Ilustroval: Kolektív maliarov.
.CULTORES SANCTAE AGNET1S - ROMA".
DIEVČATÁM NA POUČENIE A POVZBUDENIE, ABY NAOZAJ MILOVALI PÁNA JEŽIŠA.
Pre každú dušu Je Pán Ježiš tým, čím Je slnko pre našu Zem — všetkým.
Ako na zemi nie Je možný život bez slnka, tak bez Pána Ježiša nie Je možný ani najmenší duševný, naprirodzený život.
Z toho dôvodu všetky nábožné duše milujú P. Ježiša, vinú sa k nemu, konajú všetko, len aby sa mu ľúbili A zvlášť v tejto čnosti vynikalo a vyniká ženské pokolenie.
Keby sme naraz mohli vidieť tie ohromné zástupy dievčat, diev a žien, čc s Pannou Máriou sa úplne zasvätili P. Ježišovi, žasli by sme od údivu.
V tomto ohromnom zástupe dievčat, diev a žien na jednom z po predných miest by sme videli svätú Agnešku, 13-ročnú rímsku mučenicu.
Martýrológium Románum — Zoznam mučeníkov a svätých rímskokatolícke Cirkvi dňa 21. januára o nej píše:
„Dnes sa pripomína v Ríme umučenie svätej Agnešky, panny, ktorú za čias miestodržiteľa Symfrónia hodili do ohňa, ale keďže ten na jej modlitby zhasol, bola sťatá mečom. O nej svätý Hieronym píše: „Život mladej Agnešky, ktorá premohla tyrana a mučeníctvom posvätila meno panenstva, oslavujú spisy a jazyky všetkých národov, najmä v chrámoch pri zhromaždeniach".
Tak krásne a výstižne píše Martýrológium o svätej Agneške!
Určite aj ty si už počula rozprávať o' tejto mladej snúbenici Pána Ježiša. Bolo to azda vtedy, keď si sa pripravovala na prvé sväté prijímanie, lebo ona je prvoprijímajúcim dievčatám krásnym vzorom verností Pánu Ježišovi, a to aj pre najťažšie chvíle života.
Čo si o nej pred prvým svätým prijímaním počula, zaručene bolo len málo, ale aj to málo stačilo na to, aby sa ti hlboko vryla do pamäti milá postava tejto mladej hrdinky.
Aby si lepšie poznala jej život a ťažkú dobu v ktorej žila, dávam ti do ruky túto knižočku o nej.
Pozorne si ju prečítaj a skúmaj, v čom by si mohla nasledovať túto milú sväticu.
Tým sa však ešte neuspokojí Usiluj sa ju nasledovať na ceste do neba, aby si po smrti aj ty mohla požívať večnú radosť so svätou Agneškou.
Ani jedno mesto na svete nemôže sa pochváliť takým množstvom umeleckých stavieb a pomníkov, ako Rím. Z toho dôvodu je stredom pozornosti celého sveta.
Rím upútava aj nás kresťanov. Tam zomrel svätý Peter a tam sídli aj jeho nástupca i zástupca Pána Ježiša, pápež.
Okrem týchto vážnych dôvodov je ešte iná príčina, prečo sa na Rím sústreďuje naša pozornosť: je to mesto, ktoré dalo Cirkvi veľa svätých a svätíc.
Medzi svätice, ktoré tu žili, patrí aj svätá Agneška, mladá snúbenica Kristova.
Táto milá a obľúbená svätica, známa po celom kresťanskom svete narodila sa v tomto meste, ako sa všeobecne myslí, okolo roku 290.
Nevieme, ako sa volali jej rodičia. Azda preto, že vtedy záznamy nerobili tak presne ako teraz, a možno aj preto, že zub času mnohé pamiatky zničil. O jej rodičoch vieme iba toľko, že boli kresťania a šľachtici.
Keď sa Agneška narodila, Rím bol pohanský a také boli aj jeho mravy, na čo v tej dobe najviac doplácali novonarodeniatka. V tom čase otec rodiny bol pánom života a smrti svojich dietok. Bolo to v takzvané JUS PATERNUM — OTCOVSKÉ PRÁVO. Ak po narodení prijali dieťa, mohlo ďalej žiť; ak nie, tak ho zahodil. Biedne zahynulo a jeho nepochované tielko stávalo sa obyčajne korisťou psov alebo dravých vtákov. Najčastejšie odhadzovali dievčatá, lebo ich pokladali za menejcenné.
Medzi kresťanmi aj v tejto pohanskej dobe dieťa bolo v aj väčšej úcte. Pre nich každé dieťa bolo darom Božím. Veď Pán Ježiš túto pravdu jasne prehlásil: „Kto prijme jedno také dieťa pre moje meno, mňa prijme.( Mt 18, 5; Lk 9, 18).
Z toho môžeme vycítiť, s akou radosťou rodičia Agnešku prijali za člena rodiny, najmä preto, lebo zdá sa, že Pán Boh im požehnal iba ju.
Keď Agneška vyrástla, s radosťou si pripomínala deň svojich narodenín. Vždy ďakovala Pánu Bohu za dar života a od útleho detstva usilovala sa ho použiť ku cti a sláve Božej a pre svoje večné spasenie.
Kto chce prísť do neba, musí byť pokrstený. Pán Ježiš jasne prehlásil: „Ak sa niekto nenarodí z vody a Ducha Svätého, nemôže sa dostať do Kráľovstva Božieho". (Jn 3, 5) A na inom mieste zasa hovorí: „Iďte a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. (Mt 28, 19).
Preto Agneškini rodičia hneď po narodení dali svoju dcérku pokrstiť.
Podľa zvyklosti tej doby bola pokrstená doma. Pokrstili ju tak, že krstiteľ jej nalial na hlavu vodu so slovami: „Agneška, ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého". Teda bola pokrstená tak, ako sa krstí teraz.
Dospelých krstievali ponorením do vody, pri čom hovorili tie isté slová krstu.
Rodičia svojej dcérke dali meno „Agneška". Toto meno niektorí odvodzujú od gréckeho slova „HAGNÉ — Čistá, nevinná, cudná. Iní ž a sa ho odvodzujú od latinského slova „AGNA — ovečka".
Môžeme použiť hocktorý význam jej mena, lebo jeden aj druhý sa jedinečne hodí na Agnešku. Bola ozaj čistá, nevinná, cudná; a také aj zomrela. A bola aj jemná prívetivá ako ovečka, a tak aj zakončila svoj svätý život.
Jej rodičia, ako sme spomenuli, boli šľachtici, a to nielen podlá krvi, ale najmä podľa skutkov. Chceli, aby taká istá bola aj Ich dcérka. Preto otec i matka venovali jej pri výchove tú najväčšiu pozornosť. Veď konečne bola ich pokladom.
Podľa ich vzoru by si mali počítať všetci rodičia, lebo nestačí deti Iba nasýtiť a ošatiť, ale treba ich vychovať ako dobrých občanov najprv zeme a potom neba.
Každé dieťa najviac času strávi pri svojej matke, otec musí ísť za svojimi povinnosťami, aby rodina mohla žiť.
Šťastlivé je dieťa, ktoré má dobrú, zbožnú matku, ktorá od útleho detstva zaštepuje do jeho nevinného srdiečka lásku k P. Bohu, k P. Ježišovi, k Duchu Svätému, k Panne Márii, k anjelom a svätým...
Obyčajne to, čo matka zaseje do čistej a nevinnej duše svojho dieťaťa, to nikdy z nej nevymizne. Keby sa dieťa trocha skazilo, ešte vždy je nádej, že sa napraví. Môžu prísť také chvíle, že si dieťa pripomenie naučenie svojej matky a možno sa ešte spamätá.
Dieťa, čo malo zlú matku, ktorá si ani nezasluhuje meno matky, veľmi ťažko bude dobré. Dieťa vo väčšine prípadov ostane také, aké vyjde z náručia matky. Preto Písmo sväté hovorí: „Navykaj chlapca (a teda aj dievča) na životnú dráhu ktorej samu treba pridŕžať, nuž ani v starobe sa od nej neodchýli. (Kn. Prísloví 22, 6).
V našej dobe ak je toľko zlých ľudí, najväčšiu vinu za to nesú rodičia a najmä matky!
Agneškina matka bola dobrá, zbožná a preto sa snažila vychovať aj svoju dcérku tak, aby sa neskoršie v pohanskom svete nepokazila. A že jej námaha nebola zbytočná, dosvedčuje to neskoršie Agneškin čnostný život.
Ak je výchova dieťaťa dobrá, možno z neho vychovať anjela. Ak je zlá, môže sa z dieťaťa vychovať vyvrheľ ľudskej spoločnosti a obyvateľa pekla.
Keď sa Agneška narodila; Rím bol hlavným mestom celej obrovskej rímskej ríše.
V meste vládol čulý život, lebo bolo sídlom cisárov. Vtedy bol cisárom Dioklecián (284—305). Ďalej v Ríme bývala rímska šľachta, tak zvaní patricovia. Tu bývali aj vysokí dôstojníci, zaodení v krásnych parádnych uniformách.
V tých časoch stretávali sa v Ríme ľudia zo všetkých končín vtedy známeho sveta.
Meste zdobili krásne paláce a chrámy, postavené väčšinou z mramora a travertínu. Z chrámov najviac vynikal PANTHEÓN — chrám všetkých bohov a bazilika Júlia. Z palácov bol najslávnejší Kapitol a cisársky palác. Potom tu boli krásne divadlá a závodištia, takzvané cirkusy, z ktorých najznámejší je Koloseum. Do neho sa zmestilo vyše 50.000 divákov.
Celé mesto . bolo obohnané silnými múrami a opevnené baštami. Vstup do mesta bol len cez veľké brány.
Život v meste bol prepychový. A aby ľud bol spokojný, cisár preň usporiadal rozličné zábavy.
Zo všetkej i ej nádhery, čo tu kedysi bola, zachovala sa nám iba nepatrná čiastka. Zachoval sa nám Pantheón, Koloseum, Kapitol, niekoľko víťazných slavobrán, sôch a nepatrné zvyšky krásnych pohanských chrámov.
Z toho sa možno poučiť, že na svete nič netrvá večne!
V tomto krásnom meste Agneškini rodičia mali svoj dom. A kedže boli šlachtici, musel byť nádherný.
Rím bol na vysokom stupni stavebníctva, písomníctva a rodinného prepychu, ale zaostával v inom, najmä na poli náboženskom a spoločenskom.
V prvom rade zaostával na poli náboženskom.
Rimania v tej dobe vyznávali pohanské náboženstvo. Verili v jedného boha, od ktorého pochádzal celý rad bohov a bohýň. Boli polyteisti, t. j. verili viac bohov, ako kedysi aj naši predkovia. Ich náboženstvo čím ďalej tým viacej mravne upádalo. Aby mohli vyhovieť zmyselnosti, vymysleli si Venušu, bohyňu zmyselných rozkoší. A aby mohli hovieť obžerstvu, vymysleli si Bachusa, boha opilstva ...
Nemožno sa čudovať, že mravy boli ozaj nízke a rodina bez silného zväzku.
Štátnym náboženstvom bolo pohanské náboženstvo. Iné náboženstvá boli: „RELIGIONES 1LLICITAE — NÁBOŽENSTVA NEDOVOLENÉ".
Podobne aj náboženstvo kresťanské bolo „Religio illicita — nedovolené náboženstvo". Jedine židovské náboženstvo tvorilo výnimku. Len Židom bolo dovolené uctievať jedného Boha a nikdy nemuseli obetovať modlám a zúčastňovať sa na pohanských obradoch.
Starý Rím v tej dobe zaostával aj, v spoločenskom zriadení.
Obyvateľstvo bolo rozdelené na ľudí slobodných a na otrokov.
Slobodní ľudia boli pokladaní za občanov, otroci nie.
Slobodní ľudia, teda neotroci, mali svoje práva, najmä .šľachta. Otroci nemali nijaké práva. Predávali ich a kupovali na trhu, ako sa teraz predáva a kupuje dobytok. Ich majitelia tvrdo s nimi zaobchádzali a často ich týrali pre maličkosť. Ba mohli ich aj beztrestne zabiť. Keď zostarli alebo sa stali práceneschopní, ponechali ich na seba alebo ich hádzali ako pokrm šelmám alebo rybám.
Otroci sa niekedy aj vzbúrili, ako sa to stalo za Spartaka, ale boli premožení a veľké množstvo z nich ukrižovali.
Za to, že teraz je to na svete ináč, musíme ďakovať Pánu Ježišovi, ktorý vyhlásil, že pred Bohom sme všetci rovnakí: či pán či otrok, lebo všetci sme dietkami Božími. Preto kresťanskí páni so svojimi otrokmi zachádzali bratsky, prepúšťali ich na slobodu, najmä v tom prípade, keď otroci boli kresťania. Lenže museli to prevádzať veľmi opatrne, aby nevyšlo najavo, že sú kresťania.
Ďalšou veľkou hanbou starého Ríma bolo, že bezprávne a kruto prenasledoval kresťanov.
V rímskej ríši sa zle viedlo nielen otrokom, ale aj kresťanom.
Od panovania ukrutného cisára Nerona (z. 88) až po Milánský edikt, ktorý roku 313 vydal Konštantín Veľký, kresťanov veľmi často kruto prenasledovali v Ríme, ba v celej rímskej ríši.
Celkove bolo desať veľkých prenasledovaní: prvé za cisára Nerona, druhé za Domiciána, tretie za Nervu, Trajána a Hadriána, štvrté za Marka Aurélia, piate za Septima Severa, šieste za Maxima Traxa, siedme za Décia, ôsme za Galia, deviate za Valeriána a desiate za Diokleciána.
Pod vplyvom rozličných osočovaní zo strany pohanských kňazov kresťanské náboženstvo mnohí cisári zakazovali pod najprísnejším trestom.
