ZÁZRAČNÝ LURD.


(LOURDES)


ALEBO


ŽIVÝ A NEPODVRATNÝ SÚVEKÝ DÔKAZ BOŽSKÉHO PÔVODU A PRAVDIVOSTI CIRKVI RÍMSKO-KATOLÍCKEJ.


Druhé vydanie, prepracované a doplnené.


Na základe pôvodných francúzskych a iných prameňov prísne vedecko-kriticky spracoval a napísal:


Dr. JURAJ ŠIMALČÍK, profesor dogmatiky a filozofie na teologickej akadémii v Banskej Bystrici.


Ružomberok 1932.


Tlačou a nákladom »Lev«-a kníhtlač, a nakl. spolku účast. spoločnosti.


Cirkevné povolenie k 1. vydaniu:


Nihil obstat. Valča, 11. Maii 1928.


Stanislaus Kianička mp. censor dioecesanus.


Nro 1045/1928.


IMPRIMATUR.


Sv. Kríž n/Hronom, 22. Maii 1928.


+ Marianus mp. eppus Neosolien.


Cirkevné povolenie k 2. vydaniu :


Biskupská kancelária č. 1683/1932.


Týmto dávam povolenie, že by sa dielo »ZÁZRAČNÝ LURD«, pôvodcom ktorého je Dr. Juraj Šimalčík, profesor bohoslovia v Banskej Bystrici, mohlo zasa vydať tlačou vo vydaní »Lev«-a kníhtl. a nakl. úč. spolku v Ružomberku.


Spišská Kapitula, 25. júla 1932.


+ Ján Vojtaššák v. r., biskup spišský.


Druhé vydanie tejto knihy, ktorá pojednáva o veľkolepých skutkoch Božskej Dobrotivosti a Milosrdenstva a ktorá obsahuje moje najvznešenejšie myšlienky, city a túžby, venujem všetkým nemocným a zarmúteným, útecha ktorých nie je z tohto sveta. Autor.


Všetky práva vyhradené.


Predmluva k 1. vydaniu.


Lurd!


Kto by nebol čítal alebo aspoň počul o Lurde, o tom zázračnom mieste, kde sa v r. 1858 Kráľovná Nebies, Preblahoslavená Panna Mária osemnásť ráz zjavila Bernadette Soubirousovej, chudobnej to a neučenej pasáčke lurdskej? Kto by nebol videl sochu alebo obraz prekrásnej „Madonny Lurdskej“, úcta ktorej odvtedy je rozšírená po celom katolíckom svete? Kto by nebol počul o lurdských zázrakoch, ktoré sa tam dejú? Viem, že neni kresťana-katolíka, ba vôbec inteligentného človeka, ktorý by nemal aspoň nejakú známosť o tomto milostivom a nanajvýš zaujímavom mieste.


Lebo Lurd je jedno z tých slov, ktoré elektrizujú ľudí. Jední slyšia to slovo s radosťou a úctou, iní zas s hnevom a zlosťou, ale zaujímajú sa oň jednako všetci.


Prečo a ako? Odpoveď nám dá sám Lurd. Ono je totiž tretie miesto na svete, na ktoré sa s úctou a nadšenou zbožnosťou díva každý veriaci kresťan-katolík. Tri miesta sú na svete, z ktorých sťaby nikdy nevyčerpateľných prameňov vyvierajú večité vody božských úmyslov a pokladov. Prvé je Jeruzalem, kde stál a stojí večný oltár božskej lásky: Kríž Syna Božieho, Ježiša Krista; druhé je Rím, kde sídli zemský námestník Kristov, pápež, skadiaľ neomylne spravuje celú Cirkev Kristovu. A k týmto dvom posvätným miestam od roku 1858 pridružil sa i Lurd, ako miesto najväčších a najveľkolepejších zjavení sa Matky Božej, Panny Márie.


Áno, lurdské zjavenia sú najveľkolepejšie, lebo za krátky čas otriasli celým katolíckym svetom.


Tu, v takzvanej massabielskej Jaskyni, ležiacej od mesta Lurdu asi na štvrť hodinu, ukázalo sa Bernadette veľké znamenie: „Žena, odetá slnkom, mesiac pod jej nohami a na hlave koruna z dvanástich hviezd.“ (Zjav. 12, 1.) A nie raz, ale osemnásť ráz. Každé z týchto zjavení je jednou božskou „štáciou“, tvoriacou celú históriu.


Tu akoby v božskom „filme“ zopakovalo sa všetko, čo Cirkev rímsko-katolícka učí. Tu nájdeme živý katechizmus našej viery. Tu vychádza voda z pravej strany chrámu a kadekoľvek preteká tá voda, uzdravené a živé je všetko. (Ezechiel 47.) Tu znovu sa vyplňuje proroctvo Izaiáša proroka, vzťahujúce sa na dobu Mesiáša: „Vtedy otvoria sa oči slepých a otvoria sa i uši hluchých. Vtedy poskočí kulhavý ako jeleň a jazyk nemých sa rozviaže, lebo vyprýštili sa vody na púšti a potoky na pustatine.“ (Izaiáš 35, 5—6.)


Tu je žriedlo nesčíselných milostí Božích, tak duševných ako telesných.


Zázračný Lurd je ešte pomerne veľmi mladý — sedemdesiatštyriročný — a už naplnil svojim menom celý svet. Dr. Boissarie, najväčší skúmateľ lurdských zázrakov, týmito slovami líči toto miesto: „...Pútnické vlaky, ktoré sem dochádzajú, zázračné uzdravenia, ktoré sa tu dejú, neodolateľná príťažlivosť, ktorá z Jaskyne vychádza... toto všetko dalo a dáva Lurdu taký význam, že sa mu žiadne iné podobné miesto na svete nevyrovná. Veda sa márne namáha vysvetliť lurdské zázraky cestou prirodzenou... „Zázraky“ našich nemocníc, v ktorých príroda a veda žne svoje víťazstva sú len detskými hračkami oproti tej tajúplnej moci, ktorá sa v Lurde prejavuje. Tu také nemoce, nad ktorými všetko úsilie prírody a pokrok vedy vypovedali svoju bezmocnosť, doopravdy jednoducho zmetie. (Histoire médicale de Lourdes, passim.)


Áno, to je Lurd!


Vojdime teda i my do tohoto stánku a klaňajme sa na mieste, kde stáli Jej nohy! (Žalm 131, 7.)


Preto vezmi a čítaj túto knihu každý a presvedčíš sa o pravdivosti slov, vyrieknutých už v Starom Zákone Mojžišom: „Ani niet iného národa tak veľkého, ktorý by mal bohov k sebe tak blízkych, ako je náš Boh, prítomný všetkým našim prosbám.“ (Deutoron. 4, 7.).


Tu nájdeš liek na všetky svoje neduhy a rany. Nemáš viery? Čítaj rozjímavo túto knihu a — jestli si dobrej vôle — osvieži ťa milosť Božia a budeš pevne veriť. Si obťažený hriechmi? Stačí ti len jeden pohľad na „Útočište hriešnikov a zoškliví sa ti každý hriech. Si telesne nemocný? Radím ti s veľkým pápežom, Piom IX.: „Choď do Lurdu, lebo sa tam deje mnoho zázrakov!“ Keď počuješ hlas Boží v tejto knihe, nezatvrdzuj svoje srdce!


Tieto myšlienky a túhy ma viedli, keď som sa dal do písania tejto knihy. Cítil som a cítim svoju slabosť, lebo veď kde je to pero ľudské, ktoré by mohlo — čo len zďaleka — vylíčiť veľkolepé diela božské? No, neľakol som sa, lebo som cítil i vánok božského svetla a sily. Cítil som a cítim, že vykonávam vôľu Boha, ktorý často „slabých a mdlých si vyvoľuje“ k uskutočneniu svojich plánov. Ako malý Dávid „v mene Pánovom“ som sa dal do práce, lebo verím a viem, že „Boh je to, ktorý spôsobuje v nás chcieť i konať podľa dobrej vôle“ (Filips. 2, 13.), a že skutky Božie zjavovať a chváliť prináša česť (Tob. 12, 7.).


Počínal som si pri tom prísne vedecky. Ako každý rozumný a dobrej vôle človek, tak i ja, prijímam len také pravdy, faktá a udalosti, o ktorých som sa dôkladne presvedčil a dlho študoval. Celé toto moje dielo je ovocím viacročnej neúnavnej a ustavičnej práce. Všetko, čo podávam je precúdené tou najprísnejšou vedeckou kritikou a to z každého ohľadu. Viem, že veriaci takejto prísnej kritiky by ani nepotrebovali. No, mal som pred očami najmä pochybovačov a nevercov. A k týmto mám len jednu prosbu: aby aspoň prečítali túto knihu a čo si budú potom myslieť, čo im povie na to ich dobrá vôľa — o ktorej nepochybujem, že ju majú — to si nech vybavia sami vo svojom svedomí.


Kladiem svoje pero k nohám Nepoškvrnenej Matky Božej lurdskej a prosím ju, aby požehnala a milosťami sprevádzala toto skromné dielo.


Tých však, — ktorí budú dojatí obsahom tejto knihy — láskavo prosím, aby sa za moju drahú, nebohú matku a za mňa samého pomodlili aspoň jedno „Zdravas Maria“.


V Banskej Bystrici, v mariánskom mesiaci máji, roku 1928.


Dr. Juraj Šimalčík, autor.


Predmluva k 2. vydaniu.


Práve štyri roky uplynuli, čo uzrelo svetla prvé vydanie tejto knihy.


Ani tušenia som nemal o tom úspechu, ktorého sa dostalo tomuto prvému vydaniu. Lebo behom krátkych pár mesiacov vyše 2000 výtiskov obsahujúci náklad sa úplne minul tak na Slovensku ako i v Amerike.


Tento úspech pripisujem nie sebe — lebo vôbec nie som majstrom spisovateľstva, — ale voľakomu inému: Hrdinke totiž tejto knihy, Matke Božej, Prebl. Panne Márii.


Že je tomu skutočne tak, dokazujú to tie duševné účinky, ktoré spôsobila táto kniha v dušiach a srdciach jej čitateľov. Nie je mi možné — čo i len názvove — spomenúť tu ten veľký počet dopisov, ktorý som dostal behom týchto štyroch rokov. V každom z týchto dopisov, ktoré mi došli — počnúc od vysokej hierarchie cirkevnej až po jednoduchého robotníka — žiari hlboké dojatie, nesmierna láska k Panne Márii a túha po lepšom živote.


Áno, teraz už so skúsenosti môžem vyhlásiť, že nieto istejšieho prostriedku k našej duševnej a telesnej spáse, ako práve detinská, úcta, láska a dôvera k našej spoločnej Matičke nebeskej, Panne Márii. Zázračný Lurd je toho najmakavejším a stále trvajúcim dôkazom. Per Mariam ad Jesum — skrze Máriu k Ježišovi!


A preto, aby som vyhovel žiadosti tým premnohým mojim blížnym, ktorí si žiadali túto knihu tak pre seba ako i pre iných — dostať ju však už nemohli — podujal som sa na jej druhé vydanie cestou nakladateľskej spoločnosti „Lev“-a v Ružomberku.


Toto druhé vydanie je dôkladne prepracované a na niektorých miestach doplnené.


Menovite upravená je definitívne chronológia (časový postup) lurdských zjavení, okolo ktorých kolísali však len dva dni: 26. febr. a 3. marec 1858. Na základe nových skúmaní je to teraz už úplne riešené. (Viď str. 63—64. a str. 88—89.)


Otázka zázračného prameňa je — z vedeckého stanoviska — tiež úplne riešená a to tak veľkolepe, že zázračný vznik prameňa lurdského je nepopierateľný. (Str. 155—160.)


Pútnické pohyby lurdské, ktoré v najnovšom čase okúzľujú svet, sú v krátkosti uvedené. (Str. 177—178.)


Podobne aj činnosť zisťujúcej lekárskej kancelárie je podaná v širšom rozmere a to v dobe najnovšej. Je to ozaj vedecký Lurd! (Str. 240—242.)


Vykrúcačky a bájky Emila Zolu — čo do lurdských zázrakov sú novšími dôkazmi úplne zmetené. (Str. 259.)


Zázračné uzdravenie Gargama a Ruddera sú ešte väčšmi osvetlené. (Str. 275. a 300—301.)


Teória „sugescie“ je definitívne odbytá. (Str. 288—290.)


K najnovším lurdským zázrakom je pridané zázračné uzdravenie Johna Traynora, ktoré svojou veľkoleposťou priamo okúzľuje človeka. (Str. 307—315.)


V doslove spomínam najnovší pohyb v kulte mariánskom a podávam tiež krásnu modlitbu nemocných k Panne Márii lurdskej, zostavenú + biskupom tarbesko-lurdským Fr. Schoepferom. (Str. 330—332.)


Táto modlitba bola mojím jediným útočišťom v dlhých a ťažkých trápeniach, preto ju čo najvrelejšie odporúčam všetkým milým a cteným čitateľom.


V knihe je spolu 22 obrázkov, z ktorých 12 je takých, ktoré neboli v prvom vydaní.


Vydaním po druhýkrát tejto knihy splácam zároveň aj prvú splátku svojho sľubu, učineného lurdskej Panne Márii za obdržané veľké milosti a vyslyšanie mojich dlhých-dlhých prosieb.


Prajem zo srdca každému čitateľovi tejto knihy, aby bol účastný všetkých tých milostí a darov, ktorých sa dostalo — na prímluvu lurdskej Madony — už toľkým tisícom a naposledy nehodnému Jej sluhovi, pokornému a vďačnému autorovi tejto knihy.


V Banskej Bystrici, v mariánskom mesiaci máji roku 1932.


Dr. Juraj Šimalčík, autor.


Čo je svetu bláznivým, vyvolil si Boh, aby zahanbil múdrych a čo je svetu slabým, vyvolil si Boh, aby zahanbil, čo je silné“. (I. Kor. I, 28.)
„—

Ukryl si toto pred múdrymi a opatrnými a zjavil si to maľučkým“. (Mat. II, 25.)


PRVÁ KNIHA.


LURDSKÉ ZJAVENIA.


Lurd pred zjaveniami.


Mestečko Lurd leží v juhozápadnej Francii, vo vysokých horách a vrchoch pyrenejských, neďaleko Španielska.


Svojich domorodých obyvateľov počíta asi 7—8000, ale s pútnikmi — ktorí každoročne v ohromných zástupoch putujú sem — to činí vyše 60.000. Cirkevne patrí k biskupstvu tarbeskému (Tarbes), ktoré od r.1912 je spojené i s Lurdom, takže nosí meno: biskupstvo tarbesko-lurdské.


Až do r. Pána 1858 nelíšilo sa v ničom od podobných mestečiek južnej Francie. Malo síce návštevníkov, lebo súc cestovným stredom okolitých kúpeľov — Cauterets-a, de Saint-Sauveur-u a Beréges-a — každý, kto cestoval do týchto kúpeľov, musel prejsť i cez Lurd. Taktiež ho navštevovalo i množstvo výletníkov a turistov, lebo pri ňom sa končí dolina tarbeská a začínajú sa nebotyčné a večným snehom pokryté veľkolepé vrchy pyrenejské. Predmetom obdivu bol a je i jeho starobylý hrad, ktorý najmä v stredovekých časoch bol postrachom celého okolia a kľúčom južnej Francie.


Obyvateľstvo tohto mestečka prežilo rôzne vzbury a nepokoje, ktoré predtým veľmi často povstávali vo Francii. Hoci sa toto s ním dialo, jednako zostalo verné svojim tradíciám a nadovšetko svätému náboženstvu rímsko-katolíckemu. Rôzne kultúrno-naboženské spolky, — ktoré sa mohli chlúbiť svojim stredovekým pôvodom — zahrňovali v sebe temer celé obyvateľstvo. Nebolo mladíka, muža a starca, devy, ženy a starenky, ktorí by neboli patrili do nejakého z týchto spolkov. Nekresťanský socializmus a „moderné“ náuky veľkomestské boli im buďto neznáme, buďto neprijateľné. Najmä robotníctvo bolo nábožné, malo svojmu pracovnému odboru zodpovedajúcich nebeských patrónov. V najväčšej úcte mali však Matku Božiu, Prebl. Pannu Máriu. Nikde možno — okrem v Poľsku — nebolo a neni toľko svätých miest k úcte Kráľovnej Nebies, koľko práve v dieceze tarbesko-lurdskej. Preto nie darmo, lež plným právom ju menovali a menujú „Diecézou Panny Márie“. Matka Božia preto vždy zvláštne chránila tento kraj, láskavo sa dívala na jeho zbožné, mravné, trpezlivé a seba milujúce obyvateľstvo. Nie div teda, že ho v r. 1858 poctila i svojou nebeskou návštevou.


Celé mesto leží na pravom brehu dosť veľkej, ľudské oko náramne okúzľujúcej rieky, menom Gave. Z nej vychádzali rôzné stoky (priekopy), ktoré už od nepamäti hnali zopár mlynov.


Pozdĺž týchto priekop rozkladajú sa veličizné skaliská zvané „Massabielle“ („Staré Skaly“), vzdialené od mesta asi na desať minút. Tieto skaly až do r. 1858 boli najopustenejším miestom celého Lurdu. Pohľad na ne bol dosť divoký; jednak svojimi neforemnými vypnulinami, jednak zas svojimi tromi výklenkami — oblokom sa podobajúcimi — už na prvý pohľad odstrašovali pozorovateľa. Nikto si ich nevšímal. Len pastieri púšťali ta svoje stáda počas búrok a víchric a podobne i rybári odtiaľto vystierali občas svoje siete do rieky Gavy.


Skaliská tieto boli majetkom mesta Lurdu. Sem prichádzali mnohí chudobní obyvatelia, aby si pozdĺž týchto skál alebo v ich jaskynnom vnútrajšku nazbierali niekoľko suchých úlomkov palivového dreva, ktoré vietor alebo výššie spomenuté mlynské stoky sem nazhromaždili.


Takýto hľa bol Lurd pred r. 1858!


Poďme teraz na severnú časť tohto mesta a vstúpme do mlyna, tam ležiaceho! Nájdeme tam chudobnú, od nikoho nevšímavú kresťansko-katolícku rodinu, z lona ktorej vyšla čoskoro hviezda, ktorá svojou žiarou osvietila nielen Lurd a Franciu, ale celý katolícky svet...


BERNADETTA SOUBIROUSOVÁ.


Na severnej časti mesta tečie väčší potok, menom Lapacca, ktorý svojou bystrou vodou už od nepamäti hnal niekoľko mlynov. Jeden spomedzi týchto, menom „de Boly“, už od viac rokov bol prenajatý jednou lurdskou rodinou, menom Castérot. Keď hlava tejto rodiny, Justín Castérot r. 1841 umrel, zanechal vdovu so štyrmi dievčatami: s Bernardou, Lujzou, Baziliou a Lucilou, ako i s jedným maľučkým synkom, Ján-Mariou.


Bernarda sa onedlho vydala, a preto Lujza — hoci bola ešte len 16-ročná — musela sa starať o mlyn a domácnosť. Keďže k tomu potrebovala silnej pomocnej ruky, dňa 9. januára 1843 uzavrela v lurdskom farskom chráme sväté manželstvo s mladým Lurďanom — tiež mlynárom — s Františkom Soubirousom.


Z počiatku žili — títo mladí manželia — v dosť dobrých hmotných pomeroch. Keďže však Lujza Casterotová v svojom manželovi nenašla pravé tú žiadúcu silnú a usilovnú pomocnú ruku, dosť chytro nastal obrat v ich každodennom, domácom živobytí. Príjmy z mlyna pomaly klesali, ba pomaly úplne zanikli. A preto zavítal do ich príbytku strašlivý hosť: neúprosná núdza o každodenný chlieb. Čoskoro nevládali zaplatiť ani nájomné, následkom čoho dostali z mlyna výpoveď a museli sa utiahnuť do akejsi kutice, ktorú majiteľ mlyna „de Boly“ z milosrdenstva im prepustil za malicherný poplatok. Odtiaľto chodievali obaja manželia na denné práce, aby ako nádenníci mohli vyživiť svoju rodinu.


Čo takto zarobili, to sa hneď strovilo na rodinu, takže keď prišiel deň platenia bytného, ich pracovité ruky boli úplne prázdne. Milosrdenstvo majiteľa prestalo. Dostali výpoveď i zo spomenutej kutice mlyna „de Boly“.


Takto vypudení i z domova, nútení boli kľučkovať od jedného domu do druhého, aby našli nejaké prístrešie. Toto kľučkovanie trvalo celé tri roky, lebo keď ich niekde i prijali — a oni neboli možní načas, alebo vôbec zaplatiť bytné — znovu ich vypovedali.


V takomto úžasnom položení sa František Soubirous rozpamätal na rodinu svojej manželky, menom Andreja Sajousa, ktorý v ulici „Petits-Fossés“ (Malé Priekopy) mal jednu budovu nikým nebývanú. Táto budova nebola nič iné, ako stará väznica mesta Lurdu a menovaná obyčajne „le Cachot“ (žalár).


Sajous pohnutý súcitom, ochotne prepustil túto budovu nešťastnej rodine Soubirousovej, v ktorej dosiaľ — okrem trestancov prešlých časov — nikto nebýval. Týmto spôsobom boli ochránení aspoň od toho, že sa nemuseli obávať vyhodenia na ulicu.


I pri toľkej biede a trápení, rodina Soubirousova predsa nezúfala. Pre manžela to bolo len príučné, že život vyžaduje celého človeka, ktorý napnutím všetkých svojich síl musí zápasiť s ťažkosťami ľudského žitia. Stal sa preto usilovnejším a starostlivejším, Chodil každé ráno „do šichty“ a večer sa navrátil, donesúc sebou potrebné nezbytnosti, mozoľnou rukou vyrobené prostriedky na výživu svojej rodiny.


Boh ho neopustil, lebo ani on, ani jeho manželka sa nespustili Pána Boha. Obaja boli dobrými, hoci i nie priam najhorlivejšími kresťanmi-katolíkmi. Každú nedeľu a vo sviatok slyšali sv. omšu a okolo Veľkej noci pristupovali k sviatosti pokánia a k stolu Pána.


I v manželstve žili príkladne. Žiadnej zvady alebo roztržky nebolo medzi nimi, čo sa ináč medzi robotníckymi manželmi — práve pre chudobu — tak často stáva.


Boh obdaril ich manželstvo 8 dietkami.


Najstaršie dieťa bolo dievča. Narodilo sa práve o rok po ich sobáši dňa 7. januára 1844. Na tretí deň, 9.jan. bolo pokrstené vo farskom chráme lurdskom, vtedajším farárom Forgueom a dali mu meno veľkého ctiteľa Matky Božej, Panny Márie: Bernardina. V nárečí pyrenejskom a tým aj doma, i všade volali ju len Bernadettou. Toto je to slávne meno, ktoré o niekoľko rokov stalo sa svetochýrnym, a ktorého ozvena sa odvtedy ozýva z jednej končiny zeme na druhú.


Bernadetta sa narodila ešte v mlyne „de Boly“, kde jej rodičia spočiatku — ako bolo spomenuté — žili v obstojných hmotných pomeroch. Čoskoro však, keď ich i nehostinná núdza neodbytne domŕzala, a keď v šiestom mesiaci po jej narodení i matka znovu stala sa ťahotnou, vychovávanie vôbec a odchovanie malej Bernadettky robilo rodičom, ale nadovšetko matke nemalé starosti. Kto sa však nespustí Boha, toho ani Boh neopustí a kde je núdza najvyššia, tam je Boh najbližší! A tak to bolo i v rodine Soubirousovej. Boh sa postaral o druhú pozemskú matku dengľavej Bernadettky, aby jej neskôr ukázal i tretiu jej matku, Nebeskú, ktorá prostredníctvom svojej posolkyne ukázala sa i celému svetu.


V blízkej dedinke Bartrés-om zvanej, žila nábožná ženička Maria Aravant-ová. Tá utratiac svoje novonarodené dieťa a z túžby po matersko-výchovnom živote i na radu mnohých, vzala k sebe v kolíske ležiacu maľučkú Bernadetku, aby ju ako druhá matka vychovala a odchovala.


Takto sa dostala Bernadetka do Bartrés-a, kde bola asi poldruha roka.


Po pečlivom opatrovaní zaniesla ju potom pani Aravantová spiatky do Lurdu jej rodičom, keďže matka už náramne túžila za svojím dieťaťom.


V rodičovskom dome, vlastne vo väznici „le Cachot“ žila asi do 10. roku svojho. A keďže už od narodenia bola slabšej telesnej sústavy — trpela totiž na dosť príkru astmu — matka sa zvláštnejšie starala o ňu, ako o ostatné svoje dietky. Lepší pokrm a teplejšie šaty boli vždy výsadou Bernadetty, čo mnoho ráz — ako to už obyčajne medzi deťmi býva — vyvrcholilo v hlasitom reptaní a hneve oproti Bernadette. Táto však vždy vedela utíšiť takúto „palácovú revolúciu“ buďto zrieknutím sa svojich „výsad“, alebo podelením týchže medzi svojich bratov a sestry.


Keď mala asi 11 rokov, r. 1855 znovu sa odlúčila od rodičovského domu. V tomto roku totiž bola náramne tuhá zima v celých Pyrenejach, a preto najstaršia sestra Soubirousovej — Bernarda, vzala k sebe už hodnú Bernadettu, aby mohla bývať pod teplejším prístreším, než v chladnom a nezdravom byte „le Cachot“. Bola teda v Lurde, lenže u svojej tety, kde zostala asi 7—8 mesiacov; po ich uplynutí sa znovu vrátila k svojim rodičom.


Tento pobyt v rodičovskom dome však netrval dlho. Bernadetta sa vybrala i po tretí raz na cestu svojej „emigrácie“.


Pani Aravantová v Bartrés-e totiž nijako nemohla zabudnúť na svoju odchovanicu a kedykoľvek prišla do Lurdu k Soubirousovcom, vždy ich prosebne pýtala, či reku si smie so sebou vziať Bernadettu. Na mnohé prosby, ba i na žiadosť samej Bernadetty rodičia konečne povolili. Takto sa našla Bernadetta v lete r. 1856 znovu v Bartrés-u.


Tu pásavala beľavé stádočko ovečiek a baránkov; to bol celý majetok rodiny Aravantovej. Takto bola úplne odlúčená od sveta; žila jedine tomuto svojmu povolaniu. Jej duša, žiadnym svetárskym vánkom nenaštrbená, bola oddaná nevinným radostiam krásnej prírody. Raz sa ihrávala so svojimi milými ovečkami a baránkami, raz stavala zasa „zámky“ z kamienkov, ale nadovšetko modlievala sa sv. ruženec, ktorý stále nosievala sebou a len ten tvoril výlučný celý základ jej náboženských vedomostí.


Nevedela ešte ani čítať ani písať. V tej dobe totiž vo Francii nebola zavedená ešte všeobecná školopovinnosť, lež vyučovanie základných vedomostí bolo ponechané výlučne rodičom. Rodičia Bernadetty však nemali na to ani času, ani prostriedkov. Preto požiadali pani Aravantovú, aby — dľa možnosti — naučila Bernadettu koľko-toľko čítať a písať a taktiež vočkovať jej do duše základy katolíckeho náboženstva.


Pani Aravantová na to ochotne pristala. Každý večer sa utiahla s Bernadettou do kútika svojej izbice a vyučovala ju. Ale nešlo to voľajako-nijako.


Mala tá veru tvrdú hlavu — hovorila o niekoľko rokov pozdejšie pani Aravantová — a hoci som viac ráz zopakovala úlohy, ničomu sa nemohla naučiť, takže musela som vždy odznova začínať. Zavše ma opanovala i netrpezlivosť a vtedy celkom rozhnevaná, odhodila som knihu do kúta a riekla som jej:


Choďže mi — ty budeš vždy sprostá a nevzdelaná!*)


Hoci došlo i k takýmto nečakaným a zriedkavým výjavom u „druhej matky“, Bernadetta sa predsa láskavo túlila k nej, čo pani Aravantovú nesmiernou radosťou a súcitom naplňovalo.


Bola už v Bartrés-e vyše poldruha roka a jednako sa ničomu nemohla naučiť, ba pre nevedomosť v náboženstve nemohla pristúpiť ani k prvej sv. spovedi a sv. prijímaniu, hoci už mala 14 rokov. Toto veľmi znepokojovalo nielen pani Aravantovú, ale i miestneho farára. Ten už sám chcel sa podujať na jej vyučovanie, ale poneváč práve začiatkom r. 1858 prišlo mu práve odísť zo svojej doterajšej farnosti, preto radil pani Aravantovej, aby dievča poslala do Lurdu, kde by mohlo počúvať vieronauku od tamojšieho katechétu.


Takto sa dostala Bernadetta koncom januára r. 1858 opäť do Lurdu. V rodičovskom dome, v ulici „Petits-Fossés“ pokračovala v modlení sa sv. ruženca; odriekanie tohože najmä v pozdných večerných hodinách často počuli i blízki susedia. Usilovne sa pripravovala na návštevu prednášok z náboženstva, ktoré sa mali začať vo veľkom pôste, padnuvšom vtedy práve do druhej polovice februára. K tomu však predbežne nedošlo... Boh mal ešte pred týmto iné úmysly s Bernadettou...


*) Estráde: Les Apparitions de Lourdes, p. 27.


PRVÉ ZJAVENIE.


Prvé dni februára r. 1858 uplynuli jednotvárne, len tak po starom, ale nastal deň 11. febr., štvrtok to pred nedeľou fašiangovou. Tento deň už volali v južnej Francii „mastným štvrtkom“ („le Jeudi Gras“), už v tento deň zakľúčili fašiangové huľanky, užívanie mastných pokrmov a na druhý deň, v piatok začali už veľký sv. pôst.


Skoro v každom lepšom dome lurdskom sa veselili v tento deň a užili posledný raz mäsitých pokrmov.


Len v jednom dome nebolo žiadneho veselia a mäsitej hostiny. V dome rodiny Soubirousovej. Na lurdskej veži práve odbilo 11 hodín predpoludním, keď matka rodiny so zalomenými rukami obrátila sa k svojej mladšej dcére Márii a povedala jej: „Choď na breh Gavy alebo do obecnej hory a nazbieraj mi trochu paliva!“


Úbohá matka! Nemala ani potrebného paliva, čím by bola mohla vystrojiť chudobný obed svojim dietkam. Dala im síce už voľačo zjesť, ale chcela im ešte pripraviť i ten „mastný štvrtok“ nejakým spôsobom. A nemala na to dreva.


Na slová matkine Mária už aj sa začala obúvať.


Ako sa začalo toto „vystrájanie“ na zbieranie dreva a čo sa stalo medzitým a potom — nech nám rozpovie najstaršia dcéra Soubirousovcov, Bernadetta, ktorá sa pripojila za družku k svojej sestre a ktorá svoje výpovede neskôr sto, ba tisíckrát musela zopakovať buďto úradne, buďto súkromne.


Čujme ju teda!


V „mastný štvrtok“ bolo chladno a počasie pochmúrne. Po obede nám matka povedala, že nemáme ani polienka v dome, čo ju veľmi zarmútilo. Mária, moja sestra a ja, aby sme urobili matke radosť, vyhlásili sme, že pôjdeme zbierať suché raždie pozdĺž brehu rieky.


Matka nám odpovedala, že nás nepustí, lebo — vraj — čas je veľmi zlý a že by sme mohli ľahko spadnúť do rieky Gavy.


Johanka Abadie, naša susedka a priateľka, ktorá mala veľkú vôľu ísť s nami, pospiechala domov uložiť svojho maľučkého brata a čoskoro sa vrátiac, vyhlásila, že dostala povolenie nás odprevadiť.


Naša matka ešte váhala za chvíľu, ale vidiac, že sme tri, konečne nás pustila.


Najprv sme išli cestou, vedúcou okolo hrobitova, blízo ktorého obyčajne skladávali drevo, takže občas mohli sa tam nájsť pozostalé odpadky dreva. V ten deň však nenašli sme tam celkom nič.


Zostúpili sme teda na cestu vedúcu popri Gave a prijdúc k „Starému mostu“ opýtali sme sa, či máme ísť horným alebo dolným smerom rieky.*)


*) Tá osoba, ktorú požiadali o radu, bola žena-práčka menom Cazaux, ktorá práve vtedy prala šatý pri „Starom moste“.


Dievčatká ju oslovili: „Tetuška, kde nájdeme nejaké suché drevo. Ona odpovedala: „Popri malej hôrke a po návrší Massabielle.“ Lenže takto bolo treba prejsť na lúku p. Lafitta, kde už ležali postínané stromy. Bernadetta, keď to počula, nechcela ta ísť, aby — ako to povedala svojej sestre Márii — nebola považovaná za zlodejku.


Jej sprievodkyne však prejdúc cez most, išli tam. Bernadetta, hoci veľmi nevoľno, nasledovala ich. Z toho vidno, že Bernadetta sa akoby len „náhodou“ (!) dostala k skalám Massabielským, čo je jasným dôkazom toho, že to, čo sa s ňou tam stalo, nedá sa ľudsky a prirodzene vysvetliť.


(V. Bertrin: Histoire critique des événements de Lourdes, p. 56.)


... Na lúke p. Lafitta, práve naproti massabielskej Jaskyne sme museli zastať, lebo bola pred nami stoka tečúca od mlyna „de Savy“. Voda tohto žľabu bola — práve vtedy — veľmi malá, lenže príliš chladná, takže som sa bála do nej vstúpiť.


Johanka Abadie a moja sestra, menej bojazlivé ako ja, hneď si vyzuli topánky a držiac ich v ruke, prebrodili vodu. Keď už boli na druhej strane, začali kričať pre chladnú vodu a skrčiac sa až k zemi, zohrievali si nohy.


To ma ešte väčšmi naľakalo, lebo som cítila, že jestli vstúpim do vody — moja astma sa zhorší. Preto som prosila Johanku Abadie, ktorá bola omnoho väčšia a silnejšia než ja, aby sa vrátila a vzala ma na chrbát.


Oh! Pravda! — odvetila Johanka. Ty si jeden rozmaznanec a leňoch; keď nechceš prejsť, tak zostaň tam.


Keď tieto — po nazbieraní niekoľko odpadkov dreva — zmizli pozdĺž Gave, hodila som niekoľko skál do potoka, aby mi poslúžili pri prechode na druhu stranu. Lež nepomohlo ani to. Napokon som sa rozhodla, že si dám dolu i ja topánky a prebrodím stoku tak, ako to učinili Johanka a moja sestra.


Začala som sa už vyzúvať, keď naraz počujem silný hluk, podobný skučaniu víchrice. Obzrela som sa napravo, naľavo, na krajné stromy rieky, ale nič sa nehýbalo. Myslela som, že som sa mýlila. Pokračovala som ďalej vo vyzúvaní sa, keď začula som nový hluk, podobný prvému. Už som si nič nemyslela, ani nehovorila, lebo — zdvihnúc si hlavu zoči-voči k Jaskyni — uvidela som v strednom jej výklenku jeden planý šíp, ružoker, ktorý sa silne pohyboval, akoby šľahaný prudkým vetrom. V tom istom čase vyšiel z vnútra Jaskyne krásny oblak zlatistej farvy a znenáhľa akási mladá krásna Pani — tak prekrásna, akej som ja nikdy nevidela — sa ukázala a zastavila sa vo výklenku práve nad spomenutým ružovým kríčkom. Pozrela na mňa, usmiala sa mi a volala ma bližšie k sebe, ako keby bola mojou matkou.


Prešiel ma strach a zdalo sa mi, že neviem kde som. Pretierala som si oči; raz som si ich privrela, raz zase pootvorila, ale Pani bola stále tam. Pokračovala vo svojom spanilom usmievaní sa na mňa a výrazne mi dala najavo, že sa nemýlim.


Bez toho, že by som bola vedela čo robím, chytro som si vytiahla z vrecka svoj ruženec a hodila som sa na kolená. Pani prikývnutím hlavy schválila toto moje počínanie; mala tiež krásny ruženec v pravej ruke svojej.


Keď som sa chcela prežehnať, aby som započala modlitbu, ruka moja bola akoby zkamenelá. Len keď sa Pani tiež prežehnala, mohla som i ja to urobiť, tak ako Ona.


Pani ma nechala modliť sa samú. Púšťala síce zrnka svojho ruženca pomedzi svoje prsty, ale nehovorila nič. Len na konci každého desiatniku riekla so mnou spolu:


Glória Patri et Filio et Spiritui Sancto. (Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému.)


Takto sa modliac s ňou spolu, úpenlivo som sa dívala na ňu a pozorovala som ju dopodrobna.


Vyzerala veľmi mladou, asi 16—17-ročnou. (Lenže — ako ju Henrik Lasserre opísal podľa ďalších výpovedí Bernadettiných — „všetky ťahy štyroch ľudských vekov: žiariacu nevinnosť Dieťaťa, absolútnu čistotu Panny, jemnú vážnosť Matky a vysokú múdrosť dospelého — zhrňovala v sebe“.*)


*) Henrik Lasserre: Notre-Dame de Lourdes p. 26.


Bola odená bielym rúchom a opásaná modrým, blankytným pásom, siahajúcim až po členky. Na hlave mala zasa biely závoj, spod ktorého len máľučko sa vynorovali jej krásne vlasy. Tento závoj čiahal až k samej zemi. Jej nohy boli bosé, belostné, zakryté trochu posledným záhybom závoja a mali na sebe po jednej krásnej ruži, zlatistej farby. Na pravom ramene mala zavesený ruženec na zlatej retiazke a s mliečnými zrnkami.


Keď bol koniec pomodlenia sa ruženca, Pani sa vrátila naspäť do jaskynného výklenku a zlatistý obláčik zmizol odrazu s ňou.


Keď Pani zmizla, Johanka Abadie a moja sestra sa vrátili späť k Jaskyni a našli ma kľačať na tom istom mieste, kde ma boli zanechali. Robili si zo mňa žarty, považovali ma za bláznivú a prehnane zbožnú a pýtali sa ma, či chcem alebo nie prejsť k nim. Vôbec som neváhala už teraz vstúpiť do vody, ktorú som za tak príjemnú zistila a cítila ani nejakú letnú vodu v domácom riade.


Vy ste nemali toľko kričať — povedala som Johanke a Márii, osušujúc si nohy — voda potoka je nie ani tak chladná, ako ste si to mysleli.


Ale si ty milá, keď tebe je voda nie zimnou, pre nás mala táže celkom inakší účinok.


Zviazali sme do troch viazaníc haluze a íverčoky dreva, ktoré moje sprievodkyne boli priniesli.


Potom sme zišli konča svahu Massabielle a pustili sme sa cestou povedľa tamojšej hôrky.


Ako sme sa približovali k mestu, opýtala som sa Johanky a Márie, či nespozorovali niečo v Jaskyni?


Nie! — znela odpoveď. Prečo sa nás to pýtaš?


Ó, tak nič! — odvetila som im ľahostajne.


Medzitým, prv než by sme boli vošli do bývania, oznámila som Márii tie mimoriadne veci, ktoré sa mi prihodili pri Jaskyni a požiadala som ju, aby zachovala celkom úplnú mlčanlivosť.


Na celom dlhom dni obraz onej Panej sa hlboko vrýval do mojej duše. Večer, pri spoločnej modlitbe, začala som sa triasť a plakať.


Čo ti je? — spýtala sa ma matka.


Mária sa nemohla zdržať a odpovedala namiesto mňa. Bola som prinútená teraz i ja sama porozprávať všetko, čo sa mi cez deň pri Jaskyni prihodilo.


To sú číročisté klamy — odpovedala matka. Musíš si vyhodiť z hlavy takéto myšlienky a od dneška už nesmieš ísť viacej ku skalám Massabielskym.


Uložili sme sa na odpočinok, ale ja som nemohla zaspať. Dobrá a prívetivá postava Panej nemohla mi vyjsť z pamäti. Veľmi trápne sa ma dotkli slová matkine, lebo som nemohla uveriť, že by som sa bola mýlila.*)


*) Celý opis zjavenia v. u Estrade-ho: Les Apparitions de Lourdes, str. 40—45.


DRUHÉ ZJAVENIE.


Na druhý a tretí deň, t. j. 12. a 13. febr. (v piatok a sobotu) Bernadetta nerozmýšľala o ničom inom, iba o svojej krásnej Panej, zjavivšej sa v Jaskyni.


Matka ju prehovárala jednostajne, zdôrazňujúc pri tom i to, že niekedy i zlý duch môže si vziať na seba podobu krásy, aby takto zaviedol ľahkoverných.


Bernadette však to nijako nešlo do hlavy. Nevedela pochopiť svojím neskazeným, prirodzeným rozumom, ako by sa bol mohol zlý duch zjaviť v tak krásnej a vznešenej podobe a najmä s ružencom v ruke a s modlitbou, čo sa priamo protiví diablovi.


Preto na druhý deň, 14. febr., v nedeľu začala prosiť matku, aby jej dovolila ísť ešte aspoň raz k Jaskyni, keďže ju akási vnútorná, nezdolateľná túha ťahá tam.


Keďže však matka zostala neústupnou, obrátila sa na svoje bývalé sprievodkyne, na sestru Máriu a priateľku Johanku Abadie, aby voľajakým činom vyprosili zvolenie od matky.


Po dlhom váhaní, aby mala pokoj — matka konečne povolila:


Choďte a nemätežníčte mi hlavy! — povedala. Ale aby ste na nešpory už tu boli — dodala k tomu.


Bernadetta, vpravde nikomu inému nehovorila o svojom prvom zjavení a ani teraz „neverbovala“ nikoho, aby ju nasledoval k Jaskyni. No, nie tak jej sestra Mária. Tá už od samého rána tohože dňa „zohnala“ asi 12-členovú skupinu mladých dievčat, ktoré spolu s Johankou Abadie sa uzniesli na tom, že pôjdu spolu s Bernadettou k Jaskyni.


Keďže Bernadetta a asi 5—6 jej družiek sa skorej vyobliekali ako ostatné, dohovorili sa tak, že prvá skupina tejto výpravy pôjde s Bernadettou vopred a vyčká tam pred Jaskyňou druhú skupinu, vedenú Johankou Abadie.


Rozpamätajúc sa však na upozornenie Bernadettinej matky, že i diabol sa môže zjaviť, zaopatrili sa tieto mladé opatrné dievčatá svätenou vodou, aby ňou mohli odohnať zlého ducha.


Prijdúc k Jaskyni, Bernadetta si pokľakla na kolena a začala sa modliť. Tu naraz skríkla k svojej skupine:


Tu je Ona...! Tu je...!


Na tento výkrik jedna zo sprievodkýň, Marienka Hillotová, podala Bernadette malú skleničku naplnenú svätenou vodou a vyzvala ju, aby pokropila zjav.


Bernadetta prevzala vodu a začala kropiť Paniu, pričom hovorila:


Jestli prichádzaš od Boha, tak poď bližšie!


Na tieto slová viditeľky Pani i prikývla viac ráz hlavou a pokročila až na samý kraj jaskynného výklenku. Nad počínaním Bernadetty sa jemne usmievala a na sväté slovo — Boha — sa jej tvár rozžiarila.


Toto vidiac, Bernadetta nemala odvahy vypovedať i protivnú časť svojej výzvy, ktorá mala znieť:


... a jestli prichádzaš od diabla, tak sa vzdiaľ!


Nie. Tieto posledné slová nemohla vypovedať. Považovala ich za príliš strašné, nemiestne, ba nečisté na to, aby ich upravila na tak krásny, vznešený a veličný zjav.*)


*) H. Lasserre, c. dielo str. 35—36.


Odložila teda svätenú vodu a pohrúžila sa úplne do pohľadu na láskavý zjav Panej. Zdalo sa, akoby bola odtrhnutá od zeme, a akoby s ňou už nemala nič do činenia.


Dievčatá si tiež pokľakali a utvorili tým kľačiaci polvenček okolo Bernadetty. Vidiac ju v stave dosiaľ nevídanom, zočiac jej obličaj, akoby rozplývajúcu sa od nekonečnej slasti a blaženosti, začali sa triasť na celom tele a opanovala ich mimoriadna úzkosť a strach.


Naraz jedna z nich vykríkla:


Oh! Bernadetta akiste umiera!


V tom okamihu odlúpil sa väčší kúsok z kameňa na vrcholci Massabielských skál, skotúľal sa s veľkým rachotom a žblnknúl do rieky Gave.


Tie dva prípady: výkrik dievčaťa a rachot kameňa natoľko nastrašili dievčatká, že razom sa vzchopili na rovné nohy, hlasite začali bedákať a tušiac niečo mimoriadne zlého, rozutekali sa do mesta, nechajúc Bernadettu samotnú pri Jaskyni.


Prijdúc na cestu popri hôrke, stretli sa s Johankou Abadie, ktorá viedla druhú skupinu jaskynnej „výpravy“. Toto stretnutie sa bolo strašné! Dievčatá so zalomenými rukami bedákali, Johanka zasa im nadávala, že prečo ju, ako jej družky nepočkali, nastal celý zmätok a opravdivá trma-vrma.


Keď sa ako-tak utíšili, na povel Johanky musela sa vrátiť celá „výprava“ naskutku k Jaskyni, aby uzrela, čo sa vlastne deje s Bernadettou.


Našli ju pokojne kľačať a modliť sa. Oslovovali ju, kričali na ňu, ale ona sa ani nepohla zo svojho miesta. Vedela síce o všetkom, čo sa robilo okolo nej — lebo nebola v nijakom spánku alebo v bezvedomí — ale zjav Panej ju tak okúzľoval, že si vôbec nevšímala hluku svojich družiek.


Na toto už aj ináč „smelá a agilná“ Johanka ochabla a začala i ona bedákať a kričať spolu so svojimi družkami.


Na tento krik vyšli dve ženské zo susedného mlyna „de Savy“, totiž manželka a dcéra mlynára Nicolau-a a bežali k Jaskyni, aby videli, čo sa tam robí.


Najdúc tam a uvidiac Bernadettu vo vytržení, zostali ako omráčené. Po krátkej chvíli priblížili sa k nej, oslovovali ju i mykali, ale Bernadetta nič z toho si nevšímala, zaoberala sa len svojím krásnym zjavom.


Toto už naplnilo i tieto stvory úžasom. Bolo treba voľačo robiť. Po krátkom rozmýšľaní pani Nicolauová bežala do mlyna po svojho — vtedy asi 28-ročného syna — aby prišiel k Jaskyni a odviedol Bernadettu.


Syn s ironickým úsmevom na tvári — mysliac si totiž, že sa jedná o nejaké „detské komedie“ — napochytre sa zjavil pri Bernadette.


Pozrúc na vytrženú, hneď zmizol ironický úsmev s jeho rtov a so založenými rukami, ostal ustrnulý i vzrušený stáť.


Nikdy som nevidel podobného obrazu — hovoril neskôr pred vyšetrujúcou komisiou — pred svojimi očami! Márne som mudroval, zdalo sa mi, že som nehodný dotknúť sa tohoto dieťaťa.*)


*) Estráde, c. d. 51.


Na nátlak svojej matky napokon sa predsa „pochlapil“ a veľmi obozretne pozdvihol Bernadettu zo zeme a odniesol do mlyna „de Savy“.


Bernadetta jak na ceste, tak i v mlyne za určitý čas bola ešte v stálom vytržení. Len po jeho uplynutí prišla celkom k sebe a na všetky otázky kľudne, čisto a s najväčšou úprimnosťou a určitosťou odpovedala, čo videla a skúsila.


Sprievodkyne ju nasledovali až po mlyn, ale dnu nevošli. Celkom prestrašené utekali do svojich príbytkov. Mária s plačom prišla k svojej matke a ledvaže vedela pár slov povedať o tom, čo sa stalo s jej sestrou Bernadettou.


Matka — samozrejme nanajvýš vzrušená — v tom domnení, že sa Bernadette prihodila nejaká nehoda, rýchle vybehla na ulicu a ako šialená bežala k Jaskyni. Na ceste sa stretla s niekoľkými ženami, ktoré ju upokojili s tým, že Bernadette sa vôbec nič zlého nestalo a že je v úplnej bezpečnosti u mlynára Nicolau-a.


Po tomto ubezpečení, keď matka Bernadetty prišla trochu k sebe, naplnil ju taký hnev, že vzala jednu — práve pri ceste pohodenú haluz a takto „vystrojená“ vstúpila do otázneho mlyna.


Ty naničhodnica — skričala, spatriac svoju dcéru — čo ty chceš, aby sme boli vystavení posmechu všetkých tých, ktorí nás poznajú? Ja tebe dám kadejakých svätuškárskych videní a historiek o tvojej „dáme!“


A v tom okamihu chcela už i uderiť Bernadetku haluzou, lenže mlynárka zachytila jej ruku so slovami:


Ale Soubirousová, čo to robíte? Čože urobila vaša dcérka, že tak chcete s ňou zachádzať? Je to anjel a to anjel s neba, počujete? Čože máte proti nej? Nezabudnem veru nikdy na to, čo ja som videla pri Jaskyni. **)


**) Estráde, tamže 52.


Soubirousová celkom zlomená, hodila sa na stoličku a pozerala na svoju plačúcu dcéru.


Po chvíli, keď mlynárovci všetko dopodrobna vyrozprávali čo videli, skúsili a počuli od Bernadetty, matka sa konečne celkom uspokojila.


Vzala svoju dcéru a nastúpila cestu domov. Bernadetta ukradomky obzrela sa zavše na Jaskyňu, kde zažila toľko radosti, krásy a neskonalej lásky...


TRETIE ZJAVENIE.


Sprievodkyne Bernadettine ešte v ten istý deň, ako i v nasledujúce dni rozniesli po celom meste Lurdy celú udalosť odohravšiu sa pri Jaskyni.


Všade sa o tom hovorilo. Jedni krútili hlavami, iní pochybovali; mnohí povrchní sa posmievali z toho, ale väčšia časť veriaceho ľudu verila v pravdivosť zjavenia, len nevedela, kto to asi môže byť ten zjav.


V tieto dni zavítala do príbytku Soubirousovcov istá panna, Antónia Peyretová, horlivá členka mariánskej družiny lurdskej. Dala si všetko podrobne vyrozprávať od Bernadetty a keď počula, o „kostume“ zjavivšej sa Panej, bola nanajvýš vzrušená.


Pred niekoľkými mesiacmi totiž umrela v Lurde horlivá a všeobecne obľúbená, mladá predsedkyňa spomenutej mariánskej družiny, panna Eliza Latapieová.


Tak ona, ako i jej členky nosievali na svojich cirkevno-náboženských prejavoch — na slávnostiach a pobožnostiach asi podobný oblek, aký — podľa opisu Bernadettinho — mala i Pani v Jaskyni.


Tu naraz vzkrsla v Peyretovej myšlienka: či onen jaskynný zjav nebude duch Elízy Latapieovej, ktorý azda žiada pomoc od svojich členiek?!


Táto myšlienka ju celkom ovládala.


V stredu na Popolec 17. febr. sa stretla Peyretová s Milletovou, veľmi váženou lurdskou paňou, ktorej sa zdôverila a prejavila všetko, čo ju trápi a znepokojuje.


Po krátkom uvažovaní sa uzniesli obe na tom, že urobia návštevu u Soubirousovcov.


Toho istého dňa, keď už zaľahla tmavá a tichá noc nad celým mestom, vstúpili tieto dámy do príbytku „le Cachot“.


Práve dobre prišli. Celá rodina bola ešte hore. Čulý rozhovor sa prerážal dvermi, a točil sa — samozrejme okolo udalostí odohravších sa pri Jaskyni.


Keď vstúpili spomenuté dámy dnu, Bernadetta si hlboko vzdychla, lebo v týchto osobách nádejila sa ponachodiť nové svoje prívrženkyne a svoje ochrankyne pri svojej opätovnej prosbe, týkajúcej sa nového povolenia rodičov pre odchod k Jaskyni.


Dámy utišovali najprv rozčúlenú matku a stáli i vskutku na ochranu Bernadetty. Prosili i ony o povolenie na ďalšiu návštevu Jaskyne, prízvukujúc pritom, že osobne odprevadia tam Bernadettu a budú bdieť nad ňou.


Ale, veď vy chcete robiť z môjho dievčaťa predmet všeobecného posmechu — zajakala cintľavá matka.


Či nie ste to práve Vy, matka, čo nám ubližujete, keďže si také voľačo myslíte?“ — odpovedala živo a spýtavo pani Milletová. My nenaliehame, ale dovoľte, aby sme vám pri našom odchode úprimne povedali, že týmto beriete na seba veľkú zodpovednosť, ktorú by sme sa my neodvážili vziať na seba.


Ach! tratím hlavu! — odpovedala horúčkovite matka, pričom zadržala obe dámy, ktoré zberali sa už na odchod. Tak sa mi zdá, že ma predsa neklamete... Zverujem na vás svoju dcéru... vidíte moju úzkosť... pre Boha, bdite nad ňou!


Na druhý deň včas ráno, t. j. 18. februára, vo štvrtok, keď ešte celé mesto odpočívalo, dostavili sa dotyčné dámy k Bernadette, aby ju odprevadili k Jaskyni.


Bernadetta sa rýchle obliekla a vyšla von spolu so svojimi dámami.


Na ulici počujúc už včasný zvon farského chrámu, volajúci zbožné duše na rannú sv. omšu, išli najprv do kostola, kde zotrvali na celej sv. omši.


Po tomto duševnom obodrení nastúpily cestu k Jaskyni.


Pani Milletová niesla so sebou — a to verejne a otvorene — veľkú hromničnú sviecu, kým slečna Peyretová dobre sa zaopatrila zase písacím náčiním: perom, papierom a černidlom.


Keďže však nám už známa stoka, tečúca z mlyna „de Savy“ — ktorá 11. febr. pre opravu mlyna bola zastavená — teraz už tiekla plným prúdom a rujným špľachotom, museli „pútničky“ túto priekopu obísť a len „dookola“ cez vrchy mohli sa dostať suchými nohami k Jaskyni.


Bernadetta, hnaná neodolateľnou túhou, predišla svoje sprievodkyne, takže keď tieto tam dorazili, našli už Bernadettu na kolenách kľačať a modliť sa ruženec.


Pani Milletová zažala svoju posvätenú sviecu a spolu s Peyretovou kľakla si k Bernadette a modlili sa už teraz všetky tri sv. ruženec.


Zastaňme tu na chvíľku! Prvý plameň sviece sa vznášal hore na tomto dosiaľ opustenom mieste! Prvý oheň lásky a zbožnosti posvätil túto posvätenú zem! Áno prvý, lebo odvtedy celé ohnivé lučezárne more sa plápolavo zdýma na tom mieste, akoby odzrkadľovalo celé hviezdnaté nebo... Pani Milletová bola prvá, čo dňa 18. febr. 1858 zapálila — hoci ešte nevedome, z akéhosi vnútorného tušenia a popudu — prvú sviecu k úcte a oslave Kráľovnej Nebies.


Sotva uplynulo niekoľko minút, keď Bernadetta opojená nevýslovnou radosťou zvolala:


Ona ide! Už je tu!


Sprievodkyne upreli skúmavo svoj zrak na výklenok Jaskyne, ale — bohužiaľ — ony nevideli nič.


Pokračujme v modlitbe — zvolala pani Milletová — lebo jestli neviditeľná Pani je vskutku tá, na ktorú si myslíme, tak naše modlitby jej nemôžu byť nepríjemné.


Bernadetta medzitým bola už v úplnom spojení so svojím nebeským zjavom.


Dámy prísne ju pozorujúc, videli ako sa modlí a občas usmieva, ako sa klania a raduje.


Bernadetta bola však v úplnom styku i so svojimi sprievodkyňami, lebo jej vytrženie (extáza) neboli tak silné ako predošlé.


Keď sa domodlili ruženec, Antónia Peyretová — majúc stále v pamäti svoju zosnulú marianku — podala Bernadette donesené písacie náčinie so slovami:


Prosím ťa, opýtaj sa tej Panej, či chce nám niečo vzkázať a jestli áno, tak nech je tak láskavá napísať nám to na tento papier.


Bernadetta prevezmúc náčinie, pokročila o 3—4 kroky napred. Potom naraz zastala a bez toho, žeby sa bola obrátila, posunkom ruky dala najavo svojim sprievodkyňam, aby sa nepribližovali k nej, ale aby ostali na svojich miestach.


Dámy celkom ustrnuté to i urobili.


Bernadetta vojdúc až do vnútra Jaskyne, zastala práve pod spomenutým už ružovým krom, ktorého sa ľahunko dotýkali nohy Zjavu. Vzopäla sa na prstoch a podávala Zjavu písacie náčinie, pričom sprievodkyne dohre videli, že rty Bernadetty sa pohybujú a že hovorí, hoci ony nič nepočuli. Potom videli, ako pilne Bernadetta naslúcha, čoskoro sa hlboko klania a vracia sa na svoje predošlé miesto.


Peyretová sa priblížila k Bernadette, ale s veľkým zármutkom zistila, že papier je biely; nič nebolo na ňom napísané.


Osmelila sa opýtať Bernadetty, čo to bol za rozhovor medzi ňou a Paňou v Jaskyni?


Keď som jej predložila papier a černidlo — odpovedala Bernadetta — Pani sa usmiala, potom bez toho, že by sa bola sťažovala, odpovedala mi:


Neni zapotreby, aby som ti napísala, čo ti chcem oznámiť.


A po krátkom akoby rozmýšľaní, dodala:


Urobíš mi to k vôli, že za pätnásť dní budeš sem chodiť?*)


*) Niektoré preklady a články o zázračnom Lurde hovoria nie o 15., ale o 14. dňoch. Musíme sa však pridržiavať pôvodných prameňov, ktoré všetky doslovne hovoria: voulez-vous avoir la bonte de venir ici pendant quinze (15) jours? Ináč vo francúzštine 15 dní znamená 2 týždne.


A čo si odpovedala? — pýtali sa sprievodkyne.


Odpovedala som, že áno.


Ale prečo chce tá Pani, aby si sem chodila?


Ja neviem, to mi nepovedala.


Ale — pokračovala ďalej pani Milletová — prečo si nám dala znamenie, aby sme sa vrátili, keď sme chceli ísť za tebou do Jaskyne?


Preto, aby som poslúchla krásnu Paniu.


Ah! — vzdychla si s istou obavou pani Milletová. Pre Boha! Bernadetta! Opýtaj sa tej Panej, či jej naša prítomnosť tuná neni nepríjemná?


Bernadetta pozdvihla svoje tázavé oči hore k výklenku a o chvíľu odpovedala:


Pani odpovedá: Nie, ich prítomnosť nie je mi nepríjemná!


Bernadetta znovu sa dala do modlenia a s ňou i jej sprievodkyne.


Tieto čoskoro zbadali, že Bernadetta zavše prerušila svoju modlitbu, aby vypočula rozhovor Panej a odpovedala jej.


Teraz práve sa díva na teba — zvolala po krátkej chvíli viditeľka na Peyretovú.


Táto výpoveď náramne vzrušila túto dievčinu. Keďže Peyretová bola pannou a panenstvo si čisto zachovala, ako horlivá členka mariánskej družiny lurdskej — nuž zjavivšia sa Pani svojím láskavým pohľadom chcela prejaviť svoju radosť nad čistým životom tejto devy. A odvtedy si Peyretová ešte pečlivejšie chránila svoj panenský poklad, lebo táto rozpomienka nikdy jej nevymizla z pamäti.


Opýtaj sa jej — naliehali teraz sprievodkyne na Bernadettu — či Pani súhlasí s tým, že by sme cez tých 15 dní mohli i my sem chodiť a teba odprevádzať?


Bernadetta to i učinila a odpovedala: .


Pani hovorí: Môžu prísť sem s tebou: ony, ba i iní. Chcem tu veľa ľudí vidieť!*)


*) H. Lasserre, tamže str. 43—44.


Bernadetta sa pohrúžila ďalej do pohľadu a priateľského rozhovoru s nebeským Zjavom.


Celkové zjavenie trvalo asi hodinu, potom zmizlo.


Keď Bernadetta vyšla z Jaskyne, sprievodkyne znovu sa jej vypytovali, či nedostala nejaké nové správy od Panej.


Áno — odpovedala — a to zčiastky smutné, zčiastky radostné. Ohlásila mi toto:


Ja ti sľubujem, že ťa učiním šťastnou, ale nie na tomto, lež na druhom svete!


Keďže však tá Pani tak láskavo hovorila s tebou — pýtali sa ďalej — prečo si sa jej nepýtala, ako sa volá?


I to som urobila — odpovedala Bernadetta.


No — a akéže je jej meno?


To neviem, lebo mi nepovedala, len sklonila hlavu a jemne sa usmiala.


Potom sa Bernadetta vrátila domov so svojimi dámami, ktoré vstúpiac do chyže Soubirousovcov s veľkým úžasom zablahoželali matke:


Ah! — aká ste šťastná — matka — že máte také dieťa!**)


**) Estrade, tamže str. 58—59.


ŠTVRTÉ ZJAVENIE.


Bernadetta vyrozprávala doma všetko svojim rodičom. Tí zostali ustrnutí.


Nevedeli už teraz pochopiť celú vec. Slová Panej v Jaskyni boli jediným predmetom ich myšlienok. Kto to len môže byť ten Zjav? Azda zlý duch? Na to — ako vieme — matka od počiatku rátala, ale teraz, po tak vznešených udalostiach z výpovedí Bernadetty, takéto myšlienky sa úplne rozptýlili. Môže byť, že je to nejaký duch z očistca? To sa jej tiež zdalo nepravdepodobným, lebo z rečí viditeľky nemala nijakého pravého podkladu na to.


Mimovoľne sa tisla do popredia myšlienka, že to bude podistým Kráľovná Nebies, Panna Mária. Lenže toto zdalo sa byť rodičom zase príliš smelou myšlienkou, že by sa sama Matka Božia bola zjavila ich malej dcére.


Slovom úplný, nevysvetliteľný zmätok zavládol v ich dušiach, ktorý vyslovením žiadosti Zjavu, — aby Bernadetta cez 15 dní prišla k Jaskyni — sa len stupňoval.


V takomto neistom, ba v zúfalom stave matka Bernadetty vyhľadala svoju staršiu sestru Bernardu, aby ju požiadala o radu.


Táto vypočula pokojne všetko, ale nepovedala hneď svoju mienku. Vyžiadala si trochu času na rozmyslenie.


Večer, 18. febr. zavítala do domu Soubirousovcov a prehlásila, že nevidí žiadneho vážneho dôvodu na to, aby sa Bernadette zakázal ďalší prístup k Jaskyni. Toto prehlásenie Bernadettinu matku — ktorá beztak vždy prijala radu svojej sestry — úplne uspokojilo. Vyhlásila hneď, že ráno pôjde i ona so svojou dcérou k Jaskyni.


Tak sa i stalo. Na druhý deň včas ráno, t. j. 19. febr. v piatok, vyšli obe zo svojho „väzňovského“ príbytku. Cestou pribrali k sebe i spomenutú Bernardu, takže Bemardetta celkom uradostnená spiechala k Jaskyni v sprievode svojej matky a tetky.


Medzitým podaktorí susedia, dozvediac sa o ich odchode, ihneď sa pozbierali a v počte asi 7—8 osôb rezkým krokom ich nasledovali.


Bernadetta si pri Jaskyni kľakla ako obyčajne a začala sa modliť ruženec. Po uplynutí niekoľkých okamihov už akoby nebola naďalej z tohto a na tomto svete! Nevinná jej duša rozplamenila sa od samej rozkoše pri hľadení a vyprávaní sa s nebeským Zjavom. Nevysloviteľný úsmev rozjasnil jej obličaj, ktorý odzrkadľoval nekonečnú blaženosť dieťaťa.


Matka a teta vidiac po prvý raz tento nevídaný obraz, začali sa triasť ako osiky. Matka znenáhľa zvolala:


Ó, Bože môj! — zaprisahám Ťa, neber mi moje dieťa! Druhá osoba zase, stojaca pri vytrženej, vykríkla:


Ó, aká je krásna!


Všetkým prítomným zjavili sa slzy v očiach. Bernadetta zotrvala asi za polhodinu vo vytržení.


Po skončení tohože vstala, priblížila sa k svojej matke a tete, ktoré ju láskyplne pritisli k svojmu srdcu.


Cestou vyrozprávala, ako preláskavo sa rozprávala Pani s ňou, dajúc výraz najmä svojej radosti nad tým, že Bernadetta je ochotná ju navštevovať cez 15 nepretržitých dní pri Jaskyni. Povedala i to, čo jej Pani sľúbila, že neskôr jej oznámi aj iné veci.


PIATE ZJAVENIE.


Len toľko, čo sa rozšíril chýr po meste, že Bernadetta na žiadosť Zjavu cez 15 nepretržitých dní bude chodiť k Jaskyni — hneď nastal veľký pohyb v obyvateľstve lurdskom. Všetci chceli byť očitými svedkami týchto — v Lurde dosiaľ — neslýchaných a nevídaných udalostí.


Kým pri prvom zjavení nebol nikto prítomný, pri druhom niekoľko mladých dievčat a rodina Nicolauová, pri treťom dve lurdské dámy a pri štvrtom okrem matky a tety viditeľky tiež len niekoľko žien — zatým dňa 20. febr., v sobotu sa vybralo už niekoľko sto osôb rôzneho veku a zamestnania, ako ženy tak i chlapi a zaujali celý priestor pred Jaskyňou.


Bernadetta sprevádzaná poznovu svojou matkou, prišla okolo pol siedmej ráno.


Prítomný zástup ju ani neprekvapil ani nevyrušil. Pokľakla a modlila sa práve tak, ako predošle. Onedlho už bola vo vytržení a zopakoval sa ten istý obraz, ktorý sme líčili pri predošlých zjaveniach.


Zástup so zatajeným dychom sa díval na vytrženú a matka celkom bez seba s plačom zvolala:


Už neviem, kde mi hlava stojí, lebo už nepoznávam viac svojej dcéry!


Bolo badateľné hlboké vzrušenie v zástupe. Mnohí stávali si na prsty, aby čím lepšie mohli vidieť vytrženú. Dívali sa dychtivo raz na Bernadettu a zas na skalu. Oni síce svojimi telesnými očami nič mimoriadneho nevideli, ale ich duševné oči videli všetko. Premenený obraz Bernadettin, jej pohyby, celé jej chovanie ubezpečovali každého o tom, že dcéra mlynára Soubirousa vskutku je v spojení s nebeským Zjavom. „Pani je tu! Tu je Ona“ — hovorili jeden k druhému.


Po vytržení, Bernadetta obsypaná otázkami zo všetkých strán, pokojne, ale veľmi určite odpovedala, že Pani oznámila jej istú zvláštnu modlitbu, ktorú i zopakovala pred ňou, ale ktorá sa len jej samej týka.


Keď sa jej okolostojaci pýtali v čom — reku — pozostáva tá modlitba odpovedala, že je nie oprávnená toto vyhlásiť, lebo podľa úpravy Panej — slová otáznej modlitby týkajú sa výlučne len vlastných jej vnútorných potrieb.


Zástup nad týmto nanajvýš vzrušený, akoby cítil v svojom vnútri, že tu ide o niečo ozaj mimoriadneho, ba hrozného, s napnutím čakal ďalší vývin týchto udalostí.*)


*) Podľa Estradeho, tamže str. 65—67.


ŠIESTE ZJAVENIE.


Mimoriadne udalosti odohravšie sa pri Jaskyni priviedli do pohybu celé mesto. Voľky-nevoľky musel sa nimi zaoberať teraz už každý. I tí, ktorí dosiaľ len s posmeškami alebo kývnutím pleca chceli odbiť všetky tieto veci, začali rozmýšľať.


Medzi takýchto patril najmä hl. lurdský lekár Dr. Dozous.


Bol pochybovačom, slobodomyseľným a veľmi vlažným katolíkom. Mal však jednu dobrú vlastnosť. Všetko, čo mu bolo záhadné, skúmal. Kým sa o voľačom nepresvedčil, nepovedal ani áno, ani nie. A týmto sa zásadne líšil od tých, ktorí nevysvetliteľné veci hneď apriori, t. j. bez akéhokoľvek skúmania zavrhovali.


Udalostiam pri Jaskyni neprivlastňoval spočiatku veľkého významu. Považoval ich skôr za plody a bájky naivného, detského rozumu. Keď sa však opakovali a pobúrili celé mesto, začal rozmýšľať. Čo sa to tam robí? Je to klam alebo pravda? Alebo jedno, alebo druhé musí vyjsť najavo. I rozhodol sa skúmať túto vec a to osobne.


Dňa 21. febr., v nedeľu ráno, dostavil sa aj on k Jaskyni, aby na vlastné oči videl, čo sa tu robí. Našiel už tam veľký zástup zbožného a zvedavého ľudu, najmä robotníkov.


Čujme jeho vlastné slová, ktorými zvečnil svoje dojmy:


... Len toľko čo prišla (Bernadetta) k Jaskyni, už kľakla na kolená, vytiahla z vrecka ruženec a začala sa modliť, prepúšťajúc zrnká jedno za druhým. Jej obličaj vzala na seba čoskoro zvláštnu premenu, ktorú spozorovali všetci okolostojaci, byvší týmto presvedčení, že je už v spojení so svojím Zjavom.


Kým takto svojou ľavou rukou mrvila ruženec, v pravej ruke držala sviecu, ktorá pre dosť silný prievan pozdĺž rieky Gave obvyklo panujúci, občas už-už zhasínala až zhasla docela. Ona však v každom takomto prípade podala sviecu osobe blízko pri nej stojacej, aby ju zapálila.


Ja, ktorý som sledoval s najväčšou pozornosťou všetky pohyby Bernadettine, aby som mohol dôkladne skúmať túto vec, chcel som najprv vedieť, aký je stav krvného obehu (cirkulácie) a dychu (respirácie) viditeľky. Chytil som jej jedno rameno a položil som svoje prsty na jej hlavnú tepnu. Pulz však bol pokojný, pravidelný, dych ľahký a nič neprezrádzalo, že by dievča bolo trpelo na nejakú podráždenosť nervov.


Bernadetta, len toľko čo som jej pustil ruku, pokročila trochu vyššie k Jaskyni. Čochvíľa som zbadal, že jej obličaj, ktorá dosiaľ vyjavovala až príliš ozaj dokonalú blaženosť, sa zachmúrila. Dve veľké slzy padli jej z očí a kanuli dolu tvárou.


Táto nová zmena, prihodivšia sa v tejto scéne na jej tele ma prekvapila. Opýtal som sa jej — keď už bola skončila svoju modlitbu a keď už i tajnostná bytnosť bola zmizla — čo všetko sa reku prihodilo počas tejto dlhej scény. Ona mi odpovedala:


Pani, keď na okamih odvrátila svoj pohľad zo mňa, upravila ho ďaleko ponad moju hlavu; potom znovu ho upraviac na mňa, na môj dotaz, že čo ju tak zarmútilo, odpovedala:


Modli sa za hriešnikov!


Razom som sa presvedčil o jej dobrote a úprimnosti, ktorú som videl na jej tvári. Bernadetta sa potom vzdialila.


Táto náboženská zastávka Bernadetty, ktorá mala tisíc svedkov, jak z Lurdu tak i z viacerých susedných okresov sem došlých, zanechala v každej duši hlboký dojem. Každý, keď odchádzal, odnášal si nehynúcu a nikdy nevädnúcu pamiatku o tom, čo videl a tobôž i pocit otriasajúcich účinkov a veľkých vecí, ktoré sa z neba zhŕkli na toto miesto zjavení.


Od tohto okamihu stala sa Bernadetta pre všetkých tých, ktorí ju videli modliť sa pred skalami Massabielskými, jednou výsadnou bytnosťou na to vyvolenou, aby sa stala mocným spojítkom medzi nebom a zemou. Aby takto — ako verná posolkyňa — oznamovala ľudom vôle nadprirodzených bytností.


Opúšťajúc toto miesto, kde všeobecné vzrušenie bolo tak veľké, vzďaľovala sa Bernadetta, ako vždycky — svojím jednoduchým a pokorným spôsobom — bez toho, že by si bola všímala verejných ovácií, ktorých len ona bola predmetom, súc sprevádzaná až do svojho chudobného príbytku nesčíselným zástupom, na ktorý ona učinila bezpochyby ohromný dojem.“ *)


*) Dr. Dozous: La Grotte de Lourdes etc. str. 26—28.


Takto dr. Dozous. Opisuje všetko, čo videl a skúsil, bez akéhokoľvek okolkovania a rozumkovania. Nevypovedal však ešte svojho úsudku! Ako lekár, byvší už z povolania človekom nestranného skúmania, odhodlal sa pečlive pozorovať veci ďalej a vyčkať na ich konečný vývin.


Veľa pracoval v tomto obore. Bol členom — ako budeme vidieť — i vyšetrujúcej komisie. Až keď sa všetko dokázalo, keď udalosti lurdské pod tlakom ohromných, ba — môžeme povedať — závratne-strašlivých dôkazov stáli sa nad slnce jasnejšími, vtedy i dr. Dozous nezaprel, ale vydal svedectvo o pravde v svojej chýrnej knihe: „La Grotte de Lourdes, sa fontaine, ses guérisons“, (Jaskyňa lurdská, jej prameň a uzdravenia.) Motto tejto knihy hovorí nám najlepšie o jeho úprimnosti a nestrannosti: „Uveril som, lebo som videl...“


ZJAVENIA A SVETSKÁ VRCHNOSŤ.


Po šiestom zjavení udalosti jaskynné nadobudli už veľké rozmery. Po domoch, na uliciach, v súkromných rozhovoroch o ničom inšom nebolo reči, len o týchto mimoriadnych veciach.


Mimovoľne sa vyskytla otázka, ako sa chovala k týmto veciam svetská vrchnosť so svojimi rôznymi predstaviteľmi?


Vtedajší Lurd, práve tak ako i terajší, sústredňoval v sebe celý aparát svetského predstavenstva. Starostom bol obľúbený síce, ale dosť váhavý a bojazlivý človek menom Lacadé. Štátnym zástupcom, vlastne cisárskym prokurátorom**) bol Dutour, policajným komisárom Jacomet, predsedom okr. súdu Pougat, sudcom Duprat, pravotárom Dufo.


**) Francia totiž bola vtedy cisárstvom, majúca na čele cisára Napoleona III.


K týmto sa pridružili niektorí inteligenti, ktorí občas dávali rady a pokyny predstavenstvu. Medzi týmito vynikal najmä Lafitte, býv. vojenský intendant, ďalej nám už známy hl. lekár Dr. Dozous; Lannes, dozorca trafikového skladu, Dr. Germain, býv. vojenský zverolekár, veliteľ miestnej posádky na hrade a mnohí iní.


Všetci títo „otcovia mesta“ neboli práve nepriateľmi náboženstva, ale ani horlivými katolíkmi nie. Byvší vychovaní v duchu liberálnom, v katolíckom náboženstve videli viac „praktický základ“ na uspokojenie ľudu a zachovanie verejného poriadku. Žili preto v dobrom a priateľskom pomere s duchovenstvom.


Udalostiam pri Jaskyni — práve z výš-udaných dôvodov — z počiatku neprivlastňovali žiadneho významu. Mali ich len za detské machinácie alebo chorobné výplody naivného rozumu.


Keď sa však tieto udalosti opakovali, šírili a rozrušili celé mesto, vtedy už oni, ako „ochrancovia pokoja a verejného poriadku“ nemohli zostať naďalej nečinní. Návšteva dr. Dozousa pri Jaskyni a jeho referát o udalostiach ich len utvrdil v ich domnení.


Ovládala ich akási nespokojnosť. Po mnohých súkromných rozhovoroch zišli sa ešte v deň šiesteho zjavenia, to jest 21. februára v nedeľu prepoludním traja: starosta, štátny zástupca a policajný komisár na mestskom dome, aby sa o týchto veciach dôkladne poradili.


Znepokojovala ich najmä jedna vec. Vidiac totiž ten veľký nával ľudu schádzať sa ku skalám Massabielskym, obávali sa nejakého nešťastia. Tieto skaly — ako bolo na začiatku spomenuté — tvorili veľmi neforemnú massu a ozrutu. Bol tam kameň na kameni, kopec nad kopcom, a všetko to bolo popretkávané rôznymi porastami: stromami a krovím. Ľahko sa teda mohlo stať, že v toľkej tlačenici ľudu niekto si domliaždi údy alebo nešťastne padne zo skál a potopí sa v rieke Gave, lebo mnohí sa vyškriabali i na nebezpečné skaly a stromy.


A ako zamýšľali predísť takýmto správne predvídajúcim nešťastiam? Jednomyseľne sa uzniesli na tom, že Bernadette zakážu a zabrania prístup k Jaskyni. Domnievali sa totiž, že keď sa viditeľka bude musieť od Jaskyne odpudiť, nával ľudu pomaly prestane a všetko bude v „poriadku“.


Podelili si hneď i úlohy. Najprv mal vypočuť Bernadettu št. zástupca Dutour a potom polic. komisár Jacomet.


Bernadetta pred štát. zástupcom.


Štátny zástupca Dutour bol veľmi usilovný a svedomitý úradník. Ale ako to už pri takých ľuďoch býva i on od svojho úradu nevidel a nechcel vidieť ďalej. Nestrpel žiadnej protimienky a tak sa dostal častokrát do protivy s mnohými osobnosťami.


V náboženskom ohľade bol ľahostajný. V cirkevných veciach a v stýkaní sa s duchovenstvom ukazoval sa vždy len ako prísny a chladný úradník. Čo záhadného a nevysvetliteľného sa naskytlo, to on považoval za nemožné a nasledovne za prejav nepriateľstva proti štátu.


Samozrejme, že toto stanovisko zaujímal i naprotiva mimoriadnym udalostiam odohrávajúcim sa pri Massabielskej jaskyni.


Hned po porade konanej na mestskom dome, dal si predvolať Bernadettu.


Bolo už blízučko poludnie. Bernadetta sa ihneď poslušne dostavila do jeho úradu.


Výsluch bol takýto:


Dieťa moje — hovoril Dutour — o tebe sa veľa hovorí; či máš úmysel pokračovať i ďalej v navštevovaní Jaskyne?


Áno, pane — odvetilo pokorne dievča, — lebo som to sľúbila tej Panej a pôjdem tam ešte za 12 dní.


Ale úbohé dieťa, veď tvoja Pani nejestvuje, je to nič iné, len číra vymyslenina.


Keď sa mi zjavila po prvý raz i ja som si to myslela a pretierala som si oči; teraz však som si už istá, že sa nemýlim.


A ako to vieš?


Lebo som ju videla viac ráz, i dnes ráno. A potom — Ona sa rozpráva so mnou.


Daj si pozor! Všetko sa môže skončiť odhalením nejakej tajnej veci, ktorá úplne vysvetlí tvoju zátvrdlivosť. Už sa i rozšíril chýr, že ty a tvoji ste prijali potajomky akési dary.


My od nikoho nič neprijímame.


A predsa včera si bola u pani Milletovej a tam si dostala nejaké sladkosti.


To je pravda! Pani Milletová mi dala za jeden pohár cukrovej vody, aby mi poľahčila v mojej astme; to je všetko.


Akokoľvek sa má vec, tvoje návštevy k Jaskyni sú opravdovým pohoršením(!). Ty tam privádzaš ľudí a už je čas, aby tieto veci raz prestali.


Dovoľte pane! Ja tam nikoho nevolám. A keď jednako idú za mnou mnohí, ja za to ozaj nemôžem.


Ale sľubuješ mi, že viacej už nepôjdeš ku skalám Massabielským?


Pane, to vám nesľubujem.


Je to tvoje posledné slovo?


Áno, pane.


No uvidíme! Môžeš odísť!*)


*) Estráde, tamže, str. 74—75.


Na takýto výsledok nebol Dutour vôbec pripravený. Domnieval sa, že už prvým svojím pohľadom nastraší Bernadettu. Jej určité a jasné odpovede ho však náramne prekvapili, až len nezdrtili. Tisíc myšlienok sa križovalo v jeho hlave. To dievča akiste má pravdu! Táto myšlienka sa mu vynorovala zavše nad hladinu vedomia. Jeho „úradnícky“ náhľad sa však nezmenil.


V kruhoch lurdských sa žartovne zmieňoval o tomto výsluchu. Bol si istý svojho konečného víťazstva a len čakal, ako sa bude vyviňovať ďalej celá táto záhada.


Bernadetta pred policajným komisárom.


Človekom, ktorý sa v tom čase staral o verejnú bezpečnosť a poriadok v Lurde, bol policajný komisár Jacomet. Mal vtedy asi 40 rokov. Úprimný, otvorený, milý v celom svojom bytí. K tomu i rozumný, inteligentný, takže si ho každý ctil a vážil.


Ale nadovšetko bol policajtom — takrečeno — od päty až do hlavy. Ani keby sa bol na to zrodil. Nebolo mu páru skoro v celej Francii. Na rebríku svojej kariéry veľmi rýchle postupoval práve pre svoju nadanosť. Bol prefíkaný až do špiku. Tie najzložitejšie prípady vedel tak šikovne vyšetriť a rozlúštiť, že si získal úplnú priazeň svojich vyšších predstavených, čo jemu — keďže bol už od prírody ctibažný — náramne lahodilo. Ani jeden prípad, patriaci do jeho oboru, neušiel jeho bystrému policajnému zraku. Znamenite líči jeho charakter Henrik Lasserre.**)


**) Lasserre, Notre-Dame d. L., str. 61—62.


Straniva zjavení pri skalách Massabielských choval sa najprv i on zdržanlivo. Nevystúpil hneď proti „pôvodcom poburovania“ mysliac si, že všetko zatíchne pomaly i bez jeho policajného zakročenia.


Keď sa to však nestalo, vystúpil „z rezervy“ a začal vyšetrovať celú udalosť, lebo to predsa nemohol strpieť, aby „nejaká bytnosť, či osoba, zjavujúca sa bez policajného povolenia, poburovala celé mesto a okolie“.


Samozrejmé, že sa obrátil najprv na pôvodkyňu všetkých týchto vecí, na Bernadettu Soubirousovú.


Neprajný výsledok Dutourov ho nijako nepomýlil, ba ešte povzbudil. Lebo už vopred si hol istý toho, že svojím vyšetrovaním a jeho výsledkom „pretromfuje“ i št. zástupcu, čo jemu samému poslúži len k väčšej sláve a kariere.


Dozvediac sa, že Bernadetta toho istého dňa — v nedeľu — (21. febr.) je v kostole na nešporách, išiel sám do pitvorca chrámu a čakal na odchod veriacich. Súdobnému sluhovi, Calletovi však prísne naložil, aby vonku pozoroval kedy vyjde Bernadetta, jestli by predsa ušla jeho očiam.


A vskutku. Jacomet nezbadal, kedy vyšla Bernadetta z kostola, len Callet ho prišiel upozorniť, že viditeľka je už vonku v spoločnosti svojej tety Lucily a že sprevádzaná je veľkým zástupom.


Komisár šibalským spôsobom sa vtisol do zástupu a chovajúc sa tak, ako keby sa bol náhodou(!)tam dostal, priblížil sa k Bernadette. Zastavil ju a vyzval, aby išla s ním na policajný úrad.


Tento nečakaný prípad — samozrejme — pobúril cirkevníkov. Už-už chceli sa vrhnúť na policajného komisára a Bernadettu oslobodiť, keby — práve z kostola vychádzajúci miestny p. farár nebol utíšil ľud so slovami: „Nechajte konať vrchnosť svoju povinnosť!“*)


*) Lasserre, tamže str. 68.


Bernadetta však nestratila svojej duchaprítomnosti. Celkom kľudne kráčala s komisárom, pričom voľakto zo zástupu zakričal:


Ah! Tak...! Bernadetta, ja myslím, že ťa dajú do väzenia!


Budova policajného komisariátu bol dom jednoposchodový. Na prízemí býval Jacomet, kde mal zároveň i svoju úradovňu; na poschodí však býval J.-B. Estráde, hl. výberník nepriamych daní a dôverný priateľ Jacometov.


Estráde bol jedným z očitých svedkov lurdských zjavení a zázračných udalostí. Všetko si značil a svoje skúsenosti a dojmy uložil v krásnom a dojímavom diele: „Les Apparitions de Lourdes“ (Zjavenia lurdské).


Spočiatku sa choval aj on ľahostajne k týmto veciam. Len na nátlak svojej zbožnej sestry a iných, išiel dňa 23. febr. k Jaskyni, kde sa odohralo — ako onedlho uvidíme — siedme zjavenie.


Do toho času však odbavil celú záležitosť povrchným gestom, pohodením s plecom, ba dokonca i s posmechom, čo však spôsobovalo jeho sestre nemalý bôľ. Sestra jeho tiež ešte nevedela, čo sa vyvinie z týchto vecí, chcela však dosiahnuť u svojho brata aspoň to, že by sa išiel presvedčiť sám, osobne na tvárnosť miesta a skúmal vec.


Preto, keď videla vstupovať Bernadettu do pisárne policajného komisariátu, rýchle bežala k svojmu bratovi a — ako on sám píše — skoro násilne ho vytisla z izby a poslala dolu k Jacometovi, aby bol tam pri výsluchu Bernadetty.


Takto sa dostal Estráde z očí do očí Bernadetty a Jacometa.


Celý priebeh výsluchu bol takýto:*)


*) Bohužiaľ pôvodnú zápisnicu spísanú Jacometom o tomto výsluchu nemáme pri ruke. Henrik Lasserre, keď v rokoch 1862—69 zbieral pôvodné listiny k napísaniu histórie P. Márie lurdskej, uchádzal sa v prefektúre Horných Pyrenejí (v meste Tarbes) i o túto zápisnicu, ale dostal odpoveď, že sa stratila. Musel sa teda uspokojiť s opätným vypočutím Bernadetty a Jacometa, ktorí veľmi láskavo a ochotne povyprávali mu obsah otázneho výsluchu. Aby ich výpovede akoby „kontroloval“ vyhľadal i svedka Estradeho, účinkujúceho vtedy už v meste Bordeaux, ktorý mu tiež s najväčšou ochotou bol k službám. Estráde neskôr v svojej spomenutej knihe tiež podáva tento rozhovor, ktorý v istých odtienkoch (nie teda podstatne) sa buďto líši, buďto doplňuje správu, podanú Lasserreom. V oboch knihách (Lasserre-Estrade) je tento referát dosť rozhádzaný. Podarilo sa mi však zostaviť ho tak, že ctení čitatelia môžu si utvoriť jasný obraz o ňom. Lasserre ho podáva v cit. knihe na str. 66—80; Estráde však na str. 77—84.


Bernadetta bola posadená na stoličku pri písacom stolku a naproti dievčaťa sa posadil policajný komisár.


Bernadetta sedela kľudne so zloženými a na kolená uloženými rukami. Hlavu si ľahunko naklonila k prsiam. Cez seba mala prehodený národný závoj (capulet) a oblečená bola chudobne, jednoducho, ale čisto.


Komisár vytiahol z písacieho stolíka jeden biely hárok papieru a tužku. Čoskoro, nakloniac sa trochu k Bernadette začal sa jej vypytovať.


Ty bezpochyby už hádam vieš, prečo som ťa zavolal k sebe? Hovorili mi už s toľkou zaujímavosťou o tých krásnych veciach, (!) ktoré ty vidíš pri Massabielle, že ja tiež — na môj pravdu — ako každý, túžim vedieť o všetkom, čo sa tam robí. Budeš taká dobrá vyrozprávať nám, mne a pánu Estrademu, ako si sa zišla s tou Paniou v Jaskyni?


Nie, pane, ja som sa s ňou nezišla, Ona sa mi ukázala.


Ty sa voláš — myslím — Bernadettou?


Áno, pane, Bernadettou.


Dobre, ale tvoje rodinné meno?


Dievča trochu počkalo, potom akoby bolo voľačo našlo, odpovedalo:


Ja sa volám Bernadetta Soubirousová.


Koľko máš rokov?


Mám štrnásť rokov.


Nemýliš sa? — dodal hneď s úsmevom policajný komisár, ako keby sa jej bol chcel spýtať, či nepreháňa.*)


*) Bernadetta totiž naoko nevyzerala 14-ročnou, lež skôr 10, alebo 11-ročnou. Bola totiž veľmi mladučkého výzoru a malej postavy. Preto sa pozastavil nad tým i pol. komisár.


Nie, pane, ja sa nemýlim, dovŕšila som štrnásť rokov.


Čím sa zamestnávaš doma?


Nie veľkými vecami, pane: odkedy som prišla z Bartrésu, chodím do školy na vynaučovanie katechizmu. Po škole strážim svojich bratov a sestry, ktoré sú oveľa mladší odo mňa.


Ty si teda bola v Bartrése? A čo si tam robila?


Strávila som niekoľko mesiacov pri svojej matke-vychovávateľke, ktorá ma poverila pasením malého stáda baránkov a ovečiek.


Komisár vidiac, že si už získal (!) dievča, pokračoval ešte priateľskejším hlasom:


A teraz prejdime k veci, ktorú chceme vedieť od teba, t.j. k udalostiam, ktoré taký živý dojem urobili na teba pri skalách Massabielských. Neboj sa a povedz nám všetko dopodrobna.


Bernadetta na to — celkom jasne, určite a nebojácne — vyrozprávala všetko čo skúsila, videla a počula pri Jaskyni. Rozvinula svoju prednášku celkom podrobne, tak vzhľadom na zovňajšok ako i vzhľadom reči zjavujúcej sa Panej. Kým ona rozprávala, komisár svojou obratnou rukou písal na papier.


Potom pozdvihnúc hlavu, povedal:


To, čo nám ty rozprávaš je vskutku veľmi zaujímavé. Ale napokon, kto je to tá Pani, ktorú si si tak prenáramne zamilovala? Poznáš ju?


Ja ju nepoznám — odpovedalo dievča až s výraznou detinskou úprimnosťou.


Ty hovoríš, že je ona veľmi krásna. Komu sa teda podobá?


Oh! Pane, Ona je omnoho krajšia, než všetky dámy, s ktorými som sa dosiaľ stretla.


Krajšia je, než napr. pani N... alebo pani N...? A tu komisár pomenoval niektoré krásavice mesta Lurdu, ktoré vskutku všeobecne boli uznané za také.


Oh! Ona sa nedá s nikým porovnať.


Robí niečo táto Pani, hovorí alebo či stojí nehybne, ako socha v kostole?


Oh! Ona sa pohybuje, usmieva a hovorí tak, ako my. Medziiným, spýtala sa ma, či chcem jej urobiť tú radosť a prísť každodenne cez 15 dní k Jaskyni.


A čo si odpovedala?


Sľúbila som jej, že prídem.


A čo hovoria tvoji rodičia na tieto veci, ktoré nám tu vykladáš?


Spočiatku hovorili, že je to len klam....


Komisár rýchle zachytiac toto posledné slovo, pretrhol Bernadettu so slovami:


Áno dieťa moje, tvoji rodičia celkom múdro rozmýšľajú, lebo veci — o ktorých si myslíš, že ich vidíš a čuješ — ani nejestvujú, iba v tvojej obrazotvornosti.


To isté mi povedali i druhí, ale som presvedčená, že sa nemýlim.


Počúvaj: keby tá Pani v Jaskyni bola takou osobou, ako i druhí, nuž by ju každý videl a počul! Tak, ako je to možné, že sa to nestalo?


Pane, ja vám neviem vysvetliť tieto veci. To čo môžem potvrdiť, je tá skutočnosť, že Pani je opravdivá a živá (réelle et vivante).


Keďže ty si toho presvedčenia, ja nemám nijakej príčiny prekážať ti v tom, aby si verila v skutočné jestvovanie domnelej tvojej panej. Predsa však, keďže ľahko sa môže stať, že pán prefekt (zemský náčelník H. Pyrenejí) alebo iná vrchnosť môže odo mňa žiadať správu o tom všetkom, nože viďme, či som správne zachytil tvoje udania.


A tu komisár chytil popísaný papier a svojím prefíkaným policajným rozumom začal svoju dobre vyškolovanu taktiku. Chcel totiž Bernadettu uviesť do zmätku a dolapiť ju v protirečiach.


