A. M.
Základné myšlienky kongreganistického hnutia.
Ústredie Mariánskych kongregácií. Posol „ Trnava 1944
A. M.
Základné myšlienky kongreganistického hnutia
ÚSTREDIE MARIÁNSKYCH KONGREGÁCIÍ, POSOL TRNAVA 1944
7. apríla 1942 pápež Pius XII. vlastnoručne napísal toto: „Cstrednému sekretariátu Mariánskych kongregácií a jednotlivým kongregáciám zo srdca udelujeme Apoštolské požehnanie a tešíme sa, že v našich kongreganistických spomienkach nachádzame veľmi milé pohnútky povďačnosti k Ježišovi a k Jeho nebeskej Matke."
Čo je Mariánska kongregácia, ktorú svätý Otec zo srdca požehnáva a ktorá v jeho duši vyvoláva najmilšie spomienky? Aká je jej podstata, ciel, duch? Aká je jej činnosť, prostriedky a spôsoby žiť svojským životom?
Aké sú konečne jej dejiny a jej časovosť? Na tieto otázky pousilujeme sa dať krátku a jasnú odpoveď v tejto malej príručke. Kongreganistomi a ich vodcom chceme ukázať skutočnú tvár Mariánskej kongregácie v celej jej pôvabnej kráse. Spolu chceme odstrániť mylný pochop a predsudky o kongregácii. Táto brošúrka chce byť ako by zrkadlo, do ktorého kongreganista sa má ustavične pozerať, aby sa skúmal, a pýtať sa, či svojím vnútorným a vonkajším životom vyhovuje ideálu, ktorý sa mu predkladá a ktorému sa navždy zasvätil.
Nečudujme sa, že ideál kongreganistu je veľmi vznešený a že skutočnosť je inakšia; aj Pán Ježiš' nám dal za vzor svojho nebeského Otca; a ktože môže predsa dosiahnuť takú dokonalosť? No taký vysoký ciel môže povzbudzovať ochotných vystupovať vždy vyššie, beztoho, žeby si povedali „dosť" 'r to je to „sufficit", ktoré svätý Augustín odsúdil ako začiatok skazy. Týmto, pravda, nechceme povedať, že na vrchol dokonalosti a svätosti sa máme dostať jedným skokom. Na končiar sa dostaneme len krok za krokom, s únavou, pritom kde-tu klžeme sa a padáme.
Pri sostavení tejto brošúrky, ktorá sa opiera o úradné pravidlá, hojne sme čerpali z rozličných! časopisov MK. V nich sme našli veľmi vhodné poznámky k pravidlám a veľmi isté smernice, podané v jasnej forme a zaistené autoritou najpovolanejších osôb v tejto veci.
ktoré založila Spoločnosť Ježišova a schválila Svätá Stolica. Cieľom tohto sdruženia je vychovať vybrané osoby hocktorého stavu, a zamestnania, aby sal úprimne venovaly vlastnému posväteniu, apoštolátu a obrane svätej Cirkvi pomocou osobitného uctievania Panny Márie.
Prezrime si po čiastkach toto určenie MK. Je to to isté, ktoré sa nachádza v Rímskych štatútoch.
1. Náboženské sdruženie. MK nie je. bratstvo, ktoré podlá 707 kánona Cirkevného zákonníka, je soskupenie na rozširovanie verejného kultu a musí nosiť pri náboženských funkciách rúcho a odznaky. MK má však pri svojich náboženských úkonoch celkom súkromný ráz.
2. MKnie je Pobožná jednota, ktorá podľa Cirkevného zákonníka má vykonávať daktoré skutky pobožnosti a lásky. Úloha MK je oveľa širšia a nemožno povedať, že jej cieľ je iba pestovať úctu ku Panne Márii
3.MK nie je Treťou rehoľou, nevyhnutné sviazanou s niektorou rehoľnou spoločnosťou. Hoci1 ju založila Spoločnosť Ježišova (jezuiti) a najdôstojnejší Páter Generál S. J. z nariadenia Svätej Stolice pripojuje rozličné kongregácie ku Materskej kongregácii v Ríme, robí to iba preto, aby kongregácie maly účasť na odpustkoch a výsadách' Materskej kongregácie a nie preto, ako by Mariánske kongregácie závisely od Generála S. J. Kongregácie založené mimo kostolov a domov S. J. naozaj závisia od najdôstojnejších pánov biskupov, a nie od kostolov a domov S. J.
4. MK nie je stredisko prác so sociálnym cieľom, hoci MK má na mysli aj vypestovanie schopných ľudí napomáhať a viesť práce pre spoločné dobro.
5. MK nie je len sdruženie pre mládež; a ešte menej len pre chovancov ústavov; máme! totižto aj kongregácie kňazov, seminaristov, profesiouistov, vysokoškolákov, gymnazistov, robotníkov, roľníkov, vojakov, dám, žien a dievčat 7,0 všetkých spoločenských tried.
6. MK je teda náboženské sdruženie, ktoré prijíma všetkých šľachetných ľudí, čo sa chcú stať vzornými a horlivými katolíkmi, dávajúc im solídnu výchovu, aby mohli posvätiť seba a druhých, používajúc na dosiahnutie tohto dvojakého cieľa ako hlavný prostriedok úctu Panny Márie, ktorej sa kongreganista celkom osobitne za svätí.
R. 1563. P. Ján Leunis, profesor v Rímskom kolégiu S. J. shromažďoval po škole niekoľko lepších žiakov pred oltárom Panny Márie, aby z nich vychoval dokonalých katolíkov a veľkodušných apoštolov na dobro žiackeho ovzdušia v kolégiu. Skupina sa pomenovala kongregáciou. O rok neskoršie
dala sa pod osobitnú ochranu Panny Márie pod titulom Zvestovania, lebo úcta Máriina mala byť hlavným prostriedkom na to, aby sa im podarilo utvoriť z lepších chovancov výkonnú skupinu s celkom kresťanským charakterom, utvoriť ako "by ohnisko pre celé kolégium. Tí prví mladíci sa naozaj čoskoro vyznačili v pobožnosti, v správaní a v štúdiách. Druhí si ich preto začali vážiť, mali k nim sympatiu a chceli ich nasledovať. Na konci roku bolo ich 73, zo všetkých tried. Lákavý výsledok mal ozvenu aj v iných kolégiách. Tak sa kongregácie veľmi chytro rozširovaly. Spoločnosť Ježišova vliala do nich svojho ducha veľkodušnosti, poslušnosti, horlivosti, dala im jasné normy na dosiahnutie cieľa, lebo pápež Gregor XIII. dovolil najdôstojnejšiemu P. Generálovi S. J. zakladať kongregácie, pripojovať ich ku Prvej kongregácii (Príma primaria) a sostaviť spoločne pravidlá pre všetky kongregácie. R. 1587, tri roky po kanonickom zriadení MK, P. Aquaviva uverejnil úplné pravidlá. Neskôr, r. 1855, P. Beckx ich potvrdil, a r. 1910 P. Wernz ich zmodernizoval. Spoločnosť Ježišova založila a rozšírila MK, pokladajúc ich za veľký dar boží na doplnenie a zachovanie výchovy toľkých žiakov v svojich kolégiách. Neskôr sa Mariánske kongregácie stály výborným prostriedkom pokračovať v reforme, ktorú začaly v dušiach ľudí duchovné cvičenia. MK stále rástly a rozšírily sa po celom svete, aj pri farnostiach a rozličných ústavoch, takže dnes je kongregácií viac ako 68 tisíc. Jezuiti ich vždy a všade rozširovali. Preto mohol právom povedať Pius XI. 31. marca 1930: „MK majú hniezdo a ochranu v Spoločnosti Ježišove]'."
Prvú Mariánsku kongregáciu kanonicky schválil pápež Gregor XIII. 5. dec. 1584 bulou „Omni-potentis Dei", ktorá jej povolila meno Primaria. Od tejto „Primarie" malý závisieť ako údy od hlavy, všetky už založené kongregácie ako i tie, čo sa v budúcnosti založia, aby získaly udelené odpustky. Bolo to dvadsať rokov po založení prvej kongregácie. Keď Primariu, hoci zostáva jedna, rozdelili na rozličné vetvy, začala sa volať Prima Primaria.
Toto meno si zachovala dodnes. R. 1748 pápež Benedikt XIV. vydal zlatú bulu „Gloriosae Dominae", ktorou potvrdil kongregácie, obsypal ich veľkými chválami a obohatil novými odpustkami a výsadami. R. 1751 ten istý pápež v breve „Quo tibi" dovolil, aby sa založily aj ženské kongregácie s tými istými výsadami. Lev XIII. v breve „Dolemus inter" r. 1886 a inými reskriptami znova potvrdil a rozšíril dovolenia, ktoré už dali jeho predchodcovia.
MK je pravou školou kresťanskej výchovy, v ktorej sa členovia cvičia vo svätosti a horlivosti. Pius, XI. definoval MK ako „vynikajúcu školu Matky Božej, riadenú podlá múdrych zákonov a svätých tradícií". (V liste Mons. Waitzovi, z príležitosti sjazdu prézesov Mariánskych kongregácií — bolo ich vyše 200 — v Innsbrucku r. 1927.)
Ako škola MK nemieni prijímať iba žiakov už celkom vychovaných, ale ako škola dokonalosti chce vyberaných ľudí, ktorí chcú dosiahnuť väčšiu svätosť a apoštolskú horlivosť ako obyčajní katolíci. Už od svojho počiatku MK vyberala si lepších, cennejších, všímajúc si väčšmi akosti ako počtu; lebo od osobnej ceny údov najviac závisí život kongregácie a dobrý vplyv, ktorý môže vykonávať. Vybraná skupina je vždy kvasom, čo prerába celú masu. Avšak každá grupa MK nemá celkom rovnakú výchovu. Výchova, pravdaže, musí byť rozličná, podľa povolania a veku členov, a predsa má mať ten istý cieľ.
je posvätenie vo svojom stave. Toto je podstatný, cieľ, jasne vyjadrený v prvom pravidle MK. Podľa tohto majú byť v kongregácii len tí, čo túžia po vlastnej dokonalosti, t. j. chcú sa stať horlivými katolíkmi v súkromnom a verejnom živote. A naozaj, mnoho je takých kongreganistov, ktorí v rodine a v rozličnom zamestnaní boli vzormi čnosti a hrdinami svätosti.
Posvätenie vo vlastnom stave nevylučuje, ba ešte veľmi často najzodpovednejšie pripravuje svojich členov i na dokonalejší stav. Chce ich pripraviť, aby veľkodušne prijali božie volanie. Koľko kňazov, rehoľníkov, misionárov vyšlo z MK !V posledných ' 10 rokoch napríklad kongregácií dalo 3110 povolaní.
je apoštolát a obrana svätej Cirkvi. Aj tento ciel je podstatný, podľa prvého pravidla, ktoré žiada, aby údovia boli horlivými nielen vnútorne, ale aby aj na vonok robili skutky horlivosti a lásky, a aby boli smelými vojakmi svätej Cirkvi.
MK teda vychováva svojich členov:
1. k apoštolátu na každom poli, podľa možností každej kongregácie.
2. k obrane Cirkvi proti nepriateľom, ktorí napádajú jej zásady, práva, ducha a práce. Aj tento druhý cieľ v porovnaní s vnútorným životom je rovnako podstatný. Bez apoštolskej horlivosti nebola by MK takou, akou ju založili, akou ju chcú mať pravidlá a akou ju predstavujú jej dejiny.
je vrúcna úcta Panny Márie. „Ad Jesum per Máriám" je naozaj heslom MK, ktorá v každom členovi chce vypestovať Krista a priniesť ho dušiam. Ona sa zrodila pod ochranou Panny Márie, mala hneď od začiatku jej meno, pestovala jej úctu, nasledovala ju osobitnými titulmi, ako hlavnú ochrankyňu každej kongregácie. Preto Benedikt XIV. mohol povedať, že MK mieri ku vysokým štítom kresťanskej dokonalosti skoro pod osobným vedením Matky Božej. Toto je teda MK, skutočné žriedlo pobožnosti, ktoré sa vylieva v dielach apoštolskej horlivosti.
Ideál! Toto slovo je na perách a v snahách všetkých, lebo každý ho pokladá za skvelý cieľ, a keď ho dosiahne, má istotu, že bude šťastlivý.
MK predstavuje ideál, ktorý svojou krásou môže rozohniť veľkodušnú dušu. Ideál, čo svojou silou môže pretvoriť i dieťa. Ideál, ktorý je obrazom nie toho, čím kongreganista je, ale čím musí, môže a chce byť. Tento ideál úprimne a jasne vyjadrujú pravidlá kongregácie: dokonalý katolík. Dokonalý, dokonalosť nepripúšťa medzery, nedostatky a neistotu. Kresťan v celom smysle slova: teda svätý apoštol, vojak Kristov a Máriin ctiteľ. Takýto ideál je vysoký, ale nie je nad sily. Nik nemôže o ňom povedať, že je pripekný, že nie je preňho. MK robí ho prístupným a familiárnym každému stavu a veku. V nej sa môže každý postaviť zaň s dôverou, že ho dosiahne.
Stačí, aby kongreganista svoj ideál chcel:
1. prehĺbiť v každom smere, aby uvažoval o potrebe a kráse tohto plameňa, ktorý svieti a zohrieva, dáva život a jasnú radosť;
2. milovať rozhodnutou vôľou, ktorej sa hnusí skúpy rámec len toho najpotrebnejšieho ku spaseniu, ale ktorá sa rada povznesie nad obyčajnú strednú čnosť; ktorá sa nebojí veľkodušnej a stálej námahy vykonať čosi veľkého v živote; ktorá smelo pozrie do očú každej ťažkosti a veselo prináša obetu;
3. konečne prosiť ponížene od Toho, ktorý vyslyšal modlitbu slabých, a urobil ich silnými a horlivými, z vlažných ich spravil horlivých a dobrých — premenil ich na hrdinov. Takýto je trojaký prostriedok spraviť z ideálu prežívanú skutočnosť. Keď chce kongreganista uskutočniť tento cieľ, nech sa teda dá do práce, nech pozerá pritom na rozličné vzory kongreganistov, ktorých Cirkev postavila na oltár. Medzi nimi vyniká svätý Ján Berchmans. Jeho život môže byť programom nielen pre mladíkov, ale pre všetkých. Tohto veľmi mladého kongreganistu v Malines zachytil vznešený ideál kongregácie a skôr ako začal robiť, pýtal sa: „Čo je dokonalejšie?" Horel láskou k Márii, od prvého dňa až do smrti každé ráno verne opakoval zasvätenie sa. Oduševnený za kongregáciu stal sa takým jej apoštolom a rozširovateľom, že sa s nikým nepriatelil, kto by sa skôr nezapísal do kongregácie. A dosiahol mužský ideál kresťanskej čnosti: bol svätým, apoštolskou dušou, Kristovým vojakom a Máriiným ctiteľom. Ustavične si opakoval: „Ak sa nestanem svätým za mladi, nestanem sa ním nikdy." Taký je program každého kongreganistu, ktorý chce dosiahnuť ideál.
Tohto slova sa ľudia istotne boja. Niektorým sa zdá, že stať sa svätým nesrovnáva sa s povinnosťami a podmienkami ich laického života vo svete. Preto svätosť sa im zdá opovážlivým namýšľaním alebo ešte lepšie — utópiou. Druhí zas pokladajú za číre slová predložiť mladíkom, chlapcom, ženám taký vysoký ciel, slová, ktorým nezodpovedá nijaká, skutočnosť v praxi, iba ak nejaká zriedkavá vyvolená duša. Takto myslieť — to je naozaj predpojatosť, ktorá sa zakladá na omyle.
