Prof. Dr. Jozef Špirko:
Husiti, jiskrovci a bratríci v dejinách Spiša (1431-1462).
Spišská Kapitula, 1937.
Husiti, jiskrovci a bratríci v dejinách Spiša.
(1431—1462).
Napísal: Dr. Jozef Špirko,
profesor teologie v Spišskej Kapitule.
Vydal Spišský dejepisný spolok v Levoči, 1937.
ÚVOD.
Keď som pracoval na publikácii o umeleckých pamiatkach Spiša, veľkú ťažkosť mi robila tá okolnosť, že som nenašiel v spišskej literatúre dejín dôkladnejšie dielo o XV. storočí — najmä o pôsobení husitov, jiskrovcov a bratríkov na Spiši. V menších úvahách a monografiách miest mohol som sa dočítať o ukrutnom vandalizme Čechov, keď na Spiši podľahlo ničeniu všetko, čo usilovné obyvateľstvo Spiša po tatárskom plene vytvorilo. Na druhej strane musel som konštatovať, že premnohé monumentálne stavby, rezbárske a maliarske produkty šťastlivo prežily tie búrlivé časy, že mnoho umeleckých hodnôt pochádza buď práve z tej doby, alebo z časov bezprosstredne nasledujúcich. Už vtedy som si zaumienil, že skôr, ako by som pokračoval v ďalších publikáciách o umeleckých pamiatkach Spiša — podrobnejšie preštudujem XV. storočie a srovnám protivy.
Historikovi vždy má záležať na objektívnej pravde. A zvlášť mu má záležať na nej vtedy, keď zkreslená minulosť mohla by mať neblahé následky pre prítomnosť alebo budúcnosť. Neobjektívny obraz o pôsobení Čechov na Spiši v XV. storočí ľahko by mohol naštrbiť harmonické spolužitie Slovákov a Čechov v prítomnosti. Škodí bratskému spolužitiu, keď Česi poznajú dejiny Spiša v XV. storočí len z Jiráskovho Bratstva a z Kálalových historických obrazov (Karel Kálal: Češi na Slovensku, Praha, 1919.) a keď v každej monumentálnejšej tvorbe stredoveku hneď vidia stopy pôsobenia svojich predkov v XV. storočí. A niemenej škodilo by nášmu spolunažívaniu, keby nám Slovákom stačily na utvorenie mienky o strede XV. storočia tie tendenčné žigmundovské dokumenty, ktoré pre Čechov tej doby nemajú iného pomenovania, ako „zbojníci, zberba, nepriatelia ľudského pokolenia a p.“ (latrones Bohemi, colluvies Bohemorum, perfidi et maledicti Thaboritae, pestiferi et nefandissimi heretici Bohemi etc.).
Preštudoval som spišské archívy, kroniky a spišskú literatúru — a hlavne preskúmal som bohatý bardejovský archív, kde som našiel veľa na Spiš sa vzťahujúcich dokumentov, ktoré doposiaľ v spišskej dejinnej literatúre spracované neboly. Výsledok svojich štúdií predostieram verejnosti.
Ďakujem Spišskému dejepisnému spolku za uverejnenie mojej práce — okresným výborom Spiša za poskytnutú mravnú a hmotnú pomoc, vdp. dekanovi Pajdušákovi, pánu dr. Branislavovi Varsikovi, docentovi univerzity Komenského, — a svojim poslucháčom za láskavé napomáhanie.
Spišská Kapitula, 15. apríla 1937.
AUTOR.
Časť I.
Husitské vpády na západné Slovensko. — Krakovská dišputa. — Prvý vpád na Spiš r. 1431. — Vpád roku 1433.
Prvé zprávy o husitských vpádoch na Slovensko máme z roku 1421, keď kráľ Žigmund poveril Mikuláša Perényiho, aby bránil Trenčín a jeho okolie proti husitským tlupám . Boly to dobrodružné pokusy husitov a odohrávaly sa daleko od hraníc Spiša. Hoci husiti v dvaciatych rokoch XV. storočia priamo neohrozovali Spiš, jednako mu hrozilo od nich vážne vojenské nebezpečenstvo. Česi totiž, chcúc sa zbaviť nenávideného Žigmunda, ponúkli českú korunu poľskému kráľovi Vladislavovi, a keď tento ponuku neprijal, obrátili sa na jeho brata, knieža litevské — na Alexandra Vitolda . Vitold bol ochotný ujať sa českej koruny „z lásky k národu českému“. Ale nakoľko bol sám dosť starý, poslal za seba do Čiech svojho synovca Žigmunda Korybuta. Korybut prejavil v Čechách sympatiu nielen k českému národu, ale aj k husitizmu (prijímal pod dvoma spôsobami). — Túto okolnosť využil kráľ Žigmund. Vyhlásil Poľsku vojnu, aby zabránil Poliakom nástup na český trón. Navonok však vyhlasoval, že Poliaci sympatizujú s husitizmom. Roku 1422 poslal Žigmund list Bardejovčanom, v ktorom ich — vzhľadom na vojnu s Poliakmi — žiada, aby povolali svojich obchodníkov z Poľska zpäť a aby poľských obchodníkov, ktorí sa zdržiavajú na bardejovskom vidieku, vypudili . Podobné prípravy musel urobiť Žigmund i na Spiši, kde poľsko - spišské styky boly ešte čulejšie ako v Šariši. Z toho dôvodu umiestnil na poľsko-spišskej a šarišskej hranici viac vojenských oddielov, v Podolínci, v Kežmarku, v Levoči, v Brezovici a v Bardejove , z čoho možno uzatvárať, že vojna sa mala odohrávať na spišských a šarišských hraniciach.
K vojne, pravda, nedošlo, lebo pápež Martin V. zakročil u Žigmunda, u Vladislava a Vitolda, ktorým pohrozil exkomunikáciou, ak neupustia od podporovania českých husitov. Pápežov zákrok mal účinok, lebo Korybut pred Vianocami roku 1422 opustil Čechy . K úplnému urovnaniu sporných vecí sišli sa poľski a Žigmundovi legáti v Ľubici dňa 30. novembra 1422 . Tu pre neprítomnosť panovníkov nemohli sa dohodnúť na uzavretí trvalého mieru, preto sa rozhodli, že definitívny mier bude uzavretý v prítomnosti oboch panovníkov, ktorí sa sídu v polovici pôstu budúceho roku v Czorstyne.
Podľa dohodnutia legátov sišli sa Žigmund a Vladislav v marci roku 1423 (po nedeli Laetare) pri Spišskej Starej Vsi v Szromovciach. Dlugoss opisuje stretnutie sa panovníkov takto: Vladislav, kráľ poľský, s Albertom, biskupom krakovským, Jánom Pella Wladislavským a ostatnými radcami sostúpil v Czorstyne, Žigmund, cisár rímsky a kráľ uhorský so svojimi radcami sostúpil v Szromovciach. Potom obidvaja panovníci sišli sa na poli pri Szromovciach a sostúpiac s koňov podali si pravice a objali sa. Cestou do Szromoviec pospomínali si navzájom osobné aj verejné krivdy, ktorých sa dopustili proti sebe — a to pred prelátmi a barónmi oboch kráľovství. Keď preláti a baróni múdre a vážne pouvažovali nad nimi, urovnali a odstránili napätie, nenávisť, krivdy a rozličné zárodky nepriateľstva.
Potom obaja panovníci prešli do Kežmarku a tam písomne uzavreli dohodu o večnom mieri a bratskom spojení .
To vážne napätie medzi dvoma krajinami, ktorého konečnou príčinou boly české a husitské udalosti — našlo svoje prajné rozuzlenie na pôde špišskej, a to v Kežmarku. Vtedy mal Spiš výbornú príležitosť oboznámiť sa s prúdmi, ktoré hýbaly vtedajšou strednou Europou — a rokovať o husitskom nebezpečenstve tým viac, žena západnom Slovensku sa roku 1423 znova objavili husiti. Kým ich doterajšie zájazdy na Slovensko boly viac rázu dobrodružného — husiti sa totiž zjavovali len v tlupách, sobrali a odniesli, čo sa dalo — zatiaľ ich vpád v jeseni roku 1423 mal ráz dokonalej vojenskej výpravy. Husiti vtrhnú na západné Slovensko pod vedením samého Žižku z Trocnova v dobre zriadených šíkoch a výbornom vyzbrojení . Cieľom ich vpádu bolo pomstiť sa Žigmundovi v jeho vlastnej zemi za krivdy, ktoré doposiaľ popáchal v Čechách . Vojenské spôsobyj husitov, ich vyzbrojenie a vojenská udatnosť vysoko prevyšovaly vojenské spôsoby Uhrov, preto sa tí ani neodvážili odporovať. Chcú ich vlákať do vnútra krajiny, aby ich mohli ľahšie obkľúčiť a znemožniť. Žižka však nahliadol Uhrom do plánov a uprostred veľkých nebezpečí viedol svoje vojsko zpäť na Moravu . Žižka neprišiel viac na Slovensko. Zomrel roku 1424. Po smrti Žižkovej nazdával sa Žigmund a mnohí iní, že nastal čas pokorenia pyšných a nepremožiteľných husitov . Ale mýlil sa. Žižkovou smrťou klesla vojenská pružnosť husitov, ale ich sila nebola podlomená.
Hoci husiti mali v Žižkovi jedinečného vodcu, ktorý svojimi vodcovskými vlastnosťami prevyšoval všetkých vodcov svojho času, — a najmä nemohol sa mu vyrovnať nestály Žigmund, ktorý sa razom chopil viacerých vecí a žiadnu z nich poriadne nedokončil — preca sila husitov nespočívala len vo vodcovej osobnosti, ale vo fanatickom presvedčení o pravdivosti a spravedlivosti toho, že bojujú za slobodu slova božieho, za svoju vlasť a českú reč . Len tak sa dajú vysvetliť mimoriadne úspechy, ktorých dosiahli pomerne malým počtom vojska nad nepomernou väčšinou nepriateľov a že sa súčasne odvážili bojovať na všetky strany. Žižka ešte roku 1423 vypracoval vojenský plán ako postupovať pri útoku . Tento plán, ako aj složenie a členenie husitského vojska ukazujú na strategickú geniálnosť Žižkovu a disciplinovanosť, ktorú križiacke vojská, posbierané z celého sveta, bujujúce za peniaze a vedené vodcami, ktorí sa medzi sebou hašterili, ani zďaleka nemalý. Žižkov duch žil v husitskom vojsku ešte dlho ako vzácna tradícia, preto aj po smrti Žižkovej ešte dlho nebolo premožiteľné. Pravda, husiti zachovali disciplinovanosť len voči vonkajšiemu nepriateľovi a v spoločnom nebezpečenstve. Ináč medzi sebou mali nesrovnalosti a hneď po Žižkovej smrti sa rozštiepili na Táboritov a Sirotkov. Vodcovstvo na seba strhol najprv Bohuslav zo Švamberka , neskoršie Prokop Veľký a Prokůpek, odpadli kňazi, kňaz Bedřich zo Strážnice, Jan Párdus, mená dobre známe zo spišských vpádov.
Roky 1424—-27 uplynuly v bojoch v samých Čechách, kde husiti, na viaceré smery rozštiepení, bojovali alebo proti sebe, alebo sa bránili proti vonkajším útočníkom, hlavne proti Fridrichovi, vojvodovi Saskému . V týchto rokoch malo Slovensko pokoj od husitov. No, dlhé vnútorné boje a odrážania prudkých útokov zvonku hodne vysilily husitské vojsko. Už niet v ňom tej oduševnenosti, v ktorej husitskí vodcovia a ich vojská nebažili po bohatstve a sláve ani po moci, ale vždy boli hotoví obetovať svoje životy a majetky za idey, za vec svojho svedomia a národnosti . Keď ich však nepriatelia obkľúčili, susedné národy pretrhly obchodné styky s Čechami a dovážanie potravných článkov bolo prísne zakázané všetkým národom , vtedy sa husitské vojsko zvrhlo a aby si zadovážilo životné potreby, robilo lúpežné vpády do susedných zemí. Roku 1427 vtrhlo 18000 Táboritov a Sirotkov pod vedením obidvoch Prokopov a Koudelnika z Březnice cez Jablonské hory do Sliezska, prenikli hlboko do Poľska a vrátili sa s veľkou korisťou domov.
Vpád husitov do Sliezska im ukázal cestu, ako sa môžu priblížiť k slovenským hraniciam od severu. Tých svojich skúseností neskoršie využili.
Posmelení zájazdom do Sliezska, na jar roku 1428 vybrali sa Táboriti pod vedením Prokopa Veľkého, Sirotci pod vedením Prokůpka a Pražania na čele s Jánom Tovačovským cez Moravu k slovenským hraniciam a zaujali Skalicu, Trnavu, Bratislavu a zašli cez Kostolany, Čachtice, Nové Mesto nad Váhom až po Beckov . Nakoľko z juhu krajinu napádali Turci, usiloval sa Žigmund uzavrieť s husitmi mier; husiti s tým súhlasili. 29. marca roku 1429 vyjednával Žigmund s Prokopom Veľkým, ale k mieru nedošlo jednak pre príkry výstup Prokopa, jednak pre neprijateľné podmienky so strany Žigmundovej . Z jednania Prokopa Veľkého v Bratislave bolo možno videť, že, ak sa nepodarí husitom dohodnúť sa so Žigmundom, môže Slovensko očakávať ešte prudkejšie vpády. A nebolo treba dlho čakať. V septembri roku 1429 vtrhnú husiti pod vedením Prokopa Veľkého do Nemecka a v decembri plienia pri Dražďanoch , a začiatkom roku 1430 sbieraly sa husitské tlupy pod vedením Veleka Koudelníka a Prokůpka okolo slovenských hraníc, aby vtrhly na západné Slovensko . Žigmund, stojac na čele veľkého vojska, sám čakal tento husitský útok. Husitov bolo len asi 10.000 mužov. Bitka pri Šintave bola veľmi prudká, dlho nerozhodná ; konečne preca skončila víťazstvom husitov. Víťazstvo bolo veľmi drahé, lebo ich padlo vyše 2000 a sám Velek Koudelník ostal na bojišti.
Doterajšie vpády na Slovensko boly len predohrou veľkých vtrhnutí, ktoré sa odohraly roku 1431 a ktoré len mimochodom zasiahly Spiš. Z týchto vpádov bolo videť, že husiti vtrhli vždy na západné Slovensko a popri Váhu poberali sa na východ.
Napadnúť Spiš dala príležitosť krakovská dišputa v prvej polovici roku 1431. Dišputa bola medzi husitmi a krakovskou univerzitou. Pápež Martin V. nariadil totiž Vladislavovi Poľskému bulou zo dňa 1. októbra 1430, aby proti husitom bojoval i mečom ak je to potrebné. Ale súčasne mu pripomenul, aby sa všemožne usiloval urovnať spory miernou cestou a vyjednávaním a tak aby si ich získal . Za tým cieľom sišli sa poprední husiti v Gliwiciach u kniežaťa Korybuta, ktorý sprostredkoval sjazd husitských teologov a krakovskej univerzity v Krakove na 18. marca 1431 . Mali dišputovať o článkoch viery. Kráľ Vladislav zaručil verejnú bezpečnosť všetkým husitom, ktorí sa sjazdu zúčastnia. Na určený deň dostavili sa do Krakova z Čechov Vilém Kostka, Prokop Veľký, M. Peter Payne a Bedřich zo Strážnice .
Dišputovalo sa s oboch strán s veľkou húževnatosťou, ale prajného výsledku to nedonieslo .
Medzitým stala sa udalosť, ktorá aj dosiahnuté dorozumenie i ďalšie pokračovanie v dišpute zmarila. Keďže sa blížily veľkonočné sviatky, krakovský biskup, Zbignev z Olešnice, veľký odporca husitov, zakázal v meste bohoslužby dotiaľ, kým husiti neopustia mesto . Ako husiti, tak aj Korybut, rozhorčení nad tým počínaním začali plieniť, kde len mohli. Pravdepodobne to dalo podnet k útoku aj na Červený Kláštor na Spiši. Husiti, posilnení nespokojnými Poliakmi, pod vedením samého Korybuta a Wyerzbiathu z Przišova, Zaviša Wrzašowského Vomiczeka, vyjdúc z Gliwíc, vrhli sa s barbarskou ukrutnosťou na Kláštor sv. Antona v Lechnici . Nie je vylúčené, že odbočenie do Dunajeckej doliny bolo umyselné, a že Korybut s husitmi sa chcel vrátiť cez Spiš a Slovensko do Čiech. V Červenom Kláštore dúfali husiti nájsť dobrú korisť. Kláštor vyplienili. Z kostola sobrali sväté nádoby, rúcha, ozdoby a knihy . Nakoľko videli, že nájdená korisť nestála za tie nebezpečenstvá a ťažkosti, ktoré podnikli, preto tým surovšie sa vrhli na mníchov kartuziánov. Z týchto viacerých zabili, mnohých zranili, viacerým ublížili, ba samého priora, človeka starého, sobrali so sebou, lebo dúfali od neho zvedieť, kde sú skryté kláštorné poklady .
Husiti s korisťou sa vrátili smerom ku Gliwiciam. Keď sa o tom dozvedel Zbignev, napochytro sostavil zo svojich domácich ľudí a priateľov značné vojsko, ktoré bolo doplnené ľudmi mesta Krakova. S týmto vojskom tiahol na Lipowiecz, aby vyslobodil priora Michala a odobral husitom v Červenom Kláštore zhabané veci. Ale krátko pred jeho príchodom unikli husiti ďalej smerom ku Gliwiciam. Malá časť jeho vojska prenasledovala husitov ďalej, no Zbignev vrátil sa smutno do Krakova . Zo spišských prameňov opisuje tento husitský vpád Spervogelova kronika, pravda s nesprávnym udaním roku 1415 . „Anno 1415. verderbten die Hussiten das Land Ungarn, veneruntque in antiquam Viliam (Spišská Stará Ves), et inde inter alios captivos etiam Dnum Priorem Claustri Lechnitz vinctum abduxerunt“.
Je zrejmé, že Spervogelovo udanie vzťahuje sa na vpád husitov roku 1431. O druhom vpáde roku 1433 výslovne hovorí tá istá kronika, preto nemôžeme to brať za akési zkonfundovanie udalostí roku 1433. Spišskosobotská kronika mlčí o vpáde husitov v roku 1431, čo sa, pravda, dá vysvetliť tým, že spišskosobotský kronikár dôsledne zatajuje také udalosti, ktoré sa výlučne týkajú cirkevných objektov a kňazských osôb (odvlečenie prepošta Juraja roku 1433).
Tóth-Szabó sphetol vpád husitov roku 1431 s vpádom roku 1433 a hovorí, že husiti vzali priora Michala z Červeného Kláštora spolu s prepoštom Jurajom z Kežmarku a odvliekli ich
do Hýb a potom ďalej do Prahy . To je zrejmý omyl. Spišský historik Genersich (Merkwürdigkeiten der Freystadt Kesmark) mlčí o tom vpáde a ani Bruckner výslovne o ňom nepíše, len spomína: „Roku 1433 objavili sa husiti na Spiši po prvý raz vo väčšom počte“ .
Pri vpáde husitov musela mnoho trpeť od rozzúrených husitov Spišská Stará Ves a bližšie okolité dediny, ale Nedickému hradu neurobili nič, lebo bol silnešie opevnený . Toho istého roku hrozilo vážne nebezpečenstvo od husitov aj s liptovskej strany,, hoci husiti teraz nedošli až ku hraniciam Spiša.
Po skvelom víťazstve pri Domažliciach (14. augusta 1431) , napadli husiti zase Slovensko. Sirotkovia prišli pod vedením Čapka od Sliezska cez Jablunkovský priesmyk, druhá časť na čele s Prokopom Veľkým, Prokupkom a Hanusom z Kolovrat prišla od Uhorského Brodu. Husitské vojská idúce od Opavy a vojenské oddiely Prokopa Holého, ktoré tiahly dolinou Váhu, spojily sa pri Žiline .
Popri Váhu ďalej bleskurýchle pokračujú a práve pred 29. septembrom 1431 zaujmú Lykavu.
Kráľovná Barbora píše 13. okt. 1431 z Vigláša mestu Košiciam : „... quod perfidissimi huzzite... feria quarta proxima ante festum beati Michaelis archangeli castrum nostrum Likwa vocatum noctis sub silentio clandestine subintrantes fraudulenter obtinuerunt“ a žiada Košičanov o pomoc, aby mohla Lykavu zpäť dobyť . (Podľa Mišíka Lykavu dobyl Ján Čapek. Husiti na Slov. str. 32.) Keď sa tie veci odohrávaly, Žigmund nehol už v Uhorsku Zdržiaval sa na Norimberskom sneme a odtiaľ mal ísť do Ríma dať sa korunovať na cisára rímskonemeckej ríše . Uhorskú ríšu. v neprítomnosti Žigmundovej spravovali Mikuláš Garai, Juraj Palőczi, primas Peter Rozgony a Ján Rozgony spolu s kráľovnou Barborou.
Tento zájazd husitov veľmi sa dotkol kráľovny Barbory, na koľko jej majetky rozprestieraly sa na strednom Slovensku a patri jej aj hrad Lykava. Asi sa s tým nepočítalo, že husiti vniknú tak daleko na východ, lebo nevidel: nijakých opatrení, ktoré by na to poukazovaly. Žigmundov list, písaný v Norimberku 15. júna 1431 spišskej kapitule nespomína veľké nebezpečenstvo.. Žigmund žiada od kapituly všeobecne predpísanú protihusitskú daň (300 zlatých) a vyhráža sa kapitule, že, ak by sa suma nevyplatila, prípadné, husitmi zavinené škody, nahradí si z vlastného majetku. Keď by bol Žigmund počítal s možnosťou tak dalekého zájazdu husitov, bol by kapitulu upozornil, že je vo veľkom nebezpečenstve.
Len teraz, keď už husiti zaujali Lykavu, začala Barbora rýchle organizovať vojsko . Tomuto, ale ešte skôr okolnosti, že sa husiti pri rozdelení koristi pohádali , možno dakovať, že nepokročili dalej ku Spišu, ktorý pre jeho bohatosť určite museli mať v programe, ale zanechajúc v Lykave svoju stráž, vrátili sa cez Sučany do Turca. Tu sa rozbehli jedni k Nitre, druhí k Trnave, všade plieniac. Prokop Veľký oddelil sa od Sirotkov a s Hanušom Kolovratom vrátili sa koncom októbra cez Uhorský Brod do Čiech. Ale Prokupek a Čapek, kedže pred nimi Prokop Veľký dal zboriť most na Váhu , ostali v doline Váhu asi so 7000 ľuďmi. Keď sa medzitým Barbore podarilo sorganizovať vojsko, uchýlili sa Sirotkovia do ilavskej pevnosti. Uhorské vojská oborily sa na nich a po desaťdennom prudkom boji úplne rozprášily husitov.
Nasledujúci rok uplynul pre husitov vo vyjednávaní v Jihlave, Kutnej Hore a v Bazileji . Menšie husitské tlupy, najmä Sirotkovia, nevedeli zabudnúť na minuloročnú porážku na Slovensku a už roku 1432 chystali novú výpravu, aby sa pomstili na Uhroch . V júni prišly menšie tlupy, hlavne Sirotkovia, na Slovensko a čoskoro sa im podarilo lstive zaujať Trnavu, ktorá sa stala strediskom ich ďalších výprav .
Kráľovná Barbora svolala snem do Budína (10. augusta 1432), aby s uhorskými magnátmi sa poradila o spôsobe odvrátenia nového husitského nebezpečenstva. Vypísala všeobecnú daň na vojnu proti husitom a nariadila všeobecné povstanie. Pravda, nepodarilo sa jej husitov z Trnavy vyhnať. Keď sa to dozvedeli Sirotkovia v Čechách, pospiechali s väčšou posilou na pomoc napadnutým Sirotkom v Trnave.
Teraz sa pre husitov ukázala možnosť napadnúť Slovensko aj so severnej strany. Vladislav totiž v boji proti nemeckým rytierom uzavrel dohodu s husitmi . Husiti vzhľadom na priateľské styky s Poliakmi boli presvedčení, že majú cez Poľsko voľnú cestu k severným hraniciam slovenským. A táto cesta bola im známa už z vpádu roku 1431. Tento úmysel husitov nebol po vôli Vladislavovi, keďže s Uhrami bol uzavrel mier a chcel s nimi nažívať v priateľskom pomere. Tým menej mu to bolo vítané, že husiti cez jeho krajinu pôjdu na Slovensko, lebo Uhri ho priamo požiadali, aby husitom prechod zakázal . A nakoľko Vladislav, obávajúc sa následkov, úplne nemohol zakázať voľný pohyb husitov v svojej krajine, urobil aspoň opatrenia, aby husiti od Poľska nemohli napadnúť Slovensko. V priesmykoch, vedúcich z Poľska na Spiš, dal pozotínať stromy a tak zatarasiť cesty .
Ešte sa ani neskončil Bazilejský snem, ešte sa nevrátili českí poslovia, už sa začiatkom apríla 1433 pohla z Čiech cez Poľsko veľká výprava smerom k slovenským hraniciam. Táto výprava bola pre Spiš osudnou.
Nakoľko o tomto husitskom vpáde javia sa v prameňoch isté nesrovnalosti, staviam údaje jednotlivých prameňov vedľa seba, aby sa zistila pravda.
Levočská kronika a podľa nej Diarium Spervogla a Hainova kronika má toto: „Anno 1433. haben die Hussiten uasz gantze Land verheeret, und am Tag Margaretha durch Ihren Haubtmann Perdus die Stad Käszmarckh eingenommen, gesenget und gebrennet darinnen, auch vili nidergemechet, die übrigen hat er gebunden mit groszem raub undt gutt durch die Lipta weggeführet“ .
Spišsko-sobotská kronika opisuje tú istú udalosť takto : „Anno des hern MCCCCXXXIII. an Sand Marci tag komen dy hussin mit irem hewptman Johane pardus durch polan in den Czips mit der wagenpurk vnd mit grossem folke vnd gewonnen den kesmargt vnd raupten, prenten morten, vnd fingen dy lewte, und behatten vnd dem Czips pey XIIII. tagen vnd czogen durch dy lipta wider hynhemen“ .
Ľubická kronika nakrátko spomína „MCDXXXIII. Hussitae Scepusium valde depopulati sunt“ .
Poľský kanonik a historik Dlugoss spomína, že husitské vojsko na čele s apostatom Bedřichom blížilo sa k spišským hraniciam cez Mislicze a vidiac, že Vladislav a Poliaci sú zaujatí domácou vojnou, nezľaklo sa stromami zatarasených ciest, ale sekerami a ohňom odstránilo prekážajúce drevá a malú pohraničnú stráž bez ťažkosti rozprášilo. Keď sa uhorskí baróni dozvedeli o príchode husitov, rozhodli sa tiahnuť proti nim, ale keď počuli o smelom vpáde do uhorského kráľovstva, zanechali bojište a rozpŕchli sa. České vojsko bez prekážky vniklo do Spiša a mesto Kežmarok, ktoré nemalo nijakej stráže (všetci totiž boli prestrašení rýchlym príchodom nepriateľa) zaujali a obsadili a našli tam veľké bohatstvo, nashromaždené cez viaceré roky, vyplienili súsedné mestečká a dediny, so sebou vzali Juraja, spišského prepošta, — ktorý v Prahe zomrel a vyplieniac. Turiec s veľkou korisťou bez prekážky sa vrátili domov .
Wagner, keď cituje túto časť z Dlugossa, na konci, neudávajúc autora, dodáva: „ruka tej istej doby poznačila: Anno Domini 1433, ipso die s. Marci Evangelistae intraverunt Hussitae, alias Thaboritae cum maxima potentia Curruum, Equitum et Peditum in numero quasi XX millia hominum et eodem die ipsi Thaboritae fallaci eorum astutia, et falliata dolositate, manu bellicosa hostiliter subintraverunt ipsam civitatem Kesmark incinerando et spoliando et devastando de omnibus rebus necessariis pro defensione civitatis: Balistis, bombardis et Pyxidibus, pyxidum pulveribus et caeteris partibus, ut visum et auditum est tunc temporis .
Pri porovnaní spomínaných miest, ktoré opisujú vpád husitov na Spiš roku 1433, vidíme, že pramene sa shodujú v tom, že vpád husitov do Spiša opisujú všetci rovnako, to jest, že sa dial z Poľska.
Dlugoss spomína ako vodcu husitov Bedřicha zo Strážnice; Spišskosobotský a levočský kronikár spomínajú kapitána Jána Pardusa z Horky. Vec sa má akiste tak, že husiti prišli pod vedením ako Bedřicha zo Strážnice, tak aj Jána Pardusa z Horky, a na Spiši sa rozbehli na viaceré strany, preto pri okupácii Kežmarku neboli obaja vodcovia, ale len jeden, a to Pardus, ktorého kronikári spomínajú. Také ponímanie možno najsť u Palackého , Tótha-Szabóa , Mišíka a Dr. Gerőa .
Naproti tomu Genersich opisuje vpád husitov roku 1433 na Spiš s dvoch strán, to jest ako keby Bedřich bol prišiel z Poľska, Pardus ale od Kremnice .
Podobne aj Hyroš spomína napadnutie Spiša s dvoch strán . Lenfant vpád od Poľska ani nespomína, ale hovorí len o postupe husitov od Kremnice pod vedením Pardusa .
Mienka spomínaných autorov neobstojí, lebo začiatkom roku 1433 nebolo väčšieho vpádu na západné a stredné Slovensko. Vtedy práve bol Bazilejský snem , husiti boli skoncentrovaní v Čechách a na Slovensku nechali len menšie posádky, ako v Trnave a v Lykave. Husitská posádka v Lykave, počujúc, čo robia ich bratia na Spiši, možno, že sa tiež pripojila, alebo na ten čas prišla na Spiš, ale sotva mohol byť medzi nimi Pardus, nakoľko bol významnejším činiteľom v husitskom vojsku a pravdepodobne tiež kňazom apostatom, ktorý počas Bazilejského snemu zdržiaval sa v Čechách a nie v malej posádke na Slovensku.
Aj čo sa týka počtu husitov, nepokladám za možné, čo spomína Wagner , že by ich bolo prišlo na Spiš 20.000. Je možné, že sa ich toľko pohlo na lúpežnú výpravu z Čiech začiatkom apríla r. 1433, ale tí sa rozdvojili v Sliezsku a jedna časť šla pod vedením Jána Čapka do Poznaňska a ku Baltickému moru , druhá časť prišla na Spiš pod vedením Bedřicha a Pardusa. Je prijateľnejšie, čo spomína Palacký a po ňom ostatní historici , že ich bolo 7 —8000 peších, 700 jazdcov s tristo vozmi. To potvrdzuje i tá okolnosť, že sa neodvážili napadnúť na Spiši silnejšie pevnosti, ako na príklad Nedický hrad , Levoču a Spišský hrad. Z ich rýchleho postupu možno tiež usudzovať na strach, aby sa uhorské vojská nezorganizovaly. Keby ich bolo 20.000, sotva by sa boli tak náhlili.
Čo sa týka časového údaju vpádu, javí sa nesrovnalosť medzi Dlugossom a spišskosobotským kronikárom na jednej strane, ktorí zaujatie Kežmarku kladú na 25. apríla , a udaním levočskej kroniky , ktorá kladie túto udalosť na deň sv. Margity, t. j. 13. júla.
Tento posledný údaj — 13. júla — je rozhodne mylný a vklzol do levočskej kroniky asi tak, že kronikár to odnekiaľ odpísal a skrátené „die s. Marci“ mylne prečítal ako deň Margity. Husiti podľa spišskosobotskej kroniky zdržali sa na Spiši len 14 dní a v deň sv. Stanislava (7. mája) už sú v Hybiach, v Liptove, odkiaľ vyjednávajú s Kežmarčanmi o prepustení mestského predstavenstva . Začiatkom júna boli už za hranicami Slovenska .
Po objasnení vecí sledujme postup husitov na Spiši a ich počínanie.
K zásekom spišských priesmykov v dunajeckej doline dostali sa husiti asi 16. apríla. Z Dlugossovho opisu dá sa vycítiť, že v poľských Mislinicziach boli okolo veľkonočnej nedele a veľkonočná nedeľa roku 1433 bola 12. apríla. Muselo teda trvať niekoľko dní,, kým očistili zatarasené cesty.
Čo sa stalo s Červeným Kláštorom v dunajeckej doline, nevieme určite, nakoľko niet nijakého záznamu z tej doby . Keď sa dostali husiti cez priesmyky na pôdu Spiša, rozbehli sa nielen po bohatších osadách a kláštoroch, ale boli ešte aj v Havke . Do Havky sa dostali len cez Lechnicu, ktorá už celkom blízko leží pri Červenom Kláštore. Nakoľko z dunajeckej doliny do popradskej je prirodzenejšia cesta cez Haligovce a Gniazdu ako cez Maguru, je pravdepodobnejšie, že hlavná časť husitov s vozami išla tou cestou.
K náležitému porozumeniu a posúdeniu toho vpádu husitov na Spiš musíme mať pred očami cieľ husitov, a ten bol dvojaký:, zásobiť sa potravinami a korisťou, najmä keď uvážime, že predošlého, roku boly v Čechách mimoriadne pohromy a veľká neúroda , po druhé husiti sem prišli pomstiť sa na Žigmundovi tým, že budú plieniť, ničiť jeho zem a jeho poddaných. Nakoľko 13 spišských miest, ďalej Gniazda, Ľubovňa a Podolinec patrily Vladislavovi, s ktorým chceli byť husiti a aj boli v tom čase za dobre , museli to mať do istej miery pred očami pri plienení Spiša a Vladislavovi patriace spišské mestá šetriť. Hovorím, do istej miery, lebo spomínané spišské mestá úplne nikdy nepatrily Poľsku a preto škody urobené tým mestám týkaly sa nielen Vladislava, ale aj Žigmunda.
Je pravda, že zo založených miest viaceré trpely od husitov, ako Ruskinovce , Tvarožná a Matejovce , Spišská Nová Ves , ale spomínané dokumenty príliš všeobecne hovoria o škodách. Je nápadné, že, hoci tie mestá boly rozhodne bohatšie, — boli by tam husiti väčšiu korisť našli, — vtedajšie dokumenty hovoria viac o utrpených škodách menších dedín ako o škodách spomínaných miest. Dá sa to vysvetliť len tak, že husiti do istej miery rešpektovali poľské majetky a šetrili Poliakom založené mestá.
Či už išli husiti zamagurskou cestou cez Gniazdu a Podolinec, alebo cez Maguru, Spišská Belá im padla do cesty. Ale nemáme nijakých zpráv, žeby boli v Spišskej Belej spôsobili väčšiu škodu . Tým zúrivejšie oborili sa husiti na mesto Kežmarok, ktoré ako slobodné mesto patrilo kráľovi Žigmundovi. Podľa vyššie udaných kroník (vid str. 17) zaujali ho v deň svätého Marka, v sobotu 25. apríla. Dozaista došli husiti do Kežmarku niekoľko dní pred 25. aprílom a hoci Dlugoss hovorí, že nenašli v meste nijakého odporu (oppidum Keszmark vacuum defensoribus, omnes enim erant hostium adventu repentino nimio pavore perculsi ) preca myslím, že zaujatie Kežmarku nedialo sa len tak ľahko a bez všetkej ťažkosti. Podľa Žigmundovho listu zo dňa 11. novembra 1434 Perényi, kapitán mesta Kežmarku, dal demolovať mimo mesta postavený kostol sv. Michala (neďaleko terajšej stanice na Podmichalsku) a farské budovy, lebo husiti prv tento zaujali a odtiaľ sa im podarilo zajať aj mesto. Perényi teda myslel, že nebyť toho kostola, nebolo by sa husitom podarilo tak ľahko zaujať mesto, preto ho dáva demolovať, aby pri prípadnom návrate ho husiti nemohli znova použiť za operačný bod proti mestu. A kráľ Žigmund úplne súhlasil s tým opatrením Perényiho a v spomínanom liste bráni Perényiho a tých občanov, ktorí pomáhali pri demolovaní kostola. Z toho môžeme uzatvárať, že Kežmarčania bránili sa ako mohli. To isté vidno aj z rozhorčenia obyvateľstva a celého Spiša pre hradné múry Kežmarku. Tie totiž nestačily k tomu, aby husitov zadržaly. No, keď sa husiti dostali do mesta, použili ich za dobrý úkryt, kde, hoci na krátky čas, našli bezpečné miesto, odkiaľ mohli robiť výpady do okolitých obcí. Všeobecná mienka musela byť tá, že bez kežmarských hradných múrov neboli by sa mohli husiti v meste udržať. Toto zas poukazuje na ten fakt, že i obyvateľstvo Spiša muselo robiť nejaké opatrenia proti husitom. Tieto, pravda, pre spomínané okolnosti nestačily zahnať husitov. Žigmund však s takýmto ponímaním Spišiakov nesúhlasí a listom, písaným vo Ferare dňa 25. septembra 1433, zakáže prísne Spisu demolovať hradné múry, ba nariadi, aby celý Spiš pomáhal Kežmarčanom pri reparácii múrov . Husiti zostali v Kežmarku asi desať dní.
Spišskosobotská kronika spomína, že husiti boli na Spiši 14 dni. Kežmarok zaujali 25. apríla a 7. mája už boli v Hybiach . To znamená, že asi 23. prišli ku Kežmarku a 25. apríla ho zajali; boli v ňom do 5. mája a dva dni potrebovali na cestu do Hýb.
Husiti sobrali z Kežmarku všetky vojenské prístroje, bombardovacie a vrhacie stroje , odniesli mestský archív, ktorý obsahoval dôležité listiny o výsadách Kežmarčanov , mesto vypálili a vyplienili . So sebou pobrali, čo sa len dalo odniesť. A toho veru muselo byť hodne v Kežmarku, lebo Dlugoss spomína, že mesto bolo akýmsi skladom hodnotných vecí (ubi magnas opes, pluribus annis congestas reperientes). V Kežmarku bolo teda uložené ovocie viacročnej usilovnej práce spišského obyvateľstva. Zaiste nezahynul len majetok Kežmarčanov, ale aj majetok okolitých spišských miest a dedín, lebo Spišiaci, dôverujúc v silne ohradené mesto, posnášali doň svoje cennejšie veci.
I pri tak hojnej koristi husiti asi neboli spokojní s výsledkom. Hotových peňazí asi nenašli. Dá sa to aspoň z toho usudzovať, že pri svojom odchode zajali so sebou popredných mešťanov Kežmarku . Učinili to zaiste len preto, aby vytiahli od Kežmarčanov peniaze. A skutočne, po zaplatení 3047 uhorských zlatých prepustili zajatých na slobodu .
Okrem mestského predstavenstva Kežmarku zajali husiti i spišského prepošta Juraja , ktorý, necítiac sa dosť bezpečne v Spišskej Kapitule, utiahol sa do Kažmarku . Wagner bez označenia prameňa udáva, že husiti ho odvliekli do Prahy, kde biedne zomrel . Prepošt Juraj pochádzal z Kežmarku, kde jeho otec bol voľakedy predstaveným mesta . Azda tá okolnosť ho pohla, že počas husitského nebezpečenstva hľadal útočište nie v susednom Spišskom hrade, o ktorého bezpečnosť v tom čase asi nebolo dostatočne postarané, — (predošlý jeho pán Peter z Brezovice už nežil a Perényi ešte nebol zvolený ) — ale utiahol sa do Kežmarku. Juraj bol povestný svojím bohatstvom .
Prepošt Juraj zaiste pred svojím odchodom do Kežmarku odovzdal svoje poklady do úschovy kanonikovi Jánovi Podolinskému . Hovorí sa, že husiti zajali prepošta len z náboženskej nenávisti. Ale táto mienka sotva obstojí. Prepošt asi nebol „victima religionis“, ale skôr jeho bohatstvo, o ktorom husiti dobre vedeli a ktorého sa chceli zmocniť, bolo príčinou jeho zajatia. Boli by ho dozaista tak prepustili na slobodu, ako prepustili predstavenstvo mesta Kežmarku, keby ho bol niekto vymenil a zaplatil zaň žiadanú sumu. Ale kanonik Ján Podolinský nechal prepošta radšej husitom, aby sa tak stal vlastníkom pokladov daných do úschovy. Keď sa o tom neskoršie dozvedel prepošt Ján Stock, postavil kanonika Jána Podolinského pred súd pre krádež a spreneveru. Podolinský bol spišským súdom , i rímskym tribunálom odsúdený na doživotný žalár a pozbavený hodnosti . Poklady nebohého prepošta Juraja malý byť odovzdané prepoštovi Stockovi.
Vidíme teda, že prepošt Juraj sa stal obeťou nie náboženstva (victima religionis), ale obeťou lakomstva jedného člena kapituly.
Kedy a kde Juraj zomrel, nemáme presnej zprávy — ale tak sa zdá, že ešte na jar alebo v lete roku 1433, lebo Žigmund menuje dekrétom zo dňa 28. októbra 1433 za prepošta Jána Stocka, svojho dvorného lekára .
Máme len málo prameňov, ktoré by mám objasnily, čo robili husiti v ostatných mestách okrem Kežmarku. Zo Žigmundovho listu z 25. septembra 1433 jasne vysvitá, že hnev husitov v popradskej doline bol namierený proti Kežmarku; okolitým mestám a dedinám asi len preto sa škodilo, lebo veľké husitské vojsko aj za tých pár dní potrebovalo potraviny. Keď Žigmund v spomínanom liste bráni spišským mestám demolovať hradné múry Kežmarku a povzbudzuje všetkých k čím lepšiemu opevneniu Kežmarku, robí to preto, lebo sa obáva, že, keby husiti sa znova zmocnili Kežmarku, boly by i okolité mestá vystavené možnosti vykorisťovania .
Keď teda Žigmund presviedča spišské mestá o potrebe čím lepšieho opevnenia hradných múrov Kežmarku, nepoužíva direktných poukazov na utrpené škody týchto miest. Spomína len škody Kežmarku a ostatným mestám pripomína, že, ak sa husiti znova zmocnia Kežmarku, budú mať okolité spišské mestá zas výdavky (dispendia.)
Ku Kežmarku najbližšie leží Ľubica. Nemáme dokumentov, že by bola utrpela väčšie škody od husitov. Ľubická kronika nič nespomína o Ľubici v tom roku .
Weber vo svojom diele: Geschichte der Stadt Leibitz (Kežmarok, 1896) str. 86 hovorí : „Die Klosteranlagen wurden in den Hussitenstürmen 1433, 1441, 1444 veggefegt und auf ihren Trümmern entstanden die neuen Schöpfungen der Kirche und der Parochie“. Pravda, neudáva, o aký prameň sa opiera, ani určite nehovorí, v ktorom zo spomínaných rokov sa to stalo a za akých okolností.
O tých Žigmundom spomínaných „viacerých dedinách a mestách“ v okolí Kežmarku dokumentárne môžeme tvrdiť, že medzi nimi boly i Ruskinovce, Tvarožná a Matejovce a že i tie utrpely škody od husitov. Ohľadom Ruskinoviec máme odpustkový list pápeža Eugena IV. z 27. septembra 1436 . Podľa tohoto listu je nesporné, že husiti narobili v Ruskinovciach veľké škody. Hlavne to pocítil farský kostol sv. Agnesy. Keďže Ruskinovce patrily k XIII. spišským mestám daným do zálohy Poľsku, je dosť čudné, že sa husiti voči nim takto zachovali. Či mestečko bolo ohňom alebo iným spôsobom poškodené, z listu nijako nevysvitá. O poškodení Ruskinoviec, Tvarožnej a Matejoviec nám hovorí list Žigmunda, kráľa poľského , v ktorom roku 1574 potvrdzuje právo dotyčných troch miest platiť menšie dane pre škody zavinené husitmi a cituje záznam zo starých regestrov. Odkiaľ berie list Žigmunda, kráľa poľského, citovaný záznam, nevedeť. Podľa slohu a pravopisu možno súdiť, že ho písal jednoduchý človek a akiste Spišiak, lebo mieša poľštinu s češtinou. Niet prečo pochybovať o tom, že by poľskí starostovia vzhľadom na utrpené škody od husitov neboli snížili spomínaným mestečkám vysoké poplatky. Bolo to odôvodnené. Ale že by dotyčné mestečká boly „prez dluhy czas nyeoszadlyi“, to sotva obstojí. Keby poškodenie spomínaných miest bolo tak veľké, ako záznam uvádza, bol by Žigmund, kráľ uhorský, vo svojom liste zo dňa 25. septmbera 1433 (vid str. 24.) rozhodne na to aludoval. Ináč z citovaného záznamu jasne nevysvitá, či má pred očami husitský zájazd na Spiš v roku 1433, alebo hovorí o vojenskom poškodení v neskorších rokoch, ktoré spôsobili jiskrovci a bratríci, keďže hovorí jednoducho o husitoch.
Presne nemôžeme určiť, ako sa pohybovali husiti na Spiši, ale s istotou môžeme tvrdiť, že po zaujatí a vyplienení Kežmarku ich hlavným cieľom mohla byť Levoča. Túto nemohli vynechať zo svojho programu. Veď po Kežmarku, ktorý bol Žigmundovým mestom, v Levoči, v slobodnom kráľovskom meste, mohli mu zasadiť druhú citeľnú ranu. A keď hľadali poklady, i tých by tu boli našli dosť hodne. Pravda, nemáme nijakej vierohodnej zprávy z tých dôb ohľadom Levoče. Že Levočania mali niečo do činenia s husitmi, to vysvitá z listu levočskej mestskej rady k liptovskej župe zo dňa 12. mája 1433, v ktorom rada žiada voľný pohyb v Liptove pre svojho posla Dávida, vyslaného „in quibusdam certis et arduis causis ... ad cohortem sevissimorum Hussitarum...“ . Aké to mohly byť „vážné veci“, nedá sa zistiť. (Možno, že to bola intervencia v prospech prepošta Juraja.) Ale husiti nemohli byť v samom meste, ináč by to boly mestské kroniky a mnohé Žigmundove listy z tej doby spomínaly. Opevnenie Levoče bolo silnejšie, než aby tak rýchlemu a krátko trvajúcemu útoku bolo povolilo. Levoča vtedy mala už svoju silnú ohradu a široké priekopy, ktoré počas nebezpečenstva naplnili vodou . Tu teda nemohli ničoho dosiahnuť, preto tým surovšie sa vrhli na kláštor v Šťavníku a na Skale útočišťa.
V českých dejinách vidíme, že husiti sa veľmi hnevali na kláštory . Nemohli ich teda ani na Spiši vynechať, najmä kláštor cistercitov v Šťavníku, ktorého majetky boly v tom čase značné.
Wagner hovorí, že husiti vypálili skoro všetky dediny, ktoré patrily ku kláštoru. Kláštor zaujali a sobrali z neho veľké množstvo peňazí . Autor pri tomto udaní neodvoláva sa na pramene. No, jeho údaje môžeme pokladať za vierohodné. Že roku 1433 boli husiti na majetkoch patriacich šťavníckemu kláštoru, o tom máme dokumet, týkajúci sa zničenia Spišskej Teplice , ktorá patrila k šťavníckemu kláštoru. Spomínaný dokument opáta Ladislava je písaný 2. februára 1436, teda skoro tri roky po husitskom vpáde. Teplica ešte ležala v rumoch a opát vtedy len pomýšľal na jej znovuvybudovanie a reštaurovanie. Z toho možno usudzovať, že nielen tá dedina, patriaca ku kláštoru bola spálená, ale i viaceré, lebo ináč kláštor by bol skôr postačil jednu obec zreštaurovať. K šťavníckemu opátstvu patrily vtedy tieto dediny a osady: Hranovnica, Kubachy, Kraviany, Vikartovce, Liptovská Teplička, Nižná Šuňava, Lučivna, Teplica, Stojany, Primovce a Viderník . Z týchto teda pravdepodobne tie padly v obeť husitskému pustošeniu, ktoré ležia bližšie ku kláštoru, ako obec Šťavník, Hranovnica, Viderník, Primovce a Stojany. O Teplici sa spomína, že ju vyplienili a vypálili. Teda pravdepodobne ten istý osud stihol aj ostatné osady.
Wagnerovo udanie, že husiti sobrali zo šťavníckeho opátstva veľké množstvo peňazí, môže zodpovedať pravde, lebo kde sa husitom po tejto stránke nevyplnily požiadavky a nádeje, tam obyčajne zajali predstaveného (opáta Michala z Červeného Kláštora roku 1431 a Juraja, spišského prepošta). Ladislav teda zaiste vydal, čo mal, a tak uspokojil husitov a zostal doma .
Je prirodzené, že, keď už boli v šťavníckom kláštore, napadli aj kláštor kartuziánov na Skale útočišťa. Kronikár tohoto kláštora takto opisuje udalosť:
„V roku Pána 1436 za predstavenstva P. Michala husiti vyplienili a vypálili kláštor: Bratia sa rozpŕchli do iných kláštorov. Po tak žalostnom vypálení a spustošení spev Pána a služby božie zmĺkly na dlhý čas a za dlhú dobu opustenia vyrástly na múroch a veži stromčeky“ .
Kronikár sa rozhodne mýli v udaní roku 1436. Jeho opis sa istotne vzťahuje na rok 1433. Roku 1436 totiž husiti na Spiši neboli. A nebolo ich už ani v liptovskej Lykave .
Ale o tom, či kartuziáni boli prinútení opustiť kláštor, alebo či ho opustili až na tak dlhý čas, ako to kronikár kláštora ďalej udáva (do r. 1454) , možno vážne pochybovať už aj preto, lebo máme dokument z r. 1449, podľa ktorého kartuziáni zo Skaly útočišťa kupujú majetok v Štose za 53 zlatých , čo by boli sotva učinili, keby svoj kláštor ešte neboli mali v poriadku.
Husiti postupovali v hornádskej doline smerom k Spišskej Novej Vsi. Všetky dediny, ktoré im prišly do cesty, musely tak obstáť ako Teplica a ako obišly Smižany, o ktorých už máme dokument z tej doby. Je to prosba Smižančanov k pápežovi Eugenovi IV., v ktorej žiadajú o udelenie odpustkov pre tých, ktorí prispejú milodarmi k reštaurovaniu kostola poškodeného husitmi . Od Smižian mali husiti na niekoľko krokov Spišskú Novú Ves, bohaté spišské banské mesto.
Münnich opisuje fantasticky a celkom nemožne pôsobenie husitov v Spišskej Novej Vsi. Vraj napadnutie Spišskej Novej Vsi sa dialo na priamy rozkaz poľského kráľa Vladislava, lebo Spišská Nová Ves by bola bývala jediným mestom, ktoré sa sprotivilo a postavilo husitom na odpor. Husiti vraj zaujali novoveské bane a hámry, v ktorých vyrábali pre seba zbrane. (Na to za tých pár dní, čo boli na Spiši, skutočne nemali ani času.) Novovešťanom sa však podarilo ich zahnať do novoveských lesov, kde ich pri „Okrúhlej jame“ nemilosrdne nabili. (Münnich: Igló város tört. str. 196.)