Ty si povedala, že tá Pani vyzerá asi 19—20-ročnou...?


To nie! Povedala som, že je asi 16—17-ročná.


A že je odená v modrom rúchu s bielym pásom...?


Práve naopak som povedala, pane! Má biele rúcho a modrý pás.


A že vlasy spadajú jej až dolu...


Vy ste ma nedobre rozumeli; to je závoj, ktorý spadá až dolu.


A takto opravovala Bernadetta všetky „varianty“ pol. komisára, ktoré on zúmyseľne jej predkladal, aby ju týmto spôsobom zmiatol a do protirečení priviedol. Lenže keď videl, že jeho plán na tomto poli úplne stroskotal, premenil si dosiaľ milú a prívetivú tvár — na prísnu, nešetriacu nikoho a nič — začal sa vyhrážať.


Drahá moja Bernadetta, nechal som ti vyložiť všetko od začiatku až do konca. Ale povinný som ti vyhlásiť, že ja už dobre poznám históriu tvojich domnelých videní. Tá história je číro-čistá vymyslenina a viem, kto ťa jej naučil...


A tu komisár uprel svoj strašlivý pohľad na dievča. Bernadetta prekvapene sa pozrela na neho a povedala:


Pane, ja vás nerozumiem.


Budem teda jasnejší: či neni voľakto, kto ti tajne radil, aby si povedala, že sa ti zjavuje Panna pri Massabielle, a preto si považovaná i za nejakú svätú? I šíri sa chýr, že tvoje počínanie sa ľúbi i onej Panne? Rozmysli si vec prv, než by si odpovedala, lebo ja o tejto veci viem omnoho viacej, než by si sa domnievala.


Nikto, pane, mi nenaradil tie veci, o ktorých hovoríte.


Ja viem čoho sa mám pridŕžať. Nechcem robiť pohoršenie ani zadrapovať sa do teba. Nežiadam prísahy, len jednoduchý sľub od teba. Sľubuješ mi, že už viac nepôjdeš k Jaskyni?


Pane, ja som sľúbila tej Panej, že ta prídem.


Ah! Tak? — skričal komisár vyskočiac celkom rozhnevaný zo stolca. Ty si myslíš, že my budeme stále ochotní počúvať tvoje hlúposti a že sa poddáme tvojej tvrdošijnosti...? Jestli mi tu hneď nedáš sľub, že už viacej nepôjdeš k skalám Massabielským, predvolám žandárov a dám ťa zavrieť.


Bernadetta chladnokrvne odpovedala:


Veď som predsa sľúbila tomu Zjavu, že ta prídem. A keď sa blíži okamih môjho odchodu z domu, volá ma istý vnútorný hlas, ktorý ma neodolateľne ťahá k Jaskyni.


Po týchto slovách Estráde — ktorý s najväčšou napnutosťou počúval celý výsluch v jednom kúte úradovne, priblížil sa k Bernadette a riekol jej:


Dieťa moje, prečo sa vzpieraš? Urob to, čo žiada od teba pán policajný komisár; veď vieš, čo ťa môže v opačnom páde očakávať.


Bernadetta však nedala žiadnej odpovedi.


Kým sa dial vnútri tento výsluch, zatým vonku čakal veľký zástup lurdského obyvateľstva na jeho výsledok.


Naraz sa začal zástup hemžiť a obzerať.


Ktosi si razil cestu silou-mocou do budovy policajného komisariátu. Konečne sa dostal k dverám úradovne a keďže sa mu na zaklopanie nikto z vnútra neozval, vrazil dnu sám a predstúpil pred komisára.


Kto ste a čo chcete tu? — pýtal sa rozhnevaný Jacomet.


Som František Soubirous a prišiel som pre svoju dcéru! — odpovedal neznámy hosť.


Ach?! To ste vy, otče Soubirous, práve sem chcel poslať pre vás.


A pristúpiac bližšie k nemu, potľapkal ho po pleci a riekol mu:


Otče Soubirous! Pozor! pozor! Vaša dcéra robí takú komédiu, ktorá ju veľmi ľahko môže priviesť do žalára. Tentokrát ju ešte prepustím, ale pod tou podmienkou, keď jej vy, ako otec, rozhodne zakážete chodiť nabudúce k onej povestnej Jaskyni. Ale vám zdôrazňujem, že najmenšie porušenie môjho zákazu, môže mať i pre ňu i pre vás tie najsmutnejšie následky. Viete dobre, že pán cisársky prokurátor nežartuje!


Oh! — pane komisár — odpovedal trochu nastrašený otec — ráčte dovoliť, aby som sa vám úprimne vyjadril: čo sa mňa týka, ja ani najmenej nepochybujem o úprimnosti svojho dieťaťa, lebo odkedy len ústa otvorilo, vždy hovorilo len pravdu. Vari sa teraz mýlilo? To už ozaj nechápem... Ja vám otvorene vyznám, že moja žena a ja sme už celkom zronení pre tieto veci. Už asi 3—4 dni náš príbytok je stále preplnený ľudmi a nevieme vôbec, ako by sme sa mohli sprostiť týchto zvedavcov. Teším sa, že vám môžem poslúžiť tým, že zavriem svoje dvere pred verejnosťou. Čo sa týka Bernadetty, my budeme bdieť, aby už viac nešla k Massabielskym skalám.


Komisár s úsmevom na tvári stisol ruku Soubirousovi v tom presvedčení, že po svojej dvojitej porážke s Bernadettou predsa len dosiahol kýžený svoj cieľ. A po priateľskom zdravení sa, prepustil oboch.


Keď sa Bernadetta spolu so svojím otcom ukázala pred zhromaždeným ľudom, ten jej pripravil veľké ovácie, ktorých si však ona nevšímala. Odprevadili ju v tichosti až do domu a potom sa v najväčšom poriadku rozchádzali.


Keď Jacomet a Estráde boli už len samotní v úradovni, tento sa ozval:


Či vieš, že výpovede tohoto mladého dievčaťa sú vskutku podivné a mimoriadné?


Ale čože by! — odpovedal Jacomet — sú ony skôr vybájené.


Nesúhlasím s tvojím názorom; to dievča je celkom okúzlené a obraz, ktorý videlo — alebo si namýšľa, že videlo — je stále pred jej očami. Keď sme ho vypočúvali, opísalo všetko tak, ako videlo.


Ani najmenej, ona recituje.


Ty si myslíš, že jedno chudobné, neučené dedinské dievča mohlo by recitovať takým spôsobom a s takým dôrazom...? To je nemožné.


Drahý priateľu, čo si ty za policajta?


A akýže cieľ by mohla mať táto história?


To nám ukáže budúcnosť.


Tak Jacomet ako i Estráde neverili ešte v nadprirodzenosť týchto udalostí. Ich mienky sa rozchádzali iba v tom, že Jacomet považoval celú históriu za klam a podvod, pokým Estráde klonil sa viac k sebaklamu Bernadetty, takzvanej halucinácii.


A budúcnosť vskutku ukázala, že sa obaja základne mýlili.


Takto — hľa — sa skončila v Lurde prvá nedeľa pôstna dňa 21. febr. 1858!


Ráno sa Bernadetta kochala v blaženom pohľade a úsmeve nebeského Zjavu. Počula však i smutné slová Panej: „Modli sa za úbohých hriešnikov!“


A vskutku. Úbohí hriešnici tohoto zmotaného sveta sa už hlásili, aby sprekrižovali dielo Boha. Započalo sa prenasledovanie, ktoré bolo a je vždy makavou známkou božských vecí. A Bernadetta — ako posolkyňa týchto vecí — musela nastúpiť svoju kalváriu. A ona ju i radostne nastúpila, lebo z onej tajnej modlitby, na ktorú ju vznešená Pani počas piateho zjavenia naučila, akiste vycítila tú nesklátiteľnú pravdu, že na hriešnej zemi za božské veci treba mnoho trpieť...


Bernadetta opäť pri Jaskyni. Zjavenie sa neukazovalo.


Jacomet po svojom nezdare dal sa do ďalšej práce. Vydal rozkaz poddaným policajtom svojim, aby pozorovali každý krok Bernadettin.


Na druhý deň ráno, t. j. 22. febr., v pondelok, poslali rodičia — Soubirous svoju dcéru do opatrovne miestnych milosrdných sestier, zvaných „rehoľnice kresťanskej lásky a vynaučovania“, aby tam počúvala náuku náboženskú.


Tu musela nastúpiť druhú stanicu svojej kalvárie. Sestry-učiteľky totiž tiež považovali jej videnia za klam alebo chorobný zjav. Jedna jej i otvorene povedala v škole:


Ty zlé dievča, ty stváraš nedôstojnú komédiu v tomto posvätnom čase pôstnom. Toto nesmierne bolelo Bernadettu.


Vyjdúc zo školy, vrátila sa domov, kde zjedla svoj skromný, chudobný obed.


Po obede znovu išla do školy na vyučovanie. Prijdúc však k mostu potoka, ktorý delil spomenutú opatrovňu od mesta, zostala razom stáť.


Akási neviditeľná ohrada — hovorila neskôr — prekážala mi v ďalšom napredovaní; čoskoro pocítila už jej známu neviditeľnú túhu, ktorá ju neodolateľne volala k Jaskyni. Rozmýšľala, čo robiť? Z jednej stránky viazal ju zákaz rodičov, z druhej stránky však slávnostný sľub, daný Panej, v zmysle ktorého za 15 dní bude navštevovať Jaskyňu. Stála teda medzi dvoma povinnosťami. Koho radšej poslúchať: rodičov a či krásnu Paniu v Jaskyni? Ako tak rozmýšľala, váhala, naraz jej zatrepalo srdce, oči sa rozžiarili a rozhodným krokom sa zvrtnúc, bežkom-letkom sa náhlila k Jaskyni.


V blízkosti spomenutej opatrovne stál i policajný dom, skadiaľ dvaja policajti pilne pozorovali Bernadettino váhanie.


Vidiac ju však sa rozhodnúť a nastúpiť cestu k Massabiellu, ihneď vyšli von a šli za jej šľapajami. Keď už boli pri nej, oslovili ju, že kde ide.


Idem k Jaskyni — odpovedala chladnokrvne, bez toho, že by ju bolo toto nové prekvapenie čo i najmenej vyrušilo. Kráčala kľudne, ponížene medzi dvoma policajtami.


Prijdúc na miesto zjavenia, Bernadetta — ako obyčajne — pokľakla na kolená a začala sa modliť. Policajti stáli trochu obďaleč a v modlitbe jej vôbec neprekážali a ju nevyrušovali i keď tá trvala ozaj dlho. Ľudu tam bolo ešte dosť, hoci mnohí — po márnom čakaní od rána — boli sa už rozišli.


Bernadetta počas modlitby stále a živo upierala svoj zrak na výklenok Jaskyne, čakala príchod krásnej Panej, ale márne. Zjav sa neukazoval. I okolostojaci — medzi nimi i sestra Estradeho — videli, že tvar dievčaťa sa nerozžiarila a nenastalo nijaké vytrženie, akého boli svedkami predošle.


Čo to má len znamenať — pýtala sa Bernadetta seba samej — azda sa tá krásna Pani hnevá na mňa, keď sa mi neukazuje?


Modlila sa ďalej a čakala. Nič. Prešla už celá hodina a zasa len nič. Na to vstala a s očami zaslzavenými riekla prítomným:


Dnes sa mi vznešená Pani neukázala. Mnohí sa stali nespokojnými a hlasite dali výraz svojej nevôli a sklamaniu. Vlažní a zvedavci už len preto neverili ani v predošlé zjavenia a dali za pravdu svetskej vrchnosti, ktorá počínanie Bernadettino hneď od prvopočiatku považovala za klam a podvod.


Väčšina obyvateľstva však uvažovala chladnokrvne a rozumne: Dnešné vystanie zjavenia akisteže má nejakú príčinu, o ktorej my nevieme. Nemáme vôbec dôvodu na to, aby sme neverili v predošlé zjavenia. Veď úprimnosť Bernadettina je tak makavá, že práve vyhláška o vystaní Zjavu dokazuje jej pravdomluvnosť. Z toho vidno, že ona nič nevymýšľa, neprikladá, netají, ale tvrdí to, čo skutočne vidí a čuje...


Bola to už tretia stanica jej kalvárie, čo podstúpila už pred svetskou vrchnosťou, v škole a teraz tu! A to tretie bolo najbolestnejšie pre ňu. Čo som len mohla vykonať, že krásna Pani ma tak opustila?“ — robila si jednostajne výčitky.


Z obavy pred svojimi rodičmi, pretože ich neposlúchla — neišla domov. Utiahla sa do mlyna „de Savy“, kde ju po druhom zjavení tak láskavo boli prijali.


Medzitým sa rodičia dozvedeli o všetkom. Matka znovu bežala do mlyna a zopakovala sa skoro tá istá scéna, ktorú sme videli po druhom zjavení.


Po meste a okolí — samozrejme — všetko sa bleskurýchlo rozšírilo a kto len mohol, bežal na tvárnosť miesta.


Medzi inými i sestra Estradeho prišla do spomenutého mlyna. Videla sedieť na lavici dve osoby, o ktorých však nevedela, kto a čo sú, len tušila.*) Oslovila matku, ktorá zaraz začala plakať a bedákať:


Oh — slečna — ja som len nešťastlivá matka!


Prečo nešťastlivá? A prečo to hovoríte? — pýtala sa slečna Estradeová.


Keby ste vy vedeli — panna — koľko my trpíme! Jedni si robia z nás posmech, druhí zase hovoria, že naša dcéra je bláznivá a najdú sa i takí, ktorí sa domnievajú, že sme prijali akési peniaze a že pôjdeme pred súd!


*) I z toho vidno, že Soubirousovcov pre ich chudobu a nevýznamnosť nepoznal každý v Lurde. Len susedia vedeli o nich.


Oh! — úbohá matka, keby ste si všetko vzali k srdcu, čo ľudia hovoria, to by ste ani nevydržali. Nerobte si z ľudských rečí celkom nič! Ale, čo vy takto myslíte o svojom dieťati...?


Ja vás uisťujem — slečinka — že moja dcérka neklame a považujem to za naskrze vytvorené a nemožné, že by klamala. Hovoria, že sa blázni; má síce asthmu, to je pravda, ale krome toho nemá žiadnej inej vady. Ona je a robí riadne, a keď sa jej zavše spýtam, či ju voľačo bolí, hovorí, že nie. My sme jej prísne zakázali chodiť k Jaskyni, a som istá, že v každom inom nás detinsky poslúcha, ale v tom — ako ráčite vidieť — nám akosi napriek robí. Práve pred chvíľou mi hovorila, že akýsi tajný plot jej zatarasil cestu do školy a že voľajaká neodolateľná sila ťahala ju k Massabiellu.


Slečna Estradeho toto všetko vyrozprávala doma svojmu bratovi, ktorý si to hneď i poznačil.*)


*) Estráde podáva všetko v spomenutej svojej knihe, str. 86—88.


Keď Bernadetta prišla domov, otec privítal ju hnevom a zlosťou.


Odkiaľ ideš? — pýtal sa jej.


Dcérka zavolala najprv svoju matku, ktorá medzitým vbehla do kuchyne a v jej prítomnosti vyrozprávala všetko oteckovi.


A ty hovoríš — povedal na konci otec — že istá tajná sila ťa tam ťahá, i proti tvojmu vzpieraniu sa?


Áno — odpovedala Bernadetta.


To je pravda — dodala matka — lebo ona nikdy nelúže.


Otec sa zamyslel na okamih. Bolo badať na ňom, že prežíva v svojej duši tuhý boj. Konečne pozdvihnul si hlavu a celkom rozhodne povedal:


Dobre! Keďže je tomu tak, keď ťa istá vnútorná sila ťahá k Jaskyni, ja ti ododneška vôbec nezakazujem ta ísť a ponechávam všetko úplne na tvoju ľubovôľu.


Bernadetta až zajásala od radosti.*)


*) Lasserre, tamže, str 90.


Prišlo však horšie. Policajný komisár, keď sa dozvedel o porušení svojho zákazu, rozhnevaný dal zavolať k sebe otca i dcéru. Nadával im a vyhrážal sa okamžitým zavretím. Lenže otec sa ho teraz už nebál.


Pan komisár — hovoril — Bernadetta nikdy nelúhala. A keď dobrotivý Boh, Svätá Panna, alebo akýkoľvek iný svätý ju volá, my nemáme práva postaviť sa proti tomu. Nože, len sa vžite do nášho položenia, pane komisár: Boh dobrotivý by nás potrestal!


Ale veď sama hovoríš — obrátil sa Jacomet k Bernadette — že Zjav sa ti dnes neukázal, tak čo máš už viacej hľadať pri Jaskyni!


Ja som sľúbila, že pôjdem ta zakaždým cez 15 dní — odvetilo pokorne dievča.


Zase len to isté! Tie samé bájky! — skričal zlostne komisár. Ja vás dám všetkých uväzniť, jestli toto dievča bude pokračovať v poburovaní ľudu!


Bože! — odvetila Bernadetta — ja tam idem sama sa modliť a nevolám nikoho. A keď toľko ľudí chodí tam predomnou a za mnou, je to ozaj nie moja vina. Niektorí hovoria, že ten Zjav je sama Panna Maria, ja však vôbec neviem, kto by to bol.


Komisár vidiac, že nič nedosiahne, dupnul nohou a zvolal:


Je to ozaj hlúpa vec!


Prepustil otca i dcéru a sám, osobne sa vybral ku št. zástupcovi Dutourovi.*)


**) Lasserre, tamže str 92.


SIEDME ZJAVENIE.


Ako už bolo spomenuté, Estráde, aby konečne vyhovel želaniu svojej sestry a rodiny, dňa 23. febr. v utorok, išiel osobne k Jaskyni.


Neviedla ho žiadna náboženská túha alebo nejaké vnútorné presvedčenie. Cestou si robil žarty z celej veci.


Keď prišiel so svojím „dámskym sprievodom“ k Jaskyni, našiel už tam asi 200 ľudí. Mnohé ženy kľačali a modlili sa. To bolo Estrade-ovi príliš smiešne a hlúpe a — ako sám hovorí, — „sotva sa vedel zdržať hlasitého smiechu, vidiac naivnú vieru týchto úbohých kresťanov.“


Ani nevedel, kde si má stáť. Medzi „úbohý a naivný“ veriaci ľud? — to by bolo bývalo príliš „smiešne a kompromitujúce pre takého „osvietenca“, aký bol hl. výberník dane Estráde. Trochu sa poobzeral, keď naraz zazrel stáť opodiaľ niekoľko lurdských inteligentov. Boli to: Dr. Dozous, pravotár Dufo, kapitán lurdského hradu a Lafitte, býv. vojenský intendant. To ho veľmi rozradostnilo. Nebude vystavený posmechu — vraj — len on sám, ale bude mať i „spoločníkov“! Išiel teda k tejto skupine, ktorá — mimo vážneho Dr. Dozousa — ho tým istým ironickým úsmevom prijala medzi seba, s akým sa i on približoval.


A teraz oddajme slovo jemu samému. Nech nám podá vlastnými slovy, čo skúsil a videl.


... Po uplynutí niekoľko minút čakania, nastal istý miešaný hluk v zástupe a hovorilo sa, že prichádza viditeľka. Otvorili sa rady a Bernadetta sa čoskoro zjavila.


My mužovia, použijúc svoje lakte, odtisli sme deti a postavili sme sa po boku mladého dievčaťa...


Bernadetta si ihneď kľakla, vytiahla z vrecka svoj ruženec a hlboko sa poklonila. Všetky jej pohyby boli vykonané smelo, bez zmätku a rozhodne v tej istej forme a prirodzenosti, ako keby bola vo farskom chráme, aby sa tam zaoberala svojimi obvyklými pobožnosťami.


Kým pomaly prepúšťala pomedzi svoje prsty prvé zrnká svojho ruženca, pozdvihla k skale svoj spýtavý pohľad, prezradiac takto netrpezlivú túhu čakania.


Naraz — ako keby bol blesk udrel do nej, učinila výraz obdivu a zdala sa byť narodenou pre druhý život. Oči sa jej rozžiarili a spochytali do seba svetlo lúčov. Serafinský úsmev sa zjavil na jej rtoch a nekonečna blaženosť sa rozliala po celom jej bytí. Z úzkeho žalára svojho tela, jej duša akoby sa usilovala povzniesť na výšiny a vyspievať tam svoje chválospevy. Bernadetta už viac nebola Bernadettou...! Bola ona jednou z tých privilegovaných bytností nebeských, ktoré videl v svojom výtržení veľký apoštol videní (Sv. Ján) pred trónom Baránka.


My mužovia, ktorí sme tam boli, celkom mimovoľne, bez akéhokoľvek okolkovania, jedným strelným pohybom, sosňali sme si klobúky a poklonili sme sa tak, ako všetky tam sa modliace ženy. Hodina mudrovania pominula... My práve tak, ako všetci ostatní, ktorí boli prítomní pri tejto nebeskej scéne, dívali sme sa raz na vytrženú Bernadettu a na skalu, druhý raz zase na skalu a vytrženú Bernadettu. My sme síce nič nevideli a nepočuli — načo to povedať? — ale to, čo sme mohli vidieť, pochopiť, zachytiť a hmatať, bolo to, že to dieťa pred našimi očami vskutku bolá v spojení s tajnostnou Paňou.


Po prvom oduševnení, spôsobenom príchodom Panej, viditeľka skutočne tak sa chovala, ako osoba, ktorá počúva. Jej pohyby, jej výrazy tvári odrážali naskutku vo všetkých odtienkoch — určitý rozhovor. Občas usmievajúc sa alebo zvážnejúc, Bernadetta pohybom hlavy dávala znak súhlasu svojmu, alebo bolo zrejmé, že sa opytuje.


Keď Pani hovorila, vtedy Bernadetta sa triasla od radosti, keď však — naopak — Bernadetta predostierala svoje prosby, vtedy sa uponížila a bola prechvelá až do plaču.


V istých okamihoch bolo badateľné, že rozhovor bol pretrhnutý. Vtedy dievča znovu sa chopilo svojho ruženca, oči svoje pritom stále upierajúc na skalu. Možno povedať, že bálo sa skloniť svoje oči, aby vari nestratilo okúzľujúci predmet svojho videnia.


Bernadetta končila svoju modlitbu pozdravom, upraveným na tajnostnú Paniu.


Bol som vo svete dlhé roky a stretával som sa s rôznymi vzormi láskavosti a vznešeného pozdravenia. Ale nikdy som nevidel osobu tak sa pozdraviť, s takou láskavosťou a význačnosťou, ako to činila Bernadetta.


Počas svojho vytrženia urobila — v určitých prestávkach — i znamenie sv. kríža. Vidiac to, povedal som idúcky na ceste od Jaskyne, že jestli sa v nebi prežehnávajú, tak to tým istým spôsobom konajú ako Bernadetta.


Vytrženie trvalo asi hodinu. Nakoniec viditeľka, idúca kolenačky, popodišla z miesta, kde sa modlila až pod ružový ker, ktorý visel zo skaly.


Tu sa uzobrala akoby k poklone, pobozkala zem a vrátila sa — stále na kolenách — na miesto, ktoré bola opustila. Jej tvár sa rozžiarila ešte posledný raz, potom postupne, bez akéhokoľvek otrasu — spôsobom skoro nevyskúmateľným — jej okúzlenosť sa premenila, ochabla a zmizla.


Za niekoľko okamihov pokračovala ešte v modlitbe, ale od tej chvíle videli sme už pred sebou len láskyhodnú, jednoduchú, chudobnú dcéru Soubirousovú.


Konečne vstala, priblížila sa k svojej matke a čoskoro sa stratila v zástupe...


Po tejto scéne, ktorú som opísal, cítil som sa ako človek, ktorý sa prebudí zo spánku. Vzdialil som sa od Jaskyne bez toho, že by som si bol všimnul osoby (dámy), ktoré som zanechal za sebou a ktorým som bol postavený ako sprievodca. Nemohol som k sebe prísť od vzrušenosti a tisíc myšlienok sa križovalo v mojej duši. Pani Massabielských skál sa márne skryla predo mnou; cítil som jej prítomnosť a bol som presvedčený, že jej materinský pohľad bol upretý i na mňa.


Ó, najšťastlivejšia hodina môjho života! Upadám skoro do šialenstva, keď si pomyslím, že mne mužovi — ktorý som sa predtým len posmieval z toho a jedine sebe dôveroval — bolo dopriate stáť v bezprostrednej blízkosti Kráľovnej Nebies...*)


*) Estráde, tamže, str. 91—93.


Po skončení zjavenia oduševnený ľud takrečeno obliehal Bernadettu a dopytoval sa — nie na skutočnú prítomnosť Zjavu, o ktorej nikto nepochyboval — ale na rozhovor medzi ňou a Paňou.


Bernadetta sa divila, že okolostojaci nič nepočuli z toho rozhovoru. „Veď Zjav tak hlasno hovorí — povedala — že ho môže každý počuť a ja tiež hovorím, ako obyčajne.“


Nato vyrozprávala všetko, čo sa stalo.


Pani, keď sa mi ukázala, oslovila ma po prvý raz mojím krstným menom:


Bernadetta!


Ja som odpovedala: „Tu som“.


Pani pokračovala:


Mám ti oznámiť jedno tajomstvo, ktoré sa týka len teba samej; prisľúb mi, že to nikomu neprezradíš.*)


*) Lasserre, tamže, str. 94.


Sľubujem — odpovedala Bernadetta.


A tu nastal dlhý rozhovor medzi ňou a Paňou, skutočnosť ktorého i Estráde zistil, keď píše: „ ... po prvom oduševnení... viditeľka sa skutočne tak chovala, ako osoba, ktorá počúva.“ Aký bol obsah príslušného rozhovoru, nevieme. Bernadetta sebe zverenú tajnosť prísne zachovala až do smrti. Prečo oznámila Pani z Jaskyne tajnosť Bernadette a čo asi mohol byť obsah tejže, povieme pozdejšie.


ÔSME ZJAVENIE.


Na druhý deň, 24. febr., v stredu, už pred východom slnka zhromaždilo sa početné obecenstvo pri Jaskyni.


Bernadetta prišla v svoju obvyklú hodinu. Kľakla si na hladkú skalu, ktorú k tomu cieľu si bola vyvolila a ktoré miesto zhromaždený zástup náramne rešpektoval.


Estráde — byvši v ten deň zamestnaný svojimi úradnými povinnosťami — nebol pri Jaskyni. Ale bola tam prítomná jeho sestra, ktorá večer toho istého dňa všetko vyrozprávala svojmu bratovi.


Bernadetta po krátkej modlitbe hneď upadla do vytrženia. Znovu požívala slasti nebeského Zjavu. Čoskoro sa však jej obličaj zachmúrila. Viditeľka pilne počúvala hlasu z výklenku skaly. Potom, ako keby bola dostala smutné správy, spustila svoje ramená a husté slzy tiekli jej dolu z tváre.


Potom kolenačky išla až do vnútra Jaskyne, tam padla na tvár a pobozkala zem. Pozdvihnúc sa hore, ostala stáť pod ružovým kríčkom a pilne počúvala. O chvíľu hlboko sa pokloniac pred skalou, obrátila sa k ľudu a hlasom plačlivým zvolala:


Pokánie! Pokánie! Pokánie!


Ľud — počujúc tieto slová — tak bol dojatý, že mnohí začali hlasite plakať.


Bernadetta vrátiac sa — potom — na svoje predošlé miesto, pokračovala v modlitbe a videní.


Panovala úplná tichosť a zbožnosť, keď naraz sa voľakto votrel medzi ľud a začal kričať: miesto, miesto! A preraziac si takto cestu až k samej Bernadette, oslovil ju: Áno! Čo tu robíš ty malá komediantka?! Bernadetta si ho však nevšimla. Mala ona inakší Zjav pred sebou, než by si také voľačo bola pripustila k srdcu.


Toto nepovšimnutie náramne rozzlostilo votrelca, a preto obrátiac sa k ľudu a v takej „póze“ ani keby sa prinajmenej pol sveta muselo len okolo neho krútiť, zakričal: A potom niekto povie, že v 19. storoči nevidno už žiadnych hlúpostí...!


Sotvaže však vypovedal posledné slovo, povstalé v jeho „osvietenej“ hlave, už sa aj dvíhali tvrdé päste prítomných katolíckych robotníkov. Utíchol. Keď sa ho však pohoršený zástup poopytoval, čo a ako si toto dovoľuje, vyhlásil už celkom pokorne, že je on poddôstojníkom miestnej jazdeckej posádky a bol — vraj — na vyšší rozkaz (!) poslaný k Jaskyni, aby „urobil poriadok“. Potom sa v tichosti vzdialil.


Po skončení vytrženia, Bernadetta všetko vyrozprávala, čo sa s ňou stalo, čo videla a počula počas tohoto (ôsmeho) zjavenia. Pani kázala jej tri razy povedať pred ľudom: „pokánie“. Potom zverila jej druhé tajomstvo, ktoré sa len jej samej týka a zmizla.


DEVIATE ZJAVENIE.


Zázračný prameň.


Na druhý deň, 25. februára, vo štvrtok, Bernadetta v obvyklom čase znovu sa našla pri Jaskyni, kde sa jej vznešená Pani zjavila tým istým spôsobom ako kedykoľvek predtým.


Dieťa moje — hovorila Pani — chcem ti oznámiť posledné (tretie) tajomstvo, ktoré sa týka len teba samej a ktoré — podobne ako dve prvé — nesmieš prezradiť nikomu!


Po dlhšej prestávke, — v ktorej okolostojaci zástup — medzi nim i dr. Dozous a Estráde — videl, ako pilne načúva Bernadetta — Pani pokračovala:


A teraz sa napi a umy z prameňa a jedz z bylín, ktoré tu rastú!


Na tieto slová vznešenej Panej, Bernadetta pokročila bližšie k rieke Gave, aby vyplnila rozkaz Zjavu.


Majúc však stále upretý zrak svoj na výklenok, zaraz zbadala, že Pani ju volá naspäť:


Nechoď ta, ja som ti nekázala, aby si pila z rieky Gave, lež načri z tohoto, hľa, prameňa! — pričom ukazovala na juhovýchodnú stranu Jaskyne.


Poslušné dievčatko sa ihneď vrátilo a išlo pokorne k označenému miestu. Ale k veľkému svojmu prekvapeniu, nenašlo tam žiadneho prameňa. Veď o nejakom prameni na skalnatej pôde Jaskyne nikto nevedel: ani lurdskí ani okolití ľudia. Bernadette sa celá vec zdala byť nepochopiteľnou.


Zjav však neprestajne dával znak, stále poukazujúc na tú istú stranu Jaskyne.


Nato Bernadetta začala svojimi prstami hrabať v otáznej pôde, súc presvedčená, že vznešenej Panej nič nemôže byť nemožnosťou. Znala len jednu povinnosť: poslúchať ju v každom prípade. V tejto poslušnosti podobala sa Abrahámovi, praotcovi nášmu, ktorý tiež bezpodmienečne poslúchal Boha. Tobôž i sv. Petrovi, ktorý pri lovení rýb tak poslušne povedal Pánovi, keď mu po mnohých márnych pokusoch kázal rozostrieť sieť: „Učiteľ, cez celú noc sme pracovali a ničoho sme nechytili, ale na tvoje slovo rozostriem sieť“. (Luk. 5, 5.) A táto bezpodmienečná, nerozumkujúca poslušnosť sa jedine ľúbi Bohu a takú i veľkodušne odmeňuje. Abrahám dostal naspäť nielen svojho syna, ale i sľub, že z jeho pokolenia príde Vykupiteľ. A sv. Peter, keď rozostrel zo spoločníkmi sieť „zachytili veľké množstvo rýb, až sa im trhala sieť“. (Luk. 5, 6.)


A tak učinila i najnovšia posolkyňa Božia: Bernadetta.


Sotvaže urobila maličkú jamku v spomenutej pôde, keď táže začala vlhnúť a navlažila sa tak, že o chvíľu vyprýštil z nej v podobe tenulinkého stebielka — vodný prameň. Zprvotku sa však zmiešal s vyhrabanou hlinou a preto jeho voda nebola ešte celkom čistá. Bernadetta ju trochu očistila, preglgla z nej niekoľko kvapiek, umyla si tvár a zjedla i niekoľko bylín, ktoré tam rástli.


Keď toto všetko tak presne a poslušne vyplnila — pozrela sa na prekrásnu Paniu, ktorá jemným, usmievajúcim sa pohľadom dajúc výraz svojmu uspokojeniu, zmizla jej spred očí a deviate zjavenie sa týmto skončilo.


Počas celej tejto scény, okolostojaci zástup dychtivo a so zatajeným dychom sa díval na Bernadettu. Nechápal celej veci. Mnohí tam prítomní zvedavci a neverci boli hneď hotoví so svojím úsudkom:


Úbohé dievča! Ono sa zbláznilo!


Ale keď Bernadetta po skončení zjavenia na všetky otázky dôkladne a rozumne odpovedala, krútili hlavami a celá vec stala sa im nanajvýš záhadnou. Vzrušenie bolo neopísateľné.


Každý až na zlomkrk spiechal do vnútra Jaskyne, aby sa na vlastné oči presvedčil, čo sa tam stalo. A všetci sa presvedčili o tom, že v Jaskyni nebol dosiaľ nijaký prameň, ani nikto doteraz o takom niečom nevedel ani nepočul. Vznik prameňa takýmto spôsobom naplnilo každého podivom a úžasom.


Keď sa zástup rozišiel, Dr. Dozous pokročil na tvárnosť miesta, aby nikým nehatený mohol skúmať vec. A svoje dojmy podáva následovne:


...Ja sám som nechcel opustiť massabielsku Jaskyňu bez toho, že by som pečlive nebol preskúmal rôzne čiastky patričnej pôdy. Zistil som však, že je všade suchá, vyjmúc toho miesta, kde Bernadetta vyhrabala svojimi prstami spomenutú jamku, v ktorej čoskoro vyvieral prameň zväčšujúci sa z hodiny na hodinu, a ktorý sa stal tým veľkolepým prameňom, čo je pomenovaný včuľ celým katolíckym svetom: prameňom zázrakov!“*)


*) Dr. Dozous, tamže, str. 44.


Práve v ten deň bol v susednom meste, sídle to biskupskom, v Tarbese veľký jarmok. Zišlo sa ta mnoho ľudí z celého okolia. Nikto nerozprával o inom, len o tomto zázraku. Mnohí nešli ani domov z jarmoku, lež bežali priamo do Lurdu, aby sa osobne presvedčili o tejto neslýchanej udalosti. Ani nastalá noc ich nehatila, v ktorej ohromné zástupy veriaceho ľudu ustavične putovali k tomuto zázračnému miestu a zostali tam až do rána, aby mohli byť svedkami nového vytrženia, prípadne ďalších zázrakov. Celý tento putujúci zástup mohol sa odhadnúť na 5—6000 hláv.


Zjavenie po druhý raz sa neukazuje.


Keď na druhý deň, 26. febr., v piatok, Bernadetta v obvyklom čase sa približovala k Jaskyni, bolo počuť posvätné výkriky so všetkých strán:


Ide svätica! Pozrite, toť je ona!


A približovali sa k nej ľudia, aby sa mohli dotknúť aspoň jej rúcha.


Pri Jaskyni si pokľakla na kolená a začala sa modliť. V tento deň sa zázračný prameň už pomaličky čistil a kryštaličil a vymyjúc si prirodzené korýtko hlasitým žblnkotom vlieval sa do rieky Gave.


Bernadetta i teraz sa napila z neho a umyla si tvár.


Po vykonaní toho, keď si utrela tvár koncom svojej zásteročky, vrátila sa na predošlé miesto, aby na svojom kamennom kľakadle prijímala úsmevy, hovory a odkazy Nebeského Zjavu. Dívala sa na výklenok, prosila, čakala, ale nič sa neukazovalo. Prežehnala sa, pobozkala zem, vstala hore, ale výklenok i po tom všetkom zíval len prázdnotou. Okolostojaci ľud videl, že na obličaji Bernadettinej nenastala nijaká zmena; vôbec neupadla do vytrženia.


Konečne sa odobrala od Jaskyne a na otázky ľudu skormútene odpovedala:


Pani dnes neprišla.


To azda preto, že zjavenia sa už skončili? — poznamenal jeden zo zástupu.


To neviem — odvetila Bernadetta — ale na každý pád tých určených 15 dní je ešte nie u konca a preto zajtra prídem ešte k Jaskyni.


To bol už druhý prípad, čo sa vznešená Pani nezjavila Bernadette. Prvý raz sa to prihodilo — ako sme videli — 22. februára.


Čo to mohlo mať za príčiny — nevieme. Isté je však to, že tieto dva vystania Zjavu slúžili neskôr a slúžia i teraz za makavý dôkaz toho, že Bernadetta nebola obeťou ani zmyslového sebaklamu ani vedomého podvodu. Lebo veď i v týchto dvoch prípadoch v tých istých okolnostiach sa nachádzala, to isté konala a myslela, čo i predtým a Zjav sa predsa neukazoval. Príchod a odchod zjavenia teda nijako nezávisel od nej.


Ďalej už z doterajšieho líčenia zjavení mohol si ctený čitateľ nadobudnúť to presvedčenie, že nejaký vedomý klam, alebo zúmyseľný podvod so stránky Bernadetty bol naskrze, absolútne vytvorený. Ona vždy povedala len číru pravdu. Podala všetko, čo videla, skúsila a počula bez akéhokoľvek dodatku, odňatku a vysvetľovania. A tak i v týchto prípadoch: keď sa jej Pani nezjavila, povedala to úprimne každému, kto sa jej pýtal.


Slovom, tieto nezjavenia boli účelne uložené v nekonečnej múdrosti Prozreteľnosti Božej, aby slúžili tiež za dôkaz božského diela.


PRVÉ ZÁZRAČNÉ UZDRAVENIA.


Deň 26. febr. bol dejiskom vzrušujúcej udalosti.


Keďže zázračný prameň svojím mimoriadnym vznikom naplňoval mysle najväčším napätím a vzrušením, čoskoro vynorila sa mienka v ľude, že tento prameň nepovstal bez účelu, ale akoby na živý dôkaz pravdivosti zjavení. Ďalším uvažovaním vzkrslo i to presvedčenie, že voda tohoto prameňa musí mať i iný účinok ako ostatné vody. A tento účinok — vraj nemôže byť iný, ako uzdravujúci. Táto verejná mienka bola tak silná, že nikto jej nemohol odolať. Hlas ľudu je niekedy hlasom božím a že v danom prípade bol tým vskutku, to dokázali onedlho nastavšie udalosti.


V tom čase žil v Lurde istý chudobný, ale nábožný a všeobecne ctený robotník, Ludvik Bourriette.


Asi pred 20 rokmi, keď so svojím bratom Jozefom pracoval pri kameňolome, jedna mína z neopatrnosti vybúšila a urobila raz navždy koniec ich zemskej práci. Brat Jozet ihneď klesol mŕtvy a Ludvikovi frčiace skalky-zlomky tak zohyzdili a doranili tvár, že pravé oko mu vybili a ľavé značne poškodili.


Dvadsať rokov chodil k lekárom, najmä k Dr. Dozousovi a hľadal lieky na svoje stratené oko. Všetko bolo márne. Po tisícorakých rôznych pokusoch, Dr. Dozous mu vyhlásil, že pravé oko je napadnuté čiernym beľmom (ľamaurose), ktoré zanedlho prejde i na ľavé; strata zraku pravého oka je nevyhnuteľná.


I proti tomuto úžasnému výroku lekárovmu, nešťastný robotník jednako prosil dr. Dozousa, aby ho len naďalej ošetroval, čo tento i ochotne učinil.


Medzitým prišli zázračné zjavenia lurdské a najmä deň 25. febr.


Keď nešťastlivec počul o objavení zázračného prameňa, ihneď zavolal k sebe svoju najmladšiu dcéru a povedal jej:


Choď a dones mi z tej vody. Preblahoslavená Panna — jestli je to vskutku Ona, ktorá sa tam zjavuje — môže iba chcieť a ja budem uzdravený.


Asi o polhodinu sa dcéra navrátila s malou skleničkou, naplnenou vodou.


Otec zbožne a s plnou dôverou potieral si svoje vytečene a vyschlé oko.


Sotva uplynulo niekoľko okamihov, keď razom radostný a vzrušujúci výkrik vybúšil z jeho hrdla.


Som uzdravený!


Vybehol na ulicu a ako šialený rozprával každému neslýchanú príhodu, ktorá sa s ním stala. A tieto jeho prednášky trvali niekoľko dní na verejných uliciach mestských.


Ľud sa zoskupoval okolo neho a s úžasom počúval jeho slová.


Jedného dňa, keď dr. Dozous išiel po hlavnej ulici, videl neďaleko seba asi z 20—25 osôb pozostávajúcu skupinu ľudí. Títo zazrúc ho, rýchle bežali k nemu a predstavili mu zázračne uzdraveného.


Pán doktor, ja som uzdravený!!! — povedal mu radostne Bourriette.


Nemožné — odvetil lekár — veď vy máte organičnú vadu, ktorá je nevyliečiteľná. Moje lekárske pokusy mali len tú úlohu, aby vám zmierňovali bolesti, nie však, aby vám prinavrátili zrak.


Ah! Áno! Vy ste ma nemohli uzdraviť, pán doktor — pokračoval robotník — ale Presvätá Panna v Jaskyni to učinila.


Lekár však nechcel veriť jeho slovám. Preto, aby sa makave presvedčil o veci, hneď tam na ulici uprostred ľudu, začal s ním robiť pokusy. Najprv, asi z diaľky 20 krokov ukazoval mu rôzne pohyby prstami svojej ruky, čo Bourriette krásne rozoznal. Podotýkame, že ľavé oko už predtým mu zakryl šatkou, lebo toto bolo len poškodené, ale zrak úplne nestratilo. Zvedavý bol teda len na stratené pravé oko Bourriettovo.


Potom vytiahol svoj notes, napísal tužkou niekoľko slov a kázal mu čítať. Bourriette celkom ľahko, bez všetkej námahy, plynne čítal slová, ktoré zneli: „Bourriette má čierne beľmo a nebude nikdy uzdravený“.


Keby v tom okamihu bol uderil hrom medzi túto „skúšajúcu komisiu“, dr. Dozous by sa nebol tak zatriasol a zľakol, ako teraz.


V tejto prvej udalosti videl som zjavenie pravdy, o ktorej som donedávna úplne pochyboval“ — napísal neskôr v svojej knihe. A odvtedy oddal sa dušou a telom do skúmania zázračných uzdravení, ktoré sa diali užívaním vody z jaskynného prameňa.


Toto uzdravenie bolo prvým lurdským zázrakom, prvým to uzolčokom na tej dlhej niti zázrakov, na ktorej sú ponavliekané obšťastňujúce uzdravenia a ktorá niť odvtedy sa snuje a nadpriada stále ďalej. Prvý človek, ktorý obsiahol nebeské dobrodenie v Lurde, nebol teda nejaký hriešny boháč alebo mudrujúci „pokrokár“, lež chudobný a veriaci robotník.


Vďační druhovia Bourrietteovi ešte v ten večer sa dostavili k posvätnej Jaskyni, kde skvele upravili tok bublajúceho prameňa, pripraviac mu umelý, voľný žliabok a drevenú nádržku.


Ľud tam zasa húfne putoval vo dne i v noci; vzbĺkli vatry vďakovčinenia a uveličený ľud spieval srdečné a povznášajúce spevy ku cti a chvále Nepoškvrnenej Panny Márie, lebo bol presvedčený, že to len Ona môže byť, ktorá sa tam zjavuje a rozdáva svoje nebeské dary.


Za krátky čas sa rozšírila povesť aj o iných zázračných uzdraveniach.


Maria Daube, Bernard Soubie, Fabian Baron — lurdskí občania — razom opustili svoje dlhoročné lôžka a vyhlásili, že za svoje uzdravenie jedine jaskynnej vode môžu ďakovať. Taktiež i istá už 10 rokov na ruku pošinutá Johana Crassusová, naraz sa uzdravili užitím tejže vody.


Istá lurdská pani, Benedikta Cazeauxová trpela už tri roky na morivú zimnicu a pichanie v bokoch, takže bola stále pripútaná k lôžku. Lieky a rôzne kúpele nič nepomáhali. Lekári vzdali sa všetkej nádeje na jej vyzdravenie. Sotva však vypila jednu-dve skleničkv zázračnej vody a umyla sa s ňou, už aj prestali všetky bolesti a ona sa našla v úplnom potešnom zdraví.


Podobne, asi 50-ročná lurdská žena, Blažena Soupenneová, trpiaca už od rokov na nevyhojiteľnú očnú nemoc, dovŕšenú vredovými výrastkami, zohavujúcimi celú jej tvár, tiež márne hľadala útočište u lekárov a po rôznych kúpeľoch. Po dvojnásobnom umytí sa v lurdskej vode nemoc úplne zmizla.


Ale najväčšie vzrušenie spôsobilo uzdravenie dvojročného lurdského chlapčeka, Justína Bouhohortsa, ktorý už od svojho narodenia bol ochrnutý na všetky svoje údy a okrem toho ničila ho i strašná, nezdolateľná horúčka. Bol celkom znetvorený, skrivený a vyschnutý. Blížil sa k istej smrti.


Dobrá matka — plná viery a nádeje — vzala ho do náručia a dňa 28. febr. 1858. (teda na tretí deň po objavení zázr. prameňa) — kedy bola práve tuhá zima — bežala s ním k Jaskyni a ponorila ho do zázračnej vody, ponechajúc ho tam vyše štvrť hodiny.


Niekoľko okolostojacich v tom domnení, že matka sa zbláznila, chceli dieťa vytiahnuť z vody, lebo — ako správne vytýkali matke — zimná, ba ľadová voda pri takejto chorobe a najmä horúčke musí spôsobiť okamžitú smrť.


Matka však zostala neústupnou. Kľačala pri nádržke a skoro šialene sa modlila.


Keď ho skoro umretého doniesla domov a uložila do kolísky, čoskoro začal dýchať a žiadal pokrm.


Na druhý deň už mal líčka červené a na tretí deň — keď rodičia boli práve v práci — vstal z kolísky a bežkal-skackal po izbe. Rodičia vstúpiac do izby, zostali omráčení stáť. Potom padli na kolená a vrúcne vďaky vzdávali Bohu a Panne Márii.*)


*)Opis o uzdravení Bourriettea viď dr. Dozous, citované dielo, str. 108—118. Taktiež H. Lasserre, c. d. str. 130— 133. Opísal ho i dr. G. Boissarie, predseda zisťujúcej kancelárie v rokoch 1892—1917 v chýrnom svojom diele: „Histoire médical de Lourdes, Paris.“ (Dejiny Lurdu so stanoviska lekárskeho) str. 80—83.


Ostatné, mnou uvedené uzdravenia viď: Lasserre, tamže, str. 134—135, Bouhohortsovo uzdravenie je majstrovsky a dojímavo opísané u Lasserrea, tamže, str. 167—173 a u Boissarieho, tamže, str. 86.


Všetky tieto a iné uzdravenia boli skúmané neskôr vyšetrujúcou komisiou, o ktorej pojednávam v druhej knihe tohoto diela. Samým zázračným uzdraveniam však venujem osobitnú knihu (v. III. kniha: „Lurdské zázraky“), nakoľko tieže tvoria osobitnú a dokonalú ríšu nadprirodzeného Lurdu. Tu som ich len preto uviedol, aby som podržal chronologický postup lurdských udalostí a aby sa ľahšie dalo porozumieť ďalšiemu postupu lurdských zjavení.


ZJAVENIA A CIRKEVNÁ VRCHNOSŤ.


Pri takomto vývine lurdských udalostí mimovoľne sa pýtame: Čo povedala na toto všetko Cirkev a jej predstavitelia, kňazstvo so svojím biskupom? Veď udalosti tieto už natoľko boli pokročili, že rozvírili hladinu katolicizmu v celej južnej Francii. Veriaci ľud v procesiách začal putovať na miesto zjavenia; svetská vrchnosť konala — ako sme videli — rôzne výsluchy a mala celú vec v prísnej evidencii. Odohralo sa už deviate zjavenie, zázračný prameň až čujne žblnkotal, rýchle uzdravení verejne vydávali svedectvo o pravdivosti zjavení a nadprirodzeného účinkovania Zjavu a Cirkev — do oboru ktorej predovšetkým patrila táto vec — ešte vždy mlčala... Či hádam nevedela o ničom?


Prv, než by sme líčili chovanie sa kňazstva v týchto veciach, musíme najsamprv priklincovať a vysvetliť stanovisko celej, úradnej Cirkvi Kristovej, lebo bez toho ťažko by sme porozumeli i pozdejšie nastalým veciam.


Božský Spasiteľ, Ježiš Kristus, keď dokončil svoje dielo vykúpenia, vstúpil na nebesá. Prv však, než odišiel z tejto zeme, založil Cirkev, ktorej všetko odovzdal, čo je potrebné k vedeniu ľudského pokolenia do večnej spásy.


A Cirkev Kristova pod vedením rímskeho pápeža, ako zemského nástupcu samého Ježiša Krista aj koná túto svoju úlohu a bude konať — podľa sľubu svojho božského Zakladateľa — až do skončenia sveta.


Biskupi spojení s pápežom na všeobecných snemoch a i sám pápež — bez snemu — sú neomylní v učení pravej viery a mravov. Lebo Ježiš Kristus, ktorý prisľúbil ustavičnú prítomnosť tak svoju, ako i Ducha Svätého v Cirkvi — nemôže pripustiť omyl vieroučný a mravný.


Že sa úradná Cirkev v týchto veciach nikdy nemýlila, to dokazuje akoby dodatočne celá jej história. Z tejto totiž vysvitá, že zákonití pápeži nikdy neopravovali, tým menej zrušovali také konečné (definitívne) uzavretia učenia viery a mravov, ktoré viazali celú Cirkev. V tomto ohľade bola a je Cirkev Kristova vždy nezmeniteľná, t.j. nikdy sa nemôže odkloniť od učenia Kristovho a apoštolov. A keď i vyhlasovala z času na čas slávnostné uzavretia o viere a mravoch, ktoré nosia meno: články viery (dogmata) — tieto sú naskrze nie nejakým novým učením, lež — dôsledkom a vplyvom útokov rôznych bludárov — jasným, určitým a neomýlnym vypovedaním pôvodného učenia samého Krista a apoštolov.


A keď Cirkev — či už pápež sám alebo na všeobecných snemoch s ním spojení biskupi — takto neomylne určuje a vyhlasuje učenie Kristovo — samozrejmé je, že týmto zároveň odstraňuje a zatracuje všetko to, čo sa tomuto učeniu v akomkoľvek zmysle protiví.


Tak odsúdila a zatratila Cirkev všetky bludy (kacírstva), ktoré behom histórie vznikli v jej lone a z ktorých niektoré — bohužiaľ — trvajú ešte i podnes. Boh vo svojej nevyskúmateľnej múdrosti dopúšťal a dopúšťa občas takéto bludy, aby sa pravda tým zrejmejšie a v svojom jagajúcom sa blysku ukázala.


A preto dnes už celkom obšírne — po akejkoľvek stránke to berúc — objasnene vieme, čo máme veriť a činiť, aby sme boli spasení.


A toto učenie Kristovo a apoštolov, Cirkvou takto neomylne určené a overené, hlásajú biskupi v svojich diecézach a z ich poverenia všetci im poddaní kňazi a učitelia náboženstva. Rímsko-katolícky katechizmus obsahuje všetky neomylné pravdy náboženstva. Na tom nemôže nikto ani meniť, ani nič pridať, ani odňať. Lebo zjavenie božie Kristom Pánom a jeho apoštolmi je už raz-navždy zakľúčené. Nové učenie — čiže — zjavenie už nemôže prísť.


Toto však nijako neznamená, žeby sa Boh prostredníctvom svojho jednorodeného Syna, Ježiša Krista, Preblahoslavenej Panny Márie, iných svätých — buďto už v nebi oslávených, buďto ešte na zemi bojujúcich — nezjavoval v Cirkvi Kristovej. Naopak! História Cirkvi pozná viacero takýchto zjavení. Veď už to samé, že Kristus Pán spolu s Duchom Svätým je v stálom a do konca sveta trvajúcom spojení s Cirkvou ukazuje, že nemôže byť v nej nečinným ani navonok, ale že občas zahrmí v nej, blýskavo zasvieti, aby svojim zamilovancom posvietil a ich duše naplnil ozónom kresťanskej zdravosti a odporcov, aby primäl k rozvahe.


Takéto zjavenie však nedonáša žiadneho nového učenia, ale len potvrdzuje staré, večite už ustálené. Lebo, keby prinášalo nejaké nové učenie, už by nebolo od Boha. „Keby sme hneď my — píše Sv. Pavol ku Galaťanom (1,8.) — alebo anjel z neba kázal vám proti tomu, čo sme vám kázali, prekliaty buď!“


Z toho vyplýva, že keď niektorý diecézny biskup, či už sám alebo prostredníctvom svojich kňazov a veriacich zbadá, že v jeho dieceze kolujú chýry o nejakých zjaveniach, zázrakoch a podobných udalostiach, musí byť na stráži a pilne pozorovať, či sa spomenuté veci neprotivia úradnému, neomylnému učeniu Cirkvi. Jestli sa protivia, musí ich hneď za bludné vyhlásiť a zavrhnúť. Lebo niekedy i diabol — ako uvidíme — môže konať isté „divy“, aby zaviedol veriace duše. Jestli sa však neprotivia, ba vo všetkom zdajú sa pochádzať od Boha, tak biskup musí vyčkať ich úplný a konečný vývin a po dôkladnom vyšetrení vypovedať: či sú od Boba alebo nie a nasledovne: či sú proti pravej viere alebo nie.


Jestli biskup vyhlási, že patričné mimoriadne udalosti sú od Boha, tak jeho úsudok treba prijať s príslušným súhlasom (assensu congruo). Ale tento úsudok viaže len jeho diecezu, lebo len na túto oblasť dostal poverenie a právomoc od najvyššej hlavy Cirkvi, t. j. od rímskeho pápeža.


Tento „príslušný súhlas“ však nikoho neviaže vo svedomí, t. j. ani pod ťarchou malého, všedného hriechu. To len toľko znamená, že keď biskup takéto veci vyhlási svojim veriacim, tí sú povinní ho poslúchať, lebo sa predpokladá, že biskup mal príčiny a dôvody k takémuto vyhláseniu.


Rozumné a odôvodnené námietky však každý môže podať proti tomu. Nejedná sa tu teda o žiadnej neomylnosti. Kto by však bezzákladne a neodôvodnene sa postavil — a to verejne — proti úsudku svojho biskupa, tento ho má právo trestať, ale jedine len pre nerozumnú neposlušnosť.


Keď však rímsky pápež takýto úsudok biskupa udobrí a vyhlási ho pre celú Cirkev, tým patričná vec nadobúda už ráz všeobecný a viaže každého veriaceho katolíka na celej zemi. Lebo to už pochádza od neomylného úradu učiteľského v Cirkvi.


Ale i tu treba robiť rozdiel. Pápež takýmto vyhlásením len toľko chce povedať, že patričný úsudok je správny a v ničom sa neprotiví učeniu Krista Pána a apoštolov už raz-navždy zakľúčenému a Cirkvou len overenému a vyhlásenému. Povinní sme teda veriť takéto vyhlásenie, ale len na základe autority Cirkvi, t. j. vierou cirkevnou (fide ecclesiastica). I tu sa teda jedna len o poslušnosť oproti Cirkvi, ktorá poslušnosť je však väčšia, závažnejšia a autoritatívnejšia, než poslušnosť patriaca vyhláseniam jednotlivých biskupov. I tu sa môžu podať rozumné námietky. Kto by sa však i tu neodôvodnene protivil, nezhrešil by síce ťažko, ale by konal nerozumne, mylne, necítil by s Cirkvou Svätou a javil by týmto veľkú neposlušnosť oproti nej.


Kto však neverí učenie Kristovo a apoštolov, Cirkvou rím. katolíckou hlásané a v článkoch viery (dogmatách) ustálené, je bludár (kacír). Takýto sa protiví samému Bohu-Kristovi, je veľký hriešnik, nemajúci miesta v Cirkvi Kristovej.


Z toho všetkého teraz vidíme, prečo sa nevmiešala Cirkev hneď do lurdských udalostí. Musela vyčkať ich konečný vývin. Viďme teraz akým postupom sa to dialo?


Lurdský farár Peyramale.


Druhá osoba, ktorá je v najužšom spojení s lurdskými udalosťami je vtedajší miestny farár Peyramale. Nemožno písať históriu zázračného Lurdu bez toho, že by sa mohla obísť táto veľkolepá, vznešená, samým Bohom vyvolená osoba.


Dominik-Maria Peyramale sa narodil dňa 9. januára 1811 v Momérese, malej to obci, neďaleko Tarbesu. Jeho otec bol lekár. Svoje školské a bohoslovecké štúdia skončil najprv v malom semeništi v Saint-Pé a potom vo veľkom učilišti v Tarbesu.


Bol veľmi usilovný. Už v školských a seminárskych laviciach sa presvedčil o tom, že jak prepotrebné sú dôkladné štúdia pre katolíckeho kňaza.


Roku 1835 byvší vysvätený za kňaza, bol poslaný za kaplána najprv do obce Vicen Bigorrea a o dva roky neskôr do mesta Tarbes. Roku 1842 sa stal správcom fary (administrátorom) v mestečku Aubaréde-e, ale v r. 1851 znovu bol preložený do Tarbesu, kde tri roky účinkoval ako duchovný v miestnej civilnej a vojenskej nemocnici.


Odtiaľto sa uchádzal o faru v Lurde, ktorú i dostal dňa 6. decembra 1854, teda dvoma dňami vopred pred vyhlásením článku viery o „Nepoškvrnenom Počatí“ Panny Márie.


Dňa 1. januára 1855 bol úradne a slávnostne inštalovaný, keď mal práve 44 rokov.


Bol príkladným kňazom a vzorným farárom. Byvší silnej a mohutnej telesnej sústavy, celá jeho bytnosť odzrkadľovala nebojácnosť, úprimnosť, smelosť, ale nadovšetko nezlomnú zbožnosť a horlivosť pre spásu svojich veriacich. Bol všetkým pre všetkých. Miloval najmä chudobných, a bol im opravdivým otcom. I to málo, čo mal, im rozdaroval. Ani ho nemenovali ináčej, len Monsieur le Curé (Pán Farár).


Bol však už od prírody svojej trochu drsnatý, tvrdý, čo však nijako nezatieňovalo jeho veľké srdce a čnosti. Keď jeho prísny zovňajšok z jednej stránky i odstrašoval niektorých, z druhej stránky však jeho veľká a láskavá duša vedela si získať každého. Báli sa ho, ale ho i milovali.


Okrem toho bol náramne veselého ducha. Duchaplnosť jeho bola nevyčerpateľná. Čokoľvek hovoril, to bolo plné nevinných žartov a rozmarov. Keď niekto s plačom prišiel k nemu, o chvíľu odchádzal už s kypiacim smiechom.


Henrik Lasserre, ktorý tak duchaplne opísal jeho život v knihe: Le Curé de Lourdes (Lurdský Farár) — podáva i niektoré zaujímavé drobnôstky z jeho života.


Viďme aspoň jednu!


Keď raz v blízkom kúpeľnom meste Cauteret-e zišiel sa s jedným žobrákom, ten prosil od neho almužnu. Peyramale siahol do svojej reverendy a poprevracajúc vrecko na nej, našiel tam ešte posledných päť frankov.


Vytiahol bankovku a dal celú žobrákovi.


Tento s najväčším podivom sa pozrel na neho a povedal:


Vy... Vy ste istotne lurdský pán farár Peyramale!


Priateľu, a odkiaľže ma poznáte?


Dôstojný Pane! Verte mi, nikdy som vás nevidel, ale tá obetavá a nežištná vaša láska naproti chudobným dáva mi na známosť, že to len vy môžete byť. Viem, že ste mi dali posledný svoj peniaz a preto ja to prijať nemôžem.


A vtom vtískal bankovku naspäť do rúk farárových. Peyramale — samozrejme — to neprijal a veľmi sa ohradzoval proti počínaniu žobrákovmu.


Dobre teda! — povedal napokon žobrák — keďže teraz som ja bohatý a vy chudobný — ráčte láskavo prijať odomňa túto almužnu.


A medzitým vtisol farárovi do ruky dva franky. Peyramale sa chutne zasmial a keďže nebol pyšným človekom, prijal od žobráka dva franky, ktoré podistým sa nezohriali dlho v jeho obnosenej reverende.


Hľa, takýto bol Peyramale, pozdejšie „veľký farár Panny Márie lurdskej“!


Keďže lurdská farnosť bola veľká, vtedy asi 8—9000 duší počítajúca, potreboval i pomocníkov. Mal pri sebe troch výpomocných duchovných. Najstarší bol Pornian, ktorý v miestnej opatrovni (ľHospice) zastával úrad katechetský. On to bol, ktorý učil i Bernadettu katechizmus a pripravoval ju k prvej sv. spovedi a sv. prijímaniu. Umrel v Lurde r. 1893. Druhí dvaja, Serré a Péne boli mestskými kaplánmi. Serré umrel dosť mladý, kým Péne žil až do roku 1897.


S týmito troma kňazmi pracoval Peyramale vo vinici Pánovej. Čoskoro bol poverený i dekanstvom lurdského okresu, čo len zväčšovalo jeho prácu, ktorú on však nezlomnou horlivosťou a oddanosťou vykonával.


Medzitým v r. 1858 — ako vieme — prišli zjavenia pri massabielskej Jaskyni.


Peyramale, ako bedlivý strážca svojho veriaceho stáda, sledoval tieto mimoriadne udalosti s najväčšou pozornosťou. Lenže do ich priebehu sa vôbec nemiešal. Ako rôzni predstavitelia svetskej vrchnosti a mnohí lurdskí inteligenti, podobne i on neprivlastňoval týmto veciam nijakého vážnejšieho významu. Zato vedel o všetkom, čo sa robí. I veď ľudia, prichodivší od Jaskyne, takrečeno zasypávali ho otázkami a prosbami o radu v týchto veciach. On však z počiatku odbyl všetkých: buďto jednoducho pohodil plecom, buďto poukázal na bezvýznamnosť príslušnej záležitosti.


Keď sa však zjavenia opakovali a nastalo všeobecné vzrušenie, začal i on rozmýšlať. Ako učený teológ vedel dobre, že zjavenia sú možné. Ale či sú pravdivé a od koho pochádzajú? — to už bola i preňho ťažká otázka.


Stále rozjímal a uvažoval. Majúc však pred očami učenie a stanovisko všeobecnej Cirkvi (ktoré sme videli v predošlej hlave) prevládalo uňho presvedčenie, že — keďže otázne zjavenia dosiaľ v ničom sa neprotivili úradnému učeniu Cirkvi a ani pokoj a verejný poriadok nenarušovali — treba vyčkať ich konečný vývin.


Preto na rôzne otázky, ba nátlaky veriacich jednoducho odpovedal:


Nechajme celú vec ísť svojim tokom. Jestli je ona od Boha, tak zvíťazí i bez našej úbohej pomoci. Jestli je však od iného, sama od seba sa rozpadne.


A ako sebe, tak i okresnému kňazstvu — ako dekan — prísne nariadil, aby v tejto otázke zachovalo úplnú neutralitu, t. j. aby ani jeden z kňazov nešiel k povestnej Jaskyni a nikomu nič nevysvetľoval.


Toto svoje stanovisko a nariadenie ihneď oznámil i svojmu biskupovi v Tarbese, Msgr. Bertrand-Sévére Laurenceovi.


Tarbeský biskup Laurence.


Tretia osoba, ktorá hrala tiež veľký, ba rozhodujúci zástoj v lurdských udalostiach, bol diecézny biskup Msgre Bertrand-Sévére Laurence. Tieto tri osoby: Bernadetta, Peyramale a biskup Laurence tvoria ten krásny trias (trojica), ktorý je na veky neodlučiteľné pripätý k zázračnému Lurdu.


Biskup Laurence sa narodil v malej, bezvýznamnej obci, neďaleko mesta Béara, z chudobných remeselníckych rodičov. Pre nedostatok hmotných prostriedkov rodičov, nemohol navštevovať školy a tým sa stalo, že — keď už mal 20 rokov — okrem čítania a písania, nič viacej nevedel. Nevyskúmateľným riadením božej Prozreteľnosti sa dostal však skoro do škôl, kde prejavoval takú nadanosť, spojenú so železnou usilovnosťou, že za pár rokov — spôsobom skoro zázračným — ukončil i elementárne i stredné školy; tým dohonil všetko, čo — pre macošské pomery svojho mladého veku — bol zanedbal.


Po skončení svojich stredoškolských štúdií v ústavoch Bordéresa a Betharramu, bol poslaný na vysokú školu bohosloveckú v meste ď Aire (Landes). Tu natoľko pokročil a sa vyznamenal, že sotva opustil lavicu poslucháča, hneď sa tam stal i prednášateľom kresťanskej filozofie.


Roku 1821 bol vysvätený za kňaza, keď už mal 31 rokov. Po krátkom účinkovaní v dušpastierstve, bol vymenovaný za predstaveného malého seminára v Saint-Pé, ktorý ešte sa len mal postaviť, vlastne pretvoriť zo starého, tamojšieho kláštora Benediktínov.


Kňaz Laurence sa však nezľakol ťažkostí. Malý seminár bol hotový. Účinkujúc tu niekoľko rokov, prejavoval vo všetkom všestrannú nadanosť, jednak pri výchove dorastu kňazského, jednak i v administratíve.


Vtedajší biskup tarbesský Msgre Double, vidiac tieto schopnosti svojho kňaza, povolal ho v r. 1834 k sebe do Tarbesu, kde si ho ustanovil za generálneho vikára. Zveril mu však zároveň i vedenie tamojšieho veľkého semenišťa.


Po smrti diecézneho biskupa, oči celého kňazstva boli upreté na gen. vikára Laurencea. Každý ho s radosťou chcel vidieť na biskupskom prestole. Nie div teda — že keď ho Sv. Otec vymenoval za tarbeského biskupa — celá diecéza sa rozplývala od radosti. Mal vtedy 55 rokov. Ozaj nevyskúmateľné sú cesty božie...! Ako mladík v tom istom meste pásaval nerozumné stádo zvierat svojho živiteľa a teraz... tiež začal pásť stádo, ale rozumné stádo Kristovho ovčinca, s biskupskou palicou v ruke a poverený najväčším živiteľom, božským Spasiteľom, Ježišom Kristom.


Biskup Laurence bol človek ducha hlbokého, rozjímavého a k chladnému uvažovaniu náchylného. Nič nepodniknul, o čom sa najprv nepresvedčil. Za pravdu a práva Cirkvi Svätej hol hotový k najväčším obetiam. Zbožnosť jeho bola priama, prirodzená. Veľkou láskou a úctou ľnul najmä k Matke Božej, Panne Márii, ktorá vari nikde nemá toľko posvätných miest, ako práve v diecéze tarbeskej. Mnohé k jej úcte postavené kostoly — ktoré veľká francúzska revolúcia bola zničila — dal znovu vybudovať (Garaison, Héas, Poueylaún, Pietat).


Taktiež dal postaviť mnoho nemocníc, opatrovien, škôl a ústavov pre mládež. A to všetko činil nie z nejakej ctibažnosti a márnej slávy zemskej, ale výlučne ad maiorem Dei gloriam — k väčšej sláve Božej.


Jedným slovom — ako píše o ňom Estráde — „malý vo svojom narodení, veľký však v čnosti“, ukazoval sa biskup Laurence.


Už 12 rokov spravoval diecézu tarbeskú, keď nadišiel blahoslavený rok (1858) zjavení massabielských.


Ako najvyšší, Duchom Svätým a zemským námestníkom Kristovým ustanovený pastier svojho diecezného stáda, samozrejme že vedel o týchto udalostiach. Len toľko, čo sa ony vyskytli, hneď vyzval lurdského farára Peyramaleho, aby mu podal podrobnú správu o týchto veciach.


Peyramale to hneď aj učinil. Keďže však on ani jeho — tak lurdské ako i okresné kňazstvo — nebolo očitým svedkom týchto udalostí, správa jeho bola zostavená výlučne na základe rôznych správ laických svedkov. Tieto správy boli zopakované, doplňované a rôznym spôsobom líčené, takže — nie div — keď biskup si vôbec nevedel utvoriť jasný obraz o celej veci.


Medzitým však zaškierali i do neho rôzni činitelia a žiadali ho, aby sa vyslovil v tejto záležitosti.


Biskup však mlčal. A to bola jedine správna a múdra cesta. Lebo z jednej stránky schvaľovať a potvrdiť vec, ktorá nebola ešte vyšetrená, bolo by znamenalo skok do tmy a prípadne nejaké tajné sprisahanie kňazstva, o čom protivníci i tak už snívali. Z druhej stránky však postaviť sa proti oduševneniu, presvedčeniu a zbožnosti ľudu, bolo by pobúrilo celé mesto a okolie, tým väčšmi, keďže ľud nič — ani cirkevne ani svetsky — protizákonného sa nedopustil. A preto ozaj šalamúnsky bol úsudok biskupa, ktorý povedal každému netrpezlivcovi:


Vyčkať na vec, pokým dozrie a nechať predbežne účinkovať len božiu Prozreteľnosť!


V ďalšom svojom počínaní schválil nariadenie dekana-farára Peyramaleho o neutralite okr. kňazstva. Toto nariadenie rozšíril biskupským dekrétom na celé kňazstvo svojej diecézy.


A kňazstvo i prísne zachovalo túto neutralitu. Nebola to ľahká vec! Ako každý, tak i kňazi boli zvedaví, čo sa robí pri Jaskyni a nejeden bol by chcel tam ísť — aspoň sa podívať. No poslušnosť naprotiva biskupovi premohla i túto prirodzenú túhu. Počas všetkých 18 zjavení ani jedného kňaza nebolo vidieť pri Jaskyni massabielskej.


Sledovali síce celý priebeh s tou najväčšou pozornosťou, ale len na základe správ druhých svedkov. Vypočuli každého, kto s týmito vecami predstúpil pred nich, ale rozkazu, ani zákazu, ani pražiadnej rady nikomu nedávali.


My vás ani nepovzbudzujeme ísť k Jaskyni, ale ani nezdržujeme. Konajte podľa svojho najlepšieho svedomia a presvedčenia — bola vždy ich odpoveď na rôzne dotazy veriacich.


A pozdejšie udalosti vskutku i dokázali to, že Cirkev so svojim biskupom a kňazstvom — i keď sa postavila na vyčkávacie stanovisko v tejto ťažkej veci — bola na jedine správnej a neomylnej ceste.*)


*) Životné dáta a líčenie činnosti tak farára Peyramaleho, ako i biskupa Laurencea som prevzal z viacerých francúzskych prameňov, menovite: H. Lasserre, tamže, 53—59 a tiež 144—150. Ďalej Estráde, tamže 109—113 a 194—198.


DESIATE ZJAVENIE.


Bernadetta pred lurdským farárom.


Vráťme sa teraz naspäť k Bernadette. Dňa 27. febr., v sobotu, znovu sa vybrala k Jaskyni, aby poslušne vyplnila sľub daný Panej: cez 15 dní tam chodiť.


Ráno tohože dňa sa Pani opäť zjavila a blaženosť vytrženej bola ešte väčšia, než predtým.


Podľa udania viditeľky sa Pani znovu usmievala a omnoho dlhšie sa rozprávala so svojou vyvolenou, než v dňoch predošlých. Po skončení dôverného rozhovoru, zdalo sa Bernadette, že Pani sa akoby vhĺbila do seba a za chvíľu rozjímala. Potom akoby vzpamätajúc sa, vyriekla tieto slová k dievčaťu:


Iď ku kňazom a povedz im, aby mi na tomto mieste vystavili kaplnku!


Tieto nečakané slová účinkovali na Bernadettu ani ťažké údery kladiva. Až dovčuľku sa Pani výlučne len s jej osobou zaoberala, čo nemalo žiadneho poťahu a spojenia s inými osobami.


Teraz však bola akoby úradne a verejne vyzvaná, aby išla ku kňazom a v mene Panej v Jaskyni žiadala od nich vybudovanie chrámu. Toto posolstvo ju celkom omráčilo. Ísť k pánu farárovi — ktorého tak z videnia i z chýru poznala ako príliš prísneho, neprípustného, ba drsného — a oddať mu tento odkaz? Čo povie on na to všetko? Či mi bude veriť? Takéto a podobné ťažké myšlienky vírili v nevinnej hlave Bernadettinej.


No poslušnosť i tu zvíťazila práve tak, ako pri objavení zázračného prameňa. Pani to žiada, to ja musím vykonať — povedala si sama sebe.


Vojdúc do mesta, zastavila sa na niekoľko minút u svojej matky. Potom schytnúc sa smelým krokom kráčala do fary.


Farár Peyramale už bol po sv. omši — hoci bolo ešte zavčasu — a modlil sa breviár v stromoradí farskej zahrady.


Keď zavŕzgla bránka zahrady, pozdvihnul svoju hlavu a videl vstupovať malé, chudobne, ale čisto oblečené dievča. Nevedel kto je, lebo Bernadettu ešte nepoznal. Videl ju síce už raz na ulici, keď mu ľudia poukazovali na ňu a raz v škole, keď katechéta Pomian bol ju vyvolal, aby odpovedala z náboženstva. Ale toto poznanie bolo len povrchné, na jej ťahy a výzor sa už vôbec nepamätal. Ani predtým ju nepoznal, lebo veď asi len pred mesiacom bola prišla z Bartrés-u a farár ešte len tri roky účinkoval v Lurde, takže nemohol každého poznať, tým menej jedno bezvýznamné, chudobné dievča rodiny Soubirousovej.


Keď Bernadetta bola už pri farárovi, prerušil ten svoj breviár a opýtal sa jej, že kto je a čo si žiada?


Som Bernadetta Soubirousová — odpovedalo trochu bojazlive dievča.


Ah, tak!? To si teda ty!? — pokračoval živo farár, pričom zmraštil svoje čelo a prísnymi očami meral dievča od päty až do hlavy. To si ty, o ktorej kolujú zvláštné chýry? No, poď za mnou dovnútra!


A v tom vstúpil Peyramale do farskej hosťovskej izby a Bernadetta za ním.


Keď už boli dnu, farár — prísne pozrúc na dievča — pýtal sa ho ďalej:


Tak viďme, čo vlastne chceš?


Pán farár, prichádzam sem v mene Panej, ktorá sa mi zjavuje v Jaskyni massabielskej...


Áno, áno — vskočil jej rýchle do reči farár — hovoríš, že máš zjavenie a tým poburuješ (!) celé mesto a okolie. Čo to robíš od niekoľko dní? Čo majú znamenať tieto neobyčajné veci, o ktorých tvrdíš, že ich vidíš a slyšíš, ale ničoho nevieš dokázať...?


Na tieto nečakané, ba — môžeme povedať — drsné slová farárove Bernadetta zostala mlčať.


Peyramale ju však zanedlho vyrušil.


Ale vlastne kto je to tá Pani, o ktorej hovoríš?


Je to veľmi krásna Pani, ktorá sa mi už viac ráz zjavila pri massabielských skalách — odpovedala pokorne Bernadetta.


Dobre! Ale ja sa ťa pýtam, že kto je? Je ona z Lurdu? A či ju poznáš?


Ona je nie z Lurdu a ja ju vôbec nepoznám.


A ty si predsa prijala poverenie od jednej osoby, ktorú nepoznáš a mne to oznamuješ...?


Óh! Pán farár, tá Pani, ktorá ma sem poslala, vôbec sa nepodobá iným ľuďom.


Čo chceš tým povedať?


Nič iné, len to, že je ona veľmi krásna, taká krásna, že — myslím — len v nebi môžu byť také.


Na tieto úprimné a prosté slová Bernadettine, farár ostal na chvíľu zadumený a hlboko pohnutý.


Potom však — bez toho, že by bol prezradil svoje vnútorné city — pokračoval ďalej:


A ty si sa ani raz neopýtala tej Panej ako sa volá...?


Ba áno; ale keď som sa pýtala na jej meno, ona sklonila hlavu, usmiala sa mi, ale neodpovedala nič.


Čo?! Ona nevie hovoriť, je nemá?


Oh, nie, pán farár! Veď skoro každý deň sa rozpráva so mnou. Keby bola nemá, nebola by mi povedala, aby som vás išla vyhľadať.


Tak mi vyrozprávaj všetko, čo a ako sa to stalo!


A tu Bernadetta svojím prostým, úprimným, ale najvýš určitým hlasom vyrozprávala farárovi dopodrobna všetko, čo sa jej prihodilo 11. febr. 1858 počas prvého zjavenia.


Keď dokončila svoju prednášku, farár pokračoval:


Hovor ďalej a povedz mi všetko, čo sa stalo v nasledujúce dni?


A dievča — hoci v každodennom živote sotva vedelo svoje meno správne vypovedať — majstrovským spôsobom prednieslo všetko, čo dosiaľ videlo a skúsilo až do tých najmenších odtienkov.


Ako tak Bernadetta hovorila, farár jej dal znamenie, aby si sadla.


Počúval pilne jej hovor a pozoroval všetky jej pohyby.


Občas sa zatriasol na celom tele; natoľko bol dojatý touto neslýchanou históriou svojej najmenšej, chudobnej farníčky. Presvedčil sa, že dievča neklame, ale podáva — bez akéhokoľvek vysvetľovania a skrášľovania — číre faktá, ktoré videlo a počulo. I proti tomu nedal znať navonok svoje vnútorné pohnutie a keď Bernadetta dokončila svoju správu, vypytoval sa jej ďalej:


A si takto ozaj toho presvedčenia, že tá Pani, ktorá ťa poverila ísť ku kňazom — skutočne žiada vystaviť kaplnku pri Massabielle?


Áno, pán farár!


A či nebadáš, že tá Pani chcela vlastne žartovať s tebou a obrátiť ťa na posmech? Lebo — len si posúď — keby niektorá pani z mesta bola ťa poverila podobným posolstvom, či by si ju tiež počúvala?


Óh! pán farár! Je veľký rozdiel medzi paniami z mesta a medzi tou Paňou, torú ja vídavam.


Áno, áno — odvetil živo farár — je vskutku veľký rozdiel! Lebo čo?! Jedna žena, ktorá nemá mena a o ktorej nikto nevie zkadiaľ prichodí a ktorá prebýva v skalách s bosými nohami... toto všetko ty by si brala vážne? Dieťa moje, ja sa obávam len jednej veci a to je to, či si ty nie obeťou nejakého zmyslového klamu (ilúzie)?!


Bernadetta zvesila hlavu a nič neodpovedala.


Farár medzitým vstal so svojho stolca a prechádzal sa za chvíľu — pohrúžený do myšlienok — po svojej izbe.


Zrazu obrátiac sa k Bernadette, riekol jej prísnym hlasom:


Tí ľudia, ktorí ti veria sa domnievajú, že je to sama Najsv. Panna Mária, ktorá sa ti zjavuje. Ale to si dobre zapamätaj — dodal skoro pohrozivým hlasom — jestli nehovoríš pravdu a ak lživo tvrdíš, že si ju videla v Jaskyni, už jej nikdy v nebi neuvidíš. Hovoríš, že si ju videla len ty sama. Tam hore ju budú vidieť aj iní a jestli luháš, vedz, že za svoju lož — ďaleko od nej — budeš sa večne v pekle trápiť.


Óh, pán farár! — odvetila pravdive, žalostne, ale i dôrazne Bernadetta — ja ozaj neviem, či je to Najsvätejšia Panna alebo nie: Čo tvrdím, je to, že ja skutočne vidím Zjav, tak ako vás vidím, a ktorý sa zhovára so mnou práve tak, ako vy teraz. A teraz som prišla z jej rozkazu k vám, lebo si praje, aby na skalách massabielskych — kde sa mi zjavuje — bola jej vystavená kaplnka.


Farár, obzrúc si dievča opäť, znovu sa ponoril do hlbokých myšlienok. Čo robiť v tejto veci? Veriť, neveriť...? A aké dôkazy má po ruke toto dievča? Dlhšie uvažoval, až konečne pochybnosť zvíťazila.


Rázne uprúc svoj zrak na dievča, konečne mu povedal:


Povedz tej Panej, ktorá ťa sem poslala, že lurdský farár nemá vo zvyku púšťať sa do jednania s takými osobami, ktorých vôbec nepozná. Preto žiada najsamprv, aby tá Pani povedala svoje meno a zároveň i dokázala, že dotyčné meno vskutku jej prináleží. Jestli tá Pani má právo na kaplnku, nuž zaiste porozumie (!) mojím slovám; jestli však neporozumie, tak jej povedz otvorene, aby nabudúce ušetrila lurdského farára od podobných posolstiev...


Bernadetta prevezmúc pokorne tento farárov odkaz, úctivo sa poklonila a opustila farskú budovu.


JEDENÁSTE ZJAVENIE.


Na druhý deň ráno, 28. febr., v nedeľu, sa zhromaždilo vyše 2000 divákov okolo massabielskej Jaskyne.


Bernadetta oblečená v jednoduchých nedeľňajších šatách, v sprievode svojej tety Lucily, v obvyklú raňajšiu hodinu prišla tam.


Estráde bol tiež medzi ľudom a ako sám píše: videl prichádzať Bernadettu „s ružencom v ruke a dívať sa na rieku Gave s výrazom človeka, ktorý rýchle musí napredovať“.


V ďalšom svojom spise líči Estráde celý priebeh tohoto zjavenia. Hovorí medzi iným, že pre veľký nával ľudu ani sa nemohol dostať nablízko Bernadetty, lež nútený bol sa postaviť na jednu vyvýšenú skalu, zkadiaľ ľahko mohol prehliadnuť celý zástup. Hlava pri hlave ani v nabitom kostole a všetko sa tislo do popredia, aby mohlo lepšie vidieť a pozorovať vytrženú. Panovalo hrobové ticho a každý bol naplnený akousi bázňou a vzrušenosťou.


Bernadetta čoskoro upadla do vytrženia. Každý prítomný bol presvedčený, že viditeľka je už v blaženom spojení s nebeským Zjavom.


Keď po skončení modlitby vykonávala svoju obvyklú poklonu pod ružokrom, ľud sa natoľko vtlačil dopredu, že úplne zahatal spiatočnú cestu viditeľky. Keď toto videli dvaja vojaci miestnej posádky — ktorí ako zvedavci prišli k Jaskyni — hneď sa dali do „práce“ a slovami: „place! place!“ — „cestu! miesto!“ — zatlačovali ľud naspäť, aby uľahčili a uvoľnili príchod Bernadette.


Keď už bolo všetko v poriadku, jeden z týchto vojakov týmito slovami sa obrátil k svojmu súdruhovi:


A potom nám ešte povedia, tebe a mne, že zjavenie je lož. Ah! reči sú reči! To som ja, s ktorým od terajška budú mať do činenia všetci osvietenci kasárne.*)


*) Estráde, tamže, str. 122.


Na tieto prosté slová jednoduchého syna ľudu dr. Bertrin poznamenáva: „V tomto jednoduchom ľudovom dôvtipe otázneho vojaka, bolo akiste viac opravdivej múdrosti, než v celej filozofii nakopenej v hlave poddôstojníka miestnej posádky a mnohých jeho stúpencov.**)


Po skončení zjavenia Bernadetta vstala a išla priamo do farského chrámu na veľkú nedeľňajšiu sv. omšu. Na otázky ľudu, že čo jej ohlásila Pani, odpovedala, že všetko čo jej Pani hovorila, týka sa len jej samej a nikoho iného.


A preto sa jej už nikto nevypytoval, hoci každý bol zvedavý, akú odpoveď dal nebeský Zjav na odkaz farára Peyramaleho, ohľadom vystavenia žiadanej kaplnky.


**) Dr. Bertrin: Histoire critique d. L. str. 91. Bertrin tu naráža na nemilý prípad, odohravší sa počas 8. zjavenia dňa 24. febr., keď poddôstojník m. jázd. posádky dovolil si práve opačnú poznámku. Výšspomenuti prostí vojaci akiste zahanbili svojho „osvieteného“ komandanta.


DVANÁSTE ZJAVENIE.


Prešiel mesiac február a nastal marec. Dňa 18. febr. (pri treťom zjavení) Pani žiadala 15-dňovú, nepretržitú návštevu od Bernadetty. Mala ešte štyri dni pred sebou.


Dňa 1. marca v pondelok, znovu bola pri Jaskyni, kde prežila svoje dvanáste vytrženie. Toto zjavenie má tiež svoju zaujímavosť.


Akási lurdská osoba požiadala totiž Bernadettu, aby sa dnes pri Jaskyni modlila nie zo svojho, ale z jej ruženca. Bernadetta to ochotne i prisľúbila a tak s dvoma ružencami išla na miesto zjavenia.


Pani sa jej onedlho ukázala, a v tom Bernadetta sa začala modliť. Keď však chcela urobiť znak sv. kríža na svoje čelo, ruka sa jej zastavila. Pani sa jej pýtala akoby s výčitkou, čo vraj je to vlastne s jej ružencom. Bernadetta celkom prekvapená natiahla trošku dopredu svoju ruku a ukazovala Panej ruženec.


Mýliš sa — povedala Pani — ten ruženec nie je tvoj!


A vskutku, Bernadetta zbadala, vlastne rozpamätala sa, že sa chcela modliť z cudzieho ruženca. Položila ho naspäť do vrecka a vytiahla svoj. Pani prikývnuc hlavou, dala jej na vedomie, že súhlasí s ňou; modlitba ruženca sa započala.*)


Celý priebeh zjavenia sa odohral tak, ako i predtým. Bernadetta však mimo výšuvedených slov Panej, nič iného nezradila.


*) Podľa Estradeho, tamže, str. 124.


TRINÁSTE ZJAVENIE.


Bernadetta opäť pred lurdským farárom.


Budúceho dňa, 2. marca v utorok, Bernadetta prežila už trináste zjavenie. Okrem zvyčajného veľkého zástupu bola tam pri jej vytržení i teta Bazilia.


Ako 27. febr., tak i teraz — po skončení zjavenia — vstala Bernadetta smutná a starostlivá.


Keď sa vrátila s tetou spolu do mesta, táto sa jej opýtala, že prečo je taká úzkostlivá.


Ah! — odpovedalo dievča — som vskutku vo veľkých rozpakoch. Pani nanovo mi kázala ísť k pánu farárovi a povedať mu, aby vystavil kaplnku pri Massabielle. Ja už ozaj neviem, čo mám robiť a ako sa predstaviť na fare?


Potom, obrátiac sa k svojej tete, riekla jej:


Tetuška! Ani neviete akú radosť by ste mi spôsobili tým, keby ste šli so mnou spolu na faru.


Bazilia sa trochu zatriasla a odpovedala:


Ah...! Keď sa stretnem s týmto svätým mužom, nohy sa mi trasú a cítim, že mi nadbehúva niečo ako husacia koža.


Ale pri tom všetkom vyhlásila, že je ochotná vyhovieť žiadosti Bernadettinej, aby tak Panej v Jaskyni, ako i jej posolkyni urobila po vôli.


Prijatie na fare bolo chladné.


Peyramale sa hneď začal dopytovať:


No?! Akú novinu si zasa doniesla? Či rozprávala niečo tá Pani?


Áno, pán farár — odpovedala Bernadetta — Pani poznove rozprávala a rozkázala mi opätovne ísť k vám a žiadať vystavenie spomenutej kaplnky. A na konci ešte dodala:


Chcem, aby sem v sprievodoch chodili!


Farár ostal skoro bez seba.


Dieťa moje — povedal jej skoro hnevlivo — ešte len tento dodatok chyboval k všetkým tvojim historkám! Alebo ty lužeš alebo tá Pani, ktorá ti to hovorí je len maskou Tej, na ktorú myslia, že sa tam zjavuje. Ona žiada procesie? A načo...? Bezpochyby, aby dala podnet nevercom k posmechu a pripravila takto o vážnosť naše sv. náboženstvo. Pasca je nijako nie vhodne nastavená. Môžeš jej povedať v mojom mene, že veru nedobre pozná právomoc hierarchického (svätovládnuceho) kňazstva. Keby ona bola skutočne Tou, od ktorej si požičiava ťahy, nuž mala by vedieť, že ja nemám právo začínať a nariaďovať nejaké verejné manifestácie. A nie ku mne, ale ku tarbeskému biskupovi ťa mala poslať.


Ale, pán farár — prerušila ho bojazlivo Bernadetta. Pani mi nepovedala, že ona chce hneď od terajška tieto procesie k Jaskyni. Ona mi len jednoducho povedala: Je veux qu‘on y vienne en procession! Chcem, aby sem v sprievodoch chodili! A jestli som dobre spozorovala, Ona hovorila o budúcnosti a nie o prítomnosti.


Farár sa zamyslel.


V jeho duši sa započal ten istý boj, ktorý už raz prežil 27. februára. Čo sú to len za veci... povedal si sám v sebe. Svojím bystrým a prísnym zrakom skúmal pečlive dievča, ktoré celkom pokojne sedelo na stoličke. Nezbadal na ňom nič mimoriadneho, len samú prostosť, jednoduchosť a úprimnosť.


Konečne pretrhol tichosť a povedal rázne dievčaťu:


Už je čas, aby som sa dostal von z klepca, do ktorého ma tvoja Pani a ty chcete nahnať. Povedz jej, že s lurdským farárom treba hovoriť jasne a určite. Ona žiada kaplnku a procesie...?! Ale kdeže sú dôkazy na to, že ona na tieto veci má právo...? Odkiaľ pochádza a akými skutkami sa odporúča? Poďme správne k cieľu: jestli tá Pani je vskutku Tá, na ktorú si niektorí myslia, tak jej poradím (?), pod akým znakom by nám mala dať najavo a dokázať oprávnenosť otázneho poverenia. Ona sa ukazuje v Jaskyni a — ako hovoríš — jej nohy sa dotýkajú jedného vyschlého, divokého ružového kra. No! Požiadaj ju v mene mojom, aby v niektorý deň, v prítomnosti zhromaždeného zástupu, nechala napochytre vykvitnúť spomenutý ker. A v tú hodinu, keď mi prídeš oznámiť, že žiadaný zázrak sa skutočne stal, ja uverím tvojim slovám a sám, osobne ťa budem sprevádzať k skalám massabielskym.


Na tieto farárove slová, Bernadetta i jej teta Bazília sa ľahunko usmiali a keďže farár prehlásil, že už viac nemá čo povedať, úctive sa pozdravili a vzdialili sa z fary.


ŠTRNÁSTE ZJAVENIE.


Len čo sa rozšíril chýr o druhej návšteve Bernadetty u farára Peyramaleho, hneď bolo mesto v napätí. Ujímali sa rôzne mienky a názory.


Ružový ker vykvitne! — hovorili ľahkoverní. I keď nevykvitne, my veríme v pravdivosť zjavení — prízvukovali druhí.


Ale nadovšetko sa tešili farárovmu „dômyslu“ liberáli a neverci.


Ten ju znamenite odbyl — hútali si po uliciach, v kaviarňach a v príbytkoch. Dutour a Jacomet holi menej taktiční; pokračovali menej šťastne vo svojich mudrovaniach, — lebo sa osopili hneď na Bernadettu, kým farár si to znamenite povymýšľal. On nie tak dievča, ako sám Zjav zval na raport. Vyzval tajnostnú bytnosť, aby sa legitimovala dôkazmi. A týmto spôsobom sa — vraj — veľmi šikovne vytrhol z klepca. Lebo uznať zjavenie a dať za pravdu Bernadette, bol by skočil do tmy, čo by tak pre neho, ako i pre Cirkev bolo malo nemilé následky. A zase jedným šmahom zavrhnúť všetko, tým zase by bol pobúril celé „ľahkoverné“ občianstvo proti sebe. Nuž, vynašiel teda takýto spôsob, od ktorého nič lepšieho ani vynájsť nemohol. Vidno, že je to veľmi rozumný a prezieravý človek...


