Jan Wiktor: Dúha nad srdcom

Skrehnuté nohy, zvyklé trápeniam, vykonávaly neuvedomené pohyby, aj vo sne sa vliekla po kameňoch každodennej cesty, štverala sa po točitých schodoch, po stupňoch trýzniacich, nikdy sa nekončiacich hodín a opakovala ruženec, vykričaný po rohoch ulíc, medzi hromadami ľudí a v hluku. Bola ešte noc, keď sa zobudila. Čulo sa skrúcala, aby rozohriala premrznuté telo. Brloh dala do poriadku. Handry sviazala špagátom, nohy pookrúcala vrecom. Pred odchodom pozrela na obraz, visiaci medzi uschlými kvetmi a klasmi, posbieranými na strniskách. Ako každý deň, tak i teraz úpenlive prosila o to, aby sa pred smrťou mohla vrátiť do svojich strán a složiť kosti v rodnej, dedinskej zemi a neponevierať sa v mestskej, hriešnej zemi.

Stiahnite si túto knihu zdarma: