NARODIL SA PÁN

                             Z poľského:

          BÓG SIE RODZI" z powiešci Lew Wallace'a

            „BEN HUR“ przerobione przez H. St.

                            Poslovenčil:

                                M. U.

                     Číslo podielových kníh: 137

                             Nákladom

                          TRNAVA, 1925

                  ČASŤ PRVÁ

                              I.

Ešte ani blesky vychodiaceho slnka dobre nerozjasnily rozľahlú, pustú krajinu, keď u východu dlhého úvozu zjavil sa pocestný.

Mohol mať okolo štyridsaťpäť rokov. Brada jeho, kedysi čierna, bola už striebornými, po prsiach rozviatymi nitkami prepletaná. Tvár mal bronzovú, oči veľké a temné. Hlavu mu zdobila červená šiatka, sukňa bola široká a faldovaná, vyšívaná u krku i na predku; na nej mal tmavý vlnený plášť s krátkymi hodvábom a zlatom lemovanými rukávy. Na nohách nosil sandále. Dľa tohoto obleku dalo sa súdiť, že pochodil z Egypta. Pocestný sedel vysoko pod malým stanom na chrbte veľkého, bieleho dromedára.

Keď zviera zastalo na kraji úvozu, uzrel na nebi slnce do pola preclonené ľahkou, hmlou včasného rána a na zemi počínajúce sa nepriehľadné priestranstvo bieleho piesku. Tu sa končily cesty i chodníky, tu zanikaly posledné chumáče trávy, posledné pokrútené a zohýbané kríky trniny, ktoré porastaly brehy tohoto pieskového mora.

Dromedár zrýchlil krok, hlavu zdvihol do hora a z hlboká nabral vzduchu cez rozšírené nozdry. Nad hlavou krúžily mu ešte lastovičky a škovráni, hore vo vzduchu vznášal sa sup, kresliac stále väčšie kruhy svojimi širokými krýdlami a tu i tam biele kuropty utekaly z cesty.

Časom líška alebo hyena zrýchlila beh, aby sa z bezpečného úkrytu mohla prizrieť votrelcovi.

Ale pocestný žiadneho z nich nevidel. Oči jeho uprené boly na jeden bod a zbadalo sa, že bod ten cestu mu ukazuje a k cieľu ho vedie.

Viac ako dve hodiny šiel dromedár napred tým samým krokom i tým samým smerom — na východ. Posledné stopy rastlinstva zanikly, vôkol bol už len piesok a piesok.

Až k samému poludniu veľblud z vlastného popudu zastal, vydajúc krátky jak, ktorým zviera zvyklo prosiť o odpočinok. 

Pocestný precitnuvší zo zadumania podvihol záclonu stanu a zahľadel sa po okolí akoby poznával miesto. Vzdychnul, sklonil hlavu a s výrazom úľavy zašeptal: — Konečne...

Potom skrížil ruky na prsiach, schýlil hlavu a ticho sa modlil. Skončiac modlitbu dal znak veľbludovi; tento kľakol, pocestný položil nohu na štihlý jeho krk a sostúpil na zem.

Cesta patrne musela byť dlhá i únavná, lebo pocestný vyťahoval zdrevenelé členky chodiac okolo verného zvieraťa, ktoré privrelo vĺčka a voľne odpočívalo. Bolo to zvláštné, že pocestný súc v pustatine, úkryte lvov, tygrov a divých ľudí, nemal u seba žiadnej zbrane. Zaiste v myšlienkach i srdci mal pokoj, nebál sa ničoho, alebo cestoval pod akousi neobyčajnou ochranou. I najodvážnejší človek čuje klopanie srdca v tomto nezmernom pieskovišti, ale na ňom ani tej najmenšej obavy nebolo znať. Len svetlo a nádej mal v očiach, ktoré často rukou zaháňal a vytúženým zrakom hľadel do pustatiny.

Po chvíli obrátil sa k veľbludovi:

— Ďaleko sme od rodnej zeme, — zašeptal — ďaleko od domu, ale Boh je s nami.

Vzal z vrecka u sedla trošku fazule, vysypal ju do vreca a zavesil to verbludovi k pysku. Potom znova uprel zrak na nekonečné, mrtvé priestranstvo.

— Prídu! — povedal s pokojom a iste. — Ten, čo mňa viedol privedie i ich. Pripravme sa.

A dal sa do roboty. Za krátky čas stan bol hotový a pripravené príbory k posilneniu, vedľa ktorých Egypťan položil tri barevné hodvabné šatky, ktoré obyvateľom východu slúžia počas jedenia k prikrývaniu kolien. Príprava ručníkov svedčila, že mimo seba prestieral pre dvoch priateľov, ktorých tu dosiaľ však nebolo.

Skončiac prípravu vyšiel pred stan a jeho zrak znova utkvel na piesčitom priestranstve. Teraz však nehľadel na darmo. Ďaleko na východe zjavil sa tmavý bod. Pocestný díval sa z počiatku akoby neveriac, potom plný radosti. A bod rástol čo raz väčšmi, až konečne pribral jasný tvar. Druhý, podobný veľblud, biely a veľký, na ňom cestovný stan, taký, akých užívajú v krajine Hindustanu, bol už sotva na niekoľko sto krokov.

Egypťan skrížil ruky na prsiach, oči podniesol k nebesiam a padol na kolená.

— Boh je veľký! — zvolal s očami plnými slz a duša sa mu naplnila svätým strachom i nádejou.

Zatiaľ Ind sa priblížil celkom a zastal.

Na tvári mal tiež blesk radosti a na ústach slová modlitby. Za čas mlčali, potom pozreli na seba a privítali sa.

— Pokoj ti, sluho pravdivého Boha, — ozval sa prišlý.

— I tebe pokoj, bratu v pravdivej viere! — odvetil Egypťan.

Novodošlý bol vysoký, chudý, so zapadlými očami, vlasy i bradu mal bielu a barvu tvári bronzovú. Podobne ako prvý, neniesol žiadnej zbrane. Hlavu mal ovinutú faldovaným šálom a úbor, mimo červených, kožených pantoflí, celý z bieleho plátna. Postavy bol vážnej, až drsnej, ale v očiach leskly sa mu slzy.

— Boh jediný je veľký! — zvolal..

— A blahoslavení tí, čo Mu slúžia! — odvetil Egypťan a hľadiac stranou, dodal:

— Hľa, blíži sa ten, ktorého čakáme.

Vtedy na strane severnej zjavil sa tretí biely veľblud, ktorý rýchle sa priblížiac zastal, a tretí pocestný sostúpil na zem.

— Pokoj vám, bratia moji! — povedal.

— Nech sa stane vôľa Božia! — odpovedali obidvaja.

Tretí pocestný v ničom sa nepodobal predošlým. Tvár mal bielu a jasné kučeravé vlasy tvorily na jeho hlave opravdovú korunu. Podobne ako predošlí, bol bezbranný. Mal na sebe plášť, zpod ktorého vyzeral oblek s krátkymi rukávy siahajúci po kolená. Krk, ruky i nohy boly obnažené. Päťdesiat rokov prehrmelo ponad jeho hlavou nezanechajúc na ňom mimo pevnej povahy a výraznej reči žiadnej stopy. Došiel od severu, z Grécka.

Po skončenom privítaní ozval sa Egypťan:

— Bratia! Boh ma sem prvého doviedol, preto cítim sa byť slhom vaším. Stan rozpiaty, chlieb k lámaniu pripravený, dovoíte mi teda splniť službu.

Uviedol ich do stanu, sňal im sandále, podľa vtedajšieho obyčaju umyl nohy, potom všetci traja sklonili hlavy, složili ruky na prsiach a začali sa modliť.

— Otče a Pane! Všetko, čo máme, od teba pochodí, preto prijmi vďaky naše a blahoslav činom našim...

Lež v tom udivení pozreli na seba ... Každý sa modlil inou rečou, neznámou pre ostatných a predsa si rozumeli.

Jasne porozumeli, že to div Boží a poznali v ňom ruku Pána, a ich duše zachvely sa veľkou radosťou.

Chvíľu sa ešte modlili až sa konečne Egypťan ozval:

— Bratia! Sišli sme sa tu vôľou Božou vedení. Mnoho dní strávime spolu. Je na čase, aby sme sa poznali. Nechže teda, jestli je to vôľa Božia, ten, ktorý posledný došiel prvý nám povie kto je, odkiaľ a za jakým cieľom ide?

                               +     +

                                  +

Grék začal vraveť: pomaly, akoby každé slovo uvažoval:

— To, čo vám mám povedať, je tak divné, že sám všetkému nerozumiem. Istý som len v tom, že plním vôľu Pána a že tá služba je radosťou môjho života.

Tu ho vyrušenie umlčalo na chvíľku.

— Ďaleko na západe — začal znova — je zem nazvíná Gréckom. To je otčina moja a ja som Gašpar, syn Kltanta Athenského. Moji spolubratia klaňajú sa mnoho bohom a ja tiež v tej viere od detstva bol som vychovaný. Dlho som žil v nej, ale mojej duši nepostačila. Srdce mi vravelo, že Boh môže byť len jede i nekonečne dobrý a nekonečne spravodlivý a ja prosil som ho, aby mi zjavil, či je to pravda. Ale na volanie mojej duše neodpovedal žiadon hlas.

V rozpakoch opustil som mesto i ľudí a utiahnúc sa do jaskyne na breh mora oddal som sa rozmýšľaniu a očakávaniu zjavenia, o ktoré každým dýchnutím som prosil. Veriac v neviditeľného, najvyššieho Boha, veril som tiež, že sa smiluje nado mnou a osvieti temnotu duše mojej.

— A Boh ťa vyslyšal! — zvolal Ind dvíhajúc ruky k nebesiam.

— Počúvajte, bratia, — vravel Grék ďalej. — Raz som videl človeka, ktorý z tonúcej lode vyskočil do mora a voda vyhodila ho na breh neďaleko mojej jaskyne. Ja som ho prijal i opatroval. Bol to Žid. A on mi objasnil, že Boh, ktorého som počúval a ku ktorému povznášal som srdce i prosby moje, je od vekov ich Otcom, Sudcom, Zákonodarcom a Kráľom. Týmto spôsobom ma Boh osvietil.

— Tak osvieti každého, kto k nemu s takou vierou sa obracia — dodal Egypťan.

— To ešte nie všetko, — pokračoval Grék. - Povedal mi i to, že Boh skrze prorokov svojich dal im obetnice, že príde na svet sám, aby pokolenie vykúpiť a spasiť mohol. Ku koncu dodal že Jeho príchod očakáva sa každým okamihom v Jeruzaleme po odchodu Žida padol som na kolená, abych sa poďakoval Bohu za ten prameň svetla, ktorý mojej duši soslal a hneď vtedy prosil som ho celým srdcom, aby som mohol vidieť i počuť toho KráTa. Tej samej noci súc ponorený v modlitbe, uzrel som hviezdu neobyčajného svetla povstávajúcu z mora. Pomaly sa vznášala, blížila, konečne zajasala nad mojou hlavou, tak, že jej svetlo padalo priamo na mňa. Hodil som sa na zem a vtedy začul som hlas: „Buď blahoslavlený, viera tvoja zvíťazila! S dvoma inými z iných strán sveta povolaní ste, aby ste uzreli a dali svedectvo Tomu, ktorý je sľúbený. Vstaň a iď až ich potkáš a dúfaj v Duchovi, ktorý ťa sprevádzať bude.“ Keď som vstal, počul som v sebe nádej i radosť bez hraníc. Prvou odchodiacou loďou pustil som sa na cestu, potom som kúpil veľbluda, ktorý ma niesol cez pustatinu a toto svetlo hviezdy doviedlo ma k vám, bratia moji. To je moja história. Teraz povedzte vy svoju.

                                *      *

                                   *

— Nie moc odchodnejšia od tvojej, bratu, je história moja, — ozval sa Ind. — Vlasť moja je na ďalekom východe. Som z rodu Indov a zoviem sa Melicher. Národ môj od vekov predčí ľudstvo rozumom i ctnosťou, lež viera mojich otcov nevyhovela duši mojej. Veria v božstvá, ktoré riadia svet, veria i v to, že človek má dušu, ktorá nezomre s telom; ale tie ich božstvá sú kruté a neúprosné a neradi sa snižujú k ľuďom. A takými sú i ľudia, ktorí ich vyznávajú. Srdcia majú tvrdé, nemilosrdné, hluché oproti ľudskej biede. Ja od detstva som veril, že Boh je nie len všemohúci, ale i dobrý, ktorého nielen ctiť, ale i milovať môžeme. Chcel som, aby láska slúčila ľudí s Bohom, aby ona slúčila ľudí medzi sebou, aby činili dobro druhým a aby sa navzájom milovali. Chcel som sa svojou vierou deliť s inými, proboval som ľudí učiť láske k Bohu, k spolubližným, ale bol som vysmiaty, prenasledovaný. Preto som musel podobne ako ty, uchýliť sa od sveta. Utiahol som sa do obrovských hôr nad čisté jazero, tam som trávil život v modlitbe, pôste očakávajúc smrť. Raz v noci prechádzajúc sa po brehu jazera, uzrel som neobyčajné svetlo, ktoré sa zablyslo vo vode a hneď na to hviezda vznášajúc sa do hora, zblížila sa a zastala nado mnou. Jej svetlo ma oslnilo. Padol som na zem, a začul som hlas nadzemskej sladkosti: „Láska tvoja zvíťazila. Buď blahoslavený, synu, vykúpenie je blízko. Si povolaný s dvoma inými, aby si uzrel Vykupiteľa a dal o Ňom svedectvo. Iď až ich stretneš a dúfaj v Duchovi, ktorý ťa povedie.“ Od toho okamihu svitlo vo mne a ja som vedel, že ono je viditeľným znakom Ducha. Dal som sa na cestu, šiel som bez obavy, lebo Boh bol so mnou a je i dosiaľ... Bratia, aká veľká radosť nás čaká! Máme uzrieť Vykupiteľa a vzdať mu poklonu i česť.

                          *       *       *

— A teraz je na mne rad — ozval sa Egypťan — teraz počúvajte mňa, bratia. Som Baltazár, Egypťan. Praotcovia moji prišli do Egypta z ďalekého východu a už oni doniesli so sebou náuku o Bohu, Stvoriteľovi, počiatku to všetkého a o nesmrteľnej duši. Bola to viera čistá, prostá ako všetko, čo od Boha pochodí. Roky sa míňaly, do Egypta prichodili rôzni ľudia a rôzne viery doniesli so sebou. Konečne došlo k tomu, že miesto viery v jednoho Boha začali u nás ctiť slnce, hviezdy, vtákov i zvieratá. Jeden z našich kráľov či faraonov menil a ničil všetko, čo upomínalo na starú vieru. Boli u nás v zajatí Židia, ale ostali verní svojmu Bohu. Prišlo i na nich prenasledovanie, ale keď dovŕšilo mieru toho, čo mohli zniesť, oslobodili sa spôsobom večne pamätným. Mojžiš, Žid, šiel s prosbou ku kráľovi, aby so svojim ľudom mohol opustiť krajinu. Žiadal to v mene Boha Izraela. Faraón nepovolil. Konečne na Egypt prišly pliagy, o ktorých ste zaiste počuli lebo čítali, a až tie sklonily a donútily faraóna k prepusteniu Židov. Keď však títo odišli, svoj ústupok oľutoval a pustil sa s vojskom za nimi, aby ich znova zajal. Vody mora sa rozstúpily pred utekajúcimi Židmi, ale prenasledujúceho faraóna i s vojskom zatopily.

— Zmienil sa mi o tom oný Žid a ty to teraz potvrdzuješ — zvolal Grék živo.

— Nuž... vravel ti to najprv Žid, teraz ti to hovorí Egypťan a obidva vravíme to samé — odvetil Baltazar — moje slová sú teda pravdivé. Kňazi opísali to, čo videli na vlastné oči — pokračoval ďalej — a dojatí vernosťou Židov k Bohu Izraelu, navrátili sa do lona starej viery. Od vtedy boly v našej zemi dve náboženstvá: verejné a tajné. Verejné kázalo veriť v mnoho bohov, a to vyznávala väčšina národa. Tajné vyznávalo jedného Boha, a toto nemohla zničiť žiadna sila. Pravda, ako ukryté semä, čakala na vyklíčenie. A tá hodina už nadišla.

Ostatné slová vyslovil Baltazár hlasom zvýšeným a prorockým. Na chvíľku sa zamlčal, aby ďalej pokračoval.

— Ja v srdci bol som vyznavačom tejto tajnej viery, ale prišiel čas a ja som si pomyslel: prečo by pravda mala byť skrytá? A jednoho dňa začal som vystupovať verejne a kázať. Davy počúvaly moju reč. Vravel som im o Bohu, o duši, o dobrom i zlom, o nebi a o náhrade ctnostného života. Ty, Melicheru, bol si kameňovaný; moji poslucháči sa najprv zadivili, potom sa začali smiať a hanou zasypúc môjho Boha, rozišli sa. Ale ja som sa nezarazil. Nechceli ma počúvať veselí a šťastní. nuž pošiel som k smutným a utisnutým. Tam som nepočul posmechu. Vravel som k nim jeden deň, druhého dňa vravel som znova a oni verili, tešili sa a roznášali to po okolí. Od vtedy život svoj posvätil som vyučovaniu a osvieteniu tých, čo žili v bludoch pohanstva. Pochodil som Egypt od juhu k severu, od východu k západu, kázal som všade, že je len jeden Boh, všemohúci a milosrdný, a dnes viem, že Egypt je hotový prijať Toho, ktorého hľadáme.

Všetci traja boli silne dojatí. Baltazár chvíľku mlčal, ale potom pokračoval ďalej.

— Jednej noci chodil som po brehu jazera a myslel som si: Kedy prídeš, ó Bože! Či oči moje už neuvidia vykúpenia? Zvlnená hladina jazera iskrila sa od hviezd, ktoré sa v ňom odrážaly. Jedna z nich oslnivého svetla zdala sa vznášať a blížiť ku mne. Konečne zastala nado mnou. Padol som na tvár a začul som nadzemský hlas: „Tvoje dobré skutky zvíťazily, preto buď blahoslavený! Vykúpenie už prichodí. S dvoma inými z najodľahlejších koncov zeme máte sa síjsť, aby ste videli Vykupiteľa a dali o ňom svedectvo. Vstaň a iď až ich potkáš. Keď prídete do svätého mesta Jeruzalema, pýtajte sa, kde je novonarodený Kráľ židovský. Alebo vravte: videli sme hviezdu Jeho na východe a poslaní sme, aby sme Mu poctu vzdali. Dúfaj v. Duchovi, ktorý ťa sprevádzať bude.“ A svetlo to vstúpilo do mňa, riadilo a sprevádzalo ma na toto miesto.

Tu Baltazár dojatý zamlknul, ale po chvíľke ozval sa znova.

— Všetci traja boli sme v duši presvedčení, že jestvuje Boh iný, než naši dávni bohovia. Všetkým trom bolo nám zjavené, že On je pravým Bohom a že teraz prichodí na svet, aby pokolenie ľudské vykúpil a konečne všetkým trom dal nám Boh svetlo, ktoré nás po jeho stopách sprevádza, ô, bratia milí! Či môže byť krajší cieľ ako náš? Čoskoro nájdeme Pána, celý rod ľudský bude sa koriť Bohu-človeku a my z hĺbky srdca hlásať budeme novú pravdu svetu, že nebo nedobýva sa mečom, ni pýchou, ani bohatstvom, ale vierou, láskou a dobrými skutkami.

Všetci traja vzrušení do najtajnejších záhybov duše živo vstali a vyšli zo stanu.

Pustatina bola tichá ako klenba nebeská, ktorá sa nad ňou rozprestierala a nad obzor vzniesol sa mesiac. A vtedy náhle opodiaľ z hora zasvietil jasný blesk.

Pocestní zazrúc ho padli na kolená.

— Hviezda, hviezda — vyrval sa všetkým trom jediný výkrik naraz z pŕs.

Nekonečná radosť rozjasnila ich líca.

Mlčky povstaly, sedli na veľblúdov a pohli sa na východ hľadať a uctiť Boha-človeka.

                                   II.

Počas dlhého jestvovania svojho rôzne osudy stíhaly krajinu židovskú. Mala ona šťastné i pokojné chvíle za panovania príčinlivých múdrych vládcov, z ktorých najslávnejším bol Šalamún; zažila časy vojien, úpadku á dlhého zajatia u nepriateľov. Konečne po dňoch porážok a utrpení nastaly lepšie časy. Židia vrátili sa zo zajatia babylonského do svojej domoviny, do obrúbeného Jeruzalema. Mesto vojnami znivočené vybudovali a múry Šalamúnovej svätyne dvihly sa znova z prachu.

Lež dobré časy dlho netrvaly. Do lona židovského národa zahniezdil sa nesvár a za krátky čas priviedol ho do takého úpadku, že súsedný silný národ — Rimania — napadli Palestýnoi a takmer bez bitky ju zaujali posadiac na trón židovský Herodesa.

Ale ačkoľvek osudy stíhaly národ židovský a akékoľvek útrapy naň prichodily, predsa mal tú útechu, že je národom blahoslaveným, vyvoleným zachovávať pravdivú vieru uprostred otáčajúcej ich obruče pohan-stva. A najväčšou potechou, najväčším šťastím každej veriacej duše bolo nepretržité očakavanie sľúbeného od Boha, predpovedaného prorokmi, príchodu Messiáša.

A chvíľa tá sa neomýlne blížila. Mala prísť vtedy, keď panovanie nad Palestínou prejde do cudzích rúk. Za židovského kráľa bol dosadený Herodes. Prvý raz v Jeruzaleme zasadol cudzí mocnár ako pán židovského národa. Podľa Jakubovho proroctva tá chvíľa teda nadišla. Židia to dobre vedeli, nepochybovali o tom ani na okamih, ale nie všetci rozumeli rovnako láske Božej.

Jedni v Bohu-Vykupiteľovi, ktorý mal príjsť na svet, videli Vykupiteľa vín a hriechov ľudských, Kráľa duší, ktoré on vykúpi a navráti na cestu ctnosti. Teda podľa nich ten očakávaný Messiáš nebude sa starať o veci zemské, o to, či vláda nad Palestínou je v rukách Rimanov lebo nie. On bude dbať len na to, či v ľudských srdciach panuje dobro lebo zlo. Kde nájde dobro, to posilní, povznesie, kde zlo uzre, bude ho plieniť, ničiť.

Hriechy ľudstva vezme na seba a tým ho vykúpi.

Druhí príchod Krista rozumeli ináče. Oni očakávali kráľa, ktorý ľud vyslobodí z otroctva. Keďže pod vládou Rimanov trpeli, nečakali teda kráľa duši, ale zemského vladára, ktorý nie zlo z celého sveta, ale Rimanov z Palestíny mal vypudiť.

Teda očakávali, že ten, čo príde, ukáže sa uprostred vojska a pozemskej moci, zvíťazí nad nepriateľom a sám sa posadí na kráľovský trón v Jeruzaleme.

                               *        *

                                   *

Také boly osudy a taký stav národa židovského vo chvíli, keď Boh prijímal na seba telo človeka, aby na zem sostúpiť mohol. Ostatok ľudstva, žijúc v temnotách pohanstva, o Jeho príchode nevedel nič. Počuly to len niektoré vybrané duše, ako duše oných troch mudrcov, ktorých zázračná hviezda viedla ku kolíske narodeného.

                                 III.

Toho samého dňa, keď traja mudrci stretli sa v pustatine, cestou vedúcou z Jeruzalema do Betlehema valily sa zástupy ľudí.

Na rozkaz rímskeho mocnára v celom vladárstve mal byť prevedený súpis ľudí a za tým účelom každý sa musel ustanoviť na tom mieste, odkiaľ jeho rodina pochodila. Na oný deň bol vyhlásený súpis v Betleheme, preto všetci tí, ktorí odtiaľ pochodili, ponáhľali sa do rodného mesta.

Medzi pocestnými šiel vysoký muž s dlhou sivou bradou. Viedol osla, na ktorom sedela záclonou zakrytá nevesta. Muž mohol mať okolo päťdesiat rokov, obličaj mal jasný, šľachetný. Podľa obleku dalo sa súdiť, že je Žid. Na osie sediaca nevesta oblečená bola v tmavé vlnené šaty a keď odchýlila záclonu, vidno bolo jej krásnu tvár s nadzemským výrazom sladkosti a dobroty, akoby z neba na zem bola sostúpila.

Oný muž bol Jozef Nazaretský, úbohý tesár, žena jeho, Maria, dcéra Joaehima a Anny z rodu Dávidovho. Predkovia oboch pochodili z Betlehema, preto i oni na rozkaz cisára ponáhľali sa tam.

Cesta bola ťažká a planá. Po ľavej strane vystupovaly z diaľky múry Jeruzalema, po pravej strane zas divé skaly uzavieraly dolinu. Pocestní postupovali zvolna až k miestu, kde sa rozovrela pred nimi rozľahlá rovina.

Slnce potokami svetla zalievalo okolie a vzduch stával sa dusným. Maria zdvihla záclonu a obzrela so po okolí.

Rovina tá v dejinách národa židovského bola pamätnou. Jozef ju dobre poznal, preto teda začal zvolna rozprávať ako tu bol tábor Filištincov kráľom Dávidom rozbitý, s akou slávou a radosťou vracalo sa potom židovské vojsko do Jeruzalema.

Hovoril hlasom tichým a veľmi vážnym. Maria ho síce počúvala, ale znať bolo, že mysľou, srdcom i dušou nevracia sa do minulosti, ale ide v pred, vybieha a siaha do nebies. Tu-tam ústa jej šeptaly vo vytržení slová, ktorým iní rozumieť nemohli a oči obracaly sa k nebesiam vidiac to, čoho nevideli oni. A taká čistota duše viala od tej Panny, také milé bolo to, ku čomu obrátila svoj frak, také nadzemské a srdce povznášajúce, že Jozef pretrhával z času na čas vypravovanie, až konečne mlčiac, vo vytržení šiel ďalej.

Narodil sa Pán. 2

Tak postupujúc stredom rozľahlej roviny došli konečne na vŕšok, z ktorého vidno bolo Betlehem.

Po krátkom odpočinku spustili sa do doliny a keď slnko zapadalo, zastali u dverí hospody.

Ale prílev ľudí bol tak veľký, že všetky miesta v tej i iných hospodách boly už zaujaté a mnoho pocestných usalašilo sa na noc pod holým nebom. Jozef sa bál, že nenájde žiadneho útulku, kde by Maria po útrapách cesty mohla si odpočinúť, ale konečne po dlhom hľadaní podarilo sa mu nájsť prázdnu podzemnú maštáľku, do ktorej kedysi za časov kráľa Šaula, Dávid, súc pastierom, ovce svoje na noc zavieral. Útulok nebol síce výhodným, ale chránil aspoň pred nočným chladom a Jozef i Maria, ako ľudia úbohí, nepohŕdali skromnou maštáľkou, v ktorej ich predkovia nejednu noc ztrávili.

                                  IV.

Na poldruhej míle od Betlehema rozprestierala sa rovina, oddelená od mesta pásmom pahorkov. Na severnej strane tejto roviny bola priestranná ohrada, do ktorej pastieri, pasúci tu svoje stáda, zavierali ich na noc. Vysoký múr chránil ich tu pred divými zvieraty, ktoré za noci prichodily do pustatiny na lov.

Onoho dňa, keď Maria a Jozef ponáhľali sa do Betlehema, niekoľko pastierov, hľadajúc pre stáda nové pastviny sohnalo ich do doliny. Už od samého rána ozýval sa tu smiech, volanie, zvonce kôz a bľačanie oviec.

Keď slnce schýlilo sa k západu, pastieri vohnali stádo do ohrady, nakládli ohňa a chystali sa k večeri. Bolo ich šesť. Obličaje mali opálené, vlasy hrubé, prepálené slncom, dlhé brady spadaly im na prsia. Barania koža pripevnená hrubým pásom po kolená zakrývala ich telo; ruky i nohy mali obnažené, na nohách mali navlečené len hrubé sandále. Cez ľavé rameno mali prevesenú tanistru so živnosťou a kameňami do praku. Vedľa nich ležaly pastierske palice.

Tak vypadali židovskí pastieri. Pohľadom diví a krutí ako ovčiarski psi ohrievajúci sa s nimi u ohniska, povahou ináčej tichí, pobožní a spravodliví. Najdôležitejším pravidlom im bolo prikázanie „Miluj Boha nadovšetko a bližného svojho ako seba samého.“ To vedeli, rozumeli tomu a podľa toho riadili svoj život, nečakajúc odmeny. Viedli-li čriedy cez hory a časom zavadil im do uší ohlas bojovnej trúby a uzreli v diaľke vojsko, zdesení pokryli sa do kriakov a lámali si hlavy, prečo ľudia idú zabíjať a ničiť, keď miesto toho môžu v tichu, v pokoji čriedy pásť a Boha chváliť.

A teraz obsadnúc oheň dookola vraveli si navzájom svoje príhody. Utrápení celodenným behaním zaspali jedon po druhom, kde kto sedel. Noc bola chladná, hviezdnatá a ticho, ktoré panovalo vôkol, nebolo ani tým najslabším vetríkom rušené; len u vrát bolo čuť ako sa prechádza na stráž postavený pastier. Z času na čas zastal znepokojený šramotom spiacej čriedy, alebo vytím šakala vo tme.

Tak nadišla polnoc. Odrazu oslňujúce svetlo sťa blesk mesiaca zažiarilo na nebi. Pastier pozrel do hora, stanul a dych sa mu v prsiach zastavil. Svetlo každým okamihom rástlo. Videl sťa v biely deň celú dolinu, druhov, svojich i spiacu čriedu.

Striasol sa nie zimou, ale strachom.

— Vstávajte! — zvolal výstražným hlasom.

Hviezdy zhasly, svetlo sa vzmáhalo stále a šlo akoby z otvoreného okna nebies.

Psi začali vyť a strhol sa poplach. Zdalo sa, že celé nebo je v ohni. Zbudili sa všetci. Jedni si zakrývali rukami oči, padali na kolená, druhí prestrašení hádzali sa na zem.

V to z hora začuli hlas: „Nebojte sa! Nebojte sa, lebo vám nesiem dobrú novinu, ktorá naplní radosťou všetky národy!“

Tichý a sladký ten hlas nebeský preniknul ich do hĺbky a povzbudil ich.

Vstali so zeme a hfadiac vo vytržení, uzreli v prameňoch svetla postavu v bielom rúchu so suchobielymi krýdlami a hviezdou nad hlavou. Tvár bola Jasná, nadzemský krásna a vystretá ruka akoby im blahoslavila.

Pastieri medzi sebou často vraveli o anjeloch a teraz hladiac na ten zjav, boli si istí, že je to on, poslanec Boží. Schýlili teda hlavu k zemi a vraveli:

— Láska Pána našeho je nad nami. Hľa, ten, ktorý sa prorokom ukazoval.

A anjel vravel ďalej:

— Vedzte i to, že tejto noci v meste Dávidovom, Betleheme, narodil sa Spasiteľ, ktorý sa menuje Kristom Pánom! Ajhľa znak, po ktorom ho poznáte: nájdete Dieťatko ovinuté v plienkach a v jasliach uložené.

Po týchto slovách svetlo sa zatriaslo, ozval sa šelest krýdiel, okolo svetlej postavy ukázaly sa iné a do ušú pastierov doľahol nebeský hlas: „Sláva Bohu na výsosti a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ A pieseň rástla, zosilnela a plnila priestranstvo, nebo i zem.

Po tomto posol nebeský zdvihol oči do hora, akoby odtiaľ čakal ďalšie rozkazy; roztiahol krýdla biele ako sneh, svieface ako hviezdy a robiac nimi široké oblúky vznášal sa k vesmíru.

Svetlo pomaly zanikalo. Čoraz ďalej, čoraz vyššie a čoraz tichšie bolo počuť slová nebeskej piesne:

„Sláva Bohu na výsosti a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“

Keď pastieri prišli ku sebe, ozval sa najstarší:

— To anjel Gabriel, posol Boží! Vravel, že sa Kristus Pán narodil. Počuli ste? Vstávajte, bratia! Poďme sa mu pokloniť!

— A naše čriedy? — pýtal sa bojazlivé ktosi.

— Pán sa bude o ne starať.

A vstali všetci, opustili ohradu idúc ku Betlehemu.

                             +         +

                                  +

Prešli cez vŕšky i mesto a zastavili sa pred vrátami hospody.

— Čo chcete? — pýtal sa strážnik.

— Dnes v noci — vysvetľovali — uzrely oči naše veľký zázrak a uši počuly svätú novinu! Kristus sa narodil; tu leží v žlebe. Chceme sa Mu pokloniť, zaveď nás k nemu.

— Rozum ste potratili alebo čo? — okríkol ich strážnik.

— Zaveď nás do maštáľky a uvidíš Ho — odvetil najstarší z pastierov.

Strážnik neveriac viedol ich cez nádvorie.

Dvere maštáľky boly otvorené a dnu horelo svetlo.

— Pokoj s vami — riekol strážnik a obrátiac sa k Jozefovi dodal:

— Títo ľudia hľadajú akési dieťa a vravia, že tu leží v žlebe.

Na tvári tesára odrazilo sa veľké zadivenie.

— Dieťa je tu — povedal pastierom vedúc ich k jednému zo žlebov.

Božské Dieťatko ležalo v plienkach na sene a jasné svetlo otáčalo Jeho hlávku.

Pastieri v nemom velebení padli na kolená.

Jedna z diev vzala Dieťa na ruky a podala Ho na slame odpočívajúcej Márii.

— To Dieťa je Kristus! — riekol najstarší z nich.

— Kristus! — vyslovili všetci padajúc na kolená a lkajúc volali: „Pán náš! Boh! Vykupiteľ! Sláva mu na nebi i na zemi!“

A Najsvätejšia Panna tisla Dieťatko k prsiam.

Takto tí prostí ľudia plní živej viery prví na zemi hold Bohu oddali a potom každý bozkajúc rub šiat Svätej Matky odišli s veľkým šťastím v srdci a vracajúc sa k čriedam svojim opakovali pieseň Anjelskú: „Sláva Bohu na výsosti a na zemi pokoj ľudom dobrej vôle.“

Cestou každému rozprávali radostnú onú novinu, a zvesť tá sa široko-ďaleko rozniesla. Tlupy ľudí ponáhľaly sa k vrátam maštáľky, aby uzrely Dieťatko. Jedni s vierou a úctou, druhí s neuverením a zadivením v duši.

                                 V.

Jedenásteho dňa k poludniu po narodení Dieťatka, traja mudrci blížili sa k Jeruzalemu.

Ohromní bieli veľbludi vážne kráčali zvoniac striebornými zvončoky upevnenými na krku: sedlá, koberce i šaty pocestných boly bohaté a pestré. Baltazár šiel vopred, zastavoval ľudí a pýtal sa:

— Kde je Ten, čo sa narodil, kráľ židovský?

— Nepočuli sme o takom, — odpovedal mu každý.

— Teda choďte a povedzte, že sme videli hviezdu Jeho na východe slnca a že sa Mu ideme pokloniť.

Pred večerom zastali u brány mesta. Rimskí vojaci stáli tu na stráži.

— Kde je novonarodený Kráľ židovský? — opakoval tú samú otázku Egypťan.

— Kráľom židovským je Herodes — odpovedal strážnik.

— Herodes je kráľom na rozkaz cisára a ja myslím skutočného Kráľa Židov, — vysvetľoval Baltazár.

— Nad Židmi mimo Herodesa nevládne iný kráľ.

— A predsa musí byť — prel sa Baltazár, — lebo sme videli na východe Jeho hviezdu a prišli sme sa Mu pokloniť.

— Nie som Žid — odvetil strážnik. — Otázku vašu predložte kňazom židovským, alebo samému Herodesovi. A jestli skutočne jestvuje taký, nuž on ho iste nájde.

A vraviac to otvoril im bránu.

Traja pútnici vošli do mesta a ponáhľali sa do hospody.

                               +       +

                                   *

Ešte ostatné papršleky zapadajúceho slnka blúdily po neby, keď zvesť o troch cudzincoch hľadajúcich novonarodeného Kráľa židovského, prebehla celým Jeruzalemom. Prirodzene, že dostala sa i do ušú starého Herodesa a znepokojila ho. Chcel sa dozvedieť pravdy, i tú mu len židovskí kňazi povedať mohli, preto im poslal rozkaz, aby mu vysvetlili, čo majú znamenať slová pocestných.

Vo veľkej sále paláca hlavného kňaza sošlo sa okolo päťdesiat učených a kňazov židovských, aby vo svätých knihách vyhľadali odpoveď na otázku Herodesa.

A našli ju chytro, lebo očakávaná odpoveď znela:

„Spasiteľ narodil sa v Betleheme v Judei...“

                             +        +

                                 *

Pozdného večera traja mudrci sedeli na nádvorí jeruzalemskej hospody.

Mysleli o Tom, ktorého za krátky čas mali uzrieť, kde a kedy Ho uvidia.

Boli konečne v Jeruzaleme a hoci im nik nevedel povedať kde majú hľadať Novonarodeného, boli istí, že Ho najdú, že Boh bude riadiť ich kroky.

Vtedy z tmy vynoril sa akýsi človek.

— Pokoj vám — povedal. — Som poslom kráľa Herodesa. Pán môj žiada si vidieť vás a ja prišiel som na jeho rozkaz, aby som vás uviedol do paláca.

— Vôľa kráľa tvojho je pre nás rozkazom — odpovedal Baltazár poslovi Herodesovmu. — Ukáž nám cestu, ideme za tebou.

Všetci traja rýchle vstali a ponáhľali sa za sprievodčím. Prešli niekoľko úzkych krivých ulíc až zastali n dverí paláca.

Dlhým nádvorím cez tmavé chodby dostali sa k sohodom, ktoré viedly do oddelenej siene. Tu sa sprievodní zastavil a ukazujúc na otvorené dvere, riekol:

— Vojdite! Tu čaká na vás kráľ.

Uprostred siene na vysokom tróne sedel Herodes očakávajúc ich príchod. Podijdúc niekoľko krokov traja ^cudzinci pozdravili ho hlbokou poklonou.

— Sadnite si, — riekol Herodes.

— Dnes na poludnie dostal som zvesť, že prišli akýsi traja cudzinci z ďalekých zemí. Ste to vy? Povedzte, kto ste a odkiaľ ste a odkiaľ prichodíte?

Traja mudrci odpovedali kolenačky vraviac len svoje mená, názvy otčiny a krajín, odkiaľ pochodia.

Vypočuvší to Herodes ozval sa znova:

— Opakujte mi to, čo ste vraveli strážam u brán mesta.

— Pýtali sme sa, kde sa narodil Kráľ židovský — odpovedal Baltazár.

— Či je mimo mňa nejaký iný kráľ židovský? — pýtal sa, mrštiac obrvy, Herodes.

— Je, pane, — odpovedal smelo Baltazár, — je Ten, čo sa narodil.

— A kde je ten nový kráľ?

— To samé chceli sme sa spýtať teba, veľký Herodesu.

Lež Herodes na to vstal zo svojho miesta a hlasom, v ktorom sa ozývalo pobúrenie, začal hovoriť:

— Prosím vás, povedzte mi všetko, čo viete o tom Novonarodenom. Pomôžem vám ho nájsť, primluvím sa u cisára, aby ho posadil na trón Judie, ale najprv mi vyzraďte, jakým spôsobom, bývajúc v tak odľahlých od seba krajinách, oddelení mórami a vrchy naraz ste sa dozvedeli o Novonarodenom?