Je to naozaj predpojatosť, keď sa dakto nazdáva, že dokonalosť nie je pre laikov, aspoň nie pre všetkých.
a) Pius XI., v encyklike k 300. výročiu svätého Františka Sal. 26. januára 1923 hovorí: „Každý má povinnosť snažiť sa ku svätosti svojho stavu. Svätosť nie je výsadou len daktorých a druhým by bola neprístupnou, ale je spoločným cieľom a povinnosťou všetkých. Všetky duše pomocou milosti božej môžu si nadobudnúť čnosť... Svätosť sa dokonale dá spojiť so všetkými povinnosťami a povolaniami na svete..."
b) Sv. František Sal. tiež píše: ) Je omylom, ba kacírstvom chcieť odohnať nábožný život (t. j. túžbu po dokonalosti) od vojakov, robotníkov, vladárov a manželov. Pravda, oni nemôžu, žiť životom čisto kontemplatívnym, mníšskym a rehoľným. Lenže okrem týchto spôsobov dokonalosti sú ešte i mnohé iné, celkom spôsobné na to, aby aj ľudia vo svete žijúci mohli sa stať dokonalými."
c) Evanjelium vyzýva všetkých, aby sa usilovali o vyšší, čnostnejší život: „Buďte dokonalí", hovorí Ježiš, „ako váš Otec nebeský je dokonalý"' a v 8. blahoslavenstvách všetkým oznamuje „mag-nam chartam" novej čnosti.
d) Dejiny Cirkvi nám ukazujú, ako naozaj vždy a v každom stave veľmi mnohí pestovali kresťanskú dokonalosť, to jest svätosť vo vlastnom stave.
Ak je cieľom všetkých katolíkov byť svätým okoľko viac musí byť svätosť cieľom tých, čo sa, k tomu osobitne zaviazali, keď vstúpili do MK. O tomto záväzku máme jasné doklady v pápežských dokumentoch, v pravidlách a v dejinách MK.
1. Pápežské dokumenty. Benedikt XIV; v „Zlatej bule" hovorí, že MK smeruje ku vysokým štítom kresťanskej dokonalosti; je sdružením solídnej nábožnosti, pomocou ktorej sa zväčšuje kresťanská čnosť.
Lev XIII. definuje MK: „Slávna škola kresťanskej pobožnosti a istá záchrana nevinnosti mládeže." (Breve: „Nihil adeo" 1886.)
Pius X. pokladá kongreganistov za „elitu pravých kresťanov, horlivých a hotových na hocakú obetu" (7. sept. 1904 ku Sjazdu MK.) —
Pius XI. napísal 2. aug. 1927 biskupovi Waitzovi: „Nadprirodzený duch, ktorý preniká a oživuje MK, dáva mladíkom solídnu pobožnosť a silný charakter, ktorým sa stanú vo svojom čase vzormi skvelej čnosti."
2 Pravidlá. Prvé pravidlo jasne hovorí, že „kongreganisti majú povinnosť úprimne sa starať o vlastné posvätenie každý vo svojom stave", a 33. pravidlo dodáva, že „dobrý kongreganista hlavne musí byť príkladným kresťanom".
3. Dejiny starých a nových kongregácií svedčia, že ich cieľom a pravým duchom vždy bolo: povzniesť kongreganistov k vyššiemu stupňu kresťanského života ako je priemer dobrých veriacich Naozaj, všetky MK môžu podať dlhý soznam dokonalých vzorov, a niektoré sa honosia svätými a blahoslavenými kongreganistami (je ich 83); preto právom MK sa volá: „škola kresťanskej dokonalosti, škola svätosti."
Predsudok, že nie sme povolaní byť svätými vo svojom stave, má v sebe omyl; myslíme si totiž, že svätosť je akousi toľme vznešenou a takou, ťažkou vecou, že ju môžu dosiahnuť len máloktorí.
Svätosť je dvojaká: mimoriadna, ktorú majú len hrdinovia, povolaní byť výnimočnými vzormi v každej čnosti; riadna, ktorú s pomocou božou a vytrvalou vôľou môžu dosiahnuť všetci. Táto riadna svätosť učí ako spĺňať dokonale po kresťansky povinnosti svojho stavu, povinnosti rodinné, sociálne, povinnosti svojho (zamestnania, povzbudzuj cvičiť sa v potrebných čnostiach, aby sme uprostred sveta prakticky žili podľa Evanjelia. To je svätosť, ktorú možno vysloviť v programe: žiť v Bohu, žiť v Kristovi.
1. Žiť v Bohu: to jest mať vnútorný život, popri všetkej vonkajšej činnosti. Pán Ježiš povedal, že Otec nebeský žiada od každého úctu „v duchu a v pravde".
a) Ž i ť v Bo h u, ť. j. v posväcujúcej milosti, lebo niet nič lepšieho na svete, ako byť v priateľstve božom, nenávidiac hriech; žiť životom viery, stavajúc sa proti holému naturalizmu, ktorý sa na všetko díva len s hľadiska ľudského a zemského; žiť životom úprimnej nábožnosti, bez formalizmu, ktorý sožiera náboženstvo; žiť v shode s vôľou božou, tak, že máme vždy pred očami ako základné pravidlo, že nie sme na svete len pre seba, ale len na to, aby sme robili iba to, čo Bol chce, ako chce, pretože to on chce; žiť životom čistým, ktorý je ovocím boja, sebaobetovania, zriekania a modlitby; žiť životom, v ktorom je súhlas* medzi kresťanskými zásadami a skutkami, medzi vierou a morálkou.
b) Žiť s Bohom pomocou sviatostí a modlitby, takže sa radi a často shovárame s Bohom a všetko úfame od neho.
c) Žiť pre Boha, s dobrým úmyslom pri skutkoch, takže hľadíme iba na to, ako sa Bohu páčiť, a vyhýbame každej myšlienke a citu, ktoré sa protivia láske a spravodlivosti.
2. Žiť v Kristovi, nasledujeme ho v živote sebapremáhaním a bojom.
a) Život podľa Krista: Ježiš je vzor všetkých čností, potrebných k dokonalému plneniu našich povinností. On povedal: „Dal som vám príklad, aby ste i vy robili tak ako ja." Treba len skúmať jeho život a vo všetkých okolnostiach nášho života treba ísť za jeho príkladom, ktorým nás učí odtrhovať sa od zemských bohatství, učí nás čistotu, poníženosť, poslušnosť ku zákonitej vrchnosti, učí nás neúnavnú horlivosť.
b) Život sebapremáhania: Ježiš žiada od svojich nasledovatel'ov sebazaprenie, víťazstvo nad každou sebeckosťou, nad náruživosťami, nad smyslami, žiada veľkého ducha obetavosti; z toho všetkého $a má zrodiť silný charakter, schopný plniť povinnosti stoj čo stoj, niesť svoj kríž, nech by bol akýkoľvek.
c) Život plný boja: boja so svetom, s jeho zásadami, smýšľaním a skutkami. Len takýto život, podľa božského Učiteľa nás privedie do jeho kráľovstva. i
Taká krásna svätosť vyžaduje sa od každého, kongreganistu. Iste je to ťažké, ale nie nemožné. Ježiš opakuje: „Ak chceš naozaj, aj ja ti budem pomáhať." MK dodáva: „A ja ti dám veľmi účinné prostriedky na dosiahnutie tvojho posvätenia
Aké sú to prostriedky? Tie, ktoré sv. Cirkev dáva všetkým svojim dietkam. MK nepodáva akúsi celkom osobitnú askézu, osobitnú duchovnosť s mimoriadnymi pobožnosťami, s novým spôsobom cvičenia sa v čnostiach; a predsa dáva svojské užívanie obyčajných prostriedkov, tým, že ich múdre roztriedi, dá im presný cieľ — dokonalosť jednotlivých kongreganistov, a celá organizácia veľmi účinnú pečať, to jesť zasvätenie sa Panne Márii.
Hoci všetci kongreganisti sa musia úprimne starať o vlastné posvätenie, predsa majú mať pritom pred očima toto:
1. Nie všetci sú povolaní na rovnaký stupeň dokonalosti, lebo ten závisí od miery božej milosti, ktorú Boh dáva každému, a od akosti kongreganistov. Stačí, keď sa každý usiluje, ako len môže, vyhovieť božiemu volaniu tým, že nenávidí každú duchovnú nízkosť a prostrednosť.
2. Nemožno si nárokoval — popri všetkom najlepšom výbere — aby noví kongreganisti hneď prevýšili v duchovnom živote svojich spoločníkov a vrstovníkov; stačí, keď majú dobrú vôľu a úprimnú túžbu povzniesť sa k ideálu vlastného posvätenia vo svojom stave a dajú sa poslušne riadiť a vychovávať v kongregácii.
Toto nie je ťažké práve dnes, keď mládež prejavuje toľké oduševnenie na každom poli za to, čo je veľké a smelé. Dôkazom toho sú rozličné kultúrne a športové spolky; Katolícka akcia na poli apoštolátu; Konferencie svätého Vincenta na poli charity. O tom svedčia životopisy mladíkov a dievčat, toľkých profesionistov a skromných robotníkov, ktorí vedeli dosiahnuť kresťanskú dokonalosť uprostred sveta. Ktosi povedal, že kríza sveta je kríza svätých, že Boh potrebuje svätých. Nuž práve mladé duše odpovedaly s veľkým oduševnením božiemu volaniu. Preto sa teda netreba čudovať, že MK vyzdvihuje ideál posvätenia a usiluje sa vychovať vyberané skupiny, čo by sa zorganizovaly a pod znakom Máriiným vzájomne si pomáhaly k dosiahnutiu vysokého cieľa.
čiže pomáhať druhým, aby sa posväcovali a spasili, je povinnosťou, nevyhnutnosťou a právom každého kongreganistu.
A. Povinnosť. Vyžaduje ju sám pochop kresťana a ešte oveľa viac to vyžaduje kresťanská dokonalosť. Podľa učenia svätého Písma nestačí klaňať sa Bohu „v duchu a v pravde", ale treba sa stať rozširovateľom jeho kráľovstva na zemi; kto je synom svetla, ten ho musí rozširovať aj medzi druhými.
Vyžaduje to ďalej aj povaha MK, lebo jej cieľom je dať svojim členom plnosť kresťanského duchovného života, ktorý, ak má byť skutočným životom, musí sa rozliať a rozšíriť aj navonok skutkami horlivosti.
Pravidlá MK chcú, aby MK bola školou apoštolátu, vyhňou činnosti, semeniskom činných duší podľa pôvodného programu: Posvätiť seba na posvätenie druhých.
Dejiny MK svedčia o apoštolskej činnosti MK. Činný život najlepších MK zračí sa vo veľkej horlivosti dobre robiť na každom poli, a čím intenzívnejší je ich duchovný život, tým rozsiahlejšia je aj ich horlivosť.
B. Potreba. Kongregácia chce vychovať silné kresťanské charaktery a vie, že apoštolát je veľmi účinný prostriedok v cvičení prinášať obety, preukazovať veľkodušnosť, otvorenosť a lásku; toto všetko sú nevyhnutné prvky charakteru.
Cirkev svätá žiada spolupracovníkov v svojom božskom poslaní, spolupracovníkov každého veku a z každej spoločenskej triedy. MK už od svojho počiatku ponúkala svoju skromnú pomoc, preto dnes tým väčšmi cíti potrebu spolupracovať v apoštoláte Cirkvi.
Veľkodušní mladíci s oduševnením vyhľadávajú pole horlivosti, lebo v činnosti vidia radosť a smysel svojho života.
C. Právo. Keď pápeži potvrdili ducha a pravidlá MK, dali jej právo apoštolovať v Cirkvi. Pius XI. v liste Mons. Waitzovi napísal: „M K nepestujú len vnútornú a osobnú nábožnosť, ale konajú aj skutky apoštolskej horlivosti, ktoré vždy boly prirodzenými a vlastnými kvetmi tejto mystickej Máriinej záhrady." A pápež Pius XII. tvrdil, že „okrem KA (Katolíckej akcie) sú aj iné sdruženia, tiež závislé od cirkevnej autority, z ktorých niektoré môžu sa celkom dobre nazvať spolupracovníkmi hierarchického apoštolátu, lebo majú apoštolský ciel a zriadenie. Jedny i druhé nebudú si prekážať v práci, ktorej sa venujú podlá svojich stanov, schválených cirkevnou autoritou."
Z tohto všetkého je jasné, že:
1. MK bez ducha a apoštolskej aktivity nie je pravou kongregáciou, ale jednoduchým, pobožným sdružením, lebo by nevyhovovala svojmu ozajstnému a pôvodnému cieľu.
2.Apoštolát v kongregácii nie je a-kýmsi prídavkom, čo by ju iba doplňoval, alebo pobočným poslaním pre vyberaný sbor a ešte menej krátením času alebo skutkom rozdráždenej citlivosti, plného osobného podnikania a nestálosti,
3. je podstatným prvkom života a prirodzeným vyžiarovaním vnútorného ohňa lásky k Bohu.
MK vzbudzuje a rozvíja vo svojich členoch apoštolského ducha a prakticky ich pripravuje k činom.
1. Apoštolský duch je horúca túžba pracovať na slávu božiu. MK poukazuje na povinnosť a zodpovednosť všetkých kresťanov, no najmä kongreganistov spolupracovať na tom, aby v dušiach zavládlo kráľovstvo božie; kongreganisti majú poznať s jednej strany záhubu toľkých duší, vykúpených Kristovou Krvou, a s druhej stránky majú poznať obrovské božie dobrodenie u tých, čo môžu žiť naozaj po kresťansky.
2. Apoštolská výchova. MK vychováva svojich členov k výkonnému apoštolátu, učí ich držať sa veľkej zásady evanjelia: zabúdať na seba, venovať sa iným, cvičí ich v rozličných prácach horlivosti; lebo ako „fabricando fit faber" (cvik robí majstra), tak apoštolská práca vytvára apoštolov.
a) MK podľa možnosti, má svoje diela, rozličné podľa miest, okolností a osôb.
b) Pomáha, ako kongregácia, druhým pri práci (napr. pp. farárom), ak jej to dovolia; ba v určitých okolnostiach radšej pomáha, než začína prácu od seba.
c) MK povzbudzuje kongreganistov o-sobue sa zúčastňovať vo farských prácach, v KA (v Katolíckej akcii) a v akejkoľvek inej činnosti na slávu božiu a dobro duší, ponechávajúc jednotlivcom iniciatívu, lebo čím väčšmi sa cíti duch zodpovednosti, tým väčšmi rastie duch a snaha horlivosti.
d) M K konečne prízvukuje, aby sa všetci cvičili v apoštoláte modlitby a dobrého príkladu, takže sa kongreganista usiluje byť prvým medzi prvými vo všetkom, a v každom prostredí, lebo toto je najúčinnejší spôsob apoštolátu.
Ľahko je povedať, že kongreganista musí byť apoštolom, ale ťažko je povedať ako. Dnes je toľko prác, ktoré sa rozvíjajú na poli apoštolátu, takže nevidíme jasne, aké miesto má zaujať MK medzi toľkými zástupmi dobrovoľných robotníkov v službe veľkého Pána.
Aby sme bezpečne pokračovali, musíme sa pridŕžať niektorých zásad:
1. Nejestvuje jedna všeobecná kongregácia, ale sú miestne kongregácie; preto teda budú rozličné formy apoštolátu podľa toho, či MK sa skladá z mladíkov, z mužov, z pani, z dievčat či zo študentov alebo z robotníkov.
