neopísateľná ľútosť a rozcítenie. Nevedomky položila ruku na jeho hlavu. Alojz túžil chytiť ju, pritúliť k perám, díval sa očami zaliatymi slzami do priestoru, potom už nevidel nič, lebo mihalnice zaclonily napuchnutú belasosť zreníc. Dlho sa tvorila slza, napokon skĺzla na líce jedna, potom druhá.

 — Ja by som chcel poslúchať, ale všetko sa obracia vo mne a na zlé vychodí. — Teraz tak isto, chcel som mame a tak to vyšlo. Ruky a nohy mi poodtínajte, tak budem dobrý. — Nemohol zadržať plač a cmichal — Už sa polepším, len sa na mňa nehnevajte.

 Učiteľka mocným pohybom pritúlila chlapca. Ďalej rozdávala chlieb, usilovala sa splniť povinnosť, no ruky sa jej zapletaly a bez slova vyšla z triedy. Chodby hučaly vrieskaním. Alojz sedel v lavici, už nemohol jesť, radšej by zhltol žeravé uhlie. Keď ho ktorýsi zavolal, chcel vyskočiť oknom. Deti ho zadržaly a zaviedly k riaditeľovi, ktorý stál na chodbe v kruhu »celého sboru«. Obzerali si ho od hlavy po päty a pošepky sa shovárali.

 — To sú mučeníci, veru, veru. Ja by som ho všetkým sýtym ukázala, tak by, tak by... To je zločin, za ktorý sme zodpovední.

 Ktosi bezcitne rozopäl kabátik, hoci sa chlapec spieral.

 — Netýkajte sa ma !

 — Bez košele.

 — Jednu mám a sám si ju periem. Kedyže mám oprať ? Preto chodím takto, — lakťom odstrčil dotieravca.

 Pri tom pocítil páliaci pohľad na tele a sovrel takým hnevom, že len čo im nenapľul do očú na ich omŕzavé rozhovory. Trčal tam vraštený do zeme.

 — Pluhy, nech natlčú a nech si nerobia posmech. Čo chcete odo mňa ? Čo  — Sotva sa vzmohol na to, aby sa odtiaľ vymotal; na rozlúčku počul hlas, stíšený rozcítením.

 — Aké má smutné oči. Úbožiačik.

 — Ty sa raduj. Keby ti dedko vyprášil dudy, že si ani sadnúť nemôžeš, lak by si si tiež nespievala, — zašomral namiesto odpovede. — Čo koho do toho, že nemám košeľu ? Neprosím nikoho, aby mi urobili. — Keď obchádzal okolo nich, nepočul, len vycítil svoje meno a stŕpol. — No, narobil som, narobil. Dajú mi, poriadne vyplatia. Kradol som ? Nech zabijú, raz bude koniec. Dedkovi povedia ? Nech povedia.

 Dvor šalel, lebo každá míňajúca sa chvíľa bola prekvapením, vykričaným cez toľko úst, koľko bolo žiakov. Ten živel nevládal prilákať Alojza do búrlivého víru. Oslovený, zgniavený trčal v kúte, ľahostajne sa díval na zábavu, zápasy, naháňačky, boje. Len raz sa zlovestne mykol a päste stisol, keď z ktorejsi hŕbky vystriekol hlas a hneď sa kdesi podel, vtopil do vravy.

 — Kradol si, dedkovi poviem !

 Po odzvonení prestávky vliekol sa zamyslený, krok za krokom, schod za schodom, až sa doliahol k lavici a klesol na svoje miesto. Nevidel deti, nepočul učiteľku, tak rozcitliveno na neho zahľadenú. Po vyučovaní sa rozvrieskaná chasa vyliala z väzenia a zaplnila dvor i ulicu krikom, ktorý nečakane stíchol. Najrozvrieskanejší stíchli s čiapkami v rukách, zaslali na okraji chodníka. Zvonček, vynárajúci sa z tmy, podťal hŕbu a shodil na kolená.

 — Kňaz ide s Pánom Ježišom ku chorému.

 Postava kňaza v žltom svetle lampáša prechádzala okolo kľačiacich. Zachvela sa ruka, požehnávajúca ich modlitby.

 Kone, čo išly obvyklým krokom, odrazu sa strhly dopredu, pohonič ich prudko pridŕžal, vzoprely sa na zadných nohách a zastaly. Spätené prednými kopytami hrabaly vo vzduchu, aby ich o chvíľu spustily a roztlkly všetko, na čo naďabia.

 Zpoza uhla vyskočil Biel a zaryl sa do snehu skoro celkom pod sane. Pohonič násilne zadržal splašené kone, len čo opraty nepraskly, prudko zatočil a vyhol sa človekovi, iba ho zasypal kúrňavou rozfŕkaných úlomkov ľadu.

 Biel sa vystretou rukou dotkol štóly, odfúknutej vetrom.

 — Pane Ježišu, povolaj z tohto sveta všetkých, čo mi zatarasujú cestu do gazdovstva, — trčal opustený uprostred hradskej s prstami, spletenými na prsiach. Nezmenil výraz tváre a šeptal celý blažený: Prosil som Pána Ježiša ukrytého v olejoch, v pomazaní nemocných. Vážna vec. Živý Ježiš sa uberá tadeto, počul moje prosby a videl môj plač. Len čo ma kôň nesrazil. Keby ma bol zabil, už by som bol u Teba, Pane Ježišu. —Sladký úsmev zvlnil zaťaté pery. — Ale ma nesrazil, lebo ma láskavosť božia má vo svojej ochrane a neopustí, kým sa nedočkám spravodlivosti. — Zaťal očami do prázdneho večera, tĺkol si päsťami do pŕs a bozkával svätú prítomnosť.

 Deti vedia kľačiaceho chlapa sa s krikom rozbehly domov.

 Alojz sa vliekol osovený. Keď obchádzal okolo dvora Vierčochov, zpoza uhla ho obúšila prezývka.

 — Zlodej ?!

 Už skončil, aby päsťami dotkol, lež nová, ťažšia nádavka ho zadržala. Večer zopakoval to isté všetkými štyrmi stranami sveta. Alojz sa zmietal, päsťami hrozil vybuchujúcim hlasom. Ustatý zastal pod stromom a iba teraz si uvedomil, že by nestačily ani plné ruky kamenia, aby ich zahlušil. Bezradne zaplakal.

 — Prečo som taký ? Čo ma pokúšalo ? Prečo som to urobil ? Už nebudem inakší ? Dedko mi naklaje a zbije ma. — Dedkovi by zuby ukázal, iba matky mu bolo ľúto. Vedel, že ho nevyhreší, nezbije, len s plačom privíta. Radšej by bol, keby palice lietaly, nie jej bezmocné, tak prísne karhajúce slzy. — Ja ťa neučím na zlodejstvo, a ty si taký. Nikto z našej rodiny nekradne, ty si prvý. V hodine smrti nebudem mať pokoja lebo budem myslieť, že tu nechávam takého syna. Každý povie: zlodej a ja zlodejova matka. Keby si mal kradnúť, tak ti ruky poodtínam, pre tvoje dobro, aby si v árešti nezhnil, aby si hanbu nedonášal, — počul cestou slová, tak často opakované, a videl jej oči. Poháňaný výčitkami obrátil sa a chytro bežal vo tme k dedine. Nevyhľadával cestu, jedno mu bolo, kade ide, len najdalej od dedka, od jeho preklínania i od matkinho vyžalúvania. Vedci len toľko, že sa »uleje«. Keby bolo leto, to by bola zábava, knihy pod medzu a hajdy, kam oči povedú.

 Často tak robieval. Dusila ho tesnota, čosi vyháňalo zpomedzi štyroch stien a kázalo uháňať pred seba dopredu. Potuloval sa po poliach, lesoch, predstavoval si, že chodí po neznámych krajoch, oživoval si príhody, o ktorých počul i čítal, ktoré vo svojich predstavách prežíval ako vo skutočnosti.

 Náhodou stretol Jozefa od Dobošov, ktorý, mu preťal cestu otázkou.

 — Kamže ideš, Alojz ?

 — E... e... tak, k dedine, k tetke, mlieka majú dať mame.

 — Pôjdeme spolu.

 Ťažko vyťahovali zo závejov snehom oblepené nohy, preto únava odnímala dych.

 — Pozri, čo sa to hen stvára.

 Pred domom Doboša, na miernom svahu bolo vidieť hŕbu poschádzaných ľudí.

 — Strýko chorlavejú, pred večerom strynká poslali kone pre kňaza. Nenašli ich. Kdesi bol. Teraz možno prišli dôstojný pán.

 — Videli sme, pred chvíľou prišli.

 Ľudia v hŕbočkách postávali pod stenou, pri plote. Pri slabo osvetlenom okne daly sa rozoznať tváre. Ostatní sa strácali v súmraku. Pitvor bol nadžganý vážne čakajúcimi. Z ticha vznášaly sa vzdychy:

 — Márnosť !

 — Ej, Bože, Bože ! V pazúroch stískaš, a smrť ti všetko vydriape bez bitky.

 — Vždy bolo tak a vždy tak bude: kolíska pre malého, miska i práca pre dospelého a truhla pre starého. Len toľko treba človekovi.

 Niekoľko chlapcov prilepilo oči k oknám. Alojz sa natiahol, aby nakukol dovnútra. V izbe nebolo nikoho, len kňaz sklonený nad chorým končil obrady, potom sňal štólu, pobozkal striebornú výšivku, stiahol superpelíciu a ukázal sa už v každodennom obleku. Ešte čosi povedal kľačiacim a vyšiel. Cez otvorené dvere sa dostal studený vzduch. Kostolník bežal s lampášikom popredku. Shromaždení skočili k čiernej postave, k belejúcim sa rukám. Prepošt kreslil kríže vo vzduchu, odriekal požehnania od prahu až po sane, čo stály za plotom. Sadol na snôpok slamy prikrytej dekou a vzdychol.

 — Prikryte mi tam nohy, veru priťahuje silný mráz. Koľko stupňov bude ? — Keď sa kone pohly, rozhojdal sa zvonček. Alojza trhalo, aby sa zavesil vzadu. Jožko ho potiahol so sebou.

 — Poď do chalupy, treba sa zohriať, celý som premrzol.

 Hrubá hromničná svieca, zastoknutá do farbistého krčiažka, rozprašovala žltý predymený plameň. V izbe zaváňalo jalovcom, použitým namiesto kadidla. Dlážka pozametaná a slávnostne pieskom posypaná. Na stolíku čierny, večne smútiaci Kristus blyšťal sa klincami vbitými do červených rán. Tvár chorého Doboša, ponorená do hlavnice a otočená šedivými vlasmi, dýchala pokojom, ako by telesná schránka bola zostala tu na zemi a duch vstúpil už do nebeských priestorov, ďaleko od starostí a súžení. Pohodené ruky odpočívaly po námahách života, stískaly zrnká ruženca, čo splývaly s prstov na perinu. Ruky, také zrobené za života v zlosti, v pomste, v nenávisti a chamtivosti, teraz už nepotrebné, maly sotva toľko sily, aby držaly drobné zrnká.

 Chlapci mädlili čiapky v rukách a vytriešťali oči na to, čo sa tu dialo. Ten i onen mäkšieho srdca bedákal podľa dedinskej obyčaje. Ľudia prišli, aby postáli nad posteľou, pokývali hlavou, zavzdychali a odchádzali ku svojim každodenným starostiam, lebo každý ich mal toľko, že ani sa spamätať. Spočítaš piesok v rieke ?

 — Pri umierajúcom sa nepotešíš, ani nenaješ, — končili žalostné Otčenáše. — Sotva dýcha, už dozrel na smrť. Nuž nech sa stane, nech sa stane, čo sa má stať.

 — Aký bol, taký bol, ja ho súdiť nebudem.

 — Pravda, kmotor, pravda. Viete ! Hohoho ! vieme, ako bolo. Dosť má na svedomí, dosť preklínania si ponesie. Nebudem mu vyčítať, keď už ide na boží súd, predloží účet, oj, predloží ťažký účet.

 Za prahom vyschýnaly slzy ľudí, tíchly najboľavejšie výrazy, len zástery, ktorými si ženy utieraly uplakané oči, dlhšie zachovalý spomienky.

 Po pustnúcej izbe vznášal sa smútok; modlitby niekoľkých báb viedla modleníčka Záchvejová, rozvravená Otčenášikmi a rozkladajúca rukami, ako by sa ustavične pokúšala zachytiť večnosť, unikajúcu z toho údolia. Ich postavy, ich pohyb boly ako vrany, pobožné rozkrákané nad zdochlinou.

 — K hrôze jeho hriechov buď milostivý !

 Po prestávke sa domáce práce rozločily každodenným tempom. Skrúcačka a uháňačka po dvore. Vnukovia začínali hádky o drobizgy, kričali, štuchali sa popod rebrá buchnátmi. To Záchvejová nemohla strpieť, prerušila lamentácie za umierajúcich, koho zachytila, kmasla päsťou a vyhodila do kuchyne.

 — Naničhodníci ! Roztrhala by som vás, tak by ste boli ticho. Ó Ježišu milosrdný, v hodine smrti...

 Starší chlapec rozložil sošit a pod smutným Kristom pri svetle hromničky písal si úlohu nazajtra. Chvíľami padal na biely hárok tieň kríža, podľa toho, s ktorej strany zavialo na sviečku. Čeľadník, vŕzgajúc podošvami, lozil po izbe, podkuroval v peci. Bol tu čas chystať večeru, nuž okraj oval zemiaky a hádzal do hrnca, až voda dookola striekala. Nevesta chytila hrotok, nariekala cestou, nosom posmrkávala a odbehla kravičky nakŕmiť, napojiť, vydojiť, lebo ani umierajúci v tom nesmie prekážať.

 Rozliehal sa štrngot riadu a náhlenie.

 Doboš, odcudzený už tomuto životu, počul slová, videl gazdovskú robotu, ale ony pre neho strácaly svoj skutočný tvar, stávaly sa preludom, či duchom tých robôt, pri ktorých sa mozolil za života.

 — Matka !

 — Čo, otec ? — ...zavolaj susedov, — nemohol sa dostať k hlasu, už neužitočnému a nepotrebnému, zabúdal na pozemské mená — Smoka... — niekoľko ráz pohol perami aby zachytil druhé, blízke, teraz už stratené meno — Harkulu, — pľúca ťažko pracovaly, chytaly zvyšok dychu.

 — Načo ich mám zavolať ?

 — Poriadok urobím.

 — Ó Ježišu ! ó Ježišu ! Toľko rokov spolu v práci, v biede, v radosti a už chceš odísť, gazda môj. Čo si počnem bez teba, ja sirota ?...

 — Poberám sa odtiaľto, aj ty čo nevidieť pôjdeš za mnou. Onedlho. Dosť sme sa tu narobili.

 — Ó dosť, ó dosť ! Týmito prstami sme sa dopracovali pekného majetku.

 — Pošli po svedkov, treba zariadiť, čo každému zanechám, aby po mojej smrti nebolo nijakej bitky ani urážky Boha. Spokojne chcem spať v truhle. Majetok podelím ako chlieb, každému po krajíčku...

 — Gazda ! Gazda ! Nenechávaj ma tu samú ! — Žena sa o prela o stenu a lamentovala vždy hlasnejšie.

 — Neplačte toľko ! — Záchvejová ju objala okolo krku, pohladkala po tvári a posadila na stoličku. Smierte sa s vôľou božou, už mu nič nepomôže, len naše Otčenášiky, nech si po nich ide pre odmenu, keď je taká vôľa Pána Ježiša. Kľaknite si, spolu s nami odriekajte: »Vyjdi, duša kresťanská, vyjdi v mene Boha všemohúceho ... Zmiluj sa, Pane, nad plačom, zmiluj sa nad stonmi jeho...«

 — Zavolám ich, — vyskočil Alojz a zdupkal pätami za prahom.

 O chvíľu zabúchaly v pitvore čižmy, otrepávajúce sneh. Vkročili dvaja priatelia v kožuchoch a súčasne sňali baranice, stiahnuté na uši.

 — Pochválený buď...

 Slabý, skoro neviditeľný úsmev, ako vnútorný prílev radosti rozjasnil Dobošovi tvár na privítanie prítomných.

 Smok vykrúcal fajku a dlaňou ometal fúzy, čo rástly ako vecheť na červenej, spokojnej tvári. Pod hustým obočím veselo sa blyšťaly belasé oči. Nemohol obsedieť na mieste, motal sa po izbe. Harkula, chudý, vyholený, mal tvár zo samých vrások, súženia a šedivých starostí. Na lysej lebke jagalo sa svetlo ako olivový olej, rozliaty medzi zázračne zachránenými vlasmi. Mlčky stisol Dobošovu bezvládnu ruku a sadol si statočne zamyslený. Smok figliarsky hrešil suseda.

 — Po čo, priateľu, po čo nás v noci vyháňaš zpod pece do takej zimy. Poshovárať sa ti zachcelo s dedkami ?

 — Nie na besedy... pred odchodom som ...

 — Na Otčenáše chceš dať ? Vstrč svoju babu do diery a urob veselie. Akože som starý, tak huha, — dupol nohou a poskrúcal sa dookola. — Ešte je vo mne sila, mladému by som ukázal, ako sa tancuje. Pamätáš sa ? Hoho ! — žmurkol očami, — keď sme, ehe, čo tam pred nimi hovoriť, hneď so zubami na teba. Ej, boly to časy.

 — Čo tárate dve na tri ? Veď prijímal Pána Ježiša.

 — E, dobre ma pozná, dosť sme sa nasmiali, vypili, lebo sme priatelia. Poviem ti len toľko, sestra: Pán Ježiš má veselosť rád. Vieš, prečo zmenil vodu na víno ? No ? Povedz ! Aby sa mal človek čím v trápení potešiť.

 — Mali by ste mať rozum.

 — Mám, len nie vo všetkom.

 — Nad hrobom stojíte, nuž si ruženec medzi hriešne prsty vezmite, možno sa Pán Ježiš ešte zľutuje, — zavrčala Záchvejová.

 — Ja nestojím nad nijakým hrobom. Ľudia toľko stonú, že ich staroba ťaží, roky gniavia. Mám sedemdesiatpäť rokov a len teraz ma začína život tešiť. O nijakej starobe neviem, roky ma tlačia, a keď si prelejem pol štvrtky, až potom mi je rezko a gurážne, — podskočil, pätami sekol vo vzduchu, — unáša ma, také mám ľahučké nohy. Ty si vari mladší ako ja, o štyri alebo šesť rôčkov. Ženil s sa — počkaj, — rozpamätával sa, na prstoch preberal. — Aha, môj Vojtko už husi pásol. Tebe sa len zdá, že si slabý. Keby som ti podal pálenky, tak by ťa podvihlo.

 — Už ma, bratku, nič nepodvihne zo smrteľnej postele. Len jedno želanie mám, aby som sa dočkal pastierskej. Koledy, koledy, — slovo, často zopakované, rozjasnilo pery, — keby som ešte videl, keby som ich ešte počul.

 — Netáral by si daromnice. Baby nad tebou oj čia, tak sa ti žiť odnechcelo. Chyť patyk a vyžeň ich do poľa, hneď začneš ináč dýchať.

 — Bratku, bratku, žartuješ, lebo ťa život teší, — nabral dychu a výraznejšie hovoril, — prosím vás o poslednú službičku, chcem porobiť akýsi poriadok s chudobou.

 — Môžeš ešte hovoriť ?

 — Môžem.

 — Tak daj pokoj. Chceš, aby si ťa deti ctily, nepúšťaj nič z hrsti, kým z teba posledná para nevyjde.

 — Nedáš ? Tak ti prsty vlastné deti odtnú a vykmasnú, — zastonal Harkula.

 — Už mi prišiel čas.

 — Aký čas ? Fígle robíš, lebo si ležíš pod perinou. Neprepisuj, dovtedy si gazda, dovtedy si pán. Prepíšeš, tak aj keby si jedol zo svojej misky, aj to decku zavadzia, chcelo by, aby aj to bolo jeho. Kúta nemáš, snôpok ti ohundrú i lavicu.

 Nevesta, zapáchajúca hnojom, po návrate zo stajne postavila hrotok na stôl, počúvala a len čo s päsťami neskočila na Smoka.

 — Aby si nohy dolámal, skôr ako si sa sem dovliekol. Nedá prepis urobiť. Ja by som... ja by som... Vždy sa budem cudzím ľuďom plahočiť ? Nikdy nebudem na svojom ? Musím mať gazdovstvo v pazúroch, — jed a ľútosť ňou mykala. A čo zaplakala, to zubami zaškrípala, zpod slz fľochala pohľadmi a v pohľadoch sypala prach do hrdla chorého.

 — Zdochol by už, dosť sa nažil — hlasno zavzdychala. — Ó Ježišu milosrdný, vezmi jeho dušu na večnú chválu. Čo sa má toľko sužovať a trápiť na svete ? Nech si odpočinie, ó Ježišu láskavý.

 Umierajúci chytal dych a výrazne vyslovoval slová poslednej vôle.

 — Ľúto mi potrhať, ale každému treba po smidke. Veľa ľudí a zeme nepribúda. Kúsok na záhybe, čo som dostal po rodičoch, dávam Ferkovi, polianku s lesom na Gabanke i s polom na Maliniaku dávam Jožkovi, dcérke Márii, čo sa vydala za Janka, kúsok na Berežníku. Dominik, môj najmladší syn, má zostať v chalupe...

 — A ja ? — naklonila sa žena k mužovi. — matka pri ňom, — končil, hlas pritom

nezmenil.

 — Otec ! čo to hovoríš

 — Počujú ľudia, susedia, i ty počuješ. Dominik má chovať matku do smrti, miesto v maštali pre kravu a záhradu pod zemiaky.

 — Ja — pri — synovi.

 — V hrôze neverila vlastným ušiam.

 Ty !

 Shrbila sa pod neznesiteľnou ťarchou toho rozsudku.

 — Tak sa mi odmieňaš za moju robotu ? Takú mám plácu ? Či som s i len toľko zaslúžila ? Ja na láske detí ? Horký je taký chlieb. Lepšie od nich kamene. Vyženú s kapsou.

 — Pravdu hovoríte, kmotra. — Večne utrápený Harkula vstal z lavice a rečnil ako s kazateľnice. — Po tej vojne, či sú časy zlé, či ľudia zlí, hrôza, nepočúvajú kostol, ani nič na svete, všade len chamtivosť, nenávisť, otca, matku si nectia. Kedysi ľudia nemali toľko zlosti a nepreklínali toľko.

 — Priateľu, aj kedysi zaháňali otcov po žobraní, keď už nevládali palicu na deti držať v hrsti. Zďaleka sa ti to inakšie vidí. Pozri na tamtie roky ináč, pozri len, — prerušil ho Smok.

 — Každému hovorím, — pokračoval vážne Harkula, — teraz skamenelo ľuďom srdce a mojim deťom tiež. Prepísal som synovi gazdovstvo. Nechcel som deľbu majetku. Veď akože trhať ? Ako krájať medzou ? Či by si krájal nožom vlastné telo ? Teraz preklínam. Vycedil som gazdovstvo z týchto pazúrov — široko rozprestrel obe ruky, videl z krvi a potu zrodenú zem — spolu s nebožkou. S Pánom Bohom na pokoji odpočíva, len ja som zostal v ponevieraní. Bodaj by som sa staroby nedočkal pri deťoch, pri neveste. Hrozná ľútosť človeka schytí, tu, hľa, tu — udrel päsťou do stareckých prstov musí nariekať. Ešte som sa v živote toľko nenaplakal, čo pri neveste. Tri roky sedí v mojej chalupe a dobrého slova ku mne nemala, vždy len, aby ... aby ta diabli otĺkali v pekle. Syn bol dobrý, slušný, od mala by bol v kostole sedel celý deň a keď sa oženil, tak sa v ňom všetko obrátilo, nevesta ho tak pozvŕtala.

 — Pravda, pravda, zaľúbi sa chlap a rozum v hlave stratí, — privrával Smok.

 — Chlap sa dá žene pod papužu a je bez svojho rozumu pri babe, vždy ju na zlé počúvne. Trpím ja, oj, trpím.

 — Sami ste si vinní, treba urobiť miesto mladším, dosť vašich rozkazov, — štekala sboku nevesta. Ešte mala v sebe veľa zlosti, ale ju prežúvala v sebe. Trieskala hrnčekmi, najradšej by ich poobttkala o ich žobrácke kotrby. Hľadala čosi, až zavrieskla: — Kde je cedidlo ? Ani mlieko sa nedá scediť. Potvory, nie ľudia. Vždy kdesi založia.

 — Kto chce psa šľahnúť, palicu nehľadá, ale hocičím ho tresne, — zakričal Harkula. — Moja vina, že dýcham? Poviem ti toľko, dievka moja, ja by som dreva narúbal, ja by som zemiačik obielil, dozrel by som pri gazdovstve, ju by hlava nebolela pre mnoho vecí, ale povedz jej to, keď hneď sekeru chytá a papuľuje: Practe sa, to nie je vaše. — Ježišu, to nie je moje ? Treba na staré roky po súdoch chodiť a na kríži proti svojej krvi prisahať, — zatackal sa nad svojím osudom, nad prísahou proti synovi. — Toho som sa dožil, Ježišu !

 — Čo si prepisoval ? Neraz som ti hovoril, vyženú ťa. Ja by som palicu vzal na teba.

 — Myslel som, že si ma uctia, že budem mať úľavu na staré dni. Odpočívam, ó, odpočívam, naprezývajú, natlčú, zdochni, zdochni.

 — Moje deti sú inakšie, uctia si matku, — zastonal chorý, ako by sa dusil vlastnou krvou.

 — K tebe boly deti dobré, lebo si nad nimi palicu držal.

 — Sú dobré deti na svete ? — pýtal sa Harkula zúfalstvom svojho života.

 — Nájdu sa.

 — Sú také, čo otcom povedia, odpočiňte si, lebo ste sa dosť napracovali ? Dajú pod kríže ustlať ? Kde sú ? Moje zpod otca slamu vyšklbnú a spi si na holých doskách.

 — Ja ináč robím, každému osve hovorím, — žmurkol Smok figliarsky, rozveselený spomienkou na rozhovory: Dieťa drahé, budeš dobré, tak len tebe samému prepíšem a na všetkom gazdom zostaneš, cti si ma; nebudeš dobré, tak sa ožením, hohoho, nejedna za mňa pôjde. Neveríš ? Čo tak okále vyvaľuješ ? Ty by si išla prvá, ale ja za inakšou, za mladou sa obzerám. Ešte som dosť rezký.

 — Mali by vás vyhnať za všetky hriechy. O Ježišu, za Sodomu, — pobožné zagánila bleskami.

 — Jedno pred druhým je lepšie, — nevšímal si pohoršenie Záchvejovej, pokračoval žartovne, — každé mi svieti, pod bradu kladie praženicu s klobásou, tata, pri mne vám bude najlepšie. Jem mastné, počúvam a svoje si myslím, že zo živých rúk gazdovstvo nepustím. Držím do smrti, na večnosť neponesiem.

 Dobošová chytila metlu z kúta a strkala do dlaní umierajúceho.

 — Chyť a tni po chrbte, po tých rukách, ak som zhrešila proti tebe. Daj mi palicu i kapsu a vyžeň ma svojimi rúčkami do póla. Povedz: Choď po žobraní. Pôjdem, nevzopriem sa, len poviem: Boh zaplať, muž môj, lebo je to od teba. Ale aby ma tak deti ?...

 Doboš si nevšímal počínanie a žaloby ženy, už nevidel žijúcich ľudí, díval sa do večnej dialavy a vyslovil po gazdovský pevne, nezniesol odpor.

 — Tak má byť, ako hovorím, na to sú deti, aby otca poslúchali. Matke krivdu nerobiť, to vám prikazujem. Matku si ctiť.

