Alexis Carrel (1873 – 1944)

Konvertiti

Alexis Carrel

Albert Bossieres, SJ, Cestovateľ a pútnik z Lúrd. V roku 1935 sa zjavila kniha Človek – tvor neznámy. To bola literárna udalosť. Veľký úspech. Bola preložená do všetkých rečí… Starý Renanov buržoázny materializmus, prekonaný Bergsonom, prijal od Carrela dar milosti. A z akej ruky – z ruky fyziológa s Nobelovou cenou, všeobecne známeho lekára, chirurga, ktorý prešiel svojím životom do legendy.

Pôvod.
Alexis Carrel pochádza z Lyonu. Narodil sa v júni 1873 vo St. Foy-les-Lyon, tam vždy trávil svoje prázdniny, ale zvyšok roku bol v Lyone so svojou matkou a mladšími príbuznými Jozefom a Margarétou. Otec, priemyselník, zomrel v roku 1877. Matka sa zasvätila výchove troch detí, podporovaná svojimi bratmi, ktorí patrili k lyonskej buržoázii. Prostredie bolo kultúrne a kresťanské. Keď Alex skončil svoje humanitné štúdiá na Univerzite sv. Heleny, začal študovať medicínu v Lyone.

Kríza.
Dobre vychovaný, osobne obdarený mimoriadnym pozorovaním. Hovorili o ňom, že mal dve oči aj za hlavou. Tento mysliteľ, ktorý bol na výške s Charlesom Nicollom, sa naplnil myšlienkami materializmu. Tézy Tainea, Berthelota, Renana, ktorí pod zdaním vedy propagovali neveru a prispôsobovali si Ampéra, Volta, Pasteura, tvorili zákon tak v Lyone, ako v Paríži. Výsledok bol, že Carell po niekoľkých rokoch štúdia stratil vieru. Tvrdí, že mimo vedeckého poznania niet istoty. Boh, duša duchovná a nesmrteľná, zázrak, mravný zákon kodifikovaný v Desatore, to boli pre neho hypotézy zbavené rozumového podkladu. Potrebuje štyridsať rokov na to, aby povedal, že stratil tento čas. Ako si vysvetliť zjavy ako Charles Niccolle a Lecomte z Nouy. Pierre Poyet, apoštol Normálnej vyššej školy, povedal v životopise: „Vašou úlohou je vynikať v profánnych štúdiách – fyzike, chémii, filozofii, matematike, ale zároveň si nadobudnúť náboženské vzdelanie primerané vášmu humanitnému vzdelaniu.
Keď nebudete mať primerané náboženské vzdelanie, fyzika, chémia zničí vašu vieru.“ To isté povedal aj pápež Pius XII.: „Aj najdokonalejšie vedecké vzdelanie nestačí podporovať a nebude udržiavať vašu vieru. Každý musí mať primerané náboženské vzdelanie.“ Alexis bol na lekárskej fakulte. Mal vedomosti z katechizmu nižších tried. Keď mal pri sebe učencov, vedcov ako Ampéra a Volta, mal mať pri sebe aj teológiu sv. Augustína aj Bosseuta.
Učenci materializmu nás klamali, napísal Lecomte de Nouy. Alexis na vrchole svojej kariéry konštatoval to isté. Ale on hltal jed, ktorý dostával, a žiaden protijed nebral. Hriech tejto generácie je, že nechala lietať svoju vieru bez toho, aby ju seriózne hájila a bránila.

Lurdy.
V roku 1903 ako 30-ročný doktor medicíny, profesor anatómie na fakulte v Lyone, sprevádzal vlak s chorými do Lúrd. Povedal o tom: „To je robota.“ Nahradil len kolegu, ktorý sa kvôli chorobe nemohol zúčastniť. Skrýval svoj posmech a tešil sa, ako katolíkov usvedčí, že sa mýlia, keď veria v zázraky. Nervové poruchy sa môžu vyliečiť, ale ostatné je záležitosťou fakírov. V Lurdoch sa však ukázala iná vec. Vyliečenie rakoviny, lupusu, tuberkulózy, vytknutia, zlomeniny, vrodenej slepoty… Oficiálne dosvedčené lekármi zo všetkých zemí, veriacimi i neveriacimi. Carrel to odôvodňoval: „Konštatovania boli urobené zle alebo pred, alebo pri, alebo po uzdravení. Zázrak doteraz nebol vedecky zistený. Zákony prírody sú nemeniteľné.“ O Lurdoch napísal dielo, ktoré posmrtne vydala jeho pani. Píše, ako sa chystá procesia, ako spieva ľud Ave…

