Viktor Šichta

Mladosť veľkých ľudí

Edícia Jar.
TRNAVA Vydavateľstvo Posla B. Srdca Ježišovho, r. 1940
Tlačila Kníhtl. Andreja, Bratislava, Trieda kráľa Alexandra číslo 12.

Obsah

Predhovor

V tejto knižočke nájdete hrsť životopisov veľkých ľudí. Medzi nimi sú učenci, umelci, "štátnici a iní. Zadivíte sa, ako sa museli prebíjať životom, čo všeličo musel nejeden pretrpieť, kým sa v ňom talent rozvil, kým dosiahol to, po čom túžil. To mnohých z vás poteší. Veľkí ľudia nemali na ružiach postlaté a najmä nie v mladosti. Komu v mladosti všetko ľahko ide — z toho málokedy sa stane niečo veľkého. Ale nielen obdivujte týchto hrdinov, ale ich aj nasledujte. Oni len svedomitosťou, usilovnosťou a vytrvalosťou sa dostali tak vysoko, aj vy sa tou istou cestou vyšvihnete nad iných. S chuťou teda za ideálom, ktorý vám v duši svieti, kým ho neuskutočníte !
Bratislava, 7. februára 1940. Pôvodca.

Alexander Volta. (1745—1827.)

Niet tej sily na svete, čo by zabránila tráve na jar rásť. Ako začne slniečko hriať, ako spadne niekoľko kvapák dažďa, nič nevládze zastaviť zelenú trávičku. Nezlomnou silou sa ženie na povrch zeme. A čo by bola aj kameňmi privalená, dvihne ich a urobí si cestu na svetlo.
Čosi podobného sa stáva aj s veľkými talentmi, ak sa s nimi spojí vôľa a vytrvalosť. Kto dostal veľký duševný dar a má vôľu ho použiť, ten nájde aj spôsob, čo by aké prekážky stály mu v ceste.
To vidíme aj v živote Alexandra Voltu, ktorého meno ostane známe, dokiaľ kultúrny človek bude na zemi a bude znať tajomnú silu, ktorú voláme elektrinou.
„Chudobnejší od chudobného.'
Volta sa narodil 18. februára 1745 v talianskom mestečku Como v Lombardii. Pre otcovu nešikovnosť rodina dostala sa do najkrajnejšej biedy. Mali iba domec v cene 14.000 lír a —17.000 lír dlžoby. Malý Volta bol vtedy, ako to neskoršie sám povedal, „chudobnejší od chudobného". Z domu mu nemohli dať ani na potrebné písanky, keď začal chodiť do školy. Z toho zúfalého stavu vyslobodili ho dvaja strýcovia -kňazi a jezuiti, ktorí sa radi zaujali chudobných chlapcov. Pomocou týchto dobrodincov odbavil si humanistické štúdiá a rok filozofie, ktorú nemohol dokončiť v rodnom mestečku. Filozofický kurz skončil v seminári a tým bol koniec ďalšiemu učeniu na školách. O tom nebolo viac ani reči, aby sa dostal dakde k niektorému učencovi, alebo do nejakého mesta, kde by mal príležitosť oboznámiť sa s novými vynálezmi alebo vedeckými dielami.
Okrem toho malý Alexander nerobil veľkú nádej rodičom, ale naopak, budil v nich obavu. Ako dieťa ohromne ťažko sa učil hovoriť: mal už štyri roky a nevedel ešte vypovedať ani slová: tata, mama ! Nikto by nebol ani pomyslel, aký génius sa skrýva v dieťati, naoko slabého rozumu. Raz však nastal obrat, a to celkom neočakávane. Z čohosi ho upodozrievali. Možno šlo o nejaký cukrík alebo koláčik. Chlapčeka to búrilo. Všetku silu napnul, čo bola v ňom, a vydal zo seba energicky: Nie ! Od tej chvíle rozviazal sa mu jazyk. V siedmom roku opustila ho všetka ťažkosť v reči. Spolu s ľahkosťou hovoru otváral sa mu aj rozum a začal tak bystro všetko chápať, že otec sa nevedel prenačudovať nad tým a neraz vravel: „Mal som diamant v dome, a nevedel som to!" Pravda, popri bystrosti začaly sa ukazovať u chlapca aj iné vlastnosti. Učitelia neboli s ním vždy spokojní. Zbadali, že mu myseľ inde chodí a polohlasne robí poznámky, keď niečo vysvetľujú. Keď uvážime, že učitelia sú citliví, môžeme si predstaviť, ako sa ich to nemilo dotklo, keď počuli nejakú uštipačnú alebo netrpezlivú poznámku z úst chlapca, ktorý vtedy ešte máločo vedel. Príčina tejto Voltovej nespokojnosti bola asi tá, že on chytro pochopil celú vec, ktorú učiteľ naširoko vysvetľoval, aby ju mohli aj slabší žiaci porozumieť.
Ako sa dal na gymnaziálne štúdiá, každodenná príprava do školy netrvala mu dlho. Čomu venoval ostatok času ? Čomu študenti tak radi venúvajú niekedy celé dni: poézii, básnictvu. Veľa čítal a sám písaval. Jeho obľúbení autori boli Vergil a Tasso. Natoľko sa mu páčili, že sa z nich naučil nazpamäť celé odseky, ktoré ani v starobe nezabudol. Verše písaval latinsky, taliansky a francúzsky. Okrem menších veršov zachovala sa latinská báseň o 492 veršoch, ktorá svedčí o nemalej zručnosti rečovej a o myšliekovej hĺbke Voltovej. Už vtedy sa v ňom prebíjala sila na povrch, ktorá ho neskôr celkom zaujala: láska k fyzike. V spomenutej básni ospevuje fyzikálne badanie Priestleyove a Muschenbrockove. Popri poézii nezabudol na jednu vec, ktorá je každému mladému človekovi potrebná: na cudzie reči. Vedel, že sa nedostane k pokladom iných národov, ak sa nenaučí ich reči. Preto sa usilovne dal do francúzčiny, nemčiny, z ktorých najmä prvú dokonale si osvojil. Rozumel ďalej anglicky, holandsky a španielsky. Na neskorších cestách po pol Európe zišlo sa mu, čo sa ešte ako študent bol naučil.
Tŕnistá veda.
Mladý Volta veľmi rád mal prírodu, jej zjavy a tajomstvá. Ako dvanásťročný chlapec sostavil si celý sošit o neobyčajných zjavoch v prírode. Ale len pomaly dozrela v ňom vôľa venovať sa celkom skúmaniu prírody. Zprvu zamýšľal vstúpiť k jezuitom, ktorí mu pomáhali vyštudovať. Lenže v rodine žila nemilá rozpomienka: Alexandrov otec bol jedenásť rokov v Spoločnosti Ježišovej, a nevytrval v nej. Obávali sa teda o syna, že by podobne urobil. Preto ho strýk vzal od jezuitov a dal do seminára dokončiť filozofiu. V inom ohľade však nemal s ním šťastia. Chcel z neho mať notára, lenže mladý študent nemal sily odtrhnúť sa od prírodovedeckých kníh. O krátky čas celkom sa odvrátil od práva a venoval sa výlučne fyzike.
Toto rozhodnutie naoko sa vidí nerozmysleným a opovážlivým. Ako si môže chudobný študent voliť takýto neistý stav ? Odkiaľ vezme potrebné knihy a prostriedky k štúdiu ? Akási dôvera a istota musela ho hnať, aby sa oddal povolaniu, na ktoré je vyvolený a v ktorom sa vyznamená. Od počiatku musí sa boriť s najväčšími ťažkosťami, ale naostatok jeho vytrvalosť a usilovnosť všetko zdolá. Ťažko mu bolo dostať sa ku knihám, ešte ťažšie bolo, keď chcel niečo dať zhotoviť, či zo železa či z dreva alebo z iného materiálu. Keď niečo objednal u niektorého majstra, sám musel ísť do dielne a robiť alebo aspoň dozerať, lebo zle išla robota v jeho prítomnosti a, keď odišiel, ešte horšie. Obyčajne musel sa zrieknuť pri svojich pokusoch ozajstného fyzikálneho náradia a uspokojiť sa s kúskami hodvábu a drevenými paličkami, ktoré v oleji bol vyvaril. Možno pri takýchto prostriedkoch nikdy by nebol dosiahol svoj cieľ, keby sa nebol našiel dobrodinca, ktorý mu pomáhal knihami a potrebnými vedeckými strojmi. Bol to kanonik Gattoni, dávny spolužiak Voltov zo seminára, ktorý sa tiež veľmi zaujímal o prírodné sily a tajomstvá.
Pravda, najviac môže ďakovať mladý učenec neúnavnej práci a vytrvalosti. Keď začal pokusy robiť, hodiny sa míňaly, že to ani nezbadal; vtedy iné veci nemalý pre neho nijakého významu, vtedy zabudol nielen na jedenie, ale aj na spanie. Kde je takáto vlastnosť, tam musí byť aj neobyčajný výsledok. To sa aj ukázalo onedlho: vynálezy nasledovaly jeden po druhom, kým nevynašiel Voltov stĺp, ktorým svoje meno zvečnil a človečenstvu preukázal službu ako máloktorý učenec.
Zlaté srdce.
Volta cez celý svoj život bol hlboko veriaci človek, ktorý sa pred nikým nehanbil nikdy za svoju vieru. Od detinstva dbal o ňu a usiloval sa ju prehlbovať a upevňovať. Najmä prázdiny využil na tento cieľ a študoval novšie diela náboženské alebo staršie. Ale nielen vtedy myslel na P. Boha: celá jeho vedecká činnosť bola pre neho vlastne žriedlom obdivu a lásky k Pôvodcovi prírody a života. Iného slabšieho ducha hádam by boly rozličné odhalenia prírodných tajomství pýchou naplnily, jemu neškodily, ako mu neškodily ani vyznačenia a úcta ľudská: nikdy mu ani na myseľ neprišlo, že by ho to oslobodzovalo od povinností, ktoré náboženstvo každému ukladá. Jeho priatelia a známi svedčia o ňom, jak skromne a zbožne sa pripojil k ľudu na pobožnostiach a spolu s neučenými sa klaňal Bohu, darcovi talentov a prameňu všetkej veľkosti.
Voltová úprimná zbožnosť a hlboká viera je tým vzácnejšia, že práve v jeho časoch zúrila ohromná nenávisť oproti Cirkvi, a to v mene vedy. Voltaire a jeho škola boli na vrcholci svojej slávy. Na Voltu nemohly účinkovať prázdne frázy plytkej učenosti, lebo neostal na povrchu vedy a nezanedbával svoje náboženské povinnosti. Každý deň sa modlieval ruženec a slyšal sv. omšu. Ba neťažilo sa mu uponížiť sa ani k dietkam rodného mesta a vysvetľovať im katechizmus, ktorého obsah nazval vedou vied.
Iná jeho dobrá vlastnosť bola činná láska k chudobným. Túto čnosť zdedil po otcovi, ktorý bol tiež veľký priateľ ľudu. Volta vďačne pomáhal, kde bolo treba a obetoval veľké sumy na chudobných. Často navštevoval chalúpky biednych ľudí a porozprával sa s nimi, zažartoval, ba si aj za jedol z ich polenty, kukuričnej kaše. On zaviedol aj zemiaky do svojho kraja, čo bolo tiež veľké dobrodenie. Svoje vedomosti a skúsenosti používal aj pre dobro chudobných: poučoval ich, ako majú dbať o čistotnosť v dome, v šatstve a na zodpovednú prípravu jedál. Dojem, ktorý urobila táto jeho dobročinnosť, javí sa v mene, akým ho volali. Obyčajní ľudia nerozumeli jeho výskumom a vynálezom. Pokladali ich za čosi, čo s čertom súvisí. Preto nazvali ho „il mago", čarodejníkom. K tomu nepeknému slovu však pridali „benefico", dobročinný, aby vyjadrili, aké mal dobré srdce k nim.
Umrel 4. marca 1827 s krížom v ruke, ktorý visel v jeho pracovni.

Jozef Haydn. (1732—1909.).

