NINO SALVANESCHI.

PASTIER NA VÝŠINÁCH.

ROMÁN.

1949.

VYDAL SPOLOK SV. VOJTECHA V TRNAVE.

            Nino Salvaneschi: Pastier na výšinách, Trilógia nepokoja (ii pastore sulle vette, dalľ Oglio. Miláno), román. z taliančiny preložil P. Emanuel J. Cubínek. Obálka od Vincenta Hložníka. Vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave 1949. Vytlačila Kníhtlačiareň Spolku sv. Vojtecha pod kumul. nár. správou v Trnave v náklade 5.500 exemplárov. Papier pridelený výmerom pio č. 8963/49-II/1 zo dňa 5. septembra 1949.

SKUTOČNOSŤ, KTORÚ NEVIDÍME.

—        Nuž to je jediná izba, ktorá je k dispozícii. Možno je primalá a priskromná, ale má všetko, čo je potrebné. Sme v horách a treba sa prispôsobiť určitému odriekaniu. Ale pozrite sa von oknom ! Aký nádherný výhľad! Vidieť celé údolie Orny, reťaz Cime Bianche a v úzadí Sasso Storto a Punta Solitaria. Všetky hosťovské izby »Dobrej zastávky« poskytujú taký nádherný výhľad. Ale táto vaša v kúte je najkrajšia a najslnečnejšia. Aký veľkolepý západ slnka, však ?

            Massimo De Robertis sa usmial žene, ktorá nešetrila slovami, aby mu vychválila dom. Bude sa mať skvele v tejto izbičke; aj kraj sa mu páči. Jasná velebnosť hôr, žiariacich v ohnivom západe, dáva teraz už zatienenému údoliu taký hlboký dojem pokoja, že sa ním odrazu cíti zaliaty. Bude dýchať plnými dúškami tento zdravý a osviežujúci vzduch. Iba že by sa v ňom zrodila zas nejaká opačná myšlienka, z náhlych impulzov, dosť častých v jeho charaktere. Tak či tak musí byť vďačný Adriánovi Sorganimu, že mu tak dobre poradil pri výbere tohto duchovného útulku, istotne najvhodnejšieho po búrke posledných mesiacov.

—        Ste akiste unavený. Prísť z Milána autom je pekný kus cesty. A veľmi ma mrzí, že môj syn nie je doma; ale pripravil ma na to, že prídete dnes popoludní. Príde už čoskoro a pri večeri ho uvidíte. Ozaj, či vám bude kuchyňa po chuti; vediem ju sama. Presvedčíte sa dnes večer. Tu v Capannette nedostať bársčo ... Bolo by treba každú chviľu chodiť do Castelforte a to sú tri kilometre. Capannette sú iba dedinkou kôz, pastierov a horalov, ale žijeme tu v pokoji. Teraz prosím o prepáčenie, musím ísť do kuchyne. Ak niečo budete potrebovať, nahnite sa z okna a zavolajte mamu Teréziu. Prídem hneď, alebo pošlem Ricúa.

—        Ďakujem, ste velmi láskavá, milostivá pani.

            Starenka, maličká, trochu zohnutá, s pravidelnou tvárou, poznamenanou hlbokými vráskami a ožiarenou veľkými belasými, sladkými a inteligentnými očami, zakývala hlavou, usmiala sa a dvihla ruku na znak blahosklonnej výčitky.

—        Mala by som vás hrešiť. Tu ma nikto nevolá milostivou paňou, lebo tu som pre všetkých mamou Teréziou. Volajú ma tak dokonca i chudobní, ktorí sem prichádzajú každý štvrtok. Uvidíte, aká to bude invázia na dvore ! Na šťastie vaša izba je obrátená na inú stranu, preto vám ich prítomnosť nebude na ťarchu. Ale aké to divadlo ! Je to celkom zásluha môjho syna. Nuž všetci ma volajú mamou Teréziou, najmä keď príde chvíľa lozdávania polievky. Ale som táradlo. S dovolením ...

            Len čo Massimo osamel, znovu pristúpil k oknu a vydýchol si na plné pľúca. Výšiny boly ešte ožiarené ohňom. Kŕdeľ oviec prechádzal cez mostík, vedúci ponad peniaci sa potok. Azda i voda Orny, čo spieva stále vo dne v noci s nesmieriteľným rytmom, mu prestane byť nepríjemná. Ja to jediný hlas, čo ruší toto horské ticho. A zdá sa, že v prítmí potom žblnkoce hlasnejšie. Ak to neznesie, vráti sa do Milána a potom pôjde priamo na Capri.

            Sviežosť večera oviala ho voňavým pohladkaním. V súmraku vyparujú sa všetky alpské trávy ako kadidlo. Shora sostupuje večný dych ľadovcov. Pomaly mu prvotný pocit pokoja vniká aj do duše a ukolísava ju do dávneho detstva. Odrazu sa ho zmocnila nostalgia po stratenej čistote. Po horách sa ozval ostrý výkrik. A v tichu znie pokojný hlas potoka, čo spieva legendy o snehu a výšinách. Tých niekoľko domov ako by už spalo. Na ceste nikoho. Biele stádo sa vzďaľuje. Buchot kladiva na nákovu. Detský plač. Hlas smejúcej sa mladej ženy. Jestvujú ešte na zemi ženy, schopné smiať sa ?

            Zapálil si cigaretu a začal si ukladať veci do zásuviek. Priniesol si z domu minimum, potrebné na to, aby mohol žiť v Capannette asi dvadsať dní. »Bude stačiť,« — povedal mu Sorgani ako človek, ktorý pozná tieto náruživé krízy. — »Bude stačiť dvadsať dní. A ak na ňu nezabudneš, to značí, že popálenina je skutočne vážna.«

            Popálenina ... Naozaj to. Ale ako zabudnúť na Donátu ? Táto šialená láska ho pomaly ovládla strhujúcou silou útočníka. A istého dňa zbadal, že žije, mvslí a dýcha iba ako jej »dvojnásobok«. A jednako nedá sa povedať, že by Donáta bola krásna. Azda práve preto má ten nebezpečný pôvab, tajomné čaro určitých ženských, ktoré pre nedostatok krásy vedia si inde nájsť prvky, potrebné na priťahovanie, sputnanie a pretváranie chlapov. Slovom, musí pripustiť, že vášeň, čo prišla tak náhlo na prahu jeho štyridsiatky, hodila ho na zem. A možno ešte nižšie. Nevie ani on, kam. A ako všetci náruživci stráca sa v mučivej analýze citov, ktoré ho pália. Ešte dnes, ba najmä teraz, keď jc ďaleko od nej, chápe, že Donáta by mohla spustošiť jeho život. A jednako stále po nej túži. Stále prudšie. Ani ten najmenší okraj jeho úbohého srdca nevie biť tak, aby ju nevolal. A spomienka mu zožiera telo.

            Myseľ bleskom prekročila priestory a anulovala diaľky. Kde je teraz ? Čo robí ? Myslí naňho, či na iného ? A vidí ju v Janove, pripravenú vyplávať na »Červenom grófovi« na ďalekú oslobodzujúcu cestu. Aspoň tak to povedala. Alebo či ho zasa klame a nanucuje mu myšlienku, že on, naozaj on, maliar Massimo De Robertis bol veľkou osudnou láskou, o akej čítame v románoch, akú vidíme v kine, láskou, ktorú nosíme všade po cestách života, ktorá nám pomáha zniesť všetko a umožňuje dokonca umrieť tak, že žehnáme toto úbohé pozemské žitie ? Vidí ju znovu s jej ľahkým úsmevom, klasickým profilom a zelenými a chladnými očami, v ktorých ako by sa! odrážala nehybná voda rybníka. Pod nimi, veľmi hlboko sa skrýva Donátina duša. Ale kto ju kedy videl ? Nevidel ju ani on, hoci dosiahol najväčší úspech a hoci ho kritici pomenovali maliarom očí a duše. Ani na tej Donátinej podobizni, vystavovanej na poslednom benátskom Biennale, sa mu nepodarilo zachytiť jej dušu, aby ju upevnil na plátne. A jednako tie zelené óči hovoria. Ale istotne hovoria luhaniny. Luhaniny na celý život. Luhaniny, aby držaly v putách iný život.

            Stretol ju v átriu Scaly na premiére »Tristana« a hneď zbadal, že sa v ňom rodí čosi osudného. Treba teda veriť bleskovosti stretnutí a ich moci. Pohľad neznámej. Jediný pohľad tých chladných, zelených a rozrušujúcich očú. Záchvev. Predzvesť. A spomína si na návštevu u Gagliardiovcov, keď ich domáca pani predstavila: — To je Donáta Palmieri: krásny model. Ale nepoznáte sa už vy dvaja náhodou ? Má oči ako Medúza, nezdá sa vám, pán De Robertis ?

            A bola Medúzou. Dva roky vášne, mučivej horúčky, postupného zriekania sa vlastnej osobnosti a skoro ponižujúceho klesania do priepasti. Donáta sa zmocnila jeho spomienok, nádejí a práce. A potom, keď vošla do jeho každodenného života, keď vnikla hlboko do jeho duše a stala sa celkom paňou jeho túžob a inštinktov, nechala ho samého, bez sily a bez radosti ako handru. To je jediné slovo, čo sa hodí na skutočnosť.

            Lúčenie. Posledná schôdzka v Biffi, aby si v množstve cudzích ľudí povedali niekoľko viet. Roztržitá prechádzka po Galérii, keď si už boli ďalekí, skoro cudzí. Donáta sa trocha mrzuto usmievala. Bolo treba prinútiť sa k víťazstvu, k životu a k odchodu. A znovu vidí jej jemné pery vyslovovať slová na rozlúčku. A darmo hľadá v jej chladných a zelených očiach plameň, čo spaľuje jeho úbohé telo, telo sklamaného milenca. Ach, je ešte chlapcom, je chlapec, hoc má štyridsiatku. Ako si mohol namýšľať, že udrží pri sebe nastálo triadvadsaťročné stvorenie ? A k tomu Donátu ...

—        Dobrý večer. S kým mám česť hovoriť ? Som váš sused zľava. S dovolením: som doktor Marco Moreno.

            Massimo, zabraný do zatvárania poslednej zásuvky, kde uložil svoju bielizeň, obrátil sa k dverám, ktoré sa otvorily na spoločnú chodbu, a trochu napajedený, že musí prerušiť svoju ľúbostnú introspekciu, predstavil sa skoro podráždene:

—        Massimo De Robertis, maliar, z Milána. — Potom ponúkol otvorenú tabatierku.

—        Ďakujem, nefajčím. A urobili by ste dobre, keby ste nefajčili ani vy. Veď je to otrava. A tu je čistý vzduch. Azda som na ťarchu.

—        Božechráň. Bol som zamyslený.

—        Videl som. Prosím za odpustenie, že som vás vyrušil. Napokon, čoskoro bude večera a mám ohromný apetit. Skúmate výhľad s tejto strany ? Nie je taký krásny ako s druhej, odkiaľ vidieť Punta Solitaria. Tým viac pre vás, čo ste maliar ...

—        Portretista.

—        Ach ! Teda skúmate ! duší. Sentimentálny, vášnivý človek. — Zahvízdal si a zahojdal sa na nohách. — Poslali vás tu možno pre únavu. Nervovú vyčerpanosť. Ale nechcem vás obťažovať. Hovorím iba s profesionálneho zvyku, ako lekár. Mám veselú a otvorenú povahu: ako pravý Bolončan. Práve z Due Torri. Zelené rezance, také, aké robia v »Suchom papagájovi«. Poznáte túto reštauráciu ? A poriadny pohár Lambrusca, prisámbohu, to je najlepší protijed na neurasténiu. — A pislďavo sa zasmial. — Zdám sa vám čudný. Lekár psychiater, pozitivista a ateista. Alebo skoro. A teraz som tu. Vzduch je dobrý a barolo je výborné.

            Massimo sa mu prizrel lepšie. Bol maličký, skoro plechavý, s pravidelnými a dobráckymi črtami, mal skúmavé oči, plné zlomyseľnosti a ostré ako klince a mohol mat s päťdesiat rokov. Nič v ňom neprezrádzalo niečo abnormálneho alebo výstredného či už hmotne alebo duchovne. Prečo je teda v Capannette ?

—        Možno sa pýtate, prečo som hosťom »Dobrej zastávky«, — povedal doktor, ako by pochopil, že má odpovedať na nevyslovenú otázku. — To je dlhá história. Keby som sa podobal niektorému z kolegov, oddaných grafománii, napísal by som dokonca krásny román zo svojich skúseností alebo essay o psychologickej analýze zo svojich pochybností. Ale dával som prednosť lambruscu a rezancom, až istého dňa po mnohých nemocničných zážitkoch a po nepeknom výstupe na klinike som prišiel sem. Poviem vám ... Och, dávate do poriadku aj knihy? Výborne. Toľko ste si ich priniesli ? Ďakujem, vidím veľmi dobre. Oči mi slúžia znamenito: D'Annunzio, Oscar, Wilde, Baudelaire... — Výrazne sa uškľabil. — Nemyslím, že vám ich náš domáci pán dovolí mať.

—        Ako ? Tu je to tak ? — vyskočil Massimo s rozpajedeným posunkom.

—        Nuž len pomaly, vravím vám. Ste tu na liečení ako ja, ako váš sused zprava, komtúr Felice Saroldi. Tu treba poslúchať nášho domáceho pána: zvláštny typ. Konečne, keďže ste prišli sem, istotne vás niekto poslal. Áno, áno, odložte tieto knihy: piepor, gáfor, horčica. On vám dá iné knihy, predpíše vám liečbu na nervy. Zdáte sa mi aj trocha unavený a popudlivý. Rád chodíte ? Nuž tu sú nádherné vychádzky. Napokon, zajtra pôjdete s ním na prechádzku a bude sa s vami rozprávať ... Je to jeho systém, aby sa s človekom lepšie soznámil. Takto sa začína liečenie.

            Massimo, ktorý počúval so zachmúrenou tvárou a tuho fajčil, ironicky povedal:

—        Teda sa vlastne treba vyznávať. Mohol som si to myslieť.

—        Mýlite sa, nijaké vyznanie. Uvidíte. — Zastal, lebo po chodbe išiel iný hosť. — Dobrý večer, pán komtúr Saroldi. Nádherný čas.

            Zdalo sa, že komtúrovi nie je príjemné, že ho oslovili, lebo sucho povedal:

—        Dobrý večer. Čítali ste, čo sa deje v Číne ? Vravel som vám to včera . . . Ani nepozrel do De Robertisovej izby, ale so zachmúrenou tvárou bral sa preč.

            Moreno ho nechal prejsť, priblížil sa k maliarovi a s dôverným výzorom mu vysvetlil.

—        Trpí trocha stihomamom. Nervy ... Ale je inteligentný; a istotne musel znášať krivdy. Obvyklé zločiny. Svinstvá, svinstvá, prisámbohu. A kto ich už nezažil ? Pritom všetkom netreba generalizovať, lebo človek príde do blázinca.

            V tej chvíli Ricú prišiel oznámiť, že polievka je na stole a mama Terézia je netrpezlivá. Súčasne sa ozvalo dlhé zazvonenie.

—        Domáci pán. Teraz ho uvidíte. Vravím vám: zvláštny typ ! — zvolal doktor a pobral sa do jedálne. — Čakáme vás pri stole.

            Massimo zostal sám v izbe v prítmí. Zdalo sa, ako by chvílu váhal. Pozrel sa vôkol. Ten trápič Bolončan odišiel, nuž si môže vydýchnuť. Otvoril Baudelairovu knihu, aby vyhľadal malú Donátinu fotografiu. Potom pocítil prítomnosť kohosi a rýchle sa obrátil.

            Pred ním stál vysoký a chudý don Giovanni Maria Baldelli. Mal súmernú atletickú postavu, uzavretú v kňazskom rúchu, energickú tvár vodcu, opálenú horským slnkom a ožiarenú jasnými očami, srdečný úsmev na hrubých perách a priateľsky ho pozdravil.

— Ste maliar Massimo De Robertis ? Vitajte ! Mrzí ma, že som tu nebol, keď ste prišli, ale musel som navštíviť v horách dvoch ťažko chorých.

            Kráčali mlčky vedľa seba a vystupovali po krásnej ceste, čo viedla k vodopádu Orny. Ráno bolo kryštálovo jasné. Nový apríl spieval v útlej zeleni posledných lúk. Nesmierna sladkosť zahaľovala zem, ktorá sa prebúdzala na žiarivom slnku. Z chudobných domov, roztratených po svahu vrchu a na dne údolia a pohrúžených do toho radostného svetla, vychádzal dych domáceho a dedinského pokoja v súlade so silami prírody a zákonmi vesmíru. Na poliach, už otvorených brázde a semenám, kde-tu pracoval osamelý horal pohybmi, ktoré si uchovaly rytmus večných námah. Každý vyzeral ako biblická osobnosť, postavená tu alebo tam na breh života, na hranicu zeme a snehu: symbol patriarchálneho ľudstva, nezmeniteľného ani pri všetkých udalostiach, mechanickom pokroku a strhujúcej horúčke žiadostivosti.

            Kde-tu nejaký sedliak dvíhal hlavu z lúk, susediacich s hlavnou alpskou cestou, aby pozdravil s oddanou zbožnosťou. Kňaz odpovedal raz hlasom, raz rukou. Niekedy zastal, aby vymenil niekoľko slov o poľnej práci, o výhľadoch na počasie, o zdraví ľudí a zvierat.

—        Nádherný deň na váš príchod medzi nás. Aj nebo vás víta, — začal don Giovanni Maria, keď znovu vykročil s maliarom. — A ako ste strávili prvú noc ?

—        Nespal som veľmi dobre. Azda zmena postele a zvykov. Možno aj ten ustavičný žblnkot potoka.

—        Možno, ale zvyknete si; ináč vymeníme izbu. Ozaj. musím vás prosiť o prepáčenie, že som vás dnes ráno priskoro zobudil. Čas bol taký krásny, že volal na dobrú prechádzku. Ale rád by som sa vrátil na jedenástu. Je štvrtok: prídu chudobní z údolia. Uvidíte osobitné typy a ako maliar nájdete azda medzi nimi zaujímavé modely.

            Massimo si zapálil cigaretu a uškľabil sa.

—        Špecializujem sa na iné.

—        Viem. Poznal som vás po mene ako jedného z najelegantnejších portretistov ženského pôvabu ešte prv, než mi náš spoločný priateľ Adriano Sorgani o vás písal. A čo robí dobrý Adriano? Už roky som ho nevidel.

—        Stále robí obchody a daria sa mu. Poznáte jeho ženu ? Nie ? Veľmi dobrá pani. Adriano má aj dve krásne deti. Slovom, nechýba mu nič, aby bol šťastný.

—        Teším sa. Naozaj, písal mi, že sa oženil, potom som už od neho nedostal nijakú zprávu. Soznámili sme sa na fronte na Ortigare. Aj on bol alpským vojakom. A priateľstvo zostalo, lebo je pravé.

—        Teda Sorgani vám prezradil niečo o mne, o mojich veciach ? — spýtal sa maliar po chvíli.

—        Zaiste, milý priateľ, ba, ak vás to zaujíma, ukážem vám aj list. Aha, tu je: náhodou ho mám pri sebe. Moje vrecká sú hlboké ako studňa milosrdenstva. — Zasmial sa dobrácky, ukázal zdravé horalské zuby a podal list maliarovi.

—        Výborne. Nebolo ľahké tak šikovne vyrozprávať moju históriu, — povedal Massimo, keď si pozorne prečítal list. — Adriano je veľmi dobrý priateľ, keď mi poradil stráviť nejaký čas v »Dobrej zastávke«.

—        A dúfam, že sa budete cítiť dobre. Soznámite sa s ostatnými hosťami: všetci viac alebo menej túžia po pokoji. »Dobrá zastávka« vznikla vlastne preto. Začal som prijímať priateľov, potom ďalších a ešte ďalších. Niekoho mi posielajú priatelia a tie štyri hosťovské izbičky sú vždy zaujaté. Moderný, utrápený, nepokojný a horúčkovitý život ničí nervy vo veľkých mestách. Človek si musí odpočinúť, aby mohol znovu začať. Ba zmeniť cestu. Znovu sa nájsť. Obnoviť sa. Oslobodiť sa od niekoho alebo od niečoho.

—        To je to, oslobodiť sa. — A De Robertis, ako by hovoril sám so sebou, si vzdychol: Kiež by som sa mohol uzdraviť z tejto vášne.

            Zdalo sa, ako by kňaz nepočul túto vetu. Ba zastal, aby mu ukázal velebnú panorámu, ktorá sa rozprestierala pod ich očami. Ukázal na dne údolia dedinu Castelforte a dedinku Capannette: kostolík a svoj malý dom s »Dobrou zastávkou a so záhradou. Potom dvihol pohľad k iskriacej reťazi vrcholov, ktoré sa jasne črtaly na kobaltovom nebi, vzal maliara pod pazuchu a vykročil.

—        Dnes ráno pôjdeme až k vodopádu. Druhý raz vystúpime k Lago Nero a niektorý deň zájdeme si všetci až k útulni Tri alpské hviezdy. Uvidíte shora, aká je to panoráma. Ozaj, prečo by ste sa nepokúsili namaľovať naše hory ? Aspoň by vám prešiel čas. V istých ranných hodinách a ešte lepšie podvečer krajinky odkrývajú svoju dušu. Dokazuje to celý francúzsky impresionizmus a taliansky divizionizmus. Nepáči sa vám Segantini ? Napríklad dnes ráno javia sa hory v celej svojej panenskej belosti. Je v nich radostné napätie, nezdá sa vám ? Azda primnoho svetla pre maliara odtienkov ako ste vy. A vtedy treba zachytiť tvár a dušu hôr na súmraku, keď pocit opustenosti všetkých veci je plný poézie a bohatý striedaním svetla a tieňov. Farby sa stávajú mäkkými a súlad nádychov je prelúdiom k odpočinku ai výzvou k modlitbe. Nechceli by ste to skúsiť ? Vravím to preto, že by vám to dobre padlo. Zmenili by ste trochu beh myšlienok. A práca múdro striedaná s prechádzkami vytvorí vynikajúcu metódu, čo vás postaví na nohy a uzdraví, ako vravíte, z tej vášne.

            Maliar, ktorý ho počúval s príjemným prekvapením, zrazu videl vynoriť sa zo svojej rozrušenej fantázie Donátinu postavu a ironicky sa zasmial.

—        Na to treba niečo iného. To nemôžete pochopiť. Ani túto noc som oka nezažmúril. Posadnutie...

—        Prejde, — povedal pokojne kňaz. — Prejde, priateľ. Ale práve preto mi musíte odovzdať knihy, ktoré som videl vo vašej izbe. Sú nebezpečné pre váš pokoj a pomáhajú rozrušovať váš nervový systém. Baudelaire napríklad vôbec neupokojuje. A obraz tej jeho mulatky — ako sa volala ? Ah, Janka Duvalová — ten by vo vás mohol vyvolať iné postavy, na ktoré musíte zabudnúť. Aj D'Annunzia lepšie nechať tak. Takisto si myslím, že máte pri sebe nejakú podobizeň, listy, slovom, nejakú pamiatku. Och, nepokúšajte sa popierať. Načo ? Sme dobrí priatelia a mužskí, však ? ... Teda je absolútne potrebné, aby ste mi odovzdali všetko. Rozumie sa, v obálke. Vrátim vám to všetko po skončení liečenia. — Usmial sa a po chvíli zakončil: — Teraz potrebujete unavovať sa fyzicky, nemyslieť na ňu, neposudzovať ju, nehrabať sa v minulosti, nehľadať spomienky a nelistovať v sozname dát, faktov, obvinení a krívd. Najmä sa treba zriecť toho sadizmu, nebezpečného pre dušu i telo. Treba oklamať nepriateľa, čo sa zahniezďuje v nás.

—        To je ťažké.

—        Súhlasím, a] e pokúsime sa. Iným sa to podarilo. Prečo by sa to teda nepodarilo aj nám ? Dobre, ste umelec, inštinktívny, vášnivý človek. Postavili ste si za idol ženu. Je to história včerajška a zajtrajška. Prečo sa smejete, ak smiem vedieť ?

            Zdalo sa, že Massimo je v pomykove a váha.

—        Ani ja neviem, prečo. Pre spomienku z mladosti, pre vec bez akejkoľvek dôležitosti, pre náhodilú shodu. Azda aj pre jednu z tých tajomných výstrah, ktoré duša zaznačuje, hoci o tom ani nevie, a ktoré neskoršie nejaký fakt skutočne vynesie na svetlo.

—        Nuž ? — povzbudil ho kňaz.

—        Ide o knihu, o jeden z prvých románov, ktoré som čítal. Titul bol »F. E. R. T.«, heslo savojského rodu. Ale ten titul mal iný význam. Kniha rozprávala o náruživom živote muža, zničeného ženami, »F. E. R. T.«: Femina erit ruina tua.. Myslel som na to potom vela ráz.

—        Žena bude tvojou skazou. Ale jedna žena, — povedal presnejšie don Giovanni Maria. — A druhá žena bude môcť byť tvojím povznesením. Azda ste vo svojom živote poznali aspoň jednu ženu, hodnú toho mena ?

—        Ženu, — opakoval Massimo, ako by sa shováral so sebou a hľadal vo svojej pamäti tvár v kolotoči ženských mien, — ženu, ktorá ma mala rada. Hádam svoj prvý ideál. Ktovie, čo sa s ňou stalo ! Ale čo ! »F. E. R. T.«

—        V každom prípade je zaujímavé, čo ste mi povedali. Istotne je to výstraha. Preto treba premôcť vášeň. Vidief vec shora.

—        To je ťažké, ťažké. Keď žena vojde do krvi...

—        Môže sa stať otravou. Ako omamný prostriedok. Ako kokain. Práve preto sa treba liečiť z otravy.

            Prišli k vodopádu. Voda, čo penivo padala s velkej výšky, mala v rannom slnku dúhové zafarbenie. Potom sa Orna vrezávala medzi srázne polia, skákala so skaly na skalu, sostupovala so spevom k úžlabine, strácala sa lenivo medzi stromami a domami a znovu sa zjavovala v diaľke strieborná v radosti triumfujúcej jari. Ten potok, symbol života a sily, niesol dolu do údolia ušľachtilý a stály pokrm ľuďom, zohnutým pri svoj ich mnohonásobných prácach. A celé údolie, uzavreté vencom kyklopských hôr, iskriacich snehom, úplne oživené večným dychom jasnej vody, vyzeralo ako na slávnosti svetiel a farieb.

            Obidvaja mužovia sa na chvíľu zahľadeli na amfiteáter, kde ticho, rušené iba hlasom vodopádu, dostávalo hudobnosť tónov a stupníc od bielej farby po zelenú, od červenej farby po azúrovú. De Robertis, ako by sa náhle osmelil, odrazu povedal tlmeným hlasom:

—        Ani v noci už nemôžem žiť. Neviem, čo mám za šialenstvo. Podráždená fantázia ma zvádza na zlé. Na groteskné, chorobné, hrozné veci. Ani neviem, ako sa to opovažujem vyznať pred toľkou čistotou prírody a neba.

—        A prečo, priateľ ? Povedzte si; je to vždy oslobodzovanie sa. A hovoriť nahlas značí niekedy toľko ako opäť sa nájsť.

—        Bolo by treba, aby si človek mohol umyť dušu pod tým vodopádom. Aby mohol znovu získať čistotu prameňov. Umyť sa, umyť sa, to je to.

—        Prečo nie ? A možno sme sa zastavili pri vodopáde, pretože aj on je symbolom. Jestvuje čosi, čo smýva hriech a umožňuje zmŕtvychvstanie. Povedzme aj toto slovo, čo páli: pokánie, pokánie. To značí: zastaviť sa na ceste zla, vykročiť znovu a vystúpiť ku stratenému prameňu. Pre toto, priateľ, ste sem prišli. Ušli ste pred peklom. Podopriem vás s pomocou božou a silou modlitby, aby ste znovu našli pokoj. Pokoj, ktorý je lepší a ktorého hodnotu poznáte práve preto, že ste ho museli draho zaplatiť. Ale najprv sa treba od všetkého oslobodiť. — Zahľadel sa naňho pozornejšie a urobil záver: — Nezdáte sa mi jedným z tých ľudí, ktorých skutočnosť nikdy neprebudí, ľudí zrodených na to, aby znášali vrtochy žien a umreli šialenstvom po nich. Román »F. E. R. T.«, ktorý ste čítali, nech je iba výstrahou. Zobuďte sa teda. Oslobodiť sa, to už je čosi, ale treba vedieť i zostať slobodným. A teraz, ak vám to nie je nemilé, poďme dolu. Moji chudobní čakajú.

            Massimo, skoro prekvapený, že vyznal svoje muky, a jednako povznesený, že už nemá sám to tajomstvo, pozrel sa lepšie na svojho spoločníka. Kňaz sostupoval rytmickým krokom dobrého alpského vojaka; pokojná tvár neprezrádzala vôbec nijaké rozrušenie. Iste už počul o mnohých podobných biedach. Azda i o horších. A zostal pokojný, povedomý, istý si uprostred tých nárazov vášní. Odkiaľ má toľko sily ? Sorgani mu o ňom tak málo povedal.

