OBSAH

Alex Carrel  ......................................................  I

Manželia Leseurovci ...............................................  II  

Jakub Lévi.........................................................  III  

Jakashi Nagai .....................................................  IV  

Maxence Van der Meersch ...........................................  V  

Daphné Pochin Mouldová ............................................  VI  

Sigrid Undsetová ..................................................  VII

Gertrúda von Le Fort ..............................................  VIII

Pierre Lecomte du Nouy.............................................  IX  

Pierre van der Meer de Walcheren ..................................  X

G.K. Chesterton ...................................................  XI  

Reinhold Echneider.................................................  XII

Charles Nicolle....................................................  XIII  

Max Jacob..........................................................  XIV  

Ernest Paichari....................................................  XV

Jakub a Rozália Maritain...........................................  XVI

Kenyon Reynolds....................................................  XVII

Charles de Foucauld................................................  XVIII  

Adolf Retté........................................................  XIX  

Leonard Cheshire...................................................  XX

Alex Carrel /1873-1944/

Albert Bossieres, S.J, Cestovateľ a pútnik z Lourdes. R. 1935 sa zjavila kniha Človek - tvor neznámy. To bola literárna udalosť. Veľký úspech. Preložená do všetkých rečí ... Starý Renanov buržoázny materializmus, prekonaný Bergsonom, prijal od Carrela dar milosti. A z akej ruky. Z ruky fyziológa s Nobelovou cenou, všeobecne známeho lekára, chirurga,ktorý prešiel svojim životom do legendy.

Pôvod.

A.C. pochádza z Lyonu. Narodil sa v júni 1873 vo Sv.-Foy-les-Lyon, tam vždy strávil svoje prázdniny, ale ostatok roku bol v Lyone so svojou matkou a mladšími príbuznými Jozefom a Margaretou. R. Otec, priemyselník, zomrel 1877. Matka sa zasvätila výchove troch detí, podporovaná svojimi bratmi, ktorí patrili k lyonskej buržoázii. Prostredie bolo kultúrne a kresťanské. Keď Alex skončil svoje humanitné Štúdia na Koľaji sv. Heleny, začal Študovať medicínu v Lyone.

Kríza.

Dobre vychovaný, osobne obdarený mimoriadným pozorovaním. Hovorili o ňom, že mal dve oči aj za hlavou. Tento mysliteľ, ktorý bol na výške s Charles Nicollom, naplnil sa myšlienkami materializmu. Tézy Tainea Berhelota, Renana, ktorí pod zdaním vedy propagovali neveru a prispôsobovali ai Ampéra, Volta, Pasteura, tvorili zákon tak v Lyone ako v Paríži. Výsledok bol, že A.C. po niekoľkých rokoch štúdia stratil vieru. Tvrdí, že mimo vedeckého poznanie niet istoty. Boh, duša duchovná a nesmrteľná, zázrak, mravný zákon kodifikovaný v Desatore, to boli pre neho hypotézy zbavené rozumového podkladu. Potrebuje štyridsať rokov na to, aby povedal, že stratil tento čas. Ako si vysvetliť zjavy ako Charles Niccolle a Lecomte z Nouy. Pierre Poyet, apoštol Normálnej vyššej školy povedal v životopise "Vašou úlohou je vynikať v profánnych štúdiách fyzike, chémii, filozofii, matematike, ale zároveň nadobudnúť si náboženské vzdelanie primerané vážmu humanitnému vzdelaniu.

Keď nebudete mať primerané náboženské vzdelanie, fyzika,chémia zničí vašu vieru. To isté povedal pápež Pius XII. aj najdokonalejšie vedecké vzdelanie nestačí podporovať a udržiavať vašu vieru. Každý musí mať primerané náboženské vzdelanie. A.C. bol na lekárskej fakulte. Mal vedomosti z katechizmu nižších tried. Keď mal pri sebe učencov, vedcov ako Ampéra a Volta, mal mať pri sebe aj teológiu sv. Augustína, aj Bosseuta.

Učenci materializmu nás klamali, napísal Lecomte de Nouy A.C. na vrchole svojej kariéry konštatoval to isté. Ale on hltal jed,ktorý dostával a žiaden protijed nebral. Hriech tejto generácie je, že nechala lietať svoju vieru bez toho, aby ju seriózne hájila a bránila.

Lurdy.

R.1903 ako 30 ročný doktor medicíny, profesor anatómie na fakulte v Lyone sprevádzal vlak s nemocnými do Lurdu. Povedal k tomu:"To je robota." On len nahradil kolegu, ktorý sa pre chorobu nemohol zúčastniť. Skrýval svoj úsmešok a tešil sa, ako katolíkov usvedčí, že sa mýlia, keÚ veria v zázraky. Nervové poruchy sa môžu vyliečiť, ale ostatné je záležitosťou fakírov.V lurdoch sa však ukázala iná vec. Vyliečenie rakoviny lupusu, tuberkulozy, vytknutia, zlomeniny, vrodenej slepoty. Oficiálne dosvedčené lekármi zo všetkých zemí, veriacimi i neveriacimi. Carrel na to dôvodil: Konštatovania boli zle urobené alebo pred, alebo pri, alebo po uzdravení. Zázrak doteraz nebol vedecky zistený. Zákony prírody sú nemeniteľné. O Lurdoch napísal dielo, ktoré posmrtne vydala jeho pani. Píše, ako sa chystá procesia, ako spieva ľud Ave ...  

Zázrak,

Jeho pozornosť je sústredená na nemocnú Máriu Ferraadovú, vlastným menom Bailly, ktorá trpela pohrudným tuberkuloznym zá-netom. Rodičia chorej zomreli na tuberkulózu a lekári ju odmietali. operovať. Carrel určoval diagnózu tejto chorej, Povedal svojmu priateľovi:" Dúfam, že mi nezomrie medzi prstami. Ak sa táto uzdraví, bude to naozaj zázrak.. Uveril by som všetko." Carrel opatruje a ošetruje túto chorú Máriu. Po kúpeľoch ju dovedú k jaskyni. Carrel povedal pred svojim priateľom:" Ach, keby som mohol veriť, ako títo všetci nešťastní, sv. Panna, že nie si predstavou nášho mozgu!

Uzdrav toto choré dievča: Veľa trpelo. Urob, aby som veril."Zrazu si myslí, že má halucinácie. Pred jeho očami, umierajúca vstáva z mŕtvych, jej ťahy ožívajú, pulz sa stáva normálnym, žalúdok nenormálne nadutý sa primerane zmenšuje. Carrel si  zapisuje: " 2,40. 0 tretej je vzkriesenie notové. Som uzdravená, hovorí Mária Ferrand. Podaju jej šialku mlieka. Bolesť, nádor zmiznú."

0 4-tej píše:"To je nemožné, to je neslýchaná vec, to bol zázrak ktorý,sa tu stal. Celú noc podrobne a detailne študuje tento prípad. Dvaja lekári konštatujú to isté, čo on. Carrel sa pýta uzdravenej:" Čo budete teraz robiť?" Odpovedala:"

Pôjdem k rehol— niciam sv. Vincenta. Ak ma prijmu, budem opatrovať chorých." Carrel raz šťastný a raz znudený dobrodružstvom, keď už dlho blúdil nocou, vošiel do baziliky, sadol si po boku starého vidiečana vložil hlavu do rúk a povedal túto modlitbu? " Sladká Panna pomáhajúca nešťastným, ktorí ťa pokorne vzývajú, chráň ma. Verím Ti. Chcela si odpovedať na moju pochybnosť  krásnym zázrakom. Neviem ho ešte vidieť a ja pochybujem. Ale moja najväčšia túžba, najvyšší zmysel všetkých mojich túžon je veriť." To nie je ešte konverzia. To je len Ďaleká príprava. Carrel bude potrebovať ešte veľa dlhých rokov, veľa hľadania a bolesti, aby sa vyslobodil. Zázrak sám od seba nikoho neobrátil. Vzkriesenie Lazara neobrátilo farizejov. Konštatovanie veľkých zázrakov Emila Zolu neobrátilo. Obrátenie je dielom milosti, ktorá rešpektuje slobodu Človeka a predpokladá skromnú a pokornú modlitbu. Vládnuci scientizmus v mene nemenných zákonov prírody začal popieraním zázraku a jeho možnosti, na čo stupne hľadania a vynálezov odpovedajú novou tézou: náhodilosť zákonov prírody. My dávame — píše Boutroux a h. Poincaré — meno zákonov faktom, konštantám, ktoré by mohli byť rozličné. To sú pohodlné hypotézy, ktorým znamenie rozdeľovania, aké im najlepšie vyhovuje, je východiskom otázky." Pozitivizmus Taina, Berthelota, Renena, vyhodený zo svojich pozícií sa obrátil proti protirečiacej téze, téze neznámych síl. Je skutočnosťou, ženepoenáme všetko. A predsa všetko poznáme, toľko vieme, že tri kvapky  vody nestačia na to, aby vyhojili slepé dieťa od narodenia. Carrel nepochopil opravdivú samozrejmosť zázraku. To nie je explózia všemohúcej moci Božej, ale je to znamenie, ktoré odpovedá na naše volanie:

Ja som tu. Vidím, odpovedám. Vrátiť zrak slepému, nasýtiť piatimi chlebmi 5.000 ľudí, to je menší zázrak ako rozmnožovať obilie na poli a dovoľovať rodiť sa miliardam živých. Ale mnohosť častosť a každodennosť týchto skutočností robí nás nepozornými na tieto veľké faktá. Hodinky dovolia zabúdať na hodinára. Stvorený svet dovolí zabúdať na svojho stvoriteľa. Preto Boh zhromažďuje tieto malé divy, zázraky, ktoré zachycujú našu pozornosť svojim výnimočným charakterom. Zázraky nikdy nemajú charakter ukazovať slávu a silu, ale majú jedine morálny dosah, vedú ku konverzii a k posväcovaniu svedkov.

Skúška.

Po návrate do Lyonu po roku v Lurdoch, C. si pripravuje konkurz na chirurgiu do Lyonu. Podá prácu o tom, čo videl v Lurde. Popísal čo videl " nehovoril o zázraku, ale o neznámych silách. Dostal odpoveď, že e takými názormi nemá miesta v Lyonskej nemocnici. Druhý incident. Pred svojimi skúšajúcimi, C. mal odvahu vysvetliť svoj objav pri roztrhnutí krvných ciev. Tepna psa sa roztrhla. Na mieste vypuklenia obidvoch koncov, C. chcel zošiť dva konca tepny. Podarilo sa mu to.Mandaríni nechcú počúvať pred-nášky. Nechcú mať bádateľov a peedchodcov. Ale C. má charakter. Lyon ho vyháňa. R.1904 ide do Ameriky. Spojené štáty ho prijímajú s otvoreným náručím, jednomyseľne ho príjmu do laboratória experimentálnej chirurgie Inštitútu lekárskych vynálezov,ktorý založil Hockefeller. Rozmnožuje a obohacuje vynálezy o prežití buniek a náprave tkáne. Mačka žije s ľadvinou inej mačky, pes mu kráča s nohou iného psa, srdce kuraťa vložené do baňky, pokropené tekutou potravou žije mu od roku 1912 do r.1940, 18 rokov zomiera na starobu. R.1912 dostáva za tieto lekárske objavy Nobelovu cenu. R.1914 es vracia do vlasti.

Intervenciou Spojených štátov je pozvaný do Francúzska, aby tam na okroji lesa viedol podobný ústav ako v Amerike. Lecomte z Nouy je mu pomocníkom. Nasledujú objavy. Profesori, keď začali užívať tintúru jodu sa zamýšľajú . Toto antiseptikum ničí mikróby, ale poškodzuje tkanivo. C.pracuje. Vynachádza taký preparát, ktorý ničí mikróby a zároveň chráni tkanivo. Týmto bude vedieť C. zachraňovať tisícky ranených. Nepriatelia i tak pracujú proti nemu. To mu zjavu-je márnosť mienok a márnosť čisto ľudských úspechov. Po skončení prvej svetovej vojny išiel znovu do Spojených štátov, aby sa stade vrátil r. 1939  do vlasti. K.1941 viedol Inštitút ľudskej vedy. Nepriatelia pracujú proti nemu. To mu podrýva zdravie, na druhej strane však ho podnecuje k ďalšej práci a k ďalším úspechom.

Dvaja z jeho priateľov.

K úspechom mu pomohli jeho veľkí priateľstvá. Medzi dvoma vojnami na bretónskom pobreží sa dostal na ostrov v.Gildas. Linberg, slávny letec, ktorý prvý preletel Atlantický oceán, volal Carrelovi o pomoc, pretože mu gangstri ukradli malého synka, ktorého neskôr našiel v kroví. Učenec ho volá .Linberg prichádza na susedný ostrov Illiec a stáva sa pomocníkom Carrelovým. Tu Linberg, ktorý veril, že človek môže žiť bez viery, vracia sa k nej. Povedal: Videl som, že veda , ktorej som sa klaňal a letectvo, ktoré som miloval s celého srdca, ničí civilizáciu. Teraz chápem, že duchovná. pravda je národu viac potrebná ako malta, z ktorej sú múry miest. Musíme sa naučiť aplikovať pravdy o Bohu na ľudské činy a na orientáciu našej vedy.R K.1937 sa C. spriatelil a Alexim Presse, cisterciatským kňazom z Boguem. V Spojených štátoch  mal C. intímne rozhovory s jezuitom R.P. Cliffordom, ktorému venoval , aj dielo Človek. -tvor neznámý. C. povedal Aleximu Preese svoju najväšiu ťaž-kosť, že nevie spojiť vedu s dogmami.  Presse mu vysvetlil ,že nejde o dogmy, ale o slobodné hypotézy.To ho oslobodzuje. "Pokladali ma za hádavého, pretože v mojich dielach /Modlitba, , Človek - tvor neznámy/ mám len takú reč, akú poznáte, vedeckú, pretože nie som ani filozof, ani vedec." Presse povedal:"  Chcem veriť a verím, čo katolícka cirkev chce, aby sme verili a nenachádzam v tom žiadnu ťažkosť, pretože medzi vierou a vedou nevidím žiadnu opozíciu".

Pred materializmom.

C. sa dvíha. Stupne jeho životného stúpania udávajú jeho diela. R. 1935 vyšlo jeho dielo Človek - tvor neznámy."

Veľký úspech. Po smrti r. 1950 mu vyšlo: Úvahy nad vedením života. V tejto knihe ukázal C. nehumánny charakter našej ci-vilizácie. Človek v dnešnom svete orientovaný k zišku a poží-vačnosti je nešťastný. V popieraní prvotín ducha naša civilizácia je barbarská. Ky nenapredujeme, my zaostávame. Len sama pravda nás oslobodí, avšak nie pravda pravda o človekovi. Poznaj sám seba. Nepoznáme sa. To je chyba školy, spoločenského života a každej inštitúcie, ktorá nepozná duchovné hodnoty. Umelé prostredie, ktoré nie je prispôsobené ani na našu postavu ani na našu formu. Šíri sa Šialenstvo. V Spojených štátoch prevládajú duševné choroby nad ostatnými. Náboženstvo komfortu a životnej úrovne, ktoré niekedy aj umele vyvoláva potreby, vytvára z nás proletárov ducha. A to na celom svete. Zabúdajúc na nutnosť sily ducha: premáhaj sám seba, ideme v ústrety intelektuálnej idiololatrii, ktorá nerozlišuje, čo je dobré a zlé, čo je lepšie, čo je pravda a blud. Je možná spása z tohto morálneho a náboženského idiotstva? C. tvrdí, že áno. To dokazujú tieto jeho dve diela. Aby sme znovu pov-  zniesli človeka, treba využiť mohutnosti srdca a citov, náboženstva a predovšetkým kresťanstva, tiež mohutnosti vedy a to experimentálnej. Takto nechtiac je priekopníkom novej modly, experimentálnej vedy. Etymologicky vedieť znamená, poznať.

Ako neskoršie C. konštatuje  Ján z Kríža, sv. Vincent z Pauly, Arský farár a všetci naši mystici vedia viac o Bohu, o človeku a jeho poslaní ako hociktorý fyziolog alebo sociológ, nositeľ Nobelovej ceny.

Modlitba.

Malé Carrelovo dielo Modlitba z r. 1944 hovorí o duchov-nom raste. Jeho Nietzche povedal: Je nepekné modliť sa.Carrel povedal: nie je o nič nepeknejšie modliť sa ako piť a jesť.

Človek tak potrebuje Boha ako vodu a kyslík. Vplyv modlitby na ľudské telo a na ducha sa tak- dá dokázať ako výron žliaz.

Jej výsledky sa merajú podľa rastu fyzickej energie, intelektuálnej sily, mravnej sily. Skrátka modlitba má miesto v záchrane civilizácie, Bolo treba, aby tieto veci povedal veľký učenec. Ale aj tak C. tu ostáva na pol ceste k pravde.Má právo chváliť modlitbu mosulmana, budhistu, ale vedecky duch, ktorého sa dovoláva, sa môže pýtať, či jestvuje autentická modlitba, modlitba zjavení podľa evanjelia, podľa zákona? Odpoveď na tieto problémy nájdeme v Denníku a v Rozjímaniach pripojených k jeho ceste do Lurdov. Vo veku 65 rokov na vrchole vedeckej kariery priblížil sa ku krédu svojho detstva. Ale doteraz celkom nepochopil to. čo voláme náboženskou praxou. Presse A. píše: Náboženská otázka ho držala za srdce. Rád o nej hovoril. Z našich rozhovorov o o náboženstve bolo zrejmejšie, ak niečo v jeho praktickom náboženskom živote bolo nedokonalé, predsa už v tedy bol oslavovateľom Boha v pravde a v duchu. Jeho vedecké objavy ho priviedli k tomu, Že obdivoval stvorenie a svet a vyvolávali u neho obdiv k Stvoriteľovi.

O Bohu citlivo uvažoval. Zriedkakedy som stretol dušu viac preniknutú myšlienkou o prítomnosti Boha, rešpektom, poklonou Bohu.

Intímne poznámky.

Citáty z Denníka a z Rozjímaní: Nech každá mínuta môjho života je zasvätená Tvojej službe, Pane. Z neistoty, v ktorej sa zmietam, hľadám bez prestania. Vianoce 1939. O môj Bože, ako ľutujem, že som nič nepochopil so života, že som skúsil iba to,čo som-nemal skúsiť ... Život nespočíva v jeho poznaní, ale v milovaní, v pomáhaní iným, v modlitbe a v práci... Urob Bože, aby pre mňa už nebolo neskoro. Dovoľ, aby ešte posledná strana môjho života nebola zapísaná. Aby mohla byť pripojená ešte jedna nová strana ku knihe môjho života. Hovor, Pane, Tvoj nehodný služobník počúva. Obetuje Ti, Čo mu ešte ostáva. Chcem Ti dať koniec svojho života ako modlitbu... Prosím Ťa, naprav sa na cestu, na pravú cestu, na cestu jednoduchých, ktorí milujú a modlia sa ... Tomu, ktorý je celkom nevedomý, daj milosť svetla ... Ó, môj Bože, v tento deň, ktorý nás pripomína narodenie Tvojho Syna, celkom sa Ti odovzdávam s nekonečnou ľútosťou, aby som prešiel ako slepý po ceste života.12.2.1940 Paríž: Aký veľký omyl dnešnej civilizácie: ciel 10.6,1940- New York: Zosypanie celej veľkaj minulosti sily a čnosti Francúzska ... Bože, aké je to strašné nenasledovať Tvoj zákon ... Zrútenie Francúzska nás spravodlivo trestá za naše hriechy ... Len teraz začínam chápať to, čo som mal pocho-piť už od detstva: pravdivé pomenovanie zákona Ježišovho, zákona lásky, odriekania, obety, oddanosti. 16.dec.1940: Aká zaslepenosť intelektuálov: Sám som to nepochopil ... Nekonečný blud prítomnej civilizácie, že dal prvenstvo Intelektuálnemu a sociálnemu rozvoju ... Chceme poznať zmysel života. Nemôžeme žiť, ak nevieme čo znamená život a čo znamená smrť.

Odkrytie vnútornej drámy.

V októbri 1943 v úvode knihy Cesta do Lurdu napísal Presse toto:C. zavolal na svoj ostrov S.Gildas. Dlho sme sa rozprávali.

Zdalo sa mu, že predvída svoju smrť. Prijal to spokojne, ale ne-zabudol pripojiť: "Verím, že s tým, čo som sa naučil a stým, čo som vyskúšal, som prišiel k tomu, že som vedecky vysvetlil ob-jektívne vzťahy medzi duchovným a hmotným ukážuč tak pravdivosť a dobročinnosť kresťanstva.” A. Presse píše: Ako môže človek taký hlboko nábožný zároveň byť takým cudzincom v náboženskej praxi? To nebol ľudský rešpekt. Keď bol vo Francúzsku, každú nedeľu bol prítomný na sv. omši. Bol som prinútený to vysvetliť. Často konštatoval, že praktizovanie náboženského života u mnohých bola len formalita, že praktizovanie náboženského života nevyplývalo nikdy na ich vnútorný život. Pre neho náboženstvo bolo celkom iné. Klaňanie sa Bohu a pravde. Pretože okolnosti života mu nedovoľovali praktizovať náboženský život, modeloval si ho ináč do poslednej hodiny svojho života. Keď spozoroval, že pri-šiel čas prijať sviatosti, ..vyspovedal sa, prijal viaticum a po- mazanie chorých, čo urobil s jednoduchosťou dieťaťa, Tak to povedal o ňom msgr. Kamyon, ktorý mu tieto sviatosti vysluhoval. Keď sa vrátil takto k viere svojho detstva vo veku 71 rokov zomrel v Paríži 4.nov.1944. Podľa svojej vôle odpočíva v kaplnke S.Gildas pod ochranou circerciatských mníchov, svojich pria-teľov, Tento učenec, ktorý tak pekne písal o modlitbe, chcel,aby aj jeho hrob bol ustavičnou modlitbou. C sa vrchole svojej kariéry sa pozdvihol proti diktatúre mnohosti, bezprostrednosti a prostredia, proti povere vedy. Túto poveru odialil od viery. Hlboké a skromné štúdium ho zaviedlo k viere.

Apolog lekninu.

Keď čítame drámu Františka Curchla: Nový idol, myslíme na Carrela, Lecomta de Nouya a Charles Nicolla. Tento nový idol to je experimentálna veda. Je to slávny apologeta leknínov svojho rybníka. Prv ako sa mohli rozvinúť, vystúpenia vody boli potopené. Vystavené potopeniu, nemali nádeje na vyslobodenie. Majú zhynúť v tých vodách alebo slnko ich zachráni? Slnko nakoniec zvíťazí a kvety sa rozvinú na hladine vody. Vy, ja, všetci hľada či sme malé hlavy ponorené do jazera nevedomosti a naťahujeme krk s dojímavou jednotou k slnku, po ktorom veľmi túžime. Je treba, aby bolo slnko. Potom prevrátený heroizmom zbožnej malej siroty Márie Ferrand, táto nevedomá, ktorá mu zjavila du-chovný svet nesnámy mikroskopu, Albert Donnat šomral si: Moja spása, to je,že ma chudobná nevedomá vezme sa ruku, aby sa viedla... Ak ide o to, aby človek neskončil ako pes, ale aby skončil čestne, vtedy sa musí riadiť podlá tých, ktorí sa klaňajú Bohu ... ako filozofi majú hľadať zákony logiky.

Zásluha Carrelova.

Túto vieru skromných žiadal C. od Boha po uzdravení Márie Ferrandovej. Na ňom sa vyplnilo slovo evanjelia. Blahoslavení tí,ktorí majú hlad a smäd po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.Týmto sa stal naším učiteľom. Paul Bourget napísal:  Svet umiera, pretože nevidí Boha. V čase, keď veda laboratoria sa robila kráľovnou, C. má veľkú zásluhu vrátiť svojimi slovami a príkladom, on veľký bilogista, vznešenú chválu na vedu modlitebne . V poznámke ku Carrelovým denníkom a Rozjímaniam, povedal jeden švajčiarsky spisovateľ: Je to najkrajšie svedectvo, ktoré môže dať kresťan o svojom Bohu. V reflexiách o ľudskom poslaní C. napísal: Odpoveď viery je neporovnateľne účinnejšia ako odpoveď vedy. Jeho pokorné, kresťanské zomieranie dalo k týmto slovám pekný komentár, popri ktorom všetko musí zatíchnúť.

 II. Manželia  L e s e u r o v c i

Veľká parížska svadba.

Manželský stav je veľká sviatosť. Posväcuje spojenie muža a ženy a kladie základný kameň novej rodiny. Súčasne je aj zá-väzkom pre oboch: manžel je pred Bohom a pred ľuďmi zodpovedný za svoju manželku, manželka zas zodpovedá za manžela. "Už nie sú dvaja, lež jedno telo", hovorí sa v liturgii. Boli si tohto všetkého vedomí tí dvaja mladí, ktorí 31.júla 1889 spoločne kráčali k oltáru v jednom a z najznámejších parížskych kostolov Saint-Germain-des-Pres obklopení množstvom príbuzných a priateľov?

Obidve rodiny patrili k vtedajšej “smotánke”. Felix mal 28 rokov, Elizabeta ešte nemala 23. Stretli sa u známych a všet-kým sa k sebe hodili skvele: vekom, postavením,záľubami ... Ani náboženská- otázka ich nerozdeľovala. Obaja boli katolíci, obaja boli vychovaní v náboženskom duchu. Na otázku, či verí, mladý muž však otvorene povedal, že on síce vieru stratil, ale manželke v tejto oblasti ponechá úplnú slobodu. Elizabeta teda zvolila stať sa Felixovou ženou.

Mladosť naplnená štúdiom a radovánkami.

Felix Leseur, syn remešského advokáta, sa po skončení internát-nej rádovej školy veľmi zaujímal o kolónie. Rozhodol sa preto vyštudovať medicínu, aby tam mohol podniknúť nejakú vedeckú výpravu. Jeho nespokojný duch sa však neuspokojil len s lež obohacuje  sa vo všetkých oblastiach. Z Remeša prichádza ukončiť štúdia do Paríža, kde sa vrhá strmhlav do všetkých radovánok, do všetkćh myšlienkových prúdov, príležitostne sa dokonca venuje aj novinárstvu:píše zemepisné články, lebo geografia je stále jeho koníčkom.

S Elizabetou sa stretne ako kandidát medicíny a po promócii sa vezmú. Felix sa však musel vzdať sna o výprave do ďalekých krajín. Elizabetini rodičia sa za žiadnu cenu nechcú rozlúčiť s dcérou a ani myšlienku nepripúšťajú, že by mohla odísť do zámoria.

Šťastné obdobie a prvé skúšky.

Po šťastnej a krásnej svadobnej ceste pobudnú mladomanželia niekolko týždňov v Remeši Elizabeta si získava svokrovcov svojou milotou a pôvabom. Vážne tam však ochorie, otvorí sa jej žalúdočný vred. Mladá žena sa zotaví, lež utvorená fistula sa už nikdy nezatvorí. Márne volá Felix k lôžku svojej ženy slávnych špecialistov. Ani jeden sa nechce podujať na riskantnú operáciu. Elizabeta, dovtedy priam kypiaca zdravím, zostane už navždy poznačená a jej telesný stav sa bude stále zhoršovať.

Na nosítkach príde mladá žena do bytu, ktorý si s tolkou láskou zariaďovali... Kňaz, ktorý ich sobášil, prosil pre nich plodnosť viniča. Lež ich manželstvo malo zostať bezdetné. Silu žiť v útrapách čerpali manželia zo vzájomnej nežnej lásky.

Novinár a správca.

Neubehnú ani štyri mesiace a z rodinného kruhu smrť vyrve Elizabetinho a Felixovho otca. Táto dvojnásobná strata sa hlboko dotkne mladej ženy, ktorá sa ešte celkom nezotavila z ťažkej choroby. V týchto dlhých mesiacoch rekonvalescencie jej veľmi pomáha manžel.

Felix si medzitým hľadá zamestnanie. Rozhodne sa pre novinárstvo. Vďaka svojmu vnímavému prenikavému duchu a obrovskému rozhľadu majstrovsky spracúva aj tie najchúlostivejšíe témy zahraničnej, predovšetkým koloniálnej politiky. Je bystrozraký, výstižný, trefný, niekedy prudký. Neskôr pod vplyvom manželkinej rodiny, sa definitívne vzdáva koloniálnej kariéry i novinárstva a stáva sa riaditeľom poisťovne.

Život Leseurovcov je na prvý pohľad blýskavý a ľahký, popretkávaný nádhernými cestami po Francúzsku  i po cudzine, oživovaný recepciami, koncertami, divadelnými predstaveniami a naplnený ozajstnými priateľstvami. Elizabeta sa však nedá pohltiť spoločenským vírom, do ktorého ju vzťahuje manželovo postavenie. Každý deň venuje niekoľko hodín svojmu vzdelaniu. Tri roky po svadbe sa začína učiť latinčinu, dva roky na to sa púšťa do ruštiny a zvládne ju natoľko, že je schopná po rusky hovoriť i písať.

Felixov vývoj a Elizabetina vnútorná kríza.

A aké miesto zaujímalo náboženstvo v tomto plnom živote Elizabety? Felix jej sľúbil, že bude rešpektovať náboženské presvedčenie svojej ženy. Dodržal to? Sám sa neskôr priznáva s dojemnou pokorou, že tento sľub veru nedodržal. Parlamentné antiklerikálne kruhy urobili s vlažného katolíka protináboženský naladeného muža. Sám hovorí:" Svedomite som hľadal dôkazy pre svoju neveru, presne tak, ako pravý kresťan hľadá dôkazy pre svoju vieru.”

S vervou sa pustil do štúdia rôznych náboženstiev z prameňov protestantských, racionalistických a modernistických. Čítal jedine knihy nepriateľov katolíckej Cirkvi.

To všetko ovplyvňovalo jeho postoj k Elizabetinmu náboženskému presvedčeniu, Včerajší ľahostajný Felix ho mohol tolerovať, mohol doprevádzať Elizabetu aj do kostola.No dnešný antiklerikál to už nazýval slabosťou, úpadkovým rysom manželky, ktorú napriek tomu všetkému vrúcne miloval.

Vytrvalo sa usiloval podkopať Elizabetinu vieru. Prvým krokom mala byť anarchistická ruská literatúra, ktorú jej dával čítať. Ani pre cestách do zahraničia nezabúdal na svoj cieľ.

V júli 1897 sa manželia po dlhej ceste stradnou Europou dostáli do Bayreuthu, kde strávili niekoľko čarovných dní. Kedysi ich ako snúbencov ešte hlbšie spojila Wagnerova hudba... Kúzlo" Parsifala" opäť zapôsobilo ... a keď sa Leseurevei vrátili do Paríža, tenké puto, spájajúce Elizabetu s náboženským životom, bolo pretrhnuté.

Felix v kútiku srdca jasal. Myslel si však, že dielo skazy treba ešte zavŕšiť, a tak keď si raz v lete 1898 pýtala Elizabeta " niečo na čítanie", dal jej Renanov  "Život Ježiša".

Aké sú však nevyspytateľné cesty Božie!

Kniha, ktorá mala definitívne vymazať vieru z Elizabetinho srdca, sa stala nástrojom jej konverzacie.

"Nedala sa očariť dômyselným štýlom, lež primknúc pod povrch, vďaka svojej neobyčajnej inteligencií, presnému úsudku a kultivovanosti, zistila veľkú myšlienkovú plytkosť."

Vedená vnútorným inštinktom vrátila sa k zdroju, t.j. k Evanjeliu a viera, ktorá sa zdala byť mŕtvou,sa prebudila akoby z hlbokého spánku.

Felix si toho všimol a chcel získať opäť stratené územie.

Už nebojoval skryto, lež s vyloženými kartami. Neskoršie sa priznal, ako cieľavedome si robil posmech z Elizabetinej viery, kritizoval ju všemožne napádal.

Prineskoro. Elizebeta síco trpela, ale jej viere už nehrozilo nebezpečenstvo, vrátila sa jej istota a to navždy. O svojej duševnej kríze napíše vo svojom Denníku toto:

"Vidím, ako Prozreteľnosť pomaly a skryto pôsobila vo mne... Vidím to obdivuhodné dielo vnútornej konverzie, ktorú vyvolal, viedol a zavŕšil sám Boh. Učinil tak bez akéhokoľvek ľudského vplyvu, vonkajšieho kontaktu, ba niekedy dokonca prostredníctvom niečoho, čo by podľa ľudského úsudku malo odviesť od viery. Krásu a veľkoleposť tohto Božieho diela možno plne postrehnúť až po jeho dovŕšení."

Kresťanka a manželka neverca.

Cestu, po ktorej Elizabeta stúpa, poznáme z jej Denníka, ktorý si zadala viesť 11.septembra 1899 a do ktorého si zaznamenávala jednotlivé etapy svojho duševného rastu. Prečítajme si z neho prvé riadky:

"Za posledný rok som veľa premýšľala, veľa som sa modlila, bez prestania som hľadala cestu a v tom hľadaní môj duch dozrel, moje presvedčenie sa prehĺbilo, prehĺbila sa aj moja láska k ľuďom."

Je zaujímavé, že Elizabeta začína stúpať po chodníku viery sama, bez pomoci kňaza.Odpovede na svoje otázky hľadá v knihách. Číta diela sv. Jeronýma, sv. Augustína, sv.Františka Salezského, sv.Terezky, ako i diela súčasných autorov. No predovšetkým Číta a medituje Evanjelium.

Spolu s vierou dostala Elizabeta aj poslanie? nemôže byť kresťankou len pre seba, musí ňou byť aj pre iných, najmä pre toho, ktorého nežne volá "svojim drahým Felixom". Je Monikou tohto Augustína a nikdy nepochybuje, že jej manžel, ktorý ju stojí toľko sĺz, dostane sa raz tam, kde je ona sama. Dovtedy je jej úlohou trpieť a tak vyslúžiť Felixoci dar viery.

Manžel však nie je jediným objektom jej apoštolátu. Vo svojej duši nesie mnoho duší ako svoje dobrovoľné bremeno:  "drahých nevercov", ktorí sú určitým spôsobom bratmi a sestrami jej drahého Felixa.

Do Denníka si zaznamenáva?

"Chcem milovať obzvlášť tých, ktorých oddeľuje odo mňa pôvod, náboženstvo alebo zmýšľanie. Predovšetkým týchto musím pochopiť, oni potrebujú, aby som im dala z toho, čo Boh do mňa vložil."

Rok 1903 je pre Elizabeta skutočne požehnaným rokom: sprevádza svojho manžela na cesto do Ríma, 22. apríla sa v chráme sv. Petra zasvätí znovunájdenému Bohu:

"Vybrala som sa sama do baziliky a keď som sa vyspovedala francúzsky hovoriacemu kňazovi, šla som na sv. prijímanie do kaplnky Najsvätejšej Sviatosti. Boli to chvíle plného, nadzemského šťastia. Cítila som v sebe prítomnosť živého Krista prinášajúceho mi večnú lásku, samého Boha, ktorý sa prihováral mojej duši. Nekonečná neha Spasiteľa na celú na chvílu prenikla, úplne som sa jej poddala a vložila som do Jeho rúk celú svojú budúcnosť."

A tá budúcnosť bola preplnená skúškami...  Hlboko sa jej dotkla smrť Júlie, ktorá zomrela po dlhej, neúprosnej chorobe. I jej vlastné  zdravie sa stále zhoršovalo.

Zdá sa, že Elizabeta viac raz mala zvláštne predtuchy, týkajúce sa manželovho ďalšieho vnútorného rastu. Keď Júlia dostala posledné pomazanie, stala sa príhoda, ktorú Elizabeta uvádza v knižočke o nebohej.

" Felix, viete čo sa stalo, kým ste tu neboli?

* Nie, odvetil Felix, hoci to velmi dobre vedel.

"Nuž, dostala som posledné pomazanie,a pritom som časť svojho utrpenia obetovala za Vás."

Felix sa usiloval skyť svoje pohnutie a žartovne sa jej opýtal:

"Čo sa ti nezdám dosť dobrý?"

Ona sa to o neopísateľnou jemnosťou v hlase:

» Ba práve, že nesmie vyjsť nazmar toľko dobroty a hodnôt:

" Dúfam, že nechceš, aby som sa stal kňazom?

Vtedy som sa zamiešala do rozhovoru, snažiac sa skryť vzrušenie. Povedala som Júlii:

"Ale áno, keď ovdovie, stane sa kňazom a tebe, keď budeš veľmi stará, dá opäť posledné pomazanie."

0 pár rokov bude jej predpoveď ešte jasnejšia. Leseurovci sa vyšli vozom na prechádzku spolu so známou mníškou, ktorá sa stala svedkom tohto rozhovoru:

" Keby som umrel, čo by si robila?” - opýtal sa pán Leseur.

"Vstúpila by som do kláštora, a ty?"

"Ja teda naozaj neviem ..."

"Ty? Ty by si sa stal mníchom. Ako ťa poznám, keď sa raz vrátiš k Bohu, už sa na polceste nezastavíš, lebo ty nič nerobíš polovičato ...”

A ešte raz, približne v tom istom období, povedala Elizabeta manželovi: " Keď umriem, obrátiš sa ... a staneš sa mníchom . Budeš bratom Leseurom alebo otcom Leseurom... budeš otcom Leseurom."

Elizabeta cítila, že sa blíži smrť. Čoraz viacej trpela a v apríli 1911 sa musela podrobiť operácii.

Do domu Pánovho.

Elizabetin zdravotný stav sa neustále zhoršoval. Operácia na pohľad ľahká, odhalila rakovinu, ktorá v júni 1913 zasiahla celý organizmus. Až do konca 3.mája 1914/ bol Elizabetin život pomalou hroznou agóniou. Posledná strana cenníka je z 9.janára 1914. Tu sú jeho posledné riadky:

" Vyslyš, Bože, túžby ktoré tak dobre poznáš... Učin, čo najskôr vnútorné konverzie a hlboké posvätenia, ktoré od Tvojej milosti očakávam. Priblíž mojej duši mne drahé duše i tú, ktorá mi je spomedzi všetkých najdrahšia.Ukonči túto duchovnú samotu,  ktorá ma tak veľmi ťaží.

Posväť ma týmto utrpením, priveď ma bližšie k svojmu Srdcu a nauč ma lepšie Ťa milovať a dokonalejšie Ti slúžiť. Sľubujem Ti, že v budúcností nepodľahnem slabostiam, ako tomu bolo v hodinách bolesti, lež stále budem jemná, pokorná a láskavá. Prosím Ťa, zošli mi svoju milosť, pomáhaj mi, Spasiteľu môj."

Jemná, pokorná, láskavá ... takto charakterizujú Elizabetu tí, čo ju poznali. V jej apoštoláte nebolo nič aotoritattivneho ani útočného, jej zbraňou bolo mlčanie, modlitba, sila príkladu, neprestajná láska, hlboké precítenie biedy a hriechu a nadzemský pokoj, ktorý z nej vyžaroval.

Na smrteľnej posteli jej na tvári pohrával nádherný úsmev, ktorý všetkých naplňal obdivom, jej manžel napísal: " ....Obraz bytosti tešiacej sa z nadzemského pokoja.Je krásna, nemôžem od nej zrak odtrhnúť...".

A tak Elizabeta zavŕšila svoje pozemskú poslanie tým, že otvorila Felixovi dvere poznania. Do duše toho, ktorého fyzicky opustila, ktorého ale sprevádzala na každom kroku, začali so všetkých strán prýštiť pramene spásy.

Posolstvo zo záhrobia.

Niekoľko dní pred smrťou opakovala Elizabeta manželovi:" Prídeš za mnou, viem to."

Prvé dni boli pre Felixa strašné. Vtedy na radu svojej švagrinej začal čítať Denník, o existencii ktorého nevedel.

Nachádza v ňom stopy spoločného života, manželkinu trpezlivú lásku i svoje útoky, lež predovšetkým neochvejnú Elizabetinu vieru a istotu, že jej drahý Felix sa vráti k Bohu. Po celé dni nerobí nič iné, len chodí na cintorín a číta Denník. Neponosuje sa, mlčky trpí, až sa celé jeho okolie začne vážne obávať o jeho zdravie. Istý priateľ sa ponúkne, ze ho odvezie na pár dní preč z Paríža, aby sa mohol trochu zpamätať.

A tak 11.júna uháňa auto prekrásnou krajonou s Felix prvý raz po piatich týždňoch cíti uľahčenie a necháva sa unášať prítomnou chvíľou. Zrazu sa mu zazdá, že počuje v sebe Elizabetin hlas:Som veľmi smutná!"- povie prosebným tónom.

Rozrušený Felix si pomyslí: "Ale veď Elizabeta žije.Práve som temer fyzicky pocítil jej prítomnosť ... Ak však žije, to znamená, že duša je nesmrteľná ... To znamená, že Boh existuje:"

Prebúdza sa v ňom ráno vzkresenia. Pred ukončením cesty v istom kostole, ešte raz začuje vnútorné volanie:

"Ešte silnejšie som cítil drahú prítomnosť a mimovoľne som padol na kolená ... Elizabeta mi zrejme zopala ruky a ja som sa plačúc začal modliť, ani neviem čo, lebo už dávno som pozabúdal všetky modlitby. Celou dušou som sa obracal k Panne Márii, ktorej socha dominovala na oltári. Intuitívne som cítil, že On je tam, vo svätostánku a skláňa sa ku mne vo svojej nekonečnej dobrotivosti. Zotrval som takto asi pätnásť minút a prosil som Elizabetu, aby sa za mňa modlila".

Po návrate do Paríža Felix si chce vo víre každodenného života navravieť, že sa mu to všetko zdalo. Lekár, ktorému sa zdôverí označí jeho zážitky za dôsledok citového šoku spôsobeného manželkinou smrťou.

Ďalej však číta Denník. Počas návštevy u istých známych -horlivých katolíkov - s ktorými sa rozpráva o Elizabete, odhalia sa mu " horizonty, ktoré až donedávna nechcel vidieť".

Vojna

2.augusta vypukla svetová vojna. 25.augusta dostal Felix príkaz odviesť do Bordeaux značný kapitál poisťovne. Navzdory mnohým prekážkam sa mu podarí opustiť autom Paríž, dostať sa do Orleánsu a tam nasadnúť do preplneného vlaku. Miesto sa mu ujde už len v služobnom vozni, kde opäť začuje Elizebetin hlas:

Podarilo sa ti dostať z Paríža temer zázračným spôsobom, lenže nie iba preto, aby si splnil služobnú povinnosť. Musíš ísť do Lurd, Boh ťa tam čaká."

Ohromený Leseur nevie, či spí, či bdie, ale hlas sa opäť ešte čistejšie a výraznejšie ozve:" Choď do Lurdov,musíš!"

A tak Felix poslušne odvetí:" Len čo vykonám, čo mám,pôjdem, sľubujem ti to."

Sľub však mohol splniť až v prvých októbrových dňoch,lebo služobné povinnosti si vyžiadali viac času, než predpokladal, ale aj preto, že zo strachu cestu neustále odkladal.

Nakoniec sa predsa len odhodlal. Po tretí raz kráčal po posvätnej lurdskej pôde./ Prvý raz tam bol s matkou, druhý s Elizabetou/. Nebolo tam veľa pútnikov, boli to tiché, vojnové lurdy.Celý týždeň blúdil od ruženca k Jaskyni, od Jaskyne na Krížovú cestu. Blúdil sám o sám. Ale hneď sa aj opravil:

"Práve som vyriekol, že som bol sám ... To však nie je pravda, cítil som, že všade ide Elizabeta za mnou a hoci neviditeľná, usmerňuje ma, vedie k Bohu..."

Raz ráno pocítil pred Jaskyňou tajomný účinok milosti. Padol na kolená a začal sa modliť...” prosiac Pannu Máriu o dar viery, svetla a odpustenia." Bol porazený.

Cesty milosti.

Po návrate do Paríža vzal Felix k sebe svoju veľmi nábožnú staručkú matku, ktorá bola šťastná, že sa jej márnotratný syn navracia k Otcovi. Modlil sa, chodil na sv.omšu, čítal Evanjelia a všetky knihy, ktoré posilňovali Elizabetinu vieru. Spočiatku mu nepomáhal žiadny kňaz, ani priateľ. Potom sa dopočul o pátrovi Janvierovi, slávnom kazateľovi z Notre-Dame. Zo dva razy sa s ním stretol a u neho sa aj vyspovedal. Od Felixovej poslednej spovede uplynulo už temer štyridsať rokov, pretože spoveď pred sobášom bola len obyčajnou formalitou.

"Zajtra ráno pristúpite k sv. prijímaniu," povedal mu páter Janvier.

"Akože, tak skoro?"

"Áno."

Felix poslúchol. Prijímanie mu však neprinieslo osvietenie, ktoré očakával a začala sa ho zmocňovať malomyseľnosť. Rozhodol sa, že ju zanesie na Elizabetin hrob. Cestou na cintorín sa v ňom opäť ozval tajomný hlas:

" Celý život si popieral Boha a Pána Ježiša, bojoval si proti viere. A teraz, keď si sa vyspovedal a prijal sviatosť, nazdával  si sa, že ťa zaleje svetlo, že sa všetko naraz vyhladí?: To by bolo príliš pohodlné, ba temer nemorálne! Odteraz musíš dať do Kristových slušieb nie citovosť, lež vôľu, aby si mohol dostať dar pravej viery so všetkými milosťami."

A tak Felix Leseur každodenne vyhľadáva kontakt s Bohom, ale robí to nenápadne pri vykonávaní všetkých svojich povinností a udržiavaní rodinných i priateľských vzťahov. Požiada tiež o prijatie do Tretieho radu dominikánov.

Neschádzajú mu z mysle Elizabetine slová:" Budeš bratom Leseurom alebo otcom Leseurom... Budeš otcom Leseurom."

V septembri 1915 sa svojmu spovedníkovi zdôverí s túžbou stať sa dominikánom. Páter Janvier ho však prudko preruší:

"Nie... nie ... to sú nápady neofyta! Len zostaňte vo svete, môžete urobiť veľa dobrého."

Rodina, má námietky iného rázu: pripomína mu, že je zvyknutý na pohodlie, ba na prepych, od čoho by si vo svojom veku už ťažko odvykal. Felix všetko vypočuje, ale svojho sa nevzdáva. Pokorne prijíma tento čas skúšok, ktorým - ako si myslí  -pyká sa svoje poblúdenie. Využíva ho na to, aby našiel vydavateľa pre Elizabetin Denník, lebo všetci, ktorým ho ukázal, naňho naliehali:

Nemáte právo ponechávať si takéto duchovné bohatstvo len pre seba. Musíte ho uverejniť."

A tak na jar 1917 vychádza prvé vydanie Denníka v 2OO0 exemplároch. Neskôr vyjde ešte niekoľkokrát a je preložený do viacerých jazykov.

Rozhodnutie Felixa Leseura stať sa dominikánom, bolo neochvejné, a tak mu páter Janvier povolil pobyt v istom talianskom kláštore, ba vybavil mu aj audienciu u pápeža Benedikta XV:, ktorému mal odovzdať Elizabetinu knihu.

Keď sa na audiencia páter Janvier povedal sv. Otcovi o Felixovom vstúpiť do kláštora, sv. Otec živo zaprotestoval:

"Nie, nerobte to, vždy, keď sa prídu ku sne poradiť o takomto neskorom povolaní, zo všetkých síl sa to usilujem vyhovoriť..."

A pápež, podobne ako páter Janvier pokračoval:

Zostaňte len horlivým katolíkom, to bude po všetkých stránkach osožnejšie!"

Ešte že si Felix celý život myslel, že kňazi nútia vstupovať do kláštorov a seminárov!

Predsa však sa mu podarilo obmäkčiť sv. Otca, ktorý pri rozlúčke povedal: "Váš duchovný vodca vás dobre pozná. Ak vám dá súhlas, potom žehnám vašim plánom."

Noviciát,

Po desiatich dňoch strávených v kláštore sa Felixovi podarilo presvedčiť aj pátra Janviera.

Bude teda otcom Leseurom: Musí sa však zbaviť mnohých vecí i spomienok, vzdať sa mnohých návykov. Nezabudnime, že má 57 rokov. Dva mesiace strávi v Lurdoch, kde prosí Pannu Máriu o silu splniť svoje predsavzatie. Napriek svojmu veku je tým mladíkom s Písma ktorému bol Pán povedal: Predaj všetok svoj majetok a nasleduj ma!"

Felix predáva nábytok, obrazy, rozdáva knihy, svoj najcennejší majetok. Opúšťa miesto v poisťovni, ktoré dlhé roky zostával, lúči sa s rodinou, s priateľmi, s verným služobníctvom.

"Pane, nerobíte dobre, že idete do kláštora"- poznamenáva jedna zo slúžok, "  v kláštore vám nebudú variť, čo máte radi."

Opúšťa dom, v ktorom prežil toľko rokov. : Myslel som, že umriem", napíše.

September 1919. Felix Leseur je novicom v belgickom Saul-choire.

Dôstojný pán Gasnier, ktorý vstúpil do kláštora približne v tom istom čase a ktorý bol Felixovým najlepším priateľom píše:

Vidím, ako sa s neobyčajnou prostotou radí medzi nás mladých a s obdivuhodnou vôleu sa snaží zapadnúť do rytmu kláštorneho života ... Bol soa svedkom jeho heroického úsilia, s akým sa podroboval požiadavkam života, proti ktorému sa búrila jeho celá bytosť ..."

Skutočne, spoločníkmi brata Mária-Alberta/ nové meno Felixa Leseura/ sú všetko mladí ľudia a on žije takým istým životom ako oni: vstáva v noci, vykonáva dlhé pobožnosti, cvičí sa v pokore, upratuje si celu, modlísa, študuje, no najmä nesie každodenný kríž kolektívneho života. Keďže je lekár, zastáva aj funkciu ošetrovateľa.

Kúrenie je nedostatočné, strava skromná, ale jednotvárna s prísne zachovávaným pôstom ... Nie div, že po štyroch mesiacoch brat Albert vážne ochorie. Predstavení kláštora sú rovnakej mienky : ak ho pošlú do nemocnice, bude musieť prejsť celým noviciatom znova. Zostane teda v cele a zakúsi pokorenie byť chorým, odkázaným na starostlivosť komunity.

Predsa však vyzdravie a 23. septembra 1920 zloží rehoľné sľuby.

Mních a kňaz.

Po zložení rehoľných sľubov ho čaká sedem rokov štúdia,aby mohol byť vysvätený za kňaza, ale vzhľadom na jeho vek a výnimočné vzdelanie je oslobodený od troch rokov filozofie a môže hneď začať s teologiou. 23. marca 1923 zloží večné sľuby a niekoľko týždňov na to, 8. júla je v sevorofrancúzskom meste Dille, vysvätený za kňaza. Má 62 rokov ...

Predobraz tejto veľkej udalosti nájdeme v Elizabetinom duchovnom testamente.

"Keď sa aj ty raz staneš Ježišovým učeníkom a živým členom Cirkvi, zasväť svoj  život modlitbe a daru seba samého v láske.

Buď kresťanom, buď apoštolom."

Celý život otca Leseura bol podriadený tomuto programu.

Od uverejnenia Denníka sa považoval za Elizabetinho tajomníka. Predstavení mu to povolili.

Otec leseur dostával množstve listov, pýtajúcich sa na podrobnosti Elizabetinho života, neznámi ho prosili, aby sa za nich modlil, posielali mu ďakovné listy za milosti, vyprosené prostredníctvom jeho manželky. Čoskoro ho požiadali, aby prehovoril aj na verejnosti.

Otec Leseur najprv váhal: či sa patrilo, aby on, rehoľník a kňaz, hovoril o svojej žene? Predstavení, z ktorými sa radil, nielenže mu to povolili, ale dokonca prikázali:

Tak začína pre neho kočovný život prednášateľa: o svojej drahej Elizabete hovorí v mnohých mestách vo Francúzsku, i v zahraničí: v Belgicku, vo Švajčiarsku, v Portugalsku, v Dánsku, vo Švédsku, v Norsku ...

Plnými priehršťami načiera do bohatstva Elizabetinej písomnej pozostalosti.

Knihy, ktoré postupne vychádzali / Listy o utrpení, Duchovný život, Listy nevercom - z Elizabetiných materiálov - a život Elizabety Leseurovej/ a zápal, ktorý vkladal do svojich prednášok, vyvolali veľkú vlnu úcty k zosnulej. V listoch čítal  tá svätá... vaša svätá ... Cítil, že je poverený ďalším poslaním: požiadať Rím o započatie beatifikačného procesu Elizabety.

Na to bolo po trebné sústrediť listy, všetky písomnosti týkajúce sa milostí pripisovaných Elizabetinmu príhovoru, urobiť zoznam svedkov a napísať články potrebné pre právny podklad procesu.

Kvôli prípadnej identifikácii telesných pozostatkov dal otec Leseur previesť truhlu z Paríža do krypty dominikánov v Bagneux. Boli to bolestné chvíle! Tým viac, že pri prevoze dosky truhly povolili... Elizabetin manžel nemal byť ničoho ušetrený! Všetko však statočne pretrpel a útechou bolo mu, že mohol vysvätiť nový Elizabetin hrob.

Zdalo sa, že je všetko na najlepšej ceste. V roku 1941 bolo potrebné vypočuť už len niekoľko svedkov s dediny, kde Leseurovci trávievali prázdniny. Je však vojna a besanconský biskup má iné starosti. A tak sa všetko zastaví ...

Boh odopiera otcovi Leseurovi radosť byť účastným na Elizabetinom blahorečení. Napriek tomu, že to znášal s obdivuhodnou pokorou, možno povedať, že to bol preňho ťažký úder.

Posledné roky.

Od roku 1942 sa neobyčajne jasný rozum otca Leseura začína potemnovať. Stráca pamäť, staroba sa hlási každým dňom nástojčivejšie. Je skoro nepretržite v nemocnici. Zdá sa, akoby sa Elizabeta od neho vzdiaľovala. Minulosť sa pomaly rozmazáva.

Otec Leseur ukončí svoj život 21.januára 1950 v útulku pre starcov. Spadol a zlomil si stehennú kosť, čo v jeho prípade znamenalo koniec.

Prijal posledné pomazanie, siedmu sviatosť, ktorá mu bola udelená.

"Dobrotivý Pán Boh si nakoniec už príde po mňa", šepkal.

"A ak vás povolá k sebe, čo mu poviete?" spýtal sa ho ošetrovateľ - dominikán.

"Poviem mu: Pane Bože, tu som!"

Po smrti otca Leseura vyšlo najavo, že bol chudobnejší ako najchudobnejší starec v útulku:mal iba breviár a ruženec.

In aeternum.

Istý francúzsky spisovateľ nazval vdovu "Oneskorenou dušou manžela". V prípade manželov Leseurovcov tak spätom, že ho ani smrť nerozbila, len povýšila lásku do Božieho plánu, nedal by sa manžel nazvať "uskutočnenou dušou manželky?"

Elizabeta sa zasvätila apoštolátu... a pomaly, postupne svojou trpezlivosťou, utrpením a modlitbami preniesla svoju kňažskú dušu do svojho manžela, tak ako niektoré matky do svojich synov. Tak medzi nimi bolo všetko spoločné, v dobrom a v zlom: neboli dvaja, lež jedno telo, ale najmä jeden duch a jedna duša.



III.  Jakub Lévi

/1914-1945 /

Jakub Lévi sa narodil 16.sept.1914 v Paríži. Prišiel na svet po smrti svojho otca, ktorý padol hneď na začiatku I. svetovej vojny. Bol to veľmi nadaný chlapec. Pomýšľal na univerzitnú karieru. Zo zdravotných dôvodov však vysokú školu nedokončil.

Cez druhú svetovú vojnu ho protižidovské zákony obišli, kedže bol len s jednej strany židovského pôvodu. Bol zamestnaný ako knihovník v Grenobli. 12.februára 1945 ho však gestapo zatklo. Deportovali ho do koncentračného tábora v Osviečime, kde sa jeho stopa stráca. Predpokladá sa, že bol popravený na jar 1945.

Túžba po dokonalosti.

Jakub Lévi čoskoro na vlastnej koži pocítil rasovú diskrimináciu, ktorou veľmi trpel. Cítil sa osamotený, hoci jeho dobrá a súcitná povaha k sebe priťahovala. I keď nebol vychovávaný v náboženskom duchu, bol prísny voči sebe o po matke vlastnil silnú túžbu po dokonalosti.

V čase dospievania prekonal fyzickú depresiu: sužovala ho únava, migrény, veľmi nízky tlak. Takéto stavy obyčajne vyvolávajú psychické afekty, ako napríklad hnev, neznášanlivosť a pod. Jakub naopak, sa zo všetkých síl snažil ovládať tieto stavy slabosti. Díval sa na seba neobyčajne jasným pohľadom, vďaka čomu vnútorne rýchlo rástol.

Ako šestnásťročný si tento neveriaci chlapec napísal, do denníka." Tento zošit bude mojou spovednicou..."

Denník, môj pomocník ... bude mi pripomínať moje rozhodnutia a plány./ Slabí ľudia na svoje predsavzatia zabúdajú alebo ich neuskutočňujú: istejšie ako do pamäti je zaznamenať ich do zošita/ ... Musím mať vždy jasný cieľ každé ráno si stanoviť pružný konkrétny plán na celý deň, aby som rástol a zdokonaľoval sa ...Nijaké snívanie ... Jediný ideál, ktorý mi vyhovuje, je ideál múdrosti ... Som zbabelec, slaboch a leňoch ... Za každú cenu musím v sebe pestovať odvahu a pevnú vôľu ...

Odvaha, práca, pevná vôľa, tieto slová sa tiahnu celým Jakubovým životom. Vedie  so sebou neúprosný boj.

"Koľkokrát moje slabé telo nevládze! ... Musím sa však naučiť vážiť si ho, mať ho rád. Telo je súčasťou môjho "ja".,

časťou mňa, ktorú môžem stvárňovať vôľou. Ako budem otužovať telo, bude pevnieť aj moje "ja"...

Jakub ustavične bojuje so sebou, vnucuje si prísnu disciplínu, tvrdo pracuje ...

V jeho zápiskoch z roku 1933 medzi historickými a sociologickými úvahami môžeme čítať aj takéto myšlienky: Treba sa modliť... človek je bytosť, ktorej cieľom je zachrániť sa v kresťanskom slova zmysle...”

Vézelay a prvé volanie .

"Bežím za svojou dušou, lež stále mi uniká "...

V snahe dostihnúť ju a vymaniť sa zo šedivej meravosti odišiel Jakub na jar 1934 do Vézelay, jedného z najvýznamnejších pútnických miest kresťanského Francúzska. Nedozierne plochy lesov polí a lúk rozprávajú o viere a modlitbe. Odtiaľto sa v roku 1146 pohla prvá krížiacka výprava. Tu spoločníci sv. Františka Assiského založili skromný kláštor, ktorého stopy možno vidieť ešte i dnes. Na pahorku sa týči bazilika sv. Márie Magdalény, ktorá na mladého Jakuba silne zapôsobí: “Človek cíti, ako sa ho v prírode okolo Vézelay zmocňuje pokoj a neobyčajná pohoda. Začínam rozumieť poliam ... Bazilika robí na mňa veľmi silný dojem, azda mocnejší ako veľké katedrály v Chartres a v Štrasburgu..."

Jakub sa do Vézelay vráti aj nasledujúceho roku a jeho listy budú rovnako nadšené. Opisuje v nich atmosféru mäkkú okolo Vézelay ,lúky plné kvetov a šíre polia ... Prebúdza sa v ňom pravé svetlo, lež Pán ešte dlho nechá tohto utrápeného nerozhodného mladíka plného skrupúl blúdiť medzi pochybnosťami. " Neviem ešte, kam idem ...

Od roku 1935 Jakuba začínajú čoraz väčšmi znepokojovať duchovné otázky.

Počas štúdií sa zoznámil s dielami klasických i moderných filozofov. Čítal veľa francúzskych i zahraničných autorov: z nich najviac naňho zapôsobil Gide ,najmä svojím románom "Peňazokazci". Toto dielo, o ktorom Jakub napíše kritiku, značne prispeje k jeho konverzii ... Svojím čistým srdcom túší v ňom toto:" Dalo by sa povedať, že v tejto knihe sú dve skutočnosti!  jedna viditeľná, druhá skrytá ... V našom vnútri je aj iná prítomnosť,ktorá nemôže byť ničím iným než Bohom.

Celý román  sa osvetlí, ak sa naň takto dívame: vnútorné dobrodružstvo, to je milosť, očakávaná udalosť - stretnutie s Majstrom, sľúbená premena - zrod nového človeka. Toto je však autorovi,žiaľ, neznáme!" V tomto" príbehu jedného svedomia" Gide odmieta milosť ...

V denníku / 18.2.1935/ píše:

"... Moje myšlienky prenikajú do stále nových oblastí.Vidím žiariť hviezdu, ktorá, ako sa zdá, ma povedie ďalším životom, potom sa zas všetko halí do hmly, viera predchádzajúceho dňa mi pripadá ako prelud, magické slová, ktoré mi mali otvoriť dvere osudu, sú prázdne a bez ozveny..."

11.3.1935" Treba mať odvahu žiť ťažký život, doviesť ho čo najďalej a najvyššie... Treba mať odvahu pochybovať/ pochybnosť je známkou viery/, modliť sa a rozjímať, zápasiť so sklonmi, ktoré nás chcú viesť ľahkou cestou inštinktu, ísť za jasným vnútorným cieľom."

Na jar 1935 je Jakub opäť vo Vézelay. V listoch matke,ktorá síce nie je veriaca, ale jej obetavosť odzbrojuje a prekonáva všetko, Jakub sa jednoduchými slovami priznáva, že číta Evanjelium a smeruje k náboženstvu.

8. júna 1935 "Nemyslím, že by bolo aspoň v mojom prípade, nutné za každú cenu rozhodnúť sa. Je lepšie urobiť niečo ako vyznanie viery alebo sa pomodliť a čakať, t.j, to čo sa v kresťanskom chápaní nazýva odovzdať sa do vôle Božej ..."

Jakub si uvedomuje, že nedostáva vieru za svoje zásluhy, lež že je darom.

" "Vieru nemožno získať, vieru možno len prijať. Aspoň ja to tak tužím a priznávam sa, že by som si nikdy nebol myslel, že to, čo mi kedysi pripadalo ako veľká obeť, je v skutočnosti veľká radosť ...

Donedávna som žil v presvedčení, že zákon vesmíru je tvrdý a neúprosný, teraz si začínam uvedomovať, že v základe je dobrotivý, že Pán Boh miluje človeka a prichádza mu na pomoc ..."

Začína chápať, že viera je dialóg medzi dušou a Kristom.

Zo začiatku si myslel, že sa stane katolíkom z vnútorného prinútenia a za zásluhy ... Postupne mu Boh odhaľuje, že viera je milosť a že duša dostáva oveľa viac, než dáva.

7. júna 1935. "Bože, daj mi silu bojovať o vieru a prijímať nielen jej radosti , lež i skúšky ...

Bože, osloboď ma od strachu, ktorý ma odvádza od toho,čo je správne. Dostať vieru ešte nie je všetko. Čo bude ak ju nebudeme vedieť prijať“?

Bože, chcel by som žiť Tvoju viera. Chcel by som, aby sila tejto viery, ktorá mi naháňa strach, urobila môj život plodným. Ako zmeniť svoje srdce? Len Ty to dokážeš ...

Bože, ak ťa zo zbabelosti budem žiadať, aby si ma ušetril boja, nevyslyš ma: lež daj si silu, aby sok vládal bojovať ...

Učiť sa dúfať čakať.

Ešte viac ráz vyš1e Jakub k Pánovi nasledovné myšlienky:

1.10.1936. " Či večne penesiem bremeno smutného a uzavretého detstva? ... Teraz cítim, že niečo vo mne kráča zo smrti do živote.A bojím sa tohto života prisľúbeného nádejou, bojím sa i nádeje, aby nebola len iskričkou, ktorá čoskoro zhasne ... Treba zažmúriť oči a ísť dopredu  ... S detskou prostotou ísť dopredu. "

"Istému priateľovi píše, že už prekonal ostýchavosť a každé ráno chodí na sv. omšu, ale že ešte stále má dojem, že sa mu Kristus skrýva za závojom, ktorý nie je možné odhrnúť ...

Nikdy smädný jeleň viac netúžil po pramenistej vode ... Uvedomujú si ľudia, čo považujú dar viery za úplnú samozrejmosť, s čím všetkým musia bojovať tí, čo sa narodili bez viery?

"Štédrý večer 1936. Cítim, že takáto úbohá existencia,ako som ja, môže mať zmysel, len ak sa obetuje ... Ako dobre, že sú na svete ľudia, ktorým môžem pomáhať ..."

Po návrate z polnočnej omše:" Treba nájsť Ježiša ... Všetky dobrá sa rodia z Jeho prítomnosti. Keby bol tu, starý človek už pri púhom pohľade naňho by sa rozplynul ako tieň. Všade Ho treba hľadať v Písme sv., v Cirkvi i vo svätých. Keď si kľakám, kľakám si pred Ním . Ak dúfam, tak skrze Neho . Jeho milujem v ľuďoch... Tak sa s ním môcť stretnúť. Lež mali by sme dosť síl zniesť Jeho pohľad? Ježišu, posilni nás a priveď nás k sebe!"

Teraz už Jakub chápe, že sa mýlil, keď sa domnieval, že k dokonalosti sa možno dopracovať len ľudskými silami:" Jedinou cestou k dokonalosti je Kristus... Ježiš príde ku mne, ak vytrvám v modlitbe, lebo je napísané: proste a dostanete. Nemám sa čoho báť. Aj keby moje šťastie mali sprevádzať tvrdé skúšky,

Ježiš ma povedie. Tuším nesmierne milosrdenstvo ..."

"Ježišu Kriste, príď!"

1.Marca 1937. "Kristus vykupuje naše hriechy. Obrátim sa na Neho. Ako spútaný galejník, ako človek napadnutý divou zverou budem Ho úpenlivo prosiť, aby ma vyslyšal:

" Ježišu, Ty liečiš Božie deti, ktoré diabol držal vo svojej moci, príď a vysloboď moju dušu! Vráť mi život, silu,lásku! Po ničom netúžim viac, ako po tom, aby som ti zasvätil svoj život. Ale nemám sa čoho zachytiť, som slabý: posilni ma, aby som mohol napredovať. Príď, otvorím Ti svoju dušu, nech zostúpi Tvoja milosť ...

Už nemôže byť pochybnosti, že si ma zavolal a že dva dva roky kráčam k Tebe temnotami . Viem, že prídeš, hoci sa mi tak ťažko čaká. Na Tvoj príchod sa musím pripraviť celou svojou  bytosťou, musím zo seba urobiť príbytok, ktorý by Ťa bol dôstojný. Lež  ani toto bez Tvojej pomoci nedokážem! Ta sám si pripravuješ príbytok vo mne: Mojou úlohou je urobiť všetko, aby som  uľahčil a urýchlil Tvoj príchod!:

Jakub sa teda neobracia k Bohu filozofov.,lež k Bohu Abraháma, Izáka a Jakuba, k Bohu Ježiša Krista, k Ježišovi Kristovi samotnému.

24.3.1937 "Čo mám robiť, aby som Ti slúžil? - Prestať myslieť na seba a milovať druhých..."

Tí, ktorí v tomto období poznali Jakuba Léviho pamätajú naňho ako na neobyčajného mladíka, mlčanlivého, ktorý keď prehovoril, vyslovil geniálnu myšlienku, Nemohli vedieť, akému vnútornému dialógu boli jeho slová ozvenou.

Denník končí roku 1937. Zo strachu pred perzekúciou Jakub požiadal istého priateľa, aby mu ukryl niektoré veci. Takto sa stratili ďalšie zošity denníka. Ďalej nám budú pomáhať len kusé úryvky z listov .

24. mája 1942. Minulý štvrtok / t.j. 21. mája/ krst.

3.februára 1943:  Ako Ti mám opísať ten veľkolepý pokoj ktorý mnou čoraz väčšmi preniká?

14. júla 1943 : "Ak na niečom záleží, tak je to to, čo dostávame:  je potrebné, aby sme si uchovali toho čo najviac v našich puknutých vázach ... Nejde ani tak o to, aby sme upchali čo najviac puklín svojej duše, to by sme len zbytočne strácali čas, lež o to, aby sme boli čo najbližšie pri nevyčerpateľnom prameni, aby do našich  duší toho mohlo natiecť oveľa viac, než z nich vytieklo ...

Od prvého stretnutia s Pánom uplynulo po krst osem rokov.

Nový kresťan však nebude musieť tak dlho čakať aby sa s ním stretol tvárou v tvár.

"Budem Ťa nasledovať, kam budeš chcieť ..."

Jakub Lévi raz napísal: " Skutočne žiť znamená za všetko platiť utrpením a angažovaním sa. " A takto oa modlieval: "Daj mi znášať toľko utrpenia, koľko unesiem." Keď duša prejaví takýto stupeň'šľachetnosti, málokedy sa stane, aby ju Pán nevzal za slovo a nedal jej účasť na svojom utrpení ...

" Rozmýšľal si už o milosti? Je to dar, nič len dar. Raz sa mi vynoril nasledovný obraz: Človek visí vo vzduchu nad bezodnou priepasťou. Nad ním je vystretá všemohúca ruka Božia , akoby žehnajúca, ktorá ho drží, ale vôbec sa ho nedotýka. A človek je plný pokojnej dôvery. Keby však mal čo len najmenší oporný bod v blízkosti, skalný výčnelok pre nohu alebo haluz, ktorej by sa mohol zachytiť, umrel by od úzkosti.

V Grenobli odmietol Jakub Lévi akékoľvek opatrenia,ktoré by zmenšili nebezpečenstvo hroziace mu pre jeho meno. Istý priateľ hovorí:"  ... Ak nejaký kresťan umrel a neodtrhol sa od Izraela, ak nejaký kresťan prijal smrť ako Žid z lásky k Židovi Ježišovi, tak to bol práve Jakub Lévi."

Jakuba odvlečú do' koncentračného tábora v Osvienčime. Istý spoluväzeň píše:" Chcem Ti napísať, ako sa Lévi správal v tábore. Predstav si arénu, kde ľudia zápasia o holý život podľa hesla: Zabijem teba alebo ty zabiješ mňa. Videl som, ako otec zabil syna pre kúsok chleba, ako sa dvaja bratia pustili do seba pre lyžičku polievky. Dokážeš si to aspoň trochu predstaviť, však? A uprostred tohto pekla sa prechádza jediný pokojný, vyrovnaný, ba radostný človek - Lévi."

Všetci, čo sa z Osviečimu vrátili, jednohlasne chvália Jakubovu odvahu, trpezlivosť, dôstojnosť, pokoj v utrpení, to ako nemyslel na seba, láskavosť. Jeden zo spoluväzňov sa ho raz pýtal: "  Môže človek po tomto všetkom ešte veriť v Boha? - Samozrejme, odvetil Lévi - moja viera je ešte silnejšia ako predtým. Každý deň nachádzam nové dôkazy o tom, že nás Pán Boh miluje a ochraňuje, že chce len naše dobro. Každý deň vykupujeme svoje hriechy ..." Hľa, čo urobila viera z tohto mládenca, ktorý sa celý život obviňoval zo zbabelosti a slabej vôle ...

IV. T a k a s h i  N a g a i  

/1908-1951/

Priateľ. Univer.prof.

V službách ľudí. Napísal - Yakichi Katacka.

Preložil: Ján Frisch,misionár

Zvony Nagasaki.

V roku 1925 dva zvony darované dobrodincom z Belgie bolí vytiahnuté na vežu kostola Urakami, predmestie Nagasaki. A ich hlas tak za dažďa  ako za vetra, ich hlas lietal z kopca na kopec zvestujúc veriacim hodinu sv. omše, radosť anjelského pozdravenia, ale i smútok pohrebu.

V auguste 1945 prišlo atómové bombardovanie. Z hromady tehál a zapopolených skál vytiahli dva zvony. Jeden z nich ostal akoby zázrakom neporušený.

24.december 1945. Na mieste zhoreného kostola niekoľko veriacich na čele s Dr. Nagai sa dalo do ťahania zvonov. Na krik eya, eya" zvon sa ľahko vyzdvihol. Tento vianočný večer nad znorenými poliami Urakami roznášal sa hlas zvona Vianoc. Vo svojom dome pod rozbitoú strechou, ktorou pršalo, dr. Nagai počúval každý deň zvuk tohto zvonu. Telo zničéné chorobou,jeho dve deti, siroty po boku, cítil sa byť hodený o 12 rokov dozadu. Počúval hlas toho zvona, ktorý mu prebudil dušu zo spánku ducha, z nevery do viery. Počúva ho i teraz, aby mu dal silu.

Zvon je symbolom toho, čo nám dáva kresťanstvo, tak ako kostol, ako kríž.

Hmotár.

Takashi Nagai sa narodil 1908 v Izume, v posvätnom meste japonskej mytológie. Nepoznal katolicizmus, indiferentný k šintoizmu, silou domácej výchovy zahorel silou svojho ducha za hodnoty poznania, za vedu. Jeho otec bol lekár. Jeho matka, verná pomocnica svojho muža vychovávala svojich päť detí so živou túžbou, aby najmladší sa stal lekárom ako otec. Najmladší Takashi aj ako 20 ročný vstúpil na lekársku fakultu v Nagasaki. Sme v roku 1928, V tomte čase Nagai píše o sebe: "Na univerzite som pitval. Videl som všetko, čo je v človeku. Urobil som si uzáver že človek je telo a nič viac. Všetko som obdivoval, celé telo,

každú čiastku tela.

Všetko som mal vysvetlené. Telo sa dalo rozložiť na prvky vápnika, železa atď. Duša? Vynález na klamanie biednych a sprostých. V takomto rozpoložení zomrela mi matka r. 1930.

Pozorovanie matky.

"Počas jarných prázdnin medzi 2. a 3. rokom univerzity moja matka bola zachvátená apoplexiou. Keď som došiel k jej lôžku, ešte dýchala. Vydýchla, keď ma zazrela. Tento posledný pohľad zomierajúcej matky vo mne prevrátil všetky moje náhľady.

Nemý a tichý pohľad tej, ktorá ma počala, porodila, vychovala a milovala do posledného dychu života. Teraz v momente rozlúčky a smrti som naraz uveril, že nebude chýbať po boku otca vo večnosti. Ten jej bol milý, plný lásky. Dvaja ľudia plní lásky, môžu stratiť lásku, ktorá je večná? Pozoroval som oči matky, ja, ktorý som neveril v dušu a inštinktom som spoznal a prežil a precítil, že duša mojej matky žije reálne. Oddelila sa od tela, ale nezahynula. Preto som začal čítať Paschala. Jeho myšlienky pripútali moje nohy k zemi, moje ©či k hviezdam a moje srdce sa zmietalo vo vzduchoprázdne. A naraz som poznal, čo poznal Paschal. Duša, večnosť, Boh.

Náš veľký predchodca - hladač Paschal veril tieto pravdy a bol pritom vedec. Nemal rozpor medzi vedou a vierou. Zvony Nagas.p.18,19/. Začal som veriť a oči svoje dvíhať k nebu.

V kontakte s horlivými veriacimi / kresťanmi/.

Začal bývať v rodine Morijama. Zmenil byt. Otec pochádzal s tých kresťanov, ktorí v Japonsku ostali po sv. Františkovi Xaverskom po 250-ročnom prenasledovaní. Každý obed na angelus sa táto rodina modlila. Nagai počul slová modlitby. Až po Anjel Pána prišiel na obed . Pán Morijama obchodoval s volmi. Pri dome mal veľkú stajňu pre voly. Pán domu dostal prezývku vôl. Načo odpovedal vôl svojim bučaním. Tieto voly donútili Nagaia myslieť Nepodobám sa ja volom vtedy, keď nepoznám zmysel svojho života, ako tieto zvieratá? Paschal našiel v katolicizme celá uspokojenie. Tu títo jednoduchí ľudia tiež poznajú zmysel svojho života vo svojej viere. V srdci Študenta sa dvíhalo svetlo. Prechladnutím si získal zápal stredného ucha, musel si ľahnúť,hrozil mu zápal mozgu. Opatrovala ho sestra kresťanka, tak ako matka.

V chorobe mal ruženec v rukách a modlil sa.Akoby zázrakom sa vyliečil.

Uzdravil sa na tele, ale aj na duši. Zo zápalu vyšiel, ale na pravé oko oslepol. Preto sa vzdal internej medicíny a dal sa na rádiologickú medicínu. Ako asistent začal pracovať na rontgene.

Malý katechizmus.

Je február 1933. Stal sa vojenský incident v Madchourie. Nastúpil ako vojak do Číny, Zatiaľ zomrel otec Morijama. Jeho mladé dievča Midori v balíku poslalo Nagaimu na front Malý katechizmus. Keď sa vrátil z frontu, vyhľadal kňaza v Urakami, ktorého poprosil, aby ho pokrstil. Kňaz od neho žiadal znalosti kresťanskej viery. Nagai ich poznal. Na fronte prežil pravdy katechizmu. V júni sa dal pokrstiť a prijal meno Pavol.Potom sa až do smrti venoval rontgenu a jeho lúčom. Publikuje desiatky vedeckých pojednaní, týždenne organizuje  konferencie pre lekárov, stará sa o chorých sv. Vincenta z Pauly. Pre každého z nich má slovo povzbudenia a potešenia. Jeho slová: Údeľ lekára je trpieť a sa radovať s pacientami, chorými. Snažiť sa umenšiť bolesti chorých tak, ako by to boli naše vlastné bolesti. Nie je to lekár, ktorý uzdravuje, ale láskavá vôľa Božia. Keď som si toto uvedomil moje diagnózy sa stali modlitbami.Po krste sa oženil s Midori Morijama.

Júl 1937. Incident v Číne. Nové pozvanie k vojakom, teraz ako šéf 5. sanitného vojenského telesa. Za tri roky pochodil celú Čínu, jej juh, východ, západ, sever, opatroval chorých bez rozdielu, či boli Čínania, alebo Japonci, vojaci alebo civili. V marci 1940 sa vrátil k svojej rodine. Mal dve deti  chlapca Makoto a dcérku Kayano. Bol menovaný profesorom rontgenu.

Obeť lúčov,

Zjavili sa následky vojny. Nedostatočná výživa, celkové zoslabenie populácie, výzkyt hromadnej tuberkulézy. Zástupy robotníkov a chorých sa hrnuli na rontgen. Počas vojny lekári operátori boli odvolaní. Nagai ostával sám so zdravotnou sestrou. Nemal dosť filmov, preto rontgenoval nepriamo, čím mu lúče škodili.Jeho zdravie sa v tejto službe podlamovalo.

Ráno v júni 1945, prv ako prišli pacienti, chcel vidieť svoje srdce, to biologické svoje telo. Svojmu pomocníkovi povedal:" prichystajte aparát:"  Ale pán doktor ešte neprišiel ani jeden pacient". "Pacient, to sú  moje prsia. A lekár, to sú moje oči."  Pri pohľade na svoje vlastné telo Nagai videl, že na ľavej polovici figurovala čierna škvrna, slezina rozšírených rozmerov, ktorá stláčala srdce žalúdok a vnútornosti. Hypertrofia sleziny, leukemia. Hneď si spomenul na nemocnicu sv. Gregora v Hamburgu a na obete rontgenových lúčov, na Jana Edvardsa, Alberta Schonberga a Lobarda. Začal sa modliť:" Pane, som neužitočný sluha. Nech sa stane Tvoja vôľa."  Vrátil sa mu pokoj duše. Zavolal kolegov a povedal im, že má leukémiu. Požiadal o diagnózu primára interného oddelenia dr. Kageura. Ten zistil bielych krviniek 108 O0O, červených 3 milióny. Chronická leukémia. Dĺžka života tri roky. Jeho diagnoza a diagnoza Kageura boli totožné.

Atómový výbuch.

9.august, 11,02 hod.. Oslepujúca žiara. Teplota 9 O0O stupňov stogradových. V sekunde pod jedným zásahom je zničená a horí Štvrť Urakami, 2 kilometre severozápadne od Nagasaki. Telá pešiakov ležia spopolnené na ulici. Všetci obyvatelia sú zredukovaní v popole pod ich zapáleným domom. 30.000 mŕtvych, 100.000 ranených z 10.000 katolíkov z Urakami 8500 zahynulo. V škole s 1.8OO detí zostalo dvesto živých. Univerzita medicíny, položená 700 metrov od centra výbuchu, postavená z betónu unikla prvému zničeniu. Hrozil jej oheň. Nagai, ktorý v momente výbuchu triedil rôntgenová snímky, bol zhodený na dlážku, pravú stranu tela mal posiatu odpadkami skla. Krv sa mu valila s pravej strany spánkov. Pomaly sa oslobodil spod hŕby črepov a zišiel po schodišti. Z  konzultačných miestností, kde čakali pacienti bolo počuť volanie. Nagai volal: Pôjde to príďte," pritom si pravou rukou držal  svoje poranenie. Žačali služby. Chodníky boli plné poviazaných ľudí. Nagai pravou rukou si držal ranu a ľavou pomáhal. Ako pracoval, zakrvavil aj pomocníčku. Kým cievy spáničky sú úzke, vydržím tri hodiny a to stačí na prvú pomoc. Chytal si pritom pulz a meral svoje sily. Údolie Urakami sa rýchlo zmenilo na vysokú pec. Ku dverám nemocnice sa hrnul nespočítateľný zástup ranených. Zakrvavené siluety, roztrhané šaty, horiace vlasy, taká bola cesta. Deti niesli mŕtvoly svojich rodičov, rodičia mŕtvoly svojich detí, mladé matky svojich kojencov. Obraz pekla. Liekov bolo málo, mnohí čakali na prvú pomoc. Nagai disponoval niekoľkými pomocníkmi s niekoľkými liekmi.

Pomáhal nad hranicu svojich síl a možností. Požiar rástol a zúril. Čoskoro bolá v nebezpečenstve aj nemocnica. Začali evakuovať pacientov na vrcholec najbližšej hory. Nesúc dvoch pacientov v rukách tretiemu pomáhal. Sestra mu hovorí:" Pán doktor,ste bledý." Nestarajte sa a nemajte strach" a ukazoval na tvár svojej sestry, čiernu od sadzí. "Ste čierna ako černoška." Medzitým si meral pulz a zbadal, že srdce bije stále slabšie. O Štvrtej hodine poobede začalo horieť rôntgenové oddelenie. Ťažko zakúpené stroje horeli a padli za obeť popolu. Keď sa dozvedel, že má leukémiu a že bude tri roky žiť, chcel priebeh choroby dokumentovať pre vedecké účely. Teraz videl všetko v plameňoch. Pomocníci pozorovali oheň. Potom išiel k riaditeľovi nemocnice oznámiť, že pacienti sú evakuovaní, Ako odchádzal, sestra mu padla, dal jej svoj kabát, o niekoľko krokov padol aj on, padol do bezvedomia. Kúsavá bolesť ho prebudila. Zašili mu ranu. Operácia bola ťažká, ale sa podarila. Bolesť povoľovala. Keď sa prebudil,povedal, aby si ľudia stavali prístrešia a aby ženy varili. Po tých slovách zasa padol do kómy na niekoľko hodín.

Zničený domov.

10. a 11. augusta sa zbierali ranení. Potom išiel Nagai pozrieť svoj domov, Bol zničený. Prešiel popred kostol.Zhorel. Z jeho domu zostal len popol. Tu videl miesto, kde stála kuchyňa, tam kúsky kuchynského náradia, tam kosť, jediný pezostatok po jeho milovanej a milej manželke Midori. Našiel tam ruže— nec. Túto noc zostal na tomto mieste zvierajúc na srdci pozostatky po milej žene.

12. augusta ráno. Tichý vetrík povieval nad touto zemou, ktorá bola zničená hriechom. Na kolenách s ruženecom medzi prstami, modlil za Nagai za večné odpočinutie 30000 zomrelých.

Potom pochoval pozostatky svojej ženy, dal sa na cestu k mestu Mitsujana, vzdialenému 8 km, kde boli evakuovaní matka a jeho deti. Kayana 6 rokov, Makoto 11 rokov pribehli naproti otcovi a hodili sa mu okolo krku. Mesto sa hemžilo evakuovanými ranenými. Bolo treba dezinfikovať rany narýchlo ošetrené. Bolo treba ešte hľadať ranených, Nagai neváhal. Rádiové lúče mu zhoršili stav leukémie. Večer ho museli zaniesť domov.

15.augusta, Nanebovzatie. Nagai bol v kostole, aby počúval sv. omšu, ale prelet lietadiel prekazil kňazovi bohoslužbu.

Ani v tomto malom kostolíku sa nedalo modliť v pokoji. 15.augus. rádio rozhlásilo, že sa Japonsko vzdalo. Profesor z mesta priniesol správu o porážke. Nagai plakal, Ako Kristus nad skazou Jeruzalema. Nebolo potechy ani tohto dňa ani budúcich. Niekoľko dní nato Nagai zozbieral svoje pomocníčky. Jeho matka sa znepokojovala, že ho nikto neošetril. Nagai odpovedal, že v jeho prípade niet pomoci. Rana na sluche sa rozjatrila, horúčka stúpla na 40 stupňov. Dostal ošetrenie srdca, injekcie atď. Nepomáhalo. Prijal sv. pomazanie. Povedal:" Umieram spokojne ničoho neľutujem e nerekriminujem.Ďakujem Vám za ošetrenie," Po týždni sa rana zahojila. Nagai, keď prišiel k sebe,povedal:" Akonáhle budem môcť chodiť, vrátim sa do Urakami. Tam čaká práca."

Obnova / rekonštrukcia/.

Predpokladalo sa, že táto zatomizovaná sem s© môže spamätať len po 70 rokoch. Kým sa občania báli vrátiť do Urakami, Nagai povedal, že tam ide prvý. Po troch týždňoch bolo tu mravenisko. Po 30 dňoch bolo vidieť pobehovať chrobáčikov a myšky. Aj zemiaky začali ožívať."  Aj ľudia tu môžu žiť", povedal Nagai. Postavil si na miesto svojho domu chalúpku. Šaty, to bolo niečo od vojakov. Pri prameni vody bola jedna nádoba.

Všade bieda. Propagovať chudobu alebo chváliť sa bohatstvom je to isté." Načo nám slúži chudoba, keď je srdce plné túžob?" Tak povzbudzoval občanov Urakami. Lekársku fakultu, ktorej budovy boli zničené, rozmiestnili na mnohých miestach. Nagai ako profesor musel chodiť z miesta na miesto." Na vlaku musím dávať pozor sa svoj žalúdok." Ponúkli mu byt v nemocnici. Neprijal."  Nemôžem opustiť Urakami. Chcem ju rekonštruovať spolu s občanmi." Mohol už vstúpiť do bytu, pokrytého plechom. Pozrite, ako sa tu a tam povstávajú domy. Akú radosť mám, že vidím, ako sa mesto rekonštruuje." Začal odstraňovať zbytky po svojom dome " Našiel som kríž, len corpus z bronzu, drevený kríž zhorel. Ten nájdený corpus Krista ma povzbudil." Medzi

zrúcaninami našiel kvet. Tomu sa veľmi potešil. Kľakol na kolená a ďakoval Bohu za tento kvet. Jeden z jeho bratancov mu poslal sumu peňazí. Tieto peniaze daroval poľskému mníchovi misionárovi, ktorý sa vrátil z koncentráku, aby si mohol postaviť kláštor. "Mesiac potom mi z kláštora poslali Bibliu a sochu Panny Márie. Nič nepotrebujem, s týmito vecami a s Krucifixom sa cítim najbohatším človekom na zemi."

Služba až do smrti.

Na jar 1947 bol prinútený ležať na lôžku. Vzdal sa profesúry. " Ako žiť ja a moje deti. Ešte môžem pracovať, lebo pracujú ešte moje oči, moje uši, moje ruky, moje prsty." Nagai sa dal do písania. Jeho knihy: "Obete  atomového bombardovania". "Opúšťajúc deti", Hľadanie večnosti",  "Rieka života", "Moje milé deti", "Úsmev polí", "Pod atómovým oblakom","Zvony Nagasaki". V knihe "Moje deti" písal úvodné slová: :"Moje milé deti, milujte svojho blížneho ako seba samého. To sú slová,ktoré Vám nechávam". Celý život otcov bola služba blížnym. Mal naozaj právo dať testament svojim deťom, testament lásky.Písal. Aj zdravému bolo v týchto podmienkach ťažko písať. R. 1947 písal, že sa červené krvinky zmenšujú,sily tratím".Kofeín nechcem brať a iné excitačné prostriedky nemám. Americký kapitán mu doniesol vrece kávy. "Ďakujem Vám, teraz chcem pracovať. Zobudil som sa ráno. Zobral som si kávy, mohol som pracovať celý deň.Cez deň prijímal návštevy, v noci písal. Návštevy ho neznepokojovali. Či nemám využiť tieto návštevy na rozsievanie nádeje nášho katolíckeho náboženstva? Inokedy hovoril žiakom: Ich profesor povedal žiakom: Vy môžete toto vidieť. Tu je slávna chalúpka. Láska k bližnému, to je človek, dr.Nagai. Nagai odpovedal: "Mám dojem, že som medveď. V zoologickej záhrade." Som rád, že môžem zabávať deti ako medveď v zoologickej záhrade."  

Takto písal v noci za 38 stupňov. Písal 15 zväzkov. Najslávnejšía kniha: Zvony Nagasaki. Čo s týmito knihami chcel Nagai dosiahnuť? Chcel odovzdať svoje skúsenosti s rontgenom,

s atomovými výbuchmi. Ak má niekto právo hovoriť o pokoji,to je isté Nagai. Videl, že trvalý pokoj môže byť zachovaný len šírením lásky v katolíckom náboženskom vydaní, a preto bol a cítil sa povinný šíriť kresťanské posolstvo svojimi silami.

Za autorské právo dostal Nagai 2 milióny japonských jenov,to jest 300 000 belgických frankov na rekonštrukciu kostolov a škôl. Hovoril: Tieto peniaze mi dovolia, aby som  pomáhal pri rekonštrukcii Japonska, Mal by som na nej pracovať, ale som na lôžku. Teším sa, že týmito peniazmi môžem pomôcť svojej vlasti a že nie som na obtiaž, ja, moja matka a moje deti."

Keď  to hovoril, usmieval sa. Pod týmto úsmevom sa skrývala túžba nájsť pravdu a pomáhať ľuďom.

Najväčšie pocty.

R.1949 minister sociálnej starostlivosti pochválil Hagaia za knihu: Nechávajúc svoje deti. 28. júna 1949 navštívil ho cisár. 30.júna ho navštívil kardinál Giroy ako delegát pápeža Pia XII, z príležitosti 400 rokov jubilea príchodu sv. Františka Xaverského do Japonska. 1. júna 1950 cisár mu poslal sumu peňazí a ministerský predseda sprievodný list. V liste chváli jeho prácu ako rontgenológa, "prelože sa tej práci venoval dušou a telom. Potom zachvátený atómovým žiarením a pripútaný na lôžko oddal sa písaniu kníh". Shigeru Yashida. Odpoveď Nagaia." Váš list ma potešil pred Bohom, mojimi blížnymi a mojimi deťmi. Nie som toho hodný, ale prijal som ho s radosťou.

Ak moja práca pomohla rekonštrukcii Japonska, za to patrí vďaka Bohu, mojim blížnym. Som neužitočný služobník, celá sláva patrí Bohu. Chvála patrí aj mojim spoluobčanom, že v takých pomeroch skazy pracovali." Pápež Pius XII.mu poslal svoje osobne požehnanie.

Posledné chvíle.

V marci 1951 sa jeho stav zhoršil. Sliznica tlačila žalúdok, takže sa bez pomoci iného nemohol obrátiť. Biele krvinky zo 7 000, stúpli na 330 000.' Vedel, že sa blíži koniec jeho života. V apríli napísal svoju poslednú knihu: Hemorágia sa objavila. 28. apríla druhá hemorágia. 30. apríla prijal sv. prijímanie. Nič pred ním nepil, hoci mohol. Dokonávajúc sa modlil "Ježiš, Mária, Jozef, do Vašich rúk dávam svoju dušu." Sestra odovzdala kríž Makotovi a ten ho podal otcovi. Zobral ho a keď povedal:" modlite sa" ... zomrel. V rukách držal ruženec a krucifix. Príčína smrti: leukémia. Toto srdce, ktoré Nagai dával celé všetkým, prestalo biť.

  

V. M a x e n c e  V a n  Der M e e r s c h

/ 1907 - 1951/

Van der Meersch, aká to bola bohatá a zložitá bytosť! Pokúsme sa na týchto niekoľkých stránkach aspoň v hlavných črtách zachytiť jeho život a cestu k obráteniu. Kiež by sa nám podarilo splniť spisovateľovo želanie, ktoré vyslovil v jednom liste z roku 1934:

"Či nie je najkrajším snom spisovateľa cítiť pochopenie a ocenenie čitateľov, vedieť, že vytvoril užitočné a súčasne i umelecké dielo?

Van der Meerscherovou charakteristickou črtou je úprimnosť. .Dal sa možno v niektorých prípadoch zviesť vonkajším zdaním alebo nesprávnymi informáciami: zo srdca však nenávidel neresť a pokrytectvo. K ľudstvu - predovšetkým k jeho najbiednejšej vrstve prechovával vrelú lásku.

Pôvod a vplyvy.

Maxence Van der Meersch pochádzal z belgickej rodiny,ktorá sa usadila vo francúzskom priemeselnom meste Roubaix. Narodil sa roku 1907. Len čo sa trochu zoznámil so životom, vypukla vojna. Sám hovorí, ako sa 14.októbra 1914 díval z otcových pliec na požiar susedného mesta Lille. Maxence prežil neradostné detstvo, čoho poznačilo fyzicky i duševne.

Mal snivý, dalo by sa povedať až smutný výzor, hlboké tmavomodre oči a tvár orámovanú tmavou briadkou, ktorá pripomínala Kristovu tvár.

Po štúdiách práva a filozofie žil na predmestí Lille. Z domu v ktorom býval, bol výhľad na továrenské komíny a žeriavy ...

Mal už za sebou prvé pokusy - verše i prózu - ktoré publikoval v študentskom časopise, kde bol redaktorom. Dej svojich prác často umiesťoval do priemyselného prostredia, ktoré dobre poznal.

Najprv pracoval ako advokát v advokátskej komore, potom ako odhadca a pri svojom zamestnaní pozoroval ľudí okolo seba. Nakoniec sa celkom venoval písaniu.

Van der Meerscherovo dielo je niekedy príliš realistické, drsné, nemožno sa však zmýliť: jeho vrcholy sa kúpu v tej naj-duchovnejšej afére. Prispieva k osvetleniu a obhajobe kresťanskej civilizácie a získa si čitateľov dokonca aj medzi tými, najzarytejšími nepriateľmi viery.

Román a skutočnosť.

"Pretože nevedia, čo činia" je názov autobiografického románu, ktorý vyšiel v roku 1930. Máme možnosť nazrieť do naj-hlbšieho vnútra mladého spisovateľa a spoznať jeho duševné útrapy. Už od strednej školy je vzajatí trpkého determinizmu, v každej oblasti je zbavený ilúzií. "Všetka vädnúca sláva tohto sveta sa nevyrovná cene jedného živého psa : "

Čo sa prihodilo Rameauovi, alias Van der Meerschovi?

Keď študoval právo v Lille, stretol mladú robotníčku ..."

jedno z tých úbohých stvorení bez osobností, ktoré večer čo večer ako stádo vychádzajú z fabriky. Jej tvár? Bledá, ustatá tvár s veľkými hnedými očami, a vpadnutými lícami, tenkým nosom belasým od zimy, bledými ústami bez štipky rúžu a stopami sĺz na lícach napúdrovaných ružovým práškom za pár halierov...

Rameauovi sa úľútilo biedneho dievčaťa, ktoré nehodná matka vyhnala z domu. Zaľúbili sa jeden do druhého, začali spolu žiť a mali dcérku. Román prestáva byť autobiografiou len tam, kde Van der Meersch hovorí o smrti tej, ktorá ho v skutočnosti prežila.

Pretože nevedia, čo činia" ... sám autor počas II.svetovej vojny o tomto diele napíše:" Rameau je výplod dnešnej výchovy. Naučili ho mať na zreteli len seba... Dávanie sa, láska, obeť, Boh - to boli pojmy, ktoré, ako sa zdá, nepočul ani v škole ani doma."

Jedinou jasnou postavou, ktorá však dokáže prežiariť celé dielo a dať mu neobyčajnú krásu, pripomínajúcu Rembrantov obraz Emauzských pútnikov z Louvru, je Anežka,"  pretože pochopila,

že pravým zmyslom lásky je dávanie sa" a tým " umiestnila svoju radosť tak vysoko, " že ju už nič. nemohlo dosiahnuť."

Zo  životopisu , ktorý vyšiel v roku 1937 sa dozvedáme, že Van der Meersch sa skutočne oženil s chudobnou robotníčkou, ktorú bieda telesné poznačila. Stretol sa s ňou na predmestí, kde býval. Spisovateľ tiež hovorí o zmene, ktorá v ňom po určitom čase nastala: " Mal som 18 rokov. Bol som synom bohatých rodičov a otcova ctižiadosť sa už od malička viedla k tým naj-vyšším métam. Túžil som po skvelom sobáši, po oslnivej kariére, po hojnosti a pohodlí, po všetkom, čo človeku môže priniesť sláva a peniaze."

V tomto duševnom rozpoložení som celkem náhodou stretol dievča - sirotu, ktoré pracovalo v továrni. Starala sa ešte o dve menšie sestričky, s ktorými bývala v prenajatej izbiet-ke nad viac než pochybným kabaretom. Dojalo ma to a zaľúbil som sa do Marty ...! . .. '

Vášeň pomaly vystriedal nekonečný súcit s chorou ženou, vystriedala ju" vôľa urobiť šťastnou nešťastnú bytosť, ktorú ubila sociálna nespravodlivosť."

"nemal som vieru ani morálku",- hovorí Van der Meersch. "Marta mi bola všetkým .... a obetoval som sa, aby som jej odľahčil bremeno, ktoré na ňu, nevinnú naložili hriechy ľudí. Ako mi jej príbeh neskôr pomohol pochopiť " Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta .../"

Tu môžeme nájsť prvé známky Van der Meerschovej konverzie.

" Tá, ktorú som najprv považoval sa príťaž, za puto, mi

ukázala zmysel života. Vďaka nej som  dospel na muža, keď som mal byť ešte len chlapcom ... Skutočným šťastím, prvým zdrojom radosti pre mňa bolo, keď som pochopil, že okrem vášnivej a be-zúzdnej lásky mladosti existuje láska oveľa väčšia a vyššia."

Sociálne fresky.

Po autobiografickom románe sa Van der Meersch púšťa do vykresľovania prostredia, v ktorom sa pohybuje, kde prevláda boj o život a nemenej neľútostný boj medzi jednotlivými triedami.

V roku 1933 vychádza román " Keď sirény mlčia". Pre historika je to skutočný dokument. Dej románu sa odohráva v textilnej oblasti v čase štrajku: ..vystupujú tu ľudia, biedni ľudia, ktorí na prvý pohľad vôbec nepôsobia dojmom, že ich Božia krv vykúpila. Na niekoľko dobrých, pripadá tisíc zlých. Láska medzi mužom a ženou je často už od zrodu pošpinená a degradovaná neverou: dieťa - ak sa mu vôbec dovolí narodiť sa - je považované za príťaž , alebo je kruto vykorisťované. Panuje násilie a faloš: sociálne konflikty a štrajky sa menia na civilné vojny.

Hoci je Van der Meersch veľkým pesimistom, nevyznieva dielo celkom beznádejne. Vykresľuje strážcu Richarda, ktorého učiteľ Potor kedysi surovo poranil na tvári. Hoci Richard oslepol, zo svojich finančných prostriedkov pomáha svojmu útočníkovi založiť si rodinu. Kajúci Peter, dojatý až k slzám, opäť začína veriť v ľudí.

"Musel sa pozbierať, opäť sa pustiť do spravodlivého boja, kajať sa, keďže zaprel. Peter nenávidel, Peter udrel. Kto však sa na ceste niekedy nezapotácal? Ľudské srdce si napriek všetkému zachovalo inštikty, presahujúce hmoty... Nie! Gesto Petrovej mladosti keď odmietol nosiť zbraň a zabíjať, nebolo márne. Tak isto ako nebolo márne Richardovo odpustenie, ani utrpenie toho Druhého pred dvadsiatimi storočiami.

Takto stúpa ľudstvo k svojmu naplneniu. Hoci plné egoizmu, obmedzenosti a krutosti,predsa ešte môže byť spasené,keďže sú v ňom jednotlivci, ktorí vedia prinášať obete pre ideály, až do úplného zabudnutia na seba, milovať ženu a dieťa, víťaziť vo svojom srdci nad nenávisťou a ziskuchtivosťou, bez nároku na odmenu robiť dobre tým, ktorí im ublížili."

Je to pozoruhodný uzáver. Dielo je, či už vedome alebo podvedome, poznamenané Evanjeliom. " Miserer super turbam ..."  Aj on mal súcit s davom.

Ďalšou freskou je "Invázia 14", kde vystupujú predstavitelia rôznych spoločenských kategórii, poznačení vojnou v okupovanej oblasti: poznačení biedou fyzickou i duševnou.

Na posledných stránkach čítame:  "... Napriek všetkému - nechcem pochybovať, zakazujem si

pochybovať. Poznal som skepticizmus, ten pesimistický pohľad na svet a na ľudí, ktorý tyranizuje a ubíja, keď sa zmocní ducha. Odvrhujem ho, lebo príliš dobre viem, že by ma priviedol k úplnej paralýze ...

V mojom vnútri prebieha večný boj medzi Rozumom e Vôľou. Rozhodol som sa pre Vôľu! Chcem veriť, veriť v niečo: v pokrok v spravodlivosť, v dobro, veriť v osud ľudstva. Len to ma môže upokojiť, len tak môžem konať, len tak môžem žiť. Ináč by ma pohltila priepasť beznádeje a ničoty.

A potom, pán farár, máte pravdu. Musí byť veľkým ponaučením nájsť na tvári ľudí znak čistý, temer nebadateľný znak.

Myslím, že tak ako vy, aj ja sa vyberiem v hodinách slabosti hľadať na tvárach ľudí, na tvárach žien a matiek, ktoré sú sformované obetavosťou a láskou, odraz Božej myšlienky, ktorú na nebi vždy nevidím ..."

Potvrdenie znovunájdenej viery.

V auguste 1936 trávi Van der Meersch nejaký čas v Dunkerku. Pozrime sa, ako v prístave, "kde v hmle pary fŕka bahno, škripocú hriadele a káble, kde z lodí voda steká cícerkom a železo pracuje", debatuje so starým námorníkom, ktorý mu rozpráva o svojich plavbách a o francúskej Kanade.

"Je tam veľa fariem. Veľké rodiny, kde niet menej než osem -devät až desať detí. Jazyk, rodina, náboženstvo, všetkému ostali verní, Verili by ste, že sa tam ešte každý deň v kostole modlia za Francúzsko?

Tí Francúzi, pane, predsa len musia byť s dobrého koreňa, keď dokázali zostať verní zemi, náboženstvu i vlasti po takom dlhom čase!" Pri tomto rozhovore premýšľa Van der Meersch o "mravných istotách, ktoré človek potrebuje oveľa viac ako všetky materiálne istoty: rodinu, vieru, lásku k vlasti":

" Povedzme, že kult tvorivého ducha, že láska k vlasti a vôľa mať bohaté potomstvo sú len predsudkom a že človek na tejto zemi je produktom náhody bez akéhokoľvek poslania. A predsa tento "predsudok" dáva našim bratom'v Kanade silu rásť a žit. Ak je materializmus pravdou, my tu vo Francúzku, od tejto pravdy hynieme. Čo je teda pre človeka lepšie: ilúzia, ktorá oživuje alebo realita, ktorá ubíja ?

Táto otázka však v skutočnosti ani nevyvstáva: " uzatvára Van der Meersch. " Filozofia, ktorá ukazuje človeku zmysel života a dáva odpoveď na najvnútornejšie otázky jeho bytosti, nemôže byť lžou. A pravda, ktorá je len negáciou a ničí jednotlivcov i celé národy, nemôže byť pravdou!"

Van der Meersch aj verejne vyhlási, čo si myslí. Svoje vyznanie uverejní v jedných s najmaterialistickejších parížskych novín " Le Journál", čo urobí rozruch ako kameň hodený do stojatej vody!

Kresťanské diela

Patrí medzí ne určite "Vyvolený" /1937/. Vykresľuje v ňom dvoch inžinierov: veriaceho Vhuilsta a neveriaceho Brambergera, ktorí rozoberajú problém viery o jej odraz na jednotlivcov a na celú spoločnosť.

"Je viac než jasné - hovorí Vhuilst - že by naša spoločnosť bola úplne iná, keby k jej výstavbe mal čo povedať nielen matematík a inžinier, lež i mystik a svätec."

Bramberger sa k tomuto názoru stavia najprv veľmi skepticky , ale keď neskôr stratí ženu a syna, konštatuje že veda nie je schopná urobiť človeka šťastným:

"Načo mi je celá veda a technický pokrok? Svojich mŕtvych už aj tak neuvidím! Kto ma poteší? Je hrozné, že sa už nikdy nezopakuje to isté zoskupenie buniek, tá istá pomíjajúca sa troška organizovanej hmoty, z ktorej vyžaruje akési fluidum,

duša ... "

V takýchto stavoch sa ocitá Bramberger, ešte napoly väziaci v materializme.

Podstatná zmena zmýšľania nastane až v hautecombakom kláštore, keď počuje spievať benediktínov na každodennej pobožnosti "Opus Deis". "Pravda? Niet pochabností: bola tam, u tých mužov". O niečo neskoršie povie istému mníchovi:

" Poviem Vám čosi, čo by som od seba vôbec nebol čakal, kedže som sa na vás vždy díval ako na chudákov, skoro ako na mučeníkov: keby som mal syna, ja , čo som mal vždy z kňazov hrôzu, ja , čo som sa na kňazský stav díval ako na strašné odriekanie, obetu celého života a zrieknutie sa všetkej pozemskej radosti, dnes, keď porovnávam váš život, vaše ciele, vaše nadšenie so životom ostatného sveta, neprotestoval by som, ba bol by som rád, keby môj syn šiel k vám a stal sa, ako vy rybárom duší..."

Nakoniec Bramberger odchádza k trapistom, aby sa vážne zamyslel nad svojím životom a na prahu kláštora,"  víťaziac nad hanbou, nad búriacim sa rozumom a pýchou", sa prvý ras prežehná.

Bramberger, to je vlastne sám Van der Meersch. Opisuje tu svoje vlastné ťažkosti, úzkosti a vnútorné revolty pred návratom do Cirkvi ...,

Aká bola vo vtedajšom svete najnaliehavejšia úloha pre kresťanského spisovateľa? Prevychovávať ľudové masy, vyrvať ich ateizmu a materializmu, ktorý vyvoláva  stavy deštrukčnej beznádaje. Van der Meersch sa preto obráti k mladým robotníkom.

Píše " Rybárov duší".

Viac ako predchádzajúce dielo sú Rybári duší dokumentom pre sociológa a historika. Môžeme sa však na nich pozrieť aj ako na príručku mladého kresťana, ktorému autor hovorí:" Za čni sa najprv ty sám vnútorne meniť!" Ostatné príde postupne potom, pôsobením niekoľkých sa časom zmenia masy:  to je večný zákon kvasu v ceste ...

Van der Meersch bojuje s neresťami  moderného sveta, či už ľudí bohatých alebo chudobných. Nebojí sa vredy rozresať, aby ich mohol liečiť ... Niektoré diela spôsobili veľký rozruch vo verejnosti, lebo sa nevyhýbali ani najpálčivejším problémom / Telá a duše, Sv.Terezka/. Na druhej strane " Život farára s Arsu", Van der Meerschovo najzrelšie dielo, si zaslúži čo najväčšiu popularitu.

Hľadanie pravej lásky.

Van der Meersch začal pravú lásku hľadať už dávno: vtedy, keď choroba jeho ženy i vlastné stále sa zhoršujúce zdravie ho priviedlo k tomu, že sa začal vážne zamýšľať nad materialistickým a ateistickým svetonázorom. Veľmi vážne a zodpovedne chápaná ľudská láska ho pomaly priviedla k tomu, že začal túšiť Božiu lásku. ...

Hovoríme " tušiť", lebo podľa všetkého Van der Meersch nikdy nepochopil, čo je centrom evanjeliového učenia: Božia láska k nám,  Bránila mu v tom existencia ľudskej biedy, telesnej i duševnej. Katolíctvo bolo preňho pravým náboženstvom, lež ako dať do súladu Božiu lásku a našu biedu? Odtiaľ stický prístup k životu, viac vyhovujúci duchu Starého Zákona ako Nového. "Čítajte radšej Evanjelium sv. Jána, ako knihu Jóbovu", radí mu jeho duchovný vodca, kanonik Tiberghien.

Po svojom návrate do katolíckej Cirkvi/ Kedže pokrstený bol po narodení/Van der Meersch si zachoval určitú nedôveru k hierarchii Cirkvi a k jej obradom, podľa neho príliš okázalým. Radšej chodieval cez týždeň modliť sa do kostola, na ktorý práve natrafil, ako by mal pravidelne chodiť na nedeľnú sv.omšu. Možno to do určitej miery ospravedlniť jeho chatrným zdravím.

Ideálom preňho bolo kresťanstvo prvých storočí a najpôsobivejšou omšou omša v prítmí katakomb. Kedže katakomby neboli, najradšej chodil do skromnej kaplnky v Novej ulici v Roubaix na sv. omšu...

Počas II. svetovej vojny sa spisovateľovo zdravie zo dňa na deň zhoršovalo. Kanonik Tiber hien ho často navštevoval.Keď sa raz rozprávali o pripravovanej knihe "Telá a duše", Van der Meersch kládol oveľa menší dôraz na obhajovanú lekársku tézu, ako na boj medzi dvoma láskami, ktorý sa odohráva v každom človeku: medzi sebeláskou a láskou k blížnemu, ktorej základom Je lásUa k Bohu.

Potoa sa Van der Meersch púšťa do knihy, v ktorej bojuje proti nelegálnej láske. Medzi iných hovorí:

"... V manželstve, dokonca aj vtedy, keď spája dve nehodné bytosti, pôsobí nevysvetliteľná svätá sila, ktorú chcieť likvidovať by bolo smrteľne nebezpečné.

Iná žena, aj keby bola tisíckrát cnostnejšia a oddanejšia ako legitímna manželka,sa jej nikdy nevyrovná v očiach nikoho ba ani len nie v očiach toho, ktorému sa obetovala."

Posledné roky.

6.Júna 1948, 12 rokov po tom, čo sa verejne vyhlásil sa katolíka, zopakoval Van der Meersch svoje vyznanie v katolíckom denníku " La Creix".

Článok nazvaný "Krv kresťanstva" má v záhlaví citát zo sv. Pavla:" Láska nikdy nepominie!” Autor v ňom hovorí:

Na počiatku každého ,veľkého života je veľká láska, je bytosť, ktorú človek miloval a z lásky nasledoval.

Žiadna kniha, žiadne rozumové dôvody, žiaden zázrak neurobí s neveriaceho človeka veriaceho. Ale dobrý človek,človek, ktorý z dôvodov pre nás nepochopiteľných vezme na seba vaše bremeno a otvorí vám svoje srdce, ten vám pomôže pochopiť, že je Boh a príjmete Ho."

Spisovateľ, od prírody pesimista, ide až tak ďaleko, že si predstavuje, že už onedlho možno atómový výbuch obráti kostoly i Vatikán na prach a kňazi budú týraní rukou dobyvateľa:

"Koho z nás sa to bolestne nedotkne? Kto z nás si nebude zúfať?"

A predsa to všetko nie je dôležité! Dôležitá je láska,ako ju chápal Kristus, láska spočívajúca na pravde, pravá láska, pevne uchopená v hĺbke niekoľkých duší, ktorá bude schopná všetko vzkriesiť. Skutočná večná sila. proti ktorej nikto nič nezmôže.

Lebo všetky sily zeme nezabránia, aby sa aspoň jedna duša nepozdvihla a nepritiahla k sebe.

Plameň zapálený pred dvadsiatimi storočiami v srdci niekoľkých biednych ľudí nikdy nezhasne. Láska nikdy nepominie!

Kiežby sme patrili k tým, ktorým v srdci horí oheň lásky!

Kiežby sme mohli jedného dňa povedať: "Dal som skutočný život. Dokázal som milovať hoci len jedinkého človeka láskou takou čistou, šľachetnou a obetavou že sa mohlo povedať: Takáto láska je s ľudského hľadiska nemysliteľná. Musí existovať Boh. Toto je Van der Meerscherovo nielen vnútorné presvedčenie, lež i presvedčenie, ktoré verejne hlása napriek zhoršujúcej sa chorobe ...

Kedže mu morský vzduch robil dobre, presťahoval sa na pobrežie kanálu la Manche, odkiaľ v novembri 1949 posiela kanonikovi Tiberghienovi tieto riadky o svojom duševnom staves " Ťažko je napredovať, keď vduši skoro vôbec niet viery.

Mám dojem, že som v živote neurobil nič dobrého, že nedosahujem úroveň dnešných spisovateľov a že bude lepšie, keď sa stiahnem. Reagujem ale bez vnútorného presvedčenia..."

Posledné dni.

Na začiatku roku 1951, zatiaľ čo sa v Bruseli hral zdramatizovaný román "Telá a duše", bol Van der Meersch v agónii.

V noci na 14. januára ho chytila posledná kríza, ktorej podľahol. Bola pri nom manželka i dcéra Sára. Pani Van der Meerschová bola sľúbila kanonikovi Tiberghienovi, že ho zavolá, keď sa manželov stav zhorší, lež nebolo času ...

Kanonik môže už len vysvä tiť hrob a niekoľko dní nato povedať v kostole sv. Cecílie v Lille príhovor na omši, ktorá sa za Van der Meerscha slúžila na želanie Katolíckej robotníckej mládeže.

To sú najdôležitejšie časti príhovoru?

"Van der Meersch postupne dospel k poznaniu, že každý človek sa musí rozhodnúť medzi dvoma láskami.

Na jednej strane je sebaláska, ktorá vidí len seba, aj keď si myslí, že sa dáva a ktorá spôsobuje vo svete toľko zla...

Na druhej strane je láska, ktorá sa nežistne dáva a ktorá sa takto púšťa cestou vedúcou k ideálu, ktorý, aj keď spočiatku hmlistý, sa čoraz viac upresňuje, až nakoniec sa zjaví eko Boh ...

Toto je Van der Meerschovo duchovné posolstvo, pre ktoré musel priniesť veľa obetí, ale prinášal ich priamo a so slobodným duchom.

Prečo by som tu nespomenul jeden rozhovor, kde sme sa spoločne snažili upresniť pojem centrálnej myšlienky, sily života, Navrhol som:" Je to hľadanie pravej lásky !" -" Áno, to je ono!" zvolal. Túto pravú Lásku hľadal Van der Meersch po celý život. Našiel ju v tej miere, v akej človek, tu na zemi môže spoznať pravdy z oného sveta."

Na dotvrdenie týchto slov pripomeňme ešte tieto Van der Meerschove slová: " Bol som privedený k poznaniu, že je vo mne láska, láska k tomu, čo trpí a že to svedčí o Božej existencii." .  .

Život vo Van der Meerschových očiach nie je výsledkom náhody, " dobrodružstvom bez významu", lež "? Boží dar, čas slobody, ktorú sme, dostali, aby sme pod bičom utrpenia ukázali, čodokážeme a za čo stojíme."

VI. Skala istoty: Daphné P O C H I N  MOULDOVÁ /1920/

" Nechcela som sa stať katolíčkou. Na to som si nikdy ani nepomyslela. Mojím úmyslom nebolo podriadiť sa Cirkvi, lež napádať ju. Nebola som zblúdilou ovcou, ale ovcou zlou, zanovitou ..."

Týmito slovami začína o svojej konverzii vyprávať Angličanka Daphné Pochin Mouldová, doktorka prírodných vied,ktorá sa narodila roku 1920. Dostala anglikánsku výchovu. Detstvo strávila v tôni Salisburskej katedrály, kde bola pokrstená. V škole sa zoznámila s hlavnými etapami kresťanských dejín, v ktorých ju velmi zaujalo vystúpenie Martina Luthere. Prechovávala k nemu obdiv a úctu.

O rímskokatolíckej Cirkvi dostala skreslené informácie: do života vstupovala s presvedčením, že táto náboženská ustaneovizeň je len pre primitívov, nekultúrnych ľudí: naproti tomu anglikánska viera vyhovuje vraj ľuďom vzdelaným, samostatne uvažujúcim. Jej náboženské presvedčenie je vo všeobecnosti plytké.

Matne verí v Božiu existenciu, pochybuje však o Kristovom božstve a odmieta pravdivosť Evanjelií...

V čase, keď sa Daphne Pochín Mouldová pripravuje na univerzitné štúdiá, má úmysel vystúpiť z anglikánskej Cirkvi, ktorej učenie neuspokojuje jej kritického a bádavého ducha, to už začína byť charakteristickou známkou jej osobnosti. I keď sa vnútorne čoras väčšmi tejto cirkvi odďaľuje, navonok s ňou zachováva spojenie, ba zúčastňuje sa i na náboženských obradoch.