Musíme mať pred očami, že Münnichova kniha bola vydaná pri milenárnych oslavách Maďarska, kedy sa mestečká usilovaly navzájom sa prevýšiť v ukazovaní čím väčších zásluh o maďarský štát. Títo príležitostní spisovatelia opierali sa o rozličné nezaručené poviedky a o naivné rozprávky, kolujúce medzi ľudom. Svoj opis končí slovami : „Iglov preukázal maďarskej veci na Spiši veľké služby proti husitom.“ O to išlo autorovi.
Z dokumentu kráľa Žigmunda vidno, že husiti v Spišskej Novej Vsi narobili veľkých škôd. Odvliekli archív a nakoniec mesto podpálili . Podľa tohoto dokumentu dostavili sa pred Žigmunda novoveskí občania Erasmus Halbschuch a Herman Ungerathen a žalostným hlasom sa usilovali ho presvedčiť (lamentabili voce curarunt constatare) o zažitých hrozných časoch a o škodách, ktoré utrpeli od husitov; ako husiti napadli mesto, ako ho vyplienili a podpálili. Žigmund dokumentom zo dňa 6. decembra 1435 potvrdil ich staré privilégiá a dal im právo jarmokov.
O ďalšom postupe husitov na Spiši nedá sa nič určitého povedať. Je síce nápadné, že občania Spišských Vlách roku 1434 sú nútení budovať svoj nový chrám , ktorý pravdepodobne bol poškodený za husitských nepokojov, ale nemôžeme to brať ako pozitívny dôkaz.
O Spišskom Podhradí môžeme s určitosťou tvrdiť, že husiti roku 1433 v ňom neboli. Máme totiž od Žigmunda dokument , vystavený 25. novembra 1433, v ktorom Žigmund povoľuje výsek dreva v horách Oryn (?) a Kirchbergu, ktoré drevo občania Spišského Podhradia potrebujú na novopostavenie požiarom zničených svojich príbytkov. Ale požiar — ako píše Žigmund — povstal „ex quodam casu inopinabili“, a nie tak, že husiti podpálili mesto. Hoci nie je vylúčené, že požiar v Spišskom Podhradí, o ktorom list hovorí, bol ešte pred príchodom husitov na Spiš a že aj ich žiadosť Žigmundovi o výsek dreva bola písaná pred príchodom husitov, preca, keďže Žigmundova odpoveď je písaná 25. novembra 1433, Žigmund by sa bol určite zmienil i o tej škode, ktorú spišskopodhradskí obyvatelia utrpeli aj od husitov. Žigmund vo svojom liste presviedča spišské zemanstvo (ktoré hatilo podhradskému obyvateľstvu vo výseku lesa), že nespravedlivo pokračuje, keď robí nové ťažkosti ohňom poškodeným občanom . Keby husiti boli bývali medzitým v Spišskom Podhradí, Žigmund, ktorý bol o všetkom dobre informovaný, bol by o tom určite vedel a medzi svojimi argumentami bol by i toho použil.
Ale ani nemali po čo prísť, lebo spišského prepošta našli v Kežmarku a silnejšie hrady, ako na príklad Spišský hrad, — ako sme to videli v prípade Nedického hradu — neodvážili sa napadnúť .
Tí, ktorí plienenie Podbraniska pokladali za možné, opierali sa o dokument Wagnera , podľa ktorého kardinál Julián roku 1433 dáva Prešovčanom dišpenz, aby mohli v nedeľu a vo sviatky konať služobné práce a skoro opevňovať svoje mesto, a ako dôvod udáva Julián to, že husiti zaujali niekoľko súsedných miest „qui nonnulla Castra et fortalitia ipsis oppidanis (totiž Prešovčanom) vicina per vim occuparunt et nunc de facto detinent occupata“. Z toho Tóth-Szabó uzatvára , a po ňom mnohí iní, že husiti boli skutočne v Šariši, čo by, pravda, znamenalo, že prešli či už cez Branisko, alebo pokračovali pozdĺž rieky Hornádu a pri Kľuknave sa obrátili do Šariša.
Z uvedených slov robiť tak ďalekosiahle konklúzie pokladám za prehnané. Prešovčania písali svoju žiadosť vtedy, keď videli, čo sa robí v súsednej župe, na Spiši, a Julián vo svojej odpovedi „súsednými mestami“ mohol rozumeť i Kežmarok. Prešovčanom by bolo skutočne už neskoro obracať sa s listom do Bazileje ku kardinálovi Juliánovi vtedy, keď by husiti boli už celkom blízko Prešova.
Husiti, či už preto, že sa uspokojili s korisťou, sosbieranou na Spiši, alebo preto, že sa dozvedeli o prípravách na obranu a na odpor šarišského a abaujského obyvateľstva, nepokračovali ďalej, ale cez Liptov vrátili sa domov. Dokumentárne je zistené, že 7. mája boli už v Hybiach . A to nielen ich čiastka, ale celá výprava, čo vysvitá z listu Levočanov k liptovskej župe, písaného 12. mája 1433 . Hoci Husiti boli zvyklí v zaujatých pevnostiach a mestách nechať svoju stráž (Skalica, Trnava, Lykava) , na Spiši to neučinili. Akiste necítili sa dosť bezpečne. Ale s možnosťou ich návratu sa počítalo. Aspoň opatrenie Perényiho na to poukazuje, kedže dal zbúrať kostol sv. Michala za kežmarskými múrami . Podobne boly v pohotovosti aj šarišské a abaujské mestá . Opatrnosť Spiša bola celkom na mieste, lebo ešte ani troška sa nezahojily rany spôsobené vandalizmom predošlého roku a už znova sa blížilo nebezpečenstvo. Knieža Fridrich Ruský, potomok Vladimíra Veľkého , s Korybutom prišiel do Čiech ako dobrodruh a tu osvojil si nielen českú reč, ale stal sa aj husitom . Okolo Veľkej noci r. 1434 posbieral v Čechách podobných dobrodružných husitov a cez Moravu, Sliezsko a Poľsko prišiel až k spišským hraniciam. Tu kdesi pri Czorstyne urobil si pevnosť, aby odtiaľ robil výpady na Slovensko.
Keď sa Vladislav dozvedel o jeho úmysloch, poslal svoje vojská a tieto prinútily dobrodruha opustiť skrýšu pri Czorstyne. Zaiste toto dalo príčinu, že husitské tlupy s Fridrichom Ruským prešly do údolia Váhu a v apríli r. 1434 ohrožovaly Ružomberok . Ako sa dostali husiti s Fridrichom Ruským z dunajeckej doliny do Liptova, — či prešli cez Spiš alebo cez Oravu ― nie je známo. No myslím, že cez Spiš sotva, lebo Ján Perényi, kapitán Kežmarku a spišský župan bol na stráži a odstránil budovy, ktorých by sa husiti boli mohli zmocniť. Žigmundov list zo dňa 29. septembra 1434, v ktorom schvaľuje Perényiho čin, nespomína, že by husiti znova boli na Spiši .
Vojská Fridricha Ruského chcely sa síce spojiť s husitmi, zanechanými v Topolčanoch a v Lykave, ale vojská kráľovnej Barbory na čele s Jánom Perényim ich rozprášily. Zaiste vtedy zmizla i husitská posádka z Lykavy , a tak Spiš zbavil sa husitského nebezpečenstva . Po roku 1434 priame husitské nebezpečenstvá viac Spišu nehrozia. V Poľsku však muselo priateľstvo s husitmi zanechať hlbšie stopy, ktorých vplyv pocítil aj Spiš, najmä vtedy, keď vypukly v Poľsku nepokoje.
Roku 1437 povstalo totiž medzi krakovským biskupom Zbignevom a Spithkom z Melština vážne napnutie. Zbignev podozrieval Spithka, že nadržiava husitom, že prijíma pod dvoma spôsobamí a že ukrýva husitských kňazov . Pohrozil Spithkovi exkomunikáciou, na čo ten sa spojil s Fridrichom Ruským, napadol majetky krakovského biskupa a ohrožoval i susedné kraje. Podobne i Derslaus Ritwiansky napadol s českými a poľskými tlupami hranice Slovenska a vnikol aj do Spiša. Na toto znepokojovanie hraníc Spiša vzťahuje sa list Alberta Bardejovčanom z 21. februára 1438,
v ktorom im píše, že posiela svoje vojská proti českým a poľským tlupám, znepokojujúcim hranice Spiša.
Ďalšie nepokoje a plienenie Spiša nastaly z príležitosti konfliktu medzi Albertom a Vladislavom pre český trón.
Po Žigmundovej smrti (9. decembra 1437) v Uhorsku hneď zvolili za kráľa Alberta, ktorý si robil nároky aj na český trón . Katolícka časť Čiech s tým súhlasila, ale Táboriti ponúkli českú korunu poľskému kráľovi Vladislavovi, poťažne, ak by on neprijal, jeho bratovi Kazimírovi .
Albert sa dal korunovať na českého kráľa a potom ihneď išiel pokoriť protiviacich sa Táboritov. Pravda, tým šli na pomoc Vladislav a Kazimír .
Kým Albert s celou vojenskou pohotovosťou dobýjal Tábor, Vladislav naň útočil s dvoch strán. Vladislav s Kazimírom išli totiž do Čiech, zároveň však jeho kapitán Saffranecz s početným vojskom, v ktorom akiste boly všetky nespokojné živly pohraničného pásma, znepokojujúce Spiš, vtrhol do Spiša a usadil sa v Podolínci . Saffranecz dotiaľ robil veľke škody ako Podolíncu tak i okolitým obciam častými výpadmi (nonnullaque damna inibi (Podolínec) incolis earundem partium quotidianis insultibus committente), kým ho nepokoril Štefan Rozgony, bratislavský gróf. Ten totiž posbieral svoje vojsko a prišiel až do Spiša. Usadil sa v Kežmarku, lebo jeho hradné múry, poškodené ešte za husitských vpádov, boly už zreštaurované , a odtiaľ pozoroval každý pohyb Saffranczovho vojska. Saffranczove vojská porazil v troch väčších bitkách — pravda, pri tom i sám utrpel veľké straty — a prinútil ich utiecť. Boj musel byť veľmi prudký a so strany Saffranczovej neočakávaný, lebo utekajúce vojsko nemalo ani kedy plieniť spišské obce . (To sa muselo stať ešte pred 24. májom, lebo v ten deň už vyjednávajú o prímerie medzi oboma krajinami).
Keď Albert videl, že sultán Murad II. sa chystá napadnúť Uhorsko s južnej strany, chcel sa pokonať s Poliakmi. Pre toto sa sišli na Turice 24. mája 1439 v Starej Ľubovni legáti Poľska i Uhorska . Panovníci sami sa nemohli dostaviť. Za Poľsko bol prítomný Zbignev, biskup krakovský, Wladislav, biskup wladislavský, Mikuláš, dekan krakovský, Ján Thanczynsky, palatín Krakova a Ján z Koniecpola, kancelár Poľska. Alberta v Ľubovni zastupovali Šimon, biskup vesprimský, Dionýz, biskup jágerský, kancelár Gašpar Šlick, Ján Perényi a iní baróni. Zaiste bol prítomný aj Štefan Rozgony, ktorý sa vtedy zdržiaval na Spiši. Nakoľko pre turecké nebezpečenstvá i pápežovi Eugenovi IV. veľmi záležalo, aby nepokoje medzi Albertom a Vladislavom boly odstránené, vyslal na ľubovnianske zasadnutie svojho legáta, arcibiskupa Jána Tarentského. Legáti oboch krajín sa dlho radili, ale nijako sa nevedeli dohodnúť na niečom konkrétnom. Uzavreli len prímerie, ktoré malo trvať do 29. sept. 1439 a medzitým 8. septembra sa mali sísť osobne obidvaja panovníci. Vladislav mal prísť na určitý deň do obce Byecz, Albert však do Bardejova. Niekde medzi týmito dvoma mestami sa mali stretnúť — akiste na Spiši.
K stretnutiu však nedošlo. Albert, tak sa zdá, od tohoto stretnutia neočakával nijakého výsledku, ba ani sa nemienil dostaviť, aspoň na to ukazuje jeho opatrenie, že 5. septembra vyslal do Spiša zvláštne vojská pod vedením Juraja Rozgonya. Ďalším zápletkám urobila koniec jeho predčasná a náhla smrť 27. okt. 1439.
Časť II.
Alžbeta. — Jiskra v službách Alžbety a Ladislava Pohrobka. — Vladislav na Spiši. — Zaujatie Kežmarku, Rychnavy a Spišského hradu. — Spišskonovoveské prímerie. — Jiskra hlavným kapitánom. — Jiskra a Hunyadi. — Smluva z 13- septembra 1446. — Mier uzavretý v Mezőkövešde a v Rimavskej Sobote. — Axamit.
Odkedy sa dostalo XIII spišských miest do zálohy Poľsku, stal sa Spiš hniezdom stálych nepokojov. Tu Uhri, tam zas Poliaci ho poškodzovali — ako to už býva s majetkami, ktoré patria dvom pánom). Teho osud sa v mnohom zhoršil, keď po Albertovej smrti celé Uhorsko stalo sa hračkou v rukách zainteresovaných panovníckych domov a oligarchických rodov.
Zomierajúci Albert si prial, aby uhorskú, českú a rakúsku korunu dedil jeho syn, keď jeho tehotná manželka Alžbeta porodí syna. V Uhorsku po smrti Albertovej neboli ochotní splniť jeho poslednú vôľu, hoci sa okúňali pristúpiť k slobodnej voľbe kráľa. Obávali sa totiž, že, keby Alžbeta aj porodila syna, dieťa nebude môcť zahnať tie mnohé nebezpečenstvá, kroré práve vtedy Uhorsku hrozily. Tureckým nebezpečenstvom stále ohrozovaná a oligarchiou zoslabená krajina azda nikdy tak nepotrebovala silnej ruky dospelého muža, ako práve teraz.
Preto na budínskom sneme roku 1440 sa Uhri rozhodli, že toho zvolia za uhorského kráľa, ktorý pojme za manželku vdovu po Albertovi — Alžbetu. V prvom rade sa pomýšľalo na mladého poľského panovníka Vladislava.
Alžbeta, nevediac, čo skrýva v svojom živote, rátala s každou eventualitou a zdanlive k tomu privolila, hoci vnútorne tomu odporovala . Uhorskí delegáti ešte v januári roku 1440 ponúkli uhorskú korunu Vladislavovi s podmienkami, že pojme Alžbetu za manželku a ak by Alžbeta porodila syna od Alberta, tak v prípade Vladislavovej bezdetnosti tento syn bude dediť uhorskú korunu. Medzi podmienkami bola aj tá, že Vladislav bez nároku na nejakú náhradu má vrátiť XIII založených spišských miest .
Alžbeta neprivolila k svadbe s Vladislavom. Ešte pred porodom znova poslala list Kežmarčanom , v ktorom sa vyhlasuje za právoplatnú dedičku uhorskej koruny a upozorňuje Kežmarčanov, aby zvlášť v týchto dňoch dávali pozor, aby sa nepripojili k nikomu, nech by k nim prišiel ktokoľvek, ale nech len jej a jej deťom zachovajú vernosť. Už z toho listu vysvitá, že Alžbeta počíta s každou možnosťou a je hotová obhajovať svoje právo a právo svojich detí i mečom. Kežmarčanov vyzýva, aby dôkladne opevnili svoje mesto, aby mohla nájsť v ňom ochranu. Kežmarčania neodpororovali kráľovné, ale chceli vyhnúť vojne, ktorá by sa bola akiste na Spiši odohrala. Preto poslali k Alžbete popredného občana Jána Toporcza. Alžbeta podobne odkázala Kežmarčanom, že i ona chce všemožne vyhnúť vojne, aby už tento mnoho trpiaci kraj mohol žiť v pokojnejších časoch .
Podobným listom povzbudzuje Alžbeta k vernosti aj Levoču, Prešov a Bardiov , lebo počítala, že Vladislav asi cez tie mestá prejde, keď pôjde zaujať uhorský trón. List je písaný 13. februára 1440. Alžbeta sa veľmi pochvaľne vyslovuje o vernosti týchto miest a sľubuje im veľkú odmenu. Levoča skutočne ostala verná, keď Vladislav prišiel na Spiš. Ináč sotva by bol Vladislav obišiel Levoču, keď z Kežmarku šiel do Spišského Podhradia.
Vladislav nemal veľkej vôle prijať uhorský trón. Keď sa preca rozhodol ísť do Uhorska, robil to najviac na nahováranie svojej matky a ctibažného biskupa krakovského, Zbigneva, ktorý sa ochotne podujal financovať cestu do Uhorska. Okolo 10. apríla 1440 vybral sa Vladislav na cestu, sprevádzaný kráľovnou matkou, bratom Kazimírom a veľkým vojskom . Jeho cesta viedla cez Czorstyn do Spiša a v deň sv. Vojtecha, 23. apríla, došiel do Kežmarku .
Kežmarčania Vladislava ochotne prijali, za čo sa im skoro usiloval odmeniť . V Kežmarku zostal Vladislav 10 dní. Tu dočkal poľských prelátov a barónov, ktorí pre krátkosť času nemohli sa skoro vybrať na cestu. Za desať dní prišiel do Kežmarku biskup Zbignev a mnoho cirkevných a svetských hodnostárov. Dlugoss uvádza 32 najpoprednejších rodín , ktoré maly sprevádzať Vladislava do Uhorska na korunovanie v Stolnom Belehrade. Čo len maly skvostného, sobraly, aby korunovanie bolo čo najokázalejšie. V nádhere sa jednotlivé rodiny chcely prevýšiť.
Do Kežmarku Vladislavovi prišli v ústrety aj uhorskí preláti a baróni, ktorí nedržali s Alžbetou. Najráznejšie medzi nimi si počínal Šimon Rozgony, jágerský biskup.
Vladislav sa dozvedel v Kežmarku o zmenenej situácii, ktorá nastala po narodení Ladislava Pohrobka a o Alžbetiných zámeroch. Svoj pobyt v Kežmarku predĺžil o dva dni, radil sa s prítomnými uhorskými a poľskými magnátmi a výsledok bol ten, že Vladislav i pri Alžbetinom odpore pokračoval v ceste ku Budínu, najviac posmeľovaný a povzbudzovaný jágerským biskupom Rozgonyom .
Hneď po Vladislavovom príchode do Kežmarku prišla k nemu dňa 25. apríla deputácia zo Starej Ľubovne, opísala mu svoju veľkú chudobu a mnohé utrpené škody. Vladislav veľkodušne oslobodil Starú Ľubovňu od povinnosti záprahu (ab omnibus et singulis equitaturis et ducturis, alias podvodis dictis ) voči každému, výjmuc, že by to on sám potreboval.
Kežmarok a celý Spiš sveril Vladislav opatere Mikuláša Perényiho, a to na radu Šimona Rozgonya, hoci sa to nevidelo poľským magnátom, ktorí by radšej boli videli na tom mieste Poliaka Wlostowskieho .
Vladislav sa pohol 4. mája, teraz už v sprievode nielen poľských ale aj uhorských hodnostárov na Spišskú Novú Ves, kde prenocoval a na druhý deň — na Nebevstúpenie Pána — bol na sv. omši, ktorú celebroval Zbignev, biskup krakovský. Zo Spišskej Novej Vsi poslal Kežmarčanom list, v ktorom sa tituluje „electus Rex Regni Hungariae“ a za preukázané mu služby dáva Kežmarčanom právo voľne obchodovať s ich produktmi v celom Poľsku, pri čom oslobodil ich od platenia mýta a všetkých iných poplatkov .
Kežmarčania teda nerešpektovali žiadosť Alžbety. Videť v tom zrelý úsudok kežmarských Spišiakov, ktorí sa nedali veľmi ovplyvniť sentimentálnymi nárekmi ctibažnej Alžbety, ale pripojili sa k silnejšej Vladislavovej osobnosti, pri čom nemálo musel imponovať jeho sľub, že vráti v záloh dané spišské mestá. Podobne zavďačil sa Vladislav i Podolínčanom a dokumentom zo dňa 5. mája, ktorý bol vystavený v Spišskej Novej Vsi, oslobodil ich od povinnosti záprahu , tak, ako to bol urobil Staroľubovňanom. Vladislav po obede 5. mája odišiel zo Spišskej Novej Vsi do Spišského Podhradia. Levoču, ktorá vytrvala vo vernosti k Alžbete, obišiel. Večer došiel do Spišského Podhradia, kde prenocoval a na druhý deň šiel cez Bijacovce do Šariša, do Sabinova . Cez Prešov, popri Košiciach) Košice zatvorily pred ním svoje brány) šiel do Jágru, kde prišiel 14. mája .
Alžbeta 22. februára porodila Ladislava Pohrobka . Jej radosť dodala materinskému srdcu odvahy, aby vykonala všetko možné na záchranu uhorskej koruny pre svojho syna . Uhorských vyslancov, ktorí jej mali referovať o vyjednávaní s Vladislavom, dala zavreť. Poslovia Vladislava, ktorí niesli jeho dary, neodvážili sa k Alžbete ani pristúpiť.
Korunou sv. Štefana, ktorú ešte pred porodom dala tajne priniesť z Vyšehradu, v prvý turíčny deň — 24. júna 1440 — dala Ladislava korunovať v Stolnom Belehrade . Vladislav na nátlak uhorských magnátov tiež sa dal korunovať o týždeň neskôr v Stolnom Belehrade, a to korunou s hrobu sv. Štefana .
To, čoho sa baróni krajiny obávali, t. j. podelenie síl v tak vážnej dobe, stalo sa skutkom. Krajina sa rozdelila na stránku Alžbetinu a na stránku Vladislavovu.
Spišskosobotská kronika opisuje rozdelenie takto: „In derselbin czeit czogen dy lanthern ken Polan noch dem konig Wla-dislao, vnd furten yn ken weisenpurg vnd cronten yn mit sand Steffans cron an sand Alexy tag, vnd olso erstung gros crig vnd zwitracht ym lande, eyn teil hern hilden es mit konig lasla vnd teil der lanthern mit dem von Polan, vnd dy Stete alle mit konig lasla ausgenomen den Kesmargt, Offen vnd Weisenpurg“ ,
Vladislavovi záležalo na tom, aby si získal celý Spiš. To mienil dosiahnuť tým, že skutočne splní svoj sľub, totiž, že vráti v záloh mu dané spišské mestá. Listom zo dňa 30. decembra 1440 nariadil starostom 23 spišských nemeckých osád (patriacich k fraternitasu — okrem Hrabušíc) , aby čím skôr vyvolily zpomedzi seba grófa, ktorého sídlo by odteraz bolo v Kežmarku. Týmto opatrením chcel sa Kežmarku odmeniť za to, že pred ostatnými mestami sa zvlášť pridŕžalo Vladislava a súčasne chcel oslabiť postavenie mesta Levoče na Spiši, ktoré ako sme to už videli, ostalo verné Alžbete.
Alžbeta po korunovaní Ladislava Pohrobka utiahla sa do Rábu, neskôr do Bratislavy a rozmýšľala o spôsobe, ako zabezpečiť synovi uhorský trón. Obrátila sa o pomoc k Fridrichovi, rímskonemeckému cisárovi, ktorý jej poskytol peňažitú pomoc 30.000 zlatých na žoldnierske vojsko a do zálohu vzal svätoštefanskú korunu, Alžbetine veľké osobné majetky, ba aj syna Ladislava vzal do opatery .
Teraz, keď Alžbeta potrebovala žoldnierske vojsko, v prvom rade mohla mysleť na vojsko české, ktoré svoju udatnosť ukázalo v husitských vojnách a po porážke u Lipán (1434) bolo nečinné. Už aj doposiaľ mala Čechov vo svojom vojsku. Hrad Ráb posilnila českými vojakmi na čele s kapitánmi Šmikovským a Czeszkom . Vedenie českých žoldnierov sverila Alžbeta kapitánovi Jánovi Jiskrovi z Brandýsa .
Jiskra zorganizoval svojich žoldnierov najviac z Čechov a Moravanov, ale boli medzi nimi aj Rakúšania a Slezáci .
Nemáme poverujúcej listiny , ktorou Alžbeta vymedzila úlohu Jiskrovi, ale z účinkovania dá sa presne určiť, že Jiskra stal sa majiteľom zvolenského hradu, ktorý patril Alžbete, ďalej županom šarišským „Comes de Saruch“ , kapitánom miest Košíc, Bardejova, Levoče a Kremnice . Tým opatrením chcela Alžbeta odrezať spojenie Vladislava s Poľskom.
Alžbeta správne počítala a jej nádeje v Jiskru skladané sa splnily. Nebyť Jiskru a jeho žoldnierov, Ladislav Pohrobok nebol by sa dostal na uhorský a v dôsledku toho ani na český trón. Pravda, cesta k týmto výsledkom nebola ľahká a krátka.
Jiskra cez jeseň roku 1440 obsadil zvolenský hrad, banské mestá na strednom Slovensku, ďalej Prešov, Bardejov a Košice .
So Spišom Jiskra nemal ľahkú prácu. Najnovšie tu bola nálada za Vladislava. Patril mu severný Spiš s mestami Podolincom, Starou Ľubovňou a Gniazdou; Kežmarok sa exponoval za Vladislava, XIII spišských miest z vlastného záujmu držalo s Vladislavom.
Spišská kapitula držala tiež s Vladislavom, čo vysvitá z Alžbetinho listu , ktorý písala v Rábe roku 1440. V ňom Alžbeta napomína spišskú kapitulu, aby neuznávala za prepošta Jána de Dominis, ktorého ustanovil Vladislav, ale právoplatného prepošta Jána Stocka.
List hovorí: „S nevôľou počúvame, že z nariadenia poľského kráľa zaujali prepozitúru sv. Martina ľudia biskupa segnienskeho (Ján de Dominis) , zmocnili sa jej majetkov a dôchodkov a po vyhnaní Jána Stocka, vášho prepošta a jeho úradníctva... doteraz ju ešte držia a že vy (kanonici) odpadli ste veľmi nerozvážne od vernosti vášho prepošta a rozhodli ste sa radšej poslúchať nariadenia segnienskeho biskupa ...“ V ďalšom sa Alžbeta vyhráža kapitule, že ostrihomský arcibiskup ju za to potrestá a naloží jej, aby nikoho nepočúvala, len právoplatného prepošta Jána Stocka.
I pri jasných slovách Alžbetinho listu opravdivá politická orientácia kapituly nedá sa ľahko zistiť. Kapitula odhodlala sa na tento krok, ako sa zdá, len z nenávisti proti Stockovej osobe, ktorého natoľko nemali radi ani spišskí zemani, Juraj Mariaš, Ladislav de Rakoltz, že svojho času sám Albert sa musel zastať Stocka , ktorý bol vždy oddaný kráľovskej rodine. Nevedeť, či Alžbetine ostré slová a vyhrážky a či iné okolnosti pôsobily na kapitulu, ale čoskoro obrátila sa zasa k Stockovi a tým aj k Alžbete. Nemálo musel pôsobiť na Spiš aj fakt, že Jiskra v susedných stoliciach pevne zakotvil. Spiš sa postupne kloní na stranu Alžbety. Sám Mikuláš Perényi, ktorého Vladislav ustanovil kapitánom Kežmarku a županom Spiša , tak sa zdá, zakolísal vo vernosti k Vladislavovi .
Prvé mesto, ktorého sa chcel Jiskra zmocniť, bol Kežmarok. Musel sa viac ráz pokúsiť zaujať Kežmarok, ale podarilo sa mu to len 16. okt. 1441 . Jiskra postupoval proti Kežmarku veľmi opatrne a šetrne. Nechcel vniknúť do mesta násilím, aby ho nepoškodil, ale čakal na vhodný čas, keď ho bude môcť zaujať ľstou . Perényiho posádka utiahla sa do bášt a veží a nakoľko nedostávala z Poľska pomoc, musel sa vzdať.
Dlugoss hovorí, že práve vtedy tiahlo z Poľska Vladislavovi na pomoc väčšie vojsko pod vedením kapitánov Vavra Zárembu a Mikuláša Škoru. Boli už v Podolínci, keď poslali Kežmarčania poslov, aby im prišli na pomoc. Poľskí kapitáni dali im krátku odpoveď, že ich cieľom je pomáhať Vladislavovi a nie brániť mestá .
Kapitán Mikuláš Perényi zutekal akiste do Rychnavy, ktorá mu tiež patrila .
Už zo spôsobu pokračovania pri zaujatí Kežmarku bolo vidno, že Jiskra sa cítil pánom a majiteľom Kežmarku, preto dbal o to, aby mesto pri okupácii bolo čím menej poškodené .
Hoci sa Kežmarčania len nedávno oduševňovali za Vladislava, hneď sa prispôsobili novému položeniu. Mesto muselo požívať pokojné časy a tešiť sa dobrému hmotnému blahobytu, čo videť z toho, že už roku 1444 začínajú budovať svoj veľkolepý chrám sv. Kríža . Sufragánny biskup Juraj Milkoviensky dňa 13. febr. 1444 poskytuje 40-dňové odpustky každému, kto prispeje prácou k budovaniu kostola sv. Kríža a sv. Alžbety v Kežmarku . Budovanie až dvoch kostolov naraz ukazuje nielen na priaznivé hmotné postavenie, ale aj na náboženský pokoj a ustálenosť.
Jiskra ako kapitán mesta staral sa aj o jeho hmotný prospech a privilegiá, čo vidno z jeho listu z roku 1447 , ktorým potvrdzuje práva mesta, dané Žigmundom a Albrechtom . List vyznieva takým tónom, že možno z neho usudzovať na obapolnú dôveru a so strany Jiskrovej na úprimnú snahu pomôcť mestu . Mimo poplatku, ktorý majú Kežmarčania platiť jemu ako kráľovskému kapitánovi, ostatné im odpustí. Postaral sa o to, aby občianstvo v užívaní svojich práv a majetku nikto neznepokojoval a nijaké nové ťarchy naň neuvaľoval.
Jiskra postavil v Kežmarku za kapitána Mikuláša Brcala, jedného z najobratnejších a aspoň na čas najodanejších svojich ľudí .
Keď Jiskra usporiadal veci v Kežmarku, obrátil sa proti Podolíncu, kde kapitánom bol Mikuláš Komorovský . Podľa Dlugossa Podolínec bolo jediné mesto na Spiši, ktoré cez viac rokov úspešne odolávalo náporu. Komorovský spojac sa s kapitánom Brezovice, Mikulášom Czajkom, robil ťažkosti Jiskrovi pri ďalšom postupe na Spiši. Keď Jiskra chcel koncentrovať svoje vojská k Rychnave, Komorovský s Czajkom napadli Prešov, ktorý bol v Jiskrovej moci Jiskra rýchlym obratom oslobodil Prešov, zajal utekajúceho Komorovského a Czajku i s čiastkou ich vojska. Ostatným sa však podarilo ujsť do pevnosti Brezovice, poťažne do Podolinca. Jiskra tým, že mal v zajatí svojich najväčších nepriateľov na Spiši, mohol voľnejšie postupovať v ďalšej okupácii Spiša. Teraz s celou silou obrátil sa proti Rychnave, ktorú ovládal Mikuláš Perényi . Pravda, Jiskra mal s Rychnavou ťažšiu prácu, a hoci mu pomáhaly spišské mestá — chcúc si získať zásluhy u Jiskru — dobýjanie Rychnavy aj tak potrvalo viac mesiacov. Posádka Rychnavy sa dobre pripravila na odboj a preto mnoho z Jiskrových žoldnierov padlo pri obliehaní. Jiskra svoje straty stále doplňoval, ale rychnavská posádka to nemohla činiť. Hradné múry sa pri bojoch veľmi poškodily, takže Perényiho posádka nemala sa za čo skryť. Šimon Rozgony, jágerský biskup, usiloval sa prispeť na pomoc Rychnave, ale posádka do jeho príchodu nevedela hrad udržať. Pre poškodené hradby ako aj pre nedostatok stravy začala posádka vyjednávať s Jiskrom, a keď jej Jiskra sľuboval voľný odchod, oddala hrad Jiskrovi, ktorý ho hneď dal zreštaurovať.
Hainova kronika spomína pád Rychnavy roku 1443. Dlugoss ho ale kladie na rok 1442. Dlugossovo tvrdenie je správne, čo vysvitá i z listu advokáta Bardejova, Dávida , ktorý protestuje proti „pánu Jánovi“, kapitánovi Rychnavy, pre zhabanie niektorých majetkov. „Pán Ján“, kapitán Rychnavy, môže byť len Ján Talafus, ktorému Jiskra po okupácii sveril hrad .
Podľa toho posádka Perényiho kapitulovala už pred 20. júlom roku 1442 .
Vladislav poslal proti Jiskrovi jágerského biskupa, Šimona Rozgony a, ktorý prišiel ku Rychnave práve deň pred jej pádom. Hoci Rozgony mal väčšie vojsko ako Jiskra, bál sa ísť do boja, kedže Jiskra bol vo vojenčení zdatnejší a ku tomu pomáhaly mu spišské mestá. Preto Rozgony začal s Jiskrom radšej vyjednávať a aby si ho získal, dal mu svoju neter za ženu. Jednako Jiskru ani tým neodvrátil od jeho zámerov. Jiskra nezakolísal vo vernosti k Alžbete, Czajku a Komorovského neprepustil a ďalej okupoval spišské mestá .
Levoča patrne vážne brala napomenutia Alžbety a vydržala vo vernosti k nej. To bolo videť už z chovania sa Levoče počas Vladislavovho príchodu na Spiš natoľko, že tento sa ani neodvážil ísť cez Levoču , čo by bol sotva urobil, keby bol cítil, že má v Levoči svojich prívržencov. Ináč Levoča sotva mohla zaujať iné stanovisko. Stála preca pod osobným kráľovským dozorom. Verbőczy píše: „Civitatum liberarum aliae subsunt personalis praesentiae Regiae Majestatis ut Alba Regalis (Stolný Belehrad), Strigonium, (Ostrihom) et Leuchovia (Levoča) . Spišská Nová Ves pridržiavala sa Vladislava, ktorý jej zabezpečil voľný prístup k jeho osobe s akýmikoľvek požiadavkami alebo ponosami a za preukázané služby oslobodil ju na rok od všetkých kráľovských bremien .
Ďalšie okupovanie spišských miest a pevností musel Jiskra zaraziť pre vyjednávanie medzi Alžbetou a Vladislavom. Pre turecké nebezpečenstvo bol potrebný Europe mier a to hlavne Uhorsku. Pápež Eugen IV. vyslal kardinála Juliána Cesariniho, aby medzi Alžbetou a Vladislavom ujednal mier .
Julián sa najprv usiloval urovnať vec tak, aby si Vladislav vzal za manželku Alžbetu a keď Alžbeta nechcela pristať, navrhoval, aby si vzal jej staršiu dcéru a jeho brat Kazimír mladšiu. Podľa toho návrhu Vladislav by spravoval krajinu len dotiaľ, kým je Ladislav maloletý a len v tom prípade mal by Vladislav právo na uhorský trón, keby Ladislav zomrel bez potomka. Na zaokry tie doterajších výloh Vladislav mal dostať celý Spiš .
Pravda, uhorskí magnáti, ktorí nechceli naveky stratiť územie Spiša, Juliánov návrh neprijali. Zvlášť sa proti tomu postavil Ján Hunyadi a chcel radšej bojovať na dve strany, ako prijať tak nevýhodné podmienky.
Keď sa nepodarilo uzavreť trvalý mier, usiloval sa Julián aspoň o to, aby uzavreli prímerie, čo sa mu aj podarilo, že totiž do 24- júna 1443 uzavreli prímerie a medzitým mali sa sísť v Ostrihome 22. sept. 1442, aby tu rokovali o trvalom mieri a o výprave proti Turkom .
Paralelne s týmito udalosťami Jiskra uzavrel prímerie so svojimi ptotivníkmi, a to so zemanmi novohradskej a hontianskej stolice do 23. apríla 1443 . Podľa tejto dohody i Alžbetini a Vladislavovi prívrženci môžu sa voľne pohybovať po území protivnej stránky a uzavierať obchody.
So Šimonom Rozgonyom nebolo treba uzavierať prímerie, lebo pre príbuzenstvo s Jiskrom napätie medzi nimi koľko-toľko uľavilo. Aspoň Rozgony tomuto príbuzenstvu príliš dôveroval. Jiskra na to menej dbal. No v ďalšom postupe na Spiši hatilo ho vyjednávanie a vyrovnanie Alžbety s Vladislavom .
Náhla Alžbetina smrť (19. XII. 1442) dala veciam iný obrat a priniesla nemalé presuny v doterajšej orientácii barónov a vôbec celej krajiny. Tí, ktorí predtým viac len k vôli Alžbete boli na jej strane, po jej smrti pridali sa k Vladislavovi. Iní, ktorí rozuzlenie čakali od sňatku Vladislava s Alžbetou, teraz rozhodne postavili sa na stranu Ladislava Pohrobka. Ináč mier nebol vážne chápaný s ničijej strany. Neponímal ho vážne ani Fridrich, Ladislavov tútor , ani Jiskra. On ako človek Ladislavov a zvlášť ako človek, ktorého zamestnaním bolo bojovať, nevedel sa úprimne spriateliť s chystaným plánom mieru .
I Vladislav už niekoľko dní po Alžbetinej smrti — 29. dec. 1442 — odmeňuje rozličnými výsadami Podolínčanov preto, že mu boli verní v minulosti a že aj teraz sú mu verní proti nepriateľom, pod ktorými rozumie jiskrovcov . Už ani jágerský biskup Šimon Rozgony vôbec netajil, čo zamýšľa s Jiskrom, hoci Jiskra mal za ženu jeho neter. Sháňal pôžičku 10.000 zlatých na to, aby Jiskru z krajiny vyhnal .
Jiskra s prímerím bol vlastne len zdržaný vo svojom pláne na Spiši. Keď sa teraz necítil ničím viazaný, prišiel rýchlo na Spiš a hneď začal ďalší boj a to proti Spišskému hradu.
Pánom Spišského hradu bol Mikuláš Perényi, ktorý v ňom hľadal útočište po páde Kežmarku a Rychnavského hradu . Kastelánom hradu bol Peter de Bask . Hrad akiste bol neveľmi opevnený a pre vyjednávanie Alžbety s Vladislavom, prípadne pre príbuzenstvo Jiskru s Rozgonyom, nepočítalo sa s útokom naň. Jiskra ho okolo 15. augusta roku 1443 bez väčšej námahy zaujal ľsťou (furtive) v okamihu, keď hradná posádka nič netušila.
Dlugoss zaujatie Spišského hradu opisuje tak, že Jiskra sa ho síce pokúsil násilne zaujať, ale to sa mu nepodarilo, preto siahol po ľstivých spôsoboch. Tento Dlugossov opis nevylučuje Baskovu zradu .
Zaujatím Spišského hradu dostal sa do Jiskrovej moci i kapitulský archív, ktorý už predtým pre väčšiu istotu jágerský biskup Šimon Rozgony dal preniesť zo sakrestie kostola sv. Martina do Spišského hradu. Nakoľko spišská kapitula bola vierohodným miestom — „locus credibilis“ — uschovávaly sa v nej všetky dôležité verejné a majetkoprávne listiny celého Spiša, ba aj ostatných častí krajiny. Zhabanie toho archívu značilo pre Jiskru ohromné morálne posilnenie na Spiši. Proti odcudzeniu kapitulského archívu protestoval Mikuláš Karácsonymezei, spišský kanonik, koncom sept. 1447 pred jágerskou kapitulou. Časť listín Jiskrovi vojaci poškodili .
Pre časté nepokoje medzi Jiskrom a Vladislavom položenie celého Spiša bolo v tom čase veľmi smutné. Škody, ktoré vojnové nepokoje spôsobilý, zväčšovalo mimoriadne prudké zemetrasenie na celom Spiši v roku 1443.
Spišskosobotská kronika udalosti v r. 1442 a 1443 skonfundovala a opisuje Spiš v týchto rokoch takto:
Anno dni MCCCCXLIII legt her sich mit den stetin vnd mit dem Czips vur Reichnaw vnd gewan das.
In dem selbin Jor In die Bonifacy czu mitag geschag ein gros ertpibung das vurmols alhy vmb ny ist gehoryt wurden, Czuhant dornoch als Reichnaw gewonnen wart, do quam der pischolf von Erla mit vil folk vnd legte sich ken Kirchdorff vor daz schlos vnd also quamen dy Bemen vnd dy stete vnd woldyn yn bestreitn also must her weichn in daz vurhauws, vnd do ym mer folk quam do musten dy Bemen vnd dy stet weichen vom felde, also legte sich der pischolf mit der wagenpurk pey das Newdorff. Also gab dcr pischolf dem Jan Giskra seines pruders tochter czu einem elichen weibe, vnd ward also, am konig laslas teil, vnd des polnichen konigs teil ein frid beschlosin .
Po zaujatí Spišského hradu takmer celý Spiš patril Ladislavovi, lepšie rečeno bol v moci Jiskrovej.
O orientácii rozličných opátství na Spiši nemáme síce presných údajov, ba o viacerých ani to nevieme, či v tom čase boly zaplnené.
V Šťavníku bol opátom Ladislav . Pre jeho pokročilý vek, mnohé utrpenia a pokojamilovnosť, zdá sa, že skôr držal na strane Ladislava Pohrobka, ku ktorému sa Spiš zväčša klonil, ako na strane Vladislava.
Dravecký kláštor antonítov, nakoľko aj v Bratislave mal majetky, skôr mohol byť orientácie za Ladislava Pohrobka ako za Vladislava .
Červený Kláštor v Jiskrovej dobe bol zruinovaný a len prior Gabriel roku 1452 shromaždil rozohnaných mníchov a kláštor zreštauroval .
Teda pred Vladislavovou smrťou (1444) celý Spiš okrem Podolínca bol pod vládou Jiskrovou .
Vojsko Šimona Rozgonya prišlo do Spišskej Novej Vsi , kam po zaujatí Spišského hradu v druhej polovici augusta prišiel aj Jiskra . Ked Jiskra skoro celkom zaujal vyznačené územie, bol naklonený vyjednávať o mier, čo chcel aj Vladislav, ktorý sa teraz chcel úplne venovať vojne proti Turkom.
Predbežne uzavreli dňa 1. sept. 1443 v Spišskej Novej Vsi prímerie do sv. Michala 1444 a po uplynutí tej doby mali sa sísť v Ostrihome alebo v Budíne, kde mal Vladislav s Jiskrom uzavreť definitívny mier. Za Vladislava vyjednával Šimom Rozgony. Okrem neho na Jiskrovu žiadosť ručili za dodržanie prímeria Ladislav Pálóczi, Jakub Czudar, Ladislav Bebek, Mikuláš Perényi a celý rad vynikajúcich uhorských osobností. Dohoda o prímerí obsahovala 13 bodov, ktoré v prítomnosti členov spišskej kapituly písomne sostavili a za Jiskru podpísali levočskí občania: Kristian Heydenreich a Ján Vilánfi Frize .
Podľa dohody Jiskra mal ostať pánom všetkých tých území a objektov, ktoré zaujal, nemal znepokojovať ďalej Vladislava, nesmel stavať nové hrady, ani dobýjať hrady ešte nezaujaté a že mu budú platiť daň, zvanú „hold“, nielen poddaní, ale aj kňažstvo a svetskí páni .
Pre Jiskru znamenal novoveský mier veľké morálne a hmotné víťazstvo. Jiskra si ho vážil najmä po stránke mravnej, keďže v novoveskom mieri uznaný bol za rovnocennú rokujúcu stránku s uhorskými magnátmi. Ale netrvalo to dlho a uhorskí magnáti skoro oľutovali svoj čin, že ho pokladali za seberovného.
Keď sa Vladislav vrátil víťazne z vojny proti Turkom , svolal snem do Budína na apríl 1444 a pozval aj prívržencov Ladislavových, teda i Jiskru. Uhorskí baróni teraz sa však zdráhali uznať Jiskru za rovnocennú stránku v krajine a žiadali od neho bezpodmienečné podrobenie. Tak sa zdá, podráždila ich prítomnosť Mikuláša Pankráca. Hoci bol na snem pozvaný a dostal riadny ochranný list, preca magnáti to nerešpektovali, ale dali ho zavreť a z jeho ľudí viacerých povraždiť . A ani Jiskra by nebol lepšie obišiel, keby ho rozvážny Vladislav nezachránil . Jiskra preoblečený ušiel z Budína do Košíc.
Takýmto chovaním sa voči Jiskrovi so strany uhorských magnátov porušený bol nielen ochranný list, ktorý dostal Jiskra od snema, ale hlavne narušený bol mier, uzavretý v Spišskej Novej Vsi, Nebolo dôstojné tak zaobchádzať s vodcom skoro celého horného Uhorska, ktorý svoje pozície vymohol zbraňou, ktorý sa do krajiny nenatískal, ale bol sem povolaný a teda cťou zaviazaný verne slúžiť Alžbete, poťažne neskoršie jej synovi Ladislavovi Pohrobkovi. Po takom jednaní niet sa čo diviť, že Jiskra neustúpil so Slovenska, aby v jeho neprítomnosti sa nestalo niečo prekvapujúceho na tom území, ktoré mu kráľovná Alžbeta právoplatne pridelila. Nie div, že Jiskra nejde ani proti Turkom, hoci je isté, že pripojenie Jiskrovo k Vladislavovi a jeho pomoc bola by dala celkom iný zvrat udalostiam pri Varne .
Kým Vladislav s Jánom Hunyadim išiel proti Turkom k Čiernemu moru, zástupci Poliakov a Jiskra sa sišli 30. novembra 1444 v Košiciach, aby uzavreli dvojročné prímerie na to, aby umožnili na pohraničnom území Poľska a horného Slovenska voľný pohyb a vzájomné obchodovanie .
S Ladislavovej strany zúčastnili sa na rokovaní v Košiciach okrem Jiskru ostrihomský arcibiskup Dionýz Széchy, zástupcovia mesta Levoče, Kežmarku, Rychnavy, Gelnice, Smolníku zo Spiša, ďalej stredoslovenské a východoslovenské slobodné mestá a iní Ladislavovi prívrženci. So strany Poliakov zúčastnili sa tohto rokovania Zbignev, krakovský biskup, ďalej Ján Ozysew, Ján Tanczyn a iní poľskí hodnostári .
Podľa košického prímeria, podobne ako podľa novoveského, Jiskra bol uznaný pánom toho spišského územia, ktoré zaujal, a boly ujednané také podmienky, ktoré umožňovaly pokojné nažívanie všetkému obyvateľstvu na tomto území. Stránky sa zaviazaly, že v prípade porušenia mieru vopred určená komisia bude riešiť sporné body, že okrem obvyklých a legálnych daní nesmú sa iné vyberať, že obchodníci budú používať len riadne cesty a že spoločne budú potierať zbojnícke tlupy , ktoré vtedy tieto kraje často navštevovaly .
Udalosti pri Varne 10. nov. 1444 daly veciam iný obrat . Padli tam Vladislav, Šimom Rozgony, Mikuláš Perényi, Ján de Dominis a osnovovateľ tohoto celého nešťastia, legát Julián Cesarini.
Spišskosobotská kronika opisuje celú udalosť takto: Anno dni MCCCCXLIIII in dem herbist czog der polnisch konig mit dem legaten Juliano, vnd mit grossen folk der vngarn vnd der polan off dy türkey vnd an sand Martini obent wart her mit allen seinem folke von den turken nidergelegit nymand konde gesagin wo der konig hyn komen wer, sunder Janusch von hwnyad der puam dorfon.
Už 4 roky trvajúcou revnivosťou medzi Ladislavom a Vladislavom celá krajina a najmä pohraničný Spiš veľmi mnoho trpel. No každý čakal, či už bude mať krajina Vladislava definitívne za panovníka, alebo či on bude spravovať krajinu len do dospelosti Ladislava, že sa preca bude možno opreť o silného panovníka. Teraz jeden pretendent padol a druhý mal len 4 roky.
Keď sa Ján Hunyadi vrátil z prehranej vojny, sišiel sa snem v Stolnom Belehrade, aby rokoval o ďalšom osude. Na snem boli pozvaní prívrženci Ladislavovi aj Vladislavovi. S Ladislavovej strany bol povolaný i Ján Jiskra. Teraz ale pýcha Uhrov klesla. Nevyháňali Jiskru tak ako na budínskom sneme, ale usilovali sa ho pritiahnuť ku kladnej práci v prospech reštaurácie krajiny. Otázka kráľa už nebola sporná. Každý myslel na Ladislava. Nakoľko ešte kolovaly zvesti, že Vladislav azda žije, určil snem termín do 30. mája 1445 a keby sa Vladislav dovtedy nevrátil, Ladislav Pohrobok bude všeobecne uznaný za kráľa .
Jiskra mal rozhodne najväčšie zásluhy na tom, že Ladislav sa stal uhorským kráľom. Sám snem to uznáva, a prejavil to tak, že medzi siedmich hlavných kapitánov, ktorí mali dočasne spravovať krajinu, s Ladislavovej strany vyvolili Jiskru.
Ďalej snem vyslal dve deputácie, jednu do Poľska, aby sa presvedčila o Vladislavovej smrti, druhú k Fridrichovi do Viedenského Nového Mesta, aby vyžiadala od Fridricha prepustenie malého Ladislava a aby žiadala o vydanie uhorskej koruny, ktorú mu odovzdala ešte nebohá Alžbeta. Do Viedenského Nového Mesta išiel len Jiskra , ale jeho posolstvo bolo márne, lebo Fridrich nevydal ani uhorskú korunu, ani Ladislava .
Hlavní kapitáni východoslovenských kapitanátov sa medzitým sišli v abaujskej Sini, aby sa poradili o spôsobe prevádzania snemových usnesení. Z hlavných kapitánov bol tam Imrich Bebek, Juraj Rozgony a Jiskru, ktorý vtedy bol u Ladislava, zastupoval kežmarský kapitán Mikuláš Brcal . Rokovanie išlo hlavne tým smerom, aby na územiach, ktoré patrily spomínaným hlavným kapitánom, prestaly vojnami vzniklé nepokoje, aby bola zabezpečená majetková istota a aby boly znemožnené lupičské tlupy, ktoré ničily tento vidiek .
Už pri tejto príležitosti musely odznieť so strany prítomných uhorských barónov proti Jiskrovi nepríjemné prejavy. Dá sa to uzatvárať z prílišne odmeraného a obozretného chovania Jiskrovho zástupcu Brcala a tiež z listu Fridricha, v ktorom napomína mesto Bardejov, patriace pod Jiskrov kapitanát, aby vydržalo vo vernosti k Ladislavovi Pohrobkovi a k jeho kapitánovi Jánovi Jiskrovi .
