Životopis je súčasťou samizdatu Konvertiti.
Jakub Lévi sa narodil 16. septembra 1914 v Paríži. Prišiel na svet po smrti svojho otca, ktorý padol hneď na začiatku I. svetovej vojny. Bol to veľmi nadaný chlapec. Pomýšľal na univerzitnú kariéru. Zo zdravotných dôvodov však vysokú školu nedokončil. Cez druhú svetovú vojnu ho protižidovské zákony obišli, keďže bol len z jednej strany židovského pôvodu. Bol zamestnaný ako knihovník v Grenobli. 12. februára 1945 ho však gestapo zatklo. Deportovali ho do koncentračného tábora v Osvienčime, kde sa jeho stopa stráca. Predpokladá sa, že bol popravený na jar 1945.
Túžba po dokonalosti.
Jakub Lévi čoskoro na vlastnej koži pocítil rasovú diskrimináciu, ktorou veľmi trpel. Cítil sa osamotený, hoci jeho dobrá a súcitná povaha priťahovala ľudí. I keď nebol vychovávaný v náboženskom duchu, bol prísny voči sebe a po matke vlastnil silnú túžbu po dokonalosti.
V čase dospievania prekonal fyzickú depresiu: sužovala ho únava, migrény, veľmi nízky tlak. Takéto stavy obyčajne vyvolávajú psychické afekty, ako napríklad hnev, neznášanlivosť a podobne. Jakub naopak, sa zo všetkých síl snažil ovládať tieto stavy slabosti. Díval sa na seba neobyčajne jasným pohľadom, vďaka čomu vnútorne rýchlo rástol.
Ako šestnásťročný si tento neveriaci chlapec napísal do denníka:
,,Tento zošit bude mojou spovednicou. Denník, môj pomocník. Bude mi pripomínať moje rozhodnutia a plány. Slabí ľudia na svoje predsavzatia zabúdajú, alebo ich neuskutočňujú – istejšie ako do pamäti je zaznamenať ich do zošita. Musím mať vždy jasný cieľ, každé ráno si stanoviť pružný, konkrétny plán na celý deň, aby som rástol a zdokonaľoval sa. Nijaké snívanie. Jediný ideál, ktorý mi vyhovuje, je ideál múdrosti. Som zbabelec, slaboch a leňoch. Za každú cenu musím v sebe pestovať odvahu a pevnú vôľu.“
Odvaha, práca a pevná vôľa – tieto slová sa tiahnu celým Jakubovým životom. Vedie so sebou neúprosný boj.
,,Koľkokrát moje slabé telo nevládze! Musím sa však naučiť vážiť si ho, mať ho rád. Telo je súčasťou môjho ja, časťou mňa, ktorú môžem stvárňovať vôľou. Ako budem otužovať telo, bude pevnieť aj moje ja.“
Jakub ustavične bojuje so sebou, vnucuje si prísnu disciplínu, tvrdo pracuje.
V jeho zápiskoch z roku 1933 medzi historickými a sociologickými úvahami môžeme čítať aj takéto myšlienky: „Treba sa modliť. Človek je bytosť, ktorej cieľom je zachrániť sa v kresťanskom slova zmysle.”
Vézelay a prvé volanie.
,,Bežím za svojou dušou, lež stále mi uniká.”
V snahe dostihnúť ju a vymaniť sa zo šedivej meravosti odišiel Jakub na jar 1934 do Vézelay, jedného z najvýznamnejších pútnických miest kresťanského Francúzska. Nedozierne plochy lesov, polí a lúk rozprávajú o viere a modlitbe. Odtiaľto sa v roku 1146 pohla prvá križiacka výprava. Tu spoločníci sv. Františka Assiského založili skromný kláštor, ktorého stopy možno vidieť ešte i dnes. Na pahorku sa týči bazilika sv. Márie Magdalény, ktorá na mladého Jakuba silne zapôsobí: ,,Človek cíti, ako sa ho v prírode okolo Vézelay zmocňuje pokoj a neobyčajná pohoda. Začínam rozumieť poliam. Bazilika robí na mňa veľmi silný dojem, azda mocnejší ako veľké katedrály v Chartres a v Štrasburgu.”