Rada navštevuje najmä winchesterskú katedrálu, ktorej stredoveká architektúra ju priam uchvacuje. Dušou umelkyňa, obľúbi si toto veľkolepé majstrovské dielo zo slávnou minulosťou:

Jedným z mojich najlepších priatelov je kostolník. Nikdy som nepoznala lepšieho sprievodcu. V jeho prítomnosti ožívala minulosť. Videla som, ako sa obrovská chrámová loď hmýri benadiktínskymi mníchmi a zástupmi pútnikov ... Predstavovala som si nádheru stredovekých obradov a zmocňoval sa ma smútok pri pomyslení na chladnú strohosť terajších bohoslužieb..."

Vedecké poznatky a odmietnutie náboženstva.

Roku 1938 odchádza Daphné Pochin Mouldová do Škótska študovať na edinburskej univerzite prírodné vedy. Tri tejto príležitosti pretrháva všetky spojivá s anglikánskou Cirkvou...

Fascinuje ju evolučná teória. Verí v ňu ” väčšmi než v čokoľvek iné." Keďže človek je výslednicou vývojového procesu/ práve tak, ako i iné zvieratá/, nemôže byť ani reči o zásahu Boha, ktorý mu vraj dal dušu, ako ju to učil katechéta farnosti. Jej niekdajšia viera nemala základov. Od tej chvíle bude mať pre ňu hodnotu, len vedecky dokázaná vec a neprijme iné pravdy okrem tých, čo vyplynú z pozorovania a skúseností ...

Nadšená prácami niektorých etnológov o primitívnych náboženstvách príjme názor,že idea Boha a mravné zásady sa vytvárajú jedine pod vplyvom prostredia. Hlas svedomia nie je ničíš iným ako hlasom spoločenských konvencii ... Náboženstvo slúži človeku len na vysvetlenie toho, čo nemôže rozumom pochopiť: rozvoj vedeckého poznania ho bude čoraz viac zatláčať do posadia.

Ale zanedlho je Daphné sklamaná i samou vedou: veda jej neposkytla dostatočnú základňu istôt, po ktorých túži: okrem toho škriepky a spory medzi vedcami ju privádzajú k poznaniu, že muži vedy sú často predovšetkým ľudmi, až potom bádateľmi.

Aby utíšila svoj nepokoj, púšťa sa Daphné do štúdia podstaty poznania. Dospieva k otázke, či človek je schopný čokoľvek poznať.

Kontakty so študentamí  marxistami ju privádzajú k tomu, že okrem vedeckých problémov existujú i iné, dôležitejšie s problémy týkajúce sa existencie človeka a spoločnosti...

V r. 1940 vypukne vojna.

Daphné, ktorá má cez bombardovanie službu v oddiele prvej pomoci, vidí zblízka umierať ľudí v bolestiach a úzkosti. To však ešte nijako neotrasie jej neverou.

Keď pri výbuchu bomby isté dievča zvolá:" Bože môj!", s údivom sa pýta, aký zmysel má volať Boha, ktorý nemôže nijako pomôcť..

Geologička a historička,

Ešte cez vojny, roku 1943 ju poverili úlohou zostaviť geologickú mapu hornatej časti Škótska. Pochôdzky dlhé a namáhavé výskumné cesty jú zblížili s prírodou , ktorá jej čoskoro prehovorí o Bohu ...

Po skončení vojny sa ako diplomovaná geologlčka, dáva celou svojou bytosťou do vedeckého bádania. Lež získané poznatky neuspokojujú jej túžby ... Čoraz väčšmi ju priťahuje náboženská história miest, ktorými prechádza ... Púšťa sa do štúdia počiatkov keltského kresťanstva. Priťahuje ju najmä šírenie evanjelia v Škótsku sv. Kolumbom z Iona.

Vo Fort Augustuse, kde býva s matkou, je benediktínsky kláštor s bohatou knižnicou. Daphné Pochin Mouldová po dlhom váhaní a vnútorných bojoch s protikatolíckymi predsudkami, prestúpi prah kláštora, Príjme ju Otec Augustín. Tento vzdelaný a trpezlivý benediktín zohrá rozhodnú úlohu v jej náboženskom živote.

Po prvý raz sa stretla s katolíckym kňazom. "Nikdy v živote som nebola väčšmi vystrašená ako v ten deň, " píše vo svojom životopise.

V tom čase sa neobyčajne výrazne prejavujú jej protináboženské dispozície. Jej agnosticizmus dostáva bojový charakter.

Zrieka sa krstu. Pochabnosti o jestvovaní Boha stávajú sa takmer istotou. Kristus jej pripadá ako ktorsi nesmierne vzdialený,

Daphne ei vytyčuje cestu: slúžiť veci pravdy, krásy a dobra. Podľa nej však súčasťou tejto úlohy je boj s katolíckymi poverami:

" Myslela som si, že je mojou povinnosťou použiť svoje schopnosti na to, aby sa svetu dostalo viac pravdy a krásy, Musela som preto potierať nevedomosť a povery a bojovať proti zbabelosti tých, čo veriac v posmrtný život, sa domnievajú, že sú oslobodení od povinnosti bojovať proti zlu a omylom na tomto svete.

Túžila som vidieť, ako sa Súdia nadchýnajú pravdou a za platné uznávajú len to, čo je plodom vedeckého skúmania..."

Daphné dúfa, že výsledky štúdia i keltskom kresťanstve podoprú jej agnostické a protikatolícke náhľady. Chcela by dokázať že kult Panny Márie je len pokračovaním pohanského kultu bohyne plodnosti a že jeltskí šíritelia kresťanstva použili Cirkev pre osobné ambície: boli príliš inteligentní, aby verili v kresťanské bájky: v kresťanstve videli len prostriedok na ovládanie ľudu.

O rímsko-katolíckej Cirkvi si Daphné Mouldová myslela, že je to len kasta namyslených kňazov, sputnávajúcich ducha veriacich dômyselným systémom sankcií a mýtov. Vo Fort Augustus však stretla normálnych, úprimných a nežistných kňazov.

Predtým verila,že národ prijal kresťanskú vieru len preto, že nemal dosť odvahy ani možnosti postaviť sa tvárou v tvár realite vo svetle vedy. Poznala však veľa katolíkov, ktorí sa ku svojej viere dostali rozumovou cestou.

Musela pripustiť, že existujú rozne cesty, vedúce k poznaniu. Vedecká metóda, čo aká účinná sama o sebe, má platnosť len pre problémy druhotné, základný problém, týkajúci sa zmyslu ľudskej existencie a existencie sveta nevyrieši.

" Chcete byť katolíčkou?" opýtal sa jej istého dňa Otec Augustín. Áno, ak je katolícka viera pravdivá!" Pri tejto odpovedi neverila, že by ju niekto mohol priviesť ku viere, ktorú celou svojou bytosťou odmietala. Lebo aj keď sa už vzdala viacerých predsudkov, zostáva presvedčená o nesprávnosti katolicizmu.

Dôkladnejšie skúmanie viery,

Daphné Mouldová súhlasí s tým, aby ju Otec Agustín viedol pri skúmaní viery. Dôkladne, pritom s veľkou rezervovanosťou, študuje dôvody a fakty, na ktorých to spočíva. Nikdy predtým by si nebola pomyslela, že existujú vedecké argumenty dokazujúce jestvovanie Boha. Pod tlakom dôkazov Otca Augustína pripustí existenciu Boha ako pracovnú hypotézu.

Popiera existenciu duše. Otec Augustín rozptyľuje jej námietky: ľudský intelekt je oveľa viac ako počítací stroj.

Vzpiera sa uveriť v zázraky. Nakoniec ustúpi aj tu, uznávajúc, že je " vedeckejšie pripustiť existenciu zázraku, ako ho a priori odmietať.

Evanjelium a Cirkev.

Rozhodla sa vziať do rúk Evanjelia, keď jej Augustín dokázal, že ich texty sú aspoň také autentické ako diela klasických autorov, napríklad Vergília.

Poctivé a objektívne bádanie v tomto smere ju však čoskoro privedie k celkom opačným záverom. Nič netušiacu ju "privedie na cestu do Ríma".

Tak či onak, v štádiu do ktorého dospela, musí uznať,že agnosticizmus je postoj, ktorý sa dá ťažko obhájiť; keďže privádza k pochybovaniu o existencii všetkého, plodí sterilnú atmosféru a čoskoro sa stáva už len popieraním.

Daphné sa v skepse vedeckého bádania nedostáva k ničomu, čo by ju posilňovalo a dávalo chuť do života. Neurčite cíti,že musí existovať iná realita...

Prvé kroky k svetlu.

Štúdium minulosti, pozorovanie katolíckeho života, styk s prírodou privádzajú Daphné k revízii viacerých názorov s postojov.

Vždy na nu hlboko pôsobila krása prírody, ktorú podvedome spájala s ídeou Boha:

V škótskych horách, takých bohatých na kontrasty, formy a farby, som videla stelesnenie krásy a nemohla som sa ubrániť myšlienke doliehajúcej na mňa so stále väčšou silou, že za čarom tých vrchov jestvuje posledná, konečná Krása: že všetky tie zlomky Pravdy, ku ktorým som dospela pomocou vedy, boli predzvesťou Pravdy ako takej. A táto najvyššia pravda sa vyznačuje transcendentnou krásou a nádherou, o ktorej odraz slnečného svetla na končiaroch vrchov mi dáva určitú predstavu."

Jej náhľady sa spresňujú: pristupuje k otázke existencie Boha, pravda, nie ešte v pojmoch intelektuálnych, lebo jej filozofiou ostáva naďalej agnosticizmus a materializmus, lež na základe osobnej skúsenosti.

Jej mysel začína zamestnávať tiež myšlienka na Cirkev: doposiaľ v nej videla len náboženské zhromaždenie, ktoré živili dosť povrchnú religiozitu!

"Zrazu sa mi Cirkev začala javiť ako plamenný meč, ako inštitúcia týkajúca sa Boha, a nie ako čisto citová záležitosť ..."

Doteraz nikdy nečítala evanjelia ako celok. Poznala z nich len časti, ktoré v detstve počula pri bohoslužbách alebo ktoré citovali skeptici a racionalisti.

Je prekvapená a vzrušená ... Nikto iný než Kristus —ani prorok alebo obyčajný svätý - nemohol byť pôvodcom takého bohatého, hlbokého a vyváženého učenia. A klúčom ku všetkému je Ježiš Kristus. Začína o ňom premýšľať, usilujúc sa pritom zostať rezervovanou a ostražitou. Uznala som všetky tieto argumenty ako o rozumné a právoplatné. Dobre som si uvedomila, že prijať hodnovernosť evanjelií znamenalo prijať Kriste a Rím. Lež potrebovala som dlhého prežúvania: bolo treba veľa času, pokiaľ tieto dôkazy stali sa mojím osobným presvedčením."

Nazdávala sa, že ju Otec Augustín bude nútiť stať sa katolíčkou. Myslela si totiž, že "Rím sa za každú cenu snaží získať veriacich: že rímskokatolícka Cirkev má len jednu snahu: zapísať nové meno do zoznamu". Otec Augustín jej však jedného dna povie: " S takýmto smýšľaním vás nijaký kňaz neprijme do lona Cirkvi".

A tak sa presvedčila o opaku:  nikto ju nenáhlil prijať vieru: bola to čiste jej osobná záležitosť ...

Daphné Mouldová na jar 1950 začala za pomoci Otca Augustína vážne študovať dejiny katolíckej Cirkvi. Dozvedela sa množstvo neuveriteľných a predsa pravdivých skutočností. Podľa ľudskej logiky veľa razy by Cirkev bola mala zmiznúť zo sveta následkom prenasledovaní, heréz, neschopností, či skazenosti jej členov.

A Cirkev nielen, že ďalej existuje, lež zostala neporušená a plná dynamizmu. Pápeži by boli mohli použiť svoju moc na doktrinálne ospravedlňovanie svojich chýb. Nič podobného sa však nestalo. Pápežova neomylnosť nie je teda povrchnou ctižiadosťou: dokazuje to celá história Cirkvi. Fakt, že rímskokatolícka Cirkev pretrvala, je ozajstný zázrak.

Daphné Mouldová prichádza k poznaniu, že jedine rímska Cirkev je pravou Cirkvou, založenou Kristom. Jedine ona plne uchováva zjavenie, ktoré Kristus zveril apoštolom. Jednako ešte stále neprijíma vieru v Kristove Božstvo.

Modlitba a omša.

Daphné Mouldová súhlasí, aby ju Otec Augustín systematicky poúčal o katolíckej vierouke, keď ju bol výslovne ubezpečil,že ju to nijako nezaväzuje stať sa katolíčkou.

Raz jej duchovný povedal:"Musíte sa modliť."

Toto vyzvanie ju podráždia, veď ona predsa robí vedecký výskum. Modliť sa, to by znamenalo poddať sa nejakým emocionálným silám... Takýto krok predsa nie je na mieste pri riešení pozitívnej úlohy, ktorú má pred sebou. Treba rozhodne tento nápad odmietnuť.

Lež vnútorný hlas ju pobáda skúsiť to aj s modlitbou, aby zistila, aký to bude mať účinok. Obracia sa k Bohu s prosbou, aby ju osvietil a viedol: pritom zakaždým dodáva:"  ak existuje", keďže sa nechce spreneveriť svojmu vedeckému svedomiu. Robí výskum ako v laboratoriu: uvidí, čo z toho bude. Pokusy opakuje nie v obmedzenom priestore kostola, lež vo voľnej prírode, v tichu lesov, na čistom snehu vrchov, počas svojich geologických expedícií. Často sa modlí k sv. Columboví z Iony, apoštolovi Škótov, voči ktorému pojala veľká dôveru.

Čoraz väčšmi ju priťahujú evanjeliá silou a bohatstvom posolstva, čo ju privádza do zmätku.

"Čím dlhšie som premýšľala o hodnovernosti evanjélií, tým väčšmi mi bolo zrejmé, že musím prijať Krista. Táto perspektíva ma silne poburovala. A predsa mi bolo jasné, že pôvodcom stvorenstva a všetkých divov prírody bola tá istá Ruka,ktorá dala vznik evanjeliám."

Prečo by sa nemala zúčastniť na katolíckej omši? To ju k ničomu nezaväzuje. veď ide len o pokračovanie vo výskume.

Pri tejto myšlienke sa jej vynárajú v pamäti tie najstrašnejšie protestantské kliatby na adresu rímskej Cirkvi. Povie si však: Dobrý novinár, správny vedec má odvšadiaľ čerpať informácie."

"Pri vstupe do kostola bola som veľmi vzrušená a roztržitá.

Moju pozornosť upútala hneď liturgia, hneď okolostojaci ľudia, hneď vnútrajšok chrámu. Spomínam si, ako doliehala na mňa zvedavosť, z ktorých končín Škótska pochádza kameň,  ktorého bola zhotovená dvojica stĺpov predo mnou.

Verili títo ľudia okolo mňa opravdivo, alebo prišli sem z obyčajného zvyku?

Išlo tomu kňazovi, čo slúžil omšu len o vykonanie povinností, či o niečo viac?"

Obávala sa, že bude musieť ovládať svoje city. Z chrámu však vychádza pokojná, ako keby išlo o bežnú záležitosť. Odteraz bude chodiť na omšu každú nedeľu, aby sa dôkladne oboznámila s liturgiou .

Starostlivo študuje rímsky misál, ktorý jej požičal Otec Augustín s porovnáva ho s Praxer Book anglikánskej Cirkvi.

Vždy si myslela, že ak Boh jestvuje, bohoslužobné texty a obrady musia aspoň čiastočne odzrkadľovať jeho nádheru. Protestanstská liturgia ju v tomto ohľade sklamala...

"Myslela som na krásu hôr a piesčitých brehov Hybridských ostrovov. Naučila som sa stotožňovať Najvyššiu Pravdu a Najvyššou krásou. Teraz už obyčajné čítanie misálu robilo na mňa hlboký dojem.

Ak bola rímska Cirkev schopná vytvoriť takú vznešenú liturgiu, je nanajvýš pravdepodobné, že vlastní pravdu o Bohu."

Súčasne sa jej odhaľuje ešte väčšie tajomstvo: zmysel omšovej obety:

"Zrazu som spoznala, že Omša je nadčasová. Keď som sa roku 1950 zúčastnila na omši v kláštore Port Augustus, nezúčastnila som sa na jednotlivej bohoslužbe v určitom kostole: lež bola som účastná na všetkých omšiach slúžených na všetkých miestach všetkých čias."

Posledné prekážky.

V čase, keď Daphné Mouldová pokračuje vo svojom bádaní o keltských kostoloch, stále nástojčivejšie sa v nej ozýva hlas volajúci do katolíckej Cirkvi. " Je taký mocný", hovorí nám," ako Kristov hlas prikazujúci Petrovi zanechať siete." Predsa však váha.

Keďže prijala Evanjelium, musela prijať aj to, že Ježiš je Syn Boží. Taktiež musela uznať, že jedine rímskokatolícka Cirkev je Cirkvou Kristovou. Lež myšlienka, že by sa mala podriadiť tejto Cirkvi, naháňa jej strach.

"Človek, Čo odvždy žil v katolíckej viere, nevie si predstaviť, čo pre agnostika znamená tento krok. Iné je byť'rozumové presvedčený o pravdivosti pozície Ríma a iné stať sa katolíkom.

Prijať autoritu Ríma, vyhlásiť, že budem veriť všetko, čo Cirkev odo mňa vyžaduje, pripadalo mi ako zúfalý krok, ako duchovná samovražda. Obávala som sa každej autority..."

Boli tu | ešte iné prekážky, ktoré bolo treba prekonať.

A opäť otec Augustín svojou anjelskou trpezlivosťou jej bol veľkou oporou.

Pôvod človeka.

Či neexistuje rozpor medzi evolučnou teóriou a biblickým vyprávaním o stvorení? Nerozchádza sa v tomto bode veda s náboženstvom? Daphné Mouldová prišla k poznaniu, že Bohu nie je nemožné dať vyspelému zvieraťu na určitej etape duchovný princíp - dušu a učiniť z neho Človeka. Materialistická zoologia odmieta túto myšlienku, hoci vôbec nie je v rozpore s vedeckými poznatkami.

Postoj Cirkvi k heretikom, cirkevný index.

Heretik môže mať dobrý úmysel, ale ak sa nachádza na nesprávnej ceste, vzdialený od pravdy, je normálne a potrebné, aby ho Cirkev odsúdila: pravda viery nesmie podliehať zmenám, musí byť uchránená pred akýmkoľvek narušením.

Z á s a d y katolíckej morálky vzťahujúce sa na manželstvo, Nepoškvrnené Počatie a iné učenia Cirkvi môžu ešte v detailoch robiť ťažkosti. Daphné Mouldová však už nechce o nich diskutovať: od chvíle, čo uznala legitímitu rímskej Cirkvi,dedičky Kristovho učenia, nemôže katolícke učenie prijať ináč než v jeho celistvosti.

Takisto, keď uznala, že Boh je Stvoriteľ vesmíru, že Vesmír bol učinený z ničoho, nie je už potrebné skúmať všetky diel. čie aspekty histórie stvorenia, aby sme boli istí, že viera neodporuje vede.

Svedomie . Daphné si predtým myslela, že nemôže odlišo— vať dobré od zlého. Keď však uverila v existenciu Boha, poznáva, že človeka vedie prirodzený inštinkt pochádzajúci od Boha.

Takto postupne jej námietky proti katolíckej viere strácajú na sile. Cirkev sa jej odhaľuje v celej svojej pravdivosti ako transcendentná realita a opatrovkyňa Božieho tajomstva. Definitív ne rozhodnutie.

Je tu ešte posledná prekážka, a to osobnej povahy: desí sa myšlienky, že sa bude musieť spovedať a prijímať, a najmä spovedať. Neupadne ľahko do rúk Cirkvi? Otec Augustín ju na jeden rok dišpenzuje od týchto povinností, aby ju uspokojil. Lež tento strach naraz zmizne a Daphné pocíti živú túžbu vyspovedať sa.

Vtedy si položí rozhodujúcu otázku:"Som skutočne pripravená uznať svoje omyly, prijať všetky články katolíckej viery a úplne sa podriadiť Cirkvi? Mám opravdivú vieru, t.j. je vo mne tá nadprirodzená sila ozajstne a pevne veriť všetko, čo Boh zjavil?"

Normálne by som sa mala modliť, aby mi Boh udelil tieto dispozície. Ja som to však neurobila z obavy, že stratím kontrolu nad sebou, ak sa totiž nechám určitým spôsobom hypnotizovať a začnem nekriticky veriť. A tak som len prosila Boha o svetlo viery, ak také niečo vôbec existuje.

Vždy som sa nazdávala, že viera je len zbožný cit, uspokojujúca emocionálna dispozícia podobná tej, ktorú v nás vyvoláva hudba alebo víno.

Podobné stavy som však vôbec nezažívala, akési stále mocnejšie vnútorne hnutia mi však bránilo vrátiť sa naspäť a pobádalo ma urobiť rozhodný krok - plne prijať katolícku vieru."

Návšteva u dominikánov v Edinburgu jej bola veľmi na osoh. Prijali ju tu celkom ináč, ako si predstavovala. Rád sv.Dominika jej bol dovtedy známy len z protestantských diel plných chmúrneho vyprávania o inkvizícii...

Jej rozhodnutie je nezmeniteľné. Vráti sa do Fort Augustus a požiada o prijatie do Cirkvi. Stalo sa tak 11.novembra 1950 na sviatok sv. Martina, súčaníka sv. Niniana a patróna salisburskej farnosti, kde bola pokrestená ...

Keď sa jej Otec Augustín v tejto veľkej chvíli opýtal, či je šťastná, zdala sa jej táto otázka nemiestna:

"Zanechala som príjemné pre pravdu, nie pre šťastie. Hľadanie pravdy je prinajmenšom nepohodlná expedícia", odpovedala.

Našla však pokoj:

"... Keď kedysi som sa uberala životom bez Boha, videla som v katolíckej viere len zbierku náboženských zvyklostí,morálny kódex. Nevedela som, že viera je predovšetkým osobný kontakt s Bohom, s Bytosťou nekonečne dobrou a láskavou.

Pochopila som tiež, že môj život musí byť životom neustálej vernosti a služby tomuto Bohu ..."

Lež musí podstúpiť ešte ťažkú skúšku: po tomto kroku sa jej rodina zriekla, priatelia ju opustili. To ju však.neskľúči: dobre vie, že jedine v Bohu je opravdivé útočište a pomoc.

Teraz je už Daphné v Cirkvi, začína jej byť blízky aj kult Panny Márie. Obľúbi si ruženec. Keď jej Otec Augustín svojho času radil modliť sa Zdravas, cítila veľkú nechuť. Ale postupne ňou preniká milosť Božia, To, čo jej kedysi pripadalo ako mechanické a poverčivé gesto, stáva sa pre ňu teraz prirodzenou potrebou a chápe, že ruženec je obdivuhodný prostriedok na meditovanie o tajomstvách evanjélía.

Panna Mária jej pomôže poznať svojho Syna, Ježiša Krista:

"V čase môjho prijatia do Cirkvi, Boh bol pre mňa Pravdou krásou, Dobrom. O Kristovi som nemala jasnú predstavu ... Preto prosím Matku Božiu, aby mi pomohla lepšie poznať svojho Syna ..."

Írsko svätých.

Po svojej konverzii Daphné Mouldová cíti, že ju priťahuje Írsko, krajina apoštolov škótska, ktorí jej tak veľmi pomohli dostať sa k svetlu.

Natrvalo sa tam usadí.

V katolíckom Írsku nachádza spontánnosť a radosť, ktoré ako je presvedčená, pramenia z optimizmu viery.  Ocitá sa v kultivovanon prostredí, v ktorom vládne náboženská horlivosť .

A tu si uvedomuje, že náboženstvo nie je len pre staré ženy a nevzdelancov.

"V Írsku sa mi pošťastilo zladiť dve domény môjho života, náboženstvo a alpinizmus, o ktorých som si kedysi myslela,že stoja proti sebe!

Vždy som bola v pokušení vytvoriť si akési vlastné náboženstvo, spočívajúce na mysticizme a obdivu prírody a na radosti chodiť po horách.

V írsku bolo možné podniknúť horskú túru a na vrchole hory sa zúčastniť na omši!

Prví írsky svätí mali neobyčajný zmysel pre krásu prírody, ktorý ich neodďaľoval od Boha, neviedol k panteizmu, lež približoval k Bohu. V kráse prírody videli odraz Božej krásy".

V tejto krajine kde je toľko kostolov, Daphné lepšie ako kdekoľvek inde  cíti reálnu prítomnosť Boha v prírode:

" Je faktom, že Irčania náležíte chápu úplnú závislosť tohto sveta na všemohúcom Bohu, čo je pre mna veľmi ťažké.

Aký odlišný je postoj mnohých nekatolíkov, ktorí ak aj pripúšťajú existenciu Boha, nedovoľujú mu kontrolovať jeho vlastné stvorenstvo a chápu svet ako súcnosť, ktorá si sama postačuje.

Írčania sa nehanbia za svoju vieru, nehanbia sa zavesiť kríž v obchodoch alebo v policajných kanceláriách ..."

Daphné súčasne lepšie chápe i ducha Cirkvi: Črta, ktorá ma v Cirkvi najviac prekvapila, je láskavosť. Je to však láskavosť sily. Cirkev je materinská, ale pritom si je istá, že vlastní pravdu..."

Daphné Mouldová nechce vyjadriť city, ktoré sa v nej rodia, keď postupne preniká do ducha Cirkvi, Stačí jej jediné slovo, to, ktoré nachádza - ako sa jej zdá - na perách všetkých veriacich v Írsku .

D e o  g r a t i a s .

 VII. S i g r i d  U n d s e t o v é /1882 - 1949/

V dnešných časoch mnohé slová stratili svoj význam a silu a tak najviac na nás pôsobia duchovné svedectvá. Jedným z nich je aj príbeh nórskej spisovateľky - nositeľky Nobelovej ceny Sigrid Undsetovej.

Sigrid Undsetová bola nútená žiť šedivým životom úradníčky v časoch, keď ešte málo žien poznalo tento osud. Ako mnohé jej rovesníčky podľahla morálnej anarchii. Myslela si, že svoj život povedie ďaleko od manželstva a materstva. Potom sa však stala manželkou a matkou, sa neobyčajne tragických okolností sa musela odlúčiť od manžela, v ťažkých vojnových časoch sa ukázala veľkou občiankou a keď dospela k poznaniu, že žena na tomto svete dosiahne naplnenie darom seba manželovi a deťom, stala sa príkladnou katolíčkou.

Život uprostred rozprávok a legiend.

Sigrid Undsetová sa narodila  20.mája 1882 v dánskom Kalundborgu, v buržoáznej rodine, kde história a umenie mali svoje čestné miesto.

Jej otec, Ingval Undset, bol uznávaným historikom a archeoloógom, ktorý si získal slávu svojím dielom v počiatkoch železnej doby v severnej Europe. Bol zapálený pre svoju prácu a myslel si že jeho výskumy musia rovnako zaujímať i iných.

"Nikdy mi ani len na um neprišlo - poznamenáva Sigrid,ktorá si otca veľmi vážila - že by jeho mladej žene a dcérke sa mohlo zdať rozprávanie e archeológii pri raňajkách, obede i večeri málo zaujímavé! "

Sigritin otec bol agnostikom, lez k protestantizmu prechovával hlbokú úctu.

Matka, Charlotta Gythová, bola autoritatívna, veľmi inteligentná Dánka. Svoje deti vychovávala bez akéhokoľvek náboženského vplyvu. Hoci sa neskôr obrátila na katolícku vieru, jej snaha o náboženské vzdelanie dcéry skončila tým, že ju naučila niekoľko modlitieb.

Keď mala Sigrid dva roky, rodina, sa definitívne usadila v Nórsku.

V šťastnom domácom ovzduší sa v nej veľmi skoro prebudil záujem o históriu, podávanú v prekrásnych rozprávkach a legendách.

Rodina bez otca.

Jedenásťročnéj Sigrid umrel otec. Drámu ženy, ktorá stratila manžela a drámu detí bez otca, opísala neskôr vo svojich dielach, najmä v románe "Madame Dorothea". Opísala tu odchod najdrahšej bytosti, prudké vytrhnutie zo sveta rozprávok.

Otcova smrť vážne zmenila jej životné plány. Pôvodne chcela študovať maliarstvo. Ale v danej situácii sa na to nedalo ani pomyslieť. Po absolvovaní ekonomickej školy nastúpila 17-ročná Sigrid na miesto úradníčky.

V škole učitelia nabádali deti k samostatnému mysleniu, lež Sigrid veľmi rýchlo spoznala, že sú “nepríjemne prekvapení", keď skutočne hovorí, čo si myslí, uvedomila si, že popravde ma-la myslieť ako oni, lebo neznášali názory nezhodujúce sa s ich názormi.

Prvý učiteľ náboženstva jej bol sympatický, lebo bol ľudský. "Lež nie ľudskejší ako ideál ľudskosti", ktorý si dievčatko dokázalo predstaviť.

Počas prípravy na konfirmáciu v protestantskej nedeľnej škole ju veľmi zarážal postoj pastora, ktorý bol oveľa prísnejší na slúžku než na svetské dámičky, topiace sa v elegantných hriechoch.

Koľkí jej vychovávatelia podriaďovali svoj život ideálu ktorý hlásali?! Mnohí sa odklonili od historického kresťanstva. Kristus, ktorého uctievali a ktorému slúžili, nebol už Boh a človek, lež iba robotnícky syn, ktorý dosiahol ľudskú dokonalosť.

A dospievajúca Sigrid odmietla uctievať človeka, hoci i človeka  dokonalého.  " Považovala som za dokázané/ hoci som žiaden dôkaz nehľadala/, že historický Ježiš bol medzi ľuďmi náboženský génius,  ktorý vďaka svojej intuícii dospel k ídei Boha a tak preskočil viac vývojových etáp."

Nemyslela som si však, že by pre mňa niečo znamenal fakt, že istý mladý izraelita pred 19. storočiami ohlásil ľuďom odpustenie hriechov, najmä keď povedal:" Kto ma usvedčí z hriechu?" Nemohol totiž vedieť, aké stavy prežíva človek, ktorý urobil niečo, čo vôbec nechcel urobiť alebo ktorý zistil, že zradil svoje najvnútornejšie zásady.

Trpký vstup do života.

Zo Sigrid sa stala skvelá sekretárka, vyznačujúca sa vnútornou rovnováhou, rozvahou a presnosťou. Čo však videla okolo seba? Zmarené existencie, šedivosť dní, naplnených vzburou, idealizmus, topiaci sa v moci banality. Mladé úradníčky okolo nej neboli schopné vymaniť sa z pochmúrneho zajatia sveta, plného sklamania, hoci v sebe cítili túžbu po plnom šťastnom živote. Tieto neveriace dievčatá mali pred sebou prakticky len jednu perspektívu: rezignáciu alebo únik v nesprávne chápanej láske.

Sigrid sa z tohoto prostredia vyslobodzuje písaním. Svoje prvé práce číta spolupracovníčkam, ktoré ju povzbudzujú.

Budúca spisovateľka si začína uvedomovať svoje poslanie .A s veľkou svedomitosťou si dopĺňa vedomosti. Študuje všetko čo sa na stredovek, nielen v Nórsku, lež i v celej Europe.  '

Jej prvým väčším dielom je historický román: vydavateľstvo, kam ho zanesie, ho odmietne a odporúča mladej autorke aby sa pokúsila napísať niečo zo súčasnosti.

Stačí, aby sa Sigrid rozhliadla okolo seba, a už má materiál pre román " Pani Marta  Oulieová". Jeho hrdinka žije iba pre lásku, dopustí sa nevery, ktorú si uvedomí...

Mnohé názory "feministiek" tých čias boli veľmi podobné názorom dnešných hlásateliek emancipácie, ktoré tvrdia, že "tí, čo zdôrazňujú veľkú cenu lásky a oddanosti, klamú ženy" a pre svoje sestry žiadajú slobodu, ktorú však nedokážu presne definovať.

O niečo neskôr vyjde zbierka noviel "Šťastný vek".

Vtedy už Sigrid opúšťa miesto sekretárky, dostáva štátne štipendium a odchádza na študijnú cestu do Nemecka a Talianska.

Cesta po Európe.

V Ríme sa zoznámi s maliarom svarstadom, ktorý aa stane jej manželom. Mnohé prežívania z tohto obdobia nájdeme v románe "Jenny".

Táto rozkolísaná protestantka, hľadajúca istotu, cítila, že Rím je základom a dušou katolíckej Cirkvi.

" Nikdy som nepochybovala, že katolícka Cirkev je totožná s cirkvou, ktorú založil Kristus. Otázka autority Cirkvi bola pre mňa výlučne otázkou autority Kristovej. Vždy som sa dívala na reformáciu len ako na vzburu proti kresťanstvu, aj keď ju viedli veriaci kresťania so zbožným úmyslom.

Obvyklé námietky proti katolicizmu na mňa  nikdy veľmi nezapôsobili: uvedomovala som si však, že keď existuje toľko ná mietok proti Cirkvi, musí sa to nejako zdôvodniť. Prišla som najmä" na tieto dva dôvody:

Prvým dôvodom je, podľá mňa, to, že lipneme na svojich poľúbených predstavách a obávame sa, že by nám ich Cirkev svojím učením vzala.

Druhým je pohoršenie, ktoré vzbudzujú zlí katolíci v každej dobe ...

V roku 1912 má Sgrid Undsetova civilný sobáš s maliarom Svarstadom, ktorý je rozvedený a z prvého manželstva má tri deti.

Uskutoční cestu do Anglicka, ku ktorému prechováva hlboké sympatie, potom sa vráti do Ríma, kde sa jej narodí prvé dieťa, slabé dievčatko, ktoré predčasne umiera. Toto materstvo je jedným z jej najväčších krížov: uvoľní však celý prúd citu a lásky, ktorý prechovávala vo svojom srdci.

Poslanie ženy.

Po dlhom hľadaní si Sigrid Undsetová uvedomuje, že materstvo umožňuje už na zemi dospieť do určitcno stavu naplnenia v oblasti fyzickej i duchovnej: matka sa stáva sama sebou prijatím prírodného zákona: "Hoci stav materstva je fyzickým stavom, v ľudskej spoločnosti to znamená, že žena sa nemôže stať ničím lepším než dobrou matkou a ničím horším než zlou matkou,"

Bolo odvahou hlásať tieto pravdy pred škandinávskymi "feministkami", ktoré vyzdvihovali slobodu ženy a podceňovali úlohu manželky a matky. Sigrid dospela aj k poznaniu, že povinnosťou rodičov je žiť tak, aby slúžili za príklad svojím deťom.

Na zhromaždení študentov v r. 1914 vyhlási, že civilizácia plodí viac povinností ako práv a že techniku nemožno stotožňovať s civilizáciou/ technika môže civilizáciu zničiť/.Najcennejším dedičstvom kultúry sú morálne pojmy: sila, múdrosť, spravodlivosť, pravda, milosrdenstvo, čistota,miernosť, odvaha. Bez týchto vlastností spoločnosť nemôže existovať.

K takémuto presvedčeniu dospela Sigrid Undsetová po dlhom prechovávaní sna o slobodnom, emancipovanom živote bez povinnosti.

Román z roku 1914 “Jar’ je veľkou oslavou rodiny.

Sigrid súčasne zistila vo vlastnej rodine pukliny,ktoré sú predzvesťou neskoršieho rozpadu.

Príťažlivosť katolicizmu.

Ako sme videli, Sigrid Undsetova sa od konfirmácie neohlásila k žiadnej viere:  mala len akési celkom osobné ľudské náboženstvo...

Okolo roku 1915 sa začína na katolícku Cirkev dívať ako na "úctyhodnú, malebnú kráľovnú", obdivuje jej formu, prijateľnú ľudskej inteligencii ...

Na konci prvej svetovej vojny v istom článku píše, že Cirkev v priebehu histórie je akoby "božským osudom" vloženým do ľudských rúk: "... Cirkev bola vždy nositeľkou nesmrteľných myšlienok, ktoré väčšina ľudí nedokáže v živote realizovať, ale bez ktorých sa ani nemôže zaobísť."

Tejto dcére vedca, takej kritickej voči všetkým vedeckým uzáverom, neujde, že módne idoly, ako pokrok, veda, evolúcia, sprevádza až zarážajúca pýcha a že napríklad doktrína evolučná ani zďaleka nerieši problém ľudskej slobody a vnucuje človeku práve toľko dogiem, ak nie aj viac, ako učenie Cirkvi o stvorení. Je zrejmé, že ku katolicizmu Slgrid Undsetovú priťahuje  aj to, že sa katelicizmus s veľkou úctou díva na manželstvo a materstvo.

Hlbšie si všíma aj postavu Panny Márie, v ktorej bola povýšená žena: "Ak veríme, že nás Boh spasil tým, že vzal na seba ľudskú podobu, potom k tej, v tele ktorej rástlo toto ľudské telo Boha, musíme prechovávať city, ktoré ďaleko presahujú city, ktoré prechovávavame k spolublížnym. Musíme k nej pristupovať s úctou s nehou, musíme mať srdce súcitiace s jej nevysloviteľným pozemským utrpením, radosť s výnimočného miesta, ktorého sa  jej dostalo v nebeskom kráľovstve. Lebo pravdou je, že Máriin Syn je súčasne skutočným Bohom i skutočným človekom, syn je synom, matka je matkou na veky, hoci On je Stvoriteľom a ona stvorenou bytosťou..."

V tomto sa názory Undsetovej stotožňujú s názormi Gertrúdy von le Fort, tiež konvertitky ktoré vyjadrila vo vzácnom diele "Večná žena".

V katolíckej Cirkvi.

Milosť pomaly dovršuje svoje dielo v duši Sigrid Undsetovej, neobyčajne silno túžiacej po pravde.

"Mnohí ľudia sa tvrdošijne držia názoru, že nie je možné nájsť absolútnu pravdu preto, lebo si myslia, že by život stratil svoj pôvab a my by sme nemali pravú slobodu, keby existovala len jedna pravda, vo svetle ktorej by všetky ostatné boli falošné.

Niekedy sa nám nepáči, že dvakrát dva je vždy len štyri: aspoň podvedome túžime po krajine snov, kde by dvakrát dva bolo práve toľko, koľko by sme si v tej chvíli zaželali.

Pravdou však zostáva, že sloboda v takejto vysnenej krajine by bola vecou veľmi iluzórnou ...!"

Podľa Undsetovej oslobodzuje jedine Kristova Pravda:

"Na tomto svete môžeme mať len tú slobodu, ktorú má na mysli Pán Ježiš, keď hovorí: Pravda vás urobí slobodnými. Lenže a keď už raz človek túto pravdu poznal a tým sa, stal slobodným, udrží si slobodu len za cenu neúnavného boja proti sputnávajúcim silám ...”

Undsetová bola prijatá do katolíckej Cirkvi 1.novembra 1924.

"Keďže verím, že Ježiš Kristus je Boh, ktorý nás stvoril, verím, že ustanovil Cirkev takú, akú ľudia potrebujú. Je ťažké vyjadril slovami, čo mi Boh dal skrze Cirkev. Sám povedal, že nám dáva svoj pokoj, avšak iného druhu, než je pokoj, ktorý dáva svet.

Tento pokoj by sa vari dal prirovnať k pokoju panujúcemu v morských hlbinách. Neporuší ho ani búrka, ani krásne počasie na hladine.

Z praktickej skúsenosti hovorím, že Kráľovstvo Božie je v našom vnútri.

Toto obrátenie, ktoré bolo zavŕšením vnútorného vývoja, spôsobilo veľký rozruch v Nórsku, kde je protestantizmus štát- nym náboženstvom.

Nasledujúci rok sa Undsetová vráti do Talianska, veľkonočné sviatky strávi v Ríme, kde sa hlbšie zamýšľa na spoločenstvom svätých. "Kult svätých, ktorý od počiatku nachádzame v Cirkvi je spätý, ako sa zdá, s nevykoreniteľnou ľudskou túžbou po obdive hrdinov. Z nedostatku lepších sa uspokojíme s filmovými hviezdami, športovými esami, či politickými činiteľmi. Musíme niekoho postaviť na piedestál, aby sme v ňom mohli obdivovať niečo zo seba. Svätí - to sme my. keď sme takí, akých nás chce mať Boh."

Jej obľúbeným svätým je anglický humanista - mučeník Tomáš Mórus.

Sigrid Undsetová si uvedomuje, že nikdy nebolo ľahšie pochopiť "že zásluhy svätých sú bohatstvom celej Cirkvi", lebo "práve v našich časoch nielen katolíci, lež i kresťania všetkých vyznaní pociťujú, že celé kresťanstvo musí platiť za to, čo každý jeden z nás, kresťanov dlhuje Bohu a blížnemu.

Niet na svete väčšej ľudskej solidarity, než je solidarita medzi jednotlivými bunkami Kristovho mystického Tela!"

Nemôže obísť ani problém slobody svedomia, ktorý aj dnes trápi toľko hláv. Takto rozmýšľa:" Tí, ktorí najviac volajú po slobode svedomia, sú často ľudia, ktorí by, podľa môjho ná-zoru, veľmi potrebovali, aby ich svedomie viedla pevná ruka."

Ťažký boj.

S nezvyčajnou jasnozrivosťou odhaľuje Undsetová ilúziu a utópiu nielen v duchovnej oblasti, lež i v oblasti vlastného života. Konverzia spôsobí v jej živote dramatické zmeny.

Od roku 1919 v dôsledku silnejúceho katolíckeho zmýšľania Undsetovej a pretože jej manžel bol rozvedený, narastá v spolužití manželov napätie, ktoré nakoniec vyústi v definitívny rozchod.

V roľníckej usadlosti, upravenej s jemným vkusom, kam sa Undsetová po rozchode s manželom utiahla, napísala svoje najväčšie diela: Kristínu Vavrincovú a Olava Audunssona.

Kristína Vavrincová.

Kristína Vavrincová je trilógia s názvami Veniec, Žena, Kríž. Jej dej je umiestnený do XIV.storočia s dnešným ľudom, ktorí už pozabudli na kresťanské posolstvo a pravý zmysel života, má pripomenúť časy, keď nadprirodzeno napĺňalo každodenný život. Aj keď vždy nedokázalo zabrániť hriechu, pomáhalo vykupovať poblúdenia, dvíhalo bytosti, ktoré by bez neho boli navždy rozpoltené a odsúdené.

Vavrinec, ktorý v mnohom pripomína Sigridinho otca,patrí medzi roľnícku šľachtu. Je to čestný,priamy človek, jemného a dobrého srdca... Kristína, jeho dcéra, má na začiatku rozprávania pätnásť rokov. Prežila harmonické a poctivé detstvo. Matka hoci jej chýbala veselosť, zahŕňala dcérku tou najláskavejšou starostlivosťou. Otec Kristínu nežne miloval a bol na ňu niekedy príliš mäkký. Kristína zo dňa na deň krásnela. Bola prisľúbená mladému roľníkovi zo susedstva, Šimonovi Darrerovi...

Názov prvej časti bol daný podľa venca, z "červenej valeriány”, ktorý vo videní uprostred hustého lesa dostala Kristína od kráľovnej škriatkov za venček zo zlatožltých kvetov. Kristína tomu nepripisuje dôležitosť,lež otcovi to pripadá ako prorocké znamenie.

Pred Kristínou ktosi neopatrne utrúsi, že by sa mohla lepšie vydať ako len za roľníka. Keď sa pokušenie skutočne dostaví v postave mladého rytiera Erlanda bežiaceho po dobrodružstvách, obetuje Kristína tejto náhlej, bláznivej vášni prosté a pokojné šťastie, ktoré by ju bolo čakalo so Šimonom. Erlend je večne nepokojný tulák. Kristína sa zaň vydá,aby "zaplatila za všetko, čoho sa dopustila".

V druhej časti nazvanej Žena" prechádzame z Vavrincovho domu do domu Erlendovho. Kristína doň vnesie kresťanského ducha svojou úctou k sv. Olavovi, patrónovi Nórska. Bosá putuje k jeho hrobu, aby si vyprosila odpustenie za svoje hriechy.

Kristína je plná dobrej vôle, lež vášeň ju mätie, dezorientuje, je vrtošivá, nestála, zdá sa, akoby stále hľadala neexistujúce ľudské šťastie.

Hromadia sa skúšky a sklamania. Stále musí budovať vo svojej domácnosti to, čo Erlend svojou roztopašnosťou a neporiadnosťou búra. Musí vykonať veľmi ťažké a niekedy ponižujúce práce, ktoré ničia jej krásu a mladosť. Musí znášať, že ju opustili všetci priatelia, okrem bývalého snúbenca Šimona, ktorý sa oženil s Kristínovou sestrou a správa sa ku Kristíne s čistou a bratskou láskou.

Musí tiež znášať bolesť odlúčenia, keď sa Erlend dostane do väženia a hoci mu vždy vyčítala jeho nespôsoby a omyly uvedomuje si, že ho stále miluje.

Raz Erlendov brat Funnuf, mních plamenného srdca, vysvetľuje Kristíne tajomstvo Kríža. Mladej žene to nahána strach, lež cíti, že jej poslaním je podriadiť svoj život tomuto tajomstvu. Po rokoch sa Erlend dostáva z väzenia. Nešťastie manželov zbližuje. Prídu však o všetok majetok a poznajú, čo je bieda.

Erlend zanedlho zomrie. Po jeho smrti sa  Kristína stáva opravdivou katolíčkou ... Počas morovej epidemie sa obetuje, aby zachránila chudobné dieťa, nakazené strašnou chorobou. V hodine smrti si uvedomí, že všetko, čo Boh na ňu zoslal, bolo prejavom jeho Lásky: "Bolo to tajomstvo, ktoré dobre nechápala, ale v ktorom si bola istá. Boh ju neprestal zahrňať svojou láskou, aj keď  si to vôbec neuvedomovala: navzdory jej tvrdohlavosti, navzdory jej ťažkopádnemu a na hmotu upriamenému duchu, zostalo v nej trochu Božej lásky, ktorá bola ako slnko, zúrodňujúce zem."

Tento rozkvitnutý kvet nedokázal zlomiť nijaký nápor vášne, nijaká búrka hnevu. Kristínu bola služobnicou Pána, i ked služobnicou vzdornou,vrtošivou, pokryteckou, lenivou a nedbanlivou ...

Pán si ju ponechal v službe, udržiaval v platnosti zmluvu, ktorú jej bol vnútil proti jej vôli.

Olav Audunssön

Druhým veľkým románovým cyklom je Olav Audunssön,  situovaný tiež do stredoveku.

Hlavným motívom je motív priznania sa k hriechu. Olav Audunssön, nórsky kresťan, v ktorom ostalo ešte čosi barbarské a pohanské, bolestne zápasí s túžbou priznať sa k vražde a tým odľahčiť svedomiu a so strachom a hanbou, že vyjde na svetlo jeho hriech i hriech jeho ženy. Dopúšťa sa i ďalších previnení, ktoré trpko ľutuje, ale ktorým sa nemohol len vlatsnými silami vyhnúť.

Tento celoživotný vnútorný boj Olava veľmi poznamená.

Po jeho smrti sa jeho nevlastný syn Eirik rozhodhe odísť do kláštora. "Robíš to pre spásu otcovej duše?" opýtala sa sestra.

“Áno a aj pre spásu svoju. A pre teba a pre tvoje deti.

Pre nás všetkých, ktorí sa priečime a vzdorujeme, keď na nás Boh naloží bremeno, a ktorí na Neho celkom alebo aspoň napoly zabúda tne, ak nás sýti všetkým dobrým,”

Život plný skúšok sa chýli ku koncu.

V Medzivojnovom období viedla Singrid Undsetová prudké polemiky s luteránmi a so všetkými, čo v jej obrátení videli prejav sentimentality a romantizmu. Snažila sa príslušníkom svojho národa ukázať, že kresťanstvo prišlo do horská ako náboženstvo slobody a že bolo protikladom fatalistického škandinávskeho pohastva.

II.svetová vojna ju odlúči od oboch synov - Hansa a Andersa.

Anders v boji padne.

Keď Nemci začínajú postupovať, odchádza zo Švédske v júli 1940 odlieta so synom hansom do Moskvy a odtiaľ cez Sibír a Japonsko do USA. Z Ameriky, kde ostáva do augusta 1945, perom i hlasom bojuje proti fašizmu.

Sigrid Undsetová umrela 10.júna 1949 v Nórskú a je pochovaná vedľa svojej dcéry a syna. Smrť tejto veľkej katolíckej spisovateľky vyvolala národný smútok v protestantskom Nórsku.

Ešte v roku 1929 bola odmenená Nobelovou cenou za literatúru.

Reakcia Sigrid Undsetovej na toto veľké ocenenie odkrýva veľkosť a hĺbku jej duše.

Najprv bola položiť vavrínový veniec na oltár Katky Božej v kostole sv. Dominika v Oslo.

Potom rozdelila peňažnú odmenu na tri časti: prvú určila poisťovni na penzie pre starých spisovateľov, druhú na podporu mentálne postihnutých detí, o ktoré sa rodičia starajú doma, tretiu na pomoc chudobným katolíkom pri náboženskej výchove ich detí. Pre seba si nenechala nič.”

Názor ženy.

Sigrid Undectová spája v sebe "náročnosť moderného ducha” a nemeniteľným poslaním ženy.

Undsetová, rovnako ako jej hrdinky, nikdy neváhala vziať na seba všetky povinnosti vyplývajúce z jej postavenia ako ženy a nikdy necúvla pred utrpením. Vlastným životom dokázala, aký musí byť človek ostražitý a vyzbrojený, aby mohol čeliť vášňam, schopným úplne ho oslepiť, pohltiť a odviesť od povinností.

Nie je ďaleko od pravdy tvrdeníe Undsetovej, že poslaním ženy je viesť svet za predpokladu, že si zachová zmysel pre tajomstvo, ten závoj o ktorom hovorí Gertrúda von le Fort, a schopnosť hrdinskej utiahnutosti v určitých životných situáciách.

Sigrid Undsetová svojím životom dokazuje, že bola správnou ženou nášho storočia, veľkou ženou moderného sveta.

VIII.  G e r t r ú d a v o n  l e  F o r t

/1876 – 1971/

Detstvo.

Z prvej strany knižočky skromne nazvanej „Poznámky a spomienky“ sa na nás díva krásna tvár orámovaná bielymi vlasmi. Pohľad akoby neodrážal, lež sám vyžaroval svetlo. Aj keby sme nevedeli o koho ide, udivila by nás bohatosť vnútorného života, ktorá sa zračí v jej črtách. Z podpisu sa váak dozvedáme, že hovoriť v tomto prípade len o inteligencii s zduchovnelosti by bolo málo: máme pred sebou portrét Gertrúdy von le Fort, svetoznámej katolíckej spisovateľky.

Zalistujte si v knižke. Tu je desaťročné dievčatko,ktoré sa díva na svet veľkými jasnými očami, v ktorých sú ukryté prísľuby budúcich rokov.

Ďalej máme pred sebou usadlosť v Meclenbourgu jednoduchej ale vznešenej elegancie, kam sa Gertrúda každý rok vracia.

Gertrúda von le Fort sa nenarodila v Mecklenbourgu,lež v Midene vo Vestfalsku, kde v tom čase bol jej otec dôstojníkom.

Osud rodiny von le Fort je veľmi bohatý. Gertrúdíni predkovia zasahovali do osudov Europy a po stáročia ostali verní protestantskej viere. Rodinná kronika už od detstva Gertrúdu zaujímala a dejiny zostali jej láskou po celý život. Gertrúdin otec zdedil po svojich predkoch zmysel pre povinnosť a vrúcnu lásku k vlasti, čo vštepuje aj do sŕdc svojim dvom dcéram.

Jeho strohú výchovu - avšak bez prehnanej prísnosti - prežiaruje matka svojou jemnosťou. Je to žena milujúca prosté duše, veľa dáva a čo je oveľa zriedkavejšie, má dar dávať. Vie sa smiať a hrať so svojimi troma deťmi, okrášliť a rozradostniť dom zmyslom pre umenie. Je náboženskou dušou rodiny, hoci aj otec, barón von le Fort, si svedomité plní svoje náboženské povinnosti. Matka chodí do chrámu, číta Bibliu a robí si k nej poznámky, čerpá duchovný pokrm z Nasledovania Ježiša Krista a zo starých cirkevných spevov. Každé ráno sa pri spoločnej modlitbe nahlas prečíta nejaký žalm, prežiarený zbožnosťou domácej panej s jej zmyslom pre poéziu.

Pri tejto spomienke sa Gertrúde vybavuje dvojveršie Pavla Gerhardta, jedného ss najobľúbenejších básnikov nemeckých protestantov: ”Čas odmeraný majú veci všetky, lež Božia láska pretrvá naveky.”

„V tej myšlienke sa skrýva najväčšia náboženské náboženstvo, ktorá mi moja matka zanechala: pre ňu bol Kristus zjavením Božej lásky, ktoré trvá večne. Vo viere v Krista spočíva jednota môjho náboženského života, ktorý neskôr našiel svoj príbytok v katolíckej Cirkvi. V tejto viere je nepretrhnuteľné spojivo s kresťanskou atmosférou otcovského domu, hlbokou tradíciou, poznamenanou náboženským duchom, ktorý je duchom mojej rodiny.”

Toto je jeden z mála textov, kde Gertrúda von le Fort hovorí priamo o svojej konverzii.

Gertrúda má veľmi rada symbol závoja a často ho používa.

Nájdeme ho vo "Veronikinej šatke”, prvom veľkom románe,ktorý vydala po svojej konverzii a potom aj vo „Večnej žene“. Tu je závoj symbolom vyššej reality a zároveň symbolom ženy. Vo vrcholných štúdiách života sa žene objavuje zahalená nevesta, vdova, mníška.

Gertrúda nechce vynášať na svetlo svoj osobný život, najmä nie konverziu a hlboký náboženský život. Do Veronikiných úst vložila tieto slová:“ Nechcem odkryť tajomstvá Boha s tajomstvá svojej duše, tak, ako milosť prichádza skrytá v Eucharistii aj ja zahalím to, čo som dostala závojom ticha, ktoré je najhlbšou rečou lásky, najhlbšou rečou blaženosti a vďačnosti.“

Ako však zladiť túto diskrétnosť so slovami Evanjelia,ktoré žiada, aby svetlo nebolo skryté pod mericou, ale aby žiarilo zo svietnika všetkým prichádzajúcim?: ”Nič nie je ťažšie zamlčať ako lásku k Bohu”, hovorí iná postava z "Veronikinej šatky”.

Symbol, ktorý si spisovateľka zvolila, umožňuje dať odpoveď na obe, na prvý pohľad protirečiace si požiadavky. Sama o svojom životô mlčí, ale jej dielo rozpráva.

Mladosť.

Po spomienksch s detstva nieť o ďalších rokoch v knižke zmienky. Je v nej až portrét 23~ročnej Gertrúdy, oblečenej podľa my posledných rokov XIX.storočie. Začína písať svoje novely a básne zverejňuje v časopisoch. Ešte ma v nich neprejavuje silná originalita budúcich diel.

Gertrúda vor le Fort sa rozhodla študovať filozofiu a dejiny, čo najlepšie zodpovedalo jej výchove a záujoom. K tomu treba dodať ešte množstvo prečítaných literárnych diel. Vo všetkých jej dielach sa zračí široký rozhľad a bohatá kultúra.

O katolicizmus sa autorka začína zaujímať okolo roku 1912.

Dej jednej novely sa odohráva v nemocnici, kde chorých ošetrujú rádové sestry a niekoľko básní nazvala "Spevy mníšok". Prvý styk s katolicizmom.

Bolo to, ako sama spomína, v jeden už ani presne nevie ktorý, deň po  ukončení I. svetovej vojny. V Nemecku panovali pesimistické nálady, ozývali sa hlasy o "konci Západu”.

Gertrúda nastupuje do preplneného rýchlika. Celou cestou sedí v chodbičke na kufri. Na stanici si kúpila revue, aby jej cesta rýchlejšie prešla. Nevedela, v akom duchu je napísaná, ani aký je/jej obsah. )Pritiahol ju názov, ktorý sľuboval viac než panujúci chaos: Hochland“.

A hľa, neznáme revue prinesie Gertrúde nečakanú vnútornú radosť. Nehovorí sa v nej ani o zániku Západu, ani o jeho renesancii, je prenesená do kresťanského sveta, do katolíckej atmosféry, kde sa okamžite cíti ako doma. Preto, že tam ide o duchovnú dobrá, nepatriace len katolicizmu, i preto, že tam nachádza niečo, čo i jej samej je veľmi vzácne: dedičstvo protestantskej zbožnosti, ktorú si doniesla z rodičovského domu. Po prvý raz si uvedomuje, že napriek bolestným rozkolom v kresťanstve existuje kresťanská kultúra, ktorá je spoločným majetkom.

V univerzálnej láske, o ktorej je v revue reč, vidí materinské gesto katolíckej Cirkvi. Zatiaľ len začína tušiť to, čo neskoršie po stretnutí s Cirkvou plne zažije. Lebo „ Konvertita nie je človek, hlásajúci bolestnú rozluku vyznaní, ale naopak človek, ktorý ju prekonal: pravá skúsenosť nie je viera, na ktorú prestupuje, lež jednota vo viere, do ktorej sa ponára. Je to skúsenosť dieťaťa, ktoré si uvedomuje, že jeho najosobnejšie náboženské vlastníctvo tak, ako vychádza z materského lona Cirkvi, tak v ňom i bezpečne chránené ostáva. Pochopí, že rozdelenie kresťanov je oveľa menej záležitosťou viery ako záležitosťou lásky.

Najprv musí byť láska, len potom budú môcť byť prekonané teologické problémy.

Konvertita je živým zjednotením rozdelenej lásky: "možno povedať, že je mostom, spájajúcim oba brehy.”

Jednotiaca láska, ktorá sa nám vo svojej dokonalej podobe zjaví zrejme až vo večnosti, zostáva tu na zemi trvalým ideálom ako i jedinou neochvejnou nádejou na zmierenie bolestne rozdeleného sveta.

Vari sa ani nedá vznešenejšie vyjadriť smútok, ktorý pociťuje kresťan, hodný tohto mena pri pohľade na takto rozdelenú utkanú vcelku. Na hádzame ho aj v "Magdeburskej svadbe” /1938/, ktorá je dojímavou výzvou k bratskej láske medzi kresťanmi.

Gertrúda vo Le Fort vstupuje do katolíckej Cirkvi s obrovskou láskou k bratom, ktorých v tomto prípade ani nemožno nazvať *odlúčenými”» ako je to zvykom, lež skôr ” spojení” v tejto žene, ktorá kráčajúc v stopách Kristovej lásky, ich nechcela opustiť a tak ich duchovne všetkých vzala so sebou.

Tieto myšlienky napísala Gertrúda von Le Fort v roku 1936 Karlovi Muthovi, zakladateľovi a riaditeľovi spomínanej revue „Hochland" pri príležitosti jeho 70.narodenín.

Vráti sa k nim po šestnástich rokoch ešte týmito slovami:

"Mala som na zreteli nie akt odtrhnutia, lež spojenia v zmysle Una sancta, čo musí byť naším najvyšším cieľom.”

Hymny na Cirkev.

Prvé spisovateľkino katolícke dielo boli nádherné „Hymny na Cirkev", ktoré podľa Paula Cloudela, "prichádzajú z diaľav horizontu ako vlny, ktoré severák so silou a majestátnosťou ženie nám jednu za druhou v ústrety."

Duša hovorí Cirkvi:

"Chcela som si odpočinúť v tvojom náručí v okamihu nádeje, ty však nie si hostincom pri ceste a tvoje brány sa navon neotvárajú.”

Ten, kto ťa opustil, ťa nikdy nepoznal:

Tým, ktorí pochybujú vravíš:  "Mlčte” a tým, čo kladú otázky!“ Na kolená!"

"Preto moje dni utekajú pred tebou ako vietor pred tíšinou. Viem však, že ti nikdy neuniknem, lebo len Boh vie tak prenasledovať, ako ma prenasleduješ ty.“

Duša sa zmieta v pochabnostiach:

„Si si istá, Matka moja, že ťa posol Priepasti neoklamal?“

Duša sa musí zrieknuť svetiel, ktoré jej dosiaľ svietili na cestu, v dôvere vo veľké tajomstvo. Čoskoro sa však odovzdá v poslušnosti a láske:

„Kam ma moje nohy odmietajú niesť, tam si chcem kľaknúť. Keď sa ruky vzpierajú, chcem ich zopäť k modlitbe. Chcem sa stať zrnkom prachu pred skalou tvojho učenia s kôpkou popola pred plameňom tvojho prikázania.“

Neznie to ako ozvena žalmov recitovaných v tieni stredovekých chrámov? Už svojimi prvými katolíckymi veršami sa Gertrúda von Le Fort stala pokračovateľkou najvznešenejších katolických tradícií.

Cirkev spieva chválospev Pánovi, ktorý ju napĺňa svojim svetlom a hovorí jej ústami. Cirkev- mystické Kristovo Telo- je prejavom Božej lásky, ktorá prišla medzi nás naplniť našu samotu.

Ďalej Cirkev vedie a svieti na cestu dušiam v priebehu liturgického roka až do dňa, ktorý odhalí všetky tajomstvá.

Toto sú hlavné myšlienky dielo“ Hymny na Cirkev“.Je zaujímavé, že bolo vydané už v roku 1924, hoci autorka konvertovala až na Veľkú noc 1926. Medzitýmsa podieľala na zverejnení prednášok svojho heidelbergského profesora Troeltscha “dogmatika“.

Po svojej konverzii vytvorí Gertrúde von Le Fort svoje najlepšie dielo.

Jediným námetom“ Veronininej šatky“ /1928/ je tajomné áno alebo nie, ktoré je odpoveďou slobodného človeka na Kristovo volanie.

Ďalším dielom je „ Pápež z gheta“, ktorého dej sa odohráva v Ríme v XI a XII. storočí. Gertrúde von le Fort s obľubou rozohráva na pozadí historických udalostí vnútorné prežívanie a boje svojich postáv: umiestňuje napríklad dej svojich prác do obdobia tridsaťročnej vojny, do revolučného Francúzska či atmosféry Florencie.

Hlavným motívom uvedených diel i ďalších /Posledná na popravisku – 1931, Odvolanie Panny z Barby- 1940/ je tajomstvo Božej lásky v Cirkvi.

Vo „ Večnej žene“ /1934/ majstrovským spôsobom poukazuje na úlohu ženy v pozemskom bytí, Panna, ktoré nie je povolaná do manželstva a tak neprichádza ohnivko do reťaze generácií, je vyšším náboženským potvrdením ľudskej osobnosti vo svojom dokonalejšom, priamom styku s Bohom. Mária, vzor panien, nie je len predmetom náboženského uctievania: jej F i a t je náboženským aktom ľudskej bytosti vzdávajúcej hold Bohu a súčasne Večným ženstvom a úplným darom seba v láske.

Slová zmierenia a pokoja.

Diela, napísané po II. svetovej vojne - ktorú Gertrúda veľmi ťažko niesla - prinášajú myšlienky zmierenia a veľkej lásky k ľuďom.

V “Konzolate” /1947/ nájdeme nádhernú pasáž, adresovanú tyranovi pred smrťou, pasáž adresovanú všetkým tyranom:

„Ako veľmi ťa len ľutujeme, najbiednejší z biednych, lebo si tisíckrát nešťastnejší ako tie tisícky ľudí, ktorých si urobil nešťastnými. Nikdy v meste nebolo nešťastnejšieho tvora, lebo nik neniesol ťažšie bremeno viny ako ty.

Ale aj tak zober pred smrťou všetku svoju odvahu, úbohý Ansedion, brat náš: Boh mnohé tvoje zlé činy obrátil na požehnanie. Počuli sme posledné vzdychy tvojich obetí: napreklínali ťa všetci, viacerí dospelí vďaka tebe k svojmu završeniu. Niektorí ti pred smrťou odpustili, iní sa za teba modlili, jeden dokonca celé svoje utrpenie obetoval za tvoju dušu.

Očistil si mnoho duší a ani si o tom nevedel. Koľkí ľudia sa len vďaka tvojej nespravodlivosti naučili milovať spravodlivosť, koľkí sa stali milosrdnými len vďaka tvojmu nedostatku milosrdenstva!

Nikdy sa pravda netešila toľkej úcte a láske, ako keď si po nej šliapal. Nikoho toto mesto nepočulo presvedčivejšie kázať o pokáni ako teba.

Nemysli si, že by ľudia ospravedlňovali svoje nedostatky mýtom o tvojej nepremožiteľnosti! Všetky ušľachtilé duše, i tie ktoré mali v sebe najviac hrdosti, uznali svoj nedostatok odvahy pred tebou. Mnohí prišli na to, že v skutočnosti nemali strach z Boha, lež z tvojej zloby. Mnohí veľmi mnohí nariekajú, že neboli dosť čistí, aby ťa mohli premôcť. Veru, bol si veľkým kazateľom pokánia, ty úbohý nekajúcnik, brat Ansedio!“

Môže ísť kresťanská láska ešte ďalej?!

Po čiernych vojnových dňoch a krátkom pobyte vo Švajčiarsku vrátila sa Gertrúda von Le Fort do rodného Nemecka, kde literárne pracovala až do svojej smrti.Táto veľká katolíčka a spisovateľka umrela 1. novembra 1971 v bavorskom Obersdorfe vo veku 95 rokov.

Jej slová však ešte dlho budú znieť svetom.

„Kde je Kristus skutočne prítomný, tam niet ani víťazov, ani porazených, tam sú len duše zmierené v láske.“

IX. Pierre Lecomte du Nouy

/1863-1947/

V roku 1947 vyšla v USA kniha: Sumen Bestiny“. Rok na to bola, preloženú do dvanástich jazykov a predalo sa z nej vyše milióna exemplárov.

Autor, Pierre Lecoate du Nouy bol francúzsky biológ, ktorého dovtedy, okrem vedcov, nikto nepoznal.

Pierre Lecomte du Nouy sa narodil v roku 1883 v aristokratickej rodine: jeho matku preslávili početné romány, otec - architekt postavil viacero kostolov v Rumunsku, starý otec Eugen Gudi-net bol reštaurátorom chrámových okien, predovšetkým vitráži v -slávnej katedrále v Chartres.

Pierre Lecomte du Nouy pochádzal z rodu slávneho francúz-skeho dramatika Pierra Cormoilla.

Napriek tomu, že bol vychovaný v umeleckom a literánom ovzduší, mladý Pierre prejavil veľký záujem o techniku, najmä o mechaniku, čo mu v budúcnosti veľmi poslúžilo.

Zaujima sa aj o prírodné vedy, v ktorých veľký krok do-predu Ostal objavením rádioaktivity. Súčasne sa venuje aj štú-diu práva filozofie a literatúry.

Za istom bankete sa zoznámi so slávnym anglickým chemikom  Wiliamom Ramsayom ktorému ľudstvo vďačí sa objavenie vzácnych plynov vo vzduchu.Toto stretnutie na Pierra veľmi silno zapôsobí a po návrate z Anglicka, kam ho bol Sir Ramsay pozval, navštevuje prednášky Madame Curiovej. Jeana Perrina a i-ných význačných vedcov.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny Pierre narukuje. V Coapiegne sa stretne s koktorom Alexisom Carrelom, ktorý mu dovolí pracovať vo svojom laboratoriu.

Carrel raz navrhne Pierovi štúdium procesu hojenia sa rán. Mladý poručík sa do toho s vervou pustí a po niekoľkých týždňoch sa mu podarí nájsť jednoduchý matematický vzorec na proces hojenia sa každej rany.

Tento vzorec, platnosť ktorého bola preverená vo veľkom počte prípadov, vyvolal veľkú pozornosť, pretože umožnil po prvý raz exaktne študovať účinnosť antiseptík na hojenie sa rán. Vďaka jemu bolo možné stanoviť čas zatvorenia sa rany.

Lecomte du Nouy tento problém vedecky spracuje vo svojej doktorskej práci, ktorú v roku 1917 úspešne obháji a je su udelený titul doktora Parížskej univerzity.

Po vojne pracuje s doktorom Carrelom v Rockfellerovom inštitúte v New Yorku a od r. 1927 pokračuje vo svojej práci v Pasteurovom inštitúte v Paríži, kde zakladá oddelenie molekulárnej biofyziky. Bol jedným z prvých vedcov, čo zapojili fyziku do mikrobiológie.

Jeho meno nesú viaceré lekárske meracie prístroje. Metódy a postupy, ktoré zaviedol - dnes už bežne používané stretli sa v tých časoch so značným nepochopením .Lecoate du Nouy je nútený opustiť Pasteurov inštitút a odchádza opäť do USA, kde s obdivuhodnou vytrvalosťou pokračuje vo svojich výskumoch.

Je autorom viac než dvesto vedeckých prác.

Pierre Lecomte du Nouy umiera po dlhej a bolestnej chorobe v New Yorku v roku 1947.

Vedec - človek.

Všetci, čo Lecomta du Nouy poznali, spomínajú na neho ako na láskavého človeka, pravého gentlemana a športovca. Bol neobyčajne vzdelaný, hovoril plynné viacerými jazykmi a v jeho dielach sa prejavil istý literárny talent.

Veda bola hlavnou náplnou jeho života. Aj keď sa nestal svetoznámym vedcom, pomohol urobiť krok dopredu v mnohých prak-tických oblastiach.

Ako biológ usiloval sa čo najhlbšie vniknúť do javov života pomocou fyziky. Nebolo to jednoduché. Musel ísť proti všeobecne prijatým zásadám vo vedeckých kruhoch, stavať sa proti acientistom, ktorých názory tiež jeden čas zdieľal.

V roku 1936 píše:“ Za posledných  15 rokov sa začalo pochybovať o platnosti niektorých, teórií, ktoré sa už už stávali dogmami... Nastal veľký zmätok, ale zažiarilo aj určité svetlo. Naša dôvera v seba bola rozkviklaná. Všetko sa javí zloži-tejším, ako sme si mysleli. Človek sa stáva opatrnejší, menej kategoricky. Samotné základy nášho chápania vedy sú ohrozené: nastáva kríza determinizmu.“ / Človek a veda/.

Prišla chvíľa spytovania svedomia. Lecomte du Nouy ho vykoná poctivo.

Filozofia vedy.

Na  rozdiel od mnohých vedcov Lecomte du Nouy sa hlboko zaujíma o filozofické otázky. Aj jeho vedecká práca je podmienené týmto hlbokým záujmom o filozofiu. Ešte v mladosti totiž nadobudol presvedčenie, že ten, kto chce mať jasno vo filozofických oblastiach, musí sa vyznať v prírodných vedách.

A poctivo dobýja pevnosti vedy jednu po druhej. Lež s tým sa neuspokojuje, horí v ňom túžba dostať sa ďalej - za hranice prírodných vied.

Na filozofické problémy naráža už od začiatku svojej vedeckej činnosti. Tak napríklad pri Štúdiu procesu hojenia sa rán je to problém času:  pre živé organizmy existuje totiž čas biologický, ktorý je rozdielny od času fyzického - konštatuje podobne ako Bergson.

Riešeniu filozofických problémov sa intenzívne venuje najmä v posledných desiatich rokoch života. Zaujali ho predovšetkým dva navzájom súvisiace problémy, a to prechod neživej hmoty v živú a vzrast entropie vo Vesmíre potvrdený druhým termodynamickým zákonom. Dôkladná analýzy týchto problémov privádza ho k odmietnutiu determinizmu a dogiem acientismu.

Lecomte du Nouy na základe štúdia štruktúry molekúl dospel k presvedčeniu, že prechod neživej hmoty v živú nemožno vedecky vysvetliť. Pravdepodobnosť počtu kombinácií mikroelementov pre vznik živej molekuly je totiž taká nepatrná /1:320-miestnemu číslu/, že vznik živého touto cestou neprichádza do úvahy.

Pre vznik živého je nevyhnutný vyšší zásah. ktorý veda nie je schopná postihnúť, konštatuje Lecomte du Nouy. Takto dochádza, k dôkazu o existencii Boha stvoriteľa a Usporiadateľa.

Vedecké postupy Leeomte du Nouy . i keď sú exaktné, nie sú bez určitých úskalí. Dnes totiž už nemožno absolútne tvrdiť, že vedecky nie je možné postihnúť prechod od neživého k živému.

Nebolo by preto veľmi rozumné chcieť takto dokazovať existen-ciu Boha.

Tak či onak prechod neživej hmoty v živú ostáva zahalený veľkým tajomstvom a sme veľmi ďaleko odo dňa. keď budeme mať trochu jasne v tejto oblasti.

Ani vdruhom probléme nemožno nachádzať závažný vedecký dôkaz pre existenciu Boha. Podľa Carnotovho princípu entropia vo Vesmíre ustavične vzrastá, takže Vesmír môže kráčať len od organizovanosti k dezorganizovanosti, zatiaľ čo všetko žijúce, hovorí Lecomte du Nouy, ako tiež sám život, sa vyvíjajú v duchu stále rastúcej organizovanosti.Z toho vyplýva, že tu musí pôso-biť tvorivá Nocnosť, ktorá je nad prírodnými zákonmi. Bez jej zásahu vývoj živých bytosti by bol v rozpore s platnosťou druhého termodynamického zákona, jedného z pilierov našej vedy.

Lež aj toto konštatovanie má svoje slabé miesta, lebo ter— modynamlcký zákon sa nevzťahuje na živé organizmy a nijako nebráni ich vývoju.

Hlboký pohľad.

Pri rom všetkom boli by sme neobjektívnymi, keby sme nevideli snahy Lecomta du Nouy riešiť filozofické problémy pomocou výdobytkov vedy. Išlo mu o zmocňovanie sa nových horizontov aa vedeckom základe.

Z jeho pera, ako uznávaného vedca, neobyčajne pôsobivo vyznievajú slová, týkajúce sa vlastných náboženských či teologických otázok, napríklad otázky viery:

„Nie nábožensky mysliaci človek, lež neoblomný materialista dýva dôkaz o silnej viere, hoci negatívnej, kedže bez akéhokoľvek vedeckého dôkazu neochvejne verí, že sa raz vedecky, t.j. prirodzene vysvetlí vznik života, vývoj, ľudský mozog, zrod mylných ideí.

Ani agnostika ani ateistu ani najmenej neznepokojuje fakt, že náš organizovaný a živý svet je nevysvetliteľný bez Boha. Neuvedomuje si, že ich viera v isté fyzikálne elementy, o kto-rých takmer nič nevedia, má všetky znaky iracionálnej viery.“

Mnohých od viery v Boha odrádza fakt, že si nedokážu Boha predstaviť: „Každá snaha predstaviť si Boha je prejavom detinskosti. Nemôžeme si predstaviť Boha tak, ako si nemôžeme predstaviť elektrón. A predsa mnohí len pre toto neveria v Boha. Zabúdajú že táto neschopnosť predstavy ešte nie je dôkazom neexistencie. Veď dneS sme zvyknutí manipulovať so skutočnosťami známymi len z ich účinkov.“

Lecontovi du Nouy vďáčime tiež za pokus o ucelený pohľad na evolúciu. Predklad nám obraz progresívneho vzostupu života, ktorý i keď je z teologického hľadiska miestami diskutabilný, je zaujímavý, lebo tu ide o celkový vedecký pohľad z duchovnej perspektívy ne Vesmír, v ktorom človek zaujíma centrálne miesto.

„A prišiel čas, keď hmotná zložka dosiahla taký stupeň dokonalosti, že už nebolo treba ďalších pokusov v oblasti for-movacej ani fyziologickej: a tak vývoj mohol pokračovať v inom pláne, predovšetkým v pláne humanizácie a v pláne duchovnom. Je však možné ponímať takýto vývoj bez spolupráce človeka ako takého? A ako by človek mohol spolupracovať, keby nebol slobodný a nemohol si vybrať najmenej s dvoch možných ciest? Toto ustavič-né rozhodovanie sa človeka pre jednu z možnosti bude hrať v jeho osude podobnú úlohu, akú mal prirodzený výber dovtedy. Nie už v tom zmvsle, že pretrvá len jedinec silnejsí a prispôsobivejší - toto štádium je už prekonané - lež že len vnútorne vyspelejší a hodnotnejší bude mať účasť na napredovaní a vývoji sve-ta v novej podobe. Teda človek ako taký nesie časť zodpovednosti za vývoj Vesmíru." /N Budúcnosť ducha/.

Takto skutočnosť evolúcie spolu s víziou Vesmíru, ktorý je jej cielom, nie je pre Lecomta de Nouy prekážkou viery, lež nao-pak priblížením sa k tajomstvu Boha.

Ku kresťanskéj viere.

Od  roku 1940 otázka náboženstvo čoras väčšmi zopestnáva

ducha Lecomta du Nouy. Prispeli k tomu i bolestné časy, ktoré jeho vlasť prežívala. I keď je ešte hodne vzdialený od kresťan-skej viery, problém Boha ho stále prenasleduje.. čo jasne vidieť z jeho kníh/ Budúcnosť ducha a Ľudská dôstojnosť/.

„Tí, čo sa v emočne usilovali systematicky ničiť ídeu Boha v ľudskom srdci, robili vec podlú a protivedeckú, kedže nemali dôkazy o nejestvovaní Boha. Ja to vyhlasujem o to vehementnej-šie a presvedčivejšie, lebo nemám vieru, aspoň nie tú pravú, ktorú prýšti z hĺbky bytosti…

Do života som vstúpil nasiaknutý skepticizmom, ktorý bol vtedy v móde. Potreboval som tridsať rokov práce v laboratóriu aby som dospel k presvedčeniu, že ma hrubo klamali všetci tí, ktorých povinnosťou bolo vnášať do mňa svetlo: Hoci už len tým, žeby si čestne priznali svoju nevedomosť. Dostal som sa som po chodníkoch biologie a fyziky a som presvedčený, že nie je možné, aby som došiel každý premýšľajúci vedec dobrej vôle, ak len nie je zaslepený.“ / Ľudská dôstojnosť/.

I keď svoje myšlienky by Lecomta du Nouy nebratne o nie-kedy i celkom i celkom mýlne koncipuje, nsporne prebleskuje nimi svetlo milosti.

Vedľa čisté intelektuálnych výdobytkov zaznieva v jeho spisoch  volanie po duchovnom napredovaní, ktoré sa môže uskutočniť len víťazstvami nad sebou a dávaním sa blížnym:

„Budeš bojovať so svojimi inštinktami ...  Nebudeš sať po-koja, kým sa nestaneš pánom seba samého ... Žiť, jesť, zmocno-vať sa - to už nebude tvojim výlučným cieľom. Pôjde ti o vyššie ideály, pre dosiahnutie ktorých ti nebude ťažko prinášať nijaké obete...  Áno, ide o vznešené ciele, teda aj ty musíš byť vzne-šený. To je vôľa novej bytosti, ktorá sa zrodila v tebe a ktorá prijmeš za svojho pána, aj keď brzdí tvoje chúťky.“ /Ľudské dôstojnosť/.

A postupno Kristus a jeho Posolstvo - posolstvo kresťanskej lásky - nachádzajú stále viac miesta v srdci i myšlienkovo sve-te Lecomta du Nouy.

"Príde deň, keď medzi ľuďmi bude kvitnúť duch Kristovej lásky a porozumenia, ktorý už začína tu tam pučať ... V človeku,ktorý pracuje na sebe, ktorý ustavičným sebazdokonaľovaním stavia vo svojom vnútri svätyňu, formuje sa duša, ktorá prečnieva seba samu a túži splynúť s  inými dušami. Takýto človek nachádza seba vo svojom bratovi.

Lež, aby sa mohol duchovne zveľaďovať a napredovať, musí bojovať sám so sebou, a aby mohol víťazne bojovať so sebou, musí sa poznať, o ak sa spravdivo pozná, stáva sa chápajúcim a zho-vievavým voči  bliznym.

Takto sa postupne rozprávajú bariéry, ktoré ho oddeľujú od nich. /Ľudská dôstojnosť/.

Kresťanstvo sa pre Lecomta du Nouy na konci jeho duchovného rastu stáva živým ideálom, o čom nás výstižne hovoria jeho spisy. Ale to ešte nie je plnosť viery, ku ktorej dospeje len tesne pred smrťou. Je ovládaný túžbou po Bohu, po spolupráci s Ním na jeho tvoritoľom-om diele, o čom svedčí tiež tento úry-vok „ Kiežby mal každý človek na pamäti, že osud ľudstva je jedinečný a vo veľkej miere závisí od ochoty človeka spolupracovať na transcedentnom diele!

Kiežby človek nikdy nezabúdal, že nič veľké sa nedosiahne bez boja a že tento boj je rovnako neľútostný v duchovnej oblas-ti ako v materiálnej!

Kiežby si človek náležite uvedomoval, že jeho ľudská dôstojnosť a veľkosť je výslednicou úsilia, ktoré vyskladá na to, aby sa vyslobodil z otroctva a mohol slobodne kráčať za svojimi najvnútornejšími inšpiráciami!

A najmä kiežby mal ustavične na pamäti, že je v ňom Božia iskra aže je len na ňom, či sa rozhodne ju ignorovať, udúšať alebo či sa bude približovať k Bohu svojou vrúcnosťOu a túžbou pracovať s Ním a pre Neho.“

Svedectvo o Cirkvi.

Lecomte du Nouy sa dostáva ešte ďalej, poznaním, že v dnšnom svete má Cirkev nesmierne poslanie:

„Ak sme správne rozlúštili znaky našich čias, spása ľud-stva je len v náboženstve oslobodenom od každého predsudku…

Nikdy ešte Cirkev za  svojej dvetisícročnej existencie ne-mala väčšiu príležitosť pre splnenie svojej úlohy utešiteľky a vodkyne ľudstva.“/ Človek a jeho osud/.

V plnom Kristovom svetle.

Dlhú chorobu ešte prehĺbila hľadanie Lecomta du Nouy a na-koniec ho priviedla ku katolíckej viere. V tomto utrpení odha-ľuje zmysel a cenu spojenia s trpiacim Kristom. Raz, keď veľmi trpel, počuli jeho blízki, ako kľačiac pod krížom hovorí:“ Ďakujem ti Bože môj, za utrpenie, ktoré mi posielaš!“

Pierre Lecomte du Nouy sa ešte pri plnom vedomí vyspove-dal a prijal Najsvätejšiu Sviatosť. Umrel s krucifixom v rukách 22. septembra v New Yorku.

Dielo Lecomta du Nouy v čiste intelektuálnej oblasti je, ako sme boli spomenuli, diskutabilné: jeho exegéza, nábožen-ská a filozofická koncepcia sú na prvý pohľad lákavé, lež spočí-vajú na vratkých argumentoch.

Jeho veľká zásluha spočíva v tom, že na základe vedeckých poznatkov o Vesmíre a o Živote sa zamýšľa nad údelom človeka.

Je tu však ešte čosi vzácnejšie: dielo Lecomta du Nouy je svedectvom úprimného človeka, ktorý sa zo všetkých síl usiloval dospieť ku pravde a v ktorom milosť postupne vykonávala svoje dielo.

Dlho vzdoroval božskému pôsobeniu z pozície aristekratického intelektualismu, ale postupne sa staval pokorným a prístupným keď poznal účinok modltiby.

Či nie je jeho neisté a neobratné hladanie dôkazom toho, že človek sa v duchovných oblastiach nemôže spoliehať len na vlastné sily?

Či zo životných osudov Lecomte du Nouy nevidieť pôsobenie všemohúceho a dobrotivého Boha, do rúk ktorého  sa konci svojho života v plnej pokore odovzdal?

X. P i e r r e  v a n  der  M e e r de Walcheren

/1880 - 1970/

Žil raz v Holandsku mladý spisovateľ, ktorý túžil po šťastí. Narodil sa v r. 1880 v Utrechte v zámožnej intelektuálnej rodine . Tento pekný, silný a vzdelaný mladý muž sa 18. júna 1902 oženil s dievčaťom svojho srdca, s Christinou. S nadšeným obdivom pozoroval, ako rastie ich malý Pieterke s jasnými kučeravými vláskami.

Bola to umelecká rodína: Pierre písal články do časopisov, harmonicky usporadúval myšlienky a slová. Christína  zas vyšíva-la vlnenými a hodvábnymi niťami gobelíny, ktoré vystavovala nie-len v Holandsku, lež i za hranicami. ”Keď boli pri peniazoch, cestovali po Belgicku, po Francúzsku, po Taliansku, keď ich minuli, vracali sa do malého domčeka v Uccle / Bruxelles/, kde sa po svadbe usadili a skromne žili.

Chránení od chudoby i od bohatstva slobodne kráčali životom ako krásnou záhradou.

Pierre van der Meer de Walcheren, budúci katolícky mysliteľ Holandska nebol pokrstený.

Socialistický ošiaľ.

Človek nedokáže byť šťastný, ak okolo neho ľudia trpia. Pri prechádzkach chudobnými štvrťami Bruselu Pierre a Christí- na videli všetku tú strašnú biedu brlohov, „... kde ľudia žijú a pracujú denno-denne bez zastavenia až do dňa keď  zodratí, nesúci na žiadnu prácu upadnú od vyčerpania ako ťažné zviera. „

Mnoho iných rodín by sa bolo odvrátilo a tým, že sa ich to netýka. Pierre a Christína však nechceli, aby ich šťastie bolo neúplné a preto sa stali socialistami. Ľahko je protestovať pro-tí sociálnej nepravosti, lež oveľa je dať trpiacim odpoveď, kto-rú očakávajú. Pierre van der Meer počúval reči socialistických predákov, avšak ich spôsob hlásania nového evanjelia sa mu nepáčil. Filozofické debaty na verejných zhromaždeniach či pri pohá-ri piva sa mu zdali hrubou lžou. Klamali ľudí slovami. A tu si Pierre uvedomil, že ani on, vzdelaný človek s tými najlepšími úmyslami, nie je schopný dať úbohým ľuďom pravdivú odpoveď. A tak, sklamaný ako mnoho iných, sa odklonil od politického socializmu.

Umelecký ošiaľ.

Pierre si myslel, a nie bezdôvodne, že jeho poslaním je byť umelcom, spisovateľom. Odhaľovať krásu okolo seba a pomáhať,aby ju nachádzali aj iní. Stretával sa s maliarmi, hudobníkmi, spisovateľmi, filozofmi i básnikmi. Myslel si, že najvhodnejšie miesto pre stretnutie sa s elitou svetovej inteligencie je Paríž a tak sa tam so ženou i synčekom odsťahoval.

Van der Meerovci chodia na koncerty, do múzeí, do salonov, literárnych krúžkov, kde sa to len tak hemží viac-menej nadanými intelektuálmi, cítia sa privilegovaní a myslia si, že na tých-to miestach, kde vanie Duch, nájdu odpoveď na všetky otázky,ktoré ich ťažia.

Nadchýnajú sa Wágnerom, ktorý je práve v móde a opíja ako alkohol, hľadajú umelý raj, drahý Baudelairovi, ktorého Pierre vášnivo obdivuje. Pierre raz večer, ako školák, ktorý tajne fajčí prvú cigaretu, okúsi hašiš a len-len že sa neotrávi.

Van der Meerovci pomaly prestávajú brať vážne literárne salóny, ktoré z Holandska kedysi tak obdivovali. Prichádza hlboké rozčarovanie. Nikde nenachádzajú iskierku krásy, ktorú hľadajú. Všade sa stretávajú s priemernosťou. Oficiálni maliari a sochári sú na zaplakanie. Je to len kĺzanie sa po povrchu, pena so šampanského, nič viac. Oni však od umenia očakávajú oveľa viac.

Mesiace ubiehajú a manželia cítia, ako v nich rastie úzkosť. Nikto im nevie dať odpoveď na mučivé otázky. Kŕmia ich slovami ako tých chudákov z chatrčí. Sú súčasťou masy intelektuálov,ktorá nevie, čo je zmyslom života. Otázky, ktoré si kladú, sú v podstate tie isté ako otázky proletárov: Prečo je na svete zlo, bieda nespravodlivosť, utrpenie, prečo je smrť?

Pierrova matka umiera s obavami, čo bude po smrti. Je skôr agnostičkou ako protestantkou a Pierre, ktorý ju veľmi miluje, nemôže sa ubrániť tomu, aby sa neznepokojoval o osud jej duše.

Ani veda, ani filozofia, ani literatúra nevysvetľujú utrpenie, život a smrť.  Pierre a Christína, priame duše, túžiace co pravde a po kráse, kladú si na otázky, na ktoré odpeveď môžu nájsť len v katolicizme.

Pierra nakrátko pritiahne Nietsche: niet dobra ani zla: „Vykašlime sa na všetko a na všetkých - volá — a ak treba dosiahnuť niečo, čo môže život urobiť hodným toho, aby bol čo len na okamih živý, konajme tvrdo a s cynizmom!“

Kto sa stretol čo len na chvíľku s Pierrom van der Meerom, musí sa len pousmiať nad týmto filozofovaním. Už od roku l909 je  zrejmé, že nie je z dreva, z ktorého sa krešú nadľudia,skôr z hmoty, z ktorej sa modelujú svätí.

Zúfalstvo.

Pomaly, ako horúčka, stúpa v Pierrovi zúfalstvo. Šťastie minulých rokov je na míle ďaleko.

„ Človek je absurdná bytosť. Cítim, že náe obklopuje nepreniknuteľná temnota. Ja však chcem vidieť. Prečo sa nedokážem uspokojiť s tým, čo je hmatateľné, skutočné? Prečo môj duch volá po nekonečnu, po večnosti? ... Je to moja vina, že tieto otázky sa mnou preháňajú ako víchor, že hľadám riešenie, ktoré by ma plne uspokojilo? Nebolo by lepšie ponoriť sa do hlbín smrti?“

Uniknúť za každú cenu prehnitému svetu, poddať sa závretí ničoty, spáchať samovraždu, ktorá by urobila bodku za všetkými mučivými otázkami ... Pol storočia pred existencionalistami zakúsil Pierre van der Meer, i jeho priateľ Jacques Maritain, hrôzy vnútorne závrate. V časoch scientizmu a plytkého optimizmu pociťoval, hlbokú neistotu ľudského stavu. " tragickú krásu strašnej opustenosti človeka uprostred svetov, pascalovské muky duše visiacej medzi dvoma priepasťami.

Ako dokázať, že všetko je len výs-ledkom slepého determiniz-mu alebo náhody? Ako napríklad vysvetliť šťastné stretnutie dvoch ľudí, ktorí sa milujú? Veľmi ľahko sa predsa mohlo stať, že by vysoký svetlovlasý, usmievajúci sa chlapec nebol v Bruseli stretol krehké dievča s nádhernými zlatými vlasmi!

„Nepatrná udalosť, maličká prekážka, oneskorenie sa i minutku by nás boli držali na veky vzdialených jeden od druhého. Táto myšlienka mi naháňa strach. Tak silno cítim, že som ťa musel stretnúť, radosť moja, tlkot môjho srdca. Museli sme sa stretnúť a niekto nás viedol.”

Kto? Hviezdy? Osud s veľkým "O"! Medzi literátmi tých čias nechýbali astrológovia ani šarlatáni...

Kto ich viedol? Kresťania by odpovedali, že Prozreteľnosť,

Boh, lež ani Pierre ani Christína neboli kresťanmi. Katolícka Cirkev sa netešila v obľube v Kruhoch, v ktorých sa pohybovali. Považovali ju za mocnú, spiatočnícku,obmedzenú inštitúciu.

Naši Holanďania tiež zdieľajú tieto názory, avšak na rozdiel od tých, čo niečo odsudzujú a ani si nedajú prácu, aby si to pre-študovali, nechcú hneď odmietnuť príležitosť, ktorú im Boh ponúka. Stáročie dávala Cirkev ľuďom útechu, odpovedala na otázky,ktoré jej kládli. Prečo sa k nej nepriblížiť, aj keď len zo zvedavosti? Ak to neurobí dobro, zlo tiež nie a niekoľko dní strávených u trapiatov nie sú skúsenosťou na zahodenie. A tak Pierre odchádza k trapistom do Wesfalska.

Prijatie mníchov, ticho, atmosféra pokoja, nočné pobožnosti -všetko to urobí naňho silný dojem. Odhaľuje sa mu nový svet, svet Ruší: „ Počúval som, ani som sa nepohol. Spev žalmov prichádzal ako silné, melodické vlny mora: Zbor vlniacich sa mužských hlasov odnášal moju dušu do obrovského priestora zaliateho svetlom.  Svet spí a predo amou, v tomto slabo osvetlenom priestore mužovia bdejú, spievajú a modlia sa. Kto sa mýli: ja či oni?“

Kto má pravdu: Anatole France, Renan, Zola, Nietszche ... čí títo mnísi, ktorí sa v samote modlia a v noci se obetujú za spásu nevedomého sveta?

Boží turisti.

Van der Meerovci zrazu dostanú značnú sumu peňazí. Neuložia ju do banky, aby prinášala úroky, lež všetci sa vyberú do Talianska. Pravá umelecká rodina! V tých časoch sa totiž veľa šetrilo málo cestovelo.

Benátky, Florencia, Padova, Assisi,Rím. Rodina van der Meerovcov je pozvané na pontifikálnu omšu do baziliky sv. Pet-ra. Veľkoleposť  bohoslužieb na mladých nevercov silno zapôsobí.

„Táto posvätná nádhera nemôže byť len obyčajnou hrou. Hľa-dám jej zmysel. Niekto musí existovať REALITA, KTOREJ TOTO VŠETKO JE LEN VIDITEĽNÝM ZNAKOM. Ináč by to všetko bolo zbytočné. Aj život by bol len fraškou. Lež takto nesmiem zmýšľať...“

Prozretelnosť ich privádza k talianským primitívom. Krása Giottových fresiek ich napĺňa obdivom.

„Plnosť lásky zalieva jednoliatým, intenzívnym svetlom tieto výjavy zo života Márie a Ježiša. Zostali sme niekoľko ho-dín v malej kaplnke plní dojatia a radosti. Začínam chapať, že jediným predmetom umenia musí byť Boh.“

A tak sa Boh odhaľuje týmto milovníkom krásy pomocou umenia. Týždne, mesiace žijú v tradične katolíckej atmosfére, behajú po kostoloch, zúčastňujú sa malebných obradov,zmysel ktorých sa im pomaličky odkrýva.  

Týchto severanov talianská zbožnosť nerokuje, naopak.Cítia v nej niečo živé, pravé. Pä-ťročný Petrík ea v koetole niMy ne-nudí, pozorne sleduje obrady. Tento záujem prekvapuje u malého Petrika. Po návrate do Belgicka sa opýta," Mama prečo tu nikdy nejdeme do kostola ako v Taliansku?“

Nevinná otázka núti rodičov zamyslieť sa. Nie sú už ako kedysi. Objavili katolícke náboženstvo. Dívajú sa naň zatiaľ ako umelci, avšak už mnohé predsudky stratili. Chodia na bohoslužby k benediktínom na „rue monsieiur" v Paríži a v liturgii objavujú nádhernú syntézu všetkých umeleckých foriem.

„Celé je to tam poriadok a krása“, povedal Bcudelaire,sní- vajúc o ľudskom raji. Poriadok, krása, pokoj, mier – nebolo to všetko u týchto sestričiek rádu sv. Benedikta, ktoré za to zapla-tili celým svojým svojím životom plným odriekania?

Zlý duch krúžiaci okolo duší má k dispozícii množstvo pros-triedkov, aby zabránil duši nájsť Boha. Všeličo jej dovolí, len nech neprekročí prach krstu. Mnohí tak zostali len sympatizujúci- mi, lebo nikdy nenašli odvahu urobiť potrebný krok.

Pierre van der Meer sa rozhodol. Rozhodol sa zájsť za Leonom Bloyom.

Leon Bloy.

V tých časoch nebol slávny pamfletista slávny. Mal veľmi málo čitateľov a bol pokladaný sa neznášanlivého a nebezpečného tvora. Ľudia nemali radi tohto katolíka, ktorý nezvažoval slová a napádal nielen slobodomurárov, lež, neodpustiteľná vec, katolíkov  vo všeobecnosti a kňazov predovšetkým. „Každý človek, ktorý nie je svätý  je prasa!“ Daloby sa to prijať ešte tak v stredoveku, ale na začiatku XX. storočia v Paríži! Bloy bol všeobecne nenávidený.

Nemilosrdný spisovateľ s bielymi vlasmi a hustými bielymi fúzami prijal mladého návštevníka s prekvapivou jemnosťou.

Dlho sa roprávali a nenarazili na nič, v čom by sa diametrálne rozchádzali. Pierre povedal, že aj keď naňho veľmi zapôsobili jeho knihy, nestal sa katolíkom. Bloy mu na to odvetil:“ Priateľu, ak nie ste katolíkom, tak žijete v nepravde!“

Na rozdiel od mnohých citlivých ľudí, Pierre sa neurazil.

Múdro sa vyhol všetkým zbytočným teologickým diskusiam a pokorne si pomyslel, že ten starý nekompromisný človek vie toho určite viac ako on. Zvažoval jeho myšlienky“ … privádzajúce neveriaceho do úplneho zmätku. Má čo povedať a hovorí to skvele… "

Pre neho skutočne existuje len jedno - Boh. Akým ušľachtivým hnevom, akou vrúcnou láskou planie jeho srdce: Obdivujem ten oheň. Je to oheň viery. Niekedy keď rozvíja pred nami v zábleskoch zvláštne krásy duchovného sveta, sa mi zdá viac než veľký básnik. Na mňa neveriaceho, to veľmi silno pôsobí.“

Neveriaci s dobrou vôľou, neveriaci na povrchu.  Nesmieme si však myslieť, že pohľad na Leona Bloya robí zázraky. Prejde celý rok, než Pierre opäť príde k starému spisovateľovi na Kontmartne. Za ten rok hľadá, borí sa, číta Bibliu, poznáva náboženstvo, ktoré mu bolo cudzie. Číta už iba náboženské knihy.

Všetko ostatné sa mu zdá fádne.

„Krása je vždy tragická-volá-lebo je spevom straty.“

Cíti drámu ľudstva, stratu pohľadu na Božiu tvár, ktorou boli potrestaný naši prarodičia v tajomný deň prvého pádu.

11. decembra 1910 prichádza Pierre opäť k Leonovi Bloyovi.

Trpí. „Už roky blúdim okolo katolicizmu ...  Neznámou silou som priťahovaný do Cirkvi. Chcem mať v sebe jasno. Takto už nemôžem ďalej. Chcem sa poradiť s nejakým kňazom...“

Bloy s dojatím prijíma tohto muža vôle a zveruje ho do rúk kaplána zo Sacre-Coeur. Stretnutie s kňazom, ktorého sa Pierre tak obával, skončí sa nad očakávanie. Pierre mu odkryje celú svoju dušu. Všetko sa stáva jednoduché.

„Ako blahodárno pôsobí dívať sa do pokojných, jasných očú muža, ktorý pozná Boha! Všetky námietky sa mi zdajú nezmyselné, len čo ich vyrieknem.“

Kňaz mu dáva katechizmus Tridentského koncilu a prikazuje mu, aby sa modlil. Katechumen zo všetkých síl prosí Dávidovho Syna o zľutovanie!“ Pane, daj, aby som videl!“

Krst.

Dni zápasov a úzkosti, dni neistoty. Pierre a Christína bojujú s poslednými pochybnosťami, odrážajú posledné útoky zlej sily, ktorá im chce zabrániť bežať k Bohu.

“Odvaha ma opúšťa ... Upadám zas do tmy. Sú to strašné stavy. Moja duša je smrteľne zranená a ja drmolím modlitby ako umierajúci.“

Tí ktorí bojovali o vieru, poznajú tieto hrozné momenty, keď duša trpí samotou. Je to skúška sily, z ktorej len vytrvalci výjdu víťazne.

Pierre van der Meer vydržal. Holanďania sú oprávnene považovaní za húževnatých ľudí, nikdy nenechajú nedokončené, do čoho sa raz pustili. León Bloy podporuje svojho chránenca, ktorý bude jeho krstným synom, dáva mu čítať životopis Anny Kataríny Emerichovej.

25.februára 1911 je Pierre van der Meer pokrstený vo svojej farnosti, v kostole sv. Medarda, kde sa dvadsať rokov predtým po prvý raz spovedal Paul Claudel.

“Všetci vošli dnu: len sám som zostal vonku ako žobrák. Kňaz a Leon Bloy, môj krstný otec, odriekali verše žalmov, odpovedal som -s akým to dojatím - na otázky obradu ... Nakoniec som smel ísť dnu, kde som bol pokrstený. Očistná sila sviatosti mi prenikla telom a dušou... Bol som zrazu čistým dieťaťom bez hriechu. Cítil som priamy kontakt s nadprirodzenom.“

Spolu s otcom bol pokrstený aj malý Pieterko, ktorý sa hneď nato zúčastnil na cirkevnom sobáši svojich rodičov.

Šťastné roky.

Po tomto kroku nastáva pre Pierra, Christínu a Pieterka nový život. Každý deň im prináša nový objav, každá spoveď každé prijímanie nové obohatenie, Liturgický cyklus odkrýva svoje krásy.

Prichádzajú na nich klasické skúšky nových konvertitov: nechuť, úzkosť, duchovná paralýza, útočný návrat starého nepriateľa, ktorý sa usiluje dostať späť ešte krehkú dušu.

Bývalí priatelia ich nechápu, odťahujú sa. Niektorí píšu tvrdé listy: Pierra považujú za slabocha a zbabelca, ľutujú, že taký sympatický, inteligentný muž sa dal zlákať farárovi:  Či nie je vznešenejšie a chlapskejšie snažiť sa uzrieť pravdu vlastnými silamí v Hegelovi či v Nietszchem ako predpokladať, že ju možno dostať hotovú ako nejakú vec v obchode!

Niektorých priateľov teda strácajú, lež iných získavajú.

A akých kvalitných: Sú nimi León Bloy so ženou a deťmi. Jacques a Raisa Maritainovci- aj oni tiež krstné deti starého pamfletára, Pierre Tremier s rodinou, Ernest Psichari, maliari Desvaillieres a Rouault, všetci tí spisovatelia a umelci, o ktorých hovorí Reisa Maritainová vo „Veľkých priatelstvách“.

Predvojnové roky boli pre mladých katolíkov rokmi zapojenia sa do kresťanského života. I malá rodinka sa rozrastá: 10. novembra 1912 sa narodila Anna-Farieke a 17. septembra 1915 Janneke-France.

Cez vojnu je Pierre dopisovateľom pre holandské noviny Do Passbode. Dostáva sa aj na front, kde sa stretáva so zaujímavými ľuďmi s Iljom Erenburgom, ktorýmu jeného marcového večera 1917-eho roku odhaľuje dosah Októbrovej revolúcie.

Svet sa zvíja v úzkostiach z hrôze. Ani van dor Meerovcov neobišla smrť. 5. novembra 1917 odchádza León Bloy a 30. decembra umiera náhle malý Ján František.

11. novembra 1918 sa Pierre van der Meer vracia s rodinou do Holandska.

Roky práce a utrpenia.

V Holandsku Pierre literárne pracuje. Deti rastú. Pieterke vstupuje do malého seminára, potom ako novic do benediktínskeho kláštora v Ostrehoute. Rodičia sú už dlhí čas oblátmi sv. Benedikta.

V máji 1929, keď má Pierre 48 rokov ponúka mu veľké vydavateľstvo bedúce miesto v Paríži. Van der Meerovci sa neboja zmien. Nabalení tulipánovými cibuľkami sa opäť sťahujú do Francúzska.

V rokoch 1929-1939 vedie Pierre van der Meer parížsku pobočku vydavateľstva Desolé de Hrouwer. Jeho život je zaujímavý, únavný, plný zodpovednosti a kontaktov. Vkladá sa celý do tejto práce, pre ktorú sa výborne hodí. V duchovnej sfére stále rastie, denne pristupuje k sv. prijímaniu a modlí sa breviár. Jeho dve deti sa vyznačujú neobyčajnou zbožnosťou. Anna-Mária vstupuje k benediktínkam do Oosterhout.

Pieterke sa blíži k vysväteniu za kňaza, ktorým sa túžil stať OD SVOJHO KRSTU. JE TO NEOBYČAJNE ŽIARIVÁ PROSTÁ DUŠA, KTORÁ DOJÍMAVÝM SPÔSOBOM VEDELA PREJAVOVAŤ SVOJ OBDIV NAD BOŽOU DOBROTOU. ZRAZU 3. FEBRUÁRA 1933 TELEGRAM PRINIESOL RODIČOM správu o synovej smrti. Za niekoľko hodín ho skosila epidémia. Odišiel z tohto sveta ako svätý.

Abrahámová obeta.

V kláštore po Pieterkovi zostalo prázdne miesto. Prečo ta neísť miesto syna? Táto myšlienka sa zrodila v Pierrovom srdci. Christína myslela na to isté. Tieto dve duše tajomne spojené v láske a utrpení ponúkajú svoje životy Bohu. Cirkev neodmieta takéto vzácne obete.

Podľa zákona boli van der Meerovci manželmi od roku 1902, v očiach Cirkvi od 25. februára 1911. Teda tridsať rokov spoločného života.

Rozhodli sa, že Pierre vstúpi do kláštora v Costerhoute na synovo miesto, Christína zas k benediktínkam do Solesnes. Smelé rozhodnutie bytostí, ktoré dali Bohu najprv svoje deti a potom mu chceli obetovať i svoje vlastné životy. Rozlúčenie horšie ako smrť. Hodiny pochybností a úzkostí. Ani najbližší priatelia nevedia, čo si o tom myslieť a vo vnútri nesúhlasím s týmto hrdinským bláznovstvom.

Rozlúčka sa uskutoční koncom septembra 1933. Predajú nábytok, prenajmú dom, rozdajú všetko, čo majú, knihy si podelia. Putujú do La Sallete, obľúbeného pútnického miesta Leóna Bloya, vrátia sa do Sosterhoutu, aby boli prítomní na skladaní rehoľných sľubov svojej dcéry, pomodlia sa na Pieterkovom hrobe a potom v Paríži na hrobe mladšieho syna. Rozlúčia sa s priateľmi. V týchto hodinách utrpenia Pierre píše:“ Sme sami, ako v prvých hodinách nášho spolužitia, zaplavený jasným svetlom šťastia.

30. septembra sa manželia posledný raz pobozkajú pred bránou solesmeského kláštora a rozídu sa.

O tomto lúčení by sa dali napísať celé strany trpké ako smrť, z predsa naplnené pokojom. Christína bude odteraz sestrou Roselinou a Pierre bratom Matúšom.

Nový benediktán sa modlí, číta, píše, podrobuje sa so stále obnovovanou radosťou prísnej, no radostnej disciplíne svojho rádu. V určené hodiny zameta cestičky pri cintoríne, postojí pri hrobe svojho syna a potom mlčky pokračuje v práci. Myslí na sestru Roselínu s vedomím, že sa už nikdy neuvidia. Každý deň obnovuje svoju obetu.

Po osemnástich mesiacoch sú predstavení oboch kláštorov znepokojený: sestra Roselína chradne, brat Matúš, ktorý je silnejšej konštitúcie, veľmi vnútorne trpí.

Predstavení sa zhodnú ochota stačí. Tak ako kedysi Pán odmietol Abrahámovú obetu, ani teraz nechce, aby Pierre s Christinou žili naďalej odlúčení od seba. Majú sa teda vrátiť do sveta a opäť spoločne žiť. Oznámia im to.

"Rozhostil sa vo mne veľký pokoj - píše  Pierre - uvoľnenie zázračného uzdravenia z útrap, ktoré mu ani na deň, ani na hodinu neopustili za tohto pol druha roka. Pobozkal som ruku otcovi predstavenénu, ktorý ma s dojatím zdvihol a objal..."

Pierre nájde Christinu na lôžku. Nemôže sa hýbať. Precenila svoje siiy. Avšak po troch týždňoch rekonvalenscencie vládze chodiť a začleňuje sa do normálneho života. Nastala nová jar.

Pokoj večera.

1939,1940, 1944. Európa sa zmieta v najväčšej kríze svojich dejín. Píerre so vrátil so svojou ženou do Holandska a trpia so svojim národom spolu s priateľmi z Francúzska, z Belgicka a z celého sveta.

Po oslobodení sa už do Francúszka nevracajú. Ostávajú vo svojej vlasti.  Pierre v roku 195O slávi svoje 70. narodeniny. Dostáva vyznamenanie od pápeža, kráľovnej Júliany a belgického kráľa. Všetci nadšene oslavujú veľkého katolíckeho spisovateľa.

Pierre našiel šťastie, po ktorom tak túžil. Nie naivné, obmedzené šťastie, ktoré hľadá toľko ľudí, lež kresťanskú radosť, ktorá sa rodí so styku zo  styku s Bohom, ktorá sa rodí zo sĺz. Van der Meerovci vela trpeli, kedže však vedeli dať svojmu utrpeniu zmysel, žili v pokoji.

Pierre sa vo svojich prednáškach usiluje ukázať, aký veľký dar sme dostali od Boha, akým velkým zázrakom je Božia milosť pôsobiaca v dušiach. Neúnavne prináša svedectvo svojho života, odpovedá na listy, ktoré dostáva zo všetkých kútov sveta. Pri poučovaní je človek niekedy sklamaný: Vari to všetko už dávno nevieme ...? Čo neobyčajné hovorí tento muž s bielymi vlasmi a s asketickou tvárou?

Po návrate domov si však zrazu povie ako emauzskí? „Vari nám srdce nehorelo, keď sa s nami rozprával?“

Takto prichádza rok 1954. Po smrti svojej ženy sa Pierre vracia do benediktínskeho kláštora a 23.decembra 1956, vo veku 76 rokov, je vysvätený za kňaza. Svoju prvú omšu slúži na tretie výročie Christininej smrti.

Až do svojej smrti vo veku 90 rokov, zostáva tento Holanďan mladého ducha v kláštore a píše burcujúce práce, týkajúce sa zodpovednosti s poslania kresťanstva v dnešnom svete.

XI. G. K. C h e s t e r t o n /1874-1936/

Od pesimistu k optimizmu.

Spomienka z detstva.

Jedného dna stretol malý Chesterton na prechádzke zvláštnu bytosť:

"Pred  úzkym, temným portálom sa zhromaždil dav. Dav som už poznal, vedel som, že kričí a že sa tlačí. Avšak nebol som pripravený na výjav, ktorého som mal byť svedkom.

Dav sa zavlnil a zrazu všetci klačali na dlažbe: To som nikdy predtým nevidel inde než v kostole. Zdvojnásobnil som pozornosť. Pred vchodom zastal voz. Vystúpil z neho do plameňov odetý prízrak. Moje farbičky by nikdy nevystihli šarlát jeho rúcha!

Bytosť v šarlátovom odeve sa vznášala lahúčko ako obláčik na súmraku s dlhými, jemnými prstami žehnalo zhromaždenému davu.

Môj úžas ešte vzrástol, keď som uvidel tvár tej neskutočnej bytosti: bola to smrteľne bledá tvár akoby vytesaná zo slonovej kosti, velmi stará, zbrázdená vráskami, klbko k nervov kostí a svalov, s vpadnutými očami akoby stratenými v tieni:  nie škaredá,skôr by som povedal, že freska veľkej krásy. Taká podivná tvár, že som preň na šarlátový odev zabudol.

Prešli sme, otec sa ma spýtal. „ Vieš, kto to bol? Kardinál Canning.“

Takto spomína vo svojich "Pamätiach“ Gilbert Keith Chesterton na podivné stretnutie s hodnostárom tajomnej rímsko-katolíckej Cirkvi, ktorý akoby vyšiel z rozprávky. A predsa o nejakého pol storočia neskôr v tejto katolíckej katedrále, v ktorej kardinál Manning s takým zápalom kázal, bude prednesená pohrebná reč nad chlapcom, ktorý, vychovaný ako anglikán, stal sa veľkým spisovateľom a dal svoje sily do služieb katolíckej viery. Akými cestami k nej dospel?

Londýnčan.

G.K.Chestertoa sa narodil 29.mája 1894 v Londýne, v rodine kde podnikateľský duch bol silnejší ako viera. Dedičná nábožnosť postupne prechádzala do agnosticizmu, lež vonkajšia forma sa zachovávala. Chesterton neskôr so svojím nenapodobniteľným humorom opíše istého príbuzného, ktorý sa v nedeľu od rána do večera prechádzal a modlitebnou knižkou pod pazuchou, do žiadneho kostola však nevkročil. “To len aby som dal dobrý príklad, hovorieval...“

Keď sa Chesterton stal katolíkom, s veľkou vďačnosťou hovorieval o starom otcovi z matkinej strany, bývalom škótskom kazateľovi,ktorý katolícku vieru nemal vo veľkej obľube. Raz, keď mladí filozofi kritizovali v jeho prítomností ďakovné modlitby v Preyer - Book / modlitebná kniha anglikánov/ starý kazateľ ktorý pre pokročilý vek už temer nevychádzal z domu, pomaly, zreteľne povedali: Čo sa mňa týka, ďakoval som by som Bohu, že ma stvoril, aj keby som vedel, že moja duša bude zatratená.“ Jeho vnuk na tieto slová nikdy nezabudol.

Vo svojej“Autobiografii“, kde podáva najdôležitejšie etapy svojho duševného rastu, sa Chesterton priznáva, že optimizmus, ktorý srší z jeho diela, zďaleka nie je vrodenou vlastnosťou, lež výsledkom boja s pesimizmom.

„Pravdu povediac, príbeh môjho optimizmu je podivným dobrodružstvom. Pohrúžený do najhlbších priepastí vtedajšieho pesimizmu, cítil som, že sa moje vnútro búri. Chcel som vyhnať démona, striasť zo seba prízrak. Veľa som premýšľal a bez pomoci filozofie a náboženstvom som si vytvoril elementárne mystické presvedčenie, že život- aj ten najprimitívnejší- je obdivuhodný. V porovnaní s ničotou je každá vec nádherná. Aj keby svetlo bolo len snom, bol by to jasný sen, nie zlý sen noci… V skutočnosti som sa blížil k názoru starého otca, ktorý vravieval, že keby ďakoval Bohu za to, že ho stvoril, aj keby mala byť jeho duša zatratená. Takto som sa k náboženstvu pripútaval vlákenom utkaným z vďačnosti.“

Mladícka kríza.

Keď má Chesterton 20 rokov, dostáva sa do krízy, ktorá otrasie jeho agnosticizmom a usmerní ho na cestu viery.

Váha medzi umeleckou dráhou a literatúrou. Rozhodne sa pre druhú, ale ani kreslenia sa celkom nevzdá. Už však len ilustruje svoje diela. Chesterton je rodený polemik. Vyniká medzi študentami a stáva sa mu, že celé noci predabatuje so svojím, o päť rokov mladším bratom, ktorého tiež priťahuje novinárstvo.

Nad týmto intelektuálnym zápalom sa vznáša čierny mrak: príťažlivosť ničoty. Po rokoch sa mu toto obdobie javí ako obdobie“ ubíjania ducha“ / Autobiografia/.

Ale postupne sa uzdravuje, súdiac podľa myšlienok, ktoré si zaznamenáva do poznámkového bloku. Zalistujeme si v ňom a uvidíme, že po predkoch zdedil citovú náklonnosť k osobe Ježiša Krista, aj keď sa zatiaľ ešte nehlási k zjaveným pravdám.

„Pred stáročiami žil na Východe mu. Nemôžem sa podívať na ovcu, nemôžem sa podívať na lastovičku, ľaliu, pšeničné pole, vinicu ani na vrch, aby som na Neho nepomyslel...“

Hľa, prvé akordy hymny na pokoru, ktorá bude mohutnieť a znieť celým Chestertonovým cielom:

„ Veľký Bože, ty, pred ktorým sa skloní nebo i hviezdy, skloň k sebe naše pyšné myšlienky...“

Chesterton pochopil, že pokora nie je útočišťom slabých, lež chlebom silných. Nazval ju “stimulujúcim objavom, úžasným paradoxom kresťanstva“. V týchto poznámkach z mladosti už cítime základy Chestertonovej filozofie:“ Hlboké temer mystické presvedčenie, že existencia je zázrak.“

Svojou povahou je Chesterton mystik - alebo skoro mystik.

Prejav adorácie ide uňho pred prejavom viery. Prv ako vyriekne krédo, spieva Te Deum, hymnu vďačnosti za večný akt stvorenia.

Zatiaľ čo nespokojná časť jeho ja ho vedie k teozofom a špiritistom, druhá časť na literárnom poli sa stavia do opozície proti pesimizmu v literatúre, ktorý je v tej dobe veľmi v móde. Chestertonovou najúčinnejšou zbraňou je humor, ktorým formou prekvapujúcich paradoxov nestoľuje pravdy.

Počiatky slávy.

Začiatok storočia prináša aj začiatok Chestertonovej slávy. Spočiatku články podpisuje len iniciálkami, až búrska vojna mu dá príležitosť vystúpiť na svetlo. Stavia sa na stranu Búrov a sústredí okolo seba určitú časť anglických intelektuálov, ktorí vojnu Angličanov, proti Búrom pokladajú za “hriech“. Bojuje proti stúpencom Britského impéria s miesto imperializmu hlása zdravý patriotizmus.

V tom čase je zástancom myšlienky malých roľníckych usadlostí a veľmi zdôrazňuje úlohu rodiny. Nie preto, že rodina je prístavom pokoja, ale preto, že je miestom, kde sa zoceľuje charakter.