Keď niekoho udali, že je kresťanom a nechcel sa vzdať svojho náboženstva, zhabali mu majetok a najhroznejším mučením ho usmrtili. Kresťania však podstúpili aj tie najhroznejšie muky, ale svojej viery sa nezriekli. Takých, čo zapreli svoju vieru, bolo veľmi málo.
Spočiatku kresťanov pribíjali na kríž, stínali ich, namáčali ich do smoly a za živa ich pálili, alebo v Koloseu hádzali ich divým šelmám. Neskoršie ich mučili ešte ukrutnejšie. Medzi trpiacimi boli nielen starci a starenky, mužovia a ženy, mládenci a devy, ale i chlapci a dievčatá, ba i malé deti.
Ale všetko bolo márne. Počet kresťanov sa neumenšoval, lebo, ako hovorí kresťanský spisovateľ Tertulián (z. 240), „Krv kresťanov je semenom nových kresťanov".
A tieto ukrutnosti ako neotriasli vieru mnohým iným kresťanom, lak neotriasli ani vieru Agneškinu.
Obrázok predstavuje kresťanov v Koloseu.
Kresťania, aby si chránili životy vykopali si podzemné chodby a miestnosti, takzvané KATAKOMBY. (Je to grécke slovo: katakumbas — pri vyhĺbenine). Tam sa mohli schádzať na bohoslužby, a to tiež iba potajomky, lebo, ako sme už spomenuli, kresťanské náboženstvo bolo „religio illicita — nedovolené náboženstvo".
Do katakomb sa chodili modlil, vypočuť slovo Božie a zúčastniť sa sa na službách Božích. Tam sa aj spovedávali a pristupovali ku sv. prijímaniu.
Do týchto tmavých, studených a vlhkých priestranstiev chodili na čerpať silu pre čnostný život, aby neutonuli v bahne vtedajšieho skazeného sveta. Nečudo, že potom za svoju vieru vedeli aj v najväčších m u ká c h hrdinsky zomierať.
V katakombách kresťania pochovávali aj svojich mŕtvych.
V Ríme je viacej katakomb. Dĺžka všetkých je vyše 500 km. Najdlhšie katakomby sú sv. Kalista. Sú dlhé asi 25 km
Spočiatku pohanskí cisári neprenasledovali kresťanov v katakombách, ale neskoršie ich aj tam vyhľadávali a zabíjali.
Sv. Agneška, ako iní kresťania, potajomky chodievali so svojimi rodičmi a známymi do katakomb, aby bola prítomná na bohoslužbách, čo robila odvážne a rada.
V rokoch 283 až 296 bol pápežom sv. Kajus. Pochádzal z Dalmácie o bol údajne príbuzným cisára Diokleciána. Z 12 rokov, čo bol pápežom, osem rokov musel stráviť podzemnom úkryte, lebo pohani mu číhali na život. Ale ani tak sa nezachránil, lebo 22. apríla 296 zomrel mučeníckou smrťou. Pochovali ho v katakombách svätého Kalixta, v krypte pápežov. Po jeho pohrebe kresťania túto kryptu zasypali, aby ju pohani nezneuctili. Po jeho smrti bol zvolený za pápeža 30. júna 296 sv. Marcelín (296—304). '
V dobe, keď žila Agneška, časy boli pre kresťanov veľmi nepriaznivé. Predsa ani to ich neodstrašilo od plnenia ich náboženských povinnosti.
Stálo ich to veľa obetí a vždy boli vystavení nebezpečenstvu smrti. Ale, keďže duša je viacej ako telo. boli ochotní radšej zomrieť ako zradiť Krista.
Je pravda, nerozumne sa nebezpečenstvu nevystavovali, ale keď niektorí kresťania alebo kresťanky aj pri najväčšej opatrnosti za vieru zomreli, požívali v Cirkvi veľkú úctu. Ctili ich ako MARTÝROV — MUČENÍKOV, tj. svedkov viery, vyznávačov Kristových; uctievali ich ako svätých.
V katakombách, ako sme už spomenuli, kresťania pristupovali aj k spovedi, aby vyznali svoje hriechy a dostali od kňaza rozhrešenie.
Z tajných hriechov v tej dobe sa spovedali súkromne, ako my teraz.
Z verejných hriechov, ako je: odpad od viery, cudzoložstvo a vražda, museli sa spovedať verejne. Pokánie v tej dobe bolo prísne, ale kresťania sa spovedali vždy úprimne a so živou vierou. Vedeli dobre, že spoveď ustanovil Pán Ježiš a že hriechy im budú odpustené len vtedy, keď sa dobre vyspovedajú. Aj to si uvedomovali, že je lepšie z hriechov sa vyspovedať, ako byť pre ne zatratený.
Do kalakomb kresťania chodievali aj na sv. omšu, pri ktorej pristupovali k sv. prijímaniu. Vtedy pri sv. omši prijímali pod obidvoma spôsobmi: pod spôsobom chleba i pod spôsobom vína. Mimo sv. omše prijímali iba pod spôsobom chleba Sv. omša bývala len v noci zo soboty na nedeľu. Pre každodenné prijímanie Sviatosť oltárnu si brávali domov, kde ju uschovávali. Počas prenasledovaní to bolo dovolené, lebo stále im hrozilo nebezpečenstvo smrti. Sv. prijímanie rozdával otecko alebo mamička alebo si bral každý sám. A práve zo Sviatosti oltárnej čerpali neochvejnú silu, že vedeli pre Pána Ježiša trpieť a zomrieť.
V katakombách prijímali aj sviatosť birmovania tí, čo boli pokrstení ako detí. Tí, čo beli pokrstení ako dospeli, ihneď po sv. krste boli aj birmovaní.
V tajuplných, posvätných katakombách pristúpila k prvej spovedi a k prvému prijímaniu ako aj k sviatosti birmovania i sv. Agneška.
Boli to pre ňu chvíle neopísateľnej a nezabudnuteľnej radosti v jej duchovnom živote, Zaručene všetky tri sviatosti prijala veľmi zbožne. Stali sa pre ňu prameňmi mnohých milostí. Ukáže nám to neskorší jej život a jej hrdinská smrť.
Tieto sviatosti sú zdrojom duchovného života pre všetkých, čo sa na ne dobre pripravia. Bohužiaľ, dnes mnohé deti z týchto sviatostí majú malý duchovný osoh, lebo viac myslia na parádu a dary, ako na dobrú prípravu.
Dobrí rodičia dbajú nielen na to, aby ich dieťa bolo nábožné, ale aj na to, aby získalo aj potrebné vedomosti pre život, aby neskôr samé bolo schopné si zadovážiť potrebné prostriedky pre život, ba vedelo svojím rodičom v starobe pomáhať.
Získať potrebné vedomosti pre život je povinné každé dieťa!
Základné vedomosti Agneška získala v rodine. V zámožnejších rodinách vždy mali na to nejakého vychovávateľa alebo vychovávateľku. Zaručene takú mali aj v rodine sv. Agnešky.
Neskoršie však, aby si Agneška získala väčšie vedomosti, rodičia jej umožnili ďalšie vzdelanie na mestskej škole. V Ríme takých škôl bolo mnoho. Väčšinou chodili do nich iba chlapci, lebo dievčatá zriedka dávali do vyšších škôl, nakoľko ony mali viesť domácnosť.
V tej dobe, keď niektorý kresťan chcel navštevovať verejnú školu, bolo to pre jeho vieru a mravy veľmi nebezpečné. Školy boli len pohanské a učitelia boli tiež pohania. Kresťanské deti nepočuli v škole nič o kresťanskom náboženstve. A keď aj počuli, bol to iba posmech z Pána Ježiša a jeho učenia.
Agnešku, ako ani ostatné kresťanské deti, ani to nezviedlo z pravej cesty; učenie pohanských učiteľov prijímali veľmi opatrne Doma čítavali Sväté písmo a v katakombách pri bohoslužbách počúvali slovo Božie.
Kresťanom v pohanskej škole hrozilo aj iné nebezpečenstvo. Mnohí pohanskí žiaci a žiačky boli zlí. Mali ústa plné oplzlosti, ale ani to nevplývalo na nich až tak veľmi zle.
Kresťanské deti beli v tej dobe tak uvedomelé a pevné vo viere, že týmto záporným a škodlivým prvkom nepodľahli. Naopak, svojím pri kladným životom priťahovali k sebe i pohanských spolužiakov a spolužiačky, takže mnohí pod týmto vplyvom stávali sa kresťanmi.
Kresťanské deti boli od rannej mladosti apoštolmi. A taký by mal byť každý kresťanský chlapec a dievča!
Roku 303, keď mala Agneška asi 12 rokov, vypuklo desiate prenasledovanie Cirkvi. Ukrutnosťou prevyšovalo ostatné. Bol to posledný zápas na život a na smrť medzi pohanským a kresťanským náboženstvom. Nariadil ho cisár Dioklecián (284—305) na naliehanie svojho spoluvladára Galéria, zaťatého nepriateľa kresťanov.
Dioklecián, rodom z Dalmácie, bol panovník veľkej energie a štátnickej schopnosti. Na začiatku svojho panovania nechal kresťanov na pokoji. Jeho snahou bolo obnoviť stále viac upadujúcu slávu a moc rímskej ríše. Neskôr však nechal sa nahovoriť od Galéria, že treba od koreňa vykynožiť kresťanstvo, ak sa má rímska ríša zaskvieť v bývalej sláve.
Dioklecián spočiatku váhal, lebo aj jeho manželka a dcéra vyznávali kresťanské náboženstvo. Neskôr podľahol nahováraniu a tak nastalo posledné a najkrutejšie prenasledovanie kresťanov.
Roku 303 vydal edikty, v ktorých nariadil zničiť všetky kresťanské modlitebne, zaistiť kňazov a protestom smrti prikázal kresťanom odovzdať posvätné knihy a obetovať modlám.
Väčšina kresťanov ostala pevná vo viere; len málokto vyhovel rozkazu cisára. Keď zaznel smutný hlas trúb, ktoré oznamovali začiatok prenasledovania, kresťania húfmi sa hrnuli radšej podstúpiť mučenícku smrť, ako zaprieť vieru. Aj väčšina tých, ktorí boli spočiatku, slabší a obetovali temian bohom, neskôr to oľutovali a kajúcne sa vrátili do Cirkvi, a mnohí z nich podstúpili aj mučenícku smrť.
Zdalo sa, že po hromadných popravách kresťanské náboženstvo je u£ navždy zničené, a preto Dioklecián na pamiatku tohto zdanlivého víťazstva dal raziť mince, na ktorých bol nápis: „DELETO NOMINE CHRIST1AN0 — Na pamiatku zničenia kresťanského mena".
Nakoniec Dioklecián zbadal, že je márne jeho úsilie zničiť kresťanov. Roku 305 sa vzdal cisárstva a odišiel späť do Dalmácie, kde sa venoval záhradníctvu. Je zaujímavé, že zomrel práve v roku 313, keď Konštantín Veľký dobyl Rím a vyhlásil kresťanské náboženstvo za „RELIGIO L1CITA — za náboženstvo dovolené".
Ba tento nový cisár učinil ešte viacej: na smrteľnej posteli sám sa dal pokrstiť.
Ale prv než sa tak stalo, mnoho kresťanskej krvi vytieklo v Ríme a po všetkých provinciách rímskej ríše.
Doba, v ktorej žila Agneška, bola hrozné. A ten stav trval celých osem rokov (od 303 až do 311).
Kresťanský historik Euzébius (265—340) vo svojich „Cirkevných dejinách" o nej píše: „Meče častým stínaním otupeli a lámali sa. Kati, unavení ustavičnými popravami, museli sa "striedať, ale kresťania spievali Bohu žalmy".
Najznámejšími mučeníkmi tejto doby sú: Sv. Vít, 15-ročný mladík (kostol má aj v Prahe), sv. Január, sv. Lucia, panna, sv. Šebastián, vojenský dôstojník, sv. Blažej, biskup, sv. Pankrác, 14-ročný chlapec, sv. Kozma a Damián, lekári a sv. Barbora, panna.
Hoci doba bola ťažká, ba hrozná, Agneška cez všetky prekážky nasledovala Pána Ježiša po úzkej ceste do neba.
Je pravda, že musela sa premáhať a priniesť veľké obety pre svoju vieru. V pohanskom svete všade videla veľa pohoršujúcich príkladov; aj keď nechcela, musela počúvať zmyselné reči. Často videla, ako tiekla nevinná krv kresťanov, lebo popravy boli na dennom poriadku. Desiatky, ba stovky ich denne popravovali!
Plytké duše, čo málo milujú Pána Ježiša, nechávajú sa celkom ľahko strhnúť zlým prostredím. Mnohokrát závidia hriešnikom ich chvíľkové radosti, ba niekedy dokonca idú za nimi na cestu nerestí do záhuby.
Zabúdajú na to, čo hovorí Pán Ježiš: „Priestranná a široká cesta vedie do zatratenia, a mnoho je tých, čo po nej kráčajú. Tesná je však brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú. (Mt 7, 13).
Ba mnohí zabúdajú i na tieto ďalšie slová Pána Ježiša: „Čože osoží človekovi, keby aj celý svet získal, ale duši svojej by uškodil? Alebo čo dá človek v zámenu za svoju dušu? Lebo Syn človeka príde v sláve Otca svojho s anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov. (Mt 16, 26, 27)
Agneškino srdce bolo plné lásky k Pánu Ježišovi. Pre ňu bolo radosťou zachovávať jeho prikázania.
Agnoškina láska k Pánu Ježišovi bola veľká a preto neuspokojila .sa len tým. že zachovávala Božie prikázania, ale chcela ísť ešte ďalej.
Jej srdce bolo veľkodušné. Preto chcela, aby patrilo celé Pánu Ježišovi. S nikým sa nechcela oň deliť. Nuž rozhodla sa, že ostane navždy pannou, snúbenicou Kristovou.