— Povieme ti čistú pravdu, kráľu! — začal Baltazár prorockým hlasom:

— Je len jeden všemožúci Boh! On nám kázal sem ísť, sľúbiac nám, že uzreme Spasiteľa sveta. Za sprievodcu dal nám hviezdu na nebi a Duch Jeho nás neopúšťal.

Zápal a silná viera vyrážaly zo slov Baltazára. Gašpar a Melicher prisviedčali jeho slovám.

Herodes podozrievavé hľadel na nioh. Po chvíľke pýtal sa znova:

— Povedzte mi, čo príde po narodení toho Kráľa?

— Príde vykúpenie ľudstva.

Na tvári Herodesa zjavil sa údiv.

— Za čo? — pýtal sa.

— Za všetky jeho hriechy a neprávosti.

Posledná odpoveď Baltazára nemala nič spoločného s tým, žeby ten nový Kráľ chcel Herodesovi vládu z rúk vytrhnú! a sám sa na jeruzalemský trón posadiť chcel. To ho trošku uspokojilo, ale potom pomysliac si čosi, riekol im:

— Poviem vám toto: dnes pýtal som sa najmúdrejších kňazov židovských a tí mi oznámili, že Kristus sa už narodil v Betleheme, v Judei. Iďte teda a keď to Dieťa nájdete, dajte mi znať, aby som sa mu i ja pokloniť mohol.

Mudrci s radosťou v srdciach opustili Herodov palác a sadnúc na veľbludov, ponáhľali sa do Betlehema. Za múrami Jeruzalema zázračná hviezda ukázala sa

znova viedla ich až k vrátam betlehemskej hospody.

                                *       *

                                    *

Svitalo už nad domami Betlehema, keď strážnik dávajúci pozor na vchod do hospody, zazrel jasné svetlo postupujúce po nebi. Z počiatku myslel, že ktosi nesie pochodňu, ale svetlo čoraz stávalo sa jasnejším.

Preľaknutý začal volať. Ľudia sa pobudili a sbiehali sa, aby videli, čo sa stalo. Zatiaľ sa svetlo zblížilo. Zdalo sa, že skaly, drevo i hostinec roztopí sa v jeho plameňoch. Najjasnejší snop svetla padal na maštáľku, v ktorej bolo Dieťatko.

V tú samú chvíľu traja mudrci zabúchali na vráta hospody.

— Je tuná novonarodené Dieťa? — pýtal sa Baltazár.

Ľudia udivene pozerali na seba.

— Je, je! — volali so všetkých strán.

Obličaje došlých rozjasnily sa nesmiernou radosťou.

— Zaveďte nás k Nemu, ale hneď! — ozvali sa všetci traja — a vedzte, že to Dieťa je opravdový Boh!

Spešne išli do maštáľky.

Matka Božia držala Dieťa ná lone: jasné svetlo objímalo Jej postavu.

Spatriac Ju mudrci, padli na kolená, hlavy schýlili k zemi a šťastím preplnené srdcia v povďačnej modlitbe povzniesli k Bohu.

Po chvíli vstali a Baltazár pýtal sa Svätej Panny:

— Ty si Matkou tohoto Dieťatka?

A Ona podniesla Dieťa do svetla a povedala:

— Áno, je mojím Synom.

Vtedy oni pokľakli znova a Dieťatku hold ako Bohu oddali Potom rozbaliac poklady svoje: myrhu, kadidlo a zlato složili ako dar u nôh Spasiteľa.

                             +        +

                                 *

Toho samého dňa k večeru, keď zapádajúce slnce poslednými paprsky zlátilo nebo, vrchy i doliny, traja mudrci opúšťali Betlehem.

Biele veľbludy vystupovali rázne, strieborné zvonce upevnené na ich krkoch roznášaly sa ozvenou po večernej rose.

Gašpar, Melicher a Baltazár mlčiac išli. Obličaje mali jasné, oči obrátené do hora a vdačná modlitba na ústach vravela, že tí Iudia nesú v srdciach šťastie. Bo veď vracali sa domov s radostnou novinou: „Boh prišiel na svet!“

Medzitým Herodes vo svojom paláci očakával návrat troch mudrcov. V strachu, aby mu novonarodený Kráľ kráľovstva neodobral, umienil si, že ho shladí so sveta. Chcel len vedieť, kde sa Dieťa nachodí.

Ale anjel Boží kázal pocestným, aby sa inou cestou vrátili a závistlivý starec miesto toho, aby uctil novonarodeného Kráľa, ako to mudrcom sľúbil, dal rozkaz povraždiť deti v celom Betleheme, mysliac, že medzi nimi bude i Spasiteľ.

Rímski žoldnieri rozkaz vyplnili horlivé a vyvraždili všetky nemluvňatá pohlavia mužského. Ale sv. Jozef a Najsvätejšia Panna súc vystríhaní vo sne Anjelom utiekli medzitým s Božským Dieťaťom do Egypta, kde Ho ruka krutého Herodesa dosiahnuť nemohla.

                        ČASŤ DRUHÁ

                                       I.

Dvadsať rokov minulo od vyššie opísaných udalostí. Za ten čas krajina židovská podľahla rôznym zmenám.

Za rok po narodení Krista Pána zomrel Herodes a zomrel tak núdzne, že celý kresťanský svet právom môže veriť, že ho stihol hnev Boží.

Po jeho smrti Judea prestala byť kráľovstvom: bola už len provinciou rímskou, ktorú spravoval námestník cisárov.

Toho času štvrtým námestníkom bol Valerius Gratus.

Traja jeho predchodcovia náboženstvo Židov rešpektovali a v tomto ohľade im ponechali úplnú slobodu.

Ale Gratus bol iných názorov. Prvým jeho činom bolo to, že jeruzalemského hlavného kňaza zbavil hodnosti a na jeho miesto posadil iného.

Lahodným postupovaním predchodcov utlumená nenávisť Židov oproti Rimanom vypukla teraz celou silou a jedine značný počet rímskych žoldnierov bol v stave držať na uzde ľud, aby nenapadol nenávideného Gratusa.

A ku tomu netreba bola mnoho. Jedinká malá príčina bola by vyvolala rozruch, ale trest toho, kto by sa akýmkoľvek spôsobom o to pričinil, bol strašný.

Sparný letný deň chýlil sa k večeru. Obyvatelia Jeruzalema, ktorí cez poludňajšie hodiny pred žhavými papršleky slnečnými ukrývali sa obyčajne v domoch, húfne vychodili teraz na ploché strechy domov, ktoré od západu slnka stávaly sa ich najmilším miestom.

Tu po dusivom dennom úpale dalo sa plné prsia nadýchať chladného vzduchu večera a oko ľubovoľne mohlo behať po vyčnievajúcich štítoch hôr alebo rozľahlej zelenej rovine.

Pri ústí dvoch ulíc stál veľký poschodový dom, vystavený z veľkých neotesaných kamenných kvádrov s veľkou bránou, poistenou železným okutím a závorami. Izby boly zariadené síce pekne, ale skromne, no na streche zato videl si všetko, čo ľudský život zpríjemniť mohlo.

Mäkké pohovky pokrývaly zem sýte červené, zlatom pretkávané látky chránily pred úpalom slnečným a hromady kvetov u balustrád šírily príjemnú vôňu.

Dom ten patril starému, kniežaciemu rodu Hurov. Knieža Hur, vďaka jeho rozumu a šľachetnosti, vydobyl si úctu a lásku národa, a vďaka pracovitosti a zbehlosti, ohromné bohatstvá.

Pastieri na horách i rovinách striehli četné jeho čriedy; lode dovážaly mu striebro zo zámorských dolov a veľbludi z ďalekého východu donášali mu drahé látky.

Bohatý ten človek zhynul na mori desať rokov pred opísanými udalosťami. Umrúc zanechal mladú ženu a dvoje deti.

Juda a Tirza boli jedinou radosťou, jediným životným cieľom osamelej matky. Vychovala ich vo viere v jednoho Boha, do srdca im vštepila všetko, čo je vzácne a šľachetné a teraz, keď oboje už vychodilo z detského veku, matka mohla byť pyšná na prácu svoju. Juda a Jirza mali pravé duše, jasné úmysly a materinskú lásku odplácali prítulnosťou a bezhraničným dúfaním.

Oného letného večera brat i sestra stáli na streche domu opretí o balustrádu a hľadiac do diaľky, počúvali zvuky vojenskej hudby. Zvuky tie každou chvíľou stávaly sa výraznejšie, silnely až konečne plnou silou zazvučaly v povetrí.

Strechy domov ožily mužmi, devami a deťmi, zvábenými hudbou.

Za chvíľku na ulici sa zjavil oddiel ozbrojených rímskych žoldnierov.

Na predku, v širokých roztupoch, šla predná stráž, ozbrojená lukami a praky; za ňou šla štíty a dlhými kopijami ozbrojená pechota, za ňou hudba a za touto na čele jazdy šiel vodca, nový námestník cisársky, Valerius Qratus.

Ulica od jednej do druhej steny bola nabitá žoldniermi.

Juda si obzeral lesklé zbroje, panciere, helmy a chocholy, vlajúce nad hlavami žoldnierov. Jeho pozornosť však najviac zaujal vodca, idúci uprostred vojska.

Bol v plnom zbroji, len na hlave miesto helmy mal vavrínový veniec, lebo podľa cisárovho priania, vodcovia pri verejných príležitostiach povinní boli nosiť vence, označujúce ich hodnosť.

Jeho kôň nemal sedla: uzda so zlatými zubadly a žltými'stuhami doplňovala bohaté širovanie.

Pohľad na vodcu budil v húfoch stojacích na strechách hnev. Z ďaleka, kde len oko siahalo, dvíhaly sa stisnuté päste a výkriky: „zradca! tyran! pes rímsky!“ stávaly sa čoraz hlasnejšie.

V poctivom srdci Judy prebudila sa sústrasť oproti nenávidenému Rimanovi. Chcejúc si ho lepšie obzrieť, oprel sa mocne rukou o balustrádu a nachýlil sa.

Lež balustráda na tom mieste musela byt puknutá, lebo pod jeho rukou odsunula sa tehla a spadla dolu...

Zimomriavky prebehly telom chlapca. Zkríknul, nachýlil sa, aby ju zachytil, ale márne.

Na jeho výkrik stráž pozrela do hora, vodca tiež zvihol hlavu, lež v tom okamihu padajúci úlomok uderil ho do čela.

Valerius Qratus sťa mrtvý spadol s koňa.

Oddiel sa v okamihu zastavil, stráž obstúpila vodcu zakrývajúc ho štítmi.

Obyvateľstvo izraelské súc presvedčené, že tehla úmyselne bola hodená, radostnými výkriky vítala podľa nich bohatiersky čin mladého chlapca. Akýsi mstivý duch zavial od strechy k streche. Dážd hliny, tehál a rôznych vecí zasypal žoldnierov. Strhla sa bitka, ale trvala len krátko. Stráž dobvla brány a rozhnala bezbranných odporcov.

Juda nevidel ani nepočul, čo sa okolo neho dialo. Stál smrteľne bledý, zkamenelý od strachu. Hneď v prvom okamihu si umienil, že tento čin bude mať pre neho strašné následky.

Sestra, ktorá za ním stála, nevidela, čo sa stalo a čo bolo príčinou toho náhleho zbehu, kriku a bitky.

- Čo sa stalo? Čo to všetko znamená? — pýtala sa znepokojená.

Na nešťastie, ktoré malo stihnúť jej rodinu, ani nepomyslela.

Narodil sa Pán.

Jej otázky Judu vytrhly z onemenia. Čo raz jasnejšie videl, aké následky to bude mať. Váhal chvíľku s odpoveďou, lež pomyslel si, že ukryť, čo sa stalo, i tak nemôže.

— Zabil som prokurátora rímskeho! — hlucho vyhŕkol zakrývajúc si dlaňami tvár. — Tehla s nášho domu spadla mu na hlavu.

Detská tvárinka Tirzy zbledla ako sňah. Oblapila brata, odkryla jeho tvár a plná nepokoja pozrela mu do očí.

On porozumel nemej otázke. — Nie, Tirzo, nezro-bil som to úmyselne — zvolal úprimne. Avšak v tom jeho tvár rozjasnila sa radosťou.

— Pozri, Tirzo, pozri, žije! — vykríknul nachyľujúc sa cez balustrádu. — Pozri, vstal... Žoldnieri mu pomáhajú sadnúť na koňa. Nechže bude blahoslavený Boh i Pán otcov našich!

A oba padli na kolená. Lež v tom ich uši zachytily zpočiatku hluchý buchot, potom tresk vylámaných dverí a konečne výkriky rozpakov a strachu.

Juda sa strhol a načúval.

Rozhnevané hlasy miešaly sa s úpenlivou prosbou. Rímski žoldnieri vylámavši čelnú bránu obsadili dom Hurov zo všetkých strán.

Tirza prestrašená na smrť chytila brata za ruku.

— Judo, čo to znamená? — volala plačúc.

V tom okamihu dolu sa ozval nový krik, v ktorom poznali hlas matky.

Okamžite sbehly po schodoch. Nádvorie celé bolo zaujaté žoldniermi. Plno ich bolo po chodbách a schodoch. S holými mečami v ruke behali z izby do izby. -

Krv im zastydla v žilách. V steny sa túlila hromádka dievčat prosiac o milosť.

Na druhom konci pan|i v rozodraných šatoch a rozpustenými vlasy vydierala sa z rúk žoldniera.

Juda priskočil ku nej.

— Matko, matko! — zvolal.

Vystrela ku nemu ruky... už, už sa ich dotýkal, ale žoldnier odhodil ho stranou ako slamku.

— Chyťte ho, to je on! — ozval sa za ním vodca tlupy.

— Čo? Tento chlapec je vrahom? — zvolal udivený starý žoldnier s odtienkom ľútosti.

— Pane, — obrátil sa Juda k nemu — to je matka moja! Pane, i ty zaiste máš matku, sľutuj sa, zachráň ju... zachráň sestru moju! Boh je spravodlivý! Boh ti dá milosť za milosť.

V očiach starého žoldniera zaleskly sa slzy. Rýchle sa odvrátil, aby ich ukryl a silným hlasom zavelil:

— Dievčatá odveďte do pevnosti, ale nekrivdite im! Ručíte mi za ne svojou hlavou.

A obrátiac sa k žoldnierom, ktorí držali Judu, dodal:

— Sviažte mu ruky a vyveďte ho na ulicu. Trest je už vymyslený...

V tej chvíli vyprevadili vdovu po Hurovi. Malá Tirza ako postrašené jahňa šla uprostred stráže. Juda hľadel za nimi a zmeravel od bôľu. Keď odišli, náhle dvihol hlavu do hora. A vtedy na jeho tvári zaniknul detský výraz, v tom okamihu z chlapca stal sa muž!

Na nádvorí ozval sa hlas trúby. Na tento poveľ žoldnieri začali opúšťať dom nesúc so sebou zlato a iné cenné veci. Iní viedli kone a dobytok.

Konečne vyviedli poviazaného Judu.

Hľadal očami matku i sestru, ale tých už tu nebolo.

Bitka na ulici umlkla, ale poľakané tlupy predsa ešte stály okolo.

Juda pozrel na ne, ako by sa ich pýtal, čo je s matkou a sestrou, ale odpovedi mu nik nedal a jeho srdce čo raz väčšmi a väčšmi svieral bôľ.

V tom pocítil, že ktosi plačúc objíma mu nohy.

Stará otrokyňa Amra, ktorá ešte matku Judy, jeho i Tirzu na rukách nosila, teraz kľačala u nôh milovaného chlapca a trhala putá s jeho rúk.

— Amro, Amro moja! — zvolal Juda dojatý — kde sú, kde ...?

Ale v tom ju žoldnier chytil a odsotil na bok. Iní s treskom zavierali dvere pustého domu.

Amra skočila, odsotila žoldnierov a hodila sa k chlapcovi.

— Pusť ju — povedal jeden z nich — zavreme ju, nech zhynie hladom.

Brány paláca boly pozavierané; žoldnieri postavili sa do radov a odišli s Judom do pevnosti.

II.

Na druhý deň oddiel žoldnierov zastal pred opusteným palácom. Brány spečatili a na stenu pribili kartičku s nápisom: „Majetok cisára.“

A to stačilo, aby sa k opustenej budove nik nepriblížil.

Nasledujúceho dňa okolo poludnia oddiel desať žoldnierov na koňoch, sprevádzajúci mladého väzňa, blížil sa k Nazaretu.

Nazaret bol ešte vtedy úbohou dedinkou tak'malou, že hlavnou ulicou bol len dobytkom udeptaný chodník.

Na zvuk trúb prechodiaceho oddielu obyvatelia Nazaretu vychodili na cestu, zvedavými zraky obzerali si žoldnierov, hlavne však mladého väzňa, ktorý šiel uprostred nich peši, s holou hlavou a polonahý, ruky majúc sviazané hrubým remeňom, ktorého konce pripevnené boly na uzdu za ním idúceho koňa.

Husté mrákavy prachu vznášaly sa zpod nôh ľudí i koni, ale dalo sa rozoznať, že väzeň bol mladý, takmer decko a že od únavy skoro klesal.

Nazareťania so sústrasťou hľadeli na neho, každý mu chcel uľaviť, ale nik nesmel.

Na konci dediny, u studne, desiatnik zastavil oddiel. Žoldnieri, jedni rukou, iní džbánami načierali vodu a hasili smäd. V tom na ceste zjavil sa muž so šedivou bradou a bielymi ako sňah vlasami, uhýňajúc sa pod ťarchou; niesol na chrbte hoblík, pilu a sekeru.

Pri studni zastal. Vtedy dobehlo k nemu dievča a začalo ho prosiť:

— Rabi Jozefe, ctihodný rabi Jozefe! Opýtaj sa tých žoldnierov, kto je ten väzeň, v čom sa previnil a čo mu chcú zrobiť. Pozri aký je mladý, ešte skoro decko a aký bôľ hľadí mu z očí!

Starec pozrel na väzňa, srdce sa mu stislo ľútosťou i pristúpil ku žoldnierom.

— Nech je pokoj Pána s tebou! — povedal vážne blížiac sa k desiatnikovi. — Idete z Jeruzalema?

— Áno, — odpovedal tázaný.

— Váš väzeň je mladý. Môžem vedieť, čo urobil?

— Je vrahom.

Hrozné to slovo ako hrom spadlo medzi prítomných. Jedni s neuverením, iní zas s ľútosťou hľadeli na väzňa. Jozef však pýtal sa ďalej.

— Je tento mládenec židom?

— Áno — prisvedčil nevrle Riman.

Ľútosť znova stisla srdcia Nazareťanov.

— Nevyznám sa vo vašich pokoleniach — vravel ďalej desiatnik — ale ste museli počuť o kňazu Hurovl z Jeruzalema. Tento chlapec je jeho synom.

Z úst shromaždených vydral sa výkrik zadivenia.

Desiatnik chcejúc ochladiť ich prajnosť oproti väz-ňovi, ponáhľal sa dodať:

— Predvčerom na ulici Jeruzalema skoro zabil šľachetného Gratusa, hodiac mu tehlu na hlavu so strechy svojho domu.

— A zabil ho? — pýtal sa Jozef.

— Nie.

— Už je odsúdený?

— Áno. Na doživotnú galej.

V tom zpoza Jozefovho chrbta vystúpil mládenec. Prišiel s tesárom, ale po celý čas rozhovoru stál stranou. Teraz položiac sekeru na zem, vzal džbán, načrel ním vody, podniesol ho k jeho ústam a ruku mu položil na rameno. Dotyk ten vytrhol Judu z boľastnej letargie, v ktorej bol stále. Dvihol hlavu a pri svojej tvári uzrel tvár mládenca v tom veku ako on, otočenú svetlými vlasy s pohľadom nadzemskej ľútosti a lásky, ktorý ako hojivý balzám pôsobil na jeho dušu. Tri dni a tri noci, od okamihu nešťastnej príhody prebdel v bôli, mukách a v takej túhe po pomste, že mu sťa kliešte srdce svierala. Teraz nenávisť i horkosť vymizla z jeho duše, pod tým anjelským pohľadom sohla sa jeho vôľa a on ako poslušné dieťa vzal džbán, prechýlil hlavu a pil podanú vodu dlho, s rozkošou až do dňa.

Keď už džbán bol prázdny, mladý Nazareťan položil ruku na rozcuchanú hlavu väzňa, zrak jeho s ľútosťou utkvel v jeho očiach a ústa šeptaly slová modlitby. Oba mládenci nepovedali si ani slova.

Nazareťan postavil džbán na kameň u studne a vzavši sekeru na plecia, vzdialil sa s Jozefom. Ostatní hľadeli dlho za nimi.

Žoldnieri napojac kone poberali sa ďalej a desiatnik, ktorý dosiaľ nemilosrdne zachádzal s chlapcom, teraz sám ho posadil na koňa.

Vtedy na zákrute cesty zmizla postava sivého starca s pilou na rameni a postava mládenca s nebeským obličajom.

— Kto je to? — pútali sa tí, ktorí ich nepoznali.

— To je tesár Jozef z Nazaretu a Ježiš, syn Márie — odpovedal ktosi z davu.

                                   III.

Tri roky minulý od hore opísaných udalostí. Po tichých vlnách mora pohybovala sa galej s vodcom, ktorý na čele sto iných lodí ponáhľal sa k východu, aby zničil loďstvo morských lúpežníkov. Vodcom bol Riman, Quintus Arrius."

Sotva niekoľko hodín tomu, čo galej vyšla z prístavu. A teraz sťa streľa, hnaná silou stodvadsať vesiel hýbaných rukami práve toľko nevoľníkov, letela vpred.

Vodca okom znalca hľadel na silu a zručnosť veslárov. Z jasnej jeho tvári dalo sa vyčítať, že úsudok bol priaznivý.

— Koľko máš ľudí? — pýtal sa dozorcu veslárov.

— Stodvadsať činných a desať v zálohe.

— Ako často sa zamieňajú?

— Po dvoch hodinách.

— Musíme zdvojnásobiť rýchlosť. Vietor je priaznivý. Napnite plachty, nech pomáhajú veslám! — rozkázal námorníkom a obrátke sa k hlavnému kormidelníkovi, opýtal sa:

— Koľko rokov slúžiš?

— Dvadsaťtri roky.

— Na jakých moriach?

— Medzi Rímom a východom.

— A poznáš hviezdy svieťace nad tými mórami?

— Poznám.

— Vidím, že si človekom, akého potrebujem. Teraz však treba sa ponáhľať. Počítam s tebou.

Dohovoriac to pošiel do vnútra galeje, kde začal obzerať galejníkov, námorníkov a ich dozorcov. Od dňa až do stožiarov nič neušlo jeho pozornému oku.

Kajuta nachodila sa uprostred galeje. Bola ona jedálňou i spálňou zároveň celej zálohy. V prednej jej čiastke nachodil sa môstok, na ktorý viedly schodíky.

Pri veľkom stole bijúc mlatkom do taktu, sedel dozorca veslárov. Po pravej jeho ruke stály vodné hodiny, podľa ktorých diala sa výmena veslárov.

Nad ním, na vyvýšenom môstku opatrenom zábradlím bolo vodcovu miesto. Tam usadol Quintus Arius. Zrak jeho objímal celú galej, najčastejšie však spočíval na veslároch.

Pozdĺž kajuty po oboch stranách lode stály tri rady lavíc vyvýšených nad seba.

V dvoch prvých radách sedeli veslári, v poslednom stáli tí, ktorých veslá boly dlhšie. Visely ony na hybkých remeňoch, hore boly vyplnené olovom a prechodily cez okrúhle otvory v bokoch lode do vody. Nad hlavami veslárov boly mreže, ktorými vnikalo svetlo.

Život tých ľudí bol ťažký. Deň čo deň v hrobovom mlčaní usedali na svoje lavice a keď tak rovnomerne dvíhali a norili veslá do vody, ich duše blúdily po rodných krajoch, po milovaných miestach. Obrazotvornosť stavala im pred oči drahé obrazy minulosti.

A snívalo sa časom nejednému z tých biednych vyhnancov, že otec lebo matka drží ho v objatí, že vidí svoje nebo, svoje vrchy i doliny. Vtedy úsmev rozjasnil ich tvár, v oku sa zablysla slza radosti a ruka s veslom bezvládne klesla.

Lež v tom okamihu korbáč dozorcov svištiac vracal im prítomnosť. Slza spadajúca dolu tvárou už nebola slzou šťastia, ale slzou bôľu.

Quintus Arrius si ľuboval v sile a zručnosti veslárov, ale nad ich utrpením sa nepozastavil. V tých časoch otrok nebol považovaný za človeka a neverilo sa, žeby mohol trpieť.

V tom celkovom prehľade zrak vodcov najčastejšie obracal sa k postave, ktorá bola označená číslom 60.

Vyhnanci tí nesmeli mať mená. Nastupujúc doživotnú galej, stávali sa číslom lavice, ku ktorej boli prikutí.

Číslo 60 stálo v treťom rade na ľavej strane lodi. Podobne, ako jeho druhovia, bol do pola nahý, zakrytý len v bedrách úzkou páskou. Noriac veslo do vody, mládenec polovinou tela podával sa napred, vyťahujúc ho, prehýňal sa do zadu. Robil to tak voľne a zručne, že vodca udivený hľadel na neho.

Postava tá zaujímala ho čo raz väčšmi. Jemná, podlhovastá tvár vyžiarovala intelligenciu, veľké rozumné oči hľadely na svet so smútkom i pevnosťou dospelého človeka, ale postava a pohyby nasvedčovaly, že nemohol mať viac ako dvadsať rokov.

— Musím sa opýtať dozorcu — pomyslel si Arrius.

V tom sa veslár obrátil, postrehnúc na sebe skúmavé oko vodcu, začervenal sa celý. Premohol sa, odvrátil a veslo znova ponoril do vody.

Vtedy sa galej pohybovala k východu. Od toho dňa koľko ráz Arrius sadal na svoje miesto, uprel oči na číslo 60.

Jednoho dňa ukazujúc na mladíka, pýtal sa dozorcu:

— Znáš toho veslára?

— Málo, šľachetný pane. Viem len toľko, že je 2id. Zdá sa byť veľmi mladým, ale je najlepším mojím veslárom.

— A o jeho minulosti nevieš nič?

— Nie, pane, nič neviem.

Arrius sa zamyslel.

— Jestli budem na môstku — riekol o chvíľku — keď sa budú zamieňať, pošli ho ku mne. Nech príde sám.

O dve hodiny po tom vodca počul za sebou kroky a obrátiac sa, zazrel číslo 60.

— Šľachetný pane, dozorca mi oznámil, že si ma žiadaš vidieť. Prišiel som teda.

Z postavy, hlasu i celého zjavu nevoľníka dalo sa vyčítať, že vyrástol medzi ľuďmi vysokého rodu. Nezmiatol sa ani pod skúmavým zrakom vodcu. Ten choval sa k nemu skorej ako starší k mladíkovi, než ako pán k otrokovi.

— Dozorca mi povedal, že si jeho najlepším veslárom.

— Dozorca je veľmi láskavý — odvetil mladík.

— Koľko rokov slúžiš?

— Skoro tri.

Pri vesle?

— Ani jednoho dňa nepustil som ho z ruky.

— Ťažká práca. Vyše roka málo ich vydrží a ty si ešte decko.

— Áno, šľachetný vodca, ale vôľa častokráť zastupuje silu.

— Vôľu máš silnú, ale ako vidieť, smútok nie menší.

— Pane, smútok putami sa zväčšuje.

Arrius sa usmial.

— Nebol som nikdy v Jeruzaleme, — vravel — ale počul som o jeho kniežatách. A tiež i znal som jednoho. Zabýval sa obchodom a plavil sa mórami: spotkali sme sa na nich. Bol rozumný a šľachtený. Bol by sa hodil za kráľa... A ty z akého rodu pochodíš?

— Otec môj bol kniežaťom Jeruzalema a jako kupec, chodil tiež po moriach. Známy a vážený bol i v paláci cisára.

— Meno jeho?

— Ithames z rodu Hurov.

Arrius udivený zdvihol hlavu.

— Ty si syn Hura?...

Po malom mlčaní živo sa ho pýtal:

— Čo ťa sem doviedlo? Vrav!

Juda sklopil hlavu. Zdalo sa, že nemôže vydýchnuť. Po chvíľke, keď opanoval vzrušenie, riekol, hľadiac priamo do očí vodou:

— Obvinili ma, že som chcel zabií Valéria Qrata.

— Ty? — zvolal Arrius odstupujúc od neho. — Ty si tým vrahom? Celý Rím bol pobúrený nad tým činom.

Chvíľu mlčali oba.

— Myslel som, že rod Hurov už zmiznul z povrchu zeme, — ozval sa konečne Arrius.

Pri upomienke na milovanú matku a sestru v očiach mladíka zaleskly sa slzy.

— Veliteľu, šľachetný veliteľu! — zvolal skladajúc ruky sťa k modlitbe. — Vrav, čo vieš o nich, povedz všetko. Či žijú ešte? A kde žijú, kde sú? Čo je s nimi?

A zabudol, že on, otrok, stojí pred vysokým dôstojníkom rímskym, že sa nemá práva pýtať, o nič žiadať. Bolesť sovrela jeho srdce. Pristúpil tak blízko k Arriusovi, že sa až jeho plášťa dotýkal.

— Tri roky, — vravel od vzrušenia stlumeným hlasom, — tri roky už minulý od toho času a každý deň bol pre mňa horší ako smrť. Od nikiaľ potechy, od nikiaľ zvesti ani dobrého slova a v duši stále živý obraz onej chvíle, sťa by sa to včera bolo stalo. Plač sestry mi stále zvučí v ušiach! A matka! O Bože! Slzy matky, tá bolesť v poslednom jej pohľade a tie ruky ku mne vystreté! Ešte dnes sa mi zdá, že ju vidím, časom sa mi zdá, že ma volajú, že idú ku mne po vode. Prežil som strašné nebezpečenstvá: dýchal som Povetrie nákazy, čul som ryk búrky na mori i tresk zbrane v bitkách. Iní prosili o život a ja — o smrť. Smrť by bola pre mňa stokrát lepšia ako život! A stále myslieť, že všetko to nešťastie zapríčinila moja ruka!...

— Ty sa teda priznávaš?

Na tie slová sa Juda strhol. Smutne sa pozrel, oči mu zaiskrily, žily na spánkoch nabehly. Prehnul sa vzad a zvučným hlasom povedal:

— Počul si, musel si počuť o Bohu našich otcov, o veľkom Jehova. Na Jeho Všemohúcnosť, na Jeho sväté Meno ti prisahám, že som nevinný!

Arrius sa strhol.

— Ó, šľachetný veliteľu! — vravel ďalej Juda — uver mi, rozptýľ tým strašnú bolesť moju.

— Či ťa nevypočuli? — spýtal sa náhle zdržajúc sa pred otrokom.

— Nie.

Na tvári Arriusa odrazilo sa veľké udivenie.

— Nemal si žiadnych svedkov?

— Nie.

— Bez vypočutia, bez svedkov, kto ťa súdil, kto vydal rozsudok?

— Nevidel som nikoho, — vravel Juda, — nik sa ma nič nepýtal. Sviazali mi ruky i nohy povrazy a hodili ma do väzenia. Na druhý deň odviedli ma žoldnieri na breh mora a od vtedy som galejníkom.

— Máš nejaké faktá k potrvdeniu svojej nevinnosti.

Juda sa bolestne usmial.

— Pane, aké ja môžem mať faktá! Snáď len to, že som bol chlapec, mladým na vraha. Gratusa som ani nepoznal. Keby som ho bol chcel zabiť, nebol by som si vybral takú nevhodnú chvíľu. To bolo za bieleho dňa a on šiel na čele celého oddielu vojska. Na útek som nemohol počítať.

— Kto bol pri tebe, keď tehla spadla?

— Bol som na streche domu otca svojho. Pri mne bola moja sestra, dieťa sladké, neznajúce, čo je nenávisť. Oba sme stáli opretí o balustrádu hľadiac na oddiel vojska, ktorý vchodil do mesta. Ani neviem, ako sa tehla odsunula zpod mojej ruky a spadla na hlavu Gratusa. Myslel som, že som ho zabil...

— Kde bola tvoja matka?

— Dolu vo svojich, komnatách.

- Čo sa s ňou stalo?

Hluchý vzlyk vydral sa z pŕs Judy.

— Neviem, — povedal. — Videl som, ako ju viedli... A viac neviem! Odviedli všetkých v tom dome žijúcich: sluhov, otrokov, statok a potom pozavierali dvere. Pane, ty snáď vieš niečo? Pane, povedz len slovo! Povedz, kde moja matka, kde sestra?

Väzňa s obrvami zmraštenými počúval Arrius, ale bol príliš hrdý na to, aby sa dal uniesť prvému vzrušeniu. Stál zamyslený, váhajúc, čo urobiť. Mal neohraničenú moc na lodi. Jediné jeho slovo stačilo, aby oslobodil človeka, v ktorého nevine začal veriť. Slovo to už dralo sa mu z úst, ale si ho rozvážil a videl, že niet sa s čím ponáhľať. Ktože konečne mohol mu ručiť za to, či mladík je skutočne kniežaťom z rodu Hurov.

— Nie, musím sa najprv presvedčiť, — pomyslel si a tvrdo i ostré doložil:

— Viem, čo som chcel vedieť. Môžeš odijsť na svoje miesto.

Juda sa poklonil. Pozrel ešte raz na tvár svojho pána, ale zbadal na nej chladný, až surový výraz. Pri dverách sa znova obrátil.

— Jestli si niekedy spomneš na mňa, pane, spomni si i to, že som ťa prosil o zvesť o matke a sestre mojej. Toľko len a nič viac.

Arrius nespúšťal s neho oči. Juda sa obrátil a chcel vyjsť.

— Stoj! — zvolal za ním Riman.

Mladík sa zastavil.

— Počuj: keby som ti dal slobodu, čo by si urobil? '

Juda zbledol vzrušením.

— Veliteľu, posmievaš sa mi, — riekol trasúcim sa hlasom.

— Neposmievam, — odvetil Arrius.

— Jestli nie, dám ti hneď odpoveď. Predovšetkým, súc voľný, neodpočinul by som dotiaľ, dokiaľ by som nenašiel matky a setry a nenavrátil im šťastie a pokoj.

— A keby matka a sestra tvoja už nežily?

Juda pod vlivom tých slov sa zatriasol.

— V tom prípade stal by som sa žoldnierom, — odvetil stískajúc päste.

— Musel by si však vedieť so zbraňou zachodiť...

Lež tu Arrius zbadal, že dáva rady otrokovi, preto náhle zmenil hlas i chovanie.

— Môžeš ísť, — riekol smutne — a moje slová nech ti nedávajú žiadnych nádejí.

Za chvíľku bol Juda pri vesle. Tá samá robota, ten samý zvuk dozorcovho mlatka, to samé šedé svetlo derúce sa cez zamrežovaný otvor.

Ale nádej ako jasný prúd svetla zasvietila v jeho duši a z roboty zrobila zábavu, otroctvo ľahkým a šerý zrak zasa svetlým. S dvojenou usilovnosťou hýbal veslom a myseľ letela ako vták ku rodnej zemi, k drahým obrazom.

— Ó Bože, — volal v duši, — smiluj sa nado mnou! Osloboď ich i mňa.

A tá duša preplnená tak dlhou bolesťou, teraz šťastím, nemohla nájsť iných slov, ako srdečnú vrúqnu prosbu, ktorú kládla k nohám Jehova.

                                    IV.

Ôsmeho dňa potom spojila sa celá flota. Jej prehľad a odpočinok trval niekoľko hodín. K večeru bol daný znak, že sa blíži akási loď. Arrius kázal spustiť člnok a sám sa ponáhľal nej. Bola to obchodná galej, vezúca tovary z východu a od jej veliteľa dozvedel sa veľa chýrov o nepriateľovi, oproti ktorému šiel.

Veliteľ vravel, že korzári pochodia z najodľahlejších pobreží Stredozemského mora; že prvý raz dali o sebe znať ničiac celou flotou, ktorá stála u vchodu do Bosporu a že od toho času ani jedna loď nemohla tými vodami pokojne prejsť.

Mali šesťdesiat náležíte ozbrojených lodí so silnou zálohou. Cestu svoju označovali lúpežami šíriac pred i za sebou taký postrach, že nielen pobrežní obyvatelia, ale i odľahlejšie mestá zamykaly svoje brány, strážiac ich dňom i nocou.

Kde však teraz sa nachodila lúpežnícka flota, na tú otázku mohol veliteľ odpovedať len toľko, že pohla sa k severu. Také zvesti kolovaly. Času teda nebolo nazbyt.

Vedúca loď obrátila sa teda k severu. Celá flota utvoriac kolonu uberala sa za ňou.

Juda narábal veslom s väčším zápalom ako posiaľ, za to však o mnoho bolestnejšie ako prv bolo preňho vedomie, že nevie, kde pomáha lodi ísí. Tri roky už uplynuly, čo ju popieral dňom i nocou a vždy nevediac kde.

Nevedomosť tá i predtým bola preňho mučivou, ale po rozmluve s Arriusom stala sa ešte bôľnejšou. Každý pohyb na lodi, každý nezvyklý ruch zdaly sa mu predpovedať zmenu v osude doživotného galejníka. Spodieval sa, a sám nevedel čoho.

Dávno sa už naučil podľa paprskov slnečných, pobiehajúcich na okraji lodi poznávať, v ktorú svetovú stranu sa galej uberá a poznal i teraz, že zmenila smer.

Za chvíľku na lodi povstal ruch: Zapaľovaly sa svetlá, donášaly strely, hromady kopíj, štítov a mečov; pripravovaly sa nádržky s olejom, chumáče bavlny a iné ľahko zápalné látky. Konečne Juda zazrel veliteľa v plnej zbroji s helmou na hlave. Nepochyboval už, že blíži sa bitka, ale s ňou i chvíľa strašného pokorenia pre smutného mladíka.

Predpovedal mu to zvuk okov, a on vedel, čo to znamená.

Ku každej lavici pripevnili reťaz, opatrenú putami. Pred bitkou dozorca okuval do nich veslárov, aby vo zmätku bitky nevzbúrili sa a neutiekli.

A preto teraz dozorca s kľúčom v ruke šiel od číla k číslu. Blížiace sa štrnganie okov oznamovalo mu, že čoskoro príde i na neho rad; ale súčasne preblesklo mu mysľou, že veliteľ možno učiní s ním výnimku. Snáď nedovolí, aby mu dali okovy. A jestli v takom vážnom okamihu to učiní, bude to neomýlnym znakom, že nádej, ktorou niekoľko dní sýtil dušu, nie je bez-podstatná.

Juda čakal v smrteľnej úzkosti. Za každým pohybom vesla pozrel na Arriusa. Ten stál zamyslený opodiaľ, dávajúc pozor na prípravy zálohy...

Štrnganie pút stávalo sa čoraz hlasnejším. Dozorca bol už pri čísle 59. Juda zbledol sťa plátno, ale nečakajúc rozkazu, odložil veslo a vystrel ruky.