Hudobník svetového mena, ktorý krásu svojej muziky čerpal nie zo smyslov, ale z prameňa opravdivej krásy. Sám hovoril, že nikdy nebol takou pobožnosťou preniknutý, ako keď komponoval svoje Stvorenie. Denne padal na kolená a prosil Boha, aby mu dal sily uskutočniť toto dielo. Raz už ako starec bol na predstavení Stvorenia. Obecenstvo pri mieste „A stalo sa svetlo" vybuchlo v ohromnú radosť. Haydn dojatý ukázal na nebo: „To prichodí odtiaľ !"
Malý spevák.
Jozef Haydn bol synom početnej chudobnej rodiny. Narodil sa v dolnorakúskom Rohrau. Nikdy sa nehanbil za svoj pôvod. Keď raz ako slávny hudobník prišiel do rodnej dedinky a vkročil do rodičovskej izbičky, s hrdosťou ukazoval na lavicu za pecou, na ktorej sa kedysi bavieval. „Mladí ľudia môžu sa učiť z môjho príkladu, že z ničoho predsa môže niečo byť."
Rodičia Jožka ako aj ostatné deti starostlivé vychovávali. Vštepovali mu do srdca bázeň a lásku Božiu, usilovnosť a sporivosť. „Moji rodičia najprísnejšie priúčali ma od maličkosti čistotnosti a poriadku; tieto dve veci stály sa mi druhou prírodou."
Otec mal veľmi rád hudbu. Na vandrovkách za prácou naučil sa hrať na harfe. Večer po robote so svojimi deťmi spievaval. Jožko mal najkrajší hlas a najlepší sluch. Príbuzný Matej Frankh, ktorý bol učiteľom a organistom v blízkom mestečku Hainburgu, zbadal to pri jednej návšteve. Hneď vzal Jožka k sebe za speváka. „Tomu človeku ďakujem aj v hrobe, že ma všeličo naučil, hoci ma viac bil, ako mi jesť dal," spomínal neskoršie s humorom. „Všemohúci Boh, ktorému jedine môžem ďakovať za tú nesmiernu milosť, dal mi takú ľahkosť v učení hudby, že som už ako šesťročný chlapec vedel niekoľko omší spievať a niečo na klavíri a na husle hrať."
V Haydnovej hudbe hrá veľkú rolu bubon. Zaujímavé je, ako sa stal Jožko bubeníkom. Bola Veľká noc. Mala byť aj procesia s hudbou. Lenže bubeník nedávno zomrel a nástupcu nenechal po sebe. Frankhovi zišlo na um, či by sa nemohol Jožko v chytrosti naučiť hrať na bubon. Raz dva mu ukázal, ako sa má narábať s paličkami a nechal ho samého. Jožko vzal kôš, ktorý sa pri pečení chleba upotrebúval, roztiahol naň plachtu a začal sa usilovne cvičiť na novom inštrumente. Pritom ani nezbadal, že múka, čo padala z koša, pokazila obtiahnutú stoličku. Učiteľ ho za to aj vyhrešil, ale keď videl, ako šikovne vie bubnovať, zabudol na škodu. Ale kto má teraz niesť bubon, aby mohol naň biť šesťročný chlapček ? Našiel sa malý, hrbatý človiečik, ktorému dali na chrbát inštrument pre mladého muzikanta. Ľudia sa uškľabovali, keď videli tých dvoch spolu, ale Jožko sa nedal mýliť, bubnoval ako hociktorý starý bubeník.
V cisárskom meste.
Direktor kapely svätoštefánskeho dómu vo Viedni potreboval spevákov. Zašiel aj do Hamburgu k farárovi, či by mu nemohol odporúčať súcich chlapcov. Hneď si dali zavolať Jožka Haydna, ktorý sa mu veľmi zapáčil svojím čistým hlasom. Tak sa dostal náš Jožko do Viedne. Pravda, veľa úžitku z toho nemal, lebo direktor sa o chlapcov nestaral a surovo s nimi zachádzal.
Najlepšie svedčí o Haydnovej šľachetnosti to, že so svojím položením bol spokojný a o svojom učiteľovi hovoril len s povďačnosťou.
Osemročný Jožko usilovne sa učil komponovať. Kde aký papier našiel, hneď ho začal zaplňovať notami. Raz mal pred sebou ohromný kusisko papieru a písal naň 12-hlasovú Salve Reginu. Vtom príde Reutter: „Hej, chlapče, čo to robíš ?" Vezme papier, začne sa smiať nad mnohými salve a spýta sa ho: „Ó, ty sprostý chlapče ! Nestačia ti dva hlasy ?" Potom mu radil, aby tie kúsky, čo v kostole spievajú, ľubovoľne varioval. Jožko poslúchol a takto prišiel na vlastné myšlienky.
Najhoršie bolo pre mladého chlapca, že mal hladom mrieť. Musel sa navykať na ustavičný hlad. Ale pri slávnostiach, keď chlapcom- spevákom dali niečo pod zuby, postaral sa o seba. Odteraz veľmi túžil po akadémiách a ochotne sa hlásil na ne. Usiloval sa čo najkrajšie spievať, aby ho neobišli. Keď už potom sedel za bohatým stolom, zabudol na hlad a niečo si aj odložil na suché dni.
Jožko bol pritom veselý a vystrájal všelijaké kúsky. Pre cisársku rodinu práve stavali v Schônbrunne letný kaštieľ. Haydn na Turice spieval v tamojšom kostole. V slobodnom čase vyšiel s ostatnými chlapcami na lešenie a robili hrozitánsky krik. Tu sa odrazu zjaví Maria Terézia, dá ich sohnať a pohrozí im, že dostanú výplatu šilingom (prútom). Druhý deň nikto sa neopovážil na lešenie okrem — Jožka Haydna, ktorý hneď aj dostal prisľúbenú odmenu. Po rokoch bola hostina u jeho pána, na ktorej sa zúčastnila aj cisárovná. Tu sa jej Haydn predstavil a čo najúprimnejšie sa jej poďakoval za dávny šiling. Musel vyrozprávať celú udalosť, na ktorej sa všetci hostia chutne smiali.
Na vandrovkách.
Po desaťročnej službe v Reutterovej kapele Haydn stratil svoj pekný sopránový hlas. Cisárovná zo žartu povedala direktorovi, že Haydnov spev nie je spevom, ale škrekotom. Miesto neho musel spievať jeho mladší brat Michal, ktorý sa cisárovnej tak zapáčil, že mu darovala 24 dukátov. Dirigent chóru teraz sa rozhodol prepustiť Jozefa, aby mu zadarmo nedával jesť. Príležitosť na to dal mu huncútsky kúsok, ktorý spáchal Haydn na svojom kamarátovi: odstrihol mu totiž dlhý vrkoč, čo ten proti zvyku nosil. Keď ho majster odsúdil na palice, Haydn bol hotový dobrovoľne odísť, ak ho nebudú biť. Ale starý pán stál na svojom: „Nie tak ! Najprv dostaneš palicou, potom marš !" Ako povedal, tak aj urobil.
R. 1749 bez všetkej pomoci a bez peňazí, s troma starými košeľami a s ošúchaným svrchníkom pustil sa náš mladík do sveta. Prvú noc musel stráviť pod holým nebom, vyčerpaný od hladu a od ustatosti, hoci bol chladný september. Proboval aj u rodičov, či by mu nemohli niečo pomôcť, ale otec, čo ako ho mal rád, bol mu nútený povedať, aby nečakal nijakej podpory, lebo sám nemá nič. Na remeslo sa nechcel dať, tým menej mohol poslúchnuť matku, ktorá mu radila ísť za kňaza. Bez povolania sa neopovážil votrieť do svätyne. Dôverujúc v pomoc Božiu, odobral sa od rodičov a stúpal ďalej.
O krátky čas vidíme Haydna v Mariazelli. Hlásil sa u pátra, ktorý spravoval spev. Ale ten ho odbavil poznámkou, že z Viedne stále prichodia všelijakí pobehaji, ktorí sa vydávajú za spevákov a keď im prichodí z nôt spievať, nevedia ani ústa otvoriť. Náš Jozef sa nedal znechutiť. Pri najbližšej omši, keď páter dal znak, Haydn vytrhol najbližšiemu chlapcovi z rúk noty a začal svojím čistým hlasom spievať Kyrie. Mních udivený pozeral na neho a o chvíľu privolal mu: „Podržte si noty !" Haydn jasal od radosti. Jeho hlas znel tak pekne a čisto, tak radostne a prosebne, toľkou vnútornosťou, že jeho spev stal sa dušou celej hudby. Omša sa skončila. Haydn odložil papier, pristúpil k dirigentovi a spýtal sa ho napoly skromne, napoly žartovne: „Či viem z nôt spievať ?" — „Vy nie ste muzikant, vy ste učeník hudby v najkrajšom smysle toho slova," odpovedal mu páter. Nasledovalo osem šťastlivých dní. Mních sa mu stal otcovským priateľom. Po ôsmich dňoch kľakol si pred pátra a prosil ho: „Páter, požehnajte ma. Matka mi vravievala, aby som nevyhýbal nijakému požehnaniu." — „Boh s tebou ! Ty sa staneš veľkým, keď ja už dávno budem v hrobe." Potom mu vtisol 16 zlatých do hrsti a prepustil ho.
Haydn sa vrátil do Viedne. V biednej izbičke strávil celé roky. Dával hodiny, za ktoré mu málo platili, spoluúčinkoval na serenádach, pri rozličných slávnostiach a za niekoľko grajciarov hrával na organe v kostoloch. Bez prestania študoval a komponoval. 16—18 hodín pracoval denne. Pritom nikdy nestratil vôľu a dôveru v Boha. Keď mu v lete napršalo do izby alebo v zime vietor mu nafúkal snehu do nej, smial sa na tom. Len keď mohol za svojím klavírom sedieť ! Vtedy by nebol menil s nijakým kráľom.
V tom istom dome býval slávny dramaturg Metastasio, ktorý sa o nášho mladíka začal zaujímať. Sveril mu jednu žiačku na klavír, za čo dostal uňho stravu. Týmto mal aspoň jednu starosť s krku. Skladby, ktoré teraz písal, šly z rúk do rúk, ale nijakej odmeny nedostal za ne. V svojej skromnosti bol rád, keď mu ich len prijali — ani sa mu nesnívalo, aké sumy šikovní kníhkupci na nich zarábali. Mal nemalú radosť, keď videl svoje skladby vo výkladoch.
Na hodinách, ktoré dával, oboznámil sa s talianskym spevákom a komponistom Porporom. Ten mu dal ostatné pokyny pre komponovanie. Starý majster nemal veľa ohľadu na mladého človeka: „Somár, pobehaj, sprosták," to boly slová, ktorými ho často poctil, ba neraz ho aj šťuchol do boka a dal si štvrť roka od neho topánky čistiť. Ale to všetko Haydna nemýlilo, len keď sa mohol v speve a v muzike zdokonaľovať.
Roku 1759 dostal miesto direktora u grófa Morzina. Tu sa oboznámil s kniežaťom Eszterházym, ktorý ho povolal do svojej služby, kde ostal až do smrti.

Andrej M. Ampére. (1775—1836.)

Popri Voltovi najväčších úspechov dosiahol na poli elektriny francúzsky učenec Ampére, ktorého stále zaujímaly záhady, nad ktorými iní nadarmo si lámali hlavy, odkedy svet stojí. Ale nie menej veľký je ako človek.
Malý matematik.
Ampére-ov otec bol kupec, ktorý sa hneď po jeho narodení (20. januára 1775) usadil na svoj majetok v Poleymieux, blízko Lyona. V tejto dedinke medzi kvetinami a stromami rástol chlapec. Slobodne a samostatne sa rozvíjal aj vnútorne. Nikdy do školy nechodil, ani nijakého učiteľa nemal. Čosi ho hnalo stále hľadať a skúmať. Keď sa mu nadhodila nejaká záhada, nepustil ju z mysle, dokiaľ nebol s ňou načistom. Už ako chlapčeka zaujímaly ho matematické otázky. Ako anekdotu rozprávaly o ňom, že s kamienkami robil aritmetické hračky. Keď mu ich matka v chorobe vzala, rozlámal prvú piškótu, čo dostal, a s tými kúskami počítal. V 11. roku vedel celú nižšiu matematiku a onedlho aj vyššiu, v 18. študoval už Lagrangeovu Analytickú mechaniku, ktorá vtedy bola vrcholom v matematickej vede. Sám sa neskoršie vyslovil, že v 3 8. roku toľko vedel z matematiky, ako v neskoršom živote.
Odkiaľ čerpal toľké a také vedomosti ? Zväčša z čítania a z vlastného rozmýšľania. Čítal, čo mu do rúk prišlo, bez rady a bez dozoru. Tak preštudoval Francúzsku Encyklopédiu. Mal pritom neobyčajne bystrú pamäť. Po rokoch ho niektorí skúmali, či vie ešte niečo z článkov. Aký bol div, keď sa presvedčili, že skoro doslovne sa na každý pamätá. Čo čítal, to sa usiloval hneď aj spracovať. Leibnitzov a Descartesov pokus utvoriť svetovú reč pohol ho na čosi podobného a naozaj aj spísal celú gramatiku novej reči, ba aj básne složil v nej.
To všetko svedčí o tom, že Ampére patril medzi najbystrejšie a najhlbšie hlavy, ktoré kedy boly na svete, ako sa o ňom Arago vyslovil. Tento veľký dar mohol sa stať pre neho osudným, keby nebol mal šľachetné srdce, ktoré sa vie za idelály oduševňovať a vážiť si iných. Pravda, súkromné študovanie malo následok, že sa zamotal do zbytočných ťažkostí, ktoré si nevedel ľahko rozlúštiť, a že ostal celý svoj život neobratný, nepraktický a bojazlivý. Do istej školy, ktorá bola skoro vojenského rázu, chodieval v obyčajnom čiernom kabáte, ktorý si dal u menej šikovného krajčíra ušiť; vyše sto mladíkov viac týždňov nemohlo pozor dávať pre nešťastný oblek, tak im šlo do smiechu. Pritom sa obával, či nepíše malými písmenami, preto sa na to spýtal študentov. Pravda, im neboly dosť veľké, tak že naostatok nezmestilo sa na celú tabuľu viac ako štyri- päť slov. Povestná bola aj jeho roztržitosť. Neraz sa stalo, že handru, s ktorou utieral tabuľu, strčil si do vačku a o chvíľku utrel si s ňou čelo. Istý životopisec nechce ani spomenúť, čo všeličo sa mu prihodilo, z obavy, aby nebol veľmi — neúplný v tejto veci.
V ohni trápenia.
Náš ľud pekne vyjadruje hlbokú náuku o kríži: Koho Boh miluje, toho krížom navštevuje... Krajšie sotva možno vyjadriť tajomstvo kríža. Nie hockoho volí si Boh za obetu, ale len svojich miláčkov, skrze ktorých chce niečo veľkého dosiahnuť. Ampére bol tiež jeden z tých vyvolených.
Blížila sa francúzska revolúcia. Hoci sa jej rodina Ampéreova úprimne tešila, onedlho miesto radosti nastal smútok. Otec hľadal väčšiu istotu v meste, kde ostal sudcom aj keď Lyon stal sa strediskom nepriateľov komúny. Lenže vládne vojsko premohlo povstalcov a medzi prvými obeťami bol aj starý Ampére. „Rád by som bol," píše manželke z väzenia, „keby moja smrť bola pečaťou smierenia medzi bratmi; odpúšťam všetkým, čo sa nad ňou radujú, čo ju zavinili a rozkázali... Keď budem môcť vo večnosti... s tunajšími vecmi sa zaoberať, Ty budeš s deťmi predmetom mojej starosti a radosti. Keby sa len čohosi lepšieho dožily, ako ich otec, keby len maly vždy bázeň Božiu pred očami, túto spasiteľnú bázeň, čo v nás plodí čistotu a spravodlivosť aj popri slabosti našej prírody !"
Matke pripadla úloha dať vedieť synovi, že sa otec viac nevráti. Mladík šiel rozum stratiť. Celé dni presedel na zemi a robil malé kôpky z piesku, ako keby bol celkom osprostel. Nikto nemohol z neho slovíčko vytiahnuť, ani priatelia, keď ho vzali sebou na prechádzku do lesa. O rok sa tento smutný stav začal meniť. Brával zas do ruky knihy. Listy Rousseauve o botanike upozornily ho na novú vedu. Začal sbierať kvetiny a zeliny a sadiť ich v svojej záhradke podľa rodov. To mu pomohlo zabudnúť a utíšiť žiaľ v srdci. Okrem botanikov bola to poézia, čo ho zachytila. Raz náhodou padol mu zrak u Horáca na verš, ktorý sa mu neobyčajne zapáčil:
Saepius ventis agitatur ingens
Pinus, et celsae graviore casu
Decidunt turres, feriuntque summos
Fulgura montes.
Preklad: Častejšie sa sohýňa od vetra ohromná jedľa, a vysoké veže padajú ťažkým pádom, do vrcholcov hôr zas hromy bijú.
Odteraz sa dal ohnivo do klasikov. Na prechádzkach recitoval básne a mnohé sa nazpamäť naučil. Nasledujúce tri roky nič iného nerobil. Pokúsil sa aj sám písať nielen básne, ale aj väčšie hry. Kde-tu medzi básňami nájde sa aj X a Y a niektorý hrdina končí svoju reč s nejakou — matematickou formulkou. To svedčí, že dávna láska k matematike hlásila sa zas k životu.
V srdci mladého človeka budily sa aj iné city, ktoré dávaly tušiť, že sa pre neho začína nový, šťastlivý život. Lenže šťastie na zemi obyčajne krátko trvá. Aj s ním to tak bolo.
Oboznámil sa s dcérou istej lyonskej rodiny, ktorá v lete neďaleko bývala. Bola to osoba veľmi rozumná, veselá a zbožná. Zpočiatku nechcela ani počuť, keď ju poprosil o ruku, veď nemal nijakého postavenia. Chytro si obstaral miesto privátneho učiteľa. O rok dostal vymenovanie za profesora do Bourgu, lenže manželka nemohla s ním ísť: pre slabé zdravie musela byť na vidieckom vzduchu.
O krátky čas nadhodí sa mu príležitosť zúčastniť sa na súbehu a zabezpečiť si lepšie postavenie. „Ani nevedieť ako", vyjasnil sa mu istý problém pravdepodobnosti, nad ktorým už sedem rokov rozmýšľal. Za deň chcel byť s prácou hotový, ale vždy nové záhady sa mu nadhodily. Napokon raz „v noci o 2." našiel rozlúštenie. Práca ho urobí známym vo vedeckom svete a spraví mu cestu na lýceum. Ampére plával v radosti a v šťastí. Táto jeho radosť však nedlho trvala. 5. júla mal prvú prednášku v škole, o 8 dní neskôr opustila ho manželka navždy. Bol to strašný úder. Podobne ako pri smrti otcovej, aj teraz skoro prišiel o rozum. Všetko sa mu sprotivilo na svete. Nevedel si rady, ani nikto mu nesmel nič radiť, lebo najlepších priateľov odbíjal od seba.
Bola to staručká matka, ktorá mu prišla na pomoc. Pripomenula mu starosť o dieťa a pamiatku zomrelej. Raz mu poukázala aj na povinnosť, čo má ako kresťan: „Či je to možné, aby dobrý kresťan, úd Ježiša Krista, čo má všetko trpezlivo, oddane, ticho znášať, tak sa oddal zúfalstvu, ako Ty ? Padni k nohám Ukrižovaného a pros Ho, aby Ta osvietil a ukázal, čo zamýšľa s Tebou. Ja zas budem prosiť Matku všetkých, aby za Teba orodovala, aby si sa stal dobrým a trpezlivým voči tým, čo Ti dobre chcú."
Mohly tieto slová účinkovať na dušu Ampéreovu ? Mohol mať on sily znášať tento veľký kríž, čo Boh poslal na neho ?
Žriedla sily.
Ampére dostal dobrú výchovu, mal nábožnú manželku, ale pri napnutom štúdiu zanedbal sa duševne: prestal chodiť do kostola a pristupovať k sviatostiam. Manželka ho pred každou Veľkou nocou napomínala a prosila. Akosi sa nevládal rozhodnúť. Raz jej píše: „Srdce mi je akosi sviazané akýmsi smútkom, ktorý aspoň to dobré má v sebe, že ma k pobožnosti pripravuje. Odkedy som Ťa opustil, stále myslím na to, čo žiadaš odo mňa... Pokladám tento krok za najvážnejší. Smiem ho spraviť len tak ledabolo a žiť ďalej, ako by som ho nebol spravil ? ..
Rozhodnutie padlo v ostatnej chorobe manželkinej. V jeho zápiskoch čítame: „15. apr. Nedeľa. Prvý raz v kostole v Polémieux od smrti mojej sestry. 19. Štvrtok. Nanebevstúpenie. Veľká sv. omša v Polémieux. Smutný na ceste do kostola a domov. 21. Sobota. Prechádzka v záhrade. Júlia veľmi chorá. 28. mája. Sobota. Bol som u p. Lamberta v spovednici. 6. júna. Rozhrešenie. 7. Utorok. Sv. Róberta. Tento deň rozhodol nad ostatným mojím životom."
Deň pred smrťou ženinou zapísal si: „Bože, ďakujem Ti, že si ma stvoril, vykúpil a svojím božským svetlom osvietil, keď si sa mi dal v katolíckej Cirkvi narodiť. Ďakujem Ti, že si ma privolal po mojich poblúdeniach a prepáčil si mi ich. Cítim, chceš, aby som len Tebe žil a všetky chvíle Tebe zasvätil..."
, Ampére vážne bral svoje obrátenie. Nielen sám plnil odteraz svoje povinnosti, ale usiloval sa aj iných získať pre náboženstvo. Založil „Kresťanskú spoločnosť", ktorej členovia týždenne sa schádzali a prednášali, rozoberali náboženské otázky. Po jeho odchode z Lyonu spoločnosť sa rozpadla, ale niektorí členovia boli mu povďační, že im pomohol zasa nájsť vieru, a ostali jeho priateľmi až do smrti.
Roku 1804 povolali Ampérea do Paríža na univerzitu. Teraz nasledujú jeho najvážnejšie objavy v obore elektriny a magnetizmu. Pritom sa zaoberal aj filozofiou a napísal o triedení vied cennú knihu. — V Paríži nastalo chladno v jeho duši. Trápil sa niektorými ťažkosťami, ktoré vzbudili v ňom racionalisti. Priateľov to nemálo bolelo, najmä Bredina. Všetko chcel svojím rozumom preskúmať a riešiť, ale jako začal čítať sv. Písmo, najmä evanjeliá, vrátil sa mu pokoj a rovnováha do duše. Za prvých desať rokov, čo strávil v hlavnom meste, ako to sám vyznal, nasbieral — iba látky pre peklo, o nebo vôbec nedbal. Ale bol ktosi, čo dbal o neho, a Ten mu posielal trpkosti do kalicha slávy: s deťmi mal nešťastie, sám sa zamotal do osídiel, v domácnosti ukázal sa ohromný nedostatok. Zbadal, čo to značí pre neho: „Boh chcel mi dokázať, že všetko je márne, okrem Jeho milovať a slúžiť Mu."
Nastal rok 1836. V máji mal sa dať na inšpekčnú cestu, hoci sa cítil chorý. V Lyone navštívil verného priateľa Bredina, ktorému chcel ešte raz svoje srdce otvoriť. Priateľ mu pripomenul, aby dbal o svoje zdravie. Jemu už oň nešlo. „Medzi nami dvoma môže byť už len reč o večných pravdách," zvolal živo Ampére. O týždeň bol v Marseille, kde choroba celou silou vypukla. Duchovný odporúčal mu prijať sviatosti. Odpovedal, že pred cestou vyplnil svoje kresťanské povinnosti. 6. júna bolo mu lepšie, ale potom už ho opúšťaly sily. Deň pred smrťou ktosi mu chcel čítať z knižočky Nasledovanie Krista. Odpovedal, že vie celú nazpamäť. 10. júna vydýchol svoju šľachetnú dušu. Tandem felix ! Napokon šťastlivý !