 Utrela oči zásterou a tvárou obrátená k mužovi povedala bez hnevu, ale tak, ako by kričala za odchádzajúcim, ktorý sa už nevráti a nepočuje.

 — Choďže, Vladko, choď, kam si sa vybral, a neprikazuj viac a ja si pôjdem do mesta pre spravodlivosť, páni zo súdu mi dajú, čo mi patrí. Cudzí ľudia ma zachránia, keď vlastný muž krivdí... — plač zalial slová. Plačúc zastala v kúte, odhodená, nevyslyšaná, nepotrebná, len kŕčovito hýbala prstami, ako by už stískala čakajúcu palicu a naprávala zavadzajúcu kapsu.

 — Tak si porobil poriadky, kamarát, tak bude. — Smok prestal žartovať a hovoril, ako by si bral svätých za svedkov. — Nechcel si nikomu ukrivdiť, nechcel si sobrať so sebou preklínanie, ale všelijako z toho bude. Teraz sa opýtam teba, či ti je nie túto umierať ?

 — Čo robiť ? — Chorý sa usmial. — Čas sa mi blíži.

 — Toľko majetku opúšťať. Nikdy sa človek nenažije dosýta. Mal som toľko potechy a vždy mi je primálo.

 — Ja som mal toľko roboty a nikdy mi nebolo priveľa. Dosť biedy som zažil s mojou. Teraz ti poviem, ľúto mi jej, ale tak musí byť. Kratšie je jej preklínanie, lebo jej je už neďaleko do hrobu, ako detské a nie také ťažké, lebo je od vlastnej ženy a nie od rodných detí. Všetko viem a spokojne umieram.

 — Priateľ drahý, smrti sa nebojíš ?

 — Prečo ? — blahosklonne zakýval hlavou nad márnosťou tej otázky. — Prečo, brat ?

 — No, smrti.

 — Keď ten lístok dôjde, dozreje a odpadne. Tak je čoho sa tu báť ? Ako by si z izby do izby prešiel, lebo ti povedia, že tamtá je krajšia. S radosťou by som išiel, ale človek bol vždy špinavý, hriešny. — Pozrel na Smoka vedome. Oči sa dosť nasvietily v hnevoch, v zlosti, teraz horely inakším svetlom, dívaly sa inými pohľadmi, nie súžením toľkých rokov, ale utíšením všetkého, čo bolo, čo mučí. Ruky, čo ležaly na posteli, chcely čosi urobiť, splniť povinnosť do konca a stískaly už nie zemské, drevené, materiálne náčinie, ale jeho obraz, dušu kosy, pluhu, kosáka a rozsievaného zrna zbožia. Opúšťal ich duch práce, strácala sa telesnosť, ťarcha a zostala len ľudská, zrobená, nepotrebná predstava. Odpočívaly po mozoleni tiché, pokorné, oddané nie sebe, nie životu, nie námahám.

 Záchvejová hovorila dôstojne: »Porúčame ťa, duša, so svetom sa lúčiaca... Nech zástupy anjelov vyjdú oproti tebe... Nech svätých panien chór s veselým spevom zavedie ťa do príbytku Obľúbenca Božieho.«

 — S veselým spevom ... Smok sa chytil toho slova a zanôtil chorému, ale takú ľahtikársku.

 Záchvejová sa pohoršovala.

 A Smok jej na to, ako by chcel vysvetľovať svoju rozjarenosť:

 — Ja by som chcel ľudom slniečka posnášať, aby vo veselosti žili a užili na tom svete, čo treba, a potom veselo odišli ako gazda ku gazdovi, na sväté pole, po žniach tuzemských na iné záhony, bez preklínania, bez zlosti. — Pozrel na Dobošovu tvár, oprel ruku na koleno, zvážnel, smutno bafkal fajku a zadumaný dodal, ako by hlásal najistotnejšiu pravdu: — Taký som ja, priateľu, ty vieš a dosvedčíš. Aj teraz som ťa chcel potešiť...

 Gazdiná prichádzala k sebe, ale ustavične nariekala, pripomínala si príkazy Záchvejovej. Chcela si nakomsi zlosť vyliať a skočila ku chlapcom, nezbedníkom, zaujatým svojimi, oveľa milšími starostami. Zaháňala sa zásterou a vyháňala ich ako prestrašené kury.

 — Von ! Von !

 Alojz sa prvý pohol do tmavej, pustej noci.

 Za tú chvíľu dokonalo sa to, čo sa už malo dokonať.

 Hneď sa vrátila do izby, mlčky napravila mužovu hlavu, potiahla perinu, aby prikryla obnažené, nehybne trčiace nohy a nešikovne, vážne, ako by odbavovala odveký obrad, prináležiaci žene, začala splietať prsty, hojnými slzami zalievala zrobené ruky, ktoré ležaly spokojne a ticho na smrteľnej posteli.

 — Muž môj, ochranca i podpora, toho som sa dožila, že tieto rúčky slzami obmývam.

 — Tak už je po všetkom, toľko je z celého života, — hlboko vzdychol Harkula. — Čo si ma odtiaľto neodvedieš, Pane Ježišu ?

 — Oddávame, Pane, anjelom Tvojim svätým tú mŕtvu hlinu tela, čo sa má onedlho na prach rozsypať, — šeptala Záchvejová.

 Za domom vietor zmietal noc, cez ktorú fičaly metelice. Ktosi došiel na dvor, rozliehaly sa privolávania a zreteľné, premrznuté hlasy vyprávaly veselo, ako to obyčajne býva po šťastlivo ukončenej práci.

 — Ten smriečik som si už dávno vyhliadol. Kde som odťal, nikto nevidel, zo svojej poľany som priviezol. Vždy treba tak: k pánovi sa veľmi nepribližuj, lebo sa oparíš, a ďaleko neutekaj, lebo sa nezohreješ, len do jeho lesa smelo choď, lebo vždy si polienko nájdeš.

 — Koľko ráz idem na panské, vždy ma strach chytá.

 — Hu ! Hu ! Kto sa strachov bojí, tomu zvoncami zvonia. — zahučal smiech široko, hlasno, od srdca.

 Smok zadrobčil k oknu, najprv nevidel nič cez sklo, oblievané vlhkosťou topiaceho sa mrazu, len neskoršie rozoznával tvary ľudí a náčinia.

 — Vojto a Janko prišli z lesa.

 Tamtí ďalej kričali, skrúcali sa, privyknutí na otvorený priestor. Vypriahnuté kone stratily sa v hĺbke stajne, ako dva čierne fľaky sa vnorily do diery ešte černejšieho mraku. Potom stíchlo. O chvíľu sa už pred dverami ozvalo zadupkanie. Na prahu bucholali, s nôh otrepávali sneh. Cez otvorené dvere zafúklo zimou. Do teplej kuchyne naniesli mrazu z celého dňa, búchali topánkami, tľapkali sa, aby sa zohriali, fučali spolu na celý dom.

 — Ale je zima, do paroma.

 S fúzov sťahovali cencúle ľadu, no i tak z nich dosť ostalo. Hlasno sa rozprávali, ešte vyprskávali smiechom. Bolo prečo. Sťali pekný smrek, pekne s ním ufujazdili.

 Synovia, silní, plecnatí chlapi, osrienení, chlpatí, ponášali sa na urastené buky, keď vkročili do izby. Buchot obmrznutých topánčisk drsne sa rozliehal v tesnom vnútri. Pozreli na posteľ súčasne a vzdych sa vydral z pŕs ako kusisko skaly, odvolanej úderom. Sňali veľké chlpaté čiapky a položili vedia seba na dlážku. Sklonili hlavy, zježené vlasy a k čelu zdvihli ruky v hrubých baraních rukaviciach. Odriekali Otčenáš a ustavične vzdychali. Čosi rozrývalo synovskú modlitbu, po perách sa rozsýpaly jednotlivé výrazy a rodila sa stará, vždy jednaká, nevyslovená otázka, čo vyrástla azda z hĺbky zeme a azda z ľudských čriev.

 — Čo mi otec priučili ? Kto zostane v chalupe ?

 A potom rovnaká myšlienka, ako sekera v zaťatej pästi:

 — Nedám si ukrivdiť.

 Sneh, čo priniesli z lesa na synovských tvárach, topil sa v teple do kvapák, splýval pramienkom a s člapotom padal na hluché šepolanie.

 — Večný odpočinok... a svetlo večné...

 Zdalo sa, že plačú zaliati slzami.

 Opitý chlap na ulici zvrieskal do okna tak silno, až sa zatriasly v izbe všetky obrazy: Gúľalo sa, gúľalo to červené jabĺčko...

 Zpomedzi jednotlivých častí melódie vystrkovaly vzdychy Záchvejovej.

 — »Aby sme nezabúdali, že nevieme dňa ani hodiny, kedy nás pred svoj strašný súd povoláš«... »Odpusť jej, Pane, neprávosti... ráč ju obdariť nebeskou radosťou ...«

XIX.

 Po príhode s čajom sa Alojz niekoľko dní neukázal v škole. Škoda, lebo na neho čakala plná fľaša čaju a žemle. »Chodil za školu«. Nocoval u tetky, predstieral, že ho matka posiela, aby bol bližšie k dedine. Neskoršie hľadal útulok inde. Hanka Tomalová mu prinášala kusy chleba. Nakoniec mal ponevierania dosť a dnes sa rozhodol ísť do školy a večer sa vrátiť domov. Utrápený hovoril odovzdane.

 — Nech mi dedko kožu vytne.

 Metelica, náhle vybuchujúca, šalela niekoľko hodín, ako by čerti v hneve pochytili svet a hádzali do víru závanov a fujavíc. Vo víchrici sa kde-tu mihly obrysy ľudí, zmietané a šibané. Alojz zastal pod stromom, poznal ženu, čo niesla na chrbte uzol a potkýnala sa cez záveje.

 — Cabalová nesie Jožka do školy.

 Kujon vystrkoval nos zpod plachty, lebo bol zvedavý, ako je na svete, a vykrikoval.

 — Nech mi tata urobia lyže, sám zájdem, len šibnem.

 Kramárčiková nedaľeko svážala na saniach dvoje detí. Alojz vyskočil zpod stromu a chytil povraz.

 — Pomôžem vám.

 — Ale fučí, až oči chce vydriapať.

 Nevšímal si protivenia sa ženy, potiahol silou ochotných svalov. Obchádzali okolo usmrkancov, z ktorých každý mal hlavu okrútenú handrou, nohavičky polátané, krpce sviazané božím milosrdenstvom, aby aspoň ako-tak chránily premrznuté nohy. Ale to nič, pochodovali rezkým krokom s vrchov cez bielu diaľku, len aby sa neoneskorili do školy. Kapsa z konopného plátna ukrývala knihy, sošit a kus ovseného pagáča, podskakovala na vychudnutom chrbte pri každom kroku, pri každom náraze vetra.

 — Počkaj, Alojz, odfúknem si trochu, už mám košeľu mokrú, — chrčala Kramárčiková. Kráčali popod Harkulove staviská práve vtedy, keď sa cez prudko odsolené dvere vyvalil starec, zaryl sa do záveja a zostal tam nehybne. Za ním vyletely preklínania.

 Nastal vresk. Dedko chcel vstať, ledva sa vzoprel na kolená, zdvihol ruky, chytal sa za sluchy, prsiami sa dotýkal vlasov slepených krvou.

 — Tak zbiť tlčikom po hlave ! — zachvel sa a zaplakal. — Chyť sekeru a hneď zabi. Načo mordovať ? Lyžice jedla škoda ? Tak zabi !

 Nevesta vyskočila a hrsť zeme vopchala do plačúcich úst.

 — Nažer sa, nažer, nebudeš papuľovať, že si hladný. Odbehla ku dverám a niekoľkoročnému synovi dala do rúk zmrnutú hrudu.

 — Bi starého so... Aby už raz zdochol.

  Ty starý so... prac sa do poľa ! — poslušne zopakoval chlapec, a tresol hrudkou do dedka, ktorý sa potočil pod najboľavejším úderom vnuka.

 — Ešte mu, na, nech tu žobrák nezavadzia, — pobádala ho matka vrieskavo. — Zdochni raz ! žiješ ako Matuzalem, ty starý býk ! Na cintorín, tam je tvoje miesto.

 Harkula sa dlho vyhrabával zo snehu, nevládal na nohách stáť, chytal sa plota, shrbený a úbohý vystonával stareckú žalobu.

 — Čo som ti urobil ? Za čo ? Ježišu, prečo ma tu nechávaš v takom ponevieraní, púšťajú sa do gruntu, po kúsku predávajú, akože nebrániť ? Za to bije, za to vyháňa.

 — Veď z nášho sa napchávaš ! Čo máš ? Nemôžeš zdochnúť ? Tak si vezmi šnúru a obes sa ! Nemáš šnúry ? Tak ti ju skrútim.

 Kramárčiková zabehla ku starému, pomohla mu vstať a hoci prekypovala pobúrením, predsa sa pokúšala pokojne prehovoriť mladú Harkulovú, utíšiť rozpajedenú, skrotiť.

 — Hanbiť by si sa mala decko na také veci priúčať. Tresť boží ťa stihne. Vlastné decko sa ti tak isto odmení. Pán Ježiš vidí.

 — Čo ta po mojom decku ? Mňa má decko poslúchať a nie teba, lebo mu dávam jesť.

 Alojz udlávil guľu zo snehu a tresol ju Harkulovej do tváre.

 — Tu máš ! Za dedka. Rozbil by som ti súdok, to by si vedela. — Nečakal na ďalšie následky príhody, chýlil šnúru a chytro potiahol sánky.

 Harkulová posledný raz zvrešťala na odpoveď, až člaplo vo vzduchu od slova, hnusnejšieho ako blato. Metala sukňou, zatresla dvere a už v hĺbke domu ziapala, dobre že steny nerozvalila.

 Harkula sa triasol od hrôzy.

 — Ľudia, čo robíte ? Ľudia !! Ona sa mi za vás odmení. Odplatí stonásobne. Čo ja teraz ? Čo ste mi narobili ? Mám cestu pred sebou. — Posbieral sa a vliekol ustaté nohy. — Treba privyknúť po žobraní chodiť, tak musí byť. Vôla božia. Môj otec tak isto odo mňa, ja tak isto od rodného decka, ona pôjde tak isto. Čím som obdaril, tým sa mi odmieňajú. Spravodlivosť na svete musí byť, — stŕpol vážne, ako by sa skrze neho prejavila najvyššia vôla. Sadol pod zvalený plot, aby tu vystrel dlaň za krajíčkom chleba. — Na toto som vyšiel. Nijaký majetok, nijaký ! Toľko mi zostalo zo života, holá ruka.

 Odkialsi z metelice niesol sa po poliach zablúdený spev, putoval po chodníkoch.

Keby si, matka, drúkom deti tĺkla,

zachránila by si svoju dušu z pekla.

 Ale ty si matka, drúčik ľutovala,

 tak si si sama peklo prichystala.

 Harkula kýval nad tými slovami súcitne hlavou ako nad najutrýznenejšími bytosťami a stonal ku plotom, ku cestám, hradským, čakajúcim na jeho utrýznené nohy.

 — Pravda ! Pravda ! Keby si ty, matka, drúkom deti tĺkla, ale ti bolo ľúto, teraz máš za svoju dobrotu. Mala si tĺcť. Aj ja, aj ja, mal som tĺcť. Teraz decko nemá otca za otca, len samé nádavky. Už som večný žobrák.

 Keď Alojz došiel na miesto, prestalo fúkať. Ostatné závany otáčaly dedinu a vytváraly bielu vidinu tak, že sa zemské predmety zjavily ako sny.

 Pod školou stály hŕbky detí, čakaly na začiatok vyučovania; zdalo sa, že sa steny zmenily na handry a trasú sa od zimy. Bedári, maloroľníci, bez roli; úbožiaci, posháňaní zovšadiaľ. Kabátec, jarmočné handry, pláštiky, ušité z vojenských handár, potrhané ručníky, sukne, sbratané so sebou v spoločnej biede, topánky, krpce, vrecia na nohách, ktoré urobily bohvie koľko krokov tamodlial, z chalupy, až sem, cez chumelicu a záveje. Tváre zemistej farby, bez kvapky krvi, ale oči smelé. Z postáv i z držania dýchala smelosť, odbojnosť, podnikavosť, rozmach i neporiadnosť, pokrytectvo, svätuškárstvo, ukrývajúce Otčenáše za pazúrami.

 Ktosi jedol žemľu, iné sa dívaly so závisťou a chamtivosťou, schopnou vytrhnúť odhrýzané kusy.

 Vojtech Zponad rieky vyliahol kus ošúcha a to dalo podnet k rozhovoru, kto čo dnes jedol, včera, ráno, na poludnie, večer. Katka, čo stála na brehu s rukami zastoknutými pod šatkou, vždy dobrej vôle, odpovedala s úsmevom, keď sa jej opýtaly.

 — Zemiačiky som jedla.

 — S čím ?

 — S vodou.

 — Omastené ?

 — Mama nemajú nijakú masť.

 — Čo si jedla včera ?

 — Zemiačiky ráno s vodou a večer s kapustnicou. Mama len dva razy varia, — ako by vychichotala odpoveď zpomedzi bielych zubov.

 — S mliekom si jedla ?

 — Jedla som.

 — Kedy ?

 — Vlani.

 Stúlené pod školskou stenou vyprávaly si, ako mama kúpila v lete bochník chleba, inokedy zas žemľu a trochu cukru. Ľudia prechádzali, náhlili sa za dôležitými vecami, nepočuli najkrajšiu rozprávku o bielom chlebe a o tom, ako chuti žemľa. Deti, snívajúc o zázrakoch, delily sa s biednejšími od seba s ovseným osúchom.

 — A ja viem piecť lokše.

 — Ehe, vieš ? — šomraly, nechcelo sa im veriť.

 — Viem. Popučím zemiaky, zasypem ovsenou múkou, zamiesim a rozdlávim na platni...

 Zvonec prerušil rozhovor. Rozbehly sa do tried.

 Strach schytil Alojza, keď zazrel učiteľku, a podskočil, chcel ufujazdiť. Šikovne sa vytrhal niekoľkým chlapcom, čo ho chytali. Víťazne uháňal, čo mu nohy stačily.

 — Nechytia ma.

 Nečakane sa pokĺzol a zaryl tvárou do snehu. Kým sa vyhrabal, už ho dochytili a oslabnutého predviedli pred učiteľku.

 — Čo stváraš ? Prečo nechodíš do školy ?

 Alojz zúrivo metal pohľadmi zpod strapatej hlavy, keby mohol, päsťami by ťal. Rozmýšľal, ako sa odtiaľ vymotať. Z vravy vystrekovaly vždy nové obžaloby, až ktosi vysvetlil, že preto nechodil do školy, lebo sa » ulieval«.

 — Kto chodil za školu, kto sa »ulieval«? — pýtala sa učiteľka.

 — Knihy pod strechu a potom cez deň behá po lese, po poli, hovorí, že ho čosi naháňa. Len sa túlať, len sa túlať. Blažený je v otvorenom svete, ako cigán.

 — Čo si jedol ? — obrátila sa k mlčiacemu.

 — Čo ho po jedení, keď mu Hanka vynášala kusy chleba.

 — Ty, Hanka, tak robíš ?

 Alojz pozrel na zahanbené dievča, pohľadom jej dodával odvahy a vtedy mu vnútorná bolesť prelomila zatvrdnuté mlčanie.

 — Ona mi nedávala, vzal som jej.

 — To nie je pravda, prosím, dala som mu, lebo bol hladný, — skríkla Hanka s plačom.

 — Prečo si ho nenahovorila, aby sa vrátil domov ?

 — Nahovárala som ho i tak, i tak a on vždy jedno opakoval: Hanbím sa pred paňou a bojím sa dedka. Preto sa nevrátil. Dedko neraz palicu dolámu, tak ho bijú. A mňa vtedy, aha, tu bolí od ľútosti. Posledný raz ho za žemľu vybili a teraz sa vyhrážajú za čaj, že kradol. Dedko vykrikujú: Nech mi len vlezie pod pazúry, tak bude vedieť, zlodeja nechcem mať vo svojej rodine.

 — Alojz, prečo mi nedôveruješ ? Vždy si nepolepšiteľný. Načo si ušiel z domu v takej zime ? Ani čo jesť, ani kde spať.

 — Čo si pomôžem, keď ma tak vodí. Neraz mi dedko vyťali kožu, že klobásy navrely, a nič nepomáha. Nechcem a samo od seba ma ženie. Každý mi nadáva: galgan, zlodej, zhni v árešte, šibenec. A ja nie zo zlodejstva, len tak. Mama hovoria: ustúp. Ako ustúpiť, keď zlosť vo mne skáče a do bitky ženie. Zo mňa už nič nebude. Dedko vždy, ľudia vždy — jednako. Nech si tam, — kývol rukou, beznádejne prerušil vetu a sadol si do lavice. Z kapsy vytiahol knihu i sošit.

 Trieda čochvíľa zabudla na neho, zaujatá čímsi iným.

 Alojz pozorne počúval úlohu, pohltený celkom strácal samostatnosť, bol tichosťou, poslušnosťou, jednotkou v zástupe. Písal úlohu, hýbal perom, písmená, staval smelo, rovno, výrazne. Iní nešikovne vláčili ruku po papieri, nemohli vystačiť jeho ľahkej mysli, prudkým pohybom.

 V obšírnej miestnosti bolo teraz mnoho svetla, ako by sám slnečný juh vošiel, aby tam zotrval cez všetky hodiny a porozhadzoval po laviciach ligotavé lúče.

 Alojz sa vždy častejšie díval na okno. Preháňané chmárky preletovaly rezko, ako by na lyžiach uháňaly po blankytnej rovine. Túžil vyskočiť na niektorú. Ale by uháňal po celučkom nebi.

 — Čo zas vykúkaš ?

 Napomenutý usilovne behal ceruzkou po papieri, vari bičoval zažité trápenia a znevažovania. Nevydržal dlho v zápale, lebo už v nasledujúcom riadku písmená zívaly nudou. Neznáma sila ho vytrhla z tesnoty a preniesla do horského sveta. Hodina sa vliekla ospanlivo, hoci vrava bola živá a prihodilo sa toľko príhod. Závidel vtákom, čo poletujú, kade chcú. Kradmo sa díval na belejúci sa svah. Keď sa sklonil nad sošitom, ustavične videl zasneženú diaľavu. Ruky a nohy chcely odtiaľto ujsť. Nevedel sa sústrediť, keď sa díval na pokušenie zvonku. Odpovedal na otázky, ale neraz sa musel ovládať, aby neskríkol nashromaždenou radosťou.

 — Ťažko dnu sedieť, keď je vonku toľko snehu.

 Pri hlase zvončeka dupot a krik rozvalil dvere dokorán. Všetkými trhlinami predrala sa povodeň. Alojz najhlasnejšie vrieskal, najmocnejšie tĺkol topánčiskami, až triesky lietaly. Keď uháňal cez chodbu, zazrel Bolkove lyže, opreté o stenu. Skočil k nim a objal ich rukami ako najdrahšiu bytosť.

 — Nechaj na pokoji, zas čosi vyparatíš.

 — Len vyskúšam a hneď prinesiem.

 — Nezabúdaj! — napomínal ho Bolko.

 Len čo nohy spočinuly na viazaní, prirástly k doskám. Už ho schytila s miesta šialená radosť a sotila dopredu ako vtáka do letu. Rútil sa dolu ulicou. Vietor zaťal do tváre, beh rozfúkal kabátik, až priestor zalupotal.

 — Alojz ! Alojz ! — meno prefrklo okolo jeho ušú.

 Zmizol na zákrute vo zvírenej kúrňave. Počul hlasy, vedel, že ho naháňajú, ale bol presvedčený, že ho nikto nemôže zadržať. Nerozmýšľal o následkoch výletu. Konečne ho netiesnia steny. Oči bežia, kam chcú. Pred sebou mal voľný svet, až mu krik rozpúčal prsia.

 — Sneh !

 Víchor, ktorý ho unášal prirástol mu do chrbta. Zmocňovala sa ho túžba, aby sa odtrhol od zeme, preletel nad dedinou, nad lesom, do blankytu, huha ! Prekĺznuť sa po nebeskej povale. Zasmial sa, díval sa dohora, lebo sa už videl, ako uháňa vždy vyššie, ako drobnie a stráca sa v priestore, už dosiahol rozžiarenú guľu, len vkĺznuť do slnka. Videnie zhaslo vo chvíli. Vzpínal sa dohora, vržďal dlávený sneh i tiene, ležiace pod stromami.

 Okolo neho obiehali lyžiari, ktorí smerovali k mostíku; mocný oblúk mostíka temnel sa na južnom svahu. Alojz nutkaný príkladom uháňal s pretekármi, ktorí sa mali zúčastniť na najbližších pretekoch. Spĺňal rozkazy trénera, ktorý si všimol chlapca, cvičiaceho s takým oduševnením.

 Po zákrutách, sjazdoch, vo hviždaní vetra dobehli k mostíku.

 Alojz cez svoje niekoľkodenné ulievanie - postával tu opretý o zábradlie, aj celé hodiny sa díval na cvičenia. Teraz si tiež stal na staré miesto a opakoval rozbeh, odraz, prelet, pristátie. Poučovanie trénera zobúdzalo var vo svaloch, napätých do skoku.

 — Čo zavadziaš, chrúst ? — štuchol Alojza pretekár, vzpínajúci sa dohora.

 — Ej, keby som ... ej, keby som... ďalej by som doskočil. Ja budem hviezda.

 — Keď ti takto kožu vytne, tak ti preskočí nejedna hviezda.

 Každú chvílu si ktosi zastal hore na rozbehu a sletel na sjazd.

 Jedni spadli ako bezvládne shodené vrece, iní robili kotrmelce po svahu, iní v kúrňave tvorili klbká rúk, nôh a lyží. Každý pád vítali žartami.

 — To bolo, čo ? Vývrtka ?

 — Zajac mu prebehol cez cestu a zanechal prekážku. Pozri, koľko bobkov je tam.

 — No, iskry ti vyfrčaly z pazúrikov, keď si sneh preoral, zápalky nemusíš kupovať.

 Alojz sa nadšene díval na podarené skoky, zrakom meral rozpätie oblúka, vypínal sa, zas sa triasol, dupkal, podskakoval a výskal.

 — Ja budem tak isto.

 — Skoč ! — nahováral ho ktosi.

 — Keď nemám pretekárske lyže. Keby som mal, ukázal by som ti. Moje lyže sú priúzke a prikrátke.

 — Ehe ! Pravda je to. Bojíš sa a na lyže vinu valíš.

 — Ej, no, bojím sa, neviem čoho ? — ľahkomyseľne odvrkol.

 — Tak skoč !

 — Ty skáč s takej výšavy.

 — Bojíš sa, hneď vidieť.

 — Nebojím sa, len mi mráz po chrbte prebieha, keď pozriem na takú vežu.

 Bičovaný posmeškami v prívale zúfalej odvahy zastal na rozbehu, odhodlaný skočiť. Vo chvíli, keď si mal vziať rozbeh, pozrel dolu a zdrevenel, oslabol od hrôzy nad otvoreným priestorom, lebo ten sa mu zmenil na priepasť, rozšíril do nekonečna, že pohľadom nemohol dozrieť konca.

 — Rany božské !

 Oprítomnil ho huragán smiechu, pozrel po obecenstve a od hanby si prial, aby sa prepadol pod zem. Nemohol v sebe premôcť nával strachu. Ukrytý za lieskovým kríkom rozpálenými pohľadmi sledoval skoky, opakoval pohyby cvičiacich, napodobňoval ich svalmi a kosťami.

 — Keby som mohol tak isto.

 — Neopovážiš sa, lebo sa bojíš, — zaposmeškoval Anton z briežka. — Nebojíš sa ? Len nohavičky máš plné strachu.