Ako prišla Agneška na túto vznešenú myšlienku, neviem. Možno zrodila sa v nej postupne.
Možno spočiatku páčili sa jej iba rímske Vestálky.
V Ríme od najstarších čias uctievali bohyňu Vestu, ochrankyňu domácich ohnísk. Tejto bohyni prinášali obetu nie kňazi, ale kňažky panny. Vyberal ich hlavný pohanský kňaz zo vznešených rímskych rodín. Dňom i nocou strážili oheň na oltári vo Vestinom chráme. Ten chrám ešte i teraz možno vidieť v Ríme! Pannami museli ostať počas celého svojho úradu. Keď niektorá z nich stratila panenstvo alebo jej zhasol oheň, bola za živa pochovaná. V Ríme i v dobe najväčšieho mravného úpadku zahrňovali tieto panny veľkou úctou a výsadami. Medzi inými výsadami bola i tá, že museli prepustiť previnilca, pre ktorého ony prosili milosť. Ba keď náhodou na ceste stretli nejakého odsúdenca na smrť a sa ho ujali, musel byť ihneď prepustený.
Spočiatku i toto mohlo Agneške imponovať. Veď cesty Božie sú nevyspytateľné.
Ďalej určite na ňu pôsobili aj state Písma svätého o pannách a panenskom živote, ktorý vyzdvihuje sám Pán Ježiš i sv. Pavol.
Pán Ježiš hovorí, že tento stav je veľmi vznešený, no nie všetci chápu jeho veľkosť, ale iba tí, ktorým Je to dané. A títo si taký stav volia pre kráľovstvo Božie. (Mt 19, 10—13.)
Sv. Pavol zasa hovorí: „O pannách nemám síce príkazu Pánovho, ale radím ako taký, ktorý je z milosrdenstva Pánovho hodný dôvery: Myslím, že je to stav dobrý". (1 Kor 7, 25—38).
Agnešku k panenskému životu istotne najviac strhol príklad Panny Márie a samého Pána Ježiša.
Cesta, čo priviedla Agnešku k panenstvu, mohla byť rôznorodá. Veď Duch Svätý má tisíce ciest, aby priviedol horlivé duše ešte k väčšej dokonalosti.
Podobne viedol k tomu i Agnešku a všetky veľkorysé duše.
Mnohí ľudia myslia, že panenský život je smutný, bez lásky. Ale nie je tomu tak. Nesmieme zabudnúť, že také duše celé svoje srdce dali Pánu Ježišovi. A kto miluje Pána Ježiša má všetko! Veď aj manželská láska iba vtedy je trvalá, ak má korene v Kristovi!
Človek je spoločenský tvor a preto rád vyhľadáva spoločnosť iných.
Dobré duše vyhľadávajú dobrých spoločníkov; zlí zasa spoločnosť zlých.
Dobré duše každý rád vidí. Sú mu milé, ako sú milé každému pekné ruže v záhrade
Zlé duše nikto nemá rád. Ani zlí sa nemajú radi, hoci jeden za druhým chodí ako tieň za človekom.
Aj Agneška mala rada spoločnosť, či už ako dieťa, keď sa chcela pobaviť, alebo aj neskoršie. Veď veselosť a radosť dáva chuť do života.
Zlej a rozpustilej spoločnosti sa chránila; taká spoločnosť prináša do duše iba hriech, nepokoj, smútok a skazu. Dobre vedela, že stačí len malá neopatrnosť a nevinnosť je navždy stratená. Preto milovala najviac spoločnosť kresťanských detí.
Priatelila sa však i s lepšími pohanskými dievčatami, a to najmä preto, aby ich mohla získať pre Pána Ježiša. V gréckom životopise svätej Agnešky je napísané: „Mnohé dievčatá žavšie vovalí Agnešku a ona ich poučovala o náboženských pravdách, aby verili v Krista a sa: mu klaňali. (ACTA SANCTORUM zväzok 2. str. 7181.
Jedna z najlepších Agneškiných priateliek bola jej vrstovníčka, menom, Emerenciána. Mala asi 13 rokov. Tato jej kamarátka nebola ešte pokrstená, ale bola už katechumenkou. t ,j čakateľkou na sv. krst. lebo ako teraz, tak i vtedy. kto už dospel k užívaniu rozumu a chcel sa stať kresťanom, musel sa najprv pripraviť a až potom bol pokrstený. Iba malé deti krstili bez čakacej lehoty.
Agneškino chovanie bolo vždy vzorné. Jej veselosť bolá primeraná dobrému a slušnému dievčaťu. Veď čo si môže dovoliť chlapec;. nehodí sa vždy pre dievča. Aj v našej dobe by si to malo uvedomiť každé dievča!
Jej ukáznená veselosť je robila každému ešte milšou a obľúbenejšou Bola vzorným dievčaťom.
Agneška jedinečne vynikala nad všetky svoje spolužiačky a vrstovničky, a to nielen učenosťou a čnosťou, ale aj krásou a jemnými spôsobami.
To si všimol aj mladý Prokópius. Jeho otec sa volal Symfrónius a bol prefektom t. j. miestodržiteľom mesta Ríma.
Tohto mladého šľachtica očarovala milá Agneškina postava. Raz, keď šiel zo školy, povedal Agneške:
„Počkaj, Agneška! Chcem ti niečo povedať."
„A čo by si ml chcel povedať? — spýtala sa Agneška.
„Agneška, vítam ťa veľmi rád, lebo si pekná, múdra a dobrá."
Agneška si nevšímala jeho slová.
Prokópius pokračoval v reči ďalej a so štedrosťou zamilovaného sľuboval jej poklady a drahokamy, všetky radosti života a celý rad pôžitkov, ak mu sľúbi, že vydá sa zadného, keď vyrastie; a na znak svojho obdivu a lásky, jej podával zlatý prsteň, náramok a krásny náhrdelník.
Agneška odpovedala žartovne a prívetivo, ale zároveň aj prísne:
„Odstup odo mňa, pokrm smrti, a neznepokojuj ma! S druhým som už zasnúbená, a svojmu slovu a svojej láske ostanem verná."
Mladík s prekvapením sa pýtal:
„S druhým si zasnúbená? A ktože je ten šťastlivý vyvolenec? Ktorý mladík v meste je bohatší alebo vznešenejší rodom, ako som ja?"
Agneška s. oduševnením začala vychvaľovať svojho Ženícha:
„Ten je mojím snúbencom, toho milujem, ktorého dôstojnosť prevyšuje kráľov a kniežatá. Toho milujem, ktorého Matka je pannou a ktorého Otec nikdy nepoznal ženu. Ten je mojím snúbencom, ktorému slúžia chóry anjelov a jeho krásu obdivujú slnko a mesiac. Toho milujem, ktorý dychom kriesi mŕtvych a dotykom nemocných uzdravuje. Toho? milujem, ktorého láska je čistá, jeho objatie, je cudné a jeho spojenie je samé panenstvo. On dá svojej neveste prsteň viery, odeje ju rúchom, ktoré žiari farbami rozličných čností. Na čelo jej vtlačí krvavé znamenie svojho umučenia. Pripúta ju k sebe, putami lásky a obdaruje ju pokladmi a nehynúcou slávou. Ten mi navliekol na prst prsteň tajomného spojenia; hlavu mi ozdobil predrahým skvostom vzácnych drahokamov, odel ma rúchom zlatom tkaným a na ozdobu daroval mi prevzácne diamanty. Poznačil ma na čelo, aby každý poznal, že som jeho. Jeho krv sfarbila moju tvár. Jeho prívetivosť je panička a prisľúbil mi nekonečné poklady, ak mu ostanem navždy verná."
Jedinečné slová! Sú plné Božej múdrosti a nadšenia za Pána Ježiša.
A po tých, slovách jednoducho odišla.
Prokópius nečakal takú odpoveď. Bol si istý, že Agneška prevezme od neho dary a prisľúbi mu, že neskôr si ho vezme. Ale sklamal sa. Preto zmocnil sa ho hlboký smútok, keď videl, že Agneška jeho ponuku rozhodne odmietla.
Prokópius nechápal z toho nič, čo mu Agneška povedala. Myslel si, že Agneška alebo je ešte rojčivé decko, alebo že si z neho uťahuje, alebo že niekto šikovnejší ho predbehol v láske.
Ale samé zamietnutie zarmútilo jeho srdce natoľko, že ostal celý zdesený. Chodil zronený, polomŕtvy. Už ho viac nebavili ani hry, ani preteky. Nemal chuti viacej ani do učenia. Nič ho nebavilo.
Rád by sa bol ešte stretol s Agneškou, ale sa bál, že je] zamietnutie bude ešte ráznejšie a pre neho ešte bolestnejšie.
Kade chodil, hneval sa sám na seba, na svoju nešikovnosť, že nepriniesol skôr svoje dary Agneške, že nevedel v sebe premôcť vrodený stud a poprosiť ju skôr o ruku.
A skutočne je tomu tak. Keď urazíme niekoho v láske, je to naj bolestnejšie.
Toto sužovanie tak mocne účinkovalo na Prokópia, že dokonca z toho ochorel.
Keď si otec všimol jeho chovanie a chorobu a dozvedel sa, prečo je to všetko, rozhodol sa, že Agneškinho snúbenca zničí on sám.
Len kto je ten Agneškin snúbenec?
Istého večera prišiel k Symfróniovi starý, prefíkaný, špatný sluha, ktorý, aby sa zalíškal svojmu pánovi, oznámil mu: „Ja viem, prečo Agneška neprijala ponuku vášho syna .. . Agneška pravdepodobne je kresťankou ...
„To je nezmysel! Veď kresťania sú vrahovia a naničhodníci, a jej otec je šľachtic. Patrí medzi popredné rodiny Ríma. To je nemožné! ..
„Ja si dovoľujem tvrdiť, že je tomu tak. Veď mnohé rímske dievčatá i zo zámožných rodín sú kresťanky a zriekajú sa natrvalo manželstva pre akéhosi Ježiša Krista."
Táto hoci dosť nejasná správa bola pre Symfrónia dostačujúca. Ako skúsený sudca už vedel, čoho sa chytiť. Bol aspoň na malej stope.
V duchu bol spokojný. Myslel si, že sa mu podarí nejako dosiahnuť vytýčený cieľ, už sa cítil víťazom.
Správa, ktorú priniesol starý, prefíkaný lichotník, nedala Symfróniovi ani spať. Preto, len čo sa rožbrieždilo, vybral sa v sprievode ozbrojených vojakov do domu Agneškiných rodičov.
Keď Symfrónius prišiel do domu, Agneškini rodičia hneď uhádli, že to neveští nič dobrého. Veď len prednedávnom vyši hrozné Dioklciónové nariadenia o prenasledovaní kresťanov a už zatýkanie a mučenie kresťanov prebiehalo v plnom prúde a behom krátkej doby veľa ich bolo popravených.
Hoci Agneškini rodičia tušili, že pre nich sa blížia ťažké chvíle, predsa sa tvárili, ako by nešlo o nič vážneho. Preto po obvyklom pri vítaní hneď sa spýtali, čomu majú pripísať tú vzácnu návštevu. Symfrónius nakrátko a bez okolkov rozpovedal, o čo ide. Preto prosil ich a Agnešku, aby mu v tom išli v ústrety, aby mu pomohli utíšiť bolesť, ktorá trápi srdce jeho syna.
Agnešky sa hlboko dotkli prosby zúfalého otca. Pretože však necítila lásku k jeho synovi, jej ústa nemohli vysloviť klamnú nádej. Preto opakoval aj pred Symfróniom to isté, čo už povedala Prokópiovi. „Nemôžem, nesmiem, lebo som už zasnúbená." Keďže Agneškini rodičia vedeli o sľube panenstva svojej dcérky, tiež nedávali Svmfróniovi nijakú nádej. Vtedy Symfrónius vstal a' povedal:
„Agneška alebo sľúbi, že si vezme môjho syna, keď dospeje, alebo sa bude musieť dostaviť pred moju súdnu stolicu. A beda jej, ako sa dokáže, že je kresťankou!... Poznáte obsah nariadení, ktoré nedávno vyšli... Tak nech si to rozmyslí, dokiaľ je čas!.. A bez bežných zdvorilostných pozdravov odišiel.
Keď Agneškini rodičia videli prichádzať k sebe miestodržiteľa Ríma, hneď vedeli, že to neveští nič dobrého. A veru nemýlili sa.
Preto si môžeme predstaviť duchovný zápas, ktorý sa začal odohrávať v ich duši po Symfroniovom odchode. Je pravda, že milovali svoju vieru, milovali Pána Ježiša, ale milovali aj život a milovali aj svoju dcérku.
Netreba ich odsudzovať! Aj Pán Ježiš sa chvel v Getsemanskej záhrade. Ľudská príroda sa búri pred utrpením, i keď vôľa a láska sú ochotné aj na tie najväčšie obete.
Chvíľu ostali všetci traja ticho, bez slova.
Po krátkej prestávke naraz Agneška prerušila ticho a povedala:
„Otecko, mamička, majte odvahu!... Nesužujte sa nado mnou a nad tým, ako sa rozhodnem ... Ja som sa už dávno rozhodla, keď som sa zasvätila Pánu Ježišovi... Môžu ma mučiť, zabiť, ale nezlomia moju vôľu..."
Po týchto Agneškiných slovách skotuláli sa rodičom slzy po tvári. Vtedy Agneška celkom spokojne im povedala:
„Neplačte! Pán Ježiš dá i mne i vám potrebnú silu, aby sme všetko mohli prekonať Nech sa stane jeho vôľa! ..."
Rodičia objali svoju dcérku. Odporúčali sa do vôle Božej a spokojne očakávali, čo im Pán Boh pošle. Veď on je dobrý Otec a najlepšie Vie, čo je pre človeka najlepšie. On má možnosť miliónkrát vynahradiť obete, čo človek tu na zemi pre neho prinesie.
