DR. PAVEL ŽIŠKA.

STRUČNÝ ŽIVOTOPIS SV. FRANTIŠKA ASSISKÉHO.

STRUČNÝ ŽIVOTOPIS SV. FRANTIŠKA ASSISKÉHO.
Z PRÍLEŽITOSTI 700 ROČNÉHO JUBILEA.
ZALOŽENIA TRETIEHO RÁDU.
SOSTAVIL.
DR. PAVEL ŽIŠKA.

VYDAL:
SPOLOK SV. VOJTECHA.
TLAČOU KNIHTLAČIARNE FR. URBÁNKA A SPOL. V TRNAVE. 1921.
Nihil obstať.
Dr. Paulus Jantausch,
censor.
Nr. 4714/921.
Imprimatur. Tyrnaviae, die 15. aug. 1921.
Fr. Richardus Osvald,
Eppalis Vicarius Generalis.

Obsah

PREDMLUVA.

Rád svätého Františka a s nim celá cirkev katolícka slávi tohoto roku 700 ročné jubileum založenia III. rádu svätého Františka assiského.
Rád tento založený roku 1221. pre ľudi vo svete žijúcich, ktorí túžia po kresťanskej dokonalosti, avšak z rozličných príčin nemôžu vstúpiť do kláštora, rýchle sa rozšíril po celom svete a mnoho dobrého, prospešného vykonal k sláve Božej, k spáse nesmrteľných duší a aj k hmotnému dobru spoločnosti ľudskej.
Ľudia rozličného stavu a povolania, i z tých najvyšších kruhov, ba aj z panovníckych rodín vstupovali do tohoto rádu, žili dľa učenia a predpisov jeho svätého zakladateľa. Františka a svojím šľachetným príkladom veľmi blahodarne účinkovali aj medzi inými vrstvami.
Dľa sv. Jána evanjelistu „všetko, čo je na svete, je žiadosť tela, žiadosť očú a pýcha života" (I. Ján 2, 16), to jest toto sú pramene všetkého zlého. Tak to bolo za časov sv. Františka v dvanástom a trinástom století, tak je to i v našej dobe.
Nedá sa tajiť, že dnešná doba po skončenej dlhej svetovej válke ešte viac trpí na rozličné choroby, ako doba, v ktorej žil sv. František. Viera v mnohých srdciach vyhasla alebo aspoň ochabla, súkromná a verejná mravnosť hlboko klesla, nesmierné lakomstvo, prehnaná túžba po majetkoch a rozkošiach zavládla vo všetkých triedach. Tieto hriechy znova môžu otriasť spoločnosť ľudskú.
Proti týmto chorobám niet iného hriechu, ako vrátiť sa k pravým kresťanským zásadám, vrátiť sa k duchu sv. Františka assiského, ktorý najjasnejšie pochopil význam chudoby dobrovoľnej v svätom evanjeliu odporúčanej. On dľa príkladu Kristovho zostal najchudobnejším, len aby čím úspešnejšie mohol hlásať svetu evanjelickú jednoduchosť, poníženosť, skromnosť, úprimnosť, čistotu, chudobu a lásku až po najvyšší stupeň.
Toto sú lieky proti chorobám nášho veku, hlavne našej poválečnej doby. Preto celkom správne činí cirkev katolícka, keď za dnešných neutešených spoločenských pomerov, v dobe všeobecnej nespokojnosti 'poukazuje na vznešenú postavu sv. Františka assiského, ktorý na rozhraní dvanásteho stoletia tiež sa pokúsil riešiť saciálnu otázku, a svojím učením, životom, zvlášte založením III. rádu väčším sociologom, reformátorom sveta sá stal, než všetci dnešní kommunistickí vodcovia. Sv. František bez násilných otrasov na základe evanjelických zásad chcel obnoviť spoločnosť fudskú a zaiste väčších úspechov dosiahnul, ako všelijakí učení a neučení oblažovatelia ľudu. Preto veľký a učený pápež Lev XIII. hovoril: Moja sociálna reforma spoločnosti je III. rád.
Rád svätého Františka na Slovensku tiež dôstojne chce osláviť 700 ročnú pamiatku založenia III. rádu. Vo všetkých chrámoch rádu sv. Františka konajú sa viacdňové, pobožnosti, káže sa o živote, o hrdinských ctnostiach tohoto veľkého patriarchu, poukazuje sa na veľký sociálny význam jeho vystúpenia a veriaci povzbudzujú sa k horlivému nasledovaniu jeho krásnych ctností. Dal by Boh, aby to hojné ovocie prinieslo!
Aby aj Spolok sv. Vojtecha, tento jediný katolícky literárny podnik na Slovensku, tiež voľačím prispel k zvečneniu pamiatky tohoto významného roku, p. správca tohoto požiadal ma, aby sorrt sostavil krátky, stručný životopis sv. Františka pre náš slovenský katolícky ľud. Viem, že ťažká je to úloha, dôstojným spôsobom vystihnúť vznešenú postavu tohoto svätého patriarchu, ktorou sa zaoberali svetochýŕni učenci, básnici a umelci,a utvorili krásné, umelecké diela. Naša slovenská katolícka literatúra dosiaľ málo pozornosti venovala sv. Františkovi a jeho významu v dejinách sociálnych otázok. Nemali sme ani krátkeho životopisu jeho. Preto podujal som sa na túto prácu. Cítim, že práca táto je neúplná, nedokonalá, v poslednom čase chytil som sa pera, aby knižočka táto do sviatku sv. Františka (4. októbra) bola hotová. No teším sa nádejou, že len cestu kliesním, a že časom aj iní povolanejší spisovatelia budú nadchnutí vznešenou postavou Františkovou a ozdobia našu chudobnú slovenskú literatúru väčšími, cennejšími dielami o tomto veľkom mužovi, ako si to on aj zaslúži.
Kým sa to stane, nech prijme slovenské katolícke obecenstvo tento skromný životopis s takou láskou, s akou mu ho podávam.
V Trnave, 14. augusta 1921.
Dr. Pavel Žiška

I NARODENIE SV. FRANTIŠKA.

V čarokrásnej Itálii na severo-východ od Ríma leží Umbria, najutešenejší kraj Apenninského polostrova.
Zelenými stromami ovenčené vrchy, malebné údolia s veselo žblnkotajúcimi potokami, pestré, voňavé lúky, úrodné nivy striedavo sa tu zamieňajú. Oko cestovateľovo nevie sa nasýtiť pohfadom na tieto prírodné krásy.
Neďaleko Perugie, hlavného mesta tohoto zemského raja na nie veľmi vysokom vŕ^ku leží Assisi, slávné rodisko sv. Františka, ktorý svojím životom, ctnosťajni, zázrakmi tomuto mestu svetochýrnu slávu získal.
V tomto meste na konci XII. stoletia žil jedon bohatý kupec menom Peter Bernardone, ktorý si vzal za manželku zbožnú, ctnostnú pannu menom Piku. Pochádzala zo starodávnej rodiny francúzskej z kraju provencalského. Toto boli rodičia sv. Františka.
Peter Bernardone tak ako i jeho otec žil výlučne kupectvu a jedinou túžbou jeho bolo, aby si svoj značný majetok ešte väčšmi rozmnožil. Nemožno hovoriť, že by bol býval nečestným človekom, bol kupcom v pravom smysle slova, ktorý svojmu remeslu znamenite sa rozumel. Svojím majetkom prirodzene i veľkej vážnosti sa tešil v meste Assisi.
Kým on v obchodných záležitostiach po cudzozemskú, hlavne po Francii chodil, všade kupoval-predával, smluvy uzavieral, jeho mladá, zbožná manželka doma sa zdržovala, utiahnutý život viedla a vrúcne sa modlila, aby šťastlivo mohla dať život plodu, ktorý pod srdcom nosila.
Za. mestom Assisi stál malý, opustený kostolík. Vystavili ho voľakedy otcovia rádu sv. Benedikta a požívali pri ňom aj malý pozemok. Meno tohoto pozemku „porciunkula" (malá čiastočka) prešlo aj na ten kostolík, aspoň ľud z Assisi tak ho menoval. Ináčej bol ku cti Panny Márie Anjelskej zasvätený.
Zbožná Pika, matka sv. Františka, za vzdialenosti svojho manžela častokrát navštevovala tento kostolík a pobožné sa modlievala k Panne Márii, aby jej pri pôrode prvého dieťaťa na pomoci bola. Tak má činiť každá kresťanská matka, ktorá cíti, že je v požehnanom stave. Neni dôležitejšieho času v živote ženinom, ako keď je pred pôrodem. Tento čas má svoje modlitby zdvojnásobniť, každej namáhavej práce sa zdržovať, aby sebe a životu dieťaťa, ktoré pod srdcom nosí, neublížila. Tak činila i matka sv. Františka. Boh všemohúci ako pri narodení sv. Jána Krstiteľa, tak i pri narodení tohoto dieťaťa zjavným spôsobom chcel ukájať, že k veľkým úkolom si ho vyvolil a že so zvláštnou milosťou ho bude prevádzať cez celý jeho život.
Keď prišiel čas pôrodu, matka vo veľkom nebezpečí života sa nachádzala Ženy, ktoré ju obsluhovaly, už sa obávaly o jej život a o život dieťaťa. Štyri dni trvalý bolesti pri pôrode a nemohla porodiť. Vtedy zrazu ako nábožné legendy rozprávajú, vkročil do jej izby jedon neznámy človek a keď sa dozvedel o príčine zármutku, ktorý v celom dome panoval, vážnym hlasom napomínal matku, aby sa dala preniesť do chlieva, lebo ináč šťastlivo neporodí. Na to ten neznámy človek zmiznul.
Ženy, ktoré Piku obsluhovaly, v tomto zjave videly pokyn Boží, chorú matku hneď zaniesly do chlieva, položily ju na slamu a tam po krátkej chvíli šťastlivo porodila svojho syna.
Kto tu nevidi podivné riadenie Božie? Ako Spasiteľ ;náš v chudobnej maštaľke sa chcel narodiť, v najväčšej biede, na sene a slame, aby boháčov sveta tohoto zahanbil a chudobu oslávil, tak chcel Boh všemohúci, aby aj sv. František, tento verný nasledovník Kristov v chudobe, tiež v chlieve prišiel na tento svet. Stalo sa to v r. 1182.
Neskoršie na tom mieste, kde sa sv. František narodil, skvostná kaplna bola vystavená, na ktorej až podnes skveje sa zlatými písmenami tento latinský nápis:
Hoc oratorium fuit bovis et asini stabulum,
In quo natus est Franciscus mundi speculum. Po slovensky to toľko znamená: Táto kaplnka bola chlievom vola a osla, v ktorej sa narodil František zrkadlo sveta.
Aj v Betleheme na tom mieste, kde sa narodil Spasiteľ sveta, stojí dnes nádherný chrám a skveje sa tam nápis:
Tu sa narodil Spasiteľ sveta z preblahoslavenej Panny Márie.
Meslo Assisi týmto .spôsobom stalo sa druhým Betlehemom, z ktorého mala vyjsť nová žiara sveta.
Prvou starosťou nábožnej matky bolo, aby dieťa hned dala pokrstiť, a ono vo svätom krste stalo sa dieťaťom Božím. Požiadala susedky a tie ho zaniesly do sídelného chrámu s v. Rufína, kde dieťa bolo pokrstené a obdržalo meno Jána, lebo matka jeho bola zvláštnou ctiteľkyňou sv. Jána apoštola a evanjelistu, miláčka Krista Pána.
Keď susedky zaniesly dieťa do chrámu, zasa podivná udalosť sa tam odohrala. Zjavil sa tam zrazu neznámy cudzinec a chcel byť kmotrom toho dieťaťa. Ženy neopovážily sa odporovať. Cudzinec ako staručký Simeon vzal dieťa na ruky, držal ho pri svätom krste, potom privinul si ho k srdcu, obnažil mu pravé rameno a poznačil ho znakom sv. kríža. Potom zmiznul, zanechal však na stupňoch oltára stopy svojich kolien, ktoré až podnes možno vidieť v chráme v Assisi.
Tento neznámy cudzinec ešte raz sa ukázal, ked susedky priniesly dieťa z chrámu domov a odovzdaly ho radosťou oplývajúcej matke. Žiadal si, aby mu dieťa ešte raz ukázaly, vzal ho na ruky, pobozkal, poznačil mu pravé rameno znova svätým krížom a vrátiac ho matke hovoril: „Zapamätaj si, syn tvoj, ked vyrastie, bude veľkým pred Pánom a obsiahne takej svätosti, že bude pripočítaný k najdokonelejším ľudom. Pekelní duchovia však závidieť mu budú tú svätosť, preto bdi nad ním, aby neupadol do ich osídiel." Na to cudzinec zmiznul a viac sa neukázal.
Ako prebl. Panna Maria zachovávala si v srdci všetko, čo sa podivného pri narodení jej Syna stalo a uvažovala to v mysli svojej, tak aj na matku sv. Františka všetky tieto udalosti hlboký dojem činily a presvedčily ju, že jej syn, ktorého tak zázračným spôsobom porodila, k veľkým veciam je od Boha povolaný. Jej materinské srdce nevýslovne sa tomu tešilo a prisľúbila Bohu všemohúcemu, že nad dieťaťom starostlivé bude bdieť.
Onedlho potom vrátil sa i otec malého dieťaťa zo svojej cesty a nesmierne sa potešil, ked uzrel dieťa, ktoré mu manželka za jeho vzdialenosti porodila. Vzal ho na ruky a s úprimnou otcovskou radosťou a pýchou ho bozkal. Manželka mu rozpovedala všetko, čo podivného sa pri jeho narodení stalo, ôn sa nad tým divil, väčšieho významu však tomu nepripisoval. Ako človek veľmi svetsky a hmotársky smýšľajúci .nebol v stave vidieť v tom zvláštnu milosť Božiu, ktorá sa už pri narodení jeho syna tak podivným spôsobom prejavovala a ukazovala budúcu slávu tohoto dieťaťa., To sa mu ľúbilo, že dieťa obdržalo pri svätom krste meno Jána, on však začal syna svojho menovať Franciskom, to jest malým Francúzom lebo sa mu narodil za doby jeho vzdialenosti vo Francúzsku. Iní zasa sú tej mienky, že preto ho pomenoval Franciskom, lebo pozdejšie veľmi ľahko sa priučil francúzskemu jazyku. Akokoľvek sa vec má, dosť na tom, že i rodičia, i ostatní obyvatelia mesta Assisi pozdejšie len Franciskom ho nazývali, aj on sa tak v živote menoval a po smrti len pod týmto menom je celému svetu pochvalne známy.
Matka jeho o rok ešte jedného syna porodila, ktorému dala meno Angelo (anjel).
Malý chlapec František pod starostlivou opaterou matkinou zdarné sa vyviňoval Nábožná matka usilovala sa, aby mu už v útlom veku do srdca zaštepila semeno všetkých ctnosti: predovšetkým lásky k Bohu a blížnemu. Učila ho vyslovovať najsvätejšie meno Božie, Krista Pána, prebi. Matky Božej, učila ho modliť sa, chodila s ním do chrámu Pána, zaviedla ho aj do chudobných chalúpok, ktoré ona častokrát navštevovala, aby chudobným tajne almužnú udeľovala. Pritom za syna svojho ustavične sa modlila, aby Boh láskavý jej prácu svojou milosťou napomáhal. Niet divu preto, že malý František pod jej starostlivou opaterou prospieval nielen vekom, ale aj múdrosťou, najmä však pravou pobožnosťou a ctnostným životom.
Kresťanské matky slovenské! Učte sa na príklade matky sv. Františka, ako sa máte starať o výchovu vašich dietok už v ich útlom veku Boh vás obdaril dietkami, tým najdrahším pokladom na svete Lenže tento drahocenný poklad vašou výchovou, vaším príkladom musíte zošľachťovať. Vy ste prvým kňazom, prvým učiteľom vašich dietok v domácnosti. Základ vývinu vašich dietok vy dávate. Ako si ich vychováte, také ich mať budete. Chcete-li, aby vaše dietky boly bohabojné, poslušné, mravné, pracovité, žiadate-li si, aby vás ctily, milovaly a na starobu vašou oporou boly, tak si ich vychovávajte už od mladého veku so všetkou vážnosťou a prísnosťou. Keď však všetko požehnanie, tak aj šťastlivá výchova dietok je milosťou Božou a o túto máme prosiť, nemeškajte pri každej príležitosti za dietky vaše sa aj modliť.

II MLADISTVÝ VEK SV. FRANTIŠKA.

Keď František doplnil školopovinný vek, ako sa to u nás hovorí, ačkoľvek vtedy všetky dietky neboly povinné školy navštevovať, len kto chcel, nábožná matka jeho zaviedla ho do školy, ktorá bola pri chráme sv. Juraja a kde kňazi vyučovali. Cirkev katolícka, ačkoľvek jej hlavné povolanie je, aby sa o večné spasenie ľudí starala a ľudí bohumilému, nábožnému životu vyučovala, predsa vždy mala starosť aj o to, aby mládež i vo svetských vedách" vzdelávala, lebo to je tiež potrebné. Nie je pravda, že Cirkev je nepriateľkyňou škôl a osvety, ako protivníci jej to vytýkajú. Dejiny cirkevné a svetské nám dokazujú, že v Európe prvé školy cirkev založila av prvými vychovávateľmi ľudu boli kňazi a reholníci. Školy boly hlavne v biskupských mestách a pri kláštoroch, kde neúnavní reholníci celý život svoj výchove mládeže venovali.
Tak to bolo aj v biskupskom meste Assisi. František chodil pilne do školy a súc od Boha obdarený bystrým umom, vo všetkých vedách pekne pokračoval. Naučil sa jazyku latinskému a francúzskemu, čomu sa hlavne jeho otec náramne tešil, lebo chcel mať zo syna svojho kupca, ktorý obchod jeho prevezme a ďalej ho povedie. A kupcovi je znalosť viacerých jazykov potrebná.
Otec sv. Františka, ako už spomenuli, bol kupcom s celou svojou dušou a chcel, aby aj jeho starší syn František venoval sa tomuto zamestnaniu. Preto akonáhle skončil tie ľudové školy, v ktorých dosť základné vedomosti si nadobudol, hneď ho pritiahol do svojho obchodu aby mu pomáhal.
František, ačkoľvek žiadneho zvláštneho povolania k tejto životnej dráhe v sebe necítil, ako dobre vychovaný a poslušný chlapec žiadosť otcovu za rozkaz považoval, podrobil sa a čoskoro sa vžil do svojho zamestnania, tak že i jeho prísny otec bol s ním spokojný. Tešil sa, že bude jeho hodným nástupcom.
Otec. Františkov bol nevľúdnym, suchým, utiahnutým človekom, ktorý vyhýbal každej spoločnosti, výlučne svojim kupeckým počtom žil, aby čím viac zarobil. Že táto vypočítavosť prechádzala až do skú-posti, ľahko si môžeme predstaviť.
Oproti tomu František bol živého, veselého ducha, miloval žarty a ostrovtipy, k ľuďom, ktorí do obchodu jeho otca prichádzali, bol vľúdny, zdvorilý, úslužný, tak že obchod očividome sa vzmáhal a chýr o jeho kupeckej zručnosti na ďaleko sa rozniesol.
Popri týchto chvalitebných vlastnostiach František mal ešte jednu dobrú stránku. Bol takého mäkkého, dobrotivého srdca, že nikomu nevedel prosbu odopreť. I nábožná matka tak ho vychovávala, že zavčas mu vštepila do srdca semeno kresťanskej lásky k blížnemu, ktorá sa javí v hojnej podpore tých, čo sú na nás odkázaní. Ona potajomky tiež hojné almužny udeľovala, opustených, chudobných, chorých častokrát v ich biednych chatrčiach vyhľadala, aby ich nielen slovom potešila, ale aj ich biedu miernila. František neraz bol svedkom takejto dobročinnosti matky svojej a to všetko hlboké stopy zanechalo vo vnímavom srdci jeho. Táto prirodzená dobrosrdečnosť k chudobným so dňa na deň sa v ňom rozvíjala, tak že častokrát až do márnotratnosti prechádzala. Otcovi jeho prirodzene sa to neľúbilo, on chcel mať syna tak sporivého, ako bol on a preto častokrát mu robil trpké výčitky: „Narodil si sa na slame, zahynieš na slame".
Toto však málo účinkovalo na mladého Františka. On bol tej mienky, že ako syn najzámožnejšieho kupca v Assisi i dobrosrdečným môže byť k chudobným i veselé spoločnosti mladých ľudí môže vyhľadávať a s nimi bezstarostne sa zabávať.
V tých časoch „zlatá" mládež mesta Assisi utvorila si spolok, aby sa medzi sebou slušne mohla zabávať. A vodcom tejto mládeže kto by bol iný býval, ako náš veselý, zábavný, bystrourrný František, syn bohatého kupca. Desať rokov stál na čele mládeže v Assisi, usporadoval zábavy a hostiny, riadil fakľové pochody cez mesto a iné slávnosti, popíjal si s mladíkmi ohnivé talianske víno a veselo spieval. Pri týchto zábavách však ničoho takého sa nedopustil, čo by neslušné bolo bývalo, alebo ľaliu jeho čistoty pošpinilo. Len trochu márnomyseľne sa odieval, najdrahšie látky na šaty si vyhľadával a v týchto nesmiernu radosť nachádzal.
Otcovi sa tento zábavný život synov neľúbil, lebo zanedbával povinnosti pri obchode, aj mnoho peňazí pri tom strávil, lebo súdruhov svojich obyčajne on hostil, no uspokojil sa tou myšlienkou, že syn jeho je vedúcim medzi mládežou assiskou a v celom meste veľkú slávu požíva.
Nábožnú matku Piku tiež trochu zarmucoval tento veselý, ľahkomyseľný život Františkov, avšak s druhej stránky tešilo ju to vedomie, že syn jej nič urážajúceho nespáchal, zachoval svoju ušľachtilú myseľ, do bré srdce a bezúhonnosť mravov. Jeho priatelia tiež to dobre vedeli, preto nedovolili si v jeho prítomnosti ani jedného dvojsmyselného slova vysloviť. Toto naplňovalo jeho matku pevnou nádejou, že syn jej časom opustí ľahkomyseľný život a začne vážnejšie smýšľať. Za toto sa k Bohu aj vrúcne modlila.

III SV. FRANTIŠEK V ZAJATÍ.

V Itálii v stredoveku dlhý čas bojovaly dve stránky: stránka Velfov a stránka Ghibellinov. Stránka Velfov držala s pápežom a opierala sa na meštianstvo, stránka Ghibellinov podporovala nemeckých cisárov a opierala sa hlavne na šľachtu (zemanov). Mesto Assisi bolo na stránke Velfov. kdežto susedné mesto Perugia pridŕžalo sa stránky Ghibellinov. Okrem toho medzi týmito dvoma mestami od dlhšej doby panovala istá revnivosť a závisť, obyvatelia mesta Perugie závideli mešťanom assiským ich dobrobyt a bohatstvo.
Stalo sa, že aj v meste Assisi vypukly domáce nesváry, šľachta ačkoľvek bola v menšine, všetku moc a vládu chcela strhnút do svojich rúk, čomu sa meštianstvo sprotivilo, šľachtu vyhnalo z mesta von a táto sa uchýlila do Perugie. Obyvatelia mesta tohoto vďačne prijali šľachtu z mesta Assisi vypúdenú, lebo sa nazdávali, že pomocou tejto môžu sa vypomstiť na nenávidených mešťanoch assiských.
Medzi týmito dvoma mestami r. 1201. vypukla teda válka. Občania assiskí vystrojili veľké vojsko hlavne z mladšieho dorostu. Aj náš František sa nachádzal v radoch bojovníkov. S mladistvou oduševnenosťou tiahol do boja, dúfajúc, že ako vavrinami ovenčený hrdina sa vráti domov. Bitka sa strhla na jednom meste a hoci assiské vojsko udatné bojovalo, válečné šťastie priklonilo sa k bojovníkom mesta Perugie. Mnohí z assiských bojovníkov zostali mŕtvi ležať na bojišti, iní zasa boli zajatí, odvedení do Perugie a tam do žalára uvrhnuti. Medzi týmito bol aj náš František.
Zajatie trvalo celý rok. Kým však ostatní zajatí zúfali a trpko reptali proti svojmu osudu žialiac nad ztratenou slobodou, František ani v žalári neztratil bodrého ducha, veselej mysli a duševného pokoja. Tešil a krotil ostatných zajatcov, že prijde hodina slobody. Svojou zmužilosťou, priateľským chovaním sa získal si úctu a lásku všetkých zajatcov.
Konečne dve nepriateľské mestá smerily sa, zajatcov si vzájomne vymenili a František s ostatnými vojakmi vrátil sa do náručia rodičov.
Podivné a nevyzpytateľné sú cesty Božie! Niektorých ľudí hneď od útleho veku odtiahne Boh všemohúci od slastí sveta tohoto a dá im požívať o mnoho sladšie radosti, iných nechá za istý čas shá-ňať sa za slávou a radovankami svetskými, aby sa ich nasýtili, ale pravej radosti duševnej v nich nenašli, niektorých dovolí aj do ťažkých hriechov upadnúť, aby sa uponížili a keď sa im svedomie zobudi a z milosti Božej vrátia sa s cesty, ktorá vedie do večnej záhuby, boli ostražitejšími a horlivejšími.
František, hoci si dušu svoju dosiaľ ťažkým hriechom nezašpinil, predsa žil svetu, túžil po svetskej sláve, nachádzal radosť v hlučných zábavách. Ani netušil, aké veľké- úmysly má s ním Boh všemohúci. Včuľ však nastal v živote jeho obrat.

IV OBRÁTENIE SV. FRANTIŠKA.