 — Hlúpy, aby si vedel, budem skákať ako Lušček alebo Marusar, — skríkol s oduševnením a dodal smelo: Ja som tvrdohlavý, pôjdem, — hodil si lyže na plece a s pevným rozhodnutím škrabal sa dohora, nedíval sa na hŕbu divákov, ktorí čakali, kedy zas budú môcť vybuchnúť smiechom. Ktosi zdola skríkol, odhováral ho.

 — Zblaznel si, hlupák ! Aspoň sa prežehnaj, lebo si ústa rozbiješ.

 Alojz nevedomky zdvihol k čelu roztrasené prsty. Naklonený skĺzol na lyžiach na samý kraj, mocno sa odrazil, odtrhol sa od snehu a šibol dolu. Víchor ho schmatol, zaniesol do prázdna, podopretého súmrakom. Zdalo sa mu, že sa mu lyže blížia k očiam. Iné nič nevidel. V sekunde, zmenenej na večnosť, nemal času dych chytiť. Prestal žiť. Vietor roztrhával nohy, schytil čiapku a rozdúchol zježené vlasy. Alojz stratil rovnováhu, zem pod ním praskla a zvalil sa do jej najhlbšej štrbiny. Poskrúcalo ho shora nadol, ponášal sa pri tom na vtáka, gúľajúceho sa na klzkom svahu, na vtáka, trepotajúceho polámanými krídlami. V úderoch, čo tĺkly do hlavy, cítil prašťanie zmrznutých hrúd. Zvyškom rozbehu zaryl sa do záveja a ležal nehybne. Preľaknutí diváci bežali tam s krikom, aby zachraňovali. Alojz sa nešikovne vyhrabal z bielej postele, opretý na lakťoch dvíhal zasneženú hlavu a pozrel na mostík.

 Ďaleko som skočil ?

 — Ako Lušček, tak istučko, ako by som ho videl.

 — No, ale som rozbil súdok. — Alojz prskol a utieral si tvár.

 Keby som mal taký súdok, tak by som ho do každej diery tisol, o každý kameň tĺkol.

 — Pekne si, bratku, skočil, ale druhý raz si vezmi so sebou vrece, aby si si mal do čoho kosti posbierať.

 — Hlúpi ste všetci. Nenaučím sa skákať, kým sa neobtlčiem, — skríkol radostne. — Schýlilo ma odrazu a začalo vykrúcať ako vrabcom. Trepotal som nohami. A ty čo by si bol robil ?

 — Nahrabal si snehu ako pluhom, pozri, hrudy. Hubou si oral. Vari už nepôjdeš ?

 — Čo by som nešiel ? Tvrdé hnáty mám, nezabolia od hocičoho. — Otrepal so seba sneh, povystieral poobtlkané kosti, nechcel dať znať, že si ich poriadne doudieral. Nevšímal si posmeškov, odštekával cestou, valil sa po strmom svahu so sedliackou tvrdosťou.

 — Nebudú sa zo mňa smiať. Pôjdem, uvidíš, — zavrieskal ku chlapcom. Keď som išiel prvý raz, tak som sa bál, že mi čiapka takto, o, takto hopkala. Teraz už nič, celkom nič sa nebojím.

 — Hnáty dolámeš.

 — No, tak čo ? Otlčiem hnáty, poplačem a hneď bude po bolesti. Som privyknutý, dedko mi doprajú bitia. — Rozprával o zážitkoch. — Letíš, letíš, myslíš bohvie koľko si skočil a tu buch a zaryl si psykom, ani si nemal času skríknuť: Ježiš Mária !

 — Ale ti vietor cez nohavičky fičal.

 — No, tak čo ? Mám dosť kože, mám čo drať.

 Poučený trénerom skočil o chvíľu, ako sa patrí.

 Čosi ho nadnieslo, vo vzduchu zadržalo, azda vietor pripevnil krídla. Nevedel, kedy dosiahol zem a splynul krásne, bez pádu. Keď už stál na rovine, obrátil hlavu a skríkol k mostíku.

 — Koľko ?

 V odpovedi počul vyslovené množstvo metrov a pochvalu.

 — Krásne !! Letel si nezvyčajne. Len štýl si musíš trochu opraviť.

 Alojz vydýchol priestorom, radosťou, veľkou ako svet. a s nadšením zvolal k ľudom, i chmáram, svedkom jeho víťazstva.

 — Nič som sa teraz nebál. Ešte vám ja ukážem, ja.. ja budem ...

 Krížom cez polia krivka ! dedko, vracal sa z lesa, zohnutý pod ťarchou raždia, pristával, odpočíval, opieral sa o peň, pohoršene sa díval na mostík.

 — Daromníc narobili na tom svete, v takom ťažkom čase, v takej biede. Chyť sekerku, narúb dreva, ale nikoho nenaženieš do roboty. Ej, Bože, ej, Bože, len urážka Boha, len pohoršenie. Chlapci s lyžami, dievky zas inšie, a všetko len na hriech. Nosia batohy, akési hihihi ! mandalíny a brnkajú. Vezmi si ty kúdeľ, vretienko a uprad aspoň handru. A má byť dobre. Také sú decká rozpustnícke. — Pozorne sa díval. — Vidí sa mi, že aj Alojzko len skáče. E, vari len nie on. Ej, no ? Nie on. — Dlaňou priclonil oči. — Ten lapaj je všade. Ruky, nohy doláme a kuruj ho. Kaliku na celý život privlečie do chalupy. Kde by to decko za našich čias išlo na také márnosti. Šetrilo topánočky, lebo sa otca bálo a nebolo za čo kúpiť. — Dedko pridal do kroku, čoraz rezkejšie vyťahoval vyčaptané topánky zo snehu, vymotával a zadychčaný, kypiac hnevom, zastal za kríkom práve vo chvíli, keď Alojz po dobytom víťazstve pyšno pozrel na moslík a potom sa sklonil, aby si sňal lyže. Starý shodil batoh, vyskočil zpoza kríka, rezko chytil vnuka za krk a prehol si ho cez koleno.

 — Tu si, bezbožník !

 — Dedko, už nikdy, — vrieskal chlapec a hrabal nohami.

 — Der topánky, der háby ! — Dedko ťal palicou bez jedu, dôstojne, po gazdovský. — Na všetko sám jeden nevystačím, primnoho na moje ruky. I dcérka i vnukovia sa na mňa dívajú, daj, daj. Odkiaľ vziať ? — Údery prepletal vzdychami, za to, a za tamto. — Za žemličku tiež dostaneš, za dedka, čo ho nectíš, čo si ho chcel kamením stĺcť, za každé Desatoro, čo ním hrešíš. Teraz sa ani jedno prikázanie na mňa nebude hnevať, lebo každé ti pripomínam. — Mocne držal a ďalej bil statočne, silno, až do kostí. — Mamuľky niet tak, ti nikto pri nôžkach nebude jojkať: Tato, ukrivdíte mu, veď je to decko; tata, tata, zľutujte sa, veď mu prerazíte kosti. — Ehe, decko, a takú hubu má. Budeš si ctiť staršieho ? Budeš mi žemličku ľutovať ? Budeš čaj kradnúť ? V škole ťa na žobráka vyučia a ty seba na zlodeja. Keby som ti kázal ísť po drevo alebo vodu, nešiel by si, lebo by ti bolo zima, ha ?  Na rozpustníctvo ti nie je zima ?

 — Pusťte, dedko !... najdrahší, už nikdy. Ruku vám bozkám.

 — Matky niet, tak „dedko najdrahší“, tu máš aj zato, sopliak naničhodný ! Budeš kamene hádzať ? Sám Pán Ježiš mi ťa pod pazúry doviedol, aby som ti hriešne črevo vyťal; tu máš, tu máš, s pomocou božou, čo ti spravodlivo prináleží.

 Kto vie, dokedy by ho bol bil, ale Alojz sa konečne pochlapil a kŕčom svalov sa vydriapal zpomedzi pazúrov, ale utekať nemohol, len si oboma rúčkami chytil nohavičky a žalostne zafikal.

 — Preboha ! Preboha ! Za čo ste ma tak ?

 — Ešte ti doložím. — Starý si utieral pot s čela a vyhrážajúc vystrel ruku za chlapcom. — Ale som ustal pre takého galgana. Vždy len starému na zlosť, vždy len tak. Ej, Bože, Bože ! — zdvihol bremeno na chrbát a nariekal na svoje žobráctvo. Krivkal, zapadal do závejov a božekal: Robiť sa nechce, len na fígle hladia. Boha v srdci nemá, len toľko jedu, toľko naničhodnosti. Také sú terajšie deti. Kedysi sa bály otcov a teraz, Ježišu, nikoho.

 — Nemáte na mňa nijakého práva, — zvrieskal Alojz ku dedkovi, spravil guľu zo snehu, zahnal sa, ale ju pustil na zem. Schýlil pohodené lyže, hlbšie natiahol čiapku a zamieril k mostíku. Nevšímal si posmeškov.

 Každému by na mieste päsťou zaplatil. Škoda mu bolo čas márniť. Keď zastal na rozbehu v patričnom postoji zahladený do priestoru, zabudol na príhodu, na palicu, na preklínania. Vietor bil do tváre, zobúdzal zdravé rumence. Rozbúrená krv vrela v žilách. Alojz, uzavretý do seba, svalnatý, hybký, skríkol tým všetkým tam shromaždeným i tej stareckej omrvinke, bezvládne vlečúcej na slnku svoj tieň, zohnutej pod ťarchou rokov i dreva.

 — Ja vám ukážem. Rekord dosiahnem, len sa pocvičím.

 Hory mu dookola odpovedaly mocnou ozvenou.

 Alojz, prepichávaný vetrom i slnkom, smial sa plnými prsami zasneženému svelu. Šťastný nevedel, kde sa v ňom vzalo toľko radosti a nadšenia. V tele vypätom do skoku vrela rýchlosť, odvážnosť, istota víťazstva a radosť v piesni vystrekovala pod nebo zo všetkých svalov a kostí.

XX.

 Vladko sa vrátil neskoro večer ustatejší ako zvyčajne. Čosi vychlipal a hneď si potom sadol do kúta a tupo mlčal. A zas ho poháňalo po studenej a prázdnej izbici. Hľadal zádrapku ku zvade raz s Alojzom, raz so Stankom. Nazlostený bol dnes ako všetky paromy. Mal toho dosť. Dedko Malinovský ho ustavične búril, pokúšal, aby prišiel k nemu do služby od Nového roku. Veď vedeli, že je robotný, že pri mlatbe, pri pluhu zastane staršieho.

 — Keby si bol u mňa, tak by si žil a žil, kúpil by som ti kabát, nohavice, krpce, klobúk, košeľu. Vieš, komu by som ju dal vycifrovať ? — stíchol, aby vyvolal väčší dojem. — Jankovi Gabaňkovi. Jemu.

 — Kúpili by ste ? — Chlapec, oslnený sľubmi, nemohol utajiť nadšenie.

 — Spravodlivo hovorím, veď si vnúčok. Len, aby si mi pri gazdovstve pomáhal, lebo už nestačím sám porobiť a z pazúrov nechcem vypustiť. Nikdy nepoznáš hlad, lebo čo budem mať, s tým sa podelím. A teraz čo ? U matky sa narobíš a handry ti nespraví.

 — Hriech matku opustiť.

 — Keď nebude pri nej nikoho, tak ju obec lacnejšie prevezie do špitála alebo dedko z roviny vezme k sebe, ehe, ehe, krajciarov má dosť.

 Vladko premýšľal, jeho podráždenosť vzrastala. Všetko pravda. Čože má ? Nahý je, bosý, hladný. Skrúcačka okolo matky, upratovanie môže omrzieť navždy.

 Malinovská s nepokojom striehla syna a ospravedlňovala ho materským srdcom, že sa nasháňa, narobí cez deň, tak nečudo, že je namrzený. Mocnému chlapovi by vypovedaly sily i trpezlivosť a nie decku. Chcela odvrátiť pozornosť od Vladka a skríkla na rozvrieskaných chlapcov, aby odriekali Otčenáš a išli spať.

 Stanko si poslušne kľakol, oči uprel na očernuté obrazy. Alojz spurné odvrkol, že ešte má čas.

 — Poviem dedkovi, — pohrozila matka.

 — Dedka sa nebojím. Čo mi spravia ? — odbojným hlasom zakrýval strach, lebo odrazu skĺzol na kolená a lakte oprel na peľasť postele.

 — Ruky slož.

 — Len čo složím, samy sa rozpletá,  vidíte, nijako sa nechcú držať.

 — Palicou ťa treba Otčenáš učiť ? Ako kľačíš ? Nahlas odriekaj. Otčenáš, ktorý si na nebesiach... chlieb náš vezdajší... — hovorila výrazne, precítene. Dušou i uboleným telom sa v poníženosti korila v prachu pred svätým menom.

 Stanko opakoval výrazy, ako by hltal kusy chleba, díval sa na Krista, pribitého na stene. Alojz odriekal chytro, len aby si odbavil, lebo mu už mihalnice vždy nižšie klesaly, fígle hasly, zostala únava a ospanlivosť.

 Líhali si na brloh, v strachu sa prežehnávali, lebo mysleli, že sa dom na triesky rozfŕkne v náramnej fujavici. Vo tme úder za úderom, ako by ktosi tisíce brán roztrieskaval jedno za druhým. Priestor medzi nebom a zemou šalel spolu s metelicou. Chumelica zmietala sa po zmrznutom priestranstve, skuhrala a hvízdala. Keď už chlapci po chvíľkovom strachu ležali vedľa seba, začali každodenný zápas. Vladko ťahal k sebe, Alojz k sebe a starý kožuch sa pohyboval ako živý tvor, naťahovaný a mykaný. Malinovská napomínala nespratníkov, pre Boha zaklínala. Nič nepomáhalo. Stíchli, aby hneď začali odnova. Ale to netrvalo dlho. Alojz sa odrazu skrčil a zaspal, kolenami sa skoro brady dotýkal, isto ešte raz prežíval spomienku na denné zážitky. Vladko zavrel oči, ale rozrušený nespal.

 Zvyšok ohňa cez otvorené dvierka osvetľoval tmu, vari len preto, aby ukázal obrysy detí, odpočívajúcich pod handrami, ich biedu a úbohé tváre, také usmiate vo sne, v jedinom ich šťastí na zemi.

 Malinovská nemohla zaspať, dívala sa do temnôt, plných hrôz. Zožieraly ju toľké myšlienky, pokúšala sa odriekať Otčenáš, ktorý ustavične čosi odháňalo.

 Prenikavé hlasy tiahly priestorom a nebolo možné rozoznať, či to vietor spieva pieseň ubolenej noci, nikdy sa nekončiacu, či opustený dom narieka tou piesňou. Zúrivé živly chytaly sa za pasy so stromami, so skalami. Po mnohých nárazoch zmorená búrka sa plazila, skuhrala a líhala pod útesy. Ked si odpočinula a zmocnela, otriasla väzbou sveta, skákala po neviditeľných schodoch do nedostupných výšav a za sebou nechávala na zmrznutej zemi stromy, bičujúce sa rozhojdanými konármi.

 Malinovská myšlienkami vzlietala spolu so závanmi medzi rozbehané chmáry, padala do mrákot a smutnými ústami odriekala výrazy Otčenáša. Zabúdala na seba, na život a keď sa preberala z omámenia, uvedomovala si sužovanie, cítila bôľ.

 — Vladko !

 Brloh prudko zavŕzgal.

 — Vladko ! — povedala trochu hlasnejšie.

 Chlapec sa hlbšie zahrabal do klbka handár, do zdrapov kožucha, aby neprišiel ani o trochu tepla. Predstieral, že nepočuje. Konečne mu prešla trpezlivosť, zdvihol strapatú hlavu.

 — Čo chcete ?

 — Podlož mi hlavnicu pod kríže, tak ma telo boli na tej zdlávenej slame, že ma každá bylka pichá.

 — Taký som nazlostený.

 — Prečo si, synak, nazlostený ?

 — Už som vám neraz hovoril, že keď si ľahnem, tak ma nevolajte, nebudem vyskakovať do takej zimy.

 — Keby si vedel, ako ma bolí...

 — Ani zjesť, ani sa obliecť, len rob, rob.

 — Čo ja zato môžem, povedz, dieťa. Chcela by som, aby bolo ináč. Také je božie riadenie.

 — Aj babka hovoria, že vám nemusím v noci poprávať, dedko kážu čosi iné. Oni vás, oni vás... z chalupy ... viete ... lebo ste taká...

 — Babka ti hovoria ? A nepovedali ti, aby si matka neťažkala na decko ?

 — Od Nového roku tresnem so všetkým a pôjdem do sveta, všade si nájdem robotu.

 — Čo ty... čo ty hovoríš, synak ?

 Vladko vstal, neľútostne pretriepal, naprával brloh, vstrčil handru pod ubolený chrbát a skríkol drsne, ako by sekerou zaťal rovno medzi oči, ktoré sa naň dívaly s tolkou láskou.

 — Keby ste už raz umreli ...

 — Vladko ! — skríkla s hrôzou, aby nedokončil kruté synovské zakliatie. — Len preto chcem žiť, aby som sa na vás mohla dívať.

 — Vždy sa prplať vo vašich... eh, vynášaj, riad, per, už som celý zosmradol. Ked raz schytím...

        — Čo mám robiť ? — dívala sa na synovu ruku. zdvihnutú na úder, pýtala sa bez zlosti: Sama á mám urobiť smrť ? Ako ? Ruky nemám, nohy nemám, len večnú bolesť. Pánu Ježišovi chcem slúžiť, nie diablovi. Nedala som si život, nemám práva si ho vziať. Pán Ježiš káže čakať, kým príde čas. Čakám vôľu božiu. Omŕzam ťa ? Chyť sekeru, zatni do matky, čo umrieť nemôže, zatni svojimi rúčkami, ktoré som porodila a vychovala. Syn môj drahý, — napuchly slová, jediné v tej chvíli na celom svete. Počula, že sa obrátil a zahrabal. Keď už ležal, stiahol s Alojza prikrývku a vŕzgal lôžkom, nadhadzovaný jedom. — ó Ježišu milosrdný, pre nich chcem žiť, na nich sa dívať a ony sú také. Chcem umrieť, len mi je ešte ľúto, lebo je deťom vždy ľahšie pri matke. Matka s každým deckom chorľavie, s každým umiera, ale decko to nevidí a necíti. Načo má vidieť ? Načo má cítiť ? — vždy viac rozžialená plakala nad sebou, nad svojou biedou, nad bezvládnou kostrou, slzami chcela navlhčiť a smyť synove slová, aby po nich stopy nezostalo na duši. — Prečo som ja taká nešťastná, prečo tak trpím ?

 A vtedy sa zrodilo odpustenie, osúšajúce slzy, tíšiace žaloby. Srdce matkino, také ukrivdené, nezatratilo, ale vyhľadalo najcitlivejšie slová, aby vzalo syna pod ochranu.

 — Narobí sa, natrápi v smrade, nenaje, tak z čoho má mať silu. Čo sa tu čudovať ? Ježišu ! Čo sa so mnou natrápi, čo sa nabiedi. Ľudia ho huckajú a tára dve na tri. Čo je ono vinné, že sú ľudia takí zlí. Ono je dobré, len občas zo žiaľu krivdí. Nečudo, nečudo.

 Rodilo sa v nej vzoprenie a zatínalo údermi otázok, výkrikov do prázdna noci, prečo môžu iní pracovať, za čo ju Boh tak prísne potrestal, prečo je len ona bez potechy. Lazár a bedár nad bedárov ? — Nepotešená nijakou odpoveďou, opustená plakala na posteli tak ticho, aby deti nezobudila, aby deti nevidely matkine slzy.

XXI.

 Vietor ešte chvíľami zahučal, preháňal roztrhané hrudy mraku a kmásal ich. Medzi jedným nárazom a druhým sunuly sa hlasy ako žaloby a preklínania, posbierané po svete. Po novom výbuchu nastávalo ticho. Vtedy sa roztrhané chmáry presunuly po povale v žiari mesiaca, zahrúženého do priepasti, ako kryhy, plávajúce po priezračnej, striebornej hladine.

 Malinovská, vnútorne skaličená, sa už nemodlila, započúvala sa do víchrice, odletujúcej do hĺbky noci, a zahľadela sa do čeľuste neba.

 Čosi treslo za stenou. Ktosi chodil, nohami rozpúčal zvyšky víchrice a zastal neďaleko. Z tmy, z búrky vynoril sa človek, ako by z čiernej skaly vysekaný. Tvárou prilepil sa k table. Malinovská najvýraznejšie rozoznala tvar hlavy, plecia, široko zacláňajúce okno. Ústa sa ukladaly do kriku a sotva vyšeptaly.

 Vladko, ktosi lozí okolo domu.

 Chlapec namiesto odpovede hlasnejšie zachrápal. Brloh zaprašlal.

 — Načo ho budiť ? Zas mi zakľaje a nadá. Len v spánku decko matke neukrivdí. Nech si spí. Kto sa to tu potĺka ? Azda zlodej ? Nič neukradne, veď čo by aj ? Vari je to Biel ? — Zajakla sa nečakanou otázkou. — Zle chce porobiť. Od neho len samé nešťastie. Isto on...

 Vietor mohutnel, privalil sa a tíchol za uhlom. Noc si ľahla na zem, triasla sa ešte konármi stromov, spomienkou na závany.

 Malinovská chcela zvolať, čo tu chce ten zablúdený tieň. Nech ju navštívi cez deň, vtedy uvidí jej muky počaté z jeho prekliatia. Tajomná postava sa odtiahla od okna a ustúpila do tmy. Odchádzajúce kroky zavrždaly a zatíchly na snehu. — Už odišiel, — šepla s úľavou, — svedomie ho hryzie a sem ho privádza. Nemôže si nájsť miesta. Keby si ty jeden deň tak prežil ako ja, tak by si ľudom nikdy nekrivdil.

 Biel odtiaľ nijako nemohol odísť, prirastal nohami k zemi, skrytý medzi stromami blúdil tu dookola, občas urobil pohyb, ako by chcel zájsť k zatvoreným dverám, zobudiť ľudí a vyznať sa z hriechu, na ktorý sa odhodlal. Ale k domu Malinovskej sa už nevrátil, prešiel cez dvor, zahol nabok, vymotal sa z ohrady, pohol sa krížom cez kríky, sklbčené na medziach, cez hŕby kamenia, vyoraného pluhom. Po tej ceste sa potkýnal, padal, vtedy znehybnel, akosi oboma nohami vrastal do zmrznutej zeme a čosi nevýrazného šomral. Dvíhal neviditeľné prekážky a odhadzoval, ako by mu zavadzaly hrudy a brázdy. Ale nová sila sa mu naliala do údov, potom už bez zaváhania, bezohladne zamieril k cieľu. Vkročil na najkratšiu cestičku tak, že mu za chvíľu dom vyšiel v ústrety. Cez otvorené dvierka vklzol do dvora. Začal sa rezko skrúcať. Založil skobu, vopchal ju hlboko a kolíkom zatlačil tak, aby nikto neotvoril dvere. Preliezol k oknu. Zpod kabáta vytiahol sekeru, pozorne ju oprel o stenu. Železo sa vtopilo do tmy, len čo sa ostrie zabelelo a zrádzalo svoju prítomnosť. Biel premeral vzdialenosť.

 — Uškvaria sa, pluhy, sem si stanem a keď budú vyskakovať, tak — oči sa zaligotaly, ako by sa ostrie zablyslo v ohni — obuchom po kotrbe.

 Keď toto dokončil, ďalšie pohyby už ovládal, boly odmerané a už dávno prichystané. Keď ruky na chvíľu zmŕtvely, naraz sa zobúdzaly a splňaly rozkazy diktované vôľou, neznášajúcou sprotivenia. Kľačal sklonený, keď sa nemohúcnosť odrazu zas rozrástla, zasekla do členkov, všetko sa vymykalo z oslabnutých dlaní, zaškrípal zubami, ale hlasu nevydal, čelom sa oprel o srub, rozprestrel ramená, ako by vlastný dom chcel pritúliť a objať. Bol ako ukrižovaný, pribitý na stenu. Striaslo ho, myklo, odtŕhal sa od brván, vytiahol z vrecka kúsok suchého machu, trochu triesok a vstrčil do škár na uhloch, zafúkaných snehom. Kabátom prikryl rozžiarenú zápalku, aby ju vietor nezhasil. Trasľavý plamienok radostne prskol v hrsti, podskočil na prichystané triesky, otočil sa dymom a rezko zapráskal. Čosi ho zhášalo. Zdalo sa, že zhasne celkom a že ten človek už nebude mať toľko sily, aby podpálil druhý raz. Ale útly jazýček sa predsa zablysol, vystriekol a začal oblizovať drevo. Niekoľko plamienkov sa svojvoľne strhlo, otočilo, skákalo do hĺbky, ako by sa rozveselené duše ohňa ihraly, schovávaly, podskakovaly v zlatom i ružovom šumote. Sneh sa roztápal, stekal v kvapkách, ako by sa odrazu dom bol rozplakal hojnými slzami. — Za moju krivdu. —Vtom zašeptaní bol Bielov posledný ľudský výdych.

 Žiara osvietila sklonenú tvár, ktorá navrela krvou. Pery vyprskly červeným smiechom, vypúčajúcim sa z vydutých pŕs.

 — Vidíte. Otca vyháňať... na otca ruku dvíhať... Tu máte odplatu za všetko.

 Z očú sa sypaly pohľady, ktoré mohly samy podpáliť a zabíjať.

 Biel si stal pod okno, chytil sekeru, prilepila sa mu do dlane, stopila sa s ňou, srástla na nerozlučiteľný celok. Keď ju zdvihol na úder, ostrie sa zlovestne zablyslo vo svetle, ako by sa už oblievalo ľudskou krvou. Z hĺbky izbice sa sem zanášaly ohlasy spokojného spánku, chrápanie odpočívajúcich pod ochranou obrazov a krížov, práskanie postieľ pod telami, prevracajúcimi sa s boka na bok.

 Stena sa už chytala, dymila, škvrčala vo svetle mesiaca. Čosi v hĺbke zapraštalo ako drúzganá kosť živej bytosti.

 — Ježišu, Ježišu ! To som ja staval ! — Zaskučanie rozkmaslo prsia, prsty sa otvorily a vypustily porisko. Rameno skleslo, ako by ho niekto odťal. Obrovská, niekoľkoročná ťarcha sa zvalila na plecia. Kamene na základy vylamoval z tamtoho brala, drevo na dom zas tam stínal. Každé brvienko prežilo spolu s ním bolesť vysilenia a námahy. Z jeho, z týchto, hľa, neúnavných, nepoddajných rúk vyrastal dom. Tretie brvno, poznačené zárezom sekery, ho pridlávilo, keď ešte staval. Nevolal o pomoc, ale so zubami zaťatými od bolesti sa vyhrabal zpod neho. Spomienka na onú príhodu teraz prelomila vtedy nalomené rebro. Aj teraz leží rozprestrený na srube, je jedným z brván, sviazaných na uhle, a šľachy, svaly, kosti treštia, svíjajú sa v triaške. Už nehorí dom, on horí; zo smrekových brván nevystrekuje už oheň, ale krv, jeho krv. O chvíľu sa zvalí povala, strecha a pridlávia ho, aby zdochol zahrabaný v popole a žiari. Zvrieskanie sa vydralo zpod bubotajúcich plameňov, zpod stohu sviazaných brván. Nie človek, lež podpálený dom zavyl ľudským hlasom.

 — Pomoc ! Pomoc ! Ľudia ! Ľudia !

 Päsťou vybité tably sa rozprskly, črepiny zarinčaly. Syn vyskočil cez okno a znehybnel zarazený. Biel ho nevidel, zvalený na oheň, hasil ho holými rukami, šatami, telom, necítil bolesť, nepočul škvrčať kožu. V ošiali jačal nesrozumiteľné slová.