Viliam Achtermann. (1799—1884.)

Raz prišiel akýsi Angličan do dielne sochára, chytil mu dojatý ruku a povedal; „Videl som vašu Pietu v Münsteri; musel som jej prisľúbiť, že sa stanem katolíkom. Teraz som už naozaj katolík, ale chcem ešte prijať sviatosť birmovania, preto vás prosím, keby ste mi boli birmovným otcom. Pravda, urobíte mi túto radosť !" Kto bol ten sochár, ktorého dielo takýto účinok vyvolalo v duši tvrdého človeka- inoverca ? Bol to Achtermann, ktorý z najbiednejších pomerov vyšvihol sa medzi najchýrnejších sochárov sveta. V mladosti prichodilo mu s ohromnými ťažkosťami sa boriť, ale Prozreteľnosť Božia pomohla mu utvoriť diela, ktoré povznášajú mysle tých, čo sa pred nimi zastavia.
Pastier a prasiatko.
Achtermann bol synom sedliaka alebo radšej nádenníka z Münstera. Strýk ho prijal z milosrdenstva do svojho domu. Musel mu ovce pásť. Pri tejto robote mal dosť kedy vyrezávať a strúhať. Ale to sa strýkovi nepáčilo, preto mu dal svine pásť. To je nespokojná spoločnosť, ktorá môže narobiť dosť starosti strážcovi. Ani nášmu malému rezbárovi by nebolo na iné zvýšilo času, keby si nebol pomáhal fígľom.
Zbadal, že svinky sú veľmi spoločenské a súcitné zvieratká. Stačí, keď jedna z nich zakvičí, a celý kŕdeľ je spolu. Túto ich vlastnosť využil pre svoj cieľ. Ráno priviazal jedno prasiatko k stromu a ostatné sa mohly pásť, kde sa im páčilo. Večer potom nepotreboval iba to prasiatko za chvost trocha potrápiť, aby sa sbehly všetky, a on spokojne mohol ísť domov. Takto celý deň mohol do milej vôle strúhať a vyrezávať. Lenže toto šťastie netrvalo dlho. Ktorýsi večer darmo ťahal prasiatko za chvost a ono darmo kvičalo, ani jednej živej sviňky sa nikde neukázalo. Chudák čo mal robiť, pobral sa sám s tým jedným prasiatkom domov. Strýk sa strašne nahneval a poriadne ho zbil. Zabožil sa mu, že mu to vyrezávanie urobí nemožným. Svine sa našly v súsedovej maštali, ktorý ich zajal, lebo mu vošly do zbožia, ale on ich musel opustiť a stať sa paholkom pri gazdovstve. Týmto nateraz bol koniec strúhaniu a rezbárčeniu.
Po niekoľkých rokoch strýk umrel, a keďže nenechal nijakého testamentu, náš mládenec nedostal ani haliera za svoju prácu, musel vstúpiť k cudziemu sedliakovi do služby. Za biednu plácu robil ako otrok. Niekoľko rokov sa aj tu potrápil, potom zasa ho premohla dávna túžba sochárčiť a vrátil sa k otcovi do Münsteru. Tu sa začal učiť stolárstvo, pri čom ostalo mu času aj na vyrezávanie. Bol veselý, statočný a zbožný. Pri vojsku vyznačil sa v streľbe. Doma si ho ľudia vážili a ctili. Po nedeliach obyčajne obdivoval po kostoloch sochy a iné rezbárske práce a potom sa usiloval ich napodobňovať.
Raz dostal natierať starú, na ozdoby veľmi bohatú skriňu od hlavného predsedu politickej správy Vinckeho. Pri práci akosi odlomila sa mu hlava veľmi pekného anjela. Prilepiť sa nedala, lebo drevo bolo celkom práchnivé. Čo mal robiť ? Obrátil sa k modlitbe. Keď už domáci spali, nebadane vytratil sa z domu a šiel pešo na púť k milostivému obrazu Matky Božej v Telgte. Druhý deň dal sa do roboty a urobil anjelovi hlavu, predošlej úplne podobnú. Prípad vyrozprával majiteľovi skrine, ktorý sa nevedel dosť prenačudovať zručnosti stolárskeho tovaryša a zaumienil si, že ho bude podporovať, ak by sa chcel ďalej vyučiť v rezbárstve.
Predseda sa ho spýtal, či by vedel ľudskú podobu vystrúhať. Achtermann najprv nerozumel, o čo vlastne ide, natoľko bol zaostalý vo všeobecnom vzdelaní. Ale ako mu pán vysvetlil, čo sa ho pýta, prisľúbil, že sa pokúsi vystrúhať Krista Pána na kríži. „Dobre, môj priateľu !" bola odpoveď, „lenže tým si v Berlíne, kde chcem tieto veci poslať, nezaistíš veľké šťastie. Musíš k tomu niečo antického urobiť. Môžeš tu toho Amora (bôžik lásky) vziať, čo na levovi sedí, keď to bude čo len napodobnina."
Achtermann zbadal, že od tejto práce závisí jeho celá budúcnosť. Ak sa mu nepodarí, nikdy sa nestane sochárom. Zas obrátil sa k Bohu a k jeho svätým o pomoc a rozhodol sa složiť sľub čistoty, aby sa mohol, ak ho Boh povolá za umelca, celkom kresťanskému umeniu venovať.
Vyrezávanie sa podarilo. Náhodou Achtermann našiel peknú kyticu poľných kvetín a vystrúhal aj tú a všetko poslal do Berlína Rauchovi, ktorý bol ochotný ho zadarmo učiť a starať sa o neho.
Tŕnistá cesta umenia.
Vyžobral si teda peňazí a dal sa na cestu do Berlína. Ale aké bolo sklamanie Rauchovo, keď videl pred sebou 32-ročného sedliaka ! Pán predseda neudal jeho vek a Rauch sa nazdal, že mu pošle nejakého mladíka, s ktorým sa dá ešte niečo robiť. Kázal mu druhý deň prísť.
Druhý deň bol u Raucha jeho kolega Rietschel, ktorému sa Rauch žaloval, že mu poslali starého človeka bez všetkej vzdelanosti, ktorého by on len drevorubačovi dal za učňa. Tu sa Achtermanna zaujal Rietschel a povedal, že kto také veci vie vyrezávať, ten musí mať neobyčajný talent. Horko-ťažko nahovoril Raucha, aby ho len poslal na akadémiu.
Na akadémii prišiel medzi celkom mladých Fudí, ktorí si z neho neraz robili žarty. K tomu modelovanie nechcelo mu ísť nijako. Ako sa dotkol hliny, svojou ťažkou rukou celkom ju rozmazal. Ale aj v tom si pomohol: gyps nechal stvrdnúť, potom sa ho dal obrábať kladivom a dlátkom. Rauch sa tešil jeho pokroku a prijal ho k sebe.
Teraz mu prichodilo telo a ducha napnúť, aby dosiahol cieľa. Musel sa začať učiť čítať a písať, aby sa mohol na potrebný stupeň vzdelanosti vyšvihnúť. Keďže celý deň patril umeniu, v noci sa trápil s učením. K tomu nemal skoro nijakých prostriedkov hmotných. Od kráľa síce dostával nejakú malú podporu, ale na rozličné učebné hodiny musel toľko minúť, že na bývanie a na jedenie už nestačilo. Ale silná sedliacka príroda zmohla aj to, v čom mu bol nemálo na pomoci jeho žalúdok, ktorý všetko sprášil, k čomu sa dostal.
Jeho núdza dotkla sa niektorých lepších ľudí, ktorí ho potom kde-tu zavolali na obed alebo na večeru. Kým doma často nemal čo jesť a čím kúriť, tu ho obsypávali rozličnými lahôdkami a sladkosťami. Takéto návštevy využil a usiloval sa utíšiť svoj hlad aj na nasledujúce dni, pričom prihodily sa neraz zábavné výjavy. Raz na pr. zjedol všetky vajíčka, čo boly pre celú spoločnosť pripravené; keď sa ho pýtali, či ho netlačí žalúdok, odpovedal, že necíti nijaký tlak.
Keďže v Berlíne sa nebál ukázať ako zbožný katolík, niektorí vplyvní páni odvrátili sa od neho a zastavili mu podporu, ktorú dostával. Ale Prozreteľnosť Božia mu zasa pomohla. Istý gróf vypísal súbeh na zlepšenie pluhu. V Achtermannovi sa prebudil dávny sedliak a vynašiel spôsob, ktorým sa lepšie dalo orať. Dostal nielen uznanie, ale aj pekné štipendium, ktoré mu stačilo na ďalší rok.
„Napokon," píše sám, „minul sa čas obmedzenosti a nevedomosti. Rauch ma prepustil a ja som mohol splniť svoju vrelú túžbu: odísť do Ríma." Tu najprv vyhotovil prekrásny kríž z kararského mramora, ktorý sám Gregor XVI. požehnal. Lenže tým ešte nebola núdza zahnaná. Pri práci potreboval drahý materiál, za ktorý nemal čím platiť. Hocikedy sa stalo, že viac dní nemal čo do úst položiť. Až keď mu nejaká dobrá duša dala dva-tri šestáky, mohol si kúsok chleba kúpiť. Úverníci však žiadali peniaze. Achtermann šiel do kostola delľ Anima pomodliť sa. Ako vyšiel, priblížili sa k nemu dvaja nemeckí tovaryši, ktorí si chceli pozrieť jeho dielňu. Jeden mu medzitým povedal, že to musí byť ťažké, kým sa kto takým slávnym umelcom stane, ale potom je už zaistený. Tu Achtermann vyznal so žiaľom svoje smutné položenie: „Kým som bol paholkom, vždy som mal niekoľko grošov vo vrecku; keď som bol pri vojsku, stačila mi menáž, a keď som bol stolárskym tovaryšom, nechýbal mi nikdy nejaký peniaz. Ale teraz, ako som umelec," — a tu vyznal otvorene, na čom je. Mladí tovaryši pozreli jeden na druhého, potom sa ozval starší a povedal mu, že obidvaja majú v sporiteľni väčšiu sumu, ktorá mu stojí k dispozícii.
Nijaké ťažkosti a trápenia nemohly ho zroniť a od cieľa odvrátiť. Neskoršie písal: „Tridsať rokov žijem v Ríme; stojím na prahu staroby, a keď sa rozpomeniem na svoju minulosť, tá rozpomienka zavše sa premení na modlitbu. Z celého srdca pokladám sa za šťastlivého človeka, lebo moje umenie mi celkom vyplní môj život a ma natoľko uspokojuje, že nič mi nechýba, čo inak ľudia k šťastiu potrebujú. Veľa peňazí som nezarobil, lebo materiál pri mojom umení je drahý a výdavky a riziko pri neobjednanej práci veľké. Pritom som samotný, nemám ani ženu, ani dietky, ale, ako som povedal, nič mi nechýba; moje umenie ma natoľko zaujalo, že všetko iné by mi bolo skoro na ťarchu."
Horúce mesiace obyčajne trávieval v horskej dedinke Rocca di Papa. Tu dal obnoviť káplnku, vystaviť domček kňazovi, pre ktorého složil istú sumu na udržanie. 25. mája 1884 modlil sa ešte pred svojou Pietou v Campo Santo, druhý deň ráno ticho usnul navždy.