— Vidíte, priateľ, — ozval sa znovu don Giovanni Maria, vzal ho pod pazuchu a zladil krok s jeho krokom, — mám ozaj pravdu, keď vám radím iné čítanie. A dáte mi aj tie malé pamiatky. Dobre ? Výborne. A budete robiť dlhé prechádzky a budete sa usilovať fyzicky unaviť. Takto budete spať pokojnejšie. Ošklivé fantázie zmiznú. Nebojte sa: je to otrava, vravím vám. Ste otrávený. Treba vyčistiť krv. Budeme pracovať metodicky. Potom, keď sa trochu vyrovnáte, dám vám ja knihu. Vyznania svätého Augustína. A predtým napríklad Huysmansa. Nájdete sa opäť. Sozná-mite sa s katolíckym symbolizmom a okultizmom a uvidíte aj moderné stopy satanizmu. Bude však treba dávať veľký pozor na opätovné pády. Ste náruživý človek a umelec, teda dva razy citlivý. Kokain má mnoho surogátov. A nepriateľ je stále pripravený doberať vás, nás, všetkých... Teraz ste sfalšovaný, priate! môj. Ako maliar ma pochopíte lepšie, ak vám poviem, že sa mi zdáte postihnutý akýmsi druhom vášnivého daltonizmu. Vidíte všetko v jej zafarbení. Skutočne. Ostatne zdá sa mi, že Stendhal velmi dobre definuje tento duševný stav slovom »kryštalizovanie«. Všetko kryštalizuje. Všetko sa polarizuje. Všetko sa sústreďuje do jediného mena. Nemyslíte ?

            De Robertis si ho zmeral ešte prekvapenejšie. Ako sa ten horský kňaz môže rozumieť do tolkých vecí ? A dezorientovane povedal:

—        Áno, áno, tak je. Ale...

—        Nehľadte na mňa s výzorom chlapca, čo prirýchle vyrástol. Ľudia, ktorí sa chytili do slučky vášní, sú ako deti a trasú sa, ak im chce niekto odniesť ich hračku. Ale jestvujú nebezpečné hračky, ktoré spôsobujú bolesť rukám a srdcu. A treba si byť na čistom s jednou vecou: aby sa človek uzdravil, nestačí prísť do Capannette. „Dobrá zastávka" nie je liečebný dom, hoc sa ním niekedy zdá byť. Je nevyhnutné, aby sa chorý prinútil vyjsť zo svojej sféry, zo sféry zlej mágie. Boh nechce robiť všetko sám. A potom: nebolo by to ani spravodlivé ani dôstojné. Musíme spolupracovať s milosťou. To je pravý význam nášho života. Každý človek je povolaný bojovať až do posledného dňa, do poslednej hodiny, do poslednej chvíle. To je ten hrdinský výzor života, ktorý ho robí krásnym, užitočným a cenným. Pohovoríme si o všetkom, priateľ môj, ak jedného dňa vy maliar budete chcieť vidieť širší a hlbší obraz, kde ludské osudy sa miešajú vo velkú symfóniu, ktorá nemá ani času ani priestoru.

            Akési dievčatko, čo hnalo po blízkej cestičke štyri ovce, bežalo im v ústrety, aby im ponúklo niekoľko práve utrhnutých kvetov.

—        Ach, to si ty, Lisetta ? Ďakujem, maličká. A ako sa má sfcará matka ? Dobre ? Daj tieto kvety pánovi a povedz mamičke, že ju zajtra prídem navštíviť, — pohladkal maličkú, ktorá naňho hľadela jasnými udivenými očami a, obrátiac sa k maliarovi, povedal: — Milá, však ? Prečo by ste jej neurobili podobizeň ?

            Pohladkal znovu maličkú, ktorá sa behom vzdialila po skalnatej cestičke a zahla medzi dva domy. Massimo s námahou išiel za ním. Skupina žien ho pozdravila. Kŕdeľ detí mu veselo prišiel v ústrety. Akýsi slepý starec, sediaci na slnku pod kapličkou Panny Márie a pohrúžený do modulovania niekoľkých nót na primitívnej flaute, ho poznal po hlase a zakričal mu „dobrý deň".

            Znovu zákruta: zjavily sa Capannette. Vošli na mostík, ktorý sa triasol pod ich krokmi. Potok sa penil a spieval. Na kostole zaznel zvon.

—        Prišli sme na čas. Moji chudobní by vás boli hrešili. Keď môžem, vo štvrtok ich vždy idem pozrieť. Dnes ich tu je mnoho. Moja matka čoskoro bude rozdeľovať polievku. Ah, na šťastie je tu i Angela ...

            Na dvore, ktorý sa otváral medzi kostolíkom a domont dona Giovanniho Maria, malý dav chudobných čakal na chvíľu rozdeľovania polievky. Okolo starej gigantickej pínie, ktorá sa velebne vypínala v strede, vyhrievaly sa na slnku skupiny mrzákov a starcov. Iní sa opierali o múr kostola a čakali trpezliví a hladní so zvieracím pohľadom, upretým na dvere kuchyne. To čakanie na tanier polievky pôsobilo dojmom, ako by tu stálo ľudstvo, čo sa vrátilo do detstva, a tie skupiny pripomínaly živé obrazy starého Breughela a Ferdinanda Hodlera. Oh, iste by sa tu dala urobiť zaujímavá štúdia.

            Chudobní hneď zbadali dona Giovanniho Maria, bežali k nemu a pozdravovali ho radostne ako krála, čo prišiel do svojho kráľovstva, ríše biedy a bolesti. Kňaz ich poznal a volal jedného po druhom menom. A pre všetkých mal slovo nádeje a útechy. Shováral sa s nimi familiárne, ako by bol jedným z nich, chudobný medzi chudobnými. Často žartoval a zaujímal sa o trápenia všetkých a o maličkosti každého, ako sa robí s deťmi a so starcami. A ukazoval maliarovi raz toho, raz onoho, rozprával dávne zážitky i nové anekdoty tak, že mu všetci prikyvovali.

            Odrazu zaznel strieborný hlas rozprávkového zvončeka. Mama Terézia, usmievajúc sa za veľkým hrncom, položeným na lavici, usilovala sa utíšiť hladový zápal štvrtkových klientov a šermovala naberačkou ako zbraňou.

—        Polievka, polievka !

—        Tak, tak, do radu ! Giuseppe, netlač sa na miesto Martina, ktorý nevidí. Dozadu, Cecco. Orsola, neboj sa, ujde sa tebe i Eusebiovi. Rýchle taniere, Angela.

—        Polievka. Polievka. Polievka ! — opakovali chudobní sborom.

            A pri mame Terézii sa zjavila štíhla postava s aureolou plavých vlasov a držala lesklý stĺp tanierov.

—        Teda už máte predstavu o živote v »Dobrej zastávke ? — spýtal sa doktor Marco Moreno a pozeral na Mas-sima, ktorý pokojne dojedával.

—        Náš maliar sa dal do práce. A to je dobrý znak, — poznamenal Saroldi, ktorý sedel po boku doktora. — Ba musím vám povedať, ak mi dovolíte podať úsudok, že podobizeň toho dievčatka je ako živá. Ste prvotriedny umelec.

            Massimo sa usmial a uklonil sai na poklonu.

—        Skutočne som znovu začal pracovať. Ba rozhodol som sa dať sa do krajinky.

—        Ktorá vám tu nechýba, — podotkol Marco Moreno. — Ale ak počúvate lekára, ktorý vo mne k vám hovorí, nemali by ste toľko fajčiť. Koľko cigariet denne ? Mnoho, však ? Primnoho... Robte ako ja. Pite dobrý harmančelc, na moj' dušu, — i obrátil sa k Ricúovi, ktorý starostlivo obsluhoval hosťov, a priateľsky mu pokynul: — A poriadnu šálku. Aj vy, pán účtovník Brambilla, by ste mali nasledovať moju radu.

            Oslovený, ktorý sedel po boku Massima a proti komtúrovi, ako by sa odrazu prebudil. Bol malý, chudý, skoro plešivý a mal dlhý, ostrý nos a niekoľkodňovú bradu. Dvihol hlavu a unikajúc pohľadom za veľmi hrubé šošovky odpovedal vyhýbavo:

—        Ďakujem, ďakujem. Cítim sa dobre. Spím dosť.

            Doktor žmurkol na komtúra, ktorý otvoril hrubú knihu.

—        A vy sa teraz nedávajte do čítania Apokalypsy. To škodí zažívaniu.

—        Ale je to čítanie, ktorému dávam prednosť. A musím sa poďakovať dôstojnému pánovi, že ma týmto spôsobom celkom vyviedol z našej nešťastnej doby a zaviedol ma za všetky časy. Skutočne, ak si myslíme, že toľký boj a toľká perfídnosť, s akými sa dnes stretáme, musia prísť k podobnému záveru, začíname posudzovať mnoho vecí ináč.

—        A treba pochváliť múdrosť nášho domáceho pána, ktorý skutočne nachádza liek pre každého. Don Giovanni Maria robí duchovné diagnózy ako kliník duše, to je pravda, — potvrdil Marco Moreno. — Vy, pán komtúr, prišli ste sem pred mesiacom s duchom rebelanta a so svedomím, ktoré sa búrilo nad pretrpenou ťažkou krivdou.

            Saroldi stiahol tvár pri spomienke, ktorá ho zrejme ešte bolela, potriasol hlavou, aby zahnal nepríjemnú myšlienku a rázne pokrčil plecami.

—        Mal som príčinu. Všetci trpia násilie a krivdy a každý dúfa, že raz sa stane pomstiteľom utláčaných. Ale zatiaľ treba utíšiť dušu a vrátiť sa k životu medzi ľudí tak, že človek premôže rozhorčenie a odpor. Ach, ešte pred mesiacom, keď som bol v tom pekle zlomyseľnosti a rozpútaných krívd, by som si nebol myslel, že takéto čítanie ma môže upokojiť a otvoriť mi také široké horizonty. Skutočne je ľudstvo čosi veľmi malého.

—        Závisí od toho, s akého hľadiska..., — podotkol doktor s chuťou diskutovať.

—        S každého hľadiska, prosím. Ľudstvo je stádo, ktoré potrebuje pastiera. Stádo, ktoré sa domáha vodcu. Ale vždy stádo. Dav je žena: treba ju ovládať. Iba vodcovia sú ľudia, čo zavážia. Dejiny ľudstva sú biografiou hlavných osôb. Niekoľkých, vcelku asi sto ľudí. Oni nadobúdajú cenu žijúcich alegórií, dávajú svetlo obdobiu a meno storočiu. Aby som povedal s Tolstojom: oni sú rôznymi etiketami histórie. Ostatok ľudstva je anonymné stádo, zostáva v tieni a nemá nijakú, naozaj nijakú cenu.

—        Dovoľujem si nesúhlasiť s vami, pán komtúr, — povedal doktor. — Ak myslíte skutočne na predhistóriu, na to málo, čo vieme, na to čosi, čo hádame, a na to mnoho, čo nevieme, musíte predsa pripustiť, že ľudstvo, ako ho vidíme cez tisícročia, je veľká, naozaj veľká vec. Nie je tak, pán účtovník ?

—        Rozumie sa, — zabľabotal Mario Brambilla zasa vy-hýbavo, s nosom v prázdnom tanieri a s očami chránenými ťažkými okuliarmi.

            Massimo pozrel na svojho suseda. Čudný typ. Azda najtajomnejší zo všetkých. Čo skrýva za tým uhýbavým čelom ? Čo robí v dome dona Giovanniho Máriu ? Aké muky chce utíšiť ? Kde-tu suchý pohyb čeľustí prezrádza dotieravú myšlienku. Vyzerá to skoro tak, ako by tým trochu zvieracím úderom chcel čosi rozbiť, aby to mohol lepšie prehltnúť. Azda túžbu. Azda výčitku. Ale kto to vie ? Veď nehovorí nikdy. Alebo skoro nikdy. Ak sa niekto na niečo spýta, odpovedá jednoslabičnými slovami alebo niekoľkými vetami. Dokonca i pohľadom sa vyhýba akejkoľvek diskusii. Vo dne sa s ním človek zriedka stretne. Niekedy vchádza do kostola so svesenou hlavou a s rukami, založenými za trochu zohnutým chrbtom. Môže mať štyridsať rokov a nie je asi bohatý.

— Apokalypsa je bezpochyby epilogom ľudstva, samé blesky a trúby, — vyhlásil doktor, keď videl, že účtovník, i keď ho podpichujú, nevraví ani slova. — Kniha Súdu, pred ktorým sa budeme musieť zodpovedať. Na môj' dušu, nedá sa nič povedať. A ak z tohto čítania vy, priateľ komtúr, konkludujete, že naše ľudstvo je úbohá vec, ja zas z predhistórie, ktorá je prelúdiom ľudstva strateného v súmraku čias, čerpám dôvody tvrdenia, že je veľkou vecou. Pomyslite si na tie najjednoduchšie, ale i na najväčšie objavy. Na oheň, koleso, pluh. Nuž vieme, kto nám to všetko dal ? Nie. Vieme, že prví ľudia ožiarili noci, aby vzdialili od seba šelmy. A vynašli spôsob, ako vtlačiť pohyb do hmoty. A sostrojili prvý nástroj na obrábanie zeme. Ale kto dal ľudstvu oheň, koleso, pluh ? Kto ? Mená. Von s nimi... Kto ? Nevieme. A preto sme hľadali mýty, aby sme tým neznámym hrdinom dali meno. A legenda, čo kolísala detstvo sveta, stala sa legendou, ktorú nazývame predhistóriou. Ale nepoznáme gigantické úsilia týchto predchodcov, ktorí na našej planéte umožnili život, hoc len primitívny. Alebo vezmite, napríklad, zrno: tento zázrak zeme, tento symbol života, túto každodennú pravdu, ktorá nás nasycuje. Je to práca tisícich a tisícich primitívnych botanikov, ktorí sa trpezlivo starali o vývoj divej rastliny, možno ešte nie celkom dobre klasifikovanej. Nuž celá predhistória je plná botanikov, sociologov, chemikov, fyzikov, architektov. Nezachovalo sa nám ani jedno meno hlavnej osoby. Ale všetci tvoria veľkosť tohto ľudstva, pochodujúceho od úsvitu sveta k apokalyptickému súmraku, oznámeného Evanjeliom. Ľudstvo je veľké, verte mi, vážený pán komtúr. Malými môžu byť ľudia. Nože, Ricú, ešte šálku harmančeka, strela ti do duše.

— Dobre, dajte aj mne jednu. Povedzte to mame Terézii, — dodal Massimo, ktorý s pôžitkom počúval výklad Marca Morena.

            V tieto dni bol prinútený zmeniť svoj prvý dojem. Ten čudácky muž, ktorý niekedy rozpráva o všetkom a vyjadruje vždy svoje náhľady s bolonským zápalom a inokedy sa ponára do dlhého mlčania, v ktorom iba občas povie nejakú aforistickú vetu, bezpochyby musel prežiť veľmi vážnu krízu. Jeho vek, vzdelanie, povolanie a konečne sána jeho temperament, čo ho núti skúmať na každom poli pôvod života a tajomstvo človeka, robia jeho rozprávanie časť zaujímavým.

            Komtúr Saroldi zas zriedka diskutuje. Zdá sa, že sleduje nejakú fixnú ideu. Iba niekedy odpovedá s južným zápalom. Apokalypsa sa stala jeho obľúbeným útočišťom. Človek ho môže stretnúť na hlavnej hradskej alebo za mostíkom smerom ku skalnatej cestičke, čo sa vinie až k Snežnej Panne Márii. A vždy má tú knihu pod pazuchou. Doktor, čo ako Bolončan rád žartuje, nazýva ho nie rytierom, ale komtúrom Apokalypsy. Ale nikto nevie, prečo Felice Saroldi prišiel z Viterba k donovi Giovannimu Maria. V »Dobrej zastávke« sa rešpektujú tajomstvá každého. Istotne musel mnoho vytrpieť pre nespravodlivosť ľudí, ak teraz verí iba v konečnú spravodlivosť. Pozrel naňho lepšie: pri elektrickom svetle, čo prší shora, jeho štíhla, elegantná postava, prísna a vznešená tvár, krásne vykrojené ústa, aristokratický nos a ostré inteligentné a nepokojné oči prezrádzajú neobyčajnú osobnosť.

            Zapálil si ďalšiu cigaretu a vzdychol si.

—        Keby tu bolo aspoň rádio... Niekedy človek zatúži po ňom.

            Ricú, pravý typ horala, sťa vyrezaný z dreva, malý, pohyblivý, s dlhou a chudou tvárou a s veľkým ohryzkom, ktorý mu behal hore-dolu, vždy úslužný bez falošnej pokory, srdečný na patričnú vzdialenosť, sa hlasno zasmial. Potom pri odpratávaní so stola s nezvyklou mnohovravnosťou vysvetlil:

—        Mali sme. Stálo práve v tomto kúte. Tak sme ho počuli aj my z kuchyne. Bolo to pohodlné. Ale raz sa stala podivná vec.

            —Rozprávaj, Ricú, rozprávaj, — povzbudil ho doktor.

—        Veď sme sami.

—        Nie je na tom nič zlého, — pokračoval Ricú. — Odvtedy prešly už tri roky, ale pamätám sa na to, ako by sa to stalo teraz. Rádio vysielalo akúsi veselohru. Ja som ho obsluhoval a nechápal som nič. Väčšinou som nedával pozor a možno by som tomu ani nebol rozumel. Kričali. Ech, a ako kričali. Potom výkrik. »Poddaj sa. — Ty si ten vrah..

—        Poznali ťa. — Ty si to. — Ty si to. — Priznaj sa...«. A hľa, jeden pán, čo sem prišiel deň predtým a sedel práve na mieste pána účtovníka Brambillu, vstane bledý ako handra a zabľaboce: »Dosť, dosť. Preboha, zatvorte to rádio«.. A padne na zem omdletý. Hrozný pohľad. A odvtedy dôstojný pán už rádio nechce.

            Hrobové ticho. Štyria hostia sa trochu rozpačito pozreli na seba. Zdalo sa, že to ticho má pre každého obviňujúci hlas. Malá izba, zariadená s františkánskou striedmosťou, ako by strážila to tajomstvo. Účtovník so svesenou hlavou a so skríženými rukami zrýchľoval nervózny pohyb čeľustí. Odrazu prudko vstal.

—        Musím odísť, prepáčte, — vyslabikoval rozbitým hlasom. I odišiel a buchol dverami.

            Ricú sa pozrel na troch zbývajúcich.

—        Tu je čosi, — poznamenal doktor. — Nechcel by som, aby sa ten človek cítil zle.

            V tej chvíli don Giovanni Maria vošiel s obvyklým pokojným výzorom, ktorý už na prvý pohľad vzbudzoval dôveru.

—        Prichádzam z kuchyne. Mama Terézia mi dala niečo zajesť, lebo som sa oneskoril k večeri. A čo robia moji noční vtáci? Nevidím účtovníka.

            Ricú, zdrvený tým, čo sa stalo, ponáhľal sa vec vyrozprávať a kňaz, prosiac o prepáčenie, hneďodišiel.

            V tichu si Massimo zapálil ďalšiu cigaretu. Saroldi otvoril Apokalypsu a Moreno začal uvažovať o príčinách Brambillovho čudného správania sa.

            Don Giovanni Maria sa čoskoro vrátil.

—        Videl som ho na ceste. Volal som ho, ale chce sa trochu prejsť. Je nádherný mesačný večer. — Potom vzal stranou Ricúa a láskavo mu pripomenul, že by bolo lepšie nerozprávať príhodu s rádiom; a keď mu rozkázal ísť za účtovníkom a odprevadiť ho domov, pristúpil pokojne k stolu.

—        Sadnem si sem, aby som si trochu porozprával, ak dovolíte. Ako sa má náš maliar ? Daltonizmus mizne ? Doktora sa nepýtam nič. Jeho bolonská tvár vraví jasne, že odkedy je tu, vrátila sa mu jeho dávna dobrá nálada.

—        Tak či tak mohol som konštatovať silu jeho dialektiky. On a komtúr Saroldi dlho diskutovali, — poznamenal Massimo.

—        A výsledok ? — spýtal sa kňaz so záujmom.

—        Ako vo všetkých diskusiách. Ale ak som ja, úbohý maliar, dobre rozumel, podľa komtúra ľudstvo, okrem hrdinov a vodcov, má malú cenu, zatiaľ čo doktor tvrdí, že ľudstvo má cenu aj v anonymných davoch a v úsiliach každého.

—        Výborne, Moreno. Urobili ste v »Dobrej zastávke pokrok.

—        To je vaša zásluha, dôstojný pán. Ale rád by som počul vašu mienku.

—        Čo si o tom myslím ? Je to jednoduché. Zatiaľ netreba zabúdať, priatelia, že každý človek má cenu sám v sebe a každá duša má svoje svetlo. A nikto nemá práva zostať v tme. Takto všetky životy majú svoju dôležitosť a význam, a nielen životy hlavných osôb. Preto každá duša so svojou charakteristickou známkou a s patričným zafarbením prispieva k polychromickej symfónii ľudstva, ktorému slúžime a v ktoré musíme mať vieru. Možno, že dnes je tendencia hodnotiť heroický výzor človeka. A bude treba znovu sa vrátiť k chápaniu ľudí v ich hlbokej ľudskosti, aby sme ich vždy lepšie milovali. Pritom všetkom náš komtúr neochvejne pokračuje v čítaní Apokalypsy.

—        Skutočne, — odpovedal Saroldi a dvihol trochu hlavu z knihy, — som pri povestnom verši o znamení Šelmy. A priznám sa, že tomu nerozumiem. Nuž, dôstojný pán, ak vám to nie je nepríjemné, vysvetlite mi to.

—        Milerád, — súhlasil don Giovanni Maria, — nakoľko viem. Viete, že apokalyptická reč, bohatá na ázijské zafarbenie, je niekedy temná, i keď kde-tu záblesk ožaruje symboly a proroctvá. A Apokalypsa, ktorá v gréčtine značí Zjavenia, má tri dominujúce motívy: boj medzi Mestom božím a Mestom satanovým, zdanlivé a neisté víťazstvá satanských armád a konečný Kristov triumf. Nuž v 13. kapitole je prorocká zvesť, ktorá vás tak veľmi zaujíma. Aby som pravdu povedal, tento verš vždy vzbudzoval zvedavosť exegétov a komentátorov. „V tom je múdrosť: kto má rozum, nech vypočíta číslo tej Šelmy, lebo je to číslo človeka ! A jeho číslo je šesťsto šesťdesiatšesť". A o tomto čísle 666 vzniklo tisíce domnienok a naň sa vylialy rieky atramentu. Tak vieme, že prenášaním číslic na písmená všetci sa usilovali prispôsobiť číslo nejakému prekliatemu menu. Podľa toho, ako sa prekladaly číslice na hebrejské alebo arabské písmená, podľa toho, či sa deväť prvých jednotiek pokladalo za deväť prvých písmen, alebo či sa počítalo po desiatkach od desiatej číslice vyššie, prichádzalo sa k výsledku, že číslo 666 zodpovedá najrôznejším menám.

—        Človek by pritom stratil hlavu a potreboval by účtovníka, — vyhlásil komtúr.

—        A to je nič, — povedal s úsmevom don Giovanni Maria, — pretože výpočty sa vždy viac a viac komplikovaly. Napríklad rozšírila sa hypotéza, že výpočet treba začať od čísla 101, ktoré starí pokladali za mystické, pretože sa začína a končí prvou jednotkou a sústreďuje sa okolo nuly. Slovom pri takýchto výpočtoch sa zistilo, že číslo 666 zodpovedá Neronovi, Domiciánovi, niektorému pápežovi, Lutherovi, Napoleonovi I., Viliamovi Oranžskému a mnohým iným. A chápete, že podľa kabalistického pátrania, slúžiaceho viac alebo menej stranníckym vášňam, čislo 666 by sa mohlo vzťahovať na rôzne osobnosti. Ale netreba strácať hlavu vo fantastickom skúmaní, lebo stačí zastaviť sa iba pri najhlbšej podstate proroctva, čo oznamuje Šelmu vychádzajúcu z mora. A aj more má svoj symbolický význam.

—        Teda, povedzte mi, dôstojný pán, — ozval sa znovu komtúr, ktorý ho sledoval bez mihnutia okom, — nezdá sa vám, že novopohanstvo, apostázia národov, mesianizmus národov, prevádzanie okultizmu a čiernej mágie, tlmená vojna proti kresťanstvu, boj proti každej viere a určité nevysvetliteľné udalosti, v ktorých badať podzemné presakovanie, môžu tvoriť symptómy približovania sa apokalyptického nebezpečenstva ? A vysvetlite mi: Bude Antikrist posledným zemským vtelením Zlého ? Satana, kniežaťa tmy v boji s Bohom, Pánom svetla ?

—        Zaiste, — potvrdil kňaz, ktorý vážne počúval a uprene hľadel raz na jedného, raz na druhého. — Spomeňte si všetci na jestvovanie danteovského čierneho Serafína, kniežaťa zla. A potom: stačilo by citovať siedmu prosbu najkrajšej modlitby, Otčenáša: Zbav nás od zlého; treba rozumieť: zbav nás Satana.

—        Teda, — zamiešal sa do rozhovoru doktor trochu ironicky, — podľa vás by mohly byť duše zasvätené zlu, duše, čo nasledujú zlé princípy a tak zotročujú svoje svedomie. Moci temnôt, slovom moci satanské aj dnes v plnom dvadsiatom storočí, storočí rádia a letectva priam tak ako v dávnom stredoveku ...

—        Ale ľudia zostávajú vždy takí istí. A život má stále rovnaký význam, i keď rámec je iný a detaily odlišné. Milý Moreno, vy, čo rád čítate Goetheho, mali by ste si spomenúť, ako jasne nám tento básnik predstavuje satanské moci, ak sa nemýlim, v diele »Poézia a pravda«.        Čítal som ho, keď som bol vojnovým zajatcom. Mohol by som vám znovu nájsť presné miesto. Podobizeň, ktorú básnik robí z týchto satanských moci, je živá. A niekedy dokonca by sa dalo naspodu uviesť aj nejaké meno.

—        Takým spôsobom, — vyskočil De Robertis, ktorý pozorne sledoval diskusiu, — ak zlo je všade, každý človek by teoreticky mohol stretnúť na svojej ceste niektorú z týchto satanských moci.

            Zdalo sa, že kňaz sa nevie rozhodnúť, či má odpovedať alebo nie. Potom vstal, ako by chcel urobiť koniec rozhovoru, a úmyselne pokojne povedal:

—        Milý priateľ, už pri výstupe k vodopádu som vám spomenul, že sa niekedy vo svojom živote stretáme so symbolmi, ktoré musíme vysvetíovať. Videmus nunc in speculo et aenigmate,) povedal svätý Pavol. Iba že moderný chvat skoro vylúčil tie chvíle zastávok, ktoré sú potrebné na rozlúštenie hádaniek. A predsa zasa Goethe vo svojom »Druhom Faustovi« povedal, že to, čo nás obklučuje, má často hodnotu symbolu. Ale teraz už dosť: nechcem predlžovať diskusiu o tomto predmete, najmä s vami, milí priatelia, ktorí ste mojimi hosťami, aby ste tu našli svoj pokoj. Napokon, i tak je už neskoro.

            Vyšli bez slova. Hory spaly udivené pod prikrývadlom hviezd. Punta Solitaria vyzerala ako strážiaci gigant, čo je pripravený zobudiť všetky pri prvom svetle úsvitu. Jemný vánok podúval z ďalekých ladovcov, belejúcich sa medzi tmavými škvrnami nehybných lesov. A jasný hlas Orny spieval v mágii noci svoju večnú legendárnu hymnu.

            Po opustenej ceste veľkými krokmi sa približovaly dve osoby.

—        Dobrý večer ! — zvolal kňaz, keď poznal Maria Brambillu a Ricúa. — Ak ma potrebujete, idem.

—        Ďakujem, netreba mi nič. Dobrú noc, — odpovedal účtovník a vošiel do dvora.

            Znovu ticho, v ktorom si každý spomenul na incident s rádiom. Ale čoskoro hviezdna nádhera noci a dych spiacich Alp rozptýlily všetko.

—        Teda jestvuje naozaj skutočnosť, ktorú nevidíme, — ozval sa znovu Saroldi, ako by mu velebnosť hôr dodala novej odvahy.

—        Vidím, že ani tento alpský vetrík nevie zahnať diskusie, — poznamenal s úsmevom don Giovanni Maria; potom, ako by sa rozhodol čeliť otázke, povedal pokojným hlasom: — Ach, áno, myslím, že za zdanlivými, bezprostrednými a hmotnými vecami jestvuje naozaj skutočnosť, ktorú svojimi očami nevidíme. Pravda, duchovná skutočnosť. Práve preto je kľúčom od pravdy nášho osudu, pravdy, ktorú nemôžeme nájsť v pozemských a pomíjajúcich oblastiach, ale v oblastiach večných a nesmrteľných. Niekedy sa nám však táto skutočnosť zjavuje v symboloch, strieka na povrch a predstavuje sa cez bojazlivé otvory, čo sa náhle otvárajú do situácie alebo do udalosti.

—        V tomto prípade sa život nakoniec stáva fraškou alebo ilúziou, — povedal Moreno.

—        Skorej symfóniou, vytvorenou z motívov, volaní a návratov. A je aj skúškou pre každého z nás a skúsenosťou pre celok; boj o rozvoj našej osobnosti a o víťazstvo ľudských ideálov. A keďže je skúškou a bojom, je logické, že sa nám do cesty stavajú prekážky a protivníci. Takto všetci, jeden viac, druhý menej, nosíme v sebe nepriateľa, ktorý sa v určitých hodinách prebúdza, aby nás strhol do bitky. Ale jestvuje aj neviditeľný nepriateľ celého ľudstva, ktorý sa pokúša priviesť ho do záhuby. Moci zla. To je tá skutočnosť, ktorú nevidíme.

—        Teda kto vidí túto skutočnosť ? — spýtal sa De Robertis.