 Odraz svetla zakyvkal sa na skle okien Malinovských a izbicu zalial purpurom. Chorá začala kričať na deti. Hlasu sa jej nedostávalo. Vykríknuté meno menilo sa na triašku perí.

 — Vladko, nevolám ta k sebe, ale k nešťastiu.

 Chlapec sa strhol, sadol na posteli, päsťami si rozotrel ospanlivé oči a bľabotal.

 — Čo chcete ? Prečo kričíte ? Ale ma utrýznilo snisko !

 — Pozri na dvor, vari Bielová horí, pozri, vidno je tu.

 Vyskočil z brloha, na plecia hodil kabátik a vybehol pred dom. V zobúdzajúcich sa oknách objavovaly sa svetlá. Ľudia vybiehali bosí, v košeliach, napoly oblečení, v zábleskoch svetla menili sa na predĺžené tiene, zaťato sa motajúce po zemi na priestore medzi studňou a domom. Pramienky z krhličiek fŕkaly na steny a boly ako blyšťavé striebro, čo vystrekovalo z práskajúcej tmy. Vladko sa díval na červené miesta zhoreniska, ako na rany, krvou sa zalievajúce, v noci a v šialenom náhlení vymývané. Vrátil sa do izbice a v temnejúcim už prázdne skríkol matke.

 — Ten zloduch Biel podpálil svoje búdy. Už hneď uhasia.

 — Ježišu ! Vždy od neho všetko zlé.

 Vladko si náhlivo natiahol krpce, nohavice, schýlil vedro a zmizol medzi chalupami.

 Z tmy sa ustavične vynáraly nové postavy, náhlily sa s pomocou, vynáraly sa i kriky a preklínania lamentujúcich báb.

 — Aby... aby... ruky... i nohy...

 — Všetkých mohol vypáliť. Aby sa nebol dožil tej hodiny.

 — Trest boží !

 Vladko obiehal okolo nádaviek i plaču, bežal k studni, čerpal vodu, nosil pomoc tak výdatne, až sa mu nakoniec vedro vykĺzalo z dlane. Celkom vysilený zastal pod plotom medzi mlčiacim zástupom. Opálená stena černela sa na veľkom kuse, prskala, ako by sa lúpala žiarou a uhlím. Kde-tu sa zachvel utajený plamienok, zotrval chvíľku a zmizol odfúknutý.

 Biel vstal len teraz, otrhaný, zasadzený pozrel okolo seba v bezvedomí a nezazrel živých ľudí, stromy, domy, ale ich preludy. Ovisol, sosunul sa pod stenu a zaplakal ku zuholnateným brvnám.

 — Všetko mi vydrali, sám som na svete, kalika, nikdy sa už k ničomu nedostanem.

 Odtrhol sa od steny, keď sa vystrel, vyrástol do obrovských rozmerov, opuchnutými prstami urobil v priestore kríž, ako by presekával tmu.

 — Len teba požehnávam, teba mi ľúto, lebo ty si mi najbližší.

 Pomaly sa obrátil a ponášal sa na dymiaceho vampíra, keď sa díval očami nesmierne hlbokými na synov, ženu, na susedov, stŕpnutých a v dlaniach stískajúcich patyky, vytrhnuté z plota. Cudzí mu boli pre zem, z ktorej ho zahnali, pre dom, ktorý staval na to, aby zostal bez strechy nad hlavou. Škrípanie zubov i vrzgot patykov, trasúcich sa v pästiach, ho priviedlo k vedomiu. Stal si proti nepriateľom. Prsia, široko nadmuté nárazmi krvi a utajeného hlasu, chytaly vzdych, ako by si ho odtŕhal zo vzduchu. Divými pohľadmi bodal každého rad-radom a čakal. Odrazu smelým pohybom rozkmasol tlejúce handry a obnažil popálené telo.

 — Ja tu stojím. Počujete ?! Čo sa dívate ! Pluháci !

 Posmešne zaťal očami do pästí, do tvárí a s chichotom privieral oči. Zazrel to, po čom túžil. Ktosi vyskočil z hŕby, zahnal sa, podskočila latka. Druzgol. Biel zasiahnutý sklesol na kolená, tvárou ťukol do zeme a dychčal a možno v tom dychčaní vydychoval sedliackou bolesťou.

 — Zabite ! Toľko som už hoden. Zakatujte !

 Podhodil hlavu, zdvihol, pozrel po shromaždených a vyšeptal popraskanými perami, ticho a tak dojímavo.

 — Zabite ?

 Tá prosba, taká nečakaná v tej chvíli, taká tragická, otriasla zástupom. Uvoľnily sa kŕče pästí, už hotové chmatnúť pod hrdlo, zo stŕpnutých prstov vykĺzly hrudy a padaly na zem ako skamenelý pot.

 Biel nie hlasom, ale kŕčami tela, každou nadskakujúcou žilou prosil, aby znova prosbierali hrudy, patyky a roztrieskali mu lebku.

 Aby som umrel na svojom gazdovstve.

 Zdalo sa, že sa tma odsotená ošialom v jeho očiach pohla spolu s ľudmi, ktorí sa striasli., ustúpili v sovretom zástupe a zasa znehybneli pred zjavom, pred hrudou, čo trčala v šere, žalovala sa, žobrala zachrípnutým hlasom

 — Nebojte sa ! Zabite !

 Biel sa pokúšal vstať, mocoval sa zo zemou, v ktorej trčal prirastený kolenami. Konečne sa akosi vyklčoval, vytrhol z nej. Keď sa pohol, srdcia prestaly tĺcť, prsia dýchať.

 Zachvela sa tknutá haluz. Rozprskol zmrznutý vzduch. Vrzgla roztrhaná noc. V tichu výrazne zjačaly obchodiaee kroky, vypúčajúce stopy do snehu. Z okien, okolo ktorých obchádzal, vylievaly sa pásy svetla, poskakovaly po shrbenej postave, ukazovaly popálené, opuchnuté ruky, skrahnutú a mŕtvu tvár, potrhané handry, z ktorých sa ešte dymilo.

 — Tata !

 Najmladší syn rozsotil prítomných, zabehol cestu a zavesil sa otcovi na prsia a vyplakal jedno meno.

 — Tata !

 Ruka spočinula na hlave decka, kŕčovito sa zatriasla, ale hneď zľahostajnela. Biel ho bez slova a namáhavo stŕhal so seba a odsácal. Odstrčený syn padol krížom cez cestu, ktorú otec prekročil a potkýnal sa po nej ďalej.

 — Ani ty nie si mi nič hoden.

 Svetlo ešte kdesi zablyslo posledný raz a osvietilo dve postavy, jednu ohnutú, natriasanú plačom, druhú vlečúcu sa osamele do širokého, pustého sveta. Bezbranný Biel vyhol sa nemým hrozbám neprajného zástupu a ťažko stúpal, dlávil kríky, rastúce na cudzích medziach, hŕby kamenia, vyorané z hĺbky. Obchádzal brázdy, hrudy, záhony. Neuvedomoval si, kam pôjde, kde si vydýchne, vedel len to, že je tu blízko jeho zem, ktorú toľko rokov obrábal, ktorú teraz zahnaný opúšťa. Cez sneh ju nohami poznával, cítil a videl.

 — Tata ! Tata ! — zvolala noc synovým hlasom. Ten synov hlas liezol za otcom ako verný pes, doháňal ho, odohnaný ešte priskakoval.

 Biel sa chytal za hrdlo, potom za prsia, čosi chcel v sebe zahrdúsiť a možno pritúliť posledné zvolanie, keď odchádzal všetkými prekliaty. Neobrátil sa, nezastal. Stratil sa, prepadol sa bedár bez domova, len v snehu zanechal stopy nôh, po ktorých putoval za ním chmúrny pohľad ľudí, skrehnutých od hrôzy.

 Čiesi prsty sa zachvely na čele a znehybnely...

 — Od hladu, ohňa a vojny...

 Sekera, pohodená vo tme, teraz nepotrebná, blysla sa, kedykoľvek na ňu padlo prenášané svetlo, a prezrádzala pravdu toho, čo sa tu malo stať. Bielová ju schytila za porisko a zatriasla vo vzduchu.

 — Videli ste, ľudia ! Chcel nás vypáliť a vyzabijať. Aj čary na nás zakladal, keď sa krava telila. Mali sme ho zabiť, pekelníka.

 Ľudia ustupovali do studených pitvorov pred preludom tamtoho človeka a jej hlasom. Náhlivo zatrieskavali dvere, zahášali lampy.

 Biel vsiakal do tmavého nekonečna. Nikto už nevidel, že sa zvalil na prvú hŕbu kamenia, zlomený, zmorený vrástol hlavou medzi kamene, opieral si ju na opuchnuté ruky. Osamelý hlas sa triasol vo tme. Nikto nepočul ten hlas, nikto sa k nemu nepriblížil. Zostal na svete sám, opustený, so svojou pomstou a s ľudským prekliatím.

XXII.

 Na programe okresných lyžiarskych pretekov boly aj preteky školských detí, ktoré vzbudily celkový záujem. Prípravné práce trvalý dosť dlho. Pravdaže, aj Alojz sa na nich zúčastnil, nahovoril ho tréner, nadšený výsledkami jeho cvičenia. Neraz postával pred oknom, v ktorom boly vystavené odmeny pre víťazov, a vo vytržení šeptal.

 — Musím vyhrať. Čo by som nevyhral.

 Obecenstvo dlho pred začiatkom zaplnilo rovinu pri mostíku. Vietor nadúval plachtu s nápisom »Štart«, až vypäté šnúry škrípaly, lebo nemohly zadržať nápor. Pri každom závane svíjaly sa a rozvíjaly belasé, žlté, zelené pásma a ukazovaly rôznofarebné znaky.

 Nikto si tu nevedel dať rady s chaosom medzi pretekármi i obecenstvom. V privolávaní, v kriku skrúcal sa vedúci pretekov, roznášal dôležitosť svojej osoby a hlasno upozorňoval na svoju ťažkú a zodpovednú funkciu.

 — Na všetko sám nestačím. Ťažko. Priveľa na jedného. Priveľa !! Tu niet organizačného smyslu a disciplíny. Každý tu chce rozkazovať — priveľa ambície. Umývam si ruky —, robil pohyb, ako by svet bol veľkým umývadlom, plným vody, ktorá by mu možno vystačila na uskutočnenie tej nesmierne dôležitej činnosti. — Nikto, formálne nikto nechce pomôcť. Pocty, bankety, to áno, ale na nepríjemnú prácu niet nikoho.

 — Sami robíte neporiadok.

 — To si vyprosím. Kritizovať vie každý, ale...

 Len že nedošlo k zvade, ale ustavične sa klátiaci dav okríkal rozvášnených a zahlušil zachrípnuté hlasy.

 Alojz sa s lyžami pretískal k búde, sbitej s dosák, pri ktorej rozdávali pretekárom čísla ráno vylosované. Ktosi mu ukázal miesto, kde má počkať na začiatok. Roztržití pretekári, opretí o palice, cítili pohľady obecenstva, obdivujúceho stavbu ich tela a typujúceho pravdepodobnosť víťazstva: nafukovali sa, hlavy zadierali — ako kohúty.

 Ako by sa boh na lyžiach narodili, aké pohyby, aký odraz.

 — Skvelý dorast. Z nich bude potecha, lebo tí starší, ech, — pohŕdavo kývli rukou a nedokončili vetu. — Škoda reči.

 No, nanič. Títo, to je naša budúcnosť a pýcha.

 Musíme vychovať nový dorast a ním zaimponovať Európe. — Dva posledné výrazy sa nafúkly ako balóny, strácajúce sa vo vesmíre.

 — Európe a svetu !! — dodal ktosi.

 — Na nás sa dívajú. Ajhľa, hviezdy ! Naša budúcnosť je v športe.

 Niektorí si všimli urasteného a plecnatého Alojza.

 — No, ten vari ďaleka« iným.

 Vskutku, medzi belasými nohavicami, pulóverami vzbudzoval pozornosť svojím súkenným horalským oblekom, prikrývajúcim svaly, napäté na najvyšší stupeň.

 — Musím byť prvý.

 Iní ho oceňovali len ľahostajne.

 — Vychudnutý, nebude mať pary. Zlá výživa pretekárov zabíja náš šport !! Vždy pripomínam, no môj hlas je hlasom volajúceho na púšti.

 — Dobre sa dať najesť.

 — A práve a práve ! — pyšno zakotkodákal. — Ináč neručíme za nič.

 Hoci sa učiteľka dosť neuznanlivo vyslovovala o pretekoch, o takzvanej športovej výchove, vysilujúcej telo i dušu, dnes predsa podľahla všeobecnej nálade, najmä preto, že do lyží vkladala veľké nádeje, lebo ony vylákaly zakrpatené deti zo zapáchajúcich izbíc na sneh. Oživená, nadšená rezko premeriavala priestor, bola všade, ale najviac krúžila okolo svojich žiakov. Dlhšie sa poshovárala s Alojzom. Položila ruku na jeho plece, dívala sa do jeho očú a povedala s istotou.

 — Verím v teba.

 Riaditeľ školy roznášal dôstojnosť svojho postavenia, dôležito a skúpo sa prihovoril Alojzovi, rozohriatemu pochvalami.

 — Malinovský, nezabúdaj, česť školy je v tvojich rukách.

 Ukazovali si cestu, vytýčenú zástavkami, skláňajúcu sa po svahu, strácajúcu sa za kríkami. Preratávali množstvo sjazdov a výstupov. Vysvetlenie zakončili hrozivým výkrikom.

 — Ten čertovský kopec treba preliezť s jazykom na pätách.

 Jednotliví pretekári si prezerali lyže, natierali lojom, voskom vyleštený spodok jagal sa ako zrkadlo.

 — Skvele sa budú kĺzať po snehu.

 Všetci sa strhli, keď zaznela cez trúbu výzva: »Na štart«. Zastali v dlhom rade.

 Vedúci pretekov spotený pozrel na ciferník hodiniek a strhaným hlasom počítal — »šest, päť, štyri — pozor — dva, hop !« — súčasne plasol do dlaní, ako by piestom tresol. Chlapec, pripravený na beh, sotený rozkazom, vystrelil dopredu a na jeho miesto zašiel druhý. ...šesť ... tri ... dva ... hop, — ako by sa tikanie sekúnd zmenilo na ľudský hlas.

 Alojz vybehol medzi poslednými. Ostrú zákrutu skvele zabral a na rozlúčku blysol čiernou číslicou tridsať, visiacou mu na chrbte.

 Niekoľkokilometrová dráha bežala pod kopec, dosiahla štít, pozdĺž potoka spadla do doliny, odtiaľ sa vypínala na nasledujúci končiar, aby po príkrej stene spadla nadol, obišla zvlnené pole, preskočila nie veľmi vysoké pahorky a vošla po dosť silnom spáde k cieľu. Vo vzdialenosti niekoľko desiatok metrov lupotaly zástavky. Vietor zatínal do nich odspodku, nad úval ich, trepal ich do snehu, ako skrvavených vtákov, hýbucich ešte krídlami.

 Pretekárov poháňala zúrivá sila.

 — Nepoddám sa, musím zvíťaziť.

 Raz a dva, raz a dva, mechanické pohyby nôh.

 Alojz staval nohy rezko, driapal sa dohora, vytrvalo, neúnavne. Dýchal hlboko, ako by do pľúc vstrebával mrazivé ráno, priestor z blankytu a zlata. Zdravá krv sa prelievala po tele ako oheň. Kam pozrel, všade videl lyže, ktoré mal dostať ako odmenu víťaza, šeptal im.

 — Musia byť moje.

 Unášalo ho neskrotné vedomie, že zvíťazí. V kostiach, vo svaloch znel rozkaz: ešte pod tamten kopec, pod tamten, na končiar a potom hurrá dolu. Unášaný pružnosťou preskakoval kríky, šmýkal sa popod konáre, uháňal k nim, obiehal. Ktosi ho predbehol. Očami, zalievanými kvapkami potu, pred sebou zazrel čierne číslo.

 — Rany božské, o lyže prídem !

 Túžba podpichávala: dochytiť, vyrovnať sa, obísť a hnať dopredu ! Odhodlanie v ňom oživovalo silu a podpichlo energiu a vôľu. Alojz zahriaty preorával záveje, kde bolo treba, zohýnal sa, prekláňal, nevedomky napodobňoval pohyby vtáka v prelete. Les s ním uháňal v pretekaní, peň za pňom.

 Začínal sa ťažký terén. Dráha zakresľovala širokú líniu prudkým svahom medzi kríkmi, obiehala okolo skalných výbežkov a odtiaľ sa dvíhala dohora po strmej stene. Alojz skoro pazúrami oral, zatínal sa do priestoru, prekonával prekážky, zaťato hľadal východ, ako by chcel v nemom kameni vyrúbať cestu, vedúcu k víťazstvu.

 Na kontrolných miestach, riedko porozostavovaných, ho ktosi oduševňoval: skvelý čas máš, chrúst. Nezablúď. Pred tebou sú ešte traja, žeň !

 — Tak ja ? Tak ja nevyhrám ? — nemal času opýtať sa, lebo zas zafrkotaly červené zástavky a rozprestierala sa prázdnota oslepujúca žiarou — Tadeto ! Len nezbočiť !

 Obehol pretekára, druhý neďaleko krivkal na lyži, druhú zlomenú držal pod pazuchou. Ktosi pred nim padol. Chmára sypkého snehu vletela do vzduchu.

 — Huha !

 Alojz zastal na končiari, tvár, vyšľahanú behom, nastavil sile horského sveta. Vydychoval opretý na paliciach. Nevýslovná krása všetkého, kam očami pozrel, skoro nevedomky mu vysotila z hrdla výkrik a v ňom šťastlivú dušu. Odrazil sa a zaryl do priestoru. Vzduch, blankyt neba, sneh, hory, mrazivé závany zrodily radosť.

 Odtiaľto sa naskytol nezvyklý výhľad. Pieniny, skrehnuté v zimnej kráse, vzbudzovaly údiv a zvelebovanie. Steny Sokolice, Troch korún, príkro vytesané, blyšťaly sa oxydovaným striebrom a aa kamenistých návršiach kde-tu trčaly smreky ako stĺpy zelených plameňov, vybuchujúcich z osrdia brál. Na Dunajci sa zapalovaly zlaté blesky a trblietanie roztraseného svetla. V priezračnom vzduchu rysovaly sa potrhané Tatry, poštrbené brázdami ako obrovská rezba z kryštálov pripevnená na nebi.

 Alojz sa obrátil k Tatrám, lebo ich nevidel. Ale lyže sa už kĺzaly a unášaly ho ďalej k vytúženému víťazstvu. Vyplašené hýle zatrepotaly, zakvitly ako zablúdené ohníky a zmizly v húštine. Zajac vyskočil zpod kríka, uháňal obrovskými skokmi, prášil chmárkami kúrňavy, na páperistom povrchu zanechával čipkovité stopy. Len na odľahlom grúniku zastal, aj on bol ako krásna rezba. Obrazy sa mihaly, ale dojem nezanechaly. Kdeže by mal Alojz náladu a čas oslepený, ohlušený, ovládaný myšlienkou: lyže, dívať sa, obdivovať. Preskakoval priekopy, jarky, vybiehal na kopce. Raz les uháňal pred ním, druhý raz za ním. Hore vietor skučal a šibal, dolu sneh vržďal a hvízdal. Po ligotavom srieni ako po zmrznutom lúči slnka mihol blesk jeho tieňa, prelet jeho lyží. Keď prebehol nebezpečné miesto, pomaly sa kĺzal po snehu, navŕšenom závejami. Telo mal samý plameň, vystrekujúci zo zeme a zmietaný vetrom. Pohyby robily, čo chcely. Len raz škaredo zaklial, keď sa odrazil, preskočil na naznačené miesto a zaryl sa do snehu, až sa zaprášila kúrňava ako vodomet spenenej vody, keď kameň padne do hĺbky.

 — Bysťu, ale som tresol ! — prskol a vyskočil zabielený.

 Preoral ešte nejeden závej, pristával v nejednej chumelici lesku a dúhy. Zastal, aby vysliedil, kto uháňa za ním. Na snehu boly dve brázdy belasého tieňa, zasypané ligotavými omrvinkami. Zástavky sa stratily, azda ich vietor vykmasol, azda včerajšia metelica zasypala. Preľakla ho možnosť, že vari zablúdil. Poznal tie lesy, tie svahy, veď tu s Tomalovou pásaval kravy. Prišly mu na um chvíle s ňou strávené. Kríky i stromy prihovorily sa mu konármi nie zimou oholenými, lež šumom jarného lístia.

 — Hanka.

 Ostražito a pozorne sa obzrel, či ho niekto nepozoruje, a šmyk, už rezal dolu krížom, prikrčil sa medzi kríky. Haluze bolestne šibaly. Necítil, nevidel. Vedel, že by mal urobiť dlhý oblúk, a on si skrátil cestu, odťal veľký kus vzdialenosti. Odrazu ho schytil strach, že vari niekto zbadal zločin, ale hneď nabral odvahy a uháňal už bez zástavky. Pod lyže schytával záveje, kríky, kopce, vŕšky, doliny, behom roztĺnal mrazivý vzduch, stenu lesa, fičanie yetra. Cestou sa mu na nohavice, na plecia, prilepil snehový pyl, prenikal do záhybov, tvoril povlak srieňa, na rozpálenej tvári sa ihneď topil a splýval hojnými pramienkami. Po chvíľach si utieral rukou ten páliaci dážď, ktorý ho oslepoval. Pred koncom dráhy si musel vydýchnuť. Krv sa valila mocnými pulzom dobre cievy neroztrhala. Telo už neoblieval pot, ale oheň. Pred sebou mal posledný, najťažší odsek. Nabral dychu, kĺzal sa po stráni, pokrytej ľadovicou. Pokĺzol sa na pruhu ľadu, jagajúceho sa na slnku. Skotúľal sa a zaboril do záveja. Odviazané lyže odprskly od nôh. Alojz si ťažko vytiahol najprv ruku, potom nohu, posbieral otlčené kosti. Zastonal pri prvom kroku.

 — Uf, bolí, mrcha, — preľakla ho myšlienka, že sa nebude môcť zúčastniť na ďalších zábavách. Rany božské ! — zjačal. Stál oslabnutý a otlčený. Zuby zatínal od bolesti, odrazil sa palicami. Po chvíľkovej nadľudskej námahe dostal sa do niekdajšieho rytmu — raz dva, — raz dva. Príkru stráň dobýval pazúrami, ustatým telom páral zhustnutý vzduch, ktorý mu na ďalších kilometroch už prekážal, tvrdol, vytváral z tieňov i zo zlatej žiare prekážky, navŕšené valy.

 Ani raz nepozrel dolu, kde obecenstvo napäto číhalo na začiatok a rozvoj pretekov. Stá očú videlo reťaz pretekárov namáhavo sa vypínajúcich, potom po jednom miznúcich v lese a znova vybiehajúcich na otvorený priestor. Čierne bodky mihajúcich sa tieňov pretínaly jasné hárky jagavého snehu.

 — Vidieť ! Skvele vidieť — oh, tam, — hlasno vítali objavujúcich sa pretekárov.

 — Ťažká dráha, — pohoršoval sa odborník. — Takými zlomkrkami sa hnať, to je, Ježiš, Mária. Kde ktorý nevypumpuje. To tiež bola myšlienka, pre sopliakov vytýčiť takú.

 — Príprava, pane, príprava. Odolného ducha vychovávať. Dosť bolo slabošstva. Nebáť sa prekážok, do života ísť s drapami. — Oddaný priekopník modernej techniky, zadychčaný astmatik nemohol dych chytiť, patetický hlásal heslá a pokrivkával pritom na jednej nohe od hŕbočky ku hŕbočke. — Preč s hochštaplerstvom !

 Nervózny dav vybehol na kopec, odtiaľ sa rozprestieral široký výhľad. Niekoľko chlapcov vyliezlo na strom a obsadilo haluze. Vo vzduchu mihaly sa čísla zmenené na výkriky.

 — Sedmička !

 — Jednotka !

 — Štvorka ! No, ale fujazdí jeden za druhým !!!

 — A tridsiatka ? — Úprimne ustarostená učiteľka márne hladala číslo svojho žiaka. —Že by ?...

 — To je pochábeľ. Nehodno čo čakať od neho. Hneď som hovoril, že je na nič súci, hoho, ja mám oko.

 Bodky pretekárov sa strácaly v ľahkých hmlách, objavily sa na blyšťavej ľadovici a strácaly sa jedna za druhou. Dlho nebolo vidieť nikoho, lebo sa dráha ukryla medzi zvlnené kopce, až nečakane na druhej strane vykvitly košieľky na bielom snehu a zo zelene lesa vyskočily jedna za druhou.

 A vtedy nie shromaždení ľudia, ale kopec si stal na špičky, aby so zadržaným dychom tisícich očí striehol na finiš pretekov. Na poslednom úseku dráhy išli dvaja pretekári spolu, lyža pri lyži, palica pri palici. Na dlhom priestore boli ako k sebe prirastení. Ich pohyby boly jednaké. Konečne sa ktorýsi z nich zahnal a šibol dopredu, strelil skokmi a letel ako na krídlach.

 — Predbehol ho.

 Aké číslo ?

 Tri — tri — nedá sa rozoznať, — napínali zrak. — Ale veď to je nemožné, veď tridsiatka bola medzi poslednými.

 Z mnohých miest sa stŕhal krik: Pridaj !!! Chytrejšie !! Zapoj desať konských síl, budeš prvý.

 Alojz shora zazrel cieľ, sviazaný z niekoľkých čiaročiek, a nespočítateľné bodky, ako by to nebol rozvrieskaný dav, ale ako by sa mravenisko pohyblivých múch hrabalo v tej jasnosti. Brána cieľa rástla, nadobúdala svoj pravý tvar i rozmer. Nápis na plachte výrazne podskakoval vo vzduchu a strácal sa, keď vietor zafúkal. Alojz ešte pridal rýchlosti. Páraný vzduch ho ťal po tvári zmrznutými bičmi. Uháňal popredku víťazne a len ďaleko za ním vliekli sa ostatní ako prilepená handra. Posledné vypätie, posledný odraz a vkĺzol do venca potleskov, ktoré sa menily na hučiaci živel. Zdalo sa, že uragán pochvalných výkrikov víťaza sfúkne s povrchu a unesie dohora.

 — Víťaz !!

 — Rekord ! Rekord ! To je náš budúci majster ! Česť nášho športu !

 Visel na rukách, výkrikoch a tlieskaní, pozrel na prejdenú dráhu, zazrel brázdy, vytlačené v snehu, brázdy, ktorými prepásal diaľku, sviazal začiatok pretekov so všeobecnou radosťou a víťazstvom na konci.

 Výpočty neboly potrebné. Bez všetkých pochybností dosiahol prvé miesto.

 — Pozri, kde sú tamtí, hohoho, ani ich ešte nevidieť.

 Alojz si otrhával srieň z vlasov, utieral tvár rukávom, tvár, obliatu horúcimi kvapkami, pokukoval na odmeny a najmä na nádherné lyže, krásne, ligotavé, ako zo samých bleskov vystrúhané, na väzbu z kože, z niklových spôn a okutia.

 — Ktoréže budú moje ?

 Oveľa neskoršie vyskakovali z lesa a jám ostatní pretekári, pretínali svah a klesali dolu. Zadychčaní, vysilení urobili zlý dojem, ako mučeníci nového ošiaľu, zvaného rekord. Po stopách vytlačených na snehu ťahali za sebou k nohám priviazaný kopec, celý priestor a na shrbených pleciach niesli svet a dnešný krásny deň. Príchod každého vítali výbuchmi smiechu.

 — No, ale ťa vyžmýkalo ? Priplazil si sa vari, aby ťa rovno do truhly uložili ?