Dominik Lacordaire. (1802—1861)

Slávny spisovateľ Chateaubriand raz neskoro prišiel k miestnosti, v ktorej mal Locardaire rečniť. Sieň bola už preplnená, že sa dvermi nik nemohol dostať dnu. Čo mal robiť? Reči sa nechcel nijako zrieknuť, nuž vydriapal sa na oblok a spustil sa ním medzi poslucháčov. Táto udalosť, hoci nám prichodí smiešna, najlepšie svedčí, aký účinok vyvolávaly slová Locardairove, aká sila a oheň blčal z nich. Nikto by ani neveril, že tento oduševnený rečník a obranca viery musel v mladosti bojovať, ako málokto.
„Zimná noc."
Jeho trpkosti a vnútorné boje začaly sa na cisárskom gymnáziu v Dijone. Matka mu tu vy-prostredkovala slobodné miesto — nie práve na osoh jeho duše. „Tu," píše on sám, „zasiahla ma prvý raz ťažká ruka trápenia a hnala ma vnútornou, vážnou a celkom odhodlanou silou k Bohu. Kamaráti od prvého dňa zachádzali so mnou ako s hračkou alebo obeťou. Kroka som nemohol urobiť, aby ma ich surovosť nebola prenasledovala. Za niekoľko týždňov okrem polievky a chleba nedali mi nijakého pokrmu. Aby som vyhol tomu nepriateľskému zachádzaniu, vkrádal som sa cez slobodný čas do učebnej siene a skryl pod lavicu, že ma nenašli, čo ma aj profesori a spolužiaci hľadali. Tu opustený od každého ronieval som sväté slzy Bohu. Tu som mu obetoval svoje mladé trápenia ako obetný dar. Tu som sa obracal ku krížu jeho Syna s vrúcnosťou, ako nikdy potom." Mučenie prestalo až nasledujúceho roku.
„Prvé prijímanie som mal r. 1814 vo svojom dvanástom roku. To bola moja ostatná náboženská radosť a ostatný lúč z duše matkinej do mojej duše. Onedlho začala rásť tôňa okolo mňa. Zimná noc obkľučovala ma so všetkých strán, a od Boha nedostal som viac nijakého znaku vo svojom svedomí."
Kto bol vinný na tomto duchovnom ochladnutí ? Zaiste sám nebol bez viny, ale najviac bolo vinovaté protináboženské vyučovanie na škole a nedbalé okolie. Starý svet s jeho pohanskými zvykmi a zásadami počul každý deň chváliť, ale nový, čo pod vplyvom kresťanstva povstal, ostal mu neznámy. Veľkí ľudia nových vekov, svätí a hrdinovia civilizácie, slovom všetko, čo s kresťanským obnovením súvisí — to úplne zamlčali pred mladým študentom.
Istý šľachetný profesor zaujal sa ho na lýceu. Tri roky sa s ním trápil a staral sa o jeho vedecké vyškolenie. Dával mu čítať Racinea a Voltaira a iných autorov, vysvetľoval mu ich a upozorňoval ho na krajšie čiastky. Dbal aj o jeho výchovu a vštepoval mu do srdca úprimnosť, statočnosť a šľachetnosť. Priúčal ho opanovať výbušnú hnevlivosť. Len o náboženstve nikdy nehovoril, lebo ho nemal. Keby bol mal vieru, mohol byť aj jeho duši otcovským priateľom. Boh dopustil, že padol do priepasti nevery, aby si neskoršie väčšmi vážil svetlo zjavenia.
Za slobodu ducha.
Bol prostredný študent. V nižších triedach nedostal nijakého vyznačenia. Šlo to s ním dolu vodou v učení a v mravnosti. Kráčal po ceste, ktorá je trestom za neveru a nešťastím rozumu. Ale naraz v retorike začalo klíčiť semienko, čo mu p. Delahay do mysle zasial. Na konci roka dostal niekoľko vyznačení. Plytkým filozofickým kurzom zakončil klasické štúdiá. Mal 17 rokov, keď opustil kolégium, bez náboženstva v srdci, ale otvorený, statočný, usilovný, majúc rád poéziu a túžiac po sláve. Táto túžba svietila mu pred očami ako nejaká fakľa života.
R. 1819 odišiel do Dijona študovať právo. Tu sa stretol s malým hlúčkom študentov, čo ešte nestratili vieru. S tými sa spriatelil a často rozprával o otázkach dejín, filozofie a náboženstva. „S Lacordaireom", píše ktorýsi z nich, „nadobudol náš krúžok nový život, nový význam. Netrvalo dlho, a všetkých si nás získal svojou duchovnou prevahou, ohnivou rečou a zriedkavou milotou. Na riadnych schôdzkach rozprával, ako sa zachrániť pred démonom, čo sa v nás hýbe; jeho výstup podobal sa výbuchom sopky."
Duša mu bola nespokojná. Túžila po Tom, ktorý jedine vládze ukojiť jej hlad. O tomto svojom stave píše: „Môj duch je starší, ako si to o mne iní myslia; kvety, ktorými ho moja obrazotvornosť obkladá, nemôžu ma o tom klamať. Málo sa pridržiavam života... Všetkého som nasýtený, hoci málo znám. Keby iní vedeli, aký bývam smutný ! ... Spomínajú mi spisovateľskú slávu, verejnú službu; ja sám myslievam niekedy na takéto veci. Ale úprimne hovoriac, so slávou mám sústrasť a nechápem, ako možno toľkou námahou sháňať sa po nej."
Všetko vrelo v ňom. V tom nepokoji dal sa študovať dejiny. Tu sa mu otvorily oči. Videl jasne, že kresťanstvo všade šírilo kultúru a dvíhalo mravnosť. Presvedčil sa, akú moc má Cirkev a aké požehnanie značí pre ľudí viera, kým nevera všade len ničí a kazí. V kruhu svojich priateľov slávnostne sa zriekol Rousseauových zásad, hoci ešte vždy nestal sa celým kresťanom. Ale kvas neprestal účinkovať v jeho duši.
K svetlu a víťazstvu.
Po odbavených právnických štúdiách prešiel do Paríža, kde začal advokátsku prax. Mal 19 rokov, ale takou smelosťou a zrelosťou vystupoval, ako obranca na súdoch, že akýsi štátnik oduševnene zvolal: „Tenta mladík urobí veľkú kariéru !"
Lenže v Paríži cítil sa opusteným a samotným. Nemal okolo seba priateľov, ktorí by tak smýšľali ako on. O tomto svojom položení píše: „Žil som o samote a chudobe, ponechaný tajomnému hnaniu mladého veku dvadsať rokov, bez vonkajších zábav, bez priateľov, bez radosti vo svete, bez oduševnenia za divadlo, bez náruživosti za vonkajšie veci, okrem akejsi nejasnej ctibažnosti. Niekoľké podarené obrany pred sudcami trocha ma rozobraly, ale neupútaly. V tej opustenosti vyhľadal ma Boh" a, dodajme, i našiel.
Dávna túžba ožila v ňom novou silou. Rozpomienky na vieru detstva a na krúžok v Dijone hnaly ho nazad k Tomu, na ktorého zabudol. Vo svojich duševných úzkostiach začal sa znova modliť, a tým milosť šla zvíťaziť. Lebo Boh neodbije nikoho od seba, keď sa k nemu obráti o pomoc.
Matka tiež nezabudla na neho. Čím menej mohla sa so synom shovárať, tým viacej sa o synovi shovárala s Bohom a prosila ho, aby jej ho vrátil. Ako nejaká ťažká chmára na srdci bola pre ňu myšlienka, že nemá okolo seba ani jedného kresťana a ani jeden syn nesprevádza ju k svätým tajomstvám viery. Ten, čo sotrel slzy Monikine, potešil aj ju v jej zármutku. Syn sa jej vrátil do otcovského domu, ba stal sa neúnavným bojovníkom a buditeľom. Lacordaire nezabudol na matkinu pomoc. Neraz spomínal, že hlavne jej môže ďakovať za svoje obrátenie. Rozpomienka na svoju matku sprevádzala ho celý život a dodávala mu sily vytrvať na ceste, ktorú mu pomohla nájsť.
Akože sa cítil mladík, keď už stál na pevnej skale viery ? Neobyčajná radosť a istota sa mu rozhostila v duši. „Nie!" volá. „To nie je zaprenie môjho rozumu, ktorý sa naraz v putách nepochopiteľného otroctva našiel, ale naopak, je to rozšírením jeho svetla, videnie vecí pod širším uhlom a v jasnejšom osvetlení. Ani nie je to sklonenie charakteru pod silný a tvrdý poriadok, ale rozvoj jeho sily činnosťou, ktorá je vyššieho pôvodu ako príroda. Napokon nie je to zaprenie radostí srdca, ale ich splnenie a vrchol. Celý človek ostal ten istý, len jedno je ešte v ňom: Boh, ktorý ho stvoril. Kto nezažil takúto chvíľu v svojom živote, ten ešte nezná život ľudský. Je to skúsené vyplnenie slov Kristových v Evanjeliu sv. Jána: „Kto mňa miluje, toho bude môj otec milovať, a prídeme k nemu a budeme u neho bývať."
Ledva našiel stratenú vieru, nová túžba sa zrodila v ňom a hnala ha zasvätiť svoj život úplne Bohu a jeho službe. Videl okolo seba mnohých, ktorí ako on donedávna bez svetla kráčajú a nevedia, načo žijú. To ho bolelo a budilo v ňom vôľu stať sa kňazom a rozdávať z pokladov pravdy iným. Táto túžba ho celkom zaujala, ako sám vyznal pred smrťou, a to tak mocne a živo, že mu nikdy nebola príčinou ľútosti, hoci prišly na neho nemalé ťažkosti.
R. 1824 prijal ho parížsky arcibiskup medzi svojich bohoslovcov. Povedal mu: „Vy ste bránili pred súdom veci pominuteľného záujmu; odteraz budete brániť večnú spravodlivosť. Vo svete sú o tom celkom opačné náhľady, ale pred najvyšším súdom nakoniec istotne raz vyhráme." — O tri roky vysvätili ho. Onedlho všade ho znali ako najtuhšieho obrancu viery.
Na povzbuzovanie mladého Ozanama a iných študentov začal r. 1835 svoje konferencie, ktorými vyvolával ohromné oduševnenie za vieru a veľa dobrého robil.
R. 1839 vstúpil k dominikánom a ako taký stal sa členom francúzskej akademie. 20. nov. 1861 umrel s krížom v ruke a slovami: „Bože, ó, môj Bože, otvor, otvor mi !"

Karol Montalembert. (1810—1870)

Gróf Montalembert bol jeden z najsmelších obrancov a bojovníkov za slobodu Cirkvi vo Francúzsku. Ako učenec má svetové meno. Nebál sa prízvukovať priateľom francúzskej revolúcie, že kresťanský stredovek dával oveľa viac slobody, ako oni, že opravdivý dobrobyt a pokrok len na základe katolíckych zásad je možný. V jednej reči povedal: „V tom Francúzsku, čo dáva samých ľudí rozumu a srdca, mali by sme sa jedine my katolíci na úroveň sprostých a zbabelých snížiť ? Mali by sme sa pokladať za tak skazených, za tak nepodarených synov svojich otcov, že by sme sverili svoj rozum racionalistom, svoje svedomie univerzite, svoju slobodu a hodnosť týmto advokátom, ktorých nenávisť oproti slobode Cirkvi vyrovná sa jedine ich úplnej nevedomosti ohľadom jej práv a článkov viery ? V mene katolíkov vyhlasujem: V slobodnom národe nechceme byť otroci; my sme potomci mučeníkov, my sa netrasieme pred potomkami Juliana Apostatu; my sme synovia križiakov, my neustúpime pred synmi Voltaireovými !"
Priateľ nad zlato.
Narodil sa v Londýne. Jeho otec pripojil sa r. 1792 k emigrantskému vojsku Condésa; po rozpustení vojska vstúpil do anglickej služby. Matka pochádzala zo šľachtickej anglickej rodiny Forbes. Chlapca najprv vychovával starý otec, veľký učenec James Forbes, ktorý ako aj matka, patril do anglikánskej cirkvi. Potom sa dostal do ústavu vo Fulhame. O nejaký čas otec sa začal obávať o chlapcovu vieru, preto ho vzal k sebe do Paríža.
V 12. roku prvý raz pristúpil k sv. prijímaniu. Vtedy si zapísal do denníka: „Teraz som pochopil prvý raz, že môže byť sladké zomrieť." Ďalšie a hlbšie poučenie vo viere dal mu abbé Busson, ktorý jeho matku pripravoval na prijatie katolíckej viery.
Keď otca vymenovali za francúzskeho vyslanca v Stockholme r. 1827, Karolko musel prejsť do kolégia Ste-Barbe v Paríži. Už tu mal príležitosť za svoju vieru bojovať, lebo hoci kolégium stálo pod vedením výborného kňaza, medzi študentmi prekvitala nevera, v ktorej ich utvrdzovali niektorí profesori. Tých, čo sa nehanbili za vieru a plnili svoje náboženské povinnosti, ostatní prenasledovali. Ale malý Montalembert za krátky čas vydobyl si úctu u svojich vrstovníkov svojím neobyčajným talentom a rečníckym darom.
Onedlho našiel Montalembert medzi študentmi jedného, čo tak smýšľal, ako on. Povstalo medzi nimi ozaj ideálne priateľstvo, ktoré trvalo, keď aj nemohli ostať spolu v Paríži. Z listov, ktoré si písali, dýcha hlboká zbožnosť, anjelská čistota, mladistvá oduševnenosť za všetko, čo je veľké a pekné, mužská vážnosť a zriedkavá zrelosť.
„Našiel som niekoľkých," píše vo svojom sedemnástom roku, „voči ktorým prechovávam nezmenenú úctu, alebo vrelé priateľstvo; ale rozdiel veku, postavenia alebo pohlavia zavše schladil alebo udusil tieto priateľstvá. Keď som prišiel do Ste-Barbe, bol som sám medzi mnohými. Chvíľku som myslel, že N. N. je, koho potrebujem, ale hoci má výborné vlastnosti, naše náboženské náhľady sú tak odchodné, že medzi nami nikdy nie je možné dokonalé spojenie, v ktorom ozajstné priateľstvo pozostáva. Preto padám do tvojho náručia, drahý priateľ. Naše priateľstvo bude náboženstvom posvätené. Ukážeme svetu, že možno byť kresťanom bez zpiatočníctva a Bohu slúžiť šľachetnou poníženosťou slobodných ľudí.
Keď ma chceš presvedčiť, že prijímaš moje priateľstvo a dôveru, vtedy žiadam od teba, aby si bol neúprosný proti všetkému, čo na mne nedobrého zbadáš a žeby si ma o tom hneď bez ohľadu upovedomil. To je najlepší dôkaz opravdivého a kresťanského priateľstva; iba pod touto podmienkou uznávam tvoje priateľstvo. Badám, že som strašne namyslený a nemám ani najmenšej skromnosti. Stráž nado mnou, prosím ťa !"
Priateľ mu sľuboval, čo od neho žiadal. Montalembert pred vstúpením do kolégia sostavil si „politické a náboženské vierovyznanie" a podpísal ho svojou krvou. Poslal ho aj svojmu priateľovi, ktorý sa o ňom otvorene vyjadril a odsúdil ho. „Máš pravdu," písal mu Montalembert, „podpis krvou je ozajstná sprostosť. Zachovajme svoju krv pre náboženstvo a pre otčinu !"
Modlitba len utužila spojenie obidvoch. „Veľa som sa modlil za teba tieto sväté dni," písal na Veľkú noc r. 1827. „Modlím sa za všetkých, ktorých rád mám; je to malá odmena tým, čo sú ku mne dobrí. Aká sladká je modlitba! Aká radosť je to pre mňa v mojej izbičke v Ste-Barbe shromaždiť okolo seba všetko, čo rád mám, spojiť sa modlitbou s milovanými osobami, rozpamätať sa na ich ctnosti, zabudnúť na ich chyby a s nimi sa zaoberať, kým sa s Bohom shováram ! Viem, že moje modlitby nemajú veľkú silu; ale Boh povedal: Sacrificium Deo cor contritum et humiliatum (skrúšené a ponížené srdce je obeta Bohu), čo mi akejsi nádeje dodáva."
Mladík takéhoto smýšľania nemohol sa cítiť dobre v svetských spoločnostiach. „Hovorí sa obyčajne," píše, „že sa treba v mladosti rozkošiam oddať; ja pokladám tento náhľad za nerozum. Zdá sa mi naopak, že sa v mladosti najväčšou horlivosťou treba venovať štúdiu alebo povolaniu, čo si kto volí. Pravda, keď niekto zaplatil daň, čo bol dlžný otčine; keď sa niekto ozdobuje vavrínmi ako rečník alebo vojvodca, alebo požíva všeobecnú úctu: vtedy má človek právo zabávať sa vo svete. Rozumiem, keď Pitt a Fox (dvaja anglickí štátnici), po premožení svojich protivníkov, požívajú radosti veselej hostiny; chápem to, keď Grattan (irský rečník) po pädesiatročnej sláve s malými dievčatkami hral sa na slepú babu. Ale keď je niekto neznámy smrteľník a vidí sa v množstve ľudí alebo hádam pánov, čo si myslia, že musia každý večer ísť do troch -štyroch domov, kde sa možno zadusiť, o čom sa hovorí, že sa tam zabávajú: v tom nevidím ani rozkoš ani česť; mám to za hriešne mrhanie času a za strašne dlhú chvíľu. Ďakujem Bohu, že som vo svete mal na zbláznenie dlhý čas; lebo to mi svet navždy urobilo odporným."
Ani v prázdninách nezaháľal. Prečítal kopu latinských klasikov, dvanásť kníh Hiady, Bossuetove Všeobecné dejiny a veľa výťahov. V tejto práci nebolo síce mnoho poriadku, ale rozšíril sa mu obzor a nadobudol si vedomostí z najrozličnejších odborov.
Ostatok prázdnin strávil v La Roche-Guyon u kniežaťa Rohan, neskoršieho arcibiskupa- kardinála. Najmä pobožnosti robily tu na neho veľký dojem. Často chodieval na prechádzky. Obyčajne brával so sebou nejakú knihu, zväčša básnika Thomsona. Inokedy zas deklamoval, cvičil sa v rečnení. Neraz sa stalo, že sa skoro potkol do nejakého drevorubača alebo do sedliačky, ktorí zadivení pozerali na mladíka a zaiste si mysleli, že utiekol z nejakého blázinca.
Priateľ sa vrátil o nejaký čas do Paríža. Montalembert patril už do triedy filozofie. Nemálo bol rád tomu, lebo v kolégiu Ste-Barbe ho neprestajne prenasledovali. Stál „proti svetu skazy a bezbožnosti, ktorá despotický opanovala srdcia rovesníkov." Ale to všetko upevňovalo ho v dobrých predsavzatiach, on chcel plávať proti prúdu a prísť k cieľu. „Boh nás obsypal svojimi dobrami," píše, „naša povďačnosť nikdy sa nemôže jeho milosrdenstvu vyrovnať, ale aspoň nejaký znak vďačnosti musíme ukázať tým, že svoj život zasvätíme jeho sláve a jeho vôli. V storočí, v ktorom zaznávajú vznešené ctnosti kresťanstva, a z jeho tajomství robia si posmechy, obetujeme všetky svoje náklonnosti, premôžeme všetok odpor, aby sme mu ostali verní. Úprimne presvedčení o viere, zaženieme zo svojej mysle všetky pochybnosti, ktoré môžu povstať v slabom a pyšnom rozume. Zdá sa, opatera Božia preto nás medzi bezbožnou a nemravnou mládežou spojila, aby zdvojnásobnila silu, čo nám každému dala, aby sme dobre robili."
Montalembertov otec stal sa medzitým vyslancom v Stockholme. Zavolal aj syna k sebe. Mladík svoje skúsenosti a dojmy verne opísal svojmu priateľovi, ktorý mu veľmi chýbal. Aj iná vec ho bolela. V liste zo 16. septembra píše z Kopenhagy: „Včera bola nedeľa. To je už tretia, v ktorú som nemohol byť na sv. omši. Keby si vedel, dobrý priateľ, aký som nad tým zarmútený, ako mi to dá cítiť horkosť môjho vyhnanstva ! Rozpamätúvam sa s radosťou, miešanou so smútkom na litánie v St. Genoveve, na prijímania, pri ktorých priateľstvo pomáhalo zbožnosti, a na to ostatné ráno, keď sme pred tým istým oltárom kľačali a za seba sa modlili."
Štúdiá a práce.
V Stockholme zaoberal sa Kantovou filozofiou, ktorá ho až na smrť omrzela, nemeckou poéziou, štatistickými a politickými štúdiami. Zaujímal sa aj o dejiny severných národov a najmä írska. Írsko mu natoľko prirástlo k srdcu, že si zaumienil napísať jeho dejiny, aby ukázal svojim rodákom, aké ctnosti vie vychovať katolicizmus v národe, ktorý stratil svoju slobodu, ale vieru si zachoval. V akom duchu študoval, o tom svedčia listy, čo písal priateľovi v Paríži. „Hovoríš, že si nespokojný sám so sebou, lebo si bol nútený uznať, že veríš, čo sám nenahliadaš. Ale, môj Bože, nevieš, čo robí vieru kresťanskou ctnosťou. Či nie je to práve tá nepochopiteľnosť, čo robí vieru záslužnou, čo ju pozdvihuje na najvznešenejšiu čnosť a na obetu, Bohu najmilšiu ? Nezabúdaj pri svojich zemských štúdiách na prvenstvo tejto čnosti, ktorá je nebeského pôvodu a nás pripravuje na opravdivú vieru. Skôr ako bys i vedu primeral náboženstvu, zatvor sa do viery ako do nejakej nepremožiteľnej pevnosti. Pri najmenšej pochybnosti, pri najslabšom zamyslení, čo v tebe vzbudí filozofia, utekaj do pevnosti a odpočiň si od trampôt smrteľnej vedy v radostiach poníženej a tichej viery."
R. 1830 v júli splnila sa mu žiadosť: mohol ísť Írsko precestovať. Ale ešte ta nedošiel, keď v Paríži vypukla júlová revolúcia. V mladíkovi sa náhle prebudil náruživý politik, preto sa odobral rovno do Paríža. Lenže otcovi sa tento jeho krok nepáčil, preto mu rozkázal, aby nemeškal cestovať ďalej do írska. Poslúchol a neobanoval. Oboznámil sa tam s výborným biskupom Doylem a známym vodcom katolíkov O' Connellom, ktorí mu celý život svietili príkladom v boji za slobodu a za práva Cirkvi.
Ako sa vrátil do Francúzska, vstúpil do redakcie časopisu Avenir, ktorý vydával Lamennais.
Ale tu neostal dlho. Lamennais sa zamotal do ťažkých bludov a odpadol od Cirkvi. Montalembert sa odtrhol od neho a inde hľadel slúžiť dobrej veci.
R. 1835 vstúpil do francúzskeho parlamentu, kde svojou neobyčajnou výrečnosťou bojoval za slobodu Cirkvi a za spravodlivosť. Bránil černochov, ktorých v koloniách mučili a trýznili, zastal sa prenasledovaných kresťanov v Sýrii a utláčaných Poliakov. Rečníckou a spisovateľskou činnosťou zaslúžil si miesto vo francúzskej akadémii. Zpomedzi jeho spisov je najlepší: „Mnísi západu". Neskoršie sa síce ostro postavil proti stanovisku cirkevnému, keď sa mala vyhlásiť dogma o neomylnosti pápežovej, čo možno pripisovať jeho nedostatočnému vzdelaniu v bohosloví, ale v duchu nemal úmysel oddialiť sa od učenia Cirkvi. Najlepšie svedčia o tom jeho vlastné slová, ktoré povedal na smrteľnej posteli grófke Merode, keď sa ho pýtala, čo by urobil, keby vyhlásili neomylnosť za článok viery. „Nuž," povedal pevným, presvedčujúcim hlasom, „veril by som." Vyhlásenia sa už nedožil. Zomrel spokojne po mnohých bojoch za katolícku vec 13. marca 1870.