V tom okamihu vodca sa rýchle obrátil a kývnul na dozorcu... Reťaz s hrkotom uvisla na háku a mládenec s voľnými rukami s takým zápalom a silou chytil veslo, že sa remeň až do roztrhnutia napnul.

V duši Judy rozhostilo sa také šťastie, že neostalo v nej miesta pre nič iné. Loď sa pohybovala ako streľa a jemu sa zdalo, že je ponorený v prúde nebeského svetla a že mu hrá nadzemská hudba.

Tri roky pohrúžený bol v temnotách a teraz za-blysnul mu nie prameň nádeje, ale toľko svetla vniklo do jeho duši, že veril v lepšiu budúcnosť.

Veliteľ nedovolil, aby mu dali putá na ruky, teda pamätá na neho, verí mu, zanedlho prídu teda lepšie časy... možno za krátky čas.

Noc sa rýchle míňala. Raz i druhý raz šiel na odpočinok, ale nemohol oka zažmúriť.

Prvé blesky ranice zatriasly sa na morských vlnách, keď námorník postavený na stráži priblížil sa k Arriusovi.

— Pane, — povedal — korzári sa blížia.

— Nech je všetko pripravené, — zavolal Arrius na vedúcich a spešne vyšiel na mostok.

                                   V.

Na lodi v okamihu boli všetci na nohách.

Vodcovia zaujali svoje miesta, námorníci sa o-zbrojili a sriadili do radov.

Juda počul hluk, behanie, napínanie plachiet pripravovanie bojovných nástrojov. Potom na galeji zavládlo ticho plné očakávania a nepokoja. Na daný znak veliteľa všetky veslá boly vytiahnuté z vody.

Čo to malo znamenať?

Ani jeden zo 120 otrokov sa na to nepýtal. Schytil ich len inštinktívny strach pred blížiacim nebezpečím.

Nevedeli a nemali práva vedieť, kto je nepriateľom. Možno priatelia? Možno rodáci? Na rozmýšľanie však času nebolo.

Za loďou ozvalo sa plieskanie vesiel. Ďalej sa zatriasla akoby morský kameň do nej uderil.

Nepriateľ bol tu.

Z môstku sa ozval rozkaz. Veslá sa ponorily do vody. Loď sa zvoľna pohla. Dnu ani von nebolo počuť najmenšieho šelestu, na lodi všetci stlmili dych v prsiach.

Na palube ozvala sa bojovná vrava. Dozorca celou silou uderil na plech, veslári skočili ku veslám. Z predu lode ozýval sa vresk, behanie a rinkot zbraní.

Loď sa odrazu zatriasla tak silne, že veslári v treťom rade lavíc sa zachveli a niekoľko ich i na zem popadalo. Loď sa prechýlila, zvrtla, lež v tom okamihu získajúc znova rovnováhu, vzpriamila sa a so zdvojenou rýchlosťou ubiehala napred.

Cez zvuk trúb a tresk zbraní prerážalo ľudské jačanie. Znova sa ozval strašný hluk a lomoz a na palube zahučal výkrik triumfu.

Rimania potopili nepriateľskú loď. Bez oddychu, bez chvíľky odpočinku hnala sa galej do predu.

Námorníci zapaľovali chumáče bavlny a hádzali ich do sudov naplnených olejom; hrôza bitky mala sa ohňom zväčšiť.

Po celej galeji, z predu i zadu, po jej bokoch z tisíc pŕs ozývaly sa výkriky. Za chvíľku nová nepriateľská loď s hluchým treskom a lomozom ponorila sa na dno mora.

Dosiaľ však víťazstvo neklonilo sa ani k jednej ani k druhej strane.

Z času na čas vynášali z bojujúcich radov ranených i mrtvých Rimanov.

Galej plynula stále napred predierajúc sa cez mraky dymu, vyhýbajúc sa horiacim lodiam s prikutými na nich otrokmi.

Náhle sa rozľahol strašný tresk. Loď sa otriasla, odskočila do zadu a v šialenom behu vrazila do druhej.

Veslá vypadli z rúk otrokov a oni sami popadali na zem. Na palube sa strhol hrozný poplach. Tlačenica, útek. Každý hľadal bezpečný úkryt.

V tom pod nohy Judy spadla s hora mŕtvola svetlo-vlasého rytiera zo severu.

Nebolo pochyby: galej bola v rukách nepriateľa. Rimania bojovali s korzármi na palube vlastnej lode! Mráz prebehol po tele mladíka a schytil ho taký strach, že veslo mu vypadlo z ruky.

Nad jeho hlavou Arrius bojoval s nepriateľmi. Možno v tom okamihu je v nebezpečí! Možno chráni vlastný život! Možno hynie — preletelo mu mysľou.

Nádej, vidina, ktorá len nedávno prebudila sa v Judovom srdci, uvisla teraz na takej tenkej niti, akou je život ľudský, na ktorý zo všetkých strán hľadia ostré meče.

— Ó Pane! Ó Bože Abraháma, Izáka a Jakuba, strež ho! Pomôž! Ochraňuj! — volal mladík z hlbín srdca.

Matka, sestra, dom, zem rodná vystieraly k nemu ramená. Či ich už nikdy neuvidí? Jestli Arrius zhynie, všetky nádeje zhynú s ním rázom. Mrtví sa nevracajú, aby splnili sľuby.

Na palube sa bojovalo.

Veslári ustrašení usilovali sa roztrhať putá, trhali a hádzali sa sem i tam plniac povetrie rykom podobným ryku divých zvierat. Disciplína mizla, šíril sa poplach.

Len dozorca a Juda stáli ako prikutí na svojich miestach. Dozorcu držala česť žoldniera, ktorá nedovoľovala opustiť miesto; Judu — hrdosť poctivého človeka, ktorému Arrius veril nedajúc mu okovy na ruky.

Stál i pracoval veslom, ale muky presahovaly mieru. Myšlienky začaly sa mu mútiť v hlave.

V tom náhle blysklo mu svetlo v očiach. Srozumel, že poctivosť nedovoľuje mu utekať, ale súčasne srozumel i to, že mu nejde o záchranu vlastného života, ale o záchranu života Arriovho a že po boji hotový je vrátiť sa ku svojmu veslu, do svojich pút, aby tamten žil.

V tom okamihu skočil vpred. Malý priestor delil ho od schodov. Jedným skokom presadil ich niekoľko a octnul sa v polovine cesty k válčiacim. Nad hlavou klenulo sa mu od požiaru červené nebo a v jeho svetle stály lode morských lúpežníkov. Nepriateľov bolo obrovské množstvo, Rimanov však len malá hŕstka. Náhle pocítil, že sa dosky pod jeho nohami uhýbajú a uvedomil si, čo to znamená. Celá predná časť lode roztrhla sa na dve čiastky a more šumiac, hrnulo sa do vnútra.

Judu objala tma a voda. Chvíľku bojoval s rozbúrenými vlnami, za krátko však tma, šum a plieskanie objalo ho úplne. Prúd vody hodil ho ako kladu pod brvná rozbitej lode a bol by utonul, keby ho druhá vlna nebola vyhodila odtiaľ von.

Mimovoľne uchopil sa akéhosi predmetu, ktorý plával vedľa neho. Bolo to brvno. Zachytiac sa ho, držal ho celou silou, až konečne dostal sa naň. Vydýchnul z hlboká a obzrel sa okolo.

Ale tu zbadal, že smrť, ktorá ho nezasiahla v hlbinách mora, číha teraz na neho zo všetkých strán. Bitka ešte trvala. Dým ako hmla vznášal sa nad morom a v jeho medzerách svietily krvavé plamene horiacich lodí. A blíž na mieste galeje, ktorá sa ponorila do mora, drali sa na povrch stále noví a noví tonúci.

Brvno, ktorého sa držal Juda, bolo ich jedinou spásou. Ale to sotva unieslo jednoho najvýš dvoch ľudí. Juda teda nemohol mysliet r.a ratovanie tonúcich, ale musel chrániť svoj vlastný život.

Preto napnul všetky sily, aby sa dostal mimo nich.

V tom počul za sebou silné plieskanie vesiel. Obzrel sa. Bola to galej. Vysoký jej predok blížil sa čoraz väčšmi. Juda celou silou potisol napred brvno, aby sa vyhnul úderu lode, ktorý by ho znova bol ponoril do vody.

Sotva stačil uniknúť úderu, ked zpod vody, blízko jeho ruky, vynorila sa pozlatená helma a vysunuly sa dve silné ruky, aby sa zachytily brvna. Prestrašený mladík odsunul sa na bok.

Helma sa ponorila a vynorila znova, ruky objímaly vymykajúcu sa vlnu. V tom momente svetlo ožiarilo jeho tvár.

Ústa mal široko otvorené, oči zmútené a tvár pokrývala smrteľná bledosť. Ten pohľad Judou trhol, výkrik radosti vyrval sa mu z pŕs, celou silou posotil brvno ku tonúcemu a ked hlava tohoto znova sa zjavila nad vodou, chytil ho za retiazku helmy a nadľudskou námahou dostal ho nad vodu.

Tonúci bol vodca Arrius.

Vzbúrené more zavrelo a zakypelo. Nová galej prešla popri nich. A znova strašný hluk a po ňom prerážajúci krik rozdieral ovzdušie.

Arrius ležal sťa mrtvý. Juda mu sňal helmu, potom s veľkou námahou pancier. Srdce bilo ešte, ale veľmi slabo. Juda dychtivé sledoval tieto slabé známky života, čakal a modlil sa, volajúc Boha svojich otcov na pomoc.

Bitka trvala ďalej. Lode stále väčšmi sbíjaly sa do hŕby a v tom víru, tresku rozlámaných lodí, v ohni Planúcich stožiarov nedalo sa rozoznať, kto je víťazom a kto porazeným.

Konečne niekoľko lodí vytrhlo z kola a odplávalo k severu; za nimi pohly sa iné. Juda vytreštil oči, ale neznajúc dobre lodí, nevedel, kto uteká, či korzári lebo Rimania.

Dozvuky bitky pomaly slably, lode mizly z očú, konečne ticho zaľahlo vôkol. Na čistom, jasnom nebi zjavilo sa slnce, tu i tam vynorily sa na hladinu okraje rozbitej lode, ďalej trčal obrovský vrak a za týmto v diaľke mihaly sa akési pohyblivé bodky — prenasledované a prenasledujúce galeje, lebo snáď húfy morského vtáctva.

V diaľke sa čiernala pevnina, ale bola tak ďaleko, že na úzkom brvne nebolo ju možno dosiahnuť.

Vtedy začal Arrius ožívať. Juda zbadal, že mu srdce začína silnejšie biť, tvár tratí mŕtvolnú bledosť a prsia napínajú sa plnejším dychom. Za chvíľku otvoril oči.

No hoľasti nedovolily mu zaraz hovoriť, len zadiveným a nepokojným zrakom obzeral sa okolo. Konečne navrátila sa mu i pamäť.

Kde je? Kto ho zachránil? Kto zvíťazil? — boly prvé jeho otázky, ktoré dal uradovanému mladíkovi.

Ale na posledné Juda mu nevedel odpovedať.

Arrius sa zamyslel.

— Vyviaznutie naše závisí od osudu bitky — riekol po chvíli. Zachránil si mi život nasadením vlastného a jestli sa nám podarí uniknúť odtiaľto, obsypem ťa láskou, ako sa svedčí na Rimana, keď má dôvod k vďačnosti. Hoci, nevedno ešte, či si mi preukázal dobrodenie, keď si ma vyslobodil z vody.

Pohrúžený v myšlienky umlkol.

— Počuj — riekol po chvíľke. — To nestačí. Musíš mi sväté prisľúbiť, že za daných okolností zrobíš mi tu najväčšiu láskavosť, akú človek človekovi urobiť môže. Prisahaj!

— Dobre, pristávam, ale len vtedy, keď sa to neprotiví nášmu zákonu — odoprel mladík.

— Obyčajom Rimanov je, že nosia prsteň — vravel Arrius. — Mám ho na prste. Vezmi ho. Juda splnil jeho prianie.

— Navleč ho na svoj prst. Mladík vyhovel.

— Ten klenot nie je bez významu — pokračoval ďalej. — Mám peniaze i veľký majetok, ba v Ríme považujú ma za veľmi bohatého. Rodiny však nemám. Ukáž ten prsteň správcovi môjho majetku a povedz mu, akým spôsobom prišiel si k nemu. Môžeš od neho žiadat všetko, ôo chceš. Jestli budem žit, učiním pre teba ešte viacej. Darujem ti slobodu, vrátim ťa do lona tvojho národa a rodiny. Počuješ?

Juda vyrušený kývnul hlavou.

— A teraz prisahaj na tvojho Boha, lebo na to, čo je najsvätejšie v tvojej viere. Prisahaj, že zrobíš to, čo ti rozkážem, i vtedy, keď budem žiť.

— Šľachetný Arriu! Vidím z tvojich slov a z tvojho hlasu, že je to vec veľmi vážna. Povedz najprv, čo žiadaš!

— A odprisaháš potom?

— Povedal som ti, že len vtedy, jestli sa to neprotiví nášmu zákonu.

Ale vtedy sa zachvel radosťou.

— Ó, blahoslavený nech bude Boh otcov mojich! — zvolal. — Pozri veliteľu. Pozri tam, prichodí loď!

— Odkiaľ?

— Od severu.

— Môžeš rozoznať aká je?

— Nevyznám sa v tom.

— Má vlajku?

— Nevidím žiadnej.

— Iného znaku nevidíš?

— Vidím plachtu a tri rady vesiel. Loď sa blíži veľmi rýchle.

— Víťazný koráb rímsky vyvesil by na stožiar vlajku. Bude to teda loď morských lúpežníkov... Počúvaj — riekol Arrius smutne — počúvaj, dokiaľ môžem vravieť. Jestli je to loď grécka, nemusíš sa báť o svoj život. Nedajú ti snáď slobodu, prikujú ťa znova k veslu, ale nechajú ti život. Mne naopak.

Tu sa hlas veliteľov zatriasol.

— Ja som však príliš hrdý na to, aby som dvíhal bremä hanby. Nech myslia v Ríme, že som zaniknul s loďou,ako sa na rímskeho vodcu patrí, brániac ju pred nepriateľom. A tu je to, čo od teba žiadam. Jestli je to loď morských lúpežníkov, zasoť ma do mora. Urobíš to? Však? Prisahaj!

— Nie, veliteľu, neodprísahám — riekol záporne Juda. — Neodprísahám, ani neurobím to, čo odo mňa žiadaš. Zákon mi nedovoľuje zbaviť ťa života. Vraciam ti prsteň — a vraviac to, sňal ho s prsta. — Vraciam ti ho so všetkými sľuby, ktoré si mi dal. Hoci som vykázaný na doživotnú galej, otrokom som nie. Som voľným synom Izraela a v tomto okamihu najmenej môžem rozhodovať nad svojím životom. Tu máš svoj prsteň, veliteľu.

Arrius sa nepohnul.

— Nechceš? Nie z hnevu ani nenávistí — pokračoval Juda — ale len preto, že nechcem sa viazať k veciam Zákonom mi bráneným. Pozri, šľachetný Arriusu, prsteň tvoj hádžem do mora!

More žblnklo a prsteň zmizol v hlbinách. Chvíľu ležal s privretými očami.

— Postupoval si ako blázon — pravil konečne. —

Život je predsa niťou, ktorú môžem preťať kedy chcem a jestli je to korzárska loď, urobím to i bez tvojej pomoci. Keďže povaha moja búri sa proti samovražde, chcel som, aby si mi to uľahčil. Osud môj je rozhodnutý, ale čo sa stane s tebou? Pred smrťou chcel som ti zabezpečiť slobodu i šťastie. Teraz však oba sme zničení. Ja umrem banujúc za slávou a víťazstvom; ty — žiť budeš v otroctve a ponížení. Ľutujem ťa!...

Juda jasnejšie videl následky svojho ukvapeného činu. No neľutoval predsa.

— Cez tri roky môjho otroctva, — začal po chvíli, — ty prvý, veliteľu, pozrel si na mňa láskavé... Ach, nie!... Bol ešte ktosi iný ...

Tu začal šeptať a pred zaslzeným okom jeho zjavila sa tvár mládenca, ktorý pri starej studni v Naza-rete podal mu džbán vody.

— Ty predsa prvý opýtal si sa ma, kto som. Akokoľvek, pomáhajúc ti na brvno, myslel som ,že môžeš mi byť na pomoc, ale, pane, ver mi, že i bez toho bol som ti povďačný za súcit. Keby si žiadal odo mňa niečo, čo sa zákonom neprotiví, splnil by som to bez váhania, ale pričiniť sa k tvojej smrti, to radšej volím mrieť. Postavenie moje je podobné tvojemu. Ale keby si mi, veliteľu, i celý Rím sľúbil, ani zaň neodobral by som ti život.

— Ale ja ťa prosím... — riekol ešte Arrius.

— Keby si mi i rozkazoval, neposlúchnem ťa. To je moje posledné slovo.

Oba umlkli.

Očakávali príchod korábu. Juda sa stále obzeral. Arrius ležal so zavretými očami.

— Istý si, že je to nepriateľská loď? — pýtal sa ešte raz.

— Tak sa mi zdá, — odpovedal mladík. — Teraz sa zastavila a spúšťa člnok.

— Vidíš vlajku?

— Nie. Snáď jest iný znak, po ktorom poznať rímsku galej?

— Rímske lode na sťažni majú zavesenú helmu.

— Vďaka Bohu najvyššiemu! — Zvolal Juda. — Veliteľu, vzmuž sa! Vidím helmu.

Ale Arrius nechcel ešte veriť.

— Ľudia na lodi vyťahujú z mora potopených. Grécki lúpežníci by neboli takí milosrdní.

— Snáď potrebujú veslárov, — chladne odpovedal Riman.

— Teraz sa vzďaľuje.

— Akým smerom?

— Za nami stojí opustená galej, loď blíži sa k nej. Zastavila sa. Ľudia vychodia na jej palubu.

Na tieto slová dosiaľ nevšímavý Arrius začal sa tiež prizerať jej počínaniu.

Juda hľadel na neho, očakávajúc, čo povie.

— Ďakuj svojmu jedinému Bohu, — zvolal konečne. — Ďakuj Mu tak, ako ja ďakujem svojim. Korzári by loď boli potopili. To sú Rimania a víťazstvo je naše! Volaj na nich! Volaj! Nech sa ponáhľajú k nám. A ty, počuj. Znal som tvojho otca i miloval som ho. Pôjdeš so mnou. Adoptujem ťa za syna. Ďakuj svojmu Bohu, a volaj ich sem. Ponáhľaj sa, lebo niet času. Musíme sa pustiť za korzármi. Ani jeden nesmie uniknúť — chytro!

Juda sa podniesol na brvne. Máchal rukami v povetrí a volal z celých síl. Konečne ho počuli.

Loď sa priblížila a námorníci vytiahli ich na palubu.

Arrius bol prijatý s poctami, aké prináležia víťaznému vodcovi.

Nad loďou povievala zas škarlátová vlajka veliteľa.

Arrius vypočuvší zprávy o ďalšom priebehu a zakončeniu bitky, celou silou plachát a vesiel hnal sa k severu, aby sa spojil so zbytkom floty a dovŕšil víťazstvo.

O niekoľko hodín potom flota morských lúpežníkov bola úplne zničená. Dvadsať zajatých nepriateľských lodí oznamovalo slávu víťazstva.

                               +        +

                                   *

O niekoľko dní neskoršie davy ľudu vítaly z ostatnej prípravy vracujúceho sa Arriusa.

Priatelia ho obstúpili prajúc mu slávu a nové vyznamenania, ktoré na neho, ako náhrada, čakaly.

Pozornosť všetkých bral na seba mladík idúci s Arriusom. Na otázku: „čo to za jeden?“ Arrius vrelými slovami vylíčil, ako mu zachránil život, zamlčiac všetko, čo sa jeho minulosti týkalo.

Potom položil ruku na rameno Judy, riekol mu:

— Priateľu! Si mojím synom i dedičom a keďže Prevezmeš po mne celý majetok, chcem, aby si i moje Priezvisko nosil.

Za krátko potom Arrius vykonal všetky formality.

Tak šľachetný Riman zadržal daný sľub.

                     ČASŤ TRETIA.

                                   I.

A znova ubehlo päť rokov. Juda voľný a bohatý, jako adoptovaný syn a dedič Arriusa, neodpočinul ani na okamih, nezanedbal ničoho, aby sa dozvedel o osude matky a sestry.

Oného dňa, keď na dom Hurov zavesené boly pečate a karta s nápisom, oznamujúcim, že sa stáva majetkom cisára, zanikly všetky stopy po jeho majiteľoch.

O synovi sa povrávalo, že zaiste už dávno zomrel jako galejník, o matke a sestre myslelo sa tiež, že sišly so sveta.

Valerius Gratus shrábnul majetok nešľachetných: vidno bolo teda, že sa vedel dobre zabezpečiť, aby mu nebol odobraný.

Čo do Judy, nikomu neprišlo na myseľ, že by adoptovaný syn Arriusa, Rimana, bol Žid z rodu Hurov.

Bolo pochopiteľné, čo žiaľu, horkosti a pomstychtivosti muselo sa nahromadiť v srdci nešťastného mladíka; tým viac, že zákon židovský proti pomste sa nestaval. „Zub za zub, oko za oko“, vravia predpisy Mojžiša, následkom toho Juda ju nielen že nepotlačoval, ba ešte povbudzoval.

Zahrabával ostatné zbytky nádeje, aby ešte mohol shliadnuť svojich milých, ale tým väčšmi zatúžil pomstiť ich. Za tým cieľom svoju pozornosť obrátil iným smerom.

Cieľom všetkých jeho zámerov bolo: vycvičiť sa vo vojenshom umení. Vojakom chcel byť, a to nielen vojakom prostým, ale i osvedčeným, ktorý by v páde potreby sám biť sa vedel i iných do boja sprevádzal.

Niekoľko rokov predlel v rímskej vojenskej škole, teraz sa chcel cvičiť ďalej na mieste boja.

Toho roku započal Rím vojnu so Spartou. Zástupy vojska tiahly oproti nepriateľovi a Juda sa pripojil k ním. Za tým cieľom opustil Rím a sadol na prvú odchodiacu loď, ktorá ho mala odplaviť do Antiochie.

Bolo poludnie. Z nepriehľadných vôd mora loď vchodila do ústia rieky Orontes.

I napriek dusiacemu úpalu všetci povychodili na palubu, aby sa prizreli zeleným brehom.

Juda zamlkly a smutný už hodinu sedel v tôni plachty. Priatelia ho chceli všemožne rozveseliť, ale márne.

V jednom prístave vysadol na loď akýsi žid šedivý a šľachetnej postavy. On jediný vedel mládenca zatiahnuť do dlhšieho rozhovoru.

Plujúc po vodách Oronta, stretli sa s dvoma inými loďmi, ktoré vyvesily svetlo-žlté vlajky.

Pocestní sa domýšľali, čo oné práporky môžu znamenať, až konečne ktorýsi z prítomných obrátil sa k šedivému Izraelitovi pre vysvetlenie.

Istotne — riekol on — sú to znaky, ktoré označujú nielen národnosť, ale i majiteľa tých lodí.

— Má ich tak mnoho?

Narodil sa Pán. 5

— Celú flotu. Som s ním v obchodných stykoch.

Pocestných to zaujímalo, chceli sa teda viacej dozvedieť.

— Kupec ten — pokračoval Žid — býva v Antio-chii. Keďže je veľmi bohatý, má i mnoho závistníkov, preto krúžia o ňom zlé povesti. Svojho času bolo v Jeruzaleme, žilo knieža starobylého rodu, menom Hur...

Juda sa strhnul, živo vstal a podišiel k hovoriacemu.

- Zabýval sa obchodom a mal neobyčajné nadanie kupecké — pokračoval pocestný. — Staval obchodné domy vo všetkých mestách východu i západu. Na čele jedného z nich, tu v Antiochii, stál šedivý muž — ako vravia dávny otrok domu Hurov — zvaný Šimonides. Pred hodne roky knieža Hur utonul v mori. Obchod však i naďalej šiel tak, ako za jeho života. Ale do domu kniežaťa vkradlo sa nešťastie. Jediný jeho syn chcel zavraždiť námestníka rímskeho, Gratusa. Zámer ten však sa mu nepodaril a od vtedy o mladíkovi niet ani chýru. Pomsta Rimanov zavládla nad domom Hurov. Ani jediného člena tej rodiny nenechali pri živote. Brány ich krásneho domu boly spečatené pečaťou cisárskou a všetky nemovitosti boly zhabané. Za krátky čas potom začal Šimonides prevádzať obchod na vlastnú päsť a stal sa najbohatším kupcom na -svete. Tak, ako kedysi jeho pán, vysielal karavány na rôzne strany sveta a teraz má na mori toľko lodí, že dala by sa z nich utvorlt celá flota kráľovská. Všetko sa mu darí. Veľbludi jeho hynú len od staroby a lode neutonú nikdy.

— Od dávna sa mu tak vedie?

— Asi desať rokov.

— Musel začať s veľkým kapitálom.

— Tak sa povráva. Gratus zhabal len ten majetok kniežaťa, ktorý bol pod jeho rukou: kone, statok, domy, mnoho zeme, lode a tovary. Peniaze nemohli nájsť, hoci musel ostať ohromný kapitál. Čo sa s ním stalo, dosiať nikto nevie.

— Či ľudia by boli takí nedomýšľaví? — ozval sa jeden z poslucháčov.

— Všeobecne sa mienilo, — pokračoval starec, — že tie peniaze boly základom majetku Šimonidesa. I Gratus bol tej mienky. Dva razy behom päť rokov dal chytiť kupca a ťahal ho na škripec. Vravia, že ani jednej celej kosti niet v ňom. Keď som ho posledný raz videl, uzrel som vo foteli akúsi beztvarnú massu, nad ktorou čnela hlava Šimonidesa.

— Úbohý nešťastný človek — šeptali okolo.

— Mimo tých múk, — vravel starec — nevytiahli z neho žiadneho dohnania ... Vravel len to, že je oprávneným pánom všetkého, čo má a čo mu úžitok donáša. Teraz ho už neprenasledujú. Sám cisár mu dal svolenie k obchodu v celej zemi. Lode, ktoré ste videli, sú jeho. Námorníci jeho majú v obyčaji vítať sa vzájomným vyvesením žltých vlajek, čo znamená: „Mali sme šťastlivú cestu.“

Tým zakončil vypravovanie. Pocestní sa zvoľna rozišli.

Keď ostali sami, Juda, potláčajúc v sebe hlboké vzrušenie, oslovil starca.

— Ako sa menovalo to knieža Jeruzalema?

— Menoval sa Ben Hur.

— A nevieš, čo sa stalo s jeho rodinou?

— Syn jeho poslaný bol na galej. Možno ho už považovať za mrtvého. Zriedka kto žije dlhšie pri vesle ako rok, a od toho času uplynulo už desať rokov. O vdove a dievčati nik nič nevie, to jest, tí čo vedia, musia mlčať. Zaiste zhynuly v podzemí antonijskej pevnosti a konečne kto vie, môž byť že i žijú...

Posledné slová starca oživily Judové nádeje.

Slnce horúcimi papršleky zalievalo zem i more a svetlom svojim zdalo sa rozparovať radosť i útechu, ktorá naplnila dušu mladíka.

V tom loď vplula do prístavu antiochijského. Pocestní znova povychodili na palubu a zasypali starca o-tázkami, týkajúcimi sa mesta a jeho okolia.

— Rieka v tom meste tečie k severu. A tam — vravel, ukazujúc k juhu — čnie vysoký vrch; naproti tomuto stojí druhý a medzi nimi je rovina Antiochie. Za ňou sa rozprestierajú lesy, netknuté rukou ľudskou, plné vtáctva a divej zvery.

Námorníci začali svíjať plachty. Žid stále vysvetľoval.

— Tam, u toho mosta, končí sa plavba. Lode vykladajú svoj tovar a ďalej nesú ho veľbludi. Za mostom je násyp a na ňom nové mesto spojené so starým piatimi viadukty: sú také silné, že ani čas, ani povodeň, ani zemetrasenie nemôže ich povaliť.

Loď medzitým zakotvila.

Pred výstupom na pevninu Juda sa ešte raz priblížil k starcovi.

— Dovoľ, — riekol, — aby som sa ta ešte niečo opýtal.

Starec na znak svolenia kývnul hlavou.

— Tvoje vypravovanie o onom kupcovi ma tak vzrušilo, že chcel by som ho poanať. Zovie sa Šimonides, však?

— Áno.

— Kde ho môžem nájsť?

— Jestli ho chceš navštíviť, chod len po brehu rieky až k tomu mostu. Pod ním, v tom núdznom domku, opierajúcom sa o stĺpy, býva najbohatší človek Antiochie.

— Ďakujem ti za vysvetlenie — riekol Juda.

— Nech ťa Boh otcov tvojich neopúšťa.

— Teba tiež.

A s tými slovami sa rozišli.

                                   II.

Druhého dňa ráno kázal sa Juda zaviesť do domu Šimonidesa.

Bola to budova zo samého neotesaného kameňa o-pretá o arkády mosta. Dvoje dverí v prednej jeho čiastke viedlo do skladov: cez jedny sa vnášal, cez druhé vynášal tovar. Silne zamrežované otvory v stene slúžily za okná.

Na nádvorí ležal nahromadený tovar. Otroci ho nakladali na lode. Pod mostom stálo množstvo zakotvených lodí a nad všetkými povievaly žlté vlajky.

Juda pohrúžený v myšlienky, nepočul vravy, nevidel kypiaceho ruchu. V ušiach mu dosial znely slová starca týkajúce sa jeho matky a sestry: „Kto vie... môžbyť, že i žijú ešte.“ Juda veril tým slovám a preto šiel plný nádeje i viery, že Šimonides bude vedieť niečo bližšieho o nich. Hoci bol blízko ciela svojich vidín, Predsa ho prepadly pochybnosti. Či Šimonides, i keď by vedel, bude sa chcieť priznať, že bol otrokom jeho otca? To by znamenalo zriecť sa bohatstva i slobody.

A jestli starec na lodi pravdu vravel, všetko to, čo Šimonides mal, bolo jeho vlastnosťou.

Sama myšlienka na to zdala sa mu byť šialenou a pochybnosti ho znova zahrnuly. Juda však nedbal o majetok a bol by všetko dal, keby len matku a sestru mohol nájsť. Preto si pomylel:

— Keby som vedel, že Šimonidesovi chtivosť a žiaľ za slobodu zamyká ústa, nežiadal bý som od nehor nič, vrátil by som mu slobodu, len aby som sa dozvedel niečo od neho.

Posilnený tou myšlienkou smelo prekročil prah domu. Vnútro jeho bolo skladišťom rozmanitých tovarov. Pri svetle po stenách rozvešaných lámp otroci rozbaľovali a triedili tovar. Mladík musel prejsť pomedzi hromady tkanín, voňavých látok a obilia.

— Čo si praješ? — pýtal sa pristúpiac k nemu jeden zo sluhov.

— Chcel by som vidieť kupca Šimonidesa.

— Poď so mnou.

Krivými chodbami dostali sa k schodom, ktoré viedly na strechu domu. Odtiaľ zabočili k druhému domku, menšiemu od predošlého, postaveného na východnej strane mostu. Otáčaly ho terasy, pokryté peknými kvetami a rastlinstvom. Prejdúc temnou chodbou zastali pred odchýlenou záclonou.

Sprievodca povedal:

— Akýsi neznámy žiada si hovoriť s tebou, pane.

Zvučný hlas odpovedal:

— Nech vojde v mene Božom.

Juda vošiel do veľkej komnaty? vystlanej pestrými koberci. Pozdĺž stien stály hromady kníh a účtov.

V komnate boly dve osoby. Vo foteli s vysokým područím poduškami obložený sedel muž a za ním stálo mladé dievča.

Na pohľad týchto dvoch ludí krv uderila do hlavy mladíka. Uklonil sa a len po chvíľke, ked opanoval vzrušenie, riekol:

— Jestli si kupec Šimonides, 2id, nech pokoj Boha Abrahamovho bude s tebou i s tvojimi — doložil, obrátiac sa k dievčaťu.

— Som Šimonides, o ktorom vravíš a rodom Žid, — vravel kupec plným, zvučným hlasom — vraciam ti tvoj pozdrav s prosbou, aby si mi objasnil, aký hosť poctieva môj dom a moje prahy.

Juda sa mu pozorne prizrel.

V hlbinách podušiek ležala akási beztvarná massa tela, zakrytá hodvábnou šatkou. Nad týmto tortúrami zohaveným telom trónila hlava. Mliečne vlasy spadaly na biele obrvy, pod ktorými veľké, rozumné oči zdaly sa byť ešte čiernejšími. Bledá tvár pokrytá bola sieťou drobulinkých vrások. Bola to tvár človeka, ktorý volil zomrieť, než vydať jediný výkrik, žalobu alebo slovo vyznania; človek, ktorý by radšej zomrel, než odstúpil od predsa vzatého zámeru.

— Som Juda, syn Ithamara Hur, kniežaťa Jeruzalema.

Pravá ruka kupca, chudá, s pokrčenými prsty, ležala na jeho kolenách. Pri tých slovách konvulzivne sa trhla, ale ináčej nič neprezradilo kupcovo prekvapenie.

— Šľachetné kniežatá Jeruzalema sú vždy vítanými hosti v mojom dome. Vítam ťa teda úprimne. Ester, Podaj stolicu tomuto mladíkovi.

Deva splnila otcov rozkaz.

— Nech je pokoj Pána s tebou! — riekla. — Sadni a odpočiň si.

Ale Juda neprijal podávanú stolicu.

Stál a bledá jeho tvár prezradzovala velké jeho prekvapenie. Až za chvíľu povedal:

— Ctihodný starče! Prosím ťa, neber to za dotie-ravosť, ale včera cestujúc loďou, počul som, že si poznal otca môjho. Prichodím teda...

— Áno, znal som knieža Hur — pretrhol ho kupec. — Viazaly nás isté záujmy, ale prosím ťa, sadni si.

Juda však záporne kývnul hlavou.

— Šimonidesu, — riekol vážne, — môj otec mal verného sluhu svojho majetku. Vraveli mi, že tým sluhom si ty...

Zlámané telo starca sa potriaslo; jeho ruky sa ešte silnejšie zachvely.

Na chvíľku zaľahlo úplné ticho.

— Vo styku s ľuďmi — začal zvoľna starec — ostarel som sa a ostarel predčasne. Ten, čo ti o mne hovoril, jestli ma zná osobitne, musel ťa zaiste vystríhať, že som podozrievavý a neverím hoci komu. Nemám veľa milých mi vecí na tomto svete. Jednou z nich však je moje dieťa, ktoré mi bolo takou útechou v mojom núdznom živote, že keby som jej nemal, bol by som už dávno v hrobe. O druhej môžem ti povedať len toľko, že rozprestiera sa na celú rodinu... Keby som vedel!... Keby som aspoň toľko vedel, kde sú a čo sa s nimi deje! — vravel hlboko vzdychajúc akoby pre seba.

— Kto? Kto to? O kom vravíš, starče? — zvolal Juda skloniac sa k Šimonidesovi. — Povedz, zaklínam ía! Však vravíš o matke mojej a sestre?

Ester súcitne pozrela na mladíka, ale Šimonides ostal chladným ako ľad.

— Počuj, mládenče, — riekol chladným hlasom, — potom ti dám odpoveď. Pýtam sa ťa toto: akými dôvody môžeš dosvedčiť svoje slová? Čím môžeš potrdiť, že skutočne pochádzaš z rodu Hurov? Či máš nejakých svedkov? Alebo snáď písomné dokumenty?

Otázky tieto boly jednoduché. Šimonides mal všetky práva žiadať ich, a Juda predsa s výrazom rozpakov v očiach stál a mlčal.

— Dôvody, faktá! Daj mi ich do rúk! — úporné žiadal starec.

Juda nepovedal ani slova.

Na dané otázky, hoci prosté a oprávnené, nebol pripravený. Teraz len, keď ich počul, srozumel, aké sú ony dôležité. Pochopil to dokonále, ale tiež jasne videl, že vlastne on nemá žiadnych dôvodov! Tri roky ztrávené na galeji zničily všetko! Nik nemohol dosvedčiť o pravdivosti jeho slov.

Juda dosiaľ ani raz ešte tak boľastne nepociťoval svoje osamotenie.

Stál so založenými rukami a tvárou od pokorenia zarumenou.

Kupec ľutujúc ho čakal, až prehovorí sám.

— Ctihodný Šimonidesu! — ozval sa konečne Juda. — Len jedno môžem učiniť. Poviem ti svoju históriu. Vypočuj ju láskavé a buď mi uveríš aleba ma nazveš klamárom. Vydám sa tvojmu súdu.

— Vrav, — riekol Šimonides s nezmeneným chladom, — počúvať ťa budem tým pozornejšie, že som ti dosiaľ neodporoval, že si tým, za ktorého sa vydávaš.

A Juda začal vyprávať svoje osudy. Vravel o svojom detstve, o rodine, o svojom otcovi a konečne o šťastnom oslobodení.

— Môj dobrodinca — končil mládenec — požíva priazeň samého cisára, ktorý za jeho chrabrosť vyznamenal ho mnohými poctami. Kupci z východu, jeho rukou oslobodení od morských lúpežníkov, poslali mu krásne dary, tak že dnes je veľmi bohatým Rimanom. Dobrý ten človek prijal ma za syna podľa všetkých formalít rímskeho práva; vykonal pre mňa veľmi mnoho, ale ani rodený syn nemôže byť poslušnejším otcovi, ako ja jemu. Opýtaš sa ma snáď, ctihodný starče, prečo som prijímal lásku od Rimana...? Pripútal ma k sebe. On jediný ukázal mi srdce a konečne počítal som i s tým, že jeho vliv dopomôže mi k vysvetleniu tajnosti, týkajúcej sa mojej rodiny... Všetky námahy a hľadania boly márne — vravel ďalej ešte s väčším smútkom v hlase. — Až včera, cestujúc loďou, počul som náhodou z úst akéhosi šedivého Izraelitu o tebe. Vravel, nevediac ako sa ma to blízko týka, že v meste je bohatý kupec, menom Šimonides, že tento Šimonides je Žid a bol kedysi sluhom kniežaťa Hur: vravel tiež o ukrutnostiach Gratusa...

Látka, zakrývajúca polámené články starca, pohla sa konvulzívnym chvením, ktoré pri tejto spomienke prebiehalo po nich. Ester schýlila hlavu k otcovi a chytiac jeho tvár do dlaní, vtisla mu na ňu dlhý bozk.

Kupec opanoval svoje pocity.

— Ó, dobrý Šimonidesu! — zvolal Juda prístupujúc k nemu. — Prečo sa nedáš presvedčiť? Prečo sa zdržujem pod tvojím krovom? Konečne... veď ja nič nechcem, len mi povedz, ach povedz, starče, čo vieš o matke, o sestre mojej!?

Líca Ester zalialy sa slzami, ale tvár kupca bola chladná ako mramor a ústa ako mramor mlčaly.