—        V základe, milý priateľ, nezáleží na tom, že ľudstvo nevidí, nemyslí alebo sa skepticky usmieva. Jeho stráže dávajú pozor; a sú to osvietení ľudia, čo stoja na hraniciach tajomstva, mystici, čo vidia Boha pri zatvorených očiach, a básnici, čo od Danteho po Goetheho cez inšpiráciu zachycujú úlomky tejto pravdy a odovzdávajú ju ľuďom.

—        Prepáčte, — dodal Saroldi po krátkej pauze, — a čo keby ste náhodou vy, dôstojný pán, stretli raz jednu z týchto moci zla, vteleného práve do živej bytosti, čo by ste urobili ?

            Don Giovanni Mária zostal trochu zamyslený. Dvihol výraznú hlavu k najvyšším vrcholom, ovenčeným diadémom hviezd a, ako by ich chcel vziať za svedka svojich slov, povedal pomaly:

— Zostal by som na svojom pastierskom mieste. Bránil by som hoc aj svojím životom najchorejšiu, najúbohejšiu a naj zranenej šiu ovcu. Zostal by som na svojom bojovom mieste až do konca, ba i po živote, pretože smrť nejestvuje a boj pokračuje.

            Keď sa don Giovanni Maria naraz prebudil spotený, so srdcom, čo mu skákalo v hrdle, na kostolnej veži práve sa odbily tri. Prešiel si rukou po tvári, aby sa presvedčil, že žije. Smútočný škrek sovy. Pokojný hlas Orny. Bojazlivé štebotanie vtáka. Volanie kohúta. Daleké štekanie psa. Potom odpovedanie bližšieho kohúta. Počul v sebe ozvenu toho smiechu, ktorý ho zobudil z ošklivého sna. Poznal by ho medzi tisícami. Nepamätá sa na nič podobného. Pravdu povediac, ten sen neznačí nič a je asi výplodom jeho fantázie. Prečo si ten plavovlasý gigant s jasnými sivými očami sadol na jeho posteľ, prečo sa usmieval a ukláňal, prečo naňho hľadel tak dlho, prečo si pozeral na lesklé nechty a. hladkal bradu ? Smiešná, nesmyselná vec. A prečo tá jeho veta: »Myslím, že sa veľmi dobre porozumieme, don Giovanni Maria Baldelli.« A potom vybuchol hlasným smiechom, ktorý otriasal múry a zhášal hviezdy. Teraz spev kohútov stáva sa fanfárou na pozdrav slnku. Vtáci intonujú ranné modlitby. Jeden vedie a ostatní mu kontrujú. Sen, hlúpy sen. Jeho izba je stále pokojná a všetky veci sú na svojom mieste. A za otvoreným oknom na kryštálovo priesvitnom nebi zmier aj ú hviezdy v jase prvej zory.

            Sišiel s postele. Rýchle sa obliekol a padol na kolená. Zostal takto pohrúžený do modlitby ďaleko od sveta, von z času, visiaci v priestore, živá kvapka v dychu večnosti. — Nech sa stane Tvoja vôľa, ó Pane.

            Vtom ako zvuk víťazstva sa blysol spev kohúta. Druhý mu odpovedal. A ešte ďalší. A bola to orgia vysokých nót. A vtáci s crescendom začali spievať svoju elégiu na svetlo. Výšiny sa farbia prvými farbami. Lesy mocne vydychujú rosnatú živicu. A ľadovce vydávajú čerstvý dych mäty a materinej dúšky. Ochvíľu sa znovu zjaví triumfujúce slnko a zaspieva hymnu, čo denne obnovuje nádej sveta.

—        Vyšiel von. Pozrel na štyri okná svojich hosťov: všetko v poriadku, pokojne spia. Iba účtovníkovo okno sa mu zdalo neobvykle otvorené. Rozhodol sa vyjsť hore a pozrieť sa naňho.

            Mario Brambilla, malý, chudý, plešivý, zanedbaný, s dlhou bradou, stál pred kufrom, otvoreným na nedotknutej posteli, a mechanicky ukladal trošku svojej bielizne.

—        Dobré ráno, priateľ. Teda odchádzame ?

            Účtovník naňho pozrel cez hrubé šošovky: bledá tvár s kruhmi pod očami od bdenia, ešte ostrejší nos a zrýchlenejší pohyb čeľuste prezrádzaly vnútorné rozochvenie. Odpovedal trochu rozpačito:

—        Dobré ráno, dôstojný pán. Už hore ?

—        Teda túto noc sme nespali ? — Udrel ho familiárne rukou po pleci a pokračoval: — A pripravili ste všetko na odchod. Ako by to mal byť útek. Keby som sa nebol prišiel pozrieť ...

—        Nie útek. Oslobodenie, — opravil Brambilla hlbokým hlasom. — A potom by som sa bol prišiel s vami rozlúčiť. Ba poďakovať sa vám. Ach, už nevládzem. Som unavený. Unavený...

            Don Giovanni Maria sa zhovievavo usmial.

—        Predvídal som to. Preto som vás včera večer nechal ísť samého na prechádzku. Bol to výlev: museli ste sa »znovu nájsť« znútra. Poslal som vám iba Ricúa, aby vám prípadne bol nablízku. Ricú obyčajne nie je na ťarchu; hovorí málo a je čudné, že práve on rozprával ten príbeh s rádiom. Stratil krásnu príležitosť mlčať.

—        Nie. Ba urobil dobre, že to povedal. Bol to znak Prozreteľnosti. Nechajte ma pokračovať: myslím na to celú noc. Už som nevládal. Už, vravím vám. Nie som chlapec. Nechcel som ujsť. Oka som nezažmúril, iba hútal a hútal. Ach, prebúdzajúce sa svedomie je hrozná vec. Žije pred vami, špehuje, pozoruje, skúma, otriasa vás, kutá vám vnútri... Vtedy treba rozprávať, treba kričať: tak ako ten kohút, čo práve kikiríka.

            Vyjadroval sa trhane a medzi vetami naberal dych, ako by pil odvahu. Hľadel rovno pred seba cez hrubé šošovky. Svieral ruky jednu v druhej a kde-tu nimi hádzal, aby dal väčší dôraz svojim slovám.

            Kňaz ho ďalej láskavo pozoroval a stále mu držal ruku na pleci, ako by mu chcel dať cítiť, že nie je sám. A v jase zory ako živý prameň vychádzalo pomaly v malých vlnách mučivé vyznanie.

—        Vy iste pochopíte to, čo chcem povedať. Prijali ste ma pred niekoľkými dňami a nevypytovali ste sa veľmi na mňa a na moje veci. Stačilo vám niekoľko slov práve tu v tejto izbe a pochopili ste. Ale moje vyznanie nebolo úplné. Vaše oči ma skúmaly.A ja som sa usiloval, ako som len mohol, udržať v skrytosti svoje tajomstvo. Nechali ste, aby sa svedomie prebudilo. Včera to Ricúovo rozprávanie bolo signálom. Nuž áno: kradol som. Kradol som vo chvíli slabosti, poblúdenia, revolty. Zlodej. Áno, zlodej. Oh, povedal som si to už sám v tichu, vnútri. Ale takto, keď si to opakujem jasne, keď vyslovujem nahlas po slabikách slovo zlodej, je mi dobre. Ale to nestačí, nestačí: treba ukradnuté vrátiť, treba sa vrátiť, treba znovu začať. To včerajšie rozprávanie bolo podnetom a čosi sa vo mne pohlo. Ach, aká večná noc! Ale teraz som sa rozhodol a za to vďačím vám, vášmu ľudskému a kresťanskému porozumeniu. Vrátim sa do Milána, odovzdám sumu, na šťastie nedotknutú, a priznám sa k všetkému. Uvidíme. Dáme všetko na miesto. Bude, ako bude, ale dosť už. Nemohol som sa už dočkať rána. Dnes o šiestej odchádza autobus. Bol by som vám povedal všetko. Oh, nebol by som ušiel bez slova. Konečne slnko, slnko, oslobodenie, Bože môj !

            A premožený pohnutím z vyznania a únavou z noci plnej výčitiek zabľabotal čosi ako chlapec, padol na posteľ a vybuchol z neho žalostný plač.

            Don Giovanni Maria, ktorý si zatiaľ sadol, aby napísal lístok, znovu k nemu pristúpil.

—        Odvahu, synak, a poďakujme sa Bohu. Vyznanie ťa oslobodilo od veľkej ťarchy. A nech je požehnané prebudenie svedomia vo svetle tejto zory. Nijaký strach, priateľ. Všetko sa dá znovu začať, keď sme sa rozhodli znovu vykročiť dobrou cestou. A Boh ťa bude sprevádzať. Pripravil som lístok pre riaditeľa firmy. Ak by bolo treba, som tu k dispozícii.

—        Neviem, ako sa vám poďakovať ..., — povedal účtovník s trasúcimi sa perami a so stále výraznejším pohybom čeľuste. — Okrem toho vám ešte dlhujem za tieto dni penziu v »Dobrej zastávke« a neviem naozaj, ako ...

            Kňaz ho prerušil:

—        Preboha, o tom ani slova. Teraz je hlavnou vecou znovu sa stať človekom; raz ma ešte navštívite: netreba zabudnúť cestu k tomu, čo skutočne bolo »dobrou zastávkou«, však ? Teraz však je čas ísť.

            Vzal malý kufor a pokynom vyzval účtovníka, aby vyšiel prvý.

            Ticho prešli dvorom. Ráno spievalo radostný chorál. Capannette sa už prebúdzaly do vrúcnosti počestného horalského života. Kováč Daniel vo dverách svojej vyhne ich slávnostne pozdravil. A bez slova prišli na malé námestie, kde preplnený autobus stál pripravený na odchod.

            Pri vystupovaní dojatý účtovník sa usiloval pobozkať ruku dona Giovanniho Maria, ktorý ju rýchle stiahol zpät.

—        Do videnia, milý priateľ. Odvahu: všetko bude dobre. A informujte ma.

            Stál tam nehybne, kým autobus s hukotom neodišiel. Zakýval ešte rukou a pobral sa domov.

            V tej chvíli na zákrute cesty sa zjavil voz s cigánmi. Na kozlíku vedľa starca so zachmúrenou tvárou sedelo čudácke dievča s vlasmi medenej farby a s prenikavými očami a šibalo koňa skoro s divým krikom.

            Odrazu, ako voz s nadskakovaním prechádzal okolo neho, kňaz cítil, že oči tej Evinej dcéry spočinuly na ňom vyhrážavo, a počul sarkastický a nepriateľský hlas:

—        Pozor, zlovestný kňaz.

            Čudne sa zachvel. Privrel oči, aby nevidel tú tvár násilníckej mladosti, ten ostrý a ohnivý pohľad.

—        Ó Bože, nech sa stane Tvoja vôľa.

            Účtovníkov odchod a príchod cigánov boly historkou pre Capannette. Ale čoskoro táto druhá udalosť sa stala skutočným faktom dňa.

            Komtúr Apokalypsy rozumkoval ešte trochu o náhlom zmiznutí účtovníka a tešil sa, že na jeho miesto príde nejaký velikáš, tiež obeť veľkej nespravodlivosti. Ďalší, čo hľadá pokoj v »Dobrej zastávke«.

            De Robertisa naproti tomu hneď pritiahlo to krásne divé stvorenie s aksamietovými očami a ohnivými vlasmi, čo chodilo sem a tam, spievalo na plné hrdlo aj vulgárne ritornely, smialo sa a cerilo zuby ako mladý dravec.

—        Pripomína mi trochu Basiliolu z dannunziovskej »Lode«. Aká pyšná hlava! S tými medenými vlasmi skutočne výnimočná cigánka ...

—        Infekčný materiál. Laboratórne bacily. Ľudia, ktorí sú jedom ako sublimát, — odpovedal doktor Moreno a ťahal ho preč.

            Mama Terézia z kuchyne, ktorá bola jej kráľovstvom, neprestávala hundrať na cigánov. Prečo sa rozložili práve tu za studňou a vedľa kostola ? Darmo jej Ricú pripomínal, že dokonca i ten prevozný cirkus s obvyklým múdrym koňom, muchovým mužom, športovým medveďom a poslednou Sirénou na svete sa rozložil v tom istom kúte. Nemohla zabudnúť na dávny večer zpred desiatich rokov, keď dona Giovanniho Maria volali k biednej akrobatke. Mame Terézii to nešlo do hlavy, preto ňou neprestávala potriasať ani vtedy, keď sa Ricú vrátil z výzvedov do kuchyne s ďalšími novinkami.

—        To sú medzinárodní cigáni a hovoria všetkými rečami. Prišli z Maďarska cez Juhosláviu. Teraz idú z Benátska a smerujú do Francúzska. Zdá sa, že si majú voliť kráľovnú v Provensálsku. Všetci sú pokrstení kresťania okrem tej červenej, čo vyzerá ako revolucionárka a kľaje ako Turkyňa ...

            Don Giovanni Maria s úsmevom povedal:

—        Zaiste, mamička, tí cigáni sú veľmi dobrí ľudia a Ricú má pravdu: idú skutočne do Francúzska, kde, myslím, každé štyri či päť rokov si volia kráľovnú. Je to kočovná rasa, čo má za vlasť svet. Ako synovia slobody a obrazotvornosti, pudoví ako deti, rebelujúci proti každému zákonu, túlajú sa z krajiny do krajiny, chodia za svojím snom, ale zostávajú verní kráľovnej. V Camarge, pri ústi Rodanu sa vypína kostol, zasvätený svätým Máriám od mora, ktorý ospieval veľký provensálsky básnik Mistral. Legenda skutočne rozpráva, že po tragédii na Golgote Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Mária Salome zázračne pristály na tom pobreží. S troma Máriami bola aj Sára, čierna otrokyňa, ktorú si cigáni zvolili za svoju patrónku. A práve v tomto kostole pri fantastickom bohatstve rítov, tancov a spevov, zčiastky pohanských zčiastky kresťanských sa v mesiaci máji koná voľba cigánskej kráľovnej. Teraz si sa už uspokojila, mamička ?

            A keď ju láskavo pozdravil, pobral sa na horný koniec Capannette. Chcel sa rozprávať s Angelou, sestrou kováča Daniela.

            Kráčal rýchle a hľadel pred seba s čudnou obavou, že ho niekto zavolá. Nevie si to vysvetliť, ale dnes ráno sa cíti zle. Možno je ešte pod dojmom toho hlúpeho sna. V základe, i keď to tají pred matkou, musí pripustiť, že prítomnosť cigánov ho dráždi. Aj pre maliarov pokoj by bolo lepšie, keby boli bezodkladne odišli: tá červená deva je taká bezočivá a vyzývavá.

—        Čo dobrého vás sem priviedlo ? Myslím, že chcete hovoriť s mojou sestrou ?

            Danielov mužný výzor, ako stál medzi nástrojmi svojho remesla vo zvučnej a rozpálenej vyhni, ho osviežil.

—        Daniel, dobre ti veru a vždy je pekné vidieť ťa pri práci so železom a ohňom. Aj hlas tvojej nákovy dodáva odvahy tomu, kto ho počuje z diaľky: označuje rytmus stálosti, trpezlivosti a vôle. Keby som sa nebol narodil na to, aby som sa stal kňazom, priateľ môj, uisťujem ťa, že by som sa bol stal kováčom.

            Daniel, ktorý bol ešte veľmi mladý a zdedil vyhňu od otca, čo umrel na zápal pľúc pred rokom, sa zasmial nevinnými očami veľkého chlapca a zdravými, silnými zubmi a roztiahol mocné ruky:

—        Čo mi to vravíte, dôstojný pane ? Vy ste prišli na svet, aby ste robili to, čo robíte, a to vedia aj ľudia, čo prichádzajú sem dokonca až z mesta, aby si s vami pohovorili vo spovedelnici. Prepáčte, keby ste boli kováčom, kam by tí ľudia išli ? Ale hovoríte tak dobre, že robíte dokonca peknou i moju námahu. Súhlasím, páči sa mi. Od nebohého otca som sa naučil mať rád železo a oheň, kladivo a nákovu. A on ma tiež naučil rytmicky spievať s mojou prácou.

            Angela, ktorá sostupovala dolu schodmi, žartovne poznamenala:

—        Oh, nepočúvajte ho, don Giovanni Maria: môj brat je dnes táradlo. Okrem toho, odvtedy čo prišla do dediny tá červená cigánka, začal spievať a búchať na nákovu ako šialený.

            Kováč sa chutne zasmial a začal silnejšie búchať.

—        Más pravdu, nemá páru ani v Castelforte a ani v údolí. Je odlišná od všetkých a taká krásna !

—        A bezočivá, — vpadla mu do reči Angela. —Nikdy neskloní hlavu; hľadí všetkým ľuďom do tváre a smeje sa alebo spieva. V Capannette možno počuť, vidieť a nájsť iba ju. Ale nechajme tento rozhovor, dôstojný pán má nám istotne povedať niečo zaujímavejšieho.

            Kňaz, ktorý si sadol na stoličku a vyzeral zamyslený, s radosťou prisvedčil:

—        Áno, milá dcérka, je to vec, čo sa týka teba. Dnes ráno som dostal odpoveď: si prijatá ako ošetrovateľka a odišla by si do Ameriky najneskoršie túto jeseň.

—        Ako som rada ! — zvolala Angela a plesla rukami. — Velmi pekne ďakujem.

—        Teda nás naozaj opustíš ? — zahundral užasnutý kováč s kladivom vo vzduchu. — Nikdy som si nemyslel, že by sa mohlo stať čosi takého. A jednako ...

—        A jednako som ti to už mnoho ráz povedala, Daniel. Vieš, že vždy bolo mojím ideálom slúžiť nemocným, deťom a väzňom. Najmä väzňom, veď tí trpia najviac.

—        S tými väzňami to máš čudný nápad. A pritom ma necháš samého, v dedine ...

—        Prepínaš ! Nie si sám, je tu Ružena, ktorá ťa má rada a je tvojou sestrou tak ako ja, je tu strýc Ferdinand a teta Karolína. A koniec-koncov sa oženíš. Istotne sa oženíš. A ja sa vrátim z Ameriky pozrieť sa na svojich synovcov a netere, pravda, dôstojný pán ? Povedzte mi radšej, kedy ste dostali tú dobrú zprávu ?

—        Dnes ráno. A keďže som si myslel, že sa jej potešíš, prišiel som ti ju hneď oznámiť. Oh vieš, aj ja som nerád, že odchádzaš. A ešte som túto novinku neoznámil ani mame Terézii, ktorá bude zarmútená. Čo si počne s chudobnými ?

            Angela sa zasmiala ako decko. Šťastnou ju robilo to, že počula, ako je tu potrebná. Jej tvár, orámovaná plavými vlasmi a ožiarená jasnými očami, dobrými priam tak, ako boly bratove, očervenela od radosti.

—        Zdá sa mi, že niet nič krajšieho na svete, ako počuť, že sme na niečo užitoční. Ale môcť slúžiť deťom a starcom, chorým a väzňom bolo vždy mojím ideálom. Zdá sa mi, že len to je život. Pravda, bolí ma, že opustím svoju dedinu, svojich ľudí, všetkých, Daniela, Ruženu a aj vás, don Giovanni Maria, i mamu Teréziu a našich chudobných, ale čo sa dá robiť ? Treba skúsiť aj trochu sveta a slúžiť, kam ma pošlú. Oh, ako som rada a ako vám ďakujem !

            Don Giovanni Maria rýchle odtiahol ruku, ktorú mu deva chcela pobozkať.

—        Nežartujme, Angela. Nie som ani biskup ani kardinál.

—        Ktovie, či ním zajtra nebudete ? — povedal Daniel a silno buchol do rytmu.

—        Kardinál ? To je primálo ! — odpovedala Angela a znovu plesla rukami. — Pre mňa ste viac, omnoho viac. A nielen pre mňa. Pre celé údolie, pre tých z hôr ste svätec. Nevravte, že nie. Aj včera v »Čiernom kohútovi« to všetci tvrdili. Treba počuť, čo ľudia hovoria. Všade rozsievate dobro. A potom „Dobrá zastávka": je to akýsi druh hotela, aký nenájdete ani v jednej čiastke sveta. Pre každého hosťa nachádzate správne a potrebné slovo, pochopenie, ktoré je také ťažké, a zhovievavosť, ktorá je taká zriedkavá. Ste najlepším kňazom na zemi.

—        A dostali sme ho práve my, — zakončil kováč a ešte stále búchal. — Oh, nezapierajte to, dôstojný pán, boli ste ako na žeravom uhlí, keď moja sestra rozprávala. Ba, stavme sa, že dokonca aj to auto ide sem. Stavme sa, že niekto známy či neznámy vás hľadá. Oh, vidíte, že sa zastavuje práve pri nás ?

            Luxusné červené auto sa razom zastavilo pred vyhňou a ochvíľu všetci chlapci z dediny boli okolo neho.

            Z okienka sa vystrčila krásna hlava mladej brunetky s dvoma zlomyseľnými a spýtavými očami a s bezočivým noštekom:

—        Je ešte ďaleko hranica ?

—        Hodinka, ak pôjdete pomaly, lebo tu je plno zákrut, — odpovedal don Giovanni Maria.

—        A kde sme ? — spýtala sa deva. — Vyzerá to ako chudobná dedinka.

—        Skutočne, — zahundral trochu napajedeno kováč z dverí vyhne, — v Capannette niet boháčov. Ale máme pri sebe svojho dôstojného pána dona Giovanniho Maria.

            Deva vybuchla do strieborného smiechu a obrátila sa dnu do auta, aby povedala čosi osobe, celkom zababušenej do kožuchov.

—        Nevravte hlúposti, milý priateľ, — napomenul ho don Giovanni Maria a blahovolne sa usmial. — Kým žartujeme medzi sebou, je to v poriadku, ale v prítomnosti cudzích ľudí neslobodno.

            Kováč pokrčil plecami a vrátil sa k svojej nákove.

—        Ešte hodinu, Diana ! A ja som myslel, že sme už na hranici. Mám naozaj chuť vystrieť si nohy! — zvolal silný muž a vyšiel v kožuchu z auta. — A kde sme ?

—        V Capannette, pane, v poslednej dedinke pred Snežnou Pannou Máriou. Potom príde hranica, — informovala zdvorilo Angela.

—        A ktovie, či tu dostaneme niečo jesť. Je už pol dvanástej. Nie si tejto mienky, Diana ?

            Krásna deva, ktorá shromaždila všelijakých chlapcov a na ich všeobecnú radosť ich fotografovala, vykríkla:

—        Rob, čo chceš, otecko, ale pamätaj, že mám hrozný apetít.

            Tučný pán sa lepšie zabalil do kožucha a spokojne sa usmial.

—        Tak je to s tými modernými dievča tmi. Hovoria: rob, čo chceš, a potom si robia, čo sa im páči. Mám ich sedem a všetky sa túlajú po svete okrem tejto, piatej, ktorá je stále so mnou. Schádzame sa všetci iba raz do roka, práve na Nový rok v niektorom hlavnom meste: vo Viedni, v Londýne, Paríži, Ríme. Tohto roku sme sa sišli v New Yorku. Na budúci sme sa jednohlasne rozhodli pre Štokholm. Lebo hlasujeme ako na kongresoch. Co chcete, som úbohý otec hrozných dcér. Ale sú to dobré dievčatá, i keď sú ultramoderné. Boh uchovaj im protirečiť, lebo ich viac neuvidíš. Ale čo vám to rozprávam ? — Uštedril navôkol široký úsmev a, obrátiac sa k Angele, spýtal sa: — Nuž kde by sme si mohli niečo zajesť ?

—        V „Čiernom kohútovi", tam dolu napravo za kostolom, pane. Tam chodia v sezóne všetci letujúci.

—        Výborne. Potom sa trochu prejdeme. Dokonca sa tu dá aj niečo vidieť; kostol, myslím, dôstojného pána.

—        Áno. Je to náš farár. Možno ste počuli meno dona Giovanniho Maria Baldelliho, — vysvetlila Angela s milým úsmevom. — Poznajú ho všetci.

—        Prepáčte jej to, — prerušil ju kňaz a trochu sa začervenal. — Moji horali ma majú priveľmi radi. A preto ...

—        Správne, správne. Akiste ste dobrodincom tejto dediny a robíte svätú prácu. Ľudstvo ešte nikdy tak nepotrebovalo dobrých kňazov ako dnes. Vidím, že táto pekná deva usudzuje ako ja.

            Diana prichádzala v sprievode kŕdľa detí.

—        Ach, otecko, zdržíme sa tu ? Aj šofér zíva od hladu. Dáš mi aspoň cigaretu ?

            Otec, ktorý jej vždy vyhovel, sa usmial, otvoril zlatú tabatierku, ponúkol jednu cigaretu dcére, zapálil jej ju, ponúkol puzdro všetkým, kutral vo vrecku, dal deťom niekoľko cukríkov, potom sa obzrel vôkol a plesol rukami, aby sa zohrial.

—        Tie hory sú nádherné ! Neviem, prečo mi je vždy tak zima.

—        Fajči, otecko, fajči, budeš sa cítiť lepšie. Oh, počkaj chvíľu, urobím si z vás všetkých snímku, rodinnú skupinku tu pred vyhňou. Do prvého radu deti. A ty si staň medzi tú krásnu devu a pána farára. Dovolíte, dôstojný pán ?

            Don Giovanni Maria hľadel pozorne na čudnú osobnosť. Odkiaľ pochádza ? Čím je ? Ako sa volá ? A vše sa mu zazdalo, že ju už videl. Ale kde a kedy ?

—        Ste pripravení ? Nože, usmievajte sa ako filmoví hrdinovia. A ty, otecko, hľaď na dôstojného pána. Pozor !

            Plavovlasý obor chytil kňaza za ruku. Potom s milým úsmevom povedal:

—        Je to neodpusti teľné, ešte som sa nepredstavil: Teddy Smith, jeden z mnohých Smithovcov... Ak napríklad priateľ z Piccadilly alebo z Broadway ma zavolá po mene, ozve sa mu sto iných Smithovcov. Ste mi sympatický, dôstojný pán, a som rád, že som vás poznal. Ak dovolíte, po obede si prídeme pozrieť kostol. Pohovoríme si trochu. — A pomaly zakončil: — Myslím, žé si veľmi dobre porozumieme, don Giovanni Maria Baldelli.

            Don Giovanni Maria sedel pri písacom stole so skríženými rukami a počúval zvláštneho návštevníka.

            Nemôže povedať, že by sa mu nepáčil jeho mierne kovový hlas. Výslovnosť, ktorá zahaľuje každú vetu do exotického spádu, ho robí dokonca sympatickým. Cudzinec je bezpochyby výnimočným typom. Dá sa v ňom pozorovať pod plášťom trochu medosladkej výchovy železná vôľa, ktorú jeho sivé oči prezrádzajú niekedy bleskom. Používa dialektiku ako zručný čarodejník. Upotrebuje iróniu ako leštidlo, aby mu lepšie vyniklo niektoré tvrdenie. A celá druhá osobnosť, ktorá sa zdá v ňom udusená, vychádza občas na povrch nie tak zo slov, ako z krátkych mlčaní, tu gestom, tu zas rýchle menlivým výrazom tváre. Ale stále vychádza z neho akýsi druh magnetizmu, ktorý je tajomnou silou vodcov.

            A zatiaľ čo cudzinec rozprával a rozprával a vonku v jasote slnka sborove spievali vtáci a z dvora vystupovaly familiárne hlasy, don Giovanni Maria sa pýtal, či sníva alebo či skutočne žije vo svojom prelude. Nemôže sa mýliť: ten návštevník je osobnosť jeho sna. Ale teraz v plnom svetle mu naháňa menej strachu.

— Nebuďte taký skromný, priateľ môj. Pýtal som sa v » Čiernom kohútovi« ľudí z dediny. Stačí mi málo, aby som vedel, s kým mám do činenia; mám už určitú prax. Poznám dobre ľudí. A ženy, to je samozrejmé. Ach, ženy ! Už som vám povedal, že ich mám doma sedem. Ako sedem hlavných hriechov. — Zasmial sa, pohladkal si hriadku krásnou rukou s dlhými prstami, otrel si nechty a dôvernejšie pokračoval: — Vráťme sa k vám, priateľ môj. Skutočne: všetci vyhlasujú, že ste svätec. Vox populi, vox Dei. Dnes konečne, ako som vám ráno povedal, Cirkev, naša Matka Cirkev tak veľmi potrebuje kňazov, ktorí by boli svätí. A skutočne pri tom zmätku, ktorý sa pripravuje, bolo by dobre pre ľudstvo, keby bolo mnoho takých ľudí, aký ste vy. Áno, čo poviete na dobu, ktorú prežívame ? Oh, predo mnou môžete slobodne hovoriť. My nerobíme politiku. Ale ako nevidieť veľké problémy ľudstva ? Okrem toho diskutovať s vami je pôžitkom. Zapáčili ste sa mi, len čo som vás videl. Povedal som si: s týmto kňazom, ktorý je aj človekom, si budeme môcť veľmi dobre porozumieť.

            Don Giovanni Maria, ktorý ho pozoroval stále ostrejšie a trpezlivo dával pozor na pohyb, čo by mu odkryl jeho skutočnú /osobnosť, pri tejto vete sa úmyselne pomaly spýtal:

—        Výborne. Ale prepáčte, vysvetlite mi to lepšie. Naše soznámenie bolo trochu rýchle: odkiaľ vlastne ste ?

—        Ach, to pre terajšie časy nemá veľkú dôležitosť. Ba poviem vám, že pri zmätku sveta som prestal mať skutočnú osobnosť. Som internacionálny, tak trochu zo všetkých krajín. Tvorím už, ak chcete, Spojené štáty vesmíru. Moja vlasť je všade, pretože všade sa cítim znamenite. Cestujem stále a mám mnoho, veľmi mnoho práce. Teraz idem do Londýna. — Usmial sa a pozrel si na nechty. — Povedzme teda pre vás, obyvateľa tejto oázy pokoja, že pochádzam odinakiaľ.