 — Mysleli sme, že ťa mama pôjde hľadať. To si ty vrieskal: Mama ! Mama ! Tu som !

 — Nehovoril som ! Aha ! Desiatka predstihla dvadsiatku, dohonila a vliala o dve sekundy. Pomysli, aká hanba. Dve sekundy ! Horrendum !

 Na konci pretekov cez trúbu ohlasovali zvesť, ktorú zopakovalo niekoľko stovák ozvien, až do najdalších zákutí hôr, že prvý dobehol Alojz Malinovský vo fenomenálnom čase a vo výbornej kondícii. Niekoľko vážnych osôb mliaždilo v srdečnom ústisku víťazovi kosti.

 — Štát sa na teba díva. S pýchou nos odznak, ktorý ti pripíname.

 Konečne zaznelo vo vzduchu dávno vytúžené, najkrajšie slovo »lyže«. Alojz nepočúval pochvaly nafúknutej reči, ku prsiam si pritisol podanú cenu. Od dojatia až oči zavrel. Od obecenstva priplynul šum obdivu ako more a v tom mori počul odrazu tlkot srdca veľmi preľaknutého.

 Ujsť. Len aby mi nevzali. — Prsty skĺzly po lyžiach v láskavom dotyku ako po pramienku žiare. — Toľko som sa načakal.

 Ktosi ho slávnostne pasoval na pretekára.

 — Trénuj, chlapče. Budúcnosť je pred tebou !! Budeš hviezdou.

 Alojz nevedomky zdvihol hlavu a už zazrel seba na nebi šibať nohami. Premáhal sa, aby nevyprskol smiechom. Pomyslel.

 — Tam by som videl, ako vstáva slniečko — a odchádza.

 Na konci prívetu klopol pätami do pozoru a pýchou vypätý prešiel pohľadom po prítomných. Ale keď pozrel na Števka Packulu, ktorý naň posmešne vyvaľoval oči diabli schytili radosť víťazstva. Čosi ho zaškrelo. Bol si istý, že odveký nepriateľ videl jeho klamstvo a čochvíľa prezradí tajomstvo. Nemohol so seba striasť jeho dotieravé pohľady. Pocítil výčitky svedomia a hanbu.

 — Len aby tak niekedy panej alebo Hanke, — šeptal; vedel, že pred nimi by neodtajil vinu. No, ale pri tom všetkom bol pevne presvedčený, že najväčšie násilie by mu nebolo schopné vvtrhnúť vytúženú cenu. — Števko, na, vezmi si moje dosky, — priateľsky mu podal staré. Nečakal na dojem a hodil si na plece nové lyže.

 Váľal odtiaľ veľké kroky.

 — No, je tam toho ! Trochu som si cestu skrátil, každý by tak isto urobil, len nevedel, ja som vedel, kade sa treba pustiť.

 Keď došiel ku chalupám, vyklonil hlavu zpoza stajne a pozoroval, či ho niekto sleduje. Len čo si nepodskočil, takú ľahkosť cítil v sebe.

 — Ako tam bolo, to viem len ja, ale mám lyže, — hladkal si ich viazanie a trúsil pritom najcitlivejšie slová.

 — Nikto na svete nemá také, len ja, len ja ! — Zvyšky roztopeného snehu sperlily sa po rozpálenej tvári ako slzy šťastia.

XXIII.

 Malinovská sa neopovážila pozrieť na deti, keď na večeru lovily z vody hrsť krúp. Vedela, že lenivo vstávajú od hrnčeka, že sa na ňu dívajú bez výčitky, ale najbolavejším pohľadom hladných detí. Cítila, že by nezniesla nemú prosbu ich očí. Bez zvady, bez ruvačky si líhaly na lôžko. Alojz len raz vystrčil hlavu zpod kožucha.

 — Mama ? — Ech ! — Už nič, — obrátil sa na druhý bok, zavrel oči, aby ešte raz prežil to, na čo myslí. Toj čo bolo snom v bdení stalo sa pravdou vo sne.

 Každodenné starosti tíchly. Malinovská počúvala, na čosi čakala, vnútorne strhaná a spaľovaná. Náhle prilietla na brloh odkiaľsi z diaľavy noci pesnička z dávnych čias ako plamienok vetrom prifúknutý. Ktosi išiel polom, lesom a spieval jej, zabudnutými melódiami vytrhal ju z terajšieho života. Ľahostajná k tomu, čo ju obklučovalo, opakovala stratené meno.

 — Jožko ! Jožko !

 Rozbúrená krv kypela v biednom tele. — Ó Ježišu ! Čo sa to so mnou robí. O Ježišu ! Zdravas Mária, milosti plná, — hovorila oduševnene, s precítením, a predsa naraz na všetko zabúdala a pred očami sa jej prepletaly pominuté a ešte také živé obrazy s holi, s pastvísk, z večerov, spomienky na mládencov, dievky a na všetky pády. Keď precitla, chcela zakričať na deti, aby ju niektoré pokropilo svätenou vodou a odohnalo pokušenia. Zašeptala s výčitkou: Motajú sa hlúpe myšlienky z mladších liet a nedajú odriekať Otčenáše. — Nie rukou, ale dušou, jej vôľou a jej príkazom urobila znak kríža a začala od začiatku, nevedno po koľký ráz odriekať ruženec a ani sa nenazdala, keď sa výrazy zas rozžarovaly sladkým svetlom a s popraskaných perí sa strácaly modlitby a opäť vykĺzlo tamto meno.

 Spaľovaná žiadosťou skučala, aby jej ktosi pritúlil horiace srdce, dolámal kosti, roztrhal kalike ruky, nohy. Všetko bolo ničím vedia toho. Krivdu Bielovi dávno zabudla a teraz nie hlasom, lež vrieskaním preklínala pôvodcu svojho nešťastia, každý jeho krok, každé jeho slovo, každú myšlienku a cit.

 — Aby si tak isto hnil a túžil, aby ta tak isto skrátilo.

 Nemohla vykričať nenávisť v srdci navŕšenú.

 Nebo s hviezdami svietilo tým očiam, ktoré ani neba, ani hviezd nevidely.

 V ošiali, ktorý sa jej zmocnil, počula výkrik. Slabý hlas sa pomaly predieral cez hrubú vrstvu a ako z priepasti hlbokej studne dorážal na uši.

 — Alojz plače. Chorý je. Vladko, vstaň ! — Zúfalstvom tela túžila po tisíci raz vyskočiť k deťom, ruky zdvihnúť. Zaspala, natriasal ju suchý nárek.

 — Mama, mama, čo vám je ? — Stanko stál pri posteli, mykal matkou, hladkal a kričal, chcel ju zobudiť. — Prečo tak plačete ?

 Cítila dotyk drobnej ruky na tvári, na vlasoch, zdalo sa jej, že je to sen. Čosi tíšilo muky, čosi uhášalo oheň a zo vzbúrených pŕs vykĺzol šepot, zmenený na slovo lásky a šťastia.

 — Stanko ! — pokúšala sa usmiať. — Nič mi, synček, nič.

 — Neplačte !

 — Choď už spať, lebo prechladneš.

 Izba stíchala. Malinovská počúvala rovnomerné dýchanie detí a zapadla do spánku donášajúceho úľavu. Tma sa rozplynula. Roztápaly sa hviezdy. Do šedivého úsvitu vsiakala ohnivá žiara. Na východe rodila sa s úsmevom zora na nebi pre šudí, dívajúcich sa zo zeme, zahrúženej ešte v tieni a šere. Chmáry, porozhadzované po oblohe, znehybnely v purpure. Žiara netrvala dlho. Neviditeľné ruky vyňaly slnko z povojníka, zdvihly ho znútra a oprely na červené zábradlie hôr, aby si na chvíľu odpočinulo. Pekný deň rozložil nad svetom zlato míňajúcich sa hodín a blankyt zimného rána.

 Malinovská zabudla pohľad v novonarodenom úsvite a dušu vykúpala v hre farieb a chmár, ktoré sa menily na najkrajšie spomienky. Slnko, zanechané na nebi, vošlo do jej izby a hodilo štvorec svetla na peľasí postele. Dva živé prsty chorej sa zachvely. Túžila dotknúť sa a pohladkať lúč.

 — Slniečko ! Slniečko ! O Ježišu ! O Ježišu ! Ako sa ti poďakovať, že si mi oči nechal.

 Útržok blankytu, ktorý videla s postele, bol žriedlom rozcítenia a nadšenia, jej oči nasiakaly svetlom všetkých svetiel, radosťou všetkých radosti.

XXIV.

 Malinovská veru nemyslela, že po ráne tak šťastne prežitom nastane taký deň. Jed v nej vzrastal už dávno a pripravil život neraz neznesiteľný. Starí Malinovskovci prepísali synovi pred svadbou pol domu a kus poľa, priliehajúci práve ku pozemku budúcej nevesty. Isto im viac išlo o niekoľko jalových záhonov, sotva súcich pod ovos — ako o ňu. Po synovej smrti chceli nevestu nahovoriť na »prepis«. Najprv nahovárali po dobrom, lebo nikomu by neukrivdili, ani márnej muche. Chcú všetko zariadiť po božom a sľubovali, že ju zahrnú starostlivosťou, nič jej nebudú ľutovať.

 — Predaj nám ten kúsok, veď to nie je pole, len kamenie a mláky. Čo sa urodí ? Trochu ovsa a trochu močaristého sena.

 — Rodine bude predávať ? Hanba a urážka Boha. Ľudia by sa nasmiali a nasmiali, — dcérka, sa nedávno vydala, prerušila otca. — Veru nie je pekné kupčiť medzi svojimi.

 — To sa len tak hovorí, ved ona najlepšie vie, že niet groša v chalupe. Odkiaľ vziať v takomto čase ? Z poľa nikto nemá úžitku. Vladko sa plahočí a plahočí, až sa žiaľ i hriech dívať. Keď nie ľudia, tak by si od hladu zahynula.

 — Vďaka Bohu, len ľudia nás zachránia, — vzdychla chorá.

 — Prepíš nám a dochováme ťa do smrti. Pohreb ti urobíme, ako sa patrí, s kňazmi, so zástavami, no, po gazdovský. Nevyháňam ťa na cintorín, sama vieš, že si dlho nepožiješ, dosť si sa biedna natrápila, — starý si trel päsťou oči, zašlý mu vlhkosťou. — Tebe bude lepšie, deťom lepšie, i nám ľahšie, keď ťa Pán Ježiš k sebe vezme. Ľudia sú ľútostiví, poberú si do služby Alojza, Stanka, ja sám si vezmem Vladka.

 — Viem, viem, všetkým bude lepšie bezo mňa.

 — Sama vidíš.

 — Sama vidím, — pery sa zatriasly slovami tej očitej pravdy.

 — Načo odkladať prepísanie ? Zavolám susedov za svedkov, pálenky prinesiem na odomáš, aby sme ťa potešili, lebo my by sme ti aj nebo sklonili. Keď neprepíšeš, tak ti podobrotky hovorím, ber sa odtiaľto k svojim rodičom, ani si nám brat, ani svat. Vydala si sa za Jožka, nebudeme ti vyčitovať, ako tam bolo, všetci vieme, čo si stvárala pred svadbou — hohoho ! — starý potočil rukou vo vzduchu. — Jožko umrel, nech s Bohom odpočíva, a ty si nám cudzia, tak sa predsa nebudeš rozvaľovať na našej robote.

 — Ja cudzia ? — ťažko vzdychla. — Vnukovia vaša krv.

 — Vnukovia, to ako by naša krv, pravda, hoci veru iba Boh vie, lebo ty si... hohoho ! Okáľmi na všetky strany a chlapi sa lepili na teba. Dosť si sa nahrešila, tak ta Pán Ježiš spravodlivo potrestal, ó spravodlivo.

 — Čo vy tak ?

 — Tata dajte pokoj, načo to rozoberať, keď bol Jožko slepý, hlúpy a nič nevidel, — tíšila dcérka otca.

 — Deťom chcem zanechať aspoň tú omrvinku poľa. Keď budú niečo mať, tak si ich ľudia uctia. Ináč sa budú po svete ponevierať, — zastonala, — už nebudem dlho žiť. Sama cítim. S radosťou by som išla, len...

 — Roztrhajú medzi seba po hrudke a ani jedno z nich nebude mať nič a u nás zostane celučké. Zem hriech trhať. A teba budú preklínať, aby ťa svätá zem vyvrhla. Aj jedno, aj druhé sekeru schytí. Vieš, aké sú dnešné deti. Pri deľbe sa všeličo prihodí. Vieš, čo bolo s Bielom ? Len čo nevyzabíjal. Všade hriech a urážka Boha. Ľudia sú pažraví po majetkoch. Boha nemajú, to preto. Nič mu otec, nič mu brat, len aby mal v pazúroch majetky a majetky. Bože, Bože, nevedia, že je to všetko márnosť, že tu treba zanechať všetko, keď nadíde čas, a pôjdeš si nahý, bosý po spravodlivosť... Ej, Bože ! Bože ! — vzdychal a žalostne utieral nos.— Deťom chceš zanechať, ľudia skôr napomôžu biedneho. A čo budú mať z tej hrudky ? Rob, nevyspíš sa, nenaješ sa deti, — zasmial sa, — z hrdla ti vytrhnú, — trhol hrsťou, navrela žilami. — Takú budeš mať vďaku. Valko chce postaviť búdy a poshovárali sme sa, že sa mu tvoj kúštik najlepšie hodí, lebo je pri ceste, neďaleko.

 — O deti musím dbať, — vyriekla Malinovská nasilu. _ Umriem, nech si po sebe aspoň takú pamiatku zanechám. Budú cítiť, že maly matku.

 — Aby si neľutovala, — zlovestné blesky sa mihly v očiach starého. — Maj rozum, dcérka ! Pristaň ! My všetko pre tvoje dobro.

 — Nedám, nedám. — Malinovská skamenela v odpore a opakovala suchými perami: Prikladať do cudzej misky a sama mám o hlade zostať.

 — Taká si ty ? A my s tebou ako s rodinou. Ej, dcérka moja, len aby toho nebolo priveľa. — Starý urobil pohyb, ako by sekerou pretínal svoju dobrotu. — My na teba tak a ty na nás tak ? To vari nemáš Boha v srdci. Vidíš ju, ona s rohami na nás. Kravička, hlúpe zviera a ináč sa človeku odmení. Nechceš pristať ? Zapamätáš si. Budeš nám ešte nohy bozkávať. — Tresol dverami.

 Starý Malinovský pokúsi', sa prelomiť jej odpor ináč a prinútiť ju zrieknuť sa posledného majetku. Pribehúvali, dupkali, vrešťali: Prac sa, izba nám treba. Chlapcom nedovolili prejsť cez pitvor, vyháňali z dvora, odháňali od studne. Zvady trvalý bez prestávky, zlosť vzrastala so dňa na deň.

 Malinovská chcela deti zacloniť sebou, odohnať preklínania a s postele sa pýtala: Za čo trpia ?

 Aj dnes, len čo Vladko odišiel do lesa po drevo, starí vtrhli do izby.

 — Prac sa ! Tu už nič nemáš. Dokedy nám tu budeš smrdieť ?

 — Išla by som, ale ako ? Keď nemám nijakej vlády v nohách ani v rukách ?

 — Zadrhol by som ťa, prisám, — Malinovský zastal naa chorou s prstami skrčenými do drapov, len za hrdlo chytiť.

 — Zadrhnite, zadrhnite ! — zjojkla.

 — Nechcem ruky zatratiť. Čo z teba ? Len smrad.

 — Veď som nie hoviadko, ale božie stvorenie.

 — Ty nás viac omŕzaš ako hoviadko. Čo už nezdochneš ? Že nás Pán Ježiš potrestal takým nešťastním. Za živa hniješ. Matka, chytaj, zvada nič nepomôže, — skríkol panovačne na ženu. — Do poľa !

 — Do pola ! Pane Ježišu, pomôž ! — Stará sa pobožné prežehnala, lebo práve dokončila svoj ranný Otčenáš. — Priveľa stváraš, žobráčka. Do cudzieho medu si vliezla a ešte doňho špiniš.

 Obaja spolu chytili posteľ, postonkávali o nešťastnej starobe, o zlých ľuďoch a vyniesli ju na dvor.

 Zrak chorej stretal neľútostnú zaťatosť. Keď už mali odísť, v zúfalstve skríkla.

 — Boha sa bojte !

 Malý Stanko od strachu vytreštenými očami sa díval na príhodu Alojz sa vracal zo stodoly, prudko skočil k dedkovi, kŕčovito ho chytil za nohu, a skruhrúc ako kupnutý pes, odfrkol do záveja. Zasnežený, uplakaný kopal nohami každého, kto sa priblížil a kričal.

 — Nedám vám ukrivdiť. Mama ! Mama !

Nad chrbtom dieťaťa, nad tvárou matky, zahľadenej do neba plného zimného blankytu, preletely splašení vtáci, zatrepotali tieňami a zmizli v slnečnom jase. Vzduch sa chvel zvukmi, ktoré tu nikto nepočul.

 Starí vbiehali do izbice, stŕhali handry, hrnčeky a vyhadzovali z pitvora tak, že ich nebolo vidieť, bolo počuť len hlas, ako by ho prázdny priestor, samé steny vyplúvaly.

 — Také sú tvoje majetky, také tvoje bohatstvá. Handry a zobrota. Ber so sebou ! Tvoje nechceme, lebo by nás Pán Ježiš ťažko skáral. keby sme čo vzali.

 Dcérka Malinovského, čo sa nedávno vydala, zafrngala sukňami a nad švagrinou päsťami potriasla.

 — Žobrota ! Aby ťa... aby ťa... zlá krv zaliala... za našu krivdu ...

 Stará jej vyčitovala všetko, čoho sa dopustila v mladosti. Dosť blata ponachodila na ľudských cestách, preto ho hádzala plným priehrštím na bezbrannú.

 — Celá dedina vie, aká si ty, celá dedina. Pre tie hriechy — si taká. Ulakomili sme sa na kúsok gruntu pri našom, a preto nás Pán Boh potrestal.

 Aj za hriechy, — šeptala chorá, — trpím, aby moje deti netrpely.

 Starý sa oprel o veraje a hovoril zachrípnutým hlasom.

 Niet na svete takého práva, aby sme ťa držali v našom dome. Zašpinila si nám rodinu. Mohla si s nami žiť ako vtáčik, a ty čo si urobila ? Ber sa ku svojim, nech ťa živia.

 Alojz vybehol za dom a bolestne kričal.

 — Mamu nám zabijú.

 Tu a tam otvárané závesy zaškrípaly. Okná, blyštiace sa na poludňajšom slnku, oblepily sa zvedavými tvárami.

 — Čo to tam ?

 Alojz zazrel babu, ktorá sa potkýnala cez záveje, a už bol pri nej, potiahol za sukňu cez pole na dedkov dvor.

 — Krstná mama ... krstná mama, poďte...

 Krik chlapca pobúril ľudí. Nasrdené ženy vybiehaly z domov, cestou spúšťaly podkasané sukne a behom do Malinovských. Čo pozrely na chorú, utieraly si oči zásterkami a hrozily stenám i oknám. Strhol sa vresk. Čo mali na pečeni, to teraz povykríkaly. Nejedna plačom zafikala a z ľútosti vrieskala, aby svätí odplatili krivditeľom.

 — V takej zime vyháňať chorého úbožiaka ! Pán Ježiš vidí kaliku.

 — Treba ju násilím zaniesť do izby.

 Zaplesnuté dvere odskočily, dcéra vystrčila kotrbu a zvrieskala. Čo je vás do toho ? Opováž sa !

 — Ja by som ti kutáčom vytĺkla všetky zuby za takú krivdu.

  Ona je cudzia.

 — Keby mala majetky, dávala žrať a piť, tak by bola svoja.

 — Keď si taká ľútostivá, tak si ju vezmi, dosť sa nám už nahnila v izbe.

 Po tých slová stíchlo, ako by bol niekto fľasol vodu na oheň. Najpapuľnatejšej babe ústa zapchalo. Čo tu mohla povedať ? Jedna, druhá sa obrátila, chytila sukňu do hrsti a potatme sa šmykla von a hybaj do svojej chalupy.

 — Čo sa budem prplať v cudzích veciach ? Škoda jazyka. Dosť mám svojho trápenia.

 Ešte veľa vreskov roztrúsily po dvore. Starého to hnevalo.

 Predstieral, že si nič nerobí z výkrikov, a podrobčil do stodoly a potom s náručím sena zmizol v stajni. Parom ho roznášal. Skrúcal sa okolo gazdovstva, aby dal znať, že ho viac zaujímajú kravičky ako vresky susediek. Keď vliezol do chlievika, prasa zdvihlo ružový pysk a priateľsky zakrochkalo.

  Ešte aj ty ? Na gazdu pyskovať, že ti žrať dávam ? — Kopol ho.

 Aspoň toľko si uľavil. Prasa zakviklo, so strachom sa zvalilo na neho, prevalil sa na zem, až zatrepal nohami. Dlho sa vyhrabával z hnoja i zo snehu. Dcérka sa hneď poponáhľala otcovi na pomoc, zdvihla ho, potom obaja zahnali nepodarené zviera a tĺkli ho patykom po tučných bokoch.

 — Ledačo akési !

 Zatresol dvere chlieva a začal štiepať drevo, poprerastané hrčami. Ťal sekerou s nezvyklou chuťou. Už nerúbal bukové polená, ale prekliate ľudské kotrby, papule a výkriky štiepal rozzúrený. Nemohol sa zdržať a musel odštekávať. Koľko ráz ho kto kydol do kosti, toľko ráz hnev sovrel v črevách.

 — Priučený si, lebo si už vyhnal vlastného otca. Po žobraní išiel.

 — Ty si strež svojho otca !

 — Strežiem, neukrivdím a nedovolím nikomu krivdiť.

 — To si ty s neho strhla nedávno šaty ? Há ?

 — Nekúpila som za vaše peniaze, len za moje, tak mám právo.

 — Nie za moje, len by som sekerkou drahej dcérenke do očú tresol.

 Stíchla aj Valkošová. Pravá búrka pozametala hnevom priestor odtiaľto až po jej dom. Cestou ešte čo-to odštekávala, ale už bez oduševnenia a zúrivosti, len toľko, aby vyšla čestne z nepríjemnosti a zotrvala na svojom. Po jej odchode ešte raz sovrelo, keď tade prechádzala žobráčka; vyliezla zpoza uhla, zaštrngala ružencom, zatriasla plačom, bolesťou, handrami, nevládnou starobou i hnevom nad Malinovskou, klesla na kolená a zvrieskala krivdou života k nebu i ľudom.

 — Mňa tak isto, aby vás Pán Ježiš tak isto ! Na takú zimu vyhadzovať ! Aby ste pod plotom dodýchali, daj to, Pane Bože, amen. O Ježišu milosrdný, o Ježišu spravodlivý...

 Nevedno, kedy biela veža v doline vyzvonila svetu poludnie.

 — O Ježišu, to už Anjel Pána. Ale ten čas letí, letí, ani sa človek nenazdá a už je tu.

 Dosť sa naľútaly nad chorou, teraz musely odbehnúť ku vlastným starostiam, potrebám, roznášaly zvyšky vykričanej zlosti po stodolách, po dvore. Deti pýtaly jesť, lozily za matkou. Kury roztrepávaly kotkodákania i lupot krídel, prebiehaly gazdinej cestu. Telce blačaly, naťahovaly hlavy. Prasce pokrochkávaly, domáhaly sa žrania.

 — Hneď ! Hneď ! Každému nevystačím, najprv treba kravy podojiť.

 Pramienky mlieka zazurčaly na dne prázdneho hrotka a rovnomerne striekaly do penivej biebty. Na doplnok chlapské hlasy zašomraly v šere chlievov.

 — Ani navarené, ani uriadené, aby ťa ! Decko išlo hladné do školy, lebo teba diabli na klebety poniesli. Načo ? Aby mala radosť pri cudzom nešťastí.

 — Lebo každá žena má cit, nie pazúry ako chlap. Mne všetko z rúk padá od náhlenia a on na mňa s papulou. Priveľa je toho, oj, priveľa. Ticho, lebo — schytila do hrsti stolček, na ktorom sedela pri dojení. — Kotrbu ti rozbijem, tak budeš ticho. — Chlapák vyfrkol cez prah, kým sa zahnala. Nasrdená baba zas začala naťahovať vemeno a žialila nad svojím nešťastným osudom. — Lepšie plakať za panenstva ako sa smiať za manželstva, oj, lepšie.

 Odvážny mužíček šibol do kútov dvora a dobre ukrytý začal sa búriť a srdiť a zuby ukazovať všetkým babám, všetkým živlom, len trochu potichu, aby niekoho parom nepriviedol k jeho trápeniu.

 — Nebojím sa, ja by som sa mal báť ? Hehe ? Ja ! Koho ? Do smiechu ! Dotknem sa jej a hneď kosti polámem, potom lieč, žmýkaj peniaze na doktorov. Odkiaľ ich vziať ? Palica najlepší doktor. Ale niet takej palice na svete, čo by babe pomohla. Každá prilahká, pravdaže priľahká. Radšej jej sísť s očú. Načo hrešiť a podkušiavať ? Načo si s diablom začínať ? Nevkladaj prsty medzi dvere, neklaď ruku na peň pod sekeru, keď drevo rúbu. Ja som veru nie sprostý, rozum mám na mieste.

 Kôň zarinčal reťazou, ako by gazdovi každým ohnivkom prisviedčal.

 Pravda,pravda ! Ty si chlap, tak máš chlapský rozum.

 — Múdre zviera, aspoň ono pochopí, zlutuje sa a poteší. — Pohladkal citlivo, — Nasypem ti obroku, omastím ovsom, len aby gazdiná nevidela, mali by sme za svoje, ojoj, ojoj. Načo si peklo otvárať ?

 Na dvore Malinovských pri plote, pri stromoch nafukovaly sa zvyšky hnevu. Ale vždy menej. Na udlávenom snehu stopy rozličných nôh zaznamenávaly, koľko ľudí sa sem poponáhľalo s pomocou i pomstou. A nadarmo, odbehli ku svojim starostiam a robotám a na prázdnom dvore zostal Stanko a Alojz; tí stískali v útlych rúčkach hrudy, vydrapené zo zmrznutej zeme.

 Vladko už zďaleka, ešte keď z lesa vychádzal, začul ozveny zvady. Veľmi sa nerozčuľoval. Zvyklá vec na dedine. Pristal na chvíľu, ťarchu oprel o peň a s úsmevom sa díval na neďaleké domy, pokúšal sa rozoznať, kde je to.

 — Hohoho ! Majú veselie. Treba sa poponáhľať, — pohol sa napred po cestičke, vychodenej v snehu. Podhadzoval ťarchu raždia, lebo mu hrče gniavily plecia, povolený povraz pritiahol a sviazal do uzla, na tele cítil pálčivú ťarchu. S nepokojom pozrel na dedkove stavania a pochopil. Pridal do kroku, nakoľko mu dovolila únava. Keď zazrel matku na dvore, shodil raždie a hnal sa cez záveje, preskočil plot a vbehol do dvora, nemohol dych chytiť.

 — Čo ?

 Dedko vyhnali. — Alojz zaťal očami do starých, až sa uhli pred detskou vyhrážkou.

 — Dal si ?

 Čo som mal robiť ? Zbili ma a do snehu praštili.

 Vladko prudko vytiahol drobnú sekerku, ktorú niesol za pásom.

 — Odstúpte, lebo ak sa ešte raz dotknete mamy, tak... tak...

 — No, bi, no, zabi !

 Chlapcova ruka, pripravená na úder, strčená starcovým pohľadom, skleslá, porisko mocno zatisnuté vykĺzlo zo stŕpnutých prstov. Vladko hneď skočil, chcel znova chytiť.