Keď sa František zo zajatia vrátil, otec jeho zasa ho chcel zamestnávať v obchode svojom. On však upadol do tažkej choroby, ktorá dlhší čas trvala. Táto choroba bola pre neho prospešná, bola pravou milosťou Božou, ktorá mu poskytla príležitosť, aby nad svojím dosavádnym životom, v samých zábavách stráveným vážne uvažoval. A on dobre spoluúčinkoval s touto milosťou Božou.
Zobudilo sa v ňom svedomie, robilo mu trpké výčitky, že dosiaľ v živote svojom nič zvláštneho nevykonal, cítil nesmiernu prázdnotu v srdci svojom a zošklivel sa mu dosavádny ľahkomyseľný život. Aj to ho bolelo, že rodičom svojim mnoho zármutku zapríčinil. Hľa, prvé pôsobenie milosti Božej v srdci Františkovom A k tomuto cieľu Boh vyvolil si chorobu, ktorú na Františka dopustil. Nech nehovorí nikto, že choroba nemá i dobré účinky! Koľko duševne chorých sa uzdravilo následkom telesnej choroby. Boh častokrát preto dopúšťa na nás telesné choroby, aby nás duševne vyliečil. Len nesmieme odporovať milosti Božtj, ktorá v našom srdci účinkuje.
Účinkovaniu tejto milosti je možno i prekážky klásť. Je to hlayne naša zkazená prirodzenosť, hriešné náklonnosti, staré zvyky, prítuľnosť k svetu a rozkošiam, ohľad na našich známych, strach pred poznámkami svetsky smýšľajúcich ľudí; tieto nás hatia, aby sme sa bezpodmienečne podrobili vedeniu milosti Božej.
Tak to bolo i s Františkom. S jednej stránky zošklivel sa mu dosavádny život, s druhej stránky však putá, ktoré ho k tomuto svetu a jeho sláve viazaly, nemohol, nevládnul naraz roztrhať. Hlavne túžba po sláve ho trápila.
Okrem toho ešte jedon dobrý účinok mala na neho jeho dlhá choroba. Na svojom tele pocítil, čo je to bieda, bolesť ľudská, a bol-li dosiaľ veľmi dobrotivým, milosrdným k chudobným, včuľ zdvojnásobnil túto svoju štedrosť.
Keď mu lekár dovolil, že môže opustit svoju izbu , a vyjsť von na čerstvé ovzdušie, aby tam okrial, stretnul sa na ulici s chudobným otrhaným vojakom, ktorý pochádzal zo šľachtického rodu. František zľutoval sa nad ním a keď nemal pri sebe peňazí, aby ho obdarovať mohol, svliekol so seba vrchné rúcho, daroval ho tomu vojakovi a jeho roztrhané rúcho obliekol na seba. S pocitom vykonaného dobrého skutku vráíil sa domov. Koho by neupamätal tento hrdinský skutok Františkov na podobný skutok sv. Martina?
V noci po ťomto skutku mal podivný sen. Snívalo sa mu, že sa nachádza v nádhernom paláci, ktorého siene preplnené boly válečnými zbraňami a na všetkých týchto zbraniach skvel sa svätý kríž. Udivený nad týmito zbraňami so svätým krížom pýtal sa: „Načo sú tieto zbrane ? A čo znamená ten svätý kríž?" Akýsi tajný hlas mu odpovedal: ,,To je pre teba a pre tvojich vojakov!" Na to sen zmiznul a František prebudil sa.
Dlho, diho rozmýšľal nad týmto tajuplným snom. Jeho duchovný význam ešte nechápal, on myslel, že je povolaný, aby s vražedlnou zbraňou v ruke na bojišti si hľadal slávu.
Považoval to za pokyn, aby sa hlásil k vojenskej službe.
Príležitosť k tomu zasa sa vyskytla. V južnej Itálii medzi Velfovcami a Ghibellinovcami r. 1206. znova vypukol krvavý boj. Z mesta Assisi do tohoto boja chystal sa tiež jedon udatný rytier, František vyprosil si od neho dovolenie, aby ho mohol sprevádzať. Zaopatril si skvelé vyzbrojenie, rozlúčil sa so svojimi rodičmi, priateľmi a známymi a uisťoval ich, že víťazoslávne sa vráti domov.
Matka jeho usedave plakala, keď sa s ním lúčila a prosila ho, aby na dobrého Pána Boha nezabudol. Otcovi nebol po vôli jeho odchod, no tešil sa myšlienkou, že čo chvíľa omrzí ho vojenský život a vráti sa domov.
František odcestoval do poľa. Hneď na ceste začal však chorľaveť a horko-ťažko dorazil do mesta opoleto, kde unavený od dlhej cesty hneď si ľahol do postele. Dlho mu neprichádzal spánok na oči. Konečne zaspal. Zrazu vo spánku čuje, že voľakto ho volá a pýta sa, kam ide. On odpovedal, že ide do južného Talianska bojovať Vtedy sa ho ten tajný hlas ďalej pýtal: „Františku, kto ti môže viac dobrodení preukázať, pán a či sluha?" František odpovedá: „Pán". Na to ten hlas: „Nuž prečo hľadáš tedy sluhu a nie pána?" František sa vzgamätal, že sám Boh mluví k nemu a ako voľakedy Šavel na ceste do Damasku sa rýchlo sa pýtal: „Pane, čo chceš, aby činil ?" Hlas mu odpovedal: „Vráť sa do tvojho rodného mesta, lebo videnie, ktoré si mal, má duchovný význam."
Milosť Božia — veď čože iného to bolo? — úplne zvíťazila nad Františkom, ako voľakedy nád Šavlom. A ako Šavel sa viac nezdráhal, tak ani František sa neprotivil, milosť Božia za jedno okamženie zlomila v ňom všetku túžbu po svetskej sláve, a naplnila ho túžbou po inej sláve, ktorá sa so svetskou ani porovnať nedá.
František súc silne presvedčený, že Boh iné úmysly má s ním, zriekol sa ďalšej cesty na bojište a vrátil sa do Assisi.
Rodičia s otvoreným náručím ho prijali a zvedavo sa ho pýtali, čo ho pohlo k tak rýchlemu návratu ? On však o svojom videní mlčal, nechcel ho ani svojim rodičom prezradiť, kým mu Boh svoju vôľu určitejšie nesdelí. Iba z jeho vážneho a tichého chovania sa súdili, že niečo neobyčajného muselo sa s ním prihodiť.
Z jeho bývalých priateľov mnohí tiež sa tešili tak rýchlemu návratu, lebo sa nazdávali, že zasa veselé chvíle prežijú s ním. Našli sa však aj takí, ktorí sa mu posmievali, čo to za hrdina, ktorý sa vráti bez toho, že by bojište bol videl. František nestaral sa, čo hovoria o ňom ľudia, pred verejnosťou ani sa neukazoval. Keď priatelia jeho neprestávali naňho naliehať, aby sa už medzi nimi ukázal, František zaumienil si, že ešte raz pohostí svojich priateľov, potom úplne utiahne sa od sveta a bude očakávať ďalšie návody od Toho, komu sa celkom sveril.
Blahoslavený František, že sa tak vedel podrobiť riadeniu milosti Božej! Mohol so svätým Pavlom povedať: „Žijem ja, ale nie už ja, lež Kristus žije vo mne!"
Pri hostine František sedel s vážnou a zachmúrenou tvárou, priatelia nijak ho nevedeli rozveseliť. Po hostine ako obyčajne prechádzali sa mestom. František ztazu zastaví sa, tvár mu zbledne a stojí ani prikutý. Priatelia priskočia k nemu, volajú naňho, on nedá -žiadneho znaku života. Len po dlhej chvíli príde k sebe. Je celkom premenený! Priatelia jeho vypytujú sa ho, čo sa s ním stalo, on neodpovedá. Je celkom opojený tým videním, ktorého bol účastným.
Konečne jedon z priateľov jeho poznamenal: Nechajte ho už, bola to zaiste nejaká dievka, ktorá sa mu zaľúbila a včuľ chce si ju vziať za manželku! Nikto to vážne nebral, všetci sa usmiali nad týmto vtipom. František však vážnym hlasom odpovedal:
,,Áno, priatelia moji, mienim sa oženiť a vyvolil som si nevestu tak bohatú, tak šľachetnú, tak krásnu, že ste jej podobnú nikdy nevideli."
Súdruhovia jeho ustrnuli, takú odpoveď od Františka neočakávali, lebo ani nevedeli o nejakej jeho známosti s voľajakou dievkou. František nevysvetlil im hlbší význam tejto svojej odpovedi, ponechal to na vhodnejší čas. Od tejto chvíle úplne vyhýbal svojim priateľom, žil utiahnutý život, tak že títo nesmierne sa divili nad touto neočakávanou premenou.
Tá prekrásna nevesta, ktorú mu Boh všemohúci vo videní ukázal, bola evanjelická chudoba, o ktorej už chýrny taliansky básnik Dante poznamenal, že od tej doby ovdovela, čo jej prvý manžel (Kristus) na kríži zomrel. A František s touto nevestou sa mal zasnúbiť. Ako Syn Boží v najväčšej chudobe na sene a slame prišiel na tento svet, aby chudobu oslávil. Tak povolal Boh všemohúci aj Františka, aby na túto už zabudnutú chudobu upozornil ľudí.
Ľudia sa o zlomkrk ženú za majetkami, vo dne v noci pracujú, rozmýšľajú, ako by si mohli svoj majetok rozmnožif. Pritom často zabúdajú na to, ča Kristus Pán hovoril: „Čo platí človeku, keby celý svet získal, ale ujmu trpel by na svojej duši?'? (Mat. 16, 26.) A či sú ľudia blažení pri tejto svojej nesmiernej honbe za majetkami? Rozhodne nie. Vidíme to dnes zreteľne. Čím viac má voľakto, tým nespokojnejší je, ešte viac chce mať. Takého človeka ťažko nájdeme, ktorý by hovoril: už mám dosť, viac nechcem. A táto neuhasiteľná túžba po svetských statkoch je príčinou všelikého nešťastia na zemi. Bohatstvo zaslepí a omámi ľudí, zabudnú pri ňom na svoje pravé povolanie, ktoré pozostáva vo večnom spojení s Bohom s touto svrchovanou dobrotou a láskou. Preto si Boh vyvolil sv. Franťiška, aby skrze neho upozornil ľudí na vyššie majetky, na cennejšie hodnoty, ktoré sú nepominuteľné, večné. Zemské statky nie sú konečným cieľom naším, len prostriedkom k dosiahnutiu najvyššieho cieľa nášho: večného spojenia s Bohom, prameňom všetkej radosti.

V ŠKOLE DOKONALOSTI.

Koho Boh k väčšej svätosti a na vyšší stupeň dokonalosti volá, toho obyčajne zavedie do samoty, aby tam k srdcu jeho prehovoril. Tak to činili veľkí mužovia v Starom Zákone (Mojžiš, Eliáš), tak povolal Boh do samoty aj sv. Jána Krstiteľa, sv. Pavla apoštola v Novom Zákone. Hluk sveta, každodenné obcovanie s ľuďmi, starosť o životné potreby prekážajú nám, aby milosť Božia prospešne mohla účinkovať v srdci našom.
Preto i sv. František po tom zázračnom videní, v ktorom mu Boh ukázal jeho krásnu nevestu, úplne sa utiahol od sveta, zriekol sa svojich priateľov, zabudol na veselé zábavy, aby mohol výlučne s Bohom obcovať a od neho ďalšie pokyny prosiť. Modlil sa vrúcne, ako dosiaľ nikdy, pri tom takú sladkú útechu cítil v srdci svojom, ktorá prevyšuje všetky slasti sveta tohoto. Vyhýbal ľuďom, ani obchod svojho otca nenavštevoval, ba vyhľadal si jednu skrytú jaskyňu za mestom, aby tu vzdialený od sveta a jeho hluku tým dôvernejšie sa mohol rozprávať s Bohom. Tu padol na tvár svoju, alebo rozopial ruky a modlil sa k ukrižovanému Spasiteľovi, aby mu ukázal cestu, po ktorej má kráčať. Pritom mu horké slzy tiekly po tvári, boly to slzy pravej ľútosti, že dosiaľ Bohu neslúžil tak, ako mal, že veľmi túžil po sláve svetskej a nachádzal radosť v hlučných zábavách. Toto všetko za ťažký hriech si považoval, ktorým Boha, tú najvyššiu dobrotu nekonečne obrazil. Zošklivel sa mu úplie dosavádny ľahkomyseľný život a prosil Boha, aby mu zjavil, ako to má napraviť?
Jedného dňa počul hlas Boží, ktorý mu hovoril: „Františku, jestli chceš dokonale poznať vôľu moju, musíš od tejto chvíle pohŕdať tým, čo si dosiaľ miloval a po čom si túžil. Čo ti bolo dosiaľ ťažkým a trpkým, to ti bude včuľ ľahkým a sladkým." František nad mieru bol potešený týmto hlasom nebeským, lebo videl, že Boh ho neopúšťa, ale milosťou svojou posilňuje. A tejto pomoci nebeskej aj potreboval. Odveký náš nepriateľ, pekelný diabol neprestáva pokúšať ani tých, ktorých si Boh za zvláštné nádoby svoje vyvolil. Ba práve pri takýchto ľuďoch napne všetky sily svoje, zdvojnásobní útoky, aby takých ľudí od ich dobrých úmyslov a predsavzatí odvrátil. Aj František musel podstúpiť krutý boj, diabol predstavoval mu ťažkosť takého života, upozorňoval ho, že čo povedia na to jeho priatelia, známi, že prečo sa mŕtvi a uponížuje, ked vo svete pohodlne a blažene môže žiť, tak že každý mu bude závidieť.
František premohol v sebe všetky tieto pokušenia, hlavne od tej doby, čo mu Boh doprial iného nebeského videnia. Raz sa mu zjavil ukrižovaný Spasiteľ a dobrotivé, láskavé hľadel na neho. Františkovi sa zdalo, ako by mu chcel hovoriť: „Jestli chce kto I za mnou ísť, nech zapre sám seba, vezme kríž svoj j a nasleduje ma" (Mat. 16, 24).
Tieto slová, ako i láskavá, prívetivá tvár Spasiteľova hlboko sa zaryly do srdca Františkovho. Cítil, že to je nový pokyn pre neho, aby nasledoval predovšetkým Krista ukrižovaného. Padol na kolená a vrúcne prosil Boha, že keď mu už ráčil ukázať, ako má plniť vôľu jeho, nech mu dá i sily, aby mohol byť verným nasledovníkom Kristovým v chudobe, v poníženosti, v trpezlivosti a v iných ctnostiach. Rozhodol sa, že odteraz opovrhovať bude všetkým, čo mu dosiať milé, príjemné, ľahodné bolo, bude seba mŕtviť, zapierať a jedine to hľadať, čo sa mu dosiaľ protivilo.
Blahoslavené rozhodnutie! A ešte blahoslavenejší, ktorí ho aj zadržia. Lenže ako málo je tých!
Františkovi onedlho vyskytla sa príležitosť, aby dokázal, či má dostatočnej odvahy a sily, skutočne i konať to, čo mu dosiaľ odporné bolo.
Keď raz vracal sa z jaskyne, kde väčšiu čiastku dňa strávil, stretol sa na ceste s človekom malomocným, ktorého telo plné bolo vredov. Takéto choroby za doby sv. Františka v Itálii neboly zriedkavé a preto že boly nákazlivé, malomocným každý zdravý človek vyhýbal. František okrem toho i .nepremožiteľný odpor cítil v sebe oproti tejto chorobe. Na malomocného nemohol sa ani podívať. Aj včuľ, keď ho uzrel zatriasol sa a chcel rýchlo utiecť, aby toho nešťastníka ani nevidel. Tu však pomyslel si, čo bol sľúbil milovanému Spasiteľovi a dostál sľubu svojmu. Premôhol seba, udusil v sebe prirodzený odpor proti tejto chorobe, a pristúpil k malomocnému. Udelil mu hojnú almužnu a z poníženosti pobozkal mu aj ruku. Na to ten malomocný z povďačnosti objal Františka a pobozkal ho na čele. A k veľkému podivu, František nielen že nijakého odporu necítil, ba prial si, aby čim ďalei mohol zotrvať v tomto objatí. Keď sa konečne od malomocného odobral a ďalej chcel pokračovať, tento naraz zmizol. František hľadal ho na všetky strany, nikde ho nebolo. Vtedy si pomyslel, že Boh zaiste svojho anjela mu poslal v podobe malomocného, aby ho vyzkúšal z toho, čo bol Kristovi ukrižovanému v jaskyni sľúbil.
Alebo i to je možné, že sám Spasiteľ sa mu zjavil v podobe malomocného, veď on sám hovorí, že čo v mene jeho tomu najposlednejšiemu človekovi uči-níme, jemu samému to činime. Povedomý bol toho aj František a preto toho dňa takú radosť cítil v srdci svojom, akú nikdy v živote. Akoby aj nie, veď premohol seba a, nasledoval príklad Krista dobrotivého, láskavého. Prvý krok k vyššej dokonalosti.
Po tomto hrdinskom skutku milosrdenstva František cvičil sa v iných skutkoch sebazapierania.
Voči chudobe aj dosiaľ neobyčajne štedrým bol, naučil sa tomu od svojej matky, včuľ však svoje almužny zdvojnásobnil. Nielen všetky svoje peniaze rozdal, medzi chudobou, častokrát, keď iného nemal, strhol so seba aj odev a ten daroval, ktorí ho o podporu prosili. Otca jeho to mrzelo, aj mu domlúval, výčitky robil, no matka ho vždy tíšila, chlácholila, a v srde: sa radovala, že má syna, ktorý tak šľachetne, tak vznešene smýšľa.
Františkovi toto všetko nebolo dostatočné. On po väčšej chudobe, po väčšom sebazaprení túžil, ustavične mal pred očima tú prekrásnu nevestu,"ktorú mu Boh ukázal a tej chcel byť rovný a hodný.
Rozmýšľal, uvažoval nad tým, že opustí Assisi pôjde do cudzieho kraja medzi neznámych ľudí, tam ako žobrák v najväčšej chudobe bude žiť. A ktoré mesto by sa mu bolo pre tento cieľ lepšie hodilo ako sväté mesto Rím? Dlhp neváhal. V vzdialenosti svojho otca s privolením matkiným odišiel do Ríma, aby tam, kde toľko mučeníkov a vyznavačov slúžilo pokorne Kristovi, aj on sa mohol cvičiť v pokore, v sebazaprení, v chudobe.
Keď prišiel do Ríma, prvou jeho povinnosťou bolo odbaviť svoju pobožnosť pri hrobe svätých apoštolov Petra a Pavla. Tento chrám hlboký dojem činil naňho s nechuťou videl však, že ľudia len nepatrné obety prinášajú k dohotoveniu chrámu tohoto. Vtedy siahol do svojho mešca a hodil do obetnice hrsť dukátov, nad čím všetci tam prítomní pútnici divili sa. Skončiac svoju pobožnosť, vyšiel z chrámu von. Tu ako pred každým kostolom bol veľký zástup žobrákov. Vo Františkovi hneď vzkrsla myšlienka, že zostane tu a bude žobrať s ostatnými žobrákmi.
V tých šatoch však, čo mal na sebe, nemohol to učiniť. Vybral si preto jedného žo žobrákov, vymenil si s ním šaty, obliekol si na seba jeho roztrhané handry, pomiešal sa medzi ostatných žobrákov a žobral s nimi pred chrámom sv. Petra až do večera. Večer, čo vyžobral, odovzdal tomu žobrákovi, ktorý mu požičal žobrácke šaty a okrem toho ešte bohato ho odmenil, že mu poskytnul príležitosť cvičiť sa v pokore Kristovej.
Aká podivná premena! František, syn bohatého kupca v Assisi, hrdý, povedomý vodca veselej mládeže assiskej. dedič veľkého majetku, krásny mladík v 23. roku veku svojho, opustí všetky svetské radosti, slasti, odeje sa žobráckym rúchom a v Ríme žobre almužnú ! S akým pohľadom hľadeli naňho anjeli? Ako sa museli tešiť svätí mučeníci a vyznavači, ktorých pozostatky'v Ríme spočívajú, že Boh znovu pripravuje korunu pre jedného svojho vyvoleného, ktorý ho viac miluje ako seba samého a ktorý k vôli Krista ukrižovaného tak sa vie uponížiť.
Svätý Pavel hovorí: „Z milosti Božej som, čo som." Aj sv. František len z veľkej milosti Božej sa mohol vyšvihnúť na tak vysoký stupeň dokonalosti, ktorý v 23. roku života svojho preukázal. Rím mnoho zázrakov videl, toto nebol ten najmenší, čo milosť Božia na Františkovi učinila. So Zachariášom sa pýtame: Čo bude z mladíka tohoto?
František bol výborným žiakom vo škole, dobre a snadno sa učil, bol milým zábavníkom vo spoločnosti, veď mládež vyvolila si ho za vodcu, najlepším žiakom však dokázal sa o škole Kristovej. Kristus sám bol jeho učiteľom, učil ho slovom a príkladom a František najlepšie mu porozumel. Opovruhnutie sveta, jeho bludných názorov, sebazaprenie a nasledovanie Krista chudobného je tá najväčšia múdrosť, ktorú, pravda, hmotársky zmýšľajúci svet nevládze pochopiť, ale Bohom vyvolené duše úplne uspokojuje a najväčšou radosťou naplňuje. Kiežby i dnešný svet aspoň trochu porozumenia mal pre túto chudobu, viac radosti, spokojnosti, blaženosti by bolo medzi ľudmi.
Boh si časom vyvolí zvláštnych ľudí, milosťou svojou privedie ich na vysoký stupeň dokonalosti, aby ľudom svietili a hlasité volali: Hľa, čo všetko je možné s milosťou Božou! A Boh potrebnej, dostatočnej milosti nikomu neodopre, kto sa úprimným srdcom k nemu obráti a jeho vedeniu sa podrobí. A keď aj svätých vo všetkom nasledovať nemôžeme, lebo rozličné sú povolania, rozličné sú dary, aspoň natoľko neleňme k svetu tomuto, že by sme si preň dušu svoju, tento obraz Boží v nás, hriechom pošpinili.
Vráťme sa však k sv. Františkovi.
Opustiac mesto Rím vrátil sa i on do Assisi a tu dalej žil v samote venujúc sa výlučne modlitbe, rozjímaniu a konaniu dobrých skutkov. Za mestom Assisi bol malý kostolík, zasvätený svätému Datnianovi svätyňa tohoto kostola bola na spadnutie. František častejšie zašiel do tohoto kostolíka a pred obrazom Krista ukrižovaného pobožné sa modlil. Stalo sa raz, keď sa František modlil, že Kristus prehovoril k nemu tieto slová: s.Františku, či nevidíš, že môj dom sa rúca? Iď a sprav mi ho."
Slová tieto prenikly celé srdce jeho, a odpovedal: „Áno, vďačne učiním, čo si praješ, Pane!"
On totižto myslel, že Pán mu káže opraviť kostolík sv. Damiána. Pri tomto kostolíku žil jedon zbožný kňaz menom Don Pietro (Peter), ktorý v ňom odbavoval služby Božie. František hneď vyhľadal tohto, kňaza a rozprával sa s ním o obnove tohoto kostolíka. Aj menší obnos mu odovzdal na tento cieľ„ čomu sa kňaz veľmi potešil, lebo zo svojich skromných prijmov nestačilo mu na obnovu kostolíka. František okrem toho i na to ho požiadal, aby pred obrazom ukrižovaného Spasiteľa vždy lampa horela.
Kde má vziať k obnove kostolíka potrebné peniaze? Dlho nerozmýšľal. Jaknáhle prišiel domoy, vzal niekoľko balíkov súkna z otcovho skladišťa, ktorého i on bol majiteľom, položil ich na voz, zaviezol do neďalekéko mesta Foligno a tam predal. Utržené peniaze odovzdal kňazovi.
Tento však dozvediac sa, ako prišiel František k peniazom, zdráhal sa ich prijať bez privolenia otca Františkovho. František tiež ich nechcel nazpät vziať, radšej hodil ich na vypuklinu obloka a prosil kostolného bohabojného kňaza, aby mohol s ním spolubývať, lebo nechcel sa do rodičovského domu vrátiť. Nábožný kňaz privolil a František zostal v jeho skromnom byte.
Rodičia Františkovi nevediac, kde sa on zdržuje, veľmi sa naľakali a dali ho po celom okolí hľadať.
Hlavne matka jeho prežila horké chvíle, obávala sa o svojho milovaného syna, že ho niekto zabil.
Konečne otec voľajakým spôsobom dozvedel sa, že František kde sa skrýva a čo tam robí ? Rozsrdený nad touto pošetilosťou syna svoiho, ako to on považoval, rozhodol sa, stoj čo stoj, že syna svojho i násilím privedie domov. Najal si ľudí a vrútil sa do domu kňaza pri kostolíku sv. Damiána, s veľkým hlukom všade ho hľadajúc. Kňaz náhodou nebol doma a František počujúc veľký hluk na ulici hneď tušil, čo sa chystá, preto skryl sa v jednej skrýši. Otec darmo ho hľadal po celom dome, nútený bol bez syna svojho vrátiť sa domov.
František asi mesiac sa zdržoval v skrýši ustavične prosiac Boha vrúcnymi modlitbami a slzami, aby mu bol na pomoci,, posilňoval ho v boji a obmäkčil srdce zatvrdilého otca jeho Po mesiaci zaumienil si, že sa vráti domov dôverujúc v Boha, že podarí sa mu zlomiť odpor otcov.
Keď kráčal po uliciach assiských a mešťania ho spozorovali, udivení hľadeli naňho, čo sa to s ním stalo. Tvár jeho bola bledá, oči vpadlé od dlhej modlitby a sebamŕtvenia. Niektorí mysleli, že je chorý, iní, že sa zbláznil, ba rozpustilá mládež i kamením hádzala za ním. František trpezlivo znášal všetko, tešil sa v srdci, že pre Krista aj trpieť môže voľačo a modlil sa za tých, ktorí ho tupili. Medzi týmito boli i takí, ktorí nedávno s ním hodovali a on ich hostil. Taký je tento svet. Na vďaku jakživ nečakaj.
Františkov otec práve v obchode svojom sa zdržoval, keď František sprevádzaný hlučným zástupom zvedavých divákov dorazil do domu rodičovského. Vidiac syna svojho zmoreného, uštipačným poznámkam pouličného davu vystaveného, náramne sa rozzlobil, lebo za potupu a hanbu celej svojej rodiny to považoval. Vrhol sa na Františka a nemilosrdne začal ho biť, tĺcť a nadávkami obsypávať. Potom zavliekol ho do vnútorných miestností a tam ďalej ho trýznil, až konečne František zamdlel a klesol na zem. Úbohá manželka márne prosila, tíšila rozzúreného manžela svojho, ten nevedel hnev svoj opanovať. Fotom Františka zatvoril do temnej izby a vzal si pred seba, že odpor jeho zlomí a z tej pošetilosti ho vylieči.
Úbohý Peter Bernardone, otec Františkov za pošetilosť považoval odhodlanie syna svojho, že tento v chudobe a pokore Krista bude nasledovať a výlučne jemu slúžiť, On nemal porozumenia pre takéto veci, zo syna svojho silou-mocou kupca chcel mať a nechcel nahliadnuť, že Boh syna jeho na dráhu o mnoho vznešenejšiu vcrlá, kde nie zemské, ale nebeské poklady sa shromažďujú.—
Rodičia kresťanskí, neodporujte, keď vidíte, že láskavý Boh niektorého syna vášho na stav kňazský alebo rehoľnícky volá. Ba čo viac. tešte sa, že môžete dieťa vaše službe Božej venovať. Prinesie vám to hojné požehnanie. Keď sa tomu protivíte, protivíte sa vôli Božej a pritiahnete na seba hnev Boží. Boh každému určil isté povolanie a blahoslavený, kto za hlasom svojho svedomia ide. Vtedy nepoblúdi.
František z tých videní, ktoré mal, úplne sa presvedčil, že Boh na mimoriadny úkol ho vyvolil a bol odhodlaný, že vôli Božej sa neprotiví, čokoľvek by sa stalo. Zvučaly mu v ušiach slová Spasiteľove: Kto viac miluje otca, alebo matku, neni mňa hoden. A František chcel byť hoden Krista. Preto všetky výlevy hnevu otcovho s najväčšou trpelivosťou znášal a v tom domácom žalári ako v nebi sa cítil. Kto Boha miluje, jeho svätú vôľu plní, ten všade radosťou oplýva.
O nejaký čas Františkov otec v obchodných záležitostiach musel odcestovať. Pred odchodom prísne naložil manželke svojej, aby neposlušného syna — ako ho nazýval — neopovážila sa von vypuštiť z domáceho žalára. Tá však po odchode svojho manžela hneď bežala do tmavej miestnosti, kde František bol zatvorený a videla, že syn jej kľačí na zemi a vrúcne, pobožné sa modlí. Padla mu okolo krku a bozkami ho obsypala. Milovala nežne syna svojho a František zasa verne jej sdelil všetky videnia, ktorých ho Boh účastným učinil. Matka verila, že začína sa vyplňovať, čo jej ten cudzinec pri ťažkom pôrode predpovedal a bola presvedčená, že Boh jej milého Františka k mimoriadne veľkým úlohám vyvolil.
Vypustila syna svojho zo žalára a ten po srdečnom rozlúčení zasa pospiechal ku kňažovi pri chráme sv. Damiána, kde oddal sa modlitbe a nábožnému rozjímaniu. Netrvalo to však dlho. Otec Františkov čo skoro sa vrátil a nenajdúc syna svojho v temnici, kam ho bol zatvoril, hneď vedel, kto ho odtiaľ vyslobodil a kde sa môže zasa zdržovať. Manželke svojej zasa ostré výčitky robil a sotva striasol so seba prach cesty, už sa ubieral ku kňažovi pri chráme sv. Damiána, aby sa na svojom nepcslušnom synovi vypomstil.
Doraziac do domu kňazovho hnevlivo sa pýtal, kde je jeho syn. V tom okamžení František predstúpil pred neho a pokojne počúval, ako ho otec kára, tupí, obviňuje z neposlušnosti, nevďačnosti, z márnotratnosti. Keď už všetok svoj hnev a zlosť na ňom vylial, trocha miernejším hlasom ho požiadal, aby sa s ním vrátil domov a všetko mu odpustí.
František mu odpovedal: „Otče môj, milujem ťa, ako jedno dieťa otca svojho milovať len môže, nežiadaj však odo mňa, aby sa stal Bohu neverným. Boh mi oznámil vôľu svoju, že ma volá k službe svojej. A ja od tohoto neodchýlim sa ani na krok. Preto prosím ťa, radšej udeľ mi svoje požehnanie ktcmuto kroku môjmu a ja na veky budem ťa požehnávať ako vďačný syn tvoj".
Otec mu na to odvetil, že k tomu jakživ neprivolí, radšej ho vydedí a prekľaje.
František i na to mu celkom pokojne odpovedal: „Jednaj so mnou, milený otče, ako chceš, nepodarí sa ti odvrátiť ma od úmyslu môiho Myslíš snáď, že môžem teba viac poslúchať, než Boha môjho. Ja sa podrobujem vôli jeho a ty tiež najlepšie urobíš, keď jej odporovať nebudeš"
Na to mu otec surovo odvetil, aby sa viac za syna jeho nehlásil, že porobí kroky, aby bol právnym spôsobom vydedený, žiadal však od neho tie peniaze, ktoré bol za súkno vo Foligno utŕžil a jemu neodovzdal. Tu pokojne prikročil pobožný kňaz Peter a odovzdal mu peniaze, čo bol od Františka na opra,vu kostola dostal, on však nechcel prijať. Otec Františkov vzal peniaze a s hnevom odišiel.
Na druhý deň zadal žalobu proti synovi svojmu u svetského súdu, že mu ľahkomyseľne márni majetok, preto že ho chce dedictva pozbaviť. Žiadal, aby František tiež bol predvolaný pred súd. Tento však odvolávajúc sa na to, že ako osoba službe Božej sa zasvätivšia neni povinný pred svetským súdom sa ustanoviť, predvolanie odmietol.
V stredoveku kňazské osoby nepodliehaly svetskému súdu, v ich sporných záležitostiach súdil biskup. Preto Františkov otec obrátil sa na assiského biskupa a požiadal ho, aby on riešil túto spornú záležitosť. Dúfal, že biskup snáď nakloní Františka k poslušnosti. On nevedel, že biskupovi všetko bolo známe, čo sa s Františkom dosiaľ stalo. Biskup si dal Františka predvolať a ten sa hneď ustanovil.
Biskup vyzval ho, aby vrátil otcovi svojmu všetky peniaze, ktoré má pri sebe, a ktoré otcovi prináležia.
František odpovedal: „Najdôstojnejší otče, vrátim otcovi svojmu nielen peniaze, ale i odev môj, čo mám na sebe". Potom strhol so seba vrchný odev, zabalil ho do uzlíka, položil naň peniaze, čo mal ešte pri sebe a hovoril povýšeným, slávnostným hlasom : „Slyšte ma všetci a dobre rozumejte. Dosiaľ Petra Bernardone nazýval som otcom svojím. Poneváč celkom chcem sa venovať službe Božej, odteraz nie Petra Bernardone chcem nazývať otcom svojím, ale Otca, ktorý je v nebesiach. A aby ničoho nemal z majetku dosavádneho otca svojho, vrátim mu nielen peniaze, ale i tento odev". Len spodné šaty zostaly na ňom, ktoré kryly jeho nahotu. Potom pristúpil k otcovi, odovzdal mu to všetko, poďakoval sa mu za všetko dobrodenia a prisľúbil mu, že sa bude zaňho k Bohu modliť.
Všetci tam prítomní boli ako omráčení. Mnohí slžili. Biskup objal ho do náručia a rozkázal sluhovi, aby priniesol nejaký plášť, ktorým by sa mohol František odeť. Peter Bernardone vzal synov odev a peniaze a odišiel bez slova. Cítil, že syn ho premôhol a zahanbil.
František v plášti, ktorý mu biskup daroval, opustil palác a v duchu sa tešil, že táto posledná zkúška skvele sa podarila. Týmto hrdinským skutkom roztrhal tie posledné sväzky, ktoré ho k rodičovskému domu viazaly. Včuľ už celkom sa mohol zasnúbiť s chudobou Kristovou, s touto prekrásnou nevestou, ktorú si svet ceniť a vážiť nevie. Stalo sa to r. 1205, keď František mal 23 rokov.
Kto by tu neobdivoval podivnú moc milosti Božej, Morá natoľko prenikla Františka, že bol v stave zrieknuť sa všetkého, po čom ľudia v takom veku najviac túžia. Zriekol sa bohatého dedictva, ktoré sa mu usmievalo, opovrhol slávou a rozkošami sveta tohoto, aby mohol byť rovný Tomu, ktorý v najväčšej chudobe prišiel na tento svet. A za toto získal si majetky duševné, ktoré mu nikto vziať nemôže. Kristus Pán hovorí „Blahoslavení duchom chudobní, lebo ich je kráľovstvo nebeské" František chcel byť chudobným v pravom smysle slova, aby sa podobať mohol Tomu, ktorý vládne nad všetkým, prišiel na zem, nie aby bol obsluhovaný, ale aby on slúžil iným.