— Za chvíľu odijdem, — vravel Juda opanujúc sa, — aby som ťa neznepokojoval. A konečne načo? Dôvodov žiadnych dať ti nemôžem... bez nich mi nechceš veriť... a máš pravdu. Dotiaľ však, než odijdem, poviem ti ešte jedno. Nemysli si, že som ťa prišiel upomínať, odobrať ti bohatstvo, peniaze, tovar a loďstvo, alebo abych ťa ponížil do otroctva. Kebys mi bol i uveril, bol by som ti povedal len to, čo ti teraz vravím: všetko, čo si si usporil svojou prácou a zbehlosťou, je tvoje. Užívaj plod svojej námahy. Keď šľachetný Arrius, môj nevlastný otec, odchodil na výpravu, z ktorej sa viacej nevrátil, učinil ma svojím dedičom. Som bohatý. Prísahám ti na Jehova, tvojho i môjho Boha, že idúc tu, chcel som od teba len zvesti.

— Vravím ti, — ozval sa zvučným, ale stále chladným hlasom Šimonides. — Povedal som ti, že poznám knieža Hur. Zvesti o nešťastí, ktoré potkalo jeho rodinu, onoho času počul som i ja. Ten, čo uvrhnul do nešťastia vdovu i deti po mojom priateľovi, tým samým i mňa sa boľastne dotkol. Poviem ti ešte viac: činil som všetko možné, vykonal som všetko, aby som našiel drahú mi rodinu, ale márne. Zanikla bez stopy...

Z pŕs Judy vydral sa hluchý výkrik.

— Všetko teda ztratené — zvolal pohnuto. — Nič mi nepozostáva, len pomsta. Odpusť mi, že som bol tvrdý, ale vidíš, ako veľmi trpím ... Mal som nádeje ...

Všetko ztrčíené. Žehnám vás — dodal, obracajúc sa k dverám a vyšiel.

Ester, opretá o otca, zanorila sa do plaču.

                                  III.

Sotva že Juda opustil komnatu, tvár Šimonida sa rozjasnila a oči jeho zaiskrily.

— Ester, zazvoň rýchle! — zvolal prudko.

Splnila rozkaz.

Otvorily sa v stene skryté dvere, vošiel sluha a uklonivši sa pred kupcom, čakal na jeho rozkazy.

— Malluchu! Podže sem, — riekol Šimonides živo. — Počuj! Pred chvíľkou vyšiel odtiaľto vysoký, štíhly mladík peknej postavy, po židovský oblečený. Budeš ho pozorovať; ako tieň budeš sledovať každý jeho krok. Každý večer musíš vedieť, kde je, čo robí a s kým sa stýka. Budeš počúvať jeho rozhovory a zopakuješ mi ich od slova do slova. Dozvieš sa, akú má povahu, obyčaje, čo robil predtým, čo zamýšľa robiť teraz a v budúcnosti. Rozumieš mi? Jestli by z mesta odišiel, pôjdeš za ním, uzavreš s ním priateľstvo. Keby sa dozvedal, kto si, povieš mu čo ti ľúbo, ale nesmieš vyzradiť, že si v mojej službe. O tom ani slova! Ponáhľaj sa.

Malluch sa uklonil a vyšiel.

— Dievka moja, — riekol starec, obrátiac sa teraz k Ester, — dnešný deň mi je zvestovateľom veľkého šťastia; očakávaj ho i ty s radosťou, dieťa moje.

Radosti sa nezdala byť príliš naklpnená, ale chtiac potešiť otca, smutne sa usmiala.

— Otče, na ten deň nikdy nezabudnem, — riekla o chvíľku.

Kupec sa hlboko zamyslel.

— Tak, tak, dieťa moje. Je to dvadsiaty deň štvrtého mesiaca. Dnes päť rokov tomu, čo nás zanechala Rachel, matka tvoja. Zlámaného doniesli ma domov. Strach a bôl ju zabil. Je pochovaná v hrobe vytesanom v skale. Bola svetlom života môjho; odchodiac, pohrúžila ma do tmavej noci, ale tou tmou predral sa jasný prúd svetla, ktorým si ty, dieťa moje.

Tu umlknul, akoby čosi hľadal v hlbinách vlastnej duše, ale za chvíľku vymanil sa z dumy.

— Deň je jasný, — zvolal už veselo, — zavolaj Aleba, nech ma vynesie do záhrady. Tam ti poviem to, čo som dosiaľ pred tebou zakrýval.

Na znak zvonca vošiel sluha a vyviezol fotel opatrený kolieskami na strechu domu, zvanú záhradou.

Pomedzi kríky ruží, myrty a pomarančové dreviny Šimonides kázal sa odviezť až na to miesto, odkiaľ bol voľný rozhľad na štíty palácov, most i rieku, pokrytú loďami.

Sluha ich zanechal samotných s Ester, ktorá oprúc sa o područie fotelu, čakala až otec prehovorí.

Na moste, nad ich hlavami, panoval hluk, ale ako sa zdalo, Šimonides ho nepočul. Chvíľku mlčal hľadiac do diaľky, až konečne obvyklým, vážnym spôsobom začal hovoriť.

— Zbadal som, že si mádenca počúvala so živým záujmom a že hneď prvým slovom si ťa získal.

—  Jestli chceš tým povedať, že mu verím, nuž, otče, nemýliš sa — odpovedala.

— Považuješ ho teda za syna zomrelého kniežaťa Hur?

— O tom som presvedčená.

— A jestli sa, Ester, mýliš?

— Počuj ma, otče. Od toho okamihu, ako sa matka odobrala pred tvár Pána, slúžila som ti a neopustila som ťa ani na chvíľku. Stojac tak pri tvojom boku, hľadela som na rôznych ľudí. Prichodili tu všeliakí: úctiví i ničomní, naučila som sa teda rozlišovať pravdu od nepravdy a teraz vravím, že jestli je ten mládenec nie kniežaťom akým sa zdá byť, nuž vtedy klamstvo nemalo ešte väčšieho triumfu.

— To sú vážne slová, dievča — riekol Šimonides. Tvrdíš teda, že tvoj otec bol sluhom jeho otca?

— Ako som zbadala, vravel o tom, ako o čomsi, o čom sám nebol istý.

Oči Šimonidesa blúdily po lodiach, hoci jeho myšlienky boly ďaleko od nich.

— Hľa, dievka moja, — ozval sa po chvíli — máš vrodenú prezieravosť detí Izraela. Počúvaj teda. Budem ti rozprávať o sebe, o tvojej matke a o rôznych veciach, ktoré som pred Rímanmi bedlive skrýval, obávajúc sa prenasledovania v nádeji lepšej budúcnosti i pred tebou až do tej chvíle, v ktorej duša tvoja naučí sa obracať k Bohu ako kvet k slnku. Teraz už môžeš počuť tie smutné udalosti... Narodil som sa v jaskyni na južnej strane vrchu Sion. Rodičia moji dozerali figové a olivové stromy v záhradách kráľovských. Za detstva som im pomáhal. Patril k triede ľudí vykázaných k večitému otroctvu. V pätnástom roku môjho života predali ma kniežaťu Hur, najbohatšiemu to človeku v Jeruzaleme. Zo zahrád prešiel som do skladov tovaru kniežaťa v Alexandrii a v Egypte. Tam som dorástol mládenectva. Slúžil som mu šesť rokov a v siedmom podľa Mojžišovho zákona, získal som slobodu.

— Nie si teda sluhom jeho otca? — pýtala sa Ester.

— Počúvaj len. Toho času učení preli sa o tom, čl deti, narodené, v otroctve, povinné sú, jako ich ročtičia, ostať vo večnom otroctve, lebo ako otroci kúpení, môžu po šiestich rokoch stať sa volnými. Bol som synom otrokov nuž mohol som i ja zdediť večné otroctvo. Ale knieža Hur bol človekom šľachetným i spravodlivým, nuž vedel, že ako otrok kúpený, po uplynutých rokoch, mám právo na voľnosť. I dal mi ju písomne a ja ju až po dnes držím.

— A matka moja? — spýtala sa Ester.

— Len strp, dieťa moje, dozvieš sa všetko. Po u-končení môjho otroctva šiel som do Jeruzalema na sviatok Paschy. Bývalý môj pán prijal ma vo svojom dome ako hosťa. Miloval som ho i predtým a prosil som ho, aby ma vzal nazpät do svojej služby. Pristal na to a slúžil som mu znova sedem rokov, ale už ako platený nájomník. V jeho mene sprevádzal som mnohé výpravy na mori i suchej zemi. Chodil som s karavánami do ďalekých krajín. Cesty tie boly nebezpečné, lež Boh mi bol vo všetkom na pomoci. Jednoho dňa bol som znova hosťom kniežaťa v jeho dome v Jeruzaleme. Sedeli sme pri stole, keď do izby vošla otrokyňa, nesúc na tácni chlieb a víno. Vtedy prvý raz uzrel som tvoju matku a zamiloval som sa na veky do nej. Prosil som knieža, aby mi ju dal za ženu. Odpovedal mi, že bola večnou otrokyňou, ale jestli si to žiadam, dá jej slobodu, aby ma odmenil za moju prácu a námahy. Matka tvoja milovala ma podobne ako ja ju, ale v tom dome bolo  dobre, nuž nežiadala si slobody. Prehováral som ju 1 prosil, ale ona odpovedala vždy to samé: „Stanem sa ženou tvojou, ale len vtedy, keď sa staneš otrokom rovným mne.“ Chcela, aby som večne slúžil. Vzdialil som sa... ala len preto, aby som sa znova vrátil. Matka tvoja, Ester, bola mi drahá nado všetko na svete, miloval som ju viac ako voľnosť, až konečne pán môj na moju prosbu zaviedol ma k súdu a dovedúc ma domov vo dverách svojho domu na znak večného otroctva ucho moje idlom prebil... Za takú cenu dostal som Ráchel...

Ester vzrušená do hlbín duše schýlila sa k čelu otca a vtisla naň dlhý bozk, plný srdečnej lásky.

Chvíľku mlčali oba, mysliac na zomrelú.

— O niekoľko rokov potom pán môj zahynul na mori, — pokračoval Šimonides. Dom jeho bol zaťažený žalobou... a v srdci mojom dvíha sa hlboká ľútosť i žiaľ. A teraz počúvaj pozorne, dieťa moje. Toho času, keď sa knieža rozlúčil so svetom, bol som správcom celého jeho majetku. Podľa toho môžeš súdiť, ako mi veril. Keď zvesť o jeho smrti dostala sa mi do uší, ponáhľal som sa do Jeruzalema, aby som vzdal vdove účty. Kňažná ma potvrdila v mojom úrade. Spravoval som teda ďalej ešte s väčším zápaľonu Bohatstvo Hurov vzmáhalo sa každým rokom. Tak uplynulo desať liet. V tom prišla oná nemilá vec s Qratusom. Riman bol na tom, že čin ten bol úmyselný. To mu pomohlo, že mohol zhabať celý majetok vdovy i detí. Aby pokojne mohol užívať ich majetok, shladil všetkých s povrchu zeme, ktorí mali naň právo. Od vtedy nečuť o rodine Hurov: Syn, ktorého som videl ešte ako malého chlapca, poslaný bol na galej, čo sa rovnalo výroku smrti. Vdova a dievča — ako sa všeobecne vraví — hodené boly do jedného z tých väzení, ktoré keď sa raz zamknú za nešťastníkmi, neotvárajú sa už za ich života.

Oči Ester naplnily sa slzami.

Šimonides rozprával ďalej:

— Ponáhľal som sa do Jeruzalema, mysliac, že môžem byť mojej panej v tom nešťastí užitočný. Chytili ma u brán mesta a hodili do podzemia antonijskej pevnosti ... Prečo? Nevedel som... Až prišiel sám Gratus a žiadal odo mňa peniaze Hurov. Znal obohodný obyčaj Židov, podľa ktorého kapitál mohol byť prevzatý len mojím písomným svolením. Žiadal odo mňa výkazy a všetky obchodné domy môjho pána, rozložené po celom svete. Odoprel som. Dal ma mučiť. Zlámali mi kosti, ale nezlomili môj mlk. Gratus vidiac, že nič nevykoná, pustil ma na slobodu. Vrátil som sa domov. Od vtedy všetky vyprávy prevádzal som nie pod menom kniežaťa Hur z Jeruzalema, ale pod menom kupca Šimonidesa z Antiochie. Vieš dobre, dieťa moje, aké šťastie mi prialo: milióny kniežaťa rástly v mojich rukách. Vieš i to, ako za tri roky potom chytili a mučili ma znova. Gratus myslel, že teraz vynúti zo mňa vyznanie. No, zmýlil sa. Zlámali ma na tele, ale ducha môjho nezlomili. Vrátil som sa domov. Vtedy matka tvoja, vidiac ma mrzákom, od žiaľu skonala, ako klas podťatý rukou ženca. S pomocou Božou prežil som i to. Dnes som už voľný od prenasledovania. Privilégium, podpísané vlastnou rukou cisára, dovoľuje mi prevádzať obchod v celej zemi. A dnes, Ester, majetok, ktorom vládnem, mohol by obohatiť samého cisára.

Narodil sa Pán.6

Podniesol hrdo hlavu. Ich oči sa stretly: navzájom čítali svoje myšlienky.

— Pýtaš sa ma, čo učiním s tým pokladom? — odpovedal na tázavý pohľad devy.

— Otče! — riekla s hlasom stlumeným, — jeho oprávnený majiteľ pred chvíľkou odišiel odtiaľto.

Šimonides nespúšťal zraku s dcéry.

— A ty, dieťa moje? — vravel. — Mám ťa učiniť žobráčkou, otrokyňou?

— Otče! Som tvoja dcéra, teda osud tvoj i mne patrí.

— Pán mi svoje milosrdenstvo v mnohých prípadoch preukázal, — hovoril Šimonides a prameň neopísateľnej lásky rozjasnil jeho tvár, — ale ty, dieťa, si korunou jeho lásky.

Pritiahol ju na prsia a držal ju dlho v objatí.

— A teraz ma počúvaj, — riekol od vzrušenia chvejúcim sa hlasom — a vedz, prečo dnes ráno bol som taký šťastný a veselý. Ten mládenec zastal pred mojimi očami ako živý obraz svojho vlastného otca v mládeneckých rokoch. Srdce moje vyzývalo ma, aby som ho privítil a objal. S námahou som zadržal slzy šťastia. Chcel som mu ukázať knihy, kde sú tisíce ako zrnká hrachu; povedať mu: „Pozri, všetko je tvoje a ja som tvojím nevoľníkom.“ Ale ja sa musím najprv presvedčiť, že on je skutočne synom pSna môjho a potom musím vedieť, aký je. Verný Malluch šiel za ním. On mi bude podávať zvesti a keď budem hotový k jeho prijatiu, privedie mi ho.

— A kedy to bude, otče? — pýtala sa Ester nesmelo.

— Skoro, dieťa moje, skoro. On myslí, že všetci tí, čo by mohli svedčiť o pravde jeho slov, pomreli; ale žije predsa jeden svedok, a ten ho zaiste pozná.

— Otče, je to matka jeho? — zvolala Ester.

— Nie, dieťa, svedka toho postavím pred neho onedlho. Dotiaľ všetko sverme na Boha... Som unavený, dievča. Zavolaj Aleba.

Za chvíľku mrzák bol odnesený do izby.

                                     IV.

Uplynulo niekoľko dní. Mesiac bledým svetlom zalieval štíty hôr. Polovina obyvateľov Antioohie povychodila na strechy svojich domov, aby sa osviežila chladným vzduchom večera po celodennom úpalu.

Šimonides sedel v kresle, ktoré sa stalo čiastkou jeho tela a hľadel na rieku, pokrytú loďmi.

Ester na tácni podávala mu skromnú večeru: pšeničný chlieb, med a mlieko; starec máčal v mlieku chlieb potretý medom.

— Malluch sa dnes opozdil, — riekol po dlhom mlčaní, prezradzujúc tým svoj nepokoj.

— Myslíš, že príde ešte? — pýtala sa Ester.

— Možno, že sa vypravil na more alebo do pustatiny. Ale nie! O tom by ma bol upovedomil. Kedže listu žiadneho som neobdržal, príde čochvíľa sám.

Sťa na potvrdenie jeho slov ozval sa na terase zvuk krokov.

Malluch zastal na prahu.

— Pokoj s tebou, ctihodný Šimonidesu i s tebou, Ester! — pravil.

Stál pred nimi vzpriamený; vidno bolo, že mimo služby pojily ho k tejto rodine iné, srdečné záležitosti.

— No, čo si sa dozvedel o mladíkovi? — pýtal sa netrpezlivý Šimonides.

Malluch chvíľku mlčal. Šimonides i Ester nespúšťali s neho očú.

— Pane! — ozval sa konečne. — Kázal si mi pozorovať mládenca, ktorý pred týždňom vyšiel z tvojho domu. Šiel som teda za ním, ako som ti to už vravel, z kroka na krok, hľadel som na jeho skutky a načúval som čo vraví. Spoznal som sa s ním. Mladík obzeral mesto, zahrady, svätyne; hľadel na ľudí i na ich prácu, ale žaloval sa mi, že ho to všetko málo zaujíma. Radšej hľadí do minulosti a duše svojej. Z jeho rečí vycítil som len dva pocity, ktoré naplňujú dušu jeho: hlboký žiaľ za ztratou matky a sestry, a podobne hlboká nenávisť oproti Rímu. Len včera čosi iné mu prišlo na myseľ. Počúvaj, pane, pozorne, lebo je to vec veľmi vážna. Pred pár dňami osud tomu chcel, že stretli sme sa v záhradách tvojho priateľa, vládcu plemena Arabov v pustatine, šejka Ilderima.

— Ilderim je tu? — živo sa opýtal Šimonides.

— Ctihodný starec prišiel z pustatiny, ale nie sám. Pamätáš, pane, keď vravel raz Ilderim, že pred mnohá roky traja ľudia navštívili ho v pustatine. Všetci traja boli cudzozemci: Ind, Grék a Egypťan, a šli na bielych velblúdoch. Ilderim ich pozdravil a prosil, aby sa rozložili pod jeho stanom. Druhého dňa vstali a začali od-riekavať modlitby dosiaľ šejkovi neznáme: modlili sa k jednomu Bohu. Po raňajkách Egypťan rozpovedal, čo sú za jedni a odkiaľ došli. Každý z nich vo svojej vlasti — kraje tie boly od seba veľmi vzdialené — súčasne videl hviezdu a počul hlas z neba, ktorý mu kázal, aby šiel do Jeruzalema a pýtal sa cestou: „Kde je ten, ktorý sa narodil, Kráľ židovský?“ Hlas ten všetci traja poslúchli a stretli sa v pustatine, idúc spoločne do svätého mesta. Odtiaľ ich hviezda zaviedla do Betlehema, kde v jaskyni našli novonarodené Dieťa. Padli pred Ním na kolená, vzdávajúc Mu hold jako Bohu. A keď ho tak uctili a složili mu dary, sadli na veľbludov a utekali bez oddychu až k stanu šejka, lebo Herodes ich naháňal a bol by ich bez váhania zabil za to, že Dieťa osmelili sa nazvať kráľom židovským. Ilderim ich celý rok ukrýval vo svojom stane, hostil ich a staral sa o nich. Potom sa pohol každý svojou stranou, obdarujúc ho cennými dary. Pamätáš sa na to, pane?

— Ano, pamätám, pamätám, jakoby to dnes bolo! — zvolal Šimonides. — Ale čo ďalej, Malluchu?

— Teda, pane, jeden z tých troch mudrcov, Baltazár, je znova pod hostinnou strechou Ilderima. Druhý raz prešiel pustatinou. Ako vtedy hľadal Dieťatko, tak teraz ponáhľa sa znova k severu, aby ešte raz mohol uzrieť Boha-Človeka, ktorý asi teraz dosiahol mládeneckého veku.

Pokojná a pozorná tvár Šimonidesa zbelela ako plátno; zlámaná jeho postava narovnala sa vo foteli, silným síce, ale chvejúcim sa hlasom riekol:

— Malluchu, to sú vážne veci. Videl si mudrca Baltazára?

— Videli sme ho, pane, obaja, mládenec i ja pod strechou Ilderimovho stanu a načúvali sme slovám jeho.

— Teda povedz mi všetko, opakuj dôkladne, bez zmeny.

Starec zahĺbil sa znova do iotela, ale z Mallucha zraku nespúšťal. Blesky radosti a vzrušenia jagaly mu v očiach a Malluch vravel toto:

— Ilderim, spoznavši sa s mládencom, povolal nás k sebe. Tam sme mali uzrieť Baltazára. Slnce ešte ne-zašlo za vrchy, keď sme zastali v známom ti, pane, háji palmovom. Baltazar a Ilderim nás očakávali. Po uvítaní sadli sme k večeri a pri nej Ilderim obrátil rozhovor na stretnutie sa troch mudrcov v pustatine. Na tvári mládenca odrážalo sa všetko, čo myslí a cíti. Rozumel som mu.. Podobne ako iní i on, nezlomne verí v príchod Messiáša na svet. Verí, že prijde On ako osloboditeľ, potre moc Rímu a usadne v Jeruzaleme na Šalamúnovom tróne. On nevedel, kedy sa to stane. Teraz, keď počul výpoveď Baltazára, veľká radosť naplnila mu srdce, že tak dávno očakávaný Vykupiteľ už prišiel a že za krátko na čele víťazných húfov vkročí do oslobodenej Judei. Len to pochopiť nemohol, prečo nebolo o Nom dosiaľ nič počuť, prečo sa ľud nepripravoval k Jeho prijatiu.

„Kde je ten kráľ židovský a kedy dôjde?“ pýtal sa stále.

„Pýtaš sa ma, že kde?“ odvetil mu Baltazár svojím pokojným a vážnym hlasom. „Keby som vedel, šiel by som k Nemu cez vrchy i moria, žiadne prekážky by ma nezadržaly.“

„Hľadal si ho už?“ pýtal sa znova mládenec.

Slabý úsmev ožiaril tvár Égypťana.

„To bolo prvou mojou myšlienkou po opustení Ilderimovho stanu. Do Judei sám ísť som nemohol, lebo Herodes sedel ešte na tróne, bol by ma kázal zajať, uväzniť a moje oči by nikdy viacej neboly uzrely Boha-Človeka. Po mojom návrate do Egypta, sotva bolo niekoľko ľudí, ktorí verili môjmu vypravovaniu, sotva niekoľko, ktorí sa radovali so mnou, že sa Vykupiteľ narodil. Oni ma nahovorili k hľadaniu Dieťatka. Boli v Betleheme a našli i maštáľku, lež strážnika, ktorý nás do nej zaviedol, už nebolo. Kráľ ho zavolal k sebe a odvtedy nikoho viac nevidel.

„Ale nejaké stopy predsa našli?“ pýtal sa mládenec.

„Áno, ale len stopy značené krvou, mesto pohrúžené v žiali a matky oplakávajúce svoje nemluvňatá!“ vravel Baltazár. „Čoskoro však Herodes sa dozvedel o našom úteku, kázal pochytať v celom Betleheme všetky nadájané deti a dal ich do jednoho povraždiť. Priatelia moji vrátiac sa, doniesli novinu, že Dieťa zhynulo spoločne s inými.“

„Ako? Už nežije?“ zvolali sme všetci traja odrazu.

„Nevravím, že nežije“, odoprel nám Baltazár, „ja vravím, že také chýry doniesli mi poslovia. Ale ja som neuveril a neverím ani dosiaľ, lebo Boh, ktorý je nekonečne pravdivý, povedal mi pred roky: „Uzreš Vykupiteľa! Spasenie sa blíži.“ Vykupiteľa som už videl, ale spasenie, ktoré mi bolo sľúbené, ešte nenadišlo. A keby Dieťa bolo zhynulo v rukách Herodesa, nemohlo by už nikdy prísť a nesplnil by sa sľub Boží. Preto verím, že Dieťa žije. A teraz uvažujte, či také dielo, ako je vykúpenie, mohlo vykonať malé dieťa? Ja myslím, že dielo také môže vykonať len dozrelý, telom i duchom silný muž. A že Dieťa s takým predurčením, Dieťa mnohými uznané za Syna Božieho, za Kráľa, muselo by byť vystavené veľkému nebezpečiu zo strany rôznych vrahov, nuž Boh v nekonečnej svojej múdrosti zaclonil ho pred očami ľudí, ale zaclonil ho len dočasne. Ja verím, že On nezomrel, ale len Jeho stopa sa ztratila! On žije a dozrieva ako ovocie a keď nadíjde čas, v celej svojej sláve a velebnosti zastane medzi nami. Ach! Kebych mohol ísť k nemu hneď teraz a padnúť k Jeho milovaným nohám... !“ zvolal Baltazár a umlknul.

My tiež hlboko vzrušení jeho slovami mlčali sme.

„Niekoľko týždňov tomu“, začal vravieť znova, „sedel som pred svojím domom, hľadiac na posledné lúče zapadajúceho slnca. Myseľ moja vracala sa stále k Nemu. Dieťa — myslel som — dorástlo teraz v muža. Dvadsaťsedem vesien prešlo ponad Jeho hlavou. Blíži sa hodina radosti, hodina Jeho zázrakov. Kdeže by sa ukázal ak nie v Judei? V ktoromže meste započne dielo svoje ak nie v Jeruzaleme? Kto prvý obdrží Jeho požehnanie, jak nie deti Abrahama, Izáka a Jakuba? Jestli Ho chceš nájsť — vravel som si — choď do dedín, choď hore do Qalileje, na kvetnaté brehy Jordánu. Tam musí byť On. Môže byť, že v tomto okamihu tak ako ty hľadí na zachodiace slnce... A mysliac i uvažujúc tak, sadol som na veľbluda a idem do zeme sľúbenej otcom vašim od Pána.“

— Baltazár umlknul a s výrazom blahej radosti v očiach hľadel na hviezdy. My všetci pod dojmom silnej jeho viery mali sme pocit, ako by bol medzi nami Ten, ktorý nás má vykúpiť. Mládenec prvý prerušil mlčanie.

„Vravíš teda“, pýtal sa, „že sľúbený Messiáš má byť Vykupiteľom? Či sa On stane tiež Kráľom židovským?“

„Synu môj!“ vravel zvoľna Baltazár, „cesty, ktorými On bude chodiť, sú ľudskému rozumu nedostupné. Všetko, čo o tom viem, viem zo slov Pána: Čas spasenia prichodí. Uzreš Vykupiteľa! — vravel mi hlas Jeho. Lež koho má vykúpiť, kedy a jako? — to neviem. Ľudia myslia, že prameňom všetkého zla na svete je nespravedlivosť Rímu a nie hriechy ľudské. Zdá sa im teda, že Boh preto prišiel na svet, aby potrel rímsku moc a vyslobodil ľud Izraela zpod nadvlády. Ja myslím ináč. Podľa mňa vykúpenie neznamená zmeny politické, povolenie jednej vlády preto, aby nastúpila druhá. Ja ale vravím vám“, hovoril čo raz silnejšie, „že Ten, čo príde, bude Vykupiteľom duší; teda pod vykúpením treba rozumieť to, že chváľa Božia musí opanovať zem tak, aby Pán mohol prebývať medzi nami.“

— Na tvári mládenca odrazilo sa boľastné rozčarovanie. Svesil hlavu na prsia a pohrúžil sa do smutných myšlienok.

„Otče“, pýtal sa o chvíľku, „na koho si sa mal dopytovať u brán Jeruzalema?“

„Na toho, čo sa narodil, Kráľa židovského.“

„A videl si Ho v betlehemskej jaskyni?“

„Videli sme Ho všetci traja“, odpovedal starec, a tá spomienka ešte teraz vyvolala na jeho tvári výraz nevysloviteľného šťastia. „Videli sme ho a složili sme mu dary: Melicher zlato, Gašpar kadidlo a ja myrhu.“

„Keď vravíš o veciach, ktoré sa stály, verím ti, otče“, vravel mladík, „ale keď vravíš o tých, ktoré majú prísť, neshodujem sa s tebou. Ten, ktorý príde, má byť Kráľom židovským, teda ja pod tým rozumiem, že bude takým Kráľom, ako bol Dávid alebo Šalamún a že sa posadí na jeruzalemský trón.“

„Synu môj!“ odtušil Baltazár, „ty v titule: Kráľ židovský vidíš nástupcu Heroda. Ľudia vidia len to, čo môžu pohľadom objať. Národ váš pamätá sa na pekné dni, na dni, v ktorých Pán zval ho svojím vyvoleným ľuďom. Vtedy sľúbil mu soslať Vykupiteľa, Kráľa židovského, ale nie takého kráľa, ako vy čakáte. Či to Dieťa malo by byť len nástupcom Heroda? Nie, synu môj! Keď chceš pochopiť dôstojnosť Toho, čo prichodí, musíš pozerať vyššie. Pýtaj sa radšej, nad čím bude panovať? Nad telom či nad duchom ľudským? Pravím ti, že v tomto vlastne spočíva tá svätá záhada. On jedine s ľudským duchom bude sa zapodievať. Ducha ľudského vykúpi a spasí, a to bude kráľovstvo Jeho...“

— Baltazár umlkol, potom vstal a odobral sa na odpočinok.

— Toho večera mládenca nepočul som už hovoriť, — končil Malluch vyprávanie, — len klepanie jeho srdca som čul, ktoré zmietané rôznymi pocity hádzalo sa mu v prsiach.

Šimonides z hlboká vydýchnul. Výraz nevysloviteľného šťastia sedel mu na tvári.

— Môžeš sa vzdialiť, Malluchu, -- riekol o chvíľku s lahodným úsmevom na rtoch. — Doniesol si mi radostnejšie noviny, ako som očakával.

Malluch ukloniac sa vyšiel, starec svesil hlavu na prsia a ponoril sa do myšlienok. Sedel tak chvíľku v mlčaní, tichý a zahrúžený do seba, ale tvár jeho žiarila šťastím.

— Nech bude blahoslavený Boh Abrahama, Izaka a Jakuba! — riekol konečne. — Starý som a môj čas sa už blíži; ale teraz vlastne, keď nádeje počaly umierať v srdci mojom, Baltazár donáša zvesti, ktoré ma posilia k ďalšiemu očakávaniu. A sťa na dlani vidím blížiace sa udalosti, udalosti tak veľkého významu, že zmenia tvárnosť zeme... Kráľ sa narodil! — vravel ďalej s veľkým vzrušením, — prichodí čas jeho dospelosti. Bol nemluvňatom na rukách matky, keď Egypťan Ho videl a skladal mu dary, a odvtedy uplynulo už dvadsaťsedem rokov. Dnes-zajtra ukáže sa medzi nami, dnes-zajtra posadí sa na trón Šalamúna a vráti voľnosť ľudu Izraela! Dieťa moje — vravel so vzrastajúcim vzrušením, — to bude Kráľ veľký a silný, akého dosiaľ nebolo. A aby dosiahol tejto veľkosti a slávy, bude potrebovať ľudí, oddaných celou dušou. Viem, 5o mám teraz robiť. Dosť bolo čakania! Ester, vyprav posla k Ilderimovi a mládencovi: nech sem zajtra čím prvej prídu.

Ester vyšla a starec sa znova hlboko zadumal.

                                    V.

Slnce už dosť vysoko stálo na nebi, keď Juda vošiel do domu kupca. V komnate už sedel Šimonides, Ilderim a Ester.

Juda zrobiac niekoľko krokov, sklonil sa a zastal a zadivene hľadel na prítomných, akoby sa pýtal: čo tí traja žiadajú odo mňa?

Krátky ten mlk prerušil Šimonides:

— Synu Hurov, — riekol. — Synu Hurov — opakoval meno to zvoľna a vážne, — vítam ťa v mene Boha otcov našich, v mene mojom a mojich!

Vraviac to, skrížil ruky na prsiach, sklonil hlavu na znak svojho poddanstva.

Na tvári Judy odrazilo sa najprv udivenie a potom veľké vzrušenie. Porozumel slovám i pohybom starca, že on nielen že ho uznáva za syna svojho dávneho pána, ale i sám považuje sa za jeho sluhu a otroka.

— Šimonidesu, — riekol živo a hlas jeho chvel sa vzrušením, — prijímam tvoj pozdrav a zdravím ťa navzájom ... ale ako syn otca---

Šimonides len ľahodným úsmevom odpovedal na slová mladíka. Potom, obrátiac sa k Ester, riekol:

— Dievka moja, dones účty.

O chvíľu, keď bral závitky papyrusu do ruky, tak sa rozjasnila jeho tvár, ako by mu ťarcha bola spadla s pŕs.

— Synu Hurov, — riekol — predovšetkým musíme sa porozumieť. Pozri tie účty, ktoré som mal vždy pripravené: ony ťa oboznámia s tvojím majetkom a o našom pomere.

Juda, berúc z jeho rúk papyrus, pozrel na Ilderima.

Bystrému zraku Šimonidesa to neušlo.

— Účty tie, — vysvetľoval — musely byť potvrdenS. U konca, na príslušnom mieste, nájdeš podpis Ilderima. Vie o všetkom. Je mojím priateľom, a čím bol mne, stane sa i tebe.

— Tak je! — prisvedčil šejk, skláňajúc hlavu.

— Chcem byť hodným tejto priazne, — odvetil Juda s vďačnosťou hľadiac na šejka. — Neskoršie, Šimonidesu, prezrem si to dôkladne. Teraz, jestli môžeš, oboznám ma v krátkosti so stavom môjho majetku.

Šimonides vzal z jeho rúk svitky papyrusu.

— Tuto — začal, berúc prvú kartu — je spis peňazí tvojho otca, ktoré som uchránil pred zhabaním. Z nepohnuteľného majetku nezostalo nič. Obchodné domy tvojho otca úhrnom vynášaly ročne stodvadsať talentov*) v mene židovskej.

— So sumou týchto stodvadsať talentov začal som svoje obraty. Tu je spis toho, čo máš dnes — riekol, berúc druhú kartu.

V lodiach ...............................60 talentov

V tovaroch na skladoch..................110 talentov

V lodných skladoch.......................20 talentov

Peňazí v hotovosti......................278

                                    -----------------

                                   Suma 553 talenty

— K týmto päťstopäťdesiatim trom talentom pridaj stodvadsať talentov, ktoré ostaly po tvojom otcovi a budeš mať šesťstosedemdesiať tri talenty. Všetko to je tvoje a činí ťa, ó synu Hura, jedným z najbohatších ľudí zeme.

Teraz vzal všetky papyrusy, mimo jedného a svinúc ich, oddal ich mládencovi.

Pohľad i slová jeho prezradzovaly zamyslenie, ale zamyslenie šľachetné, plynúce z poctivé splneného záväzku.

Na tvári Ilderima usadilo sa očakávanie. Moment bol vážny. Všetci očakávali, čo povie Juda.

On spustil pohľad s kupca, vstal a potlačiac svoje vzrušenie, riekol:

— Šimonidesu! Boh mi preukázal lásku, o akej sa mi ani nesnívalo. Dal mi, ako vravíš, veľké bohatstvo; to však nebolo by mnoho. On ale, mimo majetku, dal mi vec stokrát cennejšiu, a to lásku a vernosť takého

               *) Talent = asi 2400 korún predválečných.

človeka, ako si ty. A teraz počúvaj vzácny starče — vravel vzrastajúcim sa vzrušením — všetko to, čo je zanesené v týchto účtoch: lode, domy, tovary, veľbludi, kone, všetky peniaze, vraciam tebe, Šimonidesu, ako vlastnosť tvoju a tvojich, na večné časy.

Ester sa usmiala cez slzy; Ilderim trhal bradou a oči iskrily sa mu ako uhlíky. Len Šimonides ostal pokojným.

— Oddávam ti to — pokračoval Juda — s jednou výnimkou a jednou prosbou...

Všetci zadržali dych v prsiach.

— Tých stodvadsať talentov, ktoré boly vlastnosťou môjho otca, — končil mládenec — tie mi vrátiš a budeš mi pomáhať v hľadaní mojej matky a sestry, nešetriac nič, ako ja nič nebudem šetriť.

Len teraz na tvári Šimonidesa odrazilo sa vzrušenie.

— Poznávam ťa, synu Hura a povďačný som Pánovi, že ťa takého poslal ku mne, akým si. Jestli som verne slúžil tvojmu otcovi za jeho života a jeho pamiatke po smrti, nuž taktiež verne budem slúžiť i tebe dotiaľ, až sa Jehovovi zaľúbi povolať ma k sebe. Odmien pre seba však žiadnych neprijímam. Všetko to je tvoje, ba viacej ešte.

Tu oddajúc mu poslednú kartu, dodal:

— Chyť to a čítaj nahlas.

Juda čítal:

„Spis sluhov Hura, podaný Šimonidesom, správcom imania:

1. Amra, Egypťanka v jeruzalemskom paláci.

2. Šimonides, správca v Antiochii.

3. Ester, dcéra Šimonidesa.“

Juda skončil, složil papyrus a vrátil ho kupcovi:

— Nebudete mojimi otrokmi, vzácny Šimonidesu — riekol vzrušený. — Šejk Ilderim je svedkom, že v chvíli, ked ste sa hlásili k otroctvu, dal som vám voľnosť.

— Ó, synu Hura, — ozval sa Šimonides, — to urobiť nemôžeš. Som a budem večne tvojím sluhom, lebo otec tvoj zaviedol ma pred dvere domu svojho a prebil uši moje.

— Otec to urobil?

— Neodsudzuj ho! — zvolal Šimonides. — Sám som ho o to prosil a nikdy som toho neľutoval. Za tú cenu dostal som Ráchel, matku môjho dieťaťa. Ráchel nechcela byť mojou ženou dotiaľ, až sa jej nestanem rovným.

— Bola večnou otrokyňou?

— Áno.

Juda rýchle chodil po komnate hnevajúc, sa na svoju bezmocnosť.

— Bol som i predtým bohatý — zvolal náhle za-stanúc pred Šimonidesom, — bohatý majetkom šľachetného Šimonidesa, Arriusa. Teraz mám toľko peňazí, že ich sám cisár nemá. A čo naozaj nemá, mám človeka, ktorý mi to bohatsvo vydobyl. Či je v tom nie ruka Božia? Poraď mi, šľachetný Šimonidesu! Ukáž mi cestu, ktorou mám ísť, aby som sa stal hodným majetku otca svojho. Pomáhaj mi a budem ti tým, čím oprávnene, si ty pre mňa: tvojím sluhom, tvojím verným otrokom.

Tvár Šimonidesa žiarila.

— Ó, synu mrtvého pána môjho — vravel. — Nie len pomocou a radou ti budem, ale všetky svoje sily výhradne sverím tebe. Tela nemám, ztratil som ho v tvojej službe, lež srdcom a rozumom budem ti slúžiť. Prísahám na oltár Jehova vo svätyni jeruzalemskej a na dary, čo skladajú na tých oltároch. Lež musíš ma učiniť tým, čím menoval som sa sám.

— Vrav! — zvolal Juda.

— Vymenuj ma za správcu svojho majetku.

— Od tejto chvíli si ním. Chceš to na písme?

— Slovo tvoje mi stačí. Tak bolo za otca; nežiadam ani od syna viacej.

Chvíľku bolo úplne ticho.

— Ester, — riekol Šimonides obracajúc sa k dcére, — hodina neskorá a akiste hneď sa ešte nerozijdeme. Káž doniesť niečo na jedenie.

Ester zazvonila. Sluha na tácni doniesol pšeničný chlieb a víno. Vzala a začala obnášať.

