Palo

Rozprával, že keď prišiel do azyláku, do kaplnky nechodil. Až po roku začal chodiť, vrátili sa mu zážitky z detstva a postupne ho to priviedlo až do kaplnky.
Jeho rodičia nemali na neho čas a preto ho dali na výchovu k babke. Tá ho viedla k Pánu Bohu a v detstve miništroval. Mal tiež veľa zaujímavých príbehov z miništrovania, čo všetko pánu farárovi povystrájal, ale vždy v dobrom spomínal na toho kňaza, ako to trpezlivo znášal.

Potom odišiel do Čiech, robiť do bane. Tam bol alkohol a  nemravný život. Všeličo pozažíval. Myslím si, že mal aj nemanželské dieťa, ale o tom nerozprával vôbec, takže to neviem presne. Keď pracoval v bani, tak sa tam pobil, tiež neviem presne čo sa tam stalo, ale určite to muselo mať vážne následky. Hovoril, že bol vo väzení a bol tam asi osem až desať rokov. Hovorieval, že teraz to nie sú žiadne basy. Poriadne basy boli za komunizmu, teraz tie súčasné basy, to sú len také „internáty“.

Paľo bol veľký nervák a keď mal zlú náladu, tak aj ja som okolo neho chodil „po špičkách“ a bál som sa, že aj mne povie niečo tvrdého. Vtedy, keby mu bol niekto niečo povedal proti srsti, najedoval by sa a bol by si to poriadne zlizol. Ale keď mal dobrú náladu, tak bol úžasný človek. Nehovoril veľa o sebe, ani o tom všetkom čo prežil.
Bol to tvrdý chlap, ale aj pracovitý. Je zaujímavé, že rád robil na počítači, opravoval chyby, ktoré vznikali pri strojovom OCR.

Ale raz, keď sme tak sedeli pri káve a o všeličom sme sa rozprávali, predsa len niečo vnútorného vyšlo z jeho úst, niečo čo by som do neho nikdy nepovedal .....
Bol tam jeden bezdomovec, trošku psychicky chorý, starší muž, približne 50-ročný. A ten začal rozprávať:
„Ja som smutný ... mama mi zomrela ... som sám na svete ... nemám za kým ísť …som opustený …  nemá mi kto pomôcť!“ Takto dosť dlho rozprával.....
No a Paľo to počúval nejaký čas a potom povedal svojim dosť tvrdým spôsobom:
„ Čo sa ty sťažuješ? Nemáš sa na čo sťažovať, lebo o teba sa tvoja mama starala, aj keď už zomrela, bol si s ňou celý život!
Ale moja mama ma nechcela, o mňa sa nestarala, mňa odložila na bok. Ja by som sa mal sťažovať!
Ty sa nemáš na čo sťažovať, ale ja by som sa mal sťažovať … !“

Ja to zvláštne a zaujímavé, že celý život bol tvrdým chlapom, ktorý bol v base, ktorý vedel každému povedať pravdu rovno do očí a dokázal to povedať aj tvrdým slovom. Nakoniec som dokázal pochopiť prečo tak žil a prečo sa vlastne stal bezdomovcom. Chýbalo mu to, že keď bol malý sa o neho jeho matka nestarala, nevychovávala ho, odložila ho k babke a nemala na neho čas. Chýbala mu materinská láska celý život.

Pred pár rokmi odišiel na dôchodok. Začal mal problémy s pľúcami. Bolo to spôsobené možno aj tým, že veľa fajčil. Išiel na vyšetrenie do Martina a keď sa vrátil, povedal svojim chlapským spôsobom tvrdé slová: „Do Martina som išiel sám a vrátili sme sa dvaja - ja a rakovina.“
Nejaký čas bol potom v nemocnici, ale odišiel odtiaľ na vlastnú žiadosť. Povedal: „Dožil som sa viac ako šesťdesiat rokov a to mi stačí. Ani som nečakal, že sa toľko dožijem.“
Celý život bol nervák, keď mal nádchu, tak sa s ním nedalo vydržať, ale poslednú chorobu niesol obdivuhodne trpezlivo. Nesťažoval sa, nenadával, nezúfal si, ale trpezlivo niesol svoj kríž až do konca.

Takže Paľo potom zomrel v azyláku, zmierený s Bohom. Keď sme ho pochovávali, na pohrebe bolo viac ľudí z azyláku ako jeho príbuzných. Prišlo pár ľudí z dediny odkiaľ pochádzal, ale oveľa viac bolo z azylového domu.
Paľo bol tvrdý chlap, pôsobil a hovoril veľmi hrubo, ale ukázalo sa že, vlastne vo vnútri má ranu v srdci. To, že v detstve ho jeho matka neprijala, ale odložila ho „niekam“ k babke.