Odpor uhorských magnátov proti Jiskrovi sa otvorene prejavil až vtedy, keď sa k Fridrichovi dostavili i ostatní členovia uhorským snemom vyslanej deputácie. Medzi Ujlakim a Jiskrom došlo k vážnym diferenciám ohľadom korunovania Ladislava Pohrobka . Jiskra zastupoval rozhodne správnejšie stanovisko, že totiž nové korunovanie nie je potrebné, lebo Ladislav bol právoplatne korunovaný hneď po svojom narodení . Vzdať sa toho stanoviska bolo by pre Jiskru osudné a jeho doterajšie služby Ladislavovi boly by ilegálne. Preto sa ho Jiskra konsekventne pridržiaval a v takom smysle stále informoval svojich prívržencov . Jeho stanovisko súhlasilo i so stanoviskom Fridricha, rímskonemeckého cisára .
Uhorskí delegáti vrátili sa s tým, že vo veci rozhodne stolno - belehradský snem, svolaný na december r. 1445, po prípade, keď sa nesíde naň potrebný počet magnátov, na február roku 1446 .
Nielen uhorskí magnáti a hlavní kapitáni robili Jiskrovi ťažkosti, ale aj Pankrác z Mikuláša, ktorý, štvaný akiste Jánom Hunyadim, napadol Jiskrove majetky. Jiskra ho prinútil na útek a on ušiel do Stolného Belehradu, kde sa ho uhorské stavy na naliehanie Jána Hunyadiho zaujali proti Jiskrovi . Medzitým čo Pankrác napádal Jiskrove majetky na západnom Slovensku, Peter Komorovský, pán Liptova, znepokojoval Jiskru na východe .
Snem uhorských stavov sa sišiel na turíčne sviatky v Pešti roku 1446, aby zaujal konečné stanovisko v kráľovskej otázke, aby sa usniesol, čo robiť s Fridrichom, ktorý sa zdráhal vydať maloletého Ladislava, a aby sa postaral aj o spôsob spravovania krajiny za Ladislavovej maloletosti . Stavy zvolily jednohlasne za gubernátora Jána Hunyadiho a súčasne rozhodly, aby — ak to pokojnou cestou nepôjde — zbraňou prinútili Fridricha vydať Ladislava a svätoštefanskú korunu.
Týmto prestaly funkcie hlavných kapitánov a teda aj Jiskrova. Cieľ, pre ktorý Alžbeta povolala Jiskru do krajiny, bol úplne dosiahnutý, nakoľko už nikto nepopieral Ladislavovo právo na trón. Tým vlastne bolo poslanie Jiskru v krajine skončené. Teraz už aj bývalí Vladislavovi prívženci museli uznať, že o Ladislava a jeho kráľovstvo najviac sa zaslúžil Jiskra. Bolo treba uvažavovať o vhodnom a slušnom spôsobe skoncovať Jiskrovu vec, ak ho s jeho žoldniermi nechceli mať už viac vo svojej krajine .
Ján Hunyadi chcel by sa najradšej Jiskru zbaviť krátkou cestou, totiž chcel ho násilne vyhnať z krajiny. Pravda, to tak ľahko nešlo, lebo Jiskra mal v starých Ladislavových prívrženoch silných zástancov. Tak títo ako aj Jiskra ešte vždy mysleli, že maloletému Ladislavovi môže byť Jiskra potrebný.
Už slušnejší bol ten plán, podľa ktorého sa mala dať Jiskrovi odmena za doterajšie služby, aby mohol vyplatiť svojich žoldnierov a tak aby on a jeho žoldnieri opustili krajinu. Preto bolo nariadené odaniť celú krajinu na vyplatenie Jiskrových požiadaviek .
Pravda, prívržencom Jiskrovým podarilo sa tak ďaleko pôsobiť, že uhorskí magnáti uzavreli dňa 13. sept. 1446 a Jiskrom smluvu , ktorá je spravodlivým riešením Jiskrovej otázky a ktorou aj Ladislavove záujmy sú chránené pre každý prípad.
Najdôležitejším bodom smluvy je, že uhorskí preláti a baróni navždy uznávajú Jiskru za občana tohoto štátu (Ceterum sic hujusmodi concordiis mutuo initis, roboratis et stabilitis inantea ipse dominus Johannes Giscra, unus ex nobis tamquam regni nativus incola censeatur in omnibus perpetuis temporibus se nobis in mutua societate conservanda, conformem, sodalem et participem tam in prosperis quam adversis debite pro uno membro reputari et conformari debeat ... ).
Smluva nám poskytne aj jasný obraz o politickom postavení Spiša v tom čase.
Podľa dohody Jiskra si podržal vo svojej moci na tri roky, počnúc dňom Narodenia Pána (1446), tieto mestá: Kremnicu, Levoču, Prešov, Bardejov, ktoré boly kráľovskými mestami a ďalej hrad Rychnavu a Spišský hrad. Jemu patria všetky dôchodky z tých miest a zo spomínaných majetkov (cum earum consuetis proventibus et censibus), daľej jemu sa platí tricatina zo všetkých tých majetkov, ktoré teraz má pod svojou mocou (necnon omnes proventus tricesimarum, quas nunc possidet). Toto posledné vzťahovalo sa na ostatné územia Spiša, ktoré sa v smluve osobitne nespomína — okrem Podolinca.
Jiskra dostáva spomínané majetky s výslovnou podmienkou, aby vyplatil žold svojim žoldnierom. A sám sa zaväzuje, že jeho žoldnieri nebudú nabudúce poškodzovať krajinu (nos tenemur expedire et exsolvere nostros familiares ac stipendiarios, ut per eosdem amplius inclito regno Hungarie damna non inferantur). Ďalej sa Jiskra zaväzuje, že sa bude starať o dobrý stav hradov a o prosperitu miest (prescripta quoque castra ac civitates tenere ac conservare) .
Po uplynutí troch rokov ostane Jiskra i ďalej kapitánom spomínaných miest, ale tricatinu z banských miest musí odovzdať kráľovskej pokladnici (expletis tribus annis... nos Joannes Giscra manebimus etiam capitaneus civitatum et partium praescriptarum, ita tamen, quod proventus ... tricesimarum ad necessitatem ... hujus incliti regni... disponemus) .
Smluva ďalej ukladá Jiskrovi, že po uplynutí troch rokov Spišský hrad odovzdá do rúk Juraja Rozgonya (castrum Scepusiense manibus domini Georgii de Rozgon reddere promittimus), Rychnavský hrad však mal oddať tej rodine, ktorej bol vzaný (castra Ryhno, Saros ... illis dominis, quorum antea fuerunt...).
Jiskra sa zaviazal demolovať všetky tie hrady a pevnosti, ktoré po smrti Albertovej boly postavené na jeho území .
Jiskra sa podujal aj na to, že ako obyvateľ tohoto štátu (tamquam incola hujus regni) bude chrániť spolu s barónmi a prelátmi tejto krajiny svoju domovinu proti všetkým nepriateľom a pohanom, vyjmúc Fridricha, rímskeho cisára, proti ktorému nie je povinný bojovať. No prisľúbil, že mu ani rady nebude dávať. Teda Jiskra chcel byť voči Fridrichovi neutrálnym.
Od prelátov a barónov Jiskra však žiada sľub, že ho budú pokladať za rovnoprávneho občana tohoto štátu so všetkými výsadami a hodnosťami, ktorých tu rodení občania požívajú (Ideo promittunt eciam nobis domini prelati, barones, nobiles et proceres regni universi, nos omni favore prosequi et tamquam nativum in medium ipsorum pro membro uti unum illorum nos omnibus prerogativis, honoribus et privilegiis et frui in perpetuum et potiri).
Kapitánom Rychnavy ostal i ďalej Talafus. Aj on si pokladal za povinnosť dodržať podmienky uzavretej dohody. Vžil sa a včlenil úplne do tunajšieho poriadku .
Hlavným županom Spiša, kapitánom Kežmarku a Spišského hradu ostal Mikuláš Brcal, predbežne najdôvernejší Jiskrov človek . Na čele kráľovského mesta Levoče bol ako kapitán sám Jiskra .
Vicežupanom Spišského hradu bol r. 1446 Matej Unertag, Čech .
Nad všetkými stál Jiskra ako hlavný kapitán (illustrissimi principis ac domini Ladislai regis Hungarie capitaneus generalis ).
Jiskrov právny pobyt na Slovensku od času, keď ho sem povolala Alžbeta, až po všeobecné uznanie Ladislava za uhorského kráľa, je nepochybný. Budínsky snem uzná jeho práva i ďalej spolu s gubernátorom Jánom Hunyadim a dohodou zo dňa 13. sept. 1446 bola Jiskrova otázka spravodlivo riešená na ďalšie tri roky, ba navždy.
Keby nebolo uhorskej neúprimnosti, keby nebolo nízkeho intrigovania so strany uhorskej oligarchie, ktorá nedbala na celoštátne záujmy, ale chcela čím lepšie využiť pre seba doby, kým je kráľ maloletý, mohly v Uhorsku nasledovať pokojné časy. I Ján Hunyadi bol by sa mohol kľudne venovať svojmu veľkému poslaniu oslobodiť Uhorsko a tak aj Europu od tureckého nebezpečenstva.
Vyriešením pomeru medzi Jiskrom a uhorskými magnátmi bol daný základ pre lepšie časy i na Spiši. A prvé červánky pokojného občianskeho nažívania sa zaraz zjavily, len čo sa Jiskra všemožne pričinil o prosperitu miest. Potvrdil privilegiá Kežmarčanov a už v tom dokumente zdôrazňuje, že sa chce starať o pokoj tohoto kráľovstva (cui ratione officii... commissum est undique de tranquilitate et pace hujus inclyti Regni providere). Stará sa o budúcnosť Kežmarku (ne civitas Kezemargkt in ruinám perveniret). Usiluje sa pomáhať obyvateľstvu daňovými úľavami, kde je to len možné a súrne potrebné .
Mestá, ktoré boly pod jeho kapitanátom, nielen uznaly jeho svrchované právo nad sebou, ale aj s dôverou sa klonily k nemu . Najlepšie to vidno z chovania Bardejovčanov voči Jiskrovi. Tí totiž v Jiskrovom spore s Hunyadim zachytili Hunyadiho list a zaraz ho zaniesli Jiskrovi .
Hoci mal Jiskra veľké majetky, z ktorých musel dostávať veľké dôchodky, mal pritom aj veľké výdavky, a neraz sa stalo, že sa ocitol vo finančných ťažkostiach. V takých prípadoch majetnejšie mestá mu ochotne vypomáhaly. Tak Kežmarok , Levoča, Košice poskytujú pôžičky jemu aj jeho kapitánom. Mikuláš Brcal dostal pôžičku 2130 zlatých od levočského občana Juraja Turzu , za čo mu dal tento Spišský hrad do zálohy aj s obcami: Hotkovce, Beharovce s kolinovským a spišskopodhradským mýtom.
Jiskra rešpektoval a chcel rešpektovať platné zákony Uhorska. Vedel sa vžiť úplne do tunajšieho právneho poriadku. No jednako sa stretával s nedôverou u uhorských magnátov. Hlavne nedôveroval mu gubernátor Ján Hunyadi, ktorý by sa ho bol najradšej zbavil. Hunyadiho nedôvera k Jiskrovi bola tým väčšia, keď Jiskra uzavrel r. 1446 dohodu len pod tou podmienkou, že nebudú od neho žiadať, aby bojoval proti Fridrichovi ako Ladislavovmu tútorovi.
Hnev a nedôvera Hunyadiho k Jiskrovi sa len stupňovala, keď Jiskra i pri tom, že funkcie hlavných kapitánov boly zrušené r. 1446, i ďalej si podržal titul hlavného kapitána. (Domini Ladislai Regis Hung. Capitaneus Generalis ).
Hoci teda po uzavretí dohody s Jiskrom mohly nastať lepšie časy na Spiši a Jiskra sa o to všemožne usiloval, preca nestalo sa tak a Spiš v nasledujúcich rokoch zažil trpkejšie časy ako hocikedy v predošlých rokoch. Nedodržiavanie smlúv so strany Uhrov, stála nenávisť Hunyadiho daly podnet k tomu, že sa Jiskra stal tým, čím bol v nasledujúcich rokoch a že z tej anarchie mohla sa zrodiť na Spiši nebezpečná ustanovizeň bratríkov, ktorá Spišu najviac škodila.
Tajená nenávisť proti Jiskrovi prejde v otvorený boj, keď Pankrác z Mikuláša spolu z Petrom a Mikulášom Komorovským napadnú Jiskrove majetky.
Túto udalosť opisuje levočský notár Juraj Stock vo svojom liste k Bardejovčanom takto: Pankrác s Petrom a Mikulášom Komorovským napadli v Banskej Bystrici kostol. Jiskra posbieral svoje vojská a prinútil ich k odchodu. Tí však cez Liptov obratia sa na Spiš. Napadnú Šťavník a Spišský Štvrtok a chcú vyslobodiť Petra Komorovského, ktorý akiste v Banskej Bystrici padol do rúk jiskrovcov a bol odvlečený na Spiš. No Mikuláš Brcal pomocou zemanstva a jednoduchého ľudu, pomocou prepošta a opáta, šťavníckeho zahnal útočníkov k Spišskej Sobote. Aj Talafus pomáhal Brcalovi. Ba tam mohli byť aj Levočania. (Notár mesta Levoče, Juraj Stock, hovorí v spomínanom liste „Jorgenperk, do ich zu eygen Person mitgewest pyn) “.
Napokon Juraj Stock upozorňuje Bardejovčanov, že Komorovský v krátkom čase pôjde proti Podolincu, ktorého hrad chce zaujať. Preto ich napomína, aby Brcala napomáhali.
Komorovskovci sa cítili v Ľubovnianskom hrade veľmi silnými a nemohlo si s nimi svojho času poradiť ani silné vojsko Žigmunda . Jiskra vedel postupne opanovať celý Spiš, ale Ľubovňa a Podolinec, ktoré boly pod vládou Komorovských, boly mu nedobytné. A tak Hunyadi týchto použil, aby Jiskru napadol od chrbta. Dostal sa k nim akiste Pankrácovou pomocou .
Pravda, bratia Komorovskí vtedy udávali inú príčinu k svojim činom. Vypovedali poslušnosť krakovskému biskupovi Zbignevovi a začali úžasne plieniť spišské mestá .
O týchto bojoch a o škodách, ktoré boly s tým spojené, píše Jiskra z Kežmarku mestu Levoči, Košiciam, Bardejovu a Prešovu , spomína Komorovským zavinené škody a žiada menované mestá, aby mu napomáhaly, akby bol od Komorovského znova napadnutý Jiskra sľubuje mestám, ak sa mu podarí pomocou nich učiniť Komorovských neškodnými, že sa postará o ich úplnú slobodu a že sa pousiluje o náhradu za utrpené škody. Konkrétne síce list nespomína, aké škody utrpely spišské mestá, ale akiste ich vypálili.
Tak isto pokračoval i Pankrác na strednom Slovensku, kde vypálil mesto Kremnicu a ohňom narobil veľa škody na majetkoch, ktoré patrily Ladislavovi Pohrobkovi, poťažne Jiskrovi .
Hoci títo nepriatelia zastierali opravdivú príčinu svojich činov, Jiskra dobre vedel, že v úzadí týchto veci stojí Hunyadi a že on ich popudzuje, aby mu robili škody. V liste, písanom k mestám, celkom otvorene označuje Hunyadiho za osnovateľa nepokojov, ktoré Pankrác a Komorovský zavinili (Komorofsken dy selbigen seynt desz Gubernatorsz dyner und Pangrazen ).
Okrem toho nešťastia, ktoré Komorovský a Pankrác uvalili na Spiš, nemálo škody spôsobili spišským mestám rozliční zbojníci a vrahovia, ktorí pre ustavičné nepokoje na Spiši tým ľahšie mohli uniknúť spravodlivému trestu. I keď mestá dochytili takých zlodejov, neopovážily sa ich náležite potrestať, lebo sa obávaly pomsty ich druhov.
Brcal, kežmarský kapitán sa preto nahneval na spišské mestá a vyčítal Jurajovi Henkelovi, levočskému obyvateľovi, že mestá nevedia dosť prísne nakladať s vrahmi, keďže zo štyroch vrahov len dvoch potrestaly a dvaja, a to Poboda a Mathieg, im ušli .
Hunyadi výčinmi Pankráca a Komorovských chcel nielen škodiť Jiskrovi na jeho majetkoch, ale aj otriasť dôverou miest k nemu. Pravda, to sa mu nepodarilo. Mestá nielen že sa i nadalej pridržiavaly Jiskru, ale mu aj pomáhaly vo finančných nesnádzach. Jiskra to sám uznáva a preto sa usiluje odmeniť mestá daňovými úľavami .
S takou istou dôverou sa chovajú spišské mesta aj ku kežmarskému kapitánovi Brcalovi. Od neho čakajú ochranu proti zbojníkom .
Hunyadi musel konštatovať, že sa jeho akcia s Pankrácom a Komorovským proti Jiskrovi nepodarila. Nakoľko sa ale chcel úplne venovať protitureckej vojne, usiloval sa o smierenie s Jiskrom. Sišli sa teda v Rimavskej Sobote 21. júla 1447 a uzavreli prímerie, ktoré bolo straniva Spiša len novým potvrdením smluvy z 13. sept. 1446 . Ale toto prímerie sa netýkalo Jiskrových majetkov, po prípade jeho právneho postavenia na Slovensku. Hunyadi musel riešiť i otázku peňažitého dlhu v sume 10.600 zlatých, ktorý mal už dávno splatiť Jiskrovi a ktorého sa Jiskra dožadoval.
Už z doterajšieho vidno, že nápor Hunyadiho vždy smeroval k tomu, aby sa Jiskru násilne zbavil. Keď ale prišlo na vyjednávanie a keď Hunyadi nemohol použiť násilia, vždy zvíťazila vec Jiskrova, takže Hunyadi musel uznať Jiskrove práva.
Je prirodzené, že toľkú nedôveru aj Jiskra splácal nedôverou. Preto sa neodvážil zanechať svoje územie ani vtedy, keď to žiadala tak pálčivá otázka ako boj proti Turkom. Zaiste nebolo by došlo takmer k úplnej porážke kresťanského vojska Hunyadiho na Košovom poli (18. okt. 1448), keby bol Hunyadimu pomáhal Jiskra. To len ľutovať môžeme, ale Jiskrovi jeho počínanie po toľkých a tak trpkých skúsenostiach zazlievať nijako nemôžeme. S Jiskrom sa počítalo len vtedy, keď boli v úzkom. No keď nebezpečenstvo prestalo, nechceli mu uznať nijaké práva . Keď Pankrác a Komorovskovci plienili Spiš, dotýkalo sa to nielen Jiskru, ale aj Poliakov, ktorí mali na Spiši XIII miest. Poľský kráľ Kazimír preto vážne napomenul Pankráca, aby prestal plieniť poľské majetky , Komorovskovcov ale vyzval na zodpovednosť krakovský biskup Zbignev . Poľskí magnáti sa obrátili skrz Kazimíra k uhorským magnátom a vyzvali ich, aby hľadeli odzbrojiť a na uzde držať Pankráca a Komorovských .
Jiskra dobre vedel, že pre prípadné nepríjemnosti, ktoré sa vyskytnú so strany Uhrov, bude dobre, keď sa pomerí s Pankrácom a Komorovskými ... S Poľskom chcel žiť v pokoji a preto sám hľadal vyrovnanie .
Pre prípravy na vyjednávanie uplynul rok 1448 na Spiši pomerne dosť pokojne. V tom čase videť pomerne čulý obchodný život medzi Poľskom, Spišom a východným Slovenskom , ktorý rušia len neznámi zbojníci, proti ktorým spoločnými silami bojujú mestá, majitelia hradov s poľskej aj so slovenskej strany .
Aby napätie medzi Poľskom a Uhorskom, ktoré nastalo pre plienenie Pankráca a Komorovských — prestalo, Jiskra sa ponúkol za sprostredkovateľa a preto žiada krakovského biskupa Zbigneva o voľný vstup do Poľska . Podľa dohodnutia v Sandeczu mali sa sísť začiatkom apríla 1449.
Jiskrovi šlo hlavne o to, aby odzbrojil Komorovských a Pankráca. K ujednanému stretnutiu Jiskru so Zbignevom nedošlo, lebo medzi časom Jiskra pomeril sa s Komorovským a 4. mája r. 1449 uzavrel mier aj s Pankrácom v Kremnici, pri ktorej dohode Mikuláš Komorovský , kapitán Podolínca už ako Jiskrov človek ručí spolu s ostatnými Jiskrovými kapitánmi, Mikulášom Brcalom, kapitánom Kežmarku, Talafusom z Ostrova, kapitánom Rychnavy a Petrom z Radkova, kapitánom Brezovice — za dodržanie mieru .
Podľa dohody Jiskra a všetci jeho kapitáni zo Spiša spolu s Mikulášom a Petrom Komorovským, kapitánmi Podolínca a Lykavy, s mestami Kežmarkom a Levočou uzavierajú s Pankrácom „kŕe-stianský viečný mír" a zaväzujú sa, že so svojimi ľuďmi nebudú vzájomne si napádať majetky : keby sa to stalo — hovorí Jiskra, — že by som nedodržal túto dohodu, „tehdy jsem svú vieru a svú čest prepadl a rukojmie moji dole psaný základ, totiž desiti tisic zlatých“ .
Jiskra dohodou v Kremnici vedel geniálnym spôsobom sjed-notiť všetkých potentátov na Slovensku a všetky mestá v jeden šík. Bol pripravený na všetky eventuality.
Uhorskí preláti a baróni zbadali rástuce nebezpečenstvo, hroziace s Jiskrovej strany. Jiskrovi totiž veľmi zazlievali jeho neúčasť na minuloročnej protitureckej výprave a hľadeli urobiť poriadok v prvom rade v samej krajine . I gubernátor Hunyadi, aby urobil poriadok, svolal snem do Pešti, na ktorýtpovolal aj Jiskrove mestá, Levoču, Košice, Bardejov a Prešov. Hunyadi vzhľadom na minuloročné zlé skúsenosti a potom vediac o Jiskrovej pohotovosti
a sile chcel sa s Jiskrom pomeriť. Aspoň zpočiatku mal ten úmysel, že pri vyjednávaní o osude krajiny Jiskru nevynechá . Pravda, Jiskra neprejavil nijakej vôle k miernemu vyjednávaniu. Nevedno, či to činil preto, že sa v gubernátorovi Hunyadim už viac ráz sklamal, alebo či v tom maly prsty intrigy uhorskej šľachty, ktorá chcela v každom prípade vohnať Hunyadiho do konfliktu s Jiskrom.
Hunyadi sa usiloval aspoň mestá odvábiť od Jiskru, preto na turíčny snem roku 1449 pozval i Jiskrove mestá, ako Levoču, Košice, Bardejov a Prešov , hoci Jiskra už vtedy prejavil svoje nepriateľské smýšľanie a robil prípravy v tých mestách na nastávajúcu vojnu . Pravda, aj Hunyadi sa usiluje spomínané mestá získať pre seba a napomína ich, aby nepriateľovi (Jiskrovi) nedávaly nijakého vojnového materiálu a aby ho nenapomáhaly . Ako vidno, spomínané mestá sa ozaj nachádzaly medzi dvoma nárazníkmi. Na ktorú stranu sa však rozhodly, ukazuje prípad Bardejovčanov, ktorí zachytili list Uhrov a zaraz ho zaniesli Jiskrovi, aby sa vedel orientovať .
Na peštianskom sneme v turíčne sviatky roku 1449 rokovalo sa len o Jiskrovej veci. Uhorskí baróni a preláti na zasadnutí 24. júna rozhodli sa požiadať pápeža Mikuláša V. o pomoc proti Čechom. Listom sa obratia na krakovského dekana Mikuláša Lasockého, aby u pápeža zakročil, vylíčil, ako sa šíri husitizmus v niektorých spišských a šarišských farnostiach (in Comitatibus Scepusiensi et de Saros plurimae reperiuntur parochiae, in quibus jam de facto sub utraque specie communicatur) a aby neustúpil dotiaľ, kým nedosiahne žiadaného výsledku (ita tamen, ut effectum nobis, non spem, reportare videaris) .
Jiskra teraz už nečakal, kým sa proti nemu úplne zorganizujú, ale zaútočil prvý. Pravda, vidno, že to nebolo jednoduché rabovanie, čo robil Jiskra, ale opravdivý boj s gubernátorom Hunyadim. Jiskra totiž napádal len majetky gubernátorove a majetky tých, ktorí držali s Hanyadim. Kým Mikuláš Komorovský zaujal v Šariši hrad Plaveč , Jiskra vtrhnul do Zemplina a zaujal Humenné a Sečovce , kde padli do zajatia viacerí poprední Hunyadiho prívrženci.
Nato pohol sa proti Jiskrovi sám gubernátor Hunyadi so značným vojskom. Najsamprv udrel na nedávno vystavený Jiskrov hrad v Moldave — a ako píše Dlugoss — všetkým Čechom a Poliakom, ktorých na moldavskom hrade chytil, obidve ruky aj nos dal odrezať a vyklať jedno oko. Urobil to preto, aby boli neškodní sebe aj iným a aby boli odstrašujúcim príkladom .
Hunyadi sa teraz obrátil proti Spišu, lebo spišské mestá napomáhaly Komorovského i ľuďmi i vojenskými potrebami pri zaujatí plavečského hradu . Hunyadi došiel až do Smolníka, ale tu nenašiel stráže, lebo tá — pod dojmom ukrutnosti, ktoré spáchal Hunyadi pri Moldave — sa rozprchla, aby neprepadla podobnému osudu ako stráž v Moldave .
Poliaci pre účasť spišských miest na zaujatí plavečského hradu cítili sa byť vinnými na úžasnom boji medzi Jiskrom a Hunyadim, lebo to bola vlastne účasť poľských príslušníkov. Preto sa všemožne usilovali sprostredkovať mier medzi dvoma bojujúcimi. To bolo tým potrebnejšie, lebo Jiskra sa vyhrážal, že podobnou ukrutnosťou bude zaobchádzať s Hunyadiho ľuďmi . Obávajúc sa zvlášť o osud XIII spišských miest, vyslali poslov a to Jána Dlugossa a Jána Zagorána tak k Hunyadimu, ako aj k Jiskrovi, žiadajúc ich aby sa smierili .
Smierenie urgoval aj sám pápež Mikuláš V. a skrze Zbigneva, vtedy už kardinála, pohrozil Hunyadimu i Jiskrovi cirkevnými trestami, keď sa nepomeria .
Kým sa dostali poľskí poslovia cez Spiš ku Kremnici, kde bol tábor Jiskrov a Hunyadiho, bolo už trocha neskoro. Hunyadi obliehal Kremnicu a narobil mestu veľké škody . Poľským delegátom podarilo sa cez všetky prekážky prikloniť bojujúce stránky k prímeriu, ktoré uzavreli 10. decembra 1449 a malo trvať do 25. júla 1450 .
Nasledujúceho roku v marci uzavrel Jiskra s Hunyadim trvalý mier v Mezőkövešde. Prv, ako by bol Jiskra začal vyjednávať s Hunyadim, radil sa so svojimi mestami . Mier v Mezőkövešde dopadol pre Jiskru prajné. Hunyadi znova musel uznať Jiskrove práva. Podľa uzavretého mieru Jiskra zostáva pánom územia, ktoré držal. Z toho je patrné, že ohľadom Spiša sa situácia vôbec nezmenila. Na pojednávaní boli aj zástupcovia Levoče. Hunyadi sa zaviazal, že vyplatí Jiskrovi staré požiadavky a súčasne mu zaplatí za tie územia, ktoré dobyl pred mezőkövešdským mierom, 10600 zlatých, ba ponúkol mu aj svoju sestru za manželku .
Jiskra sa zaviazal prepustiť časť svojich žoldnierov.
Že Hunyadi bol nútený uzavreť v Mezőkövešde pre seba tak ponižujúci mier, dá sa vysvetliť tým, že pápež sám mu pohrozil vyobcovaním z cirkvi, keď nepristane na mier . Pápež sa zaiste dal informovať o Jiskrových a Hunyadiho veciach nielen dekanom Lasockým ale aj inými. A výsledok toho bol, že pápež neposkytol uhorskými prelátmi a barónmi žiadanú pomoc proti „husitom“, ale nariadil bojujúcim stránkam, aby sa smierily. Pravda, ako žiaden doterajší mier, ani mezőkövešdský mier nebol dodražaný. Hunyadi, ponúknutím svojej sestry za manželku Jiskrovi, predstieral úmysel trvalého vyrovnania (pravda k sňatku nedošlo), ale pritom mal svoje plány proti Jiskrovi. Na to poukazuje tá okolnosť, že na juhu uzavrel mier so svojím najväčším nepriateľom, Bránkovičom, len aby bol voľnejší proti Jiskrovi. Aj Jiskra hoci sa zaviazal, že prepustí časť svojich žoldnierov, neučinil tak, ale ani spraviť nemohol, keďže videl, že sa mier so strany Hunyadiho nebere vážne. Sľúbenú sumu na prepustenie žoldnierov Jiskra nedostal . A preto medzi inými aj tá pohnútka viedla Jiskru znova dať sa do boja s Hunyadim.
Mimo vyrovnania s Bránkovičom uzavrel Hunyadi mier aj s Fridrichom a napriek všetkým doposiaľ hlásaným zásadám teraz nežiadal vydanie malého Ladislava, ale privolil, aby Fridrich ho držal až do jeho plnoletosti .
Spišské obyvateľstvo s úžasom konštatovalo, že sa voľačo chystá a ono by bolo najradšej chcelo mať pokoj, aby mohlo nahradiť škody, ktoré boly spôsobené doterajšími vojnami. Okrem vojenských tiarch veľa trpelo od zbojníckych tlúp, ktoré sa v tom čase začaly nebezpečne vzmáhať. Nebezpečného zbojníka Pobodu, ktorý celý Spiš znepokojoval, podarilo sa im chytiť a v apríli roku 1451 mali nad ním súdiť v Spišskom Podhradí. Skoro celý Spiš vyslal svojich zástupcov do Spišského Podhradia a každý mal čo žalovať na Pobodu (off unsern und ewern aller Revber und Dip aller Stete etc.) . Pre Pobodu maly spišské mestá nedorozumenie s Brcalom už pred štyrmi rokmi . Vtedy Brcal vyčítal spišským mestám, že nezaobchádzajú dosť prísne s lúpežníkmi. Teraz ale pri výsluchu v Spišskom Podhradí práve Brcalovi ľudia Pobodu bránili (off welche unser clage nicht Poboda, sunder dy dyner Hern Berczals... yn solcher weise beschüzten ... darum sey her nicht des todes schuldig). Táto okolnosť ukazuje, že disciplinovanosť žoldnier' skeho vojska Jiskrovho na Spiši je v rozklade. Mesto Levoča v spomínanom liste z 21. apríla 1451, písanom zaiste Košičanom, ani sa neodváži všetko napísať na papier, (dy uns allen haben wellen beschedigen, dy und ander sachen... dy do nicht mögen ewerer weisheit geschriben werden ...), čo ukazuje na to, že sú kompromitovaní ľudia takí, ktorí boli doteraz strážcami poriadku.
Súd nemohli skončiť, preto Pobodu zavreli na osem dní na Spišskom hrade a čakali „montag nach dem Suntage Misericordia dni“, že im Košičania pomôžu svedčiť o vine Pobodu. Prosia ich, aby poslali svedka, lebo ak to neučinia, budú mať z toho spišské mestá škodu (werde ader daz nicht gescheen, so wer unsz allen bessir, wir hetten dy sachen ny angenfangen).
Na veľké nešťastie Spiša došlo medzi Jiskrom a Axamitom k nedorozumeniu a Axamit zo svojho Plavečského hradu ohrožoval práve Spiš. Mesto Levoča v liste z 13. Októbra píše Bardejovčanom, že Axamit veľmi zosilnel a chystá sa napadnúť tento kraj . V prvom rade myslelo sa to na Spiš a Šariš.
Od Liptova ohrožovalo Spiš vojsko Pankrácovo a naľakaní Levočania v mene celého Spiša prosia Košičanov o radu, čo robiť a aj žiadajú ich, aby zakročili u Jiskru, ktorý sa vtedy zdržiaval medzi nimi, žeby nenechal Spiš spustošiť . Jiskra výzvu Levočanov poslúchol a aby ho v nastávajúcom boji s Hunyadim Pankrác od chrbta nenapadol, uzavrel s ním 12. júna roku 1451 mier — nie síce „večný“ — ako v roku 1449, ale len dovtedy, kým Ladislav bude plnoletý a prevezme vedenie uhorskej krajiny .
Talafus už v júni 1451 začal napádať Hunyadiho majetky, v prvom rade Moldavský hrad, ktorý nedávno vystavili Jiskrovi ľudia. Tohoto hradu sa zmocnil Hunyadi pred mezőkövešdským mierom.
Jiskra ale pred prvým júlom roku 1451 zaujal kláštor v Šahách a odtiaľ prvého júla písal mestám Levoči, Košiciam, Bardejovu a Prešovu. Oznamuje im zaujatie kláštora v Šahách a žiada ich, aby ho napomáhaly ľuďmi a potrebným vojenským materiálom . Skoro nato vyslal do Košíc svojho posla zaiste v tej istej záležitosti , preto Košice svolaly schôdzu a žiadaly mesto Levoču, aby sa na nej zúčastnila. Jiskra 8. augusta 1451 ešte zvlášť píše svojim mestám, aby mu rýchlo poslaly ľudí a zbrane, lebo to potrebuje na vojnu proti Hunyadimu . Akiste nedôveroval úplne mestám, lebo sa pohol smerom na Spiš. No nemusíme to brať len v zlom smysle, lebo jeho postup na Spiš mohol mať i ten dôvod, že sa chcel bližšie dostať k svojim mestám .
Súčasne však vyzval Levoču a ostatné kráľovské mestá aj Ján Perényi — a to v mene gubernátora Hunyadiho, — aby boly verné Hunyadimu a kráľovi Ladislavovi . Hunyadiho straníci robili pokusy už v auguste, aby odtrhli od Jiskru Levoču a ostatné mesta a argumentovali hlavne tým, že Jiskra porušil usnesenie mezőkövešdského mieru a teda nezaslúži si ich vernosti .
Pravda, mestá dobre vedely, že ani Hunyadi nedodržal mezőkövešdský mier, nakoľko nevyplatil Jiskrovi žiadanú sumu, preto výzva Hunyadiho nemala očakávaného výsledku.
Kým Jiskra bol na Spiši, napadol Hunyadi so značným vojskom kláštor sv. Štefana pri Lučenci, ktorý Jiskra len nedávno obsadil svojimi' prívržencami. V kláštore bolo len málo vojska, no bolo pripravené na to najhoršie. Tu zrazu objavil sa Jiskra so značným vojskom, posbieraným na severnom Uhorsku, hlavne na Spiši . Srážka Hunyadiho vojska s Jiskrovým bola prudká a skončila sa Hunyadiho porážkou. Bonfinius hovorí, že Hunyadiho zradili vlastní ľudia .
Kým Hunyadi sbieral v dolnom Uhorsku nové vojská, horiac nenávisťou a túžbou po pomste proti Jiskrovi, zatiaľ uhorskí preláti a baróni napomínali Jiskrove mestá — medzi inými aj Levoču — aby odstúpily od Jiskru. Jiskra sa totiž po bitke pri Lučenci obrátil so svojím vojskom na sever: „intelleximus, qualiter idem Johannes Gyscra se cum suis complicibus versus i llas partes superiores rece-pisset, intendens vobiscum certa colloquia facere“ .
Mestá by boly chcely najradšej mať už raz pokoj. Neodpadly od Jiskru, ale neodvážily sa otvorene sa postaviť proti Hunyadimu. Preto sa usilovaly zostať neutrálnymi .
Hunyadi s obnovenými silami čoskoro začal nový útok. Dňa 14. októbra 1451 zaujal kláštor pri Šahách, zvíťazil riad Jiskrovým vojskom v Novohrade, pri Lučenci, Moldave, Rožňave a tadiaľ išiel do Zvolena. Jiskra bol vo vážnom nebezpečenstve, ale nestalo sa mu nič, lebo v najkritickejšej chvíli nariadili uhorskí magnáti Hunyadimu uzavreť s Jiskrom mier. Zaiste mu závideli víťazstvo. Za sprostredkovateľa mieru ponúkol sa Ulrich Cilly . Mier uzavreli v Rimavskej Sobote. Podľa tohoto posledného mieru stránky majú si podržať tie územia, ktoré držia. Spiš teda ostáva v rukách Jiskrových. Nakoľko Brcal, kapitán Kežmarku, odpadol od Jiskru , podľa rimavskosobotskej smluvy patrí Jiskrovi za Kežmarok peňažitá náhrada, ktorú spolu so sumou 10.600 zlatých, sľúbených už mezőkövešdským mierom, má gubernátor zaplatiť v troch čiastkach do 2. febr. 1452 .
Po Komorovskom, novým kapitánom Podolínca, Ľubovne a XIII spišských miest stal sa synovec kardinála Zbigneva, Ján Olesniczki . Kým. Jiskra zápasil s Hunyadim na južnom Slovensku, Pankrác napadol Jána Olesniczkého, ktorý — nakoľko Poľsko ho nenapomáhalo, uzavrel s Pankrácom mier v tom smysle, že XIII spišských miest bude platiť Pankrácovi riadnu daň . Proti usneseniu rimavskosobotského mieru, ktorý určil, že sporné stránky podržia si to, čo v ten čas majú, agitovanie so strany Hunyadiho medzi Jiskrovými mestami neprestávalo. Činili to jeho ľudia a stály styk s nimi udržiaval aj sám Hunyadi . Pravda, ani Jiskra nezostal nečinný, ba teraz azda viac sužoval mestá ako inokedy, keďže zápasil s peňažnými ťažkosťami. A slobodné mestá, medzi nimi Levoča, nechcely sa síce otvorene pridať k Hunyadimu, ale cítiac Jiskru nablízku, nechcely od neho odstúpiť, ba boly naklonené znášať ešte väčšie ťarchy, ako by im bolo patrilo, len aby maly pokoj .
Hunyadi nesplnil sľuby, učinené v Rimavskej Sobote. Minul 2. február 1452, ale Jiskra nedostával jemu patriacu peňažnú sumu. No teraz ostal pokojnejší. Jeho pozícia, odstúpením niektorých jeho ľudí a kolísaním sa niektorých jeho miest, bola otrasená.
Hunyadi neprestal robiť za Jiskrovým chrbtom intrigy. Videť to z viedenského pojednávania v mesiaci marci, kde sa sišli uhorskí preláti a magnáti — medzi nimi aj zástupcovia miest (Levoču zastupoval Juraj Turzo), — aby konečne vynútili na Fridrichovi vydanie Ladislava. Jiskru nepovolali do Viedne, hoci sa tam malo jednať o osude Ladislava, pre ktorého bol svojho času sem zavolaný a ktorého záujmy už 12 rokov hájil. Ale ani nemohli ho tam pozvať, keďže cieľom ich schôdzky bolo urobiť aj s Jiskrom krátky proces. Uhorské stavy, keď boly hotové s pojednávaním o veci Ladislavovej — kde ustálily, že ak Fridrich ani teraz nevydá Ladislava, zbraňou si ho vynútia — začaly pojednávať o Jiskrovi. Zástupcov Jiskrových miest, Košíc, Levoče a Bardejova nahovorili, aby osstúpilí od Jiskru, lebo sa už viac ráz vierolomne zachoval. Na miesto Jiskru za kapitána spomenutých miest postavili Ulricha Cillyho . Zástupca mesta Levoče, Juraj Turzo, spolu so zástupcami miest Košíc a Bardejova pristal na odstúpenie od Jiskru .
Prestúpením Brcala na stranu Hunyadiho stratil Jiskra Kežmarok. S Brcalom odstúpili aj Komorovskovci a teraz stratil aj Levoču. Jiskra stratu týchto miest veími ťažko znášal, čo videť i z toho, že sa obrátil aj na Poděbrada, aby zakročil v jeho prospech u spomínaných miest. Poděbrad napomenul Kremničanov, a skrz nich aj ostatné Jiskrove mestá, aby mu boly verné, keď tak dlhý čas vydržaly vo vernosti k Alžbete, Ladislavovi a k Jiskrovi . Zdanlive stály po viedenskej schôdzi uhorských stavov Jiskrove veci veľmi zle. Hunyadi, ak chcel s Jiskrom skoncovať, teraz mal vhodnú príležitosť. A preca sa tak nestalo. Príčina toho väzí v tom, že s usnesením viedenského shromaždenia nebol spokojný ani sám Hunyadi. On si nežiadal teraz vydanie Ladislava, čo by bolo posilnilo vlastne nie jeho, ale pozíciu Ulricha Cillyho. Ani Jiskra, ktorý nikdy nechcel nič podniknúť proti Fridrichovi, vychovávateľovi Ladislavovmu, nežiadal si prepustenie Ladislava. Hunyadi a Jiskra mali teraz spoločný záujem, a nie div, že i pri všetkých protivách sa čoskoro sblížili.
Hoci Jiskrove mestá na viedenskom shromaždení oznámily svoj odstup od Jiskru, nechovaly sa zaraz proti nemu nepriateľsky. Čoskoro po viedenskom shromaždení sišli sa (pred 21. marcom 1452) zástupcovia miest v Spišskom Podhradí .
Stanovisko Hunyadiho nebolo mestám neznáme, preto sa chovaly opatrne. Sám Hunyadi vyjavil mestám svoje plány, že sa chce s Jiskrom smieriť . Dňa 22. júna 1452 ale Jiskra už píše Bardejovčanom, že vyjednáva s mestami, medzi nimi aj s Levočou a mestá sa osvedčujú, že sú s ním a budú ho napomáhať proti neprajníkom Ladislava. Levoča s ostatnými mestami znova uznala Jiskru za svojho kapitána. . V mesiacoch júli a v auguste roku 1442 viedol Hunyadi menšie boje proti Jiskrovi na strednom Slovensku, ale neboly to nijaké vážne podujatia . Bolo videť, že Hunyadi má s Jiskrom nejaké iné plány. A skutočne, prostredníctvom Reinholda Rozgonya uzavrel v Kremnici „večný mier s Jánom Jiskrom z Brandýsa, hlavným kapitánom kráľa Ladislava“. Mier bol uzavretý 24. augusta 1452. Podľa toho mieru Jiskra dostal z Kežmarku a z Ľubovne tricatinu ; Spiš i naďalej ostáva pod jeho kapitanátom a on sa stal majiteľom mesta Levoče. Brcal a Komorovský ostali i pri sblížení Jiskru s Hunyadim na strane gubernátorovej. Ale aj ohľadom týchto dohodli sa tak, že Brcal a Komorovskovci ostanú na svojich miestach a keď bude chcel: Jiskra niečo od nich požadovať, musí si to od nich vybaviť riadnou súdnou cestou, a nie vojnou. Takéto opatrenia boly pre Spiš veľmi aktuálne a znemožnily aspoň na čas nepokoje medzi Jiskrom a Brcalom.
Jiskra sa zaviazal zrúcať všetky dočasne stavané hrady, za ktoré ale mal dostať do 60 dní 10.000 zlatých .
Teda začiatkom roku 1452 bola taká nálada proti Jiskrovi, že by sa bolo dalo z nej usudzovať na ukončenie Jiskrovho pôsobenia na Slovensku. No smluva, ktorú uzavrel v auguste toho istého roku v Kremnici, posilnila jeho situáciu natoľko, že vlastne Jiskra stojí teraz na vrchole svojej slávy a moci. Tento obrat, tak náhly, dá sa vysvetliť len tak, že Hunyadi teraz vidí len v Jiskrovi svojho najlepšieho spojenca proti Cillymu, ktorého rastúcej moci sa obával. — Hunyadiho prípravy boly dobre vypočítané. Cillyho vplyv ohromne rástol a Fridrich pod tlakom okolností bol nútený vydať Ladislava Ulrichovi Cillymu začiatkom septembra roku 1452 .
Príchodom Ladislava Pohrobka do krajiny situácia sa úplne zmenila. Čo sa týka Spiša, táto zmena tu nedoniesla pokojnejšie časy. Všade bolo cítiť, že Jiskra už nie je tým rozhodujúcim pánom Spiša, ktorého silná ruka viac ráz zachránila Spiš od nepokojov.
Ladislavov príchod značil, že Jiskrova misia, pre ktorú bol povolaný do krajiny, je už vlastne skončená. On sám vždy hlásal, že spravuje jemu sverenú časť krajiny len dotiaľ, kým Ladislav Pohrobok nenastúpi na trón. Teda Ladislav v prvom rade mohol ďakovať Jiskrovi, že mohol nastúpiť na uhorský trón. Jiskrova misia skončila a preto mohol pevne veriť, že ho Ladislav za jeho dlhoročné verné služby náležite odmení. Ale nestalo sa tak. Aspoň nie zaraz.
Jiskra v decembri prišiel do Viedne, kde sa dostavili aj poslovia slobodých miest , teda aj spišských miest. Mestá vyjednávaly s Jiskrom a Cillym o novom pomere. A Jiskra nečinil nijakých ťažkostí mestám. Jeho chovanie bolo celkom pasívne. On si síce neprial, aby Ladislav už teraz nastúpil na trón (mal sotva 13 rokov), ale keď sa tak stalo, smieril sa s novou skutočnosťou a podľa toho sa riadil.
Ladislav Pohrobok svolal začiatkom roku 1453 snem do Bratislavy . Na tomto sneme kráľ bohato odmenil Hunyadiho a so súhlasom snemu ponechal ho aj naďalej v jeho gubernátorskej hodnosti. Ďalej vymenuje ho za väčitého bystrického grófa , Bardejovu da za odmenu kráľovské soľné bane v Marmaroši . Košiciam odpustí povinnosť platiť tricatiny atď. Zo spišských miest ani jedno nedostalo nič.
Bývalé Jiskrove mestá maly ešte na to doplatiť. Ján Olesniczki, kapitán Ľubovne a XIII spišských miest sa totiž domáhal náhrady za tie škody, ktoré utrpely poľské majetky na Spiši od slobodných kráľovských miest, hradov a magnátov .
S Jiskrom síce mimo snemu často vyjednávali , a uhorské stavy neodvážily sa s ním tak príkre jednať ako s Pankrácom a Komorovskými, ktorých vyhlásili za zbojníkov , jednako Jiskra nielen že nič nedostal za svoje účinkovanie, ale dekrétom zo dňa 6. februára 1453 bol pozbavený všetkých majetkov. Tento dekrét totiž hovorí, že všetky donácie, ktoré urobila Alžbeta, matka Ladislavova, sú neplatné . Tým činom mal Jiskra stratiť všetky majetky a tak prestať byť pánom a kapitánom Spiša. Pravda, ako mnohé iné usnesenia bratislavského snemu nerealizovali, tak ani ten dekrét nepreviedli, tak že Jiskra i naďalej sa tituluje „hlavný kapitán“ . Nápadne pokojné chovanie Jiskru ukazuje na to, že kráľ tieto opatrenie nebral vážne a činil ich len preto, aby naoko vyhovel Jiskrovým nepriateľom. Spiš a Šariš, keďže prestalo na týchto územiach právo Jiskrovo, musely sa starať o poriadok samy. Zbojnícke tlupy, zmáhajúce sa roty bratríkov nútily činiteľov Spiša a Šariša, aby sa postarali o bezpečnostné opatrenia.
Tým cieľom sišli sa v Levoči 13. februára 1453, aby rokovali ako zabezpečiť pokoj v týchto dvoch župách . Porady sa zúčastnil Ján Olesniczky, kapitán Podolínca, Ľubovne a XIII spišských miest, Ján Talafus, kapitán Rychnavy, Mikuláš Czajka de Javor, vicekapitán Podolínca, Peter z Radkova (capitaneus castri Breszwicz), Henyek de Zdeny (ľ), vicekapitán Kežmarku, Martin Walgatha, Andrej Thathar, vicegróf, ostatní zemani Spiša, gróf XI kráľovských miest (ktoré neboly dané do zálohy Poliakom), starosta mesta Levoče, spišský gróf XIII miest a utvorili spolok (ad mutuam concordiam devenimus ligamque subintravimus). Ohľadom zabezpečenia mieru na Spiši a v Šariši usniesli sa na týchto bodoch:
1. Musia prestať nepriateľstvá, ktoré už tak dlho trvajú medzi dištriktami spišskými a šarišskými a mnohých ľudí prinášajú do úpadku.
2. Keby ktokoľvek na spomínanom území chcel budovať dočasné hrady (fortalitia), z ktorých by okolité obyvateľstvo mohlo utrpeť škodu, zaväzujú sa dohodu uzavierajúce stránky, že proti takým budú všetkými silami bojovať a proti útočníkom navzájom sa budú brániť.
3. Žiadna zo stránok nebude robiť druhej stránke, patriacej k tej dohode, škodu v jej objektoch a ani svojim ľuďom nedovolí aby škodu robili.
4. Ľudí, nemajúcich pevnej služby a zamestnania (homines et clientes servitia non habentes) nestrpia v mestách a na svojich majetkoch; keby však takí ľudia násilne chceli ostať v neopevnených mestách, vtedy občania musia to zaraz hlásiť kastelánom najbližších súsedných hradov a kapitánom najbižších miest. Kasteláni a kapitáni sú povinní, keď sa o tom dozvedia, hneď povstať a takých tulákov zahnať.
Keby sa našli zločinci alebo zbojníci v niektorom hrade alebo v meste, dotyčný kapitán hradu alebo mesta povinný je vydať také osoby súdu a keby to neučinil, ostatní kapitáni a mestá povinní sú vymôcť si vydanie zločincov.
5. Neslobodno bez kráľovského svolenia prijať do sväzku miest ľudí cudzích, nech sú akéhokoľvek stavu, a keby kto takých cudzincov prijal, povinné sú ostatné stránky povstať a prijatiu zabrániť (dicationi hujus modi resistere debeamus).
6. Každá stránka je povinná starať sa o cesty na svojom teritoriu a brániť ich, aby sa kupci so svojím tovarom mohli na nich bezpečne pohybovať a keby kto nestačil dostatočne sa postarať o bezpečnosť ciest pre veľký počet zlodejov (propter pluralitatem latronum), povinné sú ostatné dohodu uzavierajúce stránky prispeť pomocou.
7. O utrpených škodách nech nik nesúdi sám a násilne, ale má to predostreť súdu (Decrevimus etiam, quod nullus nostrum dampnis sibi illatis vel inferendis se potentialiter ulcisci debeat, sed persuasam causam judicio prosequatur).
8. Stránky sa zaväzujú dodržať túto dohodu presne až do najbližších turíčnych sviatov (usque ad festum Pentecostes proxime futurum).