Štúdium anglokatolicizmu.

Najdôležitejším Chestertonovým dielom je „ Ortodoxia“/1908/, ktorá už síce vyšla z módy, ale stále prekvapuje svojou sviežosťou a spontánnosťou. V nej chce Chesterton vyniesť na povrch pravé ľudské hodnoty, ktoré sú podľá spisovateľovej mienky súčasne hodnotami kresťanskými ba katolíckymi.

Priznáva, že čím lepšie pozná život, tým viac ľutuje, že v Anglicku zanikla pôvodná viera. Zdá sa byť správnym tvrdenie, že Chesterton prešiel odrazu od neverstva k avangarde anglikánskej Cirkvi, ktorá je svojou doktrínou i obradmi najbližšie ku katolicizmu.

Jeho prvá konverzia sa uskutoční pod vplyvom Miss Francesy Bloggovej, z ktorou sa v roku 1901 ožení. Jeho manželka je horlivou anglokatolíčkou.

Anglokatolicizmus je prechodným štádiom medzi anglikánskym náboženstvom a katolicizmom, ktoré aj keď sa to zdá byť na prvý  pohľad nelogické, veľmi dobre vyhovuje anglosaskému duchu. Jeho stúpenci síce zostávajú odtrhnutí od Ríma, trápi ich však rozdelenie kresťanov v XVI. storočí, snívajú o zmierení medzi Rímom a Cantebury a vytvorení aliancie, čím by sa zachovala anglická národná hrdosť.

Anglokatolicizmas sa datuje od Oxfordského hnutia, ktoré mu dalo vonkajšiu podobu, ale v skutočnosti jeho počiatky siahajú vari až do čias samotnej reformácie, ktorú náboženský a tradicionalistický duch Angličanov prijal len s veľkou rezervou. Tak vznikol anglikanizmus a jeho najodvážnejšia a najparadoxnejšia forma – anglokatolicizmus. Anglokatolicizmus bol najprv nazývaný "puseyizmus“ podľa Eduarda Puseyho Newmanovho priateľa, ktorý chcel zvnútra pokatoličtiť anglikanizmus. Jeho žiaci obnovili zaniknutú spoveď, zakladali kláštory, menili chrámy na skutočné Božie príbytky, určené na sláveníe základnej obete - omše. Pod vplyvom lorda Halifaxa sa anglokatolicizmus v druhej polovici XIX. storočia veľmi rozmohol. V roku 1890 mal 30.000 členov.

Lord Halifax prostredníctvom francúzskeho lazaristu pátra Portala nadviazal rozhovory s Rímom. Komisia zložená z teologov a historikov pustila sa do štúdia otázky platnosti vysviacky anglikánskych kňazov a predložila výsledky pápežovi Levovi XIII. Výsledok bol záporný. 18. septembra 1896 bulou „ Apostolicae curae“ prehlásil pápež svätenie anglikánskych kňazov za neplatné. Pre Lorda Halifaxa je to tvrdý úder, nevzdáva sa však nádeje.

Tieto fakty spomíname preto, lebo chceme ukázať, že Chesterton sa stal anglikánom niekoľko rokov po tejto porážke. Pustil sa do slepej uličky, ale to mu nevadilo. Až do roku 1922 zostane „nedokončeným“ katolíkom".

Neúnavná práca.

Spod Chestertonovho pera vychádzajú ročne tri, štyri, ba i päť kníh. Symbolické predstavy, v ktorých sa zmysel pre duchovno podivne spája so zmyslom pre humor a krátke biografie o Robertovi Browningovi/anglickom básnikovi druhej polovice XIX. storočia/, o Charlesovi Dickensovi, Wiliamovi Blakovi /mystickom básnikovi a maliarovi konca XVIII. a začiatku XIX.storočia/, v ktorých uplatňuje svoj veľký dar zmocniť sa podstaty.

Názov jednej zbierky by sa hodil na celé Chestertonovo dielo: „Čo vo svete pokuľháva: /1910/. Áno, Chestertona veľmi znepokojuje to, čo vo svete pokuľháva: “Zdá sa, akoby šibnutím čarovného prútika sa stratili stonky a ruže teraz visia vo vzduchu, že zo slnka zostali len lúče, že podstata a základné príčiny sa kamsi podeli a zostali len druhotné a prechodné dôsledky.

Áno, chaos vzniká tým, že vežičky a stený palácov zostávajú neporušené, zatiaľ čo základov niet. Trpíme zlom, ktoré postihuje podstatu, avšek vonkajšok zostáva nedotknutý. Aký je sobášny obrad, napríklad, často oslňujúci! Ale vlastné manželstvo je neduživé...“

Svet, ktorý stratil svoj zmysel, svet, na ktorý číhajú katastrofy ... Slávny Chestertonov „ optimizmus” chradne: jediným liekom pre jeho uzdravenie je katolicizmus.

V istom klube, kde sa vedú prudké debaty. Chestertonovi vyčítajú, že preceňuje minulosť a podceňuje prítomnosť. A nie bezdôvodne. Pod vplyvom anglokatolicizmu sa Chesterton príliš upína na stredovek. Tieto výmeny názorov však nie sú pre Chester-tona bez úžitku, sám neskôr povie, že sa pravému kresťanstvu naučil práve v škole svojich protivníkov.

Chestortonov život je nabitý, plný vzrušenia, pritom však jednotvárnym životom spisovateľa. Naviac ešte prednášateľa a novinára. Vydáva dokonca vlastné noviny! Táto úmorná práca mu uberá sily s skracuje život. Ako veľmi ju však má rád: “ Novinárstvo - vyhlasuje - je najväčšou anonymnou vecou od čias stavieb katedrál!“

Dôvody konverzie.

Nová etapa v Chestertonovom duchovnom dobrodružstve sa začala rozhodným krokom, ktorým sa po dlhom váhaní dostal od anglikatolicizmu k rímskemu katolicizmu. Na otázku, prečo sa stal katolíkom, lakonicky odpovedal: „To get rid of my sins: aby som sa zbavil hriechov”.

Kedže Chestertona oddávna viac zaujímala psychológia ako apologetika rozhodol sa pre rímskokatolícku Cirkev, ktorá tajomstvá ľudského srdca skúma hlbšie a dôkladnejšie ako ktorékoľvek iné kresťanské vyznanie, a to s nadprirodzenou intuíciou, ktorú ako sám priznal, nikde v takej veľkej miere nenašiel. Zvolil si ju tiež preto, že katolícka Cirkev umožňuje najdokonalejšiu obnovu duše.

Otec Brown, kňaz - detektív.

Utvrdiť Chestertona v presvedčení, že jediná katolícka Cirkev umožňuje obnovu duše, pomohol jednoduchý dedinský kňaz - O Connor. Keď bol raz Chesterton na návšteve u známych, vošiel do miestnosti kňaz, vyzerajúci neohrabane a naivne, s obrovským dáždnikom pod pazuchou a s množstvom balíkov v rukách. Na jednej prechádzke však Chesterton zistil, že tento malý, na pohľad vôbec nie duchaplný kňaz pozná, vďaka svojej znalosti duší, tajomstvá neresti a zločinu lepšie ako ktorýkoľvek londýnsky detektív. Podľa názoru pátra O Connora vytvorila Chestertonova fantázia postavu otca Browna - detektíva. Spisovateľ na jednej strane robí zo zovňajšku otca Browna karikatúru, na druhej strane však vzdáva hold sviatosti kňazstva, v osobe kňaza, ktorý bol jeho poradcom a priateľom.

Otec Brown! Jeho nezabudnuteľnú postavičku sledujeme asi v štyridsiatich poviedkach sústredených do viacerých zväzkov.

Nie sú to najlepšie Chestertonove diela, ale vari tie, čo najmenej zastarali. Otec Brown sa zjavuje s ružovou tvárou a smiešnym dáždnikom na mieste krádeže alebo vraždy. Kladie na pohľad naivné otázky. Najprv ho nikto neberie vážne, ale nakoniec počúvajú len jeho, lebo vedený tajomným inštinktom, odhalí pravého vinníka!

Konverzia.

Pre Chestertonovu konverziu, okrem stretnutia s Francesou Bloggovou a pátrom O Connorom, bola dôležitá i cesta do Palestíny, ktorú vykonal v roku 1919. Vracia sa odtiaľ s pevným rozhodnutím, že vstúpi do katolíckej Cirkvi. Pred pestro pomaľovanou soškou Madony v talianskom prístave Brindisi urobí sľub, ktorý splní o tri roky neskôr.

V hodine rozhodnutia mu podá pomocnú ruku spisovateľ Maurice Haring, ktorého Chesterton vo svojich "Pamätiach” vykresľuje ako veselého spoločníka, bol Chestertonovým dôverníkom a ako nový konvertita bezprostredne na Chestertona vplýval, súdiac podľa Chestertonovej odpovede na jeden Barinov list a roku 1920.

Až doteraz som si myslel, že človek môže byt anglokatolíkom na povrchu a rimskokatolíkom vo vnútri. Ale ak je to podľa vás len akási predsieň, nechcem ju, najmä ak je oddelená od hlavnej budovy.”

Aj Chestertonova manželka pomýšľala na konverziu, ale nenachádza ešte  „dostatočne jasnú cestu". Jej váhanie len predlžuje váhanie manželovo. Kedysi Chesterton Francese, ešte ako svojej snúbenici, venoval zbierku básní “Divoký jazdec" s týmito slovami: Vám, ktorá ste mi priniesli Kristov kríž". Uznával teda ženin podiel na svojej konverzii.

V roku 1922 vstupuje Chesterton do katolíckej Cirkvi. O niečo neskoršie ho nasleduje i manželka.

„ Aký som len hrdý na toto svoje náboženstvo, koreniace v pokore, predovšetkým na to, čo sa očierňujúco nazýva "povera”, Áno, som hrdý, že vyznávam dogmy, ktorá moji kolegovia novinári volajú "ošumelé“, lebo dobre viem, že kacírstvo umiera, ale že pravda v starobylých dogmách stále žije.“

Chestertonovi sa veľmi výstižne podarilo vystihnúť pocity človeka vstupujúceho do Cirkvi:

„Ľudia, dívajúci sa zvonku, si myslia, že konvertita vstupuje so sklopenou hlavou do akéhosi chrámu, ktorý vovnútri vyzerá ako cela, ak nie ako mučiaren. Všetko, čo vedia je , že prešiel cez dvere. Nevedia však, že ho za dverami nečakala temnota, lež jasné svetlo. Je pravda, že konvertita má často v poslednej minúte dojem, akoby sa díval len úzučkým okienkom, akousi die-ou ... Len keď sa už dostane do Cirkvi, zistí, že Cirkev je zvnútra oveľa priestrannejšia, než sa zdala zvonku ... A môže vyriecť slová, zmysel ktorých zostane skrytý pre mnohých moderných ľudí, staré slová plné jasu: Romanus civis sum: už nie som otrok...

Chesterton od svojho obrátenia hlása svojim nenapodobniteľným spôsobom novú vieru. Námetom jeho diel budú nedávne polemiky, absurdita teórii, ktoré pripúšťajú vesmír bez Stvoriteľa, vzťah ku Kristovi, ku kresťanským hodnotám, k Cirkvi Vo „Večnom človeku“/1923/ ukazuje v Bohatej freske vývin náboženskeho myslenia v priebehu civilizácie.

Cirkev myslenie človeka nepotláča, naopak učí ho ako lepšie využívať / katolícka Cirkev a konverzia/:

„ Stať sa katolíkom neznamená prestať myslieť, lež naučiť sa myslieť. Po prvý raz má konvertita možnosť myslieť správne, po prvý raz má príležitosť nájsť pravdivú odpoveď na každú otázku… Mnohí dnes podporujú tzv. voľnomyšlienkárstvo nie preto, že mu ide skutočne o slobodu myslenia, o oslobodenie myslenia, ale preto, že ide o neexistenciu myslenia...“

Chesterton vôbec nezaobchádza v rukavičkách s tými, ktorí opúšťajú Cirkev:

„ Niektorí ľudia, predovšetkým mladí, opúšťajú katolicizmus. Nikto z nich však neprechádza k protestantom… Všetci sa prakticky stávajú pohanmi… Vzdávajú sa katolíckej viery nie kvôli teóriam, lež kvôli veciam… Nepovedal by som, že práve kvôli pivu alebo kartám… ale preto, aby si dopriali pohodlia. Viem, že starí racionalisti tvrdia, že im rozum bráni vrátiť sa k viere. Myslím však, že nie rozum, ale vášeň…  Cítia, že stať sa katolíkom znamená vziať na seba zodpovednosť, ktorá na vášne pôsobí ako brzda...“

Posledné práce.

Pre poslednú etapu Chestertonovho literárneho pôsobenia sú charaktreristické portréty dvoch veľkých svätcov stredoveku- sv. Františka z Assisi a sv. Tomáša Akvinského, jedného chudého, druhého tučného, ako ich stavia do malebného protikladu.

Nehľadajme v týchto portrétoch ani vedu, ani historické podrobnosti. Sú načrtnuté v zjednodušených rysoch. Lež nikde sa Chestertonovi nepodarilo lepšie uplatniť silu syntézy ako tu. V sv. Tomášovi Akvinskom nahrádza geniálnou intuíciou dlhoročne vedecké bádanie.

Známy tomista Etiene  Gilson vyhlásil: ”Celý život som študoval život sv. Tomáša Akvinského, a predsa by som nebol schopný napísať takú knihu ako Chesterton.“!

Obe diela sú písané s spologetickým úmyslom. Na prvých stránkach knihy o sv.Františkovi Chesterton, narážajúc na vlastný duchovný rast, píše toto: ” ... Tento zväzok ... sa obracia jedine k tej častí moderného sveta, ktorá sv. Františka môže obdivovať, ale ťažko prijať: ktorá môže v tomto svätom prijať všetko okres svätosti.

Len preto sa môžem podujať na túto úlohu, lebo sám tento postoj veľmi dobre poznám. Tisícky vecí, ktorým dnes už čiastočne rozumiem, by boli zostali pre mňa nezrozumitelné: mnoho vecí, ktoré dnes považujem za posvätné, by som bol nazval poverami: mnohé veci, ktoré sa mi teraz zdajú jasné, keď sú osvetlené zvnútra, by som bol s čistým svedomím zaradil medzi hmlisté, keď som ich videl len zvonku, keby v tých dávnych dňoch mojej mladosti nebol sv.František zapálil plameň mojej obrazo-tvornosti... Postava sv. Františka sa týči na moste, spájajúcom moju mladosť a obrátenie s mnohými inými vecami...“

Koniec života.

S rokmi sa z Chestertona stáva tučný kolos, ktorý svoj objem a váhu, hoci ide o skutočnú chorobu, obracia na žart.

S humorom hovorí aj o svojom modrom pohľade iskriacom za obrubou zlatého cvikra, aj o svojom nedbalom zovňajšku a roztržitosti.

Keď vstupuje do miestnosti, zapáli si cigaretu a začne piť kávu, nemožno si nevšimnúť, že sa najprv prežehná na znak vďačnosti. Pripomína to počiatky jeho duchovného rastu: krédo nadšenia, ktoré ho viedlo prvé k viere…

Vyčerpaný prácou Chesterton náhle a bez bolesti umiera 14. júna 1936. Choré srdce sa zastavilo. Posledné slová umierajúceho boli: “Začal sa boj… Tma a svetlo… kam vyjdem?.."

Na mŕtvych sa rýchlo zabúda, na novinárov vari ešte rýchlejšie, kedže sú spätí s rýchlo prebiehajúcimi záležitosťami.

Čo však zostane z Chestertonovho diela večne živé, nebude tak jeho príslovečný dynamizmus a humor, ako prekypujúca, až nadprirodzená radosť, hymnus na život, ktorý sme dostali od Boha.

XII. Reinhold Schneider

/1903-1958/

Od nihilizmu k viere

Na prelome storočia v Baden-Badene.

V Baden-Badene je sezóna v plnom prúde. Píše sa rok 1914.

Korzá, plné kvetov, nádherné záhrady, v ktorých sa poriadajú honosné bály, vychádzky na koňoch, kde sa stretávajú veľké osobnosti Francúzska, Nemecka, Anglicka… Vietor povieva zásta-vami všetkých možných farieb.

Večer v Kurssale spieva Caruso pred osňúcimi toaletami dám. Na stromoch sa hojdajú pestrofarebné lampióny. Na strechy kúpelov vylietajú svetlá ohňostrojov…  Nereálny, iluzórny svet.

História však už zaznamenala prvé veľké údery storočia: zemetrasenie v Kossíne, zavraždenie portugalského kráľa, pád Čínskeho impéria, potopenie Titaniku. Ako ich však zažuť vo víre bláznivých zábav?

Blíži sa august 1914… Obzor nad zahmlenými Vogézami budú čoskoro osvetľovať iné rakety než rakety ohňostroja.

August 1914. Po prázdnych chodbách otcovho hotela smutno blúdi jedenásťročné chlapča… Z okna sa díva na záhradu s opustenými stoličkami. Z kufra vyťahuje tenisové loptičky, rakety a maliarské potreby, ktoré si tam zabudla istá ruská rodina: svedkov veselých, pestrých čias. Smiešne symboly rúcajúceho sa sveta.

Vyhlásenie vojny na chlapca veľmi bolestne zapôsobí a potrvá dlho, kým sa so skutočnosťou vyporiada. Pri spomienke na tieto časy neskoršie napíše: “Dejiny? To nie sú cesty, stretnutia, udalosti. Je to nepochopiteľný, neovládajúci prúd, do ktorého sme postavení ako mostné piliere.

Čas nám nepatrí, v ňom len žijeme. Sme zaň zodpovední. V skutočnosti však človek nie je hlavným činiteľom: zmena prichádza cez ľudí, cez národy, Boh volá a človek musí odpovedať.“

Štyri vojnové roky strávi chlapec v prázdnych kúpeľoch vydaný napospas stále bolestnejšieho smútku. Porážka v roku 1918 už jeho bolesť, spôsobenú vypuknutím svetovej vojny nezväčšila. Viac ako vojenský neúspech ho trápilo rúcanie sa starého sveta a s ním i všetkého, čo bolo chlapcovi sväté:

"Historická katastrofa mnou hlboko otriasla: osobne sa ma dotkla, bola vo mne. Nikde som necítil pevnú pôdu pod nohami. Ani v štáte, ani v rodine, ani v morálke. Viera sa mi prekĺzla pomedzi prsty, ani som nespozoroval kedy. Nestratil som ju, lebo som ju nikdy nemal.“

Takto začínal život Reinholda Schneidera. Mnohí z nás ani nepoznajú tohto veľkého nemeckého katolíckeho spisovateľa: málokto vie, že jeho život bol cestou bolesti a utrpenia, vedúcou od najtragickejšieho nihilizmu k najhrdinskejšiemu hláseniu katolíckej viery.

Výchova.

Reinhold Schneider sa narodil 13. mája 1903 v Baden-Badene, kde bol jeho otec majiteľom veľkého hotela. Napriek hmotnému blahobytu chlapec nikdy nepoznal teplo domova:

„Hotel nie je domov. Všetky dvere sú pootvárané, izby nemajú stien. Bez zavretých dvier a ochranných múrov však niet domova!“

O náboženskej výchove sa nedá ani hovoriť. Matka bola katolíčka, otec protestant. Katolícky sobáš ich zaviazal vychovávať deti v katolíckom duchu, lež zrejme neveľmi ich to zaujímalo.

Nikdy som doma nebol svedkom rozhovoru o náboženských otázkach. Matkin katolicizmus bol len prirodzenou, lež veľmi liberálnou dispozíciou.

Neviem, čo sa skrývalo v otcovom vnútri. V zime, keď bol hotel zatvorený, sa stávalo, že sa otec náhle vybral do kostola.

V tých chvíľach bolo v ňom niečo slávnostné. Bolo by stačilo slovko- z mojej či z jeho strany- a boli by sme obaja bývali šťastný. Bolo by stačilo povedať:“Poď so mnou.“ Alebo ja som sa mohol spýtať: „Môžem ísť s tebou? To sa však nikdy nestalo. Nikdy sme si nepovedali, čo sme si mali povedať.“

Trpké priznanie: Lež syn otcovi nič nevyčítal. Cítil vnútorný boj, ktorý sa odohrával v otcovi, pracovitom a čestnom človekovi. Nevyliečiteľná choroba a katastrofa roku 1914 skosila tohto mlčanlivého človeka- samotára a ponorila ho do noci, ktorú mohol rozjasniť len Kríž.

Načo by vlastne i boli slová? Schneider neskôr napíše:

„Otcov príklad sa navždy vryl do mňa… Celou svojou bytosťou, celým svojim životom mi hovoril ťažké a pochmúrne slová...

Neistými krokmi sa môj otec uberal do temnôt. A ja som ho nasledoval.“

A čo sa dalo očakávať od školy po historickej porážke?

Ako mohla formovať ľudí, ktorí by boli schopní žiť vo všeobecnom zmätku, keď nemala živnej pôdy?

Reinholdovi rodičia naviac, miesto toho, aby chlapca zapísali do klasického gymnázia, poslali ho do reálky. Chceli, aby sa mu dostalo praktickejšieho vzdelania. Avšak Reinhalda tam čakal iba biedny pokus o syntézu prírodných vied a toho najvyblednutejšieho nemeckého idealizmu. Kde mal teda chlapec nájsť morálnu oporu a životnú múdrosť, po ktorej v kútiku srdca tak veľmi túžil?

„Vstupovali sme do života neozbrojení ...

Neopúšťal ma panický strach z existencie ...“

Tie roky mu však aspoň potvrdili vrodenú náklonnosť k dramatickému umeniu. Celý život ho neprestane priťahovať tragédia. Reinhold, ponechaný sám na seba, chodí na všetko, čo sa hrá v miestnom divadle. Na programe sú hry Ibsena, Strinberga, Wedekinda. Čo chcel počuť od týchto majstrov, ktorí noposkytovali istotu, lež pre mladého, neskúseného človeka znamenali určité nebezpečenstvo? Bezpochyby očakával vysvetlenie svojej vnútornej krízy...

Po skončení školy sa Reinhold rozhodol pre poľnohospodárstvo, aby mohol „žiť“ v prírode, ďaleko od sveta“. Čoskoro však prišiel na to, že práca na poli nie je preňho.

“Toto nevydarené obdobie bolo otázkou, ktorú som položil životu a ktorá zostala nezodpovedaná. Nepreorientoval som sa na duševnú prácu, lež miesto toho som kapituloval na celej čiare. Dal som sa presvedčil a vstúpil som do istej drážďanskej tlačiarne, aby som sa naučil obchodovať.“

Prírodu Schwarzwaldu vystriedajú fádne domy s ošarpanými múrmi a neduživé stromy priemyselného predmestia, Toto škaredé a ubijajúce prostredie je akoby vnútorným obrazom mladého zamestnanca. Čoho sa zachytiť v dňoch úzkosti?

"Nevedel som, načo žijem a prečo robím to, čo robím...“

V tomto období ovládol život Reinholda Schneidera totálny nahilizmus. Rýchlo padal - ako celé Nemecko- až na dno priepasti. V zruinovanej krajine trpela biedou väčšina obyvateľstva.

„Tri roky som nemal nič teplé v ústach. Podlomilo mi to zdravie a už nikdy som sa úplne nezotavil.“

Keď takto skúšaný život mladého človeka nemá oporu vo viere, veľmi rýchlo vidí len jediné východisko zo situácie: samovraždu.

Reinhold Schneider prináša toto dojímavé svedectvo o svojom tragickom rútení sa do ničoty:

„Nezpečenstvo nebolo v hmotnom nedostatku. Bolo vo mne. Noc čo noc som meral dlhú cestu zo staničnej štvrte cez veľký park. Konáre bukov sa v mesačnom svite skláňali k tráve. Bolo počuť šepot zamilovaných. Čosi neskutočné viselo vo vzduchu neodolateľné čaro jari, a tak isto neodolateľná túžba umrieť, sviatok života, ktorý nemal cieľ.

Toto pokušenie bez páru nebolo pokušenie žiť, lež pokušenie umrieť- alebo umrieť v šialenstve života…

Ešte ani dnes neviem, aká iná sila by bola schopná postaviť sa proti ničivým silám, ak nie Kristová sila. Nech táto sila čo len na chvílku prestane pôsobiť, človek sa opäť ocitá bez ochrany.

Na svojich nočných cestách som nemyslel na Boha. Neuvedomoval som si jeho prítomnosť: cítil som len páliacu ranu existencie.“

Túto bolesť trochu zmierni čítanie Schopenhauera. Čítanie vôbec robí život príjemnejším. Pravdu povediac, knihy Reiholdovi neposkytli skutočnú pomoc, iba ho na istý čas vytrhli zo skutočnosti.

Znova ho pokúša vidina samovraždy. Každý večer sa stáva blížšou, dotieravejšou…, až jednej noci sa odhodlá… Pokus sa nevydarí. Ale len čo sa dotkol dňa priepasti, už sa mu zdá, že stúpa. Prebudila sa v ňom nenásytná túžba po duchovnom živote.

Portugalský a španielský vplyv.

Keď mal Schneider 20 rokov, dostalo sa mu do rúk dielo španielského spisovateľa Miguela de Unamuno, ktorý sa ranenému srdcu prihováral ako brat.

V mojej najvnútornejšej bolesti ma dvíhalo a utešovalo poznanie, že život je boj so smrťou… Večný život, ako o ňom hovoril Unamuno, je niečo nemožné, ba tragické: hlad po nesmrteľnosti, ktorý nikdy nemôže byť utíšený. V ňom je práve zmysel človeka a národov, zmysel dejín.“

Nech sa cesta zdá akokoľvek temná, treba sa ňou, čo i habkajúc pustiť. Či žiť neznamená predovšetkým kráčať, napredovať, bojovať?

Pod vplyvom Unamuna sa Schneider vyberie na juh s túžbou nájsť“ krajinu svojej duše“. Najprv navštívi Portugalsko, kde sa zoznámi s dielom jedného z najznámejších portugálskych spisovateľov 16. storočia Camoensa. Štúdia o Camoensovi bola prvým Schneiderovým literárnym dielom, jednou etapou v jeho vnútornom raste, únikom zo seba, oslobodením sa:

„ Ja“ je smrteľné, keď sa stáva zmyslom a cieľom. Zažil som to. „ Ja“ môže existovať, len ak sa včlení do histórie.“

Z najzapádnejších končín západu si pomaly kliesni cestu, ktorá  ho privedie do srdca europskej civilizácie, ku kresťanskej viere.

Camoens a Portugalsko boli len začiatkom. Väčší vplyv bude mať na Schneidera Španielsko, predovšetkým návšteva Eacorialu, ktorý dal v 16. storočí vystaviť Filip II. Je prekvapený čistotou foriem, v ktorých sa prejavuje Filipova genialita a hľadá jej zmysel. Nachádza ho vo Filipovej pokore, v zmysle pre službu, v zabúdaní na seba, v podriaďovaní sa sile viery.

Karienburg či reakcia severu.

Jedného decembrového večera sa Schneider vracia do Heidelbergu, šťastný ako nikdy, že je zas doma. Dakedy potrvá južný vplyv? Reakcia domova sa dostavuje okamžite. V jeho vnútri sa ozývajú protestné hlasy: to sa protestantská krv búri proti španielskemu vplyvu.

Chce sa teda pokúsiť lojálne konfrontovať španielske objavy a hlasom vlastnej krajiny a ani jeden smer nemeckej filozofie nechce nechať nepreskúmaný.

A tak sa ponára do nemecekj histórie, obracia sa k Marieburgu, kolíske Hohenzollernovcov, kde sa zdá. Že ešte aj dnes sa mihajú tiene bielych rytierov a tmavými krížmi.

Marienburgom nastupuje nová etapa v Schneiderovom vývoji -etapa Pruska a nemeckej filozofie. Výsledkom hľadania boli dve diela: „ Fichte, cesta národa“ /1932/ a „ Hohenzollernovci „ /1933/.

V „ Hohenzollernovcoch“ Schneider medituje nad zmyslom nemeckých dejín… Ako sa dospelo po pôvodnom kresťanskom ideáli a prísnej veľkosti rytierov Teutonského rádu najprv k radostnému epikurizmu Fridricha Wilhelma a potom nihilizmu Fridricha Veľkého?

Schneider spája svoj osud s osudom Nemecka a hľadajúc zmysel dejín, hľadá vlastne stupnicu pravých hodnôt a zmysel vlastného života.

V časoch nástupu Hitlera k moci s odvahou odsudzuje ideológiu, ktorá povedie Nemecko k porážke a definitívne sa lúči s nemeckým idealizmom.

Spisovateľ, tak ako i jeho vlasť, sa ocitá na rozmedzí dejín. Zo Španielska si doniesol objav veľkosti človeka, veľkosti služby a poslušnosti. Štúdium pruských dejín mu zas prinieslo poznanie, že zdroj histórie je v neviditeľnom, vnútornom rozhodnutí duše. Odteraz v Schneiderových úvahách bude vždy prítomný nový prvok, ktorý postupne  prežiari celú jeho existenciu, plnú bolesti: katolícka viera.

„Hohenzollernovci“ vyjdú knižne v roku 1933, už je však neskoro, aby ovplyvnili osud Nemecka. Nemecko si už vyvolilo novú cestu, ktorá nebola ničím iným ako opakovaním starých omylov... V Schneiderovom okolí začínajú perzekúcie Židov. Jedného januárového večera ktori vysloví slovo, ktoré sa stane symbolom nového režimu: Dachau! Neoddeliteľne od krížovej cesty národa začína sa i Schneiderova krížová cesta:  Len so svojim národom môžem žiť, musel som a musím s ním kráčať krok za krokom. Nestrácam úctu a vážnosť k tým, ktorým svedomie kázalo zvoliť si exil, lež ja som nikdy nepomyslel na to opustiť Nemecko...“

Atmosféra je však čoraz horšia, ťaživejšia... Schneider sa púšťa do boja, v ktorom nebude ušetrený žiadneho utrpenia. Možno pochybovať, že jeho zapojenie sa do boja proti nacizmu je už prejavom veriaceho človeka?

Kríž sa dvíha.

Cesta do Anglicka mu prinesie nový objav:“ Zrazu som pochopil, že zmyslom histórie je boj o vieru.“

Ešte pred rokom energicky odmietol, aby slovo "kríž“ figurovalo v názve jedného diela: Nepáčilo sa mi dať nemeckú históriu pod znamenie Kríža. Ani ja som si nechcel podeň stať, nechcel som byť kresťanom."

Tento kríž, ktorý ešte nedávno chcel odstrániť so svojej existencie, bude história čoraz hlbšie zatĺkať do jeho života.

V temnej noci, ktorá zahalila Nemecko, bude mu žiarivým symbolom a jeho jas postupne zaleje celé jeho vnútro,

Prvým krokom bol návrat k. sv. Písmu:

„Raz večer som otvoril sv. Písmo, ktoré som si bol kúpil ešte ako chlapec v Lutherovom preklade.

Po niekoľkých kapitolách som vybehol do temných, chladných ulíc. Bolo mi jasné: pod takýmto náporom pravdy sa život musí zmeniť.

Človek nemôže čítať… Písmo musí človek žiť. To nie je kniha, lež životná sila. Nie je možné prečítať čo len riadok, a neurobiť nejaké predsavzatie.

Kristus napísal, ani nekázal písať. Kristus nedumal. Kristus žil: je živé Slovo.“

V ohni boja.

Vodcovia hitlerovskej strany sa na Schneidera nedívajú dobrým okom. Po uverejnení „ Ostrovnej ríše“ / Inselreich/ nacistická tlač rozpúta ostrú kampaň proti jeho dielu. Schneider sa ocitá v paľbe útokov. Nepoddáva sa. Celý svoj talent spisovateľa a historika dáva do boja proti nacizmu.

Ďalšie dielo- „ Las Casa vor Karl V „ / Las Casas a Karol V.“/ - je jasným protestom proti prenasledovaniu židov. Kresťanské svedomie bráni utláčaných. Schneider si zo dňa na deň jasnejšie uvedomuje, že nadľudskú silu, ktorú do boja potrebuje, nemôže čerpať inde než z kresťanskej viery.

Krok za krokom sa blíži k domu Nebeského Otca:

„ Na Nový rok 1937 či 1938 som po prvý raz po dvadsiatich rokoch šiel na omšu. Vracal som sa do vlasti ako niekto, kto zabudol materinský jazyk. V skutočnosti som ho nikdy neovládal a teraz pomaly, kedže sa všetky moje životné podmienky zmenili, túžil som sa ho naučiť.

Našiel som objektívnu pravdu, pravdu Tela a Krvi, ktorá je súčasne nadprirodzenou Božou silou. Stala sa pre mňa jedinou silou, schopnou zbaviť život pút.“

Posledný krok.

Keď duša, natoľko lojálne tuší božské svetlo, nemôže mu dlho odolávať. Túžba po plnom svetle sa stane naliehavou:

„ Chodil som síce každý deň do kostola a každú nedeľu na sv. omšu, ale pristúpiť k sviatostiam som sa neodhodlal. Vedel som, že sviatosť je rozhodujúca.

Ak má večný život začať už teraz… nie je to možné bez sily Tela a krvi nášho Pána.

Ak ho neprijímame, nežijeme. Len veľmi ťažko môžem chápať kresťanstvo mimo Cirkvi.“

A tak posledný krok, návrat do katolíckej Cirkvi, sa Schneiderovi javí ako absolútna nevyhnutnosť v situácii, ktorá sa stále zhoršuje. Neskoršíe sa prizná, koľko námahy to však od neho vyžadovalo.

Raz večer zaklopal na bránu františkánskeho kláštora neďaleko Freiburgu:

„Poznal som jedného brata, ktorému som plne dôveroval.Poprosil som ho, aby mi pomohol vyspovedať sa. Všetko som zabudol ...

Ako by som sa bol mohol modliť, keby som nebol splnil to, čo Pán odo mňa požadoval? Ako by som bol mohol žiť bez modlitby v tých hrozných časoch? A ako by osom bol mohol žiť a modliť sa, keby som sa nebol podriadil Pravde, jej neúprosne požadovačnej a pretváracej sile?”

Svedok viery.

10. mája 1940: vojna prekvapí Scheidera v jeho domove. Ani teraz jeho bystrý pohľad historika nezlyhá. Nedá sa zvábiť prvými výkrikmi viťazstva. Vie, že nebudú znieť dlho. Vidí, ako sa nad Nemeckom, opité prvými víťazstvami, znáša temný mrak.

Nie je bezvýznamný fakt, že práve v týchto historických chvíľach svieti Schneiderovi na cestu svetlo viery. Od tejto viery, ku ktorej sa tak dlho a bolestne dostával, nežiada driemajúci pokoj, lež ohnivý meč svedka. Do katolíckej Cirkvi vstúpil preto, že chcel byť neochvejným a neúprosným bojovníkom.

Fyzicky je to však vyčerpaný človek, ktorého často moria horúčky. Kde nachádza tú skutočne nadprirodzenú silu, ktorá ho v tragických časoch drží? V nepretržitej modlitbe.

„Jedine modlitba umožňovala existenciu a súčasne odpor.

Kedykoľvek som sa v noci zobudil, začal som sa modliť, až kým som opäť nezaspal… Dnes viem, že iba ten, kto sa modlí, je skutočne vedený. Jedine istotami, získanými modlitbou, nemožno otriasť.

Sú to však zároveň istoty, ktoré zaväzaujú...“

Schneiderovo dielo je v Reichu zakázané. Jeho to však neodstrašuje. Bez ohľadu na stálu hrozbu gestapa široko-ďaleko preniká hlas tohto človeka modlitby a prihovára sa srciam, načúvajúcim v noci. Od Sicílie po odľahlý sever, od Grécka po Stalingrad prichádzajú tisícky ďakovných listov od tých, ktorým pomáhal niesť utrpenie a bolesť.

Sám veľmi trpí fyzicky i duševne, a predsa myslí len na druhých. Predovšetkým na tých, ktorých si Pán vyvolil k svojej službe: na kňazov a rehoľníkov. Bez rozdielu pomáha protestantom i katolíkom, povzbudzuje, utešuje ... Píše na front tisícky listov.

V Alsasku výjdu ilegálne jeho meditácie o Otčenáši a dojímavá  Krížová cesta.

Rady Schneiderových blízkych priateľov rednú. Mnohí padnú rukou gestapa. Viera, ktorú po dlhom hľadaní opäť našiel, je mu jedinou oporou. Stal sa jej skutočným vyznavačom a verným hlásateľom.

Jeden Schneiderov priateľ o ňom napísal:

„Kým slová ľudskej útechy vyznievali naprázdno pred veľkosťou utrpenia a zneli len ako zbožné frásy, Schneiderove myšlienky a verše prenikali všade a otvárali srdciam priestory neviditeľnej reality, ktorá sa ukázala reálnejšou než brutálna sila: priestory živého Boha”.

Kresťan v troskách.

Hneď po nemeckej porážke, ešte z dymiacich sa ruín, zaznieva Schneiderov hlas pevnejšie ako kedykoľvek predtým. Bol to jeden so zriedkavýoh hlasov tých čias, obviňujúcich Nemecko. Počas celej vojny upozorňoval na katastrofu. Avšak Schneider nielenže jasnozrivo predvídal priepasť, do ktorej sa jeho krajina bude rútiť, ale vedel aj, čo treba robiť, aby sa z nej dostala. Čo iné to môže byť ako návrat k viere, ku Kristovi? Toto Schneider hlása od oslobodenia až do svojej smrti. Nie bez dôvodu mohol teda istý spisovateľ vyhlásiť "Kým Schneider žije, má Nemecko svedomie."

Rok 1945 prišiel s poctami. Schneieer, ktorý nikdy na, žiadnej vysokej škole neštudoval, sa stáva doktorom“ honoris causa” na univerzite vo Freiburgu a v Mníchove. Je zvolený sa člena viacerých nemeckých akadémií.

Zostáva však skromný ako každý pravý kresťan. Tento spisovateľ, ktorého dielo má viac než 10.000 strán, s veľkou prostotou hovorí:

„Celé svoje úsilie som vynaložil na to, aby som našiel pár slov, ktorá by pomohli ľuďom niesť utrpenie. Dielo i život nemôže zaniknúť, ak nad nimi, čo len v záblesku, zažiaril Kríž.“

Svoju autobiografiu konči Schneider slovami:

Dnes, keď ako päťdesiatročný pišem tieto riadky, aby som trochu lepšie pochopil seba i dobu. v ktorej som žil, nevidím žiadny obraz, ktorý by výstižnejšie odrazil atmosféru môjho života ako Breugelov „Temný deň“.

Od začiatku som mal pocit, že sa ponáram hlboko do noci. Kiežby bola taká Božia vôľa, aby to bola tak trocha noc Mikuláša z Cues, sv. Jána z kríža alebo noc po Veľkom Piatku pri Pánovom hrobe.

Tu už nejde o vieru, lež o modlitbu, o stále opakujúce slová modlitby. Neostáva nám iné len sa modlit, aby nás po strašnej plavbe očakával na druhom brehu, priateľov i nepriateľov.

V roku 1956 je Reinholdovi Schneiderovi za jeho dielo ude-lená cena mieru.

Umiera na Veľkonočnú nedeľu roku 1958.

XIII. Charles N i c o l l e

/1866-1936/

Sú  duchovia elity, pre ktorých tichá poduška odpočinku, nie je podporou pokoja. Príde hodina, v ktorej títo mužovia zoči voči racionalizmu a veľkým problémom sa prebudia a začnú vnútorne revolučne pracovať na sebe.

Slávny biológ Ch. Nicolle je vzorom takého muža. Jeho život dlho bol  kľudný, naoko kľudný, a naraz prišla hodina, keď všetok nepokoj sveta a duše sa zjavoval na ňom. CH. Nicolle je vedec. Patrí medzi prvých žiakov Pasteura. Ak ho chceme poznať, musíme poznať jeho vedecký vývoj ako lekára. Touto cestou išiel jeho vývoj.

Začiatky biológa.

Narodil sa v Rouen 21. septembra 1866. Jeho otec, doktor Eugen Nicolle, bol lekárom nemocníc tohto mesta. Zavčasu vedel zdôrazňovať svojím dvom synom Móricovi a Karolovi chuť k štúdiu  medicíny, ktorú aj on mal rád.

Obidvaja sa mali stať slávnymi biológmi. Ich meno Nicolle dostala jedna ulica Rouen. Ch. Nicolle študoval strednú školu v Rouen, potom študoval v Paríži. Tam začal pôsobiť ako internista. Ako lekár ďalej študuje a formuje sa na Pasteurovom inštitúte. Prechádza výskumnými metódami a objavovaním. Medicíne dal pozoruhodné vynálezy. Z Paríža sa vracia do rodiska Rouen a tu  sa stáva profesorom mikrobiológie a hygieny. Jeho práce mu umožnili,že ako 36 ročného ho vymenovali za vedúceho Pasteurovho inštitútu v Tunise. Sme v roku 1902. V tomto inštitúte bol pred Nicollom vedúcim Adrien Loir, Pasteurov vnuk. Keď sa stal vedúcim inštitútu Nicolle, inštitút mal laboratórium poľnohospodárskych štúdií a centrum osýpkového očkovania. Ch. Nicolle svojimi prácami obrátil pozornosť celého vedeckého lekárskeho sveta na seba.

Hrdosť, ktorú pocítil pri vymenovaní za vedúceho Pasteurovho inštitútu, nevedela mu zabrániť, aby pri odchode zo svojho rodného mesta Houan nevyjadril svoje city, svoju oddanosť svojim milým a svojim spomienkam z mladosti. "Znova vidím pod modrým nebom Rouen, svoje mesto, jeho špicaté veže v korunách stromov, pásmo posadených stromov, komíny závodov, hmlistú cestu velkej rieky, výzva pre inštitúty dobrodružnej rasy. Tu je dom, v ktorom ma urobili tým, čo som. Blízko pri lýceu dožíva veľký básnik Corneille.

Učenie, ktoré som dostal v tieni jeho domu, bolo to isté, ktoré som dostal v rodnom dome. Učenie starých bola pre mňa najkrajšia morálka. Cítim, že bez tejto klasickej disciplíny, by som nemal ani entuziazmus, ani svedomie, ani miery v ničom... A teraz Tunis, mesto neznáme, mesto cudzinca, mesto, v ktorom zažil najväčšiu čiastku svojej kariéry.

Premožené pohromy.

Tu sa začali jeho výskumy profylaxu varýžkového týfu.

Dr. A. Calmette, keď bol zástupcom riaditeľa Pasteurovho inštitútu v Paríži, vyjadril plnú dôležitosť tejto práce, ktorá urobila koniec pohromy, o ktorej nik nevedel a ktorá kosila tisíce a tisíce ľudí. Nicolle zistil, že týfus roznášajú parazity, vši, čo je dôsledok špiny v Tunise. Tento objav bol ďalekosiahly, pretože zabránil ďalšej nákaze a jej šíreniu. Nícolle sa neuspokojil s touto prevenciou, ale našiel očkovanie proti škvrnitému týfu, ktorým zachránil mnohých postihnútých. Ďalší veľký objav, Ch. N. bol objav v oblasti nákazlivých chorôb. Chorý, zasiahnutý týfom, nepreukazuje žiadne symptómy choroby a predsa nosí v sebe mikróby tejto choroby. Tieto nevidíteľné nákazy sú veľmi dôležité. Nemožno si ich nevšímať.

K tomuto konštatovaniu bol privedený presnými metódami výskumu, hľadania. Spozoroval, že medzi morčatami, ktorým nainfikoval týfový vírus, niektoré vôbec neukázali ani len príznaky horúčky.

Na druhých morčatách zbadal, že boli nositeľmi nákazy, hoci parazity nedali navonok známky svojej existencie. Tento objav skrytých nákaz - ako píše M. Juraj Duhomel - ktorý umožnil zistiť vírus vo svete, mal veľký význam pre medicínu, psychológiu, filozofiu a otvoril cestu k dominantám ducha. CN. N. svojimi výskumami obohatil doménu našej parazitológie. Pomohli pri výskume trachomu, osýpok u detí. Leon Daudet, priateľ Ch. N. napísal druhý deň po jeho smrti, že určiť osud nákazlivých chorôb je geniálnym objavom, ktorý celkom prevrátil staré vedomosti v tomto obore.

Za tieto objavy dostal Osirisovu cenu v Paríži roku 1927, Nobelovu 1928, bol zvolený do Akadémie vied. Jeho objavy ho zaradili do radu mužov vedcov-lekárov ako Lannec, Magendie, Claude Bernard a Resonval.

Vnútorný, intímny Nicolle.

Všetky pocty a objavy nepremohli a nezničili Nic. V objavoch nevidel svoj cieľ. Rád hovorieval, že človek ktorý sa oddá  práci, nemá nič čakať len pomoc ktorú dá ľuďom. J. Buhamdovi, priateľovi  povedal: “Som vojenský zbohatlík? Áno, vynašiel som profylaxu týfu roku 1909, 5 rokov pred vojnou.“  

V jeho očiach je ten učenec opravdivý, ktorý pracuje bez osobných ambícíí, ktorý pamätá na svojich predchodcov a ktorý neumenšuje ich hodnotu o neberie im meno. Vzbudzoval preto u priateľov a učencov viac sympatiu ako obdiv, ten i tak prišiel. Vzbudiť sympatiu je viac ako obdiv, Vysoký a chudý, zavčasu vráskavý, bledej pleti pod širokým plstenýn čiernym klobúkom pery nad krátkou bradou, ukazoval sa troška mlčanlivý, ťažko sa určovalo všeobecné chovanie, pretože bol postihnutý hluchotou a musel si vždy posluhovať mikrofónom. Trpel tým. Bol originálny, nepredvídavý, často nakazený nákazlivou veselosťou. Veľký čitateľ, v jeho pracovni sa našla každá novinka, našiel si pritom čas  k snívaniu, nechcel sa vzdať inšpirácie. „Nebol som človekom vedy. Mám veľa obrazotvornosti, fantázie, neodvislosti. A že som mohol vo svojom odbore dobre pracovať, to bolo preto, že som tu v Tunise, ďaleko od fakúlt, univerzít, učených spoločností..." Je fakt ,že okrem lekárskych prác, písal aj poviedky, kde sa neodzrkadľuje len jeho život lekára, ale aj život človeka a jeho hodnôt.

Výška jeho myšlienok a krása štýlu, povedal profesor Perin pri alokúcii, keď Ch.N. prijali do akadémie vied, svedčia o tom, že bol tak mužom vedy ako aj bádateľom. Hovoril, že učenec, ktorý niečo objavil, musí to vedieť povedať nie cudzím jazykom vedy, ale jazykom všetkých ako Pasteur a Claud Bernard. Snílek a učenec, sa v ňom zjednotili. Píše v jednej zo svojich poviedok, že objav najsamprv objavil v tieni nášho ľudského tela. Všetkých parazitov najsamprv videl vo svojej fantázii a potom ich objavil /Les Feui-illes du Sagittaire/.

Nostalgia po Božom... /Smútok/.

Popri týchto literárnych a vedeckých ambíciách bol N. zmietaný duchovnými inváziami a mravnými otázkami. Pasteur povedal, že naproti všetkým podobnostiam, sú dvaja ľudia, vedec a človek citový, ktorý nechce zomrieť ako kmitajúci... Syn veriacej matky dostal kresťanskú výchovu, ale premohol ho racionalizmus. Hľadajúc základ morálky, som veril, že nemôžeme svedectvo tvrdení a istoty dostať nikde inde, len od smyslov, ktoré osvetlia náš rozum, v logickom vysvetľovaní skutkov a prírody. Napísal knihu: Príroda. V nej hovorí, že zmeniť zmýšľanie mu nerobilo žiadne ťažkosti. "Nežiadam si nič tak ako byť vzdelaný veľkými problémami, ktoré som čestne prijal. Neskrýval som, že názory, ktoré mám, ma neuspokojú. Ak som objavil silnejšie dôkazy cudzej pravdy, prijal som ju.“ Bol otvorený pravde... Vyrastal medzi svetom, ktorý dostal vierou detstva a skutočnosti, ktoré preskúmal len rozumom.

Lampa bez oleja.

Hneď po svojom príchode do Tunisu, Ch. N. bol informovaný o veľkej epidémii týfu v jednej väznici hlavného mesta. Bol ochotný tam ísť, iba výron krvi mu v tom zabránil. Niekoľko dní potom ho uvedomili o tom, že dvaja lekári, ktorí tam išli, sa nakazili a umreli. Priateľ mu na to poslal knihu mystiky. Do nej sa začítal a videl, na koľko vecí nevie odpovedať rozum, ani na tú otázku, že on nešiel do väznice, že išli dvaja priatelia, že oni zomreli a on zostal, prečo? Ako vďačnosť poslal priateľovi antickú tampu na ktorej bol monogram Krista, lampa s monogramom Krista. Ale bez oleja. Touto lampou bez oleja nazval seba. Koľko nejasností musel zažiť tento veľký duch, ktorý nebol ani ateista, ani sektár, ktorý nepopiera ani hodnotu príkazov, ani morálku evanjelia, vedecká formácia, ktorú vyznával, vyzdvihla v ňom kult rozumu.

Svoj vnútorný boj opisuje slovami:  “Nepopieram spásonosný účinok svojich detských rokov, ktorý som stratil v tak živej roztržitosti, ale moja viera vo vnútornom boji sa mi stále ukazovala a zjavovala. Zavrhnúť minulosť tejto materinskej viery nebola by len nevďačnosť, to by bola amputácia, zmrzačenie mňa samého. Moje srdce bolo ešte vždy plné katolíckeho kadidla. Vzdoroval som dovtedy, kým môj rozum a moja viera ma nezaviedli do iluzórnych hľadísk, kde som stratil každú istotu.” Dlho trvalo, kým poznal, že je to srdce, ktoré trpí týmito neistotami, to je srdce, ktoré potrebuje pomoc. Prežil Pasteurove slová: Je to srdce, ktoré cíti Boha,nie rozum.

Dobrý boj.

Máme zanechané svedectvo, sú to jeho dve knihy z roku 1931,1932: Príroda, Myslenie a biologická morálka, na jeho vnútorný boj, ktorý prežíval pri svojej opravdivej konverzii. V týchto knihách ešte považuje rozum za poslednú inštitúciu vo všetkých veciach. Ale už videl, že rozum nedáva kľúč k istým tajomstvám života. Veril, že čo nevieme dnes, budeme vedieť zajtra. Neváha v týchto knihách vyhlásiť, že v hmote je stvoriteľská sila nám nepochopiteľná. Morálka, vystavaná na biologických základoch sa môže spojiť s morálkou a ak sa chceme stať lepšími, nesmieme kresťanskú morálku zužovať. Roku 1934 bol v nemocnici v Savojsku po týfe, ktorým sa nakazil a z ktorého sa zotavoval a pritom trpel srdcovými ťažkosťami. Tu v tejto nemocnici veľa rozmýšľal k strateným pravdám.

„Pýtam sa sám seba, prečo som neodohnal nerozumnosťou a zlou vôľou týchto poslov, nositeľov nových hĺbok. Preto, lebo bolo nemožné, aby som sa vzdal sám seba." V roku 1933 vydal ďalšiu knihu: Ľudské určenie. Táto kniha pokračuje v myšlienkach prvých dvoch. Vedúcou myšlienkou tejto knihy je opravdivé vyznanie takého svedomia, ktoré hľadá na spôsob sv. Augustína, pretože viedol vytrvalý boj so sebou. Nechcel devalvovať rozum, len ho dať na správne miesto, pretože rozum nevie zachytiť limity rozumu a tým menej ich vysvetliť a objasniť. V knihe: Ľudské určenie, kritika objavila, že som otvoril slabosti a protirečenia rozumu pre tých, ktorí hľadajú nádej. Len nádej nás môže dovieť k viere, lebo aj mňa nádej doviedla do viery. Nádej je tiež len nádej, lebo aj ona skrýva, aké dvere jestvovania sa otvárajú za hrobom, pretože je nemožné prísť na to, že skrýva po smrti zajtrajšok. Dlho rozumu pripisoval neobmedzenú moc. Vo fyziológii sa však sklamal, pretože si ňou nevedel vyriešiť problémy, ktoré sú mimo ľudských problémov. Rozum nám nemôže pomôcť pri skúmaní toho, čo predchádza naše zmysly. Neposilňujeme rozum, keď nepovieme o ňom tú pravdu, že svedčí sám o svojej nemohúcnosti, lebo môže od pravdy aj odbočiť a to sa často stáva.“

Nicolle prichádza na to, že ani najvyspelejší rozum nemôže na všetko človekovi odpovedať: “Primitívne rozumy môžu schopnosťou vnímať prevziať z prírody to, čo nás rozum stratil. Rozum nevie vysvetliť nesmrtelnosť, ktoré nosí srdce a cíti v sebe." Knihu: Určenie človeka venoval tým, ktorí, ako on, zbadali, že veda je neschopná vysvetliť tajomstvá života. „ Venujem túto knihu tým, ktorí predo mnou nehľadali a nežiadali od ľudského rozumu vysvetlenie pôvodu, celistvosti prirodzených javov, výnimočné a menovité určenie človeka, tým, ktorí dávajú prednosť skromnému ľudskému poznaniu a nie tým, ktorí sú pyšní a zatvrdilí."

Duchovná pomoc.

Aj veľkí duchovia potrebujú pomoc vo svojich neistotách.

Tomu sa nevyhol ani on. Mal aj priateľov, ktorí prešli jeho cestou. Rouenský architekt, priateľ z mladosti, mu bol veľmi nápomocný v hľadení pravdy. Mal možnosť rozprávať sa s kňazom, učencom misionárom, pátrom Delattrom. S ním sa poznal, keď prišiel do Tenisu. Tento biely Otec, ktorý robil vykopávky v Kartágu a ktorý bol členom Akadémie literatúry, nemohol chýbať pri rozhovoroch s Nicollom. Prebral takto všetky cesty vysokej kultúry, prekonal lekársku jednostrannosť. Vykonal neraz cestu z Tunisu do Kartága, aby sa mohol rozprávať so svojim veľkým priateľom.

Do smrti zostal v intímnom spojení/ Otec Delattre zomrel 1932/ s týmto otcom. Pomáhal mu riešiť intímne nepokoje. Poznal sa tiež s jezuitom Le Portois. Jeho inteligencia ho premohla. Tento jezuita mu pomáhal zmieriť sa s vierou jeho detstva po stopách. To nám ukazuje kniha: Určenie človeka. Románopisec Karol Géniaux ho pozval na banket žurnalistov v Kartágu. Tam bol aj biskup Mgr. Lemaitre, primas Afriky. Po schôdzke ho arcibiskup zobral do auta a zaviezol do Tunisu. Na túto cestu často spomína.

Smerom k budúcnosti.

„ Pre toho, kto hľadá pokoj veriaceho, neviem nič lepšieho poradiť ako to, v čom som bol ja vychovaný, katolícku vieru.“

„Ako by som pekne nepozeral na svojho starého pomocníka, keď ma moje nové kroky viedli k príkazom evanjeliovej morálky. Nesmrteľnosť duše je zadosťučinením pre spravodlivosť.“

Hovorí sa tiež, že netreba postaviť bariéru milosti, ktorá sama môže doniesť spásu. Treba verejne a veľkým hlasom opakovať, že som nepriniesol rozuzlenie problému existencie. Posledné stránky jeho knihy „ Určenie človeka“ majú tieto jeho výroky: Kat. Cirkev vyžaduje celkove nasadenie a nestrpí ani najmenšie trhliny v disciplíne. Podľa mojej mienky bolo by treba dobrých, rozumných katolíkov rozmiestniť pomedzi ľudí na celom svete, aby sa kresťanské náboženstvo stalo praktickým zameraním pre každého človeka. Kat. náboženstvo, ktoré vyžaduje disciplínu je ale v základe ľahké, často pre vyvolených mystické, oduševňujúce, dokonca pre mnohých zmyslové. Týmito rysmi dotýka sa neba i zeme. Je obrazom našej duše. Keď som hľadal útočište, ono sa ním stalo, pretože som sa poznal v jeho rysoch. Je preto prirodzené, že toto náboženstvo odporúčam svojím bratom, ktorí sú nespokojní. Knihu svojho obrátenia napísal r. 1935. 22. augusta 1935 konvertoval. Žiadal si, aby celá rodina bola na tejto jeho slávnosti. To bolo zmierenie s cirkvou. Kňaz Portoie povedal, že nebolo ťažké pod popolom vedeckých znalostí nájsť oheň nadprirodzenej viery, zasiatej v ňom matkou, v cite hlboko.

Potvrdenie nájdenej viery.

K viere vedou! Slová Ch. Nicolleho: „Na začiatku života som mal vieru. Matka ma vychovala v katolíckej viere. Ale počas svojich vedeckých prác som začal veriť, že len rozum všetko vysvetlí a chcel som všetko vysvetliť len rozumom. Pomaly som zisťoval, že rozum všetko nevysvetlí a že v človeku je miesto pre nadprirodzeno. Pretože som bol formovaný kat. náboženstvom, je prirodzené, že som sa k nemu vrátil. Chcel som zomrieť v tej viere, v ktorej žila matka.“ Po vyliečení zo srdcovej choroby, keď sa vrátil z Alžíra, napísal ako testament: „Zomieram v katolíckom náboženstve do ktorého som vstúpil v auguste 1935. Súc premožený, že rozum ľudský je neschopný vysvetliť  fakty života, cítiac zodpovednosť  pred svojimi čitateľmi, rozhodol som sa zaradiť do tradície svojej rodiny. Táto tradícia má najväčšiu morálnu hodnotu. Ďakujem všetkým, ktorí mi pomáhali v tejto orientácii."

Kňazovi Portois v posledných týždňoch svojho života písal, že nespavosť a bolesti mu zvestujú blízky koniec. Po konverzii mal vnútorný pokoj. „ Sú otázky, ktoré si viac nekladiem. Keď sa nimi netrápim, som veľmi spokojný.“ 23.2.1936 dva dni pred smrťou Leonovi Daudetovi /brat Alfonsa Daudeta/ napísal: „ Pretože rozum je neschopný vysvetliť biologické fakty, ktoré majú vzťah k začiatku života, je neužitočné hľadať iné vysvetlenie ako tradicionálne.“ 8 rokov pred smrťou, ako rekonvalescent, písal: „ Boh zanechal vo svojich veľkých dielach prírody charakter božskosti a je to len slabosť nášho rozumu a uvažovania, že to nevieme odhaliť.“

Jeho konverzia bola konzekvenciou, dôsledkom dlhého hľadania, v ktorom jeho myšlienka zvážila všetko za a proti.“ Po zistení, svojho sklamania v ľudskom krátkozrakom videní prírody a seba samých, prišiel k dôvere v Boha. Pokora je pravda.“

XIV. Max Jacob

/1876-1944/

Nespokojná mladosť.

Astrológ, maliar, básnik, originálny Max Jacob dlhý čas oživoval spoločenský parížsky život. Narodený 1876 v Quimper v Bretónsku v jednej alsaskej rodine. V posledných rokoch svojho života sám hovoril, že jeho detstvo bolo poznačené bolesťou.

Študoval na lýceu v Ruimper, potom skončil právo. Navštevoval koloniálnu školu, pretože chcel uniknúť právu. V Bretónsku kresťanské tradície ešte neboli narušené. Max sa s katolíckym náboženstvom stretol už ako dieťa. Môžeme predpokladať, že ho vychovávateľka vodievala do kostola na bohoslužbu. Keď vyrástol, rodičia mu zakázali chodiť do kostola. Max začal pozorovať kostol zvonku. Čo znamenala táto kontemplácia mladého Maxa? Bola táto kontemplácia prvým volaním ku Kristovi a prvé volanie Boha pre Maxa? Bola to len potreba citových vzrušení? Hľadal odpovede alebo odpoveď? Hľadal stretnutie medzi svojimi myšlienkami a orežívanou skutočnosťou?

Po štúdiach sa Max usadil v Paríži. Zažíval dobrodružstvo veľkomesta, poznačeného buržoáznym konformizmom, požívačnosťou, blahobytom. V Paríži býva okolo r. 1900. Max je zvedavým inteligentným mladíkom. Potrebuje znaky, symboly, slová, gestá, farby, zvuky, kontakt s vecami a živými tvormi. Badá nyanse v rezonancii s rozličnými manifestáciami krásy, vie všetko vychutnať. Má fantáziu bez hraníc, má vlastnosti, ktoré priťahujú pozornosť a sympatie: ľahké slovo, ľahko hovrí, má mimiku, má ducha, je duchaplný. Vie byť divoký a jemný, vie sledovať ducha doby. Povaha, ako jeho, potrebovala svet bez ohrady, obklopený dobrotou. Ako 24- ročný muž v Paríži cíti sa obeťou a to ľahkou obeťou duchovným zvratov a žiadostivosti mladého tela. Zažije aj neúspechy. Pracuje ako obchodný úradník, zbadá, že ako obchodný úradník je neschopný. Pracuje v jednom obchodnom dome. Posadne ho démon maliarstva a poézie. Ako maliar a básnik sa zameriava na Orient. Ulica Havignan, kde býval na Montemartre, bola ulica veľmi živá, živšia v noci ako vo dne. Maxov dom bol stretávaním umelcov a pokrokových básnikov. Max býval pri dome, kde sa robili orgie.

Prvé umelecké úspechy.

Prvé básne mu získali úspech. Picasso a Max boli priateľmi. Max povzbudzoval Picassa. Picasso jeho, Picasso raz povedal Maxovi: „ Ty si najväčší básnik sveta." Max sa priatelil s Guillaumom Apollinairom, Františkom Carcom, Mac Orlanom. Každému sa žiadalo spriateliť sa s Maxom. Max združuje maliarov, literátov, umelcov. Max vedie rozhovory. On je pôvabom všetkých rozhovorov. Hovorí, gestikuluje, povzbudzuje, rozdáva elán, vytvára ohnisko umenia. Max je aj hudobníkom. V hudbe sa nám javí iný, vážny. Hrá taroky, je astrológom. Svojím priateľom predpovedá dobrú i zlú budúcnosť. Hovorí sa, že záujem o okultné veci u Maxa je tušenie nadprirodzena. Aj druhý konvertita Chesterton prešiel špiritizmom k pravde. Max je vážny a ako taký sa oddáva okultizmu a zároveň hudbe.

Pôvab nadprirodzena.

Obcuje s iným svetom ako tým, ktorý môžeme počuť a ktorého sa dotýkame. Má už dotyk s neviditeľným univerzom, ktorého viditeľný svet je obrazom a figurou. Jeho duša nemôže dýchať v tomto uzavrenom svete. V počúvaní hudobných diel zažíva svet, stvorený duchovným ríšam. Jeho zážitky mu vravia, že pravú realita nie sú kompaktné a tvrdé veci, ale duch. Nepripúšťa, že sme zaplavení hmotným svetom, ale môžeme z neho uniknúť. Jeho podivínstva klamali jeho divákov. Max sa choval ako dieťa, ktoré chce iných zabaviť a rozptýliť. Kým však Max zabával iných, sám v sebe prežíval hlbokú úskosť. Vážnosť bola základom jeho duše a navonok bol vážny. Max bol navonok komikom a vnútri vážnym mysliteľom. Jeho výzor bol výzorom uličníka, ktorý sa zo všetkého vysmieva. Ale tento vonkajší výzor sa priečil jeho sladkému pohľadu. Tieto jeho oči sa unavovali pozorovaním vonkajších vecí a hľadali mocné putá, ktoré nás spájajú s večnými záležitosťami. Max prežíval veľmi aktívny vnútorný život. Medzitým snívanie, poézia, hudba a okultizmus mu nedávajú to, čo všetko od nich on čaká. Približuje sa k stredu svojho života a neuspokojeným duchom a srdcom. Skusoval, že svet ako ho líčili racionalisti, nie je tým svetom, v ktorom žijeme, pretože racionalisti vedeckou metódou nevedia zachytiť skutočnosti, ako je láska, smrť, inšpirácie, tvorivé a umelecké snívanie. Všade nás obklopuje tajomstvo. Nenasýtil svoj nepokoj, rozkoše mu prinášajú výčitky svedomia. Ešte skôr, ako veril v jedného osobného Boha a nesmrteľnú zodpovednosť človeka, Max sa cíti veľmi hriešny. Nevýslovnou túžbou túži po nekonečnom, trpí, že sa vždy viac a viac zamotáva svojimi slobosťami do kaluže zla. V srdci sa mu dvíha veľká nechuť. Je smrteľne smutný. Posadla ho myšlienka samovraždy. Medzitým ho rozplylujú sviatky a hostia. Pohrúžený do zvratov pravdy a hriechy, živorí navonok vo svete, kde nachádza len sympatie a krásy a to ho drží pri živote. Veľké bohatstvo a bohaté peňažné úpisy po rodičoch prežíva v úprimnosti so sebou samým. Byť úprimný so sebou samým, či to nie je prvá podmienka, aby bol človek zachránený a „Spasený“? Problémy, ktoré trápia jeho ducha, nedovolia mu žiť bez nepokoja a hrešiť bez výčitiek.

Volanie milosti.

7. septembra 1909. „ Prišiel som z národnej knižnice, vyzul som sa, hľadal som si papuče a keď som zdvihol hlavu, bol niekto na stene! Bol Niekto! Moje telo padlo k zemi, Nebeské telo je na stene chudobnej izby. Prečo, Pane? Oh, odpusť mi! Ale On! Aká krása, elegancia, sladkosť, lahodnosť! Jeho plecia, jeho krok a chôdza. Má tuniku zo žltého hodvábu a modré šaty. Obrátil sa a ja som uzrel pokojnú a žiarivú tvár.“ Na prvý pohľad prostý opis tohto videnia prekvapuje. Má dôraz úprimnosti, ktorá neklame a má rytmus, ktorý sa mohol rodiť len z prežitej skutočnosti a žijúcej spomienky. Max Jacob hovorí, že videl Krista. Čo si o tom máme myslieť? Jeho priatelia tvrdia, že videl Krista. Čo si o tom máme myslieť? Jeho priatelia tvrdia, že to bola prvá a jediná príčina jeho obrátenia a konverzie. Toto videnie sa stávalo v ňom stále živším. “Moja viera každodenne stúpala spomienkou na môj sviatok života, 7. septembra 1909. Nech tento deň je požehnaný, Bože, lebo v ňom navštívil môj príbytok Váš anjel, aby som poznal milosrdenstvo Božie. Myslel som na tento deň, pretože Bože, pamätáš na mňa. Zastavil som sa nad týmto žltým a modrým anjelom. Postavil som proti všetkým dôkazom nevery a pomýleným myšlienkam a mysliteľom, text tvojich očí, opojenie svojho srdca, slzy moje radosti.“ Bol oklamaný víziou? Je otázka, či to bolo osobné stretnutie Maxa s/Kristom/ Bohom? Max bol vnútorne presvietený a zmenený. Bolo to stretnutie nie s Duchom filozofov, ale s Bohom, ktorý je Láska, Jemu sa zdá, že pri tom stretnutí, bol mŕtvy, že vyšiel z hrobu. Má nájdenú jednotu, istotu, svet skrytý pod viditeľným povrchom. Všetci konvertiti sa obracajú pomaly. Max naraz! Druhý deň po zjavení ide do kostola, aby sa dal pokrstiť. Mladý kňaz od ktorého krst žiadal, ho nepokrstil, pretože sa domnieval, že ide o klamné videnia. To bolo pre Maxa prvé sklamanie.

Duch tela.

Nový človek pred novými vecami. Zápas je ťažký. Revolta starého človeka s novým. Veľmi bolestná revolta starého srdca so srdcom novým, ktorého sa dotkol Kristus. Dojmy, ktoré mal s Kristom pri stretnutí, netrvali. Sklamaný v Cirkvi, sa vracia znovu medzi svojich priateľov. Raz večer ho v bare žiadajú, aby nahradil chýbajúceho speváka, privolil a všetkých udivil.Čo robí teraz?

Pokračuje v okultizme, píše, je na čele básnikov, kubistov. Jeho jediný poetický zákon, to je jeho obrazotvornosť. Nepatrí k žiadnej škole. Ako on sám, tak aj jeho básne, sú mystické. Je to monológ básnika, melancholický, pretože sa uzatvára do zámku svojho vnútra. Jeho hlavné dielo vzniklo v tomto období: „Le Cornet a Dao.“ Rozhovor s Bohom.

Medzitým obcovanie s Bohom je vždy ťažšie. Kristus ho volá z hĺbky jeho vnútorných priepastí… Kto by nečítal s pohnutím tento jeho dialóg? „ Kto klope toto ráno na moje okno? Otvorte okno! Počkajte, prosím Vás, treba sa mi obliecť! Neobliekajte sa, otvorte dvere! Pozoruj moju zakrvavenú tvár, pozoruj moju uplakanú tvár, ty oslobodený. Ale ako urobíte, aby vošiel kríž! Vojde oknom. Ah, Pane, aké máš studené ruky a predsa si spotený! Priblíž sa k peci!" Dialóg nastal medzi Bohom a ním. Hriešnik plače nad svojou minulosťou, prijíma prítomnú radosť. Posilňuje sa modlitbou. Jeho láska k bratom, s bolesťou, ktorú zdieľal, sa stávala vždy srdečnejšou, jednoduchšou, oduševnenejšou. - Čo robíš, Bože, s hlasmi, ktoré vystupujú zo zeme do neba? Zmiznú vo večnej tichosti? Boh sa nestavia indiferentne na Maxove modlitby. Volá ho druhý raz.- Raz večer v kaviarni vyslovil Max túžbu pokrstiť sa. Počul ho malý izraelský chlapec. Ten mu poradil, kde je dom kňazov Sionu, ktorí sa zaoberajú konverziou izraelitov. Max tam hneď išiel. Prijal ho páter Schafner. Mal dojem, že sa Max citove blíži k viere, nie rozumom. Dáva mu učiteľa, ktorý ho má učiť pravdám viery a cestám čnosti. Max vidí, že obrátenie nie je ľahká vec. Nestačí len veriť, ale hýbať celý svoj život.

Výstup osamote.

Tretí raz sa mu zjavil Boh. Boh prichádza aj teraz k nemu. Stalo sa to v kine. Obedoval u jednej dámy. Potom išiel do kina. Nevie prečo. Pri filme „ Landa čiernych šiat“ Pavla Févala zjavuje sa mu Kristus. „ Ale prečo mne, prečo nie iným? Nie je to možné, nie je to isté. V kine! Som istý, bol to on v bielom rúchu, s dlhými čiernymi vlnitými vlasmi… Bože, ako Ťa milujem!… Nerozumiem z toho nič. Prečo táto priazeň? Ty predsa poznáš moje chyby, môj život, moje slabosti, všetky moje chyby a všetky moje slabosti, čo Ťa na mne zaujíma?" Porozprával toto videnie priateľovi Apollinairovi, nie je schopný udržať ho v sebe. Teraz mu neverili! Vyhlasovali ho za pomäteného. Protestoval. Nie, nie som ešte ani šedivý, som triezvy človek. Smiali sa mu. Krst mu odložili. On však vie, že videl tvár Krista, tvár Boha-človeka a tá uchvátila jeho srdce. Útok rodičov, útok priateľov, útok katolíkov! Útok okultistov! Komédia pre jedných, podozrievanie u iných… Každý večer sám ide do Sacre Coeur na Montmartre! … Pred vchodom kostola cítil najviac svoju osamotenosť. „ Kto ma chytá? Nie je to už dlho, čo som ušiel? Volal ma, keď som bol chlapcom, keď som bol mladíkom, hlasno ma volal 7. septembra 1909. Tu som, Pane!“

Krst.

Posledné zjavenie ho povzbudilo prijať krst. Tak nalieha, že konečne je pokrstený. Prijal krst v kaplnke Sestier Notre Dame zo Sionu 18. februára 1915. Jeho krst pobúril najprv priateľov, najmä preto, že Max aj po krste ostal takým ako bol pred krstom. Chodil do spoločnosti, kde zabával a kde sa zabávalo, ale bez hriechu. Len v tom bol rozdiel. A to bolo celkom iné. „Nevedel som ináč zmeniť svoj život, ktorý sa mi hnusil, iba pomocou katolíckych kňazov." Izraeliti sú ľudia ducha, katolíci sú ľudia srdca. Nezmenil sa hneď. Boril sa sám so sebou. To je normálne.

Nehoda.

To je epocha veľkého úspechu. Po smrti Apollinairovej je vodcom školy. Vystavoval svoje maľby. Získava nových priateľov. A. Billy, A. Melnaux… Napriek úspechom Max chce odísť z Paríža, pretože je pre neho nebezpečenstvom. Až nehoda povzbudí jeho rozhodnutie. 25. januára 1920 cestou do Opery narazilo do neho auto. Dostal sa do nemocnice na úrazové oddelenie. Vtedy sa rozhodol z Paríža odísť. Povedal si: Nikde sa tak ľahko nehreší, ako v Paríži, ale nikde sa ani tak ľahko neumiera ako v Paríži. “Nemocnica, ty mauzóleum živých, ty si medzi si dvoma nádražiami, doveď do bezpečia tých, ktorí idú tam, odkiaľ sa už nevracia. Ďakujem Bohu, že ma ponechal medzi živými.” Ó, ľudia natlačení v autách, vy zomriete, vy zomriete, vy zomriete! Ženy veľkého života, vy zomriete! ! Ľudia z auta, vy zomriete. Ja som sa to naučil v nemocnici a preto vám to opakujem, zomriete! Vy zomriete, my zomrieme! Slová opravdivé, slovo pravdy, jedinej pravdy, slovo, ktoré treba doprevádzať rozumom. Bože, ktorý si mňa osvietil, osvieť predchádzajúcich, že všetci čoskoro zomrieme.“ Človek, ktorý tak veľmi miloval život, po odchode z nemocnice, je iným človekom.

Posledná etapa.

Odišiel s Paríža. V r. 1921 sa stiahol na Saint—Benoit nad Loirou, aby žil bližšie Bohu. Konvertita sa musí obracať každú minútu. Bojovať, vždy bojovať. Staré zvyklosti... Paríž ho znovu láka. Od 1923-1936 vráti sa do Paríža. V Paríži sa zasa objavia jeho slabosti. Vracia sa na vidiek. Tam cíti ochranu. Ráno zavčasu vstáva. Od 5,30 sa už modlí. Začal si písať svoje modlitby. Modlí sa každú hodinu ako sv. František Saleský. Potom ide do kostola. Pripravuje sa na sv. omšu, miništruje. Vracia sa do práce. Po obede ide znovu do kostola. Počuli ho povedať Pánu Bohu: "Odpusť mi, Bože, Ja som dobrý o veľký zlodej. Raz za deň jedáva. S priateľmi ide do reštaurácie. Pracuje veľa. Maľuje, píše, opravuje sa. Vo svojich modlitbách nerozoberá mnoho vecí. Predmetom jeho modlitieb sú: stvorenie, smrť, hriech, peklo, nebo.

"Nebo je tam, kde sa dýcha Boh. Moje srdce je horiaci uhlík, najlepšie horí medzi horiacimi srdcami.“ - Ako všetci konvertiti i on má zvláštny zápal k Panne Márii. Pridal si do litánií: “Panna, podivne trblietajúca.” V obci ho každý miluje. Radi ho počúvajú. Jeho reč je divoká. - Jeho korešpondencia je bohatá. Zabrala mu veľa času. Jednému priateľovi v liste opísal celý svoj portrét: "Píšem Ti, že som biedny, malý starček s veľkou hlavou, vajčitý vo všetkých svojich zmysloch, ružový, plešatý. Skôr krátky ako malý, na čele vráskavý, s dlhými nohami, vždy studenými, pavúkovitými rukami. Jeho deň bol: práca, korešpondencia, návštevy duchovný život, ktorému zasvätil vo dne najviac času.

Do domu otca.

Jeho posledný portrét je z r. 1943. Max už neverí v túto zem, v tento svet. „Zem, to sú veľké nečisté ústa." To sú jeho slová. Pesimizmus však nevytlačil  z jeho duše pokoj vnútra. Jeho oči na jednej strane oznamovali nepokoj, ale na druhej strane vnútorný pokoj.

Nemecké vojská okupovali Francúzsko. Max vedel, čo to znamená. Musel nosiť hviezdu. 24. februára 1944 ho zatvorili a odviedli do koncentráku Drancy. 5. marca zomiera. Spokojne prijíma smrť, lebo o nej mnoho rozmýšľal. Lekár, ktorý bol s ním, tvrdí, že pred smrťou povedal: som s Bohom. Zomiera ako kresťan, v strede svojich izraelských bratov. Jednou žiadosťou sa od nich líšil, chcel zomrieť ako katolík. Chcel mať kňaza pri smrti. V koncentráku mu to nedovolili. Pomohol si sám. Jeho izraelskí bratia mu po smrti našli vo vrecku ruženec. Obtočili mu ho okolo prstov. Tak leží.

Záver.

Max Jacob celý život cítil nostalgiu po nebi. Sníval po svete dobra a krásy. Pred jeho konverziou mu chýbala milosť Božia, chýbala jednota ľudí v láske. To je milosť. Život Maxov nám hovorí, že Max nešiel k Bohu, ale Boh akoby vtrhol do jeho života. On sa nechal preniknúť Bohom. Max Jacob je brat vecí a žijúcich, básnik, maliar, mystik, v katolicizme našiel zasvätenie svojich najkrajších túžob. „Koho si sa vzdal? pýtal sa ma Priateľ. Ja som sa nikoho nezriekol, pretože Teba som hľadal všade na svete.“

XV. Ernest Psichari

/1883 – 1914/

Rennská ulica v Paríži vedie od kostola Saint-Germain-des-Preés aj miestami, kde bolo za Veľkej francúzskej revolúcie umučených viac než sto päťdesiat kňazov. Tam, kde pri budovaní ulice v roku 1867 našli pozostatky mučeníkov, stojí dnes dom č. 96. V ňom sa 29. septembra 1883 narodil Ernest Psichari.

Ernestov otec, Jean Psichari, bol profesorom, matka bola dcérou Kornélie -Schefferovej o Ernesta Rennana. Koľko vplyvov sa v Ernestovi stretlo! Po otcovi grécky a latinský, po starom otcovi Renanovi bretónsky a po Schefferovcoch holandský. Tiež koľko náboženských tendencií: keltský katolicizmus s holandským protestantizmom y grécko-ortodoxným kresťanstvom. Jean Psichari so ženou žili v domienke, že sa povzniesli nad akékoľvek náboženstvo a starý otec Renan zabalil svoje do „ purpurového rubáša, v ktorom odpočívajú mŕtvi bohovia." Prastará mama Psichariová bola však veľmi nábožná žena a želala si, aby bol chlapček pokrstený. A tak 25. novembra ponoril pravoslávny kňaz bábätko celé do krstnej vody a vyriekol nad ním slová, ktoré sa trochu líšia od slov katolíckeho krstného obradu! Ernest je pokrstený v mene "Otca i Syna i Ducha.“

Prastará mama darovala novému kresťankovi malý zlatý krížik, ktorý pani Psichariová starostlivo uložila medzi svoje šperky. A nikomu už ani len na um neprišlo učiť chlapčeka spájať ruky k modlitbe.

Predsa však Ernest o tomto zabudnutom krste napísal v súvislostí s milosťou konverzie: „ Prýštila z vody, ktorou ma pokrstili, keď som bol ešte dieťaťom v plienkach, dieťaťom, ktoré si neuvedomovalo, čo sa s ním deje. Zázrak: Obdivuhodný dôkaz: Po celých tridsať rokov zdanlivej suchoty a prázdna, krstná milosť vo mne pracovala!“

Keď sa Ernest narodil, je Renan na vrchole svojej slávy. Je členom francúzskej Akadémie, administrátorom Collége de France, autorom „ Ježiša Krista“. Pre vnúčence je však len dobrým starým otcom. Keď umrel, mal Ernest deväť rokov. V rodine zostane úcta k tomuto slávnemu starcovi a aj po konverzii budú Renanove diela na čestnom mieste v Ernestovej izbe.

Ernest nie je veľmi dobrým žiakom. Otec ho drží nakrátko. Večer niekedy počuť:“ Ernest, prines latinský preklad!… Chlapča ho poslušne prináša. Ostatné deti pritíchnu, dobre vedia, čo bude nasledovať. V okamihu je úbohý preklad pohanený- počiaraný a nakoniec roztrhaný na tisíc kúskov… Niekoľkohodinová práca je zmarená. Ernest zbiera útržky papiera po izbe a neostáva mu nič iné, ako sa opäť pustiť do práce, povzbudený ešte otcovým konštatovaním: „ Nemáš v hlave rozum, ale huspeninu!“ Ernest sa nehnevá, nebúri, len sa opäť dáva do práce…

Jeho“huspenina“ je dokonale organizovaná. Vášnivo sa zaujíma predovšetkým o literatúru. Ovláda naspamäť množstvo básni. Každý štvrtok chodieva do divadla počúvať klasikov a cez prázdniny v Bretónsku deklamuje poslucháčstvu zloženému prevažne z malých sedliačok verše Viktora Huga. Nerobí to z nejakej túžby po sláve, žiada sa mu podeliť sa s radosťou, ktorú má z veršov. Má veľmi dobré srdce a všetko, čo má, požičia, alebo dá. Častou spoločníčkou pri robení dobrých skutkov mu je matka.

Mladosť.

Neskoršie sa Psichariovci odsťahujú z Renneskej ulice a Ernest prestúpi do Lýcea Henricha IV. Tam sa skamaráti s Jacquesom Maritainom, ktorý je od neho o rok starší, Ernest počas školských rokov nadviazal viacero celoživotných priateľstiev, ale priateľstvo s Maritainom je najsilnejšie: „ Jacques a ja tvoríme jedno: čo si myslí on, myslím si i ja, čo robí on, robím i ja, čo cíti on, cítim i ja.“

Toto splynutie duší ich povedie až k tým najvyšším métam. Jacquesova matka prijíma Ernesta ako druhého syna. Je to skvelá žena. Ernest k nej prechováva hlbokú úctu.

V Psichariho rodine, ktorá si myslela, že už nemá s kresťanstvom nič spoločné, prekvitajú tie najkresťanskejšie čnosti: dobrota, láska k spravodlivostí, skutočné náboženstvo krásy a pravdivosti, kult povinnosti, vášeň k vede. K priateľom rodiny patria význačné literárne, politické a vedecké osobnosti doby.

V tých časoch sú vo veľkej obľube myšlienky socializmu. Ernest sa púšta do zakladania ľudových univerzít, organizuje večierky pre robotníkov, v ktorých chce vzbudiť lásku k jemu drahému Hugovi, Ibsenovi a Anatolovi Franceovi.

Keď prichádza referovať o svojich podujatiach k Maritainovcom, okrem Jacquesovej matky ho s napätím sleduje dvoje čiernych iskrivých očú. Patria Jacquesovej sestre Jeanne. Je to skvelé dievča s neobyčajne dlhými hnedými vlasmi. Psichari sa do nej vášnivo zamiluje. Ona v ňom vidí však len milého kamaráta. Je od neho o sedem rokov staršia a má pred svadbou.

S postupom času, Ernestova láska neslabne, naopak. Jedného dňa Ernest vybuchne. Jacques a Jeanne sa ho snažia upokojiť. Márne. Po Jeanninej svadbe sa Ernest telesne i morálne zrúti. Len krok ho delí od samovraždy. Pokúša sa vziať si život dvakrát za jednu noc. Zachráni ho však priateľ. A Boh.

Niekoľko mesiacov bojuje krutý boj. Vyhýba sa domu, vhýba sa sebe. Potom v roku 1903 narukuje.

Francúzsky vojak.

V armáde Ernest nachádza, čo mu vyhovuje: poslušnosť. Čoskoro je menovaný čatárom. V decembri 1905 sa dá ku koloniálnej pechote a ide s ňou na výpravu do Afriky. Akým prekvapením je tento mladý vojak pre intelektuálne a antimilitaristicky založenú rodinu.

Ernest sa však už rozhodol

V prvých rokoch nášho storočia bolo na mape Afriky ešte hodne bielych miest. Výprava do Čadu, ktorej sa Ernest zúčastnil, zotrela jednu z nich.

O prvom kontakte s Afrikou hovorí Psichari v knihe “Zem slnka a spánku“. Veľmi naňho zapôsobí predovšetkým ticho, veľké africké ticho. Vo Francúzsku ticho aj na vidieku je plné zvukov, ticho v Afrike je totálne, „ akési hrozivé“. Musí si zvyknúť na to, že sa len zriedkakedy dostane k ľudským dušiam…

Medzi čiernými nosičmi si Ernest všimne mladého Bayu s veľkými akoby udivenými očami. Kedže je Sama slabšej konštitúcie, zverí mu len svoju pušku. Sama je na to veľmi hrdý a spolu s puškou nosí aj dvojstrannú citaru, z ktorej vyludzuje nariekavé tóny. Čím viac sa vzďaľujú od vlasti, tým sú Bayovia- takí veselí na začiatku- smutnejší. Sama rapídne chudne. Horúčka ho neopúšťa. Zmocňuje sa ho veľká túžba po domove, ani citara ho už nedokáže potešiť. Umiera jedného večera, keď mu Ernest prináša ovocie a mlieko: „ Tu máš, Sama, jedz, pi...“ - „ Poznám ťa, dobre ťa poznám“, šepká Sama, čo znamená: „ Mám ťa rád, veľmi ťa mám rád.“…

Bayovia celú noc spievajú nad Samom pohrebné piesne, Na svitaní ho pochovajú pod veľký strom. „ Spi, malý Baya, spi… Na tajomstvo tvojho života zaľahol tieň ešte väčšieho tajomstva - smrti...

Nech pokoj veľkých zlatistých plání spočinie na tebe...”

Ernest si myslí, že našiel tento pokoj o niekoľko dní neskoršie medzi poislamčenými Feulbekmi: "Všetky strohosti a hrboľatosti našich kresťanských duší miznú pred veľkým, definitívnym pokojom islamu."

Stredoafrický islam nie je taký fanatický ako islam severoafrický. Je to akýsi druh mystického sna, do ktorého sa duša celá ponára.

"Islam nie je časťou Feubekov, ako je katolicizmus časťou nás. Je niťou ich života, je nimi samými."

Tieto dva citáty poukazujú na nové poznanie, ku ktorému Psichari dospel. Ernest sa hlási ku kresťanstvu, presnejšie ku katolicizmu. Čoskoro sa stretne s katolíkmi, pre ktorých náboženstvo je tiež niťou života. Vo vzdialenom Francúzsku sa Jacques Maritain práve dostal k Bohu a Ernestovi píše. "Dúfam, že sa nám z tých samôt vrátiš ako veriaci."  

Áno, milosť je na dosah, aby však mohla preniknúť do srdca, musí byť srdce dokonale pripravené. Postará sa o to Afrika so svojimi púštnymi vetrami a páliacim slnkom:

"Čoho sa má srdce chytiť v tomto chaose? Aj náš život sa nám zdá veľkým neporiadkom: more bez majáka, kde sa náš duch kolíše, kde sa srdce dokonca odnaučilo milovať... Čoho sa zachytiť?"

Poučenie púšte.

Vyznamenaný vojenskou medailou vrací sa Ernest v októbri 1907 domov kde vládne atmosféra pohody. Ernest dáva do poriadku poznámky z výpravy. Vo februári 1908 vychádza jeho "Zem slnka a spánku." Už je duchovne ďalej, než bol pri písaní tejto knihy. Spomienky na modlitby mohamedánov, stretnutie s Maritainovcami a predovšetkým túžba po Afrike robia z neho nového človeka.

"Nevidím vznešenejšie naplnenie života ako odísť do ďalekých krajín a drať si nohy po nových krajoch za moriami a oceánmi... Napili sme sa z omladzujúceho prameňa, ktorý napĺňa novou energiou ochabnuté srdcia a ktorý ženie bytosti k najvyššiemu vrcholu."

Jacquesovej matke píše "Odchádzam, Ťažká, prenikavá vôňa Afriky mi nedá spať a zdôverujem sa vám - len vám - s nádherným plánom: kolonel Patey odchádza do Mauretánie a berie ma so sebou..."

V tomto istom liste spomína tiež román, ktorý hodlá napísať: "román, v ktorom by nebola reč o láske, len pochmúrny a drsný príbeh vojaka’" Má sa nazývať: "Volanie do zbrane" a keď Jacguesova matka prečíta rukopis, ktorý dostane z Mauretánie, vyhlási, že je trochu "prikatolícky”. bolestne sa jej totiž dotkla synova konverzia.

„Nebojte sa,“ píše jej Psichari, ”môj katolicizmus, ak vôbec nejaký je, sa nebude podobať ani katolicizmu Péguyho, ani Jacquesovmu. Nepriťahuje ma dogma, ale tradícia, ku ktorej sa musíme vrátiť, ak nechceme zaniknúť.“

” Volanie” je román o vojenskej vernosti. O niekoľko rokov však bude reč aj o inej vernosti a dogma sa stane pre Ernesta zmyslom života. Už netúži po nových krajoch len preto, aby tíšil svoje srdce:

”Moje najpevnejšie rozhodnutie je ísť svetom a samého seba dobyť silou... V Afrike sa dejú veľké veci. Viem to a preto môžem od nej požadovať všetko a cez ňu môžem všetko požadovať pre seba. Kedže je obrazom večnosti, nepožadujem od nej nič, menej ako pravdu, dobro a krásu... ”

Ernest vidí a obdivuje vznešenosť Maurov. S veľkým záujmom študuje ich dejiny, najmä náboženské. Kým ostatní v poludňajších hodinách odpočívajú, Ernest v stane číta, píše alebo medituje „sediac na zemí s bradou na kolenách, s tajomným očakávaním v srdci.

Stretáva sa s mužmi, ktorí veľa meditujú, modlia sa a zaujímajú sa o náboženstvo kresťanov, „nazareťanov“ ako o niečo veľmi dôležité.

Mladý Maur, Mohamed Fadel sa Ernesta pýta.

- Veríte vy, Francúzi, v jedného Boha alebo v troch?

Inokedy sa ho zas Sidia pýta:

-  Viem, že Issa /Ježiš/ je veľký prorok, čo si však o ňom myslite vy, nazareťania?

Psichari ani na sekundu nezaváha.

-  Issa nie je prorok, Issa je syn Boží.

A začne Sidiovi vykladať históriu Vykúpenia. Od dojatia sa mu chveje hlas: - Vedz, Sidia, že by sme vďačne položili i svoj život, aby sme mohli slúžiť svojmu Pánovi.“

„ Vedel som, že to nehovorím z presvedčenia, ale vedel som tiež, že by to bola ešte väčšia lož, keby som nebol hlásal pravdu o svojom Bohu.“

Milosť ho obklopuje zo všetkých strán. Za púšťou a za morom sa za neho modlia. Z La Sallete dostane kartu od Jacquesa a jeho ženy:“ Modlili sme sa za Teba na tejto svätej hore. Zdalo sa, že presvätá Panna nad Tebou plače a chce, aby si patril k nám. Neposlúchneš ju?“

Úvahy sa menia na modlitbu. Jedného dňa v púšti zažije nezabudnuteľný okamih. Cez pálčivé poludnie hľadá trochu tieňa. Uprostred vyschnutého riečneho koryta rastie strom. Ernest pred ním zastane a zrazu, prvý raz v živote, padne na kolená. Klania aa Bohu, ktorý sa ozval. Nič len hlboká istota: "Bol som presvedčený, že raz budem kresťanom!"

Výprava do Mauretácie nie je však len pokojnou prechádzkou. Vyskytujú sa i ozbrojené zrážky. V predvečer jednej z nich sa Ernest cíti ”v blízkosti Božej“ a myšlienka na prípadnú smrť ho napĺňa radosťou. Po prvý raz si hovorí: "Nie moja, lež Tvoja vôľa nech sa stane!” Jeho hodina však ešte neprišla. Pán čaká na jeho plnú oddanosť vo viere.

Milosť, ktorá už tak dlho prúdi do Ernestovej duše, napĺňa ju pokojnými vodami. Raz ráno v tichu a pokoji nádhernej krajiny jeden Maur zvolá: "Boh je veľký!"

„ Och, ako dobre mi to zvolanie padlo. Uvedomil som si, že moja radosť nie je radosťou turistu, bažiaceho po senzáciách, ani ilúziou civilizovanej bytosti..."

Rozhodný krok.

Po svojom návrate do Paríža koncom roku 1912 sa stretne s Maritainom a povie mu, že je "katolíkom bez viery“. Je to však už len posledný prejav starého človeka. 13. januára 1913 si zaznačí do denníka: "Príď ku mne Pán môj a Boh môj.“  A 21. januára: “Dnes poprosím Jacquesa, aby ma zoznámil s kňazom, ktorý by bol ochotný vypočuť ma.”

Týmto kňazom bude otec Clérissac, dominikán. Som v pokušení povedať, že Psichariho konverzia bola dovŕšená po vojensky.

3l. januára sa stretne s pátrow Clérissacom po prvý raz. Psichari sa s radosťou dozvedá, že jeho krst je platný. 4. februára urobí vyznanie viery v malej kaplnke Maritainovcov. Potom sa vyspovedá. Priateľov zarazí zmenený výraz Ernestovej tváre. "Tvár i oči má úplne iné, umyté vodou neba", píše Raisa Maritainová.

V soboru 8. februára dostáva sviatosť birmovania a deň nato prístupuie k prvému svätému prijímaniu. Poobede toho istého dňa sa s pátrom Clérissacom a Jacqueaom Maritainom vydá na púť do katedrály v Chartres, ktorá je francúzskym konvertitom obzvlášť drahá.

Radosť z konverzie však kalí smútok: dlhé manželstvo rodičov ktoré mu do afrických diaľav žiarilo ako symbol vernosti, sa rozpadá. V jednom liste pátrovi Clérisancovi Ernest píše: „ Od dnešného rána je moja matka len opustenou starou ženou...“

Ako teda povedať matke, ktorú tak vrúcne miluje a ktorá prežila toľko utrpenia, že sa stal katolíkom? Bude aj ona tak trpieť synovou konverziou ako pred nedávnom Jacquesova matka? Ernest sa však nebojí: „ Tak veľmi ma miluje, píše, že príjme všetko, čo je pre mňa dobré.“ Rozhodne sa, že jej to povie: „ Mamička, musím ti povedať, stal som sa katolíkom, bol som na prvom sv. prijímaní...“ Nezdá sa, že by to pani Psichariovú veľmi prekvapilo. Vari matka, ktorá tak veľmi miluje svoje dieťa, neuhádne aj to, čo pred ňou skrýva? Na synovo priznanie odpovedá: „ Dobre si urobil, kedže si bol presvedčený, že tak musíš urobiť.“ A donesie Ernestovi zlatý krížik, ktorý dostal pri krste.

Je ešte aj druhá žena, ktorej odhalí svoje krásne tajomstvo. Jeanne, oslobodená od civilného manželstva plného útrap, zostala sama so šesťročnou dcérkou Ninkou. Aj ona je katolíčkou.

„ Oznamujem jej veľkú novinu. Položí mi ruky na plecia a cítim, ako sa celá chveje. Potom mi hovorí o minulosti, o bôli, ktorý mi spôsobila, o modlitbách, ktoré sa za mňa modlila...“

Ernest sa často stretáva s Jeannou. Má veľmi rád deti a s malou Ninou sú čoskoro veľkí priatelia. Jeanne i Ernest sú obaja voľní, obaja zapálení pre tú istú vec. Všetci ich priatelia si myslia, že sa vezmú.

Po jednej sv. omši, na ktorej sa zúčastnili spoločne, Ernest sa prizná: Spájam radosť z ľudského priateľstva s najvyššou radosťou, akú len kresťan môže zakúsiť.“

Jeanne vidí v Ernestovi svoj ľudský ideál a čaká, až sa vyjadrí. On však, akoby bezcitne, pokračuje vo svojom vnútornom raste. Ten, ktorý si poňho išiel tak ďaleko, je žiarivý Boh. A Ernestovi na tejto zemi ostáva už len tak málo času! Ernest si do denníka poznamenáva túto vetu: „ Boh a nič iné!“

Stúpanie.

Psichari váha, či má knižne vydať“ Volanie do zbrane,“ ktoré vychádzalo na pokračovanie. Na radu pátra Clérissaca sa rozhodne pre vydanie, „ aby som ukázal, ako si Božie dielo pripravovalo cestu v ešte zatvorenej duši.“

Z Mauretácie doniesol tiež rukopis o svojej africkej výprave, ktorý je súčasne aj zápisníkom duchovného rastu: "Hlasy volajúceho na púšti“. Túto knihu začal písať neverec a dokončil kresťan . Ernest nechce, aby vyšlo, nechce verejne hovoriť o svojej konverzii. Otec Clérissac mu navrhne previesť všetko do tretej osoby. Takto sa Mazence stáva priehľadným pseudonymom Ernesta.

"Volanie do zbrane" má neobyčajný úspech. Najväčšie literárne osobnosti posielajú Psicharimu nadšené listy. Priatelia sa usilujú, aby mu bola udelená Cena Akadémie. Ernest však píše: „Celkom úprimne povedané, je mi to jedno: Pred Bohom hovorím, jedinou mojou túžbou na tejto zemi je mať Vieru, Nádej a Lásku svätých,  mojou jedinou túžbou je umrieť pre presväté meno nášho Pána, ak ma bude chcieť za svojho mučeníka. Mojou jedinou túžbou a myšlienkou je Raj /30. mája 1913/.  

Začiatkom júna sa vracia k svojej posádka do Charbourgu. Jeho duchovný otec je názoru, že je povolaný stať sa kňazom. Ernest však na to nemyslí. Ako by mohol naniesť svojej matke ešte ďalší úder?

Už len to, že sa v októbri rozhodne odísť k dominikánom do Holanska na exercície, rozplače najmladšiu sestru Korinu: dievča cíti, že jej brat uniká. Kláštor - dom ticha, modlitby a mieru - urobí na Psichariho hlboký dojem. Zdá sa mu, že dominikánsky rád - intelektuálny a zároveň mystický - jeho duší vyhovuje.

Posledné mesiace života sú preplnené dobrými skutkami. Ernest sa zapojil do hnutia sv. Vincenta z Pauly. Pravidelne navštevuje chudobných. Píše: "Bol som u pani Tozpetovej /žehliarka s mnohými deťmi/, aby som jej "preukázal dobro". Ale  v skutočnosti vlastne  ona mi preukázala dobro a cítil som sa pred ňou taký malý a úbohý!“ Vedie život mnícha. Každý ďeň, keď mu to služba dovolí, pristupuje k sv. prijímaniu. Modlí sa ruženec, živí sa sa duchovným čítaním, Prepracúva „ Hlasy, volajúceho na púšti“.

Kam povedie tento život modlitby a plný odriekania? To ešte nikto nemôže vedieť. Hovorilo sa, vari až pričasto, že Psichari, chce vykúpiť omyly svojho starého otca Rénana. Možno preto prijal birmovné meno Pavol, aby napravil zlomyselné Renanove poznámky o „ škaredom Židáčkovi“. Ernesta určite trápi osud duše starého otca, kult ktorého bol svetlom jeho mladosti.

Ktosi Ernestovi povedal: Renan je určite v pekle! Páter Janvier, však Ernesta upokojuje: „ Prečo si to myslieť? Neprichodí nám ľudí súdiť a obmedzovať Božie milosrdenstvo!“

Iní zas chcú Ernesta presvedčiť, aby sa stal kňazom v Bretónsku a tak odčinil, že Renan opustil seminár. Renan však nebol kňazom: prijal len nižšie svätenie. Slobodne, čestne vystúpil zo seminára, kam bol vstúpil bez presvedčenia, ako to každoročne urobí viacero levítov. A kto vie? Možno sa Renan nestal kňazom preto, aby sa mohol narodiť Psichari. Tu, na zemi, vidíme len jednu stránku veci.

V  Cherbourgu slávi Psichari v roku 1913 svoje prvé a posledné kresťanské Vianoce. Vo februári 1914 píše pátrovi Clérissacovi: "Končí sa môj prvý kresťanský rok. Zajtra to bude presne rok, čo som s milosti nášho Pána a s Vašou pomocou vstúpil do života eucharistického, ktorý jediný si zasluhuje byť menovaný životom. Nemôžem bez zachvenia pomyslieť na tie požehnané dni, na všetku radosť ktorá nasledovala, na svetlo, ktoré mnou deň za dňom viac prenikalo a rástlo v duši, ktorá sa dala Ježišovi Kristovi."

V  prvých augustových dňoch vypukne svetová vojna. Posádka koloniálneho delostrelectva opúšťa Cherbourg. Psichari odovzdá pred odchodom na front hotový rukopis prepracovaných "Hlasov volajúceho na púšti" otcovi Houyvetovi "Ak zomriem .môžete e nim urobiť, čo len budete chcieť, aj spáliť, ak to uznáte za vhodné...“

Dňa 22. augusta v bojoch pri dedinke Rossignol v Belgicku je ranený nejaký dôstojník. Psichari ho odtiahne až k stanovišťu Červeného kríža a s úsmevom a tanečným krokom sa vracia ku svojim delostrelcom. V tom ho zasiahne dávka z guľometu.

Okolo ruky má obtočený ruženec, pod blúzou škapuliar sv. Dominika a na hrdle zlatý krížik, ktorý dostal pri krste…  Podľa týchto vecí ho budú môcť neskoršie indentifikovať…

Keď bol starý Rennan v Aténach, nezapôsobil naňho Akropol, chcel len, aby ho zaviedli na Aeropág. „ Skala, z ktorej sv. Pavol hovoril, má oveľa väčšiu cenu ako Demosténova tribúna.“ A pri pohľade na veľkolepú krajinu zašepkal apoštolove slová: „ Ubi Spiritus Dei, ibi Libertas.“ / Sloboda je tam, kde vanie Duch Boží/.

XVI.  Jakub  a Rozália Maritain

/Dve duše hľadajú pravdu, Ján Ancelot Rustache, profesor literatúry na Sorbone/

Detstvo Rozálie. Z Ruska do Paríža.

Je koniec 19. storočia. Jedna žena a dve deti pozorujú s okna vlaku krajinu Francúzska, ktorá im je nezmáma. Ale taká únava ovládala cestujúcich, taká melanchólia tlačí im na srdce, že krásna krajina na nich nepôsobí. Prichádzajú zďaleka. Opustili rodnú zem, južné Rusko, aby prišli sem, do neznámej zeme.

Mladšia z detí sa volá Viera, staršia Rozália je už desaťročná, už vopred skusuje smútok tohto odchodu. Vyvoláva si v duchu to, čo opustila, starého otca po matke, takého zbožného a takého múdreho, že sa mohol nazvať Šalamúnom, druhého otca po otcovi prísneho a asketického, ktorý jej rozprával dejepis Biblie a ktorý ju učil hebrejsky. S nostalgiou si spomína dobré čerešne, krásu  ruží, náboženské sviatky Božej majestátnosti. Ale viac ako všetko ostatné, Rozália ľutuje za lýceon, kde zanechala srdce, preplnené láskou a obavou, pretože odvtedy, odkedy má vedomie o sebe, poznala svoje srdce ako srdce, plné túžby poznávať.

Rodičia Viery s Rozálie sa rozhodli vysťahovať sa z Ruska, pretože za cára prichádzali na nich pohromy a deťom sa nedovoľovalo študovať, pretože rodičia boli socialisti. Prijali trpký chlieb exilu. Paríž, mesto svetla. Aký bude náš život v tomto meste? Tešia sa na otca, ktorý čoskoro príde za nimi. Dni pobytu v Paríži nepriniesli nič, len starosti. Ťažko bolo začať žiť v krajine ktorej reč nepoznali. Rozália začala chodiť do školy. Učila sa správnu výslovnosť. V škole čoskoro začala byť prvou žiačkou.

Začala sa učiť literatúru. Číta Racina, Viktora Huga vášnivo. A predsa ju zachváti nuda. Začína ju zaujímať otázka Boha. Takto začína myslieť "Ak je Boh, ak nekonečne dobrý, prečo dovolí bolesť, ak je všemohúci, prečo trpí zlých. Ak nie je ani dobrý, ani všemohúci, neexistuje”. V hĺbke duše sa jej drží neistý pocit: "Zachránila som sa pred zúfalstvom. Čakala som. Očakávala som od vedy vyriešenie všetkých otázok. Od učiteľov, ktorí mi prednášali, od tých som čakala vyriešenie životných problémov. Pokračovala som v modlitbách k tomu Bohu, od ktorého sa rozum odkláňal, ale srdce sa nechcelo od neho odlúčiť.” O svojej vnútornej dráme Rozália nehovorila ani svojej rodine, ani svojim mladým priateľom. O kresťanstve vedela len to, že na prvé sväté prijímanie sa chodí v bielych šatách. Boh Šalamúnovej múdrosti sa jej stiahol do neba. O Ježišovi ešte nevie nič. Je veľmi osamotená. Cyklus škôl sa skončil. Začala sa oddávať hudbe. Musela ju však zanechať, jej túžba patrila ďalej vede a poznávaniu. Doma sa pripraví na bakalaureát. Vo filozofii sa orientuje podľa profesora Rappoportoma. Tento profesor sa Rozálie opýtal, čo chce vedieť. Rozália odpovedala: chcem poznať to, čo je. V tomto eláne vyjadrila najvyššie túžby duše mladej, potreby celej vedy, filozofie a teológie. Rappoport sa domnieval, že veda vyrieši všetky otázky človeka.

Sorbona pred 1914. Stretnutie Jakuba a Rozálie.

Claudel, Péguy, Jakub a Rozália Maritain a mnohí iní, boli na Sorbone pred r. 1914. Mnohí mladí pridržiavali sa na Sorbone kresťanskej viery a horúcou láskou, ale mali už mnohých okolo seba, ktorí negovali, alebo pochybovali o kresťanstve. Sorbona neurobila krivdu veriacim, ale mohla dať študujúcim len to, čo môže dať univerzita. „To, čo ma pohýnalo, to nebola túžba niečo vedieť, ale túžba všetko vedieť. Mám nielen túžbu vedieť si ospravedlniť a zdôvodniť jestvovanie, aby môj ľudský život nebol absurdný a krutý. Mám potrebu radosti z poznania, zo svetla istoty, z pravidla pekného života v pravde bez chyby.“ Žiada odpoveď na tieto otázky na filozofickej fakulte v Sorbonne, od botaniky, geológie, fyziológie. Ale štúdium konkrétnych vecí nemôže vysvetliť vesmír v jeho príčinách, jeho podstatu a jeho koniec. Tu nachádza mladé dievča prvé sklamanie. V takomto rozpoložené hľadanie stretne mladého muža s milou tvárou, so svetlými vlasmi a malou briadkou. To bol Jakub Maritain, ktorý sa začal zaujímať o študentov, ktorí boli nútení prísť do Paríža ako exulantu pre nespravodlivé zaobchádzanie.

Hľadanie pravdy.

Jakubovu mladosť poznáme menej ako mladosť Rozáliinu. Narodil sa vo Francúzsku v buržoáznej rodine. Jeho otec, ktorý zavčasu zomrel miloval Lamartina. Matka, Genovéva, bola dcérou slávneho Júlia Favra, ktorého meno pripomína r. 1870 a začiatky Tretej republiky. Jeho dcéra Genovéva tiež nasledovala otca, pretože bola liberálkou, hoci jej vlastná matka bola katolíčkou. Aj Jakub Maritain prijal krst z rúk protestantského kňaza. Matka J.M. bola inteligentná žena, veľkej mravnej hodnoty a šikovná obchodníčka. Jej kresťanstvo však spočívalo v tom, že čakala od neho lepšiu humanitu a ľudskosť.

Patrila medzi tie vzdelané ženy, ktoré v katolicizme videli opak svojich ideálov. V takomto prostredí nemohol Jakub nájsť vyriešenie svojich životných otázok, ani doma ani v škole. Ako žiak lýcea Henrich IV. sa mladý Jakub blížil k zúfalstvu, pretože nik mu nevedel odpovedať na jeho otázky. A vtedy sa stretol s Rozáliou. Medzi nimi sa uzavrelo nehynúce priateľstvo. Rozália mu hovorila: „ Bolo by treba poznať celý vesmír, premyslieť ho. Zmysel života, poslanie ľudí, spravodlivosť a nespravodlivosť spoločnosti. Najprv by som chcela vravieť o sebe, vyjsť zo svojich tichých úvah, aby som chcela stretnúť niekoho, ktorého by som celkom mohla dôverovať. Týmto by sme si mali byť navzájom." Navštevujú spoločne priateľa Psichariho, vnuka Renanovho, ktorý bol buržuj a liberál ako oni. Navštevovali spolu Karola Péguyho, ktorý bol presvedčený socialista a keď konvertoval, svoj socializmus doniesol do katolíckej Cirkvi. Popri všetkých týchto záujmoch obaja hľadajú pravdu. Nemôžu veriť profesorom, ktorí z konkrétnych poznatkov uzatvárajú pravdy, ktoré však môže dať len duchovný svet a pritom títo učitelia popierajú poznateľnosť viditeľného sveta. Celá filozofia bola históriou filozofie. Žiaden filozof nemal svoje morálne, alebo svetonázorové učenie, takže všetci boli nihilistami. Za nejaký čas ich uspokojuje Spinoza, pretože hovorí o pravde a Bohu a aj Nietsche, pretože bol nešťastný.

Na prahu beznádeje.

Prechádzali sa v parku. Hodnotili, čo im dala Sorbonna. Veľkú zásobu vedomostí, ale nedala im zmysel života. Rozália sa už nebránila nevere, Jakub sa zasadil za prácu proti nespravodlivosti sveta, najmä proti nespravodlivosti robotníkov. „Ale, Jakub, bol takisto nešťastný ako Rozália. Keby bol na svete len jeden človek, ktorý by trpel, len jedno telo, ktoré by poznalo agóniu smrti, už by bolo treba ospravedlnenia. A keby len jedno dieťa trpelo a keby len zvieratá tejto zemi trpeli, to by už vyžadovalo zadosťučinenie.“

Uzavreli slávnostné rozhodnutie “danosti nešťastného a krutého univerza pozorovať“ a hľadať zmysel života. Dúfali, že život im sám ukáže zmysel seba. Ak nie, ostane im len jedno východisko slobodného úniku a to je samovražda. Dvaja priatelia. Milujú sa a vedia, že sa milujú. Nič im nebráni zobrať sa a predsa sú nešťastní. „ Neprítomnosť Boha vyprázdnila univerzum, kosmos.“ Nostalgia po Bohu ich zaviedla k Henri Bergsonovi.

Súdne dvory H. Bergsona.

Sorbonna ich sklamala. Péguy nikdy nemal rád Sorbonnu. Pozval J. a R. do francúzskeho kolégia na filozofický kurz. Péguy už vydal Eseje nad prísnymi danosťami svedomia, hmota a pamäť. J. a R. túto knihu ešte nepoznali. Táto kniha popretrhala ich materialistické sofizmy, došli k iným duchovným priestorom. J. začal vyznávať, že človek je schopný poznať reálne a dosiahnúť nekonečno. J. sa zoznámil s filozofiou Aristotelovou a Tomášovou a nevidel rozpor medzi rozumovým poznaním a intuíciou. Poznali, že metafyzika je možná. Vrátila sa im radosť, sväté čakanie, ktoré prevrátilo ich zvedavosť iným smerom. "Péguy, Psichari, J. a ja sme tvorili štyroch jásajúcich, pretože perspektívy duchovného života a rozumové istoty sa pred nimi nanovo otvorili. Bergson v tomto roku začal prednášať Plotinove Enneady. Je to jedna z kníh antickej mystiky. R. sa dala do textu tejto knihy. Jedného dňa, keď čítala z Plotina o vzťahoch ľudskej duše s Boha, kľakla na kolená, bozkávala knihu a nevedela, že to ešte nie je milosť.

V tejto dobe R. číta Pascala a Platona. Aj J. číta myšlienky Pascalove. V tom čase číta R. mystické, ale už kresťanské dielo: "Ozdoba duchovných zásnub" od Ruysbroccka. Toto bola cesta obidvoch k celému a veľkému Božiemu svetlu a pravde. Tohto roku R. dostáva zápal hltana a ten ju posunuje pred dvere smrti. Dostala sa z choroby, ale už po celý život mala slabé zdravie. 26. novembra 1904 sa zosobášia. J. ešte neskončil svoj filozofický kurz a pripravuje sa na to.

Vplyv Leona Bloya.

Šesť mesiacov po svadbe sa zoznámili s Leonom Bloyom. L.B. bol znakom protirečenia. Jedni ho velebia, druhí ním opovrhujú. L.B. sa cíti v línii prorokov. Vzýva Boha Horebu a Siona, vzýva jeho hnev, zjavuje jeho spravodlivosti. Prežíva apokalyptické časy. Približuje čas spustošenia. Keď si predstavíme, že L.B. privoláva časy Apokalypsy v r. 1900 v dobe egoizmu, sme menej znepokojení. Žiadal príchod najvyššej spravodlivosti. Jakub a Rozália M. videli v postoji L.B. dar milosti. Začal čítať Bloyovu Chudobnú ženu.

Boli dojatí touto knihou. Na počiatku svojho kresťanského života boli omráčení a oslnení rozsiahlosťou a veľkosťou tejto veriacej duše, jej horlivosťou, horiacou po spravodlivosti. Potom čítali jeho knihu: Štyri roky zajatia. V nej L.B. vylíčil svoju biedu nevery. Za túto knihu po prečítaní mu poslali 25 frankov. Spisovateľ sa poďakoval. Mladí Maritainovci ho začali navštevovať.

Keď L.B. vydal úvod k listom pre svoje dcéry J. M. napísal o B. a ich vzťahu k nemu toto: ”K 25. júna 1905 dve dvadsaťročné deti stúpali po schodišti, ktoré vedie k Sacra Coeur. Niesli v sebe skľúčenosť, ktoré je majetkom dnešnej kultúry a niesli v sebe zúfalstvo osvetlené vnútorným uisťovaním, že raz sa im zjaví vnútorná pravda života, po ktorej majú hlad a smäd. Jediné východisko videli v samovražde, ktorú obidvaja chceli spáchať, ale teraz na schodišti k S.C. ich držala sila krásnej morálky. Zásluhou Bergsonovou sa vzdali povery vedy, ktorou ich kŕmila Sorbonna. Zásluhou Bergsona sa oslobodili od nihilizmu. Videli cirkev, ale ešte im bola skrytá, lebo sa s mnohými inými mladými mysliteľai domnievali, že Cirkev ochraňuje bohatých s mocných a že skrýva v sebe temno stredoveku. Išli v ústrety k jednému podivnému žobrákovi, ktorý nehovoriac o filozofii, hlásal Božiu pravdu na strechách, poslúchajúc katolícku Cirkev, zatracoval svoju dobu a tých, ktorí nachádzali jediné uspokojenie tu na zemi a to s väčšou slobodou ako všetci revolucionári sveta... To, čo sa im zjavilo, nedá sa vypovedať: jemnosť kresťanského bratstva a ten druh milosrdenstva, ktoré cíti duša, poznačená láskou Božou... Všetky hodnoty v sebe prehodnotili a prišli na to, že je len jeden smútok a to ten, že nie sme dosť svätí..." Roza povedala: "Týmto nám bola daná otázka Boha v celej svojej sile, v celej svoje naliehavosti.” Čítali ďalšiu knihu Leona Bloya: Spása cez Izraelitov. Táto kniha im vysvetlila sv. Pavla Takto pochopili Starý zákon vo svetle Nového.

Krst.

Nasledovali návštevy. Bergson im vysvetľoval kresťanské pravdy. Všetky krásy sveta im nedali toľko radosti ako prítomná kresťanská pravda. Rozália začala cítiť a prežívať realitu svojho bytia a prítomnosť Stvoriteľa v stvorenom svete. Týmito veršami to R. vyjadrila: „ Jemnosť, plnosť, radosť. Akými slovami by ste sa dali vyjadriť? Nehovoríte len bitím tohto srdca, ktoré iba anjeli hudby budú môcť odhaliť a vypovedať. Moja horlivosť prebehla nebo a zem, verila som, že všetko mám a vlastním v týchto večných okamihoch. Šťastné chvíle, uprednostnená hodina, ktorá zachytila celú lásku, rozsypanú po celom svete“. V tomto čase J.M. sa modlieval: „ Bože, ak si, daj sa mi poznať.“ Bola to veľká ťažkosť vniknúť do tajomstva, z ktorého stredu sa organizuje všetko. Mysleli len filozoficky a vedecky, ale nevedeli myslieť nábožensky ako veriaci. Ako prekonať ťažkosti tohto myslenia. L. B. im dal čítať mystické knihy. Zjavenie Kataríny Emmetichovej , Duchovný katechizmus Otca Surina, francúzskeho jezuitu zo 17. storočia. Tieto knihy im ukázali ako vniká milosť Božia do duše, ako tam účinkuje, ak je tá duša otvorená a chce sa dať poučiť. Pochopili jednotu askézy a kontemplácia.