Takýmito a podobnými „uznaniami“ ohsypávali „osvietenci“ farára lurdského. Úbožiaci! Ani nemysleli, že týmto vlastne kujú pre budúcnosť ohromný dôkaz na to, že kňazstvo vôbec nemalo prsty v týchto veciach a že nejaké tajné „sprisahanie a zavádzanie“ je naskrze vytvorené.


Toho istého dňa navštívil i Estráde farára Peyramaleho a dlhšie sa rozprával s ním o týchto mimoriadnych udalostiach.


Jestli dievča hovorí pravdu — poznamenal farár — tak Tá, ktorá hovorí pri Jaskyni, núti ma k tomu, aby som prestúpil cirkevnú disciplínu. Jestli však naopak, dievča ma zavádza v tomto ohľade, čo myslíte, akú dôveru môžem skladať v nej napotom v budúcnosti...?


Pán farár — namietal rýchle Estráde — mne sa pozdáva, že sa váš úsudok zakladá na nedorozumení. Keď vám Bernadetta povedala, že tu nejde o prítomnú, ale o budúcu dobu, mám ten dojem, že ona vskutku verne objasnila myšlienku tej Panej.


Ale čo ma ubezpečí v tom? — odpovedal farár.


Správné posúdenie (logika) udalostí! Práve tak, ako je isté, že tá Pani nemysli na to, aby ste hneď mohli vystavať kaplnku, tým istým spôsobom nemôže žiadať, aby ste už zajtra viedli tam procesie.


Áno, to je logika jedného optimistu.


Óh! Ja som väčším optimistom než by ste mysleli; ja so svojej stránky ani najmenej nepochybujem, že tá žiadaná kaplnka a procesie skutočne budú...


To je človek...?!


Pán farár, urobte mi to k vôli a zachovajte predbežne len u seba, čo vám poviem:


Príde deň, keď vaši farníci na čele s krížom a s rozvinutými prápormi budú vystrojení na procesiu a vy, oblečený v svojom najskvostnejšom rúchu s celým sprievodom — unášaný svätým jasotom — budete spiechať ku massabielskej kaplnke so spevom: „Svätá Mária“ a ja... ja budem taký šťastný, že vám budem môcť odpovedať: „Oroduj za nás“...!*)


*) Estráde, tamže, str. 130—131.


Nastala streda, 3. marca. Zástupy už na svitaní prihrnuli a obkolesili Jaskyňu a jej okolie. Nepovedal nikto, ale cítil každý, že dnešný deň bude dejišťom veľkých udalostí. Lebo vznešená Pani i teraz sa jej zjavila a ona na jej rozkaz pila znovu z prameňa a umyla sa v ňom.


Počas modlitby krásna Pani znovu sa zarmútila a povedala Bernadette tieto slová:


Pobozkaj zem za hriešnikov!


V tom okamihu pokorné a poslušné dievča padlo na tvár a jej nevinné pery dotýkali sa hriešnej zeme. Pritom veľké slzy jej padali z očí.


Prítomný ľud hlasite plakal.


Potom pokročila — stále kolenačky — až pod ružoker, kde poznove dala výraz svojej hlbokej poklony a ničomnosti. Pani sa tu rozprávala s ňou, čo pravda, posolkyňa s najväčšou pozornosťou vypočula.


Pred odchodom z vnútra Jaskyne povstala a dala znamenie prítomnému zástupu, aby každý sklonil hlavu až k zemi.


Bol to rozkaz krásnej Panej.


Naraz — akoby účinkom nejakého stroja — zohýbali sa kolená a hlavy sa skláňali až k zemi. Tí, ktorí nevládali sa zohnúť a kľaknúť si, priložili si poslušne hlavy k skalám.


Po chvíli potom zjavenie zmizlo.


Keďže budúci deň, 4. marca bol posledným z oných Zjavom určených 15 dní, lurdský starosta Lacadé, byvší upozornený na ohromný nával ľudu, ktorý v tento deň sa nasťahuje a preplní mesto — ešte 3. marca zaslal veliteľovi miestnej zámockej posádky takýto prosbopis:


Značná prítomnosť cudzincov, ktorú mi hlásia na zajtrajší deň — kedy je i jarmok — núti ma žiadať od vás, v záujme verejného poriadku, aby ste mi dali k dispozícii vaše zbory (tlupy). Prosím vás, ráčte zariadiť vec tak, aby vojaci už zajtra ráno o 6. hodine sa zhromaždili pri starostenskom úrade, skadiaľ budú použití k potrebnému cieľu.“*)


*) Dáta podané podľa Estradeho, tamže, str. 133.


PÄTNÁSTE ZJAVENIE.


Ohromný nával ľudu.


Sotva sa objavili dňa 4. marca, vo štvrtok, prvé červánky vychodiaceho slnka na obzore, keď celé mesto Lurd bolo na nohách. Kto len mohol vstal hore, aby bol očitým svedkom udalostí pri Jaskyni, ktoré v tento deň, ako v posledný oných 15 dní, mali sa tam odohrať. Ale nielen Lurd, lež celé okolie, ba celá južná Francia bola uvedená do pohybu.


Už v noci z 3. na 4. marca spiechali veľké zástupy do mesta. Starci, muži, deti, ženy, devy a dievčatá, zoskupené v rôzne väčšie-menšie tlupy, hmýrili sa po námestiach. Celé množstvo mohlo sa odhadnúť na 15—20.000 hláv.


Vojsko a polícia na čele so svojím veliteľom, v úplnom výstroji dávalo pozor na poriadok. Bola tam i čestná stotina miestnej brigády v najväčšom lesku. Starosta Lacadé, policajný komisár Jacomet a št. zástupca Dutour, oblečení všetci v úradnej rovnošate chodili z jednej ulice do druhej, aby dávali úpravy a rozkazy. I pri toľkom návale neprihodila sa ani jedna nehoda. Okrem svetských dozorcov, bol ešte voľakto, ktorý bdel na poriadok a strážil ľud, na koho možno vtedy ešte ani nemysleli: bola to tajnostná Pani z Jaskyne.


Na pokyn vojska sa celý zástup rozdvojil na dva veľké tábory, ktoré čiahali z jedného konca mesta až k skalám massabielskym.


Oko každého smerovalo do ulice „Petits-Fossés“, kde v známom príbytku „le Cachot“ bydlila tá, ktorá vzrušila už skoro pol Francie a kvôli ktorej putovali do Lurdu spomenuté zástupy.


Bernadetta, to samým Nebom omilostené dieťa, hoci počula ohromný ruch mesta až do svojej jednoduchej izbietky, jednako si ho nevšímala. Jej nevinná duša lietala v inom ovzduší a preto ju nezaujímal každodenný ruch hriešnej zeme.


Keď si vykonala svoju rannú modlitbu pred medeným, jednoduchým krížom, visiacim nad jej postieľkou, zahodila si na seba svoj sviatočný, biely závojík (kapulet) a vyšla von zo svojho príbytku.


Keď sa zjavila na ulici, razom nastalo ohromné nadšenie v zástupe a stlmené hlasy podobné hučaniu rozvlneného mora začali sa rozliehať celým mestom.


Ide Bernadetta! Prichádza viditeľka! — volalo sa so všetkých strán.


Ihneď sa zjavili pri nej dvaja vojaci a s vytasenými šabľami razili si cestu, aby Bernadetta mala voľný priechod až k samej Jaskyni. Jednoducho, skromne a so sklopenými očami kráčala táto posolkyňa božia za vojakmi, práve tak, ako keď kráčala za svojím stádom, ktoré pásla v Bartrés-e.


Prijdúc na návršie massabielske, stretla sa s jedným slepým dievčaťom, ktoré horko plakalo a bedákalo. Bernadetta pohnutá súcitom, láskyplne objala toto nešťastné stvorenie, ktoré — dozvediac sa, že je to Bernadetta — od vzrušenia vylievalo slzy radosti a vďakovčinenia. Nadšený a pohnutý ľud samozrejme volal hneď po zázraku, ale dievča — okrem podarovania duševného pokoja a radosti — nič nedostalo. Zostalo i naďalej slepým. Bernadetta nebola žiadnou divotvorkyňou, len púhym nástrojom v rukách božích.


Konečne okolo pol ôsmej hodine ráno dorazila k Jaskyni.


Ľud sa valil so všetkých strán a nedbajúc ani na rozkazy vojenské, pousadzoval sa i na také miesta, ktoré boli životu nebezpečné. Vysoké a strmé skaly, nadlomené stromy a nebezpečné kopce boli v pravom zmysle slova zakryté mrákavou ľudu. Len jeden nešťastný okamžik v rovnováhe a už aj by boli padli v obeť nespočetní ľudia v zdraví, ba i v živote. Chvála Bohu, nič takého sa neprihodilo. Opakujem, že sám nebeský Zjav nechcel poškvrniť svoje posvätné miesto nejakou nehodou.


Bernadetta na obvyklom mieste pokľakla a začala sa modliť. V tom okamihu, akoby na povel, zohli sa všetky kolená prítomných až k zemi. Nastalo hrobové ticho.


Po uplynutí niekoľkých minút Bernadetta už bola vo vytržení. Obličaj sa jej premenila, oči zažiarili a nekonečná blaženosť rozliala sa po celom jej bytí. Už vyše desať ráz spatrila nebeský Zjav, ale nemohla sa nasýtiť z pohľadu naň, lebo vždy v novom a skvúcejšom obraze sa jej predstavoval. Kde je to pero na zemi, ktoré by — čo i zďaleka — vedelo opísať túto nebeskú scénu? Nenájdeme ho, lebo „pero úbohého spisovateľa má len obmedzené pomôcky a slabé barvy“ — píše Henrik Lasserre.*)


*) Lasserre, tamže, str. 162.


Nepokúsim sa teda ani ja líčiť obraz zjavenej Panny v Jaskyni massabielskej. Sú veci, ktoré nie tak opísať, ako skôr precítiť sa dajú. Upravujem každého cteného čitateľa na slová najväčšieho spisovateľa Panny Márie lurdskej, výšspomenutého Lasserrea, ktoré napísal v svojej knihe: „Notre-Dame de Lourdes“ (Naša lurdská Pani) a ktoré znejú: „...Hoci Jakub, syn Izákov, bojoval s anjelom, umelec — v svojej úbohosti — nemôže zápasiť s Bohom. Príde okamih, keď pocítiac svoju neschopnosť vylíčiť všetky jemné odtienky božských skutkov — ostane mlčať a obmedzí sa na hlboké klaňanie sa božskej velebnosti. A to činím i ja. Ponechávam duši každého, ktorý túto knihu číta, aby si sám predstavil tie postupné radosti, všetky pohnutia, milosti a nevysloviteľné nebeské nadšenia, ktoré šťastné zjavenie bez poškvrny počatej Panny — z tej podivuhodnej blaženosti, okúzľujúcej i samého Boha — preniesla na nevinné čelo uchvátenej Bernadetty. Predstav si teda každý, čo vysloviť mi je nemožné a pokús sa nahliadnuť aspoň v duši a srdci svojom do toho, čo moje slabé pero opísať nie je schopné“. *)


*) Tamže, str. 162—163.


Vytrženie trvalo skoro hodinu a zástup so zatajeným dychom pozeral na Bernadettu. Videl, ako sa pohybujú jej rty, ako sa klania a občas usmieva, ale z obsahu — okrem toho, čo Bernadetta pozdejšie povedala — nič sa nedozvedel. Bol presvedčený o tom, že dievča sa dopytuje na meno Zjavu a predkladá žiadosť farárovu o vykvitnutí ružokra. Myslel si každý, že sa stane voľačo veľkolepého a že dosť ľahko vykvitne i ker, že Pani povie svoje meno, ba dokonca, že sa naposledy ukáže celému zástupu. Ale z toho všetkého nič sa neprihodilo.


Keď sa zjavenie skončilo, ľud ako vždy i teraz obsypával otázkami Bernadettu.


Ako vždy — odpovedalo dievča — tak i teraz Pani sa mi usmievala, keď prichádzala a odchádzala, ale mi ešte nepovedala s Bohom.


Pýtala som sa na jej meno a predniesla som žiadosť p. farára, ale ona sa na všetko jemne usmievala, ale nič mi neoznámila.


Keďže otáznych 15 dní sa už skončilo, ty už viac neprídeš k Jaskyni? — pýtali sa jej ďalej zvedavci.


Oh! áno, prídem sem vždy, ale neviem, či sa mi Pani ešte zjaví.


Boli by sa jej dopytovali až do nekonečna, keby ju v nastavšom zmätku neboli vojaci oslobodili od zvedavého davu. Vytasili svoje šable a práve tak, ako pri príchode, odprevadili ju až domov.


Ľud jej pripravil veľké ovácie, na ktoré však ona nereagovala a len pomaly sa rozchádzal; a bol nanajvýš dojatý všetkým tým, čo videl a skúsil.


Bernadetta ešte toho dňa išla k pánu farárovi, aby mu povedala svoje skúsenosti straniva jeho žiadosti.


No, videla si ju i dnes a čo ti povedala? — pýtal sa farár Bernadetty.


Videla som Zjav — povedalo dievča — a povedala som mu toto: „Pán farár ťa žiada, aby si preukázala nejaký dôkaz, napríklad, aby si nechala vykvitnúť ružový ker, ktorý je pod tvojimi nohami, lebo moje slová nestačia kňazom a nechcú mi dôverovať.“


Ona sa na to usmiala — pokračovala Bernadetta — ale nič nehovorila. Potom sa mi kázala znovu modliť za hriešnikov a vstúpiť až do vnútra Jaskyne.


Farár sa hlboko zamyslel.


No, len čakajme ďalej — povedal Bernadette a s tým ju prepustil.


Táto návšteva bola síce krátka, ale tým dlhšie následky a účinky mala. Farár rozoberal celú vec. Rozpamätal sa na slová Estradeho, ktoré mu predvčerom (2. marca) bol povedal, že „samá logika udalostí“ privádza nás k pravde týchto vecí. Žiadať dôkaz? I veď dôkazy sú už tu: úprimnosť dievčaťa, vznik zázračného prameňa, mnohé mimoriadne uzdravenia. Toto všetko nestačí? Či sa právom neusmiala tá Pani, keď počula o jeho žiadosti, čo do vykvitnutia ružokra? Žiadať tak malicherný zázrak, čo ináč i príroda môže učiniť, nebolo hádam neopatrnosťou...? A potom...! Odpoveď Panej: „Modli sa za hriešnikov!“ Či nebolo výstražným hlasom i pre neho, aby nežiadal zbytočných zázrakov, keď má už iné dôkazy po ruke?! Či mu neprišli na um slová božského Spasiteľa, ktoré povedal farizejom, keď sa mnoho dohadovali s ním a žiadali nejaké znamenia od neho: „Načo žiada toto pokolenie znamenie? Veru povedám vám: nebude dané znamenie tomuto pokoleniu“ (Marek 8, 12.), lebo — pokračoval Kristus — „viete posúdiť tvárnosť neba a neviete porozumieť znameniam časov...? bude znamenie proroka Jonáša“. (Mat. 16, 4.)


Akiste prišli na um i lurdskému farárovi tieto slová Kristove, lebo odvtedy už celkom inakšie zmýšľal. Neprejavil pravda ešte nič navonok, ale v duchu už veril a čakal len konečný vývin týchto vecí. Videl už znamenia a uvidí ešte väčšie, ba o 21 dní rozptýli sa mu všetka pochybnosť a bude vedieť i meno, i slávu onoho Zjavu. Dosiaľ však trpezlivo treba čakať a dúfať...


Večer toho istého dňa vykladal farár Peyramale túto reč svojim kaplánom a niekoľkým kňazom z okolia. Títo si robili nevinné vtipy z neho, že jeho žiadosť mala taký „špatný“ výsledok.


Jestli je to Najsv. Panna, milý pán dekan — hovorili mu — tak ten úsmev pri slyšaní vašej žiadosti, zdá sa nám, že je pre vás hotová protivizeň a irónia (posmievame) pochádzajúce od tak vznešenej bytosti, zdá sa nám, že je pre vás celé znepokojenie.


Farár však v svojej zvyklej duchaprítomnosti sa hneď vyhnul tejto námietke a riekol:


Naopak, ten úsmev je pre mňa dobrým znamením. Svätá Panna sa neposmieva nikomu. Keby som bol zle konal, nebola by sa usmiala. Ona bola pohnutá súcitom k mojim vývodom. A keďže sa usmiala, dala tým najavo, že môj krok schvaľuje. Podotýkame, že áno, schvaľovala žiadosť farárovu, ale nie v tej forme, v akej ju on predložil, ale v akej ju Boh predloží; aj to nie hneď akoby na rozkaz, ale pozdejšie, kedy to jeho nekonečná múdrosť za vhodné uzná.


ŠESTNÁSTE ZJAVENIE.


Ja som Nepoškvrnené Počatie.“


Po uplynutí Zjavom určených 15 dní, Bernadetta — hoci zriedkave — zato však vychádzala k Jaskyni. Modlila sa tam, ale vznešená Pani sa jej viacej neukázala.


V jej srdci však, ako i srdciach nespočetných veriacich žila pevná nádej, že Pani sa ešte zjaví a povie svoje meno, lebo nemôže — vraj — nechať po toľkých skutkoch svoje dielo nedokončené. A táto doba nádeje a čakania trvala až do 25. marca.


I v tomto prechodnom čase zbožný ľud, plný oduševnenia, stále putoval k posvätnej Jaskyni, aby sa tam modlil a vylieval výrony svojej duše. Ale učinil ešte i viac! Premenil celé toto dosiaľ opustené miesto na opravdivú svätyňu. Do vnútra Jaskyne postavil jednoduchý oltár, na ktorom vyčnievala socha Nepoškvrnenej a okolo nej horeli vo dne i v noci nespočetné sviece i lampy. Pôdu zase pokrývali rôzne skvostné koberce, na ktoré zo všetkých strán dávali obetné dary, najmä peniaze, prvé to milodary k stavbe Zjavom žiadanej kaplnky. Za pár dní činili tieto milodary už niekoľko tisíc frankov. Tam ležali bez dozoru a nikto sa ich ani nedotknul. Ľud vôbec sa polepšoval, čo bolo badateľné najmä pri miestnom okr. súde, kde — podľa udania samých sudcov — za tri mesiace nebolo ani jednej pravoty.


Zbožní robotníci zase učinili prístupnejšou samú Jaskyňu. Po svojej ťažkej dennej práci, namiesto odpočinku, dali sa do služby Panny Márie, ako sami hovorievali. Rozšírili asi pred 20 dňami nimi spravenú jaskynnú cestu, odstránili rôzne prekážky, vyčistili chodníky atď. Keď ich tak mnohí zvedavci videli pracovať až do tmavej noci, mimovoľne sa ich opýtali:


Kto vám zaplatí za to všetko...?


Preblahoslavená Panna Maria! — znela krátka odpoveď.


Medzitým sa priblížil slávny deň 25. marca, štvrtok. V tento deň slávi katolícka Cirkev na celom okršleku zeme sviatok Zvestovania Panny Márie. Počasie bolo znamenité. Bernadetta, ktorá už predošlého dňa cítila onú známu túhu po novom spatrení Zjavu, obliekla sa do svojich jednoduchých sviatočných šiat a plná nádeje a radosti spiechala k Jaskyni.


Našla tam už menší zástup kľačiaceho ľudu. Bol tam i lekár dr. Dozous. Keď prišla na miesto zjavenia, jaskynný blesk už zďaleka jej žiaril do očí. Nazrúc do výklenku, krásna Pani už tam bola a čakala svoje verné dieťa... „Už bola tam — hovorila neskôr Bernadetta — kľudná, usmievajúca sa a dívala sa na prítomný zástup, ako keď sa matka láskavo díva na svoje dietky.“


Bernadetta pokľakla a pýtala o odpustenie, že sa oneskorila. Pani láskavým pokývnutím hlavy dala jej najavo, že sa nemusí omlúvať. Na to Bernadetta — ako keby bola pred svojou matkou — vyliala pred Paňou všetky svoje túhy a radosti. Potom si vyňala ruženec a začala sa modliť.


Po modlitbe bola nanajvýš pohrúžená v pohľade tejto nekonečnej Krásy. Stále rozmýšľala, akými slovami sa má pýtať na meno tohoto nebeského Zjavu. Konečne sa pozbierala a s nevysloviteľnou nádejou vyriekla slová:


Ó! Pani moja, prosím ťa, buď taká dobrá a povedz mi, kto si a aké je tvoje Meno?


Pani na tieto slová sa jemnúčko usmiala, ale neodpovedala nič.


Bernadetta po druhý raz prosila:


Ó! Pani moja, prosím ťa, buď taká dobrá a povedz mi, kto si a aké je tvoje Meno?


Krása Panej zdala sa byť ešte blýskavejšou, ale zase nič neodpovedala.


Bernadetta po tretí raz sa ozvala:


Ó! Pani moja, prosím ťa, buď taká dobrá a povedz mi, kto si a aké je tvoje Meno?


Zjav v tom žiaril ešte vo vyššom stupni nebeskej slávy, ale mlčal i teraz.


Bernadetta ešte raz pozdvihla svoje slovo a skoro plačúcim hlasom volala:


Ó! Pani moja, prosím ťa, buď taká dobrá a povedz mi, kto si a aké je tvoje Meno?


Vznešená Pani na túto už štvrtú prosbu roztvorila svoje dosiaľ zložené ruky a pustila svoj ruženec na pravú ruku. Potom rozprestrúc svoje ramená, znížila ich až k zemi. Potom znovu ich pozdvihla k nebeským výšinám a odpovedala plná pokory a vďačnosti, jemným, pyrenejským nárečím, hlasite a čisto tieto slová:


JA SOM NEPOŠKVRNENÉ POČATIE!*)


Bernadetta na tieto slová sklonila svoju hlavu a Pani čoskoro zmizla.


Nevediac, čo znamenajú tieto slová, kľačala ešte za chvíľu pred prázdnou Jaskyňou, ale okrem žblnkotu zázračného prameňa, nič viac nepočula a nevidela.


Slová Panej si však dobre zapamätala a celou cestou, vedúcou na faru ich opakovala, aby ich nezabudla.


Farár Peyramale skoro z nôh spadol, keď počul z úst prostej a neučenej pasáčky tieto nebeské slová.


Verím ti! — riekol Bernadette a podám o všetkom správu pánu biskupovi.


*) V pôvodine zneli tieto slová: „Que soy era Immaculada Councepciou“, nápis ktorých je uložený v Jaskyni u nôh sochy P. Márie, kým nad jej hlavou čítame tieže slová v spisovnej francúzštine: „Je suis ľ Immaculee Conception!“ Toto podáva Lasserre, c. d. strana 188 —190.


Mesto, keď sa dopočulo o Mene nebeského Zjavu, rozplývalo sa od radosti. Ľudia si navzájom blahoželali k tak veľkému šťastiu, že samá Kráľovná Nebies, — ktorej najväčšou výsadou je práve jej „Nepoškvrnené Počatie“ — ráčila zostúpiť do ich biedneho mesta a postaviť svoj trón v Jaskyni massabielskej. Všetka pochybnosť a neistota razom zmizla. Každý už vedel, kto je to tá „Dáma“, tá „Pani“ — ako ju dosiaľ s Bernadettou spolu menovali, — ktorá sa toľko ráz zjavila v spomenutej Jaskyni.


Bernadetta sama sa len od druhých dozvedela, že slová „Nepoškvrnené Počatie“ označujú Preblahoslavenú Pannu Máriu. Ona tie slová dosiaľ nikdy nepočula. Lebo okrem odriekania sv. ruženca, nemala pražiadnych iných náboženských vedomostí. K tomu bola ešte — ako bolo na začiatku knihy spomenuté — veľmi tvrdej, ťažko vnímavej hlavy, akože by teda bola mohla chápať a vedieť zmysel tak hlbokých, teologických slov. Veď pri vypočúvaní chybne artikulovala (vyslovovala) slovo „conception“ (počatie), t.j. ako také, ktoré len po prvý raz mala na jazyku. Ako každý človek zle vysloví nejaké cudzie slovo, ktoré po prvý raz počuje a pokúsi sa ho vysloviť. A v tom pozostáva najväčší dôkaz Bernadettinej úprimnosti, pravdomluvnosti a nasledovne vierohodnosti. Máme k tomu i jasný, bezprostredný dôkaz.


Toho istého dňa (25. marca) odpoludnia Bernadetta navštívila výberníka dane Estradeho a jeho sestru. Samozrejmé, že rozhovor sa točil okolo týchto najnovších udalostí. Obaja sa jej dopytovali na okolnosti a pôvodné slová Prebl. Panny Márie. A tu čujme vlastné slová očitého svedka Estradeho, čo hovorí:


... Úbohé dieťa nevedelo artikulovať (vysloviť) slovo ,conception‘, lež vypovedalo ho chybne ,con-chep-tion (vlastne v pôvodnom nárečí: ,con-chet-sion‘). Keď Bernadetta skončila svoju reč, moja sestra opravila slovo „conception“, ktoré Bernadetta chybne vyslovila. Dievčatko zopakovalo slovo, potom obrátiac sa k mojej sestre, pýtalo sa jej istou až výrazne nespokojnou úprimnosťou: Ale — slečna — čo chcú vyjadriť tie slová: „Que soy era Immaculada coun-chet-sion!?“


Po takejto otázke, kto môže ešte pochybovať — pokračuje Estráde — o úprimnosti Bernadettinej!? Ľudia luhajú slovami, ktorých zmysel znajú a nie takými, ktoré nepoznajú!“ *)


*) Estráde, tamže, str. 152.


A učený dr. Bertrin k tomu dodáva: „...a týmto malá dcéra Soubirousová — bez toho, že by bola vedela — objavila a dala do rúk novú, nepodvratnú zbraň dnešným obrancom viery (apologetom)“. **)


**) Dr. Bertrin, tamže, str. 74.


Ó! — zaplesaj Cirkev Kristova, Cirkev jedna, svätá, všeobecná (katolícka) a apoštolská! Raduj sa Ty Matka všetkých národov, ktorá si ústami svojho neomylného najvyššieho pastiera, rímskeho pápeža, Pia IX. dňa 8. decembra 1854 vyhlásila za článok viery „Nepoškvrnené Počatie“ Matky Božej! Lebo — hľa — po štyroch rokoch samé Nebo potvrdilo túto na zemi vyhlásenú pravdu. A Matka Božia, akoby sa chcejúc zavďačiť za toto jej zemské povýšenie, prišla medzi nás, aby zdelila jednej z našich sestier, chudobnej a neučenej Bernadette, svoje najväčšie Meno, svoju najväčšiu Výsadu, keď povedala: „Ja som Nepoškvrnené Počatie!“


Zaplesaj Krajina Francúzska, Ty „Prvorodzená dcéra Cirkvi katolíckej“, ktorá si tak šťastná, že na svojom území môžeš privítať Kráľovnú Nebies a príbytok jej pripraviť!


Ó! zaplesaj i Ty malá Krajina Slovenská, ktorá si vždy ctila Matku Božiu; ktorá si ju — Sedembolestnú — vyvolila za svoju Patrónku, aby ťa chránila a viedla k časnej a večnej spáse.


Ave Immaculata! Zdravas Nepoškvrnená!


SEDEMNÁSTE ZJAVENIE.


Sviecový zázrak.


Od 25. marca — kedy totiž Zjav povedal svoje Meno — lurdské udalosti nadobudli neslýchaných rozmerov. Boli ony predmetom už nielen Lurdu a okolia, ale dostali sa už i do hlavného mesta Paríža, skadiaľ cestou tlače rozšírili sa po celej Francii, ba i v cudzozemsku.


Medzitým nastali sviatky veľkonočné. Veriaci ľud z Lurdu a okolia takrečeno obliehal spovedelnice, aby očistiac sa od hriechov, hodne prijal Telo Pána a vyplnil takto nielen príkaz cirkevný, ale nadovšetko žiadosť Nepoškvrnenej Panny, ktorá až trikrát vyzývala k pokániu hriešne človečenstvo.


Vo Veľkonočnú Stredu, dňa 7. apríla, Bernadetta znovu bola volaná k Jaskyni oným tajúplným hlasom. Ako predtým, tak i teraz ju sprevádzali nesčíselné zástupy ľudu.


Vznešená Pani, v ktorej Bernadetta už poznala nepoškvrnene počatú Prebl. Pannu Máriu, znovu sa jej ukázala v svojej nebeskej sláve a lesku.


Počas tohto zjavenia okolostojaci ľud bol svedkom nového, neslýchaného zázraku.


Čože sa stalo...?


Čujme vlastné slová očitého svedka, hlavného lurdského lekára dr. Dozousa, ktorý vtedy stál v bezprostrednej blízkosti Bernadetty:


... Bernadetta kľačala, modliac sa zbožne ruženec, ktorý držala v ľavej ruke, kým v pravej mala veľkú horiacu sviecu. V okamihu, keď chcela učiniť kolenačky svoj zvyklý vstup do vnútra Jaskyne, razom zastala a v tom jej pravá ruka, približujúca sa k ľavej, presadila plameň veľkej sviece pod prsty ľavice, ktoré boli dosť roztvorené na to, aby plameň nehatene mohol vyšľahávať pomedzi ne. V tom istom okamihu nezbadal som, že by plameň — byvší zväčšený ešte i dosť silným prievanom — bol spôsobil na koži, ktorú oblizoval, nejakú zmenu (popáleninu).


Ustrnutý nad touto mimoriadnou udalosťou, dbal som o to, aby viditeľku nikto nevyrušil, a vytiahnuc svoje vreckové hodinky, mohol cez úplnú štvrťhodinu dokonale skúmať tento zjav.


Po uplynutí zjavenia pristavil som ju na chvíľku a požiadal som ju, aby mi ukázala svoju ľavú ruku. Preskúmal som ju čo najpečlivejšie. Nenašiel som však ani najmenšej stopy popálenia. Obrátil som sa hneď k istej osobe, ktorá bola prevzala sviecu od Bernadetty a prosil som ju, aby ju zapálila a odovzdala mne. Na to viac ráz, jeden za druhým dotýkal som sa plameňom sviece Bernadettinej ľavej ruky, ktorá ju rýchle odtiahla s výkrikom: Pane, vy ma popálite!


Túto udalosť podávam tak, ako som ju videl ja a mnohí iní, ktorí stáli so mnou pri Bernadette. Podávam ju tak, ako sa stala, bez akéhokoľvek vysvetľovania.“*)


*) Dr. Dozous, tamže, str. 47—48. Pri vyšetrujúcej komisii, ktorej bol členom i dr. Dozous, prišla na pretras i táto mimoriadna udalosť. A vtedy — ako vidno v II. knihe — bola dokázaná jej zázračnosť.


Tie ostatné osoby, ktoré boli s Dozousom spolu svedkami tohoto neslýchaného zjavu, boli podľa Lasserre-a: Ján Ludvik Fourcade, Martignon, úradný sluha Callet, dámy Tard‘hivail-ove a niekoľko sto iných osôb.**) Lasserre spomína i Estradeho, ktorý však v svojej knihe hovorí, že 7. apríla nebol prítomný pri Jaskyni, ale odvoláva sa na dr. Dozousa.***)


**) Lasserre, tamže, str. 199


***) Estráde, tamže, str. 153.


Ľud bol samozrejme nanajvýš vzrušený touto novou udalosťou. Každý bol presvedčený, že tu ide vskutku o veci nadprirodzené.


V ten istý deň dal lurdský starosta Lacadé mýto vytiahnuť na všetkých cestách a chodníkoch, vedúcich k Jaskyni, aby mohol presne spočítať všetok zástup. Vo svojej správe, ktorú ešte v ten večer zaslal zemskému náčelníkovi do Tarbesu, počet pútnikov označoval na 9060 hláv, z ktorých Lurdčanov holo 4822, ostatní boli z iných krajov.****)


****) Lasserre, tamže, str. 199—200. Deň tohoto zjavenia v prvých vydaniach Lasserreovej knihy: „Notre-Dame de Lourdes“ bol stále označovaný ako 5. apríla (veľkonočný pondelok). Estráde však ho kladie na stredu, 7. apríla a tento deň sa dokázal neskôr za jedine správny. Škoda, že dr. Dozous, ktorý bol očitým svedkom, neoznačuje deň, ale len všeobecne hovorí, že „un jour“ („jedného dňa“) bol svedkom spomínaného sviecového zázraku. Pôvodné dokumenta a svedkovia však určite tvrdia, že to bolo 7. apríla, na veľkonočnú stredu a nie v pondelok. A preto i nástupca biskupa Laurencea (ktorý sa ešte pridržiaval 5. apríla) Mgre Jourdan, biskup, opravil tento deň na 7. apríla a tento sa dostal potom i do nových vydaní Lasserreovej knihy. Estrade poznamenáva (c. d. str. 155), že podobný zázrak sa opakoval i v posledných februárových dňoch počas trvania pätnásteho zjavenia. On sám síce nebol očitým svedkom ani jedného z týchto, ale odvoláva sa na svoju sestru, ktorá to videla. A hovorí, že keď jeho sestra videla počas vytrženia Bernadettinho, že ako sa vyblkoval plameň sviece spomedzi jej prstov, ktoré v pravom zmysle slova pohlcovali a znovu cez seba prepúšťali oheň horiacej sviece, nemohla sa zdržať aby neskričala: „Nože, pozdvihnite tam tú dievčininu sviecu, či nevidíte, že sa podpaľuje?


PEKELNÉ MOCNOSTI PROTI DIELU BOŽIEMU.


Cirkev katolícka neomylne učí, že Boh stvoril dvojaký svet: neviditeľný duchovný a viditeľný hmotný.*)


*) Túto pravdu vyhlásila Cirkev slávnostne za článok viery (dogma) v r. 1215 na IV. lateránskom všeobecnom sneme, ktorý je 12-tym medzi všeobec. snemami, za veľkého pápeža Innocenta III.


Prvý svet tvoria čistí duchovia, nemajúci tela, ale len rozum a slobodnú vôľu a volajú sa Anjeli. Úkol ich stvorenia bol dvojaký: chváliť Boha a vykonávať jeho rozkazy u ľuďoch. Keďže však boli obdarení rozumom a slobodnou vôľou, Boh podľa toho i zaobchádzal s nimi. Podrobil ich skúške, aby takto ľubovoľne uplatnili dary právom im prináležajúce: rozum a slobodnú vôľu. A že vskutku boli rozumní a slobodní, to zrejme dokazuje výsledok skúšky. Lebo mnohí na čele s Beelzebubom (Luciferom)**) sprotivili sa Bohu a vypovedali strašlivé slová: non serviam (nebudem slúžiť), kým druhá a to väčšia časť na čele s Michalom ostala verná Bohu s pokorným a povedomým heslom: Quis ut Deus?! (Kto ako Boh?!)


**) Meno „Lucifer“ v N. Zákone nenájdeme, ale v Starom (v. Izaiáš 14, 12.) Kristus Pán hlavného diabla označuje vždy menom Beelzebub. (Mat. 10, 25.)


Následok tohto zbrklého povstania bol strašlivý. Neposlušných Anjelov Boh ihneď zhodil dolu z neba a utvoril s nimi večné zatratenie, čiže peklo. Dobrých však povýšil ešte väčšmi k sebe. Keďže však boli a sú všetci čistí duchovia, to jest bez akéhokoľvek učenia, naraz a jasne videli všetko, preto nejaké opravovanie, zmenenie ich mylného kroku bolo naskrze vytvorené, ba nemožné. Opraviť svoju chybu môže len ten, kto aspoň jasne nepredvída jej následky, kto teda dodatočne príde na to a presvedčí sa, že nemal to tak urobiť.


A takýto tvor je jedine človek. Človek sa často prehrešuje proti Bohu a Boh ho predsa netresce hneď. Prečo? Preto, lebo človek je nie čistý duch, ale miešaný. Má svoje telo, ktoré ho hatí v jasnom účinkovaní duše. A preto musí rôzne veci vnímať, najprv zmyslove, potom duchovne a len nakoniec príde úsudok. Aby však tento úsudok bol správny a Bohu milý, Boh pomáha človekovi zdolať ťažkosti tela a vnímateľného sveta. Je to dlhá ťažká borba, v ktorej človek sa často poraní, ba i padne, ale pomocou božou znovu povstane. Preto je vo svete celá hromada rôznych, ba protivných mienok, názorov po každej stránke, teda i v náboženstve. Čo je tomu vlastne na príčine...? Opakujem, ľudské telo a jeho pomer k duši. Telo dušu stále zatieňuje. Človek teda len postupne, ťažkou a namáhavou prácou príde k poznaniu pravdy. Ale predsa príde, lebo o to sa sám Boh postará. Hľadať a nájsť pravdu je cieľom človeka na zemi; vidieť a požívať pravdu je konečným cieľom človeka po smrti.


U Anjelov však vec sa má inak. Keďže oni nemajú tela, ktoré by ich hatilo, preto oni pravdu videli a vidia jasne, určite a naraz. A nasledovne, keď mnohí z nich zhrešili, urobili to z čírej zlomyseľnosti a neposlušnosti. A takto sami si spečatili svoj hrozný osud, o ktorom sami vedia najlepšie, že je nezmeniteľný. Rozum a slobodná vôľa im zostala však nedotknutá, lebo Boh — ako najmúdrejšia a najdokonalejšia bytnosť — neodníme patričnému tvoru to, čo mu od prírody patrí. Padlí Anjeli teda, — ktorých menujeme ináč čertami, diablami alebo zlými duchmi — vyvýjajú i naďalej svoje duševné schopnosti. Ovšem v inom smere, nie za — a pre Boha, ale proti Bohu. Stoja v stálom boji proti Bohu. A keďže proti Najvyššiemu nič nemôžu vykonať, rútia sa s celou zlosťou na ľudí, aby ich od Boha odvrátili a pripravili im podobný osud, ako majú oni. A práve v tom pozostáva známy „diabolský hriech“: „keď som ja nešťastný, buď i ty!“ A v tom záleží i jediné ukojenie ich strašlivého hriechu a zatratenia.


Nie div teda, že diabla, tohto „vraha a otca luhárstva od prvopočiatku“,*) „tohto veľkého draka a starého hada, ktorý sa volá diabol a satan a ktorý zvádza celý okršlek“,**) vždy nájdeme tam, kde je reč o človeku.


Veď on to bol, ktorý zviedol našich prvých rodičov a vohnal týmto i nás do strašného nešťastia, biedy a smrti. Preňho musel prísť na zem Syn Boží, aby prelomil jeho moc a potupnou smrťou na Kríži oslobodil nás od neho.


*) Jan. 8, 44.


**) Apoc. 12, 9.


Oslobodil nás síce Kristus od diabla, ako jediného sverepého panovníka, ako „boha tohoto sveta“,*) nie však, ako ďalšieho zvoditeľa. Lebo diabol i naďalej má svoj rozum a slobodnú vôľu, ktorými schopnosťami aj ďalej zvádza človečenstvo, krvou Kristovou vykúpené. Tieto schopnosti ani Kristus mu neodobral, lebo veď ony patria k prírode čistého (bezhmotného) ducha. A čo komu patrí, najmä od prírody, to ani Boh neodoberá, ba v najväčšom stupni berie na to ohľad.


Má teda ešte i teraz diabol svoje kráľovstvo, v ktorom ťažkí hriešnici sú jeho nadháňačmi. Zvádzanie, klamstvo, líškanie, násilie a zloba sú zbraňami tohoto panstva. Proti tomu pekelnému kráľovstvu postavil Kristus svoje nebeské kráľovstvo na zemi, v ktorom úprimnosť, pravda a nadovšetko láska panuje. A tieto dve kráľovstvá: pekla a neba, tmy a svetla, sú a budú v stálom, neúprosnom boji až do skončenia sveta. Vtedy sa stratia zo sveta a budú zavretí do pekla.


Dosiaľ však všetko možné vynaložia tieto „pekelné mocnosti“, aby aspoň — keďže zničiť nemôžu — oslabili dielo božie na zemi a čím viacej „odorali“ z neho.


Preto nás napomína sám Kristus Pán a jeho apoštolovia, aby sme sa mali na pozore pred týmto nepriateľom. Sv. Pavol napríklad píše k Efezanom: „Oblečte sa do vyzbrojenia božieho, aby ste mohli obstáť proti úkladom diablovým; lebo nemáme boj proti telu a krvi, ale proti kniežatám a mocnostiam, proti svetovládcom tejto temnosti, proti zlým duchom v povetrí“.**)


A prvá hlava Cirkvi, sv. Peter nás napomína: „Buďte striezliví a bedlite, lebo protivník váš, diabol, ako lev ručiaci obchádza a hľadá, koho by zožral.“***) A sv. Lukáš evanjelista tiež otvorene hovorí, že diabol je príčinou všetkého zla, lebo prichádza a vyníma (veriacim) slovo zo srdca, aby uveriac, neboli spasení.“****)


*) 2. Kor 4, 4.


**) Efez. 6, 11 —12.


***) I. Petr. 5, 8.


****) Luk. 8, 12.


Slovom, diabol je náramne múdry a šikovný. Všetko búra, kazí, ale nič nestavia. Stále protestuje proti Bohu, ale nič určitého nepovie. Zvádza každého, ale nikomu nepovie, že kde tak konečne príde. Len keď už má v pazúroch svoju obeť, škodoradostne sa rehoce. Preto privolávam i ja, ako nehodný sluha Kristov, každému, kto číta tieto riadky: „Pozor na tohoto starého nepriateľa...!“


Ctený čitateľ už asi vycíti, čo z toho nasleduje. V Lurde sa zjavila Nepoškvrnená Panna Mária, Matka Syna Božieho, Ježiša Krista! Tá osoba, medzi ktorou a jej semenom a medzi semenom diablovým bolo položené nepriateľstvo, ktorá pošliapala jeho hlavu, takže musel a musí číhať po jej päte.*) *) Gen. 3, 15.


A toto diabol nemohol zniesť.


Videl, že v Lurde sa ukazuje nové Milosrdenstvo Boha pre ľudstvo a to práve prostredníctvom Tej, skrze ktorú prišlo i spasenie naše. Videl, že z Jaskyne lurdskej akoby z nového Betlehema, bude vyžarovať svetlo pravdy, útechy a lásky. Svojím čistým rozumom predvídal, že tieto udalosti pohýbu a zatrasú celým svetom, že o pár rokov budú sem putovať nesčíselné zástupy zo všetkých národov zeme, aby tu hľadali a našli svoje duševné a telesné uzdravenie. Slovom, diabol sa strhol od ľaku a vycítil, že jeho ríša bude otrasená, súdená i odsúdená.


Nuž čo nezrobil? To, čo vždy. Zmobilizoval všetky svoje pekelné mocnosti, aby prekazil toto dielo. V prostriedkoch nebol priam vyberavý. História Cirkvi Svätej podáva nám viacero príkladov o takomto zúfalom počínaní diabla. Kdekoľvek účinkuje Boh, tam sa hlási k slovu i diabol. Preto nás napomína už sv. Ján apoštol: „Premilení, neverte každému duchu, ale skúšajte duchov, či sú z Boha?“ (I. Ján, 4, 1.) Vie síce diabol dobre, že dielo božie pokaziť alebo znivočiť nemôže, preto vynasnažuje sa ho aspoň zahatať, oklieštiť, zmätkom pomátožiť. Zmätok, chaos je najzručnejšia zbraň diabla.


A takouto zbraňou si zašibrinkoval predovšetkvm i v Lurde. H. Lasserre, ale najmä Estrade podáva — dosť obšírne — strašlivé faktá povykonávané diablom. Nevysvetľuje ich, len ich opisuje ako svedok a historik. Ani Cirkev sa nezaoberala nimi pozdejšie, lebo za pár dní zmizli z povrchu zeme. Ale faktá boli také, že jedine diablovi môžu sa pripísať, o čom bol každý spolu s Cirkvou sv. — úplne presvedčený.


Viďme teraz v krátkosti, čo to boli za vyčiny, ktoré podnikol diabol počas trvania lurdských zjavení?


Keď sa odohrávalo štvrté zjavenie (19. febr.), Bernadetta — keď bola najhlbšie pohrúžená do pohľadu nebeského Zjavu — naraz zbadala akoby sa bola zatriasla zem pod ňou. Hneď za tým počula škrekľavé výkriky, dochodiace akoby od rieky Gave. Medzi týmito výkrikmi počula čisto najmä tieto slova: „sauve-toi, sau-ve-toi!“ („utekaj, zachráň sa!“) Celá zdesená a trasúca sa na celom tele, prosila vznešenú Paniu, aby jej pomáhala a zachránila ju. Pani na to zvraštila svoje čelo a uprela hrozivý pohľad k rieke Gave. Povyk a lomoz „neviditeľných“ sa potom umenšoval, vzdiaľoval a konečne úplne zatíchol.


Bernadetta tento prípad vyrozprávala Estrademu, jeho sestre, kanonikovi Nogarovi v Tarbese a mnohým iným. Ako v ostatných tak i v tejto veci nemáme príčiny pochybovať o Bernadettinej pravdomluvnosti a vierohodnosti. Veď akože by bola mohla vymyslieť takúto novú udalosť?


Boli to teda pekelní duchovia, ktorí chceli najprv Bernadettu odvrátiť od diela božieho. Bernadetta sa však modlila a prosila Pannu Máriu o pomoc a preto boli čerti oddurení tam, skadiaľ prišli.


Diabol je však i výtečným „stratégom“. Keď utrpí porážku na jednej strane, napadá zo strany druhej. Keďže jeho pokus zmocniť sa Bernadetty len pre jej modlitbu zlyhal — vrhnul sa celým vztekom na iné osoby. Zmocniac sa týchže duševne a telesne, produkoval svoje „diabolské zjavenia“, aby takto uvádzal zmätok do opravdivých zjavení a tým odvrátil ľudí od diela božieho. Viďme faktá!


Jedno nábožné lurdské dievčatko Marienka...*) počula v skalách massabielských najprv krásny, akoby anjelský spev a hneď za tým diabolský rev, odporný až na nevystátie.


Istý bohabojný sedliak z mestečka „de Saint-Pé“ bol na ceste k Jaskyni obkľúčený nevysvetliteľným kúdlom svetla a nevládal napredovať. Strachom a úžasom naplnený, rýchlo sa prežehnal, na čo „kúdol“ praskol — ako sám hovoril — a bol oslobodený. Pri tomto „prasknutí“ počul jasne bohorúhavé výkriky.


*) Estráde, tamže, str. 162. spomína len krstné meno tohoto dievčaťa, kým Lasserre pomenuje ju celým menom: Maria Courrége (c d. str. 200).


Jedného dňa sám Estráde s dvoma svojimi druhmi videl jedno lurdské dievča Jozefínu...*), ako napodobňovalo pohyby Bernadettine počas jej vytrženia. Krčilo, modlilo a zvíjalo sa pred Jaskyňou, ako nejaká kataleptika. Druhovia boli nanajvýš dojatí, lebo si mysleli, že i Bernadetta tak robí, keďže dosiaľ neboli svedkami ani jednoho z vytržení Bernadettiných. Estrademu sa však celá „scéna“ zdala byť nápadnou a podozrivou. Ihneď sa dal do vypočúvania Jozefíny ..., ktorá s úžasom vyznala, že bola neznámymi bytnosťami napadnutá a omámená. A v takomto stave že videla poblíž Jaskyne osoby veľmi strašlivého a podozrivého výzoru.


Istý chlapec, Alex...**), bydliaci v susedstve Estradeho, jedného dňa sa prechádzal poblíž Jaskyne. Čakajúc na príchod svojich druhov, s ktorými chcel ísť na vychádzku, oprel sa o jednu skalu, vyčnievajúcu neďaleko vchodu Jaskyne. Na nič iné nemyslel vtedy, ako na svojich druhov. Tu zrazu videl vychádzať, akoby z jaskynného podzemia jednu „zlatú dámu“, pokrytú úplne „farbalasom“.***) Približovala sa k nemu a zdalo sa mu, že ho chce chytiť a odniesť. V najväčšom stupni naľakaný, rýchle zutekal. Doma sa odohrala strašlivá scéna. Chlapec nevedel rozprávať, oči mal celkom prevrátené a vyzeral ako pomätenec v najväčšom stupni. Rodičia a domáci sa pokúsili o všetko možné, aby ho prebrali. Nič neosožilo. Konečne zavolali sestru Estradeho, ktorej zdĺhavým a láskavým povarovaním sa konečne podarilo chlapca prebrať. Na to chlapec všetko vyrozprával, čo sa s ním bolo prihodilo.


*) Priezvisko Estráde znovu nespomína (str. 166—168).


**) Estráde, tamže, str. 168—169.


***) „Farbalas“ asi zlato-žltý, zlatavý.


Istý dedinčan z Batourguére dostal na mieste zjavení taký závrat, že sa krútil okolo Jaskyne, v ktorej videl — vraj — akúsi fantastickú chimeru. V takomto stave vyšiel až na samý vrchol massabielských skál, kde div divúci(!) — nestratil rovnováhu. Keď prišiel k sebe, nevedel čo sa s ním dialo.


Sestra Estradeho — spolu s viacerými ženami — videla pri Jaskyni asi 8—9-ročné dievča zotrvávať v akomsi „videní“. Bol to stav bezvedomý. Čoskoro dievča padlo na zem a začalo sa kotrbáľať ako nejaký cylinder až ku rieke Gave. Všetky osoby — nanajvýš zdesené — razom sa rozutekali. Keď dievča prišlo k sebe, tiež hovorilo, že nevedelo o ničom, čo sa robilo s ním.


Istý chlapec jedného dňa stal sa razom strašlivým bohorúhačom. Klial, hrešil a blúznil tak, že ho museli zatvoriť. Každý sa náramne divil nad tým, lebo veď chlapca poznali ako poriadneho a nábožného. Tu naraz napadlo sestre Estradeho, či chlapec nebude obsadený diablom. Zavolali k nemu práve v Lurde meškajúceho pátra misionára Beluzeho, aby vykonal nad ním zodpovedný cirkevný obrad, takzvaný exorcizmus. Páter to i učinil a chlapec razom sa navrátil do normálneho stavu.


Z týchto pár prípadov je zrejmé, že diabol napnul všetky svoje sily, aby zmaril opravdivé lurdské zjavenia. Tieto diabolstvá trvali však len niekoľko dní. Ľud bol síce vzrušený, ale po uplynutí týchže pomaly zabudnul na ne.


Už i z toho vidno, že pri Jaskyni massabielskej diali sa vskutku veci nadprirodzené. A bola potrebná najväčšia obozretnosť, aby sa mohla zistiť pravda od nepravdy. Keby videnia Bernadettine boli bývali od diabla alebo z chorobnej prírody, boli by podobne zanikli. To sa však nestalo. Veď keď porovnáme opravdivé zjavenia s týmito falošnými, aký ohromný rozdiel sa javí medzi nimi!


Boh a jeho vyvolení sa inakšie zjavujú a účinkujú ako diabol. Boh a dobrí duchovia sa nedajú „vyvolať“ a neuškodia nikomu. Preto i vyvolávanie duchov, takzvaný „špiritizmus“ je výlučne dielom diablovým. Cirkvou svätou nanajvýš zatracovaným. Opravdivý kresťan-katolík s diablom nesmie mať nič spoločného, lež skôr sa má modliť s Cirkvou svätou: „Od úkladov diabolských vysloboď nás Pane!“


ZEMSKÉ MOCNOSTI PROTI DIELU BOŽIEMU.


1. Útoky proti zjaveniam a Bernadette.


Už starý kňaz Simeon pri obetovaní malého Ježiša v chráme predpovedal: „Hľa, položený je tento na pád a na povstanie mnohým v Izraeli a na znamenie, ktorému sa bude odporovať“.*) A sám Kristus Pán počas svojho verejného účinkovania viac ráz povedal svojim apoštolom: „...vodení budete pred vladárov a kráľov pre mňa, na svedectvo im a pohanom“**), „a budete v nenávisti u všetkých pre moje meno“.***) A znovu: „Vo svete budete mať utiskovanie, ale dúfajte, ja som premohol svet“.****)


*) Luk. 2, 34.


**) Mat. 10, 18.


***) Mat. 10, 22.


****) Ján, 16, 33.


Slovom, Kristus Pán predpovedal, že okrem pekelných mocností hudú sa vrhať na dielo božie i takzvané zemské mocnosti: vladári a držitelia moci, neverci a inoverci, bojazlivé, slabé a ľahostajné duše.


A toto predpovedanie presne sa vyplňuje v Cirkvi Kristovej. Preto sa volá i „cirkvou bojujúcou“. Napádanie nadprirodzených vecí je prvou známkou ich božského pôvodu.


A tak to bolo i v Lurde. Držitelia vtedajšej svetskej moci ihneď sa vrhli na zjavenia. Videli sme už počínanie št. zástupcu Dutoura a policajného komisára Jacometa. Títo však boli podriadení vyšším mocnárom, u ktorých sa uchádzali o „pomoc“.


Prvý takýto „vyšší“ bol zemský prefekt (náčelník) Horných Pyrenejí, barón Massy, sídliaci v Tarbese. Tento človek hral nemalý zástoj v lurdských udalostiach.


Bol dobrým, ba — ako Lasserre a Estráde hovoria — zbožným katolíkom. Každú nedeľu a sviatok slyšal sv. omšu a v dobe veľkonočnej pristupoval k stolu Pána. Pre jeho zbožnosť a zásluhy pre Cirkev, pápež Pius IX. máločo pred lurdskými udalosťami ho vyznačil rytierstvom sv. Rehora; toto vyznačenie vskutku len zaslúžilí muži dostávajú.*)


Lenže popri svojej úprimnej zbožnosti — ako každý človek — mal i on svoje chyby. H. Lasserre, ktorý ho dokonale poznal a študoval jeho charakter, hovorí, že Massy — „spoliehal sa príliš na prvé svoje dojmy, konal často veľmi rýchle, premrštene a pritom mal tú zlú, nešťastnú chybu, že svojho omylu nikdy nechcel uznať a od neho ustúpiť.** Len tak sa mohlo stať, že práve on, „rytier sv. Rehora“ si stal na čelo celej tej kampane, ktorú viedli „osvietenci a voľnomyšlienkári“ proti lurdským udalostiam.


Spočiatku neprivlastňoval ani on veľkého významu týmto veciam, mysliac si, že samé od seba zaniknú. Keď sa to však nestalo, ba keď makavé dôkazy (zázračný prameň a uzdravenia) ho akoby vyzývali k činu, v „mene zákona“ postavil sa proti nim. Mal všetky prostriedky po ruke, nadovšetko vtedy už dosť vyvinutú tlač. Dal sa „informovať“ svojimi lurdskými úradníkmi, najmä Dutourom a Jacometom a ich tendenčné správy uverejňoval v svojom úradnom časopise: „Ére lmpériale“ (Doba cisárska). Aké asi „informácie“ mohol dostávať, nech nám to objasní správa spomenutého časopisu, ktorá dňa 6. marca 1858 bola uverejnená. Medziiným o lurdských udalostiach písal toto:


... Človek sa nediví, že sú ešte ľudia, ktorí tvrdia, že Bernadetta je Bohom vyvolená a mocou nadprirodzenou obdarená (!). Áno, sú ľudia, ktorí za číru pravdu považujú to, že:


1. Počas celého trvania vytrženia predošlého dňa (4. marca) vznášala sa nad hlavou Bernadetty jedna holubica (!);


2. že dievča svojím dychom navrátilo zrak jednému slepému dieťaťu; ***)


*) Estráde, tamže, str. 177.


**) Lasserre, tamže, str. 152.


***) Zrovnaj udalosť na strane 85.


3. že iné dieťa, ktoré malo ochrnutú ruku, ozdravelo a konečne...


4. že istý sedliak neverec, z údolia campanského, účinkom Bernadettinej modlitby strašnou smrťou zišiel zo sveta. On — vraj — mal povedať, že sa nedá balamútiť komediami jednej na rozume pomätenej. A preto z trestu — hriechy tohoto bezbožníka ešte toho večera — premenili sa na hadov, ktoré ho zožrali, takže z jeho tela nezostalo nič.*)


A ako to už pri chytráckej, ale opatrnej nevere býva zvykom, redaktor výš-menovaného časopisu, neudal žiadneho mena, žiadneho svedka, žiadneho dôkazu k svojim „tvrdeniam“, aby takto nebol dochytený, žalovaný a — pre rozširovanie urážlivých a falošných správ — pred súd predvedený. Je to dávno známa „taktika“ nevery!


Dňa 10. apríla 1858 ten istý časopis o zázračnom prameni uverejnil nasledovnú drobničku:


... Jestli chcú postaviť chrám Pána, mali by k tomu mať inú príčinu, než výpovede jedného nemocného (!) dieťaťa a iné miesto, než onú kalužinu (!), pri ktorej sa spomenuté dievča obliekáva“ (!)**)


A túto zlomyseľnú a lživú drobničku uverejnili „osvietenci“ po uplynutí práve dvoch týždňov, keď zázračný prameň už čistým, krištáľovým tokom sa vlieval do rieky Gave.


Kým orgán p. Massyho takto „definitívne riešil“ lurdské udalosti, zatým lokálny lurdský časopis „Lavedan“ písal síce trochu miernejšie, ale v duchu p. Massyho a „osvietencov“.


O sviecovom zázraku (7. apr.) — napríklad — uverejnil túto suchú správu:


Od onoho pamätného dňa, 4. marca, Bernadetta zmiernila svoje návštevy k Jaskyni. Bola tam sotva dva alebo tri razy. Pri svojej poslednej návšteve — tak nás uisťuje jeden očitý svedok — počas svojho vytrženia držala za dlhší čas svoju ruku v plameni sviece bez toho, že by bola pocítila čo i najmenšiu bolesť. Človek si ľahko domyslí, že ako tu kričal ľud po zázraku!“ ***)


Úbohý redaktor! Veď sa tu nejednalo ani tak o pocite bolesti, ako o popálenine. A videli sme, že samému lekárovi dr. Dozousovi bola táto vec záhadnou, ktorú nechcel však hneď vysvetliť. A že „ľud kričal po zázraku“, to dokázalo pozdejšie vyšetrovanie, že to bolo správne.


*) Lasserre, tamže, str. 181.


**) Lasserre, tamže, str. 137.


***) Lasserre, tamže, str. 199—200.


Čoskoro však už ani Massy nestačil. Lurdské udalosti s takým návalom udierali do neho, že potreboval i on „vyššej pomoci“. A tú „pomoc“ mienil hľadať a nájsť v ministerstve kultu ako v svojom nadriadenom predstavenstve.


Ministrom kultu v tom čase hol známy štátnik M. Rouland. Vláda Francie, dozvediac sa z rôznych časopisov o lurdských veciach, interpelovala svojho ministra, aby podal správu o týchto veciach. Rouland samozrejme obrátil sa na prefekta Massyho ešte 10. marca 1858. Massy sa najprv vyhováral a zahladzoval svoju dosiaľnú mlčanlivosť s tým odôvodnením, že lurdské udalosti nemajú vážneho významu a následkov. Rouland v tom zmysle i informoval vládu.


Keď však tieto udalosti nadobudli vskutku vážny význam a výplyvom nich bolo to ohromné vzrušenie a ten pohyb ľudu, vtedy sám prefekt Massy uznal za vhodné uchádzať sa o pomoc ministra Roulanda. Písal mu až dva razy: 12. a 26. marca, ale minister neodpovedal hneď. Konečne 12. apríla 1858 Massy dostal z Paríža nasledovný prípis:


Pán prefekt! Vaše dve správy, zo dňa 12. a 26. marca týkajúce sa domnelého zjavenia sv. Panny, ktoré sa mali prihodiť v akejsi Jaskyni susediacej s mestom Lurd, som dôkladne uvážil.


Podľa môjho náhľadu je zapotreby, aby sa takýmto veciam, — ktoré by skončili len poškodením opravdivých záujmov katolicizmu a oslabením náboženských citov obyvateľstva — urobil koniec.


V zmysle zákona nesmie nikto bez povolenia svetskej a cirkevnej vrchnosti modlitebňu, alebo akúkoľvek, verejnému uctievaniu Boba zasvätenú budovu postaviť. A preto mohli by sme — podľa písmeny zákona — onú Jaskyňu, ktorá sa včuľ, takrečeno na kaplnku pretvorila, ihneď zavrieť.


Keby sme však podľa tohoto práva bezohľadne zakročili, bezpochyby uvalili by sme na seba značné nepríjemnosti. A preto bolo by cieľu-primerané, keby sme sa predbežne uspokojili len s tým, že viditeľku (Bernadettu) od Jaskyne zdržíme a okrem toho urobíme vhodné opatrenia na to, aby sme všeobecnú pozornosť od tejto veci odvrátili, čo sa stane len vtedy, keď návštevy k Jaskyni budú sa deň čo deň umenšovať. Ináč, pán prefekt, nateraz nie som v tom položení, aby som vám mohol poskytnúť presné úpravy. Treba sa pustiť do veci taktne, opatrne a rozhodne, a čo sa toho týka, moja rada bola by azda zbytočná.


Bude bezpodmienečne zapotreby i to, aby ste boli uzrozumení s duchovenstvom. A tu vám nemôžem dosť vrelo odporúčať, aby ste túto háklivú záležitosť pokonávali priamo s p. biskupom v Tarbese. A týmto vás splnomocňujem, aby ste cirkevnému hodnostárovi povedali v mojom mene, že ja som toho náhľadu, nepovoliť voľný beh takému stavu vecí, ktorý stav môže slúžiť len za zámienku nových útokov na kňazstvo a vieru.“*)


Ako z toho listu vidno, minister Rouland považoval lurdské udalosti tiež za „poveru“ a ani len nepomyslel na ich vyšetrovanie.


*) Lasserre, tamže, str. 194—195. a Estráde, str. 193—194.


Barón Massy s týmto listom ihneď sa vybral k biskupovi Laurenceovi. Nabádal biskupa, aby urobil koniec tejto „povere“ a predovšetkým, aby zakázal Bernadette ďalšie návštevy k Jaskyni.


Biskup však — ako sme už videli — bol obozretný v každom ohľade. Keď z jednej stránky pobádal ľud k poslušnosti naproti svetskej vrchnosti, z druhej strany však nestrpel žiadnej nezákonitej násilnosti. Vyriešil predbežne celú vec tak, že lurdskému farárovi naložil, aby upozornil Bernadettu, že by len vtedy išla k Jaskyni, keď ju onen tajný hlas volá tam, ináč, aby sa — podľa možnosti — zdržovala týchto návštev. Týmto rozumným spôsobom mienil biskup upokojiť svetskú vrchnosť na jednej stránke a neporušene zachovať slobodu pohybovania a svedomia Bernadetty na druhej stránke.


To však pánu Massymu nestačilo. Keďže sa i dosiaľ udržiavaný dobrý pomer medzi ním a biskupom — pre isté násilnosti barónove práve v tom čase značne bol zhoršil — plnou parou na tom pracoval, ako „zlikvidovať“ lurdské udalosti, ktoré mu narobili toľko starostí.


Čochvíľa našiel k tomu „výborný“ prostriedok!


Zo starých, vtedy už skoro zabudnutých francúzskych zákonníkov, vyhrabal akýsi paragraf, ktorý dával úradom právo, že jestli aspoň dvaja lekári uznajú niekoho za choromyseľného, tenže má byť úradne odvedený najprv do štátnej nemocnice a potom do blázinca na liečenie.


Bol to povestný zákon zo dňa 30. júna r. 1838. A týmto dobre premysleným plánom chcel prefekt Massy odstrániť najprv Bernadettu.


Na tento cieľ vymenoval trojčlenovú „lekársku porotu“ (jury medical), v ktorej však najväčší zástoj hral liberálny lurdský lekár a dôverný priateľ prefektov dr. Balencie. Tento už vopred ubezpečil Massyho, že „porota“ také svedectvo vydá o Bernadette, aké si len pán prefekt bude žiadať.


Bernadetta sa pokorne podrobila tomuto lekárskemu skúmaniu. Vyšetrovali ju do najmenších podrobností. Dievča ako vždy, tak i teraz odpovedalo na všetky otázky jasne, určite a bez akéhokoľvek protirečenia, „Porota“ bola v rozpakoch. Keďže však musela vydať svedectvo Massymu zodpovedné, zostavila ho tak, že každý mohol vyčítať z neho to, čo len chcel. Viďme len niektoré úryvky:


...Nič nenasvedčuje tomu, že by Bernadetta bola chcela verejne klamať. Je ona povahy veľmi vnímavej a mohla byť obeťou číreho sebaklamu (halucinácie) ... mohla prejaviť taký stav vytrženia, ktorý sa opakoval viac ráz... Nemoc, o ktorej si myslíme, že môžeme ju privlastniť Bernadette, nemôže mať žiadneho nebezpečia na jej zdravie... Naopak je pravdepodobné, že keď Bernadetta dostane naspäť svoje pravidelné, riadne zvyky, prestane rojčiť a snívať (!) o Jaskyni a o podivuhodných veciach, o ktorých rozpráva...“ *)


*) Estráde, str 189—190, Bertrin, 55.


Slovom ani liberálna „lekárska porota“ i pri svojej najväčšej predpojatosti, neopovážila sa vydať také svedectvo o Bernadette, ktoré by jasne a určite bolo svedčilo o nejakej duševnej chorobe alebo pomätenosti. Hovorilo sa len o púhych možnostiach a predpokladoch, ktoré však nijako nemôžu byť základom nejakého zákonného, určitého zakročenia.


Massymu to však stačilo. Keď 4. mája 1858 kvôli vojenským odvodom prišiel do Lurdu, dal zvolať všetkých starostov svojho okresného (département) územia a povedal im „veľkú reč“, v ktorej nakladal im za povinnosť, aby nikde netrpeli „povery“. A jestli sa taká niekde (?) predsa vyskytne, aby v zmysle zákona zo dňa 30. júna 1838 prísne zakročili a prípadné miesta „povery“ na základe ministerského nariadenia zo dňa 12. apríla 1858 ihneď zatvorili.


Táto „práca“ p. prefekta sa náramne ľúbila nevercom a voľnomyšlienkárom. „Ľ Ěre Impérial“ a „Lavedan“ ani nevedeli dosť prenachváliť úradnícku múdrosť p. Massyho.


Keď sa však „povera“ začala v Lurde, p. prefekt ešte toho dňa poveril lurdského starostu, aby sa postaral o odvezenie Bernadetty do blázinca, na základe „lekárskeho dobrozdania“. Policajnému komisárovi zase naložil, aby v zmysle „ministerského nariadenia“ ihneď zatvoril povestnú Jaskyňu.


Bojazlivý starosta Lacadé stál pred ťažkou úlohou. Nevedel, ako má začať!? Jednoducho zlapať a odviesť Bernadettu, bolo by spôsobilo strašlivé, prípadne i krvavé vzbúrenie ľudu. Preto vzal si na pomoc št. zástupcu, čiže cisárskeho prokurátora Dutoura a s ním spolu išiel najprv k lurdskému farárovi Peyramaleovi, aby za jeho súhlasu vykonal rozkaz p. Massyho.


Na fare od strachu nemohol ani k slovu prísť. Stál ako Mojžiš pred Faraónom. Hovoril preto namiesto neho Dutour, ako nejaký Áron. Rozhovor bol strašlivý! Farár rozhodne a na svoju zodpovednosť odmietol rozkaz prefektov.


Keďže však Dutour trval na „písmene zákona“, rozhorčený Peyramale dupnul nohou a hromovým hlasom povedal:


Iďte a povedzte p. Massymu, že jeho četníci ma najdú pri dverách Soubirousovho bytu a musia najprv mňa povaliť na zem a prejsť cez moje telo prv, než by sa čo i len jeden vlások skrivil na hlave tohoto dieťaťa ...!*)


*) Lasserre, str. 225—226.


Takéto rázne, ba zúfalé zakročenie farárovo napokon pohlo i prefektom.


Na druhý deň, 5. mája, Massy sa presvedčil, že uväznenie Bernadetty mohlo by mať — nielen na základe nedostatočnosti lekárskeho dobrozdania, ale najmä so stránky pobúreného ľudu — tie najsmutnejšie následky. Preto upustil od toho.


Úbohá Bernadetta! Ani hádam nevedela, aká víchrica prešla ponad jej hlavu, za pominutie ktorej jedine svojmu farárovi — ktorého sa predtým tak bála — mohla ďakovať.


2. Vrchol prenasledovania.


Olúpenie a zatvorenie Jaskyne. Následky.


Zakiaľ poverenie starostovo straniva Bernadetty takto stroskotalo, zatiaľ policajný komisár Jacomet s chuťou vykonával svoje poverenie. Najal si voz — ktorý len horko-ťažko dostal v meste — a vybral sa so svojimi pomocníkmi ešte odpoludnia tohože dňa (t.j. 4. mája) k Jaskyni.


Tu pohádzal do voza všetky posvätné predmety, ktoré zbožný ľud bol tam položil. Peniaze zhabal a vyhladil všetky stopy posvätnosti.


Ľud bol svedkom tohto násilného olúpenia Jaskyne, ale ako vždy, tak i teraz choval sa kľudne. Jeho mimoriadna mlčanlivosť bola väčším protestom, než nejaké bezúčelné telesné povstanie. Nepoškvrnená Panna chránila každého od výstupčivosti. Sama sa starala o to, aby jej posvätné miesto zjavenia nebolo ničím, tým menej krvou poškvrnené.


Po olúpení Jacomet všetky veci odviezol na mestský dom. Veriaci ľud však — akoby z protestu — ešte toho večera sa vybral k Jaskyni a znovu ju ozdobil. Sviece horeli ďalej, len s tým rozdielom, že ich tam nenechali, lež po vykonanej pobožnosti si ich vzali so sebou domov.


Pán Massy sa náramne tomu tešil. Myslel si, že s Jaskyňou je už hotový.


Mesiac máj mu priniesol však veľké prekvapenie.


V tomto mesiaci totiž už sa bola začala kúpeľná sezóna v pyrenejských kúpeľoch. Prišlo mnoho hostí nielen z Francie, ale i z cudzozemska. Keďže o zázračnom Lurde boli sa už dozvedeli z novín, samozrejme, že každý si chcel obzrieť toto mimoriadne mesto. Hrnuli sa teda početne do Lurdu a obdivovali, skúmali najmä zázračný prameň, ktorý toľko ľudí už uzdravil z nevyliečiteľných chorôb.


Tento nával robil Massymu a jeho úradníkom nové starosti. Darmo dal olúpiť Jaskyňu, ľud priťahovala ona i naďalej ani magnetom. A tu razom sa prihodil neslýchaný prípad!


Akési svätokrádežné a zločinné ruky za jednej tichej, tmavej noci priblížili sa k Jaskyni, polámali a zahodili nádržku prameňa a celý jeho tok zahádzali blatom, pieskom a kamením.


Úbohí hriešnici! Mysleli si, že týmto zastavia tok živej vody! Zabudli na to, že víťazstvo Kríža sa započalo práve v zapečatenom Hrobe!


Kto, alebo ktorí to boli, ktorí tento zločinný skutok vykonali, nepodarilo (!) sa vypátrať.


Na druhý deň ráno sa všetky úrady až podivne umývali z podozrenia. Zlé jazyky totiž povrávali, že to bolo „úradne“ objednané, aby takto zúmyseľne spôsobili vzburu a mohli potom zakročiť.


Starosta ihneď rozkázal vyčistiť prameň a uviesť ho s novou nádržkou do predošlého stavu.


Čo si asi myslel p. Massy, keď videl, že i tento „pokus“ sa mu nepodaril?


No on nestratil ešte nádej!


Mal ešte jeden „prostriedok“ pri ruke. Keď totiž mnohí užívaním prameňovej vody boli rýchle a úplne uzdravení, niektorí „osvietenci“ prišli na tú myšlienku, či otázny prameň neobsahuje nejaké nerastové, liečivé látky, pomocou ktorých by sa mohli tieto uzdravenia vysvetliť celkom prirodzene?! Musíme však podotknúť, že títo „osvietenci“ najprv popierali jestvovanie vôbec otázneho prameňa. Potom, keď sa to odtajiť nedalo, nazvali ho „kalužinou“. Zázračné uzdravenia vôbec zamlčali alebo sa z nich posmievali.*) Ich časopisy ani jedného z uvedených zázračných prípadov neuverejnili. Keď sa však tieto uzdravenia tiež nedali odtajiť, — lebo to by už ozaj bolo bývalo bláznovstvom — tak vyhlásili, že je to účinok celkom prirodzený, lebo — vraj — pramenistá voda obsahuje prirodzené liečivé látky.


*) Časopis „Ľ Ére Impériale“ dňa 6. mája 1858 — napríklad — takto sa posmieval:


... Rozumie sa samo sebou, že z povestnej Jaskyne zázraky v neobmedzenom počte akoby tečú. Celý náš kraj bude čoskoro zaplavený nimi. Na každom kroku sa búši človek do ľudí, ktorí vedia vykladať o tisícich a tisícich uzdraveniach spôsobených tou špinavou (!) vodou. Naši lekári musia byť preto pripravení, že behom krátkeho času stratia svoju prácu, lebo prv, než by boli potrební, všetci suchotinári a rheumatikovia naraz zmiznú z celého okolia“. (Lasserre, str. 251.) V tejto správe len to je podivné, že kým chemik Latour de Trie 6. mája „vedecky“ potvrdil, že voda (otázneho) prameňa je veľmi čistá, dosiaľ úradný orgán Massyho v ten istý deň „presvedčoval“ svojich čitateľov, že spomenutá voda je špinavá kalužina. Kto mal teda pravdu? O tom sa presvedčíme pozdejšie.


Ale na to potrebovali nejakého „úradného“ svedectva. A tu pán Massy sa obrátil prostredníctvom lurdského starostu na známeho okres. lúčobníka (chemika) Latoura z mesta Trie a požiadal ho, aby preskúmal vodu prameňa. Musíme však poznamenať, že výsledok skúmania musel byť zostavený tak, ako si to p. Massy žiadal. Slovom, opakovalo sa to isté, čo bolo so skúmaním Bernadetty „lekárskou porotou“.


Latour de Trie bol o to požiadaný koncom apríla a 6. mája 1858 už podal svoj písomný „nález“ o lurdskej vode, ktorý doslovne znel takto:


Lúčobný rozbor (analýza).


Voda z lurdskej Jaskyne je veľmi čistá a nemá ani vône, ani chuti. Jej špecifičná váha stojí veľmi blízo k vode destilovanej.


Úmernosť tepla (temperatúra) tejže vody činí 15 stupňov Celsia.


Obsahuje nasledovné súčiastky:


1. Chlorový sodík, chlorový vápnik, chlorový horčík — hojne.


2. Uhličitan vápenitý a uhličitan horčík.


3. Kremeň vápenný a kremeň hlinený.


4. Kysličník železitý.


5. Siran sodnatý a uhličitan sodnatý.


6. Kyseliny, fosforečného spojenia: len stopy.


7. Ústrojná podstata: ulmin (ilmina).


Siran vápenný sa nenachodí vôbec vo vode a toto je práve jej výhodou, lebo pre toto je veľmi ľahko stráviteľná a pôsobí veľmi užitočne na ľudskú ústrojnosť.


Sme tej mienky, že nepreháňame, keď — vzhľadom na obsah vody ako i na vlastnosti jednotlivých čiastok tejže — vyhlasujeme, že lekárska veda nebude hádam meškať v uznaní zvláštnych liečivých síl tohoto prameňa. Týmto by mohol byť pripočítaný k veľkému počtu liečivých vôd, ktoré tvoria nerastové bohatstvo nášho kraja.


A. Latour, lekárnik v Trie-u.*)


*) Estráde, 208—209. Lasserre, str. 250.


Barón Massy držal tento nález Latourov najprv v rezerve, čakajúc totiž, či „povera“ nepominie sama od seba. Keďže však sa to za celý mesiac máj nestalo, ba nával ľudu sa ešte väčšmi zväčšoval — začiatkom mesiaca júna 1858 vystúpil z rezervy a dňa 8. tohože mesiaca zaslal lurdskému starostovi nasledovné nariadenie s cieľom verejného vyhlásenia prostredníctvom návestných plagátov:


Starosta mesta Lurdu!


Vzhľadom na predpisy, ktoré mu boli dané vyššou vrchnosťou;


vzhľadom na zákony: zo dňa 12—14. dec. 1789, zo dňa 16—24. aug. 1790, zo dňa 19—22. júla 1791 a tiež zo dňa 18. júla 1837, týkajúcich sa obecnej správy;


vzhľadom na to, že je potrebné, aby sa v záujme náboženstva, tým poľutovaniahodným scénam odohravším sa pri Jaskyni massabielskej, ležiacej v Lurde na ľavom brehu Gavy, už raz urobil koniec;


vzhľadom na to, že z druhej stránky je povinnosťou starostu bdieť nad verejným zdravím obyvateľstva;


vzhľadom na to, že veľký počet miestnych obyvateľov ako i cudzích osôb z blízkeho okolia prichádza načierať vodu z prameňa spomenutej Jaskyne;


vzhľadom na to, že sú vážne dôvody na to, aby sme mysleli, že táto voda obsahuje nerastové (minerálne) prvky a že je múdre, prv — nežby sa povolilo jej užívanie — vyčkať, kým vedecká analýza neuzná jej upotrebovanie, čo sa môže stať pomocou lekárstva;


vzhľadom konečne na to, že naše zákony užívanie vody nerastových prameňov činia závislým od predbežného povolenia vlády;


nariaďuje:


Článok 1. Prísne sa zakazuje načierať vodu zo spomenutého prameňa.


Článok 2. Taktiež sa zakazuje vstúpiť na obecný pozemok, známy pod menom: Massabielle.


Článok 3. Pred vchodom Jaskyne má byť postavené zábradlie kvôli zabráneniu návštev k nej. Taktiež tam majú byť postavené stĺpy s nápisom: je zakázané vstúpiť na tento pozemok.


Článok 4. Každé prestúpenie tohoto nariadenia bude sa trestať podľa zákona.


Článok 5. P. policajný komisár, četníctvo, hájnici a predstavení mesta sú poverení prevedením tohoto nariadenia.


Dané v Lurde, na starostenskom úrade, dňa 8. júna 1858.


Starosta: A. Lacadé, v. r.


Videl a potvrdil: Prefekt: O. Massy, v. r. *)


*) Estráde, str. 218—220; Lasserre, 277—278.


Týmto nariadením bola Jaskyňa úradne zatvorená, akoby zapečatená.


Lenže p. Massy sa náramne sklamal v svojich nádejách. Veriaci ľud i proti tomu putoval k Jaskyni a modlil sa buďto pred zábradlím, buďto na pravom brehu Gave. Prišli však i iné prekvapenia!


Lurdskí katolícki robotníci v dňoch 10. a 16. júna konali veľké protestné manifestácie proti prefektovi a úradom. Na druhý deň 17. júna ohrady už boli dolámané a pohádzané do rieky Gave. Preľaknutý starosta potom 18. júna požiadal prefekta o ponočnú stráž pri Jaskyni, čo i dostal. Lež márne strážili i v noci. Dňa 27. júna a 5. júla ohrady, zábradlia a výstražné tabuľky znovu boli dolámané. A vinníkov nijako nemohli vypátrať. Mysle obyvateľstva boli natoľko rozčúlené, že boli vážné obavy zo zamýšľaného krvavého odboja. Že sa tak nestalo, jedine lurdskému farárovi bolo možno ďakovať.


Keď dolámané ohrady už po štvrtý raz tonuli dolu Gavou, stráž Jaskyne bola zverená známemu Calletovi, ktorý však bol tiež bezmocným naproti návalu udalostí.


Barón Massy bol však neústupným. Nariadil prísne zakročenie proti previnilcom, ktorých však nebolo. Vykomandoval celý úradnícky aparát, aby s každým, kto pristúpi k novým ohradám, napísal zápisnicu a odovzdal sudcovi Dupratovi.


Týmto dosiahol potom to, že takýmto zápisniciam nebolo konca-kraja. Pisári nestačili písať. Najmä lurdské ženy sa vyznamenali v tomto ohľade. Samé diktovali zápisnice o sebe a kým notári a četníci pri Jaskyni písali, zatiaľ ostatný ľud celkom kľudne prekročil ohrady, načieral vodu z prameňa. Prísnosť nariadenia prefektovho stala sa čoskoro smiešnou.


Následkom toho stáli sa i také prípady, že napísali zápisnice aj o takých osobách, ktoré mali krajinské meno a ktoré nasledovne úrady neopovážili sa trestať. Tak to bolo i s chýrnym spisovateľom a redaktorom katolíckych novín „L’Univers“, pánom Ludvikom Veuillotom a paňou admirálovou Bruatovou, vychovávateľkou cisárskeho princa, syna Napoleona III.


Slovom i táto „akcia“ p. Massyho úplne zlyhala. Lebo, keď v Lurde i odsúdili „jaskynných previnilcov“, apelačný súd v meste Pau oslobodil všetkých.


Strážcom sa tiež zunovala vec a nechali ju ísť svojím tokom. Ľud celkom smelo prekračoval ohrady, modlil sa pred Jaskyňou, pil z prameňa, umýval sa v ňom a odnášal vodu v nádobách domov.


Massy však ani vtedy neodvolal svoje „nariadenie“, následkom čoho tento nemožný stav trval až do októbra r. 1858.


Takto hľa, bojovali zemské mocnosti proti dielu božiemu...! Týmto — hoci azda mimovoľne — pridrúžili sa k pekelným mocnostiam, aby „spojenými silami“ zmarili úmysly božie na zemi. Ale márne boli ich vzteky! Kto ako Boh...?! Pravda vždy zvíťazí...! Boh použil obe tieto mocnosti len k tomu, aby víťazná pravda tým skvelejšie sa ukázala...


OSEMNÁSTE (POSLEDNÉ) ZJAVENIE.


Kým pekelné a zemské mocnosti takto zúrili proti dielu božiemu, Bernadetta i popri svojej kalvárii chovala sa kľudne, tichúčko, súc úplne oddaná modlitbe a katechizmu.


Keď skončila prípravný náboženský naukobeh, dňa 3. júna 1858 na sviatok Božieho Tela pristúpila po prvý raz k stolu Pána.


Mnohí si mysleli, že v tento pre ňu tak významný deň, stane sa s ňou niečo mimoriadneho. A stalo sa vskutku to najväčšie! Syn Boží, Ježiš Kristus po prvýkrát vstúpil do srdca jej nevinnej duše, oči ktorej už tu na zemi videli Jeho Nepoškvrnenú Matku, Pannu Máriu. Ale okrem toho najväčšieho, ale neviditeľného zázraku, nič inšie sa nestalo s Bernadettou.


Okrem prvého sv. prijímania, posilnila sa ešte niekoľkokrát chlebom anjelským. Asi štvrtý raz pristúpila k stolu Pána 16. júla 1858, v sviatok to Panny Márie Škapuliarskej.


Podvečer toho istého dňa, keď sa skrúšene modlila vo farskom chráme, naraz počula v duši svojej onen známy tajúplný hlas, ktorý ju volal k Jaskyni, ktorý však už vyše štyroch mesiacov sa nebol ozval.


Bernadetta celkom uradostnená bežala najprv k svojej tete Lucile a prosila ju, aby ju odprevadila k Jaskyni.


Jaskyňa však bola úradne zatvorená.


Bernadetta rešpektovala úradný zátvor a preto už hneď z mesta išla smerom k pravému brehu Gave, kde na súkromnom pozemku istého lurdského obyvateľa zastala, práve z tváre do tváre jaskynného výklenku.


Kľačalo už tam niekoľko nábožných žien.


Sotva si pokľakla i Bernadetta, keď žiar vychádzajúci z Jaskyne ju tak oslnil, že ihneď upadla do vytrženia.


Nepoškvrnená Panna sa jej znovu ukázala, načo Bernadetta vykríkla:


Áno, áno, tu je Ona! Zdraví nás a usmieva sa nám cez ohrady!


Bolo asi osem hodín večer.


Bernadetta pohrúžená do pohľadu Kráľovnej Nebies, nevidela už žiadnych prekážok pred sebou. Hoci ju delila rieka Gave od Jaskyne, predsa tak sa jej zdalo, akoby sa nachádzala v bezprostrednej blízkosti tejže.


Počas celého zjavenia Nepoškvrnená Panna nehovorila nič. Len sa usmievala a nechala svoju malú posolkyňu oplývať radosťou a slasťou nekonečnou.


Slnce už zapadalo na obzore a stíny nastávajúcej noci už sa začali rozprestierať nad massabielskou kotlinou. Nebeská Pani upierala stále a hlboko svoj pohľad na Bernadettu, akoby jej hovorila: S Bohom Bernadetta, S Bohom... Do videnia v nebesách! Čoskoro Pani začala ustupovať do vnútra Jaskyne. Dievčatko sa bolestne dívalo na ňu. Keď už bola celkom vnútri Jaskyne, ešte posledný raz sa usmiala na Bernadettu, potom sa jej poklonila a — zmizla.


Toto bolo posledné zjavenie. Odvtedy Bernadetta necítila už viac tej známej, volajúcej túhy a hoci chodila k Jaskyni, vznešenú Paniu už viac neuzrela.


Týmto sa i skončilo zemské poslanie Bernadetty. Bola očitým svedkom Panny Márie a posolkyňou Jej odkazov. Vec prevzala teraz Cirkev Kristova, ktorá je „stĺpom a oporou pravdy“,*) aby po vyšetrení týchto udalostí podala svetu číru pravdu, veľkú radosť a potechu**).


*) I. Tim. 3, 15.


**) Toto posledné zjavenie opisujú: Estráde, str. 156—158. Dr. Dozous, str. 56. Lasserre, str. 303.


Sláva Libanská príde k Tebe, jedľa a zelenec a sosna spolu, ozdobiť miesto mojej Svätyne a miesto nôh mojich oslávim" (Izaiáš 60, 13.)


DRUHÁ KNIHA.


VÍŤAZSTVO LURDSKÝCH ZJAVENÍ.


Vyšetrujúca komisia.


Lurdské udalosti sa už nedali viacej zastaviť. Všetky pokusy tak pekelných ako i zemských mocností stroskotali. Ľud bol nanajvýš rozochvený. Nevedel, čoho sa má pridržiavať. Veril síce v nadprirodzenosť týchto udalostí, ale nebol v tom utvrdený a ubezpečený.


A podivné...! Cirkev, do oboru ktorej jedine patrila táto vec, ešte vždy mlčala. To už začalo ľud znepokojovať. Prečo sa nevysloví biskup o týchto veciach a prečo nechá veľké masy ľudu v neistote a v prenasledovaní — ozývali sa hlasy so všetkých strán?! A táto nespokojnosť čoskoro vyvrcholila v ostrých výrazoch, ba napádaniach na Cirkev a jej predstaviteľov.


Tarbeský biskup stále dostával listy, prosby, zápisnice o rôznych mimoriadnych uzdraveniach. Ba vyhľadali ho aj osobne mnohí, tak cirkevní, ako svetskí vynikajúci činovníci a prosili ho o vyšetrovačku týchto vecí. Boli to zväčša očití svedkovia lurdských udalostí ako: slávny Ludvik Veuillot, ktorý bol pri Jaskyni; Mgr. Thibaud, biskup z Montpelliera, ktorý asi v mesiaci júli — na svojej spiatočnej ceste z kúpeľov — navštívil i Lurdy. Rozprával sa dlho s farárom Peyramaleom a vypočul i Bernadettu. Všetky skúsenosti účinkovali naňho ohromným dojmom. Mimovoľne zvolal pri tejto príležitosti:


Ale čo robí Mgr. Laurence na svojom biskupskom prestole v Tarbese? Čo znamená jeho nečinnosť v týchto veciach...? Rozumiem jeho mlčanlivosti na počiatku, ale udalosti včul sú už verejné, tak prečo mešká jeho vyšetrovačka? Azda predpokladá, že v Lurde každý halucinuje? *)


*) Estráde, str. 259.


A túto nečinnosť Cirkvi náramne využili zemské mocnosti, t.j. svetská vrchnosť. Keď totiž úrady videli, že Cirkev vôbec nezakročuje v týchto veciach, boli toho presvedčenia, že si ich nevšíma. A to i verejne hlásali, majúc takto akoby oporu Cirkvi za svojím chrbtom. A preto považovali sa za oprávnených odstrániť „poveru“, ktorá — vraj — škodí najviac samej Cirkvi. Nebolo teda divu, keď mnohí mysleli, že biskup a jeho kňazstvo tajne „paktujú“ so svetskou vrchnosťou a práve preto sa vyrútili na oboch.


Ešte väčšmi sa stupňovalo toto nedorozumenie, keď sa objavili už vyššie líčené „diabolské zjavenia“. Svetská vrchnosť nevedela rozlišovať pravdu od nepravdy, ale všetko hrala na jedno „kopyto“. Myslela si, že i Bernadettine zjavenia sú tiež len taká „komédia“, aké sprevádzali pekelné mocnosti. A keďže tieto čoskoro zanikli, domnievali sa, že i tamtie prestanú. Keďže však pravé udalosti nezanikali, tak chceli im k tomu dopomôcť. I čo neurobili?


Vymysleli falošné zjavenia. Podplatili niekoľko nezralých a roztopašných chlapcov, aby hlásali, že majú podobné videnia ako Bernadetta. Títo chlapci chodili k Jaskyni, načieravali a rozdávali vodu zázračného prameňa, dotýkali sa Jaskyne ružencami danými im a všetky tieto „službičky“ dali si dobre zaplatiť. Cieľ bol zrejmý: uviesť zmätok a podozrenie medzi ľud, zosmiešniť Bernadettu a s ňou všetky udalosti.


Podivné bolo, že policajný komisár — hoci o všetkom vedel — nezakročil hneď proti „novým duchovidcom“. Kým z veriacich sa nikto nemohol beztrestne priblížiť až k Jaskyni, zatým títo najatí „viditelia“ celkom smelo, akoby na objednanie preliezli cez ohrady-prievory a vystrájali výš-líčené roztopašnosti.


Len keď už vskutku povstal zmätok a pohoršenie medzi ľuďom — po čom Jacomet náramne túžil — ihneď sa zababúšil do „masky úradníka“ a prísne zakročil „proti rozširovateľom povery“. Spísal niekoľko zápisníc a odoslal ich prefektovi Massymu, ktorý ich zase postúpil ministrovi Roulandovi. Tak policajný komisár ako i prefekt, živými a prehnanými barvami líčili tieto udalosti, dajúc tým zároveň výraz svojmu najväčšiemu „pohoršeniu“. Žiadali ministra o prísne zakročenie.


Takýto nečakaný obrat lurdských udalostí pohol konečne i tarbeským biskupom.


Videl, že sa tu už vlastne vedie boj proti Cirkvi, zosmiešňuje sa sv. náboženstvo a obrady, čo môže mať smutné následky pre Cirkev a veriacich. Ako hlavný strážca pravej viery a mravov vo svojej diecéze — nemohol sa už nečinne dívať na tieto udalosti a príbehy.


I vo svedomí — po neprestajnej modlitbe a rozjímaní — cítil, že už nadišla hodina zakročenia. Preto sa rozhodol, že celý priebeh lurdských udalostí, ktoré zelektrizovali asi celú Franciu a časť cudzozemska, podrobí čo najprísnejšiemu vyšetreniu a kritike. „Alebo sa dokážu pravdivými — hovoril — a vtedy postúpim svoj úsudok Sv. Stolici v Ríme, alebo sa ukážu falošnými a vtedy ich čo najrozhodnejšie zatratím.“


Ihneď sa dal do práce a už dňa 28. júla 1858 vydal pastiersky list*) s krásnym obsahom.


*) Tento významný pastiersky list v celom jeho obsahu neuverejňujem, aby som veľmi nerozšíril i tak širokú látku tohto diela. Len články vyšetrujúcej komisie podávam doslovne. Zrovnaj Estráde, str. 260—266 a H. Lasserre, str. 307—312.