Tieto bezpečnostné opatrenia spišských kapitánov, grófov a miest majú už pred očami vzmáhajúcich sa bratríkov. Nakoľko tieto opatrenia vedely zabezpečiť pokoj na Spiši, uvidíme ďalej. Po odstránení Jiskru mestá sa už nechovaly s takou dôverou k jeho kapitánom. Keď sa im niečo znevidelo pri kapitánoch, hneď sa obrátily so žalobou ku kráľovi Ladislavovi. Keď Talafus vyberal po Jiskrovi daň (štyri dvory jeden dukát), ako to robil predošlého roku, Košičania proti tomu protestovali a Ladislav nariadením zo dňa 6. februára 1553 ostro zakázal Talafusovi znepokojovať košických poddaných . Talafus uznal svoju chybu — vyhováral sa, že to robil na základe zvyklosti predošlého roku a prisľúbil, že nabudúce nebude robiť takých nepríjemností .
Ladislav videl, že Jiskrovi krivdí tým, že ho odstavil, ale predbežne nemohol robiť nič v jeho prospech. Hunyadi si úplne Ladislava osedlal a napriek všetkým doterajším smluvám s Jiskrom a najmä smluve v Kremnici, teraz, keď sa cítil silným, chcel sa rozhodne zbaviť Jiskru.
Nebyť týchto intríg so strany Hunyadiho, nebolo by došlo k takému zosilneniu bratríkov na Spiši a v súsedných župách. Že by bol Jiskra býval usrozumený s hnutím bratríkov a udržiaval tajné styky s ich vodcami, ako hovorí Mišík , nie je a nemôže byť dokázané. Nepopieram však, že mnohí z bývalých Jiskrových žoldnierov z pomsty, že ich pána odstránili a urazili, pridali sa k bratríkom; keď však neskoršie Jiskrovi vrátil kráľ bývalé majetky, vrátili sa k nemu.
Jiskrova pozícia začne sa zlepšovať v roku 1453 o toľko, o koľko u mladého panovníka stráca na vplyve Ján Hunyadi. O oslobodenie od vplyvu Hunyadiho postaral sa žiarlivý Ulrich Cilly. K úplnému rehabilitovaniu Jiskru došlo len roku 1454, keď mu kráľ vrátil jeho bývalé majetky a žiada ho, aby zlomil moc bratríkov.
III. Časť.
Bratríci. — Axamit a bratríci. — jiskra proti bratríkom. — Jiskra bráni Ladislava proti hunyadovcom. — Ladislavova smrť.
Spiš za husitských vpádov nesporne mnoho trpel. Červený Kláštor, Kežmarok, Ruskinovce, šťavnícky kláštor a kláštor na Skale útočišťa, Teplica, Smižany, Spišská Nová Ves a medzi nimi ležiace dediny boly zničené na viac rokov a len pomaly sa mohly vzpamätať. Vpády trvalý veľmi krátko a nerozprestieraly na na celý Spiš.
Jiskrovo pôsobenie na Spiši, odhliadnuc od poškodenia pri okupácii, ktorú Jiskra prevádzal veľmi opatrne a šetrne, môže byť označené vzhľadom na vtedajšie pomery za dosť pokojné. Medzi jeho žoldnierskym vojskom bola prísna disciplína, jeho kapitáni usilovali sa vžiť do tunajších pomerov a napomáhali záujmy spišského obyvateľstva. Najsmutnejšie bolo pôsobenie bratríkov. Trvalo pomerne dosť dlho a čo bolo najhoršie, nebolo možno nikoho brať na zodpovednosť pre výčiny bratríkov.
To hnutie bratríkov, ktoré v pädesiatych rokoch XV. storočia rozrástlo sa v samostatnú medzinárodnú mocnosť, ohrozovalo strednú Europu, — Slovensko, Poľsko, Prusko, Rakúsko a Moravu. Žiaľbohu, jeho kolískou je Spiš, alebo blízke okolie Spiša, oblasť Vysokých Tatier .
Treba poznamenať, že Spiš svojím geografickým položením, zvláštnym politickým postavením, kde veľká jeho časť, XVI miest patrilo politicky k Uhorsku, administratívne k Poľsku, akosi sa veľmi hodil na to, aby na jeho území, v dobrých úkrytoch Vysokých Tatier zrodilo sa dobrodružné hnutie bratríkov.
Palacký hovorí, že hnutie bratríkov povstalo na Podtatransku a Tóth-Szabó už otvorene označuje Spiš za hniezdo sdruženia bratríkov . Nie sme ďaleko od pravdy, keď jadro hnutia bratríkov vidíme v tých dobrodruhoch, ktorí pod vedením Fridricha Ruského shromaždovali sa v dunajeckej doline a koncom druhej polovice XV. storočia, kdesi pri Czorstýne, neďaleko Nedického hradu, vybudovali si akýsi hrad . Kronikár Červeného Kláštora menuje ich „strenuissini bellatores Taborenses“, tak ako boli zvyklí označovať voľakedy husitov .
Sami sa menujú bratříkmi — bratmi ; spišské kroniky a dokumenty toho času nazývajú ich najohavnejšími menami: latrunculi , latrones , bratones , žebráky a lotri , colluvium Bohemorum .
Toto hnutie skrslo pred rokom 1449, lebo v Pešti shromaždení uhorskí preláti roku 1449 píšu: „ceterum noverimus insurrexisse in partibus superioribus Regni Bohemos latrones“ , čo sa zaiste zťahuje na bratríkov, lebo riadne Jiskrovo vojsko takým menom sotva mohli označiť.
Uhorské snemy už od roku 1445 často spomínajú zbehov „vagi“, ktorí sa vláčili z dediny do dediny bez stáleho zamestnania. Živili sa tým, čo sobrali pokojným ľuďom a mestám . Mohli to byť pozostatky ešte z husitských vojsk a z toho poľského vojska, ktoré sem prišlo za Vladislava. Ale ich najväčšia časť verbovala sa s Jiskrových nespokojencov, z tých žoldnierskych vojakov, ktorým stále zamestnanie a prísna disciplína v žoldnierskom vojsku sa spríkrila; preto sa vylúčili a pridali sa k tomu, kto lepšie platil, alebo plienili na vlastnú päsť.
Bonfinius o nich píše, že sa navzájom volali bratmi podľa zvyku mníchov, ale ich život bol zverský . Prejavovali akési komunistické vlastnosti v náboženskom zafarbení. Spoločne sa stravovali a žili pod správou „starších“ . Od husitizmu vlastne stáli ďaleko, ale aspoň navonok ho chceli napodobňovať. Preto často sú pokladaní za husitov. A keď list uhorských biskupov z roku 1449 — ako by na Spiši a v Šariši vo viacerých farnostiach sa prijímalo pod dvoma spôsobmi — mal mať nejaký podklad, tak asi hnutie bratríkov bolo podnetom toho, lebo v tom napodobňovali husitov. Ale bratríci nemajú nič spoločného s pôsobením Jiskru na Spiši. Hnutie bratríkov bolo od jiskru úplne neodvislé, a absorbovalo len nespokojné živly Jiskrovho žoldnierskeho vojska.
Pravda, kým pred odstránením Jiskru (1453) stávalo sa to len zriedka, po Jiskrovej likvidácii hromadne prechádzali Jiskrovi žoldnieri k bratríkom. Jiskra ich nemal z čoho platiť, nemali kde ísť, nuž pridali sa k bratríkom. Ich doterajší život bol bojovať a z toho žiť — a u bratríkov nemali inej úlohy, ako žiť z boja a lúpeže. Kým pred Jiskrovou likvidáciou bolo ich sotva 5.000, po roku 1453 ich počet vzrástol na 15—20.000 . Na samom Spiši, aspoň začiatkom roku 1453 nemohlo ich byť veľa, lebo keď Ladislav vyzýva Kežmarčanov do boja proti nim , píše len o „niekoľkých“ (nonnulli latrunculi). Podotýka ako neslýchanú vec, že sa odvážili už aj otvorene sa postaviť proti spišskému ľudu a na otvorenom poli bojovať (et quod adeo jam eorum praesumptio invaluit, ut novissimis diebus, plures nostros fideles ad eos compescendos congregatos, in campestri bello conflixerint ). Teda viac ich bezočivosť ako ich veľký počet a sila sa tu prízvukuje. Ich šíky mohli zveľaďovať biedni a núdzu trpiaci domáci obyvatelia, lebo práve roku 1453 bol Spiš postihnutý veľkou neúrodou, zemetrasením a nakazlivými nemocami a ako to už obyčajne býva, núdzu trpiaci ľahko sa pripojí k dobrodružným elementom.
Čo sa týka ich národnostného složenia, bola to veľmi pestrá spoločnosť. Jadro bolo české, ale boli tam hodne zastúpení všetci dobrodruhovia okolitých národov — Maďari, Poliaci a Rakušania .
Pred Jiskrovým odstúpením len málo prameňov nám hovorí o grasovaní bratríkov na Spiši . Len niektoré výrazy nám dávajú tušiť, že bratríci sa už objavovali . K ich otvorenejšiemu vystúpeniu na Spiši dalo podnet odstránenie Jiskru. Ladislavov list ku Kežmarčanom hovorí, že bratríci použili kráľovej neprítomnosti (sumpta occasione nostrae absentiae — novissimis diebus...) k orvorenému vystúpeniu. Ale nie natoľko neprítomnosť kráľa ich k tomu posmelila, ako viac to, že Jiskra stratil právomoc nad Spišom. Bratríci postupovali tak, že si vystavili dočasné hrady, dočasne opevnili niektorú väčšiu budovu (fortalitiis erectis) a odtiaľ robili výpady tak do Spiša, ako aj do súsedných krajov (in terra nostra Scepus et partibus illis vicinis) . Sobrali ľudu, čo sa dalo (praedas faciunt). Robievali to náhlym prepadnutím alebo v otvorenom boji (in campestri bello).
Najväčšia časť Jiskrovho žoldnierskeho vojska pristúpila k bratríkom, keď ich už viac Jiskra nemohol držať. A čo bolo najnebezpečnejšie, prestúpili k nim aj poprednejší vojaci a postavili sa im na čelo. Takto bolo s Axamitom.
Axamit už roku 1450 sa rozišiel s Jiskrom. Bol človekom neobyčajných vojenských kvalít, smelým a dobrým organizátorom. Ale súčasne aj človekom nespratným. Jiskra musel proti nemu zaiste rázne zakročiť, preto sa Axamit odklonil od Jiskru a vyhadzuje mu na oči nespravodlivosť a krivdy, ktorými ho urazil . Bol človekom veľmi pomstychtivým . Jeho sídlom bol šarišský Plaveč, ktorého bol kapitánom. Čo do pôvodu Axamita Palacký hovorí, že bol českým zemanom (Peter Axamit z Lideřovic ), Hyroš hovorí, že bol Poliakom , sám sa podpisoval Petrus Axamit de Kossovo , Hradskýl , Genersich , Hyroš hovoria, že Jiskra po zaujatí Spišského hradu roku 1443 postavil za jeho kapitána Axamita. Kapitánom Spišského hradu mal byť až do roku 1453 , kedy Spišský hrad bol zaujatý Ladislavom Hunyadim. Pravda, okrem týchto autorov, ktorí sa neopierajú o pôvodné pramene, nemáme nikde spomienky, že by Axamit bol kapitánom Spišského hradu. Axamit bol zaiste pridelený kastelánovi Baskovi ), ktorého Jiskra i po zaujatí hradu ponechal v službe. Pochádzal zaiste z nižšieho rodu a nemohol byť hneď na tak významné miesto postavený. Zaujímavé, že nemáme o ňom nijakých dokumentov, až keď sa postavil proti Jiskrovi, alebo lepšie, keď sa postavil bratríkom na čelo. Že by bol Axamit urobil Spišský hrad stredobodom, z ktorého by bol podnikal svoje lúpežné výpravy na Spiši, ako hovorí Mišík , nemá nijakého podkladu.
Axamit sľúbil svojim vojakom veľký žold. Podľa Aeneáša Sylviu mal dostať jazdec jeden dukát, pešiak pol dukáta na týždeň a podiel z koristi. Okrem toho Axamit zvlášť honoroval osobnú smelosť a odvahu. Taký spôsob zrejme privábil mnoho ľudí do Axamitovho tábora. Pridávali sa k nemu aj nebezpeční lupiči, ako na príklad povestný Poboda , s ktorým Spiš dosiaľ mal už mnoho do činenia.
Ostré usnesenie spišského snemu v Levoči, kde Ján Olesniczki, kapitán Podolínca, Ľubovne a XIII spišských miest už 13. februára roku 1453 s Talafusom, Andrejom Thatharom, ďalej so zástupcami miest Kežmarku, Levoče a so spišským zemanstvom sa radil o obrane Spiša proti zbojníkom majú asi pred očami hnutie Axamita a jeho bratríkov. Axamit svoje bratrícke roty (hovorí o nich „familia mea“ ) skoncentroval v Haligovskej skale . Sám sa najviac zdržiaval v Plavči.
Okrem značných škôd, ktoré so dňa na deň zmáhajúci sa bratrící robili Spišu, trpeli Spišiaci aj od Poliakov. Poľský kapitán (akiste Ján Olesniczki) pod zámienkou, že kráľovské mestá a hrady narobily Poliakom škody , sám začal nivočiť kráľovské majetky na Spiši a v Šariši. Ale na Ladislavovo zakročenie čoskoro došlo k dorozumeniu a k pokojnému riešeniu sporných záležitostí medzi Ladislavom a Poľskom . Hnutie bratríkov v prvej polovici roku 1453 nebezpečne sa šírilo a za krátky čas siahalo už aj za hranice Spiša do Šariša a do Abaujska. Už 4. júna boli axamitovci pri Košiciach a tam budovali svoje dočasné hrady (qui prope Cassoviam et alias fortalitia erexerint ).
Ohrožený Spiš a ostatné zasiahnuté územia často sa dovolávaly pomoci a Ladislav vážne pomýšľal znemožniť Axamita. Dňa 8. mája vyzval východné stolice, Jána Perényiho a Osvalda Rozgonya „pro exstirpandis illis multum nobis nocivis vicinis et si posse in eradicationem talismodi Latroncolorum“ . Bardejovčanom nariadil 4. júna, aby sa všetci s celým vojenským vystrojením prichystali proti zbojníkom, šarepatiacim na Spiši „sub ducatu cujusdam Axameth“ . Ladislav posiela 2. júla proti Axamitovi a bratríkom svojho osvedčeného kapitána Juraja Zewzenekera na čele veľkého vojska . Tak tiež poverí výpravou proti bratríkom Ladislava Hunyadiho, grófa bystrického a súčasne nariadi viacerým slovenským mestám, — medzi nimi aj Kežmarku — aby Hunyadiho v boji proti bratríkom napomáhaly všetkými vojenskými prostriedkami .
Na zaokrytie výloh, spojených s vojnou proti bratríkom, Ladislav nariadil, aby obyvateľstvo za každých päť brán platilo jeden dukát .
Kým sa dialy tieto prípravy, Axamit smele vystupoval. Na „Zelenej hore“ pri Hrabušiciach opevnili majer, ktorý patril šťavníckemu opátstvu, pomenovali ho Táborom a odtiaľ robili útoky na okolité obce a majetky.
Skomolený text spišskosobotskej kroniky k r. 1453 udáva toto:
Anno dmi MCCCCLIII besaczte Pe. ......
pey Kapisdorff, vnd thet disem la.......
mit prandmort rauben vnd mit. .......
konigs folke belegte sy mitsampt....
Czips, sy mochten yn nich angr........
muste sy mit gelt abgekewfen........
ein gros sterbin.......... .
Smysel kroniky k roku 1453 je asi ten: Roku 1453 obsadil Peter Axamit horu pri Hrabušiciach a odtiaľ pustošil vidiek ohňom a rabovaním. Ladislav Hunyadi s kráľovským vojskom obsadil Spiš, ale neodvážil sa Axamita napadnúť, preto radšej ho podplatil peniazmi. Posledný riadok vzťahuje sa na veľký mor, ktorý v tom roku zúril na Spiši .
Nápis na portále levočského kostola opisuje udalosť z roku 1453 takto: Anno Domini MCCCCLIII in hac Civitate et locis adjacentibus, in festo Corporis Christi usque ad festum s. Galii peste inquinaria tria millia trecenti hominum decesserunt. Anno etiam eodem quidam raptores et aemuli sub duetu Petri Axamith montem circa Kabisdorff incastrarunt, eumque Viridem montem, aut Thabor cognominantes, hanc patriam variis angustiis molestarunt .
Zo Zelenej hory urobili bratríci útok i na kláštor kartuziánov na Skale útočišťa a natoľko ho poškodili, že nasledujúceho roku prior Ján Monesser bol nútený ho dôkladne reštaurovať. Aby prístup ku kláštoru, ktorý doteraz viedol cez Hrabušice, nebol tak ľahký, zmenil cestu ku kláštoru (fecit novam viam ad montem). Pravda, toto opatrenie nezabránilo, aby bratríci nasledujúceho roku znova nenapadli kláštor a vtedy ho skoro úplne zničili, takže mnísi zamýšľali navždy zanechať to miesto . Pri tejto príležitosti nemohol lepšie obstáť ani šťavnícky kláštor. Veď asi preto si vyvolili bratríci Zelenú horu za svoj „Tábor“, lebo odtiaľ bolo možné prezreť celý majetok štiavnických cistercitov. Bratríci nútili okolité obce a majetky, aby zásobovaly potravinami bratrícky tábor na Zelenej hore .
Axamitovci sa nemali čoho obávať. Okolití páni sa tiež buď otvorene pridávali k bratríkom, buď sympatizovali s nimi. Tak Komorovský, pán Lykavy a Brcal z Kežmarku, robili súčasne s Axamitovou akciou nepokoje .
Zaujímavá je žaloba mesta Košíc a Bardejova, podaná v tom čase u krakovského kardinála Zbigneva proti kanonikovi Wyelczickému, ktorého spomínané mestá obviňujú, že nadržiava Pobodovi, známemu spišskému zbojníkovi, ktorý už vtedy bol spojený s bratríkami a s Axamitom. Kanonik Wyelczicki sa proti tomu rozhodne ohradzuje, ale žaloba musela mať nejaký podklad, aspoň ten, že nie dosť rozhodne vystupoval proti bratríkom.
Len Levoča sa zdala byť dosť pevnou pred grasujúcimi bratríkmi, aspoň sa to dá usudzovať z rozhodnutia kartuziánov na Skale útočišťa, ktorí, keď aj roku 1454 im vyplienili bratríci ich kláštor, usadili sa v Levoči .
Jiskra voči výčinom Axamita a bratríkov choval sa pasívne, hoci sa to dialo na Spiši, teda na jeho území. Pravda, ani nemohol zakročiť, keďže podľa bratislavského usnesenia nebol viac pánom Spiša a nemal záujmu brániť tých, ktorí mu boli za terajšie služby nevďační.
Ladislavova akcia proti Axamitovi nemala hneď praktického výsledku; hoci situácia na Spiši bola so dňa na deň povážlivejšia, preca Ladislav Hunyadi, ktorý bol kráľom poverený brániť Spiš , v júni je ešte v Trnave a odtiaľ posiela menšie vojenské oddiely proti Axamitovi . Sám Ladislav Pohrobok chcel sa zúčastniť boja proti bratríkom, ale to rozhodnutie ostalo len pri slovách. Vyzval i Jána Hunyadiho, aby s celým svojím vojskom sa ponáhľal na horné Uhorsko, ale Hunyadi napomínal len svojho syna Ladislava, aby čím skôr išiel proti bratríkom . Pozornosť Jána Hunyadiho upútaly veci na východe (29. mája 1453 padol Carihrad do rúk Turkov).
K označenému činu proti Axamitovi a bratríkom prikročili len v septembri. Mikuláš Ujlaki, nový kapitán „severných častí krajiny“ blížil sa k Spišu od juhu, Ladislav Hunyadi ale od Košíc, aby takto obkľúčili bratríkov .
V druhej polovici septembra Ladislav Hunyadi je už na Spiši , ale, ako spomína spišskosobotská kronika, neodvážil sa napadnúť Axamita.
Genersich hovorí, že Axamit mal 13000 bratríkov vyzbrojených. Neudáva prameň, odkiaľ čerpe tak presne označený počet Axamitovho vojska, ale je pravdepodobné, že Axamit mohol mať tak veľké vojsko. Sama okolnosť, že sa ho Ladislav Hunyadi neodváži napadnúť a tiež to, že Mikuláš Ujlaki uzavrel čoskoro mier s Axamitom , ukazuje na to, že Axamit mal značné vojsko.
Hradský spomína, že Ladislav Hunyadi vyhnal Axamita zo Spišského hradu, odkiaľ tento odišiel na Plavečský hrad . Hradský sa neodvolal na prameň a vôbec nemáme nijakej dokumentárnej zmienky o tom, že by Spišský hrad bol Axamitovým hniezdom, odkiaľ by bol útočil na Spiš.
Vec sa má asi takto: Keď bratislavský snem vyhlásil za neplatné všetky donácie Alžbety a neskorších snemovných opatrení, prestal byť Jiskra pánom na Spiši. Pravda, kráľ Ladislav neposlal hneď svojich ľudí do Spišského hradu. Prevzatie správy hradu mohlo sa stať len vtedy, keď prišiel Ladislav Hunyadi na Spiš, ktorý prevzal správu od bývalých Jiskrových ľudí a nie od Axmita. Nie je vylúčené, že Axamit mal prívržencov aj na Spišskom hrade.
I Mišík hovorí, že Hunyadimu sa podarilo zahnať Axamita zo Spišského hradu a po dlhom a namáhavom boji zmocniť sa aj hradu . Keby sa veci tak maly, zaiste by to bola spišskosobotská kronika spomenula, ba čo je najlepší dôkaz, neboli by uzavreli . mier s Axamitom, ktorý bol pre kráľa tak ponižujúci .
Táto nerozhodnosť Ladislava Hunyadiho, že sa neodvážil napadnúť Axamita, dá sa vysvetliť len tak, že Ladislav videl Axamitovu presilu. Ináč by bol pokračoval tak, ako to vidno z jeho nariadenia, daného Bardejovčanom, v ktorom im ukladá, aby každého zbojníka trestali čo najprísnejšie . Tam totiž ľud bol proti bratríkom veľmi rozhorčený. Bardejovčania chytili dvoch Axamitových bratríkov Wyssaczkého a Petrzikena a bez veľkého procesu ich obesili, na čo sa Axamit Bardejovčanom vyhrážal pomstou .
Všetky okolnosti ukazujú na to, že výprava proti Axamitovi zlýhala. Dobrá organizovanosť medzi bratríkmi a ťažkopádnosť Ladislava Hunyadiho i Mikuláša Ujlakiho boly príčinou toho, že Axamita nebolo možné pokoriť .
Ujlaki uznal za dobré vyrovnať sa pokojnou cestou s Axamitom. Dňa 28. októbra 1453 píše Bardejovčanom, že s Axamitom a Korbelom ako i so všetkými ich prívržencami uzavrel prímerie. Z tónu celého listu vysvitá, že Ujlaki sa úprimne teší nad takým skoncovaním tejto výpravy, čo značí, že vojenským zákrokom sa nepodarilo Ujlakimu pokoriť Axamita. Vyzýva Bajdejovčanov, aby poslali svojich ľudí do Szécsényu, kde 11. novembra 1453 skutočne uzavreli mier s Axamitom .
Ujlaki sa asi chcel zbaviť svojej funkcie, kapitánstva „hornej časti krajiny“ a venovať sa intenzívnejšie Sedmohradsku, ktorého bol vojvodom. Novým kapitánom „horných častí krajiny“ stáva sa Štefan Zápoľský .
Axamit po uzavretí mieru v Szécsényi zdanlivo trocha umlkol, ale zúrenie bratríkov tým neprestalo. Pravda, teraz ich viedol Peter Komorovský „župan Liptova a Oravy a pán Lykavy“ . Komorovský vystúpil s požiadavkou 11.000 zlatých a nebol náklonný pomeriť sa s kráľovským vojskom, ak mu žiadaný obnos nevyplatia. Podobne ako Axamit buduje dočasné hrady . No, jeho ľudia používali aj kostoly za úkryt. Obyvateľstvo sa s najväčšou rozhodnosťou bráni proti nim a pokračuje nemilosrdne, ak niekoho dochytí .
Ale ani kráľovské vojsko nevie si s ním rady. Preto kapitán Štefan Zápoľský chce ho odzbrojiť dohodou. Svolal teda schôdzu do Kežmarku na 7. januára 1454 .
S Komorovským sa zaiste nedohodli, lebo lúpežné vpády bratríkov neprestávaly ani v Šariši — o ich tamojších výčinoch máme veľa dokumentov — ani na Spiši, kde kronikár kláštora kartuziánov udáva v roku 1454 tie najväčšie ukrutnosti, ktorých sa bratríci dopustili na mníchoch na Lapis refugii . Len čo prior Ján Monesser trocha opravil kláštor, zničený vpádom bratríkov predošlého roku, znova sa tu objavili. No teraz obrali bezmocných bratov kartuziánov ešte i o rúcha. Títo neodvážili sa ďalej ostať na Lapis refugii, ale po obdržaní schválenia od svojej rehole a tiež po kráľovskom dovolení odišli do Levoče.
Súčasne škodu robili na Spiši aj poľskí kapitáni z Podolínca a Ľubovne. Tak Mikuláš Czayka, kapitán Podolínca napadol Kežmarok 28. júna 1454. Spišskosobotská kronika zaznamenáva túto udalosť vo veľmi skomolenom texte takto:
Anno Dni MCCCCLIIII, in vigilia petri ...
kwam Czayka der hewptmann von .......
pubin dy man hat ..........
dy Stat K.......... .
Czayka na jar roku 1454 napadol v Šariši Bardejov a spôsobil mestu značné škody . Je isté, že podobný útok podnikol Czayka aj proti Kežmarku 28. júna a to zaiste z tých istých príčin, z akých poľskí kapitáni už predošlého roku plienili kráľovské majetky na Spiši (viď. str. 84). Neobstojí teda tvrdenie Tóth-Szabóa, že totiž Czayka išiel z Jiskrovho rozkazu proti Brcalovi a Bartošovi, kežmarským kapitánom a prívržencom bratríkov .
Hoci v Szécsényi bol uzavretý mier s bratríkmi, znepokojovanie Spiša neprestalo. Šarapatenie bratríkov v roku 1454 bolo tým nepríjemnejšie, keďže pre turecké nebezpečenstvo, ktoré sa valilo s celou vehemenciou na južné Uhorsko, nemohly sa stavy venovať s dostatočnou pozornosťou bratríckej akcii.
Hunyadi s pozornosťou sleduje prípravy bratríkov a vidí, že budovanie dočasných hradov značí nový, väčší útok, ale sám sa nemôže venovať východnému Slovensku. To je teraz ponechané na seba. Hunyadi z Trnavy nariadil Bardejovu a podobne musel zakročiť aj na Spiši, aby celou silou sa sami usilovali znemožniť prípravy bratríkov .
Keďže bolo videť, že so strany kráľa nemôže prísť pomoc, na pokyn jágerského biskupa, Ladislava Héderváriho, sišli sa zástupcovia bratríkmi ohrožovaných žúp a slobodných miest v Trebišove, aby sa poradili, ako čeliť rastúcemu nebezpečenstvu. Levoča, Košice a Bardejov boly zastúpené svojimi starostami. Na schôdzke v Trebišove (14. novembra 1454) rozhodli, že proti bratríkom budú pokračovať s najväčšou prísnosťou. Na úhradu vojenských výloh nariadili zdanenie a to jeden dukát na štyri brány . Za kapitána výpravy vyvolili Osvata Rozgonya.
Nakoľko teda už aj Jiskrova záležitosť sa rozuzlovala, aj on sám sa interesuje o osud svojich miest a 1. septembra 1454 radí sa s mestami Levočou, Bardejovom a Košicami .
Azda nie tak akcia Héderváriho ako skôr tá okolnosť, že sa Jiskra znova objavil na Slovensku, — nahnala strachu Komorovskému a Axamitovi.
Komorovský, údajne na Jiskrov návod začal vyjednávať s Rozgonyom v Košiciach za účasti samého Jiskru a vyjednávanie sa skončilo mierom medzi Komorovským a severovýchodnými župami Slovenska. Komorovský prisľúbil, že tieto územia nebude znepokojovať.
V druhej polovici roku 1454 Jiskra je už na Spiši a ako videť z vyjednávania v Košiciach s Komorovským — vplýva na veci, ktoré sa týkajú jeho predošlých majetkov. Jednako jeho pôsobenie nie je také, aké bolo pred bratislavským snemom. Najviac nás zaráža to, že nebol na trebišovskej porade, kde išlo hlavne o zabezpečenie pokoja tých krajov, ktoré kedysi mu patrily.
Veci sa však maly tak: Ladislav uznával Jiskrove zásluhy, chcel ho mať v krajine a vrátiť mu jeho predošlé majetky. To videť zo stáleho styku kráľovského dvora s Jiskrom . Ladislav to netajil ani pred samým Hunyadim, ktorému dával pokyny tak jednať s Jiskrom, aby pri tom záujem štátu a pokoj krajinynebol ohrožený . Nakoľko však Hunyadi bol voči Jiskrovi neústupný a chcel ho úplne odstrániť, nemohol kráľ roku 1454 uviesť Jiskru do jeho predošlých majetkov. Stalo sa to až vtedy, keď Cilly svojou politikou vyvážil vplyv Hunyadiho a presvedčil kráľa, že Hunyadi nie je vlastne úprimne oddaný kráľovskému dvoru. Preto na návod Cillyho, na jar roku 1455 už verejne pozval Jiskru na pomoc proti bratríkom a vrátil mu všetky predošlé majetky. Na vonok to činil kráľ tak, ako keby Jiskru potreboval len proti bratríkom. V skutočnosti ale potreboval jeho pomoci proti Hunyadimu, ktorého sa obával. Preto Jiskra vystupoval v roku 1454 tak opatrne a nemiešal sa do vecí, týkajúcich sa jeho majetkov viac, ako to bolo treba.
Ladislav potvrdil Jiskru v jeho predošlých právach a majetkoch hneď na začiatku roku 1455. Jiskra je už 5. januára „majiteľom šarišského hradu“ a odvtedy vystupuje všade ako kapitán Ladislava a stará sa o verejné záležitosti predošlých majetkov tak, ako to činil pred svojím odstránením .
Keď Rozgony uzavrel s Komorovským mier v Košiciach, týmto odzbrojil len jedného nepriateľa. Axamit, hoci pri vystúpení Jiskrovom a vážnom zakročení trebišovskej porady trocha cúvol, v marci r. 1455 znova začal sa rušať a to teraz v Liptove .
Situácia bola teraz tým povážlivejšia, lebo aj Talafús, kapitán Rychnavy, ktorý doteraz bol pokojný, teraz vtrhne do Gemera a Abaujska a v apríli roku 1455 zaujme jasovský kláštor .
Teraz vystúpil proti bratríkom sám Jiskra. Brcal a Bartoš robili v Kežmarku nepokoje. Jiskra sa postavil v prvom rade proti tým. Muselo mu záležať jednak na Kežmarku, jednak na Brcalovi, ktorý mu bol voľakedy jedným z najoddanejších kapitánov . Preto roku 1455 opevnil v Spišskom Štvrtku kostol, aby odtiaľ mohol lepšie operovať proti Kežmarku. Túto udalosť zaznamenal stručne levočský kronikár: Anno 1455 Hat Jan Iszkrow eine starke Schantze aus der Kirchen zu Donnerstmarkt gemacht, sich wieder die Hauptleüthe der Stadt Kayssmarkt zu schützen .
Či došlo medzi Jiskrom a kežmarským kapitánom k boju, nemáme nijakých zpráv. Akiste sa to skončilo dohodou, lebo už 18. augusta 1455 Jiskra vyzýva Bardejovčanov listom, písaným v Smolníku, aby prišli do Košíc, kde bude vyjednávať s Kežmarčanmi .
Mišík vidí v Jiskrovom počínaní a vyrovnaní sa s bratríkmi nízky čin a hovorí o veciach tak, ako keby Jiskra s počínaním Axamitovým bol tajne usrozumený. Podľa neho celá Jiskrova výprava bola len divadlom . Usudzuje tak z toho, že čoskoro sú jeho bývalí kapitáni zas v jeho tábore.
Pravda, proti tomu môžeme povedať, že Jiskra viedol vážny boj proti svojim bývalým kapitánom, ale tento boj chcel radšej vyhrať vyjednávaním ako krviprelievaním. Bol to jeho záujem, aby ľudí, jemu kedysi verných a viac menej okolnosťami donútených vstúpiť medzi bratríkov, znova posbieral. Nechcel poškodiť bojom ani mestá, ktoré mu znova právoplatne patrily.
Že však nehral divadlo, videť z toho, že hoci vyjednáva s Brcalom a Bartošom, preca na druhej strane bojuje s Axamitom, Komorovským a Kerským, proti ktorým žiada od Bardejovčanov pomoc . Prešovčania a Bardejovčania mohli ľahko poznať opravdivú situáciu a neboli by si dovolili robiť zo seba divadlo.
Silu bratríkov nepodarilo sa skoro podlomiť už ani preto, lebo proti nim bojujúce stránky neboly medzi sebou jednotné a nepostupovaly paralelne. Proti bratríkom bojoval Rozgony, Jiskra a Hunyadi. Šebastián Rozgony, kapitán „horných čiastok krajiny“, ešte ako tak udržiaval kontakt s Jiskrom , ale o tom niet zprávy, že by v boji proti Axamitovi Hunyadi bol spojený s Jiskrom . Boj sa viedol tak, že každý sa usiloval obrániť v prvom rade svoje majetky proti bratríkom. Tak na príklad Jiskra, keď sa dopočul, že Komorovský mieni napadnúť majetky Osvata Rozgonya, lebo mu nevyplatil sľúbené peniaze (zaiste podľa dohody v Košiciach, viď str. 91), žiada Koromovského, aby na jeho majetkoch nerobil škody . Keď Komorovský sa domáhal svojich požiadaviek, nehatí ho v tom Jiskra, ba schvaľuje, len žiada, aby dobytok, odcudzený Bardejovčanom, Komorovský vrátil. Komorovský, súc presvedčený, že mu Osvat Rozgony spôsobil škodu — bol nútený dať do zálohy Plaveč Axamitovi, aby vyviazol z peňažitých ťažkosti — píše Bardejovčanom, že sa teraz spojí s hocikým a že neručí za škody, ktoré urobí, kým sa nepomstí na Osvatovi Rozgonyovi .
Spomínaný list Komorovského Bardejovčanom je charakteristický na vtedajšie pomery. Je odpoveďou Bardejovčanom na ich prosbu ku Komorovskému, aby vo vybavovaní svojich vecí s Rozgonyom nepoškodzoval ich majetky. Mestá teda neopieraly sa úplne o svojich pánov (Bardejov patril Jiskrovi), ale robily, čo sa dalo. Bránily sa kde zbraňou, inde zas modlikaním, keď už ináč nemohly. Podobne musely pokračovať i spišské mestá, ktoré sa zvlášť nachádzaly medzi nárazníkmi.
V druhej polovici r. 1455 a začiatkom roku 1456 nemáme zpráv o väčších bojoch ani na Spiši ani v susedných župách. Ale tým častejšie sú drobné prepadnutia miest tu Komorovským, tam zase Axamitom alebo Jiskrovým vojskom. Často uzavierané prímeria toho času ukazujú na predchádzajúce menšie boje, alebo poškodzovania majetkov. V novembri r. 1455 uzavrel Komorovský dohodu s Axamitom pred levočským senátom , kde Axamit musel prisľúbiť, že nebude poškodzovať mestá. Axamit uzavrel mier aj s Talafusom a Komorovským, hoci len nedávno bol sa s ním dohodol v Levoči. Tie dohody veľa nestály a slúžili len na zavádzanie ľudí. Keď Bardejovčania vyčítajú Axamitovi, že, hoci prisľúbil dať pokoj ich majetkom, jeho ľudia preca robia škodu na majetkoch mesta, vtedy Axamit svalí zodpovednosť na iného; popiera, že by to boli jeho ľudia urobili. Keď sa však dokáže, — dodáva Axamit — že skutočne jeho ľudia zavinili škodu, je hotový trojnásobne ju nahradiť .
Mestá v mnohých prípadoch, keď im zbojníci narobili škody, obrátily sa na iných zbojníkov, aby im vyprostredkovali vrátenie odcudzeného majetku . Ťažko rozoznať, kto je priateľ a kto nepriateľ. Mestá dávajú pôžičky medzi iným aj Jiskrovi , ale súčasne nútené sú pozavierať aj Jiskrových ľudí, ktorí akiste pre krádež boli zadržaní . Axamit zase napadne mesto Bardejov, aby naľakaní občania uzavreli s ním prímerie za dobrý groš .
Je to úplný chaos, najväčšia majetková a osobná neistota. Lesy sú preplnené zbojníckymi tlupami , cesty znepokojované, takže ľudia môžu po nich chodiť len v sprievode ozbrojených vojakov . Zbojníci soberú dobytok a predávajú ho na najbližšom jarmoku ; zajímajú ľudí len preto, aby za nich dostali dobré výkupné . Medzi rozličnými zločinami tých časov: lúpežou, krádežou, zavádzaním, násilím, útiskom nechýba ani obchodovanie falšovanými peniazmi . Na šťastie sú to preca len zločiny menšieho rázu. O vraždení a pálení miest a dedín nemáme zpráv. Išlo tu viac o korisť.
Spišské mestá i v tých búrlivých časoch starostlive dbaly o to, aby výsady, ktoré im dali kráľovia, boly v platnosti. Spišskí Nemci pri každej zmene panovníkovej osoby starali sa najprv o to, aby mali od nového panovníka potvrdené svoje výsady . Tým cieľom vyslali občania Spišskej Novej Vsi ku kráľovi Ladislavovi Vincenta zvonolejára a Ladislava (Ladislaus Magnus) so žiadosťou, aby ich výsady, potvrdené už kráľom Žigmundom, uznal a potvrdil. Ladislav dokumentom zo dňa 23. apríla 1456 potvrdil ich výsady, pri čom podotýka, že činí to preto, lebo občania Novej Vsi preukázali nemalé znaky vernosti tak predkom Ladislavovým, ako aj jemu samému, najmä v posledných nespokojných časoch (proxime praeteritis disturbiorum temporibus Nostrae Majestati). Privilegiá udeľuje tak Nemcom, ako aj ostatným obyvateľom mesta (hospitibus et inhabitatoribus Civitatis nostrae Iglow).
S podobnou prosbou obrátili sa k Ladislavovi aj občania Spišského Podhradia . Vyslali na jar roku 1456 Jána Hudáka a Petra Petríka ku kráľovi, aby im dal jarmočné právo. Ladislav listom zo dňa 29. apríla 1456 dal Podhradčanom jarmočné právo a oslobodil ich od platenia mýta na Kolinovskom moste . Ladislav spomína v dokumente, že mesto potrebuje takých výsad k majetkovému zosilneniu, lebo v posledných časoch utrpelo značné škody (his praeteritis dissidiorum Hussiticorum temporibus idem oppidum (Spišské Podhradie) ríunam nom modicam pati fore perhibetur). Ladislav cieli tu zaiste na búrlive časy, zažité za Axamitových nepokojov.
Ako videť z predošlého, Jiskra teraz nemal toľko moci, aby krátkou cestou odzbrojil šarapatiacich bratríkov. Uhorskí magnáti boli v tom čase úplne zaujatí protitureckou vojnou a pre ňu sišiel sa aj snem do Budína v januári roku 1455 . Jiskra nemohol očakávať so strany Uhrov nijakej pomoci proti bratríkom a jeho vojsko muselo byť vtedy veľmi slabé. Preto tá kolísavosť. Vyjednávaním, prímerím a smluvami chce zabezpečiť aspoň pokoj na svojom území. Len zriedka kedy sa odváži napadnúť niektorého zo svojich bývalých kapitánov, ale aj taký pokus sa končí obyčajne nezdarom. Tak 19. júla roku 1456 Jiskra obkľúči Kežmarok, kde Brcal a Bartoš akiste robili zas nepokoje, ale nepodarí sa mu zaujať mesto. Kežmarský kodex opisuje udalosti roku 1456 tak:
„Item Anno Domini 1456 ipso die in profesto B. Margarethae circumdata est ipsa civitas Kesmarkt per Magnificum et Dominum Giskra de Brandis ipsamque per expugnationem — quam quidem Civitatem exstirpare et expugnare non valebant. Et tunc temporis Capitanei civitatis dictae Kesmark Martinus Berczal, et Barthufs in eadem exstiterunt pro defensione; et ipsa Civitas perplexa fuerat a Festo Margarethae, usque ad Nativitatem Mariae“ .
Obliehanie Kežmarku trvalo od 19. júla do 8. septembra, teda skoro dva mesiace, ale bezvýsledne. Brcala a Bartoša v Kežmarku zaiste napomáhal Komorovský, ktorý krátko pred obliehaním Kežmarku sa zdržiaval so svojím vojskom v Spišskej Sobote . Jiskra, aby oslabil Kežmarčanov, prostredníctvom Ladislava Palócziho a Jána Perényiho chce uzavreť s Komorovským mier .
Jiskru pri obliehaní Kežmarku napomáhaly mestá Prešov, Bardejov a Košice .
Kým Jiskra bol zaujatý dobýjaním Kežmarku, zatiaľ na juhu Hunyadi a Ján Kapistrán viedli najurputnejší boj s mohamedánmi, kde išlo o bytie a nebytie krajiny a súčasne aj kresťanstva. Hunyadi a Kapistrán zvíťazili (21. júla bitka pri Belehrade), ale víťazstvo zaplatili životom. Zomreli totiž postihnutí morom, ktorý vypukol medzi križiackym vojskom.
Je charakteristické na uhorské pomery toho času, že kým Hunyadi vedie zápas s Turkami na život a na smrť, zatiaľ najväčšia časť uhorských magnátov sa zdržiava na hornom Uhorsku. No, ani tu nekoná takú prácu, ktorou by bola schopná pokoriť šarapatiacich bratríkov. Mikuláš Ujlaki vyjednával s Axamitom a platí mu 2200 zlatých za hrad Jenő ; Palóczi, Ladislav Hédervári a Ján Perényi vyjednávajú s Talafusom ohľadom Jasova . Keď teda títo nepokladali za svoju povinnosť ísť Hunyadimu na pomoc, tým menej to mohol urobiť Jiskra.
Konečne Jiskra sa nemohol ani tak zúčastniť boja proti Turkom, veď ako to bolo videť pri obliehaní Kežmarku, nemal opravdivého vojska. Zaiste sám kráľ Ladislav mu naložil, aby ostal na severnom Uhorsku a bránil mestá proti bratríkom. Podobne neskoršie (v novembri), keď kráľ zamýšľal pokračovať v proti-tureckej vojne, nežiada Jiskru, aby so svojím vojskom išiel na juh proti Turkom, ale naložil mu, aby ostal v severných čiastkach krajiny a bojoval proti tamojším zbojníkom . Samé mestá ťažko by boly znášaly neprítomnosť Jiskru, ktorý hoc aj nemohol ich dostatočne obrániť proti bratríkom, jednako len bol jedinou nádejou miest v tom čase .
Ladislav chcel po belehradskej bitke pokračovať v tureckej vojne, aspoň taký náter dával svojej ceste na juh; v skutočnosti však, Cillym naštvaný, chcel odňať majetky a úplne znemožniť synov Hunyadiho. Tu potreboval ľudí oddaných a takých, ktorí nesympatizovali s Hunyadovskou rodinou. Pozval do Futhaku Komorovského (asi v polovici októbra roku 1456) , Talafusa a Jiskru. Pravda, Komorovský vzhľadom na zbojnícke nepokoje na Spiši a v Šariši sám neodišiel do Futhaku, len poslal niekoľko svojich rôt (Komorovský missis nobis certis gentibus... ipse pro defensione illarum parcium remansit).
Zaiste z tej istej príčiny nezúčastnil sa snemu vo Futhaku ani Jiskra ani Talafus . Jiskra zaiste chystal sa so svojím vojskom, lenže Ladislav 14. novembra nariadil mu, aby radšej ostal len v horných čiastkach krajiny a aby bojoval proti zbojníckym tlupám . Sila bratríkov v tom čase veľmi vzrástla . V tlupách, pozostávajúcich z 200 a aj viac ľudí, obsadili cesty a znemožňovali obchod a verejný život. Strediskom terajších nepokojov bol Plavečský hrad, kam došlo viac nových bratríkov . Zaiste teda Axamit bol pôvodcom tých nepokojov, lebo on bol pánom Plavča. Odtiaľ robili výpady do celého Šariša aj do Spiša. Videť to z častej korešpondencie, ktorú kapitáni spišských miest viedli medzi sebou. Predmetom tejto korešpondencie bola vždy obrana proti lúpežným tlupám . Hoci prichádzaly nové tlupy, ktoré sily bratríkov doplňovaly, jednako ich moc bola podlomená. To, čo sa nepodarilo Jiskrovi a ostatným útočníkom docieliť na bratríkoch, dosiahol Ladislav tým, že za dobrý žold prijímal do svojho vojska týchto dobrodruhov. Mnohí z bratríkov prijímali kríž a vstupovali do Ladislavovho žoldnierskeho vojska . Asi tie okolnosti pohly aj Axamita, že začal vyjednávať s Bardejovom a čoskoro uzavrel mier aj s Levočanmi .
Situácia sa ešte viac skomplikovala, keď Ladislav Hunyadi zavraždil Cillyho, úhlavného nepriateľa svojho otca a vôbec Hunyadovcov. Kráľ Ladislav síce prísahou sľúbil matke Hunyadovcov, Alžbete Szilágyiovej, že sa nepomstí na jej synovi Ladislavovi pre smrť Cillyho, preca však nahovorený Garaim a Ujlakim dal 16. marca popraviť Ladislava Hunyadiho . Mateja Hunyadiho dal prísne strážiť, Jiskru pre väčšiu istotu krátko pred popravou Ladislava Hunyadiho povolal Ladislav Pohrobok do Budína . Zpočiatku podozrievali samého Jiskru, že má účasť na poprave Ladislava Hunyadiho , no Jiskra len strážil Mateja Hunyadiho a inej účastí na tej tragickej veci nemal .
Matka popraveného Ladislava Hunyadiho, Alžbeta Szilágyiova, zahorela pomstou proti Ladislavovi Pohrobkovi. Svoje vojsko posilnila žoldniermi, ktorých v hojnom počte našla medzi bratríkmi Spiša a Šariša . Pre bratríkov, ktorí využili každej príležitosti, kde sa len dalo bojovať a zarobiť, nastala nová éra a otvorily sa nové možnosti. Pre násilnú smrť Ladislava Hunyadiho verejná mienka tvorila sa v neprospech kráľa Ladislava. Potupení Hunyadovci boli všetkého schopní. V tej kritickej chvíli, ked išlo Ladislavovi o obranu jeho trónu, kráľ myslel v prvom rade na pomoc a vernosť Jiskrovu, ktorá aj v minulosti vo vážnych chvíľach sa najlepšie osvedčila. Vymenoval ho za kapitána „horných čiastok krajiny“ , aby potlačil hunyadovských povstalcov. Mestám nariadil, aby postavily Jiskrovi k dispozícii vojsko. Tak nariadil Bardejovu, aby mesto postavilo Jiskrovi 15 jazdcov, 50 pešiakov . Aj Talafus bol v Ladislavovej službe a kráľ nariadil pred Kvetnou nedeľou r. 1457 Ladislavovi Guthovi, vyberateľovi kráľovských daní na Spiši, aby z tých peňazí vyplatil Talafusovi 600 zlatých .
K hunyadovcom pridal sa aj Axamit s celou svojou družinou, ktorá bola početná — ako to bolo videť z doterajších bojov — aj najodhodlanejšia a najnebezpečnejšia .
Ladislav Pohrobok, cítiac horúcu pôdu pod nohami, uchýlil sa do Viedne a so sebou vzal do zajatia Mateja Hunyadiho.
Boj medzi hunyadovcami a Jiskrom viedol sa s najväčšou rozhorčenosťou; na šťastie sa ale odohrával na južnom Slovensku, ďaleko od Spiša.
V tom čase na Spiši panoval pomerne dosť normálny život. Zvlášť čulé obchodné styky boly medzi Levočou a Poľskom. Poľskí obchodníci nakupujú v Levoči mimoriadne veľké množstvá mosadze, čo ukazuje asi na dosť pokojné časy a nehatené vyrábanie spomínaného produktu na Spiši .
Keď Jiskra videl, že hunyadovci a szilágyiovci sú v prevahe a že sú odhodlaní i na to najhoršie, navrhoval kráľovi vyrovnať sa pokojnou cestou. Matka Szilágyiová, obávajúc sa o život druhého syna, Mateja, tiež bola prístupná uzavreť mier, len aby sa Matejovi niečo neprihodilo.
Prímerie medzi Jiskrom a Michalom Szilágyim, strýkom Hunyadovcov, bolo uzavreté 7. sept. 1457 . Podobne aj Talafus uzavrel mier s Pavlom Bakošom, podľa ktorého prívrženci jednej i druhej stránky môžu sa voľne pohybovať po územiach oboch stránok a voľne obchodovať .
Podľa dohody strana hunyadovcov mala vydať kráľovi pohraničné hrady , ale tak sa zdá, že to neučinila, lebo Ladislav i naďalej povzbudzuje spišské i šarišské mestá, aby boly v pohotovosti a Jiskrovi stáli k službám . Prímerie medzi Jiskrom a hunyadovcami malo potrvať do sv. Juraja roku 1458 . Dohoda zvlášť prízvukuje, že obyvatelia a kupci z územia Spiša a Šariša, stojaceho pod kapitanátom Jiskrovým, majú voľný prístup na územie hunyadovcov, kde teraz spišský obchod zvlášť gravitoval.
Ladislav z Viedne odišiel do Prahy, kde sa mal sosobášiť s Magdalénou, dcérou francúzskeho kráľa Karola VII. So sebou vzal aj Mateja Hunyadiho, ktorého odovzdal pod opateru Juraja Poděbrada. Čo zamýšľal Ladislav z Matejom a ako by sa boly vyvinuly veci medzi Jiskrom a hunyadovcami, nevedeť, lebo Ladislav 23. novembra 1457 náhle zomrel , čím nastáva úplne nová situácia.
IV. Časť.
Matej a Jiskra. — Jiskra odopre služby Matejovi.— Jiskra v Poľsku.
— Boj Mateja s bratríkmi. — Jiskra sa vráti na Slovensko. — Jiskra
v službách Mateja.
Smrťou Ladislava Pohrobka ocitol sa Jiskra v neočakávanej situácii. Jeho doterajšie účinkovanie v Uhorsku súviselo veľmi úzko s Ladislavovou osobou. Pre neho bol sem pozvaný a jemu verne slúžil sedemnásť rokov. Tá príčina, ktorá ho dosiaľ viazala k tej zemi, prestala. Ale sedemnásťročné účinkovanie, — účasť na dobrom a na zlom osude tejto zeme — oprávňovaly ho, aby sa zapojil i do novej situácie, alebo žiadal dôstojné zlikvidovanie dlhoročnej práce.