VI ĎALŠIE PREMÁHANIE SEBA.

Po týchto udalostiach František túžil po samote, aby tam duch jeho okrial. Chcel sa vzdialiť na miesto, kde ho nikto nepozná. Nastúpil cestu, ktorá vedie do neďalekej dedinky Caprignone. Bola tuhá zima, sňah kryl cesty, nepríjemný vetor fúkal. Ako kráčal cestou medzi hustými lesmi a veselo si spieval, napadli ho lúpežníci; nenajdúc však u neho ničoho, zbili ho, že spevom svojím ruší ticho v lese a hodili ho do priekopy sňahom krytej, František bez najmenšieho rozčúlenia vydriapal sa z priekopy von a kráčal ďalej. Prišiel k istému kláštoru, kde prosil o pohostinstvo a o nejaký obnosený odev. Predstavený kláštora vďačne mu poskytnul stravu na niekoľko dní. odevom mu však poslúžiť nemohol, lebo všetci mnísi boli chudobní. František tak sa im odmenil za pohostinstvo, že za ten čas konal tie najnižšie práce v kuchyni. Potom sa svojim hostiteľom poďakoval a odobral sa do blízkeho mesta Gubbio v nádeji, že snáď tam si nejaký teplejší odev zaopatrí, lebo neobyčajne krutá zima bola. Na tele sa triasol, no duch jeho oplýval nevýslovnou radosťou, že sa mu tak vedie, ako svojmu milovanému Majstrovi, ktorý i posledného rúcha bol pozbavený.
Neďaleko mesta Gubbio náhodou sišiel sa so svojím bratom Angelom. Chcel mu vyhnúť, ale nedala sa. Ten ho poznal a vidiac, že v ľahkom odeve na celom tele sa trasie, miesto toho, že by sa bol nad ním smiloval, začal si z neho posmechy robiť. Poslal k nemu sluhu svojho, aby sa ho spýtal, či by mu nepredal za groš z potu svojho. A pritom neľudsky sa rehotal. František celkom kľudne odkázal bratovi svojmu: „Ja pot svoj jedine Bohu predávam, a to dosť draho". Potom veselo ďalej kráčal.
V meste Gubbio mal starodávneho verného priateľa menom Bedricha Spadalunga, z bohatej šľachtickej rodiny; navštívil ho. Tento uzrúc ho v ľahkom odeve s vybledlou tvárou a vpadlými očami, sotva ho poznal. František sdelil mu všetko, čo sa medzi ním a otcom stalo. Priateľ jeho hneď mu chcel zaopatriť primerané rúcho, František však žiadal ho, aby mu nekupoval nijaký drahý odev, ale jednoduché, obnosené rúcho, aké pustovníci nosievajú. Tak sa aj stalo. Františkov priateľ poslal sluhu svojho do mesta a ten mu kúpil žiadané rúcho, aké v tej dobe pustovníci nosili. Bolo to rúcho po kolená siahajúce a podobné kňazskému rúchu. František nad mieru bol s ním spokojný.
U svojho priateľa v Gubbio nechcel dlho zostať. Mal v úmysle, že sa znova vráti ku kňazovi pri chráme sv. Damiána a tam bude očakávať, kým mu Boh ďalšie pokyny dá.
Ked opúšťal mesto Gubbio, za mestom stretol sa s malomocnými. Z Písma sv. dostatočne je nám známa táto choroba. Aj v Európe najmä v južných krajoch bola rozšírená. Ktorí na túto chorobu trpeli, museli byť zo spoločnosti zdravých ľudí odstránení, aby ich nenakazili. Bola to strašná choroba, hrúza bola na takých ľudí sa dívať. Celé telo mali obsypané hnusnými vredami, tak že zdraví ľudia nemohli v ich blízkosti vydržať. Telo týchto úbohých ľudí pomaly hnilo.
František kedysi odpor cítil, keď týchto nešťastníkov uzrel a preto zďaleka im vyhýbal. Od tej doby však, čo sa stretol s tým malomocným na ceste do Assisi a z lásky ku Kristovi premohol v sebe ten prirodzený odpor, sústrasť jeho k týmto úbožiakom sa zdvojnásobnila a preto zaumienil si, že bude sa venovať ošetrovaniu týchto nešťastníkov, o ktorých málokto sa staral.
Pri meste Assisi v tej dobe celá osada bola pre týchto malomocných. Stála tam aj jedna ošarpaná, na poly srútená chalúpka. František vyvolil si túto chalupku za byt, aby čím bližšie mohol sa zdržovať pri malomocných a im pomoc poskytovať. Navštevoval ich v ich príbytkoch, umýval im nohy, čistil a obväzoval rany, upravoval lože, pritom neprestal ich tešiť, napomínať k trpezlivosti. Áno tak ďaleko išiel, že z lásky ku Spasiteľovi ich aj objal a ruky-nohy im bozkával. Videl v nich samého Spasiteľa, preto pri bozkaní ich chorého, vredami obsypaného tela necítil nijakého odporu. Láska ku Kristovi osladila mu všetko, zápach, ktorý malomocní okolo seba rozširovali, premenil sa mu na ľúbéžnú vôňu. Tak sa cítil, ako keby v ružovej záhrade chodil. Ustavične myslel na slová Spasiteľove: „Čo ste jednému z najmenších mojich bratov učinili, mne ste učinili." A preto i surovosť, hrubú nevďačnosť so stránky malomocných trpelivo znášal, ba práve k tým sa choval najláskavejšie, ktorí jeho dobrotu, milosrdenstvo surovým nevďakom odplácali.

VII SV. FRANTIŠEK OBNOVUJE CHRÁM BOŽÍ.

Spomenuli sme, že sv. František v polosrúcanom kostolíku sv. Damiána počul hlas Pánov: Františku, čí nevidíš, že môj dom sa rúca? Iď a oprav ho.
Na tieto slová nevedel zabudnúť ani pri ošetrovaní malomocných. Silne bol presvedčený, že Boh si žiada, aby mu opravil kostolík sv. Damiána. So súhlasom správcu kostolíka kňaza Petra zašiel k assiskému biskupovi a žiadal od neho písomné dovolenie, aby mohol na obnovu kostolíka milodary sbierať. Biskup vďačne mu dal žiadané dovolenie, ba i sám prispel k tomuto cieľu značným obnosom. Podobne schválili úmysel Františkov otcovia rádu sv. Benedikta na vrchu Subasio, ktorí boli majiteľmi toho kostolíka.
Sbierku začal v meste Assisi. V pustovníckom rúchu, ktoré bol dostal od svojho priateľa, chodil v meste z domu do domu. Ako to už pri podobných sbierkach býva, niekde ho vďačne prijali, pochválili jeho horlivosť a dali mu pekné obnosy. Iní zasa sľúbili, že materiálom alebo ručnou prácou prispejú k obnove kostolíka. Boly však i také domy, kde miesto podpory hanú, potupu, nadávky našiel. František nedal sa odstrašiť, aj posmechy trpezlivo znášal. Boh požehnal horlivú prácu jeho, za niekoľko týždňov taký obnos posbieral, ktorý dľa jeho mienky k obnove kostolíka stačil. Od mníchov sv. Benedikta dostal odborného človeka, ktorý stavebným prácam rozumel, najal robotníkov a započala sa obnova kostolíka, pri čom i on ako posledný nádenník od rána do večera pracoval. Od dobrotivého kňaza Petra, ktorý rád ho videl pri svojom skromnom stole, nechcel ďalej stravy prijať, radšej chodil po uliciach assiských a čo mu bolo k udržaniu života potrebné, vyžobral si.
Muselo to trápny dojem robiť na jeho otca, zámožného a váženého kupca v Assisi. Keď sa s ním na ulici sišiel, vždy sa od neho odvrátil, ba preklínal ho a zlorečil mu, že takú hanbu prináša na jeho rodinu. Zlorečenie ôtcovo hlboko sa dotklo nežného srdca Františkovho. Rozmýšľal, ako by mohol otcovo preklínanie od seba zažehnať. Poprosil jedného žobráka, aby chodil s ním a keď ho bude otec preklínať, aby no vždy, v mene Božom požehnal. Žobrák vďačne to urobil, ba na žiadosť. Františkovu prijal ho za syna. Tak si chudobný František získal druhého otca v osobe žobrákovej.
Konečne obnova kostolíka bola dohotovená, zbývalo ešte vnútorné zariadenie. František i na to sa podujal a nasbieral potrebný obnos. Keď všetko bolo v poriadku, staručký biskup assiský vysvätil kostolíček a na uznanie veľkých zásluh Františkových pred celým zástupom ho objal a otcovsky pobozkal. Mnohí zbožní ľudia tiež ho oslavovali a uznaním bbsypali. Skromný František však odmietnul od seba všetku ľudskú chválu tvrdiac, že on len svoju povinnosť konal. Každý kresťansky smýšľajúci človek za svoje dobré, šľachetné skutky od Boha očakáva odmenu a nie od ľudí.
Povzbudený krásnym výsledkom svojej práce, František rozhodol sa, že podujme sa na opravu iných dvoch kostolíkov, ktoré tiež opustené boly. Jedon z nich zasvätený bol sv. Petrovi apoštolovi, druhý nebeskej kráľovnej Panne Márii, ktorý ináč aj „porciunkulou" sa volal. O tomto kostolíku a jeho pomenovaní už Sme sa zmienili. František s takou horlivosťou sa dal do práce, že po krátkom čase obidva kostolíky boly obnovené a vnútorne zariadené. Jeho radosť bola nesmierna. Popri všetkej svojej horlivosti o obnovu chrámov božích nezanedbával ani svoj vnútorný chrám, ozdobujúc ho neustále skutkami pravej zbožnosti, sebazaprenia a kajúcnosti.
Keby duch sv. Františka ožil v srdciach mnohých dnešných kresťanov. Na našom Slovensku tiež vidíme spustlé, ošarpané, zanedbané kostoly. A v týchto má prebývať Pán neba i zeme, kráľ náš Ježiš Kristus vo Sviatosti oltárnej. Predkovia naši z pobožnej horlivosti vystavili nám chrámy a kaplnky a my ich máme nechať spadnúť? Nie! Chrám Boží má byť prvou ozdobou každej obce a na to nesmieme milodarov! ľutovať. Kto na chrám Boží obetuje, ten Pánu Bohu] dáva peniaze svoje na úroky a Boh mu to mnohonásobne vynahradí. Chrám je to najsvätejšie miesto, I kde sa nám najviac dobrodení udeľuje. Tu bývame pri svätom krste od dedičného hriechu oslobodení, za dietky Božie a za dedičov kráľovstva nebeského prijatí; tu bývame slovom Božím vo viere posilňovaní, od hriechov očisťovaní, telom Pánovým pri sv. prijímaní kŕmení; tu sa za nás živých i mrtvých obetuje nekrvavá obeta omše svätej, ktorej milosti hojne sa nám udeľujú; tu vstupujú novomanželia do posvätného stavu manželského, ktorý je základom spoločnosti ľudskej a z ktorého sa rodia i budúci obyvatelia kráľovstva nebeského. Niet budovy na zemi, ktorá by pre veriaceho kresťana tak významnou, tak dôležitou bola, ako chrám Pánov, preto zaslúži, aby sme k jeho ozdobe dľa našej možnosti prispievali.
Pri tom nesmieme zabúdať na náš vnútorný chrám, na dušu našu. Táto čistá, nevinná, milosťou posväcujúcou ozdobená je krásnejším chrámom, ako ktorýkoľvek bárs aj z mramoru vystavaný, zlatom, striebrom okrá-šlený chrám. V tomto prebývá Duch sv., do tohoto vstupuje pri svätom prijímaní sám Ježiš Kristus pod spôsobami chleba. Bedlime, aby Pán neba i zente pri svätom prijímaní nevstupoval do duše našej ako do nejakého chlieva. Žalostné je, keď Ježiš Kristus musí prebývať v ošarpaných chrámoch ľudskou rukou vystavených, najväčšou však urážkou pre neho je, keď musí vstúpiť do duše ťažkým hriechom poškvrnenej.

VIII ZALOŽENIE PRVÉHO RÁDU.

Sv. František pri všetkých svojich starostiach o obnovu chrámov Božích neustále prosil Boha, aby mu zjavil spôsob, ako mu má najdokonalejšie slúžiť. Že no Boh k chudobe povolal, to už vedel, on však ur-citejšie si žiadal vedieť, ako si má zariadiť život, aby sa Bohu ľúbil.
24. februára r. 1208. na sviatok sv. Mateja apoštola v chráme prebi. Panny Márie slyšal omšu sv. Tento chrám, ako sme už spomenuli, „porciunkulou" volal okolitý ľud. Pri evanjelií kňaz čítal slová Krista Pána k apoštolom: „Nemajte zlata, ani striebra, ani peňazí vo svojich opaskoch; nie kapsy na ceste, ani dvojho oblečenia, ani paličky (Mat. 10, 9 — 10).
Tieto slová neobyčajne hlboký dojem činily na neho. Sto a stokrát ich počul už aj predtým, teraz, však cítil, ako keby naňho sa vzfahovaly. Žiarou milosti Božej osvietený poznal, že to je vôľa Božia, aby v apoštolskej chudobe, ako ju Kristus Pán odporúča, pracoval na obnovení vznešenejšieho chrámu Božieho, totižto cirkvi svätej. Pod vplyvom milosti Božej, ktorá za okamih rozum mu osvietila a srdce zachvátila, prišiel k presvedčeniu, že Boh ho volá k novému spôsobu života, aby dľa príkladu apoštolov v úplnej chudobe hlásal zkazenému svetu čisté evanjelium Kristovo.
Po omši svätej zašiel ku kňazovi a prosil ho, aby mu lepšie vysvetlil význam týchto slov. Kňaz poučil Františka, že Kristus od tých, ktorí sú povolaní učenie jeho hlásať, žiada, aby boli hotoví k vôli nebeskej zemských pokladov sa zrieknuť, v úplnej chudobe žií a takto druhým dobrý príklad dávať.
Po výklade týchto slov v duší Františkovej tma pochybností úplne sa rozptýlila, nadobudol istoty a pevného presvedčenia, že vôľa Božia je, aby v apoštolskej chudobe pracoval na spáse duší a na obnovení svätej cirkvi v duchu Kristovom.
Toto je to, čo som hľadal a po čom duša moja už dávno túžila" zvolal František nadšene a hneď odhodil peňaženku, obuv, palicu, svliekol rúcho pustovnícke, ktoré už dva roky nosil a príjemným sa mu zdalo byť, zaopatril si drsné rúcho popolavé, opásal sa obyčajným povrazom, ktorý mal tri uzly na koncoch.
Takýmto rúchom sa chcel František ozbrojiť proti pokušeniam diabolským a chcel udusiť v sebe všetky žiadosti telesné.
Tento deň bol najradostnejším pre sv. Františka, vtedy slávil svoje zasnúbenie, nie, sňatok so svojou nevestou, s chudobou. Synovia tohoto sveta vyhľadávajú si bohaté nevesty, František, duchom Kristovým nadchnutý za nevestu vyvolí si chudobu, aby poučil telesne smýšľajúcich a po zemských statkoch túžiacich , ľudí, že sú aj vyššie poklady a hodnoty, než telesné, a že väčšou dokonalosťou je shromažďovať si tieto poklady, ktoré nikdy nezhynú, ako zemské, o ktoré ustavične musíme sa obávať. Kiežby len pochopili synovia sveta tohoto ducha sv. Františka a aspoň trochu sa miernili v túžbe po majetkoch, hneď by bob' viac radosti, spokojnosti a duševného pokoja tu na zemi.
Po tejto podivnej udalosti sv. František verejne vystúpil ako kazateľ a hlásateľ slova Božieho. Chrám; sv. Františka bol prvé to miesto, kde František s privolením duchovenstva prvý raz prehovoril k shromaždenému zástupu.v Jeho chudá postava, kajúce rúcho, úprimné a srdečné slová neobyčajne priaznivý účinok maly na poslucháčov. František im vyložil, že Boh ho povolal, aby v úplnej chudobe pracoval na spáse svojej duše a ostatných ľudí. Vyslovil ľútosť svoju nad dosavádnymi svojimi pokleskami, had ľahkomyseľným životom a sľuboval, že chyby svoje prísnym pokánim chce napraviť. Potom nadšenými a dojímavými slovami mlúvil o láske, o dobrote, o shovievavosti Božej, že Boh nechce smrť hriešnika, lež aby sa obrátil a žil. Poslucháči do hlbín srdca boli dojatí toutp milou rečou Františkovou a mnohým slzy tiekly po tvári. Z Františka mlúvil duch pravdy, presvedčenia,, hlbokej pokory a kajúcnosti a také reči, milosťou Božou podporované, vždy majú väčší účinok, než akékoľvek vedecky vypravované a rečníckym urňenim ozdobené kázne. Najúčinlivejšou kázňou je vždy svätý a príkladný život kazateľov.
František po svojom prvom vystúpení v chráme sv. Juraja častokrát mlúvil k shromaždenému ľudu a ten vždy ochotne, s radosťou ho počúval. Slová jeho i hlboko prerývaly srdcia ľudské, príklad jeho priťahoval. Mnohým vzkrsla v srdci myšlienka, že zrieknu sa sveta, jeho rozkoší, ktoré len otravujú a roztrpčujú dušu ľudskú a dľa príkladu sv. Františka budú žiť v chudobe, v kajúcnosti. K ľuďom takto smýšľajúcim patril predovšetkým Bernard Quihtavallský, vzdelaný a zámožný mešťan z Assisi. Často a s radosťou sly-šiaval dojímavé kázne Františkove a už dlhší čas zaoberal sa myšlienkou, že opusti svet, stane sa žiakom Františkovým a bude ho v chudobe a kajúcnosti nasledovať. Prv však chcel sa úplne presvedčiť o svätosti a dokonalosti Františkovej. Pozval ho k sebe na priateľskú večeru a poneváč vonku bolo sychravé počasie, podržal bo u seba aj na nocľah. Pripravil mu v svojej izbe pohodlnú posteľ. František pobožné sa pomodlil a ľahol si. Priateľ jeho pretvaroval sa, akoby hlboko spal. Toho názoru bol aj František, preto po krátkom čase vstal, kľakol na kolená, uprel oči na kríž a vrúcne sa modlil. Slzy mu tiekly po tvári a často si vzdychal: „Bože môj, všetko moje!" Bernard pozoroval toto všetko a presvedčil sa, že František je skutočným svätým. Ráno požiadal ho, aby ho viackrát navštívil, čo František aj učinil. Pri týchto schôdzkach vždy sa rozprávali o duševných záležitostiach. Konečne Bernard pred Františkom prejavil svoju určitú vôľu, že chce sa všetkého svojho majetku zrieknuť a k nemu sa pripojiť.
František potešil sa nad rozhodnutím priateľa svojho, nezameškal ho však upozorniť na ťažkosti, ktoré musí zdolať, aby ho mohol nasledovať Bernard nedal sa odkloniť od úmyslu svojho. Vybrali sa tedy obidvaja do chrámu sv. Mikuláša, aby tam Boha prosili o zistenie, že čo Bernard zamýšľa učiniť, je mu milé.
Na ceste pripojil sa k ním tretí človek, menom Peter z Katanie, muž pobožný a počestný a keď sa od nictr dozvedel, že kam idú a čo zamýšľajú, hneď vyslovil svoju žiadosť, že aj on ide s nimi, lebo podobnou myšlienkou sa už tiež dlhší čas zaoberá. František s radosťou vyhovel prosbe jeho.
V kostole sv. Mikuláša všetci traja vrúcne sa modlili, aby im Boh nejakým zvláštnym spôsobom zjavil vôľu svoju. Potom sv. František vzal do ruky knihu sv. evanjelií a otvoril ju. Zrak jeho padol na čiastku evanjelia, kde Kristus Pán hovorí mládencovi, ktorý sa ho pýtal, čo má činiť, aby obsiahol život večný: „Jestli chceš byt dokonalým, iď, spredaj, čo máš, a rozdaj chudobným, a budeš mať poklad v nebi; a príď a nasleduj ma" (Mat. 19,21.) František sa tomu, nadmieru potešil; otvoril knihu druhýkrát a našiel tam slová Kristove, k apoštolom: „aby si ničoho nebrali na cestu, leda len palicu; nie kapsu, nie chlieb, ani peniaze do opasku" (Mark. 6, 8). Srdce Františkovo ešte väčšou radosťou oplývalo. Otvoril knihu po tretíkrát a podivným spôsobom narazil na tieto slová Spasiteľove: „Kto mňa chce nasledovať, nech zapre sám seba a vezme svoj kríž a nasleduje mňa" (Mark 8, 34). František s radosťou zvolal: Bratia, to bude náš život! Boh nás vo svojej dobrote poučil, ako mu máme slúžiť. Iďte, čiňte dľa toho, čo ste slyšali a potom vráťte sa ku mne!
Stalo sa to 16. aprila r. 1203.
Obidvaja mužovia odišli, odpredali svoj majetok a čo zaň dostali, rozdelili medzi chudobnými. Potom sa vrátili ku Františkovi, ktorý vyžobral pre nich popolavé súkno, ušili si z neho rúcho, aké nosil František, opásali sa obyčajným povrazom a všetci traja ubytovali sa v Rivotorto, v chudobnej, opustenej chatrči neďaleko osady malomocných, kde František aj dosiaľ býval a o malomocných sa staral.
Tak zjavuje Boh vôľu svoju ľudom, ktorých si vyvolil, aby jemu zvláštnym spôsobom slúžili. Mnohí za náhodu to budú považovať, že František pri otvorení knihy evanjelií trikrát narazil na slová, ktorými Kristus svojich učeníkov pobáda k dokonalejšiemu životu. On však Duchom sv. osvietený videl v tom vôľu Božiu, lebo Boh použije rozličných prostriedkov,, aby vôľu svoju zjavil tým, ktorí ho o to prosia. Boh častokrát i nám dáva rozličné spasiteľné vnuknutia, lenže my nimi pohŕdame a nechceme ich nasledovať. Neprotivme sa Duchu svätému, lebo zázračné sú cestjr Božie, po ktorých nás Boh k večnému spaseniu vedie. Na jedného dopustí chorobu, druhému vezme, čo mu bolo najmilejšie, tretiemu dá do ruky spasiteľnú knihu,, vo všetkých vzbudí zbožné myšlienky, dobré predsavzatia a od nás to závisí, aby sme neodporovali. Blahoslavený, kto sa dá viesť hlasom svedomia, ktorý sa hlasom Božím nazýva. Len za týmto kráčajme, o svet a o jeho úsudky sa nestarajme. Tak činil sv. František, a prví jeho nasledovníci Bernard Quintavallský a Peter z Katánie.
Svätý život, neobyčajná pokora a prísna kajúcnosť týchto troch mužov nezostala bez účinku na občanov mesta Assisi. Všetci ich obdivovali (vyjmúc snáď otca Františkovho a jeho mladšieho syna), všetci pochvalne o nich mluvili, ba u niektorých vzkrsla žiadosť k nim sa pripojiť a ich príklad nasledovať. Čo chvíľa pridružil sa k nim štvrtý mešťan z Assisi menom Ilji, ináč aj Egid de Gil, ktorý svoj skromný majetok podobne rozdal chudobným. František zaopatril mu rúcho, aké on a jeho dvaja spoločníci už nosili.
Rodinka sv. Františka pozostávala už zo štyroch členov. Ich hlavou, učiteľom a vodcom bol sv. František, tento však tak nežne a láskavo zachádzal s nimi, ako keby on bol býval najmenším medzi nimi. Všetci boli jedného srdca, jednej duše, len v pobožnosti a v konaní dobrých skutkov jedon s druhým závodili. To je pravé bratstvo!
František v úplnej chudobe chcel Pánu Bohu slúžiť a Krista nasledovať. To, čo mu bolo k zaokrytiu životných potrieb nepostrádateľné, žobraním si chcel zaopatriť. Dokiaľ bol samotný, sám chodil po uliciach assiských a žobral. Keď jeho rodina už vzrástla a troch spoločníkov mal, pomaly aj týchto chcel tejto priťažkej ctnosti priúčať. Cítil ovšem, že ťažká zkúška to bude pre nich, hlavne pre Bernarda Quintavallského, ktorý predtým pohodlný a bezstarostný život viedol, vo všetkom hojnosť požíval, no dôveroval v milosti Božej, že keď ich k nemu priviedla, ani pri tejto ťažkej zkúške ich neopustí. A nesklamal sa. Na vyzvanie Františkovo všetci traja rozišli sa po uliciach Assiských, a žobrali z domu do domu. Láska k Bohu a myšlienka na Krista ukrižovaného dávala im sily, aby zvíťazili nad prirodzeným odporom, ktorý by každý človek cítil proti tomuto spôsobu života. Ako to už všeobecne býva, mnohí zatvorili pred nimi dvere, ba vysmiali ich, obsypali nadávkami, potupnými slovami, kde — tu aj vyhrážali sa im, oni však v mene Božom všetko trpezlivo znášali a s veselou mysľou sa vrátili domov. To snáď netreba ani spomínať, že aj s hojnou almužnou, lebo štedré srdcia všade sa najdú.
Keď vidíme žobráka pred našimi dverami stáť alebo na ulici sa s ním sídeme a on v mene Božom prosí nás o almužnú, nezabúdajme, čo hovoril Kristus Pán: „Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; nahý a zaodeli ste ma. Vtedy odpovedia mu spravedliví a rieknu: Pane, kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa; žížnivého a zaodeli sme ťa ? Vtedy kráľ odpovie a riekne im : Veru, povedám vám: nakoľko ste to učinili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to učinili" (Mat. 25, 35—40). Krestaň v chudobnom žobrákovi vidí Krista a čo jemu dá, to Kristovi dá. A Kristus mu to pri poslednom súde s úrokami navráti. Kto chudobnému dá, ten si do najlepšej sporiteľne ukladá groše svoje.