 — Matka, tak už vari pôjdeme. Čo si máme so zbojníkom začínať ? Môžu ublížiť tebe alebo mne. Nech zdochnú. — Starý potiahol nohavice, pridržal remeňom a čliapal k domu.

 Žena poslušne drobčila po jeho stopách. Pri každom kroku dvíhala pohoršené oči. ako by videla len samé hriechy v údolí pozemského života, a vzdychala ku nebu.

 — Čo z takých darebákov vyrastie, Ježišu Nazaretský ! Na rodného dedka so sekerkou skákať ! Že tiež taká ruka neodpadne. Zlodeji zpod šibenice vykúpení ! — Unášaná hnevom a spomienkou krivdy zastala cestu mužovi a zavolala hrozivo: Otec, hovorím ti podobrotky, nevpúšťaj ich do chalupy, nech pozdochýnajú, nech zhnijú.

 — Nevpúšťaj, nevpúšťaj, tak ťa pluhy zožerú, — odsotil ju nabok. — Takí ľudia len aby na zlosť druhému, — zdvihol päsť ku všetkým domom. — Premôžeš ľudskú pomstu a zlosť ? Ty na nich ružencom a oni na teba pazúrami. Poď domov ! Čo my biedne siroty proti pliage ? Toľko ich, pozri ! — ukázal na vrany, ktoré sa strhly so stromov a krákajúc robily kruhy vo vzduchu.

 Počúvala slová svojho muža i krákanie, zaplakala bohabojné a rozľútostená brala si na pomoc Pána Ježiša i Matku Najsvätejšiu.

 — Čo my, sirôtky, proti pliage ? Treba trpieť. Ó Pane Ježišu, ó Matka...

 Vo svojej ľudskej bolesti tak prísne zahriaknutí už nepozreli na chlapcov, ktorí spoločnými silami chceli zdvihnúť postel a zaniesť do izbice. Vladko zdvihol povraz, na ktorom niesol z lesa drevo, šikovne priviazal, hodil si cez plecia a skríkol na Alojza a Stanka, aby sa posilili a spolu potiahli. Zohýnali chrbty, napínali svaly, zapierali nohy do zmrznutého snehu, vliekli matku k izbici, z ktorej ju starí vyhnali. Mozolili sa, ani nepozreli na starých, ktorí sa kradmo cez okno dívali a vzdychali pohoršene.

 — Ale sme sa dočkali čias. Daj chlieb, priodej, nakŕm a sderú s teba košeľu a tak sa ti odplatia.

 — Sodoma a Gomora. Ej, Bože ! Ej, Bože ! Takú vďaku máš za toľko dobrého.

 Chlapci bezradne zastali pri vysokom prahu, nevedeli, ako preniesť. Dlho sa mocovali. Jeden radil to, druhý ono, a tu bolo treba sily, nuž sa mordovali nadarmo, až pribehly Bielová, Faronová, Sitkovská. Pomohly. A posteľ stála zas v kúte, plnom pavučín.

 — Už vás odtiaľto nepohnú, kňazovi dáme vedieť, na kázni pripomenie, akí sú to ľudia kamenného srdca.

 Susedy oblápaly chorú súcitnými slovami.

 — Ty si veľká kajúcnica, dosť si sa už natrpela na svete, ó dosť — a vieš, čo je márnosť, a vieš, čo je bolesť. Len toľko ti hovorím, keby ťa sekali, neprepíš, nedaj tú smidku poľa, tak si ťa budú ctiť a aj podporia.

 — Toľko mám majetku, toľko bohatstva, toto nevypustím, deťom zanechám.

 — Za božie stvorenie ta nemajú. Vlastnú nevestu. Môj mocný Bože, už nad hrobom stoja a takí sú špinavci. Možno ich zajtra vlastné deti vyženú a k tebe ruku vystrú, aby si ich podoprela, pritúlila. A ty dáš lyžičku stravy a ty budeš najlepšia.

 Nehnevám sa na nich. Rada prepustím. Sama nezjem...

 Susedy nemalý času a náhlivo vyšly. Chcely ísť ku svojim domom, ale pristaly, lebo ešte nejedno slovo sovrelo v ústach i v srdci. Akože len tak odísť ?

 Ej, Bože ! Bože ! — Hrešila, hrešila, ale zato už dosť vytrpela. Viete, čo o nej hovoria ?

 Čo by som nevedela. Sama som nejedno videla, nebudem ohovárať, lebo som nie taká ako iné. Kati, nie ľudia. Čo sa mám v cudzom blate prplať, čo ?

 — Pravda, kmotra, pravda. Aj ja tak isto.

 — Keď aj spravodlivo trpí, poviem vám, ten, čo jej to narobil, ten nikdy neuvidí jasnosť nebeskú.

 — Biel !

 — Biel, — s hrôzou zopakovaly. — V preklínaní žije a v preklínaní zhnije.

 — Čo sa natrpela, nastonala a nikdy nekričala o pomstu na neho. Keby si pod ňou podpálila posteľ, tak sa nepohne. Iný by ľudí vyzabíjal a v nej niet zlosti.

 — A veru niet. Taká je ona. V trápení človek len svätosť vidí. Lepšie, keby umrela.

 — Lepšie, nelepšie, ťažko s ňou, ale vždy je deťom veselšie s matkou.

 — A pamätáte sa, ako na nás pozrela ? Nie po ľudsky, nie, ináč, len tak ako by zďaleka, zo samého slnka na hriešnikov...

 Pravdaže tak. Malinovská neplakala ani nepreklínala, keď ju vychadzováli na sneh, ani radosť neprejavovala, keď ju vnášali do izby. V obrovskom nešťastí toľko prežila, toľko pretrpela, že všedné zlosti, starosti, súženia zdaly sa jej už malicherné, také pominuteľné, ako by sa dívala nie s postele, lež s vysokého neba na zemský prach, na márnosť. Smierená s osudom i so životom všade videla nenávisť ku chorým rukám, okrádajúcim o lyžičku stravy živé, zdravé, pracujúce.

 — Nepotrební sú takí ľudia ako ja. Nikde niet priveľa chleba. Všade bitka o hrudu. Čo z roboty, čo zo svätej zeme rastie, to je krvou pomazané, to je ohňom podpálené. Prečo tak ?

 Keď susedy odišly, Vladko bol zaneprázdnený riadením izby. Alojz uložil na hlavnicu matkinu bezvládnu hlavu, pritúlil rozpálené líce ku jej tvári. A vtedy sa čosi s ním stalo. Odkiaľsi od srdca vystriekol hlas. Do ucha vyšeptal tajomstvo tak dlho ukrývané.

 — Mama ! Poviem vám to som vtedy ja fukol snehom Hedvigu. Cigánil som, že nie ja teraz hovorím pravdu. Už vás nikdy nezarmútim, len sa na mňa nehnevajte. Mama, neplačte ! Prečo plačete ? Bál som sa, a preto som vám nepovedal. Dal by som vám svoje ruky, nohy, lebo u mňa je z nich všetko na zlé. Dobre chcem a vždy sa robí ináč. Buďte ticho, už neplačte ! A či pre dedka ? Nebojte sa nič, obránime vás i pred dedkom. Videli ste, ako pred nami ušli.

 V mŕtvom tele chorej zachvela sa osobitne každá kôstka. Malinovská celou bytosťou nekonečnej materinskej lásky túžila ho pohladkať a prejaviť tak príčinu svojho rozcítenia. Toľké roky dieťa nepocítilo pohladenie matkiných rúk. Zdvihla oči a dívala sa do synových očú, na najväčšie svoje šťastie, zapýrila sa od nevyslovených slov.

  Ja viem, že ma obránite, viem. Všetci odišli, len vy ste zostali pri mne.

 Zpod slz sa vynoril a zotrval už úsmev, ktorý nemohly husté slzy zastrieť ani zhasiť.

XXV.

 O požiari stavania Bielovej, včas uhasenom, ľudia naširoko vyprávali niekoľko dní. Preto nie div, že škola vrela od podrobností. Meno Bielovo vyslovovali s hrôzou.

 Zvesť o priebehu udalosti učiteľka prijala s istou úľavou, ako sa prijíma zvesť o nešťastí dlho očakávanom. Uvoľnilo sa konečne napätie už neznesiteľné.

 — Vedela som, že tak bude. Všetko tak isto, teda oheň i sekera. To je opravdivý Biel. Takého som si ho predstavovala.

 Bola by možno prekvapená a sklamaná, keby sa bol zachoval ináč. Toľko ráz sa dívala do očú, ukrývajúcich pomstu, toľko ráz počula jeho slová, hroziace vyhrážkou, že dokonaný čin bol akosi posledným doplnením a ukončením skutočného obrazu, aký si o ňom utvorila. Ale aj v hromoch ľudských zlorečení videla človeka nešťastného. Počúvala obžaloby a myslela, že ona jediná pozná pravdu, nazrela do jeho duše, vycítila tragédiu života. Utrpenie, neskrotná vášeň či láska   k práci ho vohnali do zločinu. Ten oheň nekresaly ruky šialenca, lež sedliacke zúfalstvo, odhodlané podpáliť svet, aby zmenšilo svoju krivdu, okrem ktorej nevidelo nič. Zo súmraku onej noci vynárala sa otrhaná postava. Oči i sekera maly ten istý výraz, tvrdosť a ostrosť. A vtedy sa rozpamätala na ústisk ruky pri lúčení, tvrdej a drapľavej a pritom takej rozcítenej. Azda sa tak isto dotýkal zeme pri oraní... Keď dlhšie rozmýšľala o udalostiach, bola presvedčená, že ani tak by ho nemohla zatratiť. Videla hrozné pohnútky jeho činu.

 — Dokonal, čo musel, a jeho nenávisť i pomsta sa počaly z veľkej lásky a ešte z väčšieho utrpenia. To je mocný a tragický človek.

 Žiadalo sa jej porozprávať s Bielom, opýtať sa na veľa vecí, ktoré jej nedaly pokoja. Vybehla na cestičky, kde ho kedysi stretávala. Mysľou i súcitnou dušou bola mu spoločnicou, tulákovi bez domova na neznámych cestách. Videla ho zamlkleho, ako za zaťatými perami ukrýva preklínanie, vchádza do izbíc a hrozivo vytŕča nie ruku, ale päsť za chlebom, a zas ho videla inde, na strome obeseného, s hlavou obrátenou ku kaplnke, ako posmešne cerí zuby sedliackemu Kristovi, vytesanému z bukového pňa. A taká smrť by bola tiež predvídaným ukončením poslednej kapitoly Bielovho života.

 — Tak umiera zúfalý sedliak, keď ho všetko sklame, s päsťami pôjde po svoju pravdu na dno pekla.

 Často večer, ked sa vrátila zo školy, počúvala v očakávaní, že možno zavrždia jeho kroky, schody, zaškrípu pod Bielovou zavalitou ťarchou. Myslela, že ak žije, tak ešte príde, aby flasol o dlážku slová, trasúce sa od bôľu a nenávisťou rozpálené. Márne čakala. Dnes, keď sedela nad hŕbou sošitov, zas počula druzgot na schodoch.

 — Vari Biel ? — S radosťou povedala slovo prosím a s istým sklamaním zazrela vchádzajúceho Tomalu. — Ach, to ste vy... Sadnite si ! — ponúkla stoličku.

 — E, postojím.

 — Zriedkavý ste hosť.

 — Radšej volať ako kyjom vyháňať. Ako to hovoria na dedine: kde ťa radi vidia, tam choď zriedkavo, kde neradi, tam nikdy.

 — Vždy vás rada vidím, — zasmiala sa priateľsky. — Napijeme sa čaju ? Práve varím.

 Čajník, postavený na syčiacom ohni variča, podhodil pokrievku a vyfúkol paru.

 — Veď som si nezarobil, aby ste ma hostili. Netrápte sa o mňa.

 — Vody by som ľutovala ? Dosť jej v studni. — Postavila sklenicu na stôl, narýchlo obrusom prikrytý.

 — Priniesol som knihy, — položil balík. — Ďakujem, neviem, čo by som si počal bez nich. Keď sa odtrhnem od roboty, tak pri nich iným svetom dýcham.

 Invalid hovoril dôstojne, rovný s rovným, isté vety zdôrazňoval raz lahodným, raz dôležitým gestom. S času na čas sa objavoval úsmev, vtedy sa oči čudno rozširovaly; boly priezračné, úprimné, otvorene sa dívaly, maly v sebe akýsi detský výraz. Ani raz nepovedal nič nevhodného. Keď vyslovoval »hnoj s, dodával »s odpustením“, zaiste, hnoj je masť zeme, svätá vec, ale nesmel by ju uraziť. Keď učiteľka počúvala jeho názory o ľuďoch, o živote, pocítila vôňu čiernej zeme, plnej rodiacich síl, na jar preoranej. Slová jadrné, mocné ukladaly sa na rovný záhon, čakajúci nie na siatie, ako na dozrievanie úrody.

 — Všetci vyčkávame predjarie a premenu. Kedy príde ? My starí sa nedočkáme iného života. Keby aspoň našim deťom bolo ľahšie. Treba robiť, čo káže povinnosť. Keby si sedliak povedal: netreba orať ani siať, lebo bude sucho, lebo bude búrka čo by sa stalo ? Pravdaže sucho, pravdaže búrka ale sedliak na to nemyslí, vychádza z jari s pluhom, so zrnom, lebo má ruky na robotu stvorené a nikdy robotu nepreklína. Dnes sedliak živí chlebom, príde čas, že obživí nie samým chlebom, lebo druhá zem celkom zjalovie. Možno bude treba celú krajinu preorať sedliackym pluhom.

 Nebolo v ňom pochybnosti, slabosti, bola len túžba po práci a viera v prácu. Hovoril ťažkým, zrobeným hlasom, nie samými zvukmi, ale pravdou, vyzváňajúcou svojou úprimnosťou a silou, mocou, preto sa jeho slová ponášaly na smolné fakle, ktoré horia, aby svietily a hrialy. Keď sa tak shovárala s Tomalom, prichádzaly jej na um rozhovory s Bielom, stretnutie pod kaplnkou a teraz sa jej pozdávalo, že vyšla z temnej pivnice na svet zaliaty slnkom. Dýchala zdravý, rezký vzduch, požívala čierny, ale výživný chlieb. Nesúhlasila s jeho názormi, neraz ho prerušovala, aby povedala opačný názor.

 — Iný svet sa musí zrodiť, taký rozdielny od dnešného. Nový svet sa musí budovať ako vlastný život, s hodiny na hodinu. Človek sa musí spojiť s človekom srdcom.

 — Pekne ste, pani, povedali — srdcom. V pästi môže byť nôž, sekera, len srdce nikdy neudrží nijaký nôž. Ale i srdce musí mať rozum.

 — A predsa šíriaca sa revolúcia nemôže myslieť na srdce, pomstu bude merať veľkosť krivdy. Srdce viac škody prináša svetu ako sekera. Primálo je plakať nad čímsi, častejšie treba vytínať. Cez svet letí horiaci víchor, ktorý očistí a spáli, čo je zlé. Treba svet zriadiť tak, aby bolo lepšie každému.

        — Ľudia sa teraz priveľa modlia o oheň. Či nevidia, že po ohni je toľko nešťastí ? Biedy a pohorenísk ? To je tak, ako by som zvolal k ľuďom: Zle ste zasiali zem, spáľte zbožie na koreni. Načo ? Najprv odprac, čo je, a zajtra uprav zem, zor, zasej, ako sa patrí. Chlieb neslobodno spáliť, ani dom. Či kto spáli topánky na svojej nohe ?

 — Agituje sa za revolúciu, aby sa hladným rozdal chlieb.

 — Čítam a viem. Či taký chlieb nebude obliaty krvou ?

 — A či sa na dedine nebijú o zem o medzu, o hrudu ?

 — Sedliak má len toľko a svet nevidí za svojou hrudou. Ľudia chcú vojnu, lebo si myslia, že sa ľahšie dostanú z dnešnej biedy. Už sa na nič nepamätajú. Cez vojnu človek necíti a nevie, čo sa deje, tak isto ako ranený: prinášajú ho v bezvedomí s frontu do nemocnice, položia na stôl a uspia; po operácii sa zobudí a zbadá, že nemá nohy, že mu vybrali rebrá a je kalikou na celý život. Tak bolo vždy. Po vojne je väčšie zlo a bieda. Keby sa tak mohla zaorať hranica medzi národom a národom, medzi štátom a štátom. Na takú vojnu by som išiel rád. Chcel by som sa dožiť takého rozvoja, že by som zahasil kahanček a zažal elektrické svetlo vo svojom dome, že by — zatočil široký kruh — svet bol jednou veľkou dedinou, kde by každý pracoval v priateľstve, vtedy by nemal času biť sa o medzu. Všade a vždy bitka o chlieb. Sedliak so sedliakom, národ s národom. Ľudskú povahu nikto nezmení.

 — Ech, nemožno tak hovoriť. Po vojne predsa nastaly zmeny, ľudia sa pohli dopredu. Vidieť postup na každom kroku.

 Všelijako, jedni sa pohli, iní stoja. Pravda, vo mne sa veľa zmenilo. Vtedy v škole ste mi povedali, že sa mi štát odmenil protézou. Viete čím ešte ? Vo vojne nevedomý sedliak prezrel a uvidel svoju vlasť. Prišiel som o nohu na fronte, keď som sa vracal domov, a moje decko možno tiež príde o nohu, keď sa pôjde podívať na spriatelený svet... Terajší ľudia ešte nie sú toho hodní. Pazúrami sa nedá zaviesť jednota a láska. Treba v sebe zapáliť taký oheň, aby druhým neprinášal nešťastie, ale aby svietil.

 — Ďaleko je k tomu.

 — Hohoho ! Veľmi ďaleko. Kto vie, kedy sa toho dočkáme, lebo teraz každý zas klanicou hlása prikázania, lebo teraz je ešte taká sedliacka spravodlivosť: od medze ku medzi to je moje, ale tamto by sa mi tiež zišlo. Keby medze nebolo, tak by ju sedliak zubami vyoral, lebo on chce mať odtiaľ-potiaľ. Chudák nemal čo do hrnčeka vložiť, nemá ani dnes. Ľuďom treba dať inakšie majetky: chleba do hrsti, rozum do hlavy, svetla do očú, lásku do srdca, vtedy bude azda ináč.

 — Nečudo, že je dnešný sedliak taký, to je vina otroctva.

 — Otroctvo ! — Tomala sa prudko strhol. — Vždy to isté otroctvo, nevolá, jarmo, korbáč ekonomický, naháňať strach tým, čo bolo.

 — Spomienky naň sú príliš živé a také bolestné.

 — Načo to pripomínať ? Nič nerobiť, vždy sa len za seba dívať, škrípať zubami, dupkať nohami v hnojovke a kliať: »Vieš, sedliak, čo ťa čaká?  Otroctvo !! Drž v pästi klanicu, drž oheň !« Koho chceš biť ? Brata? Koho chceš podpáliť ? Susedov dom, aby tebe tiež zhorel ? Tak teda bi, tak teda podpáľ ! Pravda, bolo otroctvo, pravda, otcov zatĺkali do dubových klád a tĺkli palicami, tak my sa máme tiež zatĺkať a kričať: Nedáme sa zatĺcť, nebudeme držať chrbát ? Smiešne, stáť na mieste, vyhrážať sa a báť sa otroctva. Ľahko nariekať a preklínať. Kričia: Ty si, sedliak, vždy súci na otroctvo. Do paroma, tak nebuď, tresni takého po hube a svoju česť maj ! Ekonomický bič už nemá moci. Páni ? Aj to sú žobráci. Keď bude treba, pôjdu s bedármi kričať o svojej krivde. Im je ľahko, keď ich bieda priškripne. Vo vačku nosia srdce. Otroctvo, to je noc. Z noci treba prejsť do nového dňa. Sedliak nerozumkuje, ako prespal noc, ako prepracoval včerajší deň, jeho teší dnešná práca, jeho teší zajtrajšok. Musíme ísť dopredu, lebo sme dlho postávali na jednom mieste. Ešte robíme len prvé kroky. Ďaleká je naša cesta. Od pluhu do sveta, — slová krátke, obsažné rozliehaly sa v izbe ako ozveny mocných krokov, kráčajúcich do ďalekej budúcnosti.

 — Len aby sa na tej ceste našiel človek a človekom zostal.

 — Viete, pani, že je najťažšie v sebe človeka stretnúť. Keď sa dívam na dnešné deti, myslím si, že z nich vyrastú inakší ľudia, z nich bude radosť.

 Tomala vstal, vŕzgal vzpružinami a svalmi protézy. — Už je neskoro, zahovoril som sa, čas sberať sa. Dnes je valné shromaždenie. Chcem zájsť, popočúvať, poprizerať sa. Mladí vykrikujú, že sa vladárenie starých končí. Dnes bude horúce. Vari sa aj pobijú. — Pozrel na priečinky plné kníh. — Vždy sa hanbím prísť si pre knihy. Veď akože, tak bez ničoho požičiavať, ako by som do cudzej stodoly pre snôpky prichádzal.

 — Ale moja knižnica — nech je vašou stodolou — stojí dokorán pre tých, čo by z nej chceli, lenže málokto do nej vkročí.

 — Ľudia ešte vždy pokladajú čítanie za márnivosť. Po robote sadnúť pod pec, fajku fajčiť, kliať na trápenie, na biedu, na pánov, po ulici vykúkať, za dievkami lietať alebo v opilosti do bitky skákať, to je čosi iné, to je len potecha. Mladí už ináč začínajú rozmýšľať. Už sa chytajú inej roboty, vedia, že treba aj ducha rozvíjať, dvíhať hodnotu. Mne by bolo ťažko vyžiť bez knihy. To je náš najlepší chlieb. Vždy ma od mladi tiahlo k nej. Keď som čítal, to otec schytil patyk, pomastil kožu: Do roboty sa prac alebo choď spať, knôt nemárni ! Vygarbiarenú, tvrdú kožu som mal. Nepomohlo. Pri tej lampietke som si osvietil život.

 Nedožičili mi plamienka za pár groši. A ja by som najväčšie peniaze dal za ten poklad. Keď som sa ženil, čo len ľudia potárali, aby moja nešla za mňa, lebo premárnim majetok v záhalke. Nepremárnil som, akosi gazdujem, dokúpil som trochu poľa, poriadky som pozavádzal.

 — Videla som, vzorné gazdovstvo máte.

 — Páči ša vám ? — natešený pochvalou doložil skromne. — To nie ja, knihy tak gazdujú. Všetko z kníh. Každý deň, či piatok, či sviatok, zima či leto, večer po robote, čo len hodinu musím čítať. Myslím si tak: keď pracujem desať hodín pre brucho, tak treba aspoň za hodinu dušu obživiť. Až pri čítaní sa potúžim, — hovoril s detským úsmevom šťastia ako o najbližšej bytosti. — Kniha pre mňa, to je tak ako zrno pre zem.

 — Vraciate mi »Ľudí bez domova«. — Učiteľka otvorila balík starostlivo zavinutý. — Nechcela som vám ich požičať, neviem, či ste pochopili.

 — Nie mi je cudzia tá kniha. Čítal som ju cez vojnu v nemocnici. O, načítal som sa vtedy všeličoho. Teraz som si ju chcel obnoviť.

 — Páčila sa vám ?

 Kedysi viac, teraz ináč. Kedysi bolo vo mne oveľa viac ohňa a kniha ma tiež spaľovala. Čítal som nie samými očami, ale srdcom, celou dušou.

 — Hoho, až tak.

 — Čím je človek starší, tým viac sa prizerá na každé slovo. Slová ako aj ľudia sú všelijaké. Pozdáva sa sladký, a tu otrava. Pozdáva sa svätý, a tu blato. Na kropenici sa tiež môže vychovať vlk i prasa. Teraz vychladly slová.

 — Áno, áno, rany, ktoré pálily krvou, čas zahojil, už nebolia. Tak isto cítim. Oheň, ktorý blčal v otroctve, zahasol, zasýpaný každodenným popolom. A čo Judym ?

 — Sedliak, ako sa patrí, a myslíš, narobí zmätku, narobí, ale priveľa plaču v ňom. Naoko tvrdý a tu ako vosk; len čo priložíš zápalku, topí sa. Nie z ohňa, nie zo železa — z masla. Chcel poriadky robiť vo svete a s babou si nevedel dať rady.

 — Srdcom chcel dobývať svet, prekypujúce srdce dával človekovi. Obeť dávnych čias, cudzia dnešnému svetu, — zvolala učiteľka s pátosom.

 — Na svete sa len prácou môže čosi dokázať. Pluhom. On je nerozhodný. Bál sa, aby mu žena ruky nesviazala Akože bez ženy v gazdovstve ? Alebo sa stane z chlapa podliak, alebo nikam nedôjde. Dobrá žena, to je ohníček v dome, čo mužovi svet osvieti. So ženou ľahšie žiť i v najväčšom súžen í. Máš múku, máš pec, máš drevo a hladný si, lebo nemáš chleba. A Judym nevedel napiecť toho chleba pre ľudí. Žena by mu poradila. Vadil sa so svetom, len na to mal čas. Chcel by som čítať o človekovi, ktorý stavia pre iných i pre seba a pritom má v sebe radosť. Akože človek druhého poteší, keď v sebe nosí zlosť aleba bolesť ?

 — Tak, pravdaže, pridlho sme glorifikovali biedu. Svätým bol ten, čo žil v pokore a ponížení. Kedyže vyzdvihneme slobodného človeka z oslavy biedy ? — nevedomky sa opýtala sedliaka.

 — Aj mňa to omŕza, lebo by som chcel čítať o tom, ako sa buduje život lepší, kde by všetci jednako pracovali a jednako v radosti užívali úrodu, kde by nijaká ruka nikomu nekrivdila alebo robila dobre sebe aj iným. Ja pre všetkých, všetci pre mňa. My sa už vari nedočkáme takých čias. Nechceme čítať o samých rozčesnutých sosnách.

 — Rozčesnutá sosna - aký je to len pekný symbol, vzdychla nadšená, — v úsilí o nového človeka !

 — Chcel by som, aby sa narodil Judym, ale inakší, taký, čo by vysekal tú sosnu, lebo ona je už na nič nie súca a nikomu nepotrebná, a hodil ju na oheň. Ľudia by si mali pri čom navariť, biedny by sa mohol zohriať. Priveľa sa už nad sedliakom nastonali.

 — »Sedliakov« ste čítali ?

 — Aj viac ráz. Pekná kniha. Ale Reymontovi sa ustavične pozdáva, že sedliak je iba sviatočný. Sedliak nie je škovránok, čo pod nebo vzlieta, treba ho vidieť aj s vidlami v hnoji, lebo z hnoja je chlieb. Nikto sa nenaje z pávích pier.

 Za rozhovoru učiteľka nevedomky porovnávala Tomalu s Bielom. Dva svety také odlišné. Sekera zdvihnutá na úder a duša. — Priala by som si, aby bol taký sedliak zajtrajška, akého ho vidím v Tomalovi.

 — O čas vás oberám a Pán Boh vie, čo si o mne myslíte, — ospravedlňoval sa, keď si všimol učiteľkinu roztržitosť. Nehnevajte sa na mňa ! Niekedy spať nemôžem. Premýšľam o všeličom, nasbiera sa toho vo mne, že si s tým neviem dať rady, preto toľko vyprávam.

 — Príďte čím najčastejšie, rada vás vidím a ochotne sa s vami povyprávam.

 Tomala pozorne vyberal knihy z priehrady vypytoval sa jej na názor a onesmelený vysvetľoval.

 — Nemám veľa času na čítanie, nuž by som si chcel vziať najlepšiu. Načo sa živiť plevami, keď môžem mať pšeničný chlieb.

 — Často sem prichádzal aj Biel, on sa celkom ináč díval na knihy, hovoril, že by ich spálil, lebo z nich je pohoršenie sveta, v nich sa rodí lenivosť, — povedala učiteľka jedným dychom.