Matej už za svojho pražského pobytu sa interesoval o Jiskru, ktorého dejstvovanie a vytrvalosť jeho bojovníkov mu boly dobre známe. Juraj Poděbrad, s ktorého dcérou, Katarínou, bol mladý Matej zasnúbený, mal záujem na tom, aby urovnal pomer medzi Matejom a Jiskrom, aby mu — v páde povýšenia Mateja za uhorského kráľa — Jiskra nerobil ťažkosti . Juraj Poděbrad obrátil Matejovu pozornosť na Jiskru a dohodol sa s ním, že Jiskrovi nebude robiť krivdy. Tú dohodu ihneď oznámil Jiskrovi .
Uhorský snem zvolil 1. januára 1458 Mateja za uhorského kráľa . Jiskra napriek napomínaniu Poděbrada a usnesenia uhorského snemu bol zdržanlivý. Keď ho Juraj Poděbrad vyzve, aby sa dostavil na uvítanie nového kráľa do Strážnice, kde mal Matej prekročiť uhorské hranice, pozvaniu nevyhovel. Jiskra bol natoľko diplomatom, že kým nemá niečo pevného, dohodou zaisteného, dotiaľ sa nemôže príliš exponovať ani na pravo ani na ľavo. Čo sa týka uvítania nového panovníka, nechcel sám o ničom rozhodnúť, ale vyžiadal si radu od tých miest, ktoré spravoval, od Levoče, Košíc, Bardejova a Prešova . Mesto Levoča spolu s ostatnými zaujalo to stanovisko, že kráľa uvíta pri hraniciach. Na čo Jiskra pošle svojich zástupcov. Sára, pravda, do Strážnice nešiel, len zo svojho zvolenského hradu pozoroval vývin udalostí . Už zo spomínaného listu Levoči cítiť, že Jiskra nemá veľkej dôvery k hunyadovcom a zaiste obáva sa ich pomsty za to, že predošlého roku bojoval proti nim. Ale nielen toto bolo dôvodom jeho zdržanlivosti. Jiskra poznal dobre stanovisko Fridricha, rímskeho cisára, že tento s voľbou Mateja nie je spokojný. Už pri voľbe sa usiloval prostredníctvom svojich ľudí tak pôsobiť, aby uhorským kráľom sa stal Kazimír Poľský, ktorý po svojej žene (sestre Ladislava Pohrobka) má výlučné právo na uhorský trón . Fridrich pokladal Matejovu voľbu za vynútenú a preto obával sa ďalších nepokojov v Uhorsku. Z toho dôvodu neuznal teda ani platnosť Matejovej voľby.
Jiskra, ktorý vždy rešpektoval Fridrichovu vôľu — ako to bolo vidno z jeho doterajšieho účinkovania — ani tu sa nechcel postaviť proti Fridrichovi. To nám dáva kľúč k porozumeniu Jiskrovej zdržanlivosti . Jiskra, zaiste na pokyn samého Fridricha, v marci r. 1458 zanechá Slovensko, ide do Poľska a ponúkne uhorskú korunu Kazimírovi. Argumentuje tak isto ako Fridrich, že totiž Kazimír má po svojej manželke právo na uhorský trón a ubezpečuje Kazimíra, že ako on tak aj tí, ktorí stoja pod jeho velením, budú ho napomáhať v dosiahnutí dedičských práv.
Kazimír síce uznal svoje právo na uhorský trón, no preca dáva negatívnu odpoved, a to z dvoch príčin: 1. lebo sa bojí Uhrov, o ktorých sa rozniesla zvesť, že otrávili Ladislava (cruciamur, quod Ladislaum — fama communi referente, que universam Christianitatem complet, audimus veneno extinctum , a 2. lebo je spokojný s tým, čo má, a konečne vojna s nemeckými rytiermi ho tiež hatí miešať sa do uhorských vecí.
Na to Jiskra sa podujme ísť do Pruska bojovať proti nemeckým rytierom . Vidno, že Jiskra citi, ako týmto svojim krokom stratil pôdu na Slovensku a preto je naklonený ostať mimo Slovenska.
Jiskrovým odchodom odvrátili sa od hunyadovcov jeho vojaci a aj tí bratríci, ktorí boli pod Jiskrovým velením. Tak isto odvrátil sa od Mateja aj Axamit s celou svojou družinou. Ako dôvod udáva to, že nemá vyplatený sjednaný žold .
Matej sa sťažuje u Juraja Poděbrada, že Jiskra porušil dohodu, uzavretú v Strážnici a že sa chová nepriateľsky. Preto i on je nútený podniknúť niečo na svoju obranu . Žiada Poděbrada, aby ho napomáhal proti Jiskrovi. No, prv než prišlo nejaké rozhodnutie od Poděbrada, sám podnikol kroky k odstráneniu nebezpečenstva na severnom Uhorsku.
Zbojnícke tlupy sa znova rozrástly a ohrožovaly hrady a mestá na Spiši a v Šariši .
Kapitánom severných čiastok menoval Matej Šebastiána Rozgonya . Proti rušiteľom pokoja na Spiši a v Šariši posiela Barthusa Herthwythowycza s vojskom a súčasne naloží severným mestám, aby všade kráľovské vojská prijaly a zaopatrily potravinami.
Spiša sa zmocnili Martin Valgata a Komorovský, ktorí mali obsadený vidiek od Zvolena po Košice. Budovali všade dočasné hrady a tak sa pripravovali na rozhodný boj s Matejom .
Z Matejovho listu ku Košičanom videť, že Jiskra ešte pred svojím odchodom do Poľska vybral dane od miest, patriacich pod jeho správu . Hmotné položenie miest muselo byť v tom čase veľmi žalostné, lebo mestá musely znášať dane dvoj až trojnásobné, musely udržiavať vojská a k tomu zbojnícke tlupy braly kde čo mohly.
Šebastián Rozgony začal boj proti rebelantom a bratríkom v Gemeri. Spišské mestá sa maly pripojiť k Rozgonyovi. Ale aby mestá neostaly bez obrany vtedy, keď na Spiši grasoval Valgata a Komorovský, požiadaly Mateja o dovolenie ostať doma, čo im aj dovolil . Okrem toho dôvodu musely mestá aj preto voliť tak opatrné jednanie, lebo aj Jiskra apeloval na ich vernosť a listom písaným v Piatkowe (Poľsko) informuje Levoču, Bardejov, Prešov a Košice o svojom vyjednávaní s Kazimírom .
Rozgony najsamprv chcel zúčtovať s Talafusom a Axamitom, ktorí sa vtedy zdržiavali v Zemplíne.
Jednoduchý ľud výčinmi bratríkov bol krajne rozhorčený a podľa Bonfiniovho opisu sa hromadne hlásil do boja proti nim. Päťtisíc sedliakov si prišilo na ramená znak kríža, aby tak aj iných povzbudzovali do boja proti bratríkom.
Matej však stále napomína spišské a šarišské mestá, aby boly Rozgonyovi na pomoci s ľudmi, so strelivom a potravinami .
Okolo Turíc roku 1458 napadnul pri Blatnom Potoku Axamita a Talafusa. Boj bol krutý a skončil úplnou porážkou Axamitovho a Talafusovho vojska. Axamit zahynul na bojišti a Talafusovi sa podarilo ujsť sotva s 200 mužmi , Valgatu chytili a Rozgony ho poslal k Matejovi do Budína . Talafus s Udrickým utiahli sa zpočiatku do Šariša, ale odtiaľ ich vyhnali a zahnali do Breznice (Poľsko) .
Slučka okolo Spiša, kde chceli poraziť Talafusa, Udrického a Brcala, sa nebezpečne zužovala. Brcal nervózne sháňal pomoc, vyzval mesto Bardejov k povstaniu . To ukazuje, že boj proti zvyšku bratríckych rôt mal byť na Spiši . Ale k boju nedošlo. Mateja v pokračovaní vo vojne hatily záležitosti s ujcom Szilágyim a nové turecké vpády. S bratríkmi uzavrel mier do 29. septembra 1458 . Bratríci udržali mier určený do 29. septembra a Matej sa mohol zatiaľ venovať tak tureckému nebezpečiu ako i tým vnútorným nepokojom, ktoré išly až tak ďaleko, že začiatkom roku 1459 postavili garaiovci a iní nespokojenci protikráľa v osobe Fridricha, rímskeho cisára.
Keď vypršalo prímerie, bratríci sa zas chystali robiť výpady. Keďže Matej pre spomínané okolnosti sa sám nemohol venovať ich potlačeniu, poveril tým Ladislava Héderváriho a Šimona Czudara . K vážnejším srážkam však nedošlo. Prípravy bratríkov na nové výpady daly podnet k novému vyjednávaniu v Košiciach . Akiste na Jiskrov pokyn z Poľska oznámi Talafus mestám, že si nepraje bojov a chce v pokoji nažívať s mestami .
Koncom roku 1458 bolo dosť ticho v severných čiastkach krajiny, teda i na Spiši. Ale toto ticho značilo len príchod novej búrky, ktorá sa začala vtedy, keď Garai začiatkom r. 1459 ponúkol uhorskú korunu Fridrichovi. Táto nová situácia prichádza Jiskrovi veľmi vhod. On bol totiž proti Matejovi a len s Fridrichom vždy súhlasil. Teraz teda ukazuje sa pre neho nová možnosť. Zaiste mal Jiskra svoju účasť i v pripravovaní toho plánu.
Súčasne, keď Garai ponúka korunu Fridrichovi, Talafus začne v Rychnave organizovať svoje vojská a útočí na Matejove majetky . Talafusovi ľudia z Rychnavy podpálili Jasov . Táto shoda operácií Garaiho od západu a Talafusa od severu ukazuje na plánovitosť. Nakoľko však Talafus bol najnovšie najoddanejším Jiskrovým človekom, ľahko možno predpokladať, že čo robil, činil so súhlasom Jiskrovým.
Matej vymenoval za kapitánov pre severné čiastky Šimona Czudara, Blažeja Magyara a Jána Guthaiho , ktorí pomocou miest Košíc a Bardejova mali izolovať Talafusa od východného Slovenska. Títo ale, aby neoslabovali svoje sily, uzavreli s Talafusom prímerie do 16. okt. 1459 . Kedy bolo uzavreté prímerie, nevedeť presne, ale nakoľko po februárovom vzrušení nasleduje hneď normálny život ako na Spiši, tak v súsednom Šariši a rozvinulo sa riadne obchodovanie medzi mestami, možno usudzovať, že mier bol uzavretý na jar. Keď sa blížil 16. okt., mestá žiadaly Mateja, aby sa postaral o bezpečnosť týchto čiastok krajiny, lebo Talafus sa chystá do boja. A skutočne po vypršaní prímeria pripravoval sa s celou silou proti Palóczimu a v šarišských Hanušovciach si urobil dočasnú pevnosť .
Mestá sa postavily protí Talafusovi a Palócziho vojsko napomáhaly potravinami. Talafus, pravda, len preťahoval čas a z jeho pokračovania bolo zrejmé, že vlastne pripravuje pôdu na Jiskrov návrat . Usiloval sa o to, aby Jiskra pri návrate z Poľska nemusel úplne kapitulovať, ale aby sa s ním nakladalo ako s takým, za ktorým ešte aj teraz stojí značné vojsko.
Začiatkom roku 1460 sa Jiskra skutočne vrátil a chcel sa smieriť s Matejom. Prostredníctvom Pavla Bakoša ponúkol Matejovi mier. Matej však prv nevyjednával, ale si vyžiadal radu od spišských i šarišských miest (quia sine vestro et aliorum fidelium nostrorum partium illarum consilio tractatus hujusmodi facere nolumus ). Medzi Matejom a Jiskrom k dohode nedošlo, hoci sa sám pápežský legát Ján Karvajal usiloval o to, aby Mateja sblížil s Jiskrom .
Ladislav Palóczi a Štefan Perényi, aby oslabili silu bratríkov, uzavreli so „staršími“ dohodu v Chmelove (Komloš, Šariš), podľa ktorej demolujú dočasný hrad v Chmelove, keď ím títo páni vyplatia 4250 zlatých . V mene „starších“ z Chmelova uzavierali smluvu Jakub Pozovsky, Ondruško Prziewaycky, Ján Zachrafstzyecky, Gothard Radlynsky, Sasyn Sochaczowsky a ostatní starší (ceteri Seniores Fortalitii Komloš). So strany Palócziho ako ručitelia dohody sú označení títo: Martin (?) Brcal , Bartoš Horwikowiczky,. Václav Czulad, kapitán Gelnice. Okrem zborenia hradu v Chmelove sľubujú „starší“, že až do Vianoc roku 1460 nebudú napádať Spiš, Šariš a ešte tri východoslovenské župy, ako aj mestá Levoču a Bardejov. Nebudú vyberať nijaké poplatky okrem potravín, ktoré spomínané župy a mestá aj doposiaľ ich hradom dávaly (praeter victualia, quae hucusque Nobis ad praedictum Fortalitium dare solebant ).
Bratríci, kedže Palóczi splnil podmienky, skutočne zbúrali hrad v Chmelove v mesiaci máji , ale Spiš neprestali znepokojovať. Palóczi za 1000 zlatých odzbrojil aj Talafusa v Rychnave, ktorý prisľúbil, že do Vianoc nepodnikne nijakého útoku . Jiskra na Spiši pre tieto prímeria s Talafusom a bratríkmi v Chmelove nič nemohol podniknúť, preto kruh svojho pôsobenia preložil úplne do Gemera a Novohradu.
Matej zpočiatku poslal proti nemu Šebastiána Rozgonya a jágerského biskupa Ladislava Héderváriho a títo úspešne bojovali proti Jiskrovi. Ba čoskoro sám sa postavil na čelo svojho vojska, ktoré bojovalo proti bratríkom a blížil sa k východnému Slovensku . Proti Jiskrovi rad - radom zvíťazilo jeho vojsko , ktoré bolo napomáhané strelivom a inými vojenskými potrebami od bývalých Jiskrových miest .
Na Spiši napadol Talafusa Emerich Zápoľsky a dlhý čas držal Rychnavu obsadenú . V októbri je už Majej, po stálom víťaznom boji nad Jiskrovými vojskami, v Košiciach a odtiaľ riadi svoje boje proti bratríkom v Šariši a na Spiši. Napriek dohodám, uzavretým tak chmeľovskými bratríkmi ako i Talafusom, Spiš neprestal byť dejišťom ukrutných nepokojov, ktoré vyvrcholily v septembri r. 1460. Keď bratríci videli, čo sa deje v Gemeri a Novohrade, tým zúrivejšie sa vrhli na Spiš. Vavrinec Reych, levočský obyvateľ, píše o tom pustošení a lúpežníctve, ktoré bratríci viedli na Spiši .
Matej vydal nariadenie z Košíc, aby Martin Thurzo a jeho bratia Ján a Teofil, ktorí dosiaľ mali v moci Spišský hrad, vydali ho do kráľovskej správy, lebo sa obával, že sa ho zmocnia Jiskrovi ľudia (ne illud ad manus deveniret perversorum Bohemorum, inimicorum hujus Regni) . Matej podobne listom z 27. novembra 1460 disponuje ohľadom hradu v Rychnave . Vzhľadom na to, že Emerich Zápoľsky úspešne bojoval proti bratríkom a hrad v Rychnave už dlho držal obsadený (illud in obsedione per longa tempora tenens), a to na vlastné útraty, dáva kráľ tento hrad Zápoľskému, ale nie zadarmo, lež za 12000 zlatých. Činí to preto, lebo jeho pokladnica je teraz pre dlhé boje proti bratríkom celkom vyčerpaná.
Kráľ Matej spomína v tom liste, že poplatky, ktoré Spiš platil, nemohol použiť na obranu Spiša, lebo ich potreboval inde. Z toho videť, že položenie Spiša muselo byť ukrutné, lebo musel platiť na každú stranu. Keď Emerich Zápoľsky mal také výdavky pri obsadení Rychnavy, zaiste nie menšie mal i Talafus pri obrane, a toto všetko museli zaplatiť spišskí občania. Emerich Zápoľsky nemal byť jediným majiteľom Rychnavy, lebo v tom istom liste Majej spomína, že Rychnavu dáva aj Šebestiánovi Rozgonyovi, spolu s majetkami, ktoré petrily ku Rychnavskému hradu, ako Olcnava, Kaľava, Rysovec, Folkmár, Krompachy, Kľuknava, Jakľovce, Slovinky, Margecany aj so všetkými prislušenstvami hradu, kdekoľvek sú. Týmito opatreniami Spiš bol úplne vyňatý z Jiskrovej moci. Ale práve vtedy, ked Matej robil dispozície ohľadom Spiša, prišiel k nemu do Košíc posol Juraja Poděbrada, Zdenko Kostka z Postupíc a sprostredkoval mier medzi Jiskrom a Matejom . Matej pristal na vyjednávanie a dohodli sa, že 1. januára 1461 sa sídu v Trenčíne, kde sa má definitívne rozhodnúť o pomere medzi Matejom a Jiskrom . Ale hrad Rychnavu prevzal do správy — kým sa v Trenčíne definitívne nedohodnú — Zdenko Kostka a Ladislav Palóczi .
Matej nechal svoje vojská pod vedením Emericha Zápoľského aj ďalej na Spiši, aby mohol pokračovať v boji, keby v Trenčíne nedošlo k dohode. Pomáhať mu maly mestá Levoča, Bardejov a Košice .
Pojednávanie v Trenčíne malo sa viesť medzi Matejom a Jurajom Poděbradom. Matej sa dostavil do Trenčína, ale Poděbrad poslal len svojich poverencov . Ohľadom Jiskru dohodli sa tak, že po vyplatení istej sumy musí zanechať i so svojimi vojakmi krajinu. (Joannes Gyskra una cum omnibus Bohemis... de isto regno exire debet, sed opportet eis aliquam summam pecunie dare ).
Poděbradovo rozhodnutie prekvapilo Jiskru, ktorý z jeho predošlého chovania očakával niečo iného. Poděbrad sa v Trenčíne úplne dohodol s Matejom ohľadom Matejovho sňatku s jeho dcérou Katarínou, preto nedbal Jiskrových záujmov .
Pravda, Jiskra na takéto podmienky nepristal. Sám Matej asi tiež neúfal, že by Jiskra na to pristal, lebo už prvého januára robí prípravy na prevzatie Rychnavy a ďalší boj . Štefan Zápoľsky a Ladislav Upor, ktorí vtedy sídlili v Levoči, dostali 5. jan. úpravy, aby boli prichystaní na boj . Ale Matej už 9. jan. hovorí o obliehaní Rychnavy a vyzýva Bardejovčanov, aby napomáhali Emericha Zápoľského . Keď Jiskra videl, že od Poděbrada nemá čo očakávať, obrátil sa k Fridrichovi, ktorého aj tak pokladal za právoplatného kráľa uhorského. S Fridrichom uzavrel smluvu, v ktorej najzaujímavejší je ten bod, že ak by sa Fridrich vyrovnal s Matejom, do toho mieru pojme aj Jiskru .
Zatiaľ v Šariši a na Spiši sa obnovily boje v celej prudkosti. Ladislav Upor, Emerich a Štefan Zápoľsky chceli sa zmocniť najprv Šarišského hradu a potom mali pokračovať proti Rychnave . Aby čím lepšie mohli pozorovať Talafusa v rychnavskom hrade, Majej dovolil vybudovať v Sabinove pevnosť . Hoci Matejove vojská boly v prevahe, preca bol Matej naklonený nejako sa dohodnúť a tento svoj úmysel vyslovil v liste k Jánovi Rozgonyovi (postquam nos cum prefatis Bohemis in dictis castris Sarus et Ryhnow constitutis ad aliquam concordiam devenire poterimus...).
K ústupčivejšiemu pokračovaniu voči jiskrovcom dalo Matejovi podnet to, že bolo vidno, ako jiskrovci bojujú s najväčšou rozhorčenosťou, bojujú ako takí, ktorým ide o bytie a nebytie. Ďalej videl, že bratríkom na Spiši prichádzajú na pomoc bratríci z Poľska . Kežmarskí kapitáni Brcal a Bartoš, hoci dlhé roky boli proti Jiskrovi, teraz zasa pristúpili na jeho stranu . Štefan a Emerich Zápoľsky, Ladislav Upor, kapitáni horných čiastok Uhorska s celou vehemenciou začali obliehať Šarišský hrad a Nový hrad a po úžasnom boji sa zmocnili obidvoch. Odtiaľ išli k Muráňu, aby tak obkľúčili Spiš s dvoch strán. Jiskrovci totiž z muránskeho hradu dodávali stále posily svojim súdruhom na Spiši. Matej 15. októbra 1461 oznamuje Levočanom, že jeho kapitán Štefan Zápoľsky usiluje sa dobyť Muráň, pri čom Matej dôrazne žiada Levočanov, aby Zápoľskému pomáhali. Muránski bratríci totiž mali len jednu voľnú cestu z hradu a to na Spiš . V tom istom liste spomína Matej, že naložil Štefanovi Zápoľskému, aby pod Tatrami (sub Alpibus) vybudoval hrad a Levočanom nakladá, aby mu pri stavbe pomáhali .
Kedy padol Rychnavský hrad do rúk Zápoľského, či pred dobytím Muráňa, alebo po jeho zaujatí, nevedeť presne. Toľko je isté, že 19. apríla 1462 už bol v rukách Zápoľských, ktorí nechali v ňom kapitánov Emericha Salánkiho a Šimona Nagya . Rychnava zaiste padla pred 10. marcom 1462, lebo 10. marca sa skoncentrovalo jadro Jiskrovho vojska v Liptove, v Turci a vo Zvolene, odkiaľ sa chystalo znova napadnúť Spiš . Na Spiši teda okrem Kežmarku a niekoľkých mestečiek v gelnickej doline už jiskrovci nemali v rukách veľa.
Jiskrovci, ktorí táborili v Liptove, alebo čo je pravdepodobnejšie, tlupa z Muráňa, vtrhla do Spiša a obsadila pri Markušovciach horu Teplá. Proti nim šiel Peter Gniedi a obsadil Silberberg pri Poprade . Peter Gniedi nemohol sa k nim lepšie priblížiť, lebo medzi ním a Markušovcami boly ešte miesta, ktoré držali jiskrovci, ako Spišský Štvrtok a Šťavník . Levočania, pravda, netrpeli ich v svojej blízkosti. V noci urobili na nich útok a chytili šesdesiat bratríkov, ktorých nemilosrdne do jedného obesili .
Obyvateľstvo Spiša, hlavne ktoré bývalo mimo pevnejších mestečiek, muselo veľa trpeť, čo videť z toho, že zanechajúc svoje príbytky v dedinách, usilovalo sa utiecť do miest, aby bolo lepšie chránené pred zlými ľuďmi .
Zvyšok, čo držali jiskrovci ešte na Spiši, prešiel výmenou do Matejových rúk. V apríli roku 1462 stala sa totiž veľká zmena v doterajšej politike Uhorska. Fridrich, ktorý od počiatku robil odboj proti Matejovi, vyrovnal sa 3. apríla s Matejom, uznal ho za kráľa Uhorska a vydal mu svätoštefanskú korunu . Matej bol ochotný priniesť každú obeť, aby sa s Fridrichom vyrovnal, a tak aby sa lepšie venoval tureckým veciam . Fridrich, podľa dohody, uzavretej roku 1460 s Jiskrom, že totiž do vyrovnania s Matejom zahrnie aj Jiskru, dodržal slovo a skutočne žiadal Mateja, aby sa dohodol s Jiskrora. Matej sa tomu neprotivil, keďže už pred tým mal vôľu pojať Jiskru medzi svojich žoldnierov: . Matej uzavrel s Jiskrom dohodu vo Vacove roku 1462. Jiskra sa zaviazal slúžiť Matejovi (Johannes Gyskra... se ad servitia nostre maiestatis applicuit et deinceps nobis et sacre corone rengi nostri, quoadusque vixerit, semper fideliter et sincere servire promisit) . Ďalej prisľúbil, že všetky hrady, ktoré on alebo jeho ľudia držia, vydá Matejovi, pravda, za dojednanú peňažitú náhradu. Matej ale prisľúbil mu rozsiahle majetky v aradskej a temešskej župe (hrad Solymos), 40.000 zlatých v hotovosti, povýši ho za baróna a dá mu za manželku dcéru palatína Országa, Juditu .
Podľa tej dohody tie majetky na Spiši, ktoré ešte boly v moci jiskrovcov, pokojnou cestou prešly do rúk Matejových. Matej 3. augusta urguje vyrúbenú daň v Užskej župe, lebo sa blíži deň, ked za Kežmarok musí platiť Bartošovi a Brcalovi (Cum jam tempus solucionis pro redemcione civitatis Kesmark generosis Barthos et Marcys(ľ) fiende instat et appropinquat) .
Prevzatie Kežmarku a ostatných majetkov uskutočnilo sa 8. septembra 1462. Na kráľov rozkaz vyplatil Štefan Zápoľsky, kapitán horných čiastok krajiny a Emerich Zápoľsky, najvyšší pokladník kráľa — Mikulášovi Brcalovi a Bartošovi 16.000 zlatých . Suma platila za vykúpenie Kežmarku (civitas Kesmark redempta est de manibus Bohemorum) ako aj za mestá Gelnicu, Vondrišel, Šťavník, Spišský Štvrtok a ešte deväť miest (novem civitates pro 16. millibus Florenorum) .
Tým sa skončilo dvacaťjedenročné dejstvovanie Jiskru a jeho ľudí na Spiši.
Či by bol Jiskra aj bez toho kapituloval pred Matejom, ako to dáva cítiť Banfinius , alebo nie, o tom nehovoríme. Je isté, že vyrovnanie prišlo vhod Jiskrovi. Pravda, Jiskra i vtedy, keď stál na vrchole svojej moci a slávy, vždy sa snažil uviesť svoje kroky do súladu s Fridrichovými úmyslami. Môžeme predpokladať, že i tu činil to, čo si žiadal Fridrich.
Bonfinius opisuje Jiskrovu kapituláciu veľmi dramaticky . Jiskra vraj poslal list Matejovi, v ktorom skrúšene uznáva svoje viny, podotýka však, že všetko, čo robil, činil z lásky k nebohému Ladislavovi. Z lásky k nemu, hovorí, páchal aj zločiny a spájal sa so sberbou . Pravda, teraz sú jeho vojská porazené. Uznáva, že Vyššia moc postavila Mateja na kráľovský trón, preto nechce proti nemu viac bojovať. Žiada kráľa, aby označil ľudí, ktorým má odovzdať tie hrady, ktoré sú ešte v jeho moci. Sám ale chce navždy zanechať krajinu. Keď Matej prečítal list, poslal legátov ku Jiskrovi a prijal Jiskru s veselou tvárou. Uprosil ho, aby neodišiel z krajiny, lebo tak výborného človeka by nerád videl v cudzích službách (Tu autem inter raros referendus es, ad aliena te servitia exire — Gyscra — non patiar.)
Či už bol priebeh vyrovnania taký, ako píše Bonfinius, alebo nie, to je isté, že Matej presne plnil všetky záväzky tejto dohody. Dokumenty z roku 1464 a 1468 otvorene hovoria, že Matej ozaj platí Jiskrovi peniaze .
Podľa Bonfinia Jiskra si skutočne vzal za manželku Juditu, dcéru palatína Országa (quacum Giscra cum solemni apparatu nuptias celebravit) a až do smrti verne slúžil Matejovi .
Či to bolo podľa vôle Jiskrovej, že šiel na juh, nevedno. No zdá sa, že to bola Matejova politika, aby Jiskru odstránil z kraja, v ktorom bol dlho pánom. Bolo by to nepríjemné pre neho i pre obyvateľstvo. A Matej bol obozretný diplomat. Pravda, aj Jiskra si sám žiadal toto miesto, aby mohol bojovať proti Turkom . Ohľadom jeho smrti nemáme presných dát a nevieme ani okolnosti. Je isté, že 22. októbra 1468 ešte žil, lebo vtedy uzavieral smluvu pred aradskou kapitulou , ale dokument Mateja z 6. februára 1471 už ho spomína ako nebohého (fidelis noster condam magniftcus Johannes Gyzkra de Brandis) .
Brcal sa nepodrobil Matejovi. Nevyplatili mu 16.000 zlatých hned pri oddaní Kežmarku a ostatných spišských majetkov, lebo ešte 25. septembra 1462 urguje Matej daňových exekútorov Užskej župy, aby urýchlili sbieranie poslednej splátky za vykúpenie Kežmarku, ktorá sa má platiť Brcalovi a Bartošovi . Wagner hovorí, že Brcal so 16.000 zlatými prešiel zo Spiša do Liptova a Oravy a len roku 1474 podarilo sa ho úplne vypudiť . O Talafusovi sa zprávy neshodujú. Bofinius hovorí, že ušiel do Čiech a tam biedne žil, súc trestaný za svoje zločiny. Mal verejne žobrať, ale sotva si mohol nasbierať toľko, aby si mohol kúpiť trocha mäsa .
Je isté, že roku 1463 sa ešte zdržiaval v tom kraji a dalej robil odboje proti Matejovi. Okolo Turíc roku 1463 sa totiž shromaždilo asi 2.000 bratríkov okolo Nového Targu na čele s Talafusom, Korbelom, Perinom, Bastyanom a Zelenkom a odtiaľ chceli vtrhnúť do Spiša a obsadiť Zelenú horu pri Hrabušiciach . Štefan Zápoľsky, obávajúc sa, že ak sa bratríkom podarí na Spiši zmocniť niektorého hradu — bude ich ťažšie vyhnať, urobil veľmi široké opatrenie, aby plán Talafusa znemožnil. Nemáme nijakej zprávy, že by Talafus bol znova vtrhol na Spiš.
Koncom roku 1466 už ho vidíme bojovať spolu s Jánom Perényim proti nespokojným stavom v Gemeri a pri zaujatí kláštora v Jasove . Vstúpil teda do Matejovho vojska, zaiste na nátlak Jiskrov, ktorého bol najoddanejším kapitánom — tak ako vstúpil aj druhý jeho kapitán Kněžic . Peter Komorovský s Bartošom nepoddali sa skoro. Roku 1463 ešte ohrozujú Spiš. Štefan Zápoľsky vyzval proti nim Bardejovčanov, aby sa dostavili do Levoče na poradu a boli pripravení odraziť útoky Komorovského .
Spiš ešte niekoľko rokov trpí väčšími menšími útokmi bratríkov . Komorovský ešte roku 1464 ohrozuje Levoču . Štefan a Emerich Zápoľsky tu ostrým vystúpením, tam zas vyjednávaním vždy docielia, že bratríci už viac neškodia Spišu a tak na Spiši prechádza život do normálnych koľají.
V. Časť.
Husitizmus a náboženské pomery Spiša. — Fraternitas spišských farárov. — Jiskrovci a bratríci nevplývajú na náboženstvo Spiša. — Nemali vplyvu ani na národnostné pomery Spiša. — Vplyv na hospodárske pomery Spiša a husitmi spôsobené škody.
Husitizmus v Čechách sa zrodil z tých istých príčin, ktoré v celej Cirkvi na začiatku 15. stor. dávaly podnet k všeobecnému volaniu po náprave v Cirkvi „v hlave a v údoch“. Túžba po náprave bola väčšia tam, kde sa neporiadky a mravný úpadok javil otvorenejšie. Západným rozkolom a vzájomnými bojmi protipápežov cirkevná autorita upadla, mravnosť klesala a čím ďalej, tým viac naskytávala sa možnosť cirkevnej opozícii, aby sa zamiešala do cirkevného riadenia . Robí sa príprava k reformácii v 16. storočí, ktorej predzvesti sa javia vo Wikliffovej a Husovej náuke.
Praha sa cítila oprávnenou byť akýmsi žriedlom, z ktorého má vyjsť náprava. „Otcom vlasti“ — Karolom IV. — bola postavená na čelo vzdelanej Europy a bola nielen „caput regni“, ale aj „caput imperii“ . Tak cítili všetci Česi. Vo všeobecnom náboženskom chaose cítili sa byť oprávnenými udávať smer k náprave a ked ich odsúdili, za kacírske uznali ich hnutie, vzbudil sa v nich vzdor a hnev, že boli schopní postaviť sa proti celému svetu .
V Čechách bola už v tom čase pomerne väčšia sloboda, väčšia vzdelanosť a tiež značnejší blahobyt ako v mnohých iných krajinách. To viedlo ku skorému prebudeniu národnej hrdosti a ku skoro až chorobnej citlivosti pre národnú česť.
Česi až fanaticky trvali na svojej náuke. Nerešpektovali žiadnu autoritu, ani cirkevnú, ani svetskú, ktorá by sa bola protivila ich zásadám. Išlo tu o slobodné hlásanie slova Božieho, o zamedzenie prílišného kňazského bohatstva a kňazskej panovačnosti nielen vo veciach cirkevných, ale aj svetských, a napokon o uvedenie väčšej mravnosti do verejného života.
Aby sa líšili od ostatného kresťanstva, užívali kalich. Husitizmus sa ujal tam, kde videl ľud väčšiu mravnú spustlosť kléru a kde kňazská panovačnosť bola citelnejšia . Hoci husitizmus bol vo veľkej miere hnutím národným, preca vedel zachytiť aj také národy, ktoré stály ďaleko od národnej snahy Čechov. Ujal sa len preto, lebo imponoval svojím nábožensko-sociálno-revolučným programom. Hlásal podvihnutie ubiedeného, väčšie vyrovnanie vo veciach majetkových, slovom demokratické zásady, preto našiel väčšiu ozvenu tam, kde bola väčšia bieda, menej slobody a väčšia nespravodlivoť.
Husitizmus sa rozhodne lepšie ujal medzi Maďarmi v Sedmohradsku a Zadunajsku , ako na Slovensku, hoci so Slovákmi bola by ho spájala okrem náboženského a sociálneho programu aj národná príbuznosť. To poukazuje na to, že náboženský život medzi Slovákmi bol dokonalejší ako medzi Maďarmi a sociálne pomery musely byť tiež lepšie.
Kde boly riadne cirkevné pomery, kde ľud nevidel krikľavé príklady sociálnej biedy, tam husitizmus márne sa usiloval zakotviť. Tam sa nevedel trvale zakoreniť.
Aby sme mohli lepšie porozumeť, prečo nemal husitizmus na Spiši prajnej pôdy, prečo nezanechal stopy po sebe, hoci dlhý čas boli tu ľudia, ktorí ho mohli šíriť, načim nám skúmať náboženské pomery Spiša pred príchodom husitov.
Spiš mal v prvej polovici 15. storočia svoje cirkevné zriadenie úplne vyvinuté . Na Spiši totiž jestvovalo kňazké sdruženie — Fraternitas — akého nebolo inde na celom Slovensku, aspoň nie tak vzorného .
Nerozprestieral sa na celý Spiš, lebo k nemu patrili len farári 24 miest na Spiši. Jednako však blahodarný vplyv toho spolku pociťoval aj ostatný Spiš. Jeho úspechy istotne strhly aj ostatných duchovných na Spiši.
No prizrime sa mu bližšie!
Podľa levočskej kroniky kňazský bratský spolok bol založený už r. 1248 . Pravda, už skôr bol založený istý kňazský spolok na spôsob cechových sdružení , z čoho sa vyvinul Fraternitas. Štefan V. dal roku 1271 spišským Nemcom právo voliť farára, čo sa vzťahovalo len na 24 miest, patriacich k sdruženiu .
Spišská kronika uvádza mestá, ktoré r. 1248 patrily do Fraternitasu. Bola to Levoča ako jeho sídlo, dalej Spišské Vlachy, Spišské Podhradie, Spišská Nová Ves, Ľubica, Spišská Belá, Vrbov, Poprad, Spišská Sobota, Veľká, Veľká Lomnica, Žakovce, Tvarožná, Huncovce, Hrabušice, Štvrtok, Iľašovce, Odorin, Švábovce, Mülbach, Ruskinovce, Veľbachy, Kurimjany a Harichovce .
Wagner cituje fragment z najstarších štatútov sdruženia z r. 1298 a z neho môžeme si urobiť jasný obraz o živote spišského kleru v XIII. a v ďalších storočiach . Uvediem aspoň tie dôležitejšie:
XIV. hovorí, že do Fraternitasu sa prijme len kňaz bezúhonný a dobrého mena.
XXI. Keď sa z bratov niektorý previní, provizori ho majú najprv napomenúť, a ak by to neosožilo, majú to oznámiť na najbližšej schôdzi pléna, aby ho pokarhalo a vylúčilo zo svojej spoločnosti dotiaľ, kým nezmení svoj život.
XXIII. Súsední bratia majú oznámiť seniorovi spolku toho, kto by sa previnil proti pravidlám.
XVI. štatút pojednáva o jednoduchosti kňazského stravovania a pri slávnostnej schôdzi nedovolil viac ako štyri jedlá. Na spoločné schôdze nesmeli farári priviesť hosťov, nanajvýš jedného sluhu. Pri obede nesmeli vystupovať ani tanečníci, ani veštci a čarodejníci (boly to obyčajné spôsoby toho času na obveselenie stolujúcich a predtým zaiste i na Spiši kňazi si to dovolili, kým im to spomínaný štatút nezakázal).
XX. zakazuje hazardné hry (nam in talibus ludis integritas deest charitatis, avaritiae adest sitis...). Pri schôdzkach po svätej spovedi a slyšaní sv. Omše s kázňou rokovali o svojich záležitostiach, týkajúcich sa tak cirkevného života, ako i sociálnych potrieb svojich veriacich, a nesmeli skôr pristúpiť k jedlu, kým nemali vybavené všetky veci.
Cirkevné vrchnosti uznaly blahodarné účinkovanie spišského Fraternitasu a usilovaly sa rozličnými výhodami a odpustkami odmeniť jeho členov . Aj panovníci usilujú sa odmeniť členov Fraternitasu. Tak Ladislav IV. r. 1274 potvrdil ich právo ohľadom voľného disponovania s majetkom pre prípad smrti . Nie je to asi veľká výhoda, lebo spišskí kňazi stáli majetkove dosť slabo, ale preca je významná, lebo zabezpečuje členom istú neodvislosť, a ňou sa mohli brániť niekedy aj proti prehmatom cirkevnej vrchnosti, proti prepoštovi, ktoré prehmaty sa stať mohly a skutočne aj viac ráz staly .
Ich život, pomer k prepoštovi, majetkové položenie bolo ideálnejšie ako postavenie vtedajších kňazov v Čechách , kde veľký kňazský proletariát so závisťou a s tajným hnevom hľadel na bohatých prelátov, farárov a rehoľníkov a ľahko bol prístupný každej agitácii, ktorá sľubovala zlepšenie postavenia.
Nakoľko fary, patriace k spolku, maly pomerne lepšie dôchodky (dostávaly desatinu a prepoštovi platily len katedratikum), kňazi sa usilovali dostať sa na spolkové fary. Pravda, museli vyhoveť podmienkam, stanoveným spolkovými pravidlami. Fraternitas teda dosiahol toho, že spišské kňažstvo stálo na výške svojho povolania. Hoci to bolo eminentne nemeckým zriadením, preca patrili do spolku aj slovenskí kňazi .
Fraternitas sa verne pridŕžal katolíckej Cirkvi, čo videť z chovania kňazov za Luterovej reformácie. Keď sa už ľud z väčšej čiastky priklonil k novej viere, kňazi, patriaci k spolku, verne vytrvali pri katolicizme (až do roku 1543) a nebyť veľkého napätia medzi prepoštom Jánom Horváthom a spišským kňazstvom , ani vtedy by neboli podľahli novotám.
Kým v prvej polovici 15. storočia vidíme všeobecne istý mravný úpadok ešte i u kleru, zatiaľ na Spiši vidno v tých časoch dosť riadne pomery. Spišské kňažstvo práve pričinením spomínaného Fraternitasu malo medzi sebou disciplínu a poriadok, aký vedela zaviesť ostatná Cirkev len Tridentským snemom.
Nemalou príčinou hromadného odpadlíctva od katolíckej Cirkvi v Čechách bolo nespravodlivé zaobchádzanie cirkevnej vrchnosti s nižším klerom. Hoci cirkevný majetok v Čechách zaberal celú jednu štvrtinu kráľovstva , jednako pre zlé hospodárenie majetky boly zadĺžené a cirkevní hodnostári vypomáhali si nižším klerom .
Na Spiši vidíme i po tejto stránke celkom iné položenie. Duchovenstvo Fraternitasu požívalo voči prepoštovi isté autonomné postavenie . Prepošt len raz do roka mohol vizitovať ku spolku patriace fary a pri tejto príležitosti mohol mať sprievod, pozostávajúci najviac z „26 ľudí a 30 koní“. A taký sprievod je označený už ako „menší“. Nuž čo mohlo byť tam, kde sa nižší klérus nevedel tak brániť ako spišské kňažstvo? Ďalej prepošt mohol pokračovať voči kňazom Fraternitasu len prísne „podľa predpisov všeobecnej synody“. Tým bolo chránené spišské kňažstvo proti ľubovoľnému a mnoho ráz vrtošivému jednaniu prepoštov. K prepoštovi nemalo spišské kňažstvo inej povinnosti ako zaplatiť katedratikum, ktoré bolo pomerne veľmi malé .
Fraternitas veľmi dbal o kultúrnu úroveň svojich členov. K tomu cieľu mal na svoju dobu veľmi pozoruhodnú knižnicu . Okrem toho aj jednotlivci mali veľké knižnice .
Spišské kňažstvo práve začiatkom 15. storočia a cez celé toto storočie intenzívne sa zapodievalo teologiou. Stačí poukázať na Teologickú Sumu Jána Kežmarského, farára v Spišských Vlachoch, na Sermones ascetici z roku 1425 od kartuziána v Červenom Kláštore, teologické a cirkevno - právne úvahy od Gerharda Aranyosiho v Spišskom Štvrtku (1462) .
Hlboké štúdium teologie u kňazov malo rozhodne vplyv na spišský ľud. Ináč, čo sa vzdelanostných pomerov Spiša v tom čase týka, je dosť príznačné, že spišské prepošstvo už roku 1437 malo svojho školského inšpektora .
Paralelne s mravnou úrovňou spišského kleru šla aj úroveň ľudu. Bola lepšia ako kde inde. Fraternitas dbal o to, aby kňazi ľud riadne pastorovali, aby mu v jeho reči hlásali slovo Božie . Mravná úroveň spišského ľudu je veľmi badateľná z predpisov, podľa ktorých sa riadili predstavení miest . Prejavuje sa v nich zbožnosť, spoľahlivosť, prísnosť pri trestaní priestupkov, ochota pomáhať si vzájomne v nešťastí, usporiadanosť manželského života, ľudské zaobchádzanie s podriadenými a služobníkmi. Hoci uvedené dôvody ukazujú nám život na Spiši len v mestách, patriacich k Fraternitasu, jednako z toho si môžeme vytvoriť verný obraz o mravných i o vzdelanostných pomeroch Spiša, lebo Fraternitas rozhodne vplýval na celú spišskú verejnosť.
Medzi takými okolnosťami, „reformné“ snahy husitizmu na Spiši nemohly sa ujať, a to tým menej, lebo vtedy, keď sa husiti dostali na Spiš, už ani sami nemali toho reformujúceho elánu. Ich zájazdy na Spiš boly vedené celkom inými zámermi ako reformovať náboženský a sociálny život.
Teraz viďme jednotlivé vpády, či mohly nejako pôsobiť na náboženský život Spiša. Osobitne treba posudzovať husitské vpády, osobitne jiskrovcov a bratríkov.
Husiti nemali ani na západnom Slovensku vplyv na náboženský život, odhliadnuc od niekoľkých ojedinelých prípadov, hoci na západnom Slovensku zdržiavali sa dlhšie ako na Spiši. Na počiatku ešte viac boli nadchnutí oduševnosťou za svätú vec a bojovali pod vedením ideálne smýšľajúceho Žižku. Neskoršie malo ich počínanie ráz odboja a pomsty na Žigmundovi, a teda nie šírenia husitskej veci .
Už koncom tretieho a začiatkom štvrtého decénia priberajú husitské výpravy viac ráz lúpežný. Obchod s Čechmi — prívoz potravín do Čiech bol všetkým národom prísne zakázaný a preto Česi začali si potravné články zaopatrovať v súsedných zemiach lúpežou . Svoje stiesnené položenie a svoje pokorenie pripisujú Žigmundovi a preto kde a kedy len môžu, chcú sa na Žigmundovi pomstiť v jeho zemiach.
Vpády na Spiš sa konajú vtedy, ked už Česi vedú len lúpežné a pomstivé výpravy a nemyslia pri tom rozširovať husitské idey.
Keď berieme v úvahu prvú periodu husitských vpádov na Spiš, totiž roku 1431 a 1433, nenachádzame nijakého dokumentu a nijakej stopy o tom, že by boli mali husiti nejaký vplyv na náboženstvo Spiša. V roku 1431 celé ich pôsobenie na Spiši pozostávalo v tom, že vyplienili Červený Kláštor a vzali so sebou priora.
V roku 1433 zdržiavali sa na Spiši nanajvyš od 25. apríla do 7. mája. Za tak krátky čas zaiste nemali možnosti nikoho presvedčiť. Sotva by bol pôsobil na niekoho odpadlík Bedřich a Pardus, keď vtedy na Spiši obyvateľstvo žilo pekne rozvinutým náboženským životom. Pálili kostoly (Ruskinovce, Kežmarok, Smižany) a tým sotva by boli nadchli Spišiakov pre svoju náuku. Česi nemohli imponovať spišským Nemcom a Spiš bol vtedy z veľkej väčšiny nemecký. Nemohli však imponovať ani Slovákom, ktorým pálili kostoly, kláštory, vzali prepošta atď.
Jediný dokument, ktorý v predjiskrovej dobe hovorí o náboženskej nákaze na Spiši, je Žigmundov list Kežmarčanom z 11. nov. 1433 . Podľa toho dostavili sa k Žigmundovi Matej Soltys a Juraj, notár a rozprávali mu, ako husiti napadli Kežmarok, ako obrátili kresťanov toho mesta na svoju sektu (christicolas in eisdem (Kežmarok) existentes ad nefandam eorumdem sectam convertentes...). Je možné a pochopiteľné, že fanaticky založení husiti aj za krátky čas svojho pobytu na Spiši ukázali veriacim odpor proti katolíctvu a prípadne ich aj nútili odpadnúť, ale tým nemôže byť povedané, že na Spiši skutočne niekto k nim pristúpil. Spomínaní občania chceli Žigmunda pohnúť, aby zastavil proces, ktorý uvalili na nich niektorí občania pre demolovanie kostola na Podmichalsku a vedeli dobre, čím môžu najlepšie pôsobiť na Žigmunda, preto mu hovorili o husitskej nákaze. V skutočnosti neostalo v Kežmarku nijakej stopy po husitizme.
Najnovšie nemalý rozruch urobil objav Jozefa Macůrka, podlá ktorého husitizmus bol už roku 1418 na Spiši nielen známy, ale dokonca viedol sa traktátový boj proti husitom . Macůrek pri svojom štúdiu archívu v Albe Julii našiel rukopis traktátu Štefana z Dolan: Epištola ad Hussitas. Traktát bol napísaný roku 1418 a patril vrbovskému farárovi (Meyhardsdorff), ktorému spomínaný rukopis poručil Mikuláš Czipser. A ten zomrel roku 1439. Z toho, že traktát patril vrbovskému farárovi, robí Jozef Macůrek konklúziu, že „již roku 1418 se vedl ve Spišskú proti husitum traktátový boj“ .
Mikuláš Czipser bol altáristom kostola Matky Božej v Krakove (altarista ecclesie beate virginis in Cracovia) . Svoju knižnicu rozdal medzi známych. Tak dostali od neho dielo sv. Tomáša kartuziáni v Červenom Kláštore. Mikuláš Czipser dostal sa k rukopisu Štefana z Dolan zaiste pri krakovskej dišpute s husitmi roku 1430 .
Teda z toho, že spis bol majetkom vrbovského farára, robiť také konklúzie, ako by na Spiši už roku 1418 viedol sa traktátový boj — ako to píše Macůrek — je opovážlivé a vôbec neobstojí. Nie je to srovnateľné s pomermi, ktoré v tom čase vládly na Spiši medzi kňazmi. Frateritas by bol vedel v zárodku udusiť každý pokus, ktorý by bol porušil spolkovú disciplínu. — Spomínaný traktát skôr ukazuje na to, že spišské kňažstvo sa zaujímalo o aktuálne teologické otázky, ako na to, že by na Spiši mal husitizmus prívržencov medzi kňazmi.
Keby sa bol husitizmus na Spiši ujal, ako to predpokladá Macůrek, bolo by to rozhodne našlo ohlas v tých listinách, ktoré máme na Spiši z prvej polovice 15. storočia. Niet mnoho takých listín, ktoré by maly za predmet náboženské otázky, ale sú také, ktoré by rozhodne boly spomenuly husitizmus, keby bol na Spiši aktuálny. Ak by sa bol mal ujať husitizmus na Spiši, tak skôr by sa to bolo stalo v slovenských farnostiach ako v nemeckých. Bol by našiel ohlas najmä tam, kde Slováci mali platiť svojmu farárovi desatinu. Vieme síce, že bol desatinový spor medzi ľubickým farárom Filipom a veriacimi, takže Filip sa obrátil na Žigmunda o potvrdenie dvoch listín, predpisujúcich desatiny, ale ani slovom sa nespomína husitizmus . Hovorí sa tam aj o povinnostiach Slovákov . Tak Filip, farár, vo svojej žiadosti ako aj Žigmund vo svojej odpovedi, určite by bol poakázal na husitizmus, ak by bol na Spiši.
Ďalej Žigmund listom z 13. jan. 1435 dal prepoštovi Stockovi privilegium zaplňovať všetky hodnosti a beneficiá, ktoré podľa najvyššieho patronátneho práva patrily kráľovi .
V spomínanom dokumente napomína Žigmund Stocka, aby svoje právo nepoužíval voči kňazovi nehodnému a takému aby benefícium neudelil. Nie je možné, aby Žigmund nebol tu použil možnosti ukázať svoj odpor proti husitským kňazom, keby bol o takých na Spiši vedel.
Keby sa bol husitizmus na Spiši ujal, tak istotne by sa to nebolo stalo medzi jednoduchým ľudom, ktorý len s nenávisťou mohol pozerať na husitov, lebo mu podpaľovali jeho chalupy, ničili úrodu atď., ale skôr medzi zemanmi, ako to bolo na západnom Slovensku. Tam niekoľko zemanov držalo s českými husitskými bojovníkmi zo spoločného sociálneho záujmu . Takto to bolo s Jánom Žoldošom zo Szarkafalvy a Petrom Kerekom z Lipníka . Žigmund, pravda, drakonicky pokračuje proti takým a nitriansku kapitulu splnomocnil, aby uviedla na ich majetky iných. Na Spiši takého prípadu nikde nemáme. — Vyskytnul sa síce i na Spiši vážny spor medzi prepoštom Stockom a spišskými zemanmi — Mariášim, Ladislavom de Rakoltz, Benediktom Spišským, ale medzi príčinami niet ani spomienky o husitizme .