To, čo Agneška predvídala, stalo sa skutočnosťou. O niekoľko dní prišli k ich domu ozbrojení vojaci. Obkľúčili ho a násilne vtrhli dovnútra.
Keď Agneškini rodičia sa pýtali, čo to znamená, dostali odpoveď: „Máme rozkaz od prefekta mesta Ríma predviesť pred jeho súdnu stolicu vašu dcéru Agnešku. „Prečo?"
„Na to sa nás nepýtaj! Tu je listina, prečítaj si ju!"
Rodičia aj napriek tomu zdráhali sa vydať im svoju dcérku, ale všetko bolo márne ...
Medzitým, čo sa rodičia rozprávali s veliteľom vojakov, Agneška chytro vbehla do izby, kde mali uloženú Najsvätejšiu Sviatosť Oltárnu. Počas prenasledovania kresťanov mali dovolené držať doma Sviatosť Oltárnu pre každodenné prijímanie a tiež pre prípad blízkej smrti.
Keď otvorila nádobku, podobnú vežičke, odlomila z posvätného Chleba, prijala kúsok a v duchu si vzdychla:
„Ježišu, milujem ťa a chcem ťa milovať naveky. Pomôž mi, lebo som iba slabé dievča, a ty si mocný. Chcem ti ostať verná!"
Bolo to posledné jej sväté príjimanie!
Potom vošla do miestnosti, kde boli rodičia a vojaci a povedala.
„Istotne mňa hľadáte!"
„Áno, teba hľadáme," — odpovedal veliteľ vojakov.
„Tu som! Ale prv než odídem, dovoľte mi, aby som sa rozlúčila so svojimi rodičmi!"
Nato sa obrátila k otcovi, k matke, pobozkala ich a s dojatím povedala:
„S Bohom otecko! S Bohom mamička! Som pripravená na všetko. A keby sme tu na zemi nemali už možnosť nikdy sa vidieť, tak vás čakám v nebi pri Pánu Ježišovi, nebeskom Baránkovi..."
Vojaci ju hneď zviazali a ponáhľali sa s ňou k prefektovi Symfróniovi.
Chceli s ňou ísť aj rodičia, ale vojaci im v tom zabránili.
Po zaistení Agnešky vojaci hneď ju viedli do paláca miestodržiteľa Symfrónia.
Bol to zaujímavý obraz, niečo nevídané! Trinásťročné dievča, sputnané reťazami, vedú vojaci ako nejakého zločinca!
Ľudia. čo to videli, sa tomu divili.
Keď vojaci doviedli Agnešku pred súdnu stolicu Symfrónia, ten jej hneď povedal:
„Vieš, prečo si tu?"
„Tuším to! Lebo som kresťanka! . . ."
„Ty nerozumné decko! Hneď sa priznávaš hroznému zločinu a pri tom sa ešte usmievaš, namiesto toho, aby si sa triasla ... Vieš, čo ťa za to čaká? ..."
„Viem, ale môj Ženích mi dá silu ... a po utrpení nebo...
„Desí!" — skríkol Symfrónius. „Môj syn pre teba trpí. Ale, ak sľúbiš, že si ho vezmeš za manžela, keď príde na to čas, a obetuješ bohom, si voľná ... Ináč dám ťa mučiť... Podívaj sa, nástroje sú pripravené. Hľa, tam sú kliešte, škripce, nože, fakle ..."
Ona sa nezľakla ani nezbledla pri pohľade na tie nástroje. Oči jej zažiarili od nadšenia.
„Toho sa nebojím ... Sľúbila som panenstvo a to dodržím."
„Nuž tak? .. . Rozhodla si sa pre panenský život?" — skočil jej do reči miestodržiteľ. ,Ale panny sú aj Vestálky. Iď a obetuj pred oltárom bohyne Vesty a zasväť jej svoj život, lebo hneď skoncujem s tvojou panenskou čistotou ... Pošlem ťa do domu hanby ..."
Rimania taký dom nazývali „lupanar — vlčiareň", t. j. dom nemravníc.
Agneška na to dôstojne odpovedala:
„Bohyni Veste nebudem obetovať, lebo ona nejestvuje. A potom ... ja som sa už zasvätila Pánu Ježišovi a on je príliš žiarlivý na čistotu svojich neviesť. On nedopustí, aby jeho nevesty stratili čnosť panenskej čistoty. On je mojím ochrancom a ja som jeho nevestou. Ty môžeš preliať moju krv, ale sa ti nikdy nepodarí, aby si zneuctil moje telo, ktoré je zasvätené Ježišovi Kristovi. Kristus je mojím Ženíchom a ja som jeho nevestou."
Takto verejne vyznala svoje pevné rozhodnutie dôverujúc v pomoc Božiu.
Rozsudok už bol vynesený. Rozzúrený miestodržiteľ rozkázal, aby sa vyplnilo, čím jej vyhrážal.
Ba, aby ju už vopred zahanbil a uponížil, dal ju vyzliecť, aby nahá išla do domu nemravnosti. Ale čo sa nestalo? ... Len čo jej vyzliekli šaty a pohli sa s ňou na to zlé a nemravné miesto, jej dlhé kaderavé vlasy zázračne sa predĺžili a zakryli jej telo ako nejaký hodvábny lesklý plášť. A tak Agneška si išlo celkom spokojne medzi prekvapenými vojakmi, a cestou sa modlila:
„Ďakujem ti, Ježišu, že si ma zachránil od hanby a žiadostivých pohľadov skazených ľudí!"
Aký poučný, ale zároveň zahanbujúci príklad pre dnešnú mládež, ktorá rada podlieha pohanskému zvyku nosiť príliš krátky odev a neskromne odhaľovať svoje údy! Ak to už niektorého človeka nebolí, je to zlé znamenie!
Keď vojaci doviedli Agnešku do domu hanby, bol tam už Symfrónius, jeho syn Prokópius a tlupa rozpustilých mládencov. Ale zrázu zjavil sa anjel v bielom rúchu, vrátil jej šaty a postavil sa po jej boku. Vyzeral ako nejaká žiara.
Keď to nehanební, chlipni a necudní mládenci videli, od strachu utiekli.
Niektorí z ľudu kričali: „Agneška je svätá, nevinná! " — Iní zasa: „Agneška je čarodejnica, smrť jej!"
Prokopius, syn miestodržiteľa Symfrónia, zaslepený pudom zmyselnosti, vytasil meč proti anjelovi, ale klesol ako by mŕtvy na zem.
Jedinečný zásah neba!
A nesmieme sa tomu ani čudovať! Veď čistota a nevinnosť srdca je po milosti Božej najväčším pokladom, aký človek má, a Pánu Bohu je taká milá, že je ochotný urobiť aj zázrak, keď niekto sa k nemu utieka a prosí o jej zachovanie.
Bohužiaľ, mnohí ju strácajú z hlúpej samopašnosti alebo nerozumnosti že sa priatelia so zlými alebo navštevujú nebezpečné miesta.
Bez Božieho zásahu nie je možné, aby takíto ľudia ostali čistí Avšak Pán Boh zbytočne zázraky nerobí. Bolo by to proti jeho múdrosti. A preto varuje také duše týmito slovami: „Kto miluje nebezpečenstvo, zahynie v ňom". (Ekleziastikus 3. 27).
Keď miestodržiteľ Symfórnius videl, čo sa prihodilo jeho synovi, pristúpil k Agneške a žiadal ju, aby mu vysvetlila, prečo jeho syna zastihlo to nešťastie. Agneška odpovedala:
„Potrestal ho Ženích, ktorého nevestu chcel okradnúť o nevinnosť."
„Ak ho privedieš k životu o uzdravíš, uverím, že si to neurobila čarami, ale je tomu tak, ako hovoríš" — riekol jej miestodržiteľ.
„Budem sa modliť k Pánu Ježišovi. On môže všetko."
Nato povzdvihla oči k nebu. modlila sa, a mladík hneď ožil a vzýva! Pána Ježiša.
Vtedy miestodržiteľ chcel prepustiť Agnešku, ale ľud poštvaný pohanskými kňazmi volal:
„Smrť čarodejnici! Smrť tupiteľke našich bohov!"
Symfrónius bál sa ju potom prepustiť, lebo vedel, akú moc majú pohanskí kňazi, preto nechcel im ďalej protirečiť. Ale nechcel ju ani usmrtiť. Radšej poveril svojho zástupcu Aspázia, ktorý tam bol prítomný, aby on miesto neho pokračoval v súdnom pojednávaní. Sám uspokojený vo svojom srdci, že jeho syn prišiel k sebe, odišiel s ním domov.
Keď ľud, naštvaný pohanskými kňazmi, naliehal, aby Agneška bola usmrtená ako čarodejnica a tupiteľka bohov, Aspázlus, zástupca miestodržiteľa, rozkázal, aby ju za živa upálili v Domiciánovom cirku.
Vojaci hneď nahromadili veľké množstvo dreva a zapálili ho. Agneška, bez toho že by bola mihla okom, vystúpila na horiacu hranicu. Oheň sa však rozdvojil a zhasol. Plamene sa jej panenského tela ani nedotkli.
Agneška vtedy nahlas sa modlila:
„Ježišu, ďakujem ti za tento nový dôkaz lásky. Ale, keď myslíš, že je lepšie pre mňa, aby som zomrela, daj, aby som zomrela ako mučenica . . Som tvoja snúbenica. . Tebe som sa úplne zasvätila... Chcem ťa nasledovať... Vezmi ma k sebe!..." Obdivuhodná láska k Pánu Ježišovi! Obdivuhodná odvaha zomrieť za Krista!
Slabé duše nedokážu priniesť z lásky k Pánu Ježišovi pre svoju nevinnosť nijakú obetu. A predsa, keď chceme prísť do neba, je potrebné prinášať obety v každom stave!
Po tomto zázraku ľud ostal bez seba. Ba našli sa i takí, čo volali: „I ja chcem byť kresťanom!" Vtedy rozhnevaný Aspázius rozkázal katovi, aby ju sťal. Agneška nezľakla sa ani tohto ďalšieho rozsudku. Vedela, že sa s tým uspokoja aj jej rodičia, ktorých skormútených videla medzi zástupom. Prišli tam iba v poslednú chvíľu, keď ušli z domu, kde boli zadržaní. Bohužiaľ, svojej dcérke nemohli pomôcť. Museli sa iba nečinne prizerať, ako trpí ako kedysi Pánna Mária pri smrti Pána Ježiša.
Keď Agnešku viedli na popravisko, tá naplnená radosťou sa modlila:
„Všemohúci, všetkej úcty a poklony hodný Bože! Otče nášho Pána Ježiša Krista! Velebím teba, že som skrze tvojho Jednorodeného Syna ušla hrozbám bezbožných ľudí. Hľa, čomu som verila, to teraz uzriem. V čom som dúfala, to už vlastním. Po čom som túžila, to objímam. Hľa, už prichádzam k tebe, k jedine pravému Bohu, ktorý so Synom svojím, Pánom Ježišom Kristom a Duchom Svätým žiješ a kráľuješ na veky vekov ..."
Keď prišla na popravisko, klakľa si ku klátu a so živou vierou hovorila:
„Vezmi ma, Ježišu môj, k sebe! Smrť pre teba je život... Tu som ..."
Potom upravila si vlasy a šaty, a položila hlavu na klát. Ľud ani nedýchal. Nastalo hrobové ticho. Kat váha, chveje sa . ..
Keď Agneška videla, že kat váha a chveje sa, volá k nemu: ,Čo váhaš? To je urážka Ženícha, nechať ho toľko čakať. Nech ma prijme ten, ktorý si ma prvý vyvolil. Nech zahynie telo, ktoré môžu milovať oči tých, ktorých nechcem ... Teda odvahu! Plň rozkaz! . .."
A po výzve ku katovi obrátila svoju myseľ znova k Pánu Ježišovi a povedala:
„Pane Ježišu, prijmi moju dušu, za ktorú si zomrel! ...
Vtedy kat dodal si odvahy, zdvihol sekeru a jedným úderom odsekol Agneške hlavu.
Jej čistá duša odišla k nebeskému Ženíchovi...
Stalo sa to 21. januára roku 304.
Všetci boli dojatí. Aj Aspázius aj pohanskí kňazi obdivovali hrdinstvo trináťročného dievčaťa.
Ozaj krásna závideniahodná smrť tejto mladej nevesty Kristovej. Milosť, ktorú si Agneška čiastočne aj vyprosila svojím čnostným životom. Lebo aký život, taká smrť!
Poznámka : Ako bolo hore uvedené, Agneška bola sťatá. Boli však spisovatelia, ktorí tvrdili, že jej bolo podrezané hrdlo alebo že jej bolo prebodnuté srdce nožom, ako sa to robí pri zabíjaní ovečiek a baránkov. Tak to znázorňujú aj niektorí maliari. Tento opis a predstava sú iba symbolické!
Mŕtvola u pohanov bola „RES SACRA — SVÄTÁ VEC". A to nielen mŕtvoly prirodzene zosnulých ľudí, ale i popravených alebo padlých v boji. Aj také mŕtvoly vydávali príbuzným alebo priateľom a známym, aby ich pochovali.
Starý rímsky zákon hovorí: „Córpora animadversórum quibúslibet peténtibus ad sepultúram danda sunt — Mŕtvoly trestnacov majú sa vydať k pochovaniu tým, ktorí o ne požiadajú. (Digesta XLVIII, 24, 3: Jus sepulcri — Právo na hrob.)
Iba veľmi zriedkavo sa stávalo, že mŕtvolu niektorého slobodného občana zneuctili. Hovorím „slobodného občana", lebo o telá otrokov sa obyčajne nikto nestaral. Veď ich nepokladali ani za ľudí.
Keďže Agneška bola slobodná občanka, pochádzala zo šťachtického rody, preto jej mŕtvolu vydali.
Prišli ju od kata vypýtať sami Agneškini rodičia.