 — Hoho, jeho by nikto nenahnal do čítania. — Tomala zponad karotiek zdvihol oči, plné stemnelého ohňa.

 — Neviete, kde sa podel?

 — Od tamtej noci sa kamsi stratil, nikto ho v dedine nevidel. Už sa aj žandári na neho pýtali. Toľko si navyhrážal: kriminál. Nebojte sa o neho. Pokľačí si pred obrazmi, poleží krížom v kostole alebo árešte a potom nasbiera kamenia na ľudí a znova začne boj o spravodlivosť. Nechodil som mu veľmi na oči, lebo medzi nami nikdy nebolo shody. To je môj brat.

 — Váš brat ? — zvolala prekvapená. — Ako to ?

 — Nie rodný, jednej matky, ale iného otca. Musel ma poohovárať, — zasmial sa Tomala.

 — No... — nedokončila.

 — Viem, viem, Čo hovorí. Pomstí sa mi, lebo som jeho žene vo všeličom poradil. Chcel ju zničiť, s deťmi vyhnať, aby zdochýnaly pod plotom. — E, — kývol rukou, — veľa by sa tu dalo povedať. Nie je toho hoden. Narobil nešťastia, narobil a sám je pritom nešťastný.

 — Je to zlý človek ?

 — Nie. Tvrdý. Dušu nosí za pazúrami a nemá nijakého citu k ľuďom. Zlý ? E, vari nie, skôr zadebnený a nešťastný. Vojna mu skazila rozum i srdce. Nielen jemu. Zmenila ľudí i svet, ináč porozostavovala, raz na dobre, raz na zle, že ťažko teraz rozoznať a usporiadať, ťažko nájsť cestu k pravde.

 — Neraz som rozmýšľala o Bielovej povahe, o tej čudnej spleti nenávisti a zbožnosti. Jeho duša — to je zvírená motanica. raz záblesk dobra, raz záblesk zla.

 Veru, veru. Kristovými rukami chce ľudí pohrdúsiť. Myslí si, že on jediný je pobožný na svete. Na mňa vždy vykrikuje, že som krivditeľ, že bez Boha žijem. Nekričí tak len on jediný.

 Učiteľka sa už nedívala na Tomalu, ani na jeho sústredenú tvár. Nespúšťala oči s tvoriacich sa slov. Zazrela jednoduchého sedliaka, idúceho po nových cestách, i to, čo prežil cez svoju mozoľnú púť od svojej chalupy, aby do seba zakorenil príkaz: druhému neukrivdiť, seba nezašpiniť, dôstojnosť človeka zachovať. Pochopila veľkosť námahy, veľkosť rozhodnutia. Životom pokolení bol vraštený do skaly, z ktorej sa musel vydrapiť vlastnou vôľou. Aj Biel, keď rozprával o vydieraní kamenia, zarytého v hĺbke, i Tomala, keď hovoril o klčovaní toho, čo bolo v duši zakorenené od nepamäti, mali ten istý výraz, tú istú zaťatosť. Divý úhor a záhon zbožia. Prvotný Biel a nový sedliak — Tomala. Nikto nepomohol, nikto nepodoprel, neuľavil. Sami sa potkýnali. Tamten so zemou, tento s dušou.

 Tomala prerušil ticho prvý, balil knihy, ktoré si vybral. Na rozlúčku stisol učiteľke ruku.

 — Ďakujem za posedenie, odpusťte, ak som vás niečím urazil. Prídete, pani, na shromaždenie ? Z mesta prišli mládenci, samí akademici, treba popočúvať, ako budú búriť svet, ako im budú vechte horieť v ústach.

 — Potom povedia, že som sa zúčastnila na politických schôdkach,  ako viete, čo potom ?... Už aj tak, ech. Moje dni...

 — Viem ... viem ... Áno, také časy sú, tvrdým kyjom chcú ľudom pretrieť oči. A tu by bolo treba len kúštiček chleba. Niekedy až hanba ... no... Napokon ... — urobil nešikovne tvrdý obrat, drapľavý, a zavŕzgal protézou, keď zamieril k dverám.

 Učiteľka rozložila sošity na stole, chytila pero. Ale nemohla pracovať. Ustavične počula sedliacke pravdy, vyslovené tak presvedčivo, ustavične videla úprimnú tvár, ustavične cítila stisk dlane, tvrdý, drapľavý a taký srdečný a priateľský.

 — V jehu úsmeve i pohľade je duša, samá pravda, nič v nich nie je falošného a vypočítavého. Možno z takých rúk vyrastie lepšia budúcnosť ? Možno blížiace sa pokolenie bude práve také: radostné v práci, úprimné v počínaní. — Myslela, že keď Tomala krivká za pluhom, rozsieva zrno, tak to isto robí dôstojne, s nábožnou vážnosťou a jeho oči, potešené životom, smejú sa nebu, slnku, živlom, rozmnožujúcim úrodu.

 Z takých Tomalov, z ich sily i viery zrodí sa sedliak, novodobý Judym, ale nie na to, aby zanechal na piesočných násypoch rozčesnuté sosny, pod ktorými by plakal oklamaný človek. Rozčesnutá sosna neobjíme biedne ľudstvo zakrpatenými konármi. Rezké päste chcú soťať onen pekný románový ornament, aby živých zohrialy a živým svietily.

XXVI.

 Ešte sa hviezdy trblietaly na zmrznutom nebi, keď sa dedina zobudila. V ospanlivých oknách zažiarily kahančeky, aby pri ich skúpom svetle človek začal každodennú motačku. Po všetkých cestách vyzváňaly kroky, aby sa náhlily cez deň ku Štedrému večeru, k radosti Božieho Narodenia. Práca vrela okolo domov, po dvore, v šere rána.

 V izbe Malinovských prvý sa zobudil Vladko a mykol Alojza: Hneď vstávaj !

 Obyčajne sa chlapčiskovi nechcelo sliezť s brloha, stonal, mrnčal, hotový päsťami vyhrážať a odháňať. Dnes vedel, že treba vyskočiť so smiechom, aby bol celý rok veselý. Nezabúdal ani na to, že »Vigília rada deň bije«, preto pohádzal na seba šaty, zadupkal ochotne krpcami a podskočil ku gazdovským robotám.

 Vladko pripomínal Alojzovi, čo má robiť, a vybehol ni každodenný zárobok. Ľudí nebolo vidieť, počuť len hlasy a kroky, ako by hustá tma cez mrazivú diaľku kamsi išla vo vržďaní a škrípaní. Kohúty, pozatvárané v chlievoch, lupkaly krídlami a kikiríkaly hrozivo, že je už na čase, že slnko čochvíľa vyjde. Zobudené kury kotkodákaly nevrlo, že je ďaleko do rána, čo nedá pokoja, keď gazdiná zrno ešte nesype.

 Svitanie zaružovilo nebo, ako by oheň rozžaroval šedivý papier. Ale ranného ohňa nevystačilo na dlho, hneď zhasol a už každodenné slnko zlatilo míňajúci sa čas. Ľudí poháňal príkaz obyčajne, aby nestáli na mieste, aby boli v ustavičnom pohybe. V rozliehanej, poskrúcanej motačke nebolo počuť zvady, roztržky. Akože v taký deň ? Celý rok by bol v hneve. Ale či sa tu dá vydržať, keď sa toho veľa nasbiera ? Preto tiež nejedného jed strhával a preklínania proti vôli výskakovaly z úst. Ale o chvíľu sa spamätali.

 — Pre takého urážka Boha ? Aby ti jazyk odpadol, aby si sa druhého Štedrého dňa... aby som pre teba hŕšla dnes, ó Ježišu milosrdný. Ó Ježišu láskavý. Počkaj, pluha, dám ti ja. Dostanem ťa pozajtre do rúk. Pána Boha by nebolo na nebi, keby som ti darovala.

 Čo prudšia a náramnejšia svojmu chlapovi nejedno vyčítala, že úbožiakovi bokom vyliezalo manželské šťastie.       

 — Ja Ťa nemám ani za tú papuču, čo som včera na hnoj vyšľuhla.

 Od babského kriku, ako od obucha sekery ívery, sypaly sa stony chlapov.

 — Dobre človeku, dobre ako myši, keď ju mačka dochytí... Lepšie do ohňa skočiť ako s takou babou z jednej misky jesť. Keby si mal dvadsať rúk, tak by si nimi tlkol po tej jednej sladkej papulke. E — Všetky ruky pokaličíš a nič si neporadíš, takej vždy huba chodi ako rapotačka na veži. A čo máš z toho ? Za slinu by si predal také polechy.

 Keď Vladko obiehal okolo stavísk, šibal natešenými očami po dvoroch. A kto ? A u koho ?

 Vypustené kury už lozily po ohradách, pod stodolami rozbrabávaly zem alebo čerstvo vyvozené hŕby hnoja. Kŕdle splašených vrán trúsily po snehu potrhané tiene. Vrabce vírily džavot, spadaly v mračnách, to šibly bokom, vedely, kde ich pohostia kameňom, kde zrnom.

 Pekné ráno vkročilo do izby Malinovskej. Nikto z obyvateľov nevidel holé steny, nikto nepomyslel na biedu, lebo vnútro bolo ovenčené najkrajšou okrasou: Štedrý deň. Alojz sa tajnostkársky vyškrabal po rebríku na povalu, hneď sbehol po priečkach, niesol napuchnuté vrecko. Zažmurkal očami porozumievavo.

 — Mama ! Pozrite !

 — Hrach ? Kde si vzal ? Vari, chráň Bože... — nesmela dokončiť pochybnosť.

 — Nie, nie, — prskol radostne. — Myslíte, že som ukradol ? V jeseni som sbieral strúčky po strniskách. Mali zaorať ? Chcel som vám na Štedrý deň.

 — Toľko si nasbieral ? — šepla s údivom.

 — Toľko, — povedal pyšno. — Prsty som mal spuchnuté a poškrabané od strniska. Raz ma Harkula prichytil a sťal zadok. No, kvičal som o ratu ! Pálilo ma, radšej by som, aby kožu ohňom posýpal. Ťažkú dlabu má. — Ustavične sa smial, ako by vyprával najveselšiu príhodu.

 Vlastne ani nemal veľa roboty, ale predsa až priveľa. Nielen pre slabé, premrznuté ruky Alojza, ale i pre zdravé a mocné. Sám sa poháňal, aby to, aby tamto urobil, lebo zajtra sa za nijaké poklady nesmie pracovať, ani vody zo studne naťahať. Necítil mozolenie, aj najväčšia námaha bola pre neho radosťou, len abyy v dome nič nechýbalo. Stanko stál pri okne na lavici a pohľadom naháňal prelety vtákov. Sýkorky drobily vo vzduchu zelené i čierne farby, ráňaly drobné zvuky. Malé klbká králikov ako oživené klenoty ovíjaly konáre. Ďatly klopaly, ako by mrvily rozprášené hviezdy. Stehlíky borely v chmárach snehu zdrapmi zore. Rozličné kŕdliky vtákov boly skoro netelesné, zjavily sa ako pekné, farbisté sny, zotrvaly chvíľu a mizly bez stopy. Stanko nahlas vyprával o tom, čo vidí, takže Malinovská videla to, čo on videl, počula, čo on počul, a putovala spolu so synom po priestore. Pred jej očami sa steny rozostúpily, izba sa rozšírila na nekonečný vesmír, rozplynula sa na nebi medzi blankytom a chmárami. Stromy sa ponášaly na rozhojdané ornamenty, prichystané len na dnešnú slávnosť. V ich kníšúcich sa korunách znely štebotavé hlasy, ako by vtáci prinášali omrvinky slnka, aby rozveselili smutných ľudí. Radosť pozlátila hlasy vtákov.

 Stanko sbiehal s lavice a zas sa na ňu driapal, aby matke ďalej vyprával. Umlkol a díval sa do diaľky, napokon zhíkol:

 — Alojz, poď, pozri !

 Privolaný zanechal upratovanie a s metlou zastal pri okne.

 Jedličku nesú.

 — Nech si nesú.

 Hŕbka známych detí sa vynorila z údolia a sovretým radom mierila k domu Malinovskej. Nad ich hlavami kolísaly sa konáre smreka, rozfukovaná zelená zástava.

 — Kamže idú ? Už sa k nám skrúcajú.

 — Čo chcú ? — rozpáleno sa pýtal starší.

 — Ale nesú peknú jedličku, — malý si nevšimol nepokoj brata. — Ej, keby tak nám. Chcel by som aspoň raz v živote mať, — vykrikoval urieknutý pohľadom.

 — Budeš mať palicou, — odvrkol Alojz. — Načo idú ? Pani sú tiež s nimi ? — Poznával tváre, šeptal smutný: — Zas čosi bude. Skrešú kožu ? Za čo ? — Nedôverčivo premeriaval vzdialenosť. Chcel frknúť cez dvor, ponad plot do poľa. Chystal sa na skok. Neskoro. Už dochádzali ku dvierkam. Vždy mal dosť na svedomí. Myšlienky sa mu bleskurýchle mihaly — vari za to a vari za tamto. Žil životom uštvaného zvieraťa. Vzdychol poddajné. Nech si je, čo chce. Nebude to prvý raz.

 Dupot toľkých krokov naplnil pitvor vravou, šepotom a tichom. Zpomedzi sídených vystriekla koleda. Vari tak isto spievajú anjeli. Otvorily sa dvere, vošli do izbice... To neboli živí ľudia v kožuchoch, kabátcoch, krpcoch, papučiach, ale poslovia boží, ktorí priniesli dlho čakanú novinu — spolu s mrazom, spolu so sviežosťou vzduchu.

 Stanko soskočil s lavice, pribehol k matkinej posteli a spolu sa dívali nadšenými očami. Bol to zázrak, ktorý prvý raz videli. Z kolied vyrástla jedlička, zastala v kúte, dosiahla povalu, zavoňala lesom. V tichu zašuchorily konáre, zeleň zakvitala farbami, pobleskovala striebrom a zlatom. S vrchola slietol anjel s hviezdou, naplnil jasom vnútro izbice. Medzi rozvešovanými sviečočkami chvely sa detské hlasy ako najkrajšie ozdoby.

 — Mariš, tam zaves !

 — Počkaj, tam bude krajšie.

 — A to, ešte to.

 Stanko myslel, že to nie je opravdivý stromček, ale vidina vo sne, zjavená stenám a ľudom, ktorá sa onedlho rozplynie. Objal chorú chudým ramienkom a hlásal novinu.

 — Pozrite, ešte som nikdy... ešte som nikdy..

 — Syn môj, syn môj, dobrých ľudí je viac ako zlých. Či sme toho hodní ?

 Učiteľka stála stranou, dívala sa na brloh, na holé steny, na biedu, na ľudskú kostru, na Stanka, ktorý necítil, že šnúrka, pridŕžajúca nohavičky, zarýva sa do nahého tela, nevidel kabátik, ušitý z vreca, nohy bosé, siné, lebo očarené oči vítaly zázrak. Zmocnila sa jej páliaca hanba. Priala si, aby ju tá úbožiačka kopla za slzavý stromček, ohyzdný vo svojej žalostnosti, za pľuvanec milosrdného srdca. Vresk, čo sa v nej rozrastal, mohla vykričať len päsťami.

 — Seba chceme oklamať jarmočnou, okatou citlivosťou, im chceme oči pozakrývať, aby nevideli svoju krivdu... prašťanie lebiek po dlažbe — spomienka zo schôdzky — zamotávalo sa do detského spevu. — Inakšie koledy treba spievať dnešnému svetu. Z hlavní !

Malinovská nevidela učiteľkine ruky, ktoré sa zatínaly do päste nepočula jej myšlienky, dívala sa na Stanka a jeho šťastím oblažená opakovala nadšene a vďačne.

 — Bože ! Bože ! Čím sme si to zaslúžili ? Toľko dobrého ešte nikdy... Deti, povedzte panej a všetkým: Pán Boh zaplať... — Pri tých slovách kýpeť, spočívajúci na perine, sa slabo triasol, až dva živé prsty našly oči a pretrely si ich. Neboly schopné zadržať príval navierajúcich slz. Dva prsty ako oparené nevládne skleslý a už sbiehaly po lícach čisté, ničím nepristavované, nehatené slzy. — Toľko mi z ruky zostalo, toľko zo života. Už moje ruky ničie slzy nesotrú, ani cudzím ľuďom, ani mojim deťom, nikomu.

 Učiteľka nemohla vydržať pohľad na chuderu, plačúcu z vďaky za almužnu, vyšla odtiaľ, aby bola čím najďalej od toho domu. Čosi hovorila veľkým plačom, či prekliatím. Nevedela čo. Cítila, že sa mení na studenú, tvrdú hrudu a v jej vnútri rozpaľuje sa myšlienka: — vari v hodine smrti budem vidieť znetvorený, skrútený kýpeť, dvoma živými prstami rozpúčajúci oči plné slz i šťastia...

 Rozcítené deti vybiehaly z domu Malinovskej a rozprávaly o tom, čo dnes prežily a videly. Vo všeobecnej vrave prevíjal sa obraz chorej a meno Alojza a Stanka. O chvílu na to zabudly pod vplyvom nových dojmov a radostnými hlasmi hlásaly, čo ich dnes čaká. Keď prešly polovicu cesty, niekoľko dievčat ukázalo na zavalitého, zamračeného chlapca, ktorý si niesol pod pazuchou malý batôžtek.

 — Prosím, pani, tamten, to je Vladko.

 — To ty opatruješ matku ? — prihovorila sa mu učiteľka, keď sa stretli.

 — Ja, lebo niet nikoho v chalupe, — odpovedal s jedom, že ho ktosi pristavuje, keď sa vracia domov, kde ho čaká toľko roboty. — Nemám času. S Boh...

 — Matka sa nežaluje na teba ?

 — No... prekvapený umĺkol. — Niekedy sa žalujú, lebo som náramný a poviem, aj čo netreba. Čo robiť, keď som už taký ? Treba upratovať, vynášať, dvíhať, všetko porobiť ako okolo chorého. Neraz ma kríže bolia, neraz ruky necítim, tak viete... viete... spríkri sa mi žiť a nadám im. Potom ma srdce bolí, lebo čo sú oni vinná ? Ja som tiež nevinný. Nazlostený som, keď sa vrátim po robote. A to je preto. No, a bieda, niet, čo treba.

 — Koľko rokov máš ?

 Na trinásty mi ide.

 Na tri-nás-ty, — zopakovala pomaly.

 Vladko viac nečakal. Ponáhľal sa domov k domu, ktorý sa díval na svet rozžiarenými oknami. Učiteľka chcela na neho ešte raz zavolať, prizrieť sa mu na tvár, zapamätať si jej výraz a nevedomky povedala holým stromom, i keď pred chvíľou rozmýšľala celkom ináč.

 — Neslobodno strácať vieru v ľudské srdce.

 Deti sa rozbehly k chalupám, roztrúseným po svahu. Drobila sa hŕbočka. Učiteľka sa rozlúčila s odchodiacimi s priateľským úsmevom, žičila veselé a šťastné sviatky. Ani sa nenazdala a zostala sama na spustnutej ceste. Pochopila, že je vo všeobecnej veselosti zbytočná a cudzia. Nikto sa jej neopýtal, kam pôjde, s kým si podelí večernú oblátku. Dedina bola dnes hodujúcim stolom, slávnostne prestretým, ale pre ňu nebolo pri ňom miesta. Nechcela vidieť svoj smútok v šťastí iných.

 — Ani taký domov nemám ako Malinovská.

 Okoloidúci ju pozdravovali. Nikto dlhšie nepostal, lebo nikto nemal času. Prebiehaly rozvírené sukne, rozprašovaly vôňu jedál, pripravovaných na Štedrú večeru. Z dverí vykúkaly rozpálené tváre a vyskakoval krik.

 — Toľko robôt, ani stihnúť. Kedyže porobím ? A pomôž, lebo Pán Ježiš príde. A ako ho privítať v takom chlieve, v takom... — žena pretrhla reč, keď zazrela učiteľku, usmiala sa priateľsky a zahanbene odprosovala. — Nehnevajte sa, veru všelijako býva pri gazdovstve.

 Učiteľka nemala sily vrátiť sa teraz domov, veď aj na čo ? Ďaleko je do večera, ďaleko cez noc do rána. Zabočila na cestičku a zamierila ku Kristovi so zaťatými päsťami v osamelej kaplnke. Zďaleka zazrela machom obrastenú striešku, ktorá trčala z kruhu stromov, a pozdravila ju cudzím hlasom.

 V kroví zaprašťalo. Ktosi kráčal, drúzgal haluze, robil šramot ako uštvaná divá zver. Z húštiny sa vydral Biel, ubiedený, otrhaný. Vracal sa z lesa, či zpod kaplnky a čosi si mrmlal, ako by dvíhal slová ťažké, prvyšujúce jeho silu a city. Išiel ku svojmu cieľu, ku svojim zámerom, cudzí svetu, nepriateľský a nikoho si nevšímajúci v prekliatej púti. Učiteľka, natešená jeho zjavom, pridala do kroku, veľa ráz zvolala: Biel ! Biel ! — Chcela ho pozvať k sebe, aby spolu užili večeru.

 — To je môj jediný spoločník, taký istý osamelý ako ja, len ináč utrápený. — Zmrazila ju myšlienka, že aj ten posledný ju obíde. Zo všetkých síl skríkla: — Biel, neutekajte predo mnou !

 Odrazu sa mu kroky zamotaly, skrátily odmeriavanú dĺžku, pristaly na zemi, vari primrzly. Obrátil hlavu, stál na mieste, odsotil učiteľku lervou podbehnutými očami. — Čo chcete ?

 — Prečo tak ku mne ?

 — Lebo ste taká istá ako ostatní ľudia.

 — Ako to ? Chcela som sa s vami povyprávať. Zmizli ste vtedy, nevidela som vás od tamtej noci. Prečo ste neprišli ku mne ? Kde ste boli ? — Dopytovala som sa ľudí na vás. Nikto vás nevidel.

 — Mysleli ste, že som v árešte zhnil ?

 — Prečo som mala tak myslieť ?

 — Lebo ste sa s bračekom dojednali o mne. Viem všetko. Aj vy ste s ním. Nech mi každý krivdí. Kedysi ste boli inakšia. Braček vás premenil a nôž na mňa naostril.

 — Čo sa vám to motá v hlave ?

 — Neujdete predo mnou ? Všetci utekajú. Deti vreštia: Biel ide ! Diabol ide ! Pozrite ! — Vyhrnul rukávy, ukázal sinky. — Kamene hádžu.

 — Tým ste si sám vinný. Odpúšťajte ľudom, tak aj ľudia... — povrchom perí povedala smiešne, nič neznamenajúce napomenutie.

 — Ja ? Nedarujem. Viete, prečo som taký ? Viete ? — zatočil široký kruh. — Na celom svete nikoho, či sa tak dá žiť ?

 — Sami ste to až k tomu doviedli. Keď chce človek v šťastí a veselí žiť, treba šťastie a veselie rozdávať. Na všetkých máte sekeru. Chceli by ste všetkých podpáliť, vyzabíjať, a preto vás všetci nenávidia.

 — Aj vy tak, lenže vy ináč chcete vypáliť a vyzabíjať.

 — Čo ? Ja ? — Cítila, že ten sedliak s nej drsne skmasol telo, aby vydrapil utajenú myšlienku.

 — Vy, — tresol ju do tváre jediným slovom.

 — Nikdy nevidím vlastnú krivdu. Ja za krivdu všetkých. — Tie slová jej rozpálily pery.

 — Poviem vám, len toľko sú hodni. Prečo mi tak krivdia ? Už nemám toľko ohňa, už nemám toľko sily. Viete, tamtej noci sa vo mne všetko poprevracalo. Už týmito rukami nepodpálim. Tieto ruky ma zradily. Toľko viem, domu mi bolo ľúto, a preto som ratoval. Nie ich, nie. Na kolenách som prosil, aby ma zabili, aby zakalovali. Mal by som pokoj. Oni tiež. Vytrhal by som si oči, aby som sa viac nedíval na svoju krivdu, aha, takto, — vtláčal zakrivené prsty, ako by si chcel vypučiť prekliate oči, — aby som nevidel svoje pole.

 — Iným ľuďom je horšie, oveľa horšie. Ak chcete pocítiť úľavu aj v najťažšom položení, tak si pomyslite na Malinovskú. To je už opravdivý Lazár.

 — Aj ona ma preklína.

 — Verí, že vy ste pôvodcom jej choroby. Či by sama vaša myšlienka bola kliatbou ? Mali by ste ísť a vysvetliť, aby nežila v tom presvedčení.

 — Mne je horšie... jej je lepšie, ju nikto nepreklína. — ...áno, ju ľutujú, vás nenávidia, — ... nikde, nikoho, — zopakoval pravdu poslednú, najkrutejšiu, ktorú nijaká moc nemôže pozmeniť. Chrčanie sovrelo v hrdle. — Nemám pred sebou nič, k ničomu už nedôjdem, lebo ako ? — urobil pohyb, ako by sa šialeným násilím šmáral do priepasti, do tmy, kde niet záchrany. Skapem, skapem. — To slovo veľa ráz šeptom vyslovené tuhlo ako kvapky, stekajúce zo sviečky, ktorú postavil v kaplnke z pomsty na brata. Zúfalo sa mykol, chcel sa odtrhnúť od toho miesta a od posledného človeka, ktorý zostal na jeho ceste. Gazdom som bol a teraz som žobrák. Tými rukami som robil a teraz ? Ježišu ! Za chlebom vystieram. A na to sú moje ruky ? Prečo už nemám sily ? Vedia oni, že som už kalika. — Bezradne rozhodil dlane. — Takto nesídem s tohto sveta. Zanechám po sebe pamiatku. Za všetko sa im odplatím. — Sklonil sa nad učiteľkou a dychčal. — Poviem vám. Za živa ma odháňajú, po smrti k nim prídem. Budem orať, budem siať, budem gazdovať. — Ukázal na polia. — To sú moje. Nedám pokoja, — zachichotal sa. — Nedám im pokoja. Nebudú mať už moci nado mnou, kameňami ma neodženú.

 — Čo vy ? — s hrôzou pozrela na Biela. Hneď neporozumela reči ani tragickému pohybu rúk. Pochopila jedno: veľkosť bolesti, márnosť jeho života.

 — Môj duch príde. Viete ? Po smrti prichodí. Môjho otca sme videli. Chodil po gazdovstve, deti ho z domu vyhnali. Plakal. Ja nebudem plakať. Budem robiť to, čo som chcel za života. Už nikdy pokoj nepoznajú.

 Učiteľka sa rozpamätávala na pošmúrnu legendu, ktorú zrodila sedliacka pomstivosť, že duch vychádza z hrobu a putuje po boľavých cestách svojho života. Videla moru, blúdiacu po dvore, kráčajúcu po brázde za pluhom, moru, poháňajúcu tiene prekliatych koni, vykonávajúcu gazdovské roboty.

 — Tak ich chcete prenasledovať ?

 — Tak.

 — Vari ste ošaleli, že by ste tak nenávideli ešte aj po smrti... Ničím je pre vás človek. Pre chamtivosť ste hotový hrdúsiť.

 — Nedarujem. Ukážem im, čo som. Svoje úročím, čo mám urobiť a čo chcem urobiť.

 — Čo chcete robiť ? — Kŕčovito ho chytila za plece.  Chcela ho zadržať. — Kam idete ?— Oči v zlatej obrube naplnily sa nebeskou žiarou.

 Hihihi. Kam sa mi chce. Čo vás do toho ? vytrhol sa jej z dlane a odsotil ju nabok. — Odíďte, čo vám je do mňa. — To vám ešte poviem. Na ľudí treba len s pazúrami. Aj moje sú ešte primäkké, a preto sa ponevieram, — ťal ostro ako sekerou. Kamennými očami zabodol do svojho domu, ktorý stál neďaleko, do okien, do dvier, cez ktoré vychádzali synovia, a päsťou komusi pohrozil. — Budú vedieť, komu ukrivdili. — Nabral dych a zavalitý, shrbený pohol sa dopredu, mliaždil sneh, suché konáre, haluze, vytláčal hlboké stopy, sväzujúce sa do reťaze vedúcej ku kaplnke.