Sama Stockova osobnosť je nám tiež dostatočnou zárukou, že sa tu husitizmus nemohol ujať. Stock bol človek rázny a silnej ruky, ktorý by nebol strpel sekty vo svojom prepoštstve.
Žigmund si Stocka vážil a viac ráz ho vyznamenal. Pri takej príležitosti Žigmund vždy pospomínal, čo dobrého urobil Stock ako Cirkvi tak aj cisárovi . No iste by bol spomenul aj to, že Stock zdatne bojuje proti husitom, naväčším nepriateľom Cirkvi a Žigmunda. A po takom niečom niet ani stopy.
Prepošt Stock síce nežiadal nič cudzieho, ale je známe, že ani svoje nepopustil. Niektorí nechceli mu platiť povinné poplatky . Akiste boli to kňazi, nepatriaci k Fraternitasu, lebo títo razom platili katedratikum zo spoločnej pokladnice. Mohly to byť teda slovenské obce a ich duchovní. Stock sa preto obrátil so sťažnosťou k Albertovi, ktorý listom z roku 1439 vážne napomenul dotyčných . I tu by sa bola naskytla ako Stockovi tak aj Albertovi vhodná príležitosť poukázať, že sa to deje pre husitské nepokoje medzi veriacimi a kňažstvom, keby také boly na Spiši.
Keby sa bol husitizmus ujal na Spiši, alebo na východnom Slovensku, zaiste i sem by boli pozvali františkána Jakuba Marchiu, ktorý s takým veľkým úspechom pôsobil proti husitom v Sedmohradsku a v južnom Uhorsku . A nestalo sa tak. Marchia po úspešne dokončenej práci (bol pozvaný, aby vykynožil husitizmus) roku 1439 zanehal Ukorsko.
I Dlugoss, krakovský kanonik je spoľahlivým svedkom toho, že sa na Spiši husitizmus neujal. Dlugoss dobre poznal spišské pomery a aj mohol ich poznať. Keď opisuje schôdzu uhorských a poľských notabilít v Starej Ľubovni roku 1439, kde bol Šimon, vesprimský biskup, Dionýz, jágerský biskup a poľskí biskupi — ani slovom nespomína, žeby na Spiši bola reč o husitoch .
Husitské vpády na Spiš v triciatych rokoch XV. storočia nezanechaly nijakého náboženského vplyvu a ani nemohly zanechať.
Už celkom iná situácia nastala vtedy, keď na Spiš prišiel Jiskra so svojím žoldnierskym vojskom. Ak husiti chceli vplývať na náboženské presvedčenie Spiša, teraz mali viac možností a viac času. Ale nestalo sa tak ani teraz.
Predovšetkým Jiskrove vojská nemožno brať jednoducho za husitské. Jiskrovi vojaci boli v prvom rade vojaci a nič viac ani menej. Ráz Jiskrovho vojska bol, pravda, český, nakoľko Jiskra a väčšina jeho kapitánov ako Talafus, Brcal, Axamit boli Česi a ani Jiskra ani jeho kapitáni svoj český pôvod nikdy nezapreli . No, hoci ich vojsko bolo zväčša české, preca bolo aj dosť miešané. Boli tam Poliaci, Rakúšania a Maďari .
Koľko vojska sa priemerne zdržiavalo na Spiši od príchodu Jiskrovho až po vystúpenie bratríkov, (ktorých pôsobenie z náboženského ohľadu si zaslúži zvláštneho posúdenia), ťažko zistiť. Jadro Jiskrovho vojska nebolo na Spiši, ale vo Zvolene, kde mal Jiskra svoj hrad, a potom aj v Šariši bolo ich dosť hodne. V Spiši nechal Jiskra len väčšie-menšie oddiely ako v Kežmarku, Spišskom hrade a v Rychnave.
Jiskrovi exponenti na Spiši nevystupovali v náboženských veciach agresívne. Ani o samom Jiskrovi nemáme nijakých zpráv, že by bol nábožensky vystupoval agresívne a tak ani jeho vojsko sa neosmelilo to urobiť. O Jiskrovi vlastne uni nevieme, či bol katolíkom alebo husitom. Pravdepodobnejšie je, že bol katolíkom. Aspoň na to môžeme usudzovať z toho faktu, že si vzal za manželku neter jágerského biskupa Rozgonya a že aj jeho druhá manželka, Judita Országová, bola katolíčka.
Keby Jiskra aj bol mal sklony k husitizmu, neprejavil ich, lebo bol v službách Alžbety a Ladislava Pohrobka. Svojim protivníkom bol by dal do ruky proti sebe dobrú zbraň.
Pápeš Mikuláš V. roku 1450 vyhráža sa cirkevnou kliatbou tak Jánovi Hunyadimu ako aj Jiskrovi, keby sa nepomerili a svoje sily nepoužili radšej proti Turkom miesto toho, aby sa napádali . To tiež poukazuje na to, že ho pápež pokladá za katolíka.
Aeneáš Silvius, neskorší pápež Pius II., vysoko si vážil Jiskru, z čoho možno usudzovať, že ho pokladal za katolíka. Ba ako ďalší argument pristupuje i to, že Bonfinius, historik, hoci bol predpojatý voči Jiskrovi, herezu mu nevytýka .
Brcal z Dobry, kapitán Kežmarku a Bartoš, aspoň kým boli v Jiskrovej službe, neprejavovali nijakých husitských názorov. Brcal bol človekom veľmi chytrým a prispôsobivým. Wagner ho takto charakterizuje : „Homo versitali ingenio fallacissimisque artibus adeo dextre in Ducis sui gratiam, amicitiamque se insinuarat, ut cum fidei minime dubiae videretur, unus omnium ab eo delectus sit...“
Nepopieram, že mohol prejavovať husitské sklony, keď prestúpil ku bratríkom, ale kým bol v Jiskrovej službe, prispôsoboval sa. Ináč by bol uvalil na seba hnev prepošta Stocka, ktorý ako vplyvný človek bol by si našiel cestu urobiť s ním poriadok.
O Axamitovom súkromnom živote, kým bol na Spišskom hrade, prípadne kapitánom v Plavči, nevieme nič určitého. Choval sa ticho. Keby sa bol Axamit protikatolícky exponoval, iste by to bol spomenul kanonik Mikuláš Karácsonymezei, keď pre kapitulský archív protestoval pred jágerskou kapitulou .
Ani o Talafusovi nemožno konštatovať, že by bol niekde krivdil katolíckemu náboženstvu, hoci v bardejovskom archíve máme od neho mnoho listov. V nich sa píše o najrozličnejších veciach, ale náboženstvo sa nikde nespomína. Aj jeho manželka Žofia Hochwaldská javí skôr sympatie ku katolíckemu náboženstvu ako odpor .
A podľa kapitánov mohlo vlastne vyzerať aj vojsko, čo sa týka jeho náboženského založenia. Iste boli medzi nimi ľudia husitských náhľadov, ale tieto k vôli veci, pre ktorú tu boli, neprejavovali a nepropagovali.
Keď obstojí Venckova poznámka „že Slováci hlavne v odľahlých osadách svetských panstiev, kde kňaz zriedka zavítal, ich náuku prijali a dcéry svoje za nich vydávali...“ , môže sa vzťahovať len na dobu Jiskrovho pôsobenia na Spiši. Je možné, že vojsko, ktoré sa tu natrvalo osadilo, priženilo sa na Spiši, čím husitizmus by ľahšie vnikal do spišských rodín. Keby však títo priženení boli šírili svoju náuku v rodinách, rozhodne by to bolo muselo zanechať nejaké stopy a nájsť ohlas v dokumentoch tej doby. A „v odľahlejších dedinách“ sotva sa to mohlo diať, lebo vojsko bolo len v mestách a hradoch. A v týchto neopovážilo sa šíriť náuku takú, ktorá sa protivila náhľadom tých, v ktorých službách stáli.
Tak isto neobstojí tvrdenie Pirhallu, že by sa boli husitskí kňazi rozšírili na Spiši, čo on preto myslí, lebo v Stockovom spore s kapitulou išlo aj o to, kto má dodávať omšové víno a dohoda bola uzavretá v tom smysle, že polovicu dodá kapitula, polovicu prepošt pre „všetkých katolíckych kňazov“ (pro missa celebratura. ., per quoscunque catholicos presbyteros) . Z toho Pirhalla uzaviera, že museli sa domáhať slúženia omše aj „nekatolícki — husitskí“ kňazi. Taký výklad je príliš smelý a násilný. V súčasných dokumentoch často sa stretávame s podobnými výrazmi, lebo to bol bežný štýl (t. zv. stylus curiae) , bez toho, že by boli ním chceli označiť rozdielnosť medzi katolíckymi a nekatolíckymi kňazmi.
Dokumenty toho času nám dosť zjavne dávajú cítiť, že robily rozdiel medzi husitmi a jiskrovcami. Kým dokumenty a spišské kroniky hovoria v triciatych rokoch konsekventne o husitoch a táboritoch , zatiaľ v dobe Jiskrovej spomínajú sa Česi — Boemi .
Pravda, tí, ktorí chcú dokazovať, že i v Jiskrovej dobe sa šíril husitizmus na Spiši, môžu sa opreť o list uhorských prelátov ku krakovskému dekanovi, Mikulášovi Lasockému, v ktorom ho žiadajú, aby zakročil u pápeža Mikuláša V. a žiadal ho o peňažitú pomoc, lebo na Spiši a v Šariši šíri sa husitizmus a už vo viacerých farách sa prijíma pod dvoma spôsobmi (in Comitatibus Scepusiensi et de Saros plurimae reperiuntur parochiae, in quibus jam defacto sub utraque specie communicatur) . Pirhalla , Münnich , Bruckner , Vencko na základe spomínaného listu tvrdia, že na Spiši bol husitizmus skutočne rozšírený a to okolo roku 1450.
K správnemu posúdeniu spomínaného dokumentu musíme mať pred očami okolnosti, v ktorých bol písaný. Uhorskí preláti a baróni chceli sa uchádzať o peňažitú pomoc u pápeža proti Jiskrovi a za Hunyadiho . Vedeli dobre, že pápežovi nie je vhod, keď sa Hunyadi s Jiskrom škriepi vtedy, kedy by mohol použiť svoje sily proti Turkom , preto použili takého tvrdenia, lebo vedeli, že to rozhodne pohne pápeža. Sami cítia, že pápež by asi nedal peniaze, keby išlo len o záležitosť Hunyadiho s Jiskrom, preto znova prízvukujú, že žiadané peniaze potrebujú nie na bežné potreby krajiny, ale na záchranu viery (non ad reparanda damna rerum, sed jacturam fidei propulsandam). To prílišné a opätovné prízvukovanie nebezpečenstva pre vieru vzbudzuje v nás nielen podozrenie, ale priamo utvrdzuje nás v tom, aby sme len videli vtipne použitú zámienku. Tak chceli dostať od pápeža peniaze. Tvrdenie uhorských prelátov mohlo mať nejaký základ, ale ten bol minimálny a rozhodne nie taký, aby na Spiši vo viacerých farnostiach sa pod dvoma spôsobmi prijímalo. V týchto rokoch vznikali na Spiši bratríci, ktorí, hoci nemôžeme povedať, že boli husiti, preca v niektorých veciach napodobňovali husitov. O bratríkoch sa mohli dopočuť uhorskí preláti a vo svojej relácii len ich mohli mať pred očami. No počet bratríkov r. 1449 bol ešte tak minimálny, že na „celé farnosti“ na Spiši vplyv mať nemohli. Nemali vplyvu ani neskoršie, keď sa rozrástli aj na Spiši a keď sa im na čelo postavili vplyvní Jiskrovi kapitáni. Nikde niet spomienky, že by vtedy, keď ich moc na Spiši stála na vrchole, boli obrátili na husitizmuz čo len jednu farnosť. Veď spišská synoda r. 1460 by sa bola rozhodne zapodievala tým nebezpečenstvom. A o takom niečom na synode nebolo reči. Tým menej to mohlo byť r. 1449.
Tóth-Szabó pokladá to tiež za vylúčené a argumentuje tak, že mestá v tom čase starostlivo značia svoje historie a niet ani v spišských ani v šarišských kronikách o tom reči, že by pod dvoma spôsobmi sa bolo prijímalo. Pripúšťa sa možnosť prijímania pod dvoma spôsobmi, ale nanajvýš v dedinách. No pokladám za vylúčené, aby sa to čo aj len v dedinách bolo dialo, lebo i dediny riadily sa podľa miest práve pre Fraternitas a prepošt Stock zaiste by sa bol o tom zmienil na levočskej synode.
Na pôsobenie husitizmu na Spiši podľa viacerých spišských historikov maly by poukazovať z kameňa vytesané alebo len z omietky formované kalichy, ktoré sa nachádzaly na viacerých spišských kostoloch nad vchodom. Určite sa hovorí len o krígskom kostolíku, že nad vchodom do kostola bol znak kalicha, ktorý asi pred štyriciatimi rokmi pri reštaurácii odstránili. Podľa Vajdovského pochádza z husitskej doby a mal ho tam upevniť Axamit. Škoda, že dnes už len z relácie Vajdovského vieme o tom kalichu a nezanechala sa nijaká fotografia, aby sa mohol ten kalich podrobiť dôkladnejšiemu štúdiu. Ale aj tak pokladám za vylúčené, že by kalich na krígskom kostole bol husitským znakom. Ľud na Spiši husitizmus neprijal, a tak nebol by strpel husitské znaky na svojich kostoloch. Nebolo by ho strpelo kňažstvo, z ktorého nik k husitizmu neprešiel. Kalich na krígskom kostole mohol pochádzať nie z XV. ale z XVIII. stor. a základ má iste v nariadení biskupa Salbecka, podľa ktorého majú sa pripevniť na vchody kostolov také znaky, ktoré upozornia okoloidúcich na prítomnosť sviatosti Oltárnej v kostole . Duchovní zaiste upevnili na kostolných dverách provizorné tabule so znakmi Sviatosti (monštrancia, ale takým istým spôsobom môže znázorňovať sviatosť Oltárnu aj kalich), ktoré sa nezachovaly, ale v krígskom kostole vytesali znak sviatosti Oltárnej trvale do verají vchodu.
Na štítoch spišských dedinských domov vyrezaný kalich, ktorý podľa Vencku pochádza z husitských dôb , tu nemá dokazujúcej sily o tom, že by spišské obyvateľstvo bolo kedy husitské.. Je možné, že upotrebenie kalichovej formy na štítoch dedinských domov,— keď už vtedy budovali domy s drevenými štítmi,— pochádza ešte z XV. stor., ale nie je možné, aby ono bolo bývalo znakom husitského smýšľania majiteľa domu. Husiti nezískali si nijakej sympatie, bratríci tým menej. Možno, že Jiskrovi vojaci, z ktorých sa mohli niektorí usadiť na Spiši, budovali domy tak, ako to videli v Čechách, ale znak kalicha už len šablonovite použili, bez toho, že by boli chceli verejne dokumentovať svoje smýšľanie alebo smýšľanie majiteľov domu. Demonštratívne upotrebenie kalicha na dome — ako znak husitského smýšľania — prepodpokladalo by náboženský boj medzi katolíkmi a husitmi na Spiši, no a taký bol by rozhodne našiel ohlas na levočskej synode r. 1460.
Čo spomína Münnich , že slovenský kostolík v Spišskej Novej Vsi bol ešte v XVII. stor. husitský a len vtedy ho prevzali katolíci, je ukrutný historický omyl, ktotý náležite podvrátil Pajduššák . Neserióznosť a tendenčnosť Münnichovej práce najlepšie ukazujú jeho vlastné slová o tej dobe: „ je faktom, že slovenské obyvateľstvo (v Spišskej Novej Vsi) za niekoľko rokov zanechalo rím. kat. cirkev a tak dalo príklad budúcim pokoleniam, ako nebezpečné je pre katolícku cirkev, keď sa Slovákom dovolí politizovať“
Tak ako nenašli sme možnosti ujať sa husitizmu na Spiši vtedy, keď husiti chodievali na Spiš (roku 1431—33), niet ani v Jiskrovej ére spomienky o tom, že by jeho žoldnieri, hoci boli medzi nimi aj husiti, boli niekoho na Spiši obrátili na husitizmus.
Ešte najviac možností husitského vplyvu bolo možno predpokladať v časoch po Jiskrovom odstránení, to jest vtedy, keď sa rozšírili po Spiši bratríci. Jiskrovi žoldnieri, kým stáli pod jeho mocou, azda z taktických dôvodov neprejavovali svoje ozajstné presvedčenie. Teraz však nemali viac príčiny, aby ho skrývali.. Hnutie bratríkov i bez toho malo akýsi náboženský náter, hoci od oduševnenosti a fanatizmu husitov stálo ďaleko . Vplyv bratríkov na náboženské pomery mohol byť tým intenzívnejší, čím viac ich bolo a čím bližšie boli ku Spišu. A ich hniezdom bol práve Spiš, ba aj z tunajšieho obyvateľstva zaiste sa pridali k nim tí, ktorých sociálna bieda hnala na okraj zúfalstva. Dlhé boje na Spiši, neúroda a následkom toho tvrdá bieda mohly viacerých zdemoralizovať i z tunajšieho obyvateľstva, ktoré v hnutí bratríkov hľadalo útočište.
A preca ani z tej doby nemáme nijakých dôkazov, ktoré by svedčily, že sa husitizmus ujal na Spiši a že by sekta bratríkov bola infikovala obyvateľstvo Spiša.
Najskvelejším dôkazom toho je levočská synoda, ktorú svolal prepošt Ján Stock roku 1460, teda práve v tom čase, keď ešte bratríci boli na Spiši . Zo 46 štatútov ustanovených na levočskej synode je zrejmé, že kňazi spišského prepoštstva s prepoštom Stockom podrobne sa zapodievali s každou aktuálnou otázkou, týkajúcou sa náboženských pomerov Spiša. Synoda vo viacerých kánonoch spomína sväté prijímanie (kánon VII, IX, X, XI), kde by bola mala vhodnú príležitosť poukázať na abúzus prijímania pod oboma spôsobmi, čo husitov najviac charakterizovalo. A nikde ani slova o tom nenájdeme. Hoci kánony spišskej diecézy sú zväčša totožné s ustanoveniami synôd ostrihomských (viď druhý odstavec levočskej synody u Péterfiho), preca sú tam spomínané aj celkom miestne veci. (Kánon XI.: pokyny pre spišskopodhradských duchovných). Levočská synoda by bola určite spomenula husitské nebezpečenstvo na Spiši, keby také bolo a bola by naznačila aj spôsob a prostriedky, ako čeliť husitizmu. Keď teda synoda o nebezpečí mlčí, to znamená, že bratríci alebo nerobili nijakého nátlaku na náboženstvo, alebo nemali na obyvateľstvo Spiša takého vplyvu, aby synoda bola pokladala za potrebné s tým sa zapodievať.
XXVI. kánon levočskej synody síce hovorí o kňazoch apostatoch, ktorým duchovní nesmú dovoliť kázať a spovedať v katolíckych kostoloch. Nakoľko však každá synoda toho času doslovne cituje ten kánon, i v takých diecézach, kde husitizmus nemohol byť vôbec aktuálny, je pevné, že i do ustanovení spišskej synody dostal sa len šablonovite bez toho, že by sa tým chcelo označiť, ako by na Spiši boli husitskí apostati, ktorým nie je dovolené v kostoloch účinkovať.
Ďalej máme z toho času list ostrihomského kardinála Doinýza Széchyho z 18. novembra 1462. Píše ho farárom v Levoči, v Kežmarku, v Podolínci, v Spišskom Podhradí a ostatným na Spiši . Podnet k listu dala tá okolnosť, že peniaze, sosbierané na katedrálny kostol v Spišskej Kapitule, „svetská vrchnosť odcudzila“ . Széchy vo svojom liste pospomína všetko, čo zlého o Spiši vie, ako sužujú kňazov, ako im habú majetky, ale ani slovom nespomína husitskú nákazu.
Nič nespomína o husitskej nákaze ani kronikár kartuziánského kláštora na Lapis refugii . Opisuje utrpenie rehoľníkov, spôsobené bratríkmi, ale aby aj spišský ľud bol infikovaný bludom, čo kartuziánskych rehoľníkov rozhodne by bolo bolelo, o tom niet ani slova.
Kráľ Matej v liste ku spišským a šarišským mestám , v ktorom odporúča Štefana Zápoľského a žiada, aby ho mestá napomáhaly proti bratríkom, bol by mal vhodnú príležitosť poukázať na zhubné pôsobenie bratríkov na náboženstvo, keby náboženstvo na Spiši bolo ohrožené bratríkmi. Matej vypočítava všetky chyby bratríkov, ako plienia, podpaľujú, ale že by aj náboženstvo bolo nimi ohrožené, o tom nehovorí.
Roku 1467 bolo ohnovené v Spišskej Novej Vsi bratstvo sv. Barbory . I to ukazuje na normálnosť náboženských pomerov toho času. Predpisy bratstva síce nápadne forsirujú povinnú úctu k sviatosti Oltárnej, z čoho by sa dalo uzudzovať, že by to bola protiváha na pôsobenie bratríkov, ktorí práve v úcte k Oltárnej sviatosti sa previnili. Ale nie je tomu tak. Spomínané bratstvo úctu k Oltárnej sviatosti a korporatívne vystúpenie pri sprievodoch pred Sviatosťou nepredpisuje ako niečo nového, ale ako starý zvyk, od ktorého sa Novovešťania časom odklonili .
Máme viac dokumentov, kde Stock musel použiť silnejších trestov proti spišskému kleru. Tak exkomunikuje ružbašského farára, lebo pochoval exkomunikovaného človeka a kanonika Sindranusa degradoval, lebo nedodržal rezidenciu . Zaiste Stock by teda bol zakročil aj v tom prípade, keby sa bol voľakto pridal k sekte bratríkov.
Ináč spišské kňažstvo stálo vtedy na výške svojho povolania a preto nikto z neho neodpadol a nepridružil sa k bratríkom, ako sa to stávalo v Čechách, hoci až prílišná prísnosť, lakomosť a hrabivosť prepošta Stocka mnohých mrzela a keby neboli bývali dosť silní, boli by mali nadostač príležitostí k odpadnutiu, keby odpadlíctvo na Spiši vôbec bolo možné.
Na Spiši v tom čase bol veľký počet rehoľníkov. Boli to cisterciti v Šťavníku, kartuziáni v Červenom Kláštore a na Lapis Refugii, krížovníci v Lendaku a v Huncovciach, v Spišskom Podhradí augustiniáni, benediktíni v Štole, dominikáni v Gelnici. Aj títo rozhodne mali nie malý vplyv na spišský ľud, tak že prekazili zakorenenie bludnej náuky do sŕdc ľudu, ak by bratríci aj chceli pôsobiť na ľud.
Medzi rehoľníkmi bola v tom čase všeobecne dobrá disciplína. O draveckom opátovi síce spomína kapitulský archív, že bol spustlého života a že pre peniaze sem prilákal Jána, meiszenského kňaza (Sasko), sľubujúc mu, že mu dá dobrú faru . Faru mu nedal a spomínaný kňaz musel biediť. No taký prípad mohol byť ojedinelý.
Kartuziáni na Lapis Refugii boli obľúbení tak u ľudu ako aj u spišského kňažstva. Videť to z prípadu, ked r. 1454 sa museli presťahovať do Levoče. Vtedy kúpil pre nich Kristian, vrbovský farár — aby mali v Levoči z čoho žiť — nejaké role a v Szikszove tri vinice .
Gelnická rehoľa dominikánov v r. 1457 má najlepšiu disciplínu a patrí už k reformovaným domom, ako to videť z listu generálneho vikára, Jakuba Reicha k lektorovi Košického konventu . V tomto liste prosí Reich košického lektora, aby dbal na kláštor v Gelnici, aby neodbočil od zvyklého života rehoľného, kým on bude preč (kým nebude na Spiši).
Štedrosť ku kartuziánom v Červenom Kláštore tak so strany spišského ľudu ako aj panovníkov javí sa hlavne r. 1452 a v ďalších . Kým v Čechách v dobe husitizmu najviac trpeli a boli nenávidení rehoľníci, tu so strany spišského obyvateľstva práve v tom čase máme krásne príklady oddanosti a prítulnosti k rehoľníkom.
Medzi takými okolnosťami je vylúčené, aby bratríci boli mali možnosť budovať husitské kostoly, ako to hovorí Bruckner . Bolo by zaujímavé vedeť, o ktorom kostole myslí Bruckner, že by bol husitmi postavený. Zaiste myslel na krígsky kostol pre ten údajný „husitský“ kalich. No, to je už prekonané stanovisko . Tak iste neobstojí jeho dedukcia o tom, že by husitizmus v spišských mestách bol pripravil pôdu neskoršej Luterovej reformácii . Nemci priamo zúrivo nenávideli bratríkov, ako to videť z prípadu na hore Teplá pri Markušovciach, kde ich Levočania hromadne vešali . Podobne ich nenávideli aj Slováci pre mnohé škody na svojich majetkoch .
Vplyv bratríkov na tunajšie náboženské pomery popiera aj sám dr. Kvačala. Hovorí, že ani sami bratríci medzi sebou nemohli mať intenzívnejšieho náboženského života, lebo „k tomu im chýbaly všetky prostriedky spoločného náboženského života a v tom isté prekážky robily, vo väčšej alebo menšej miere, okolie a vrchnosti. Akže áno, bol to život bez zvláštného dejinného významu, takého, ako boli i valdenskí alebo novšie na pr. u nás spoločnosť nazarénov. Alo to bol život bez výhľadov do ďalekej budúcnosti“ .
Ináč Matej pokračoval proti bratríkom s najväčšou prísnosťou a keby sa z ich učenia na Spiši bolo niečo ujalo, za Matejovho panovania by sa bolo stratilo .
Ako nemal husitizmus vplyvu na náboženské presvedčenie Spiša, nemal ho ani na národnostné, aspoň nie v takej miere, v akej myslia zväčša spišskí historici .
K náležitému porozumeniu toho, či husiti, jiskrovci a bratríci mohli mať a či mali aký-taký národnostný vplyv na spišskú Slovač, musíme si všímať právneho a hospodárského položenia Slovákov aj „hospitesov“ Nemcov na Spiši.
Právne a hospodárske položenie Nemcov na Spiši bolo veľmi prajné. Ich verejnoprávne záležitosti boly usporiadané Štefanom V. r. 1271 . Výsad, udelených v spomenutom dokumente, sa kŕčovite pridržiavali a časom získavali nové a nové výsady. Na základe týchto výsad nemovitosti Nemcov — mimo provincii patriacich komunálnych tiarch — iné bremená neznášaly. Poplatok (terragium), patriaci kráľovi od pozemkov, platili zo spoločnej pokladnice, do ktorej každý prispieval podľa svojho majetku .
Súdiť ich nesmel iný, len nimi zvolený mestský sudca a vo väčších priestupkoch spišský gróf . Duchovných si volia sami. Na celom svojom území mali vodné právo, právo baníctva, rozsiahle priemyselné privilegiá, svoje produkty mohli voľne vyvážať do cudziny a za výrobky, prinesené do ich miest, mohli vyberať clo . Spišskí Nemci boli voľní, nemali povinností poddaných, pred svojím sudcom každý bol rovný, v ich majetku nik ich nemohol znepokojovať, v kultúrnych a politických veciach mali ďalekosiahlu autonomiu . Sú to vymoženosti, po ktorých Slováci a ostatné národy Uhorska po celé stáročia túžili a vlastne len roku 1848 dosiahli, čo spišskí Nemci mali už v XIII. storočí.
Svoje výsady bedlivo strážili a pri každej zmene panovníkovej osoby dali si vždy potvrdiť svoje privilegiá . A nielen celok spišských Nemcov, ale aj jednotlivé mestá osobitne si dávaly potvrdiť svoje výsady . Keď sa XIII spišských miest dostalo do zálohy Poľsku (roku 1412), tým viac chránily svoje práva, lebo ostatných XI spišských mestečiek, ktoré ostalo v Uhorsku, stratilo svoje výsady, ich obyvatelia pomaly upadli do poddanstva a sa poslovenčili .
Medzi seba spišskí Nemci neprijali cudzieho, lebo by sa bol stal účastníkom ich výsad. Učinili to len vtedy, keď sa dotyčný stal Nemcom . Táto okolnosť je veľmi závažná pri národnostnom posudzovaní minulosti Spiša a vysvetlí nám, prečo nemali Česi v XV. stor. takého vplyvu na Slovákov, aký by sa za iných okolnosti mohol očakávať.
Spišskí Nemci prísne dbali, aby pri dedení majetku nedostal sa tento do nenemeckých rúk .
Hoci národnostný problém v XV. storočí v ostatných čiastkach krajiny nebol veľmi aktuálny, lebo ľudia vtedy nie národnostne, ale stavovsky sa líšili, na Spiši aj v tom ohľade maly sa veci ináč. Pre spišské stavovské privilegiá, ktoré sa viazaly k Nemcom (hospites), nutne sa vynoril národnostný problém skôr ako inde.
Pre Slováka na Spiši ostalo stálym pokušením výhodné postavenie Nemca — hospitesa. Kým ostal Slovákom, bol v nevýhodnom položení. Keď opustil svoju národnosť, stal sa účastníkom výhod Nemcov. Preto Slováci, aspoň ti najsnaživejší usilovali sa alebo priženiť medzi Nemcov alebo sa snažili nejak inak sa zapojiť do ich spoločnosti. Nemecký občan so slovenským menom — a takých mnoho nájdeme v stredovekých a v neskorších listinách — je produktom odnárodňovacej matamorfózy tých čias. To šlo tým ľahšie, nakoľko národnosť nebola ešte tak citlivou stránkou stredovekého človeka ako neskoršie, kým s národnosťou nebola spojená nejaká stavovská prednosť, ako to bolo v prípade spišských Nemcov.
Česi aj keby boli mali vo svojom programe národnostné prebudenie a uvedomenie tunajšej Slovače — aké národnostné prebudenie sa dialo vtedy v Čechách — pre spomínané okolnosti neboli by toho veľa dosiahli. Tým menej mohli toho dosiahnuť, keď aj oni sa usilovali vžiť a zapojiť sa do tunajšieho poriadku (jiskrovci), hoci svoju národnosť nezapreli. Sami Česi násilne nepropagovali češtinu. Na ostatnom Slovensku zachovalo sa mnoho listín z toho času v češtine, ale medzi spišskými dokumentárni tej doby alebo v korešpodencii českých kapitánov so Spišom skoro nemáme českej alebo slovenskej listiny . Jiskrovo vojsko mohlo mať väčší národnostný vplyv len na tých Slovákov, ktorí vstúpili do žoldnierskeho vojska. A tých nemohlo byť veľa. Národnostné prebudenie nevnucoval ani sám Jiskra. To uznáva aj sám Botto, ktorý hovorí: „Bol Jiskra muž politicky bezfarebný, momentu národného a náboženského všímajúc si len natoľko, nakoľko tento v záujme vojenských a diplomatických úspechov vykoristnený byť mohol“ .
Ináč Slováci okrem tých, ktorí sa pridali k žoldnierskemu vojsku, žili s Čiechmi viac-menej v odcudzenosti a už aj preto národnostný vplyv na nich nemohol pôsobiť .
Keď vôbec vtedy bolo možné na Slovákov Spiša národnostne pôsobiť, tak skôr to mohli byť Poliaci, ktorí tu boli dlhšie a v XIII spišských mestách zaujali trvalé služby.
Bratríci pôsobili národnostne tým menej, keďže ich spoločnosť bola národnostne miešaninou všetkých národností.
Nechcem tým tvrdiť, že by dlhé pôsobenie Čechov na Spiši nebolo zanechalo ani najmenšej stopy a účinku na národnosť spišskej Slováče, len to chcem povedať, že ani zďaleka nemala takého významu, aký mu pripisuje Bruckner, Münnich, Hradsky, Vencko a ostatní historici.
Ostáva zistiť, čo znamenali Česi na Spiši z národohospodárskeho stanoviska. Načim objektívne odhadnúť škody, zavinené husitskými vpádmi vo štvrtom decéniu XV. storočia, pôsobenie Jiskrovcov a bratríkov.
Pri husitských vpádoch musíme brať v úvahu okolnosti a ich pohnútky. Prvotný cieľ husitských vpádov bolo pomstiť sa na Žigmundovi a poškodzovať ho v jeho vlastnej zemi, v Uhorsku. Tým chceli husiti vynútiť na Žigmundovi, aby sa dal s nimi do vyjednávania, ktorému Žigmund zväčša vyhýbal . Druhým a nie menej dôležitým cieľom husitských zájazdov bolo zásobiť sa potravinami, ktorých v Čechách vtedy nemali .
Husiti v rokoch 1431 a 1433 chceli len plieniť a sobrať to, čo sa odniesť dalo. Na šťastie vpády na Spiš roku 1431 a 1433 boly veľmi krátke, preto aj škody sú pomerne menšie ako inde na Slovensku. Roku 1331 padol v obeť husitom Červený Kláštor a zaiste aj okolo ležiace osady. Podľa Dlugossa sobrali husiti z Červeného Kláštora kostolné rúcha, nádoby, ornamenty, knihy . Sám kláštor — hádam — nepodpálili, aspoň Dlugoss to nespomína. Nakoľko priora Michala vzali so sebou , z toho možno usudzovať, že s nájdenou korisťou neboli spokojní. Pri tej príležitosti poškodili aj Starú Ves, o čom hovorí Spervogelova kronika (verderbten die Hussiten das Land Ungarn veneruntque in antiquam Viliam) . Okrem materiálnej škody zavinili aj škody na ľudských životoch. (aliquos Dei Ministros occidunt — aliquos vulnerant et verberant) .
Ešte značnejšie škody utrpel Spiš husitským vpádom roku 1433. Škody sú tieto: Boli v Červenom Kláštore a skoro tak ho vyplienili ako roku 1431 . Malú osadu Havku vypálili , z čoho môžeme usudzovať, že podobne pochodily aj iné osady, ktoré im padlý do cesty, keď išli do Kežmarku. Nakoľko však priesmyky, vedúce z Poľska na Spiš, boly drevom zatarasené a museli si ich preto očistiť a uvoľniť priechod , obyvateľstvo horného Spiša asi malo dosť času na to, aby ukrylo cennejšie veci pred husitmi a zahnalo svoj dobytok do hôr. Nakoľko však husiti zavítali aj do odľahlejších dedín ako do Havky, z toho videť, že hľadali korisť a zaiste, čo sa len odniesť dalo, vzali so sebou. Ináč už len stravovanie tak veľkého vojska žiadalo veľa obetí, čo všetko museli dostať z toho kraja.
Kežmarok husiti podpálili a sobrali dôležité listiny o výsadách mesta . Nakoľko spomínané pramene nehovoria, že listiny len zničili, ale výslovne prízvukujú, že ich so sebou vzali (litteras.. abstulissent, deportassent et ab ipsis alienassent), z toho videť, že Kežmarčanom chceli ich vrátiť, keď dajú dobré výkupné. Dlugoss, pravda, hovorí, že Kežmarčania boli náhlym príchodom husitov prekvapení , ale to sotva obstojí. Vedeli, čo sa chystá a zaiste aj okolité osady, ktoré nemalý mestských hradieb, posnášali tam svoje cennosi, dúfajúc, že kežmarské hradné múry odolajú husitskému náporu. To mohlo prekvapiť Kežmarčanov, že husiti pomerne ľahko sa dostali do mesta a všetky tam najdené cennosti odniesli (ubi magnas opes, pluribus annis congestas reperientes).
Požiarom mohol byť poškodený aj kostol sv. Kríža, lebo čoskoro sú Kežmarčania nútení na jeho mieste stavať terajší kostol, ponechajúc zo starého len vežu . Pravda, treba poznamenať, že kostol mohol byť poškodený nielen husitským vpádom, ale aj požiarom v roku 1436, kedy celé mesto vyhorelo . Hoci nie direktne, preca len husiti boli na vine, že sa musel demolovať kostol a farské budovy na Podmichalsku, za mestskými múrmi . Husiti totiž získali v ňom dobrý operačný bod na mesto. Ján Perényi dal ho zrúcať zo strategických dôvodov, aby pri prípadnom návrate nemohli ho znova použiť. Okrem tých škôd museli Kežmarčania zaplatiť v hotovosti 3047 zlatých ako výmenu za zajatý magistrát mesta . Mesto samo ani nemalo toľko peňazí a muselo si ich požičať .
Hoci hnev Husitov koncentroval sa na Kežmarok, ako na Žigmundovo mesto, jednako trpely aj okolité mestá a osady. Na mestá, ktoré vtedy boly dané už do zálohy Poľsku, boli by husiti mali mať ohľad, keďže s Poliakmi vtedy boli v dobrom pomere , jednako poškodili aj tieto. Dlugoss hovorí, že súsedné mestá a dediny okolo Kežmarku vyplienili (spoliatis vicinis oppidis et villis) . Máme vierohodné záznamy, že vyplienili Ruskinovce a poškodili kostol.
O poškodení Matejoviec a Tvarožnej hovorí list Žigmunda Poľského z roku 1572 . Že by však tieto mestá natoľko boly zruinované, že „dlhší čas“ nemohly byť obývané, nepokladám za vierohodné .
Kláštory pre husitov všade boly sľubným objektom. Nemohli teda vynechať šťavnícky kláštor cistercitov. Nemáme síce dokumentu z toho času, ktorý by priamo o poškodení a vyplienení šťavníckeho kláštora svedčil, jednako je isté, že husiti ho neobišli. Wagner hovorí, pravda, bez udania prameňov, že husiti zaujali kláštor, vyplienili ho a sobrali množstvo peňazí . Mohlo to tak byť, lebo husiti všade so sebou vzali priora, keď sa nesplnily ich očakávania veľkej koristi. No, a šťavníckeho opáta nevzali so sebou. O poškodených majetkoch, patriacich k opátstvu cistercitov, hovorí list opáta Ladislava . Podľa toho Teplicu podpálili. Podobne mohly obstáť aj ostatné obce, patriace k opátstvu. Kláštor Lapis Refugii vypálili a čo sa dalo odniesť, vzali so sebou . Jeho poškodenie bolo tak veľké, že mnísi na dlhší čas museli zanechať kláštor.
O poškodení Smižian hovorí list pápeža Eugena IV., ktorým udeľuje odpustky na znovuvybudovanie husitmi poškodeného kostola . Zaiste nie lepšie obstály dediny, ležiace medzi Teplicou a Smižanami, o poškodení ktorých nemáme síce dokumentu, ale nemôžeme ani predpokladať, že by boli husiti prešli cez ne bez toho, aby neboli v nich urobili to, čo v Teplici a Smižanoch.
Zo Smižian vrhli sa husiti na Spišskú Novú Ves a tam urobili také škody ako v Kežmarku. Mesto podpálili a listiny, zabezpečujúce mestu výsady, sobrali.
Nie je vylúčené, že spomínané listiny nám neposkýtujú verný obraz o škodách, ktoré husiti zavinili. Obyvateľstvo totiž, keď sa obrátilo k pápežovi, aby obsiahlo dovolenie na odpustky, alebo o potvrdenie privilegií k Žigmundovi, zaiste zväčšovalo škody skutočne utrpené. Aj veľká podobnosť a šablonovitosť tých listín nám to dáva tušiť. Lenže aj husiti boli zúriví a lakomí po peniazoch, preto niet dôvodu predpokladať, že by boli so Spišom šetrne zachádzali.
Keď však porovnávame Spiš s inými krajmi Slovenska, jednako musíme zistiť, že tie škody preca boly menšie ako inde. K tomuto záveru prídeme, keď skúmame spišské kostoly, ktoré skrývaly najväčšie cennosti . Fakt, že sa tieto zachovaly, ukazuje na to, že husiti nevnikli do kostolov. Ináč nie je isté, či hnev husitov bol priamo namierený proti kostolom a či len mimochodom zhorely, keďže husiti podpaľovali dediny.
Ďalej Spiš v dobe príchodu jiskrovcov prežíva čas blahobytu, čo by sotva bol dosiahol za krátkych sedem rokov, keby ho husitské vpády boly úplne zničily.
Jiskrovo pôsobenie bolo už celkom inej povahy. Jiskra sa stal z vôle panovníkov majiteľom niektorých spišských miest a on nakladal s nimi ako so svojím majetkom. Pri zaujatí spišských miest a hradov usiloval sa ich dostať do svojej moci tak, aby čo najmenej boly poškodené. Kežmarku, Spišského hradu zmocnil sa ľsťou (furtive) . To isté vidno pri okupácii Rychnavy, kde dotiaľ preťahuje vojenské obliehanie, kým posádka nie je hladom donutená sa podať. Dostal ju tiež bez väčšieho poškodenia.
Jiskra dbal na záujmy svojich miest. Uznával ich privilegiá , kde bolo možné a potrebné, odpustil im povinnú daň . I jeho kapitáni na Spiši, ako Brcal, Talafus a Axamit aspoň dovtedy, kým stáli pod jeho právomocou, rešpektovali právny poriadok Spiša a usilovali sa vžiť do tunajších životných spôsobov . Ako Jiskra usiluje sa o to, aby jeho žoldnieri neškodili krajine (ut per eosdem inclito regno Hungariae dampna non inferantur) , tak aj jeho kapitáni strážia im sverené majetky podľa právnych predpisov tunajších (in jure et jurisdictione hujus incliti regni) .
Obyvateľstvo Spiša vo svojich majetkových záležitostiach malo dôveru k tunajším Jiskrovým exponentom. Proti utlačovateľom obracalo sa o pomoc ku Jiskrovým kapitánom . Kapitáni zas úprimne a s oddanosťou bránili záujmy miest .
Žoldnieri, pravda, mnoho ráz dopustili sa výčinov, hlavne keď nedostali načas svoj žold. Ináč však bola medzi nimi disciplína a poškodzovanie majetkov občianstva sa trestalo priamo s drakonickou prísnosťou. Väčšia krádež, znásilnenie ženy trestaly sa smrťou .
Tak iste nemožno bez všetkého prijať Mišíkovu mienku, že obchod prestal pre lúpežníkov . V tom čase bol na Spiši veľmi čulý obchod, hoci pravda, znepokojovaný lúpežníkmi, čo však nemožno jednoducho jiskrovcom pripísať za vinu. Medzi lúpežníkmi boli Rumuni , Poliaci a aj Maďari . Lúpežníci tak ako dnes, i vtedy boli medzinárodnou spoločnosťou.
Kežmarok práve v Jiskrovej ére mal veľmi živé obchodné styky s cudzinou. Do Kežmarku chodievalo mnoho kupcov, od ktorých Kežmarok vyberal rozličné poplatky, čo prinášalo pekný dôchodok . Sám Jiskra robil všetko možné, aby obchodovanie miest bolo čím bezpečnejšie a hladšie . Keď v tých časoch trpel obchod, tak je to pre časté vojny, ale z toho nemožno obviňovať jiskrovcov.
To isté treba poznamenať i o spišskom baníctve v tom čase. Fungovalo natoľko, nakoľko v takých rušných časoch to bolo možné. Prípadné škody v tej dobe, zaznačené v spišskom baníctve, skrsly z konkurečnej príčiny. Samy mestá si robily škody, aby jedno nad druhé vyniklo. Tak to vidno na prípade baníkov z Vondrišla, ktorí z konkurenčných dôvodov poškodili huty Novovešťanov .
Nakoľko sa zúčastnili Jiskrovi žoldneri v pokojných časoch občianskeho života, či obrábali zem, či napomáhali obchod a priemysel, o tom nemáme zpráv. Keďže však Talafus, Brcal, Axamit dlhé roky vlastnili objekty, ku ktorým boly pripojené veľké množstvá pôdy, museli tieto obrábať tak, ako to činili ich predchodcovia. Pravda, ostalo na nich staré služobníctvo a ono vykonávalo práce. Preto Česi sotva zmenili alebo vplývali na tunajšie agrikultúrne spôsoby .
Nemáme nijakých stôp o tom, že by boli jiskrovci postavili nejaké väčšie objekty . Vôbec tá doba aj čo sa domorodého obyvateľstva týka, je chudobná na väčšie staviteľské pamiatky. No máme preca niečo, a to kostol sv. Kríža v Kežmarku, začatý roku 1444 a kostol vo Spišských Vlachoch . Z toho času však ostalo hodne kostolných rezbárskych pamiatok, čo ukazuje na to, že ľudia sa vedeli aj vtedy oduševňovať za umelecké veci a museli byť i hmotne dosť dobre postavení .
Doba bratríkov značí veľký pokles majetkovej bezpečnosti, a to na dosť dlhý čas. Veľmi rozmnožené zbojnícke tlupy, o ktorých toľko záznamov máme v spišských a šarišských archívoch, narobily veľa škôd na Spiši. Pravda, stávalo sa to len v menších predmetoch, v dobytku, na tovare kupcov a p. Obyvateľstvo sa vedelo dosť dobre brániť proti zbojníckym tlupám. Že napriek tým škodám majetkove krajne neupadle, ba naopak, že sa dosť dobre malo, videť z ohromného počtu umeleckých pamiatok, ktoré ostaly buď z tých rokov, buď z rokov bezprostredne nasledujúcich. Spiš má pozostatky asi so 600 krídlových oltárov, veľa krstiteľníc, nástenných malieb, zlatníckych predmetov, pochádzajúcich z druhej polovice XV. storočia a je bohatší v tom ohľade ako skoro celé Slovensko. Aj doba bratríkov minula pre Spiš pomerne šťastlive.
INDEX.
INDEX.
A. Abaujská Siňa 53, Aeneaš Sylvius 83, 128, Albert kráľ 32, 34, smrť 34, a Stock 41, Alžbeta 35, — a spišská kapitula 41, — smrť 47, Aranyosi Gerhard 122, Axamit 48, 69, 82, — v Hrabušiciach 85, koľko mal vojska 87, — a Jiskra 94, — uzavre mier s Talafusom 95, 99, — proti Matejovi 104, padne na bojišti 105, — náb. orientácia 128, 143.
B. Bakoš Pavel 101, 107, Banská Bystrica 60, Barbora kráľovna 14, 16, Barbora Svätá 134, Bardejovčania 7, Bartoš 90, 93, 107, 111, 113, Bask Peter 47, 48, 83, Bastian 115, Bazilej 15, 18, 30, Bebek Ladislav 50, Imrich 53, Beckov 11, Bedřich zo Strážnice 10, v Krakove 12, 17, 18, 19, Beharovce 59, Bijacovce 38, Bitka pri Šintave 11, Byecz 34, Blatný Potok 105, Bohuslav zo Švamberku 10, Bonfinius 10, 80, 113, 128, Botto Julius 51, 139, Branisko 30, Brankovič 68, Bratríci 60, ich složenie 80, 82, — a husitizmus 81, — ich počet 81, — a vojenské spôsoby 82, — a Jiskru 93, — sa zmáhajú 99, — v službách Ladislava 99, poprava pri Markušovciach 112, 137, Brcal Mikuláš 43, 52, — hl. župan Spiša 58, 60, 61, 64, 68, — odpadne od Jiskru 71, 86, 90, 93, 105, 107, —smieri sa s Jiskrom 111, odstúpi z Kežmarku 113,114,127,143 —Martin 107, Breznica 105. Brezovica 7, Bruckner 14, 30, 139, Budín: snem 16, 35, 50.
C. Carihrad 87, Cilly Ulrich 71, 73, 75, 78, 92 99, Czajka Mikuláš 44, 76, 90, Czapek 42, Czeczek 40, Czipser Gabriel 65, Czipser Mikuláš 124, Czorštyn 8, 37, 80, Czudar Jakub 50, Czudar Šimon 106, Czulad Václav 107.
Č. Čachtice 11, Čapek Ján 14, 19, Červený Kláštor I. vpád husitov 12, II. vpád 20, 49, 88, 121, 135, 136, 140.
D. Dávid posol 26, Derlaus 32, Dišputa krakovská 11, Dlugoss 12, 17, 22, 37, 48, 66,140, Dohoda sjirkrom 56, — v Kremnici Jiskra s Pankrácom 64, — medzi Jiskrom a Hunyadim 74, — v Levoči 77, — s bratríkmi v Chmelove 108, — v Trenčíne 110, vo Vacove s Jiskrom 113, Dolan Štefan 124, Domažlice 14, Dominikáni 135, Dominis de Ján 41, 52, Dravecký kláštor 49, Dražďany 11, Dunajec 88.
E. Edgar Emil 136, Eugen IV. pápež 25, 28, 34, 46, 142.
F. Folkmar 109, Fraternitas 24. spišských farárov 118. Fridrich rímsky cisár 40, 47, 53, 54, 57,68, 72, 75, 103, 110, 112, Fridrich Ruský 31, 32, 80, Fridrich Saský 10, Frize Vilánfi 50, Futhak 98.
G. Gabriel prior 49, Garai Mikuláš 14, 99, 106, Gelnica 51, 107, 113, 135, Genersich 14, 18, 87, Gerhardus de Tombres 49, Gerő dr. 88, Gliwice 11, 13, Gňazda 20, 41, Gniedi Peter 112, Gozliczki Abrahám 23, Guth Ladislav 100, Guthai Ján 106.
H. Hainova kronika 16, 44, Halbsuch Erasmus 29, Haligovce 20, 88, Haligovská skala 83, Hanus z Kolovrat 14, Harichovce 119, Havka 20, 140, Hédervári Ladislav 91, 98,106,108, Heydenreich Kristian 50, Henyek de Zdeny 76, Henkel Juraj 61, Herthwythowycz 104, Hlošina 27, Hornád 30, Horwikowiczky 107, Hotkovce 59, Hrabušice 39, 85, 113, 115, 119, Hradsky 83, 87, 139, Hranovnica 27, Huncovce 119, Hunyadi Jdn 51, 52, gubernátor 55, — proti Jiskrovi 60 — a snem v Pešti 65, — pri Lučenci 70, — a bratríci 86, 90, — chce odstrániť Jiskru 92, — smrť 97, Ladislav 83, obsadí Spiš 85, 86, na Spiši 87, — poprava 99, — Matej Corvin 99, v zajatí 100, — a Jiskra 102, — kráľom Uhorska 102, proti Jiskrovi 104, — proti bratríkom 104, 105, — a spišské hrady 109, smieri sa s Jiskrom 113, 134, Hus Ján 117, Husiti v Nemecku 11, — pri Šintave 11, — na Spiši 16, 17, 18, — koľko ich bolo 19, kedy prišli 20, — cieľ príchodu 20, v Kežmarku 22, — v hornádskej doline 28, 132, Husitizmus a bratríci 81, 117, — na Spiši 126, 129, Husitský kalich 131, 136, Husitské vojsko 9 Husitský list 88, Hybe 19, 31, Hyroš 18, 83,
CH. Chaloupecký dr. 88, Chmelov 107.