IX SVÄTÝ FRANTIŠEK NA CESTÁCH APOŠTOLSKÝCH.

Svätý František, súc presvedčený, že Boh ho povolal, aby v apoštolskej chudobe hlásal svetu hmotársky smýšľajúcemu slovo Božie a tak ho mravne povzniesol, pomaly začal pripravovať spoločníkov svojich na túto vznešenú ale aj ťažkú prácu. Napomínal ich, že predovšetkým svojim životom, láskou k Bohu a bližnému, pokorou, kajúcnosťou, chudobou, sebazapieraním musia iným ľuďom ako vzor dokonalosti svietiť. Keď myslel, že na túto úlohu už dostatočne ich pripravil, dvoch bratov Bernarda a Petra poslal smerom severným od Assisi. on však vydal sa na cestu, krorá vedie k mestu Ankone. Mal to byť prvý pokus, ako sa im bude dariť táto práca apoštolská.
Ako voľakedy Kristus Pán tam učil ľudí, kde našiel zástup, ktorý ochotne počúval, tak i sv. František kráčajúc poľnou cestou, zastavil sa so svojim spoločníkom pri robotníkoch, ktorí na roliach pracovali, prihovoril sa k nim, pomáhal im pri práci, pri tom jednoduchým a láskavým spôsobom začal im rozprávať o nekonečnej láske, dobrote Božej, o Kristovi, ktorý za nás nesmierne mnoho trpel, len aby nás vykúpil. Ľuď na nivách pracujúci s obdivom ich načúval, mnohí hlboko boli dojatí, sľubovali, že sa polepšia, iní sa vypytovali, že čo pohlo Františka k tomuto neobyčajnému spôsobu kázania, a keď sa z úst Františkových o ich povolaní presvedčili a vydeli ich úprimné smýšľanie, tým väčšiu úctu prejavovali k nim. Videli v nich pravých poslov Božích, ktorí prišli, aby ľudí priviedli na cestu k Bohu. Mnohí si žiadali, aby František dlhší čas sa zdržoval u nich a poučoval ich v povinnostiach, čo ovšem cn nemohol učiniť, lebo aj iným mal kázať slovo Božie. Sv. František nesmierne sa tešil, že u dedinského sedliackeho ľudu jeho slová takú ozvenu našly. Ďakoval vrúcne za to Bohu.
Po mestách už ťažšiu prácu mali. Kdekoľvek sa zjavili, mestská pouličná prostopašná mládež prijala ich sutovým rehotom, kde-tu i kamením hádzala po nich, z ich drsného rúcha robila posmechy, a keď ku shromaždenému zástupu prehovorili, niektorí sa usmievali, mnohí odišli preč a len vážnejšie smýšľajúci vypočuli ich až do konca. Na týchto ich vážné vystúpenie, apoštolská horlivosť a nekonečná trpezlivosť, ktorou všetky posmechy zniesli, dobrý dojem učinila. Aspoň sa presvedčili, že nie sú tuláci, alebo pošetilci, ako ich rozpustilá mládež a ľahkomyseľný mešťania pomenovali. A František aj s týmto výsledkom bol spokojný. Dobre vedel, že rozpustilú mládež a zatvrdilých hriešnikov nie je tak snadno k pokániu priviesť. Odporúčal ich do milosti Božej a šiel ďalej.
Po desiatich dňoch, ako sa boli ushovorili, všetci sa zasa šišli v Assisi, v chráme Matky Božej, „porciunkulou" menovanom. Tu vrúcné vďaky vzdali Bohu za im preukázanú dobrotu a odobrali sa do chudobnej chalúpky v Rivotorte pri osade malomocných, kde Bernard a Peter už ich očakávali. Vzájomne si rozpovedali svoje zkúsenosti a ďakovali Bohu za jeho ochranu.
Po tejto prvej ceste apoštolskej sv. František za istý čas v samote žil so svojimi spoločníkmi. Jednu čiastku dňa strávili modlitbou a nábožným rozjímaním v chráme „porciunkule" pritom i telesne pracovali, aby si zarobili, čo im k živobytiu bolo treba, keď to nestačilo, išli do Assisi a do okolitých dedín žobrať. Nezabudli ani na malomocných, ktorých zvláštnou pečlivosťou opatrovali a nejedného z nich k pravému pokániu, priviedli.
Onedlho traja noví údovia sa hlásili do spoločnosti Františkovej. Boli to všetci rodáci Františkovi z mesta Assisi a síce Sabbatino, Morico a Ján Kapella. Morico predtým ležal chorý v nemocnici a modlitbou Františkovou bol zázračne uzdravený. Preto z povdačnosti pripojil sa k Františkovi. Všetci traja podobne odpredali svoj majetok a peniaze rozdali chudobným. Keď následkom tohoto v meste Assisi povstala vzbura a traja noví údovia spoločnosti Františkovej boli so stránky svojich príbuzných tupení, hanení, ba prenasledovaní, sv. František so svojimi spoločníkmi opustil Rivotorto pri Assisi a utiahol sa do reatinskej doliny, kde sa za istý čas zdržoval. I odtiaľto vysielal spoločníkov svojich na apoštolské cesty do okolitých dedín, aby prostý, chudobný ľud vo svätom náboženstve vyučovali. On sám po týchto missijných cestách celé noci strávil v modlitbe a v nábožnom rozjímaní o umučení Krista Pána. Raz upadol do vytrženia a Boh mu oznámil, že jeho malý krúžok rozmnoží sa na početnú rodinu, ktorá- rozšíri sa po celom svete. František radostne to oznámil svojim bratom, čomu sa títo nesmierne potešili.
Ľud dedinský na tomto okolí veľmi si ich obľúbil a húfne prichádzal k nim, aby z ich úst slyšal slovo Božie. Našiel sa znova zbožný a zámožný muž, menom Filip (priezviskom Dlhý), ktorý sa hlásil ku spoločnosti Františkovej. Bol prijatý, naiprv však musel svoj majetok medzi chudobnými rozdeliť.
Po prijatí Filipa František nadšenú reč držal ku svojim bratom o zvestovaní slova Božieho chudobnému ľudu a rozposlal ich po dvoch na všetky strany sveta. On sám s Filipom zostal na okolí assiskom, aby ho mohol vycvičiť v kresťanskej dokonalosti. Keď raz kráčal s ním do mesta Rieta, na ceste spozoroval oblečeného vojaka s milou, veselou tvárou. Vojak neobyčajne sa zaľúbil Františkovi, a tento osvietený Duchom svätým, že ten tiež sa stane jeho spoločníkom, bez obavy pristúpil k nemu a oslovil ho: „Bratú Angelo, (tak sa menoval vojak a Františkovi to Boh sdelil), už dosť dlhý čas si nosil pás, meč a ostrohy, odteraz pásom tvojím bude povraz, mečom kríž Kristov a ostrohami prach uličný." Na toto vyzvanie vojak odhodil zbraň svoju, pripojil sa k Františkovi a zostal jeho žiakom. Volal sa Angelo Tancredi.
Včuľ František už aj s týmto novým spoločníkom chodil po okolitých obciach a všade učil ľud na náboženské pravdy. Semeno na mnohých miestach na dobrú pôdu padlo a prinášalo ovocie. František spokojný. bol s výsledkom práce svojej.
Keď už ďlhší čas pracoval vo vinici Pánovej a o spoločníkoch, ktorí na všetky strany sveta sa boli rozišli, žiadnej zprávy nedostal, zahorel túžbou svojich bratov znova vidieť a to tým viac, lebo im neurčil dobu, kedy sa majú vrátiť.
Začal sa modliť k Bohu, aby jeho' učeníci sa shromaždili. A on sám s Filipom a Angelom vrátil su do chrámu porciunkulového. Tu očakával návrat ostatných bratov, lebo bol presvedčený, že Boh tak bude riadiť ich kroky, aby sa onedlho vrátili. A nesklamal sa. Po krátkej dobe všetci sa sišli. František vidiac svoju rodinku, nesmierne sa tešil. A radosť jeho bola ešte väčšia, keď videl, že spoločníci jeho Priviedli troch nových údov prosiac ho, aby ich prijal do spoločnosti svojej. František presvedčiac sa, Že sú to ľudia úprimní, zbožní, bezúhonní, vyhovel jch prosbe a prijal ich medzi svojich učeníkov. Boli to Ján z Konštance, Barbari a Bernard Viridantský (inač de Viridante).
Dosiaľ rodina Františkova žila dľa úprav a návodov svojho vodcu bez toho, že by bola n;ala stálé, napísané pravidlá, stanovy. František nahliadol, že potrebujú určitejší spôsob života a to ešte schválený a potvrdený najvyššou cirkevnou vrchnosťou, aby ich nikto upodozrievať nemohol, že jednajú proti úmyslom sv. cirkvi. Svolal teda bratov svojich a predniesol im túžbu svoju, že chce sostaviť pravidlá ich spoločného života a podrobiť ich úsudku sv. stolice, lebo len to má stálosť, čo je vystavané na skale Petrovej. Celá spoločnosť súhlasila s úmyslom Františkovým a pol prosila ho, aby on spísal stanovy, ktoré sa majú sv. Otcovi k potvrdeniu predostreť. František po vrúcnom vyzývaní Ducha sv. o pomoc dal sa do práce a napi'4 sal stanovy svojej spoločnosti v 23 kapitolách. Základom týchto stanov bolv tri evanjelické rady: úplná chudoba, poslušnosť a čistota, okrem toho isté pravidlá, vzťahujúce sa na spoločný život, rozličné modlitby bratov, na prísné zachovanie pôstov, na vyučovanie ľudu. Najťažšou podmienkou všetkých stanôv bolo, že nesmú vládnuť nijakým majetkom, ale výlučne z almužnej musia žiť. V stanovách sv. František spoločníkov svojich menuje „Menšími bratmi", čo ich malo upozorňovať na mimoriadnu poníženosť.
Keď boly stanovy sostavené a všetkými učeníkmi Františkovými jednohlasne prijaté, po odbavenej pobožnosti v chráme porciunkulovom vydali sa všetci na cestu do Ríma.

X SCHVÁLENIE PRVÉHO RÁDU SV. FRANTIŠKA

Dlhú cestu z Assisi do Ríma spríjemnili si modlitbami, nábožnými piesňami a svätým rozhovorom Keď sa už približovali k svätému mestu, opanovala ich na čas istá obava, či budú k sv. otcovi vôbec pripustení, či tento vyslysí ich prosbu a potvrdí stanovy, ktoré mu chceli predostreť. Tejto obavy ani František ich nevedel sprostiť. Poslednú noc pred príchodom do Ríma mal podivný sen, v ktorom ho Boh poučil, aby sa nič neobával, že jeho žiadosť bude vyslyšaná. František a jeho spoločníci tomu sa veľmi potešili.
Prijdúc do svätého mesta, vyhľadali assiského biskupa, ktorý v cirkevných záležitostiach sa tam zdržoval. Tento s radosťou ich prijal a dozvediac sa, s akou prosbou prišli do Ríma, prisľúbil im, že u sv. Otco ich žiadosť všemožne bude podporovať. Biskup assiský mal v Ríme dobrého priateľa, kardinála Jána od sv. Pavla, muža ctnostného, ktorý veľkej vážnosti a vplyvu sa tešil u pápežského dvora. Vyhľadal najprv tohoto, sdelil mu všetko, čo dosiaľ František vykonal a s akou žiadosťou prišiel do Ríma a popžiadal ho, aby Františkovu prosbu u sv otca podporoval
Kardinal Ján s obdivom počúval , čo mu biskup spisský o Františkovi a jeho spoločnosti ropzprával a žiadal si tohto svätého muža vidieť na druhý deň biskup assiský zaviedol k nemu Františka s celou jeho spoločnosťou a predstavil mu ich Kardinal veľmi pritelský ich prijal , všeličo sa od nich vypytoval sa ,že sú to ľudia úprimní , zbožní , po dokonalosti túžiaci , ktorí zaslúžia jeho podpory Len ten prísny spôsob života , ktorý si František a jeho spoločníci vyvolili , nevedel ho uspokojiť Považoval ho za veľmi ťažký , neznesiteľný ,preto odporúčal Františkovi , aby si ľahší spôsob vyvolili a tak slúžili Bohu František však a jeho spoločníci jednomyseľné a určite sa vyslovili , že oni s pomocou Božou , keď to budei vôľa Kristovho námestníka na zemi ,v započatom spôsobe života chcú pokračovať Táto rázna odpoveď hlboký dojem učinila na kardinála a získala im jeho dobroprajnosť
Prijal ich za svojich hosťov a tak zachádzal s nimi ako so svojimi bratmi František ačkoľvek i v Ríme chcel úplnej chudobe žiť , a žobraním si zaopatriť čo je k životu potrebné , neopovážil sa odmietnúť kardinalovo pohostinstvo Len to si žiadal , aby tú najjednoduchejšiu stravu požívali
Kardinál Ján hne´d na druhý deň zašiel k pápežovi Innocentovi III a vyložil nmu všetko ,čo sa o Františkovi a o jeho jedenástich spoločníkoch dozvedel .Pápež s napnutou pozornosťou vypočul chváloreč kardinálovu o Františkovi a nariadil , aby nasledujúceho dňa František so svojimi spoločníkmi bol mu predstavený
Pápež Innocent III patrí medzi najslávnejších pápežov , ktorí cirkev Kristovu na zemi spravovali Žil v tej najťažšej dobe ,keď cirkev vnútornými a zatvorenými nepriateľmi so všetkých strán bola napádaná, panovníci v Europe medzi sebou ustavične vláčili Turci kresťanov zo svätej zeme vypúdili , ba už aj Europu ohrožovali , tu šírila sa nevera ľahostajnosťpovstaly všelijaké bludné ušenia , kázeň cirkevná sa nezechvávala , mnohí cirkevní hodnostári nežili tak , ako to ich úrad vyžadoval , čo prirodzene tlý vplyv malo i na pospojitý ľuď A pápež Innocent III v tej ťažkej dobe obratnou rukou viedol kormidlo cirkvi katolíckej Neochvejne bojoval za slobodu cirkvi , hašterivých panovníkov smieril , bludné učenia potlačil a v celej Europe pápežskej stolici všeobecnú vážnosť získal
Pápež Innocent III prijal Františka s jeho družinou na slávnostnom výsluhu Všetci kardináli , ktorí sa v Ríme zdržovali , boli prítomní František vzdajúc najvyššej hlave cirkvi patričnú úctu jednoduchými úprimnými slovami predniesol svoju prosbu , aby im sv Otec potvrdil stanovy ,dľa ktorých on so svojimi spoločníkmi v úplnej chudobe chce žiť , na zdokonaľovaní seba a na duševnej spáse druhých pracovať
Skromné ponížené vystúpenie Františkovo a jeho spoločníkov , ich chudá tvár , drsný odev obdivom naplnily pápeža a prítomných kardinálov Všetci hlboko boli dojatí Potom pápež vlúdne a láskave začal s nimi hovoriť , vypytoval sa ich , či je to ich pevná vôľa dľa týchto prísnych stanôv v úplnej chudobe žiť , keď nechcú mať nijakého majetku ;či to nie je len chvíľkové rozhorlenie , ktoré časom pominie ; a keď už František a jeho spoločníci chcú dľa týchto prísnych stanôv žiť , čo to nebude takmer neznasiteľné pre tých , ktorí sa pozdejšie k nim pridružia?
Podobne obavy prejavili aj prítomní kardináli
Tu vystúpil kardinál Ján Kolonna a upozornil prítomných , že by jednali proti duchu evanjelia ,keby žiadosť Františkovu odmietli , lebo veď aj Kristus Pán radil mládencovi , ktorý chcel byť dokonalejším ,aby predal všetko ,čo má rozdal chudobným a nasledoval ho A František so svojou družinou ničoho iného nežiada, len dľa tejto rady Kristom vyslovenej v úplnej: chudobe žiť. Žiadal sv. Otca, aby stanovy Františkom sostavené potvrdil.
Nikto sa neopovážil protirečiť. Konečne pápež odvolávajúc sa na to, že takúto dôležitú vec dobre si musí uvážiť a Boha o pomoc prosiť, blahosklonne prepustil Františka s jeho spoločníkmi, naložil im však, aby v istý čas zasa sa ustanovili u neho, vtedy im sdelí, ako sa rozhodnul. Okrem toho požiadal ichr aby sa modlili k Bohu, aby nejakým spôsobom zjavil, že milé je mu to, o čo František sa uchádza.
František spokojný bol s výsledkom prvého výsluchu. Pevne bol presvedčený, že Boh ani teraz ho neopustí a zjavným spôsobom poučí pápeža, že nemá sa čoho obávať. Vrátiac sa domov, s úplnou dôverou oddali sa modlitbe.
A Boh vyslyšal ich poníženú prosbu. Onedlho pápež mal podivný sen. Videl, že bazilika lateránska (bola sídelným chrámom pápeža) začína sa rúcať, múry sa pukajú a už je blízo k spadnutiu. Vtedy však priskočil k nej chudobne oblečený človek, podoprel ju rukama, aby budova nepadla. V chudobnom človekovi pápež Innocent poznal Františka. Nepochyboval viac, že to je pokyn Boží, aby žiadosť Františkovu splnil, lebo on je povolaný, aby rúcajúcej sa cirkvi na pomoci bol.
I Františkovi zjavil Boh svoju vôľu. Vybral sa teda znova k pápežovi a keď bol so svojimi spoločníkmi k nemu pripustený, vyložil sv. Otcovi podobenstvo, ktorým mu Boh zjavil svoju vôfu. Podobenstvo bolo nasledujúce:
Žila raz na púšti čarokrásna dievka, ktorá bola veľmi chudobná. Spozoroval ju tam jeden mocný kráľ, zamiloval sa do nej a vzal si ju za manželku. Žil s ňou tam. niekoľko rokov, narodilo sa mu viac dietok a potom vráiil sa do svojho sídelného mesta. Matka starostlivé vychovávala dietky na púšti a keď tieto vyrástly, hovorila im: Váš otec je mocným kráľom, iďte na jeho kráľovský dvor. Deti odišly k svojmu otcovi. Tento na "prvý pohľad nepoznal ich, keď mu však hovorily, že sú dietkami chudobnej ženy, čo žije na púšti, vtedy mocný kráľ privinul ich k srdcu a s radosťou zvolal: Vy ste moje dietky, odteraz na mojom dvore budete žiť a ja sa budem o vás starať.
Svätý otče! — pokračoval František — ten kráľ je Ježiš Kristus, tá prekrásna dievka je chudoba, ktorá ľuďmi vyvrhnutá žije na púšti.' Jej dietkami sú dobrovoľní chudobní.
Nato pápež Innocent III. hlboko dojatý riekol: „Toto je ten muž, ktorého som vo sne videl podopierať baziliku lateránsku. Nepochybujem viac, že dielo, ktoré ste započali, je skutočne dielom Božím. Preto ako námestník Kristov schvaľujem a potvrdzujem váš život a vaše stanovy na základe evanjelických rád .sostavené. Žite podľa nich vy a ktorí sa k vám pridružia. Iďte s Pánom Bohom a hlásajte svetu pokánie. Buďte uistení, že vo mne vždy nájdete verného vášho zastávateľa".
František a jeho spoločníci s povďačným srdcom padli k nohám pápežovým a ďakovali mu za jeho veľkú dobrotu. Potom všetci složili do rúk pápežových slávnostný sľub večnej chudoby, čistoty a poslušnosti. František bol ustanovený za predstaveného celého rádu a jeho spoločníci zaviazali sa mu, že bez jeho privolenia jakživ ničoho nepodniknú.
Stalo sa to 16. dubna r 1209.
Všetci radosťou oplývajúcim srdcom vrátili sa ku kardinálovi Jánovi, u ktorého ešte niekoľko dní sa zdržovali. Tento poskytnul im ešte mnohé múdre rady, ako majú život svoj zariadiť a na duševnom spasení veriacich pracovať. Previedol u pápeža i to, že František bol vysvätení za jahňa a jeho spoločníci obdržali cirkevnú tonzúru. Tým sa stali cirkevnými osobami. Potom pomodlili sa skrúšene pri hroboch kniežat apoštolských, rozlúčili sa srdečne s kardinálom Jánom a vrátili sa do svojho skromného útulku v Rivortorto pri Assisi.

XI ŽIVOT V RIVORTORTO A V PORCIUNKULE.

Život družiny Františkovej v chudobnej chalúpke rivotortskej nemôžeme menovať ľudským, bol to život anjelský. Chalúpka bola tak úzka, že 12 osôb sotva sa vmestilo do nej. Nebolo v nej nijakého náradia, Okrem niekoľko rozheganých stoličiek, na holej zemi spali, avšak necítili nijakého nedostatku, lebo nesmierna láska k Bohu nahradila im všetko. Čo k životu potrebovali, to si vyžobrali a ked ani to nestačilo, uspokojili sa poľnými plodinami.
Hlavným ich zamestnaním bola modlitba a nábožné rozjímanie, v ktorom celé hodiny strávili. František naučil ich krásnym modlitbám, k Bohu a k Panne Márii, ktoré miesto kňazských hodiniek odbavovali. Vštepoval im do srdca semená všetkých kresťanských a reholníckych ctností, aby najprv seba dokonaľovali a potom aj iným dobrým príkladom slúžili. Upozorňoval ich aj na to, aby kňazov v najväčšej úctivosti mali, lebo každý deň držia v rukách najsvätejšie telo a krv Pánovu, a sú najväčší dobrodincovia pokolenia ľudského. Keď aj trpia na ľudské chyby, aby nie tieto posudzovali, ale na ich vysokú hodnosť hľadeli a k nim s úprimnou dôverou sa chovali.
Keď sa zpráva o potvrdení spoločnosti Františkovej po okolí assiskom rozniesla, okolilý ľud prívetivejšie a úctivejšie začal sa k nim chovať, než predtým. Vďačnejšie počúval ich láskavé slová, napomínania k bohabojnému a kajúcnemu životu, lebo videl, že úprimná láska mluvi z nich a nehľadajú ničoho iného, len slávu Božiu a spásu ich duší. Ich jednoduché, presvedčivé slová hlboko sa zaryly mnohým do duše, v nejedných zobudilo sa svedomie a túžili po lepšom dokonalejšom živote. Medzi týmito bol aj jedon kňaz v Assisi, menom Sylvester. ktorý predtým len po peniazoch a zisku túžil, a Františkovi len za veľké peniaze predal kamenie k oprave kostolíka sv. Damiána potrebné. Včuf vidiac zbožný život a úplnú chudobu Františkovu a jeho družiny, cítil v sebe výčitky svedomia, povstala v ňom ľútosť nad nesmiernym lakomstvom a spolu aj túžba, aby to napravil. Zašiel k sv. Františkovi a prosil ho, aby ho prijal do svojej spoločnosti, kde chce za svoje hriechy úprimné pokánie činiť. Sv. František vyhovel jeho žiadosti, prijal ho medzi svojich spoločníkov a nesklamal sa v ňom. Sylvester bol prvým kňazom v ráde sv. Františka a sväfou smrťou škončil život svoj.
Aj iní sa hlásili a prosili Františka o prijatie, ale pre nedostatok miesta nemohlo im byť vyhovené. Čo nemalým žiaľom naplňovalo srdce sv. Františka, avšak nezúfal, silne veril, že Boh časom rozmnoží jeho duchovnú rodinu, ako mu to častokrát bolo sdelené a on tešieval tým bratov svojich.
František začal hľadať väčší priestrannejší príbytok pre bratov svojich. Na čas usadili sa neďaleko chrámu porciunkulového, ktorý bol Františkovi tak milým a vzácnym, a vystavili si tam z hliny tiež nepatrnú chalúpku. František so svojou družinou tešil sa, že môže prebývať v blízkosti chrámu prebi. Matky Božej, kde celé hodiny strávil v modlitbe, avšak ani tá nová chalupa im dlho nevyhovela, lebo so všetkých strán hlásili sa a prosili o prijatie noví údovia, ktorých František nechcel odmietnuť.
Raz svolal duchovnú rodinu svoju a riekol jej:„Bratia, Boh mi láskavé sdelil, že rozmnoží našu malú rodinu. Potrebujeme priestrannejší príbytok, kostol pre spoločnú modlitbu a hrobitov pre drahých v Pánu zosnulých. Poďme k biskupovi a požiadajme ho o prístrešie". Všetci s ním súhlasili.
Biskup assiský láskavé ich prijal, ale ich žiadosti vyhoveť nemohol. Podobne ani jeho kapitula. František neztratil ducha, odobral sa k opátovi otcov benediktínov na vrchu Subasio, predniesol mu svoju žiadosť. Opát po krátkej porade s ostatnými spolubratmi prepustil Františkovi a jeho družine kostolík „porciunkulou" menovaný a pozemok okolo neho. Len to si vymienil, aby tento kostolík bol prvým a hlavným medzi všetkými kostolmi, ktoré rád Františkov stavať bude.
František s radosťou prijal podmienku, poďakoval sa dobrotivým benediktínom a pospiechal domov, aby bratom svojim zvestovať mohol radostnú zprávu.
Títo nevýslovne sa potešili, že riadením Božím z dobrotivosti otcov benediktínov prišli k žiadanému kostolíku a pozemku, kde si útulok zamýšľali vystaviť. Všetci pospiechali do kostolíka, aby tam pred oltárom vyliali vďačné city srdca svojho. Keď sa zve-čerilo, František bratov svojich poslal domov, on však cez celú noc zostal vo svätyni. V noci mal nebeské zjavenie. V oslepujúcej žiare zjavil sa mu Kristus so svojou matkou a prehovoril k nemu, že sám ho chcel uviesť do užívania tej svätyne, ktorá je mu tak milá.
František rano sdelil bratom svojim toto vydenie, čomu sa oni nesmierne potešili a prisľúbili, že jakživ nezabudnú na tie dobrodenia, ktoré im láskavý Boh pri zakladaní rádu preukázal. Odtiaľ tá vrúcna úcta synov sv. Františka k prebi. Panne Márii, ktorej podivnú ochranu tak hojne na svojom ráde cítili. Sv. František považoval sa vojakom prebi. Matky Božej a všetkým svojim duchovným synom vštepoval do srdca útlu lásku k tejto nebeskej kráľovnej.
Akonáhle sa rozniesla zpráva po okolí Assisi, že synovia sv. Františka dostali kostolík „porciunkulou" menovaný, so všetkých strán hlásili sa zbožní ľudia a prosili prijatie do nového rádu. Sv. František múdro a opatrne si počínal pri prijímaní do svojho rádu. Len tých prijal, ktorí odhodlaní boli aj malomocných opatrovať. Ktorí pri tejto zkúške neobstáli, tých neprijal. Nezáležalo mu na tom, aby mal mnoho duchovných synov, ale takých, ktorí skutočne z povolania ho nasledujú.
Medzi prvými, čo sa k sv. Františkovi hlásili, bol istý Lev, pochádzajúci z Viterbo v Itálii. František ho veľmi miloval, prijal ho za svojho dôverníka, sdelil mu všetky aj najtajnejšie city svoje a pre jeho pokoru pomenoval ho „ovečkou Božou". Životopisci sv. Františka hovoria, že bol kňazom a spolu aj spovedníkom Františkovým. Zomrel na vysokom stupni dokonalosti a bol pochovaný v chráme sv. Františka v Assisi.
Druhý, čô si rúcho sv. Františka na seba obliekol, bol Rufinus, zo šľachtickej rodiny dei Scifi a príbuzní sv. Kláry, o ktorej ešte bude reč. Rufinus tiež sa tešil zvláštnej priazni Františkovej, ktorý sa o íiom takto vyslovil: Boh mi zjavil, že on je z najvernejších a najčistejších duší. Dlho bol vystavený rozličným pokušeniam, ale podrobil sa bezpodmienečne vôli Františkovej a pokušenia prestaly. Zomrel v chýre svätosti. Nazýva sa kvetom serafickým.
Medzi ostatnými vynikal svojou pokorou Masseo, tiež miláček Františkov. Viedol veľmi prísny život a najnižšie služby s najväčšou ochotou konal.
Juniper (jalovec) milý bol Františkovi pre svoju prostotu, čistotu a detinské smýšľanie; spomínajú sa ešte bratia Illuminát, Jakub, Augustín, Teobald a iní.
František usiloval sa všetkých týchto nových údov rádu svojho cvičiť v modlitbe, v rozjímaní, v pravej pokore, v sebazaprení, v troezlivosti, hlavne však v láske ku Bohu a bližnému. Ako dobrý vychovateľ vo všetkom on chcel im slúžiť dobrým príkladom. Preto niet divu, že všetci jeho duchovní synovia neobmedzenou dôverou sa chovali k nemu.