2. Pravidlá a zvyk nepredpisujú nijaké určité práce; to závisí od počtu, času, prostriedkov, okolností a potrieb každej kongregácie.
3. Sú však aj niektoré zlaté pravidlá pre výber prác:
a) čím istejšie smeruje nejaká práca na slávu božiu, tým väčšmi si zasluhuje, aby sme jej dali prednosť pred inou.
b) čím ťažšia je nejaká práca a čím väčšmi ju iní zanedbávajú, s tým väčším oduševnením treba sa jej podujať;
c) čím väčšmi cíti nejaký kongreganista, že nadišla hodina tmy a diabolskej činnosti, tým veľkodušnejším a činnejším nech sa ukáže, aby urýchlil hodinu božiu.
Dobrý kongreganista, hodný svojho zasvätenia Márii, Kráľovnej Apoštolov, má blčať apoštolským ohňom; nech pamätá, že jemu povedal svätý' Ignác: „Choďte a zapáľte svet!"; má sa stať ako by elektrickou centrálou, ktorá rozdeľuje svetlo a silu. Preto mu nemôže byť ľahostajné, keď ide o blúdiacich, trpiacich, slovom o duše, ktorým sa v nebi celkom venuje jeho Matka Mária a ktorých nepriatelia chcú zničiť. V istej klasickej tragédii volá rímsky hrdina: „Rím je tam, kde som ja!" Tak isto môže povedať aj kongreganista:, „Ja nosím so sebou celú kongregáciu, jej apoštolát je mojím."
Nedbalí kongreganisti, ktorí necítia príťažlivosti konať dobro, ktorí nechcú prinášať obety na rozširovanie kráľovstva Kristovho v dušiach, sú kongreganistami len podľa mena, mŕtvou ťarchou a neužitočným príväzkom. Pravý kongreganista je dobyvateľom, horiacim a svietiacim plameňom, apoštolskou dušou.
„Dobrý vojak Ježiša Krista" toto je kresťan; „Bojuj a pracuj", vraví mu svätý Pavol; bojuj za vieru, rozširuj ju po svete a buď hotový znášať všetky únavy tvrdého boja.
„Miles Chrisii Maria duce". (Vojak Kristov pod Máriiným vodcovstvom), toto je kongreganista; „obhajuj Cirkev Ježiša Krista proti útokom bezbožníkov'', opakuje mu prvé pravidlo: pod vedením Máriiným buď bojujúcim apoštolom, vojakom za katolícku vec na svete. Je to krásna úloha, ktorú prví kongreganisti už od začiatku mali pred očima, najmä v krajinách, v ktorých sa šíril protestantizmus.
Možno povedať, že MK sa narodila s bojovným duchom v čase protireformácie, keď najlepšie katolícke sily sa spajaly na obranu svätej Cirkvi. Svojim členom vštepovala lásku k starej viere a povzbudzovala ich stavať sa proti bludárom v dišputách; MK všade vyhľadávala odpadlíkov, obracala ich a pomáhala im. Tak pracovali prví kongreganisti v Ríme, v Kôlne nad Rýnom, v Paríži. Ako MK vyškolila prvých kongreganistov na dobrých Kristových vojakov, tak ich školí aj teraz; i dnes mnohí kongreganisti stali sa obhájcami Cirkvi, ba i mučeníkmi za vieru. Dôkazom toho sú slová pápeža Pia XI. biskupovi Waitzovi r. 1927:
„Hodno si pripomenúť, že 3. januára t. r. v meste Leon (Mexiko) padli ako obety prenasledovania štyria mladíci, patriaci do MK, ktorí volali: Nech žije Kristus Kráľ! Títo mučeníci za vieru v Mariánskej kongregácii, v najúčinnejšej škole Matky Božej, naučili sa milovať čnosť a Cirkev svätú. Tam si načerpali hrdinskej sily k najväčšej obete za Ježiša." A pri druhej príležitosti ten istý pápež povedal: „Dobre vieme, že M K sa veEmi zaslúžila o katolícku vec."
Každý kongreganista má si opakovať: Som vojakom Kristovým a Cirkvi; nie však vojakom prvého, alebo 16. storočia, ale 20. storočia. Ako vtedy vojaci Kristovi museli ísť do zbrane a bojovať proti pohanom, proti rozličným východným sektám, proti novotárom, tak dnes musíme bojovať proti terajším nepriateľom Kristovým a Cirkvi. Musíme ich poznať a proti novým nepriateľom postaviť nové zbrane.
MK pri vychovávaní Kristovho vojaka našich čias
1. Poukazuje na terajších nepriateľov: na ateizmus, naturalizmus, komunizmus, laicizmus na poli kultúrnom, zbožňovanie štátu atď.; oblečených nielen do pseudovedeckého rúcha (rúcha falošnej vedy), ale i ovenčených pseudomystickou svätožiarou.
2. Podáva novú zbraň: pevné katechetické vyučovanie, hlboké náboženské presvedčenie, ktoré odstraňuje predsudky, lúšti pochybnosti, dáva pochopiť krásu a pravdu náboženstva, dáva jasné vedúce zásady pre kresťanský individuálny, rodinný, profesionálny život, udáva spôsoby katolíckeho prerobenia svojho prostredia, dostať sa od jednotlivca k jednotlivcovi osobným apoštolátom; dáva príklady dokonalého súhlasu viery so životom pri každej príležitosti.
3. Podľa stanov, svojich dejín a výzvy Cirkvi MK chce, aby jej členovia boli tými, čo vysoko nesú zástavu katolíckej pravdy, ozajstným zriadeným šíkom („acies ordinata") vyberaným vojskom, otuženými vojakmi Kristovými, pripravenými bojovať nové boje, niesť svetlo evanjelia do každého poľa, s odhodlanou vôľou odraziť nepriateľa, s dobyvačným duchom, aj za cenu veľkých obetí, až do hrdinstva.
Koľkí modlári, rozčarovaní pádom svojich falošných svetonázorov, a teraz bez cieľa túžia po pravde a očakávajú od svojich spoločníkov či už v škole, či v úrade, či v akejkoľvek práci, že im dajú troška svetla, o ktorom vravia, že ho majú. Bolo by hriechom neposvietiť tomu, kto chce vyjsť z tmy na svetlo božie, a skrývať svoju lampu pod mericou. Ak je kongreganista vojak Kristov, má používať jeho zbraň, musí byť — ako vraví svätý Pavol — zbraňou svetla, zbraňou, ktorá nezabíja, ale dáva život; zbraňou, ktorá nezarmucuje, ale potešuje. Hľa, takto sa prakticky žije podľa prvého pravidla: brániť Cirkev proti útokom nepriateľov. Kto sa necíti hotovým na takýto zápas, od ktorého závisí spása toľkých duší, nezaslúži si nosiť meno kongreganistu.
Teraz vo väčšine krajín je veľmi ťažké, aby MK mohla pôsobiť ako staroveký šík, a v pevnom poriadku rozvinúť všetky svoje spôsobnosti. Kedysi to mohla, a to i spravila, takže v časoch katolíckej protireformácie MK boly rozostavené všade a tvorily pevnosti proti odpadlíctvu, vychovávaly vyberané skupiny a tak sa zapojovaly do snáh náboženského obnovenia.
Dnes sú iné okolnosti a spoločná činnosť kongregácie vo všeobecnosti sa ponecháva osobnej činnosti jednotlivcov. Ku osobnej práci vedie kongreganistu láska k Cirkvi a viera v Cirkev.
1. MK poučuje ako živiť túto lásku:
a) prispôsobením svojej viery a života ku viere a zvykom Cirkvi;
b) chválením toho, čo Cirkev schvaľuje, odsudzujúc, čo ona odsudzuje; pri každej príležitosti mať to isté cítenie ako Cirkev, podľa múdrych( pravidiel, ktoré napísal svätý Ignác v Duchovných cvičeniach, aby sme cítili s Cirkvou;
c) vychovať v sebe naozaj katolíckeho ducha, ktorý uteká od všetkej neobyčajnosti vo vonkajšku, v pobožnosti a v prácach.
2. MK učí prejavovať túto lásku:
a) verejným vyznaním verného a poslušného dieťaťa Cirkvi v súkromnom a verejnom živote, bez strachu a ľudského ohľadu;
b) s ochotou dať sa do služby cirkevnej hierarchie pre všetky práce apoštolátu, podľa želania svätého Otca;
c) synovským oddaním a neochvejným pritúlením ku vznešenej osobe rímskeho pápeža. V ňom uctieva a miluje Krista na zemi, najvyššieho učiteľa, otca a pastiera; jeho radosti a žalosti prežíva ako svoje a pokladá si za česť a povinnosť sledovať na každom poli jeho program, smernicq a túžby.
3. A potom, veď celé dejiny MK sú ozvenou božských slov: „brány pekelné ju nepremôžu"; dejiny MK nás utvrdzujú v neochvejnej viere, že Cirkev istotne zvíťazí proti všetkým svojim nepriateľom, nech sa volajú akokoľvek, koľkokoľvek by ich bolo a keby boli i neviem akí mocní.
Kongreganista je teda „miles Christi Maria duce", len ak vo všetkom „cíti s Cirkvou", ak pri každej príležitosti je hotový bojovať za Cirkev, ak pri všetkých pyšných tvrdeniach nepriateľov opakuje, s prostotou dieťaťa: „Verím v svätú Cirkev katolícku"; verím, že posledné slovo v hocakom konflikte má Kristova Cirkev.
Každý kresťan je Máriiným synom, a celé dejiny kresťanstva rozprávajú; o zázračnej láske národov k tej, ktorú pozdravujú ako Matku Božiu a Matku ľudí.
Ale dokonalý kresťan neuspokojí sa len s tým, že je synom, on chce byť aj rytierom Máriiným, lebo láska ku Márii a jej chvála sa spájajú v jeho životnom programe, na obranu Máriinho mena. Zo srdca opakuje cirkevnú modlitbu: „Dignare me laudare, Te, Virgo sacrata, da mihi virtutem contra hostes tuos."
Nuž teda MK chce byť vyvoleným sborom týchto dokonalých kresťanov, pekne pomenovaných „stotinou Kráľovnej", regimentom, ktorý už od začiatku svojho utvorenia cíti sa povolaným brániť česť najčistejšej Panny proti bludárom, ktorí na svoju zástavu napísali: „Rím nič, Panna Matka nič", a rozpútali svoju bezbožnú besnotu proti jej obrazom a osmelili sa jej rúhať, volajúc ju „stolárovou Máriou".
MK, ako opravdivá vybraná družina Kráľovnej neba a zeme, nosí jej meno a odznak. Jej sa úplným oddaním zasväcuje na život a smrť. Ju pokladá za Matku, Učiteľku, Patrónku. Sviatky Panny Márie sú sviatkami MK, pod jej zástavou tvorí organizovaný zástup — „acies ordinata" — vojakov so šľachetnou dušou, so silným charakterom, hotových na všetko pre svoju Paniu.
Preskúmajme jednotlivé znaky, ktoré robia MK pravým „candidatus exercitus" Máriiným.
Kongregácia sa honosí, že sa volá mariánskou, a keby mariánskou nebola, nebola by už takou kongregáciou, ako ju potvrdili a požehnali pápeži; nevyhovovala by už svojmu základnému pravidlu: pestovať v kongreganistoch veľmi vrúcnu pobožnosť, úctu a synovskú oddanosť k Panne Márii.
MK nezrodila sa však pod týmto menom, ani s týmto cieľom, lebo prví kongreganisti jasne si' vytýčili za osobitný cieľ svojho sdruženia dosiahnuť dokonalosť vo svojom stave tým, že sa stanú vzornými katolíkmi.
Čoskoro však predsa osobitná úcta k Panne Márii zaujala vyberané miesto medzi prostriedkami na dosiahnutie cieľa, a MK, ak sa nestala výlučne mariánskou (ako by totiž jediným jej cieľom bolo uctievať Pannu Máriu), stala sa plne mariánskou; lebo úcta Panny Márie sa pokladala za najvýbornejší prostriedok, ktorý by dal kongreganistovi dokonalú kresťanskú výchovu. Preto prvé pravidlo hovorí, aby „pomocou úcty Panny Márie" kongreganisti posväcovali seba. Pius XI. tvrdil, že sú tri podstatné, a ako by prirodzené prvky MK: Láska k Panne Márii a, ako ovocie tejto lásky, cvičenie sa v čnostiach, najmä v láske k bližnému a v apoštoláte.
Teda charakteristickou známkou nového sdruženia bolo, že je mariánske. Pápež Benedikt XIV. v zlatej bule nariadil, aby mariánsky titul bol podstatnou podmienkou platnosti a aby každá kongregácia vyvolila si Pannu Máriu za hlavnú patrónku a pomenovala sa jedným z krásnych titulov, ktorými ju svätá Cirkev uctieva.
Kandidát úradne sa včleňuje do kongregácie aktom zasvätenia Panne Márii, ktorým jej oddáva seba celého; daruje jej svoj život a sľubuje, že jej chce slúžiť a usilovať sa nakoľko možno, aby ju aj iní milovali a jej slúžili.
Tento akt nie je rehoľným sľubom, nie je prísahou, ani takou liturgickou ceremóniou, čo by dávala nejaké posvätné právo; ale nie je ani len jednoduchým prisľúbením úcty Panne Márii, ani peknou modlitbou, ktorou sa kongreganista kladie pod zvláštnu ochranu Panny Márie. Je to celkové darovanie sa, ktorým kongreganista sľubuje, že „nikdy neurazí čisté oči Máriine myšlienkami, slovami a skutkami"; je darovaním sa na vždy, ktoré musí trvať cez celý život, v ustavičnej službe nebeskej Kráľovnej; i e to verejné oddanie sa, pred Bohom a pred ľuďmi, schválené Cirkvou svätou, rytierske oddanie sa na čestné slovo chcieť sa dostať k Ježišovi skrze Máriu. Akt zasvätenia teda ukladá povinnosti, ktoré sa vyjadrujú v živote podľa zasvätenia, to jest v útlej, oddanosti Panne Márii. Tento akt vždy pokladali za začiatok nového života pod zástavou Panny Márie, pod vedením Panny Márie — „Maria duce".
Je pravda, že úcta Panny Márie nemá zvláštny charakter v kongregácii, ako by bola akousi výlučnou mariánskou „askézou" so svojráznymi modlitbami a pobožnosťami; nie, ona je len tradicionálnou úctou Cirkvi a má ku Panne Márii tie pobožnosti, ktoré Cirkev predkladá všetkým veriacim. Ale predsa chce táto úcta byť takou hlbokou, že presiakne celý život, takže kongreganista pomocou Panny Márie, z ktorej sa narodil Kristus, zrodí sa k novému životu, dokonalejšie sa stane jej synom a stane sa podobnejším Ježišovi. Táto úcta je v uctievaní, nasledovaní a vzývaní Panny Márie a v naprávaní jej urážok.
a) Uctievať Pannu Máriu, Božiu Matku a matku ľudí. Kongreganista nesmie urážať čisté oči Máriine, musí žiarlivo brániť jej najsvätejšie Meno, nadobudnúť si o Márii vždy väčšie vedecké a asketické poznanie. Musí sa postarať, aby ju aj druhí poznali a milovali, má sa činne zúčastňovať na prejavoch jej úcty. Má často opakovať so svätým Stanislavom: „Je mojou matkou, je mojou matkou; preto sa ma nepýtajte, či ju milujem." Keďže Panna Mária je celkom osobitným spôsobom Matkou kongregácie, hovorí sa o kongregácii, že je „Máriina rodina", a Pius XI. povedal kongreganistom: „Zachovajte si svoje zásady, ktoré sú a budú ochranou vašej povedomej a horlivej kresťanskej a katolíckej výchovy, lebo odpočívate na lor.e svojej nebeskej Matky."
b) Nasledovať Máriu, vzor každej čnosti, Učiteľku svätosti. Kongreganista, ktorý chce žiť podľa svojho zasvätenia Panne Márii, nemôže sa uspokojiť len úctou Márie ako Matky, ale musí odkopírovať na seba jej život, aby dosiahol dokonalosť svojho stavu. Či vari Panna Mária nežila najlepším ideálom svätosti vo svete? Nepoškvrnená ako ľalia medzi tŕňami ľudských náruživostí, ponížená v ovzduší pýchy, blahoslavená pre svoju vieru uprostred neveriaceho národa, žila vnútorným životom medzi národom formalizmu, spokojná s chudobou medzi tými, čo sa klaňali zlatému teľaťu; ochotná na „nech sa stane" medzi toľkými odporcami vôle božej; mala srdce pre každú potrebu medzi náramne sebeckým národom; kráľovná všeobecného apoštolátu medzi prepiatymi nacionalistami.