V tomto liste po prvýkrát sa zmieňuje verejne o mimoriadnych lurdských zjaveniach a opisuje ich krátučko tak, ako mu boli podané očitými svedkami. Omlúva svoju dosiaľnú mlčanlivosť a vysvetľuje ju známym stanoviskom Cirkvi katolíckej v takýchto veciach. Zdôrazňuje svoju ťažkú zodpovednosť pred Bohom a ľuďmi. Nemôže — vraj — ešte ani áno ani nie povedať, lebo záležitosť vyžaduje presného, svedomitého, podrobného a nasledovne zdĺhavého skúmania.


... A preto — pokračuje biskup v svojom liste — nariadili sme a nariaďujeme následovné:


Článok I.


V tarbeskej diecéze je ustanovená komisia, ktorej účelom je skúmať:


1. Či sa stali uzdravenia vnútorným alebo zovňajším užívaním vody z Jaskyne lurdskej a či sa ony dajú vysvetliť prirodzeným spôsobom alebo majú byť pripísané nadprirodzenej príčine?


2. Či videnia, ktoré údajne mala v Jaskyni Bernadetta Soubirousová sú pravdivé a či v tom prípade sa nedajú vysvetliť spôsobom prirodzeným, alebo či majú charakter zázračnosti a božstva?


3. Či Zjav dal dievčatku nejaké poverenie alebo prejavil nejaké želanie? Či dievčatko bolo poverené to i oznámiť? A komu? A v čom pozostávajú tie poverenia a žiadosti?


4. Či prameň, ktorý včuľ tečie v Jaskyni, nejestvoval tam už pred videniami, o ktorých Bernadetta Soubirousová tvrdí, že ich mala?


Článok II.


Komisia má nám oznámiť len také prípady, ktoré spočívajú na pádnych dôkazoch; povinná je k nim pripojiť zároveň i svoje dobrozdanie a podrobné okolnosti týchže prípadov.


Článok III.


Páni dekani diecézy majú byť hlavnými spravodajcami komisie; títo sa preto vyzývajú, aby udali:


1. Údajné zázraky, ktoré sa prihodili v ich dekanátoch.


2. Mená tých osôb, ktoré môžu dosvedčiť pravdivosť otáznych prípadov.


3. Mená tých osobností, ktoré s vedeckého stanoviska môžu byť komisii prospešné.


4. Lekárov, ktorí patričných nemocných pred ich uzdravením liečili.


Článok IV.


Po vykonaných pohľadávačkách môže komisia pristúpiť k vyšetrovaniu. Svedkovia majú byť vypočutí pod prísahou. Pri jednotlivých vyšetrovaniach na tvárnosti miesta musia byť prítomní aspoň dvaja členovia komisie.


Článok V.


Naliehavo odporúčame komisii, aby často priťahovala k sebe ľudí, odborných znalcov v lekárstve, v prírodovede, v lúčobníctve (chémia) a zemeznalectve (geológia) atď., kvôli vypočutiu ich námietok a ťažkostí, ktoré sa môžu vyskytnúť v istých bodoch ich oboru a kvôli rozpoznaniu ich mienky. Komisia nesmie nič premeškať, čo je potrebné k vyneseniu svetla, aby takto prišla k pravde, i čo by tá akokoľvek znela.


Článok VI.


Komisia pozostáva z deviatich členov Našej Sídelnej Kapituly, z predstavených Nášho veľkého a malého semenišťa, z predstaveného missionárov Našej Diecézy, z farára lurdského a z profesorov vierouky, mravouky a prírodovedy na Našom semeništi pôsobiacich. Taktiež i profesor chemie v Našom malom semeništi má byť často vypočúvaný.


Článok VII.


Pán Nogaro, kanoník-veľprepošt je vymenovaný za predsedu komisie. Páni kanoníci: Tabariés a Soulé sú miestopredsedmi. Komisia nech si zvolí zo svojho stredu jedného tajomníka a dvoch miestotajomníkov.


Článok VIII.


Komisia má započať svoje práce ihneď a zasadať vtedy, kedykoľvek to za potrebné uzná.


Dané v Tarbes-e, v Našom biskupskom paláci, dňa 28. júla 1858.


t Bertrand Sévere, biskup tarbeský.


Z láskavého rozkazu: Fourcade, kanoník-sekretár.


Ústup ministra kultu. Filholová analýza vody zázračného prameňa.


Sotva bol uverejnený vyš-líčený pastiersky list o ustanovení vyšetrujúcej komisie, keď akoby blesk z neba prišiel list ministra kultu Roulanda, upravený na tarbeského biskupa Laurencea.


Minister totiž úplne podľahol správam pána Massyho a Jacometa straniva „falošných zjavení a komédií“, odohravších sa pri Jaskyni. Veril bezpodmienečne svojim „správodajcom“. V svojom liste kapitálne sa „poponosoval“ na tieto „neslušnosti“ a energicky žiadal biskupa, aby týmto veciam urobil už raz koniec.


Biskup ani za okamih nemeškal s odpoveďou. Poslal ministrovi dlhý list, v ktorom vylíčil všetko dopodrobna a vecne, čo sa bolo prihodilo v Lurde. Dal výraz svojmu poľutovaniu, že minister tak voslep veril správam svojich poddaných úradníkov bez toho, žeby sa bol o stave vecí dôkladne presvedčil. Upravil ho najmä na očitých svedkov a zázračné udalosti, ktoré sú celkom iného druhu, ako tie, o ktorých bol „informovaný“. A prosil ho, aby trpezlive vyčkal konečné riešenie lurdských udalostí, ktoré práve teraz ustanovená komisia bude vyšetrovať. Najlepšie bude, — končil svoj list biskup — keď minister vôbec sa nebude miešať do týchto vecí, ktoré ostatne i tak nepatria do jeho oboru a právomoci.*)


*) Tieto listy pre úzkosť priestoru tiež neuverejňujem. Zrovnaj Lasserre, str. 316—322.


Čo si asi myslel minister Rouland, keď obdržal tento biskupov list čo nie — to nevieme! Zaiste sa presvedčil o tom, že akým spôsobom bol zavedený svojimi lurdskými „správodajcami“, lebo na list vôbec neodpovedal. A múdro urobil. Mlčať — vraj — je zlato! — a pán minister svojím mlčaním uznal svoje prenáhlenie i zavedenie. Dal sa teda na ústup. Čakal konečný vývin udalostí. S jeho menom sa stretneme ešte raz a to posledný, pri víťazstve lurdských zjavení.


Víťazstvo diela božieho sa týmto započalo! Ozaj bez zakročenia Cirkvi Kristovej nieto žiadneho úspechu a riešenia!


Prišli však i ďalšie údery na odporcov lurdských zjavení.


Videli sme, že Latour de Trie preskúmal „lúčobne“ vodu lurdského prameňa a vydal také „dobrozdanie“ o nej, na základe ktorého prefekt Massy — zo zdravotných príčin — dal úradne zatvoriť Jaskyňu.


Lenže klam a lož majú krátke nohy. Ľud poznal minerálne vody okolitých kúpeľov veľmi dobre a preto nijako mu nešlo do hlavy, že by jaskynný prameň obsahoval tiež minerálne prvky a to také, ktoré by viacročné, nevyliečiteľné choroby mohli naraz uzdraviť. Lebo ani chuť, ani vôňa tejže vody nedávala základ k takémuto predpokladu. I začalo sa vážne pochybovať o pravdivosti „nálezu“ Latourovho. Táto oprávnená pochybnosť ľudu vypukla verejne najmä vtedy, keď istý okolitý chemik Tomáš Pujo vyhlásil, že voda Jaskyne massabielskej nie je nijakou minerálnou, ale jednoduchou pitnou vodou.*)


*) Lasserre, str. 268.


Vznikol ohromný zmätok. Tak pospolitý ako i intelektuálny ľud začal naliehať na starostu lurdského, aby vodu prameňa dal preskúmať väčším a spoľahlivejším odborníkom, aby už raz prestala všetka neistota a hádanky.


Dňa 3. júna 1858 starosta Lacadé zvolal mimoriadnu schôdzu mestskej rady, na ktorej sa uzniesli, že sa požiada profesor chemie na univerzite v Toulous, Dr. Filhol, aby preskúmal lúčobne otáznu vodu. Rada mu ihneď odhlasovala i honorár.


Dňa 16. júna — teda v čase najkrutejšieho prenasledovania lurdských udalostí — starosta zaslal list Filholovi, v ktorom ho žiadal o analýzu lurdskej vody.


Filhol si dal na veci záležať. Skoro dva mesiace skúmal otáznu vodu z každého hľadiska. Mal i prednášky o nej na univerzite pred veľkým množstvom univerzitných študentov a vzdelaného obecenstva.


Konečne po dôkladnom skúmaní, práve v ten deň, keď biskup Laurence odpovedal na vyšlíčený prípis ministra Roulanda — t.j. 7. augusta 1858 — došla analýza Dr. Filhola do Lurdu, ktorá „nález“ Latourov celkom vyvrátila.


Opis tejto novej analýzy znel doslovne takto:


Ja, podpísaný profesor chemie na fakulte v Toulous-e, profesor lekárstva a jedov na lekárskej škole v tom istom meste, rytier č. legie týmto dosvedčujem, že som vodu lurdskej Jaskyne lúčobne preskúmal.


Táto voda je čistá, bezfarebná, bez vône a chuti. Jej špecifičná váha len máločo prevyšuje váhu vody destilovanej. Lúčobný rozbor viedol k nasledovnému výsledku:


1 kg. vody.


Uhličitan kyselitý..... 8 cg.


kyslík............... 5 cg.


dusík .......... 17 cg.


ammoniak........... stopy


uhličitan vápenatý..... 0 gr. 096 mil.


uhličitan horký...... 0 gr. 012 mil.


uhličitan železitý..... stopy


uhličitan sodík...... stopy


chlorový sodík...... 0 gr. 008 mil.


chlorový vápnik...... stopy


kremenný sodík a stopy kremeneného vápnika...... 0 gr. 018 mil.


Siran vápenný a siran sódnatý....... stopy


Jod.......... stopy


Spolu 0 gr. 134 mil.


Pri tomto rozbore sa zistilo — pokračuje Filhol vo svojej správe — že spomenutá voda obsahuje súčiastky obyčajnej pitnej vody a je totožná s vodou tých prameňov, ktoré vo vápenatých horách majú svoj pôvod.


Mimoriadne účinky o ktorých tvrdia, že boli dosiahnuté užívaním tejto vody, nemôžu byť — aspoň so stanoviska terajšej vedy — vysvetlené prírodou soli, jestvovanie ktorej analýza objavila.


Voda lurdskej Jaskyne neobsahuje ani jedinkú takú látku, ktorej by sa mohla pripisovať nejaká zvláštna liečivá sila. Môže sa teda bez akejkoľvek škody bezpečne užívať.“


Toulouse, 7. aug. 1858.


Podpísaný: Filhol v. r.*)


*) Zrovnaj Estráde, str. 250—252 a Lasserre, str. 322—326.


Keď teraz porovnáme nález Filholov s Latourovým (v. str. 118—119.) vidíme medzi nimi ohromný rozdiel, ba protivu. Alebo jeden alebo druhý mal pravdu. Keďže však Filhola až dosiaľ nikto nepodvrátil, musíme prijať — v mene vedy — jeho dobrozdanie. Z toho však vyplýva, že Latour alebo sa nevyznal v chémii, alebo verejne klamal a zavádzal obecenstvo. A v tom nás ubezpečuje i jeho mlčanie, lebo proti nálezu Filholovmu sa Latour vôbec neozval, čím ho teda mlčky uznal.


Takto teda sama veda — úplne neodvisle od Cirkvi — zavrátila odporcov pravých lurdských udalostí. Skúmaním vody zázračného prameňa utrpeli títo až zdrvujúcu porážku. Lebo, keďže lurdská voda je úplne prirodzená, nemajúca žiadnych mimoriadnych prvkov, a keďže i proti tomu sa mnohí predsa uzdravili naraz, teda zázračným spôsobom — z toho je zrejmé, že jej prirodzený účinok voľakto doplnil, zväčšil, vyzdvihol, ktorý teda musí stáť nad prírodou. Sila nadprirodzená sa tu až okaté ukazuje. Prečo neuzdravila otáznych nemocných i iná horská voda, ktorá sa od lurdskej v ničom nelíši...? Nepriatelia chceli vyhnúť nadprirodzenosti. To sa im však nepodarilo. A keď sa predsa dali do boja, zabili seba samých. A toto sebazabíjanie odporcov božích uvidíme ešte i ďalej.


Útoky proti vyšetrujúcej komisii.


Po toľkých porážkach a nezdarných „pokusoch“ hocikto si myslel, že pán Massy spolu so svojím „štábom“ ustúpi a zloží svoju zbraň. Právom sa to mohlo očakávať najmä po náleze Filholovom. Lebo — ako vieme — zátvor Jaskyne bol prevedený najmä zo „zdravotných príčin“, pre údajnú liečivú silu zázračného prameňa.


To sa však ani zďaleka nestalo. Prečo? Čujme hovoriť Henrika Lasserrea:


...Toto, tak rozumom, ako i svedomím jasne predložené vyriešenie (totiž ustúpiť a poddať sa) narazilo na jednu veľkú prekážku: na ľudskú pýchu. Pýcha ovládala duše, počnúc od Jacometa a Massyho až po samého ministra Roulanda a ich rozumkárskych prívržencov. Poddať sa a zložiť pokorne zbraň, zdalo sa byť týmto pánom holou nemožnosťou. Pýcha sa nikdy nepoddá. Radšej sa zakope do svojich zrejmo-známych až krikľavých protív, než by mala skloniť svoju hlavu pred autoritou rozumu. Zúrivo, bez seba, absurdne sa stavia proti zrejmosti. Hovorí ako satan vo Sv. Písme: non serviam — nebudem slúžiť. Vzdoruje, zdráha sa pokoriť, zmeravie — až kým razom nepríde nečakaná sila a rozdrtí ju násilne a s opovržením."*)


*) Lasserre, str. 328—329.


Ozaj hlboké a pre všetky časy pravdivé slová! Nevera vyčerpáva až do dna svoj výbušný arzenál. A tak to bolo i pri lurdských udalostiach.


Pán Massy nepopustil. Jaskyňa bola i naďalej zatvorená. Keďže však videl, že jeho pôda v Lurde a na okolí je už otrasená, spojil sa s otvorenými nepriateľmi Cirkvi svätej pomocou najväčšieho a najnebezpečnejšieho prostriedku, pomocou tlače.


Zmobilizoval celú krajinskú, ba europskú nevereckú tlač, aby takto „poučil“ svet, že všetko, čo sa dosiaľ v Lurde dialo a deje, nie je pravda, ale klam, lož a šibalstvo, dobre vopred pripravené.


Úbožiak! V prvom okamihu ani azda nemyslel na to, že týmto tlačovým ťažením urobí vlastne „reklamu“ Lurdu, keďže upúta a obráti pozornosť celého sveta na toto miesto a že preto mnohí budú skúmať tieto veci, či sú pravdivé alebo nie?!


Nemožné je na tomto mieste podrobne sa zaoberať touto tlačovou paľbou. Uskromním sa len na niektoré vypuklejšie úryvky.


Francúzsky časopis „Siecle“ („Vek“) dňa 30. aug. 1858 takto písal proti zázračnému Lurdu:


...Zdá sa nám to byť ťažkou úlohou, aby si niekto zo smyslového klamu (halucinácie!) — či už pravého alebo chybného — jedného štrnásťročného dievčaťa a z jednej vodnej kalužiny (!) nachodiacej sa v Jaskyni, mohol utvoriť zázrak.“ **)


**) Lasserre, str. 331.


Tak!? Nevera ešte ani teraz, po uplynutí siedmich mesiacov sa nevedela odtrhnúť od svojej tak milej „kalužiny“ krištáľovo čistého prameňa lurdskej Jaskyne!


Druhý časopis „Presse“, dňa 31. aug. 1858 zase sa vyrútiac na zázraky vôbec, chcel takto už vopred odbiť lurdské zázraky, hoci vtedy ešte ani jeden z nich nebol vyšetrený a potvrdený. A „rozumkoval“ takto:


...Viera v zázraky je už dávno prekonaným stanoviskom... Nevzdelané národy (teda i Francúzi?), ktoré nechápu dokonalý súlad zákonov vesmíra, chcú všade vidieť odchýlky od týchto zákonov. Každodenne (!) sa im zjavuje Boh, hovorí s nimi a posiela k nim svojich anjelov, ako poslov. V tej miere však, v akej pokračuje ľudstvo k „osvietenstvu“... musia takéto bájky (!) starého veku raz navždy zmiznúť... Zázrak, ktorý v istých dobách mohol slúžiť za podporu viery alebo závoj (!) hlbokých právd, podľa mienky našich časov je nič inšie, ako prázdny mozgový vynález (!?)... A keď takéto dobrodružstvá (rozumej zázraky — autor) pri veľkej časti nevzdelaných národov i najdú za istý čas ozveny, pri „osvietencoch“, ktorých mienka bude mienkou čoskoro (?) celého sveta — môže vyvolať len nedôveru, úsmev a opovrženie.“*)


*) Lasserre, str. 330—331.


Istý holandský časopis: „De Amsterdamche Courant“ („Amsterodamský Prúd“) dňa 9. sept. 1858 bezočivým, lživým spôsobom napádal katolícke kňazstvo vôbec a osočoval spôsobom najhnusnejším nevinnú Bernadettu.


Čujme tieto luhaniny, aby si ct. čitateľ mohol utvoriť obraz o tom, na čo je schopná nevera a na jak nízky stupeň sa môže zvrhnúť protikatolícka tlač:


...Už bol blízky čas, aby sa pomocou nejakého nového výjavu vzbudila a oživotvorila horlivosť veriacich pre kult mariánsky. Z tej príčiny zhromaždili sa biskupi k spoločnej porade, výsledkom ktorej bolo pustenie do sveta a obehu povestných zázrakov lurdských (!) Známe je, že tarbeský biskup ustanovil i vyšetrujúcu komisiu. Takzvané dobrozdanie tejto komisie, ktorá pozostáva z kňazov a nimi podplatených(!) laikov — boli už dobre pred prvým jej zasadnutím ustálené. Domnelá pasáčka Bernadetta nie je nevinnou dedinčankou, lež mladou meštiankou, veľmi vyškolenou, povahy príliš lstivej, ktorá cez viac mesiacov zdržovala sa v kláštore mníšok, kde ju naučili zástoju, ktorý mala hrať(!). Tam pred malým počtom súdružok robievala skúšky prv, než by bola verejne vystúpila (!)“**)


**) Lasserre, str. 332.


A v takýchto klamstvách, luhaninách a osočovaniach pozostáva — vraj — „osvietenstvo!" S ľuďmi, ktorí vedome luhajú a ktorým jediným merítkom hovorenia a písania je zlomyseľnosť — ťažko je sa hádať!


No, nemohol ostať v pozadí ani časopis starých liberálov: „Journal des Débats“ („časopis rokovania“), ktorý dňa 3. sept. 1858 útočil priamo na vyšetrujúcu komisiu. Písal:


...Zasadania biskupskej komisie tarbeskej možno storakým spôsobom prekaziť: na základe konkordátu, trestného zákonníka, ba i prostredníctvom ústrednej, okresnej a inej vrchnosti. Ba čo viac! Uznesenie komisie môže sa i dodatočne zmariť a to tak, že vláda bude protestovať proti stavbe mienenej kaplnky a dodávaniu zázračnej vody(!) Vrchnosť má právo zakázať akékoľvek schôdzky a ich zvolávateľov prísne potrestať.“*)


*) Tamže, str. 335.


Ale, pýtame sa, odkiaľ vyvierala táto bezpríkladná a nezmyselná paľba tlače proti lurdským udalostiam? Prečo sa stavali „osvietenci“ tak príkro už i proti samému ich vyšetrovaniu? To nám prezradil ten istý časopis (Journal des Débats), keď v tom istom čísle, z toho istého dňa takto mudroval:


...Je zrejmé, že nejaké makavé zjavenie sa božstva v prospech jedného náboženstva, je najjasnejším dôkazom na jeho zvláštnu pravdivosť, na jeho prednosť pred inými vyznaniami, na jeho nepopierateľné právo vo vedení duší. V tom prípade kňazi takého Kultu, v prospech ktorého sa také zázraky dejú, sú vskutku iné osobnosti, ako tie, ktoré sme mali pred očami pri uzavieraní konkordátu. Tak by mali oni omnoho väčší vplyv na obyvateľstvo a v páde sporu celkom inou autoritou by riadili ľud, ako štátna rada a prefekt...“ **)


**) Tamže, str. 334.


Týmto sa ukázala nevera v celej svojej nahote. Trápilo ju svedomie pre prípadné priaznivé výsledky tejto komisie. Bála sa toho, že výsledky vyšetrovania môžu pre ňu zle dopadnúť. A vtedy — jestliže je úprimná a dôsledná — musí i vývody si urobiť z toho, t.j. pokoriť sa pred Bohom, pred Cirkvou a jej predstaviteľmi, kňazmi. To však na žiaden pád nechcela. A preto bojovala tak vztekle už i proti samému vyšetrovaniu.


Výborne poznamenáva H. Lasserre, že „... báť sa vyšetrovania jednej udalosti, jestvovanie ktorej by bolo povalením tej-ktorej otvorene hlásanej nauky, znamená toľko, že patričný vo svojom vnútri pochybuje o tom, čo navonok s určitosťou hlása; ukazuje to, že sa pravdy bojí... že svetlo nenávidí...“ *)


*) Lasserre, str. 178.


Katolícke časopisy, najmä však „Ľ Univers“ (Vesmír) a „L’Union" (Jednota) neohrozene odrážali útoky nevercov. Slávny Ludvik Veuillot, redaktor „L’Universu" pravom vytýkal odporcom, prečo zúria už i proti vyšetreniu lurdských udalostí. Veď každá záhada má sa najprv vyšetriť a len potom sa vypovie áno alebo nie. Veď toto vyšetrenie sami „osvietenci“ žiadali najprv, na čele s prefektom Massym. A teraz, keď to Cirkev nariadila, namiesto toho, aby ju nechali pokojne skúmať, bijú do nej a ošklive napádajú každého, kto sa opováži hájiť toto oprávnené stanovisko Cirkvi. Takéto počínanie sa protiví tým najjednoduchejším zasadám ľudskosti a zdvorilosti.


Takto katolíci. Neverci vytýkajú katolíkom, že sú vraj duševnými otrokmi zásad Cirkvi. Ale ja si neviem predstaviť väčšieho duševného otroka od neverca. Lebo kým katolík všetko si dá vyšetriť a odôvodniť a len vtedy príjme pravdu, zatým neverec apriori, bez všetkého predbežného skúmania a spoznania nielenže neprijme pravdy, ale ešte i hlúpo zúri a bije do nej. A to má byť „osvietenstvo!" Neverec je najväčším otrokom svojho tajenia. Lebo už vopred zaslepí sám seba a to natoľko, že neváha vypovedať najväčšiu blbosť: „i keby pravda nad slnce jasnejšia bola, ja predsa nebudem veriť!“


Z tejto paľby tlače však vyplýva pre nás katolíkov i to poučenie, že ako prepotrebná je dobre organizovaná v duchu Kristovom vedená katolícka tlač! Nebyť vtedy katolíckej tlače vo Francii (i teraz je veľká) neverci — ľudsky rečeno — boli by úplne zatienili božské dielo lurdské. Hovorím ľudsky, lebo Zázračný Lurd je dielom božím a proti Bohu ktože sa môže postaviť...? Quis ut Deus? (Kto ako Boh?)


Zrušenie zátvoru Jaskyne.


Útoky proti vyšetrujúcej komisii a proti Cirkvi mali svoj účinok. O lurdských udalostiach dozvedel sa skoro celý svet. Veriaci sa otúžili a neverci zostali v rozpakoch.


Už bolo treba voľačo robiť. Vládcom Francie bol toho času cisár Napoleon III. Vedel on už aj predtým o lurdských udalostiach, ale čo si myslel o nich, čo nie, to nevieme. Dosť na tom, že útoky nevercov sa ho nemile dotkli.


Ako každý rok, tak i teraz trávil svoje prázdniny v morských kúpeľoch Biarritzi, neďaleko Lurdu. Tu ho vyhľadala deputácia katolíkov na čele s arcibiskupom z Auchu, Mgr. de Salinisom a býv. poslancom Rességnierom. Vylíčili mu všetky prechmaty a nezákonitosli pána Massyho a žiadali nápravu.


Cisár neodpovedal nič, len zmraštiac čelo, napísal niekoľko riadkov na papier, oddal ho svojmu sluhovi so slovami: „Zanes to na telegrafičný úrad!“


Bol to telegram pre Massyho, v ktorom mu cisár naložil, aby okamžite zrušil nezákonitý zátvor lurdskej Jaskyne.


Hrom z neba by nebol väčšmi omráčil pána prefekta, ako tento cisársky telegram! Tu sa už musel pokoriť a prehltnúť trpkú pilulku svojej pýchy.


Vydal rozkaz lurdskému starostovi a policajnému komisárovi, aby Jaskyňu otvorili a umožnili ľudu slobodný prístup k nej.


A preto starosta Lacadé dňa 5. okt. 1858 dal plagátovať nasledovný lakonický „Ohlas k ľudu!“:


STAROSTA MESTA LURDU, na základe vyššieho nariadenia oznamuje, že usnesenie zo dňa 8. júna 1858 sa zrušuje.


Dané v Lurde, na starostenskom úrade, dňa 5. okt. 1858.


Starosta: A. LACADÉ v. r.*)


*) Estráde, str. 256.


Povinnosťou policajného komisára Jacometa bolo previesť toto nariadenie. Pred pol rokom (4. mája) olúpil Jaskyňu o jej okrasy a teraz musel ísť ju otvoriť a odovzdať ľudu. Kto by tu nevidel riadenie božie?!


Razom padli prievory a prekážky; veriaci ľud oplývajúc radosťou a vďakou kľakol si znovu pred tou Jaskyňou, vo výklenku ktorej 18 ráz sa zjavila Kráľovná Nebies. Verejne sa ozývali hlasy: Panna Mária zvíťazila!


Prefekt Massy však stal sa úplne nemožným v tomto kraji. To uznal i sám cisár, a preto ho preložil do mesta Grenoble. Jacomet bol tiež preložený do odľahlejšieho kraja a podobne i cisársky prokurátor Dutour. Len Lacadé zostanúc i naďalej lurdským starostom, náramne sa tešil tomuto obratu udalostí.


So všetkými sa ešte stretneme pri ich smrti. Slovom prekážky, tak osobné ako i vecné, strácali sa jedna za druhou, aby nehatili cestu víťazoslávneho postupu božského diela lurdského.


VÝSLEDKY VYŠETRUJÚCEJ KOMISIE.


1. Úprimnosť a vierohodnosť Bernadetty.


Vyšetrujúca komisia, hoci bola ustanovená ešte 28. júla 1858 nemohla ihneď započať svoju prácu. Hatili ju práve výš-líčené udalosti: zátvor Jaskyne a útoky tlače.


Až keď paľba tlače utíchla a Jaskyňa bola otvorená — mohla sa dať pokojne do práce. Stalo sa to však len 17. nov. 1858, keď komisia s celým svojím členstvom prišla do Lurdu.


Vyznačila si za cieľ štyri úlohy: 1. vypočuť dôkladne Bernadettu a zistiť jej úprimnosť a vierohodnosť alebo klamstvo; 2. vyšetriť jej duševný stav, či nieje totiž obeťou sebaklamu (halucinácie); 3. riešiť otázku zázračného prameňa a konečne 4. preskúmať všetky mimoriadne uzdravenia, ktoré sa stali užitím vody spomenutého prameňa.


Ako vidno, neboli to ľahké úlohy!


Ráno výš-spomenutého dňa (17. nov.) komisia slyšala sv. omšu „de Spiritu Sancto“ (o Sv. Duchu) vo farskom chráme. Potom zasadla a predvolala Bernadettu. Dievča nebojácne predstúpilo pred vznešenú komisiu a na všetky otázky ako vždy, tak i teraz odpovedalo jednoducho, jasne, určite a presvedčivo. Zopakovala všetky zjavenia, ich okolnosti, rozhovory a odkazy Panej, najmä však vyslovenie mena: „Ja som Nepoškvrnené Počatie!“ Komisia bola vzrušená. Všetko sa podrobne ihneď spísalo. Na otázku predsedu komisie, či je hotová svoje výpovede i prísahou potvrdiť, Bernadetta vstala a s takou istotou a vážnosťou, čo vzrušilo všetkých prítomných, vypovedala jej tak strašné slová: „je le jure“ — „ja na to prísahám!“ A odprisahala.


Nemyslime si však, že toto vyšetrovanie trvalo len jeden deň alebo týždeň, ale celé — štyri roky. A tak sme teraz — po uplynutí vyše 70 rokov — v tak šťastnom položení, že možné je nám podať jasný obraz o celom vyšetrenom stave.


Komisia a za ňou celý svet úplne zistil úprimnosť a vierohodnosť tohoto dieťaťa. Viďme aspoň v krátkosti, na akých dôkazoch sa zakladá toto presvedčenie!


Už v prvej knihe, pri dôkladnom opise lurdských zjavení sme videli, že Bernadetta bola jednoduchým dieťaťom z ľudu. Nevedela ešte ani čítať, ani písať. Mimo ružencovej modlitby nemala pražiadnych náboženských vedomostí. Neovládala ani francúzskej reči, hovorila len ľudovým nárečím pyrenejským. Ťažko jej padlo i učenie a vnímanie vedomostí. Slovom — ako Dr. Bertrin hovorí — „nebola ona tou hlavou, v ktorej by sa boli mohli zrodiť takéto obrovské plány: zavádzať svet“.*)


*) Bertrin, str. 50.


Ale ináč, akýže cieľ by bola mala pred očami, svojím prípadným klamstvom? Bez cieľa sa nič nedeje. I sprosták len z cieľa koná voľačo. Z mnohých cieľov svetárskych ľudí vyčnieva najmä: zisk, pôžitok a ctibažnosť.


U Bernadetty však ani jedno z týchto nenájdeme. Zo zisku by bola klamala? Veď naskrze nič neprijala od nikoho. Ani jej rodičia. H. Lasserre spomína, že jedného večera — počas prvých zjavení — navštívil Bernadettin príbytok akýsi neznámy pán. Byvší nanajvýš dojatý až okatou chudobou celej rodiny, ponúkol dievčaťu mešec plný dukátov.


Neprijmem nič, milý pane — odvetila živo Bernadetta — len si podržte svoje zlato!


Ale veď to neni pre teba — pravil cudzinec — je to pre tvojich rodičov, ktorí sú vo veľkej núdzi a ktorým pomôcť mi predsa nemôžeš zabrániť!


Ani Bernadetta, ani my nič nechceme — odvetili otec i matka jednohlasne.


A cudzinec zahanbený musel si spät vziať svoj mešec.*)


*) Lasserre, str. 116.


Dr. Dozous spomína, že obyvatelia, blízkeho Béarna doniesli plné koše všelijakých vecí pre rodinu Soubirousovu. Museli ich vziať späť. Soubirousovci neprijali nič. **)


**) Dr. Dozous, str. 83—85.


Počas paľby tlače prišiel k Dozousovi istý vznešený Riman: Rafaello Ginnasi, vnuk pápeža Pia IX. a ponúkol Bernadette bohatý, skvostný ruženec a žiadal, aby mu za to odovzdala svoj. Bernadetta nabídku rozhodne odmietla, čo tak cudzinca, ako i Dozousa náramne vzrušilo. Na konci Ginnasi prezradil dievčaťu, že ide priamo od pápeža, prináša jeho požehnanie pre Bernadettu.***)


***) Tamže, str. 76—80.


Počas jednej návštevy Bernadettinej u Estradeho, istá pani, byvšia hlboko pohnutá jej rozhovorom, pri rozlúčke ukradomky pustila jeden zlatý peniaz do šiat Bernadettiných. Keď peniaz vypadol, Bernadetta celkom zarazená, ho zdvihla a oddala panej s tým, že nič neprijíma.****)


****) Estráde, str. 291.


Nie div teda, že dr. Dozous — ktorý dokonale poznal celú rodinu Soubirousovu — neváhal napísať o Bernadette:


Odpusť mi, ty pokorné a skromné dievča, aby som hovoril o tvojej chudobe. Mohla si sa stať boháčkou, len si mala otvoriť svoje ruky naproti pokladom, ktoré sa ti usmievali... dovoľ mi to povedať tým, ktorí ťa osočujú, že ja som bol svedkom tvojej nežistnosti. Bola si a zostala si chudobnou, lebo si nechcela prijať nijakého zlata, ktoré ti nabídali dobré duše.*)


*) Dr. Dozous, str. 94.


Tak, ako mohla klamať a zavádzať, keď z toho nechcela mať nijakého osohu? Nemo grátis mendax — nik nelúha zadarmo.


Clarens, riaditeľ vyššej školy v Lurde, po vypočutí Bernadetty verejne prehlásil:


Iďte ju počuť, ktorí ste silného ducha a navrátite sa celkom premožení a vzrušení“.**)


**) Dr. Bertrin, str. 54.


Št. zást. Dutour vo svojich memoároch (pamätiach) píše:


...Keď Bernadetta hovorila, jej detinská reč, jej príjemný prízvuk a presvedčenie prejavovali úprimnosť. Na jej ťahoch sa rozlievala taká okúzľujúca a hlboká pôvabnosť, že človek nemohol usudzovať na iné, než na jednu čistú, neskalenú dušu“.***)


***) Tamže, str. 54.


Lekárska porota“ prefekta Massyho tiež nepochybovala o úprimnosti Bernadettinej.


Okolnosti prvého zjavenia tiež nenasvedčovali tomu, žeby si Bernadetta už vopred bola premyslela a pripravila svoj „klam a zavádzanie“.


Krížne a krížne-krážne otázky počas rôznych výsluchov — ako sme videli — nepodchytili ju v nijakom klamstve, ba ani v protirečení.


Po zjaveniach bola ešte osem rokov v Lurde a cez celý čas bola vypočúvaná buďto úradne, buďto súkromne. Len sám Estráde ju vypočúval po dva roky, kým totiž nebol preložený, ako úradník do Bordeaux. A nikdy nezbadal, že by si Bernadetta bola protirečila alebo pozmeňovala svoje tvrdenia.


A takto dôsledne sa chovala aj ako rehoľníčka v neverskom kláštore. A čo je najhroznejšie — ako budeme vidieť — ani vo svojej chorobe, ani na smrteľnej posteli — byvšia Cirkvou posledne vypočutá — nič neodvolala, nezmenila, ba naopak prísažné znovu potvrdila všetky svoje výpovede.


Ale či azda pôžitok a ctibažnosť ju neviedli v jej počínaní?


Pôžitok a ctibažnosť vždy sú spojené zo ziskom, hmotárstvom. Tieto tri náruživosti sú neodlúčiteľné. Nasledovne nemohli byť u Bernadetty, keďže neišla za peniazmi.


Ale ináč! Aký „pôžitok“ mohla mať na zemi zo svojich videní? Zdôrazňujem, že mala pôžitky, ale nie z tohoto sveta. „Urobím ťa šťastnou, ale nie na tom, lež na druhom svete“, povedala jej svätá Panna. Na zemi sa jej dostalo pohanenia, upodozrievania, osočovania.


A za toto mala klamať?


Ctibažnosť? Až smiešne to zneje. Bola vždy ponížená, tichá. Ľuďom, keď len mohla, vyhýbala. Ovácie a oslavy, ktoré jej ľud z oduševnenia občas pripravil, ju priamo zronili a si ich ani nepovšimla.


Keď niektorí pochybovači dávali jej „vedecké“ a „filozofické“ otázky straniva zjavení, ona pokorne im odpovedala:


Óh, ja som nie nijaký mudrc, aby som sa vedela dišputovať. Ja som vám povedala všetko, čo sa stalo pri Jaskyni. Skúmajte to vy sami, čo si treba o tom myslieť“.*)


*) Estráde, str. 299.


Táto úprimnosť — okrem už spomenutých osôb — prekvapila i biskupa z Montpellieru, Msgra Thibauda. Keď tento koncom júla 1858 na ceste do kúpeľov Cauterets, zastavil sa v Lurde, dal si zavolať Bernadettu na faru a požiadal ju, aby mu vyrozprávala všetky svoje skúsenosti a videnia pri Jaskyni. Po vypočutí biskup povedal prítomným:


Jestli výpovede tohto dieťaťa nie sú pravdivé, tak môžeme pochybovať o všetkom, čo nám rozum predkladá veriť. Ako? Jedno úbohé, dedinské dievča, bez rozumovej kultúry; jedno jednoduché stvorenie a naivné, ako poľný kvietok, mohlo by nám podávať bájky, akými sa nevedia preukázať ani tie najnadanejšie obrazotvornosti? Nie, to je nemožné. To čo toto mladé dievča hovorí, to vskutku i videlo a počulo.“**)


**) Tamže, str. 258.


Kde sú tu nejaké ľudské pohnútky?


I keď ju obdivoval a chválil po vypočutiach, ona sa vždy ohradzovala proti pochvale a uznaniu. Ináč nikdy nerozprávala o zjaveniach, len keď sa jej pýtali, v takých prípadoch vždy vydala svedectvo pravde. „Neviem prečo ma vyhľadávajú — hovorievala — a obdivujú — a chcú viacej vidieť na mne, než na iných. Veď ja som bola len púhym nástrojom v rukách Všemohúceho.“


Slovom, úprimnosť a vierohodnosť Bernadetty spočíva na tak silných nepodvratných dôkazoch, že už z toho samého vyplýva pravdivosť a skutočnosť lurdských zjavení.


2. Bernadetta a halucinácia.


O úprimnosti Bernadetty teda nikto nepochyboval. Ani odporci a nepriatelia. Títo poslední však neustúpili. Chopili sa druhého a to ozaj vedeckého a zdanlive rozhodujúceho prostriedku: halucinácie. Áno — hovorili — Bernadetta neklame, — lebo to je vytvorené, — ale, úbožiatko — je duševne choré, pomätené. A len preto vidí a čuje veci, ktoré v skutočnosti nejestvujú, lebo sú výplodmi a výjavmi jej chorého ducha, slovom halucinuje.


A tento názor panuje u mnohých i dnes. Je to jediné a posledné útočište nevercov. Halucinácia! — a týmto je všetko odbavené.


Preto tak vyšetrujúca komisia, ako i pozdejší učenci dobrej vôle vzali akoby pod pitevný nôž celú bytnosť Bernadettinu a skúmali ju takým spôsobom, akým vari ešte nikoho na svete. Dr. Boissarie vo svojom chýrnom diele: „Ľ histoire médicale de Lourdes“ (Dejiny Lurdu so stanoviska lekárskeho) v štyroch hlavách pojednáva o duševnom stave Bernadetty, pod názvom: „Bernadette devant les médecins“ (Bernadetta pred lekármi), kde prísnou vedecko-lekárskou kritikou rozlúštil celú túto otázku.


A preto aj o duševnom stave Bernadetty môžeme podať jasný obraz a zistiť určite, či bola obeťou halucinácie alebo nie?


V tejto veci musíme si počínať prísne vedecky, lebo je to otázka čiste vedecká. Veda nám poslúži svojimi výdobytkami a poznatkami, ktoré my budeme aplikovať na Bernadettu a jej videnia, takže celkom nestranne a bez akýchkoľvek predsudkov budeme môcť vypovedať svoj konečný úsudok.


Čo je vlastne halucinácia? — číry zmyslový klam, vidina, prelud, slovom duševná choroba. Keď totiž v obrazotvornosti človeka bez akéhokoľvek zovňajšieho popudu vzniká ohromný vnímavý pocit. V takomto stave človek vskutku vidí veci, čuje hlasy, ktoré však skutočne (objektívne) nejestvujú.*)


*) Keď takýto zovňajší popud jestvuje, čo by bol aký malý, vtedy vzniká ilúzia; to nie je číry zmyslový klam. Keď napr. na maličký šuchot lístku, voľakto sa domnieva, že čuje cvengot zbrane atď.


Podľa ustálenej lekárskej a psychologickej vedy základ tejto choroby spočíva v porúchanej nervovej sústave a nasledovne v podráždenej fantázii. Zmyslovým vnímaním nadobudnuté účinky — v takomto stave — sa rýchle, neporiadne, ba prekotne spolčujú (associujú) a vytvárajú takto divné veci, ktoré halucinujúci poníma za skutočné. Halucinácia teda nič nového nevytvorí, len spotvorí už zmyslami nadobudnuté javy a dojmy. V každej halucinácii nájdeme jadro už raz vnímanej veci. Lebo nič nemôže byť v rozume, čo nebolo najprv v zmysloch.**)


**) „Nihil est in intellectu, quod non fuerit prius in sensibus“ je dokázanou a prijatou základnou zásadou každej filozofie.


Každý halucinujúci je teda už od prírody nervózny. Nikdy nevie vopred, čo sa bude s ním diať, t.j. nevie, čo bude vidieť a čo hovoriť.


Ďalej — stav halucináčny nastane len v istých, určitých okolnostiach, slovom pravidelne. Akýkoľvek odklon od týchto okolností výsledok halucinácie buďto zmení, buďto celkom zničí.


Halucinujúci, keď i nie vždy, ale v najčastejších prípadoch upadá do bezvedomia. Ale keď je i pri nejakom vedomí, vidí veci a čuje hlasy veľmi neurčite. Hovorí obyčajne nesúvisle, slová jeho sú skomolené, vety nedokončené. Predmety „videnia“ sú mnoho ráz hrozné, strašlivé, ba nemožné.


Halucinácia skoro vždy pokorí a degraduje svoju obeť. Učiní človeka mrzutým, vznetlivým, neposlušným, pyšným, sebeckým. Slovom, mravnosť takejto obete sa v najväčšom stupni umenší.


A čo je najhroznejšie — každá halucinácia, skôr-neskôr vedie k blázneniu a úplnému zošaleniu sa.


Všetko toto, všetci lekári-vedátori sveta, vo Francii najmä svetochýrny dr. Charcot (v Salpetriére) a dr. Bernheim (v Nancy) nepodvratne dokázali. Tak sa učí a prednáša všade na celom svete o halucinácii.


Viďme teraz Bernadettu a jej videnia a porovnajme ich s výš-líčenou halucináciou.


Bernadetta poprve nebola nervóznym dievčaťom. Mala síce záduch (asthmu), ale to bolo všetko. Bola ducha veselého. Rada sa hrávala s deťmi a milovala všetko, čo je deťom milé a krásne.


Ani v náboženskom živote nebola prehnaná. Naopak — neznala ani jeho základov. Úhrnom: ani telesne ani duševne nebola pripravená na tak ohromné úspechy a výsledky, ktorými neskôr sa stala svetochýrnou.


Prvé zjavenie (11. febr.) vôbec nebolo pripravené. Stalo sa skoro bleskurýchle.


Počas tretieho zjavenia (18. febr.) sľúbila Zjavu, že cez 15 dní bude chodiť k Jaskyni. Dostala teda určitý program, čo u halucinujúcich je naskrze vytvorené.


Jej videnia neznali nijakej pravidelnosti alebo určitých okolností, ktoré sú žiadúcne zrejme u halucinujúcich.


Nech hovoria samé udalosti!


Pri prvom zjavení nebol nikto prítomný, len Bernadetta sama. Počas pätnásteho zjavenia však (4. marca) tam bolo asi 20.000 ľudí.


Prvé zjavenie bolo rýchlé, ostatné sa však diali pomaly, počas modlitby. Pri šestnástom zjavení (25. marca) Zjav už čakal Bernadettu.


Prvé zjavenie bolo okolo poludnia, druhé (14. febr.) odpoludnia, pred nešporami. Ostatné zjavenia boli ráno. Posledné však (16. júla) stalo sa večer. Videla Zjav postojačky, kolenačky a idúcky.


V dňoch 22. a 26. febr. sa Zjav neukazoval, hoci Bernadetta ho čakala a žiadala. Bolo to ešte počas určených 15 dní, keď vzhľadom na okolnosti a duševný stav Bernadetty, Zjav sa mal ukázať a predsa sa neukázal. Z toho je zrejmé, že príchod Zjavu nezávisel od dievčaťa.


Ďalej — Bernadetta počas svojich videní nikdy neupadla do bezvedomia. Jej vytrženia (extáze) bol rázu zvláštneho a ojedinelého. Očitý a skúmajúci svedok, dr. Dozous hovorí, že počas Bernadettinho vytrženia „ťahy jej obličaje ľahunko a pomaly vystúpili, potom sa rozvinuli. Čoskoro sa rozlial po nich výraz ľúbeznej a neskonalej blaženosti. V tom okamihu Bernadetta začala pohybovať svojimi perami, ale nikto z okolostojacich nepočul ani jedinkého hlasu.“ *) Dr. Dozous, c. d. str. 99.


V takomto stave bola pánom všetkých svojich zmyslov a pohybov. Konala všetko vedome a slobodne.


Keď sa Pani zjavila, hneď to s radosťou oznámila. V ľavej ruke držala ruženec, v pravej horiacu sviecu. Vykonávala veľa pohybov, ktoré prezradzovali jej úplné vedomie a slobodu. Napr., keď svieca zhasla, požiadala okolostojacích, aby jej ju zapálil. Keď počas jedného z 15 dňových zjavení, voľakto sa chcel palicou dotknúť ružového kra, Bernadetta ho odvrátila s tým, že môže ublížiť krásnej Panej.


Skúmajme teraz opis Bernadettinho Zjavu!


Ona videla jasne, určite živé telo. Jej „Pani“ nebola obkľúčená nijakou hmlou alebo neurčitosťou. Rúcho Zjavu videla a opísala do najmenších podrobností. Vedela povedať i počet záhybov otázneho rúcha a závoja.


Hlas Panej počula čisto, zretedeľne. Jej rozhovor a odkazy reprodukovala priamo vznešeným, ba vzrušujúcim spôsobom. Nijaká nesúvislosť, skomolenosť alebo nedokončenosť sa neukazovala v jej slovách, čo sa vždy stáva pri halucinujúcich.


A potom! Akýže to bol ten Zjav? Bernadetta ho menovala len „veľmi krásnou Paňou, takou krásnou, akej dosiaľ nikdy nevidela“. A vskutku. Takú ideálnu krásu nemohla so seba vytvoriť. Veď nemala na to nijakého predchodiaceho základu, nijakého „modelu“. Kto halucinuje, vidí pomotané len také veci, ktoré úž raz videl, buďto v skutočnosti, alebo aspoň na papieri, alebo sochách. Obraz Panej, ktorú Bernadetta videla, nenachádzal sa však nikde, tým menej v Lurde alebo v Bartresu, mimo ktorých miest ona nikde nebola.


Keď chýrny sochár Fabisch bol požiadaný, aby podľa návodu Bernadetty zhotovil sochu Panny Márie, určenú pre výklenok Jaskyne, kde sa zjavila — bol vo veľkých rozpakoch, lebo si myslel, že úbohá, neučená Bernadetta nebude mu môcť poskytnúť žiadaného a potrebného návodu, čiže modelu.


A hľa, čo sa stalo? Keď prišiel do Lurdu a počul Bernadettin návod, skoro z nôh spadol.


Nikdy a nikde som nevidel takej krásy — napísal neskôr — ako keď som sa pýtal Bernadetty, že aká bola svätá Panna vtedy, keď jej povedala: „Ja som Nepoškvrnené Počatie!“ Dievča sa pozdvihlo s veľkou jednoduchosťou, zložilo svoje ruky a pozdvihlo svoje oči k Nebu.


Nikdy — ani Fra Angelico, ani Pérugin ani Raphael nevytvorili toľkej krásy a hlbokosti v umení, ako bolo to, čo predstavil len jediný pohľad tohoto jednoduchého, naivného dievčaťa. Nie, nezabudnem nikdy, dokiaľ len žiť budem na ten povznášajúci výraz. Videl som v Itálii a inde veľkolepé diela svetových majstrov, ktoré vynikajú vzbudzovaním oduševnenia, božskej lásky a vytrženia, ale ani v jednom som nenašiel toľkej krásy a vznešenosti. A kedykoľvek som požiadal Bernadettu o prednesenie tohto obrazu, vždycky ten istý výraz premenil a osvietil jej obličaj." *)


*) Dr. Bertrin, c. d. str. 76.


Ktorý rozumný človek môže povedať, že je to výsledok halucinácie? Od koho a kde sa naučila Bernadetta toľkému umeniu? Ako sa vôbec dostala do týchto oblastí sveta nadzemského, ktorý prevyšuje všetky naše predstavy a myšlienky? Kde a ako prísť na konečný uzol týchto vecí? Prečo neprejavujú opravdiví halucinujúci aspoň podobných úkazov? A o takých veda nevie. A uvažujme ďalej: prečo sa takýto alebo podobný zjav nevyskytol i inde, najmä mimo katolíckej Cirkvi? Veď takúto „zvláštnosť“ o halucinácii ešte dosiaľ nikto netvrdil, ani nepochopí. Prečo by sa mal len v katolíckej Cirkvi začínať vždy nejaký nový svet, odhalenie dosiaľ neznámych zjavov?


Ďalej! Aké to boli reči, ktoré počula od Zjavu?


Učiním ťa šťastnou, ale nie na tomto, lež na druhom svete!“ Čože mohla vedieť Bernadetta o šťastí druhého a nešťastí tohto sveta? Veď ani najväčší učenci nemali v tomto ohľade celkom jasný svetový názor!


Modli sa za hriešnikov!“ „Pokánie“ trikrát! „Pobozkaj zem za zblúdilcov!“ To hlása vyškolený misionár a Cirkev svätá, ale ako príde na to jedno neučené dedinské dievča, aby hlásalo pokánie celému svetu?


Iď a povedz kňazom, aby mi tu vystavili kaplnku!“ „Chcem tu mnoho ľudí vidieť, a aby sem v sprievodoch chodili!“ Sú to rozkazy priamo zdrcujúce. Kto bol tým majstrom, ktorý ju také veci naučil? Veď to naskrze prevyšovalo všetky jej duševné schopnosti!


A konečne meno: „Ja som Nepoškvrnené Počatie!“ — akože malo svoj pôvod a základ u Bernadetty?*)


*) Zrovnaj 16-te zjavenie str. 90—93.


A akože účinkovali tieto zjavenia na telesné a duševno-mravné cítenie Bernadetty?


Neoslabili ju, necítila žiadnej únavy ani počas trvania zjavení, ani po ich uplynutí. Dr. Dozous hovorí, že Bernadetta „opustila miesto svojej modlitby bez akejkoľvek únavy, bez akéhokoľvek cítenia otrasu alebo omdlenosti svojich údov. Zachovala v dokonalej pamäti všetko to, čo konala počas svojho vytrženia“.**)


**) Dr. Dozous, tamže, str. 92.


Zjavenia a vytrženia — ďalej — neobrali ju o poslušnosť, pokoru a detinskú lásku k všetkému, čo je láskyhodné. Slovom, kým „videnia“ halucinujúcich pokoria a mravne degradujú svoje obete, zatým zjavenia v Jaskyni Bernadettu povzniesli a zošľachtili.


A potom! Prečo prestali Bernadettine videnia? Začali sa razom, trvali niekoľko týždňov a prestali. Nijaká halucinácia nemá takýto vznik, postup a koniec. Keď aj po uplynutí zjavení chodila Bernadetta k Jaskyni, v ničom sa nelíšila od iných kľačiacich a modliacich sa osôb. Prečo nehalucinovala i vtedy? Sú to otázky, na ktoré veda odpovedať nevie.


Ale čo raz navždy zabije teóriu halucinácie vzhľadom na lurdské zjavenia, je tá okolnosť, že videnia Bernadettine boli sprevádzané i hmotnými (fyzickými) dôkazmi, čo je u halucinujúcich naskrze vytvorené. Čo sú to za dôkazy?


Bernadetta, keď si kľakla pred Jaskyňou, začala sa modliť hlasite. So Zjavom sa rozprávala tiež hlasite a zretedeľne. A okolostojaci predsa nič nepočuli z toho, ako to dokazuje i výšpodané svedectvo dr. Dozousa a Estradeho, ako sme videli v prvej knihe.


Zjav mluví tak hlasite, že to môže každý počuť — tvrdila vždy Bernadetta — a ja tiež hovorím hlasite ako obyčajne.“


V čase vytrženia sa dalo pozorovať veľmi dobre, ako sa pohybovali pery dievčaťa, ale to bolo všetko: nikto nerozumel ani slova. Prečo nepočuli prítomní Bernadettu hovoriť a modliť sa? Že nepočuli rozhovor Zjavu, to ešte chápeme, ale že nepočuli Bernadettu, to je už záhada. Vari každý halucinoval? Tak v tom prípade prečo nevidel každý i Zjav?


Raz však počuli slová Bernadetty. Boli to slová: „Pokánie, pokánie, pokánie!“ Prečo počuli len tieto a ostatné nie? Odpoveď dala sama Bernadetta, podľa ktorej Pani kázala tieto slová povedať ľudu.


Slovom: je zrejmé, že Bernadetta nebola obeťou halucinácie, ale že skutočne sa stýkala so Zjavom, ktorého rozkazy presne vyplňovala. Tak jej, ako i reč Zjavu bola vyzdvihnutá, čo sa naskrze nedá vysvetliť prirodzeným spôsobom.


Viďme teraz objavenie zázračného prameňa. Na rozkaz Zjavu: „Iď a napi sa z prameňa a umy sa v ňom!“ Bernadetta celkom logicky (rozumne) spiechala k rieke Gave, lebo vedela, že v Jaskyni nieto nijakého prameňa. Slovom i počas vytrženia správne rozmýšľala. Potom sa vrátila späť, hrabala v hline a prameň vyprýštil.


Môže to byť výsledok halucinácie? Veď halucinujúci nič nového nevynájde, nič neobjaví. Nenadarmo kričali „osvietenci“, že Bernadetta sa zbláznila počas tejto scény, lebo neverili spočiatku, že by bola objavila nejaký prameň. Tvrdili teda, že len blázon môže hovoriť o nejakom prameni v Jaskyni, o ktorom vedeli, že ho tam niet. Prameň však až okate sa predstavoval. Neverci razom utíchli.


A čo nám hovorí známy sviecový zázrak?


Je opísaný vlastnými slovy očitého svedka dr. Dozousa (v. str. 99—100). Táto mimoriadna udalosť prišla na pretras pri vyšetrujúcej komisii. Po dôkladnom a svedomitom vyšetrovaní bolo zistené, že to bol opravdivý zázrak, nemajúci nič spoločného s halucináciou. Lebo Bernadetta nielenže necítila bolesť plameňa sviece — čo sa niekedy môže stať pri zvýšenom otrase nervov — ale jej prsty neukazovali pražiadnej popáleniny, čo sa malo stať aj keby bola halucinovala.


Oheň vždy nechá stopy popáleniny na tele, či je ono živé alebo mrtvé. Dokazujú to všetky pokusy. Nijaká duševná choroba, ani halucinácia to nevie prekaziť.


Tak čo prekazilo popáleninu prstov Bernadettiných? Veda na to prirodzeným spôsobom odpovedať nevie. Musíme teda prijať príčinu nadprirodzenú. Boh cez tú štvrťhodinku vyzdvihol celý prirodzený účinok ohňa, t.j. i cítenie bolesti i zovňajšiu popáleniu, aby Bernadettu nič nehatilo, keď sa rozprávala s najkrajším stvorením božím: s Preblaboslavenou Pannou Máriou.


Takto hľa stroskotá všetko na čírych faktoch, čo by chcelo privlastniť Bernadette akúsi halucináciu. Nikto, žiaden lekár nevydal o nej nejaké svedectvo o halucinácii. Ani „lekárska porota“ prefekta Massyho — ako sme videli.


Len tí lekári ju považovali za halucinujúcu a následovne za pomätenú, ktorí ju nikdy neskúmali, ba ani len nevideli. Boli to najmä dvaja francúzski lekári: Dr. Diday z Lyonu a dr. Voisin zo Salpetriéreu. Obidvaja zúrivo a nerytiersky napádajúc toto jednoduché, úprimné a zdravé dievča, osočovali ho verejne v časopisoch a v rôznych pamfletoch.


Dr. Diday však — ako uvidíme — na sklonku svojho života oľutoval svoj krok a umrel s ružencom v ruke, kým dr. Voisin ešte i v roku 1872 — keď Bernadetta bola už viac rokov v neverskom kláštore — mal ju za pomätenú, hoci — opakujem — nikdy ju v živote ani nevidel. Zo „zásady“ tvrdil, že „takú halucináciu, aku mala Bernadetta, mozog jednoho dieťaťa neznesie a musí sa — skôr-neskôr — rozpadnúť, zblázniť. *)


*) Dr. Bertrin, str. 79.


Keď túto svoju „zásadu“ uverejnil dňa 27. júna 1872 i v lekárskom časopise „L’union médical“ („Lekársky Zväz“) — neverským biskupom a mnohými učencami bol vyzvaný, aby sa osobne presvedčil o duševnom stave Bernadetty a urážku voči nej spáchanú, aby odvolal.


Pán dr. Voisin však pekne mlčal.


A neodvolal nič ani vtedy, keď jeho kolega, istý dr. Damoiseau (predseda lekárskeho spolku orneiskej provincie) úradne požiadal Bernadettinho lekára dr. Saint-Cyr Roberta (ktorý bol predsedom lekárskeho spolku v neverskej provincii), aby podal dobrozdanie o Bernadette. Lekár Saint-Cyr R. nasledovne odpovedal:


Nevers, dňa 2. sept. 1872.*)


Ctený Pán Kolega!


Vy ste sa ohľadom informácie, týkajúcej sa lurdského dievčatka, nateraz sestry M. Bernardy ani nemohli obrátiť na lepšie miesto. Ja ako domáci lekár rehole dlhší čas som ju ošetroval, lebo jej slabé telesné zdravie (vždy záduch) nás častokrát znepokojovalo. Jej stav sa však zlepšil natoľko, že z nemocnej sa stala príkladná chorých ošetrujúca sestra.


Je ona malej postavy. Navonok jednoduchá, dvadsaťsedemročná. Povahy tichej a poníženej. Ošetruje nemocných s veľkou zbehlosťou a dodržiava presne predpisy. Preto má i veľkú vážnosť a ja jej bezpodmienečne dôverujem.


Ako ráčite vidieť — ct. p. kolega — táto mladá sestra je veľmi ďaleko od toho, že by bola pomätenou. Skôr tvrdím, že následkom svojej tichej, jednoduchej a pokornej povahy nemá ani nijakej náklonnosti k tomu.


Podpísaný: Dr. Saint-Cyr Róbert v. r.


Bernadettin mozog sa teda nerozpadol a nasledovne nestala sa obeťou šialenstva ako to dr. Voisin „zásadne“ tvrdil. Žila ešte päť rokov v najlepšom duševnom, keď i nie telesnom zdraví.


Čo z toho nasleduje? Už i podľa samého dr. Voisina to, že Bernadetta nebola obeťou nijakej halucinácie, ale že jej videnia a všetko, čo s nimi súvisí, je čiro-čistá pravda a nepodvratná skutočnosť.


*) Dr. Boissarie, L’histoire médic. str. 70.


3. Otázka zázračného prameňa.


Komisia potom začala skúmať zázračný prameň. Nie síce rozbor jeho vody — o ktorej veda už bola vyslovila svoju mienku — ale jeho pochod, slovom geologické osvetlenie.


Išla na tvárnosť miesta, kde Bernadetta sama ukázala a zopakovala všetko, čo konala na rozkaz Panej, dňa 25. febr. počas deviateho zjavenia. To je tiež jasným dôkazom toho, že nemohla halucinovať, lebo halucinujúci sa nepamätá na to, čo konal v stave halucinačnom, tým menej vie zopakovať jeho scénu.


Komisia vypočula odborníkov, tak lurdských, ako i z okolitých obyvateľov, najmä rybárov a robotníkov, ktorí totiž dobre poznali celú polohu Jaskyne. A všetci jednohlasne svedčili a odprisahali, že pred 25. febr. 1858 nebolo v Jaskyni nijakého prameňa ani o takom od nikoho nepočuli. Všetci prítomní deviateho zjavenia zase svedčili, že otázny prameň vznikol pod prstami Bernadetty, čo videli na vlastné oči.


Komisia všetko spísala do zápisníc.


Mimoriadnosť prameňa Jaskyne sa dokázala. Roku 1868 P. Duboé spolu so svojím spolupracovníkom P. Sempéom vydal prvý opis lurdských udalostí pod názvom: „Petite Histoire de Lourdes“ (Malé dejiny Lurdu), v ktorom s veľkou pečlivosťou a kritikou opisuje tieto udalosti. O zázračnom prameni píše toto: ... Napriek rôznym neodôvodneným tvrdeniam niektorých, bolo dokázané, že predtým, než Bernadetta vydlabala pôdu — nikto ani nevidel, ba ani len tušenia nemal o nejakom prameni v Jaskyni.“*)


*) N.-D. de Lourdes par ses premiers chapelains: PP. Sempé et Duboé str. 121 —129.


Bolo len otázkou, ako vysvetliť jeho vznik? Či je totiž potrebné uchádzať sa k novému stvoreniu prameňa alebo len k doplneniu už tam jestvujúceho, alebo dokonca len k púhemu objaveniu jeho, pomocou Bernadetty?


Túto otázku prvý mienil rozriešiť svetochýrny hydrogeológ (skúmateľ zemských prameňov) L’abbé Pierre Richard z Montlieu (Charent-Inf.), ktorého odbornú mienku v máji 1879 uverejnil i úradný časopis zázračného Lurdu „Annales de Notre-Dame de Lourdes“. Tento učenec preskúmal skoro všetky podobné pôdy Európy, Ázie a Afriky a vynašiel i zákony, podľa ktorých rôzné pramene akým-rôznym spôsobom zavlažujú zem.


A vo svojich výskumoch prišiel k tomu záveru, že „pod vlhkou, pieskovou hlinou, ktorá bola v Jaskyni nad vodou istej močariny, nachádzal sa prameň dosiaľ neznámy, ponechaný božou Prozreteľnosťou na to, aby bol objavený v okamihu zjavenia. Bernadetta doniesla na svetlo tento prameň zvláštnym a nadprirodzeným vnuknutím, na výslovné označenie Sv. Panny, ktorá Bernadette presne ukázala smer vedúci k prameňu so slovami: „Allez boire á la fontaine! (Poď sa napiť z prameňa!“) *)


*) Annales de Notre-Dame de Lourdes, v máji 1879.


Richard teda mienil nájsť pôvod tohto prameňa na západnej strane Jaskyne, v istých skalnatých záhyboch, do ktorých občas vsakovalo dosť veľké množstvo vody najmä počas dáždivého počasia. Táto voda sa potom rôznymi škárami vynorovala a postupne prehlbovala i samú Jaskyňu.


Nebol to teda opravdivý prameň, prýštiaci zo zeme, ale len istá oteklina, ktorá mala svoj pôvod vo vnútri skalnatých vrchov massabielských. Postupne sa odtok tejto vody stále zmenšoval a to natoľko, že dnes — ani počas veľkých dážďov — nedodáva viac ako dva litre vody za minútu.


Naproti tomu však čo vidíme na juhovýchodnej strane Jaskyne? Vidíme tam bystro prýštiaci prameň zo zeme jaskynnej, ktorý má celkom iný pôvod a smer, než vyš-spomenutá oteklina. Je to prameň opravdivý, živý, čistý a dodáva nezmeniteľne — i počas najväčšej suchoty — 85 litrov za minútu, teda 5000 litrov za hodinu a 122.400 litrov vody za jeden deň.


Mienka Richardová teda nemohla obstáť, ktorý — hoci bol na slovo vzatým skúmateľom prameňov — v svojej dobe nemal po ruke potrebné najnovšie geologické prostriedky a výdobytky. Jeho teória sa naskrze protiví tomu ohromnému množstvu vody, ktoré dodáva spomenutý prameň.


Táto okolnosť primäla čoskoro mnohých učencov k tomu, aby znovu skúmali pôvod a smer lurdského prameňa a riešili definitívne túto otázku.


Stalo sa to pred pár rokmi, keď istý učený kňaz tarbeskej diecézy, M. J. Mailhet s mnohými geológmi preštudoval na tvárnosti miesta túto otázku a svoje výskumy uložil čoskoro vo veľmi zaujímavej a odbornej knihe pod názvom: „La source miraculeuse de la Grotte“ (Zázračný prameň Jaskyne), významné čiastky ktorej uverejňoval občas aj úradný časopis lurdskej Jaskyne: „Le Journal de la Grotte de Lourdes“.


Mailhet jasne a nepodvratne dokázal, že Richardov „prameň“ nemôže byť tým zázračným prameňom, ktorý na rozkaz P. Márie vyprýštil pod prstami Bernadetty. Lebo je to vôbec nie prameň, ale len istá oteklina z vrchov, ako sme to vyššie líčili. Táto oteklina jestvovala už i pred 25. febr. 1858. Ľudia vedeli o nej a predsa nikto ju nepovažoval za prameň. O nejakom opravdivom prameni do tej doby — ako sme spomenuli — nikto nevedel a to aj prísahou bolo potvrdené. A naopak — všetci svedkovia deviateho zjavenia (25. febr.) jednohlasne potvrdili, že pod prstami Bernadetty vyprýštil skutočný prameň zo zeme. Teda musel mať aj iný pôvod a smer ako otázna oteklina.


Pri tomto pojednaní znovu opakujeme, že sa tu nejedná o skutočnú zázračnosť lurdského prameňa, ktorá bola a je stále nepopierateľná. Lebo nám stačí dokázať len to, že v lurdskej Jaskyni pred 25. febr. 1858 (deviate zjavenie) nebol nijaký skutočný prameň na tom mieste, kde je teraz, t. j. vľavo od jaskynného oltára, v hĺbke Jaskyne, kde je aj mramorová tabuľa s nápisom: „Allez boire a la Fontaine et vous y laver“ — „Iď sa napiť ku Prameňu a umy sa v ňom!“ A toto bolo skutočne dokázané. Tu sa len o to jedná, že či ten prameň bol vtedy stvorený alebo len zázračne objavený?


Richard — ako sme videli — pridržiaval sa tej mienky, že zázračný prameň bol len objavený (décou-verte) Bernadettou, ktorý — vraj — už tam bol, ale skrytý. Pôvod ako i smer tohto prameňa hľadal mylne a nesprávne. Jeho teória sa však dlho udržovala, vyše 40 rokov. Prečo? Preto, lebo bola to čisto vedecko-geologická otázka, ktorú mal vyriešiť postupný pokrok vedy. Skutočného faktu však, že vznik prameňa bol a je zázračný, sa vôbec netýkala.


Len keď rôzni odporcovia zázračného Lurdu začali surovo napádať túto otázku, neštítiac sa pritom ani vedomého luhania a podvodu (ako napr. Zola a posledne Probst), začalo sa nové skúmanie pomocou najmodernejších geologických výdobytkov a prístrojov. A moderná veda aj riešila definitívne túto otázku v tom zmysle, ako sme to vyššie líčili na základe Mailhetovej knihy.


Bol teda zázračný prameň lurdskej Jaskyne stvorený počas deviateho zjavenia...?


Mailhet a iní (aj sám Richard) to držia za zbytočné. Boh síce mohol stvoriť otázny prameň aj hneď, veď je všemohúci, ale v danom prípade zbytočné je to predpokladať. Boh nerobí nikdy zbytočné veci. Výskumy v tomto ohľade nás oprávňujú k tomu záveru, že zázračný prameň lurdský vo svojich prvkoch jestvoval už i predtým, lenže nie na tom mieste a tým smerom (na západnej strane Jaskyne) ako sa Richard domnieval, ale juhovýchodne, kde sa nachádza i teraz.


Bernadetta teda na rozkaz Panny Márie neobjavila nejaký už jestvujúci a doposaváď skrytý prameň, ale dala jestvotu skutočnému prameňu, prýštiacemu a veľkolepému, ktorý — podľa výskumov — mal len podzemnú dráhu zabezpečenú, ale predtým tam netiekol.


Tak skadiaľ tam prišlo to ohromné množstvo vody, ktoré stále dodáva...?


To je pre nás tajnosťou. Práve v tom záleží zázračnosť lurdského prameňa. Richard to odvodzoval zo spomenutej západnej otekliny, ktorá — podľa neho — podzemnou dráhou prešla na juhovýchod Jaskyne a tam znovu — vraj — vyviera(!). To však — opakujeme — vedecky nijako neobstojí.


Boh si našiel spôsob k tomu ako dodať vodu do otáznej dráhy zázračného prameňa a ako ho vyniesť na svetlo práve tam, kde je.


Podľa Mailheta, táto prameňová dráha má hĺbku 20 metrov a kde vyviera, činí 135 chvení (vibrácií), následkom čoho dá sa zistiť presne aj dodávka vody, t. j. za minútu 85 litrov.


Dňa 25. febr. 1858 božím riadením táto podzemná dráha sa odchýlila smerom juhovýchodným k Jaskyni, kde pod prstami Bernadetty — ako vieme — vyprýštil z nej živý a nevyčerpateľný skutočne zázračný prameň.


Dobrotivá Matka Božia takto makave chcela ukázať svoju lásku k ľuďom, keď na mieste svojho zjavenia zanechala takýto nepodvratný dôkaz svojej prímluvy u Boha.


A nepredpojatá, triezva veda len potvrdila a v jagajúcejšom blesku ukázala tento zázrak. Áno — opravdivá veda a viera si nikdy neprotivia, lež skôr doplňujú a vysvetľujú.


A týmto — otázka zázračného prameňa lurdskej Jaskyne z každej stránky je definitívne riešená ku väčšej cti a sláve Matke Božej lurdskej.


4. Zázračné uzdravenia.


Komisia konečne vyplnila i štvrtú svoju úlohu. Preskúmala všetky mimoriadne uzdravenia spôsobené vodou zázračného prameňa; všetky totiž, ktoré jej boli podané. Počínala si pri tom čo najobozretnejšie a najprísnejšie. Dala si predvolať každého mimoriadne uzdraveného a keď sa nemohol dostaviť, tak odcestovala sama na tvárnosť miesta. Týmto spôsobom precestovala komisia skoro pol Francie.


Prijala faktá len po každej stránke zaručené. Jestli niekto mal čo len najmenšiu, ale odôvodnenú pochybnosť o niektorom zázračnom uzdravení, tak prípady také ihneď odmietla. Podobne odmietla i svedectvá pochádzajúce z „ex auditu“, t.j. len z počutia od iných, čo by aké hodnoverné boli bývali. Ale i v prijatých prípadoch stále vyzývala učencov, najmä lekárov-odborníkov, aby podali svoje námietky a dostavili sa pred komisiu. Kto sa mohol a predsa sa nedostavil, mlčanie takého považovala za súhlas pravdy.


Keď už všetky dôkazy mala pohromade, zasadla verejne v plenárnej schôdzi a prejednala všetky prípady. Na nikoho sa nerobil nátlak, ba ako vysvitá zo zápisníc, duchovní členovia komisie boli omnoho prísnejší pri prijatí toho-ktorého prípadu, ako nepodvratne zázračného, než učenci-lekári a iní predstavitelia vedy. Povstali dlhé, opravdu vedecké debaty, z ktorých každá možná okolnosť a príčina bola všemožne pretriasaná. Pri takomto postupe bolo naskrze vytvorené, že by sa komisia bola mýlila.


Potom komisia formulovala svoj konečný úsudok. Všetky mimoriadné uzdravenia zadelila do troch tried.


Do prvej triedy patrili také prípady, u ktorých možnosť postupného prirodzeného liečenia a nasledovne uzdravenia nebola vytvorená.


Druhú triedu tvorili také uzdravenia, ktoré boli pravdepodobne zázračné. A konečne v tretej triede sa nachádzali také prípady, ktoré mali „úplný, očividomý a nepopierateľný nadprirodzený charakter“.


Za takéto uznala komisia počtom sedem. Dr. Vergez, univerzitný profesor v Montpellieru a hlavný odborný lekár v kúpeľoch Baréges — ako člen komisie — navrhoval osem takýchto prípadov, aby boli prijaté za „nepopierateľné a evidentne zázračné.“ Komisia však tento ôsmy neprijala, keďže jeden teológ-kňaz mal isté pochybnosti o ňom. I z toho vidno, že kňazstvo je vždy prísnejšie v prijatí zázrakov.


Okrem dr. Vergeza, najvýznamnejším lekárskym členom komisie bol nám už dobre známy hl. lurdský lekár dr. Dozous. On bol hádam najpovolanejším, lebo osobne poznal už i predtým nielen Bernadettu a jej rodičov, ale skoro každého zázračne uzdraveného. Jeho svedectvo je teda nepodvrátiteľné. Účasť v prácach komisii brali ešte aj iní odborní lekári.


Čujme teraz slovný úsudok týchto výš-spomenutých dvoch odborných lekárov o zázračných lurdských uzdraveniach!


Dr. Vergez svoju úradnú správu končil takto:


... Skúmaním udalostí až príliš autentičných, nachádzajúcich sa rozhodne nad všetku moc a silu vedy a umenia, videl som, hmatal som dielo božie, zázrak!


A Dr. Dozous so vzrušením doznal: „... Videl som v týchto udalostiach objavenie pravdy... je to dielo Boha, pred ktorým sa musí skloniť každé ľudské čelo!*)


*) Všetky zápisnice vyšetrujúcej komisie sú uložené v lurdskej zisťujúcej lekárskej kancelárii (Le Bureau des Constatationis médicales), kde su každému skúmateľovi prístupné. Väčšinu týchto listín uverejňuje Dr. Bertrin v svojom cit. diele pod názvom: „Appendice: Notes et Documents“ (str. 411—579), ktoré som preštudoval a použil.


Keď komisia takto dokončila svoju ťažkú prácu, celý ohromný materiál so všetkými prílohami a dobrozdaniami postúpila tarbeskému biskupovi Laurenceovi.


Biskup preštudoval všetko dôkladne a bol hlboko vzrušený výsledkami komisie. Svoj úsudok však ešte nevypovedal. Čakal ešte jeden dôkaz a to najväčší: Dôkaz času. A čakal úplné tri roky. Počas tejto doby stále vyzýval učencov rôznych vied, aby podali svoje námietky. Nikto sa neozval.


Keď tri roky čakania uplynuli, biskup nariadil nové vyšetrovanie. Znovu sa začala predošlá ťažká a úmorná práca komisie. Jeden celý rok uplynul počas tejto práce. A výsledok? Bol priamo omráčujúci. Čas všetko dokázal. Nikto neodvolal, ba ani nezmenil svoje prvé svedectvo. Zázračne uzdravení sa tešili najlepšiemu zdraviu. Slovom, výsledky prvého vyšetrovania sa len upevnili a ukázali v najjasnejšom svetle.


Biskup Laurence bol konečne premožený. Dvanásta hodina už uderila. Po mnohých modlitbách a vzývaní Ducha Svätého konečne rozriešil lurdskú otázku. Dňa 18. januára 1862 vydal krásny a dojímavý pastiersky list svojim diecezným veriacim a samozrejme i kňazstvu, v ktorom úradne a slávnostne vyhlásil pravdivosť lurdských zjavení, čo bolo zároveň aj ich víťazstvom.


Vyhlásenie pravdivosti lurdských zjavení.


Nemožné je na tomto mieste uverejniť celý tento pastiersky list. Je totiž náramne dlhý. Obsahuje v krátkosti celú dosiaľ líčenú históriu lurdských udalostí. Dôkazy sú všade čo najpresnejšie uvedené. Po tomto biskup pokračuje takto:


...z udaných príčin oznamujeme po vzývaní Ducha Svätého a s uzrozumením s našimi ctihodnými bratmi, hodnostármi, kanonikmi a s kapitulou Nášho sídelného chrámu;


na základe tak múdre zaznačených pravidiel Benedikta XIV-ho v knihe o blahorečení a vyhlásení za svätých a čo sa týka posúdenia pravých a falošných zjavení;


na základe priaznivej správy, ktorá Nám bola podaná komisiou na to ustanovenou, aby nás informovala o zjaveniach a udalostiach, odohravších sa pri lurdskej Jaskyni;


na základe písomného svedectva lekárov-odborníkov, ktorých sme požiadali o dobrozdanie straniva početných uzdravení, spôsobených následkami užívania vody z Jaskyne;


uvažujúc ďalej, že udalosť zjavenia, prihliadajúc i na dievča, ktoré o tom vyprávalo i na neobyčajné výsledky, aké spôsobilo, nebude môcť byť vysvetlená, iba príčinou nadprirodzenou;


uvažujúc zase, že tá príčina nemôže byť iná ako božská, lebo nadobudnuté výsledky — keďže sú niektoré makavými znakmi milosti, ako obrátenie hriešnikov, iné zase odchýlkami od zákonov prírody, ako zázračné uzdravenia — nemôžu sa vzťahovať na iného, len jedine na Pôvodcu milosti a Pána prírody;


uvažujúc konečne, že naše presvedčenie sa upevnilo nesmiernym a dobrovoľným návalom veriacich k Jaskyni, návalom, ktorý počnúc prvým zjavením neprestáva a ktorý sa deje za tým účelom, aby si tam vyprosili zvláštné milosti alebo sa poďakovali za dary obdržané;


aby sme vyhoveli zákonitému prianiu Našej ctihodnej Kapitule, kňazstvu, veriacich Našej diecézy a mnohých iných nábožných duší, ktoré už tak dlho čakali na rozhodnutie cirkevnej vrchnosti, ktoré rozhodnutie však z múdrych príčin dosiaľ meškalo;


chcejúc zároveň vyplniť i žiadosť mnohých Našich spolubratov biskupov a veľkého množstva význačných osôb tak domorodých ako i zahraničných, meškajúcich v Našej diecéze;


po vzývaní Ducha Svätého a pomoci Najsvätejšej Panny, ustanovili sme a oznamujeme následovné:


Článok I.


Súdime, že Nepoškvrnená Panna Mária, Matka Božia, zjavila sa skutočne Bernadette Soubirousovej, dňa 11. februára 1858 a v nasledujúcich dňoch — spolu osemnásť ráz v Jaskyni massabielskej, blízko mesta Lurdu; že toto zjavenie má všetky známky pravdy a veriaci sú oprávnení veriť v istotu jeho.


Podrobujeme však pokorne svoje rozhodnutie úsudku Sv. Otca, rímskeho pápeža, ktorý je poverený vedením celej Cirkvi.


Článok II.


Povoľujeme uctievanie Panny Márie lurdskej v Našej diecéze; avšak zapovedáme uverejnenie akýchkoľvek — na toto zjavenie sa vzťahujúcich — zvláštnych modlitieb, spevov a kníh, jestli neboli písomne Nami potvrdené.


Článok III.


Aby sme vyplnili viackrát vyslovenú žiadosť Preblahoslavenej Panny, vyhlasujeme, že na skalách massabielských, — ktoré sú teraz majetkom biskupa tarbesského — postavíme chrám k jej cti a sláve.


Toto podujatie však, vzhľadom na strmosť a ťažkosti pôdy, bude vyžadovať dlhej práce a pomerne značného nákladu. Preto, aby sme mohli uskutočniť toto posvätné dielo, obraciame sa na kňazstvo a veriacich Našej diecézy, na kňazstvo a veriacich celej Francie a cudzozemska. Odvolávame sa na ich šľachetné srdcia a najmä na všetky tie osoby všetkých zemí, ktorú sú zasvätené kultu nepoškvrneného Počatia Preblahoslavenej Panny Márie...


Článok IV.


Podobne s plnou dôverou sa obraciame na všetky vychovávateľské ústavy mládeže obojeho pohlavia, na spolky (kongregácie) mariánskych dietok, na všetky pod ochranou Preblahoslavenej Panny stojacie bratstvá, ako i na všetky ostatné náboženské združenia Našej diecézy a celej Francie...


Tento pastiersky list má byť prečítaný a publikovaný vo všetkých kostoloch, kaplnkách a oratóriach (menšie kaplnky) seminárov, ústavov a útulní — nachádzajúcich sa na území Našej diecézy — v najbližšiu nedeľu po jeho obdržaní.


Dané v Tarbese, v Našom biskupskom paláci, s Naším podpisom a razítkom, ako i s podpisom Nášho tajomníka, dňa 18. januára, 1862, vo sviatok nastolenia Sv. Petra v Ríme,


Bertrand-Sévere, v. r. biskup tarbeský.


Z rozkazu: Fourcade, kanoník-tajomník.*)


*) Celý tento pastiersky list viď v knihách: H. Lasserre, str. 393— 405, Estráde, str. 272—281.


Kto je vstave opísať radosť a posvätné nadšenie veriaceho ľudu, keď mu bola vyhlásená pravdivosť zjavenia sa Matky Božej v lurdskej Jaskyni? V otáznu nedeľu vyhlásenia zahlaholili všetky zvony v tarbeskej diecéze, ľudia si navzájom blahoželali a takto dávali najavo svoju nesmiernu radosť.


Biskup v mene Cirkvi odkúpil celé okolie skál massabielských. Veľké zásluhy si získal pri tom nadšený lurdský starosta Lacadé, ktorý sám nabádal mestskú radu, aby prepustila spomenutú pôdu k účelom Cirkvi. Sám podpísal i kúpno-predajnú zmluvu.


Minister kultu Rouland potvrdil túto zmluvu a zároveň povolil i stavbu chrámu k úcte Panny Márie lurdskej. To bol jeho posledný úradný výkon vzhľadom na lurdské udalosti. Musel sa teda pokoriť pred návalom božských udalostí, do ktorých sa dostal ako Pilát do „Verím v Boha.“ Odvtedy sa už nestretávame s jeho menom v lurdských annáloch.


Prvá veľkolepá slávnosť. Umiestnenie sochy Panny Márie v Jaskyni.


Hoci Prebl. Panna Mária žiadala len jednoduchú kaplnku vystaviť na skalách massabielských, veľkodušnosť veriacich však odhodlala sa na stavbu veľkolepého chrámu. Robili sa nádherné plány. A dušou všetkého toho bol sám farár Peyramale. Veď odkaz Kráľovnej Nebies: „Iď a povedz kňazom..." znel priamo jemu. Milodary a dobrovoľné príspevky skoro zázračným spôsobom prichádzali do Lurdu. A preto už v r. 1864 sa mohlo prikročiť k stavbe.


Prv však, než by sa bola započala táto stavba, dňa 4. apríla tohože roku (1864.) odbývala sa v Lurde prvá a dosiaľ neslýchaná, veľkolepá slávnosť.


Keďže stredom celého zázračného Lurdu bola a je posvätná Jaskyňa, túto bolo treba najsamprv posvätiť a pamätnou učiniť. Ako? Oči každého veriaceho chceli tu vidieť aspoň hmotným spôsobom — vznešenú postavu Panny Márie. K tomuto účelu — ako už bolo spomenuté — chýrny sochár Fabisch podľa návodu Bernadetty zhotovil majstrovskú sochu Nepoškvrnenej. Bol to veľkodušný dar dvoch zbožných sestier de Courtových z Lyonu, ktoré dali vystaviť i súkromný byt poblíž Jaskyne pre biskupa tarbeského.


Umiestnenie tejto sochy do výklenku Jaskyne — kde sa totiž zjavila Matka Božia — odbývalo sa spôsobom priamo povznášajúcim.


V spomenutý deň otázneho roku celé mesto bolo na nohách. Všade nádhera dosiaľ nevídaná. Slávnostný sprievod, ktorý vychádzal z farského chrámu, ľudským perom sa nedá opísať.


Vojsko v najväčšom lesku, rôzne kultúrne a náboženské spolky, starci, mladíci a dietky z celého mesta a okolia ukazovali obraz odlesku nebeského triumfu. Uprostred tohto asi 70.000 hláv počítajúceho zástupu kráčal staručký biskup tarbeský Mgre Laurence, sprevádzaný vyše 400 kňazmi. Hlahol zvonov a akordy spevov ozývali sa až do odľahlých krajov.


A v tomto víťaznom pochode Panny Márie lurdskej oko každého prítomného hľadalo najmä dve osoby, ktoré sú neodlúčiteľné od zázračného Lurdu: Bernadettu a farára Peyramalea. Prehliadli nekonečný zástup nevinných mariánskych dietok a tiež dlhý rad ctihodných kňazov, ale osôb, ktoré túžili vidieť, tam nenašli. Čože sa stalo?


Cesty božie sú nevyskúmateľné! Boh už tu na zemi inakšie nakladá so svojimi vyvolenými a ktorých zvlášte miluje. Veď na základe Písma Svätého vyvinulo sa to pravdivé heslo: „Koho Boh miluje, krížom ho navštevuje!“


A takto holo i s Bernadettou a farárom Peyramaleom v tento deň. Aby ich prípadne neomámila zemská sláva, aby prípadne nestali sa predmetom ľudského obdivu a hlučných ovácií — Boh im poslal malý kúsok z Kristového kríža v podobe ťažkej choroby. Tam v mestskej nemocnici sa zvierala Bernadetta v ťažkých bolestiach, tam na svojom farskom lôžku ležal nehybne Peyramale, keď vyš-líčený sprievod sa uberal z farského chrámu lurdského k posvätnej Jaskyni zjavenia.


Ale i keď nie telesne, duševne predsa boli spojení s týmto víťazoslávnym sprievodom. I pri svojom utrpení radovali sa tak veľkému víťazstvu Panny Márie lurdskej.


Keď socha už bola upravená v skalnom výklenku, mnohí boli zvedaví, že asi aký dojem učiní na Bernadettu. Keď vyzdravela a išla k Jaskyni, vyrazil sa jej z hrdla bolestný výkrik. Uzrúc sochu, horko zaplakala. Nemohla zniesť tohto pohľadu. Lebo už viac nevidela živej pohyblivej a hovoriacej Matky Božej, ale len pustú, nehybnú, bezživotnú mramorovú sochu. A toto spôsobilo jej nesmierny žiaľ. Odvtedy už menej chodila k Jaskyni, až kým jej nepovedala posledné s Bohom!


Bazilika, Krypta a Ružencový chrám.


Medzitým sa započala i stavba pútnického chrámu. Po odstránení rôznych prekážok úspešne sa pokračovalo v práci. Farár Peyramale — ako bolo spomenuté — bol duševným hýbateľom celého podujatia. Neznal únavy ani odpočinku. Tam ho bolo vidieť každý deň medzi robotníkmi, ktorým pomáhal nielen duševne, ale i telesne.


Ako sa asi tešil, keď už-už začala vyčnievať štíhla veža nového chrámu, to nám dojímave líči H. Lasserre, ktorý dopodrobna opísal celý život Peyramaleov.


Kedyže mi už bude dopriate — hovorieval často tento horlivý farár — byť prítomným v kruhu kňazov a veriacich, pri prvej procesii, ktorá príde inaugurovať (zahájiť) verejnú bohoslužbu katolíckej Cirkvi na tomto posvätnom mieste? Či nebudem musieť v tom okamihu odspievať svoj Nunc dimittis (včuľ prepustíš*) a umrieť od radosti v tento slávnostný deň?**)


*) Chválospev Simeona, Luk. 2, 29.


**) Cit. dielo, str. 443.


A pri takejto príležitosti vždy ho zaliali slzy. Chrám bol konečne dostavaný. Je on majstrovským dielom chýrneho staviteľa Hyppolita Duranda (+ 8. jan. 1882.) Silne stojac na pevnej pôde massabielskych skál, svojou vysokou štíhlou vežou akoby sa dotýkal nebeských výšin, skadiaľ ráčila zostúpiť Matka Božia medzi svoje zemské dietky.


Vnútorné zariadenie je nádherné a okúzľujúce. Na hlavnom oltári je postavená krásna z bieleho mramoru vytesaná socha Panny Márie. Hlavu jej zdobí žiarkujúca zo samých drahokamov pozostávajúca koruna, nad ktorou zase dve strieborné postavy anjelov držia zlatú, pápežom Piom IX. darovanú, dvojitú palmu. Vnútorné múry sú takrečeno obsypané zásľubnými darmi celého katolíckeho sveta, najmä však Francie. Tam sú drahocenné zástavy, obrazy, zlaté zásľubné srdcia, rôzne sochy a iné Nepoškvrnenému Počatiu venované zbožné predmety.


Pred vchodom chrámu vidno krásne mozaikové a v životnej veľkosti postavené poprsie Svätého Otca, Pia IX., ako sa láskavo díva dolu na nespočetné zástupy pútnikov a žehná ich svojou apoštolskou rukou.


V dňoch 2. a 3. júla 1876 sa previedla konečne slávnostná posviacka chrámu.


Pius IX. bol zastúpený až dvoma legátmi. Bolo prítomných 35 arcibiskupov a biskupov, 5.000 kňazov a vyše 1OO.OOO pútnikov z celého sveta.


Slávnosť posviacky započal v mene pápeža, kardinál-arcibiskup z Paríža, Guibert dňa 2. júla t. r. Kým on s nevídanou pompou posväcoval hlavný oltár chrámu, dotiaľ 16 biskupov svätilo súčasne v chráme sa nachádzajúcich 16 oltárov. Počnúc od polnoci až do poludnia 3. júla boli slúžené na všetkých oltároch chrámu, ako i iných, mimo chrámu postavených 30 oltároch sv. omše. Po ich odslúžení korunoval pápežský legát z Paríža Mgre Meglia obidve sochy Panny Márie, z ktorých jedna — ako vieme — je postavená na hlavnom oltári, druhá pred chrámom na námestí.


Večer toho istého dňa (3. júla) celé mesto bolo tak veľkolepe osvetlené, že takrečeno plávalo v oslnivom a ohnivom mori. Sviecová procesia zase — okolo chrámu a Jaskyne ukazovala priamo odzrkadlenie hviezdnatého Neba.


Chrám tento už vopred (22. marca 1874) obdržal od Sv. Otca, Pia IX. titul menšej Baziliky so všetkými právami a výsadami.


Pod týmto chrámom sa nachádza i druhý, podobne skvostne vyzdobený, polokruhovej podoby z pôvodných massabielskych skál vytesaný, vlastne do nich vydlabaný, tiež veľkolepý chrám takzvaná Krypta. Obsahuje v sebe päť kaplnôk, každá s osobitným oltárom. Jej hlavný oltár sa vypína bezprostredne nad posvätnou Jaskyňou, čím je doslovne vyplnená žiadosť Preblahoslavenej Panny, ktorú viac ráz prejavila Bernadette: „Chcem, aby na tomto mieste bola vystavená kaplnka!“


Tieto dva lurdské chrámy: Bazilika a Krypta sa ukázali však čoskoro malými pre prijatie stále a stále rastúcich pútnických zástupov. Preto sa vynorila všeobecná mienka, aby bol postavený ešte jeden, tretí chrám na priestore rozprestierajúcom sa dolu pred Kryptou. Z tej príčiny, ťažkou prácou boli čoskoro odstránené priestorové prekážky v dĺžke asi 30 metrov. Na takto získanej pôde sa začala stavba tretieho chrámu, ktorý nosí meno: Chrám Ružencový.


S prácou sa započalo r. 1883 a do konca r. 1889 chrám už bol hotový. Jeho náklad činil vyše 3 miliónov frankov, ktorý bol tiež z milodarov veriacich zozbieraný.


Tento chrám je veľká byzantsko-románska okrúhla stavba s gréckym krížovým tvarom a ohromnou kupolou. Má 15 kaplnôk so skvostnými mozaikami, ktoré so svojimi nádhernými oltármi predstavujú 15 tajomstiev sv. ruženca.


Posviacka jeho sa previedla dňa 6. októbra 1901 kardinálom-arcibiskupom Langénieuxom z Reimsu, ktorý ako pápežský legát v prítomnosti 26 biskupov a nespočetného zástupu veriacich posvätil túto tretiu svätyňu Nepoškvrnenej Matky Božej. O tejto posviacke pápež Lev XIII. zvláštnym apoštolským listom ešte 8. sept. 1901 upovedomil všetkých biskupov zemského okršleku.


Všetky tieto tri chrámy akoby jeden na druhom postavené, tvoria jednu zložitú, ľudskému oku nanajvýš príjemnú a okúzľujúcu stavbu.


Okolie týchto svätýň bolo tiež premenené. Rieka Gave a jej potôčky boli regulované, pôda vyrovnaná, povysádzaná okrasnými stromami a kvetinami. Týmto celá cesta, vedúca z mesta k Jaskyni je milá alej, tvoriaca okolo seba veľké námestie, takzvanú esplanádu.


