Ondrej

Tak ak ste takého človeka stretli (dúfam, že vy nie ste taký človek), tak ho teraz vynásobte desiatimi a pred vašimi očami sa objaví náš brat Ondrej, ktorého som spoznal v azyláku.
Ondrej tam často mával službu na vrátnici a keď som prichádzal dovnútra, tak sme sa stretávali. No a tým, že Ondrej bol taký pesimista tak, ja som mal radosť, keď som ho trochu provokoval. Hovoril som mu všetko naopak. Ja som hovoril všetko totálne pozitívne a on všetko totálne negatívne. Pravdu povediac, musím sa priznať, že som sa na tom zabával.

Takže tie naše rozhovory vyzerali nasledovne:
„Dobrý deň brat Ondrej, ako sa máte?“
A on odpovedal: „Mám sa úplne na nič!“
Ja som sa ho pýtal ďalej: „Prečo sa máte na nič, však je také pekné počasie?“
Ondrej: „Vôbec nie je pekné počasie, je zamračené a bude za chvíľu pršať!“
„Však to bude dobre, keď poprší!“
„Bude búrka a záplavy a všetkých to vytopí a tak im treba!
A iný deň som mu hovoril: „Dneska dobre vyzeráte!“ Ondrej: „Dnes nevyzerám vôbec dobre, je mi zle, zle sa cítim a je mi na figu!“

Ďalší náš rozhovor: „Dobrý deň brat Ondrej, pozrite ako je dnes krásne vonku!“
„No je síce pekne, ale bude sucho, bude nedostatok vody, bude neúroda, nebudeme mať, čo je jesť, príde hladomor a potom vojna!“
No a takto podobne. Ondrej videl, že si z neho robím trošku žarty, tak možno ho to vytočilo a  raz keď som tam prišiel a vravím mu: „No ale brat Ondrej, ako dnes dobre vyzeráte!“
On odpovedal: „Aký som ja pre vás brat Ondrej. Ja nie som pre vás brat, kedy sme my boli niekedy bratia?“
Hovorím mu: „Ale ja tak všetkých oslovujem! Prichádzam tu ako kňaz a všetkých tak oslovujem- brat, sestra.“
On mi vraví: „Ja som pre vás nie som žiaden brat!“
„Ako vás mám teda oslovovať?“
„Hovorte mi tak, ako to slušnosť vyžaduje. Volám sa K., tak mi hovorte pán K. ! To vás neučili?“
Tak som súhlasil.

Nabudúce sa ho pýtam: „Ako sa máte, pán K.? Dneska dobre vyzeráte, aj veselú náladu máte?!“
Ondrej vraví: „Nemám vôbec veselú náladu a vyzerám zle a všetko ma bolí, tak už choďte ďalej.“
Ešte jeden rozhovor. Raz mu hovorím: „No vidíte, ako sa tu o vás pekne starajú! O všetko máte tu v azyláku postarané!“
A on mi odpovedal: „O čo tu máme postarané, o nič. Všetko je tu na figu!“
Ja mu hovorím: „Však vám tu dávajú zadarmo ubytovanie, prečo ste nespokojný?“
Kto vám dá dnes niečo zadarmo, nikto nič! Málo som sa ja narobil pre tento štát? Nech aj mne zasa niečo štát zaplatí!. Však mi z daní koľko stiahli? To o čo ma okradli, to nech mi dajú! Majú to všetko páni hore ukradnúť?“

Treba tiež povedať, že Ondrej sa chodil sťažovať na mestský úrad, že sa má zle v tom azylovom dome. Sťažoval sa, že mu nechcú niečo dať, že tam musí aj niečo robiť, že musí zachováveť poriadok dňa; skrátka všade a na všetko sa sťažoval, takže to nemali v azyláku s ním ľahké.
Náš brat Ondrej bol presvedčený, že nikto mu nič v živote nedá a všetko sa musí postarať len on sám. Je ale zaujímavé, že Ondrej chodil do kaplnky a aspoň sa tak nenápadne postavil a popočúval čo sa tam deje. Pokýval hlavou a odišiel.

Za nejaký čas ochorel, tak už aj menej začal chodiť na bránu. Keď skončila sv. omša, tak vždy po sv. omši som išiel kávu vypiť s tými, ktorí mali o to záujem a párkrát aj Ondrej tam sedel a bolo na ňom vidno, že ho niečo trápi, že je nejaký chorý. Raz sme tak sedeli, mal som vtedy sviatok a niekto mi tam dal veľkú čokoládu. Myslel som, že ju rozlomím a rozdelím. Pozrel som sa po miestnosti a v kútiku miestnosti sedel tam ticho aj náš brat Ondrej.
Povedal som: „Som veľmi rád že ste mi dali čokoládu, ale niekto možno niekto ju viac potrebuje ako ja. Viete čo, počul som, že Ondrej je nejaký chorý a myslím si, že tá čokoláda patrí Ondrejovi.“ (Pre istotu som nepovedal pán K., lebo to by sa všetci smiali, ani brat Ondrej, aby som ho nenahneval!)
Pristúpil som k nemu a pred všetkými som mu dal tú čokoládu. Ondrej na mňa pozeral, ako keby spadol z jahody a vôbec nechápal, čo sa to vlastne udialo. Zobral tú čokoládu do ruky a obracal ju hore-dole. Absolútne nevedel, čo s ňou má urobiť. Či ju má rozlomiť, schovať alebo sám zjesť. Sedel tam, obracal tú čokoládu a bol totálne zmätený. Nikdy v živote som ho takého zmäteného nevidel. Vždycky na všetko hundral, nadával a so všetkým bol nespokojný..... zrazu niečo dostal, zostal prekvapený a nevedel absolútne čo sa ma s darčekom robiť. Takže len mlčal a pozeral na tú čokoládu.....

Neskôr diskusia pokračovala. Dozvedel som sa, že Ondrej je na tom horšie ako som si myslel. Na ďalší deň som za ním prišiel na izbu a priniesol som mu nejaké hygienické potreby. Kúpil som mu nejaké ovocie. Dal som mu aj peniaze, aby si mohol dať kúpiť, čo potrebuje, lebo viem, že peňazí má málo a keď je človek chorý, potrebuje toho viac a vyžaduje si väčšiu starostlivosť.
Uvedomoval som si, že Ondrej sa už správa inak a aj sa správam inak. Dávam si už pozor, aby som ho neprovokoval. Videl som, že aj on si už dáva väčší pozor na to čo hovorí, aby zbytočne nenadával a aby nebol taký pesimistický. Začali sme sa spolu rozprávať, ako dvaja obyčajní ľudia a kamaráti. Keď som mu niekedy niečo dal, bolo vidieť, že prijíma.

Toto je vlastne celý príbeh. Ondreja potom presunuli niekam inam. Neviem ako to s ním vlastne dopadlo. Niekto hovoril, že zomrel ale stále si na neho spomínam, na toho totálneho negativistu, ktorý nedokázal pochopiť, že mu niekto v živote dal a dáva niečo zadarmo.
A potom sa stalo to, že od niekoho niečo dostal alebo mu pomohol, alebo sa o neho postaral a nič za to nechcel. Možno vtedy pochopil, že v živote možno stretnúť aj dobrých ľudí a bolo vidno, že aj on sa tým zmenil.