Jakub sa do Vézelay vráti aj nasledujúceho roku a jeho listy sú rovnako nadšené. Opisuje v nich mäkkú atmosféru okolo Vézelay, lúky plné kvetov a šíre polia. Prebúdza sa v ňom pravé svetlo, lež Pán ešte dlho nechá tohto utrápeného, nerozhodného mladíka plného škrupúľ, blúdiť medzi pochybnosťami.
Neviem ešte, kam idem.
Od roku 1935 Jakuba začínajú čoraz väčšmi znepokojovať duchovné otázky.
Počas štúdií sa zoznámil s dielami klasických i moderných filozofov. Čítal veľa francúzskych i zahraničných autorov, z nich najviac naňho zapôsobil Gide, najmä svojím románom “Peňazokazci”. Toto dielo, o ktorom Jakub napíše kritiku, značne prispeje k jeho konverzii. Svojím čistým srdcom tuší v ňom toto: ,,Dalo by sa povedať, že v tejto knihe sú dve skutočnosti! Jedna viditeľná, druhá skrytá. V našom vnútri je aj iná prítomnosť, ktorá nemôže byť ničím iným než Bohom. Celý román sa osvetlí, ak sa naň takto dívame. Vnútorné dobrodružstvo, to je milosť, očakávaná udalosť, stretnutie s Majstrom, sľúbená premena – zrod nového človeka. Toto je však autorovi, žiaľ, neznáme! V tomto príbehu jedného svedomia Gide odmieta milosť.“
V denníku píše:
18.2.1935
,,Moje myšlienky prenikajú do stále nových oblastí. Vidím žiariť hviezdu, ktorá, ako sa zdá, ma povedie ďalším životom. Potom sa zas všetko halí do hmly, viera predchádzajúceho dňa mi pripadá ako prelud, magické slová, ktoré mi mali otvoriť dvere osudu, sú prázdne a bez ozveny.”
11.3.1935
,,Treba mať odvahu žiť ťažký život, doviesť ho čo najďalej a najvyššie. Treba mať odvahu pochybovať (pochybnosť je známkou viery), modliť sa a rozjímať, zápasiť so sklonmi, ktoré nás chcú viesť ľahkou cestou inštinktu, ísť za jasným vnútorným cieľom.”
Na jar 1935 je Jakub opäť vo Vézelay. V listoch matke, ktorá síce nie je veriaca, ale jej obetavosť odzbrojuje a prekonáva všetko, Jakub sa jednoduchými slovami priznáva, že číta Evanjelium a smeruje k náboženstvu.
8. júna 1935
,,Nemyslím, že by bolo aspoň v mojom prípade nutné za každú cenu rozhodnúť sa. Je lepšie urobiť niečo ako vyznanie viery alebo sa pomodliť a čakať, teda to, čo sa v kresťanskom chápaní nazýva odovzdať sa do vôle Božej.”
Jakub si uvedomuje, že nedostáva vieru za svoje zásluhy, lež že je darom. ,,Vieru nemožno získať, vieru možno len prijať. Aspoň ja to tak tuším a priznávam sa, že by som si nikdy nebol myslel, že to, čo mi kedysi pripadalo ako veľká obeť, je v skutočnosti veľká radosť. Donedávna som žil v presvedčení, že zákon vesmíru je tvrdý a neúprosný, no teraz si začínam uvedomovať, že v základe je dobrotivý, že Pán Boh miluje človeka a prichádza mu na pomoc.” Začína chápať, že viera je dialóg medzi dušou a Kristom.
Zo začiatku si myslel, že sa stane katolíkom z vnútorného prinútenia a za zásluhy. Postupne mu Boh odhaľuje, že viera je milosť a že duša dostáva oveľa viac, než dáva.
7. júna 1935
,,Bože, daj mi silu bojovať o vieru a prijímať nielen jej radosti, lež i skúšky. Bože, osloboď ma od strachu, ktorý ma odvádza od toho, čo je správne. Dostať vieru ešte nie je všetko. Čo bude, ak ju nebudeme vedieť prijať? Bože, chcel by som žiť Tvoju vieru. Chcel by som, aby sila tejto viery, ktorá mi naháňa strach, urobila môj život plodným. Ako zmeniť svoje srdce? Len Ty to dokážeš! Bože, ak ťa zo zbabelosti budem žiadať, aby si ma ušetril boja, nevyslyš ma, lež daj mi silu, aby som vládal bojovať!“
Učiť sa dúfať, čakať.