            Don Giovanni Maria neodpovedal. Vstal od písacieho stola a pristúpil k otvorenému oknu. Zdalo sa mu, že sa dusí. Tu vnútri vzduch sa stáva nedýchateľný. A potom všetko sa mu zdá neskutočné. Cudzinec. Jeho hlas. Dvoj-smyselné, medosladké, zaliečavé vety. Spôsob tlmeného smiechu, podobného žblnkotaniu podzemnej vody. Ruky, co sprevádzajú slová tak, ako by ich rozkošnícky hladkaly, sivé a mimoriadne menlivé oči, vždy nabité čudným magnetizmom.

            A jednako nemôže sa pokladať za obeť sugescie ? Tento cudzinec prechádza náhodou cez Capannette a jeho sen bol iba výplodom halucinácie. Shoda okolností... Tak či tak sa zdá, že výraz tváre, rôzne posunky a niektoré vety tvoria mnohé motívy tej istej rapsódie.

            Zamrazilo ho: že by jemu poníženému kňazovi prišlo zažiť satanskú príhodu farára z Arsu ? Halucinujúci sen sa jeho očiam javí ako skutočný. Zdá sa mu, že má horúčku a že ho čosi unáša von zo sveta ponad zemské hranice do neviditeľných priestorov tajomstva, kde sa duše premieňajú na symboly. Orna prúdi spevavo. Na zakvitnutej lúke sa pasie kŕdeľ oviec. Punta Solitaria, biela od snehu, triumfuje na slnku. Vydýchol si lepšie, keď pozrel na svoje hory. Ricú ide načrieť vody do studne, jeho matka sa shovára s Angelou vo dverách kuchyne. Malá každodenná skutočnosť ho vzpružila. V úzadí dvora Diana, cudzincova dcéra stojí s De Robertisom a fajčí.

— Tá deva sa tu smrteľne nudí, — povedal za jeho chrbtom plavovlasý obor. — A čoskoro bude treba odísť, priateľ môj. Ale prv by som vám rád niečo povedal. Počujte: videl som, hoc som nechcel, na vašom stole túto starú knihu »Náboženstvo — výmysel kňazov«. Obvyklá ateistická propaganda. Brak. Čudné, že prenasledujú aj vás. Čudné. A dávno ?

            Kňaz ho počúval tak, že nepohol ani mihalnicami. Potom, ako by bol nabral novej sily, uprene sa naňho pozrel pripravený začať boj. Vtedy odrazu, ako by sa malá pracovňa rozšírila a ožiarila jeho rozhodnutím, sa mu zazdalo, že sa nachádza na hraniciach skutočnosti, nad viditeľnými vecami, na okraji vedomostí, v nadzemskom priestore, kde sa hýbe tisíce tajomných kvasidiel neznáma. Cítil sa odrazu hnaný nad ľudské prílivy ako symbol horúcej nádeje všetkých, ako vojak vojska viery, strážca, pripravený do boja s nepriateľom. Pozrel sa naňho novými očami a iba vtedy nekonečne a trvalo bol presvedčený, že ho vidí.

            Cudzinec stojí pred ním a stále upiera naňho svoj záhadný pohľad. Trochu svesené mihalnice dávajú jeho sivým očiam výraz podozrievavej zlomyseľnosti. Usmieva sa ľahko, ironicky, ako by ho náhla zmena zabávala. A ožiarený slnkom, ktoré zapaľuje jeho plavé vlasy a briadku bizarnými reflexmi, zdá sa byť naozaj neskutočnou a symbolickou osobnosťou. Je to istotne sila. Sila uzavretá do človeka, ktorý nevie ani odkiaľ pochádza ani ako sa volá. Kto to v skutočnosti je ? Čo vlastne chce ? A zdá sa mu, že dýcha v legende, ktorá obnovuje Faustov mýtus.

            Cudzinec ďalej rozpráva. Neurčité veci. Táranie naprázdno. Treba odkryť jeho hru. Zasiahnuť terč. Konečne vyslabikoval:

—        A ak ste mi tieto knihy poslali prípadne vy ? — A prekvapilo ho, že skoro ani nepoznáva svoj hlas.

            Obor sa rozrehotal: s otvorenými ústami, zavretými očami, šklbúcimi sa plecami vyzeral, ako by sa veľmi dobre zabával.

—        Ja ? Ja ? Nevidíte, že tieto knihy pochádzajú z Anglicka, Číny, Ameriky ? Musel by som mať dar všadeprítomnosti.. . Ako nejaký svätec. Poznám ich aj ja. Je to propaganda nevercov. Nedá sa povedať nič iné: pracujú dobre títo páni, majú mená a adresy najrôznejších osôb. A tak si vzali na mušku aj vás. Napokon aj mňa. Sme dve obete. Dve obete tých ľudí, tak veru. Ja ? Viete, drahý dôstojný pán, že ste ma pobavili ? — Zasmial sa znovu, utrel si slziace oči, začal si hladkať ruky a hladiť nechty; a ako by ho zasiahla náhla myšlienka, zmenil tón a vybuchol: — Nuž predpokladajme nachvíľu, že som to bol ja. Že ja, naozaj ja, Teddy Smith som zvedom tých ľudí. Len to predpokladajme. Istotne pripustíte, že nemôžem byť sám. Je ich asi takých ako ja desať, stotisíc. Teda satanská organizácia, diabolská sieť. A to všetko pre plán, ktorým by mal byť podľa vás rozvrat sveta a zničenie idey Boha. Je to tak, pravda ? Sialenstvá, šialenstvá, ktoré čítate vo vašich prorockých knihách. Slovom sme vari Antikristova predná stráž. A ktovie či Antikrist už nejestvuje v predmestiach Londýna, Berlína alebo Paríža ? Možno žije na najvyššom poschodí newyorského mrakodrapu alebo v tokijskej kniežacej vile. A prečo by sa nemohol zasväcovať na nejakej tibetskej planine medzi hadmi a tanečnicami v chrámoch, zasvätených čiernej mágii ? Ach ! Ach ! Skvelé. A čo by som robil ja, posledný služobník tejto temnej armády ? Teda ste ma akiste individualizovali. Či ma vari oznámila anjelská trúba? Alebo vidíte na mne nejaký znak štyroch jazdcov z Apokalypsy ? Vystupujem na bieleho, čierneho, červeného alebo žltého koňa ? Ach ! Ach ! Vec ma zabáva. Zdá sa mi, že prežívam román. Je pravda: niekedy skutočnosť prevyšuje fantáziu. V tomto prípade čím asi sme my dvaja ? Sme skutočné osobnosti alebo symbolickí hrdinovia ? A kde sa končí v živote skutočnosť a kde sa začína tajomstvo ? Nemanévrujeme každý deň so silami, ktoré nepoznáme ? A nezavadzujeme každú hodinu do pravdy, ktorú nevidíme ? Sme tiene. Náš skutočný život sa odohráva na inej ploche. Možno tu, kde my dvaja stojíme náhodou tvárou v tvár. Ach ! Ach ! Vec ma velmi, veľmi zabáva. Sledujete ma, však ?

            Rozprával, ako by ho oživovaly stále intenzívnejšie vibrácie. Tvár brala na seba veľmi pohyblivé výrazy, ktoré odzrkadľovaly jeho najhlbšie myšlienky. Hlas nadobúdal najmä vo vysokých tóninách nečakanú kovovú zvučnosť. Sivé oči vyžarovaly magnetickú silu, ktorá teraz už jasne prezrádzala osobnosť, otročiacu zlu. Obratné a prefíkané ruky podčiarkovaly dôležitejšie vety. Odrazu, ako by sa celej jeho bytosti zmocnila ovládajúca súcnosť a ako by hovoril silou média, pokračoval:

— V tomto prípade ja ako stovky alebo tisícky iných by som chodil po zemi, aby som zasial semeno vzbury. Teda všetci by sme boli synmi niekoho shora alebo zdola, verní poddaní hlavy, pána, ktorý má svoj stanovený plán na novú organizáciu sveta. Nuž čo proti tomu namietate vy? Nože, hovorte. Nestoj te ako napichnutý na kôl a nehľaďte na mňa ako regrút, keď stojí v pozor e pred generálom. Povedzte niečo, preboha ! Hovorte, zlovestný kňaz.

            Don Giovanni Maria stál pod krížom, ako by z neho čerpal silu, ochranu a bezpečnosť, uprene hľadel na obra a slabikoval:

—        Poviem vám iba to, že ste mi boli oznámený, čakal som vás teda nebojácne, ak je to vôľa božia. Neviem presne, aké je vaše meno, pretože ich máte sto, ba tisíc. A som presvedčený, že nie ste jediný sluha svojho pána. Ale ak to chce Najvyšší, nech sa nám táto príhoda zdá hocako mimoriadna, či my dvaja sme skutočné osobnosti alebo dva symboly, prijímam výzvu.

            Cudzinec sa nezdal udivený a rozrehotal sa.

—        Výborne! Teraz sú karty vyložené, práca začína. Dorozumeli sme sa skoro bez reči. — Pohladkal si briadku a pohladil nechty. — Mohli by sme vyznačiť široké línie drámy ľudstva v boji medzi dobrom a zlom a hľadať stráž vojsk, ktoré od tisícročí stoja proti sebe. Načo to ? Meníme zbrane, ale bitka pokračuje a bude trvať, kým svet bude svetom. Aká to statočnosť, že môj kňažko prijíma výzvu. A vy, odpusťte, čím asi ste v tej dráme ?

            Don Giovanni Maria, teraz už prenesený do žeravej príhody, ktorú pokladal za sen, sa chytil stola, aby cítil, že skutočne žije, a vyhlásil:

—        Ja som iba úbohý horský kňaz.

            Ticho. Cez otvorené okno, ktorým sa lialo slnko, bolo počuť refrén piesne: „Tá kytička kvetov, čo pochádza z hôr..." Čerstvý závan vetra. Hlas mamy Terézie. Iný ostrejší refrén: „ ... a dávaj dobrý pozor, aby nezmokla, lebo ju chcem darovať ..."

—        Dobre, dobre, trochu sme si podiskutovali, tak zo žartu; niekedy to neškodí, — ozval sa znovu cudzinec iným tónom a pristúpil k obloku. — Hovoriť s vami bolo z íbavné i zaujímavé, i keď sme sa v niektorej vecičke nedohodli. Hoci, opakujem, keby ste chceli, porozumeli by sme si naozaj veľmi dobre. Oh, nehlaďte na mňa takými očiskami, nie som predsa diabol. Som obchodník, mám mnoho podnikov: plavebnú spoločnosť, poisťovňu, nakladateľstvá. Ozaj, azda nechcete plesnivieť naveky v týchto horách. Ste inteligentný, nevšedný muž, výnimočný kňaz. Máte idey, myslím. I keď tu hore nie vždy správne chápané. Rozumejte. Mohol by som vám niečo uverejniť. Oh, na výdavky ani nemyslite, naopak, môžete na tom zarobiť.

            Don Giovanni Maria ho nespúšťal s očú. Čo robí pri okne ? Čo kuje ? Kam mieri týmito rečami ? A čihal naňho pokojne ako na nepriateľa, ktorého výzor už pozná.

—        Zdá sa mi, že tento rozhovor trval už dosť dlho, — povedal konečne s úmyselnou pomalosťou. — A ak musíte odísť, nerobte komplimenty.

            Cudzinec, ako by chcel odseknúť, pozrel, zagánil naňho, otrel si nechty a zastanúc pred ním povedal:

—        Možno máte pravdu, mám toľko roboty. Musím bežať, bežať. Hlavná vec, že sme sa poznali, že vieme, že jestvujeme. Konečne, čo znamenáme my dvaja ? Nechceme sa nijako merať. Súhlasím s tým, že každý terén je dobrý, aby sa videlo, kto je silnejší. Svet sa delí na mnoho sektorov: všade zúri ruvačka, i keď chudáci ľudia si myslia, že sa bijú pre veci, ktoré nazývajú svojimi ideálmi. Ale pre nás dvoch je potrebný symbolický terén. Stačila by jedna duša, jednoduchá ženská dušička. Malichernosť. — Zasmial sa a vrátil sa k oknu. — Pravda, horský kňaz ? Ale kto nám dá dušu, kto ?

            Hovoril v čudných kontradikciách, raz karikaturálne nemotorne, raz jemne jedovato. A teraz sa zdalo, že vystúpil na javište sveta ako symbolický hrdina temnej drámy, aby sa dožadoval nejakej duše.

            Čo chce tento cudzinec, ktorý naozaj stelesňuje jeho sen ?

            Odrazu zaznel divý rev. Don Giovanni Maria poznal cigánkin hlas. Čo sa deje ? Cudzinec sa tlmene a posmešne zasmial. Pozrel naňho, ako by nadobudol vedomie skutočnosti. Z kostola bolo počuť výkriky. Zdalo sa mu, že ho niekto volá. Pristúpil k oknu.

—        Rýchle, don Giovanni Maria: hrozná vec, svätokrádež ! — reval Ricú, udychčaný od behu.

            Dve ženičky bežaly za ním ako šialené. Čo sa stalo ? Teraz aj jeho matka prichádza k nemu a robí zúfalé posunky. Sbehol dolu. Vo chvíli ho obklúčila skupina bledých a trasúcich sa žien.

—        Boly sme v kostole. Cigánka pokojne vošla. Razom sa vrhla na oltár. Bola ako fúria: vybehla po troch stupňoch, strhla plachtu, prevrátila svietniky a shodila kríž. Ježiš, Mária ...

—        Zavýjala ako pes. Chrlila potupy. Chcela otvoriť svätostánok. Nemohla. Potom, keď strhla plachtu s oltára rukami a zubami, vybehla von ako automat.

—        Matka svätá ! Stalo sa to vo chvíli. Nakoniec padla na zem ako zasiahnutá bleskom. Na šťastie Giuseppine sa podarilo zavolať pomoc. Pribehol doktor Moreno.

            Cigánka ležala na priestranstve pred znesväteným kostolom. Mala holé plecia, sliny pri ústach a fialovú tvár. Privreté mihalnice dovoľovaly vidieť belosť vyvrátených očú. Zavše ju celú otriasalo silné chvenie.

            Doktor Moreno, zohnutý nad ňou, rýchle ho informoval:

—        Obyčajný epileptický záchvat. Roztrhol som jej blúzku, aby mohla dýchať. Na šťastie spadla tu. Mohla sa zabiť. Začínajú kŕče.

            Don Giovanni Maria, čo sa pretlačil cez malý zástup, hladel na cigánku, ležiacu na zemi, ako na stroskotankyňu, ktorú búrlivá vlna vyhodila z kostola. Blízko dokonalých ňadier tri bradavičky pritiahly jeho pozornosť. Pozrel prekvapený, neveriac svojim očiam. Ona ? Ako to, že toto stvorenie, ktoré mu pred desiatimi rokmi odporúčala umierajúca matka, leží teraz pri jeho nohách ? Z akého vyššieho úmyslu, z akej shody tajomných harmónií mu bolo ponúknuté práve po tom čudnom rozhovore s cudzincom ? Aké tajomné puto spája túto dušu, blúdiacu v hmle, s tým neblahým mužom ? Istotne sa stala lahkou bezbrannou korisťou.

            Vo chvíli mu bolo všetko jasné, pretože znovu našiel základný motív symfónie. Pozoroval devu s vlasmi medenej farby a ticho na ňu zavolal:

—        Letícia.

            Cigánka pohla mihalnicami a vykrivila ústa. Potom sa tlmene rozplakala a chvela sa, ako by sa uspané vedomie pokúšalo prebudiť z hlbokého spánku a odpovedať. Ale sa nepohla.

            Doktor Moreno a zmätení horali pozerali prekvapene na kňaza, ktorý sa sústredene modlil.

            Odrazu don Giovanni Maria dvihol hlavu, uprel oči na cudzinca, ktorý stál trochu stranou od bledých žien, a vykríkol.

—        Choďte preč. Choďte, vravím vám, v mene božom !

            Mama Terézia pozrela na svojho syna so zdeseným výzorom. Nevedela ho pochopiť. Čo zamýšľa robiť s tou tuláčkou ? Azda si ju nechce nechať v dome po celý život a dávať jej stravu a byt, úplnú penziu ako slečne ? Áno, pomôcť jej, to by bolo v poriadku, to by bola kresťanská láska, hoci nebezpečná. Sto ráz radšej má všetky štvrtky s polievkou pre chudobných a dvor plný žobrákov a kriku, než tú divošku s červenými vlasmi a očami čiernymi ako uhol. Ostatní jej druhovia, tí na nič nesúci cigáni odišli ešte večer. Aj maliar De Robertis odišiel náhle bez rozlúčky, bez slova. Útek. Teraz, ako by všetok ten boží hnev nestačil, divoška má zostať ležať pre zlomeninu, ktorú utrpela pri páde v záchvate. Je to, pravda, maličkosť, ale zatiaľ treba, aby jej niekto, či už Ricú alebo Angela alebo doktor Moreno robili spoločnosť. Princezná ! A koľko rečí v Capannette. Prichodia dokonca ľudia, ktorí tú bláznivú devu chcú vidieť. A nemožno strácať čas. lebo treba dať do poriadku kostol, aby sa znovu mohly konať bohoslužby. Aj nebo sa zamračilo. A hrom neprestáva hroziť a plniť hory ťažkým dunením. Poriadna búrka. Mohla by aspoň vymiesť všetko z domu i s divoškou.

            Pozrela znovu na svojho milého a dobrého syna, na svätca, ako vravia všetci, ale na svätca z tých, ku ktorým sa možno priblížiť, lebo sú z mäsa a kostí. Pamätá sa naňho, keď bol deckom. A chytá sa jej nežnosť, keď naňho hľadí, ako sedí v kútiku kuchyne zamyslený so zavretými očami. Každé ráno, ak má trochu času, schádza dolu, aby sa na ňu pozrel. A keď si s ňou porozpráva o tom i onom, aby domácnosť dobre išla, zostáva ticho pri nej a je rád, že sa jej môže usmiať. Už roky zachováva tento krásny zvyk a vraví, že tak sa mu zdá, ako by sa znovu stával dieťaťom a ako by znovu na celý deň našiel svoje detstvo. Drahý, drahý ... Teraz už celé údolie žehná dona Giovanniho Maria. Aj v Turíne ho poznajú. Či ho nevyhľadáva mnoho ozaj význačných osôb ? Aj pre spoveď ?

            Dva či tri razy otvorila ústa, aby začala rozhovor. Ale keď videla, že jej syn má stále zavreté oči a sklonenú hlavu, zakývala hlavou a vrátila sa k obloku. Nebo olovené. Hory celkom zakryté. Istotne bude pršať. A hromy neprestávajú rachotiť.

            Na dvore zbadala skupinu horalov s nerozhodným výzorom. A pomyslela si: „Istotne prišli, aby videli divošku. Ak tu zostane, stane sa výstavným dravcom".

—        Doktor Moreno sa pýta, či by mohol hovoriť s dôstojným pánom, — povedal Ricú, ktorý v tej chvíli vstúpil.

            Don Giovanni Maria dvihol hlavu a prikývol:

—        Pravdaže. Povedz mu, aby mai počkal v mojej pracovni. Dokonca ja sám ho potrebujem. — Potom sa nežne usmial na svoju matku a dodal: — Nehlaď tak na mňa. Raz budeš spokojná so svojím synom. Ver mi.

            Mama Terézia, pristihnutá náhle s hmcom v ruke a s hrotkom mlieka v druhej, dala sa objať.

—        Veriť ti ? Ako by nie ? Ja som nehodná byť tvojou matkou. Nerozumiem ničomu. Ničomu, vravím ti.

—        Nie je pravda: matky rozumejú vždy, lebo milujú.

—        Vidíš, drahý, — začala znovu starenka, ktorá si uvolnila obidve ruky, aby ho dojato objala, — ja ťa pozorujem s toľkou láskou, ale neviem, neviem... Od niekoľkých dní sa mi zdáš veľmi unavený. Túto noc si nespal, celý čas ťa videli v kostole.

            Syn jej láskavo zavrel ústa:

—        Ticho. Treba predsa prosiť o odpustenie Pána domu. Treba predsa opakovať sväté slová: „Bože môj, odpusť im, lebo nevedia, čo robia". Ale keďže som bol trochu ustatý, zaspal som tu: v tvojej kuchyni je príjemné teplo. A teraz ma pusť. Oh, tu je Angela. Výborne. Povedz jej, aby hneď išla k tej deve, rozumieš ?

            Znovu pohladkal matku, vyšiel na dvor, rukou pozdravil skupinu horalov, ktorí stáli pred kostolom, a pobral sa hore do svojej pracovne.

            Doktor Moreno ho čakal a čítal knihu.

—        To je vetrisko ! Prichádza práve z Punta Solitaria, — začal don Giovanni Maria pri vstupe. — Budeme mat takú víchricu, aká zriedka býva. — Zavrel dvere, sadol si k písaciemu stolu a spýtal sa: — Teda, pán doktor ?

—        Chcel som s vami hovoriť o chorej. Ale ťažko vás človek vidí; stalo sa toľko vecí a z „Dobrej zastávky" bude pomaly čosi horšie ako klinika. Komtúr Saroldi je odlúčený v izbe. A ten De Robertis ušiel bez slova, strela mu do duše. Kto by si to bol myslel ? Ach ženy, tie ženy !

—        Teda povedali ste, chorá..., — nadrazil kňaz, vyhýbajúc sa hovoriť o maliarovi.

—        Je na ceste k uzdraveniu. Tá ľahká zlomenina nemá následkov a rýchle z nej vyjde. Pravda, ako epileptička mohla sa pri páde ťažšie zraniť. Je svieža' ako ruža a takmer hotová znovu začať. Spala veľmi dobre. Rozumie sa, že som jej pomohol dobrým narkotickým prostriedkom. Prebudila sa iba, aby mi povedala: „Myslela som, že je to ten zlovestný kňaz", obrátila sa na druhú stranu a spala ďalej.

            Don Giovanni Maria sa usmial.

—        Zlovestný kňaz ju čoskoro pôjde navštíviť. Ba rád by som vás poprosil, pán doktor, aby ste išli so mnou. Nepáči sa vám to ?

—        Práve naopak. S veľkým záujmom budem sledovať reakcie tejto epilepticky na vás. Ozaj, rád by som si pohovoril trochu dlhšie o tom, čo sa stalo. To bola scéna, strela do... — Zastavil sa, zakýval hlavou a rozpačito sa usmial. — Odpusťte mi tento bolonský zvyk. Už som povedal, že mám určitú prax v nervových chorobách, pri chorobách epileptických a u hysterických žien. Tu niet pochybností. Ide o epileptický záchvat. O halucinačnú psychózu s náboženským pozadím. Tu sa nedá pliesť epilepsia s hysterizmom. Hysterik často padne tam, kde si neuškodí, ale epileptik padá všade a môže sa aj zraniť. To je náš prípad. Nepleťme teda vec. Teraz sa zistilo, že v epilepsii jestvuje úraz, organický popud, ktorý determinuje určité gestá. A mohol by som vám citovať Kraepelina, Baruca, Morselliho, Tanziho. Konečne, komplex symptomov je tu presne určený a veľmi jasný. Výkrik na začiatku. Možno, že pacientka cítila aj vánok, čas, oznamujúci krízu. Potom posilňujúca meravosť, stiahnuté svalstvo, sovreté pery, vyvrátené oči, fialová tvár. Potom chvenie a naskakovanie klonických kontrakcií.

—        A vedomie za krízy, pán doktor ?

—        Zatemnené. A po záchvate ani najmenšej spomienky: úplná amnézia. Oh, videl som už mnoho prípadov. Aj posledne na tej súkromnej klinike, kde ma však... postihla, povedzme, duchovná kríza. Ach, tá klinika! Viedol ju lekár duševných chorôb, ktorý v iných časoch by bol možno býval kapitánom lúpežníckej lode: okrádal pacientov. Uznávam, dom bol zariadený s ultramodernou eleganciou. Bolo tam všetko potrebné, ba aj zbytočné, čo v mnohých prípadoch je nevyhnutné, aby hlupáci mali dosť prachu. Americká propaganda. A ceny, strela... Ale nehovorme o tom. Žil som tam pol roka. A videl som to vo všetkých farbách. Navykol som si na ľahostajnosť. Čo chcete, dôstojný pán ? Ľahostajnosť je jedným z profesionálnych zvykov mnohých lekárov. Na nič si nezvykneme tak ľahko ako na videnie utrpenia pacientov. A potom som videl horšie veci ! Videl som mnoho, primnoho ráz, ako sa naše povolanie snížilo na trh na cudziu kožu. Čítali ste Croninovu „Citadelu"? Napokon mnohí lekári žijú z mylných diagnóz a preto chorí umierajú. — Usmial sa, pohladil si plešivú hlavu a pokračoval: — Načo vám mám rozprávať scénu, pre ktorú som opustil kliniku ? Azda som nemal celkom nepravdu a zrejme som si udržal ideál slúžiť. Scénu, vravím, hodnú našich neurastenických, ciklotimických, hysterických a epileptických pacientov. Nepopieram: lekári duševných chorôb, posadnutí telom, svojimi potrebami, svojím automatizmom, reakciami ducha, mnoho ráz nevidia ideál svojej práce, ktorým je štúdium duše. Duša ! A čo vieme o nej my lekári, zohnutí nad telom ? Čo poznáme zo síl, ktoré driemu v hĺbke a ktoré sa v určitej chvíli prebúdzajú ? Tu treba niečo iného než Bleulera s jeho schizofréniou alebo Freuda s psychoanalýzou. Nedá sa vysvetliť všetko teóriou disociácie ideí, snami a sexuálnym podráždením. A potom, napríklad, jednoduchá otázka: čo je choroba ? Povedzte mi to vy ...

            Don Giovanni Maria, ktorý so záujmom počúval a pozoroval, ako Moreno hľadá v tomto druhu vzrušeného monologizovania postupne sám seba, odpovedal:

—        Zaiste, keď niekto ochorie, lekári sa pokúšajú vrátiť mu zdravie tým, že reparujú iba obal a nestarajú sa skoro nikdy o oživenie ducha, ktorý je skutočným oživovateľom tela. Pre nás choroba je čosi úplnejšieho, a najmä osobnejšieho a univerzálnejšieho. Takto, hovoriac mysticky, treba v každej chorobe vidieť úmysel Prozreteľnosti, aby sa za postihnutým obalom vyliečila duša. Inokedy budem vám rozprávať o Anne Kataríne Emmerichovej, diagnostičke duše. Teraz pokračujte vy. Výsledok ?

—        Výsledok ? — zahundral doktor a pokrčil plecom. — Veľmi jednoduchý. Keď som sa vášnivo napracoval roky a roky, keď som sa opil pozitívnymi náukami a veril hneď tej hneď onej, keď som prešiel prúdmi a školami, hypotézami a teóriami, musel som pripustiť, že to, čo zistila takzvaná úradná veda, nestačí na osvetlenie toho, čo vieme o pôvode duševných chorôb. A pre skutočnú krízu; za schopného ktorej by som sa nebol pokladal, prišiel som sem, aby som hľadal, aby som hľadal...

—        Azda vieru, — doplnil don Giovanni Maria, — pretože iba ona môže vsugerovať vysvetlenia, ktoré nám veda nemôže poskytnúť.

            Ticho. Vietor zavýjal v horách. Vše bolo počuť v diaľke zahrmenie.

—        Aké mrcha počasie ! — zahundral doktor, šťastný, že môže zmeniť rozhovor. — Naša chorá sa iste cíti horšie, keď má také slabé nervy. Ozaj, dôstojný pán, čo mienite s ňou robiť? Onedlho vstane.

—        Práve som vám to chcel povedať. Ale som trocha v pomykove. Nechcel by som, aby ste ma pokladali za zpiatočníka, ktorý sa vracia k nápadom stredoveku.

            Moreno znovu pokrčil plecami a zakýval hlavou.

—        Stredovek vedel veci, ktoré sme my stratili a veda veľa ráz nerobí iné, iba že hľadá v zrúcaninách. Alchimista poznal pravdy, o ktorých chémia nevie a čarodejníctvo v nejednom bode prevyšovalo nervovú fyziologiu.

—        Ak je tomu tak, — pokračoval pokojne kňaz, — dovoľte mi otázku: aká je vaša mienka o magnetizme a hypnotizme ?

—        Hovoríte o Mesmesovi a mesmerizme ? To je toľko ako návrat k sugescii ! — vybuchol Moreno. — Bol to Charcot, veľký Charcot, ten hrozný šíriteľ ideí, ktoré sa Axel Munthe pokúsil zničiť, Charcot, ktorý práve sugesciou robil divy. Konečne v našom prípade táto epileptička sa zdá byť obeťou osobnosti, ktorá sa preložila cez jej osobnosť a prinútila ju poslúchnuť rozkazujúcu halucináciu.

—        Teda inými slovami bol tu rozkaz. Ale z akej sily vyšiel a prečo ? Nehľaďte tak na mňa, pán doktor, a sledujte ma chvíľu. Povedali ste — nie je pravda ? — že v niektorých veciach psychiatrická veda musí uznať svoju neschopnosť.

—        Nechcete azda všetko vysvetliť absurdom ! — vykríkol Moreno a hľadel naňho uprene skúmavými a zlomyseľnými očami. — Nie som teolog, aby som prijal credo quia absurdum.