Keď už všetci boli obslúžení, Šimonides znova začal hovoriť:

— Od tohoto okamihu — vravel — život náš bude spoločne plynúť ako dve rieky, ktoré sa vlejú do mora. Musíme sa teda vzájomne porozumieť, aby nad nami neuvisla chmára neshody. Pred niekoľko dňami, keď si opúšťal prah tohoto domu, zaiste bol si presvedčený, že nechcem uznať tvoje práva. Že som ťa hneď poznal, svedkom je Ester a dosvedčiť môže i Malluch.

— Malluch? — pýtal sa udivený Juda.

— Nediv sa, mládenče, — vysvetľoval Šimonides. — Kto tak, ako ja, prikutý je ku kreslu, musí mať v Širokom svete mnoho rúk, jestli chce, aby sa dialo podľa jeho vôle. Mám ich veľa, a jednou, pravou rukou mojou je Malluch. Niekedy — dodal, vďačne hľadiac na šejka, — niekedy vypožičiam rúk od dobrých ľudí,

Narodil sa Pán. 7

ako je Ilderim, dobrých a príčinlivých. Nech ti povie, či som ťa zaprel alebo zabudol na teba.

Šejk na znak potvrdenia kyvnul hlavou.

— Áno, poznal som ťa, pane, lež nevedel som, aký si. Poslal som Mallucha, aby sa presvedčil. Bol mi okom i uchom. Nezazlievaj mu to. Len dobré zvesti mi podal.

— Na čo ani nemyslím — odvetil Juda. — Postupoval si, ako obyčajne; so srdcom a rozvahou.

Šimonides sa usmial.

— Tkáč, sediac pri krosnách — pokračoval o chvíľku, — presúva člnkom a ako presúva, tkajú sa vzory a pod jeho prsty rastú tkanivá. Tak i v mojich rukách pribývalo imania a ja som sa divil tomu. Vedel som, že nie moja moc karovala mojimi cestami. Vietor, ktorý v pustatine zasypával desiatky ľudí, obchodil mojich velblúdov. Búrky, ktoré pokrývaly rozbitými loďami morské brehy, moje lode rýchlejšie niesly do prístavu. A čo je ešte divnejšie, ja, skrytý pred svetom, prikutý k miestu sťa mrtvá vec, nebol som nikdy ošudený.

— Divné — vravel Juda k sebe.

— Rozmýšľajúc nad tým, došiel som k presvedčeniu, že bola v tom vôľa Božia. Boh, ktorý je sama múdrosť, nerobí nikdy na slepo. Už mnoho rokov chovám tú otázku v srdci, čakajúc na odpoveď, presvedčený, že príde chvíľa, keď mocný Jehova ukáže mi cieľ svoj a učiní mi ho tak jasným, ako biely dom na hore. Chvíľa tá už vlastne nadišla...

Juda sa pohnul.

— Mnoho rokov tomu, — vravel Šimonides zahľadený pred seba sťa v obrazy minulosti, — sedel som pri ceste na sever od Jeruzalema a zazrel som v diaľke troch ľudí. Šli na bielych veľbludoch, akých som ešte vo svätom meste nikdy nevidel. Boli to cudzinci z ďalekých krajín. Prvý z nich sa zastavil a pýtal sa ma: „Kde je Ten, čo sa narodil, Kráľ židovský?“ A vidiac udivenie moje, dodal: „Lebo videli sme hviezdu Jeho na východe slnca a prichodíme pokloniť sa Mu.“ Nerozumel som mu, lež šiel som za nimi až k bráne mesta. Každému na ceste, ba ešte i strážam u brány dával tú otázku. Časom však zabudol som na to, hoci sa o tom hovorilo ako o predpovedi Messiáša.

Zamyslel sa a nik ho v tom nevyrušoval.

— Videl si Baltazára — riekol o chvíľku k mládencovi.

— Počul som jeho vypravovanie — prisvedčil Juda.

— Zázrak, opravdový zázrak! — zvolal Šimonides. — Keď mi Malluch o tom vravel, riekol som si: hľa, odpoveď, na ktorú tak dlho čakám. A zdalo sa mi, akoby v tom okamihu Pán bol zjavil vôľu svoju. Počuj ma, mladíku. Úbohým bude Kráľ, keď k nám príde, úbohým a opusteným. Nebude mať sluhov, ani vojska, ani miest, ani palácov, a predsa zbuduje nové kráľovstvo a potre silu Ríma. Či chápeš teraz, pane môj, či chápeš ty, bohatý a silný, k čomu si ťa Všemohúci vyvolil?

Juda sa strhol s miesta.

— Ale kráľovstvo to... — zvolal — Baltazár vra-vel> že to má byť kráľovstvo duší!

Lež Šimonides,sa na to pohŕdavé usmial a riekol:

— Baltazár bol svedkom divných vecí, videl skutočné zázraky a keď o nich vraví, verím mu. Ale on me ie synom Izraela, odkiaľ že by teda vedel o zámeroch Boha, ohľadne vyvoleného národa? Proroci, tak ako on, mali svetlo z neba, ale tí proroci boli synami Izraela; ja musím veriť prorokom. Dievka moja, dones že mi svätú knihu.

Ester vyšla a on nečakajúc na ňu, vravel ďalej:

— A či máme, pane môj, brať svedectvo celého národa len tak ľahko? Prejď celým krajom, od severu k juhu, choď a pýtaj sa cestou. Žiadon učený, žiaden kňaz, žiaden tlumočník svätých kníh, nik ti nepovie, že ono nebude z tohoto sveta. Odkiaľ čerpali túto vieru, odpoveď nájdeme tu ...

V tej chvíli Ester doniesla niekoľko svitkov pergamenu opatrne obaleného do tmavého plátna.

— Podaj mi ich, dievča moje — riekol lahodným hlasom, ktorý obyčajne užíval, keď vravel s ňou. — Dlho by trvalo, pane, keby som ti chcel pripomenúť všetkých tých svätých ľudí a mudrcov, ktorých opatrnosť soslala po smrti prorokov, aby vyučovali ľud náš a tlumočili zjavenie. Počuj len, čo vraví Šalamún:

„Pozri, ó Pane, a vzbuď Izraelu Kráľa, Syna Dávidovho v čase príhodnom, aby spravoval Izraela a svoje deti... A on oddá pod jarmo národy pohanské, aby ti slúžily... A bude spravodlivým Kráľom; bude panovať v celej zemi dľa slov Svojich po večné časy.“

— Teraz, Ester, podaj mi slová proroka Micheáša.

Podala mu žiadaný svitok. Šimonides čítal:

„Ale ty, Betleheme, hoci si najmenší medzi tisícami miest Judy, predsa z teba výjde Ten, ktorý bude panovať v Izraelu.“

— A bol to Ten, ktorého Baltazár v jaskyni videl a božskú poctu mu vzdával. Či veríš, pane, prorokom? Ester, podaj mi knihu Jeremiáša.

A starec čítal slová prorokov jedno za druhým. Konečne Juda preniknutý do najtajnejších záhybov duše, zvolal:

— Dosť už dôvodov, verím...!

Tvár Šimonidesa rozjasnila sa ešte väčšmi. Pergameny odložil stranou a riekol:

— Príde teda Kráí a jestli príde bezmocný a u-bohý, či mu syn kniežaťa Hur svojím bohatstvom a svojimi ramenami nepomôže?

— Prísahám! Do posledného sekela*) a do posledného dychu slúžiť Mu budem! — zvolal Juda.

— Ale prečo by mal byť úbohý?

— Lebo to učia proroci, pane.

A na potvrdenie slov svojich čítal Šimonides znova, čo vravel Zachariáš o príchode Kráfa do Jeruzalema, a Juda hľadiac zamyslene pred seba tvár mal smútkom zatiahnutú.

— O čom premýšľaš, pane? — pýtal sa ho starec.

— O Ríme — ponuro odvetil Juda — o Ríme a jeho légiách. Žil som v ich radoch a poznám ich silu...

— A ty budeš vodcom légií Kráľa Izraela a vyberať ich budeš z milionov! — presvedčene odvetil Šimonides.

— Z milionov? — zvolal neveriaci Juda.

— Chápem tvoje zarazenie — pokračoval starec. -- Z jednej strany vidíš Kráľa v biede a ponížení a z druhej ozbrojené zástupy cisára a vo svojej nevedomosti pýtaš sa: čo môže vykonať kráľ bez kráľovstva?

O pane, ty nepoznáš silu Izraela! Choď len do Jeruzalema počas sviatkov Paschy a nájdeš ho takým, akým je v skutočnosti. Ľud náš, hoci jačal v otroctve, množil sa a vzrástal. Obyčajne, keď sa o Izraelu vraví, myslí sa pod tým len Jeruzalem. Vyzerá to tak, ako by sme boli kúsok purpuru na šate cisára. Jeruzalem je len strediskom, je srdcom celého národa. Ale, pane, predstav si len, koľko je v Perzii tých potomkov, ktorí sa nechceli zo zajatia vrátiť; predstav si našich bratov, ktorí chodia po Egypte; predstav si tých, ktorí sa usadili na ďalekom západe, v Grécku a tu, v Antiochii. Spočítaj vyznavačov Pána pod stanami pustatiny, za Nilom, v krajoch za Kaspickým jazerom i v starej zemi Goga a Magoga a uvidíš, koľko mečov čaká na teba. Také je kráľovstvo Toho, ktorý má prísť, aby učinil súd a spravodlivosť na zemi. Tento barevný obraz pôsobil na Ilderima ako ozvena bojovnej trúby.

— Ó, keby sa moja mladosť navrátila! — zvolal.

Juda mlčal. Slová starca boly pre neho heslom. Vyzývaly ho, aby podriadil seba i svoj majetok tej tajomnej bytnosti, okolo ktorej sa soskupily nádeje celého národa.

Táto myšlienka nebola mu novou, ale dosiaľ skorej bola neurčitým tušením. Až teraz zdalo sa mu, ako by sa náhle otvorily pred ním dvere a on uzrel veľké svetlo. Len jedna pochybnosť nedala mu ešte pokoja, preto sa pýtal:

— Hoci by kráľ bol už blízko a kráľovstvo jeho malo byť ako Šalamúnove a hotový bol oddať sa pod jeho správu, čo ďalej? Mám čakať až kráľ príde, lebo pošle po mňa? Ty máš vek i zkúsenosti, vrav, poraď mi.

— Nie — odvetil vážne Šimonides — pred nami leží úkol, ktorý treba splniť pred príchodom kráľa. Nemôžeme pochybovať ani na okamih, že Izrael bude jeho pravou rukou; lež, bohužiaľ, ruka tá je bezbranná. Uprostred tých milionov niet jednoho zástupu, niet ani iednoho vodcu. Ty máš tie legie stvoriť a postaviť sa na ich čelo!

Posledné slová vyslovil Šimonides vážne a prorocky.

Tvár Judy poliala sa rumencom.

— Ilderim a ty budete vodcami, asíce každý vo svojom okrsku — tlumočil Šimonides. — Ty pôjdeš do Jeruzalema a odtiaľ do pustatiny; soženieš roztrúsených synov Izraela, svoláš ich do zbrane, deliac ich na desiatky, stotiny, vycvičíš ich a vyznačíš im vodcov. O zbraň sa postarám ja. Začneš od Perei, potom prejdeš do Galileje, odkiaľ je len krok do Jeruzalema. V Perei bude za tebou pustatina a v nej Ilderim má strážiť cesty, hotový v každom okamihu prísť na pomoc. To bude vašou úlohou. Ja budem vašim sluhom. S Ilderimom som už vravel. Svoľuje. Ale čo ty na to, pane?

Juda pozrel na šejka.

— Tak, tak, ako vraví, synu Hura — riekol Arab — má moje slovo a to mu stačí; ty však budeš mať moju prísahu. Složím ti ju za seba a za celé svoje plemä.

Šimonides a Ester skúmavé pozreli na mládenca.

Ten mlčal chvíľku, konečne tvár jeho vzaja na seba výraz nezlomného predsavzatia; on dvíhnul hlavu do hora a riekol:

— Beriem tú úlohu na seba a tvojmu slovu, Ilderime, verím.

— Nech ti teda pomáha Boh Abraháma a Jakuba — riekol Šimonides od vzrušenia chvejúcim sa hlasom.

O tri dni neskoršie šejk Ilderim a Juda opúšťali múry Antiochie.

Jeden zabočil do hlbín divej pustatiny; druhý na sever, do dávno nevídanej Judei.

                     ČASŤ ŠTVRTÁ

                                   I.

Sotva štyri týždne uplynuly od chvíle, čo Juda opustil Antiochiu, keď v Judei stály sa zmeny, ktoré maly pre neho veľký význam.

Pričinením sa a peniazmi Šimonides vykonal to, že dosavádny prokurátor Judei, Gratus, bol svojho úradu zbavený a na jeho miesto vymenovaný Pontský Pilát.

Pilát ešte krutejšou rukou vládol v Judei ako Gratus, no vydal predsa jedno nariadenie, ktorým smazal veľa vín svojich. Nariadil podrobný prehľad všetkých väzníc v Judei. Pri tom mu mal byť predložený spis väzňov s podotknutím zločinov, pre ktoré niesli svoj trest.

Čin ten odokryl hrozné zneužívanie väznených.

Stá osôb, ktoré neťažila žiadna žaloba, dostalo sa na slobodu; našli sa i takí, ktorí už boli považovaní za mrtvých.

Vo väzeniach však boly i tajné celly, o ktorých ani dozorcovia nevedeli.

Dva dni uplynuly od chvíle, keď poslední z väzňov antonijskej pevnosti stáli pred vyslancami Piláta.

Na stole tribúna, vedúceho prehľad väzenia, leží už hotová správa, ktorá o chvíľku má byť odoslaná k Pilátovi. On sám ponáhľa sa prehľad čím prv ukončiť v nádeji voľného odpočinku.

Lež vtedy ukázal sa vo dverách akýsi človek, hrkajúc sväzkom ako mlaty ťažkých kľúčov.

— Aha, Gessius! Vojď — riekol tribún.

Prišlý priblížil sa k stolu, pri ktorom sedel jeho veliteľ s niekoľkými inými úradníkmi.

Všetci zbadali na jeho tvári veľkú neistotu.

— Tribúne, — začal hovoriť sníženým hlasom, — obávam sa povedať prečo som prišiel.

— Nový omyl. Čo?

— Keby to bol len omyl, nebál by som sa...

— Teda vražda, či čo? Vrav!

Osmelený tým vyzvaním začal Gessius vravieť toto:

— Osem rokov už minulo, čo ma Valerius Gratus vymenoval za dozorcu väzňov v tejto pevnosti. Pamär tám sa na deň, ked som prevzal svoj úrad. Predošlého dňa bola bitka na uliciach Jeruzätema. Zabili srne veľa Židov, ale i našich hodne zahynulo. Pračka tá vyvolaná bola, ako sa vravelo, pokusom zavraždiť Gratusa. Akýsi Žid hodil tehlu na hlavu prokurátora takou silou, že až s koňa spadol. Vidím ho ešte, ako sedel s poviazanou hlavou pri tom samom stole, za ktorým ty dnes sedíš, vzácny tribúne. Zavolal ma k sebe, aby mi o-známil, že som strážcom väzenia a oddal mi tieto kľúče. Pri každom bolo číslo celly, ktorá sa dala ním otvoriť. Kľúče tie maly byť vo dne v noci pri mne, tak znel jeho rozkaz. Na stole pred prokurátorom ležal svitok pergamenu. Kázal sa mi priblížiť a rozvinúc ho, riekol: „Toto je plán väzenia... „Tu máš prvé poschodie, tu druhé a ten tu — najdôležitejší — predstavuje podzemie.“ Plány boly tri. Vzal som ich z jeho rúk. On vravel: „Tu máš kľúče. Choď teraz a oboznám sa s celým zariadením, aby si vedel, kde čo leží. Jestli sú potrebné zmeny pre zabezpečenie väzňov, zariaď to podľa svojho dobrozdania. Po mne si ty tuná pánom...“ Uklonil som sa mu a chcel som odísť. Zavolal ma znova: „Ach, bol by som zabudol — riekol. — Podaj mi ešte ten plán podzemia. Pozri, Gessiu! Vidíš túto. cellu?“ položil prst na oddelenie číslo 5. „Tu sú traja ľudia zavretí ... traja vrahovia. Vysliedili tajomstvo stanu, teraz pykajú za svoju tekavosť — tu pozrel na mňa surovo, — zvedavosť, — dodal — časom sa rovná vražde... Preto majú vyklané oči, uťaté jazyky a hodení sú to temnice. Ostanú tam dotiaľ, až zhynú. V stene je otvor, cez ktorý môžeš im podávať chlieb. Rozumel si?“ Odpovedal som pokynutím hlavy. „Ešte jedno — dodal s hrozbou v hlase i pohľade, — dvere toho väzenia nesmie nik nikdy otvoriť.“ „A jestli pomrú?“ pýtal som sa. „Väzenie bude ich hrobom. Zavretí sú preto, aby zhynuli. Cella je nakazená malomocenstvom. Teraz môžeš ísť. Za neposlušnosť hlavou svojou mi zodpovieš.“

Gessius umlknul a zo záňadria svojej tuniky vytiahol tri svitky zažltlého pergamenu.

Rozvinúc jeden z nich, položil ho pred tribunom a riekol:

— Tu je plán podzemia, ktorý som obdržal od Gratusa...

Všetci pospiechali, aby sa mu mohli prizrieť.

— Pozri! Tu je cella číslo 5 — ukazoval Qessius.

— Vidím, — prisvedčil tribún.

— Tá, ako vravíš, nakazená je malomocenstvom...

— Čo ešte?

Dozorca bol zmätený a vidno bolo, že sa bojí ďalej hovoriť.

— Vzácny tribúne — riekol konečne, — plán ten je falošný; ukazuje len päť podzemných ciel, a v skutočnosti je ich... šesť.

Tribún udivený pozrel na neho.

— Šesť vravíš?

— Ukážem ti skutočnú rozlohu podzemia.

A na jednej zo svojich tabuliek načrtnul tento nárys:

                   II 5  II 4 II 3 II 2 II 1

                               6    

— A teraz, tribúne, dovoľ, aby som ti smel dať jednu otázku — vravel Gessius. — Či volno mi bolo neveriť Gratusovi v tom, čo vravel o väzňoch zamknutých v cele pod číslom piatym?

— Bol si povinný veriť, že v tej celie sú traja väzni s vylúpenými očami a uťatými jazyky.

— Ale to nebola pravda.

— Ako? — pýtal sa zvedavý tribún.

Počúvaj ma a posúď ... Odijdúc od prokurátora prezrel som všetky väzenia počnúc od cieli druhého poschodia až do podzemných dier. Za celých osem rokov dvere piateho čísla neoťvorily sa pred nikým. Cez o-tvor v stene podával som chlieb a vodu. Teraz vyšly nové nariadenia. Riadiac sa podľa nich, s podriadenou mi strážou pošiel som včera do celly, kde mali byť oni vrahovia. Chcel som ju otvoriť. Kľúč nechcel vojsť do zámku. Zatriasli sme dvermi a tie spadly so zahrdzavených závesov. V celie bol len jeden človek — starec — slepý, nahý a s uťatým jazykom. Vlasy v spletených chumáčoch spadaly mu poniže pasu. Koža na ňom podobala sa tomuto pergamenu. Vystrel ku mne ruky a obrovské jeho paznechty boly zakrivené ako pazúry dravého vtáka. Pýtal som sa ho, že kde sú jeho druhovia. Zatriasol hlavou, akoby čosi popieral. Čo však chcel povedať, nedalo sa uhádnuť. Prekutali sme celú cellu. Nebolo ani sledu po jeho druhoch. Keby tam boli bývali traja a dvaja z nich umreli, boly by ostaly po nich aspoň kosti.

— Myslíš teda...

— Som presvedčený, že ža celých osem rokoch v celie pod piatym číslom bol len jeden väzeň. Vieš ešte len polovicu toho, tribúne, čo ti chcem povedať a keď vypočuješ všetko, budeš i ty toho presvedčenia. Vieš o tom, čo učinil som s tým človekom, vieš, že poslal som ho do kúpeľa: kázal som ho ostrihať, zaodiať a vyvedúc ho za brány pevnosti, pustil som ho na slobodu. Myslel som, že už nepočujem o ňom viacej. Až dnes vrátil sa znova žalostne plačúc. Doviedli ho ku mne. Srozumevši z jeho znakov, že chce byť zavedený do svojho väzenia, kázal som ho tam zaviesť, lež ked ho chceli vyprevadiť, hodil sa mi k nohám, prosebným pohľadom a posunkami rúk, volal ma, aby som šiel s ním. Tajomstvo zmiznutia jeho dvoch druhov stále ma prenasledovalo. Išiel som.

Všetci zvedave počúvali.

— Keď sme prišli do celly a starec ohmatajúc stenu poznal miesto svojho dlholetého pobytu, chytil ma za ruku a zaviedol k otvoru podobnému onomu, cez ktorý podávali sme im potravu. Divím sa, že som ho nezbadal včera. Je tak veľký, že tvoja helma, tribúne, mohla by voľne cezeň prejsť. Držiac ma stále za ruku, starec vsunul hllavu do otvoru a vydal zo seba výkrik podobný ryku divého zvieraťa. Odpovedal mu slabý, sotva slyšateľný hlas. Prekvapený tým, odsunul som starca a začal som volať: „Hola! Kto tam?" Neodpavedal však nik. Volal som znova. A vtedy, akoby zpod zeme, začul som stilumený hlas ľudského hovoru: „Buď blahoslavený, o Pane!“ — počul som. jasne. Čo ma najviac prekvapilo, bol to hlas devy. „Kto si?“ — pýtal som sa znova. — „Izraelská vdova, pochovaná s dcérou za živa. Umierame, ratuj!“ Nechal som ich v nádeji a sám pribehol som sem.

Tribún pobúrený rýchle vstal.

— Máš pravdu, Gessiu — riekol. — Vidím to teraz.

Mapa klamala ako klamaly slová prokurátora. Ale všetci Rimania nie sú takí ako Valerius Gratus. Musíme tie ženské vyslobodiť! Poďte za mnou! — riekol, obracajúc sa ku svojim podriadeným.

Gessius bol natešený.

— Treba bude stenu rozvaliť — vysvetľoval. — Našiel som stopy dverí, ktoré sú však zamurované.

Tribún sa obrátil k jediiomu z úradníkov.

— Zavolajte murárov! — riekol. — Nech prídu s náradím. Ponáhľaj sa. Raport dnes neodíjde...

Všetci rýchle opustili komnatu.

                                   II.

Osem rokov minulo od zapečatenia dverí domu Hurov. Matka a dcéra boly tak skryté pred ľudskými očami, že ani neúnavné stopovanie Šimonidesa a Judy nemalo žiadnych výsledkov.

Slová, ktoré zachytily uši Gessiusa z hĺbky tmavej celly: „Izraelská vdova pochovaná za živa s dcérou. Umierame, ratuj!“ odkryly toto tajomstvo. Onými nešťastnicami boly vdova Hura a Tirza.

Gratus chcejúc ich za živa pochovať, zaujal celú pevnosť antonijskú a podriadil ju pod bezprostredný svoj dozor. Cellu pod číslom šiestym, keďže táto najľahšie mohla byť odťatá od iných, dal zamoriť malomocenstvom. Jemu nebolo dosť hodiť ich do väzenia: ony musely zomrieť.

V onú noc dvaja otroci ich sem doviedli. Tí sami otroci zamurovali dvere ich celly, po čom každý bol poslaný v inú stranu sveta, tak, aby všetky stopy po nich na veky zmizly.

Gratus mohol sa dvoch bezbranných žien zbaviť o mnoho ľahším spôsobom. Dve pichnutia dýkou a bolo by bývalo po nich. On však volil ich nechať pozvoľnej ale istej smrti, aby v páde odokrytia celej záležitosti mohol sa tým očistiť, že vymeral len zaslúžený trest, čo sa veľmi líšilo od dvojitej vraždy.

Preto do priľahlej celly hodil väzňa, ktorému za akési previnenie uťali jazyk a vylúpili oči. Človek ten mal im podávať stravu.

V páde najprísnejšieho vyšetrovania nemohol by nič vyzradiť ani udať mená uväznených žien, lebo ich príbuzných.

Besný tento plán umožnil Gratusovi pod zámienkou potrestania rodiny Hurov zhabať celý ich majetok. Ani najmenšia jeho čiastka nekvapla do pokladníc cisára.

Aby stopy boly lepšie ukryté, uchýlil z cesty i predošlého dozorcu. I keby nebol vedel o ničom, znal istotne rozlohu podzemia a ukryť pred ním väznené ženy nebolo by sa dalo.

Prokurátor zhotovil nové plány, zamlčiac v nich, ako sme videli, cellu pod číslom šiestym.

S číslom týmto zmyzly všetky stopy po nešťastných ženách.

Cella pod číslom šiestym bola vlhkou dierou, steny jej holé, mokré od vlhká, v podlahe plno škulín. Svetlo a vzdv.ch vnikal tu len cez úzky otvor v stene.

U toho otvoru nešťastné ženy presedely celé dni, hľadiac na pruh svetla, ktoré im dodávalo nádeje a sily.

Cez tú úzku štrbinu vybiehaly ich myšlienky do dakkého sveta, hľadajúc v ňom milovaného syna a brata.

Narodil sa Pán. 8

Hľadaly ho v myšlienkach na mori, pevnine, vraviac si: „Zakiaľ on žije, je ktosi na svete, kio na nás pamätá, a dokiaľ on pamätá, sú ešte nádeje.“

Opakovaly si to vzájomne a čakaly. Ale prichodily už chvíle, keď Tirze už chybovalo síl k znášaniu utrpenia, a vtedy jej detinná hlávka túlila sa s plačom k matke.

— Upokoj sa, dieťa moje — vravela vtedy matka. — Juda nás hľadá a nájde zanedlho. Oni prídu, oni musia prísť, a vyslobodia nás. Boh je dobrý, dieťa moje! Však koľkokrát zahučaly trúby nad svätyňou, nezabudly sme nikdy povznášať svoje modlitby k nemu, teda ani On na nás nezabudne. Netraťme nádeje, dieťa moje.

— Vzmužím sa, matko — vravelo dievča tlumiac plač. — Chcem žiť pre teba, najdrahšia a pre Judu. Kde je asi? Či nás nájde niekedy?

— Snilo sa mi o ňom — vravela kedysi matka, túliac Tirzu silne ku sebe. — Videla som ho tak jasne, ako teba teraz. Snilo sa mi, že sme obe stály vo svätyni. Bolo tam s nami hodne žien. Prišiel on a zastal v tôni vrát, obzeral sa a hľadel raz na tú, raz na tamtú; tak prebiehal pohľadom všetky ženy. Srdce mi búchalo v prsiach. Vystrela som ruky a bežala ku nemu odstrkujúc všetkých a volajúc: „Judo, to ja, to my!“ On počiíl i videl ma, ale sa odvrátil a šiel ďalej. Nepoznal rodnej matky ...

Každého rána, keď prvé bledé papršleky svetla rozjasnily škulinu, ony vítaly nový deň s nádejou, že je posledným ich väznenia, že príde Juda, otvorí dvere väzenia a vráti im radosť i šťastie. Ale hodiny ubiehaly za hodinami, noc objala zem svojimi ramenami a zabíjala v svetle dňa zrodené nádeje.

Istého dňa — nevedno ako dávno, lebo pojem času v celie zaniknul — vdova Hura pocítila na dlani pravej ruky pálenie; za nedlho potom vystúpil na nej lišaj. Vlažila ho vodou, lež miesto toho, aby zmizol, stále sa zväčšoval. Z počiatku si toho málo všímala a ukrývala to pred dievčaťom, ale o krátky čas i Tirza začala badať na sebe podobné príznaky.

Pálenie a lišaje šírily sa stupňované po celej ruke; koža na nej pukala, nechty odstávaly od tela. Necítily veľkej bolesti, len vzmáhajúcu sa nemoc. Potom ústa ich začaly páliť a praskaly sa rty.

Vdova Hura bojovala stále s nečistotou podzemia a chorobami. Trošku vody, ktorú im podávali, užívaly ako lieku, okrádajúc sprahnuté ústa o nápoj, ale všetko bolo marné: choroba rýchle postupovala.

Jednoho dňa matka, dotknutá nedobrou predtuchou, priviedla dievča k otvoru. Vnikajúci prúd svetla osvietil tvár dievčaťa.

Riasnice Tirzy boly biele ako sneh.

Biedna vdova zdrevenela od bolesti. Vedela, čo to znamená. V hlave sa jej zrobilo prázdno, len jedna myšlienka sa v nej bezmocne hádzala: „malomocenstvo, malomocenstvo!“

Materinská láska dodala jej sily, aby sa opanovala a strašnú pravdu ukryla pred dievčaťom. Hoci sama nádeje ztratila, neprestávala jej vlievať do srdca úbohého dievčaťa.

Aby ju zabavila, vymýšľala rôzne hry, rozprávala iej staré povesti, a keď sa tie minulý, vymýšľala nové. Spálenými ústami spievala jej žalmy kráľa Davida, čerpajúc v nich sama odvahu a silu.

Choroba zatiaľ neúprosne postupovala, pokrývajúc srieňom ich hlavy, vyhryzujúc diery v ústach i viečkach, pokrývajúc celé telo škrupinami.

Potom vrhla sa na hrdlo, dávajúc ostrý, chrapľavý zvuk ich hlasu; prešla konečne do klúbov a stužila tkaniny a chrústavky.

Zvoľna prešla na pľúca, zkazila krv, vysušila kosti a tak do smrti objímať ich bude čoraz tesnejšie železným svojím prsteňom a smrť možno ešte ďaleko...

Nadišiel konečne boľastný deň, deň, keď matka bola prinútená vysloviť chorobu, ktorou boly nakazené. Obe uprostred tkania a plaču prosily Jehova, aby zkrátil ich muky.

Časom však privykly na túto hnusnú premenu, ktorej podliehaly: vravely o nej bez rozpakov ako o veci obyčajnej a i napriek tomu všetkému lnuly k životu.

Jeden uzol viazal ich ešte k zemi a posiloval ducha: bol to Juda.

Matka tým tešila dcéru a dcéra matku, a obe nepochybovaly, že príde čas jeho návratu a shliadnutia. A tkajúc i pretkávajúc tak ustavične tú priadzu nádejí, nachodili v nej osladu pre ťažký svoj osud a ospravedlnenie pred sami sebou, že žijú a nechcú umrieť.

Ale ich trápenie bolo čoraz horšie.

Jedného dňa Tirzu sily úplne opustily.

— Matko! Jazyk ma páli, v hrdle pečie! — volala so slzami v očiach. — Vody, matko, vody čo aspoň kvapku!

Matka váhavé pozrela do prázdneho džbánka. Nebolo tam ani kvapky; už ju dávno spotrebovaly. Chcela sa modliť, znova k Bohu volať o pomoc, nie už pre seba, ale pre dieťa, no slová modlitby umrely jej na rtoch. Spoločne s ubývajúcimi silami začala v nej slabnúť i hlboká viera, ktorá jej, bola dosiať podporou i silou. A predsa ešte chcela dcére dodať zmužilosti.

— Trpezlivosť, dieťa! — šeptala s námahou sbie-rajúc hlas. — Trpezlivosť. Oni prichodia! Oni musia prísť. Oni sú už blízko ...

V tom sa jej dotkol uší akýsi šuchot... Koľko razy ich už obrazotvornosť zklamala, dávajúc im počuť blížiace sa kroky ľudské... Ten šuchot bude len o jedno zklamania viacej...

— Bože! Čo je to? — vykríkla naraz obidve.

V cele sa rozľahoi divý krik nemého. Nebolo pochybnosti. To je už nie preľud.

— Kto tam? Čo ste za jedny? — hrmelo o chvíľu volanie Qessiusa.

Hlas im bol cudzí, ale nie menej milý.

Prvý raz po ôsmych rokoch počuly zvuk iného hlasu.

Príchod zo zúfalstva k šťastiu tak náhly, taký neočakávaný, že nemohly prísť k sebe a uvedomiť si, čo sa s nimi deje.

Ale odpoveď treba bolo dať čím prvej.

— Izraelská vdova pochovaná za živa i s dcérou! Umierame! Pomoc! — volala vdova.

— Počkajte, hneď sa vrátim — odpovedal Qessius a všetko utíchlo. 

Ženy zaplakaly a objaly sa.

Konečne! Našli ich! O chvíľu príde pomoc. Vrátia im nazpäť slobodu a všetko, čo ztratily — syna, brata, dom, bohatstvo i postavenie. Veľké, nezmenené svetlo, čo sa dralo cez najužšiu štrbinu, svetlo nádeje, oslnilo temnicu.

Hľa, útrapy, blízkosť smrti zanikly pri jej blesku.

Neuplynulo,veľa času, keď zvonka ozval sa znova hlas:

— Hola! Kde ste? — volal Gessiusom vedený tribún cez otvor celly číslo päť.

— Tu — odpovedala matka priblížiac sa k stene.

Vtedy začula silný úder nad svojou hlavou. Odery sa opakovaly raz vyššie, raz nižšie. Či váľajú stenu?

Áno, najjasnejšie bolo čuť rýpanie krompáča.

Vybíjali cestu, cez ktorú mala k ním vojsť — sloboda.

Obe nešťastné vpily sa očami do steny; zdalo sa, že zrakom chcú pomáhať svojim vysloboditeľom; mys-lely, že keď by sa odvrátily, zvuky tie by umíkly a miesto slobody večná temnota znova by zaľahla nad nimi.

Odery každou chvíľou stávaly sa výraznejšie.

Padla jedna hruda, za ňou druhá, tretia... Každý vylomený kameň zbližoval ich s voľnosťou...

Rozhovor robotníkov čoraz jasnejšie dochodil k ním.

Náhle sa zablysklo červený svetlo pochodne.

V temnote celly zasvietilo ako dennica vykúpenia.

— To on, matko, to on! Našiel nás konečne! — volala Tirza.

— Boh je dobrý, dieťa moje, Boh je dobrý! — šeptala matka rozochvenými rty.

Do celly vpadol hodný úlomok steny, potom ešte väčší, až konečne svalila sa celá hromada kamenia. Otvor bol vylomený. V prachu a úlomkoch tých zjavil sa človek s pochodňou v ruke; za ním niekoľko iných sriadilo sa vo dva rady, nechajúc voľný priechod pre tribúna.

Riman chcel sám nešťastným zvestovať oslobodenie.

Hodia sa mu iste k nohám a budú ho vítať ako vykupiteľa.

Ale čo je to?... Ony sa ukrývajú v najodľahlejšom kúte podzemia a z temnoty doliehajú bremenné slová plné bezdného zúfalstva:

— Preč od nás! Nečisté, nečisté!

Pochodne sa zachvely v rukách robotníkov.

Všetci zarazení pozreli na seba.

— Nečisté, nečisté! — znova sa ozval zúfalý krik.

Matka týmto spôsobom dostávala záväzku, ktorý ťažil všetkých podobne nešťastných. Len teraz, zvukom vlastných slov vzbudilo sa v nej vedomie, že sloboda, o ktorú prosily, za ktorú sa tak dlho modlily, bude len novou mučiarňou, že pre nich na svete niet už radosti ani šťastia ...

Obe s Tirzou boly malomocné.

Malomocným byť, znamená byť mŕtvolou a jako mŕtvolu, vyhadzujú z miest obývaných ľuďmi. Znamenalo to, že nemôžu sa priblížiť ani k najbližším a najmilším, znamenalo to obcovať len so sebou podobnými vyhnancami: znamenalo to byť vylúčeným zpod práva, mať večne zavreté dvere svätyne, otvárať ústa len pre to, aby vydaly výstražný výkrik: „Nečisté, nečisté!“, hľadať útulok v pustatine alebo na opustených cintorínoch, stať sa živou kostrou, upírom, budiť hnus a postrach v iných, žiť len k vôli mukám a predsa nechcef umierať, hoci v smrti ie jediná spása a nádej.

To znamenalo byť malomocným.

Len teraz vdova Hura porozumela všetkému, len teraz srozumela, že pre nich už niet záchrany.

Voľnosť sa vrátila, ale dávny šťastný život sa už nevráti! Jestli pôjde okolo vlastného domu, nesmie sa zastaviť, a jestli, tak k vôli výkriku: „Nečistý, nečistý!“

Synovi svojemu, po ktorom túžila bdiac i v snoch, rodnému synovi, keby sa stretla s ním a on vystrel k nej ramená a volal: „Matko!“ musela by odpovedať: „Nečistá, nečistá!“ A to druhé jej dieťa milované, mladé ešte, a už musí budiť v ľuďoch hnus.

Ale šľachetná vdova izrealská sama sa poddala tomu osudu vydávajúc z pŕs výkrik, ktorý jej odteraz za pozdrav ľudí na ceste: „Nečistá, nečistá!“

Tribún sa zachvel pri počutí tých hrozných slov, ale sa nepohol.

— Čo ste za jedni? pýtal sa.

— Ženy, umierajúce od hladu a múk. Lež — dodala — nepribližuj sa. Nedotýkaj sa podlahy ani steny. Nečisté!

Povedz mi, ženo, ako sa menuješ?... Prečo si bola uväznená, kým a za čo? — pýtal sa tribún.

— Som vdova po jeruzalemskom kniežati Ben-Hur a to je dcéra jeho — odvetila. — Prečo sme boly uväznené? Sama neviem. Inej príčiny nebolo, len... ak naše bohatstvo. Opýtaj sa Valéria Gratusa; on ti snáď bude vedieť vysvetliť, kto bol naším vrahom a kedy nás tu hodili. Pozri, čo sa stalo s nami, pozri a sľutuj sa!

Hoci vzduch temnice bo! dusný, Riman predsa kázal sa priblížiť jednému z robotníkov držiacich pochodne a značil si tie výpovede.

— Ste slobodné — riekol, skladajúc tabulky, — o chvíľu pošlem vám nápoj a jedlo.

— Pošli nám odev a vody, aby sme sa mohly u-niyí! — prosila matka.

— Žiadosť tvoja bude hneď splnená.

— Boh je dobrý! — opakovala vdova plačúc. — Nech pokoj Pána bude s tebou!

— Pripravte sa, — vravel tribún. — Dnes v noci budete vyvedené pred brány pevnosti. Ste voľné. Znáš zákon, nešťastná ženo a vieš kde máš ísť? Žehnám ti, vdovo Hura.

Pokynul prítomným a vyšiel s nimi.

Za krátky čas vo dverách zjavili sa otroci, nesúc vodu, ručníky, chlieb, mäso a šaty. Složili to všetko na prahu a utiekli strachom.

Keď noc usadla na múry pevnosti, obe nešťastné ženy vyvedené boly pred bránu.

Boly voľné.

Nad hlavami zajagaly sa im staré hviezdy východu ako pred ôsmymi roky nad strechou Hurovho palácu.

Povzniesly oči k nebesiam, vrhajúc im do tvári bolestnú, beznádejnú otázku:

— Kde ísť? Čo robiť? Čo bude ďalej?...

— Pane, taká bola vôľa tvoja! — šeptala žena od horúčky spálenými rtami. — Ale, ó, Bože, pomáhaj, Podpieraj, daj nám sily k znášaniu utrpenia!...

                                    III.

Asi vtedy, keď Gessius v antonijskej pevnosti rozprával tribúnovi o strašnom svojom odkrytí, akýsi človek spínal sa po východnej strane hory Olivovej.