Osem mesiacov a pominulo. Už nemali žiadnu námietku proti viere túžili po svätosti, ale šte neurobili žiadne rozhodnutie. Vo februári 1906 Rozália upadla do choroby. V tejto chorobe prvý raz J.M. sa pomodlil Otčenáš. Rozália sa neodvážila modliť za svoje uzdravenie. Jedného dna L.B. dáva R. na krk medailu Svätej Panny vzýva druhýkrát tú, ktorá nám dala Ježiša, potom zaspala plná dôvery. Počas rekonvalescencie dlhé rozhovory medzi manželmi mali za následok, že napísali L.B. list, v ktorom požiadali o krst. Starý prorok jasal. Vyhľadal kňaza v Bazilike Sacra Coeur. Mal s nimi prácu. Musel im vysvetľovať, že Cirkev nie je ochranou mocných a bohatých, že stať sa kresťanom neznamená vzdať sa filozofie. Žijú dva mesiace akoby v agónii. "Počula som slová v spánku: hľadáte vždy to, čo treba robiť. Netreba nič iného robiť iba milovať Boha a slúžiť mu s celého srdca." Tieto slová našla Róza v Nasledovaní Krista, ktoré vtedy ešte nečítala. Rozhodnutie padlo. 11. Júna 1906. Jakub, Rozália a Viera prijali krst v kostole sv. Jána Evanjelistu na Montmartre. L. B. bol všetkým trom krstným otcom. 1912 Vierin a Rózin otec prijal pred smrťou krst. Ich matka vstúpila do cirkvi 2. augusta 1925.

Vyžarovanie J. a R. Maritainových.

Diela J. a R.M. pôsobili a pôsobia vo francúzskom myslemí, ale aj vo svetvom myslení. Napísali okolo 40 kníh. R. 1927 vydali knihu Prvenstvo ducha. R. 1932 Stupne poznania. To sú klasické diela. Ako filozof je M. medzi prvými novotomistami. R. 1947 Pojednanie o jestvovaní a jestvujúcom. Tu hovorí J.M. o svojom milom učiteľovi sv. Tomášovi: "Sv. Tomáš spojil poznanie a tajomstvo v srdci bytia, v srdci jestvovania. A tým oslobodzuje naše poznanie, vracia ho svojej prirodzenosti a svojmu predmetu. Takto nás vracia do stavu, v ktorom nachádzame v sebe jednotu, aby sme získali v sebe rozum a filozofiu, ale v tých končinách, ktoré sú viac ako filozofia, tam nám nechá nájsť slobodu a pokoj."  Medzi dvoma vojnami J.M. viedol filozofickú edíciu: Prejednávané otázky. Tiež vydal dve duchovné a literárne zbierky Tretina zlata, Ostrovy. R. držala krok, pretože otázky riešili spolu. Publikovala dve knihy: Veľké priateľstvá. V nej vylíčila ich manželský život. Jej zbierka básní sa volá: List noci. Obaja spolu vydali: Život modlitby. Položenie /situácia/ poézie. Vo svojom dome v Paríži v nedeľu hostili ľudí, ktorí našli pravdu ako oni, alebo ktorí ju hľadali. Pomenujeme niektorých: Henri Géhon, Charsles de Bos, Maxim Jacob, René Schwob atď.

Terasa ich domu.

Róza má peknú báseň o Paríži. Vetrík, ktorý povieva parížskymi domami, menuje modlitbou. Paríž volá mestom, ktoré sa spúšťa z neba. Ako nový Jeruzalem. Mnoho razy je tichý ten hlučný Paríž. Tichý splýva s hviezdami. Hlučný zas splýva s jeho podstatou, Mesto, ktoré spí a žije na brehu vody. Seina sa rozťahuje napravo a naľavo. Ona je tvojím srdcom ťažkým a silným. Notre Dame a Eifelovka, to sú dve krídla, ktoré letia do neba. J.M. ako profesor kat. inštitútu v Paríži bol pozvaný Univerzitou z Princeton do Spojených štátov. Viera a Róza išli s ním.

Po vojne, keď aj Francúzsko stratilo a potom dostalo štátnosť,J.M. bol poslaný ako vyslanec do Vatikánu. Pri nástupnej audiencii povedal: "Milujem Cirkev a Francúzsko, mám veľkú dôveru a modlím sa za to, aby Cirkev pomohla a požehnala Francúzsko. Prinášam vám úctu všetkých Francúzov veriacich a neveriacich. My, veriaci vidíme vo Vás zástupcu Slova vteleného, neveriaci vidia zasa zástupcu prirodzeného práva a ľudskej dôstojnosti.”

Aké sú cesty Božie. Bola by povedala Rozália, keď neisto prichádzala do Paríža, že raz, 10. mája 1945, príde v sprievode svojho muža do Ríma, kde on bude vzdávať hold sv. Otcovi za celé Francúzsko? Cez leto však bývali vo Francúzsku, čí už boli v Amerike alebo v Ríme. Róza zomrela r. 1960. Jakub vydal jej diela po smrti. O Maritainovcoch písal J. Ancelet Hustache, ktorý poznal celú rodinu a mnoho konvertitov osobne, ktorí sa schádzali v ich dome.

XVII. K e n y o n  R e y n o l d s

Na začiatku rozprávania o svojej konverzii Kenyon Reynolds poznamenáva, že stretnutie človeka s pravdou prebieha, aj pri rôznosti pováh, v dvoch charakteristických etapách: dlhá príprava - dielo Prozreteľnosti a potom postavenie človeka pred hotovú vec, keď sa musí rýchlo rozhodnúť medzi minulosťou a pravdou.

Keď dostal Reynolds náhly dar oslobodzujúcej katolíckej viery, uvedomil si, že si v ňom Boh už dlhé roky pripravoval pôdu. Pretože To mu, kto nás urobil pre seba, nič sa nezdá príliš veľké, keď ide o to otvoriť nám oči, aby sme uzreli pravdu. Medzi tými, ktorí nachádzajú východisko z útrap a predmet svojho hľadania v rímskej Cirkvi, mali oveľa ťažšiu cestu tí, čo patrili k inému náboženstvu ako úplní neverci. Bol by sa stal katolíkom K. Reynolds, vychovaný v protestantskom duchu, keby sa neboli odohrali určité udalosti, ktoré Boh chcel?

Mladosť.

Kenyon Reynolds sa narodil 26. januára 1892 v East Lansing /Michigan/ v Spojených štátoch. Bol posledným zo siedmich detí. Jeho otec bol sekretárom na Vysokej škole poľnohospodárskej. Hlboko nábožensky založený- ako aj jeho manželka- chcel dať svojim deťom solídne vzdelanie na báze protestantizmu. „Môj otec bol veľmi aktívnym členom miestnej náboženskej obce. Mal silnú vieru v pravého Boha a preukazoval lásku a dobroprajnosť všetkým ľuďom.“

Keď má Kenyon dva roky, musí otec so zdravotných dôvodov opustiť miesto a rodina sa sťahuje do Pasadeny. Sotva si zvykli na nové miesto a nové tváre, utrpí matka v deň Narodenia Pána Ježiša smrteľný úraz a po dvoch týždňoch je Kenyon sirotou. Najhlbšou spomienkou z rokov útleho detstva je spomienka na otca, prísneho a dobrotivého muža. Každé ráno sa rodina schádza k modlitbe. Tento zvyk si Kenyon zachová a v rokoch horúčkovitej práce mu bude veľmi chýbať.

Vyrastá z neho vážny mladík, túžiaci po technických úspechoch: nie je vari inžinier moderným“ hrdinom“? Ale náboženské myšlienky tiež majú svoje miesto v jeho úvahách a Biblia zostáva jeho najobľubenejšou knihou. Keďže je protestantom, nemá žiadne sympatie ku katolíckej Cirkvi, ktorá podľa neho, len sputnáva ducha dogmami. Biblia mu stačí, aby poznal pravdu - svoju pravdu, vedený Duchom, ktorý ho vnútorne osvetľuje. Medzi človekom a božstvom niet prostredníka: človek takto verí, čomu chce, čo mu vyhovuje. To však nevytvára jednotu, ani pokoj v dôvere v Boha. Kenyona na dlho poznačí individualizmus a pod vplyvom“ utilitarizmu“ sa dostane pod vládu hmoty a svetských myšlienok.

Študent.

R. 1909 Kenyon končí stredoškolské štúdia. Detský sen stále trvá: chce sa stať inžinierom. Po ročnej praxi vstupuje na vysokú školu. S vervou sa púšťa do štúdia. Nevzdáva sa však ani praktického náboženského života, už aj preto, že v študenstkom prostredí nenachádza nič, čo by mu vyhovovalo väčšmi než náboženská atmosféra domova. Nechce ísť s davom, chráni a zdokonaľuje svoj vnútorný život. Uvedomuje si však svoju slabosť a modlí sa: „ Všemohúci Bože, buď zhovievavý ku mne, hriešnemu, daj mi milosť spoznať Tvoju svätú vôľu a nasledovať ju.“

V roku 1912 jeho brat Graham, študent na protestantskom seminári, prestupuje na katolícku vieru a študuje za kňaza. Kenyon v tejto „dezercii“ vidí výsledok „ hlúpych“ myšlienok, ktorými brat napáchal v biskupskom seminári a priamy dôsledok cesty do Francúzska. Toho istého roku sa odohrá ešte niečo, čo Kanyon neskoršie nazve zásahom Prozreteľnosti: na študentskom večierku sa zoznámi so sympatickým dievčatkom- katolíčkou, Patríciou Pfitzerovou, svojou budúcou manželkou.

Začiatok kariéry a manželstva.

Po skončení štúdií v roku 1914 Kenyon najprv polroka pracuje na rôznych miestach, potom nastupuje ako kreslič do malej rafinérie nafty. Podnik, ktorý len prednedávnom začal pracovať, má skvelé perspektívy. Mladý inžinier sa tam náležite zoznámi so všetkým, čo súvisí s naftou a onedlho ho poveria vedením novej ťažby. Je éra veľkých objavov naftových ložísk v Kalifornii. Za čiernym zlatom sa hrnie množstvi dobrodruhov. S tým najrôznejším ľudským materiálom sa Kenynovi daria zázraky. Nedokáže sa totiž šetriť, celý sa vkladá do svojej práce. Súčasne sa tiež pripravuje na sobáš s Patríciou.

Patrícia- ktorá je bavorského pôvodu- sa pred niekoľkými rokmi vrátila k viere svojich predkov. „Neuvedomoval som si svoju zaslepenosť, keď som sa všemožne usiloval presvedčiť svoju snúbenicu, aby sa vzdala svojej viery a prestúpila na moju.“ Patrícia však nezanechá svoju vieru. Je presvedčená, že by sa spreneverila svojej láske, keby sa jej vzdala! Súhlasí však s manželstvom: možno verí, že sa neskoršie dokonale spoja v náboženstve, ktoré je jej drahé.

Pred svadbou poučí katolícky kňaz Kenyona o niektorých hlavných bodoch náboženstva jeho budúcej manželky. Keďže vidí silnú vieru mladého muža a jeho úsilie žiť podľa nej, vyhne sa nevhodnému presviedčaniu a dá mu tieto tri rady:

- modliť sa, aby ho Boh osvietil,

- žiť v duchu viery podľa svojho svedomia a schopností,

- vyhnúť sa všetkému, čo by mohlo škodiť náboženskému životu manželky.

Aj keď Kenyon do písmena zachovával prvé dverady, aj keď sa zo všetkých síl snažil zachovávať tretiu, nemohol sa ubrániť, aby neustále nenarážal na fakt rozdielnosti náboženského vyznania a aby tým netrpel.

Roky materiálnej prosperity.

Obrovský rozmach naftového priemyslu vyžaduje od priekopníkov tvrdú prácu. Reynolds je poverený stále náročnejšími úlohami. Nové továrne, rozrastajúce sa naftové polia a organizácia práce ho úplne zamestnávajú. Má denne len tri-štyri hodiny odpočinku. Ani pomyslieť na nejaké rozptýlenie. Náboženské úvahy majú v jeho živote stále menej miesta. Návyk modliť sa ustupuje.

„ Obyčajne som so ženou chodieval na nedeľnú omšu. Musím sa priznať, že predovšetkým preto, aby nebola medzi hrubými indivíduami, čoho som sa obával.“ Telo, vyčerpané prácou, neodolá paratýfu. Svokrovci, ktorých znepokojená Patrícia zavolá, ponáhľajú sa k jeho posteli: pre Kenyona je to príležitosť nadviazať s nimi vzťah založený na vzájomnej úcte, ktorý im neskoršie všetkým pomôže bez strachu kráčať cestou pravdy a života.

Nočné úvahy.

K. Reynolds je presvedčený, že náhoda v živote neexistuje. Vidí ďalší zásah Božej Prozreteľnosti v udalosti, ktorá sa ľahko mohla stať tragickou. Mladí manželia strávili Vianoce u otca Kenyona Reynoldsa v Pasadene a vracajú sa domov po cestách zavalených snehom. Stále ťažšie napredujú, až nakoniec je cesta pred nimi zatarasená a auto zostane uväznené v noci a samote. Víchrica ich nepustí ďalej. Výjsť z auta, na to sa nedá ani pomyslieť, spať tiež nemôžu. Zmrzli by: všetko prefukuje ľadový vietor. Uprostred zavíjajúceho vetra a hlbokej tmy sa vlečú minúty.

Kenyon si s obavami uvedomuje možnosť blízskej smrti. Za posledné roky sa málo venoval náboženským úvahám. Sľubuje, že ak sa zachráni, poučí sa o pravdách náboženských svojej manželky. Prečo robí tento sľub, keď nie je naň vôbec pripravený a k Rímu má len averziu?! Víchrica sa na druhý deň stíši a Reynoldsovci si nájdu úkryt.

Po dvoch dňoch so vrátia domov. "Náš Pán sa musel smutne usmiať, keď počul môj sľub, lebo vedel,, že ho nedodržím.” Zo sľubu urobeného v stavoch úzkosti, neostalo nič! Trinásť rokov bránil jeho splneniu horúčkovitý život priemyselníka. Lež Boh vie čakať.

Zrno v tŕní.

Sme v roku 1919. Amerika, v očiach sveta zasľúbená zem, štedrá rozdávateľka zázrakov a bohatstva, stala sa prvou priemyselnou krajinou na svete. Nebývalý rozmach nastal predovšetkým v naftovom priemysle.

"Úplne som sa pohrúžil do roboty a moje pozemské bohatstvo neuveriteľne rástlo. Vďačil som za to predovšetkým svojim jedinečným skúsenostiam: bol som jediným inžinierom v službách spoločnosti od jej zrodu.”

Kenyon v tomto zhone úplne stráca zmysel pre duchovné veci.

Jeho život je životom technika, podmaniteľa prírody, presne v duchu veľkého moderného kacírstva. Pracovné povinnosti ho držia v nehostinnom Texase. Jeho žena môže len zriedkavo vidieť kňaza. Tu, kde je toľko hrubých indivíduí, Kenyonovi ani len nenapadne ísť s ňou do kostola! Zabudol, že všetci sme závislí na svojom Stvoriteľoví. Tŕnie dusí dobré zrno. Kenyon zastáva stále dôležitejšie funkcie. Viac naftových spoločnoatí  sa spája v jednu Pacific Gazoline Cp. - a Reynolds sa stáva jej generálnym riaditeľom.

Po piatich rokoch sa však spoločnosť stáva súčasťou ešte väčšieho celku „Standard Oil Cp“ a Kenyon Reynolds ostáva bez miesta. Má však podiel v spoločnosti, je vlastníkom obrovského bohatstva. Po rokoch intenzívnej práce nastávajú pokojné časy a Kenyon sa pýta, čo bude ďalej robiť. Predovšetkým čo s majetkom? Nechýbajú mu poradcovia. Na návrhy ako vhodne investovať peniaze, aby sa mu vrátili i s úrokmi, Kenyon jednoznačne odpovedá: „Nezaujíma ma zväčšovať bohatstvo." Táto odpoveď je pre väčšinu nepochopiteľná a dívajú sa naňho ako na čudáka. Či už svet, ktorí si myslí, že je kresťanský, natoľko stratil zmysel pre pravé hodnoty, že sa Reynoldsovi čuduje?!

Cesty.

Na jeseň 1926 sa Reynoldsovci vyberú na cestu do Európy. Rím posvätený krvou naspočetných mučeníkov Ježiša Krista, ktorý reformy obišli. Reynolsa v katolíckej zemi zaráža jednota náboženského a každodenného života. Na druhej strane však vyčíta Cirkvi, že ťaží z pútnikov a turistov, ktorí navštevujú Večné mesto!

Švajčiarsko, Nemecko, Francúzsko… Vo Veľkej Británii má možnosť vidieť bývalé katolícke svätyne, ktoré dostáva o dôvodoch vysvetlenia, neuspokojuje jeho zmysle pre spravodlivosť. Po návrate do Pasadeny si Reynoldsovci zariaďujú vilu a Kenyon sa opäť vracia k hlbokým úvahám a styku s Bohom. „ Ešte som však bol ďaleko, aby som si plne uvedomil, akí musíme byť Pánu Bohu vďační za svoj život, za všetko, čo sme, čo máme a čo robíme.“

Smrť a život.

Kenyonov brat Graham bol v roku 1917 vysvätený za kňaza. Po ďalšom štúdiu sa stal profesorom na Katolíckej univerzite vo Waschingtone.. V roku 1928 bol poslaný na zotavenie do Kalifornie, kde sa stretáva s bratom a švagrinou. Kenyon mu nájde pokojný kút, kde by si jeho vyčerpané nervy mohli oddýchnuť. V poslednej chvíli Graham váha, či odísť alebo nie. Žeby predtucha? Na bratovo naliehanie predsa však odchádza. Asi o dva týždne nato, nájde ho v posteli mŕtveho chlapec, ktorému dával hodiny latinčiny. Mladý kňaz podľahol srdcovej slabosti. On, ktorý toľkých umierajúcich zaopatril, umrel sám.

Na pohrebe má Kenyon možnosť rozprávať sa s kňazmi, priateľmi a kolegami svojho brata. Priznáva sa, že on nahovoril Grahama na namáhavú cestu, čo zrejme urýchlilo jeho smrť. Nemôže sa zbaviť presvedčenia, že je za ňu zodpovedný a naviac, že je zodpovedný za smrť kňaza bez zaopatrenia. Jeden z prítomných ho trochu upokojí tým, že podobná smrť je najčastejším osudom kňazov.

Kenyona veľmi dojíma, že o Grahamoví hovoria všetci s úctou a vážnosťou. Najväčší dojem naňho urobí postoj katolíkov, predovšetkým kňazov k smrti: "Nepovažujú smrť za veľké zlo, mal som dojem, že na môjho brata všetci myslia s určitou závisťou, akoby bol tým najšťastnejším členom pohrebného zhromaždenia. Nik nezabudol pripomenúť, že v Grahamovej smrti vidí dosiahnutie cieľa, ku ktorému celý život smeroval. "

Je pravda, že Biblia Kenyonovi hovorí o odmene, ktorú Boh prisľúbil tým, ktorí budú viesť spravodlivý život. Aj napriek tomu však druhý svet zostáva pre neho tajomstvom, obávaným tajomstvom.

Aká bude odmena, kto ju dostane?

Sme stádo, ktoré rezignovane kráča v ústrety smrti? Alebo -nezabúdajme, že Kenyon je protestantom - sme neúprosne predurčení k večnosti blaženej alebo nešťastnej? Či myšlienka na túto neistú večnosť, ktorú ako predpokladá, nemožno zmeniť, nemá nás napĺňať úzkosťou?

A tu katolícka Cirkev učí svojich veriacich, že smrť je prechodom do Života! Zaručuje im splnenie sľubov, ktoré sú krajšie ako najkrajšie sny. Žiť svoj život vo svetlo Pravdy a v Jednote Lásky! Keby to len bola pravda! Odkiaľ čerpá katolícka Cirkev tieto názory na život a na smrť? Hovoril Kristus, ktorý prišiel hlásať Kráľovstvo nie z tohto sveta, ináč ako Cirkev? „Som Vzkriesenie a Život".. "Kto verí vo mňa, bude žiť naveky..."

Kenyon sa blíži k pochopeniu Božieho Kráľovstva, Zistí, že nerozumie vete, ktorú tak často opakoval: "Verím v tela zmŕtvych vzkriesenie a život večný".

Mohol sa však zamyslieť nad problémami nehmotnej podstaty vtedy, keď bol plne zamestnaný hmotou? Je potrebné stále obnovovať úsilie celej našej bytosti, putnanej hmotou a naliehavými potrebami tela, aby sme boli schopní uvedomovať si základné skutočnosti, ktoré sú neviditeľné.

"Všetky tieto udalosti ma nútili zamýšľať sa a priviedli ma k tonu, že som začal vážnejšie chápať svoje náboženské povinnosti a že som sa začal úprimnejšie modliť, aby mi Boh dal poznať svoju vôľu a milosť spĺňať ju."

Kenyon jednako ostáva prívržencom rozumového ponímania sveta. Aj keď logicky pripúšťa Božiu existenciu, neuvedomuje si ešte plnú závislosť na Stvoriteľovi, t.j. závislosť nielen našej bytosti, lež i konania a najmä svedomia.

Uznáva, že Boh nás povolal do života, neuvedomuje si však, že nám tiež pomáha pri našom dobrom konaní. Smrť brata spôsobila, že v ňom začali klíčiť úvahy, ktoré narastali a priviedli ho tam, kam pôvodne vôbec nechcel prísť.

Rozhodujúci zvrat.

Tri roky po Grahamovej smrti sa raz Reynoldsovci rozprávali o náboženských problémoch. Kenyon poznamenáva: "Odplata, ktorú katolícka Cirkev ponúka svojim veriacim a Kristove prísľuby, ako ich interpretuje, majú neporovnateľne vyššiu hodnotu ako všetky materiálne dobrá. Bolo by preto nezmyselné aspoň sa s nimi neoboznámiť? lebo, čo ak sú pravé?!“

Áno, bolo by nezmyselné sa neoboznámiť sa s nimi ...Ved čo tým riskuje? Táto myšlienka ho neopúšťa. Nikdy však nepristane na to, aby uveril, čo katolícka Cirkev prikazuje! Prečo sa teda znepokojovať jej prísľubmi? Tieto úvahy ho zamestnávajú, až kým sa nerozhodne pustiť sa do štúdia katolíckeho náboženstva. "Bolo by správnejšie poradiť sa s niekým kompetentným, kto by mi mohol dať informácie z pravej ruky, než len hľadať v polopravdách, ktoré boli mojím jediným zdrojom informácií o katolíckej Cirkvi.“

Kenyon sa rozhodne pre mladého kňaza, ktorý na Grahamovom pohrebe povedal rozlúčkovú reč, plnú taktu a veľkodušnosti. Hneď ho vyhľadá. Povie mu dôvod svojej návštevy. Hovorí, že mu nedá pokoja predovšetkým to, ako Kristove prísľuby, týkajúce sa posmrtného života, interpretuje katolícka Cirkev. Neuznáva, že si katolícka Cirkev osobuje právo na Kristove dedičstvo a vyhlasuje, že nemá v úmysle vstúpiť do jej radov. Chce v tom však mať jasno, nech to stojí, čo to stojí. Mladý kňaz ho vypočuje a keďže ho tento nevšedný prípad zaujíma, ponúkne sa Kenyona vyučovať. Kenyon vyloží vec svojej žene, rozpovie jej o svojom prvom rozhovore s kňazom. Dodá však, že by bol radšej, keby o tom spolu nehovorili, kým v sebe nebude mať jasno. Manželia sa tejto otázky 15 mesiacov nedotknú.

Poznávanie.

Vyše roka sa Kenyon dva razy do týždňa stretáva s kňazom. Kenyon nikdy nepochyboval o existencii Boha, Stvoriteľa vesmíru. Nemusel sa dlho pristavovať ani pri dôkazoch božskosti Ježiša Krista. Bez ťažkostí chápal, že by bolo absurdné na jednej strane pripúšťať Ježišovo božstvo a na druhej strane pochybovať o jeho neomylnosti. Tiež nemyslel, žeby sa Ježišove prísľuby týkali len určitej častí ľudí, a nie celého ľudstva všetkých čias.

Pravdu, ktorú Krístus prišiel hlásať, a odmenu, ktorú prisľubuje tým , ktorí ho nasledujú, ponúka teda všetkým ľudom. Ale kto im, to všetkým oznámi, aby mali istotu, že s Ním budú žiť v pravde a v nádeji na šťastie? Bolo však potrebné, aby Kristus aj naďalej pôsobil na zemi po svojom krátkom pobyte medzi nami... Ale ako? Bibliou, napísaným zjavením. Sú však najmenej dva dôvody, pre ktoré Biblia nemôže byť jediným zdrojom náboženskej Pravdy. „Prvým dôvodom je to, že dokument, ktorý dovoľuje dve rôzne interpretácie, nemôže zaručiť Pravdu, ak nemá interpréta, ktorý by bol schopný podať správnu verziu. Lebo je zrejmé, že Bibliu možno vykladať nie dvoma, ale tisícmi spôsobmi.

Druhým dôvodom je to, že v Písme je to napísané tak jasne, že si to ani nemožno inak vysvetľovať: Kristus založil Cirkev a prisľúbil jej pomoc Ducha, ktorý ju zachová v Pravde až do konca a uchráni ju od každého nesprávneho vysvetľovania Jeho posolstva. Rád pripúšťam, že ak existuje jedna Cirkev, založená Ježišom Kristom, ktorá učí tú istú Pravdu od svojho počiatku, môže to byť jedine rímska Cirkev.”

Nerozhodnosť.

Majú teda katolíci pravdu? Musí byť človek údom pápežovej Cirkvi, ak chce patriť Ježišovi?... Prečo je medzi vedcami a filozofmi toľko neveriacich, odporcov, popierateľov tejto Cirkvi? Kenyonom zmieta krutá nerozhodnosť: logické uzávery, ku ktorým dospel, sa dostávajú do protikladu s faktom, že väčšina inteligentných bytostí sa s nimi nezhoduje. Ozýva sa v ňom aj jeden hlas minulosti : Môžeš uraziť pamiatku otca a matky, nevážiť si toľkých cenných ľudí, zradiť samého seba tým, že sa postavíš na stranu tohto zjednodušeného uzáveru?“

Hlas logiky, ktorý ho viedol a sprevádzal v jeho kariére, odpovedá i teraz: Ak Kristus z Biblie je Boh, nesmieš pochybovať, že založil jednu Cirkev a tou cirkvou je Cirkev katolícka. Zdá sa ti to príliš jednoduché a ľahké? Nemyslíš, že je to zvláštne, že tí, čo bojovali proti nej, nikdy svoje argumenty tak jednoducho neformulovali? Čo na to povedať? Iní by sa boli azda rozhodli pre nerozhodnosť, lež Kanyonov realistický mozog mal hrôzu z nevedomosti, vyplývajúcej z agnosticizmu.

Pýcha ducha.

V tomto štádiu si začína uvedomovať, čo znamená  „pýcha ducha.“ Čo je to? Systematické odmietanie myšlienok niekoho iného?“.Nie. Väčšina ľudí, ktorí odmietajú autoritu Cirkvi, prijímajú myšlienky niekoho iného!...

Kenyonovi pomôžu dva citáty z Písma. Spomína si na miesto, kde sa hovorí, že Boh neprichádza k pyšným. „Ak nebudete ako tí, maličkí, nevojdete do Kráľovstva nebeského.”

Čo je charakteristické pre deti, o ktorých hovorí Pán Ježiš? Ich dôvera k rodičom. Vedia si uznať chyby a napraviť ich. Ak sa im chceme podobať, aby sme boli hodní nebeského Kráľovstva, musíme sa s dôverou odovzdať do Božích rúk s vedomím, že na rozdiel od našich rodičov Boh nemôže ani oklamať, ani byť oklamaný.

„Pýcha ducha" teda spočíva v tom, že odmietame skloniť hlavu, že sa tvrdošijne upíname na svoj myšlienkový uzáver: nechceme pripustiť, žeby sme sa mohli pomýliť: chceme si Boha a Jeho prikázania vysvetľovať, ako to vyhovuje nám, a nie ako si to On želá. Pýcha ducha teda znamená vyberať si a nepripustiť fakt, že ak je Kristus Boh, treba tomu, čo povedal, uveriť."

Raz, keď naňho opäť, ešte bolestnejšie ako obvykle, doľahli tieto myšlienky spomenul si Kenyon na miesto z Evanjelia sv.Jána, v ktorom sa hovorí o Chlebe Života. Otvoril Písmo a čítal: Ja som chlieb života. Chlieb, ktorý vám dám. Je moje Telo - pre život sveta... Veru, veru, hovorím vám,ak nebudete jesť moje telo a piť moju krv, nebudete mať v sebe života. Mnohí z jeho učeníkov, keď to počuli, povedali "Tvrdá je to reč! Ktože ju môže počúvať?“ a mnohí ho opustili…  Ježiš oslovil Dvanástich: "Azda aj vy chcete odísť?“ Peter mu však povedal: „Pane, ku komu pôjdeme? Ty máš slová života večného a my sme spoznali, že Ty si syn Boží.“

Kenyonovi sa zrazu odhalí základný zmysel Petrovho vyznania viery. Z rokov premýšľania a z tohto textu zrazu zažiari svetlo: „Spoznanie Kristovej božskej podstaty ukazuje len dve cesty: buď vedomé stavanie so proti Bohu alebo podriadenie sa katolíckej Cirkvi.”

Urobí aj posledný krok?

V týchto stavoch úzkosti mu prichádza na pomoc Prozreteľnosť dokonca v podobe nepriateľov Cirkvi. Najprv mu kňaz-odpadlík bes okolkov povie: "Ak veríte, že Kristus je vtelená slovo Božie, ako to stojí v Novom Zákone, niet pre vás logicky miesta inde ako v katolíckej Cirkvi.“ Tiež mu pomôže kniha: „Jasné dôvody, pre ktoré sa nestanete členom rímskej Cirkvi” /Litteldales/. Je plné extravagantných tvrdení, z ktorých mnohé sú takou priezračnou lžou, že Kenyon neverí ani jednému.

Dar viery.

Jar 1933. Svetová situácia už nepodporuje človeka v jeho nafúkanosti, že si poradí so všetkým sám, keď sa obráti Bohu chrbtom. Spojené štáty prežívajú hlbokú finančnú krízu. K.Reynolds vidí žalostný chaos, výsledok žiadostivosti tela i ducha. 13. apríla: Reynolds je v San Francisku a z okna sa díva na mesto, ktoré sa po veľkom zemetrasení zdvihlo z ruín. Jeho myšlienky sa obracajú k základnému problému. Jedna po druhej sa mu vybavujú vety, o ktorých tak často meditoval: „ Ty máš slová života večného… Uverili sme a spoznali, že si Kristus, Syn Boží… Boh neprichádza k pyšným...“

Kenyon túži z celého srdca plne uveriť. Po prvý raz chce veriť skôr tomu, čo Boh povedal, ako tomu, čo sám hľadá. Chce sa podriadiť Bohu, Kristovi, Pravda a usiluje sa pokorne modliť k „oživujúcemu Duchu.“

Zrazu mu srdce začne prekypovať vďačnosťou. Zaplaví ho radosť novej prítomnosti, pokoj istoty, nádej prísľubov, silnejších ako smrť. Cíti, že sa opiera o neviditeľné, mocné skutočnosti. Ponúka sa mu nadpriridzený život bez hraníc a katolícky pohľad na svet. Jeho katolícke vedomosti sú postačujúce. 30. júna 1933 Kenyon Reynolds sa stáva členom Kristovej Cirkvi.

Mních.

Niekoľko rokov po krste stráca manželku, ktorá mu pomohla objaviť úplnú pravdu svojím príkladom a modlitbami. Čo bude robiť, on majiteľ takého obrovského bohatstva?

„ Keď mi Boh vzal moju životnú družku, rozhodol som sa stať kňazom, aby som tak celý zvyšok života ďakoval Pánu Bohu za všetky dobrodenia, ktorými ma zahrňoval. Rozhodol som sa vstúpiť k benediktínom, ktorých som už predtým obdivoval a zamiloval si ich spôsob života. Boh zariadil ostatné tak, že mi doprial tú radosť byť vysvätený za kňaza v deň Nanebovzatia Panny Márie, 15. augusta 1951.“

Dnes sa Kenyon Reynolds venuje štúdiu teológie. Zo skvelého inžiniera, správcu pozemských vecí, sa stal človekom modlitby. Obetoval svoje bohatstvo, aby sa dostal bližšie k Bohu.

XVIII. Charles de FOUCAULD.

/1858-1916/

Dnes je málo ľudí, ktorí by sa mohli porovnávať s vynikajúcou osobnosťou Foucaulda.

A čo ešte viac udivuje, ako sa razom môže stať askétom, kajúcnikom, rozjímajúcim a apoštolom človek predtým povaľač, voľnomyšlienkár?

Obrátenie takého človeka možno prpísať len sile milosti Božej.

Bezuzdná mladosť.

Gróf Charles de Foucauld narodil sa v roku 1856 v Strassbourgu. Už ako šesťročný osirel. Jeho dedo, plukovník de Morlet vzal si ho k sebe a chcel sa postarať o jeho výchovu. Problematická pravda je, či možno pomenovať výchovou dobromyseľný spôsob, ako vychovávali jeho i malú sestru. Tým viac, že služobníctvo dostalo ešte výslovný rozkaz, splniť vôľu detí vo všetkom. Malý chlapec užíval a zneužíval v plnej miere túto falošnú slobodu a neviazanosť.

Čoskoro sa ukázali plody a to smutné, tejto pomýlenej výchovy. Plukovník de Morlet, po porážke Francúzska vo vojne v r. 1870, presťahoval sa do Nancy. Vnuka dal do lýcea. Charles prijal prvé sv. prijímanie ako štrnásťročný v rámci obvyklej vonkajšej slávnosti. To bol i posledný Boží lúč v jeho mladosti.

Keď dospel, nedal sa ovládať. Nemal priateľov. Žil v kruhu zlých kamarátov, videl smutné príklady, prestal sa modliť. A ešte viac ako doteraz ovládali ho nízke pudy a vášne a poddával sa im, ľahko sa mu to aj darilo, veď mal k dispozícii veľké sumy peňazí. Keď však skusujeme, ako každý človek čo bojuje a zápasí, zaostáva za svojím ideálom, čo potom čakať od toho, kto si nič neodriekne?

„Bol som sama zloba,egoizmus, náchylný len na zlé. V mojej duši už nebolo ani stopy po viere.“

Vojak z povolania.

Keď Charles skončil štúdia na lyceu, chcel byť dôstojníkom. Tak prišiel do školy sv. Genovévy. Tam pracoval primálo, veľa sa zabával a len, len že dokázal zložiť prijímaciu skúšku v Gaint-Cyr. Tu jeho chovanie už prekročilo hranice a plukovník Morlet uznal za správne, dať mu právnu ochranu, aby mu nepremárnil celý majetok. Bohaté hostiny, bitky každého druhu, nočné zábavky sa striedali s trestami a domácim väzením.

Pre lenivosť preložili ho do jazdeckej školy v Sammur. Odtiaľ však ušiel. Polícia ho dolapila po dvoch dňoch. Teraz mal dosť času rozmýšľať nad následkami svojej bezuzdnej vášne po zábavách.

Ako podporučík štvrtého husárskeho pluku v Pont a Housson sa tak sanslušne choval v ženskej spoločnosti, že v hoteli za hotelom zavierali pred ním dvere. Keď jeho pluk premiestnili do Afriky, vojenskí velitelia prehovárali ho, aby sa správal dôstojnejšie. Keď neposlúchol, doporučili mu, aby žiadal o prepustenie. Bez dlhšieho váhania zanechal vojenský život. Vrátil sa do Francúzska a tam pokračoval vo verejne pohoršlivom živote. Vtedy mladý gróf Foucauld mal 22 rokov.

Zem Afrika.

Keď sa človek vzdiaľuje od Boha, neprestajne ho prenasleduje Božie milosrdenstvo a čaká na priaznivú chvíľu mu pomôcť, aby sa vymanil zo svojho hriešneho života. Kým Charles de Foucauld pokračoval v záhalčivom a hriešnom živote, v Afrike vypuklo povstanie. Husársky pluk, do ktorého patril ako poručík, išiel potlačiť povstanie. Ako sa o tom Charles dopočul, vzkypela mu vojenská krv, a hneď napísal na Ministerstvo vojny: „ Prosím, aby som bol zas zaradený ku môjmu bývalému regimentu. Keď to inak nejde, aj keď stratím dôstojnícku hodnosť a budem zaradený ako obyčajný radový vojak.“ Vyhoveli jeho prosbe. Odišiel do Afriky a začal žiť novým životom, tvrdým, udatným. Najprv ako vojak, potom ako bádateľ a nakoniec ako pustovník. Lapperine píše o ňom: „ Bývalý povaľač sa prejavil ako vojak a vodca celej expedície v mnohých nebezpečenstvách a núdzach. Veselo prekonával najtvrdšie skúšky, zasadzoval sa a staral sa celou svojou osobnosťou o svojich podriadených, takže sa tomu všetci divili.“

Prvý kontakt s rodeným mohamedánom prebudil v ňom túžbu spoznať Islam /mohamedánske učenie/ i arabské národy. Keď bolo povstanie potlačené, rozhodol sa preskúmať Maroko, kde boli všetci cudzinci zatvorení. To bol neslýchaný a odvážny počin. Slabšia a poddajná vôľa by sa bola vzdala.

Cestovateľ a bádateľ.

Gróf sa pripravil veľmi starostlivo na expedíciu. Našiel si spoľahlivého vodcu, ktorý sa volal Mardochej. Bol to starý a prefíkaný rabín. Charles si ho podplatil za veľa peňazí a jemu zveril i svoj život. Prestrojil sa za ruského rabína i v šatoch, reči a náboženstve. V sprievode Mardocheja, sa pokúšal preniknúť na útes, ale musel sa rýchlo vrátiť na svoje východiskové miesto a nasadiť si fez. Táto práca trvala rok. Pod svojimi široko sa rozťahujúcimi šatami skrýval sextanty, kompasy, papiere, mapy, peniaze. V jednej ruke mal skrytý 5 cm veľký zošitok, v druhej 1 cm ceruzku a potajomky si zaznačoval mnohé pozorovania. Nakoľko sa len dalo vyhýbal sa domorodcom, skúmal cesty, údolia a ich formácie, pohoria a zostavoval si miestopisné a astronomické mapy.

Raz pešo, raz na mulici putoval krížom-krážom cez krajiny s divokým obyvateľstvom. Cez deň zachovával všetky opatrenia opatrnosti, v noci ubytoval sa tu u bohatých židov, tam zas v napoly rozpadnutých chatrčiach, dunách, v synagógach. Spával tak napolo, stále napnuto načúval, či nehrozí nejaké nebezpečenstvo. Svojho sprievodcu držal na úzde výhražkami, často unikol rukám smrti, buď tým že čelil smrti naprostým mlčaním, alebo zdanlivou nevšímavosťou mýlil svojich prenasledovateľov. Tu sa vydával za lekára, inde zase za astrólóga alebo sa rabína, ktorý žobre o almužnu.

Keď ho ale predsa dolapili a orabovali o všetky peniaze, musel sa prizerať ako sa lotri delili o jeho peniaze a potom sa radili, či ho zabiť alebo nechať žiť. Jeho túžba po dobrodružstvách, jeho ľahostajný postoj k smrti, jeho skromnosť, jeho denne sa osvedčujúce hrdinstvo, dokazujú, čo dokáže tento človek, keď raz spozná a zamiluje si Boha. Hoci Boha ešte na tejto bádateľskej púti nepoznal, no predsa túžil po Ňom,  najmä keď videl nábožné úkony Arabov ako sa viackrát denne vrhali na zem, aby sa poklonili Allahovi a spájali všetky svoje životné záležitosti s jeho menom. Foucauld povedal neskoršie: „ Vtedy som sa ešte nemodlil." V sviatočnom tichu púšte, vo vznešenej jasno hviezdnej noci túžil už po Bohu. Ba trocha i v tichu svojho svedomia, ktoré síce ešte nebolo dočista obmyté, ale ani nebolo poškvrňované novovykoľajeným životom.

Prísť a zas odísť.

Keď sa Charles Foucauld vrátil do vlasti, vydal svoje poznámky a náčrty pod názvom:“Reconnaissance au Maroc.“ Toto významné dielo odmenila Academia Francaise a bolo po dlhý čas hlavným informačným dielom pre všetkých, ktorí cestovali do Maroka.

No nevydržal dlho doma vo Francúzsku. Znova odišiel do Afriky, precestoval Alžírsko, hnal sa do púští, ktorých dráždivá príťažlivá sila ho vzrušovala. No vrátil sa znova do Paríža. Verejné modlitby a spoločná poklona Boha dotýkali sa jeho najhlbšieho vnútra. Mladý gróf, syn svätej matky, potomok svätých predkov, pociťoval akýsi nepokoj, dotyk čohosi neznámeho, a túžbu študovať náboženstvo, svoje vlastné mu neznáme. Islam sa mu zdal materialistický a nemohol ho uznať za správne náboženstvo.

Hľadal, radil sa kníh, pozoroval život opravdivých, presvedčených a podľa svojho náboženstva žijúcich kresťanov a postrehol, akí sú šťastní a spokojní. Ktorejsi svojej príbuznej povedal: “Áká ste šťastná, keď veríte, Hľadám svetlo a nemôžem ho nájsť.” Nemal ešte vieru, ale už sa pripravoval túžiť po viere a prosiť o ňu: štúdiom náboženstva, počestným životom, stálou prácou, nadovšetko však vytrvalou modlitbou. „Môj Bože, ak jestvuješ, daj sa mi poznať.” Stále a stále opakoval.

Stretol sa s parížskym vikárom Huvelinom. V ňom sa zračila svätosť. Zrodila sa myšlienka Tomuto kňazovi by som sa vedel zdôveriť.

Jedného rána, v októbri 1886 išiel Charles do kostola sv.Augustína, vstúpil do spovedelnice otca Huvelina a prosil ho: „Prosím, keby ste ma poučili o katolíckom náboženstve, hľadám pravdu a nemôžem ju nájsť.

Spovedník zdvihol oči, spoznal zvláštne dieťa, ktoré sa chce vyspovedať a povedal: „Syn môj, kľaknite si, vyspoveddajte sa a budete veriť.“ Charles de Foucauld sprvu sa vzpieral, no jeho túžba po viere a dobrá vôľa, poddali sa prosbe kňaza. Charles pokľakol, a pokorne sa vyspovedal. Milosť Božia sa zniesla na neho a keď hneď prijal Eucharistiu, ku ktorej sa nepriblížil od prvého sv. prijímania, Boh pod spôsobom chleba sa navrátil. Narodil sa nový Foucauld.

Kláštor trapistov.

Gróf, oslobodený od vín a nábožensky osvietený, pokračoval vo svojich štúdiach a prácach. A život sa začal rozvíjať podľa duchovných ideálov. Zúčastňoval sa denne na sv. omši, čítal Evanjelium a chodil na vyučovanie k otcovi Huvelinovi. Odmietol ponúkanú príležitosť oženiť sa.

Dva roky na to - asi tridsaťročný- ponavštevoval sväté miesta Palestíny, predovšetkým tie, ktoré boli spiate so skrytým životom P. Ježiša, zmocnila sa ho túžba celkom sa zasvätiť Bohu a vrátil sa do Francúzska. Úmysel aj splnil. Požiadal trapistov od Našej Panej v Neigea, aby ho prijali. Vyhoveli jeho prosbe a pridelili ho k najpodradnejším prácam. Popri tejto práci veľmi horlivo konal mnohé úkony pokánia a noci trávil častým bdením. A napriek tomu nebol spokojný s týmto životom obiet. Veľmi túžil po tom, aby dokázal ešte väčšiu lásku k Bohu, ktorý jemu toľko odpustil. Chcel žiť odlúčene a to úplne od svojich príbuzných a priateľov. S dovolením predstaveného opustil Neigee a utiahol sa do ďalekého trapistického kláštora v Akbes, v Sýrii. Hoci sľubom bol zaviazaný zachovávať trapistický poriadok, cítil ako ho Duch sv. volá vrátiť sa do Palestíny a tak uskojiť neodolateľnú vôľu úplne sa oddať Bohu.

V Palestíne chcel sa uchýliť do Betlehema a Nazareta, kde strávil svoj skrytý život P.Ježiš. Denne jasnejšie a naliehavejšie poznával svoje povolanie byť pustovíkom, žiť v samote, hladný, smädný, zabudnutý v stálom sebazapieraní. Táto myšlienka ho prenasledovala neustále, hoci ju zaháňal v duchu poslušnosti svojej reholi.

Generál trapistov ho najprv povolal do Stauoli a na to do Ríma, aby študoval teológiu. Konečne ho oslobodili od jeho rehoľného sľubu a dovolili mu žiť v úplnej samote v Palestíne.

Skrytý život.

Charles Foucauld odobral sa do Nazareta. Býval v chatrči pri tamojšom kláštore klarisiek, ako ponížený sluha sestier. Nič neprijal od nich okrem kúska chleba a trocha vody. Bytové zariadenie bol slamník, lavička a stôl. Hodiny a hodiny sa modlil, pripadal akoby bol vo zvláštnom vytrhnutí mysle /v extáze/. V jeho duchovných spisoch čítame: "Môj Bože, daj mi milosť, aby som videl iba Teba vo všetkých stvorených veciach. Nech všetku duchovú a hmotnú krásu stvorených vecí chápem len ako odraz Tvojej krásy a nie čo akoby patrilo im. Keď len taký kúsok zeme je už tak krásny, aká musí byť krásna tvoja podstata, ktorá roztrúsila krásu akoby almužnu, ako peniažtek pre chudobných.„

Inokedy v tom čase píše: „Domnieval som sa, že som už obetoval všetko, keď som opustil reholu trapistov. A som zasypaný darmi, nesmierne zasypaný. Mám pôžitok z toho, že som bol chudobný. Žiť v onom nízkom stave postavení, v ktorom žil náš Pán Ježiš, a to všetko z Jeho veľkej milosti.“

Jeho veľká pokora a jeho náboženský zápaľ nedali sa utajiť pred sestrami, ktorá ho pokladali sa svätca. Ináč v mnohých veciach sa im javil ako čudák. Páčilo sa mu, keď deti na ulici ho považovali za blázna, keď sa zabávali na jeho obleku. Pod akousi zámienkou poslali ho do Jeruzalema, aby ho poznala predstavená kláštora klarisiek v Jeruzaleme. Išiel peši 150 km za slnečnej páľavy. Tá ho tak vyčerpalo, že prišiel do Jeruzalema v poľutovaniahodnom stave. Sestry ho opatrovali niekoľko dní. Potom býval v šope, ktorú predtým vyprázdnili, spával na akejsi rohoši na zemi.

Odteraz žil časom v Nazarete, časom v Jeruzaleme. Darmo sa usiloval aby ho pokladali za obyčajného, jednoduchého občana. Vznešený rodový pôvod, jeho vynikajúce spoločenské správanie, nežná lásku k blížnemu, predovšetkým ale jeho mimoriadna láska ku Eucharistii, prezrádzali ho v celom okolí.

Predstavená klarisiek v Jeruzaleme sa veľmi divila, že tento svätý služobník nechcel sa stať kňazom, veď tak mohol obrátiť mnoho dusí a zachrániť ich. Keď mu toto kedysi povedala, odpovedal jej:“Boh chce, aby som žil akoby neznámy.” No naliehala ďalej: „Máte právo pod zámienkou pokory zadržiavať Božiu milosť v nebi, ktorou sme vykúpení, ktorú by rád dal Boh pre zem?“ Tám zasiahla jeho najcitlivejšie miesto a nadhodené myšlienky ho veľmi dojali. Doteraz nemyslel na kňažstvo, pretože sa považoval za nehodného držať v rukách sv. Hostiu, on, ktorý predtým tak veľa a ťažko hrešil. Teraz ale, keď mu pripomenuli tento mocný a účinný prostriedok spásy, napadli ho pochybnosti a úzkosti. Modlil sa a otca Huvelina prosil o radu. Otec Huvelin ho posilnil v tomto úmysle. Charles opustil Palestínu, vrátil sa do Neiges vo Francúzsku a pripravoval sa na kňazstvo.

9. júna 1901 biskup vložil na neho ruky, aby bol kňazom naveky.

Sahara.

Foucauld neustále myslel na Afriku. Keď bol vysvätený na kňaza, myslel ešte viac na tmavý kontinent, želal si žiť v centre Maroka, aby úpenlivou a vytrvalou modlitbou vyprosoval milosť vykúpenia pre modamedánske obyvateľstvo. Ale ako sme sa zmienili, táto zem bola neprístupná cudzincom. Usídlil sana púšti Sahara, na hraniciach Maroka, neďaleko prekrásnej oázy Beni-Abbes, kde bolo stanovisko francúzskej posádky. Foucauld, ktorý bol predtým veliteľom v Južnej Afrike, spomenul si na duchovnú opustenosť ľudí, od ktorých sa veľmi ľahučko žiadala i obeta života, bez toho, že by im bol kto zabezpečil náboženskú pomoc. Tam mnohí priatelia expedície pred 24 rokmi zomierali bez kňaza. Túto medzeru a či nedostatok by rád odstránil.

Chcel byť istým, či by tým plnil Božiu vôľu, načrtol novokňaz Foucalud svoj úmysel apoštolskému prefektovi na Sahare. Apoštolský prefekt bol súčasne i predstaveným Bielych Otcov, na ktorých misijnom území Foucauld mienil sa usídliť. Bol toho názoru, že prítomnosť Najsvätejšej Sviatosti oltárnej medzi neveriacim obyvateľstvom, môže ich práve posvätiť, tak, ako Mária posvätila dom Alžbety, keď priniesla Ježiša v živote. Táto myšlienka bola tak veľkorysá, že sa jej musela pripísať dôležitosť. Apoštolský prefekt i generálny guvernér Alžírska schválili jeho prosbu. Od tejto chvíle si zachoval najsrdečnejšie vťahy náš pustovník ku Bielym Otcom.

Rozlúčil sa s nimi a odišiel v sprievode francúzskej jazdy do Beni-Abbes. Stotník a veliteľ stanice de Susbielle prijal ho s radosťou. Domáci vojaci pokľakli a podľa zvyku pobozkali rúcho, tento zvyk prejavili voči vysoko postaveným osobám. Na druhý deň Foucalud si zapísal do denníka: „29. október 1909. Po prvý raz sa slúžila sv. omša v Beni-Abbes.„ Sen života sa pomaly začal realizovať.

Brat všetkých.

Nebolo nič ťažké pre kňaza, aby nadviazal kontakty s obyvateľmi púšte. Ako blesk šírilo sa zpráva od chatrče ku chatrči, že sa usadil medzi nimi akýsi francúzsky Marabu./ názov pre afrického bociana, ktorý sa živí zdochlinami. Pozn.preklad./

Deň čo deň prichádzali návštevníci, najprv jednotlivo, neskoršie po skupinkách.

Hoci prisťahovalec veľmi slabo sa mohol dorozumievať, získaval si ich stálym úsmevom a príťažlivým spôsobom a ctili si ho ako dobrodincu. Matky nosili k nemu deti, ujímal sa opustených detí po uliciach, dojímavou láskavosťou prijímať starých ľudí, o ktorých sa už nikto nestaral. Pustovník dal postaviť akýsi útulok pre najúbohejších a staral sa sám o nich. Vykupoval otrokov, deti mladých a zabezpečil im slobodu. Jednému černošskému otrokovi navrhol, aby zostal pri ňom a staral sa o materiálne veci, keď ho predtým bol vykúpil. Pristal a bol verným sluhom až do smrti.

Viac náklonnosti prejavoval vojakom na stanovisku. Bol im vo všetkom po ruke. Každú nedeľu slúžil im sv. omšu v najvhodnejšej hodine pre nich, či to bolo ráno o 4 hod. či až na obed, vždy prišiel aby im poslúžil. Istý alžírsky vojak, ktorý bol na sv. omši, povedal:

„Kto nebol na sv. omši Foucaulda nemá predstavu, čo je zbožnosť. Keď vyslovil „Pane, nie som hoden…, v tých slovách bolo toľko skrúšenosti, že sme všetci plakali.“ Tých, ktorí si žiadali náboženské vyučovanie, učil. No už jeho celá osobnosť bola hotová kázeň. Pre túto oddanosť všetkým pomenovali ho „bratom všetkých.“

V dennom zadelení hlavné boli jeho hodiny samoty s Bohom. Pred východom slnka slúžieval sv. omšu. Uprostred dňa je vhodný čas sústrediť sa. Horúčavy zmenšujú činnosť, domorodci ležia v teni, len misionár spočíva v Bohu pred Bohostánkom. V noci si doprial trochu spánku a vstával veľmi včas. Tieto hodiny medzi nocou a dňom boli najdrahšie, vyplnené v najíntímnejšej jednote so svojím Božským Priateľom, pre ktorého obetoval všetko. V tejto veľkej púšti utíchne každá činnosť. Nebeská obloha je posiata tisícami hviezd a súhvezdia sa modlia svojim spôsobom. No predsa v Afrike sa rodia a zomierajú milióny ľudí, ktorí nevedia, že Boh ich miluje a chce pritiahnúť k sebe. Koľkí potrebujú jeho bratskú modlitbu.

U Tuaregov.

Lopperine, vrchný veliteľ na saharských oázach, navštívil v r. 1904 svojho bývalého vojenského priateľa v Beni-Abbes a vzal ho so sebou na návštevu do vnútra Sahary. Foucauld sa radoval, že mohol poznať toľko domorodcov a získať si ich dôveru. Znova ožil v ňom duch bádateľa, cestovateľa, robil si poznámky, skice, učil sa rečiam rozličných kmeňov, vžíval sa do mravov, tradícii na tvári miesta. Aby mohol lepšie poznať ducha rodín a život v rodinách, ponavštevoval stany a robil prípravné kroky založiť misijnú stanicu.

Expedícia trvala 5 mesiacov. Nerád opúšťal Tuaregov, ktorých si obľúbil a oni jeho. Mladý šejk Mussa ag Nabastan zvlášť priľnul k nemu, pomenoval ho Marabu a rád by ho bol zdržal u seba. Laperine usúdil, že založiť misijnú stanicu by bolo predčasné a radil svojmu priateľovi, aby upustil od toho plánu. Pére de Foucauld sa vydal ku generálovi v Salah a odtiaľ ku Bielym Otcom zotaviť sa i telesne i duševne. Potom sa vrátil do Benis-Abbes.

Prvá sv. omša v Tamanrasset.

Lapperine v roku 1906 znovu povolal pustovníka druhú cestu do vnútra Sahary ako sprievodcu vedeckej expedície. Nakoľko šlo o dlhšiu cestu, najprv váhal, poradil sa predstaveným a celé týždne chodil s karavánou púšťou. Cestovali zväčšia v noci, aby vyhli úpaľom denných horúčav, to však bolo priťažké. Často slúžil sv. omšu o 2 hod. A potom ešte spal, ak sa pravda dalo.

Tamanrasset leží vo výške 1500 m. Zem je tam vysušená, takmer bez vegetácie. Tu a tam rastie poriedko tráva. Jediný strom čneje k nebu. Na mieste žije 60 obyvateľov, väčšinou pastieri, ktorí sem vyšli na svojich ťavách, iní ktorí tu obchádzajú so svojimi kozami a prechodne pasú. S pomocou obyvateľov postavil pustovník akúsi chyžu a kaplnku.

Tu zostal.

Tu bol tak ďaleko v púšti, že by musel ísť 60 dní ku najbližšiemu kňazovi. Samota bola tak príšerná, že stotník Dinaux, keď prechádzal okolo Tamanrasset na spiatočnej ceste do Francúzska, požiadal ho, aby ho doprevádzal do Beni-Abbes. Zdalo sa mu, že je to príliš veľká apoštolská horlivosť privesť týchto ubožiakov k Bohu. Foucauld ponuku odmietol. Stotník Dinaux divil sa takému hrdinskému nadšeniu, daroval niekoľko vreciek ďatlí a kondenzovaného mlieka a pokračoval v ceste sám.

Vo svojej veľkej opustenosti zamestnával sa misionár učením sa reči domorodcov. V štúdiu mu veľmi pomohla jeho sesternica, ktorá v meste Hoggar bola dobre známa i pre svoj vznešený pôvod, i iné prednosti. Naučila ho 1200 básní v reči Tamacheca. Naučil sa tú reč tak, že sami Tuaregovia hovorili: náš Marabu ju ovláda lepšie než oni sami.

Úctivo rešpektoval miestne náboženské zvyky, pokúšal sa týchto úbožiakov priviesť bližšie k Bohu, učil ich modlitby, ktoré sa môže modliť každý, čo verí v boha: "Bože, milujem ľa z celého srdca. Bože môj, odpusť všetké zlé, ktoré som spáchal, bože môj, pomôž mi plniť tvoju svätú vôlu.”

Pretože boli poväčšine záhalčiví - a záhaľka je matkou všetkých nerestí - pokúšal sa, aby ich naučil pracovať s láskou, učil ich páliť tehlu a stavať si lepšie bývanie. Keď bol na jednej návšteve vo Francúzsku, naučil sa háčkovať a učil potom ženy tomuto umeniu. Príbuzní a známi poslali mu pestrú vlnu, ihly a nite. Zďaleka prichádzali k nemu ľudia v právnych záležitostiach a s chorobami. Ktorýsi popredný muž mu ponúkol svoju dcéru za ženu, keď ho uzdravil.

Z jednej svojej cesty priviedol si z Francúzska mladého Bretónca, ktorý chcel tiež viesť taký život. Ale vyčerpávajúce podnebie a priveľké strádanie natoľko ho vyčerpali, že nedošiel na Tamanrasset, ale sa musel vrátiť. Tak zostal Foucauld zasa sám.

Dôvera v Boha bola neotrasiteľná. Písal svojmu spovedníkovi: ”Keby mi Pán Boh poslal misionárov, bol by som šťastný. Ak mi nepošle, spokojne zomriem.”

Svetová vojna 1914.

Až 3. septembra sa Foucauld dozvedel, že v auguste vypukla vojna. Bývalý dôstojník jazdy ihneď nastúpil do služieb vlasti. Veliteľ Lapperine mu nakázal zostal tam, kde bol, lebo jeho pritom nosť v Hogger si tak cenil ako celý pluk. Foucauld hlásil generálovi, že sú v kraji nepriateľské povstania. Na hranicu Tripolisu zjednotili sa Senussisti s Tuaregskými Azdiercami a podarilo sa im zabezpečiť si cestu až k pevnosti Mortylinski, ktorá bola neďaleko bývania Foucouldovho. Veliteľ na jeho radu zriadil rieke pevnosť na ochranu obyvateľov i uchrániť si živobytie a muníciu. Pevnosť bola obsadená vojskom. Kňaz Foucauld v júni 1916 nasťahoval sa tam. Pri každom poplachu zhromaždili sa Tuaregovia i s ním do pevnosti. Keď bolo po nebezpečenstve, vrátili sa do svojich stanov.

Smrť.

Na prvý piatok decembra 1916, strávil Foucauld polia svojho zvyku, vela hodín kľačiac pred Najsvätejšou Sviatosťou oltárnou. Popoludní nejaku dobu bola pevnosť bez vojaka, ktoré bolo kamsi inde odvelené. Domorodci boli roztratení vôkol na pasienkoch. To bol moment, na ktorý Senussisti čakali. Senussist El Madaní, ktorého kamaráti vykúpili pre vraždu, zaklopal na dvere pevnosti. Zvnútra sa ozval hlas pustovníka: "Kto je tam?" Odpovedá: „El Madani,

„Čo chceš?“ - „Nesiem ti list z Francúzska, ktorý mi odovzdali Mecitaristi. „ Kňaz nemal podozrenie, otvoril dvere, aby prevzal poštu. Chytili ho za ramená a 20 Senussistov, ktorí čakali okolo pevnosti skočili El Madanimu na pomoc. Vyvliekli obeť von z pevnosti, prinútili, aby si pokľakol a v tejto polohe zviazali mu nohy. Potom postavili stráž okolo spútaného kňaza.

Zatiaľ, čo sa zajatec pripravoval na smrť, odlúčil sa jeden Senussist od skupiny, išiel 400m, kde bol Foucsuldov pomocník Pavol. Zviazal ho a dovliekol ku svojmu pánovi. Pevnosť bola ponechaná na vydrancovanie. V noci pricválali dvaja Mechitaristi z pevnosti Motylinska. Vyhlásený poplach. „Arabi.Arabi.“

Vojak, ktorý strážil Foucaulda sa domnieval, že niekto chce vyslobodiť zajatca. Zaznely výstrely a oba Mechitaristi padli. Strážny vojak priložil zbraň ku pravému uchu zajatca a stlačil. Foucauld ani nepreriekol a pomaly klesol na zem mŕtvy.

Po smrti.

Všetci ľudia sú dedičmi Krista, ktorý ich vykúpil svojou krvou. Ani jediný domorodec, Arab, mohamedán alebo Izraelita nie je schopný svojimi silami sa obrátiť k Nemu a milovať Ho. Či nepovedal P.Ježiš: „ Idťe do celého sveta a učte všetky národy?“

Také myšlienky prenasledovali Foucaulda odo dňa jeho obrátenia. Spomenul si, že na svojej výskumnej ceste po Maroku v r. 1883 nestretol ani jediného kresťana, tým menej kňaza. Krajina sa mu javila ako „ zapečatený hrob.“ V Beni- Abbes ovládala ho túžba založiť spoločnosť náboženskú mužov i žien, aby neveriacich obracali kresťanským životom. V tejto nádeji povedal: „ Ježiš chce, aby som sa modlil, obetoval sa, zomieral, posväcoval sa, miloval a tak pracoval pre založenie tejto spoločnosti.“

Tento plán, ktorý bol vecou srdca, nijako ho nepozbavoval vnútorného pokoja a neprekážal jeho spojeniu s Bohom. „Robím, čo len môžem, aby som udržal priateľa. Zdá sa mi, že najvhodnejší prostriedok k tomu je, aby som sa v tichosti a v skrytosti posväcoval.„ Svoje pripodobňovanie sa Kristovi bolo mu útechou, keď videl nedostatky na priateľovi, alebo prežil neúspechy, keď hľadal.

Zaprisahal svojich priateľov vo Francúzsku, aby mali súcit s opustenosťou Arabov a pohanov, ktorých tak isto volá Boh do neba ako nás. Prosil o modlitby všade i o almužny, namáhal sa, aby našiel priateľa pre svoj spôsob apoštolátu. Sotva mal akú takú strechu nad hlavou v Beni-Abbes, už v r. 1901 začal zriaďovať budovu pre skupinu priateľov. Písal: „ Mám malý kúsok zeme, ktorá by stačila vyživiť 20 až 25 mníchov na začiatok kláštora, ktorý by malými nákladmi mohol byť hotový za niekoľko týždňov. Dá sa urobiť veľa dobra pre obyvateľov Sahary a Maroka. Najlepšie by bolo, keby sa tu zišli bratia a sestry.“

Neskoršie, keď si postavil pustovňu v Tamanrasset, postavil aj akúsi chodbu okolo 12 m. Na jej konci bola kaplnka pre budúcivh spolupracovníkov. Aby uľahčil svojim budúcim rehoľným bratom styk s Tuaregmi, zostavil gramatiku, slovník a preklad Evanjelia do tuaregčiny.

A pustovník zomrel osamote a sám, hoci sa nikdy nevzdal nádeje na priateľov. Nasledovník Krista v skrytom a zdanlivo pomýlenom živote, rovnal sa mu i vo smrti. Keď nášho Ukrižovaného a od všetkých opusteného ešte tupili a potupovali, zdalo sa, že sotva sa rodiaca Cirkev je navždy zbúraná. Predsa však po Veľkom piatku prišlo i veľkonočné ráno. Tak isto, keď umieral Foucauld, ďaleko od svojej vlasti v tichu a osamelosti púšte, zabitý zákernou rukou zradcu, zdalo sa, že jeho sen sa rozplynul. Budúcnosť však vyplnila jeho túžbu, ktorú sťa semeno nosil v sebe roky v tichosti a obetovaní sa.

30 rokov neskôr.

Príklad pustovníka de Foucaulda nasledovali odvážni muži, ktorí sprvu po dvoch či troch bývali na púšti. Neskoršie tu i tam sa tvorili menšie skupiny. Najmä v Afrike.

Prvé bratstvo vzniklo v Bordj d´El Abbioth. Asi 30 členov „ Petite Fréres“ bývalo pospolu, oblečení do širokých nohavíc. Venovali sa modlitbe a ručnej práci. Dnes je tento dom noviciátom spoločnosti.

Malé bydlisko, uprostred paliem, nabielo olíčené a s kupolami, ktoré sa zrkadlia v slnečných lúčoch vyzerá ako zelený ostrov neďaleko skoro nekonečnej púšte, ktorá sa stráca za obzorom.

Noviciát, ktorému predchádza skúšobná doba /postulát/ 1 mesiaca, trvá jeden rok. Po roku člen Petit Frére skladá jednoduché sľuby.

A začne sa učiť reč a zvyklosť kraja, kam je určený.

V r. 1950 v Afrike bolo asi 10 bratstiev spoločnosti Petit Préres. V roku 1951 odišiel jeden brat na Tamanrasset, Úloha tejto spoločnosti je: žiť medzi ľuďmi, a byť svedectvom pre lásku Kristovu.

K povolaniu patrí chudoba, ktorá je potrebné, aby kmene, ktoré žijú vo veľkej biede, mohli získať. Členovia Petit Frére, doslova si dobývajú chlieb v potu tváre. Je to vôľa zakladateľa, ktorý zakázal svojim synom vlastniť nejaký majetok, zakladať diela alebo prílišnou prehnanou horlivosťou záskavať druhých/ Prozelytizmus… /  Netreba zdôrazňovať, že ako v ostatných spoločnostiach, i v tejto, modlitba je prvoradá. Každý brat a každá sestra, strávi prvé i posledné hodiny v modlitbe. A kto vládze i v noci sa modlí nejaké hodiny. A ako Spasiteľ keď  skončil modlitbu na hore, zišiel ku ľudskej biede, tak aj Petit Fréres a Petit Seoura roztrúsia sa do samôt púšte, navštevujú domorodcov, podielajú sa na údele ich života, navštevujú chorých, tešia trpiacich.

A teraz?

Semienko vyklíčilo. Neďaleko krásnej oázy Beni-Abbes kde žil Foucauld, je centrum dvojej spoločnosti Večnej poklony.

Malá kaplnka niekdajšieho pustovníka bola zväčšená. Dve vysoké okná prepúšťajú svetlo púšte dovnútra, tieň pilierov v kútoch pridávajú ku atmosfére, ktorá napomáha sústredenie a dokonalý pokoj. Piesčitá pôda je prikrytá rohožami. Bratia a sestry sa deň a noc striedávajú v ustavičnej poklone Najsvätejšej Sviatosti oltárnej.

Zvolávajú Božie kráľovstvo na duše, ktoré sú ďaleko, snažia sa osvojiť si ducha Zakladateľa slúžiť v láske a oddanosti Arabom a mohamedánom. Každý pracuje svojím spôsobom a snaží sa uskutočňovať sen Zakladateľa. „ Chcem byť po celý život silným hlasom Evanjelia.“

***

XIX. Adolf RETTÉ  

/1863-1930/

Život tohoto básnika je svojrázny. V období rozkvetu básnického smeru "Symbolizmu", patril ku slávnym jeho predstaviteľom.

A odtiaľ, zďaleka, prišiel k nohám jedného parížskeho vikára, aby zhodil so seba ťarchu svojich hriechov, oslobodil sa od najhorších omylov ducha a zmyslov.

Osobné skúsenosti ho tak zosilnili, že sa vydal, aby hľadal ohrozené duše a privádzal do ovčínca Cirkvi. Pritom neustále krotil svoju prudkú povahu a snažil sa čím užšie sa zjednocovať s Bohom.

Rojčivé diéťa Arden.  

Adolf Retté sa narodil v Paríži dňa 25. júla 1863. Charles le Goffic ho pomenoval „Enfant terrible“ Symbolizmu. Otcova rodina pochádzala z Franche-Comté, matkina rodina zas z Ardenn. Ako dieťa nepoznal žiadnych priateľov ich rodiny. Otec žil v Rusku oko vychovávateľ deti arcikniežaťa Konštantína. Matka sa venovala hudbe a umenie jej zabieralo všetok čas, takže nemala čas sa venovať dieťaťu. Iba občas z akejsi rozmamosti na nom vyskúšala protichodné výchovné metódy. Na prosby babičky bol pokrstený. Vychovaný bol na vidieku v Chéret-sur-Ourthe, v belgických Ardennách. Býval tam jeho dedo Adolf Borgnet, rektor univerzity v Luttychu. Bol zatrpklý antiklerikál a spriečil sa akejkolvek snahe vplývať nábožensky na dieťa. Zbožná babička a krvácajúcim srdcom sa podrobila tomuto rozkazu. Ale aspoň potajomky každé ráno a každý večer urobila krížik na čelo a srdiečko svojho vnúčka. Adolf neskoršie napísal: „Tento znak ma znepokojoval a spytoval som sa babičky, čo to znamená. Odpovedala mi: To pochopíš, až budeš dospelý." A keď som dotieravo naliehal ďalej, uspokojila sa dodať: “To ti prinesie šťastie." A vskutku. O tridsať rokov mi priniesol šťastie!“

Ponechaný sám na seba, malý Adolf vyrastal ako rojčivé, vnímavé dieťa. Mal rád knihy, samotu, fantázia mala možnosť sa rozvinúť. Tento sklon k samote a samostatnosti silne, takže neskoršie ho ťažil pobyt v meste a zaťažovali socálne povinnosti.

„Svoje najšťastnejšie dni som prežil s málohovornými drevorubačmi v neznámej dedinke na úpätí lesa pri Fontainebleau alebo večne mlčiacich mníchoch cicsterciátoch.

Čítanie knihy o Napoleonovi, illustrovanej Raffaelom voviedlo ho do sveta skvelých bitiek, do akejsi hrdinskej atmosféry, vyvolalo v ňom ohnivý patriotizmus, ku ktorému sa vrátiť nebolo ťažké po rokoch anarchizmu.

Ako 14-ročný bol interným žiakom v Collége de Montbéliard, v otcovskej vlasti, vo Franché- Comté. “Ocitol som sa sám medzi ľuďmi, ktorým som bol úplne ľahostajný. Nosil  som v sebe spomienky len na vzájomné spory rodičov. A tak ma prenikal smútok a sklon ku pesimizmu, ktorými boli zahrnuté i moje detstvo i mladosť. Otec naliehal, aby som sa zúčastňoval  na protestantských bohoslužbách, lebo sa domnieval, že je to menšie zlo." Adolfovi neutkvelo nič iné z kázni ak len akási hmlistá viera v Boha a veľký odpor voči kalvinizmu, ktorý sa mu zdal suchý a bezútešný. Štúdia boli rozhárané.

V Montbeliard prišla mu na chuť aspoň čiastočne klasická literatúra a nabobudol si nevyhnutné predpoklady k hlbšiemu štúdiu.

Ukázalo sa to až vtedy, keď ho už neviazali školské povinnosti.

Adolf Retté ďakoval svojej priamej povahe a svojím literárnym sklonom, že ovládal svoju búrlivú povahu. Ale predsa, táto trudná mladosť spôsobila, že zostal vzdorovitým človekom.

Keď mu zomrel otec, vrátil sa do otcovského domu a mladý človek dal sa obchodovať. Nedarilo sa mu. A to bol i krach jeho neživotných, fantastických plánov. Uvedomil si,že premárnil mladosť. Šiel k vojsku r. 1881 na 5 rokov. Rýchlo si zvykol skrotiť svoju individualitu pod prísnym režimom. „Páčil sa mi život, vyplnený pravidelne zadelenou prácou. Naučil som sa krotiť svoju panovačnú povahu pod blahodarnou disciplínou. Bol som šťastný pri svojom pluku, lebo som sa naučil poslúchať. Upadal som však do smilstva a iných šialenstiev, a rútil som sa do nich telom i dušou."

V literarnom boji.

Keď náš vojak premýšľal o budúcnosti, spoznával, že ho najviac vábi literatúra. Literárna cesta. Aby sa mohol pripraviť, prenajal si po vojenčine v Paríži na bulvári Saint Marcel akúsi manzardku a tam po dva roky pracoval duševne, strúhal verše a písal prózu. V roku 1889 vyšla zbierka nadmieru smutných básní pod názvom:

„Zvon do noci“ /Cloches en la Nuit/.  Vydal ju nakladateľ symbolistov Vanier v 170 ex. I ďalšie zbierky nás prenášajú do umeleckého sna s osobami legendárnymi: Táravými, melancholickými kráľmi, rytiermi, ktorí sa unášajú za vysokými cieľmi, trubadúrmi, ktorí sa pokúšajú skrotiť satanské princezny. Až konečne sa odvrátil a zbavil vplyvu Mallarmés a rozišiel so symbolizmom.

Keď napísal „ Ostrovné more v kvetoch“ / L´ Archipel en Fleurs/, bolo básnikovým ideálom prísť do čo najužšieho kontaktu s prírodou, najmä lesom, hľadať pravdu, nič také nepísať, čo by nebol precítil, zachytávať svojou citovosťou trblietanie krovia pri svitaní ako i purpurový západ slnka, vysloviť čo sa dá o človekovi opojenom poznatkami a tvorčou silou, aby z celého diela dýchal život aký je.

V službách anarchie.

Básnik, tým že sa oslobodil od spomenutých individuálnych svetov, ktorý mal sklom k panteizmu, zbavil sa i ostatných spoločenských zábran.

Od roku 1889 až 1894 Retté žil medzi symbolistami, chodil do ich kaviarní, píjaval s nimi, často až veľa, zúčastňoval sa na ich bezuzdných zábavách. „ Medzi mojimi roztopašnými kamarátmi, bol som najextrémnejší.“ Keď ktori navrhol: „ Poďme si urobiť nejakú slávnosť“ zvolal som: „Nie poďme, ale sa ponáhľajme.“

Stretal sa s Mallarmé, Móreas, Gustáv Kahn, Stuart Marrill, Henri de Regnier. V jednu noc prekazil Verlainemu, aby sa nehodil do Seiny. Zúčatňoval sa na všetkých šarvátkach v Quartier Latin s políciou. A ušlo sa mu i 1 mesiac väzenia pre urážku Autority.

Adolf Retté sa oženil s „hlboko-kresťanskou, inteligentnou krásnou dievčinou, ktorú poznal počas svojej vojenskej služby v Angers. Bolo to v roku 1894. Snúbenica by sa bola rada zosobášila cirkevne. Retté však vo svojej priamej povahe sa domnieval: Pre neho neveriaceho, prosiť o požehnanie Cirkvi bolo by samovražedné pretvarovanie sa. Preto uzavreli manželstvo len občianskym spôsobom. Manželka však bola veľmi nešťastná, lebo manžel býval často pritvrdý a neverný. Napriek tomu ho milovala a mnohorazy obetovala sviece za jeho obrátenie.

Maželia bývali v Guermantes, v okrese I1 de France. Táto malá dedinka, neskoršie Fontainebleau, boli ideálne miestečká pre básnickú tvorbu, ďaleko od umeleckých vzruchov literárnych večierkov.

Po stránke telesnej Retté bol atletická postava. Vysoký, silný, so širokými plecami. Tvár okrúhla, zmyselné pery, na široko roztvorených očiach nosil okuliare, ktoré naprávali veľkú krátkozrakosť. Jeho spôsob zábavy bol veselý, hral sa so slovami, citoval barokové výroky, korenil všetko lichoteniami ale s bohorúhaniami. Mal v sebe niečo z poddôstojníka jazdy a cestujúceho obchodníka. No niekedy ho pochytila smutná zádumčivosť, ktorá prekvapila povrchného spoločníka, bola však ovocím jeho smútku a sklamaní.

Nepriateľ Cirkvi.

Úbohý Retté klesal viac a viac do nerestí a bohorúhania.

Či už prispieval kritickými článkami do časopisov a novín, či písal vlastné diela, bol posadlý jednou ideou: zosmiešňovať Cirkev a jej články viery/dogmy/. Tých spisovateľov, čo konvertovali, podceňoval a znižoval, napr. Huyamans alebo Coppého, priateľa Le Cardonella, ktorý sa stal kňazom, úplne zosmiešňoval, keď už musel písať meno „ Kristus“, neodpustil si, aby nepripojil potupné slová, ktoré ani zopakovať nemôže pero. Svoj román tejto „epochy“ : „ Pamäti Diogena“, ktorý neskoršie pomenoval „zväzkom zvrhlosti:, napísal ako dielo o telesných rozkošiach a plné bezuzdnej zmyselnosti a líšením sexuálnych posadlostí pohanských orgiách.

Jednako ale v týchto trblietajúcich cvičeniach spisovateľského pera, zaznieva smútok veľmi nešťastného človeka. V roku 1900 uderila hodina nových sklamaní. Retté sa rozišiel s bojovými anarchistami. Nikdy nepodporoval propagandistov, ktorí podnecovali ku atentátu. Teraz sa však dozvedel, že jeden jeho článok proti nerozlúčiteľnosti manželstva zavinil: nezdržanlivý muž sa rozviedol so svojou dobrou manželkou, ktorá zakrátko sa usužovala a zomrela.

Pochodil všetky socialistické strany a poodkrýval rozličné ťahy a malicherné intrigy. Keď začal spolupracovať s Clemenceauom, už nezostal s radikálmi.

Opájanie zmyslov však prinieslo spisovateľovi iba sklamania a hnus. Zlaté časy, ktoré tak očakával, scvrkli sa do problematických diaľav. Literárne pohanstvo, ktoré sa snažil tak horlivo konštruovať, deň čo deň sa rozpadávalo. Ošklivé šachové ťahy politikov mu sprotivili celkom politiku.

K tomu stratil ešte manželku, ktorú nežne miloval, aj surovo dotrápil. I materiálny život bol stále ťažší a tvrdší. „Vedia, čo je bieda len tí, ktorí 36 hodín ani nejedli ani nemajú peňazí.“

Noc smútku zniesla sa nad ním. Bol zrelý, aby mohol zachytiť Božiu výzvu. Ale počuť Boha ešte neznamená Mu ihneď odpovedať.

Pochybnosti, ktoré liečia.

Adolf Retté prežil stupne svojej konverzie v lesíku pri Fontainebleau. Bolo zprvoti bolestné, ťažké, trúchlivé, neskôr však už svetlé a žiarivé, skončili vykúpením. O tom hovorí vo svojej autobiografii:

„Od diabla k Bohu. „ / Du Diable á Dieux./

Istého večera Retté rečnil vo Fontainebleau pred dvoma tuctami zvedavcov vo vzletnej reči oznamoval zlatý vek ľudstva. Ale náročný

Povedal si: „ Do postele!“ Zajtra pôjdem znova do lesa. A preskúmam svoju dušu od základu. Ak tam odhalím, že chce veriť, prisahám, že nebudem klásť žiadné prekážky. Hneď som sa utíšil, a prebehla mnou radosť. Potom som zaspal celkom spokojne.“

Na druhé ráno sa vskutku vybral do lesa a robil bilanciu medzi svojimi pochynosťami a presvedčením. Panteizmus, budhizmus, pohanstvo mohli ho zaujímať iba svojím opájaním zmyslov a protirečeniami si samy sebe. Ani materializmus ho už neupútal natrvalo. Napísal: „Čo mi už teraz zostáva? Na to som počul vo vnútri odpoveď, tak potichúčky: Boh.“

***

Hľadám Boha.

Zostáva mi teda hľadať Boha! Ale kde ho nájdem? Koľko filozofických smerov sa pokúsilo rozlúčťiť problém ľudského bytia a stále nie jednotne. Jedny zmizli, druhé sa vynorili. Jedine katolícka Cirkev nemenila svoje učenie po 1900 rokov. Jej jednota a trvácnosť musia mať nadprirodzenú príčinu: lebo keby bola ponechaná iba na ľudí pri stálych premenách by bola zanikla. Retté veľa uvažoval nad týmto. Moje srdce sa rozšírilo. Pochopil som, že musím povedať: "Ďakujem. Padol som sa machom zarastený kameň a prvýkrát som sa modlil od mojich 15 rokov. Od toho rána už som bol stále presvedčený o existencii Boha."

Tak vlastne bol už polokonvertita. Ale ešte sa zdráhal urobiť posledný krok. K Bohu sa mal dostať cez Cirkev. Myšlienka však, že sa musí stretnúť s kňazom a s ním hovoriť, vyvolala v jeho vnútri úplnú paniku. Diabol znásobil námietky a preceňoval jeho strach pred ľuďmi. Retté chcel vyčkávať, ale milosť Božia netrpela odklad, ba priam naliehala. Diabol robil to isté iba v opačnom smere.

Ustatý, melancholický, hlavne však znechutený, zapletený do otroctva zmyslov, k tomu, ešte chorý a chudobný, znova sa ocitol akoby zmietaný medzi extrémnymi náklonnosťami. Občas sa vzchopil ku kontempláciam a k výkupnej bolesti, hneď na to však písal sarkastický článok o knihe: „Zástupy z Lurd“ /Les Foules de Lourdes!/ od Huysmansa. V tom článku sa vysmieval konverzie spisovateľa a tupil Pannu Máriu.

Naša Pani z Cornebiche.

Kaplnka našej milej Panej z Cornebiche, leží v dedinke Arbonne, v divom kúte lesa pri Fontainebleau. V tejto svätyni riešil si Retté svoju krízu podľa tejto konečnej dramatickej epizódy: Jedno ráno vystúpil na vrch, z ktorého ovláda Panna Mária celý les. Pozoroval sochu, cítil sa neodolateľne nadchnutý, zopäl ruky a prehovoril k Márii: „Vidíš, že ma čosi poháňalo prísť k tebe. A prišiel som. Ak je to pravda, že si všemohúca prosebnica a orodovnica, tak pros svojho Syna, aby mi ukázal, čo mám robiť teraz! Potom som si sadol na kameň, vložil hlavu do dlaní, a stále som si opakoval: 'Čo robiť? Čo robiť?' Na to znela v duši už toľko razy daná odpoveď: 'Hľadaj kňaza, on ťa oslobodí od ťarchy, ktorá ťa tak gniavi a potom vstúp do katolíckej Cirkvi.'"

Na okraji priepasti.

Úbohý básnik sa ešte nevzdal. V ktorýsi večer sa vrátil z lesa, po ktorom sa túlal po celý deň, v duši úplný zmätok a nepokoj! Keď sa priblížil ku posteli, zrazu sa rozpútala v duši strašná diabolská búrka. Nechýbalo veľa aby v túto „noc bez hviezd e bez svetla“ neskončil život, ako to opísal v jednej pochmúrnej básni. Boh, ktorého zahnal, mlčal, odpútané zlo ho hnalo do zúfalstva a ku samovražde.

„Všetky moje hriechy sa mi ukázali v najpríšernejšej forme. Pod touto ťarchou na duši som bol ako zrútený a diabolský hlas sa ozýval: Taká je tvoja duša! chápež už, že už nie je možné ju očistiť? Tvoje modlitby boli zbytočné, sklamala ťa nádej v Boha, hlúpa nádej v Toho, ktorým opovrhuješ. Zbabelec, usmrť sa!“

A Retté už ušiel, aby to aj splnil. Zbadal na strope akýsi hák. Vyskočil z postele, otvoril skriňu v stene a chcel vziať šnúru. „Cítil som v sebe, ako by som bol rozdelený na dve polovice. Jedna polovica horlila za okamžitú smrť, druhá bola zdržanlivá a duchovne volala pomoc. A kým zúrila táto vojna vo mne, zdalo sa mi ako by sa hnala okolo mňa búrka bohorúhaní a sprostých kliatí. Potom som si všimol, že jednou rukou som sa držal okraja postele, a druhou som si stieral smrteľný pot a slzy na tvári. - Diabol mi našuškával: Len smelo! Jeden okamih a je to hotové! Vstal som z postele, skočil som ku skrinke, už som držal kľúčik v rukách kľúčik v rukách, keď zrazu zažiarilo v mojej duši, úplne zatemnenej, oslepujúce svetlo. Zastal som. A potom som počul, áno prisáham počul, mne dobre známy hlas s neba, ktorý volal ku mne: Boh, Boh je tu.  Milosť ma zasiahla naplno, padol som na kolená a vzdychal som a mrmľal: „Ďakujem, ďakujem Ti, môj Bože, že si opäť prišiel. „ Súčasne som sa domnieval, že vidím vo svojom vnútri obraz Ukrižovaného Pána, ktorý sa usmieval na mňa s nevýslovným milosrdenstvom."

Oslobodenie.

Retté vyšiel znova na kopec Cornebicha, aby sa poďakoval Našej Panej milosti/ Notre Dame de Graces/ za záchranu z pazúrov diabla a bezodkladne odcestoval do Paríža. Francis Coppé, ktorý sa neustále staral o nešťastného básnika, odkázal ho na abbého Matteta, vikára vo farnosti sv. Sulpície. Tento starec, muž svätého života, bol veľmi skúsený duchovný vodca. Svojou srdečnosťou si v okamihu získal úbohého Rettého. Kňaz musel básnika poučoval o všetkom, od prežehnania a modlitieb.

Bývalý bohorúhač sa vyspovedal 12. októbra 1906 a zložil svoju veľkú duševnú ťarchu k nohám kňaza. "Na druhý deň 13. októbra bol som ako vo svetle kúpajúca sa duša od rána do večera. Divila sa a radovala sa. Všetko telesné ako by pominulo.“

Duchovné ovzdušie v Paríži nebolo zdravé pre mladého konvertitu. Nesmieme totiž zabúdať, že konverzia je viac menej rekonvalescencia a až potom úplné uzdravenie. Keď dobre oboznámení kresťania majú čo denne bojovať, aby zostali verní svojmu ideálu, čo povedať o nováčkoch, ktorí sa musia až napínať, aby vykorenili zastaralé zlé zvyky.

Retté sa vrátil  na radu spovedníka do Arbonne späť a písal dejiny svojho návratu k Bohu: „ Od diabla k Boha.“ /Du Diabla á Dieu. Tak trávil v lese tiché dni v tejto práci a modlitbe. Táto kniha mala podivuhodné úspechy a i dnes vplýva na mnohé konverzie, pretože v nej opísané duševné stavy sú pravdivé a každá poblúdená duša nájde v nej svoje dejiny. Starý misionár jezuita často hovorieval: Kniha Od diabla k Bohu má viac zaujala ako najlepšie klasické apologetiky.

Prvá bola jeho vlastná matka, ktorej prospela ku viere synova konverzia. Žila v Lutychu, po stránke náboženskej ľahostajná. Konverzia syna ju priviedla ku živej viere a potom žila ako vzorná kresťanka až do smrti. Keď už dkázal svedectvo viery a v horlivosti v nej, mladý novoobrátenec túžil začať nový život púťou do Lurdov, aby sa poďakoval Najsvätejšej Pane za veľký zázrak, ktorý sa stal v jeho duši jej orodovaním. 9. júna 1908 odcestoval z Ligugé en Poitou peši do Lurdov. Prešiel 45 km cesty a do Lurdov prišiel 3. júla. „Pri jaskyni som kľakol, tvár som pritlačil k zemi, vzlykal som a slzy padaly na kamene. Z duše, z najintímnejšieho záhybu srdca vyrývalo sa najvrúcnejšie Magnifikát- Velebí duša moja Pána.“

V službe dušiam.

Kniha: Od diabla k Bohu, nebola len prechodom v literárnej činnosti Rettého, bola viac: vychodzím bodom celkom nového smeru. „ Ukázať Boha mojím vrstovníkom, ktorí nechcú o ňom počuť z akejsi falošnej záľuby do seba.“ Literárna forma bola preňho iba „ prsteň na ruke“, ozdôbka, ktorou zásoboval podstatu svojich kníh. Ak do toho zaplietol niečo zo svojej mladosti, len preto, aby vyvodil nejaké poučenie.

Od roku 1907 až do smrti žil v Beanne. Tam napísal svoje spomienky na mladosť: "Au Pays des lys Noirs /V krajine čiernych L./

Potom napísal: Dom v poriadku /La Maison en Ordre!/, biografie o sv. Margite Márii o Louis Ripas, Léon Bloy, dejiny konverzií: Keď duch vanie /Quand l´ Esprit souffle souffle/, List indiferentnému /Léttre án un Indifferent/ a mystické spisy, z ktorých uvádzame: Modlitba tichosti /Graison du Silence/ Píše pútavo, možno povedať najrozličnejšie duševná stavy, prehlbuje skúsenosti vnútorného života a jeho prejavy líči farbisto a konkrétne. Často je poetický a vizionár.

Svojím čitateľom sprostredkuje zmysel pre vnútorný život, povoláva prežiť život v prítomnosti Božej a v milujúcej oddanosti k trpiacemu Kristovi. Hľadá výrazy jednoduché, dojímavé až primitívne, ktoré sa však dotýkajú srdca, aby nečrtali účinkovanie Eucharistie na duše dobrej vôle, aby vyjadrili lásku k Panne Márii a k Cirkvi.

Ten autor, ktorý toľko písal proti Cirkvi, teraz píše takto: "Jedine katolícka Cirkev zostáva tá istá. Od začiatku po 1900 rokov sa nemení. Cirkev chráni nedotknutú svoju náuku, kým iné náuky a teórie krúžia okolo nej ako keď cyklon rozmetá jesenné lístie. Práve táto stálosť Cirkvi, pevná náuky chránená v poklade viery, ktorý sa nepodarilo rozlomiť vo všetkých storočiach, vyvoláva zúrivosť nepriateľov.

O preblahoslavenej Panne Márii hovorí: „Ako deti dedičného hriechu a vzbúrenci proti vykúpeniu, voláme k Tebe, z hlbín priepasti, do ktorej nás uvrhol vodca pýchy. A teraz vzdycháme k tebe s plačúcimi očami.“

Rozširuje svoju náboženskú činnosť.

Netreba sa čudovať, že mnohí čitatelia, ktorých zaujala tá alebo oná kniha, obracali sa na neho listami. Pýtali radu, predkladali mu ťažké prípady, prosili o modlitby i jeho i kláštory s ktorými bol Retté v styku, naliehavo žiadali pomoc v tragických krízach.

Retté nepatril ku búrliváckym prozelytom a nechcel obracať ľudí proti ich vlastnej vôli. Až keď spoznal, že pomáhajúca milosť dokonala svoje dielo v duši, plný lásky priblížil sa k blúdiacej duši. Bol všetkým pre všetkých a tak ďaleko šiel, že v ťažkým prípadoch konal ťažké zmierovacie úkony.

Udržiaval priateľské písomné styky so spisovateľom Willy /Henri Gautier - Villars/, s ktorým sa priatelil od detstva.

Odporúčal mu čítať sv. Teréziu s Lisieux a obetoval za neho svoje utrpenia. Wiiiy zomrel pár týždňov po Rettém kresťanskou smrťou.

Priviedol na správnu cestu mnoho lekárov, profesorov na verejných školách, jedného anarchistu z Saint-Etienne, dievča, ktorá sa úplne zaplietlo do okultizmu. Keď videl, že mierne liečenie by bolo bozvýslelné a pacient musel vykročiť isto, použil aj isté násilie. Považoval sa svoju úlohu určiť počiatočný bod krízy študovať charakter, a vymyslieť, čo treba a možno požadovať. V ťažkých chvíľach, keď diabol zúril, dodával svojím pisateľom odvahu, modlil sa za nich a prosil o modlitby.

Maril mnohonásobné osídla diabla, ktoré mohli rušiť účinok milosti Božej v duši. A keď cítil, že treba urobiť rozhodujúci krok, vnukol mu dôveru ku kňazovi a ponechal na Pána Boha.

Keď zvážime okolnosť, že Retté svojou prácou menil priemerných kresťanov v horlivých a zbožných, že mnohých povzbudil do rehoľného stavu, uznáme: konverzia Rettého nebola len úkon očistenia svedomia. Viac! Vedel, čo znamená: spasiť seba môžeme len vtedy, keď zachraňuje druhých.

Modlitba v tichu.

Bol by omyl domnievať sa, že Retté sa dopracoval k tomuto apoštolátu bez vlastného napätého pričinenia. Na začiatku svojej cesty a výstupu k Bohu cvičil sa v tvrdej askéze, disciplíne. Neobišlo sa to aj bez potkýnania sa, bolestí a omylov. Vôľa však bola pevná, čistý úmysel, naprostá úprimnosť. No musel krotiť telo, premáhať zaužívané zvyky, v mnohom zrieknúť sa vlastného úsudku a poslúchať rady duchovného vodcu a upustiť od každého diletantizmu literárnej povrchnej krásy. Boly aj pády na húževnatom, tvrdom výstupe. Adolf Retté bol násilnícky a násilníci dobýjajú božie kráľovstvo násilím. Mnohí sa pozastavovali nad konverziou Rettého pohoršovali sa na chybnom správaní sa, na jeho nekonvenčnosti. Treba sa však dívať na celú životnú cestu a táto bola postupný, obdivuhodný výstup.

Po svojej konverzii žil Retté až do smrti utiahnutý, chudobný a trpel, najmä po r. 1918. Stále dúfal, že život zakončí v niektorom kláštore a bol by býval spokojný, keby žil ako posledný člen spoločnosti. Prozreteľnosť však, ktorá mu toľko razy pomáhala, chcela, aby bol svedkom Nadprirodzena vo svete. Neodtiahol sa od tohto poslania, ale splnil všetky jeho predpoklady.

Potom videl, že jeho poslaním je oslobodiť sa od všetkého a nemať ani peňazí ani dom ani rodinu. Trpiaci Spasiteľ ho povolal bedliť s Ním v Olivovej záhrade a často nemal ani kameň pod hlavu.

XX. Leonard C H E S H I R E

/ nar. 1910 /

/Hrdina R.A.F. - Anglické kráľ. letectvo/.

Cheshire najprv Študoval právo na univerzite v Oxforde. Takto opísal svoj vtedajší duševný stav: "Neveril som vôbec nič, nebral som náboženstvo vážne, skôr som sa z neho smial a nepoznal som žiaden životný ciel.“ Keď som prišiel do Oxfordu, aby som študoval právo, čo mi vôbec nechutnalo, kúpil som si športové auto. Každý večer som zmizol do Londýna a sledoval som závody chrtov. Nad ránom o tretej hodine vraciaval som sa späť. Keď som sa v r. 1938 dozvedal o Mníchovskej kríze, priam som sa zaradoval. Myslel som si totiž, že práve vojna mi udá správny životný smer a privedie na dobrú cestu.

Predal som svoje športové auto /Alfa Romeo/, lebo mi pripadalo príliš nákladné a v r. 1939 som opustil staré univerzitné mesto.

Aby som uspokojil svoju túžbu po dobrodružstvách, prihlásil som sa do RAF - kráľovského letectva.

V r. 1943 Cheshire bol zadelený do oddielu 617, ktorý pripravil ohromné dielo skazy v Porúrii. Po niekoľkých mesiacoch bol povýšený na stotníka. No radšej chcel byť len "Wing-veliteľ, aby naďalej mohol sa zúčastňovať na leteckých akciách.

Cheshire spolu s iným austrálskym letcom vynašiel novú taktitu, ako zasiahnúť presne bránené objekty na zemi. Ľahké bomby zhodiť na cieľ náletu tak blízko ako sa dá letiac so svetelnými bombami presne ohraničiť miesto, na ktoré potom zaútočia eskadry. K tomu by sa hodili nové “Mosquito”- stroje. Ale veliteľstvo RAF nemalo chuť zveriť drahé stroje Cheshiramu a namietalo, že tento experiment by stál veľa obetí. Cheshire ale nepopustil a využil všetky svoje známosti, až konečno Ministerstvo letectva povolilo dať mu 4 „Mosquito“ vyskúšať svoje plány.

Prvý pokus bol nad Mníchovom. Štyri stroje, ktorým velil Cheshire preleteli nad Mníchovom vo výške 3500 m. Cheshire určil terč pre bomby hlavné veliteľstvo Gestapa v paláci Witelsbach.

Rútil sa strmhlav až 200 m nad budovu, zhodil dve svetelné bomby.

Tie explodovali na streche paláca a osvetlili červeným jasným svetlom celú plochu. Ked letel späť, prenasledovalo ho protilietadlové delostrelectvo /“Flaky“/. Eskadra strojov Lanchester,šla za ním, zhodila svoj smrtonosný náklad a budova Gestapa sa zmenila na hrbu dymiacich trosiek.

V Londýne pochopili nápad letca. Tento úspešný útok bol signálom ako rozbiť nemeckú brannú moc.

Cheshire a jeho 617 oddiel previedol na stá vojenských operácií nad Európou u nad kanálom La Manche. Ale ani najvydarenejšie nálety nepriniesli mu vnútorný pokoj. Oddiel 617 dostal novú úlohu. Určili im cieľ náletov: Odstreľovacie rampy striel V1, ktoré boli zamerané na Londýn. Tieto rampy boli veľmi chránené. Cheshire rozriešil i túto ťažkosť.

Spúšťal sa do hĺbky nad zem odstreľovaný pekelnými plameňmi flakov a zasahoval odstreľovacie rampy pre V 1 na francúzskom pobreží, baterie pri Le Havre a Bordeaux,  podzemný sklad 30OO bômb v Greil a iné náletové ciele.

Zo svojho „Mosquito“ alebo „Mustanga“ niekedy sám zhadzoval ojedinelé bomby. Pri iných operáciách sa uspokojil tým, že plánovaný objekt dokonale osvetlil svetelnými bombami a útok prenechal eskadrám, ktoré išli za ním.

Keď sa mu podarilo na stá úspešných a pri tom nebezpečných leteckých náletov podľa jeho nápadu, povolali ho štvrtý raz do kráľovského paláca a anglický kráľ mu udelil kríž Viktória.

Žurnalistom, ktorí sa zúčastnili tejto slávnosti, kráľ povedal:

„Keď budete referovať o tomto povýšení, nemyslite len na tých, ktorým sa dostala tá česť, ale vite veniec aj tým, ktorí pomáhali.“

Cheshire bol výborný vodca svojich ľudí a vážil si personál na letisku, čo u letcov je zriedkavá vec. Tieto pomocné čaty ochotne a pozorne sa snažili preukázať služby, aké neurobili žiadnemu inéma pilotovi.

Jeho tajomstvo bolo, že bol stále srdečný a jeho obľúbené príslovie bolo: „That's very kind of you!“ /Ste veľmi láskavý!/

Ešte i dnes sa zapísal do spomienok mnohých ľudí, ktorí mu pomáhali v jeho dobročinných akciách, svojím láskavým úsmevom a svojim príslovím.

Keď dostal kráľovské vyznamenanie, zatúžil mať aspoň mesiac dovolenky, veď sa vojna končila. Čoskoro nato priniesli londýnske noviny správu: „Niekoľkí gentlemani, ktorí sa iniciatívne zúčastnili na bombardovaní Nemecka, odcestovali na ďaleký východ.“

Ku týmto vyvoleným gentlemanom patril aj Cheshire.

Peklo v Nagasaki.

Vráťme sa najprv ku príhode, ktorá má význam, aby sme poznali duševný postoj Cheshirea.

Ku koncu druhej svetovej vojny oslavovala svetácka spoločnosť v londýnskom bare vyznamenanie najmladšieho poručíka Cheshirea, ktoré mu dal sám kráľ. Zábava bola v plnom prúde, veľa koktailu značne prispievalo k nálade. Hlasitosť pri rozhovoroch stúpala. Zrazu spor zakalil veselú náladu. Ktosi prehovoril o Bohu. Cheshire skočil do reči:“ Boh nie je nič viac ako svedomie, ktoré nám hovorí, čo je dobré a čo zlé.“ A povedal to všetkým prítomým v povedomí poručika kráľovského letectva, vyznamenaného krížom Viktore a skúseného pilota za štyri roky vojny.

Akýsi dámsky hlas zvolal: „ Nezmysel!“ a v sále nastal čulý ruch. "Poručík Cheshire, divím sa, že taký vzdelaný dôstojník hovorí takú hlúposť. Boh je osoba.“

Takéto niečo verejne, v bare! K tomu ešte žena. Žena, ktorá pila toľko, čo on. Poručík Cheshire bol prvýkrát v živote porazený a to verejne! Od rozčúlenia a rozrušenia nevedel čo povedať. V tú chvíľu skončil oslavu.

V noci rozmýšľal nad odpoveďou dámy a dumal: kto má pravdu? On a či dáma? Ale odpoveď neprišla. Rozhodol sa uvažovať ďalej a nájsť riešenie problému. Tu a tam hovoril o téme s príbuznými a meditoval sám nad otázkou Boha a náboženstva.

Tieto otázky mu nedali pokoj a zapodieval sa s nimi aj na Mariánskych ostrovoch, keď zastával funkciu spojovacieho dôstojníka anglického letectva. Intenzívna vojenská povinnosť iba zdanlivo zatlačovala vnútornú túžbu poznať pravdu. Božia hodina už bola blízko.

9. augusta 1945, zavčas rána, štartovalo z pristávacej plochy prístavu B 29. Cheshire a atomový špecialista Dr. William Penny i s viacerými pozorovateľmi boli na palube. Lietadlo letelo rýchlosťou 600 km za hod. Vo výške 11.000 k japonským ostrovom. Keď prileteli nad vzdušný cieľ, obyvatelia boli informovaní o prelete. V tom sa rútila atómová bomba na mesto.

O hodinu potom, Cheshire cez slnečné okuliare pozoroval obrovský mrak v podobe hríba, ako sa dvíhal ku oblakom. Cheshire, keď sa vrátil do Anglicka, neustále si lámal hlavu nad týmto neutešeným úspechom ľudskej techniky a ešte viac ho mučila otázka o poslaní Boha v živote človeka.

Viac si uvedomoval, že nie len on, ale všetci ľudia majú viac sa zapodievať vyššími vecami než je jadrová fyzika.

V.I.P. /Vade in pace – Choď v pokoji/.

Cheshire počas celej vojny bol odporcom bombardovania len na slepo. Technika, ktorú zaviedlo anglické letectvo neslúžila len pre vojenskú vypočítavosť, ale vynálezca myslel na to, aby vo vojne šetril civilné obyvateľstvo, nakoľko len bolo možné.

Ale pohľad na razom zničené mesto Nagasaki ho pohol k tomu, že ihneď žiadal prepustenie z anglického letectva. A hneď sa i rozhodol začať boj proti vojne.

Nebudeme sa dlho zapodievať s hnutím V.I.P. - Choď v pokoji, lebo bolo utópiou. Kúpil vyradené „ Mosquito“, lietal na ňom do Nemecka, Francúzska,, Holandska a organizoval zhromaždenia proti vojne. Pravda, skončilo to fiaskom.

I jeho druhá humánna akcia mala malý úspech. Tisíce vyslúžených vojakov, ktorí sa stretávali zo všetkých frontov Európy a Ázie, boli zatrpknutí. Keď Cheshire poznal sociálnu a morálnu biedu svojich bývalých priatoľov, nezdával sa, že založí poľnohospodárske kolónie, aký pomohol veteránom vojny.

Zakúpil majer v Hampshire, pomenovaný už majiteľom: “La Cour”.

Tu založil pre seba a priateľov akási hospodárske stredisko. No zlé zdravie ho prinútilo, že musel ísť do Kanady a vedenie zveril svojím spolupracovníkom.

V Kanade pracoval v lese ako drevorubač. Denne sa bavil a debatoval s anglikánskym „Clergyman“om o náboženstve a kresťanstve. Klonil sa akémusi kolísavému, bezduchému kresťanstvu, ale nedopracoval sa k niektorému konkrétnemu vyznaniu. „Od začiatku mal som dojem, že v anglikánskej cirkvi nie je čosi v poriadku. Nemohol som pripustiť cirkev bez autority. Inštinktívne som bol presvedčený, že kresťanstvo žiada alebo všetko alebo nič. Protestantizmus sa mi javil ako kompromis medzi kresťanstvom a voľnomyšlienkárstvom. Boha nemožno uspokojiť polovičatosťou.“

Medzitým sa ale obchody nedarili v hospodárskej kolónii. Podniku hrozil bankrot. Cheshire sa vrátil. Hospodárstvo našiel opustené a spustnuté. Priatelia predali už čiastku majetku, aby vyplatili svoje dlhy. Na zbytku bola hypotéka. Nakoniec Cheshire už nemal nič, iba dlh 18.000 funtov šterlingov.

Milosrdný samaritán.

Čo robiť s majetkom „La Cour“? Ako tak jedného večera uvažoval nad touto otázkou, ktosi zazvonil na dvere. Cheshire otvoril a pred ním stál muž tak stredného veku. „Som Artur Dykes. Bol som kaprálom vo vašom oddieli.“ Potom vyrozprával svoj malý príbeh. Má rakovinu a práve vyšiel z nemocniece. Lekári mu už nevedia pomôcť, prepustili ho, aby uvolnil miesto ďalšiemu chorému. Nemal ani haliera, aby vyplatil lekárov, nemal ani rodinu ani byt. Prosil poručíka o radu, ako nájsť strechu nad hlavu, aby mal kde spokojne zomrieť. Cheshire našiel rýchlo riešenie. Ponúkol chorému svoju posteľ a sám spal vo vedľajšej izbe na zemi.

Na druhý deň sa zaúčal, ako ošetrovať rakovinára. Doteraz ešte nemal príležitosť opatrovať chorého. Cheshire bol celý šťastný, že mohol spríjemniť posledné týždne života svojmu kamarátovi z vojny. Zadovážil mu dobrú posteľ a staral sa oňho deň a noc. Po niekoľkých dňoch Arthur Dykes zomrel.

Chorý bol horlivý katolík, dobrovoľný ošetrovateľ mu sľúbil, že zavolá kňaza ku jeho smrteľnej posteli. Artuh zmierený s Bohom čakal na smrť. Z času na čas čítal knihu, ktorú si doniesol so sebou.

Po smrti svojho priateľa Cheshire pociťoval osamelosť. Aby zabil čas, vzal knihu po priateľovi a začal čítať. Titul knihy bol tento: „One Lord, one Faith.“ /Jeden Pán, jedna viera/ autorom knihy bol Msgr. Vernon Johnson, preslávny anglikánsky konvertita. Cheshire píše: "Táto kniha opisovala konverziu spisovateľa a ľahúčkym a každému zrozumiteľným spôsobom poučovala, čo je vlastne katolícka Cirkev. Spoznal som články viery /dogmy/ a zákony, ktoré sa nikdy nemenia. Nerozumel som všetkým článkom viery a prikázaniam, ale bol som si vedomý, že stojím zoči voči najvyššej Autorite. Pre muža, ktorý 6 rokov aktívne slúžil na vojne, nebolo nič tak závažné a podstatné pre jestvovanie spoločnosti ako autorita. K tomu dielo bolo zreteľné a priťažlivé, nevyhýbalo sa žiadnej ťažkosti to bolo práve prijateľné pre vojaka a právnika. Uvažoval som takto: Alebo katolícka cirkev má dokonalú pravdu alebo je v dokonalom omyle.  Kompromis tu nie je možný.

Ak je náuka katolíckej Cirkvi mylna, musia byť na to presvedčivé dôkazy. Rozhodol som sa, že sa obrátim na anglikánov a protestantov a vypočujem dôvody, prečo sa odtrhli od katolíckej Cirkvi. Všetci nekatolíci, na ktorých som sa obrátil, predniesli svoje osobné dôvody. Ale tie dôvody sa líšili medzi sebou. Argumenty Petra protirečili dôvodom Pavla. Tu mi čosi šepkalo: Rím sa neprispôsobuje dobe. Druhý hlas zase: Rím sa usiluje len o to aký úspech vyťaží zo situácií.

Od r. 1945 - 47 pokúšal som sa žiť po kresťansky, bez toho, aby som sa priklonil k niektorému určitému vyznaniu. Pracoval som tvrdo, aby som vyplatil dlhy. Potom v polovici 1948 som objavil katolícku Cirkev, chápal ju a mohol počuť jej hlas. Po prvý raz bol istý, že je Cirkev, ktorá má zaručenú a neomylnú autoritu Krista. Padlo konečne rozhodnutie. Navštívili katolíckeho kňaza, rozprával mu o knihe, ktorú prečítal a prosil radu. Kňaz mu povedal: „Lepšie by ste boli urobili, keby ste si boli najprv prečítali knihu, ktorú vydala anglikánska Cirkev proti Johnsonovej knihe.“ A podal mu ju. Cheshire študoval tejto protidôvody a presvedčil sa ešte viac, že uvedené dôvody nemôžu ohroziť pravdu Ríma. Poprosil katolíckeho kňaza, ho vyučoval v katolíckej náuke. Po štvormesačnom vyučovaní, poručík bol prijatý do katolíckej Cirkvi na Vianoce 1948. Jeho láska k blížnemu ho priviedla do Cirkvi. Na čo použiť teraz majetok „ Le Cour“, už mu bolo jasné.

Domov „Le Cour“.

Skutok lásky k blížnemu k onomo pustenému rakovinárovi mal svoje dôsledky. Dom „ Le Cour“ sa zmenil na domov pre osamelých, opustených, nevyliečiteľne chorých. Zaraz ich ubytovali 32, bezplatne ich ošetrovali dobrovoľníci.

Keď chcel v suteréne vybúrať kaplnku, sotva začali robotníci prvé práce, celá budova sa zrútila. Toto nešťasie bolo prozreteľnostné, alebo „Carnegie Funds“ ihneď poslal 60.000 funtov na novostavbu. Cheshire zariadil, že socha Panny Márie bola prvou stavbou domu. Dal ju postaviť maršal letectva Tedder, ktorý bol kedysi šéfom poručíka. Sám Cheshire nebol prítomný pri kladení základného kameňa, lebo musel ležať v sanatóriu. Nemoc však nijako neovplyvnila celú jeho činnosť. Z nemocničnej postele riadil stavebné práce, prijímal architektov a sám navrhoval plány.

K slávnosti položenia základného kameňa budovy, nakrútili v sanatóriu Eduarda VII. ďakovnú reč Cheshirovu a predniesli ju pri slávnosti a v ten večer ju i vysielalo BBC pre celé Anglicko.

Veľké časopis anglických lekárov „Medical World“ upozornil no túto jedinenčú inštitúuciu s uverejnil dlhý článok pod titulom: "Cheshireho dom. Osobné dielo. Jedinečná nemocnica.“ Tento dom sa dá porovnávať s podobnou inštitúciou v Turíne. „Picola Casa della Divina Providenza. “ Isto je to dom vo vlastnom slova zmysle. Je to spoločnosť ktorá ako by žila rodinným životom. Všetci spolupracovníci preukazujú služby zadarmo, a stravujú sa spolu s pacientmi. Pacienti platia koľko vládzu, a pomáhajú v domácnosti. Prichádza veľa darov takže rozpočet sa vyrovnáva. Cheshire už nedal vlastného majetku ani za halier. Štát blahoprajne sa díval na túto akciu, ale neposkytol žiadnú subvenciu. Domov bol otvorený pre nevyliečiteľne chorých, o ktorých sa už nikto nestaral.

Neúnavná práca, starosť o chorých, nočné služby a iné mnohonásobné zamestnania si vyžiadali tiež svoju daň. V r. 1950 musel vedenie a správu domova zveriť správnej rade a jemu nariadili lekári pokojnú a menej náročnú prácu. I to bolo viac priazňou Prozreteľnosti než skúška. Cheshire bol členom študijnej rady leteckej továrne Vickere-Amstrong a usadil sa pri Cornousilles. Len čo tam prišiel, dostal list od vojnového veterána, ktorý patril ku „ žabím mužom“ trpel  nevyliečiteľnou chorobou a nik mu nepomohol. Cheshire ho pozval k sebe.

Domov sv. Terézia.

Krátko potom ho požiadali, aby urobil pokusný let a novým lietadlom typu Vickere. Keď letel nad pánstvom grófstva v Cornouilles, zbadal opustenú kasárenskú budovu na okraji niekdajšieho letiska. Hneď si uvedomil ponúkajúcu sa príležitosť a podnikal kroky, aby budovu mohol kúpiť a premeniť na domov. Kúpil ju za smiešne nízku cenu. S pomocou priateľa „žabieho muža“ inštaloval vodovod a elektriku.

Traja námorní dôstojníci z blízkej základne pri Helstone, prišli vo svojich voľných chvíľach a pomáhali. Pracovali ako tesári, murári, maliari. Ktoréhosi dňa Cheshire chcel stavať múr. Ale počínal si veľmi nešikovne. Išiel okolo murár z okolia. Ponúkol sa, že prácu dokončí. To bol prvý krok ku ďalšej spolupráci obyvateľov toho kraja.

Cheshire nemohol sa zdráhať prijať chorých do domu, ačkoľvek nebol ešte dohotovený. Prišiel mechanik - invalid a prijali ho. V tom čase Cheshire zbadal pri letisku pohodený veľký rezervár na vodu. Bolo by to pekné „ dedičstvo“ keby sa mohlo preniesť a zúžitkovať.

Oznámili to akémusi dôstojníkovi námorníctva. A dôstojník potajomky s iným robotníkom na letisku, priviezli pojazdný žeriav a doviezli rezervár do domu Cheshireho. Keď sa vracali so žeriavom, vypovedal motor. Mechanik invalid dal motor do poriadku a žeriav nad ránom bol v garáži. Nik nezbadal, že v noci bol preč. Keď kasárňu dali do poriadku, pomenovali ju: „ Domov sv. Terézie“.

To bolo druhé dielo dobročinnosti Cheshireho.

Domov „ Sv. kríž“.  

Nový dom už žil riadnym tempom, keď Cheshire dostal list od staršej dámy, Prosila ho, aby prijal jej choromyseľného syna, bývalého pilota. Matka sa už nevládala starať o neho doma a chorý nechcel ani počuť o nemocničnom ošetrení. Súhlasil však prejsť do ústavu Cheshireho Cheshire pacienta prijal. Ale skoro sa ukázalo, že pobyt choromyseľného pacienta v ústave sv. Terézie pôsobí deprimujúco na ostatných pacientov. Dobrá rada nad zlato. Cheshire nepomýšľal vôbec pacienta poslať domov. Založil teda tretí domov pre duševne chorých a pomenoval: Dom „Sv. Kríž“.

V meste Bromley, v grófstve Kent. Zariadil ešte aj štvrtý domov.

Apoštol – pacient.

V roku 1952 vzdal sa miesta v podniku Vicker- Armstrong. Chytila ho obojstranná tuberkulóza pľúc. Odviezli ho na kliniku sv. Michala, kde ošetrovali sestry Sv. Kríža. Raz sa dozvedel, že „ Catholic Misionary Society“ v celom grófstve Cornwell, koná ľudové misie. Ovládla ho nepremožiteľná túžba spolupracovať. Opustil kliniku, podporoval a pomáhal kazateľom a sám dvakrát denne cez mikrofón prehovoril k veľkému zástupy. Plánoval skúpiť poschodový autobus pre misionárov. Na poschodí by bola výstava katolíckych kníh, dolu zasa čítareň.

Cheshire precenil svoje sily. Choroba sa stupňovala a odsúdila ho k úplnému odpočinku na posteli. V sanatóriu sa musel podrobiť operácii až trikrát. Ako bol vzorný veliteľ v boji a potom slúžil chorým, tak pokračoval i v chorobe.

I v sanatóriu dovoľujú mu aktívny život a vlastný šofér, ošetrovatelia, dobrodinci, nižší úradníci sanatória, ktorí sa starajú o jeho korešpondenciu, rozširujú jeho posolstvá. Všetci, ktorí prichádzali k nemu, medzi nimi aj nekatolíci, poznávajú v jeho úsmeve, v srdečnom smiechu poďakovanie za všetky prejavy lásky a pozornosti. Pri tom opakuje svoje obľúbené a preznáme: „ That´s very kind of you. „ Čo im mohol dať viac?

Nič nemohlo utlmiť jeho činnosť. Pravidelne prichádzala BBC do sanatória a vysielala jeho hlas po celom Anglicku. Stále mal nové a nové plány. Maršál letectva lord Tedder napísal o ňom: „Poručík Cheshire pripravuje takou starostlivosťou svoje akcie pre chorých a pre Cirkev, ako kedysi svoje lety na Berlín. Novinári často ho prosievali o interiew. Časopis „Picture Post“ končí svoju reportáž:Aj keď nám poručík nechal zverejniť celú sériu článkov, neprijal žiaden osobný honorár, ale prosil nás, aby sme všemožným spôsobom rozširovali túto myšlienku: „ Ak viete o niekom, že je vo veľkej biede, povedzte mu, aby ihneď napísal na adresu Cheshireovú. Cheshire sa zúčastňuje na katolíckom živote v celom Anglicku. Každý rok sa slúžieva svätá omša v Hethe ako vďak za víťazstvo vo vojne o Anglicko.

V roku 1954 napísal list, ktorý sa čítal pri sv. omši: Od účastníka, ktorý prežil bitku o Anglicko!

My katolíci pripisujeme toto víťazstvo zvlášť Najsvätejšej Panne.

Je to azda číra náhoda, že dve najdôležitejšie víťazstvá vo vojne o Anglicko boli práve 15. augusta a 15. septembra, v dni veľkých sviatkov Matky Božej? Veríme, že pri všetkej našej nedokonalosti, Boh nám zveril úlohu, šíriť Jeho kráľovstvo na zemi. Tak ako víťazstvo v bitke o Anglicko sme dosiahli v tých dvoch Mariánskych sviatkoch, tak iba katolícka viera môže priniesť pokoj svetu.“

Turínske plátno.

V Turíne sa uctieva plátno, v ktorom mal byť pochovaný Pán Ježiš.