Ľudovít Windthorst. (1812—1891.)

V nemeckom kultúrnom boji vyniká človek, ktorý svojou výrečnosťou a dôslednosťou najviac pomohol zvíťaziť pravde, najviac bránil Cirkev proti hnevu a moci železného kanclera Bismarcka. Tento človek je Windthorst.
Ľudovít Windthorst narodil sa 17. januára r. 1812 v Osterkappeln pri Osnabriicku. Otec bol pravotár a spravoval majetok rodiny Droste- Vischering. Matka bola prostá ženička, ale múdra a energická, ktorá po včasnej smrti manželovej sama spravovala majetok a nadobudla potrebných prostriedkov na školovanie synovo.
Malý Ľudovít rád pásaval kravy s chlapcami a na poľovačkách slúžil za honca. Veľkú radosť mal, keď na jeseň mohol piecť na poli zemiaky a všelijaké kúsky vystrájať, pri ktorých vždy on bol vodca. Jeho vrstovníci pamätali sa na neho aj neskoršie a spomínali, aký bol veselý chlapec.
Učitelia a školy.
Prvá škola, do ktorej chodil Windthorst, bola — dievčenská. Najstaršia sestra ho ta vodievala sebou. Miestny farár, ktorý bol spolu inšpektorom katolíckych škôl, nemálo sa zadivil pri návšteve, keď medzi samými dievčaťmi zbadal chlapca. „Louis, ty tu ?" zhíkol a ten výkrik stačil aj malému žiakovi, žeby sa spamätal, v akej spoločnosti je. Od tejto chvíle nechcel viac do dievčenskej školy. Doma rozhodli dať ho pripraviť na vyššie štúdium.
Starší brat otcov, strýčko Ferdinand, farár vo Falkenhagen, zaujal sa osemročného šibala. Jeho kaplán vyučoval niekoľkých chlapcov latinčinu a iné predmety. K týmto sa pripojil aj náš žiak. Lenže pán kaplán bol veľký poľovník. Neraz sa stalo, že svoje vyučovanie začal už o štvrtej ráno a do omše ho aj odbavil. Po sv. omši išlo sa do hôr, kde ho aj chlapci nasledovali a naháňali mu zver. Ký div, keď takému zurvalcovi, aký bol Ľudovít, lepšie sa páčilo na poľovačky chodiť, ako doma pri knihe sedieť ! Pravda, v učení málo napredoval. Pán kaplánko sa nenazdal, že v jeho spôsobe by mohla byť chyba. Bol presvedčený, že chlapec nemá talent. Preto radil rodičom, aby ho dali za tokára, lebo vedel pekné fajôčky strúhať z dreva.
Na šťastie táto poľovnícka škola trvala iba rok: po smrti strýkovej sa rozpadla. Lenže rodičia prišli do pomykova, čo robiť s chlapcom. K tomu onedlho umrel otec. Tu matka ukázala svoju energiu a rozumnosť: dala ho k strýčkovi, ktorý bol v Osnabrücku farárom, aby chodil do gymnázia.
Tu povstaly nové ťažkosti. Škola sa už dávno začala a chlapcove vedomosti z latinčiny boly slabé. Svojich spolužiakov nemohol nijako dohoniť. Niet sa čo diviť, keď na konci roka prepadol. Bol to veľký úder nielen pre matku, ale aj pre neho samého. K tomu sa pridružil istý pocit neohrabanosti, keďže doteraz stále na dedine býval. To ho veľmi znechucovalo a odobralo vôľu ďalej sa učiť.
Tento stav nerozhodnosti a slabosti netrval dlho. Keď mu strýko dohováral a matka krútila hlavou, zvolal silným hlasom: „Ja vám ukážem, čo viem !" a to urobilo koniec váhaniu. Od toho dňa nebolo pozornejšieho a usilovnejšieho študenta na gymnáziu. Onedlho stal sa pýchou celého ústavu. Profesori chválili nielen jeho bystrosť, ale aj zbožnosť, ktorá iných dojímala.
Aká horlivosť ho hnala a aké smýšľanie ho viedlo v práci, o tom najlepšie svedčí jeho maturitná úloha „O veľkej cene usilovnosti v mladosti", v ktorej píše: „Ktože by sa necítil byť hnaným neprestajne pracovať, keďže len takto sa dá dosiahnuť vysoký cieľ, ktorý má pred očami každý študent; len takto možno splniť nádeje rodičov, ktorí právom očakávajú od svojich študujúcich synov, že im budú v starobe oporou; len takto sa dá preukázať zodpovedná vďačnosť Bohu za mnohé výhody, čo každý študent pred inými od Neho hojne dostal !"
Pre svoju horlivosť v učení a v čítaní skoro o zrak prišiel. V strýčkovej záhrade bola kopa kameňov, na ktorej sa dalo v tichosti sedieť a čítať. Kedy len mohol, sem sa utiahol a do noci nevypustil z ruky knihu. Tým presílil svoje oči natoľko, že musel nosiť najostrejšie okuliare. Táto slabosť zraku veľmi ho hatila aj neskoršie v práci.
Miesto kňaza právnik.
Keď sa ho kedysi pýtali, kým chodil do školy k p. kaplánovi vo Falkenhagen, čím bude, odpovedal, že sa bude učiť za kňaza. Ale po maturite rozhodol sa pre povolanie otcove. R. 1830 na jeseň odišiel na univerzitu v Göttingen právo študovať.
Ani v Göttingen ani v Heidelbergu, kam prešiel o rok, nedal sa strhnúť k nerozumnému kroku a k ľahkomyseľnosti. Keď mu raz spomenuli, že aj on bol v „márnici" (miesto pre opilých študentov v krčme), postavil sa proti tomu. Hoci všetko vrelo okolo neho, najmä v Heidelbergu, a demokratické prúdy aj jemu pomútily hlavu, jednak zachoval si zdravé smýšľanie.
U študenta veľa závisí od toho, na čo vydáva svoje peniažky. Windthorst značil si všetko, na čo míňal groš. Veľa ho stály noviny a časopisy, ktoré riadne odoberal a čítal. Okrem toho pomáhal chudobným študentom a iným biednym ľuďom.
Jeho vonkajšok nebol pekný, ale skôr ošklivý. Sám neraz robil žarty z toho. Hodne anekdot je o tom. Raz na pr. vo Wilhelmshaven mal ho pozdraviť komandant vojska, ale ho nikdy v živote nevidel. Znal ho iba z humoristického časopisu. Vlak už došiel, cestujúci sa valia. Pristúpia k nemu dvaja dôstojníci a pýtajú sa, koho čaká. Vraj Windthorsta, lenže ho nezná. „Videl som ho v Berlíne častejšie. Je to malý, ošklivý človiečik", odpovedá jeden. Tu pristúpi k nim ten, ktorého čakajú, a povie s jemným úsmevom:
„Môžem vás zbaviť všetkej pochybnosti, moje meno je Windthorst." Pán komandant dvihol ruku k čiapke a chvíľku stál nemo, kým tí dvaja chytro zmizli.
Zaujímavá je aj historka s tancom. Učiteľ tancu celkom bol zúfalý, keď videl, aké ťažké nohy má jeho žiak, preto mu radil, aby zanechal cvičenia. Lenže Windthorst nebol ten, čo ľahko nechal, keď niečo začal. „Ja viem, že som do tanca veľmi neobratný, práve preto som si volil takého výborného učiteľa," odpovedal a touto poznámkou získal ho. Za tanečnicu zavolali dcéru strážnika karceru (väzenie pre študentov), na ktorú sa aj neskoršie ako minister s vďačnosťou rozpamätal a dopytoval, keď prišiel do Göttingen. Hádam s týmto súvisia historky o jeho karcere, v ktorom nesedel nikdy.
Štátne skúšky složil s vyznamenaním. Ako pravotár a notár usadil sa v Osnabrücku. Dva razy bol ministrom spravodlivosti v Hannovere. Keď toto mesto stratilo samostatnosť, prijal mandát do pruskej poslaneckej snemovne a neskoršie do Reichstagu. Ako zakladateľ a vodca centrumu bojoval do smrti za pravdu, za slobodu a za spravodlivosť na každom poli. Svojou rozumnou a obratnou taktikou mal ohromné výsledky. Nazvali ho Moltkem parlamentu. Každý ho rád počúval pre veselé vtipy, ktorými svoju reč korenil. V kultúrnom boji smelo sa postavil proti Bismarckovi a prinútil ho ustúpiť.
Umrel 14. marca 1891, modliac sa do ostatnej chvíle.

Fridrich Ozanam. (1813—1853.)