Pri vchode na túto esplanádu z mesta vyčnieva veľkolepý kríž s Umučením, veľkodušný to dar zbožných francúzskych Bretančanov. Opodiaľ stojí v ľudskej veľkosti socha Sv. Michala Archanjela, ako víťazného vodcu a strážcu.


V bezprostrednej blízkosti Jaskyne stál dom misionárskych kňazov, z rehole Garaison, zvaných od „Nepoškvrneného Počatia“. Roku 1866 boli sem dosadení tarbeským biskupom, aby hlásali slovo božie a rozdávali sviatosti pútnikom.


Ich blahodarné účinkovanie trvalo však len do roku 1901. Vtedy totiž sa započal zúrivý nepriateľský boj proti Cirkvi, ktorý o pár rokov pozdejšie viedol k úplnej „rozluke“ Cirkvi od štátu, lepšie rečené, k úplnému ožobráčeniu a hnusnému pohaneniu Cirkvi Kristovej. Ako iní rehoľníci i lurdskí misionári museli opustiť svoje pôsobište, ba i svoju vlasť a utiecť do cudziny. V tejto dobe (v r. 1903—1908) neverci a slobodnomurári ožobráčili celú Cirkev vo Francii. Ba zabrali i kostoly, kaplnky a všetky cirkevné ústavy. To isté chceli učiniť i so zázračným Lurdom. Pekelné a zemské mocnosti teda nespali, ale zúrili ďalej proti dielu božiemu.


To však nás nijako nesmie pomýliť a hnať do zúfania. Lebo ako zúrili proti Lurdu a Cirkvi vtedy, keď sa započal, tým väčšmi ho napádali, keď stál na výške svojho víťazstva.


Nepriatelia padli a Lurd stojí. Veď keby ho nenapádali ani by nebol dielom božím. Len slabé duše sa boja nepriateľov. Tie však, ktoré sú presvedčené o Pravde a Prozreteľnosti božej, nikdy nezúfajú, lebo vedia, že každý nepriateľský útok len zosilní nepremožiteľnú skalu Petrovu, na ktorej oni si rozštiepu hlavy.


I keď teda hrozilo zemské nebezpečie Lurdu, Boh — ako vždy — tak i teraz sa postaral o nezlomných svojich zástupcov, ktorí chránili dielo božie. Roku 1903 — keď najdivšie zúrila nepriateľská moc proti Cirkvi — vtedajší biskup tarbesko-lurdský Mgre František Xav. Schoepfer (+ 24. aug. 1927) v zmysle rozlukového zákona, tak zachránil Lurd, že mesto odkúpilo celé okolie posvätných miest a dalo ho za mierny poplatok do prenájmu tarbsko-lurdskému biskupovi.*) A na miesto vypudených misionárov, boli tam dosadení svetskí kňazi, takzvaní lurdskí kapláni, ktorí sú zároveň i cirkevnými hodnostármi.


*) Biskupstvo posiaľ len tarbské, bolo zmenené na tarbsko-lurdské roku 1912.


Z toho všetkého však plynie pre nás zase to strašné poučenie, že katolíci musia byť stále na stráži a organizovať sa tak, aby nepriatelia nemohli nám uškodiť. Veď práve neorganizovanosť francúzskych katolíkov zapríčinilo toto vyšlíčené nešťastie pre Cirkev Svätú.


Pútnické výpravy svetové.


Slová Prebl. Panny: „Chcem tu mnoho ľudí vidieť... chcem, aby sem v sprievodoch chodili!“— našli ozvenu už hneď od samého počiatku.


Videli sme v prvej knihe, v akých zástupoch putoval ľud k Jaskyni ešte počas zjavení. Lenže toto putovanie bolo viac-menej súkromné. Neboli to sprievody vedené kňazmi, ani povolené Cirkvou Svätou. Bol to ľubovoľný výkon a prejav veriaceho ľudu.


Keď však lurdské zjavenia obdržali cirkevno-uradného potvrdenia, vtedy sa začali i úradne procesie a púte.


Takáto prvá úradná púť bola dňa 25. júla 1874 z neďalekej, od Lurdu asi 7 km vzdialenej obce Loubajac.


Po tomto nasledovali veľké národno-svetové púte. Nie je možné sa obšírnejšie zaoberať týmito výpravami. Podám ich len jednoducho a v najhlavnejších obrysoch. Ale i to stačí na to, aby si ctený čitateľ utvoril obraz o svetovom význame zázračného Lurdu.


Prvá všenárodná francúzska púť bola dňa 5. okt. 1872. Po upokorení Francie Nemeckom v r. 1870—71 celý národ sa zasvätil Panne Márii lurdskej. Všetky okresy (départment) krajiny boli tu zastúpené a symbolizované 250 zástavami. Len tri zástavy neboli rozvinuté, ale zahalené čiernym závojom. Boli to zástavy odtrhnutých území: Metzu, Elsasska a Lotharingie. Bol to srdcolomný obraz, vidieť francúzsky národ, tento „Grande Nation“ ako kľačal pred lurdskou Jaskyňou, plakal, modlil sa a odprosoval. V hlavnom meste Paríži sa zase obetoval Božskému Srdcu Ježišovmu, čo predstavuje mohutný votívný chrám na Montmartre s nápisom nad hlavným oltárom: „Sacratissimo Cordi Jesu Gallia poenitens et devota et grata!“ — „Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, kajúca, zbožná a vďačná Francia!“


Ale či dodržala táto „zbožná a vďačná“ Francia tieto posvätné sľuby? Roky 1903—1908 nás úžasom a hrôzou naplnili. Francúzski katolíci sú síce verní týmto sľubom a vôbec Cirkvi Svätej, ale ovláda ich proticirkevná a neverecká časť národa, ktorá — zase len pre neorganizovanosť katolíkov — dostala sa i k veslu vlády a dáva takto navonok katolíckej Francii ráz proticirkevný a nekresťanský.


Pri tejto prvej všenárodnej francúzskej púti vyplnilo sa i jedno „proroctvo“. Ct. čitateľ si hádam dobre zapamätal rozhovor Estradeho s lurdským farárom Peyramaleom dňa 2. marca 1858 počas štrnásteho zjavenia. Čo povedal vtedy Estrade Peyramaleovi, keď tento ešte vždy pochyboval vo víťazstvo lurdských zjavení?!


Pán farár, príde deň, keď vaši farníci na čele s krížom a s rozvinutými prápormi, budú vystrojení na procesiu a vy, oblečený vo svojom najskvostnejšom rúchu s celým sprievodom — unášaný svätým jasotom — budete spiechať ku kaplnke massabielskej so spevom: „Svätá Mária!“ a ja... ja budem tak šťastný, že vám budem môcť odpovedať: „Oroduj za nás!“


A vskutku dňa 5. okt. 1872 sa to vyplnilo ešte veľkolepejšie, než ako to Estráde predpovedal. Lebo nielen lurdskí farníci so svojimi prápormi, ale celý národ tam spiechal. A nie k nejakej malej kaplnke, ale k veľkolepému chrámu.


A keď sa tento slávnostný sprievod uberal k Jaskyni, Peyramale vskutku skvele oblečený spieval: „Svätá Mária...!“ a vtedy za jeho chrbtom bolo počuť hlas, ktorý ho upamätoval na niekdajší rozhovor, hlas odpovedajúci: „Oroduj za nás...!“ Bol to zbožný hlas už šedivého Estradeho, ktorý z mesta Bordeaux bol prišiel na túto slávnosť.


Po Francii sa dalo i cudzozemsko do pútnického pohybu.


Prvá výprava z cudziny prišla dňa 2. júna 1874 z ďalekej Ameriky.


Za ňou prišli Španieli, Belgičania a Poliaci.


Nemeckí katolíci putovali sem po prvý raz v sept. r. 1875 pod vedením grófa Františka Stolberga. Boli slávnostne uvítaní a vo veľkej lodi Baziliky bolo im vyznačené zvláštne miesto. Čoskoro sa utvoril v Nemecku i „Lourdes-Verein“ (Lurdský Spolok), ktorý usporadúva skoro každý rok pravidelné lurdské púte.


Z bývalého Rakúska prvá púť išla do Lurdu v r. 1866, v ktorej boli zastúpení i Česi a Moravci, ale nie samostatne.


Na Morave rozširoval úctu Panny Márie lurdskej rodený Moravan a horlivý kňaz rádu kapucinského P. Metód Jelínek (+ 1. nov. 1886), ktorý putoval do Lurdu po prvý raz r. 1863.


R. 1896 sa zúčastnil rakúskej púte nie menej horlivý kňaz Dr. František Kolísek (+ 1906), ktorý spolu so svojím bratom, tiež kňazom Leopoldom, riadil tam české pobožnosti.


Prvá samostatná česká púť bola v r. 1903, ktorú nasledovali potom tri ďalšie púte a to v rokoch: 1907, 1911 a 1913. Dušou a zakladateľom týchto púti bol horlivý Leopold Kolísek (+ 25. aug. 1922), ktorý má najväčšie zásluhy v rozširovaní úcty k Panne Márii lurdskej. Nie menšie zásluhy si získal v tomto ohľade i jeho brat, tiež veľký ctiteľ mariánsky, univerzitný profesor Dr. Alojz Kolísek, ktorý so svojimi bratmi Karlom a Jánom (tiež kňazmi) už r. 1913 viedol púť do Lurdu ako duchovný správca. Bohužiaľ — tento veľký ctiteľ a spisovateľ Panny Márie lurdskej umrel nečakane, práve po návrate so svojej 11-tej lurdskej púte 25. aug. 1931. Osláv ho Pane!


Slováci v bývalom Uhorsku putovali spolu s Maďarmi do Lurdu, samostatne však nemohli nikde vystupovať. Len bezprostredne pred svetovou vojnou, r. 1914 — počas 25. svetového eucharistického zjazdu vydržiavaného v Lurde — mohli sa ukázať popri našich českých a moravských bratoch-katolíkoch ako osobitný národ na tomto milostivom mieste.


Aby sa tieto púte mohli prevádzať čím okázalejšie, dňa 28. dec. 1912 sa utvoril v Prahe na spôsob nemeckého „Lourdes-Verein“ „Lurdský Spolek“ a na rozširovanie úcty Panny Márie lurdskej bol založený už spomenutým Leopoldom Kolískom ešte r. 1909 mesačný časopis: „Ruže Lurdská.“


Týmto dvom činiteľom možno ďakovať za ďalšie púte tak česko-moravské ako i slovenské po svetovej vojne.


Prvú povojnovú púť česko-slovenskú viedol slovenský biskup, najdôst. p. Dr. Karol Kmeťko z Nitry, ktorej sa zúčastnilo mnoho Slovákov.


V roku 1924 bola veľkolepá púť česko-slovenská pod protektorátom vtedajšieho ndôst. p. biskupa královohradeckého Dr. Karla Kašpara a pod duchovným vodcovstvom Dr. Alojza Kolíska. Tej púte sa zúčastnilo okrem veľkého počtu Čechov a Moravcov asi 25 Slovákov, medzi nimi i autor tejto knihy.


Z príležitosti tejto púte horliví pútnici darovali zázračnému Lurdu svoj národný dar — krásny baldachýn — k sviatostným sprievodom.


Roku 1926 išla ďalšia česko-slovenská púť do Lurdu.


V tom istom čase tam bola i samostatná čisto slovenská výprava, pod vedením vdp. Dr. Jána Ferenčíka, býv. správcu Ústrednej Katolíckej Kancelárie v Bratislave.


Aby sme si mohli utvoriť kratučký prehľad svetového významu Lurdu, uvediem malú štatistiku o tom z r. 1931.


V tomto roku prišlo do Lurdu 178 pútnických výprav z celého sveta.


Bolo 390 zvláštnych, veľkých pútnických vlakov s 224.796 pútnikmi. Z toho 162.897 osôb zo samej Francie. Cudzozemsko bolo nasledovne rozvrstvené čo do počtu pútnikov. Belgicko: 31.356. Itália: 7.733. Anglia: 7.336. Švajčiarsko: 4.663. Hollandia: 3.637. Írsko: 2.492. Nemecko: 1.776. Československo: 423. Juhoslávia: 392. Poľsko: 275. Španielsko: 200. Amerika: 76. Grécko: 15. Monako: 382 a z Malty 330 osôb.


K týmto zvláštnym vlakom treba pripočítať návštevníkov obyčajnými vlakmi, autami atď., ktorých počet sa môže odhadnúť na 392.000 osôb, takže celkový počet pútnikov v r. 1931 činí dobre vyše 600.000 osôb.


V predošlých rokoch tento počet bol ešte väčší, ba boli roky, keď počet lurdských pútnikov dosiahol za jedno pútnické obdobie (apríl-október) aj jeden milión. Že sa teraz tento počet zmenšil, nutno pripísať všeobecnej svetovej krízy hospodárskej.


Za to isté obdobie (apr.-okt. 1931) bolo v Lurde odslúžených dohromady 56.000 sv. omší. A sv. prijímaní bolo rozdané 1,150.000. Ozaj povznášajúce!


Z cirk. hodnostárov v spomenutom roku bolo v Lurde: 6 kardinálov, 21 arcibiskupov, 101 biskupov, z ktorého počtu z cudzozemska boli: 4 kardináli, 9 arcibiskupov a 41 biskupov.


Z tohto všetkého vidno, že Lurd je opravdu svetovým pútnickým mestom. Nieto krajiny, nieto väčšieho mesta na zemeguli, ktoré by nebolo putovalo do Lurdu. A tento pohyb sa vôbec nezmenšuje, ba sa stupňuje. I kto by tu nevidel digitum Dei — prst Boží!?


Lurd a sv. Stolica rímska.


Videli sme, že tarbeský biskup, keď dňa 18. jan. 1862 vyhlásil lurdské zjavenia za skutočné a pravdivé, podrobil svoj úsudok rímskemu pápežovi. V zmysle cirkevného učenia inak ani nemohol urobiť.


Dlho sa čakalo, ako sa zachová Sv. Stolica k týmto veciam. Vedela ona síce už hneď z počiatku o lurdských udalostiach. Veď Rafaello Ginnasi — ako sme videli — priamo z poverenia pápežovho išiel k Bernadette a s dr. Dozousom ju spolu vypočúval. Nevypovedala však nijakého úsudku. Cirkev sa nikdy a v ničom nenáhli. A prečo by sa mala náhliť? Veď učenie o viere a mravoch je už zakľúčené. Cirkev je len učiteľkou (magistra), strážkyňou (custos) a sudcom (iudex) tohoto učenia. Ju teda nijaký zjav, zázrak nemôže vyrušiť. V tom zmysle neboli a nie sú potrebné ani lurdské udalosti, čo do božstva a pravdivosti Cirkvi katolíckej.


Mimoriadne udalosti: zjavy a zázraky — keď sa vyskytnú — musia sa dokázať samé. Na to je však potrebný čas. A jestli majú charakter božský, jestli sa ony ukazujú v rámci cirkevného učenia, tak Cirkev ústami svojej postupnej hierarchie, časom i vypovie svoj úsudok nad nimi, jestli je to pravdaže v záujme Cirkvi potrebné. V takýchto prípadoch mimoriadne udalosti samé akoby vyzývajú Cirkev, aby sa osvedčila. Takto ju vyzývali i lurdské udalosti. Videli sme, že Bernadetta dostala poverenie od Zjavu, aby išla ku kňazom, teda k zástupcom Cirkvi a žiadala v mene tohože Zjavu vystaviť kaplnku a viesť sprievody. Cirkev teda mimovoľne sa musela zaoberať týmito udalosťami, lebo ju akoby „vyzývali“.


Boli však a sú i teraz niektoré mimoriadne udalosti, ktoré takého „vyzývajúceho“ rázu nemajú, ale sú viac-menej súkromné. Tak napr. mimoriadne udalosti v Limpiasi a najnovšie v Konnersreuthe (Terezia Neumannová). Cirkev nechá tieto veci ísť svojím tokom. Sprevádza ich síce s pozornosťou, ale nehovorí o nich nič určitého. Každému je teda ponechaná slobodná vôľa myslenia a úsudkovania. Môžbyť, že ani nedôjde k úsudku — i proti tomu, že by sa nedali vysvetliť prirodzene, môžeme ich považovať za „súkromné zjavenia“ božie (privata Dei revelatio) týkajúce sa len tých osôb, ktoré ich dostali. Pod otáznymi „súkromnými zjaveniami“ však neslobodno rozumieť nejaké nové zjavenia, ktoré by azda doplňovali verejné zjavenie (publica revelatio), uložené už raz-navždy v Cirkvi katolíckej, ale len vyšlíčené mimoriadne udalosti, súvisiace pravdaže s učením Cirkvi.


Zdôrazňujem opätne, že v tomto zmysle ani lurdské udalosti sú nie „verejným zjavením“, t. j. takým, ktoré by doplňovalo verejné učenie Cirkvi už raz-navždy uložené a zakľúčené. Také voľačo sme počas celého pojednávania otáznych zjavení nikde nevideli. Ba naopak! Lurdské zjavenia len potvrdzovali učenie Cirkvi svätej, najmä najnovší článok viery o „Nepoškvrnenom Počatí“ Panny Márie. Boli však verejnými v tom zmysle, že neviazali len Bernadettu, ale každého. Lebo počnúc jedenástym zjavením stratili svoj súkromný ráz a stali sa úradno-verejnými. Z dosiaľnej súkromnej viditeľky Bernadetty stala sa verejná posolkyňa, ktorá niesla odkazy a rozkazy nebeského Zjavu na vybavenia úradnej Cirkvi. A také voľačo pri Limpiasi a Konnersreuthu sme nevideli a nepočuli.


Lurdskými udalosťami sa teda Cirkev musela zaoberať, lebo dobýjali na ňu strašlivým nárazom.


Biskup tarbeský vypovedal svoj úsudok, ktorý viazal v zmysle cirkevného učenia len jeho diecézu.


Udalosti tieto však znenáhla prekročili hranice tarbeskej diecézy a rozšírili sa — za kratučký čas — po celom katolíckom svete. Musel sa teda vyjadriť o nich i pápež, ako jediná a najvyššia hlava všetkých katolíkov. Každý pápež — ako zákonitý nástupca Sv. Petra apoštola — je samým Kristom Pánom obdarený „milosťou neomylnosti“ nielen v otázkach viery a mravov už raz-navždy zakľúčených — ale i v takých veciach, ktoré úzko súvisia s týmito, aby takto veriaci celého sveta neboli v omyl uvedení.


A takéto vyjadrenie sa pápeža, môže sa stať rôznym spôsobom, buďto výslovne (expresse), buďto mlčky (tacite).


Čo do lurdských udalostí, pápež sa vyjadril najprv mlčky. Nenamietal nič proti úsudku tarbeského biskupa, čím ho teda mlčky schválil a potvrdil (tacitus consensus). Keby lurdské zjavenia neboli bývali skutočné a pravdivé, pápež by sa bol rozhodne ozval proti nim, lebo Cirkev katolícka je tak vedená Duchom Svätým, že je naskrze vytvorené, aby milióny veriacich verili v také nadprirodzené zjavenia, ktoré by sa prípadne neboli stali. Týmto spôsobom by zvíťazili nad ňou — čo i len dočasne — pekelné brány, čo podľa sľubu Kristovho sa nikdy nemôže stať.


Lurdské zjavenia teda vytvárajú akýkoľvek omyl. Sv. Stolica však — okrem mlčného uznania — vyjadrila sa i výslovne (expresse) o týchto udalostiach. Stalo sa to vždy príležitostne.


Keď H. Lasserre r. 1869 vydal svoju votívnu knihu: Notre-Dame de Lourdes (Naša lurdská Pani), ktorá za krátky čas nadobudla si svetové meno — zaslal jeden výtisk i pápežovi, Piovi IX. Svätý Otec, nanajvýš dojatý a presvedčený obsahom tejto knihy — dňa 4. sept. tohože roku (1869) poslal Lasserreovi zvláštny pápežský list (Breve), v ktorom vysloviac autorovi svoje pápežské blahopranie a požehnanie, o lurdských udalostiach sa vyslovil, že touto knihou sú ony len zrejmejšie dokázané. Písal mu medziiným doslovne toto: „...Nové zjavenie sa najmilostnejšej Matky Božej tak si sa vynasnažoval dokázať, že už zo samého boja — ktorý podniká ľudská zloba proti božiemu Milosrdenstvu — jasnosť tejto udalosti len silnejšie a zrejmejšie sa ukázala...“


Od tej doby Pius IX. stále upieral svoj zrak na zázračný Lurd a rok po roku ho vyznačoval makavými dôkazmi svojej apoštolsko-otcovskej lásky.


Podám len krátky prehľad týchto dôkazov.


Hneď v r. 1870 vydal Sv. Otec Breve, ktorým udelil lurdským pútnikom plnomocné odpustky (pri odpustkoch vždy treba rozumieť i splnenie ich podmienok).


R. 1872 schválil všenárodnú púť francúzsku.


R. 1873 povýšil bratstvo lurdských misionárov na arcibratstvo.


R. 1874 prijal pápež dvojitý dar z Lurdu: napodobnenie lurdskej Jaskyne a malý pomník predstavujúci zjavenia. V tom istom roku prehovoril o lurdských udalostiach ešte okázalejšie a prospešnejšie, ako to bol učinil v Breve, poslanom Lasserreovi a vyhlásil dňa 22. marca 1874 — ako vieme — hl. pútnický chrám lurdský za menšiu Baziliku, zvanú od „Nepoškvrneného Počatia“.


Febr. 8. r. 1875 poslal predstavenému lurdských misionárov Breve, v ktorom medziiným hovorí: „Nemôžeme dostatočne vychváliť úmysel, aby v Lurde bol postavený ružencový chrám, aby takto — znázornením 15 tajomstiev — boli roznietené duše veriacich k modlitbe sv. ruženca. Sila tejto pobožnosti — predmetom ktorej sú tajomstvá zo života Ježiša Krista — je jediná, ktorá môže zničiť všetky bludy.“


R. 1876 sa konala posviacka Baziliky — ako sme videli — v mene pápeža. Vtedy prišiel do Lurdu i prvý dar Sv. Otca: palma víťazstva so želaním, aby bola položená k nohám Nepoškvrnenej.


R. 1877 poslal Pius IX. druhý dar do Lurdu: zlatý ružový ker so žiadosťou, aby bol položený pod palmu už prvej darovanú.


Že jak veľkú dôveru mal k Panne Márii lurdskej tento veľký pápež, dokazuje i nasledovná dojímavá udalosť.


Dňa 19. febr. 1874 tarbeský biskup Langénieux osobne daroval Sv. Otcovi krásny emailový obraz, znázorňujúci zjavenie sa Panny Márie 25. marca 1858. („Ja som Nepoškvrnené Počatie“!) Tento obraz uložil Pius IX. vo svojej súkromnej kaplnke a svojim dôverným návštevníkom počas audiencii poukazujúc na tento obraz hovorieval tieto slová:


Sem prichádzam viac ráz cez deň, aby som sa klaňal Najsvätejšej Sviatosti. A keď je duša moja opustená — ba keď sa mi tak zdá, že Boh ako keby nepočul moje slová — vtedy pozdvihnem svoj zrak k Nepoškvrnenej a hneď pocítim, že Ona sa modlí za mňa a ma neopúšťa“!


Dostatočný pokyn pre utrápených!


Dňa 7. febr. 1878 umrel tento ťažko skúšaný pápež, Pius IX. I z týchto výšudaných náčrtov vidno, čo všetko učinil on za zázračný Lurd!


Jeho nástupca Lev XIII. ešte v roku svojho zvolenia za pápeža (1878.), rozšíril právomoc arcibratstva lurdských misionárov i mimo Francie.


Dňa 19. dec. r. 1879 poslal tarbeskému biskupovi, Mgre Jourdanovi Breve, v ktorom medziiným píše:


...Vznešenosť pútnického miesta Lurdu je tak veľká a Matka Božia sama rozšírila túto vznešenosť svojimi — tak duševnými, jak telesnými — dobrodeniami v takej miere, že je skutočne v záujme sv. Cirkvi, aby sa pôvod týchto znamenitých udalostí uviedol nielen vo všeobecnú známosť, ale aby sa zachoval pre budúce veky dôkazmi nepochybnými a nepodvratnými.“


R. 1883, kedy sa konalo 25-ročné jubileum zjavenia sa Panny Márie lurdskej, Lev XIII. udelil na celý rok zvláštne odpustky pre lurdských pútnikov.


Dňa 16. júla tohože roku bol položený v mene pápeža základný kameň k Ružencovému Chrámu.


Dňa 2. marca r. 1891 zaradil Lev XIII. Pannu Máriu lurdskú do liturgického kalendára na deň 11. febr. (deň to prvého zjavenia). Od tohoto dňa celá katolícka Cirkev má právo vzývať Pannu Máriu pod menom: Matka Božia lurdská!


Nasledujúceho roku 11. febr. 1892 sa dostala Matka Božia lurdská i do cirkevných hodiniek (breviár) a do omše sv. zvláštnym omšovým formulárom.


Pápež Pius X. tiež veľkolepe prejavoval svoju lásku a oddanosť k Panne Márii lurdskej.


Do jeho pápežstva spadá 50-ročné jubileum lurdských zjavení v r. 1908, oslávenie ktorých ešte pred rokom (13. nov. 1907.) nariadil v celej katolíckej Cirkvi. Týmto sa dostalo zázračnému Lurdu najväčšieho uznania od Sv. Stolice rímskej.


V samom Lurde — hoci v dobe krutého prenasledovania Cirkvi — odbývala sa táto jubilejna slávnosť s najväčšou pompou a nádherou. Sv. Otec zvláštnym dekrétem povolil, aby sa dňa 16. júla, tohože roku, večer o pol ôsmej hod. mohla slúžiť sv. omša v Jaskyni na pamiatku posledného zjavenia. Táto sv. omša bola slúžená na striebornom oltári, práve za ten čas v Jaskyni postavenom.*)


*) Pri tomto oltári som slúžil sv. omšu dňa 17. aug. 1924 ráno o 6 hod. pre prítomných slovenských pútnikov. Tieto pápežske dáta som prevzal zväčša z knihy Dr. Alojza Kolíska: „Do Lourd!“ (1914.) str. 14—19.


Pius X. dokončil i stavbu napodobnení lurdských svätýň vo vatikánskych záhradách, čo boli započali už jeho dvaja predchodcovia. Pápežovia teda tak milovali zázračný Lurd, že ho chceli mať stále pred očami. Tu sa oni modlievali a spájali sa takto s lurdskými pútnikmi, keď už nemohli ísť do opravdivého Lurdu.


Pius X. dekrétom zo dňa 13. aug. 1913 započal i záležitosť blahorečenia Bernadetty.


Medzitým vypukla svetová vojna. Čo holo s Lurdom za vojny a po nej, pojednávam osobitne.


Zázračný Lurd je teda pravdou nepodvratnou! Je on vznešeným majetkom neomylnej Cirkvi Kristovej, ktorá ho stráži, obdarúva a v každom trápení čo najvrelejšie odporúča svojim veriacim.


Smrť biskupa Laurencea a farára Peyramaleho.


Tarbeský biskup Laurence sa dožil ešte svetového víťazstva lurdských zjavení. Uzrel i vystavený pútnický chrám, ale jeho posviacky sa už nedožil.


Keď v r. 1870 zvolal Pius IX. všeobecný cirkevný snem do Vatikánu, po príklade všetkých biskupov zeme, pospiechal — hoci už 80-ročný — i biskup Laurence do večného mesta. Prijdúc tam, bol postihnutý ťažkou chorobou. Nenadarmo ho odhovárali mnohí, aby vzhľadom na svoj pokročilý vek, nešiel do Ríma. On však odpovedal: „A moja povinnosť biskupská? Ak umriem v Ríme, či nieto tam dosť cmiterov?“**) A Boh chcel, aby umrel v Ríme. V žehnajúcich rukách Námestníka Kristovho na zemi, sa rozlúčil s týmto svetom tento veľký mariánsky biskup dňa 30. jan. 1870. Nevrátil sa už viac do svojej diecézy a jemu tak milého Lurdu. Tam vo večnom meste a v strede kresťanstva čaká svoje zmŕtvychvstanie tarbeský biskup Laurence, ktorý tak apoštolský účinkoval v Cirkvi Kristovej.


**) Estráde, str. 197.


A farár Peyramale?


Šťastlive sa bol vyliečil z ťažkej choroby, ktorá ho bola zastihla — ako vieme — v r. 1864, prečo nemohol byť prítomný ani pri slávnostnom umiestnení sochy Panny Márie lurdskej vo výklenku Jaskyne. Žil ešte 13 rokov v stálej, neúnavnej práci pre väčšiu slávu Boha.


Oceniť jeho zásluhy je ľudsky temer nemožné. Veď uskutočnenie rozkazov Kráľovnej Nebies v najväčšej miere jemu sa pripisuje a k jeho menu pripína. Dostal rozkaz od Panny Márie, aby k jej úcte vystavil chrám. A vystavil — ako vieme — veľkolepú mramorovú Baziliku, náklad ktorej v tom čase činil viac miliónov frankov. A túto sumu zozbieral Peyramale z milodarov celého katolíckeho sveta.


Chcel vystaviť ešte i väčší farský kostol, čo však nemohol dokončiť práve pre nedostatok hmotných prostriedkov. Podivuhodné riadenie božie! Chrám Panny Márie vystavil dosť ľahko, mavší po ruke prostriedky, farský chrám však už nemohol. Prečo? Lebo na to nedostal priamy rozkaz z Neba a nasledovne ťažko prichádzali i milodary. Často hovorieval: „Aby ten farský chrám mohol byť vystavaný, musím najprv umrieť!“


To ho však nijako nezronilo. Vo všetkom videl Prozreteľnosť božiu. Všetko konal pre Boha a Cirkev a od sveta nijakého uznania a odmeny nečakal. Zostal chudobným až do smrti. Pápež, Pius IX. však pamätal na svojho verného kňaza a chcel ho odmeniť už i tu na zemi. Pár rokov pred jeho smrťou (r. 1874) vymenoval ho za apoštolského protonotára, ktorú hodnosť Peyramale prijal len so synovskej poslušnosti k Svätému Otcovi.


Čoskoro začala slabnúť jeho ináč silná telesná sústava.


V septembri r. 1877 už cítil svoj blížiaci sa koniec. Dňa 6. sept. večer, tohože roku ešte prijal v svojom nedostavenom farskom chráme francúzskych pútnikov z mesta Bourges, odobral od nich milodary na stavbu tohože chrámu a ukázal im podzemnú kryptu na pochovávanie.


Na druhý deň, 7. sept. už bol pripútaný k lôžku. Keď však práve vtedy ho navštívil istý dôverný jeho priateľ, pozbieral svoje posledné sily a vstal horko-ťažko, aby mohol sedieť pri obedňajšom stole so svojím priateľom. Po obede úžasne povedal priateľovi: Maj sa dobre, noc bude pre mňa strašná!


A vskutku! Máličko po polnoci pocítil strašlivé bolesti. Bol však nadmieru trpezlivý. „Všetko je v poriadku — povedal — kým ešte poznačil niektoré pokyny straniva stavby chrámu a odslúženia pozostalých sv. omší — teraz už môžem nastúpiť cestu do večnosi!“


Trpel mnoho. Ale jeho utrpenie sa zmenšovalo pohľadom na Umučeného, na ktorého sa neprestajne díval. Áno, takáto smrť je síce hrozná — ozval sa občas — ale týmto sa len kájame za mnohé hriechy. A zo svojho smrteľného lôžka stále potešoval prítomných. Boli tam: jeho brat, početná rodina, pomocníci a z dôverných priateľov najmä Henrik Lasserre, ktorý v svojom druhom lurdskom diele: „Episodes Miraculeux de Lourdes“ (Zázračné udalosti lurdské) srdcolomne opisuje posledné chvíle „lurdského farára.“*) Veriaci, nemôžuc sa dostať k nemu, čakali vonku a modlili sa.


Ráno, 8. sept. (sobota bola) v sviatok to Narodenia Panny Márie prijal nemocný sviatosti umierajúcich.


Okolo 10. hod. vkročil do izby umierajúceho Mgre Toulon, biskup z Nancy, ktorý z nevyskúmateľnej Prozreteľnosti božej práve v ten deň prišiel do Lurdu so svojimi pútnikmi. Namiesto práve v tom čase vzdialeného tarbeského biskupa on udelil posledné biskupské požehnanie umierajúcemu.


Bolo už vtedy asi 11. hodín predpoludním.


Sotva opustil veľkňaz smrteľné lôžko Peyramaleho, keď duša veľkého „farára lurdského“ celkom tichúčko a bez viditeľnej agónie odletela do večných stánkov Najvyššieho. Umrel 66 rokov starý.


Panna Mária sama chcela, aby jej verný syn a vykonavateľ jej rozkazov práve v sviatočný deň jej narodenia odovzdal dušu Stvoriteľovi.


*) Lasserre: Épisodes Miracul. str. 259—262.


Smrť „lurdského farára“ vzrušila nielen celý Lurd, lež i celú katolícku Franciu. Ľud v zástupoch putoval k jeho rakvi, aby ho posledný raz videl a dotkol sa aspoň jeho rúcha.


Pohreb bol samozrejme veľkolepý, hoci nebohý za živa žiadal si len najskromnejší. Pochoval ho biskup reimský, Langénieux, ktorý tiež z Prozreteľnosti božej práve v deň pohrebu prišiel s púťou do Lurdu.


Pochovaný je v podzemnej krypte svojho nedostaveného farského chrámu. Nápis hrobky úplne odzrkadľuje jeho život. Čítame tam slová:


Dilexi decorem domus tuae, zelus domus tuae comedit me.“*)


*) „Miloval som okrasu domu tvojho, spálila ma horlivosť pre tvoj stánok.“


Zbožní pútnici vždy navštívia tento hrob, aby sa pomodlili za veľkého „farára lurdského“, ba čo viac, aby prosili o jeho prímluvu u Nebeskej Matky, ktorá ho zaiste hneď po smrti prijala k sebe.


Ďalší život a smrť Bernadetty.


Videli sme, že po skončení nebeských zjavení, Bernadetta znovu sa našla v obyčajnom každodennom živote v ničom sa nelíšiac od svojich spolublížnych.


Zostavšia ešte osem rokov v Lurde, bola predmetom všeobecného obdivu a neprestajných návštev. Navštevovala školu tamojších milosrdných sestier neverských, zvaných tak pre kresťanskú lásku a výchovu, kde si osvojila potrebné vedomosti tak náboženské ako i svetské.


R. 1860 bola prijatá do ústavu spomenutých sestier ako noviciátka. Tu ošetrovala nemocných a pomáhala vo všetkých domácich prácach.


R. 1863 ju navštívil neverský biskup Mgre Forcade, aby z vlastných úst Bernadetty počul celú históriu zjavení. Bernadetta ochotne vyrozprávala všetko, presne a určite ako pred 5. rokmi. Pri tejto príležitosti opýtal sa jej biskup, či by nemala vôľu vstúpiť do kláštora za sestru a venovať sa takto úplne Pánu Ježišovi... Nenaliehal na ňu, len sa jej pýtal. Bernadetta odpovedala, že si to rozmyslí. A uvažovala o tom skoro dva roky. Milosť božia a dobrá vôľa konečne zvíťazili. Roku 1865 podala žiadosť do kláštora v Neversu, neďaleko Paríža, aby mohla byť prijatá medzi sestry-rehoľníčky.


Jej žiadosti r. 1866 bolo vyhovené. Dňa 21. mája 1866 sa dožila ešte tej radosti, že mohla byť prítomná na sv. omši slúženej po prvý raz v lurdskej svätyni Krypte.


Dňa 3. júla tohože roku podvečer išla sa odobrať od posvätnej Jaskyne. Sprevádzali ju dve sestry-rehoľníčky z Lurdu. Toto odobieranie sa bolo srdcolomné a hrozné. Bernadetta si kľakla posledný raz pred Jaskyňou, začala horko plakať, padla na tvár a zamdlela. Keď ju sestry prebrali, vyrútil sa jej z hrdla srdcolomný výkrik: O ma mére! ma mére! comment pourrais-je vous quitter? O, matka moja, matka moja! Akože ťa opustím?!


Nemohla sa odtrhnúť od svojej tak milej Jaskyne. Konečne pobozkala posvätnú zem zjavenia a v sprievode milosrdných sestier — ktoré ju skoro silou-mocou viedli — prišla domov.


Ráno 4. júla 1866 sa rozlúčila bolestne so svojimi rodičmi, najmä s matkou, sadla na pripravený koč a odcestovala do Neversu. Horko plakala a privolávala zázračnému Lurdu len tieto slová: Adieu, adieu! S Bohom, s Bohom...!


Dňa 29. júla 1866 bola oblečená v rehoľné rúcho a prijala meno „Sestra Maria-Bernarda“.


Zrieknuc sa tak úplne sveta, celý svoj život venovala „Ženíchovi pannien“. Čoskoro po svojom príchode do kláštora ťažko onemocnela, takže bola výš-spomenutým biskupom Forcadeom i sviatosťami zaopatrená a posledne pomazaná. Vtedy obdržala i smrtný chýr, že jej umrela matka (8. dec. 1866), čo však ona prijala s úplnou oddanosťou do vôle Boha.


Po svojom vyzdravení sa oddala jedine životu kláštorskému. So svetom sa stýkala len vtedy, keď musela a to len s dovolením svojej predstavenej. Taktiež aj o zjaveniach rozprávala len vtedy, keď bola k tomu vyzvaná. Tieto zjavenia nechali ináč isté posvätné stopy na jej tvári, čo každý spozoroval, kto sa s ňou rozprával. Lebo musíme vedieť, že ani v kláštore jej nedali ľudia pokoja. Stále chodili k nej na návštevy a to nielen jednoduché, ale aj vysokopostavené a učené osobnosti. Ona však každému bola k službám, takže okúzlila každého, kto ju počul.


Dňa 30. okt. 1867 zložila jednoduché rehoľné sľuby.


Roku 1871 ju zastihol nový úder. Umrel jej otec, ktorý od r. 1867 žil v obstojných hmotných pomeroch, lebo farár Peyramale spolu s vtedajším predstaveným lurdských misionárov, P. Sempém vyprostredkoval mu u biskupa Laurencea odkúpenie istého mlyna, menom „Lacadé“. Odkupnú cenu vyplatil sám biskup a zmluvu podpísal sám Peyramale (29. aug. 1867). Táto starostlivosť „lurdského farára“ spôsobila i Bernadette veľkú radosť. Škoda, že trvala len štyri roky.


Bernadetta trpezlivo preniesla i tento úder.


Ináč bola ducha veselého, žiadnej neprirodzenosti neukazovala na sebe. Veľmi mala rada dietky, s ktorými sa často hrávala na kláštorskom dvore a nevinne žartovala s nimi. Vnútri kláštora zase raz službe chorých a slabých, raz zase kaplnke oddaná; sebe zverené povinnosti vždy čo najusilovnejšie — ačpráve chorľavá — vynasnažovala sa vyplniť. Ako prísna strážkyňa tichosti, vynikala úprimnosťou, skromnosťou a nevinnosťou života. Vo sv. krste obdržanú čistotu duše zachovala nepoškvrnene až do smrti.


V takomto hrdinskom cvičení kresťanských čností dospela k r. 1878, keď dňa 22. septembra t. r. s veľkým potešením duše zložila večité slávnostné rehoľné sľuby.


Jej neduh — kostižer na pravom kolene a astma — sa medzitým stále zväčšoval. So sv. ružencom v ruke a s upretým zrakom na kríž Umučeného zmierňovala si telesné bolesti. Niekedy sa tak zdalo, že nadišla jej posledná hodina. V takom prípade vždy bola zaopatrená sviatosťami umierajúcich, ktoré prijala s veľkou zbožnosťou. Po ich prijatí však povedala: Nie, ešte neumriem!


Keď dňa 12. dec. 1878 zostala veľmi zle, priblížili sa k jej lôžku zástupcovia tarbeského a neverského biskupa a vyzvali ju, aby sa posledný raz — keď stojí už na prahu večnosti — slávnostne osvedčila, či trvá na pravdivosti svojich výpovedí straniva lurdských zjavení. Bolo to síce zbytočné — po toľkých predošlých dôkazoch, — ale predsa táto posledná výzva mala v sebe voľačo hrozného, voľačo slávnostne vzrušujúceho.


Na túto výzvu zástupcov Cirkvi tvár a oči nemocnej sa rozžiarili na okamih, otvorila svoje bledé ústa a odpovedala hlasite, jasne a strašlivým dôrazom: Ja som ju videla, áno, videla som ju! A akoby k potvrdeniu svojich slov poznamenala sa znakom sv. kríža, čo vzrušilo všetkých prítomných. Bolo to oné prežehnanie sa, na ktoré ju naučila sama Matka Božia, keď sa jej po prvý raz zjavila v Jaskyni.


Toto nebeské prežehnanie sa si zachovala Bernadetta v celom svojom živote. Každý ustrnul, kto to videl. Čítali sme výrok Estradeho, ktorý vypovedal po siedmom zjavení: „...jestli sa v nebi prežehnávajú, tak to konajú tým istým spôsobom ako Bernadetta!“ A istý umelec, keď svojho času vypočúval Bernadettu a videl ju prežehnať sa, celkom vzrušene zvolal: „Znaky kríža Bernadettinho sú mi — už samé v sebe — dostatočné na to, aby mi dokázali božstvo otáznych zjavení.*)


*) P. Bordedebat: Les Apparitions de N.-Dame de Lourdes et la société contemporaine, Paris, 1909. str. 59—60.


Roku 1879 — v piatok pred smrtnou nedeľou — nemoc Bernadetty dosiahla takého vrcholu, že prijala už po štvrtý raz sviatosť posledného pomazania. Pri tejto príležitosti hlasite prosila všetkých prítomných o odpustenie.


Po tomto sa započal jej zdĺhavý, asi trojtýždňový smrteľný zápas.


Držiac pevne kríž Umučeného, raz k ústam, raz k prsiam ho pritlačovala. „Oh, bárs by som mohla tento odznak našej spásy čím hlbšie vštepiť do svojho srdca“ — hovorila prítomným sestrám. Keď ju tieže potešovali, že sa budú modliť za uľavenie jej bolesti, živo odpovedala: „Ó, nie, nie, proste len o svätú trpezlivosť! Nežiadam si nijakého poľahčenia na tejto zemi, len tam hore!“


Vo veľkonočný pondelok upadla do krátkej, priechodnej úzkosti. Bojím sa — hovorila — lebo toľko milostí som obdržala v živote a neviem či som ich použila dobre.


Kľud jej nevinnej duše sa vrátil však onedlho späť. Bola to posledná skúška. Diabol nešetrí ani tie najsvätejšie duše a pokúša ich najmä v poslednej chvíli. Bernadetta však modlitbou zahnala pekelného ducha práve tak, ako počas štvrtého zjavenia.


Dňa 16. apríla 1879 — vo veľkonočnú stredu — okolo 3. hod. odpoludnia, tichučkým, ale čistým hlasom volala: Svätá Mária, Matka Božia, oroduj za mňa, úbohú hriešnicu! Potom naklonila svoju hlavu a — aby sa stala obeťou čím čistejšou — jej nevinná duša tichučko odletela k svadbe nebeského Baránka, pasúceho sa medzi ľaliami. Umrela v 35. roku svojho života a v 13. roku svojho blahoslaveného rehoľného povolania.


Sotva sa rozniesol chýr o jej smrti, keď obyvatelia celého mesta a okolia — bez rozdielu — vyhlásili zosnulú za svätú. K jej — triumfálnou pompou vystavenému — mŕtvemu telu, ktoré nebolo zmeravené, ale podržalo si svoju prirodzenú pružnosť a barvu a žiadneho ťažšieho zápachu nevydávalo — schádzali sa hromadne veriaci a rôznymi náboženskými predmetmi sa dotýkali jej posvätného rúcha.


Pre obdivuhodné zázraky a veľmi časté schádzanie sa ľudu, hrob tejto služobnice Boha — uložený v kaplnke Sv. Jozefa, neverského kláštora — stal sa čo najpovestnejším.


Takto, hľa, skončila najväčšia osobnosť zázračného Lurdu! To bol — hľa — život Bernadettin, ktorý sám bol pravou obeťou a ktorý zhorel ako žertva Bohu zápalná a zmierna!


Ct. čitateľ akiste bude zvedavý, čo sa stalo s inými osobami, s tými totiž, ktoré stáli pri kolíske tohto diela božieho a bojovali proti nemu?


Na základe rôznych prameňov podávam ich následovne.


Policajný komisár Jacomet uveril v božstvo lurdských zjavení a umrel, zmierený s Bohom a s Cirkvou Svätou r. 1871.


Dutour, št. zástupca, na sklonku svojho života vydal toto svedectvo o lurdských zjaveniach: „My sme bojovali dobromyseľne pre česť náboženstva a boli sme premožení. Že sa nám tento boj nepodaril, stalo sa to preto — teraz to už neváham povedať — že veriaci mali sebou Pannu Máriu proti nám!“*)


*) Dr. Bertrin, str. 88—89; Estráde, str. 178.


Prefekt Massy tiež pocítil vliv milosti zázračného Lurdu. Oľutoval svoje pochybené kroky a umrel s pobozkaním kríža.


Strážca zatvorenej Jaskyne Callet verejne vyznal, že počas jej stráženia sa modlil v tom čase pri Jaskyni, keď ho nikto nevidel.


O počínaní a zásluhách veľkého lekára Dr. Dozousa sme často hovorili. Umrel v Lurde dňa 15. marca 1884 v 85. roku svojho života. Bol opravdivým otcom a ošetrovateľom najmä chudobných, ktorí ho dlho oplakávali.


Dr. Balencie, člen „lekárskej poroty“ prefekta Massyho, tiež kapituloval pred zázračným Lurdom. O niekoľko rokov pozdejšie vlastnoručnými podpismi potvrdzoval zázračné lurdské uzdravenia.


Všetci ostatní lurdskí inteligenti, ktorí videli tieto mimoriadne veci a skúmali ich, uverili v ich božský pôvod a vydali verejne svedectvo o pravde. Okrem iných, spomínam len význačnejšie a pri udalostiach už spomínané osoby, ako: Lafitte, vojenský intendant, Dr. Germain, býv. voj. lekár, Dufo, pravotár, Pougat, súdny predseda a najmä starosta Lacadé, o Estradeovi ani nehovorím.


Dr. Diday, chýrny lekár z Lyonu, ktorého sme spomenuli pri pojednávaní „Bernadetta a halucinácia“, tiež úplne kapituloval na sklonku svojho života.


Dr. Bertrin toto píše o ňom: „...V posledných rokoch jeho života ho videli, tohoto zaťatého nepriateľa nadprirodzených vecí, ako uznával svoju radostnú porážku a ako sa modlil verejne ruženec. Umierajúc volal na pomoc tú Nepoškvrnenú Pannu, ktorej sa tak bol posmieval a ktorá mu všetko odpustila.“*)


*) C. dielo, str. 90.


Slovom, Panna Mária chcela, aby nikto nezahynul z tých, ktorí stáli pri kolíske jej zázračného diela. Kým veriacim bola Ona „Pomocnicou kresťanov“, týmto sa ukazovala ako „Útočiste hriešnikov“.


I kto by tu nevidel znovu „Prst Boha — Digitum Dei?“


Lurd za svetovej vojny a po nej.


Sotva sa skončil 25. svetový eucharistický zjazd, odbývaný práve v Lurde r. 1914, keď v auguste t. r. vzplanul svetový požiar, ktorý zachvátil skoro celú zemeguľu. Táto krvavá, v dejinách ľudstva ojedinelá svetová vojna, svojimi hrôzami vyvrátila všetok útvar sveta a premenila dosiaľnú tvárnosť zeme. Veľké kultúrne národy na rôznych bojištiach merali svoje zbrane a rok po rok krvácali.


Pri takýchto okolnostiach — samozrejme — zatvorili sa i pred zázračným Lurdom brány sem putujúcich národov. Pútnické svetové výpravy razom prestali. Lurd zato však žil a konal svoje božské povolanie. Francúzski katolíci nahradzovali i ostatné národy, ktoré pre svetový zátvor nemohli sem prísť.


Z tohto smutného obdobia sú zaznamenaniahodné najmä tieto udalosti.


Dňa 15. sept. 1916 vydali všetci kardináli, arcibiskupi a biskupi Francie spoločný pastiersky list, v ktorom sa zaviazali slávnostným sľubom, že po uzavrení svetového mieru každá diecéza Francie usporiada každoročne votívnu (zásľubnú) púť do Lurdu.


Konečne po vyše štyrročnom neustálom krvácaní, v ktorom milióny ľudí prišlo o život a zdravie, na sklonku r. 1918 sa skončila táto hrôzyplná svetová vojna víťazstvom Veľkej Dohody a tak i Francie. Vtedy sa zrodila i slovenská sloboda.


Francúzski katolíci, súc verní svojmu sľubu, po dlhých prípravách uskutočnili svoju votívnu púť do Lurdu dňa 12. nov. 1919. Bolo to veľké vďakovčinenie francúzskeho národa spojené s veľkými národnými a vojenskými slávnosťami. Zúčastnilo sa ich mnoho francúzskych a belgických vynikajúcich osobností, medzi nimi: belgický generál Hellebaut, osloboditeľ svojej vlasti; a maršál Foch, najvyšší generál francúzsky a konečný víťaz svetovej vojny. Obidvaja horliví a vzorní katolíci.*)


*) Maršal Foch už od svojho detstva bol vrelým ctiteľom P. Márie lurdskej. Veď sa narodil v meste Tarbese, neďaleko Lurdu dňa 2. okt. 1851. Bol pokrstený v tarbeskej kathedrále dňa 16. okt. tohože roku na meno Bertrand-Jules Napoleon. Krstným otcom mu bol lurdský mešťan Dominik Normande a krstnou matkou dcéra tohože Paulina. Počas lurdských zjavení mal sedem rokov a sám hovorieval, že sa dobre pamätá na priebeh a dejiny týchto zázračných vecí. Študentské svoje prázdniny skoro vždy strávil v Lurde u svojej krstnej rodiny. Bol očitým svedkom i mnohých zázračných uzdravení. Narodený a vychovaný takto v ovzduší lurdskej Panny Márie, zostal jej verným až do svojej smrti. Nehanbil sa za svoju pravú katolícku vieru, lebo videl dôkazy jej pravdivosti. Bol dojímavý obraz vidieť ho — i počas tejto votívnej púte — kľačať pre posvätnou Jaskyňou a modliť sa verejne ruženec. Pristúpil tam i k sv. prijímaniu. So svojimi hrdinskými druhmi, generálmi: Castelneaom a Pétainom bol maršal Foch najväčšou oporou terajšieho francúzskeho katolícizmu. Vďačné mesto Lurd odmenilo sa mu tým, že jedno zo svojich námestí pomenovalo jeho menom. (V. knihu Dr. A. Kolíska: „Čechove a Slováci samostatní v Lurde“, Bratislava, 1922 str. 268—279.)


Pri tejto príležitosti bol položený i základný kameň veľkolepého votívneho pomníku. Tento „Pomník Mieru“ bol odhalený pozdejšie.


No nezabudol na zázračný Lurd ani ťažko skúšaný a veľký „pápež mieru“ — Benedikt XV. Obnovil všetky výsady udelené Lurdu už svojimi predchodcami. Medzi týmito vyniká najmä pápežský list zo dňa 14. júla 1920, ktorým udelil lurdským svätýňám plnomocné odpustky na spôsob Porciunkule v deň 11. febr., ako v deň prvého zjavenia.


Blahorečenie Bernadetty.


Najvýznamnejšou a najnovšou lurdskou udalosťou je spomedzi všetkých blahorečenie (beatifikácia) Bernadetty Soubirousovej.


Bernadetta umrela — ako vieme — dňa 16. apríla 1879. Keďže chýr o jej svätosti stále rástol, cirkevná vrchnosť sa čoskoro začala zaoberať vyšetrovaním jej života.


Z tej príčiny bola prevedená dňa 22. sept. 1909 prvá exhumácia jej mŕtveho tela. Za prítomnosti neverského biskupa Mgra Gautheya, členov cirkevného súdu, dvoch odborných lekárov: Dra Jourdana du Mazota a Dra Davida bola vyzdvihnutá z hrobu rakva zosnulej. Bolo úradne zistené, že z rakvy nevychádzal nijaký zápach a že telo Bernadetty — pochované pred 30 rokmi — nachádzalo sa v stave neporušenom, bez akejkoľvek stopy rozkladu. Milosrdné sestry umyli telo, ktoré pri tejto príležitosti ukazovalo vlastnosť ohybného pergamenu. Potom ho obliekli do nových rehoľných šiat a spolu s úradnou zápisnicou, spísanou o exhumácii, položili späť do hrobky.


Tento podivuhodný nález exhumácie len upevňoval cirk. vrchnosť v tom presvedčení, že Bernadetta žila vskutku svätým životom a že odteraz môže sa považovať za „ctihodnú“.


O štyri roky neskôr pápež Pius X. — dekrétom zo dňa 13. aug. 1913 — vymenoval komisiu na pojednávanie blahorečenia sestry Marie-Bernardy Soubirousovej. Táto komisia pracovala usilovne a svedomite, hoci pre svetovú vojnu musela zápasiť s mnohými ťažkosťami.


Po ukončení vojny komisia nariadila novú exhumáciu Bernadettinho tela, ktorá sa previedla dňa 3. apríla 1919.


Ako pri prvej, tak i pri tejto exhumácii pokračovalo sa s tou istou prísnosťou úradných spôsobov. Celej akcii predsedal nový neverský biskup Mgre Chatelus.


Telo ctihodnej sa znovu objavilo neporušené a akoby mumifikované. Prítomní lekári prehlásili, že je vzácnym, ba podivuhodným zjavom nájsť po 40 rokoch pohrebu telo tak zachované. Milosrdné sestry znovu ho umyli a obliekli do nových šiat, po čom znovu bolo vložené do hrobky.


Po uplynutí nových 4 rokov — počas ktorých sa vyšetroval prísne a podrobne celý život Bernadetty — bol vykonaný dňa 18. nov. 1923 prvý rozhodný úradný akt so stránky Sv. Stolice v Ríme.


Vo veľkej dvorane pápežského konzistoria bol prečítaný — za prítomnosti samého pápeža, slávne panujúceho Pia XI. — Apoštolský Dekrét, v ktorom medziiným bolo vyhlásené toto:


... Je správné, že u ctihodnej sestry Marie-Bernardy Soubirousovej, služobnice Boha, vyvrcholili božské čnosti: viera, nádej a láska k Bohu a blížnemu, ako i hlavné čnosti: pokora, spravedlnosť, sila a trpezlivosť až na hrdinstvo.“


V ďalšom uvádza tento Dekrét poznovu všetky lurdské zjavenia, ktorými bola Bernadetta omilostená, vznik zázračného prameňa, rôzne mimoriadne uzdravenia a všetky tieto udalosti znovu vyhlasuje za dokázané a pravdivé.


Prv však, než by sa bolo prikročilo k slávnostnému aktu blahorečenia, bola prevedená ešte tretia (posledná) exhumácia mŕtveho tela Bernadettinho. Stalo sa to dňa 18. apríla 1925. Za prítomnosti vyššie uvedených cirk. medzítok, za úradnej asistencie lekárov: Dra Comtea a Dra Talona, ďalej polic. komisára Mabilleho a zástupcu mestskej rady neverskej Leona Brunetona bola vyzdvihnutá po tretí raz rakva uzavierajúca telo Bernadetty.


Pri objavení a preskúmaní tela nebol zistený nijaký zápach a nijaká známka skazy. Celkový nález tejto exhumácie je nasledovný:


Pravé koleno, ktoré v posledných rokoch toľko sužovalo Bernadettu, je trochu zohnuté. Prsia tak krute trápené kedysi záduchom (asthma), sú raz navždy ukľudnené. Oči, tie voľakedy tak krásne čierne oči rodáčky Pyrenejí, sú trochu vpadnuté. Ústa, ktoré 25. marca 1858 až štyri razy tak úpenlivo prosili nebeský Zjav o vyjavenie jeho Mena, sú trochu otvorené, ako by chceli hovoriť. Jemné ruky sú krížom zložené, tie posvätné ruky, pod prstami ktorých vyprýštil dňa 25. febr. 1858 na rozkaz Panny Márie nikdy nevyčerpateľný zázračný prameň.


Hľa, v takomto stave našla úradná komisia po 46 rokoch mŕtve telo ctihodnej Bernadetty! Bolo vyňaté z hrobu, aby sa už tam viac nevrátilo!


Konečne nadišiel deň 14. júna 1925, slávny to deň v jubilárnom roku! Bol to deň slávnostného blahorečenia Bernadetty.


Po dojímavých beatifikačných obradoch a po prečítaní pápežského Dekrétu, — v ktorom Sv. Otec vyhlásil, že na základe tak zovňajších ako vnútorných dôkazov bezpečne sa môže prikročiť k blahorečeniu tejto Ctihodnej služobnice Boha — spadol závoj z obrazu Bernadetty, vystaveného nad oltárom Katedrály v Arcibazilike Sv. Petra. Zjavila sa krásna podobizeň Sestry Marie-Bernardy Soubirousovej, akoby odlesk jej nebeskej slávy.


V tú istú chvíľu bol odhalený i druhý obraz Blahoslavenky, uložený nad hlavným vchodom tejže Arcibaziliky. Razom sa rozhlaholili všetky zvony Ríma, ku ktorým sa pridružil svojimi jemnými akordami i takzvaný „Zvon Bernadetta“, darovaný „Rímskym Lurdským Spolkom“ blahoslavenej Bernadette.


Po tomto sa zjavil v Arcibazilike sám Svätý Otec, pápež Pius XI., aby osobne vykonal pred obrazom Blahoslavenky svoju súkromnú pobožnosť.


Po vykonaní tejže nasledoval dojímavý obraz. Pred Sv. Otca predstúpil staručký, asi 68-ročný muž, aby odovzdal Jeho Svätosti isté pamätné dary. Bol to vlastný brat našej Blahoslavenky: Bernard-Peter Soubirous, narodený dňa 10. sept. r. 1859 a jediný dovtedy žijúci syn rodičov Soubirousových.


Sv. Otec hlboko dojatý prevzal dary, pozostávajúce z rôznych pamiatok našej Blahoslavenky a dlhšie sa rozprával s ním. Bernard-Peter povedal Sv. Otcovi, že blahoslavená Bernadetta bola mu nielen sestričkou, lež i krstnou matkou. Pripomenul, že po smrti rodičov jedine ona sa starala oňho. Raz na farára Peyramaleho, raz na tarbeského biskupa sa obracala listovne v jeho záujme. Pius XI. veľmi pohnute sa rozlúčil s týmto zriedkavým pútnikom a hosťom.


Potom ho požiadali zástupcovia rôznych novín, aby im povedal niektoré svoje dojmy zo života Bernadetty. Zástupcovi pápežského poloúradného listu, „ĽOsservatore Romano“ povedal medziiným toto: „...Pamätám sa len na to, keď odchádzala (Bernadetta) z Lurdu, aby vstúpila do kláštora v Neversu. Mal som vtedy asi sedem rokov. Potom som dostal od nej niekoľko listov. Na jeden z týchto sa dobre pamätám. Bol to list, zaslaný mi krátko pred jej smrťou. Písala mi: „Neuvidíme sa už na tomto svete, ale v nebi!“


Umrel 2. febr. 1931 v 72. roku svojho života v Lurde.


Tejto epochálnej slávnosti blahorečenia pod vedením tarbesko-lurdského biskupa Fr. Xav. Schoepfera sa zúčastnilo mnoho francúzskych cirkevných a svetských hodnostárov. Tam bol i veľvyslanec Francie u Vatikánu Jonnart s celým osobníctvom svojho úradu. Z Česko-Slovenska bol tam všeobecne známy, veľký odborník lurdský, univ. profesor Dr. Alojz Kolísek.


V tom istom čase bola i v Lurde veľká slávnosť. Bol tam odhálený krásny pomník Bernadetty, ktorý dal zhotoviť biskup Schoepfer za pomoci štedrých darcov. Česko-slovenskí pútnici v r. 1924 svojimi milodarmi tiež prispeli k uskutočneniu tohto vznešeného diela.


Telo Bernadetty je uložené v drahocennej, symbolicky ozdobenej schránke, postavenej v kláštore milosrdných sestier v Neverse. Sem putujú odteraz i zástupy lurdských pútnikov, aby videli na vlastné oči posvätené telo tejto Svätice Božej a veľkej Posolkyne Panny Márie.*)


*) V. čísla „Acta Apost. Sedis“ z r. 1925. Sem patriace pápežské listy som uverejnil v slovenskom preklade v „Ruži Lurdskej“ (roč. XVII. č. 9—10 z r. 1925). Použil som ešte ďalšie čísla tohože časopisu, a síce: 6—7—8.


Takto, hľa, sa vyplnili slová Panny Márie, ktoré povedala už v svojom chválospeve: Magnificat (Velebí duša moja): „... (Boh) zosadil mocných z prestola a povýšil ponížených“ (Luk. 1, 52.) Hľa, ako je povýšená Bernadetta!


A slová zjavivšej sa Panny Márie: „Učiním ťa šťastnou, no nie na tomto, lež na druhom svete!“ — tiež ako divnovelebne sa vyplnili!


Slávne panujúci náš Sv. Otec, Pius XI., týmto svojím beatifikačným aktom položil nezlomnú korunu na pravdivosť lurdských zjavení. Víťazstvo zázračného Lurdu týmto sa skveje v nikdy nezhasiteľnom svetle a lesku!


Celý katolícky svet volá k nebeským výšinám:


Blahoslavená Bernadetta, oroduj za nás!


A večnému Rímu zase tie isté katolícke duše privolávajú:


Živ, Bože, Otca Svätého, Námestníka Kristovho!


Poznamenávame, že od roku 1931 sa jedná v Ríme už aj o svätorečenie (kanonizáciu) blahosl. Bernadetty, ktoré — úfame — čoskoro bude prevedené k veľkej a úplnej radosti Lurdu a celého katolíckeho sveta.


A múdrosť ospravedlnená je skrze všetkých svojich synov“ (Luk. 7, 35).


Iďte do Lurdu, lebo sa tam deje mnoho zázrakov!“ (Pius IX).


TRETIA KNIHA.


LURDSKÉ ZÁZRAKY.


Čo je zázrak?


Stvoriteľ sveta, Boh všemohúci vo dvoch veľkých svetových obrazoch sa ukázal rozumnému človekovi.


Prvým týmto obrazom je sám stvorený, viditeľný svet, ktorý iným slovom menujeme i prírodou. Príroda je nič inšie, ako súhrn všetkých zákonov viditeľného sveta. V tomto svete každá čiastka, každý účinok ukazuje na jedného veľkého Tvorcu, na Stvoriteľa a Riaditeľa. „Nebesá vyprávajú slávu Boha a dielo jeho rúk zvestuje obloha“ (18. žalm, 2). I ten najmenší červík je tak obdivuhodný, zázračný — hovorí Sv. Augustín — ako jeden z najkrajších Anjelov.


Na každom kroku sa stretáva človek s obdivuhodnými vecami v prírode, ktoré sa právom môžu menovať zázrakmi. A či nejeme každý deň zázračný chlieb? Či je to nie zázrak, čo sa deje v zemi so semenom, z ktorého konečne dostaneme svoj vozdajší chlieb? Či je nie zázrakom výmena látok v našom tele, následkom čoho rôzne pokrmy a nápoje pretvoria sa na súčiastky nášho tela a krv?


Pravda, nad takýmito zázrakmi sa človek obyčajne nepozastavuje, lebo sú mu každodennými a zvyk na základe skúsenosti naučí človeka považovať ich za samozrejmé, alebo — ako sa obyčajne hovorí — za prirodzené. Tento zvyk „prirodzenosti“ potom natoľko ovláda mysle mnohých, že zabudnú na príčinu a koreň tejto „prirodzenosti“, t. j. na Boha. Zaoberajú sa len ovocím, ale strom a najmä koreň už zanedbávajú, ba čo viac! — mnoho ráz i popierajú.


A Boh práve preto, aby jeho pozemské dietky nezabudli naňho, aby ukázal svoju neobmedzenú božskú moc, podržal si isté účinky, ktoré sa odkloňujú od obyčajného — prirodzeného — behu veľkej prírody. A takéto mimoriadne, zriedkavé a nezvyklé udalosti v prírode, menujeme v užšom a prijatom zmysle slova zázrakmi.


Zázrak je teda síce pod naše zmysly spadajúca, ale zriedkavá a nezvyklá udalosť, ktorá prevyšuje všetky sily prírody a práve preto poukazuje na vyššiu, nad celou prírodou stojacú a účinkujúcu príčinu.


V tejto definícii sú zahrnuté všetky podmienky, čiže súčiastky zázraku. Viďme ich rad-radom, aby sme mali jasný pojem o tom!


Zázrak je teda ponajprv pod naše zmysly spadajúca udalosť. Môžeme ju vidieť, počuť, hmatať, slovom: zovňajšími zmyslami sa presvedčiť o jej skutočnosti. Práve pre túto prvú podmienku vzbudzuje v nás zázrak podivenie, lebo sa nám okate predstavuje. Sú totiž i iné, duševné zázraky. A či je nie opravdivým zázrakom — napríklad — obrátenie jedného hriešnika, keď zo stavu hriešnosti preporodí sa do stavu milosti posväcujúcej? Či je to nie veľký zázrak, ba hádam najväčší zo všetkých: Premenenie chleba a vína na telo a krv Ježiša Krista v obete omše svätej? Áno, sú to veľké zázraky, ale poneváč nám nespadajú pod zmysly, nasledovne nevzbudzujú v nás ani zovňajšie podivenie, len hlboká a živá viera nás uisťuje o ich prítomnosti.


Ďalej: Zázrak sa zriedkavo stáva. Veď keby nebol zriedkavý, stal by sa každodenným — prirodzeným — a nevzbudzoval by obdiv.


Táto zriedkavosť však musí byť i nezvyklá, to jest nijakým spôsobom sa nedá vopred určiť alebo vyrátať. Lebo môže byť niečo zriedkavé a predsa sa nepovažuje za zázrak. Napríklad: Zjavenie sa niektorých vlasatíc (komét) je síce zriedkavé, ale nie nezvyklé, lebo sa dá vyrátať a určiť vopred a preto, keď sa zjaví, nevzbudí — aspoň u každého nie podivenie, čo je však i zriedkavé i nezvyklé (nečakané), to je už opravdivý zázrak, vzbudzujúci u každého mohutný obdiv.


Zázrak — konečne — prevyšuje všetky sily prírody. Je teda zjavom mimoriadnym, nadprirodzeným. Nedá sa zaradiť do skúsených zákonov a pravidiel prírody, lebo stojí mimo nich.


Toto prevyšovanie prírodných síl nie je však pri každom zázraku rovnaké, ale má svoje stupne. A preto i zázraky sú nie rovnaké, ale stupňovité.


Prvý stupeň zázrakov tvoria také udalosti (samozrejme podľa výšlíčenej definície zázraku), ktoré sú naskrze nemožné v prírode. Napríklad: aby jedno teleso bolo naraz na viacerých miestach, alebo, aby bolo preklenúteľné. Sem patria všetky vlastnosti vzkrieseného tela. Takéto telo je nie hatené priestorom ani ťažnou silou. Takými vlastnosťami obdariť hmotné telo príroda nikdy nemôže. Lebo v tom prípade by sa sama musela preináčiť a vštepiť do seba práve odporujúce zákony. Takéto zázraky stoja teda úplne nad prírodou.


Do druhého stupňa patria také zázračné udalosti, ktoré sú nemožné v prírode v takom stave, v akom sa ukazujú, hoci samé v sebe sú nielen možné, ale i prirodzené. Napríklad: Prirodzené je, aby človek žil, videl, slyšal, ale aby to isté konal i po smrti (teda v inom stave), je nemožné. Zázračnosť v takýchto prípadoch určuje sa teda podľa stavu tých alebo oných vecí (subjektov), stavy ktorých sa navzájom vylučujú (život, smrť atď.). Takéto zázraky stoja proti prírode.


Tretiu triedu zázrakov tvoria konečne také faktá, ktoré sa stávajú občas i v prírode, ale nie takým spôsobom. Napríklad: I príroda môže, ba vie vyrobiť víno z vody prostredníctvom rôznych lúčobných rozkladov, vstrieknutých do viničového koreňa, ale rozhodne nie naraz a bez akýchkoľvek prostriedkov, ako to učinil Kristus Pán na svadbe v Káne Galilejskej. I prírodné sily vedia zdolať živelné pohromy, rôzne víchrice atď., ale nie takým spôsobom, ako to učinil Pán Ježiš, ktorý jedným ľahunkým posunkom ruky utíšil zúrivý víchor na jazere Genezaretskom. I príroda vie — pomocou lekárskej vedy — vyliečiť mnohé choroby, ale nie púhym slovom, rozkazom alebo od ďaleka, ako to učinil Kristus Pán a apoštolovia. V takýchto prípadoch zázrak stoji akoby za prírodou, to jest, svojím rýchlym uskutočnením akoby predbehol prírodu; buďto umožní, doplní, buďto preináči jej prirodzený účinok. A takéto zazraky boli a sú — v súrnej potrebe — najčastejšie, lebo sú najmákavejšie v každodennom živote a každému prístupné.


Ako z toho všetkého vidno, v každom zázraku, či už stojí úplne nad prírodou (1. stupeň), či proti prírode (2. stupeň), či za prírodou (3. stupeň) ukazuje sa istá protiva voči skúsenej, každodennej prírode. Lenže táto protiva neničí, nedrúzga prírodu, lež skôr sa vyvyšuje nad ňu a týmto poukazuje na istého vyššieho činiteľa, ktorý môže podľa svojej ľubovôle zaobchádzať so stvorenými vecami a ich účinkami.


Výborne povedal už Sv. Augustín, že „uskutočnenie obdivuhodných vecí spočíva výlučne v možnosti činiteľa“ („in rébus mirabilibus tota ratio faciendi est potentia facientis“).


A túto protivu vo výšlíčenej trojitej forme — medzi zázrakom a prírodou menujeme jedným slovom: nadprirodzenosťou.


K čomu slúži zázrak?


Na túto otázku nám dá odpoveď sám zázrak. Už Sv. Augustín povedal: „Opýtajme sa samých zázrakov, čo nám chcú povedať, lebo i zázraky majú svoju reč“, („interrogemus ipsa miracula, quid nobis loquantur, habent enim linguam suam“. Aug. Tract. 24. in Joan.).


A odpovedia nám jasne a určite, že okrem riadneho vývoja prírody jestvuje i mimoriadny poriadok — svet totiž nadprirodzený, hlásateľom ktorého je práve zázrak.


V stvorenom svete poznáme Boha len prirodzene, výsledkom čoho je prirodzené náboženstvo (religio naturalis); v zázrakoch však poznáme Boha nadprirodzene, z čoho vyplýva naprirodzené náboženstvo (religio supernaturalis).


V prirodzenom poznaní býva Boh častokrát zatienený, zanedbaný, ba i popieraný, v nadprirodzenom poznaní však ukazuje sa nám ako žiariaca hviezda, ktorá svojimi zázrakmi ďaleko svieti a nanúka svoju prítomnosť. Zázrak je teda najjasnejší dôkaz jestvovania Boha. Je najkrajšie dielo Stvoriteľa. Je výplod nekonečnej moci a veľkosti Božej. Je opravdivý odtisk božskej všemohúcnosti. Je podľa Sv. Augustína vskutku „sigillum Dei“ (Božou pečiatkou).


Zázrakmi pozdvihuje Boh prirodzený svet do takej výšky, do ktorej by sa sám od seba nikdy nedostal. Prostredníctvom zázrakov dostaneme sa do sveta celkom iného, vyššieho, Bohu bližšieho a nami nepochopiteľného. Je to svet celkom iného zariadenia, ako svet prirodzený, pozemský. Kým v stvorenom svete ukazuje nám Boh len svoju zovňajšiu moc, zatým v nadprirodzenom svete odhalí nám svoj vnútorný — môžeme povedať — privátny, rodinný život.


A tento cieľ mal Boh pri stvorení sveta a človeka. Cirkev Kristova (rozumej katolícka) neomylne učí, že naši prarodičia boli hneď po svojom stvorení postavení do tohoto naprirodzeného sveta. Bohužiaľ nezostali v ňom. Byvši rozumní a slobodní, zriekli sa ho dobrovoľne, keď zhrešili. Boh však je nezmeniteľný v svojich úmysloch. I naďalej chcel podržať pre človeka tento nadprirodzený svet. Preto ťažkými skúškami a mnohými prípravami tak viedol ľudské pokolenie (Starý zákon), aby zbadalo jeho milostivú a pozdvihujúcu ruku k tomuto svetu. Tento nový svet bol konečne obnovený v Pánu Ježišovi Kristovi, vtelenom Synovi Božom, ktorý toto obnovenie úplne oddal svojej zemskej zastupiteľke, Cirkvi svojej, ktorá je rímsko-katolícka.


Nestačí teda poznať Boha len spôsobom prirodzeným, ale povinní sme podrobiť sa jeho svätej vôli a chytiť sa jeho milostivej a pozdvihujúcej ruky, ktorou nás ťahá k sebe, veľmi blízko k sebe. Kto sa tej božskej ruky nechytá, je jeho nepriateľom a bude potrestaný. Nejestvuje teda — čo do oprávnenosti — iné, než nadprirodzené náboženstvo. A toto náboženstvo je kresťanstvo, zastúpené jedine v Cirkvi Kristovej, to jest rímsko-katolíckej.


Hlásateľom tejto nadprirodzenej oprávnenosti pravého kresťanstva však sú — ako už bolo spomenuté — zázraky. Kresťanstvo teda zázrakmi — ako najzrejmejšími a najmakavejšími dôkazmi nadprirodzenosti — muselo dokázať svoju oprávnenosť a božský pôvod.


Preto žiadali zástupy a rôzni jednotlivci zázraky od Krista Pána na dôkaz pravdy jeho učenia. „Keď už mne nechcete veriť, verte skutkom, aby ste poznali a verili." (Ján 10, 38.) A on činil zázraky každého druhu a stupňa a sa aj odvolával na ne. Mnohé z nich sú uložené v skalopevných a nikdy nevyvrátiteľných evanjeliach Nového Zákona.


Keď bol v Jeruzaleme v deň sviatočný veľkonočný, mnohí uverili v jeho meno, keď videli jeho zázraky, ktoré činil" (Ján 2, 23) A učený Nikodem — byvši Kristovými zázrakmi úplne odzbrojený — nemohol odolať svojmu presvedčeniu o božstve učenia Kristovho. Preto v noci vyhľadal Spasiteľa a vyznal pred ním: „Pane, vieme, že si od Boha vyšiel ako učiteľ, lebo nikto nemôže robiť tie zázraky, ktoré ty činíš, iba keď je Boh s ním“. (Ján 3, 2.)


Kristove zázraky rozohnali akúkoľvek pochybnosť. Nepripustili nijakých hádok. A už vtedy rozdelili ľudí na dva tábory: na veriacich a neveriacich. A to i tak muselo byť a tak je tomu i teraz. Zázrak je oheň, moc, víchor, pred ktorým sú len dve cesty možné: buďto pokorne sa poddať, buďto narafičene slepiačky mu vzdorovať. Smer dohadovania a prázdneho rozumkovania je tu vylúčený.


A po ceste Kristovej kráčali i jeho apoštolovia. Sv. Pavol — napríklad — toto píše Korinťanom: „A moja reč a moje kázanie nie je v presvedčujúcich slovách ľudskej múdrosti, ale v dokazovaní ducha a moci, aby vaša viera sa nezakladala na múdrosti ľudskej, ale na moci božskej“. (I. Kor. 2, 4—5.) Veľký apoštol národov teda „... dôkazmi ducha a moci“ sa pustil na svoju bojovnú cestu. „Dôkazmi ducha“ boli proroctvá, „dôkazmi moci“ však zázraky. Teda dušou a mocou — proroctvami a zázrakmi — treba bolo obnoviť celý svet. A sa i obnovil.


Veľký cirkevný učiteľ Origenes píše, že „jestli grécka filozofia sa chľúbi svojou dialektikou a tým dokazuje svoju oprávnenosť, tak kresťanstvo má poruke božské činy, ktoré prevyšujú akúkoľvek zemskú múdrosť (Contra Celsum I. 2).


A už spomenutý Sv. Augustín, najväčší bohoslovec a mysliteľ starovekého kresťanstva, tiež sa pokorne priznal, že do pravej Cirkvi nepriviedli ho nejaké ľúbomudrcké dôvody, ale výlučne autorita Cirkvi a — zázraky. „Pridržiavam sa zázrakov Cirkvi“ (teneo Ecclesiae miraculis“) hovoril.


A Cirkev Kristova len týmito a nie inými zbraňami sa rozširovala po celom svete. Preto v prvých dobách kresťanstva bolo potrebné viac zázrakov, aby sa — podľa slov. sv. pápeža Rehora Veľkého — pôda Cirkvi upevnila a dokázal sa jej božský pôvod.


Potom sa síce umenšoval počet zázrakov, ale zato nikdy nezanikol v Cirkvi. Boh totiž predvídal, že mnohí — po uplynutí viacero rokov — ochabnú vo viere. Predvídal rôzne bludy a odpadlíctva od tajnostného Tela svojho Syna (Cirkev). A preto, aby upevnil veriacich a pohrozil nevercom, pomocou svojich sluhov — duchovných a svetských — činil zázraky. Sľub činenia zázrakov Kristus sám dal slávnostne, keď pred svojím nanebovstúpením povedal apoštolom: „Iďte po celom svete, kážte evanjelium všetkému stvoreniu; kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený, ale kto neuverí, bude zatratený. A tých, ktorí uveria, tieto znamenia budú nasledovať: V mojom mene budú vyháňať diabolstvá, novými jazykmi mluviť, hadov dvíhať a keď niečo smrtonosného vypijú, neuškodí im; na chorých budú ruky ukladať a tí sa budú dobre mať“. (Marek, 16, 15—18.)


Aj ako každý Kristov sľub, tak i tento sa ustavične vyplňuje v jeho Cirkvi. V Cirkvi katolíckej teda vždy boli, sú a budú zázraky. „A týmto bol, je a bude daný — píše Dr. Hynek v svojej knihe*) — najzrejmejší dôkaz spojenia Cirkvi pozemskej s Cirkvou neviditeľnou, mimozemskou, ktoré obe v Kristu, ako v duchovnej hlave spiate, neprestávajú spolu súvisieť naveky... Tej Cirkvi, tiesnenej a deptanej i za dnešných dní katanmi krvavo prenasledovanej (Rusko, Mexiko), preto však nezničiteľnej, tam v neviditeľnom svete na pomoc pospiechajú, ju silia a podporujú a za ňu bojujú na svojej duchovnej pláni pravé legiony svetla... Áno, tu tkvejú hlavné korene pravej skaly Petrovej, o ktorú márne dodnes rozbijali svoje vzteky brány pekelné“. (Stigmatizovaná T. N. str. 83—85). Týmto sa žiadna odpadlícka „cirkev“ nevie preukázať. Žiaden bludár a „reformátor“ nečinil zázraky. Lebo zázrak je eminentne dielo Boha. Je dôkaz božskej pravdy. Keď teda bludári nečinili zázraky, čím by boli dokázali svoje počínanie; z toho zrejme nasleduje, že Boh nesúhlasil s nimi, ba ich zatracoval.


*) Dr. R. W. Hynek: „Stigmatizovaná Terezia Neumannová (v preklade Sp. Sv. Vojtecha v Trnave 1928).


Preto panoval a panuje taký zúrivý pohon proti zázrakom zo stránky nevercov a nepriateľov Krista a Jeho Cirkvi! Vedia dobre, že každý opravdivý zázrak ich poráža na hlavu spolu s ich „učením a naukami“.


Takto, hľa, predstavujú nám zázraky ten druhý, vznešenejší svetový obraz, v ktorom sa Boh ukázal rozumnému človekovi a ktorého výlučnou nositeľkou na zemi je jedine Cirkev rímsko-katolícka.


Nepriatelia zázrakov.


Skúmajme teraz na akom základe bojujú nepriatelia proti zázrakom.


Všetci nám odpovedia, že v mene a na základe prírodovedy. Prírodoveda totiž — hovoria oni — skúma jednotlivé zjavy, pohyby, udalosti v prírode; tieto rozoberá a spolčuje, ukladá ich do istej pravidelnosti a tvorí takto zákony prírody. Týmto spôsobom prírodoveda nadobudne si určité smernice, podľa ktorých vie potom rozpoznať a stanoviť celý beh prírody. Akýkoľvek odklon od týchto zákonov považujú za neprípustný, lebo by to bolo protiprírodné a čo je protiprírodné je — vraj — nemožné.


Majú títo pravdu? Prv, než odpovieme na to, musíme zistiť opravdivý stav a podstatu samej prírodovedy.


Áno, zdôrazňujeme i my, že prírodoveda je číro-čiste empirická, t. j. jedine o skúsenosť sa opierajúca veda! Opisuje, rozoberá, spolčuje a stvrdzuje zmyslami vnímateľné prírodné zjavy a udalosti. To je jedine jej úlohou, ani viac ani menej. Ďalej vôbec nepokročí. Nezaoberá sa teda podstatami vecí, lebo podstata už nespadá pod naše zmysly, to je už nadprírodný (metafyzický) pojem. Tým menej sa zaoberá prírodoveda poslednými príčinami vecí, veľkou otázkou posledného bytia, pôvodom sveta, stvorením a konečným cieľom všetkého. Pri týchto hraniciach prírodoveda zloží svoje nástroje a úlohu a prevezme ju celkom iná veda, prírodomúdroslovie (kozmologia), iným slovom: filozofia. Tieto otázky rozlúšti jedine rozumkujúci (filozofický) um.


To je prvé všeobecné zistenie o prírodovede.


Ale poďme ďalej! Na akom základe tvrdia niektorí prírodopistci, že zákony prírody sú nezmeniteľné? Čo ich oprávňuje na to? A vôbec, čo rozumejú oni pod „zákonmi“ prírody? Touto otázkou sa zaoberám hlbšie a širšie na konci tejto knihy, kde podávam „teóriu o neznámych silách prírody“, používajúcu občas nepriateľmi proti lurdským zázrakom. Tam je jasne dokázané, čo treba rozumieť pod zákonmi prírody a ktoré sú zmeniteľné a nezmeniteľné! Tu vo všeobecnosti len to zdôrazňujem, že zástanci nezmeniteľnosti prírodných zákonov nemajú právo hovoriť menom celej, všeobecnej a na celý svet sa rozprestierajúcej takzvanej prírodovedy! Prečo? Jednoducho preto, lebo naša, zemská prírodoveda nezahrňuje v sebe celý vesmír, ale zaoberá sa len veľmi nepatrnou jeho čiastkou. Ba nemá po ruke ani všetky zjavy prírody. Ona tvorí svoje zákony výlučne len z výskúsených zjavov a účinkov a nemôže len tak jednoducho vypovedať, že celý svetový poriadok beží len podľa týchto zákonov a nie azda podľa iných. A práve preto o tom, čo môže a čo nemôže byť mimo prírody alebo nad prírodou, prírodoveda ani áno, ani nie povedať nemôže.


Túto zásadu hlásajú ináč i vážni a svetochýrni prírodopystci. Helmholtz napríklad hovorí, že „posledným úkolom prírodovedy je hľadať a nájsť v samej prírode poslednú príčinu prírodných zjavov. Tu však nemožno rozhodnúť, či hľadanú príčinu vskutku i nájdeme tam. Lebo nevieme, či nejestvujú i také zjavy, ktoré tvoria výnimku spod nutného princípu kauzality, ktoré teda sa vymkýňajú spod neho a plynú z dobrovoľnosti a slobody!"*) A slávny český profesor Mareš v svojej knihe: „Pravda v cite“ (str. 11.) píše: „Vedecká pravda, pojatá rozumom podľa zmyslovej skúsenosti môže byť len obmedzená, relatívna, lebo veda môže preskúmať len obmedzený výsek z nekonečne rozmanitej a stále sa meniacej skutočnosti, ktorá sa volá svet. Vedecké poznanie nepostihne toho, čo presahuje túto skúsenosť, čo je transcendentálne, nepodmienené, nepremenlivé, absolutné.“**)


*) Dr. Ferd. Rott: „Zázrak a prírodoveda“, (A csoda és a természettudomány), Budapest, 1907. str. 27—28.


**) Dr. Hynek, c. d. str. 63.


Veľmi správne! Slová Helmholtzove a Marešove sú akoby výstrahou pre tých, ktorí sa domnievajú, že všetko a všade sa deje výlučne podľa železnej nútnosti prírody. Upozorňujú ich, že môžu byť i také zjavy, ktoré sú od tejto nutnosti oslobodené.


A toto upozornenie mala by si všimnúť najmä terajšia, takzvaná pozitivistická veda, ktorá kŕčovite tvrdí, že predmetom vedy môžu byť len určité, to jest pozitívne veci, z ktorých vybočiť-vykročiť — vraj — neslobodno. Tak teda i prírodoveda, ako najpozitívnejšia veda nech sa pridržiava tejto „modernej zásady“ a nech nevyslovuje svoju mienku tam, nech nefilozofuje v takom obore, ktorý vôbec nepatrí k nej.


Týmto však ani najmenej nechceme povedať to, že by prírodopisec nesmel filozofovať. Naopak. Každý opravdivý skúmateľ prírody je alebo aspoň má byť i mysliteľom. Lebo veď pri skúmaní rôznych prírodných zjavov mimovoľne sa pýta sám seba: odkiaľ je ten zjav, čo má za úkol, či vždy sa tak deje atď.? My zdôrazňujeme len to, že keď prírodopisec vysloví svoju mienku o možnosti alebo nemožnosti zjavov mimo alebo nad prírodou stojacích, vtedy už nehovorí ako prírodopisec, ale ako mysliteľ (filozof).


Z toho všetkého je zrejmé, že nepriatelia zázrakov vlastne zneužívajú prírodovedu a protirečia sebe samým. Veď sme ukázali, že zázrak stojí mimo prírody, netýka sa jej výskúsených zákonov, tak prečo chcú naši odporci silou-mocou zadeliť i zázračné udalosti do vývoja prírody, keď ich nevedia vysvetliť prírodovedecky, čo i sami uznávajú.


Zázraky sú teda možné, to sme dokázali. Ináč ani netreba to veľmi dokazovať. Kto verí v osobného, pravého Boha, ten verí i v zázraky. Lebo kde je Boh, tam je i zázrak. Kto však v Boha neverí alebo pochybene si ho predstavuje, ten samozrejme popiera i zázraky.


Všetci nepriatelia zázrakov teda na základe mylných a pochybených svetonázorov popierajú zázraky. A s takýmito „svetonázormi“ prírodoveda nemá nič spoločného.


Veď sa len pozrime bližšie do tejto „modernej vedy“. Čo tam vidíme? Samý zmätok a protivu. Čo jeden nositeľ „vedy“ tvrdí, to druhý podvracia. Napríklad: Skeptik a agnostik hovorí, že nevieme nič, racionalista zase tvrdí, že vieme a poznáme všetko. V očiach surového materialistu všetko je hmotou, kým pantheista a panpsychista zase na všetko sa díva ako na duchovnosť.


Kto má z týchto pravdu? A aké dôkazy majú poruke? Na to nedostaneme nijakej odpovede. Nech si teda „moderná veda“ vyrovná najprv svoje až okaté protivy a potom nech hľadá spor medzi zázrakmi a prírodou.


Kto si zúmyselne zakryje oči, ten ani za bieleho dňa neuvidí slnce. Zázraky sa nám príliš silne a pôsobive predstavujú a len zaslepený ich nechce vidieť. Prečo? Už sme povedali: lebo zázraky majú tiež svoju reč, svoju ozvenu, ktorá až epochálne hlása všemohúcnosť Boha a ničomnosť človeka. A toto nechcú uznať a vedieť neverci. Vedia dobre, že prijatím zázrakov museli by prijať i všetky jeho následky. Mali by sa pokoriť pred Bohom a stať sa veriacimi údami tej Cirkvi, v ktorej sa tieto zázraky dejú. To však z ľudskej pýchy nechcú urobiť. A tak im nepozostáva iná cesta, ako popierať všetko, čo k tomu vedie, teda i zázraky.


Túto sa najvypuklejšie javí slobodná vôľa človeka. Človek sa môže protiviť i tým najzrejmejším pravdám, keď ich nechce prijať so všetkými následkami. Takéto počínanie je však nie nijakou „múdrosťou“, lež skôr zbabelosťou a najväčšou nerozumnosťou.


Toto všetko preto bolo potrebné predniesť, aby sme prozumeli i lurdským zázrakom, ktoré od r. 1858 neprestajne sa tam dejú.


Henrik Lasserre.


Keď je reč o lurdských zázrakoch, vždy treba pod nimi rozumieť také mimoriadne uzdravenia, ktoré sa dokázali zázračnými. Vyšetrujúca komisia tarbeského biskupa — ako vieme — uznala sedem takýchto nepodvratne zázračných uzdravení. Ostatné, ktoré neboli i cirkevnou vrchnosťou vyšetrené, zasluhujú meno „zázrak“ v tom zmysle, že podľa lekárskej vedy nedajú sa vysvetliť prirodzeným spôsobom.


Zázračné uzdravenia, ktoré počnúc od zjavení, neprestajne sa dejú v Lurde, sú podľa slov Dr. Dozousa „tým cimentom na ohromnej historickej stavbe, ktorá nosí meno: „Lurdské zázraky“.*) Tieto zázraky dávajú ustavičnú sankciu na pravdivosť zjavenia sa Najsv. Panny a na hlavu porážajú všetky pokusy „modernej vedy“, vynasnažujúcej sa tieto zázraky vysvetliť spôsobom prirodzeným. Tieto zázraky činia Lurd akoby božskou pohádkou na zemi, ktorá okúzľuje každého — veriaceho i neveriaceho. Týmito zázrakmi sa stáva Lurd stále živým, novým a úchvatne i posvätne zaujímavým. Preto je potrebné osobitne sa zaoberať týmito zázrakmi.


*) Dr. Dozous, str. 109.


Boh chcel, aby sa lurdské zjavenia a nasledovne úcta Nepoškvrnenej Panny pomocou zázrakov rozšírili po celej zemi. Chcel ukázať, že je to nie dielo ľudské, ale božské. A ako kedysi Šavla obrátil na sv. apoštola Pavla, aby rozniesol meno Kristovo medzi národmi, tak i teraz postaral sa o muža, ktorý asi tak ako sv. Pavol, bol povolaný na to, aby rozšíril úctu Panny Márie lurdskej medzi národmi zeme.


A kto to bol ten slávny, samým Bohom vyvolený muž?


Bol to už toľko razy spomínaný, svetochýrny historik Panny Márie lurdskej, Henrik Lasserre.


Nemožno písať históriu zázračného Lurdu bez toho, že by — popri už líčených osobnostiach — nebol spomenutý, ba podrobne charakterizovaný i slávny Henrik Lasserre. Keďže jeho osoba bola sama predmetom veľkého zázraku, prečo sa stal apoštolom Panny Márie lurdskej, je samozrejmé, aby jeho osoba zaujala prvé miesto v nekonečnej reťazi lurdských zázrakov.


Henrik Pavol Lasserre sa narodil dňa 25. febr. 1828 v Carlux (pri Dordogne) z vznešenej írečitej francúzskej rodiny. Jeho otec bol lekár a ako taký pôsobil spočiatku pri námorníctve. Náhle opustil vojensko-lekársku dráhu a odobral sa na svoj majetok v Coux, kde usilovne hospodáril, pričom cez 30 rokov liečil nemocných úplne zdarma.