—        Ani sa o to nepokúšam, na každý prípad predpokladám, že máte nejakú znalosť o okultizme. Čítal som niečo aj ja. Istotne sa pamätáte na Paracelsa, Agrippu, Cardana, Nostradamusa, Papusa; citujem námatkom a nehovorím o moderných vedcoch od Lodgeta po Richeta. Aby som zakončil, tvrdím, že sú azda sféry a ríše, ktoré ešte nepoznáme. Kto si pred vynájdením rádia pomyslel, že by jestvovaly vlny, ktoré dieťa ľahko zachytí, ustáli a prehadzuje ? Sú tieto vlny naozaj jedinými vlnami, ktoré nás obkľučujú ? A kto, napríklad, môže čo povedať o sile myšlienky ? Kto vie zmerať povznášajúcu a ožarujúcu silu modlitby ? Čo vieme my o tých duchovných energiách, ktoré po zrode v našom srdci a oživení vierou ženú sa cez priestory, prekračujú priehrady zeme, spájajú živých a mŕtvych,, kruhovité vždy viac sa rozširujú, až sa dotknú iných duší, prebudia iné srdcia, zapália iné svedomia a vystupujú z neba do neba, aby dosiahly nepredstaviteľné nekonečno, kadiaľ prechádza dych boží ? Ktorý vedec analyzoval ľudskú myšlienku od geniálneho záblesku učenca po modlitbu, oživenú dogmou o obcovaní duší ?

—        Dobre, dobre, — povedal Moreno trocha rozpačito. — Takto sa však pomaly vrátime k satanskej moci, ktorú Goethe ospieval vo „Faustovi" a vysvetlil v diele „Poézia a pravda", o ktorom sme hovorili vtedy, keď sme diskutovali o drakovi z Apokalypsy. Ach, aký to bol dojem, keď ste zavolali epileptičku menom! Ešte vás vidím, ako ste sa obrátili k tomu podivnému cudzincovi. Teraz chápem veľmi dobre: pre vás to bola jedna z tých temných moci. Ale hádam pripustíte, že diabol by bol priveľmi pohodlným vysvetlením. A veda už dávno opustila toto strašidlo temného stredoveku. Odo dňa, keď psychiátria vzala na seba vedecké rúcho, posadnutí zapadli a diabol svesil chvost, strela mu... — Zahryzol si do jazyka a zakončil: — Tak či tak, dôstojný pán, i keď sme ďaleko od seba, nezakrývam vám, že to, čo sa stalo včera, núti ma uvažovať.

            Don Giovanni Maria chvíľu mlčal, potom pokojným tónom odpovedal:

            Nie sme tak ďaleko od seba. A nemôžete poprieť, drahý Moreno, že boj medzi Dobrom a Zlom jestvuje. Obzrite sa okolo seba. Na druhej strane to, čo ste nazvali svojou duchovnou krízou na klinike, bola reakcia dobrých síl, skrytých vo vás, ktorá vás priviedla sem. Vo všeobecnosti nepoznáme to, čo determinuje naše najdôležitejšie skutky. Ste psychiáter: hľadajte ich vo svojom podvedomí. A teraz sa vráťme k prípadu toho úbohého stvorenia. Vyrozprávam vám neskoršie Letíciinu históriu tak, ako mi to dovoľuje kňazské rúcho. Ale dovoľte mi ako veriacemu človeku nepripisovať iba náhode fakt, že sa dostala ku mne. A nechajte ma neveriť, že by ten cudzinec bol cudzí. Teraz som príliš blízko k rozvíjajúcim sa udalostiam, aby som vám o nich mohol dlho hovoriť. Poviem vám iba, že Letícia je ešte nepokrstené stvorenie. Viem to pozitívne. Ba je tu ešte čosi horšieho, čo nemôžem prezradiť, lebo ma viaže spovedné tajomstvo. Ale možno ona vo svojom podvedomí, aby som to povedal s Freudom, bude môcť zachovať záznam o svojom príbehu. A ktovie, či ho uvoľnené podvedomie istého dňa nezjaví jej vedomiu. Zatiaľ, nateraz, keďže nie je pokrstená, jej duša blúdi po temných rí-šach a pre nás, veriacich katolíkov, ľahko sa môže stať korisťou Zlého. Napokon, viete, že práve pri krste kňaz vykonáva exorcizmus, aby vyhnal z tela novonarodeného nečistých a divých duchov. Nechajte ma dokončiť, prosím vás. Povedali ste, že rozkazujúca halucinácia je sila, pred ktorou veda zostáva ešte zarazená.

—        Pravda, — pripustil doktor smierlivo, — mozog môže byť korisťou iných dráždidiel alebo síl, ktoré nepoznáme. Ale zdá sa mi zbytočné, alebo aspoň hazardné, hľadať ich v iných okultných oblastiach, ktoré unikajú metodickým bádaniam. Povedzme teda iba, že mozog môže byť niekedy succubom.

—        To som chcel od vás počuť. Takto prichádzame k incubu. A keďže sme v oblasti psychologie, teda duše a preto nemáme hraníc, prečo by sme nehľadali tento incubus v iných sférach ? Prečo by sme túto možnosť a priori odmietali ? A veď veda skúma na každom poli, či je to hazardné alebo nie, hľadá s nádejou, zablúdi na priečne cesty, vracia sa na svoje stopy, znovu hľadá, lebo jej cieľom je iba pravda. Nikdy som nepopieral jej výdobytky, ale dovoľte mi, aby som v duchovnej téme neprijal všetky jej tvrdenia. A dovoľte mi povedať aj toto: pre nás pravdou je viera. A mne je jasné a sledujem vašu vedeckú metódu: táto deva je succubom satanského incuba. Jej duša je primitívna a treba ju oslobodiť, zachrániť, osvietiť a potom jej dať novú pečať.

—        Týmto spôsobom sa stále vraciame k Satanoví, — odsekol doktor.

—        Čo chcete ? Jestvuje katolícky okultizmus, ktorý inoverci nepoznajú a ktorému sa ľud smeje. Napokon aj táto dezorientovanosť v náhľadoch a priveľmi ľahká irónia o viere v Satana môže patriť do rozsiahleho plánu Zlého. Nepamätám sa, kde sa Federico Mistral presne o tom zmieňuje. Ale čo sa týka kníh, chcel som vám dať prečítať úryvok zo sv. Pavla. Tu je práve: „Nebojujeme proti telu a krvi, ale proti zlým duchom, vládcom tohto sveta". A tu druhý: „Napokon buďte silní v Pánovi a v jeho vše-mohúcnosti. Oblečte sa do výzbroje božej, aby ste mohli obstáť proti úkladom diabla! Veď náš boj nie je proti ľuďom z tela a krvi, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti vladárom temnosti tohto sveta, proti zlým duchom pod nebesami". Kniežatstvá, mocnosti: to sú dve mená nových podzemných hierarchií padlých a odbojných anjelov, zachvátených pýchou. To je jedno zo semien nesvornosti sveta, ktoré sa znovu zjaví pod znakom apokalyptického draka a Šelmy, čo vystúpi z mora. Ale je zbytočné vystupovať k symbolom a sledovať šíre línie katolíckej kosmogónie, ktorá nás rozochvieva. — Usmial sa, vstal a urobil záver: — Chcete ísť so mnou a byť prítomný na stredovekej scéne? Exorcizmy za našich dní sú zriedkavé. Satan mieri viac na národy a kontinenty než na jednotlivé duše.

—        Slovom, čo chcete potom urobiť s touto devou ? — spýtal sa trochu prekvapený Moreno.

            Don Giovanni Maria dvihol výraznú hlavu a opakoval tie isté slová, ktoré vyslovil v onej hviezdnatej noci:

—        Už som vám to povedal: zostal by som na svojom pastierskom mieste. Bránil by som aj svojím životom najchorejšiu, najúbohejšiu, najzranenejšiu ovcu. Zostal by som na svojom bojovom mieste až do konca, ba i po tomto živote, pretože smrť nejestvuje a boj pokračuje.

            Pri dverách Letíciinej izby don Giovanni Maria, keď počul hlasy Angely a Ricúa, vyzval doktora Morena, aby vstúpil prvý.

            Nehovorte, že som tu a kážte im odísť. Bude dobre, aby sme s ňou boli sami a, ak bude treba, pomôžete mi. Čakajte ma vnútri, prídem hneď.

            Hrom, ktorý zúrivo beží po horách a spôsobuje hlboké dunenie plné hrozieb, istotne nemôže predisponovať Letíciu na túto návštevu. Kňaz ticho s privretými očami, celkom sústredený do modlitby svieral v hrsti rituál ako jedinú zbraň a pripravoval sa postaviť proti nepriateľovi, aby opustil korisť.

            Keď Angela a Ricú vyšli, pozdravil ich, pokynul im, aby nehovorili a vstúpil práve vo chvíli, keď na boku Punta Solitaria tresol hrom.

            Doktor Moreno, ktorý stojac nehybne v kúte izby ho videl vchádzať, zistil, že jeho vstup nemohol byť teatrálnejší. A pripravil sa pozorne sledovať túto stredovekú scénu.

            Chorá, ležiaca na posteli, s divou, celkom roztrapatenou hlavou, so zapálenými očami, s pretiahlou a výsmešnou tvárou, natiahnutými rukami a so stisnutými a nepriateľskými päsťami zahundrala akési nesrozumiteľné slovo. Kňaz sa pomaly prežehnal, pozrel na ňu a pokojne si sadol blízko nej.

            Letícia sa čudno usmiala. Čierne oči ako by prskaly plameň. Potom silne stisla päste, vy čerila zuby, ako by sa už-už chcela vrhnúť na íkňaza, a začala chrliť sprosté urážky.

            Don Giovanni Maria sa nedal vyrušiť, stále na ňu uprene hľadel a recitoval akúsi modlitbu.

            Vtedy pred udivenými očami doktora Morena, pripraveného zakročiť, sa začal irreálny boj.

            Letícia, ústa plné sliny, oči podliate krvou, svaly na tvári stiahnuté, sypala urážky a oplzlé výrazy. Celá jej primitívna povaha odrazu vybuchla. Vyzeralo to, ako by nejaká iná osobnosť, uväznená v jej vnútri, usilovala sa dostať navonok. Ťarbavý jazyk, búrlivý dych, beštiálny pohľad a vyjavená tvár prezrádzaly divý, s námahou potláčaný hnev. Kde-tu hrmenie, ktoré sa s hlbokým rachotom strácalo v horách, vyvolávalo v divoške nové šklbanie a zúrivosť, ako by sila prírody mala moc prebúdzať zvyšky atavistických šialenstiev. A triasla sa ako dávna fúria schytená temnou búrkou, hotová revať, pľuť a hrýzť.

            Don Giovanni Maria, veľmi pokojný a vedomý si bezpečnosti, vyplývajúcej z jeho moci, neprestával sa na ňu uprene dívať a odriekať z rituála exorcizačné modlitby. A súboj sa odohrával tak, ako by sa skutoční protivníci stretli na ploche očiam ľudským neviditeľnej, ale pre rozohnených duchov a vedomé duše skutočnej.

            Odrazu posadnutá, ktorá vždy viac vyzerala ako dravec, pripravený vrhnúť sa na krotiteľa, držaná na uzde iba silou modlitby, prestrašene odvrátila pohľad. Čosi sa v nej začalo triasť. A znenazdania; sa zmenila tak, ako by hnev, ktorý ňou zmietal, ju pomaly opúšťal. Mihalnice zamihaly rýchlejšie ako zranené krídla. Trasúce sa bledé pery zašepkaly akési nesúvislé slová. Zdalo sa, že nepokojné a blúdiace oči prosia o zmilovanie. A podobala sa úbohému zvieraťu, keď je konečne už skrotené, hotové zaliezť do tieňa, premožené silou toho, ktorý si ho podmanil, zvieraťu, čo odovzdane prijíma i smrť a pritom všetkom sa vracia k životu. Potom, veľmi bledá, ako by všetka divá zúrivosť, ktorá ju ovládala, magicky vyhasla, vypukla do detského plaču a vyčerpaná padla na posteľ.

            Don Giovanni Maria vstal a, stále bezpečný a povedomý, urobil nad tým úbohým, kŕčovite sa trasúcim telom znak kríža. Potom sa prežehnal, obrátil sa k doktorovi a tlmeným hlasom povedal:

            Teraz ju sverujem vám. S milosťou božou príde ochvíľu k sebe.

            Blesk rozťal nebo a zahrmenie s hrozným úderom pekelného bubna uzavrelo scénu. A do ticha, čo nasledovalo, vpadol Ricúov hlas z dvora:

—        Poďte rýchle sem, don Giovanni Maria. Prišiel ktosi zo Snežnej Panny Márie. Moro umiera.

            Kňaz sa znovu pozrel na Letíciu a rýchlo sišiel dolu schodmi. Ponáhľal sa obliecť si superpelíciu a bielu štólu, vzal si burzu, čo obsahovala nádobku so Sviatosťou Oltárnou, a zavesil si ju na krk.

            Jeho myseľ už opustila Letíciu a bežala k duši, čo sí žiada jeho poslednú útechu. Treba sa ponáhľať a prísť včas, aby poskytol umierajúcemu istotu o večnom života. Vitá mutatur non tollitur.

            Obliekol si plášť, náhlivo vyšiel a1 nahlas zavolal:

—        Ricú, si hotový ? Poďme. Budeme mať zlý čas.

            Verný sluha, oblečený do širokého plášťa a ozbrojený veľkým dáždnikom a lampášom, bežal mu v ústrety. Rýchle prešli cez dvor. Závany vetra sostupovaly s Punta Solitaria, šikovateľky búrky. Na Cime Bianche blýskala víchrica.

—        Matka svätá, ako pôjdeš v tom psom počasí, syn môj ! — zvolala mama Terézia a za buchotu dverí mu dala sbohom.

            A don Giovanni Maria, už dosť ustatý, pobral sa v sprievode Ricúa hore čiernymi horami.

            Keď prišiel do blízkosti Snežnej Panny Márie, bola už skoro tma. Cítil, že je celkom zmoknutý a začínal sa triasť. Chodník, šľahaný dažďom, bol taký drsný a strmý, že na mnohých úsekoch musel ísť po dlhej a opustenej hradskej. Víchrica bola taká, na akú sa už roky a roky nepamätal. Vrchy, ponorené do hmly, dunely hrmením. Kde-tu blesk preťal čierne mračná. Nikde ani hlasu. Ani živej duše. Vyzeralo to ako na púšti.

            V polovici druhého úseku, za chatou „Horec", Ricú nešťastnou náhodou padol a tak si vytkol nohu, že vôbec nemohol kráčať. Hoc nerád, musel ho nechať tam, v zátiší skaly v nádeji, že niekto pôjde okolo a poskytne mu pomoc. A pustil sa na cestu sám v daždi a úctivo držal na hrudi burzu so Sviatosťou Oltárnou. Modlil sa za živých a mŕtvych, za toho Mora, na ktorého sa nepamätá, že by ho bol niekedy videl a poznal, a ktorému v tento pekelný večer nesie posledné pozemské slovo a prvý závan istoty druhého života. A modlil sa aj za tých, ktorých nechal v Capannette, od matky až po svojich hostí v „Dobrej zastávke". A najmä za Letíciu, aby konečne bola oslobodená od zlého vplyvu.

            Kráčal takto celé hodiny ako automat. Je to možné, že na ceste nestretá ani živej duše ? Keby aspoň niekto pomohol Ricúovi... Z tmy presvitá niekoľko domov. Tu zas akýsi potulný pes. A znovu ticho napredujúcej noci. Niet náznaku, že by víchrica ustávala. A modlil sa. Treba stoj čo stoj zachrániť Letíciu. Súboj sa začal od základu. Treba postupovať po poriadku: oslobodiť jej dušu krstom, zapáliť jej srdce zbožnosťou a prebudiť jej svedomie modlitbou. Boj bude akiste dlhý a tvrdý. Ale s pomocou božou ho vyhrá. Portae inferi non praevalebunt.1 Sily zla nič nezmôžu.

            Keď prišiel na posledné rázcestie, odkiaľ sa vystupovalo k Snežnej Panne Márii, nemohol nájsť chodník. A jednako ten, čo sveril Ricúovi odkaz, bol presný. Vpravo pred svätyňou a potom vľavo: pýtať sa na Morov dom. A nenachádza ani chodníka ani domu. Koho sa má spýtať ? Dokonca sa mu zdá, že zablúdil. A dážď zväčšuje pocit zblúdenia. Lepkavé, bahnisté chodníčky sa noria do tmy. A niet nikoho, koho by sa mohol informovať: ani živej duše, ani hlasu. Iba prudko, vytrvalo šľahajúci dážď, ktorý ako by nemal nikdy prestať. A noc napreduje. Kde sa nachádza Morov dom ? Nepoznáva ani tie miesta, ba zdá sa mu, že ich vidí prvý raz. A svätyňa je vpravo alebo vľavo ? Vpredu alebo už vzadu ? Že by ju bol obišiel tak, že ju nespozoroval? Nepamätá sa ani, že by bol videl kríž prvého rázcestia. A kráčal ďalej. Kráčal po chodníčkoch a napínal zrak do tmy. A nemohol ani zapáliť lampáš, ktorý na nešťastie zabudol v Ricúových rukách. Pokúsil sa hlasno volať. Morov dom nie je asi ďaleko. Nikto mu neodpovedá. Iba dážď. A jednako niekto by ho mohol počuť. Chcel sa pozrieť na hodinky. Iste je už neskoro, veľmi neskoro: hodinky sa zastavily o tretej a päť minút. Mechanicky ich natiahol, kráčal ďalej a svieral na hrudi burzu so Sviatosťou.

            Aby sa mohol orientovať, azda bude lepšie vrátiť sa na hradskú. Teraz sa už presne nepamätá ani na to, kde a kedy s nej sišiel a zabočil vpravo. A nachádza sa naozaj na správnej ceste ? Iste zablúdil. A teraz ktorou cestičkou ísť ?

            Klzal sa na každom kroku, lebo terén bol blatistý: dážď, čo pršal hodiny a hodiny, ho robil neschodným. Potkol sa. Horko-ťažko vstal. Vtedy zbadal neďaleko akýsi dom. Bezpochyby Morov príbytok. Iste prešiel okolo neho. Ako to, že ho nevidel ? Možno bol unavený vzrušeniami a bezsennými nocami. Celý sa triasol od zimy. Ale nakoniec sa ovládol. Áno, to je ten dom. A v daždi, ktorý sa ustavične a monotónne lial a lial, vykríkol:

— Moro. Moroo. Morooo ...

            Nijaká odpoveď. Zavolal hlasnejšie a dlhšie. Priblížil sa k dverám. Zabúchal raz, dva razy. Nič. Zdalo sa, že dom je neobývaný. Dážď sa zdvojnásoboval. Nikde strechy, kde by sa skryl. Nikde skrýše, kde by zaliezol.

—        Moro. Moroo. Morooo ...

            Znútra zaznel rehot. Poznal ho a zachvel sa. Hra, tuhá hra. Súboj sa začal posmechom a rehot znútra ním celkom otriasol. Sopäl ruky na burze so Sviatosťou a vykríkol, čo mu dych stačil:

—        Moro. Moroo. Morooo ...

            Konečne v diaľke zabrechal pes. Potom ho bolo počuť bližšie. A ešte bližšie. A vrhol sa naňho s hrozivým štekotom. Nakoniec skrotený začal olizovať ruku, ktorá ho hladkala.

            Kňaz s ním rozprával ako s ľudskou bytosťou a zviera slabo kňučalo, ako by mu chcelo povedať, že rozumie. Potom začalo veselo vrtieť chvostom a poskakovať pred ním ako by na výzvu, aby ho nasledoval. Kde-tu sa zastavovalo, pozeralo naňho, vracalo sa k nemu a zas isto odchádzalo v daždi do tmy. Niekedy zaštekalo, aby mu vyjadrilo svoj súhlas. A inokedy skákalo naňho a sladko brechalo, aby ho povzbudilo. Teraz už vedelo, že koná dôležitý skutok a chcelo ho statočne skončiť.

            Kňaz išiel za ním, zbystroval zrak do tmy, a na smrť unavený vliekol nohy v bahne. Kam ho zavedie ? Do Morovho domu alebo do iného obydlia ?

            Odrazu v tme zbadal biely múr. Pes stále krútil chvostom a behal hore-dolu zablatený až po uši. Dážď neprestával ani na chvíľu. Vyzeralo to, ako by mal byť koniec sveta. Tu kňaz, ktorý vliekol ťažké nohy a držal skrahnuté ruky na burze so Sviatosťou, ako sa tak celý triasol a nebol schopný myslieť na iné ako na to, ako sa hodiť na lôžko a odpočinúť si, s prekvapením poznal Snežnú Pannu Máriu.

            Vošiel pod malé stĺporadie svätyne. Zachránený. Chránený aspoň pred dažďom. Drkotal zubami od zimy, ktorá mu vnikala do kostí. Čo má urobiť teraz ? Čakať ? Čakať oslobodzujúce svitanie ? Napokon ako ísť ďalej ? Hradská je priďaleko. A potom: kto chodí v noci ?

            Pokúsil sa otvoriť dvere svätyne. Boly zatvorené. Silne ich potlačil a zbadal, že povoľujú. Oprel sa o ne plecom a vošiel.

            Veľký pokoj. Vôňa zvädnutých kvetov a zhasnutých sviec. V neistom svite oltárika stála Panna Mária Snežná v belasom, hviezdami posiatom plášti s rozpiatymi rukami, ako by čakala. Kňaz, potácajúc sa únavou, mimovoľne urobil niekoľko krokov dopredu, potom padol na kolená na schodíky a bľabotal akúsi modlitbu. Mihalnice mu oťažely a studené ruky stále svieraly burzu so Sviatosťou, ktorú priniesol do bezpečnosti. Odrazu cítil, že ho opúšťajú sily: natiahol sa pri podnoží oltára blízko psa, ktorý sa schúlil vedľa neho a oživoval ho svojím teplom. Umiera od spánku. Dážď vonku zúri a klopká po okenných tabuľách suchým a strieborným, skoro detským šramotom. Vyzerá to ako malé prsty alebo bojazlivé krídla.

            A hľa akási čudná brnkavá hudba husieľ a chvejúcich sa pier vpadla vo vlnách do svätyne, ktorá sa náhle ožiarila. Otvorenými okennými tabuľami pršalo zlaté a vlažné svetlo. A vôkol sa vyparujú tisíce príjemných vôní. Potom sa kostol premenil na čarovnú záhradu so zriedkavými kvetmi a svetelnými fontánami. A zo zlatej klenby, posiatej hviezdami, stupňovito a harmonicky sostupovaly magické schody až po najkvetnatejší záhon. A vôňa, farby a hudba rozpaľovaly sen ako žeravú skutočnosť. Z každého kúta vychádzaly čerstvé, smejúce sa a čarovné, nádherné stvorenia, aby spievaly o triumfe večnej mladosti. A spité ohnivou smelosťou v orgii farieb, vôní a zvukov začaly tancovať okolo neho, ako ležal na zemi a celý sa triasol v pokušitelskom sne.

            Vtedy Panna Mária Snežná, zakrytá belasým, hviezdami posiatym plášťom sišla so svojho oltára. A jednoduchým pohybom bielej ruky vyhnala kŕdeľ šialených diev, išla za nimi až do blata von z kostola a rozohnala ich do noci v neustávajúcom daždi, ktorý znovu začína klopkať na okenné tabule suchým, strieborným, skoro detským šramotom. Vyzerá to ako malé prsty alebo bojazlivé krídla.

            Prebudil sa na svitaní. Už nepršalo. Cítil teplo blízkeho psa. A usiloval sa rozpamätať. S námahou otvoril oči: na oltári Panna Mária s belasým, hviezdami posiatym plášťom, s rozpiatymi rukami, hotovými privinúť pocestného, má zablatené nohy. Pozrel znovu. A padol na kolená. Potom, keď dvihol oči, zbadal, že to bola nočná ilúzia jeho sna. Ale zdalo sa mu, že Panna Mária sa mu usmieva.

            Vstal a stále žiarlivo držal na hrudi burzu so Sviatosťou. Verný pes ho nasledoval a hľadel naňho, ako by všetkému rozumel. A vyšiel na slnko, ktoré sa zjavilo žiarivé, aby žehnalo zem.

STRÁŽCA STÁDA.

—        Naozaj tak. To, čo som vám rozprával, stalo sa medzi aprílom a májom a teraz sme už v septembri, — zakončil doktor Moreno a sadol si naproti Giussidu a Mancardiho. — Odvtedy tento výnimočný muž vystupuje ako strážca na hranice sveta, v ktorom žijeme, a neviditelnej skutočnosti, ktorú on istotne vidí. Mimoriadna vec, vravím vám. Nie som decko, strela ...

            Mancardi žmurkol na Giussidu, ktorý nedýchal. Uškrnul sa a opakoval:

—        Neviditeľná skutočnosť ... Ja som nikdy nebýval pochabý. — Znovu si zapálil toskánku, zastrčil ju do kútika úst, pohodlne natiahol nohy a vložil si veľké ruky do vrecka v presvedčení, že vyslovil dogmu, pred ktorou sa všetci musia skloniť.

            Mohol mať asi päťdesiat rokov. Autoritatívnu tvár. Šedivé ulízané vlasy. Drsné spôsoby, ktoré nepripúšťaly repliky. Prišiel do „Dobrej zastávky" sotva pred týždňom a nikto nepoznal príčinu tohto jeho utiahnutia sa. Bol asi správcom nejakej veľkej spoločnosti. Hovoril o pohoršli-vých veciach, finančných kombináciách, záznamoch na burze a o veľkých stratách. Možno bol hráčom, istotne nadutcom. Lakťom drgol architekta Antona Giussidu v presvedčení, že v ňom nájde dobrého spojenca a znovu sa zasmial:

—        A vy čo vravíte na celú tú históriu ?

            Oslovený pokrčil plecami.

—        Ak to tvrdí pán doktor, ktorý je lekárom duševných chorôb a vedcom ...

            Moreno pozrel naňho. Keďže bol vychovaný až do prepínania, poklonkujúci a formalista, plný groteskných úklonov, mal ľstivý a falošný výraz.

            Architekt Antonino Giussida, chudý, holobradý a skoro plešivý, s profilom kuny, s očami malými ako špendlíky, ale takými, čo nebadane vedely vidieť všetko, mohol mať od tridsať do šesťdesiat rokov podľa hodín a slov. Ale hovoril málo. Zdalo sa dokonca, že aj na dýchanie je skúpy. Preto, kto ho takto posúdil, ten by mu nebol prisúdil ani štipku nadania. Obyčajne po jedení sa úctivo vytratil a utiahol sa do veľkej izby na druhom poschodí, blízko skladíšť, kde mu don Giovanni Maria zariadil pracovňu. Skutočný div, že v to popoludnie sa uráčil stráviť hodinku pri besedovaní v záhrade »Dobrej zastávky«. Rozprávanie príbehu o Letícii ho istotne zaujímalo.

—        Ja vedcom ? Začínam o tom pochybovať, — odpovedal doktor s predpojatou záľubou, že sa púšťa do sporu. — Ide skôr o citlivosť, intuíciu alebo o vieru. A pokiaľ viem, veda vo všeobecnosti nezdokonaľuje citlivosť, — a keď zbadal, že architekt nehýbe ani mihalnicou, ale dvojsmyselne sa usmieva, pokračoval: — V každom prípade vy, ktorí ste prišli sem z Katánie, aby ste v mystickej atmosfére vyhotovili plány na baziliku, mali by ste sa zaujímať o túto inú architektúru duší, svedomí a osudov. Toto lahodné septembrové popoludnie vám nevraví nič ? Aká krása, však ?

            Cime Bianche sa jasne črtaly na veľmi čistom nebi. Údolie, tu i tam postriekané ohnivými farbami umierajúceho leta, sa už zahalilo do tej nevysloviteľnej opustenosti, ktorá oznamuje jeseň. September oživoval smaragd lúk a na poslednom slnku umožňoval vyparovanie sa živice borovíc. Na Sasso Storto visel lahký sivý nános štetca. Nápev piesne alpských vojakov: „A pierko, čo nosíme. . ." Kováčova nákova. Hlas Orny. A pokoj.

—        Capannette sú nádherné a je tu dobre, — potvrdil architekt po chvíli. — V skutočnosti mi preto poradili prísť sem, že don Baldelli má povesť majstra v odbore symbolického mysticizmu, ktorý by som rád uplatnil v určitých dekoratívnych prvkoch. Ale od toho po históriu, ktorú ste rozprávali... — A usmial sa plný dômyslov.

—        Už sme v tom, už sme v tom. — zanôtil Mancardi, ktorý ďalej hryzol toskánku. — Nuž chcete počuť moju mienku ? Ja idem trochu ďalej. Nehanbím sa: som ateista. Treba byť pozitivistom. Pozrite okolo seba, pomyslite si na to, čo sa deje vo svete, na svinstvá a krivdy. A vravíte, že Boh jestvuje ? A čo robí ? A prečo sa nehýbe ? Výmysly kňazov, opakujem vám. Zajtrajšia spoločnosť vymetie všetky tieto utópie a bude oslavovať človeka, nadčloveka. Svet patrí tomu, kto sa ho zmocní. Som z Romagne, celkom počestný a predstavujem si to takto. Niet svätých a niet miesta pre porazených. Načo kľakať na kolená ? To je poloha pre slabých a zbabelcov. Porazení nech zmiznú, to je zákon ! Čo nás po Bohu. Niet miesta pre nedostačujúce alebo pomýlené životy. Zmiznúť, zmiznúť.

            S druhej strany Orny mu odpovedal veselý refrén: „Ako nosíš vlasy, krásna blondínka, nosíš ich ako krásna námorníčka ..."

—        Hľa, tam je krásna blondínka ! — vyhlásil Moreno a ukázal na Letíciu. ktorá schádzala s cesty, aby prešla cez most. — Uisťujem vás, že sa zmenila do nepoznania: stačily tri mesiace. Je to prirodzene ustavičná starostlivosť tchto mimoriadneho muža. Keď vám vravím, že preformoval aj mňa, strela ...