Mládež je živá a vymýšľavá, ale málokedy utvorí niečo trvalého. Ozanam a jeho priatelia dokázali, že aj mladí ľudia môžu urobiť niečo veľkého, čo prežije veky a prináša mnohým pomoc. Je to Spolok sv. Vincenta, ktorý sa rozšíril po celom svete a milióny chudobných podporuje. Založil ho r. 1833, keď mal práve dvadsať rokov.
Neobyčajné dedictvo.
Jeho rodičia boli v Miláne, keď sa narodil 23. apríla 1813. Ako Lombardia pripadla Rakúsku, vrátili sa zase do Francúzska, a to do Lyona. Otec prijal miesto lekára v mestskej nemocnici. Fridrich dostal dedictvom lásku k chudobným: otec ako lekár neobyčajnou oddanosťou venoval sa chudobným a matka ho verne nasledovala v skutkoch milosrdenstva. Milá udalosť sa prihodila raz s nimi. Keď už boli starší, zakázali si vyššie chodiť ako na štvrté poschodie. Ale láska ich väčšmi hnala ako zákaz hatil. Tak sa stalo, že raz sa obidvaja stretli na vyššom poschodí medzi biednymi.
Malý Ozanam bol veľmi bystrý. V 14. roku napísal veľkú latinskú báseň o zborení Jeruzalema a druhú o Márii Antoinette. Veľkou horlivosťou sa dal aj do iných rečí, ako do hebrejčiny, do sanskritu a do moderných rečí. Okrem toho už vtedy sa začal zaoberať myšlienkou, ktorú viacej nestratil s očú: napísať obranu katolíckej viery. Niektoré jeho práce z toho veku prinášal istý lyonský časopis.
Táto skorá zrelosť mala aj nedobré následky. Náboženské pochybnosti, „čo vo dne srdce zožieraly a v noci napĺňaly oči slzami", začaly ho trápiť. Ale z boja vyšiel víťaz. Z domu mal pevný základ vo viere. Okrem toho celou dôverou sveril sa svojmu učiteľovi Noirotovi, ktorý bol medzi mládežou veľmi obľúbený. Raz pred ktorýmsi kostolom zacítil veľkú túžbu vojsť dnu. V kostole padol na kolená a vrúcne prosil Boha, aby ho zachránil od pokušení a dal mu túžený pokoj a istotu vo viere — za tú milosť sľuboval celý svoj život zasvätil obrane pravdy. Od tej chvíle nikdy viacej necítil nepokoj v duši. „Ako som raz prekročil bránu viery," písal neskoršie istému priateľovi, ktorý poblúdil, "presvedčil som sa oveľa hlbšie o vnútornej pravde kresťanstva každodennou skúsenosťou, ktorá mi vo viere môjho detstva dáva všetku silu a svetlo môjho zrelého veku, posvätenie mojich domácich radostí, všetku potechu v mojom trápení."
Za lepšiu budúcnosť.
Ako sedemnásťročný mladík bol už hotový s gymnaziálnymi štúdiami. Ale otec bál sa hneď ho pustiť do hlavného mesta. Dal ho napred za tajomníka k istému notárovi. Rozhodnutie otcovo ho trocha zarazilo, ale poslúchol. V slobodných chvíľach vhĺboval sa ďalej do dejín a — do sociálnej otázky, ktorá už vtedy začala zaujímať bystrejšie mysle. Cíti, že aj on je povolaný tvoriť nový svet, lebo starý je už hnilý. Píše: „Cítim, že minulosť ide zmiznúť, že základy starej budovy sú popukané a strašný otras zmení tvárnosť zeme. Lenže čo má povstať z týchto rumov ? Má ostať spoločnosť pod poprevracanými trónmi pochovaná, alebo má ožiť a stať sa mladšou a krajšou ? Verím v opateru Božiu a nezúfam pre otčinu, preto verím v akési obnovenie. Ale aká bude forma, aký bude zákon tejto novej spoločnosti ? Prvá vec, čo potrebuje človek a spoločnosť, je náboženstvo; srdce túži po Nekonečnom... Sám v sebe badám celkom podobnú potrebu; čosi trvalého potrebujem, čoho by som sa mohol chytiť a držať, aby som sa vládal postaviť návalu pochybností. Duša mi oplýva radosťou a potechou, lebo svojím rozumom našiel som ten istý katolicizmus, ktorý ma kedysi moja dobrá matka učila, ktorý mi za detinstva tak drahý bol a tak často mi občerstvuje ducha a srdce peknými rozpomienkami a ešte krajšími nádejami, ten katolicizmus so všetkou jeho veľkosťou a všetkými jeho pôvabmi ! Nejaký čas znepokojovaly ma pochybnosti, ale tým viacej som cítil v sebe nepremožiteľnú túžbu, so všetkými svojimi silami držať sa stĺpu Cirkvi, a ja ho objímam oduševnením a láskou. Zastanem si pri ňom a budem ukazovať naň ako na maják záchrany tým, čo plávajú morom života. Bol by som šťastlivý, keby len niekoľko priateľov sa ku mne pripojilo. Neskoršie by sa iní k nám pridali a hádam dakedy by sa celá ľudská spoločnosť pod tou bezpečnou ochranou sišla. Katolicizmus by sa odrazu na nohy postavil v plnej mladosti a sile a viedol by nový vek k civilizácii a k šťastiu. Plný som duchovnej radosti, lebo vec je veľká, a ja som mladý. Hlavné je dať sa na cestu, lebo hodina je tu..
V tomto čase začaly sa šíriť saint-simonistické myšlienky, ktoré sľubovaly nový raj na zemi. Pravda, napred má zmiznúť náboženstvo, ktoré hatí vraj a znemožňuje blaženosť ľudskú. Miesto starého, pre život nesúceho má vraj prísť náboženstvo lásky, ktoré jedine rieši sociálnu otázku. Mladý Ozanam nenechal bez slova urážať Cirkev. Napísal malú brošúru, v ktorej vyvracia povesti o hnilobe kresťanstva a podrobil kritike saint-simonistickú teóriu. Spis budil obdiv a vyvolal u mnohých oduševnenie. Sám Lamartine, ktorý sa vtedy ešte nebol rozišiel s Cirkvou, gratuloval mu a pozdravil ho ako „nového bojovníka v svätom boji proti hmotárstvu".
Profesori a chudobní.
Teraz ho otec pustil do Paríža na vyššie štúdiá. Mal osemnásť rokov, keď prišiel do hlavného mesta. Tu sa oboznámil s Ampéreom, ktorý mu ponúkol nielen bývanie a stravu, ale aj spoločnosť a priateľstvo. Značilo to pre mladíka, ktorý sa cítil opusteným, nielen domáce teplo, ale aj ohromný duševný zisk, lebo u Ampérea sa schádzavali najväčší učenci. Zato nemálo sa ho dotkla prázdnota a bieda veľmesta. „Nepáči sa mi tu," píše raz, „lebo tu niet života, viery, lásky; je to ako ohromná mŕtvola, na ktorej visím plný života a mladosti, ktorej ľadová studenosť ma preniká a hniloba ma zabíja. Veda a katolicizmus je moja jediná potecha a zaiste je to šľachetná vec, ale aj tu som sklamaný vo svojich nádejách, aj tu musím odstraňovať prekážky a premáhať ťažkosti. Môžeš si myslieť, ako túžim mať okolo seba mladých ľudí, čo smýšľajú ako ja. Viem dobre, že sú tu takí, ba veľa ich bude; ale sú roztratení ako zlato na smetisku a ťažká je úloha toho, ktorý pod svoju zástavu bojovníkov hľadá."
Osemnásťročný študent dal sa s chuťou do roboty. Profesori boli číročistí racionalisti, ktorí neuznávali nič nadprirodzeného. Študentstvu hrozilo odtiaľ neobyčajné nebezpečenstvo. Ozanam nemeškal, ale hneď sa postavil proti nemu. Bludy a nepravdy, ktoré počul s katedry, preskúmal na základe samých žriedel a upozornil profesora na omyly a na nesprávnosti. Tento jeho krok posmelil mnohých iných študentov, aby si začali smelo brániť, čo im bolo drahé. Profesori zas onedlho zbadali, že majú proti sebe nemalú čiastku študentstva, ktorú obísť sa nedalo. A keby aj boli chceli, neboli by im dlžní ostali na ich výpady Ozanam a jeho priatelia, ktorí ich nútili odvolať, keď nejakú nepravdu tvrdili.
Najzaujímavejší prípad mal s profesorom Jouffroy, ktorý zapieral možnosť zjavenia. Mladý študent najprv mu písomne urobil niekoľko námietok, na ktoré Jouffroy až o dva týždne odpovedal, ako vedel. Ozanam mu zasa písal a keď profesor teraz vyhlásil katolicizmus za nepriateľa vedy a slobody, oddal mu protest, ktorý chytro podpísalo okrem neho 15 študentov. Jouffroy videl, že bitku prehral, preto odvolal svoje tvrdenia a vyhováral sa, že nemal úmysel kresťanstvo napadnúť, ktoré si vysoko váži a že odteraz bude sa chrániť uraziť náboženské presvedčenie svojich poslucháčov. „Páni moji," končil, „pred piatimi rokmi dostal som námietky iba so strany materializmu, špiritualistické náuky narážaly na najtuhší odpor; dnes sú mysle celkom premenené, protivný tábor je úplne katolícky." Neskoršie sa sám presvedčil o prázdnote racionalizmu a vrátil sa k viere svojho detstva. „Všetky filozofické systémy spolu," povedal potom, „nestoja toľko, čo jedna stránka katechizmu".
O jeden rok po svojom príchode do Paríža mal okolo seba Ozaman asi šesdesiat mladých ľudí, ktorí tvorili akúsi literárnu spoločnosť a boli hotoví za katolícku vec pustiť sa do boja s neverou. Tomuto krúžku možno ďakovať za zavedenie konferencií v chráme Notre Dame. Ozanam jasne videl, čo potrebuje najmä mladá inteligencia, ktorú otravujú na univerzite neverci-profesori. „Potrebujeme človeka našich časov, čo by bol mladý, ako my, a znal by naše túžby a naše boje!" bolo jeho heslom. Raz počul Lacordairea rečniť. Hneď bol rozhodnutý: alebo ten, alebo nikto. Chytro sosbieral do sto podpisov a šiel s prosbou k arcibiskupovi parížskemu. Musel síce ešte niektoré ťažkosti odstrániť, ale netrvalo dlho a Lacordaire začal svoje konferencie, ktoré maly neobyčajný výsledok.
Druhá veľká vec bola založenie Spolku sv. Vincenta. Mladý študent často počul hovoriť ľudí, ktorých chcel získať Cirkvi: „Máte pravdu, keď spomínate minulosť; kresťanstvo kedysi robilo zázraky, ale teraz je mŕtve. A vy, čo sa chválite, že ste katolíci, čo robíte ? Kde sú skutky, ktoré by svedčily o vašej viere a nás by pohly prijať ju ?" Ozanama to bolelo. Rozmýšľal nad prostriedkom a nad spôsobom umlčať takýchto ľudí. Takto skrsol v ňom plán organizovať katolícku dobročinnosť. Na prvé schôdzky získal iba sedem priateľov. Ale každý sa zadivil nad neočakávaným rozšírením spolku za krátky čas. Len v samom Francúzsku povstalo päťsto konferencií, okrem toho boly aj v Belgicku, Anglicku, v Amerike a na Východe až po Jeruzalem. V Paríži miesto osem mal dvetisíc pomocníkov, ktorí navštevovali päťtisíc rodín, to značí asi dvadsaťtisíc ľudí, čo je štrvtá čiastka všetkých chudobných hlavného mesta. Z malého začiatku vyrástlo veľké dielo, ktoré sa pomaly rozšírilo po celom svete a všade prinášalo požehnanie a vlievalo potechu do sŕdc najbiednejších.
Popri týchto veľkých veciach Ozanam nezanedbával štúdium. Ba venoval sa mu takou horlivosťou, že po piatich rokoch výborne složil skúšku, po ktorej nasledoval doktorát z práva a o dva roky neskoršie z filozofie. Krátky čas vyučoval v Lyone obchodné právo, potom ho povolali do Paríža na univerzitu za profesora literatúry, kde mnohých študentov shromažďoval okolo seba, čo sa za jeho myšlienky oduševňovali. Nikdy nezačínal prednášku bez modlitby. Žil štyridsať rokov, ale za ten čas napísal veľa vedeckých diel, ktoré po jeho smrti otcovský jeho priateľ sosbieral a v jedenástich sväzkoch vydal. Nadmierna robota podkopala mu sily. Zomrel vo sviatok Narodenia P. Márie ráno r. 1853.

Garcia Moreno. (1821—1875)