Táto Máriina škola je nie nič iného, ako verné nasledovanie Ježiša, nasledovanie Jeho príkladov a celistvé odovzdanie sa Mu, podľa známych slov „K Ježišovi skrz Máriu"; kongreganista má len uprieť svoj zrak na vzor, aby ho ťah za ťahom reprodukoval vo svojom živote, a je istý, že tak dosiahne dokonalosť svojho stavu.
c) Vzývať Máriu. Kongreganista, aby plno žil podľa zasvätenia, má sa ustavične obracať k Márii, ktorá je Sprostredkovateľkou všetkých milostí u Boha a osobitnou ochrankyňou tých, čo sa venovali jej stálej službe. Z vlastných síl nemôže ani len dôstojne uctiť Pannu Máriu, a tým menej nasledovať jej čnosti. Preto musí často so synovskou neohraničenou dôverou opakovať posledné slová zasvätenia: „Rozpamätaj sa na mňa a neopusť ma v hodinu smrti mojej." „Respice stellam, voca Mariam" (Pozri na hviezdu, volaj na Máriu.)
33
d) Prinášať náhradu Panne Márii za urážky jej nevďačných synov, ktoré jej spôsobujú kliatbou a rúhaním alebo popieraním jej' vysokých výsad.
Preto každý kongreganista má sa zaujímať „Pobožnou Mariánskou vynáhradou", ktorá povstala v Benátkach roku 1932 pričinením istého horlivého kongreganistu. Pius XI. a Pius XII. ju schválili a teraz sa už široko rozšírila v mnohých národoch. Táto „vynáhrada" je v tom, že sa v máji ustáli jeden deň, v ktorom sa obetujú Panne Márii privátne a verejné modlitby ako synovský dar vynáhrady.
Nie je potrebná, ani ju všetci neužívajú, ale skoro všeobecne ju pokladajú za kongreganistický odznak, za najkrajšiu ozdobu vojaka a ctiteľa Panny Márie, za symbol zasvätenia a jej materinskej ochrany. Koľko kongreganistov úzkostlivo opatruje medailu ako upomienku na povinnosti voči Panne Márii a ako záruku večného života! Koľkí ju chceli, keď prijímali sväté prijímanie na smrteľnej posteli, a koľkí chceli, aby im ju dali do hrobu, chceli, aby aj po ich smrti svedčila o ich vernosti, s akou plnili svoje zasvätenie a o ich istote, že sa dostanú do raja, pretože nosili odznak Nebeskej Kráľovnej.
Svätý Ján Berchmans opakoval: „Nikdy nebudem istý o svojom večnom spasení, ak nebudem uctievať Máriu." Toto si má povedať každý kongreganista, ak chce vytrvať vo svojom sľube vernosti, ak chce byť charakterným Máriiným rytierom.
Dojímavé riadky napísal jeden kongreganista z Bilbao v poslednej občianskej vojne: „Nikdy nezanedbávam svoje kongreganistické povinnosti; cítim zo dňa na deň, ako rastie vo mne láska k Nepoškvrnenej, Patrónke mojej kongregácie. Keď hrmí kanón a keď čujem rachot strojových pušiek, stískam kongreganistický medailón, ktorý nosím na prsiach a cítim sa celkom spokojný aj medzi granátmi a pri hvízdaní gúl. Mária je moja Matka."
Mnoho lcongreganistov chce konkrétne a pozitívne poznať povinnosti, ktoré na seba vzali, keď vstúpili do kongregácie. Chcú ich mať v krátkych a stručných slovách, čo by boly ako by kódexom; chcú si ich vtlačiť do pamäti ako pravidlá dobrého správania.
Správne hovoriac, takým kódexom sú pravidlá, ktoré už viac ako 350 rokov slúžily za normu mnohým kongreganistom, pomáhaly im dosiahnuť i najvyšší vrchol svätosti. Ak sa tieto pravidlá dobre vysvetlia a porozumejú, maly by stačiť. Ale predsa keďže moderní kongreganisti si žiadajú veľmi jasné a lapidárne formuly, chceme tu podať kódex, v ktorom sú tie isté pravidlá tak podané, že kongreganista môže ľahšie a jasnejšie poznať jednotlivé povinnosti, o ktorých vravia pravidlá.
A. Každý deň:
1. Obetovanie dňa Božskému Srdcu hneď pri prebudení, podľa prvého stupňa Apoštolátu Modlitby, do ktorého kongreganista mal by byť zapísaný.
2. Rozjímanie, hoci i veľmi krátke, ale také, žeby živilo dušu dobrou myšlienkou a pohlo vôľu k dobrému predsavzatiu.
3. Svätá omša. Ten, čo chápe jej veľkosť a účinnosť, spraví všetko, aby bol na nej prítomný.
4. Duch modlitby, ktorý postupne nabáda kongreganistu na to, aby pozdvihoval svoju myse! k Bohu vrúcnymi vzdychami, aby navštevoval Prevelebnú sviatosť Oltárnu, aby sa modlieval svätý ruženec, či už sám alebo v rodine a nakoniec, aby sa pomodlil kongreganistické zasvätenie Panne Márii.
5. Duchovné čítanie: dobrá kniha je verným priateľom, ktorý osvecuje, povzbudzuje a posilňuje. Koľkí pri čítaní životopisu nejakého svätého, misijného časopisu, kapitoly z Nasledovania Krista počuli jasný hlas boží a premenili sa.
6.Spytovanie svedomia je najúčinnejší prostriedok zachovať sa v posväcujúcej milosti; ak ju stratili, čím skôr si ju nadobudnúť; zväčšovať ju, lebo vidia väčší alebo menší pokrok vo svojom duchovnom Živote.
B. Každý týždeň:
1.Svätá spoveď, spravená vážne, u stáleho spovedníka. Je výborným prostriedkom lepšie poznať seba samého, udržať sa v dobrom pomere k Bohu. Ona vedie istejšie k dokonalosti vo svojom stave.
2. Sväté prijímanie aspoň raz do týždňa, podľa možnosti aj viac ráz. Život je iba tam, kde ho vložil sám Boh; teda udržať sa v stave milosti, nadobudnúť si hojnosť života, v ktorom spočíva kresťanská dokonalosť možno iba vtedy, keď sa nasycujeme živým chlebom. Duševný život bez častého svätého prijímania je slabý a neplodný.
C. Každý mesiac:
V prvý piatok mesiaca smieme sväté prijímanie na česť Božskému Srdcu. Kongreganista nemôže byť dokonalým kresťanom, ak zanedbáva úctu Božského Srdca, ktorú Ježiš sám chce a dal jej najväčšie prisľúbenia.
V prvú nedeľu obnova (ako by prehliadka duchovného života cez minulý mesiac); je to veľmi užitočné pre mesačné duchovné zúčtovanie.
D. Každý rok:
duchovné cvičenia. Ony majú hlavný význam v obnovení a práve v nich sa nadobúda opravdivý duch kongregácie, ktorý pochádza z duchovných cvičení; a v nich sa poznáva to,. čo práve teraz žiada od nás Pán Ježiš .
Kongreganista si má nadobudnúť solídnu čnosť, to jest isté mocné zosilnenie ducha; to ho urobí pevným a vytrvalým v láske a v plnení súkromných, rodinných, stavovských a sociálnych povinností. Musí teda s presvedčenou láskou a odhodlane milovať:
1. Čistotu srdca v slovách, v čítaní, v správaní, v priateľstvách, pri zábave; čistotu, ktorá je znakom slobodných a silných duší, pánom nad smyslami a vlastnými náruživosťami.
2. Úprimnosť, ktorá sa chráni dvojakosti v myšlienkach, v slovách a v prostriedkoch; chráni sa líškania, pretvárky, klamstva a dáva všetkým istotu, že majú pred sebou slobodnú a úprimnú dušu.
3.Presnosť pri vstávaní a líhaní, pri vážnejších skutkoch dňa; presnosť, ktorá je ovocím predvídavosti a sebaopanovani, ktorá nevynecháva nič pre chvíľkový vrtoch.
4. Duch obety svojich vlastných náhľadov, povahy, chúťok, pohodlia, zlej nálady. Kongreganista má byť vždy veselý, nikdy sa neodťahuje od úslužnosti, ale chce vždy spraviť radosť v rodiny a všade inde.
5. Bezchybnosť vo svedomitom plnení povinností svojho stavu; miluje život práce, nech je akákoľvek; bezúhonnosť v zachovávaní spravodlivosti a lásky oproti všetkým: rodičom, deťom, predstaveným, poddaným, zákazníkom alebo chudobným, priateľom a nepriateľom; kongreganista premáha úzkoprsý egoizmus a bezohľadné vykrúcanie.
6. Smelosť v náboženskom a mravnom presvedčení, takže sa má v kongreganistovi vidieť taký vzor, ktorý môžu všetci rešpektovať a milovať, ktorý vie žiť vo svete dokonale kresťanským a spoločensky milým životom.
7. Ideál stať sa zo dňa na deň lepším, aby bol prvý medzi prvými v učení alebo v zamestnaní, najčistejším úmyslom robiť dobré i tým, ktorí cenia iba osobné vlastnosti.
8. Lásku v duchovných a hmotných veciach; vyberie si to pole účinkovania, kde ho volajú apoštolovať horlivosť a okolnosti, lebo to je tiež podstatným cieľom kongregácie, a pokladá za stratený ten deň, keď nemohol urobiť čosi dobrého vo svojom okolí.
Kongreganista musí žiť životom kongregácie, do ktorej ho povolala Panna Mária:
1. V úprimnej láske ku tejto druhej rodine, v ktorej majú byť vyberaní členovia a ktorí majú túžiť po dokonalosti a vzájomne si pomáhať, byť spojení sväzkom svätého priateľstva.
2. Vo vernosti ku spoločným schôdzkam, lebo od pravidelného navštevovania závisí z veľkej časti účinnosť duchovného a apoštolského školenia; treba vedieť premôcť všetky malicherné zámienky neprítomnosti.
3. V živej účasti na tom, čo sa robí na schôdzkach. Nijaký osoh nemožno mať z holej prítomnosti, keď je duša ďaleko a spoločné modlitby a exhorty P. prézesa stanú sa len akýmsi mechanickým kolesom, ktoré nebude mať nijakého spasiteľného vplyvu.
4. V poznaní pravidiel, lebo bez toho nemožno vyhovieť cieľu kongregácie.
5. V dôvere, poddajnosti a častých stykoch s P. prézesom, ktorý má byť dušou kongregácie.
6. V úprimnej jednote s ostatnými kongreganistami, chrániac sa odporu alebo posudzovania; v každom kongreganistovi treba vidieť brata a každému bez rozdielu treba ukazovať to srdečné a obetavé priateľstvo, ktoré má urobiť z kongregácie shromaždenie apoštolov, shromaždených v modlitbe a v horlivosti s Máriou, Matkou Ježišovou.
7. V horlivosti dať poznať a oceniť kongregáciu, najmä dušiam, ktoré prejavujú ochotu preniknúť sa mariánskym duchom a vedely by sa oduševniť za vlastnú dokonalosť.
Toto je teda stručný kódex lcongreganistov: hoc fac et vives (toto rob a budeš žiť).
Pekný je ideál kongreganistu, veľmi pekný je kódex, ukazujúci cestu, po ktorej má kráčať kongreganista, aby dosiahol ideál; no vrchol je veľmi vysoký, cesta dlhá a ťažká, plná prekážok, ktoré sa môžu zdať neprekonateľnými, plná nebezpečenstiev, ktorým mnohí padajú za obeť.
ktorý by ti podal ruku, ukazoval bezpečný smer tvojej duši. Na prvý pohľad duchovné vedenie môže sa zdať neužitočným, ba tvrdým a ťažkým. No nie je tak; naopak ono je:
1. užitočné, kvôli tomu zlu a dobru, čo sú v duši. Zlo v duši: pri svätej spovedi dostaneš síce odpustenie hriechov, odstrániš súrne zlo z duše; no často pre nedostatok rozmýšľania, prípravy a času nejdeš až na koreň samého zla. Vedenie ti však dá poznať príčiny zla, tvoje zlé náklonnosti, okolnosti, ktoré na teba zle vplývajú, popudy, ktorých sa ti treba chrániť. Dobro: len ten, čo ťa pozná vnútorne a zblízka, môže nájsť tvoje dobré prirodzené a nadprirodzené schopnosti, naučí ťa rozvíjať a zväčšovať ich; urobí ti prístupnými také vrcholy dokonalosti, na ktoré by si sa nebol osmelil ani len pomyslieť, keby si nebol poznal tvoje skryté bohatstvo a možnosť ako ho zúžitkovať.
2. Príjemné: ak je to ťažké našej prírode, odkryť svoje úpadky, je s druhej strany veľkým potešením vidieť a ukázať, ako hovorí svätý František Saleský, naše víťazstvo a všetko to dobro, ktoré sme vykonali a ešte môžeme urobiť, najmä keď uvážime, že naším vodcom je otec.
3. Ľahké: Koľkí sa nestarajú U duchovné vedenie i preto, že nevedia, aké je to potrebné, no najmä preto, že nevedia, ako sa majú dať viesť. A veď je to také ľahké otvoriť celú svoju dušu ako knihu odborníkovi, duchovnému vodcovi, ktorý tam už bez námahy všetko vyčíta: biedu, pokušenia, pochybnosti, obavy, túžby, dobré skutky, a pritom všetko ostane pred druhými zahalené najväčšou tajnosťou.