Ešte viac ráz vyšle Jakub k Pánovi nasledovné myšlienky:
1.10.1936
,,Či večne ponesiem bremeno smutného a uzavretého detstva? Teraz cítim, že niečo vo mne kráča zo smrti do života. A bojím sa tohto života prisľúbeného nádejou, bojím sa i nádeje, aby nebola len iskričkou, ktorá čoskoro zhasne. Treba zažmúriť oči a ísť dopredu. S detskou prostotou ísť dopredu.”
Istému priateľovi píše, že už prekonal ostýchavosť a každé ráno chodí na sv. omšu, ale že ešte stále má dojem, že sa mu Kristus skrýva za závojom, ktorý nie je možné odhrnúť.
„Nikdy smädný jeleň viac netúžil po pramenistej vode. Uvedomujú si ľudia, čo považujú dar viery za úplnú samozrejmosť, s čím všetkým musia bojovať tí, čo sa narodili bez viery?“
Štedrý večer 1936
,,Cítim, že takáto úbohá existencia, ako som ja, môže mať zmysel, len ak sa obetuje. Ako dobre, že sú na svete ľudia, ktorým môžem pomáhať.”
Po návrate z polnočnej omše: ,,Treba nájsť Ježiša. Všetky dobrá sa rodia z Jeho prítomnosti. Keby bol tu, starý človek už pri púhom pohľade naňho by sa rozplynul ako tieň. Všade Ho treba hľadať, v Písme sv., v Cirkvi i vo svätých. Keď si kľakám, kľakám si pred Ním. Ak dúfam, tak skrze Neho. Jeho milujem v ľuďoch. Tak sa s ním môcť stretnúť. Lež mali by sme dosť síl zniesť Jeho pohľad? Ježišu, posilni nás a priveď nás k sebe!”
Teraz už Jakub chápe, že sa mýlil, keď sa domnieval, že k dokonalosti sa možno dopracovať len ľudskými silami: ,,Jedinou cestou k dokonalosti je Kristus. Ježiš príde ku mne, ak vytrvám v modlitbe, lebo je napísané proste a dostanete. Nemám sa čoho báť. Aj keby moje šťastie mali sprevádzať tvrdé skúšky, Ježiš ma povedie. Tuším nesmierne milosrdenstvo!”
Ježišu Kriste, príď!
1.Marca 1937
,,Kristus vykupuje naše hriechy. Obrátim sa na Neho. Ako spútaný galejník, ako človek napadnutý divou zverou budem Ho úpenlivo prosiť, aby ma vyslyšal. Ježišu, Ty liečiš Božie deti, ktoré diabol držal vo svojej moci, príď a vysloboď moju dušu! Vráť mi život, silu, lásku! Po ničom netúžim viac, ako po tom, aby som ti zasvätil svoj život. Ale nemám sa čoho zachytiť, som slabý! Posilni ma, aby som mohol napredovať. Príď, otvorím Ti svoju dušu, nech zostúpi Tvoja milosť. Už nemôže byť pochybnosti, že si ma zavolal a že dva roky kráčam k Tebe temnotami. Viem, že prídeš, hoci sa mi tak ťažko čaká. Na Tvoj príchod sa musím pripraviť celou svojou bytosťou, musím zo seba urobiť príbytok, ktorý by Ťa bol dôstojný. Lež ani toto bez Tvojej pomoci nedokážem! Ty sám si pripravuješ príbytok vo mne. Mojou úlohou je urobiť všetko, aby som uľahčil a urýchlil Tvoj príchod!”
Jakub sa teda neobracia k Bohu filozofov, lež k Bohu Abraháma, Izáka a Jakuba, k Bohu Ježiša Krista, k Ježišovi Kristovi samotnému.
24.3.1937
,,Čo mám robiť, aby som Ti slúžil? Prestať myslieť na seba a milovať druhých.”