Zázrak
Jeho pozornosť je sústredená na chorú Máriu Ferrandovú, vlastným menom Bailly, ktorá trpela pohrudným tuberkulóznym zápalom. Rodičia chorej zomreli na tuberkulózu a lekári ju odmietali operovať. Carrel určoval diagnózu tejto chorej. Povedal svojmu priateľovi: „Dúfam, že mi nezomrie pod prstami. Ak sa táto uzdraví, bude to naozaj zázrak… Uveril by som všetko.“ Carrel opatruje a ošetruje túto chorú Máriu. Po kúpeľoch ju dovedú k jaskyni. Carrel povedal pred svojím priateľom: „Ach, keby som mohol veriť, ako títo všetci nešťastní, Svätá Panna, že nie si predstavou nášho mozgu! Uzdrav toto choré dievča: Veľa trpelo. Urob, aby som veril.“
Zrazu si myslí, že má halucinácie. Pred jeho očami umierajúca vstáva z mŕtvych, jej údy ožívajú, pulz sa stáva normálnym, žalúdok nenormálne nadutý sa primerane zmenšuje. Carrel si zapisuje: „2.40. O tretej je vzkriesenie hotové. Som uzdravená, hovorí Mária Ferrand. Podajú jej šálku mlieka. Bolesť, nádor zmiznú.“
O štvrtej píše: „To je nemožné, to je neslýchaná vec, to bol zázrak, ktorý sa tu stal. Celú noc podrobne a detailne študuje tento prípad. Dvaja lekári konštatujú to isté, čo on. Carrel sa pýta uzdravenej: „Čo budete teraz robiť?“ Odpovedala: „Pôjdem k rehoľniciam sv. Vincenta. Ak ma príjmu, budem opatrovať chorých.“ Carrel raz šťastný a raz znudený dobrodružstvom, keď už dlho blúdil nocou, vošiel do baziliky, sadol si po boku starého vidiečana, vložil hlavu do rúk a povedal túto modlitbu: „Sladká Panna, pomáhajúca nešťastným, ktorí ťa pokorne vzývajú, chráň ma. Verím ti. Chcela si odpovedať na moju pochybnosť krásnym zázrakom. Neviem ho ešte vidieť a ja pochybujem. Ale moja najväčšia túžba, najvyšší zmysel všetkých mojich túžob je veriť.“
To ešte nie je konverzia, len ďaleká príprava. Carrel bude potrebovať ešte veľa dlhých rokov, veľa hľadania a bolesti, aby sa vyslobodil. Zázrak sám od seba nikoho neobrátil. Vzkriesenie Lazára neobrátilo farizejov. Konštatovanie veľkých zázrakov Emila Zolu neobrátilo. Obrátenie je dielom milosti, ktorá rešpektuje slobodu človeka a predpokladá skromnú a pokornú modlitbu. Vládnuci scientizmus v mene nemenných zákonov prírody začal popieraním zázraku a jeho možnosti, na čo stupne hľadania a vynálezov odpovedajú novou tézou: náhodnosť zákonov prírody. My dávame — píše Boutroux a H. Poincaré — meno zákonov faktom, konštantám, ktoré by mohli byť rozličné. To sú pohodlné hypotézy, ktorým znamenie rozhodovania, aké im najlepšie vyhovuje, je už východiskom otázky.
Pozitivizmus Taina, Berthelota, Renana, ktorí boli vyhodení zo svojich pozícií, sa obrátil proti protirečiacej téze, téze neznámych síl. Je skutočnosťou, že nepoznáme všetko. A predsa niečo poznáme: toľko vieme, že tri kvapky vody nestačia na to, aby vyhojili slepé dieťa od narodenia. Carrel nepochopil opravdivú samozrejmosť zázraku. To nie je explózia všemohúcej moci Božej, ale je to znamenie, ktoré odpovedá na naše volanie: „Ja som tu. Vidím, odpovedám.“
Vrátiť zrak slepému, nasýtiť piatimi chlebmi päťtisíc ľudí, to je menší zázrak ako rozmnožovať obilie na poli a dovoľovať rodiť sa miliardám živých.
Ale mnohosť, častý výskyt a každodennosť týchto skutočností nás robí nepozornými na tieto veľké fakty. Hodinky dovolia zabúdať na hodinára. Stvorený svet dovolí zabúdať na svojho Stvoriteľa. Preto Boh zhromažďuje tieto malé divy, zázraky, ktoré zachycujú našu pozornosť svojím výnimočným charakterom. Zázraky nikdy nemajú charakter ukazovať slávu a silu, ale majú jedine morálny dosah, vedú ku konverzii a k posväcovaniu svedkov.