4. Potrebné: na školenie vyberaných duší. Školenie množstva ťažko prinesie konkrétne výsledky; trvalejšieho významu; školenie jednotlivca áno, lebo sa sníži ku osobitným potrebám duše a môže vytvoriť aj z beztvárneho a neotesaného kameňa umelecké dielo. Ktosi povedal, že v batohu jednoduchého vojaka je ukrytá i maršalská palica; takisto v každej ľudskej duši skrýva sa hrdina, apoštol, svätý ;ale to tak naozaj, aspoň u mnohých. Aby sme z duše vytvorili také ideálne vzory, nestačia len možnosti a ani tie najmúdrejšie normy, ako nestačí na krásne sochy mramor a zákony sochárstva bez nadaného umelca. Preto je potrebný duchovný vodca s pomalou, ale istou prácou. On má vychovať z kongreganistov vzorných kresťanov. Ťažko je samotnému poradiť si, tak ako je ťažko stať sa samoukovi dokonalým majstrom.
a) v krízach. Mladí ľudia prekonávajú krízu: vekovú, rozumovú, krízu okolia a náruživostí. Kríza smyslov je často veľmi silná, takže by sa niekedy zdalo, ako by čistota pre nich bola nemožná.. Je kríza rozumu s pochybnosťami o pravdách viery. Je kríza srdca, ktorá sa predčasne ukazuje v citových povahách. Je kríza svedomia so strachom a neistotou, ktoré trápia a nedajú pokoja. Je kríza slabej a ľahostajnej vôle, ktorá sa bojí každej námahy. Je kríza charakteru, ktorý je zprvoti otvorený, potom sa odrazu zatvorí a stáva sa zádumčivým; tichý charakter mení sa na násilný a tyranský. V zrelšom veku sú iné krízy, často strašné, ako napr. kríza rodiny, ktorá môže priviesť ku nepredvídaným nešťastiam a následkom ; kríza povolania, niekedy dosť ťažká pre svedomie kresťanského lekára, advokáta a sudcu, verejného činiteľa; krízy spoločnosti, pre ktoré sa môže človek dostať do pochybností, ako sa má spravovať.
Sú to hodiny tmy, a beda, keď chýba skúsený a osvietený vodca, ktorý s kňazskou a otcovskou autoritou mohol by dať vhodnú radu, rozohnal by mraky, dal by smelosti a ukázal by kráľovskú cestu povinnosti.
b) V najvážnejšej chvíľke života, t. j. keď ide o voľbu stavu. Vae soli! Beda samému! Robiť tu na vlastnú päsť môže priviesť k osudným omylom alebo prekaziť najkrajšie plány. Pomýlené alebo premeškané povolanie býva príčinou bolestí, uponížení alebo hryzenia svedomia. Rozumný vodca môže povedať vo vhodnom čase: „Toto je tvoja cesta, môžeš byť svätým aj vo svete a stal by si sa nešťastným, keby si kráčal inou cestou." Inému zas povie: „Pán chce, aby si nekráčal po spoločnej ceste vo svete; vo svete by si poblúdil."
c) V ťažkýc h chvíľach, od ktorých závisí sama spása duše. Aj ten, čo mal duchovného vodcu ešte za mladi, keď bol ešte dôvernejší a úprimnejší, môže neskôr poblúdiť a dať sa povláčiť náruživosťou. Lenže toľko ráz sa stalo, že spomienka na duchovného vodcu, alebo jeho náhla návšteva zachránily stratenú ovečku a priviedly ju nazad do ovčinca.
Pre toto všetko odporúčajú pravidlá MK stáleho duchovného vodcu. Žiadajú od neho, aby bol pobožný, učený a rozumný, boží človek, ktorý budí úctu a dôveru a vedie isto, otcovským srdcom a pevnou rukou dobrého lekára.
Na otázku, čím je duchovný vodca (prézes) v MK, kongreganisti istého kraja dali veľmi rozličné odpovede, jedna zaujímavejšia ako druhá. Predstavujú si ho takto: Najdôležitejší človek, dôverník, ktorému možno povedať všetko, aj to, čo sme nepovedali rodičom. Radca, ku ktorému ideme bezpečne vo všetkých ťažkostiach. Pilot duše, bez ktorého duša by sa podobala lodi, hádzanej vlnami. Lekár, ktorý lieči duševné choroby. Pravý priateľ, ktorý posilňuje a dáva pokoj a radosť. Ochranca života ako nejaký svätý Jozef. Jeden z kongreganistov povedal: „Mojím najväčším šťastím bolo, že som sa stretol s duchovným otcom v rozhodujúcej chvíli svojho života." Druhý
zas: „Ďakujem každé ráno Pánu Bohu za tá veľkú milosť, že mi dal dobrého duchovného vodcu a prosím aby ho dal každému."
Pravdaže, nie je vždy ľahké nájsť dobrého duchovného otca; treba sa modliť a hľadať. Často to bude možno sám prézes kongregácie, inokedy treba ho hľadať inde. Ale, keď ho raz nájdeš, tak sa ho pridŕžaj:
1. S najväčšou otvorenosťou duše, premáhaj bojazlivosť, zatvorenosť, ľahostajnosť, povrchnosť alebo dvojitosť. Akože možno viesť toho, koho nepoznáme do hĺbky duše? Ako viesť dušu, z ktorej iba akosi násilne dá sa vytiahnuť jedna tajnosť za druhou? Potrebná je nenútená úprimnosť, lebo len ona môže vzbudiť bezprostredný záujem. Daj sa poznať, aký si vo skutočnosti! Bez závojov! Hneď prvú bitku vyhráš, keď premôžeš všetok odpor, a celkom sa otvoríš.
2. S poníženou poslušnosťou prijímaj jeho pokyny, rady a zákazy, ak chceš naozaj mat osoh z duchovného vedenia a nenárokovať si iba súcit a dobrotu; preto si žiadaj silnú ruku, silné slovo, ktoré ti bez váhania poukáže na celú povinnosť, ktoré tebou otrasie, vybičuje ťa, keď treba, ktoré ťa bude povzbudzovať k dokonalosti. Je to práve túžba po pokroku, aj proti odporu, čo ťa má poháňať k tomu, aby si sa poddal duchovnému vodcovi, vľúdnemu, pravdaže, ale rozhodnému a pevnému. Uraziť sa pre prísnosť, zatvoriť sa, pomaly sa vzdialiť, hľadať takých, čo by boli iba samé( milosrdenstvo, ale nie spravodliví, to je znakom toho, že máš iba chvíľkovú vrtošnú vôľu ku pokroku, že nemáš odhodlanej vôle byť dokonalým kresťanom, vzorným kongreganistom.
3. So synovskou úctou a láskou, ktorou si ctíš a miluješ toho, ktorý sa zaujíma^ o tvoju dušu. On má najsvätejšiu česť — kňazské otcovstvo. Vzájomná láska robí zázraky.
4. S činnou spoluprácou Duchovné vedenie neodoberá ani slobodu ani zodpovednosť Spoveď je záväzná, keď ide o ťažké hriechy, kým duchovné vedenie je nám ponechané na vôľu, aj keď je duša ešte len vo vážnejšom stave. Svätá spoveď je sviatosť, ktorá svojou vlastnou mocou zmaže hriech, dáva nadprirodzenú milosť duši. Duchovné vedenie je však iba jednoduchý ľudský prostriedok pomáhať, ktorý sám v sebe nič nemôže zmazať, ale iba pomáha, vedie, povzbudzuje toho, kto sa chce dať dobrovoľne viesť. Z tohto vyplýva potreba dať svoje ruky do rúk duchovného vodcu, kráčať s ním ruka v ruke ako Tobiáš s archanjelom Rafaelom. Takí však, čo sami nechcú nič spraviť, tí, čo sú tvrdohlaví, alebo takí, čo sa dajú len ťahať, bez vlastného úsilia, — tí všetci sa veru nedostanú ku väčšej dokonalosti.
Už od začiatku polom činnosti MK boly rozličné karitatívne práce a práce kresťanskej horlivosti; alebo, ak sa MK skladala zo študentov, našli si členovia pole činnosti v samotných školách. Pretože však zákon činnosti káže žiť s duchom' času, samo sebou sa rozumie, že kongregácia v iných časoch a okolnostiach musí sa venovať času a miestu primeraným prácam, ak nechce, aby bola odrezaná od života a ak nechce sa dať odstrčiť. Hlavnou vecou pritom je zachovať si ducha MK, ktorého podstatou je: dať Krista dušiam a duše Kristovi.
MK teda, ako živý organizmus, vždy sa prispôsobila času, miestu a prispôsobila alebo rozšírila svoje práce podľa potreby; zriadila si mnohé odbory, v ktorých by každý mohol podľa svojich schopností väčšmi rozvinúť pole svojej činnosti. Jednako,
1. nie každá kongregácia môže mať všetky odbory, ktorých je inde azda veľa. To závisí od veku a okolností členov, od ich čísla, od možností času, od financií a miestnych požiadaviek. Každá kongregácia má tie odbory, ktoré môžu dostatočne a prakticky ukázať jej apoštolského ducha.
2. Ani každý kongreganista nemusí patriť do všetkých odborov, ale nech si vyberie ten odbor, ktorý sa lepšie srovnáva s jeho povahou. Bohužiaľ, všeobecnou chybou všade je to, že všade chcú mať najlepších členov a takmer ich nútia hlásiť sa a pracovať vo všetkých pobožných sdruženiach. Ale sama láska k apoštolátu musí dodať jednotlivcom toľko sily, aby sa postavili oproti krajnostiam a nech pamätajú na staré príslovie, že čím viac sa drobia sily na rozličné práce, tým menšia je i účinnosť jednotlivých prác.
1. Kultúrny odbor (sekcia) pre solídne dogmatické, apologetické, asketické a mravné školenie; organizuje študijné krúžky, dišputy, konferencie, knižnicu atď. Je veľmi významné, aby kongreganisti v našich časoch, keď sa kladie viere toľko ťažkostí z filozofie, z prírodných vied a z dejín, naučili sa vedieť vhodným spôsobom odpovedať, vyvracať falošné mienky a podávať silné dôkazy na obranu nášho náboženstva v každom ohľade. Hlboké náboženské vzdelanie u laika v danom okolí urobí veľké prekvapenie a pohne dušami, na ktoré by kňazovo slovo nemalo nijakého vplyvu. Koľkí kongreganisti, aj mladi, sú opravdivými apoštolmi slova, a všetci by mali cítiť svätú ctižiadosť vedieť odpovedať v príhodnom čase, dať svietiť svetlu evanjelia v tme nevedomosti, predsudku, zloby, ktoré ich obkľučujú. Kristus všetkým povedal a rozkázal: „Tak nech svieti vaše svetlo"... a lampa sa nemá klásť pod mericu, ale na svietnik, aby osvetľovala okolie^ ktoré treba osvietiť, môže to byť vlastná rodina, škola, úrad, domy priateľov alebo chudobných; krčma a kruh spoločnosti.
2. Katechetický odbor (sekcia). Vysvetľovanie katechizmu deťom a starším bolo veľmi milou prácou dávnych kongreganistov, lebo to bolo najpotrebnejšie v čase protireformácie. Dnes pre horlivosť dp. farárov táto potreba sa menej pociťuje, ale predsa často bola by vítaná pomoc laikov, najmä v predmestiach veľkých miest; a preto v mnohých kongregáciách prekvitá tento odbor. Tam, kde niet potreby vysvetľovať pravidelne katechizmus nejakej skupine, alebo niet na to možnosti, ľahko možno nájsť dieťa alebo robotníka, ktorí potrebujú osobitné poučovanie. Horlivý kongreganista s chuťou sa dá do takejto práce, lebo je presvedčený o jej mimoriadnom význame.
3. Charitatívny odbor (sekcia). Ani za jeden odbor, sa tak mládež neoduševňuje, ako za charitatívny. Všetky dobre organizované kongregácie zriadily si medzi sebou konferencie svätého Vincenta z Pauly, pretože vedia, že je to pravou školou praktickej lásky a súčasne javiskom najkrajších čností, ako viery, sebapremáhania, poníženosti, veľkodušnosti a trpezlivosti. Kongreganista, ktorý navštevuje chorých po nemocniciach, starých v starobincoch, ktorý po domoch roznáša pomoc a slová posily, ktorý sa zaujíma o mravnú a hmotnú biedu (najmä ak ide o nezriadené rodiny, o chorých, nezamestnaných), musí pamätať na svoje povinnosti k chudobným, úbohým, nech je to ktokoľvek.
Po prvé, musí si ich uctiť, lebo biedni predstavujú Krista, ktorý povedal: „Čokoľvek ste urobili jednému z najmenších, mne ste to urobili." Krásne sú preto slová svätého Vincenta: „Aký veľký je úbohý, keď v ňom vidíme Krista." Kongreganista ukazuje túto úctu už pri vchádzaní s klobúkom v ruke a v jemných slovách a spôsoboch.
Po druhé, kongreganista má mať ducha obetavosti, bez ktorého nemôže sa dať do styku s biednym, ktorý je často špinavý, hrubý, bezočivý, nepripravený, nevďačný. Treba vedieť vyčkať v presvedčení, že hlad je zlým radcom, a že bieda dráždi duše.
Po tretie, kongreganista má mať kresťanskú horlivosť. Ona je dušou lásky. Pokrm, lieky, šatstvo účinkuje tiež na duše a sociálna prezieravosť sa dnes potešiteľne rozšírila. To, čo robí z Konferencií svätého Vincenta umeleckým dielom kresťanskej lásky, je práve ich nadprírodný duchT ktorý pohýna spolubratov v Kristu privádzať duše k spaseniu skrze hmotnú pomoc. Keby toto chýbalo, čo by osožilo všetko ostatné? Kongreganista, ktorý chce byť apoštolom, pripravuje sa celý týždeň na toto svoje poslanie a s veľkou vierou a jemnosťou usiluje sa dať s hmotnou pomocou aj tú najväčšiu almužnu, Ježiša Krista.
4. Misijný odbor (sekcia). V čase rozvoja misií, kongregácia, ktorej podstatným cieľom je vychovávať k apoštolátu, nemôže sa nezaujímať o misijnú otázku. Preto si kongreganisti založili misijný odbor. On podporuje misijné pápežské dielo, rozširuje rozličné misijné časopisy, stará sa o vydržovanie nejakého domorodého seminaristu alebo kňaza, posiela na pokrstenie nejakého pohana, udržuje korešpondenciu s misionármi, sbiera poštové známky a najmä študuje časové misionárske otázky.
5. Eucharisticko-liturgický o d bo r (sekcia). Niet nič dôležitejšieho na svete, ako svätá omša, a žiaľbohu, niet zriedkavejšej veci, ako dobrá prítomnosť na svätej omši. Liturgický odbor teda:
a) Študuje spôsoby pobožné byť na svätej omši, ako je napr. rozmýšľať o umučení Pána Ježiša, sledovať modlitby kňaza, modliť sa na obsiahnutie štyroch cieľov, pre ktoré sa slúži svätá omša; poklona, poďakovanie, odprosenie a prosenie milostí.
b) Povzbudzuje často, ba každodenne počúvať svätú omšu, učí ochotne pri nej správne miništrovať, na väčšiu slávu božiu a na povzbudenie veriacim;
c) Pestuje časté, ba každodenné sväté prijímanie.
d) Pobáda navštevovať Prevelebnú sviatosť Oltárnu cez deň, povzbudzuje stať sa členom Gardy Božského Srdca, čestnej stráže, zúčastňovať sa na poklonách a na procesiách s Prevelebnou sviatosťou Oltárnou, premáhajúc ľudské ohľady.
e) Stará sa o výzdobu oltára, kaplnky, ktorá je domom Pána Ježiša.
f) Živo sa zaujíma o apoštolát modlitby a úctu Božského Srdca.
6. Mariánsky odbor (sekcia). Organizuje krúžky a konferencie o Panne Márii, pripravuje osobitným spôsobom jej sviatky, rozširuje Hodinky a svätý ruženec.
7. Zábavný odbor (sekcia). Neprotiví sa duchu kongregácie dať kongreganistom nejakú zdravú filmovú, dramatickú, športovú zábavu, najmä ak sa to používa ako prostriedok na utvorenie fondu pre apoštolské práce. Vždy však nech sa to robí mierne, aby sa táto druhoradá sekcia nestala hlavnou.