Príkra, kamenitá stezka viedla cez kríky spálené od smca, ale pocestný bol silný a mladý, mal na sebe ľahké šaty, tak, že mohol sniesť úpal slnečný a mohol sa škriabať hore stráňou.

Zpočiatku šiel pomaly, ale čím bližšie bol štítu, tým väčšmi sa ponáhľal.

Konečne zastal na samom vrcholku hory. 2ivý rumenec polial mu tvár a on so zadržaným dychom hľadel na kraj, ktorý sa pod ním rozprestieral.

Pocestný bol Juda a u jeho nôh rozprestieral sa milovaný a tak dávno nevidený Jeruzalem.

Mládenec tu dlho stál. Na krajinu uľahla tma, a on stále ešte nemohol očú odtrhnúť od jasného bodu, stojaceho vedľa svätyne. Tam, v diaľke, tie biele múry, to dom otcov jeho, to najdrahší kút na zemi... A Juda živo prebehol udalosťami posledných týždňov. Do jeho srdca znova vstúpila bezhraničná, nezkrotná nádej. Zdalo sa mu, že za tými stenami nájde pokoj, ukojenie a najdrahšie bytnosti!

Keď pred niekoľkými mesiacmi opúšťal Antiochiu, v Judei vládol ešte stále Valerius Qratus. Juda teda nemohol pomýšľať na vyhľadávanie, keď nechcel znova padnúť do rúk závistného prokurátora.

V hlbinách pustatiny, pomocou Ilderima, oboznámil sa s krajom i ľuďmi. Tam, jedného večera, zastal pred ním posol Šimonidesa a priniesol mu zvesť, že Valerius Gratus je uchýlený z cesty a na jeho miesto vymenovaný Pontský Pilát.

Pilát nemohol mať žiadneho záujmu na ukrývaní nešťastných ženských, preto pre Judu nadišla túžobne očakávaná chvíľa hľadania.

Tejže noci mal Juda dlhú poradu s Ilderimom a druhého dňa lúče vychodiaceho slnca potkaly ho už na ceste do Jeruzalema.

Tam mal predovšetkým vyhľadať Amru, ktorá, ako sa to dozvedel od Šimonidesa, dosiaľ žila a v tajnosti obývala palác Hurov, kde jej verní sluhovia kupca donášali živnosť.

Juda živil nevyhaslú iskru nádeje, že verná Egyp-ťanka vie niečo o matke a sestre jeho. A keby aj to zlýhalo, mal spoločne s Malluchom začať hľadanie a hľadať dotiaľ, až nenájde svojich milovaných buď živých alebo mrtvých.

Najde-li matku a sestru, snil Juda, odvedie ich na bezpečné miesto a sám so spokojnou mysľou i dušou dá sa do služieb Kráľa, ktorý prichodil.

Tak rozmýšľajúc pohol sa dolu.

Tma už bola, keď zastal u brány zvanej Rybiou odtiaľ zahnul do tesnej uličky vedúcej k juhu. Po oboch jej stranách stály nízke, posupné tmavé domy a v diaľke pred nimi vypínaly sa ponuré múry antonijskej pevnosti.

Ten kamenný obor zdal sa posmievať ľuďom, drviť ich sny a nádeje. Juda šiel ďalej. Vošiel do onej čiastky mesta, kde každý kameň, každý roh domu bol mu spomienkou. Zrýchlil krok a srdce v prsiach mu silne bilo.

Tône noci uľahly na mesto. Ničím nerušené ticho panovalo vôkol.

Teraz už nešiel, ale bežal. Vystrel ruky k tým múrom, ktoré, súc ožiarené svetlom mesiaca, zdaly sa k nemu obracať svoju radostnú a usmiatu tvár.

Dom ten bol pre neho výrazom všetkého toho, čo miloval, za čím túžil a o čom snil celé roky.

Očami bujnej fantázie videl už v okne postavu matky a sestry, padal k nohám tej milovanej bytnosti a ona s výkrikom radosti túlila ho k sebe.

Tak došiel k veľkým okutým dverám severnej brány. Neobyčajnou silou uderil do nich tri razy.

Hluché ticho mu odpovedalo.

Uderil znova, silnejšie než predošle, ešte a ešte raz, načúvajúc za každým úderom.

Nič a nič.

Prešiel na druhú stranu ulice a pozrel hore. Na streche tiež nebolo nikoho.

Juda, ponáhľajúc sa sem, vedel, že dvere domu budú zamknuté; vedel, že i keď sa dostane do vnútra, mimo Arnry nenájde tam nikoho viacej; vedel, že dom ten bol už vlastnosťou cisára a predsa obrazotvornosť tak ho zlákala obrazy šťastia, že im uveril. A teraz znova ho objala drsná skutočnosť.

Ukrutná skutočnosť tvrdo a neúprosne sovrela ho do náručia.

Sklonil hlavu na prsia a voľným krokom prešiel na druhú stranu palácu. Tam na južnej bráne bola netknutá cisárska pečať a na dverách visela pred ôsmymi roky pripevnená doska s nápisom:

                             „Vlastnosť cisára.“

Nebolo to pre Judu novinou a predsa na ten pohľad hlboký hnev otriasol ním.

— O Bože, nemeškaj — volal k Jehova. — Sošli nám čím prv sľúbeného Kráľa! Nech pomstí krivdy naše! Nech zdrví vraha! ...

Ale modlitba tá, začatá slovami horúcej prosby o pomstiteľa zvoľne prechodila v tichú žalobu. Stupňovité zanikal v ňom hnev a na jeho miesto ohrnula ho žalosť a hrozná únava. Usadol na kamenné schodky, aby si odpočinul, schýlil hlavu na prsia a zamyslel sa.

Únava čo raz väčšmi premáhala jeho sily. Oprel hlavu o múr rodného domu, sťa by sa túlíl k nemu,vraz i druhý raz hodil žalostný pohľad dookola a — usnul.

V tej samej chvíli od antonijskej pevnosti blížily sa dve ženy.

Riekol bys', že sa kradnú, tak nesmelo postupovaly zadržajúc sa pri každom kroku a loviac uchom i ten najslabší šelest.

— Či poznáš, Tirzo? — riekla šeptom matka, keď zastaly pred palácom Hurov.

Miesto odpovedi dievča hlasne zalkalo.

— Vzdiaľme sa odtiaľto, dieťa moje, — vravela vdova Hurova a jej hlas chvel sa veľkým vzrušením. Poďme, lebo nám už neslobodno bývať uprostred živých. Nečakajme, až nás vyženú za brány mesta.

— Matko! — vravela Tirza plačúc. — Pred chvíľkou sa mi zdalo, že ideme domov. Ale pre malomocných niet domu pod slncom! Zabudla som na to.

V zúfalstve oprela sa o múr.

— Poďme, poďme už — naliehala matka, — nemáme tu práva vojsť. Naše miesto u hostincov pri mestách, kde spoločne s inými malomocnými prosiť budeme almužnu od okolo idúcich. Tak dieťa! ... Od zajtra musíme žobrať alebo hladom zomrieť.

— Zomrieť, matko! Ach, zomrieť! ... — volala Tirza. — Zomrime spoločne.

— Nie, — odoprela vdova Hura, ktorej viera bola este silnejšia ako múry antonijskej pevnosti. — Nie, diéta. Pán naznačil počet našich dní. Zkrátiť ich neslobodno. poďme odtiaľto.

Chytila dcéru za ruku a idúc okolo múru, obišly palác.

Južná jeho strana kúpala sa v lúčoch mesiaca. Akými odpudzujúcimi boly v tom svetle postavy oboch žien! Strašná choroba sotrela s nich vekový rozdiel.

Matka i dcéra zdaly sa byť rovnako staré.

— Ticho! — zašeptala staršia. — Ktosi na prahu leží... Akýsi muž... Nesmie nás uzrieť...

V tej chvíli sa Juda rušil, vzdýchnul a chcejúc hlavu výhodnejšie si položiť, obrátil ju do hora.

Mesiac svietil mu rovno do tvári.

Matka sa strhla a zabudnúc na svoj stav, podbehla k spiacemu mužovi a schýlila sa nad ním. Z pŕs sa jej vydral stlumený výkrik divej radosti.

— Bože, to syn môj! Nech bude blahoslavené meno Pána! — šeptala, dvíhajúc ruky k nebesiam. — Tirzo, brat tvoj, Juda!

— Juda! Juda! — volala Tirza.

— Poď, — vravela matka, priťahujúc ju k sebe, — prizrime sa na neho... ó, tak!... raz ešte, posledný raz... Pane, daj sily služobniciam tvojim, sily a moci nad sebou.

Tirza padla na kolená a chcela zbozkávať ruku brata. lež matka ju rýchle odtiahla.

— Nedotýkaj sa ho. My sme nečisté!

Dievča vstalo so slzami v očiach.

Tvár Judy opálená slnkom pustatiny, bola neobyčajne pekná, lež stokrát krajším, ako bol v skutočnosti, pozdával sa syn očiam matky.

Ak vrele túžila objať ho a pritúliť tú milovanú hlavu k svojim prsiam, ako to robievala, keď bol ešte dieťaťom.

Priložila spukané rty na podošvy jeho sandálov.

Lež matka Judy za žiadon z utratených pokladov, ani za zdravie, ani za bohatstvo, ani za šťastný život, ba ani za sám život nebola by bozkala svojho syna.

Ubozkávať ho v tej chvíli rozlúčky na veky predsa musí.

Hodila sa na zem a štverajúc sa k jeho nohám, priložila spukané rty na podošvy jeho sandálov pokrytých prachom cesty. Celú dušu vložila do toho bozku.

Juda sa znova porušal a hodil rukou na bok. Od-tiahly sa obe, ale začuly jeho snivý šepot:

— Matko, matko moja! Amro, kde je?...

Biedna matka krčila sa v prachu, tlumiac plač, ktorý jej chcel roztrhnúť prsia.

Pýtal sa na ňu! Nezabudol! Myslel o nej ešte i vo sne. Či to nie dosť?

Opanujúc svoje pocity vstala so zeme a hodiac posledný pohľad na milovanú tvár, chytila Tyrzu za ruku a prešly na druhý koniec ulice. Tam, v tôni múru usedly, hľadiac z ďaleka na tú najdrahšiu hlavu.

Sedely tak dosť dlhý čas, keď akási žena vytiahla sa zpoza rohu paláca. Šla shŕbená, nesúc plný kôš zeleniny. Jasne videly vo svetle mesiaca jej snedú, zmrštenú tvár.

Uzrúc na prahu ležiaceho muža, zastavila sa udivená, lež vidiac, že ten sa neruší, obišla ho po tichu, stisla drevenú kľučku, tabuľka s nápisom bez hluku odskočila a dvere v pravej polovici brány sa otvorily.

Vsunula najprv kôš, potom chcela sama vojsť, keď zo zvedavosti iste, pozrela ešte raz na spiaceho.

Do uší žien, sediacich na druhej strane ulice, doletel tichý výkrik. A videly potom, ako starena neveriac vlastným očiam, pretrela si ich, schýlila sa nad ležiaceho muža a padnúc pred ním na kolená, začala horúcimi bozky pokrývať jeho ruky.

Juda sa prebudil a otvoril oči.

— Amra! Ty si to? — zvolal skočiac na rovné nohy. Oslovená otrokyňa výkrikom radosti hodila sa ku nemu a on, podnosiac do hora jej slzami zaliatu tvár, vítal ju srdečne.

— Amro, kde je matka? Kde Tirza? Povedz mi niečo o nich, vrav! Prosím ťa!... — volal od vzrušenia chvejúcim sa hlasom.

Amra, miesto odpovedi, zalievala sa slzami.

— Videla si ich? Vieš kde sú? Snáď v tomto dome? Amro, sľutuj sa a povedz!...

Tirza sa zdvihla, lež matka postrehnúc jej zámer, chytila ju za ruku.

— Ani na krok! — šeptala matka rozkazujúcim hlasom. — Či chceš, aby sa i on stal takým, ako sme my?

Tirza ticho zaplakala. Amra sa zanorila do plaču. — Chcela si vojsť, Amro, — vravel Juda, vidiac otvorené dvere. — Poďme teda spolu.

Potiahnul ju za ruku a za chvíľku zmizli vo dverách. Nešťastná matka a sestra ostaly na druhej strane ulice, pred zamknutou bránou domu, ktorá sa pred nimi nikdy už otvoriť nemala.

Druhého dňa na tom samom mieste našli ľudia obe ženy s očami prilepenými na okná palácu a kameňaml vypudili ich z mesta.

Preč, nepatríte k živým! — volali za nimi. A ony pošly...

                                  IV.

Za múrami Jeruzalema, za starou studňou, zvano

Narodil sa Pán. 9

En Rogel, za Rybiou bránou, čnel vrch, v úpätí ktorého bolo hotové peklo.

V úpätí tom, podobne ako i na južných a juhovýchodných stranách, obrátených k mestu, vyryté boly hroby, ktoré od nepamäti sveta slúžily malomocným za pobyt.

Tu žili oni vzdialení od ľudí, obchodení a pohŕdaní, sťa Jehovom prekliati.

Toho samého rána, keď prvé blesky dennice rozjasnily nebo, složiac ruky na kolená, prisedla Amra k studni En Rogel a v zamyslení hľadela na protiľahlú horu. Vedľa nej stála konvica na vodu a kôš prikrytý sňahobielou šatkou.

V tak včasnej hodine nebolo mimo starej Egypťanky nikoho ešte pri studni.

O chvíľu predsa na ceste vedúcej z mesta zjavil sa človek, nesúci na pleciach povraz a kožené vedro.

Bol to nádvorník, ktorý tu prichodil každý deň čerpať vodu pre tých, čo prichodili so svojimi džbánky.

Keď prvé lúče slnca pozlátily horu Olivovú, zo všetkých strán začali sa schádzať ľudia so džbánkami.

Posluha nemohol všetkým naraz vyhovieť.

Slnce sa už hodne posunulo na nebi a Amra stále ešte sedela upierajúc oči na vrch Zlej Rady.

Čakala snáď niečo?

Denne s príchodom súmraku zvykla vychodiť z palácu Hurov. Vykradla sa nepozorovane na rynok alebo za Rybiu bránu a nakúpiac tam mäsa a zeleniny, úkradkom vracala sa domov.

Teraz však v jej živote nadišla zmena. Juda síce nemohol ostať v paláci, lebo jeho pobyt v Jeruzaleme musel byť tajnosťou a tu ľahšie ako niekde inde mohli ho

vypátrať špehovia rímski, ale jej sľúbil, že príde čo deň, včas, ked tône noci zakrývať budú jeho stopy.

Stará pestúnka myslela teraz len na to, ako by každú minútku jeho návštevy zpríjemniť mohla. Pamätala sa ešte, že Juda v chlapčenskom veku ľúbil sladkosti. Preto hneď nasledujúceho večera vyšla včasnejšie ako obyčajne na rynok za Rybiu bránu.

Tam, keď chodila od jedného krámu k druhému, častejšie počula opakovať názvysko: Hur.

Jeden z murárov, ktorý vyvalil dvere celly číslo šesť, rozprával o dvoch ženách za živa pochovaných v Antónii.

Amra zastala uprostred četnej hromádky, zvedave načúvajúc a zachytávajúc každé slovo, až sa dozvedela všetky podrobnosti tohoto strašného odkrytia.

V prvej chvíli opanovala ju taká radosť, že ani nemysliac či je príčina tešiť sa, vbehla do domu, aby zvestovala Judovi radostnú novinu.

Až keď počala premýšľať nad počutými slovami, uderila ju nová myšlienka. Áno, pani a Tirza sa našly, lež... sú malomocné.

Povedať to Judovi, znamená zničiť ho. On bezpochyby bežal by k vrchu „Zlej Rady“, chodil by od hrobu k hrobu hľadajúc milovaných svojich a vtedy strašný ich osud stal by sa i jeho údelom.

Amra pri tej myšlienke sa zachvela. Celý deň myslela čo zrobiť, ale keď Juda, ako obyčajne, prišiel večer, verná slúžka predsa mlčala. V jej chovaní bol len nepokoj, neistota; raz slzy a raz úsmev.

Juda bol tak pohrúžený do myšlienok, že toho ant nezbadal. Vravel jej, že zajtra príde verný Malluch, že spoločne s ním budú hľadať matku a že neprestanú dotiaľ, dokiaľ ju nenajdú.

Amra, počúvajúc ho, tlumila slzy a... mlčala.

Až po odchode mádenca začala horúcne pripravovať mäso, mlieko, zeleniny, ovocie, mimo toho vzala ešte i konvicu na vodu a keď hviezdy začaly blednúť na nebi, ponáhľala sa Rybiou bránou k En Rogel.

Krátko po západe slnca, keď ruch u studne bol najväčší — tiahlo sa naraz i niekoľko vedier, obyvatelia hrobiek začali schodiť s hora.

Šly ženy, nesúc džbánky na pleciach, vliekli sa starci na barlách, deti držaly sa šiat matiek.

Amra nespúšťala z očú toho sprievodu potupených duchov.

Veľa razy zdalo sa jej, že vidí vdovu Hura s Tirzou, lež neboly to ony.

Jedna z hrobiek, u samého úpätia vrchu, ohromným svojím otvorom obrátila svoju pozornosť Egypťanky. Slnce pražilo doňho cez najteplejšie hodiny dňa, činiac nemožným pobyt v ňom.

A predsa z tohoto otvoru, na veľké udivenie Amry, vyšly po chvíli dve ženy.

Obzeraly sa okolo, sťa by im tie miesta neboly známe. Nešťastnice, ako sa zdalo, samy sa hnusily toho smetiska, hoci k nemu patrily. Nesmelo akoby s obavou blížily sa k studni.

Srdce Amry silnejšie búšilo.

— Vidno, že sú tu prvý raz, — myslela — sukne majú celé a ako sa zdá, poznajú obyčaje mesta. To ony, iste ony!...

Rýchle vstala, vzala so zeme kôš, šla im v ústrety.

Lež čím väčšmi blížala sa k malomocným ženám, tým menej verila svojej predtuche.

— Ako to možné? Tie dve živé mŕtvoly maly by byť jej milovaná pani a tá kedysi veselá, šťastná Tirza? Nie. To sú akési starenky, tých ja neznám, — pomyslela si a odvrátila sa, aby si znova usedla k studni a ďalej čakala.

V tom za jéj chrbátom ktosi tichým, chrapľavým hlasom vyslovil jej meno.

Otrokyňa sa obrátila, chvejúc sa vzrušením.

— Kto ma volá? — pýtala sa.

— Amra! — opakovala väčšia zo dvoch malomocných žien.

— Kto si? — znova sa pýtala Egypťanka.

— Sme tie, ktoré hľadáš...

— Ó pani moja! — zvolala nevoľnica padnúc na kolená. — Jako som učinila Boha tvojho Bohom mojím, tak nech bude blahoslavené Meno Jeho zato, že ma sem doviedol ...

A štverala sa k ním na kolenách.

— Stoj, Amro! Nepribližuj sa. Nečisté, nečisté sme!

Tie slová prikuly vernú slúžku k miestu. Nesmela ísť ďalej: len ruky k ním vystrela.

— Ó, pani moja! — vravela cez slzy. — Kde je Tirza?

— Tu som, Amro! Nepoznáš ma už, — vyhŕklo dievča smutne a dve veľké slzy splynuly jej po lícach. — Amro drahá, daj mi vody, hoci len trošku: tak ma páli v hrdle ...

— Pozrite, — zvolala nevoľnica odkryjúc kôš, — doniesla som vám chleba, mäsa, mlieka a pre teba, Tirza, sladkého medu... Kedysi si ho ľúbila.

— Chcela rozostrieť obrus.

— Nerob to, — zvolala vdova, — tamtí hore hotovr sú ukameňovať ťa a nám odoprieť vodu na vždy. Kô£ nechaj, Amro, vezmi konvicu, naplň ju vodou a dones nám. Vezmeme ju so sebou do hrobky.

Ľudia u studne zvedave sa prizerajúc tomu uvítaniu, nielen že sa odstúpili Egypťanke, ba pomohli jej ešte i vody nabrať.

Pohľad na jej smútok budil všeobecnú sústrasť.

— Čo sú to za jedny? — pýtaly sa ženy.

— Dve nešťastné... Dobré mi boly kedysi... Keby som im to mohla odplatiť! — odpovedala Amra vzďaľujúc sa s plnou konvicou.

Zabudnúc na ich chorobu, znova sa chcela priblížiť k nim.

Zdržal ju ten samý výkrik:

— Nečisté, nečisté!

Postavila konvicu i kôš a ustúpila pár krokov nazad.

— Ó pani! — vravela. Či sa už nič viac pre vás učiniť nemôže?

— Ba hej, Amro, — odpovedala vdova. — Mám k tebe prosbu. Viem, že Juda je tu. Videla som ho včera, keď spal na prahu nášho domu. Videly sme, ako si ho vítala...

— Ó, pani moja! — zvolala Amra. — Videla si to, a neprišla si?

— Ja nemám práva priblížiť sa k nemu, Amro, — odvetila matka, tlumiac plač. — A od teba len jednu vec žiadam. Nevrav mu kde sme a že si nás videla.

— Ale on vás hľadá, pani, prišiel z daleka, aby vás našiel.

— Nesmie nás nájsť! Nesmie sa stať takým, ako sme my. Počuj ma, Amro. Každý deň nám prinesieš trochu nezbytnej potravy. Nebude to dlho trvať... nebude ... A každý deň, ráno i večer — tu hlas sa jej zachvel — budeš nám hovoriť o ňom. Lež jemu, Amro, o nás ani slova nepovieš. Rozumieš?

— Ťažko sa mi bude dívať na jeho hľadanie a nemôcť mu povedať, že žijete.

— Aj to, že sme malomocné?

Amra sa zanorila pla.čom.

— Nie, drahá moja — vravela vdova — všetko mu povedať nemôžeš: lepšie bude mlčať.

— Ach, ako ťažko to bude, ako ťažko! — opakovala Amra stále.

— Ťažšie by ti bolo vidieť ho takým, ako sme my — vysvetlovala jej zmužilá vdova — preto mu nehovor, Amro, nič. Ani sama tu dlho nemôžeš ostať. Vráť sa domov a pamätaj, že ty si jediná, ktorá nás bude spojovať so životom, ktorá nám bude vravieť o Judovi.

Vraviac to, vdova i Tirza vzaly košík a konvicu a navrátily sa do hrobky.

— Buď zdravá, Amro — lúčily sa s ňou.

Amra kľačiac hľadela za nimi dotiaľ, až zmizly v otvore hrobky.

Toho dňa ešte s príchodom súmraku vrátila sa znova do onej od ľudí prekliatej doliny.

A od vtedy chodila tam každý deň ráno a večer.

Ten nový byt matky a dcéry, hoci ho tvoril hrob, bol menej ponurý ako cella väzenia.

Svetlo slnečné zlatilo jeho prah a bol v ňom otvor, cez ktorý oči nešťastných žien mohly vybehnúť do Božieho svetla.

Pod otvorenou klenbou nebies s väčšou vierou a pokojom ako v temnici, hľadely v ústrety blížiacej sa smrti.

                                    V.

Malluch nesklamal Judovo očakávanie. V označený deň prišiel do Jeruzalema a zaraz druhého dňa dal sa do pátrania začínajúc od antonijskej pevnosti. Započal energicky a smelo. Kázal sa zaviesť pred tribúna, rozpovedal mu všetky podrobnosti Gratusovho činu, poukazujúc na nevinnosť rodiny Hurov. Vyslovil sa pri tom, že zamýšľa ísť k cisárovi, aby jej vrátil česť i majetok. Prosba tá vyvolala by bezodkladnú prehliadku celel správy, lež poškodení neobávali sa ani najprísnejšieho vyšetrovania. Dokázať mohlo len ich nevinnosť.

Predovšetkým jednalo sa dozvedieť, či žije ešte niektorý z členov tejto nešťastnej rodiny. A preto vlastne on, Malluch, sluha Šimonidesa, kupca z Antiochie, prichodil k tribúnovi.

— Čo odpoveď ukázal mu rímsky úradník doznanie dvoch malomocných žien vypustených nedávno z podzemia, ktoré spísal na svojich tabuľkách.

S týmito smutnými novinami ponáhľal sa verný sluha k Judovi.

Daromná snaha bola by opísať jeho zúfalstvo. Neuľavily mu ani slzy. Plakalo v ňom srdce hluchým, neslyšateľným plačom.

Dlho sedel sťa zkamenelý.

— Malomocné, malomocné — vyrvalo sa mu konečne z pŕs. — Ony, matka moja a Tirza malomocné...! — Musím ju nájsť! — zvolal skočiac na nohy.

— A kdeže ich budeš hľadať? — spýtal sa Malluch.

— Len jedno miesto je, kde môžu byť. Tam pôjdem.

Malluch ho porozumel a podobne ako stará Egypťanka, bál sa o mládenca.

Po dlhom prehováraní a prosbách naklonil ho konečne, aby sa nepúšťal pomedzi hrobky.

Miesto toho pošli k bráne ležiacej oproti vrchu Zlej Rady, kde od nepamäti sveta sedávali malomocní prosiac o almužnu okoloidúcich.

Tu ztrávili celý deň rozdávajúc im almužny a vypytujúc sa ich na dve ženy, ktoré pred niekoľko dňami vypustené boly z podzemia antonijskej pevnosti.

Nik nič o nich nevedel.

A chodili tak deň čo deň do konca toho mesiaca a celý nasledujúci, lež hoci bohatú odmenu sľubovali za zvesť, nemohli sa nič dozvedieť.

A malomocní nelienili. Zarojili sa od nich stráne vrchu Zlej Rady; zachvátení nádejou zisku prekutali celé mesto mŕtvych.

Neraz nazerali do hrobky poblíž studne En Rogel, hľadajúc dve ženy, lež tie, vediac, že to ich Juda hľadá, vždy vedely zakryť svoje tajomstvo.

Po dlhom a bezvýslednom tomto hľadaní mládenca došla zvesť, že dve malomocné ženy kameňami boly vypudené za Rybiu bránu.

Vypytujúc sa na ne a porovnávajúc dáta, prišiel Juda k tomu úsudku, že to bola matka jeho a Tirza.

Ale kde pošly a čo sa s nimi stalo?

Strašná záhada čoraz stávala sa temnejšou.

— Ničomní vrahovia! — volal v zúfalstve Juda. — Zamorili ich malomocenstvom a teraz vyháňajú ich z rodného mesta. Matka moja zaiste zomrela niekde od hladu. Zhynula s Tirzou! Len ja žijem! Načo...?

Znechutený a smutný do posledných hlbín duše ztrá-vil niekoľko dní v úplnej samote, premáhajúc bôľ.

Utrpenie nezvyklo prechodiť ľudskými srdcami bez toho, aby nezanechalo na nich stopy. Ono zaocelilo a posilnilo dušu Judy a ešte väčšmi prehĺbilo v nej nenávisť oproti Rímu.

A keď po niekoľko dňoch celou silou svojej vôle striasol so seba zúfalstvo, pocítil, že pochoval posledné iskry nádeje, ktoré tlely v jeho duši.

Len jediný veľký cieľ naplnil jeho dušu, len jedno predsavzatie, to jest, že pripraví národ židovský k prijatiu predpovedaného Kráľa, očakávaného pohromou Rímu.

Vracajúc sa k životu silou mládeneckého zápalu^ spomnul si na slová Šimonidesa: „Pôjdeš do Jeruzalema a odtiaľ do pustatiny; soženieš roztrúsených synov Izraelu, povoláš ich do zbrane, cvičiac ich a vyznačujúc im vodcov, aby Pán, keď príde, mal po ruke vojsko.“

Druhého dňa, skoro za svitania, Juda už bol na ceste do, Qalileje. Verný Malluch ostal v Jeruzaleme.

                                  VI.

Zatiaľ sa skončila zima. Juda, podľa rímskeho vzoru, postavil tri legie na nohy. Mohol v skutočnosti o mnoho viac žoldnierov nájsť uprostred bitkárskych Galilejčanov, lež musel, so vzhľadom na Rím, ostražité postupovať.

Dočasne spokojac sa s tými troma oddiely, vybral zpomedzi nich najudatnejších ľudí, ktorých vymenoval za vodcov. Potom ich vyviedol do doliny a tam ich zasväcoval do užívania zbrane, zvlášť kopíj a mečov.

Potom im kázal vrátiť sa domov a vyučovať iných.

Tieto bojovné cvičenia stály sa za krátky čas obľúbenou zábavou chlapíkov.

Do veci prichodiaceho Kráľa Juda vložil celú svoju dušu, celý mladistvý zápal a preniesol ho i na svojich podriadených. Ale i napriek tomu bol by sa musel zastaviť v pol ceste, keby nie podpora Šimonidesa, ktorý obstarával zbrane i peniaze a keby nie pomoc šejka Ilde-rima, ktorý strážil pustatinu a vysielal mu posilu.

Zvesť o príchodiacom Kráľovi silne pôsobila na obrazotvornosť galilejského ľudu. Už to, že prichodí pokoriť Rím, bolo by postačilo vzbudiť v nich zápal. A keď Juda povedal im ešte, že Kráľ ten ovládne celý svet, že jeho dŕžava bude silnejšia ako rímska, že prevýši svätosťou kráľovstvo Šalamúna a trvať bude večne, každý s chuťou oddával ramä i dušu svoju takému mocnárovi.

Juda svoje slová podpieral svedectvom prorokov a oni počúvali ho so živou vierou, lebo meno Messiáša od nepamäti sveta bolo tak drahé každému Izraelitovi, ako meno Jehova.

Očakávali ho otcovia a praotcovia, a teraz oni, šťastnejší od tých, čo pomreli nedočkajúc sa, uzrú ho vlastnými očami.

V týchto prípravách uplynula zima a keď vesna teplým dychom oviala zem, tri oddiely Galílejčanov stály vo zbrani pripravené do boja, hotové v každom okamihu klčovať cestu Tomu, čo prichodí.

— Nech len príde — povrávali si tí odvážlivci — stačí mu povedať: „tu chcem mať svoj trón“ a naše meče posadia ho, kde rozkáže a brániť ho budú...

Takýmito prípravami boli zaujatí, keď jednoho večera dostavil sa k Judovi posol, Arab, a podal mu písmo. Mládenec zlámavší pečať, čítal:

                                                                      Jeruzalem.

„Prorok sa tu zjavil. Ľudia vravia, že je to Eliáš. Žil v pustatine mnoho rokov. Slová jeho sú nadchnuté duchom Božím; predpovedá príchod stokrát väčšieho od seba a očakáva I1o na východnom brehu Jordánu. Ten, ktorý má prísť, je asi Kráľom, ktorého i ty o-čakávaš. Príď a posuď sám.

Celý Jeruzalem chodí k prorokovi. Bol som i ja, aby som ho videl a počul. Pobrežie Jordánu je posiate ľudskými hlavami.“

Malluch.

Tvár Judy od radosti sa rozjasnila.

— To písmo — vysvetľoval — hovorí o konci nášho očakávania. Zjavil sa posol, ktorý predpovedá príchod Kráľa.

A prečítal im list.

— Zajtrá — vravel ďalej — navrátite sa domov a zvestujete svojim oddielom, aby boly v pohotovosti, lebo v každom okamihu môžem vás vyzvať. Pôjdem pozrieť toho proroka, aby som sa dozvedel, či skutočne Kráľ je už blízko a sdelím vám to. Dotiaľ sa posilňujte nádejou.

Vojdúc do jaskyne, napísal dva listy: jeden Šimoni-desovi a druhý šejkovi, oznamujúc im radostnú novinu a svoj odchod do Jeruzalema.

Listy tie odoslal vernými posly. A keď noc prišla a hviezdy zablysly na nebi, sadol na koňa a v sprievode Araba pohol sa k Jordánu.

Sprievodca bol silný a kôň vypočnutý. O polnoci vyšli z doliny a zmizli na juhu.

Pred svitaním Juda mysle] odbočiť s cesty a nájsť bezpečné miesto k odpočinku, lež dennica zaskočila ich v otvorenej pustatine.

Lazúrová kopula nebies klenula sa nad priestranstvom. Mimo spiaceho piesku a v diaľke čnejúcich pahorkov, nič nebolo na nej vidieť.

Žiadon predmet na tom obrovskom pieskovišti nemohol ujsť pozornosti pocestných.

Vtedy na obzoru ukázaly sa akési tiene.

— Veľblúd s jazdcom — riekol Arab.

— Nejde ich viacej? — pýtal sa Juda.

— Nie. Vidím len jednoho. V čele ide človek na koni; zaiste sprievodca.

Za chvíľku mohol už Juda rozoznať štihlé obrysy veľblúda a keď ešte bližšie došli, postrehol, že je biely a nezvyklej veľkosti.

Veľblud šiel do predu rýchlym, kolísavým krokom. Časom doliehal už hlas zvončekov jeho postroja. O chvíľku obrovské zviera stretlo sa s koňom Judy a vtedy mládenec v jazdcovi poznal mudrca Baltazára.

— Nech bude pokoj Pána s tebou — pozdravil ho radostne.

— Oči moje starobou oslably, ale poznajú v tebe onoho syna Hurovho, ktorého ako veľmi milého hosťa videl som v stane šejka Ilderima.

— A ty si Baltazár, oný mudrc egyptský, ktorého výpovede čiastočne zapríčinily, že ma vidíš v tejto pustatine. Ale čo teba tu doviedlo? Ideš len sám a bez obavy.

— Nik nie je sám, kto je s Bohom, a Boh je všade — odvetil vážne Baltazár. — Tvár tvoja obrátená je kit Jeruzalemu. Ponáhľaš sa do svätého mesta.

— Áno — prisvedčil Juda — som na ceste do niekdajšieho našeho panstva.

— Ideš pravou cestou, lebo znáš nejaká kratšiu?

— Ovšem, znám kratšiu cestu, hoci značne horšiu; keď ale pospiecham, myslím ísť ňou.

— Ponáhľam sa — vravel Baltazár. — Posledné noci mával som divné sny, lebo radšej, opakovala sa jedna a tá sama vidina. Akýsi hlas ma volal: „Vstávaj a vydaj sa na cestu! Ten, ktorého tak dávno už očakávaš, je blízko.“ Jestli dovolíš, mládenče, pôjdem s tebou.

Juda úprimne prikývnul hlavou, ale dotknutý slovami starca, pýtal sa živo:

— Rozumieš pod tým predpovedaného Kráľa židovského?

— Áno.

— Nič viac nepočul si o ňom?

— Nič, mimo tých slov vo sne.

— Počúvaj. Mám chýry, ktoré ťa zaiste potešia tak, ako potešily mňa.

Mládenec vybral zo záhybov šiat list Mallucha.

Ruka Egypťana chvela sa sťa list osiky, keď ju vystrel po písme. Číta na hlas a jakou mierou čítal, vzrušenie jeho rástlo. Keď skončil, nepýtal sa na nič. V jeho viere nebolo pochybnosti.

— Bol si vždycky milostivý ku mne, o Bože — modlil sa so slzami v očiach — a teraz, keď ešte mi dovolíš uzrieť Vykupiteľa, tak sluha Tvoj bude už môcť odíjsť v pokoji...

Jednoduché tie slová, plné veľkej lásky a dúfania i tvár starca, rozjasnená vnútornou radosťou veľmi silne pôsobily na židovského mládenca.

Prvý raz pocítil jasne prítomnosť Boha. I zdalo sa mu, že Ten, ku ktorému starec vraví, je dobrý Priateľ, Otec, milujúci svoje deti, ktorého možno o všetko prosiť i obcovať s ním bez prostredníctva rabínov, tak, ako Baltazár teraz obcuje s ním.

A pochopil, že taký Boh môže soslať ľudstvu len Vykupiteľa a nie kráľa. Myšlienka tá zjavila sa mu v úplne novom svetle tak divne jasnou, že v tom okamihu porozumel, o koľko je potrebnejší svetu Vykupiteľ než vladár.

Oba do hlbin duše preniknutí, mlčiac pokračovali v ceste.

Baltazár pohrúžený do seba, preniknutý vnútornou radosťou, plný očakávania Toho, ktorému v ústrety šli, pobádal veľbluda k rýchlejšiemu chodu. Juda nemenej netrpezlivý vyzeral koniec cesty. Kedže prvé silné dojmy, ktoré urobila na neho modlitba Baltazára, poklesly, znova preberal možnosti a otázky, kým bude Ten, ktorý prichodí a znova náklonnejší bol vidieť v Ňom kráľa zemského, než Vykupiteľa.

Tretieho dňa, aby si odpočli, zadržali sa v hlbokom úvoze nad riekou. Bolo tam už zo sto alebo i viac ľudí, ktorí spoločne so svojimi zvieraty uchýlili sa tu pred horúcimi papršleky slnca.

Sotva Baltazár sišiel s veľbluda, priblížil sa k nemu jeden z nich a hľadiac s údivom na zviera, riekol:

— Čo to za neobyčajné stvorenie? Prichodím od Jordánu, kde som videl tisíc ľudí z rôznych strán sveta a mnoho z nich došlo na veľbludoch, ale žiadon tomuto sa nevyrovná.

Egypťanovi sa zaľúbila pochvala, keďže však zaujala ho zmienka o oných zástupoch na brehu Jordánu, pýtal sa:

— V ktorom meste nad riekou sú tí ľudia?

— V Bethabara — bola odpoveď.

— Brod ten je obyčajne málo navštevovaný — podotkol Juda. — Čože tam teraz priťahuje pocestných?

— Vidím — riekol neznámy — že ste z ďalekých strán, keď ste nepočuli o tej radostnej novine. Z pustatiny prišiel svätý človek a hovorí o veciach, ktoré naplňujú podivom všetkých, čo ho počúvajú. Menuje sa Jánom z Nazareta a hlása, že je zvestovateľom Messiáša.

Pocestní pozorne načúvali každému slovu neznámeho.

A on pokračoval:

— Vravia o ňom, že život ztrávil v jaskyni, modliac sa a žijúc v sebazapieraní.

— Či i tvoji známi chodili ho počúvať?

— Mnoho ich putuje na brehy Jordánu a iní vracajú sa odtiaľ.

— A čo hlása?

— Hlása náuku úplne novú a zovie ju Krstom i Pokutou. Boli takí, ktorí sa ho pýtali, či je Kristom, iní, čiže Eliášom; on všetkým odpovedal týmito slovami: „Som hlasom volajúceho na púšti. Pripravujte cestu Pánovi.“

— Dobrý človeče — pýtal sa Baltazár a hlas jeho chvel sa vzrušením — povedz nám, či toho muža nájdeme tam, kdes' ho nechal?

— Áno. Je dosiaľ v Bethabara.

Nové sily vstúpily do Baltazára.

— Poďme, mládenče — volal Judu. — Poďme! 0-nava ma už prešla. Ponáhľajme sa, lebo Vykupiteľ môže prísf, a nás tam nebude.

Nasledujúceho dňa, sotva že svitom zružovelo nebo, pocestní zastavili v otvorenej rovine, tiahnúcej sa pozdĺž svätej rieky.

Pred nimi stálo Jericho a v diaľke vidno bolo hornatú Judeu.

Srdce Judy silnejšie búšilo. Brod bol blízko.

— Teš sa, ctihodný starče — povedal — lebo sme už blízko cieľa.

Nezadlho uzreli rozpiate stany a vedľa nich odpočívajúce zvieratá, potom rieku a neprehľadné zástupy, pokrývajúce oba jej brehy. Keď sa približovali v zástupe práve povstal veľký ruch. Začali sa rozchodiť.