Skúška.
Po návrate do Lyonu po roku v Lurdoch C. si pripravuje konkurz na chirurgiu do Lyonu. Podá prácu o tom, čo videl v Lurdoch. Opísal, čo videl, a nehovoril o zázraku, ale o neznámych silách. Dostal odpoveď, že takými názormi nemá miesta v lyonskej nemocnici.
Druhý incident. Pred svojimi skúšajúcimi C. mal odvahu vysvetliť svoj objav pri roztrhnutí krvných ciev. Tepna psa sa roztrhla. Na mieste vypuklenia obidvoch koncov C. chcel zošiť dva konce tepny. Podarilo sa mu to. Mandaríni nechcú počúvať prednášky. Nechcú mať bádateľov a vynálezcov. Ale C. má charakter a Lyon ho vyháňa.
V roku 1904 ide do Ameriky. Spojené štáty ho prijímajú s otvoreným náručím, jednomyseľne ho prijmú do laboratória experimentálnej chirurgie Inštitútu lekárskych vynálezov, ktorý založil Rockefeller. Rozmnožuje a obohacuje vynálezy o prežití buniek a náprave tkanív. Mačka žije s ľadvinou inej mačky, pes mu kráča s nohou iného psa, srdce kuraťa vložené do banky, pokropené tekutou potravou, žije mu od roku 1912 do roku 1940, žije 18 rokov a zomiera na starobu. V roku 1912 dostáva za tieto lekárske objavy Nobelovu cenu. V roku 1914 sa vracia do vlasti.
Intervenciou Spojených štátov je pozvaný do Francúzska, aby tam na okraji lesa viedol podobný ústav ako v Amerike. Lecomte z Nouy je mu pomocníkom. Nasledujú objavy. Profesori, keď začali užívať tinktúru jódu, sa zamýšľajú: toto antiseptikum ničí mikróby, ale poškodzuje tkanivo. C. pracuje. Vynachádza taký preparát, ktorý ničí mikróby a zároveň chráni tkanivo. Týmto bude vedieť C. zachraňovať tisícky ranených. Nepriatelia i tak pracujú proti nemu. To mu zjavuje márnosť mienok a márnosť čisto ľudských úspechov. Po skončení prvej svetovej vojny išiel znovu do Spojených štátov, aby sa stade vrátil v roku 1939 do vlasti. V roku 1941 viedol Inštitút ľudskej vedy. Nepriatelia pracujú proti nemu. To mu podrýva zdravie, na druhej strane ho však podnecuje k ďalšej práci a ďalším úspechom.