MK na poli apoštolátu chce sa úprimne stretnúť s veľkou organizáciou KA. MK sa starajú soznámiť s ňou svojich členov, aby ju mali v úcte a ju milovali. V pomere MK ku KA platia slová Pia XI., ktorý povedal o kongregáciách, aby len „ostaly to, čím sú"; MK si teda má zachovať svoje tradicionálne spôsoby, no, podľa slov Pia XII. zo dňa 4. septembra 1940, treba, aby medzi KA a MK bola „vzájomná dobroprajnosť, široké porozumenie, úprimná spolupráca"...
MK chce sa riadiť podľa všeobecných Smerníc KA pre dobro náboženstva a národa (napríklad, preberanie všeobecných otázok, zriadenia misijných dní); MK chce dať dobre vyškolených členov na rozličné úseky KA, chce s ňou spolupracovať pre spoločné dobro.
Najmä študentské MK, napr. v Taliansku, s predbežným dovolením najd. pp. biskupov pracujú V KA bez toho, žeby opustili kongregáciu alebo jej prekážali v svojej práci, dávajú nový popud : apoštolátu tým, že sa včlenia do veľkej ústrednej organizácie KA.
Mnohí najd. pp. biskupi priznali túto spoluprácu veľmi krásnymi slovami. Kardinál arcibiskup florentský Dalla Costa 8. dec. 1937 uznal „že všetky zodpovedné miesta KA v jeho biskupstve sú obsadené členmi činnými v MK." Biskup z Bomfim vo svojom pastierskom liste napísal: „Dobre pochopená a vedená MK je zázračnou školou svätosti a apoštolátu. Je nenahraditeľným činiteľom celkového školenia. Z jej radov majú vychádzať —a sme o tom presvedčení — oduševnení pracovníci KA." Madridský biskup 27. sept. 1940 ďakoval MK, že starostlivo vychovala mladíkov, ktorí sa stali semenom a dušou stredísk katolíckej mládeže.
Aby však život odborov bol čulý, treba, aby všetkých oživoval ten istý duch spoločného dobra, aby, všetci čo najužšie spolupracovali mali záujem, vykladali ťažkosti, navrhovali spôsob nápravy, dávali návrhy, aby živo a s láskou rokovali o rozličných problémoch. Apatickí, ľahostajní kongreganisti boli by iba kongreganistami-diletantmi, opravdivou pliagou kongregácií, a pre takých kongregácie sa stanú len tieňom dávnych kongregácií, bez života a cieľa. Každý kongreganista musí teda skutkom dokázať, že kongregácie dneška sú ešte vždy pravým shromaždením apoštolov.
Prvotní kongreganisti museli každý týždeň zúčtovať prefektovi o svojej apoštolskej činnosti. Pri podobnom príklade železnej vôle a vytrvalosti každý by sa mal opýtať seba samého: „Či som ja kongreganista?"
Bez vlády niet sdruženia. MK, keďže je organizované teleso s dobre ustáleným cieľom, je teda ozajstným a opravdivým sdružením. Preto musí mať svoju vrchnosť, ktorá sa skladá z najvyššieho predstaveného a z jeho pomocníkov.
Je to kňaz, pravidelne vymenovaný zodpovednou cirkevnou vrchnosťou podľa toho, či MK riadi Spoločnosť Ježišova, iná rehoľná spoločnosť alebo diecezánne duchovenstvo. Prézes má byť pravou hlavou, rozumom, ktorý osvetľujej riadi a dáva život všetkým a každému.
a) Meno: volá sa prézes, a nielen cirkevný (duchovný) poradca.
b) Autorita. Podľa zlatej buly Benedikta XIV. prézes „má plnú moc vo všetkom, čo sa týka riadenia a spravovania kongregácie v duchovných a hmotných veciach. Okrem toho, keď nejde o všeobecné pravidlá, môže predpísať pravidlá, štatúty a vydať osobitné nariadenia, keď to uzná podlá svojho dobrozdania za vhodné, môže zmeniť a prispôsobiť i to, čo už raz bol zaviedol a nemusí si p nijakom prípade žiadať súhlas od členov MK."
Ako vidno, prézes má všetku autoritu hlavy, a nič mu nechybuje, čo do rozsahu svojej moci. On sám môže vymenovať výbor kongregácie a vybrať menších úradníkov MK. On sám má moc pripustiť do kongregácie alebo z nej vylúčiť a dáva väčším alebo menším úradníkom autoritu v takej miere, v akej chce.
c) Úloha. Prézes predsedá všetkým schôdzkam, spravuje odbory a vedie duchovne kongreganistov, zaujímajúc sa o pokrok každého.
Z MK sú zaiste vylúčené všetky demagogické spôsoby, ale súčasne zriadením výboru zamedzuje sa prípadný despotizmus s jednej strany, a s druhej strany vylučuje sa istá pasívna nečinnosť, ktorá by sa neomylne vkradla, keby sami kongreganisti nemali nijakej zodpovednosti a iniciatívy. Podľa pravidiel výbor pomáha prézesovi v spravovaní a riadení kongregácie a skladá sa z prefekta, dvochi asistentov, tajomníka, radcov, inštruktora kandidátov a pokladníka. Toto sú vyšší úradníci.
Prefekt podľa pravidiel a tradície je bezprostredná hlava, ktorá sa má starať o kongregáciu; musí byť vždy podriadený prézesovi a bez jeho smerníc nemá nič robiť, aby tak panovala dokonalá jednota ducha a riadenia.
a) K prézesovi úcta, poslušnosť a dôvera, aby on tak mohol byť naozaj dušou kongregácie.
Prézes musí poznať svoju kongregáciu, a najmä svojich kongreganistov: ich postavenie, psychologiu každého, ich nebezpečenstvá a mravné a náboženské potreby, aby mohol členov dôkladne poučiť a prakticky riadiť. Toto môže dosiahnuť len vtedy, keď kongreganisti budú sa mať okolo neho ako okolo otca. Udržiavať akúsi vzdialenosť od neho, zavierať sa pred ním, neoznamovať, čo škodlivého sa prihodilo pre kongregáciu alebo pre dobro jednotlivých kongreganistov, znamená vziať jeho práci všetku účinnosť; je to ďalej zrejmým znakom toho, že kongregáciu nemilujeme ako rodinu. Nesmie byť teda ani nezávislosti, ani pasívnej apatie, ale je potrebná srdečná, ponížená poddanosť.
b) K prefektovi a k iným predstavy n ý m. Aby výbor nemal iba akúsi čestnú funkciu, treba, aby kongreganisti:
1. privoľbách — a volia obyčajne sami — vyvolili najlepších, to jest najsvedomitejších, najenergickejších, zrelých úsudkom, takých, čo dávajú viac povzbudenia, ktorí dobre vedia, čo je kongregácia, aké sú jej povinnosti; poznajú jej pravidlá, jej dejiny a najmä jej svojrázny ciel a prostriedky na jeho dosiahnutie; takých, čo naozaj milujú kongregáciu a vedia kongreganistom vnuknúť horlivosť a zamestnávať ich prácami;
2. vo vzájomných stykoch preukazovali úctu, čestnosť a veľkú ochotu spolupracovať na každom dobrom diele, ktoré sa im predloží.
Kongreganista nebaží po úradoch, ale chce rozsievať dobro okolo seba. Keď ho vyvolia ku akémusi úradu a cíti sa na to súci, má prijať hodnosť nie natoľko ako vyznamenanie a poetu, ale skôr ako službu, ktorej povinnosti a zodpovednosť pozná. Musí mať veľký pochop o svojom úrade a musí sa posvätiť iným so svätou oduševnenosťou, priateľskou otvorenosťou a jemnosťou, bez najmenšej tône chcieť sa druhým nastrkovať. Má dávať dobrý príklad a vykonávať svoje povinnosti s láskou, lebo to je umenie viesť druhých; má byť presvedčený, že je povolaný byť kvasom, ktorý pretvára masu. Položili ho na svietnik, má teda vydávať svetlo a teplo, takže možno o ňom povedať to, čo otvorene povedal istý mladík o svojom inštruktorovi: „Teraz som pochopil, čo je pravý kongreganista, čo je náš ideál: videl som to v čine."
Naše katolícke spolky vo všeobecnosti sa ponosujú, že nemajú vedúcich ľudí, t. j. rozumných a ráznych ľudí, dobre prerobených na duchu a charaktere, takých, čo by vedeli plniť svoju povinnosť na zodpovednom mieste, čo by vedeli vyjsť z nečinnosti, a veľkodušne sa dať do práce; ktorí by vedeli predvídať, vykonávať, kontrolovať; ktorí by milovali osobnú prácu, poriadok a organizáciu. A takíto vodcovia sú potrební, lebo, ako to povedal Pius XI. „každodenná skúsenosť potvrdzuje, že osudy spoločností závisia vo všeobecnosti od schopnosti vodcov." Ak sú vodcovia potrební všade, tak je to predovšetkým v MK, a to preto, aby mohla účinne a trvalé pracovať. Nuž teda MK bola a je školou vodcov, ako to vidíme z dejín, a i teraz v rozličných krajinách práve MK môže sa pochváliť toľkými menami vybraných kongreganistov na vedúcich miestach KA. Príčina je na dlani: výber jednotlivcov, solídna výchova, príprava najlepších k rozličným úradom pôsobia tak, že MK prirodzene musí vychovávať schopných ľudí, ktorí by mohli zodpovedne spravovať druhých.
1. Výber. Ježiš si tiež vyvolil svojich apoštolov a svätá Cirkev upotrebúvala tiež tento prostriesdok ako najúčinnejší; organizovala všade bratstvá, ktoré shromažďovaly vynikajúcich veriacich v pobožnosti, láske apoštolskej horlivosti. Tento spôsob užíva aj MK: vyberá takých, ktorí dávajú opodstatnenú nádej, že sa vyšvihnú nad priemer, takých, čo by vedeli dosiahnuť ideál dokonalého kresťana. Slabé charaktery, ktoré sa uspokoja len tým, že sú dobré, ale nemajú nijakej túžby po lepšom, ani apoštolskej horlivosti, nehodia sa do kongregácie.
2. Školenie. Keď kongreganista skúma seba samého, príde na to, že je ešte ďaleko od dokonalosti; no nedá sa zlomiť ani znechutiť, nestiahne nazad nohu z tej cesty, čo sa pred ním otvára; len musí mať pevnú vôľu dostať sa na vrchol. Keď žiak prichádza do školy, ešte nemá potrebných vedomostí, ale ak sa chce učiť, môže si ich nadobudnúť. Kongreganista ak chce, kongregácia ho vyškolí, lebo ona je pravou školou, ktorá má svoje metódy a tradície, potvrdené skúsenosťou mnohých storočí; skúsenosť nám ukazuje, že celé šíky kongreganistov utúžily svoju vôľu panovať nad sebou a mnohým sa podarilo stať sa vodcami neobyčajnej schopnosti. Pravdaže, všetky svoje schopnosti si nenadobudli len v kongregácii, ale kongregácia bola počiatočným bodom ich výstupu a; ako by prvou školou, v ktorej sa nadobúdajú a cibria potrebné schopnosti pre vodcov.
3. Cvičenie. Skúsené oko môže často už v chlapcovi odkryť vodcovské schopnosti: jeho osobnosť, jeho hlbokého ducha. Často aj sami mladici, keď si chcú vyvoliť kohosi pre nejaký úrad v náboženskej alebo športovej spoločnosti, vedia, kto má potrebné schopnosti na vodcu: energiu, zdravý rozum, krásny charakter, podnikavého ducha. V MK sa uplatňuje toto kritérium pri výbere úradníkov a je povinnosťou členov nehľadieť pri tom na osobné sympatie a voliť len tých, čo majú potrebné dary, aby čestne zastávali svoj úrad. A plnenie týchto; úradov je naozaj prvou školou pre budúcich vodcov, lebo úradníci kongregácie, ktorí si vezmú k srdcu sverenú úlohu, musia vedieť múdro spojiť ponížené poddanie sa Prézesovi a osobnú iniciatívu; spojiť najúprimnejšiu dôveru priateľa s nenaštrbenou hodnosťou rozkazujúceho; musia vedieť povzbudiť ostatných k práci svojím príkladom v dielach horlivosti; musia mať svätú slobodu vyložiť prézesovi a výboru túžby, ponosy a chyby kongreganistov a spolu vedieť zachovať najprísnejšiu mlčanlivosť o tom, o čom sa rokuje a uvažuje; musia byť neochvejní v základných zásadách kongregácie a mať pri tom rozumné a láskavé chovanie pri ich upotrebovaní na jednotlivé prípady. A toto všetko musia vedieť uskutočniť skôr spokojným presvedčením, ako úradnou cestou. Ktože by teda nevidel, že podobné cvičenie je najkrajšou školou rozumu a srdca budúceho vodcu, hotového prijať zodpovedné velenie, keď príde na to čas? Preto plným právom
P. Bangha, apoštol MK pomenoval kongreganistický výbor ako odbornú školu vodcov. Práve preto výbor sa má obnoviť každý rok, aby sa tí najlepší rad-radom mohli vyškoliť vo vodcovských schopnostiach, zastávajúc a spĺňajúc rozličné úrady v MK. A pretože nikto napred nepozná božie úmysly, kongreganista musí sa usilovať nadobudnúť si tie schopnosti, ktoré by ho urobily súcim čo najlepšie splniť niekedy neskôr božie plány. Tak by sa splnily krásne slová sarajevského arcibiskupa: „V MK sa školia budúci vodcovia, ktorých toľme potrebujeme v týchto ťažkých časoch."
Povinnosťou synov je tešiť sa sláve vlastnej matky, najmä keď to druhí neuznávajú a ňou opovrhujú. Kongregácia je matka, ktorá dala nadprírodný život miliónom detí a má veľkú slávu i v dávnych i v novších časoch. No dnes počuť s toľkých strán len nadávanie a napádanie, vidieť úsmev poľutovania, výraz opovrhnutia. Opakuje sa často: MK je sdruženie, ktoré sa už vyžilo a teraz žije len zo spomienok. Nosí zastaralé meno; je len pre chlapcov a dievčatá v školách, pre pobožné ženičky a starcov; nevychováva mužné a činné charaktery, ale bojkov, ktorí odbavujú svoje pobožnosti iba v skrytých kaplnkách a hanbia sa verejní postaviť za vieru; hatí rozvoj KA, nemáť úcty u cirkevnej vrchnosti; necvičí mládež v tej sociálnej činnosti, po ktorej túžia mladí ľudia a ktorá sa srovnáva najmä s terajšími potrebami svätej Cirkvi.
Sú to ťažké obžaloby, ale či sú spravodlivé?
Treba uznať, že je to pravda, ak ide o nejakú kongregáciu, ktorá živorí len podľa mena, kde? niet dobrého zodpovedného výberu členstva alebo je zlé vedenie, kde všetko sa scvrkne len na pár pobožností a na nejaký mizerný skutok lásky.
Ale či toto je tá pravá kongregácia, ktorú sme opísali na týchto stránkach, tá, akou bola po mnohé storočia a aká je aj teraz na toľkých miestach?
Ak je tu a tam niektorá len živoriaca kongregácia, na ktorú padajú slová evanjelia: „načo zaujíma miesto na zemi?" netreba sa čudovať; je to ľudská slabosť, a všetky spolky, aj najnovšie a veľmi prekvitajúce, majú vo svojich radoch neužitočných členov, ktorí nevyhovujú svojmu ideálu. Hlavná vec, že celkový organizmus je zdravý, plodný vo svojich prácach a že si ho cenia tí, ktorí majú právo vynášať nad ním súd.