Tí, ktorí v tomto období poznali Jakuba Léviho, pamätajú naňho ako na neobyčajného mladíka, mlčanlivého, ktorý keď prehovoril, vyslovil geniálnu myšlienku. Nemohli vedieť, akému vnútornému dialógu boli jeho slová ozvenou.
Denník končí roku 1937. Zo strachu pred perzekúciou Jakub požiadal istého priateľa, aby mu ukryl niektoré veci. Takto sa stratili ďalšie zošity denníka. Ďalej nám budú pomáhať len kusé úryvky z listov.
24. mája 1942
,,Minulý štvrtok (t.j. 21. mája) krst.”
3.februára 1943
,,Ako Ti mám opísať ten veľkolepý pokoj, ktorý mnou čoraz väčšmi preniká?”
14. júla 1943
,,Ak na niečom záleží, tak je to to, čo dostávame. Je potrebné, aby sme si uchovali toho čo najviac v našich puknutých vázach. Nejde ani tak o to, aby sme upchali čo najviac puklín svojej duše, to by sme len zbytočne strácali čas, lež o to, aby sme boli čo najbližšie pri nevyčerpateľnom prameni, aby do našich duší toho mohlo natiecť oveľa viac, než z nich vytieklo”
Od prvého stretnutia s Pánom uplynulo po krst osem rokov.
Nový kresťan však nebude musieť tak dlho čakať, aby sa s ním stretol tvárou v tvár.
Budem Ťa nasledovať, kam budeš chcieť.
Jakub Lévi raz napísal: ,,Skutočne žiť znamená za všetko platiť utrpením a angažovaním sa.” A takto sa modlieval: ,,Daj mi znášať toľko utrpenia, koľko unesiem.” Keď duša prejaví takýto stupeň šľachetnosti, málokedy sa stane, aby ju Pán nevzal za slovo a nedal jej účasť na svojom utrpení.
,,Rozmýšľal si už o milosti? Je to dar, nič len dar. Raz sa mi vynoril nasledovný obraz:
Človek visí vo vzduchu nad bezodnou priepasťou. Nad ním je vystretá všemohúca ruka Božia, akoby žehnajúca, ktorá ho drží, ale vôbec sa ho nedotýka. A človek je plný pokojnej dôvery. Keby však mal čo len najmenší oporný bod v blízkosti, skalný výčnelok pre nohu alebo haluz, ktorej by sa mohol zachytiť, umrel by od úzkosti.”
V Grenobli odmietol Jakub Lévi akékoľvek opatrenia, ktoré by zmenšili nebezpečenstvo hroziace mu pre jeho meno. Istý priateľ hovorí: ,,Ak nejaký kresťan umrel a neodtrhol sa od Izraela, ak nejaký kresťan prijal smrť ako Žid z lásky k Židovi Ježišovi, tak to bol práve Jakub Lévi.”
Jakuba odvlečú do koncentračného tábora v Osvienčime.
Istý spoluväzeň píše: ,,Chcem Ti napísať, ako sa Lévi správal v tábore. Predstav si arénu, kde ľudia zápasia o holý život podľa hesla zabijem teba, alebo ty zabiješ mňa. Videl som, ako otec zabil syna pre kúsok chleba, ako sa dvaja bratia pustili do seba pre lyžičku polievky. Dokážeš si to aspoň trochu predstaviť, však? A uprostred tohto pekla sa prechádza jediný pokojný, vyrovnaný, ba radostný človek – Lévi.”
Všetci, čo sa z Osvienčimu vrátili, jednohlasne chvália Jakubovu odvahu, trpezlivosť, dôstojnosť, pokoj v utrpení, to ako nemyslel na seba, láskavosť. Jeden zo spoluväzňov sa ho raz pýtal: ,,Môže človek po tomto všetkom ešte veriť v Boha?”
,,Samozrejme.” odvetil Lévi „Moja viera je ešte silnejšia ako predtým. Každý deň nachádzam nové dôkazy o tom, že nás Pán Boh miluje a ochraňuje, že chce len naše dobro. Každý deň vykupujeme svoje hriechy. Hľa, čo urobila viera z tohto mládenca, ktorý sa celý život obviňoval zo zbabelosti a slabej vôle.”
Fotografia prebratá z Pixabay.