Cheshire bol vynaliezavý v podujatiach. Príklad: Každý týždeň prechádza najrušnejšími ulicami Londýna dlhý modrastý voz. Vo vnútri akoby v podobe hrobu je reprodukcia Turínskeho plátna v prirodzenej veľkosti. Keď prechádza mestom, ozýva sa z voza chorálny spev mníchov zo Solesmas. Medzi spevmi počuť príhovory Cheshireho. Mnohí okoloidúci počujú hlas spevov, príhovor, na to vkročia do voza, kde sú prichystané brožúry o posvätnom Turínskom plátne, ktoré napísal sám Cheshire. Voz vyvolal pri svojej prvej ceste veľký dojem. A sotva sa našiel niekto z tých vykričaných štvrtí Londýna, ktorý by sa bol spriečil týmto nezvyklým predstaveniam, lebo vedeli, že voz patrí Cheshiremu. Každý deň dostal i 50 listov, v ktorých ho prosili o podrobnejšie informácie o Turínskom plátne a tiež o cene utrpenie podľa kresťanskej náuky.

Letecká služba pre pútnikov do Lurd.

Je známe po celom Anglicku, že Cheshire je ctiteľom Panny Márie. Aby mohol osláviť Mariánsky jubilejný rok v r. 1954, vyžiadal si od lekárov malú dovolenku. Letel do Lurdov. To bola jeho prvá púť lietadlom do Lurd. Cesta tam i späť trvala 72 hodín. Hneď na to Cheshire organizoval pravidelnú leteckú službu medzi Anglickom a Lurdami. Na konci každého týždňa opúšťa lietadlo anglickú zem a putuje do Lurdov. Ku svätyni Nepoškvrnenej.

Najslávnejší konvertita Anglicka.

Nedávno priniesla B.B.C. túto správu: „ Člen služby BBC v budúcu nedeľu prinesie reportáž o živote najslávnejšieho letca-bombardéra, poručíka Cheshireho, ktorý po vojne konvertoval do katolíckej Cirkvi.“

„Picture Post“, ilustrovaný časopis, ktorý nie je v spojení s nejakým farským časopisom, venoval nášmu mužovi 6 článkov na pokračovanie a zakončil takto: „ K čomu ho  priviedla katolícka viera? Vieme, že v ňom máme muža, ktorý patrí medzi najodvážnejších a najhľadanejších vodcov ľudí našich čias.“ Reportér Russel Brandon, spisovateľ knihy o vojne „Naked Island“, ktorá bola Bestsellerom, opísal epizódu z jeho života pod názvom „Epizóda z vojny a po vojne.“

Andrew Boyle napísal biografiu o Cheshireovi v r. 1954.

Veľa plánov.

Po dobu dvoch rokov, ktroré strávil v nemocnici, vykonal viac ako mnohí zdraví apoštoli. Mal ešte veľa plánov pre službu Cirkvi, pre trpiacich, i o pokoji. Všetci dúfali v Prozreteľnosť, že ho uzdraví, veď jej pôsobenie v jeho živote bolo až nápadné.

Lord Tedder, pri kladení základného kameňa pre domov „Le Cour“ povedal: „ Ako často sa ocitol pri svojich početných letoch na územie nepriateľa v situáciach, ktoré sa zdali, že nemali východiska. Jeho odvaha ako i najdôkladnejšia príprava boli mu záchranou.“

Po vojne sa stretával s inými „nemožnostiami“. Riešil ich a prekonával. Čo mohlo byť nemožnejšie, ako znova postaviť zrútený dom, nemať žiadne peniaze, ba 18.000 fumtov dlžoby, pritom chorý na pľúca. A predsa dielo uskutočnil.

Človek, chorý na pľúca, s pomocou Prozreteľnosti dokázal nemožné a robí ďalej ako uzdravený. Príde deň, kedy i jeho zavolá Pán a povie mu: „ Bol som chorý a opatroval si ma. That´s very kind of you.“

Konvertiti  II.

OBSAH

1. Thomas Merton...................................................................................................................   3

     Básnik a trapista

2. George Desvalliere ............................................................................................................  15

     Maliar a apoštol

3. Vilibrod Verkade ................................................................................................................. 26

    Od krásy k Bohu

4. Róbert Hugh Benson .......................................................................................................... 37

   Syn anglikánskeho arcibiskupa

5. Klára Sheridanová .............................................................................................................. 49

   Churchilova sesternica v Assisi

6. Edita Steinová ..................................................................................................................... 60

   Izraelova dcéra

7. Leonid Fiodorov .................................................................................................................. 71

   Exarcha katolíckych Rusov

8. Curzio Malaparte ................................................................................................................ 83

   Štátny prevrat

9. Pavol K. J. Sih ...................................................................................................................... 95

    Od Konfucia ku Kristovi

10. René Schwob .................................................................................................................. 107

      Zo židovstva do seminára

11. Eugen Zolli ...................................................................................................................... 119

       Veľký ex- rabín z Ríma

12. Julien Green ................................................................................................................... 131

      Svedok neviditeľna

13. Dr. Alfréd Fuchs .............................................................................................................. 143            

Básnik a trapista

Thomas  M E R T O N

(1915 - 1968)

Napísal:  Robert Kothen

Dielo Thomasa  Mertona,  trapistu v kláštore Panny Márie Getsemanskej v Kentucky (USA), sa stretáva  s mimoriadne veľkým úspechom, najmä dielo The Seven Storey Mountain preložené do francúzštiny pod názvom La nuit, prívéi d ´etoiles (Paríž 1951) - Noc pozbavená hviezd.  Ktože je tento spisovateľ, tento konvertita?

Dieťa umelca

Thomasov otec, Owen Merton, maliar a hudobník, umelecky  pôsobil v meste Christchurch na Novom Zélande. Rád rozprával svojmu synovi o horách južného ostrova, o ovčích farmách, o lesoch,  v ktorých žil. Ako energický a slobodný človek bol by  sa rád býval zúčastnil na antarktickej výprave, ktorá dosiahla svoj cieľ. Umenie ho však lákalo nadovšetko. Preto nasadol na loď, plávajúcu do Európy. Býval v Londýne, potom v Paríži.

Na svojich potulkách po Paríži sa Owen  stretol s veľmi nadanou, citlivou, jemnou Američankou Ruth a oženil sa s ňou. Dňa 31. januára 1915 sa im narodil  prvorodený syn Thomas v Prades v Pyrenejách, kam sa jeho rodičia uchýlili pred šialenstvom prvej svetovej vojny. Mladá domácnosť upadla do biedy,  na druhej strane starí rodičia z matkinej strany sa  dožadovali svojich detí, preto okolo r. 1916 mladá rodina odišla do Nového sveta a usadila sa vo Flushingu (Long Island), kde žili z predaja obrazov a zo záhradníčenia. Druhý syn Ján Pavol  sa narodil  v r. 1918.

„Zdá sa čudné, že otec a matka, ktorí úzkostlivo dbali na počestnosť našich myšlienok a nikdy by neboli  dovolili, aby sme sa nakazili omylom a priemernosťou, neposkytli nám nijakú náboženskú výchovu. Každé organizované náboženstvo  sa mojej matke, ktorá bola kvakerka, zdalo byť pod úroveň rozumovej dokonalosti: neboli sme nikdy vo flushingskom kostole.“

Stará matka z otcovej strany, Granny, ktorá prišla od protinožcov navštíviť svoje deti, učila malého Tomáša Otčenáš.

„Nikdy som ho nezabudol, prežil som dlhé roky, no nemodlil som sa ho. V skutočnosti som  cítil  intenzívnu túžbu ísť do kostola,  najmä na Veľkú noc. Zvuk zvonov z Kostola sv. Juraja sa  niesol  cez  polia až ku mne.  Hral som sa pred domom a začal som počúvať: zvuk zvonov sa miešal so spevom vtákov. Volal som na svojho otca: Otec, vtáky sú vo svojom kostole, prečo nejdeme aj my do toho nášho? - Je príliš neskoro, pôjdeme tam v inú nedeľu.“

Tomáš je veľmi nadaný. Je to duchovný „milionár". Je zaľúbený do zemepisu a do gréckej mytológie. Je veľmi samostatný a niet v ňom nič stádovitého. Vlastne, má veľké nadanie tak pre dobro ako aj pre zlo. Mal iba šesť rokov, keď  mu  matka zomrela na rakovinu. Tom prežíval jej odchod s veľkou bolesťou. Nemodlil sa však za ňu. Bude sa za ňu modliť až o dvadsať rokov neskôr.

Ján Pavol a Tomáš, siroty po matke, odídu do Douglastonu k starým rodičom, zatiaľ čo ich otec cestuje po Francúzsku a Alžírsku a stáva sa uznávaným maliarom.

Nové etapy

„Francúzsko, som rád, že som sa narodil na tvojej pôde. A som šťastný, že ma Prozreteľnosť  priviedla k tebe skôr, ako by bolo bývalo príliš neskoro!"

Toto napíše Tomáš neskôr. Ale pravdepodobne si to nemyslel, keď ako chlapec v jeden daždivý  septembrový deň v r. 1925 vystupoval z lode v Calais.

V Orleanse mu otec rozprával o Jane z Arcu. V svojich myšlienkach na ňu vždy hľadel s obdivom. Nebola to súčasne modlitba?

Saint-Antonin v Aveyrone, staré rímske mestečko, na ktoré si Tomáš bude  uchovávať trvalú spomienku. V strede sa týčil kostol: „Všade, kam som sa pohol, všetko mi svojím usporiadaním pripomínalo kostol. Ten bol umiestnený uprostred tak, že sa stal klenbovým kameňom jeho pochopenia. Zmyslom všetkého stvoreného je: ohlasovať Božiu slávu. Žiť na mieste, postavenom tak, že ste aj napriek sebe nútený neustále kontemplovať, kde sa vaše oči otáčajú po celý deň k domu, v ktorom sa uchováva sviatostný Kristus.

Nemal som ani najmenšiu predstavu, kto je to Kristus ... že je to Boh,  že čosi „podobné“ jestvuje v Najsvätejšej Sviatosti. Vyhlasujem vám však, že z tejto sviatosti sála sila, sila svetla a pravdy, čo preniká do rúk  a do sŕdc tých, ktorí o ňom nikdy nepočuli rozprávať a zdajú sa neschopní uveriť."

Citlivé desaťročné dieťa cestovalo so svojím otcom, ktorý hľadal námety pre svoje obrazy, a preto navštevoval staré kostoly, kaplnky a kláštory. Naučil sa po francúzsky a s očarením „čítal“  francúzsku krajinu.  Naivne miloval katedrály a opátstva.

Iné pobyty, žiaľ, pokrivili  túto nevinnú dušu, ktorá sa otvárala pre  krásu vecí a pre Boha: ako jedenásťročného ho poslali do lýcea v Montaubane. A to bola veľká škoda: u svojich spolužiakov sa nestretol s prežívaním autentického katolicizmu a základy katolíckej náboženskej náuky získal od protestantského kňaza.

Iný vplyv, na ktorý si Merton s hlbokou vďačnosťou spomína, bol vplyv kraja Auvergnats du Cantal. Tam v rodine manželov Privatovcov, praktizujúcich katolíkov, dvanásťročný lyceista strávil  prázdniny. „Boli to svätci. Viedli obyčajný život nadprirodzeným spôsobom. V hlbokej viere a láske spájali svoje duše s Bohom. Iba Boh vie, za čo všetko vďačím týmto obdivuhodným ľuďom. Keďže poznám ich lásku, som hlboko presvedčený, že ich modlitbám vďačím za mnohé milosti a azda aj za  milosť svojej konverzie, ba dokonca aj svojho rehoľného povolania."

Bolo  pre neho určite  veľkou bolesťou, keď museli  opustiť malý dom v Saint Antonin, ktorý  si dal  postaviť na svahu jeho otec Owen. Údel potulného umelca ho zaviedol do Anglicka.

Píše sa rok 1928. Zatiaľ čo otec - maliar cestuje, dieťa býva v Ealingu u tety Maudovej, peknej dámy s  viktoriánskymi spôsobmi. Vzdeláva sa najprv v Riplav Courte, potom v Oakhame  (grófstvo Rutland).

Anglikanizmus sa stáva jeho náboženstvom. Študuje latinčinu, gréčtinu  a špiritualistickú filozofiu, nadchýna sa  Blakeom, Spinozom, Hopkinsom, T. J. Eliotom. Jeho kultúrne obzory sa rozširujú, no jeho mladícka duša je aj naďalej uzatvorená pre božie veci. O dva roky neskoršie jeho otec Owen Merton umiera na nádor mozgu ( 1930). Tomáš  miloval svojho otca, bol to jeho najlepší priateľ, obdivoval ho, vážil si ho. Jeho smrť ho hlboko zasiahla.

Ako šestnásťročný zostal Tom sám. Starý otec ho  zavolal  do Ameriky.

Počas desaťdňovej plavby mladého Toma, zničeného otcovou stratou a túžiaceho po láske, zasiahlo niečo ešte nepoznaného: šialene sa zamiloval do istej mladej spolucestujúcej.

„Radšej by som prežil dva roky v nemocnici, ako znovu zažiť  to súženie! Tá zožierajúca, emocionálna, vášnivá láska, ktorá stravuje mladú dušu vo dne v noci! Takú lásku človek neprežíva dva razy vo svojom živote.“

Po tej bolestnej skúsenosti, v to isté leto sa domnieval, že sa stal komunistom... hoci vôbec nevedel, k čomu ho to zaväzovalo!

Po návrate do Oakhamu bolo jeho správanie povýšenecké, mal výzor veľkého revolucionára. Ovzdušie jeho izby bolo presiaknuté „oduševnenými“ knihami, odsúdeniahodnými dokonca aj podľa prirodzeného zákona. Bol medzi nimi aj Marxov Komunistický manifest, ktorý sa v tom výbere dobre vynímal.

Tak ako jeho otec, aj Tomáš miluje cestovanie. Vracia sa do Anglicka.

V roku 1951 zloží úspešne niekoľko skúšok v Cambridge a o mesiac neskôr odcestuje do Talianska. Tam na neho čaká Boh.

Odhalenie duchovného umenia

Vo svojej mladíckej nezávislosti Merton naráža najprv na praktické ťažkosti života. Côte d Azur  (Azúrové pobrežie) ho vidí zasmušilého a dezorientovaného. Mrzutý prechádza cez Janov a Florenciu, je  mu zima. Bolí ho vred. Jeho cieľom je Rím, aby tam vyhľadal dobrého zubného lekára.

 Hľa, nachádza sa na námestí Barberini. Zaujíma sa najprv o múzeá, kníhkupectvá, o staroveký  Rím. Ako syn umelca a sám umelec, čuduje sa, že dáva prednosť starým kostolom pred pohanskými chrámami v rozvalinách, že sa zaujíma o „iný Rím", Rím, ktorý v ňom vyvoláva tajuplné pocity.

Vojde do Baziliky sv. Kozmu a Damiána a žasne nad jej apsidou.

Je dojatý. Tá mozaika, jedna z najdokonalejších z čias víťazstva,  mení jeho vnútorný pohľad.  Hľa, duchovné umenie, silné a čisté, výrečnej prostoty, duševná reč, ktorej rozumie a ktorá ho  upútava.

Chodí zo svätyne do svätyne a hľadá iné podobné diela. Prvý raz v svojom živote objavuje sa  pred  ním  veľká otázka:  Kto je ten muž, nazývaný Kristus? Nevyriešený problém, ktorého rozuzlenie je pre neho túžobnejšie, ako si to chce pripustiť.

„V Ríme sa zrodilo moje presvedčenie. Tam som ho videl po prvýkrát. Jeho, ktorému teraz slúžim ako svojmu Bohu a Kráľovi a ktorý vlastní a usmerňuje celý môj život."

Aby  pochopil zmysel mozaiky v Kostole sv. Kozmu a Damiána, kúpil si Nový zákon a čítal ho s veľkým nadšením. Nový zákon prevyšoval  evanjeliové básne D.H. Lawrencea, ktoré mu doposiaľ  prinášali toľkú radosť!

Do kostolov ho už neláka iba vedecký záujem, lež aj  prítomnosť akéhosi vnútorného pokoja. Má rád Kostol sv. Petra v okovách, sv. Pudenciány, sv. Praxedy, Panny Márie Maggiore, Laterán ...

V tomto duševnom rozpoložení  mal raz večer veľmi živý pocit o temer fyzickej prítomnosti svojho otca a súčasne ho  preniklo svetlo pravdy o jeho biednom mravnom stave.

„A domnievam sa, že prvý raz vo svojom živote som sa naozaj modlil nie perami, rozumom alebo predstavivosťou, lež zo samej hĺbky svojej bytosti a prosil som Boha - ktorého som nikdy predtým nepoznal - aby ma vyslobodil spod tisícok pút môjho otroctva.“

 Na druhý deň po tejto skúsenosti bol naplnený ľútosťou a pevne rozhodnutý, že si pokľakne, aby sa poklonil Bohu. Predtým totiž nikdy nezohol koleno v kostoloch. Tentoraz vstúpil, namočil si ruku do svätenej vody, kráčal priamo k oltáru, kde sa pomodlil Otčenáš a pocítil, ako sa v ňom rodí viera. Keď vyšiel von, mal pocit znovuzrodenia.

„Jedna vec, ktorú katolíci nechápu, sú strašné rozpaky, ktoré zažívajú konvertiti, keď sa majú  modliť verejne. Majú dojem, že sa im ľudia posmievajú."

V tejto plnosti pokoja Tomáš odišiel do trapistického kláštora Pri troch studniach, na juhu od rieky Tiber. Malý tmavý kostol sa mu páčil. Neodvážil sa však vyrušovať mníchov, ktorých si predstavoval, ako sedia vo svojich celách a starajú sa iba o dodržanie disciplíny.

Hoci prišiel do Ríma ako turista, odchádza odtiaľ ako pútnik a uberá sa do Anglicka.

Po návrate do Douglastonu sa Tomáš potajomky pustil do čítania Biblie. Nemal však pokoru kľaknúť si. Jeho náboženská horlivosť ochladla a potom sa celkom vytratila.

Po poslednej prechádzke cez Cambridge Tomáš Merton navždy opúšťa smutnú a nepokojnú Európu. Sme na konci r. 1934. Tomáš má dvadsať rokov.

Tieseň

Znechutený sám  sebou, je produktom svojej doby, svojej spoločnosti, svojej triedy. Je odrezaný od každej nadprirodzenej lásky.

„Bol som akoby preniknutý sebectvom a nezodpovednosťou materiálneho storočia, v ktorom som žil.“

Všetky spoločenské zlá sa odvíjajú z kapitalizmu, vravel si. Treba sa teda postaviť nepriateľovi  a prispieť k rozuzleniu súčasných problémov. Pridáva sa ku komunistom. Ale po troch mesiacoch činnosti uprostred nich, odchádza. Potom sa stáva študentom  na Kolumbijskej univerzite (zima 1935). Profesori, najmä Mark Van Doren, niekoľkí priatelia, blahodarne vplývajú na tohto mladého muža bez ozajstného domova.

„Striedma inteligencia Marka Van Dorena, spôsob, akým s dokonalou počestnosťou a objektívne, bez vykrúcania prednášal svoje témy, pripravovali môjho ducha na prijatie dobrého semena scholastickej filozofie.“

Kurzy španielčiny, nemčiny, geológie, konštitučného práva, francúzskej literatúry, návštevy  kín a bratstiev, uverejňovanie článkov a správ v novinách a časopisoch (The Spectator, Threview Jester) Tomáša veľmi  zamestnávali. V jeho študijnej literatúre však nikde nenachádzame zmienku o Svätom Písme. Po duchovnej stránke bol mŕtvy.

„Čudná vec, hoci som toľko študoval, prijal toľko vedomostí, bol som prázdny. Hoci  som hltal rozkoše a radosti, nachádzal som iba tieseň, úzkosť a obavu. Aj v tejto krajnej biede a ponížení bol som korisťou citového  vzplanutia, kedy sa so mnou zaobchádzalo spôsobom, akým som ja zaobchádzal s mnohými  v  posledných rokoch. Bol to môj spravodlivý trest,  keď som ako pes žobronil o pohladenie alebo aspoň o nepatrný náznak lásky. Bol to koniec, bola to smrť veľkého človeka - hrdinu, o ktorom som kedysi sníval. No moja prehra sa stala príležitosťou pre  moju spásu.“

Katolícka filozofia

Vo februári 1937  sa mladý Merton zúčastňoval prednášok z francúzskej stredovekej literatúry. Súčasne si zadovážil dielo Étienna Gilsona: Duch stredovekej filozofie. Uvedený Nihil obstat a Imprimatur ho takmer priviedli k tomu, že túto katolícku knihu odhodil. Napriek tomu ju ale prečítal.

„Dôležité poznanie, ktoré som čerpal z týchto stránok, bolo takej povahy, že zvrátilo celý môj život.  V slove ateista , ktoré sa môže aplikovať i na Boha, a ktoré vyjadrujú jeho najcharakteristickejší prívlastok, objavil som úplne nové poznanie  Boha. V rozpore s tým,  čo som si až dovtedy predstavoval, pochopil som, že viera katolíkov nebola hmlistým a poverčivým poznaním pochádzajúcim z nevedeckého základu. Naopak, ukazovala sa mi celkom presná, prostá a dokonalá."

Všimol si aj iné body, ktoré opravili jeho falošnú predstavu o Bohu. Naplnený nesmiernou úctou ku katolíckej viere a filozofii, uznal naliehavosť konverzie... a jeho život sa zmenil.

A Duch Svätý pôsobil v ňom prostredníctvom jeho priateľov, s ktorými sa stretával na  Kolumbijskej univerzite: už spomenutého Marka Van Donera,  Ricea,  Boba Laxa -  Žida -   napoly Hamleta a napoly Eliáša, Seymoura, Gibneyho, Gerdyho a iných.

Ako bakalár filozofie sa špecializuje na anglickú literatúru 18. storočia, na štúdium diela Wiliama BIakea, ktorého básne tvoria predmet jeho záverečnej práce a  nadobúda povedomie, že „jediný spôsob ako žiť vo svete, je žiť v Božej prítomnosti“.

Avšak život nie je len poznanie, je to predovšetkým láska. Najdynamickejší z jeho priateľov, malý hinduistický mních Bramachari ho nahovára, aby čítal Nasledovanie Krista a Vyznania  sv. Augustína.

Či on sám nie je Augustínom, ktorého ešte neoslobodila milosť? Mladý študent sa utiahne  do miestnosti za kolumbijskou knižnicou, začne čítať Nasledovanie Krista a  túžiť po kontakte s kňazom.

V krátkosti  možno povedať, že niekedy v  jeseni 1934 sa položili  základy pre jeho obrátenie sa ku kresťanstvu. Pred rokom a pol čítal Gilsona, prešiel od ateizmu k možnosti nadprirodzeného sveta, pocítil dokonca náboženskú skúsenosť cez súhlas svojho rozumu a cez skutočnú, hoci zatiaľ veľmi  hmlistú túžbu zasvätiť kňazstvom svoj  život Bohu.

Poď na omšu!

„Bol som trochu poľakaný, že sa mám verejne podrobiť  tajomným nebezpečenstvám tej čudnej veci, ktorú „oni” nazývajú svojou omšou.

Vždy som pred ňou utekal, zachvátený streštenou protestantskou panikou. A hľa, sladký a silný hlas mi vnútorne hovoril: poď na omšu, poď na omšu!”

Thomas už nevzdoroval. V istú augustovú nedeľu sa vybral  do malého, z tehál postaveného Kostola Corpus Christi, ukrytého za kolégiom profesorov na 121. ulici v New Yorku.

„Kostol bol nabitý nie starcami a starými ženami, čo sú už jednou nohou v hrobe, lež mužmi,  ženami a deťmi každého veku, skôr mladšími: ľuďmi zo všetkých tried, všetkých postavení a bola medzi nimi aj značná časť robotníkov a robotníčok aj so svojimi rodinnými príslušníkmi.

Veľmi pekné dievča sa modlilo prosto, s obdivuhodnou uzobratosťou, do ktorej sa nevlúdilo ani skrývanie, ani vyhľadávanie efektu.

Aký to bol výjav, to odhalenie všetkého, na seba natisnutého ľudu, čo si uvedomoval viac Boha než seba samého. Potom všetci povstali a ja som nevedel prečo. Neskoršie som sa dozvedel, že to bolo kvôli čítaniu evanjelia. Ktosi sa objavil pri ambóne. Mladý  kňaz, sústredený nie na seba, nedbajúci na dojem, ktorý mohol vyvolať, a povedal krátku kázeň.

Aký záujem vyvolala  u mňa možnosť vypočuť si  pokojným spôsobom podaný výklad určitého bodu katolíckej náuky! Kázeň odhaľovala nielen strohosť evanjelia, lež aj stáročnú, zjednotenú, súvislú a súdržnú tradíciu. A predovšetkým to  bola  živá tradícia, nič neučeného ani ustrnutého.

Cítil som, že pre týchto  ľudí  boli všetky tieto skutočnosti bežné, že boli súčasťou ich života. 0 čomže  to  kňaz hovoril? Rozprával o Kristovi,  o jeho božskej a ľudskej prirodzenosti a o vykúpení skrze neho, o nevyhnutnosti milosti. Táto kázeň bola to, čo som v ten deň  potreboval počuť najviac.  Odhalil som nový svet a odchádzal som odtiaľ šťastný.“

Berie do ruky svoje knihy od Hopkinsa, Joycea, Crashawa. Obklopuje sa katolíckym ovzduším, nejde však na omšu!

V tomto ideologickom a mravnom bludisku vedie rovnaký vonkajší život ako doposiaľ, stretáva  sa so svojimi priateľmi a priateľkami, zabáva sa.

Odrieka však Zdravas Mária ako svoju večernú modlitbu. Medzitým sa  ovzdušie vonkajšej politiky zaťahuje ťažkými mrakmi.  Hitler,  nacisti, obsadené Československo. Nenávidel  vojnu, ale čoskoro sa dostane na zoznam milicionárov.

V istý daždivý septembrový deň Thomas čítal Hopkinsove Listy  Newmanovi, ktorý bol na ceste ku konverzii, keď pocítil, ako ho čosi nanovo durí: Na čo čakáš?  Vieš, čo máš robiť, prečo to neurobíš?

Tomáš si to nechce všímať, ale hlas je čoraz nástojčivejší. Má  toho už dosť. Vychádza do dažďa a ide na Broadway. Všetko v ňom spieva. V Kostole Corpus Christi požiada o krst.  Odkážu ho na kňaza Moorea, kazateľa z omše.

„Katechizmus je tá najpodivuhodnejšia vec, aká  jestvuje. Zakoreňuje Božie Slovo do duše dobrej vôle. Horel som túžbou po krste a nevynechal som ani jedno stretnutie prípravy.“

O šesť týždňov neskôr, 16. novembra 1938, Thomas Merton prijíma sv. krst.  Jeho priatelia sú pri ňom: Gerdy, Lax, Seymour, Ed Rice,  jediný katolík spomedzi nich  je jeho krstným otcom.

„Všetko bolo tak jednoduché!  Aká ťažoba spadla z mojich pliec:  Verím ! Verím ! Verím !“

Posledná šanca

Keď konvertita ostáva osamelý,  jeho cesta je plná tieňov a nástrah. Neofyta by sa nikdy nemal príliš  zavčasu  ponechať sám na seba. Aj Tomáš,  pozbavený vedenia, pocítil nepokoj, nudu  a váhanie.  Nebol natoľko otvorený, aby požiadal kňaza, ktorý ho pripravoval na krst, aby mu vysvetlil jeho  túžbu po každodennom prijímaní, po modlitbe, po duchovnom vedení.

Po prijatí nesmiernej milosti krstu, po všetkých podstúpených bojoch, aby k nemu dospel, po dlhej krivolakej  ceste, po toľkých „no man´s land” blízkych  peklu, „namiesto, aby som sa stal horlivým kresťanom a veľkodušným katolíkom, vkĺzol som  do radov tých tisícov  vlažných, ľahostajných a nevšímavých katolíkov, ktorí sa  sotva snažia o to, aby si uchovali v sebe  aspoň aký-taký živý vánok milosti. Nemodlil som sa skutočne a vôbec  som nepoznal Pannu Máriu. Človek si však neuvedomuje nesmiernu moc Nepoškvrnenej Panny. Pre mňa bola iba básnickým symbolom na stene našich katedrál.”

Mal však zmysel pre nadprirodzený život, snažil sa žiť  asketicky,  stránil sa smrteľného hriechu. Avšak po celý rok 1939 žil  znovu svojím obvyklý životom.

„Prial som si byť spisovateľom, básnikom, kritikom, profesorom: tešiť sa zo zábav, z rozumu a zmyslov. Mojím cieľom bolo dobré meno, úspech.“

Domnieval sa, že sa  obrátil úplne,  pretože sa obrátil jeho rozum. Kdeže však bola jeho vôľa?

Thomas  býva na  Perry  Street, píše básne, články,  občas ovenčené úspechom, niekedy  žiaľ aj neúspechom.  V lete sa presťahuje do Orleansu. Býva tam na chate s Laxom a Riceom. Znovu číta  Vyznania, berie do rúk  Summu. Avšak rozumové potešenie prevláda,  a nepremieňa sa ešte na lásku.

 V septembri 1939 sa vracia  do New Yorku.  Na všetkých doliehali európske udalosti. Pominul  sa september. Tomáš je v spoločnosti priateľov a priateliek.  Zrazu mu náhly pohyb svedomia jasne naznačuje, že sa stane kňazom.

„Viete, pôjdem do kláštora a stanem sa kňazom.“ Jeho priatelia sa domnievali, že vymýšľa. Večer sa však rozlúčil so svojou  priateľkou Peggy a  povedal jej: „ Peggy, budem kňazom“.

Je sám, blíži sa noc a on vojde do Kostola sv. Františka  Xaverského, kam nikdy nechodil. V krypte spievali Tantum ergo.

„Pozeral som sa  na bielu Hostiu a zrazu som pochopil, že  sa nachádzam na zlome svojho života, že všetko závisí od jediného slova z mojej strany, že toto je akási moja  posledná šanca.“

Z nekonečných hlbín Prozreteľnosti naliehala naňho opäť otázka: Želáš si naozaj stať sa kňazom?

Pozoroval som Hostiu a pochopil som, kto je Ten, na ktorého hľadím. Vnútorne som sa k nemu  takto modlil:  Áno, prajem si stať sa kňazom! Ak je to  tvoja vôľa, daj, aby som sa stal kňazom!

Zlákaný františkánskym ideálom  dostane od profesora Walscha odporúčajúci list pre Kláštor sv. Františka z Assisi v New Yorku. Avšak zápal slepého čreva oddiali plány budúceho postulanta. Uzdravenie prebieha v ovzduší veľkého vnútorného pokoja: číta Danteho Raj a Úvod do metafyziky od Maritaina. Každý deň prijíma sväté prijímanie. Zotavuje sa v Douglastone u svojho strýka, potom na Kube vo veľkonočnom období v  roku 1940.

Pred malou čiernou Pannou Caridad del Cobre  prosí  o milosť kňazstva a sľubuje Márii, že prvú omšu odslúži na jej počesť.

Medzitým ho volajú do Kancelárie vojenskej správy. Lekárska prehliadka ho neuznáva  za schopného nastúpiť do vojenskej služby. „Zlý chrup“, vyhlasuje lekár, „nie je súci ani za zdravotníka!“

Fráter Ľudovít

Tomáš má dvadsaťšesť rokov. Odmietnutie nastúpiť do vojenskej služby pokladá za Božie volanie. Cesta pre ticho stáva sa voľnou. Vzdelaný muž, ktorý sa púšťal do všetkých možných myšlienkových zápolení, umelec, ktorého zvádzajú všetky podoby života, rozhodne sa zasvätiť Bohu. V predvečer Kvetnej nedele odchádza do trapistického  kláštora v Kentucky. „Vstúpim k  trapistom ako do nejakej priepasti.“

Avšak v kostole pred omšou zvolá: „Ach, Bože, ako  mocne sa tvoje volanie nanucuje každému ľudskému stvoreniu!”

Ako poslušný exercitant dôsledne dodržuje poriadok kláštora. „Títo ľudia, pochovaní do anonymity svojho bieleho habitu, robia pre svoju krajinu to, čo nijaký prezident ani nijaký kongres nemôže uskutočniť: zaisťujú jej milosť, Božiu ochranu a priateľstvo.“

Avšak on, úbohý človek, aj naďalej bojuje so sebou, obáva sa nových neporozumení a pokladá svoju túžbu po rehoľnom živote za nesmiernu ilúziu: to bol jeho podiel na umučení Krista v tom Svätom týždni.

Dlhé hodiny modlitby ho gniavili:  Byť mníchom? Zomrel by som z toho!

Po návrate do New Yorku vnútorný boj pokračuje. Podujíma sa teda na sociálnu prácu pod vedením obdivuhodnej ženy, barónky de Hueck, ktorá sa telom i dušou venuje podpore černochov v Harleme v  New Yorku.

Táto skúsenosť a táto činnosť posilňovali neofytu. Chvíľu sa domnieval, že jeho povinnosťou je deliť svoj život medzi literatúru, vyučovanie a sociálnu  prácu. Boh ho však chcel inde. V októbri toho istého roku Merton objavil „malú kvetinku“, Terezku z Lisieux. Toto stretnutie bolo podivuhodné: „Ukáž mi, malá Terezka, čo mám robiť: ak pôjdem do kláštora, budem Tvojím  mníchom.“ Tentoraz sa rozhodne neodvolateľne. Ešte nespoznal taký pokoj a takú istotu, ktoré pociťoval.

Thomas  Merton odchádza k trapistom z Getsemani. Je advent, krásne  obdobie pre rehoľný zrod. „Tentoraz zostanete“, povie mu dobrý brat Matthew. „Áno, fráter, ak sa za mňa pomodlíte.“„ Pomodliť sa? To som už urobil!“

Dvere sa zatvorili. Bol som zavretý medzi štyri múry svojej novej slobody. Patril som Bohu a už viac nie sebe samému.  A patriť Bohu, to znamená byť slobodným!

U trapistov

Treba si  prečítať  čo brat Ľudovít, tak sa bude odteraz volať, hovorí o svojom  živote v noviciáte a o celom cisterciánskom živote:  sú to silné a pútavé stránky, majú silu obnovy.

Človek sa nespasí sám. Brat Ľudovít zažil neporovnateľnú radosť z toho,  že prispel ku konverzii svojho brata Jána Pavla, letca, ktorý prišiel do kláštora v júli 1942, prijal krst a pristúpil k prvému sv. prijímaniu. V apríli 1943 sa stal nezvestným po nálete a zakrátko nato jeho smrť úradne potvrdili.

Na sv. Tomáša 1942 novic zloží svoje prvé rehoľné sľuby. Zakúsi tiež mimoriadne radosti: jeho priateľ Bob Lax, ktorý tiež konvertoval a prijal krst, prišiel navštíviť Toma, svojho starého priateľa.

Odnáša so sebou básne Thomasa Mertona Thirty Poems, ktoré vytlačia v r. 1944. Brat Ľudovít pociťuje úzkosti a nepokoj: vari ho jeho „dvojník“ spisovateľ  sprevádzal do kláštora? Avšak  predstavený kláštora hodnotí situáciu inak. Božie dary sa majú  používať na Božiu slávu. „Vaším povolaním je písať,“ povedal Thomasovi.

Tomáš pokračuje v teologických štúdiách a v r. 1949 sa uskutoční  veľký Tomášov sen: vysvätia ho za kňaza.

Cesta k Bohu, taká dlhá v svojich bolestných okľukách, bola napokon priama. Skalný útes, cez ktorý musel prejsť, obsahoval mnohé zastávky na odpočinok: The Seven Storey Mountains opisuje ich etapy. Boli to kostoly v mestečku Saint Antonin, Kostol sv. Kozmu a Damiána, Corpus Christi, bolo to štúdium, priatelia, oboznamovanie sa so spismi sv. Bonaventúru a s františkánmi, potom duchovné cvičenie v Getsemani, boli to tiež rozličné vnútorné pnutia, ktoré sa striedali a viedli ho, umelca, jemného diletanta, básnika, svetáka priamo a osobne k Svätostánku kontemplácie, ticha a samoty v Bohu.

Spieva svoju vďačnosť Panne Márii:

„Panna Mária, v tú noc, keď som opúšťal ostrov, čo bol kedysi mojím Anglickom,  tvoja láska ma sprevádzala, hoci som o tom nevedel. Nevedel som, kam idem a čo podniknem po príchode do New Yorku. Ty si však videla ďalej a jasnejšie než ja. Pripravovala si pre mňa miesto,  ktoré bude mojím útočišťom, mojím prístreším,  mojím domovom.

A keď som sa domnieval, že niet Boha, ani lásky, ani milosrdenstva, ty si ma  viedla do srdca jeho lásky a milosrdenstva, do domu, ktorý som nepoznal a ktorý  zahaľoval svoju tvár do tajomstva.”

Jeho poetická duša vylieva svoju myseľ v The Swing of Meetings a rozosieva ju sťa semeno po brázdach sveta.

„Lebo ako ohnivé zrno, čo celou svojou podstatou lipne na živote, Boh sadí svoju nerozdelenú moc, zahrabáva svoju pre svet príliš rozsiahlu myseľ do semena a koreňa, do lístia a kvietia, až pokým v čudnej hre tôní a svetiel,  aprílových vetrov a hmiel, presahujúc náboženské ticho jari  stvorenstva, zhľadáva ju príliš ťažkú na  nesenie jeho nezmeniteľných tajomstiev.“                                                            

On je však viac než básnik. Je kňaz a uvedomuje si svoju zodpovednosť: „Nestal som sa iba napodobňovateľom Ježiša Krista, jeho vyslancom, jeho vicesprávcom, nie, stal som sa viac, stal som sa naozaj jeho dvojníkom. Je to jediný právny  výraz, jediný, čo naozaj vyjadruje moje bytie,  jediný, čo presne vyjadruje, kým  je naozaj kňaz. Bohočlovek. ”

Thomas Merton zasväcuje  odteraz svoj život modlitbe a svojmu spisovateľskému poslaniu pre väčšie dobro ľudí a pre Božiu slávu.  Jeho dielo je zázračne plodné - pretože našiel pokoj v Kristovi.

Bibliografia

Veľmi početné knihy, články, traktáty, ktoré vydal americký trapista, urobili z neho veľmi známeho spisovateľa, ktorého ľudia hltavo čítajú. Uveďme:

Thirty Poems, 1944,  The Ascent to Truth, 1945,  A Man in the Divided  Sea, zbierba básní, 1946,  Elected Silence, autobiografia, ktorej titul inšpiroval báseň Hopkinsa, ktorý ospevuje jeho vstup do rehole. V Amerike poznajú toto dielo pod názvom: The Seven Storey Mountain,  1948,  preložené do češtiny  ako Sedmistupňová hora, The Tears of the Blind Lions, 1949,  The Waters of Siloe, 1949, Seeds of Contemplation, 1949,  The Ascent to Truth, 1951,  Bread in the Wilderness, 1953,  The Sign of Jonas, 1953, preložené do češtiny ako Jonášovo znamení,  The Last of the Fathers, 1954,  No Man Is an Island, 1955, preložené do češtiny ako Žádný člověk není ostrov,  The Living Bread, 1956,  The Silent Life, 1957, Thoughts in Solitude, 1958, preložené do češtiny ako Rozjímání v samote,  Disputed Questions, 1960,  The Behavior of Titans, 1961,  The New Man, 1961,  The Seeds of Contemplation, 1962,  Emblems of a Season of Fury, 1963,  Life and Holiness, 1963,  Seasons of Celebration, 1965,  Seeds of Destruction, 1965,  Conjectures of the Guilty Bystander, 1966,  Raids of the Unspeakable, 1966, Redeeming the Time, 1966,  Mystics and Zen Masters, 1967,  Selercted Poems, 1967,  Cables to the Ace, 1968,  Faith and Violence, 1968,  Zen and the Birds of Appetite, 1968,  My Argument with the Gestapo, 1969, The Climate of Monastic Prayer, 1969,  Contemplative Prayer, 1969

Noticka o autorovi príspevku

Abbé Robert Kothen, belgický kňaz,  zomrel v r. 1955,  bol profesorom sociológie. Ako redaktor časopisu Fiches documentaires: Dokumentárne listy vydal viacero diel najmä o sociálnych otázkach: Sociologické školy, Cirkev a pohyby obyvateľstva, Náboženstvo a výchova, Sociálne cítenie a činnosť katolíkov, Dejiny sociálnych teórií, K rodinnej mystike atď. Vydával podivuhodnú kolekciu: Pápežské doklady Jeho Svätosti Pia XII. Kanonik Jakub Loclerco napísal životopis abbé Kothena (Vydavateľstvo du Soleil  Lavant, Namur).

Maliar a apoštol

George  D E S V A L L I E R E S

( 1861 - 1950 )

Napísal:  Peter Ladoué

Hýčkané dieťa

V  predvečer vojny  r. 1870 na okolí Seine Port-en Seine et Marne  sa istý starý muž prechádza  po poli so svojím vnukom, asi deväťročným.

Tento šesťdesiatnik je spisovateľ, slávny moderátor, obľúbený dramatik Ernest Legouvé, člen Francúzskej akadémie. Veľký boháč. Okrem svojho domu v Seine-Porte vlastní v Paríži  hotel neďaleko burzy.

Je to usmievavý muž, ktorý sa rád pozhovára s každým,  koho stretne. Je vzdelaný a výborný rečník. Dieťa sa ho neustále vypytuje: „Prečo, starý otec..."? A pán Legouvé využíva každé stretnutie s vnukom, aby mladému  Georgeovi  Desvallieresovi vštepil do srdca, že treba byť dobrým a veľkodušným, a pritom neprestať byť slobodným. On sám je politický liberál a republikán. Hoci k otázke náboženstva je  skeptický, rád opakuje slová  sv. Pavla:  „Ten, kto má lásku, má všetko.“

Vnúčik  prechováva  k  starému otcovi skutočnú lásku. Jeho slová sa mu vryjú  do srdca. Neskôr povie, že svojmu starému otcovi vďačí za to, že má rád  tých, ktorí majú iný názor ako on sám.

Emile Desvallieres, manžel Marie Legouvéovej, je tiež citlivý a dobrý. Má rád umenie a kedysi skúšal maľovať. Nie je neveriaci, ale neplní si náboženské povinnosti. Sprevádza svoju manželku na omšu, ak nemá v pláne nejakú poľovačku s priateľmi.  Čo sa týka matky mladého Georgea, nuž tá je naozaj zbožná. „Žena princípov“, povie o nej raz jej syn, „veľmi energická, veľmi hrdá. Veľa sa  za mňa modlila; nehovorila však...“

V r. 1873  hýčkané dieťa pristúpilo k prvému sv. prijímaniu. „Pamätám sa veľmi dobre na svoje prvé prijímanie. Kľačal som na kľačadle potiahnutom červeným zamatom s hlavou zaborenou v rukách a hovoril som si: „Nič z toho nechápem; nič z toho nerozumiem“. Poznal som iba dokonale pohodlný život. Nebol som schopný pochopiť obetu.“

V škole som nebol dobrým  žiakom. Bol som leňoch. Počas niekoľkých mesiacov ma každé ráno v škole zatvárali. Istého dňa ma môj starý otec Legouvé preskúšava, aby zistil, čo viem.  Odpovedal som dobre na klasické, bežné otázky, ale nechápal som nič, nevedel som nič ... Môj starý otec videl, že nezmaturujem. Preto on sám berie do rúk  moje vzdelávanie. A naozaj sa mi štyri roky venoval.

Istý plamienok  viery ešte tlie v srdci mladíka. Dôkazom toho je zážitok, ktorý on  sám rozprával:  „Raz v noci som videl  čosi zvláštne. Keď sa môj starý otec vrátil z vidieka, ja som už spal. Hádzal kamienky do okenných tabúl, aby ma zobudil, a otvoril mu. Keď som sa prebral, na okne, medzi záclonami, som videl veľmi krásnu, čistú a jemnú postavu, ktorá na mňa hľadela. Potom sa rozplynula. Povedal som si: Prekvapil som anjela strážneho.”

Na omšu ešte chodí. Napokon, jeho otec ho k tomu núti. „V tvojom veku je to lepšie .” Keď ho však istého dňa matka volala, aby ju sprevádzal do kostola, vyhlásil: „Už tam nejdem”.

Kríza mladosti

Píše sa rok 1876. Má pätnásť rokov. Pomaly sa už celkom vymaňuje spod náboženského života.  „Starosti života”, do ktorého vstupuje, urýchľujú stratu viery.

Starý otec Legouvé však u svojho žiaka objavil väčší  talent pre výtvarné  umenie ako pre literatúru. George  má určite  umelecké nadanie. Posiela ho najprv k svojmu priateľovi Eliasovi Delaunayovi, akademickému maliarovi, nositeľovi Rímskej ceny, Ingresovmu žiakovi. Oplýval slobodným duchom, obdivoval Delacroixa, ktorý sa však občas pýtal Legouvého, „ako si má počínať, aby ho prepustili z Inštitútu“.

U Delaunaya sa bude mladík zaúčať do umenia. Má už sedemnásť rokov. Starý otec Legouvé mu zariadil ateliér pod strechou rodinného domu na Ulici sv. Marka. On sám ide v záujme o mladíka až tak ďaleko, že sa púšťa do štúdia maľby a dejín umenia, aby, ako vraví, vytvoril  „puto“ medzi chlapcom a sebou, aby ho mohol sledovať v jeho práci a prípadne mu aj poskytnúť  užitočné rady.

Čoskoro George Desvallieres začne chodiť ku Gustavovi Moreauovi, ktorému ho Delaunay predstavil. Dlho bude pod vplyvom tohto „čarodejníka“.

Vo víre života

Posledných dvadsať rokov 19. storočia sú pre neho rokmi nepokoja a hľadania. Hľadá svoj štýl a svoju cestu. Hľadá Boha a Boh hľadá jeho.

Život sa na neho usmieva. Navštevuje maliarske akadémie, salóny, divadlá, bály. Je príťažlivým  gavalierom. Venuje sa  šermu. Veľa cestuje. Je to obdivuhodný mladík.

V roku 1882 navštívi Benátky, 1884 Rím a Florenciu, v roku 1895 Neapol. O niekoľko rokov neskoršie (1902) odchádza do Londýna. Objavuje svet aj pseudosvet.

Paradoxne sa niektorí ľudia neprestávajú domnievať, že nezriadený život vytvára znamenitú prípravu na objavenie viery. Nechcem tvrdiť, že aj Desvallierova cesta ku konverzii viedla  podobne, lebo jeho život nebol vlastne nikdy „ nezriadený“. Isté však je, že biedy a pády, nízkosti a ošklivosti, ktoré vidí na parížskych báloch alebo v londýnskych brlohoch, patetický smútok výjavov zo zábavného života, ktoré maľuje stále s túžbou „umožniť premýšľať“, ho obohacujú nekonečným súcitom, nehou, čo nepoznal taký Toulouse-Lautrec, keď ho raz nútili  maľovať náboženské motívy. Boh sa vyznačuje tým, že ľahko ťaží dobro zo zla.

Napokon, Gustave Moreau vôbec neodrádza svojich žiakov od náboženských námetov. „Choďte do kostolov,“ vraví im. „Nájdete tam námety a inšpiráciu.” Desvallieres sa tomu nevzpiera. „Všetky obdivované miesta ma zaujímali: Moulin Rouge, parížske ulice, Notre Dame, des Victoires, moja  farnosť, kde som  často chodieval -  hneď ako  otvorili dvere. Nuž,  tieto  protikladné obrazy na seba narážali, hlboko ma dojímali, nútili ma uvažovať. V každom  sa skrývala  ľudská dráma;  človek objavoval tajomstvá.

Prvé pohyby milosti v jeho duši. Číta Huysmansa, trilógiu: Tam dole,  Na ceste, Katedrála. Chodí počúvať pátra Sertillangesa do Trojice a uvedomuje si, že jeho kázne ho veľmi poučili.    „Počúval som slabý hlas, ktorý ma povzbudzoval. Ale ja som vzdoroval. Videlo sa mi to plné toľkých absurdností. Najmä  Krédo mi bolo z tej duše protivné...“. Desvallieres by chcel veriť; trpí tým, že neverí. Dobročinné vplyvy aj naďalej účinkujú na túto trpiacu dušu, na túto dušu dobrej vôle.

Léon Bloy, s ktorým sa Desvallieres zoznamuje, sa stáva jeho dobrým priateľom. Po smrti Gustava Moreaua (1898) mu prináša silné povzbudenie. Uvažuje nad venovaním, ktoré Léon Bloy načrtáva na titulný list jednej zo svojich kníh: Svojmu priateľoví Desvallieresovi, na jeho výživu. Desvallieres obdivuje Bloya, ktorý svojim priateľom ponúkal istý spôsob, ako hľadieť na život. „Najkrajšia u neho bola jeho viera, jeho neochvejný zmysel pre to, aký má byť kresťan. Mal také výroky, ktoré sa ako základný tón vrývajú do duše človeka na celý život. Často si napríklad opakujem: Každý kresťan, ktorý nie je svätý, je sviňa.“

Pani Desvallieresová sa neprestáva modliť za svojho syna. Táto „Monika“ sa prihovára  za neho potajomky a získava zásluhy pre svojho „Augustína“. A maliar má k nej  (v roku 1903 namaľuje jej známy portrét, ktorý sa uchováva v Paríži v  Múzeu moderného umenia) opravdivú úctu, ktorá sa z času na čas prejavuje dojímavým spôsobom. Krátko po svojej svadbe (1890)  namaľuje veľkú skicu Panna a draci, kde predstavuje seba samého vedľa svojej mladej ženy. „Vtedy som však nebol „veľmi“ veriaci“,  povie neskoršie. Ale Panna Mária a moja matka bola. Chcel by som dokončiť túto kresbu, urobiť z nej obraz pre kostol v Seine-Porte.“

Takto si pripravoval terén. Napokon Boh uznal čas za príhodný, aby sa dal počuť.

Rozhodný krok

Sme  v Kostole Notre-Dame-des-Victoires, do ktorého umelec už toľkokrát vošiel, ale nikdy si nekľakol. V ten deň, tak ako zvyčajne, robil skice. Silueta nie veľmi upraveného kňaza ho osobitne upútala. Zrazu sa mu zdalo, že sa k nemu  rozhorčeným hlasom prihovára akýsi hlas:  „Ale už dosť! Budeš odriekať Krédo s čelom na kameni!“ Odišiel som ďalej. Potom som si povedal: Teraz ti už neostáva nič iné, len sa vyspovedať.

A vchádza do prvej spovedeľnice, ktorú pred sebou zbadal, rozhodnutý otvoriť svoju dušu kňazovi, ktorý v nej bol. Povedal som si: Len aby to nebol ten ušmudlanec, ten kňaz, ktorý je taký nepríťažlivý!  A bol to práve on. A sprostredkoval mi nesmierne dobro.

Šťastný a s úľavou opustil kostol, no najprv sa pomodlil pred sochou sv. Jozefa, ako mu  prikázal spovedník. Prešiel  ďalšiu  etapu. Začal sa pre neho nový život. Oslobodil sa z reťazí s dobrým  predpokladom  pre rast, na ktorý sa podujal, a  už ho nič nezastavilo.

Asi z tohto obdobia pochádza často reprodukované dielo, na ktorom už možno vytušiť jeho tvorbu z oblasti náboženskej maľby: Božské Srdce. Tento patetický obraz je veľmi známy. Predstavuje obnaženého, ťažko dýchajúceho, tŕním korunovaného Krista, ktorý sa skláňa nad hriešne mesto (v pozadí obrazu vidno kupolu Baziliky Sacré Coeur na Montmarte), ako si svojimi vychudnutými rukami otvára hruď, akoby z nej chcel vytrhnúť svoje srdce. Tento obraz, vystavený v Salóne nezávislých v apríli 1906, vyvolá nadšenie Léona Bloya, ktorý píše autorovi, že v obraze „ videl svoju chvejúcu sa dušu kresťana, unášaného, vrhaného k Ježišovi, ktorý trpí“.

Možno sa len domnievať, aká  veľká bola radosť matky márnotratného syna z jeho konverzie. Neprejavila ju však navonok. Keď videla, že jej syn zase chodí do kostola, nehovorila na to nič. Darovala mu proste misál: „Hľa, vezmi si maličkosť, ktorú som ti kúpila.“ Aby opäť vyjadril  dojímavú vďačnosť svojho srdca, Desvallieres zobrazil svoju matku o niekoľko rokov neskôr (1910) na inom slávnom obraze Zvestovanie, na ktorom vidno,  ako mladá zamyslená žena sedí pri mahagónovom okrúhlom stolíku.

Počas toho istého roku (1910) sa na ceste do Assisi stretáva s Paul-Hippolytom Flandrinom, ktorý mu predstavil Spoločnosť sv. Jána na podporovanie kresťanského umenia, starej  spoločnosti, ktorú založil  Jean-Baptist Henri Lacordaire v r. 1839. Jeho druhým kmotrom bude Maurice Denis, pre ktorého namaľuje v tom istom roku Krista pri stĺpe. Výzdoba hotela pána Jacquesa Rouché na ulici Henri Rocheforta bude jeho posledné veľké svetské dielo. Odteraz pozná svoju cestu, predvída vyústenie svojich hľadaní. Ex voto (podľa sľubu) obraz Pocta sv. Jane z Arcu, ktorý namaľuje v roku 1912 z povďačnosti za uzdravenie svojej dcéry, je už svedectvom nábožnej nežnosti.

Trojročná Mária Magdaléna... Chirurg ju má zajtra, teda na sviatok sv. Jany z Arcu, operovať. Cez noc sme prosili sväticu a sľúbili sme jej, že ak nás vyslyší, vyzdobíme dom na jej počesť.  Pred výzdobami som mával hrôzu. Keď ráno chirurg povedal, vašej dcérke už vôbec nič nie je, bolo treba  ísť po výzdobu. Bola však nedeľa a všetky obchody boli zatvorené. Bežal som až do bytu jedného obchodníka a tam som si vyžiadal adresu skladníka. Napokon sme celý dom vyzdobili zástavami. Na jednej zástave bol dokonca obraz, ktorý tak trochu desil. Odvtedy svoj dom zdobíme každý rok  na počesť svätice.

Keďže sa už stará o apoštolát, v roku 1912 zostaví  Plán umeleckej školy, odovzdanej pod ochranu parížskej Panny Márie, ktorý sa zverejní v mesiaci máji a júni v časopise Poznámky z umenia a archeológie,  orgánu  spoločnosti sv. Jána.

Po návrate z cesty po Španielsku sa stáva v r. 1913 členom Tretieho rádu sv. Dominika v bratstve laikov na predmestí Saint - Honoré. Vtedy okrem  iných diel s evanjeliovými  motívmi namaľuje obraz Navštívenia. Jeho modelkami budú jeho dcéra Sabina, budúca rehoľníčka, ktorá sa stretáva so svojou starou matkou v parkovej aleji v Seine-Porte.

Desvallieres uviedol Boha a náboženstvo do svojho rodinného i profesionálneho života. Je pripravený podstúpiť veľkú skúšku vojnového besnenia, ktorá na zvyšok jeho života určí jeho umelecké a kresťanské správanie sa.

Vo vyhni vojny

Ako  kapitán v zálohe nastúpi  k vojsku v r. 1914 ako päťdesiattriročný. Vymenujú ho za veliteľa a odchádza na front so svojimi dvoma synmi, Richardom a Danielom.

Vtedy zabúda na svoje štetce. Len čo spoznajú realitu  vojny, hanbí sa za to, že je maliar. Teraz je vojak a bojuje. Je veliteľom, vodcom „zodpovedným“ za ľudí, za alpských strelcov,  ktorých život je každú chvíľu v nebezpečenstve. Nič iné ako zodpovednosť  pre neho nie je dôležité. Jedného dňa prichádza na dovolenku do Paríža priamo zo zákopov. Stretne sa s istou dámou  spomedzi  svojich priateliek, ktorá po niekoľkých všeobecných vetách o vojne začne hovoriť o východnom fronte, odkiaľ prichádzajú dosť zlé úradné hlásenia: „Čo sa deje v Grécku, to je strašné, vraví sa,  predstavte si, Desvallieres, keby tak zničili  Parthenón!“ Dôstojník sa zatrasie vo svojom zablatenom vojenskom plášti, stiahne obočie a odpovie: „Parthenón! Nuž, kašlem naň!“

 0 bojovníkovi Desvallieresovi máme svedectvo od sochára Paula Moreau-Vauthiera, ktorý bol jedným z jeho poručíkov a ktorý sa v revue Umenie a umelci (október 1927) podelil o túto spomienku: „Šplhal sa sťa kamzík po rozoklaných svahoch Vogéz. Jeho prápor zbožňoval svojho láskavého, odvážneho a dobrého veliteľa, bol každodenným príkladom statočnosti a  hrdinstva. Cez krutú zimu v rokoch 1916 a  1917, kedy v Alsasku klesal teplomer po mnohé dni na mínus 28 stupňov, neustále pobehoval po hromadách snehu a ľadu, všetkých priateľsky povzbudzoval a prinášal iskierku svojej nezlomnej nádeje počas neutíchajúcej kanonády.“

Do vojny išiel so svojou temperamentnou povahou, svojím duchom úplného odovzdania sa, ale tiež so svojou čistou, opäť nájdenou vierou a s najdokonalejším pohŕdaním toho, čo sa ponáša na ľudský pohľad. Dialóg opísaný Moreau-Vauthierom sa odohral v roku 1917 v horskom priesmyku na úseku Mattle neďaleko Motzerali. „Veliteľ,“ vraví mu istý mladý aktívny poručík, „dovolíte, aby som vám pomohol s tým balíkom?“ „Ďakujem, priateľu. Chcem ho niesť sám. Je to socha Panny Márie, a chcem ju postaviť na predsunutú bojovú líniu, na ktorej mávame najväčšie straty.“

Desvallieres pociťoval a prežíval všetku hrôzu aj všetku silu vojny. Jeho syn Daniel, ktorý sa do vojny prihlásil ako sedemnásťročný, padol v roku 1915. Prijíma, obetuje túto bolesť, a tá mu prináša  „pozdvihnutie a očistenie duše“. Je  to trpký zisk.

„Ak je vojna,“ napíše neskôr v predhovore k svojim dielam vystavovaným v Marsanovom pavilóne, „hrozná, pretože v nej zabíja človek človeka, je predsa zvláštna, lebo v nej ľudia zomierajú  tiež jeden za druhého. Je to jeden z najpôvodnejších spôsobov príkazu lásky, ktorý nám Boh ponúka, aby sme poslúchli zákon obety, ktorý nám dal Kristus na Golgote."

Toto hlboké pochopenie obety a jej veľkosti, tento návyk, nadobudnutý skúsenosťou, vidieť vo vojakoch druhého Krista, oslobodzuje napokon umelca spod jeho profesionálnych zábran. Urobí sľub, že ak sa z vojny vráti, bude sa venovať jedine náboženskej maľbe. Abbé Girod del Áin pripomenul (Revue des Jeunes, október 1936), za akých okolností tento sľub urobil.  „Bolo to počas rozviedky, ktorú organizoval veliteľ a ktorej sa chcel  osobne zúčastniť, pretože sa robila pred zákopmi.  Musel si ľahnúť na zem, pretože nepriateľ spustil prudkú paľbu z pušiek. Dvaja z jeho dôstojníkov vedľa neho boli práve vyradení z boja. Veľmi pokojne  si uvedomoval, že ho môžu každú chvíľu smrteľne zasiahnuť, v mysli si premietol narýchlo svoj život a čo v ňom vykonal. Aký sumár by mohol vydať Bohu, keby sa teraz pred ním objavil? A vtedy vedome dal sľub, že sa už bude venovať výlučne len náboženskej maľbe." A svoj sľub aj splnil.

Boh dovolil, aby sa Desvallieres vrátil z vojny bez zranenia, s Krížom čestnej légie, Vojnovým krížom a s troma pochvalami v dennom rozkaze.

V kostole v Seine-Porte možno vidieť obraz, nazvaný In memoriam, ktorý zobrazuje uboleného a osláveného Krista, ako podopiera telo mŕtveho vojaka ponášajúceho sa na Daniela Desvalliera. Bolo to prvé dielo, ktoré namaľoval po návrate do svojho ateliéru. Otvára sa ním séria plátien alebo výplní, ktoré budú po tridsať rokov vychádzať z jeho štetca a ktoré vytvoria jedinečný celok v umeleckej tvorbe prvej polovice 20. storočia.

Utrápený krvavými hrôzami vojny maliar istého dňa zvolal, „Ak sa z tohto dostanem, budem už maľovať iba belasé a ružové Panny Márie!“ A pred Ulricom Denicom vyhlásil, že výtvarné umenie po vojne bude pravdepodobne samá jemnosť a jasnosť, ako umenie z katakomb. Mýlil sa, dokonca aj  čo sa týka jeho vlastnej tvorby. Maľby, ktoré Desvallieres namaľoval v r. 1919 a 1920 sú totiž bližšie k Matejovi Gruswaldovi alebo Valdésovi Lealovi než k Fra Angelicovi alebo van Dyckovi. Predstavy, ktoré v sebe nosí, budú naňho neustále vplývať. Bude ich prenášať a znádherňovať. Zapriahne ich do služby modlitby a apoštolátu. Pred očami ľahostajných alebo neveriacich bude ustavične a rôznymi spôsobmi vystavovať obraz ľudského a božieho utrpenia, bude vyjadrovať nekonečnú cenu obety a vznešené cesty vykúpenia. A treba uznať, že to svedectvo Krista, ktoré chcel dať povojnovému Francúzsku, Francúzsku medzi dvoma vojnami, bolo naozaj svedectvo, ktoré vtedajší ľudia potrebovali a ktoré tak mohli ľahšie  prijať a ľahšie pochopiť.

Kristus, Kalvária, láska, obetovanie, potvrdzovanie náboženského a tragického zmyslu smrti, ktorá vedie k životu, krása modlitby,  inšpirujú  a oživujú témy, ktorým odteraz umelec venuje viac pozornosti a snaží sa  väčšmi  zasahovať srdcia ako potešovať oči. Nevypracúva do detailov svoje maľby. Maľuje zoširoka, svoje plátna vytvára veľkými pruhmi, ktoré si často uchovávajú výzor skice. Je to naozaj maľba činného človeka, maľba bojovníka.

Diela jemnejšieho obsahu prinášajú však občas akési uvoľnenie. Nežnosť zmierňuje drsnosť posolstva. Do svojich náboženských kompozícií vovádza svoju rodinu, svoju matku, svoje dcéry i seba samého. Obliečka jeho dcéry Sabíny u klarisiek v Mazamete (1926) ho upriamuje na sv. Teréziu Avilskú, ktorá sa stáva motívom celého cyklu jeho prác (1929-1930).

Po dielach, ako sú patetická Krížová cesta v Kostole sv. Barbory vo Wittenheime pri Mulhovse (1930), po výzdobe kaplnky v la Cité du Souvenir postavenej na Ulici sv. Yvesa v Paríži na pamiatku padlých vo vojne (1931) a po výzdobe Kostola sv. Ján Krstiteľa v Pawtuckete (USA), obdivuhodnej práci, ktorú dokončil za niekoľko týždňov, pretože, ako  vraví,  ju odporučil do ochrany Panny Márie, prv ako sa pustil do Krížovej cesty v Kostole sv. Ducha (1934-35), ďalšieho významného celku, premýšľa nad Pannou Máriou Kráľovnou anjelov, ktorú bude vystavovať na Jesennom salóne v r. 1936.

„Po tom, čo som v svojej maľbe hovoril o obete,“ píše pátrovi Régameyovi v liste zo 17. decembra 1932, „veľmi potrebujem radosť modlitby. Priťahuje ma Magnifikat. Snívam o radostnej Panne Márii.“

Umelecké kritiky majú vo všeobecnosti pre všetky jeho diela iba pochvaly. Umelec zostáva však aj tak skromný a dokonale pokorný. Ak mu niektoré ustrašené dušičky vyčítajú jeho krajnosti, skúma sa a dáva sám sebe lekciu: „Treba naozaj dávať pozor, aby som nepohoršoval. Nemali by sa dávať veci, ktoré môžu biť do očí,  do kostola. Chápem veľmi dobre, že by sa moja maľba nemusela páčiť. Zdá sa mi, že často by jej možno pristalo  miesto v bočnej kaplnke, kde by priťahovala návštevníka a prihovárala sa mu svojím spôsobom.“

A keď sa trúsia reči, že by Rím mohol naozaj odsúdiť Maurica Denisa i jeho, napíše:  „Veľmi ma to udivilo. Ale keby sa to aj stalo, poučilo by nás to iba o tom, že sme sa mýlili a pokorne by sme sa sklonili.“

Umenie v Božej službe

Keďže sa dobrovoľne rozhodol byť apoštolom, Desvallieres sa musel logicky usilovať zoskupiť okolo seba prozelytov. Preto ho po návrate z vojny vidíme, ako sa usiluje podporovať náboženské umenie svojimi článkami, korešpondenciou, celou svojou spoločenskou činnosťou.

Už v roku 1918 zakladá Archu, spoločnosť kresťanských umelcov. Potom sa nasledujúci rok vráti k svojmu plánu Umeleckej školy, ktorý vypracoval v r. 1912, a otvára s Mauricom Denisom na Furstenbergovej ulici,  v dome, ktorý susedí s domom, v ktorom pracoval Delacroix, Dielne sakrálneho umenia, kde sa pokúsia o znovuzrodenie skupinového ducha stredovekých remeselníkov pracujúcich na výzdobe kostolov. Jeho vyučovanie spočíva na jasne a pevne ustálených princípoch. Cieľom náboženského umenia je dojímať srdcia, obracať duše. Ide o používanie krásy  jedným na poučenie a druhým pre potechu. Či sa nemá myslieť najmä na presviedčanie neveriacich? „ A či nám to treba zazlievať, že myslíme najsamprv na tých, čo sú stratení, my,  čo sme sa viac-menej našli?”  

Prostriedky? „Buďte najprv“, hovorí svojim žiakom, „presvedčení. Aby človek robil dobrú kresťanskú prácu, musí byť zanieteným kresťanom. Umenie stálo najvyššie vtedy, keď slúžilo Bohu, a vtedy  umelci našli najdojímavejšie a najneočakávanejšie  umelecké inšpirácie. A akože možno byť opravdivým kresťanom, dobrým Božím služobníkom? Nuž tak, že človek je skromný.“

„Môj starý priateľ Baschet sa čudoval mojim náboženským citom: „Áno“, povedal mi, „verím, že Boh existuje, ale nechápem nič z náboženstva a z jeho praktík.“ Odpovedám mu: „Kľakni si a pochopíš.“ Áno, umelci, pokľaknime a pochopíme. Padnime na kolená a naše dielo bude oslavovať Boha do takej miery, do akej nám to dovolí náš talent.”

„Nech sa naša vôľa uberá k jedinému cieľu: byť stopercentnými kresťanmi, ktorí  pokorne pracujú na oslave Boha, Ducha Svätého a nášho Pána Ježiša Krista. Chcel by som, aby každé naše dielo malo čosi z osobného vyznania, aby vyjadrovalo naše pocity, nádeje a prezrádzalo dokonca aj naše slabosti, a aj to, ako by sme ich mohli odpykať alebo napraviť. „Miluj a rob, čo chceš“, povedal sv. Augustín. „Buďme umelcami,“  hovorí Desvallieres,  „robte, čo len chcete.“  Čo utvára umelca? Láska. Aká láska? Láska k Bohu. Aby umenie plnilo svoje  poslanie, má sa dať do služieb nášho Pána Ježiša Krista. Umenie má ospevovať tú božskú lásku, ktorá tvorí jednotu s tým sladkým zmyslom pre obetu.“

Učiteľ ide príkladom a keďže láska volá po láske, jeho žiaci ho zbožňujú. A jeden z nich, ktorý sa stal pátrom Couturierom, 0P napísal: „Tým, ktorým Boh v istej chvíli ich života daroval milosť nájsť na svojej životnej ceste Desvallierovu osobu a priateľstvo, nikdy na to nezabudnú.“

Jeho horlivosť ho stravuje. Želal by si vidieť náboženskú maľbu všade, v kostoloch aj mimo nich. „Mali by sme maľovať veľké billboardy, továrenské múry, Pannu Máriu vysokú šesť metrov, Pannu Máriu, ktorú by  videl  každý!  Keby sme kričali zo striech, niekto by nás predsa len  počul.”

V tomto duchu publicity organizuje na Jesennom salóne od r. 1922 sekciu sakrálneho umenia a poteší ho, keď vidí, že iné spoločnosti ho v tom napodobňujú.

Kto miluje Boha, musí milovať aj blížneho. Desvallieres plní druhú časť príkazu tým, že je láskavý a prístupný nielen k svojim žiakom, ale aj ku všetkým mladým. Stáva sa ich obhajcom  vo svojich článkoch Veľkej Revue, ako aj pri výstavách alebo v porotách. Ako predseda Jesenného salónu sprevádzal členov komisie na nákupoch pri ich návšteve a jasne ho vidím, ako pred plátnom toho alebo onoho neznámeho autora, jedného alebo druhého z nás presviedča svojím neodolateľným tónom a výrečnými gestami ruky: „Pozrite sa teda na tento! ... Je v ňom čosi...“ Jeho výstupy v zhromaždeniach sa vyznačovali blahosklonnosťou a starostlivosťou o svornosť a boli presiaknuté, ako to povedal Peter Lepp, „taktom dobrej spoločnosti”.

„Násilie,“ napísal v r. 1949, „čo ako by sa zdalo byť ospravedlniteľné, a aj keď porazení budú víťazmi zajtrajška - láska hľadá iba priateľov, stále viac priateľov.“

On sám má iba priateľov a môžem dosvedčiť - keďže som mal často to potešenie sedieť vedľa neho, keď predsedal Združeniu Fra Angelico, založenému pre pomoc chudobným, starším alebo chorým umelcom - aká úcta neustále obklopovala jeho meno a akú ľútosť spôsobila jeho neprítomnosť, keď mu vysoký vek bránil v  účasti na schôdzkach.

Večer krásneho dňa

Vo svojich posledných rokoch najčastejšie býval v Seine-Porte, lebo ho tam ťahali obrazy jeho drahého detstva a rodinný dom, ku ktorému ho viazalo toľko spomienok. Z času na čas prichádzal do Paríža, najradšej v stredu, aby sa zúčastnil na zasadnutí Akadémie krásnych umení, ktorej bol členom od roku 1930. Stretával som ho občas v štvrti Saint-Germain-des Prés  ako svojím  ešte stále  ráznym  krokom chodil po uliciach,  občas  sa zastavil, nachýlený dopredu a opretý o svoju palicu,  skúmal nejaký obraz, vyložený vo výklade niektorej galérie.

Na začiatku r. 1950 slúži sa sv. omša v chráme Notre Dame-Des Victoires z príležitosti diamantovej svadby pána a panej Desvallieres. Počas omše spievali ich početní vnukovia, vytvorili  príležitostný zbor.

12. marca bolo v Paláci de la Mutualité (Vzájomnosti)  zorganizované slávnostné zhromaždenie na počesť Pia  XII., obrancu mieru. Predsedal  mu apoštolský nuncius. Desvallieres opúšťa svoj príbytok, aby aj on prejavil svoju úctu Najvyššiemu kňazovi. Využíva príležitosť, aby ešte raz predniesol zhovievavé slová: „Pokoj nezískame streľbou z kánonov, lež streľbou lásky, ako nás to naučil náš Pán Ježiš Kristus skrze kríža na kríži. Neznamená to vari, že pre každého kresťana  tu na zemi nejde o to, aby bol čo najsilnejší, ale aby bol čo najlepší?“.

Spoločnosť sv. Jána, ktorej je predsedom od roku 1945, mala šťastný nápad - osláviť 20. mája 1950 jeho približujúcu sa deväťdesiatku. Bol to dojímavý, nezabudnuteľný večer pre tých, ktorí sa na ňom mohli zúčastniť.

Staručký umelec, majúc po svojom boku pani Desvallierovú, sedí v prvom rade v ateliéri na Furstenbergerovej ulici, ktorého bol jedným z patrónov. Joseph Picharel v krátkom príhovore  načrtáva jeho kariéru. Paul Tournon, čestný riaditeľ Národnej školy krásnych umení a jeden z podpredsedov Spoločnosti, oceňujúcimi slovami charakterizuje apoštolskú hodnotu jeho diela. Potom mu odovzdávajú bronzovú plaketu ako spomienku na tento deň. Napokon vstane  sám Desvallieres. Hovorí  jednoducho a srdečne, čo mu  je také vlastné.

Čože vykonal, aby ho takto oslavovali? Hovorí sa, že maľoval pekné veci. To sa deje celkom prirodzene... Prijal som to, a to je všetko... Pripomína okolnosti svojej konverzie. Aj pri nej,  jeho povinnosťou bolo nerobiť nič, iba poslúchať. A trochu veselším hlasom pokračoval: „Veci ku mne prichádzali bez toho, aby som ich hľadal. Napríklad moje manželstvo. Išiel som k priateľom na vidiek. Istého dňa sa tam stretnem s dievčaťom, ich susedkou. Nasledujúceho roku  som ju požiadal  o ruku... V Paríži mi hovoria: „A to ako? Veď u nás je toľko švárnych dievčat!“ Bolo to v roku 1889 a bol som vtedy, ako sa hovorí, fešák. Odpovedal som: „Viem, ale pozrite sa, ja som spokojný iba vtedy, keď som s ňou!“ V tej chvíli sa nakláňa k pani Desvallierovej, ktorá sa usmieva a zatvára oči. „A vidno,“ poznamenal ktosi nahlas, „že to stále pretrváva!“ Všetci prítomní nadšene tlieskajú.

Prejde leto 1950. Je to jeho posledné leto. Na konci septembra už veľmi zoslabnutého, na žlčník chorého starca, prevezú zo Seine-Portu na  jednu parížsku kliniku. V noci 2. októbra ešte diktuje list adresovaný jeho kolegom a Spoločnosti sv. Jána: „Večer 2. októbra. Drahí spolubratia. Požiadal som svoju dcéru, aby si vzala pero a napísala vám, že som na klinike, kde fyzicky dosť trpím. Obetujem všetky tieto bolesti nášmu Pánovi za vás všetkých. A z týchto posledných skúšok uzatváram, že na tejto zemi jestvuje iba jedna vec, po ktorej máme túžiť: po láske skrze obetu, keďže obe tvoria  jedno.”

O dva dni zosnul celkom pokojne - v Pánovi a na smrteľnej posteli ho obliekli do jeho terciárskeho rúcha. Pohreb sa konal v kostole jeho parížskej farnosti, v tom istom kostole, v ktorom sa naplnil  jeho  návrat k Bohu.

Bol to prostý pohreb bez príhovorov. „Boli by sme chceli,“ napísal Paul Tournon, „spomenúť pred všetkými na nádvorí Kostola Notre-Dame-Des-Victoires tú nenahraditeľnú osobnosť umelca a kresťana. Udialo sa to azda preto, aby ostal všetok priestor na  vyjadrenia súkromnej úcty každého prítomného, prejavy hlboko dojímavé pri pohľade na dlhé rady tlačiacich sa k stolu Pána. Prijímanie Pána uprednostňoval George Desvallieres pred všetkým ostatným. Nepočujeme už jeho slová, ktoré so sebou prinášali dôveru, útechu a nádej, postačí nám však, ak ich znovu nájdeme vo svojej spomienke, a budeme sa cítiť posilnení v ťažkých chvíľach.“

 Áno, tento zosnulý umelec stále hovorí. Bude ešte dlho hovoriť, hovoriť o obete a o láske, ktoré orientovali jeho život konvertitu k vznešeným úlohám apoštolátu. Zanechal nám svoje posolstvo. Kiež by sme ho mohli prijať a chápať!

Bibliografia

P. Ladoué: Apolónia Desvallieres , Études 5. máj 1929

R. Vallery – Radot: G. Desvallieres , L´ Art et Vie intellectuelle, marec 1933

R. Girod de Áin: George Desvallieres, Éditions des Amis de Saint Francois, 1942

R.  Desvallieres, A.  Petiot,  A. Barrault: Pocta Jurajovi Desvallieresovi, Bulletin de la Societe d Histoire et d árt e t d 'Archeológie a'Bulletin de la Societe de Saint Jean

Od krásy k Bohu

WILIBROD  V E R K A D E

(1868 – 1946)

Napísal: Ján Peter du Ry,  SJ

Ján Verkade, z ktorého sa stal Wilibrod Verkade, napísal svoj životopis v knihe, ktorej dal titul Die Unruhe zu Gott.

Jeho vnútorná dráma však nikdy nezatienila jeho zdravý humor. Pokoj našiel až potom, keď našiel Boha. Odmalička ho očarúvala  krása, množstvo „znakov“ ho smerovalo ku katolíckej Cirkvi a v nej ku rehoľnému povolaniu. Keďže jeho duša bola súca pre ticho a odriekanie, mohol pochopiť tieto znaky a spoznať toho, ktorý ho volal. A mal tiež odvahu ísť za ním.

Businessman alebo umelec?

U Verkadeovcov v Zaandame prišli 18. septembra 1868 na svet dvojčatá. Rodina, v ktorej boli tri dcéry a päť chlapcov, bola jednou z tých starých holandských protestantských rodín zakorenených v zdravej a pevnej buržoáznej tradícii, v ktorej zmysel pre povinnosť, úprimná zdvorilosť a  priamosť boli  samozrejmosťou.

Ako člen protestantskej Doopagesinde Kirche otec Verkade odmieta krst detí, a preto obe deti neboli pokrstené.

Ako sa to u dvojičiek  zvyčajne stáva, dvojičky sa nikdy neopustili. Najmä keď išlo o vyparatenie nejakého huncútstva. Ján už vtedy objavuje svoje schopnosti predstavivosti. On  vždy zostaví „scenár“ žartu a potom ho obaja predvedú. Deti sa pred jedlom spoločne pomodlia. Je to jediná rodinná modlitba.

Istá krajčírka, katolíčka,  prichádza k nim počas  týždňa. Ján, ktorého upútaval jej rozprávačský talent, si s ňou rád „pokecá“. Stáva sa, že mu rozpráva o farárovi, o Cuypersovej rodine, hlboko katolíckej, do ktorej chodievala každý týždeň, o spovedi a o modlitbe. Neďaleko domu je katolícky kostol. Ján do neho niekedy zo zvedavosti vojde. Potom dostane nápad postaviť si oltár so svätým, pred ktorým sa pokúsi modliť sa. Keďže však nevedel, čo hovoriť, svoje dielo zničí.

V základnej škole bez hanby využívajú svoju podobnosť, aby vyvádzali učiteľovi šibalstvá. Pán Verkade sa rozhodne poslať svoje deti do internátnej školy. Tam „katechizuje“ protestantský pastor. Ján počúva alebo.... si vybavuje korešpondenciu. Jedného dňa hovorí pastor o tajomstve Turíc. Pastor vysvetľuje, že zázrak s jazykmi je iba nábožný inotaj. Podobná exegéza vykoľajuje Jánov mozog. Uznáva však, že treba  prijať to, čo hovorí múdry človek. On to vie lepšie ako my, pretože veľa študoval. Ale v texte je to také jasné.

Internátnej škole sa nepodarí skrotiť bujarosť oboch chlapcov a rodičia si ich vezmú domov do Amsterdamu, kde sa medzitým rodina usadila. Dvoch neoddeliteľných kamarátov zverili obchodnej škole. Ján sa tomu prispôsobil. Viac však než o kupecké počty zaujímal sa o antikvariáty a o galérie, „Trippenhuis”, o vtedajšie Rijksmuseum, okolo ktorého sa obšmietal v popoludňajšom voľnom čase.

Nadišiel deň, keď Ján doma uvažoval o umeleckom štúdiu. Jeho otec mal námietky. Potom, keď sa presvedčil, že nejde o nový vrtoch, tento pôvodný literát mal toľko dôvtipu, aby nemaril viac plány svojho syna. Ba čo viac, zveril ho slávnemu učiteľovi, maliarovi Havermanovi, pod vedením ktorého sa Ján pripravoval na prijímaciu skúšku na Akadémiu krásnych umení.

Keďže ako osemnásťročný bol málo presvedčený o pravde rodinného náboženstva, Ján odmietol krst. Iná voľba mala byť pre jeho budúcnosť rozhodujúca. Po niekoľkých mesiacoch pobytu na akadémii zistil, aký je život umelca neistý. Obchody jeho otca ostali pre neho otvorené, ponúkali sa mu.  Váhal. Napokon zanechal pohodlie a vybral si krásu.

Kolotoč senzácií

„V auguste 1884  sme ja a môj brat trávili  časť veľkých prázdnin na brehoch Moselly. V jednu sobotu sme prišli  do Kolína. Keď sme sa ubytovali v hoteli, išli sme do katedrály. Nádherná loď bola skoro tmavá. V ľavom transepte horelo niekoľko svetiel. Z chóru zaznieval štvorhlasný spev. Bolo vidno iba dirigenta, ktorý pomaly udával takt. Spev nebol hlasný, ale veľmi jemný a prenikal do vysokých klenieb katedrály ako vietor do jedlí. Bol to skutočne slávnostný okamih. Obidvaja sme boli hlboko dojatí. Pamätám sa, že som vyriekol tieto slová. „Je to také nádherné, že by stálo zato stať sa katolíkom!” Z chóru zaznel cengot zvonca. Jeden kňaz vykročil dopredu a niečo niesol. Pred ním išiel chlapec, ktorý kýval kadidlom. Ďalší dvaja niesli sviece. Zvonček sa čoraz viac blížil k nám... „Utečme“, povedal som „a žiaľ, utiekli sme pred Sviatosťou Oltárnou. Ach, koľko vecí v živote sme si takto nechali utiecť, pretože sme nechceli čakať!“

Tón tejto rozpravy a fakt, že Verkade aj po mnohých rokoch uvádza túto spomienku s najmenšími podrobnosťami dokazujú, do akej miery už od svojho útleho veku bol citlivý na estetický vzhľad obradov v Cirkvi.

Verkade má  dvadsať rokov. Je v ňom čistá mladosť a túžba po kráse. Naivnosť a divoká vášeň, ktorá je schopná tých najväčších vecí.

Žiaľ, čoskoro postrehne priepasť, ktorá delí skutočnosť od sna.  Tento pocit bezmocnosti ho spaľuje a dráždi. Zdá sa mu, že riešenie spočíva vo vrhaní sa do života senzácií a silných dojmov. Čo by u iných bolo cestou do záhuby, u Verkadeho nie je dokonca ani vulgárnym pokušením. V tej honbe za vzrušením, hranicu, ktorú nemá prekročiť,  nikdy neprejde. Ba naviac, z otvoreného prameňa sa mu  filtrovaním podarí  dostať  čistú vodu. Jed,  to je Balzac, Flaubert, Zola, Turgenev, Dostojevskij, tí „zvodcovia“, ktorých naturalistická a protináboženská otrava sa ukrýva za láskanie štýlom. Je toto čistá voda?

Ľudia a veci Francúzska a Ruska boli do tej miery nasiaknutí katolicizmom, že objektívny opis týchto spoločností, ako sa občas s tým stretáme u spomínaných autorov, vyvoláva neomylne kresťanstvo, ktoré ich stvárnilo.

Keďže ho neprestávali znepokojovať volania sveta, Verkade začína pociťovať úzkosť otcovskej strechy. Neraz jej dáva prednosť pred tančiacou radosťou v predmestských krčmách. „Často som sa musel od srdca zasmiať a bavil som sa na tom dobre, avšak zriedkavo som sa  ubránil, aby som si nemyslel: Si predsa  stvorený pre čosi lepšie ako pre tieto hlúposti.“

Niekedy sa cíti byť pohltený v mori smútku a nudy. Pud sebazáchovy mu však hovorí, aby zutekal z mesta.

„Veľká Božia prirodzenosť mala na mňa upokojujúci a očisťujúci vplyv. V samote a tichu, v radostnom údive nad krásou, ktorá ma obklopovala zo všetkých strán,  a ktorú som sa usiloval vyjadriť líniami a farbami,  som cítil,  akoby som sa stával iným človekom.“

Odchádza žiť do samoty do malej osady v údolí Yssel do Hattemu. Maľuje vo svojom ateliéri. Len čo zasvieti slnko, vychádza von. Jedného dňa ho prekvapí  dážď. Nad maliarsky stojan rozprestrie veľký dáždnik, ktorý mu zvyčajne slúži ako slnečník. Okolo prechádza akýsi neznámy a Verkade ho pozve ukryť sa pred dažďom.                    

Muž mu rozpráva, že keď rozhnevaný odchádzal z kabaretu, rozbil tam všetok nábytok  a ušiel. Polícia mu už je  v pätách. „Vidíte, pane, Boh tresce zlo už na tejto zemi. Neveríte?“ Verkade odpovedal: „Či Boh naozaj jestvuje?“ Nato mu muž povedal: „Keď som mal sedemnásť rokov, pochyboval som občas o tom, ale teraz som si  istý, že Boh existuje. Môžete sa na to spoľahnúť, pane. Verte mi, som si tým celkom istý.“

Až doteraz sa slová tohto muža vo mne ozývajú. To preto, že ich povedal tak prosto a tak strašne presvedčivo! Ba navyše, celá okolitá príroda kričala s tým neznámym a kajúcim sa hriešnikom: „Boh jestvuje!”

Hlad po modernej literatúre ho neopustil. Pohrúžený do Tolstého Vyznaní naráža na tvrdenie, že  iba Boh môže upokojiť našu túžbu po blaženosti. Iba Boh, predstavte si, a teda ani umenie nie!  A to napísal Tostoj! A ten  predsa nebol žiaden svätuškár!

Verkade sa z toho nemôže spamätať. „Umenie bolo až doteraz pre mňa všetkým. Zaberalo u mňa miesto ženy, detí, bohatstva, radosti, spokojnosti, vskutku všetkého. Teraz už chápem svoje bláznovstvo. Musím však spresniť, nepodmienený dar mojej osoby kráse bol pre mňa zdrojom požehnaní. Veď takto sa u mňa veľmi skoro rozvinul duch rozhodnosti, ktorý mi umožnil nasmerovať sa bez váhania k vyššiemu dobru, len čo som takéto dobro u seba objavil.”

Protismer od J. K. Huysmansa, niektoré Baudelairove a Verlainove básne, ktoré v tom čase čítal, vyvolávali v ňom nepokoj ohľadom Boha. Problému, ktorý vznikol, keď odmietol krst, sa chcel venovať neskoršie, no mučil ho čoraz väčšmi.

Paríž

Vo februári 1891 Verkade opustil Hattem a Holandsko a odišiel do Paríža. Daudet a Zola často pred ním hovorili o čare  tohto inšpirujúceho mesta. Na konci 19. storočia bol Paríž  prekvasený novými myšlienkami a smermi. V kaviareň Voltaire oproti Odéonu sa stretávali symbolisti. Ján Verkade ihneď zapadol  do myšlienkového sveta novej školy. Ako Mallarmé, ako Retté, ktorý sa tiež stane konvertitom, a ďalší, tiež hľadal „duševný doplnok“,  ktorý chýbal svetu, ktorý sníval iba o vedeckom pokroku.

Podobný špiritualistický smer sa črtal v istých umeleckých kruhoch. Škola, ktorú pomenovali École des Nabis, zoskupovala najhorlivejších stúpencov tohto nového smeru. Najmä Gauguin poznačoval túto školu svojou silnou osobnosťou. Vravieval: „Umelecké dielo je aj záležitosťou duše, nielen talentu. Je to dvojitý zrod: zrod v duchu a na plátne.“ Sérusier nezmýšľal inak. Hoci bol teozof, v hĺbke svojho srdca zostal pripútaný k viere svojich predkov. Zo všetkých stúpencov školy des Nabis on, „prorok s jasnočervenou bradou“, vplýval najviac na Verkadeho, svojho dôverného priateľa.

„Hoci ma spočiatku teórie môjho priateľa nechávali ľahostajným, neskoršie som si ich osvojil skoro všetky, a čoskoro spôsobili vo mne zvrat. Už po mesiaci som pripúšťal  vyššiu skutočnosť než skutočnosť zmyslov a pomaly som začal uznávať jestvovanie duše a jej nesmrteľnosť.“ V skupine zostal jediný presvedčený katolík s priezračnou a jasnou dušou. A to bol Maurice Denis, „Nabi” s krásnymi ikonami.

Keď sa s ním Verkade stretol, mal dvadsať rokov: „V jeho spoločnosti som prenikavo vnímal všetko, čo bolo v mojej výchove  jednostranné a nedostatočné. Pudovo som pochopil, aké bohatstvo prináša  viera tomuto mladému umelcovi.“

Istého dňa Gauguin oznámil svoj odchod na Tahiti. Slobodná duša, prvý spomedzi „prorokov“, zanechával všetko, vrátane úspechu, kvôli neznámym vzdialeným a úžasným ostrovom, kam,  ako myslel si, ho volal jeho ideál krásy. Pri obede, ktorý podával na rozlúčku pre všetkých členov  Écoles des Nabis, sa Verkade zoznámil s najmladším členom Mogensom Ballinom. Bol to Dán, ktorého zmietal nepokoj a hľadanie čohosi lepšieho.

O pár dní nato  sa stretli  večer v tančiarni v Latinskej štvrti. Páriky sa vznášali. Po krátkej chvíli  mal Ballin  tohto prostredia dosť. Verkade tak isto. Dohodli sa, že nezostanú dlhšie v Paríži, kde nevytvorili nič poriadneho, ale odídu spolu do Bretónska. Sérusier mu už o Ballinovi  kedysi hovoril. V Bretónsku bolo prajné zázemie pre stúpencov z École des Nabis. Ďaleko od rozptyľovania ruchom hlavného mesta  by mohli  pracovať vedno.

Bretónsko, krajina viery

Obidvaja priatelia sa usadili  v Pont-Avene, potom v Huelgoate. Ihneď podľahli bukolickému čaru bretónskeho vidieka. Čo ich však najviac  upútavalo,  bolo ovzdušie hlbokej a prostej viery, ktorá  sa vmiešavala do tejto idylickej krajiny, ovzdušie, ktoré sa dá v Bretónsku  dýchať všade, v okolí jeho kaplniek, kalvárií a procesií, uprostred tohto silno veriaceho a pohostinného obyvateľstva.

Boli v Bretónsku už tri týždne, keď tam za nimi prišiel Sérusier. Raz večer sa Sérusier náhle na mňa obrátil a povedal: „Či si si  všimol, že stvorenia nie sú rovnako dokonalé, hoci každý druh je takým vo svojom rode? Rastlina má vyšší život než skala a zviera vyšší než rastlina. Človek, bytosť aj telesná aj duchovná, je vysoko nad zvieraťom. Či nemôže jestvovať čosi nad človekom, alebo sa ti pozdáva nelogické, že by jestvovali iné stvorenia, čo nemajú telo, ale sú čírymi duchmi, stvorenia, ktoré voláme anjelmi?“ „Zaiste", povedal som, „zdá sa mi to pravdepodobné.“

„Nuž,“  pokračoval Serusier, „či nás to neprivádza k tomu, aby sme pripustili jestvovanie bytosti, ktorá by bola dokonalejšia než najdokonalejšie stvorenie, bytosti, ktorá by bola takrečeno na konci rebríka, ktorý k nej možno vztýčiť, teda k Bohu, vzhľadom na stupňujúcu sa dokonalosť stvorení?”

Treba priznať, že Sérusier, či už vedome alebo nevedome neurčil presný rozdiel medzi „absolútnou bytosťou“ a „bytosťou ako stvorením“! Avšak od tejto chvíle veril som v Boha ako takého. Boha,  ktorý je najlepšou a najdokonalejšou bytosťou.

V Paríži chodieval Verkade niekedy  do kostolov, ale ako neveriaci.  V Huelgoate je po prvý raz prítomný na sv. omši. V kostole nebolo stoličiek. Na Sanctus  všetci pokľakli. „Čože, ja si mám kľaknúť? Moja pýcha protestovala zo všetkých síl proti podobnému poníženiu. Stál som tam a všetkých  som prevyšoval.  Premohol som sa a kľakol som si, tak ako ostatní. Keď ľudia vstali, vstal som aj ja. Keď som však vstával, čosi sa vo mne zmenilo. Bol som už napoly katolíkom, lebo moja pýcha sa zlomila. Veď som si pokľakol.“

Radosť z prvého pokľaknutia vystriedalo obdobie nepokoja, prázdnoty a opustenosti. „Boh ma však neopustil.“ Potom začína preklínať tú  „satanskú chuť stať sa katolíkom.“ Tieto predstavy sa zrodili  v Bretónsku. Po návrate do Holandska ich azda rozoženie!

A naozaj amsterdamské ulice ho opäť pohltia svojím voľakedajším materialistickým a ľudsky limitovaným ovzduším. Keď však nastal večer, znovu si spomenie čo zazrel v Bretónsku a rozhodne sa! „Keď sa vrátim do Bretónska, odpočiniem si iba po vyjasnení otázok viery.“ Po niekoľkých mesiacoch sa naozaj do Bretónska vrátil.

Usadí sa v Saint-Nolffe, malej dedinke, v ktorej si obľúbi krásny gotický kostol. Chodí do neho často,  na omšu, i na  iné pobožnosti. V tomto pokojnom ovzduší príde za ním Ballin. Ján sa zlostí. „Bolo mi tak dobre osamote a cítil som sa taký šťastný v samote na ceste ku katolíckej viere.” A keď Ballin útočí na katolícku vieru, bráni ju ako najlepšie vie. „Miloval som ju skôr, než som mohol veriť vo všetko,  čo učí .“ Má ešte pochybnosti, ale pravdupovediac,  iba v druhoradých otázkach.

Preto: „Rozhodol som sa uhasiť svoj smäd v prameni samotnej Pravdy. Čítal som znova a znova  Nový zákon. Bolo mi to jasné!  Evanjelisti milovali pravdu a chceli pravdu ohlasovať. Keď som  potom porovnával to, čo som čítal, s tým, čo sa nachádza v katolíckom katechizme, musel som priznať, že sa navzájom zhodujú.“ Nebude však kalvínom ako členovia jeho rodiny. „Nie, nikdy”, odpovedá, „našiel som veľa rozporov mimo katolíckej Cirkvi, než aby som na tamtej strane, mimo katolíckej Cirkvi,  hľadal svoju spásu. Zarážal ma aj náboženský liberalizmus mojej rodiny a chlad protestantskej liturgie, a povedal som si: ak sa stanem kresťanom, nuž, stanem sa ním úplne. A pre mňa to hneď znamenalo: katolíckym kresťanom.“

Ešte však váha, keďže ním zmietajú protichodné emócie. Modlí sa. Pomoc mu prichádza v podobe sprievodcu, ktorý mu pomôže prekonať posledné prekážky.

Týmto sprievodcom bol páter Le Texier, jeden z dvoch jezuitov, ktorí robili misie v Saint-Nolffe. Keď sa Verkade a Ballin dozvedeli, že jezuiti prišli do dediny, utiekli do susednej dediny. Vyhnali ich však stade ... blchy. A keďže sa domnievali, že misie sa už skončili, vrátili sa späť.

Starý misionár sa zdal Verkademu celkom neškodný a dobrý, tak sa mu so všetkým zdôveril. Ako skúsený poradca duší páter Le Texier povzbudzoval  Verkadeho vo všetkom, čo u neho našiel zdravé a ponechal voľnosť jeho duchovnému životu. Iný páter z kláštora vo Vannese mu dal do rúk knihu Vysvetlenie katolíckej viery od Girodona. „Koniec koncov je oveľa ľahšie veriť všetko, čo hovorí katolícka Cirkev. Všetko, čo si doteraz počul a čítal, vyžaduje oveľa viac viery než neúprosná logika  katolíckej náuky.“

26. augusta 1892 prijal krst a pristúpil k prvému sv. prijímaniu v kaplnke kolégia jezuitov vo Vannes. Zatiaľ o tom informoval iba svojho priateľa Ballina.

Horlivosť neofytu

V nasledujúcich týždňoch sa jeho duša blažene vznášala z pocitu vlastnenia Boha. Vhodne si zvolil čas na návštevu slnečného katolíckeho Talianska.

Vo Florencii, Piesole, Sienne, Ríme a Assisi ho nahromadené divy kresťanského umenia a najmä talianskych umelcov očarúvajú a živia jeho nadšenie konvertitu. Ba čo viac, na dovŕšenie blaha môže sa teraz deliť so všetkými dojmami s Ballinom, ktorý prijal krst vo Florencii. Oboch priateľov priťahujú kláštory a františkánska spiritualita, ktorá tak dobre vyhovuje ich umeleckému  temperamentu.  Neuspokojili sa iba s tým, že sa dali zapísať do Tretieho rádu sv. Františka, lež chceli nosiť aj jeho rúcho a chceli ísť do sveta kázať.

Pôst prežijú v prísnom odriekaní. V Ríme Verkade požiada, a aj dosiahne od generálneho predstaveného františkánov povolenie pobudnúť niekoľko mesiacov v kláštore vo Fiesole. Je to kláštor - klenot, ako sú  kláštory, ktoré vidno na obrazoch Fra Angelica. „V náboženskom ovzduší kláštora darilo sa mojej duši podivuhodne dobre. Bola to pre mňa zornica nového života.“

Do takej miery, akej mu to povolia, žije v kláštore podľa reguly samotných mníchov. Počas hodín rekreácie zamiešava sa medzi mladých rehoľníkov, ktorých duševná sviežosť a jemná láska ho očarúvajú. Čítanie Knihy života od sv. Terézie a najmä knihy sv. Augustína prehlbujú jeho vnútorný život.

„Často som prestal čítať a uvažoval som nad tým, čo som práve prečítal. Vtedy myšlienky nebadane bledli, potom zhasli. Neostával som však sám. Obklopovalo ma nielen ticho... Áno, obklopoval ma ten, ktorý tam bol prítomný. Bol vo mne. A keď som vstal a podišiel ďalej, sprevádzal ma. A keď som sa zastavil, počkal na mňa. Ako ľahko sa mi modlilo a aký som bol šťastný !“

Keď rozmýšľal nad budúcnosťou, videl sa, ako chodí z kláštora do kláštora a odmeňuje pohostinných rehoľníkov namaľovaním nejakej fresky. Zmocnila sa ho tiež predstava usadiť sa v niektorej oáze pokoja. Vtedy  pomýšľal nad  kartuziánskou rehoľou.

Posledné kroky vo svete

Medzitým rodina v Amsterdame zatúžila znovu vidieť svojho tuláka. Nemožno teda ďalej odkladať zvesť o jeho konverzii. Tým menej, že  otec požadoval od neho správy o jeho plánoch do budúcnosti. Krátko pred svojím návratom Ján listom oznámil  veľkú zmenu, ktorá sa u neho udiala. Otec i matka hovorili o nevďačnosti a zrade. Napokon sa sklonili pred Jánovou pevnosťou a keď zistili, že môžu stále rátať s láskou svojho veľkého chlapca, vzťahy opäť nadobudli svoju srdečnosť.

Pri návrate do Holandska Ján odbočil do Nemecka. Túžil vidieť povestné benediktínske opátstvo v Beurone, o ktorom počul rozprávať v Taliansku. Okrem liturgického lesku stopäťdesiatčlenného mníšskeho chóru, čo s nebeským prízvukom spieva gregoriánsky spev, našiel tam aj celú skupinu mníchov - maliarov, ktorí pod vedením pátra Mezidera Lenzeho už mesiace pracovali  na výzdobe opátstva. To všetko ho ani zďaleka nenechávalo ľahostajným. Keď odchádzal od mníchov, sľúbil im, že  sa k nim vráti.

V Amsterdame našiel presne také ovzdušie, aké tam bolo, keď odchádzal z domu. Kontrastovalo veľmi so zmenou, ktorá sa v tom čase u neho udiala.  „Zrazu som sa opäť ocitol v prostredí, ktoré sa mi stalo cudzím, v prostredí starej holandskej buržoázie, zakotvenej vo svojich zvykoch a tradíciách. Mal som dojem, že som v malom meste obohnanom hradbami a priekopami, v bezpečnom, ale tesnom prostredí. Dusil som sa tam.“

Niekoľko týždňov po svojom návrate dostal list od Ballina. Volal ho k sebe do Kodane usporiadať  výstavu „Jána Verkadeho“. Keďže túžil viac po úteku z otcovského domu než po zberaní naozaj pochybných úspechov, Verkade neváhal a bez váhania opäť opustil  Holandsko. Salón  „Ján Verkade“  bol úspešný. Takmer všetky obrazy a skice našli záujemcov. Umelecké kritiky novín venovali krajinkárovi z Bretónska pochvalné články. Na jeho počesť sa usporadúvali recepcie, na ktoré chodil viac, ako bolo potrebné ... Tieto ústupky svetským zábavkám  uberali  na jeho náboženskej horlivosti. Po návrate z  osláv pociťoval veľké výčitky svedomia. „Je to nechutné. Je to posledný raz,  čo som tam bol,“ usúdil Verkade po krátkom spytovaní svedomia, ktoré si robievali spolu s Ballinom, s ktorým býval. A na druhý deň slzy ľútosti pomohli mu v kostole opäť nájsť  kontakt s Bohom.

Tieto nešťastné skúsenosti privádzali jeho ducha znova do fiesolského a beuronského prístavu pokoja. A tak vo veľkom meste dozrievalo a silnelo jeho rozhodnutie opustiť svet definitívne.

Táto predstava ho napĺňala radosťou. Vtedy sa stretol s Jurgensenom, chýrnym dánskym spisovateľom, ktorý tiež hľadal pravdu.

„Práve moja radosť tak mocne dojímala Jurgensena, lebo on nebol šťastný a veľmi túžil nebyť takým. Dospel k presvedčeniu, že pravda nemôže človeka nikdy urobiť nešťastným, zatiaľ čo neupokojenie srdca je neodškriepiteľným dôkazom poblúdenia rozumu.“

Preto sa pýtal: „Nežijú Ballin a Verkade v pravde? Obidvaja sú takí šťastní.“ Na Kvetnú nedeľu som mu podal  požehnanú ratolesť a povedal som mu so smiechom: „Na, to je pre teba. To ti prinesie plnosť radosti.“ Povedal som mu to len tak. Neskoršie sa mi však Jurgensen zdôveril, aký veľký dojem urobili na neho tieto slová, lebo on práve plnosť radosti hľadal.“

Beuron

26. apríla sa Verkade opäť balil. „Znovu som veľmi zatúžil po katolíckom a hrejivom ovzduší južných krajín, za ktorými mi bolo tak clivo na počestnom, ale chladnom severe.“

Na ceste do Talianska sa rozhodol prejsť cez Berlín. No už po prvom dni sa mu zdal rušný a povrchný život tohto vábivého mesta nevydržateľný. „Nebol som už tým bujarým mládencom spred dvoch rokov, keď som prišiel do Paríža so srdcom nafúknutým od očakávania. Odvtedy som sa naučil mať radosť z uzobratia, radosť, ktorá neláka, pokým ju človek nezakúsi, po ktorej však  tým viac túži, keď ju už raz zažil.“

Potom pokračuje smerom k  hornému toku Dunaja a prichádza do Beurona. Opäť tam vyhľadá  pátra Dezidera Henza, ktorý mu dlho rozpráva o svojich estetických teóriách „počtoch a mierach“ a uvádza ho do ducha beuronskej školy. Zároveň na mnohých freskách kostola a kláštorov videl, čo môže dokázať spolupráca skupiny umelcov  živených rovnakým duchom a usmerňovaná rovnakým „majstrom“. Bolo to uskutočňovanie toho, o čom som sám sníval a čo tak nedokonale robila skupina zvaná École des Nabis.

Čože mohlo byť pre neho lepšie, ako pridať sa k tejto skupine? Či to prostredie nevychádzalo v ústrety všetkým jeho duchovným a umeleckým ašpiráciám?

„Koniec koncov, či som už srdcom nebol benediktínom? Mal som rád okázalosť ich pobožností, rytmus zborovej modlitby, nádheru gregoriánskeho spevu. Miloval som prirodzenosť, ľahkosť ich správania sa, spojený s korektnosťou, prirodzenosť ich spôsobov. Páčil sa mi ich duch disciplinovanosti a práce, ich život ticha a modlitby. Popravde, nebol tam nijaký zvyk, ktorý by som si nebol vysoko cenil.

Verkade sa zdôverí otcovi opátovi. „Keď nadíde tá  rozhodná chvíľa položiť rozhodnú otázku, môžem byť prijatý do kláštora?” Ján sa zajachtal, lebo si náhle uvedomil, že prednesením tejto žiadosti sa vydával na milosť inému, a že išlo o jeho slobodu. Páter opát mu povedal: „Mám dojem, že Pán Boh vás chce mať tu: prijímam vás teda.“ A dal mu svoje požehnanie.

A Jána prijali medzi novicov.

Maliar, mních, kňaz

Zložením rehoľného sľubu sa stal  Willibrordom.

20. augusta 1902 ho vysvätili  za katolíckeho kňaza.

V druhej časti svojej autobiografie  spomína svoju kariéru maliara - mnícha. Rozpráva nám o svojich prácach v malom farskom kostole v Aichhaldene (Wurttemberg), kde pracoval  viac mesiacov v r. 1906. Výzdoba kaplnky, zasvätenej obľúbenej Madonne s naklonenou hlavou v kláštore otcov karmelitánov vo Viedni, bola tiež úspešná. Potom pracoval s menším úspechom na Monte Cassine (1903-1904) a v Palestíne (1909-1912). Hovorí nám tiež veľmi otvorene o svojej povahovej nestálosti, o svojom roztržitom živote mimo opátstva, o nedostatku chuti k istým prácam, o akejsi druhej mladosti, ktorá mu „dodáva chuť ísť trhať kvety na okraj priepasti“.

V skutočnosti nebolo pre neho jednoduché udržiavať dokonalý súlad medzi mníchom a umelcom. Ktože by sa pozastavil nad chybnými krokmi a krízami?  Je obdivuhodné, že sa nikdy nezriekol svojich dvoch ideálov.

V hĺbke svojho útulku Verkade nezabúdal na svojich početných priateľov. Najmä skupina, zvaná École des Nabis, ho často navštevuje. S radosťou zistili, že kláštorný život nezničil Verkadeho humor.

Naproti tomu jeho kňazstvo mu dodávalo istú „nadradenosť“, spod ktorej sa ani nepokúšal vymaniť. Svojím kňazstvom pritiahol nejedného k Svetlu, v ktorom sa on sám slnil. Aj Jurgensen uprel napokon svoj zrak na Rím. Zostával však slabochom a melancholikom. Prišiel do Beuronu a tam sa uzdravil. Potom odišiel do Talianska, kde zložil svoje vyznanie katolíckej viery.

Ešte oveľa dojímavejší je príbeh Sérusierovho zmierenia sa s Cirkvou. Mnohé sklamania priviedli ho na pokraj zúfalstva a hrozných výmyslov. Našťastie Verkade si s ním stále písal a Maurice Denis ho z času načas navštevoval. Ten ho napokon nahovoril, aby odišiel do Beuronu vo Veľkom týždni v r. 1903. A vtedy sa stal zázrak! Keď sa vyspovedal u pátra Damiana, belgického benediktína z Maredsous, ktorý bol v Beurene, Sérusier bol na Veľkú noc s Mauricom Denisom na omši celebrovanej jeho priateľom a prijímal Pána z jeho rúk. „Bol to nádherný deň, nádherný deň Vzkriesenia. Nikdy predtým sme neboli  tak dôverne zjednotení všetci traja.“

Z množstva jeho priateľov, alebo aspoň tých, čo si s ním písali, uveďme: apologétu Giovanniho Papiniho, maliara Jana Tooropa, spisovateľa Hermanna Bahra, filozofa Maxa Schelera,  známeho spovedníka Petra Lipperta. Verkade nás oboznamuje,  akým obohatením a radosťou je pre neho kontakt s takýmito ľuďmi. Zo svedectva týchto ľudí však vieme, že úcta bola vzájomná.

Po vojne z r. 1914 Dom Willibrord zastával v kláštore viaceré dôležité funkcie, najmä funkciu vedúceho stravovania. To ho donútilo odložiť svoje pútnické vrece a palicu. Urobil to bez ľútosti, pretože sa vždy len nerád vzďaľoval zo svojho drahého Beurona.

Čoskoro mu začalo ubúdať síl a dal  „zbohom maľovaniu“. V svojich posledných rokoch preložil a vydal v nemčine dielo Jana van Ruysbroecka. Tohto autora si vybral preto, lebo u neho sa hovorí iba o Bohu, čo bolo čím ďalej tým viac jeho jediným záujmom.

„Starnúť, to znamená vkĺznuť pomaly do samoty so sebou samým a s Bohom; je to ustálenie sa v podstatnom, odpútanie sa od všetkých ilúzií a márnych zaujatostí; zakotvenie v  Bohu po nebezpečnej plavbe.“

Dom Willibrord Verkade zakotvil v Krajine nekonečnej krásy  19. júla 1946.

  Bibliografia:

Dom Verkade: Die Uhruhe zu Gott, Herder, Freiburg. Toto dielo bolo preložené do holandčiny a francúzštiny

Dom Verkade: Der Antrieb ins Volkommene; vyšlo aj v holandskom reklade

Dom Verkade: Spuren des Daseins. Erkentnisse des Malermonschs, Mathias Grúnwald Verlag Mainz

Het Schild - ôsmy ročník, 1926, str.205, Van ongebodenheid en heilige bonden

Syn anglikánskeho arcibiskupa

Róbert Hugh B E N S O N

( 1871 - 1914 )

Napísal:  Ján Pavol Lory

Anglické nedele

Rodina Edwarda Bensona, anglického pastora, ktorý sa v roku 1882 stane arcibiskupom z Canterbury, prímasom Anglikánskej cirkvi, bola rodinou veriacich intelektuálov. Rodina napredujúca v rytme postupných menovaní, ktoré neprestávajú posväcovať hodnotu jej hlavy.

Početná rodina, ktorej všetky deti, tri dcéry a štyria chlapci, budú  mať spisovateľské a umelecké dary. Róbert,  narodený 18. novembra 1871, je najmladší z týchto detí. Ako ostatní, aj on sa  musel  podriadiť rodinnej disciplíne, ktorá sa nám javí  naozaj prísna. Najnevinnejšie žarty sa pokladajú  za nemiestne, prísne pokarhania spútavajú každý výstrelok. Je napríklad absolútne zakázané vyliezť na železný plot lemujúci aleje záhrady. Aj  táto malá neposlušnosť sa pokladá za vážny priestupok. Počas týždňa sa takmer všetko zakazuje; nedeľa, ktorá by mala byť predovšetkým dňom radosti, je dňom ešte väčšieho tlaku. Anglické nedele so svojimi nezameniteľnými obradmi, v slávnostnej, no odmeranej atmosfére,  s rovnakými gestami,  v napätosti a sebaovládaní. „Vyčerpávajúca nedeľa,“  povie jeden z jeho bratov. Nemožno sa ubrániť myšlienkam na prosté radosti katolíckej nedele.

Silná  osobnosť Róberta Hugha sa  dusí v tomto vyčerpávajúcom  ovzduší. Je to rojko, ktorého priťahujú tajomstvá. Predstavy diabla a smrti, rozprávanie o strašidlách, náboženské legendy,  to je to, čo si prednostne ukladá do svojej malej hlavy. Ako veľmi mladý píše príbehy s tragickým námetom, hrá sa tak, že bábkami predstavuje vraždu sv. Tomáša Becketa. Jediný pohľad jeho otca ho odvráti od Chateaubrianda, keď bol ešte dieťaťom.

Jeho matka bola  prirodzeným útočiskom jeho nežnosti. Pani Bensonová vedela byť matkou a prístupnou, milou a citlivou dôverníčkou. To ona večer čítava Shakespeara alebo Dickensa, ona bude tiež vedieť prijať smrť svojho najstaršieho syna Martina  s podivuhodným pokojom a napíše  vychovávateľke detí Beth: v takýchto chvíľach človek cíti, že jedinou odlukou od Boha je hriech! Moja drahá Beth, náš chlapček je s Bohom. Vie všetko a bude nám pomáhať. Kiež pokoj všemohúceho Boha je s vami.

V službách kráľovnej

Keď sa priblížil vek štúdií, mladému Hughovi vybrali etonské kolégium. Jedinečná zmes kultúry, športu, kamarátstva a tradícií, ktorá vládne v rozsiahlych budovách zo starých červených tehál, mladého muža pozmení.

Z náboženského hľadiska ohromujú ho najmä „krásne anglické spevy a krajná nepresnosť dogmy”, tiež príliš veľký chlad pri konaní obradov oficiálneho kultu: „Boli to skôr umelecké slávnosti vzdávajúce Bohu poctu, podobnú pocte, akú vzdávali naše jednozvučné potlesky na počesť kráľovnej Viktórie, keď náš navštívila.“

Anglikánske prijímanie a konfirmácia ho dojímajú. Nebránia mu však, aby zabúdal na iné radosti. Či si možno slobodne zahrať tenis v deň svojej konfirmácie? Po dlhej výmene názorov so svojimi dvoma priateľmi prichádza kladná odpoveď, a tak záľuba pre šport vyhráva. Rozumie sa však,  samo sebou, že „hráči nahodia nonšalantný výzor“.

Rok 1887 zažije jubileum kráľovnej Viktórie. Triumf Anglicka a apoteóza ríše. „Ona je Anglicko, rád za ňu zomriem“, vyhlasuje vo svojej horlivosti arcibiskup z Canterbury.

Po roku jubilea  kráľovnej,  budúcnosť mladého Angličana je jasná. Hugh sa nemôže uspokojiť s cenou za poéziu, hoci si ju určite zaslúžil, keď ríša požaduje hodnotných ľudí, úradníkov, staviteľov mostov, obchodníkov alebo vojakov. Aj on chce priložiť  ruku k nesmiernemu dielu, bude „veľkým pomocníkom“ v Indian Civile Service.

Je to veľký ľudský sen, príliš pozemský sen bez duchovnej ambície. Tých niekoľko suchých fráz  plných nádeje, ktoré napísal pri opúšťaní Etonu, vyjadruje dobre jeho duchovné rozpoloženie: „Hrdosť, že som bývalým žiakom  Etonu. Hrozná nostalgia po Indii. Smútok za rodinou.“

V naivnej pýche svojej mladosti, ktorá sa časovo zhoduje s nadšením, ktorým sa chveje jeho vlasť, verí, že má všetky šance pred sebou. Jeho eufória je krátka.  Sotva sa mu podarí pootvoriť skrinku so snami, s ktorou sa chystá poihrať, táto sa opäť zatvorí. V Indian Civil Service ho odmietnu, vzdialená a vysnívaná služba v administratíve nie je pre neho.

Neprepadá zbytočnej ľútosti a rozhodne sa získať v Cambridge diplom -  classical honour, to je licenciát na filozofickej fakulte.

Trávi celé hodiny opojenia a rojčenia pod arkádami Trinity College, pridáva sa ku skupine estétov, zapisuje sa do viacerých Debating Societies, ktoré organizujú  súťaže pre začínajúcich rečníkov. Jeho diletantizmus ho privádza aj na nebezpečnejšie cesty. Ako malý chlapec býval fascinovaný predstavou diabla, teraz sa oddáva hypnotickým pokusom. S priateľmi sa pokúša hýbať stolmi, ale stoly sú zanovité, zdráhajú pohnúť sa!

Z  tohto špiritizmu ostane  iba jeho román, ktorý nazval Nekromantici. Hugh blúdi  v kalnom mysticizme, ktorý  živí  tiež nadšený obdiv Wagnerovej opery Parsifal. K hudbe majstra z Bayreuthu pridáva meditácie, ktoré skladá pod klenbami kaplnky King´s College. V jeho duši sa načrtáva určitý vývoj, vývoj urýchlený smrťou jeho sestry Nellie. Vplyv jeho láskavej sestry, umelkyne,  bol podistým, nakoľko to môžeme predpokladať, rozhodujúci. Zisťujeme proste, že po jej smrti a po získaní diplomu sa po prvý raz vo svojom živote rozhodne prijať anglikánske rády a študovať teológiu.

Trh na náboženstvá

Pripravuje sa na diakonát a počas dlhých prechádzok, ktoré sa zvyknú robiť na záver prípravy, rád kladie otázky svojmu otcovi. Istého dňa na otázku: „Patria rímski katolíci do Cirkvi Krista?,“ teda na naozaj nepríjemnú otázku, arcibiskup do dlhšej chvíli uvažovania odpovedá, že on tomu osobne neverí, že však iba sám Boh vie, kto je členom jeho Cirkvi.

V dobročinnom uzobraní umiera  mladý diletant a rozhodnutý diakon odchádza roku 1895 ako apoštol do chudobnej londýnskej štvrti. Po prejemnenej mladosti dostáva sa do styku so smútkom hmotnej i duchovnej biedy. Duchovná bieda nie je viditeľná iba v chudobných štvrtiach  londýnskych slumov. Ale človek dobrej vôle si  môže zájsť  v nedeľu do Hyde parku, pred množstvo plagátov množstva rečníkov, s ktorých sa každý domnieva, že iba on sám vlastní pravdu a že iba on privádza duše svojich zblúdených bratov k spáse. Na ktorom nábreží sa nalodiť? Ktorý je najistejší vlak? Je naozaj potrebné znepokojovať sa pred množstvom pomenovaní: Wesleyovci (metodisti), baptisti, katolicizujúci, anglokatolíci, ritualisti?