Dvaja z jeho priateľov.
K úspechom mu pomohli jeho veľké priateľstvá. Medzi dvoma vojnami na bretónskom pobreží sa dostal na ostrov Gildas. Linberg, slávny letec, ktorý prvý preletel Atlantický oceán, volal Carrelovi o pomoc, pretože mu gangstri ukradli malého synka, ktorého neskôr našiel v kroví. Učenec ho volá. Linberg prichádza na susedný ostrov Illiec a stáva sa Carrelovým pomocníkom. Tu Linberg, ktorý veril, že človek môže žiť bez viery, sa k nej vracia. Povedal: „Videl som, že veda, ktorej som sa klaňal, a letectvo, ktoré som miloval z celého srdca, ničí civilizáciu. Teraz chápem, že duchovná pravda je národu viac potrebná ako malta, z ktorej sú múry miest. Musíme sa naučiť aplikovať pravdy o Bohu na ľudské činy a na orientáciu našej vedy.“ V roku 1937 sa C. spriatelil s Alexim Pressem, cisterciánskym kňazom z Boguem. V Spojených štátoch mal C. intímne rozhovory s jezuitom R. P. Cliffordom, ktorému venoval aj dielo Človek – tvor neznámy. C. povedal Aleximu Preesemu svoju najväčšiu ťažkosť, že nevie spojiť vedu s dogmami. Presse mu vysvetlil, že nejde o dogmy, ale o slobodné hypotézy. To ho oslobodzuje. „Pokladali ma za hádavého, pretože vo svojich dielach (Modlitba, Človek – tvor neznámy) mám len takú reč, akú poznám, prírodovedeckú, pretože nie som ani filozof, ani teológ.“ Presse povedal: „Chcem veriť a verím, čo Katolícka cirkev chce, aby sme verili, a nenachádzam v tom žiadnu ťažkosť, pretože medzi vierou a vedou nevidím žiadnu opozíciu.“

Pred materializmom.
C. sa dvíha. Stupne jeho životného stúpania udávajú jeho diela. V roku 1935 vyšlo jeho dielo Človek – tvor neznámy. Veľký úspech.
Po smrti v roku 1950 mu vyšlo: Úvahy nad vedením života. V tejto knihe ukázal C. nehumánny charakter našej civilizácie. Človek v dnešnom svete, orientovaný na zisk a požívačnosť, je nešťastný. V popieraní prvotín ducha je naša civilizácia barbarská. My nenapredujeme, my zaostávame. Len sama pravda nás oslobodí, avšak pravda o človeku. Poznaj sám seba. Nepoznáme sa. To je chyba školy, spoločenského života a každej inštitúcie, ktorá nepozná duchovné hodnoty. Umelé prostredie, ktoré nie je prispôsobené ani na našu podstatu, ani na našu formu. Šíri sa šialenstvo. V Spojených štátoch prevládajú duševné choroby nad ostatnými. Náboženstvo komfortu a životnej úrovne, ktoré niekedy aj umelo vyvoláva potreby, vytvára z nás proletárov ducha. A to na celom svete. Zabúdajúc na nutnosť sily ducha: premáhaj sám seba, ideme v ústrety intelektuálnej idiololatrii, ktorá nerozlišuje, čo je dobré a zlé, čo je lepšie, čo je pravda a blud. Je možná spása z tohto morálneho a náboženského idiotstva?
C. tvrdí, že áno. Dokazujú to tieto jeho dve diela. Aby sme znovu povzniesli človeka, treba využiť mohutnosti srdca a citov, náboženstva a predovšetkým kresťanstva, tiež mohutnosti vedy, a to experimentálnej. Takto je nechtiac priekopníkom novej modly, experimentálnej vedy. Etymologicky vedieť znamená poznať.
Ako neskoršie C. konštatuje, Ján z Kríža, sv. Vincent z Pauly, arský farár a všetci naši mystici vedia viac o Bohu, o človeku a jeho poslaní ako hociktorý fyziológ alebo sociológ, nositeľ Nobelovej ceny.