I, J. Iľašovce 119, Jakľovce 109, Jasov 106, 115, Jiskra z Brandýsa 40, — a spišské mestá 41, — v Kežmarku 42, v Rychnave 44, — a Šimon Rozgony 46, — a Bask 48, 45, 49, v Sp. Novej Vsi 49, — a Vladislav 50, — na budínskom sneme 52, a Ladislav Pohrobok 53, a Ujlaki 54, — a Hunyadi Ján 55, — dohoda s Jiskrom 56, — v Levoči 58, 59, odmeňuje spišské mestá 62, mier s Pankrácom 64, proti Hunyadimu 66, — proti Axamitovi 69, pri Lučenci 70, vo Viedni 75, — pozbavený majetkov 76, a bratríci 86, 92, 93, 94, obkľúči Kežmarok 97, — proti hunyadovcom 100, 102, v Poľsku 103, na Spiši 107, Brcal 111, smieri sa s Matejom 112, 114, smrť 115, nebol husitom 127, 139, 143. Julian Cesarini 30, 46, 52, Juraj prepošt 13, 17, 22.
K. Kaľava 109, Kapistrán Ján 97, Karácsonymezei Mikuláš 48, 128, Karol IV. 117, Karol VII. 101, Kartuziani na Skale útočišťa 28, v Levoči 86, 89, 135, Karvajal Ján legát 107, Katarína dcéra Poděbrada 102,110, Katedratikum 23, Kazimír 33, 37, 46, 63, 103, Kerek Peter 125, Kežmarok 7, 8, — a husiti 17, 21, — a Vladislav 37, 41, 51, privilegiá 58 — a Jiskra 71, schôdza 89, Jiskra proti Kežmarku 93, Matej a Kežmarok 113, 140, Kežmarský Ján 121, Kirchberg 29, Kľuknava 30, 109, Kněžic 115, Kolinovce 59, 96, Komorovský Mikuláš 38, 43, 44, 64, 66, 71, 86, 89, 91, 98, 104, Komorovský Peter 54, 60, 115, Koniecpola Ján 34, Konrad z Olešnice 13, Korbel 89, 115, Korybut 7, 8, 11, 31, Kostka Vilém 12, Kostka Zdenko z Postupíc 109, Kostol sv. Michala v Kežmarku 21, v Ruskinovciach 25, sv. Kríža v Kežmarku 43, 141, Kostolany 11, Košice — prímerie 51, Koudelnik z Březnice 10, 11, Krakovská dišputa 11, Kravjany 27, Kremnica 18, 61, Kríg 131, Krompachy 109, Kubachy 27, Kurimjany 119, Kutná Hora 15, Kvačala dr. 136.
L. Ladislav Pohrobok 37, 39, 47, uznaný za kráľa 52. — v Uhorsku 75, — pokarhá Talafusa 78, rieši spor s Poľskom 84, - proti bratríkom 84, 86, odmení Jiskru 91, privilegiá dá spišským mestám 96, dá popraviť Laslava Hunyadiho 99, smrť 101, Ladislav prior v Šťavníku 27, 49, 142, Lapis Refugii viď Skala útočišťa, Lasocki Mikuláš 65, 67, Lechnica kláštor sv. Antona 13, Levoča 7, 14, — a husiti 26, 37, - a Alžbeta 44, 51, 56, 68, spišská porada 76, 119, Levočská kronika 16, Lipany 40, Lipták Ján dr. 132, Lykava 14, 15, 31, 32, locus credibilis 48, Ľubica, - sjazd panovníkov 8, 25, 119, Lučenec 70, Lugarius Peter 83, Luter Martin 136.
M. Macůrek J. dr. 124, Magyar Blažej 106, Magnus Ladislav 96, Magura 20, Margecany 109, Mariáš Juraj 42, 126, Markušovce 112, Marmaroš 75, Martin V. 8, 11, Matejovce 21, 25, 142, Mathieg 61, Mezőkövešd 67, mier v Segedine 51, v Mezőkövešde 67, v Rim. Sobote 71, v Kremnici 74, v Szécsényi 90, v Košiciach 92, 105, Michal prior 13, 28, Mikuláš V. 65, 67, 127, 129, Milkoviensky Juraj 43, Mislicze 17, 20, Mišík Mikuláš 14, 78, 93, Moldava 66, Monesser Ján 85, 89, Murad II. 34, Muráň 111, Mülbach 119, Münnich 16, 28, 132, 139.
N. Nagy Šimon 111, Nedický hrad 14, Nitra 15, Nové Mesto n/Váhom 11, Nový Targ 115, Novohrad 71, 108.
O. Odorín 119, Olcnava 109, Olesniczki Ján 72, 76, 83, Olšavica 57, Opava 14, Ozysew Ján 52.
P. Pajdušák 28, 132, Payne Peter 12, Palacký 19, Palóczi Juraj 14, Palóczy Ladislav 50, 73, 97, 107, 109, Pankrác Mikuláš 50, 54, 60, 69, Párdus Ján 10, 17, 18, Perényi Ján 21, 32, 34, 73, 85, 97, 115, — Perényi Mikuláš 7, 38, 42, 44, 47, 50, 52, - Perényi Štefan 107, 141, Perina 115, Peter z Radkova 64, 76, Petrziken 88, Piatkow 105, Pirhalla 38, 129, Plaveč 66, 82, 87, 99, Poboda 61, 68, 83, Poděbrad Juraj 73, 101, 102, 109, Podolínec 7, 13, 44, 60, 134, Podolinský Ján gen. vikár 23, 24, Poľsko-spišské styky 7, Poprad 112, 119, Pozovsky Jakub 107, Praha 17, Prímerie v Sp. Novej Vsi 49, — medzi Jiskrom a Poliakmi 51, v Rim. Sobote 62, v Kremnici 1449, 67, s Pankrácom 69, medzi Jiskrom a Szilágyim 101, s Talafusom 106, v Trenčíne 109, Primovce 27, Prokop Veľky 10, v Krakove 12, 14, 15, Prokůpek 10, 14, 15, Prziewaycky Ondruško 107, Pukalo 14.
R. Radlinsky Gothard 107, Rakoltz de Ladislav 42, 126, Reich Jakub 135, Reych Vavrinec 108, Rimavská Sobota 62, 71, Ritwiansky 32, Rychnava 44, 93, 143, Rychnavský hrad 47, 51, 56, 109, 111, Rysovec 109, Rozgony Ján 14, 111, Juraj 34, 53, 57, Osvald 84, 91, 94, „ Peter 14,. Šebastian 94, 104, 109, „ Štefan 33, Šimon 37, 38, 44, 47, 49, 52, Ruskinovce 21, 25, 119, 142, Rožňava 71, Ružomberok 31, 54.
S. Sabinov 38, Saffranecz 33, Salánki Emerich 111, Salbeck 131, Segedin mier 51, Segniensky bisk. (Ján de Dominis) 41, Silberberg 112, Sindranus 135, Siňa Abaujská 53, Sirotkovia 10, 14, 15, 20, Synoda levočská 132, 133, Skala útočišťa 26, 28, 85, 89, 134, 142, Slovinky 109, Smižany 28, 119, 142, Smolník 51, 66, 93, Snem v Budíne 50, v St. Belehrade 52, 54, v Pešti 55, 65, v Bratislave 75, v Budíne 96, vo Futhaku 98, v Pešti 102, Sochaczovsky 107, Spervogelova kronika 13, 16, Spišská Bela 21, 119, Spišský hrad 23, 30, 47, 48, — a Jiskra 56, - a Turzo 59, — a Axamit 83, 87, — v kráľovskej správe 108, 143, spišská kapitula 15, archív 48, locus credibilis 48, Spišská Nová Ves 21, 28, prímerie 49, — privilegiá 96, 119, 132, 142, Spišské Podhradie 29, 37, 38, 48, 68, 73, 96, 119, 134, Spišská Sobota 60, 119, spišsko-sobotská kronika 13, 17, 48, 52, Spišská Stará Ves 8, 14, 140, Spišský Štvrtok 60, 93, 112, 113, 119, 122, Spišská Teplica 27, 142, Spišské Vlachy 29, 119, 145, Spithko z Melština 32, Stará Ľubovňa 34, 37, 38, 60, 126, Stock Ján 24, 41, 125, 129, 133, Stock Juraj 60, Stojany 27, Stolný Belehrad 37, 52, 54, Strážnice 102, Sučany 15, Szarkafalvy 125, Széchy Dionýz 51, 134, Szécsény 89, 90, Szilágyiova Alžbeta 99.
Š. Šahy 70, Šári Peter 110, Šarišský hrad 110, Škora Mikuláš 42, Šmikovsky 40, Šolymoš 113, Štatúty fraternitasu 119, Šťavník, kláštor 26, 60, 85, 112, 113, 135, Štola 135, Štos 28, Šuňava Nižná 27.
T. Táboriti 10, 33, Talafus 57, 64, 69, 76, 83, 92, 95, 98, 100, 105, 106, 108, 110, 115, 128, 143, Tarentský Ján 34, Teplá pri Markušovciach 112, Thathar Andrej 76, 83, Thanczynski Ján 34, 52, Toporcz Ján 36, Tóth-Szabó 13, 79, 131, Tovačovský Ján 10, Trebišov 90, Trenčín 7, 109, Trinásť spišských miest 20, 36, 38, 63, 66, 71, 76, 83, 138, Trnava 15, Trzieska Ondrej 51, Turec 15, Tvarožná 21, 25, 119, 142.
U. Udrický 105, Uhorský Brod 14, 15, Ujlaki 54, 87, 89, 97, 99. Unertag Matej 58, Ungerathen Herman 29, Upor Ladislav 110.
V. Vajdovsky dr. 131, Valgata 104, 105, Varna 41, 51, 52, Veľbachy 119, Veľká 119, Veľká Lomnica 119, Vencko Ján 27, 128, 130, 131, Viedenské N. Mesto 53, Vidernik 27, Vigláš 14, Vilánfi Frize 50, Vincent zvonolejár 96, Vitold Alexander 7, Vladimír Veľký 31, Vladislav 7, 8, 11, 16, 17, spojí sa s husitmi 20, 28, — a Fridrich Ruský 31, - a Albert 33, a Alžbeta 36, — ide na Spiš 37, v Spiš. Novej Vsi 38, 39, 46, 50, 52, Vomiček 12, Vondrišeľ 145.
W. Wagner 17, 27, Weber Samuel 21, 25, Wikliff 117, Wyelczicki 86, Wyerzbiatha z Przišova 12, Wyssaczki 88, Wladislavski Pella Ján 8, Wladislav biskup 34, Wlodko Brzinski 23, Wlostowski 38, Wrzašovski 12.
Z. Zachrafstzyecky Ján 107, 113, Zagorán Ján 66, Zápoľsky Emerich 108, 111, 113, Štefan 89, 110, 115,134, Záremba Vavro 42, Zbignev z Olešnice 12, 34, 37, 38, 51, 60, 63, 67 76, 86, Zelená Hora 85, 115, Zelenka 115, Zewzeneker Juraj 84, Zvolen 71.
Ž. Žakovce 119, Žehra 143, Žigmund 7, 8, — uzaviera mier s husitmi 11. — v Norimberku 14, — a Spišská Kapitula 15, a Kežmarok 21, 22, 26, Spišská Nová Ves 29 a Spisšké Podhradie 29, smrť 33, 140, Žigmund Poľský 25, Žižka z Trocnova 8, 9, 123, Žoldnieri 40, 68, 81, Žoldoš Ján 125,
OBSAH:
Úvod.....................................................................................................................5 ― 6
Časť I. Husitské vpády na západné Slovensko. ― Krakovská dišputa. — Prvý vpád na Spiš r. 1431. — Vpád roku 1433.................................................................................7―34
Časť II. Alžbeta. — Jiskra v službách Alžbety a Ladislava Pohrobka. — Vladislav na Spiši. — Zaujatie Kežmarku, Rychnavy a Spišského hradu. — Spišskonovoveské prímerie. — Jiskra hlavným kapitánom. — Jiskra a Hunyadi. — Smluva z 13. septembra 1446. — Mier uzavretý v Mezőkövešde a v Rimavskej Sobote. — Axamit. ........................................35—78
Časť III. Bratríci. — Axamit a bratríci. — Jiskra proti bratríkom. — Jiskra bráni Ladislava proti hunyadovcom. — Ladislavova smrť......................................................79—101
Časť IV. Matej a Jiskra. — Jiskra odopre služby Matejovi. — Jiskra v Poľsku. — Boj Mateja s bratríkmi. — Jiskra sa vráti na Slovensko. — Jiskra v Matejových
službách. .......................................................................................................................102—116
Časť V. Husitizmus a náboženské pomery Spiša. — Fraternitas spišských farárov. — Jiskrovci a bratríci nevplývajú na nábeženstvo Spiša. — Nemali vplyvu ani na národnostné pomery Spiša. — Vplyv na hospodárske pomery Spiša a husitmi spôsobené škody.
................................................117—146
Nyitravármegye monografiája, str. 567.
Palacký : Dějiny národa českého. Diel III., str. 305. Tóth-Szabo: Cseh-huszita mozgalmak és uralom története Magyarországon. Budapest 1917, str. 76.
Wagner: Diplomatarium com. Sarosiensis, str. 103.
Tóth-Szabó: str. 77.
Palacký: D. n. č. III. str. 339.
Dlugoss: Historiae Polonicae I. str. 466. D.
Dlugoss: H. P. I. str. 470. A. — Fejér: Codex Diplomaticus X. 6. 534.
Palacký: D. n. č. III. 345.
Mišík: Husiti na Slovensku, str. 17.
Lesig: Glückselig III. Chronik v. Böhmen. Praha, 1854. II. 119.
Palacký: D. n. č. III. 345.
Tamtiež, str. 72.
Tamtiež III. 366, 379.
Bonfinius opisuje vojnu proti husitom takto: „In Boemiam omnes Irrumpunt, incendunt innumeros haereticorum vicos, oppida multa diripiunt, in utriusque sexus caedem piane grassantur; non tam avaritiae quam crudelitatis vestigia passim relinquunt“. Ani husiti neostali dlžní. „Boemi fldelium villas ac oppida destruunt, ex his neminem superstitem faciunt“. Bonfinii Rerum Ungaricarum Decades III. lib. III. str. 309,
„Zajatého dobytka přihnali s sebou v takové hojnosti, že prodávali 15 kráv za dve kopy grošov“. Palacký: D. n. č. III. str. 393.
Hyroš: Zámok Lykava, str. 68; Palacký: D. n. č. III. 405. Tóth-Szabó: str. 90.
Tóth-Szabó : A cseh-huszita mozgalmak, str. 95.
Tamtiež, str. 99.
Palacký: D. n: č. III. str. 428.; Mišík : Husiti na Slovensku, str. 23. Tóth-Szabó: 100.
Palacký: D. n. č. III. str. 432.
Dlugoss: Hist. Pol. I. str. 577. A.
Palacký: D. n. č. III. str. 433.; Lenfant-Hirsch: Geschichte des Hussitenkriegs. II. str. 442.
Podľa Dlugossa v dišpute zvlášť dojímavá bola reč kráľa Vladislava: „Keď vám nestačia dôkazy, čerpané zo sv. Písma a Evanjelia, ktoré vám predniesli doktori mojej univerzity v mojej prítomnosti a za účasti mojich prelátov, kniežat a barónov k podvráteniu vašej sekty a k obrane katolíckej viery; keď vás tieto dôkazy nemohly pohnúť, nech vás pohnú aspoň rukolapné príklady: Odkedy ste zanechali katolícku vieru a založili, vedení zlým duchom, novú sektu, uvalili ste na prekvitajúce kráľovstvo takú biedu, že nemáte ani kráľa, ani biskupa, ani obety. Pražská [univerzita, prameň, z ktorého čerpaly všetky národy, vyschla... Spálené sú kostoly, telá svätých zneuctené, pozostatky rozsypané. Panny sú prznené a všetok náboženský poriadok šliapaný nohami. Toto všetko sa deje nie podľa rozumu a práva, ale násilenstvom a hnevom. . . Prosím vás pre milosrdenstvo Ježiša Krista, nasledujte vieru, učenie najvyššieho biskupa a katolíckej cirkvi. Vaše pomýlenie každý odsudzuje, a mne, vášmu súsedovi, ktorého reč sa vašej tak podobá, to zvlášť zle padne.“ Husiti bez pohnutia odpovedali : my kráčame po rovnej ceste evanjelia a po ceste svojich otcov, ktorú sme voľakedy nepoznali, ale teraz našli a nie sme ochotní odchýliť sa od tejto cesty, kým nás všeobecný snem nepodvráti, na ktorom, pravda, musia nám dať možnosť ,brániť svoju mienku.“ Dlugoss : Hist. Pol. I. 578. A. B. C.
Toto opatrenie biskupa v Krakove všetci neschvaľovali, lebo mysleli, že práve veľkonočné kázne a verejné bohuslužby pohnú niektorých Čechov. Lenfant-Hirsch : Gesch. des Hussitenkriegs. II. str. 447.
Dlugoss: Hist. Pol. 1. 576. B.
Dlugoss: Hist. Pol. I. 576. C.
Wagner hovorí, že priorom bol vtedy Michal a nevedieť, či sa vrátil oa husitov a či v zajatí zomrel. Wagner: A. Sc. III. 187.
O ďalšom hovorí Dlugoss: „Hoci sa zbojníkom (husitom) podarilo v Červenom Kláštore ulovenú korisť dovliecť do Gliwíc, pomsta božia ak verejná, tak privátna všade ich prenasledovala a skoro nikomu sa nepodarilo ujsť buď smrti na bojišti, buď náhlej smrti.“ Dlugoss. H. P. 577. A. — Konrad vojvoda z Olešnice napadol Gliwice a mnohých husitov povraždil. Lenfant-Hirsch. Gesch. d. Hussitenkriegs II. 448; Dlugoss. H. P. I. str. 579. B.
Diarium Cunradi Spervogel von Costnitz, str. 10. Hain Gáspár löcsei krónikája, str. 18.
Tóth-Szabó: A cseh-huszita mozg. str. 117.
Bruckner: A reformáció) és ellenreformáció a Szepességen str. 12.
Weber: Történelmi Társ. 1893. str. 386. Nie je vylúčene, že pod dojmom krakovských udalostí padla v obeť i Levoča, ktorú práve na veľkonočné sviatky roku 1431 podpálil poľský zeman Pukalo a krome obrovskej hmotnej škody v tom ohni stratilo život 18 osôb. Diarium Cunradi Spervogel str. 10.
Palacký: D. n. č. III. str. 449.
Tóth-Szabó: A cseh-huszita mozg. str. 107; Palacký: D. n. č. III. 463.
Palacký: D. n. č. III. 429.
Mišík: Husiti na Slovensku, str. 26.
Tamtiež.
Archív spišskej kapituly : fasc. 2. č. 8, Scrin. I.;
Tóth-Szabó: Okmánytár, str. 358.
Palacký: D. n. č. III. str. 463.
Tóth-Szabó: A cseh-huszita mozg. str. 109.
Mišík: Husiti na Slov. str. 32.; Tóth-Szabó: 112.
Dr. Gerö : A cseh husziták Magyarországon, str. 39.
List Barbory Kremničanom zo dňa 29. IX. 1432, v ktorom uznáva zaplatenie 400 zlatých protihusitskej dane. Tóth-Szabó : oklevéltár, str. 359.
Dr. Gerö: A cseh-husziták Magyarországon, str. 41.; Tóth-Szabó str. 115.
Podľa Münnicha (Igló város története. Sp. Nová Ves. 1896. st. 194. nsl.) Vladislav nielen strpel prechod husitov do Spiša cez svoju krajinu, ale priamo ich podporoval. To vraj činil z nenávisti proti nemeckým usadlíkom na Spiši. Je to ponímanie fantastické a s opatreniami Vladislavovými neslúčiteľné.
Clausae autem erant per arborum inscisiones mandato Regis Regni Poloniae viae; prohibere enim transitum illis in Hungariam Wladislaus Rex magnopere cupiebat et quantum in eo erat moleste ferebat Hungaros ab íllis vexari. Dlugoss: H. P. I. p. 625. C.
Excerpta ex Chronicis Scep. seu Leutschoviensibus. Wagner: A. Sc. II. 11.j Diarium Cunradi Spervogel str. 11.; Hain krónikája, str. 14.
Spišskosobotská kronika Szep. tört. társ. évkönyve 1892. str. 32.
Selecta ex Chronicis Leibitzerianis. Wagner : A. Sc. II. 49,
Wagner: Analecta Scep. I. 53. pzn.
Palacký: D. n. č. III. str. 513.
Tóth-Szabó: A cseh-huszita mozg. str. 115.
R. 1433 táborskí bratia pod hajtmanom kňazom Bedrichom zo Strážnice a Jánom Pardusom z Hrádku, či z Hôrky, a síce s týmto na Kremnicu a Štiavnicu, s tamtým ale zo Sliezska prez Malé Poľsko ku Tatrám a prez tieto do spišskej zeme vpadli po 19. aprílu s 20000 bojovníkami. Hyroš: Zámok Lykava, str. 69.
Palacký: D. n. č. III. 508 a nsl.
Tamtiež.
Weber: Történelmi Tár 1893. str. 386.
Vagner : An. Sc. I. 53. pozn.; Spišskosobotská kronika. Szepesi Történelmi Társulat Évkönyve, 1892. str. 32.
Hain krönikája, str. 14. Diatium Gundradi Spervogel, str, 11.
Palacký: D. n. č. III. 513.
Soznam majetkov Červenéeo kláštora z 1776 vypočitáva ku kláštoru patriace obce a o Havke poznamenáva „alter fuerat Havka vocatus, quem Hussitae A. 1443 combusserunt“ Elenchus novus... Claustri Lechnicz P. P.. Camald. M. C. ... 1776. V podobnom staršom sozname je to samé opísané s rokom 1434. To sa skôr vzťahuje na rok 1433 ako na rok 1431.
Skoro súčasne spolčil sa Vladislav v Poľsku s Jánom Čapkom, vodcom to Sirotkov, proti nemeckým rytierom, čo by bol sotva urobil, keby boli jeho bratia poškodili Vladislavove majetky na Spiši. Dlugoss : H. P. I. str. 626. B„
Weber: Gesch. der Stadt Béla nespomína, že by boli husiti urobili škodu v Belej. Ani Žigmundov list spišským mestám zo dňa 25. septembra 1433, okrem všeobecného nebezpečenstva, ktoré hrozilo mestám v okolí Kežmarku (maximis dispendiorium periculis subjacerent), nič nespomína o Belej.
Dlugoss: H. P. I. 625. D.
Wagner: An. Sc. III. 214.
Wagner : An. Scep. I. 53.
Wagner: An. Scep. I. 52.
List Žigmunda z Bratislavy zo dňa 11. novembra 1435. Wagner: An. Scep. I. 55.
Wagner: An. Scep. I. 54.
Wagner: An. Scep. I. 52; Sváby: XIII. szepesi väros tört. str. 84.
Wagner : An. Scep. I. 52. Mesto Kežmarok skutočne nemalo hotových peňazí a sumu 3047 muselo si vypožičať od istého Abraháma Gozliczkého a Wlodka Brzinského, ktorým sudca Martin, predstavenstvo mesta a s ním celé mesto muselo sa zaviazať, že akby patričnú sumu nevrátilo, veritelia majú právo zhabat ich majetky, spáliť mesto a väzniť obyvateľov. Nedá sa zistiť, akí to boli veritelia. Akiste Poliaci. Iní by boli sotva prezradili pred husitmi, že majú peniaze. Sváby (XIII. szep. város tört. 84.) sa nazdáva, že to boli židia. Celá udalosť vrhá čudné svetlo na vtedajšie spôsoby a bezpečnostné pomery.
Tóth-Szabó (str. 117) hovorí, že husiti odvliekli Juraja zo Spišskej Kapituly, čo neobstojí.
Wagner: An. Scep. III. 55. „Capta enim ab Hussitis, direptaque urbe (Kežmarok) et ipse (Juraj prepošt) comprehensus, Pragam usque in vinculis deductus est, ubi aerumnis et carceris squallore, religionis victima occubuit.“
Wagner: An. Scep. III. 45.
Wagner: An. Scep. III. 214.
Pred zvolením za spišského prepošta bol Juraj prepoštom v Rábe (Wagner: An. Scep. III. 45.), pravda, nie riadne zvoleným, a roku 1419 súčasne spravoval i spišské prepoštvo. Pre mnohoobročníctvo mal nepríjemnosti. Svoju chybu sám uznal, keď žiadal od pápeža absolúciu od cenzúr (spišskokapitulský archív, 11, scrin. 1. fasc. č. 11.). Pre prepiate vymáhanie katedratika mal nepríjemnosti aj so spišským kňažstvom (Pirhalla: A szepesi prépostság vázlatos története. Levoča, 1899. str. 79.).
Wagner : An. Scep. III. 57.
Wagner : An. Scep. III. 57. Bol generálnym vikárom prepošta Juraja. Wagner, III. 160.
Pirhalla : A szepesi prépostság vázl. tört. str. 85.
Wagner: An. Scep. I. 53.
„quod si in casu quo praetaxatos Hussitas, altera vice dictas partes nostras Terae Scepus. subintrare et per eosdem memoratam Civitatem nostram Kesmark ... vice iterata obtinere contigeret, tunc eisdem Hussitis in eadem Civitate Kesmark quantumcunque remanentibus, et móram trahentibus praetectae aliae Civitates nostrae ipsius Terae Scepus. maximis dispendiorum periculis subjacerent ...“ Wagner: An. Scep. I. 54.
Selecta ex Chronicis Leibitzerianis. Wagner: An Scep. II. 48.
List Žigmunda zo dňa 29. septembra 1434, „ibidemque (totiž na Spiši) combustationes et cremationes plurimarum villarum et Oppidorum aliasque diversas et indicibiles vastationes commisissent“. Schmauk: Suppl. analect. str. 244.
„Cum itaque, sicut accepimus, parochialis ecclesia beate Agnetis ville Rusquini, Strigoniensis diocesis, occasione guerrarum et aliorum insultuum bellicorum, quos perfidi heretici Boemiste nuper in partibus illis exercuerunt, adeo in suis structuris et edificiis desolata sit .. ". Tóth-Szabó: Oklevéltár, str. 369.
Ty trzy Mjasta Matthiasowcze, (sú to Matejovce, Matthaeivilla a nie Matiašovce za Magurou, ktoré neboly mestom aneplatily daň Poľsku). Twarosna, Ruzquinovcze, jako se nayduje wztarich Regestrach, ústami zeznawayu ysz placzily Gzynsz Ztarodawna wjensky, to jesth Matthiasowcze pro una rata aureos sexaginta. Twarosna, pro una rata aureos septuagintaquinque. Ruzquinovcze pro una rata aureos quadraginta. Alye dali the zprawe ysz przech Hussitach thy trzi — Mjasta byly prawe zpusztozonie y prez dluhy czas nyeoszadlyi, asz za wmenysenym Czynsu, ktorí do tego czaszu daya oszradacz pochely, jakosz z inwentaroch pokazuje czyensz thim spusobem . . . atcľ. Schmauk: Suppl. ana-lect. str. 440
Bardejovský archív č. 257. List mesta Levoče z 12. mája 1433.
Dr. Demkó: Lőcse története, str, 157.
Palacký: D. n. č. III. 204. ; Hlošina: České duchovné řády, str. 147.
„Regimen Ladislai calamitosum fuit. Nam Hussitae in Scepusium irrumpentes, barbara feritate, omnes fere Abbatiae pagos exusserunt, Monasterium occuparunt, expilarunt, et magnam praeterea vim pecuniae ab eo expresserunt“ Wagner: An. Scep. III. 161.
Wagner; spomína, že r. 1445 Ladislav ešte žil. Wagner: An. Scep. III. 161. Bol človekom ináč hohatým a mal aj na Spiši rozsiahly rodinný majetok. Wagner: An. Scep. I. 75.
Wagner: An. Scep. II. 76.
Hyroš: Žámok Lykava, str. 71 ; Tóth-Szabó: str. 125.
Wagner: An. Scep. II. 76.
Wagner : An. Scep; I. 426.
Pajdušák : Smižany, Iľašovce, Spišská Nová Ves, 1925, str. 34. Tóth-Szabó: Oklevéltár 368.
Novoveský archív. Szepesmegyei tört. társ. évkönyve 1908. str. 22.
Dr. Špirko: Umelecko-hist. pamiatky. Spiš. Kapitula, 1936. str. 49.
Spišskopodhradský archív. Schmauk : Suppl. analect. str. 237.
„cum non sit licitum, neque conveniens rationi, afflictis superaddere afflictionem...“ Schmauk: Suppl. an. str. 238.
Bruckner (Reformáció és ellenref. a Szepességen, str. 13.) hovorí, že husiti roku 1433 zaujali spišský hrad a odvoláva sa na dokument u Schmauka (Suppl. an. str. 270). Mýli sa lebo tam je reč o zaujatí hradu roku 1443 za jiskrovcov.
Wagner: Diplomatarium comitatus Sarosiensis, str. 227.
Tóth-Szabó: A cseh-huszita mozgalmak, str. 118.
Košice boly ozbrojené (tajný archív Košíc, č. 1.), Bardejov tiež a Prešov, ako vidno z Juliánovho listu, ešte i v nedeľu a vo sviatok pracoval na opevnení mesta.
Wagner : An. Scep. I. 52.
Bardejovský archív č. 257.
Varsik: Husiti a reformácia na Slovensku, str. 10.
Schmauk: Suppl. an., str. 243.
Tóth-Szabó: A cseh-huszita mozg., str. 119.
Palacký: D. n. č. IV. str. 256.
Dlugoss : H. P. I., str. 650. C.
List Ján Perényiho, spišského župana, Kremničanom zo dňa 19. IV. 1434. „Ex veridica relatione nobis patefacta percepimus, quomodo Fridericus dux de Sylma... partes Lypthovie hostiliter subintrando civitatem Rosumbergh fortificaret, similiter et alii hussite cum ipsorum thaboritis partes et confinia hujus regni hostiliter subintrare nituntur predicta confinia devastaturi“. Tóth-Szabó : Okmánytár, str. 362.
Schmauk: Suppl. an. str. 243.
Žigmund daroval hrad Lykavu Huňadovcom. Hyroš : Zámok Lykava, str. 71.
Tóth-Szabó: A cseh-huszita mozg., str. 125.
„quod illum (Spithko) de haeresi Bohemorum et communione utriusque speciei suspectum et presbyteros haereticos servantem reprehendit“. Dlugoss: H. P. I., str. 697. D.
Dlugoss : H. P. I., str. 698. C.
„qualiter nonnulli malevoli et pacis perturbatores Poloni cum pluribus perversis Bohemis et aliis latronculis coadunati et in multitudine copiosa conglobati metas et confinia regni nostri a parte terre et partium nostrarum Scepusien8ium et etiam aliarum regno Polonie vicinarum subintrare machinarentur, seu jam de facto subintrassent, volentes totis viribus eorum in ipso regno nostro et in dictis suis confinibus, praesertim vero in dictis nostris partibus Scepusiensibus praedam committere et rapinas, immo etiam fortalitia, castra videlicet seu civitates illarum partium, quae possent, sibi acquirere et usurpare, quod Deus avertat, sic fieri contingerent, in ipsius regni et regnicolarum nostrorum periculum cederent et ruinam... Ďalej hovorí Ladislav, že posiela proti nim Jána Zudara de Olnod... Bardejovský archív, č. 328.
Sváby : XIII. szepesi város története, str. 85.
„sicque partes nostrae Scepusienses a praetactorum inimicorum insultibus per strenuitatem Comitis Stephani liberatae, damnorum notabilium expertes remanserunt“ Wagner: Analect. Scep. I. 142.
Sváby: XIII. szepesi város története, str. 86.
Alžbeta hneď po smrti Albertovej tušila, že uhorskí magnáti ju chcú sosobášiť s Vladislavom a preto proti tomu plánu hneď robila prípravy. Listom zo dňa 21. decembra 1439 (Schmauk : Suppl. analect. 266 — Genersich ; Merkwürdigkeiten, I. str. 160) naložila Kežmarčanom, aby zosilnili svoje mesto, keďže leží na hranici, a z poplatku, ktorý jej mali odvádzať, aby vyzbrojili 100 dra-bantov — takých, ktorí by boli úplne a v každom prípade kráľovne oddaní. V spomínanom liste hovorí, že vyzvala aj spišských zemanov, aby všemožne pomáhali Kežmarku, ak by sa to mesto dostalo do akéhokoľvek nebezpečenstva. Tu už asi počíta na konflikt s Vladislavom.
„Elisabetha, regina vidua, ut Wladislaus, Poloniae Rex ad capessendum regnum Hungariae evocetur, anno 1439 exeunte consentit; per legatos ordinum regni evocatur, promittitque Statibus, se, si in regen Hungariae coronaretur, XIII. oppida Scepusii, sine pignoris reluitione, regno Hungariae reiuncturum." Fejér C. D. XI. p. 394. Uhorskí preláti a baróni už v roku 1436 žiadali vrátiť XIII spišských miest, pri ktorej príležitosti sišli sa poľskí i uhorskí legáti v Kežmarku. Na žiadosť Uhrov bez náhrady dostať do zálohu dané spišské mestá, (restitutionem terrae Scepus. absque pecuniis), poľskí legáti odpovedali, že by to nebolo pekné, keby dobrodenie Vladislavovo odplácali nevďačnosťou. Dlugoss : H. P. L 689. D.; Wagner (An. Scep. II. 96) správne poznamenáva, že tvrdenie Dlugossa je čudné, prečo by boli žiadali zadarmo spišské mestá, keď podľa záložnej listiny to nebol poľský kráľ nijako povinný. Viď Wagner, I. str, 212.
Wagner: An. Scep. I. 57. List je písaný nemecky v Komárne, a to v pondelok po polpôste roku 1440.
Schmauk: Suppl. an. str. 267.
Wagner: An. Scep. II. 98.
Genersich: Merkwürdigkeiten I. str. 161 hovorí, že matka a Kazimír sa vrátili z Czorstyna zpäť.
Dlugoss: H. P. I. 729. D.
Wagner: An. Scep. I. 58.; III. 217.
Dlugoss: H. P. I. 730.
Dlugoss: H. P. I. 731 D.
Wagner: An. Scep. I. 58.
Schmauk : Suppl. an. 269.
„egressus de Podgorze (Spišské Podhradie) venit in Sabinow, ubi ad suam serenitatem venit Wilhelmus Nuncius Amadei Ducis Sabaudiae in Romanum Pontificem per concilium Basileense electi“. Wagner: An. Scep. II. 99.
Tóth-Szabó: A cseh-huszita mozgalmak, str. 173.
„Fraw Elizabeth pleb swanger vnd am sand peter tag Anno dni MCCCCXL wart geporn konig lasla gar ein edler her...“ Spiškosobotská kronika. Szep. tört. társ. évkönyve, 1892, str. 33.
Palacký: D. n. č, IV, 16,
Spišskonovoveská kronika. Szep. tört. társ. évkönyve, 1892, str. 33.
Mišík: Husiti na Slovensku str. 82; Šváby: XIII. szep. v. tört. str. 87 hovorí, že to bolo 30. júna 1440. Podľa spišskosobotskej kroniky 17. júla (an sand Alexy tag) Szep. tört. társ. évk. 1892, str. 33.
Wagner: An. Scep. I. 222.
Tóth-Szabó; A cseh-husz. mozg. str. 175.; Mišík : Husiti, str. 82.
Tamtiež.
S Jiskrom prvý raz sa stretávame na výprave Žigmundovho vojska proti Turkom roku 1437 (Palacký: D. n. č. III. 594). Žigmund najal táborských bojovníkov za žold a pod vedením Jána Jiskru vypravil ich po Dunaji až po Belehrad. Palacký sa tu asi opiera o Žigmundov list, písaný v Prahe 26. III. 1437, kde Jiskra nie je po mene udaný, ale len ako kapitán Táboritov spomínaný „capitaneus taboritarum cum suis taboritis et gentibus per Danubium usque ad Nadoralbum per eosdem homines apreciandos conducantur“. Tóth-Szahó: Oklevéltár, str. 371. Bonfinius spomína ho pod menom Juraj Jiskra. Bonfinii R. H. Decad. III. libr. V. str. 337.
Spišskosobotská kronika tiež spomína túto udalosť : „In der selbin czeit sante fraw Elisabet ein hewptman Jan Giskra in dis land der quam mit vil volk der bemen, vnd wart hewptman in den Steten.“ Szepes. tört. társ. évk. 1892, str. 33.
Wagner na základe Dlugossa (Wagner: An. Seep. II. 99.) spomína, že Jiskra prv, ako by ból vstúpil do Alžbetiných služieb, bol zajatý u Vladislava „quem Wladislaus Rex de captivitate nuper absolverat.“
Wagner : An. Scep. II. 99.
Podľa Korpanayho 1. augusta 1440.; Tóth-Szabó: A cseh-huszita mozg. str. 183, pozn.
Wagner: An. Scep. I. 60.
Tóth-Szabó, str. 184.
Biskup segniensky má byť podľa Wagnera (An. Scep. III. 60.) Ján de Dominis, jeden z členov deputácie, ktorá šla požiadať roku 1440 Vladislava za kráľa. Ján de Dominis videl, pravda, svoju nemožnú situáciu na Spiši a vyhnul právoplatnému prepoštovi Stockovi (Spišská Kapitula : Krajinský archív: Protokol 1510, fol. 51). Tóth-Szabó hovorí, že Ján de Dominis ako veľkovaradinský biskup padol pri Varne roku 1444. Tóth-Szabó, str. 205,
„Anno 1441 am tag Galii ist Käszmarckh abermahl durch die Böhmen eingenommen worden.“ Hain Gáspár lőcsei krónikája, str. 14.
Wagner: III. 217. Perényi sa neskorsie zúčastnil výpravy proti Turkom a padol pri Varne.
Genersich : Merkwürdigkeiten, str. 166.
Dokončený bol len roku 1498. Viď dr. Špirko: Um.- hist. pam. I.str. 62.
Na mieste kostola sv. Kríža stál predtým kostol, ktorý alebo pri obliehaní alebo skôr ešte pri zemetrasení roku 1443 bol poškodený. Viď Wagner: An. Scep, II. 346.
Wagner: An. Scep. I. 60.
Wagner: An. Scep. I. 55.
Genersich: Merkwürdigkeiten, str. 422.
Dlugoss : H. P. I. 762. A. „omne pondus belli in Podolinum, quod tunc per Nicolaum Komorowski... tenebatur, versum est, idque unum oppidum omnem belli molem gravem et onerosam annis pluribus pertulit et sustentavit.
Dlugoss: H. P. I. 766. B.
Wagner : II. 100 — podľa Dlugossa.
„Anno 1443. Haben die Städte in Zipsz zusambt den Böhmen Reichenau so fest war eingenommen“. Hain krónikája, str. 14.
Talafus pri Jágri padol do zajatia Šimona Rozgonya a ten prepustil ho s viacerými Čechmi len po dohodnutí s Jiskrom. „Šimon Agriensis Episcopus... Telephum et omnes Bohemos et Austrienses ante Agriam captos solvit“. Dlugoss: H. P. I. 768. A.
Bonfinius zaujímavo opisuje udalosti po kapitulácii Rychnavy. „Post Richononae deditionem, in sequenti die, Agriensis Antistes cum copiis adfuit, prudentissimi uterque víri non temere dimicandum esse censuere. Boemus, tot bellorum prospere gestorum glória clarus, et variantis fortunae haudquaquam ignarus, externá tentare non audet: Ungarus e contrario disciplinae militarisinscius ac tumultuariis copiis parum fidens, obsidione potius, quam proelio hostem vincendum esse cogitat: quare haud inviti pugnam ambo detrectant. Interim de concordia agi coeptum est... deinde non modo pax foedusque perpetuum, sed affinitas cum utroque inita est. Agriensis Episcopi neptis, Giscra desponsatur: multi hanc pacem dolis carere nunquam dubitarunt, quando neque a regina fuit aprobata, necque in restituendis utrinque captivis, fidem Boemi servavere. Quin etiam dimissis aliis, Cajacum et Comorocensem, ex composito haudquaquam restituere voluere. Item in Scepusio post ictum foedus, Giscra oppidum soceri occupavit, et quoscumque Regiae factionis esse comperit, hostili more tractavit“. Bonfinii R. H. Dec. III. lib. V. str. 343.
V Rychnave nechal ako kapitána Jána Talafusa, ale kastelánom zaiste ostal doterajší Andrej Thorday, ako vidno z listu zo dňa 23. septembra 1444. Bardejovský archív č. 430.
Viď str. 38.
Demkó: Lőcse története, str. 355.
Spišskonovoveský archív č. 69, list Vladislava z 27. XII. 1442.
Spišskonovoveský archív č. 70, list Vladislava z 27. XII. 1442.
Bonfinii R. H. Dec. lib. V. str. 344.: Repetendorum denique sumptuum gratia, quos in hoc bello Rex (Vladislav) erogasset, Scepusiensis ora Poloniae regno perpetuo addicitur.
Bardejovský archív č. 405, list Jiskrov z 5. nov. 1442.
Vladislava podozrievali, že ju dal otráviť. Ale Vladislavov veľký smútok za Alžbetou ako i celé jeho chovanie, ako sa zdá, toto podozrievanie pod vracia, hovor! Bonfinius R. H. Dec. III. 1. V. 344.
Tóth-Szabó, str. 200.
Bardejovský archív č. 409. List mesta Levoče zo dňa 7. III. 1443.
Wagner: An. Scep. III. 217.
Wagner: An. Scep. I. 35.
Zaiste sám Peter Bask išiel Jiskrovi po ruke pri zaujatí hradu, keďže ho Jiskra ponechal i naďalej kapitánom hradu (viď list z 24. mája 1444, kde sa Bask tituluje kapitánom hradu, (Bardejovský archív, č. 426) a bol za Jiskru hodnostárom, vicežupanom Spiša, ako to vidno z dokumentu vystaveného v Spišskom Podhradí roku 1445, kde ako „comes Scepusiensis" funguje. Wagner: An. Scep. III. 241. Axamit, ak už roku 1443 dostal sa do Spišského hradu (ako hovorí Hyroš: Zámok Lykava, str. 81) mal pri Baskovi len podradnú úlohu. Kapitánom bol v Plavči. Bardejovský archív č. 339.
„Iscra... castrum Scepusiense Podgrodze, quod tunc pater uxoris suae tenebat, fraude per suos in pace intercepit, quod bello intercipere nequibat.“ Dlugoss : H, P. I. 768. B. Mýlne opisuje túto udalosť v roku 1442.
Spišskokapitulský archív, Scrin. I. fasc. II. č. 5.
Spišskosobotská kronika. Szep. tört. társ. évk. 1892, str. 33. Zemetrasenie na Spiši kronika správne udáva v roku 1443, čo súhlasi so záznamom v portále levočského kostola. Wagner: An. Scep. II. 346.
Wagner: An. Scep. III. 161.
Wagner neuvádza priora v tej dobe (Wagner: An. Scep. III. str. 171.) Zaiste žil ešte prior Gerhardus de Tombres, ktorého spomína dokument z roku 1429 (Fejér: C. D. T. X. Vol. VII. str. 141.)
Demkó XIII. szep. város tört. str. 90 spomína i Levoču, že táto odporovala Jiskrovi, čo pravda, ako vidno z predošlých údajov, je omyl.
Spišskosobotská kronika. Szep. tört. társ. évk. 1892, str. 33.
Történelmi tár. IX. 146.
Podľa listiny nachádzajúcej sa v košickom archíve Münnich: Igló város tört. str. 206; Mišík: Husiti na Slovensku, str. 105; Tóth-Szabó: Cseh-huszita mozg str. 202; Hradský: Szepesvármegye a mohácsi vész előtt, str. 48. pozn.
4. bod dohody: „Item quod census vulgo Hold vocati dicto Joanni Gyskra per omnes jobagiones et rusticos nostros ac aliorum dominorum spiritu-alium et secularium personarum... solvunt.“ Dohoda : Tört. tár IX. str. 146.
„Furoris hujusce causam ferunt, quod regionem, quam Vagus praeterfluit, assiduis infestam latrociniis teneret.“ Bonfinii R. H. Dec. III. 1. VI. str. 357.
„Ne mitius quidem cum Giscra actum foret, nisi Regis ope et misericordia objecta, Polonorum manus per posticum hominem eduxisset, mutatoque Jaurinum habitu continuo transtulisset. Quare servatorem et salutis auctorem suae, Vladislaum posthac semper appellaviť.“ Bonfinii R. H. Dec. str. 357 ; — Dlugoss: H. P. I. 785. C.
Mišík (Husiti na Slovensku, str. 112 a 158) vyčíta Jiskrovi túto neúčasť na vojne proti Turkom a tak ho robí zodpovedným za straty, ktoré utrpelo kresťanstvo. Keď si však uvážime udalosti, ktoré ho k tomu nútily, jeho neúčasť je pochopiteľná. Ináč, hoci ako vznešený bol cieľ, ktorého chcel Vladislav dosiahnuť pri Varne, preca jeho podujatie bolo nízkym vierolomstvom, keďže v Segedíne dňa 1. IX. 1444 uzavrel s Turkami mier na 10 rokov a dodržanie prísahou potvrdil. Také podujatie Jiskra nemusel podporovať. Bonfinii R. H. Dec. str. 358.— Julius Botto (Slov. Pohľady, 1901, str. 287) hovorí, že Jiskra na nahováranie biskupa Rozgonya vypravil pod vedením Čajku 400 mužov proti Turkom.
Századok 1886, str. 701. Či iniciatíva k tomu prímeriu vyšla od Jiskru alebo od krakovského biskupa Zbigneva, nevysvitá jasne z prameňov. Pokladám za pravdepodobnájšie, že sblíženie hľadal biskup Zbignev, aby prímerím s Jiskrom umožnil Vladislavovi čím nerušenejšie venovať sa tureckej vojne. Tomu nasvedčuje i posoltsvo Andreja Trziesku, mušinského kapitána, k mestám : Košice, Levoča, Bardejov, Prešov a Kežmarok (Bardejovský archív č. 429. Salus conductus zo dňa 7. septembra 1444). Jiskrovi ponúknutý mier prichádza veľmi vhod.
Na základe Monumenta Polon. Julius Lovcsányi: Századok 1886, str. 701.
Stránky uzavierajúce prímerie v Košiciach asi ešte o tom nevedely.
Spišský prepošt menovaný proti Stockovi.
Spišskosobotský kronikár kladie to na rok 1446. Anno dni MCCCCXLVI wart ein samelung der lanthern vnd der Stete czu Waissenpurk, vnd da wart konig lasla czu einem konig, de her VI. Jor alt war. Szep. évk. 1892, str. 34. ; Bonfinii R. H. Dec. III. lib. VII. p. 367.
Tóth-Szabó: A cseh-huszita mozg. str. 208; Mišík: Husiti na Slovensku, str. 165. — Snemovanie v Sini bolo začiatkom júla roku 1445. — Hyroš: Zámok Lykava, str. 86.
Na vtedajšie bezpečnostné pomery poukazuje list starostu mesta Levoče z 4. febr. 1445, v ktorom mesto prosí úpenlivo Jiskru, aby zachránil Spiš pred Pankrácom, ktorý v Ružomberku z kostola urobil pevnosť a s 500 jazdcami a 300 drabantmi ohrožuje Spiš. Tört. tár, 1898, str. 184. (Pôvodina v košickom archíve).
Tóth-Szabó : A cseh-huszita mozg. str. 208.
Bardejovský archív č. 439. Fridrichov list z 14. júla 1445, ktorý bol písaný práve za snemovania v Sini.
Tóth-Szabó, str. 209.
Viď str. 39.
Bardejovský archív č. 445. Dňa 15. septembra 1445 píše Jiskra Bardejovčanom o stave veci kráľa Ladislava Pohrobka.
Tóth-Szabó, str. 209,
Hyroš: Zámok Lykava, str. 86.
Hyroš: Zámok Lykava, str. 86.
Bardejovský archív č. 453. List starostu mesta Levoče zo dňa 9. apr. 1446, v ktorom píše Bardejovčanom o bojoch medzi Jiskrom a Petrom Komorovským. — Hyroš: Zámok Lykava, str. 90.
Bonfinii R. H. Dec. III. lib. VII. str. 367 mylne píše, že to bolo roku 1445.
Pravda, i keď priame poslanie Jiskru v uhorskej krajine bolo skončené, nebolo ho možno jednoducho vyhnať, keďže jiskra bol majiteľom Alžbetou darovaných majetkov. Podľa vtedy platných majetkoprávnych zákonov majiteľ pôdy bol uhorským občanom a členom svätoštefanskej koruny. Uznania tohoto práva sa Jiskra v neskorších rokoch stále dovoláva. Od Jiskru právom mohli žiadať len to, aby prepustil svojich žoldnierov, a nie, aby sa vzdal práva na občianstvo.
„Nos prelati barones. . . regni Hungariae... memorie commendamus, quod quia civitates Cassovia, Lewchovya, Eperyes et Bathfa ad instar aliarum civitatum regalium et reginalium liberarum stewram seu taxam .... magnifico domino Joanni Gyskra de medio eorum exsolvere coram nobis assumpserunt Eumque superinde per omnia reddere contentum, ideo et nos pollicemur eisdem civitatibus, quod amplius hujusmodi taxam super eos imponere non trahimus in consuetudinem consequentem...“ Pôvodina zo dňa 12. sept. 1446 v košickom archíve. Opis Tört. tár 1898, str. 185.
Opis smluvy u Tóth-Szabóa okmánytár, str. 384—387.
Pri Kežmarku sa to javí, keď roku 1447 Jiskra potvrdí privilegiá toho mesta. Wagner: An, Scep. I. 60.
Nakoľko tricatina bola daná zvlášte na to, aby Jiskra mohol plniť svoje záväznosti voči svojim žoldnierom, tak sa zdá, smluvu uzavierajúci predpokladali, že po troch rokoch už nebude mať Jiskra žoldnierov, alebo že ináč bude o nich postarané.
Na Spiši mohlo sa to vzťahovať na margecanský majer pri Olšavici. Vencko: Dejiny štiavnického opátstva na Spiši, str. 65.
List Talafusa z 23. mája 1448, „... in jure et jurisdiccione hujus incliti regni Hungarie... debebimus contentari“. Tóth-Szabó: okrnánytár, 390.
Wagner: An. Scep. III. 217.
Bardejovský archív č. 545. Komitíva zo 17. júna 1449.