Nuž, práve keď sa opierame o tento súd, môžeme spokojne hovoriť o kongregácii a jej skutočnej chvále. Takouto chválou sú najnovšie potvrdenia MK cirkevnou vrchnosťou; chválou je vnútorná podstata MK, na chválu MK sú jej diela.
Práve pápež Katolíckej akcie, Pius XI., povedal: „Tri a pol storočia M K môžu sa spravodlivo pokladať za obrovskú hviezdnu cestu, po ktorej nekonečnú Dobrota božia a materinská ochrana Panny Márie rozdávaly nesmerne dobrodenia. Tie dobrodenia sú veľké zásoby viery, čistoty, horlivej práce a apoštolátu, ktoré predstavujú v celku naozaj ohromujúci a nádherný pohľad." Tak to povedal 23. marca 1935 kongregácii „Prima Primária". Ale aj pri iných príležitostiach natoľko si vážil i ostatné kongregácie, že ich pomenoval „vzácnymi pomocnicami KA".
Zo svedectiev toľkých biskupov prinášame len niektoré. Biskup z Bayonne vraví: „MK, v ktorej pučia nové a rozličné kvety spolkov, zostáva ich neprevýšenou kráľovnou ešte aj v našej dobe." — Biskup zo Salt Lake (USA): „Chcem mať kongregáciu v každej farnosti." Pomocný biskup zo S. Paulo (Brazília): „Brazília má mnoho nepotrebných prorokov, no potrebuje apoštolov a, vďaku Bohu, našla ich v tisícoch členov MK zo štátu S. Paolo." — Kardinál Leme, kongreganista: „Stužku s medajlou kongregácie si práve tak cením, ako kardinálsky) purpur."
Čo žiadame od moderných náboženských spolkov, aby sme mohli povedať, že sú aktuálne? Vnútorný, nadprirodzený základ, ktorý by ich oživoval, horlivosť ducha, ktorá rozumie potreby! času a stará sa o ne. Žiadame silnú organizáciu. A práve toto nájdeme v MK, ktorá svojim členom stále prízvukuje osobnú svätosť ako hlavný ciel, po ktorom sa majú usilovať, apoštolát viery a lásky podľa okolností a potreby tiež ako čosi podstatné pre ozajstného kongreganistu. Konečne duch organicky zriadeného tela, v ktorom má panovať úzka a živá závislosť a spolupráca údov s hlavou, to jest kongreganistov s prézesom. Má teda kongregácia najlepšiu záruku svojej životnosti a plodnosti; najmä ak pripojíme druhý princíp, vždy aktuálny a veľmi účinný vo vychovávaní svätých a apoštolov, to jest úctu Panny Márie. Toto je charakteristický princíp MK, veď ona sa osobitným spôsobom stará o česť Panny Márie a je postavená pod jej ochranu.
Práce MK sú veľké, stačí len letmo pozrieť na rozličné polia činnosti viac ako 68 miliónov mužských a ženských členov MK na celom svete a budeme mať pod očami také množstvo apoštolských prác, že s údivom musíme uznať, že laickí apoštoli nechybujú v MK, a keby nebolo MK, bolo by ju treba utvoriť. Len barcelonská MK má 21 odborov, ktoré sa venujú skutkom milosrdenstva, lásky a sociálnej činnosti; viac než 2000 členov preukazuje svoju horlivosť medzi chorými, robotníkmi, väzňami a deťmi. MK Španielska vypestovaly najvynikajúcejšie osobnosti katolíckeho života národa, ako je napr. Generalissimus Francoí, gen. Moscardo a skoro všetci hrdinovia Alcazaru, Sú to vzorné kongregácie. No, koľko je takých, čo sa im tiež vyrovnajú, najmä v írsku, donedávna v Nemecku, Poľsku, Rakúsku, v obidvoch Amerikách, v misiách; starajú sa o kňazské povolania, šíria katolícku tlač, apoštolujú medzi slepými, čističmi topánok, predavačmi ba i medzi komediantmi; úspora dujú duchovné cvičenia medzi robotníkmi. Mohli by sme popísať zlatými literami celé sväzky, keď si pomyslíme na toľké kongregácie, ktoré vzniklý v posledných desaťročiach a na ich intenzívnu prácu,. Stačí spomenúť udatných mexickýdh kongreganistov a nedávnych španielskych mučeníkov za vieru, írského robotníka Matúša Talbota vzorného kongreganistu vo svätosti a apoštolskom duchu, ktorého proces blahorečenia sa práve začal.
Preto kardinál van Roey (z Malines v Belgicku) písal r. 1935: „Sám som svedkom toho ovocia ktoré prinášajú kongreganisti v mojom biskupstvex. či v meste alebo na dedinách. Ich súcosť sa ukazuje vo veľkom rozvoji KA." A kardinál Innitzer r. 1937 písal: „Netreba si myslieť, že teraz, v dobe KA, sú MK zbytočné. Práve opak je pravda, sú ony najmä teraz potrebné." — Kard. Gerlier z Lyonu vraví: „V úcte Panny Márie nájdete silu pre plodný apoštolát a stanete sa stĺpmi KA." A kard. Leme z Rio de Janiero (v Brazílii) povedal toto 12. mája 1940: „Hovorím ako kongreganista, lebo si to pokladám za česť a šťastie, že som kongreganista a hovorím spolu ako Pastier a cirkevný predstavený. Bolo by chybou nazdávať sa, že KA potlačuje alebo zmenšuje význam a potrebu MK, ktoré tak dnes ako i predtým odporúča sám svätý Otec; MK sú veľmi časové a aspoň v Brazílii sú priamo potrebné." Brazílski biskupi na schôdzi r. 1939 povedali kongreganistom: „My predstavujeme hlas Cirkvi, ďakujeme vám a požehnávame vás v mene božom. Zostaňte silní vo svojom spásonosnom apoštoláte medzi brazílskou spoločnosťou ... Vy dobre predstavujete budúcu Brazíliu, vy ste budúcnosť Brazílie."
Sláva MK je teda nedotknutá a žiari aj v našich časoch novým svetlom; len ju treba predstavovať podľa jej pravej prírody, lebo často sa stáva obeťou nespravodlivosti „spravodlivých", ktorí ju poznajú iba podľa nejakej chorľavej a umierajúcej kongregácie.
Povinnosťou jednotlivých kongreganistov je svojím životom rozširovať a robiť známu MK. V rukách členov je česť kongregácie, od nich závisí, či ju budú ctiť ako školu svätosti a apoštolátu, alebo ako pohodlné útočište nočných Nikodémov.
Cirkev svätá s materinskou veľkodušnosťou ponúka kongreganistovi veľký poklad: odpustky. Bolo by nevďačnosťou a nie malým omylom držať poklad skrytý, nevyužitý, lebo Pán Ježiš v evanjeliu nás učí, že bohatstvo božie musí prinášať ovocie a že budeme musieť vydať z neho počet až do posledného haliera.
Čo sú odpustky? Odpustenie trestu za vinu, ktorá bola už predtým odpustená.
V každom hriechu treba rozoznávať vinu, to jest nespravodlivosť oproti Bohu, a trest, ktorým Boh môže trestať hriešnika i vtedy, keď mu už odpustil vinu. T r e st je však dvojaký: večný, ak je hriech smrteľný; časný, ak je hriech všedný. Vina s večným trestom sa nám odpúšťa vo sviatosti pokánia (vo spovedi), no hriešnikovi ostáva obyčajne i časný trest, ktorý si musí pretrpieť či už na tomto alebo na druhom svete. Tento časný trest, ak sme v posväcujúcej milosti, môžeme si odtrpieť tu na zemi rozličným spôsobom; hlavné možnosti sú tieto:
1. vyplniť si pokánie, ktoré nám uložil spovedník;
2. pokánie, ktoré si sami ukladáme;
3. znášať životné bôle a ťažkosti s kresťanskou odovzdanosťou;
4. modlitba, vôbec všetky skutky pobožnosti;
5. almužna a ostatné skutky milosrdenstva, či už telesné alebo duchovné.
No. božia Dobrota i tu nám prichádza na pomoc osobitným spôsobom, tým, že dala Cirkvi moc obohacovať nás odpustkami, to jest udeľovať nám z tých zásluh, ktoré obetoval božej Spravodlivosti Pán Ježiš, Panna Mária a svätí. Tieto zásluhy tvoria drahocenný poklad, sverený Cirkvi.
Cirkev rozdeľuje tieto zásluhy rozličným spôsobom : ponúka nám plno mocné odpustky, ktoré odstraňujú všetok časný trest za naše hriechy; čiastočné odpustky 100, 300, 500 dní, atd'., jedného, troch, siedmych rokov atď., ktoré odpúšťajú len čiastku časného trestu, takú, ktorá sa dosiahla za starých čias v Cirkvi vykonaním prísneho pokánia za toľko a toľko dní, alebo toľko a toľko rokov.
No aby sme mohly obsiahnuť tieto odpustky, Cirkev vyžaduje tri veci:
1. stav posväcujúcej milosti, aspoň pri konci predpísaných pobožností; i
2.úmysel získať odpustky (môže byť len jeden — raz navždy);
3. presné vyplnenie predpísaných podmienok.
Podmienky pre získanie plnomocných odpustkov sú riadne alebo mimoriadne.
1. Riadne: spoveď aspoň raz do týždňa, sväté prijímanie, návšteva kostola a nejaké modlitby na úmysel svätého Otca; stačí jeden Otčenáš, Zdravas a Sláva. Podľa terajších cirkevných zákonov (Can. 931, § 3.), stačí sa vyspovedať 2 razy do mesiaca pre tých, čo nechodia aspoň 5 ráz do týždňa k svätému prijímaniu.
2. Mimoriadne podmienky ustaľuje svätý Otec pri príležitosti napríklad jubileí alebo pre získanie plnomocných odpustkov „toties quoties" napríklad v deň Dušičiek (2. nov.) treba sa pomodliť pri návšteve kostola šesť ráz Otčenáš, Zdravas a Sláva.
Keď Cirkev udeľuje odpustky živým, odpúšťa priamo tresty za hriechy, ktoré už predtým boly, odpustené; keď udeľuje odpustky mŕtvym, odpúšťa tresty tým, že predstavuje Bohu zásluhy Pána Ježiša, Panny Márie a svätých a prosí Ho, aby ich láskavé prijal.
Všetky odpustky sa môžu prisvojiť dušiam v očistci, iba že by cirkevná vrchnosť dačo iné ustanovila.
Schválne sme tu podali všeobecné pochopy o odpustkoch, aby sme srozumeli veľkú cenu pokladu odpustkov; Pán Boh tak spravil zázrak milosrdenstva, lebo už tu na zemi dáva nám ľahký spôsob vyrovnať sa s božou Spravodlivosťou, a môžeme účinne pomáhať i dušiam v očistci.
Uvedieme tu krátky prehľad niektorých odpustkov, ktoré môžu kongreganisti získať každý deň a pri niektorých príležitostiach. Zapamätajme si ich a využívajme ich.
Odpustky siedmych rokov:
1. každý raz, keď sú pobožné na svätej omši;
2. za každé spytovanie svedomia;
3. za každú účasť na schôdzke kongregácie;
4. za každú návštevu chudobných, väzňov alebo chorých,
5. každý raz, keď sa podarí kongreganistovi smieriť nepriateľov,
6. každý raz, keď sa modlia za chorých a zomrelých,
7. za každú účasť na pohrebe kongreganistu. 300 dní:
1. každý raz, keď sa pomodlia „zasvätenie";
2.každý raz, keď si vzdychnú: „Nos cum prole pia, benedicat Virgo Maria". (So Synáčkom milým požehnaj nás, Panna Mária.)
Plnomocné odpustky:
1. Keď pristúpia k svätým sviatostiam v deň prijatia,
2. ak sú na schôdzke a v ten týždeň pristúpia k svätému prijímaniu v ľubovoľný deň,
3. keď sa zúčastnia na spoločnom svätom prijímaní kongregácie,
4. keď robia niekoľko dní duchovné cvičenia.
5. v deň mesačnej obnovy,
6. v svetový deň MK,
7. v hodinu smrti, ak aspoň v srdci vzývajú meno Ježiš.
Kongreganista, uvažujúc o toľkom poklade, uloženom do jeho rúk, musí myslieť na svoju zodpovednosť pred Božským Sudcom, ktorému bude musieť odpovedať, či využil poklady alebo ich zakopal, aby počul výrok: „dobrý sluha", alebo ,,ničomný sluha".
Kristus dal svojim apoštolom trojaký odkaz, potrebný pre večný život. Mária opakuje svojim synom: „Najmä vy si vezmite k srdcu ten odkaz, ak chcete dosiahnuť nielen večný život ale aj kresťanskú dokonalosť, na ktorú vás povolávajú pravidlá kongregácie."
Najpraktickejší prostriedok poslúchnuť rozkaz Kristov je spytovať si každý deň svedomie, ktoré práve vyžaduje väčšiu bedlivosť nad všetkými našimi myšlienkami, slovami, skutkami, a dobrá modlitba, ktorá obsahuje v sebe poklonu vďaky vzdávanie, smierenie a prosbu.
Dobrý kongreganista, ktorý si chce robiť vážnu kontrolu nad sebou, predísť zlu, alebo ho vykoreniť, má rád každodenné spytovanie svedomia ako obchodník večerné zúčtovanie pokladnice.
Spytovanie svedomia, keď sa robí pravidelne a usilovne, je najlepší prostriedok poznať seba a je zárukou pre pokrok v čnosti.
Ježiš požaduje toto hriešnikovo uponíženie a len pod touto podmienkou sľubuje celkové odpustenie ťažkých hriechov. K dobrej svätej spovedi treba nevyhnutne priniesť tri čnosti a štvrtá je veľmi užitočná.
1. Viera. — Svätá spoveď nie je len rozhovor, ani rozprávka, ani potreba vyhovoriť sa, ani zbaviť sa ťarchy, ale je to sviatosť. Spovedník nie je hocaký človek úctyhodný, učený, dobrý, ale je to kňaz, predstaviteľ Krista-Sudcu; jeho výrok nemá ľudskej ceny, ale má božskú platnosť, ktorá robí zázrak, lebo sotiera hriech a vracia milosť božiu. Vo svätej spovedi nehľadaj seba, samého, nehľadaj človeka, ale hľadaj Boha a pristupuj so živou vierou, nie zo zvyku alebo z roztržitej povrchnosti.
2. Úprimnosť. — Buď priezračným bez tieňa. To je povinnosť svedomia a zárukou spokojnosti. Vyznaj predovšetkým to, čo sa ti zdá ťažším, hovor jasno a udaj číslo hriechov, a j potom povedz ostatné. Nikdy nepodľahni pokušeniu zamlčať, vykrúcať, ak ide o veci, pre ktoré sa červenáš alebo o celkom novú vinu v tvojom živote, ale podľa možnosti premôž aj odpor otvoriť sa svojmu stálemu spovedníkovi. Boh hojne odmení tvoju veľkodušnosť, a spovedník vie oceniť tvoju dôveru a smelosť a preto bude si ťa vážiť a viac milovať. Vzor kongreganistov, svätý Ján Berchmans, chcel byť vo svätej spovedi priezračný ako horský potôčik.