Bola to pre nich hrozná chvíľa, keď prišli k jej mŕtvole. Nechcelo sa im veriť., že ich dcérka je už mŕtva. Všetko sa im zdalo ako zlý sen. Avšak oddelená hlava od tela im pripomenula, že je to tvrdá skutočnosť.
Veľmi trpeli, ale zároveň v duchu boli aj spokojní a ďakovali Pánu Bohu, že ich požehnal takou dcérkou. Zomrela ako panna a mučenica, teda dvojnásobne milá Pánu Ježišovi.
Rodičia Agneškinu mŕtvolu hneď odniesli z miesta popravy na Nomentánsku cestu, na „praedíolo suo — na svoj malý hospodársky dvorec. Na tom mieste alebo tesne vedia neho boli dva cintoríny: jeden na povrchu, druhý pod zemou.
Agneškino telo zaniesli do podzemného cintorína. Tento podzemný cintorín poznáme pod menom „Katakomby sv. Agnešky". (Bibliotheca Sanctorum I.) Doniesli tam aj hlavu aj telo.
Kresťania nespaľovali telá svojich zosnulých, ako to bolo všeobecne obyčajom u pohanov. Oni ich umyli čistou vodou, namazali voňavými masťami, zabalili do plátna a tak ich pochovávali. Mŕtvolu do hrobu sprevádzali modlitbami a spevom žalmov.
Najslávnejšie odbalovali pohreby mučeníkov.
Taký bol aj pohreb Agneškin. Jej telo položili na dosku spolu s hlavou. Do rúk jej dali palmu. Keď jej mŕtvola bola tak pristrojená, všetci mali dojem, akoby Agneška spala.
Na jej pohreb potajomky zišlo sa veľa kresťanov. Smútočnú reč a obrady možná vykonal sám pápež, svätý Marcelín (296- 304).
Uložili ju do hrobky v spodnom cintoríne a hrobku uzavreli mramorovou doskou, na ktorú napísali Agneškino meno.
Po obradoch sa veriaci ešte raz pomodlili k novej mučenici, aby aj oni mohli vytrvať vo viere a prísť do večnej slávy. Zvlášť vrúcne sa modlili jej rodičia, príbuzní a jej kamarátky.
Zo všetkých kamarátok najviac smútila za Agneškou Emerenciána. Je pravda, že neprijala ešte krst bola iba katechumenkou t. j. čakateľkou na svätý krst, ale zato Pána Ježiša mala rada. Mala iba 12—13 rokov.
Možno že Agneška ju sama získala alebo pripravovala na krst.
A keďže sa mali naozaj rady, Emerenciána po Agneškinom pohrebe ešte dlho ostala pri jej hrobe.
Nevedela skoro žiť bez svojej priateľky. Život stal sa jej smutným. Najradšej by bola aj ona odišla za ňou do neba. Možno na vlastné oči videla smrť svojej priateľky.
Kedykoľvek sa uvoľnila, hneď utekala k hrobu Agnešky. A tak tomu bolo i tretí deň po Agneškinom pohrebe.
Aj v ten deň prišla, aby položila na Agneškin" hrob čerstve kvety, zapálila olejovú lampu a pomodlila sa za skoré prijatie krstu a za vytrvalosť v dobrom.
Keď sa tam nábožne modlila, prišla skupina rímskych uličníkov. Boli to pohani. A keď tam vyčíňali neprístojnosti, Emerenciána im to vytýkala.
Chlapčiská sa rozzúrili, nabrali kamene a pri hrobe sv. Agnešky ju ukameňovali. Stalo sa to 23. januára roku 304.
A hoci aj nebola ešte pokrstená vodou, bola pokrstená túžbou a svojou vlastnou krvou. Lebo poznáme krst vody, krvi a túžby.
Zbožní kresťania našli jej mŕtvolu a pochovali ju vedľa sv. Agnešky. Ako za života boli rady spolu, tak aj po smrti odpočívali jedna vedľa druhej.
Pravé priateľstvo je nerozlučiteľné. A také je iba medzi dobrými a čistými dušami. Pravé priateľstvo dvíha k Bohu; zlé priateľstvo od neho odďaluje a tiahne do bahna, zvrhne sa v nenávisť!
Keď už Emerenciána a iní kresťania radi navštevovali Agneškin hrob, ešte radšej ho navštevovali jej rodičia.
Tešili sa, že Agneška je už pri Pánu Ježišovi v nebi, ale čiastočne za ňou aj smútili. Ich dom zíval prázdnotou. A to tým viacej, lebo, ako sa zdá, Pán Boh im požehnal iba jedno dieťa, ju.
V noci ôsmeho dňa, keď sa prišli k jej hrobu modliť a žalostiť, v žiari mesiačika zjavila sa im Agneška s malým bielym baránkom v náručí, obklopená zástupom panien a takto prehovorila k svojím rodičom:
„Drahí moji rodičia, neoplakávajte ma ako mŕtvu, ale radujte sa, že Kristus ma ozdobil korunou večnej slávy. Ja žijem s týmito panenskými Kristovými nevestami v nebi pri tom, ktorého som na zemi celým srdcom milovala."
Rodičia po tomto zjavení prestali smútiť za svojou dcérkou a z hĺbky srdca ďakovali Bohu že ich dcérka je už v nebi.
Šťastné duše, čo zachovávajú prikázania Božie! Ale ešte šťastnejšie sú tie duše, čo pochopili slová Pána Ježiša o večnom panenstve a vyvolili si tento stav a v ňom zotrvali. Večne budú ďakovať Pánu Bohu za tú milosť. Ba budú za ňu ďakovať aj ich rodičia, že Pán Boh poctil ich dcérku takou hodnosťou.
Panenské duše budú po celú večnosť najbližšie k Pánu Ježišovi!
Aký bol pôvodný nápis na hrobe svätej Agnešky, nevieme. Neskoršie sv. Damaz, pápež (366-—384,1, zostavil a dal na jej hrob v latinskej reči tento nápis:
,,Správa, ako nám ju zbožní predkovia podali, hovorí, že Agneška, keď smutný hlas trúby oznámil začiatok prenasledovania, hoci bola iba dievčaťom, hneď opustila náručie matky — vychovávateľky a dobrovoľne pošliapala vyhrážky krutého tyrana. A keď ten chcel v ohni spáliť jej útle telo, ona premohla svojimi slabými silami hrozný strach a vlasmi prikryla nahé údy svojho tela, aby smrteľné oko nezneuctilo pohľadmi schránku Pánovu.
Ó, úctyhodná, vznešená a dobrotivá panna, ozdoba čistoty, vyslyš Damazove modlitby.!"
Mramorová tabuľa sa tam nacházda ešte i teraz. Týmto náhrobným nápisom svätý Damaz, pápež, nielen oslavuje mladú mučenicu, ale sa odporúča do jej modlitieb.
Z toho vidieť, ako veľmi už v tej dobe v Cirkvi uctievali sv. Agnešku.
Na mieste, kde bola pochovaná sv. Agneška, boli dva cintoríny: jeden na povrchu a druhý pod zemou. Ten pod zemou má dve poschodia. Sú to dnešné katakomby sv. Agnešky. Ako sme už spomenuli, Agnešku pochovali v cintoríne pod zemou. Neskôr postavili nad Agneškiným hrobom krásnu baziliku, dlhú 98 m, a širokú 40 m. Túto baziliku dala postaviť Konstancia, dcéra cisára Konštatnína Veľkého a Fausty.
Stalo sa to takto: .
Keď bola Konstancia ešte pohankou, trpela na nevyliečiteľný vred. Počula rozprávať o Agneške a o zázrakoch, čo sa stali na je] hrobe. Rozhodla sa, že aj ona pôjde k jej hrobu, aby si vyprosila uzdravenie. Keď sa pri jej hrobe modlila, zaspala a vo sne s jej ukázala Agneška a povedala jej:
„Konstancia, vytrvaj v modlitbe a ver v Ježiša, Syna Božieho a ten ťa uzdraví!"
Vytrvala v modlitbe a skutočne sa uzdravila. Pohnutí zázračným uzdravením mnohí z členov cisárskej rodiny prijali sv. Krst a neskoršie ho prijal aj sám cisár Konštantín Veľký (274—337).
Konstancia z povďačnosti k sv. Agneške dala postaviť nad jej hro bom nádherný chrám, baziliku.
Táto bazilika v priebehu storočí bola viackrát opravovaná, za pápeža Symmacha (498—514), za pápeža Honória I. (625—838), potom ešte v rokoch 1479, 1605, 1620, 1732. Posledný raz bola renovovaná za Pia IX. (1846—1878) Teraz zo starej baziliky ostala nám iba apsida s mozaikou.
Pri bazilike je aj mauzóleum t hrobka) sv. Konstancie, ktorá dala postaviť baziliku. Po obrátení ostala pannou a zomrela ako svätica.
Pri bazilike sv. Agnešky v druhej polovici štvrtého storočia vznikol aj ženský kláštor. Dosvedčuje to starý náhrobný nápis, podľa ktorého v roku 514 tam bola pochovaná 85-ročná predstavená kláštora.
Obrázok predstavuje baziliku sv. Agnešky na Nomentánskej ceste.
V Ríme k úcte sv. Agnešky okrem baziliky „extra muros — za murami alebo, ako sa i hovorí, „ad corpus sanctae Agnétis — u tela svätej Agnešky je aj kostol Sancta Agnes in Agóne — Svätá Agneška pri závodišti na Piazza Navóna.
Na tomto mieste bola sv. Agneška umučená. Tam bol Cirkus Domiciánov. Tu sa potom nachádzal od prastarých čias kostolík sv. Agnešky.
Itineráriuni Einsiedelsense — Cestopis Einsiedelský z polovice 8. storočia píše: „Ubi circus Flaminius, ibi Sancta Agnes — Kde je cirkus Flaminiov, tam je svätá Agneška". (Bibliotheca Sanctorum I. 400). Tentc kostíík bol obnovený 28. januára 1123 za Kalista II. (1119—1124).
Za Inccenta X. (1644—1655) kostolík bol zrúcaný a na jeho miesto bol postavený nový. Stojí tam i teraz. Je krásny a mohutný. Architekti, ktorí ho stavali sa volali Barromini a Mainardi.
V tomto kostole sú pekné maľby. Nachádza sa tam krásna socha sv. Agnešky od sochára Ferrata zo 17. storočia.
V krásnom umeleckom relikviári sa tu nachádza aj lebka sv. Agnešky.
Obrázok predstavuje kostol sv. Agnešky pri závodišti — Sant Agnese in Agóne. Pred týmto kostolom na námestí je svetoznáma fontána štyroch riek. (Piazza Navóna).
Hrob sv. Agnešky, hoci sa nachádzal mimo mesta, bol hodne navštevovaný a diali sa pri ňom i uzdravenia.
Neskoršie lebka sv. Agnešky bola prenesená do Lateranského paláca a uložená v „SANCTA SANCTORUM — VO SVÄTINE SVÄTÝCH". Pápež Honórlus III. (1216—1227) ju uložil do striebornej schránky. Lev XIII. 19. IV. 1903 dal prezrieť lekárskemu odborníkovi Lapponimu relikviu a ten dosvedčil, že ide o lebku 12—13 ročného dievčaťa. Sv. Pius X. (1903—1914) potom túto cennú relikviu daroval kostolu sv. Agnešky in Agóne. Kardinál Rampolla dal vyhotoviť pre ňu umelcovi Tindarovi nový krásny relikviár, v ktorom sa tam nachádza i teraz, a je predmetom úcty zbožných veriacich.
Ostatné pozostatky sv. Agnešky ostali i naďalej v jej bazilike na Nomentánskej ceste, preto táto bazilika sa menuje aj „Sancta Agnes ad corpus —' Kostol sv. Agnešky pri tele".
V jedenástom storočí k pozostatkom sv. Agnešky uložili i pozostatky svätej Emerenciány, jej priateľky.
V roku 1690 kardinál E. Sfondrati úradne prezrel relikvie sv. Agnešky a hovorí, že tam bola mala kostra, ale bez hlavy. A prečo bez hlavy, to vieme. Hlava v tom čase bola už uložená v Lateránskom paláci.
Pápež Pavol V. (1605—1621) potom relikvie sv. Agnešky a sv. Emerenciány dal uložiť oddelene do strieborného malého sarkofágu. A v ňom sa nachádzajú ešte i teraz. Na sarkofágu je v latinskej reči nápis:
„SVÄTÉJ AGNEŠKE PANNE A MUČENICI A SVÄTEJ EMERENCIANE PANNE A MUČENICI".
Menšie relikvie sv. Agnešky majú aj v iných kostoloch zasvätených k jej úcte.
V Ravenne (Italia) kostol k jej úcte bol postavený už v roku 477. Aj tam sú nejaké malé jej relikvie.
Menšie relikvie sv. Agnešky majú aj v bazilike P. Márie Pomocnice Kresťanov v Turíne. Jej relikvie máme aj u nás v bazilike Sedmibolestnej P. Márie v Šaštíne.
Niekde, pretože nemohli dostať pravé relikvie sv. Agnešky majú iba „RELIQUIAE EX CONTACTU — RELIKVIE IBA DOTKNUTE O KOSTI MUČENICE."
Sú to kúsky závoja alebo plátna, čo boli dotknuté o jej kosti alebo hrob. Aj také nepriame relikvie si cenili. Ako vieme z histórie, za čias sv. Gregora Veľkého (590—604), keď istý benediktínsky opát nemohol dostať pravé relikvie pre Teodolindu, kráľovnú Longobardov, tak jej aspoň doniesol kvapky oleja z lámp, čo horeli v Ríme pred hrobami mučeníkov. Vzal si ho aj pri hrobe sv. Agnešky.
Nečudujme sa, že nábožné duše mali v takej úcte relikvie svätých. Veď aj dnes i svetáci veľmi si cenia predmety a podpisy veľkých osobností. Im tieto predmety a podpisy nemôžu osožiť, ale zbožným ľudom Pán Boh i prostredníctvom takých relikvií neraz udelil veľa milostí a uzdravení.