—        Treba uznať, že je to veľmi krásna deva, — poznamenal Mancardi, ktorý usekol v polovici svoju filipiku a vstal, aby sa na ňu pozrel.

—        Áno, ale nedá sa nič robiť, — upozornil doktor. — Preto ...

—        Škoda, taká krásna: vyzerá ako rozhnevaná bohyňa. A vy ste mi povedali, že ten maliar, akože sa volal, utiekol za inou devou, ešte krajšou ? Keby som ja bol na jeho mieste, vybral by som si túto, — drgol lakťom Giussidu a fúkol mu dym do tváre tak, že sa rozkašľal. — A vy ste abstinent ? Pozrite teraz, aká je milá.

            Letícia privinula k sebe dieťa, ktoré spadlo a keď ho posadila na múrik, obväzovala mu nohu, čo zaiste krvácala. V tej póze krásne dievčenské formy dostaly pôvabnú mäkkosť, čo kontrastovala s divým profilom.

—        Čudné..., — povedal Moreno, keď sa na ňu zahľadel.

—        Áno, čudné. Je to prvý raz, čo vykonáva podobný skutok milosrdenstva, — potvrdil don Giovanni Maria, ktorý práve prišiel so svojím verným psom tak, že to nikto nezbadal. — Nedajte sa vyrušovať, priatelia. Moro, poď sem. — A neprestanúc pozorovať výjav poznamenal: — Je to jej prvý skutočne ľudský čin. Dobre. A kto je to dieťa ? Ach, Martin chlapec. Pretože treba vedieť, že s plným súhlasom tu prítomného pána doktora jej liečime trochu nervy i dušu, pravda, pán Moreno ? Hľa, odchádza s maličkým, ktorý kuľhá. — A priložil ruku k ústam v podobe trúbky a hlasno na ňu zavolal.

            Letícia sa razom obrátila. Hrdá tvár s odbojným profilom vzala hneď na seba defenzívny výraz. Zasmiala sa, potriasla krásnou hlavou a odbehla s chlapcom preč.

—        Pán doktor Moreno nám už o nej rozprával, — ozval sa zas Mancardi a znovu si sadol. — Áno, pri rozhovore sme sa kochali v krásnom dni. Onedlho odídu i poslední letujúci z Castelforte a keď v zime neprídu lyžiari, je tu asi celkom mŕtvo. Diskutovali sme o tom i onom...

—        A myslím, že aj o Bohu, — prerušil ho don Giovanni Maria s úsmevom.

—        Oh, skvelé ! Ako to viete ?

—        Je to jednoduché. Ľudia nehovoria natoľko o svojich veciach ako o tom, čo si naozaj želajú. Preto v rozhovore ateistov vystupuje vždy prítomnosť Boha.

            Mancardi svraštil čelo a urobil drsný posunok, potom pokrčil plecami a zastrčil cigaru do druhého kúta úst.

—        To by značilo, že hľadám Boha. Ze by som to robil ? Vysvetlite mi to. Teraz je môj život už odbavený. Je pomýlený, prázdny. A čo sa týka posmrtného života... Ach !

            Kňaz ho chytil za plece a prinútil ho obrátiť sa.

—        Čo to vravíte, priateľ môj ? Niet pomýlených životov. Niet odbavených životov. Niet prázdnych životov. Jestvujú iba perspektívne omyly vo vysvetľovaní ľudských osudov a zemských cieľov. Ale každý má morálnu povinnosť biť sa až do konca. Vyhlásiť, že všetkému je koniec, že sa už nič nedá robiť, že máme prázdny život, je zločinom; to je toľko ako nechcieť byť človekom medzi ľuďmi. Myslím, že nepoviete, že nemám pravdu, však ? Konečne ak ste trpeli nespravodlivosťou, iba tak uvidíte tvár skutočnej spravodlivosti. A ak ste zas, náhodou, vy boli pôvodcom nespravodlivosti, ktorá vám ukazuje, že vaša existencia je pomýlená alebo prázdna, potom výčitka sa stáva prvým architektom chrámu obnoveného svedomia. Pretože najkrajšia katedrála je vždy vo svedomí každého z nás. Ale tu hľa je auto, ktoré som čakal: je to asi nový hosť. Prepáčte, musím odísť. Ak budete chcieť, vrátime sa k tomuto rozhovoru.

—        Škoda, počúval som vás ako majstra, — povedal obradne Giussida a privrel malé oči.

            Don Giovanni Maria sa naňho lepšie pozrel, čudný je ten architekt, ktorému mu jeden známy poslal zo Sicílie. A trochu sucho ho opravil:

—        Nie som majster, ale jednoduchý žiak ako všetci. Teraz poďte so mnou, pán doktor, — vzal Morena pod pazuchu a v sprievode verného psa vyšiel zo záhradky. — Možno, že zas budem potrebovať vašu pomoc. Tento nový hosť je veľmi chorý a bojím sa, že prichádza sem umrieť. Posledná zastávka pred veľkou cestou. Poľutovaniahodný prípad: je to nadaný hudobník. Ženy, hra, alkohol a iné. Všetko neresti spojené proti umeniu a kráse.

            Zavreté auto čakalo uprostred dvora. Mama Terézia a Angela zvedavo vyzeraly z kuchynských dverí. A zatiaľ čo Moro radostne brechal a čo sa sbehlo i niekoľko ženičiek, Ricú a akýsi horal prinášali nosidlá.

            Don Giovanni Maria chcel otvoriť dvierka auta. Akýsi elegantne oblečený pán sišiel prvý.

—        Don Baldelli ? Som ošetrujúci lekár a najmä priateľ majstra Sergia Granesiho. Kolega ? Výborne, teší ma. Áno, diskretná, i keď trochu dlhá cesta. Ale pri odpočinku ... Pohovoríme si, dôstojný pán, pohovoríme.

            Nemocného, zakrytého plášťami, s vychudnutou tvárou, horúčkovitými očami, chumáčom šedivých vlasov na čele pomaly, opatrne vyložili z auta a položili na nosidlá, ako by už bol mŕtvy.

            Letícia pozorne sledovala výjav zo svojho okna.

—        Slovom, nemocnica pre bláznov. Ale teraz s tým posledným pacientom aj pre ochromených. Aspoň v ňom som si istý: neunesie ťa preč. — Zasmial sa. Zapálil si cigaretu. Hral sa s prsteňom s veľkým falošným briliantom. U starého krčmára, ktorý za pultom skláňal plešivú hlavu nad knihu a účtoval, objednal ďalšie dva poháriky genepy. Potom sa zahľadel na Letíciu a hladkal jej ruku.

            Krásny chlapec ten Rudy. Jeho krása bola trochu pochabá, ale ženským sa páčila. A on to vedel Ba robil z nej obchod s tou cynickou nepredpojatosťou a výsmešným výzorom, čo zväčšovaly jeho čaro. Mal trochu ženské črty, vlnisté plavé vlasy, oči ako mandle jasné a zasnené, pekné vykrojené pery, ktoré boly stále otvorené, aby bolo vidieť dva rady zubov, čo by boly robily dobrú reklamu zubnému prášku. Vedel dokonale prispôsobiť svoju povahu okolnostiam podľa osôb, ktoré ho zaujímaly. Slovom, bol to slaboch, ľahko vábený zlom. Keďže bol pudové nemorálny, často sa dopúšťal každého činu a posudzoval ho iba zo svojho egoistického stanoviska. Ako málo inteligentný od prírody a nijako nedychtivý vedomostí, osvojoval si rôzne znalosti tým, že sa túlal svetom a púšťal sa do každého remesla. A hoci vedel tri reči, používal ich iba ako malý úvod do služby. Pravda, keby bol Rudy inteligentný, s postavou filmového miláčika by sa bol istotne stal niečím. Takto však zostáva iba vulgárnym a malým sluhom, ktorý sa uspokojí s nejakým prepitným, aby si mohol kúpiť cigarety a skvosty, kravaty a košele.

            Ženy sa mu páčily, ale ešte viac tvorily rôzne zrkadlá, v ktorých sa obdivoval z tvári, z boku, z profilu a hľadal spôsob, ako by mohol pohodlne žiť za ich chrbtom. Stelesňoval fyzický ideál, za ktorým sa niektoré ženské, stále kočujúce duše, ženú, aby boly strhnuté do búrlivých nebies vášní v nádeji, že stroskotajú dvaja. Ako zvodca predmestia vedel, že nemôže hľadať svoju korisť za určitou výškou. Ale netrpel na závrat.

            Toto je podobizeň Rodolfa Dragoniho, ktorého jeho priatelia pokrstili na Rudyho na počesť filmového herca Rodolfa Valentína. A Rudy, ešte nie dvadsaťpäťročný, i keď si myslel, že život by mu mohol dať omnoho širšie polia, uspokojoval sa tým, že si každý deň našiel ženskú pre svoj egoizmus, svoju márnivosť a rozkoš.

            V isté popoludnie, keď s tušením poľovníka, ktoré ho viedlo, prechádzal na motorke cez Capannette, zbadal Letíciu. Jediným pohľadom si porozumeli. A Letícia v základe čakala iba príležitosť ...

            Rudy už mesiac pracoval ako čašník v „Železnej korune", jedinom hoteli v Castelforte. Takto obidvaja pri ľahkých výhovorkách mohli sa zavše vidieť a jednako nevzbudili veľké podozrenie. Napokon, veď či nie sú obaja slobodní ?

—        Máš ma naozaj rád ? — spýtala sa konečne Letícia, sediaca naproti, a nechala si ruku v jeho ruke.

—        Môžeš o tom pochybovať ? — odpovedal Rudy s hlúpym úsmevom. — Nebol by som tu s tebou. Do „Železnej koruny" prišla pred týždňom tá krásna pani, o ktorej som ti rozprával. Jej manžel je starý notár z Alexandrie, ona je mladá a ja, uznáš, by som sa mohol stať lekárom, ktorý ju lieči. Ale namiesto toho som tu pri tebe. Len čo si vyšla z lekárne, dal som ti znak, nie ? Na šťastie ten porazený sa necíti veľmi dobre a tvoj kňažúr ťa poslal do lekárne. Ďakujem obidvom, že mi poslali moju Letíciu. Ale nehľaď tak na mňa. Si azda žiarlivá ? Nuž pi. Nechutí ti genepy ? Chceš zas cigaretu ?

—        Nie. Nie som smädná a nechcem fajčiť. Ba je čas, aby som už išla, prikázali mi ponáhľať sa: nemocný čaká liek.

—        Ech, ako ti je náhlo ! Zostaň ešte chvíľku so mnou. Potom vezmem Alfrédovu motorku a odveziem ťa až na pílu rytiera Amilcara. Dvoma krokmi budeš vo svojej sakristii. Nie si mrzutá od zápachu toho kadidla ? — Žartovne ju pošteklil pod bradou. — A povedz, tvoj kňažúr ťa už vyspovedal ? Po tom malom žarte, ktorý si vyvolala v kostole ...

—        Nehovor sprostosti, — povedala Letícia znudená, vzdychla si a vstala.

            A takto s nepokojnou tvárou, s čiernymi planúcimi očami, veľkou vráskou medzi obočím, červenými strapatými vlasmi vyzerala ešte divšia. Zhypnotizovaná upriameno hľadela mládencovi do očú a pery sa jej žiadostivo triasly.

—        Naozaj chceš odísť, krása ?

—        Čo ti môže na tom záležať ...? Ani si ma neobjal.

—        A tlmeným, skoro nepriateľským hlasom pokračovala:

—        Rozprávaj radšej, aká je tá pani.

            Rudy, ktorý si hvízdal, vybuchol smiechom.

—        Ak ti to poviem, si schopná ju zabiť. — Vytiahol zrkadielko, pozrel sa doň, pohladil si vlasy, potom pomaly vstal a chytil ju za plece; usmial sa, keď zacítil, že sa trasie ako siatina, nadvihol jej hlavu a hľadiac jej pevno do očú povedal: — A jednako prostriedok zmeniť život by sa našiel. Už som ti to povedal. Predstav si, aký by sme boli krásny párik: ja popolavoplavý a ty medenoplavá; ty s čiernymi očami a ja s belasými. Dvoje úst stvorených na to, aby si rozumely. Ktovie, ako krásne by si vyzerala, keby si sa ináč obliekala. Keby si chcela, mohli by sme odísť. Odísť ! Vieš, Billy, ten môj priateľ, čo býva v Buenos Aires, ten Belgičan zo Charleroi, ktorého som poznal v Marseille, by nám pomohol. Píše, že tam dolu je veselo. Je tam štvrť, ktorá sa nazýva Esmeralda, nádhera. A koľko kín ! Buenos Aires je krásne mesto, čosi iného ako Paríž a Berlín ! Skvelá cestička po mori a paf, spadneme do veľkého života. Čo sa mňa týka, našiel by som si miesto v talianskej reštaurácii, ktorá sa volá Gróf. O teba, krása, sa tiež postarám; nič nerobí, že nevieš tancovať; rýchle ťa naučím. Potom je tu hra... Vravím ti, že by sme mohli získať po stavenie. To by aspoň bol život. Nechceš azda zostať pochovaná v Capannette alebo sa vari nechceš stať sväticou ? — Samopašne sa zasmial a posmešne zaspieval: — Svätá Letícia, oroduj za nás.

            Letícia namrzeno pokrčila plecami:

—        Uf ... Vieš veľmi dobre, prečo som sa tu zastavila.

—        Áno, áno, všetci to vedia. A povedz, nikdy si sa nepokúsila premôcť ho ? Niekedy by si sa mohla doňho zamilovať. Koniec-koncov nie je mrzký. A aj svätí hrešia. Prečo ťa drží pri sebe ? Kresťanská láska, vravíš ? Chlpatá kresťanská láska. Načo mu slúžiš ? Nie si náhodou jeho dcéra ? Aj to som počul, naozaj. Nevedela si to ? Slovom, je to človek ako všetci ostatní; a keby bolo treba, mohol by som ti urobiť výstup žiarlivosti. — Vypil na dúšok druhý pohárik, ktorý mu krčmár priniesol, zamľaskal jazykom, chytil jej ruku a hladkajúc ju znovu začal naliehať: — Rozmysli si to. Zmenila by si život. A ja tiež. Rozumie sa, že by som bol vždy s tebou, iba s tebou, krása. A potom Amerika, veľkomesto, dobrodružstvá. Nie si cigánkou ? Iste cítiš to svrbenie po voľnosti. A prirodzene, že nádherná  cesta po mori by nás nestála nič. A ty by si mala aj prepych, voňavky a skvosty. Potrebovali by sme len nepatrnú sumu na drobné výdavky.

—        A pasy ? Kde ich vezmeš ? — namietala Letícia, ktorú schytilo pokušenie.

            Rudy sa sebavedome usmial:

—        O to nemaj starosť: keď chcem, mám k dispozícii Alfrédovu motorku. Viem ju viesť a hranica je na dva kroky. Trochu odvahy. A poznám colníkov. — Zase sa napil, zapálil si ďalšiu cigaretu a hoci na to nevyzeral, povedal: — Vravia, že tvoj kňažúr má doma mnoho peňazí. Prijíma dary pre chudobných. Okrem toho tí jeho klienti platia stravné a bytné. Nuž peniaze musí mať. Stačila bv nám malá suma: to, čo je možné. Prečo tak na mňa hľadíš, krása ? Rozumieš ma ? Niet na tom nič zlého. Peniaze pre chudobných. A my nie sme chudobní? A potom ujdeme. A kto nás uvidí ? Ba raz z Ameriky pošleme pohľadnicu. — Zasmial sa šťastím nad vtipnou vetou. — Ano, treba nám len vystihnúť deň, keď bude vzdialený. Slovom, ešte si o tom pohovoríme. Ale teraz treba nám byť rozumnými a odísť, lebo tvoj porazený čaká. Nechmúr sa na mňa pre tú krásnu paniu, čo býva v „Železnej korune": celá nie je hodná ani jeden tvoj necht. Sem pyštek a daj mi bozk. Máš ústa sladké ako med.

            Vyšli zadnými dverami. Rudy vysadol na motorku. Letícia sa ho pevne chytila a poď ho po opustenej ceste. Nepadlo už ani slovo o tom, čo si povedali. Ale každý myslel na Buenos Aires. Keď prišli ku píle, Letícia sišla. Znovu sa pobozkali. Potom Rudy vyskočil na motorku a pri odchode jej zakričal:

— Servus ! Uvažuj o tom, krása.

            Letícia dlho za ním hľadela a potom sa pustila svojou cestou. Zabočila na hlavnú capannetskú ulicu. Rudy má naozaj pravdu. Buenos Aires je asi krásne. Ako sa volá tá štvrť ? Esmeralda. Skvelé meno. A prepych, voňavky, skvosty, veľkopánský život. Nemôže stále trčať v tej diere. Konečne, načo tu má byť ?

            Od nedávna zmätene tuší, že čosi sa v nej rodí, v hlbinách, kde sa neopovažuje pozrieť a keď aj pozrie, nechápe. A pre toto klíčenie nových myšlienok, ktoré predtým nikdy nemala a o ktorých ani netušila, zostáva ako omámená. Niekedy pri prebúdzaní sa toľkého nečakaného kvasu sa jej zdá, že je ako zem, prevrátená prudkým vánkom veľmi predčasnej jari. Inokedy zas sa jej zdá, že už nie je z mäsa a kosti, ale z rovnako živej a teplej šklbúcej sa látky, schopnej prijímať stopy vyššej vôle. A jej dobrodružstvo sa jej javí ako sen. Prečo neodíde ? Prečo nedohoní ostatných cigánov ? Prečo jej ako veternej a vrtošivej bytosti don Giovanni Maria chce dať iný dych a odlišný osud ? Akým právom ? V niečom sa už určite zmenila. Ba sa pretvorila, skrotla akosi vo svojom najdivšom inštinkte a ak sa niekedy búri, upáda skoro vždy do akejsi nečinnosti a nie je schopná sa rozhodnúť.

            To Rudyho riešenie by bolo nečakané. Veď žije ako automat a neprestáva spať. Treba, aby ju niekto prebudil. Často je dokonca zvedavá dozvedieť sa pravdu. Ale don Giovanni Maria vždy odkladá vysvetlenie a odpovedá jej: „Ešte nie je čas. Neskoršie. Neskoršie. Keď budeš dospelá. Zatiaľ buď tu. Teraz by si to nepochopila." A tento spôsob zachádzania s ňou ako s deckom ju dráždi. Azda preto, že nechodí s Angelou rozdeľovať polievku chudobným? Nie, nemôže. Je silnejšia ako ona. Hnusí sa jej to. Ako sa napríklad môže dotknúť Orsoly ? Napokon, nezaujíma sa o nikoho. Necíti ani súcit ani lásku. Iba k Rudymu inštinktívnu potrebu odovzdania sa. Možno je to prvý raz, čo niekoho miluje.

— Oh, Letícia, čo robíš v týchto končinách ?

            Teplý a priamy kováčov hlas ju razom prebudil. Vysoký Daniel s poctivou a výraznou tvárou, takou odlišnou od hlúpej a ženskej tváre Rudyho, so širokým dobráckym úsmevom pozeral na ňu veľkými vlhkými očami, plnými nežnosti. Potom s námahou, červený ako plameň jeho vyhne, rozpačito povedal: — Nemôžeš sa na chvíľu zastaviť pri mne ?

            Mama Terézia pozrela bokom oka na svojho syna, ktorý pil šálku kávy. Istotne jej spôsobuje veľa radostí a napĺňa ju obdivom a nekonečnou nežnosťou, ale od istého času čosi sa jej na ňom nepáči. A hoci don Giovanni Maria právom sa teší povesti svätca, jednako je stále jej synom, ktorý sa narodil z jej útrob, vyrástol z jej mlieka, stal sa mužom jej obetou chudobnej vdovy a ešte chudobnejšej matky. Môže s ním teda voľne hovoriť. Najmä, keď ide o jeho dobro. A skúmala ho tými veľkými belasými očami, ktoré vedely vidieť až na dno.

            Nie, nie je už tým, čo býval. Od istého času dokonca i jeho zdravie, také pevné, upáda. Tuší nejasne, že mu hrozí nebezpečenstvo. Aké ? Čo mu je ? Jedáva veľmi málo. Pracuje mnoho. A hoci má stále viac práce, behá všade po horách. Niekedy sa vracia domov vyčerpaný a hodí sa na posteľ bez slova, bledý ako mŕtvola. Nevravme o tom ráne, keď sa vrátil zo Snežnej Panny Márie, kde strávil celú noc, a akú búrlivú noc s hrmením a blýskaním, Matka svätá . .. Nebolo možné dostať z neho ani slabiku. Vrátil sa zostarnutý ako by od nejakej choroby, v spoločnosti toho potulného psa.

            A Letícia ? Chce si ju držať v dome po celý život ? Kynie z nej málo dobra. Je to cigánka, o ktorej sa hovorí v celom okolí. Kde sa vzala ? Treba počuť reči v „Čiernom kohútovi" a v „Hostinci priateľov"; stačí, keď sa človek na to spýta Ricúa. Don Giovanni Maria, taký veľkodušný, občas jej sveruje nejaké poslanie. Ale ona ujde. Aj včera ... Práve o tom si chcela pohovoriť so synom, len čo sa jej naskytne príležitosť. A dnešné ráno sa jej zdalo práve priaznivé.

— Stavím sa, drahá mamička, že zasa myslíš na Letíciu, — začal don Giovanni Maria, ako by odpovedal na jej myšlienku. — Nie si s ňou spokojná, však ?

—        Nie, naozaj nie. Keby si vedel, čo vravia.. .

—        Viem si to domyslieť. Nezáleží mi na tom. A v čomsi sa už aj zmenila, uznávaš. Nuž nechaj to na čas, tak trochu aj na mňa a najmä na dobrého Pána Boha. Netráp sa. Viem, že ma máš rada. Viem, že si ma vždy mala rada. Viem o obetách, ktoré si pre mňa priniesla, keď nás otecko opustil a keď som bol veľký na dve piade. Ale upokoj sa: Pán je so mnou svojou milosťou a dnes viac než hockedy predtým sa cítim vojakom jeho vojska. Ty vieš, prečo a kedy som sa stal kňazom. Ale ďakujem ti, mamička drahá, za tvoju lásku, ktorú tak veľmi potrebujem a ktorá ma každodenne posilňuje. Každé ráno, len čo môžem, prichádzam sem do tvojho kráľovstva, do kuchyne, aby som sa napil trochu z tvojej nežnosti, čo zostala rovnako teplou a živou, ako keď som bol malý. Spoľahni sa teda na mňa aj s Letíciou a neboj sa. Už som ti povedal: Modli sa iba za mňa, veľmi sa modli, modli sa, aby sa mi všetky plány uskutočnily. Raz by som rád otvoril aj skromné detské jasle; čosi medzi azylom a rekreačným domovom pre deti z celého údolia, slovom útulok.

—        Aj to chceš urobiť ? — zvolala starenka a hľadela naňho vlhkými očami.

—        Ach, neplač, mamička. Vidíš, takto s chudobnými, deťmi a hosťami „Dobrej zastávky" Capannette budú úplné. A ty budeš môcť byť spokojná so svojím synom, ktorý ti robí toľko starostí. Nie, nehovor. Neruš túto chvíľu milého vzrušenia, ktoré nás spája. Nezdá sa ti, mamička drahá, že cítiš neviditeľnú prítomnosť môjho otecka ? Nie, mŕtvi nás nikdy neopúšťajú. Sú vždy pri nás. Objím ma, utri si oči belasé ako nebo, vráť sa do svojej kuchyne a nechaj ma ísť k chorému hudobníkovi. Myslím, že prišiel sem, aby umrel u nôh Boha. Ale nechce o tom počuť.

            Mama Terézia ho nežne objala a keď si zásterkou utierala líca, povedala:

—        Chudák ... Kto ho sem poslal ?

—        Jeho priateľ, ktorý počul spomínať „Dobrú zastávku". A je to znamenitý hudobník. Pochádza z Benátok, je ženatý, ale rozvedený a bez detí. Dnes v noci som bol práve pri ňom: rozprával som s ním dosť dlho. Angela ho ošetruje. Tá deva koná prvotriednu prácu. Oh, tu je. Čo je, dcérka ?

            Angela, oblečená do dlhého belasého plášťa, bledá, s kruhmi pod očami od prebdenej noci, smutno potriasla hlavou:

—        Nechce sa utíšiť, odovzdať sa do vôle božej. Kričí, že to nie je spravodlivé. Preklína svoju nemoc a Boha. Neviem, čo si počať. Je s ním stále horšie. Teraz sú pri ňom doktor Moreno a Ricú.

            Don Giovanni Maria neváhal ani chvíľu.

—        Odpočiň si, potrebuješ to, Angela. Pôjdem sa ja naňho pozrieť. — Potom sa obrátil k svojej matke, jemne ju pohladkal a povedal: — Porozumeli sme si v tom, čo sme si povedali, však, drahá ? A ak ma budeš potrebovať, zavolaj ma. Ale len ak ma budeš naozaj potrebovať, pretože po tieto dni je moje miesto pri ňom.

            Matka sa naňho veľmi nežne pozrela a zakývala hlavou:

—        Staráš sa stále a iba o druhých, o všetkých okrem seba. O všetkých. Takto skončíš predčasnou smrťou.

—        To bude najlepší spôsob žiť. A potom ťa už nikdy neopustím, mamička.

            V izbičke, kde býval účtovník Brambilla, celkom zatarasenej otvorenými kuframi, ležal na posteli Sergio Granesi s mŕtvolnou tvárou, horúčkovitými očami, s čiernymi a šedivými strapatými vlasmi, s velkým chumáčom, zahnutým na čele ako čiarka, aby označovala nepokoj, ktorý nikdy neprestával. Keď videl vstupovať kňaza, ironicky sa usmial.

            Marco Moreno mal sotva čas čosi mu pošepkať.

—        Nuž, majster, prežili sme nie veľmi pokojnú noc, — začal don Giovanni Maria.

            Hudobník sa trpko zasmial a pozrel naňho nepriateľsky.

—        Málo pokojnú ? Nezatvoril som oka: bolesť na bolesť. — A podozrievavo pokračoval: — čo vám povedal potichu pán doktor ? Chcem to vedieť. Telegrafovali ste mojej žene Grazielle Altare do Opery v Ríme ? Je so mnou zle, však ? Veľmi zle. Nechcem umrieť, keď vonku tak krásne svieti slnko. Nechcem umrieť, pretože ešte musím dokončiť svoje dielo. Ktovie, či moja žena príde ? Ach, prekliaty ... Nie, už to nevydržím. Ale prečo to muselo prísť na mňa ? Práve na mňa ...

            A jeho slová v pokojnej izbe, kde veľké otvorené kufre naznačovaly odchod, zatiaľ čo slnko olizovalo posteľ a vtáci spievali v rozkvitnutej záhrade, chvely sa bolesťou.

            Doktor Moreno, ktorý tiež poznal mnoho bied a úzkostí predsmrtných chvíľ, stál v kúte a hľadel na kňaza, zohnutého nad nemocným. Hudobník je odsúdený umrieť. Má priveľké poruchy v zodratom organizme, ktorý už nekladie nijaký odpor. Veda ho prenecháva viere, aby ho pripravila na smrť. „Dobrá zastávka". Naozaj posledná pred veľkou cestou k tajomstvu; a kufre sú otvorené, hotové ....

            Sergio Granesi, ktorý nosí na tvári znaky svojich nerestí, prichodí po nezriadenom živote, ktorý mu zničil telo a rozorval dušu, umrieť sem na úpätie hôr, pred večné snehy. Posledná zastávka ... Potom sa týmto úbohým horúčkovitým očiam odhalí veľká brána nekonečna a tajomstvo hviezdnych symfónií. A hoc aj sto ráz videl umierať ľudí v sanatóriách, nemocniciach a v domoch, skon má stále tú istú velebnú prísnosť. Najmä v týchto prelúdiách, keď sa zdá, že smrť špehuje na chvíľu, aby vyrvala dušu z odumierajúceho tela.

            Veda sa bezmocne prizerá. Aká podivná úloha čaká toho druhého muža, obdareného vyšším a tajomnejším poslaním ! Odovzdanie moci sa vykonalo ticho, dorozumením bez slov. Lekár vykonal svoju povinnosť a teraz kňaz začína svoju prácu. Tú dušu, ktorej jestvovanie popieral roky a roky, vidí teraz chvieť sa na perách nemocného, odzrkadľovať sa v blúznivých očiach, skoro hotovú zhmotniť sa v dych. A počúval kňaza.

—        Netreba preklínať nič a nikoho, priateľ. Radšej sa treba usilovať pochopiť a prijímať. Viem, je to ťažké. Ale neprerušujte ma. Áno, telegrafovali sme vašej žene: bezpochyby príde. Pohovoríme si znovu o všetkom dnes večer, keď sa k vám vrátim. Najprv treba trochu spať, pravda, pán doktor ? Dáme mu niečo, čo mu pomôže zaspať a uľaví bolesti.

—        Nemôžem, nemôžem spať. Ale prečo tá choroba prišla na mňa, prečo ? — opakoval chorý uvzato ako dieťa a hľadel prestrašenými očami úbohého zvieraťa, prenasledovaného neúprosným nepriateľom.

—        Priateľ môj, je to príliš zdĺhavé, aby som vás mohol uspokojiť niekoľkými slovami. Možno by sa vám to podarilo lepšie, keby ste odpovedali skúmaním svojho vlastného života. Oh, ja vás nesúdim a tým menej odsudzujem. Ale nemoc, najmä tá, čo ukladá dlhý nútený odpočinok, priaznivý na to, aby sme nazreli do svojho vnútra, je cenná práve preto, že nás núti uvažovať o rôznych pohyboch symfónie nášho života. Hovorím s hudobníkom, však? A keď hovorím o pohyboch, chápete, že chcem označiť obdobia, veky: allegretto detstva, crescendo con impeto mladosti, andante sostenuto dospelosti a rallentato staroby. A často len vo finále môžeme pochopiť význam motívov, ktoré sotva naznačené v allegrette a rozvinuté v crescende, prechádzajú do najrôznejších variácií v nasledujúcich pohyboch.