Prezident Equadorskej republiky, človek neobyčajnej duchovnej veľkosti a nezlomného charakteru. Dbal nielen o hmotné, ale aj o mravné pozdvihnutie štátu. Jeho kresťanské smýšľanie bolo tŕňom v očiach slobodomurárov, ktorí omáľajú také pekné heslá o slobode a o pokroku. Keďže v otvorenom boji nemohli sa s ním merať, rozhodli sa zmámiť ho najatým vrahom. Padol ako obeť za svoju vieru a za vlasť.
V škole u matky.
Garcia Moreno narodil sa r. 1821 na Štedrý večer v meste Guayaquil v Equadore. Otec pochádzal zo starej kastílskej rodiny z Villverde; po výborných štúdiách roku 1793 odsťahoval sa do Južnej Ameriky. Matka bola z najpoprednejšej rodiny v Guayaquil. Rodičia sa vyznačili nielen zbožnosťou, ale aj v šľachetnosti a smelosti a skoro náruživej vernosti vo svojich povinnostiach. Tieto vlastnosti sa šťastlivo preniesly najmä na ich ôsme dieťa, na Garciu.
To bolo nielen najväčšie dedičstvo, čo mohli ponechať svojmu synovi, ale skoro jediné, lebo majetok v rozličných revolúciách sa tak scvrkol, že sa nedalo viac myslieť, aby Garcia dostal také vyškolenie, ako jeho bratia. Čo robiť ? Matka sa sama chytila vyučovať chlapca. Nahradila mu školu. Chlapec vedel si oceniť túto veľkú lásku a obeť matkinu. Raz sa žartovne vyslovil, že vo svojom rodnom meste, v ktorom stále boly vzbury, pozná iba dve dobré veci: svoju matku a — banány...
V trinástom roku prišla naňho ešte väčšia skúška: zomrel mu otec. Tým sa nad ním nebo zatiahlo, že nebolo ani nádeje na vyššie štúdiá, ktoré práve šiel začať. Bola to tvrdá mladosť, ktorú prežil. Ale neškodila mu, len osožila. Naučil sa od malička trápiť sa, s málom sa uspokojiť, skromne smýšľať. Na to všetko nezabudol ani na prezidentskom stolci.
Ako sa stalo, že malý Garcia si odbavil potrebné štúdiá, hoci ľudsky nebolo nijakej nádeje ?
V živote mladých ľudí často sa javí neobyčajná pomoc Božia, ktorá ich chráni pred veľkým nebezpečenstvom a umožní im dosiahnuť to, čo chcú, vlastne čo Boh zamýšľal s nimi. Aj Garciu chytila táto dobrotivá ruka, a to práve vtedy, keď nebolo nijakého výhľadu na školovanie.
Vo svätyni vedy.
Rehoľník José Betancourt zaujal sa chlapca a začal ho učiť latinskú gramatiku. Chlapec sa s takou radosťou dal do učenia, že za desať mesiacov vedel celú gramatiku. Ľahko chápal najťažšie otázky, chytro a ľahko si zapamätal, čo mu raz prešlo hlavou, vytrval v práci, že to budilo až obdiv v jeho privátnom učiteľovi. Onedlho sa mu stalo úzkym rodné mesto: jeho duch potreboval širší obzor, bohatšie vedomosti. Bez všetkých prostriedkov vybral sa na jeseň roku 1836 do mesta Quito na univerzitu. Sestra P. Josého prijala ho na byt a rozdelila si s ním svoj kúsok chleba.
Mladý študent o krátky čas vynikol medzi spolužiakmi a obrátil na seba pozornosť svojich profesorov. Dobre sa spravoval, preto ho vyznačili svojou dôverou a poverili ho dozorom nad študentstvom mimo vyučovania. Už vtedy sa ukázalo, že je povolaný iných viesť a spravovať. Imponoval už tým, že každý deň nazpamäť vyvolával mená 300 spolužiakov. Hoci bol prísny, skoro každý ho mal rád. Poprední rodičia nemálo sa tešili, keď videli svojich synov v spoločnosti Gardovej, ktorý len k dobrému privádzal svojich priateľov.
Na univerzite študoval nielen filozofiu, ale aj literatúru, dejepis a najmä matematiku. Natoľko sa vyznal v matematike, že keď akýsi francúzsky inženier robil mapu mesta Quita, samostatne vypočítal, čo inženier horko-ťažko vyrátal obyčajným spôsobom.
Moreno bol talentovaný študent, ale nikdy by si nebol toľko vedomostí nashromaždil, keby nebol býval usilovný. Všetok svoj čas venoval učeniu. Žil ako nejaký pustovník, medzi knihami zahrabaný. Nechodil po kaviarňach, po zábavách, netúlal sa po nociach ako mnohí dávni a terajší študenti. Aj keď prišli kamaráti, rozhovor sa krútil okolo nejakého vedeckého predmetu. Keď ustal pri odbornom štúdiu, učil sa cudzie reči, angličtinu, taliančinu a francúzštinu.
Neznal zvyk, čo panoval v meste: o 6. hod. odložiť každú prácu a hľadať nejakú zábavu. Hlboko do noci sedel nad knihami pri slabom svetle sviečky a keď už ďalej nevládal, uložil sa na dlážku, aby dlho nespal, lebo o 3. hod. už chcel byť hore.
Takýto život nebol rozumný, čo aj sám uznal, najmä keď zbadal, že mu oslably oči a nervy si poškodil. Ale iste lepšie urobil, ako tí, čo sa v najkrajších rokoch skazia pijatykou a nemravnosťou.
Popri vede nezabudol ani na náboženstvo. Práve v prvých rokoch univerzitných štúdií vzbudila sa v ňom veľká túžba po náboženských úkonoch a po úprimnej pobožnosti. Slyšal sv. omšu, ako často len mohol a k sviatostiam pristupoval každý týždeň. Schytila ho aj myšlienka stať sa kňazom, a biskup, ktorý poznal jeho rodinu, udelil mu nižšie svätenie. Ale to bolo prenáhlené. Ako sa šiel celkom jasne rozhodnúť, aký stav si má voliť, zbadal, že jeho charakter a náklonnosti ho volajú inde, preto sa odteraz úplne venuje právu. Týmto si volil cestu, na ktorej toľko dobrého vykonal pre štát a pre Cirkev.
Starosť o charakter.
Veľmi dbal o svoj charakter. Keď išlo o nadobudnutie nejakej vlastnosti, ktorú pre neskorší život potreboval, neľakal sa nijakej obeti a zas, keď jeho mravnosti hrozilo nebezpečenstvo, mal sily zrieknuť sa spoločnosti a známosti.
Pre štátnika je nevyhnutne potrebné nestratiť hlavu v nepokojoch a nebáť sa hrozieb. Garcia vedel dobre, že čakajú naňho ťažké skúšky, preto už ako študent privykol nezutekať pred nebezpečenstvom. Raz sa prechádzal v prírode s knihou v ruke. Odrazu prišiel pod ohromnú skalu. Chládok ho vábil, aby si sadol pod ňu. Ale ako pozrel hore, zbadal veľký kus balvana visieť nad hlavou. Vyskočil prestrašene a hľadal istejšie miesto. O chvíľku sa však zahanbil, vrátil sa pod skalu a presedel pod ňou celú hodinu. Prišiel sem aj inokedy, len aby premohol strach a bojazlivosť.
Veda a starostlivosť o charakter pohly ho aj dva razy vystúpiť na nebezpečnú sopku Pichincha pri Quito a na Sangay v okolí Chimborasa, ktorá je najčinnejšou sopkou na svete. Na tej ide výbuch za výbuchom s ohromným hrmotom a podzemným hukotom. Garcia narátal za jednu hodinu v noci s 24. na 25. decembra roku 1849 do 240 výbuchov. Za každým razom vyšľahol plameň, že sa celé nebo zažiarilo, vyletely celé snopy lávy, ktorá vo veľkých oblúkoch padala na zem. Kým jeho spoločník sa ledva opovážil priblížiť sa pod vrch, on šiel tak vysoko, ako to len ohnivá láva dovolila. Tieto cvičenia vôle ho natoľko upevnily v smelosti, že ho nikdy viac nepremohol strach, ani keby mu čo bolo hrozilo. Kde iní stáli ako ohromení, tam on cítil v sebe ohromné napnutie všetkých duševných síl, ktoré vyvolalo veci ako u legendárnych hrdinov.
Jeho veľké vlohy, úplná sloboda, v ktorej ho nikto nehatil, mohly ho pripraviť o krásu srdca, keby si nebol dával pozor na vnútro. Istý čas začal navštevovať salóny, kde si ho aj chytro obľúbili ako milého a vtipného spoločníka. Lenže onedlho zbadal nechuť do učenia a do vážnej roboty. Knihy ho začaly omŕzať. Ale hneď si aj pomohol: dal sa celkom ostrihať, aby sa nemohol ukázať v spoločnosti. Tým vyhral bitku, ktorá by sa inak bola skončila tragédiou, ako to sám vyjadril v jednom veršíku.
S jednou slabou stránkou musel sa dlho boriť: ľahko sa rozhneval, keď narazil neočakávane na odpor alebo niečo nízkeho videl. Ako univerzitný študent povadil sa raz s akýmsi oficierom, ktorého vyzval na súboj. Dôstojník bol pokojnejšej povahy a upovedomil svojho predstaveného o veci, ktorý mu zakázal ísť na miesto, vyznačené na súboj. Garcia sa náramne dopálil za to, rovno šiel dôstojníkovi na byt a — vylepil mu zaucho. Neskoršie ľutoval tento svoj krok. „Aspoň Boha som sa mal obávať, keď už nie ľudí," písal o tom. Pomaly sa opanoval natoľko, že viac k takýmto silným výbuchom nedošlo.
Novinár.
Odkedy sa Equador oslobodil od španielskej nadvlády, neprestajne zúrily v ňom revolúcie. Gen. Flores zariadil sa ako prezident, ale nehľadal blaho vlasti, lež vlastný osoh. To isté robili aj jeho vojaci, ktorí kradli, čo sa dalo. R. 1846 vypuklo povstanie. Garcia bol tiež medzi povstalcami a pomáhal im. Pripojil sa k Indiánom, ktorí niesli zbraň pre Floresa. Dal sa im napiť, koľko sa im páčilo, a keď blažene zaspali, pekne im vzal všetku zbraň. Flores prehral a zutekal. Ale o krátky čas zasa zatúžil po moci. Najímal vojakov, kupoval lode od Angličanov. Garcia svojimi novinami dosiahol, že Equador pohrozil sa Angličanom pretrhnutím obchodných stykov a tým prekazil Floresove plány. Ako novinár bičoval falošných vlastencov, nestatočných poslancov a nestydatých úradníkov.
Prez. Noboa bol v službe slobodomurárov. Urbina bol jeho zloduchom. Ten nemohol strpieť Garciu. Hoci ho vyvolili za poslanca, dal ho vyhnať. Garcia vo vyhnanstve sa presvedčil, že treba čakať, kým sa ľud nasýti slobodomurárskej dobroty, dotiaľ je všetko daromné. R. 1854 odcestoval do Paríža a dal sa náruživé študovať. Denne 16 hodín strávil pri knihách a v laboratóriu. Na nijaké zábavy nechodil, ba zriekol sa aj fajčenia.
Bol na to hrdý, že je katolík, ale nepatril medzi horlivých, čo aj sám uznal. Raz medzi priateľmi prišlo do reči, či je to vážne, dať sa zaopatriť. Ktorýsi nekládol veľkú váhu na to. Garcia sa pohoršil. Priateľ odpovedal: „Dobre, dobre, kážeš náboženstvo, ale v praxi pokladáš ho za ťarchu; kedyže si sa spovedal ostatný raz ?" Garcia zbledol, nepovedal nič. Ešte ten večer sa vyspovedal a začal žiť ako praktický katolík. Jeho štúdium tiež dostalo nový smer. Prehĺbil svoje vedomosti o cirkevných dejinách, o viere, o sociálnej otázke. Tak sa pripravoval vodca svojho národa a osloboditeľ vlasti.
Bol za kat. republiku.
Urbina ako prezident postupoval podľa slobodomurárskych predpisov. Vyhnal jezuitov a najradšej by bol vyhnal aj ostatných kňazov a biskupov. Do seminárov dal ubytovať vojakov, mládež otravoval nemravnými spismi.
Ľud sa začal obzerať po inom človeku, čo má svedomie. Zavolali Garciu a zvolili ho za rektora univerzity. Garcia doniesol sebou chemikálny kabinet, čo si v Paríži obstaral, a začal prednášať chémiu. Pri všeobecných voľbách dostal mandát do senátu. Každému slobodu — len nie zlu a zlým, bolo jeho heslo. Ale o rok zasa musel utekať z vlasti.
R. 1859 hŕstka mladých ľudí palicami v rukách dobyla kasárne v Quite a vyhlásila Garciu za prezidenta. Aký to bol návrat ! Jeho spoločník, uštipnutý hadom, umrel na ceste. On sám dva dni blúdil v horách. Na tretí deň došiel k chalúpke, ale darmo klopal — nenašiel dnu nikoho. V ktoromsi kúte však bolo trocha kukuričnej kaše, upiekol si z nej pagáč a šťastlivo sa vrátil do Quita. Prijali ho ako záchrancu.
Teraz bolo Urbinu zahnať. Ale hŕstka Garciových ľudí musela ustúpiť pred vycvičeným vojskom. Pod Garciom zastrelili koňa, on sám blúdil sem-tam. Myslel, že padne do zajatia. Tu ho stretol plukovník Vintimilla, ktorý ho nútil, aby prijal jeho koňa. Keď sa Garcia spieral, odpovedal mu: „Priateľu, videl som vás v boji a viem, že ste mojím predstaveným. Vintimillu nebudeme potrebovať vo vojsku, ale máme iba jedného Garciu Morenu."
Urbina ešte prenasledoval Garciu, ale onedlho vojsko sa mu rozutekalo. Po ňom sa vyhlásil gen. Franco za prezidenta. Franco si chcel tým pomôcť, že ponúkol Peruánskej republike niektoré územia. To rozzlobilo starého Floresa, ktorý bol hotový na pomoc prísť. Garcia hneď mu odpísal: „Príďte a buďte naším hlavným veliteľom."
O niekoľko dní sa dvaja protivníci pomerili na radosť celého vojska a obyvateľstva. Franco o mesiac padol.
Garcia prezident.
Garcia dal sa do poriadku uviesť štát. Ale aké ťažkosti stály mu v ceste! Krajina zdivočela, všade tajné spoločnosti, vydierači, vojsko bez disciplíny! „Boh bude so mnou a národ ma neskôr porozumie!" — povedal si Garcia.
Equador sa delil na tri kraje. Obyvateľov malo najviac Quito a ľud katolícky, kým malý Quayaquil bol hniezdom revolucionárov. Ale každá provincia vysielala šesť zástupcov do snemu. Takto revolucionári zastupovali katolíkov. Garcia dal návrh, aby sa poslanci volili podľa počtu obyvateľov, ale bezmála zaplatil to životom.
Nové národné shromaždenie jednohlasne zvolilo Garciu za prezidenta na štyri roky. On sa však spieral a bránil tým, že ako prezident nemôže veľa vykonať. Dali mu teda úplne moc obnoviť armádu, usporiadať financie, zdokonaliť školstvo, vybudovať hradské. Garcia použil svoju moc na blaho vlasti. Za prázdne tituly nikto viac nedostával platu, obchod a priemysel začal prekvitať, cesty sa opravily, ľud a mládež úplne sa premenil pod vplyvom rehoľných škôl.
Nepriatelia nezaháľajú.
Zmeny a poriadok, čo zaviedol Garcia v krajine, pomaly budily odpor, a to nielen u revolucionárov, ale aj u katolíkov. Snemovňa mu odobrala úplnú moc.
Hlásil sa aj vonkajší nepriateľ. Zjavil sa Urbina s peruánskymi morskými zbojníkmi. Zo severu vtrhol kolumbijský Mosquera. Urbinu zahnali, proti Mosquerovi šiel Flores. Najvyšší súd bez trestu prepustil sprisahancov. Garcia podal demisiu. Tu ľud a najmä mládež začal sa hýbať: Kto nám pomôže zo zmätkov, kto nás zachráni pred zradcami ! Garcia ostal a omilostil aj neverných generálov.
Medzi zradcami vývodil gen. Maldonato. Nešťastlivec dal sa nahovoriť, aby k sebe strhol najvyššiu moc. Garcia si ho dal zavolať: „Všetko som vám zabudol. Ale keď vás ešte raz pristihnem pri zrade, dám vás zastreliť !"
Maldonato zas urobil pokus stať sa prezidentom. Chytili ho. Sám Garcia mu oznámil, že umrie. Generál sa usmial, neveril. „Súd by vás azda nepotrestal, ale ja som vám to prisahal. Radím vám, pripravte sa na smrť, lebo zajtra v túto hodinu zjavíte sa pred Bohom."
Vo chvíli popravy Garcia sa modlil za nešťastného generála. Keď počul výstrel, vstal a povedal: „Pre hlavu štátu bývajú strašné chvíle ... Ale ušetriť jedného vinníka často značí vydať na smrť veľa nevinných."
Dobrodružstvo.
R. 1865 vypuklo nové povstanie. Urbina zmocnil sa nákladnej lodi „Washington", napadol jedinú vojenskú equadorskú loď „Quayas" a vyhlásil sa za prezidenta.
Garcia sa práve liečil na vidieku. Zaraz sa vrátil do hlavného mesta a, nikomu nič nevraviac, odišiel do prístavu Quayaquilu. Ako blesk sa zjavil v obecnej rade, ktorá rokovala o jeho shodení. Radnica sa vo chvíli vyprázdnila. Druhý deň ráno všade bolo stanné právo.
Vtom sa priplavil anglický parník „Talca". Garcia prosil ang. konzula, aby mu ho prepustil. Konzul žiadal 12 milionov. Čo mal robiť ? Podpísal smluvu. Ale tu sa zoprel kapitán. Garcia mu pohrozil, že ho dá zastreliť. Poslúchol.
Teraz chybovali už len vojaci. Garcia šiel do kasárne: „Potrebujem dobrých bitkárov! Kto sa bojí, naľavo, kto sa nebojí, napravo!" Vojaci do jedného stali si napravo. Vybral si z nich 250 chlapov a spoľahlivých dôstojníkov. Ešte raz smetieme tú háveď a bude pokoj !
Urbinovci včas ráno zbadali „Talcu". Pýtali sa, kto je na lodi. „Poddajte sa, Garcia Moreno je na našej palube!" Vypálili salvu, kým prezident povzbudzoval svojich vojakov: „Len jediný výstrel, potom revolvery do ruky a dýku medzi zuby a na nich!" Výstrel z „Talcy" trafil do boka „Quayasa". Hneď žatým „Talca" vrazila predkom do nepriateľskej lodi. Garcia vyskočil na most, za ním vojaci a rúbali všetko, čo sa im do cesty postavilo. Až keď sa loď topila, dal prezident znak vrátiť sa. Len 45 námorníkov sa zachránilo, tých vzali na svoju „Talcu".
S lodi „Washington", na ktorej bol sám Urbina, všetko skákalo do člnov a do mora, keď videli, čo sa robí s priateľmi. Garcia zvíťazil.
Hrdinská smrť.
Garcia po štyroch rokoch prestal byť prezidentom. Uchýlil sa na svoj majetok a nezaoberal sa politikou. Ale jeho nástupcovia boli slaboši. Revolucionári zasa dvíhali hlavy. Preto Národné shromaždenie znova ho zvolilo za prezidenta.
Garcia dvíhal ľud kultúrne a hospodársky, ako len mohol a prostriedky mu dovolily. Založil vyše 20 stredných škôl, do 300 obecných, založil lekársku fakultu, polytechniku, hvezdáreň. Na školy povolal najlepších profesorov, domácich a cudzích. Roľníctvo prekvitalo, priemysel sa vzmáhal. Pritom prezident vedel šetriť.
Raz mu žena odporúčala, aby dal diplomatom skvelý obed. Garcia prijal od nej peniaze, ktoré mu ponúkla, a zaniesol ich do nemocnice chorým. Povedal jej: „Myslím, dobrý obed sa viacej zíde chorým ako diplomatom."
Ale statočnú prácu ocenil a svedomitých úradníkov dobre platil.
Šiesty rok vladárenia chýlil sa ku koncu. Nemeckí slobodomurári vydali rozkaz zavraždiť Garciu. Priatelia ho upozorňovali, aby si dal pozor. „Viem, že jediné opatrenie je potrebné, aby som totiž bol pripravený zjaviť sa pred Bohom."
6. augusta 1875 bol prvý piatok. Garcia slyšal sv. omšu a prijímal. Ľudia stále chodili po námestí a strážili ho. Vrahovia sa báli napadnúť ho. Okolo jednej hod. šiel do vládnej budovy. Na ceste zastavil sa na chvíľku v kostole, aby sa poklonil Najsvätejšiemu. Sprisahanci sa postavili okolo budovy a poslali akéhosi chlapca, aby zavolal prezidenta, vraj ho čaká súrna vec. Ako sa Garcia zjavil, Rayo, vodca vrahov, vytiahol veľký nôž a vrazil mu ho do ramena. Medzitým ostatní sprisahanci vystrelili naňho zo svojich revolverov. Ešte jeden výstrel a Garcia padol na zábradlie a odtiaľ s päťmetrovej výšky na dlažbu. Tu sa Rayo vrhol na neho ako zver a dopichal ho: „Umri, kat slobody!" Umierajúci odpovedal: „Ale Boha nezabijete !"
Vrahovia sa rozutekali okrem Raya, ktorého guľka, určená prezidentovi, poranila na nohe. Ľudia sa shŕkli okolo neho: „Čo chcete odo mňa ? Ja som vás oslobodil." Tu pribehol akýsi vojak: „Rozstúpte sa !" Ľud poslúchol a vojak vystrelil na vraha, ktorý padol mŕtvy.
Sprisahanci očakávali novú revolúciu, ale medzi ľudom ozýval sa iba plač. Tri dni navštevovali chlapi, ženy a deti vystretého prezidenta a bedákali: „Stratili sme otca, krv dal za nás !"

Ľudovít Pasteur. (1822—1895).