XII SV. FRANTIŠEK A JEHO BRATIA NA POLI VEREJNEJ ČINNOSTI.

Duchovná rodina sv. Františka utešene sa rozmáhala. Ustavičným prijímaním nových údov do rádu pomaly splňovalo sa videnie Františkovo, ktorého ho Boh účastným učinil, že jeho rodinu podivným spôsobom rozmnoží. A tak sa aj stalo. Toľko nových žiadateľov sa hlásilo so všetkých strán k sv. Františkovi, že tento nemohol ich ani prijať.
Pritom ani ich vnútorný, duševný život netrpel nijakej ujmy. Sv. František staral sa o to, aby jeho duchovní synovia neprestajne sa cvičili v kresťanskej dokonalosti a chystali sa na svoje povolanie, ktoré im aj pápež Innocent III. pri potvrdení rádu vytýčil, pracovať na spáse duší a obnoviť svet v duchu kresťanskom.
Toto veľmi ležalo na srdci Františkovom. Dve kratšie apoštolské cesty po okolí Assisi už bol so svojimi bratmi vykonal. Teraz rozmýšľal o tretej rozsiahlejšej ceste po celej Itálii, aby aj jeho duchovní synovia ako voľakedy Kristus a jeho apoštolovia najprv vo svojej užšej vlasti hlásali slovo Božie. Prichystal ich teda na cestu, dal im otcovské napomenutia, ako sa majú na ceste apoštolskej chovať, aby len slávu Božiu a spasenie duší hľadali, jednoduchým, srozumiteľným spôsobom kázali, všetky protivenstvá s apoštolskou trpezlivosťou znášali A po slyšaní omše sv. v chráme porciunkulovom v mene Božom rozpustil ich. On sám s kňazom Sylvestrom vydal sa na cestu do Toskánska, aby nebol daleko od Assisi, kde tiež "nechal niekoľko bratov.
O činnosti spoločníkov Františkových obšírnejšH zprávy nemáme, len o vykonanej ceste Františkovej dejepisci zmieňujú sa podrobnejšie.
Jeho jednoduché slová, preniknuté evanjelickou prostotou, podporované jeho pokorou, chudobou, trpezlivosťou zachvátily celé zástupy a prinášaly hojné ovocie. Kde sa František zjavil, tam tvár zeme sa zmenila: hriešnici dali sa na pokánie, hnevníci sa smierili, manželský život sa napravil, vlažní ľudia začali konať svoje náboženské povinnosti, kostoly sa naplnily a cirkevná kázeň sa obnovila. Ľuäia zahoreli túžbou po vyššej dokonalosti a ako Celano, prvý životopisec Františkov hovorí : „bohatí a chudobní, šľachtici a občania, ľudia učení a prostý ľud, kňazi a svetskí dostavovali sa k nemu a prosili ho, aby ich prijal do svojho rádu. A nikto z hodných žiadateľov nebol odmietnutý." Také skvelé výsledky malo Františkovo vystúpenie. Slová jeho na úrodnú pôdu padaly a hojné ovocie prinášaly.
Aký mocný vplyv malo vystúpenie Františkovo i na rozvášnené mysli pobúreného ľudu, najjasnejšie nám ukazuje utíšenie sociálneho hnutia v Assisi. V v. r. 1210. bohatou triedou utlačený robotnícky ľud assiský povstal proti svojim utlačovateľom. Bolo by to zaiste došlo ku krvavým srážkam, ktorých následky boly by bývalý nedohľadné. František ako prostredkovateľ stál si na čelo zúboženého ľudu, v mene jeho začal vyjednávať so zamestnávateľmi, títo popustili, a medzi dvoma stránkami prišlo k dohodnutiu. I boháči i robotnícky ľud boli zato Františkovi povďační. I v našich časoch by sa dalo podobným srážkam vyhnúť, keby sa ľudia vedeli na oboch stranách mierniť, keby uznali spravodlivé požiadavky protivnej stránky a obapolne boli vedení duchom kresťanskej spravodlivosti a lásky. Sv. .František podal nám skvelý príklad, že i takzvané sociálné otázky dajú sa pokojnou cestou riešiť, a že predstavitelia cirkvi, kňazi v prvom rade sú povolaní, aby na zahladení protiv medzi spoločenskými triedami blahodarne účinkovali.
František na svojej apoštolskej ceste s kňazom Sylvestrom prešiel cez celé Toskánsko, zavítal do Perugie, kde prijal medzi svojich duchovných synov jedného zbožného mladíka z vysokého rodu a pre jeho pokoru dal mu meno: Humilis, (pokorný). Tento potom v chýre svätosti skončil život svoj. Podobne i v Kortone sa pridružilo k nemu niekoľko horlivých mladíkov, medzi ktorými hlavne brat Guido vynikal svojou zbožnosťou, čistotou a láskou k chudobným. Pred prijatím do rádu tiež musel celý svoj majetok rozdať chudobným, čo on s najväčšou ochotou učinil.
V meste Arezzo vykorenil nesvár medzi obyvateľstvom a zaviedol úplný pokoj. Uzdravil tu aj jedného človeka na celom tele zmrzačeného, začo celé mesto ako svätého ho ctilo. On však práve preto, aby mohol ľudskej sláve vyhnúť, opustil mesto a pobieral sa do Florencie. Na ceste stavil sa i v Gangheretti, kde bol slávnostne prijatý. Založil tu aj kláštor svojho rádu, kde sa pre svoju chorľavosť i niekoľko dní zdržoval. Vo Florencii ubytoval sa u malomocných, ktorých k trpezlivosti napomínal a ako milosrdný samaritán s najväčšou láskavosťou opatroval. Keď sa rozniesol chýr po meste o jeho príchode, so všetkých strán húfne sa hrnuli k nemu ľudia, chcejúc počuť z úst jeho slovo Božie. Tu traja sa hlásili medzi jeho duchovných synov.
Opustiac Florenciu, navštívil Pisu, Sienu, Sarteano a iné mestá. V Sarteano pre krutú zimu niekoľko týždňov strávil v tuhej samote za mestom, v chudobnej chatrči, ktorú si so svojimi novoprijatými bratmi sám vystavil. Medzi ľud málokedy vychádzal, výlučne modlitbe, rozjímaniu a výučbe novoprijatých synov sa venujúc. Keď nastúpilo ľavnejšie počasie, opustil Sarteano a cez Chiusi, Spoleto, Foligno a iné mestá, kde podobne s veľkým výsledkom kázal, po ročnej vzdialenosti vrátil sa medzi svojich duchovných synov do Assisi. Mešťania assiskí tento raz slávnostne ho privítali, lebo chýr o jeho blahodarnom účinkovaní po Toskánsku prišiel až do Assisi.
Tak sa menia časy a s nimi aj srnýšľanie ľudí. Voľakedy obyvatelia assiskí posmechmi, urážkami, surovými nadávkami obsypali chudobného Františka, za pošetilca ho považovali, rozpustilá mládež kamením hádzala po ňom, a včuľ, keď sa vrátil so svojej úspešnej apoštolskej cesty domov, kvetinami, ratolesťami, radostnou hozannou vítali najchudobnejšieho ale najslávnejšieho svojho rodáka. Pomaly i ostatní duchovní synovia sv. Františka vrátili sa do Assisi a dávali počet zo svojch úspechov. Srdce Františkovo jasalo radosťou počujúc z úst svojich duchovných synov, ako požehnal Boh ich apoštolskú prácu, koľko hriešnikov sa obrátilo a koľko nových údov sa prihlásilo .do rádu. Len Bernard Quintavallský musel so svojím spoločníkom z počiatku mnoho trpieť v Bologni. Nezbedná mládež a pouličná luza blatom, kamením hádzala po nich a surovými urážkami ich obsypávala Bernard však nedal sa týmto prijatím odstrašiť, všetko trpezlive znášal, do klina si sbieral kamenie a blato, čo sa na neho so všetkých strán sypalo.
Táto nesmierna trpezlivosť účinkovala Jedného dňa pristúpil k nemu istý učený a v meste Bologni známy právnik, vypytoval sa na nový rád, a keď ho Bernard o všetkom poučil, účel rádu mu vysvetlil, vzal Bernarda a jeho spoločníka pod svoju ochranu a poskytnul im pohostinstvo vo svojom dome. Vidiac toto mešťania bolongskí, aj oni zmenili svoje srnýšľanie odložili odpor k Bernardovi a jeho spoločníkovi, hromadne chodili na jeho kázne a keď sa úplne presvedčili o ich čistých a vznešených úmysloch, o ich svätom živote, zasypali ich prejavmi najúprimnejšej lásky a úcty. Bernard chcejúc vyhnúť týmto oslavám opustil mesto a vrátil sa do Assisi. Sv. František onedlho i v Bologni musel nový kláštor založiť, toľko ľudí sa hlásilo do nového rádu. A to všetko spôsobila pokora, trpezlivosť Bernardova, prvého žiaka sv. Františka.

XIII ZALOŽENIE DRUHÉHO RÁDU.

Božská prozreteľnosť vyvolila si sv. Františka, aby bol zakladateľom nového rádu i pre ženské, veď tieto práve tak sú povolané k vyššej dokonalosti dľa rád evanjelických, ako mužskí.
V Assisi za doby s v. Františka žili bohatí a vážení manželia: Favorano Scifi-Fiumi a Hortulana. Hlavne pani bola veľmi pobožná a k chudobným neobyčajne štedrá. Mali tri dcéry: Kláru, Anežku a Blaženu (Beátrix). Najstaršia Klára od útleho veku svojho pod vplyvom výchovy matky svojej zvláštnu úlohu nachádzala v modlitbe, v rozličných pobožnostiach; viedla utiahnutý život, svetské rozkoši ju netešily, jedine Bohu a prebi. Matke Božej sa chcela ľúbiť. Keď dospela, rodičia chceli, aby sa vydala, lebo pýtačov mala mnoho, ona však Krista si vyvolila za svojho ženícha a k vôli tomuto vo večnom panenstve chcela žiť.
V r. 1212. sv. František v Assisi sa zdržoval a v kaplnke sv. Juraja kázaval. Medzi jeho posluháčmi vždy bola i Klára a kázne sv. Františka vždy hlboko ju dojaly. Nastala v jej srdci túžba podobným spôsobom slúžiť Bohu ako František.
Raz v sprievode svojej staršej priateľkyne vyhľadala Františka v chráme porciunkulovom a vyliala pred ním najtajnejšie city a túžby srdca svojho : slúžiť v chudobe, v čistote ako František nebeskému ženíchovi Kristovi. Sv. František schválil jej úmysel, upozornil ju však na ťažkosti, ktoré prv musí premôcť, kým svoj úmysel prevedie. Dobre vedel, že hlavne Klárin otec nebude chcieť privoliť k tomuto vážnemu kroku.
Konečne po dlhých úvahách a s privolením biskupa assiského, ktorý tiež sa presvedčil o povolaní Klárinom k reholníckemu životu, dal jej tú radu, aby v noci po kvetnej nedele tajne opustila rodičovský dom a prišla do chrámu porciunkulového.
Klára s radosťou prijala túto radu. Doba do noci po kvetnej nedele zdala sa jej byť pridlhou. No predsa vyčkala. Na kvetnú nedeľu rano ešte prítomná bola na posviacke palmových ratolestí, v noci na pondelok však v sprievode niekoľko dôverných žien potichu opustila rodičovský dom a pospiechala do chrámu porciunkulového. Sv. František so svojimi bratmi už ju tu čakal Všetci držali horiace sviece v rukách. Klára kľakla na najnižší stupeň oltára, František prehovoril" k nej niekoľko dojímavých slov, aby si dobre rozvážila, čo zamýšľa učiniť a jestli je to jej pevná vôľa, .aby zostala vernou k svojmu nebeskému ženíchovi. Potom vzal do rúk nožnice a odstrihol jej krásné, dlhé vlasy. Bolo to znakom, že sa zrieka sveta a jeho márností. Potom podal jej popolavé rúcho, aké on a jeho duchovní synovia nosili, ktoré si ona obliekla a povrazom k telu pripevnila. Na hlavu jej sv. František položil hustý závoj. Nato Klára složila do rúk Františkových slávnostne obvyklé sľuby, a obrady boly skončené. Sv. František zaviedol potom novú nevestu Kristovu do kláštora pannien rádu sv. •Benedikta, kde mala zostať, kým sa Boh nepostará o nové prístrešie. Podivné je, že zasa synovia sv. Benedikta to boli, ktorí ako sv. Františkovi, tak i prvej jeho duchovnej dcére poskytli prvý útulok. Odtiaľ tá úcta, tá povďačnosf, ktorou sa rád sv. Františka stále chová k otcom rádu sv. Benedikta.
Ako voľakedy František, tak i Klára musela podstúpiť zkúšku utrpenia, aby ako zlato v ohni býva očistené, tak i ona ohňom utrpenia dokázala vernosť k svojmu nebeskému ženíchovi.
Na druhý deň rano v dome Kláriných rodičov nastal veľký poplach. Nastrašení rodičia hľadali ju na všetky strany, vypytovali sa sluziek, kam sa podela, konečne jedna slúžka prezradila, že odišla k sv. Františkovi, aby v chudobe mohla slúžiť Pánu Bohu. Hnev otcov neznal hraníc. Ako divoký lev bežai do chrámu porciunkulového a osopil sa na ponížených bratov, kam skryli jeho dcéru. František ako anjel pokoja snažil sa utíšiť rozzúreného otca, keď to však nič neosožilo, sdelil mu úprimne, kde sa skrýva jeho dcéra.
Klárin otec hneď bežal do kláštora, kde sa ona zdržovala ale marné boly všetky jeho prosby, vyhrážky, : Klára určite sa vyslovila, že do domu rodičovského viac sa nevráti. Otec chcel ju násilne odviesť, ona však chytila sa oltára, strhla s hlavy závoj, ukázala otcovi ostrihanú hlavu, že ona je Kristu Ježišovi zasvätená a od neho sa neodchýli. Klárin otec neopovážil sa v chráme násilia použiť, s hanbou sa vrátil domov.
František tešil sa víťazstvu Klárinmu a aby mohia bezpečnejšie slúžiť Bohu, odviedol ju do iného kláštora medzi múrami mesta Assisi.
Po dvoch týždňoch Klárin príklad nasledovala jej štrnásť ročná sestra Anežka. Jedného dňa tiež tajne ; uprchla z domu rodičovského a prišla ku Kláre, že aj ona chce jedine Krisíu Ježišovi slúžiť. Klára sa j tomu nesmierne potešila a vrúcne ďakovala Bohu, že j aj jej sestru povolal na cestu vyššej dokonalosti.
Bol-li otec Klárin rozzlobený nad útekom svojej j najstaršej dcéry, môžeme si predstaviť vzteklosť jeho nad skutkom druhej dcéry Anežky. Svolal všetkých svojich príbuzných a zaumienil si, že stoj čo stoj, dcéru svoju nazpät privedie. Vrútili sa do kláštora a ked Anežka dobrovoľne nechcela sa vrátiť, chytili ju za vlasy a tak ju vliekli z kláštora von. Tu však sám Boh zakročil podivným spôsobom. Anežka zrazu takou fažkou sa stala, že tí, čo ju niesli, nevládli ju ďalej niesť. Museli ju pustiť na zem. Strýc Anežkin chytil meč a chcel ju prebodnúť. Rameno mu však zrazu strnulo a meč vypadol mu z ruky. Všetci prítomní videli v tom ruku Božiu, naplnil ich strach a rýchle sa vzdialili, odkiaľ prišli. Klára zaniesla svoju polozamdlenú sestru do kláštora, tešila sa a ďakovala Bohu, že takým zázračným spôsobom vyslobodil Anežku z moci jej ukrutných prenasledovateľov.
Boh onedlho ukázal, že nie je mu milé, keď sa rodičia protivia povolaniu svojich dietok. Boh každého volá ku nejakému stavu a rodičia vystavia sa trestu Božiemu, kladú-li dietkam svojim prekážky, keď tieto chcú sledovať hlas svedomia svojho.
Sv. František po tejto udalosti odobral sa zasa k otcom sv. Benedikta a prosil ich, aby jako jemu darovali chrám porciunkulový, tak prepustili chrám sv. Damiána pre založený druhý rád. Prosba jeho bola vyslyšaná, na čo on pri tomto kostolíku z milodarov pobožných veriacich vystavil skromný príbytok pre svoje duchovné dcéry. Klára a Anežka prešly do tohoto nového kláštora a oddäiy sa anjelskému životu. Ich vznešený príklad nezostal bez účinku na zbožné ženské pohlavie. Čo chvíľa z mesta Assisi a jeho okolia toľko pannien sa hlásilo a prosilo o prijatie, aj z vysokých, šľachtických rodín, že nebolo pre nich miesta. Sv. František napísal im stanovy, dľa ktorých majú žiť a pobožnosti svoje konať a Kláru ustanovil za predstavenú. Preto tento druhý rád sv. Františka volá 'sa i rádom Klarissiek od prvej predstavenej sv. Kláry. Táto dožila sa tej radosti, že i tretia jej sestra Blažena, ba po náhlej smrti otcovej i jej matka Hortulána uchílily sa do tohoto kláštora a spoločne dakovaly Bohu, že ich skrze sv. Františka k tomuto životu povolal.
Tieto reholnice okrem modlitby a nábožného rozjímania i ručnými prácami sa zaoberaly, zhotovovaly kostolné a bohoslužobné rúcha, ba opatrovaly aj malomocných. Pritom konaly hrdinské skutky sebamŕtvenia, cvičily sa vo všetkých ctnostiach kresťanských, v čom Klára, ktorú si ako dobrú matku všetky ctily, dávala im najlepší príklad.
Zbožné panny druhého rádu sv. Františka znamenité služby preukázaly aj obyvateľom mesta Assisi. V r. 1239. vojvodca nemeckého cisára Bedricha II. veľkým vojskom obliehal mesto, ktoré chcelo vytrvat vo vernosti k pápežovi. Mešťania dlhým obliehaním a hladom umorení neboli už v stave časté útoky na mesto odraziť. Očakávali už to najhoršie. Vtedy Klára svolala svoje sestry a hovorila im: „Mesto dáva nám každodenný chlieb, nespravodlivé by teda bolo, keby sme ho dľa našich síl nepodporovaly." Na to všetky kľakly si pred svätostánkom, a modlily sa za zachránenie mesta. Na druhý deň mestská posádka urobila útok na nepriateľa, ktorého taký strach pojal, že o zlomkrk dal sa do úteku a mesto bolo zachránené.
O niekoľko rokov neskoršie zasa saracénski žoldnieri toho cisára napadli mesto a divokí vojaci dobýjali už aj kláštor týchto pobožných sestár, ktoré vo veľkých úzkostiach sa nachádzaly. Vo chvíli najväčšieho nebezpečia Klára shromaždila sestry svoje zasa pred oltárom, kde sa vrúcne modlily, pofom vzala do rúk monštranciu s prevelebnou Sviatosťou oltárnou, vyšla s ňou z chrámu pred nepriateľa a tam ju vysoko vytýčila. Vojaci vidiac tento neobyčajný zjav, náramne sa naľakali, a v divokom úteku hľadali útočište. Mesto Assisi modlitbou Klárinou a jej duchovných sestár bolo zachránené. Hľa, účinok modlitby vskutku pobožných, v Boha silne dôverujúcich duší. Nech nehovorí nikto, že reholníci a reholnice nekonajú nijakej pre svet užitočnej práce.
Klára 41 rokov bola predstavenou druhého rádu, ktorý sa za tento čas utešene rozkvitol. Pápež Innocent III. ho potvrdil a výsadami ozdobil. Kláštor v Assisi čo skoro malým sa ukázal, treba bolo na všetky strany nové kláštory zakladať, toľko pannien zo všetkých stavov sa hlásilo do nového rádu.
Klára zomrela smrťou svätých v r. 1253. Celý jej život bol prípravou na dobrú smrť, preto keď táto blažená hodina pre ňu prichádzala, upadla do vytrženia, videla Krista vo veľkej sláve k sebe prichádzať a pred reholnicou, ktorá ju opatrovala, hlasité zvolala: Hľa, milá sestro, pohľadní na kráľa nebeského, jak na mňa hľadí a prívetive mi kynie. Keď zomrela, jedna kláštornica videla, že prebl. Panna Maria na čele zástupov vyvolených prišla jej duši v ústrety a odprevadila ju ku hostine Baránkovej. Pápež Alexander IV. už po dvoch rokoch vyhlásil ju za svätú (1259).

XIV ZNOVU VO VINICI PÁNOVEJ.

V r. 1212. sv. Františka trápila pochybnosť, či ho Boh povolal k životu čisto rozjímavému alebo k úradu kazateľskému. On vo svojej pokore úplne sa chcel podriadiť vôli Božej. A pomocou modlitby Klárinej taktiež kňaza Sylvestra presvedčil sa, že ho Boh povolal .k úracÄi kazateľskému, preto znova vydal sa na apoštolskú cestu, aby mohol pracovať na spáse duší.
Pobieral sa s dvoma bratmi špoletským údolím k mestu Rieti. Neďaleko tohoto mesta spatril hajno rôznych vtákov, ktorí veselo okolo neho poletovali a štebotali. Františkovi prišla myšlienka, že i títo vtáci sú stvorením Božím, ktorí oslavujú Boha, sú jeho bratmi a sestrami, že aj im bude hlásať slovo Božie. Rozkázal im, aby sa usadili a slyšali, čo im bude kázať. A vtáci poslúchali, ani jedon sa nepohnul, kým im František o láske, o dobrote Božej ku každému stvoreniu kázal. Potom sa rozpŕchli a ďalej chválili Boha svojím štebotavým hlasom. Príklad teuto zahanbuje mnohých ľudí, ktorí vyhýbajú slovu Božiemu.
Ďalej idúc prišiel do mesta Bevagny, kde v mene Božom uzdravil dievku od narodenia slepú. V meste Alviano na námestí chcel kázať shromaždenému ľudu. Jaknáhle otvoril ústa, celý zástup umíknul a s napnutou pozornosťou ho počúval. Lastovičky však, ktoré nad ním poleťovaly, rušily ho v kázaní svojím štebotom, František obrátil sa k nim a v mene Božom ich vyzval, aby umĺkly. A k veľkému úžasu poslucháčov hneď nastalo ticho. Všetci prítomní chválili Boha, a hrnuli s k Františkovi, aby sa aspoň jeho rúcha dotknúť mohli, lebo za svätého ho považovali Takéto a podobné podivné udalosti rozprávajú stredoveké legendy o sv. Františkovi. Mnohí ľudia v našej dobe snáď sa len usmejú, keď toto čítať budú, no nezabúdajme, že väčším zázrakom je celý kajúci život Františkov, než jeho zázračná moc. A kto nechce, nemôže veriť týmto podivným udalostiam, nech aspoň nasleduje Františka na ceste dokonalosti a sebazaprenia.
Počas tejto missijnej cesty sv. František zahorel túžbou, ísť na východné kraje, pohanom hlásať slovo Božie a jestli by to bola vôľa Božia, zomrieť mučeníckou smrťou. Vrátil sa do svojho porciunkulového chrámu, svolal bratov na poradu, sdelil im svoj úmysel, ustanovil im miesto seba námestného predstaveného, odobral sa od nich a s privolením pápežovým vysadol na loď, ktorá ho mala odviesť na východ.
Sotva odplula loď z prístavu, strhla sa búrka, ktorá zahnala plachtovú loď miesto Východu ku brehom dalmatinským. František bol nútený vrátiť sa na druhej lodi zpät do Ankony. Považujúc to za pokvn Boží, aby v Itálii hlásal slovo Božie, oddal sa tu apoštolskej činnosti. Táto cesta bola víťazným pochodom Františkovým. Kde sa zjavil, ľudia hrnuli sa za nim a každý blahoslaveným sa cítil, kto sa mohol rúcha jeho dotknúť. Verný sluha Boží odmietol od seba všetku slávu ľudskú, všetko výlučne Bohu pripisujúc. Keď nastala zima, vrátil sa do Assisi. Tu duchovenstvo a ľud pripravilo mu slávnostné uvítanie čomu sa František neprotivil, veď i ponížený Spasiteľ pri vchode do Jeruzalema dovolil, aby ho Hozannou vítali. Keď sa jedon z bratov jeho nad tým pohoršil pokorný František láskavo mu odpovedal: Ani mi na myseľ neprijde, aby som to na seba vzťahoval, všetka sláva patrí Bohu, a dobrému ľudu prispeje to k duševnému spaseniu, keď ctí Boha v najmenšom tvore.
V Assisi onemocnel, upadol do horúčky. Biskup dal ho preniesť do svojho paláca a tam skrze svojho lekára liečiť. Ačkoľvek Františkovi nemilé to bolo, nechcel však biskupa uraziť a požíval jeho pohostinstvo. Nemôc príkladnou trpezlivosťou znášal nazývajiíc horúčku, ktorou ho Boh navštívil, sestrou svojou. Keď ozdravel, zasa sa pohyboval po okolí assiskom, všade blahodarne účinkujúc. Styridsaťdenný pôst strávil na malom ostrovku uprostred jazera trazimenského, pri prísnom pôste a sebamŕtvení, len k veľkonočným sviatkom sa viátil medzi bratov svojich.
Po zadržaný svätodušnej kapituly (porady) vybral sa na cestu do ďalekého Marokka v Afrike, aby miesto východu tam mohol obsiahnuť palmu mučeníctva. S bratom Bernardom šťastlivé sa dostal do Španielska, tu však znova ochorel, tak že nemohol v ceste svojej do Afriky pokračovať. Videl v tom vôľu Božiu, že koruna mučenícka nie je mu dopriata. Miesto toho navštívil svetochýrné pútnické miesto v Španielsku: hrob sv. Jakuba apoštola v Compostelle, potom cez južnú Franciu vrátil sa do Itálie, po ceste všade horlivé hlásajúc slovo Božie, častokrát s podivným výsledkom. V meste Bologne na žiadosť bratov svojich, ktorí tam blahodarne účinkovali, a na prosbu obyvateľstva dlhší čas sa zdržoval, povzbudzujúc veriacich, ako majú kráčať po ceste, ktorá vedie k spaseniu.
Keď prišiel do mesta Imoly, jako inde, tak i tu žiadal dovolenie od biskupa, aby mohol v chráme kázať Biskup nechcel mu to dovoliť, že nepotrebuje jeho pomoci. František bez slova odišiel, po krátkej chvíle však vrátil sa znova opakujúc svoju prosbu. Biskup osopil sa naňho, že prečo ho druhýraz obťažuje. Pane môj, vyženie-li otec syna svojho dvermi, vratt sa syn oknom alebo iným vchodom domov." To popomohlo, biskup bol odzbrojený, objal Františka a dovolil mu a jeho bratom kázať po celej imolskej dieceze.
Konečne na začiatku r. 1215. prišiel do Assisi, kde sa veľmi potešil vidiac, že duchovní jeho synovia na započatej ceste neochabli a počet nových veľmi sa rozmnožil. Hlásili sa do jeho rádu i vysokoučení ľudia, ako Tomáš z Celano, pozdejší prvý životopisec Františkov a iní. František prijal ich všetkých a pre ich vzdelanosť vysoko si ich vážil. Nie menšiu radosť spôsobila Františkovi zpráva, že otcovia sv. Benedikta 'jeho rádu darovali malebnú pústovňu neďaleko od Assisi ležiacu a Carcermi (žalármi) nazývanú. František s povďačnosťou prijal tento dar a častokrát tam vychádzal, aby v tejto samote svetským hlukom nerušený jedine s Bohom obcovať mohol.
Taktiež pobožný gróf Orlando z Chiusi daroval duchovným synom sv. Františka strmú horu Averno, kde na prosbu Františkovu vystavil im aj chudobnu chatrč. Na tejto skalnatej hore sv. František chcel vykonať štyridsaťdenný pôsť ku cti sv. Michala archanjela od 15. augusta do 29. septembra. Vybral sa tam v sprievode niekoľko svojich bratov a keď tam dorazili, navštívil ich tam aj pobožný gróf Orlando. František poďakoval sa mu za veľkodušný dar, nabídnutého pohostinstva však neprijal. Započal štyridsaťdenný pôst, počas ktorého okrem svojho spovedníka brata Leva s nikým sa nerozprával, pokrmu málo požíval, telo svoje trýznil a dušu svoju nebeskými milosťami obohacoval. Po sviatku sv. Michala archanjela skončiac pôst odobral sa na IV. všeobecný snem lateránsky do Ríma.