—        Nuž ? — vyzval majster s ironickým úsmevom, ale zrejme so záujmom.

—        Nuž, priateľ môj, ste v tomto bode a môžete, lepšie než každý druhý, analyzovať vedúci motív svojej pozemskej symfónie: posúdiť, či bol dobrý alebo zlý, pozitívny alebo negatívny. Nech je hocaký, buďte istý, keď prídeme k svojmu finále, môžeme vždy shrnúť všetky podstatné motívy života a nájsť posledný rytmus vystupovania a premeny svojho osudu. Pretože, uverte: jestvovanie je iba prelúdiom rozsiahlej symfónie, ktorá bude napísaná inde. Istotne poznáte „Smrť a premenenie" Richarda Straussa. Nádherná skladba, však ?

            Hudobník, ktorý od istého času blúdil pohľadom po izbe, zahľadel sa do kúta, kde don Giovanni Maria umiestil malé harmónium, a vzdychol si:

—        Kiež by som mohol dokončiť svoju symfóniu . . . Aspoň tú. A potom je tu opera. Pracujem na nej štyri roky. A koľko bolesti ma stála.

—        Chápem: mučí vás táto idea. A nepochybujem o tom, že ste mnoho trpeli. Ale bolesť, dedičstvo ľudského pokolenia, sa prostredníctvom vás umelcov môže premeniť v prameň bohatej inšpirácie dobra pre ľudstvo. Všetci umelci trpeli. Spomeňte si na Chopina, Schumanna, Bacha, Liszta, Beethovena. Dostali ste od Boha privilégium tlmočiť zvukmi echo žiarivej symfónie lásky a bolesti vesmíra. Odpovedzte radšej: ako ste splnili toto svoje poslanie ? Áno, viem, hudba môže byť pascou pre náruživcov. Ale treba ju povzniesť do velebných hymien ľudstva, hľadajúceho svoje ideály.

            Sergio Granesi, ktorý počúval s nesúhlasom, povedal suchým hlasom:

—        Dobre, predpokladajme, že sa mi nepodarilo vyjadriť to, čo som cítil. Ale kritika ešte nepovedala posledné slovo. Náš svet je zbojnícka banda, hanba, keby ste vedeli ... Ale toto všetko nemá čo robiť s mojou nemocou.Prečo postihla tak kruto práve mňa a nie druhého ? Prečo, pýtam sa ?

—        Počúvajte ma teda, priateľ môj, — ozval sa znovu don Giovanni Maria. — Ak som vám predtým rozprával o umení, ktoré bolo pokrmom vášho života, to preto, aby som prišiel na tento záver. Aj bolesť má tajomnú hudobnosť. Ale zlo, ktoré znášate, je iba jednou notou z tejto univerzálnej symfónie. Nuž treba, aby ste svoju notu uviedli do súladu s rozsiahlym plánom, ktorý chce dosiahnuť veľký umelec, čo s výšin večných oblastí diriguje motívy a akordy ľudských utrpení. Pretože, buďte presvedčený, brat: bolesť má svoju základnú funkciu pre postup ľudí k bratstvu, ktoré už Beethoven ospieval v „Deviatej". Takto každá choroba je notou a každé utrpenie svetlom a všetky bolesti splývajú v harmonický ideál, čiže v ideál lásky. Sledujete ma, však ?

—        Dobre, dobre. Ale nechápem vzťah s ...

—        Moment. Aby som vám toto všetko tlmočil rečou mystikov, inštinktívnych básnikov žiarivých symfónií druhého života, poviem vám, že Anna Katarína Emmerichová, stygmatizovaná jasnovidka z Dulmenu, duchovná dedička svätej Lidviny zo Schiedamu povedala: „Ja vždy v každej chorobe vidím osobitný plán boží alebo znamenie osobnej chyby alebo previnenia druhého, ktoré nemocný, či o tom vie alebo nie, je povinný odkajať."

—        To značí ? — spýtal sa hudobník a pozrel naňho.

—        To je jednoduché: choroba je kajaním sa za vlastné previnenie alebo za poklesok druhého. Treba len tlmočiť tieto znaky. Ale chorý vedome, alebo i keď o tom nevie, je povolaný spolupracovať na rozsiahlom a tajomnom pláne Prozreteľnosti pre dobro ľudstva. Preto tvrdíme, že nemoc je volaním a nemocný je bojovník. Ak mi teraz, milý brat, dovolíte urobiť záver, zdá sa mi, že vo vašom prípade ide o splácanie osobnej chyby. Teda je to nota v akorde s druhou, motív rozvinutý iným motívom, ktorý vy sám musíte hľadať v pohybe svojej životnej symfónie. Preto toto kajanie sa nech je vedomé, nech sa stane žiarivým a v tejto chvíli milosrdenstva nech sa premení na horúci rytmus pred velebnosťou Najvyššieho, ktorý všetko vidí a chápe. Povzneste teda svoju dušu do chválospevu modlitby, ktorá očisťuje. Ale neplačte. Nemusíte sa rozciťovať. Nie, to nechcem.

            Ticho. A vážny hlas Orny. V pozlátenom súmraku trilky vtákov, ktorí sa chystajú na spánok. Vzdialený cengot posledného stáda. Kde-tu priehrštia alpských vôní a ľahkých závanov najvyšších snehov. Zdalo sa, Ze malá izba, zahalená do svetla zapadajúceho slnka, prekypuje nostalgiou čistoty. A v hudobnosti všetkých vecí sa neviditeľne pohybovalo krídlo veľkého tajomstva.

            Doktor prekvapený a dojatý počúval kňazove vznešené slová a pozoroval rôzne reakcie na tvári nemocného. V tom tichu, ktoré malo hlboký význam hudobnej pauzy, vibroval pocit takej hlbokej nábožnosti, že by ho iba večné slovo mohlo vyjadriť.

            Napokon nemocný sebou trhol a povedal hlasom, ktorý sa nezdal byť jeho:

—        Ďakujem vám. Hovorili ste ku mne tak, ako to ešte nikdy nikto neurobil. Ďakujem vám, budem o tom uvažovať. Azda máte pravdu, mnoho som nechápal. Ale som bojoval a trpel. Teraz dosť: som ustatý, ustatý ... Pán doktor, uspíte ma, uspite ma ! Chcel by som len, aby moja žena prišla. — Potom sa zdalo, že ho opúšťajú sily.

            Lekár a kňaz ho láskavo podopreli a hľadeli naňho, ako vyčerpaný usína,

—        Nechajme ho, aby si odpočinul, je to lepšie, — povedal potichu Moreno a vyzval dona Giovanniho Maria, b by vyšiel z izby.

            Vonku posledné svetlo zapaľovalo ešte najvyššie hory. Cime Bianche triumfovaly v zapadajúcom slnku. V ovzduší, voňajúcom živicou a materinou dúškou, chvela sa nekonečná malátnosť prvého septembra. Zdalo sa, že každá vec sladko umiera. Iba Orna spievala o živote. Kostolný zvon zvonil na Anjel Pána. A veľký pokoj sa rozliehal vôkol s echom, ktoré sa strácalo v údolí.

            Urobili niekoľko krokov po balkóne a vzdialili sa od izby nemocného.

—        Čo naňho poviete ? — spýtal sa don Giovanni Maria, ktorý zostal pohrúžený do modlitby.

            Doktor roztiahol ruky.

—        Dlho nevydrží. Iba zázrak by ho mohol zachrániť. Dúfajme, že jeho žena príde včas. Telegrafovali sme jej včera, nuž sa azda neoneskorí. Dovoľte však, aby som vám vyjadril svoje pohnutie. Tak by sa maly pripravovať duše na ďalekú cestu, ktorá je možno iba zmenou oblastí. Ale chvíľa lúčenia je ťažká. Tu treba mlčať: iba mlčanie vyjadrí tieto epilógy. Alebo treba vedieť povedať každej duši to. čo potrebuje pre súlad svojho života. A vy ste medzi tými, čo vedia rozprávať. Spomínam si, ako ste prijali toho utrápeného mladého muža.

            Don Giovanni Maria využil príležitosť, aby zmenil rozhovor.

—        Ech, mladí ľudia ... Dnes sú indiferentní a skoro cynickí, alebo trpia horúčkovitým nepokojom. Ale všetci či už pod indiferentnosťou alebo pod nepokojom, ktoré sa možno zrodily z nášho dynamického, unáhleného, povrchného a niekedy krutého každodenného života, skrývajú smäd po poznaní osudov ľudstva. A dnes viac než inokedy pýtajú sa mladí ľudia neba na príčinu jestvovania. Ale pozrite tam v kúte na Angelu a Letíciu. Pracujú a shovárajú sa. To je obrázok. Čo si asi hovoria ?

            Zdalo sa, že svieže dievčenské hlasy s vložkami ľahkého smiechu žehnaj ú život.

            Dve devy, sediac jedna pri druhej, hlava pri hlave ako kvety tej istej lodyhy, pracovaly na belasom detskom svetríku.

—        Nie, ak sa chceš učiť, musíš to urobiť tak. Vezmi pletenie a pretiahni vlnu sem. Nie je to ťažké, — milo vysvetľovala Angela.

—        A myslíš, že to dokážem ? Ktovie, ako sa bude smiať Margherita, keď sa dozvie, že som to robila ja.

—        A dieťa, ktoré sa narodí, bude ešte spokojnejšie. Uvidíš ... Skús teda.

            Don Giovanni Maria pozrel s úsmevom na Morena a ticho povedal:

—        Možno v nej matka zachráni ženu. To je ten večný zázrak, ktorý obnovuje nádej sveta. Každé dieťa nám prichodí povedať, že Boh má ešte dôveru v ľudstvo.

            Toho štvrtka okolo desiatej zastalo pred kostolom auto. Moreno a Mancardi, ktorí využili slnečnej cnvíle, aby sa trochu prešli, videli z neho vystupovať elegantnú dámu.

—        S dovolením. Som Graziella Altara. Chcela by som hneď vidieť svojho muža.

            Mancardi sa ponáhlal zavolať dona Giovanniho Maria, zatiar čo doktor sa usiloval povedať speváčke pravdu zdvorilými a ľudskými slovami.

            Umelkyňa, ešte krásna vo svojej ženskej zrelosti, počúvala tak, že sa jej nepodarilo zakryť svoje pohnutie, a snovú vyjadrila pevnú vôľu, aby bola s mužom sama. Prvé stretnutie nemalo mať svedkov; potom vraj bude šťastná, keď bude môcť hovoriť s kňazom a lekárom.

            Don Giovanni Maria veľmi dobre pochopil chúlostivosť situácie, zaraz jej vyhovel a keďže mal trochu voľného času, zaumienil si ísť navštíviť architekta.

            Musel priznať, že Antonio Giussida sa mu málo páči. Dráždia ho jeho dlhé a dvojsmyselné mlčania, v ktorých sa dá cítiť, že uštvaná duša čosi hľadá, spôsob, ako to mlčanie prerušuje krivolakými rétorickými a farebnými frázami, a opisy, pri ktorých zručne rozdáva chvály, úklony a úsmevy.

—        Neviem, ako vám mám vyjadriť svoju vďačnosť za nečakanú a i lichotivú návštevu ! — zvolal Antonio Giussida so skľúčeným výzorom a zakýval kružidlom vo vychudnutej ruke. — Naozaj, som veľmi poctený, dôstojný pán...

—        Nedostáva sa mi času prísť sem hore. Som taký zavalený prácou.

—        Eh, kto by to nevedel ? Všetci vidíme, čo robíte: je to obdivuhodné ! A ako sa má majster Granesi ? Prišla jeho pani. Ah, koľko dobra rozsievate okolo seba ! — Usmial sa sladkasto, urobil skoro groteskný úklon a zašušlal: — Chápem veľmi dobre, prečo ma tak zriedka prichádzate navštíviť a preto je to dnes pre mňa veľká pocta. Už v Katánii mi povedal môj urodzený priateľ Carpignano: Uvidíš prvotriedneho kňaza. Ale skutočnosť prevýšila všetky očakávania. Nebuďte taký skromný, preboha, dovoľte mi to povedať, dôstojný pán. Poznáte príčinu, pre ktorú som sem prišiel.

—        Rozprávali sme o nej ten večer, keď ste prišli.

—        Ale nezaškodí si to pripomenúť, — povedal architekt, pretiahol kuniu tvár a privrel malé oči, ktoré vedely vidieť všetko, i keď ich nebolo vidieť. — Opakujem, bola to pre mňa nesmierna česť, že som sa mohol priblížiť k jednomu z tých zriedkavých veriacich mužov, ktorí dnes v našej veľmi smutnej dobe spájajú v sebe kresťanskú lásku a učenosť; k jednomu z tých kňazov, bohužiaľ veľmi zriedkavých, ktorí svoju službu premieňajú na opravdivý apoštolát. Nuž iba tu v tejto atmosfére som sa mohol dať do práce, iba z vášho živého hlasu som sa mohol naučiť tú pravdu, ktorú stredovek poznal a ktorú naša civilizácia stratila: pravdu, ktorú by som rád syntetizoval v nejakom architektonickom prvku svojej budúcej baziliky.

—        Čo to vravíte ? Som iba úbohý horský kňaz, — prerušil ho don Giovanni Maria, ktorý len horko-ťažko potláčal svoju rozladenosť.

            Zavše pristúpil k otvorenému obloku, z ktorého bol výhľad na Cime Bianche, aby sa nadýchal trochu čistého vzduchu. A neprestával ho pozorovať so vzrastajúcou nedôverou.

            Ako podlizač najobyčajnejšieho druhu, ako šampión najnižšej sorty, spoluvinníčky toho, kto robí z ľudí obety, ako podlizač až do špiku v ohybnom chrbte a v umazaných poklonách, ako podlizač vo všetkých chválach, ktoré unika-ly z jemných perí, hladkaných rukami, čo vedely ponúkať, strážených malými, stále nepokojnými a privretými očami, nosil neviditeľnú livrej najhorších sluhov.

—        Vy, dôstojný pán, — vyhlásil slávnostne architekt a zamával kružidlom ako zbraňou, — ste vykonali veľký skutok milosrdenstva, že ste ma prijali do Capannette, kde som mohol pracovať na pláne kostola, ktorý sverili mne nehodnému a ktorý bude stáť na úpätí Etny práve v tom mieste, kde sa láva zastavila. Ráčte pristúpiť k môjmu stolu. Pozrite, dôstojný pán, táto bazilika, pevná ako žula, so svojimi dvoma vežami a piatimi vežičkami mala by symbolicky znázorňovať modlitbu, sťa by k nebu vysielala sedem prosieb Otčenáša. Bude to veľkolepé dielo. Ráčte sa pozrieť na niektoré detaily, keď ste ma už poctili svojou návštevou. Oh, bezpochyby všetko by bolo zostalo bez dychu, keby som sa tu pri vás nebol naučil pravdám, skrytým pod symbolmi kameňov. Ah, stredovek bol naozaj dobou, v ktorej sa ľudstvo značne priblížilo k Bohu. Vy ste mi otvorili myseľ a ukázali iné horizonty. Vo vašej knižnici na váš návod som mohol vziať do ruky tie drahocenné staré knihy, ktoré mi odkryly teraz už stratený význam toľkých symbolov ...

            Nemám na tom nijakej zásluhy ! — zvolal don Giovanni Maria, ktorý si ako pokánie uložil počúvať ho až do konca. — Knihy v mojej malej knižnici sú predsa na to, aby sme do nich nazreli. A tým lepšie, že ste v nich našli niečo pre seba.

—        Ale v Capannette som našiel aj iné, dôstojný pán, — ozval sa znovu s prepiatym ohňom Antonino Giussida a roztiahol ruky, — našiel som vás živého a reálneho v tejto legendárnej atmosfére. Mohol som dýchať toto ovzdušie kresťanskej lásky, ktorá tu má svoju každodennú poéziu a je chlebom pre toho, kto je hladný, útechou pre trpiaceho, nádejou pre umierajúceho. Počujete, ako prichádzajú vaši chudobní ? Svätá kresťanská láska, prekvitajúca kresťanská láska. Nuž, dôstojný pán, uisťujem vás, že v Capannette z milosti božej ku mne najnehodnejšiemu synovi našiel som ešte živých svätého Benedikta a svätého Františka. Heslo „Modli sa a pracuj !" pustovníka zo Subiaca sa spojilo s láskou assiského Chudáčika. — A stále viac prenasledovaný svojou južnou rozvláčnosťou, poháňaný závanom pätolizačstva, ktoré teraz už nepoznalo nijakú hranicu, pokračoval lyrickým tónom a fistulovým hlasom: — Ano, vo vás žijú obidvaja: svätý Benedikt i svätý František. Ale ráčte ešte chvíľu počúvať. Vidíte v mojom pláne dve bočné kaplnky ? Sú zasvätené práve týmto dvom talianskym a veľkým svätým.

            Don Giovanni Maria bol čoraz viac prekvapený a nedôverčivejší, pozoroval architekta, ktorý s tvárou ako kuna, s blúdiacimi očami sa nahýbal nad stôl, v dlhých rukách s uzlovitými prstami držal raz lineár, raz ceruzu a namáhal sa vysvetliť svoju koncepciu. Kam mieri ? Čo bude záver tohto tárania ?

            Od istého času vystupoval z dvora charakteristický každoštvrtočný poludňajší šum A pohyb tej biedy mu bol útechou: oh, istotne by rád rozdával mištičku polievky všetky dni v týždni. Ale ako to urobiť ?

— To nestačí, dôstojný pán, — pokračoval rozrušený Giussida. — Mám plán aj na iné dve kaplnky, dôveryplnú nádej, ktorá sa rodí, správne venovanie. Povedzme si úprimne, svätý Benedikt a svätý František sú vzdialení od čias, v ktorých žijeme. Treba nám bližších a modernejších svätých, a preto, dôstojný pán, jednu kaplnku by som zasvätil svätému Jánovi Mária Vianneyovi, ktorý sa vám tak veľmi podobá.

—        A druhú ? — spýtal sa don Giovanni Maria hlasom, v ktorom sa dusilo rozhorčenie, lebo teraz už tušil neslýchanú ponuku toho podlizačstva; a zdesený opakoval: — A druhú ?

            Architekt sopäl ruky na znak obdivu, dvihol ich, ako by konal nejaký rítus, privrel už aj tak malé oči a blúznivým hlasom vykríkol:

—        Druhú kaplnku, zasvätenú svätému Benediktovi, svätému Františkovi a svätému farárovi z Arsu živým v jednom mužovi: vám, vám.

            Don Giovanni Maria sa zachvel od rozhorčenia. S veľkou námahou sa ovládol a keď darmo hľadal jeho pohľad, pomaly povedal:

—        Dosť. Som iba úbohý horský kňaz, povedal som vám. Nemôžem vás už počúvať.

            Zdalo sa mu, že vzduch sa stal nedýchateľným. Cítil sa ako by poškvrnený tým závanom pyšného, nemotorne po-kušiteľského šialenstva a zakúsil potrebu ujsť, aby znovu našiel pokoj medzi svojimi chudobnými.

            Krik sa začínal:

—        Polievka. Polievka.

            Obrátil sa ešte, aby pozrel na Antonína Giussidu. Architekt, stojac nehybne pred svojím stolom s rukami položenými na pláne, obradný a dvojsmyselný, mrhal ospravedlňovaním sa:

—        Nevedel som. Nemyslel som. Nechcel som...

—        Porozumeli sme si, — odpovedal don Giovanni Maria sucho a pevným hlasom. — Veď i tak tu už nemáte čo robiť a dnes večer môžete odísť. Vaša izba v ,,Dobrej zastávke" je od zajtrajška i tak už prenajatá. — A odišiel.

—        Polievka. Polievka.

            Sbor chudobných mu padol tak dobre ako chválospev očisťujúcej pokory. Keďže bol ešte celý rozochvený pre tú svätokrádežnú urážku a sta by ho pyšná ponuka bola prikryla kráľovským plášťom, hanbil sa všetkých tých ľudí, oblečených do biedy.

            Nebol vinný, že počúval, hoc len na chvíľu, zaliečavé slová ? A cítil sa chudobnejší ako tí chudobní. Septembrové slnko dávalo malému davu žobrákov nádych pozlátenej legendy.

— Polievka. Polievka. Polievka.

            Poznával ich jedného po druhom. Cítil sa poškvrnený zlom storočia, pýchou, ktorá pichá, zožiera a hryzie. A cítil potrebu kresťanskej lásky viac ako všetci. Starý Eusebio, slepý Martino a hrozná Orsola, „okamžitá smrť", ako ju nazývali pre tvár, zničenú chorobou, ktorá nepardonuje, sa k nemu pomaly blížili. Zakúsil horúcu potrebu očistiť sa a keď zvonček slávnostne zazvonil, bežal ich objať.

            Letícia, ktorá čítala nahlas, slabikujúc ako malé dievčatko, dvihla hlavu a náhle sa spýtala:

—        Spieva krásne tá pani Graziella Altara ?

—        Je to veľmi známa lyrická umelkyňa. Prečo ?

—        Tak. — A keď prečítala niekoľko riadkov, znovu sa spýtala: — A ten majster umrie onedlho, však ?

—        Hovor potichu. Mohla by ťa počuť. Jej izba je práve tu nad nami. Obloky sú otvorené. Radšej pokračuj.

            Keď mohol, venoval jej ochotne hodinu a pobádal ju čítať nahlas nejakú knihu, schopnú vzbudiť v nej nové vzrušenia a rôzne reakcie. Takto sa jej usiloval odkryť dušu. A v základe mohol už vyhlásiť, že je spokojný s dosiahnutým výsledkom.

            Keďže bola pudová a vrtošivá a najmä primitívna a slabá, zdalo sa, že smysly ju nechávajú dosť na pokoji. Keď išla ulicou, mladíci z Capannette hľadeli na ňu s otvorenými ústami. A dospelejší ľudia ju hltali očami. Vedel, že kde-tu na pár hodín ujde. A dozeral na ňu, ako mohol, hotový zakročiť. Ale nezdala sa mu byť smyselná: jej šialenstvo bolo iného rázu. Rád s ňou hovorieval ako s deckom, lebo si bol istý, že zasieva do nej semä, ktoré raz vyklíči pod závanom vetra alebo po víchrici. A hoc aj dobrá mama Terézia neprestávala kývať hlavou, ako by ešte nebola presvedčená, trval na svojom pláne.

            Doktor Moreno mu so záujmom pomáhal pri tejto práci duchovného uzdravovania, ktoré presahovalo obvyklú skúsenosť psychiatrických kliník.

            Jeho horali prijali Letíciu bez prílišných námietok. Niektorí, pravda, šomrali. Ba v „Čiernom kohútovi" a v „Kaviarni priateľov", ktoré boly strediskami dedinskvch klebiet, vytvorila sa i nepriateľská strana. Tí obyvatelia hôr, zvyknutí na tvrdý alpský život, nechápali dobre, čo ich farár, do ktorého skladali toľkú dôveru, chce urobiť s touto divoškou. Ale keďže don Giovanni Maria ju chránil a držal v dome so svojou matkou a keďže diecezánskv biskup na to nič nevravel, všetko prišlo pomaly zasa do poriadku.

—        Počúvaj chvíľu, — prerušil ju kňaz a použil za zámienku jednu vetu z knihy. — Povedz mi, čo myslíš ty o smrti ?

—        Ja ? Ja som ešte nikoho nevidela umrieť. Ale myslím, že smrťou sa všetko končí. Sme cestný prach. Sme cintorínsky prach.

—        A na svoju matku si nespomínaš  ? Vieš, že umrela. A nikdy sa ti o nej nesníva ? Naozaj nikdy ? — Hľadel na ňu pevno a hľadal reakciu na svoje otázky.

—        Naozaj nikdy. Neurobila nič pre mňa. Nemám na ňu nijakú dobrú spomienku. A prečo by sa mi malo o nej snívať ?

—        Sny sú často bezvýznamné, ale niekedy môžu tvoriť výzvy, predtuchy, spomienky, volania. Vedomie vie dokonca prebudiť netušené veci. Ale nechajme to. Vedz, že jestvuje akási priehrada: na jednej strane zostáva smrteľné telo a na druhej strane sa oslobodzuje nesmrteľná duša. A duša predstupuje pred Sudcu.

            Letícia sa samopašne zasmiala a zvrátila dozadu svoju krásnu hlavu.

—        Teda je to proces ?

—        Áno, proces nášho života.

            Don Giovanni Maria ju nechal smiať sa, potom jej kázal ďalej čítať.

            A zatiaľ čo jej kde-tu opravil slovo alebo vysvetlil vetu, uvažoval nad zámerom Prozreteľnosti, ktorá po desiatich rokoch hodila toto stvorenie práve k jeho nohám, aby sa ho ujal a priviedol ho k Pánovi. A znovu videl dávny večer, keď ho náhle zavolali a keď musel vypočuť spoveď úbohej matky, trápenej na tele i vo svedomí.

            Vo vyšších oblastiach večných priestorov, kde klíčia ľudské osudy, schopné vykonať svoje zemské vrhové čiary, široký zámer istotne spája životy a svedomia v zázračnú svetelnú symfóniu. A celé ľudstvo je oblohou duší, ktorá poslúcha zákon harmónie, daný Stvoriteľovou vôľou. Frečo sa knieža zla pokúsil zmocniť sa tejto bytosti s krehkým telom, kde duša drieme ako uväznená ? Kto vlastne je Letícia ?

            Vytrhol ju zo zla tým inštinktívnym vzletom, ktorý v ňom natrvalo charakterizuje temperament bojovníka. Bol vojakom za vojny proti nepriateľovi vlasti; dnes je vojakom v bitke, kde niet prímeria a proti neviditeľnému, ale všadeprítomnému nepriateľovi ľudstva. Namiesto čierneho pierka alpských vojakov má čiernu kňazskú reverendu. Viera v ňom znovu oživila zápal. A nebo sa stalo vlasťou, ktorú treba vydobyť pre všetkých. Aká bitka môže byť krajšia, úpornejšia a vznešenejšia od tejto, stále sa meniacej podľa duší, ktoré treba udržať, brániť a posilniť proti nepriateľovi, čo berie na seba sto mien a tisíc tvári, hotový zaútočiť na každom fronte a vo všetkých oblastiach, vo svedomiach, smysloch a rozumových schopnostiach ?

            Jeho kríza ... Celú epickú veľkosť boja medzi dobrom a zlom vytušil istého večera, keď čítal Apokalypsu na Oitigare. Pamätá sa na chvíľu a miesto. Ako to vraví pieseň alpských vojakov: „Bol to vzduch Ortigary, čo mi zmenil farbu." Trhlina do noci. A v tom sa mu zablysla najvyššia architektúra, čo spája časy a priestory.

            Prelúdium kozmogónie so vzburou odbojných anjelov, tretiny nebeského vojska, čo nasledovala Lucifera v pekelnej výzve. Tlmená vojna nenávisti, zosnovaná proti ľudstvu touto tretinou padlých anjelov, ktorí aj v pekelných priepastiach si udržujú podzemnú hierarchiu ako pamiatku na tú, ktorú stratili v jase večných nebies. A boj odlišný s doby na dobu, spiaty s civilizáciou a pokrokom, v súhlase s rasami a kontinentmi pokračuje pod zemou a tajomne a kde-tu pyšne vynesie na povrch hýrivosť, vzburu alebo ateizmus. A odhaľuje sa iba málo ľuďom v pravdách a symboloch, zatiaľ čo stáda národov prechádzajú zo storočia do storočia, keďže ľudia zostávajú nevedomými, indiferentnými alebo skeptickými, vábení iba materiálnymi potrebami svojej existencie. Ale ľudstvo tvorí stále terén na súboj a je nepriateľovou korisťou. A boj bez prímeria akiste nebude mať konca až po epilóg, ohlásený patmosským jasnovidcom.

            Takto videl od Genezy až po Apokalypsu žiariacu architektonickú líniu Viery, ktorá živí duše, smädiace po Bohu a po Nekonečnu.

            Ľudia sa môžu usmievať. Aj smiať. Vravieť znovu a znovu, že náboženstvo je povera, pozostatok stredoveku, výkvet tmárstva a útočiť naň v mene vedy, ktorá je priveľmi sebavedomá. Zostáva svetlom duší a tajomstvom pre toho, kto naozaj hľadá v hlbke. Môžu vysmievať kňazov, ohovárať a mučiť ich: pravda uzavretá do knihy so siedmimi pečaťami zostáva nezmeniteľná. Ľudia sa míňajú. Národy prichodia jeden po druhom. Civilizácie sa striedajú. Tiene. Tiene a popol. A vietor prinesie iné semená nových ideálov pre ľudské blaho. Zas prídu boje a vzbury. Konflikty a vojny. A najmä nešťastia a utrpenie. A kniha so siedmimi pečaťami opakuje večné pravdy.

            Možno nadľudia, ktorí popierajú jestvovanie najvyššej bytosti, a hordy ateistov rozpútajú ďalší útok. aby porazili kresťanstvo a zaviedli nové pohanstvo. Ale kniha so siedmimi pečaťami spieva o konečnom víťazstve po epickom boji.

            A pozrel na Letíciu, ktorá čítala ďalej, pričom krásna hlava s vlasmi medenej farby sa jej skláňala nad stránky. Pozoroval ju, ako záhradník pozoruje zriedkavý kvet, ktorý ho stál veľa námahy.