Prišli neskoro. Nauka patrne bola skončená.

— Zastaňme tu — riekol Juda k Baltazárovi. — Prorok pôjde touto cestou.

Lež ľudská rieka plynula ďalej a proroka nebolo vidno.

Juda už myslel, že celá ich námaha bola marná a Baltazár skoro zúfal.

V tom pri Jordáne ukázal sa človek, ktorý obrátil ich pozornosť na seba.

Okolo vychudlej, ohorenej tvári splývaly mu až po Pás vlny čiernych vlasí, vyschnutá koža jeho podobala sa pergamenu a oči svietily divným, horúčkovým bleskom. Krátky pás zo srsti veľbluda upevnený kúskom surovej kože činily celý jeho oblek.

Podpieral sa sukovitou palicou a bystro hľadel okolo seba, akoby kohosi uprostred tých zástupov hľadal.

Narodil sa Pán. 10

Juda hľadel na neho široko otvorenými očami. Poznal pustovníkov, znal ich názory na svetské veci, ľahostajnosť tak veľkú, akoby ani nepatrili k ľudskému rodu; znal ako umŕtvovali svoje telá, ale postava, skoro divá vo svojom zanedbaní, prevyšovala všetko, čo mohol očakávať. Hľadiac na ňu, pocítil bolestné sklamanie.

On stále očakával, mimo slov Baltazára i pomimo svojich chvíľkových záchvevov neistoty, silného mocnára zemského a vidiny o ňom tak rozohnily jeho obrazotvornosť, že nepripúšťal, aby posol takého kráľa nemal na sebe aspoň čosi z velebnosti svojho Pána.

V sklamaní a zadivení niekoľkokrát opakoval:

— To posol Pána? To posol Pána?

Úplne iné boly pocity Baltazára.

On neočakával kráľa. On videl Vykupiteľa ako dieťa v jasliach, videl ho úbohé; koruny mu neprial a nespodieval sa. A teraz hľadiac na Jeho zvestovateľa, skrížil ruky na prsiach a modlil sa so živou vierou, prosiac, aby oči jeho čím prvej mohly uzrieť Boha-Človeka.

A ako sa tak modlil, akýsi muž, ktorý sedel na kameni u rieky, povstal a blížil sa k Jánovi.

Uzrúc ho, Ján zastal a vystrevší ruku, ukazoval ho zástupom.

Všetky oči obrátily sa v tú stranu.

On sa blížil voľným krokom. Bola to postava delikátna a štihlá, jej pohyby pokojné, ako u mysliacich ľudí.

Úbor jeho tvorila dlhá biela šata, pokrytá teraz prachom cesty.

Bola to postava neobyčne pekná, nadzemskej nevysloviteľnej krásy.

Dlhé, vlnisté vlasy objímajy vznešené čelo; oči veľké, nebeské, plné boly anjelskej sladkosti.

Nebolo žoldniera, ktorý by sa nebol priaznivé usmial na Jeho pohľad; nebolo ženy, ktorá, uzrúc ho, nebola pocítila bezhraničnú úfnosť k Nemu, nebolo dieťaťa, ktoré by nebolo vystrelo k Nemu rúčky a nebolo človeka, ktorého prsia na ten pohľad neboly by sa preplnily akýmsi nadzemským šťastím.

Z tvári tej hovoril rozum, veľká láska a veľký smútok...

Zvoľna sa blížil a oči Jeho uprené boly na starého, zneduživého Baltazára.

V tom Ján z Nazaretu postúpil pár krokov, s rukou vystretou ku Tomu, čo prichodil, a zvolal:

„Hľa, Baránok Boží, ktorý snesie hriechy sveta!“

Tie slová boly všetkým divné a nesrozumiteľné. Pochopil ich len Baltazár. On jediný uprostred tohoto zástupu poznal zaraz Syna Božieho.

Pred rokmi prišiel tu, aby uzrel Vykupiteľa a videl Ho Dieťatkom — a teraz zastal znova pred ním On, vidina toľkých liet, vidina stelesnená a postačilo mu uzrieť Ho, aby Ho poznal.

V tej samej chvíli, keď sa ozval hlas Jána: „Hľa, Baránok Boží, ktorý snesie hriechy sveta“ — Baltazár padol na kolená a pohrúžil sa do vytrženia a modlitby.

Ján z Nazaretu vravel ďalej:

„On je to, o ktorom som povedal, že ide za mnou Muž, ktorý ma predišiel, lebo bol prvej ako ja. Ja som Ho nepoznal; ale aby bol zjavený Izraelu, prišiel som ja krstiac vodou. Ja som Ho nepoznal, ale ten, ktorý ma poslal krstiť vodou, riekol mi: Ten, na ktorého sostúpi Duch, je Ten, ktorý krstí Duchom Svätým. Ja som videl a svedčím.“

Tu sa zastavil a ukazujúc stále na blížiaceho sa Muža, zvýšil hlas a končil:

„Svedčím, že Ten je Synom Božím.“

Juda zatiaľ nespúšťal oči z prichodiacej ku ním postavy.

Sladkosť tej tvári, odrážajúca sa na nej lahodnosť a pokora, vnútorné ticho a pokoj boly tak protikladné s povahou zemského kráľa a dobyvateľa, ktorého on očakával, že silnejšie než kedykoľvek hlas duše jeho začal volať: „Áno, to je Vykupiteľ, to Vladár duší, to Baránok Boží, o ktorom snil Baltazár, a nie mstiteľ a pohromca, ktorého si ty očakával!“

A čím bližšie prichodila oná svetlá postava, tým silnejšie vnikala mu do pamäti akási spomienka... Tvár tú už videl: ale kde a kedy?

Bol presvedčený, že ten pohľad plný ľútosti spočíval na ňom s takou sladkosťou, ako teraz na Baltazárovi.

Z prvu neiste, potom čoraz jasnejšie zastalo mu pred očami stretnutie sa pri studni v Nazarete, keď rímska stráž viedla ho na galej.

Ruky tie vystieraly sa vtedy k nemu s pomocou vo chvíli, keď už takmer upadol pod mukami a pohľad plný ľútosti a súcitu dodal mu sily k znášaniu ďalších trápení.

Juda vzrušený tou vzpomienkou a zahľadený do tvári Vykupiteľa, nezačul len ostatné slová proroka, tak silne, že až podnes ozývajú sa celým svetom.

„Hľa, Syn Boží!“ — zatriasla sa celá jeho duša.

Soskočil s koňa a padol na kolená, schýliac hlavu k zemi.

Keď o chvíľku zdvihol zrak do hora, neznámeho muža už nebolo.

V zástupe znova povstal ruch a ľudia sa pýtali jeden druhého:

— Kto bol Ten. ktorého ukazoval prerok?

— Syn tesára z Nazaretu... — odpovedal ktosi v zástupe.

                    ČASŤ PIATA

                                 I.

Tri roky uplynuly od ukázania sa Krista na brehoch Jordánu.

Za ten čas Malluch, plniac rozkazy Judy, ktorý nemohol zniesť pohľad na pustošenie domu svojich otcov, kúpil dom Hurov od Pontskéhô Piláta.

Juda neusadil sa hneď v ňom, ani dosiaľ ešte nezval sa rodinným priezvyskom, lebo cítil, že čas ten ešte nenadišiel.

Konečne po celé tri roky mal plné ruky práce.

V Jeruzaleme býval zriedkavým hosťom, i to len krátko a vtedy zdržoval sa vo vlastnom dome, kde mimo Amry potkával i Baltazára.

Pred niekoľko dňami došli práve Šimonides a Ester.

Mrzákovi cesta spôsobila mnoho útrap, ale keď došiel do rodného mesta, pri jeho pohľade zabudol na všetko.

Jemu vzduch tu bol čistejší než kdekoľvek inde, slnko tu jasnejšie svietilo a všetko bolo iné a milšie.

Spomienky ožívaly v ňom celou silou.

Hodinu už sedel na streche palácu Hurov zahľadený v biele múry svätyne alebo v zelené stráne Olivovej hory a rozprával pri ňom stojacej Ester smutné i veselé udalosti minulých liet.

V tej chvíli vošiel nevoľník a hlboko sa pokloniac, do, ručil Šimonidesovi list, spečatený a ovinutý do plátna.

Starec hľadel chvíľku na pečate, potom ich rozlámal a vyňavši svit pergamenu, podal ho Ester.

— Čítaj — riekol hľadiac láskavé na ňu.

Bol to dopis od Judy.

                                                                     8-ho Nizam.

Na ceste z Galileje do Jeruzaleme.

„Nazareťan ide do svätého mesta — písal mládenec — a za ním, lež bez jeho vedomia, celá légia mojich ľudí. Druhá légia je tiež na ceste. Keďže blíži sa sviatok Paschy, nikomu to nebude nápadné. Vydávajúc sa na cestu, Muž z Nazaretu povedal: „Musím ísť do Jeruzalema, aby sa splnilo všetko, čo predpovedali proroci.“ Tri roky chodím stále za tou nepochopiteľnou Osobou, počúvam Jej náuky, hľadím na Jej činv a dnes menej, než kedykoľvek viem: Vykupiteľ to Či Kráľ? Ale naše očakávanie blíži sa ku koncu... Dnes večer prídem do Jeruzalema predbehnúc o celý deň Nazareťana.

Pokoj tebe i tvojim, Šimonidesu.

                                                                 B e n - H u r.“ Osmy deň, — premýšľal Šimonides, — ôsmy, a dnes je ktorý?

— Deviaty.

— Teda už musia byť v Betanii a zaiste večerom mládenec bude tu, — povedal Šimonides radostne.

Ester, prezrúc ešte raz dopis, prikývla hlavou.

                                    II.

O niekoľko hodín po prijatí listu hostia domu Hurov shromaždení boli vo veľkom sále palácu, hovoriac o Nazareťanovi a netrpezlive očakávajúc príchod Judy.

Za krátky čas i on zjavil sa vo dverách.

Radosť sa odrazila na všetkých tvárach.

— Pokoj tebe, Baltazára, i tebe Šimonidesu, — riekol, skláňajúc hlavu, — nech blahoslavenstvo Pána je s vami.

— Vraciame ti tvoje pozdravenie, synu Hura, — oci-vetil Šimonides. — Buď milým hosťom v dome otcov svojich. Čakáme ťa netrpezlive, preto si sadni čím prv a vrav nám o Nazareťanovi, vrav nám, čo videly oči a čo počuly uši tvoje.

Juda usadol, ale nezačal zaraz hovoriť. Zamyslel sa hlboko a oni v mlčaní čakali.

Nesiem vám divné noviny, — povedal konečne, — také divné, že rozum ľudský ich ani pochopiť nemôže. Viete, že od ukázania sa Nazareťana na brehoch Jordánu až do dnešného dňa nespúšťal som ho z očú. Chodil som za ním ako verná tôňa: počúval som náuky Jeho, hľadel som na Jeho činy a dnes prichodím k vám, mužovia rozumu a pýtam sa vás, čo súdiť o človeku, ktorý akokoľvek zdá sa byť takým ako každý z vás, predsa mŕtvych kriesi ,chorých uzdravuje, slepým zrak vracia, malomocných očisťuje, búrky utišuje a niet veci, ktorú by nezrobil, keď chce.

Umlknul a ticho zavládlo v komnate.

V tej chvíli otvorily sa dvere a zjavila sa v nich starena.

Juda vstal a šiel ju privítať.

— Vitaj, Amro, — vravel, — vitaj a posaď sa k nám. Počúvaj i ty, čo budem vravieť.

Pri týchto slovách ukázal jej stolec vedľa seba, lež ona odišla ďalej a sadla si k stene.

— Mládenče, — prehovoril zvoľna Šimonides, — vravíš o veciach neobyčajných, tak neobyčajných, že treba nám o mnoho viac počuť o nich, aby sme mohli na tvoje otázky odpovedať.

— Teda počúvajte, — riekol Juda, — poviem vám viacej a dokonalejšie. Videl som Ho, ako premenil vodu na víno. Videl som, ako päť bochníkov chleba a dve ryby rozmnožil na také množstvo chleba a rýb, že nakŕmil päťtisíc ľudí. I nasýtení boli i ostalo ešte sedem košov omrvín.

— Videl si to na vlastné oči? — zvolal Šimonides.

— Videl som to na vlastné oči a jedol som ten chlieb i tie ryby. Ale nie dosť na tom. Videl som, ako sa chorí dotýkali okraju Jeho šiat a uzdravení odchodili... Keď sme vychodili z Jericha, dvaja slepí, počuvši, že ide Nazareťan, počali volať: „Smiluj sa nad nami, Pane, Synu Dávidov!“ A on poľutovavši ich, dotkol sa len ich očú. Videli hneď a šli za ním.

— Inokedy zas prišiel k nemu malomocný a riekol: „Pane, jestli chceš, môžeš ma očistiť. A on, počuvši to volanie, vystrel ruku a dotknul sa chorého vraviac: „Chcem. Buď očistený.“ A v tej chvíli malomocnosť spadla s človeka a bol zdravý a čistý, ako každý z nás.

Slyšiac to Amra, povstala so zeme a pritiahla sa bližšie celou svojou zhrbenou postavou, aby jej ani jediné slovo mládenca neuniklo.

— Inokedy zas desať malomocných prišlo odrazu k Nemu a padnúc Mu k nohám, volali: „Pane, smiluj sa nad nami!“ A on im odpovedal: „Choďte, ukážte sa kňazom, ako právo káže a kým dojdete, budete uzdravení.“

— A vyzdraveli skutočne? — pýtal sa Baltazár stlumeným od vzrušenia hlasom.

— Cestou ich telo sa očistilo; len ich šaty svedčily o predošlej chorobe.

Juda umlknul. Stará pestúnka nepozorovane vytratila sa z komnaty.

— O niečom podobnom nepočul nik ešte v celom Izraelu, — vravel Šimonides akoby pre seba.

Hluchý mlk zarahol v komnate, vzrušenie odrážalo sa na všetkých tvárach a slzy svietily im v očiach.

— Ja však videl som veci ešte väčšie, — vravel Juda čoraz s väčším zápalom. Bolo to v Naime. Vchodili sme do mesta a v bráne potkali sme ľudí nesúcich máry. Uhli sme sa, aby sme neprekážali pohrabnému sprievodu. Za márami šla vdova, matka mŕtveho, plačúc a kvíliac žalostne, lebo to bol jej jediný syn. Vidiac to Nazareťan, uľútilo sa mu, podišiel, dotknul sa már a zdolal: „Mládenče, vravím ti, vstaň!“ V tejže chvíli mŕtvy sa zdvihol a prehovoril.

Vzrušenie všetkých rástlo. Ester sa chvela ako list.

A teraz, v posledných dňoch — vravel ďalej Juda — keď umrel v Betanii Lazár, brat Márie a Marty, ktorého Nazarefan veľmi miloval, kázal ho po troch dňoch z hrobu vyňal a slovom svojím vrátil mu život. I čo myslíte; môže človek vykonať také skutky? Či uzdravil niekedy niekto malomocného? Či vrátil niekedy niekto dych mrtvému? Povedzte, kto môže mat tú moc?

— Len Boh! — odvetil prorocky Baltazár.

Šimonides mlčal a poznať bolo, že nemôže uveriť v božské poslanie muža z Nazaretu, že on stále vidí v ňom zemského vojvodcu.

— Ó, múdry Egypťane — volal zápaliste Juda — slovo to už dávno pálilo moje ústa, ale nesmel swn ho vysloviť dosiaľ a nevyslovil som ho ešte. Zajtra Nazareťan príde do Jeruzalema, odoberie sa do svätyne, ktorú zovie domom Otca Svojeho a tam shromaždenému ľudu vyjaví, kým je. Zajtrá teda dozvieme sa, či tvoj súd, Baltazára, lebo tvoj, Šimonidesu, je pravdivý.

Egypťan složil ruky sťa k modlitbe a riekol:

— Kde mám ísť, aby som Ho našiel?

— Všade bude veľký stisk, — odvetil Juda. — Radil by som vám všetkým ísť nad „Peknú bránu“, ktorá je naproti svätyni.

— Ty pôjdeš s nami?

— Nie. Môž byť, že moji ľudia počas pochodu budú ma potrebovať.

— Pochodu? — zvolal Šimonides. — S takým četným sprievodom prichodí.

— Áno, Jeho sprievod je veľký, ale sú to sami rybári, robotníci, všetko najbiednejší ľudia. A On ide s nimi peši, nedbajúc ostrých vetrov severu, ani dážďu, ani na horúce lúče slnečné. Líši sa od nich len povahou, velebnou postavou a tvárou a poznať Ho možno po úcte, akou Ho otáčajú. Je im učiteľom a druhom tak dobrým, ako vodcom ...

                                 *           *

                                       +

Do pozdnej noci uvažovali skutky a slová Nazareťana, nemohúc sa shodnúť na jednom. Šimonides pevne veril, že Ten, čo prichodí, bude zemským vládcom; Baltazár zas trval pri svojej viere.

V myšlienkach Júdy oba tie pojmy slúčily sa v jeden.

Súdil, že Nazareťan je oným Vykupiteľom duší, za ktorého považoval Ho egyptský mudrc, ale jestli bude chcieť, môže sa stať pozemským kráľom, lebo videl, že Jeho moc je neohraničená.

Kohúti už po tretí raz spievali, keď Juda požehnal starcov. Pred svitaním bol už v Betanii.

                                    III.

Prvá osoba, ktorá druhého rána vyšla bránou mesta, bola Amra s košíkom v ruke.

Stráže už nezastavovaly; dennica neponáhľala sa tak na nebo, ako ona k tým bránam. Bola akoby zvestúnka prvého jej blesku.

Prejdúc bránou, zahla do východnej doliny.

Na tmavej zeleni Olivovej hory rozkladaly sa stany, rozpiate ľuďmi došlými na sviatok Paschy. Pod nimi bolo ešte ticho. Všetci spali.

Amra šla rýchle. Časom usedala, aby si vydýchla, lež na to miesto. potom zrýchlila krok, hoci slabé jej nohy sotva ju niesly.

A keby vysoké skaly, čnejúce po oboch stranách cesty, mohly hľadieť ako ľudia, videly by, ako často hádže nepokojný pohľad za vrch, sťaby prosila slnko, aby nevychodilo ešte; a keby tie skaly vravieť mohly, šeptaly by jedna druhej: „Starenka naša dnes pospiecha. Ústa, ktoré ide kŕmiť, musia byť veľmi hladné.“

Dôjduc konečne do kráľovských záhrad, zvoľnila krok.

Odtiaľ už bolo vidno mesto malomocných.

Hoci bolo ešte včas, vdova Hura sedela už pred otvorom svojho domu.

Behom tých troch rokov jej choroba učinila strašné postupy. A vediac, aká bola hnusná, nešťastná žena zakrývala sa šatkou, aby nebudila v ľuďoch hnus.

Teraz však sedela s obnaženou hlavou. V tejto hodine nik ju nemohol uzrieť.

Tma ešte neustúpila svetlu dennice, lež v ružovom jej svetle jasne sa rysovala tá strašná postava.

Jej vyschlé biele vlasy v spletených chuchvalcoch padaly na ramená. Líca, nos a ústa zmenily sa v jedinú páchnucú ranu. Krk bol pokrytý jedinou rozpráskanou škrupinou. Choroba vyžerúc nechty, zanechala na ich mieste jamy; na pleciach trčaly holé kosti.

Vidiac ju tak zmenenú, ľahko bolo pochopiť, prečo kedysi pekná vdova Hura skrývala sa pred Judom. Vedela, že keď prvé lúče vychodiaceho slnka pozlatia štít Olivovej hory, verná Amra príde ku studni En Rogel, naplní vodou jej konvicu a postaví opodiaľ koš s potravinami.

Boly to jej jediné milé chvíle dňa. Mohla vtedy hovoriť o milovanom synovi, dozvedieť sa, čo robí a kde je. Zvesti tie boly v skutočnosti veľmi skúpe, lež nadovšetko drahé.

Z času na čas Amra jej oznámila, že Juda je hosťom v paláci Hurov; vtedy vdova vychodiac zo svojej hrobky, od svitu až do pozdnej noci nehybne sedávala pred jej otvorom hľadiac na malý bod nad svätyňou, kde stál ten drahý, milovaný dom. Z celého predošlého šťastia ostal jej len tento drobný bod na obzore.

Sediac taktu pohrúžená v myšlienkach, zazrela naraz udýchanú starenu idúcu s hora.

Malomocná žena strhla sa s kameňa a zakrývajúc hlavu, začala volať:

— Nečistá, nečistá!

Lež Amra nedbajúc na ten výkrik, hodila sa jej k nohám. Dlho tlumené pocity v srdci otrokyne konečne ju premohly.

So slzami a plačom bozkávala sukne svojej panej.

— Amro, čo robíš! — volala prestrašená žena — Amro, zničíš seba i nás! Nebudeš sa smieť vrátiť medzi Iudí, nebudeš smieť hľadieť na neho! Nebudeš už smieť donášať nám o ňom zvesti.

Egypťanka, zakryvší tvár rukami, zanášala sa od plaču, ale z jej hlasu vyrážala skorej radosť ako zúfalstvo.

— Kliatba práva už aj naij tebou visí. Už sa nesmieš vrátiť do Jeruzalema. Čo bude s nami? Kto nám bude nosiť chlieb? Kto naše džbánky naplní vodou? Ó, ty zlá! — žalostne volala vdova. — Zničila si nás všetkých!

Tirza zbudená tým hlasným lamentovaním, zjavila sa v otvore hrobky.

Vyzerala hrozne. Telo mala pokryté škrupinami? z ktorých vytekal hnoj, ruky i nohy navrely jej hrozne, oči sotva videly denné svetlo.

— To je Amra, matko? — pýtala sa.

Stará slúžka štverala sa k nej.

— Stoj! — zvolala vdova. — Bránim ti dotýkať sa jej. Vstaň. a bež odtiaľto, aby ťa nik nevidel. Ale nie... už je neskoro. Musíš ostať a deliť sa s naším osudom. Vstaň, vravím ti!

Egyptská otrokyňa dvihla sa na kolená a začala hovpriť zlámaným hlasom:

Ó pani moja! Nehnevaj sa na mňa. Ja nie som zlá, nie som neverná slúžka. Počuj ma, prinosím ti dobré noviny.

— Od Judy? — kvapne sa pýtala matka.

Zdalo sa, že nepočula tej otázky.

— Zjavil sa divný muž — vravela a tvár jej horela nádejou. — Ten vás uzdraví. Stačí, keď povie jedno slovo, aby malomocní ozdraveli, aby mrtví vstali z hrobov. Prišla som, aby som vás zaviedla k nemu.

— Úbohá Amra — ozvala sa Tirza, hľadiac na ňu s poľutovaním.

— Nemysli, že som zbláznela — vravela Amra vstávajúc. — Prisahám na všemohúceho Jehovu, ktorého i ja vyznávam, že všetko, čo vravím, je pravda. Ponáhľajme sa a nemárnime času. Dnes zázračný ten muž má dojsť do Jeruzalema. Pozrite, deň sa už blíži. Chytro zjedzte, čo som vám doniesla, a poďme!

Matka začala pozorne načúvať. Sláva tej tajomnej Osoby prenikla i do najtajnejších kútov Judei a prenikla tiež i do hrobiek u vrchu Zlej Rady.

— Čo je to za jeden? — pýtala sa.

— Rodom je z Nazaretu.

— Kto ti vravel o ňom?

— Pán môj, Juda.

— Juda? Je teda doma?

— Áno. Prišiel včera večer.

Srdce matky začalo rýchlejšie biť.

— Či on ťa poslal k nám? — pýtala sa.

— Nie. On vás považuje za mrtvé.

— Odkiaľže vie o tom človeku?

— Šiel za ním, počul volanie malomocných a videl ich odchodiť čistých.

— To musí byť Messiáš! — zvolala vdova a hlas jej zvučal veľkou radosťou. — Istého času, pamätám sa na to dobre, celá Judea hovorila o Jeho narodení. Dnes už musí byť dospelým. To On, to bez pochyby On. Pôjdeme s tebou, Amro! Dones nám vody a my sa zatiaľ najeme.

Za krátky čas sa najedly a pošly.

Amra počula, že Nazareťan prichodí z Bethanie, lež z toho mesta viedly do Jeruzalema tri cesty, lebo lepšie rečeno, tri stezky: jedna cez štít hory Olivetskej, druhá jej úpätím a tretia konečne cez vrch Pohŕdania. Stará pestúnka nevedela, ktorou Messiáš pôjde.

— Poďme najprv do Bethfage — radila vdova — tam, jestli nám Boh pomôže, dozvieme sa niečo určitejšie.

Síjduc s vrchu Zlej Rady, pustily sa kráľovskými záhradami a zastaly na rozcestí.

— Bojím sa ísť okolo hostificov — riekla matka. — Dnes je sviatočný deň a vidno tam veľké zástupy ľudí. Vyhnime im. Pôjdeme cez vrch Pohŕdania.

Tirza, majúc napuchlé nohy, šla s veľkou námahou.

— Vrch je strmý, matko, nevýjdem naň! — povedala skoro s plačom.

— Nezabúdaj, že ideme po zdravie. Pozri, nastáva deň, slnce vyšlo. Či vidíš tie ženy idúce ku studni? Ukameňujú nás, jestli tu ostaneme. Sosbieraj všetky sily a poď.

Amra nedbajúc na hnusnú chorobu, ktorou sa mohla nakaziť, podišla ku nej a chytila ju okolo pásu.

— Opri sa o mňa — vravela. — Som na moje staré kolená ešte dosť silná. Tak. A teraz môžeme ísť chytrejšie.

Cesta do vrchu bola skutočne príkra. Za každým krokom nohy vpadaly do prehlbenín a potkýňaly sa o úlomky rozváraných budov.

Keď ale zastaly na vrchu a uzrely pod sebou celé mesto, svätyňu, veže, ktoré čnely k nebesiám, srdce vdovy silnejšie zabúchalo a túha po živote ožila v nej znova.

— Pozri, Tirzo — vravela — na tie zlaté bľachy na Peknej bráne, čo odrážajú lúče slnečné. Pamätáš, keď sme po nich chodievaly? Nechcela by si tam byť teraz? Vidím jeho biele steny vedia svätyne. A tam je Juda. Predstav si jeho radosť, keď staneme u toho prahu zdravé na tele a šťastné v srdci!

Nad horou Olivetskou, pokrytou zeleňou mýrt vznášaly sa priezračné stĺpy dymu, svedčiac, že ľudia v stanoch už vstávajú.

Pripomly trom ženám, že hodiny nemilosrdne u-biehajú, že sa ponáhľať treba.

Amra z celých síl držala Tirzu, ale nešťastná dievčina predsa plakala za každým krokom a sotva vládala už síjsť s vrchu. V jeho úpätí upadla ako povalený strom.

— Matko, choď ďalej sama. Nechaj ma tu — vravela umierajúcim hlasom.

— Mala by som ťa tu nechať? Čo stojí moje zdravie bez teba? A čo by som povedala Judovi, keby sa vypytoval na teba?

— Povieš mu, že som ho milovala.

Narodil sa Pán. 11

Biedna vdova pozrela na ňu zrakom plným zúfalstva.

Nádeje začaly v nej umierať. Jestli sa tešila myšlienke na uzdravenie, tak stokrát viac pre Tirzu, než pre seba.

To dieťa bolo ešte mladé, mohlo započať život od nova a zabudnúť v zdraví a veselí na roky utrpenia.

A teraz tu mala zahynúť.

Lež zbožná žena ani teraz ešte neprestala dúfať v Boha. A keď zranené jej ústa šeptaly slová modlitby, na ceste od východnej strany zjavil sa akýsi človek, ktorý sa k nim rýchle blížil.

— Odvahy, Tirza! — volala matka. — Pozri, ktosi sa k nám blíži. Snáď sa dozvieme, kadiaľ pôjde Nazareťan.

— Zabúdaš, matko drahá, čím sme. Ten človek miesto odpovedi hodí po nás kameňom, lebo kliatbou.

— Uvidíme — riekla vdova, hoci bola presvedčená, že dievča bude mať pravdu.

Cesta tým miestom viedla vápencovými pahorkami, tak že neznámy nemohol vyhnúť ženám pri nej sediacim.

Keď už bol blízko, vdova vydala právom nakázaný výstražný výkrik.

— Nečisté, nečisté!

Ale človek hoci počul tie slová, neuhnul sa; naopak, ešte sa priblížil.

— Čo chcete? — pýtal sa zastanúc pred nimi.

— Odstúp od nás. Sme malomocné!

— Ženo! Predchodím Toho, ktorý jediným slovom uzdravuje takých, ako si ty. Nebojím sa vás.

Vravíš o Nazareťanovi?

— Áno, o Messiášovi — odvetil.

— Je to pravda, že dnes príde do svätého mesta?

— Je. Teraz je v Bethíage.

— A ktorou cestou pôjde?

— Touto.

Vdova složila ruky k vďačnej modlitbe.

— Čo mieniš o ňom? — pýtal sa človek ľútosťou dotknutý.

— Verím, že je Synom Božím!

— Je skutočne ním. Ostaň len tu... lebo nie... obklopuje ho veľký zástup... výjď radšej na tú skalu a zastaň hen pod tým drevom a keď bude prechodiť, volaj. Jestli je tvoja viera silná, uslyší ťa, hoci by hromy hučaly okolo. Ja teraz idem oznámiť tým, čo sú v meste, i tým, čo pribyvši z ďalekých strán, rozložili sa po okolí, že Messiáš je už blízko, aby sa pripravili k Jeho privítaniu. Pokoj tebe a tvojim, ženo!

S tými slovami sa vzdialil.

— Čula si Tirzo? — zvolala matka. — Nazareťan ide a to po tejto ceste! Niekoľko krokov a... staneme u tej skaly. 

Tirza sa zdvihla so zeme a s pomocou Amry začala sa zvoľna spínať na skalu, ktorú im ukázal neznámy, čnela ona asi na tridsať lakťov nad cestou a každý, čo po nej šiel, musel ich vidieť.

Tam v tieni dreva sa ukryly. Tirza k smrti znavená, zaspala.

Bojac sa ju vzbudiť, obe ženy mlčiac sedely.

                                     IV.

Z počiatku nie veľa ľudí šlo cestou, ale okolo štvrtej hodiny vdova Hura a stará pestúnka uzrely nepreli hradné zástupy ľudstva, schodiace s hory Olivetskej a udivené zbadaly, že všetci niesli v ruke svieže ratolesti palmové.

A ako tak so zvedavosťou prizeraly sa tomu sprievodu, z protivnej strany, od východu, vietor donášal hovor a šum tisícich hlasov. Boly ony zvestovateľmi druhého, ešte väčšieho sprievodu.

— Čo je to za hluk? — pýtala sa ním prebudená Tirza.

— On prichodí — odvetila matka. — Pozri, ten zástup vyšiel mu v ústrety a odtiaľ prichodí druhý, ktorý Ho sprevádza po ceste do Jeruzalema. Zaiste tu sa stretnú.

— Ach! To nás prehlušia. Naše slová nedoletia k Nemu.

I matka sa už nad tým pozastavila.

— Akože máme volať? — pýtala sa Amry.

— Malomocný Ho takto irosil: „Pane, sľutuj sa nado mnou!“ Iní volali: „Majstre, sľutuj sa!“

— Len toľko?

— Nič viac.

— A predsa to stačilo?

Áno. Juda povedal, že odchodili uzdravení.

Medzitým zástup, idúci od východu, sa približoval.

Uprostred tých ľudí ženy uzrely muža v bielych šatách a s odkrytou hlavou. Niesol sa na oslici. Oči mal uprené pred seba a v tvári výraz srnútku.

Hoci Ho nik neukázali malomocným ženám, po-znaly zaraz, že je to On, zázračný Nazareťan.

Za ním, dokiaľ len oko siahalo, tiahly zástupy. Od ich spevu zvučala celá dolina.

— To On, Tirzo, to On! Poďme bližšie, — volala matka.

Vraviac to, pristúpila bližšie a padla na kolená. Dcéra a stará otrokyňa kľakly si vedia nej.

V tej samej chvíli silná pieseň, složená z tisícich hlasov zazvučala v povetrí.

Bola pieseň zástupu, ktorý šiel od mesta a u-zrevší ten druhý, idúci oproti, vítal Spasiteľa slovami radostnej hymny: „Hosanna Synu Dávidovmu! Hosanna Kráľovi Izraelskému, ktorý ide v Mene Pána!“

Tí, čo šli v sprievode Nazareťana, odpovedali tou samou piesňou, až sa vzduch zachvel a odraziac ju, hodil ju v steny úvozu.

A Spasiteľ prichodil čoraz pomalšie, lebo stisk na úzkej cestici bol nesmierny.

Pieseň neustávala; radosť preplňovala srdcia. Tí, čo šli v predu, mávali palmovými ratolestiami alebo stlali Mu ich pod nohy.

V tom neopísateľnom hluku volanie malomocných zhynulo sťa švítorenie vtákov uprostred búrky.

— Bližšie, dieťa moje, ešte bližšie, — volala vdova. — Tak zďaleka nás neočuje.

Vyštveraly sa na sám okraj skaly a vystierajúc zranené ruky do hora, matka veľkým hlasom prosila o Jeho smilovanie.

— Malomocné, malomocné! — volali v zástupe, keď uzreli tie ošklivé postavy.

A Kristus priblížiac sa k nešťastným ženám zastal v úpätí skaly a zastavil oslicu.

Jeho sladký pohľad, plný ľútosti a milosrdenstva, utkvel na nich.

— Majstre! — volala vdova. — Ty vidíš našu biedu, Ty jediný môžeš nás učiniť čistými! Sľutuj sa!...

— Veríš, že to môžem učiniť?

— Verím, že Ty si Ten, ktorého predpovedali proroci. Verím, že si Messiášom!

V zástupe panovalo hluché ticho. Oči všetkých u-prené boly na Toho, ktorý nielen malomocných uzdravoval, ale i mrtvých kriesil a čakali, či sa sľutuje nad nimi.

On chvíľku mlčal, po čom nad hlavami soskupeného zástupu zahrmel Jeho hlas plný ľútosti a sladkosti:

— Ženo, veľká je viera tvoja! Stane sa ti ako chceš.

— Chvála Bohu na výsosti! Blahoslavený, trikrát blahoslavený je syn, ktorého nám soslal! — volala matka s pocitom bezhraničnej lásky a viery.

Potom hodila sa tvárou na zem a nevravela nič, len duša jej chvela sa šťastím a radosťou.

A Tirza, nemohúc ďalej kľačať, obrátila sa na zemi a jako zlámaný kvet, široko otvorenými očami hľadela na svetlú postavu Vykupiteľa s výrazom nesmiernej detinskej úínosti a šeptala sticha:

— Sľutuj sa, sľutuj sa, Pane!

Keď o chvíľu vdova podniesla znova oči k nebu, sladká postava Nazareťana zmizla jej z očú na zákrute cesty. Kľačala, dokiaľ nestíchly v diaľke radostné výkriky sprievodu. Vstavšia z kľačania, chytila Tirzu za ruku.

— Dcéra, dcéra moja! — volala, — sme vyliečené. On je Messiášom a môže činiť divy.

Sotva vypovedala tie slová, v ich srdci začala prúdiť nová krv, nesúc zdravie hnijúcim údom. Ich rany sa zaceľovaly a škrupiny s tela odpadávaly...

Neuplynulo ani toľko času, aby sa to mohlo slovami vypovedať a boly zdravé ako predtým, zmenené len o toľko, koľko štrnásť rokov čo i v blahobyte prežitých, musí zmeniť človeka.

Mimo Amry bol ešte i iný svedok tejto premeny.

V sprievode Nazareťanovom bol i Juda. Videl, ako ma:omocná žena ukázala sa na skale, počul jej prosbu i odpoveď Majstra a hoci neraz pred jeho očami robil zázraky, ktoré budily v mládencovi najväčší údiv, predsa odlúčil sa od sprievodu a sadol na kameň, čakajúc, až sa splnia slová Pána.

Malomocné boly mu úplne neznáme, ale ako sa im takto prizeral, zrak jeho padol na starenku.

— Na Boha živého! To je Amra! — zvolal prekvapený.

Vstal so zeme a obratne štverajúc sa po skale, blížil sa k nej. Hoci prešiel vedľa matky a sestry, nepoznal ich.

Hodila sa mu k nohám, sotva mohúc od radosti hovoriť.

— Ó, pane — zajakala sa. — Aký silný, aký milosrdný je Boh!

Juda vidiac jej vzrušenie, bol dotknutý predtuchou. Obrátil sa k tamtým ženám... Obrátil sa a ... zastal sťa zkamenelý.

Žena, pred chvíľkou tak odporná, zmenila sa v peknú, vážnu matronu. Už sama tá premena mohla v ňom vzbudiť údiv, lež žena tá bola živým obrazom jeho matky; vlasy jej len postriebrila šedina a niekoľko vrások zjavilo sa na rozumnej, lahodnej tvári. Vedľa nej stála akoby druhá Tirza, podobne pekná dievčina, akou peknou bývala za dievčaťa, keď onoho dňa katastrofy prizerala sa pochodu rímskych légií.

Juda ich považoval za mrtvé, preto neveril vlastným očiam.

— Amro, či je to matka a sestra moja? pýtal sa.

— Ony sú to, ony, pane môj! — odvetila Amra zaliata slzami radosti.

— Matko najdrahšia! Tirza moja! — zvolal, bežiac k ním s otvorením náručím.

Za chvíľu tí traja, rozlúčení tak dlho, po toľkých rokoch útrap a nemého zúfania, našli sa slúčení vo spoločnom objatí.

Mlčali všetci. Len tichá jasnosť tvári, len radostné úsmevy, blýskajúce cez slzy a výraz nekonečne hlbokej vďačnosti v očiach matky, obrátených k nebesiam, svedčily, aká bola šťastná, keď tie dve najdrahšie hlavy túlila k sebe.

— Ďakujme Boha! — riekla konečne.

Padli na kolená a ona, hlasom čistým a zvučným, lež chvejúcim sa od vzrušenia, slová vďaky vzdávajúceho žalmu posielala k nebesiam.

Deti, držiac sa za ruky, vravely za ňou.

Keď minulo prvé vzrušenie, Juda, v ktorého srdci ožilo dávne chlapecké dúfanie v matke, opýtal sa:

— V Nazarete, kde sa ten muž narodil, vravia, že je synom tesára. Za koho ho ty považuješ?

— Verím, že je Messiášom! — odpovedala mu.

— A odkiaľ má tú moc činiť zázraky?

— Či jej použil k zlému?

— Nikdy!

— V tom hľadaj odpoveď. Moc tú dal mu Boh.

Juda sa zamyslel.

Matka prvá pomyslela na tuzemské, veci.

— Kdeže pôjdeme teraz? — pýtala sa syna.

Juda sa znova zamyslel.

Šaty Tirzy boly potrhané, zbadal to len teraz, preto sňal so seba plášť a hodil jej na plecia.

Pohybom tým odokryl, meč u boku.

— Či sú válečné časy? — pýtala sa znepokojená matka.

— Nie.

— Načo ti tá zbraň.

— Môžem ju potrebovať k obrane Nazareťana —-odvetil Juda.

— Či on má i népriatefov? Hach! Zaiste Rimanov.-

— Nie len Rimanov ...