Jiskrova listina o potvrdení kežmarských privilegií. Wagner: An, Scep. I. 60. — Tóth-Szabó, str. 227 tvrdí, že zrušením hlavných kapitanátov Jiskrov kapitanát nebol dotknutý, čomu sa Mišík (Husiti na Slovensku, str. 180) správne protiví. Zo spišského stanoviska praktický význam to nemá, či tak alebo ináč sa mala vec hlavného kapitanátu, lebo Jiskra zostal i naďalej majiteľom miest Levoče, Kežmarku a hiavným županom Spiša.
Bardejovský archív č. 487. List levočského notára Juraja Stocka z 25. V. 1447.
Monumenta Polon. II. 2. 73.
Hunyadi zvlášť preto sa spolčoval s Pankrácom, aby tento tvoril protiváhu Jiskrovi.
XIII spišských miest dostal Komorovský od Zbigneva do zálohy. Viď str. 38.
Bardejovský archív č. 496 Jiskrov list z 30, augusta 1447.
Bardejovský archív č. 485. Dňa 28. apríla 1447 Jiskra píše Levoči o vypálaní Kremnice Pankrácom.
Bardejovský archív č. 496.
Bardejovský archív č. 502. List mesta Levoče z 15. XII. 1447. Pobodu sa nepodarilo chytiť a ešte roku 1451 znepokojoval okolie Spišského Podhradia. Bardejovský archív č. 647. z 21. IV. 1451.
Bardejovský archív č. 500. Jiskra chváli vernosť Bardejovčanov a vzhľadom na ich zásluhy opúšťa im daň. List z 25. XI. 1447.
Bardejovský archív £. 490. Michal z Makovicze dal okradnúť v lese kňaza levočanov (Michel von Makowicz hot onsern prediger lossen berawben auff dem Walde) a Levočenia sa vyhrážajú, že sa im preto Brcal pomstí. List Levoče z 5. júna 1447.
Mišík: Husiti na Slovensku, str. 184. — Dr. Gerő: A cseh-husziták Magyarországon, str. 94.
Bardejovský archív č. 501; 501/a. Hunyadi uzná i Jiskrov kapitánsky titul. Jiskrov list, písaný v Rim. Sobote dňa 21. júla 1447, v ktorom sa tituluje kapitánom Ladislava (Konig Laslaw Hauptman). Bard. arch. č. 492.
Monumente Polon. II. 2. 59.
Monumenta Polon. II. 2. 72.
Monumenta Polon. II. 2. 71,
Bard. arch. č. 507. Jiskra 2. marca 1448 píše z Kremnice mestám Levoči, Košiciam, Bardejovu a Prešovu, že sa dohodol s poľskou kráľovnou Žofiou: „Nu haben wir eyne eynunge gemacht mit dem reiche von Polan, nund sunderlichen mit der irlawchten frawen Zophien konigyne zu Polan“.
Bard. arch. č. 518. Poľskí biskupi píšu Bardejovu o zbojníkoch, „qui non cessant vexare,.. mercatores vestros ac nostros,..“ a žiadajú o pomoc.
Monumenta Polon. II. 2, 66.
Komorský už predtým dal najavo, že nerešpektuje záujmy svojho pána Zbigneva a vyjednával i s Uhrami ohľadom prepustenia spišských miest daných do zálohy, ďalej hradov v Starej Ľubovni a v Podolínci. Príčinou toho malo byť nezaplatenie pohľadávky, ktorú Komorovský u Poliakov márne vymáhal. Lovcsányi: Adalékok a magyar lengyel érintkezés történetéhez, Századok 1886, strana 705.
Pôvodiny v kremnickom archíve. Text uverejnený v knihe Dr. Gerö : A cseh-husziták Magyarországon, str. 98. Dohoda česky písaná.
V spomínanej dohode Jiskra sa menuje „Já Jan Jiskra z Brandýsa najjasnejšieho knižete i pána Ladislava.. najvyšší haitpman“.
Je zaujímavé, čo píše Bonfinius o týchto veciach. Uhorskí predáci na jednej strane hľadali pomoc všade proti Jiskrovi, na druhej strane ale sami podporovali výčiny Jiskrových žoldnierov, aby takto Jána Hunyadiho vohnali do vojny proti Jiskrovi. Tým ho chceli pokoriť, nakoľko jeho rastúca autorita ich veľmi znepokojovala. „Obstiterat huic profecto rei non mediocris quorundam optimatum invidia, qui excrescentemquotidie, praeter omnium opinionem, viri gioriam aegre ferentes, ut Corvinae virtuti negocium facesserent, clam latrocinantium Boemorum audaciam tuebantur“. Bonfinii R. H. Dec. III. lib, VII. str. 373.
Bardejovský archív č. 541. Jiskra píše Bardejovčanom, keď najbližšie pošle k nim vojsko, aby ho pustili do mesta. Jiskrov list z 16. VI. 1449.
Bardejovský archív č. 536. List z 1. V. 1449.
Bardejovský archív č. 545.
Wagner: An. Scep. I. 29. Koľko pravdy je v tom, že by na Spiši pod dvoma spôsobmi prijímali, zmienim sa neskoršie. Keď aj nepredpokladáme tendenčnosť u uhorských magnátov, toľko je isté, že nerobili rozdielu medzi Jiskrom a bratríkmi, ktorí už vtedy znepokojovali Spiš, s ktorými však Jiskra nemal vôbec nič do činenia.
Monumenta Polon. II. 2. 79.
Wagner : Dipl. Sarosiens. str. 382.
Bardejovský archív č. 539. List biskupa Héderváriho z 8. V. 1449.
Dlugoss; H. P. II. 52. A.
Monumenta Polon. II. 2. 79.; Dlugoss: H. P. II. 52. B.
Századok: 1882, str. 80.
Rozhorčenosť Jiskrova bola tým väčšia, lebo Pankrác, ktorý len nedávno uzavrel s Jiskrom večný mier, teraz za dobrý groš pridal sa znovu k Hunyadimu. Tóth-Szabó: 243. Mišík: str. 192. — Tak sa zdá, že zakolísal vo vernosti k Jiskrovi aj sám Talafus, kapitán Rychnavy, azda z obavy pred Hunyadim, ktorý sa tam neďaleko zdržiaval (das wir mit Gyskra keyn Bund nicht machten). Bardejovský archív č. 542.
Bardejovský archív č. 552.
Bulla Mikuláša V. uverejnená v Dlugoss H. P. II. 53. A.
Bardejovský archív č. 556. Jiskra dňa 25. febr. 1450 volá na poradu do Košíc Bardejov. Akiste podobnú výzvu dostala aj Levoča.
Jeho prvá žena, neter biskupa Rozgonya, zomrela roku 1447. Tóth-Szabó: A cseh huszita mozg., str. 246. Mišík : H. n. S. str. 199.
Tóth-Szabó: A cseh-huszita mozg. str. 249. Jiskra počítal určite na žiadanú sumu a na jej ťarchu robil už pôžičky.
Berdejovský archív č. 647. List mesta Levoče z 21. apríla 1451.
Bardejovský archív č. 593. List Akxamita z 14. augusta 1450.
Bardejovský archív č. 612. List bez udania roku, asi z 1451.
„Wir haben vernomen wy dy feynde desz Landes, als der Axamit und seyne anehalder sich mechtiglichen gesamelt haben und wellen disz lant angreiffen, myt rawben und anderen beschedigungen....“ Bard. arch. č. 612.
Item Ersamen Heren Wir lossen euch wissen das der Pankraz und dy seynen mit grosser macht legen in der Liptaw, ond meynen den Czipsz alhy zu verterben, Sie haben geschriben omb Holdunge den dôrffern obiral. Wir senden disen onsren bothen durch der sachen Wille, zum Hern Pereny Janusch ond zu Hern Lasla von Palocz mit briffen Hern Berczalsz ond auch disz gelen-disz ond lossen in daz clagen, waz sy unsz helffen in den sachen roten. Wir vorchten eyn bósesz werde dor noch volgen. Darumb so bethen wir euch allen helffet dorzu Roten ond mit nomen euch Hern von Cassaw, Ir wellet mit Hern Giskra dy sachen ausz bilden, weil her yn ewren mittel ist, daz her helffe darczu gedencken das diser Creisz (totiž Spiš) nich verderbet werde......
Bardejovský archív č. 647. List písaný po veľkonočných sviatkoch 1451.
Tóth-Szabó : A cseh-huszita mozg. str. 250 podľa kremnického archívu fons 18, fasc. 1. č. 12.
Bardejovský archív č. 653. List Jiskrov z 1. júla 1451.
Bardejovský archív č. 654.
Bardejovský archív č. 656. List Jiskrov z 8. augusta 1451.
Tóth-Szabó: A cseh-huszita mozg. str. 251.
Bardejovský archív č. 658. List z 10. sept. 1451.
Tóth-Szabó: A cseh-huszita mozg.. str. 251.
„Giscra coagtis in superioribus Ungariae partibus auxilliis et ingenti exercitu praesto adfuit“. Bonfinii Dec. III. lib. VII. p. 374. Pravda, Brcal, kežmarský kapitán sa stal už vtedy neverným, píše Dlugoss: H.P.II. p. 82. A. „Joanne Berczal, Bohemo, Tenutario in Kyeszmark eum deserente, qui ad Gubernatorem defecerat.“
„Boemi desertum gubernatoris agmen, collatis signis invadunt. Corvinus intellecta suorum perfidia, cum se obstitere haudquaquam posse cerneret, cum suis terga vertit.“ Bonfinius, str. 374.
Mišík: H. na S. str. 218. Hoci teraz sa medzi Hunyadim a Jiskrom viedol vážnejší boj ako pred dvoma rokmi, preca Poliaci sa nemiešali do tých záležitostí. To sa len tak dá vysvetliť, že vojna sa teraz neviedla na území Spiša.
Dlugoss : H. P. II. 82. A.
Tóth-Szabó: A cseh-huszita mozg. str. 255.; Dr. Gerő: A cseh-husziták Magyarországon, str. 111.
Bardejovský archív č. 694.
Monumenta Polon. II. 2. 127.
Bardejovský archív c. 666. z 3. jan. 1452. Hunyadi invituje slobodné mestá na pojednávanie do Viedne.
Levočský starosta píše Košiciam 2. jan. 1452, aby sa mesto zbavilo „der loeterey, dy umb uns schweben, schir nicht sicher seyn aus der unsern stat zu reyten und uns besorgen vor schaden und geferlichkeiten. Doch das Ir unser meynung teylhafftig moegt vorstehen, zo thun wir auch kunth..... das wir uns in funff ader sexehundert fl noch unser anczal in dy zerung hern Giskra zugeben....“ Pôvodina v košickom archíve: Tört. tár 1898, str. 188.
Bardejovský archív č. 643. Dokument z 8. III. 1452.
Mesto Levoča už po Veľkej noci roku 1451 obrátilo sa listom na Jána Perényiho a Ladislava Palócza o radu, čo robiť, keď Pankrác ohrožoval Spiš. Ale nechcelo si veci pokaziť ani u Jiskru a cestou Košičanov žiadalo aj Jiskru, aby zachránil Spiš. (Bard. arch. č. 647.) V spomínanom liste žaluje na Brcala (ktorý vtedy už bol na strane Hunyadiho), že, keby Brcal sa pričinil, mohly by veci ináč stáť. V takom položení nebolo ťažko nahovoriť mestá, aby odstúpily od Jiskru, najmä keď videly, že Jiskra na celej čiare prehráva. Že by však boly naň žalovaly, ako hovorí Mišík (H. na S., str. 221, pozn. 1.), sotva obstojí, zvlášť keď uvážime výpočítavosť týchto miest.
Bardejovský archív č. 669. List košickej mestskej rady z 21. marca 1452 o spišskopodhradskej porade miest.
Bard, arch. č. 671. Hunyadiho list Bardejovčanom z 11. apr. 1452, v ktorom píše, že sa chce smieriť s Jiskrom a žiada ich, aby poslali do Rimavskej Soboty svojich zástupcov.
Bard. arch. č. 677. Jiskrov list z 22. júna 1452, I tento list ukazuje, že je vylúčené, aby mestá, a teda aj Levoča, boly žalovaly na Jiskru vo Viedni, ako to hovorí Mišík.
Tóth-Szabó: A cs. h. m. str. 262; Mišík: H. na S. str. 222.
Siedmy bod kremnickej dohody hovorí: „Item prefatus Joannes Gyskra debet tenere omnes tricesimas: Cassoviensem, Kesmark, Lywblo, Barthfa, Homona, Ödenburg et Newsidel cum eorum proventibus, ac comitatibus Zohliensem, Zepesiensem Saros et de Torna nec non omnes civitates et oppida — regales tam inferioribus quam superioribus partibus existentes“. Pôvodina v kremnickom archíve, uverejnená v Tört. tár 1884, str. 605.
Tóth-Szabó: A cs. h. m. str. 264.
Bardejovský archív č. 680. Dokument z 11. sept. 1452. Maďarská rada žiada slobodné kráľovské mestá, aby sa prišly pokloniť Ladislavovi Pohrobkovi, ktorého Fridrich už prepustil.
Bard. arch. č. 689. z 31. I. 1453.
Bard. arch. č. 691. „pro quingentis florenis sales de camera nostra regali Marmorossiensi duximus deputandum“.
Tóth-Szabó: A cs. h. m. str. 268.
Bard. arch. č. 690. List písaný v Podolinci 6. II. 1453.
Bard. arch. č. 689.; list z 31. I. 1453.
Mišík: H. na S. str. 226, Už koncom februára zmenil Ladislav svoje stanovisko voči Pankrácovi a potvrdil ho v jeho donáciách.
Tóth-Szabó: A cs. h. m, str. 271. — Mišík: H. na S. str, 227.
Tóth-Szabó: A cs. h. m. str. 271.
Bardejovský archív č. 694. Dohoda v Levoči zo dňa 13. febr. 1453.
Tóth-Szabó: Okmánytár, str. 401.
Tóth-Szabó: Okmánytár, str. 405.
Mišík: H. na Slov. str. 242.
Palacký: D. n. č. IV. str. 263.
Tamtiež.
Tóth-Szabó : A cseh-huszita mozg. str. 283.
Wagner: An. Scep. III. 187. „Fridericus Russus, dux exul cum non contemnenda Bohemorum manu, novum Castrum prope Chorstinum aedificare incepit, unde in totam viciniam praedas et latrocinia exercebat“.
Szepesi tört. társ. évk. 1886, str. 66.
Palacký: D. n. č. IV. str. 263.
Wagner : An. Scep. I. 65.
Wagner: An. Scep. I. 29.
Palacký: D. n. č. IV. str. 263.
Wagner : An. Scep. I. 29.
Monachorum ritu se Fratres appellabant, ferinis tamen moribus utebantur. Quippe quibus nil aliud placere videbatur, quam raptu vitam ducere, vastare agros, late populari caedes passim agere; nihil aequi sanctique dignoscere. Duces crearant, quibus in agendis latrociniis rite paterent et quicunque apud eos majori facinorum gravitate claruetant, hi potiores habiti“. Bonfinii Dec. III. lib. VII. p. 374,
Tóth-Szabó: A cseh-huszita mozg. str. 277.
Tóth-Szabó: A cseh-huszita mozg. str. 276.
Wagner: An, Scep. II. 347. a II. 48.
Axamit síce už roku 1450 sa rozišiel s Jiskrom a bojoval proti Spišu, ale to nebolo ešte výslovne hnutie bratríkov. Bard. arch. č. 593 a 612.
Wagner robí rozdiel medzi „Bohemis et aliis latronibus Scepusium devastantibus“. Wagner: An. Scep. III. str. 187.
Wagner: An. Scep. I. 65. Ladislav odišiel z Bratislavy do Viedne koncom januára 1453.
Wagner: An. Scep. I. 65.
Bard. arch. č 593. Axamitov list zo 14. aug. 1450.
Bard. arch. č. 612.
Hyroš: Zámok Lykava, str. 81.
Hradský : Szepesvármegye a mohácsi vész előtt, str 95.
Genersich; Geschichte der Freystadt Käsmark, I. 166.
Hyroš: Zámok Lykava, str. 81.
Bál Jeromos: Szepesi vár története, str. 42.
Wagner: An. Scep, I. 35.
Bard. arch. č. 703. Dokument z 13. júna 1453.
Bard. arch. č. 694 Dokument z 13. II. 1453.
Kráľovský kancelár (Petrus Lugarius) vydal nariadenie šiestim súsedným župán, aby obkľúčili „silvas illius latronculi Axamit“. Wagner: Dipl. Saros. 111.
Bard. arch. č. 690 z 6. II. 1453,
„Als ir uns yecz die ewren habt anbringen lassen, wie des kunigs von Polan haubtmann mit volkch in die stete in dem Czips so im verphendt sind, komen sey und ew ettlichen anndern unsern steten daselbs merklich gut genomen hab, das wir nicht gem vernomen haben...“ a žiada mestá, aby vyslaly svojich ľudi, lebo s poľským kráľom sa dohodli, že škody sa nahradia. Bard.. arch. č. 695 z 28. II. 1453.
Bardejovský archív č. 701.
Bardejovský archív č. 701.
„pro extirpandis malefactoribus de partibus illis pro vestraque et earundem defensionem misimus fidelem nostrum egregium Georgium Zewzeneker capitaneum gentium nostrarum“. Bard. arch. č. 705.
Wagner: An. Scep. I. 65.
Spišskosobotská kronika. Szep, tört. társ. évk. 1892, str. 34.
Tamtiež.
Wagner: An. Scep. II. 76.
Dr. Gerő: A cseh-husziták Magyarországon, str. 118.
Mišík: H. na Slov. str. 236.
Tóth-Szabó: A cseh-huszita mozg. str. 291.
Bard. arch. č. 712. — list z 11 okt. 1453.
Wagner: An. Scep. II. 76.
Wagner: An. Scep. I. 65.
Tóth-Szabó: A cseh-huszita mozg. str. 284.
Bardejovský archív č. 704. Dokument z 16. VI. 1453.
Bard. arch. č. 704.
Tóth-Szabó: A cs. h. m. str. 286.
Bard. arch. č. 717.
Bard. archív vystavený v starej radnici pod č. 92. Doslovne znie takto:
Ich Petr Axamyt, von Kossau den geswornen Burgern und der ganczen gemeyn der Stadt Barthffal, entsage Ich uff ewer helse und gut mit alerley weyze Ich kan oder mag, wenn und Ich in der newe derfaren hab das ir mir meyne Brüder on alle schult gehangen habt, mit namen wyssoczky und petrziken, und wisset wyssende das Ich sy an euch rechen wil, und an allen dy euch anwenden, mit allerley weys und Ich kan, und furpas Ich Petr Axamit, gepewt euch Invonern in der fforstatt zu Barthffall, das Ir mir holden sulet, und anders nichtten thuen, bey ewern helsen und forpriinst ewer forstatt Geben under eyner grünen thannen, bey eynem kylen bach, in eynem tyffen thale.
Posledné riadky vzťahujú sa asi na lesnatý kraj Haligovských hôr, kde sa bratríci najviac zdržiavali. Pri Haligovciach ešte dodnes sa menuje jeden vrch Aksamitkou, a sú na ňom badateľné stopy primitívnej pevnosti.
Doteraz sa mylne pripisoval výhražný list Axamitovým bratríkom, ktorý sa nachádza v bardejovskom muzeu pod č. 226. List doslovne znie takto:
Vy zly a nespravedlivy lude bardiowcy viste naszych bratov daly zveszaty, ludy dobrich a nevinnich, ako mordere necnostlivy, ktorý any vam ani zadnomu nicz nebili vinni, a pretos gesli nam priatelom a rodovi ich za nich nepolozite czeteri sta solotich ve zolote do troch nedeli v kláštore umogili u cracova, alebo u cartusov v lechniczi, tedy na vaszych hordlech, y na vaszym ymuniu, y na vaszich podanich bud duluho, bud cratko tak to se mstiti budemy, pocud naszeho rodu stava, tot list pysan s hor, dzen svateo iacuba.
Asi táto okolnosť, že list píšuci zbojníci žiadajú, aby suma bola složená v Červenom kláštore, teda v blízkosti haligovského úkrytu, viedla Tóth-Szabóva (A cs. h. m. str. 287) a s ním i mnohých iných, že spomínaný list pokladali za „husitský list“ a pripisovali ho Axamitovým bratríkom. Dnes je však už úplne jasné, — zvlášť po odbornom zistení prof. dr. Chaloupeckého —- že list pochádza z hodne neskoršej doby, a to asi z prvej polovice XVI. storočia. Dr. Chaloupecký o ňom píše toto: „Bardejovský dokument nepochází tudíž od husitských válečníků, nýbrž je to list jakési zbojnické tlupy, jakýchsi slovenských Janošíků, z počátku XVI. stol., jejiž působištěm bylo slovensko-polské pomezí, hornatá a lesnatá krajina mezi Oravou, Muráněm, Dunajcem....“ Sprievodca po výstavbe listín župného muzea v Bardiove str. 47.
Tóth-Szabó: A cs. h. m. str. 287. — Mišík : H. na Slov. str. 236.
Tamtiež.
Mišík: H. na Slov. str. 236.
Bard. arch. č. 740.
Bard. arch. č. 725.
Wagner: An. Scep. II. 76, „Et postquam quasdam structuras perfecisset, en! altera vice (1454) homines pestiferi, videlicet Hussitae, cum complicibus suis Bohemis, ad provinciam intraverunt, qui denuo inceperunt inimicas facere, homines deperdere et molestare, a quibus fratres Carthusienses multa incommoda perpessi sunt in tantum, ut sacrum hunc locum Refugii perpetuo derelinquere et desolare decreverint, aliquoties enim habitu ordinis detracto, usque ad cilicium spoliati sunt.“
Szepesi tört. társ. évk. 1892. str. 34.
Bard. arch. č. 729. List poľského kráľa Kazimíra Bardejovčanom z 4. II. 1454, V ktorom uznáva Czaykom zavinené škody: „Exponitis in querela, quomodo aliqui de Podolino et aliis locis nobis subiectis čerta dampna vobis intulissent de qua re plurimum vobis condolemus...“
Tóth-Szabó: A cs. h. m. str. 292. Ináč Tóth-Szabó úplne spletie Czaykove výčiny s výpravou Jiskru proti Kežmarku r. 1455.
Bard. arch. č. 740. Z 22. IV. 1454.
Tóth-Szabó: A cs. h. m. str. 289.
Tóth-Szabó; str. 289.
Bard. arch. č. 754.
Wagner: Dipl. Saros. str. 112. „In die datae praesentium expectabatur sententia deffinitiva a Consiliariis Regiis in causa, quam Dominus Joannes Giscra movit Nicolao Berczal pro moneta cudenda.“
Mišík: H. na Slov. str. 238,
Wagner: Dipl. Saros, str. 65. — Tóth-Szabó (A cs. h. m. str. 272.) hovorí, že Ladislav potvrdil Jiskrovo právo na predošlé majetky už na jar roku 1454, pri čom sa odvoláva na bard. archív č. 802. Mylne cituje spomínaný dokument s dátumom 24. júna 1454. Matej Knyzicz, Jiskrov kapitán v Šarišskom hrade, píše spomínaný list Bardejovčanom 24. júna 1455. — Mišík (H. na Slov. 241) správne pochybuje o tom, že by Jiskra už r. 1454 bol dostal od Ladislava svoju predošlú hodnosť v celom obsahu a verejne; pravda, ťažkosť mu robí list Knyzicza, na ktorom nezbadal ani on, že list pochádza z 24. júna 1455.
Bard. arch. č. 768. Dokument z 25. I. 1455., — č. 772. List z 19, II. 1455.
Bard. arch. č. 773. Juraj Turzo zo Spišského hradu píše Bardejovčanom, že Axamit je v Liptove. Je zaujímavé, žé Bardejovčania museli mať nejaký styk so zbojníkom Pobodom, lebo Turzo žiada Bardejovčanov, aby sa usilovali dačo dozvedeť od Pobodu, čo zamýšľajú bratríci.
Hradský (Kisvármegye története, str. 26) nesprávne tvrdí, že v Kežmarku bol vtedy Axamit a Jiskra len koncom novembra r. 1455 začal obliehať Kežmarok.
Wagner: An. Scep. II. 12. — Hain lőcsei krónikája, str. 14. Stopy priekop a násypov okolo kostola v Štvrtku sú dodnes badateľné.
Mišík: H. na Slov. str. 243.
Bard. arch. č. 814, List z 20. aug. 1455.
Šebestián Rozgony dňa 6. júna 1455 píše Bardejovčanom o Jiskrovi: „Diverse novitates ex parte Joannis Gyskre dietim ad nos perveniunt... , Rogamus.... quatenus.... unum aut duos exploratores suos ad partes Polonie vel ad Cracoviam ubi predictus Giskra foret constitutus mittere, qui tandem reversus nobis certitudinaliter valleret proferre et tractare, qualiter prefatus Giskra qualique ordine et modo se habeat, vel cuius intencionis esset.“
Bard. arch. č. 845. List z 21. dec. 1455, písaný česky so slovenskými a poľskými primiešaninami.
Bard. arch.č. 855.
Bard. arch. č. 850.
Bard. arch. č. 822.
Bard. arch. č. 830.
Bardejovský archív č. 860.
Bardejovský archív č. 839, 810.
Bardejovský archív č. 853.
Bardejovský archív č. 813.
Bard. arch, č. 817. Talafusov sluha je obvinený: „quod fuisset monetarius falsae pecuniae“.
Wagner : An. Scep. I. 219.
Schmauk: Suppl. analect. 279.
Mišík: H. na Slov. str. 244.
Wagner: An. Scep. II. 105.
Bard. arch. č. 900, list z 18. júla 1456.
Tóth-Szabó: Okmánytár, str. 410.
Mišík: H. na Slov. str. 245.
Bard. arch. č. 923. List Ladislava z 14. XI. 1456.
Bard. arch. č. 875. Mesto Bardejov ponosuje sa, že odnikiaľ neide pomoc a ono je v neistote „wir mit grosser mühe und teglicher hoffnung als dy ffögel in den lüfften sweben“. Ďalej sa ponosujú, že sa Jiskrovi nepodarilo ešte Axamita odzbrojiť. „Auch ist mit hern Giskrau und auch mit Axamit keyn treffen, noch Apbruch nichten noch geschehen“.
„Scripseramus pridem ex opido Fwthak egregio Petro Komorowsky, ut cum certis gentibus ad nostram venire deberet maisestatem“. Tóth-Szabó: Okmánytár, str. 411.
Košický archív č. 239.
Tóth-Szabó: A cs. h. m. str. 297 hovorí, že Talafus odprevadil kráľa až po Belehrad, čo však sotva obstojí, lebo Talafus v tom čase bol na hornom Uhorsku. Viď bard. archív č. 913, 929.
Bard. arch. č. 923. Ladislavov list písaný v Belehrade 14. XI. 1456.
Bard. arch. č. 916 z 18. X. 1456.
Bard. arch. č. 918.
Bard. arch. č. 922. Podolínsky vicekapitán píše Bardejovčanom o zbojníckych tlupách.
Bard. arch. č. 926. Bardejov kurentuje bratríka, menom Spitka, o ktorom sa zistilo, že prijal kríž a šiel proti Turkom.
Bard. arch. č. 938. List z 11. febr. 1457.
Bard. arch. č. 938. List z 11. febr. 1457.
Spišskosobotská kronika (Szep. évk. 1892, str. 35) vo veľmi skomolenom texte zachovala záznam tejto udalosti:
LVII am crom mitwoch lis konig hewpt apslen, vnd seyn z her soen, do entstand det.
Bonfinii Rer. Hung. Dec. III. lib. VIII. str. 390.
Poslovia mesta Košíc, ktorí práve v tom čase sa zdržiavali na kráľovskom dvore, s úžasom píšu Košičanom, čo sa tam stalo a čo sa povráva o Jiskrovi „also daz ayne wunderliche czeitung von hern Gyzkra gesaget wart, der da ist auch bey unsers hern gnade...“
Mišík: H. na Slov. str. 251.
Bard. arch. č. 978.
Tóth-Szabó: Okmánytár, str. 415. List Ladislavov z 21. IV. 1457. „fidelem nostrum magnificum Johannem Gyzcra de Brandis... capitaneum parcium nostrarum superiorum prefecimus...“
Tóth-Szabó: Okmánytár, str. 414. Ladislavov list z 9. IV. 1457.
Bard. arch. č. 980. List Alžbety Poľskej Jiskrovi z 6. IX. 1457.
Bard. arch. č. 982.
Tóth-Szabó: Okmánytár, str. 415. List Ladislava z 16. VIII. r. 1457.
Palacký: D. n. č. IV. str. 216.
Palacký; D. n. č. IV. 292.
Bard. arch. č. 990. List Poděbrada Jiskrovi z 26. XII. 1457.
Dlugoss: H. P. II. 521. A. — Michal Szilágyi bol pripravený s veľkým vojskom vynútiť Matejovu voľbu, ak by snem mal iný plán.
Bard. arch. č. 997 z 3. II. 1458.
Bard. arch. č. 997.
Dlugoss: H. P. II. 220. D,
Mišík: H. na Slov. str. 258, odbaví to nakrátko, že Jiskra bol necharakterný.
Tamtiež.
Bard. arch. č. str. 996.
Tóth-Szabó: A cs. h. m. str. 305, — podľa Matejovho listu písaného Poděbradovi.
Bard. arch. č. 1005.
Tóth-Szabó: Okmánytár, str. 419.
List Mateja z 5. V. 1458. Tóth-Szabó: Okmánytár, str. 419.
Košický tajný archív č. 3.
Bard. arch. č. 1015. Jiskrov list z 8. V. 1458.
Bonfinii R. H. Dec. III. lib. X. str. 411.
To videť z listu varadinského kanonika Vasváriho, ktorý bol požičal Axamitovi peniaze a keď sa 28. júna 1458 dozvedel o Axamitovej smrti, žiadal Bardejovčanov, aby mu oni nahradili „sumičku-summulam“. Tóth-Szabó: Okmánytár, str 421. Bard. arch. č. 1025.
Bonfinii R. H. Dec. str. 411.
Bard. arch. č. 1027.
Wagner: Diplomat. Saros, str. 119.
Košický arch. č. 306.
Bard. archív č. 1086 z 26. II. 1459.
Bard. archív č. 1079 list z 20. II. 1459.
Bard. archív č. 1085.
Bard. archív č. 1145. List Mateja z 8. X. 1459 „itelleximus, qualiter tempus treugarum inter generosum Joharmem Thalaphus et partes illius regni nostri factarum in proximo circa festum beati Galli expiraret...“
Tóth-Szabó : Okmánytár, str. 424, list 73.
Bard. archív č. 1156.
Bard. archív č. 1162.
Bard. archív č. 1171, list Mateja z 26. I. 1460.
Tóth-Szabó: A cs. h. m. str. 317.
Wagner: Diplomat. Saros, str. 66,
Kapitánom Kežmarku bol Mikuláš Brcal. Keďže tak spomínaný dokument ako aj údaje v Bardejovskom archíve č. 1220 spomínajú Martina Brcala a uvádzajú ho ako kapitána Gelnice, je možné, že na Spiši boli dvaja Brcalovia, a to Mikuláš v Kežmarku a Martin v Gelnici.
Dohoda bola uzavretá 15. IV. 1460. Wagner: Diplomat. Saros, 66.
Košický archív č. 321.
Košický archív č. 318.
Bard. archív č. 1198.
Bard. archív č. 1219.
Bard. arch. List zo 7. VII. 1460. Matej objednáva u Bardejovčanov pušný prach a iné vojenské potreby. Bard. arch. č, 1225, list z 1. aug. 1460.
Tóth-Szabó: Okmánytár, str. 430.— Bard. arch. č. 1241.
Bard. arch. č. 1231., list z 29. sept. 1460.
Wagner: An. Scep. IV. str. 64.
Matejov list uverejnený v Tóth-Szabó: Okmánytár, str. 430.
Podľa Dlugossa Wagner: An. Scep. II. 101. — Bard. archív č. 1245.
Dlugoss: H. P. str. 261. B.
Bard. arch. č. 1245. Podľa toho 29. nov. 1461 Rychnava už bola v rukách Kostku. Kostka mal držať Rychnavu do 6. jan. 1461 (Bard. archív č. 1307.)
Bard. arch. č. 1307.
Palacký: D. n. č. IV. 365.
Palacký: D. n. č. IV. 365. Katarína odišla prvého mája roku 1461 do Trenčína ku Matejovi. Palacký nehovorí o nijakom dohodnutí ohľadom Jiskru. Je možné, že list kanonika Petra Šariho bol len domnienkou, alebo sa dopočul, že sa v takom smere vyjednávalo.
Bard. arch. č. 1307.
Bard. arch. č. 1308.
Bard. arch. č. 1312.
Bard. arch. č. 1335. Z 14. III. 1461.
Bard. arch. č. 1347.
Tóth-Szabó; Okmánytár, str. 432.
Levočský archív: Dokument z 24. V. 1461.
Bonfinii R. H. Dec. X. str. 414 — Hyroš (Zámok Lykava, str. 102) hovorí, že Jiskra 10. X. 1461 zaujal Kežmarok. Pravda, svoje tvrdenie nedokazuje dokumentami. Brcal a Bartoš zaiste dobrovoľne pristupili k Jiskrovi, lebo videli, že sú jiskrovcami obklúčení. Jiskrovci vtedy na Spiši a v Šariši mali značné úspechy a Matejovo vojsko bolo voči ním bezmocné. Viď bard. archív č. 1363, 1364, 1367. Príchod bratríkov z Poľska musel tiež pohnúť Brcala a Bartoša, aby sa preorientovali.
Bard. arch. č. 1392, 1394.
Wagner: An. Scep. I. 85.
Nevedeť, ktorý hrad rozumel Matej. Nového hradu z tej doby na Spiši nemáme.
Bard. arch. č. 1411. — Mišík (H. na Slov. str. 275) hovorí, že Zápoľsky dobyl Rychnavu pred odchodom k Muráňu a odvoláva sa na Bonfinia(str. 414). Pravda, Bonfinius nespomína Muráň, ale dobytie Rychnavy a Kežmarku udáva súčasne, hoci je isté, že Kežmarok len r. 1462 sa dostal do rúk Zápoľských (Wagner: An. Scep. II. 106).
Bard. arch. č. 1402. List Mateja z 10. III. 1462, — Wagner: An. Scep. IV. 19.
Wagner: An. Scep. II. 12.
Wagner: An. Scep. II. 106.
Wagner: An. Scep. II 12.
Wagner: An. Scep. II. 106. „Zemani Dionýz vom Katwinckel a Mikuláš vom Crige žiadajú Kežmarčanov, aby ich prijali za občanov „das wir geruheten an zu zeheen den groszen gedrangk dy itzund zwischen dem armen volke off dem gantzen lande, durch böse leuthe ist... das wir sy geruheten off zu nemen in unser mittel zu mittwonern...“
Bardejovský archív č. 1431.
Matejov list z 8. apríla 1461. — Tóht-Szabó: Okmánytár, str. 432,
Matejov list z 14. mája 1462. — Tóht-Szabó: Okm. str. 436.
Bonfinii R. H. Dec. III. lib. X. pag. 415.
Wagner: An. Scep. II. 106. Nevedeť určite, ktorých je to tých 9 miest; zaiste sú z tých 11 miest, ktoré patrily ku Fraternitasu, mimo Štvrtku a Hrabušíc.
Bonifinii R. H. Dec. str. 415.
Bonifinii R. H. D. str. 415.
„Ex ingenta mea in Ladislaum olim Regem charitate — Rex inclyte — in inpietatem et latrocinia incidi — sic me Deus adjuvet — invitus. Posthaec, variae facinorosorum manus insecutae, quas libentissime data magna licentia admisi ut facilius delegatam provinciam propugnarem...“. Bonfinii H. R. Dec. str. 415.
Matejov list z 12. júla 1464 a 26. I. 1468 (Tóth-Szabó: Okmánytár, str. 445 a 453) kde ho tituluje „Magnificus Joannes Gyskra de Solymos pro suis fidelibus servitiis..,“ a vypláca mu po tisíc zlatých.
Bonfinii R. H. Dec. str. 415.
Tóth-Szabó: Okmánytár, str. 455.
„ „ „ 459.
„ „ ,, 440.
Wagner : An. Scep. III. str. 218. „certe Berczalius sedecim millium fl. acre gravis ex Scepusio in Lyptoviam et Arvam se ejecit; unde nonnisi Anno 1474 cum suis exigi potuit“.
Bonfinii: R. H. Dec. str. 415. „Telephus autem, qui ante fusus et fugatus erat, in Boemiam rediit. Cum datam nemini fidem praestitisset, eo miseriarum redactum fuisse ferunt, ut in foro sportulam circumferret et vix quandoque obulum haberet, quo ad popinas paululum carnis emeret. Tales igitur perfidiae latrociniique sui poenas, facinorosorum ille Princeps superfuit“.
Wagner: An. Scep. IV. 20.
„ ,, ,, 455.
List Štefana Zápoľského z 16. IX. 1463. — Tóth-Szabó : Okmánytár, str. 442.
Bard. arch. č. 1564.
Bard. arch. č. 1555. List z 26. IX. 1464.
Bard. arch. č. 1614. List z 19. I. 1466.
Marx: Kirchengeschichte, Trier 1919, str. 469.
Dr. Ján Sedlák: M. Ján Hus, Praha, 1915, str. 1.
Palacký: D. n. č. III. str. 172.
B. Ráček T. J.: Československé dejiny. L. Kuncíř Praha, 1929. str. 259.
Tóth-Szabó: A cs. h. m. str. 156.
Viď Dr. Špirko: Umelecko-hist. pamiatky na Spiši, str. 17—18.
Na spôsob spišského Fraternitasu v 14. stor. utvoril sa kňazský spolok i v Šariši (Fraternitas districtus Tarczensis) a tiež „universitas plebanorum de Lyptov“. Hradsky: XXIV. város testvérülete, str. 40—41. Pravda, významu spišského Fraternitasu nikdy nedosiahly.
„A. 1248. Ist die Bruderschaft der 24. Pfarhern eingerichtet worden“. Wagner: An. Scep. II. 9.
Dr. Špirko: U. p. na Sp., str. 17.
Hradsky: XXIV. v. testv. str. 38.
Hradsky: „ „ str. 43. Pravda, to číslo nie je presné. Mohlo byť i viac, na príklad Smižany. Ohľadom Kežmarku sú tiež záznamy „Kesmarkinum unam XXIV Regalium Civitatum fuisse diplomata probant“. Hradsky : A XXIV. k. pI. testv. str. 48; Bruckner: A szep. városok XXIV szövets. értelmezése Szep. tört. társ. évk. 1911. str. 88.
Wagner: An. Scep. I. 266.
Wagner: An. Scep. II. 190.
Wagner: An. Scep. I. 263.
Pirhalla: A szepesi prép. vázl. tört. str. 148.
Dr. Ján Sedlák : M. Ján Hus, str. 20.
Wagner: An. Scep. I. 274.
Hradsky: XXIV. k. pl. t. str. 153.
Dr. Sedlák: M. Ján Hus, str. 62.
Dr. Sedlák: M. Ján Hus, str. 19.
Hradsky: XXIV. k. pl. t. str. 41.
Pirhalla: A szepesi prép. väzl. tört. 16; Hradsky: XXIV. k. pl. t. 74.; Schmauk: Suppl. an. str. 223.
Hradsky : XXIV. k. pl. t. str. 105.
Po prepoštovi Stockovi má aj teraz kapitulská knižnica v Spišskej Kapitule niekoľko sväzkov. Zachovaly sa knihy po farárovi Bartolomejovi zo Spišských Vlách, po Jánovi Kežmarskom, Hyldbrandovi zo Sp. Novej Vsi, atď.
Hradsky: Szepesvármegye a moh. v. e. str. 88,
Pirhalla: A szepesi prép. vázl. tört. str. 60. — Weber: Zipser G. u Zeitbilder, str. 152.
„Quales sint judices et senatores.“ Szep. tört. társ. évk. 1908, str. 32.
Dr. Varsik: Husiti a reformácia na Slovensku. Sborník filozofickej fakulty Komenského univerzity v Bratislave, roč. VIII. str. 323.
Palacký: D. n. č. III. 167.
Palacký: D. n. č, III. 463.
Fejér: Codex dipl. X. 7, str. 544,
Český časopis historický, 1926, str. 644.
Varsik: Husiti a reformácia na Slovensku. — Sbornik fil. fak. univerzity Komenského, 1932, str. 327.
Hradsky: Szepesvármegye a mohácsi vész előtt, str. 89.
Dlugoss: H. P. I. 578.
Wagner: An. Scep. I. 273.
„sicut Hungari et Schlavi in Scepus existentes, ipsas Decimas persolvere essent ab antiquo consueti...“
Wagner: An. Scep. I. 331.
Varsik: Husiti a reform. na Slov. str. 10.
„ „ „ „ str. 11.
Wagner: An. Scep. I. 332.
„ „ „ III. 56.
„ „ „ III. 57.
„ „ „ III. 59.
Tóth-Szabó: A cs. h. m. str. 163. — Mišík: H. na Slov. str. 62.
Dlugoss: H. P. I. 717. A.
Pirhalla (Szep. prép. vázl. tört. 81) hovorí o Brcalovi, že bol asi Maďarom, lebo vraj v Gemeri po roku 1420 sa vyskytlo zemanské meno Berchel. I Talafusa pokladá za Maďara. Pirhalla teda nepoznal Palackého, kde (D. n. č. IV. 261) vierohodne udáva pôvod spomínaných kapitánov.
Dlugoss: H. P. I. 53. A. B.
Bonfinii R. H. Dec. lib. IV. str. 334. — Hyroš: Zámok Lykava, str. 78 píše: „Jiskra bol rodom Moravan, duchom Čech, pôsobením Slovák, náboženstvom katolík“ — Genersich: Merkwürdigkeiten der Freystadt Kesmark L 166 síce tvrdí, ze Jiskra bol oddaný husitizmu, ale to nedokazuje.
Wagner: An. Scep. III 218.
Wagner: An. Scep. I 35.
Vencko: Dejiny Štiavnického opátstva na Spiši, str. 66.
Pirhalla: A szep. prép. vázl. tört. str. 94.
Viď Péterfy: Sacra Concilia in Regno Hungariae.
Wagner: II. 76 — I. 330. — I. 55. — Hain lőcsei kronikája, str. 14.
Rozsiahla korešpondencia z Jiskrovej doby medzi mestami na označenie Jiskrových vojakov upotrebúva slová „Boemi—Bohemen.“ — a nikdy nie „Hussitae“.
Pirhalla: A szep. prép. väzl. tört. str. 94.
Bruckner: A ref. és ellenref. tört. a Szepességen, str. 16.
Vencko: Dejiny Štiavnického opátstva na Spiši, str. 65.
Viď str. 65.
Dlugoss: H. P. I. 53.
Tóth-Szabó: A cs. h. m. 332.
Dr. Vajdovsky-Divald: Szepesvármegye müvészeti emlékei. — Vencko: Dejiny Štiavnického opátsva na Spiši, str. 66. — Bruckner: A ref. és ellenref. tört. str. 16. — Sám som bol toho názoru (Dr. Špirko: Umelecko-hist. pam. na Spiši, str. 112), čo teraz po dôkladnejšom preštudovaní tej veci odvolávam.
Cirkuláre spišského biskupstva z r. 1776—78 „itaque tabulas et simulacra Ecclaesiae fieri procurabitis, istaque portis Ecclaesiae affigetis, quae transeuntibus continuo indicent Sanctissimum in ea sacramentum publice exhiberi“.
Vencko: Dejiny Šť. op. na Sp. str. 66.
Münnich: Igló város története, str. 196. Na základe Münnicha prevzal to isté aj dr. Lipták: Bilder aus der Zipser Vergangenheit, str. 106.
Pajduššák: Krátky prehľad dejín r. k. vikariátu mesta Iglova. Spišská Nová Ves, 1906, str. 12.
Münnich: Igló város története, str. 195.
Tóth-Szabó: A cs. h. m. str. 336.
Viď spišská synoda v r. 1460. — Péterfi: Sacra Concilia Ecclesiae in Regno Hungariae. Bratislava, 1741, str. 192.
Wagner: An. Scep. III. 67.
Wagner: An. Scep. I. 348.
Wagner: An. Scep. II. 76.
Wagner: An. Scep. IV. 19.
„Diese Alle Obbeschriebenen Satzungen haben wir durch Gottes gnadt von unserem lieben Alt Vättern biesz hero starcks und Vest erhalten... und bitten nun Gott wolle solche schöne Ordnung weiter auf unser Nachkhomen bringen lassen...“ Výňatok zo štatútu sv. Barbory v Spišskej Novej Vsi. Szep. tört. társ. évk. 1908, str. 28.
Wagner: An. Scep. III. 61.
Pirhalla: A szepesi prép. vázl. tört. str. 96.
Wagner: An. Scep. III. 65.
Wagner: An. Scep. I. 76.
Wagner: An. Scep. I. 427.
Wagner; An. Scep. III. 187.
Bruckner: Reform. és ellenreform. a Szep. str. 18.
Emil Edgar píše o tých domnelých husitkých kostoloch: „Prohléd jsem gemersko-zvlolenskou skupinu tak zvaných husitských kostolů a přesvědčil jsem se, že ani jeden z těchto domněle husitských kostolů nejsou husitského původu; pochádzejí vesměs z doby rannější i pozdější...“ podľa „Kostnické Jiskry“ Kvačala: Dej. ref. na Slov. str. 34. O spišských kostoloch platia tie slová ešte viac.
Bruckner: Reform. és ellenreform. a Szep. str. 19.
Wagner: An. Scep. II. 12.
Palacký: D. n. č. IV. str. 456. „Přitomnosť bratří byla neštěstím pro každé okolí.“
Dr. Ján Kvačala: Dejiny reformácie na Slovensku. Tranoscius. Lipt. Sv. Mikuláš, 1935. str. 34.
Varsik: Husiti a reform. na Slov. str. 39.
Bruckner: A reform. és ellenreform. a Szep. str. 15. — Vencko: Dej, Štiav. opát. na Spiši, str. 66. — Dr. Lipták: Bilder aus der Zip. Verg. str. 105.
Wagner: An. Scep. I. 189.
Hradsky: Szepesvárm. a mohácsi vész előtt, str. 56. Ročite platili 300 budínskych mariek, ale aj z toho sa im niečo odpustilo. Tak Žigmund r. 1424 snížil im poplatok. Karol Robert vzhľadom na blahobyt Nemcov zvýšil poplatok na 1400 budínskych mariek, ale pomerne ani to nebolo veľa.
Demkó: Lőcse története, str. 127.
Tamtiež, str. 57.
Smolník: Wagner: An. Scep. I. 204. — Spišská Nová Ves: Wagner, I. 219. — Podolínec: Wagner, I. 224.
Hradsky: Szepesvármegye a mohácsi vész előtt, str. 58.
Dr. Lipták: Bilder aus der Zip. Verg. str. 105.
Demkó: Lőcse története, str. 125.
Meno Kemarsky (Szep, tört. társ. évk. 1908, str. 70); Windisch : t. i. str. 148. Spassyn: t. i. str. 130; Haško: t. i. str. 128; Lojko: t. i. str. 84.
Talafus, Brcal, Jiskra, Axamit píšu najviac latinsky a nemecky. Viď bardejovský archív.
Slovenské Pohľady, roč. XXI. str. 338.
Tamtiež.
Dlugoss: H. P. I. 576. C.
Diarium Conradi Spervogel, str. 10. — Viď výklad na str. 12.
Dlugoss: H. P. I. 576. B.
Wagner: An. Scep. III. 187.
Viď str. 20 pozn.
Dlugoss: H. P. I. 625. D.
Wagner: An. Scep. I. 55. — II. 105.
Dlugoss: H. P. I. 625. D.
Dr. Špirko: U. h. p. na Spiši, str. 62.
Wagner: An. Scep. II. 105.
Schmauk: Suppl. analect. str. 243.
Wagner: An. Scep. I. 52.
Viď str. 23 pozn.
Viď str. 20
Dlugoss: H. P. I. 625. D.
Schmauk: Suppl. analect. str. 439.
Viď str. 26.
Wagner: An. Scep. III. 161.
Wagner: An. Scep. I. 426.
Wagner: An. Scep. II. 76.
Pajduššák: Smižany, Iľašovce, str. 33. — Tóth-Szabó: Okm. str. 368.
Z predhusitskej doby máme na Spiši cennejšie predmety: Pacifikál v Spiš. Novej Vsi (14. stor., pozlatené striebro), pacifikál v Spišskej Belej (14. stor.), kalich vo Veľkom Slavkove a Žehre (14. stor., zlátené striebro), krstiteľnice v Ruskinovciach a Švedlári (14. stor.), drevené umučenie a krstiteľnica v Matejovciach (14. stor.), Madona v Strážkoch (14. stor), nástenné kostolné maľby vo Švábovciach, Vítkovciach, v Poprade, v Dravciach atď. Viď Dr. Špirko: U. h. p. na Spiši. Spomínam len niekoľko z tých, ktoré husitský vpád iste prežily.
Wagner: An. Scep. II. 99.
Wagner: An. Scep. I. 60.
Neobstojí, čo píše Mišík (H. na Slov. str. 129), že Česi mali právo silnejšieho „jus fortioris“ a robili, čo chceli. Oni rešpektovali tunajšie právo a podrobili sa tunajšiemu súdnictvu. Bard. arch. č. 694, 502, 472.
Tóth-Szabó: Okmánytár, str. 384.
Tóth-Szabó: Okmánytár, str. 390. — Bard. arch. č. 347.
Bard. archív č. 490.
Bard. archív č. 630.
„Item keyner sol bey vorlierung des haupts weiber iungkfrauen, medt, mit gewalt, oder mit unzimlichen worten oder wercken beleidigen.“ Zo žoldnierskych štatútov mesta Bardejova. Uverejnené: Kníhtlač. Blayer M., Bardejov.
Mišík: H. na Slov. str. 129.
Bard. arch. č. 549.
Wagner: An. Scep. III. 241.
Bard. archív č. 913.
Münnich: Igló város tört. str. 206.
Tóth-Szabó: A cs. h. m. str. 337.
Genersich: Merk. der Freystadt Kes. I. str. 166, hovorí, že jiskrovci budovali domy, kaštiele a „hlavne moc kostolov“. Je to omyl a čo sa týka kostolov, je to už podvrátené. Viď str. 136 pozn. 90.
Dr. Špirko: U. p. na Spiši, str. 61.
Dr. Špirko: U. p. na Spiši, str. 49.
Z Jiskrových časov máme na Spiši pozostatok krídlového oltára „Anjela“ v Spišskej Kapitule, krídl. oltár v Danišovciach (nateraz u Csákyho v Harhove) oltáre vo Farkašovciach, Bušovciach, vo V. Slavkove, Gánovciach, v Mülbachu atď. Viď Dr. Špirko; U. p. na Sp.
Dr. Vajdovský — Divald: Szepesvármegye müvészeti emlékei, II. 32.