3. vážnosť je najhlavnejšou čnosťou pri svätej spovedi, kde ide o život a smrť.
a) Vážnosť pri príprave: denné spytovanie svedomia urobí ti ľahším vydať počet zo života.
b) Vážnosť v ľútosti: koľko je neplatných spovedí pre nedostatok pravej nadprirodzenej ľútosti. S Bohom sa nežartuje a nemožno prosiť o odpustenie iba perami. Vlož srdce, vlož lásku do ľútosti a opakuj Spasiteľovi: „Bože môj, ľutujem, že som o-razil tvoju nekonečnú dobrotu. Ty si zomrel na kríži z lásky ku mne a ja som Ťa znova ukrižoval svojimi hriechami."
c) Vážnosť v náprave. To je vec ochotnej veľkodušnej vôle, ktorá opakuje slovo udatných: chcem. Chcem sa napraviť, chcem upotrebiť prostriedky], ktoré mi odporúčali, chcem vyhýbať príležitostiam ku hriechu.
d) Vážnosť v pokání. Nie nadarmo sa volá sviatosť pokánia. Treba vykonať uloženú pokutu hneď, verne a v duchu skrúšenosti. To je povinnosť spravodlivosti.
4. Radosť. Ak je svätá spoveď povinnosťou, môžeme dodať, že je aj radosťou. Akože nepociťovať radosť nad tým, že sa môžeme očistiť od každej viny takým ľahkým prostriedkom? Cítiť, že nám Boh odpustil, že sme čistejšími a naozaj novými ľuďmi? Kto pozná dôležitosť a krásu tejto sviatosti, pochopí ako je naozaj správne odporúčanie veľkého duchovného učiteľa: Milujte spoveď.
Živý Ježiš vo svätej hostii je dušou nášho nadprirodzeného života. Odstráňte túto dušu a na tejto zemi naveky zavládne smrť podľa slov Spasiteľových: „Kto bude jest moje telo, bude žít" a „ak nebudete jest telo Syna človeka, nebudete mat života v sebe." (Ján VI.)
Ako dôležité a dôstojné je teda požívať tento chlieb života, potrebný pre večnú spásu!
Mariánske kongregácie sú usporiadaným vojskom, hotovým do boja za víťazstvo Ježiša Krista a jeho Cirkvi pod vedením a ochranou Panny Márie. Toto vojsko, práve že je vojsko, musí mať svoju organizáciu jednoduchú síce, ale spolu takú, aby si zachovala svoju osobitnú povahu, to jest ozajstného ducha Mariánskych kongregácií; ducha, ktorý im stále dodáva chuti, sily a jednoty.
Je pravda, že MK na celom svete nie sú spojené tak úzko, žeby tvorily jedinú kongregáciu s jedinou ústrednou autoritou, ani netvoria akúsi medzinárodnú federáciu, lebo P. Generál S. J., ako sme to už spomenuli, aj keď povoľuje pripojenie k „Prima Primaria" a dáva pripojeným kongregáciám odpustky a privilégiá, ktoré dala Svätá Stolica kongregácii „Prima Primaria", predsa nemá preto nijakej autority nad nimi. No s druhej strany pravidlá sú rovnaké pre všetky kongregácie, rovnaký je duch a rovnaké sú spôsoby ako dosiahnuť posvätenie seba a ako treba apoštolovať. Preto jestvuje v Ríme Centrálny sekretariát (Borgo S. Spirito 5), kde sa obracajú o smernice všetky kongregácie roztrúsené po celom svete; je to poradný, posmeľujúci a informujúci orgán, ktorý vydáva v rozličných rečiach časopis „Ácies ordinata", v ktorom podáva zprávy a smernice, rozširuje každoročne „Svetový deň kongregácií" a zorganizoval stálu výstavu o kongregáciách. Jestvuje však v jednotlivých krajinách i Národný sekretariát! (ústredie). Na Slovensku má sídlo v Trnave, Štefánikova ul. 45. (Posol.) Tiež nemá právnej autority; je k službám jednotlivých kongregácií; oboznamuje s časopismi, so zodpovednými knihami, zaobstaráva, nakoľko to terajšie pomery dovoľujú rozličné predmety pre kongregácie (medaily, diplomy atď.); usporaduje sjazdy, tak prézesov ako i členov na to, aby bolo medzi kongregáciami viac spojenia a jednoty v prácach; vydáva časopis „Mariánska kongregácia" orgán MK, a časopis „Prézes", orgán duchovných vodcov MK. Postupne vydáva spisy, čo by vždy lepšie oboznamovaly s Mariánskou kongregáciou a dávaly by členom ozajstného kongreganistického ducha.
Kongreganisti, ktorí úprimne milujú kongregáciu, musia účinne pomáhať k väčšej solidarite medzi kongregáciami výmenou názorov a programov činnosti a okrem toho, ak cestujú do iného mesta alebo na iné miesto (či už z povinnosti alebo zo študijných dôvodov), majú sa zúčastňovať na schôdzkách v tamojšej kongregácii a predstaviť sa miestnemu prézesovi odporúčajúcim listom predchádzajúceho prézesa.
Všetci kongreganisti rozličných kongregácií v jednom meste aspoň raz do roka, vo svetový deň kongregácií, majú sa sísť pred oltárom Panny Márie aby jej osvedčili svoju detinskú lásku, ktorá ma vyvrcholiť vo verejnej obnove slávnostného zasvätenia sa Panne Márii.
Takto MK prakticky dokážu, že sú opravdivým1 zriadeným šíkom, „Acies ordinata", vojskom a rodinou, kde sú všetci spojení tým istým duchom a tou istou láskou a cítia sa synmi tej istej matky.
Každý rok vznikajú nové MK pre rozličné sta .y, triedy ľudí, hoci prekvitajú aj iné katolícke organizácie; čulá láska k Panne Márii a túžba postaviť sa pod jej osobitnú ochranu, pobáda mladíkov, akademikov, profesionistov, robotníkov, seminaristov, pánov, panie, a dievčatá vstupovať do kongregácie.
Kto robí túto propagandu? Kňazi, čo sú presvedčení o pevnom dobrom vplyve, ktorý možno obsiahnuť skrze kongregáciu; a kongreganisti, ktorí, naplnení láskou k svojej nebeskej Matičke, usilujú sa, aby ju aj druhí poznali a cenili. Toto je naozaj najmilšia synovská povinnosť a služba. Touto horlivosťou bude ďalej rásť veľký strom kongregácie na česť Panny Márie. Treba teda vedieť, ako založiť kongregáciu.
1. Dôkladne si treba vybrať malý počet ľudí toho istého veku, pohlavia a stavu, ktorí dávajú dobrú nádej, že sa to s nimi podarí; od akosti semena závisí z väčšej časti život stromu.
2. Nech sa nájde kňaz, ktorý má vlastnosti dobrého prézesa. Kongregácia je v jeho rukách a bude takou, akou ju chce mať on.
3. Počiatočná skupina nech je dobre a prakticky poučená o pravom obraze kongreganistu.
4. MK nech sa len vtedy úradne založí, keď bude skupina ozaj zrelá a schopná na to, aby bola strediskom života a dobrého príkladu či už v pobožnosti alebo v apoštoláte.
5. Úradné založenie kongregácie má byť slávnostné, podľa možnosti v prítomnosti mnohých iných toho istého stavu.
6. Kanonické založenie je skutok zákonitej cirkevnej autority, preto treba o to prosiť die-cezánneho najd. p. biskupa, aby dovolil založiť kongregáciu na tom mieste a pod tým titulom, vymenujúc N. N. za prézesa a odporúčajúc najd. P. Generálovi S. J., aby ju pričlenil ku „Prima Primaria", Dokument od najd. p. biskupa treba uschovať.
7. Pričlenenie k „Prima Primári a" je tiež potrebné na to, aby kongregácia mala účasť na všetkých privilégiách a odpustkoch, ktoré Svätá Stolica udelila MK; treba o to žiadať najd. P. Generála S. J., pripojac dokument kanonického založenia. (Formuláre žiadosti zakladať a agregovať MK nájdete v brošúrke: Ľudovít Eiselle S. J.: „Čo treba vedieť o kongregácii." Vydalo Ústredie MK v Trnave.) Agregáciu sprostredkuje Ústredie Mariánskych kongregácií v Trnave, Štefánikova ul. č. 45. (Posol.)
Buď verný svojmu „zasväteniu" Panne Márii, modlievaj sa svätý ruženec a čítavaj k o n g reganistický časopis: táto vernosť je istým prostriedkom dosiahnuť ideál kongreganistu. Na Slovensku — ako sme už podotkli — kongreganistické časopisy „Mariánsku kongregáciu" (roč. predplatné Ks 10.—) a „Prézesa"' (roč. predplatné Ks 15.-) vydáva Ústredie MK v Trnave.
Najsvätejšia Panna — a Matka Božia, Mária, — ja, — hoci nie som hodný(á), — aby som Ti slúžil(a), — ale pohnutý(á) Tvojou predivnou láskou, — a povzbudený(á) túžbou — Tebe slúžiť, — volím Ťa dnes — pred svojím anjelom strážcom — a. pred celým nebeským dvorom — za Paniu, Orodovnicu — a Matku svoju — a pevne pred seba si beriem, — Tebe odteraz vždycky slúžiť — a podlá možnosti o to sa starať, — aby všetci Tebe verne slúžili. — Preto premilá Matka, — pre krv Ježiša Krista za mňa vyliatu — vrúcne Ta prosím, — aby, si ma medzi sebe sverených — a za stáleho(u) sluhu (služobnicu) — prijať ráčila.
Pomáhaj mi v každej práci — a vypros mi milosť — nech slovom, — skutkom — a myšlienkou vždy tak sa spravujem, — aby som ani Tvoje — ani najsvätejšieho Syna Tvojho oči — neurazil(a).
Rozpamätaj sa na mňa — a neopusť ma — v hodinu smrti mojej. — Amen.
Kongreganista, opakujúc každý deň toto celkovité oddanie sa, uvádza si na pamäť, že je celý posvätený, že previnenie, najmä proti svätej čistote, bolo by profanizovaním zasvätenia sa Márii a že Mária je ochotná pomáhať mu vo všetkom so svojou materinskou láskou.
Je to zbraň svätých. Koľko sily dáva duši táto modlitba, taká milá Panne Márii, taká jednoduchá, ale pritom taká pekná! Ružencové zrnká sú ruže, ale spolu aj guľkami, strašnejšími ako ostatné iné, ako to dokazuje viac storočná epopeja, ktorá rozpráva o všetkých víťazstvách, ktoré získali katolíci pomocou svätého ruženca nad bludármi, neveriacimi, ale najmä nad diablom.
Môj ruženec! Koľká sladkosť je v týchto slovách, najmä v hodinku smrti, keď kongreganista s omotaným ružencom okolo prstov, ktorý sa modlil celý svoj život, bude môcť s dôverou posledný raz povedať Márii: „Ukáž, že si mi matkou.'"
Nezabúdajme, že vždy získame plnomocné odpustky, keď sa modlíme svätý ruženec pred Prevelebnou sviatosťou Oltárnou.
Keď kongreganista bude čítať jeho stránky plné myšlienok a kypiace životom, nájde v ňom vhodnú zbraň bojovať každodenne tvrdý boj. Takú zbraň možno by mu nemohly dať iné knihy.
Buď vytrvalý! Verné používanie týchto troch' prostriedkov bude ti veľmi pomáhať, aby si vytrval vo svätom predsavzatí, že chceš byť hodným Máriiným kongreganistom.
Svätý Otec v Apoštolskom liste najd. P. Generálovi Ledóchowskému dňa 6. júla 1940, z príležitosti štyristého výročia Spoločnosti Ježišovej, nádherne vystihuje MK a skladá v nej svoju dôveru: i„ Pri výchove, ktorú dávate mládeži, veľmi pomáhajú tie školy čnosti a apoštolátu, ktoré poznáme pod menom „Mariánska kongregáciaa ktoré ako pomocné vojenské sbory, sriadené pod zástavou Panny Márie do odhodlaných šíkov, sú vždy ochotné na rozkazy svätej Cirkvi."
O týchto slovách svätého Otca, ktoré podávame len vo výťahu, mal by každý kongreganista uvažovať a vžiť sa do nich, aby bolo všetkým zrejmé, aký pokrok robí v čnosti a v apoštoláte, či je čím ďalej tým viac ochotnejší spolupracovať s cirkevnou hierarchiou, pod menom a ochranou Panny Márie, aby zvíťazilo Kristovo kráľovstvo v ľudskej spoločnosti. Rada svätého Pavla, ktorú dal Timoteovi, platí aj pre kongreganistu: „O tom rozmýšľaj, na tom stoj, aby tvoj pokrok bol všetkým zjavný." (l.,Tim., IV., 15.)
A. M. D. G.
Vezmi a čítaj! — — — — — — 5
Mariánska kongregácia — — — — — 5
I. MK je náboženské sdruženie — — — 5
II. Sdruženie založené Spoločnosťou Ježišovou 6
III. Sdruženie schválené Svätou Stolicou — — 8
IV. MK vychováva elitu — — — — 8
V. Cieľ MK — - — - — — 9
VI. Druhým cieľom MK — — — — 10
VII. Hlavný prostriedok dosiahnuť dvojaký cieľ 10
Ideál — — — — — — — — 11
I. Dokonalý katolík — — — — 11
II. Trojaký predpoklad — — — — 11
Svätý— — — — — — — — 13
I. Svätosť je pre všetkých — — — — 13
II. Program svätosti — — — — 15
III. Prostriedky ku svätosti v MK — — — 17
Apoštolát. — — — — — — — 19
I. Byť apoštolom — — — — — 19
II. Škola apoštolátu — — — — — 21
III. Práce MK — — — — — — 22
Vojak Cirkvi — — — — — — 24
I. Obrana Cirkvi — — — — — 24
II. Láska k Cirkvi — — — — — 27
Pod zástavou Panny Márie — — — 29
I. Meno — — — — — — — 30
II. Zasvätenie — — — — — — 31
III. Úcta Panny Márie — — — — — 32
IV. Medaila ____ — — 34
Kódex— - — — — — — — 36
I. Povinnosti — — — — — — 36
II. Cnosť —— — — — — — 38
III. Povinnosti oproti kongregácii — — — 39
Duchovný vodca — — — — — 41
I. Potrebuješ vodcu — — — — 41
II. Tvoj pomer k duchovnému vodcovi — — 45
Pole činnosti — — — — — — 47
I. Riadne odbory (sekcie) — — — — 48
II. Katolícka akcia — — — — — 52
Predstavení — — — — — — 54
I. Prézes — — — — — — 54
II. Výbor ______ 55
III. Povinnosti kongreganistov k predstaveným 55
IV. Postoj k úradom — — — —• — 56
V. Škola vodcov _____ 57
Sláva — — — — — — — — 61
I. Potvrdenia — — — — — — 62
II. Vnútorná podstata MK — — — — 63
III. Skutky ______ 64
Poklad — — — — — — — 66
I. Podmienky, aby sa získaly odpustky — 66
II. Odpustky pre kongreganistov — — 68
Trojaký odkaz— — — — — — 70
I. Bedlite a modlite sa — — — — 70
II. Vyznávajte sa zo svojich hriechov — — 70
III. Jedzte moje telo — — — — — 72
Zriadený šík — — — — — — 73
Synovská povinnosť — — — — 75
Spomienky — — — — — — — 77
I. Zasvätenie — — — — — — 77
II. Sv. ruženec — — — — — — 78
III. Kongreganistický časopis — — — 78
Dar Pi a XII. — _____ 79
KNIŽNICA MARIÁNSKEJ KONGREGÁCIE, SV. 5.
Rediguje: P. František Chmeľ S. J.
Základné myšlienky kongreganistiekého hnutia
Podáva: A. M. S. J.
Knižnicu vydáva: Ústredie Mariánskych kongregácií, Posol, Trnava 1944.
Tlačou: Urbánek a spol., Trnava.
S povolením rehoľnej a cirkevnej vrchnosti v Trnave, číslo 8514/1943.