— Však je Izraelita a Muž pokoja.

— Niet pokojnejšieho nad Neho. Ale podľa záko-níkov a kňazov, Syn tesára dopúšťa sa vraždy.

— Vraždy? On?

— Hlása odpustenie hriechov a milosrdenstvo nie len pre Židov, ale pre celý svet.

Vdova Hura poznala slepú zaťatosť kňazov a zákoníkov, nuž porozumela slovám syna.

Židovský zákon nakazoval, aby uzdravení malomocní deväť dní ešte vzdialení boli od ľudí, dokiaľ ich rabíni neuznajú za úplne čistých.

Teraz rýchle treba bolo nájsť nový útulok, kde by obe s Tirzou mohly ztráviť oných deväť dní, aby sa mohly navrátiť do mesta.

Večer sa blížil, nuž treba sa bolo ponáhľať.

Pustili sa tou samou cestou a najdúc na brehoch Cedrov úplne novú hrobku, kde ženy dočasne ostaly. Juda s Amrou pošli do Jeruzalema, aby im našli výhodnejšie miesto.

Pred súmrakom ešte vedľa hrobiek kráľovských postavené boly dva stany, do ktorých mládenec s radosťou zaviedol matku i sestru.

                                    V.

Od nalezenia matky a sestry Juda sa už nepripojil k sprievodu Nazareťana a toho dňa už nebol s nim vo svätyni.

Bol tam Šimonides a Baltazár; lež nádeje ich boly zklamané, lebo hoci Kristus znova mnohým vrátil zrak a mnohých uzdravil, nič nepovedal takého, čo by odpovedalo na otázku: Bohom je či človekom?

Nasledujúce dni Juda ztrávil v stanoch v dlhých rozhovoroch s matkou a sestrou. 

Udalosti toľkých rokov útrap sa len tak ľahko nevyčerpajú. Mládenec ich počúval na pohľad pokojne, lež každé slovo vyvolávalo v jeho duši nenávisť k Rimanom, lebo každé bolo echom krivdy, spáchanej na jeho milých.

Túha po pomste, utíšená na čas v jeho duši, vybuchla znova; mnoho šialených úmyslov prešlo jeho hlavou a znova všetky jeho nádeje spočívaly v Nazareťanovi.

On, Muž, obdarený tak veľkou silou, že vracal život mrtvým, nemohol by vzkriesiť izraelské pánsťvo a Pomstiť krivdy jeho na Ríme?

A ktože smel by popierať, že Ten, čo to vykonal, je Vykupiteľ, tak dlho očakávaný Messiáš?

Také vidiny vznikaly v jeho hlave, zakiaľ pozdĺž koryta rieky Gedron a popri ceste, vedúcej do mesta, pútniti, prichodiaci na sviatok Paschy, stavala nové stany.

Boli tam ľudia zo všetkých strán sveta a hoci často hovorili jazykom, v ktorom ani hlásky hebrejskej nebolo, všetci prišli pod jedným heslom: sláviť veľký sviatok. Všetkých pojila jednotná viera a spoločná láska ku rodnej zemi. 

— Kto vie, — myslel Juda, hľadiac na tie zástupy, — kto vie, či Nazareťan pomocou týchto ľudí nechce sa dostať na trón? Keby chcel, milliony by šly za jeho hlasom.

A mysliac takto, čo raz horlivejšie zaujímal sa o vec došlého Kráľa.

Do stanov zazerali často ľudia oholených tvárí, s& silnými bradami, dopytujúc sa na Judu.

Viedli s ním dlhé rozmluvy, často až tajné.

Keď sa ho matka pýtala, čo to za jedni, odpovedal vyhýbavé:

— Dávni moji priatelia z Qalileje.

Skrze nich vedel o každom kroku Nazareťana i o úkladoch na Jeho život, ale oni sa nepozastavili nad tým, lebo vedeli u čudotvornej moci Syna tesára a súdiac po ľudsky, nemohlo sa stať, aby Ten, čo mal takú moc nad životom a smrťou, nechcel jej užiť k vlastnej obrane.

Tak ubehlo niekoľko dní. Juda netrpezlive hľadel na beh udalostí, a chcúc sa presvedčiť na vlastné oči ako sa veci majú, v predvečer Paschy vyšiel do mesta, sľubujúc, že v noci sa vráti.

Celou cestou nepotkal muža, ženy ani dieťaťa.

Domy boly prázdne, pred stanami vyhasly ohniská. Všetko, čo žilo, tislo sa do mesta.

V predsieňach svätyne zabíjali obetné baránky; všade panoval horúčkový spech, lebo prípravy musely byť skončené pred príchodom prvej hviezdy, zvestovateľky počiatku veľkého sviatku.

Keď o niekoľko hodín neskoršie vracal sa k svojim, na zákrute vrchu Sion jeho pozornosť obrátila na seba akýsi tajomný sprievod idúci dolu.

Na predku sa pohybovalo svetlo pochodní a uprostred iskier a plameňov blyšťaly sa kopije.

Ďalej Juda vystriehol, že tlupu tú vedú kňazi, starší a zákonníci. Za nimi šla hŕba paholkov a kňazských sluhov, ozbrojených palicami.

Jako keby svetlo mesiaca a tých pochodní nebolo stačilo, sluhovia niesli ešte lampáše.

V tom svetle mládenec mohol rozoznať jednotlivé postavy.

Pozornosť jeho obrátili na seba hlavne traja muži, idúci po predku. Prvým bol hlavný dozorca svätyne, v treťom poznal známeho kňaza, lež toho, čo šiel uprostred nich, nemohol poznať. Muž ten mal hlavu tak hlboko sklonenú na prsia, že tvár jeho takmer zmizla v dlhej brade. Dvaja druhovia často obracali sa k nemu; snáď on viedol tú tlupu.

Juda sa smelo priblížil ku kňazovi idúcemu po pravej strane a šiel vedľa neho, vrhajúc stále zvedavé pohľady na toho divného sprievodcu.

Ten konečne zdvihol hlavu. Svetlo pochodní padlo na bledú zľakanú tvár.

Juda často chodieval so sprievodom Nazareťana, znal teda dobre Jeho učeníkov.

— Judáš! — zvolal zazrúc tú strašnú tvár.

Na zvuk toho mena sprievodca sa obrátil, ale v tom okamihu kňaz odstrčil Judu, volajúc:

— Kto si? Prac sa odtiaľto!

Mládenec odstúpil pár krokov, no sprievod predsa neopustil. Cestou k sprievodu sa stále noví a noví pripojovali.

Tak došli k bráne Oviec, za ktorou Judáš zabočil do úvozu Cedronu.

U samého konca na ľavo bol olivový háj, otočený nízkou kamennou ohradou.

Keď dochodili k nej, uprostréd tých, čo šli na predku, ozval sa akýsi krik.

Nimi zadržaný sprievod začal sa pliesť a všetkých ohrnul divný strach. Len rímski žoldnieri zachovali poriadok a kázeň.

Juda, zvedavý, podbehol napred.

U vrát hája stál Muž V bielych šatoch, s nepokrytou hlavou, ruky mal skrížené na prsiach, a na tvári nebolo ani údivu ani strachu, sťa by vedel, že prídu a očakával ich príchod. Bol to Nazareťan.

Za ním stála drobná hŕstka Jeho preľaknutých a pobúrených učeníkov, oproti Nemu nemá, prestrašená luza.

Juda jediným pohľadom prebehol celý ten zástup a vedel, aký cieľ má táto nočná výprava.

Judáša sprevádzali kňazi a žoldnieri, ktorí šli zajať Krista.

Vedel to a predsa nepocítil ani najmenšej obavy On. On vedel, že jediné slovo, jeden pohyb, jedna myšlienka Nazareťana postačí, aby zničil tých vrahov, hod nemal kopije ani palice. Bol presvedčený, že uzre znak nadprirodzenej sily, čakal teda — zázrak.

V tom ozval sa sladký hlas Krista:

— Koho hľadáte?

— Ježiša Nazaretského, — odvetil kňaz.

— Ja som to!

Na tie jednoduché slová, vyslovené bez hnevu a strachu, útočníci jatí nekonečnou úctou, ustúpili na niekoľko krokov alebo padali nä zem. A boli by odišli, nechajúc Krista v pokoji, lež Judáš IškaTiotský pristúpil k Nemu a riekol:

— Buď pozdravený, Majstre!

A na znak uvítania pobozkal Ho. Bol to smluvený znak.

— Kohokoľvek pobozkám, — riekol predtým stráži, — On je to, chyťte ho a veďte opatrne.

— Priateľu, prečo si prišiel? — vravel Ježiš, hľadiac s ľútosťou na Judáša. — Teda ty bozkom zrádzaš Syna-Človeka?

Keď Judáš neodpovedal, Kristus sa znova pýtal zástupu:

— Koho hľadáte?

— Ježiša Nazaretského.

— Vravím vám, že ja som to. Jestli teda mňa hľadáte, dovoľte týmto odísť.

Vtedy Ho kňazi obstúpili, ale učeníci Jeho, vidiac ich zámer, pristúpili bližšie a jeden z nich, menom Šimon Peter, chcejúc brániť Krista, chopil sa meča a uťal ním ucho sluhu hlavného z kňazov.

Ale Nazareťan, obrátivši sá k nemu, riekol:

— Vlož meč svoj do pošvy, lebo pravím vám, že kto meč berie, mečom zahynie. Či nemám vypiť kalich, ktorý mi dal Otec?

Súčasne priblížil sa k sluhovi a uzdravil ucho jeho a potom obrátivši sa k útočníkom riekol:

— Vyšli ste ako zbojníci s mečami a palicami chytať ma. Sedel som čo deň medzi vami, učiac vo svätyni, a nechopili ste ma. Ale to je hodina vaša a moc temnoty.

Luza precitnuvšia z prvého omámenia, obklopila Ho.

Len vtedy Juda striasol so seba ztrnulosť. Videl, že Nazareťan sám brániť sa nechce, teda treba Ho brániť oproti Jeho vôli. Vrhnul sa do zástupu, hľadajúc svojich ľudí alebo iných dobrých sŕdc, ktoré by mu pomohly. Nenašiel nikoho.

Ostali len žoldnieri rímski a lotri.

Okolo Nazareťana obracali sa vojaci, sväzujúc Ho povrazmi.

Juda stál bezradný. Bezmocný vztek, neistota, zúfalstvo gniavilo mu dušu a nad hlavami žoldnierov raz v dyme, raz v svetle pochodní mihala sa mu sladká postava väzňa.

Stál pokorný, tichý, vystavený posmechu vrahov, opustený od svojich.

Juda nemohol očí spustiť s tej Postavy. Cítil, že stojí pred tajomstvom, ktoré rozuzliť nemôže. Čosi sa mu v duši budilo, čosi ňou trhalo, akési zklamanie, žiaľ a bezmierna ľútosť.

— A predsa keby bol chcel!... Keby bol chcel! — myslel si, — bol by sa obránii Mohol jedným pohybom rozprášiť útočníkov. Čože to za kalich, čo mu Otec dáva? Ktože je ten tak veľmi milovaný Otec?

Zástup sa už navracal k mestu a Juda ešte stál a len teraz začínal chápať, že to, čo sa stalo, stať sa muselo, že jestli On k tomu privolil, nuž Jeho vôľu nič zmeniť nemôže.

Ostatné paprsky nádeje, že Ten Vykupiteľ, Ten Spasiteľ duší nechce siahať na tuzemské kráľovstvo, prchla navždy a Juda so srdcom plným žiaľu a zklamania, so sklopenou hlavou šiel k mestu.

O chvíľu zrýchlil krok a pripojil sa k zástupu. Tak došli spoločne ku dverám Annášovho palácu.

Tu zákonníci, kňazi, žoldnieri a sluhovia voviedli Krista do vnútra.

Juda s inými ostal von. Čakal ešte chvíľku, potom shrbený a smutný vrátil sa k stanom.

                                   VI.

Juda tej noci nemohol nijako usnúť; až nad ránom zaspal tvrdým snom.

Slnko už bolo vysoko na nebi, keď dvaja muži, idúci cvalom, zastavili sa u stanov a sijdúc s koni, pýtali sa na neho.

Mládenec, sotva že sa prebudil, kázal ich pustiť ku sebe.

— Pokoj vám, bratia! — riekol, poznajúc v nich svojich verných Galilejčanov. — Sadnite a odpočiňte si.

— Nie, — odopirel starší z nich, — niet času na odpočinok a rozhovor. Sober sa, synu Judy a poď s nami. Nazareťan odsúdený je na smrť a drevo kríža stojí na Golgote.

Juda skočil na rovné nohy a hodil na nich ztrnulý pohľad.

Narodil sa Pán. 12.

— Drevo kríža? — opakoval akoby vo sne.

— Áno, dnes v noci bol odsúdený na smrť. Na svitaní zaviedli Ho pred Piláta. On Ho súdil, lež nevidel na ňom žiadnej viny. Trikrát odoprel Jeho vydanie, lež keď sa ľud zmienil o buričovi, ktorý sa chce staf kráľom židovským a hrozil, že ho obviní pred cisárom, umyl si ruky pred sbromaždenými a riekol: „Nie som vinný krvou tohoto spravodlivého, nech padá na vás!“ A oni odpovedali volajúc--—

— Kto? — pretrhol ho v reči Juda so zadržaným dychom.

— Oni... kňazi a všetek ľud ... volali v zabudnutí: „Krv Jeho na nás a na synov našich!"

Juda skryl si tvár do rúk.

— Ó Pane, ó Bože! — volal s bolesťou. — Riman je milosrdnejší ako Izraelita z rodnej krvi. A jestli Ten, čo má mrieť ako biedny lotor, je opravdovým Synom Božím, tak čo smaže vinu Jeho smrti z budúcich pokolení? Nie, to sa stať nesmie. Nadišiel čas vojny.

Zatlieskal dianiami.

— Kone! Rýchle! — zvolal na vchodiaceho Araba. — Treba legie svolať! — vravel obracajúc sa ku Galilejčanom.

— Nesvoláš už, — odvetil smutne starší.

— Prečo?

— Pane! — vravel ten človek s hanbou, — len my dvaja ostali sme ti verní, ostatní pripojili sa ku kňazom a kričali s nimi veľkým hlasom: „Ukrižuj Ho! Ukrižuj Ho!“

Juda bez seba hľadel z jednoho na druhého a v ušiach zvonily mu slová Nazareťana: „Či nemám vypiť kalich, ktorý mi dal Otec?“ A teraz im porozumel lepšie ako včera. Preto On, ten muž pokoja, nechcel a nepotreboval žiadnych obrancov. Šiel tŕnistou cestou života, vediac, že ho čaká hanebná smrť, šiel k nej sám, lebo predurčila Mu ju vyššia vôľa a On jej bol poslušný. A keďže dobrovoľne šiel ku koncu dní svojich, kto Ho môže zachrániť pred smrťou?

On, Juda, so svojimi dvoma druhy zaiste nie. Legie s takým trudom vyzbrojené opuistily ho naraz a tohože dňa. Či nebol v tom prst Boží?

V hlave Judy povstal neopísateľný zmätok. Túžil po skutkoch a nič učiniť nemohol.

V tom okamihu mu doviedli koňa.

— Na cestu, bratia! — zvolal chytajúc uzdu. — Ponáhľajme sa na Golgotu.

Prechodili pomedzi vzbúrené zástupy a všetci, tak ako oni, smerovali k juhu.

V doline, vyššie Ezechiášovho rybníka, stisk bol taký, že boli prinútení sliezť s koňov a utiahnuť sa do akéhosi opusteného domu, čakajúc, až zástup sa preriedi.

Minulo pol hodiny, hodina i dve a zástup sa ešte nezmenšil. Tvorilo ho všetkých dvanásť pokolení Izraela, došlých zo všetkých štyroch strán sveta.

Mimo nich tiahly tisíce Grékov, Rimanov, Arabov, Syrčanov, tak že hľadiac na tie zástupy zdalo sa, že celý svet opustil svoje domovy a ponáhľa sa ku Golgote.

Sprievod ten bol divne tichý a spokojný. Ponad zástupy vznášal sa šum pritlumených hlasov; jasno bolo počuť len drnkot kolies a údery koňských kopýt o kamenitý podklad. Tváre tých ľudí boly slávnostné: riekol bys', že idú sa prizerať akejsi veľkej pohrome, bitke alebo požiaru a oni šli sa len pozerať, ako bude umierať jedon Nazareťan. Jako bude umierať, — tak ako žil — ticho a spokojne.

Konečne od veľkých viež Heroda začalo sa ozývať akési volanie a výkriky.

— To sú oni, — zešeptal Juda.

Ľudia, načúvajúc, zadržali sa; hľadeli jeden na druhého a sťaby utiecť chceli pred tými hlasy, šli ďalej.

A tie hlasy blížily sa čoraz väčšmi.

V tom Juda zbadal Šimonidesa neseného otrokami; podľa neho šla Ester. Iní sluhovia držali na ramenách zakryté nosítka.

— Pokoj ti, Šimonidesu a tebe Ester! — riekol Juda idúc im v ústrety. — Jestli sa ponáhľate na Golgotu, zastaňte tu, nech sa to trošku preriedi. Hľa, tam je dosť miesta pre nás.

Kupec zdvihol na prsia svesenú hlavu.

— Riekni to Baltazárovi, — povedal, — zrobíme, ako on chce. Je hen v tých nosítkach.

Egypťan ležal pod záclonou sťa mŕtvy. Tvár jeho zdala sa byť meravou od strašnej bolesti.

— Nechceš, ctihodný Baltazára, — pýtal sa Juda — uchrániť sa pred stiskom v priľahlom dome?

— A odtiaľ Ho budem môcť vidieť? — riekol nepozdvihnúc očí.

— Nazareťana?

— Áno.

— Musí prejsť vedľa nás.

— Ó, pane milovaný! — zvolal egyptský mudrc, moje nehodné oči uzrú Ťa raz, posledný raz ešte a potom zamknú sa navždy. Ty, Muž v sile veku, ideš predo-mnou do hrobu? ó, Pane, nedaj mi prežiť Tvojho skonu.

Starec chvejúc sa vzrušením za pomoci sluhov vyšiel z nosítek.

Medzitým ľudská povodeň plynula ku Golgote. Od mesta čoraz výraznejšie ozýval sa divý, ukrutný krik.

O chvíľu zjavila sa na predku sberba chalanov.

— Hľa, kráľ .židovský! Miesto kráľovi židovskému! — volali.

Šimonides smutne pozrel na nich.

— Keď tí, synu Hura, — riekol — dospejú, beda bude tomuto mestu.

Za tou holotou dumní a zamračení, ako obyčajne, kráčali žoldnieri rímiski.

Uprostred nich šiel Kristus... Bol už polomrtvý. Hoci jeho bosé nohy, ktoré zanechávaly krvavé stopy na kameňoch, podlamovaly sa pod ťarchou kríža, predsa viala od Neho taká velebnosť božskosti utrpenia, že tá postava zdala sa panovať nad celým tým tisícovým zástupom. Na krk priviazali Mu tabuľku s nápisom a na čelo vtisli mu veniec, upletený z tŕnia.

Šiel bez slz, bez výčitky; zahľadený v to, čo iní nemohli vidieť, nepozeral na svojich katov.

Až keď prišiel k domu, kde sa utiahol Juda a jeho druhovia, pozdvihol oči.

Tam bily snáď jediné srdcia v tom zástupe, preplnené ľútosťou nad Jeho utrpením.

Ester slziac túlila sa k otcovi, a on, ktorého silnú vôľu nevedeli zlomiť ani rímski kati, chvel sa teraz sta list. Baltazár kľačal na zemi. Juda so srdcom preplneným bôľom a ľútosťou nespúšťal očú s Nazareťana.

A Kristus obrátil k ním svoju bledú tvár a pozrel na každého zvlášť: oči, ktoré sa maly za chvíľu zamknúť, blahoslavily im...

A stráž viedla ďalej Muža z Nazaretu.

— Synu Hura! Kde tvoje legie? — zvolal Šimonides precitnuvší z prvej ztrnulosti.

— Anas ti to povie lepšie ako ja.

— Čože? Zradili ťa?

— Všetci mimo týchto dvoch.

— Či už niet žiadnej záchrany? Či ten spravodlivý má umrieť?

Hlava kupca v bezmocnom zúfalstve spadla znova na prsia. Toľko rokov delil sa prácou a nádejami Judy, a teraz práca musí vyjsť na zmar, nádeje musia zhasnúť.

Za Nazareťanom šly dve odpudzujúce postavy, nesúce priecnice krížov. 

— Čo sú to za jedni? — pýtal sa Juda Galilejčanov.

— Sú to zločinci; budú tiež ukrižovaní a Ježiš uprostred nich.

Za nimi vážne kráčal v zlatisté šaty oblečený arcikňaz.

Obklopovali ho sluhovia a strážnici svätyne a za ním v poriadku šiel dlhý rad kňazov.

Opodiaľ plačúc a zalamujúc rukami šlo niekoľko žien, a bez slzy, bez výčitky Matka Toho, ktorý mal položiť za ľudské hriechy telo svoje. Šla opretá o rameno svetlovlasého mládenca, Ona, Kráľovná Nebies, oblečená v majestát bolesti.

— Len teraz — hovoril Šimonides Judovi — som hlboko presvedčený, že On je Kráľom židovským. Nikdy toľké zástupy, nikdy s podobným prepychom neviedli lotrov ani zločincov na popravište. Podívaj sa len! Sú tu národy všetkých plemien, všetkých jazykov sveta. Vravím ti, že podobného sprievodu ešte nik nikdy nevidel. Kráľom je, Kráľom zaiste! Ô, keby som mohol vstať a ísť za Ním!... Neste ma rýchle! — zvolal na sluhov.

S vreskom a vytím bežala teraz fanatická, po krvi túžiaca massa. Sluhovia, robotníci zo zahrád a viníc, zlodeji, zbojníci, žobráci a úbožiaci, najposlednejší z ľudského, rodu, bežali ozbrojení palicami a praky, metajúc kliatby.

— Kráľ židovský! Miesto kráľovi židovskému!... Búriteľ svätyne! Ukrižujte Ho! Ukrižujte! — volali.

V tých výkrikoch bola taká nenávisť, akoby Ten Muž, plný ľútosti, každému bol učinil veľkú krivdu.

— Poďme odtiaľto! — náhlil Šimonides, — poďme rýchle!

Lež Juda nepočul toho volania. Slepá zaujatosť týchto zástupov priviedla mu pred oči milosrdenstvo, ktoré Nazareťan za každým krokom činil.

A pripomenul si, ako pred roky i jeho viedla podobná stráž, jako tam pri studni v Nazarete mádenec so sladkou tvárou pozrel na neho s láskou a k ústam mu podal džbán chladnej vody. A zdalo sa mu, že teraz tie samé oči hľadia na neho a hovoria mu: — Napojil som ťa smädného, a ty čo si pre mňa učinil?

Áno, neučinil z toho nič, čo mohol učiniť! Mal neodchodiť od Galilejčanov, mal striehnuť na ich vernosť sťa na zrenicu oka.

— Ó, Bože Izraela! — volal v bezmocnom zúfalstve. — Nič sa už nedá zrobiť, zhola nič?

Ale hlas Šimonidesa ho znova pobádal k spechu.

Juda nevediac ani čo robí, šiel za kreslom a nosítkami.

Sprievod sa blížil ku Golgote.

                                 VII.

Na západ od mesta čnel malý kamenitý vrch, na ktorom nenarástlo žiadne rastlinstvo. Židia ho zvali Golgotou a Rimania Kalváriou.

Zavretý šík žoldnierov opásal ju živým plotom, za ktorým stály tie neprehľadné zástupy.

Hneď za rímskou strážou stál Juda a jeho druhovia. Najdúc sa tu, precitnú! zo strnulosti. Zdalo sa mu, akoby pred chvíľkou slepým bol a teraz odrazu otvorily sa mu oči, sťa by hluchým bol býval, a teraz odrazu počul. Myseľ sa mu rozvidnila a on začal chápať, čo sa okolo neho deje.

V úpätí Golgoty, dokiaľ len oko zasiahnuť mohlo, nebolo vidno ani zeme ani skaly, len samé ľudské hlavy a každá z nich hľadela neľútostným zrakom.

Boly tam shromaždené tri milliony národa, tri milliony sŕdc, ktoré tlkly nenávisťou.

Hore povyše vojakov, uprostred zákoníkov a kňazov stál hlavný kňaz.

Vyššie ešte, na samom štíte, uprostred dvoch zločincov, tak že každý z tých troch millionov mohol Ho vidieť, stál Nazareťan s tŕňovou korunou.

Judovi sa zdalo, že nac^ tou svätou hlavou vznášajú sa slová, ktoré toľko razy počul z Jeho úst:

„Ja som Zmrtvýchvstanie a Život“.

Počul ich často nerozumejúc im, ale teraz zgčaly mu byť jasné.

Za týmto slzavým údolím bez pochyby musel byť iný, stokrát krajší a trvalejší.

A nie len trón Dávidov, jako chcel on, Juda so Šimonidesom, lež ten život večný, v ktorý veril Baltazár, muselo byť dedictvom Onoho tichého Muža.

Ale kde ten Život, kde to Zmrtvýchvstanie?

„Ja som...“

Zdalo sa, že vraví to postava Krista. A slová tie splývaly do duše Judy, hojac zklamanie, rozuzlujúc tajomstvá, ktoré toľko rokov nadarmo lúštil.

Zvuk úderov mlatka vytrhol ho z dumy.

Na štíte hory niekoľko robotníkov a žoldnierov činilo prípravy. Jamy pre nohy krížov boly už vykopané, teraz zbíjali priečnice.

— Káž ľuďom, aby sa ponáhľali, — volal arcikňaz na stotníka. — Ten tu — ukazoval na Nazáreťana, musí umrieť pred západom slnka a telo Jeho má byť čím prv odpratané, aby sa Zákonu stalo zadosť.

Akýsi žoldnier ľútosťou jatý priblížil sa ku Kristovi, podávajúc mu nápoj. On ho však neprijal. Potom druhý pošiel ku Nemu, sňal Mu s krku tabuľku a pribil ju na hlavu kríža.

— Všetko hotové, — hlásil stotník hlavnému kňazov!.

— Prvý musí uvisnúť rúhač, — vydal rozkaz popredný svätyne. — Úfal v Boha, nech Ho teraz vyslobodí, jestli chce, lebo povedal, že je „Synom Božím“.

Ľud, ktorý s úľubou hľadel na tie prípravy, výkriky pobádajúce robotníkov k spechu, umlkol náhle.

Prišla najstrašnejšia chvíľa.

Keď žoldnieri chytili Nazareťana, aby začali od Neho, i najposlednejší v tých davoch striasli sa strachom.

Vzduch sa náhle ochladil.

— Aké ticho, otče! — zašeptala Ester, túliac sa k Šimonidesovi.

A on, pripomínajúc si muky, ktoré kedysi vytrpel, chvel sa na celom tele.

— Nepozeraj na to, Ester, nepozeraj! — vravel skláňajúc hlavu. — Zdá sa mi, že tí, čo stoja tu a hľadia, že všetci budú prekliati za tú hodinu.

Baltazár upadol tvárou na zem.

— Synu Hura! — vravel Šimonides so vzrastajúcim zúfalstvom. — Synu Hura, jestli Pán nevystre pravice, beda Izraelu, beda nám všetkým.

Ale Juda pokojne odvetil:

— Ctihodný Šimonidesu, mal som videnie a rozumiem teraz, ako sa to stať musí...

Medzitým prípravy na štíte pokračovaly.

Stráž svliekla Nazareťana so šiat tak, že pred očami všetkých stál nahý, len s páskou na bedrách. Plecia mal bičovaním zranené. Na kríži, ležiacom na zemi Ho vystreli. Niekoľko úderov kladivom a ostré klince prebodly Jeho dlane, pripevňujúc ich k priečniciam. Potom prišiel rad na Jeho nohy, ktoré podobným spôsobom pribili.

Tí, čo stáli bližšie, počuli klepanie mlatka, ktorí boli ďalej, mohli vidieť, ako sa podnosil a padal.

A On bez slz, bez výčitky dával ruky a nohy Svoje Pod ostré železo.

— V ktorú stranu chceš aby sme Ho obrátili? — Pýtal sa hlavného kňaza jeden zo žoldnierov;

Annas odvetil:

— Obráťte Ho tvárou ku svätyni. Keďže povedal, že za tri dni ju môže rozvaliť a postaviť na novo, nech vidí, umierajúc, že dom Boží Jeho rúhavými slova - , neutrpel, že stojí tak, ako stál predtým.

Vtedy robotníci vzali kríž na svoje ramená a spustili ho do vykopanej jamy. Telo Narareťana uvislo na poranených Jeho rukách.

Bolesť bola hrozná, ale nevyvolala z úst jeho žaloby, len slová nekonečného milosrdenstva ozvaiy sa nad zemou:

„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“

Kríž ten čnel teraz nad celým okolím a zo všetkých strán videly ho zástupy, vítajúc ho radostným: výkriky.

Slnce vznášalo sa k zenitu, hory sa odievaly do purpuru a svätyňa, paláce i veže zdali sa kúpať vo svetle.

Náhle po nebi prešla tôňa.

Zdalo sa, že predčasný mrak chce zatieniť svetlo poludnia ... Tôňa sa stávala každou chvíľou hustejšia.

So zamyslením a strachom hľadeli ľudia na seba a potom na nebo, na hory miznúce pred ich očami a na štít, kde visel Ukrižovaný a znova prenášali zrak na seba a bledli; ako prvej hučali, tak teraz mlčiac stáli.

— To len mrak, — vysvetľoval Šimonides prestrašenej Ester. — Rozjasní sa hneď, neboj sa.

Ináč súdil Juda.

— Nie je to mrak, — ozval sa po chvíľke. — To Boh spúšťa na svet tmu, aby ľudia nevideli dielo rúk svojich. Vravím ti, ako je Boh na nebi, že Ukrižovaný je Messiášom! Ty jediný, ty jediný, — vravel kľakajúc vedľa Baltazára — videl si jasno... Nazaretan je Synom Božím!

Egypťan pritiahol k sebe Judu a šeptal mu chvejúcim sa hlasom:

— Videl som Ho ako Dieťa v jasliach složené, preto sa nediv, že poznal som Ho prvej ako ty. Prečo som sa, ó, Pane, dožil dňa toho — volal zúfale.

Mrak prechodil v úplnú tmu a tí na štíte neprestávali v hanebnej práci.

Dvaja lotri boli pribití na kríž a postavení po pravici a ľavici Muža z Nazaretu.

— Jestli si kráfom židovským, síjď s kríža, — zvolal jedon žoldnier.

Podobne prednejší kňazi s doktorami a staršími posmešne vraveli:

— Ty, čo rozváľaš chrám Boží a za tri dni ho znova vystavíš, oslobod sa.

Okolo druhej hodiny zástupy okolo Golgoty sa pre-riedily. Juda a jeho druhovia podišli bližšie, odkiaľ počuli každý vzdych Nazareťana.

Niekoľko žien priblížilo sa a kľaklo u nôh kríža. Kristus pozrel na ne a poznal uprostred nich Matku Svoju a vedľa stojaceho učeníka, ktorého nadovšetkých miloval.

— Matko, — riekol slabým hlasom, — hľa, syn tvoj.

A k učeníkovi:

— Hľa, matka tvoja!

Okolo tretej hodiny zástupy začaly sa tratiť, lež nie tak, ako prichodily tu, hlasne a hromadne, lež v mlku a strachu. Ten i oný prišiel ku drevu kríža, pozrel na zavesenú na ňom Postavu a vzdialil sa.

Ba i stráže rímske, ktoré pred chvíľkou kocky vr-haly o Jeho šaty, teraz hľadeli viacej na Neho ako na tisíce ľudstva, čo prechodily vedľa. Sami, nevediac prečo, očakávali čosi neobyčajného.

Najdivnejším bolo chovanie sa tých, čo súdili Nazareťana a odsúdili Ho na smrť.

S nastaním tmy schytil ich divý strach, i sbehly sa do hŕby okolo hlavného kňaza.

— Mesiac je v úplnku, — vraveli, — preto to nemôže byt zatmenie slnca.

Lež čo to bolo, nevedel žiadon vysvetliť, každý zjav ten v hĺbke srdca privlastňoval smrti Nazáreťana a čoraz väčší strach ich objímal.

Stojac opodiaľ dávali pozor na každé slovo, na každý dych Ukrižovaného.

— Hach! — šeptali medzi sebou, — jestli On bol predsa Messiášom, za ktorého sa vydával?

I oni čakali zázrak.

A za celý ten čas Juda ani na chvíľku nezachvel sa v novej viere, čo vnikla do jeho srdca s predpoveďou nového, lepšieho života. V jeho srdci zavládol dosiaľ nepoznaný pokoj.

Šimonides ztrnuto hľadel na zanikajúce slnce. Ešte nikdy v živote nebol tak dojatý.

Ester sa túlila k nemu.

— Neboj sa, — vravel jej, — stoj a dávaj pozor. Niečo podobného už nikdy neuzreš. Dočkajme konca.

Keď nadišla tretia hodina, sberba akási priblížila sa kú krížu a volala:

— Hľa, nový kráľ židovský?

Iní zas:

— Vitaj, kráľu židovský! Buď pozdravený!

On mlčal a neotvoril úst svojich.

Vtedy jeden zo zločincov, čo viseli vedľa Nazareťana, stenajúc od bolesti zvolal na Neho.

— Jestli si ty Kristus, za ktorého sa vydávaš, vy-sloboďže seba i nás!

Sberba pod krížom sa posmievala.

Odpovedi však nedostali.

Vtedy druhý zločinec ozval sa k prvému:

— Či sa nebojíš Boha? My sme svoj trest zaslúžili ale čo Tento zlého učinil?

A obrátiac sa k Nazareťanovi, dodal nesmelo:

— Pane, pamätaj na -mňa keď vojdeš do kráľovstvá Svojho.

Šimonides sa strhnul na tie slová.

— Slyšíš, — vravel Juda, — kráľovstvo Nazareťana nie je na tejto zemi.

— Ticho! — pošepnul Šimonides. — Nazarefan mu možno odpovie.

V tom okamihu ozval sa s kríža tichý, lež výrazný hlas Krista:

-- Ešte dnes budeš so mnou v raji.

Slová tie už odznely a Šimonides stále ešte načúval ich ozvene vo vlastnej duši.

— Pane! — volal plačúc sta dieťa. — Pane, buď pochválený, že si rozprášil vo mne tmu, že vidím očami pravdivej viery.

Pokoj a šťastie naplnilo dušu mrzáka.

Ale uprostred zákoňíkov a kňazov slová Krista vyvolaly veľký zmätok. Za to, že chodil krajom a nazýval sa Messiášom, kázali Mu zomrieť na kríži a On, uprostred shromaždeného ľudu, aby zaprel meno svoje ako Syn Boží, sľuboval zločincovi raj. Nastrašili sa ešte viac.

Dych Nazareťana stával sa ťažším, vzdychy boly hlboké a úryvkovité.

Tri hodiny visel na kríži a teraz umieral.

Tá zvesť prechodila z úst do úst, až každý vedel o nej.

Vtedy všetko umlklo. Stíchol i slabý vetrík.

Ťažká hmla sťaby záclonou ovinula Qolgotu a celé okolie. Bolo tma a ticho. Ťažko bolo uveriť, že túto nahú skalu a kríž otáča tri milióny ľudí, čakajúc so zdesením na to, čo sa ešte stať môže.

Odrazu vo tme ozval sa žalostný hlas a slová veľkej bolesti a výčitky:

— Bože môj, Bože môj, prečos' ma opustil?

Juda slyšiac ten hlas plný bolesti a spomenuvší si, jako pri studni v Nazarete Ten, čo teraz dokonával v mukácli, uhasil jeho smäd, chytil vedľa ležiacu hubku, namočil ju do chladnej vody a zatknúc ju na trstinu, bežal ku krížu.

— Nechaj to, — volali zlostne na neho. — Nechaj, nech trpí!

On nedbal na tie rúhavé výkriky, pristúpil ku krížu a podniesol nápoj k ústam Kristovým.

Ale neskoro ...

Tvár, pokrytá krvou a prachom, rozjasnila sa náhle, oči sa široko otvorily a pozrely k nebesiam.

— Splnilo sa! — zvolal veľkým hlasom.

Sladké zrenice zatiahol mrak. Tŕnim ovenčená hlava klesla na prsia, lež nebol to ešte koniec, odchodiaca duša ostala ešte chvíľku na zemi a tí, čo stáli bližšie, jasne počuli posledné slová:

— Otče, do Tvojich rúk oddávam ducha môjho!

Smrteľný záchvat otriasol Jeho telom, ťažký vzdych vyrval sa mu z pŕs a s ním uletel život...

Juda sa priblížil k svojim druhom.

— Koniec! — riekol. — Skonal predpovedaný Messiáš, Syn Boží!

— Skonal, skonal, — šeptaly prestrašené zástupy.

A jako tak stáli v nemej ztrnulosti, zem sa im zatriasla pod nohami. Tma zmizla, slnko sa ukázalo a všetci znova uzreli tri kríže, ktoré sa naraz so zemou chvely.

Boly tri, ale len jeden obracal pozornosť každého na seba. Zdalo sa, že rastie a vznáša sa k nebesiam, aby ukázal svetu svoje bremä.

Každý, kto zlorečil Nazareťanovi, každý, kto Ho ha-nil, kto volal po Jeho smrti, každému sa zdalo, že tá hrozba patrila jemu a že na neho padne pomsta Božia.

Začali utekať a utekali v strašnom zmätku. Zem akoby skypela hnevom nad ich vraždou, posielala za nimi hluché otrasy, hádzala nimi o kamene, a dlávila ich balvanami.

Keď slnko znova osvietilo Golgotu, u nôh kríža ostala len Matka Kristova a Jeho učeník, Juda s druhami svojimi a stotník s rotou žoldnierov.

Smrteľná bledosť pokryla všetky tváre.

— On je Kristom, Synom Božím! — volal Šimonides chvejúcimi sa ústami, — odteraz ináčej zvať Ho nebudeme.

Juda sklonil hlavu. Ester v smrteľnom strachu chytala sa šiat otca.

V tom okamihu zem sa znova otriasla.

U nôh kríža ležal Baltazár, nedávajúci znaky života Juda schýlil sa nad neho... Srdce už nebilo.

Čistá duša starca spolu s Ježišom~vošla do Kráľovstva Nebeského.

                             +          +

                                  *

Pri západe slnka smutný sprievod vchodil do palácu Hurov.

Dvaja verní Galilejčania na ramenách niesli mŕtvolu Baltazára.

V tú samú hodinu sňali s kríža telo Kristovo.

Mŕtvolu Egypťana uložili vo veľkom sále starého domu.

Sluhovia sa sbehli, plačúc nad ním, lež na tvári spravodlivého muža bol úsmev tak blahý, že osúšal slzy hovoriac: „Šťastnejší on je večerom, ako keď vychodil odtiaľto ráno.“

Deviateho dňa po uzdravení malomocných, keď u-plynul čas, stanovený právom, Juda voviedol do starého palácu Hurov matku a sestru svoju.

Dni radosti a pokoja boly im náhradou za prežité nešťastia a bolesti, a láska Boha a Syna Jeho, Ježiša Krista podkladom života...

                            — Koniec. —