Prvý obrázok predstavuje relikviár s lebkou sv. Agnešky z kostola Sancta Agnes in Agóne.
Druhý obrázok predstavuje strieborný malý sarkofág s pozostatkami sv. Agnešky a sv. Emerenciány z baziliky sv. Agnešky na Nomentánskej ceste.
Sv. Agneška bola uctievaná už od pradávna, a to nielen v Ríme, ale v celom Taliansku, Francúzsku, Španielsku a inde, postupne ako sa šírilo kresťanstvo.
Cirkevní učitelia: Sv. Ambróz, sv. Hieronym, sv. Augustín, sv. Gregor Veľký o nej napísal veľmi pochvalne. Predstavujú ju ako vzor nevinnosti.
Skutočne je tomu tak. Tú pochvalu si zasluhuje. Veď nie je nič krajšieho nad slabé dievča, ktoré vo víre pohanstva ostáva verné Pánu Ježišovi ako jeho mladá nevesta, stratiac radšej život než nevinnosť.
Svätú Agnešku spomínajú všetky staré záznamy o svätých.
Spomína ju DEPOSITIO MARTYRUM — Záznam o pochovaní mučeníkov (z druhej polovice IV. storočia).
Spomína ju Martyrologium Hieronymov, Sacramentárium Geíasianum et Gregorianum, Synassarium Constantinopolitanum a Kalénuár Kartaginský.
Potom meno svätej Agnešky sa spomína aj v kanóne pri sv. omši po premenení. V Ambroziánskej liturgii sa spomína na prvom mieste, v Gallikanskej liturgii na druhom mieste a v rímskej liturgii na piatom mieste.
Meno Agneškino od prvých počiatkov dávali rodičia aj svojím dcérkam. Časom mnohé nositeľky joj mena stali sa tiež sväté.
Keďže jej úcta sa čoskoro rozšírila, aj umelci ju často znázorňaval: po kostoloch na svojich obrazoch. V starých rímskych kostoloch jej obra:: máme skoro všade. Ba nachádzame jej obrazy aj v Ravenne, vo Florencii, v Pise, v Neapoli a inde.
Agneška si túto .úctu zasluhuje pre svoj panenský život a pre svoju mučenícku smrť.
Ale čo je všetka táto pozemská úcta a sláva oproti tej, čo požíva v nebi?!
O nebeskej blaženosti, ktorú používajú vyvolení Boží, svätý Pavol hovorí: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani na um človekovi neprišlo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú". (1 Kor. 2, 9).
Ale panenské duše majú aj odmenu, ktorá je vyhradená len im. Nasledujú Baránka Božieho všade, kam ide; a spievajú mu pieseň, ktorú iní nemôžu (Zjav. 14, 3—4).
O čistých dušiach Pán Ježiš hovorí: „Blahoslavení čistého srdca, lebo uzrú Boha". (Mt 5, 8).
Je pravda, všetci vyvolení Boží budú vidieť Boha, ale čisté duše ešte jasnejšie. Preto vyplatí sa premáhať a žiť čisto!
Terajší posvetárčení ľudia málo si cenia túto čnosť. Mnohí viac obdivujú nahotu a nemravnosť, než čnostný život čistých duší; a to iba preto, ako hovorí Písmo Sväté, že „Človek živočíšny nechápe veci Ducha svätého".) 1 Kor. 2, 14).
Ak chceš byť večne účastná odmeny čistých duší, nedaj sa strhnúť prúdu! Nasleduj Agnešku!
Čo všetko ľudia nevykonajú pre trochu pozemskej slávy, ktorá trvá krátko?! Na druhej strane ako málo vedia vykonať pre nebeskú slávu, ktorá trvá naveky!
Agneška ôsmeho dňa po svojej smrti, ako sme už spomenuli, ukázala sa svojím rodičom v kruhu panien s bielym baránkom v náručí. Na pamiatku tohto zjavenia každý rok na sviatok sv. Agnešky, teda 21. januára, donesú do baziliky v koši dvoch baránkov a pri poutifikálnej sv. omši biskup, čo celebruje, ich posvätí.
Týchto baránkov potom darujú Svätému Otcovi. Ten ich dá zasa do opatery sestričkám Benediktínkam pri sv. Cecílii. Ony v stredu veľkého týždňa ich ostrihajú z ich vlny vyhotovujú sväté pallia ( je to asi tri prsty široký pás pretkaný červenými a čiernymi krížmi), ktoré Svätý Otec večer pred sviatkom sv. Petra a Pavla položí na hrob sv. Petra a tam ich posvätí Potom ich rozdáva novým patriarchom a arcibiskupom.
Patriarchovia a arcibiskupi nosia toto pallium pri bohoslužbách prehodené cez ramená na prsia na znamenie plnosti arcibiskupského úradu. Ale tento pás patriarchom a arcibiskupom pripomína i nevinnosť a mučeníctvo sv. Agnešky, aby viedli sverené im stádo cez úskalia tohto sveta hor k nebeským výšinám.
Buď aj ty verná Svätému Otcovi a jeho zástupcom v plnení ich napomínaní. Pomáhaj im svojimi modlitbami, aby mohli úspešne pracovať, a budeš i ty aspoň nepriamo účastná na ich apoštoláte.
Najideálnejšia patrónka všetkých dievčat bola vždy, je a bude Panna Mária. Ona je kráľovná nielen anjelov, ale aj ľudí. Ona je vrchol ženskej dokonalosti.
Po Panne Márii však ďalšou obľúbenou patrónkou dievčat je svätá Agneška.
Je pravda, že sú aj iné svätice, čo sa jedinečne preslávili po Pánne Márii v láske Božej, ale napriek tomu sv. Agneška si tento titul zo všetkých svätíc najviac zasluhuje.
Preto hlboko a dôverne si uctievame túto čistú ľaliu, túto jagavú hviezdu na oblohe svätých!
Často sa na mňa zahľaď vo svojej duši a uvažuj o tom, aké pekné a bohumilé je čisté srdce, Sám Pán Ježiš blahoslaví tie duše: „Blahoslavení čistého srdca, lebo uzrú Boha. (Mt 5, 8)
Učila si sa, že sme stvorení na obraz Boží.
Nezneuctuješ niekedy tento obraz Boží nečistými myšlienkami, po hladmi, rečami a skutkami? Chodíš dôstojne oblečená?
Vieš, že si vykúpená krvou Ježiša Krista. A či si uvedomuješ, že nečistými skutkami ničíš vo svojej duši dielo vykúpenia?
Uvedom si aj to, že „nič nečistého nevojde do kráľovstva Božieho. (Zjav. sv. Jána 21, 27).
Preto pros často sv. Agnešku, svoju milú a dobrú patrónku, aby ti vyprosila u Panny Márie a u Pána Ježiša potrebné milosti pre čnostný život.
Ona zaručene sa ťa ujme a predostrie P. Márii a P. Ježišovi tvoje prosby.
DOSLOV: Odkaz svätej Agnešky.
Krásny a svätý život sv. Agnešky a jej hrdinská smrť určite ťa naplnili obdivom. A prečo aj nie? Veď to, čo vykonalo toto slabé trinásťročné dievča, zasluhuje ozaj obdiv, a to väčší ako si zasluhujú rozličné filmové hviezdy a kráľovné krásy.
Naplnilo ťa to všetko obdivom. Ale zastaviť sa len pri obdivovaní jej života a smrti, bolo by málo.
Musíš urobiť viacej! Musíš aj ty dosiahnuť aspoň niečo z toho, čo vykonala sv. Agneška.
1. Ponajprv musíš sa snažiť byť dieťaťom modlitby. Modlitba je každému človekovi potrebná. Bez modlitby sa nemôže spasiť. „Kto sa modlí, bude spasený; kto sa nemodlí, bude zatratený", hovorí sv. Alfonz Liguori.
Agneška bola dieťaťom modlitby. Buď i ty ním! Deň začínaj modlitbou a modlitbou ho aj ukončievaj! Zvlášť dievčence majú byť dietkami modlitby!
2. Musíš mať rada bohoslužby!
Agneška žila v dobe, keď kresťania nemali náboženskej slobody Keď sa chceli zúčastniť na službách Božích, museli to konať potajomky v katakombách, v studených, podzemných tmavých a vlhkých miestnostiach. A tam chodila i Agneška, hoci bola zo šlachtického rodu.
Aká to výčitka mnohým terajším dievčatám, čo neradi chodievajú na služby Božie. Na zábave vedia vydržať aj celú noc, a v kostole v nedeľu sotva pol hodiny!
3. Miluj naozaj Pána Ježiša!
Agneška od útleho detstva celá sa zasvätila Pánu Ježišovi. Rozhodla sa ostať pannou, aby celkom patrila Pánu Ježišovi, aby bola navždy jeho nevestou, aby jej láska nebola rozdelená. Vedela dobre, že keď má Pána Ježiša, má všetko! Ty z lásky k Pánu Ježišovi zachovávaj aspoň prikázania Božie!
4. Chráň si čistotu svojho srdca!
Čistota srdca, nevinnosť je najväčší poklad, čo človek má. Preto čisté, sväté dievča a čistého, svätého mladíka voláme ANJELOM V ĽUDSKOM TELE.
Pán Ježiš čisté duše takto velebí: „Blahoslavení čistého srdca, lebo uzrú Boha. (Mt 5, 8).
Agneška, podobne ako Panna Mária, veľmi si cenila tento poklad svojej duše. Keď ju miestodržiteľ mesta Symfrónius dal vyzliecť a takú poslať do domu nemravnosti, aby tam bola olúpená o tento vzácny poklad, Pán Ježiš až dvoma zázrakmi jej prišiel na pomoc. Aj v tomto možno veľa vyčítať dievčatám dnešnej doby, ktoré si tak málo cenia tento poklad svojho srdca. Nevinnosť si majú chrániť nielen dievčatá, čo chcú ísť za sestričky, ale aj tie, čo chcú vstúpiť do stavu manželského. Aj ony si musia do stavu manželského priniesť nevinnosť. Nemajú sa jednoducho uspokojiť len tým, že na svatbu budú mať biele šaty, biely závoj, stuhy' a rozmarín, lebo tieto veci sú iba symbolom toho, čo by mali mať. Aj dievčatá budúce mamičky, musia byť čisté! Veď materstvo nie je len biologický proces, ale čosi Božského. Že na svete je toľko nemravnosti, sú na vine najmä dievčatá, že sú povoľné a zbabelé.
5. Nesmieme sa nechať ovplyvniť zlým prostredím, v ktorom žijeme!
Za čias sv. Agnešky svet bol pohanský, také boli aj jeho mravy. Pre kresťana zachovať sa dobrým, stálo mnoho námahy. Všade bolo plno zlých príkladov. Ale kresťania aj v takom prostredí vedeli obstáť. Nielen že sa nenechali strhnúť do bahna nerestí, ale dokonca aj apoštolovali. Svojím príkladom pritiahli aj iných ku Kristovi.
Tak robila aj Agneška a iné zbožné dievčence. A tak máš robiť aj ty ! Preto nevšímaj si zlé príklady1.Vyhýbaj zlej spoločnosti a neroumným hriešnym známostiam. Zapamätaj si dobre, že jestvujú nielen zlodeji, čo okrádajú ľudí o peniaze, zlato a šperky, ale aj takí čo okrádajú iných o nevinnosť. Takí sú zo všetkých zlodejov najhorší, lebo peniaze, zlato a šperky si môže človek časom ešte zadovážiť, ale nevinnosť už nikdy.
O tom bola presvedčená i sv. Agneška a o tom musíš byť presvedčená i ty.
6. Napokon buď hrdinkou viery! I keby si musela pre svoje náboženské presvedčenie znášať posmech a prenasledovanie, ani vtedy sa nesprenever. Pánu Ježišovi!
Aj v takých ťažkých chvíľach nech ti je príkladom sv. Agneška!
Vedz, že krátke sú utrpenia tohto života, ale večné sú radosti neba. Smrťou život neskončí, iba začína, a to život večný. Tento život je len príprava na pravý budúci život. A ten je buď plný večnej radosti, alebo plný večného utrpenia. O večných radostiach sv. Pavol píše: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani na um človekovi neprišlo ,čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. (1 Kor 2, 9).
Ale túto večnú slávu a blaženosť dosiahne iba ten, kto vytrvá v čnostnom živote. Pán Ježiš hovorí: „Kto vytrvá do konca, ten bude spasený. (Mt 10, 22).
Chceš byť skutočne šťastlivá.''
Viem, že určite chceš.
Teda kráčaj po ceste, ktorú ti ukazuje svätá Agneška! Ona (a už čaká pri Pánu Ježišovi a Panne Márii v nebi.
1. Modlitby k sv. Agneške.
2. Piesne ku cti sv. Agnešky (i responsória).
3. Pieseň sv. Agnešky svojmu Ženíchovi. (Napísala sv. Terezka Ježišova.)
4. Oslavné básne:
a Passio S. Agnétis Vírginis Umučenie sv. Agnešky, panny od Aurélia Prudentia. (preklad), b Agnes beátae vírginis — Je slávnosť sv. Agnešky od sv. Ambróza (preklad).
c) Hold dievčat svojej patrónke.
5. Pramene úryvky.
a) Martyrológium Románum.
b) Carmen Damasiánum.
c) Breviárium Románum (čítania z jej sviatku, 21. januára, preklad).
d) Učitelia Cirkvi o sv. Agneške: sv. Ambróz, sv. Hieronym, sv. Augustín, sv. Gregor Veľký a sv. Maximus z Turína.