Jeho nadaný syn Henrik sa oddal právnickému štúdiu, po skončení ktorého sa stal pravotárom v Paríži. Cítil však veľkú túhu i po písomníctve (literatúre). Bohužiaľ medzi školskými múrami a v svetáckej krútňave Paríža stratil svoju katolícku vieru, ktorú si bol ešte doma od rodičov nadobudnul. Sám doznáva, že v 20. roku svojom bol úplný neverec. Potom však nastal obrat v jeho živote. Bedlivým študovaním právd katolíckej Cirkvi, znovu sa stal veriacim, keď i nie práve horlivými katolíkom. Nevedel sa ešte zrieknuť svojho „liberálneho“ zmýšľania.


Bol však úprimný, pracovitý a nadovšetko charakterný muž. Popri pravotárstve už v r. 1859 redigoval „Reveil" (Prebudenie) a „Pays“ (Kraj) časopisy. Na stĺpcoch týchto novín sa ukazoval veľkým priatelom Slavianov, najmä utláčaných Poliakov, za oslobodenie ktorých ináč bojoval cez celý svoj život.


R. 1860 bral účasť i v delegácii, ktorá išla do Ríma k Sv. Otcovi v záujme ubiedeného Poľska.


Keď prišiel naspäť do Francie, práve vyšla hnusná a bohorúhavá kniha neverca E. Renana: „Vie de Jesus" (Život Ježiša). Tento hanopis, ktorý úplne spotvoril sv. evanjelia a nasledovne i osobu Syna Božieho, tak rozzúril mladého a pravdu hľadajúceho Lasserrea, že napísal protispis pod názvom: „Ľ evangile selon Renan (evanjelium podľa Renana), v ktorom úplne vyvrátil falošné vývody Renanove. Tento spis mal ohromný úspech. V krátkom čase dosiahol 28 vydaní.


Takto krásne pracoval Lasserre, keď v júni roku 1862 ho zastihlo veľké nešťastie. Začal mu slabnúť zrak, čo za tri mesiace vyvinulo sa skoro v uplnu slepotu. Nemohol už ani čítať, ani písať. Musel opustiť i svoje pôsobište v Paríži a odobral sa na rodinný majetok v Coux, kde mu žila ešte matka. Vzal so sebou jedného chlapca ako tajomníka, ktorý mu čítaval knihy a časopisy a ktorému on diktoval do pera to čo chcel písať.


Všetky lieky boli márne. Radil sa u mnohých lekárov, medzi nimi i chýrnych očných odborníkov v Paríži Dr. Desmarresa a Dr. Giraud-Teulona. Zistili prílišnú krvnatosť očných nervov (hyperaemia nervi optici), spojenú s poruchou sietnice (lésion de la retine) a vypovedali nad úbohým Lasserreom hrozný úsudok: nemoc je nevyliečiteľná.


Lasserre sa oddal svojmu neúprosnému osudu a trpezlivo znášal svoj kríž.


Mal však dvoch dôverných priateľov ešte zo študijných rokov. Prvý bol Karol Freycinet, stúpenec protestantského náboženstva a duch širokých matematických a fyzických vedomostí. Druhý bol Vladimír Czacki, vznešený a nábožný poľský gróf, katolík a nie menších vedomostí ako Freycinet. V týchto dvoch priateľoch videl všetku svoju potechu.


Písal — pomocou svojho „tajomníka“ — najprv Freycinetovi a vyjavil mu svoj hrozný stav.


Freycinet ihneď odpovedal. V svojom liste — datovanom dňa 12. sept. 1862 z Négrepelisteu (Tarnet-Garne) vzkazuje mu, že pred niekoľkými dňami pri návrate z kúpeľov Cauteretsu, stavil sa i v Lurde, kde počul o mnohých zázračných uzdraveniach — najmä na oči — spôsobených vodou jaskynného prameňa. „Preto ťa celkom, vážne, ba rozhodne napomínam — písal mu ďalej — aby si sa i ty o to pokúsil“. A poznamenal na konci listu, že ani nemusí ísť osobne do Lurdu, ale môže si objednať vodu prostredníctvom lurdského farára.


Tento list veľmi prekvapil Lasserrea. Nevedel pochopiť, ako mohol prísť Freycinet, muž vysokoučený a k tomu ešte protestant, na takúto myšlienku. Dlho váhal, až konečne sa rozhodol, že neprijme túto nabídku a neobráti sa do Lurdu o pomoc. Zostalo teda všetko pri starom.


O osem dní neskôr dostal Lasserre list aj od druhého svojho priateľa, Vladimíra Czackého. Bol písaný do Paríža, lebo Vladimír nevedel, že Lasserre je už nie tam. Na odpoveď Lasserreovu Vladimír ihneď odpovedal a prejaviac svoju najväčšiu sústrasť nad stavom svojho priateľa vyslovil žiadosť, žeby sa koncom sept. 1862 mohli znovu vidieť v Paríži.


Toto blízke tretnutie spôsobilo Lasserre-ovi veľkú radosť, lebo vrele miloval svojho poľského priateľa, ktorého vždy len „Mirom“ volal.


Nemohol však hneď odcestovať, lebo súc už skoro slepý, musel si porobiť isté prípravy.


Konečne dňa 2. októbra 1862 prišiel rýchlikom do Paríža.


Ale podivné! Vladimíra nemohol nájsť na byte, hoci viac ráz tam bol. Nechávali si len vzájomne lístky a takto sa stýkali.


Rozrušený takouto nehodou (!) v Lasserreovi vzkrsla myšlienka, či nebude i Karol Freycinet v otázny čas v Paríži? Bola to len púha, ale dobrá myšlienka, lebo Freycinet často chodieval do Paríža v svojich úradných záležitostiach. Išiel teda na jeho zvyklý byt.


A vskutku...! Freycinet práve v ten deň prišiel do Paríža, o čom Lasserre nevedel.


Môžeme si predstaviť, aké to bolo prekvapenie, keď sa stretli!


A tvoje oči?! — boli prvé slová Freycinetove.


Bohužiaľ — odpovedal Lasserre — oči moje sú v starom zlom stave a obávam sa, že úplne prídem o ne.


Ale prečo si sa nepokúsil použiť mnou odporúčaného liečivého prostriedku? — pokračoval Freycinet — ja neviem skadiaľ, ale istotne úfam, že budeš uzdravený.


Lasserre odpovedal vyhýbavo. Začal sa omlúvať rôznymi „dôvodmi“ a silou-mocou chcel odvrátiť rozhovor na inú tému. Nechcel počuť o Lurde.


Nemáš nezvratných dôvodov — odvetil mu priateľ.


Podľa tvojich náboženských zásad máš veriť a ty i veríš v možnosť takých vecí! Prečo by si sa teda nemohol pustiť i do pokusu? A potom, čoho sa bojíš? Na škodu ti to na žiaden pád nemôže byť, lebo lurdská voda je prirodzená pitná voda, lúčobne v ničom sa nelíšiaca od tej...Či by ťa nemala pohnúť už tá okolnosť, že práve jeden protestant ti odporúča tak vrele, aby si sa uchádzal o pomoc k Sv. Panne lurdskej? Už vopred ti vyhlasujem: jestli sa uzdravíš, budeš mať týmto čo najsilnejší dôkaz pravdy proti mne!


Po krátkom mlčaní sa Lasserre ozval.


Dobre teda, poviem vám (bola tam totiž i sestra Freycinetová, ktorá bola horlivou katolíčkou) čo mi leží na srdci. Viera mi práve neschádza, ale mám tisíc slabostí, ktoré sa už stáli mojou prirodzenosťou. Takýto zázrak — jestli by sa so mnou stal — primäl by ma k tomu, aby som zavrhol všetky svoje náruživosti a stal sa svätým. To by bola strašná zodpovednosť. Lekára vyplatím peniazom, ale jestli ma uzdraví Boh, čo bude žiadať odo mňa?


Nie menej povinovatý si viesť čnostný život už teraz — odpovedal Freycinet — aky by si chcel viesť len odvtedy, keby sa zázrak skutočne stal. Ináč, keby si sa uzdravil i pomocou lekárstva, nebola by to i vtedy milosť božia?


Lasserre ešte za istý čas váhal, ale už nemohol odolať rozumným a presvedčujúcim vývodom svojho dobrého priateľa.


Poddal sa. Ešte toho dňa (2. okt. 1862) diktoval Freycinetovi list pre lurdského farára Peyramalea, v ktorom ho požiadal o zaslanie jednej sklenice lurdskej vody.*)


*) Tento list mám odfotografovaný. Je to krásny rukopis Freycinetov. Z podpisu Lasserreovho vidno, že bol už skoro slepý. Podobne mám pri ruke i dopis Vladimíra, v ktorom vyzýval Lasserrea v Paríži, aby v tú a v tú hodinu prišiel k nemu.


Zásielka prišla o týždeň, 10. októbra.


Lasserre i na radu svojho priateľa, ale i z vlastného popudu, chcel sa najprv vyspovedať. Bohužiaľ nemohol práve vtedy nájsť kňaza-spovedelníka. Preto oľutoval svoje hriechy s tým pevným predsavzatím, že čo najbližšie sa vyspovedá.


Prevzal zásielku a išiel do svojej hotelovej izby. Tu padol na kolená, ľutoval svoje hriechy a vrúcne sa modliac k Panne Márii, žiadal ju o pomoc.


Po modlitbe vylial trochu lurdskej vody na tanier, namočil v nej malý, biely obrus a začal si potierať oči a čelo, pričom neprestajne volal:


Ó, Presvätá Panna, zmiluj sa nado mnou a uzdrav moju telesnú a duševnú slepotu!


Toto potieranie netrvalo ani pol minúty.


A teraz čujme jeho vlastné slová:


Kto je v stave opísať moje ustrnutie, ba — aby som riekol — uľaknutie! Sotva som sa dotkol tou zázračnou vodou očí a čela svojho, keď naraz — bez akéhokoľvek priechodu — som cítil, že som uzdravený. Tak rýchle sa to stalo, že ľudskou rečou to vyjadriť je holá nemožnosť, mohol by som to porovnať jedine s bleskom.


Neveriac v prvom okamihu ani sebe samému, hneď začal čítať popis lurdských zjavení a zázrakov, ktoré boli k zásielke pripojené. Čítal ľahko až 104 strán, kým pred 20 minútami — ako sám píše — nebol by vládal prešľabikovať ani tri riadky. Keď prestal čítať, bolo 5. hod. 35 minút večer. Ešte toho večera sa vyspovedal P. Ferrandovi de Missol a na druhý deň ráno pristúpil k stolu Pána.


Henrik Lasserre bol teda zázračne uzdravený zo svojej ťažkej očnej choroby! Zastav sa tu na chvíľku milý čitateľu a rozjímaj trochu o nevyskúmateľnej Prozreteľnosti božej.


Lasserre dostal list od priateľa Vladimíra, ktorý ho volal do Paríža kvôli jednoduchému stretnutiu sa. Lasserre išiel, ale náhodou (!) Vladimíra tam nenašiel. Táto náhoda (!) ho priviedla k druhému priateľovi Freycinetovi, na ktorého on — idúc do Paríža — ani nemyslel. V dvoch hoteloch veľkého Paríža sa odohrala božská scéna! Prvá bola písanie listu o lurdskú vodu u Freycineta a druhá, zázračné uzdravenie touže vodou u Lasserrea.


Či už tie samé okolnosti sú nie zázračné? Povrchní ľudia by to menovali náhodou, ale náhody niet. Božia Prozreteľnosť koná všetko. Je to „Prst Boha“, ako hovorí i sám Lasserre.


Zázračné uzdravenie Lasserrea vzrušilo každého, ktorý ho poznal, najmä jeho ošetrujúcich lekárov, ale nadovšetko priateľa Freycineta. Žiadaný dôkaz pravdy sa vskutku stal a Freycinet — byvši verný svojmu sľubu — už 15. okt. 1862 spolu s Lasserreom odcestoval do blízkeho mestečka Solesmesa, kde s opátom Dom Guérangerom mal dlhý intímny rozhovor. Čo sa dialo v jeho duši, či sa vrátil do samospasiteľnej Cirkvi katolíckej — to zostalo tajomstvom Boha a jeho. Opát pri odchode len toľko povedal: „Spiritus spirat, ubi vult (Duch veje, kam chce), modlime sa a čakajme.“ A sám Lasserre len toľko poznamenáva: „Čo ja viem o týchto veciach, to nemám právo vyrozprávať.“


Teda verejne nevedno, či sa Karol Freycinet, — ktorý neskôr bol viacnásobným ministrom, ba i predsedom francúzskej vlády — obrátil na katolícku vieru alebo nie. Túto záhadu nikto nerozlúštil.


Vladimír Czacki však tak bol vzrušený týmto zázrakom, že sa stal kňazom. O niekoľko rokov pozdejšie bol vysvätený na arcibiskupa a poslaný do Francie ako pápežský legát.


Lasserre náhle po svojom uzdravení poslal opis tejto udalosti lurdskému farárovi. Keď Peyramale čítal túto vzrušujúcu históriu, mimovoľne zvolal:


Hľa, tento človek bude dejepiscom Svätej Panny lurdskej! Preto ho uzdravila Sv. Panna. Ona si ho sama vyvolila!


A vskutku! Lasserre učinil sľub, že opíše božskú históriu lurdských zjavení. Pracoval asi sedem rokov na tomto diele. Precestoval skoro celú Franciu, dlhé mesiace sa zdržiaval v Lurde a u tých, ktorí boli zázračne uzdravení. Všetko osobne študoval. A ovocie tejto nadľudskej, ohromnej práce uložil v diele: „Notre-Dame de Lourdes“ (Naša lurdská Pani), ktoré vyšlo v r. 1869.


Táto kniha je tak pútavo a presvedčivo písaná, že okúzli každého, kto ju číta. Nie div teda, že za krátky čas bola preložená skoro do všetkých rečí sveta a rozšírila sa na celej zemeguli. Nie je možné mi tu vyložiť všetky krajiny a reči, v ktorých sa zjavila. V samej Francii vyšla v 154 vydaniach a počet exemplárov posledných vydaní sa točí okolo 800 tisíc. Po tejto stránke len Sv. Písmo môže sa jej vyrovnať.


Cieľ bol dosiahnutý. O lurdskej Panne Márii sa dozvedel celý svet. Pápež Pius IX — ako vieme — požehnal túto knihu a odporúčal ju celému svetu.


Odvtedy Lasserre venoval svoj život úplne rozširovaniu úcty Panny Márie lurdskej a pravdivosti Cirkvi katolíckej.


V jubilárnom r. 1883 vydal pokračovanie svojej prvej knihy pod názvom: „Épisodes miraculeux de Lourdes“ (Zázračné epizódy (uzdravenia) lurdské), v ktorej na konci podáva i opis svojho zázračného uzdravenia pod názvom: „Les témoins de ma guérison“ (svedkovia môjho uzdravenia str. 314—389.)


Ďalšie jeho diela sú: „La voyante de Lourdes“ (Viditeľka (Bernadetta) z Lurdu); „Le curé de Lourdes, Monseigneur Pegramale“ (Lurdský farár Peyramale) a ľudové vydania výťahu prvej knihy: „Mois de Marie de N.-D. de Lourdes" (Mesiac P. Márie lurdskej).


Pracoval stále a oduševnene. Hojil duševné rany, utieral slzy ubiedených. Zázračný Lurd bol jeho najväčšou zbraňou proti novovekej nevere. Len Boh vie, koľko duší obrátil a priviedol do lona Matky Cirkvi. Otvorení neverci sa poddali a kájali po prečítaní najmä jeho prvej, svetochýrnej knihy. Bol opravdivým apoštolom.


Takto prišiel r. 1900. Staručký, 72-ročný Lasserre dňa 15. júla, v deň sv. Henrika t. r. odbavil ešte v kruhu svojej rodiny a priateľov v svojom bydlisku Bretoux (ad Coux) svoje meniny, keď po odchode hostí začal sa rýchle zle cítiť. Privolaný lekár zistil ľahšie pošinutie. Nemoc sa však zhoršovala a pripútala Lasserrea k lôžku. Oddaný úplne do vôle Boha prijal sviatosti umierajúcich. Požehnal svoju manželku a jedinú dcéru a volaním o pomoc k Bohorodičke odovzdal svoju šľachetnú dušu Stvoriteľovi dňa 22. júla 1900.


Pohreb jeho bol opravdivým triumfom. Oplakávala ho celá katolícka Francia. „Horlivý ako mních a smelý ako vojak!“ — povedal biskupský vikár Bruzat v svojej pohrebnej reči.


Panna Mária akiste hneď prijala k sebe svojho verného syna, ktorý už tu na zemi tak neohrozene bojoval za jej úctu a víťazstvo pravdy!


Zázraky podané Lasserreom.


Lasserre v svojej prvej knihe: „Notre-Dame de Lourdes“ podáva 22 zázračných uzdravení, ktorých väčšina bola uznaná i vyšetrujúcou komisiou. Okrem už spomenutých viďme aspoň niektoré z významnejších:


Henrik Busquet, 15-ročný chlapec z mestečka Nay (z Dolných Pyrenejí) mal na krku a prsiach veľký hnisavý vred. Ošetrujúci lekár Dr. Subervielle viac ráz otvoril ranu, z ktorej vytieklo veľké množstvo hnisu. Nič nepomáhalo, ani teplé kúpele cauteretské. Dňa 28. apr. 1858 večer obviazal si malý Henrik ranu obkladom lurdskej vody a po vrúcnej modlitbe zaspal.


Ráno nemoc úplne zmizla. Na mieste vredu zostala len ľahunká stopa akoby poukazujúca na predošlú, veľkú hnisavú ranu. Dr. Vergez a Dr. Subervielle potvrdili zázrak. Lasserre osobne vyhľadal uzdraveného a po dlhom vyšetrovaní tiež potvrdil zázrak. (V. Lasserre, N. D. de L. str. 207—211.)


Katarína Latapie-Chouatová, z obce Loubajac ešte v r. 1856 spadnuvšia nešťastne so stromu, zlomila si pravú ruku a tak tri prsty zostali jej úplne zmrtvelé. Lekárstvo nepomohlo nič. Putovala do Lurdu a po jednorázovom ponorení svojej zlomenej a zmŕtvelej ruky do zázračného prameňa, ihneď sa uzdravila (Lasserre, tamže, str. 252—256).


Ján-Maria Tambourné, malý chlapček zo Sv. Justína (okr. Gers) už od viac mesiacov nemohol pravou nohou ani pohnúť. Pre prudké bolesti sa jeho údy skrútili a pravá noha sa tak ohnula, že s ľavou nohou tvorila pravý uhol. Tvrdošijná nemoc vzdorovala akémukoľvek liečeniu. Dňa 23. sept. 1858 matka putujúc s ním do Lurdu, niesla synáčka na rukách. Okúpala ho v zázračnej vode, načo synček upadol do akéhosi vytrženia. Keď prišiel k sebe, bol úplne vyzdravený. Údy sa mu razom vyrovnali, takže mohol pešo nastúpiť cestu domov. (Lasserre, str. 342—344).


Veľkým zázrakom, ba pravým vzkriesením bolo uzdravenie vdovy Magdalény Rizanovej v mestečku Nay.


Život tejto osoby od posledných 24 rokov bol reťazou neprestajných bolesti. R. 1832 bola zachvátená cholerou, v ktorej ochrnula na celý ľavý bok. Nemohla chodiť vôbec. Jedna ruka jej celkom uschla. Kašľala krv. Žalúdok jej nezniesol ťažšieho pokrmu. K tomu sa pripojila i ľadová zimnica. Ochrnutie ľavého boku nenadále dosiahlo takého vrcholu, že celá opuchla, ako takí, ktorí trpia na vodnatieľku. Odvtedy už neopustila lôžko. Ležala stále na pravom boku a museli ju obracať z jednej strany na druhú. Podobala sa mŕtvemu telu bez citu a bez pohybu. Často hovorievala: „Kde sú moje nohy?“


Ošetrovali ju dvaja lekári: už známy Dr. Subervielle a Dr. Talamon. Obaja vyhlásili nemoc za nevyliečiteľnú, lebo v poslednom čase od stáleho ležania lupkala sa nemocnej i koža, takže bolo vidieť živé, hnisavé mäso. Zaopatrili ju sviatosťami umierajúcich.


V tom čase jej susedka, pani Nessansová išla do Lurdu a sľúbila, že jej prinesie lurdskej vody.


Medzitým 16. okt. 1858 nastal u Rizanovej smrteľný zápas. Prestala hovoriť, oči jej zastali stĺpkom. Dr. Subervielle vyhlásil: „Ešte tejto noci alebo ráno umrie; svetlo života už dohára.“


Miestny farár Dupont, kaplán Samarens, mnohí susedia a priatelia prišli sa ešte odobrať od umierajúcej a pomodliť sa za šťastlivú jej smrť.


Medzitým Rizanová, otvoriac svoje sklenné oči vyzvala svoju dcéru Lubinu, aby išla k susedke Nessansovej po sľúbenú lurdskú vodu. Poneváč bola už polnoc, dcéra vyčkala ráno. Donesúc spomenutú vodu, predložila ju k matkiným ústam, aby sa trochu napila.


Sotva prehltla umierajúca niekoľko kvapiek, keď naraz vykríkla: „Dcéra moja, dcéra moja, veď je to život, čo pijem!“ „Umy mi tvar, ruky, celé telo!“


Dcéra počas tohoto umývania na vlastné oči videla, ako padala opuchlina z matkinho tela a ako sa tvorila nová koža pod jej prstami.


Rizanová sa úplne uzdravila. Jedla mäso a chlieb, ktoré pokrmy nepožívala už 24 rokov.


Konečne vstala sama od seba a vrhnúc sa pred obraz Panny Márie, vrúcne ďakovala za tak ohromnú a zázračnú milosť.


Dr. Subervielle celkom vzrušený sa pokoril pred týmto nevídaným zázrakom.


Lasserre o 10 rokov neskôr navštívil Rizanovú, ktorá vtedy už bola 71-ročná a našiel ju pri najlepšom zdraví. Poneváč Dr. Subervielle vtedy už nežil, vyhľadal Dr. Talamona, druhého to lekára uzdravenej. Dr. Talamon uznal mimoriadnosť tohoto uzdravenia, ale súc „liberálnym“, chcel vyhnúť tejto jemu „nemilej“ veci. Lasserre však žiadal od neho len číru pravdu. Lekár, byvši Lasserreom úplne premožený, len toľko povedal na konci: „Bol by som skutočne lepšie učinil, keby som bol skúmal tento prípad.“


To je hľa novým dôkazom toho, že ako sa odťahujú „osvietenci“ od zrejmých právd a udalostí vedúcich k Bohu. (Lasserre, str. 365—377.)


Maria Moreauvá, 16-ročné, popredné dievča z Tartasu, v januári r. 1858 bolo postihnuté čiernym beľmom na jednom oku. Chýrny očný lekár v Bordeaux, Dr. Bermont vyhlásil: „Nemoc je povážlivá, jedno oko je stratené a druhé vo veľkom nebezpečenstve.“


Nábožný otec dievčaťa medzitým čítal správu farára Duponta o zázračnom uzdravení vdovy Rizanovej v Nayu, uverejnenú v týždenníku: „Katolícky Posol“ v Bordeaux. I utiekal sa o pomoc k Panne Márii. Mal veľkú dôveru. Dňa 8. nov. 1858 započali všetci 9-dňovú pobožnosť. Večer asi o 10. hodine nemocná Maria namočila pred spaním vlnenú šatku do lurdskej vody, priložila ju na oči a zaviazala okolo hlavy.


Ráno, keď si odviazala obkladok — počujte! — čierne beľmo zmizlo bez stopy.


Početní svedkovia, rodičia a ošetrujúci lekári vydali svedectvo o zázraku. Dr. Bermont, celkom vzrušený, pokorne vyznal bezmocnosť lekárskej vedy a vydal toto svedectvo:


Čo do rýchlosti tohto uzdravenia aké sa stalo, vyniká ono — s vedeckého stanoviska rečeno — ďaleko nad možnosť prirodzenú, čo týmito slovami potvrdzujem. Bermont.“


Všetky svedectvá sú uložené v archíve tarbeského biskupstva. (Lasserre, tamže str. 377—387.)


Július Lacassagne, malý to chlapček istého úradníka z Bordeaux, trpel na strašnú hrdelnú nemoc. Lekári z Toulouse: Dr. Nogués a Dr. Roques zistili úžasné zúženie krku a Dr. Gintrac, chýrny lekár v Bordeaux, okrem toho našiel v hrtane nešťastlivca i vnútorné, veľmi nebezpečné vredy. Správa tohto lekára znela takto:


Nemoc väzí v ústroji. Prehliadol som chlapca so svojim nástrojom a prstami som ohmatal jeho nemocné miesta. Hrtanová trubica je tak opuchlá a natoľko sa skrútila, že je to holá nemožnosť, aby chlapec mohol prehltnúť nejaký pokrm, vyjmúc tekutiny, ktorá môže prejsť otvorom, tak malým ako ucho ihly...“


A vskutku! Chlapček už dva roky žil len na tekutinách. Schudnul až na kožu a kosť. Nepomáhali nijaké lieky. Na poslednú radu lekárov, jeho matka išla s ním do morských kúpeľov Sv. Jána de Luz. Tu jedného dňa našiel chlapček na stolíku istej panej, ktorá bydlila v susedstve, malý popis o lurdských zjaveniach. Po prečítaní toho, vzkrsla v ňom neskrotná túha ísť do Lurdu a prosiť Matku Božiu o svoje uzdravenie.


Otec vyhovel tejto synkovej žiadosti, hoci on — ako hovoril — neveril v zázraky.


Prijdúc do Lurdu, slyšali najprv sv. omšu v Krypte. Potom išli k Jaskyni. Malý Julius vrhnul sa tu pred sochu Matky Božej na kolená a vrúcne sa modlil. Potom šiel k prameňu, umyl si krk a prsia a napil sa trochu. Otec stojac trochu opodiaľ, díval sa na synka. Julius rýchle pribehnul k nemu a pýtal si postruhníky, ktoré otec bol sebou doniesol. Jedol smele, pričom radostne kričal: „Otče! — ja prehltávam, môžem zasa jesť.“


Radosť a vzrušenie otca zbytočné je opisovať.


Dr. Roques z Toulous vydal svedectvo, podľa ktorého: „takéto uzdravenie pomocou lekárskych prostriedkov nebolo by sa mohlo stať. Riadenie vyššej moci prejavilo sa tu očividome.“ Dr. Gintrac z Bordeaux však mlčal a na požiadanie otca uzdraveného vyhlásil, že „sa už nechce tou vecou zaoberať.“(?) Toto uzdravenie sa stalo 12. februára r. 1867.


Lasserre osobne vyhľadal túto rodinu v Bordeaux roku 1868 a na základe vlastných výpovedí otca a syna, dojímavo opísal celú túto zázračnú históriu (Lasserre, tamže, str. 422—438).


Viktor Musy, syn vznešenej grófskej rodiny digoineského kaštieľa (pri Autune), chorľavel už od svojho 17. roku. Chcel však byť kňazom. Do seminára ho prijali len pod istými podmienkami. Stále chorľavel i tu. Následky zápalu chrbtovej kosti, čomu podľahol ešte za mladi, javili sa v úžasnom rozmere. Ukazovalo sa všeobecné ochrnutie údov. Pritom ztrácal i zrak. Na vrúcnu žiadosť však bol vysvätený za kňaza.


Ale len dva roky mohol ako-tak účinkovať. Oslepnul skoro úplne. Ochromenie údov bolo tak hrozné, že vôbec sa nevládal ani pohnúť. Vozievali ho na malom kočiari. Ako majetný gróf všetko možné vynaložil, aby sa vyliečil. Ale márne! Úžasný tento stav trval celých 11 rokov. Len pečlivému ošetrovaniu, svojmu osobníctvu, ale nadovšetko svojej kresťansko-kňazskej trpezlivosti mohol ďakovať, že nezúfal.


Dňa 6. aug. 1873 ho odviezli do Lurdu, kde šiel s ním i jeho domáci kňaz, Antoine abbé. Na druhý deň ráno v Krypte slyšal sv. omšu ležiačky a nehybne v kočiari. Žiadna úľava. Cez celý týždeň ho donášali k Jaskyni a do chrámov, ale neukazoval sa nijaký výsledok.


Blížil sa deň 15. aug., sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Nemocný sa vyspovedal u lurdského farára Peyramalea a celú noc strávil v modlitbe so svojím kňazom Antoineom.


Ráno, 15. aug. slyšal sv. omšu v Krypte, ktorú slúžil Sire Dominik abbé, bývalý to teologický profesor Musyho v parížskom seminári: „Saint-Sulpice“, ktorý v predošlý deň prišiel do Lurdu.


Musy zbožne slyšal vo svojom kočiari omšu svojho profesora. Počas čítania omšového kánona (pred premenením) nemocný razom pocítil, že sa nachádza v stave úplne inom. A sotva odznel prvý cengot zvonca, oznamujúci premenenie chleba na Telo Kristovo, keď nemocný kňaz razom vystúpil zo svojho kočiara, pokročil až k zábradliu oltára, tam padol na kolená a hlboko sa klaňal sviatostnému Spasiteľovi.


Bol uzdravený. Všetky údy sa vyrovnali, zrak sa navrátil a nová životná sila sa rozliala po celom jeho bytí.


Ct. čitateľ nech si predstaví sám to vzrušenie a oduševnenie, ktoré nasledovalo po tomto zázraku.


Ešte toho rána, o 9. hodine musel „rečniť“ pred Jaskyňou zhromaždenému ľudu, ktorý z vlastných úst uzdraveného chcel počuť túto zázračnú históriu.


Odpoludnia spolu s farárom Peyramaleom si prezrel obrady a predpisy sv. omše, ktoré za 11 rokov bol už zabudnul.


Ráno slúžil — za pomoci a posluhovania samého lurdského farára — sv. omšu, ktorá sa právom mohla menovať druhými prvotinami jeho kňazstva. Bol to dojímavý obraz, ktorý sa dá viac precítiť, ako opísať. Počas slúženia tejto sv. omše ronil zázračne uzdravený slzy radosti a vďaky.


Dňa 21. aug. 1873 opustil Lurd a odcestujúc domov, nechal svoj kočiarik u nôh Panny Márie. Domáci ešte z Lurdu boli telegrafične upovedomení o zázraku a čo sa stalo. Keď vstúpil do domu, najmä k svojej matke, nech si tú radosť predstaví každý, ktorý číta tieto riadky.


Msgre Langénieux, vtedajší tarbeský biskup, nariadil i cirkevné (kanoničné) vyšetrovanie tejto udalosti, výsledkom čoho bolo dokázanie zrejmého zázraku.


Dňa 8. dec. 1873 putoval Musy znovu do Lurdu, kde so svojím bratom a s povolením biskupa uložil v Jaskyni pamätnú tabuľku svojho zázračného uzdravenia s nápisom:


Vstaň a choď!“ (Luk. 5, 23.)


Gróf, Viktor-Maria Musy, kňaz autunskej diecézy, zázračne uzdravený 15. aug. 1873.


Asi o mesiac, dňa 17. jan. 1874, bol vymenovaný za farára v meste Chagny-i, kde pri najlepšom zdraví účinkoval čo najpríkladnejšie.


Tuto udalosť majstrovsky opisuje Lasserre vo svojich „Zázračných epizódoch“ (Les épisodes miraculeux), zaujajúcu skoro tretinu celej knihy. V r. vydania knihy, to jest 1883, Musyho spomína ešte ako žijúceho a zdravého farára v Chagny-i.


František Macary, stolár v meste Lavour, už od svojho mlada-mladíčka bol bezbožný a bohorúhavý človek. Jeho zbožná manželka Virginia — akoby druhá sv. Monika — ronila slzy vrúcnych prosieb za jeho obrátenie. Boh dopustil na Macaryho strašnú chorobu. Zapálili sa mu na lýtkach kŕčové žily. Pracovať nemohol. Čoskoro sa ukázali i vredovaté zauzleniny na žilách, spôsobujúce mu náramnú bolesť. Tieto hnisavé zauzleniny dosiahli pomaly veľkosti jedného vajca. Lekári vyhlásili nemoc za nevyhojiteľnú. Aby mu umenšili aspoň bolesti, nariadili Macarymu stály obväzok na nohy, pozostávajúci zo psej kože a šňurovacích remienkov. A tento obväzok dostával Macary za úplných 30 (tridsať) rokov. Ani počas tejto krutej choroby sa neobrátil k Bohu, ale naopak — každý deň hrešil Boha a preklínal celý svet.


Manželka a dcéra Delfína vrúcne a vytrvanlive sa modlili k Bohu, aby Duch Sv. osvietil a k náprave roznietil tohto hriešnika. A ako kedysi sv. Moniku, tak teraz i tieto dve zbožné osoby vyslyšal dobrotivý Boh. Macary dostal do ruky akoby náhodou (!?) Lasserreovu knihu: „Naša lurdská Pani“. Dňa 16. júla 1871 ju začal čítať, byvši už pripútaný k lôžku. Bol nanajvýš dojatý jej obsahom. I začal rozmýšľať. Ako? V Lurde sa dejú zázraky? Či by sa to mohlo stať i so mnou? Takto rozjímal na svojej posteli. Milosť Božia ho ožiarila.


Dňa 19. júla 1871 mu priniesol miestny farár l’abbé Coux jednu skleničku lurdskej vody. Macary odriekol svoju modlitbu, ktorú jedine vedel ešte z detinstva. Bola to modlitba: „Zdravas Mária“. Večer tohože dňa si umyl svoje nohy lurdskou vodou a zaspal. O polnoci sa prebudil a ohmatajúc si nohy, ako šialený volal na manželku: „Virginia, Virginia, som uzdravený!“


A vskutku! Ťažká, 30-ročná nemoc zmizla úplne. Ostal len ľahunký pásik na žilách, poukazujúc na predošlú chorobu.


Po telesnom uzdravení Macaryho nasledovalo i jeho duševné uzdravenie. Z hriešneho Šavla stal sa nábožný Pavol. Dňa 18. sept. 1871 putoval do Lurdu, kde položil k nohám Panny Márie svoj remenný obväzok, ktorý tam možno vidieť až podnes.


Stal sa bojovníkom Panny Márie nielen svojím príkladným životom, ale i slovom a perom. Písal i do novín proti nevercom. „... Oh keby naši „voľní myslitelia“ mohli okúsiť — písal v jednom článku — aspoň trochu šťastia, ktoré skúsime my v takom okamžiku — ako chytro by poznali ten rozdiel, ktorý je medzi našou sv. vierou a ich nevereckými náukami!“ Začiatkom okt. r. 1875 sa zišiel v Lurde s Lasserreom, ktorému podrobne vyrozprával históriu svojej choroby a zázračného uzdravenia.


Toto zázračné uzdravenie je v Lurde i zvečnené v Bazilike a to v jej ružencovej kaplnke na siedmom obloku vpravo od dverí v podobe krásneho freskového obrazu. Macary umrel dňa 21. okt. 1875 a celé mestečko v najväčšom smútku sprevádzalo do hrobu svojho „stolára lavourského.“


Ale čo povedali lekári na toto uzdravenie?


Čujme ich doslovné písomné svedectvá:


1. „Ja podpísaný lekár Dr. Ségur týmto úradne svedčím, že p. František Macary, stolár, skoro 30 rokov mal kŕčové žily na lýtkach. Tieto nabehlé žily boli väčšie než palec a boli prepletené uzlíkmi a nabehlinami. Macary až do dnešného dňa bol nútený obväzovať si nohy zvláštnym šňurovacím prístrojom, pozostávajúcim z remienkov a kožených okrúcanôk. I pri tejto obozretnej opatrnosti rástli vredy a hrče na oboch lýtkach a donútili stolára k úplnej nečinnosti. Dnes som navštívil zase nemocného a ačkoľvek nohy boli sprostené šnurovacieho prístroja, nenašiel som na nich ani najmenšej stopy po vredoch a hrčiach. Toto nenadále uzdravenie pokladám tým viac za prekvapujúce, poneváč vedecké spisy lekárske nezmieňujú sa o niečom podobnom.


V Lavouru, dňa 16. aug. 1871.


Ségur v. r., doktor medicíny.“


2. „Ja podpísaný týmto dosvedčujem, že p. Macary, stolár v Lavouru, mal na lýtkach hrčové žily s ohromnými zauzlinami; pridali sa k nim — i proti vhodným obväzom a kamašlí — aj vredy a hrče, že všetky úkazy nemoce naraz zmizli a že dnes zostal po všetkom len nepatrný uzlík na pravom lýtku.


V Lavouru, dňa 25. aug. 1871.


Rossignol v. r., doktor medicíny.“


Prehlásenie.“


3. „František Macary, 60-ročný, stolár v Lavoure, utiekal sa asi pred 20 rokmi u mňa o lekársku pomoc. Mal kŕčové žily pod kolenom na lýtku ľavej nohy. Žily boli tak nabehnuté a oteklé, že chirurgické (operačné) zakročenie nezdalo sa mi vhodným.


Nadobudnul som presvedčenie, že Macary je postihnutý nevyhojiteľnou nemocou a predpísal som mu len poľahčujúce a bolesti utišujúce lieky, ktoré ináč boli mu už poradili i mnohí moji kolegovia.


Po 18 rokoch — je tomu 2 roky — prišiel ku mne Macary znovu na poradu. Nemoc jeho sa značne zhoršila... Poradil som mu, že jediným prostriedkom, aby sa mu zacelili a zahojili rany a vredy, je naprostý kľud, vôbec nepracovať, ležať v posteli a zašnurovať si nohy do plátených obväzov a kožených kamašlí.


Dnes, dňa 15. aug. 1871, prišiel ku mne Macary po tretí raz. Rany jeho sú úplne zacelené a zahojené. Nemá už lýtka zašnurované a predsa nieto na nich ani stopy po nabehlinách. Čo ma najviac prekvapuje je to, že žilkované uzlíky úplne zmizli. Hlavná žila je celkom normálna. Prehliadol som pozorne otázne lýtka a presvedčil som sa, že chirurgicky nebolo zakročené.


Macary mi vyrozprával, že toto radikálne uzdravenie stalo sa za jednu noc, keď si položil na nohy obkladok, namočený vo vode lurdskej Jaskyne.


Súdim, že veda nemôže vysvetliť tento skutok, lebo lekári-spisovatelia nezmieňujú sa o niečom podobnom. Všetci súhlasia s tým, že krčové žily, ponechané na seba samé, sú nevyhojiteľné, že utišujúce prostriedky ich nezahoja a najmä nie tak nenadále. A keďže všetky výpovede Macaryho potvrdzujú i hodnoverní svedkovia, nezbýva mi iné, ako vyznať, že tento prípad je pre mňa veľmi neobyčajný, ba neváham vypovedať rozhodné slovo: prípad nadprirodzený.


Na dôkaz toho podpisujem vlastnoručne toto prehlásenie.


V Lavouru, dňa 15. aug. 1871.


Bernet v. r., doktor medicíny na parížskej fakulte.


Potvrdzujem hodnovernosť tohto podpisu:


V Lavouru, dňa 3. sept. 1871.


Etienne de Voisin v. r., starosta.


Potvrdzujem a overujem podpis p. Et. de Voisina, starostu mesta Lavouru.


V Lavouru, dňa 4. sept. 1871.


Cellieres v. r.,*) podprefekt.


*) Lasserre, Les épisodes mirac. str. 115—151, a str. 391—394.


V súsive s týmto prípadom zaoberá sa i Dr. Boissarie nemocou kŕčových žíl a hovorí, že táto nemoc vzdoruje akémukoľyek prirodzenému liečeniu, najmä vodou. „Sám mám takúto jednu kŕčovú žilu — hovorí, — ale nikdy by som sa neobrátil k takému prostriedku. Ani svojim pacientom (chorým) som to nedovolil cez dlhú dobu svojho lekárstva."**)


**) Dr. Boissarie: Histoire médic. de Lourdes str. 127.


Čo povedia na to všetko odporci zázračného Lurdu? Contra factum non est argumentum! (Proti faktu nieto dôvodu!) To sa buď prijme, buďto vedome a zlomyseľne popiera.


Prečo sa nepozrú zázraku do očí? Prečo ho nevyvrátia? Lurdské zázraky sú predsa verejné a každému prístupné. Veď boli vyzvaní dlhé roky, aby „vyvrátili“ aspoň jeden takýto zázrak.


Istý vznešený Francúz, Ernest Artus, ktorého netera bola roku 1870 zázračne uzdravená v Lurde z ťažkej podľa lekárov nevyliečiteľnej choroby, r. 1878 vypísal cenu 15.000 frankov na dokázanie nepravdivosti aspoň jedného zázraku z tých, ktoré sú uvedené v knihe Lasserreovej. Cena bola donedávna uložená u verejného netára Dufoura v Paríži (Boulevard-Poissoniére č. 15.) a obnáša už 100.000 frankov. Ako rozhodčí súd bola ustanovená zvláštna komisia, pozostávajúca z členov lekárskej akadémie, akadémie vied a apelačného súdu v Paríži.


Dlhé roky sa čakalo, kto sa pokúsi vyhrať túto cenu. Nikto sa nehlásil, hoci tento súbeh bol stále uverejňovaný.


Z toho znovu vidno, že odporcom nejde o skutočnú pravdu, lež skôr o jej zabitie.


Zisťujúca kancelária lekárska.


Lurdské zázraky už z prvopočiatku boli skúmané čo najprísnejšie. Videli sme to pri prvej vyšetrujúcej komisii a pri Lasserreových zázrakoch.


Bola to však ťažká a zdĺhavá práca: vyhľadať zázračne uzdravených, vypočúvať lekárov a svedkov atď.


Z tej príčiny vzkrsla v mnohých lekároch-odborníkoch myšlienka: postaviť v samom Lurde ústrednú kanceláriu na zisťovanie takýchto mimoriadnych prípadov. A táto myšlienka sa i uskutočnila r. 1882, keď sa otvorila v Lurde takzvaná zisťujúca kancelária lekárska: Bureau des constatations médicales.


Táto kancelária, ktorá nosí meno i lurdská Klinika, je zvláštna a ojedinelá ustanovizeň, ktorá nemá páru na celom svete. Lebo veď k čomu slúži? Nie k zemskému ošetrovaniu a liečeniu nemocných, ale k zisteniu alebo k nezisteniu ich zázračného, čiže nadprirodzeného uzdravenia. „Bola to ozaj smela myšlienka — píše Dr. Bertrin — postaviť v plnom 19. storočí jednu kliniku pre zázraky“. Ale musela sa postaviť. Požadovali to samé udalosti a túha po hladaní a nájdení pravdy.


Zakladateľom tejto kancelárie bol slávny lekár a právnik Dr. barón Fernand Dunot de Saint-Maclou, ktorý sa stal zároveň i jej prvým predsedom. Po smrti svojej manželky a dcéry oddal sa úplne štúdiam lurdských zázrakov. Pokračoval čo najprísnejšie a v zmysle pravidiel Benedikta XIV. Zistené zázraky uverejňoval v „Annales“-och a v časopise „Journal de la Grotte“. Pápež Lev XIII s veľkým uznaním sa zmieňoval o jeho práci. Umrel v Lurde roku 1891 a tam je i pochovaný.


Jeho nástupcom v predsedníctve sa stal svetochýrny lekár Dr. Gustáv Boissarie. Narodil sa 1. aug. r. 1836 v Sarlate. Jeho otec bol tiež lekár. Mladý Gustáv po vyštudovaní lekárstva sa stal čoskoro správcom viacero nemocníc v Paríži. R. 1865 prišiel do Lurdu ako „liberálny“ turista. Udalosti, ktoré tu videl a študoval ho úplne omráčili. O sedem rokov neskôr prišiel do Lurdu už ako hlboko veriaci kresťan-katolík a stal sa najusilovnejším spolupracovníkom De Saint-Maclouho.


Po jeho smrti v r. 1892 prevzal správcovstvo lurdskej Kliniky a stál jej na čele úplných 25 rokov. Bol svedkom nesčíselných zázrakov, ktoré so svojimi spolupracovníkmi-lekármi študoval hlboko a vedecky. Tieto uložil potom v rôznych dielach. Najhlavnejšie sú: Dejiny Lurdu so stanoviska lekárskeho (Histoire médicale de Lourdes, Paris Lecoffre, 1891); Lurd od r. 1858 až po dnešné dni (Lourdes depuis 1858 jusqu’á nos jours, Paris, 1898); Veľké uzdravenia lurdské (Les grandes guérisons de Lourdes, Paris, Téqui, 1900.); Dielo lurdské (Ľ oeuvre de Lourdes, Paris, 1907) Lourdes, les guérisons, 4 zväzky (Paris, Bonne Presse, 1911).


Mal rôzne prednášky a konferencie nielen v Paríži, ale i v iných veľkých mestách. Najvýznamnejšia z týchto je prednáška proti Zolovi, ktorú mal pred učencami v Luxemburgu dňa 21. nov. 1894, ku ktorej sa ešte vrátim. Právom ho pomenovali „sudcom u poučovaní o nadprirodzenosti a „neporušiteľným svedkom Svätej Panny“. Viac ráz viedol i pútnické výpravy katolíckych lekárov do Ríma. Najvýznamnejšia z týchto je púť v roku 1904, lebo mala nanajvýš zaujímavý prípad. Keď totiž lekári-pútnici predstúpili pred pápeža, Pia X., sv. Otec uzrel v ich radoch i jedného františkána. Mimovoľne sa ho spýtal: „Ale, bratku, čože ty hľadáš medzi lekármi?“ Františkán pokorne odpovedal: „Svätý Otče, ja som tiež lekárom a ako taký 10 rokov som účinkoval na Montmartre!“


Sv. Otec sa náramne zadivil a žiadal vysvetlenie tejto veci. Vtedy mu františkán — za veľkého pohnutia prítomných — vyrozprával, že jeho meno je Dr. Longo. Bol dlhé roky lekárom, ale i nevercom, zednárom, ba čo viac — anarchistom. Štúdium zázračného Lurdu priviedlo ho však na pravú cestu. Obrátil sa. Ale na tom ešte nebolo dosť. Išiel do kláštora a 26. aug. 1900 bol vysvätený za kňaza-františkána a ako taký stojí teraz zo svojimi kolegami pred najvyššou hlavou Cirkvi Kristovej. Ďalší komentár je hádam zbytočný! Hľa, znovu jeden účinok — a to z najväčších — zázračného Lurdu! Dr. Longo umrel 15. febr. 1907; o 10 rokov pozdejšie nasledoval ho i Dr. Boissarie. Veľký tento odborník lurdských zázrakov umrel za svetovej vojny vo svojom rodisku dňa 28. júna 1917 v 81. roku svojho života. Na svoj jednoduchý hrob kázal si napísať len tieto dve slová: „Servus Mariae (Sluha Panny Márie).


Po ňom sa stal predsedom jeho spolupracovník Dr. Le Bec, býv. chirurg v nemocnici sv. Jozefa v Paríži, ktorý po 6- ročnom blahodarnom účinkovaní pre chorobu sa zriekol toho úradu v r. 1923. Napísal dva veľmi významné a zaujímavé diela o zázračnom Lurde: Preuves médicales du miracle, 1918. (Lekárske doklady o zázraku) a „Critique et controle médicales des guérisons surnaturelles, 1920.“ (Kritika a kontrola nadprirodzených uzdravení).


Nástupcom jeho sa stal Dr. Alfréd Marchand, najvernejší spolupracovník Boissarieho a Le Beca. Prvý raz prišiel do Lurdu len zo zvedavosti a ako pochybovač (skeptik). Pri videní a skúmaní makavých zázrakov však jeho pochybnosť úplne zmizla. Už ako spolupracovník výšspomenutých dvoch predsedov, viedol prísny denník o lurdských zázrakoch, ktorý vyšiel i tlačou pod menom: Denník lurdského lekára (Le Carnet ď un médecin de Lourdes). Svoje skúsenosti zhrnul najmä v dvoch knihách a to: Lurdské udalosti a zisťujúca kancelária lekárska (Les faits de Lourdes et le Bureau des constatations médicales, Paris, 1922) a Tridsať uzdravení, zaznamenaných v lekárskej kancelárii v r. 1919—1922. (Trente guérisons enregistrées au Bureau médical 1919—1922, Paris, 1924). Krásne dielo je i Živý katechizmus v Lurde (Le Catéchisme vécu a Lourdes, Paris, 1925), ktoré vydal za spolupráce kanonika v Paríži E. Duplessyho.


Dňa 15. júla 1925 išiel na návštevu k tarbesko-lurdskému biskupovi Schoepferovi, aby mu zahlásil najnovšie zázraky — tam však ranila ho mŕtvica. Žil ešte 11 dní, v ktorých zbožne a trpezlivo sa pripravoval na smrť. Umrel 26. júla 1925 k veľkému žiaľu nielen Lurdu a Francie, ale i Sv. Otca, Pia XI, ktorý ho bol vymenoval za rytiera Sv. Rehora.


Po ňom spravoval lurdskú Kliniku za krátky čas nadaný a učený lekár Dr. M. Petitpierre ako dočasný predseda.


Terajší predseda zisťujúcej kancelárie je Dr. Auguste Vallet, ktorý s novým biskupom tarbesko-lurdským, Msgr. Dr. Peter-Maria Gerlierom je najväčším pilierom a strážcom svätýň Panny Márie lurdskej.


V tejto Klinike sa schádzajú lekári celého sveta. Každý lekár má sem voľný prístup. Nehľadí sa na náboženstvo, národnosť alebo svetonáhľad patričného. Prídu sem katolíci, protestanti a Židia. Nepožaduje sa od nich ani viera vo veciach nadprirodzených, len dobrá vôľa ku skúmaniu. Toľkej slobody svedomia neposkytuje žiadna ustanovizeň, ako práve táto Klinika.


V rokoch 1890—1914 prekročilo jej prah 6983 lekárov, spomedzi ktorých 1693 bolo cudzích.


Z najslávnejších lekárov-odborníkov, ktorí brali účasť pri zisťovaní lurdských zázrakov a ich i za také uznali, zaznamenaniahodné sú najmä tieto mená: Dr. Fabre a Dr. Audibert, profesori na univerzite v Marseille. Dr. Chrestien, Dr. Caisso a Dr. Diffre, profesori na univerzite v Montpellier. Svetochýmy odborník a vynálezca Dr. Régnault na univerzite v Rennes. Dr. Petit, profesor na tejže univerzite r. 1883 zistil zázračné uzdravenie svojho syna. Z mantesskej univerzity vynikajú: Dr. Thibault, Dr. Charruau, Dr. Thoinnet a Dr. Jouon. Z Paríža okrem už spomenutých: Dr. Bucquoy a Dr. Konstantín James, univerzitní profesori.


Z protestantských lekárov-odborníkov, ktorí vydali verejné a písomné svedectvo o zistení lurdských zázrakov vynikajú najmä: Dr. Vizerie, Dr. Thorens a Dr. Mac Geven. Okrem týchto sú zaznačené v lurdských annáloch celé tisícky rôznych vidieckych lekárov-odborníkov, ktorí všetci vydali svedectvo pravdivosti lurdských zázrakov.


Z cudzozemských lekárov stretneme sa najmä s odborníkmi z Anglie, Ameriky, Belgie, Hollandie, Nemecka, Italie, slovom z celého kultúrneho sveta.


Že na svedectvách a v zápisniciach vidíme najčastejšie mená len francúzskych lekárov, príčina toho je jednoduchá a prirodzená. Keďže lurdské zázraky sa dlho a pečlive vyšetrujú, tí cudzozemskí lekári, ktorí boli prítomní pri zázračnom uzdravení, často nemôžu sa zúčastniť všetkých vyšetrujúcich zasadaní. Nemôžu tak často cestovať do Lurdu. Francúzski lekári však, keďže sú bližšie, môžu ľahšie sa tam dostaviť a skutočne sa i dostavia. A tak sa stáva, že na konečných uzavretiach najčastejšie (teda nie vždy), nájdeme len ich mená.


Počet úradne zistených zázračných uzdravení do roku 1913 bolo 4445. S neúradnými zisteniami však môže sa odhadnúť tento počet na 10.000.


Za posledných 15 rokov bolo uverejnených 236 zápisníc o zázračných uzdraveniach. Nervové nemoce tvoria len asi 1/5 -inu všetkých uzdravení. Najväčší počet zázrakov tvoria uzdravenia z tuberkulózy pod rôznymi formami. Asi 892 prípadov bolo zistených. Úradne bolo zistené zázračne uzdravenie 55 slepých, 32 hluchých a 24 nemých, buďto od narodenia alebo následkom organičnej poruchy.*)


*) Dr. Bertrin, c. d. str. 141— 143, 285 atď.


V tejto Klinike nikto nehovorí o zázraku v zmysle cirkevnom. Lebo úsudok o pravom zázraku patrí jedine Cirkvi. Tu sa len zistí mimoriadny fakt, t. j. že veda nevie vysvetliť lurdské uzdravenia spôsobom prirodzeným. Samozrejmé je, že katolícki lekári — keď je to potrebné — podrobujú svoj úsudok konečnému úsudku Cirkvi. Na tento cieľ sa združilo mnoho francúzskych katolíckych lekárov v užší spolok, ktorý nosí meno: Spolok Sv. Lukáša (La Société de Saint-Luc) a ktorý dnes počíta asi 1500 členov. Títo členovia sú praktickými katolíkmi, ba smelo môžeme povedať: Svätými mužmi. Majú svoje prísne stanový straniva konania náboženských povinností. Ich patrónom je Sv. Lukáš evanjelista, medicus carissimus (lekár najmilejší) a jeho socha vyčnieva i z lurdskej Kliniky, postavená slávnym lekárom Dr. Camille Feron-Vrauom.


Ale ako bolo spomenuté, títo lekári nerobia žiaden nátlak na lekárov inej viery alebo národnosti. Na dôkaz toho nech poslúžia slová Henrika Heada, anglického lekára a protestanta, ktorý pri svojom odchode r. 1894 z Kliniky vydal predsedovi Boissariemu toto osvedčenie:


Chcem predovšetkým prejaviť autoritám (lekárom) lurdským výraz svojej najúprimnejšej a najsrdečnejšej vďaky. Oni mi dali, aj ostatným lekárom všetku možnosť na slobodné a neodvislé skúmanie chorých. Všetko, čo sme si len mohli žiadať, bolo nám voľne a veľkodušne udelené... Čo sa týka lekárskeho skúmania otáznych uzdravení, mám radosť vysloviť svoju úplnú spokojnosť nad spôsobom, ktorým sú prijímané vysvedčenia o nemociach... V ničom sa nepredíde svedomitej pečlivosti, ktorou pojednávajú hodnotu každého takého svedectva...“ *)


*) Dr. Bertrin, tamže, str. 137.


Skúmanie sa deje čo najprísnejšie. Kto nemá lekárskeho svedectva, toho kancelária neprijme. Mnohí nemocní sem prichádzajú i so svojimi lekármi a donesú so sebou celý zväzok (dossier) lekárskych svedectiev. Tieto svedectvá ako i nemoc bývajú svedomite preskúmané.


V prípade uzdravenia skúma zázračne uzdraveného celý zbor lekárov pod predsedníctvom prezidenta. Obyčajne štyri otázky sa kladú na konci lekárom, ktoré ustálil predseda Marchand. Tieto sú:


1. Či nemoc vskutku jestvovala?


2. Či uzdravenie je dokonalé alebo len zlepšenie?


3. Či je potrebné odložiť konečný úsudok?


4. Či je možné prirodzené vysvetlenie? **)


**) Dr. Marchand: Les Faits de Lourdes ect. str. 94.


Rozhoduje vždy len absolutná väčšina hlasov. Ale i vtedy neuverejnia hneď svoje výsledky, ale čakajú dôkaz času. Často uplynie niekoľko rokov, kým príde na svetlo niektorý zázrak.


Dr. Boissarie napr. 10—14 rokov čakal, kým uverejnil konečný úsudok v istých zázračných prípadoch, skúmajúc každý rok otázne prípady.


Z toho vidno, že nejaký omyl, prenáhlenie sú tu naskrze vylúčené. Taký prípad fakticky sa ani nestal. Ba naopak! Mnohé opravdivé zázraky častokrát neuzrú svetla. Lebo Klinika sa ani nemôže zaoberať každým prípadom. Mnohí nemocní sa totiž nedajú preskúmať, mnohí nemajú svedectvá alebo sú nedostatočné. Klinika nikoho nenúti, aby sa dostavil na prehliadku pred ňu. Ona je nie nijakou lurdskou reklamou. Opakujem, že tu panuje najväčšia sloboda. Všetko, čo sa tu deje, smeruje jedine k pátraniu a zisteniu pravdy. A pravda vždy je taká, že sama sa predstavuje. Nenúti síce nikoho k prijatiu seba, ale každému bije do oči. A túto pravdu hlása Lurd celým svojím obsahom!


Poznamenávam i to, že nie hociktorý lekár, ktorý príde do Lurdu, hlási sa i v Klinike. Dr. Marchand podáva nám i príčiny toho. Sú lekári — hovorí — ktorí apriori (t. j. bez akéhokoľvek predbežného skúmania) neveria v mimoriadne uzdravenia. Takíto sú pravými otrokmi svojich pochybených svetonázorov. V očiach týchto i náboženstvo i svätosť života je zjavom „chorobným“ a „nerozumným“. S takými ľuďmi však vecná kritika je nemožná.


Sú — ďalej — lekári, ktorí utekajú pred svetlom, ktorí sa boja skúmania a pravdy. Nepovedia ani áno, ani nie. Zostanú ľahostajnými. Vedia dobre, že z pravého a zisteného zázraku mali by si usúdiť i následky, ktoré smerujú k pravému náboženstvu. To však oni nechcú, a preto sa odťahujú od týchto vecí, lebo nemiešať sa do ničoho — je vecou najľahšou.


Lurdská Klinika svieti každému a len od patričného závisí, či sa priblíži k nej alebo nie!


A táto podivuhodná Klinika počas pútí, ale aj inokedy je stále v činnosti. Nie je možné dopodrobna opísať jej prácu. To by učinilo celé zväzky, aké aj vychádzajú tlačou vo Francii. Uskromním sa len na malú štatistiku z najnovšej doby z r. 1931, ktorú každý rok uverejňuje predseda Kliniky, nateraz Dr. Vallet.


V tomto roku (1931) prišlo do Lurdu hľadať pomoc u Nebeskej Lekárky, P. Márie celkom 20.000 nemocných osôb. Zaiste krásny, ale aj úžasný počet! Z toho sa hlásilo v kancelárii 200 osôb ako uzdravených. Úradný oznam ešte nevyšiel, lebo kancelária jeden celý rok čaká, kým vydá svoje potvrdenie. Dosiaľ je všetko pod stálym vyšetrovaním.


Vydali preto úradné vyhlásenie len o tých nemocných, ktorí sa uzdravili v predošlom, t. j. 1930. roku. A takých zistili 87, z čoho 77 bolo len zlepšení a 10 nepodvratne zázračných. I z toho vidno, že ako si táto Klinika vždy počína múdre a obozretne. Počet lekárov, ktorí sa zapísali v zisťujúcej kancelárii, činí v spomenutom roku 789. Je to — hovorí Dr. Vallet — istý pokles naproti predošlému (1930) roku, kedy ich bolo 998. To však — poznamenáva ten istý Dr. Vallet — dá sa vysvetliť najmä politickými pomermi v Španielsku, skadiaľ chodilo pomerne najviac lekárov do Lurdu.


A túto vedeckú prácu Kliniky, ktorá skúma a rozlišuje prirodzené a nadprirodzené uzdravenia lurdské, oceňuje už aj vedecký svet, ba i lekárske komory a univerzitné fakulty vo Francii, čo predtým nerobili. Je to zjav ozaj radostný, lebo veď viera a veda sú v najväčšej zhode a len ten hľadá spor medzi nimi, ktorý sa alebo jednej, alebo druhej, ba dokonca — ako to obyčajne býva — obidvom nerozumie.


Uvediem z mnohých aspoň tri prípady.


Profesor Ch. Fiessinger na stĺpcoch veľmi rozšíreného a k tomu liberálneho francúzskeho časopisu „Le Figaro“ zo dňa 8. nov. 1931 uverejnil toto prehlásenie:


Neposmievajme sa zázrakom. Ich vierohodnosť nestrpí nijakej pochybnosti. Lebo táto dokazuje jednoducho to, že viera v Boha je omnoho účinnejšia, než viera v lekárske lieky. A potom — keďže tieto faktá sú zrejmé (évidents) — prečo by nemohol postupovať význam zisťujúcej kancelárie lurdskej...? *)


*) Journal de la Grotte de Lourdes, 27. dec. 1931. Úvodný článok Dr. Vallet-a.


Druhý — ešte významnejší prípad!


Pred dvoma rokmi bol promovaný (vyhlásený) za doktora medicíny na univerzite v Paríži mladý, nadaný Francúz, Dr. Henrik Monnier. Pred každou takouto promóciou treba vypracovať a predniesť istú písomnú prácu z príslušného oboru vedy. A akýže predmet (tézu) si vyvolil tento mnohonádejný kandidát doktorstva medicíny...? Prekvapujúce! Vyvolil si a vypracoval tri zázračné uzdravenia v Lurde, ktoré sám osobne preskúmal v svojom čase. Túto krásnu prácu dal vytlačiť pod menom: „Étude médicale de quelques Guérisons survenues á Lourdes — Thése pour le Doctorat soutenue devant la Faculté de Médecine de Paris le 7 Avril 1930. Mention trés honorable,“ (V slov. preklade: Lekárske štúdium o niekoľkých uzdraveniach, prihodivších sa v Lurde. Téza pre doktorát, prednesená pred lekárskou fakultou v Paríži 7. apr. 1930. Uznaná s vyznamenaním.)


Mám aj ja v majetku túto prácu. Prečítal som ju pozorne a musím uznať, že je to ojedinelé. Človeka priamo omráčujú tieto obdivuhodné lurdské udalosti. A najzaujímavejšie je, že aj taká univerzita v Paríži prijala toto dielo s vyznamenaním. Je to práca číro vedecká, dokazujúca nad slnce jasnejšie nadprirodzenosť lurdských udalostí.


Podobne aj lekárska fakulta univerzity v Bordeaux (č. Bordó) sa zaoberala — v svojom úradnom zasadnutí dňa 2. dec. 1931 — niekoľkými lurdskými zázračnými uzdraveniami, zistenie ktorých aj úradne uverejnil prof. Dr. Pierre Mauriac v lekárskom revue: „Presse médicale“ (dňa 27. jan. 1932). Pre úzkosť priestoru nie je mi možné podať — čo i len zovrubne — všetky tieto zázračné prípady zistené a overené spomenutými lekárskymi fakultami.


Slovom: Panna Mária sa ukazuje v Lurde nielen ako „Uzdravenie nemocných a Potešenie zarmútených“, ale aj ako „Stolica múdrosti“. Jej múdrosť skúma aj nestranná zemská veda a korí sa pred ňou. Dnes brojiť proti Lurdu znamená toľko, ako ísť hlavou do múru.


Nadprirodzený Lurd (zjavenie a odkazy Panny Márie) takto — hľa — sa spája v krásnom objatí s Lurdom vedeckým (lekárskym a prírodovedeckým)! Jeden druhého navzájom doplňuje a vysvetľuje. I kto by bol ten človek dobrej vôle, ktorý by pritom nezajasal, ktorý by pre toto všetko neobetoval, ba i zemský svoj život nepoložil...!


Emil Zola a lurdské zázraky.


Z tých osobností, ktoré neverili v nadprirodzenosť lurdských zázrakov, vyniká najmä svetochýrny francúzsky románopisec, naturalistický Emil Zola. Tento neverecký spisovateľ v auguste r. 1892 prišiel do Lurdu, aby sa na tvárnosti miesta „presvedčil“ o tom, čo sa tam deje. Svoju „pútnickú“ cestu si dobre pripravil už vopred. Zmobilizoval nevereckú tlač a vyhlásil, že „odhalí tajomstvá zázračného Lurdu“.


Prišiel tam i so svojou manželkou osobitným vlakom národnej púte francúzskej a zdržal sa v Lurde asi 14 dní. Svoje „dojmy“ popísal potom v románe Lurd (Lourdes), ktorý vyšiel v jari r. 1894 ako prvý diel jeho trilógie: „Les trois villes“ (Tri mestá, tojest: Lurd—Rím—Paríž.) Mnohí si mysleli, že Zolova cesta do Lurdu bude vlastne jeho cestou do Damašku. Hovorilo sa totiž a písalo verejne, že Zola sa v Lurde obráti: že vydá verejne svedectvo o pravde tak, ako mnohí iní pochybovači a neverci. Z tej príčiny sledovali jeho cestu a pobyt v Lurde s najväčším záujmom. V Lurde samom bola mu poskytnutá najväčšia sloboda a voľnosť. Len predseda Kliniky Dr. Boissarie spočiatku váhal, či má Zolu pripustiť i do zisťujúcej kancelárie lekárskej, keďže Zola nebol ani lekár, ani učenec-odborník, ktorý by mohol vedecky posúdiť lurdské udalosti. Zola bol románopisec: Mal bujnú obrazotvornosť na opísanie vecí, ktoré si sám vybájil. A jedine toto ho učinilo chýrečným. Aby sa však nevyhováral, že niečo tam tajili alebo skrývali pred ním, Dr. Boissarie otvoril mu brány zázračnej Kliniky s celým jej obsahom a ponúkol mu svoje služby ako sprievodca. Túto blahosklonnosť a ochotu uznal i sám Zola, lebo verejne vyhlásil Dr. Boissariemu: „Ja budem úctivý a šetrný k vaším veriacim. V mojej knihe, ktorá bude vydaná dobromyseľne(!), nič nebude takého, čo by sa mohlo považovať za výpad proti náboženstvu.“


Spočiatku bol síce nadšený, keď videl toto podivuhodné mesto, ba zdal sa byť aj dojatým. Podobne i jeho manželka, ktorá v prvej svojej horlivosti chcela byť prijatá medzi dobrovoľné ošetrovateľky nemocných.


Prišlo však veľké sklamanie.


Zola nie preto prišiel do Lurdu, aby sa o pravde presvedčil, ale aby ju zatienil, vykrútil a pošpinil. Podobal sa teda tým farizejom, ktorí nie preto išli do Betánie, aby — uvidiac vzkrieseného Lazara — verili v Krista, ale aby tým väčšmi útočili proti Nemu.


To isté učinil aj Zola, lebo vskutku vydal knihu o Lurde, ale nie historicko-pravdivú, lež romanticko-vybájenú. Nepísal na základe hodnoverných prameňov a dôkazov, ale výlučne na základe svojej obrazotvornosti (fantázie).


Keďže zázračný Lurd sa točí okolo zjavení Panny Márie, Bernadette a zázračných uzdravení — Zola najmä tieto veľké udalosti povykrúcal, spotvoril a do nepravého, zlomyseľného svetla vrhol.


Bernadettu predstavuje ako osobu už vopred dobre vyškolenú, ktorá rôznymi prostriedkami, najmä čítaním (!) románov („Štyria synovia Aymona“) a cvičným nazieraním na kostolné obrazy a sochy sa pripravovala na svoju úlohu (!) Zneucťuje pri tom i slávnu pamiatku druhej hrdinky Francie, vznešenej Johanky z Arcu, Panny to Orleánskej. V Zolových knihách ani jeden nositeľ pravého náboženstva nemá úcty a uznania.


Keď sa dostavil do zázračnej Kliniky, začal tam poučovať Dr. Boissarieho a ostatných lekárov, ako majú pokračovať v svojej úlohe. Žiadal nemožnosti a ozaj nerozumné veci. Napríklad: aby bola najprv prevedená „výstava“ nemocných, aby ich skúmala nejaká „nestranná“ komisia, aby sa odfotografované nemocné údy najprv postavili do „kupeckých výkladov“ a podobné veci. Dr. Boissarie trpezlivo vypočul tieto Zolove „návrhy“ a kľudne, vedecky mu odpovedal na všetko.


A teraz nasledovali veci, z ktorými Zola vôbec nerátal. Boli predvedené tri zázračne uzdravené osoby.


Prvá bola Klementína Trouvé, asi 15-ročné dievča z mesta Rouillé, trpiace už od svojho detinstva na hnisavý kostižravý neduh ľavej päty, následkom čoho sa nemohla ani obuť, ani chodiť. Ošetrujúci lekár Dr. Cibiel máločo pred jej odchodom do Lurdu, vydal nasledovné úradné svedectvo o nej:


Podpísaný lekár úradne svedčí, že mladá Klementína Trouvé z mesta Rouillé, je postihnutá kostižerom pätnej kosti (ď ostéopériostite calcanéenne), ktorá nemoc vzdoruje akémukoľvek ošetrovaniu, sprevádzanému buďto zárezom, buďto vstriekovaním (injekciou). Táto nemoc nedá sa zdolať, len radikálnou operáciou, prevedenou na chorom úde, alebo ošetrovaním veľmi zdĺhavým, smerujúcim k liečeniu miestnej hniloby a k všeobecnej prestavbe jej súčiastok.


Lusignan (Vienne), dňa 11. júna 1891.


Dr. Cibiel v. r.“ *)


*) Dr. Bertrin, c. d. 275.


Klementína dňa 18. aug. 1891 s národnou púťou francúzskou putovala do Lurdu. Prišla tam 20. aug. Cestou jej rana stále hnisala a otekala tak, že skoro na každej stanici musela si obnovovať obväzok, čo jej ovíňala z čistej kresťanskej lásky istá grófka, pani Roedererová.


Na druhý deň ráno, 21. aug., Klementína ťažko sa opierajúc o palicu išla do kúpeľne zázračného prameňa, kde po jednorázovom ponorení svojej chorej nohy, nemoc úplne zmizla, zanechajúc po sebe len malý, skoro neviditeľný pásik na koži. Dievčatko, opojené nesmiernou radosťou, samé sa obulo a začalo chodiť, ako ostatní zdraví. Keďže rana predtým — najmä od posledných troch rokov — stále hnisala, Klementína pri svojom príchode do Lurdu sa začala obávať, že nebude mať nadostač plátna na častejšie ponovenie obväzov. Preto pochopíme nevinné a akoby naivné slová uzdravenej, ktoré po svojom uzdravení povedala svojej grófskej sprievodkyni: „Svätá Panna bola veľmi láskavá, že ma uzdravila hneď v prvý deň, lebo zajtra by už bola moja zásoba plátna bývala isto úplne vyčerpaná.“


Na druhý deň, 22. aug., oznámili túto udalosť i lekárovi Dr. Cibielovi. Po ôsmich dňoch, keď sa Klementína dostavila pred neho, po svedomitom preskúmaní uzdravenej, vydal toto úradné svedectvo:


Podpísaný lekár úradne svedčí, že mladá Klementína Trouvé, ktorá bola od posledného preskúmania, t.j. od 12. júna 1891 postihnutá kostižerom (périostéo-tuberculeuse), je skutočne uzdravená a neukazuje nijakej stopy starého neduhu, vyjmúc malej páskovej jazvy a dosť značného vývinu tela ná okraji bývalej rany. Svedčím okrem toho ešte i to, že stiskávanie, sprobované na tomto zacelenom kúsku tela, nespôsobuje dievčaťu nijakej bolesti a že uzdravená chodí celkom ľahko na svojej predtým nemocnej nohe.“


Lusignan, 1. sept. 1891.


Dr. Cibiel v. r.“ *)


*) Dr. Bertrin, c. d. str. 276.


Toto svedectvo vydal Dr. Cibiel do rúk farára mesta Rouillé, ako duchovného otca malej Klementíny, ktorý spolu s ňou išiel pred lekára. Keď tento odovzdával farárovi toto svedectvo, na konci poznamenal:


Dávam vám žiadané svedectvo s tou istou ochotnosťou ako to, čo som bol vydal predtým o zistenej nemoci.


Farár sa ho osmelil opýtať, či by nebol ochotný pripísať ešte i to, že sa otázne uzdravenie stalo v Lurde.


Nie — odvetil lekár — máte predsa úradné svedectvo a dôkaz, to stačí!


Ináč — doložil ešte — ráčte mi odpustiť, pán farár, keď i vám zopakujem slová, ktoré som už povedal matke Klementíninej: „Či to už bol diabol alebo dobrý Boh, to nepatrí ku mne, dosť na tom, že dievča je uzdravené a dokonale uzdravené. A ja sa tomu teším, veľmi teším!*)


*) Tamže, str. 277.


Klementína Trouvé sa po troch rokoch stala milosrdnou sestrou pod menom sestra Agneška-Maria. Dr. Boissarie ju vyhľadal a našiel ju úplne zdravú. Dňa 8. febr. 1908 bolo i cirkevné (kanoničné) vyšetrovanie tejto udalosti, riadené parížskym arcibiskupom Amettom. Po dôkladnom vyšetrovaní uzdravenie Klementíny (Agnešky-Marie) bolo vyhlásené cirkevnou vrchnosťou za zázračné. V tom istom roku skúmal túto vec i chýrny lekár Dr. Goix, univerzitný profesor v Paríži a vydal toto osvedčenie:


Klementína Trouvé sa naraz uzdravila v Lurde v r. 1891 z kronickej poruchy ľavej päty (t.j. z jej kostižeru, píše sám lekár.) Lekárska veda nevie takéto okamžité uzdravenie z kostižernej tuberkulózy nijako vysvetliť.“**)


Toto sú holé faktá, opravdivá história zázračne uzdravenej Klementíny Trouvé!


**) Tamže, str. 293.


A teraz viďme, ako sa zachoval Zola naproti tomuto zázraku?


Klementína totiž po roku svojho uzdravenia, t. j. v aug. 1892 — práve vtedy, keď i Zola — prišla do Lurdu, aby sa ponajprv poďakovala Svätej Panne za tak veľkú milosť a po druhé, aby sa — ako jej bolo uložené — znovu predstavila pred lekármi Kliniky.


Keď Klementína bola privedená do zisťujúcej kancelárie, bola predstavená i Zolovi. Radostné dievča mu ukázalo svoju uzdravenú nohu, Zola však neveril, že by bola bývala zázračne uzdravená.


Pane! — povedala mu Klementína — vidím, že ste neverec. Budem sa modliť za Vás k dobrému Pánu Bohu.


Ako chcete, milé dieťa, — odpovedal usmievavo Zola, — modlitba mi nebude škodiť.


V sieni bolo asi 20 lekárov, medzi nimi jeden chirurg z Paríža, viacero členov francúzskej Akadémie lekárskeho odboru, mnohí veľkomestskí lekári, kúpeľní lekári a niekoľko profesorov z cudzozemských lekárskych fakúlt.


Keď predseda Dr. Boissarie predniesol potom Zolovi celý prípad Klementíny, Zola zostal na chvíľku celkom bezradný. Potom sa ozval:


Ale, pán doktor, veď je to zázrak, čo mi hovoríte! Ľutujem len to, že nebolo tu niekoľko profesorov z Paríža!


Ja to ľutujem práve tak, ako vy — odpovedal predseda — naše dvere sú predsa každému otvorené!


Ale či videl voľakto otáznu ranu pred uzdravením? — pokračoval Zola.


Samozrejme! — odvetil Dr. Boissarie — videl ju ošetrujúci lekár, videli ju rodičia nemocnej, susedia, milosrdné sestry, pani Roedererová, pani Lallierová, ktorá kúpala nemocnú v piscinách — celé okolie rodiska Klementíny, pozostávajúce zväčša z protestantov, z ktorých mnohí pri jej odchode do Lurdu povedali: „Môžeš ísť na púť, vrátiš sa ako iní, bez uzdravenia!“ Títo všetci nielen videli, ale i hmatali otáznu ranu.


Ale či ste videli vy sami tú ranu pred uzdravením? — opytoval sa ďalej Zola.


Nie, ja som ju pred uzdravením nevidel — odpovedal Dr. Boissarie. Videl som ju len asi po hodine, keď jazvový pásik — po uzdravení totiž — bol ešte celkom čerstvý.


Zolovi však nestačili tieto svedectvá. Hovoril, že svedkovia nestoja nič. Pochyboval o ich pravdomluvnosti a týmto urazil i úradné osoby, najmä lekárov.


Dr. Boissarie mu navrhoval, aby s ním spolu skúmal od začiatku tento prípad. Zola však na to nepristal. Vyhováral sa, že na to nemá čas (?) A dodal na konci: keďže ste vy sami nevideli ranu, ukážte mi inú vec!


Ct. čitateľ nech si utvorí sám svoj úsudok o Zolovi.


To, čo bolo vyššie uvedené, je číročistý fakt, odohravší sa v zisťujúcej kancelárii.


A teraz viďme, čo hovorí Zola o tom v svojom románe? Ponajprv sa zakryje do masky vybájeného kňaza-neverca, Pierre de Fromenta, ako „hrdinu“ svojho románu a tomu kladie do úst všetky svoje výpovede a názory. Klementínu Trouvé uvádza pod menom „Sophie Couteau“; jej ošetrujúceho lekára Dr. Cibiela pod menom „doktor Rivoire“ a Dr. Boissarieho pod menom „doktor Bonamy“. Prekrúca celú historickú pravdu. Uvádza také odpovede a reči týchto osôb, ktoré v skutočnosti nikdy neodzneli. Posmieva sa prítomným osobám, najmä zázračne uzdravenej a Dr. Boissariemu. Upodozrieva každého z nepravdomluvnosti. Na dôkaz „pravdy“ dáva takýto „návrh“ prítomným: „Ukážte mi len nožíkom rozrezaný prst, ktorý by sa zahojil po omočení v uzdravnej vode, bude to tiež veľký zázrak a ja sa podrobím.“ Potom pokračuje: „Keby som mal prameň, ktorý by zahojil rany, prevrátil by som svet... Zavolal by som národy a národy by prišli. Dal by som zistiť zázraky s takou istotou, že by som sa stal pánom sveta... Celá zem by videla a uverila...“*)


*) Zola: „Lourdes“, (Paris, Fasquelle, 1903) str. 193. etsqq.


Čo povedať na takéto „vývody“? Boj nevereckej Zolovej duše prezrádza sa tu až krikľavo. Cítil, že vstúpil na pôdu, na ktorej nijako nemôže obstáť. Videl, že sú to nie žarty a komédia, čo sa v Lurde deje a preto si odpomáha frázami a bombastami. Kričí nerozmyslene do sveta, volá na národy, pričom možno ani nezbadal, že tým mimovoľne uznáva nadprirodzenú moc zázračného Lurdu.


Nuž ubezpečujeme Zolu a jeho myšlienkových stúpencov, že národy — i bez jeho volania — prišli a stále prichádzajú do zázračného Lurdu. Zistenie zázrakov sa koná vedátormi a Cirkvou a nie obrazotvornými básnikmi a románopiscami. Zola sa tu mal pokoriť a obrátiť a vtedy by sa bol stal vskutku „pánom sveta“ a to takým, akým sa stal Henrik Lasserre, Dr. Boissarie a mnohí iní. Ten zázračný prameň hojí rany, ale nie na rozkaz Zolov a jemu podobných, ale na rozkaz vyššej moci, na rozkaz Boha. Len trochu dobrej vôle mal mať Zola a bol by prišiel na jadro veci.


A to má byť — vraj — „vedeckosť“? Nuž na toto citujem slová Dr. Hyneka (predtým odpadlíka), ktorý hovorí: „Imponuje mi každý učenec a badateľ, keď z hlbokých studníc jeho vedomostí a znalostí môžem načerpať poučenie a vlastné vzdelanie. Keď sa však odkryjú strašlivé slabiny a nedostatky i povrchného vzdelania, tam všetok nimbus a reklamou vypestované meno mizne mi navždy jedným razom.“*)


Či je tomu nie vskutku tak?


*) C. d. str. 90.


Zola však musel prehltnúť i druhú pilulku a to takú, ktorú si sám nastrojil.


On totiž nielen v svojom románe, ale skutočne — počas skúmania Klementíny Trouvé — povedal totiž Dr. Boissariemu: „Ukážte mi aspoň jednoduchý škrabenčok, ktorý by zacelel v piscine, to mi postačí a ja sa poddám.“**)


**) Dr. Boissarie, Les guérisons str. 29.


Božia Prozreteľnosť chcela, aby Zolovi i v tomto ohľade bolo vyhovené a to vo veľkej miere. Keďže o tie svety len nástrojil a chcel vidieť otvorenú ranu, ktorá by v Lurde naraz zmizla, Boh sa postaral i o takýto prípad, aby Zolovi nezbudla nijaká výhovorka.


Čo sa stalo? Krátko po odchode Klementíny bola privedená do Kliniky mladá, asi 18-ročná dievka, Maria Lemarchandová, pochádzajúca z mesta Caen. Táto osoba mala pokrytú tvár strašlivými hnisavými ranami, takzvaným lupusom. V pútnickom vlaku ju videl i sám Zola a opisuje jej výzor ústami svojho „hrdinu“ Pierre de Fromenta nasledovne:


... Konečne sa šatka odhrnula a všetci sa hrôzou zachveli. Bol to lupus, ktorý zachvátil nos a ústa a stále sa šíril pod strupy, niže sliznice. Hlava dievčaťa nadobudla psí vzhľad s hrubými vlasmi a guľatými očami. Hrôza na pohľad! Nozdierky a chrupavka nosa boli temer zotleté, ústa boli skrivené nabok následkom otekliny z vrchného rtu. Podobali sa strašnému, beztvárnemu otvoru. Stále tiekol krvavý pot, zmiešaný hnisom z tej ohromnej modrej rany... Kňaz (Pierre de Froment) sa tiež zachvel, vidiac ako Elíza Rouquetová (takto menuje Zola M. Lemarchandovú v svojom románe) kladie si malé kúsky chleba do otvoru, ktorý jej slúžil za ústa. Celý vagón ustrnul nad týmto pohľadom. A len jediná myšlienka ovládala všetky tieto duše plné nádeje: Ach! Svätá Panna, aký zázrak by to bol, keby sa uzdravilo toto dievča“.*)


*) Zola, c. d. str. 15—16.


I pri zostupovaní z vlaku a v Lurde samom znovu líči Zola živými farbami túto strašlivú nemoc lupusu.


Videl teda na vlastné oči nie „jednoduché poškrabnutie“, ale veľkú, otvorenú a stále hnisajúcu ranu, ktorú aj on — laik — pomenoval hneď lupusom.


Nemocná okrem toho trpela i na suchoty (tuberkulózu) a mala aj na nohe veľkú ranu, čo úradne potvrdil jej ošetrujúci lekár z Caenu, Dr. La Néelle.


Zbytočné je hádam poznamenať, že lupus je skoro nevyliečiteľná choroba, keďže — podľa lekárskej vedy — má svoj základ v pokročilej tuberkulóze. Vynasnažujú sa ho liečiť všetkým iným — len nie vodou. Liečenie je veľmi zdĺhavé a 99%-och zostane bez výsledku. Veď jednoduchá lišaj (excema) roky a roky trvá a vzdoruje akémukoľvek liečebnému prostriedku.


A teraz viďme, čo sa stalo s touto úbohou dievčinou? Na druhý deň po svojom príchode do Lurdu. t. j. 21. aug. 1892 v nedeľu, za pomoci a dozoru lekára Dra D’ Hombresa, išla do kúpeľne lurdského prameňa. Sotva sa dotkla zázračnej vody, už pocítila nesmierne bolesti v hlave a na tvári. Potom naraz, bez všetkého meškania odhodila svoj obväzok a radostne volala: „Som uzdravená!“


Dr. D’ Hombres ju ihneď doviedol do zisťujúcej kancelárie. Boli tam tí istí lekári, ktorí skúmali i prípad Klementíny Trouvé. Dr. D’ Hombres, ako očitý svedok zázraku, diktoval najprv do pera takúto zápisnicu:


Dobre sa pamätám, keď Mária Lemarchandová čakala pred piscinami na svoj kúpeľ. Ustrnul som, vidiac jej odstrašujúcu tvár. Obidve líca, dolná časť nosa a vrchná čiastka rtov boli pokryté vredmi — povahy tuberkulóznej — vydávajúcimi zo seba veľa zozbieraného hnisu. Bielizeň, ktorá pokrývala túto strašlivú, zohavenú tvár, bola celkom zanečistená hnisom. Keď vyšla s piscín... bola úplne premenená. Namiesto ohavnej rany, ktorú som predtým videl, našiel som akýsi povlak, doopravdy ešte trochu červený, ale suchý a nadobudnuvší pokožku akoby nového tvaru. Prádlo, slúživšie jej za obväzok, ležalo na zemi popri nej, celkom zašpinené hnisom. Táto úbohá nemocná pred svojím kúpaním mala ešte i na nohe podobnú ranu, ktorá — práve tak, ako i na tvári — bola vysušená v piscine.


Celou úprimnosťou vyznám, že som bol živo dojatý touto rýchlou premenou, spôsobenou jednoduchým pohrúžením do zimnej vody; veď každý vie, že lupus je nemoc, vzdorujúca akémukoľvek lekárskemu liečeniu.“*)


*) Dr. Bertrin, str. 327.


V kancelárii zavládlo ohromné rozrušenie. Po krátkom mlčaní, predseda Dr. Boissarie sa obrátil k Zolovi — na tvári ktorého bolo badateľné tiež veľké vzrušenie a prekvapenie — a zdvorilo mu riekol:


Pán Zola! ejhľa, tu je prípad, o ktorom vy snívate! Jedna rana, ktorú videli i vaše aj iné oči, je naraz zahojená! Pozrite sa len na toto mladé dievča!


Ale, ale... — odpovedal Zola trasľavým hlasom, chcejúc sa vyslobodiť z tejto situácie nemiestnym žartom — ja ju nechcem vidieť; je to strašné!*)


*) Dr. Bertrin, str. 327.


Áno! Zola videl zázračne uzdravenú, ale nechcel vidieť zázrak. Skutočne ani nič nenamietal proti nemu.


Každý s napnutím očakával, čo povie Zola aspoň o tomto zázraku v svojej knihe. Prítomní lekári si mysleli, že ho opíše aspoň tak, ako sa vskutku stal.


Ale znovu aké sklamanie! Zola ústami svojho romantického „hrdinu“ takto opisuje vyš-líčený zázrak:


... Prišla dnu (do kancelárie) Elíza Rouquetová (Maria Lemarchandová) so svojou zohyzdenou tvárou, ktorú si odkryla. Od rána si umývala ranu pri prameni (!) a zdalo sa jej — ako tvrdila — že rozjatrená rana sa vysušieva a počína sinavieť (!) Opravdu, Pierre (Zola!) sám sa presvedčil s nesmiernym podivom, že pohľad na ranu je menej strašlivý (!?) Otvorené rany, ocerené rany! Tento pán (t. j. Dr. Boissarie) ani netuší, (!) že dnes naši slovutní lekári mnoho rán pokladajú za rany nervového (!) pôvodu. Áno, ukazuje sa, že tu išlo proste o nedostatočnú výživu kože (?!). Táto otázka je dosiaľ tak málo preskúmaná! A konečne možno dokázať, (!) že viera, ktorá uzdravuje (la foi, qui guérit), môže dokonale uzdraviť rany (!) niekedy i lupus (!)... Pierre (Zola) sa bolestne usmieval (!) a Dr. Bonamy (Dr. Boissarie) povzbudzoval Elízu Rouquetovú, aby pokračovala v umývaní rany (?!) a každé ráno, aby sa dostavila (!) k prehliadke. Potom opakoval vážne a láskavo: áno, pánovia, to je začiatok, niet o tom pochyb!“*)


*) Zola, c. d. str. 194. etsqq.


Koľko viet, toľko luhanín je v tom „opise“.


Zola zneuctiac prítomných lekárov a svedkov verejne luhá, keď hovorí, že M. Lemarchandová prišla do kancelárie so svojou „zohyzdenou“ tvárou, ktorú „odkryla“. Lebo skutočnosťou je to, že tvár vtedy bola už čistá a odkrytá. Neumývala si ranu „od rána“ a „u prameňa“, ale použila krátkeho kúpeľa v piscinách a nie ráno, lež asi o 4. hod. odpoludnia. Nezdalo sa jej, že rana schne a bledne, ale naraz sa cítila byť uzdravenou. Zola vskutku „s nesmiernym podivom“ sa díval na uzdravenú, ktorej však tvár nebola „menej strašlivá“, ale úplne zahojená. *


Nervové rany!“ Tento výraz nájdeme len v Zolovom románe. Rana, či je ona nervová alebo akákoľvek, vždy je taká, ktorú možno vidieť, ohmatať. I nervové rany sú ústrojné, organičné rany. Išlo tu o „nedostatočnú výživu kože?“ Odkiaľ to vie Zola? Či skúmal a presvedčil sa o tom? Veď on nebol lekárom. A keby i tak bolo bývalo, to na veci nič nemení. Lebo nešlo tak o to, čo zapríčinilo túto ranu, ale že rana skutočne bola a naraz zmizla.


Viera, ktorá uzdravuje rany, niekedy i lupus“, sú výrazy priamo šialené a jedinečné v Zolovom románe. Zola tu myslí na „sugesciu“, o čom na konci knihy pojednávam a tam dám dôkladnú odpoveď na „teóriu sugescie“ vzhľadom na lurdské zázraky.


Zola sa v kancelárii „neusmieval bolestne“, lež skôr zblednul a sotva vedel stáť na nohách počas tohoto prípadu. Čo hovorí o slávnom Dr. Boissariemu, — ktorý podľa Zolu povzbudzoval nemocnú, aby len pokračovala v umývaní svojej rany — je nielen drzá lož, ale i najväčšie nactiutrhanie. I keby sa Lemarchandová postupne (za niekoľko dní) bola uzdravila, i to by bol býval veľký zázrak, lebo lupusu takýmto spôsobom sa nestrasie nikto. Jej uzdravenie sa však stalo naraz.


Zola teda cynicky žartuje. Tu sa hodia slová Cicerona, ktoré dáva do úst svojim osobám v dialógu Brutus (str. 85): „Irónia (jemný vtip) môže byť dobrá, keď žartujeme, ale keď hovoríme vážne, treba sa mať na pozore! I v svojich rozhovoroch (i v románoch) musíme javiť aspoň toľkú svedomitosť, koľkú sme povinnovatí javiť i pred súdom!“


Ošetrujúci lekár nemocnej dr. La Néelle, bývalý riaditeľ kliniky „Ľ Hôtel-Dieu“ v meste Caen, preskúmal Lemarchandovú po jej uzdravení a vydal toto svedectvo:


Ešte som stále pod dojmom, ktorý pôsobil na mňa, keď som mohol prstom pohmatať toto rozhodne nadprirodzené uzdravenie. Maria Lemarchandová mala okrem toho ešte i pokročilú tuberkulózu, ktorá nenechala u mňa nijakej pochybnosti, lebo už nenachádzam po nej žiadnej stopy.*)


*) Dr. Bertrin, 329—330.


Dňa 21. nov. 1894 mal dr. Boissarie v Luxemburgu veľkolepú prednášku o lurdských zázrakoch. Bol tam i dr. Bertrin. Dr. Boissarie predviedol i zázračne uzdravenú Máriu Lemarchandovú, ako živý dôkaz prímluvy Svätej Panny a moci Boha. V svojej prednáške úplne odhalil Zolove „opisy“ a vyvrátil jeho „vývody“. Viactisícové poslucháčstvo — pozostávajúce výlučne z učencov a vysokoškolákov — bolo náramne vzrušené touto prednáškou, čomu dalo i makavý, zovňajší výraz. Zola bol odbavený.


R. 1908 i toto uzdravenie bolo cirkevnou vrchnosťou vyhlásené za zázračné.


Dr. Bertrin videl naposledy uzdravenú r. 1910 vydatú už za pána Authiera a matku štyroch dietok. Je úplne zdravá až podnes.