XV NA IV. VŠEOBECNOM SNEME LATERÁNSKOM.

Pápež Innocent III. v r. 1215. svolal všeobecný cirkevný snem, aby sa s biskupmi, opátmi a kresťanskými panovníkmi poradil o výprave na svätú zem a o všeobecných cirkevných záležitostiach. Na tento snem dostavil sa aj sv. František. Pryá cesta jeho viedla ku hrobom sv. apoštolov Petra a Pavla, kde sa dlho a vrúcne modlil. Potom odobral sa k svojmu dobrodincovi kardinálovi Jánovi z Colonny, ktorý ho srdečne prijal a veľmi sa potešil zpráve, ktorú mu František podal. Všemožne chcel nakloniť Františka, aby sa dal vysvätiť za .kňaza, čo však pokorný František rozhodne odmietol. Nedržal sa hodným, aby bol na dôstojnosť kňazskú povýšený.
Podivným riadením Božím sa stalo, že do Rímu prišiel a s Františkom sa obznámil druhý veľký zakladateľ nového rádu sv. Dominik. Na čo sa podujal František v Itálii, to isté činil Dominik v Južnom-Francúzsku, bez toho, že by o sebe vzájomne boli vedeli. Sv. Dominik založil svoj rád tým účelom, aby zdarné mohol bojovať proti bludárom toho času, ktorí odvolávajúc sa na chudobu cirkvi v prvých stoletiach vystupovali nielen proti majetkom cirkevným, ale vôbec proti katolíckemu učeniu, proti stavu kňazskému a proti sviatostiam. Sv. Dominik nahliadol, že proti týmto bludom len tak možno úspešne vystúpiť, keď sa najdú apoštolskí mužovia, ktorí v chudobe, pokore, v čistote budú žiť a nielen slovom, ale i príkladom svojim budú kázať. To dalo podnet k založeniu rádu kazateľského sv. Dominika, ktorý s tým účelom prišiel na IV. snem lateranský do Rímu, aby si vyprosil potvrdenie rádu svojho, čo ea i stalo. Ačkoľvek snem cirkevný vyniesol uzavretie, že nové rády nemajú sa zakladať, vyslovil sa však určite, že toto nevzťahuje sa ani na rád Bratov menších, (Františkových) ani na novozaložený rád Dominikov. Týmto výnosom obidva rády aj cirkevným snemom boly schválené, čo nemalou radosťou naplnilo i Františka i Dominika.
Blažené boly to hodiny, čo títo dvaja svätí mužovia v dôvernom rozhovore v Ríme strávili, a dojímavé bolo to lúčenie, keď sa rozchádzali, aby každý šiel po svojom povolaní. To srdečné priateľstvo, ktoré sv. František a Dominik v Ríme medzi sebou uzavreli, tivá aj medzí ich duchovnými synami. Považujú sa za bratské rády a vzájomne sa napomáhajú.
Po zakľúčení cirkevného snemu František ešte za istý čas zostal v Ríme, kde jeho nadšené kázanie prinášalo hojné ovocie. Aj noví údovia sa hlásili do rádu jeho. Žila v Ríme vtedy istá bohabojná a veľmi bohatá pani z rodu Frangepánovcov, ktorá slyšiac nadšené kázne sv. Františka, zvláštnou úctou sa chovala k nemu, ponúkla mu svoj pohostinný dom, ba pozdejšie odkúpila od rádu sv. Benedikta i menší dom, aby si František aj v Ríme kláštor založiť mohol. Za toto dobrodenie František cez celý život svoj bol povďačný spomenutej nábožnej panej.
Z Ríma vracajúc sa do Assisi, šiel cez Toscanellu, Sarteono, Perugiu. Tu sa dozvedel, že pápež Innocent III. leží chorý a jeho dobrodinec kardinál Ján zomrel. Hlboko zarmútený pobieral sa do Assisi, kde zadržal obvyklú svätodušnú kapitulu. Tu ich stihla smutná zprávŕ, že pápež Innocent III. v Perugii skutočne zomrel. Všetci duchovní synovia sv. Františka úprimne trúchlili za ním, lebo ztratili v ňom veľkého svojho dobrodinca. Avšak nástupca Innocentov, Honorius III. s podobnou dobroprajnosťou sa choval ku chudobným synom sv. Františka ako jeho predchodca.

XVI ODPUSTKY PORCIUNKULOVÉ.

Po zadržaní svätodušnej kapituly František rozposlal duchovných synov svojich na všetky strany sveta, on však zostal doma vo svojej maľunkej komôrke, kde pred krížom ukrižovaného Spasiteľa sa modlieval za obrátenie hriešnikov a odpustenie hriechov. Je to podivný zjav v živote sv. Františka, že v modlitbách svojich neustále myslel na hriešnikov, za tých sa najradšie modlil a kajúcné skutky obetoval.
Keď sa za letného času r. 1216. v noci takto modlil, zrazu počul istý vnútorný hlas, aby šiel do chrámu porciunkulového, lebo ho tam očakáva Kristus Ježiš so svojou nebeskou matkou a s celým zástupom anjelským. František hneď v nočnom tichu pospiechal do kostolíka, kde nevysloviteľne krásneho zjavu bol svedkom. Na oltári v nebeskej žiare stál Kristus Ježiš, na pravici jeho Matka a vôkol veľký zástup anjelov. František padol na kolená a hlboko sa klaňal Kristu Ježišovi, ktorý, ráčil sa mu zjaviť. Na to božský Spasiteľ takto oslovil Františka: „Znám tvoju a tvojich bratov horlivosť za spásu duší, preto žiadaj si za odmenu nejakú milosť."
František za nejaký čas nevedel ani odpovedať, ako by bol býval smyslov zbavený, potom sa predsa vzpamätal a pokorne odpovedal: „Trikrát svätý Bože, keďže ja, biedny človek prach a popol zeme, našiel som pred tebou milosť, vrúcne Ťa prosím, aby všetci, ktorí tento kostolik navštívia, zo svojich hriechov sa vyspovedajú a pokánie za ne učinia, účastní boli plnomocných odpustkov." Potom obrátiac sa k Márii, aj tú prosil, aby sa za jeho prosbu u Syna svojho primlúvala.
Na to božský Spasiteľ mu odpovedal: Tvoja prosba je vyslyšaná, iď k môjmu námestníkovi na zemi, k Honoriusovi III. a požiadaj ho menom mojím, aby tieto odpustky potvrdil."
V tom okamihu nebeské zjavenie zmizlo.
O koľko šľachetnejšie smýšľal sv. František, než kráľ Salamon v starom Zákone. Tomu tiež sa zjavil Boh a pýtal sa ho, čo si žiada od neho. Salamon žiadal si múdrosť, aby mohol ľud svoj spravodlivé súdiť. A keď Bohu všemohúcemu i táto prosba sa ľúbila, o koľko musela byť mu milejšia prosba Františkova, ktorý pre seba vôbec .nič, ale všetko len pre pokolenie ľudské, pre úbohých hriešnikov si žiadal. Preto Boh jeho žiadosť tiež vyslyšal.
Niektorí z duchovných synov Františkových tiež boli svedkami tohoto nebeského zjavenia, ale František uložil im najprísnejšie mlčanie, kým cirkev nerozhodne.
František hneď skoro rano vybral sa do Perugie, kde sa vtedy pápež Honorius III. zdržoval a prosil ho o povolenie odpustkov, prednesúc mu všetko, čo sa s ním v chráme porciunkulovom stalo. Pápež udelil mu ústne žiadané plnomocné odpustky, pre odpor kardinálov však obmedzil ich na jedon deň v roku, ktorý bližšie neurčil.
František poďakoval sa pápežovi za udelenie odpustkov, a pobieral sa preč. Pápež udivený volal naňho: Kam pospiechaš, prostý človeče, veď nemáš písomného dôkazu o udelení odpustkov. Na to František : Svätý otče, vaše slovo mi úplne postačí; Panna Maria a anjeli budú svedkami výroku Kristovho. Nežiadam písomného potvrdenia, Boh sám dokáže, že je to dielo jeho.
A tak sa aj stalo. Deň plnomocných odpustkov nebol od pápeža ustálený. Tu znova zakročil Boh, aby ukázal, že dielo pochádza od neho. V mesiaci januári r. 1217. František proti pokúšaniam diablovým tak sa bránil, že v krutej zimnej dobe v noci svliekol so seba rúcha, vybehol zo svojej celly (izbičky) von, hodil sa do sňahu a medzi tŕnie, tak že celé telo mal dokrvavené Tu zrazu nebeská žiara osvietila celý kraj a na tŕňových kríčkoch zjavily sa červené a biele. v ruže Spolu počul hlas nebeských anjelov, ktorí ho do porciunkulového kostola volali. František prv než išiel do kostola, utrhol si 12 červených a 12 bielych ruží, potom pospiechal do kostolíka. Tak sa mu zdalo, ako keby skvelým bielym rúchom bol odený a cesta, po ktorej kráčal, drahými kobercami bola krytá.
V kostolíku opakovalo sa predošlé zjavenie v oslepujúcej žiare. Na prosbu Františkovu božský Spasiteľ ustálil dobu k získaniu plnomocných odpustkov v porciunkulovom chráme a síce od nešporov prvého dňa augusta až do nešporov nasledujúceho dňa. Spolu rozkázal Františkovi, aby šiel do Ríma a oznámil to pápežovi.
František zavčas rána vybral sa na cestu do Ríma, vzal so sebou troch duchovných synov, ktorí náhodou tiež boli svedkami nebeského zjavenia a šesť ruží: tri biele, tri červené, ako dôkaz skutočného zjavenia Krista Ježiša. Pápež vidiac v krutej zimnej dobe kvetúce ruže, nepochyboval v pravdivosti nebeského videnia, udelil odpustky na žiadaný deň a súčasne oznámil to susedným biskupom.
Na spomenutú dobu nepriehľadný zástup ľudí sa hrnul do Assisi; prišli všetci okolití biskupi; po slávnostnej vysviacke chrámu porciunkulového sv. František pod holým nebom nadšenú reč mal k ľudu a oznámil mu udelené odpustky. Na to ľud hrnul sa do chrámu porciunkulového, aby mohol byť účastný milosti plnomocných odpustkov. Ako sa tešil sv. František a jeho synovia, vidiac svoju skromnú svätyňku tak oslávenú. A to sa opakovalo každý rok, lebo odpustky udelené boly pre všetké časy. Nielen horlivý pospolitý ľud, ale i biskupi, panovníci, ba i pápeži prichádzali do skromného kostolíka porciunkulového, aby dušu svoju obohatili milosťami plnomocných odpustkov.
Tieto odpustky z počiatku len chrámu porciunkulovému boly udelené, neskoršie však pápeži ako Rehor XV., Urban VIII., Klement X. rozšírili ich na všetky chrámy rádu sv. Františka. Pápež Innocent XI. dovolil, že veriaci tieto odpustky aj za duše v očistci obetovať môžu.
Podmienky k obsiahnutiu týchto odpustkov sú, aby sme sa skrúšene vyspovedali, k sv. prijímaniu pristúpili, v spomenutý čas,1 to jest od 12-ej hodiny poludnia 1. augusta do polnoci 2. augusta (36 hodín) niektorý chrám rádu sv. Františka navštívili a tam na úmysel sv. otca za obyčajné potreby sv. cirkvi: za svornosť kresťanských kniežat, za vykorenenie bludných učení a za povýšenie svätej matky cirkvi aspoň päť Otčenášov, Zdravasov sa pomodlili.
Cirkev sv.. nás učí, že pri svätej spovedi odpúšťajú sa nám len hriechy a jedna čiastka zaslúženej pokuty. Aby sme spravedlnosti Božej úplne zadosť učinili, musíme po vybavenej spovedi skutky pokánia konať. Cirkev však aj tu nám je na pomoci: pomáha nám zo spoločného t kladu nekonečných zásluh Kristových, prebi. Panny Márie .a ostatných svätých. Buďme za to Cirkvi svätej povďační a usilujme sa čím viac odpustkov pre seba, alebo pre duše v očistci získať. Zvlášte plnomocné odpustky porciunkulové si vysoko ceňme a keď len môžeme, nezameškajme 2. augusta v niektorom chráme rádu sv. Františka sa ich účastnými stať. Je to tá najväčšia milosť, čo sv. František |bd Boha všemohúceho pre hriešné pokolenie ľudské vyprosil.

XVII SRIADENIE RÁDU SV. FRANTIŠKA.

V rokoch 1216—1218. sv. František najviac v Assisi a na jeho okolí sa zdržoval, všade horlivé a s podivným výsledkom hlásajúc slovo Božie.
Na všeobecnú kapitulu svätodušnú dostavil sa neobyčajne veľký počet bratov zo všetkých strán, tak že i František bol prekvapený. Navštívil ich aj sv. Dominik, ktorý vtedy cestoval do Ríma a nadmieru hol potešený všetkým, čo v Assisi videl. František a Dominik prežili blažené hodiny v dôvernom rozhovore. Po odchode sv. Dominika a pó slávnostných službách Božích započala sa všeobecná porada pod holým nebom. Sv. František ako obyčajne v dojímavej reči vyložil bratom ich povinnosti: poslušnosť k cirkvi, čistotu srdca a tela, lásku k chudobe, pokoru a horlivosť za spasenie duší. Potom predniesol svoj j návrh, ku ktorému po dlhých modlitbách a rozjímaniach prišiel. Celú Itáliu, po ktorej dosiaľ jeho synovia pracovali, rozdelil na niekoľko samostatných obvodov, provincií, do každej poslal určitý počet bratov pod najvyšším dozorom ministra provincie, to jest provinciála. Každý brat len vo svojom obvode mal účinkovať. Týmto spôsobom Itália bola na šesť provincií rozdelená, okrem toho niektorých bratov poslal do Španielska, Nemecka, do Provansálska. Sám zamýšľal ísť do severnej Francie, do Belgicka a Hollandska. Takto rád sv. Franiiška dostal pevný základ, práca bola rozdelená a každý vo svojom obvode bez prekážky mohol pracovať na zdokonaľovaní seba a na spáse duší. Neskoršie úspechy dokázaly, že sriadenie samostatných obvodov bolo cieľuprimerané. Strediskom všetkých provincií zostal aj na ďalej kláštor v Assisi.
Po skončených poradách každý sa odobral do vyznačeného mu kraju, sv. František chystal sa do Francúzska.
Na ceste prišiel do Florencie, kde sa obznámil s pobožným a učeným kardinálom Hugolínom, ktorý ako pápežský vyslanec zdržoval sa v tom meste. Sv. František poprosil kardinála, aby po odumretí kardinála Jána Colonnu on prijal pod svoju ochranu jeho rád, čo Hugolín vďačne urobil. Radil však Františkovi, aby upustil od svojho úmyslu ísť do Francie, aby radšej zostal v Itálii, kde má hojné pole na pôsobenie a kde ho bratia jeho v najväčšej miere potrebujú. František podrobil sa žiadosti kardinálovej, zostal niekoľko dní vo Florencii, kde v úplnej chudobe žil, ustavične kázal a aj nový kláštor založil. Mimo toho pracoval aj na okolí Florencie, kým neprišiel svätodušný čas k zadržaniu všeobecnej kapituly r. 1218,, ku ktorej zasa všetci sa sišli a podali zprávy o svojej činnosti. Táto porada ináč tuhý priebeh mala.
Na porade niektorí bratia žalovali sa, že na niektorých miestach i duchovenstvo im kladie prekážky v rozširovaní kráľovstva Božieho na zemi, považujúc ich za podvodníkov a bludárov. Sv. František tešil ich, odvolávajúc sa na kardinála Hugolina, ktorý svojím veľkým vplyvom u pápežského dvoru iste prevedie, aby aspoň od duchovenstva všade láskavé boli prijatí.
Po skončenej porade sv. František ďalej rozmýšľal v a uvažoval, ako by mohol jeho rád získať stáleho ochrancu, ktorý by mu zaručil pomoc proti všetkým upodozrievaniam a prenasledovaniam. Odobral sa ku kardinálovi Hugolínovi do Rima, a predniesol svoju žiadosť, že by chcel svoj rád postaviť pod ochranu sv. cirkvi. Hugolín schválil jeho úmysel a prisľúbil mu, že prosbu jeho bude podporovať aj u svätého otca. Tak sa aj stalo. František vzletnou kázňou, ktorú mal pred pápežom a kardinálskym sborom, získal si priazeň pápežovu a ten vďačne privolil k tomu, aby kardinál Hugolín bol protektorom, to jest najvyšším radcom a zastancom celého rádu, čo tento zbožný kardinál vďačne prijal na seba. Verne a svedomite zastával tento úrad, mnoho dobrých a užitočných rád poskytol Františkovi a keď pozdejšie vyvolený bol za pápeža, nástupcom jeho v protektoráte sa stal kardinál Ray-naldus. Od tej doby rád sv. Františka vždy má jedného protektora v sbore kardinálskom.!
Vybaviac šťastlivé túto záležitosť František vrátil sa medzi svojich bratov do porciunkuly, lebo blížila sa svätodušná doba, na ktorú všetci jeho duchovní synovia sa mali sísť k vydržiavaniu všeobecnej porady (kapitoly). Keď prišiel do Assisi, videl, že jeho bratia v takom počte sa schádzajú, že stánok okolo porciunkulového chrámu podobal sa vojenskému táboru. Sišlo sa asi päťtisíc chudobných bratov sv. Františka. Tak rozmnožil Boh ich rodinku. Srdce Františkova jasalo nevýslovnou radosťou pri pohľade na toľko svojich duchovných synov.
Porobili prípravy k dôstojnému prijatiu kardinála Ugolína, ktorý tiež prišiel na všeobecný sjazd, a okázate bol privítaný. On však svliekol sej seba kardinálske rúcho a v chudobnom odeve sv. Františka chcel byť prítomný na poradách. Po slávnostných bohoslužbách, pii ktorých František ako diákon spieval evanjelium, započaly sa porady, ktoré sa vzťahovaly na zachovanie reguly, svätej chudoby, prijímanie nových údov do rádu a vnútorného života bratov v kláštore a vo svete pri kazateľskej činnosti.
Niektorí z bratov priali si, aby prísna regula bola trochu zmiernená, k tomu však František neprivolil.
Prijatie nových bratov do spoločnosti bola dosiaľ výlučne Františkovi podržané, včuľ bolo právo prenesené i na provinciálov, ale boli napomenutí k najväčšej opatrnosti pri prijímaní nových údov, aby výlučne na šľachetnosť ducha hľadeli. Ohľadom ťažkostí, s ktorými sa chudobní synovia sv. Františka pri hlásaní slova Božieho aj so stránky duchovenstva stretávali, bolo uzavreté, že si od svätého otca vyprosia odporúčajúce listiny, aby všade slobodne mohli kázať. Na prímluvu kardinála Hugolina svätý otec ochotne im udelil tieto odporúčajúce listiny. Konečne rozdelili si medzi sebou okršlek zemský, kam kto pôjde hlásať slovo Božie. František pre seba vyvolil si Sýriu a Egypt, dúfajúc, že tam snáď príde k žiadanej mučeníckej palme.
Takto sa skončily veľavýznamné porady a chu-Jobní synovia sv. Františka zasa sa mohli presvedčiť, že kto v Boha skladá svoju nádej, ten nebude zahanbení. Päťtisíc reholníkov sa dostavilo na poradu a za ten čas netrpeli nijakého nedostatku. Štedrí obyvatelia z Assisi, z Perugie, zo Spoleta húfne sa valili ku chrámu porciunkúlovému a priniesli nielen hojného pokrmu a nápoja, ale vlastnými rukami obsluhovali chudobných synov sv. Františka. Za čo títo vrúcnou modlitbou sa im odmenili.

XVIII SV. FRANTIŠEK NA VÝCHODE.

Už na IV. sneme lateránskem r. 1215. bola odhlasovaná nová križiacka výprava k vydobytiu Svätej Zeme. 1. júna r. 1217. asi 400.000 križiakov sa shromaždilo pod zástavami Jána z Brienne v Sicili, ktorí potom tiahli na Egypt a prijdúc tam, začali dobýjať mesto Damiette. Križiaci udatné bojovali, ale pre nesvornosť a vnútorné rozbroje nijakých výsledkov docieliť nemohli. Niektorí vojvodcovia roztrpčení nezdarmi vrátili sa domov. Ostatní zostali tam a očakávajúc novú posilu z Európy, chystali sa k novému útoku.
Za týchto smutných okolností dorazil sv. František do Egypta s bratom Illuminátom a hneď pospiechal do tábora križiackeho. Veľmi trápny dojem učinil naňho ten neporiadok, ktorý v kresťanskom tábore panoval. Boh mu zjavil, že jestli križiaci pustia sa do nového boja, strašnú porážku utrpia. Zašiel do vojenského stánu a oznámil to hlavnému vodcovi, napomínajúc ho, aby sa nepúšťal do novej bitky. Tam ho však vysmiali. Na druhý deň'bitka sa strhla, kresťania boli porazení a utratili asi 6030 mužov. Vojvodcovia včuľ nahliadli, že zle učinili, keď Františka neposlúchli, ale už bolo pozde.
Porážka kresťanského vojska hlboko zarmútila Františka, neodvrátila ho však od úmyslu ísť do pohanského tábora a hlásať im Krista ukrižovaného. Jaknáhle s jedným bratom tam prešiel, Turci ho chytili a ako špehúňa zaviedli ho pred tureckého sultána Meledína. Tento láskavé ich prijal a pýtal sa, či preto prišli do tureckého tábora, aby prestúpili na náboženstvo Mohamedovho. Sv. František smelo odpovedal, že práve naopak, preto prišli, aby mohamedánom hlásali Krista ukrižovaného a jeho jedine pravé učenie. Sultán Meledín potom pozorne počúval nadšenú prednášku Františkovu o vznešenom učení Kristovom, ba požiadal ho, aby sa dlhší čas uňho zdržoval, čo František ochotne učinil a častokrát mu rozprával o jedine pravom náboženstve kresťanskom Sultán však obávajúc sa, že mohamedánski kňazi pobúria ľud proti nemu, chcel Františka obdariť skvostnými darmi a poslať do kresťanského tábora. František neprijal nijakých darov, čomu sa sultán veľmi divil a odporúčajúc sa do Františkovej modlitby, rozlúčil sa s ním Tento musel sa vrátiť ku križiakom s bôľom v srdci, že k mučeníckej palme zasa neprišiel.
V tábore križiakov s radosťou ho vítali, lebo sa nazdávali, že viac ho neuvidia. Za istý čas zostri medzi nimi, lebo i medzi kresťanskými vojakmi našiel dosť apoštolskej práce. Vidiac však hrozné krvipreiia-tie pri dobytí Damietty, zaumienil si, že opustí Egypt a pôjde do Sýrie, kam tiež poslal niekoľko bratov. Títo hlavne okolo Ptolemaidy blahodarne pôsobili, čo veľkou radosťou naplnilo Františka, keď prišiel do Sýrie. On hlavnú pozornosť venoval utiskovaným kresťanom, chodil z dediny do dediny povzbudujúc ich slovom a príkladom k stálosti vo viere. Zostal tu asi pol roka a pravdepodobne navštívil i sväté miesta v Palestíne, kde sa pozdejšie jeho duchovní synovia hojne rozmnožili, po celej Palestíne kláštory pozakladali a vydržali tu aj pri najťažších pomeroch. Keď všetci kňazi opustili Palestínu, synovia sv. Františka aj vtedy zostali na svojom mieste, aby tamojším kresťanom duchovnú potechu mohli poskytnúť. Kým sa František na východe zdržoval a márne hľadal palmu mučeníckej smrti, zatiaľ ostatní jeho synovia rozišli sa po celej Európe a všade horlivé pracovali na spáse duší. Piati z nich zašli až do Španielska, Portugalska, ba aj do Afriky. Tu od marokkanského sultána pre neohrožené hlásanie Krista z väzenia do väzenia boli vláčení, nemilosrdne trýznení, hladom morení, prútmi a metlami šľahaní, tak že vnútornosti im bolo možno vidieť, konečne mečom boli rozpoltení. Toto boli prví mučeníci z rádu sv. Františka, ktorí 16. januára r. 1220. mučenícku smrť podstúpili. Kresťanom v Afrike žijúcim podarilo sa pozostatky sv. mučeníkov previezť do Koimbry v Portugalsku, kde v tamojšom chráme verejnej úcte boly vystavené. Boh ich oslávil mnohými zázrakmi.
Svätý František dozvediac sa o mučeníckej smrti svojich duchovných synov, hlboko dojatý zvolal: „VčuľF môžem s úplnou istotou hovoriť, že mám päť menších bratov." A ďakoval Bohu, že jeho rád takto oslávil.
Medzitým, čo sa sv. František na východe zdržoval, niektorí so stanovami nespokojní jeho duchovní synovia za vhodný čas považovali, aby sa niektoré zmeny na stanovách previedli. Žiadali sprísnenie pôstu, pritom uľavenie na sľube chudoby, aby rád mal aspoň' nejaké statky a mohol si stavať pohodlnejšie kláštory. Dočasní predstavení sprotivili sa týmto žiadostiam, kvasenie teda v ráde ďalej trvalo. Taktiež niektorí bratia proti úmyslom Františkovým ujali sa vedenia druhého rádu, duchovných dcér sv. Kláry, ktorých kláštory tiež sa rýchle rozmnožovaly. Ba tak ďaleko to prišlo, že jedon z duchovných synov Františkových zvláštny rád chcel založiť pre malomocných, ktorého stanovy aj do Ríma zaslal na schválenie.
Chýry o týchto novotách dostaly sa konečne aj do Sýrie, kde sv.^František úspešne'pracoval. Zaniesol ich tam brat Štefan. Sv. Františka tieto nepokoje v jeho ráde hlboko zarmútily, no božský Spasiteľ ho potešil, že jeho rád neopustí. Vysadol hneď na loď, ktorá šťastlivé priplula do Benátok. Odtiaľ svolal všetkých svojich duchovných synov na všeobecnú poradu do Porciunkuly dňa 29. septembra. Z Benátok cez Bolognu pospiechal do Assisi, kde ho shromaždení bratia s veľkým jasotom prijali a slávnostným prievodom odprevádzali do chrámu porciunkulového. Na druhý deň na sviatok sv. Michala archanjela po službách Božích predstúpil pred bratov svojich a dlhou krásnou rečou ich napomínal, aby sa pridŕžali prvotných stanov. Väčšina shromaždených súhlasila s Františkom, preto zamýšľané novoty o sprísnení pôstu, o uľavení na chudobe boly odmrštené. Brat Filip, ktorý prijal úrad vizitátora u druhého rádu, bol pokarhaný a toho úradu zbavený. Niektorí predstavení tiež boli zamenení.
Počas rokovania na kapitole sv. František dostal od pápeža list, ktorý bol veľmi dôležitý pre celý rád. V tomto nariadil pápež, že nikto nesmie složiť reholné sľuby len po vykonanom noviciáte to jest po zkúšobnom roku; ďalej kto raz složí sľuby, nesmie rád opustiť, kto by to učinil, nesmie byť viac do rádu prijatý. Konečne sv. František oznámil, že on sa zrieka najvyššieho vedenia rádu, a žiada si, aby Peter z Katanie bol jeho nástupcom. Bratia nechceli k tomu privoliť, tak že František nútený bol najvyššie dozorstvo nad rádom si podržať, skutočnú správu rádu predsa však sveril na Petra. Pre seba si žiadal jedného brata, ktorému ako svojmu predstavenému chcel byť poslušný, aby sa mohol cvičiť v pokore a v poslušnosti.
Nato pomocou niektorých učenejších bratov prepracoval stanovy a zaniesol ich ku schváleniu do Ríma. U kardinála Hugolína k nevýslovnej radosti sišiel sa s Dominikom, ktorý v záležitostiach svojho rádu v Ríme meškal. Stretnutie sa dvoch svätých mužov a verných priateľov bolo srdečné a dojímavé. Kardinál Hugolín dvom svätým mužom nastolil otázku, či by ich duchovní synovia neprijali hodnosť biskupskú, lebo pri zachovaní chudoby a iných reholníckych ctností v tejto hodnosti mnoho by mnohli vykonať ku spáse duší a blahu cirkvi.
Obidvaja patriarchovia pokorne odpovedali kardinálovi, že ani oni, ani ich duchovní synovia jakživ nebudú túžiť po cirkevných hodnostiach, lebo to je ich povolanie, aby v pokore, v chudobe zvestovali svetu evanjelium a tak slúžili i cirkvi. Kardinál Hugolín prirodzene chválil pokoru svätých zakladateľov dvoch rádov, cirkev však neriadila sa vždy dľa ich žiadosti. Častokrát povýšila na hodnosť biskupskú, kardinálsku, ba i pápežskú chudobných synov sv. Františka alebo Dominika, a títo mnoho užitočného vykonali v prospech cirkvi a veriacich. Rúcho sa im zmenilo, nie však srdce a pokorné smýšľanie.