6. Bibliografia.
7. Príhovor- k dievčatám.
8. Zasvätenie sa dievčaťa Pánu Ježišovi.
Modlime sa: Všemohúci večný Bože, ktorý volievaš slabé tohto sveta, aby zahanbil si všetko silné: udeľ milostivo; aby my, ktorí vykonávame slávnosť blahoslavenej Agnešky, tvojej Panny a Mučenice, u teba po cítili sme jej ochranu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista. Amen.
Modlime Bože, ktorý si podivuhodný vo svojich svätých, prosíme ťa, aby na orodovanie svätej Agnešky, panny a mučenice, premohli sme pokušenia tela, sveta a diabla a s čistým srdcom ti slúžili. Skrze nášho Pána Ježiša Krista. Amen.
Bože, ktorý si dal svätej Agneške silu obetovať kvet svojej mladosti pre čistotu a vieru, daj aj nám milosť, aby sme viedli čistý život a ostali verní vo svojej viere za každých okolností. Amen.
1 S ÚCTOU, LÁSKOU, ÚPRIMNOSŤOU.
1. S úctou, láskou, úprimnosťou,
teba ctíme, Agneška.
Ty si vzorom a patrónkou,
pre kresťanské dievčatá.
Panenský tvoj svätý život,
a smrť tvoja hrdinská,
otvorili ti nebesia,
stánok tvojho Ženícha.
2. Ty si Krista milovala.
ako čistá nevesta.
Vernosť si mu zachovala,
aj za cenu života.
Preto my ta velebíme,
spievame ti s radosťou.
Vypros aj nám nebo krásne,
s jeho slasťou, večnosťou.
3. Buď nám dobrou sprievodkyňou,
do nebeských radostí,
by sme s tebou prekonali,
všetky zemské ťažkosti.
Pri Márii, Ježišovi,
s tebou chcem prebývať,
v tvojej milej prítomnosti,
slávu Božiu požívať.
Slová: A. M. V. Hudba: J. R.
1. Sviatok svätej panny slávime, na utrpenie svätej Agnesy spomíname; bo v trinástom roku svojho veku okúsila smrť, by našla život. Veď ľúbila iba Pôvodcu života. Dieťaťom síce bola vekom, dospelou však bola duchom. Veď ľúbila iba Pôvodcu života.
2. Pravicu a krk môj drahokamy ozdobil a na uši drahé margaréty zavesil. Odel ma zelenoskvejúcimi perlami a na čelo znamenie svoje dal mi. By som iba jeho milovala. A odel na zelenoskvejúcimi perlami.
3. Milujem Krista, do ktorého kráčam stánku. Matkou ktorého bola Panna, Otec ktorého nepoznal ženu, ústa ktorého mi večne pejú: Ktorého keď ľúbim, čistá som, keď sa ho len dotknem čistejšia budem a keď si ho vezmem, pannou ostanem. Prsteňom vernosti ma vyznačil a drahými náhrdelníkmi ma ozdobil. Ktorého, keď ľúbim čistá som, keď sa ho len dotknem, čistejšie budem a keď si ho vezmem, pannou zostanem.
4. Spásy ruchom Pán odel ma a šatom radosti obkľúčil ma. Sta ne vestu korunou ozdobil ma a na uši drahé margaréty zavesil, zelenoskvejúcimi perlami odel ma. Sťa nevestu korunou ozdobil ma.
5. Med a mlieko z úst jeho som pila a krv jeho tvár moju ozdobila. Poklady bez páru mi ukázal, dá mi ich však ver', veď mi ich ponúkal. Veď krv jeho moju tvár ozdobila.
6. Telo jeho môjmu už bližšie je a moju tvár krv jeho ozdobuje. Mat kou ktorého bola Panna, Otec ktorého nepoznal ženu. Anjeli ktoré mu slúžia, tomu som zasnúbená, ktorého slnko a mesiac obdivujú krásu. Matkou ktorého bola Panna, Otec ktorého nepoznal ženu.
7. Anjeli ktorému slúžia, tomu som zasnúbená, ktorého slnko a mesiac obdivujú krásu. Jemu samému vernosť prisľubujem, jemu sa celou zbožnosťou darujem. Pravicu a krk mi drahokamy ozdobil a na uši drahé margaréty zavesil. Jemu samému vernosť prisľubujem, jemu sa celou zbožnosťou darujem.
8. Všemohúci, klaniam sa ti, ctím ťa, bojím sa a požehnávam ťa. Bo skrze svojho Jednorodeného Syna unikla som hrozbám bezbožníctva a hanebnosti diabla nepoškvrneným chodníkom obišla. Vyznávam ťa perami, srdcom po tebe túžim a všetkými jeho schopnosťami. Bo skrze tvojho Jednorodeného Syna unikla som hrozbám bezbožníctva a hanebnosti diabla nepoškvrneným chodníkom obišla.
V.) Na tvojich perách vyliala sa ľúbeznosť.
R.) Preto teba požehnal Boh naveky.
Antifona: Hla, po čom som túžila, vidím už; a v čom som dúfala, mám úž. S tým som spojená v. nebesiach, ktorého žijúc na zemi som celou oddanosťou milovala.
Antifona: Svätá Agnesa stojac uprostred plameňa modlila sa k Pánovi s rozprestretými rukami: Všemohúci, klaniam sa ti, ctím ťa, bojím sa a požehnávam ťa i oslavujem tvoje meno naveky.
1. Kristus je život môj, slasť, v srdca nálade, Snúbenec krásny je. Zmámil ma lásky svit. Už čujem blížiť sa v prekrásnom súlade, sladunkých tónov kmit. ..
2. Sobášny prsteň mi zo zlata na prst dal, drahými kameňmi ozdobil mi môj vlas. Môj závoj panenský ovešal, posýpal hviezdami zlatých krás.
3. Samými perlami okrášlil prsty, hľa. Na krku predrahej retiazky skvie sa blesk. V tomto dni šťastlivo na mojich ušoch plá, rubínov jas a lesk.
4. Kráľovstvo jeho sú nebesá, rajský vzduch, Panna mu Matka je, jej duša slnečná. Otec je Roh veľký, všemocný, čistý duch od večná do večná.
5. Viacej chcem milovať Krista, chcem lásky dosť, až srdce splápolá v jagotné blyskoty Sladučký bozk jeho úst mi dal drahý skvost, panenskej čistoty.
6. Na čele vytlačil mi svoj znak s radosťou, nech žiaden milenec láskou sa nezmára. Srdce mi žije len sladunkou milosťou, mojeho Vladára.
7. Na mňa sa vylieva krv jeho prelestná. Cítim už nebeských rozkoší počiatok, na ústach presvätých chutnám už radostná mlieka a medu tok.
8. A tak ma neľaká mečami ohňa šľah, nič už viac nezbúri pokoj, čo v hrudi mám. Nikdy už nezhasne mi v duši sladký, ach, ohnivej lásky plam ...
1. PASSIO SANCTAE AGNETIS - UMUČENIE SVÄTEJ AGNEŠKY. Napísal Aurelius Prudentius Clemens, kresťanský básnik z IV. storočia. Je to 14. hymna v jeho knihe: PERI STEPHANON — O VEN-COCII. [Patrologia cursus completus —Migne) Preklad z latinského originálu.
2. AGNES REATAE VIRGINIS — JE SLÁVNOSŤ SVÄTEJ AGNEŠKY. ľúto hvmnu pripisujú sv. Ambrózovi, biskupovi. (Patrologia cursusus copletus — Migne). Preklad z latinského originálu
3. HOLD DIEVČAT SVOJEJ PATRÓNKE. Napísal A. M. V.
Poznámka: Pre nedostatok miesta oslavné básne museli vystať.
Die 21. januárii commemorátur Romae pássio Sanctae Agnétls VIrginis, q u a e sub praefécto Urbis Symphrónio fgnibus iniécta, sed lis per cratiónem ejus exstínctls, gládio percússa est. De sa beátus Hierónymuss haeo scribit: „Omnium géntlum lftteris atque linguis, praecí-pue in Eccléssis, Agnétls vita laudáta est, quae et aetáte vlcit et tyránnum, et títulum castitátis martýrlo consecrávlt".
Fama reíert Sanctos dudum retulísse paréntes Agnen cum lúgubres cantus tuba conerepulsset, nutricis grémium súbito liquisse puellam; sponte trucis calcásse minas, rablémque tyránni: úrere rum flammis voluísset nóbile corpus, viribus inménsum parvis superásse timórem, nudáque perfňsum crinem per membra dedísse, ne Dómini templum fácies peritúra vidéret. 0 veneránda mihi, sanctum decus alma pudóris, ut Dámasi précibus fáveas precor, ínclyta Vlrgo.
Prepis z pôvodného náhrobného kameňa.
(Z knihy sv. Ambróza, biskupa: O PANNÁCH)
IV. Čítanie- Dnes slávime narodenie panny pre nebo, snažme sa žiť čisto. Slávime narodenie mučenice, prinášajme žertvy. Oslavujeme narodenie sv. Agnešky; mužovia, buďte naplnení údivom; mladí, nestraťte nádej, vydaté žasnite a slobodné nasledujte jej príklad.
Ale čo už dôstojnejšieho môžem povedať o tej, ktorej už samé meno je plné pochvaly?
Zbožnosťou vynikala nad svoj vek, silou nad svoje prirodzené schopnosti. Zdá sa, že tejto mučenici nie ľudia dali meno, ale Prozretelnosť, ktorá označila, čo bude z nej. Meno panny znamená toľko ako „čistota, cudnosť".
Keď ju pomenujem mučenicou, povedal som o nej dosť. Cenná je pochvala, čo sa nenanucuje, ale ostáva v pamäti. Nikto nie je hodnejší chvály, ako ten koho môžu všetci chváliť. Koľko ľudí toľko kazateľov, ktorí kážu o mučenici, keď o nej rozprávajú.
V. Čítanie: Hovorí sa, že táto panna podstúpila mučenícku smrť. keď mala trinásť rokov. Tým viac je opovrhnutia hodná ukrutnosť, ktorá nešetrila ani útly vek, ale ukazuje sa tu aj veľká sila viery, ktorá i v takom veku vydala svedectvo mečom.
Bolo v jej tele niečo trestuhodného? A keď nebolo, čo by meč mohol potrestať, bola v ňom sila, čo premohla meč.
Táto mučenica je nebojácna aj v ukrutných rukách katov. Táto mučenica je spokojná, hoci ju zvierajú putá ťažkých škrípajúcich reťazí. Dnešný deň odovzdane podložila meču zúrivého vojaka svoje telo.
Nevie ešte, čo je smrť, ale už je pripravená na ňu. Alebo keď ju nasilu ťahali k pohanským oltárom, podávala ruku v ohni Kristovi a v samom ničivom ohni získala víťaznú trofej Pánovu! Dnešný deň jej krk a ruky boli ovinuté železnými obručami. Ale také náramky sa nehodili na tak útle údy.
Hľa, nový spôsob mučenia! Nie je ešte súca, aby bola potrestaná, ale je už zrelá na víťazstvo. Neschopná ešte k zápasu, ale už schopná prijať veniec. Dala príklad v čnostiach, hoci pre jej vek ju pokladali za neschopnú na to.«
VI. Čítanie- Nikdy sa tak neponáhľa vydatá do domu svojho ženícha, ako sa táto panna ponáhľala na popravisko, naplnená radosťou zo svojho víťazstva.
Všetci plakali, ona však neplakala. Mnohí sa čudujú, že sa tak ľahko zriekla života, do hlbín ktorého sa ešte ani neponorila.
Všetci s úžasom pozerajú, že ona už vydáva svedectvo o Bohu, hoci vekom nie je plnoletá.
Koľko sa namáhal kat, aby ju zastrašil, koľko sa jej nalichotil, koľko jej nasľuboval, aby ju získal pre sobáš!
Ale ona povedala: „To uráža Ženícha, že ho necháš čakať na tú, ktorá sa mu zaľúbila. Nech patrím tomu, ktorý si ma prvý získal. Kat, prečo teda váhaš? Nech zahynie telo, ktoré môže byť milované iba očami, po ktorých natúžim."
Vystúpila na popravisko, pomodlila sa a potom položila hlavu na popravný klát.
Bolo vidieť, že kat sa chveje, ako keby jeho viedli na popravu. Bolo možno pozorovať, ako sa mu trasie pravica, ako mu bledne tvár dojatím nad cudzím nebezpečenstvom, zatiaľ čo dievča sa nechveje, hoci ide o jej život.
Jej jediná obeta skrýva v sebe dvojnásobné mučeníctvo: čistoty a viery.
Ostala aj panna, aj dosiahla veniec mučeníctva.
(Z Breviára IV. V. a VI čítanie z 21. januára.)
O sv. Agneške sa pochvalne vyslovili nielen pápež Damaz (336—384) v náhrobnom nápise a kresťanský básnik Prudentius Aurelius Clemens (348—405) vo svojej hymne o jej smrti, ale aj viacerí učitelia Cirkvi a svätí.
1. Čo hovorí o sv. Agneške sv. Ambróz (340—397), čiastočne, sme už videli v čítaniach Breviára. State sú vzaté z knihy: „DE VIRGINI-BÚS — O PANNÁCH" Ale tento svätec rozpráva o sv. Agneške aj V knihe: „DE OFFJCIIS M1NISTRORUM — O POVINNOSTIACH SLUŽOBNÍKOV". Tam c nej píše: „Keď bola v nebezpečenstve prekročiť dve prikázania, čistotu a vieru, čistotu si uchovala a vieru zamenila za nesmrteľnosť", (hlava 51).
Veľmi krásne slová sú o sv. Agneške aj v hymne, ktorú pripisujú jemu: „Agnes beatae Virginis — Je slávnosť sv. Agnešky". Tam sa doslovne hovorí: „Matúra martýrio fuit, matúra nondum nuptils — bola zrela pre mučeníctva, ale nie na uzavretia manželstva". (Patrologia).