Prišlo však i tretie prekvapenie pre Zolu. Sotva sa totiž vzdialila Maria Lemarchandová z kancelárie, už vstúpila dnu tretia zázračne uzdravená osoba, Maria Lebranchuová. V lurdských záznamoch (register) pri dátume 23. aug. 1892 čítame o nej toto:


Maria Lebranchuová, 35-ročná, z Paríža (Championnet ul. 172) bola postihnutá — podľa úradného svedectva dra Marquezyho, lekára tamojšej nemocnice — pľúcnou tuberkulózou, spojenou s odmäknutím pľúc a ich vpadnutím. Jej otec a matka umreli ako suchotinári. Bola ošetrovaná v parížskej nemocnici „Ľ Hotel Dieu“ pod vedením profesora dr. Germain-Séeho. Tam preskúmali jej chrachle a našli v nich tuberkulózne bacily Kochove. Od 10 mesiacov bola odvedená do nemocnice Franco-Néerlandskej, slúžiacej výlučne pre suchotinárov. Ležala stále na posteli, kašľala a dávila krv. Z váhy stratila 48 libier, nemohla prijať nijaký pokrm; bol to phtisis (suchoty) vo vrcholnom stupni.*)


*) Dr. Boissarie, Lourdes-Guérisons, 32.


A Zolá, ako očitý svedok v pútnickom vlaku, takto opisuje v svojom románe jej chorobu:


...Zdvihla sa Grivottová (takto menuje Zola nemocnú), ležiaca dosiaľ bez dychu ako mrtva. Bola veľkej postavy, viac než 30-ročná, skrivená v bokoch. Bola tuberáčkou v najvyššom stupni. Na otázky začala mluviť o sebe takto: „Riekli mi, že mám polovicu pľúc preč a s druhou polovicou, že je to nič lepšie. Hnisavé dutiny, viete! Potím sa stále, kašlem, div mi srdce neurve; už ani vykašľávať nemôžem, tak je to husté. A vidíte, ani stáť nemôžem ani jesť. Tu ju zachvátil záduch, až zosinela...“ **)


**) Zola, 12—13.


Nemocná bola dňa 20. aug. 1892 v piscinách zázračne uzdravená.


Keď prišla do zisťujúcej kancelárie, bolo tam už asi 30 lekárov. Všetci preskúmali uzdravenú. Výsledok znel úradne takto:


Po vystúpení z piscín a po užití jednorázoveho kúpeľa v sobotu, 20. aug., Maria Lebranchuová prišla do zisťujúcej kancelárie. Preskúmali sme ju pečlive, ale nezistili sme pri nej ani chrachotín ani chropotu ani vyzdymovania. Preč bola i tá najmenšia stopa pľúcnej poruchy. Preskúmali sme ju znovu na druhý deň, 21. augusta. Nemocná nekašľala, nechrchľala a jedla s chuťou. Každý deň — až do jej odchodu — bolo zistené dokonalé uzdravenie.“*)


*) Dr. Boissarie, Conférence fait au Cercle du Luxembourg, str. 34.


Zola v svojom románe takto opisuje tento prípad:


... Nastalo vzrušenie. Do kancelárie vrazila Grivottová a tancujúc (!) od radosti volala z celej sily:


Som uzdravená! Som uzdravená!“


A vyprávala, že ju spočiatku vôbec nechceli okúpať, len keď naliehala, modlikala a plakala, bolo jej to dovolené. A stalo sa... neminuli ani tri minúty, čo ju ponorili do ľadovej vody, celú úplne zapotenú a chroptiacu, keď naraz pocítila, ako nadobúda opäť svoje sily, akoby šľahnutím neviditeľného biča. Bola celá nadšená, žiarila a poskakovala, nemohúc vydržať na jednom mieste...“


Som uzdravená! Som uzdravená!“


Pierre (Zola) pozrel na ňu s úžasom. Bola to tá dievčina, ktorú videl minulej noci ležať polomŕtvu s popolavou tvárou na lavici vo vagóne, kašľajúcu a chrliacu krv. Nepoznával ju už: bola vzpriamená, pružná, tvár jej horela, oči svietili, z celej jej bytosti vyrážala sa vôľa žitia a radosť, že môže žiť.“ **)


**) Zola, 195.


Dosiaľ teda i úradné svedectvo lekárov i romantičný Zolov opis sa zrovnávajú. Obidve stránky videli nemocnú pred uzdravením i po uzdravení. Zázrak bol nepopierateľný práve tak, ako zistenie prešlej nemoci.


Každý si myslel, že Zola uzná aspoň tento zázrak, lebo vedel aj on, že pľúcna tuberkulóza v treťom stupni nezmizne po jednom jedinom okúpaní sa v zimnej vode.


Ale čo vidíme?! Čujme samého Zolu, ako vykrúca tento očividomý zázrak v svojom románe:


... Ľadový kúpeľ môže pravdaže suchotinára i usmrtiť, ale či vieme, či ho nemôže v niektorom prípade i zachrániť? Toto ponorenie do ľadovej vody sa nám zdá nezmyselným a barbarským. Ach, čo všetko ešte nevieme! Uzdravenie závisí vždy od šťastných okolností! Kde sú absolutné zákony v medicíne? Nech mi ich ukážu! Čím viac lekárov tu bude, tým menej pravdy vyjde najavo (sic!?). Vysvedčenie lekárske, ktorých nikto nezná, nemajú faktickej ceny (!) Ale keby sme i predpokladali úplnú vedeckú prísnosť, bola by naivnosť domnievať sa, že by sa všetci dali presvedčiť...“*)


*) Tamže, 197—198.


Hľa! — tu sa ukazuje Zolov duch v celej svojej nahote. Nedáva odpoveď na skutočný fakt, ale „filozofuje“, hádže sa už dávno otrepanými výrazmi nevercov. Každý je sprostý, len Zola je múdry. Celý svet sa má točiť len okolo jeho „názorov“. V jednom však má pravdu. A to v tom, že by bola „naivnosť domnievať sa, aby sa všetci dali presvedčiť o zázraku.“ My sme to zdôrazňovali, keď sme pojednávali o zázraku vôbec a o tom, že k čomu slúži zázrak? Zolove poučenie o tom je nám úplne zbytočné.


Zola pripisuje sugescii uzdravenie Márie Lebranchuovej, ale sám cíti, že na jak slabých nohách stojí táto nielen Zolom, ale i ôstatnými odporcami hlásaná teória. Vedel dobre, že sugescia môže občas účinkovať len na nervové (funkcionálne) a nie na ústrojné (organičné) nemoce. A vedel i to, že prípadný — sugesciou dosiahnutý — zdar je len krátkeho trvania. Skoro vždy nastane návrat choroby (recidíva). A preto, čo učinil s uzdravenou? Dáva jej umrieť v svojom románe, ako takej, ktorá už na spiatočnej ceste z Lurdu upadla znovu do svojej choroby.


Zola sa týmto dopustil neslýchaného podvodu a historického klamstva, aby zaviedol čitateľstvo svojej knihy.


Lebo pravdou je, že M. Lebranchuová ani v najmenšom neupadla do svojej predošlej nemoce. Uzdravenie bolo dokonalé a trvácne. R. 1907 — teda po 15 rokoch jej uzdravenia — vyhľadal ju dr. Boissarie a našiel ju dokonale zdravú, plnú života a sily. Pýtal sa jej i to, či sa Zola nezaujímal odvtedy o ňu. Na čo sa ona osvedčila: „...Áno, videla som ho posledný raz r. 1895, teda po troch rokoch svojho uzdravenia. Prišiel k nám, ku mne a k môjmu mužovi a nahováral nás, aby sme sa presťahovali do Belgicka ubezpečujúc nás, že jestli to urobíme, nebude nám nič chýbať, lebo on — vraj — sa postará o nás. Ja však a môj muž sme neprijali túto nabídku...“*)


*) Dr. Boissarie, c. d. 36.


Zola sa teda chcel striasť zázračne uzdravenej, ktorá svojím životom bola živým dôkazom pravdy.


O niekoľko rokov pozdejšie sa zišiel so Zolom i sám predseda dr. Boissarie a zdvorile sa ho opýtal, prečo dal umrieť Lebranchuovú v svojom románe, keďže ona žije a teší sa najlepšiemu zdraviu? Zola celkom nervózne mu odpovedal:


Ja som rozhodným pánom svojich osôb! Ja ich môžem učiniť živými alebo mŕtvymi tak, ako sa mi ľúbi! M. Lebranchuová vskutku nemá príčiny sa ponosovať, lebo bola uzdravená. Ináč ja neverím v zázraky! I keby som videl všetkých nemocných nadobudnúť si razom svoje zdravie, ja by som i vtedy neveril!**)


Na tieto Zolove slová sa dr. Boissarie úctivo poklonil a odišiel. Komentár je azda zbytočný.


Treba poznamenať, že i toto uzdravenie bolo vyšetrované cirkevnou vrchnosťou v Paríži r. 1908 a uznané za zázračné.


**) Dr. Boissarie, c. d. str. 36.


Takto, hľa, sa klame a zavádza ľahkoverný svet straniva božských vecí a pravého náboženstva! A — bohužiaľ — mnohí zaslepení skôr veria týmto klamstvám, ako skutočnej a dokázanej pravde. Kiežby svetlo pravdy osvietilo každého poblúdilca!


Zola je predstaviteľom a akoby zrkadlom všetkých nevercov. V svojom románe nepovedal nič nového. Chcel zatieniť a zosmiešniť zázračný Lurd, ale to sa mu nepodarilo. Na to hádam ani nepomyslel, že i jeho román len osoží lurdskej pravde. Lebo nepredpojatí jasne videli, že Zolovi nešlo o pravdu, ale o zúmyselné zabitie pravdy.


A tak je to i s pravdou lurdskou. Čo ako ju napádali a napádajú, ona vždy víťazne vyšla z boja a vyjde. Boh prostredníctvom Panny Márie až okate ponúkol Zolovi svoju milosť k jeho obráteniu. Zola ju však odmietol. Nechcel veriť. Mnohí neverci, vidiac lurdské zázraky sa obrátili a na čelo svojich dojímavých kníh napísali slová: „Verím, lebo som videl“. V Zolovom románe však skoro na každej strane možno vyčítať slová: „Videl som, ale popieram“.


Keď odišiel z Lurdu — píše Dr. Boissarie — odniesol si stadiaľ otvorenú ranu, ktorá sa viac nezahojila. Darmo sa hodil do politických bojov, nemohol si už späť vydobyť svoju popularitu. Podľa novinárskych správ údajne ľutoval vydanie svojho románu o Lurde. Lebo veľká čiastka francúzskych spisovateľov odsúdila tento román aj po stránke literárnej. Nezaslúži — vraj — meno románu, keďže postráda základnej idey, nemá súvislosti a obsahuje mnoho psychologických protív. Je to skôr nesúvislý denník jedného cestovateľa, hemžiaci sa tendenčnými správami. Pre takéto falošné správy niektorí ho i žalovali, ako napríklad obecné zastupiteľstvo mestečka Bartres (kde — ako vieme — strávila Bernadetta svoje detinstvo) a tamojší učiteľ Barbet, na ktorých sa Zola odvolával, že mu sami podali tieto správy. Títo verejne prehlásili, že je to zúmyselná lož, lebo so Zolom sa nikdy nezhovárali a preto mu otázne falošné správy, týkajúce sa života Bernadettinho v Bartrese ani nemohli podať.


Lekári mu zase vytýkali naprostú nevedomosť vo vede lekárskej. Opisuje — vraj — povrchným spôsobom rôzne nemoce a uzdravenia, ktorým sa vôbec nerozumie. Najväčšmi mu však seknul Dr. Moncocq, profesor parížskej lekárskej fakulty a člen franc. Akadémie, ktorý tiež bol v Lurde v tom čase (aug. 1892), kedy i Zola. Po vydaní Zolovho románu a po jeho prečítaní, Dr. Moncocq ihneď vydal protispis pod názvom: „Podvrátenie Zolovho pamfletu o Lurde“, v ktorom tento odborný lekár-profesor zdrcujúcim spôsobom vyhlásil a dokázal, že viacero uzdravení podané Zolom, i v jeho vybájenom, skreslenom a falošnom opísaní sa má považovať za zázračné, lebo príroda takto nelieči.


Slovom, Zola ani nevedel, čo píše. Chcel podvracať zázraky a nepriamo, mimovoľne ich uznal. Väčšej sprchy sa mu už — ozaj — nemohlo dostať. Sám sa ponosoval pred istým žurnalistom časopisu „Gaulois“, menom Ange Ganderaxom, že pre tento román „tak veriaci, ako i neverci ma rovnako napádajú a hrešia.“


Prečo teda neodvolal svoj román? Lebo písal na prianie a akoby z rozkazu nevereckého sveta! A ľudská pýcha mu tu nedovolila ustúpiť, lebo — ako vieme — pýcha sa nikdy nepoddá, pokým ju nával udalostí nepovalí na zem (Lasserre).


To sa stalo i so Zolom. Umrel biedne a pokorene, súc zadusený uhličitým plynom (asphyxié) dňa 29. sept. 1902.


Či v svojom smrteľnom zápase pocítil milostivú ruku sv. Panny lurdskej, ktoré dielo tak hol zhanobil? Nevieme. Odvolávame sa na nekonečné Milosrdenstvo božie, ktoré chce, „aby všetci ľudia boli spasení a prišli k poznaniu pravdy“ (I. Tim. 2. 4.) a na „Útočište hriešnikov“, ktoré nedá zahynúť tým, ktorí sa uchádzajú k nemu o pomoc. Čo sa teda stalo so Zolom, to je tajomstvom Boha...!


Máločo po Zolovom odchode z Lurdu stal sa však tam i iný, pre nás nanajvýš potešujúci a oduševňujúci prípad.


Istý protestantský očný lekár z Kanady, Dr. Bull, ktorý nebol ani pokrstený, koncom augusta 1892 prišiel do Lurdu už ako veriaci a pokrstený, kde 1. sept. tohože roku pristúpil k prvému svätému prijímaniu a na druhý deň obdržal i sviatosť birmovania.


Akože prišiel k tomuto cieľu? Sám nám odpovedá na to v svojej knihe: „Pourquoi je suis devenu catholique?“ (Prečo som sa stal katolíkom? Paríž, Lecoffre, 1906). Celá kniha je opravdivé vyznanie (confessiones). Medziiným hovorí v nej, že čítaním a študovaním sv. Písma prišiel na to presvedčenie, že musí byť jedna a nezmeniteľná cirkev. Potom čítal katolícky katechizmus, spisy obrátených protestantov, najmä kardinála Newmana. Na radu istého kňaza sa začal modliť o dar viery. Čoskoro ochorel. Choroba však bola preňho veľkou školou. Ďalej odriekával veršík, ktorý bol počul v jednej nemocnici. Čo to bol za veršík? Nič iné, ako prvé slová krásnej hymny: „Príď, ó Bože, Duchu Svätý!“ Pomaly vyzdravel. Prišiel do Lurdu, kde sa dovŕšilo jeho obrátenie vyš-líčeným spôsobom. Stal sa pomocníkom Dr. Boissarieho v zisťujúcej kancelárii ako odborný lekár pre očné choroby. Medziiným i on vyšetroval zázračné uzdravenie Kersbilckovo.*) Umrel 3. jan. 1911.


*) O tomto zázraku sa zmieňujem ku koncu knihy.


Hľa, jak divné sú cesty božie! Kým Zola v Lurde bol vlastne pokušiteľom, zatiaľ asi v tom istom čase Dr. Bull sa tam stal anjelom. Divíme sa tomu? Či nevieme, že i samého Pána Ježiša pokúšal diabol?! A čože dosiahol? Nič. Lebo po treťom márnom pokuse Kristus zahnal diabla a „hľa anjeli pristúpili a posluhovali Ježišovi.“ (Mat. 4, 11)


Gabriel Gargam.


Koncom roka 1901 celý svet bol vzrušený neslýchanou správcu. Skoro všetky svetové časopisy úverejnili dosiaľ hádam ojedinelý prípad, ktorý sa stal v Lurde 20. augusta 1901. Bolo to zázračné uzdravenie, ba čo viac! — opravdivé zmŕtvýchvstanie istého francúzskeho poštového úradníka, Gabriela Gargama. Okrem časopisov pojednávajú o tomto prípade i všetky novšie diela o Lurde, takže nemožno písať najnovšiu zázračnú históriu Lurdu bez obídenia tohoto prípadu. Podám ho teda i ja — podľa možnosti dopodrobna — z kroka na krok, ponechajúc úsudok o ňom ct. čitateľovi, aby sa sám rozhodnul, čo nasleduje pre nebo z tohto zázračného prípadu!


Bolo to 17. decembra 1899.


V predposlednom vozni z Bordeaux do Paríža jachajúceho rýchlovlaku, počnúc od pol 11. hod. večer, konal so svojimi troma pomocníkmi úradnú službu poštový úradník Gabriel Gargam.


Bola tuhá zima.


Jeden zo zamestnancov, nemohúc vydržať od zimy, išiel sa trochu zohriať ku peci.


Naraz zbadali všetci, že rýchlovlak začína popostávať. Boli už len niekoľko kilometrov cd mesta Angouléme, keď rušeň vypovedal službu a zostal stáť s celým vlakom na otvorenej dráhe.


Bolo práve po polnoci.


V tom istom čase už bolo počuť jachanie expresného vlaku, ktorý o 10 minút po odchode spomenutého rýchlika pohol sa z mesta Bordeaux.


Nešťastní cestujúci, prv než by si boli uvedomili svoj hrozný osud, už boli jeho obeťami. Expresný vlak so strašlivým rachotom vrazil do rýchlika; úplne rozdrúzgal jeho posledné vozne spolu i s nešťastnými cestovateľmi. Spomedzi spomenutých štyroch poštových zamestnancov, jeden bol okamžite zabitý a dvaja ťažko zranení.


Sám Gargam bol jedným šmahom vyhodený z vozňa, do diaľky asi 18 metrov.


Keď ráno záchranné hliadky vyhľadávali obete — medzi ktorými našli viacero mŕtvych a ťažko ranených — asi okolo 7. hod. objavili i Gargama, úplne zasypaného snehom.


Odniesli ho do nemocnice mesta Angoulému. Čo sa stalo s ním? Bol v úplnom bezvedomí. Celé telo mal pokryté ranami, najmä však nohy a hlavu. Kľúčnu kosť mal zlomenú, pľúca prerazené, žalúdok sploštený. Celá dolná časť tela, od podpazušia dolu, bola úplne ochromená (paralysé). Nemocný nemohol pozdvihnút ani hlavu. Ležal nehybne ako mŕtvola. Najmenší pohyb mu spôsobil strašlivé bolesti a dávenie.


Keď sa podvečer prebral z bezvedomia, uzrel svoju matku pri sebe. Matka nemohla poznať svojho syna. Čo cítilo jej materinské srdce, vidiac svojho syna už viac na druhom svete, to môžu pochopiť jedine matky. Preto sa ani nepúšťam do opisu toho.


Cez prvých 13 dní nemohol prijať do seba nijakého pokrmu. Cical len malý kúsok pomaranča, to bolo všetko! V deň 1. januára 1900 mohol zjesť jedno mäkké vajíčko. Čoskoro však stalo sa i to nemožným. Po ôsmich mesiacoch katastrofy, v mesiaci auguste 1900 bolo vylúčené akékoľvek samostravovanie sa nemocného. Zlomená kľúčna kosť sa mu však postupne a bedlivým ošetrovaním zahojila. Ale čože mal z toho? Na vyliečenie celej choroby nemal nádeje.


Lekár miestnej nemocnice Dr. Decressac, aby nemocný neumrel od hladu, počal ho kŕmiť pomocou trúbeľky, vloženej obozretne do stlačeného gágora. Keďže však tento prostriedok spôsoboval nemocnému nesmierne bolesti, upustil od jeho častého užívania. Krmieval nemocného týmto spôsobom len raz denne. Samozrejme, že nemocný úžasne schudnul. Vážil len 36 kg, hoci bol 31-ročný.


Medzitým bola zahájená pravota proti železničnej spoločnosti orleánskej (La Compagnie d’Orleáns), o ktorú nástojil Me Sévenet, ako právny zástupca Gargamov. Išlo o zodpovednosť a odškodnenie nešťastlivca. Dr. Decressac bol spoločnosťou vyzvaný, aby podal lekárske dobrozdanie o nemocnom, čo i učinil dňa 19. decembra 1900.


V svojej správe opísal podrobne nemoc Gargamovu. Zdôraznil úplné ochrnutie celej časti dolného tela. Zistil nemoc kostných špikov (maladie de la moelle), skazonosne sa vyvíjajúcu a smerujúcu k istej smrti. Tento stav — pokračuje ďalej — „predstavuje stálu nemoc, sotva oprávňujúcu k zlepšeniu, lež skôr fatálne pokračujúcu k zhoršeniu.“ To isté potvrdil aj o šesť mesiacov pozdejšie, keď bol vyzvaný apelačným súdom v Bordeaux, aby doplnil svoju správu. Toto nové dobrozdanie, podané 19. júna 1901 končilo sa týmito slovami:


Dôsledky sú tie isté ohľadom nevyliečiteľnosti choroby a postupného jej vývinu.“ *)


*) Pôvodiny týchto dvoch lekárskych dokumentov viď: Dr. Bertrin: Notes et documents de Lourdes, str. 543—546. Sú to dlhé, svedomite vypracované správy lekára Dr. Decresacca.


Znenáhla nastali ešte väčšie prekvapenia. Jedného dňa zbadal ošetrovateľ, že okončia Gargamových nôh su príliš čierne. Chcel ich očistiť, ale k veľkému podivu čo videl?


To — že len toľko, čo sa dotkol nánožných prstov nemocného, razom začala sa lieniť a opadať ich koža, spod ktorej vytekal hustý, usadlý odporný hnis. Bola to sneť, (gangréne) spôsobujúca nemocnému pri najmenšom tlaku nesmiernu bolesť. Aby mu tieto bolesti umenšili, položili na dno postele hojdavú obruč, ktorá vyzdvihnúc trochu postlanie — prekážala hnijúcim prstom dotýkať a urážať sa o posteľné prestieradlo.


Okrem toho cítil nemocný na mieste druhej bedrovej obratle náramne ostrú bolesť, ktorá sa zväčšovala pri najmenšom dotýkaní. Dr. Tessier, druhý lekár spomenutej nemocnice, preskúmajúc nemocného, zistil stlačenie vnútorných špikov (une compression de la moelle), čo zavinilo i úplné stiahnutie a ochrnutie nôh.


Viac, než 10 lekárov skúmalo postupne Gargama v angoulémskej nemocnici, ktorí boli úradne vyslaní tak zo strany orleánskej spoločnosti železničných dráh, ako i zo strany riaditeľstva pošty, aby podali svoje lekárske dobrozdania ohľadom odškodnenia Gargamovho. Boli rôzné a dlhé debaty. Jedni na tej, druhí zase na inej časti tela hľadali a zistili ťažište veľkej choroby nemocného. Všetci mali pravdu. Lebo Gargam bol napadnutý v celom svojom organizme. Jasný výraz dal tomu istý chýrečný lekár-chirurg z Paríža, ktorý na konci debaty skoro netrpezlivo povedal svojim kolegom: „Ale, pánovia! načo hľadať, kde su úrazy? V takomto stave sú úrazy všade, celý organizmus je zničený“.*)


*) Dr. Bertrin, str. 403.


Spoločnosť orleánska, súc takto presvedčená o stratenom zdraví Gargama, nabídla mu ročný plat v sume 3000 frankov.


Právny zástupca Gargamov však neprijal tuto nabídku a obrátil sa na civílny súd v Angouleme.


Súd si dal predložiť všetky lekárske dokumenty o stave Gargamovom. Po dôkladnom vyšetrení a pojednávaní vyniesol dňa 20. febr. 1901 výrok, podľa ktorého „nabídka Spoločnosti, vzhľadom na terajší žalostný stav žiadateľa, do ktorého sa dostal nie zo svojej, ale z viny samej Spoločnosti — je priamo smiešna.“


A pokračoval v svojom výroku takto:


... Vzhľadom na to, že Gargam bude musieť mať pri sebe najmenej dve osoby, dostatočne schopné na to, aby poskytli nemocnému — vo dne i v noci — zvláštnu nežnú opateru, nevyhnutne potrebnú k tomu, aby bol aspoň pri živote zachovaný..., že bude potrebovať veľmi často obsluhu lekára... a vzhľadom konečne na to, že Spoločnosť spôsobila nemocnému tento žalostný stav, urobiac z neho opravdivú ľudskú ničotu („une véritable épave humaine“), v ktorej jedine len rozumovosť zostala nedotknutá...


... na základe týchto dôvodov súd posudzuje Spoločnosť železničných dráh Paríž—Orleán k vyplácaniu Gargamovi ročnej a doživotnej penzie 6000 frankov a odškodnenia 60.000 frankov“.**)


**) V. originál výroku Dr. Bertrin: Notes et documents, str. 546—548.


S týmto výrokom angoulemského súdu sa Spoločnosť neuspokojila. Pokúsila sa o zmierlivé vyrovnanie (arbitrage). Navrhla vyplácať 12.000 fr. ročnej a doživotnej penzie, ale bez odškodnenia. Dobre vedela, že týmto by len ona vyhrala, lebo i podľa dobrozdania svojich lekárov, stav Gargamov je len dočasný, ktorému istá a o krátky čas nastavšia smrť urobí koniec.


K vyrovnaniu však nedošlo. Súd trval na svojom rozsudku. Spoločnosť preto apelovala na vyšší súd v Bordeaux, ktorého výrok však zle dopadol pre ňu. Apelačný súd totiž nielenže potvrdil výrok angoulemského súdu, ale zaťažil ho ešte i tým, že vyplácanie penzie nariadil nie od dňa podania žiadosti — ako to určil angoulemský súd — ale od dňa katastrofy.


Tento výrok bol vynesený dňa 2. júla 1901. Dňa 12. aug. 1901 Spoločnosť vyhlásila písomne, že výrok prijíma a je hotová uskutočniť ho.*)


*) Dr. Bertrin: Notes et documents, str. 549—550.


Týmto bola „budúcnosť“ Gargamová zaistená.


Ale aké výhľady mal on do „budúcnosti“? Stav telesný sa mu stále zhoršoval. Nič ho netešilo.


Mnohí nemocní, odsúdení k istej smrti, hľadajú a najdú útechu aspoň v náboženstve, v rozjímaní o večných pravdách a budúcom, záhrobnom živote. Bohužiaľ — Gargamovi schádzala i táto posledná útecha.


Treba totiž vedieť, že Gargam nebol veriacim kresťanom-katolíkom. Odkedy vyšiel zo školy, nevstúpila jeho noha do kostola. Už asi v 15. roku svojho života zanechal všetky konania svojich náboženských povinností, čo spôsobovalo jeho zbožnej matke a rodine nesmierny žiaľ. Udal sa v tom ohľade na svojho otca, ktorý ako dôstojník pri námorníctve, keď i nebol práve otvorený neverec, ale rozhodne nanajvýš ľahostajný a svoje náboženské povinnosti úplne zanedbávajúci, takzvaný „matrikový katolík“. Nešťastie synovo ho však natoľko pohlo, že začala ožívať jeho mŕtva viera. Obrátil sa k Bohu a prosil ho o pomoc pre svojho nešťastného syna. Gabriel však nenasledoval otca na tejto ceste obrátenia. Zostal zatvrdlivým i na svojom smrteľnom lôžku. Jeho bývalý katechéta spolu s duchovným správcom nemocnice viac ráz sa pokúsili — počas svojich návštev — o jeho obrátenie, ale márne! Gargam chripľavým a sipľavým hlasom im dal na vedomie, aby mu dali pokoj s takými vecami, lebo on — vraj — neverí nič.


Keď ho raz navštívil istý jeho priateľ, medzi rozhovorom mu začal spomínať i lurdské zázraky. Pri počutí slova „Lurd“, Gargam s opovržením sa pozrel na svojho priateľa, dávajúc mu takto najavo, aby ho „ušetril“ takýchto rozhovorov.


Boh však nechce nikoho zatratiť, ale spasiť. Keď je voľakto i zatvrdlivý hriešnik, tým predsa neprestane byť milým stvorením božím. Boh vo svojej nevyskúmateľnej múdrosti vie najlepšie, aké cesty a okolnosti spôsobili takúto hriešnu zatvrdlivosť. A preto v svojom nekonečnom poklade milosrdenstva má rôzne spôsoby na obrátenie hriešnikov. Keď to nejde s hriešnikom samým, tak povzbudí a osvieti iných, aby sa modlili a vyprosili milosť obrátenia.


A tak to bolo i s Gargamom. Jeho rodičia, najmä však matka, neprestajne sa modlili za neho. K nim sa pridrúžili i dve milosrdné sestry. Prvá bola teta nemocného v angoulemskom kláštore „Sacré-Coeur“, druhá zase — jeho sesternica — klariska v meste Orthez. Všetky tieto osoby priamo dobýjali na nebo svojimi vrúcnymi modlitbami. A Boh po dlhom čakaní konečne — odpovedal.


Gargam ležal už 20 mesiacov v nemocnici. Vyschnul až na kožu a kosť. Svaly na nohách mu úplne zmizli. Smrť sa blížila rýchlym a neúprosným krokom. Už spomenutý druhý lekár nemocnice, dr. Tessier zamýšľal veľmi háklivú a nebezpečnú operáciu. Chcel mu prevŕtať chrbtovú kosť a obratle, aby takto urobil voľný priechod stlačeným špikom.


Tejto operácii sa však Gargam nechcel podrobiť.


Keď už mám umrieť, nech umriem radšej doma“ — povedal — a požiadal o svoje prepustenie z nemocnice.


Bol práve mesiac august r. 1901.


Francúzski katolíci horúčkovite sa pripravovali na veľkú národnú púť do Lurdu. Matka Gargamova chopiac sa tejto príležitosti, úpenlivo prosila svojho syna, aby aj on bral účasť na tejto púti. Po dlhom váhaní syn konečne privolil. Bol zapísaný medzi nemocných pútnikov. Keďže vrele miloval svoju matku, prisľúbil jej, že jej vykoná všetko po vôli. Dňa 16. augusta sa dal i vyspovedať a prijal Telo Pána pomocou trúbeľky v podobe veľmi maľučkej svätej hostie. Hoci to vykonal nie práve z horlivosti, ale kvôli matke, predsa vykonal to dobre a vážne. Nejaký zvláštny účinok sv. prijímania však nepocítil. Ovládala ho ešte vždy zarytá ľahostajnosť.


Dňa 19. augusta vysadli na vlak v Angouléme. Umiestnenie nemocného do železničného vozňa bolo spojené s veľkými ťažkosťami. Gargam ležal nehybne na nosítkach. Najmenší pohyb mu spôsobil okamžité zamdlenie (syncope), ktoré trvalo vždy skoro hodinu.


Sprevádzali ho tri osoby: Jeho matka, ošetrovateľ a istá príbuzná.


Keď ho za veľkej pomoci a s najväčšou obozretnosťou vkladali do vlaku, videli v otáznom vozni akéhosi inteligentného pána, ktorý sa s úžasom díval na túto scénu. Bol to pán V.,*) mestský radca ktoréhosi veľmesta Francie. Súc úplným nevercom, vysadol na pútnický vlak s tým úmyslom, aby videl tých nemocných, ktorých dovážajú do Lurdu a „presvedčil sa“ o ich povestných uzdraveniach. Bol to teda druhý Zola.


*) Dr. Bertrin akiste zo šetrnosti nespomína jeho meno, lebo bol všeznámy vo Francii. Otázny pán ináč opísal i v novinách svoje dojmy v Lurde, najmä čo sa týka Gargama. C. dielo, str. 392.


Len toľko čo doniesli Gargama do toho istého oddelenia, v ktorom bol zložený i on, nepríjemný zápach nemocného ho tak zarazil, že opustil ihneď svoje miesto a prešiel do susedného oddelenia. Tu sa zišiel s druhým cestovateľom, ktorý bol asi podobného zmýšľania ako on. Keďže spomenuté dve oddelenia delil od seba väčší oblok, mohol pohodlne pozorovať nehybne ležiaceho Gargama. Sám hovoril neskôr, že „z času na čas, cez sklo sledovali sme s pozornosťou nemocného“.


Pútnický vlak dorazil do Lurdu dňa 20. aug. ráno o 7. hodine.


Prv než by boli zostúpili, matka Gargamova ukázala synovi veľký kríž, vyčnievajúci na veľkom vrchu lurdskej kalvárie.


Už sme v Lurde syn môj — povedala mu tichúčko matka. Hľa, tam je kríž Umučeného! Pozdrav Krista v srdci a pros ho, aby ťa uzdravil!


Nemocný však — hrozné! — zavrel svoje oči a odvrátil svoju ľahunku hlavu. Nechcel sa pozrieť a pozdraviť Umučeného.


Po namáhavom jeho zosadení, priniesli ho rovno ku posvätnej Jaskyni. Tu — ako bol sľúbil — prijal Telo Pána tým istým spôsobom, ako pri odchode z Angoulému. Sotva sa však umiestnil sviatostný Kristus v jeho zatvrdlivom srdci, keď nastal nečakaný obrat. Nemocný cítil, že jeho duša prechádza do celkom iného stavu. Ovládala ho nesmierna túha po modlení. Slová mu však neschodili na jazyk. Len ronil slzy a zajakal sa. Duša už bola uzdravená. Ejhľa, účinok sv. prijímania! V telesnom stave však nenastala nijaká zmena. Ale to ho už ani tak netrápilo. Veď našiel toho, ktorého bol stratil už toľké roky a ktorého ešte pred pár hodinami nechcel pozdraviť na kríži. Nežiadal si už ani svojho telesného uzdravenia, telesného zázraku. Veď sa už stal s ním ten najväčší zázrak, ktorý je síce naoko neviditeľný, pod zmysly nespadajúci, lež čo do obsahu a konečného nášho cieľa ozaj ten najveľkolepejší!


Celé dopoludnie strávil v tom najväčšom duševnom kľude v lurdskej nemocnici.


O druhej hodine odpoludnia ho priniesli k zázračným kúpeľniam. Okolo neho sa ozývali srdcolomné vzývania a modlitby k Panne Márii, ktoré opakoval aj on:


Panna lurdská, uzdrav nás!


Uzdravenie nemocných, oroduj za nás!


Ponorili ho s veľkou obozretnosťou do zázračnej vody spolu s nosítkami. Ale nijaká úľava, tým menej uzdravenie. Boh a Panna Mária akobv neboli počuli tieto prosby.


Od r. 1888 je však zavedený v Lurde i tretí prosebný sposob (prvý je totiž Jaskyňa a druhý kúpeľne) a to: sprievod so Sviatosťou Oltárnou. Je to voľačo nádherného! Biskup s eucharistickým Kristom uloženým v nádhernej monštrancii, sprevádzaný kňazstvom a zástupom, vychádza každý deň o 4. hodine odpoludnia z jaskynnej kaplnky na námestie (esplanádu) Ružencového chrámu, kde sa nachádza neprehliadnuteľná reťaz rôznych nemocných, tých úbožiakov, útecha ktorých neni z tohto sveta. Lurdskí kapláni (ktorí sú cirk. hodnostármi) postavia sa na prostriedok námestia a predriekávajú silným hlasom vzrušujúce a srdce povznášajúce invokácie:


Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!


Ježišu, Otče chudobných, zmiluj sa nad nami!


Pane, ktorého miluješ, je nemocný!


Pane, nech vidím, nech slyším, nech chodím!


Pane, riekni len slovom a budem uzdravený!


A celý viactisícový zástup, každý národ v svojej reči, opakuje tieto invokácie. Vskutku per Mariam ad Jesum (skrze Máriu k Ježišovi).


A biskup medzitým požehnáva so Sviatosťou každého nemocného osobitne. Keď je mnoho nemocných, tak potrvá tento sprievod aj 2—3 hodiny. Tento povznášajúci obraz sa nedá opísať, to treba vidieť. I sám Zola bol ním dojatý, lebo jeho zovňajšok nádherne opisuje v svojom románe.


A pri tejto príležitosti sa stali a stavajú veľké zázraky. Mnohí nemocní vstali so svojich lôžok: odhodili barly a začali chodiť. Slepí videli, hluchí slyšali. Suchotinári a iní sa razom uzdravili. Počas prvej samostatnej českej púte r. 1903 stalo sa 30 zázračných uzdravení, z ktorých tri sa prihodili práve počas sviatostného sprievodu, čo pútnici videli na vlastné oči. Slovom, je to opravdivý triumf Ježiša Krista, podstatne a skutočne prítomného vo Sviatosti Oltárnej. Lebo jednoduchá oblátka nemá v sebe takej sily, že by mohla zastrábiť rany, napraviť kosti, prinavrátiť zrak, sluch atď. Už i takáto myšlienka je absurdná. Teda v tej oblátke musí sa skrývať voľakto, čo koná tieto divy. My vieme, kto je to. Sám Ježiš Kristus, ktorý pri poslednej večeri dávajúc chlieb apoštolom, vyriekol nad ním až príliš jasné, určité a akúkoľvek pochybnosť vylučujúce slová: „Vezmite a jedzte, toto je telo moje“ a nad vínom v kalichu: „toto je krv moja“ a dodal: „toto čiňte na moju pamiatku!“ A Cirkev Kristova svojimi sluhami (biskupami a kňazmi) to i koná a konať bude až do konca sveta. I na ich slová sa premení chlieb na Telo Kristovo; to veru až okate vidno v Lurde počas výš-líčeného sprievodu. Veď ináč celý Lurd, s celým svojím obsahom je jeden veľký a živý katekizmus právd, daných Bohom katolíckej Cirkvi.


A teraz sa vráťme k nášmu úbohému Gargamovi.


Ako ostatní nemocní, tak i on hol vynesený na esplanádu na požehnanie Najsvätejším. Ale útrapy cestovania a pobúrenosti dňa mu odobrali i tie posledné slabé sily, ktoré mal. Razom stratil povedomie. Tvár sa mu zohavila, zmodrela a zjavil sa na nej studený pot. Nastal smrteľný zápas, agónia.


Nosiči chorých (brancardieri) vidiac, že umiera, už sa chopili jeho nosidla, aby ho odniesli do nemocnice. Tu sa naraz ozval hlas príbuznej nemocného: „Pre Boha! Neodnášajte ho ešte pred požehnaním. Pozrite, veď ešte dýcha. Ak umrie, zakryjem mu tvár svojim ručníkom a tak nezbadajú, že je mŕtvy. Ináč, akože preboríme ohromný, viac než 30.000-ový zástup, ktorý sa tlačí na esplanáde chrámu?“


Medzitým sa priblížil biskup so Sviatosťou ku Gargamovi. Nemocný nevidel a nepočul nič. Stav úplného bezvedomia (syncope) trval vyše hodiny. Bol požehnaný ako ostatní nemocní.


Sotva však sa vzdialil od neho biskup na 3—4 kroky, keď Gargam otvoril svoje oči a uprel svoj bolestný zrak na ostenzorium (monštranciu). V tom pohľade však muselo byť voľačo hrozného! Lebo čo sa stalo? Nemocný sa razom vzchopil akoby na perách, posadil sa na svojom lôžku a ráznym vzletom vyskočiac von, urobil niekoľko krokov za Sviatosťou Oltárnou. Chcel nasledovať sviatostný sprievod, ale súc bosý a v dlhej košeli, bol zadržaný a uložený späť na nosítka.


Nasledovali chvíle, ktoré sa nedajú opísať. Rozruch bol tak ohromný, že sprievod musel byť na chvíľu prerušený, kým totiž neodniesli Gargama do zisťujúcej kancelárie.


V kancelárii bolo zhromaždených 60 lekárov. Boli tam lekári rôznych nemocníc, profesori kliník, lekári z cudzozemska, mnoho novinárov a iných osobností, veriacich i neveriacich.


Gargam znovu vstal zo svojho lôžka, celkom veselý a zdravý, takže sa s úžasom dívali na neho. Ľud priamo obliehal Kliniku. Tlačenica a vzrušenie bolo tak veľké, že nebolo možné preskúmať uzdraveného ešte v ten deň. Preto odložili vyšetrovanie na druhý deň ráno.


Gargama odniesli do nemocnice (nebol totiž ešte oblečený), kde ho už čakala matka. Stretnutie bolo srdcolomné. Padli jeden druhému do náručia a za istý čas nemohli prehovoriť ani slova. Sú chvíle v ľudskom živote — pravdaže veľmi zriedkavé — keď človek od veľkej radosti nemôže hovoriť a zdá sa mu, ako keby sníval. Tak je to ako na hore Tábor, keď Peter, vidiac premeneného Krista, úplne zabudnul na seba a plávajúc v nekonečnom mori radostí, len toľko povedal: „Učiteľ, dobre nám je tu, spravme tri stánky: Tebe jeden, Mojžišovi jeden a Eliášovi jeden. Nevedel totiž, čo hovorí.“ (Marek, 9, 4—5.) I matka Gargamova sa nevedela odlúčiť od svojho premeneného syna a po dlhšom mlčaní len toľko povedala stonajúcim hlasom: „Svätá Matka Božia, ďakujem Ti!“


Uzdravený mal náramný hlad. Pýtal pokrm. Doniesli mu rôzne jedlá, mäso a iné, ktoré zjedol s neslýchanou chuťou. Veď nejedol už skoro dva roky. Zaujímavé a príznačné je, že skoro každý zázračne uzdravený cíti náramný hlad. Lekári, ale najmä dr. Vallet pozorovali túto zvláštnosť a zistili ju skoro u každého, z ťažkých vnútorných chorôb uzdraveného. Je to teda prvým znakom zdravia. Keď takýto nemocný — po kúpeli alebo požehnaní — pýta jesť, už vedia hneď, že je s ním dobre. A takto bolo i s Gargamom.


Večer až do 10. hodiny musel prijať i rôzne návštevy. Hoci bolo zakázané prísť k nemu, predsa — najmenej — desať ráz musel vypovedať svoju históriu rôznym zvedavcom ešte toho večera.


Noc strávil výborne.


Ráno mu kúpili šaty v istom lurdskom obchode, do ktorých sa sám obliekol a v sprievode svojej matky a iných osôb spiechal do zisťujúcej kancelárie.


Výš-označení lekári už tam boli na čele s predsedom dr. Boissariem a očakávali napnute príchod uzdraveného. Ešte v predošlý deň bol telegrafične zavolaný do Lurdu právny zástupca Gargamov, Me Sévenet, aby doniesol so sebou všetky lekárske dokumentv o svojom klientovi.


Započalo sa skúmanie nemocného. Výsledok bol tento: snet (gangréne) na nohách úplne zmizla. Ostala len maličká jazvička (cicatrisation) podobná ľahunkej čiare, urobenej akoby so štetcom a poukazujúca na predošlé hnojavé rany. Prerazené pľúca, sploštený žalúdok a stlačený gágor boli úplne napravené. Pomocou radiografu bolo zistené, ako prešla vyskočená bedrová obrateľ na svoje pôvodné miesto. Hoci svaly na nohách mu chybovali, Gargam chodil celkom dobre — ako iný človek. Slovom, bol dokonale uzdravený. Zápisnicu o tomto náleze diktoval v kancelárii dr. Desplat, profesor na univerzite v Lille, ktorý najpečlivejšie skúmal zázračne uzdraveného. Zápisnica táto je veľmi podrobná.


Po troch týždňoch nabral na seba 10 kg váhy a svaly na lýtkach sa znovu objavili.


Jeho uzdravenie spôsobilo svetový rozruch. Krásne opísal celú scénu uzdravenia svetový časopis, anglický „Daily Mail“, z pera svojho židovského dopisovateľa, ktorý stál len pár krokov od Gargama, keď bol zázračne uzdravený.


Podobne bol vzrušený i otázny pán V., ktorý bol prítomný nielen pri uzdravení, ale i pri preskúmaní Gargamovom v zisťujúcej kancelárii. Keď žiadali neskoršie jeho mienku, otvorene povedal, že „uzdravenie Gargamovo ho práve tak vzrušilo, ako každého iného, ale — dodal — ja neverím v zázraky.“


Tak ako si vysvetlíte celú vec?


Opakujem vám, že ja neverím v zázraky, ale tým nechcem tvrdiť to, žeby sa zázraky vôbec nestávali.


Dr. Bertrin na to poznamenáva, že to je najmenej, čo môže povedať človek, ktorý pre iné príčiny zúmyseľne chce zostať pochybovačom (skeptikom).


Gargamovo zázračné uzdravenie slúžilo mnohým a mnohým k obráteniu na pravú vieru, iným však k „pohoršeniu“. Prečo? Preto, lebo sa nechceli obrátiť. Opakovalo sa to isté, čo bolo už za života samého Ježiša Krista. Keď Kristus Pán vzkriesil už štyri dni pochovaného Lazára, nepriatelia sa zhromaždili a riekli: „Čo spravíme, lebo tento človek (Kristus) robí mnohé znaky? Jestli ho tak necháme, všetci uveria v neho“, (Ján 11, 47—48.) a preto „zamýšľali zabiť i Lazara“ (tamže 12, 10). Podobné to bolo i s Gargamom. Len jeden príklad! Keď sa zázračne uzdravený dostavil pred hl. riaditeľstvo pošty v Paríži a vyrozprával svoju históriu, bol poslaný k lekárovi, byvšiemu už popredu zaprisahanému na tejto pošte, aby ho preskúmal. Lekár bol neverec a už sám príchod Gargamov ho znepokojil. Po preskúmaní len toľko mu povedal: „No, keďže ste už zdravý, tak nastúpte ihneď službu pri svojom úrade!“ Že kde a akým spôsobom si nadobudnul Gargam svoje zdravie, to pána „pokrokového“ lekára už nezaujímalo. A bol hrozitánsky naladený proti uzdravenému. Čože mu urobil Gargam, prečo sa hneval na neho? Netreba hádam opakovať. Celý Gargam mu bol živým dôkazom proti jeho nevere, preto sa ho chcel zbaviť. I z toho vidno, že neverci sú najošklivejšími nepriateľmi veriacich ľudí. Netešia sa z ich šťastia a keď je to šťastie spojené s pravým náboženstvom, vtedy ich chcú silou-mocou zahubiť, skántriť.


Takéto počínanie však len dokazuje a potvrdzuje pravdu. Gargamov prípad je žiariaci maják pre veriacich a pohrozujúci bič pre neveriacich.


Od jeho uzdravenia uplynulo už 30 rokov. Nemoc sa mu nevrátila ani v tom najmenšom stupni. Žije až podnes, má 61 rokov. Každý rok ho vidno v Lurde, kde ošetruje nemocných, prenáša ich na posvätné miesta, umýva im rany, utiera slzy; slovom to isté koná s nimi, čo predtým konali s ním samým.


Asi pred dvoma rokmi (7. dec. 1930) mal veľkolepú verejnú prednášku v Dijone pred početným obecenstvom. M. de Buyer, predseda dijonskej farskej únie predstavil Gargama obecenstvu a požiadal ho o prednášku, ktorá — samozrejme — točila sa okolo histórie jeho zázračného uzdravenia. Gargam v úchvatnej a dojímavej reči vylíčil všetko to, čo sa s ním stalo. A končil doslovne takto: „Nikdy, ani za okamih, som nepocítil nejakého následku svojej ťažkej choroby, ktorá pred 30 rokmi (20. aug. 1901) zázračným spôsobom bola v Lurde vyliečená počas sviatostného sprievodu.“


Miestny farár Pimet sa srdečne poďakoval Gargamovi za túto ojedinelú prednášku menom celého obecenstva, ktoré hlboko dojaté a zamyslené opúšťalo prednáškovú sieň.


Takto — hľa — sa vďačí Gargam Pánu Ježišovi a Nepoškvrnenej Panne, ktorí mu tak zázračne dali spiatky jeho duševné a telesné zdravie. Privolávame mu i touto cestou: „ad multos annos!“


A vy, drahí priatelia moji, ktorí čítate tieto riadky a ktorých ja bezpochyby nikdy nebudem mať šťastie poznať, jestli by ste boli — bohužiaľ — z tých, ktorí neveria v zázraky, rozpamätajte sa niekedy na Gabriela Gargama...!


LURDSKÉ ZÁZRAKY PRED SÚDOM VEDECKEJ KRITIKY.


1. Teória o sugescii.


Lurd svojimi bezpočetnými zázračnými uzdraveniami omráčil a stále omráčuje celý vedecký svet. Literatúra pozostávajúca z diel opravdu vedeckých o tomto predmete je tak veľká, že len k jej poprezeraniu ohromné štúdium a dlhý čas je potrebný.


Svetochýrny lekár, dr. Bernheim, univerzitný profesor v Nancy, človek v náboženských veciach ľahostajný, píše:


Lurdské udalosti patria už do oboru vedy. Veda ich prijíma, triedi a študuje. Predmetom dišputy je len ich vysvetlenie. Faktá tieto jestvujú, ktoré zozbierali nestranne a kontrolovali ctihodní mužovia.“*)


*) Dr. Boissarie: Histoire médic. str. 221 a Dr. Bertrin, c. d. 128—129.


Na začiatku však nehovorili tak. Keď sa tieto zázraky vyskytli, silou-mocou ich chceli odtajiť. Keď sa však nedali odtajiť, začali upodozrievať dejstvujúce osoby a svedkov. A keď i toto zlyhalo, prešli na cestu, prostému ľudu menej prístupnú, na cestu vedy. Veda nepripustí zázrak! — hovorili. Všetko sa dá — vraj — prirodzene vysvetliť.


A dali sa do práce. Postavili rôzne teórie, z ktorých niektoré dnes sú už prekonané, patriace už len do histórie zázračného Lurdu. Už z toho samého, že ohľadom vysvetlenia lurdských zázrakov, jestvuje viacero vedeckých teórií — nasleduje, že veda ich nevie vysvetliť iste a určite, lež nútená je si pomáhať teóriami, rôznymi predpokladaniami, čiže hypotézami.


Každá hypotéza je však len mienka, ale nijako nie dokázaná pravda. Skoro každá veda má svoje hypotézy. Má ich história, biológia, chémia, fyzika, nadovšetko teda prírodné vedy, ktoré svoje zjavy nútené sú vo veľkej miere vysvetľovať hypotézami.


Hypotéza sa stane pravdivou len vtedy, keď na základe rozumových dôvodov vie vysvetliť všetky zjavy a udalosti, vždy a všade a bez akéhokoľvek protirečenia.


Jestliby čo i len jeden zjav nebol vysvetliteľný, ba ukazoval by opak, tak príslušná hypotéza zostane len pravdepodobnou. Taká je hypotéza — napr. — Kanta a Laplacea o pôvode a vývine vesmíru. Také sú hypotézy o šírení sa hlasu (zvuku), svetla, elektriny atď.


Tieto hypotézy vedia vysvetliť mnoho zjavov, ale nie všetky, nie vždy a všade. Preto sa stále opravujú, aby dosiahli aspoň pravdepodobnosti.


Najprvšia teória — straniva vysvetľovania lurdských zázrakov — točila sa okolo vody jaskynného prameňa. Prvé zázraky sa totiž prihodili vždy z príležitosti či už zovňajšieho, či vnútorného užitia lurdskej vody. I bola hneď hotová „vedecká hypotéza“: Lurdská voda má liečivé prvky, preto uzdravenia ňou spôsobené sú celkom prirodzené. Na to však nemyslela táto teória, že i tá najsilnejšia a opravdivá liečivá voda nemôže uzdraviť nemocného naraz, bez akéhokoľvek priebehu. Lurdská voda i keby bola ozaj prirodzene uzdravnou, už len preto, že spôsobila rýchle, okamžité uzdravenia, právom sa môže nazývať zázračnou, nadprirodzené účinky spôsobujúcou.


Táto teória však bola zabitá dvojakým spôsobom. Po prvé — ako sme to v predošlých knihách obšírne videli — sama veda dokázala, že lurdská voda je praobyčajná pitná voda, nemajúca niktorý zvláštny liečivý prvok, takže mimoriadné uzdravenia naskrze sa nemôže pripísať jej prirodzenému pôsobeniu.


Po druhé — a to je najokatejšie — zázračné uzdravenia sa prihodili a stávajú sa najmä teraz i bez užitia lurdskej vody.


Prvá „vedecká teória“ teda padla.


Prišla druhá, takzv. „teória sugescie“.


Je to ríša hmlistá, menej známa, po ktorej veľmi radi rajtujú nepriatelia zázrakov. Je to do povetria hodené slovo, práve tak ako halucinácia.


Čo je sugescia?


Silné napnutie všetkých duševných schopností, najmä však vôle k dosiahnutiu nejakého účinku. Začína sa v obrazotvornosti (fantázii) a končí sa v pevnej, nezlomnej vôli. Takému živo predstavia vec, účinok, ktorý chcú s ním dosiahnuť, prísne mu rozkážu, aby na príslušný účinok myslel a vbíjajú do neho presvedčenie, že to sa musí s ním stať, čo by čo bolo. Takýto človek je už nie viac svojím pánom, ale je úplne podrobený svojmu rozkazovateľovi.


Týmto spôsobom sa potom môžu dosiahnuť isté účinky, najmä čo sa týka liečenia istých nemocí. O ruskom chýrnom generálovi Suvarovi je napísané — keď v jeho armáde mnohí vojaci sa ponosovali na horúčku (febris) — vydal rozkaz, podľa ktorého každého na horúčku sa ponosujúceho vojaka dá zastreliť. Tento úžasný rozkaz tak účinkoval na chorých vojakov, že ihneď im prestala horúčka a viac sa neponosovali. Istému dievčaťu namiesto chloroformu dali voňať destilovanú vodu. Dievča však v tom presvedčení, že voňalo chloroform, natoľko sa rozrušilo, že zanedlho umrelo.


Slovom, obrazotvornosť a vôľa majú ohromný vplyv na človeka.


Táto predstavitosť (sugescia), čiže vnukanie ešte väčšmi sa deje v takzvanom hypnotizme.


Hypnóza je čiastočný spánok, v ktorom len niektoré duševné schopnosti účinkujú, ostatné však odpočívajú. A preto človek v takomto stave je jemnejší, citlivejší a vnímavejší, než v riadnom, nehypnotickom stave, keď všetky schopnosti pracujú a hatia jedna druhú. Chybuje takému nasledovne i slobodná vôľa a rozhodovanie, čo prevezme na miesto neho hypnotizujúci. A preto médium (hypnotizovaný) vykoná slepo i nejaké činy, ktoré mu rozkáže hypnotizujúci.


Fyziologický základ hypnózy treba hľadať v chorobnom, porúchanom stave nervovej sústavy patričného. Hypnóza je teda nepravideľný, chorobný a nebezpečný stav, hoci niekedy môže slúžiť i k prospechu nemocného.


Ako? Môže sa totiž použiť k liečeniu chorôb a to v prvom rade samej nervozity (neurastenie — slabosť nervov). Môže uspokojive pôsobiť na nemocného, lebo hypnotizujúci môže mu prísne zakázať o chorobe myslieť a takto napomáha uzdraveniu.


Lenže je to i veľmi nebezpečný stav, lebo môže chorého ešte nervóznejším učiniť, najmä vtedy, keď hypnotizujúci nevie s ním dobre zaobchádzať. Vzniká vždy z bezprostredného styku média s hypnotizujúcim a to buďto hladkaním, dýchaním naň, buďto priamym rozkazom. Hypnotizovanie do diaľky (in distans) nejestvuje, napr. že by v inej izbe bolo médium a v inej hypnotizujúci.


Sugescia — či už v bdelom, či hypnotickom stave — môže vzniknúť i bez hypnotizujúceho. Môže si ju človek sám vyvolať. A vtedy sa menuje samovoľné vnukanie, čiže autosugescia v protive s výš-opísanou, ktorá nosí meno: heterosugescia.


Aby autosugescia nastala je potrebné ohromné napnutie duševných schopností a nasledovne ten najväčší otras nervov, lebo tu musí médium nahradzovať i svojho rozkazovateľa (hypnotizéra) a prevziať i jeho úlohu.


Už z toho vidno, že sugescia vyvrcholiaca občas v hypnotizme, možná je jedine a výlučne u dospelých ľudí, t.j. u takých, ktorí žijú už dobre vyvinutým rozumovým životom. Lebo len tí vedia narábať so svojimi duševnými schopnosťami buďto sami, buďto pomocou iných. U nemluvniat a nedospelých dietok je sugescia naskrze vytvorená.


Ďalej — vedecky je dokázané, že sugesciou, poprípade hypnotizmom, možno občas liečiť len nervové nemoce — také, ktoré sú spojené s činnosťou (funkciou) nervov alebo ústrojov.


Už spomenutý dr. Bernheim vo svojom svetochýrnom diele: „Hypnotisme, suggestion, psychothérapie“ (Paris, 1903, 2 édition) rozoberá čo najprísnejšou kritikou túto otázku. Opakujem, že dr. Bernheim nie je veriaci kresťan-katolík, ale človek veľký vedátor síce, ale — bohužiaľ — ďaleko stojací od kresťanského svetonázoru. Preto jeho mienky a nálezy treba brať s čisto vedeckého stanoviska.


Viďme, v čom zhrňuje on svoje vedecké výskumy o sugescii a hypnotizme!


V svojej knihe píše: „... Sugescia je liečením výlučne funkcionálnym... Nikdy nemôže vyliečiť ústrojné (organičné) choroby... Nevie sceliť otvorené, hnisavé údy, spľasknúť nabubrelé a nabehlé články telesné (articulation)... Nemôže zabiť bacily (mikróby) a odstrániť zaokrúhlené vredy žalúdka.. Nemožno sugerovať suchotinárom, aby im zmizla tuberkulóza. Slovom... sugescia nie je schopná obnoviť to, čo je zničené... Keď pri funkcionálnych vadách i dosiahne občas nejaké úspechy, sú tie vždy pozvoľné a postupné, spôsobujúce len prechodné zlepšenie“.*)


*) V. u Dr. Bertrina, c. d. str. 193 —199 a u Bernheima str. 320—350 passim.


To isté tvrdí i Dr. Charcot, tiež veľký lekár-vedátor, — ale tiež i neverec — na chýrnej klinike pre duševne chorých v Salpetriére.


O Francúzoch sa hovorí, že sú mozgom Európy a najmä v lekárskej vede veľmi pokročilí. Preto sú vo všetkom najväčšími autoritami. To vie každý inteligent. Chýrny nemecký lekár Dr. Hoffmann z Dusseldorfu vo svojom odbornom diele: Ueber die Anwendung der psychicalischen Heilmetoden (Halle 1898). O užívaní psychyckých liečivých spôsobov — prišiel na tie isté výsledky — straniva sugescie a hypnotizmu — ako jeho francúzski kolegovia.


Viďme teraz, či sa môžu lurdské zázraky vysvetliť sugesciou?


Otázka sugescie patrí do oboru dušovedy (psychológie). Ale pýtame sa: akáže je tá „dušoveda“ terajších moderných učencov? A odpovedáme krátko: je to „dušoveda bez duše“. Niektorí totiž hovoria (Hume, Stuart Mill, Hamilton, Spencer), že stačí nám poznať len puhé duševné zjavy, tak ako jeden za druhým nasledujú, bez hádania nejakej konečnej príčiny (duše). Je to takzvaná associačná škola. Iní zasa (najmä Wundt) tvrdia, že my výlučne len duševné zjavy, výkony (actus) môžeme poznať, príčinu ich (dušu) však už nie. Každému duševnému výkonu totiž zodpovedá telesná (fyzičná) premena a naopak a my — vraj — tieto premeny jednu na druhú späť uviesť nedovedieme. Je to takzvaný psycho-fyzický parallelizmus bez všetkého vysvetlenia. Smer tento nosí meno: škola aktualistická. Slovom, „moderná dušoveda“ neuznáva nijakej podstaty duše. Prijíma len ovocie, ale bez stromu a koreňa. Uznáva len fyzicko-chemické dejstvo a zákony v nás, ktoré sa nutne prejavujú. Nieto — vraj — nijakého „jaego“, ktorý by tieto výkony riadil a vôbec panoval nad nimi. Preto oni ani nehovoria: „ja myslím, konám atď.“, ale „vo mne sa myslí, koná...“ Tmu tejto streštenej „vedeckosti“ síce už veľmi rozohnala svetlá kniha veľkého nemeckého filozofa, Dr. Konstantína Gutberleta: „Kampf um die Seele“ („Boj o dušu“, Mainz, 1923), ktorou sa tu pre obmedzenosť miesta nemôžem širšie zaoberať.


A teraz kladieme otázku: akým právom hovoria títo o sugescii vôbec? Veď to, že duch vládne telom, nedá sa lepšie dokázať, než práve sugesciou a hystériou! Dr. K. Schleich, nebohý berlinský chirurg a univerzitný profesor, vo svojom diele: Gedankenmacht und Hysterie hovorí: „Táto temná a záhadná choroba, pravý to „crux medicorum“, je najskvelejším dôkazom toho, že predstava, duša ovláda naše hmotné telo úplne.“*) Akože chcú „vysvetliť“ lurdské zázraky „silou duše“, ktorej vôbec neuznávajú? Či nevidia, že sa týmto dostávajú z blata do kaluže? Treba ich odmietnuť, ako nepovolaných a bezprávnych. Takto odmietnul zastávateľov sugescie — čo do lurdských zázrakov — i veľký dánsky spisovateľ Jorgensen, slávny to konvertita. Títo sú teda odbavení.


*) Dr. Hynek, c. d. 119.


Sú však i takí, ktorí uznávajú podstatu a moc duše nad telom a preto by chceli sugesciou vysvetliť lurdské uzdravenia. S týmito sa už pustíme do reči. Pôjdeme však pomaly, z kroka na krok a čisto na vedeckom základe. Ponajprv zdôrazňujeme toto: o tejto možnosti (t. j. moci sugescie) prípadne len vtedy by sa dalo hovoriť, keby sa v Lurde len nervove (funkcionálne) nemocní boli uzdravili.


Ale i v tom prípade by zostali nevyriešené dve veľké otázky, a to 1. ako vysvetliť veľký počet uzdravení, ktorý práve preto, že je veľký, vylučuje náhodu pôsobenia sugescie; a 2. čo je príčinou rýchlosti, ba okamžitosti uzdravenia? Sú to otázky, na ktoré zastávatelia sugescie nevedia nám odpovedať.


Lebo pozrime sa len hlbšie do tých nervových nemocí. Sú to nejaké domnelé, namyslené choroby?


Na základe terajšej vedy určite môžeme povedať, že nie.


Norvózita (neurastenia) je opravdivá, vážna, ba strašlivá choroba. Hoci je nie spojená s ústrojnými vadami, ale len ich činnosť (funkcia) je zmätená, predsa je to choroba ťažká, dlhotrvajúca a jestli je zdedená, vtedy nevyliečiteľná. V takom prípade nepomôže nijaká „sugescia“. Ale keby pri niektorej i pomohla, tak uzdravenie sa nikdy nestane naraz, mnoho razy bleskurýchle, ale — ako už bolo povedané — pomaly a postupne.


A lurdské uzdravenia práve to charakterizuje, že sú povážlive rýchle a dokonalé. Tak ako to vysvetliť? Prečo nedosiahnu podobných výsledkov i odborní lekári v svojich ústavoch a klinikách, najmä Dr. Bernheim v Nancy a Dr. Charcot v Salpetriére. Veď takto by Lurd — jestliby sa tam vskutku len sugesciou liečilo — stal nad všetkými klinikami a liečebnými ústavami podobného rázu! A v tom prípade nebol by Lurd opravdu zázračný? Kde je podobný ústav na zemi?


Zázračnosť lurdských uzdravení teda — i keby sa jednalo výlučne a len o nervové nemoce — práve z výš-líčených príčin, zostala by nedotknutou.


Ale pozrime sa teraz do skutočnosti, či sa vskutku prevádza v Lurde nejaká sugescia? Odpovedám: V Lurde nenájdeme ani hetero, ani autosugescie.


V zázračnom Lurde sa nikomu nič nesugeruje. Tam sa ľudia modlia, konajú svoje pobožnosti, ako hocikde inde. Lekári a ošetrovatelia sú úplne cudzí nemocným a nemocní zase im. Tým menej nájdeme tam nejakých hypnotizatérov, ktorí by uspávali, hypnotizovali nemocných. Také voľačo netvrdili o Lurde ani tí najzarytejší jeho nepriatelia.


Ale je hádam autosugescia u nemocných? Azda sami nemocní si vyvolávajú sugesciu? To už tvrdili mnohí. Zola v svojom románe — napr. — píše: „Rozhodne (!) tu pôsobia sily dosiaľ zle preštudované, ba docela neznáme, ako: autosugescia, dávno chystaný otras, vliv cesty, modlitieb a spevov, vzrastajúce nadšenie a hlavne uzdravujúci dych zástupov („souffle guérisseur des foules.“) *)


*) Zola, c. d. str. 177.


Toto tvrdenie zlomí sa však na čírych faktoch. Zo všetkých tých činiteľov a príčin, — ktoré Zola podáva, — v Lurde ani jedného nenájdeme. Neni tam nijakých „duševných otrasov“, ale naopak: najväčší kľud a spokojnosť. Sám som bol roku 1924 hlboko dojatý tou trpezlivosťou a odovzdanosťou sa do vôle Božej, ktorú prejavovali nemocní. Vidno to na ich tvárach. Ba čo viac! Mnohí z nich ani nežiadajú svojho uzdravenia, keď vidia okolo seba i iných nemocných, ktorí sú vari v horšom položení, ako oni a — modlia sa za nich.


Ovšem — prejavuje sa v Lurde živa viera a veľké nadšenie, ale bez akýchkoľvek výstredností. „Viera, ktorá uzdravuje“ nie je nijaký slepý popud — ako to Zola myslel — ale viera pravá (fides teologica). ktorú i Kristus občas žiadal, keď uzdravoval nemocných. Túto vieru hlásajú všetky modlitby Cirkvi Svätej. Nájdeme ju i v lurdských invokáciách, majúcich ozvenu v dušiach nemocných: „Pane, jestli chceš, môžeš ma uzdraviť!“ „Nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane!“ atď.


Sugescia teda u nemocných v Lurde nemá ani podmienok ani základu. Lebo tu žiaden nemocný nevie, či bude uzdravený, ani si to nenamýšľa, ba často ani nežiada, ktoré podmienky sú však nevyhnutne potrebné k sugescii.


Že by — ďalej — účinkoval v Lurde „nejaký uzdravujúci dych zástupov“ — o čom Zola sníval — je priamo smiešné. To je tiež výraz, hodený do povetria, bez všetkého základu a dôvodu. Faktá totiž iné dokazujú.


Mnohí nemocní ani nechcú vidieť zástupy, stránia sa verejnosti a radi sú, keď sa môžu utiahnuť do nejakého kútika, kde ich nikto nevidí, ani oni nikoho. A boli uzdravení.


Viďme len niektoré výpuklejšie prípady!


Kersbilck, slepý robotník-žobrák z mesta Lille, prišedší do Lurdu 17. sept. 1901, namiesto modlitby si robil nemiestné žarty z posvätného miesta a jeho osôb. Bol totiž neverec, byvši vychovaný v socialistickej štvrti spomenutého mesta. A predsa bol naraz uzdravený zo svojej dlhej, organičnej slepoty (atrophie papilaire). Keď sa vrátil domov, vítalo ho vyše tisíc robotníkov-socialistov na lilleskom nádraží, ktorí nevedeli nijako pochopiť, ako sa mohol uzdraviť tento ich neveriaci súdruh. Hja! cesty božie sú nevyskúmateľné! Z chorého a hriešneho Šavla stal sa zdravý a veriaci Pavol. I mnohí z jeho súdruhov sa tiež obrátili.*)


*) V. obšírny opis u Dr. Boissarieho: Les Guérisons de Lourdes, 2-e série, str. 89—92 a tiež Dr. Bertrin, c. d. str. 212.


Pýtame sa, aká sugescia uzdravila tohoto človeka?


A čo povedať o Gargamovi? Veď bol neverec, do Lurdu sa dal odviesť len kvôli matke. A po svojom duševnom uzdravení pri Jaskyni ani si nežiadal telesného uzdravenia. A potom! Skoro počas celého sviatostného sprievodu hol v bezvedomí (syncope). Nevedel, kedy ho biskup požehnal. Sám svedčí i dnes, že v okamihu, keď sa pozrel na ostenzorium, opanoval ho veľký zármutok a sklamanie, lebo si myslel, že sviatostný sprievod je už u konca a čo bude teraz s ním?


Znovu kladieme otázku: aký „dych zástupov“, aká sugescia uzdravila naraz tohoto dolámaného muža?


Dňa 5. septembra 1903 pani Rouchelová (rod. Terezia Freymannová), 50-ročná Nemka, vtedy ešte z nemeckého Metzu, majúca už osem rokov strašlivý, hnisavý lupus na tvári, bola uzdravená vtedy, keď stála za hl. oltárom ružencového chrámu, teda úplne vzdialená od zástupu. Otvorená jej rana bola totiž tak ošklivá a stále hnisavá, že nemocná nechcela sa ani ukázať svetu. Preto sa schovala za oltár, aby ju nikto nevidel, ani ona nikoho. Keď sa sviatostný sprievod skončil a biskup so Sviatosťou tiahol do chrámu, nemocná, pohrúžená za oltárom do vrúcnej, ale kľudnej modlitby, naraz sa uzdravila. Obväzok plný hnisu a krvi spadol z jej tváre do otvorenej modlitebnej knižky a celkom ju zašpinil. Rana však bola už čistá a zahojená.*)


*) Podrobný opis a dôkazy tohto veľkého zázraku viď Dr. Bertrin, c. d. str. 355—379 a tiež Dr. Boissarie: Lourdes, Les guérisons 3. sv. str. 51—64, kde sú uvedené i snímky rany a všetky dôkazy lekárov tak nemeckých ako i francúzskych.


Noémie Nightingaleová, 15-ročná devulienka z Anglie, úplne ohluchla. Bola zámožná. Jej rodičia podnikli všetko možné, aby ju vyliečili. Cez úplných 11 rokov jej život nebol nič iné, len samé chodenie z kliniky do kliniky. Podrobila sa i viacero operáciám, ale márne. Zostala hluchou i naďalej.


Dňa 21. mája jubilárneho roku 1908 prišla s púťou do Lurdu. Neuzdravila sa ani v kúpeľňach, ani pri sviatostnom sprievode, ale keď sedela na lavici pred Jaskyňou a modlila sa samotná sv. ruženec za duše v očistci. Nemyslela teda na seba, ale na úbohé, trpiace duše. Prvý hlas, ktorý počula v svojom živote, bol chválospev: Magnificat, (Velebí duša moja!). Uzdravenie bolo stále a dokonalé. Či i tu pôsobila sugescia?*)


*) V. Adolphe Retté: „Un sejour a Lourdes“ („Pobyt v Lurde“), Paris 1909, str. 213—222.


Dňa 16. júla toho istého roku, panna Leontina Lévéqueová, trpiaca už od rokov na hnisavý čelový kostižer, bola zázračne uzdravená o 6. hodine večer v nemocnici, kde v duchu slyšala sv. omšu, slúženú práve pri Jaskyni na pamiatku posledného zjavenia sa Panny Márie. Ďaleko bola i od myšlienky svojho uzdravenia. Tak čo zacelilo jej otvorenú, hnojavú ranu viacročného kostižera? Aká sugescia?**)


**) Dr. Bertrin, c. d. str. 168 a nasl., Dr. Boissarie, c. d. 3. sv., str. 37—44.


A ešte koľko zázračných prípadov by sme mohli uviesť, ktoré naskrze nemajú nič spoločného so sugesciou!


Mnohí nemocní boli uzdravení na spiatočnej ceste z Lurdu, a to: buďto vo vlaku, buďto doma v príbytku. Iní zase o pár dní neskoršie, alebo naraz alebo postupne. Ako mohla pri týchto pôsobiť nejaká sugescia, keďže z Lurdu — ľudsky rečeno — odišli „sklamaní“?


V Lurde nieto teda nijakej sugescie.


Ale, aby sa vyhlo akémukoľvek nedorozumeniu a neistote — zisťujúca lekárska kancelária vytvára zo svojich výskumov všetky také nemoce, ktoré by mali náter nejakej nervóznosti. I keď ich občas i vyšetruje, úradnú zodpovednosť za ne neberie a do zoznamov mimoriadnych uzdravení ich nezadeľuje. Predsedovia lurdskej kliniky boli a sú tak prísni po tejto stránke, že mnoho ráz vylučujú z vyšetrenia i také nemoce, ktoré majú viac organičný, než nervový ráz. Boli prípady, že väčšina lekárov prehlásila o tej alebo onej chorobe, že sa nezakladá na nervóznosti a predsedovia — najmä dr. Boissarie — predsa neprijal do zoznamov takúto nemoc.


Tou istou, ba ešte väčšou prísnosťou pokračuje i Cirkev pri zisťovaní zázračných uzdravení, ktoré sú potrebné pri blahorečení a vyhlásení za svätých tých-ktorých osôb. Pravidlá pápeža Benedikta XIV. prísne nariaďujú, aby sa v takýchto prípadoch nervové nemoce a limine, t. j. ihneď odmietli.


Predmetom skúmania tak lurdskej Kliniky ako i cirkevnej vrchnosti sú teda len makavé, viditeľné a vôbec pod zmysly až okate spadajúce organičné choroby. Menovite: otvorené a hnisavé rany, rôzne dôkladne preštudované zlomeniny, okatá rakovina, organičná slepota, hluchota, tuberkulóza v poslednom stupni atď., ako sme to videli už i z dosiaľ uvedených prípadov. Z takýchto nemocí berú sa i snímky (fotografie) tak pred uzdravením ako aj po ňom.


Nemožné je teda odvolávať sa na sugesciu, keď takéto choroby naraz a dokonale zmiznú. Veď sami odporcovia zázračného Lurdu na čele s dr. Bernheimom hlásajú — ako vieme — že sugescia nikdy nemôže vyliečiť ústrojové (organičné) choroby. Tak nech sú aspoň dôslední títo páni v svojich úsudkoch a nech nehlásajú — keď ide o faktá — práve protivu toho, čo hlásajú v teórii.


Je veľmi príznačné, že odporcovia zázračného Lurdu, keď hovoria o sugescii, nikdy neudávajú faktá, t.j. nepomenujú tie osoby, ktoré by sa boli — podľa nich — uzdravili sugesciou. Vedia totiž dohre, že contra factum non valet argumentum (proti faktu nieto dôvodu). Preto písal i Zola nie históriu, ale román o zázračnom Lurde, aby mohol podľa svojej ľubovôle hájiť a vymýšľať a aby vskutku mohol byť „rozhodným pánom svojich osôb“. Jeho osoba, panna Guersaintová — je osoba romantická, skutočne nejestvujúca, podľa Zolu zavretá v svojom vozíku, akoby v truhle, ktorú — vraj — len „silné pohnutie môže uzdraviť“. A Zola ju i „uzdraví“ v svojom románe a vypovie, že každý sa tak uzdravuje v Lurde. Zola teda, aby predsa spomenul osobu, „uzdravenú sugesciou“, musel si ju najprv vymyslieť, jej „chorobu“ opísať v zmysle svojej „sugestívnej teórie“, lebo žijúcej osoby s takou „chorobou“ vskutku nenašiel. A týmto Zola uznal to, čo nechcel, mimovoľne padol do toho, čomu chcel vyhnúť, t. j. že v Lurde nieto nijakej skutočnej sugescie, ale len v obrazotvorných mozgoch odporcov lurdských.


A čo povedia zastanci tejto teórie na nasledujúci prípad, ktorý sa odohral v Lurde r. 1897 počas národnej púte francúzskej a ktorý priamo ohromil nielen tam prítomné zástupy, ale najmä učencov-lekárov...?!


Čože sa stalo vtedy...?


Odohrávala sa totiž veľká manifestácia katolíckeho národa francúzskeho, na ktorú prišlo asi 1500 ťažko nemocných a asi 350 zázračne uzdravených osôb z celej Francie. Týmito poslednými chceli makavo dokázať a velebiť verejne mocnú prímluvu Matky Božej.


Keď po vykonaných pobožnostiach, najmä po sviatostnom sprievode, bolo nápadne vidno tie ťažko utrápené tváre spomenutých nemocných — P. Picard, predstavený vtedajších lurdských misionárov, kňaz hlbokej viery a zbožnosti, pohnutý súcitom, predstúpil pred nich a zvýšeným hlasom zvolal:


Drahí nemocní! Pozrite sa na naše vzory! (pričom ukazoval rukou na zázračne uzdravených). Oni boli tými, čimi ste vy včuľ. Urobte preto to, čo urobili oni! Oni tiež ležali kedysi — na lôžkach a povstali! Čože vás môže v tom prekážať...?!


A po tomto silným, rozkazovacím hlasom zvolal:


V mene našej Panny lurdskej povstaňte!


A div divov čo sa stalo?


K ohromnému úžasu celého zástupu, mnohí nemocní vskutku povstali zo svojich lôžok a spiechali smerom k ružencovému chrámu. Nastal — právom pochopiteľný — zmätok, krik, plač a nadšenie. Lebo také voľačo nikto nečakal.


Zneje to tak, ako v nejakom vybájenom románe a človek zdravého rozumu a zmyslov, by to sotva uveril, keby sa to skutočne nebolo stalo. A stalo sa. A preto i ten najbystrejšie rozumkujúci um musí ustúpiť pred skutočným a zisteným faktom.


Ktoríže to boli tí šťastliví, ktorí na jednoduchú výzvu jedného misionára-kňaza razom povstali a sa uzdravili...?


Boli to medzi inými títo:


Fauny Pepperová z Villepintu (pri Paríži) trpiaca na ťažkú a pokročilú tuberkulózu pľúc.


Helena Duvalová, majúca tuberkulózu pobrušnice.


Filomena Albrechtová z Armentiéresu, trpiaca na takzv. nemoc Pottovú, tojest: zánet mozgu a slabinových obratlov.


Jozefina Grossetová, postihnutá tiež tuberkulózou pobrušnice.


Irma Jacquartová, majúca poruchu mozgu, komplikovanú paralýzou.


Felícia Serreauová (pobrušnica) a Ján Lacombe (Pottová nemoc) a ešte mnohí iní. Spolu asi 30 osôb.


Vtedajší predseda lekárskej kancelárie dr. Boissarie s celým svojim zborom bol preskúmal všetky tieto osoby tak pred uzdravením, ako i po ňom. A našiel ich úplne zdravých. Vo svojom veľkolepom diele: „Les guérisons eucharistiques de Lourdes“*) (Eucharistické uzdravenia lurdské), podrobne a kriticky ich opisuje. Samozrejmé, že i on sám bol hlboko dojatý touto — neslýchanou — udalosťou, ktorej bol ináč očitým svedkom.


*) Dr. Boissarie: Lourdes-les guérisons (3. seria, str. 6—7—8, Paris, 1911).


Povrchný pozorovateľ by na to povedal:


Dobre, dobre, nič mimoriadneho na tom nieto, veď P. Picard vlastne „vsugeroval“ do otáznych nemocných — svojím silným hlasom — ich uzdravenie! Rozkázal im vstať a oni vstali.


Áno, rozkázal im. Lenže vtedy mal vstať každý nemocný, lebo — veď — jeho slová zneli bez výnimky každému nemocnému. Prečo vstali len niektorí (asi 30-ti), ktorých sme vyššie uviedli.


A potom! Dr. Boissarie uvádza v svojej knihe aj to, že v druhom rade (teda za ležiacimi nemocnými) nachádzal sa tiež veľký počet nervove nemocných osôb. Hovorí, že bolo ich asi 300 (slovom tristo). Títo úbožiaci nemali organičnej vady, lež nervy mali porúchané. Triasli sa, boli úplne bezvládni, deprimovaní a zúfalí.


A podivné! Z týchto ani jeden-jedinký sa neuzdravil, čo — podľa sugescie — by sa bolo muselo stať. Rozkaz P. Picarda sa ich vôbec nedotkol.


Prečo sa uzdravili — v tomto prípade — len organične nemocní: suchotinári, na poruchy mozgu chorí atď. Veď je to vlastne výsmechom celej teórie sugescie. Veľkolepejšie sa už ozaj nemohla zabiť táto teória, ako práve uvedeným prípadom.


My už vieme prečo? Preto, lebo v Lurde sa deju opravdivé zázraky. Sú oni dielom samého Boha na prímluvu Panny Márie. P. Picard — ako verný sluha Boží — len dôrazne prosil Boha o toto. Lebo vedel, že Kristus Pán z hlbokej viery a dôvery pochádzajúcu prosbu vždy vyslyší. Veď sám povedal: omnia possibilia sunt credenti — všetko je možné veriacemu.


Ale ešte nie sme u konca. Boh a Matka Božia — vo svojej nekonečnej múdrosti — postarali sa i o také faktá, ktorými na hlavu porážajú „teóriu sugescie“ a dokazujú každému — i tomu najzaťatejšiemu nevercovi — nad slnce jasnejšie, že lurdské zázračné uzdravenia sú opravdu veľkolepým dielom Boha. Čo sú to za faktá?


Sú to zázračné uzdravenia nemluvniat, celkom maličkých a nedospelých dietok, naproti ktorým sugescia je úplne a naskrze nemožná. Videli sme to vyššie, pri líčení podstaty sugescie, ktorá len u dospelých, žijúcich rozumovým a slobodným životom je občas možná. Nemluvniatkam a malým dietkam nemožno nič vsugerovať, ani ony samé si to nemôžu urobiť, lebo veď duša rozumová so všetkými svojimi schopnosťami u nich ešte drieme, spí; žijú len čisto pudovým životom.


A v Lurde boli uzdravené — vo veľkom počte — takéto dietky, nemoc ktorých nebola nervová — čo by ináč nič nemenilo na veci — ale ústrojná (organičná).


Viďme len niektoré faktá!


Ct. čitateľ nech si prečíta ešte raz zázračné uzdravenie dvojročného chlapčeka, Justína Bouhohortsa, ktoré je podané v prvej knihe.


Petrík Estournet, dieťatko ešte pri prsiach matky, naraz dostalo svoj zrak (r. 1864).


Pavol Mercere, jednoročný chlapček, razom bol oslobodený od veľmi nebezpečnej prietrže pohlavných ústrojov (r. 1866)


A. Martens, poldruha-ročné dieťa, bolo uzdravené z ochrnutia pravého ramena (r. 1895).


Iyonne Aumaitreová, nie celkom dvojročné spanilé dievčatko chýrneho lekára dr. Aumaitreho, trpelo od svojho narodenia na takzvané konské nohy (double pied-bot), t. j. na úplnú skriveninu. Prevedená operácia len zhoršila neduh. Dievčatko nemohlo urobiť ani krok. Dňa 26. júna, r. 1896 otec-lekár sám ponoril svoju dcérku do zázračného kúpeľa, pričom dievčatko kričalo, plakalo a hádzalo sa. Po kúpeli strašná nemoc okamžite zmizla.


Juraj Lemesle, 31 mesačný chlapček, razom sa uzdravil z detského ochrnutia (paralysie infantile) r. 1897.*)


*) Tieto prípady sú prevziate sčiastky z cit. diela Dr. Bertrina (str. 211), sčiastky z c. d. Dr. Boissarieho (zväzok 1. str. 112—114). kde sú uverejnené i fotografie.


Ó, vy neverci! Odpovedajte na otázku: čo spôsobilo okamžité uzdravenie týchto a iných dietok? Účinok je tu, hľadajte teda príčinu, lebo nič nie je bez príčiny! Kde ju nájdete? Sami uznávate, že v lurdskej vode a v sugescii ju márne hľadáte v týchto prípadoch. Tak ako vysvetlíte tieto uzdravenia? Odpovedajte aspoň v svojom svedomí!


2. Teória o „neznámych silách prírody“.


Padla teda i teória sugescie.


Odporci a nepriatelia však neustúpili. Ľudská pýcha sa nikdy nepoddá. Hľadali ďalšie východisko, ktorým chceli na svetlo doniesť tieto záhadné veci lurdské. A čo vynašli?


Keďže už zlyhali všetky pokusy ich modernej vedy, vypovedali jednoducho toto: Mimoriadne lurdské uzdravenia sú výsledkami nám dosiaľ neznámych prírodných síl! Nevieme aké sily tu účinkujú (ignoramus) a ani možno nebudeme vedieť (ignorabimus). Preto najlepšie je nezaoberať sa (!) týmito vecami a nevynášať o nich predčasný úsudok. Pokojne treba vyčkať, kým otázne neznáme sily časom a pokrokom vedy stanú sa známymi. A vtedy bude všetko vysvetlené!


Teda tak! Len to je divné v tejto teórii, že ju nehlásajú vedátori, opierajúci sa o prísnu skúsenosť, ako sú: lekári, rôzni prírodopistci, fyzikovia, chemikovia atď., ale samé také osobnosti, ktoré sú nie nijakými odborníkmi vo vedách, najmä v prírodných nie. Sú to ľudia, ktorí zastávajú rôzne a sebe protirečiace názory filozofické: básnici a románopisci.


Videli sme to už pri povestnom Zolovi, ktorý v svojom románe „Lourdes“ chcel odbaviť lurdské zázraky vetou: „Rozhodne (?!) tu pôsobia sily dosiaľ zle preštudované, ba docela neznáme“. A Anatole France (Thibaut) ešte i Zolu prevyšujúci, tiež svetochýrny francúzsky románopisec takto „rozumkuje“:


Zázrak nebude možné zistiť ani dnes, ani zajtra, lebo zistiť zázrak znamenalo by toľko, ako vyniesť predčasný úsudok. Vnútorný pud nám hovorí, že všetko, čo príroda prechováva vo svojom lone, zhoduje sa s jej zákonmi, či už známymi alebo neznámymi. Človek nikdy nebude môcť povedať: Ten a ten zjav presahuje hranice prírody. Naše výskumy nikdy nepokročia až sem. A toto pochádza z našej nevedomosti...“*)


*) Dr. Deschamps: „Un miracle contemporain“ („Súčasný, zázrak“), str. 48—49.


Čo sú to za slová? Majú azda nejaký reálny základ? Hneď dokážeme, že nie. Sú to bombasty hodené do povetria, aby sa takto vyhlo skúmaniu pravdy a na zlú cestu zaviedli ľudí ľahkoverných, polovzdelaných a neumelých. Je to pôda už vopred a zúmyseľne tak pripravená, na ktorej sa už viac orať nedá. Je to absolutná negácia už samej nádeje na objavenie pravdy, hlásanie najväčšej a zbabelej nedôstojnosti pre rozumného človeka, prijatie až krikľavého duševného otroctva.


Preto sa pozrime do očí tejto teórie o „neznámych silách prírody“ a rozoberme ju až do špiku!


Neznáme prírodné sily...! Sú také...? Nepopierame, ba môžeme tvrdiť: Áno. Veď už pri pojednávaní o zázraku a najmä pod záhlavím: „Nepriatelia zázrakov“ sme zdôrazňovali, že prírodoveda nevie všetko, lebo nemá všetky zjavy poruke a práve preto o tom, čo môže a čo nemôže byť nad skúsenými zjavmi, ani áno, ani nie nemôže povedať.


Jestvujú teda skúsené zjavy, ale sú i neskúsené, neznáme zjavy v prírode.


Otázka je teraz: keď sa takýto dosiaľ neskúsený zjav, čiže fakt nepopierateľné, ba okate predstaví, kde ho treba zadeliť? To vždy závisí od samého faktu. Treba totiž skúmať, aký je to fakt? Či má nejaký prírodný základ? Jestli áno, tak sme blízko k jeho prírodnému vypátraniu a bedlivým skúmaním obyčajne i prídeme na jeho prírodný koreň. Jestli sa však naskrze protiví už dokázanému prírodnému faktu, tak ho nemôžeme zadeliť medzi faktá prírodné, lež nútení sme prijať jeho nadprirodzenosť. Prečo? Na to nám odpovie už sám dr. Charcot, ktorý hovorí, že „proti prírodným zákonom (t. j. faktom) nemôžeme nič“.


Ale či jestvujú skutočne stále a nezmeniteľné zákony prírody?


Odpovedáme: Áno.


Človek, opierajúci sa o číru skúsenosť zbadá, že v prírode isté úkazy, faktá, vždy a všade sa tým istým spôsobom a v tom istom poriadku dejú. Táto dôslednosť zjavov potom vzbudzuje v človeku myšlienku, že sa to i musí tak diať. Toto musí ho privedie k pojmu zákona.


Človek však ide ďalej. Predkladá otázku: Prečo sa musia isté zjavy diať len tak a nie inak? Prečo padne napr. jablko na zem? Prečo sa roztiahnu telesá v teplote? Mnoho ráz nájde príčinu toho, mnoho ráz však len nádej má na jej vypátranie.


Pýtame sa: Kedy a v čom nájde príčinu takejto stálosti a dôslednosti zjavov? Odpovedáme: Vtedy, keď zistí, že spomenutá dôslednosť vyplýva z akosti, vlastne z povahy, čiže prirodzenosti vecí. Jestli to zistí, tak zákon je vynájdený. Prírodný zákon je teda nič inšie, ako stála náklonnosť, vyplývajúca z povahy, čiže prirodzenosti vecí, hotová vždycky konať niečo tým istým spôsobom.


Z toho je zrejmé, že takýto zákon jestvoval už i pred jeho odhalením a objavením. Človek len to objaví, čo už bolo. Magnet — napr. — priťahoval železo i vtedy, keď o tom ľudia ešte nevedeli. Zákony o otáčani sa bludíc okolo Slnka boli už i pred Kepplerom, on ich len vyniesol na svetlo a uložil do matematických formúl.


Slovom — treba robiť rozdiel medzi prírodným faktom a jeho vysvetľovaním, čiže pojmom, ktorým sa on vypovie. Faktá sa nemenia, ale len ich pojmy, čiže úsudky o nich.


Bolo mnoho faktov, ktoré sa chybne vysvetľovali. Napr. — až po Kopernika ľudstvo bolo presvedčené, že sa Slnce točí okolo Zeme, ako svojho stredu (systema geocentrické). To však Kopernik vyvrátil a dokázal opak toho (systema heliocentrické). Neobjavil on nejaký nový fakt — lebo systema geocentrické nikdy nebolo pravdivé — ale, áno, objavil nové vysvetlenie, nový pojmový zákon tohoto nezmeniteľného faktu.


Jestvujú teda naoko akoby dva prírodné zákony: 1. zákon faktický, jestvujúci vo veciach samých a tento je nezmeniteľný a 2. zákon logický, jestvujúci v pojmoch, čiže úsudkoch ľudského rozumu a tento je zmeniteľný. Preto hovorí i svetochýrny prírodopisec Virchow, že „pokrok vedy pozostáva jedine v tom, aby to čo dosiaľ za zákon (t.j. faktický) považovali, neskôr ako zákon (logický) zničili“.*)


*) A. Zubrický, Religio, Bpešt, 1906, 20—22 č.


A toto opravovanie poťažne ničenie prírodných zákonov (logických) deje sa občas len preto, lebo sa chybne vysvetľujú zákonité faktá prírodné. Nejde sa totiž na jadro vecí, neskúma sa vnútorná povaha a vôbec celé ich bytie. Lebo bytie a zákonitosť spolupatria. Každé bytie má svoju zákonitosť, ktorá z neho nutne vyplýva. Kameň — napr. — nikdy nebude cítiť, myslieť a hovoriť, lebo jeho celé bytie nemá pražiadnych podmienok, ktoré by to mohli spôsobiť. Kto by také voľačo tvrdil, že by sa to mohlo stať, hlásal by vnútorné protirečenie (contradictio in se). V tom prípade by kameň raz bol kameňom, raz zvieraťom, hádam i človekom. A to je holá nemožnosť(absurdum). Slovom, nijaká prírodná sila — či už známa alebo neznáma — nemôže premeniť, tým menej zničiť podstatu, čiže bytie kameňa.


A tak je to i v ústrojnom svete. I tu sa nemenia faktá.


A teraz poďme ďalej!


Z toho, čo sme dosiaľ povedali nasleduje, že keď sa skutočne niekedy i objaví nejaký nový prírodný fakt, tento sa nikdy neprotiví starému faktu a jeho faktičnej zákonitosti. Prečo? Preto, lebo i ten nový fakt vyplýva z bytia a vnútornej povahy tej veci, na ktorej sa ukazuje. Príroda neodkazuje vojnu svojim faktom. Každý nový fakt stane si po boku starého faktu, nemení na ňom nič, tým menej ho zničí, ale ho skôr objasní a doplní. To dokazuje celá prírodoveda.