XIX ZALOŽENIE TRETIEHO RÁDU.

Sv. František po svojich missijných cestách vidiac túžbu veriaceho ľudu po kresťanskej dokonalosti, začal rozmýšľať o prostriedkoch, ako by mohol byť týmto dušiam na pomoci. Mnohí sa hlásili do jeho dvoch rádov, nemohol ich však prijať, lebo žili v manželskom sväzku. Po dlhých modlitbách, rozjímaniach rozhodol sa, že založí nový rád, do ktorého môžu vstúpiť všetci ľudia'bez ohľadu stavu a povolania, mužskí a ženskí, ženatí a slobodní, kňazi a svetskí ľudia, nemusia žiť medzi kláštornými múrami a predsa môžu byť účastní požehnania kláštorného života.
Po odbavení všeobecnej kapitoly r. 1221., kde znovu asi 3000 bratov sa sišlo a namiesto odumrev-šieho Petra brat Eliáš bol ustanovený za správcu rádu, František vydal sa na missionársku cestu do Toskánska. Ľud ho všade nadšene vítal a dychtivo počúval. Keď prišiel do mestečka Poggi-Bonzi (čítaj Poži-Bonzi) sišiel sa tu s bohatým kupcom Lucchesio a s jeho manželkou Bonadonnou, ktorí ho požiadali, aby sa ubytoval u nich. František ochotne vyhovel ich žiadosti, lebo mnoho dobrého počul o nich po okolí rozprávať a zo zjavenia Božieho sa dozvedel, že ich dom bude kolískou tretieho rádu.
Zaujímavé je obrátenie tohoto bohatého Lucehesia. Predtým bol skúpym, lakomým kupcom, ktorého jedinou snahou bolo, čím viac peňazí nashromaždiť, aby sa mohol dostať do vysokých kruhov. Zvlášte s obilím obchodoval; stalo sa i to, že skúpil všetko obilie po okolí a keď nastala neúroda a hlad, za drahé peniaze to predával. Takto nesmierne zbohatol.
Pomaly však prišiel k lepším názorom. Boh mu osvietil rozum, začal rozmýšľať o dobrote božskej, o márnosti a pominuteľnosti všetkých zemských statkov, zhnusil sa mu predošlý život, že len za zemskými pokladmi behal. Uznal, že svojím lakomstvom mnohým ublížil, a že to treba napraviť. Poradil sa o toni s manželkou, predal jednu čiastku majetku svojho a peniaze rozdelil medzi chudobnými, aby aspoň čiastočne napravil, v čom sa proti chudobe previnil.
Dom jeho zostal útulkom chudoby. Nikto neodchádzal od neho bez potešenia a hojnej almužnej, tak že i manželka jeho, ináč dosť štedrá, zazlievala túto preveľkú dobročinnosť k chudobe. Obávala sa, že keď jej manžel všetko rozdá, na starobu môže ísť žobrať.
Stredoveká legenda rozpráva, že zázračnou udalosťou bola k lepšiemu smýšľaniu privedená.
Jej manžel raz všetok chlieb rozdal chudobným, čo len v dome mali. Prišli noví žobráci. Lucchesio požiadal manželku svoju, aby aj týmto chudobným dala chleba. Tá sa osopila naňho, či nevie, že v komore niet už ani jedného chleba. Lucchesio láskavé a trpezlive odvetil manželke svojej, aby len išla a otvorila skriňu, v ktorej býva chlieb; pri tom sa modlil k Bohu, ktorý nasýtil piatimi chlebmi a dvoma rybičkami päťtisíc ľudí na púšti. A hľa, keď Bonadonna otvorila skriňu, našla ju plnú chleba. Poznala v tom divotvornú moc Božiu, padla mužovi k nohám a prosila ho za odpustenie. Od tej doby nielen, že nehatila manžela svojho v konaní dobrých skutkov, ale s ním závodila.
U tejto pobožnej a dobročinnej rodiny sa ubytoval František. Nábožní manželia hneď mu predniesli svoju žiadosť, že oni ešte horlivejšie a dokonalejšie by chceli Pánu Bohu slúžiť, a prosili Františka, aby im označil spôsob, ako by sa to mohlo stať.
Vtedy František im sdelil, že on už dlhší čas sa zaoberá myšlienkou, založiť nový rád pre ľudí vo svete žijúcich, ktorí nechcú alebo nemôžu do kláštora vstúpiť a predsa túžia po dokonalejšom živote. Vyzval nábožných manželov, že keď chcú, hneď môžu vstúpiť do nového rádu a tak sa stať jeho prvotinami.
Lucchesio a jeho manželka Bonadonna s radosťou prijali návrh Františkov, hneď vyslovili svoju ochotu, zé chcú vstúpiť do nového rádu a tešili sa, že môžu byť prvotinami rádu tohoto. František poučil ich, ako majú žiť a odovzdal im už hotové stanovy s tou žiadosťou, aby ich aj ďalej rozširovali. Predpísal im jednoduché popolavé rúcho, prepásané hrubým povrazom.
Toto bol skromný počiatok založenia III. rádu sv. Františka r. 1221.
Akonáhle sa ľudia dozvedeli, že sv. František založil nový rád, hromadne prichádzali k nemu a prosili ho, aby ich prijal do nového rádu. Ľudia chápali jeho veľký význam a podmienky prijatia neboly ťažké.
Sv. František len štyri podmienky žiadal od tých, ktorí sa hlásili: 1. aby vrátili všetok nespravodlivé nadobudnutý majetok, 2. aby sa smierili so, svojimi nepriateľmi, 3. aby svedomite zachovávali príkazy Božie a cirkevné, pritom predpisy reholné, 4. kto žil v manželstve, od toho žiadal privolenie druhej stránky. Stanovy neviazali nikoho pod ťažkým hriechom.
Pritom žiadal sv. František, aby členovia III. rádu v domácnosti žili skromne, jednoducho, vyhýbali zbytočnej nádhere tak v šatstve ako v domácom náradí ; nenavštevovali neslušné zábavy a divadlá, chránili sa nepotrebnej prísahy a nenosili zbraň vyjmúc nútnej potreby. Každý člen povinný bol zhotoviť testament, aby sa po smrti vyhlo zbytočným súdnym pojednávaniam a prípadným sporom.
Sv. František založením tohoto rádu zvlášte domáci život kresťanský chcel zošľachtiť, zdokonáliť, posvätiť a to sa mu aj podarilo. Pápeži ako Honorius III., pozdejšie Rehor IX., Mikuláš IV. vzali tento rád pod svoju ochranu a bránili ho proti zemským pánom, ktorí členov'tohoto rádu chceli nútiť, aby ako poddaní zbraňou v ruke ich podporovali vo válečných podnikoch. Pápeži odvolávajúc sa na to, že toto je cirkvou uznaný rád, vyhlásili, že jeho členovia nie sú povinní vojenské služby konať. Zemskí páni museli ustúpiť. Tým sa počet členov III. rádu ešte viac rozmnožil, a mnoho užitočného vykonal v prospech cirkvi hlavne v bojoch medzi pápežmi a nemeckým pisárom Bedrichom II. na začiatku XIII. stoletia.
Tretí rád neobmedzil sa len na Taliansko, čo skoro rozšíril sa po celej Európe, duchovní synovia sv. Františka kdekoľvek sa usadili, všade ho rozširovali. Dnes známy je po celom svete a úplným právom môže sláviť 700 ročnú výročnicu svojho založenia.
Najnovšie pápež Lev XIII. v roku 1883. upravil jeho stanovy dľa požiadavôk zmenených pomerov, obdaril ho mnohými výsadami a odpustkami a vrele ho odporúčal veriacim. Ba i on sám vstúpil medzi jeho členov. Ináče mnohí kráľovia, kniežatá a kňažny nosili rúcho III. rádu. Spomenieme len sv. Ľudevíta, kráľa francúzskeho, španielskeho kráľa Filipa III, sv. Alžbetu, dcéru kráľa Ondreja II. z Uhorska, atď.
Zo svätých, ktorými tento rád cirkev katolícku ozdobil, okrem vyššie spomenutých uvedieme: sv. Margeta Kortanskú, 40 mučeníkov japonských, ktorí v XVI století v Japonsku mučenícku smrt podstúpil) Sv Františku Riniskú, sv. Alžbetu, kráľovnú portugalskú' sv. Brigitu švédsku, atď.
I prvý terciár Lucchesio a jeho manželka blahoslavenou smrťou zomreli. Lucchesio už v r. 1260. bol vradený do počtu blahoslavených.
Stanovy dnešného III. rádu pápežom Levom XIII upravené v hlavných rysoch toto obsahujú :
1. O prijatí do rádu. Do rádu môžu byť prijaté osoby, 14 rok prekročivšie, mravné, pokojamilovné cirkvi kat. verne oddané. Ženy vydaté len so súhlasom svojho manžela. Do rádu prijatý má nosiť malý škapulár a kde je to zvykom i oovrázok (cingulum) Ktorí do III. rádu vstúpia, celý rok majú žif v noviciáte (zkúsobný rok), len potom sú pripustení ku sľubom) 2. Povinnosti členov. Členovia nech sa chránia nádhery a prepychu v odeve, v domácom zariadení, nech vyhýbajú neslušným zábavám a oplzlým divadelným hrám. V jedení a pití nech sú striezliví. V predvečer sviatku Nepoškvrneného Počatia Panny Márie a sv. Františka nech sa postia, odporúča sa, aby okrem piatkov i v stredu sa zdržovali mäsitých pokrmov. Každý mesiac majú pristúpií k sv. spovedí a prijímaniu. Ktorí neodbavujú kňazské hodinky, majú sa denne pomodliť 12 ráz. Otčenáš, Zdravas, Sláva, vyjmúc, keď sú chorí; K mesačným schôdzkam majú sa všetci dostaviť, alebo príčinu nedostavenia udať Okrem toho v domácom živote dľa kresťanského ducha sa riadiť: iným vo všetkom dobrý príklad dávať, dobré spisy čítať a rozširovať, nemocných navštevovať a iné skutky milosrdenstva konať.
Vidíme teda, že III. rád sv. Františka nijaké neznesiteľné bremeno nikomu nenakladá, hlavným jeho cieľom je, aby pravého ducha kresťanského v domácnosti pestoval. Základom cirkvi a štátu je rodina chceme-li, aby cirkev kvitla a aj vo štátnom živote kresťanský duch vládnul, musí byt najprv rodina, domáci krb kresťanský, potom príde náprava.

XX POSLEDNÁ ČINNOSŤ FRANTIŠKOVA.

Po založení III. rádu František za istý čas zdržoval sa v Toskánsku, aby do sŕdc týchto nových duchovných synov svojich zaštepil semeno kresťanských ctností a poučil ich o ich povolaní. Potom cez Viterbo a Sienu šiel do Ríma.
I tu založil kolísku svojho tretieho radu. Mattes de Rossi zbožný rimanský šľachtic bol prvý, ktorý prijal chudobné rúcho III. rádu. Mattes priniesol synacka svojho ku Franiiškovi, aby ho požehnal. František vďačne to urobil a požehnajúc malého chlapca Duchom svätým osvietený prorokoval o ňom, že stane sa pápežom a bude veľkým ochrancom rádu jeho. Šťastlivý otec dožil sa tej chvíle, keď jeho syn skutočne bol povýšení na prestol pápežský pod menom Mikuláš- III. Príklad Mattea "de Rossi tiahol, tak že za krátky čas celá obec III. rádu vznikla v Ríme. Sv. František z Ríma vydal sa do Južného-Talianska, kázal v Apulii a Kalabrii, navštívil pri Subiako známu jaskyňu sv. Benedikta, kde tento svätý v VI. století základ položil svojmu rádu. Navštívil mestá Gaetu, Kapuu. Neapol, Bari, kde uctil telesné pozostatky sv. Mikuláša biskupa, a jaskyňu na vrchu Gargano, kde sa za pápeža Gelázia I. zjavil sv. Michal archanjel.
Potom sa pobieral na sever, dlhší čas bavil sa v mestečku Celano, kde jednej žobráčke, ktorá ho o almužnú prosila, daroval svoj plášť, a keď ten ku zhotoveniu šiat nestačil, požiadal brata, ktorý ho sprevádzal, aby aj on sa zľutoval nad ženou a daroval jej plášť. Tak sa aj stalo. Taktiež v Celano predpovedal náhlu smrť istému boháčovi, ktorý ho pozval k obedu a prosil ho, aby sa rýchle pripravil na poslednú cestu. Boháč sa vyspovedal a onedlho zomrel. Z Celano vrátil sa do Assisi k milovaným bratom svojim. Vidiac tu príkladný, syätý život bratov, veľmi sa tomu potešil a pochválil predstaveného Eliáša.
Na pokyn Boži, ktorý dostal vo videní, odobral sa do tichého reatinského údolia, abv tam stanovy rádu prepracoval. Tu pri modlitbe a pôste, osvietený Duchom svätým prepracoval pôvodné stanovy rádu a skrátil ich na 12 kapitol, ktoré synovia sv. Františka az podnes zachovávajú. V týchto stanovách kladie im na srdce, aby zachovávali tri hlavné evanjelicke rady, žili v duchu evanjelia a v poslušnosti k cirkvi katolíckej. Dáva napomenutia predstaveným rádu, ako majú pokračovať pri prijatí nových členov, ako ich majú vyzkúšať; poučuje všetkých svojich synov, ako sa majú chovať pri bohoslužbách, pri kázaní, vo svete v obcovaní s ľudmi; prísne nariaďuje, aby členovia rádu nijakých peňazí neprijímali ani bezprostredne ani cestou iných. O potreby nemocných, ako aj o odev bratov majú sa starať provinciáli pomocou duchovných priateľov. Potom ešte spasiteľné napomenutia im dáva o význame práce, 'o opatrovaní nemocných, o pokání, o napravovaní bratov, o kazateľoch, zakazuje im navštevovať ženské kláštory, aby odvrátili od seba všetko upodozrievanie; v poslednej "kapitole žiada, aby bez privolenia provinciálov nikto nešiel medzi pohanov, a aby správcovia rádu vždy si vyžiadali od sv. Otca jedného kardinála ako najvyššieho ochrancu rádu.
Sv. Bonaventúra hovorí o tejto regule, že je trojakým povrazom, ktorá človeka tiahne k nebu. A pápež Mikuláš III. vo výklade jej takto sa vyslovuje: Pochádza od Boha Otca, Syn dľa nej svojím príkladom a slovom učil apoštolov, a Duch sv. ju vnukol sv. Františkovi. Túto regulu pápež Honorius III. 29. novembra r. 1223. slávnostne potvrdil.
Keď sa v tejto záležitosti v Ríme zdržoval, ešte jednu milosť si vyžiadal od svätého otca, totižto aby mu bolo dovolené celkom zvláštnym spôsobom osláviť vianočné sviatky, tak jako sa Kiistus narodil v Betleheme, s jaslami, pri ktorých by stály vôl a osol. Už dávno sa zaoberal touto myšlienkou, menovite čo ma. východe chodil, bez dovolenia sv. otca nechcel však ničoho podniknúť. Krásny to príklad poslušnosti k cirkvi svätej. Pápež Honorius III. nielen ze vyplnil žiadosť Františkovu, ale prial si, aby táto obyčaj čím viac bola medzi kresťanským ľudom rozšírená. František podakujúc sa pápežovi za preukázanú mu milosť, pospiechal do malebného údolia reatinského, aby tam pod holým nebom prvý raz oslávil vianoce s jaslami. V meste Greccio mal bohatého a pobožného priateľa, ktorý dozvediac sa o úmysle Františkovom, že chce úplne napodobniť jaskyňu betlehemskú a pri nej osláviť narodenie Krista Pána, ochotne a s radosťou pristal na to, že pripraví všetko. Vo svojom lese vyhľadal primeranú jaskyňu, dal zhotoviť jasle a postavil ich do jaskyne, naplnil ich senom, priviazal k nim vola a osla, pred jaskyňou dal postaviť oltár a ozdobil ho náležíte. Okolitý ľud dozvediac sa, čo sa chystá, sám prinášal práporky, svetielka a iné ozdoby, len aby jaskyňa a oltár čím krásnejšie ozdobené boly.
Prišiel túžobne očakávaný svätvecer vianočný. Z údolia reatinského ľud v zástupoch sa hrnul do lesa pri Greccio, aby mohol byť účastný tejto zriedkavej slávnosti. Každý mal sviecu, lampu, alebo fakľu v rukách, spievali radostné vianočné piesne, čo sa v tichom zátiší mnohonásobne odrážalo. Pred polnocou dostavil sa František s dlhým prievodotn bratov svojich, ktorí postavili sa vo dvoch radoch pred oltárom pri jaskyni. Striedavo s ľudom spievali vianočné piesne.
O polnoci započala sa omša sv. na krásne ozdobenom oltári pod oblohou hviezdami ea ligotajúcou. Radostný spev rozliehal sa široko-daleko po lese. Sv. František ako jáheň posluhoval pri sv. omši a spieval evanjelium. Po evanjeliu utešenú kázeň mal ku shromaždenému ľudu o nesmiernej láske betlehemského dieťaťa k nám. Potom ďalej sa odbavovala omša svätá.
Celano, prvý životopisec sv. Františka tvrdí, že pri tejto slávnosti zjavil sa božský Spasiteľ Františkovi v podobe malého dieťaťa v jasličkách. I priateľ Františkov, ktorý sa o túto slávnosť postaral, prísahou tvrdil, že videl to dieťa v jasličkách driemal Mala to byť odmena pre neho za ochotnosť, ktorú pri usporiadaní tejto slávnosti prejavil.
Táto slávnosť pričinením sa duchovných synov sv. Františka čo chvíľa sa rozšírila po celom svete. Dostala sa aj na naše Slovensko. Dnes na vianoce takmer vo všetkých kostoloch a aj v našich katolíckych rodinách vidíme „betlehemy" s malým Ježiškom v jasličkách, ako sa mu pastieri a traja mudrci od východu klaňajú. Je to krásnejšia kresťanská obyčaj zariadiť takéto „betlehemy" ako stavať vianočné jedlové stromky, ktorým sa pripisuje síce význam kresťanský, ale nie sú v stave v našich srdciach vzbudiť pravé vianočné kresťanské city. Pridŕžajme sa len príkladu našich otcov, ktorí na Vianoce iasličkám sa tešili, a nie vianočným stromkom pohanského nemeckého pôvodu! A nezabúdajme pri tom, že táto krásna obyčaj pochádza od sv Františka assiského, najväčšieho nasledovníka Kristovho v chudobe.
Sv. František ačkoľvek vysoko si ctil a vážil učených a vzdelaných ľudí, predsa prednosť dával pokore, jednoduchosti, úprimnosti, svätej prostote. Chcel, aby jeho chudobní synovia v prvom rade v týchto ctno-stiach sa cvičili a po hlbokých vedomostiach netúžili, lebo tieto opyčajne odvrátia srdce od Krista pokorného. Toto bolo príčinou, žs z počiatku ani počuť nechcel o tom, aby jeho rád mal svoju vlastnú bohosloveckú školu a keď ju provinciál v Bologni vzdor jeho zákazu predsa zariadil, pokarhal ho a úradu pro-vinciálskeho pozbavil. Pozdejšie však na naliehanie viacerých provinciálov spriatelil sa s touto myšlienkou a za prvého učiteľa (lektora) bohoslovia ustanovil brata Antonína, najučenejšieho a najctnostnejšieho syna svojho rádu. Tento Antonín pod menom „sv. Anton Paduanský" je dnes celému svetu známy a bol svojho času ozdobou rádu sv. Františka.
Z údolia reatinského František vrátil sa do milého mesta Assisi, k nohám nebeskej matky v chráme porciunkulovom. Sotva si odpočinul, čakala ho nová práca. Klára, predstavená II. rádu, prosila ho, aby jej sestrám tiež napísal stanovy, ako to urobil pre svojich duchovných synov. Sv. František vyhovel jej žiadosti a pričinením sa kardinála Hugolina napísal pre tento ženský rád stanovy (regulu), ktoré pápež Honorius III. a Rehor IX. ústne, lnnocent IV. písomne potvrdili.

XXI SV. FRANTIŠEK OZDOBENÝ PIATIMI RANAMI KRISTOVÝMI.