Benson neuniká tomuto nepokoju, hoci jeho temperament ho ťahá aj ku katolizujúcim aj k ritualistom.

Symbolika  liturgie ho fascinuje, ako  to  u umelcov býva. Či tuší lesk katolíckej liturgie, plnosť jej významu? Nemôže sa ubrániť, aby nemyslel na dojímavý a hlboký spôsob, akým sa vykonáva katolícky kult. Doteraz povrchné predstavy, prejavy ľútosti, stávajú sa pre neho dôvernými, hoci ich ešte odmieta ako neprijateľné pochybnosti.

Nuž zatiaľ čo pociťuje túto nostalgiu, proti ktorej lojálne bojuje, koná sa pokus zblíženia medzi lordom Halifaxom a jedným z jeho priateľov, francúzskym kňazom abbé Portalom. S úzkosťou čaká na odpoveď z Ríma, ktorá by zahnala pochybnosti.

Avšak Bulla Apostolicae zachováva neotrasene katolícke pozície, problém ostáva bezo zmeny.

K tejto bolesti sa pridáva ešte ďalšia bolesť: jeho otec umiera, v nedeľu  r. 1896, keď veriaci spievajú: Navždy s Pánom. Kto bude teraz poučovať mladého pastora sužovaného svojimi pochybnosťami?

Duša anglikánskeho pastora

V sprievode svojej matky a sestry Maggie Robert Hugh odchádza do Egypta. V Luxore, kde sa Maggie nadchýna  vykopávkami, ktoré napriek svojmu  mladému veku už sama riadi, jej brat je prekvapený, že sa tu stretáva s katolíckym kostolom, pravdepodobne bez nejakej výnimočnej  krásy, ktorý je  podobný mnohým kostolom nachádzajúcimi sa po celom svete a ktoré svedčia svojou jednoduchou prítomnosťou o všeobecnosti rímskej Cirkvi. Jeho duchu sa vnucuje kontrast s anglikánskou cirkvou. Čože predstavuje jeho cirkev v tejto egyptskej krajine? Musí uznať s úprimnosťou zmiešanou so smútkom, že národná cirkev mimo svojho národa, to je rozhodne málo! Púť, ktorú vykoná na sväté miesta, iba potvrdzuje tú „dotieravosť“ rímskeho katolíctva.

Po návrate do Anglicka sa uskutoční sen Hugha Bensona: vymenujú ho za kňaza do farnosti na ceste z Londýna do Folkestonu. Ako by to bolo dobre, keby prežíval svoju vieru bez premýšľania o nej, bez znepokojovania sa tou katolíckou Cirkvou, tou „talianskou misiou”, ako ju nazýva!

Nie s radosťou objavuje už zabudnutú invokáciu z anglikánskych litánií: „Od rímskeho biskupa a od jeho ohavných absurdností, vysloboď nás Pane!“

Keď si kladie veľké množstvo otázok, je to preto, že náboženské dejiny Anglicka ho znepokojujú. Je on, syn anglikánskeho prímasa, naozaj skutočným nástupcom kňazov spred anglikánskej reformácie, tých katolíckych kňazov, ktorých mená čítava na dlažbe svojho kostola? Aká to znepokojujúca otázka pre pastora!

Keďže jeho predstavivosť živí jeho úvahy, zdá sa mu, že častokrát počuje, ako jeden z tých starých pochovaných kňazov mu šepce, zatiaľ čo slúži omšu: Si ty naozaj mojím nástupcom? Je tvoja „omša“ taká istá ako omša, ktorú som  tu  slúžieval ja?

Jeho veriaci  si musia myslieť, že majú divného pastora: nosí kríž na páse, spovedá sa, je členom ritualistického bratstva Najsvätejšej Sviatosti, a ktorý dokonca jedného dňa odnesie z oltára až ku chorému hostiu, o ktorej verí, že je konsekrovaná. On, ktorý sa domnieval, že v tomto vidieckom „ prístave“  nájde pokoj náboženského života, stretáva sa s ešte väčšou neistotou. Boh sa skôr prihovára v samote a tichu púšte než v kvitnúcich hájoch. Hugh sa viackrát priznáva: „Vôbec nepociťujem, že mám dušu pastora.”

K opätovnému nadobudnutiu vnútorného pokoja potrebuje kláštorný život.

Mnísi z Mirfieldu

Isté anglikánske hnutie sa práve usiluje obnoviť kontemplatívne rády. Prví sa o to pokúsili anglikánski   benediktíni.  Pre mužov existuje veľmi príťažlivá misijná kongregácia - Mirfield, v yorskom grófstve. Benson tam odíde  žiť  kláštorným životom.

Cieľ, ktorý je  sledovaný pravidlami rádu, je evanjelizovanie pomocou sviatostí. Aby ho dosiahli, mnísi z Mirfieldu urobili kompromis medzi rozjímavým a aktívnym životom: šesť mesiacov  sa venujú modlitbe a  štúdiu, druhých šesť mesiacov roka venujú vonkajšiemu apoštolátu. Usilujú sa, ako len najlepšie dokážu, správať sa ako skutoční mnísi. Odriekajú ofícium z Prayer Book, dodržiavajú silencium, zhromažďujú sa na kapitulách a skladajú sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti,  ktoré si každoročne obnovujú. Manuálne práce, práca v záhrade  alebo pílenie dreva, sú oddychom od rozumovej námahy: „Telesná práca je obdivuhodný čistič duše,“  poznamenáva Hugh, z ktorého sa stáva vzorný mních. Boh sa k nemu prihovára a on sa prihovára  Bohu so všetkou prostotou a citlivosťou, rozpráva sa tiež s Pannou Máriou, modlí sa ruženec a maľuje obrazy svätých, pretože je predovšetkým umelcom  chváliacim svojho Stvoriteľa, tajomným básnikom.

Zdá sa, že sa pomaly ponára do pokoja - dve slohy básne, ktorú v tom čase napísal, končia sa víziou Božského úsmevu: „Boh nechce, aby sa viera zakladala na chronológiách. Iba s vierou nasledoval som svojho Spasiteľa v isté augustové ráno na dusnej ulici, kde sa hemžilo zablatené ľudstvo. Sálala z neho taká sladká žiara, že muž prestal kliať, dieťa sa opäť rozveselilo, žena opäť začala dúfať,  pretože Ježiš sa usmieval. Dokáž, priateľu, ak máš vôľu, že Peter je Peter a že Pavol je Pavol. Debatuj až do posledného súdu. Zhromažďuj fakty: poznám ich všetky. Avšak napriek tebou rozvíjanej vedy, viem, že som videl svojho Spasiteľa a že sa na mňa usmieval.“

Keď skončilo obdobie šiestich mesiacov jeho  samoty, opustil Mirfield, aby kázal po celom Anglicku. Ako prostý a odvážny kazateľ stigmatizuje anglickú vojnu proti Búrom, ten „hriech“ a vykladá ducha, v akom sa majú  plniť jednoduché každodenné povinnosti: „Robte sviatosti zo svojich nepatrných povinností. Posväcujte ich, aby sa stali svätými ako chlieb a víno pri obetovaní kňazom.“

Z toho obdobia pochádza jeho prvá kniha  Neviditeľné svetlo, v ktorej sa odrážajú protirečenia, ktoré vtedy rozpolťovali jeho dušu: láska k starému katolíckemu Anglicku, keď ono bolo ešte ostrovom svätých, liturgické slávnosti podivuhodne premiešané s mysticizmom, podfarbeným poéziou. Veď tento mních sa zaujíma o všetko, tak o okultné vedy, o stredovek a  priam tak horlivo obdivuje Fénelona a kvietistov, Kiplinga a Huysmansa.

Mesto na výšine

Prvý august 1901 je dátum jeho rehoľných sľubov. Bol vo vytržení uspokojenia. Avšak tieto sľuby nenapomáhajú tomu, aby sa jeho vnútorné muky nezväčšovali. Píše si s anglikánmi, ktorých mrzí odluka kresťanských cirkví, a tiež s katolíckymi kňazmi. Hľadá pravdu v knihách, sám však priznáva, že jeho, citovo a intuitívne založeného človeka, môžu presvedčiť iba filozofické argumenty! „Všetko toto čítanie ma vrcholne rozrušilo a zarmútilo.“

Pripomeňme však dva tituly, ktoré spomína s vďačnosťou: Rozvoj kresťanskej náuky od Newmana, o ktorom neváha povedať: „Pre mňa bol prorokom“ a Náuka a náukový prielom od Maloocka, po prečítaní ktorej napíše: „Skutočne a úprimne,  už nemám pochybnosti.“

A tak uprostred neistôt, protirečení, nejasností a medzier anglikánskeho náboženstva sa nebadane stal katolíkom dušou i srdcom.

Nemožno však veriť náboženským pravdám a neprispôsobiť svoj život podľa príkazov, ktoré predpisujú. Ostáva mu teda ešte preklenúť prechod od priľnutia mysle, ku kresťanskej katolíckej praxi. A ten prechod je pre anglikánskeho mnícha, syna anglikánskeho arcibiskupa z Canterbury, naozaj ťažký.

V  Meste na výšine sa Róbert H. Benson pokúša svoju konverziu vysvetliť. Pre jeho ducha, nenásytne túžiaceho po jasnosti a istotách, tie protirečenia, tie váhania, tie náukové protichodné tvrdenia  v lone  anglikánskej cirkvi  silno kontrastujú s bezchybnou jednotou a s neotrasiteľnou vierou rímskej Cirkvi: „Túžil som vedieť, čo chce Boh, po akej ceste chce Boh, aby som kráčal. Nepotreboval som byť slobodným, aby som mohol po svojom zmeniť chápanie pravdy; potreboval som skôr pravdu, ktorá by ma bola mohla sama od seba  urobiť slobodným. Nepotreboval som príjemné široké  cesty, ale úzku cestičku, ktorá je pravdou a životom. A v tomto všetkom mi anglikánska cirkev nijako nevedela pomôcť. Takto som ja videl túto moju starú, milujúcu a dojímavú učiteľku: ako ma drží vo svojej službe mocou všetkých ľudských pút, zatiaľ čo na druhej strane som videl  v žiare oslepujúceho svetla Nevestu Krista, dominantnú a vládnucu, ale s istým pohľadom v očiach a s úsmevom na perách. A táto sa mohla zrodiť iba z nebeského vnuknutia."

Aby urobil rozhodný krok, ktorý vedie k Božiemu mestu, bude musieť prekonať mnoho pochybností, prerušiť jemu drahé zvyky, zarmútiť svojich priateľov.

Takmer katolícky románopisec

V lete 1903 sa zíde  celá Bensonova rodina na svojom majetku v Sussexe. Róbert Hugh sa práve chystá napísať veľký historický román  Akou mocou?,  ktorý hovorí o dôležitom zlome v dejinách jeho krajiny, o tom zlome, keď si katolíci museli vybrať medzi svojím, katolíckym náboženstvom a štátnym náboženstvom. Rámcom rozpravy je obdobie Alžbety I., okázalosti renesancie, ako aj prvých prejavov moci Anglicka ako národa. Avšak za leskom  a pompéznosťou života dvora, ktorý opisuje s jemnosťou a precíznosťou, Benson nám odhaľuje aj opak: neľudskú policajnú mašinériu, katolíkov prenasledovaných  politickou mocou a surovo popravovaných.

Živé sprítomnenie 16. storočia, ktoré nachádzame na každej stránke, robia knihu veľmi pútavou. Predstavitelia tejto tragédie vyvolávajú náš obdiv: Isabella Norrisová a Mary Corbettová, stvárnené azda podľa obrazu jeho vlastných sestier, James Maxwell, odvážny šľachtic, no  najmä Anthony Norris, ktorého cesta povedie od puritanizmu ku katolicizmu až po umučenie a po šibenicu,  akoby sám autor mal kde nabrať  silu ísť, keby to bolo potrebné.

Zápas, z ktorého Anthony vyšiel ako víťaz, je presne tým zápasom, aký vedie Róbert Hugh v to leto; jeho román je akousi transpozíciou jeho pochybností, ako i jeho nádejí. Môžeme vyzdvihnúť mnohoraké náukové kontroverzie, dojímavé slovné súboje, ako napríklad súboje, ktoré stavajú proti sebe jezuitu Campiona a jeho sudcov, alebo Anthonyho a kráľovnú Alžbetu. Tá zmes dejín, romantizmu a viery vytvára jedinečný dojem.

Abjurácia (zrieknutie sa odchylných názorov vo veciach viery, pozn. prekl.)

Posledné boje. „Nemôžem pochopiť, prečo Boh všetky tieto váhania dovoľuje,“ zvolá. Jeho konverzia sa už očakáva a obe návštevy, ktoré vykonal u nového arcibiskupa z Canterbury,  ako aj u lorda Halifaxa, potvrdzujú oficiálne to, čo mnohí už tušili.

Vo svojej vlastnej rodine, na rozdiel od väčšiny konvertitov, sa stretáva iba s úprimným porozumením. Jeho brat Arthur mu píše: „Keďže poznám tvoje zmýšľanie tak, ako ho poznám, nemôžem ti povedať, aby si konal inak, než robíš.“

Jeho matka má preňho slová jasnej dôvery, ktoré ho potešia: „Vieš, že si navždy náš, že nič nenaštrbí tú hlbokú a požehnanú skutočnosť našej lásky. Napokon si tam, kam ťa zaviedol Boh. Jemu ťa zverujem v úplnej oddanosti a v bezmedznej nádeji.“

Róbert Hugh Benson sa 11. septembra 1903 oficiálne stáva katolíkom: „Vymenil som blud, ktorý mi bol známy a sladký, za istotu.”

Kdeže je možné cítiť sa  ešte viac katolíkom než v Ríme? Mladý konvertita sa rozhodne, že  tam pôjde do seminára.

Čo zaváži niekoľko rozčarovaní, pochádzajúcich zo starých ostrovných predsudkov, pred omšou, slávenou v katakombách alebo v Bazilike sv. Petra? Ponorený v dave kresťanov z celého sveta  plesá od radosti, lebo našiel  „absolútny pokoj ducha“.

Nový seminarista tlmočí poeticky svoje nekonečné vďakyvzdávania: „Predtým som si vytvoril z kresťanstva obraz príjemnej a lahodnej vône, ktorá si nárokovala  vychutnávanie v uzobraní, ale teraz som videl, že kresťanstvo je kvas ukrytý v každom kúte sveta, a ktorý spôsobuje kysnutie cesta do nekonečných rozmerov.“

Róbert Hugh Benson opustí Rím a s pokojom a radosťou v duši odíde do Cambridge. Ako smädný jeleň pil z prameňa. Otvára sa pred ním nový apoštolský život.

Pán  Zeme

Tento apoštolský život sa prejaví dvoma spôsobmi, dvoma doplňujúcimi sa činnosťami tej istej osoby: činnosťou kazateľa a činnosťou spisovateľa. Hoci je duchovným poradcom mladých v Cambridge, pociťuje nástojčivú potrebu písať, odovzdávať posolstvo, ktoré v sebe nosí. Najprv píše historické a náboženské romány: Tragédia kráľovnej a Dielo kráľa a potom sa  rozhodne pre súčasné romány ako Sentimentalisti a Konvencionalisti. Čoskoro pomýšľa na anticipačný román, o ktorom takto povie svojej matke: „Mám predstavu o takej rozsiahlej patetickej knihe, že sa neodvažujem  na ňu ani pomyslieť.“

V roku 1906  túto úžasnú knihu končí. Nazval ju  Pán sveta. Je to  evokácia Antikrista a konca sveta. Náročná kniha, s akou sa mohol naplno vysporiadať iba geniálny autor. Benson má veľký talent a predstavivosť, a ak nie je prorokom,  tak je aspoň predvídateľom. Videnie je pravdivé, bez ohľadu na to,  že sa vzťahuje na cirkev  Francúzska; Bensonovým ospravedlnením je,  že knihu napísal  v roku 1906. Zostal vždy malým chlapcom milujúcim nezvyčajné dobrodružstvá a diabolské príbehy, a teraz nám opisuje drsnú víziu sveta ovládaného zloduchom Felsenburgom, „pánom zeme". Neposudzujme románopisca pre jeho predvídania a dokonca ani pre podrobnosti jeho prorockých videní,  veď je také ťažké byť prorokom,  najmä pre katolíckeho románopisca! Pripomeňme však,  že istým momentom musíme uznať pravdivosť predvídania, ak myslíme na rok, v ktorom ich napísal: 1906. Nemyslíme na „vývoj budúceho života", ktorý nám líči s povestnými „letcami", o ktorých mal aj Jules Verne úžasnú intuíciu, lež na predvídanie zovšeobecnenej eutanázie, alebo udalostí, ktoré neváha označiť presným tisícročím, zanechávajúc čitateľa výrazne rozrušeným. Nebolo hocikomu dané napísať už vtedy napríklad toto: „po definitívnej skaze francúzskej Cirkvi na začiatku storočia a po ľudových masakrách z r. 1914 sa buržoázia celého sveta pustila  vážne do reorganizačnej práce, a vtedy sa začalo nezvyčajné hnutie, ktorého účinky vidíme dodnes, hnutie, ktoré chcelo potlačiť každé odlišovanie sa, vlastné alebo spoločenských tried, keď predtým  bola potlačená každá vojenská ustanovizeň."

Ozajstný prínos románu sa nachádza predsa len niekde inde. Autor nám chcel dokázať a súčasní pesimistickí románopisci mu nebudú protirečiť, že vedecky organizovaný svet vedie ku katastrofe. Vzduch sa totiž stáva nedýchateľným, pretože Božie zákony sa zaznávajú. Po opätovnom zatvorení knihy táto vízia o pozemskej budúcnosti Cirkvi, a  aj  napriek slabostiam katolíkov,  víťaznej Cirkvi, nás celkom prirodzene privádza na kresťanský pesimizmus Grahama Greena.

Ako keby sa bol bál, že vo svojej evokácii zašiel priďaleko,  románopisec píše Novú zorničku  v línii predchádzajúceho románu, no v čisto optimistickom ponímaní. Táto menej horúca „okenica“  jeho dyptichu sa nezdá byť taká výrazná. Nachádzame tu však opäť  tému, ktorá mu je veľmi drahá, totiž, že opúšťanie katolicizmu privádza ľudí ku katastrofe.

Čoskoro unavený  svojím kaplánskym miestom v Cambridge, potrebuje si odpočinúť a kúpi si chatu Hare Street House, v Hertfordskom grófstve. Túto chatu si zariadi podľa svojho vkusu, s nádychom romantizmu, sám si vymaľuje jednu izbu a vyzdobí ju námetom „Pekelného tanca“ (častý námet stredovekého maliarstva, najznámejší obraz tohto druhu sa nachádza  v Bazileji a pripisuje sa Holbeinovi, pozn. prekl.), s fantáziou rozmiestňuje  čalúnenie na drevenom obklade. Kňaz prechádza nepríjemnou fázou svojho života, je chorý, jeho sestra Maggie sa stáva  neurasteničkou, stará vychovávateľka Beth umiera. Pohlcuje ho jeho apoštolát. Totiž zo všetkých strán prichádzajú  listy plné úzkosti, prosiace o duchovnú radu. Rozličné, no stále jednoduché a praktické rady, prispôsobované adresátom. Pravdepodobne nám odhaľuje tajomstvo svojej konverzie, keď istému pisateľovi odpovedá: „Keby ste prečítali aj celú knižnicu Bodleian v Oxforde, nebude to stačiť pre vaše presvedčenie. Aj keby ste mali pred svojím zrakom všetky civilizácie sveta, neboli by ste bližšie k riešeniu. Posledné slovo je vo vašom srdci.“

Lurdy

Od roku 1908  sa spod jeho pera objavuje iná rada, ktorú dáva nespokojným anglikánom: Choďte do Lúrd. Tam sa rozumové argumenty zrútia samy od seba, človek sa stáva opäť malým dieťaťom, ktoré dôveruje ruke otca, človek verí, lebo sa uponížil. Začnite tým, že budete brať svätenú vodu s vierou, vravieval Pascal neveriacim v 17. storočí; choďte do Lúrd, hovorí Benson netrpezlivým 20. storočia. V obidvoch prípadoch je rada  podobná: Umlčte svoju pýchu, ponížte sa; Boh sa odhaľuje iba pokorným. „Či sa nebeské kráľovstvo neprisľúbilo deťom?“, píše a po návrate z púte radostne priznáva:  „Cestoval som do Francúzska. S celou plnosťou svojho srdca som sa zúčastňoval na  bohoslužbách. Nakoniec som išiel do Lúrd a videl som Ježiša Nazaretského. Videl som chorých ako opúšťajú svoje nosidlá. Neuvedomoval som si, že by sa takéto veci stávali ešte aj dnes. Znamenia budú sprevádzať toho, kto verí. Vyznal som  svoju vieru, teraz som uvidel.“

Kazateľ a prednášateľ

Len čo mu to jeho zdravie umožní, ide kázať medzi ľudí a opúšťa knihy a divadelné hry, ktoré má rozpracované. Až tri razy navštívi a káže v Spojených štátoch, ktorých náboženská vitalita ho nadchýna. Dokonca aj v Anglicku ho lákajú moderné formy, ktoré apoštolát naberá: zúčastňuje sa na „motor mission“, začiatok našich terajších misíí v maringotkách. Ako kazateľ a talentovaný prednášateľ na najrozmanitejšie námety prednáša priam tak ľahko o modernom románe ako o Lurdoch, o budúcnosti náboženstva v Anglicku alebo o alpinizme. Albert Hall v Londýne býva preplnená, keď má prednášku.

Ako rečník máva  trému, no pomaly sa upokojuje, rozohňuje sa a z kazateľnice zostupuje  úplne vyčerpaný. Jeho rečnícky štýl často pripomína jeho spisovateľský štýl. Vidí Cirkev      „rozprestretú“ po svete. Tŕním korunovaná hlava spočíva v Ríme, zranené, nie však zmrzačené telo, ktoré je obraté o svoje nádherné rúcho, ale je živé, pokrýva Zem. Ruky a nohy sa rozpínajú  ponad moria a kontinenty. Jemné prsty hľadajú duše až v Číne."

Predovšetkým románopisec

Zdá sa však, že mystický románopisec má prevahu nad kazateľom. Či sám nepovie tým, čo mu gratulujú k jeho kázňam: „Moje romány sú oveľa lepšie. Zasahujú širšie publikum, majú trvanlivejší vplyv.“ Bensonove nedefinovateľné romány sa nedajú zaradiť do nijakej kategórie,  presahujú klasický rámec druhu románov. Boh je v nich vždy prítomný a takisto aj milosť. Jeho romány vyzdvihujú hrdinov ako vlny, sú to romány  nadprirodzené, v ktorých osoby konajú iba v zhode so svojím filozofickým alebo duchovným presvedčením, sú to tragické romány, v ktorých nejde o banálnosti, bezvýznamné povedačky,  ale ide  o samotný dôvod, pre ktorý má človek žiť,  a dúfať v nesmrteľnosť.

U šľachticov, ktorých nám predstavuje v Konvencionalistoch, ho šokuje ich ohromujúca spokojnosť, že sú pre nadprirodzeno úplne uzavretí. „V ich očiach bolo náboženstvo súčasťou života, o ktorej sa nepatrilo vyjadrovať osobitne, nezdráhali sa z času na čas chodiť na bohoslužby, najmä, ak mali záľubu v hudbe, po vidieku  sprevádzali svojich hostí priam tak, ako popoludní chodili po maštaliach. A to bolo všetko."

Sentimentalisti a Nekromanci majú v sebe črty diletantizmu, ktorý spočiatku zodpovedal jeho predstave o svete. Zbabelec je obdivuhodná obhajovacia reč spovede, zatiaľ čo v Riečici osievača obilia a v Prostrednom človekovi odhaľujeme rôzne vzory ľudí, lepších i menej dobrých. Povolanie Franka Guisleyho je veľmi zaujímavé a osobitne dojímavé dielo. Je to rozprava o spravodlivom človekovi, ktorého, preto, že poslúcha hlas svojho svedomia, opúšťa jeho chamtivá snúbenica, ktorým pohŕda jeho okolie, ktorý si nedobre vykladá aj svoje najveľkodušnejšie činy a napokon umiera zabitý opilcom. Život tohto človeka v očiach davu, ktorý vidí iba  množstvo jeho žalostných neúspechov, je v skutočnosti veľkolepým úspechom. Odo dňa, keď Frank Guisley pochopil, že vďaka dogme o spoločenstve svätých mohol vykupovať hriechy iných, uskutočnil naplno svoje „poslanie“ a jeho jas osvetľuje tých, čo sú pri jeho agónii.

Iniciácia

Život Sira Nevilla, o ktorom nám rozpráva Iniciácia, bude podobným úspechom, ovocím dlhého a bolestného boja, odriekania, ktorého rozličné fázy môžeme pomaly sledovať. Kresťanské zasvätenie sa do skutočného zmyslu života, do duchovnej a vykupiteľskej hodnoty utrpenia, do spoločenstva svätých: „Skúšky sú iba tôňou požehnania. Je to tieň Otcovskej a Božej ruky. Zrieknite sa svojej vôle. Hľaďte smrti do tváre. Je to surové na počúvanie, ale jediné na vykonanie. A pamätajte, že Boh a jeho raj trvajú, a že jediné zlo spočíta v tom, keď je niekto oddelený od Neho.”

Či nám Pavol nevyjadril také isté tajomstvo? „Prekypujem radosťou uprostred svojich súžení!“  Tento postoj, ktorý koniec koncov je jediný rozumný, prieči sa, nanešťastie, väčšine ľudí, majú strach pred svätosťou. Bensonova zásluha je v tom, že nám to pripomína.

Posledné posolstvo

Prvá svetová vojna, ktorú dva razy tak jasne predpovedal, nájde ho pripraveného. Chce sa nechať naverbovať ako vojenský kňaz. Avšak ako štyridsaťdvaročný je už vyčerpaný, unavený  životom, ktorý si tak prial mať  intenzívny a plodný.

U neho, ako aj u Sira Nevilla, konečná iniciácia je blízka: bude rýchla. Vyčerpaný umiera na zápal pľúc v  októbri 1914.

Keďže nemohol sprevádzať anglických vojakov do Francúzska, neprestával byť pri nich modlitbou po tri mesiace života, ktoré mu ešte zostávali. Jeho brat nás uisťuje, že jeho smrť  „bola smrťou vojaka a rytiera”.

Päťdesiat rokov po jeho smrti, dielo Róberta Hugha Bensona aj naďalej trápi anglikánov, nespokojných s medzerami a protirečeniami v ich náboženstve. Mnohí počuli a ešte počúvnu jeho volanie na návrat  ku katolicizmu. Zdá sa, že jeho život a jeho romány majú na zreteli iba jeden hlavný cieľ: návrat odlúčených cirkví do rímskokatolíckej Cirkvi.

Málo záleží na cestách, ktoré použijú jeho bratia pri hľadaní pravdy. Benson ich vymenúva, lebo ich všetky pozná z vlastnej skúsenosti alebo z dôverných videní, ktorých sa mu dostalo:

„Jestvujú tisíce a tisíce  ciest, ktoré vedú k mestu: jedného povedie zvuk organa, iného vôňa tymianu, jeden odíde s Bibliou v ruke, jeden je historikom, iný mystikom a tretí filantropom: tento je hriešnik, ktorý prosí o odpustenie, tento je jednoduchý človek, ktorý túži po poučení, tamten zase svätec, ktorý sa dovoláva spojenia s Bohom. Jedného vedie matka za ruku, druhý sa odlúči od svojich priateľov, aby išiel za Kristom. Tak sa uberajú tie tisíce z tisícov, každý po vlastnej ceste, každého ženie sila, ktorá zostáva pre neho tajomná. Všetci sa však napokon stretnú pri tých istých dverách, všetci musia prejsť cez tie dvere, o ktorých hovorí Zjavenie a ktoré sú zhotovené z jednej perly.”

Takto sa nejasnosti,  ktorými prechádza každý ľudský život, objasňujú pri svetle posolstva, ktoré rád opakoval a ktoré bolo pre neho veľkou istotou: „Moje evanjelium spočíva na týchto slovách:  Niet neúspechu ... There is no failure.“

Bibliografia

Agnes De La Gorce:  Róbert Hugh Benson, kňaz a románopisec (Plom, 1928)

Hlavné diela R.H.Bensona preložené do francúzštiny:

Lumière invisible (Neviditeľné svetlo)

Le maître de la terre (Pán zeme ), Perrin

La Vocation de Frank Guisley (Povolanie Franka Guisleyho), Perrin                              

La Nouvelle Aurore (Nový úsvit) Perrin

Les Nécromantiens (Nekromantici), Cres et Cie

Sous le van du vanneur (Pod riečicou preosievača obilia)

Le Poltrón (Zbabelec)

Par quelle autorité? (Akou mocou?), Lethielleux

ĽOeuvre du roi (Dielo kráľa ), Lethielleux

La Tragédie de la reine (Tragédia kráľovnej), Lethielleux

Les Sentimentalistes (Sentimentalisti), Lethielleux

Jusq'a la tortúre, jusq au gibet (Až po umučenie, až po šibenicu)

Churchilova sesternica v Assisi

Klára SHERIDANOVÁ

1887- 1970

Napísal: Henrich Lemaitre

Hoci konverzia Kláry Sheridanovej je menej nápadná ako niektoré iné konverzie, predsa len je príkladná:  dokazuje totiž, ako tradície dávneho katolíckeho územia - Írska - dokážu ovplyvňovať osud jednotlivcov. A tiež, ako miesto plné posvätnej prítomnosti - Assisi - môže akýmsi zázrakom rozvinúť skrytú vieru, stratenú v hĺbke duše, ktorá sa napriek sebe pustila do neúnavného hľadania. Pre náboženstvo Vtelenia, príbeh tejto konverzie dokazuje dôležitosť, akú ono pripisuje ľudským, pozemským a historickým stopám nadprirodzena.

Írska krajina

Klára Sheridanová pochádzala zo vznešenej britskej rodiny, spríbuznenej s rodinou Marlboroughovcov, ktorej najslávnejším predstaviteľom bol v tých časoch Winston Churchill. Narodila sa v južnom Írsku, v tej krajine, v ktorej sa náboženské a národné tradície vzájomne posilňovali počas dlhých čias bolestných dejín. V r. 1887 je  Írsko ešte ponorené do zápalistého boja tak za svoju slobodu, ako aj za svoju vieru.

Treba predstaviť prostredie v akom rástlo toto dieťa, mimoriadne citlivé na  druh duchovného vyhnanstva, aké prinášalo jej postavenie Angličanky v katolíckom Írsku. Vidí, ako sa na šľachetných dušiach okolo nej prejavuje príťažlivosť írskeho katolicizmu, keď jej bratanec Shane Leslie, na veľké pohoršenie svojej rodiny, vstúpi vo veku dvadsať rokov do katolíckej Cirkvi.

Spomienka na detstvo a na dojem, ktorý si z neho odniesla na celý život, je pre Kláru Sheridanovú naozaj najstarším, no nie menej účinným zdrojom konverzie, ku ktorej sa ona mala úplne odhodlať až vo veku 60 rokov. Sama však o tom píše: „Dojmy, osvojené v detstve, môžu dlho driemať v hĺbke srdca a nie sú preto menej nevykoreniteľné.“

Nuž a v tom Írsku spred r. 1914, ktoré nepozná nijakú názorovú neutralitu, už samotné výrazy katolícky a protestantský sú implicitne zaťažené akousi protikladnou násilnosťou, symbolizujú nezmieriteľný konflikt dvoch spoločenstiev, tých, čo sú pánmi krajiny - Angličania a protestanti, čo je v Írsku jedno a to isté - a majú voľbu medzi dvojitou a nekompromisnou tvrdosťou puritanizmu a rasizmu a neprijateľným pocitom akéhosi vnútorného vyhnanstva.

Sú však duše, ktoré nemôžu ľahko znášať pocit dvojakej cudzoty vo svojom vlastnom rodnom kraji. Bratanec Kláry Sheridanovej, ktorý hol básnik, patril podistým k tejto duchovnej triede, a to bol ľudský dôvod, ktorý poslúžil milosti, aby ho donútila ku konverzii.

Do tej istej duchovnej triedy patrila tiež Klára Sheridanová: „Prežila som svoje detstvo v južnom Írsku, v  krajine, kde slová protestant a katolík vo svojej definícii obsahujú tiež politický obsah. Hoci som si to nevedela vysvetliť, nejasne som cítila, že sme stáli mimo írskeho života a že nás pokladali za opovrhovanú menšinu.” Konečná reakcia na tento prvý dojem z detstva musela čakať dlhé roky, avšak okolnosti urobili túto stopu ešte hlbšou.

Ako totiž vieme, posledné roky 19. storočia a prvé roky 20. storočia boli v dejinách veľmi pohnutým obdobím, ktoré po  prvej svetovej vojne vyústilo v nezávislosť krajiny. V čase tohto obdobia nepokojov vidiecke sídlo Sheridanovcov bolo vypálené a zničené; táto udalosť veru neprispela k sympatiám ani pre Írsko ani pre jeho náboženstvo. V takomto prostredí vyrastalo dieťa, ktoré čoskoro prišlo po prvý raz v svojom živote do kontaktu s katolicizmom.

Vo  Francúzsku

Matka Kláry Sheridanovej patrila k svetáckemu a aristokratickému prostrediu, v ktorom sa výchova riadila stanoveným  počtom prísnych pravidiel. Medzi ne patrilo okrem iného i bezchybné ovládanie francúzštiny: sama kedysi poznala Napoleona II. a cisárovnú Eugéniu, v  mladosti bola na návšteve v Copiegne a uchovávala si nezabudnuteľné spomienky na úžasné večierky v Tuilleries. Pokladala teda francúzsku výchovu za potrebnú nielen pre nevyhnutné ovládanie jazyka, ale aj pre nadobudnutie určitých dobrých spôsobov, ktoré sa dali naučiť iba v Paríži.

Toto sú výlučne svetské dôvody, ktoré spôsobili, že Klára Sheridanová sa ako 13-ročná podriadila vplyvom, ktoré ju  poznačili na celý život. A mimochodom, nemožno sa ubrániť a neobdivovať účelnosť, s akou sa Boh vie prispôsobiť rozličným ľudským mentalitám, keď vidíme, ako s akousi nadprirodzenou šikovnosťou využíva svetácky snobizmus Sheridanovej rodiny! Lebo rozhodnutie dať vychovávať Kláru Sheridanovú do Francúzska a umožniť jej osvojiť si dobré spôsoby v Paríži, obsahovalo aj  jej vstup do katolíckeho kolégia. A to sa naozaj stalo: v roku 1900 dievčatko vstúpilo do Kolégia Nanebovzatia.    

Aká to zmena života a atmosféry pre dieťa v jej veku! Zdá sa však, že akási účelnosť poznačila jej život: ako Angličanka a protestantka sa narodila v katolíckom Írsku, ako Angličanka a protestantka  prežila  svoj mladý vek,  ten kritický vek, vo francúzskom kolégiu, a pri zmene jazyka, mravov a prostredia jediná vec, ktorá ostávala spoločná pre jej rodný kraj a pre jej nový dočasný pobyt bolo katolícke prostredie: aj dievčaťa, ktoré hoci je protestantského pôvodu, no nedostalo ešte nijakú náboženské výchovu, malo sa tam čo dotknúť, čo aj len nevdojak, pokým sa božské, takto diskrétne pripravené znamenie, nedostane napokon na svetlo.

Dievčatko, ktoré  ako trinásťročné vstúpilo do parížskeho katolíckeho kolégia, nepoznalo ešte nič z náboženského vzťahu protestanti/katolíci: podľa jej vlastného svedectva sa naozaj zdá, že protestantská vernosť jej rodiny nemala na ňu veľký vplyv a obmedzovala sa skôr na spoločenský zvyk než na ozajstnú vieru. Dojmy, ktoré Klára získavala v novom prostredí, nachádzali úrodnú pôdu. A to tým viac, že tieto dojmy neboli bez analógie s dojmami, ktoré  Klára Sheridanová zažívala počas svojho „írskeho“ detstva. Aj tu sa medzi svojimi spolužiačkami cítila dvojnásobne cudzo: aj kvôli národnosti aj kvôli náboženstvu. „Ocitla som sa  tak  v nepríjemnom rozpoložení, lebo som sa cítila odlišnou od svojich kamarátok, ktoré ma ľutovali."

Keďže sa Klárina rodina riadila  spoločenskou vernosťou k protestantizmu, o ktorej sme pred chvíľou hovorili, mala trochu zlé svedomie; či to nebola akási zrada najmä voči protestantom, ktorí  žili  v Írsku, zveriť  svoju dcéru tomu, kto z určitého pohľadu bol nepriateľom? Preto sa snažila  Kláru  ochrániť pred akýmkoľvek náboženským vplyvom. Chodila do kolégia, aby sa naučila po francúzsky a osvojila si dobré správanie, nie aby tam zradila svoje rodné náboženstvo. Sama Klára Sheridanová nám o tom podáva niekoľko chutných detailov: „V kolégiu som sa naučila ctiť si to, čo moja drahá mama kládla nado všetko, dokonca aj nad náboženstvo. Aby upokojila svoje svedomie protestantky, platila osobitnú sumu ako príspevok k cene za internát, aby mi v piatok dávali jesť mäso.”

Podnikli sa teda nevyhnutné opatrenia: hoci Klára Sheridanová bola v katolíckom kolégiu, nedostávala náboženskú výchovu; zdá sa, že činnostný princíp jej rodičov bol naozaj tento: radšej nič ako katolíčka. Neskoršie zmenia názor a napokon povedia: radšej katolíčka ako nič; bude to však vo chvíli, keď samú Kláru po prvý raz ovanula milosť. „No na upokojenie svojho svedomia moja matka požiadala predstavenú, aby som sa neučila katolícke náboženstvo. A predstavená súhlasila s touto žiadosťou. Preto keď katechéta prišiel pre žiačky, aby si ich odviedol na hodinu z dejín Cirkvi, ja som zostala. Ako mi to bolo nepríjemné, keď sa ma pýtal, prečo nejdem? Vtedy sa celá trieda hneď obrátila ku mne a zborovo odpovedala katechétovi, aby mu vysvetlila situáciu: „Ona je heretička!“ Netreba mať nijaké mimoriadne vedomosti z detskej  psychológie, aby ste si mohli predstavili, ako som vtedy musela trpieť.“

Čas  prežitý v Kolégiu Nanebovzatia nezanechal v nej iba dobré spomienky: rástla v Írsku ako slobodné a roztopašné dieťa, režim internátu, ktorý  dával menej priestoru pre slobodu než anglosaská výchova, nemohol vyhovovať jej temperamentu.

Vplyv  liturgie

Avšak azda práve preto, že režim bol pre ňu tvrdý, mladá Klára sústreďovala svoju citovosť na to, čo sa  prihováralo jej  srdcu a to najmä na prejavy liturgie. Ako pre toľkých protestantov, obratých o oprávnené uspokojenie citovosti, obrady boli pre toto dievča, zamilované do krásy, obdivuhodným objavom: katolicizmus na ňu zapôsobil najprv cez okľuku istého estetického dojatia: „Bola som očarená kaplnkou, hudbou, spevom rehoľníčok, pozláteným oltárom, sviečkami, kadidlom. Obrady ma privádzali do vytrženia, keď sme napríklad po jednej predstupovali pred oltár a keď nám bolo dovolené pobozkať kľačiačky relikvie svätého kríža.“

Spomienky Kláry Sheridanovej z jej detstva a mladosti  charakterizujú jej rozpoloženie, keď bola znepokojená a zároveň očarená svojím novým životom. Je to ešte iba snívanie dospievajúcej. Boh však bude vedieť použiť aj toto, aby zlákal ďalej na cestu  túto mladú a podistým ešte povrchnú milovníčku spevov, pokľaknutí a náboženských prejavov.

Nerozhodnosť

Keď vieme, čomu bola prisľúbená - vplyvu stigmatizovaného Chudáčika z Assisi, ktorého náboženstvo bolo na hony vzdialené od  jej podozrivého rojčenia - nebudeme sa vôbec diviť, že Prozreteľnosť nechala stroskotať prvý pokus o konverziu. Prv než by sa malo pripustiť, že by sa hneď pri jej prameni mala sfalšovať duchovnosť tejto Bohom sledovanej duše, musí sa ona zriecť najprv svojho dievčenského snívania a potom ho prekročiť. Len potom bude môcť zaujať toto rojčenie svoje miesto vo všeobecnom obsahu jej osudu.

Po troch rokoch pobytu v Kolégiu Nanebovzatia, po troch rokoch mystického potlačovania, ak sa odvážime tak povedať, v každom prípade,  po troch rokoch, v ktorých mladé dievča pocítilo vo svojej stiesnenosti vyhnankyne potrebu útočišťa, z ktorého však poznala iba jeho povrchné formy, po týchto troch rokoch sa rozhodla ako šestnásťročná  stať sa katolíčkou.  

„Keď som sa vrátila do Írska na letné prázdniny, dozvedela som sa, že protestantský pastor povedal mojej matke, že je čas, aby som prijala anglikánsku konfirmáciu.  Postavila som sa rozhodne proti prijatiu sviatosti a vyhlásila som, že mojím zámerom je stať sa katolíčkou. Ešte aj teraz vidím smutnú tvár pastora a rezignovanú odpoveď mojej matky, keď mi povedala: ... napokon, je lepšie, keď budeš katolíčkou, ako „ nič“!  A napriek dievčenskému vytrženiu z náboženskej hudby, z pozláteného oltára, sviečok a kadidla,  bola som skôr „nič“ než katolíčka:  Od šestnástich rokov až do šesťdesiatich  žila som podľa výroku svojej matky: bola som „nič“.”

Návrat do katolíckej školy už neprichádzal  do úvahy. Zdá sa, že Boh chcel hlbšie získanú dušu, a aby priviedol Kláru Sheridanovú až k sebe, vedel čakať. Vedel  si ju však tiež podržať na dosah svojej milosti a ako to sama hovorí, keď si spomína na toto obdobie svojho života: "Hoci som aj bola mimo Cirkvi, nebola som vzdialená, srdcom som už bola na dlažbe katedrály. "

Manželstvo

Od svojho  pobytu v Kolégiu Nanebovzatia si Klára Sheridanová  uchovávala náboženské zvyky, ktoré by azda bolo možné pokladať skôr za prosté alebo za poverčivé zvyky, pretože nevyplývali z jej života. Tak mala  vo svojej izbe oratórium ozdobené sviečkami a kvetmi a Madonnu od Belliniho: romantizmus z jej detstva v nej ostával  živý a toto oratórium bolo u nej naozaj skôr znakom nostalgie, akýsi dojímavý rozmar.

Čoskoro nadišiel čas pre manželstvo: Klárin snúbenec pochádzal z tradičnej puritánskej rodiny: tajomný paradox chcel, aby sa  pripútala k protestantovi, pre ktorého antipatizmus bol prísnou povinnosťou. O prvých rokoch svojho manželstva podáva Klára Sheridanová túto spomienku:  „Môj manžel sa nasrdil, keď sa dozvedel, že mám vo svojej izbe oratórium. Roztrpčene mi povedal, že keby sa jeho syn stal katolíkom, vydedil by ho. Spočiatku sme však nemali syna a veľmi nás to zarmucovalo.  Môj manžel si prial, aby som vyhľadala známych lekárov.  Ja som však mala v hlave iné myšlienky. A keďže som bola mladá a pekná a môj manžel bol zamilovaný, mohla som si, prirodzene, robiť po svojom."

Aké miesto zaujímali v tomto svojskom spôsobe života náboženské spomienky z Kolégia Nanebovzatia a podistým hlbšia stopa túžby po konverzii z jej šestnástich rokov, o tom nám Klára Sheridanová nevraví nič vo svojom krátkom životopise. Avšak talianske prázdniny každoročne udržiavali a prehlbovali v nej náboženskú potrebu. A presnejšie, katolícku potrebu.

Zdá sa, že v tomto novom období jej života jej pripútanie sa ku katolíckej krajine bolo tiež prozreteľnostným znakom Božieho pohľadu na jej dušu. Je totiž jasné, že bez Írska, bez Kolégia Nanebovzatia, napokon bez Talianska,  a napriek pretrvávaniu jej sentimentálnych zápalov, by Klára Sheridanová bola zostala skôr „nič“ ako katolíčka.

Talianske prázdniny

Hneď po  zásnubách uzavrela Klára so svojím budúcim manželom zmluvu: aby mohla naplniť svoju veľkú lásku k Taliansku, mala každý rok disponovať niekoľkými týždňami prázdnin, ktoré by mohla slobodne venovať pobytu v tejto pre ňu výnimočnej krajine.  Na jednej z ciest, ktorá sa uskutočnila krátko po uzavretí manželstva, naozaj vykročila na cestu, ktorá ju mala priviesť až do cieľa jej rastu.

V tom roku sa cesta do Talianska mení  na ozajstnú púť. Skôr než by azda mala vieru v jej naplnenie, Klára Sheridanová, riadiac sa metódou, ktorú Pascal radil neveriacemu, rozhodla sa konať tie najjednoduchšie pobožnosti. Pri pobyte v Ríme trávila  dni v kostoloch, zapaľovala požehnané sviece pred oltármi Panny Márie. Do svojho denníčka si poznačila:  "Neradila som sa ani so sprievodcom, ani s Cicerónom, vybrala som si svoje kostoly náhodne. Bola som na omši v Bazilike sv. Petra a v kaplnke Panny Márie som sa ocitla  pri chudobnej žene s nemluvniatkom v náručí. V úžasnej, mramorom a alabastrom žiariacej Bazilike sv. Pavla pridala som svoju sviecu k ostatným. Potom som sa vybrala do Baziliky Panny Márie Väčšej, tam sa Panna zjavovala pápežovi Libérovi. Na spodku mramorového schodišťa v polootvorenej krypte som zazrela oltár s mramorovou sochou rozkošného Dieťatka a okolo jeho hlavy zlatú svätožiaru. Dala som tam zapáliť sviece. Na sviatok sv. Patrika, patróna Írska, 17. marca,  išla som do Kostola sv. Izidora, kostola  írskych františkánov a priniesla som tam kvety, potom som bola v Kostole sv. Cecílie,  v Bazilike Panny  Márie nad Minervou. Dlho som sa v hlbokom tichu nadchýnala v Kostole Panny Márie Cosmedinskej, vypínajúcej sa medzi stĺpmi Proserpininho chrámu, potom v Lateránskej bazilike, kde som po modlitbe zostala meditovať v obdivuhodnom kláštore.  Na sviatok Zvestovania,  25. marca, stúpala som po schodoch Pincia ku Kláštoru Trinita dei Monti: rehoľníčka ma pustila do malej Kaplnky zázračnej Panny, kde ma nechala, lebo pochopila, že chcem zostať sama, keďže moja návšteva sledovala osobitný cieľ.“

Ležalo nám na srdci odcitovať túto stať v celosti: veď má krásu správy, ktorej úprimnosť odhaľuje: ako tento život, venovaný celkom pobožnosti, je už získaný načisto pre Boha, ktorým sa však duša ešte nezačala naozaj živiť.

A že podľa zrejme prejaveného zámeru ide o podstatne mariánsku pobožnosť, to sa zhoduje nielen s citlivosťou Kláry Sheridanovej, ale svedčí aj o účinnosti jej utiekania sa k tej, ktorá je Sprostredkovateľkou všetkých milostí. Lebo táto konverzia nebude z tých, ktoré vyžadujú priamy a tvrdý zásah samého Boha, tých, čo sa konajú podľa vzoru z damaskej cesty; bude to konverzia plná sladkosti a vykonaná najsladšími prostredníkmi, Pannou Máriou a svätým Františkom z Assisi.

Materstvo a utrpenie

O deväť mesiacov po  rímskej púti sa im narodilo  dievčatko: dali mu meno Mária Margaréta; toto meno, ktoré si zdanlivo vypožičali od istej príbuznej, ktorej chceli urobiť radosť, malo pre Kláru hlbší dôvod:  „Iba Pán a ja sme vedeli, čo som uchovávala skryté vo svojom srdci."

Potom sa jej v roku 1915 narodil syn práve vo chvíli, keď jeho otec umieral na francúzskom bitevnom poli. Vtedy začína obdobie trvajúce dvadsaťjeden rokov, o ktorom Klára Sheridanová nevraví takmer nič.

Čo sa teda stalo s náboženskými rozletmi z jej rímskej púte? Zdá sa, že materinská láska bola u nej sokyňou láske k Bohu:  „Počas dvadsaťjeden rokov  bol môj syn pre mňa mojou modlou. Milovala som ho viac ako všetko ostatné na nebi a na zemi. A tých dvadsaťjeden rokov mi prinieslo všetko, čo som poznala z radosti, blaha a  čistej lásky.”

Takáto ľudská láska však bola  tiež určená zaujať miesto v Božom pláne a Klára Sheridanová zažíva iné sprostredkovanie, sprostredkovanie utrpenia. V roku 1936 jej zbožňovaný syn zomiera v severnej Afrike vo veku 21 rokov. Jeho matka nemala silu priviesť jeho telo až do Anglicka a rozhodla sa pochovať ho v istom kúte južného Francúzska. Dajme však  slovo jej!

„Prišli sme do Port-Vendres, do malého prístavného mestečka  neďaleko španielskej hranice, kde  parník zo severnej Afriky zakotvil. V Port-Vendes bol iba jeden kostol a  to katolícky.  Zdalo sa mi prirodzené zájsť k farárovi a zveriť mu svoju bolesť. Bol to prostý a dobrý človek, svätý muž. Požiadala som ho o pomoc a potom som sa mu zverila: „Nie sme katolíci,“  načo mi odpovedal: „ Pani, nie ste povinná takto sa mi zdôverovať.“ Nech ho Pán požehná za jeho lásku a za ten kúsok požehnanej zeme,  ktorý sa našiel pre môjho syna na katolíckom cintoríne.“  

Skúsenosť s utrpením umožnila Kláre Sheridanovej urobiť nový krok vpred k Bohu a v centre tejto skúsenosti láska farára z Port-Vendres sa objavuje  ako druhé prozreteľnostné znamenie.

Posledná etapa jej konverzie je už na dohľad: no bude na ňu treba počkať  ešte desať rokov. Pobožnosť k sv. Františkovi Assiskému podporí ďaleko siahajúcu trpezlivosť uloženú Kláre Sheridanovej okolnosťami svetovej vojny. Lebo Boh pre ňu vybral  túto františkánsku ochranu, ktorú napokon predobrazovalo aj  jej samotné meno. A čakanie na deň, v ktorom by mohla odísť do Assisi, nie je jednou z tých menej nápadných čŕt jej príbehu. Mohli by sme povedať, že zdanlivo bola dostatočne blízko k Bohu a k Cirkvi, aby so stala katolíčkou, ako to urobilo toľko krajanov, aj bez vykonania tejto púte, na ktorú čakala desať rokov, ktoré uplynuli od smrti jej syna,  po jej krst a po jej prvé sväté  prijímanie.

Rozprávanie o jej živote vyvoláva dojem, že sa úplne odovzdala do Božích rúk a že Prozreteľnostná vôľa mala tajomné dôvody viesť ju do Cirkvi po presnej,  nezameniteľnej ceste, ktorej vrcholnou etapou bolo mesto Poverella (Chudáčik), svätyňa sv. Františka a sv. Kláry.

Tá istá vôľa, ktorá označila jej život postupnými kontaktami s katolíckymi krajinami, umožnila, že  stretnutie s jedným z najväčších miest katolicizmu umožnilo vytrysknúť jej konverzii. A tak rímska púť, ktorá hrala v jej predošlom živote takú dôležitú úlohu, ukazuje sa ako predobraz  tej poslednej františkánskej púte,  ktorá sa časovo zhoduje s jej priplávaním do prístavu.

Assisi

Chápeme, že každému, kto dnes počúva  rozprávanie o živote Kláry, prichádza na um akási vzrušujúca účelnosť, orientuje sa úplne na svätyňu v Assisi. Všetky predošlé náboženské skúsenosti boli iba predobrazom a prípravou. Chápeme teda lepšie, že Klára Sheridanová sa nerozhodla urobiť posledný krok vpred skôr, ako sa mohla vybrať k sv. Františkovi a k sv. Kláre:  „Keď sa pozerám dozadu, zdá sa mi, že môj život poslúcha predurčenie a rozhodnutie tohto predurčenia  -  svoj kulminujúci bod v tom mystickom kraji Umbrie.“

Avšak - a toto je tiež preukázateľný znak toho, čo ona sama volá svojím predurčením - Klára Sheridanová mala už krátku skúsenosť z Assisi, ktorá však zanechala v jej duši nezmazateľnú stopu. „Pred vojnou som prežila iba dve hodiny v Assisi. Bolo to počas  výletu autom s niekoľkými priateľmi. Bolo už neskoro a my sme sa ponáhľali, aby sme stihli prísť do Perugie načas. Pamätám sa, že som sa oddelila od ostatných a sama som zostúpila k hrobu sv. Františka. Neviem , čo sa mi vtedy stalo: Každá spomienka vo mne vyvoláva dojatie. Od toho dňa som pochopila, že do Assisi som mala ísť už dávno. Pochopila som, že tak či tak sa tam musím vrátiť.“  

Poslúchajúc takto zákon, ktorý bol vpečatený do  jej života od narodenia, Klára Sheridanová si tam uvedomuje nerozlučnú jednotu medzi jej poznávaním Pravdy a prítomnosťou na osobitne vyznačenej zemi.

Jej konverzia sa nemôže uskutočniť hocikde. Podľa tajomstva, ktoré umiestňuje jej osud pod znamenie Vtelenia, cíti sa byť akoby  nútená odďaľovať svoju konverziu až do chvíle, keď sa bude môcť vrátiť do Assisi. A pocit z tejto povinnosti sa stáva súčasťou zjavenia, ktoré, ako sa domnievala,  mala vo chvíli nezabudnuteľného dojatia pri hrobe sv. Františka. Návrat do Assisi, ktorý sa mal časovo zhodovať s veľkým návratom jej duše k viere, musí Klára pre  udalosti druhej svetovej vojny pripravovať dlhým a plodným čakaním.

Čakanie

O týchto rokoch čakania nám Klára Sheridanová hovorí iba málo. Dala sľub, že ak prežije vojnu, ktorú prežívala na rodinnom majetku na juhovýchode Anglicka, teda v kraji osobitne nebezpečnom, zasvätí svoju prvú cestu na kontinent ďakovnej púti do Assisi. Tento sľub je znamením prosebného postoja, ktorý sa stane najintenzívnejším v čase ťažkých bojov v Taliansku.  Aj tu sa osobný údel Kláry Sheridanovej úzko spája s historickým údelom tohto talianskeho kraja, ktorý sa stal pre ňu  duchovnou vlasťou, lebo bola z tých duší, pre ktoré sa objavenie nebeskej vlasti  viaže  k jednému z tých miest, ktoré si občas táto nebeská vlasť vybrala pre svoje pozemské vtelenie sa.

„Zatiaľ čo  v Taliansku prebiehali  neúprosné boje, moje srdce sa chvelo nepokojom. Nemodlila som sa  za Rím, málo som sa modlila za Florenciu, keď však vojnová katastrofa zasiahla umbrijskú rovinu, celá moja úzkosť sa zlievala do jedinej modlitby: záchrana Assisi.“

Táto intenzita modlitby za  záchranu mesta bola by snáď dojala takého Charlesa Péguyho, ktorý písal ako hovorca duší, ktoré sa  hlboko pripútali ku vteleniu duchovna v čase. Keď sa Klára Sheridanová modlila za záchranu Assisi ohrozovaného vojnou, modlila sa tiež za svoju vlastnú duchovnú spásu, o ktorej, od svojej prvej návštevy v Assisi vedela, že závisí od záchrany tohto mesta, ktorému sa  teraz vlastne obetovala.

V tom je naozaj vrcholný moment jej čakania; je to tiež kulminujúci bod jej ľudskej úzkosti; že je schopná ovládať ju modlitbou,  je dôkazom toho, že sa nachádza v prachu, na dne. A čoskoro sa jej údel  urýchlil. Nie je to zaiste náhoda, ak udalosti, ktoré ju takto ponorili aj do úzkosti aj do modlitby, sú tie isté, ktoré, naznačujúc koniec vojny, sú predzvesťou chvíle, v ktorej sa bude môcť opäť vydať na cestu do Assisi.

Vstup do Cirkvi

Spätosť medzi Assisi a Klárinou vôľou po konverzii je taká tesná, že sa odhodlá na cestu v dobe, keď bolo nielen odvážne, lež azda aj finančne nemožné vydať sa z Anglicka do Talianska: samotná obťažnosť cesty je pre ňu príležitosťou, pri ktorej by si overila svoje volanie: môže konvertovať iba v Assisi; ak jej zakážu cestu do Assisi, bude v tom vidieť znamenie, že ešte neprišla jej hodina: „Trvalo by príliš dlho, kým by som vyrozprávala, ako som došla až do Assisi. Moja cesta bola hotovým dobrodružstvom. Prv než som opustila Anglicko, dlho  som sa modlila  vo svojej kaplnke a prosila som Pána o milosť vedenia mojich krokov. Ak prídem až do Assisi, stanem sa katolíčkou; ak by to nebolo možné, pochopila by som, že to nie je moja cesta.“

Modlitba bola vyslyšaná. Je to najmenej popierateľné znamenie jej života, a znamenia v ňom nechýbajú. Cez Švajčiarsko, kde mala  príbuzných a ich dom bol prvou etapou jej cesty, Klára Sheridanová prišla až do Florencie. Kvôli prísnym finančným obmedzeniam, ktoré jej znemožnili vziať si so sebou viacej peňazí, jej čas bol vymedzený. Akú len prežívala úzkosť, keď si uvedomila, že ešte aj z Florencie potrebuje nejaký čas, aby sa dostala do Assisi. Ale hneď v prvý večer stála pred hrobom svätého Františka.

„Na druhý deň ráno, 8. augusta, som hneď odišla do Kostola svätej Kláry.“

Odvtedy sa začali udalosti priam hrnúť: Boh, ktorý ju nechal tak dlho čakať, ako keby ju bol teraz chcel pomaly viesť po ceste starostlivo vyznačenej znakmi svojej prítomnosti, chcel ju bez meškania priam zahrnúť dobrami a množiť príjemnosti. Pri hľadaní niekoho, kto by jej bol mohol pomôcť, Klára Sheridanová narazí najprv na Švajčiara hovoriaceho po francúzsky, ktorý jej robí tlmočníka a sprievodcu. Keď sa dozvie, že jej zámerom je konvertovať, nájde rehoľníka, ktorý ju učí  po francúzsky. Ten  čoskoro zbadal, že si zo svojho pobytu v katolíckom kolégiu uchovala náboženské vedomosti, ktoré ho oprávňovali k skráteniu vyučovania. Obával sa však, že čas, ktorým disponovala, je predsa len prikrátky.

„Prvé čo som musela urobiť, bolo odísť z  hotela a utiahnuť sa do kláštora. V nasledujúcich dňoch som sa zoznámila s mnohými ľuďmi; nadpriadla som rozhovor s rehoľníkmi, s kňazmi, s rehoľnicami, s rôznymi ľuďmi v kostoloch a na uliciach. Všade som sa stretávala s veľkou ochotou. Mala som však dojem, že chvíľa, v ktorej by sa mal uskutočnil môj sen, je ešte ďaleko. „ Treba rátať s dvoma mesiacmi,“  povedal ktosi. Zúfalá vzývala som Poverellu pri jeho  hrobe, kde sa kopí toľko modlitieb. Rozhodla som sa, že neopustím Assisi, kým sa nestanem katolíčkou.“

11. augusta 1947, v predvečer sviatku svätej Kláry, Klára Sheridanová je prítomná na polnočnej  sv. omši v Kostole sv. Damiána. A ráno,  na sviatok svojej patrónky,  jej prinieslo vrcholnú radosť z krstu bez toho, že by to očakávala. Prejavila sa tak naozaj dojímavá pozornosť samého Boha skrze jeho služobníkov: „Keď som sa vrátila do kláštora, našla som pozvánku od vikára. Volal ma na 9. hodinu do katedrály a na 5. hodinu popoludní na stretnutie s biskupom. Vikár ma pripravil na obrad krstu a birmovania. Rozhodli totiž, že obe sviatosti prijmem  večer. Dodnes sa mi nepodarilo pochopiť, ako sa to všetko mohlo stať. Aj toto je pre mňa tajomstvo. Dostalo sa mi tejto milosti na môj meninový deň, hoci v Assisi nik nepoznal moje krstné meno. Hovorili mi iba „ anglická dáma“. Nikdy však neuverím, že môj vstup do katolíckej Cirkvi na môj sviatočný deň je dielom čírej náhody.“

Obrad sa konal v katedrále, kde prijali krst  aj sv. František a sv. Klára. Krátko nato Klára Sheridanová pristúpila po prvý raz k svätému prijímaniu pri samotnom hrobe svätého Františka obklopená rehoľníčkami z malého kláštora, do ktorého sa utiahla. A zvyšok jej pobytu prebehol v nekonečnej radosti po celoživotnom čakaní. Ako 60-ročná vstúpila Klára Sheridanová ľahučko do tej Cirkvi, ktorá pútala jej romantické srdce už v  šestnástich rokoch:  „Tých niekoľko dní, ktoré mi ešte ostávali, som prežila v stave opojenia a radosti. Bolo mi ľahko vstávať zaránky a potom zostúpiť do Kostola sv. Márie od Anjelov, aby som  tam bola prítomná na  sv. omši, prijímala eucharistiu  v kaplnke Porciunkuly; mohla som si tiež vyjsť v noci do Kostola sv. Damiána a vrátiť sa do mesta v skorých ranných hodinách. V každej chvíli a na každom mieste ma  sprevádzala  spomienka na život svätého Františka. Moje nohy kráčali po zemi, po ktorej kráčal aj on.  Nuž hovorila som si, že by  bolo pre mňa úžasné, keby som mohla bývať v tomto meste. Keď som sa plná zmätku vrátila medzi svojich krajanov, vrátila som sa zo svojho neba na zem, videla som však všetko novým pohľadom a žila som aj naďalej v plnej duševnej blaženosti. Sama sebe si nedokážem vysvetliť, čo sa mi prihodilo; zdá sa mi, že Assisi uzamknem navždy do svojho srdca.“

Potom sa  Klára Sheridanová vrátila do svojho rodného kraja, aby žila v tom katolíckom Írsku, v ktorom už v detstve nachádzala Božiu stopu. Jej život „predurčenej“, aby sme prevzali výraz, o ktorom sa sama domnievala, že ho musí použiť, sa organizoval medzi dvoma pólmi katolíckeho sveta. Medzi Írskom a Assisi, medzi krajinou svätého Patrika, prvého svätého ktorého vzývala pri svojej prvej  katolíckej púti do Ríma,  a medzi krajinou svätého Františka  a svätej Kláry, svätcov, ktorí viedli jej vstup do Cirkvi. Ako chápeme,  keď na konci svojej autobiografie zvolá: „Assisi je svätým mestom, kresťanskou Mekkou! Tí, čo tam žijú, majú  iba slabú predstavu o tom, čo pre nás znamená príchod do tejto oázy, keď tam  prichádzame po dlhej a únavnej ceste.“

Napriek zdanlivým oneskoreniam, v jej živote je úžasná jednota: Klára Sheridanová hovorí viac ráz o zázraku a o tajomstve. Nič však nie je náhodné. Takýto život ovláda myšlienka, nie osud. Z Írska do Assisi cez Kolégium Nanebovzatia a cez utrpenia a zdĺhavosti v jej  živote, ktorý bol poznačený mnohými temnami a svetlami jej ľudskosti, je to myšlienka Boha, ktorý koná, pracuje a napĺňa bez omylu svoj zámer.

Bibliografia

Klára Sheridanová zverejnila svoju autobiografiu v kolektívnom talianskom vydaní pod vedením Dona Giovanniho Rossiho: Domini incontro a Cristo: Edizione Pro civitate Cristiana, Assisi/(1 zv. 270 str.)

Z tohto diela sme vyňali a preložili citáty uvedené v horeuvedenom texte.

Noticka o autorovi príspevku

Henrich Lemaitre je asistentom na parížskej univerzite, doktorom filozofie, profesorom I. Vyššej na Fenclovom lýceu v Paríži. Vydal viaceré diela o umení a o anglickej myšlienke.

Izraelova dcéra

Edita S T E I N 0 V Á

(1891 – 1943)

Napísal:  René Courtois  S.J.

Zima roku 1945 sa blížila  k svojmu koncu. Malé mestečko Echt v holandskom Limburgu, zimomravo utiahnuté do seba, túžilo po  blízkej jari, aby si obviazalo svoje rany. V uliciach je málo ľudí. Na druhý deň po oslobodení tam niet takmer nijakých áut.

Vojenské auto, ktoré prechádzalo cez mesto, upútalo pozornosť obyvateľov. Spoznali v ňom pátra priora z karmelitánskeho kláštora v Geleene a s ním pátra van Bréda, profesora na Louvainskej univerzite.

Auto sa zastavilo pred rozváľanou budovou, pred bývalým karmelitánskym kláštorom, zničeným bombardovaním. Obyvatelia boli  prekvapení, keď videli, že  duchovní  otcovia vystupujú z auta, namáhavo sa prehrabávajú v zbúranisku a hľadajú roztrúsené a rozviate papiere. Keď sa presvedčili, že sa  nenájde už ani najmenší kúsok papiera, dali starostlivo dohromady nálezy svojho úsilia a odišli. Aký význam mohol mať  ten balík papierov?

Išlo o rukopis dôležitého filozofického diela, ktorý vo svojej cele zanechala karmelitánka náhle deportovaná smerom na východ v auguste 1942. Časné a večné Bytie - taký názov malo  jej filozofické dielo, najvýznamnejšie dielo sestry Terézie  Benedikty od Kríža.

Toto rehoľné meno bolo meno Edity Steinovej. Židovka, konvertitka, obľúbená žiačka veľkého filozofa Edmunda Husserla, známa v nemeckom intelektuálnom svete ešte pred vstupom do rehole. Podľa svedectva opáta Walyera z Beurona, bola to najvýznamnejšia žena našej doby. Jej život a jej konverzia sú obdivuhodným spevom vernosti  k svetlu milosti. Zdalo sa, že všetko ju odvracia od kresťanstva: jej rodinné prostredie, židovská výchova ktorú dostala, štúdium u vynikajúceho učiteľa, ktorého filozofia musela veľmi oslovovať jej vysokú  inteligenciu, perspektíva univerzitnej kariéry, ktorá sa  pred ňou črtala. Krok za krokom vedela odpovedať na Božie volanie,  postupne víťazila nad všetkými prekážkami, čo ju oddeľovali od Neho.

Izraelova dcéra

12. októbra 1891 nastal  v rodine Steinovcov sviatočný deň. Vysoký dom na Ulici sv. Michala v Breslau (terajšia Wroclaw), zvyčajne prísneho výzoru, sa v tento deň akoby usmieval. K šiestim deťom manželov Steinovcov pribudlo dievčatko menom Edita.

Aby sme si trochu priblížili prostredie tejto vzornej židovskej rodiny, treba si predstaviť niektoré Rembrandtove medené rytiny, na ktorých nám tento umelec verne zachoval podobu židovských interiérov z amsterdamského geta. Od svojich prvých krokov malá Edita dýchala ovzdušie Starého zákona. Všetko jej hovorilo o Božom ľude. Po stenách sú biblické obrazy, motívy vyryté na dubových truhliciach, tradičné modlitby odriekané po hebrejsky, verne dodržiavané obrady Talmudu a najmä obdivuhodný príklad hlboko nábožnej matky, statočnej ženy zo sv. Písma, ktorej nezvyčajná energia a neúnavná horlivosť nebudú ustávať ani po smrti jej manžela.

Edita Steinová mala tri roky, keď jej otec náhle zomrel na obchodnej ceste. Bez najmenšieho zaváhania matka vzala  do rúk všetko: pomerne veľký obchod s drevom a výchovu siedmich detí. Pričinila sa o rozkvet svojho rozhodnutia. Veľmi jej záležalo na výchove svojich detí, nikdy nezabudla zaviesť  svoje ratolesti v sobotný deň do synagógy. V ich očiach si stále uchovávala nepopierateľnú autoritu, pred ktorou sa s láskou a úctou skláňali. Neskoršie Edita o nej napísala: „Ako deti sme si mohli zo správania svojej matky brať skutočný vzor, ako sa v živote  správať. Keď povedala: To je hriech, všetci sme vedeli, že hovorí o niečom škaredom a opovrhnutia hodnom.”

Edita jej bola osobitne drahá. Veľmi často matka snívala o veľkej budúcnosti svojej obľúbenej dcéry. Jej túžba sa mala  uskutočniť, ale akým odlišným spôsobom!

Pôvabnú a útlu Editu hýčkali aj jej bratia a sestry, ktorí v nej videli osobitne nadané dieťa.  Keďže mala otvorenú hlavu, bystrý rozum, s radosťou začala chodiť do ľudovej školy na jeseň 1897. Takto sa vrhla do učenia, ktoré až do svojej smrti neopustila.

Cesta  pravdy

Ľudová škola, dievčenské gymnázium, univerzita. Edita Steinová získavala vzdelávanie  najprv v svojom rodnom meste Breslau. Hneď sa prejavil jej výnimočný talent. Jedna z jej gymnaziálnych spolužiačok  vraví: „Hoci viaceré žiačky boli nadané, Edita Steinová ich všetky zatieňovala  svojou inteligenciou a svojimi vedomosťami. Mali sme ju rady. Neprejavovala nijakú ctižiadostivú horlivosť a ja sa na ňu pamätám ako na tiché, veľmi sústredené a veľmi zaujímavé dievča. Okrem štúdia sa zúčastňovala  na všetkých našich schôdzkach a nikdy nekazila zábavu. Bola vždy ochotná poslúžiť, poradiť a jej úsudok býval uvážlivý a istý.“

Živý záujem, ktorý Edita prejavovala o svoje štúdium, čoskoro začal znepokojovať takú bdelú matku, akou  jej matka bola. Znepokojenie napokon oprávnené. Filozofické štúdiá naštrbovali nábožnosť dcéry. Hoci stále sprevádzala svoju matku do synagógy, jej duch sa otváral pre iné obzory. Pomaly sa odpútavala od hlbokej viery v osobného Boha. Nesmieme ju však sledovať bez výhrad, keď sa raz prizná, že až do dvadsiateho prvého roku bola ateistkou. Veď či tiež nenapísala:  „Smäd  po pravde sa stal pre mňa jedinou modlitbou.“ Či táto jasná túžba po pravde nebola už podvedomou poctou pravému Bohu?

Opustila Breslau a odišla do Gottingenu, aby tam počúvala chýrne prednášky vtedajšieho veľkého mysliteľa, Edmunda  Husserla. S vášňou sa pustila  do štúdia a vyznamená sa ako výnimočná  stúpenkyňa husserlovskej fenomenológie. Táto nová filozofická škola so svojím návratom k objektivite, svojou presnou logikou, svojou túžbou po úplnej čistote vecí naplno zodpovedala  temperamentu mladej židovky.

Čoskoro sa stala  vedúcou postavou malej skupiny Husserlových žiakov, z ktorých viacerí neskoršie dosiahli  svetovú povesť, ako napríklad Dietrich von Hildebrand, Hans Lipps (padol v 2. svetovej vojne), Rus Alexandre Koyré, Kanaďan John Bell, Francúz Jean Hering  atď. Profesor Adolf Reinach, žid  tak ako Husserl a viacerí jeho žiaci, sa spoločne stretávali. Často sa ich vášnivé debaty predlžovali až do neskorej noci.

Do tohto obdobia spadá krátky pobyt profesora Maxa Schellera v Gottingene. Séria náboženských prednášok, ktoré tam mal, získala veľkú odozvu. Načrtával sa celý rad konverzií. Dietrich von Hildebrand sa stal  terciárom sv. Františka. Koyré a jeho žena sa priblížili ku katolíckej Cirkvi. Adolf Reinach sa stal  kresťanom počas vojny 1914-1918. Iba Edita Steinová zostala neoblomná. V jej študentskej izbe sa hromadili  knihy. Neústupčivejšia než kedykoľvek predtým, pustila sa s vervou do sledovania svojho jediného ideálu: pravdy vo vede. Keďže však mala stále pochopenie pre druhých, zostávala príjemnou a vernou spoločníčkou, na ktorú sa mohli vždy všetci obrátiť.

August 1914. Vojna. Ani na okamih Edita Steinová nezaváhala prerušiť svoje milované štúdiá a zapojiť sa do služieb Červeného kríža. Po dva roky pomáhala starať sa o ranených vo vojenskej nemocnici v Mährisch-Weisskirchene.

Medzitým v r. 1916 profesora Husserla  vymenovali za profesora na Univerzite vo Freiburgu am Breisgau. Keďže pokladal Editu Steinovú za svoju výnimočnú žiacku, vyžiadal si ju za svoju asistentku. Poveril ju, aby roztriedila a usporiadala jeho rukopisy. Takto získala hlbokú znalosť jeho náuky. V roku 1917 dosiahla s  vyznamenaním doktorát obhajobou tézy o imanencii.

Začala však v sebe nástojčivejšie pociťovať  potrebu hľadať Boha. Jej nekompromisný kult pravdy ju pomaly usmerňoval  k plnému svetlu. Štúdia, vydaná krátko po vojne, O duši rastlín, duši zvierat, duši ľudí, odhaľovala osobitné prehĺbenie a azda až  vnútornú konverziu.  Veľkolepý to príklad na prísne filozofickú cestu, ktorá namiesto, aby odďaľovala dušu od Boha, ako sa to poniektorí domnievajú, privádza ju neomylne k nemu!

Božia hodina

Na jeseň 1921  Edita Steinová trávila niekoľko dní u svojich blízkych priateľov, v rodine Konráda Martiusa, v ich príjemnom vidieckom sídle v Bergzaberne v Bavorsku (študentka si tam rada chodievala odpočinúť). Počas ich neprítomnosti využívala  domácu knižnicu. Tam, v tom zákutí kníh, ktoré osobitne obľubovala, v istý deň... Započúvajme sa však do slov Edity Steinovej: „Istého dňa som vzala  náhodou do rúk pomerne rozsiahle dielo. Malo názov  Život sv. Terézie, napísaný ňou samou. Začala som čítať. Kniha ma hneď upútala a neprestala som čítať,  kým som neskončila poslednou stránkou. Keď som knihu zatvorila, povedala som si: toto je pravda!“

Vonku sa začalo brieždiť. Edita teda  čítala  celú noc. Božie svetlo náhle vniklo do jej duše. Jej prvý  počin v to ráno bol, že zišla do mesta a  kúpila si katolícky katechizmus a misál. Začala ich starostlivo študovať a veľmi rýchlo si ich osvojila. Potom sa rozhodla ísť na svätú omšu v Bergzaberne. Po prvý raz vošla do katolíckeho kostola. Tu sú jej dojmy: „Nič sa mi nevidelo cudzie. Vďaka nadobudnutému štúdiu rozumela som obradom až do detailov. Dôstojný kňaz pristúpil k oltáru a s hlbokou vážnosťou slúžil sv. omšu. Po omši som na neho počkala,  išla som s ním na faru a požiadala som o krst. S udiveným pohľadom mi odpovedal, že prijatie do katolíckej Cirkvi vyžaduje prípravu. Chcel vedieť, ako dlho som chodila na vyučovanie a kto ma vyučoval. Ja som proste odpovedala: „Prosím, vyskúšajte ma!“ Kňaz ma teda začal skúšať. Odpovede bolo bezchybné. Prešli sme celú katolícku náuku. Plný obdivu farár už krst nemohol  odmietnuť.“

Na Nový rok 1922 Editu Steinovú pokrstili. Z vďačnosti si vybrala krstné meno: Terézia. V ten istý deň aj prijala eucharistiu a odvtedy zostala verná dennému sv. prijímaniu. 2. februára 1922 prijala z rúk biskupa zo Spieru Msgr. Sebastiana sviatosť birmovania.

Nad jasným svetlom týchto milostivých dní vznášala sa tôňa: jej matka. Od svojho útleho detstva sa Edita Steinová vrúcne pripútala k tejto obdivuhodnej žene, s ktorou si veľmi dobre rozumela. Ani najväčšiemu pracovnému zaneprázdneniu sa nikdy nepodarilo prerušiť ich týždennú korešpondenciu. Aká bude reakcia jej veriacej matky, príkladnej židovky, keď sa dozvie o rozhodnutí svojho dieťaťa? Či bude môcť vidieť v Editinej konverzii na katolicizmus niečo iné ako krutú zradu? Či nevyženie svoju dcéru z rodného domu? Edita jej chcela novinu oznámiť sama. Odcestovala do Breslau. Dojemné stretnutie matky s neofytkou. Edita si pokľakla pred ňu a vyznala sa: „Mamička, som katolíčka!“  Nenastal nijaký výbuch. Avšak po prvý raz vo svojom živote videla Edita Steinová svoju matku plakať. Pri tejto zvesti stará matka cítila, ako ju opúšťajú sily. A predsa aj napriek hlbokej bolesti, ktorá ich odteraz od seba vzďaľovala, matka a dcéra naozaj cítili, že ich srdcia ostali tesne spojené.

Takto istá priateľka rodiny opísala toto nové rozpoloženie: „Som presvedčená“, vravela,  „že premena, ktorá sa udiala v Edite, a ktorá vyžarovala z celej  jej bytosti ako nadprirodzená sila, pomaly odzbrojovala pani Steinovú. Ako hlboko nábožná žena cítila, hoci aj nechápala svätosť, ktorá sálala z jej dcéry a napriek svojej bolesti uznávala jasne svoju nemohúcnosť bojovať proti tajomstvu milosti. Všetci sme si ihneď všimli, že sa Edita zmenila. Avšak potom, ako aj predtým, zostala hlboko pripútaná k svojim milovaným a robila aj nemožné, aby sa nič nezmenilo vo vzťahoch rodiny.“

Na želanie starej matky Edita Steinová pobudla v rodine šesť mesiacov. Z detinskej úcty sprevádzala svoju matku aj naďalej do synagógy. Ani zďaleka nepopierala Starý zákon, lež videla v ňom akési pomalé napredovanie k evanjeliu, ktoré v Božom pláne predstavoval. Jej hlboké sústredenie vyvolalo u jej matky túto úvahu: „Nikdy som nikoho nevidela modliť sa tak, ako sa modlí moja Edita.“

Volanie ticha

Konverzia spôsobila u Edity Steinovej hlboký obrat. Hľadala teraz svoje miesto na poli Pána. Najprv sa zrieka svojich pozícií na Freiburgskej univerzite a odchádza do Spieru, kde si vyberie za duchovného poradcu kanonika Schwinda.

Milosť v jej duši pracovala. Isté hlboké očarenie ju pomaly hnalo  k úplnej obete. Vábil ju kláštor. Avšak tí, čo ju poznali, ju od toho odrádzali, v domnení, že jej výnimočné dary ju predurčili pre činnosť vo svete. Videla však, ako sa jej túžba čiastočne uskutočnila, keď jej dovolili utiahnuť sa do ticha lýcea dominikánok a vyučovať tam dievčatá. Súčasne dostala povolenie zúčastňovať sa na živote komunity rehoľníčok. Veľká lekcia pre toľké povrchné duše! V čase, keď táto nezvyčajne nadaná žena mohla ašpirovať na najslávnejšie katedry európskych univerzít, ona sa uzavrela do ticha zdanlivo obmedzených možností. Nachádzala tam však Boha a tú Pravdu, ktorú tak dlho hľadala na strmých cestách svojho života. Čože si mohla viac priať?  Podávajú nám o nej takéto svedectvo: „Dlhé hodiny sa modlievala. Keď sestry prišli do kaplnky okolo štvrtej alebo piatej  hodiny ráno, „doktorka” už kľačala na svojom mieste. Nikdy sa nevystrkovala, lež všade bola nenápadná. A predsa od prvého kontaktu  s ňou človek cítil, ako si ho podmaňuje jej veľká svätosť, ktorá potichu sálala z jej bytosti.“

Úloha  profesorky ju nadchýnala. Nachádzala v nej možnosť otvárať mladé duše pre bohatstvá ich vlastného vnútorného sveta, upevňovať ich vieru a usmerňovať ich k naozaj kresťanskému životu. O svojom vyučovaní mala vysokú predstavu, ako nám to odhaľuje toto zdôverenie sa istej rehoľníčke: „Dôležité je, aby tí, čo učia, vlastnili naozaj ducha Krista, a aby ho v sebe samých vteľovali. Okrem toho sú viazaní aj inou povinnosťou: dobre poznať život, aký povedú neskoršie tí, čo sú im zverení. Dnešní mladí ľudia prešli mnohými krízami. Nemôžu nás už celkom pochopiť. Je na nás, aby sme sa my pokúšali pochopiť ich. Potom im azda budeme môcť darovať trochu dobra.“

Bývalé žiačky Edity Steinovej sa jednomyseľne zhodnú na  nezabudnuteľných spomienkach, ktoré si uchovávajú o svojej profesorke. Z kytice svedectiev vyberáme iba jedinú, ktorá pochádza od  najmladšej žiačky Edity Steinovej: „Bola som v Inštitúte sv. Magdalény sotva rok. Mala som 17 rokov. Slečna Steinová nás učila nemeckú literatúru. Pravdu povediac, rozdávala sa. Boli sme ešte veľmi mladé, ale nikdy sme nezabudli na čaro jej osobnosti. Každý deň sme ju mohli vidieť ako kľačí pred nami na svojom kľačadle počas sv. omše. Takto nám ukazovala, ako  môže byť hlboká viera dokonale zosúladená so životným postojom. Pre nás, ktorí sme boli v kritickom veku, bola príkladom už len svojím správaním. Nikdy som sa nepriečila ani jedinému jej rozhodnutiu, podistým preto, že to bola tichá a pokojná bytosť, ktorá nás usmerňovala viacej svojím osobným správaním než slovami. V jej napomínaniach sa dobrota napodiv spájala so spravodlivosťou. Vždy sme ju videli pokojnú a miernu. Keďže mala veľmi slobodného ducha, dokázala nás po prvý raz zobrať na divadelné predstavenie. Vec v tom čase u gymnazistiek veľmi zriedkavá. Dávali Hamleta. Vnímali sme dielo jej vlastnými očami, lebo nás veľmi  dobre uviedla do Shakespearovho sveta. A aké bolo jej srdce, otvorené pre všetky krásy roztrúsené po svete! Takto zostane navždy zachovaná v našich spomienkach!“

Jej dobrý chýr sa šíri

Hnaná túžbou po väčšej znalosti svojej viery, Edita Steinová sa opäť pustila do filozofickej práce vo svojich voľných chvíľach. Po prvý raz pristúpila k dielu sv. Tomáša Akvinského. Zostávala však hlboko pripútaná k znamenitému učiteľovi, ktorý usmerňoval jej prvé kroky na cestách ducha. Preto mala veľkú radosť, keď mu v roku 1929 mohla ponúknuť vedeckú prácu s titulom: Husserlova fenomenológia a filozofia sv. Tomáša Akvinského.

Okrem toho, katolícky vedecký svet upriami na ňu svoju pozornosť aj napriek jej polo utiahnutiu sa. Čoraz  viac ju žiadajú o filozofické, pedagogické a náboženské prednášky. Prednášala najprv v niekoľkých nie vzdialených mestách: v Heidelbergu, Freiburgu, Kolíne atď. Silný dojem, ktorý zanechala, niesol ďaleko jej dobré meno a čoskoro musela prednášať vo Viedni, Zurichu, v Prahe.

Samotná jej sláva mohla pre ňu znamenať isté nebezpečenstvo. Boh ju však držal vo svojich rukách. Po každej prednáške ponáhľala sa vyhľadať opäť svoju drahú spiersku samotu a znovu sa pohrúžiť do diel sv. Tomáša.

Takto sa míňali roky. Od r. 1928 Edita Steinová chodievala na veľkotýždňové obrady do slávneho opátstva v Beurone. Toto výnimočné kláštorné miesto sa pre ňu stalo duchovnou vlasťou. Beuronský prelát Rafael Walzer bol totiž jej duchovným poradcom. Takto sa o nej vyjadril: „Mal som zriedkavo možnosť stretnúť sa s dušou, ktorá by v sebe spájala takú veľkú kvalitu a takú mimoriadnu prostotu a jednoduchosť. Bola to jemná  žena s materinskou citlivosťou. Bola prostá s prostými ľuďmi, vzdelaná s intelektuálmi, nepokojná s tými, čo hľadali.“

Prelátovi sa ju podarilo presvedčiť, že jej doterajšie postavenie na spierskom Inštitúte sv. Magdalény nezodpovedá jej intelektuálnym danostiam a že jej povinnosťou je pokračovať vo vedeckej práci. Muselo jej byť zrejmé a musela uznať, že  pobyt v Spiere jej nedovoľoval pracovať na jej dôležitom filozofickom diele.

Preto sa v marci 1931 rozhodla zo Spieru  odísť a usadiť sa najprv v rodnom meste Breslau. Veľká filozofická práca na ktorú sa podujala, bol nemecký preklad diela sv. Tomáša Akvinského. Jej preklad tohto dôležitého diela anjelského učiteľa do nemeckého jazyka vyšiel v roku 1932 a potešil vedecké kruhy svojím moderným filozofickým slovníkom a elegantnou jasnosťou štýlu. Jej dobrá povesť ju napokon predišla do Breslau. Čoskoro sa toto miesto stalo strediskom početnej skupiny mladých intelektuálov, najmä židovských, ktorí túžili po katolicizme. Viacerí konvertovali a Edita bola ich krstnou matkou. Aj vo svojej rodine mohla vidieť, ako sa jej sestra Róza tiež stala katolíčkou. Avšak ich stará osemdesiatročná mama neoblomne vzdorovala katolicizmu.

Viaceré fakulty univerzít mali záujem o  túto znamenitú filozofku, napokon prijala  ponuku Katedry pedagogiky na Munsterskej univerzite vo Westfálsku. Hneď si tam získala od všetkých rešpekt. Zdalo sa, že sa pre ňu opäť otvára skvelá univerzitná kariéra. Boh má však svoje cesty, ktoré  nie sú  našimi cestami. Spomedzi svojho ľudu si vybral túto privilegovanú dušu a chcel ju úplne pre seba.

Tôňa kríža

Rok 1933 začínal znepokojujúcimi udalosťami. Brutálny vpád nacionálneho socializmu umožnil predvídať skoré prenasledovanie Židov. V istý pôstny večer Edita Steinová po prvý raz prežila tieto hrozby. Od tejto chvíle bolestná obava z mnohých utrpení, ktorým bude jej národ vystavený, ju už neopustila. Na začiatku apríla prechádzala cez Kolín. Išla na Svätú hodinu do karmelitánskej  kaplnky na Lindenthalskej ulici. V ten večer sa udial tajný sľub medzi Učiteľom a jeho žiačkou, ktorý mal odteraz usmerňovať celý jej osud. Prenechajme však slovo Edite Steinovej: „Obrátila som sa na Pána a povedala som mu, že viem dobre, že jeho kríž bude odteraz doliehať na izraelský ľud. Bola som pripravená vydať sa na túto cestu. Nech mi len Pán  ukáže, čo mám robiť. Keď sa pobožnosť skončila, mala som vnútornú istotu, že ma Pán vypočul. Nevedela som však ešte, aká bude moja Krížová cesta.“

Čoskoro sa to dozvie. Po návrate do Munsteru 9. apríla jej dali na vedomie, že neárijcom sa zakazuje vyučovať a taktiež akákoľvek politická činnosť. Ihneď pochopila, že jej univerzitná kariéra skončila. Prišli jej pozvania z cudziny, najmä z Južnej Ameriky. Ona sa však už pevne rozhodla. Už dvanásť rokov z celej svojej duše prahla po kontemplatívnom živote. Či neprišla hodina uskutočniť napokon jej dôvernú túžbu?

Nemohli jej už oponovať nevyhnutnosťou jej činnosti vo svete, pretože jej zakázali každú verejnú činnosť. Beuronský opát napokon súhlasil s jej žiadosťou. Edita Steinová ihneď podnikla kroky nevyhnutné pre jej prijatie do kolínskeho Karmela. V júli 1933 opustila Munster a mesiac zostala v Kolíne. Napokon opäť odišla do Breslau, aby sa definitívne rozlúčila so svojimi príbuznými. Tí nevedeli nič o jej rozhodnutí. Jej sestra Róza, ktorej sa zdôverila ako prvej, bola veľmi prekvapená, ale pochopila a mlčala. Pomaly sa zdôverila aj svojim bratom a sestrám a prosila ich, aby matke nič nepovedali.

Ako kedysi, tak aj teraz trávila  dni v súkromí so svojou matkou. Táto osemdesiatštyriročná žena si rada prisadla k jej pracovnému stolu a zdôverovala sa jej so všetkým, čo mala na srdci. Nikdy sa nepýtala na budúce zámery svojej dcéry. A tá zase nechcela urýchľovať hodinu ťažkého priznania. Táto chvíľa však musela prísť. Je potrebné, aby sme tu uviedli dojímavý rozhovor, ktorý nám o tom zanechala sama Edita Steinová: „Prvú septembrovú nedeľu som bola  doma  sama  so svojou matkou. Sedela a plietla pri okne. Bola som pri nej. A náhle mi položila tak dlho očakávanú otázku: „Čože ideš robiť k rehoľníčkam do Kolína?“  „Žiť s nimi!“ Mamička neprestala pliesť. Klbko vlny sa jej zamotalo. Svojimi trasúcimi sa rukami pokúšala sa dať ho do poriadku. Pomáhala som jej pri tom a náš rozhovor pokračoval. Od tej chvíle sa však pokoj vytratil. Nad domom sa vznášal hustý mrak. Z času na čas sa mamička pokúsila položiť jednu-dve otázky. Nasledovalo ticho. Moje sestry a bratia zmýšľali ako moja matka, ale nechceli zväčšovať jej starosť. Len jeden zo zaťov ju  upozornil, že moje rozhodnutie ešte viac dovŕši môj rozchod so židovským ľudom. A to vo chvíli,  keď bol vystavený hrozným skúškam. Aké utrpenie musela spôsobiť mojej matke táto narážka na moju nevernosť! Veď ona tak veľkodušne prijímala kríž, čo skľučoval jej národ, a chcela ho niesť pred Bohom! Rozlúčenie mi pripadalo  také kruté, veď nikto mi s istotou  nevedel povedať, či by ten alebo onen spôsob konania bol lepší. Musela som urobiť ten krok v tmách viery. Často som myslela na tie dni: „Kto z nás dvoch, mama alebo ja, nebude už môcť vzdorovať?“ Obidve sme sa však držali dobre až do posledného dňa.“

12. októbra, v deň Editiných narodenín a súčasne na Sviatok stánkov, dcéra posledný raz sprevádzala svoju matku do synagógy. Na dlhej spiatočnej ceste, ktorú chcela staručká mama prejsť peši, aby sa mohla  úprimne pozhovárať so svojou dcérou, sa jej spýtala: „Či nebola kázeň krásna?“ „Zaiste, mamička.“ „Človek môže byť teda zbožný aj  u židov? „Zaiste, ak sa nespozná niečo iné.“ Potom vyslovila túto smutnú úvahu: „Prečo si sa naučila niečo iné? Nechcem nič vyčítať Ježišovi. Mohol byť veľmi dobrý. Ale prečo sa chcel robiť Bohom?“

V ten deň bolo u nás veľa ľudí. Naši hostia sa lúčili jeden za druhým. Napokon som zostala v  izbe sama s mamičkou. Zakryla si tvár rukami a pustila sa do plaču. Postavila som sa za jej stoličku a jemne som tisla svoju hruď na tú vznešenú hlavu so šedivými vlasmi. Takto sme zotrvali dlho, až kým nechcela ísť do postele. V tú noc sme však obidve ani na okamih nezažmúrili oka.

Karmel

Na druhý deň ráno odišla Edita Steinová do Kolína a o dva dni nato sa nachádzala  pred tou klauzúrou, ktorú si priala už tak dávno prekročiť. 15. októbra 1933, vo veku 42 rokov, Edita Steinová ukončila tú podivnú cestu, ktorá ju priviedla „od Husserla ku Karmelu“. Odteraz sa začala nová cesta, cesta sestry Terézie Benedikty od Kríža. Také rehoľné meno si vybrala pri obliečke 15. apríla 1934. Na druhý deň po obrade, ktorý prilákal značné množstvo priateľov a známych, ju provinciál karmelitánov  požiadal, aby sa odteraz vo svojich voľných chvíľach venovala opäť svojej vedeckej práci vo filozofii. A tak sa čoskoro ocitne vo svojej cele medzi svojimi knihami. Tam napísala  hlavné dielo svojho života: Časné a večné Bytie, vysvetlenie modernej filozofie od Descartesa až po Heideggera. Toto dvojzväzkové dielo nemohlo vyjsť pre zákaz vydávania neárijskej literatúry.

Napriek osamoteniu v kláštore zostávala v spojení so svojou rodinou. S osobitným povolením každý týždeň posielala list svojej matke. Dlho na svoje listy nedostávala odpoveď. Napokon dostala kartu, ktorá svedčila o víťazstve materinskej lásky. Od tej chvíle listy jej sestry Rózy prinášali jej zakaždým aj pár slov od matky.

Cez leto 1936 obdivuhodná osemdesiatsedemročná žena ochorela a jej stav sa rýchlo zhoršoval. 14. septembra, na sviatok Povýšenia sv. Kríža, bola v karmeli slávnosť obnovy sľubov. Keď prišiel rad na sestru Teréziu od Kríža, mala  jasné vnuknutie: matka je pri mne. V ten istý deň jej telegram oznámil smutnú správu. Jej matka zomrela vtedy, keď sa konala obnova sľubov.

V  Advente 1936 Edita Steinová s radosťou prijala svoju sestru Rózu, ktorá konečne prijala sv. krst odkladaný preto tak dlho, aby ešte viac nezranila svoju starú matku.

Nebo sa zaťahovalo čoraz černejšími mrákavami. Nacistické prenasledovanie nielenže neutíchalo, lež naberalo na prudkosti. Ostatne,  ono sa znásobovalo prefíkanou kampaňou proti náboženstvu všeobecne a osobitne proti náboženským reholiam. Sestra Terézia od Kríža sa obávala, aby jej prítomnosť nevystavila kolínsky karmel represáliám. Preto sa rozhodlo o jej odchode do Holandska. Počas silvestrovskej noci 1938 prešli tajne cez hranice a vybrali sa do echtského karmelu v holandskom Limburgu. Rýchlo sa tam prispôsobila. K šiestim jazykom, ktoré už ovládala, pridala holandčinu. Pokračovala tiež vo svojej intelektuálnej práci a dokončila  štúdiu o sv. Jánovi z Kríža - Veda kríža. Vtedy prišla do echtského karmelu jej sestra Róza ako karmelská terciárka.

Obeta

10. máj 1940. Za treskotu výbuchov a hučania motorov sa dala do pohybu mocná nacistická vojnová mašinéria. Holandsko je rýchlo obsadené. Rozpútali sa zúrivé protižidovské prenasledovania. Nanovo hrozí priame nebezpečenstvo sestre Terézii od Kríža. Preto sa rozhodnú pre jej nový únik do Švajčiarska, do karmelu v Le Paquier pri Fribourgu.

Bol začiatok roku 1942.  Byrokratické formality sa, žiaľ,  preťahovali donekonečna. Gestapo si predvolalo rehoľníčku do Maastrichtu, potom do Amsterdamu. Jej prítomnosť neunikla pozornosti polície. Hrozby sa stávali  čoraz strašnejšími. Našťastie všetko bolo pripravené na odchod. Také však Božie zámery neboli.

2. augusta 1942 sa echtská komunita zhromaždila ako zvyčajne v kaplnke na rannú modlitbu. Ktosi zazvonil pri dverách kláštora. Objavili sa dvaja dôstojníci a pýtali sa na sestry Steinové. Tieto, presvedčené, že im priniesli ich víza do Švajčiarska, opustili kaplnku.  Pri vstupe do hovorne zbledli. Tam na ne čakali esesáci. Dostali rozkaz, aby sa za desať minút pripravili na odchod z karmela. Edita Steinová sa vrátila  späť do chóru, pokľakla si naposledy pred  Sviatosťou Oltárnou a opustila zhromaždenú komunitu so slovami, „sestričky, modlite sa za nás.“

Energické protesty matky predstavenej nemali  nijaký účinok. Obe rehoľníčky si narýchlo zobrali čo im dovolili vziať si so sebou: prikrývku, pohár, lyžicu a nejaké potraviny. Na ulici, kde sa zhromaždil veľký dav, aby protestoval, čakala na ne skupina esesákov. Obe sestry donútili  nastúpiť do auta, ktoré sa pohlo neznámym smerom.

V Echte zavládla úzkosť, čoskoro tam dostali telegram z koncentračného tábora v Amersfoorte. Edita Steinová v ňom prosila o teplý odev a o svoj breviár. Sestry narýchlo zabalili potrebné a mladí Holanďania, ktorí mohli prísť do styku s oboma rehoľníčkami, to tam odniesli. Našli ich veľmi pokojné, bez jediného slovka sťažnosti, ale v úplnej neistote o zajtrajšku.

Karta, ktorú  zakrátko dostali, oznamovala bezprostredný odchod na východ. Potom dostali ešte jednu správu s takouto poslednou vetou,  ktorá svieti ako posledný tlejúci plameň v noci: „Vedu kríža možno získať iba vtedy, keď človek naozaj cíti, ako tlačí  kríž na jeho pleciach. Od prvej chvíle som bola o tom presvedčená a povedala som  sama sebe: Ave crux, spes unica.“

Nasledovalo úplné ticho. Rehoľníčky sa dozvedeli, že 6. augusta, na prvý piatok mesiaca, konvoj Židoviek, skoro všetko konvertitiek, odišiel smerom do Poľska. Posledná stopa, ktorú máme o našej významnej rehoľníčke, je malý lístok napísaný ceruzkou a odovzdaný neznámou rukou istej sestre z Freiburgu: Z cesty do Poľska. Pozdravy od sestry Terézie Benedikty od Kríža.

Nevieme, kde sa skončila jej kalvária. Nevedno, na ktorom mieste ten hlboký pohľad, ktorý stále hlbšie skúmal hlbiny človeka a sveta, sa napokon otvoril pre Svetlo bez tieňa. Niektorí hovorili - a zdá sa, že viac-menej oprávnene - o plynových komorách zlovestného vyhladzovacieho tábora v Osvienčime v Poľsku. Úradne sa však nikdy nič nepotvrdilo. Napokon, načo sa ďalej zapodievať týmito nateraz naozaj márnymi otázkami? Nenájdeme ju už na zemi, napísali kolínske karmelitánky, lež pri Bohu, ktorý prijal  jej obetu a jej plody daruje ľudu,  za ktorý strádala, trpela a zomrela.

Po oznámení jej smrti mnohé svedectvá o obdive a úcte k nej prišli zo všetkých krajov Nemecka. Na podnet profesora Grobmanna čoraz početnejší kruh priateľov, bývalých žiakov a obdivovateľov, vyjadril želanie, aby sa jej blahorečenie a kanonizácia stali svetlým príkladom poznávania Boha a lásky k nemu. Jej vplyv sa neprestáva sa šíriť v intelektuálnych a univerzitných kruhoch. Ako to napísal nemecký jezuita Franz Hillig: Je potrebné, aby s prispením mladých kresťanov zo všetkých európskych krajín svedectvo tohto života nezapadlo do minulosti, a aby v nich pokračovalo stále živé a účinné.                                        

Bibliografia

Edith Stein, Lebensbild einer Philosophin und Karmelitin von Schwester Theresia Renata de Spiritu Sancto, Glock und Lutz, Nurnberg

Brennende Herzen. Lehenbilder grosser Christen von Margarethe Weinhandl. Sterische Verladeanstalt. Graz-Wien

Elisabet de Miribel,Edith Stein, philosophe, karmelite, martyre (Éd, du Seuil, 1955)                              

H. Bordeaux-La vie pathátique d Edite Stein (La Table ronde, Paris 1955)                                                  

Hilda Graef - Le Philosophe et la Croix Edit Stein (Le Cerf, 1955)                                                        

Exarcha katolíckych Rusov

Leonid  F I O D 0 R O V

(1879-1935)

Napísal: Pavol Mailleux,  SJ

 Na žiadosť istého biskupa – priateľa, Leonid Fiodorov napísal kedysi niekoľko poznámok o svojich prvých rokoch. Je to zázrak, že poznáme ich obsah, lebo od r. 1944 sa pôvodný rukopis nachádzal  na druhej strane železnej opony a veľmi prešibaný musel by byť ten, komu by sa dnes podarilo do neho nahliadnuť. Našťastie,  istý ruský katolík, princ Peter Volkonský, si z nich urobil odpis, ktorý vzal so sebou do Paríža. Spomínaný odpis umožnil zostaviť tieto riadky.

Možno si však domyslieť, že Fiodorov by nebol nadšený, keby  vedel, že jeho poznámky poslúžia neskôr na náčrt jeho osobnosti a na jej zavesenie do galérie konvertitov. Bol by si akiste želal ich prepracovanie. A predovšetkým toto tu treba  povedať. Keď sa nejaký budhista stane kresťanom, odvracia sa od Budhu a obracia sa ku Kristovi. V tomto prípade je naozaj namieste hovoriť o konverzii v etymologickom význame slova: convertere, obrátiť.

Iný je postoj pravoslávneho Gréka alebo Rusa, čo sa stane katolíkom. Ten sa neodvracia od nikoho. Ako učeník Krista v minulosti ostáva mu naďalej verný, praje si však posunúť svoju vernosť až tak, že sa odpútava od negatívneho postoja, ktorý historické pravoslávie zaujalo k istým katolíckym pozíciám. Fiodorov so svojím učiteľom Vladimírom Solovjevom tvrdí, že každý skutočný pravoslávny je katolík, ktorý o tom nevie. Čo by sa nazvalo „ konverziou“, keď sa hovorí o pravoslávnom, ktorý vstupuje do katolíckej Cirkvi, je v skutočnosti iba uvedomenie si a vyznanie tradície, ktorú z rozličných dôvodov predtým neuznával.

Na petrohradskom gymnáziu

Leonid Fiodorov pochádzal zo skromných pomerov. Jeho starý otec bol nevoľník Koruny v jaroslavskej oblasti. Cár Alexander II. mu daroval slobodu. Jeho syn Ján, Leonidov otec, si  otvoril  v obchodnej štvrti Petrohradu pomerne známu gazdovskú reštauráciu „Malý jaroslavec“. Majetkové problémy ho predčasne vyčerpali. Leonid, narodený 4. novembra 1879, ho vôbec nepoznal. O jeho výchovu sa starala iba  matka, pôvodom Grékyňa, ktorá si zachovala  všetku bystrosť svojho národa a vo svojom vdovstve podala dôkaz o podivuhodnej odvahe, keď znovu postavila na nohy podnik svojho manžela.

Ako jedenásťročný začne Leonid chodiť na Druhé klasické gymnázium v Petrohrade. Nezakrýva nedobré vlastnosti svojich bývalých spolužiakov a zanechal o nich obraz, v ktorom podľa výpovedí znalcov príliš zdôrazňoval ich záporné črty.  „Naše gymnázium bolo kloakou všetkých nerestí,“ napísal. „Všetky naše študentské schôdzky sa končili opilstvom, roztopašou, násilnosťami. Idealisti, akým som aj ja bol, tam mali  tvrdý život. Bolo tam len málo chlapcov, ktorí by túžili po lepšom správaní a takých stíhalo všeobecné pohŕdanie.  Všetci ma mali radi, myslím si,  pre moju prispôsobivú povahu. Nemohli mi však odpustiť môj idealizmus.“

Keďže vyhľadával samotu, mladík sa ponáral do kníh. Jeho zle usmerňované čítanie mu vôbec neprinieslo viacej svetla. Krajne obetavá, ale neskúsená matka, mala v tejto oblasti málo realistické pedagogické princípy . „Mladík tvojho veku má  čítať všetko,“ vyhlásila pred svojím synom. „ V množstve myšlienok pramení  svetlo.“

„Pustil som sa teda,“ píše, „do čítania, či skôr do hltania francúzskych módnych románov Zolu, Huga, Maupassanta, Dumasa. Zoznámil som sa s talianskou renesanciou a s jej skazu prinášajúcou  literatúrou, s Boccaciom, Ariostom, potom s výplodmi nemeckého Zarstreungu. Moja hlava sa ponášala  na stoku, do ktorej vyliali všetku špinu.” Výsledkom bol hlboký mravný úpadok, strata akejkoľvek duchovnej sily, nenávisť voči svetu, nechuť k životu.

Mal sedemnásť rokov, keď pri čítaní Schopenhauera a Hartmanna náhodou naďabil na niekoľko diel z hinduistickej filozofie: „Keď som čítal súru ( kapitolu, pozn. prekl.) za súrou, domnieval som sa, že  čítam presný zápis svojich vlastných myšlienok. Na čo je dobrý tento bezcenný život? Na čo je činnosť, zmietanie sa, vznešené zápaly a úsilie? Či večný odpočinok v nirváne, kde pominie každá túžba, kde sa ustáli večné uspokojenie ničenia, nie je lepší? Lepšie je sedieť ako stáť, lepšie je spať ako bdieť,  ideálne je zničiť sa.”

Jeho fyzický stav napokon prial jeho mravnej únave. „Malý Jaroslavec“ sa  nachádzal  v  centre mesta, v tej štvrti, ktorú si Dostojevskij zvolil za rámec  pre svoje romány. Možno sa práca v reštaurácii predlžovala až do neskorých nočných hodín a bránila mu odpočinúť si. Prostredníctvom pani Fiodorovej však nostalgia po starom Grécku zostávala  v rodine.

„Vo veku dvadsať rokov,“ píše, „čítal som už mytológiu, staroveké dejiny. Postupne som vnikal do srdca antiky a študoval som ju do najmenších detailov. Staroveké Grécko zostávalo  večným  snom mojej mladosti. Tam,  v ďalekej minulosti,  som odhalil  umenie, krásu, život plný pôvabu, ešte mladé,  vznešené, duchovné túžby. Tu som sa dusil v ovzduší fabrík a obchodov, v ktorých dominoval iba boj o život, ľahkovážnosť, vulgárnosť, nízke pudy, hrabivosť. Pretrvávala  vo mne nostalgia po nenávratne stratenom raji.“

Keď myslí na budúcnosť, zažíva prvé čaro: „Moja duša snívala vtedy iba o jednom: stať sa vojakom, skutočným vojakom, ktorý sa bezvýhradne odovzdáva svojmu povolaniu, do úplného zabudnutia na seba samého. Rád som si opakoval výrok: „Vojna je Božou dcérou“ a vychutnával som Molkeho pamäti. Vari netreba z času na čas pozdvihnúť svet z jeho nízkych pudov tým, že ním zatrasieme, a či práve vojna neprerušuje náš stereotypný každodenný život, aby nás podnietila k vznešenejším túžbam? Moja rozmarná fantázia mi občas predstavovala koniec súčasnej civilizácie a návrat sveta k prvotnej prostote.“

Vo vyšších triedach gymnázia sa Leonid stretol s duchovným poradcom výnimočného charakteru, s otcom Konštantínom Smirnovom. Tento pozoruhodný kňaz bol spočiatku profesorom náboženstva. Potom sa stal biskupom. Keď sa stal kazanským metropolitom, patriarcha Tychon ho po revolúcii 1917 označil za jedného zo svojich troch prípadných nástupcov. No svoj život skončil vo vyhnanstve na Sibíri.

Rusko začínalo vtedy prežívať ono obdobie nepokoja, ktoré ho malo čoskoro priviesť k prvej revolúcii, k revolúcii z r. 1905. Otcovi Konštantínovi sa podarilo, že svojim žiakom, ktorí nedočkavo túžili po zmenách, umožnil pochopiť transcendentné poslanie Cirkvi Ježiša Krista. Keďže trpel tým, že ruská pravoslávna cirkev bola príliš zatiahnutá do svetských zámerov vlády, pri svojom vyučovaní citlivo podčiarkoval Božie poslanie Cirkvi a keďže k svojej horlivosti pridával  aj výnimočné vlastnosti pedagóga, vedel pre svoj ideál nadchnúť mnohých  svojich žiakov.

V Rusku nebolo zvykom, aby sa mladíci, ktorí pochádzali z intelektuálnych vrstiev, stali  kňazmi. Bohoslovci pravoslávnej cirkvi pochádzali hlavne z radov synov svetského kléru, ktorého rodiny vytvárali akúsi sektu. Na Druhom petrohradskom gymnáziu Otec Konštantín prelomil túto tradíciu a zrazu viacerí synovia  popredných rodín zasvätili svoj život službe cirkvi.

Leonid bol jedným z nich a jeho styky s otcom Smirnovom pokračovali aj po ukončení gymnázia. Jeho túžba slúžiť cirkvi zahnala jeho sny o vojenskej kariére a keď dostal maturitné vysvedčenie, požiadal o prijatie na cirkevnú akadémiu.

Nenávratný krok

Každé pravoslávne biskupstvo malo v cárskom Rusku svoj seminár, v ktorom sa vychovávalo kňazstvo pre farnosti, nazývané „biele kňazstvo". Títo kňazi sa museli oženiť pred svojou ordináciou na diakona.

V Petrohrade, Moskve, Kijeve a Kazani jestvovali okrem toho vyššie teologické školy, nazývané „cirkevné akadémie”. Tá petrohradská bola súčasťou lavry,  rozsiahleho Kláštora sv. Alexandra Nevského.

V roku 1898 tam prijali  mladého Fiodorova. Mal vtedy devätnásť rokov. No jeho duša tam nenašla hneď pokoj. Jeho pochybnosti a znechutenia trvali aj naďalej a on sa vnoril opäť do kníh. Tentoraz však číta cirkevných Otcov a cirkevné dejiny. A toto čítanie je v súlade s jeho novým štúdiom.

„Mal som už dvadsať rokov, keď som čítaním Otcov a dejín dokázal rozpoznať pravú, všeobecnú cirkev. Božská milosť ma osvietila v príhodnom okamihu, práve  vtedy, keď som strácal vieru. Uskutočnila vo mne obrat a urobila v mojej mysli opäť živým Spasiteľa sveta, ktorý vylial svoju krv za ľudstvo.“

Stal sa presvedčeným veriacim, zápalistým obrancom kresťanstva,  odhodlaným zasvätiť svoj život obrane a rozširovaniu cirkvi. Ako premýšľajúci muž rozhodne sa dôkladne preštudovať katolicizmus a ide sa poučiť do Kostola sv. Kataríny, hlavného katolíckeho petrohradského kostola. Farár kostola, Kšonc Stislavský, ho milo prijme, odpovedá na jeho otázky a pozve ho navštevovať krúžok mladých ľudí, ktorí sa u neho pravidelne schádzajú.

„Moje rozhodnutie stať sa kňazom bolo neodvolateľné. Ako ho však uskutočniť? V ruskej cirkvi sa musia (svetskí) kňazi ženiť a ja som sa zdráhal myslieť na manželstvo. Nechcel som však tiež hneď vstúpiť do katolíckej cirkvi. Želal som si dokončiť  štúdium na cirkevnej akadémii, potom po dvoch alebo troch rokoch kňazstva v pravoslávnej cirkvi predložiť prácu, a tak dosiahnuť hodnosť učiteľa teológie. Jediné možné riešenie bolo stať sa rehoľníkom. Tento spôsob života bol lákavý, oslobodil by ma od manželstva a od hmotných starostí, umožnil by mi zaviesť do svojho života dokonalú jednotu a upriamiť ho výlučne k môjmu duchovnému zdokonaľovaniu.“

Keďže tak táto náklonnosť k mníšstvu podporovala to, čo objavoval v Písme, v dejinách cirkvi a v spisoch sv. Otcov a  nútila ho prijať  radikálne rozhodnutie: „Napokon,“ píše bez ďalších podrobností, „rozhodol som sa urobiť krok, z ktorého niet návratu. Rozhodol som sa odísť do cudziny a stať sa katolíkom.“

Minulosť vysvetľuje prítomnosť

Nie je možné pochopiť postoj Ruska k rímskej Cirkvi, ak si nepripomenieme, akým  smerom sa vyvíjala Cirkev počas pätnástich storočí na jednej strane, na latinskom Západe a na druhej strane, na grécko-byzantskom Východe.

V Rímskej ríši, kolíske kresťanstva, boli kresťania spočiatku iba prenasledovanou menšinou. Na začiatku 4. storočia, po Konštantínovom obrátení, nielenže získali občianske práva, ale čoskoro sa podieľali  - a to veľmi účinne - na celom verejnom živote. Naozaj sa zdá, že tento cisár chcel byť spočiatku iba obrancom Cirkvi a nezasahovať do jej vnútorného života. Avšak bludy, ktoré sa množili a ohrozovali jednotu cisárstva, priviedli ho k tomu, aby  od tohto postoja upustil. Či sám nezvolal prvý ekumenický snem, Nicejský koncil? A tento istý cisár založil  o niekoľko rokov neskôr v Byzantskej ríši nové mesto, „druhý Rím“, čím dal podnet na neskoršie rozdelenie cisárstva.

Toto rozdelenie na politickom poli malo najvážnejší dopad na náboženskom poli. V priebehu nasledujúcich storočí biskup zo starého Ríma utvrdzoval a zdôrazňoval čoraz viac svoje najvyššie pastoračné poslanie, ktorým sa cítil byť poverený ako dedič Petrovho apoštolátu. Tvrdohlavo bránil nezávislosť a jednotu Cirkvi proti všetkým pokusom zotročenia, ktorým musela čeliť.

Tradície rímskeho cisárstva prežívali však oveľa dlhšie v Byzancii. Nuž a v rímskom cisárstve cisár „Pontifex Maximus” predsedal náboženskému životu, tak ako aj občianskemu životu. V Byzancii zostávala takto Cirkev predovšetkým Cirkvou cisárstva, predstavovanou v chápaní nerozdelenej zvrchovanosti. Cisár, predstaviteľ Večného panovníka, bral tu na seba úlohu starať sa úplne nielen o časné dobro, ale aj duchovné dobro svojich poddaných. Strácalo sa tu zo zreteľa to, že sám Kristus ustanovil apoštolský primát.

Neskoršie, keď sa Turci zmocnili Carihradu, Moskva, „Tretí Rím”, alebo Rusko, zdedilo byzantský vplyv vo východnom kresťanskom svete a súčasne jeho predstavu o vzťahoch medzi časnou mocou a Cirkvou.

V protiklade medzi týmito dvoma chápaniami spočíva základný nesúlad medzi katolíckou cirkvou a pravoslávnymi cirkvami. Križiacke výpravy, vojny medzi Poľskom a Ruskom len utvrdzovali tento protiklad a násobili ho politickými spormi. Treba priznať, že pravoslávna národná cirkev v Rusku zachránila  neraz v priebehu storočí národ v ťažkých časoch, keď politická moc bola slabá. Ovenčená  týmito zásluhami sa zdala byť neoddeliteľná od národného života. Oddeliť sa od nej, to by vyzeralo, akoby sa človek oddeľovať od ruského spoločenstva.

V Rusku  boli  aj  katolíci. Všetci však boli cudzieho pôvodu. Nebol tam dokonca ani nijaký katolícky  kostol, v ktorom by sa modlilo alebo kázalo po rusky. Reč katolíkov bola poľština. Čo sa týka katolíckych kostolov byzantského obradu, ktoré by zodpovedali náboženským tradíciám národa, tie vláda nepovoľovala. Vtedajšie ruské zákonodarstvo umožňovalo prechod  pravoslávneho veriaceho na katolicizmus, len ak sa vysťahoval z Ruska. Jeho majetok  sa následne zabavil a kňaz, ktorý by ho bol prijal, bol by býval poslaný na Sibír.

To nám svedčí o odvahe, akú musel Leonid preukázať, keď chcel priviesť svoje rozhodnutie až do konca. Odpovedať na volanie svojho svedomia, to pre neho znamenalo najprv všetko opustiť  (Boh vie,  na aký  dlhý čas!):  nežne milovanú vlasť, ale tiež matku, vdovu, pre ktorú bol jedinou láskou.

Anagni

Aby sa dostal do Talianska, Leonid musel prejsť cez Rakúsko-Uhorsko. Namiesto aby išiel po najkratšej ceste, donútil Kšonca Stislavského, ktorý ho sprevádzal, urobiť menšiu okľuku cez rakúske územie, ktoré sa vtedy volalo Halič, kde žilo obyvateľstvo katolíckeho, ale byzantského obradu.

Osem dní strávil vo Ľvove u metropolitu Andreja Šeptického, náboženskej hlavy tohto kraja. Na konci júla prišiel do Ríma a 31. 7.,  na sviatok sv. Ignáca z Loyoly, v kostole zvanom Gesu, Abbé Stislavský prijal jeho vyznanie katolíckej viery.

Ostávalo nájsť pre neho nejaký seminár. Lev XIII. prijal na audiencii Abbé Stislavského, ktorý mu predstavil svojho chránenca. Pápež  práve založil v Anagni, na juhu od Ríma, interdiecézny seminár pre južné Latium. Leonida tam prijali vďaka štipendiu, ktoré mu poskytol pápež.