Nejaké „neznáme prírodné sily“ nemôžu teda byť v protive so silami známymi. Lebo keby tamtie spôsobili protiprírodný účinok, už v tom okamihu nie sú prírodnými silami, ale mimo, alebo nadprírodnými. Keby — napr. kameň ožil, už i ten najjednoduchejši človek by sa na tom pozastavil a zadivil, lebo vie a je presvedčený z očividnej skúsenosti, že kamene neožívajú. Vedátor však vie i príčinu toho, t. j. že kameň nemá v sebe pražiadnych podmienok k životu. Preto život v kameni — keby vskutku povstal — nedal by sa prirodzene vysvetliť, ale len nadprirodzene, t. j. istá vonkajšia, mimo kameňa stojacia príčina musela by kameň oživiť.


A teraz sa vráťme k svojmu predmetu, k lurdským zázrakom!


Videli sme v predošlých správach, že v Lurde, ba i na iných miestach zasvätených lurdskej Panne Márii, stáli a stávajú sa stále očividomé, veľké zázračné uzdravenia. Otvorené, viacročné hnisavé rany zmizli za jeden okamih, zlomené kosti sa razom zacelili, ošklivé vredy (rakovina, lupus atď.) boli zmetené jedným šmahom.


Faktá tieto uznávajú i nepriatelia, lebo mnohí ich videli na vlastné oči.


A teraz tvrdíme toto: Neúprosným a nezmeniteľným faktickým a tiež i logickým zákonom prírody je, že otvorené rany a zlomeniny — i popri všetkom liečení — neuzdravia sa hneď, lež vyžadujú si na to značnú dobu. To je zákon tak všeobecný a nutný, že naskrze nepripúšťa ani jednej výnimky.


Biológia — ktorá sa zaoberá skúmaním všetkých životných pochodov u človeka, zvierat a rastlín — odhalila i príčinu nutnosti tohto zákona. Nepodvratne dokázala, že nijaká skrytá, neznáma sila prírody nemôže odstrániť pravidelný čas, nevyhnutne potrebný k zaceleniu rany, zlomeniny atď., lebo veď je samozrejmé, že proti dokázaným prírodným zákonom „neznáme sily“ nemôžu nič vykonať.


Viďme, v čom pozostáva tá príčina nutnosti? Aby sme jasnejšie videli vec, vezmime si len jeden prípad a to jednu úplne zlomenú kosť.


Veda dokázala, že k zaceleniu zlomenej kosti — v predpoklade, že porucha je ešte čerstvá a nekomplikovaná — je nutne potrebná doba najmenej 14 dní. Príčina absolútnej nutnosti tejto najkratšej doby sa nachádza v tom, že zlomeniny sa zaceľujú pomocou nového tkaniva. Ich uzdravenie, práve tak ako i hojenie rán, vredov a iných strát telesnej látky je výsledkom zložitej biologickej práce.


Vieme totiž presne, ako vzniká každý organizmus (ústrojné teleso). Tisíc a tisíc drobulinkých teliesok, buniek sa ukladá jedna na druhú. Každá bunka, len toľko čo sa dostatočne vyvinula, už sa začne rozdeľovať sama ďalej. Týmto spôsobom vzniknú tkanivá, ktoré — ako vidno — následkom svojho vývoja sú postupné, sukcesívne; potrebujú určitého času.


Pri poranení alebo zlomenine sa patričné tkanivá urvú, popretrhávajú, zničia. Aby sa však znovu utvorili — čo jednoducho menujeme vyliečením rany — potrebujú určitého času, práve tak ako pri svojom vývine.


Keď sa tieto tkanivá už vyvinuli, tak sa začnú pomaly diferencovať a podľa svojej polohy menia sa na epithelium (poblanica), na bunečné tkanivo, chrupavku alebo kosť. Súčasne sa objavujú i nové cievy a prenikajú tkanivo, aby ho živili. Taktiež vodierajú sa do neho i nové nervové výbežky a zakončenia, ktoré ho nadväzujú k nervovým strediskám a uvádzajú ho do tesného spojenia s telom.


Tento krátky náčrt fyziologickej*) a biologickej práce, vykonanej pri obnove tkaniny dokazuje celkom jasne, že táto práca nemôže sa previesť naraz, za jeden okamih, lež vyžaduje značný čas, ktorý pozorovaním možno i odmerať.


Pri zaceľovaní zlomenej kosti (ossifikácii) však tento nútny čas predlžuje sa ešte i tým, že tu sa tvorí dvojité tkanivo, nastupujúce jedno po druhom. Prvé tkanivo riadi ossifikáciu tak, že jej slúži za pokrm, svojou látkou živí novoutvarujúcu sa kosť, až konečne druhým tkanivom kosť sa úplne zacelí.


*) Fyziológia je veda, ktorá sa zaoberá pravideľnými životnými pochodmi v tele živočíchov a rastlín.


Popierať túto nutnosť doby, znamenalo by toľko, ako nerozumne zavrhnúť najistejšie z vnútornej a vyskúsenej povahy vecí vyplývajúce, poznatky vedecké. Kto by bol tak nerozumný tvrdiť, že novonarodené dieťa môže — napr. — za jeden deň nadobudnúť si zuby, údy a postavu dospelého? Natura non facit saltum — príroda nečiní žiadneho skoku. Človek síce môže sa zamiešať do behu prírody, môže — napr. — bojovať proti vetrom a pohromám, môže zošľachťovať druhy, môže upotrebovať k svojim cieľom rôzne prírodné sily, ale toto všetko len vtedy sa podarí, keď sa to deje v duchu samej prírody. Protiprírodné účinky z prírody nikdy nevytiahneme. A kto by sa predsa pokúsil o to, narazí na taký odpor, ktorý sa končí katastrofou. Každý skok v prírode znamená katastrofu. Príroda je vďačná oproti svojim ctiteľom, ale nemilosrdne sa pomstí na tých, ktorí sa proti nej prehrešujú.


No a teraz viďme spomedzi mnohých aspoň jeden historicky nepodvratne dokázaný fakt, ktorý stojí v priamej a okatej protive tohoto vyklíčeného nezmeniteľného zákona prírody. Líčili sme zákonitú nutnosť času pri hojení zlomenej kosti, čo veda nepodvratne dokázala. A teraz príde fakt, ktorý tohoto nútneho času nepotreboval, ale zahojil viacročnú, hnojivú ranu dvojitej zlomeniny kosti kolena okamžite a dokonale.


S kýmže sa to stalo? S istým chudobným robotníkom z Belgicka, Petrom de Rudderom, ktorého zázračné uzdravenie otriaslo celým vedeckým svetom. Potrebné je preto podať túto udalosť — podľa možnosti, podrobne a prísne kriticky.


Peter de Rudder.


Peter de Rudder bol nábožný a usilovný belgický robotník, narodený 2. júla 1822 v mestečku Jabbeke (Flandria). Keď dňa 16. februára 1867 išiel z práce domov, stretol sa s istými svojimi známymi robotníkmi, ktorí sa krvopotne trápili s nakladaním jedného vyťatého stromu. Rudder im chcel pomôcť a dal sa hneď do práce. Bol však tak nešťastný, že ťažké drevo stromu padlo mu takou silou na ľavú nohu, že ju v diaľke päť cm pod kolenom úplne zlomilo. V ohromných bolestiach a v bezvedomom stave bol donesený na svoj byt.


Z blízkeho mesta Oudenbourgu zavolaný lekár, dr. Affenaer zistil úplnú zlomeninu dvoch kostí ľavej nohy — kosti holennej a lýtkovej. Ako-tak narovnal nohu pomocou šraubového obväzu. Od toho však čoskoro upustil pre nesmierne bolesti nemocného. Po piatich týždňoch vznikla na nohe veľká rana a zlomené kosti celkom zatopené v hnise a krvi, nejavili nijakých známok hojenia. Dr. Affenaer vyhlásil, že noha je stratená.


Boli zavolaní aj iní lekári: Dr. Peter Jacques a M. Verriest z mesta Brugge, ďalej lekári z Brusselu a iných miest. Najviac ho ošetroval lekár zo Stalhille, dr. Van Hoestenberghe, ktorý s dr. Verriestom často mal i lekársku poradu o nemocnom. Nič nepomáhalo.


Aby aspoň znoj, vytekajúci stále z rany, mohol byť voľnejšie vyberaný, dr. Affenaer vybral z nej jeden značnejší úlomok (sequestre) odumretej kosti. Týmto medzi dvoma zlomenými kosťami povstala medzera v diaľke asi tri cm. Zlomená noha sa dala krútiť na všetky strany.


Lekári po márnych pokusoch sa odhodlali nohu odrezať (amputovať). K tomu však nemocný neprivolil. Vyše roka bol pripútaný k lôžku. Keď vstal, mohol sa vliecť len pomocou bariel. A tento úžasný stav trval vyše osem rokov.


Malá podpora, ktorú mu dodával jeho bývalý zamestnávateľ, nestačila na jeho výživu, tým menej rodiny.


Rudder bol však nábožným človekom. Nezúfal. Už od svojej mladosti bol horlivým ctiteľom Panny Márie. Všetku svoju nádej skladal do rúk Matky Božej lurdskej. Do Lurdu však nemohol ísť.


Úcta Panny Márie lurdskej je však rozšírená na celom svete. Všade sa stavajú kaplnky, chrámy a napodobnenia posvätnej Jaskyne. V katolíckej Belgii stalo sa to — hádam — najprv. V mestečku Oostacker, neďaleko Gentu je postavená krásna kaplnka s jaskyňou. Je to skutočný „belgický Lurd.“


Sem putoval mrzák Rudder dňa 7. apríla 1875 v sprievode svojej manželky a iných.


Ako ostatní pútnici i on chcel obísť tri razy posvätné miesto. Ťažko sa opierajúc o barly a s pomocou svojej manželky aj učinil asi tretinu tejto svojej bolestnej okružnej cesty. Ďalej nevládal. Ešte ako-tak sa dovliekol pred sochu Panny Márie lurdskej, naproti ktorej si sadol na lavicu celkom vyčerpaný a zomdlený.


Začal sa vrúcne modliť. Nebola to nejaká sústavná modlitba, lež skôr výron jeho prostej, robotníckej duše. Prosil Boha, aby mu odpustil všetky hriechy jeho života. Potom uprel svoj bolestný zrak na krásnu sochu Panny Márie lurdskej a úpenlive ju prosil, aby mu vyprostredkovala u Boha jeho predošlé zdravie, aby mohol vyhľadávať každodenný chlieb pre svoje dietky a ich matku.


Kým sa takto modlil, razom zbadal, že ho opanúva akasi rozčúlenosť. Cítil sa byť akoby bez seba. Opustil svoje barly, vstal z lavice, pokročil až k Jaskyni a padol na kolena pred sochou Matky Božej.


Keď sa prebral, skoro šialene zvolal: „Ó, Bože, kde som? Ale vidiac sochu Panny Márie pokračoval: „Ó, Panna Mária! Ejhľa, tu som pred Tebou! Vďaka, vďaka! Išiel po svoje barly a položil ich k nohám Nepoškvrnenej.


Manželka skoro zamdlela, prítomní pútnici plakali. Ihneď bol dovedený do blízkeho zámku, kde sa zistilo, že jeho zlomená noha sa naraz a dokonale zahojila. Obe zlomeniny sa zrástli, rana sa zatvorila, len maličký modrý pásik označoval niekdajšie miesto zlomenej kosti.


Dr. Affenaer, keď preskúmal svojho osem rokov trpiaceho pacienta, začal slziť a vzrušene zvolal: „Vy ste dokonale uzdravený! Vaša predtým zlomená noha je tak neporušená, ako dnes narodeného dieťaťa. Všetky ľudské pokusy boli márne. Ale čo nemohli vykonať lekári, to vykonala Panna Maria!“


Tento zázrak sa bleskurýchle rozšíril široko-ďaleko. Veda prišla do pohybu. Uzdravený stále prijímal návštevy význačných osobností. Medzi týmito boli: 22 odborných lekárov, 4 biskupi a viac než 300 kňazov.


Dňa 25. júla 1908 bolo prevedené i cirkevné vyšetrovanie brugeským (Belgia) biskupom Msgr. Waffelaertom a uzdravenie Rudderovo bolo vyhlásené za zázračné.


Uzdravený každý týždeň putoval do Oostackeru, aby sa poďakoval Matke Božej za tak veľkú milosť. Dňa 9. mája 1879 prišiel i do francúzskeho Lurdu, kde tiež bolo prevedené vyšetrovanie.


Po zázraku žil ešte 23 rokov, byvši predmetom stáleho obdivu a oduševnenia.


Jeho veľkolepé zázračné uzdravenie bolo príčinou aj mnohých obrátení na vieru katolícku.


Uvediem len jeden významný prípad.


Už spomenutý ošetrujúci Rudderov lekár dr. Van Hoestenberghe bol — čo do náboženstva — ľahostajným, ba — možno povedať — skoro neveriacim človekom. Od svojho mladého veku vôbec nekonal náboženských povinností. Bol však mužom charakterným a dobrej vôle.


Skúmal pečlivo prípad Rudderov, presvedčil sa o zrejmom zázraku, ale k činnému náboženskému životu sa ešte neodhodlal. Čakal a rozjímal a to celých 17 rokov.


Konečne r. 1892, keď posledný raz prezrel Ruddera, už nemohol ďalej čakať. I začal nový život, lebo zázrak bol už ozaj nepopierateľný.


Medzitým počul aj v novinách čítal, že Zola v spomenutom roku sa nachádza v Lurde. Dostal správy aj o tom, že ako sa tam chová tento neveriaci naturalistický spisovateľ. I nemohol sa ubrániť myšlienke, aby nedal na vedomie Zolovi svoje preporodenie. Osobne — práve vtedy — nemohol ísť do Lurdu, preto dňa 21. augusta 1892 písal list vtedajšiemu predsedovi lurdskej Kliniky, slávnemu dr. Boissariemu, v ktorom — samoprve — podrobne opisuje zázračný prípad Rudderov a konči svoj list takto:


... Tento list — pán doktor a predseda — nájde Vás zaiste ešte pri stretnutí sa so Zolom. Ak by tomu tak bolo, veľmi by ma tešilo, keby aj on prečítal tieto riadky a aby mi dovolil dať si povedať — tieto slová:


Pán Zola, ja som bol tiež neverec ako ste Vy. Ale zázrak s Rudderom mi otvoril oči, ktoré boli dosiaľ zakryté pred svetlom.“


Pochybnosť ma síce ešte obchádzala kde-tu; ja však začal som študovať kresťanské náboženstvo a oddal som sa modlitbe.“


Áno! Včuľ Vám vyhlasujem na svoju česť, že už nemám nijakej pochybnosti.“


Verím bezpodmienečne! A k tomu dokladám, že s spolu vierou našiel som také šťastie a vnútorný pokoj, ktorý som dosiaľ nikdy neznal a nepocítil “*)


K týmto slovám — hádam — zbytočné je voľačo ešte doložiť. Sapienti sat!


Rudder umrel 22. marca 1898 v 76. roku svojho života v svojom rodisku Jabbekke, kde je i pochovaný.


*) Bertrin, c. d. str. 270.


A teraz sa pýtame: aká „neznáma sila prírody“ uzdravila tohto robotníka? Veď sme dokázali na základe vedy, že k hojeniu rán a najmä kostí je potrebný určitý čas. To je neúprosný a nezmeniteľný zákon prírody. Dokiaľ príroda zostane prírodou, nestrpí ani jedinej výnimky spod tohto zákona. To vedel dobre i sám Zola. Preto nastolil otázku v zisťujúcej kancelárii — ako sme videli: „Ukážte mi aspoň jednoduchý škrabenčok, ktorý by zacelel v piscine, to mi postačí a ja sa poddám!“ Táto otázka bola celkom správne nastolená. Lebo veď i v najmenšom škrabančoku sú zničené tkaniny a k ich novému utvoreniu, t. j. vyliečeniu poškrabaniny je nutný potrebný určitý čas.


No, Zola — ako vieme — videl na vlastné oči viac, než jedno škrabnutie. Videl lupus, presvedčil sa o tuberkulóze, ktoré nemoce naraz zmizli v piscine. A predsa neuveril, nestál svojmu slovu. Boh vyhovel jeho žiadosti a on predsa neveril. Prečo? Už vieme, — lebo nechcel. A prečo nechcel? Tiež vieme, lebo bol ovládaný zlou vôľou, rôznymi predsudkami a nadovšetko zaslepenou neverou. . .


No a keď už v okamžitom zahojení jedného škrabnutia — i podľa Zolu — javil by sa očividomý zázrak, tak čo máme povedať o Rudderovom prípade?


Veď tu je reč o osem ročnej, hnojavej zlomenej kosti. Medzi zlomeninami bol priestor asi na tri cm, takže rukou sa dali ohmatať a zistiť. Uzdravenie sa stalo okamžite a bolo úplné a dokonalé. Lekári zistili úplné zacelenie kosti, čo sa len pomocou nového tkaniva mohlo stať. Odkiaľ prišlo to nové tkanivo? Kto doplnil spomenutú medzeru medzi zlomeninami? Lebo najpodivnejšie v celej veci je to, že ľavá noha — hoci bol z nej vybraný i značný úlomok kosti — po ozdravení nebola kratšia od pravej. Uzdravenú ľavú nohu len spomenutý vonkajší pásik rozlišoval od pravej, lebo ináč ani by sa nebolo mohlo zistiť, ktorá noha bola zlomená. Uzdravenie bolo teda dokonalé. Hja! Boh, ktorý vie človeka stvoriť, vie ho i dokonale uzdraviť.


Neverci zostali omráčení. Prípad Rudderov ich porazil na hlavu spolu s ich „neznámymi silami prírody“. Zlyhalo úplne rozumkovanie Anatola Franceho, podľa ktorého každý zázrak je — vraj — „predčasný“ úsudok. Čo a ako to myslel pán Anatole France? Či i zistenie zlomeniny Rudderovej nohy a zistenie jej okamžitého a dokonalého uzdravenia je „predčasný“ úsudok? Tak v tom prípade nič je nie isté. Tak prírodoveda a jej dokázané zákony sú len fikciou. A tak neobstoja ani jeho slová, podľa ktorých „všetko, čo príroda prechováva vo svojom lone, zhoduje sa s jej zákonmi, či už známymi alebo neznámymi“. S akými zákonmi prírody sa zhoduje zázračný prípad Rudderov? Mal poukázať pán Anatole na to, kde je ten zákon prírody — či známy či neznámy, — ktorý by naraz a dokonale zacelil zlomenú nohu. Zistenie zázraku pochádza — vraj — z našej „nevedomosti“, lebo „naše výskumy — vraj — nikdy nepokročia za hranice prírody“.


Pýtame sa: Aká „vedomosť“ a aké „výskumy“ sú potrebné k tomu, aby človek mohol zistiť zlomeninu jednej nohy a jej uzdravenie. Čo je tu záhadné? Ktože tu hovorí o takých veciach, ktoré nevieme? Veď zázrak je očividomý fakt. Alebo azda myslí Anatole France pod tou „nevedomosťou našou“ tú okolnosť, že nepoznáme všetky zákony a sily prírody, ktorých vedomosť by možno bola potrebná k zisteniu zázraku? Jestli to myslí, tak by žiadal úplne zbytočné veci. K zisteniu zázraku nie je zapotreby poznať všetky sily a zákony prírody. Stačí poznať len ten zákon, okolo ktorého sa zázrak práve točí. A ten zákon poznáme vždy. Jedna otvorená rana alebo zlomená kosť má nezmeniteľný prírodný zákon k svojmu vyliečeniu, čo uznáva každý. Práve tak je to s tým, ako keď sa voľakto previní proti niektorému trestnému zákonu, netreba mu poznať celý trestný zákonník, aby mohol zistiť, či sa previnil alebo nie; stačí poznať len ten zákon, proti ktorému sa skutočne previnil. Veď túto pravdu uznávajú i sami nepriatelia zázrakov. Čujme ich len!


Dr. Charcot a dr. Móric de Fleury, verní to stúpenci svetového názoru Anatola Franceho sa priznali, že jestli by sa voľakde jedna zlomená noha naraz a úplne zacelila, tak „by to malo všetky známky zázraku opravdivého“. To sú ich vlastné slová. No a teraz Rudderov prípad poskytol im takúto zázračne uzdravenú zlomenú nohu.


A predsa neuverili. Obrátili celú vec iným smerom. Začali popierať faktickú historičnosť tohto prípadu. Začali pochybovať o tom, či Rudder mal skutočne zlomenú nohu.


Ale tak to bolo vždy je a bude. Kto naskrze nechce veriť, ten odtají i tie najzrejmejšie pravdy. Kto chce za každú cenu pochybovať, môže o všetkom aj o sebe samom, či vôbec žije.


Ale nedivíme sa tomu vo svete vedeckom. „Veda — ako píše dr. Hynek — nie sú len poznatky, ale i charakter; stáť za poznanou pravdou až do krajnosti. Veda nie je len laboratórium, ale i bitka, kde sú padlí, ranení, zmrzačení, zajatci i víťazi, najmä ak ide o takú kardinálnu vec, ako je nadprirodzenosť.*) Veda, ak chce byť opravdu vedou, t. j. znalosťou, musí tento charakter javiť vo všetkom na prvom mieste. Ak ho nemá, nech sa za vedu nevydáva.“*)


*) C. d. 137.


*) Tamže, 90.


Tieto nápady dali podnet k novému vyšetrovaniu Ruddera. Po roku jeho smrti bola prevedená exhumácia jeho mŕtveho tela. So zvolením manželky a rodiny odňali Rudderovi obe nohy. Dna 24. mája 1899 amputoval tieto nohy pred svedkami dr. Van Hoestenberghe a odviezol ich do Lowenu.


Spoločný nález uverejnil tento lekár spolu s dr. Deschampsom, ktorý len potvrdil zázračne uzdravenie.


Dr. Boissarie na veľkom katolíckom zjazde, odbývanom v Paríži dňa 10. júna 1900 mal krásnu prednášku na tému: Le surnaturel au XIX-e siecle („Nadprirodzenosť v 19. storočí“), kde rozoberal dopodrobna i Rudderov prípad. Hovoril medziiným toto:


... Očividomé pozorovanie tohto zázraku je vecou najpodivuhodnejšou, ktorú máme. Všetky námietky činené proti lurdským zázrakom, ako: Rany pôvodu nervového, „viera, ktorá uzdravuje“, účinky „sugescie“, všetko to sa rozbije na fakte tak zrejmom. Tento dôkaz je dôkaz čisto vedecký... Keď sa stretnete so zatvrdlivými popieračmi, spomeňte si na Petra de Ruddera. Tento prípad môžete uviesť bez strachu. Nie je možné ho vyvrátiť zo žiadnej stránky. O udalosť podoprenú takými dôkazmi, rozbijú sa — úbohým spôsobom — všetky bezbožné snahy popieračov.“**)


**) Annales de N. D de Lourdes (Letopisy lurdské, jún 1900, str. 65 a nasl.)


Lekári parížskeho odboru „Spolku sv. Lukaša“ na návrh dr. Le Beca, dňa 5. novembra 1901 odhlasovali a uverejnili následovné prehlásenie:


Členovia „spolku sv. Lukáša“ po pečlivom preskúmani okolnosti uzdravenia Petra de Ruddera, postiženého hnisavou zlomeninou nohy, trvajúcou asi osem rokov, vyhlasujú nález:


1. Že úplné uzdravenie kostí, ktoré bolo odhalené očitým pozorovaním (autopsiou), nemohlo sa stať náhle prostriedky prirodzenými;


2. Že tvrdenia početných očitých svedkov, ktorí navštívili nemocného bezprostredne pred uzdravením, sú postačne na to, aby dosvedčili jestvovanie zlomeniny...


Nutno je teda pozerať na toto uzdravenie, ako na udalosť rázu nadprirodzeného, t. j. zázračného.“*)


*) Dr. Deschamps, c. d. str. 67.


Pripojte k tomuto prehláseniu lekárov — hovorí dr. Deschamps — ešte svedectvá lovaňských profesorov: dr. Lefebora, dr. Masoina a dr. Moellera, ktorí všetci traja sú členmi belgickej lekárskej Akadémie; pripojte svedectvo dr. Lavranda, profesora na katolíckej univerzite v Lille; ďalej dr. Dureta, profesora na ranhojičskej klinike a dekana lekárskej fakulty na tejže univerzite a dopisujúceho člena lekárskej Akadémie v Paríži, — ktorí všetci osobne skúmali kosti Rudderove a ich scelenie uznali za zázračné. Uvážte ďalej všetky známky a okolnosti tohto uzdravenia a keď ste tak učinili, vtedy — hovorí na konci dr. Deschamps — rieknite mi:


Či by bolo rozumné pochybovať o zázračnom ráze tohto uzdravenia, ktoré je sprevádzané toľkými zárukami.“**)


**) Tamže, str. 67—68.


Ale na tom ešte nebolo dosť. Dňa 30. apríla 1905 prišli do Belgie dvaja vynikajúci lekári z Londýna: Dr. Sherry a dr. O‘ Donnell. Ich poslaním bolo znovu vyšetriť prípad Rudderov. Skúmali kosti v Antverpách, kde su ony uložené. Rôznymi prístrojmi zistili na nich stopy nepopierateľné po bývalej hnilobe, ktorá ich dlhú dobu zožierala. Kosti však boli pevné, scelené. Svoje nálezy spolu so svedectvami svedkov uverejnili v rôznych úradných listoch a brožúrach.


A azda si myslíme, že sa odporci poddali? Hádať sa s ľudmi, ktorí očividome popierajú viditeľnosť slnca je naskrze nemožné. Dokazovať faktá, ktoré oni apriori (bez všetkého skúmania) zavrhujú, bolo by azda zbytočnosťou. Že však predsa ich dokazujeme, činíme to preto, aby ct. čitatelia a ľudia dobrej vôle jasne videli: akými zbraňami pracujú protivníci proti zázračným faktom. Im je každá zbraň i tá najnečestnejšia dobrá. Presvedčili sme sa o tom dôkladne v celej tejto knihe.


Ale čoho sa dopustil v najnovšej dobe, t. j. r. 1911 istý mladý „učenec“ F. Verhas v Brusselli, to už ozaj prevyšuje súd zdravého rozumu. Vydal brožúru pod názvom: „Zázrak v Lurd-Oostackeru, uzdravenie Petra de Ruddera, alebo „zázračné nahradenie“ pravej nohy namiesto ľavej.“*) V tomto hanopise popiera fakt zlomenej nohy a zázračného uzdravenia. Upodozrieva z nepravdomluvnosti všetky dejstvujúce osoby, falšuje dokumenty a posmieva sa vážnym skúmateľom a lekárom.


*) „Un miracle de Lourdes-Oostacker. La guérison de Pierre de Rudder, ou la miraculeuse substitution ď une jambe droite a la jambe gauche.“ (Bibliothéque de Propaganda, n-os 9—10. Bruxelles, 1911).


Na tento hanopis r. 1913 odpovedal opravdu vedeckou knihou H. Bolsius, Hollandčan, profesor prírodných vied. V svojom diele: „Peter de Rudder a jeho najnovší historik (Verhas)“ takrečeno rozdrúzgal „vývody“ Verhasove. Celá kniha pozostáva so samých dát, dôkazov a osobných skúmaní, ktoré sťaby ťažké kladiva padajú na tohoto „najnovšieho historika“ Rudderovho. Lebo musím poznamenať, že Verhas — hoci býval v Brusselli — vôbec neskúmal osobne tento prípad. Ruddera ani nevidel, svedkov a lekárov nevypočúval a napriek tomu napísal brožúru o tom a všetko — popieral. Takto sa píšu bájky, romány, ale nie dejiny. O Rudderovom prípade bolo prevedených dohromady az sedem vyšetrovaní: päť ešte za jeho života a dve po smrti a to prísne historicko-kriticky a vedecky.


A výsledok? Dokázal sa nepopierateľné tak v živote ako i po smrti Ruddera fakt zlomenej kosti jeho ľavej nohy a tiež i zázračnosť uzdravenia.**)


**) Takto sa dostal prípad Rudderov i do viacero odborných kníh. Spomnem len najvýznamnejšie, ktoré vyšli len o tomto prípade: H. Bolsius: Pierre de Rudder et son récent historien (Paris, 1913); Dr. Deschamps: Un miracle contemporain (Paris, Bloud, 1905); Dr. Boissarie: Pierre de Rudder (Lourdes: Les guérisons, sv. I str. 36—46); Dr. Bertrin: Pierre de Rudder (Histoire critique de Lourdes, str. 244—271). Sú odborné knihy i v iných rečiach, najmä nemeckej. Všade sú uverejnené i fotografie zlomenej a uzdravenej nohy.


John Traynor.


Popri veľkolepom zázračnom uzdravení Gabriela Gargama a Petra Ruddera, v najnovšom čase najvýznamnejšie je uzdravenie, ba skoro opravdivé vzkriesenie istého anglického námorníka z Liverpoolu, Johna Traynora.


Podivné...! V Lurde pomerne najviac zázračných vyzdraveni sa stáva so ženskými. S mužmi menej, ale tie, ktoré sa stali, sú potom ozaj veľké a vedecko-lekársky najväčšmi zistené a overené. A takéto sú najmä výš-spomenuté tri: Gargam, Rudder a najnovšie Traynor. Rudder — ako sme videli — už umrel. Gargam a Traynor ešte žijú v úplnej životnej sile a zdraví. Sú oni stálymi živými dôkazmi moci Boha a prímluvy Panny Márie lurdskej.


Čo sa týka Traynorovho prípadu, bolo mi dopriate tej radosti a šťastia, že v júli r. 1930 — kedy som viedol menšiu slovenskú výpravu do Lurdu ako duchovný správca tejže — osobne som vypočul v krátkosti históriu tohto zázraku z úst samého predsedu zisťujúcej kancelárie lekárskej, pána dr. Aug. Valleta, učenca zriedkavého a človeka veľmi príjemného a milého. Daroval mi — pri tejto príležitosti aj svoju najnovšiu knihu o lurdských zázrakoch, ktoré v posledných rokoch sám skúmal a zistil. Medzi týmito v osobitnej hlave najprvšie miesto zaujíma spomenutý Traynor pod názvom: „Guérison d‘ un grand blessé de guerre“, (Uzdravenie jedného ťažko zraneného vojaka).


Škoda, že ste zmeškali tri dni — povedal mi dr. Vallet — boli by ste sa tu osobne stretli s Traynorom, ktorý práve pred troma dňami odišiel z Lurdu, kde každý rok putuje.


Aj slávny Dr. R. W. Hynek — český odborník konnersreuthského prípadu — počas svojej lurdskej púti mal osobný rozhovor s Dr. Vallerom o Traynorovom uzdravení. A v svojich odborných spisoch — kedykoľvek spomína tento prípad — verejne vyhlasuje, že tento zázrak ho priamo ohromil. Lebo — vraj — nemožno lepšie, presnejšie, lekársko-znalecky a dokonca úradnejšie skúmať a zistiť prípad, aké bolo — prirodzeným spôsobom naprosto nevysvetliteľné — uzdravenie tohto britského válečného invalidu Johna Traynora.


A preto podám tento zázrak zovrubne, prísne vedecko-kriticky na základe tak pečlivo zostavenej knihy dra Valleta.


John Traynor ako kurič kráľovského britského námorníctva, pri vypuknutí svetovej vojny, musel narukovať dňa 28. aug. 1914 ako 32-ročný.


Keď začiatkom októbra 1914 nemecké vojsko obliehalo Antverpy — kde sa bol uchýlil belgický kráľ Albert so svojou rodinou — anglické válečné loďstvo, na ktorom bol i Traynor, pospiechalo mu na pomoc. V zúfalej bitke na mori, Traynor dňa 8. okt. 1914 bol zranený na hlave výbuchom šrapnela. Koncom decembra tohože roku bol však ako-tak vyliečený z tejto rany.


V januári 1915 znovu musel narukovať a to až do Egypta. Tu 10. febr. bol trafený guľou do pravého kolena, nie však ťažko.


V apríli 1915 ho nájdeme už pri Dardanellách v boji proti Turkom, kde pri vyloďovaní anglického vojska pri Sed-il-Baru 8. mája 1915, počas útoku na bodáky, bol zachytený strojnou tureckou puškou. Dostal viacero ťažkých rán. Jedna guľka mu dvakrát prestrelila hruď, druhá uviazla mu pod pravú kľučnu kosť, kde mu rozrušila všetké nervstvo pravej hornej končatiny.


Bol prevezený do Alexandrie, kde v lodnej nemocnici bol operovaný. Guľky mu síce vybrali, ale nervstvo pravého ramena ostalo trvale ochrnuté.


Potom ho odviezli do Anglie a v auguste 1915 uložili v námorníckej nemocnici v meste Haslar (pri Portsmouth).


Dňa 2. sept. 1915 bola prevedená druhá operácia (zošívanie nervov), ale bez výsledku. Konzílium lekárske chcelo mu odňať celé pravé rameno. On však neprivolil k tomu a preto bol úradne vyhlásený za úplne neschopného“ („définitivement mapte ) a dňa 5. aug. 1916 s 80%-ovou penziou prepustený.


Takto sa dostal domov do Liverpoolu Stav jeho sa stále zhoršoval. Dostavila sa totiž i atrofia (vädnutie) celého svalstva spomenutej a teraz uz úplne nehybnej končatiny. Preto i tamojší lekári chceli ho operovať. Dňa 27. nov. 1916 aj previedli operáciu, ale znovu bezvýsledne.


Od tejto doby — potom — stále bol prevážaný z jednej nemocnice do druhej a to skoro po celej Anglii. Všemožne sa vynasnažovali — všetkými možnými a najmodernejšími spôsobmi liečby — pomôcť úbožiakovi, ale márne. Ako každá, tak i lekárska veda má svoje hranice. Aj ona vypovie svoje posledné slovo: tu už nemôžem pomôcť, lebo protivný zákon vývoja a vzrastu, tojest zákon deštruktívny už úplne ovládol organizmus a vzdoruje akémukoľvek protipokusu. A to sa stalo i s našim úbohým Traynorom.


Ale jeho utrpeniu nebolo ešte konca.


Dostavila sa totiž i padúca nemoc traumatická, tojest vznikla z poranenia mozgu, obyčajne zvaná epilepsiou, pre ktorú celých desať mesiacov pobudnúl v odbornom ústave pre epileptikov v meste Bromborough. A tento stav trval nezmenene až do r. 1918, kedy bol už pripútaný k lôžku, lebo nevládal sa už ani pohybovať.


V apríli r. 1919 pravé rameno znovu chceli amputovať operáciou (teda už štvrtý raz). On však ani teraz neprivolil a preto bol prevezený do inej nemocnice, kde ostal až do 1. jan. 1920. Tuná sa jeho epileptické záchvaty stali častejšími a prudkejšími.


A preto, aby aspoň zmiernili tieto záchvaty, v apríli r. 1920 prikročili lekári k poslednému pokusu: k otvoreniu lebky na tom mieste, kde sa prihodilo prvé zranenie šrapnelom (tojest na pravej kosti temennej). Túto háklivú a veľmi nebezpečnú operáciu hlavy previedol v odbornom ústave vo Springfieldu dr. Monsarrat. Táto operácia však — hoci mala za následok vybratie niekoľko kúskov šrapnela z hlavy Traynorovej — sa bohužiaľ nevydarila. Nielenže epilepsia sa zhoršila, ale ochrnuli Traynorovi aj obe nohy, mimovoľne a neprirodzene odchádzal mu moč a stolica. Najhroznejšie však bolo to, že rana lebečná — na tom mieste, kde bola prevedená operácia — nedala sa zatvoriť a tak celý lebečný otvor ostal otvorený v hĺbke presne 2 a pol cm. Pekne bolo vidno ako tepal mozog — cez spomenutý otvor v tvrdom plene mozgovýcb blán. To malo zase za následok to, že ťažké epileptické záchvaty dostavovali sa až trikrát denne. K tomu sa pridružili ešte i záchvaty kŕčové a strata pamäti.


Jedným slovom: Z Johna Traynora, kedysi udatného a zdravého námorníckeho vojaka, stala sa žijúca ľudská mrtvola. V r. 1922 epilepsia vyvrcholila až natoľko, že niektoré záchvaty trvali nepretržite až 12 hodín. Obličaj jeho stále prezradzoval hrozné utrpenie a stály duševný boj so sebou. Na otvor lebky pripevnili mu malú kovovú plaketku, aby takto aspoň zabránené bolo rôznym škodlivým látkam do mozgu.


Na radu lekárov, ministerstvo námorníctva mu zabezpečilo 100%-nú penziu, poskytlo mu tiež aj pohyblivý vozík s opatrovníkom, ktorého tiež platilo. To bolo všetko, čo mohol poskytnúť tento svet a priatelia Traynorovi.


A konečne — aby úbohý Traynor celkom zmizol z ľudskej spoločnosti, poslaný bol — tým istým ministerstvom — do nemocnice nezhojíteľných v meste Mossley-Hill, kde mal „nastúpiť“ 24. júla 1923 a kde definitívne mali zapadnúť za ním brány tohto sveta...


Lenže človek mieni, Pán Bob mení...!


Na tomto svete všetko má svoju príčinu a svoj cieľ. Teda i nemoc, čo by bola aká ťažká a zdĺhavá. Kým je človek zdravý, vôbec nemyslí na útrapy tohoto sveta. Jediným jeho úkolom je, čím viac užiť tento život.


Keď však nečakane zavíta najnepríjemnejší hosť: nemoc, vtedy všetko praskne. Nemoc zlomí človeka úplne, telesne i duševne. Odlúči ho od všetkého, čo ho dosiaľ bavilo, povznášalo a hrozivým útokom ženie ho voľakde inde, do seba samého. Ukáže mu pravú tvár života, úžasný obraz skutočnosti. Všetky jeho túžby zmetie jedným šmahom a ponechá len jednu-jedinkú: Túžbu po stratenom zdraví. V nemoci sa naučí človek ceniť svoje zdravie a vôbec ľudský život.


Právom a veľmi výstižne hovoria lekári, učenci a duchovní vychovávatelia, že nemoc je najväčím učiteľom na svete. Opravdu. Jej prednášky sú celkom iného rázu, než na katedrách učencov. Lebo čo náboženstvo, veda, filozofia len veľmi ťažko a pomaly vedia vykonať v duši zdravého človeka, to nemoc u toho istého prevedie za krátučký čas, veľmi ľahunkým spôsobom a bez námahy. A nemocný — stoj čo stoj — musí počúvať tieto prednášky, nie 4—5 hodín denne, ale vo dne v noci, stále a mnoho ráz dlhé-dlhé roky, ktoré sa rovnajú v takom stave skoro večnosti.


Nemoc — ďalej — je najväčšou a nepodplatiteľnou veľmocou. Darmo sa usiluje lekárska veda — svojimi ozaj závratnými výdobytkami — čeliť jej vzniku a pochodu. Nemoc vie sa postaviť proti všetkému a akoby vysmeje všetky výdobytky vedy.


A konečne — nemoc je najväčším demokratom. Nepozerá na rod, vzdelanosť, stav, rasu, pohlavie, náboženstvo, vek, telesnú krásu atď. — každého rovnako navštívi. A tu sa ukáže, že kto čím je. Tu sa čovek už nemôže pretvárať, lebo nemoc nemilosrdne strhne z neho všetko to, o čom si myslel, že to ho nikdy nemôže opustiť. Tu si urobí bilanciu svojho dosavádneho života, kde sa ukáže, že akej ceny je jeho svetonázor a životná filozofia. Nielen verím, ale istotne viem, že každý nemocný a každý z nemoce uzdravený človek povie na to bez akéhokoľvek rozmýšľania: Tak je! Prečo? Lebo to sám prežil, skúsil.


A beda tomu, ktorý by to nechcel skúsiť alebo v nemoci, alebo po nemoci nechcel uznať. Taký človek je stratený. Márne by hľadal konečne rozriešenie toho v samovražde, lebo týmto by si len telo zabil, len telesných útrap by sa zbavil. Duša však žije ďalej, lebo je nesmrteľná. Jestli by tomu nebolo tak, tak človek by bol vskutku najväčším omylom prírody a najnešťastlivejším tvorom na zemi.


Teda — opakujem — i nemoc má svoj cieľ, svoje poslanie. Boh — vo svojej nevyspytateľnej múdrosti — posiela ju každému vtedy a v takej miere, ako to On za najlepšie uzná. Prečo? Preto, lebo nemoc — ako sme videli — je najväčším a najistejším učiteľom, ktorý nás poučí k lepšiemu, zohaví nám hriechy a poklesky a preporodí nás takto k novému, blaženejšiemu životu.


I náš úbohý Traynor sa dôkladne presvedčil o tom všetkom počas svojej dlhej, osemročnej choroby. Nezúfal. Vedel, že nielen on je taký nešťastlivý, ale celé milióny ľudí. Veď ako bojovník videl tie hrôzy svetovej vojny na živote a zdraví svojich súdruhov. Vedel a veril, že je Boh na nebi, ktorý vždy nájde nejaké východisko k záchrane tých tvorov, ktorých stvoril k svojej cti a sláve. Nechoval sa teda tak, ako jeho predchodiaci trpiteľ vo Francii, Gabriel Gargam, ktorý len veľmi ťažko a i to len zvláštnou milosťou božou prišiel k tomu presvedčeniu.


Okrem toho bol Traynor horlivým ctiteľom Matky Božej, Panny Márie už od svojho útleho, mladého veku. Teraz, v ťažkej nemoci všetko to mu prišlo na um. I vzkrsla v ňom nezdolateľná túha: Uchádzať sa o pomoc k Panne Márii a to na tom mieste, kde sa 18 ráz zjavila a kde toľkých úbožiakov uzdravila: V zázračnom Lurde. Túto túžbu — ktorá bola vlastne hlasom Boha — chcel aj ihneď uskutočniť, ešte pred svojím odchodom do spomenutej nemocnice nezhojiteľných, kde s mnohými stroskotancami života mal byť i on docela vyradený z ľudskej spoločnosti.


Čas bol práve vhodný. Z Liverpoola každý rok ide púť do Lurdu a to obyčajne koncom mesiaca júla. Prihlásil sa teda i Traynor ako ťažko nemocný.


Sprevádzali ho okrem príbuzných aj traja ošetrujúci lekári a to: Dr. Azurdia z Londýna, Dr. Denis Finn a Dr. James Marley z Liverpoolu.


Do Lurdu prišli 22. júla 1923 v nedeľu a Traynora umiestnili v pútnickej nemocnici, v takzvanom „Asile“.


Na druhý deň (v pondelok) nerobili s ním ničoho, nakoľko bol docela bezvládny, keďže — podľa udania spomenutých troch lekárov — na ceste trpel častými a prudkými záchvatmi epilepsie.


Preto jeho vyšetrenie lekármi zisťujúcej kancelárie lurdskej stalo sa len v utorok, tojest 24. júla 1923. Bola spísaná stručná úradná zápisnica o jeho stave, ktorá má šesť bodov a doslovne zneje takto:


Prezreli sme lekársky pána Johna Traynora, obyvateľa v Liverpoolu, Grafton Street 121 a zistili sme u neho:


1. epilepsiu;


2. úplné ochrnutie celého pravého ramena, tiež i rúk so zmiznutím príslušného svalstva;


3. Zvädnutie (atrophia) zodpovedného svalstva lopatkového a prsného vpravo.


4. Lebečný otvor v priemere 2.5 cm, na pravej strane kosti temennej. Tepanie mozgu je viditeľné. Jedna kovová plaketka chráni tento otvor.


5. Strata dobrovoľných dolných pohybov častí tela a citlivosti.


б. Ochrnutie močového mechúra a konečníka.


Podpisy.“


Na druhý deň (v stredu) 25. júla 1923 v slávny to deň sv. Jakuba apoštola, Traynor ležiaci — ako mŕtvola — na nosítkach bol vynesený na námestie ružencového chrámu, aby s ostatnými nemocnými bol požehnaný Najsv. Sviatosťou Oltárnou počas eucharistickej procesie.


Biskup — sprevádzaný kňazstvom — rad-radom žehnal nemocných živým Chlebom a tak i Traynora.


Po požehnaní Traynor razom pocítil v celom svojom tele, že sa ho zmocňuje akási životná sila, zdalo sa mu, že celý jeho organizmus oživuje, zbadal, že začína byť pánom všetkých svojich údov a nadobudnul presvedčenie, že môže chodiť.


I postavil sa vskutku na nohy k úžasu všetkých prítomných.


Samozrejme nastal veľký rozruch. Ešte v ten deň ho prezrelo niekoľko lekárov predbežne len tak skrátka, lebo k úradnému prehliadnutiu nebolo času. A našli ho úplne zdravého, veď — ináč — sám Traynor hovoril, že je celkom zdravý, čo i bez vyšetrenia bolo zrejmé.


Prvú úradnú zápisnicu napísali len o dva dni neskôr, tojest 27. júla 1923, keď ho dôkladne a úradne prezrel celý tam prítomný zbor lekárov. A ich nález znel nasledovne:


Znovu (t. j. úradne) sme preskúmali Traynora ráno 27. júla 1923 a zistili sme, že:


1. môže dokonale chodiť;


2. nadobudnul pravidelného užívania svojho pravého ramena;


3. prinavrátila sa citlivosť celej dolnej časti tela;


4. lebečný otvor sa úplne zatvoril. Žiadne tepanie mozgu je už neviditeľné. Bola mu preto odňatá kovová plaketka zo spomenutého otvoru.


5. Žiaden záchvat epilepsie.


Podpisy lekárov.“


Traynor ešte v ten deň (27. júla) odišiel z Lurdu so svojou pútnickou výpravou domov, ale už nie na nosítkach, ale na vlastných nohách, bež akejkoľvek pomoci, tak ako ostatní zdraví spolupútnici jeho.


Doma ho tiež prezreli jeho bývalí ošetrujúci lekári a jednohlasne a písomne potvrdili výš-uvedený nález lekárov v Lurde. Nie je mi možné všetky zápisnice uviesť. Dr. Vallet v svojej knihe podáva ich všetky podrobne.


A Traynor je si úplne vedomý toho, čo sa s ním stalo. Vie, že Panna Mária nezaslúžene mu vyprosila takýto veľký zázrak, pravé zmŕtvýchvstanie. Preto sa i vďačí zaň. Každý rok putuje do Lurdu a s Gargamom spolu venuje tam svoje služby druhým úbožiakom ako brancardier (nosič nemocných).


A pri týchto príležitostiach vždy býva znovu a znovu prehliadnutý lekármi. Lebo najmä zatvorenie lebečnej rany a týmto i zmiznutie ťažkej epilepsie je pre lekársku vedu veľkou záhadou. Veď dosiaľ epilepsia je naskrze nevyliečiteľnou nemocou. Sám som sa zhováral o tejto veci s mnohými lekármi a všetci potvrdili to, že dosiaľ lekárska veda ani jediného prípadu nevie, žeby epilepsia, vzniklá najmä z poranenia mozgu (trauma) bola vyliečená. A u Traynora — hľa, čo sa stalo?! Osemročná žijúca mŕtvola razom sa stala zdravou!


Predseda lekárskej komisie dr. Vallet posledne prezrel Traynora 7. júla 1926, teda po troch rokoch od jeho uzdravenia. A znovu ho našiel úplne a dokonale zdravého a preto ho už definitívne zaradil medzi veľké lurdské zázraky v annáloch lurdských.


A svoju správu o ňom končí týmito slovami: „Jedná sa tu o pravé zmŕtvychvstanie človeka milosrdnou pomocou našej Panny lurdskej. My lekári musíme prehlásiť, že spôsob tohoto uzdravenia je absolútne mimo a nad všetky sily a zákony prírody“


Áno! Nezostáva nám iné, než padnúť na kolená aspoň v duchu pred onou zázračnou Jaskyňou lurdskou, kde na prímluvu svojej panenskej Matky koná neprestajne zázraky Ten, ktorý jedine mohol o sebe povedať:


Ja som vzkriesenie a život!“


Takto hľa — zabíja seba samú ničím neodôvodnená teória o „neznámych silách prírody“. Je to ináč hotové absurdum. Lenže odporci — ako sme už viackrát videli — hotoví sú prijať i absurdné veci, len aby vyhli pravde.


Ale skúmajme ešte dalej tuto teóriu. A vyjdú z nej také nezmysly, ktoré i menej inteligentnému človekovi bijú do očí. Viďme ich len v krátkosti.


Jestli v Lurde nejaké „neznámé prírodné sily“ účinkujú, tak prečo ich nepriniesli na svetlo za 70 rokov? Veď tým by len poslúžili vede!


Prečo by boli tieto „sily“ výsadou jedine lurdských pútnikov a nie zároveň i ostatných ľudí...?


Ďalej, každá sila — či známa, či neznáma — javí sa na istých predmetoch a v istých okolnostiach. Lebo sila sama v sebe nejestvuje, ale len s hmotou spolu. Na hmote sa vyráža. To je tiež vedecky dokázané. I keby teda nejaká prírodná sila bola vskutku neznámou, iste nebol by neznámy predmet, na ktorej sa ona vyráža. Napr. ani dnes nevie sa určite, v čom pozostáva rádioaktivita istých telies. Vie sa len to, že isté telesá (Uranium, Jonium atď.) v určitých okolnostiach vyroňujú zo seba veľké množstvo energie v podobe nám neviditeľných lúčov. Pokusy manželov Curie a iných objavili takto rádium, ktorého podstatu síce nevieme, lebo záleží jedine v premene istých telies v takzvanej radioemanácii. Rádium je teda neznáma sila prírody, ale známe sú telesá, kovy, ktoré ho vydávajú. A to nám stačí.


No a teraz sa pozrime do Lurdu. Na akom predmete a v akých okolnostiach sa tam vyrážajú tie „neznáme sily liečivé? Azda voda z Jaskyne ich „vyvoláva“? Veď tá voda je obyčajná pitná voda. Okrem svojich prírodných účinkov nemá žiadnych iných. Keby tá voda obsahovala nejaké „neznámé sily“, tak by sa tieže vždy, všade a na každom nemocnom javili. A predsa ani v samom Lurde sa neuzdraví od nej každý. Tú istú vodu — ďalej — nájdeme i na iných miestach, v iných krajinách, prečo neuzdravuje i tam nemocných? Veď tej vode je to ozaj všetko jedno, kde sa užíva.


V Lurde sa ľudia modlia. Mnohí nemocní účinkom modlitby boli uzdravení. A či sa inde nemodlia? Prečo by „neznáme sily“ modlitby mali len v Lurde účinkovať?


V Lurde bývajú nemocní požehnávaní Sviatosťou Oltárnou na námestí. Či sa to nedeje aj inde? Veď na celom katol. svete i v tej najmenšej dedinke sú sviatostné sprievody. Mnohí nemocní prosia pri tejto príležitosti o svoje uzdravenie a neobsiahnu ho. Prečo práve len v Lurde sa uzdravia? Veď, keď spomenuté „neznámé sily“ — podľa mienky odporcov — patria k prírode, tak za tých istých podmienok a okolností mali by i inde účinkovať! Či sú — azda — prírodné zákony v Lurde iné ako inde? Či sú v Lurde iné podmienky života, či je tam iné povetrie, iná zem? Tak v tom prípade prečo sa nestali tieto veľké uzdravenia už pred r. 1858? Veď i predtým tam pili ľudia vodu, modlili sa a konali sviatostné sprievody, či rádium nevyroňuje svoje lúče v Lurde práve tak ako v Austrálii? Či voda nehasí smäd v Lurde práve tak ako v Afrike?


Čo chcú teda s tými „neznámymi silami“ v Lurde? Su to slová až duniace prázdnotou, ktoré nevedomých môžu občas zaviesť, povedomým však sú k pohoršeniu a smiechu.


Ale nevera v tomto prístave konečne musí zakotviť. Lebo keď už všetky pokusy zlyhajú, keď sama vidí — aspoň v duchu — že je porazená, vtedy sa jednoducho chopí „hesla“: „Nevieme“, to je „tajnosť“ atď. Že pri tom nohami šliape výdobytky vedy, presne určené zákony prírody, na to — azda — v svojej zaslepenosti ani nemyslí.


Ako teda vysvetliť lurdské zázraky? Lebo nejakého vysvetlenia a rozriešenia musia mať.


Videli sme, že veda ich nevie vysvetliť. Ale ani nemôže. Nežiadajme od nikoho a ničoho to, čo nám naskrze nemôže poskytnúť. Videli sme, čo všetko upotrebili už „vedátori“ na „vysvetlenie“ lurdských zázrakov. Celý konglomerát mienok a „vynálezov“ tvorí ten okruh, z ktorého sa vôbec nemôžu vymaniť. Krúti sa on tým istým spôsobom už od samého Krista Pána. Nič nového nenajdeme v ňom. Tajenie, upodozrievanie, minerálna voda, sugescia, hypnotizmus, hystéria, uzdravujúci dych, neznámé sily atď. opakujú sa stále. Vyzerá to tak ako nejaký „psychologický italský šalát“ zo všetkých domnienok naraz uvarený, a la „tutti frutti, maccaroni...!“ — ako duchaplne poznamenáva dr. Hynek (c. d. 136.) čo teda robiť?


Musíme sa pokoriť pred silou nadprirodzenou, ktorá je vedená Bohom ako Pánom celej prírody. Vyhnúť tomu nemôže nikto, či chce, či nechce. Lurdské zázraky poslúžili i vede, lebo jej určili hranice. Ale poslúžili a slúžia každému najmä v tom, že nás vedú k Bohu, že nám zrejme dokazujú jedno a pravé náboženstvo na zemi, ktoré je hlásané jedine Cirkvou r. katolíckou, ako pravou Cirkvou Kristovou.


DOSLOV.


Končím svoje dielo. Chcem ešte len odpovedať na niektoré otázky, ktoré úzko súvisia s predmetom a ktoré mimovoľne sa vyskytnú i v ct. čitateľovi. Sú to najmä štyri otázky, a to: 1. Prečo sa zjavila Panna Mária častejšie v najnovšej dobe? 2. Prečo práve vo Francii takýmto veľkolepým spôsobom? 3. Prečo sa neuzdraví v Lurde každý nemocný? 4. Prečo mnohí — i popri týchto makavých zázrakoch predsa neveria v nadprirodzenosť zázračného Lurdu a sa neobrátia?


Príčinu zjavenia sa Panny Márie práve v najnovšej dobe my — úbohí hriešnici — presne a určite nevieme. A akože by sme i mohli vedieť? Je to predsa plán Boha, do ktorého my nahliadnuť a ho porozumieť nikdy nebudeme schopní. Už v Starom Zákone hovorí Pán: „Moje myšlienky nie sú myšlienky vaše, ani cesty vaše, nie sú cesty moje“ (Izaiáš 55, 8). A Pannu Máriu voláme medziiným i „Stolicou múdrosti“, ktorú múdrosť my nikdy nepochopíme.


No, ale i proti tomu, keď i nie porozumieť, ale aspoň vysvetliť a za správné uznať predsa môžeme i tie najveľkolepejšie úmysly božie. Veď i najväčšie tajomstvá našej svätej viery (Trojica, Vtelenie) pri svetle vierou ožiareného rozumu môžeme bližšie doniesť k nášmu umu, hoci ich vnútornosť a oprávnenosť nikdy nepochopíme. Takto nás učí neomylný svätý snem vatikánsky.


V čom je teda — podľa nášho rozumu — príčina najnovších zjavení Prebl. Panny Márie?


Ponajprv vo veľkej, dosiaľ nikdy nevídanej úcte, prejavujúcej sa práve naproti našej Matke nebeskej. Tým však ani najmenej nechceme povedať to, akoby predtým neboli uctievali Pannu Máriu. Naopak! Veď táto úcta je tak stará ako sama Cirkev. Dokazuje to celý rad sviatkov, pamätných dní, spisov, obrazov a chrámov, ktoré už od prvopočiatku slúžili tejto vznešenej úcte. Lenže v takej miere a rozsahu predsa ju neuctievali, ako práve v najnovších časoch. Teraz už niet kraja, mesta, dedinky, kde by úcta Kráľovnej Nebies nebola zavedená a rozšírená. A opravdivá zbožnosť a horlivosť veriacich v tomto ohľade je tak veľká, aká nebola azda nikdy.


I sami protestanti, odlúčení — bohužiaľ — od Matky Cirkvi, v najnovšom čase — najmä v Nemecku — začínajú chápať, že úcta mariánska je nielen rozumná a chvalitebná, ale nanajvýš potrebná u kresťanov. Významný protestantský spisovateľ a mariánsky horliteľ, nemecký Jungnickel ešte v r. 1919 napísal medzi iným toto: „Evanjelická cirkev umiera od zimy. Musíme jej doviesť Matku: Máriu. Vtedy sa zohreje všetko!“


A v novembri r. 1931 bol vydaný v Kolíne n. Rýnom „Apel ku celému evanjelickému kresťanstvu“, v ktorom otvorene žiadajú spätuvedenie mariánskeho kultu do cirkví protestantských. Autor tohto „Apel“-u smutne konštatuje, že v protestantizme sa uctievajú síce matky veľkých mužov ako napríklad: matka Goetheho, matka Gracchov, Lujza, kráľovná Prusov, Viktória anglická atď., — len jedna matka — pokračuje ďalej — je u nás zabudnutá, zaznávaná a to je Panna Mária, Matka nášho Pána a Spasiteľa!“*)


*) Journal de la Grotte de Lourdes zo dňa 27. sept. 1931.


Ozaj krásne a časové slová! Daj Bože, aby sa tieto slová aj uskutočnili a to tak, aby sa všetci odlúčenci vrátili späť k spoločnej Matke, Panne Márii, čo však dokonale sa len vtedy môže stať, keď sa vrátia zároveň aj k spoločnej Matke Cirkvi, Cirkvi jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej.


O uskutočnenie tohto veľkého úkolu, o tak prepotrebnú uniu, jednotu celého kresťanstva sa Cirkev sv. katolícka na čele so svojou najvyššou hlavou, Sv. Otcom, rímskym pápežom — ako v minulosti, tak aj v prítomnosti — stále stará tak prirodzenými ako i nadprirodzenými prostriedkami, tojest prácou a modlitbou.


Stačí nám spomenúť len okružný list (encyklika) terajšieho nášho veľkého Sv. Otca, Pia XI-ho, ktorý vydal koncom minulého roku (1931), začínajúci sa slovami: „Lux veritatis“ (Svetlo pravdy), v ktorom popri oslave 1500-tého výročia snemu v Efeze, horlí najmä za úctu Panny Márie jakožto Matky Božej.*) Pripomína aj on, že najnovšie v istých kruhoch protestantských je akýsi pohyb za kult mariánsky, ktorý kult, jestli pochádza — hovorí pápež — z vnútorného a z úprimného presvedčenia — dodáva Nám nádej k tomu, že pomocou modlitby a práce, a tiež prímluvou Panny Márie, všetky blúdiace dietky, voľakedy sa navrátia do spoločného stáda Kristovho a nasledovne k Nám, ktorí — nehodne síce, ale božským právom — držíme v rukách kormidlo Jeho Cirkvi.


*) Musím tu pripomenúť jednu poľutovaniahodnú epizódku, prihodivšiu sa u nás, na Slovensku. Evanjelické „Cirkevné Listy“ pod titulkom „Rozhľady“ (v. roč. XLVI. 8. januára 1932, č. 1., str. 16, Lipt. Sv. Mikuláš) v súvise s touto encyklikou uverejnili aj túto nehoráznosť: ...„pápež zdôrazňuje aj dogmu o božskej prirodzenosti (!) panny (malým „p“) Márie...“ Nuž, odpoviem len veľmi krátko a stručne. Je to zúmyselná lož, lebo pápež také voľačo nehovorí. V encyklike stojí doslovne: „... Ex hoc... necessario consequitur divinae maternitatis dogma, quod de de B. Virgine Maria praedicamus“. Po slovensky: „...Z toho (tojest: z božstva Ježiša Krista) nutne vyplýva aj učenie (dogma) o božskom materstve, ktoré hlásame o Prebl. P. Márii“. (Viď. Acta Ap. Sedis z r. 1931, č. 14.). Pánu redaktorovi „Cirkev. Listov“ evanjelických je teda jedno: divina maternitas a divina natura, t. j. božské materstvo a božská prirodzenosť. Keďže nemožno predpokladať, žeby týmto dvom latinským slovám nerozumel a keďže — ďalej — práve túto stať encykliky celkom v správnom preklade priniesli aj všetky časopisy všetkého druhu (Lid. noviny napríklad: božské materství P. Márie), nepozostáva nám iné, než veriť to, že p. redaktor otáznych „Listov“ chcel zúmyseľne nepravdu povedať v tak základnej a vznešenej veci. Cui prodest — komu to osoží...? Nech súdi o tom každý nepredpojatý a zdravého rozumu človek!


A tými istými, ba ešte vrelejšími, láskyplnými a otcovskými slovami sa obracia Sv. Otec i na východných odlúčených kresťanov, aby sa tiež zjednotili so spoločným Otcom Cirkvi Kristovej.


Modlime sa preto aj my vždycky na tento vznešený úmysel nášho slávne panujúceho Sv. Otca, rímskeho pápeža!


Je však i druhá príčina jej zemskej návštevy. Kým totiž veriaci ju ctia a oslavujú$ zatiaľ neverci, rôzni odpadlíci, bludári a iní nepriatelia ju potupujú a prenasledujú. A keďže Panna Mária je neodlúčiteľná od Cirkvi Kristovej, tak na túto Cirkev sa vrhajú, trhajú ju a spájajú sa i s mocnosťami pekelnými, aby ju zničili. Cirkev Kristovu však len poraniť možno, ale zničiť nie. Túto nezničiteľnosť prisľúbil jej sám Kristus.


Aby však Boh pohrozil týmto pekelným rozsievačom nevery a nemravnosti, neposlal k nim legie Anjelov, ani zemské vojská, lež „večný ideál slabej ženy“, ktorej „slabosť“ je však len naoko, lebo veď stojí na zemeguli a ľahunkým posunkom môže vyvrátiť a zničiť celú zem. Ona, Panna Mária je tá „večná ženskosť“ („das ewig Weibliche“), o čom sníval už i veľký básnik a mudrc Goethe. Prišla k svojim nepriateľom nie s bičom, ale s ružencom v ruke: matersky a láskavo. Prostredníctvom svojej posolkyne upozorňuje ich na pomýlené kroky. Káže sa modliť za nich a trikrát pokánie činiť. Dáva najavo až okaté dôkazy svojej prítomnosti a moci. Volá ich k sebe. Chce ich všetkých tam vidieť, aby sa napili a umyli v prameni živých vôd. Mnohí z nich poslúchli, mnohí však nie. Poslušných obdarúva hojne, neposlušných však hneď netresce. Prečo? Lebo tak je to predpovedané Kristom Pánom. V podobenstve o kúkoli hovorí Kristus sluhom, ktorí chceli vytrhať kúkoľ z role pšeničnej: „Nevytrhajte ho, aby ste azda pri zbieraní kúkoľa nevytrhali spolu s ním i pšenicu. Nechajte oboje rásť až do žatvy a v čase žatvy poviem žencom: pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopkov, aby sa spálil; pšenicu však zhromaždite mi do stodoly.“ (Mat. 13, 29—30) Nech nás teda nepomýli tá, mnohokrát do očí bijúca okolnosť, že nevercov Boh hneď netresce na zemi. On to vo svojej nekonečnej múdrosti nerobí, lebo z toho trestu „ušlo“ by sa i dobrým, „s kúkoľom by bola poškodená i pšenica.“ Neverci, že vôbec žijú, že sa im často dobre vedie na zemi, jedine veriacim môžu ďakovať, pre ktorých ich tresty sú odložené, opakujem, len odložené. Lebo už sme počuli samého Krista Pána hovoriť, že čo bude s nevercami, s týmto „kúkoľom“ v čase „žatvy“, t. j. na súdny deň: Budú zviazaní a spálení. Dosiaľ však budú žiť medzi dobrými. „A bude sa kázať evanjelium o kráľovstve po celom svete, na svedectvo všetkým národom a vtedy príde skončenie“ (Mat. 24, 14.) „kým sa — totiž — nenaplnia časy pohanom“ (Marek 21, 24). Všetky národy a všetci jednotlivci sú povolaní do kráľovstva božieho a majú svoje ustanovené doby, kde ho môžu prijať a k svojmu spaseniu použiť. Takáto doba je i teraz v zázračnom Lurde, ktorá jasne poukazuje na pravú cestu, na Cirkev Kristovu. V budúcich časoch môžbyť inými znameniami bude volať Boh nevercov k sebe, ale vždy na pôde Cirkvi, Synom Božím založenej a do konca sveta trvajúcej. A keď už všetko bude zrelé pre súd (Joel, 3.) a keď sa naposledy obrátia i Židia (Rim. 11, 25.), vtedy nastane súdny deň a každý obsiahne to, čo zaslúžil: večnú odmenu v nebi alebo večný trest v zatratení. Je to ináč samozrejmé. Konečné rozriešenie a posledná sankcia všetkých skutkov sveta a najmä ľudí musí raz prísť!


A ľudí na toto upozorniť, nevercov od zlej cesty odvrátiť, bolo druhou príčinou — možno ešte väčšou ako prvou — že sa Panna Mária zjavila práve v najnovšej dobe. Preto sa zachmúrila jej tvár niekoľko ráz počas zjavení a preto plakala i Bernadetta...


Prečo sa zjavila Panna Mária práve vo Francii takýmto veľkolepým spôsobom?


To má tiež svoje príčiny.


Francia bola prvou krajinou v Európe, ktorá prijala kresťanstvo a zachovala ho neporušené. Preto dostala i slávny názov od Cirkvi: „Prvorodzená dcéra Cirkvi Katolíckej“ a jej panovníci sa menovali: „reges christianissimi („králi najkresťanskejši“). Úcta k Panne Márii sa tam ujala najprv a rozšírila sa po celej krajine v takej miere, že skoro v každom meste a dedine stavali sa k jej úcte kaplnky, chrámy a veľkolepé dómy. Francúzi ani nemenujú ináč Pannu Máriu, len „Notre-Dame“ („Naša Pani“). Táto krajina zrodila a vychovala najviac svätých a svätíc, ktorí práve uctievaním Panny Márie stali sa tými, čimi sú teraz v nebesiach. Sv. Dominik v južnej Francii hlásal a šíril pobožnosť svätého ruženca, skadiaľ sa potom ona rozšírila po celom svete.


Nie div teda, že Boh a Panna Mária vždy láskavo sa dívali na túto krajinu a chránili ju tak od časného ako i večného nebezpečenstva. Panna Mária nikdy neopúšťa svojich ctiteľov, ale im pomáha ako veľká „Pomocnica kresťanov“. Či sa divíme potom tomu, keď občas osobne prišla medzi svoj verný ľud, aby svojou zjavenou bytnosťou posvätila túto katolícku zem? Nedivíme sa tomu, ba nanajvýš za správne uznávame, lebo tak to chcel plán boží. Preto sa zjavila Panna Mária najviac ráz vo Francii, lebo táto krajina mala za poslanie: priviesť ku pravému kresťanstvu celú Európu.


Bohužiaľ! — behom časov — istá časť tohto mariánskeho národa začala zabúdať na toto svoje nebeské poslanie. Začala sa odkloňovať od pravej Cirkvi Kristovej, čo vyvrcholilo občas v otvorenom nepriateľstve a boji. Len si pomyslíme na hrôzy veľkej francúzskej revolúcie, ktorá v svojej pekelnej zúrivosti chcela úplne vyhladiť kresťanstvo z tejto zeme. Poznáme útoky Veľkého Napoleona proti Cirkvi a jej hlave. A v živej pamäti sú nám najnovšie prenasledovania v rokoch 1904 — 1908, keď slobodní murári a neverci úplne ožobráčili Cirkev vo Francii prevedením zlopovestných takzvaných „rozlukových zákonov“.


No, Boh a Panna Mária i popri týchto nerestiach chránia Franciu. Prečo? Lebo nie sú všetci zlí, ale len jedna čiastka. Asi polovica národa francúzskeho je verne oddaná Bohu a Cirkvi. A táto polovica zasa žije opravdu svätým životom. Preto netresce Boh tak veľmi túto krajinu, lebo je v nej mnoho spravodlivých. I Sodome a Gomorhe by bol odpustil Pán, keby sa — na návrh Abraháma — bolo v nich našlo aspoň desať spravodlivých (Gen. 18., 32), ale — bohužiaľ — ani toľko sa ich nenašlo. Slovom, znovu sme tam, čo som vyššie uviedol, že neverci len veriacim a spravodlivým môžu ďakovať odklad svojich trestov.


Prečo sa neuzdraví v Lurde každý nemocný!


Túto otázku a či námietku počuť najčastejšie a to nielen od nevercov, ale — podivné — i od veriacich. Títo si myslia, že Lurd je takým kúpeľným miestom, ako sú ostatné kúpele na svete. A či sa i v týchto uzdraví každý?


Zázračný Lurd je miestom božského Milosrdenstva a Dobroty. Tu rozdáva Boh svoje dary podľa svojho plánu a vôle. Panna Mária, keď sa tu zjavila Bernadette, nehovorila jej: „Priveď sem nemocných, ja ich tu uzdravím!“ Zázračný Lurd mal a má iný cieľ. Zo všetkého, čo bolo už povedané v tejto knihe, zrejme vysvitá plán boží: Priviesť poblúdených na pravú cestu. A tento plán jasne vyviera už zo samých zjavení a Bernadettinlio poslania. Zázraky, ktoré tieto zjavenia nasledovali a sprevádzali, boli a sú len potvrdením sťaby sankciou na tieto zjavenia. A k tomu stačilo a stačí, keď sa len niektorí uzdravili a uzdravia.


Ani Pán Ježiš neuzdravil každého nemocného, keď chodil po zemi, hoci mal k tomu moc. I Kristove zázraky slúžili len k dokázaniu a potvrdeniu jeho božstva. Že teraz, prečo sa uzdravili práve tí a nie iní, to je tajomstvom Boha. Nemiešajme sa do plánov božích. Boh vie najlepšie, koho má uzdraviť a koho nie.


Toto vysvetlenie vyplýva ponajprv zo stránky Boha. Zo stránky človeka však zázračné uzdravenie závisí vždy od istých Bohom určených podmienok, ktoré nemocný musí vyplniť. Pri svetle našej svätej viery vieme rozlúštiť i túto otázku.


Nezabúdajme, že pre hriech Adamov stratili sme nielen synovstvo božie a všetky nadprirozené dary, ale i všetky telesné naše výhody, aké sú napríklad: bezstarostný život, úplné oslobodenie od nemocí a telesná smrť.


Kristus Pán svojím vykúpením oslobodil nás od večnej smrti a vydobyl nám späť stratené dary nadprirodzene, nie však výhody telesné, lebo tieto Boh nám dal akoby prídavok k tým prvým. A čo je v nás prirodzené, to nám Boh ponechal i po hriechu a tým väčšmi po vykúpení. Sme teda smrťou Kristovou vykúpení a môžeme byť spasení, jestli toto vykúpenie i uplatňujeme na seba zo slobodnej vôle. Je to však ťažká práca a veľký boj. Keďže telesné výhody už nemáme, narušená naša prirodzenosť stále nás odvádza od týchto vydobytých darov nadprirodzených. Ale nekonečne milosrdný Boh i v tomto boji nám veľkodušne pomáha svojou milosťou, ktorú dáva každému dostatočne — a svojou Cirkvou, ktorá je každému prístupná. Slovom, Boh stále lieči našu poranenú prirodzenosť, len treba zachytiť a užiť tento liek.


Boh každý ťažky hriech trestá dvojakým spôsobom: večne a časne. Pri sv. krste a sv. spovedi pre zásluhy Ježiša Krista odpustí nám zadarmo s hriechom i večný trest a premení ho na časný. Ťažký hriech a s ním súvisiaci večný trest, človek by nikdy nebol mohol zotrieť zo seba, lebo je to urážka nekonečného Boha. To musel vykonať Bohočlovek, aby z jednej stránky Boh bol ukojený a z druhej stránky, aby človek dal Bohu zadosťučinenie. A to bol Ježiš Kristus: Boh a človek v jednej osobe.


Časný trest však Boh neodpúšťa hneď. Tento si musí človek odpykať buďto tu na zemi alebo v očistci. No, ale i v tomto odpykaní prichádza nám Boh na pomoc. On je tak milosrdný, že už tu na zemi hotový je nám odpustiť i časné tresty — buďto čiastočne alebo úplne — jestli vyplníme to, čo Boh žiada. A medzi týmito podmienkami najhlavnejšie sú: Chrániť sa ťažkého hriechu, konať dobré skutky a usilovať sa získať odpustky. Že koľko nám odpustí z tých časných trestov, to nevieme, lebo nám to Boh nezjavil. Ani pri plnomocných odpustkoch nie sme si absolútne istí, či sme ich obdržali, lebo k tomu je potrebná úplná bezhriešnosť i od malých hriechov a nadobudnutie toho je ozaj veľmi ťažko, lebo veď „v mnohom sa prehrešujeme všetci.“


Takýto časný trest je i telesná nemoc. Je to pokuta za spáchané hriechy buďto samého nemocného, buďto jeho pokrvných alebo predkov. Toto posledné preto, lebo všetci ťaháme za sebou dedičný hriech Adamov a nasledovne i jeho tresty. V tomto ohľade sme ozaj všetci pre jedného a jeden pre všetkých. Nikto nie je vymknutý spod toho, vyjmúc Prebl. Panny Márie. Každý musí splácať dlžobu za hriechy, tak za svoje ako i za hriechy svojich príbuzných. Keď sa teda niekto zázračne uzdraví, to toľko znamená, že už splatil dlžobu za svoje hriechy alebo za svojich príbuzných, alebo že ju splatili iní namiesto neho. A v tom prípade Boh uloží takéhoto nemocného do toho stavu, v ktorom mal byť pred týmito hriechami, slovom zázračne ho uzdraví.


Keď sa však voľakto neuzdraví, to môže mať tri príčiny. Buďto ešte nevyrovnal dlžobu za svoje hriechy, buďto má ešte splácať dlžobu za hriechy svojich príbuzných, buďto Boh chce, aby si tu na zemi odpykal svoje časné tresty, aby ich nemusel vytrpieť na druhom svete v očistci. V každom prípade sa javí nekonečná spravodlivosť a tiež i milosrdenstvo Boha.


Pri tomto vysvetlení ľahšie pochopíme i rôzne, nám azda naoko protivné lurdské zázračné uzdravenia. Prečo sa tam uzdravili mnohí hriešnici a ľudia slabej viery, kým opravdive nábožní a veriaci toho uzdravenia neobsiahli? No preto, lebo za tamtých zadosťučinili ich príbuzní a iní, čo Boh láskavo prijal (Gargam), kým títo zasa musia vyčkať toto zadosťučinenie pre hriechy svojich príbuzných alebo predkov. Odtiaľ je to, že mnohí len počas druhej, tretej atď. púti holi uzdravení, keď totiž nastalo líčené vyrovnanie s Bohom. Jestliby však i vtedy neobsiahli uzdravenia, tak Boh svojou milosťou dá im na vedomie, že ich nechce tu na zemi uzdraviť, aby nemuseli trpieť v očistci. To dokazuje celá história lurdských zázrakov. Preto tu niet nijakého zúfania a sklamania.


V lurdských zázrakoch nieto teda nijakého neporiadku a nespravodlivosti. To by bolo najväčšie bohorúhanie. Ale naopak! Javí sa v nich múdre rozdávanie božskej spravodlivosti a ustavičné vyrovnávanie — podľa nadprirodzeného poriadku — toho nesúladu, ktorý zapríčinil hriech Adamov v celom stvorení.


Všetko zhrnúc, môžeme povedať, že lurdské zázraky sú v priamom pomere s výkupnou cenou hriechov, ktoré spáchali buďto sami nemocní alebo ich príbuzní a predkovia. Odtiaľ je i to, že v dobe nevereckej a nemravnej — ako je i naša — stáva sa pomerne menej zázrakov, ktoré však sú dostatočné na to, aby nám jasne ukázali božskú spravodlivosť v celej jej prísnosti.


Čo máme teda robiť? Nie rozumkovať a zúfať, ale bez hriechu a čnostne žiť a vtedy uvidíme slávu božiu v celej plnosti a bohatstve.


Najpodivnejšia a najzáhadnejšia otázka je však: Prečo mnohí i popri týchto makavých zázrakoch predsa neveria v nadprirodzenosť zázrakov Lurdu a sa neobrátia?


Vyznávam, že spočiatku i mne samému robilo to najviac ťažkostí a lámania hlavy. Čítajúc knihu Dr. Boissarieho: „Dejiny Lurdu so stanoviska lekárskeho“, našiel sem na viacero stranách otázku: prečo neveria mnohí, keď vidia a sa presvedčia o nepopierateľnom zázraku? A hneď znela i odpoveď: Lebo nechcú.


Človek teda nemusí veriť, keď nechce. To sme videli už na viacerých miestach tejto knihy.


Ale prečo neobdarí Boh pravdivosť zázrakov takou očividnou samozrejmosťou a takými známkami, ktoré by vylúčili akúkoľvek zámienku a pochybnosť? Túto námietku postavil už Rousseau, za ním Zola — ako sme videli — a skoro všetci neverci. Odpoveď na to je jednoduchá. Zistenie zázračného faktu je vec číročiste historicko-kritická a vedecká. Skúma a zistí sa tou istou metódou ako každá iná vec na svete. Pre tých, ktorí zázrak zistia je on očividnou samozrejmosťou, vylučujúcou akúkoľvek zámienku a pochybnosť. Ostatní ľudia sú však odkázaní na ich svedectvá. A tieto nemáme prijať, keď sa presvedčíme o ich vierohodnosti? Tak vyhoďme každú históriu zo škôl, lebo táto je zostavená na základe ľudských svedectiev a prameňov. Tak môžeme popierať každú udalosť na svete! A potom kde zájdeme? Tak zrušme celý svetový poriadok a nahraďme ho novým.


Nie v domnelej nedostatočnosti dokazovania zázraku je chyba, ale v nedostatku dobrej vôle a chcenia popieračov! Oni dobre vedia, čo nasleduje zo zázraku a čo by mali robiť! Bolo to už mnoho ráz zdôrazňované. Ale treba to vždy opakovať, hoci to páli nevercov, ako žeravý uheľ. Mali by sa pokoriť pred Bohom, pred nadprirodzeným faktom a pred tou Cirkvou, v ktorej jedine a výlučne sa tieto veci dejú. Mali by prejaviť svoju vieru. Ale tu je háčik. Oni to nechcú urobiť. Lebo prejav viery je prejavom nábožného a mravného života. Okrem rozumných dôvodov apeluje i na súhlas slobodnej vôle človeka. Je to teda prejav dobrovoľný a slobodný, primeraný spravodlivým požiadavkám rozumu. Rozumové dôvody ukazujú pravdu jasne a určite, ale zato nenútia rozum k jej prijatiu. Tu musí prísť vôľa, ako zostala neporušená i možnosť zásluhy.


Nie je to teda počtový vzorec, ako napr. 2X2=4, ale je to vzorec mravný: „Takto jednať je rozumné, jednať inak je nerozumné.“


Preto teda neveria mnohí v lurdské zázraky, lebo nechcú prijať následky, ktoré z nich vyplývajú. Nechcú sa obrátiť a stať veriacimi kresťanmi-katolíkmi. Tu väzí príčina ich nevery.


Výborne poznamenal na spomenutom parížskom katolíckom zjazde (10. júna 1900) Dr. Boissaire: „... Keby i matematici a počtovedátori mali poslanie mravné, aj im by sa kládol odpor.“ Slovom, keby i z toho, že 2X2=4, nasledovalo mravné obrodenie a obrátenie človeka — neverci by popierali i túto zrejmú počtovú pravdu.


Človek teda musí chcieť veriť. Lenže na tom samom chcení nie je ešte dosť. Tu musí prísť pomoc vyššia, ktorá uvedie do pohybu vôľu človeka. A to je milosť božia. Cirkev katolícka neomylne učí, že k tomu, aby človek mohol veriť, nútne a bezpodmienečne potrebuje milosť božiu. A tú milosť dostane každý človek v takej miere, v akej ju potrebuje. Dostávajú ju teda i neverci. No, a prečo neveria? Znovu jednoduchá odpoveď: Lebo neúčinkujú spolu s tou milosťou, zavrhujú ju a tak sami si zapríčiňujú svoje duševné nešťastie. Lebo i milosť božia nenúti človeka veriť, len mu posvieti na cestu k pravde a učiní ju takto prístupnou a prijateľnou. Jasne sme to videli pri Lasserreovi a Zolovi, ktorí váhali, či majú prijať pravdu alebo nie. Lasserre zachytil pomoc božiu, uzdravil sa a stal sa apoštolským historikom Panny Márie lurdskej; Zola však odmietol milosť božiu, ktorá v tej najväčšej miere — takrečeno na lopate — sa mu poskytovala a zostal zatvrdlivým nevercom. A tak je to i s ostatnými pravdami náboženstva. Mnohí neverci by ani neboli nevercami, keby poznali večité pravdy Svätej Cirkvi, keby študovali jej vznešenú sústavu vieroučnú. Bedlivým študovaním prišli by i oni na tú zásadu, ktorú vyriekol už Tertullian: „Anima naturaliter christiana“ („duša ľudská je už od prírody kresťanská“). Nech nám slúži k tomu medzi iným, vznešený príklad českého lekára dr. Hyneka, ktorý v svojej odbornej knihe: „Stigmatizovaná Terezia Neumannová“ (str.71—72.) neváhal verejne vyznať a napísať slová, ktorých by si mal všimnúť každý pochybovač a neverec: „Štúdium týchto vecí (t. j. nadprirodzeno-zázračných udalostí v katolíckej Cirkvi), ktoré som bol započal u sv. Pavla, priviedlo mňa — odpadlíka — k poznaniu ohromnej vnútornej sily kresťanstva a vyvrcholenia toho v katolíctve, do ktorého som sa vrátil s radosťou a nadšením.“


Končím slovami veľkého Lasserrea, ktorými zakľučuje svoje svetochýrne dielo: „Naša lurdská Pani“:


...Boh dokončil svoje dielo. A teraz — práve tak ako v siedmy deň stvorenia, keď si odpočinul — zveril toto dielo na pečlivosť ľudí, aby bo zúžitkovali. Dal im strašlivú moc, aby ho buďto rozvinuli alebo zostudili. Dal im semeno úrodných milostí, tak ako im dal semeno všetkých vecí so záväzkom, aby ho pestovali a rozvinuli. Môžu ho zostonásobniť, jestli kráčajú pokorne a sväte na ceste božského plánu. Môžu ho však i zahubiť, jestli odoprú vstúpiť do toho svätého plánu. Všetky dobrodenia, dané nám zhora sú zverené ľudskej slobode, práve tak, ako jej bol zverený na počiatku i zemský raj, obsahujúci všetky dobrá, ale pod podmienkou: vedieť tam pracovať a ho strážiť, ut operaretur et custodiret illum.


Prosme Boha, aby ľudia nikdy nestratili to, čo Prozreteľnosť urobila pre nich. Aby svojimi zemskými myšlienkami alebo protibožskými skutkami, nerozbili nádobu božských milostí, ktorú držia v svojich hriešnych a nečistých rukách a ktorú dostali od Boha do zálohu...“


O. A. M. D. G.


Modlitba nemocných k Panne Márii lurdskej.


(Táto modlitba, zložená Jeho Excelenciou, + biskupom Msgrom Frant. Schoepferom a ním zbožne modlievaná k Panne Márii lurdskej, bola pápežskou bulou so dňa 20. novembra 1907 obohatená 300-dňovými odpustkami, ktoré sa môžu obetovať aj za duše v očistci).


Ó Mária, bez hriechu počatá, ó Panna Mária lurdská, — ktorá priťahuješ zo všetkých strán svoje dietky ku Jaskyni svojich zjavení — neprestávaš posilňovať nesčíselnými dobrodeniami synovskú dôveru tých, ktorí poslúchli Tvoje volanie. Trpiac telesne a duševne, prichádzam po tisícoch a tisícoch úbohých nemocných ku Tvojím nohám padnúť na svoju tvár a vyprosiť si milosť uzdravenia. Matka najdobrotivejšia a popri našom Pánovi najmocnejšia, učiň, aby som bol oslobodený od svojich neduhov, aby som mohol zasvätiť svoje obnovené sily službám Boha a svojich blížnych. Ako sladko mi bude prehlásiť, že ja Tvojej prímluve ďakujem za prinavrátenie zdravia, ktoré svedčiac o Tvojom milosrdenstve naproti mne — snáď sa stane pre mnohé duše príčinou obrátenia.


Ale nadovšetko túžim odovzdať sa do Tvojich materských rúk. Jestli však je to vôľa Ježiša Krista, môjho Božského Spasiteľa, s vôľou ktorého aj Tvoja vôľa zostáva vždy zjednotená, aby kalich môjho utrpenia nebol hneď teraz odo mňa odňatý, prajem si, aby som mohol s pokorou a láskou povedať, že ja sám to tiež chcem: Učiň teda, aby vnikol až na dno môjho srdca úplný súhlas s potešujúcim učením prišlým z nebies: Že Boh vo svojej dobrotivosti nás vždy a všade nesmierne miluje, ale bezpochyby obzvlášte vtedy, keď nás spája s bolesťami Ježiša Krista a priputáva k Svojmu krížu.


Ó Panna Nepoškvrnená, Panna Mária lurdská, Matka Boha, ktorý bol Človekom Bolesti, Tvoj Božský Syn chcel, aby si bola pri Ňom na Kalvárii, kým On trpel a umieral za nás. Miloval Ťa tak ako sám Boh môže milovať Svoju Matku a predsa chcel, aby Tvoja duša bola prebodnutá mečom bolesti, aby sa takto prejavila Tvoja láska k Nemu a vzrástla v more nevyslovyteľných bolestí.


Vypros mi túto milosť, ó Panna Mária lurdská, Potešenie zarmútených, Uzdravenie nemocných, aby som vždy viac a viac miloval Boha tou mierou, akou sa predlžuje a zhoršuje moja ťažká skúška. Takýto zázrak bude väčší, ako by bolo moje náhle dokonalé uzdravenie. Pre prinavrátenie môjho zdravia stačilo by jedno Tvoje slovko vyrieknuté v mene a mocou Toho, ktorý je tak Tvojím Synom, ako je aj Tvojím Bohom. Odovzdanie sa však do vôle božej naučí ma s radosťou prijímať chorobu a jej družinu bolestí, pretože cítim, že je to zvláštnym dielom Najvyššieho. Áno cítim, že akosi je Bohu ľahšie našu bolesť vyliečiť, ako naučiť nás ju milovať. Ale jestli to chceš, moja krehkosť bude podoprená nadprirodzenou silou, ktorá ju urobí víťaznou a takto bude hlásať veľkosť Tvojej moci.


Kiež by strasti mojej nemoce, posvätené odovzdaním sa do vôle božej, mohli byť spojené s utrpením môjho Božského Spasiteľa! Kiež by moje slzy, zmiešané s Jeho slzami a s Jeho sv. krvou, mohli dokončiť pokánie za moje bývalé previnenia a dosiahnuť milostí vzkriesenia pre úbohé duše v hriechu umierajúce alebo už mŕtve. Bože môj, prosím Ťa v mene Tvojej Matky, zahrň hojnosťou Svojich darov osoby, ktoré sú so mnou spojené zväzkom pokrvenstva alebo priateľstva. Očakávajúc, že urobíš koniec mojím utrpeniam, učiň, aby moje bolesti otvorili im prameň Tvojho požehnania.


Ó Matka bolestná, Matka milosrdnej dobroty, ktorá si stála pod krížom, pros za nás, aby sme sa stali hodnými zasľúbení Kristových. Amen.


+ FR. XAVER SCHOEPFER, biskup tarbský a lurdský.


OBSAH. Strana


Úvod ......................................................... 7—10


Prvá kniha. LURDSKÉ ZJAVENIA.


1. Lurd pred zjaveniami ........................................ 14


2. Bernadetta Soubirousová ..................................... 16


3. Prvé zjavenie ............................................... 21


4. Druhé zjavenie .............................................. 26


5. Tretie zjavenie ............................................. 30


6. Štvrté zjavenie ............................................. 35


7. Piate zjavenie .............................................. 36


8. Šieste zjavenie ............................................. 37


9. Zjavenie a svetská vrchnosť ................................. 40


10. Bernadetta pred štát. zástupcom ............................ 42


11. Bernadetta pred policajným komisárom ....................... 44


12. Bernadetta opäť pri Jaskyni. Zjavenie sa neukazovalo ....... 52


13. Siedme zjavenie ............................................ 56


14. Ôsme zjavenie .............................................. 60


15. Deviate zjavenie. Zázračný prameň .......................... 61


16. Zjavenie po druhý raz sa neukazuje ......................... 63


17. Prvé zázračné uzdravenia ................................... 65


18. Zjavenia a cirkevná vrchnosť ............................... 68


19. Lurdský farár Peyramale .................................... 72


20. Tarbeský biskup Laurence ................................... 75


21. Desiate zjavenie. Bernadetta pred lurdským farárom ......... 78


22. Jedenáste zjavenie ......................................... 82


23. Dvanáste zjavenie .......................................... 84


24. Trináste zjavenie. Bernadetta opäť pred lurdským farárom ... 84


25. Štrnáste zjavenie........................................... 86


26. Pätnáste zjavenie. Ohromný nával ľudu ...................... 89


27. Šestnáste zjavenie. „Ja som Nepoškvrnené Počatie!“.......... 94


28. Sedemnáste zjavenie. Sviecový zázrak ....................... 99


29. Pekelné mocnosti proti dielu božiemu ...................... 102


30. Zemské mocnosti proti dielu božiemu.


1. Útoky proti zjaveniam a Bernadette ......................... 109


31. 2. Vrchol prenasledovania. Olúpenie a zatvorenie Jaskyne. Následky....................................................... 116


32. Osemnáste (posledné) zjavenie ............................. 122


Druhá kniha. VÍŤAZSTVO LURDSKÝCH ZJAVENÍ. Strana


1. Vyšetrujúca komisia ................................................. 127


2. Ústup ministra kultu. Filholová analýza vody zázračného prameňa ..... 131


3. Útoky proti vyšetrujúcej komisii .................................... 135


4. Zrušenie zátvoru Jaskyne ............................................ 140


5. Výsledky vyšetrujúcej komisie.


1. Úprimnosť a vierohodnosť Bernadetty ................................. 141


6. 2. Bernadetta a halucinácia ......................................... 146


7. 3. Otázka zázračného prameňa ........................................ 155


8. 4. Zázračné uzdravenia .............................................. 160


9. Vyhlásenie pravdivosti lurdských zjavení ............................ 162


10. Prvá veľkolepá slávnosť. Umiestnenie sochy Panny Márie v Jaskyni ... 165


11. Bazilika, Krypta a Ružencový Chrám ................................. 168


12. Pútnické výpravy svetové ........................................... 173


13. Lurd a Sv. Stolica rímska .......................................... 178


14. Smrť biskupa Laurencea a farára Peyramaleho ........................ 183


15. Ďalší život a smrť Bernadetty ...................................... 186


16. Lurd za svetovej vojny a po nej .................................... 192


17. Blahorečenie Bernadetty ............................................ 194


Tretia kniha. LURDSKÉ ZÁZRAKY.


1. Čo je zázrak? ..................................... 203


2. K čomu slúži zázrak? .............................. 206


3. Nepriatelia zázrakov .............................. 210


4. Henrik Lasserre ................................... 213


5. Zázraky, podané Lasserreom ........................ 222


6. Zisťujúca kancelária lekárska ..................... 232


7. Emil Zola a lurdské zázraky ....................... 242


8. Gabriel Gargam .................................... 261


9. Lurdské zázraky pred súdom vedeckej kritiky.


1. Teória o sugescii ................................. 276


10. 2. Teória o „neznámych silách prírody“ ........... 291


11. Peter de Rudder .................................. 298


John Traynor ......................................... 307


12. Doslov ........................................... 319