 Chcela ešte raz zavolať, škoda jej bolo hlasu. S pohŕdaním odsotila myšlienku naň.

 — Nepotrebný človek. — Tou krátkou vetou sa sním rozlúčila. — Už ho nikto nezadrží na ceste, vedúcej ku prekliatemu cieľu. Hluchý a slepý dôjde... Nech si ide ...

 Vo sviatočnej vrave dediny rozliehaly sa údery sekier, ktorých ostrie sa blyšťalo v mrazivom dni a haslo zaryté do dreva. Bolo vidieť postavy robotníkov, odtínajúcich smolné triesky. Na podmurovanom základe výrazne sa rysovaly otesané brvná, sviazané do uhla. Do taktu toporov bolo počuť:

Piesne, moje piesne, kdeže sa beriete ?

V tom mojom srdiečku samy sa sejete.

 — Ešte pracujú ? Ach, dnes je pre nich sviatok. Kladú prvé brvná na spoločný dom, ktorý má niesť názov: »Z našej práce váš dom«. Zadívala sa na stavenisko a snila o veľkej dedine.

 — Jej prerod dokonajú až tí, ktorí idú. Ale musia prekročiť prah školy ako prah nového života. My sme popol, ohnisko udržiavajúce oheň pre pokolenia, čo prídu. — V buchote sekier, píšúcich manifest práce, šeptala tesárom: Len oduševnenie dosiahne víťazstvo. Najstrašnejšia choroba je, keď niet oduševnenia. Ľud zo seba vydobyje vieru do budúcnosti, ale najprv musí vytvoriť podmienky na vydobytie tvorivých síl, potrebných na prerod. Pred nami je jednoduchý ciel, preporodenie duší ľudských na nový život a víťazný zajtrajšok. — Zazrela deti, ktoré učila a ktoré ešte má učiť. Tisíce, tisíce lavíc, nespočítateľné rady, naplnené postavami. Jej život až po najvzdialenejšie hranice zmenený na školu. Zohla sa pod ťarchou toho obrazu. Už sa odtiaľ nikdy nevymoce, zapletená do uzla nemilosrdných ciest. A tak s roka na rok. Večne sa bude skrúcať v kolese mozoľných hodín každodennej práce, zavretá medzi štyrmi stenami dedinskej školy. Môže byť plameňom, ktorý svet podpaľuje, ale musí šplňať svoje šedivé povinnosti, počaté z lásky, diktované povolaním. Uvedomenie toho zobúdzalo v nej vieru v seba a pokoj, hraničiaci so šťastím. Jej cieľ je rovnaký, A vždy živý a tvorivý: oddať dušu iným v každodennej činnosti. Tým citom podoprela sa ako skalou. Nadšená rozmýšľala, že slnko obdaruje rovnakým svetlom aj boháča aj bedára, vody nesmiernych morí aj rieky, pouličné kaluže i čisté pramene. Zasmiala sa nahlas.

 — Slnko večne svietiace a vždy také osamelé... Kto miluje, ten musí veľa zniesť, veľa vytrpieť... Svoje starosti hodiť ako smolnú triesku na ohnisko, nech dáva svetlo druhým. Dnes, hoci som sama v smútku a osamelosti, predsa som takú radosť spôsobila. Almužna ? Pre nich osladenie. To bol môj najkrajší Štedrý deň. Kde zhynie viera vo vlastné šťastie, rodí sa šťastie v práci pre iných. — Jej pobúrená duša chytala sa toho príkazu, s čímsi sa lúčila, čosi vítala. Obrátila sa a išla opačným smerom ako Biel, do života, plného zápasu a mozolenia.

 Medzi spletenými chmárami odpočívalo nebo ako blankytná, nedosiahnutelná rieka. Plynúce chmáry, zacláňajúce a oddáňajúce slnko, prezrádzaly putujúcej učiteľke pravdu čohosi, možno zániku, možno márnosti či premenlivosti krásy, objavujúcej sa vždy v novom tvare, vždy lákavom, vždy uriekajúcom tajomstvom, bohatstvom, čarom ako sám život.

 Učiteľku schytila túžba po priestore. Pulzovala v nej túžba po prelete. Vedela, že dnes nebude môcť obsedieť v prázdnej izbe. Rozhodla sa, že si po návrate pripne lyže a vkĺzne na nich do noci, do kúrňavy hviezd.

 — Tak strávim Štedrý večer. Stolom bude zasnežený svet.

 Chcela na kohosi zavolať, zvestovať novinu.

 Keď zamierila k dedine, odchádzala od slnka. Ked sa ocitla medzi stavaniami, končil sa deň. Priezračný mrazivý vzduch naplnil sa letnou žiarou. Červeň rozliala sa po oblohe, ponášala sa na požiar nad uspatou zemou, čakajúcou na zablysnutie hviezdy. S výšav vystriekol oheň či krv. Z osvetlených okien vybuchly plamene ako z vnútra horiacich domov. Keď pozrela do diaľav, zdalo sa jej, že sa na nebi neklbčia purpurom blčiace napuchnuté chmáry, lež požiar, visiaci nad strechami. A vtedy sa v rozpálenej mysli zrodily myšlienky, ktoré chcela zvestovať ľudom. Cítila v sebe rytmus bojovných krokov.

 — Blížia sa dni, ktoré hlásajú, že nestačí shŕňať samé smútky. Rodí sa v nás túžba po mocnom človekovi, po prerode... — Cez pery sa predral šepot ako šum zástavy či plameňa, ktorý horiac objímal jej tvár. Ohlášal sa pravdou ako víťazná pieseň. Odblesk červene sálal z postavy, zahľadenej na západ.

 — Keď ste neboli doma, doniesli list, — skríklo dievča, čo prebiehalo okolo nej.

 — Kto ?

 — Z pošty.

 — Od kohože, kto sa rozpamätal na mňa ? — Pridala do kroku. Náhlivo otvorila dvere.

 Vo svetle pouličnej lampy, čo sa vlievalo cez okno, spočíval na stole štvorec, ukrývajúci nádej či radosť. Poznala po tvare i nápise. Hlava skleslá nad osvetleným papierom ako nad priepasťou. Oči sa prisaly k čiernym riadkom, ktoré presekávala, pretínala na jednotlivé hlásky, na konci spojila na výkrik.

 Vzhľadom na... Áno, to sú posledné dni. Zasiahli ma.

 Oslabnuté ruky skleslý na belejúci sa hárok, srástly s ním ako ruky otroka na galejach s veslom. Prsty sa jeden po druhom skŕčaly, zalínaly, čosi dlávily.

 — Orať úhor...

 Vedela, že odbojná, upádajúca a zas víťaziaca nad sebou pôjde do čakajúceho ju zajtrajška a položí svoj život pod príkrov vždy tej istej budovy.

XXVII.

 Ťažké kroky topánok, cvaknutie prudko trhnutej klúčky, zaškrípanie dverí bolo znakom, že je to živý človek a nie mora, vzbudzujúca hrôzu.

 — Biel, — šepol Alojz, ktorý matke práve poprával posteľ a znehybnel s naddvihnutou perinou. V tom pohybe nemo ukazoval na kaliku a díval sa synovským pohľadom na príchodzieho.

 Biel urobil dva kroky a zastal zarazený pohľadom. Taký bol zmenený, že ho ťažko bolo poznať. Len tvár s ranami a jazvami po popálenine zostala hranatá, ostrá, drsne vytesaná niekoľkými údermi. Ten istý odbojný úbožiak. Až dnes prvý raz zazrel chorú, kostru svojho nepriateľa, hodenú na brloh, píšťaly vychudnutých nôhj ruky bezvládne ležiace na prsiach a znetvorený kýpeť, roztrasený dvoma živými prstami. Čosi vymyklo zem zpod nôh. Biel stŕpol a nevládal spadnúť, lebo sa musel ustavične dívať, aby si navždy zapamätal obraz poskrúcaného tela, utrpenie ním skántreného človeka.

 — To som ja, to je moja pomsta..

 Striaslo ho už nielen každým živým svalom, šľachou, ale každým vláknom šiat. Niekoľko ráz pohol perami. Hrča ohryzku prudko podskočila a klesla. Chcel čosi urobiť, čosi povedať a dusil sa. Vzdych z pŕs sa vydral ako nárek, ako keď kamene plačú.

 Všetko pravda, čo ľudia hovoria.

 — Alojz, hneď ma prikry ! —skríkla Malinovská. — Čo ty stváraš ? Alojz !

 Chlapec, netknutý matkiným zvolaním, ešte chvíľu zostal nehybne a len pomaly spúšťal perinu ako záclonu.

 — Prišiel som, — zaznelo v izbici jediné slovo a nehybne zotrvalo v mŕtvom prázdne.

 — Dobre, že ste prišli.

 — Vy tak ? Nevedel som.

 — Tak veru, — vzdychla. — Len teraz prvý raz vidíte ? — Malinovská vítala nepriateľa bez údivu. V jej slovách a chovaní bol pokoj, utíšenie a spriatelenie s osudom, ktoré človek dosiahne len po rokoch utrpenia, keď sa už celý život prelial riekou slz do mora večnosti a na zemi nezostalo nič, len zdrap človeka s poznanou pravdou: nenávisť, pomsta i krivdy — to všetko je márnosť; odpúšťanie všetkým, zrodené z utrpenia, a modlitba je pohľad, dosahujúci Boha.

 — Len teraz. — Stál tu so svisnutými ramenami, hoci sa nohy stŕhaly, aby zašlý k posteli. Pod šatami bolo znať svaly, navreté od námahy. Nesmel. — Neraz som tu bol. Poháňalo ma po toľké roky, až dnes, v taký deň. Nikdy som sa nevzmohol na to, aby som vošiel.

 — Mali ste prísť, volala som vás.

 — Aby ste sa radovali z môjho nešťastia ? Viem, ľudia sa len preto chcú dívať na človeka v trápení. Nikde nemám miesta na zemi, — oslabol po tom priznaní, ktoré vyblyslo ako iskra zpod kladiva, dopadajúceho na kameň. — Nevyháňajte ma !

 — Čím by som vás mohla vyhnať ? Rúk nemám. Keby som sa mohla svliecť s lôžka, tak by som sa vám pod nohy hodila, každý váš krôčik slzami obmývala: odstráňte čary, čo ste mi podhodili.

 — Nepodkladal som na vás, — povedal slávnostne a tak mocne, ako by tými slovami chcel zvaliť balvan, prirastený k svedomiu.

 — Vy nie ? V Kični mi povedal.

 — Hovoril ? — Hlas zaváhal, oslabol, stíchol. — Povedzte, kde sa vám to prihodilo.

 — Vy viete sám najlepšie. Nikoho neobviňujem, len prosím, zľutujte sa.

 — Na brata som podkladal a na ženu, — povedal krátko.

 — Na vlastnú ženu a na rodného brata ?

 — Na nich.

 — Povedané je v Písme svätom: Nebudeš proti bratovi a proti žene.

 — Proti takému bratovi a proti takej žene treba.

 Hovorím, ako je. Na brata som podkladal, na toho krivoprísažníka, čo mi život zmárnil. Brata obviňujem, lebo on je pravotník, lebo on je zatvrdilý vo svojom svedomí, lebo on roztrhal moje manželstvo. Nehneval som sa na vás. Kríž mi je svedkom. Vy ste prekročili čary a vás stihla krivda za nich, lebo od nich je všetko zlé. Božie dopustenie. Čo my ? Tak muselo byť. Neslobodno sa protiviť.

 — Hriech !

 — Nie hriech, lebo to je zo srdca zlosť a s pomocou božou. O nich mi nejde. O vás. Nebudem mať pokoja, kým vás neodprosím.

 — Ak pre vás trpím, to Pán Ježiš vidí a rozsúdi, ja nič, ja nič.

 — Aby som sa svätého prijímania nedočkal: ja som vám nezavinil, ja som vám nezavinil. Netrpíte za mňa. Nie na to som prišiel, aby ste mi odpustili, ale aby ste na spolu s mojou ženou, spolu s bratom preklínali, toľko som hoden. Nech ma každý tlčie, nech po mne každý kamene hádže.

 — Zprvu som vás preklínala, keď som videla, ako idú ľudia do roboty, a všetkým som závidela, že môžu chodiť, že môžu pracovať. Teraz niet vo mne nijakej zlosti, len samé ticho. Ďakujem Bohu, že som sa prestala vyhrážať...

 — Prečo ste neprekliali, aby som zahynul ? Aby som zhnil.

 — Nehovorili by ste tak, keby ste deň i noc ležali na posteli tak ako ja. Lebo viem, čo je také prekliatie. Už tisíc ráz som chcela umrieť a ľúto mi bolo odchádzať s tohto sveta. V zime som sa chcela dočkať jari, na jar dočkať do leta, zbožie sa zelenie, slnko svieti, vtáci spievajú. Viete, celý svet vidím, — šeptala vo vytržení spomienok na zázraky, stratené navždy. Len ľudia si život nevážia, premárnia ho v blate, v slzách alebo v preklínaní a mohli by v radosti. Nemohla som na pole, ked susedia zbožie svážali. Keď som samučká ležala, s plačom som prosila Matku Prenajsvätejšiu, aby som vyzdravela, aby mi dala toľko sily, že by som kosák ešte raz chytila a vám pomohla pri žatve, pri svážaní zrna na chlieb.

 — Nemám nijakého poľa, — zastonal. — Vyhnali ma z gazdovstva.

 — Viem. Neraz som potom vo dne v noci prosila Krista, aby ste sa vrátili na gazdovstvo. A hovorím vám, že sa tak stane.

 — Už sa ničoho nedorobím.

 — Čo to hovoríte ? Prečo by ste sa nemali dorobiť ? Treba mať vieru v seba, tak je ľudský život ľahší.

 — Vy ste o to prosili ? O Ježišu ! Za všetko to zlé ? Preklínajte ma !

 — Či by mi bolo ľahšie, keby som vám zlorečila ? Či by mi pribudlo trochu zdravia, keby som vedela, že vám tak isto nohy a ruky poskrúcalo ? Bolo by mi ľahšie, keby ste pre mňa plakali ? Čo sa natrpím, to nikomu nežičím.

 Ľahšie by mi bolo žiť s vaším preklínaním. Mám v sebe toľko kamenia, keď odhodím aspoň jeden, tak mi je ľahšie.

 — Ľahšie vám ? — pohľadom rozlomila najťažší kameň, zarytý do jeho pŕs.

 — Nové rastú, — vydýchol ťažko.

 — Keby sa človek na všetky krivdy pamätal, žil by v samej zlosti. Nenariekam, nepreklínam — keď to hovorila, oči sa jej rozjasňovaly podivnou svätosťou — len sa modlím: Pane Ježišu. ak som nepotrebná, vezmi ma s tohto sveta !

 — Pre mňa, daj, Bože, aby sa zmiloval a vzal vás s tohto sveta, lebo ste kajúcnica, lebo ste mučenica a nemáte nijakej nádeje. Ja som z kameňa a zo železa, preto musím ináč.

 — A čo ste urobili ? Kam ste došli ?

 — Chcel som dobre a všetko sa obrátilo proti mne. Každú hrudku zeme, som týmito prstami vykrvavil, teraz do mňa hádžu. Rodné decko má právo otca biť a otec nemá práva ? Vyhnali. Choď po žobraní ! Čo my budeme cudzieho človeka chovať. Tak hovoria, — vypočítaval pomaly a tak, ako by guľu za guľou vynímal zo starých rán. — Ani mi kto oprať ani uvariť.

 Aký je môj život ? Krvavé slzy roním. Bez kúska chleba mám zahynúť ja, čo som sa toľko na chlieb narobil ? Toľko sa musím namrznúť, toľko naponevierať. Trest boží musí stihnúť i ženičku, i brata, i deti, že moju krivdu nenapravili. Na ich svedomí bude ležať. Pán Boh spravodlivý za všetko odplatí. Čo si počnem ? — Chytil hlavu do pästí, rozčapenými prstami, potom sa chytil za hrdlo, čosi kmásal, ako by uvoľňoval škrtiacu šnúru a zas ju priťahoval. — Dnes som sa chcel obesiť, viete, týmito rukami, aha, týmito vlastnými.

 — Vy ? Dnes ? Na Štedrý deň ?

 — Dnes. Nie na ich radosť, oj, nie. Viete prečo ? Aby som z cintorína k nim prichádzal a strašil, aby po mojej smrti nemali pokoja od otca. Haluz sa odlomila. Horší som ja ako Judáš. Nad Judášom sa Pán Ježiš zľutoval a skrátil jeho muky. Odtial idem.. Pozrite, ó, — zachrčal, — tu, — ukázal pruh, pretínajúci šiju. — Všetko som tam prežil, všetko som videl,— kýval hlavou, hovoril. — Nenariekate, že nemáte sily v rukách a nohách ?

 — Nenariekam, len mi je ľúto. Chcela by som deťom poslúžiť a nemôžem, nemôžem. Chcela by som ísť ľuďom pomocť, nemôžem. Len oči mi zostaly, aby som videla, že sú dobrí ľudia na svete. To je moja potecha.

 — Aj keď vás choroba stihla, vám je lepšie na svete ako mne.

 — Mne lepšie ? Môžete sa chytiť každej roboty. Čo ja poskrúcaná stvora božia ?

 — Keby ste vedeli, aký som ja nešťastný človek. Kam len pôjdem, vždy bez svojho chleba, bez dobrého slova, bez svojej strechy, vždy po cudzích prahoch sa potĺkať, nijakej cesty nemať pred sebou.

 — Aj cudzie kúty sú dobré, len netreba oheň pod seba podkladať.

 — Mne sú cudzie kúty ako tŕne.

 — Priveľa zlosti je vo vás, a preto nemáte miesta na svete.

 — Nech mi ruky, aha, potiaľ odtnú, nech mi nohy potiaľ odtnú, — tresol bokom dlane akoby si chcel nohy po kolená odseknúť, — len aby som mal v sebe pokoj tu, a tu, Ježišu, — tĺkol päsťou do chrčiacich pŕs. — Ruky mám, nohy mám, ale vo mne je všetko zabité. Ja som len nešťastník a zatratenec. Chorá ste a aj tak vám je lepšie, lebo aspoň pekné slovíčko hovoríte jeden k druhému. Keď počujem, tak mi je ľúto, až sa mi kvapky z očú sypú, že tak šťastlivo žijete. Čo som urobil, to zo závisti. Decko vám bolesť odníme. A mne kto ? Ľudia vás napomôžu. A mne kto podá z milosrdenstva kvapku vody ? Pre vás každý má dobré slovo. A pre mňa ? Žijete s luďmi, nie ako ten pes. A aj pes ide k ľuďom. A ja ? Za čo tak ?

 — S pazúrami ste šli na ľudí, tak sa vám pazúrami odplácajú.

 — To isté mi hovorili pani. S pazúrami na ľudí, ale so srdcom k zemi. A ona nemá pre mňa citu. Ku každému je jednaká.

 — Lebo chlieb je jednaký.

 — Prečo je pre nich dobrá ? Prečo im rodí zbožie ? Mohla v sebe ich zrno vysušiť, mohla ich potráviť za mňa, za mňa !

 — Čo to vy, Biel, hovoríte?  Spamätajte sa. Chcete, aby zem chlebom potrávila ? Matka svoje deti ?

 — Všetci dnes v radosti. A ja ? Dnes je smierenie, ale nie so mnou. Ku každému ide Pán Ježiš, len mňa nevidí.

 — Zostaňte. Ľudia nadonášali dosť, obživíte sa s nami.

 — Vy mňa ? Ja s vami ? K stolu ? Na Štedrý večer ? — trhal hlas v krátkych otázkach.

 — Prečo nie ? Dosť bude pre všetkých.

 — Keď nemôžem byť na svojom, tak nech zhnijem pod plotom. V taký večer pri cudzom, vyžobranom stole ? Hanba. Gazda som. — Zas pyšno pohodil hlavou.

 — Čo to hovorím ? Vždy je priveľa jedu vo mne a nemôžem si s ľuďmi sadnúť k jednému stolu k svätej večeri. — Už nič nehovoril a len dlane čosi chytaly, stískaly, dvíhaly a vypúšťaly.

 Malinovská sa s hrôzou dívala na jeho ukrutné ruky, ktoré boly výrazom myšlienok a citov, vždy takých istých, vždy jednako pomstivých. Vedela, čo prežívajú.

 Vyšeptala rukám i očiam ako ostriu sekery, zdvihnutej na úder.

 — Nerobte to ! Dnes sa Pán Ježiš narodí. Že sa tiež Boha nebojíte.

 —  A oni sa boja ? To sa len ja jediný mám báť a ísť na márnosť ? Nedočkajú sa utierne ! Nepríde úľava ani im, ani mne. Brat i oni sú jednakí.

 — Príde, Biel, úľava, príde. Prečo by nemala prísť ? Toľko dobra je na svete, pre všetkých bude dosť a pre vás tiež. A poviem vám, všetko je prach a márnosť, všetko prejde a pominie, len toľko zostane, čo druhému dobre urobíte.

        — Na srdci mám samé zlorečenie. Toľko som sa napreklínal, že v preklínaní zahyniem. Nič dobrého nikomu neurobím. Ja hriešnik nad hriešnikmi, ako som si zaslúžil, tak budem mať. Noc predo mnou. — Ustatý dovliekol sa zvyškom síl k posteli. Hlava bezvládne ovisla. Díval sa na chorú. Videla, že sa v jeho očiach tupí ostrie, drobí sa kameň, hasne oheň. Biel privrel oči, aby ukryl tajomstvo svojho obrátenia, drobnel, hrbil sa. Akosi zapadal do zeme, pridlávený ťarchou svojho hriechu a všetkých trampôt. — K vám som musel prísť pre dobré slovo ? V nešťastí k vám, aby ste podopreli a pomohli... Odpusťte a nič mi nezazlievajte — položil dlaň na jej kýpeť, pohladkal dojato, ako by s nej chcel sotrieť všetku bolesť, všetky muky — lebo ja... lebo ja... — odvrátil sa. Trhol seba celého. Nemohol vydrapiť telo ani nohy. Prvý ohlas jeho kroku zahrmel v mĺkvej izbici. Potom druhý, potom tretí. V polovici sa potkol. Vari nikdy nedôjde ku prahu ? Zvalí sa tvárou na zem. Dovliekol sa ku dverám a rozchľabil ich dokorán. Vkĺzol štvorec svetla a naň padol tieň odchádzajúceho.

 — Vráťte sa, zostaňte s nami ! Dosť miesta na lavici, jedla dosť, s pomocou božou sa podelíme, skríkla Malinovská.

 Bielove plecia sa zatriasly, ruky zachvely. Ani len nepozrel za seba, hoci počul jej prosbu.  Nijaká moc ho nemohla zadržať a zavrátiť. Odchádzal odtiaľto do prázdna blížiaceho sa večera ešte opustenejší a biednejšÍ. Zostal pri ňom len tieň, kĺzal sa po páperistom snehu, po kríkoch, po kameni, ležiacom na ceste. Vtáci, prilepení na suché byle bodliakov a hlohov, stŕhali sa skoro zpod nôh a zostali trčať vo výške, ako by odpočívali cestou do neba. Biel išiel čoraz chytrejšie, čoraz vyššie.

 Cez otvorené dvere sa chorá s lôžka dívala na cestu, po ktorej putoval, na svet i na nebo v prepychu farieb západu. A vtedy z mrazivej diaľky ako by po lúči svetla vletel do izby stehlík a v strachu lietal dookola, až utrýznený znehybnel na stromčeku, aby si odpočinul, a skrúcal hlávku na všetky strany. Rozprestreté krídla sa chvely, ako by každé pierko na nich bolo pribíjané ku stromu pestrofarebnými klincami. A tak zostal pekný, farbistý jediná tu ozdoba a potecha.

 — Nevyháňajte, možno pred mrazom ušiel. Treba pritúliť úbohé stvorenie, — napomínala matka. — Nezatvárajte ešte dvere, nech aspoň teraz pozriem na nebo.

 Deň už zhasínal. Pritajený tieň vyliezol z kútov a ležal pohodený na dne doliny, hustol na zmrznutú, šedivkastú fialovosť. Vŕšky, otáčajúce dedinu, stály v žiari, ako by ich snop, splývajúci s neba, oplietol zlatými bylami. Slnko klesalo ustavične nižšie, dotklo sa kraja návršia a spočinulo v korune stromov ako v priehlbni rozkonárenej dlane, ale ju roztopilo žiarou, rozdrobilo, vykĺzlo zpomedzi konárov, ako by zpomedzi prstov, na chvíľu postálo v prázdne, aby sa prudko zarylo do hĺbky zeme, z ktorej vystriekol požiar, dar krvi a ohňa.

 Aj učiteľka sa vtedy dívala na západ, na inom mieste a celkom ináč.

 Kedysi na začiatku románu sa rodilo jesenné ráno, prepletané dažďom i slnkom, dnešný deň sa končil v prepychu západu, v ktorom sa chmáry na nebi ukladaly ako do melódie nádhernej piesne na výsostiach.

 Biel vystupoval po stráni, bežal, spomaľoval krok, predieral sa cez húštinu, zježenú pichliakmi, miestami sa strácal medzi stromami a poznove sa vynáral, dlávil ružový sneh, pofŕkaný lúčami slnka. Dral sa dopredu k purpurovej zori, rozprestretej nad svetom.

 — Mama, pozrite na Biela, — zvolal Alojz, — k slniečku sa náhli a slniečko uteká pred nim.

 — Dôjde, dôjde, každý dôjde ku svojmu slniečku, — hovorila Malinovská deťom, aj osamelému človekovi, náhliacemu sa, aby stretol slnko.

 Zpoza hory ešte raz vystrelil ohnivý stĺp a na jeho úzadí zastal Biel ako v horiacom kríku, vystrekujúcom lúče.

 Rozkvitnuté farby hasly. Okná, pred chvíľou ružové, šedively. Strácala sa spomienka na slnečnú návštevu. Nebo sa smiešalo s popolom a spolu so zemou nasiakalo súmrakom, v ktorom sa strácal malý, zablúdený tieň človeka. Na západe nad končiarmi trčala posledná tmavá chmárka, obtočená zlatým cikcakovitým pruhom.

 — Keď sa prvá hviezda objaví, tak sa Pán Ježiš narodí ? Pravda, mama ? zvolal Alojz.

 — Áno, syn môj.

 Všetci ponárali roztúžený zrak do hĺbky súmraku, hľadali záblesk onej hviezdy.

 Stehlík zatrepotal krídelkami okolo stien, prešibol izbicou, sadol na okraj otvorených dverí a zmeravel ako by preľaknutý tajomstvom blížiaceho sa večera. Ľudia sa neopovážili dvere zatvoriť, aby ho neodplašili. Vták vydal jediný zvuk, ako by sa bol usmial, rozprestrel krídla a odletel...

 Ustala všetka práca. Pominula vrava dnešných starostí. Spustly cesty. Sviatočné ticho sa rozložilo nad chalúpkami v dedine. Obyvatelia znehybneli v očakávaní. Okná sa rozžiarily koledami.

 Kdesi ďaleko v hlbinách neba začala sa nesmelo trblietať prvá hviezda, zvestujúca večne sa rodiacu lásku, slabo sa zablyšťala y hmle ako signál v nedostupných výšinách, nalievala sa svetlom a chvela sa v prázdne, osamote sa jagala.

 Potom ich jednostaj pribúdalo, jednako roziskrených.

 Čože môže rodiť temné nebo ? Hviezdy, ktoré sa roztopia v ružovom úsvite. Akože je ďaleko cez tmu hviezdami posiatu k úsvitu ...