Prvý dojem z kontaktu tohto mladého Rusa s rímskym seminárom bol rozpačitý. Všetko tu bolo pre neho nové: reč, spolužiaci, spôsob modlenia, správania. Jeho vtedajší spolužiaci si pamätajú na jeho neistotu v prvých mesiacoch. Musel sa pomaly prispôsobovať štúdiu. Neskoršie však predsa len napíše: „Moje študijné roky, najmä prvé roky, boli pre mňa ozajstným prekvapením. Prísne pravidelný život pátrov, ich precízna intelektuálna práca, spolužiaci, ktorí ma obklopovali plní radosti a života a ktorých ateistické spisy doby neskazili, samotný taliansky ľud vyznačujúci sa  rozumnosťou a  úplne preniknutý  kresťanskou kultúrou, celé toto moje obdobie ma postavilo čoskoro na nohy a vnuklo mi akoby nový život. Tam som sa naučil naozaj milovať  ľudí a celkom osobitne ruský ľud. Cítil som, ako sa vo mne rodí túžba urobiť čosi v prospech toho asketického, úbohého, ponižovaného ľudu. Byzantská zhovievavosť a pasivita pred zlom urobili vo mne miesto pre „perest mundus, fiat iustitia“ Rimanov: Čoby aj svet mal zahynúť, nech sa len nastolí spravodlivosť!“

Čoskoro objaví, ako veľmi málo poznajú Východnú cirkev,  dokonca aj v Ríme. „Moje oči žasli a nevedeli pochopiť nerovnosť, ktorá vládne v katolíckej Cirkvi medzi rozličnými obradmi a moja duša sa búrila proti nespravodlivosti Latinských voči Východným, proti ich všeobecnej neznalosti duchovných tradícií Východu.“

Kšonc Stanislavský, pôvodom Poliak, naliehal na svojho mladého priateľa, aby sa celkom prispôsobil latinskému obradu: „Ako ešte celkom mladé dieťa katolíckej Cirkvi nepovedal som mu nie, aby z toho nebol mrzutý. Avšak iba po niekoľkých rokoch pobytu v seminári som pochopil, že mojou katolíckou povinnosťou  je  zostať napriek a proti všetkému verným obradu a náboženským tradíciám svojej krajiny.  Napokon aj pápež bol toho istého názoru.“

 V seminári musel vykonávať latinský obrad. Jeho spolužiaci ho však často počuli, ako si vo svojej cele nôti melódie  ruských obradov. V samote sa usiloval usporiadať si  znovu súbor modlitieb, ktorý bol modlitbovým okruhom jeho detstva, ktorý zostával modlitbovým okruhom jeho ľudu a bude modlitbovým okruhom jeho kňazstva.

Kolégium pre šírenie viery

Uplynulo päť rokov. Platnosť Leonidovho pasu sa blížila ku koncu. Isté letné ráno v r. 1907 seminarista musel vyjsť zo svojho závetria a vybrať sa na ruské vyslanectvo v Ríme, aby tam požiadal o predĺženie dokladu. Dostal kategorickú odpoveď: ak ihneď neopustí ústav vedený jezuitmi, zakážu mu navždy návrat do Ruska.

Musel poslúchnuť a odišiel študovať na Kolégiu pre šírenie viery, ktoré bolo v tom čase na Piazza di Spagna, v samom srdci Ríma. Našiel tam spolužiakov, ktorí pochádzali zo všetkých kútov sveta: Nórov, Novozélanďanov, Grékov, Číňanov, Kanaďanov… Jeden z nich, pôvodom tiež z ruského impéria, sa stane neskôr kardinálom Agagianianom, patriarchom katolíckych Arménov.

Táto zmena mu v skutočnosti osožila. V kontakte s mladými klerikmi, pochádzajúcimi  z toľkých rozličných krajín, sa otvára jeho duch pre mnohé misionárske problémy, s akými sa Cirkev stretáva v rôznych častiach sveta. Ba čo viac, tentoraz býva v samotnom Ríme. Má teda možnosť nadviazať živý kontakt s Rusmi žijúcimi v tomto meste a najmä s ruskými pútnikmi, a tak byť v styku so samotným Ruskom. Napokon, jeho matka mu veľmi často píše. Sústrastne s  ňou  prežíva vojenské sklamania, akým v tej dobe  Rusko čelí. Po  prvom revolučnom tlaku cár Mikuláš II. musel 30. októbra 1905 podpísať manifest, ktorý udeľoval ľuďom slobodu svedomia a zhromažďovania. Nemnohí, rodom ruskí katolíci, ktorí sú roztrúsení po ríši,  dúfajú, že budú čoskoro môcť vyjsť zo svojho osamotenia a pomýšľajú na zorganizovanie sa.

Najúčinnejšia a najvplyvnejšia medzi nimi je sesternica ministra vnútra Petra Stolypina, slečna Natália Ušakovová. Má k nemu prístup a namiesto, aby tajila svoju príslušnosť ku katolíckemu spoločenstvu, obhajuje záležitosť svojich súvercov. „Čo si želáme,“ vraví ministrovi, „je to, aby sme sa my Rusi tešili tým istým právam, akým sa u nás tešia cudzinci: Poliaci, Nemci, Francúzi, teda mať  svoj kostol, svojich kňazov a svoju ruskú kázeň.“

Pri Nižnom Novgorode žil osamote Otec Alexis Zerčaninov, bývalý pravoslávny kňaz, ktorého  súkromné štúdium cirkevných Otcov priviedlo do katolíckej Cirkvi. Slečna Ušakovová ho zavolala do bytu na Bartolomejovej ulici  a tam z jednej izby urobila provizórnu kaplnku. Občas zašla zaklopať na dvere ministra vnútra. „Jestvujte, ako jestvujete,“ odpovie pán Stolypin, „privrieme oči.  Čo sa týka vášho oficiálneho povolenia, to nedopustíme.“ Medzi Leonidom a týmto krúžkom sa vytvorí stály kontakt. Jeho vzťahy s ruským vyslanectvom pri Svätej Stolici sa  uvoľnili. Cez nasledujúce leto Leonid prijal miesto vychovávateľa v Rakúsku, potom odišiel dokončiť svoje teologické štúdiá do konventu Albertinum vo Fribourgu do Švajčiarska.

Kňaz a mních

Po  dokončení  teologických štúdií mal Leonid  prijať kňazskú vysviacku. V tom čase,  presne v apríli 1903, dostal list od slečny Ušakovovej: „Pre Božiu lásku nedajte sa vysvätiť za kňaza,“ píše mu. „Sazonov vám povedal, že bude robiť všemožné prekážky rozvoju katolíckeho byzantského obradu v Rusku. Stal sa tu vplyvnou osobnosťou. Je Stolypinovým švagrom a  z toho titulu môže narobiť veľa zla vám i  celej našej veci.“

„Pretože pas máte v poriadku, vráťte sa do Ruska, ako to robí každý dobrý občan, ale bez vysviacky na kňaza. Zájdite na univerzitu, pripravujte terén. Budete môcť  prednášať  mládeži a ako vzdelaný laik to budete môcť robiť oveľa ľahšie, než ako katolícky kňaz. Tak v tom nebude nijaké klamstvo a všetko bude v poriadku. Tým, že budete pripravovať terén, budete nesmieme užitočný. Ale ak sa vrátite ako vysvätený kňaz, hľa, čo sa stane:  Vo Ľvove a v celej Haliči je množstvo agentov našej tajnej polície. Veľmi pozorne sledujú metropolitu Andreja. Žili ste u neho, poznajú teda aj vás. Hneď budú vedieť, že ste kňaz,  a len čo prejdete cez hranice, polícia vás bude sledovať. Obvinia vás z klamstva, vyhlásia, že z politického hľadiska ste neželateľný, lebo inak by ste sa neboli skrývali. Najmenej nepriaznivý osud, ktorý sa vám môže dostať, bude vyhnanie do cudziny a pre našu vec budete stratený. Dodajme k tomu, že vaša pastoračná činnosť sa scvrkne  na minimum. Verejnosť nie je navyknutá na maškarády. Ak vás ľudia uvidia raz v reverende, raz zasa v kabáte, bude sa o vás klebetiť. Povedia,  že sa u vás nemožno spovedať. Uvedomte si tiež hmotné rozpoloženie. Sme veľmi chudobní a čo ako malé sú vaše požiadavky, budete predsa len musieť žiť, jesť, mať strechu nad hlavou. Vaša matka, ktorá je pre Cirkev hotový poklad, nie je bohatá. To viete. Prepáčte mi moju otvorenosť, keď vám píšem: nedajte sa vysvätiť.  Píšem sama  proti sebe, lebo si ani neviete predstaviť ako túžim po tom, aby ma duchovne usmerňoval vzdelaný ruský katolícky  kňaz. Dovidenia, skôr alebo neskôr, ako sa Bohu zapáči.  Nech sa vo všetkom stane jeho vôľa!“

Tieto poznámky slečny Ušakovovej si zasluhovali  prinajmenšom vážny rozbor, Leonid sa teda rozhodne odložiť svoju ordináciu a ide sa  pozrieť osobne, ako vyzerá situácia v Petrohrade. Po sedemročnej neprítomnosti opäť prekročí ruskú hranicu. Uvedomuje si, že pre neho ešte nenadišiel čas vrátiť sa definitívne. Preto niet dôvodu, aby naďalej odkladal svoju kňazskú vysviacku. Prv, než by o ňu požiadal metropolitu Šeptického, ktorého cárska vláda upodozrieva z protiruskej činnosti, odchádza do Carihradu k inému prelátovi byzantského obradu,  Msgr. Mirovovi, arcibiskupovi katolíckych Bulharov. 26. marca 1911 pošle svojej matke list s týmito prostými slovami: „Pán ma požehnal. Leonid kňaz.“

Takto jej oznámil svoju vysviacku. V júli toho istého roku sa konal  na moravskom Velehrade tretí „unionistický" kongres so zámerom zblíženia východných kresťanov s rímskou Cirkvou. Leonid naň ide, prednesie svoj príspevok a vymení si názory s pátrami: Jugiem, Palmierim, O´Herbignym a s inými odborníkmi na orientálne otázky.

Z Velehradu sa vráti opäť do Ruska, kde sa tentoraz zdrží štyri mesiace. Od podpísania manifestu z 30. októbra 1905 bolo možné prejsť z pravoslávia na iné náboženské vyznanie. Bolo však treba vopred požiadať o to prefekta polície a vypočuť si potom napomenutie od niektorého profesora teológie.

Hoci bol katolíkom už desať rokov, otec Fiodorov nemal ešte príležitosť nechať si úradne uznať  zmenu svojho náboženstva. Podľa pasu bol stále pravoslávny. Aby sa vyhol akejkoľvek dvojznačnosti, rozhodne sa dať situáciu do poriadku. Veľkonočné sviatky prežije medzi katolíkmi hlavného mesta a potom opäť odchádza do Rakúska. Tam sa môže s čistým svedomím vnoriť do príťažlivosti, ktoré cíti k rehoľnému životu, a bez meškania odchádza do Sknilova v Karpatoch do noviciátu v tamojšom kláštore. Nachádza tam spôsob života podobný trapistom: poľné práce, oslava Boha spevom dlhým byzantským ofíciom.

V dôsledku tlačovej kampane polícia vo februári 1913 zatvorila malú kaplnku otvorenú v Petrohrade. Leonid opúšťa svoju samotu a ponáhľa sa  do hlavného mesta,  aby podporil odvahu veriacich. Našťastie jedny z dvier kaplnky unikli zapečateniu. Otec ich používa, aby  sa dostal dnu a vykonal tam obrady Svätého týždňa a Veľkej noci. Keďže polícia po ňom sliedi, musí opäť odísť do  kláštora.

Exarcha katolíckych Rusov

Po atentáte spáchanom v Sarajeve 29. júna 1914 na arciknieža Františka Ferdinanda Rakúskeho, vojna sa zdala byť nevyhnutnou. Zostať v Rakúsku  znamenalo pre ruského občana vystaviť sa nebezpečenstvu internácie. Z tohto dôvodu otec Leonid odišiel do Carihradu. Keď sa vojna rozpútala, usúdil, že nemôže už dlhšie zostávať mimo svojej vlasti a  posledným parníkom, ktorý vypravili z Bosporu, odíde do Odesy.

Dva týždne po  príchode do Petrohradu ho zatkla  polícia a dala mu na vedomie, že  má na vlastné trovy odísť do Tobolska na Sibíri. Tam prežil vojnové roky. Aby sa uživil, stal sa úradníkom v administratíve mesta.

Na začiatku roku 1917 sa v Petrohrade udalosti priam valia.  Vojaci sa búria a 2. marca abdikuje cár Mikuláš II. Nová vláda princa Lvova vyhlasuje amnestiu na náboženské priestupky a ruší každé obmedzovanie slobody vierovyznania.

Zakrátko nato prichádza do hlavného mesta metropolita Andrej Šeptický. Za okupácie Haliče ruskými vojakmi  ho 18. septembra 1914 zatkli, internovali v Suzdale a teraz ho  prepustili na slobodu. Metropolita využíva svoju prítomnosť v Petrohrade,  aby zorganizoval malé  katolícke spoločenstvo byzantského obradu. Treba mu dať predovšetkým pastiera. Odpovedajúc na jednomyseľné želanie a predpokladajúc odobrenie Svätého Otca, ktoré napokon čoskoro príde,  vymenuje otca Leonida za exarchu katolíckych Rusov.

Tento titul vyjadroval hotový program a byzantský titul naznačoval, že jurisdikcia otca Leonida sa vzťahovala  iba na Rusov jeho obradu a bola citlivá k úzkoprsosti poľského kňazstva. Nový titul chcel vyjadriť prechodný rys jeho ustanovenia. Chceli dúfať, že exarchát čoskoro zmizne vďaka zjednoteniu oboch cirkví.

Nový exarcha bol však stále v Tobolsku. Intervencia u nového ministra kultov dosiahne bez ťažkostí jeho oslobodenie a dovoľuje mu prísť  do Petrohradu niekoľko hodín pred sviatkom Veľkej noci, ktorá sa v tom roku slávila 2. apríla.

 Na začiatku júna vládna komisia pod predsedníctvom princa Lvova a pána Kartachova uznáva titul a jurisdikciu exarchu, a vyzve ho, aby sa zúčastňoval na práci delegátov, ktorí majú spresniť nové postavenie katolíckej Cirkvi v Rusku.  Nasleduje päť rokov intenzívnej práce za neopísateľných ťažkostí: komunistická revolúcia, ktorá 25. októbra zmetie dočasnú vládu, chudoba a hlad, opozície všetkého druhu, ktoré sa objavujú zvonku i zvnútra.

Program Otca Fiodorova je jasný:

1/ Chce zmierenie ruskej pravoslávnej cirkvi s rímskou cirkvou. Jeho prvým cieľom nie je teda pritiahnuť osamotených do katolíckej cirkvi, lež organická jednota dohodou hierarchií.

2/ Zatiaľ,  dokonca aj vtedy, keď sa katolíci latinského obradu a pravoslávni ešte nezmieria, jestvuje niekoľko stoviek katolíckych Rusov, čo sa chcú spojiť s rímskou cirkvou, hoci aj chcú ostať verní ruským duchovným tradíciám. Exarcha by chcel, aby ich malé spoločenstvo, ktorého sa stal otcom, stalo sa tým, čo bude ustavične nazývať „vzornou vecou“, teda prototypom toho všeobecného spojenia, na ktorom pracuje z celej svojej duše. Treba, domnieva sa, využívať získanú slobodu, aby sa faktami dokázalo, že ruské náboženské tradície môžu mať svoje miesto vo veľkej rodine všeobecnej cirkvi  zjednotenej okolo Petrovho nástupcu. Vyhýba sa každej polemike. Naopak vyhľadáva srdečné vzťahy s pravoslávnym kňazstvom. Navštívi viac ráz petrohradského metropolitu Magr Benjamína a patriarchu Tychona, ktorého synoda ruskej cirkvi dosadila na moskovský stolec.

Cirkev ticha

Už v r. 1918 zatkli exarchu prvýkrát, ale potom ho prepustili. Boľševici mali ešte vtedy dosť starostí s vojnou s Poľskom a s bielogvardejcami. V noci z 2. na 3. marca ho znovu zatkli a odviezli do Moskvy, aby ho tam súdili s ďalšími pätnástimi  katolíckymi kňazmi. Okolo  nich sú vojaci s nasadenými bajonetmi.

Prokurátor Krilenko, presvedčený komunista, sa nijako neusiluje  zastrieť svoju nenávisť. Hlavné body obžaloby sú tri: kňazi vyučovali deti náboženstvo, odmietli vydať cirkevné majetky, vykonávali bohoslužby aj po zatvorení kostolov. „Lipnete na svojom náboženstve,“ vraví im uštipačne Krilenko, „nuž teda neste svoj kríž. Kašlem na vaše náboženstvo, ako aj na všetky ostatné náboženstvá.  Áno, ako si ty vyhlásil,  Fiodorov, priznávame právne postavenie futbalovým klubom, odmietame ho však cirkvi.“

Počas svojho výsluchu, keďže vedel, že rozsudok je už vopred pripravený, exarcha pranieroval brutalitu boľševického režimu. Krilenko to už nevydrží: „Občan Fiodorov nie je obyčajný človek, za akého sa vyhlasuje, on je zosobnená aktivita  a táto aktivita sa  môže  vysvetliť iba fanatizmom. On začal dialóg s pravoslávnymi. Je to nebezpečný človek. Treba ho pozbaviť akejkoľvek možnosti škodiť.“

Aby sa dodržali formality, ponúknu na záver procesu posledné slovo obžalovaným. „Celý môj život,“ vyhlasuje exarcha, „spočíva na dvoch základoch: na Cirkvi, ktorej som venoval všetky svoje sily, a na mojej vlasti, ktorú si ctím a milujem. Je mi jedno, či ma odsúdite na desať rokov väzenia alebo ma zastrelíte. Nie je to však z fanatizmu. Od chvíle, čo som vstúpil do katolíckej cirkvi, mojou jedinou  túžbou bolo priviesť  svoju vlasť späť do tejto cirkvi, pretože verím, že ona je jedinou pravou cirkvou.“

Vyniesli rozsudok a exarchu odsúdili na desať rokov väzenia.  V žalároch nebolo však miesta a  v apríli 1927 ho podmienečne prepustili. Zakázali mu pobyt v šiestich najväčších mestách Ruska, ako aj  akúkoľvek náboženskú činnosť.

Odchádza teda do Kalugy k istému kňazovi latinského obradu, ktorý je priaznivo naklonený jeho plánom. O niekoľko týždňov ho opäť zatkli za to, že bol činný ako kňaz. Tentoraz ho vyvezú na sever.

Uprostred Bieleho mora, na Soloveckých ostrovoch, sa nachádza  kláštor, ktorý kedysi založili dvaja veľmi prísni svätí. Sovieti  vyčlenili  mníchov do niekoľkých miestností a ostatné premenili  na internačný tábor pre kňazstvo. Exarcha sa tu stretne s veľkým počtom pravoslávnych biskupov a kňazov a chopí sa  jedinečnej  príležitosti nadviazať s nimi priateľské vzťahy.

J. E.  Msgr. Sloskans,  ktorému neskôr poskytne Belgicko azyl,  je  tiež medzi väzňami. Exarcha  nadviazal dôvernejšie styky s pravoslávnym arcibiskupom Hilarionom Trojickým, koadjútorom patriarchu Tychona, ktorého tiež deportovali. Obaja preláti si často vymieňali svoje náboženské názory. Jedného  dňa sa začala  prudká diskusia o neomylnosti pápeža. Arcibiskup Hilarion bol rozhodným odporcom tejto katolíckej dogmy. S pomocou mníchov sa  exarchovi  podarilo nájsť medzi knihami bývalej knižnice latinský text dogmy, ktorú vyhlásil I. vatikánsky koncil.

Pre arcibiskupa to bolo hotové zjavenie. Ako veľa jeho spoluvercov až doposiaľ veril, že podľa katolíckej dogmy pápež mohol nariadiť veriacim hocijaký osobný názor, namiesto aby dodržiaval neprerušenú tradíciu Cirkvi. „Keď ju však chápeme takú, ako uvádza dokument,“ priznal prelát exarchovi, „nevidím už dôvod, v čom by sa táto dogma ešte priečila pravoslávnemu svetu.“                                              

Cez leto 1929 pošlú exarchu do disciplinárneho tábora zriadeného na ostrove Anser. Nachádza tam opäť  niektorých svojich kňazov a povzbudzuje ich duchom viery a obety tým, že každé ráno  zavčasu pred svitaním  organizuje s nimi v podkrovných miestnostiach, ktoré sa vymykajú spod dozoru strážnikov, slúženie eucharistickej obety. Strážnici vypili víno, ktoré im istý priateľ k tomuto účelu poslal. Požiada o suché hrozno, nechá ho napučať vo vlažnej vode, nechá ho vykvasiť a  s takto získaným vínom začne opäť celebrovať svätú omšu. Napriek vyčerpanosti všetkých nástojí na každodennom celebrovaní: „Veď uvážte,“ vraví svojim kňazom, „táto byzantská liturgia je určite jediná, ktorá je ešte slúžená katolíckym kňazom na celom nesmiernom ruskom území. ”

Tým, čo sú okolo neho a čo s ním spolu trpia, ustavične tlmočí hlboké presvedčenie, ktoré obhajoval od Anagni.  Všetky mocnosti pekla sa uvoľnili, aby zabránili zmiereniu kresťanov. Iba apoštol jednoty ich môže  premôcť, keď sa sám úplne obetuje s Vykupiteľom. Len prirodzenými silami sa jednota nedá dosiahnuť.

V  snehu Soloviek podarilo sa mu pripraviť pre kňazstvo a vo veľkej tajnosti aj dať vysvätiť  Msgr. Sloskansom jedného zo svojich veriacich, tiež spoluväzňa.

Po troch rokoch takéhoto života jeho fyzické sily zlyhali a cez leto 1930 polícia mení jeho väzenie na nútené vyhnanstvo. Musí však zostať na ďalekom severe európskeho Ruska.

Zomrel vo Vjatke (teraz Kirovo) 7. marca 1935. Istý zriadenec stanice mu   dal k dispozícii chatrné lôžko v izbe, ktorú on sám používal  so svojou rodinou. Pripútaný na lôžko a trpiaci na choré  pľúca, exarcha vypil v ten deň trochu teplého mlieka a povedal svojmu hostiteľovi : „Teraz budem spať prinajmenej dve hodiny.“  V  skutočnosti sa už viac neprebudil a jeho smrť bola taká sladká, že nikto z tých, čo boli v izbe prítomní, to ani nezbadal.

Keď sovietska polícia dostala správu o jeho smrti, ponáhľala sa zabaviť tých niekoľko poznámok, ktoré zanechal.  Až doteraz exarcha katolíckych Rusov nemá nástupcu. Či by jeho exarchát a hnutie ktoré vyvolal boli s ním navždy zostúpili  do hrobu?  Pre toho, kto vie veriť a čakať, každý zárodok života obetovaný brázde, je nositeľom veľkej nádeje.

Noticka o autorovi príspevku:  Dlhoročný riaditeľ Kolégia pre ruských študentov pri Paríži, Páter Mailleux, belgický jezuita, je dnes predstaveným Russian Center na Fordham University v New Yorku.

Štátny prevrat

Curzio MALAPARTE

(1898-1957)

Napísal: Elbert Derey

Keď hovoril o ulici Magnolfi v Prate v Toskánsku, Malaparte napísal: „Tam sme sa narodili, Filippino Lippi a aj  ja sám.“

Narodil v r. 1898, otec bol Nemec, volal sa Suckert a matka bola Talianka. Bol teda napoly Etruskom, ak je pravda, čo sa hovorí, že Toskánci sú potomkovia Etruskov.

Pre svoje knihy si zvolil  taliansky pseudonym a svoju literárnu slávu získal v Paríži po francúzsky napísanom diele Technika štátneho prevratu.

Raz sa ho spýtali, prečo si vybral meno Malaparte, ktoré znamená čosi ako „zlá strana“.   „Pretože „Buonaparte“ si už niekto osvojil“, odpovedal so smelou úprimnosťou.

Táto odpoveď bola viac než vtipná poznámka vyslovená iba zo záľuby v  slovných hrách. Kurt Suckert mal naozaj úmysel mať postoj, podiel, a prídavné meno zlý alebo dobrý nemalo pre neho  veľký význam. Vytvoril zo seba osobnosť, ktorá sa po celý svoj život vyznačovala takým talentom, že ju napokon ľudia pokladali za autentickú.

Videli v ňom posledného predstaviteľa toho nenúteného správania sa, ktoré bolo dominantné na začiatku 20. storočia a ktorého najvýraznejšou osobnosťou bol iný taliansky spisovateľ -  Gabriele  D´ Annunzio. Nie je vylúčené, že kondotiér z Fiume, milenec Dusy (talianskej  herečky, pozn. prekl.), rafinovaný diletant, ktorý v svojej tvorbe používal inkantácie (poverčivé zariekavanie, pozn. prekl.), mal značný vplyv na mladého Suckerta, zosmiešňujúc jeho etruskovstvo, zaštepené, pravda, do germánstva.

Keď v novembri 1919 prvé „bojové zväzky“ zažili  výrazný volebný neúspech, milánski socialisti nosili po meste tri truhly: truhlu Mussoliniho, Gabriela D´Annunzia a Marinettiho.

Keď sa pomiešajú vlastnosti týchto troch osobností, odlišných až do protichodností, dospeje sa azda k vzoru, ktorý si Malaparte vybral na vytvorenie svojej vlastnej osobnosti. Z Mussoliniho mal puntičkársku vytrvalosť, pud pre využitie priaznivého postoja, provokačného veľducha. Pohŕdal však dosť romagnonskou tvrdosťou tohto učiteľa.  Z Marinettiho mal záľubu v abstraktne, pohŕdal však jeho akademizmom, obráteným naopak. A  ešte čosi z D´Annunzia: jeho umenie kúzelníka vo verbalizme.

Dnes by sme sa pousmiali nad D´Annunziovskou nenútenosťou, pretože patrí do prekonaného obdobia ako balady Loe Fullerovej. Malaparteho nenútenosť je nám bližšia a pútavejšia, ale obratnosť v písaní mali rovnakú, písali s  rovnakou príťažlivosťou,  ktorou výnimočné povahy odhaľujú bohatstvo svojich schopností. Z Gabriela D´Annunzia nezostalo nič, dokonca ani diela, ktoré sa stali nečítané,  tak ako diela  Pierra Lotiho.

Po tridsiatich rokoch z diela Curzia Malaparteho zostane podistým málo. Nejaká antológia, ohňostroj, ktorého záblesky hasnú na svojom zenite. Avšak jeho žiarivá smrť, prekvapujúce svedectvo o pravde, zostane ako hviezda na oblohe duší.

Obetovaná generácia

Už v r. 1914, keď Taliansko bolo ešte neutrálne, mladý Malaparte,  ktorý mal vtedy 16 rokov, utiekol z Kolégia Cicognini v Prato, kde tak ako on,  študoval aj D´Annunzio. Peši prešiel cez hranicu vo Ventimiglii a ako dobrovoľník narukoval do francúzskej armády. Predišiel takto mussoliniovský intervencionizmus, no skôr svoj vlastný údel, ktorý ho vtiahol ako svedka do mnohých veľkých vtedajších dobrodružstiev.

Mal ambíciu a odvahu, čo ho stála takmer život, a vyslúžilo mu to francúzsky vojnový kríž s palmami a niekoľko ďalších vyznamenaní. V r. 1918 bol ranený  granátom a popálený yperitom pri Bligny v Champagne. Zranenie sa zmenilo na nebezpečnú formu tuberkulózy, z ktorej sa vyliečil až po rokoch iba vďaka svojej telesnej zdatnosti. Sotva si ho vieme predstaviť vo vojenskom lazarete, keď ponížení a zradení Taliani prežívajú trpkosť víťazstva a keď 11. septembra 1919 básnik krvi, rozkoše a smrti písal  svoje povestné posolstvo. „Kocky sú hodené. Onedlho odchádzam. Zajtra dobijeme Fiume. Kiež nám taliansky Boh pomáha.“ A D'Annunzio dodržal svoje slovo najbezočivejším úderom proti nevydarenému mieru.

V tom čase, ktorý iný literárny dobrodruh pomenoval časom pohŕdania, vládlo ovzdušie chvastúnstva u všetkých tých, čo po pominutí nadvlády zbraní  prežívali ako obete náhleho zvratu hodnôt. Malaparte si stále uchovával čosi z tohto duchovného stavu, keď ešte na konci svojho života opakoval priateľom, že zo všetkých medailí ad valorem ležala mu na srdci jeho vojnová tuberkulóza.

Bol prototypom obetovanej generácie, ktorá prešla priamo z mládenectva do dospelého veku cez vyhňu vojnovej tragédie bied a trápení.        

Bolo príliš veľa úprimnosti a spontánnosti, príliš veľa absolútneho darovania seba samého v bratskosti pred smrťou, príliš nástojčivej nevyhnutnosti prenechať transcendentálny dosah dennému prozaizmu utrpenia,  a tak koniec vojny mohol byť pre tých, čo ju prežili, iba akýmsi odkrytím závoja.

Ba čo viac, po nebezpečnej ceste,  v ktorej  každý musí odhaliť  pravdivosť svojej bytosti a nachádza v tom zabíjaní autentickú ľudskú noblesu, politika a jej maškarády, neľútostné hospodárske súperenia, vznikajúci boj najšpinavších ambícií,  museli sa  javiť  už iba ako krádež, pred ktorou sa strácal všetok zápal a každá ilúzia.

V Malapartovi žil však osemnásťročný mladík, ktorý sa nikdy nevzdával.

Literatúra

Po návrate do civilného života a súčasne po prinavrátení zdravia mladému Suckertovi, ostávalo mu už iba nájsť si zamestnanie, hoci doposiaľ poznal iba boj vo vojne. Malaparte si zvolil písanie: je to to posledné, čo zostáva, keď človek odmietol všetko ostatné. Avšak, aby v ňom  človek uspel, treba mať námety a treba to vedieť. Námety zaiste mal. Zručnosť v písaní veľmi rýchlo nadobudol. A naučil sa  uprednostňovať túto zručnosť pred prísnosťou svedectva.            

Mal nepokojného ducha a jeho neutíchajúca zvedavosť ten nepokoj dobre prezrádzala. A ten ho azda napokon zachránil. Oplýval mimoriadne zápalistým a bystrým umom.                  

Narodil sa do liberálneho protestantizmu a od detstva zostával nedotknutý  každou náboženskou vierou.

 Z nedostatku tejto celistvosti a možnosti prehlbovania seba samého, ktorému napomáha každý náboženský pocit, neostávalo mu nič iné,  ako „vypožičať si“  osobnosť. A to bola bezpochyby jeho najlepšia literárna kreácia. Urobil ju dostatočne viditeľnou, aby nikdy nezostala nepovšimnutá. Dodal jej však veľmi slobodný rast naplnený pôvabom a ľahkosťou, ktorých prostota zastierala nevhodnosť.            

Malaparte nebol iba pseudonym: bol to istý Suckertov spôsob žiť iného namiesto seba samého. Akási vlastná „literatúra“.

Na mieste orchestra                  

Vo svojej knihe Technika štátneho prevratu rozpráva:  „Na všeruskom zjazde sovietov v máji 1929 vo veľkom moskovskom divadle videl som kráčať Stalina, videl som ho vystupovať na pódium. Nachádzal som sa tesne pod divadelnou rampou, na mieste orchestra.“

Naozaj sa zdá, že temer po 40 rokoch hlavnou starosťou Malaparta bolo, byť vždy na sedadlách orchestra, takmer pod rampou. Všade tam, aby sa potom mohol bezočivo chvastať, že tam bol.

Neležal na nemocničnej posteli, keď v septembri 1919 D´Annunzio obsadil Fiume. Nebol v Taliansku, lež vo Versailles, na  vojenskej porade, z ktorej odišiel o mesiac neskôr a stal sa diplomatickým splnomocnencom na talianskom vyslanectve vo Varšave. Takto bol na pozícii orchestra počas udalostí v r. 1920. V októbri 1922 na prvý deň fašistického puču bol vo Florencii pri Tamburinim, hlavným veliteľom čiernych košieľ z Toskánska. Nie ako bojovník, lež ako diplomat. Ľudia sa nepamätajú, akú farbu mala v ten deň jeho košeľa. O dvadsať rokov neskôr využil  veľa obratnosti, aby dokázal, že nikdy nezdieľal fašistické názory, že tomu všetci uverili, hoci tomu aj neverili.                    

A on si podistým neželal viacej.  Obrad u neho zavážil dosť málo, ak len on zostával v popredí v chóre.                                

Do svojich zvratov vkladal takú presvedčivú srdečnosť, že sa mu podarilo ohúriť priateľov i nepriateľov, a nikto sa neodvážil dať mu nálepku - oportunista: divadelná hra a herci sa menili, ale  Malaparte zostával stále na scéne.                          

Zostával tam domýšľavo - s takou domýšľavosťou, akú má bezočivosť. Jeho bezočivosť - a to bol z jeho strany krásny adresný trik - bola občas dosť neuveriteľná, nikdy však nebola odpudzujúca, ani smiešna,  ale vždy dojímavá.                                

Takto sa dá vysvetliť táto čudná vec: nával tých,  medzi sebou tak veľmi  odlišných ľudí: Fanfani, predák kresťanskej demokracie, Palmiro Togliatti, taliansky Lenin, monarchisti, neofašisti, otcovia jezuiti a protestanskí pastori, dvaja biskupi, intelektuáli, robotníci, všetci sa tlačili  pri jeho posmrtnom lôžku, ako keby sa mu svojím súcitom chceli poďakovať za to, že ich všetkých trochu vyobracal: nezabudol totiž na nikoho.

Technika štátneho prevratu

Malaparte začal svoju literárnu kariéru sériou esejí, ktoré boli predovšetkým literárnymi pokusmi. Sled dátumov, titulov a miest vydávania hovorí dosť o tom, do akej miery mladý autor hľadal svoju cestu:  Vzbura prekliatych svätých, Rím 1921, Svadby eunuchov, Rím 1922, Žijúca Európa, Florencia 1923, Barbarské Taliansko, Turín 1925, Dobrodružstvá šťastného kapitána, Florencia 1927, Pán Chameleón, Janov 1928, Arcitaliano, básne, Florencia 1928, Leninov rozum, Miláno 1930, Strážci neporiadku, Turín 1931, Sodoma a Gomora, Miláno 1931, Technika štátneho prevratu, Paríž 1931. Posledným spomenutým dielom sa Malaparte napokon prejavil ako esejista vysokej kvality. Mal vtedy 33 rokov.

Táto kniha mu priniesla slávu i majetok ... a päť rokov núteného pobytu na liparských ostrovoch za protifašistickú činnosť v cudzine.

Dielo vydali v Nemecku v r. 1932, v New Yorku, Madride, Prahe, potom prešlo takmer celým svetom, a keďže v každom čitateľovi evokovalo predstavu o novom Machiavelim, Malaparte sa proti tomu začal brániť. Jeho sláva bola veľká v období, v ktorom politické napätie všade v Európe  vrcholilo  a väčšina štátnych orgánov sa zapodievala šírením tohto provokačného diela. Argument bol dvojsečný, lebo učil priam tak dobre, ako mať úspech pri štátnom prevrate,  ako ho aj  prekaziť. Tí, čo premýšľali o zvrhnutí vlády, urobili si z tohto návodu svoj breviár. Iní tým, že čítali toto dielo, nevedeli sa už  proti nemu brániť, vychádzajúc z veľmi jednoduchého zistenia, že podstata moderného štátu nespočíva na jeho byrokratickej a politickej organizácii, lež na jeho technických orgánoch. Malaparte analyzuje s dokonalou presnosťou mechanizmus niektorých revolúcií,  najmä boľševický štátny prevrat.

Je zaujímavé povšimnúť si, že pri španielskej revolúcii v r. 1936, pri ktorej sa zrazili dve spiknutia, úspech na jednej alebo na druhej  strane mali tí povstalci, ktorí si dobre osvojili „techniku“, ktorú určil Malaparte.

Po roku 1933 v Nemecku dielo zakázali. A to z dôvodu, že sa v ňom hovorilo o Hitlerovi ako o žene a ako  „o slabom odvare Mussoliniho ducha“. Avšak dôstojník, ktorého poverili pripraviť vpád do Dánska v r. 1940, vlastnil exemplár tohto zakázaného diela. Dočítal sa tam, ako sa Trockij zmocnil Petrohradu v októbri 1917,  keď dal niekoľkými ozbrojenými technikmi obsadiť všetky centrály a nestaral sa ani o Dumu ani o vládu ani o politické jednotky, ktoré chránili ministerstvá, dokonca ani o proletárske masy, čo sa ponevierali po meste.

Celá dánska  armáda závisela od svojho informačného centra  umiesteného v istom zámku v okolí Kodane. Dva dni pred útokom istá nemecká obchodná loď zakotvila v prístave. Jej posádku tvorili veľmi odvážni muži, skúsení technici, takmer všetko dôstojníci, ktorí za bieleho  dňa nebadane zopakovali „neuveriteľné postupy“ opísané Malapartom pri Trockom. V noci 9. apríla 1940 títo muži zablokovali oba vchody do zámku a zmocnili sa centrály.  Nemecké oddiely  už mali obsadené všetky kľúčové miesta krajiny, keď dánsky generálny štáb zbadal, že sa čosi deje. A tak padla Kodaň bez jediného výstrelu.        

Tieto veci sa stali  známe až v júni 1957,  mesiac pred smrťou Malaparta, keď advokát Pavol Leverkuehn, bývalý vysoký funkcionár Abwehru, vydal vo Frankfurte nad Mohanom svoje pamäti o tajnej službe.

Herkulov hrob

Po  knihe Technika štátneho prevratu  Malaparte objavil svoje vlastné umenie kompozície, svoju vlastnú, a veľmi úspešnú vydavateľskú techniku. Svoje najlepšie diela  zostavil ako  keď pyrotechnik pripravuje svoju nálož. Dal si záležať najmä na výbuchu a dyme.

To, že bol päť rokov v exile na liparských ostrovoch, zdvojnásobilo jeho renomé a  umožnilo mu pridať k svojej osobnosti akýsi komplex prenasledovania, s ktorým sa pohrával po celý svoj život oveľa viac na spôsob Beaumarchaisa než Viktora Huga. Bol príliš bystrý na to, aby predstieral zaznávaného mága. Vedel však povedať, že Mussolini zo žiarlivosti uvrhol na neho pokánie.

Patril k tým bezočivým chalanov, ktorým sa učitelia napokon prispôsobia, pretože majú aj rozum aj srdce, no nie sú servilní. Spisovatelia ním z duše pohŕdali a on ich zase nemenej srdečne hanil  svojím bezprostredným pohŕdaním.

Jeho vila na Capri sa rozprestierala  na  skalnatom útese za južným cípom ostrova. Bola  to čudná stavba, ktorá z pohľadu od mora sa svojou architektúrou javila ako  obnažený hrob obra. Zbližša táto vila pôsobila skôr ako  hangár s obrovskou strechou, týčiacou sa stupňovite k nebu.        

Istý taliansky spisovateľ rozpráva o nezabudnuteľnej návšteve u Malaparteho v istý letný deň r. 1950. Malaparte mu vyšiel v ústrety naširoko sa usmievajúc, zostupoval po dlhom majestátnom schodisku, ktorým bola strecha jeho vily,  bosými nohami, s obnaženou, do bronzova opálenou hruďou, s vlasmi prežiarenými slnkom, statný ako vrhač disku.                  

Bol to totiž krásny muž a nebránil sa, aby si to ľudia nevšimli. Tento výzor, spojený s jeho reputáciou „strašného dieťaťa“,  mu po celý  život prinášal mnohé úspechy u žien.

Už  po dvoch minútach po stisku rúk na privítanie našiel  spôsob, aby naivne prehodil: „Moja matka nemala dopustiť, aby mi dala telo o dvadsať centimetrov väčšie než je priemer talianskych spisovateľov. Túto urážku mi  moji literárni kolegovia nevedia  odpustiť.“                      

Po dvoch hodinách paradoxov o tejto bezočivej téme jeho jemne inzultovaný návštevník odišiel dojatý toľkou zdvorilosťou. Táto bezočivosť, príliš naivná, než aby vytvárala alibi, bola, povie nám, iba nepochopené toskánstvo. Rodom bol totiž Toskánec ako Mazzoni, Dante, Botticelli, Boccacio a najmä Sachetti. V svojej poslednej knihe Prekliati Toskánci, v ktorej hovorí poväčšine iba o sebe samom,  dokonca aj všeobecne, sa o tom dosť dobre vyjadril:    

„Ako to, že Toskánec sa na pohrebe tvári ako napadnutý, urazený? Tvrdím, že dôvod toho je tento: hľadí na teba svojím spôsobom nielen preto, aby na teba hľadel, lež aby ťa súdil. Nie preto, aby ťa pozoroval, z čoho si vytvorený, pretože v jeho očiach si vždy zle urobený, lež z čoho si vytvorený: či z mäsa alebo  inej ešte márnivejšej hmoty než mäso, hoci ťažko nájsť márnivejšiu hmotu než mäso, čo máš v bruchu, čo si myslíš, že si, čo si, čo by si bol, keby si nebol to, čo si."                        

 A ak v celom Taliansku pohŕdajú Toskáncami, je to preto, že sú príliš inteligentní: teda z dôvodu, pre ktorý Mussolini rozkázal vypovedať Malaparta do vyhnanstva.                                

Kaput a iné rozmanitosti

Jeho nútený pobyt na Liparoch bol iba päťročnou zátvorkou v živote Malaparta. Po návrate na polostrov v r. 1938 odišiel nasledujúceho roku ako  reportér do búriacej sa Etiópie a vracia sa odtiaľ  ako stále podozrivý, no dekorovaný talianskym Vojnovým krížom za vojnové zásluhy. V r. 1940 nastúpil ako kapitán do talianskej armády a v tejto hodnosti ho poslali  ďalší rok na ruský front ako vojnového dopisovateľa novín Corriere della Sera.

Z Ukrajiny poslal svojmu denníku sériu článkov, ktoré neskoršie zhrnul pod titulom Volga pramení v Európe (Miláno,  1943). Jeho prostorekosť  sa nepáčila Nemcom, ktorí ho zadržali a poslali späť do Talianska. Po piatich mesiacoch núteného pobytu na Capri odišiel  do Poľska a na smolenský front. Potom prešiel  na front do Fínska. Vysokopostavené nacistické vrchnosti ho všade prijímali ako významnú osobnosť.

Po páde Mussoliniho v júli 1943 sa vrátil  opäť do Talianska, usadil sa znovu vo svojej vile na Capri a o dva mesiace neskôr dokončuje Kaput.

Ak štýl diela  Technika štátneho prevratu  vytvoril o jeho autorovi predstavu ako o studenom a cynickom Machiavellim, v knihe Kaput, ktorú začal písať o tri roky , sa štýl javí oveľa odlišnejší. Zdá sa, že sa esejista zameral na filozofiu dejín, ale on ju rozpoltil na urážlivo tendenčný memorializmus. Chcel sa urobiť najodvážnejším kronikárom svojej doby: prudkým bičovateľom mravov a vtedajších banalít.

Avšak namiesto aby hovoril o dejinách , o dejinách, ktoré prežil, hoci by ich aj tlmočil svojím spôsobom, veľkoryso premenil kroniku na román a priviedol ju občas až do absurdnosti. Okolo pôvodných osôb vymyslel epizódy, rozmanité, no vždy výstižné a nemilosrdne si pripravoval prekvapivé závery.

 V diele Kaput sú strany plné podivuhodnej poetickej subtílnosti povedľa mravných ponaučení temer šašovskej nadutosti, avšak pod leskom formy sa skrýva nejasne naznačovaný trhavý rytmus, ktorým sa prezrádza sklamanie bez dôvodu, svetobôľ bez pomenovania.

Malaparte bol muž  dobrodružstva rozumu. Z tohto pohľadu sa mu fašizmus v jeho začiatkoch musel páčiť.  Ale tiež pád fašizmu.  Vo všetkých režimoch musel pôsobiť ako podozrivý a aj ním bol  podľa svojho vyjadrenia, hoci sa  na to aj s nádychom dokonalej nevinnosti sťažuje. Jeho zvedavosť smerovala ku kontrastu, a preto prechádzal od jednej krajnosti ku druhej s rovnakým milým pohŕdaním.

Bol šéfredaktorom veľkého denníka a tiež veľmi významnej literárnej revue.            

Vo svojich spisoch ako aj vo svojich spoločenských vzťahoch objavoval najodvážnejšie témy, hral divocha i metafyzika, klasika i hermetika.          

Umelecké dobrodružstvo ho súčasne zvádzalo dobyť Paríž a chcel sa nanútiť boulevardu dvoma divadelnými hrami: Zo strany od Prousta a Das Kapital.  Svoj nezdar vysvetlil spiknutím komunizmu a fašizmu proti Francúzsku. Bola to azda pravda, ale iste nepresná, ako všetko, čo povedal.

Pasoval sa do roly režiséra a režíroval film pod názvom Zakázaný Kristus. Bol to film plný objavov, ale nemal,  vravelo sa,  nič spoločné s filmovým umením. Zvyčajne tak hovoria kritici, keď človek nespĺňa ich predstavy a stáva sa, že mávajú pravdu.

Venoval sa aj  divadlu a vo Florencii inscenoval Dcéru Západu od Pucciniho. Avšak jeho hlavnou inscenáciou bola inscenácia jeho vlastného života.

V diele  Koža (Paríž,  1953) prekročil všetky medze slušnosti. Popri silných a skvelých stránkach je v tomto diele taký veľký počet nehanebností a tak bezočivých, taká odhodlaná chuť po škandále, že sa neodvážil vydať ho hneď priamo po taliansky,  ale nechal  ho  najprv  „precliť“ francúzskym prekladom vydaným  v Paríži. Katolícka Cirkev dala  túto knihu na index. Bol to trest, ktorého vážnosť pramení v jeho veľmi výnimočnej povahe a zdá sa, že sa ho dotkol v jeho vnútri viac, než by to bol chcel dať v tej chvíli najavo.

Keby bol po tejto poslednej bezočivosti  zomrel, bolo by sa o ňom vravelo, že ten diabolský človek robil komedianta až do konca života a opustil tento svet  vysmievajúc sa z neho.

Posledný počin

V  marci bol vo vzdialených provinciách Číny, keď náhle pocítil bolesť v hrudi. Pochopil, že sa opäť vrátila jeho stará vojnová tuberkulóza a urýchlene sa vrátil  v domnienke, že doma vyzdravie. Keď sa dostal na kliniku Sanatrix v Ríme, nebola už nádej na vyliečenie. Diagnóza bola neúprosná: rakovina pľúc.

Poznal azda presne priebeh choroby, ktorá ho ničila, no nevzdával sa. Až do konca viedol zúfalý boj proti nej a podával dôkaz o odvahe, ktorej veľkosť hraničila s hrdinstvom.

Obraz, ktorý si ľudia vytvorili o jemnom a svetáckom Malapartovi, presýteným márnosťou, pozorným skôr k formám života než k jeho podstate, nezodpovedal už tomu mužovi, ktorý vždy bral veci okľukou, a ktorý teraz vzdoroval, udivoval lekárov, ošetrovateľky a všetkých návštevníkov svojím zvrchovaným postojom, v ktorom už nebolo badať nijakej túžby po póze.

Sám, bol vždy sám so  samotou zbytočne zaľudnenou svojimi preludmi, našiel silu bojovať proti ukrutnej chorobe. Ani v jednej chvíli strašné utrpenie, ktoré znášal,  a o ktorom ani jeho najsugestívnejšie diela nemohli nikdy vytvoriť nejakú predstavu, nenarušili bystrosť jeho mysle.

Súčasne, bez toho, aby to niekto zbadal, iba sám,  bez najmenšieho obťažovania niekoho  iného, čelil mravnej kríze nesmiernej sily. Rozriešil ju náhle, svojou konverziou na katolicizmus.

On, ktorý po celý svoj život žil mimo každého náboženstva, počas piatich mesiacov, čo mu ešte zostávali, dokázal nájsť v sebe opäť prostú nevinnosť, v ktorej srdce súhlasí s modlitbou. Ten mladý osemnásťročný chlapec, čo sa v ňom nikdy nevzdával, prišiel k bránam svojho skutočného dobrodružstva a viera ho zaplavila ako svetlo.

V knihe Prekliati Toskánci,  ktorá vyšla niekoľko mesiacov pred jeho konverziou, nachádzame k tomu akési príznakové priznanie sa.

„Zázraky, ktoré milujeme my, sú tie, ktoré svätí robia s tvrdým výzorom, nehľadiac pritom nikomu do tváre, vkročením do ruvačky skutočných vecí, aby sa hlučne pohádali s diablom, alebo,  ako to urobil Jakub s anjelom.“

Na inom mieste v tej istej knihe napísal:

„A zrazu na vrchole Božskej komédie, na špici toho Raja, čo sa ponáša na krajinu Toskánska,  badať prítomnosť kohosi, kto vás pozoruje spoza stohu, hate, kríka. Nevšímaj si to: je to iba režisér, chcem povedať Hlavný Režisér. Prechádzaj bez toho, aby si sa obzeral, buď veselý. Toskánci majú vo zvyku nikdy nikoho nezdraviť ako prví, dokonca ani v Raji. A Boh to vie. Uvidíš, že  On ťa pozdraví ako prvý.“

A to nie je vôbec jediná pasáž tohto naoko frivolného diela, do ktorého, zdá sa, Malaparte vložil viac zmyslu, ako sa zdá.

Boh ho však pozval do hry tým, že ho pozdravil ako prvý. A Malaparte sa obrátil bez rozmaru, bez ľsti a bez okázalosti. Neurobil zo svojej konverzie svoju poslednú piruetu, svoj posledný priebojný počin.

O Toskáncoch, teda o sebe samom napísal: „Keď odchádzajú do iného sveta, do záhrobia, ako keby prechádzali odtiaľto do inej izby. A keď odchádzajú, vždy sa postarajú o to, aby za sebou zatvorili dvere.“

Celá záležitosť jeho konverzie bola tajná vec, ktorá sa odohrala medzi Bohom a ním, a do ktorej vložil hrdinstvo pozbavené hrdinstva: hrdinstvo úprimnosti.

Veľmi jednoducho, ako malé dieťa, pre ktorého Boh nie je problémom, naučil sa Malaparte katechizmus a modlitby. Zriekol sa všetkého, čo svätá Cirkev v jeho dielach odsúdila a 8. júna 1957 v absolútnej skromnosti vo svojej nemocničnej izbe prijal krst a pristúpil k prvému sv. prijímaniu.

Z jeho pohľadu sa stratil všetok nepokoj a všetka irónia jeho úsmevu. Usadila sa v ňom tajomná, do rozpakov privádzajúca radosť.

Posledné myšlienky v jeho živote pre nás zostávajú  tajomstvom. Všetko nasvedčuje tomu, že svoje posledné týždne prežil dôverne s Bohom.

Istého dňa, keď sa rozprával s pátrom Rotondim, jeho katechétom, mu náhle  povedal: „Otče, pobozkajte ma.“ Po prijatí bozku od tohto kňaza, povedal ešte: „Teraz sa mi zdá, že som dostal bozk od Pána!“

Boli to jeho posledné slová. O niekoľko okamihov nato vydýchol naposledy v náručí Božieho muža. „Smrť, ktorú si prajem sám pre seba,“ povedal tento kňaz. A Boh to vie.

Je veľmi nebezpečné chcieť načrtávať cesty milosti v priebehu ľudského života, lebo to znamená chcieť sa dotýkať neporušiteľného tajomstva svedomia a znásilňovať dušu v jej najčistejšej podstate.

A predsa Malaparteho obrátenie v istote hroziacej smrti, jeho krst na samom prahu večnosti, to posledné úsilie podniknuté v nahote nemocničnej izby, keď človek drží v ruke iba svoje posledné aduty (tromfy, pozn. prekl.) a keď sa približuje neúprosný, posledný okamih voľby, ktorou sa môže ešte buď všetko zachrániť alebo všetko stratiť, celé toto prometeovské dobrodružstvo posledných dní človeka  zanecháva v našom srdci otázku: Je to  na rázcestí utrpenia náhle stretnutie, pri ktorom  duša zahorela pri jedinom Božom pohľade?

Táto prostá a čistá Malaparteho smrť prekvapila podistým všetkých tých, čo ho poznali. O jeho osobnosti prichádzali na rímsku kliniku povzbudivé svedectvá o dobrom, tak trpko nadobudnutom chýre.

Medzi mnohými, zväčša dojímavými sympatiami,  bolo treba nájsť veľkú odvahu na vyvrátenie seba samého a na zahnanie svojej márnivosti medzi márnivosti.

Tí, čo boli v jeho blízkosti v posledných mesiacoch jeho života, boli svedkami  vyžarovania u neho tejto cnosti: kresťanskej a mužnej cnosti medzi všetkými cnosťami.

Ak však opäť čítame jeho diela vo svetle jeho smrti, nachádzame v nich, tu i tam, z času na čas,  častejšie a výraznejšie náznaky, v ktorých sa viac či menej vedome objavuje jeho túžba po viere. Vedel, cítil oddávna, že  Boh ho pozoruje. On však  kráčal, neobzeral sa  a nevšímal si to.

 A Boh tiež vedel, a iba On sám to vedel, že toto bolo iba zdanie. Keď v roku 1936 napísal z liparských ostrovov: „Vlastnosťou človeka nie je žiť slobodne na slobode, lež slobodne v žalári,“  bola to ešte azda iba forma výzvy, ale táto výpoveď mala už kresťanský tón. Neskôr napíše: „Sloboda nie je nič iné ako poznanie vzťahu, ktorý jestvuje medzi životom a smrťou, medzi svetom živých a svetom mŕtvych.“

 A toto je oveľa viac než nejaká jednoduchá, falošne znejúca výpoveď. V knihe Kaput, ktorá je prehnane rozmarná a oplýva článkami o chrabrosti, stránkami nekonečne čistého lyrizmu a takmer smiešnymi rozvláčnosťami, slová jeho osobného vnútorného vnímania  sú veľmi zriedkavé a medzi riadkami cítiť ustavičnú obavu o potrebu osobného ospravedlnenia, hoci  nikde nemožno postrehnúť, z čoho sa chce autor ospravedlňovať. Azda aj z ničoho. Prejavuje sa tu nepochopiteľná potreba, ktorú nachádzame u toľkých autorov počínajúc Kafkom, Camusom a toľkými ďalšími: vzbura voči absurdnu. V diele Kaput je však veľa pasáží, ktoré svedčia o ich pôvodnosti.

Niektoré spomedzi nich prezrádzajú prenikavé a neustávajúce pozorovanie katolíckeho svedomia. Keď hovoril o istom Španielovi, s ktorým sa stretol vo Fínsku, čo sa náboženstva týka, vysvetľuje „povestnú španielsku bezočivosť, ktorá je duchovnou slobodou, čo nemá nič dočinenia s voltairovskou duchovnou slobodou.“

A dodáva: „Každý Španiel je slobodný človek, ktorý sa však opiera o múr: o ten vysoký, hladký, neprekročiteľný múr, a to je katolícky, teologický múr.“  A človek má dojem, že tentoraz hovorí veľmi vážne, so zápalom a súčasne so závisťou. Tie náhodné paberky sú chudobnými paberkami,  a človek z nich nemôže  vyťažiť naozaj nič jednoznačného.

Kniha Kaput je z r. 1943. Avšak v predslove k novému vydaniu diela Technika štátneho prevratu  z roku 1949 nachádzame takúto, dosť záhadnú vetu spod pera nepokrsteného: „Z mojej strany, teraz,  keď je (Mussolini) mŕtvy, odpustil som mu. Mám veľmi dobré dôvody na to, aby som sa stal kresťanom.“

Maledetti Toscani, posledné Malaparteho dielo, ktoré vyšlo krátko pred jeho smrťou, zaznamenáva značný pozitívny záujem.  Ako vo všetkých iných jeho dielach ide o neho samého a keď hovorí „Toskánci“, je to istý spôsob obrany, chvastania sa,  alebo spovede v množnom čísle. Je to  jeho bezočivý, smelý prejav, keď čítame: „Keďže každý človek,  ako aj každý národ, ak sa nechce dať uspať  blahobytom a utopiť sa v rečníctve, potrebuje kohosi, kto by mu do tváre povedal to, čo si zasluhuje, čo si o ňom všetci myslia a čo sa mu nik neodváži povedať, ak, tak len za jeho chrbtom a potichu. Zlé, nie pokojné svedomie zachráni človeka alebo národ.“          

Sú tu však aj  iné texty, v ktorých výraz naberá osobitnú silu: „...čo volajú zázrakom, keďže u nás to nie je  nič iné než sila, ktorá spočíva v tomto:  robiť najlepšie až do najmenších podrobností a nestrácať zmysel pre ľudské miery a rozmery, je to umenie robiť veľké veci so zmyslom pre ľudskú malosť a malé i skromné veci so zmyslom pre ľudskú veľkosť: čiže s pocitom toho podivuhodného súladu, čo riadi vzťahy medzi nesmiernym dobrým,  pozemským a božským.“

Takto hovoriť,  to sú číre pravdy kresťanstva. Hľa, ešte iný veľmi znepokojujúci výrok, lebo ho mohol napísať iba človek,  ktorý, aspoň rozumom, prenikol až do najhlbších hĺbok kresťanských pocitov:                                              

„Osteň, čo ju (sv. Katarínu Sienskú) poháňa, nie je súcit s nevinným, lež láska k vrahom. Najčistejšia, najtajomnejšia, najkresťanskejšia spomedzi lások. Nevinní prináležia Kristovi: oni sú už jeho deťmi. Katarína by nebola vedela a nevedela, čo s nimi robiť. Vynímajúc Krista, nik nemôže zachrániť nevinného. Nevinní sú najozbrojenejším a najbojovnejším ľudom sveta, ktorý nemôže nik premôcť, okrem Krista.“

Ten, čo toto napísal,  vysvetľuje aj záhadné dôvody, pre ktoré miluje sv. Katarínu Sienskú. Čítal,  inak ako len z púhej intelektuálnej zvedavosti,  spisy svätej Kataríny, dejiny jej života a ešte veľa iných kresťanských svedectiev. Keď hovorí u druhej sienskej svätici, o sv. Fine, s tou slobodou ducha, ktorú si každý katolík uchováva v Cirkvi (povestná sloboda Božích detí), píše: „Jej pokánie ma dojíma, povedal by som dokonca, že ma zarmucuje, ale nerobí ma kresťanskejším ako už som, nabáda ma bojovať, aby som vytrhol Krista z kríža, na ktorý bol pribitý, to je, aby som vykonal jedinú vec, ktorú má kresťan urobiť, ak je naozaj človek.“

Pokánie sv. Finy pozostávalo z toho, že takmer po celý svoj život líhala na stole. Úbohý drahý Malaparte. Ako cestovateľ po všetkých svetadieloch, pripútaný na lôžko utrpenia, zaiste myslel na všetky tieto veci. Nepokrstený sa pomaly akoby šikovným trikom vlúdil do kresťanských radov. Už oddávna hovoril ako kresťan, azda ako keď sa herec  prevteľuje do nejakej roly.

Avšak Boh, ktorý ho pozoroval, chytil ho za slovo. Boh vždy chytá za slovo toho, kto sa pre neho rozhodne. Malaparte konvertoval z lásky ku Kristovi, aby ho vyrval, ako len mohol, z kríža, na ktorý bol pribitý.                              

Podľa svojich vlastných slov takto dokázal, že bol človekom.

Bibliografia

Rôzne Malapartove diela sme uviedli  v biografii. Je zbytočné poznamenať, že ich mravná hodnota je viac ako pochybná.

Od Konfucia ku Kristovi

Pavol  K. J.  S I H

(nar. 1909)

Napísal: René Marlagne

22. február 1947. Na aténskom letisku práve vzlietol Skymaster smerom na Solún (Thessaloniki).

V lietadle je 22 pasažierov. Ide o vyšetrovaciu komisiu, ktorú OSN posiela do Grécka preskúmať situáciu, ktorá vznikla pri  pohraničných incidentoch so satelitnými republikami ZSSR.

Počasie bolo dobré. V diaľke sa pod ranným slnkom jagá  Parthenon. Po polhodine letu sa však počasie zmení. Strhne sa búrka. Kapitán  oznamuje nemožnosť pristáť v Solúne a rozhodne sa vrátiť  do Atén.

Búrka zosilnieva. Prudký vietor otriasa lietadlom, ktoré sa bez viditeľnosti topí v hustých mrakoch.

Nešťastie nechodieva nikdy samo. Zrazu vypovie službu rádio. Pilot nevie lietadlo navigovať. Jediná nádej ako sa z toho dostať: krúžiť nejaký čas vo vzduchu a pokúsiť sa zbadať cez mraky nejaký kúsok zeme. Je to naozaj malá nádej a aj tá sa rýchlo stratí. Zásoba benzínu sa vyčerpáva. Niet ani možnosti vysielať volanie o pomoc!

Pilot pokojne upozorní cestujúcich, že je pravdepodobné, že spadnú do mora. Ak sa lietadlo neroztriešti pri dopade na vodu, bude ho možné opustiť počas troch minút, keď  bude lietadlo na hladine, kým sa nepotopí. Niet však nijakého záchranného člna,  iba niekoľko záchranných pásov. To je všetko. A to je veru málo. Posledné slovo pilota: nehýbať sa, pokiaľ nedá  znamenie.  Ak ohne palec smerom dolu, bude to znamenať, že pristávame na vodu. Všetky východy sa ihneď otvoria a každý bude musieť vyskočiť von.

Zdá sa však, že dvaja muži vôbec nevenujú  pozornosť tomuto tragickému rozpoloženiu. Sklonení nad knihou sú zabraní do čítania, ktoré, ako sa zdá, ich mimoriadne upútava.

Ide o dvoch Číňanov: o vyslanca Wunsza Kinga a jedného člena z delegácie OSN Dr. Siha. Ani jeden ani druhý nie je katolík. Uhádnite však dielo, ktoré ich tak zaujalo: čínsky preklad Knihy žalmov, ktorého autorom je čínsky vyslanec vo Vatikáne Dr. Wu, známy konvertita.

Vypočujme si, ako Dr. Sih rozpráva túto príhodu: „Bola to absolútna dôvera v Božiu ochranu alebo obdivuhodný prirodzený optimizmus vyslanca, čo nás oboch zasahovali, to neviem. Podistým oboje. Isté je, že sme nevenovali veľa pozornosti tomu, čo sa dialo. Čítali sme aj naďalej žalmy a vážnosť rozpoloženia sme si uvedomili až vtedy, keď nám ukázali okno, cez ktoré sme mali na znamenie vyskočiť.

„Vy ste mladý,“ vraví mi vyslanec, „a máte pred sebou ešte celú budúcnosť. Vyskočíte teda prvý a o mňa sa neznepokojujte!“

„Nie,“ protestoval som. „Vy pôjdete ako prvý, pretože ste starší. Domnievam sa, že som silnejší, budem vás teda môcť nasledovať.“

Po tejto zdvorilostnej výmene slov rozviazali sme si opatrne šnúrky na  topánkach a pohrúžili sme sa opäť do čítania. Išlo o Žalm 46:

Boh je naše útočište a sila,

Aj najistejšia pomoc v súžení,

Preto sa nebojíme, hoci by sa chvela zem

A vrchy na dno morské padali.

Nech hučia vody mora a nech sa vzdúvajú...

Po niekoľkých minútach pilot ukázal zdvihnutý palec. Práve zbadal zem. A vtom sme pristáli na poli.

Či to posledné rozhodnutie pilota bolo odpoveďou na našu modlitbu, to sú veci, ktoré nemožno nikdy dokázať. Ja som však pevne presvedčený, že Boh zasiahol, že naša záchrana bola jasným dôkazom Božej ochrany.

Tento incident zohral dôležitú úlohu na mojej ceste ku kresťanstvu – ku kresťanskému životu, lebo mi vnukol povedomie o mojej úbohosti. Upovedomil ma o potrebe milosti, Božej pomoci, potrebe klaňať sa  a modliť sa.

Pavol Sih musel prekonať dlhú cestu, ktorá ho mala priviesť ku Kristovi. Je to zaujímavá cesta, o ktorej  Msgr. Fulton Sheen napísal, že je viac než príbehom konverzie syna Orientu: „Je,“ hovorí, „ symbolom kvasu, ktorý teraz kvasí v srdci Číny.“

Čínske detstvo

Pavol Sih narodil sa v r. 1909 v Tsing-Pu na okolí Šanghaja. Jeho otec, obchodník s vínom, veľmi činorodý, nepoznal inú vieru  než vášnivú dôveru v ľudský pokrok. Náboženská otázka vôbec nezaujímala  túto energickú a pracovitú povahu.

Dieťa teda vyrastalo bez náboženskej výchovy. Naproti tomu ho veľmi zavčasu začali  vychovávať vo veľmi náročnej morálke  spočívajúcej na úcte predkov.

Malý Sih mal krehké zdravie, ale rýchlo vyvinutý intelekt, a preto sa hneď od prvého dňa v škole  presadil ako vodca v  triede. Zo svojho, na morskom brehu prežitého detstva, uchováva si chlapec spomienku na prvé stretnutie s katolicizmom. Jeho detskú pozornosť často upútavala skupinka rybárov, ktorí sa zhromažďovali, aby šepkali formulky pre dieťa  nezrozumiteľné. Vysvetlili mu, že ide o skupinu rybárov - katolíkov a že sa modlia, aby sa uchránili pred zlými duchmi. Dieťa  z toho získalo  dojem, že katolicizmus je náboženstvo proti zlu a že je určené pre chudobných.

Jedným z  veľkých priateľov rodiny nebol nik iný ako ctihodný Lo Pa Hong, čínsky Vincent z Pauly, katolík, známy svojou príkladnou láskou a svojou neúnavnou oddanosťou službe blížnemu. Vplyv Lo Pa Honga na Sihovskú rodinu bol veľmi veľký. Bol by ju mohol priviesť ku konverzii -  ku katolicizmu. Avšak Pavol Sih sa domnieval, že hlavná prekážka tejto konverzie spočívala v presvedčení, že medzi katolicizmom a tradičnými čínskymi obradmi úcty k  mŕtvym jestvovala radikálna nerozlučiteľnosť.

Pripomeňme, že Pius XII. hneď na začiatku svojho pontifikátu rozhodol v tejto otázke, ktorá ostávala otvorená dlhé stáročia, v  prospech čínskych obradov.

Nijaké rodinné puto nebolo Pavlovi Sihovi také drahé ako náklonnosť jeho starej mamy. Ako horlivá budhistka a veľká ctiteľka bohyne Kuan Yin, stará mama ako jediná z rodiny vplývala  na neho po náboženskej stránke v jeho prvých rokoch života.

Cez  žiarivú postavu bohyne Kuan Yin  sa budhizmus dotkol mladíka Siha. Každý Číňan bohyňu pokladal za stelesnenie ženských cností krásy, dobroty a miloty. Často ju znázorňujú s dieťaťom v náručí.

Pavol Sih neskôr napíše: „Ak predošlé náboženské vplyvy hrali nejakú úlohu v mojej konverzii, nábožnosť mojej starej matky zanechala vo mne najhlbší dojem. Napriek svojej ľahostajnosti,  od skorého detstva som sa od nej  naučil  mať hlbokú úctu k náboženstvu. Veril som v modlitbu, hoci som sa modlil veľmi málo; veril som v nadprirodzenú pomoc, hoci som sa jej dovolával tak zriedkavo.“

V Konfuciovej škole

Sih má jedenásť rokov. Venuje sa  štúdiu celého konfucionistického kánonu, ktorý sa skladá zo štyroch Kníh a  piatich Klasikov. Naozaj ťažká úloha pre malého chlapca. Nemožno sa však tomu vyhnúť. Čínska výchova je úplne dokončená, iba ak umožnila osvojiť si deväť základných diel konfucionizmu.

Životná morálka, to je podstata Konfuciovej náuky. Morálka veľmi vysoká. Náročné a vznešené životné pravidlo.

„Mojich päť rokov štúdia Konfuciovho Kánonu ma naučilo, že srdcom Konfuciovho učenia je osobná disciplína a túžba po osobnej dokonalosti, čo môže človek dosiahnuť, ak si vypestuje priame svedomie.“

Konfucius sa nikdy nevydával za proroka. Nikdy si nenamýšľal, že  prinesie  nové zjavenie o nadprirodzenom svete. Zaujímal ho človek a jeho mnohoraké problémy na tejto zemi. Neuzatvoril sa však pre duchovné kráľovstvo, pre božský vesmír. Jeho hlboká počestnosť mu bránila  hovoriť celkom proste o svete, ktorý mu uniká.

Na Pavla Siha dlho vplýval hlboký zmysel pre synovskú úctu, ktorá utvára prvú zo všetkých cností vyžadovaných Konfuciom.

Či nie je zrejmé, že pre Konfucia je synovská úcta centrom a osou všetkej dobroty? Či nie je zrejmé, že práve preto, že synovská úcta, ktorá je tak hlboko zakotvená v srdci čínskeho ľudu, sa  tam stala  takým plodným terénom pre semeno Katolíckej cirkvi?

Podľa môjho názoru, dobrý konfucionista je od prírody katolík. Lebo na celom svete niet iného  spoločenstva, v ktorom by synovská úcta a bratská láska zaujímali také dôležité a tiež všeobecné miesto ako v Katolíckej cirkvi a kde autorita Otca je tak vznešene prítomná a tak hlboko veľkodušná ako v jej najvyššom Pastierovi, ktorý plní zástoj vikára Ježiša Krista.

Hoci konfucionizmus učil iba o systéme mravného života spočívajúceho na prirodzenosti človeka ako spoločenskej bytosti a nie na náboženstve, Pavol Sih našiel v Konfuciovej náuke navyše  aj nepresnú víziu cesty, ktorá ho mala priviesť k plnému svetlu.

Stretnutie s Bibliou

Po ukončení základného vzdelania Pavol Sih vstúpil do istého šanghajského kolégia. Mnohí profesori tejto súkromnej školy boli protestantskí misionári.

Istá stará anglická dáma, ktorá učila zemepis, vyvíjala oveľa  viac úsilia ohlasovať evanjelium než vyučovať zemepis. Vo svojom byte dávala hodiny z Biblie, na ktoré verejne  pozývala všetkých žiakov. Pravidelná účasť mladého Siha na týchto hodinách upútala veľmi rýchlo pozornosť starej dámy. Tušila už tajnú nádej, že ho získa pre kresťanstvo.

Pravdu povediac, mladík sa boril s problémom jestvovania Boha. Usiloval sa modliť, zatiaľ čo jeho duchovný vodca ho už orientoval k „náboženským skúsenostiam“, daným istým protestantom. Mladého Siha však nijako neuspokojovali.

„V tej dobe môj duch bol veľmi nepokojný. Cítil som, že oceán, na ktorý som vyplával, bol iba púšťou bez skrýše. Hľadal som istotu. Bol som ubitý a znechutený, keď som na hodinách z Biblie objavil, že toto hľadanie je márne. Pokúšal som sa dosiahnuť pevnú pôdu pravdy, raj lásky a viery pomocou  plných a rozhodných svedectiev, a nie kolísavou úvahou o svojom vlastnom duchu a svojom nesústredenom svedomí.“

Na jednej hodine Pavol Sih vyložil dosť rázne svoje náboženské problémy. Tvrdil, že ak možno Boha vnímať iba ako metaforickú (obraznú) abstrakciu, niet nijakého rozdielu medzi konfucionizmom a kresťanstvom, a že na nebesiach nejestvuje teda nik, na koho by sa mohli obracať naše modlitby.

Stará dáma poňala tento názor ako útok od nezodpovednej a bojovnej povahy. Preto hlasom chvejúcim sa od dojatia dodala: „Pre vás  teda nič neznamená vedieť, že ak odmietnete Krista, budete horieť v pekle?“ Mladík na to hneď s úsmevom odvetil: „Ak je tak, ako sa vy domnievate, že všetci moji predkovia sa nachádzajú  teraz v pekle, previňoval by som sa voči synovskej úcte, keby som si neželal trpieť v ich spoločnosti. Ba viac, ak je nebo naplnené iba bielymi ľuďmi, necítil by som sa tam priam najlepšie, radšej by som išiel do pekla k Číňanom.“

Touto úprimnou odpoveďou všetky prozelytické nádeje úctyhodnej dámy sa zrútili. Stratila chlapca, do ktorého vkladala toľko nádejí!

Po tomto výstupe Pavla Siha diskrétne vyhodili z ústavu a on ukončil svoje stredoškolské štúdiá v Nanyangovom inštitúte.

Revolucionár, potom protestant

Píše sa rok 1926. Šanghaj sa hemží revolučnými študentmi, ktorí  majú plnú hlavu utopistických plánov, snívajú o ohni a krvi. Starý čínsky režim bol plný požiarov. Bola potrebná radikálna zmena. Mladý Sih veľmi rýchlo vložil všetku svoju dôveru do veliteľa kuomitangskej revolučnej armády generála Čankajška. Pridáva sa k nemu. Mal práve 18 rokov.

Svoje stredoškolské štúdiá končí v r. 1927, kedy sa dostáva k moci kuomitangská strana. Spravia ho  tajomníkom strany pre štvrť Scochov.

Starostom tejto mestskej štvrti na  šanghajskom predmestí bol jeho bývalý profesor čínskej literatúry Y. T. Wang. Sih so silnou osobnosťou svojho profesora nadviazal priateľstvo, ktoré zohrá dôležitú úlohu v jeho orientácii.

Istého dňa, keď Wang pozval Siha na obed, rozprával mu o situácii v krajine a o smerovaní Kuomitangu: „ Voda je mocnejšia než oheň a oheň predsa aj naďalej nivočí. Voda môže premôcť oheň, iba keď ho objavíme, a keď ho vedecky uhasíme. Šťastné národy nie sú nikdy materialistické národy. Revolúcie pochádzajú iba z nespokojnosti, biedy a nenávisti. Ak svojou vlastnou hlúposťou privádzame masy k zúfalstvu, obviňujme iba seba samých. Vám, svojmu najdrahšiemu žiakovi a najlepšiemu priateľovi želám, aby ste zasvätili svoj život konštruktívnemu dielu našej revolúcie a usilovali sa hlásať lásku a hasiť nenávisť.“

Na druhý deň sa Sih  vzdal miesta straníckeho tajomníka. Vstúpil na soochovskú univerzitu vďaka Wangovej finančnej podpore. Na tomto metodistickom inštitúte, ležiacom na okraji Šanghaja, Pavel Sih úspešne študoval.                              

Pri styku s protestantskými učiteľmi náboženská otázka  stále  znepokojovala jeho ducha. Protestantizmus ho však neuspokojoval. Cítil prílišný nedostatok náukovej pevnosti,  stálej istoty. Viac než neúplné pravdy pôsobil na mladíka príkladný život protestantských profesorov. Keďže nemal nič lepšie, uspokojil sa dočasne s protestantizmom, aby zaplnil duchovné prázdno, ktoré u neho zanechal konfucionizmus.

Čoskoro však odchádza z univerzity a chodí na prednášky na Právnickú školu Číny v Šanghaji. Rektorom tejto školy bol Dr. John Wu, nástroj, ktorý vybrala Prozreteľnosť, aby Siha priviedla neskôr ku Katolíckej cirkvi.                                    

Stretnutie s katolicizmom

So skutočným  katolicizmom sa Pavol Sih  stretol v r. 1934, keď prišiel do Talianska, aby v Ríme študoval na univerzite. Mal 25 rokov. Vonkajší vzhľad katolicizmu  si ho ihneď získal: historické pamiatky Ríma, krása liturgického obradu, celý konkrétny výzor Katolíckej cirkvi ho rýchlo zmení v jeho prísnych protestantských abstrakciách.

Počas návštevy Florencie objavuje Danteho. Ten mu umožní vniknúť do vnútra katolicizmu:              

„Nik by neprišiel k Dantemu, aby našiel prvú iniciáciu do právd katolíckej náuky. Ak prv než Danteho otvorí, nevie, čo obsahuje jeho dielo, neobjaví ju tam. Je  však skutočnosťou, že u mňa Danteho vplyv nevyústil do presného odvolávania sa na katolícku vieru, ale uviedol ma do prvkov nadprirodzeného náboženstva. Po prvý raz som videl svätosť krásy a krásu svätosti. Táto skutočná interpretácia tajomného humanizmu mi vnukla  odpovedať na problém záhrobia, ktorému sa tak úzkostlivo vyhol Konfucius a vybavila ma základom kresťanskej teológie, ktorá sa stala zdrojom poučenia a inšpirácie.“

Ak neskôr Dr. Wu mal mať rozhodný vplyv na konverziu Pavla Siha, treba sa zmieniť o kardinálnej úlohe, ktorú vtedy zohral jeden z profesorov univerzity: Alberto de Stefani, zapálený kresťan, intelektuál vysokej kvality, bol jedným z najlepších talianskych národohospodárov. Bol to on, kto po prvej svetovej vojne rozprúdil  taliansku ekonomiku. De Stefani sa venoval čínskemu študentovi, pomáhal mu v jeho ekonomických štúdiách a so zriedkavým prehľadom ho  zasvätil  najmä do myšlienkových prúdov Západu.

„On ma pripravil pochopiť, že učenie,  ktoré mi ponúkali myslitelia ako Auguste Comte, Ludwig Feuerbach, Friedrich Nietzsche a Karol Marx, to nebola Božia krása, lež babylonská veža, civilizácia vybudovaná bez Boha, netúžiaca po nebi, ale usilujúca sa zmenšiť nebo na rozmery zeme.“

Keď vieme o prevládajúcom vplyve takého Čou en-laja na terajšiu Čínu, začíname trpko ľutovať, že keď študoval v Paríži, nenašiel na Sorbone podobného učiteľa ako bol Alberto de Stefani.          

Po obhajobe svojej diplomovej práce Pavol Sih opúšťa Taliansko ako spolupracovník de Stefaniho, ktorého čínska vláda  pozvala ako poradcu pre ekonomické a finančné otázky. Skupina, ktorá sa púšťa do práce vo februári 1937, prináša nádej pre ekonomickú obnovu Číny. Žiaľ, jej činnosť bude trvať iba krátko.

Píše sa jún 1937. Dunia kanóny. Je tu japonská invázia. Čína má jedinú úlohu: ubrániť sa mocnému a surovému agresorovi.

Pavol Sih slúži svojej krajine na diplomatickom poli. V októbri 1937 odchádza znovu do Ríma v spoločnosti významnej osobnosti - generála Taing-Pai-Liho.Týmto dvom mužom zverili zúfalé poslanie: majú presvedčiť fašistickú vládu, aby sa nespojila s Japonskom, a nevstúpila do paktu, ktorý práve uzavrelo nacistické Nemecko s imperialistickým Japonskom.      

Rozhovor s Ducem nepriniesol samozrejme nijaký pozitívny výsledok. Čínska misia stroskotala.            

Vo voľných dňoch svojho pobytu v Taliansku mladý poverenec navštevuje veľké katolícke svätyne. Za kamennými fasádami objavuje svet svätých a jeho jedinečnú žiaru. Chudáčik František, Katarína Sienská, Ján Bosco, Ambróz Milánsky, Tomáš Akvinský, Margita z Cortony: aká to podivuhodná koruna!      

„Hoci som si to v tom čase ani neuvedomoval, osobnosť týchto svätých, ich hrdinský duch odriekania a poslušnosti  Kristovi, hlboko, hoci len podvedome, na mňa vplývali. Pomaly utkávali duchovný základ v mojom rozume a v mojom srdci.“

Vyhňa utrpenia              

Po návrate do Číny v r. 1939 čoskoro vymenujú Pavla Siha za hlavného riaditeľa dopravnej spoločnosti. Úžasný post, ak si uvedomíme, že táto spoločnosť mala zriadiť a kontrolovať povestnú barmskú cestu, hlavnú prístupovú cestu do Číny počas druhého svetového vojnového konfliktu.      

Čína, zasiahnutá kruto japonskou mocou, poznáva strašné časy. Narýchlo zriadené nové hlavné mesto Chung King,  kobercové bombardovanie zhadzuje  bomby často  celých 24 hodín. Je to doba, v ktorej sa na Pavla Siha zosypú tiež osobné skúšky.

Ochorela mu manželka. Keďže  nemocnice neboli dostatočne vybavené, zle liečená manželka Pavla Siha umiera vo veku 28 rokov. Ťažká strata, ku ktorej pribudne nová skúška: čínsky úradník sa dozvedel, že jeho starká, bytosť, ktorá mu bola v detstve najdrahšia, našla smrť pod údermi japonských vojakov.

„V tomto mentálnom, fyzickom a duchovnom utrpení moja duša, celá moja prirodzenosť dovolávala sa nadprirodzenej útechy. Nijaký  „lacný“  liek nemohol postačovať. Bolo však treba čohosi alebo kohosi, kto by zaplnil toto prázdno. Toto duchovné prázdno zohralo veľkú úlohu v mojej konverzii.“

Vo bolestnej samote, ktorou vtedy prechádzal, stretol sa na svojej ceste s krásnou kresťanskou postavou, s ktorou nadväzuje verné priateľstvo. Ide o amerického protestanta,  rozhlasového spravodajcu, ktorý žil v Chung Kinge.

Hlboká čestnosť tohto muža, jeho absolútna nezištnosť, dobrovoľná chudoba jeho života, sa Pavla Siha hlboko dotkli.

Čoskoro mu reportér rozprával o Hnutí mravného znovuozbrojenia (MRA), ktorého bol horlivým prívržencom. Zlákaný viac príkladným životom svojho priateľa než ovzduším hnutia, Pavol Sih chodil do krúžku MRA. Jeho osobná reakcia však dobre vystihuje nedostatky tohto hnutia: „Hoci som sa zúčastnil na viacerých schôdzkach MRA, moje snahy vyústili do nezdaru: bolo to tak, ako keby som chcel založiť oheň bez horľavín.“

Pavol Sih mal veľkú úctu k MRA. Priznáva však, že toto hnutie na neho len veľmi málo vplývalo.

Diplomat v Ríme

V roku 1941 sa Pavol Sih znovu oženil so ženou, ktorá s ním bude  konvertovať v roku 1949. V septembri 1945 oficiálne začína v diplomacii, je členom čínskej delegácie na Konferencii zahraničných ministrov v Londýne. Hneď po tejto konferencii  ho vymenovali  za chargé d'affaires s hodnosťou ministra do Ríma. S úprimnou radosťou prišiel po tretí raz do Talianska. Naozaj nevyspytateľné sú cesty Prozreteľnosti! Pri hľadaní budovy vhodnej na nové vyslanectvo, Pavol Sih prišiel do styku s rehoľným životom katolicizmu.

V Ríme v tom čase bola krajná bytová núdza. V ponuke bola iba pomerne priestranná vila, do ktorej by sa boli mohli čínski diplomati  nasťahovať. Žiaľ, táto vila slúžila ako prechodné prístrešie pre  komunitu benediktínok, ktorých opátstvo obsadilo spojenecké vojsko.

Prvá návšteva, ktorú Pavol Sih  v tejto komunite v chladnom októbri 1945 urobil,  ho rozrušila.        

„Tie rehoľníčky vo mne zanechali  hlboký dojem z nadprirodzenej radosti, pokoja a blaženosti. Ako to dokázali, že aj v týchto životných podmienkach vedeli žiť svoj vnútorný život? Ako bolo možné, že táto veľká stavba,  šľahaná vetrami,  podobná chladu Danteho priepasti, ako bolo možné, že tento dom poskytoval prístrešie najšťastnejšej komunite na svete? Až po svojom osobnom vstupe do Cirkvi som pochopil slobodu, akú plodí úplná závislosť na Bohu.“

Júl 1946. Mierová konferencia v Paríži. Pavol Sih je členom čínskej delegácie.

„Nebola to dokonca ani kompromisná porada. Či môže jestvovať autentický pokoj pre ľudí, keď zostávajú hluchí k Božiemu Slovu?“

Doktor John Wu

V roku 1947 pričlenili Pavla Siha k čínskej delegácii do  komisie vytvorenej OSN pre vyšetrovanie udalostí na severnej hranici Grécka. Na počiatku tohto rozprávania sme sa zmienili o dramatickej príhode, ktorá sa  pri tomto podujatí vyskytla. Od tejto chvíle sa  dostáva  do bližšieho vzťahu s čínskym vyslancom vo Vatikáne, Dr. Johnom Wuom.

Znamenitá postava čínskeho sveta, o ktorej by sa mohlo povedať, že je úplne katolícka, úplne čínska a úplne osobitá. Dr. John Wu je jedným s najvýznamnejších čínskych právnikov.

Pavol Sih ho  poznal už na právnickej škole v Soochove v r. 1928. Dr. Wu bol jej vedúcim. Pavol Sih preniká čoraz viac do súkromia tohto príkladného života.

Dr. Wu chodil každé ráno na sv. omšu a prijímal eucharistiu. Mal vo zvyku predlžovať svoje vďakyvzdávanie na jednu až dve hodiny predtým, ako sa vrátil na raňajky. Každý večer Dr. Wu a jeho manželka zhromažďovali svojich trinásť detí a modlili sa spolu ruženec. Pavol Sih bol viac ráz prítomný na tejto modlitbe, ktorej zmysel vtedy ešte nechápal:

„Čím viac som počúval toto odriekanie ruženca, tým viac ma priťahoval. Cítil som, že išlo o čosi také blízke ľudskému životu, čosi také spontánne, ako vyjadrenie srdca, až som sa nemohol ubrániť, aby som sa nepridal k tým, čo sa modlili, hoci som sa ešte nenaučil ani jednu z týchto modlitieb.“

Príklad Dr. Wua nasmeroval  Pavla Siha definitívne ku katolicizmu. Už  veľkolepý preklad žalmov ho uchvátil. Avšak najmä dielo Johna Wua o Sv. Terezke z Lisieux odhalilo čínskemu diplomatovi katolicizmus a orientovalo ho k čítaniu autobiografie malej normandskej karmelitánky. Pre Pavla Siha to bolo hodnoverný objav!

„S celým svojím srdcom som sa pustil do čítania tejto knižky. Každé slovo sa mi zdalo byť ozvenou  mojich najdôvernejších myšlienok.  Čím viac som ju študoval, tým viac ma očarúvala. Nebola mi len povzbudením nachádzať radosť v utrpení, lež mi odhaľovala ustavičný rast  tých, čo chceli trpieť.

Odhalenie katolíckeho kultu

Máj 1947. Komisia OSN práve skončila svoje vyšetrovanie v Grécku. Pavla Siha posielajú do Lake Success, aby sa tam zúčastnil na zasadnutí  Rady bezpečnosti.        

Prozreteľnostná cesta. Pavol Sih tu nadviazal  známosť so  svojím rodákom - katolíkom, Jozefom Hsiehom, podpredsedom Združenia katolíckej charity v Šanghai, veľkým dobrodincom chudobných. Táto hlboko nábožná osobnosť zasvätila Pavla Siha do giest katolickej modlitby. On ho naučil prežehnávať sa a vysvetlil mu obrad sv. omše.

„Nadobudol som pocit o veľmi sladkej, nástojčivej sugescii, ktorá sa natrvalo zahniezdila v mojom duchu: Prečo som nechodil na omšu? Naozaj, prečo by som nechodil na omšu? Viac rokov som žil  v Európe. Navštívil som množstvo katedrál a katolíckych kostolov a nebol som nikdy na svätej omši!“          

Pamätný deň,  tá slnečná neďeľa, kedy Pavol Sih sprevádzal Hsieha na omšu do Katedrály sv. Patrika v New Yorku:        

„Dojem, ktorý získal môj duch, bol nevyjadriteľne zvláštny, keď som zbadal preplnený kostol,  úplne plný,  a všetkých tých mužov, ženy, deti, všetkých tých mladých a starých - najmä mladých - čo sa v dokonalom uzobraní modlili. Bolo to viac než spoločenské zhromaždenie. Tento ľud si bol vedomý, že plní ani nie tak ľudskú povinnosť ale skôr  náboženskú povinnosť. Keď som o tom všetkom uvažoval, prišla mi na um myšlienka,  že to, čo som zažil cez omšu, bol význam spoločenstva: toto zhromaždenie sa neskladalo  z osamelých jedincov, ale sa obetou oltára akosi zjednocovalo. Bol som schopný tlmočiť istým spôsobom to, čo som pociťoval, ale vôbec som to nevedel vysvetliť. Hlboko som precítil účinok omše, ale nepochopil som ju. A toto je typické pre každý krok mojej konverzie: je to fakt, že som začal milovať Cirkev prv, ako mi prišlo na um, že možno milovať Boha...“

Pavol Sih si rýchlo osvojil zvyk zúčastňovať sa  na katolíckom kulte a prenikať do jeho rozličných obradov. Nachádzal v tom nezvyčajnú radosť.                

 V hĺbke jeho samého dobiedzala na neho čoraz  častejšie myšlienka: „Cirkev je naozaj krásna. Omša má veľký význam. Prečo sa nestať katolíkom? Prečo sa nestať katolíkom?“

Urobiť posledný krok konverzie nie je nikdy ľahká vec. Anjel temnôt bdie žiarlivo nad svojou korisťou a jeho úskoky sú mnohoraké. Prestrojiť sa na anjela svetla nepatrí medzi najmenšie z jeho výmyslov. Pri približovaní sa rozuzlenia krízy, duch Pavla Siha sa stane  miestom priam tak vášnivej ako aj subtílnej debaty.

Odkladania, náhle a nevhodné rozhodnutia, nekonečné vnútorné diskusie: čínsky intelektuál prenasledovaný milosťou stále odkladal konečný termín. Boh bude mať však aj tak posledné slovo!

Božia hodina                    

V priebehu zimy 1947/48 Pavla Siha vymenujú za vedúceho čínskej delegácie do Osobitného výboru OSN pre balkánske záležitosti. V decembri 1947 sa odoberie  do sídla výboru, do Solúna. Túto organizáciu čaká ťažká úloha: má dosiahnuť, aby odporúčania OSN dodržiavali Albánsko, Bulharsko, Grécko a Juhoslávia.

Istú februárovú noc 1948 sa veliteľ vzbúrencov Markos  odváži  bombardovať sídlo výboru. Na prízemí oproti dverám Pavla Siha to treslo... Tento incident ponorí diplomata do  spásonosného vnútorného uvažovania:  „Pociťoval som akoby vnútornú istotu, že modlitbou dosahuje človek nadprirodzenú silu v oblasti neprístupnej našej ľudskej prirodzenosti, keď je ponechaná sama na seba. Od tejto chvíle som začal byť závislý stále viac a viac na Bohu, hoci som ešte ani zďaleka nepraktizoval náboženský život.“

Až v Ríme, kam sa vrátil v r. 1949,  pozná Pavol Sih konečne Božiu hodinu.

Istého dňa na ceste do Milána chcel viesť nový Chrysler, hoci  bol slabý šofér. Vozidlo sa prevrátilo v plnej rýchlosti. Dokonalou ochranou Prozreteľnosti sa nikto v aute  nezranil. Vozidlo sa však zničilo. Táto príhoda ihneď splodila  v duši Pavla Siha pocit hlbokej poníženosti. Napokon odložil masku nerozhodnosti. Len čo  prichádza  do Milána,   ide do Dómu. Boh tam na neho čaká, aby ho prijal:

„Skrsli vo mne protichodné pocity. Vďačnosť za to, že som unikol smrti, smútok pre moje opakované stavanie sa proti Božej vôli a láske. Vnútorne som sa trápil,  robil som si výčitky a sužoval som sa. Keby ma bol niekto pozoroval, bol by sa mohol domnievať, že trpím pre nejaké dlho prežívané súženie. Pokľakol som si  a jasne som cítil, že som sa zmenil. Keď som pomaly vychádzal z kostola v posledných lúčoch slnka, napĺňal ma pocit nového spojenia s Bohom.“

V noci sa Pavol Sih zmieta, nemôže spať, vstáva a námatkovo otvára  Nový zákon. Natrafí na List Rimanom (1,19-26), listuje ešte ďalej a číta povestnú stať sv. Matúša o nemožnosti slúžiť odrazu dvom pánom (Mt 6,24-34).

 „Slová sa mi pozdávali nové. A predsa životný ideál, ktorý tlmočili tieto stránky, mi  bol zvláštne blízky, ozýval sa sťa starý refrén. Prečo teda, pýtal som sa sám seba, prečo neustále vytvárať v sebe a v iných muky tým, že ich odmietam prežívať v praxi? Otázka to nebola nová. No v túto noc som nenachádzal odpoveď, len to, že existuje jediná odpoveď. Mal som zreteľný pocit, že som dosiahol bod zlomu pre svoj návrat k Bohu.“

Po návrate do Ríma Pavol Sih požiadal o prijatie u svojho priateľa Johna Wua a oznámil mu svoju túžbu vstúpiť do Katolíckej cirkvi. Wu ho skontaktoval s Msgr. Stanislavom Lokuangom, cirkevným poradcom na čínskom vyslanectve. Tento prelát dokončil náboženskú prípravu neofyta.

V apríli 1949 so svojou manželkou a svojím mladším synom Pavol Sih prijal krst v Kostole sv. Agnesy.

„Neexistujú slová na vyjadrenie pokoja, ktorý som v tento deň pocítil. Môžem iba opakovať slová žalmistu: Pán je môj pastier...“

Konverzia nie je  konečnou métou a cieľom cesty. Je to skôr jej autentické východisko.      

„Môj krst nebol koncom mojej konverzie, lež iba začiatkom môjho hľadania skutočného svetla, Krista, ktorý je Cesta, Pravda,  Život. Je to úsilie žiť, úsilie každej minúty dňa, každého roku.“

Svedok Krista              

Na druhý deň po  krste prijal Pavla Siha a jeho rodinu na osobitnej audiencii sv. Otec, ktorý mu rozprával o Číne ako o spojive medzi Západom a Východom, a ktorý vyjadril nádej, že po vstupe do Cirkvi bude pokračovať vo významnej úlohe prehlbovania starej čínskej kultúry, a že bude zabezpečovať jej obnovu pomocou kresťanstva.

„Akú úlohu môžem hrať,“ pýta sa Pavol Sih, „v nesmiernom poslaní štúdia orientálnej kultúry vo svetle kresťanstva? Prostá úloha svedka... Keď sa obraciam k svojej minulosti, uvedomujem si, že skutočnosť, že som bol vychovávaný ako budhista, že som sa vzdelával ako konfucionista, že som študoval na protestantskej škole a že som bol členom skupiny MRA, neoznačuje  prekážky na mojej ceste, lež  stimuly pre spojenie sa s Katolíckou cirkvou, skutočnou Božou Cirkvou.“

Pavol Sih je teraz riaditeľom Inštitútu pre štúdium ďalekého Východu na univerzite Seton Hall v New Jersey v Spojených štátoch amerických.

Nijaké iné miesto mu nemohlo umožniť lepšie pokračovať vo veľkej úlohe,  ku ktorej ho Pius XII. tak smelo povzbudzoval: byť synom večnej Číny a svedkom Krista!

Bibliografia    

Paul  K.T. Sih: From Confucius to Christ, Sheed and Ward, New York 1952.        

Zo židovstva do seminára

René Schwob

(1895 – 1946)

Napísal: Maurice Carité

26. januára 1946 Msgr. Rémond, biskup z Nice, odišiel do Vence k posteli umierajúceho René Schwoba a udelil mu tonzúru. Na druhý deň, na sviatok Obrátenia sv. Pavla, autor po jeho smrti vydanej knihy Ja, Žid , vydýchol temer s radosťou naposledy. Takto sa skončila pozemská moreplavba, ktorá ho priviedla od židovstva a rafinovaného estetizmu až  k oltáru.

René Schwob sa narodil v Paríži 19. apríla 1895 v židovskej rodine alsaského pôvodu. Vychovaný v blahobyte, nadobúda solídne vzdelanie na Lýceu Janson de Sailly. Na svojich potulkách sa stretáva  s Charlesom  Du Bosom, ktorého rodičia bývajú v tom istom dome na Avenue Henri- Martin ako Schwobovci.

Zavčasu získaný zmysel pre umenie, nepokojný temperament, spájajú sa u Reného s úprimnosťou  v správaní, ktorej nechýbajú ani  prejavy nezávislosti.

Najprv sa podroboval zvykom, aké vyžaduje dobrá výchova, a istému, dosť veľkému formalizmu, ktorým sa prejavoval náboženský duch jeho rodiny. Vo veku 13 rokov sa tohto formalizmu  zbavuje, „keďže duša v tom nemohla nájsť nijaký pokrm“,  a svojej matke, ktorá ho vyzýva, aby slávil Yom Kippur (najväčší židovský sviatok, Deň zmierenia), odpovie: „Nemám vieru, nebudem sa postiť.“

Prvé volanie

Trochu neskôr, okolo r. 1912, hoci to aj nemá zjavný vplyv na neho, začuje od Marcela Jouhandeaua hneď po jeho príchode do Paríža  hovoriť po prvý raz o kresťanstve inak ako o modlárstve. Vypukne vojna. Má 19 rokov. Nečaká na odvod svojho ročníka, prihlási sa dobrovoľne a pridelia ho do pešieho pluku. 0 niekoľko dní nato, v septembri 1914, jeho pluk je rozprášený. Jeho samého nechajú na bojisku  ťažko raneného. Vtedy sa udiala príhoda,  ktorá rozhodne o jeho živote a bude usmerňovať bolestné hľadanie, ktoré ho o tridsať rokov neskoršie privedie na prah kňazstva.

„Počul som,“ rozpráva on sám, „hlas, ktorý mi povedal tieto nezabudnuteľné slová: Ak ma miluješ, zachrániš sa. Keďže som nemohol pripustiť, že by mohlo ísť o nejakú inú záchranu ako o záchranu môjho tela, z hrdosti a  dobrácky  som sa zdráhal pokoriť svoju myseľ, hoci ma tieto slová prenasledovali viac ako dvadsať rokov a hoci som nesúhlasil podrobiť sa im. Bol som v totálnej  neznalosti každej duchovnej skutočnosti. Taký som bol a chválil som sa tým.“

Vojak sa nikdy úplne nevylieči so svojho zranenia. Celý jeho život bude životom chorého, „veľkého trpiteľa“.

Po ukončení vojny na naliehanie svojej rodiny zamestnáva sa na niekoľko mesiacov v istom priemyselnom podniku v Strassbourgu. No čoskoro  zamestnanie opúšťa, uspeje v  konkurze námorného komisariátu, rok zotrvá na stáži v Breste a púšťa sa na dlhé cesty na Ďaleký východ.

Od tejto chvíle je René Schwob pravdepodobne plný dobrej vôle, kladie otázky, hľadá hmatateľné dôkazy - zázraky, sliedi po záchveve svojich najintímnejších pocitov.

Roku 1922 na popud istého priateľa, ktorý ho uistil, že z toho vyťaží zázraky, dožaduje sa proti svojej vôli krstu, hoci sám po ňom nijako netúžil. Kňaz, na ktorého sa obrátil, pokladá jeho zvedavosť sa nedostatočnú a predčasnú, a odmieta ho. Toto odmietnutie ho teší, lebo ho oslobodzuje od vlastnej zodpovednosti a opäť sa púšťa  na namáhavú cestu. Cesta po Japonsku v r. 1925 mu umožní stretnúť sa s Paulom Claudelom. Zdôverí sa mu s ťažkosťami, s ktorými sa borí: nechápe nič z viery a zisťuje, že dogmy sú absurdné. V tom istom čase vojde v Saigone do kostola, kde sa práve modlia ruženec. Diví sa tomu ponurému a nekončenému opakovaniu, ktoré sa mu pozdáva byť hlúposťou zle zostavenou na chválu Boha, vstáva a s podráždeným pohŕdaním odchádza so smiechom z kostola.

Keď  predchádzajúci  rok  bol náhodou na omši vo Verone, nevidel v nej nič viac než komédiu.

Krst „bez potechy“

Leto 1926. Keďže jeho zdravotný stav sa zhoršil, René Schwob sa loďou vracia domov.  Na ceste dostane prudký zápal pohrudnice, ktorý privádza jeho život do nebezpečenstva. Fyzicky zažíva  pocit svojho zatratenia. Hoci sa ho ešte ani nedotkla predstava jeho spásy, ani poznanie hriechu, pomýšľa nanovo na krst. Keďže si predstavuje, že je potrebné, aby spoveď predchádzala krst, zostaví to, čo sám nazval správou pre možný prípad, že by nebol schopný rozprávať pri nasledujúcej zastávke lode.

V Colombe zavolali na loď kňaza.  „Znamenitý apoštol mi vyložil, že to nie je so mnou také zlé ako si myslím  (bol som temer na umretie a lekári ma pokladali za strateného), že mám dosť času prijať nevyhnutné poučenie pred krstom vo Francúzsku a dodal tento postreh, na ktorý nezabudnem: že často videl, ako sa Židia dožadovali krstu, aby sa mohli oženiť s kresťanskými dievčatami!“

Čas?  Bolo sa  treba najprv uzdraviť. Pred odchodom zo Šanghaja René Schwob dostal od predstavenej nemocnice malú zázračnú medailu od pátra Ratisbonnea. Vezme si ju a pred ňou sľúbi, že sa stane kresťanom,  ak vyzdravie.

Vyzdravie, vráti sa do Francúzska, stretáva sa opäť s tými istými prekážkami ako v Colombe. Nezastavia ho. Priťahuje ho jediný stav, svätosť. Čo pod tým rozumie? Bojový stav proti svojim vlastným náklonnostiam: „Ak teraz prahnem po katolíckom ideáli, je to preto, že nijaký iný mi nie je  cudzejší. Zvolil som si katolícke prostriedky, pretože sa mi pozdávajú najúčinnejšie a katolícky ideál preto, že je najnáročnejší. Najsilnejší dôvod lásky, ktorú mám ku katolíckemu náboženstvu  je, že  ono je v rozpore s mojimi dlhodobými návykmi a že ma núti napraviť ich.“

V auguste 1926 vidíme, ako sa obáva krstu, ktorý si želá: hoci sa slobodne rozhodol, vidí sa mu čoraz  viac, že prevyšuje silu, ktorou disponuje.

Napokon v novembri prijíma krst „bez potešenia“ z rúk pátra Gilleta, ktorý tentoraz súhlasí skrátiť nevyhnutné skúšky, ktorej malý úspech mu predtým diktoval zápornú odpoveď. Či teda Schwob dospel na koniec svojho hľadania, či našiel vieru a s ňou aj pokoj? Veru ani zďaleka nie. Dokonca v deň svojho krstu spresňuje, s čím ráta, čo očakáva: „Kiež sa náboženstvu podarí vryť mi do srdca, že každá ľudská bytosť je božská, teda podivuhodná. Kiež ospravedlní napokon môj zápal.  Kiež poskytne dôvod pre moju  vášnivú zvedavosť.“

Až doteraz ho ako cestovateľa zaujímali  neznáme krajiny, všakovaké rozptýlenia, vrátane choroby, telesné pokušenia, a dokonca zažil obdobie nenávisti a krutosti voči tej, ktorá  ho veľmi milovala - a to bola jeho matka. Podliehal zvodom, v prvom rade zvodu Gidea, najsúcejším na to, aby ho zviedol na scestie. Žil na povrchu seba samého.

Viac ráz naznačoval etapy svojej cesty do Cirkvi a dejiny svojej túžby po obrátení, takom prekvapujúcom u niekoho, pre koho všetky katolícke pravdy boli mŕtvou literou.

Ba čo viac. Či sa sám nevyznal: „Hovorím to otvorene, hoci som vtedy nepožieral malé deti, bol som, ako toľko iných, čo o tom ani nevedia, načisto neľudský. Taký zaujatý svojimi záľubami, tak hlboko cudzí k Láske, že som považoval  za jediné pravidlo svojho života iba svoje neukojiteľné túžby, čudoval som sa iba, že sa sám v sebe cítim tak priúzko.

Mojou istejšou jednotou, to, čo ju utváralo, bol fetišizmus neporiadku. Plával som v ňom, a nie bez potešenia. Nepokoj bol dôvod môjho života. Nerozhodnosť pred svojimi vlastnými záľubami, neprítomnosť pohnútok vzdorovať im, stav slobody, ak chcete. Kde však dnes vidím opak slobody (bez najmenšieho podozrenia jestvovania hriechu), stav prírody, do ktorého som sa ponáral s úplnou odovzdanosťou a  na jej nedôslednosti som sa scvrkával.

Napokon do tejto samoty, ktorá mi spočiatku spôsobovala toľké utrpenie, som sa konečne zamiloval tak, že som sa odvážil napísať toto, z čoho údiv sa mi už nepodarilo vymazať zo svojej pamäti: Nemilujem nikoho,  ani seba samého.”

Aby dospel ku krstu, bol potrebný dlhý sled okolností, v ktorých sa v ňom, hoci mu aj unikala, neprestávala rodiť pravda. Bolo tiež potrebné, aby popri milosti, priateľstve a modlitbách tých, čo mali súcit s týmto „dlhodobým slepým a bolestným nepokojom, s kalnou mocou, v ktorej tápal a hľadal Boha, ktorý by sa mu vyhovoval“, neustával. A krst mu udelili vo chvíli, keď, ako  to hovoril so zhovievavým skepticizmom, mohol obetovať šesť mesiacov na hľadanie Boha: „Boh,“  priznáva, „ma mal  uniesť v mystických požiaroch.“

Viera skrze Eucharistiu

René Schwob sa má  podrobiť operácii:  „Po toľkých mesiacoch, hľa, dostavila sa skúška. V tom istom týždni čistenia duše i čistenie tela.“  V týchto dňoch samoty číta Giraudoxa, Gidea, má však tiež inú knihu, ktorú nosí stále so sebou, v ktorej zisťuje, že v nej nachádza všetky svoje túžby, všetky svoje potreby. Je to Nasledovanie Ježiša Krista. A zaznamenáva: „Veriť sa mi už nezdá také ťažké. A najmä povinnosť pokladať seba za prekážku túžby po dokonalosti práve napĺňa  moje očakávanie. Byť svojím vlastným protivníkom a premôcť ho.“

A o niekoľko dní nato v  rekonvalescencii píše: „Hoci nemám bezchybnú  vieru, všade hľadám  potravu na jej živenie. Som katolík iba po mene a vierou, a predsa sa radujem iba z toho, čo velebí katolicizmus.“

Čudný konvertita, ktorý prijal krst bez opravdivého priľnutia svojej bytosti k podstatným dogmám, tak to hovorí on sám, a ktorý ich prijíma so zatvorenými očami iba preto, lebo sa domnieva, že je k tomu donútený svojím sľubom.

Mesiace, ktoré nasledujú, budú pre neho znamenať objavenie Cirkvi, vzrast Krista a vpád milosti. Ráta s Prozreteľnosťou. Pominul sa už čas, keď jeho odpor veriť v možnosť Prozreteľnosti bol pre neho dostatočným dôvodom pre jej nejestvovanie.

Tento novokrstenec, ktorý až doteraz pre svoj tulácky život nemal vôbec kontakty s Cirkvou a s kňazmi, znovu sa izoluje  a po operácii odchádza do baskického kraja.

Tam sa veľkodušne a  bez výhrad odovzdáva do činnosti Ducha Svätého, ktorý má obmedziť predsudky, ktorými ho zaťažila  filozofia a vplyv prostredia, ktoré posudzuje náboženstvo iba cez  zvyky  „špinavej“  buržoázie. Duch Svätý má naplno  rozvinúť  vieru,  ktorá driemala v jeho najhlbších temnotách duše a preorientovať jeho pohľad na svet a veci. Je to rozhodujúca etapa.

René Schwob sa domnieva, že sa uzdravil. Nevie, že sa nemoc čoskoro znovu objaví v inej podobe. Táto ilúzia odstraňuje jeho výhradu. Nebol by totiž nikdy súhlasil podujať sa na trvalé praktizovanie náboženstva, keby sa mu ono bolo mohlo pozdávať ako pokrytecká pretvárka jeho slabých túžob po uzdravení: jeho márnomyseľnosť bola by sa proti tomu stavala ako proti kupčeniu a nechcel ani ťažiť z rozpoloženia umierajúceho. Má vyššiu a úplnejšiu požiadavku.

Prípad jeho krstu sa mu zdá byť neuveriteľný. Neverí „spontánne“ ani v Krista, ani vo vykúpenie, ani v nesmrteľnosť duše a nepristavuje sa pri tom, čomu sa hovorí „škrupule".

„Je mi rovnako nemožné povedať, že neverím vo vykúpenie, ako  povedať, že v neho verím. Priam tak je to o nesmrteľnosti alebo o ničote. Nepopieram kladné riešenie, no som v neistote ohľadom toho, čo sa stane neskôr. A ak hlboko veriaci nemajú túto neistotu, je to preto, že ku „veriť“, ktoré mám aj ja, pripájajú „blaho veriť“.“

Jeho vôľa je však pevná: „Teda neistota o Bohu alebo o nesmrteľnosti ma nemôže zabrzdiť. Je potrebné, aby som bol trpezlivý až do chvíle, keď azda Boh pripojí k mojej vôli veriť, k mnou uznanej nevyhnutnosti veriť,  blaho veriť. Zatiaľ zo skutočnosti, že uznávam prevahu učení Cirkvi nad všetkými ostatnými postačuje, aby som ich prijímal bez skúmania, čo by bola domýšľavosť a bláznovstvo, či verím alebo neverím. Treba  uznať to, čo ma posilňuje. To jediné je nepochybné. Prijímam všetky cirkevné dogmy. Prijímam ich, hoci v ne neverím, a nepopieram ich, v neistote, ktorú uznávam za svoju jedinú  slabosť a svoju nevyhnutnú schopnosť rozriešiť, čo nie je výlučne osobná skúsenosť. A tak neistota mi nemôže  brániť prežívať  náboženstvo  aktívne.“

A hľa, po  jeho „čudnom“ krste ešte neuveriteľnejší príbeh jeho každodenných prijímaní, vykonávaných s veľkou, nevyhnutnou formálnosťou, ale bez najmenšej vedomej viery čo len v skutočnú prítomnosť, ak už nie v Božstvo nášho Pána Ježiša Krista. „Vrúcna oddanosť nahradila do takej miery moje nedostatky, že som veril, že veci sa musia diať takto. A moja pasívna poslušnosť počas nepochopiteľného prerušenia môjho kritického ducha bránila v mieste  svetlu, ktoré mi chýbalo. A tak v priebehu týchto mojich neuvedomelých prijímaní obrátili ma  milosti a osvietenia, ktorými Eucharistia pomaly zaplavila moje prekvapené srdce. Takto sa stalo, že pomocou blahoslavenej absurdnosti som začal  veriť v skutočnú prítomnosť prv, ako by som si bol pomyslel, že Ježiš by mohol byť Božím Synom, a že aj dnes pri najmenšom nedostatku plnosti mojej viery  stačí sa mi pozrieť na Hostiu, aby sa oživil  ten zázrak jeho nemej všemohúcnosti, a aby som sa ustálil v jeho nepochybnej pravde. Takto ani jeden deň, vďaka Eucharistii, nechýbala istota vôľovo najslabšej bytosti, čo sa so záľubou po toľké roky menila  vo svetle každodenných právd.“

Isté ráno sa udeje zvláštny postup jeho krokov k Bohu: „Plný radosti som uznal dobrodenie svätého prijímania, z toho  Božstvo Krista a od Krista  nekonečnú milosť jeho Matky, namiesto,  aby som si uvedomil, že duše obyčajne sledujú opačný postup.“ Presviedča sa najprv o tajomstvách a z toho ťažia všetky jeho radosti. Podľa ovocia poznal strom, jeho kmeň a jeho korene.

Z každodenného prijímania si urobil pravidlo, bez ktorého nemôže žiť: „Teraz potrebujem Eucharistiu tak, ako potrebujem jedlo.“

O dva mesiace poznamenáva: „Aká to prejdená cesta! Objavujem krajinu, o  ktorej som nemal ani len  poňatia a cítim sa v nej už dobre. Je to tak, ako keby Boh čakal na prahu mojej duše, aby som mu otvoril a On  do nej vošiel.“

Počas  tejto cesty robí viaceré objavy. Na prvej spievanej omši, na ktorej je prítomný, má „po prvý raz pocit zjaveného nadprirodzena, áno,  temer presne viditeľný prejav neviditeľna,  pocit Prozreteľnosti medzi nami a vo mne.“

Odhaľuje tiež chuť sĺz: pri omši plače, keď hľadí na Hostiu. Čo ako sa snažil, nevedel sa ovládať  a stávalo sa, že je plačom natoľko rozrušený, že sa nemôže od sv. prijímania vrátiť na svoje miesto. Až do konca života bude mať tento dar sĺz - mužný to dar u  muža poznačeného disciplínou mora.

Spoveď, aké to oslobodenie!

Objavuje tiež spoveď. Keďže sa na parníku, na ktorom sa vracal z Ďalekého východu domnieval, že je stratený, napísal, ako vieme, spoveď a cítil sa potom pokojnejší. Dočká sa chvíle, keď ide po prvý raz na spoveď v kostole. Tam povedal kňazovi, s akou vervou márne bojoval proti sebe samému: „Vtedy, zatiaľ čo kňaz s nádychom hlbokej zbožnosti vyslovoval slová rozhrešenia, predstavoval som si ho v šere spovednice, ako sa ma snaží zbaviť  hriechov. Áno, zbavil ma naozaj utrpenia, keďže si vzal  k srdcu, aby citlivo odpovedal na moje utiekanie sa k nemu. A napokon mi povedal tie podivuhodné slová,  ktoré som počul po prvý raz: „Choďte v pokoji, moje dieťa  a modlite sa za mňa.“ Prekvapujúce náboženstvo, ktoré umožňuje spovedníkovi uchádzať sa o lásku toho, ktorého práve rozhrešil.“

Inokedy povie: „Hľa, akým zázrakom je spoveď, lebo je mydlom, ktoré nenecháva po sebe nijakú škvrnu.“ Urobí ešte aj takéto zistenie: „Ten nový hriech ma dnes zasahuje silnejšou bolesťou, no očistenou od zúfalstva. Liek je nablízku a ten mi zaručuje nestrácať odvahu. Vlastnosťou učenia Krista je dávať nám silu začať odznovu a neustávať, nedať sa rozrušovať prekážkami na našej ceste. Áno, napriek svojim hanebnostiam a svojej veľkej zbabelosti som videl, ako sa mi kresťanstvo dostáva až do špiku kostí. Mám dojem nadprirodzeného oslobodenia. Svetlo po prerazení jasu, svetlo, ktoré naplňuje všetko oslňujúcou prostotou.“

Je na konci  dlhých mesiacov osamotenia. Pomocou Eucharistie odhalil  „pravdu Božej milosti, možnosť rozorvať a posväcovať svoj život takým poznaním Boha v sebe, ktoré iba Ježiš a Hostia, v ktorej prebýva, sú schopní splodiť.“

Denník jeho konverzie sa  končí  na veľkonočné ráno 1927 týmito riadkami:  „Náboženstvo nie utrpenia, lež radosti, náboženstvo nesmiernej radosti, ktoré vyžaruje do vôle človeka, aby sa  vyrovnala so svojím  údelom.“

Čo je konvertita?

Hľa, pred nami je konvertita René Schwob. Urobil rozhodný krok a urobil ho správne, budú si ľudia myslieť. To by sme chápali príliš veľa. Či sa nejaká konverzia niekedy ukončí? Veď ona je totožná s  pochodom k svätosti. A či nejaký konvertita, ako napokon každý kresťan, môže tu na zemi kedy dospieť k cieľu?

René Schwob to vedel, lebo práve on sa usiloval analyzovať, čo je to konverzia. A robil to postupnými dotykmi a akoby približovaním:  

„Človek, ktorého môže ešte ohrozovať jeho smutná minulosť, ktorému však Ježiš poskytol vôľu vstať po každom páde,  veľmi zbabelý človek, ktorý sa však aspoň nateraz poznáva ako taký, a ktorý vykupuje túto zbabelosť uponižovaním sa a pohŕdaním samým sebou, hľa, čo môže byť konvertita, ak nie je svätec:  Je to nevyhnutne človek,  očiam ktorého  sa odhalila láska, a ktorý nabudúce aj pri svojich zradách nemôže už myslieť a konať, ako keby nebolo tejto lásky.  Vo svojom najelementárnejšom zmysle konverzia je zjavenie poskytnuté človekovi, ktoré potrebuje, aby už nebral svoju potechu za pravidlo svojho správania sa, ani za kritérium  pravdy, hoci by ho aj naďalej ťažil návyk jeho opakovaných omylov.“

Po odchode z baskického kraja sa René Schwob vráti opäť do Paríža a tam na neho čakajú pokušenia, čo desia jeho slabosť. Na ceste, na ktorú sa vydal, ostáva mu ešte prekonať mnohé etapy, aby pochopil Božie tajomstvo.

Jestvuje etapa umenia, zachytená v  toľkých statiach v  jeho mnohých dielach, tá kráľovská brána, venovaná Chartres a tým hĺbkam Španielska, kde na konci svojich úvah nad dielami El Greca,  Goyu  alebo Tintoretta píše: „Všetky tieto obrazy ponechávajú moju otázku bez odpovede, a hoci cez toľké podoby sledujem tajomstvo, ono mi uniká. Duša netúžila po spálení týchto obrazov. Vášeň po Bohu, ten oheň, čo zožieral srdcia, láska a jej tajomné výbuchy, zožieraná jej citovými prejavmi, ja chcem odhaliť iba Boha. Opojenie, ktoré vo mne vyvolávajú  spevy iných potom, ako sa odmlčali, neprestáva ubúdať. Boh hovorí vo mne a ja sa nemôžem dočkať smrti.“

Sú tiež iné objavy, ktoré predstavujú priam toľko etáp: Lurdy, Svätá Zem, Rím.