Po zadržaný svätodušnej kapitoly r. 1224. sv. František odobral sa na krátky čas do Celly u Kortonv, potom na milú horu Alvernu, aby sa tam štyridsaťdňovým pôstom pripravil k oslave sviatku sv Michala archanjela. Bratia na Alverne bývajúci s radosťou ho vítali tešiac sa blaženým okamihom, ktoré v milej spoločnosti jeho zažijú. Niekoľko dní strávil v ich kruhu napomínajúc ich, aby na započatej ceste dokonalosti neochabli.
Potom rozlúčiac sa srdečne so svojimi bratmi odobral sa na vrchol hory Alverno, aby tam úplné vzdialený od sveta a od ľudí výlučne s Bohom obcovať mohol. Jediný brat Lev ho sprevádzal, avšak ani ten ho nerušil v jeho samote, len vtedy prišiel k nemu do malej chatrči, ktorú mu gróf Orlando vystavil na hore, keď ku večeri priniesol mu kúsok chleba a džbán vody. Toto bolo jedinou potravou sv. Františka cez štyridsať dní.
Čo robil sv. František v tej chatrči cez štyridsať dní ? Nevýslovne blažené okamihy požíval: na perutiach najúprimnejšej lásky povzniesol sa k Bohu, medlil sa k nemu, obcoval s ním ako len priateľ môže obcovať so svojím priateľom. Duša Františkova úplne sa ponorila do Boha, videla, jeho nekonečnú velebnosť, cítila jeho nesmiernu lásku, opojená bola blaženosťou, ktorá z tohoto spojenia vyvierala. František častokrát upadol do vytrženia, bol pozbavený smyslov svojich, nevedel, čo sa okolo neho deje, duša jeho poletovala vo výšinách nebeských. Spoločník Františkov brat Lev často ho prekvapil v takomto stave, tak sa mu zdalo, ako keby František telesne ani nežil.
Raz v noci prišiel k nemu, zabúchal na dvere, František sa neozval. Ešte raz búchal, a keď sa nikto nehlásil, cez dieru nazrel do chatrči. Vnútri v chatrči spozoroval nadprirodzenú, oslepujúcu žiaru, František akoby vo vytržení kľačal na zemi, zrak svoj upieral, na plameň, ktorý sa pred ním povznášal. Slyšal, že František vydáva zo seba hlasy, voľakto mu odpovedá, význam týchto slov však bratovi Levovi bol nepochopiteľný. Videl i to, že František zdvíha sa so zeme, trikrát siaha za ňadrá a tomu, kto sa mu v tej žiare zjavil, voľačo podáva. Potom zjavenie zmizlo. Brat Lev chcel sa ztratiť, František však ho už spozoroval a láskavé napomenul, aby o tom, čo vidfel, do jeho smrti nič neprezradil. Sdelil Levovi, že Boh sa mu zjavil a oznámil mu také tajné veci, ktoré obyčajný človek ani pochopiť nemôže. Prezradil mu aj to, že o niekoľko dní Boh také podivné veci chce na ňom vykonať, že celý svet sa bude tomu diviť. Potom ponoril sa znova do modlitby a Lev odišiel.
Na sviatok Povýšenia sv. kríža (14. septembra) František celú noc strávil v modlitbe. Srdce jeho div sa nerozpuklo od lásky k Bohu, na úsvite zbadah že anjel opatrený šiestimi žiariacimi sa krýdlami približuje sa k nemu; zrazu pred ním sa zastavil a vznášal sa v povetrí: dve krýdla s'a zdvíhaly nad jeho hlavou, dve boly roztiahnuté k leteniu, dve kryly telo jeho. Medzi krýdlami spozoroval obraz Krista ukrižovaného, ruky a nohy mal prebodnuté. Pri pohľade na tento nebeský zjav nevýslovná radosť naplnila srdce Františkovo, lebo videl pred sebou Boha lásky, spolu ale i trpká bolesť prenikla jeho srdce, lebo pred ním sa vznášal trpiaci Ježiš. František udivený hľadel na zjav nevediac nijako význam jeho pochopiť. Konečne nebeským svetlom osvietený poznal, že má byt podobný Kristovi nie telesnými mukam i, , ale plameňom vnútornej lásky. Od tohoto videnia, čo sa Kristus zjavil sv. Františkovi v podobe serafa, jedného z najvyšších anjelov a srdce jeho rozplamenil nekonečnou láskou, volá sa i František serafický.
Keď zjav zmizol, nielen v srdci Františkovom zanechal podivná oheň lásky, ale i na údoch jeho objavilo sa päť rán Kristových, aké na tele ukrižovaného bol videl. Nebol to nejaký klam, ale skutočných päť rán, na rukách, na nohách, u boku. Ruky a nohy Františkove boly klincami prebodnuté, ich čierna hlava ako i ohnuté konce vyčnievaly z rúk a nôh jeho. Klince na rukách a nohách boly utvorené z mäsitých čiastok, podobaly sa obyčajným klincom, nedaly sa však bez značných bolesti vytiahnuť. Podobne na boku Františkovom ukazovala sa otvorená rana, vyvierala z nej červená krv, ktorá ovlažila spodné šaty Františkove.
Včul sa stal František celkom podobným svojmu ukrižovanému Spasiteľovi, nielen vnútornou láskou, chudobou, čistotou, pokorou ale i zovnútornými znakmi. Mohol o sebe správne hovorif, ,čo hovorí sv. Pavel apoštol:
Dlho, dlho kľačal súc ponorený do sladkého rozjímania nad veľkým vyznačením, ktorého sa účastným stal. Potom začal uvažovať, či má toto vyznačenie v tajnosti držať, alebo sdeliť ho duchovným synom svojim. Vtedy prišiel k nemu brat Lev, tomu prezradil všetko a pýtal ho o radu, čo má učiniť. Ten mu radil, že najlepšie bude, keď svoje veľké vyznačenie sdelí i bratom svojim. František prijal túto radu, dal zavolať bratov na hore Alverno žijúcich k sebe a pokorne sdelil im, akého vyznamenania sa mu pred niekoľkými hodinami dostalo. Len to im nesdelil, čo mu ukrižovaný Seraf bol hovoril, boly to tajné veci, ktoré nikomu nesmel zradiť. Bratia jeho užasli od obdivu, padli na kolená, so slzami v očiach ľjbali mi ruky a nohy. František chcejúc vyhnúť prejavom úcty a lásky, vzdialil sa od bratov svojich a utiahol sa. do svojej chatrči, aby ďalej sa mohol postiť k úcte sv. Michala archanjela. Od tej doby sv. František nie malé bolesti cítil na tele svojom, no predsa ďalej krotil a trýznil telo svoje modlitbami, pôstom a sebamŕtvením.
Na sviatok sv. Michala skončil pôst, odobral sa od bratov svojich na hore Alverno, ktorí všetci slzili, tušiac že svojho milovaného otca už dlho neuvidia. Taký bol slabý, vyschnutý od dlhého pôstu a od bolestí, ktoré mu tie rany spôsobilý. On však všetko nekonečnou trpezlivosťou znášal.
S hory nemohol kráčať pešky pre rany na nohách, vysadol si na osla, požehnal bratov svojich, odporúčal im do zvláštnej pozornosti toto miesto a v sprievode brata Leva opustil ho. V pokore svojej usiloval sa skrývať veľké to vyznačenie, no nepodarilo sa to vždy. Na nohách nosil črievice, ruky až po prsty ručníkom mal oviazané, keď mu voľakto ruku chcel pobozkať, len prsty mu podal k pobozkaniu. Pred druhými sa jakživ neumýval, no napriek tomu nemohol to celkom prekaziť, aby bratia jeho kde-tu tie rany na rukách a nohách nespatrili. V jeho prítomnosti jakživ nerozprávali o tom vediac, že je to Františkovi nepríjemné, pomaly však do všetkých kláštorov sa rozniesol chýr o veľkom vyznačení Františkovom, tak že z ďaleka prichádzali bratia, aby voľajakým spôsobom ich vidieť a obdivovať mohli.
Okrem duchovných synov Františkových videli tieto rany mnohí kardináli, pápež Alexander IV. pod prísahou tvrdil pred sv. Bonaventurom, že na svoje vlastné oči videl tie rany na tele Františkovom. Po smrti jeho videlo ich viac než 50 bratov, sv. Klára so svojimi duchcvnými dcérami, konečne mnohí z obyvateľov mesta Assisi úctivé sa ich dotýkali a ľúbali. Pápež Rehor IX. verný priateľ sv. Františka zvláštnou bullou potvrdil ich pravdivosť. Prvý životopisec Františkov, jedon z prvých jeho duchovných synov a očitý svedok týchto rán s najväčšou úctivosťou sa zmieňuje o nich. „Sväté rany sú pečaťou najvyššieho kňaza Ježiša, ktoré vtisknuté boly jednému z najvernejších jeho služobníkov, preto netreba vychvaľovať túto milosť, ktorej chvála plynie od toho, ktorý je prameňom všetkej úcty. Preto v Stigmatizovanom Františkovi chváľme len najvyššieho Boha."
Životopisci sv. Františka spomínajú, že tieto sväté rany boly odmenou za tú neobyčajne vrelú lásku, ktorou sa František ku Kristovi ukrižovanému choval a ktorú neprestajne v srdci svojom cítil. Kríž a umučenie Kristovo bolo stálym predmetom rozjímania Františkovho, v kríži videl svoju nádej a od kríža očakával spásu sveta. Sväté rany Kiistove hlboko boly zaryté do srdca jeho, preto zjavily sa i viditeľným spôsobom i na jeho tele.

XXII SMRŤ SV. FRANTIŠKA.

Sv. František rozlúčiac sa s milou horou Alverno, v sprievode svojich duchovných synov vydal sa na cestu do Assisi. Poneváč pre rany na nohách nemohol kráčať, vysadol si na osla, alebo dal sa voziť na vozíku z mesta do mesta. Ľud všade okázalé ho vítal. Príduc do Assisi, duchovní synovia jeho úctivé mu bozkali ruky, lebo už vedeli o veľkom vyznamenaní. František pokorne prijal prejavy tejto úcty.
Ešte jednu apoštolskú cestu chcel podujať. Vo svojej pokore bol toho náhľadu, že pre spásu duší ešte málo vykonal. Láska ku Kristovi ukrižovanému hnala ho, aby čím viac duší získal Bohu. Vidiac však, že pre rany svoje na dalšiu cestu vydať sa nemôže, aspoň na okolí mesta Assisi chcel účinkovať. Na tejto ceste v meste Foligno spoločník Františkov brat Eliáš mal videnie, Boh mu oznámil, že Františkovi ešte dva roky zbývajú zo života. Keď mu to brat Eliáš sdelil, František celkom spokojne prijal túto zprávu.
Svätí obyčajne nebáli sa smrti, ba s radosťou hľadeli jej v ústrety, lebo ich na veky spojila s Kristom, po ktorom cez celý život svoj túžili. Pre Františka len radostnou novinou bolo sdelenie, že blíži sa hodina, keď svojho milovaného Ježiša s tvári do tvári uvidí a viac sa od neho neodtrhne.
Koho Boh miluje, toho navštívi trápeniami. Boh chcel, aby aj František čím podobnejší bol Kristovi v utrpeniach. Preto po obdržaní päť rán rozličné trápné bolesti poslal na neho, aby mohol byť pravým mužom bolestí. V rokoch 1224—25 nebolo miesta na jeho tele, kde by nevýslovné bolosti nebol cítil. Ku všetkým týmto bolestiam pridružila sa i očná neduha, tak že skoro oslepol. Biskup assiský chcejúc mu väčšie pohodlie a riadnu lekársku opateru poskytnúť, nabídol mu svoj palác a otcovsky sa staral o neho. Sotva sa lepšie cítil, na jar r. 1225. znova sa vydal na cestu okolo Assisi, na osie chodil po obciach, napomínajúc všade ľud k láske k ukrižovanému Spasiteľovi. O tomto predmete kázaval najradšej.
Spoločníci vidiac jeho slabý zdravotný stav, všetkým možným spôsobom naliehali naňho, aby sa šetril a vrátil sa do Assisi. Konečne dal sa nakloniť. Keď očná choroba stále sa stupňovala, na výslovnú žiadosť kardinála Ugolina dal sa previezť do mesta Rieti ku chýrečnému lekárovi, aby sa podrobil bolestnej operácii. Biskup a celé mesto Rieti s pajväčšou úctou ho vítali a všemožne sa starali o jeho pohodlie, čo František zdvorilé síqe ale s veľkou nechuťou prijal. K očnej chorobe pridružili sa i slezinové bolesti, ktorého nesmierne trápily. On však všetko trpezlive znášal a vo veľkých bolestiach svojich, keď oči ani zažmúriť nemohol, nábožné piesne si spieval. Lekár všetku vedu svoju vynaložil, ale nevedel mu bolesti ani zmierniť. Bola to nebezpečná očná nemoc, takzvaná „egyptská trachoma", ktorú si František s cesty v Egypte priniesol.
Keď stav jeho v meste Rieti sa nepolepšil, na radu lekárov odobral sa do mesta Sieny. Na ceste zastavil sa v mestečku Bagnorea, kde zázračným spôsobom uzdravil štvorročného syna zbožných rodičov Jána z Fidanza a Márie Ritelli. Osvietený nebeským svetlom vzal malého chlapca do náručia, a ako by nejaký dlho hľadaný poklad bol našiel, s radosťou zavolal O buona ventura (šťastie!) Od tej doby chlapec toto meno nosil, v sedemnástom roku vstúpil do rádu sv. Františka, pozdejšie stal sa kardinálom, slávnym cirkevným učiteľom a ozdobou katolíckej cirkvi. Bona-ventúra je najskvelejšou hviezdou rádu sv. Františka a r. 1482. bol vyhlásený za svätého.
Ani pobyt v Siene nepostavil na nohy sv. Františka, ačkofvek jeho ctitelia všetko možné vykonali aby mu zdržovanie sa v tom meste spríjemnili. Takú pozornosť mu venovali, že to pokorného Františka už znepokojevalo. Prosil ich, aby sa o neho tak nestarali, títo však tým viac ho obsluhovali. Ale ani zmena povetria, ani bedlivé ošetrovanie, ani lieky, ktoré z poslušnosti prijal, nič nepomáhaly. Sväté rany ho pálily, žalúdok nepracoval, sleziny vypovedaly službu a na oči nevidel. A vzdor tomu ani jedného reptavého slovíčka nevyšlo z úst jeho, tak ležal na chudobnom ložku svojom, ako anjel v ľudskej podobe. Ba ešte on tešil, povzbudzoval, napomínal druhých. Bratom svojim posielal listy plné múdrych rád, otcovských napomenutí, aby na svoje sľuby nezabudli a jeho rád v pôvodnej čistote udržali. Bratom, ktorí sa okolo neho shromaždili, v týchto troch vetách vyjadril poslednú vôľu svoju: „Milujte sa vospolok, ako i ja som miloval vás; milujte a zachovávajte chudobu; ctite svätú matku cirkey a buďte jej poslušní."
Brat Eliáš ako správca rádu prišiel k nemu do Sieny a prosil ho, aby sa dal preniesť do Celly u Kortony, na tichučké miesto, kde ho nikto znepokojovať nebude. František poslúchol, keď však v Celie stav jeho ešte viac sa zhoršil, sám žiadal Eliáša, aby ho dal preniesť do milého chrámu porciunkulového, lebo tam si žiadal vypustiť svoju dušu. Tak sa i stalo! Keď smutný prievod dorazil do Assisi, obyvatelia slávnostne ho privítali, ačkoľvek vedeli, že dlho sa jeho životu tešiť nebudú. František musel sa ubytovať v biskupskom paláci, pred ktorým mešťania postavili čestnú stráž.
Tu stav jeho tak sa zhoršil, že lekári vzdali sa všetkej nádeje na jeho ozdravenie. Taký bol slabý, ze sotva sa vedel hýbať. Zrak tiež natoľko oslabol, ze nevedel rozoznať svetlo od tmy. Že aké telesné bolesti musel znášať, vysvitá z jeho odpovedi, ktorú dal jednému bratovi, že radšej by si volil tú najukrutnejšiu mučenícku smrť, než tri dní tých múk, ktoré trpí.
A v týchto ukrutných bolestiach ešte si radostne spieval, tak že tí, ktorí ho ošetrovali, nadmieru sa nad tým divili. Ako chudobu považoval za svoju nevestu, i na smrť hľadel ako na svoju priateľkyňu, s ktorou -sa chcel zasnúbiť.
Konečne keď cítil, že bliži sa posledná jeho hodina, ako patriarcha Jakub, svolal všetkých svojich duchovných synov, a jednému po druhom udelil posledné požehnanie, hlavne bratovi Eliášovi žiadal od Boha hojnosť nebeského požehnania.
Nezabudol ani na Kláru a na jej duchovné dcéry. Poslal im listovne tiež posledné požehnanie a otcovské napomenutie, ako majú Bohu slúžiť a na ceste dokonalosti kráčať.
Vediac presne aj hodinu, v ktorú opusti tento svet, niekoľko dňami pred smrťou požiadal bratov svojich, aby ho preniesli do porciunkulového chrámu, ktorý bol kolískou jeho rádu a najmilejšou mu svätyňou. Bratia pripravili nosidlá, položili na ne Františka a v sprievode veľkého zástupu ľudu preniesli ho do spomenutého chrámu. Keď prišli na rovinu medzi mestom a nemocnicou, v ktorej opatroval malomocných, žiadal, aby sa zastavili, potom s veľkou námahou vystrel ruku nad mestom a týmito slovami ho požehnal:
Požehnané buď mesto od Pána,
Lebo tebou mnohé duše dosiahnu spásy,
V tebe mnohí služobníci Pána budú bydlieť,
A mnohí budú povolaní k večnej sláve.
Pokoj tebe!
Keď prišli do svätyne, dal zavolať k sebe všetkých prítomných bratov, a diktoval im svoj testament (závet), v ktorom na krátko predstavil im pred oči prvopočiatky svojho rádu, dojímavými slovami im kládol na srdce milú chudobu, napomínal ich, aby na túto jakživ nezabudli, taktiež aby v láske a poslušnosti žili medzi sebou. Potom ich znovu žehnal.
V sobotu (4. októbra) ráno s najväčšou úctou prijal sväté telo Pánovo a posledné pomazanie. Po prijatí sv. sviatostí ako by bol upadol do vytrženia. Telo jeho nachádzalo sa na zemi, duch jeho však už vznášal sa v kráľovstve nebeskom.
Večer, keď slnce zapádalo, vediac, žé i slnce jeho života vyhasne, požiadal bratov, aby mu svliekli vrchné rúcho a položili ho na holú zem popolom pokrytú, chcejúc v najväčšej pokore a chudobe opustiť túto zem. Nato prial si, aby jedon z bratov prečítal mu umučenie Krista Pána dľa evanjelistu sv. Jána. Keď sa to stalo, začal spievať umierajúcim hlasom žalm 141., ktoiý sa takto začína: Hlasom svojím volám k Pánovi, hlasom svojím modlím sa pokorne k Pánovi. — Po posledných slovách žalmu tohoto krásna duša jeho opustila telo a zaletela k tomu, koho tak nesmierne milovala. Stalo sa to 4. októbra r. 1226. v sobotu večer.

XXIII SVÄTOREČENIE FRANTIŠKOVO.

Jak krásna a utešená bola smrť Františkova, jak svätý a Bohu milý bol jeho život, hoci len 44 rokov žil tu na zemi, to sa hneď ukázalo po jeho smrti. Stredoveké legendy rozprávajú, že v hodinu, keď duša Františkova opúšťala telo, ačkoľvek už bolo pozde večer, škovránc-i a iní spevaví vtáci vo veľkom počte prileteli na strechu chrámovú, sadli si na ňu a svojim milým hlasom dlho spievali, ako by boli chceli potešiť všetkých bratov Františkových, ktorí hlboko dojatí stáli okolo jeho mŕtvoly a žalostne plakali. Tomáš z Celano, životopisec Františkov rozpráva, že mnohí zbožní bratia videli dušu Františkovu v podobe skvelej hviezdy sa vznášať do ríše večného svetla. Biskupovi assiskému, ktorý v dobe odumretia sv. Františka v Južnom Taliansku sa zdržoval, hneď po smrti zjavil sa oslávený a hovoril k nemu: Hľa opúšťam svet a pobieram sa do neba. Biskup hneď to oznámil svojmu služobníctvu a keď sa vrátil do Assisi, presvedčil sa, že sa to skutočne stalo v tú hodinu, keď František zomrel.
Duchovní synovia Františkovi dlho stáli pri svojom milovanom otcovi a nevedeli sa od neho ani vzdialiť
Dve hodiny nechali ho v tom položení, jako zomrel, lebo tak si to prial, potom začali telo jeho pripravovať k odpočinku do matky zeme. A hľa, tu Boh všemohúci zasa vyznamenal svojho verného služobníka. ' Telo jeho následkom ustavičných nemoci, prác a pôstov barvy tmavej, po smrti zostalo také biele, ligotavé, ako mramor a na ňom skvelo sa päť rán, ako päť čiernych kamienkov. Údy, predtým meravé, zasa boly svieže a pružné, ako u malého dieťaťa.
Jaknáhle sa rozniesla zvesť v nočnej dobe po Assisi, že František zomrel, ľud miesto plaču a zarmútku začal Boha chváliť, že bude mat istého primluvača v nebesiach a mesto Assisi bude o jeho sväté pozostatky bohatšie. Kto len mohol, pospiechal v nočnej tme do porciunkulového chrámu, aby ho ešte raz vidieť a jeho ruky, ozdobené ranami Kristovými pobozkať mohol. K telu jeho v porciunkule bolo treba postaviť čestnú stráž, aj tak ťažko bolo udržať poriadok. Krása tela svätého vzbudzovala u každého obdiv, niektorí plakali, niektorí velebili Boha, iní zasa skúmali tie rany a dotýkali sa ich. Mnohí, ktorí predtým pochybovali v pravdivosti týchto rán, teraz vidiac skutočnosť, zostali z neveriacich Tomášov veriacimi.
Hneď v nasledujúci deň ráno učinili prípravy k pohrebu. Bolo to síce v tých časoch voľačo neobyčajného, ale mešťania assiskí obávali sa, že im nepriateľskí Perugiania môžu ich prekvapiť a sväté telo ukradnúť. V stredoveku mestá častokrát válčili len preto, aby mohly prísť k pozostatkom niektorého svätého. Toho sa báli tiež občania mesta Assisi, preto hneď v nedeľu chceli uložiť na večný odpočinok telesné pozostatky Františkove. Vzdor tak krátkemu času nesčíselný počet veriaceho ľudu sa sišiel z mesta Assisi a z okolia. Nebol to pohreb, ale víťazný prievod. Po vykonaní cirkevných obradov v chráme porciunkulovom dlhý prievod tiahol cez mesto do chrámu sv. Damiána, pri ktorom bývalý sv. Klára a jej duchovné dcéry. Tieto ešte raz chcely vidieť milovaného svojho otca, preto v ich kostolíku otvorili rakev, aby tieto zbožné duše poslednú úctu mohly vzdať zakladateľovi svojho rádu. Uzrúc jeho sväté telo, všetky začaly žalostne nariekať a s nimi slzil celý zástup. Keď už všetky sa s ním rozlúčily, úctivé pobozkajúc mu ruky, zatvorili rakev a prievod ďalej sa pohyboval do chrámu sv. Juraja. Tu nastúpil cestu dokonalosti, tu hlásal ponajprv slovo Božie, tu maly jeho telesné pozostatky odpočívať k veľkej sláve mesta Assisi. Po odbavených cirkevných obradoch rakev uložili do pobočnej kaplnky vedľa kostola. Dľa žiadosti Františkovej na hrob jeho nedali nijakého nápisu, avšak Boh postaral sa, aby hrob jeho iným spôsobom bol oslávený. V ten deň, čo ho pochovali, pri hrobe jeho istá deva, dlhé roky chorá, zrazu ozdravela. Týmto zázrakom veriaci ľud povzbudený s veľkou dôverou začal k nemu v rozličných chorobách a potrebách sa utiekať. A Boh častokrát ukázal, aká mocná je pri • mluva sv. Františka. Za dva roky na jeho prímluvu v Assisi a po iných miestach 40 zázrakov sa stalo.
Medzitým r. 1227. zomrel pápež Honorius III, a za jeho nástupcu vyvolený bol kardinál Hugolín, dôverný priateľ a dobrodinec Františkov. Tento vidiac, ze hrob sv. Františka stále sa skveje novými a novými zázrakmi, hneď učinil potrebné kroky, aby tieto zazraky dľa cirkevných predpisov prísne preskúmané boly a na základe tohoto aby sa prikročilo ku svätorečemu Františkovmu. Zvláštna komissia všetkých 40 zázrakov prísne preskúmala a za pravé zázraky ich vyhlasila Nato pápež Rehor IX. (toto meno prijal kardinal Hugolín po zvolení svojom za pápeža) prišiel do mesta Assisi, aby tu vyhlásil Františka za svätého. Stalo sa to 16. júla r. 1228. o dva roky po smrti Františkovej.
Mesto Assisi jasalo radosťou, že ich chudobný rodák svätožiarou svätých bude ozdobený. K slávnostnému cirkevnému úkonu mesto Assisi oblieklo sa do sviatočného rúcha. Z okolia dostavili sa biskupi, opáti, kňazi a reholníci vo veľkom počte. Chrám sv. Juraja, kde telo Františkovo odpočívalo, utešene bol ozdobený Pápež so svojím sprievodom vkročil do kostola a po vzývaní Duchí svätého začal mluviť o sv. Františkovi, o jeho povahe, hrdinských ctnostiach, ktorými oslávil" cirkev svätú. Všetci prítomní plakali, ani pápež nemohol sa zdržať hlbokého dojatia, veď on sam najlepšie poznal svätosť svojho priateľa. Potom jeden z prítomných kardinálov prečítal zprávu o zistených 40 zázrakoch. Nato povstal pápež so svojho trónu a slávnostne prehlásil, že blahoslaveného otca Františka vyhlasuje za svätého a jeho sviatok ustanovuje na 4. oktobra.
Keď dokončil, hneď zavznely velebné zvuky cirkevnej piesne „Teba Bože chválime", a pápež pohol sa ku hrobu sv. Františka, aby sa pri nom modlil. Potom sa vrátil ku hlavnému oltáru, slúžil sv. omšu, pri ktorej sv. František po prvý ráz bol vzývaný o pomoc a prímluvu u Boha v mene celej bojujúcej cirkvi na zemi. Duchovní synovia sv. Františka s horiacimi sviecami a olivovými ratolesťami stáli okolo oltára.

XXIV RÁD SV. FRANTIŠKA NA SLOVENSKU.

Keď sv. František bol vo väzení v Perugii, prorockým duchom hovoril svojim spoluväzňom : „Nebude to dlho trvať a uvidíte, že celý svet mi bude česť preukazoval." Tak sa aj stalo. Sotva bol ten chudobný žobrák z Assisi povýšený za svätého, celý svet sa začal pred ním koriť. V živote jeho mnohí sa mu posmievali, za pošetilca, blázna ho považovali, po smrti utiekali sa k nemu, prosilo ho o prímluvu u trónu Najvyššieho; putovali k hrobu jeho, a to nielen jednoduchý, prostý ľud, ale aj zlatou korunou ozdobené hlavy a vzdávali Bohu česť a chváľu, že takým slávnym mužom ozdobil cirkev svätú na zemi.
Kráľovia a kniežatá dávali synom svojím jeho meno, k jeho úcte stavaly sa veľkolepé chrámy, oltáre a sochy; národy závodilý v preuk'azovaní úcty k nemu A to nielen v Itálii, ktorú zem František na toľko miloval, ale po celej Európe, kde sa len jeho duchovní synovia usadili a kláštory si zakladali. Ucta jeho po objavení Ameriky r. 1492. zanesená bola aj do ďale-keho kraja za morom, ba aj do iných čiastok zeme, tak ze dnes sv. František jé známy, obľúbený a oslavovaný po celom svete.
Duchovní synovia sv. Františka pod menom „Františkáni" vo všetkých čiastkach sveta pracujú v duchu svojho zakladateľa na zdokonaľovaní seba a na spáse im sverených duší. A pre svoju poníženosť, skromnosť, chudobu sú všeobecne obľúbení. Cirkvi katolíckej mnoho pápežov, kardinálov, biskupov a vysokoučených mužov dali, áko strážcovia hrobu svätého nehynúce zásluhy si získali, ako missionári mnohí podstúpili mučenícku smrť.
I na našom Slovensku od dávnych století blahodarne účinkujú.
Kňazi z rádu sv. Františka prišli do Uhár, ku ktorým v tom čase Slovensko patrilo, hádam už za života svojho zakladateľa. V roku 1228. v ktorom Ján de Piano Carpino, minister v Nemecku, neúnavný roz-širovateľ rádu sv. Františka do „kráľovstva uhorského" poslal františkánov, aby sa tam pousádzali, na našom Slovensku už dozaista boli. Okolo roku 1236 bolo uz viac kláštorov spravovaných provinciálom z cisárstva nemeckého. Neskôr však v Ostrihome bol minister, majúci akú-takú právomoc, ktorý r. 1239. stal sa provinciálom v neodvislej provincii Provinciou uhorskou menovanej. Členi Provincie uhorskej boli prívrženci voľnejšej observacie, ale boli i takí, čo rehoľu presne a prísne zachovávali. Prví, ktorí mali väčšinu, založili si Provinciu ko n v e n t u álo v, druhí Provinciu observantov. V 1517. sa obe tieto provincie spojily a dostaly meno: „Provincia s v. Márie." Františkáni Provincie Svätej Márie nevedeli slovensky. Slavianska provincia bola provincia „Najsvätejšieho Spasiteľa", ktorej jadrom boli bo senskí mnísi, od rodín okolo r. 1376. pred Turci opŕchnuvších do Uhár zavolaný, ktorí zpociatku boli závislí od provincie bosenskej. Bratri tejto provincie boli prví, čo medzi slovenským ľudom úspešne pracovali. — Ale provincie za vpádu Turkov boly zničene okrem štyroch kláštorov.
Po vyhnaní Turkov bol františkánsky rád, Antonom Lazarim oživený, k životu ozajskému došiel však až za Ľva XIII., ktorý všetky odvetvia rádu pospájal.
Nitra. Františkáni v Nitre účinkujú od r. 1230. — Nový kostol bol vystavený r. 1630.
Trnava. R. 1238. bol u dolnej brány mestskej zbudovaný kláštor z milodarov ľudu a o storočie neskôr kostol i kláštor dal postaviť kráľ Ludevít I.
Bratislava Stavanie kláštora započaté kráľom Ladislavom IV., bolo dokončené r. 1297. kráľom Ondrejom III.
Okoličné. Kláštor s kostolom už okolo r. 1262. podľa starých listín, stál. — Gotický kostol dal postaviť Matyáš kráľ r. 1476. V XVII. storočí bol kostol v moci luteránov
Skalica. Chrám P. Márii Bolestnej zasvätený trvá od r. 1535. všetci rehoľní bratia pomreli morom. R. 1605. bol kláštor i kostol dva razy vyplienený vojskom cisárskym, knihy pospaľované, hroby pootvárané, ešte i mŕtvoly boly olupované. R 1732 vystavená bola budova pre rádové štúdium a v r. 1752-55. nová kláštorná budova.
Hlohovec (Frašták). Kostol Všetkým Sv. zasvätený je tu od r. 1492.
Pruské (1632—).
Kremnica (1649—).
Malacky. Kláštor a chrám založený r. 1653. r. 1910. kláštor celkom zhorel. Gróf Mikuláš Pálfy ho ihneď obnovil.
Beckov. (1690 — ).
Bardiov. (1670--).
Prešov. (1691—).
Trstená. (1776—.)
Žilina. (1703—).
Pri františkánskych kláštoroch pre ľud je temer všade založený tretí rád. Terciári majú svoje miestnosti, kde kňazi sv. Františka rozširovali a rozširujú kresťanskú osvetu.