2. Sv. Hieronym (331—420) zasa spomína Agnešku v liste k Deme-triade, panne. Tam píše: „Beata martýr Agnes quae et aetáte vicit et lyránnum, et títulum castitátis martýrio consecrávit — Agneška mučenica premohla tyrana a posvätila meno čistoty". (Patrologia).
3. Sv. Augustín (354—430) dvakrát 21. Januára rozprával o čistote sv. Agnešky.
4. Sv. Maximus, biskup z Turína (380—465) ju oslavuje v jednej svojej kázni. Opisuje aj Agneškino mučeníctvo.
5. Sv. Gregor Veľký, pápež (590—604) dvakrát mal homíliu o sv. Agneške (21. januára) v jej bazilike v Ríme. Hovorí o sv. Agneške: „Tormenta despéxit, praemia calcávit... stetit feriénte robustior, judicánte subllmior — Nástrojmi na mučenie opovrhla, dary pošliapala ... silnejšia od kata a dôstojnejšia od sudcu... (Biblotheca Sanctorum I. 384)."
1. ACTA SANCTORUM. Editio novissima curante Joanne Carnandet. Parisiis et Romae apud Victorem Palmé. 1757.
2. MARTYROLOGIUM ROMANUM.
3. BIBLIOTHECA SANCTORUM. Istituto Giovanni XXIII nella Pontificia Universitá Laterana. 1961.
4. EPIGRAMMATA DAMASIANA. A. Ferrua. Cittá del Vaticano. 1942.
5. PATROLOGIA CURSUS COMPLETUS. Migne.
6. LA PICROLA SPOSA Dl GESÚ.
7. ĽAGNELLINA Dl GESÚ. Edizioni Paoline. Tip. Figlie di S. Paolo. Roma 1967.
8. BREVIARIUM ROMANUM.
9. LEGENDY ČILI ČÍTANIE O SVÄTÝCH A VYVOLENÝCH BOŽÍCH. Trnava 1907.
10. NAŠE SVETLA. Exerčiční dům ve Frýdku. 1947.
11. SZENTEK ÉLETE. Antal Schutz. Budapešť 1933.
12. PERI STEPHANON. Prudentius Aurelius Clemens.
13. DIE WUNDER DER KIRCHE DER KATAKOMBEN UND MARTYRER. Stuttgart und Wien 1900.
14. LEXIKÓN FOR THEOLOGIE UND KIRCHE.
15. GUIDA Dl ROMA.
16. S. AGNESE NELLA TRADIZIONE E NELLE LEGENDE. P. Francii i de Cavalieri.
17. NUOVA LUCE SUL CULTO Dl S. AGNESE. Civiltá Cattolica-1939. I. pp. 114—29.
18. LE CATACOMBE E GLI ANT1CHI CIMITERI Dl ROMA. Pasquale Testini. Capelli Editori 1966.
19. IL COMPLESSO MONUMENTALE Dl SANT' AGNESE. Amato Pietro Frutaz. Tip. poliglotta Vat. 1969.
Keď katechéti na hodine náboženstva rozprávali žiakom a žiačkam o posvätení kňazstva a o veľkej dôstojnosti a moci kňaza, dievčatá neraz nadhodili otázku:
„Prečo len chlapci sa môžu stať kňazmi a nie aj my dievčatá? Či pred Bohom sme menej než chlapci? Či nemáme na svete to isté pozvanie k svätosti a dokonalosti? Či nemáme ten istý jediný cieľ dostať sa do neba? Či by sme aj my nevedeli odslúžiť sv. omšu, kázať a vysluhovať sviatosti?"
Ozaj, krásne a milé otázky, plné živej viery. Je v nich krásna túžba po veľkom, vznešenom, svätom, nekonečnom ...
Podobné otázky cez stáročia ozývali sa často. Ozývali sa najmä v minulom storočí, keď nastala vlna po rovnosti medzi mužmi a ženami a keď videli, že u protestantov aj ženy začali zastávať úrad kazateľský. (Nie kňazský, lebo sviatosť kňazstva oni neuznávajú a ani nemajú. Preto nemajú ani sv. omšu!) Ba tieto otázky boli nadhodené aj po druhom; vatikánskom sneme najmä v Severnej Amerike.
Na všetky tieto ozaj veľmi milé a zaujímavé dopyty podľa učenia Cirkvi takto odpovedajú všetci vážni katolícky teológovia:
„Kňazstvo v Cirkvi Kristovej z dôvodov ženskej povahy nie je Pánom Bohom určené pre ženy. Neostáva nič iné než podrobiť sa tejto vôli Božej".
Keď na jednej strane Pán Boh niekomu niečo odopiera, na druhej strane mu to zasa mnohonásobne vynahradzuje. Nedáva teda kňazskú hodnosť ženám, dáva im však ako náhradu telesné a duchovné materstvo.
Telesné materstvo v manželstve a duchovné materstvo v rehoľnom živote.
A týmto spôsobom môžu jedinečne osožiť Cirkvi.
I. Dievčatá, čo sa stávajú v manželstve matkami, dávajú vlasti nových obyvateľov, Cirkvi nových členov a P. Bohu nových ctiteľov.
Kiežby si to uvedomili všetky matky, ba aj dievčatá — budúce matky!
Od ich svätosti, dôstojnosti a dobroty závisí vo veľkej miere svätosť, dôstojnosť a dobrota spoločnosti a Cirkvi.
Veľkí svätcovia mali zbožné, sväté matky. Sv. Augustín mal za mat ku sv. Moniku, sv. František Assiský zbožnú Dominiku, sv. Ľudovít svätú Blanku... Sv. Ján Bosco všetky svoje úspechy pripisoval P. Márii. A úctu k P. Márii mu zasa zaštepila do srdca jeho zbožná matka Margita.
Aj náboženský život kresťana závisí najviac od matky. Zbožné matky majú obyčajne zbožné deti. Hovorím „obyčajne", lebo niekedy svet môže zničiť ich prácu. Matky zasa, čo sú ľahostajné vo viere, majú obyčajne aj také deti.
Ba aj večná spása jednotlivca závisí vo veľkej miere od matky ...
Teda dievčatá aj bez kňazskej. hodnosti môžu jedinečne osožiť Cirkvi. Ak sa stanú z nich dobré, sväté a čisté matky. A na túto cestu Pán Boh volá väčšinu dievčat. Kiežby si boli všetky vedomé svojej veľkosti a dôstojnosti!
II. Ale dievčatá môžu veľmi osožiť Cirkvi i tak, že sa stanú rehoľníčkami, nevestami Kristovými, ako bola sv. Agneška a milióny iných.
Kresťanské dobré, sväté a čisté matky môžu mnoho dobra vykonať pre Cirkev, ale rehoľníčky ešte viacej. Dosvedčujú nám to dejiny.
Niektoré sväté rehoľníčky vykonali pre Cirkev viacej, hoci nemali kňazskej hodnosti, ako mnohí biskupi a kňazi, čo ju mali. Tak na príklad: sv. Scholastika, sv. Klára, sv. Terezia z Avily, sv. Katarína Sienska, sv. Mária Dominika Mazzarellova, sv. Angela Merici, sv. Terezka Ježišova, atď
Áno, dievčatá a ženy, ako rehoľníčky môžu pre Cirkev mnoho vykonať.
1. Niektoré tak, že vychovávajú deti: učia náboženstvo a iné predmety. Učia na učiteľských ústavoch,' gymnáziách, univerzitách ...
2. Iné zasa ošetrujú chorých. I na tomto poli môžu mnoho vykonať. Svojou dobrotou a obetavosťou obmäkčujú duše, získavajú hriešnikov. Mnohým umierajúcim pomôžu prijať sväté sviatosti, aby sväto zakončili svoj život. Často dokážu to, čo by nedokázal ani kňaz. Aj bez kňazskej hodnosti P. Boh im dáva silu hýbať dušami. Mnohí z obrátených hriešnikov budú po celú večnosť povďační sestričkám, ktoré im pomohli vyslobodiť sa z pazúrov diablových.
3.Mnohé dievčatá idú za misionárky do ďalekých krajov a tam vyvíjajú ohromný apoštolát. Vyučujú na školách, učia remeslá, ošetrujú chorých, udeľujú svätý krst, kážu, rozdávajú sv. prijímanie. Teda okrem sv spovede, sv. omše a niektorých sviatostí vykonávajú všetko ako misionári.
4. Cirkvi pomáhajú nielen tie rehoľníčky, čo sú činné, ale aj rehoľníčky, čo sú v reholiach kontenplativnych t. j. rozjímavých. Aj tie svojimi modlitbami a dobrými skutkami priťahujú požehnanie Božie na svet. Sv. Terezka Ježišova nebola misionárkou, a je patrónkou misií, lebo svojimi modlitbami a dobrými skutkami urobila veľa pre mi ste. Obrátenie pohanou je milosť Božia a tú treba vymodliť. Bez Božieho požehnania všetka námaha misionárov by bola márna, ako každá práca roľníka bez slnka a dobrého dažďa.
III. Podmienky, aby niektoré dievča sa mohlo stať rehoľníčkou (sestričkou):
1. Musí byť pokrstená, birmovaná a slobodná.
2. Musí byť dobrých mravov: čistá v rečiach a v skutkoch, trpezlivá, obetavá, pracovitá, láskavá, súcitná ...
3. Musí mať náklonnosť k rehoľnému stavu, t. j. k rehoľnému životu ju musia viest vyššie ideály a nie nejaké hmotné ciele alebo nejaké pozemské túžby, pohnútky ...
4. Musí byť telesne i duševne zdravá, lebo rehoľný život, najmä v reholiach činných si vyžaduje od rehoľníčky veľa duševného a telesného napätia.
5. Musí mať odhodlanú vôľu zachovávať panenský život. Lebo rehoľníčka má celé svoje srdce dať P. Ježišovi. Má byť jeho čistá, svätá a verná nevesta. Preto dievča, čo nemá odhodlanú vôľu zachovávať panenskú čistotu, nech nevstupuje do nijakej rehole. Bola by reholi i Cirkvi ona na hanbu. A svojim pohoršivým životom škodila by duševne mnohým a vystavila by nebezpečenstvu svoju večnú spásu.
6. Niektoré rehole prijímajú za rehoľníčky i čisté a sväté vdovy, ktoré nemajú rodinných záväzkov.
7. Rodičovské povolenie nie je potrebné, ale, keď je, tým lepšie. Veď otcovia a matky by nemali zabraňovať dcéram ísť za rehoľníčky. Tie deti nie sú stratené. Rodičom svojim modlitbami viac budú osožil ako deti, čo ostanú doma.
IV. Kam treba poslať prihlášku?
Prihlášku treba poslať do domu tej rehole, ku ktorej má dievča náklonnosť. Najlepšie je, ked sa žiadateľka dostaví osobne.
U nás sú viaceré ženské rehole.
Z uvedeného vidieť, že dievčatá a ženy i bez kňazskej hodnosti môžu byť veľmi osožné Cirkvi a dušiam. Majú na to tisíce možností.
Niektorí extremní teológovia myslia, že časom Cirkev aj ženám bude udeľovať kňazskú hodnosť, ale táto ich mienka nemá nijaký podklad.
Keby P. Ježiš bol chcel udeliť i ženským osobám kňazskú hodnosť, bol by ju udelil v prvom rade svojej Matke! Nikde nečítame, že by bola P. Mária niekedy slúžila sv. omšu!!!
Dievčatá nech sa neznepokojujú, že nemôžu zastávať kňazský úrad. Aj bez kňazskej hodnosti a moci, ako sme videli, môžu jedinečne osožiť Cirkvi svätej.
P. Boh aj im dáva možnosť konať dobro!
Bože, daj Cirkvi čisté a sväté dievčatá, čisté a sväté rehoľníčky, čisté a sväté matky!
Ježišu, milovník čistoty, daj aby som ťa vždy viac a viac milovala!
Kráľovná panien, oroduj za mňa!
Svätý Jozef, ochrana panien a rodín, oroduj za mňa!
Svätá Agneška a svätá Mária Goretti, patrónky dievčat, orodujte za mňa!
(Vykoná ho pred svätostánkom alebo hneď po sv. prijímaní súkromne každé dievča samo.)
O Ježišu, milovník čistoty, ktorý si skrytý tu vo Sviatosti Oltárnej, ja ........... v tvojej prítomnosti zaumieňujem si, že budem sa vždy chrániť hriechu nečistoty. Preto budem vyhýbať zlej spoločnosti. A aby som to s tvojou pomocou dosiahla, cez rok často pristúpim k svätej spovedi a ešte častejšie k svätému prijímaniu.
Tiež si pred seba beriem, že po príklade svätej Agnešky budem ťa i ja milovať a nedám sa nikomu zviesť na zlú cestu.
Panna Mária a svätý Jozef, ochrancovia čistých duší, orodujte za mňa!
Anjel môj strážca a ty moja patrónka, ktorej meno nosím, orodujte za mňa!
Svätá Agneška a svätá Mária Goretti, hlavné ochraňkyne dievčat, orodujte za mňa !
Venovanie 13
Úvod 5
PRVÝ DIEL: Agneškino narodenie a Jej prvé kroky na ceste čnosti 7
DRUHÝ DIEL: Agneška sa úplne zasväcuje Pánu Ježišovi 21
TRETÍ DIEL: Agneška dosahuje dvojaký veniec slávy: mučeníctva a panenstva 33
DOSLOV: Odkaz svätej Agnešky 57
1. Modlitby k sv. Agneške 62
2. Piesne ku cti sv. Agnešky 63
3. Pieseň sv. Agnešky svojmu Ženíchovi. Napísala sv. Terezka Ježišova 66
4. Oslavné básne 67
5. Pramene (úryvky) 67
a) Martýrológium Románum 67
b) Carmen Damasianum 67
c) Brevifirium Roménum (čítania) 68
d) Učitelia Cirkvi o sv. Agneške 69
6. Bibliografia 71
7. Prihovor k dievčatám 72
8. Zasvätenie sa dievčaťa Pánu Ježišovi 75