Modlitba.
Malé Carrelovo dielo Modlitba z roku 1944 hovorí o duchovnom raste. Jeho Nietzche povedal: „Je nepekné modliť sa.“ Carrel povedal: „Nie je o nič škaredšie modliť sa ako piť a jesť.“
Človek tak potrebuje Boha ako vodu a kyslík. Vplyv modlitby na ľudské telo a na ducha sa tak dá dokázať ako výron žliaz.
Jej výsledky sa merajú podľa rastu fyzickej energie, intelektuálnej sily, mravnej sily. Skrátka modlitba má miesto v záchrane civilizácie. Bolo treba, aby tieto veci povedal veľký učenec. Ale aj tak C. tu ostáva na polceste k pravde. Má právo chváliť modlitbu mohamedána, budhistu, ale vedecký duch, ktorého sa dovoláva, sa môže pýtať, či jestvuje autentická modlitba, modlitba zjavení podľa evanjelia, podľa zákona? Odpoveď na tieto problémy nájdeme v Denníku a v Rozjímaniach pripojených k jeho ceste do Lúrd. Vo veku 65 rokov sa na vrchole vedeckej kariéry priblížil ku krédu svojho detstva. Ale doteraz celkom nepochopil to, čo voláme náboženskou praxou. Presse A. píše: „Náboženská otázka ho držala za srdce. Rád o nej hovoril. A z našich rozhovorov o náboženstve bolo stále zrejmejšie, že ak aj niečo v jeho praktickom náboženskom živote bolo nedokonalé, predsa už vtedy bol oslavovateľom Boha v pravde a v duchu. Jeho vedecké objavy ho priviedli k tomu, že stvorenie a svet vyvolávali u neho obdiv k Stvoriteľovi.
O Bohu citlivo uvažoval. Zriedkakedy som stretol dušu viac preniknutú myšlienkou o prítomnosti Boha, rešpektom, poklonou Bohu.

Intímne poznámky.
Citáty z Denníka a z Rozjímaní: Nech každá minúta môjho života je zasvätená tvojej službe, Pane. Z neistoty, v ktorej sa zmietam, hľadám ťa bez prestania. Vianoce 1939. Ó, môj Bože, ako ľutujem, že som nič nepochopil zo života, že som skúsil iba to, čo som nemal skúsiť… Život nespočíva v jeho poznaní, ale v milovaní, v pomáhaní iným, v modlitbe a v práci… Urob, Bože, aby pre mňa už nebolo neskoro. Dovoľ, aby ešte posledná strana môjho života nebola zapísaná. Aby mohla byť pripojená ešte jedna nová strana ku knihe môjho života. Hovor, Pane, tvoj nehodný služobník počúva. Obetuje ti, čo mu ešte ostáva. Chcem ti dať koniec svojho života ako modlitbu… Prosím ťa, naprav sa na cestu, na pravú cestu, na cestu jednoduchých, ktorí milujú a modlia sa… Tomu, ktorý je celkom nevedomý, daj milosť svetla… Ó, môj Bože, v tento deň, ktorý nám pripomína narodenie tvojho Syna, celkom sa ti odovzdávam s nekonečnou ľútosťou, aby som prešiel ako slepý po ceste života.
12. 2. 1940 Paríž: Aký veľký omyl dnešnej civilizácie …
10. 6. 1940 New York: Zosypanie celej veľkej minulosti sily a čnosti Francúzska… Bože, aké je to strašné nenasledovať tvoj zákon… Zrútenie Francúzska nás spravodlivo trestá za naše hriechy… Len teraz začínam chápať to, čo som mal pochopiť už od detstva: pravdivé pomenovanie zákona Ježišovho, zákona lásky, odriekania, obety, oddanosti.
16. 12. 1940: Aká zaslepenosť intelektuálov – Sám som to nepochopil… Nekonečný blud prítomnej civilizácie, že dal prvenstvo intelektuálnemu a sociálnemu rozvoju… Chceme poznať zmysel života… Ale nemôžeme žiť, ak nevieme, čo znamená život a čo znamená smrť.