Objavenie Lourdes

Pravdu povediac René Schwob nemusel objavovať Lurdy, ktoré už poznal. Bol v nich r. 1923, tri roky pred svojou konverziou, ani nie kvôli uzdraveniu, ako skôr, aby príkladom svojej úslužnosti poskytol príležitosť Bohu, ak jestvoval, aby tiež prejavil svoju úslužnosť. Oveľa dôležitejšie bolo odhaliť zmysel a učenie Lúrd, ich všeobecný a osobitný dosah.

Staré návyky nedobrovoľného racionalizmu a spontánnej nevery u Schwoba neumreli: okrem toho, ako každý, zažíva jemné zotročenie pýchy, „na ktorú sa človek odvoláva ako na svoj rozum pri posudzovaní skutočností, ktoré nemôže sám obsiahnuť, a ktoré poznáva, iba keď sa podrobí tradícii , alebo ktorou živí veľmi netrpezlivú túžbu po veľmi vysokej dokonalosti. Keďže táto pýcha takto čičíkala moju slabú vôľu, bola by mi rýchlo ponúkla zúfalstvo, aby som sa odvrátil od vytrvalosti, ktorá prinášala tak málo ovocia, od Boha, ktorý ma tak slabo počúval.“

Odohnať pýchu nie je ľahká vec, lebo „niet v nás nič subtílnejšieho. Skrýva sa v najlepších citoch, o ktorých si namýšľame, že ich prežívame, ba aj v tom, čo je v nás najlepšie a čoho sa pozbaviť azda ani len nepomýšľame. Skrýva sa aj v najnepostrehnuteľnejšej chybe našej najoddanejšej dobrej vôle."

Lurdy umožňujú Schwobovi vysliediť túto podobu pýchy a premôcť ťažkosti, ktoré u neho pochádzali najmä z nedokonalej spleti medzi nebom a zemou.

„Na jednej strane som veril v nebo. Na druhej strane som bol až príliš nútený veriť v zem. Medzi oboma nebolo však iného spojenia než modlitba, na ktorej účinnosť som neveril.“

Uvedomoval si, že toto v istom zmysle nenapraviteľné oddeľovanie prírody a nadprírody mohlo sa pozdávať poučným tomu, kto bol vychovaný v kresťanskej viere. Prekvapuje však menej, keď si uvedomíme, že prichádzal z absolútnej nevery, že vôbec neveril dokonca ani v prvých chvíľach po svojom krste v panteistického Boha, rozšíreného v celej prírode, stotožňujúceho sa s ňou, a práve preto slepého a hluchého k modlitbe a najmä pozbaveného každého osobného života. Keď toto vieme, nečudujme sa, že René Schwob ešte aj v tejto chvíli narážal na ťažkosti, ktoré mu bránili vo viere v trvalé spojenie neba so zemou. Čoskoro však zbadal, že vďaka Lurdom objavilo sa spojenie medzi prírodou a nadprírodou. Ako? Kým? Príkladom Bernadetty a činnosťou Panny. Veľmi  zdôrazňuje túto Bernadettinu črtu, ktorú v nej objavil:

„Bola Bernadetta... čo sa čoskoro utiahla do ticha kláštora a trpela až do svojej smrti podľa prísľubov z Jaskyne. Bolo potrebné potvrdiť Bernadettin život, a tak umožniť veriť v jej slová. Iba jej svätosť nám slúži ako záruka. Nebola však ešte potvrdená v tejto svätosti. A bolo treba, aby  jej dni postupovali tak, aby viac nebolo možné popierať jej massabielleské posolstvo. Bernadetina svätosť je azda ešte presvedčivejšia než zázraky vykonané vodou, čo vytryskla spod prstov dievčaťa v istý februárový deň z r. 1858,  a ktorá odvtedy už nikdy neprestala tiecť a uzdravovať.“

Príklad Bernadetty, ale tiež činnosť Panny. René Schwob sa veľmi usiloval, ale svätá Panna mu nevravela veľa. Toto sú jeho vlastné výpovede: „Nevedel som, prečo mali k nej ľudia takú dôveru.“ Lurdy mu odhaľujú jej miesto v hre nášho života: veď Panna sa tam objavuje ako nevyhnutná Sprostredkovateľka medzi nebom a nami. V dokonalosti svojej prostoty je sprostredkovateľkou všetkých milostí.

Presvätá Panna videla sa mu potom taká blízka, taká pozorná, taká materinská, že sa mu zdalo čím ďalej tým viac  nemožné pochybovať o jej moci.

„Ani nie preto som uveril v modlitbu, že som videl, ako sa uzdravovali telá z vážnych chorôb,  lež preto, že sa mi zdalo nemožné popierať susedstvo toho neviditeľného sveta, v ktorom som bez akejkoľvek pochybnosti cítil prechádzať sa Matku Krista, ktorá bola aj Matkou celého sveta. V osobe Panny ma nebo a zem presvedčili o ich intimite. Kristus, to bolo nebo, čo zostupovalo na zem, aby ju zaistilo. Napokon, bolo to však najmä nebo. V Panne to bol vstup zeme, ktorý som videl napĺňať sa. A to bolo  pre mňa, ktorý som nevládal pochopiť, že človek bol naozaj predurčený bývať v nebi, hoci aj naďalej počúval živých, dôležitejšie.“

Palestína alebo  „samota Ježiša Krista"

Druhá etapa jeho cesty privádza René Schwoba do Palestíny. Čo tam ide robiť? Posúdiť na mieste putá, ktoré by ho ešte mohli viazať  k  potomkom starých Hebrejov a čoskoro zisťuje, že ich jediné putá sa zauzlujú v Biblii. Šmahom ruky si poopravuje falošný dojem o rase:     „Videl som, ako sú tam Židia príliš rozdelení, zistil som tam, do akej miery sa mohli odcudziť svojej viere, aby už nepociťovali so mnou nijaké puto. V Palestíne človek chápe, že vyvolenie Izraela je kresťanské,  alebo ho už niet.“

Čo však u neho najmä zaváži, je dôležitosť bolesti, ktorú považuje tým najvzácnejším: tú lásku, ktorá núti každého kresťana hľadať v hĺbke utrpenia znak Božej lásky.

Je tu však ešte čosi hlbšieho: celá Palestína sa nám predstavuje ako rozsiahly oltár, kde sa Kristus vo svojej ľudskej prirodzenosti stáva  naozaj naším bratom. René Schwob píše: „Ešte viac než vzor jeho človečenstva nachádzame tam všade spomienku na jeho kňazstvo.“ Z toho usudzuje, že táto veľmi chudobná krajina už nemá  iný dôvod jestvovania, ako donekonečna v čase spomínať na zázrak, ktorého bola javiskom.

Aké ponaučenie nám ešte prináša? Práve to, ktoré väzí v titule jeho vlastnej knihy Samota Ježiša Krista. Zdá sa, podistým, že nikde sa tak úplne nezabudlo na vykúpenie ľudského pokolenia ako v Jeruzaleme. Rozdelenie sa tu množí: medzi rasami, medzi cirkvami a v každej cirkvi medzi rítmi, v  lone každého obradu medzi národmi, rehoľami, školami a ľuďmi. Avšak táto zrada ľudí vo Svätej zemi obsahuje veľké ponaučenie: prenecháva Kristovi úplne jeho miesto a jeho opusteniu dodáva všetku veľkosť.

V krajoch posiatych kosatcami a sasankami,  smerom od Galiley,  bol Kristus  vždy sám a vždy opustený. Na brehu Tiberiadskeho jazera rozrušujúce stretnutie najnonšalantnejšej z krajín s najúprimnejšou prísnosťou umožňuje bez rozptyľovania myslieť na zmysel posolstva Krista a na vzdor, ktorý nám prikazuje stavať sa podľa  jeho vzoru proti všetkým zvodom zeme... ako sa tam všetko, ešte aj sviežosť vzduchu stavia proti jeho učeniu.

Rím a jednota Cirkvi

Z dvoch pútí do Svätej zeme, v r. 1933 a 1934, vyplynul Renému Schwobovi tento záver:  „etnický Izrael bol nahradený prinajmenej do čias jeho konverzie rímskym Izraelom, ktorému jednota Cirkvi ponúka pozemské uskutočnenie a  odlesk tej božskej jednoty, ktorej tajomstvo bolo najsamprv zverené držiteľom Biblie.“

Vydáva sa teda do Ríma, ktorý sa stal Svätým mestom pre celý vesmír. Nejde tu o uzurpovanie,  lež o druh predvídaného, chceného, chronologického dedičstva. Nahradenie mesta, ktoré až do smrti Mesiáša bolo pozemským sídlom božstva, ktoré krv mučeníkov, pochádzajúcich zo všetkých národov sveta (pohanstva) posvätila  svätým pomazaním.

 V Ríme akoby bolo viditeľné celkové resumé života Cirkvi,  v duchu sa dá pochopiť kompletný rozvoj kresťanských dejín.

A Rím nám predkladá istý počet duchovných skutočností. Prvá, ktorá upútava Reného Schwoba, je cnosť krvavého pokánia, ktorého príkladom sú Peter a Pavol, a ktorá nás prenáša práve do Ríma, krvavého centra prvých kresťanov. Avšak jedným z najdojímavejších tajomstiev Ríma je, že je z každého zreteľa vyhňou a nie je iba to ... je svetom sveta, v ktorom človek už nie je  ani Žid ani Grék ani barbar: miestom, na ktorom ľudská kvalita nadobúda svoju najvšeobecnejšiu, najľudskejšiu hodnotu.

Situuje tu to, čo nazýva rímskou duchovnosťou, ktorá sa nenachádza inde ako v tom dôraze, ktorý kladie na našu intímnu dualitu, pripomínajúc sa nám prítomnosťou jeho nástupcu, do akej zrady mohol upadnúť Peter a  do akej výšky ho vyniesla jeho ľútosť a láska. „Rím,“ pokračuje, „kladie menší dôraz na osobu Krista, ako kladie na osobu toho úbohého impulzívneho človeka a skrze neho na nevyhnutnosť pohnútok Svätého Ducha.  A tento Rím ukazuje našim očiam veľkosť človeka,  ktorého milosť Ducha priviedla kajať sa pred svojím Bohom tak, že sa kvôli nemu zriekol svojho vlastného života.“

Či rímska okázalosť neotrasie takým konvertitom, akým je Schwob? Nie, lebo nielenže sa nečuduje rímskej nádhere, lež sa mu vidí  byť  prirodzenou:

„Stredisko tejto takej ľudskej Cirkvi sa  mohlo  zakoreniť iba v hlavnom meste ľudí, ktorého génius pre okázalosť je najplodnejší a najnespútanejší. Rím, to je tiež prejav tej okázalosti, nevyhnutnej pre život, je to okázalosť, ktorú mení predzvesť slávy.“

Dodáte, že nič s toho, čo sa tam nachádza, sa neusiluje robiť dojem. Rozmanitosť foriem si tam uchováva  čosi ironické. To, že prijíma všetky národy sveta. Rím je obrazom rozmanitosti zeme a tiež obrazom jeho jednoty. Kresťanstvo sa tam stáva konkrétnym v tom, ktorý je jeho obrazom, Kňazom a Otcom.

Iba v Ríme cíti Schwob, ako sa v ňom rodí a rastie láska k pápežovi. Potreboval dlhý čas, aby pochopil, či sa treba osobne pripútať k pápežovi. Cez jeho osobu cítil, ako sa u neho vytvára puto, ktoré ho viaže so všetkými tými, čo na zemi vyznávajú tú istú vieru a trpia pre ňu prenasledovania.

„Istým spôsobom skrze pápeža viac než skrze Krista, hoci je to aj v mene Krista a pre jeho kráľovstvo, nadpriada sa puto celej Cirkvi. Zdalo sa mi, že skrze pápeža a v ňom samom napĺňala sa pred  mojimi očami bratská jednota všetkých kresťanov. Vo Vatikáne som pocítil, že som sa stal integrálnym katolíkom napriek akémukoľvek vnímaniu rasy.“

Plnosť a radosť

Takto René Schwob prekonal novú etapu svojej cesty do Cirkvi. Ponúknu sa mu ďalšie etapy, ale vo vnútri tejto Cirkvi, ktorú objavil a ktorej teraz naplno patrí.

Od r. 1933 a 1934 túži po kňazstve. Poradca, na ktorého sa obracia, ho na tejto ceste neposmeľuje. Jeho samého, ako vždy, trápia škrupule. Svoj čas delí na cesty, púte, pobyty vo svojom dome vo Vence alebo v kláštore v sse-Preste. Po skončení duchovnej obnovy v Lurdoch a v Betharrame sa rozhodne podstúpiť vážny pokus o rehoľný život. Krátko pred vojnou stráca svoju matku, ktorá veľmi trpela kvôli  jeho konverzii,  a ktorá,  akoby na odpykanie jeho konverzie, sa  navrátila  k aktívnemu  prežívaniu židovského náboženstva.

Porážka z roku 1940 urobila koniec jeho  zámerom vstupu do seminára.

Utiahne sa domov a píše Tajomstvá, ktoré mali byť jeho posledným literárnym dielom, v ktorom sa javí v novej podobe, lebo odmieta egocentrizmus, ktorého sú  jeho predchádzajúce diela plné.

V r. 1942 nemecká armáda obsadzuje juh Francúzska. René Schwob už tam nie je  v bezpečí. Priatelia, na ktorých sa obracia, sa od neho odťahujú. Útulok nachádza v sanatóriu kléru vo Val Thorensi. V tom čase nik nevedel, čo sa s ním stalo. V skutočnosti sa obliekol  do reverendy a osvojil si meno „abbé Sorbier“. „S obdivuhodnou disciplínou a presnosťou podriaďuje sa životu bohoslovca,“ povedal Msgr. Rémond, ktorý dodal: „Jeho povolanie sa utvrdzovalo   každým dňom viac a viac, iba choroba mu zabránila vstúpiť do seminára.“

Choroba ho totiž neopúšťa. Po oslobodení sa vrátil  do Vence, no v júni 1945 je na klinike v Nice; o dva mesiace  je v toulonskej nemocnici, kde sa podrobuje viacerým operáciám. Svoju rekonvalescenciu zamýšľa prežiť vo Vence. Po siedmich mesiacoch utrpenia napísal istému priateľovi: „ Naučil som sa lepšie než z kníh pravdivosť a naliehavosť učenia v evanjeliách.  Aká to iniciácia do kňazstva! A aký som mu povďačný, že som bol k nemu vedený napriek sebe a v dokonalom tichu neustále nevedomej vôle!“

Január 1946: René Schwob je vo Vence. Pri rannej modlitbe v kostole prechladne, dostane zápal pľúc, ľahne si vo svojom nevykúrenom byte. Jeho stav sa rýchlo zhoršuje. 24. januára urobil prvý symbolický krok ku kňazstvu prijatím tonzúry a na druhý deň... sa končí jeho utrpenie.

Boh vyslyšal modlitbu, ktorú k nemu vysielal pred dvadsiatimi rokmi: „Daj, Bože, aby som zomrel v takom stave plnosti a radosti, aby mi bol prechod ľahký...“

Bibliografia

Hlavné diela Reného Schwoba: Ja, Žid, vydané po smrti (1928), Hĺbky Španielska (1928),  Ani Grék ani Žid (1931),  Kráľovský portál (1931), Ozajstná dráma André Gidea (1932), Hlavné mesto modlitby (1934),  Samota Ježiša Krista (1936),  Rím alebo smrť (1938), Cesta Žida do Cirkvi (1939)

Noticka o autorovi štúdie

Maurice Carité, predseda Združenia francúzskych katolíckych novinárov, vydal množstvo článkov medzi ktorými sú  stovky literárnych kroník. Okrem toho vydal viaceré diela: Osud zaostalého detstva (1937),  Pius XII. a Francúzsko (1939), Otec a rodinný krb (1941).

Hlavný ex-rabín z Ríma

Eugen Z O L L I

(1881-1956)

Napísala: Genoveva Duhameletová

Nič som nezaprel. Svedomie mám  čisté. Som si istý, že som upevnil sám seba a nič som nezaprel.  Či Boh Ježiša Krista a sv. Pavla nebol Bohom Abraháma, Izáka a Jakuba?.

Takto hovoril na druhý deň po svojom krste Eugen Zolli, veľký ex-rabín z Ríma, čo v sebe samom zosúladil cestu vyvoleného ľudu od lásky k Zákonu a zákonu Lásky.

Detstvo

Izrael Zoller (lebo také je jeho pôvodné meno a priezvisko) sa  narodil v roku 1881 v Brodoch (Halič). Keď mal päť alebo šesť rokov, jeho rodina sa usadila  v Stanislavove. Otec tam vlastnil továreň na hodváb. Avšak Rusi, páni Haliče, prijali  také colné zákony, že cudzí priemyselníci boli privedení na mizinu. Továreň zatvorili.

Zollerovci mali vtedy päť detí, štyroch synov a jednu dcéru. Izrael bol najmladší. Starší si našli miesta v cudzine. Ich jediná stará slúžka, kresťanka, temer bez platu, zostala v rodine. A v dome sa uhniezdila chudoba.

„Bol som príliš mladý na to, aby by som pochopil tragédiu ľudí, ktorých som tak miloval. Vnímal som, že atmosféra  doma bola pochmúrna. Videl som, ako moji bratia odchádzajú z domu jeden za druhým. Ale akože by som to vtedy mohol pochopiť?“

Ako osemročný začal Izrael chodiť do židovskej školy. Pani Zollerová patrila do rodiny, ktorá bola rabínska už štyri storočia a jej najväčšou túžbou bolo, aby sa jeden z jej synov stal rabínom. Jej benjamín,  plný rozumu a  nábožnosti tomuto želaniu zodpovedal.

„Boli to pokojné časy. My, hebrejské deti, sme mali  rady svojich kresťanských kamarátov a oni mali radi nás.“

Jeden z najlepších Izraelových priateľov bol Stanislav, syn chudobnej vdovy. Ona rada vídala u nich doma kamarátov svojho syna. Izrael sa v tomto skromnom príbytku cítil šťastný,  nevedel prečo. Chlapci si robili spolu úlohy, zatiaľ čo Stanislavova matka pri nich šila. Z času na čas Izrael zdvihol zrak a na stene oproti sebe zbadal drevený kríž. Kto bol ten ukrižovaný muž? Bol to zlý muž? Či všetci ukrižovaní sú zločinci?

Dieťa premýšľalo. V Izaiášovej knihe sa  hovorilo  o Božom služobníkovi, ktorý bol nevinnejší a čistejší než hocikto iný na svete. Bol unavený, utrápený, ponížený, vyčerpaný od toľkých utrpení. A na neho sa vzťahujú tieto tajomné slová: Prečo sme mučili a vydali na smrť toho, kto niesol naše hriechy? Či ten ukrižovaný nebol Božím služobníkom?. Takto Izaiáš, ktorého by sme mohli nazvať piatym evanjelistom, načrtával malému Židovi prvú cestičku ku kresťanskej viere.

Matka

Láske ho učila matka. Keď sa z dieťaťa  stal muž, nevedel, akými slovami by vzdal úctu „svojej sladkej mamičke“, takej nábožnej, láskavej a na seba zabúdajúcej.

Izrael nemá  viac než dvanásť rokov, keď začne doučovať svojich spolužiakov, aby pomohol svojim rodičom. Ubehne niekoľko rokov. Zollerovci odišli zo Stanislavova do Ľvova. Je to  veľké mesto. Chudoba sa tam lepšie znáša, lebo tam človeka menej poznajú. A potom, Izrael  môže pokračovať vo svojich štúdiách. Pripravuje sa na univerzitu, hoci aj naďalej vyučuje. Učiteľ a žiak je odrazu  zavalený prácou. Keď má trochu voľna, uteká z mesta na vidiek a berie so sebou evanjeliá, ktoré vtedy objavil.

„Hlboko ma dojali tieto slová: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Je pravda, že v 24. žalme je otázka: Kto smie vystúpiť na vrch Pánov? A odpoveď nasleduje: Ten, čo má ruky nevinné a  srdce  čisté. Myšlienky sú podobné, ale podobnosť ešte nie je  totožnosť.“

Nový zákon bol totiž naozaj nový pre mladého poľského žida. A predsa, ktosi pri ňom prežíval toto evanjelium lásky. Jeho matka. A ona ho čoskoro opustí. Skosil ju zápal pľúc. Spaľovaná horúčkou, neprestávala sa modlil a opakovať žalmy. Pri jej smrteľnej posteli nádej hovorila o čomsi vyššom než bolesť. Izrael zapálil sviece, „poctu svetla“, veniec ohňa a bozkávajúc na čelo túto obdivuhodnú mŕtvu, opakoval šieste blahoslavenstvo:  Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.

Z rabínskeho kolégia k rabinátu

Niekoľko mesiacov po smrti svojej matky, mal vtedy dvadsaťtri rokov, sa  Izrael Zoller zapísal na viedenskú univerzitu, potom po prvom semestri odchádza na univerzitu vo Florencii. Ako orientalistu  a mystika ho predsa len láka humanizmus a latinčina. Tento Poliak nevedel po taliansky,  a musel sa spočiatku dohovárať po latinsky. Výnimočný žiak študoval na filozofickej fakulte a súčasne v rabínskom kolégiu. Avšak jeho židovskí učitelia lipli najmä na otázkach rituálu a diskutovali o detailoch. Mladému Izraelovi, ktorý hľadal Boha celým  svojím srdcom, sa takéto jazykové doťahovania   zdali  nepodstatné. Preto  vo Florencii, meste kvetov, prežíval studené a pochmúrne dni z nedostatku výživy pre telo i ducha. V roku 1904 obhájil  prácu o experimentálnej psychológii, za ktorú mu udelili doktorát filozofie a vydal svoje prvé diela. V roku 1911 ho vymenovali  za vicerabína do Terstu, kde sa o dva roky neskôr  oženil. Jeho žena, Adela Litwaková, mu porodí dcéru Doru.

Terst

V Terste zažíva pán Zoller určité ťažkosti, lebo ak on obracia svoje pohľady a svoju lásku na Taliansko, hlavný rabín, jeho predstavený, vkladá všetku svoju nádej do rakúskej  karty. Vojna 1914 - 1918  problém rozuzlí. Avšak v tomto mučivom období je pán Zoller  „Čiernym Petrom“ rakúskej polície, čosi ako super-Garibaldi. Pokladali ho za iredentistickejšieho, než v skutočnosti bol. Miloval Taliansko, ale nemiešal sa do politiky. Zaujímali ho iba večné hodnoty. V tom čase skúšok nachádza svoje duchovné útočište v Písme:  „Postavy, ktoré ma najviac lákali,  boli: Izaiáš, Jób, Ježiš, Pavol... Celá Biblia sa stala  pre mňa drahokamom, ovenčeným krížom... V mojom duchu Starý a Nový zákon splývali do súladného celku. Komunikačné linky medzi oboma boli otvorené a život prechádzal z jedného do druhého.“

Bolo to koncom roku 1917. Vojna pustošila Európu. Prenasledovanie v podobe administratívnych zásahov hrozilo tým, čo prejavovali  talianske sympatie. A krb pána Zollera spustošila smrť jeho manželky.

Márne sa pokúšal utopiť svoj nepokoj v intenzívnej vedeckej práci.  „Isté popoludnie som  bol  doma  sám a písal som nejaký článok. Cítil som sa úplne odpútaný od seba, pohrúžený do svojej práce. Náhle, bez toho, že by som to bol zbadal, položil som  pero na stôl a akoby vo vytržení som začal  vzývať meno Ježiš. Bol to hlas, ba viac než hlas, bola to duša, čo kričala: Kriste, zachráň ma! Nenašiel som pokoj, kým som ho nevidel ako na širokom obraze mimo rámu v tmavom kúte izby. Dlho som na neho uprene hľadel bez akéhokoľvek prerušenia, iba s dokonale triezvym duchom. Došiel som až ku krajným hraniciam  kráľovstva Svätého Písma Starej zmluvy. Povedal som si: Či Ježiš nehol syn môjho ľudu? Či nebol duch toho istého ducha?“

Bolo to videnie objektívne alebo subjektívne? Keď pán Zolli o ňom hovorí vo svojej autobiografii, neodvažuje sa to vysloviť. Hovorí iba, že o tom nikomu nevravel, pretože sa to nikoho netýkalo. A jeho čas ešte neprišiel.

V roku 1920 ho vymenovali  za hlavného rabína v Terste, ktorý pripadol Taliansku a vyučoval hebrejčinu na univerzite v Padove. Veľa katolíckych kňazov bolo  jeho žiakmi a neskoršie mu povedia, že sa vtedy modlili za jeho obrátenie.

V roku 1920 sa znovu oženil s Emmou Majonica z Goricie. V jeho novej rodine sa narodí  druhá dcéra Miriam. Plný humoru a poézie prilipne k výchove svojich detí, zaujíma sa aj o najmenšie podrobnosti, opatruje ich počas  ich  chorôb, utešuje ich v ich detských strastiach so skoro materinskou rukou, rád im otvára ducha i srdce. „Môj otec ma naučil hľadieť na svet,“ povie nám jedna z nich.

Spolupracuje s mnohými revue, uverejňuje štúdie z náboženských dejín a exegézy. Súčasne sa jeho vnútorný život neprestáva prehlbovať a zatiaľ, čo píše: „Také monoteistické povedomie ako Izraelovo povedomie, povedomie, ktoré sa stáva ohňom, čo páli, spaľuje, priťahuje, nemôže byť výsledkom úvahy.“ Tento vnútorný oheň pálil tiež v jeho duši.

Meditácia o sv. Pavlovi (námety pre  svoje meditácie hľadal v jednom alebo druhom Zákone)  ho privedie  napísať:  „Pavol je konvertita. Opúšťa Izraelovho Boha? Prestáva milovať Izraela? Bolo by absurdné myslieť si to. Nuž teda...“

 V roku 1933 prijíma talianske štátne občianstvo a podľa Mussoliniho predpisov musí zmeniť svoje meno zo Zoller na Zolli. Už viacero rokov zúri rasové prenasledovanie v Nemecku (všetci jeho bratia boli  vyvraždení). Protižidovská propaganda zasiahla aj Taliansko.

V samom Terste istý profesor dejín umenia, dobrého života a mravov, ale fanatický fašista, podnikol sériu prednášok proti Židom. Mladí Izraeliti sa dohodli, že budú bojkotovať jeho prednášky. Pán Zolli ich však požiadal, aby nič také nerobili a v rozhovore s prednášateľom sa ho proste opýtal: „Bol Kristus Žid podľa tela? A či na kríži neodpustil svojim nepriateľom?“     Druhý sa zarazil a nevedel odpovedať. „Teda,“ pokračuje rabín, „či dobrý katolík môže mať také prednášky a neuvedomovať si, že v duchu križuje Krista v jeho svätej vôli, v jeho učení? ... Boh je láska.“

Kresťan pochopil a nielenže ihneď prestal  s prednáškami, ale stal sa aj priateľom rabína.

Na toto sa však neobmedzila odvážna činnosť pána Zolliho v prospech svojich prenasledovaných spolubratov za Alpami.  Prijímal proskribovaných Židov a v r. 1933 pri obrade v synagóge otvorene kritizoval norimberské zákony. Takto hromadil problémy na svoju hlavu,  v r. 1938 ho pozbavili  talianskeho  občianstva,  a preto musel zanechať svoju profesúru na univerzite. Avšak rímska židovská obec mu v roku 1940 ponúkla post hlavného rabína a miesto rektora rabínskeho kolégia.                      

Rímsky hlavný rabín

V lone izraelskej obce panovali veľmi rozdielne názory: väčšina,  prejavujúca priazeň fašizmu, narážala na nacionalistickú menšinu. Hlavný rabín sa usiloval hlásať mier. Sám seba vyhlasoval za nepolitického. Avšak rasistické zákony, ktoré Mussolini ako dobrý žiak Hitlera vyhlásil v Taliansku, tvrdo zasiahli  Židov, počínajúc mládežou (medzi ktorú patrila aj jeho dcéra Miriam,  ktorá bola prepustená z univerzity), až po úbohých predavačov poštových kariet, ktorým polícia ako Židom nedovoľovala mať na ulici  svoje stolíky.

V máji 1940 zúrila vojna, fašistické zložky sa stávali nekompromisnejšími než kedykoľvek predtým. Udalosti sa  striedali. Nemci obsadili skoro celú Európu. A to malo hrozné následky: ničenie, deportácie, vraždy.  Napokon „nádej zmenila pole, boj zmenil dušu“.

17. júla 1943 pri vylodení na Sicílii sa Roosevelt a Churchill  prihovorili rozhlasom talianskemu  ľudu: „...nadišla pre vás chvíľa, aby ste sa rozhodli, či majú Taliani umierať za Mussoliniho a za Hitlera, alebo či majú žiť pre Taliansko a pre civilizáciu.“

3. septembra bolo podpísané prímerie. Napriek tomu sa  nemecké oddiely  valili  na Rím a začala  sa okupácia, ktorá  trvala deväť mesiacov.

Čo bude so Židmi, vydanými najkrutejším nemeckým zložkám SS a najhorším fašistickým jednotkám, ktoré horlivo spolupracovali? Pán Zolli mal, žiaľ, presné informácie o nacistickom správaní sa voči jeho súkmeňovcom. Tajne ho upozornili, že prenasledovanie v Taliansku sa blíži. Upovedomil o tom predsedu talianskych židovských obcí a predsedu rímskej židovskej obce. Avšak tieto vysokopostavené židovské osobnosti neverili  informáciám a obavám hlavného rabína. A on bol iba náboženskou hlavou. Opatrenia, ktoré bolo treba urobiť, nezáviseli od neho.

Konali sa skľučujúce rozhovory a v predvečer vstupu Nemcov telefonický rozhovor, o ktorom nám podáva správu:  „Netrápte sa,“ povedal predseda „... nemusíme sa ničoho obávať. Dobrú noc!“ Domovníčka synagógy, statočná žena, držala p. Zollimu sviečku, lebo elektrika bola v ten večer zakázaná. Keď rabín položil slúchadlo, obrátil sa ňu: „ Zapamätajte si, čo vám poviem. V Ríme bude krvavý kúpeľ. A kto vie, koľkí Židia v ňom prídu o život!“

Napriek ironickému želaniu predsedu noc rabína nebola dobrá. Prežil ju v kryte za dunenia kanónov, zavýjania sirén. Na druhý deň mu ktosi povedal: Počúvam londýnsky rozhlas. Zdá sa, že pri svojom vstupe do Prahy zavraždili hlavného rabína mesta. Ak mi veríte, opustite na niekoľko dní svoj domov.

Keď sa vracal domov, stretol svoju dcéru a ženu, ktoré utekali: „Otec, zachráňme sa... Tu zomrieme.“  Mlčky kráčali ďalej,  priamo vpred.  Pršalo. Prešli cez rieku. Ocitli sa pred Justičným palácom.

„Spravodlivosť...kdeže je spravodlivosť?,“  mumlal si rabín. Za pomníkom v štvrti Prati mali dobrých priateľov. Pán Zolli im zveril svoju ženu a dcéru. Avšak on, keďže si nenašiel úkryt, musel sa večer vrátiť do svojho bytu. Potme si úbohý človek vymenil šaty  premočené od dažďa a potu a s otvorenými očami  sa vystrel  na svoju posteľ: Som zblúdilý pes (s nádychom úsmevu sa opravil), nie, zblúdilý Žid, ale to je to isté. Som Žid, som hlavný rabín rímskej obce... nemám už štátne občianstvo... Čo bude so mnou?

 A z hĺbky priepasti volal k Pánovi slovami žalmov.

Vyhostenec

O niekoľko dní neskôr, keď pán Zolli vychádzal zo synagógy, sledovali ho dvaja muži. Počul, ako jeden hovorí druhému: Das ist der Mann!  (To je ten muž). Hľadalo ho Gestapo. Bolo potrebné opäť sa schovať. Vďaka verným priateľom sa podarilo odviesť pani Zolliovú do rodinného, veľmi skromného penziónu. Miriam opustila Rím a utiahla sa do istej dediny, stratenej v Abruzách. Čo sa týkalo pána Zolliho, našiel si najprv útulok v izbičke na predmestí.

 V tom čase a najmä 16. októbra zaútočili na Židov, zatýkali ich a deportovali ich, ako o tom svedčí pamätná doska na rímskej synagóge. Preklad nápisu na doske znie:

V  celom Taliansku - v ten osudný 16. október 1943 - viac než osemtisíc - deportovaných - umučených - zavraždených. V Ríme dvetisícdeväťdesiatjeden deportovaných. - Nie sú to len obyčajné číslice - ale zločiny proti civilizácii - urážky Božieho zákona. Je to poplatok krvavých sĺz.

Krátko predtým Nemci vydierali Židov. V polovici septembra vyžadovali od nich do dvadsiatich štyroch hodín a pod trestom zatknutia tristo rukojemníkov poplatok päťdesiat kilogramov  zlata.

Židia sa zišli na poradu. Pána Zolliho varovali a ani on sám nepokladal za vhodné ísť na stretnutie, ktoré má byť výlučne o finančných otázkach. Poslal však 5.000 lír a svoju zlatú retiazku. Neskoršie požiadal, aby ho ako prvého zapísali do zoznamu možných rukojemníkov. Večer ho istý priateľ prišiel upozorniť, že zbierka vyniesla tridsaťpäť kilogramov zlata.

„Chcete ísť,“ pýtal sa posol, „do Vatikánu a pokúsiť sa získať pôžičku?“ „Ba áno! Poďme!,“ odpovedal pán Zolli a dodal, robiac narážku na svoj zanedbaný výzor: „ Veď som aj oblečený ako žobrák.“

Odišli obaja. Gestapo strážilo Vatikán, ale pán Zolli sa predstavil pri Bráne sv. Anny ako inžinier poverený dozorom nad prácami. Zatiaľ čo jeho druh urobil sto krokov pred bránou, mohol preniknúť až do štátneho sekretariátu, kde ho prijal pokladník a istý prelát. „Nový zákon nemôže opustiť Starý,“ povedal. „Ráčte mi pomôcť. Ako záruku ponúkam seba. A pretože som chudobný, Židia s celého sveta mi pomôžu splatiť dlh.“

Pokladník na chvíľu zmizol. Išiel za pápežom. Keď sa opäť objavil, povedal:  „Príďte o chvíľku, zlato bude pripravené. Dáte nám proste potvrdenku.“ „Poďakujte sa za mňa Jeho Svätosti,“ odpovedal rímsky hlavný rabín.

Potom sa Zolli vrátil opäť k životu štvanca, poznal hlad, zimu, temnotu, samotu. Nemal ani len knihy, aby zamestnal svojho ducha.

Druhý Jób

Vo februári 1944 pán Zolli napísal izraelskej obci, aby mu poukázali jeho plat. Ale rada vyhlásila svojho hlavného rabína za zosadeného (kolaborácia bola krásna vec!) a pripojila urážlivý návrh na pomoc ... v prípade potreby.

Áno,  núdza bola veľká u tohto muža obratého o všetko (v jeho byte urobili domovú prehliadku, potom byt zhabali. Nemci a utečenci postupne odtiaľ odniesli aj posledný obrus). Dozvedel sa, že tomu, kto by  ho vydal, vyplatia 300.000 lír odmeny. Tento nový Jób, obratý o všetko, opustený dokonca aj svojimi rasovými spolubratmi a ktorému Boh nedovolil zaľúbiť sa do jeho vlastnej spravodlivosti, modlil sa s plačom ustavične nie za seba, ale za svoj ľud: Ty strážca Izraela, ochraňuj toto „malé stádočko“.  Nedovoľ, aby toto „malé stádočko“ zahynulo.

A oblokom svojej úbohej izbietky hľadel na hviezdy ako na znamenie nádeje.

Jeho staršiu dcéru akýmsi neslýchaným šťastím „arizovali“. Rozhodla sa vziať si otca k sebe. Mala však manžela a malého syna. Po niekoľkých dňoch pán Zolli pochopil, že jeho prítomnosť by vytvárala pre jej rodinu nebezpečenstvo.

Bol to ohavný čas masakry  Ardeantinských hrobov (24. marca 1944), kedy v istej noci zavraždili sedemdesiatjeden Židov a asi  tristo  „árijcov“.

Vtedy sa pán Zolli stretol s obdivuhodnou obetavosťou chudobnej kresťanskej rodiny Gina a Emílie.  „Stratila som svojho otca,“ povedala Emília. „Gino svojho stratil tiež. Budete naším otcom Giovannim (Jánom). Bude vám u nás dobre a my vás budeme mať naozaj radi. Chcete?"  U týchto statočných ľudí rabín prežil posledné mesiace okupácie. Jedného večera bolo počuť na ulici spievajúcich mužov. Američania vstúpili do mesta. Bol 4. jún 1944.

Pán navracia Jóbovi jeho majetky

Pán Zolli sa zdráhal domáhať sa svojej služby. Ale 7. júla dekrét amerického krajinského komisára nariadil rozpustenie Rady židovskej obce a vymenoval dočasného správcu. A hlavného rabína Zolliho uviedli opäť do úradu. Navrátili  mu aj správu rabínskeho kolégia. On sa však čoskoro vzdá, lebo vedel, že sa stal kresťanom. Neskôr napíše:  „Konvertita,  ako aj zázrakom obdarovaný,  je predmetom a nie predmetom divu. Je nesprávne povedať o niekom, že sa obrátil, ako keby išlo o osobnú iniciatívu. O zázračne uzdravenom sa nehovorí, že sa uzdravil, ale že bol uzdravený. O konvertitovi treba tiež tak povedať.“

Na svojom mystickom pochode sa rabín Zolli približoval  čoraz  viac  k zasľúbenej krajine kresťanstva. Zdá sa totiž, že moderný judaizmus pokladá Ježiša za veľkého proroka židovského ľudu, za akéhosi zázračného rabína. Nadíde však deň, kedy sa požiadavka voľby stane nevyhnutnou.

Bolo to na sviatok Zmierenia 1944, ktorý sa slávi 9. a 10. mesiaca Tišri (koniec septembra a začiatok októbra). Pán Zolli viedol bohoslužby s dlhými a zložitými obradmi. Spomedzi všetkých sviatkov mal  tento sviatok veľmi rád. Veď to je jediný deň v roku, kedy veľkňaz vchádza do Svätyne Najsvätejšieho. Keď v slzách sledoval obrad, uvidel opäť svojho otca a matku. V ten deň to však neboli  slzy, ale akýsi druh hmly, čo zahaľovala celebranta. Blízko neho horela svieca blikajúcim a utrápeným plameňom. A on myslel: Tento plameň, to je sama moja duša.

Jeho dvaja asistenti sa modlili a spievali, ale on nemohol vyrieknuť  ani slovo. Zrazu očami ducha videl veľkú lúku a uprostred zelenej trávy stál Kristus zahalený bielym plášťom. Belasé nebo sa jagalo  nad jeho hlavou a nevypovedateľný pokoj sálal z tohto výjavu. Súčasne sa hlas bez zvuku  prihováral  jeho srdcu: Tu si ty naposledy!

Večer sa pán Zolli vrátil domov a nič nepovedal. Po večeri sa jeho žena a dcéra utiahli do svojich izieb. Keď pán Zolli prišiel za svojou manželkou, povedala mu: „Dnes, zatiaľ čo si bol pred archou Zákona, videla som pri tebe stáť Ježiša Krista. Bol v bielom rúchu. Položil ruku na tvoju hlavu a požehnal ťa.“

Pán Zolli sa robil, ako keby nechápal a jeho žena svoje slová zopakovala. V tej chvíli z Miriaminej izby, ktorej dvere boli otvorené, sa ozvalo hlasité zavolanie: „Otecko!“

Dievča mávalo vo zvyku takto hlasno volať, čo jej u rodičov vyslúžilo pomenovanie „malá trúba“.

„Čo chceš?“

„Práve ste hovorili o Ježišovi Kristovi. Otecko, či vieš, že sa mi o ňom túto noc snívalo! Bol veľmi veľký a celý  biely.“

Pán Zolli ohromený týmito časovými zhodami rozmýšľal o tom niekoľko dní a jeho záver bol jednoznačný: Do synagógy už nepatrím, už tam nie som doma. Bolo by odo mňa nečestné, keby som tam zostal! Telefonicky požiadal istého kňaza o stretnutie a povedal mu: „Vyučujte ma. Chcem pridať krst.“

Pán  Zolli prechádza cez Tiber

Zo synagógy do Baziliky svätého Petra v Ríme treba prejsť iba cez rieku. Milosť poslúžila hlavnému rabínovi za most.

Postavený do priesečníka oboch Zákonov bol verný Svetlu, „lebo ten istý lúč svetla uvoľňuje sa z mohutnej Ámosovej reči, mohutnie obdivuhodnou Izaiášovou rečou, aby vyústil do veľkého svetla evanjelia.“

„Všetko ma nabáda veriť, že som bol prirodzene kresťanom,“  napíše ešte neskôr pán Zolli. Bol ním aj proti svojej vôli. Presvedčili sme sa o tom osobne.

V apríli 1937 (osem rokov pred svojou konverziou) predniesol ako rímsky hlavný rabín pohrebnú kázeň na pohrebe jedného z najvýznamnejších dobrodincov obce, p. Guida Cohena. Rozprával o láske  takými výrazmi, že pohoršil, domnievam sa, časť židovských poslucháčov. Jeho kresťanskí poslucháči si však pri odchode navzájom hovorili: „Neprihováral sa  nám rabín, ale katolícky kňaz!“

Pokrstili ho 13. februára 1945 v Kaplnke Sv. Márie od anjelov. Sviatosť mu udelil rímsky vicegerent  Msgr. Traglia. Súčasne s ním pokrstili aj pani Zolliovú (ich dcéra Miriam prijala krst ďalší rok). Pani Zolliová pridala k svojmu pôvodnému menu Ema meno Mária. Čo sa pána Zolliho týka, ten pozmenil svoje meno Izrael na Eugen (krstné  meno Pia XII., aby prejavil úctu a vďačnosť za to, čo pápež vykonal v prospech Židov cez vojnu).

 Nemožno ani vysloviť lásku Pia XII. k prenasledovaným Židom. Išiel až tak ďaleko, že suspendoval predpisy Kánonického práva o klauzúre, aby ich mohli prijať do kláštorov, skrývali  po farách, na povalách kostolov a pivniciach kláštorov. Skrývali ich celé stovky. A láska všetkých údov kňazstva vyplývala z nezvyčajnej lásky Otca.

Na druhý deň obaja manželia pristúpili k svojmu prvému sv. prijímaniu. O niekoľko dní nato prijali sviatosť birmovania na Gregoriánskej univerzite.

Avšak konverzia postavila pána Zolliho  pred vážny problém: problém chudoby, keďže jeho majetok vyplýval z jeho služby.  „Nemal sa za čo navečerať v deň svojho krstu,“ vraví nám Msgr. Traglia. „Musel som mu dať päťdesiat lír.“

Niekoľko dní predtým povedal Pátrovi Dezzaovi, rektorovi Gregoriánskej univerzity:  „Moja žiadosť o krst nie je nejaký  „do ut des" /druh kontraktu, pozn. prekl./. Žiadam o krstnú vodu a o nič viac. Som chudobný a budem žiť ako chudobný. Dôverujem Prozreteľnosti.“

Hodnoverný svedok píše:  „Nechcel vstúpiť do Cirkvi v čase prenasledovania Židov, ak keby bol chcel uniknúť ich osudu. Keby bol pri vstupe spojencov do Ríma zostal Židom, mohol mať všetko, čo by si len bol zažiadal. A ja sám viem o mnohých ponukách, ktoré mu rímski a americkí  Židia  pri tejto príležitosť dávali. Všetko odmietol  a pripravoval sa na krst.“

Keď sa stal kresťanom, pán Zolli opustil po druhý raz svoj byt na Via Arenula. Telefonicky sa mu dostávalo posmechu, urážkok, vyhrážok zo strany istých ľudí židovskej obce. Jeden novinár napísal:  „Najstaršia židovská obec sveta hriala na svojej hrudi hada.“ Pán Zolli napísal o hadovi túto najdojímavejšiu repliku. „Nie,“ usúdil, „hada nezohrievala obec. To Ježiš Kristus ho zapálil.“  Jeho priatelia vtedy usúdili, že by sa mal chrániť pred nebezpečenstvom a páter Dezza mu poskytol prístrešie na Gregoriánskej univerzite.

Každé ráno bol v kaplnke prítomný na pátrovej omši a zotrvával dlho v modlitbách,  vraviac: „Otče, v kaplnke je mi tak dobre, že by som z nej nechcel nikdy vyjsť.“

V izbe býval často sklonený nad svojou hebrejskou bibliou. „Čítam a modlím sa,“ vravel.

Potom sa jeho rodina usadila v malom byte na štvrtom poschodí skromného domu a na intervenciu  sv. Otca vymenovali pána Zolliho za profesora na Pápežskom biblickom Inštitúte a prednášal aj  na Rímskej univerzite.

Kresťan

Žiak chudáčika z Assisy (zaujímavé: narodil sa 17. septembra kedy Cirkev oslavuje stigmy sv. Františka),  3. októbra 1946 prijal povraz tretieho františkánskeho rádu. Žil v krajnej chudobe. Istá priateľka mi povedala: „Keď ho človek navštívil, usiloval sa, podľa talianskeho zvyku, ponúknuť vám kávu. Odpila som si  dúšok, lebo odmietnutie by ho bolo urazilo. Ale na druhej strane nemal prostriedky, aby sa robil pohostinným.“

Jeho dôvera v Prozreteľnosť bola bezhraničná. Protestanti mu ponúkli veľkú sumu, ak sa mu podarí objaviť v Písme ospravedlnenie ich tézy proti Petrovmu stolcu v Ríme. Pán Zolli nielenže odmietol tieto návrhy, lež pripravil dielo, ktoré malo  Petrov primát potvrdiť.

V lete 1953 ho pozvali prednášať  na Univerzitu Panny Márie v štáte Indiana a v Spojených štátoch mu vyšla kniha Before the Dawn (Pred zornicou), autobiografia alebo skôr úvahy o rôznych príhodách z jeho života, ktoré ho  priviedli  ku konverzii.

Mnohí ho chceli počúvať.  Prví spomedzi nich ťažili študenti na Gregoriane, ktorým  vyrozprával etapy svojej duchovnej cesty a ukázal, ako sa pri hlbokom rozjímaní o Jahveho Služobníkovi presvedčil, že iba Kristus môže byť týmto Služobníkom.

Posledný raz hovoril verejne v januári 1956, dva mesiace pred svojou smrťou, v Oratorio Filippo della Vallicella.

A toto sú jeho posledné slová: „Boh sudca je spravodlivý a milosrdný. Spravodlivosť a zhovievavosť nemôžu sa u neho oddeľovať. Zákon predpisuje, aby vrah bol zabitý. Ale Boh nezabil Kaina.“

Založil Združenie Sionskej Panny Márie na pomoc  nedávno obráteným Židom. Organizoval jeho schôdzky a rozdával tam hojne svoje slovo i lásku.

Ťažko chorý na srdce musel opustiť svoje štvrté poschodie bez výťahu. Jeho dcéra Miriam, vydatá a matka dcérky, ktorá bola radosťou svojho starkého, bývala na Monte Mario. Nie ďaleko od seba nasťahovala svojich rodičov, do pohodlnej, príjemnej štvrte. Farnosťou Pána Zolliho bol teda kostol, zvaný Stella Matutina (Ranná hviezda). Je to celkom nová budova, ozdobená tmavobelasými mozaikami. Nad vchodom žiari pozlátená hviezda. Keď človek vidí túto pozlátenú hviezdu, nemôže sa ubrániť  nemyslieť na tragickú žltú hviezdu, ktorá od jedného konca Európy až po druhý označovala ľud odsúdený Hitlerom. Avšak pre pána Zolliho ranná hviezda nadobudla  svoj zrozumiteľný význam.

Bol vzorným farníkom. Chodieval často na prednášky o evanjeliách a vystupoval iba vtedy, keď ho o to požiadali. Krátko pred Vianocami 1955 ho jeho farár páter Bargellini požiadal  o prednášku o vykupiteľskom zvestovaní v Starom zákone. Poslucháčov táto prednáška natoľko zaujala, že bol požiadaný, aby urobil ešte ďalšiu prednášku ako prípravu na Veľkú noc.

Cez pôst však zomrel.

V januári 1956 v čase prvých snehov dostal zápal pľúc. Zdalo sa, že sa z toho dostal. Ale vo februári znovu ochorel. V noci pri ňom bývala jeho dcéra (jeho žena bola stará a chorá). Plietol si ju so svojou nebohou matkou. Potom sa však spamätal, spoznal ju a povedal jej: „Vráť sa domov, máš dcérku...“

Volal tiež svoju vernú asistentku slečnu Cavalleti. „Musím  ešte napísať list.“

Popoludní istý rehoľník, jeho priateľ , prišiel sa s ním pomodliť.

2. marca o 10. hodine prijal sv. prijímanie. Povedal: „Dúfam, že mi Pán odpustí hriechy. V ostatnom sa mu zverujem.“

Potom ešte niečo rozprával, ale už mu nebolo rozumieť. Bol už na druhom brehu. Na poludnie upadol do hlbokého bezvedomia. Ako Kristus, zomrel o tretej hodine.

Jeho pohreb sa konal 4. marca. Bola to 3. pôstna nedeľa, ktorej Introit je vybraný z 24. žalmu: Moje oči sa neprestajne upierajú na Pána, veď on mi vyslobodzuje nohy z osídel. Páter Dezza slúžil pohrebnú sv. omšu. Plakal. Istý žiak pána Zolliho miništroval. Bol taký dojatý, že sa viac ráz pomýlil.

Profesora Zolliho pochovali na cintoríne Campo - Verano. Jeho hrob bol osamelý na veľkom prázdnom priestranstve. Avšak o niekoľko dní neskôr pochovali k nemu katolíckeho básnika Salvatora Apontea. Vrcholné stretnutie. Hrob pána Zolliho má tento nápis: DOMINO MORIMUR, DOMINI SUMUS (Pánovi zomierame, Pánovi sme).

Niekto napísal: Hlavnou úlohou pána Zolliho bolo učiť, že medzi Starým a Novým zákonom niet ani trhliny, ani súvislého riešenia, lež pomalá cesta ducha k vyšším cieľom: taký bol význam jeho konverzie. (Sofia Cavalletti)

Na rímskom nebi

Keď z janikula a terasy sv. Sabíny alebo z niektorého iného miesta hľadí človek na Rím, nemôže porátať veže, vežičky, zvonice, kupoly, na ktorých sa týči kríž. Jediná budova nemá toto posvätné znamenie. A to je synagóga.

Zdá sa, že ten chýbajúci kríž vznáša sa neviditeľný na chráme, ktorého svätyňa Najsvätejšieho vyústila u jedného z jeho veľkňazov na kalvárii.

Bibliografia                                                

Diela pána Zolliho: Izrael. Udine, 1935, Il Nazareno. Udine, 1938, Christus. Ave Roma, 1945, Antisemitismo. Ave Roma, 1945, Mi encuetro non Cristo. Madrid, 1952, Before the Dawn. Sheed and Ward, New York, 1954, L Educazione Presso Gli ebrei. Viola, Miláno, 1952, Ebraismo. Studium, 1952, Da Eva a Maria. Studium, Roma, 1954, Il Salterio. Viola, Milano, 1951 (najlepší preklad žalmov do taliančiny, ktorý použili benediktíni v liturgickom diele Il libro delle ore). Po tomto diele nasledovala kniha vysvetľovania žalmov I Salmi. Viola, Milano, 1953, Guida All Antico e Nuovo Testamento. Garzanti, Roma, 1956 (vydané po smrti). A množstvo vedeckých článkov v talianskych, amerických, španielskych a nemeckých revueách.

Noticka o autorke príspevku

Genoveva Duhameletová je predsedkyňou Združenia francúzskych katolíckych spisovateľov, členka spolku Gens de Lettres a Združenia francúzskych básnikov.

Poétka, pisateľka románov, hagiografka, novinárka, prednášateľka,  vydala asi štyridsať diel, napríklad: Ulica psa, čo chytá ryby,  Život a smrť Eugénie de Guérinovej, Sestričky Nanebovzatia, Mozart,  a pre deti: Sv. Genovéva,  Celý oheň, celý plameň, Dievčatko z enfasu. Do-re-mi-fa  atď.

Svedok neviditeľna

Julien  G R E E N

(1900 - 1998)

Napísal: Charles Moeller

Američan na ľavom brehu Seiny

Julien Hatridge Green sa narodil  v Paríži 6. septembra 1900  americkým rodičom. „Keď som sa v isté septembrové ráno narodil, môj otec si sadol  na okraj svojej postele a plakal od radosti. Moja sestra Lucy, jeho maznáčik, stála za ním s lyžicou v ruke. Mala päť rokov. Udrela ho lyžicou po hlave a pripomenula mu pravdivosť jediného slova: Breakfast !“

Chlapca vychovávali v atmosfére, v ktorom vládlo presbyteriánske dedičstvo s trochu fanatickým podfarbením.

Čosi zo závratných prestíží Poeovho sveta ako aj sveta Hawthorneovho muselo tiež poznačiť mladého Greena, lebo bol stále veľmi citlivý na nočný svet detských videní: „Strach dieťaťa je svet, ktorého tmavé zákutia dospelí vôbec nepoznajú: má svoje nebo a svoje priepasti, nebo bez hviezd, priepasti bez ranných zorí. Desaťročný cestovateľ sa vnára napriek sebe do tejto nočnej krajiny, v ktorej ticho hovorí a temnota vidí; vie, že niečí pohľad svieti na prahu jaskýň a že pozdĺž tmavých ciest počuje výkriky.“

Noc ho mala naučiť tiež niektoré vnímania náboženského tajomstva: „Môj prvý číro náboženský vzťah, nakoľko sa naň pamätám, siaha do môjho piateho alebo šiesteho roku života. Bol som v izbe svojich rodičov na ulici Passy. Táto izba bola tmavá, cez okennú tabuľu som však videl  jagať sa tisíce hviezd na nebi. Pokiaľ viem, Boh sa po prvýkrát ku mne prihováral mohutnou a mätúcou rečou, ktorú slová nemohli nikdy vyjadriť.“

Green poznal veľmi skoro „ten smútok, ktorý pochádza z toho, že človek jestvuje.“ A ten už bol pre neho určitou  náboženskou skúsenosťou. Uvádza krásny Ignácov výrok: Quam sordet tellus cum caelum aspicio! (Aká špinavá sa mi vidí  zem, keď sa pozerám na nebo!)

Neviditeľno muselo vždy fascinovať a súčasne priťahovať toho, kto  počul, ako jeho zomierajúci starý otec povedal s akýmsi čiernym humorom: „Give me my stick: I am going to Heaven,  Podaj mi palicu, odchádzam do neba!" Tento svet neviditeľna ponáral občas dieťa do nevýslovného blaha: „Zdá sa mi, že po prvý raz som ho zakúsil, keď som mal asi osem rokov v triede Lýcea Janson. Keď som hľadel cez oblok, videl som sedlovú strechu zakrytej chodby, čo viedla z malého do veľkého lýcea. A keď som hľadel na tú strechu, zmocnila sa ma tajomná radosť, čo sa vo mne zrazu rozhostila. Myslím, že som v tomto neopísateľnom stave zotrval viacero minút a vôbec  som  nevedel, čo sa deje okolo mňa. Vôbec som nevedel, prečo  sa cítim taký šťastný. Dnes (v októbri 1943) mám dojem, že toto neodôvodnené blaho je azda normálny stav ľudstva vytrhnutého zo zla, chcem povedať, že je to blaho, ktoré by ľudstvo poznalo, keby sa navrátilo k Bohu. Vždy ma ohromovala dokonca aj troška vzťahu, ktorý mohol mať tento pocit s pocitom číro ľudského blaha, s blahom, ktoré ponúka napríklad láska. Nazývam ho náboženským pre jeho krajnú vážnosť a pre tajomstvo jeho pôvodu.“

Prvá konverzia (1916-1924)

27. decembra 1914 Green stratil svoju matku. Vtedy sa  objavil u neho pocit strachu z nebezpečenstva, lebo pokým tu  bola  jeho matka, neexistovalo pre neho nikde nijaké nebezpečenstvo. Keď uprene hľadel na vysoké, trochu zvráskavené čelo, na trochu tajomne usmievajúce sa ústa mŕtvej,  cítil, že ho  naučila  naozaj všetko, čo vedela o neviditeľne, o náboženstve, a to oveľa viac ako keď ho učila katechizmus.

Asi o osem alebo desať mesiacov mladík vzal do ruky knihu,  ktorú kardinál Gibbons, biskup z Baltimoru nazval: The Faith of Our  Fathers (Viera našich otcov).

Bol to prostý výklad katolíckej viery, určený pre protestantských čitateľov. Čítal ju nezvyčajne hltavo a po mesiaci požiadal svojho otca, ktorý konvertoval krátko predtým, ale nikdy nehovoril o náboženstve, aby ho zoznámil s katolíckym kňazom. Otec ho zveril do rúk jezuitského pátra, „ktorý bol svätec,“ pátra Gréteho, a ten ho pripravil a pokrstil v apríli 1916. Páter Gréte by rád videl Juliena Greena ako benediktína na ostrove Wight. Green bral veľmi vážne toto „povolanie“, ktoré poznačilo jeho prechod od protestantizmu ku katolicizmu veľkou horlivosťou.

Navštevoval pravidelne kaplnku na ulici Cortambertovej, v ktorej chór rehoľníčok robieval ofície, ktoré ho unášali. Neskoršie spomínal na jednu z rehoľníčok „oblečenú celú do bieleho za železnými mriežkami malej hovorne, kde to voňalo voskom,“ musel si stále pripomínať slová, ktoré mu vravievala: „Stráň sa sveta... Sveta. Jedu sveta.“

Green zostal mravne úplne čistý, na čom mala napokon značný podiel aj jeho nevedomosť. Tejto fyzickej a mravnej čistote pripisuje  čiastočne aj pevnosť svojej viery: „Domnievam sa, že keby som bol mal dvadsať rokov v dobe uvoľnenosti mravov, akou je táto (1958), nebolo by vo mne zostalo veľa pevného. Bol by som azda býval neschopný lásky a kto vie, či by aj viera nebola stroskotala so zvyškom? Treba povedať, že som žil v úžasnej nevedomosti toho, čo sa dialo okolo mňa. To ma udržalo v stave, ktorý prechádzal zo zápalu do melanchólie a umožnil vo mne rozkvet mnohých pocitov, ktoré dnešní chlapci nepoznajú. Chýba im istá naivita, bez ktorej niet ozajstnej lásky.“

Preto aj náboženská horlivosť z jeho mladosti dokazuje znova  pravdu Claudelových slov, ktoré povedal Jakubovi Rivierovi o mladosti, ktorá nie je v rozpore s tým, čo sa myslí a tvrdí, „časom rozkoše“, lež pohotovosťou k hrdinstvu a k náboženskému životu. Tento svet nadobúdal pre Greena nadpozemskú krásu.

Nepodarilo sa mu na to zabudnúť a v r. 1943 musel napísať, „že vo veku šestnástich rokov chcelo sa mi celkom jednoducho stať sa svätým. Vtedy som mal pravdu, veď počestná je iba táto ambícia.“

Spomína si na tento spôsob náboženského vytrženia: „Keď som opäť prečítal životopisy Otcov na púšti, cítil som, že sa vo mne chveje môj pätnásty rok tak šialene zaujatý nebom, že sa mi zdalo, že jediným odvážnym rozhodnutím vyskočím až do Kráľovstva. Ako katolík čerstvého dáta som sa domnieval, že rozumiem tej nadprirodzenej horúčke, čo zmietala mladou Cirkvou. Veľkým cvalom som sa chcel dostať do Raja.“

„Trvalejšie než iné chvíle, utkvela mi v pamäti spomienka na istý zimný večer. Bolo to v  penzióne, ktorý som sa pokúsil opísať v Troskách. Môj otec a ja sme boli spolu v  izbe. Ležal som. Môj otec sa modlil. Zrazu som pocítil, ako sa mojej duše zmocňuje nevýslovné blaho,  ktoré ma unášalo. Počas niekoľkých minút sa môj duch zapodieval  iba Bohom. Nevedel by som povedať, čo sa vo mne dialo; avšak moja myseľ namiesto toho, aby behala sem-tam, sprava- naľavo, ako zvyčajne robievala, bola akoby znehybnená akýmsi druhom nadšenia, ktoré som odvtedy už nikdy nepocítil. V pamäti ešte prežívam ten pocit hlbokej istoty, z ktorej mi čosi zostalo, ten nevypovedateľný pokoj, z ktorého sa teší duša, keď sa utiahne pod veľké všemohúce krídla Večného.“

Ak je v týchto textoch istý príliš odvtelený „angelizmus“, je tam najmä ten zmysel pre neviditeľno, ktorý príliš často chýba dušiam detí v  druhej polovici 20. storočia. Veľmi intímne spojenie, ktoré jestvuje medzi „dobrým predsavzatím“, to je vernosť priamej vôle a objav toho neviditeľného sveta, do ktorého nás uvádza viera, je to to, čo Green vždy podčiarkoval. Text z r. 1942 to podivuhodne potvrdzuje. Pokladáme ho za taký „príkladný“, že ho uvedieme v celosti:                    

„Hľa, máš už teda temer štyridsaťdva rokov. Čo by si myslel o tebe šestnásťročný chlapec, keby ťa mohol posudzovať? Čo by povedal o tom, čím si sa stal? Či by aspoň bol súhlasil žiť, aby videl, ako si sa premenil?  Či to stálo zato? Ktoré tajné nádeje si nesklamal tak, že si dokonca na ne ani nevieš spomenúť?  Bolo by vzrušujúce, hoci smutné, môcť konfrontovať tieto dve bytosti, z ktorých jedna sľubovala tak veľa  a druhá dodržala tak málo. Predstavujem si, ako sa mladší nemilosrdne oboruje na staršieho: Oklamal si ma, okradol si ma. Kdeže sú všetky sny, ktoré som ti zveril? Čo si urobil zo všetkého toho bohatstva, ktoré som tak pochabo zveril do tvojich rúk? Zodpovedal som za teba, sľúbil som za teba. Zbankrotoval si. Bol by som lepšie urobil, keby som bol odišiel so všetkým, čo som ešte vlastnil a čo si ty nepremárnil. Neobdivujem ťa.  Naopak.  A čo by povedal starší na svoju obranu? Hovoril by o nadobudnutej skúsenosti, o zbytočných a odhodených predstavách, vyzdvihol by niekoľko kníh, hovoril by o svojej reputácii, hľadal by horúčkovito v svojich vreckách, šuplíkoch, čosi na svoje ospravedlnenie. Bránil by sa však a myslím, že by sa hanbil."

Strata viery                          

Kresťanská horlivosť mladého konvertitu mala v sebe podistým čosi príliš napätého: bola trochu „nabudená“, ešte príliš málo čelila svetu pozemskej krásy a svetu zmyselnosti. Mladík „sníval o ideálnom svete, v ktorom by nejestvovali predpojatosti pohlavného poriadku, o živote, v ktorom by nebolo zmyselnosti.“

Krása sveta musela čoskoro pretrhnúť tento závoj nevinnosti. Od istej návštevy, na ktorej bol so svojou matkou v bývalom Luxemburskom múzeu, jedna maľba mala na jeho život „rozhodný a zhubný vplyv“, ktorý ho vyrušoval okolo jeho dvadsiateho roku neustálym dobiedzaním. Green nebol z tých, čo vedia zosúladiť jasné videnie barokového umenia alebo napríklad videnie gréckeho sochárstva s náboženskou vierou. Jestvuje tu nejaký skrytý vplyv jeho chlapčenskej presbyteriánskej výchovy. Stále bude pripomínať dvojzmyselnosť najduchovnejších umení. A tak hudba je pre neho akýsi druh  „pradávnej pamäti ľudstva, ktorá drieme v každom v nás“. Pri počúvaní Beethovenovej Deviatej symfónie začala sa totiž u neho náboženská kríza, ktorá ho mala priviesť k nevere. Mal osemnásť,  keď po prvý raz počul toto slávne dielo v známej sále starobylého Trocadera, kde sa ozvena hrala na schovávačku s tónmi a s poslucháčmi:                                            

 „Prvé takty  Deviatej symfónie boli pre mňa objavením nového sveta. Až dovtedy som sa domnieval, že každá náboženská emócia patrila nevyhnutne katolicizmu, avšak hlas, ktorý som počul v tejto nadprirodzenej hudbe, mi hovoril o nekonečne rozsiahlejšom svete, ktorý som dovtedy nešípil; s údivom som priznával,  že zmysel pre božské nie je výlučne úlohou Cirkvi.        

Keby som bol býval menej vedel, bol by som býval menej rozrušený. Cirkev sa mi nepozdávala menej pravdivou, ale stávala sa v mojich očiach inou. A táto zmena ma znepokojovala, lebo som nevedel, čo z toho môže vzísť.                    

Dni, ktoré nasledovali, mi nenavrátili  pokoj. Udial sa vo mne dlhý proces  a v nejasnej oblasti môjho ducha zrazu čosi prepuklo. Zem, ktorou som sa naučil pohŕdať, javila sa mi oveľa krajšia a pôvabnejšia, ako keď som pomýšľal na to, že sa utiahnem zo sveta. Neodvážil som sa však priznať si, že som sa zmýlil a začali sa utrpenia, z ktorých sa nikdy celkom nedostanem.“            

Rehoľné povolanie sa musí vyskúšať. Volaný neopúšťa  svet preto, že nemá srdce, lež skôr preto, že ho „dobre umiestnil“, hoci zostáva  tak isto  citlivý ku kráse a nehe pozemského života ako hocikto iný. Mladík nebol pripravený na tento objav. Náhle sa stalo, že  „šum prastarej pamäti ľudstva“, ktorý chápal v Jesu dulcis memoria, tak často počúvaný v kaplnke na ulici Cortambertovej, už nezavážil popri „barokovej“ kráse nádhernej beethovenovskej symfónie. Green vôbec nechápal jej nebeské dozvuky - „nad hviezdami musí bývať milujúci Otec“ - lež iba kozmickú a ľudskú apoteózu, ktorá znie v chóroch.                                      

Zmocnil sa ho akýsi druh subtílneho smútku, ktorý zvnútra - a on o tom nepochybuje, podkopával jeho základné rozhodnutie o kláštornom živote. Po roku, v apríli 1919, po požehnaní Sviatosťou Oltárnou, zanechal rehoľné povolanie.

„Jestvuje sekunda, v ktorej sa rozhodne o celom našom osude. Avšak táto sekunda je plodom dlhej série činností, o ktorých nevieme, že na seba tajne nadväzujú. Vidím dobre, alebo sa domnievam, že dobre vidím, chvíľu, čo rozhodla o mojom osude.            

Bolo to, zdá sa mi, v apríli 1919,  v isté teplé popoludnie, keď som sa vracal z požehnania. Tento obrad sa konal v krypte kaplnky na ulici Cortambertovej (muselo to teda byť medzi Nedeľou Umučenia Pána a Veľkou nocou).

Keď som vystupoval po schodoch krypty, zastal som na chvíľu na schodíku, srdce som mal preplnené smútkom pri predstave sveta, ktorý chcem opustiť, a všetkého, čo by mi mohol dať a čo som odmietol, keď som sa utiahol do kláštora.

Boh vie, čo sa v tej minúte vo mne odohralo. Zrazu som pocítil, ako vo mne vzniká „veľké odmietnutie“, ktoré malo poskytnúť môjmu životu taký osobitný výzor. V tom istom okamihu bolo zo mňa sňaté nesmierne bremeno: bola to ťarcha Kríža."

Keď sa potom našiel na ulici plnej  vidieckeho čara a celkom vykúpanej jarou, cítil, že jeho život naberá nový smer.

Okamihy, ktoré rozhodujú o našom živote, zdajú sa asi často oveľa viac „nadiktované“, dané do istej miery, než dobrovoľne „vybrané“ po jasnej úvahe. Green tak cítil, ako sa u neho rodí „veľké odmietnutie“. Lenže tento fakt vysvetľuje, ako to dokázal Bergson, nie absenciu slobody, lež slobodu, ktorá nás utvára: predošlé, nevnímateľné činy tkajú viac či menej vedomé spiknutie, ktoré sa istého dňa prejaví vo chvíli krízy alebo dokonca  „banálnej“ situácie a vykryštalizuje v zdanlivo  „pretvorené“ rozhodnutie, ktoré však v skutočnosti vzišlo z hĺbky našej bytosti.                                                      

„Okrem niekoľkých svätých, ktože mal na zemi nadprirodzený pohľad na život? Po smrti budeme lepšie informovaní. Čudná bude optická zmena, ktorá sa udeje. Čo sa nám javilo krajne dôležité, keď sme boli na tomto svete, zmizne z našej pamäti. Na oplátku tisíce vecí, ktorých spomienka sa nám vytratila, vstane, aby nás súdilo.                          

V ten deň tvojho detstva, keď si sa hral celkom sám v izbe svojej matky a keď slnko svietilo na tvoje ruky, prišla ti na um  myšlienka  vyzdobená ako posolkyňa Kráľa, aby si ju prijal s radosťou. Ty si ju však neskoršie zavrhol. A ona by ťa bola podržala.          

Keď si kráčal pod platanmi onej avenue a keď ti tvoj bratranec povedal určité slovo, ty si najskôr pochopil, že toto slovo prichádzalo k tebe odo mňa, potom si však naň zabudol, pretože protirečilo tvojej záľube v radovánky. Ten roztrhaný, do koša zahodený alebo spálený list by ťa bol  vytiahol z kaše a prinavrátil viere, ale ty si nechcel, ty si mi nechcel dať slobodu,  tú, o ktorú žobroním u ľudí odkedy sú na zemi."

Odmietnutie rehoľného života spôsobilo postupne zanechanie kresťanskej viery. Keď Green oznámil pátrovi Grétemu  svoje rozhodnutie nevstúpiť do rehole, ten mu povedal, že si nie je istý jeho spásou. Táto veta, nad ktorou sa pohoršoval Maritain, dokazuje tiež, že pátrovi chýbala  „štipka psychológie", lebo nie je isté, či mladík bol naozaj povolaný k rehoľnému životu, a na druhej strane u tejto bytosti, na ktorú doliehala pätnásť rokov kalvínsky podfarbená výchova, starosť o večnú spásu ho vystavovala nebezpečenstvu, že sa zmení na paralyzujúcu posadnutosť.

„Táto veta na mňa ťažko doliehala,“ vysvetľuje pravdepodobne osobnosť Josepha Daya v Moire, ktorú závrat zo zatratenia zavedie až k medziam zúfalstva.

Očarenie hriechu a smrti

Prvý pobyt v Savannahu na juhu Spojených štátov na konci r. 1919 sa ešte vyznačoval chvíľami  intenzívnej náboženskej horlivosti. Avšak chvíle strachu a smútku sa začali do nej čoraz viac  primiešavať.

„Nie bez melanchólie myslím na Ameriku z r. 1920. Trpel som tam príliš, ale napokon som sa k nej silno pripútal. Moje prázdniny v Savannah mi prišli opäť na um. V tých veľkých uliciach čakal na mňa diabol s poéziou noci a s výzdobou bielych stĺpov a čiernych tieňov a strieborných hradských, s tajomstvom parkov plných bylinných vôní. Nevedel som nič. Nešípil som nič, avšak, neviem ako, jed sa už plížil do môjho srdca."

Tá  „ľadová noc", v ktorej hrdina  Cestujúceho na zemi, posadnutý absolútnom svätosti, ide sa vrhnúť do tmavého potoka čo lemuje jeho študentský penzión, nemá už nič dočinenia s náboženským zjavením, ktoré sa odohrávalo u Greena v jeho detskej izbe. Tentoraz ide o ošiaľ  bláznovstva a samovraždy.

Priam tak, ako sa Adam po vyjdení z raja  desí nevyhnutnej smrti,  Green od  svojho „veľkého odmietnutia“ mal účasť na povrchnom pozemskom blahu a na terore svojho hlbokého bytia pred tmavou nocou, ktorá pohlcuje všetko:

„Mal som okolo dvadsať rokov, keď som po prvý raz myslel na smrť ako na udalosť, ktorej sa nevyhnem. Bolo to v  sade môjho strýka vo Virgínii. Vedel som podistým, že musím zomrieť. Avšak podľa Bossuetovho výroku, neveril som tomu. V ten deň som zočil to, čo mohlo predstavovať smrť a zavanula z toho na mňa akási hrôza.

Až dovtedy, ako každá mladá bytosť na ktorú sa usmieva život, pokladal som sa za nesmrteľného, domnieval som sa, že smrť je pre iných, pre všetkých ostatných, vynímajúc mňa. Bol to akýsi druh vnútorného zjavenia, z ktorého som sa nikdy neprebudil.“

V roku 1924 Julien Green vydá Pamflet proti francúzskym katolíkom (pod pseudonymom Teofil Lelaporte): Prudká satira na náboženstvo,  ktoré „chce skrotiť evanjelium, ako sa krotí požiar“, bola s Bohom, daným katolicizmu a viere, vstupom do očarenia smrti a do kozmickej, neosobnej a ničivej noci.

„Môj malý Pamflet - ktorý je akýmsi zbohom náboženskej viere môjho detstva - ma do istej miery obnažil. Preto sa bázeň pred smrťou objavuje bez meškania vo všetkom, čo som odvtedy napísal a prepuká v románe Vizionár, na ktorom pracujem dnes (1934). Pristupujem napokon k námetu, čo ma láka, očarúva a a zároveň desí.“ Je ako posadnutý, čo sa vrhá do priepasti, ktorej sa obáva.

Greenov romantický vesmír bude v znamení osudovosti, strachu a temnôt: „Keby som nebol vložil toto bláznovstvo do svojich kníh,“  píše, „ktovie, či by sa nebolo usadilo v mojom živote?“  Počínajúc Vrchom Ginere, ktorý vyšiel v r. 1934, „skutočný Greenov denník“ sa nachádza  v jeho románoch.

Budhizmus sa mu čoskoro javí ako náuka umožňujúca čeliť smrti bez prílišnej úzkosti. Pán Elme na zámku Pronfroide, v bývalom zrušenom kláštore, symbolizuje túto novú „mystiku moci“, ktorá napĺňa Polnoc, aspoň z hľadiska literárneho, Greenove hlavné dielo.

Čoskoro sa nechal očariť náukou o metempsychóze (o prevteľovaní duší, pozn. prekl.). Tentoraz sa nachádza  na protipóle kresťanskej perspektívy svojej mladosti: na jednej strane život je väzňom „opätovných vteľovaní“, stráca sa v neosobnom, ktoré prichádza z hĺbky vekov, aby sa potom, ako nás nechal prejsť a križovať na kolese bolesti, stratil nanovo v nevyspytateľnej budúcnosti na druhej strane dejín, ktoré majú zmysel, lebo sa v nich napĺňa Boží zámer, osobné volanie každej ľudskej bytosti, dialóg lásky, v ktorom zaváži každý okamih, lebo každý sa otvára pre prijatie alebo odmietnutie osobného Boha.

Druhá konverzia (apríl 1939)

Osnova ľudského života nie je nikdy iba čierna alebo biela. Počínajúc rokom 1932 badať tu a tam biele nite v čiernych nitiach smrti a života.

Od roku 1935, na ceste po Taliansku, zaznamenáva svoju tajnú túžbu, svoje hlboké želanie, veriť pri každom vojdení do kostola. Odpútava sa od mnohých vecí. Vzrastá potreba mravnej čistoty, takže 5. februára 1936 poznamenáva:  „Akože pozmeniť môj život? Zvnútra. Zbytočné páliť rukopisy a knihy. Odpútanie sa nerobí takto. Treba  žiadať nové srdce a zvyšok sa splní bez ťažkostí.“  Púšťa sa predovšetkým do Písma. Ihneď sa stratia hrozby neosobnej osudovosti: nič sa totiž radikálnejšie neprieči závratu z metempsychózy ako biblická vízia sveta: „Písmo  sa nemôže mýliť. Ach, ak sa niekedy tôňa rozprestrie nad mojím životom, kiež by som mal stále túto lampu, aby viedla moje kroky!“ Ohľadom orientálnych filozofií, ktoré dobiedzali na jeho podvedomie, neskôr napíše: „Pravdu povediac, je to škuľavá a zachmúrená skutočnosť. Aby som pochopil seba samého, treba len, aby som premýšľal o šírych končinách svetla, ktoré obsahuje modlitba Pána: tam sa už neozýva dlhé pohrebné hučanie podvedomia, lež hlas pastiera, ktorý vodí svoje ovce k občerstvujúcim vodám a nosí v svojom náručí baránka, ktorý  kráča neisto na svojich nohách.“

Postupné odpútanie sa od hriechu, objav vnútorného sveta, v ktorom prebýva Boh, prekročenie strachu a smútku opätovným objavom Boha a Biblie, toto všetko sa objaví v krásnom texte z 11. marca 1937, v ktorom je tiež vyjadrené volanie o pomoc, nevyhnutnú pre toho, kto hľadá vieru:

„Tento denník som prerušil kvôli dosť nepríjemnej chrípke, ktorá ma veľmi oslabila. V istú noc som mal dojem, že sa na mňa prihnala búrka a že v tejto búrke sa ktosi pokúsil hovoriť iba ku mne, dať sa počuť, ale márne. Kto to bol? Azda ten, čo sa skrýva v hĺbke nás samých a vedie nás k veľkému svetlu, z ktorého vyžaruje slabučký lúč popod temné dvere budúcnosti a smrti. Čítal som Bibliu, uvažoval som, prosil som, aby  mi bola podaná ruka.“

Tieto značkovacie kolíky a skúšobné kamene pripravovali Božie volanie. Ako vždy nadišla hodina, v ktorej náboženské, mravné a rozumové prípravy vykonané pod vplyvom dobrej vôle (a pomáhajúcej, často ešte „anonymnej“ milosti) sa hromadia, splietajú do zväzku: Boh závratne urýchľuje svoje približovanie, odpoveď potom musí byť bezprostredná: je vždy rozhodujúca.

Istý text vyvoláva spomienku na túto hodinu druhej konverzie, hodinu muža, ktorý dospel ku polovici  cesty svojho života:

 „Keď som v máji 1938 začal písať román Varouna, bol som ešte pod vplyvom dlhej série čítaní, z ktorých prvé pochádza z júla 1934. Tieto čítania mali za predmet štúdium filozofií Indie.

India je kúkoľové pole, na ktorom rastie občas aj dobré zrno. Pred dvoma alebo troma rokmi som ešte veril v prevteľovanie duší, ktoré je jedným z veľkých bludov našej doby a samotný vznik tohto románu nemal iného zmyslu než tento.

Okolo  januára 1939 sa mi dostal  do rúk  Traktát o očistci  od sv. Kataríny Janovskej, ktorý urobil na mňa veľmi hlboký dojem. Nikdy som neveril v náhodu. Táto kniha odpovedala na mnohé otázky, ktoré som si kládol a rozvracala názory, o ktorých som sa domnieval, že sú vo mne silno zakorenené, rozhodla v mojom duchu o novom prúde, o duchovnom údele človeka.

Rozhovor, ktorý som mal zakrátko nato s Maritainom  o Aristotelovi a Platónovi zasadil prudký úder kreditu, ktorý som  udeľoval hinduistickým mystickým sneniam. Najprv som pre tento rozhovor veľa trpel. Odrazu sa mi zdalo, že nemám pred sebou tisíce rokov na dosiahnutie svojej spásy, lež iba niekoľko hodín. A náraz bol veľmi tvrdý. Cítil som však tiež, že sa súčasne zrútila celá budova bludov. Moja konverzia, ktorá bola výsledkom týchto faktov,  ako aj iných faktov tajomnejšieho rázu, sa  udiala  v apríli 1939 niekoľko dní pred mojím odchodom do Ameriky.

Varouna - dejiny, ktoré trvajú tisíc rokov sa vrhajú nazad do mýtickej minulosti, ktorú im vytvárajú snenia - mal byť román neosobnej osudovosti. Predstavovaná ako čierna reťaz, ktorú dvíha Hoel v keltskej dobe na bretónskych plážach, osudovosť lásky a smrti (jedno sa úzko viaže na druhé) mala tvoriť jeho osnovu.

Čítanie Traktátu o očistci od sv. Kataríny Janovskej bolo jedným z tých „stretnutí“, ktoré poznačia ľudský život a muselo nevyhnutne vyvolať prepuknutie nástojčivosti neosobného.

Táto útla knižka, aj dogmatickej hodnoty, a tým menej hodnoty oficiálneho zjavenia, sa vždy  pokladala za mimoriadne vzácny dokument. Prekračuje totiž každú priestorovú predstavu  „miesta očisťovania“, aby zamerala pozornosť na podstatu dogmy o očistci, teda na  „mystickú“ črtu očisťovania. Duša si dobrovoľne žiada očisťujúce utrpenie. Inými slovami, očistec treba chápať vo funkcii videnia Boha. Očisťovanie sa robí v akomsi dialógu medzi Bohom a dušou, osobným Bohom, ktorý jemne a pevne privádza duše k čistote, ktorú si samy horlivo želajú od chvíle, ako ich smrť úplne odhalila im samým.

Každý mechanický vzhľad očisťovania v očistci sa takto prekračuje, a stáva sa putom s osobným Bohom, ktorý nás očisťuje práve preto, že nás k sebe približuje, a že toto približovanie je „oheň“, ktorý mení na číre zlato bezcenné olovo, ktorým sme boli.

S námetmi, ktoré rozvíjal Maritain, Julien Green opäť odhaľoval nenahraditeľnú hodnotu, ktorú kresťanstvo udeľovalo času, každej sekunde času. Súčasne musel odhaliť alebo skôr znovuodhaliť centrálne miesto, ktoré kresťanská viera vytvára v láske v božskom zmysle. Valéryho výrok, ktorý mu v r. 1945 zacituje Gide, „predstavu lásky v božskom chápaní uviedol po prvý raz Kristus,“ posvieti retrospektívne na túto etapu konverzie.

Musel tiež prerušiť zmyslové a telesná putá. Vo svojom Denníku (ako aj v diele Moira) Green nechal o tom preniknúť iba niekoľko náznakov. Človek tu uhádne, že autor Adrienne Mesuratovej poznal isté vášnivé náklonnosti k zábave a k  pozemskému blahu, ktoré ho odrezávalo od Boha. Neskoršie napíše o tomto období, predchádzajúcom jeho návrat k Bohu: „Požadoval som od života temer všetko, čoho sa dnes stránim. Telesná túžba, najmä ak ju nevedie láska, robí z ľudských bytostí akési hračky pre veľké osoby, ktoré nemôžu vyrásť z detských topánok. Jestvuje čosi, čo sa ponáša na infantilizmus u istých ľudí, oddávajúcim sa rozkošiam.“

Božia milosť osvietila Greenovho ducha, aby mu opäť umožnila odhaliť osobného Boha. Milosť ho tiež odpútala od jeho hriechov a zvíťazila nad  „spurným telom“. Herbertova „metafyzická“  báseň  The Collar (Obojok) robí narážku na tento duchovný boj, na ten istý boj, ktorý poznal aj Claudel. Green musel nájsť v týchto veršoch veľkú posilu, ktorú je možné uhádnuť v posledných  riadkoch:

„Keďže som však hromžil divokejšie a hnevlivejšie na každé svoje slovo, domnieval som sa, že počujem hlas, ktorý mi hovorí: Dieťa! A ja som odpovedal: Môj Pán !“

Láska a nie neosobná sila premáha  hriech. V stretnutí hlasu, ktorý ho volal  a odpovede, ktorá pochádzala z jeho duše pripravenej čítaním, modlitbou a prosbou, aby bol oslobodený od hriechu, urobil rozhodný krok, ktorý priviedol Greena opäť  k viere jeho šestnástich rokov:

„Povedal som Gideovi: Nech sú už argumenty, ktoré sa hovoria proti kresťanstvu akékoľvek, toto je nevyvrátiteľné: Prihováral si sa ku mne a ja som počul tvoj hlas...“

Ak nemožno dúfať, že u autora Mont-Cinere nájdeme výrazné línie apologetiky založenej na sprostredkovateľných motívoch viery, na revanš prináša svedectvo ducha, ktorý prežil to, čo Jean  Mouroux nazýva veľkolepo „kresťanská skúsenosť“.

„Jestvujú chvíle, v ktorých človek nemôže nemať zo seba samého hrôzu, v ktorých sa zhoduje s tými, čo by nás odsúdili, keby mohli. Avšak čo svet vie najmenej, to je to, čo sa deje v duši, a myslím si, že keby ma mal súdiť svet namiesto Boha, bol by som zatratený.“

Obrátený Green dokončil román Varouna. Reťaz osudov a opätovných vtelení sa stáva v kresťanskej perspektíve stretávaním svätých, ktoré nás zasahuje v čase: výzva, ktorú uskutočnila istá hrdinka zo 16. storočia, keď ju ohrozoval diabolský hriech, a potom presmerovala svoj život do Karmelu, si vypočuje o päť storočí neskoršie istá neveriaca spisovateľka; keď sa táto pokúsi  „znovuobliecť“ svoj život  z minulosti,  je vedená  vierou, ktorú zažila;  napokon  túto vieru, ktorú nepoznala, objaví a osvojí si ju, keď si „opäť osvojí“ zážitky karmelitánky. Na konci románu zmietajúca sa reťaz prechádza  na krk spisovateľky. Avšak tentoraz k nej istá tajomná ruka pridáva malý kríž: tento symbol dáva najavo, že iba kríž preruší  počarovanie  osudov, iba on rozbíja mýtus o večnom zatratení, iba on nás otvára pre osobného Boha, ktorým je láska.

Opäť nájdený kresťanský život

Julien Green ešte úplne neprekonal isté ovzdušie trochu  „jansenistického“ pesimizmu, ktorý ho núti hľadieť zdesene tak na telo,  ako aj na tento svet, ktorého vnímateľná krása zostáva pre neho  hlboko dvojzmyselná. Z tohto pohľadu je jeho konverzia  naozaj odlišná od konverzie takého Claudela alebo  du Boisa, ktorí obaja  „vystúpili do neba s celou svojou batožinou“, ako to ironicky povedal Gide. Green aj naďalej zakazuje svojej bytosti zmietanie medzi príliš rozkošnícky milovaným zmyselným  a neviditeľným, jedine pravým, ale stále postrehovaným v plameni spaľujúceho ohňa, čo podistým očisťuje, ale tiež ničí:

„Videný zvonka sa môj život  azda nijako nezmenil,“ píše zakrátko po svojej konverzii, „a to je také ťažké na pochopenie; ale vo vnútri som sa stal iným. Robím tie istá gestá, nie je to však tá istá osoba, čo robí tie gestá. Moja zodpovednosť je väčšia.“

Vo svete, ktorý stráca zmysel pre hriech ako aj pre neviditeľno, je dobré zopakovať si s Greenom: „ V túto noc som sa zamyslel nad výzorom, aký poskytuje ľudstvo. Je zranené, choré. My to nepozorujeme, ale anjel, neinformovaný o stave vecí  Zeme a ľudského postavenia, by sa zhrozil. Ako sa len vieme smutne dívať! Stačí iba pozorovať chodcov na hociktorej ulici. Všetko nosí na sebe znak  veľmi dávnej katastrofy.                                              

Hovoria nám o spustošení, ktoré by spôsobila atómová bomba. Bola však atómová bomba, bolo však spustošenie dedičným hriechom, ktoré nás zanechalo v stave žalostnej menejcennosti vzhľadom na to, čím  sme mali byť. Jestvujú však ľudské bytosti, ktoré sa podobajú predstave,  akú si môžeme urobiť o ľudstve pred hriechom. Vidno tváre a telá plné krásy, čo prevyšuje to, čo slovami nemožno vyjadriť, ale nemá to stálosť  a približne od dvadsiateho roku čosi začne vädnúť. Pohľad a osobnosť tých, ktorých ešte život neznetvoril, uchovávajú si ešte odlesk zmiznutej slávy.“

Je to azda charizma  vlastná umelcom, aby pre nás urobili vnímateľnejším neviditeľný Boží svet, aby nám ho priblížili a pritom ho nenarušili, keď opäť nachádzajú čosi z veľkolepej prostoty biblického štýlu:

„Čo znamená priblížiť sa k Bohu? Pustiť sa do odriekania modlitieb? Musí byť niečo ešte aj prostejšie, aj ťažšie,  ako to spomenuté, napokon či by nebolo treba približovať sa k Bohu ako k osobe, ktorú milujeme? Byť prostým, milovať, povedať: Milujem vás,  to je,  zdá sa mi,  podstata modlitby, pretože takto sa mení na lásku. Keď človek  úprimne celým svojím srdcom číta  Bibliu  (Green ju čítal po hebrejsky),  Boh nás skôr či neskôr nasmeruje k modlitbe.“

O tejto  „prostej modlitbe“, ktorá je láskou k Ježišovi, tri texty z jeho diela nám poskytnú dobrý obraz na vytvorenie si predstavy tejto duchovnej cesty.

Prvý vybraný z Varouna, vyvoláva spomienku na Pannu Máriu:

„Pozdravujem Máriu, pretože je krásna a pod jej nohami je mesiac. Pozdravujem ju,  pretože som celkom sám a potrebujem sa rozprávať s niekým, kto ma dobrotivo počúva. Vtedy rozbalím všetky svoje starosti. Posťažujem si Márii na svoju samotu a som menej sám. Hovorím jej, že mám ľudské srdce a že toto srdce je studené, pretože ten, koho milujem,  nie je tu,  a ona chápe, lebo je Matkou celého ľudstva.“

Hľa dôkaz o tom,  že netreba oddeľovať Máriu od Krista:

„Milovať až na smrť niekoho, koho črty sme nikdy nevideli a hlas nikdy nepočuli, to je celé kresťanstvo. Nejaký človek stojí pri okne a hľadí, ako padá sneh a zrazu ho zaplaví radosť, ktorá sa nedá vysloviť  ľudskou rečou. V hĺbke tejto nezvyčajnej chvíle zažíva tajomný pokoj, ktorý nenarúša nijaká časná starosť, tam je útočište, lebo Raj nie je nič  iné ako milovať Boha, a niet iného pekla,  ako nebyť s Bohom.“

A túto radosť Božieho dieťaťa želá svojmu času:

„Nechal som plynúť svoje myšlienky po nebeských nivách ako ovce a oni sa potulujú po rozsiahlych priestoroch obývaných vetrom. Pastier z Písem, vystri nad ne svoju palicu, ktorá ich ochráni pred skazou. Nech sa pasú na pokojných steblách tvojho slova pozdĺž vôd, čo tečú nehlučne. Kiež si odpočinú v tôni veľkého mlčanlivého požehnania tvojho pohľadu. Nech ich tvoja jemná a mocná ruka privedie opäť k tebe, ak zablúdia do údolia pochybností. Kiež ich tvoj hlas upokojí, Pane, a nech sa tlkot ich sŕdc utíši, keď sa priblíži noc, čo sa spúšťa na zem.“

Bibliografia

Od Juliena Greena, ktorého všetky diela vydalo nakladateľstvo Plon, si možno prečítať Denník (1928-1958),  najmä zv. III. - ten posledný pod názvom Krásny dnešok a román Varouna.

Iné diela pre ich strašne pesimistický a trochu halucinujúci ráz môžu čítať dospelí, čo sa nenechajú príliš rozrušovať.

Noticka o autorovi príspevku

Abbé Charles Moeller bol profesorom na univerzite v Louvaine a riaditeľ Konžského internátu tejto univerzity. Jeho významné diela sú pomerne známe: Humanizmus a svätosť (1946),  Grécka múdrosť a kresťanský paradox (1948),  Súčasná mentalita a evanjelizovanie (1955) a najmä Literatúra XX. storočia a kresťanstvo (4 zväzky  vydané v r. 1953 - 196O).

Dr. Alfréd  F U C H S

(1892 – 1941)

Napísal: Ctibor Mařan

Dr. Alfréd Fuchs sa narodil v Prahe 25. júla 1892 židovským rodičom. Jeho hebrejské meno po predkoch znie Meir ben Šlomo ha-Levi. Pochádza teda z rodu Levitov, z rodu, ktorého príslušníci mávali na starých židovských cintorínoch náhrobky s konvičkou, ako znak svojich bohoslužobných povinností.

Alfréd Fuchs býval ako mladík na  svoj aristokraticko - diakonský pôvod veľmi hrdý; neskôr si týmto pôvodom odôvodňoval svoj zvláštny záujem o katolícku liturgiu a ostatné formy cirkevného rítu.

V rodine otca sa hovorilo po česky, avšak matka, ktorá pochádzala z mesta, hovorila rada po nemecky. Malý Alfréd bol vychovávaný po česky. V náboženskom živote sa zachovávali v rodine Fuchsovej obyčaje, ktorých sa nevzdávajú ani najliberálnejšie židovské rodiny. Na citlivú dušu malého Alfréda pôsobili už od najútlejšieho detstva zvláštnym čarom katolícke kostoly, ale keď v škole počúval posmešné poznámky od svojich spolužiakov kvôli svojmu náboženstvu, uzavrel sa voči svojmu okoliu a priam hltal rabínove slová o židovskom učení. Neskôr sa mu dostal do rúk katolícky dejepis,  a tak došlo k prvej citovo náboženskej kríze citlivého chlapca, a nejasnej túžbe po Bohu.

Malý Alfréd nebol fyzicky zdatný a pokiaľ ide o jeho telesnú obratnosť zostával stále viac a viac pozadu za svojimi spolužiakmi. Už ako tercián si vymyslel zvláštny šport: chodil po Prahe na prechádzky tak, že pochodil všetky redakcie, kde boli vyvesené noviny, ktoré na prechádzke vždy prečítal. Chodil usilovne do kostolov všetkých vyznaní, zvlášť na rôzne kázne. Na gymnáziu sa zúčastnil vyučovania  náboženstva tak židovského ako i katolíckeho a v oboch bol najlepším žiakom. Katechéta s veľkou pýchou Alfréda vyvolával pred inšpektorom a bol jeho ochrancom pred profesorom matematiky a iných predmetov, pre ktoré žiak nemal veľký  zmysel. Malý gymnazista sa čoraz viac odďaľoval od skutočnosti a realitou sa mu stával samotársky myšlienkový svet.

Ako sextán sa Fuchs dostáva do krúžku pražských sionistov. Je nadšený pre myšlienku vrátiť židovskému národu národný a náboženský život v Palestíne. Jeho citlivej duši však prekáža prostredie tohto spolku, v ktorom sa uplatňujú vtedy aktuálne otázky pražskej politiky a študent Fuchs si sionistický program mení podľa svojho. Vo svojich chlapčenských predstavách chce uskutočniť biblickú teokraciu s novodobými prostriedkami sociálnej starostlivosti. Bol presvedčený o vyvolenosti židovského národa a o nadradenosti židovskej rasy a do stredoškolského časopisu píše básne o zápase medzi helenizmom a judaizmom, o povstaní Židov ako národa, knihy proti cudzincom s ich vášňami pre gymnasion a palaistru. Vtedy si tiež obľúbil Heinricha Heineho, ktorého verše horlivo prekladá a vydáva. V nadšení pre sionizmus si Alfréd zaumienil, že sa stane rabínom. Chodí na hodiny hebrejčiny, študuje Talmud a Tóru a opája sa bohoslužobnou poéziou židovských sviatkov. Hneď však pochybuje, či židovská kultúra je schopná samostatného života a pýta sa, či jej poslaním nie je diaspora, rozptýlenie medzi všetkými národmi.

Opúšťa sionistické prostredie a prechádza do spolku českého, kde sa schádza, a  v duchu masarykovského realizmu diskutuje, česká realistická mládež. Pracuje nadšene v česko-židovskom hnutí  hlásajúcom opak sionizmu, asimiláciu. Stáva sa spolupracovníkom česko-židovskej tlače, zaujíma sa o všetky aktuality, avšak problém Boha vystupuje zo všetkého najvýraznejšie. Po Heinem sa stáva jeho najmilším básnikom Otakar Březina, poznáva a študuje prácu Josefa Floriana a jeho edíciu Studium. Oktaván Alféd osciluje medzi mystikou Arnošta Hella a cynizmom Heinricha Heineho, medzi katolicizmom a židovstvom, medzi Kantom a vierou v Boha. Pod vplyvom novotomistickej literatúry sa dostáva z Kantovskej skepsy a najskôr cestou filozofickou, objektívnym rozumovým poznaním dochádza k viere, ktorá sa pre neho stáva viac a viac  milosťou.

Oktaván sa tesne pred maturitou  stáva katolíckym katechumenom, poznáva hĺbku liturgie a s tou horlivosťou, s ktorou kedysi prekladal synagogálnych básnikov, prekladá hymnickú poéziu stredoveku. Má túžbu  stať sa mníchom v Emauzoch, ktoré pre neho majú zvláštne čaro,  a keď nie mníchom, tak aspoň diecéznym kňazom. Jeho priatelia ho vídavajú chodiť po meste s náručou liturgických kníh, oblieka sa výlučne do čiernych šiat zapnutých až po krk s vlajúcou pelerínou. Krst však odkladá až do plnoletosti, aby si ušetril rozpory, ktoré by v rodine z tohto mohli vzniknúť.

Po maturite pokračuje na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, avšak  do indexu si zapíše aj prednášky z kresťanskej filozofie, ktoré študenti filozofie môžu navštevovať na teologickej fakulte. Zatiaľ čo medzi ostatnými študentami je plno pokrokovosti a boja proti rektorovi teológie,  mladý poslucháč filozofickej fakulty sa zžíva s prostredím arcibiskupského seminára a s duchom Bohosloveckej fakulty. Bohoslovci mu najskôr neveria a v napätom ovzduší „kultúrneho boja“ ho pokladajú za slobodomurára. Teologická fakulta sa vtedy hrdí veľkým zjavom Msgr. Františka  Kordača, ktorý rozptyľuje všetko podozrenie padajúce na židovského poslucháča katolíckej teológie,  a tak tento žid,  vysokej štíhlej postavy, s dlhými čiernymi vlasmi a typu jemne naznačujúceho semitskú rasu, si  získava na fakulte mnoho priateľov. Už vtedy udivuje svojou zázračnou pamäťou, pozná naspamäť modlitby misála,  breviára a iných liturgických kníh, pamätá si i najťažšie gregoriánske nápevy.

Alfréd Fuchs navštevuje tiež prednášky profesora Masaryka, s ktorým živo diskutuje. Vniká aj do literárneho prostredia. Doba tesne pred prvou svetovou vojnou žije v literatúre akosi mimo skutočný život, je v nej veľa pózerstva, ale tiež veľa napätia medzi životom a snom.

Alfréd sa dostáva ako duchovná kuriozita aj do literárneho salónu Ruženy Svobodovej, kde sa mu darí nielen v umení  dialektiky, ale kde tiež pôsobí, i keď dosiaľ nepokrstený, apoštolsky.

Napriek  svojmu odporu k realizmu, stáva sa aj Alfréd Fuchs „ujasňovateľom pojmov“. Chce sa vyrovnať nielen so svetom realistickým, ale i s metafyzikou a irracionálnom. Už behom svojich vysokoškolských štúdií si pripravuje svoju dizertačnú prácu na tému  Intelekt a intuícia.  Často Študuje  v knižnici Emauzského kláštora a dúfa, že sa  po skončení filozofických štúdií  stane benediktínskym mníchom.

Keď mal 22 rokov,  bola vyhlásená prvá svetová vojna. Bolo by veľmi ťažké predstaviť si tohoto muža s tak zložitými vnútornými problémami a človeka tak telesne neobratného ako energického vojaka. Vojak Fuchs nastúpil do 73. pešieho pluku vo vršovických kasárňach a po niekoľkých zdravotných prehliadkach bol uznaný ako chorý. Býval v kasárňach, nezúčastňoval sa cvičení a díval sa na celé to zamotané politické a vojenské dianie, keď Česi išli na front s nenávisťou voči Rakúsku alebo s myšlienkou prebehnúť na druhú stranu. Dni strávené v kasárňach dávali nevojenskej Alfrédovej duši veľa  príležitostí na kontempláciu. Zatiaľ čo u iných ľudí vytvárala vojna pocity súdržnosti, Fuchs sa cítil dokonale izolovaný. Ani česko-nemecko-židovské prostredie pražských kaviarní, kde sa vtedy sústreďoval žurnalistický a kaviarensko-intelektuálny pražský výkvet, neuspokojoval jeho ducha. Bolo to prostredie anekdot, senzácií, cynizmu a žurnalistického šplhúnstva. Alfréd unikal z vraždiacej techniky do oblasti metafyziky a len vierou sa vykupoval zo strašnej skepsy, ktorá zamorovala pražských intelektuálnych bohémov.

Počas  vojny absolvoval filozofickú fakultu a po obhájení dizertačnej práce bol promovaný na doktora filozofie. O jeho vojenskej službe sa ešte dlho rozprávalo mnoho príbehov, či už skutočných alebo vymyslených. Skutočnosťou však zostáva to, že svoju schopnosť pohŕdať každou myšlienkou, ktorá je prostá a jednoduchá, dokázal využiť k tomu, aby sa nemusel zúčastniť na nezmyselnom vraždení.

Krátko pred prevratom sa Fuchs skôr náhodou ako z vlastnej vôle stal výpomocným učiteľom  na priemyselnej škole a usilovne sa pripravoval  na dráhu vysokoškolského profesora. Chcel sa rehabilitovať spisom, ktorý vyšiel neskôr pod názvom Autorita, zúčastňoval sa diskusií vo filozofických krúžkoch a rozširoval do veľkých rozmerov svoje vedomosti. Dobu po prevrate, kedy intelektuálske kaviarne boli obsadené špekulantami a burzovými šmelinármi, charakterizoval slovami: „kráľovstvo Božie násilie trpí a násilníci sa ho zmocňujú“. Ľudia nízkych duševných kvalít sa zmocňovali vysokých kariér, heslo „zaistená existencia“ triumfovalo. V tejto dobe honby za ziskom Fuchsov metafyzický svet nenachádzal zmysel. Jeho rehabilitačný spis bol zamietnutý, nezodpovedal vtedajšej módnej ideológii.

Mladá republika prežívala prudkú politickú kryštalizáciu a ani Fuchs nezostal ušetrený pred politikou. Medzi českými Židmi sa propagovalo asimilačné hnutie, bol zriadený česko-židovský politický sekretariát, pokračovalo sa vo vydávaní denníka Rozvoj. Česko-židovské hnutie znamenalo vtedy v nových pomeroch určitý ideový prínos. V jeho čele stála osobnosť pardubického dr. Vohryzka a celý rad ďalších kultúrnych pracovníkov, ktorí sa usilovali vytvoriť z českého a židovského užitočnú syntézu. V česko-židovskom hnutí sa utvoril spolok vysokoškolských študentov nazvaný najskôr ako Spolok českých akademikov - Židov, neskôr premenovaný  Kapper po predchodcovi česko-židovského hnutia, Siegfriedovi Kapperovi. Alfréd Fuchs sa stal ako mladý doktor filozofie predsedom tohoto akademického spolku a keď bol zriadený politický sekretariát česko-židovský, nastúpil v ňom ako politický sekretár. V tejto funkcii urobil mnoho intervencií a naučil sa pozerať za kulisy politického života. Po krátkej činnosti v sekretariáte navrhlo česko-židovské hnutie vláde vyslať svojho zástupcu do územia tešínskeho. Vláda návrh prijala a tak Fuchs odišiel na Ostravsko. Jeho správy boli prijímané s vďačnosťou. Neobmedzoval sa len na otázky židovské, ale podával správy situačné, ktoré často veľmi dobre doplňovali raporty tajnej štátnej polície. V tej dobe sa dostal tiež do styku s politickými osobnosťami, s odborovými organizáciami a s robotníckym hnutím.                

Vtedy sa ako v každej búrlivej dobe uplatňovalo heslo, že  povinnosťou každého  občana štátu je byť politicky organizovaný. Alfréd Fuchs  vstúpil do socialistickej strany, pretože v nej videl najväčšiu možnosť kultúrnej práce.

V tomto období svojej činnosti poznal dokonale robotnícke prostredie a zoznámil sa i s tým, čomu sa hovorilo lumpenproletariát. V robotníckom prostredí často prednášal, avšak prihováral sa  robotníkom ináč, ako bolo zvykom. Neživil v nich triedny boj a učil ich radovať sa z prostých darov života. Hovorieval im, že starostlivosť o pozemské blaho je potrebné doplňovať starostlivosťou o blaho duchovné, lebo nejde len o životnú úroveň, ale aj o šťastie.

V tešínskom prostredí sa Fuchs prejavoval i ako teologický odborník a zaujímal sa i o cirkevno-právnu stránku plebiscitného územia. V historickom ovzduší plebiscitu, presýtenom politickou špionážou, upozornil na seba aparát štátnej polície, ktorej bolo nápadné, že zástupca židovskej organizácie má záujem o veci katolícke. Jeho teologické záujmy budili dojem, či nerobí  „klerikálnomonarchistickú propagandu“. Fuchs bol sledovaný, ale pri jeho vnútornej čistote a slobode úplne zbytočne.

V lete 1920  uzavrel Alfréd Fuchs civilný sobáš s dr. Slávou Thérovou. Sobáš sa konal na vinohradskom hejtmanstve. Obojstranné úsilie docieliť harmóniu v manželstve bolo sprevádzané túžbou po duchovnom zdokonalení na oboch stranách. Dr. Sláva Fuchsová, pôvodne ateistka, sa začala hlbšie zaujímať o duchovný život a náboženstvo svojho manžela a dr. Fuchs sa od svojho náboženského racionalizmu  prepracovával k vnútornej pravdivosti.

Krátko po svadbe obaja manželia odcestovali na študijnú cestu do Francúzska. Za miesto študijného pobytu si zvolili Štrasburg. Francúzsky pobyt pôsobil blahodarne na citlivé nervy oboch manželov, ktorí ešte stále  hľadali vzájomnú vnútornú harmóniu.

Po návrate z Fancúzska v r. 1921 nastúpil Fuchs na miesto úradného redaktora v tlačovom odbore prezídia ministerskej rady. V tej dobe tiež prispieval do časopisu Tribúna, ktorý riadil bývalý redaktor Času  Hlaváč. Fuchsové  stĺpčeky  patrili k najpopulárnejším príspevkom Tribúny. Od januára 1922, kedy začali vychádzať Lidové listy ako orgán Lidovej strany, prispieval Fuchs i do tohto denníka. Jeho príspevky museli byť spočiatku anonymné, pretože na Fuchsa boli podnikané útoky, že píše do socialistickej Tribúny a súčasne do Lidových listov. V socialistickej Tribúne boli pomery iné  ako v prostredí, v ktorom Fuchs doposiaľ žurnalisticky pracoval. Mladý doktor filozofie vtedy poznával, čo znamená byť redaktorom politického časopisu, ako sa boje o miesta v strane odrážajú i v redakčnom prostredí. V socialistickej strane, pre ktorú Fuchs vtedy pracoval, sa vedelo o jeho katolizujúcich sklonoch, ale pri vtedajšom programovom kvasení si toho vedúci strany nevšímali. Keď však Fuchsova popularita stúpala a mala sa prejaviť i pozíciou v redakcii, stal sa Fuchs predmetom útokov a bol mu vyčítaný klerikalizmus. Medzi jeho čitateľmi a poslucháčmi bolo mnoho socialistov s nejasnou túžbou po vyriešení vnútorných náboženských problémov a túto túžbu dokázal Fuchs vynikajúcim spôsobom uspokojovať. Po svetovej vojne mravné hodnoty akoby stratili na cene, vojnoví zbohatlíci vniesli do verejného života požívačnosť a neúctu k poctivosti, používalo sa heslo „Co užijem, mít budem, po smrti tu nebudem“. Fuchs vtedy vynakladal mnoho úsilia, rečníckeho i novinárskeho, spojeného s kúzlom dialektiky, k vytriezveniu tohoto svetového názoru „jepic a čapkovských chrobákov“, a prispel tak veľkým podielom k návratu k pevným hodnotám a k rozčarovaniu z falošného názoru, že pôžitok je viac než tvorba. Žiadny misionár nemohol mať väčší úspech než mal vtedy Fuchs na prednáškach, ktoré mával na socialistických schôdzach.                                  

I pri tejto viac než dvojročnej apoštolskej práci mal Fuchs dojem, že nemôže dosť intenzívne slúžiť tomu, čo pokladal za zmysel svojho života, a že sa bude musieť príliš  obetovať záujmom strany, ak sa raz nebude vedieť stotožniť s jej programom. Vtedy mala socialistická strana  vo svojom programe na čelnom mieste protináboženský boj. Nemal už takú radosť zo svojich „drafov“ (stĺpčekov),  zvláštneho druhu kurzívok, ktoré boli žurnalistickou novinkou a ktoré mu získali najväčšiu popularitu. Tieto causerie vedel Fuchs chrliť na papier s bravúrnou ľahkosťou  majúc zvláštny dar aplikovať svoje rozsiahle vedomosti na bežné aktuality a pointovať ich anekdoticky. I v žurnalistike mal obdivuhodný dar jazykov, keď dokázal hovoriť s učencom učene, s kňazmi bohoslovecky, so ženami žensky, s robotníkmi robotnícky. Pre tieto schopnosti a rečnícke a pisateľské úspechy mal,  ako sám  priznáva,  dojem, že jeho reči a články dokážu presvedčovať, že však nimi nemôže nikoho obrátiť,  ak sám dosiaľ nie je obrátený.

Alfréd Fuchs konečne vyriešil svoj pomer medzi oltárom a rotačkou. Stalo sa to v roku 1921,  keď 29. júla prijal v Emauzskom kláštore krst. Dva dni po krste bol cirkevne zosobášený so svojou manželkou a zanedlho potom prijal sviatosť birmovania, ktorú mu udelil sám pražský arcibiskup dr. František Kordač v kaplnke svojho paláca. V roku 1921 tiež zmenil svoje civilné povolanie a prešiel z priemyslovej školy staromestskej do tlačového odboru prezídia ministerskej rady, kde pôsobil až do svojho prepustenia a zatknutia. Hneď po krste odišiel z redakcie socialistickej Tribúny a stal sa externým redaktorom Lidových listů a prispievateľom všetkých ostatných novín Lidovej strany, ako i všetkých katolíckych časopisov, ktoré vtedy v republike vychádzali.

To sú životné osudy dr. Alferéda Fuchsa do konverzie. Jeho ďalší jeho život je zachytený v knihe O Alfredu Fuchsovi, ktorá vyčerpávajúcim spôsobom hovorí slovami jeho priateľov o živote a smrti tohoto veľkého židokresťana.

Fuchsova publicistická a literárna práca  nie sú len tisíce článkov, prednášok, diskusií, anekdot a vtipov, ale tiež rad kníh  napísaných v dobe od r.1924 do r. 1939, ak nepozeráme na preklady  Heineho a Goetheho veršov vydaných už v rokoch 1910-11. Pri usporiadaní výberu bol vzatý zreteľ na to, že Fuchs mal mnoho vlastných myšlienok, ktoré rozvádzal vo svojich knihách, a ktoré tvoria uholný kameň celej výstavby jeho svetového názoru. Tieto opakujúce sa myšlienky boli do súboru zahrnuté. Myšlienky obsiahnuté v prvých brožúrach ako sú Novinár(1924), Zjednotenie cirkvi (1925), Náboženstvo a politika(1925), Dnešná myšlienková kríza(1926) neboli zabudnuté, a tak najtypickejšie myšlienky týchto kníh sa objavujú v neskorších dielach, ktoré sú akoby rozvedením brožúrkových tém. Hlavným zdrojom výberu sú  jeho knihy: Panevropa či Eurasie (1927), Autorita (1930),  Novšia pápežská politika (1930), Oltár a rotačka (1930), O desiatich svätých (1931), Zákulisie novín (1931), O macchiavelizme - Chytrosť či múdrosť v politike  (1932),  Desať katolíckych politikov a diplomatov (1934), Bratia Ratisbonnovci (1934), Svätý Bernard z Clairveaux (1935), Svätý František Xaverský (1936), Demokracia a encykliky (1936), Kurz kresťanskej štátovedy (1938),  Propaganda v demokracii (1938). Neboli zabudnuté ani najdôležitejšie pramene časopisecké, t.j. revue Moderný štát, kde Fuchs prispieval ako docent Svobodnej školy politickych nauk, časopis pre novotomistické myslenie Filozofická revue, náboženská revue Na hlubinu, do ktorých Fuchs prispieval až do svojho zatknutia. Z tejto revue bola vyňatá tiež štúdia  Židovská otázka, ktorá je akousi kresťanskou parafrázou Fuchsových prvotín vydaných pod týmto názvom Spolkom českých akademikov - Židov v r. 1911.

Výber bol pomenovaný Kresťan a svet. Tento názov,  ako sme sa už zmienili, najlepšie vystihuje celý ráz života a diela Alfréda Fuchsa. Náboženským problémom venoval Fuchs svoje najlepšie sily a svoju intelektuálnu virtuozitu, ale vždy ho hlboko zaujímala sféra, v ktorej sa náboženstvo, t.j. rád nadprirodzený, snúbilo s politikou ako typickým prejavom rádu prirodzeného. V harmónii obce pozemskej s obcou Božou videl hlavný problém našej doby. Pomer prirodzena a milosti vyriešil najskôr dokonale v sebe, upustiac od judaistického úsilia strhnúť kráľovstvo Božie na zemi. Vyriešil svoj pomer k „oltáru a k rotačke“.

Z tohoto úsilia o syntézu medzi poriadkom prirodzeným a nadprirodzeným vyplýval i Fuchsov záujem o cirkevnú politiku, v ktorej videl kus pastorácie Cirkvi voči mocným tohoto sveta. Štát podľa jeho názoru sa nemá usilovať len o mier a starať sa len o hmotné blaho občanov, ale má budiť u občanov i pocit istoty Božích detí, presvedčenie, že i politický poriadok je v zhode s večným mravným poriadkom Božím! Takýto postoj prikladal Fuchs formulke „z Božej milosti“, ktorú si pripájali ku svojim titulom panovníci a žiadal, aby aj  demokracia bola „z Božej milosti“ v tom zmysle, že sa nikdy nesmie zmechanizovať a že vždy musí podliehať sankčným postihom mravného zákona, ktorý stojí vyššie než štátne zákonodarstvo.

Tomisticky školený Fuchs bol vynikajúcim vykladačom učenia sv. Augustína o Božom štáte a o štáte pozemskom. Podľa tohoto učenia donucovacia moc štátu, ale nie štát sám, je dôsledkom dedičného hriechu. Ľudský rozum bol prvým hriechom zatemnený a vôľou naklonený ku zlému,  a preto je niekedy treba hájiť právo silou a mocou. Katolík sa po tolstojovsky nemá odvracať od štátu, a má uznať, že štát musí niekedy držať i meč.

Ak si prečítame teraz, po spoločenských zmenách, ktoré sa udiali od Fuchsovej smrti jeho dielo, prichádzame  k hlbokému presvedčeniu, že jeho myšlienky ďaleko  presahujú  priestor i čas, v ktorých autor žil. Práve s odstupom času cítime, že Fuchs bol človek, ktorý nemeral svet len papierom, ale  že dokázal ísť až k najhlbším koreňom a korunám ľudstva - až tam, kde sa človečenstvo stýka s božstvom.

Výber z jeho diela  čítame s vedomím, že sú to slová posvätené mučeníctvom v koncentračnom tábore. Tam sa Fuchs od svojich myšlienok nielen neodvrátil, ale ich dokonale až do smrti uskutočňoval. Výber z jeho  diela by bol neúplný, keby sme neuviedli posledný písomný prejav, ktorý je vzhľadom k miestu a času, v ktorom bol napísaný, akýmsi nevedomým vyvrcholením témy „náboženstvo a politika“. Je to  list napísaný Fuchsom Msgr. Staškovi v Dachau niekoľko dní pred umučením. Tento radostný list písal ťažko chorý človek týraný denne na treskúcom mraze, vysilený ťažkou fyzickou prácou, ktorú nikdy predtým nerobieval, človek, ktorého pozemský osud bol beznádejne zúfalý.

List znie takto:

„Christus vincit! Srdečne Vás, monsignor, pozdravujem. Ďakujem Vám za odkaz a ak smiete celebrovať, prosím o spomienku vo sv. omši. Modlím sa za Vás už dlho. So mnou boli na Pankráci a v Terezíne P. Šubert a P. Koláček. Všetci kňazi pôsobili medzi spoluväzňami krásne apoštolsky. Čo prežívame, je skvelý obraz solidarity a oddanosti. Myslím, že máloktorá generácia smela prežiť niečo tak veľkého. Nemám iného priania, než môcť sa vyspovedať. Dúfam, že sa mi to podarí i tu. Doma je nálada dobrá, ľudia sú zatýkaní po stovkách, ale prichádzajú na Pankrác s úsmevom. Dobrý vojak Švejk slúži už v šupo a eses, ako sme sa mohli presvedčiť zvlášť po ceste. Sme tu všetci dobre umiestnení a nikdy necítime, že to je  zbytočné! Do videnia v Prahe. Christus regnat! Srdečne,  Draf.“