Pasteur patrí nielen medzi najväčších učencov sveta, ale aj medzi najväčších dobrodincov ľudstva. Svojimi vedeckými prácami napomáhal nie ničiť národy, ale zachrániť životy ľudské. Hrdá je naňho jeho vlasť, ale hrdá je aj Cirkev, ktorej bol vždy verným a oddaným synom.
Pasteur sa narodil 27. decembra 1822 v Dôle, ale vyrástol v mestečku Arbois, kde sa rodičia po jeho narodení presťahovali. Otec bol garbiar. Popri remesle veľa čítaval, kde-tu kreslil alebo vyrezával. Malého Ľudovíta vychovával čo najstarostlivejšie. Nielen ho chránieval pred zlou spoločnosťou, ale ho aj navykal svedomite robiť a statočne žiť. Bol mu ozajstným vzorom. S matkou sa trápili, aby len svojmu synáčkovi mohli obstarať potrebné knihy a potrebné peniaze na stravu a na školu. Nečakali od neho, aby im robil slávu, len prácu, hoci ich to radosťou naplnilo, keď videli, že ich syn je povolaný na veľké veci.
„V chémii prostredný".
V ľudovej škole dosť vynikal malý Ľudovít, preto učiteľ nahovoril otca, aby ho dal ďalej do škôl. Zato ani na začiatku ani neskoršie neukázal chlapec taký talent, že by sa bolo myslelo o ňom, že je géniusom. Do 13. roku nedával najavo nijakú zvláštnu náklonnosť k ničomu, okrem kreslenia. Keď sa pripravoval na vyššiu školu, pri prijímacej skúške dostal sa na 15. miesto, čo ho prinútilo na druhý rok zopakovať ju. Teraz si vydobyl 4. miesto. S fakulty v Dijone r. 1842 doniesol svedectvo, v ktorom jasne stálo, že je v chémii „prostredný", t. j. v odbore, v ktorom sa neskoršie preslávil.
Kde je teda tajomstvo tých neobyčajných výsledkov, ktoré neskoršie preukázal ?
Zaiste bol od Darcu všetkých darov hojne vystrojený duševnými silami. V štúdiách hlavne preto nemohol sa veľmi vyznačiť, lebo duch mu bol viac súci hľadať a skúmať, ako prijímať. Jemu nestačilo niečo prečítať, on to musel do hĺbky prezrieť, premyslieť so všetkými ťažkosťami a možnosťami. Povrchnosť bola mu nenávidenou vecou. Dokiaľ nebol so všetkým, čo s otázkou súviselo, načistom, nebol spokojný a istý, čo sa aj navonok ukázalo.
Ale nadovšetko bolo to jeho vôľa a vytrvalosť, čo ho pozdvihla do radu „nesmrteľných", ako volajú členov francúzskej akademie. Keď si niečo zaumienil, od toho neodstúpil, čo aj musel dlho čakať a znova a znova sa trápiť. Ako sa rozhodol, že sa musí dostať na parížsku vysokú školu, z ktorej obyčajne vychodia profesori, nič iného nespomína častejšie, ako to. Svoju sestru, ktorá asi nie veľmi rada robila, tiež tým presvedčením povzbudzoval: „Veľa závisí od vôle. Za vôľou nasleduje práca, po ktorej skoro zavše prichodí výsledok. Vôľa, robota, výsledok, v týchto sa vyčerpáva celý ľudský život. Teda len vážne chcieť a chytiť sa do roboty ! Keď by sme sa na ceste niekedy zakolísali, je ruka, čo nás zadrží, a keď nie, keby ju Boh odtiahol od nás, to on sám doplní, čo sme zameškali."
To neboly jalové predsavzatia u Pasteura, ale opravdivé zásady, ktoré mu prešly do krvi. Od rána do večera stále pracoval a v Paríži ešte aj v sviatočné dni chodil do laboratoria. Keď ho niektorý priateľ zavolal na prechádzku, obyčajne dlho netrvalo a zase sedel pri svojich knihách alebo pokusoch. Otec sa začal obávať, že by si uškodil zdraviu. Často mu pripomínal v listoch, aby sa uspokojil tým, čo už dosiahol. „Ver mi, si zlý filozof, keď neuznáš, že v skromnom postavení ako gymnaziálny profesor v Arbois môžeš byť šťastlivý." Ale bez stálej práce a bez neprestajného skúmania nebol by prišiel na veci, ktoré vynašiel a ktorými ľudstvu preukázal služby, ako máloktorý učenec.
Vyššie túžby.
Veda a práca stála u neho vo vysokej cti, ale zato nezabúdal na vyššie túžby svojho srdca a na povinnosti, ktoré mal voči Bohu a voči iným. Kým mnohí iní študenti odhodili od seba vieru ako nejakú zbytočnú vec, ktorá nemá ceny pre život, alebo sa len natoľko zaoberali ňou, aby ju mohli znevažovať a pochybovať o nej, zatiaľ on sa jej pevne pridržiaval, nikdy sa nepúšťal do nerozumných pochybností o jej pravdách a navonok sa statočne usiloval plniť, čo mu svedomie kázalo. Tá spokojnosť a istota, čo vyplývala z jeho živej viery, bola mu novou pohnútkou pri práci a pomohla mu hlbšie skúmať a riešiť záhady vedy.
Rodičia dobre vedeli, v akom nebezpečnom prostredí sa pohybuje v Paríži na vysokej škole. Veď nejeden rodič musel oplakávať a pochovať všetku nádej, čo skladal vo svojom synovi, ktorý v Paríži premrhal nielen peniaze, ale viac: svoje mravné sily a telesné zdravie. Preto ho otec často napomína, aby si dával pozor a nedovolil si, čo Boh zakazuje. Mladý študent uspokojil otca a matku, aby sa nebáli o neho, vraj keď niekto vie, čo chce, pre toho Paríž nie je nebezpečnejší, ako iné mesto; tam sa len taký skazí a zahynie, čo nemá vôle. A on ju mal. Natoľko sa vládal odtrhnúť a chrániť všetkého, čo obyčajne vábi mladých ľudí, ako sú zábavy, pijatyka, vychádzky atď., že si ešte usporil peňazí a posielal rodičom. Otec bol dojatý touto vernosťou synovou, ale mu napísal, že by mu bolo milšie, keby aj sebe dožičil nejakú radosť.
Popri vedeckých knihách rád bral do ruky aj náboženské veci, najmä spisy moralfilozofa Droza, ktorý ľudovo podával zásady miernosti, rozumnosti, lásky k bližnému a obetavosti. Tieto myšlienky padlý u Pasteura do dobrej pôdy a priniesly hojnú úrodu. Veľký vplyv mal na neho aj Silvio Pellico, u ktorého človek „na každej strane vdychuje nábožnú vôňu, ktorá dušu povznáša a zošľachťuje".
Nie div, keď z takého študenta vyrástol nielen rodičom vďačný syn, ale i vlasti a celému ľudstvu veľký dobrodinca.
Jeho oddanosť voči rodičom bola ozaj úprimná. Prírodným vedám venoval sa viac na žiadosť otcovu, ako z vlastnej vôle, ktorého upovedomil o všetkom, čo zamýšľal alebo podnikal. Aj neskoršie, ako slávny učenec, veľa dal na slovo prostého garbiara. Raz nebol spokojný s miestom, čo mu vyznačili, a chcel sa obrátiť na ministerstvo s ponosou. Ale otec mu kázal nechať vec. Tak aj urobil, a to bolo lepšie.
Svoju slávnu dráhu začal ako 26-ročný mladý človek a profesor chemie skúmaním lámania lúčov a kryštálov. R. 1881 stal sa už členom francúzskej akademie. Svetochýrnym sa stalo jeho meno, keď roku 1877 dokázal, že niektoré choroby povstávajú z malých organizmov, z bacilov, a ukázal, ako možno z nich spraviť liek proti samej chorobe. Keď vynašiel spôsob liečiť besnotu, zvolal najchýrečnejší nemecký lekár: „To je pripekné, aby to mohla pravda byť !" A bola to pravda. Za 13 rokov v jeho nemocnici liečili 21.631 prípadov besnoty, z ktorých len 99 skončilo sa s nezdarom. Jeho prácou prešla lekárska veda na nové koľaje. V južnom Francúzsku zachránil hodvábnictvo od vyhynutia. Dokázal, že praplodenie nie je možné, t. j. že z neživého nemôže povstať nič organického, živého. Okrem toho vynašiel mnohé úžitočné veci pre vedu a pre hospodárstvo. Jeho námaha patrila povzneseniu a záchrane a nie ničeniu a kynoženiu.
Cirkev mala v ňom vždy verného syna, ktorý sa za ňu nehanbil ani keď bol na vrchole svojej slávy. Smele vyznával svoju vieru a hovorieval, že sa veľa učil, preto verí ako bretagneský sedliak a keby bol viac študoval, veril by ako bretagneská sedliačka. Keď mal 70 rokov, celý kultúrny svet sa rozpomenul na neho s vďačnosťou. Zomrel 28. septembra 1895 s krížom v ruke.

Contardo Ferrini. (1859—1902.).

Druhý Ozanam. Obidvaja sa v tom istom meste narodili, obidvaja právo študovali a univerzitnými profesormi sa stali, obidvaja napísali veľa kníh a dosť mladí umreli. Rozdiel je iba v tom, že Ozanam sa viac venoval vonkajšej činnosti, kým Ferrini vnútornému životu. Ferrini je veľký ako učenec, ale ešte väčší ako človek a kresťan. Nepreceňoval vedu a nezanedbával svoj charakter. Kým svojimi vedeckými prácami pozdvihol meno svojej vlasti, svojím mužským a hlboko kresťanským charakterom uchvacuje každého, kto má smysel pre veľkosť ducha.
Za vedou do sveta.
Ferrini narodil sa 4. apríla 1859 v Miláne. Otec bol veľký učenec, ktorému na technike zväčnili pamiatku. So synom ho spájaly jednaké myšlienky a city. Matka, Luigia Buccellati, bola 18. dieťaťom svojich rodičov, ktorí v čisto katolíckom ovzduší vychovávali svoje dietky. Umrela onedlho po narodení Contardovom: chytila chorobu od akéhosi chudobného, ktorého opatrovala.
Contardo odbavil si stredoškolské štúdiá s vyznamenaním. R. 1876 zapísal sa na právnickú fakultu v Pavii. Už vtedy sa dlho modlieval v kostole a doma niekedy celé noci strávil v modlitbe. Veľmi nemilo sa ho dotýkaly neslušné reči. Raz našiel v svojej izbe veselú spoločnosť študentov, ktorí mu práve hnusný obrázok zavesili na stenu. Len toľko im povedal: „Môžte robiť s izbou a so mnou, čo sa vám páči; všetko znesiem. Mňa len to bolí, že tým, čo máte za žart, obrazili ste P. Boha." Niektorí sa chceli smiať, ale smiech zamrzol im na ústach.
Popri štúdiách veľmi dbal o svojho ducha. Čítaval sv. Písmo, najmä Listy sv. Pavla, Nasledovanie Krista, Vyznania sv. Augustína. Priatelia ho obdivovali a vysoko si ho vážili. Volali ho sv. Alojzom, aby označili jeho čistotu a zbožnosť.
R. 1880 složil doktorát. Jeho prácu sama univerzita vydala. Profesor, čo ho skúšal, povedal, že to je najkrajší deň jeho profesúry. Ministerstvo povolilo mu štipendium, aby mohol v cudzine študovať. Volil si Berlín. Profesori si ho chytro obľúbili a medzi seba prijali. Jeden neskoršie venoval mu svoju knihu, druhý mu zas poručil svoje rukopisy, aby ich upotrebil po jeho smrti. Keď odchodil do Berlína, otec si naznačil do denníka: „Požehnal som ho. Rád budem znášať obetu jeho neprítomnosti, lebo verím, že mu to bude na osoh. Ó, aká potecha je také dieťa! Aká dobrota, aká ctnosť !"
V Nemecku práve vtedy zúril kultúrny boj. Nemeckí biskupi mohli voliť len medzi peklom a väzením. Ostatné si volili. Tá smelosť a obetavosť, ktorú aj ostatní katolíci dávali najavo, naplnila mladého učenca oduševnenosťou, že iným nevedel krajší príklad pred oči postaviť. Najmä jednota a svornosť katolíckych akademikov v boji ostala mu navždy v pamäti.
Po štúdiách cestuje do Kopenhágy, do Paríža a do Ríma, ide si poprezerať bibliotéky. O krátky čas povolávajú ho na univerzitu do Pavie, kde nedávno študoval, aby prednášal o prameňoch rímskeho práva. Dá sa do roboty celým zápalom. Zná reči, ako málokto. Číta francúzsky, španielsky, anglicky, rozumie holandsky, zná dôkladne nemecky, latinsky a grécky, v pôvodine číta hebrejské, sýrske, sanskritské a koptské pamiatky. O dva roky Messina ho povolá za riadneho profesora, potom Modena, kým sa r. 1894 nevráti do Pavie, kde sa doma cíti, hoci býva v Miláne u rodičov.
Ovocie námah.
Tí, čo ho počúvali, nevedeli sa dosť prenačudovať jeho širokým vedomostiam. Najhlbšie veci vedel ľahko, porozumiteľne prednášať. Stále hľadal, stále vynášal na svetlo nové a nové objavy a vydával knihy, ktorých počet je okolo 200. Pritom každému pomáhal, kto ho o to poprosil. Venoval sa s neobyčajnou láskou svojim študentom. Svojimi vedeckými prácami vydobyl Taliansku miesto medzi prvými národmi. Veľký učenec Mommsen povedal: „Ferriniovou prácou prvenstvo v romanistike prešlo z Nemecka na Taliansko. Ale nezávidíme mu to." Jeho nástupca chváli v ňom popri učenosti to, že nebol schopný nízkeho citu a že ich mysle, mysle duševných pracovníkov, dvíhal k najvyšším ideálom.
P. Boh nechal ho vo svete, aby ukázal, že človek môže sa stať dokonalým aj v skazenej modernej spoločnosti. Contardo sa vysoko vyšvihol, lebo ostal ponížený. Uznával, že je iba slabé stvorenie. Ale nezabudol, že sme dietky Božie a preto na veľké veci povolaní. „Práve preto, že som nič a nikto, môže Boh skrze mňa veľké veci vykonať," píše v poznámkach. Toto jeho skromné smýšľanie robilo ho milým u iných, ktorých zásluhy vždy uznal.
Toho ducha čerpal z častej a zbožnej modlitby. Každý deň aspoň štvrť hodinky rozjímal. Okrem toho denne slyšal sv. omšu od mladosti a od r. 1890 denne pristupoval k sv. prijímaniu. Modlitbu pokladal za prameň milosti nielen pre seba, ale aj pre iných. „Koľko trápení je na svete," — píše svojim priateľom, — „koľko kvetov mládeže zvädne ! Koľké šľachetné srdcia strhne sebou špinavý prúd nevery a hriechu ! Nemyslím, že by bola silnejšia hať, ako obetovanie našich trápení za bratov: nie je možné, aby sa Srdce Ježišovo nepohlo! Duša, čo trpí a oroduje, aby prišlo Jeho kráľovstvo, koná ohromnú apoštolskú prácu." Bol presvedčený, že modlitbe ďakuje, čo na vedeckom poli dosiahol. „Keby sa každý modlil ako treba, zmenily by sa pomery, a to nielen sociálne, ale aj hmotné," píše.
Len výš a výš !
Ferrini veľmi rád mal prírodu. Keď ho nehatily povinnosti, vybral sa do hôr. Niet skoro vrchu v Alpách, na ktorý by nebol vystúpil. V horách nadobudol si nových síl a radostí. Presvedčil sa, že turistika nielen zdravie udržuje v človeku, ale aj mravne zošľachťuje.
Keď niektorí novopohania začali rozširovať náhľad, že viera a láska k prírode spolu neobstoja, postavil sa proti tomu. Dokazoval, že niet knihy, v ktorej by tak hlboká bola láska k prírode, ako v sv. Písme. Kristus Pán najkrajšie svoje obrazy a porovnania čerpá z prírody. Prízvukoval, že vo výchove treba dbať o to, aby sa v nás vyvinul cit a smysel pre krásy a pre bohatstvo, čo je okolo nás. „Dajte mi dieťa," — píše, — „ktoré vyrástlo pri sukni matkinej a nemá nijakej podnikavosti..., aby som ho vzal sebou do Álp. Tam sa naučí v prekážkach, čo mu postaví príroda, premôcť budúce ťažkosti života; tam sa bude radovať vyjdeniu slnka, ktoré uvidí s vrchu, a jeho zajdeniu, keď svojimi lúčami pozláti ďaleké ľadovce, tam sa bude kochať v svetle mesiačka, ktorý svieti do doliny... Z toho dieťaťa bude človek celý a mravne sa ohromne obohatí!" Nie div, keď aj Pius XI., ktorý kedysi tiež bol veľkým milovníkom hôr, chváli turistiku a odporúča ju. A istý turista spomína, že mnohí, čo na rovine stratili Boha, v horách ho zasa našli. Zaujímavé je, že Ferrini v prírode našiel príčinu svojej skorej smrti.
R. 1902 zamýšľal ísť do Svätej zeme so svojím priateľom Olivim. Ale mal veľa roboty. Priateľ odcestoval, on zas šiel letovať do dedinky Suna. Cítil sa ustatým. V novembri vystúpil na
Monte Rosu. Sotva sa vrátil domov, dostal horúčku. Lekár našiel týfus. Pomaly stratil povedomie. 17. októbra prestalo mu biť srdce.
„Umrel svätý !" — vravel každý, kto ho poznal, keď sa rozniesla zvesť o jeho smrti. Istý neverec sa vyslovil o ňom: „Contardo tak žil a umrel, ako svätý, to je čistá pravda."