Odkrytie vnútornej drámy.
V októbri 1943 v úvode knihy Cesta do Lúrd napísal Presse toto: „C. ma zavolal na svoj ostrov S. Gildas. Dlho sme sa rozprávali.
Zdalo sa mu, že predvída svoju smrť. Prijal to spokojne, ale nezabudol pripojiť: ‚Verím, že s tým, čo som sa naučil, a s tým, čo som vyskúšal, som prišiel k tomu, že som vedecky vysvetlil objektívne vzťahy medzi duchovným a hmotným. Ukáže sa tak pravdivosť a dobročinnosť kresťanstva.‘“
A. Presse píše: „Ako môže človek taký hlboko nábožný zároveň byť takým cudzincom v náboženskej praxi? To nebol ľudský rešpekt. Keď bol vo Francúzsku, každú nedeľu bol prítomný na sv. omši. Bol som prinútený to vysvetliť. Často konštatoval, že praktizovanie náboženského života u mnohých bola len formalita, že praktizovanie náboženského života nevplývalo nikdy na ich vnútorný život. Pre neho bolo náboženstvo celkom iné. Klaňanie sa Bohu a pravde. Pretože okolnosti života mu nedovoľovali praktizovať náboženský život, modeloval si ho ináč do poslednej hodiny svojho života. Keď spozoroval, že prišiel čas prijať sviatosti… vyspovedal sa, prijal viatikum a pomazanie chorých, čo urobil s jednoduchosťou dieťaťa. Tak to povedal o ňom Mons. Kamyon, ktorý mu tieto sviatosti vysluhoval. Keď sa vrátil takto k viere svojho detstva, vo veku 71 rokov zomrel v Paríži 4. novembra 1944. Podľa svojej vôle odpočíva v kaplnke S. Gildas pod ochranou cisterciánskych mníchov, svojich priateľov. Tento učenec, ktorý tak pekne písal o modlitbe, chcel, aby aj jeho hrob bol ustavičnou modlitbou. C. sa na vrchole svojej kariéry pozdvihol proti diktatúre mnohosti a prostredia, proti povere vedy. Túto poveru oddialil od viery. Hlboké a skromné štúdium ho zaviedlo k viere.“

Epilóg lekna.
Keď čítame drámu Františka Curcha Nový idol, myslíme na Carrela, Lecomta de Nouya a Charles Nicolla. Tento nový idol, to je experimentálna veda.
Dáva príklad lekien svojho rybníka. Prv ako sa mohli rozvinúť a vystúpiť z vody, boli potopené. Vystavené potopeniu, nemali nádeje na vyslobodenie. Majú zhynúť v tých vodách alebo slnko ich predsa zachráni? Slnko nakoniec zvíťazí a kvety sa rozvinú na hladine vody.
Vy, ja, všetci hľadači sme malé hlavy ponorené do jazera nevedomosti a naťahujeme krk s dojímavou jednotou k slnku, po ktorom veľmi túžime. Treba, aby bolo slnko. Potom prevrátený heroizmom zbožnej malej, nevedomej siroty Márie Ferrand, ktorá mu zjavila duchovný svet neznámy mikroskopu.
Albert Donnat si šomral: „Moja spása je to, že ma chudobná nevedomá vezme sa ruku, aby ma viedla… Ak ide o to, aby človek neskončil ako pes, ale aby skončil čestne, vtedy sa musí riadiť podľa tých, ktorí sa klaňajú Bohu… Ako filozofi majú hľadať zákony logiky, tak má každý človek hľadať Boha.

Zásluha Carrelova.
Túto vieru skromných žiadal C. od Boha po uzdravení Márie Ferrandovej. Na ňom sa vyplnilo slovo evanjelia. Blahoslavení tí, ktorí majú hlad a smäd po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Týmto sa stal naším učiteľom.
Paul Bourget napísal: „Svet umiera, pretože nevidí Boha. V čase, keď sa veda laboratória robila kráľovnou, C. má veľkú zásluhu, že vrátil svojimi slovami a príkladom, on, veľký vedec, vznešenú chválu na vedu modlitby. V poznámke ku Carrelovým denníkom a Rozjímaniam povedal jeden švajčiarsky spisovateľ: ‚Je to najkrajšie svedectvo, ktoré môže dať kresťan o svojom Bohu. V reflexiách o ľudskom poslaní C. napísal: Odpoveď viery je neporovnateľne účinnejšia ako odpoveď vedy. Jeho pokorné, kresťanské zomieranie dalo k týmto slovám pekný komentár, popri ktorom všetko musí stíchnuť.‘“

Fotografia prebratá z https://en.wikipedia.org/wiki/Alexis_Carrel.