            Niekedy sa mu zdalo, že celé jeho dobrodružstvo mizne v hmle. Ze by bol obeťou halucinácie ? Inokedy si zas nahováral, že tým cudzincom, azda iba v tej chvíli, prechádzal akýsi druh okultnej a temnej vibrácie. A čo predstavuje Letícia, pokrstená groteskným rítom od ateistov medzi dúnami Severného mora ?

            Spomína si na Parsifala, Wagnerovu drámu, ktorá s mystickým lyrizmom líči konflikt medzi silami dobra a temnými mocami zla. Na jednej strane rytier Svätého Grála s víťazným Parsiíalom a na druhej čarodejník Klingsor a Kundry, pekelná ruža. posledné vtelenie Kundiigie a Herodiady. Tak veľmi hľadal skryté pravdy vo Wagnerovej dráme ...

            Letícia bezpochyby nemá nič z Kundry Nijakú pekelnú perfídnosť. Ani strhujúcu smyselnosť. Nie je teda princeznou pekelných priepastí. Je iba jednou z mnohých bezmenných slúžok zla. Úbohý nástroj šialenstva a skazy, ľahká korisť nepriateľských síl. Figúrka pešiaka na priestrannej šachovnici nerestí sveta. Ženská ako stá, tisíce iných, krehká, slabá a kujná. Ženská, hotová slúžiť pánovi.

            Treba ju zachrániť, lebo možno v nej je symbol viny a vykúpenia. Treba ju zachrániť, i keď jej história tvorí iba malú epizódku omnoho väčšieho obrazu. Treba ju zachrániť: a už posilnil dušu, aby ju oslobodil; a teraz sa v nej prebúdza srdce: a možno raz materstvo, najušľachtilejší cit ženy, prebudí jej svedomie. Istotne, keby ju mohol vydať za kováča Daniela, bola by zachránená.

            A počúval ju, ako číta, slabikujúc ako decko, zatiaľ čo cez otvorený oblok sa liala vôňa čerstvo skoseného posledného sena.

            V tej chvíli sa otvorily dvere a Ricú, čo sa v nich zjavil, vykríkol:

—        Rýchle, dôstojný pán, majster umiera,..

            Letícia zostala sedieť s otvorenými ústami pred knihou a ako pre seba opakovala:

—        Umiera ? .. .

            V malej izbičke majster agonizoval. Pri ňom stáli nehybne a bez slova doktor Moreno a Graziella Altara. Kňaz sa priblížil k posteli. Položil ruku na čelo nemocného, ktorý dvihol ťažké mihalnice a pozrel sa naňho ako dieťa. Ľahký úsmev sa mu zjavil na rozpálených perách a pokúsil sa vysloviť niekoľko slov:

—        Ďakujem .. . som rád . .. Chcel by som . . .

            Don Giovanni Maria rýchlo vyšiel von. Vo dverách stála zvedavá a užasnutá Letícia a usilovala sa nazrieť do izby. Chcela vidieť niekoho umierať.

            Doktor, zohnutý nad agonizujúcim, namáhal sa zachytiť nejaké slovo.

—        Chce ešte čosi od vás, milostivá pani. Možno hudbu. Áno ? — Prisvedčil.

            Speváčka, dojatá a rozrušená sadla si k harmóniu. Angela znovu zaujala miesto v milosrdnej úlohe zvlažovať pery umierajúceho. Beati mortui qui in Domino moriuntur. A hudobník umiera v milosti.

            Zatiaľ Ricú pripravil rituálny stôl pre svätý olej, prikryl ho bielym obrusom, uprostred medzi dve horiace sviece postavil kríž a pri posteli zapálil veľkú hromničku.

            Don Giovanni Maria vrátil sa v bielej superpelícii a s fialovou štólou, nesúc svätý olej, a vyslovil obradné slová:

—        Pokoj tomuto domu a všetkým jeho obyvateľom.

            A kňaz, keď kropáčom prskal svätenú vodu a kľakol si, aby odriekal prvé modlitby posledného pomazania, javil sa skutočne v celej vznešenosti svojho apoštolátu: posledný vyslanec ľudstva, hotového umrieť a prosiaceho milosrdenstvo od Najvyššieho. To nie je chvíľa smrti, ale chvíľa lúčenia sa s pozemským životom. Treba vyslobodiť dušu, aby zbavená posledných pút vzlietla k svojej nesmrteľnej vlasti.

            Zdalo sa, že od niekoľkých dní Sergio Granesi znovu nadobudol pokoj. Smierenie sa so ženou ho bezpochyby povznieslo. Veď čo zanecháva na zemi teraz, keď utíšil výčitky a získal odpustenie Kristovým znakom ? Svoju hudbu ? Tá hudba, ktorú teraz Graziella Altara, chvejúc sa rozrušením, vyludzuje na harmóniu, je krásna, vášnivá. Ale onedlho vyslobodená duša pozná inú. Ba viac, stane sa živou, vibrujúcou a horúcou notou večnej symfónie. A vtedy bude žiť skutočne.

            Kňaz sa chystal udeliť posledné pomazanie. Olejom, ktorý zmierňuje pozemské bolesti a je znakom duchovnej sily, potrel oči, uši, nozdry, pery, dlane rúk a nohy. Hudobníkova žena dojatá nechala harmónium a pozorne sledovala milosrdný rítus.

            Kostolný zvon začal oznamovať pomalé skonávanie. Izba, kde teraz čaká nemá a neviditeľná smrť, zaváňa tisícerými septembrovými vôňami hôr. Zapádajúce slnko vrhá na steny ohnivé záblesky. Vtáky sborove intonujú svoje večerné litánie. Z diaľky dolieha cengot spiežovcov stád, roztratených po horách. A Orna spieva svoju legendu o výšinách a snehoch.

            Odchýlenými dverami blízko Ricúa, ktorý kľačal, pozerala Letícia ostrým zrakom a zdržovala dych. V kúte stál doktor Moreno a s námahou ovládal vzrušenie. O niekoľko chvíľ sa"zas zopakuje veľké tajomstvo. Neviditeľná a ne-ohmatateľná duša opustí obal. Veda ešte stále tápe v pochybnostiach. Viera však žiari istotou.

            Naraz ľudová pieseň, intonovaná mužským hlasom, prerušila ticho. To pastier sa vracia so svojimi ovcami a pri prechode cez most si spieva. Život veselo vtŕha do smútočnej izby.

            Nehybný hudobník nemá už výzor muža. Zdá sa, že vychudnutá tvár sa rozkladá v prísnosti poslednej chvíle. Oči upriameno hľadia do diaľky, za horizonty. Možno vidia už tajomstvo. Odrazu si vyslobodil ruku zo ženinej ruky. A priesvitnými a suchými prstami začal udierať pohyb, ako by sledoval vnútorný rytmus, jestvujúci iba preňho. Naozaj počuje prvé akordy záhrobnej symfónie ? Potom sa intenzívne pozrel vôkol, ako by sa chcel zmocniť všetkých vecí, ktoré opúšťa. Pokúsil sa ešte čosi povedať, ale pery sa pohly nadarmo.

            Letícia s nerozhodným srdcom a rozpálenými očami pozerala na tajomstvo. A kňaz bol pokojný a vyrovnaný, ako by čakal neviditeľného hosťa, ktorému sverí chvejúcu sa dušu. Vita mutatur non tollitur. Prechádza smrť skutočne v život ?

            A v tichu poslednej chvíle pokojný hlas dona Giovanniho Maria intonoval modlitby agonizujúcich:

            „Som tvoja spása: neboj sa.

            Tvoje neprávosti nech ťa neľakajú: som advokát vinných."

            Ticho. Znovu počuť hlas potoka. Vonný dych hôr, ktoré pokojne usínajú. A údery zvona, oznamujúceho odchod s Bohom smierenej duše.

            „Neboj sa temnôt: som tvoje svetlo.

            Neboj sa smrti: som život.

            Neboj sa odsúdenia: som Vykupiteľ."

            O niekoľko dní boly Capannette hore nohami pre neočakávanú návštevu diecézneho biskupa.

            Jeho Excelencia Carlo Reverditi, ktorého od istého času prichádzaly naj protichodnej šie zprávy o tom, čo sa deje v dome dona Giovanniho Maria Baldelliho, chcel sa o veci osobne presvedčiť.

            Biskup, muž prísnej a veselej povahy, obdarený zdravou ľudskou filozofiou, ktorá možno pochádzala z jehon sedliackeho pôvodu, muž, čo s pevným teologickým vzdelaním spájal bohatú pastoračnú skúsenosť, vedel, čo chce touto návštevou. Treba bez najmenšej urážky výnimočného kňaza, o ktorom sa rozpráva v celej diecéze i mimo nej, urobiť poriadok čo najskôr a prv, než zlé jazyky spôsobia väčšie škody.

—        Pritom všetkom nebuďte priveľmi prekvapený, že ma tu vidíte tak nečakane, — povedal, keď si sadal.

—        Naopak. Moja chudobná domácnosť je vám vždy k dispozícii, Excelencia. Ráčite dovoliť klobúk ?

—        Ďakujem. Je to ešte stále vaša pracovňa ?

— Stále. Dovolíte ? — Vzal klobúk a položil ho na písací stôl. Potom zostal stáť pred predstaveným, ktorý s fialovou kamorkou a s krížom na hrudi vyzeral ako sudca, a zdvorilé ho vyzval: — Teda, Excelencia .. .

            Biskup s otvorenou a veselou tvárou, na ktorej šesťdesiatka zanechala iba nepatrné stopy, s pravidelnými črtami, širokým čelom, prenikavými sivými očami si zasadol, ako by mal mať dlhý rozhovor.

—        Sme si istí, že nás sem nikto nepríde vyrušovať. Pretože si musím s vami trochu dlhšie pohovoriť. Akiste tušíte, tí čo ide. Áno, tá deva sa stala 'dennou témou v celom údolí. A okrem toho ... Reči sa množia, keď ide o to ohovoriť kňaza. Aj keď je kňazom hodným, váženým ako vy. Jestvujú vždy zle informovaní horlivci. A preto som radšej prišiel sem, aby som preskúmal situáciu. Nuž, tu som. Devu som už videl. A ak bude treba, po svojom rozhovore ju zavoláme. Už vopred poznamenávam, že tejto svojej návšteve nijako nechcem dať ráz vyšetrovania.

—        Som vám celkom k dispozícii, Excelencia.

—        Slovom, dostali ste sa do čudného dobrodružstva.

—        Dovoľujem si poznamenať, že ide o mimoriadnu vec.

            Biskup sa usmial a urobil rukou široký posunok.

—        V celku sme nútení pokladať za mimoriadny každý fakt, ktorý sa nás dotýka zblízka. Som prvý, čo uznávam, že v diecéze, ba i inde, je známe dobro, ktoré konáte. Obkľučuje vás zaslúžená povesť. Len pred niekoľkými dňami tu umrel vašou zásluhou s Bohom smierený hudobník. A dozvedel som sa, ako. Všetko, čo máte, dávate chudobným. Ste vždy tam, kde niekto trpí. Vašu spovedelnicu navštevujú, povedal by som, kajúcnici z popredných vrstiev. „Dobrou zastávkou" ste otvorili akýsi druh útulku pre duševne vykoľajených, o ktorých iba Boh vie, koľko ich je v tejto rozháranej dobe. Dá sa povedať iba to, že vo vás žije bojovník. Ste naozaj strážcom stáda.

—        Pocítil som povolanie za kňaza v zákopoch na Ortigare, medzi alpskými vojakmi. A videl som Krista v každom človekovi, ktorý umieral za lepšie ľudstvo.

—        Ktoré, bohužiaľ, ešte neprišlo ...

—        Ale ktorého sa nesmieme prestať dovolávať a ktoré musíme pripravovať proti zlému, čo stále čihá v nás i mimo nás. Používa každú zbraň, nové taktiky, stovky ciest, berie na seba tisíce tvárí a je vševidiaci a všadeprítomný. Preto je potrebné, aby sa každý kňaz činne postavil proti nemu.

            Biskup sa trochu zamyslel. Dotkol sa kríža na hrudi, vzdychol si a potom pomaly povedal:

—        V mnohých veciach máte pravdu. Ľahostajnosť a skepticizmus otvorily cestu ateizmu. Nehovorím o našej vlasti, ktorá na šťastie je uchránená od búrky. Ale keď pozrieme po svete, zdá sa naozaj, že sa približujú chvíle temnôt.

—        Práve preto, Excelencia, treba sa dovolávať svetla a priblížiť čo najviac duší k veľkému tajomstvu života. Treba dať duchovný výklad tomuto nášmu jestvovaniu, ktoré pre mnohých, pre veľmi mnohých je iba namáhavé, vulgárne a nízke. Treba odhaliť svedomiam znaky, ktoré nateraz nevidia, volania, ktoré nečujú, symboly, ktoré nechápu.

—        To som chcel od vás počuť, don Baldelli, — prerušil ho biskup. Zdalo sa, že trochu váha. Pozrel na kňaza, stále stojaceho pred sebou, ako by meral jeho morálnu postavu a pokračoval: — Prečo si nesadnete, dôstojný pán ? Budeme sa môcť pokojnejšie shovárať. Oh, chápem veľmi dobre: nedostali ste prípravu, ako bola naša. Hovorím vo všeobecnosti o duchovných: výchovu disciplinovanú, vymedzenú, ustálenú od mladých rokov. Prichádzate zo života.

—        V ktorom poznám biedu, hanebnosť a nízkosť.

—        Niekedy to môže byť najlepší spôsob, ako nad nimi zvíťaziť, — súhlasil s úsmevom biskup. — Pravda natoľko, nakoľko sa nestaneme obeťami. Ale to všetko je teória a treba pozrieť na praktickú stránku. Budem teda s vami hovoriť otvorene, don Baldelli. Konečne, to je najlepšia diplomacia.

            Don Giovanni Maria, ešte stále stojac, sa s úsmevom uklonil:

—        Preto sa tak málo používa.

—        Nuž poviem vám, čo si myslím v súvislosti s tou toľko skúšanou devou. Predovšetkým viete, ako moderná veda z nášho hľadiska prísne posudzuje také fakty, ktoré umiesťuje do rámca hysterických a epileptických zjavov. A viete tiež, ako skepticky sa usmieva pred exorcizmami, ktoré na šťastie teraz už sú zriedkavé.

—        Pretože Nepriateľ už oddávna mieri na väčšiu korisť, na národy a kontinenty. Jednako aj jedna jediná duša je vždy dobrá. Čo sa týka modernej vedy, ani ona neprekročila hranice ducha a nepodarilo sa jej zmerať hĺbku duše. Naproti tomu za týmito hranicami a hĺbkami a za smrťou, ktorá pre vedu zostáva bariérou, jestvuje pre nás istota. Preto, keď lekár opustí telo, my sa ďalej zaoberáme dušou a povznášame ju k svetlu. Nie je tak, Excelencia ?

            Biskup naňho ostro pozrel a zmeniac tón pripustil:

—        Dobre. Ale problém nie je v tom. Vráťme sa na chvíľu k tej deve a shrňme. V jej prípade ste uznali za dobré použiť rad exorcistátu ktorý ste prijali so štyrmi nižšími radmi. Nechajme to, čo by sa dalo povedať o vašom čine... Potom ste jej udelili krst a preto jej duša, úplne oslobodená a ťažko prístupná diablovi, je kresťanská. Pri tomto predpoklade chcel by som sa vás spýtať na inú vec, — urobil pauzu, popravil si kamorku, uprel svoje sivé a pevné oči do očú kňazových a pokračoval: — Hovorme však o ňom, o tom cudzincovi. Zjavil sa vám azda nejako znovu ? Zbadali ste hocako jeho prítomnosť ? Nie ? Nezakrývam vám, don Baldelli, že toto dobrodružstvo, prinajmenej mimoriadne, zväčšuje zvedavosť okolo vašej osoby. Jestvuje celok duchovných a aj mystických zjavov, ktoré, uznáte, vyžadujú všetku našu rozvážnu a otcovskú pozornosť. Počul som rozprávať, že máte špeciálne duchovné dary, skoro veštecký cit, povedal by som, ak chcete, akýsi šiesty smysel, ktorý vám vraj umožňuje vidieť, chápať, vysvetľovať...

            Don Giovanni Maria sa usmial a zakýval hlavou.

—        Nie, nie je vo mne nijaký osobitný smysel okrem toho všeobecného. Možno, že obraciam väčšiu pozornosť na malé fakty a usilujem sa nájsť pravdu pod rôznymi symbolmi a myslím, že nie som jediný, čo poznal skutočného nepriateľa dneška: pýchu. Ale opakujem, nemám nijakú mimoriadnu intuíciu, tým menej dar veštenia. Iba prosím Boha, aby mi vo svojej dobrote nejakým znakom vopred ráčil dať poznať hodinu mojej smrti.

—        Dobre, dobre, — prisvedčil biskup a urobil rukou drsný posunok, — vráťme sa k tomu podivnému dobrodružstvu s cudzincom. Naozaj by som nechcel, aby vás vaše meno navádzalo napodobňovať svätého farára z Arsu.

—        Niet nič spoločného medzi mnou a svätým Jánom Maria Vianneyom. patrónom nás farárov. Som posledný sluha boží, úbohý horský kňaz.

—        Nuž keď je tomu tak, nezakrývam vám svoje uspokojenie. Sostúpme teda s výšin mysticizmu a zamierme na cesty na rovine, kde kráča jednoduché úbohé ľudstvo, ktoré, i keď nás niekedy zasypáva výsmechom a sarkazmom, útokmi a urážkami, ustavične nás potrebuje. A poďme k veci. Túto Letíciu, povedali ste mi, vám ohlásila a odporúčala asi pred desiatimi rokmi istá umierajúca matka, pri ktorej ste vykonávali svoje kňazské povinnosti. Však ? Uistili ste ma, že nemôžu obstáť nijaké pochybnosti o jej pôvodnej osobnosti: je to ona. Slovom, mala sem zaiste prísť . ..

—        Pre iedno z tých duchovných volaní, ktoré sú možno tajomnými motívmi symfónie duší, — zakončil don Giovanni Maria.

            Biskup sa dobrácky usmial, pozrel von oblokom, zakýval hlavou a povedal:

—        Tak či tak, sú to zriedkavé prípady.

—        Súhlasím, ale prezrádzajú odblesk tajomstva a závan nekonečna. Tento prípad okrem toho nesie na seba znak jednej z tých temných moci, ktoré sú rozsiate po svete, aby pripravily útok diabla. A ďakujem Bohu, že vo svojej láskavosti mi ráčil sveriť miesto v prvej línii v našom vojsku. Ale neviem, či môžem pokračovať, Excelencia.

—        Hovorte, len hovorte; zaujíma ma to.

            Don Giovanni Maria sa na chvíľu zamyslel. Potom dvihol výraznú tvár a pokojným a vážným hlasom pokračoval:

—        My sme možno naozaj v krížnom bode ľudstva. Možno sa nachádzame pred jedným z najväčších útokov, ktoré Satan rozpúta proti celému ľudskému pokoleniu. A táto pravda, nad ktorou sa usmievajú neveriaci, pre nás je jasná. Nepriateľ snuje nesvornosť, rozsieva nespravodlivosť, kuje neporiadky, oživuje nenávisť, rozpaľuje pýchu, rozduchuje nevraživosť a pripravuje vojny. Okrem toho vystavil piedestály, oltáre a chrámy pre ľudské božstvá. A novopohanstvo triumfuje. Ba jestvuje náuka, ktorá nesie znak apokalyptického draka. Pamätáte sa na Šelmu, čo vystúpi zo zeme a pomôže Selme, vychádzajúcej z mora ? Symbol zlej náuky a falošných prorokov, čo budú podopierať Antikrista, je zrejmý. Ale proroctvu patmosského jasnovidca neurčujeme dáta. Je isté, že ateizmus, nafúkaný hnevom proti Kristovi, sa pripravuje na jedovatý zápas. A nesmieme žasnúť, ak by sa istého dňa zjavili na obzore štyria jazdci, ten na bielom koni ako symbol panovania, na červenom ako symbol vojny, na čiernom biedy a na žltom smrti.

            Biskup urobil malý posunok na súhlas.

—        Výborne. Poznáte dobre Apokalypsu. Ale ak dovolíte kritiku, biely kôň neznázorňuje pyšné panovanie. Biela farba je znakom čistoty, radosti, víťazstva. Podľa najvierohodnejšej exegézy ten, čo bol na bielom koni, „mal luk, dostal veniec a vyšiel ako víťaz, aby zvíťazil". A to je, o tom niet pochybností, víťazný a triumfujúci Kristus. Napokon sa biely kôň znovu zjavuje, sám a víťazný, v žiarivom epilógu Apokalypsy. A viete, že záver tohto boja medzi Dobrom a Zlom je nedvojsmyselný: Et portae inferi non praevalebunt. Sily zla nič nezmôžu.

—        Súhlasím, Excelencia. Ale bojovať treba. A hoc nemôžeme videnie presne umiestiť ani do jednej doby, vieme, že sa uskutoční. Pritom všetkom teraz ľudia vidia tento boj iba v zábleskoch a cez nepatrné otvory. A my kňazi, prečo to zapierať ?, niekedy sa neopovažujeme ukázať ľudstvu ozajstného nepriateľa, apokalyptického zvodcu sveta.

—        Bezpochyby, chvíľa je vážna, — vyhlásil biskup.

—        Veru vážna ... Bohužiaľ ľudstvo od istého času začalo diskutovať o nesmrteľnosti duše a o samom jestvovaní Boha. To je to zlé semeno, ktoré Nepriateľ zasial do rozumových schopností storočia.

—        Ale z milosti božej mnohé duše zostávajú verné Cir.kvi a Kristovi.

—        A iné vzývajú nebesia a smädia po Nekonečnu. Nebadáte, že mnohé, veľmi mnohé duše čakajú od nás vyššie a teplejšie slovo ? A práve my kňazi by sme sa mali stať opravdivými prostredníkmi, aby sme všetkým odkryli cesty tajomstiev.

—        Tým naozaj sme a robíme to.

—        Dovolím si nesúhlasiť, Excelencia: niekedy sa obmedzujeme na to, že sme funkcionármi byrokracie pobožností a nie zjavovateľmi tajomstiev.

—        Ktorých prah nesmieme prekročiť bez presného volania, — odpovedal pevne biskup.

—        Ale ktorými, Excelencia, musíme živiť seba a druhých, aby sme duchovne tlmočili život, ktorý pre mnohých, najmä dnes, je suchý, namáhavý, preplnený zodpovednosťou a zbavený mravného významu,

—        Nesúďme klérus. Pamätajme, že pozostáva z ľudí. Napokon kostoly sú preplnené.

—        Obecenstvom, ktoré priveľmi často sa uspokojuje formálnou praxou.

—        Je na nás, aby mal hlbšiu vieru.

—        Súhlasím, ale koľké duše sa vzdialily od Boha práve preto, že sa nám to nepodarilo ?

            Biskup si popravil kamorku a po krátkej pauze povedal:

—        Dám vám iba radu, pretože radi čítate: poznáte knihu „Kristov vyslanec" od kardinála Jakuba Gibbonsa ? Prečítajte si ju. A teraz dosť, vráťme sa k hlavnému motívu mojej návštevy a urobme záver. Slovom, tá deva, nech je ktokoľvek, nech ste ju prijali z hocakého dôvodu, je vo vašej fare už pridlho. Uvážte, je to mladá žena a jej správanie sa môže vyvolať mnohé kritiky.

—        Moje svedomie je pokojné.

—        Musím vám pripomenúť vyššiu hierarchiu a disciplínu, don Giovanni Maria Baldelli: je absolútne potrebné, aby to dievča čo najskoršie opustilo vašu domácnosť. Máme dosť útulkov, domovov a ústavov, ktoré ju môžu strážiť až do dospelosti. Potom uvidíme, uvidíme. Ale táto deva musí rozhodne ztadiaľto odísť. Konečne teraz je už zachránená.

—        Dovoľte, Excelencia: nikto nie je bezpečne zachránený.

            Biskup nemohol zakryť drsný posunok odporu. Opanoval sa, vstal, ako by chcel naznačiť, že návšteva je skončená, a pristúpil k obloku. A úmyselne zmeniac rozhovor zvolal:

—        Aký nádherný výhľad ! Punta Solitaria je práve naproti. Bohužiaľ, jeseň sa blíži, duje vietor a na Sasso Storto sú obláčky, — vzal klobúk, ktorý mu dôstojný pán podal. Pozrel naňho s otcovskou nežnosťou a dávajúc mu bozkať prsteň urobil záver: — Ste mimoriadny farár, don Giovanni Maria Baldelli. Som na vás hrdý, že patríte do mojej diecézy, i keď mi niekedy robíte vážne starosti.

            Kňaz si kľakol, aby pobozkal biskupský prsteň a odpovedal:

—        Prosím vás za odpustenie, Excelencia, že som vám spôsobil toľko mrzutostí. Ale ráčte mat dôveru k svojmu služobníkovi.

            Zvonku doletel hlas Letície, ktorá spievala ľudovú pieseň.

—        Hľa, to je ona, — povedal pomaly biskup a láska, vo pokynul donovi Giovannimu Maria, aby vstal. — Povedzte mi, syn môj, nezdá sa vám, keď všetko zvážime, že ona je veľmi nepatrná vec v porovnaní s hrozivou grandióznosfou vojny medzi Dobrom a Zlom, o ktorej sme rozprávali ?

—        Možno, Excelencia. Možno je iba malou epizódkou v ohromnom obraze. Pritom všetkom boj, i keď je obmedzený na jednu dušu, zostáva grandiózny a bitka o ňu má určite rozmery a vývoj, ktoré nevidíme.

—        Nuž čo mienite urobiť, ak smiem vedieť ?

—        Poslúchnuť, Excelencia. Poslúchnuť. Pôjdem do Turína a podľa vašej rady budem hľadať. Ale neopustím ju modlitbou a svojimi chatrnými silami budem ju podporovať proti každému ďalšiemu útoku. Myslím, že súboj nie je skončený. Ale dajte mi čas, dôverujte mi, Excelencia, a modlite sa aj vy, aby mi Boh pomohol.

            Biskup dvihol ruku, aby ho požehnal, a vyšiel von.

            Zdola Letíciin hlas sa hral s vetrom.

            Moreno, vidiac, že don Giovanni Maria neodpovedá, sadol si na svoju posteľ a pre seba si urobil záver:

—        Nuž ten Mancardi je krásny typ. Včera, keď sme sostupovali od Lago Nero, mali sme dlhý rozhovor. Keďže je tvrdohlavý ako muľa, je jasné, že nesúhlasí so svojimi. Teraz chápem veľmi dobre, prečo jeho pomýlený život je iba odbleskom toho, že zavinil úpadok šťastia celej svojej rodiny. Stavím sa, že vám bude rozprávať o žene, o úbohej pani Elvíre. Aká to obeť, strela do duše ! A dcéry, aké nešťastie ! Za to všetko môže ďakovať najmä svojej ne-smieriteľnosti. Ale podarilo sa mi vycítiť, že odkedy je tu, pracuje v ňom výčitka. Je to čudný dobročinný mikrób, ktorý sa našimi mikroskopmi nedá zbadať. Vývin nemoci môže trvať neurčitý čas a istého krásneho dňa táto duševná choroba prejde do krízy: to jest do oslobodenia. Niekedy do oslobodenia, ktoré vy veriaci ľudia nazývate obrátením. Aj smrť majstra Granesiho bola v určitom smysle riešením výčitky. Aký nádherný koniec! Želal by som si byť prítomný na mnohých podobných smrtiach. Odkedy som v Capannette, môžem povedať, že som sa mnoho naučil a musím sa priznať, že som sa ohromne zmenil. Naozaj ste mimoriadny ...

            Don Giovanni Maria, ktorý ho počúval obrátený chrbtom k otvorenému obloku, ktorým bolo vidno kus neba, kde nad spiacimi horami sa trblietaly prvé hviezdy, ho prerušil:

—        Ach, nie, milý pán doktor, nezačínajme poklonami. A nerozprávajme ani o obrátení. O tomto slove by sa dalo dlho diskutovať. Všetci prichádzajú k tej istej méte, ale nie sú si podobní. Svätý Pavol nepadol na kolená ako svätý Augustín. Každá kríza sa líši podľa duší a pováh, vzdelania a okolností. Potom je tu aj srdce. A nakoniec cesty milosti, vždy také rozličné. Jestvujú svedomia vyjasnené, osvietené, ožiarené, premenené. Nezabúdajme konečne na bolesť so všetkým tým, čo vlečie za sebou, aby chápala, rekonštruovala, obnovovala. Pozrite práve na Sergia Granesiho: istotne umrel kresťansky a jeho žena, smierená, zachová si možno lepšiu spomienku na minulosť.

—        Áno, po tieto dni prišlo k veľkým zmenám v „Dobrej zastávke". Graziella Altara zaraz odišla a čoskoro ju znova počujeme v rádiu. Krásna žena a krásny hlas. Ach, my v Bologni sme znalci. Znalci hudby, aby ste ma nerozumeli zle. Vek vášní, ak som ich vôbec mal, som už prežil. Zmizol aj Antonino Giussida: toho architekta, prepáčte, som nemohol ani cítiť. A urobil veľmi dobre, že si vzal kufre a odišiel bez slova. — Pozrel bokom na kňaza a keď videl, že nehýbe mihalnicami, pokračoval: — Jeho miesto hneď zaujal ten dobrý profesor Berra. Aj on so svojou fyzikou a laboratórnymi skúsenosťami prišiel sem, aby sa pokúsil ožiariť hmotu, a urobil ju skutočne Živou. Je sympatický a spoločenský dokonca i pri stole, rád hrá v karty a nikdy neodmietne druhý pohár barola. Začal už diskutovať s Mancardim. Uisťujem vás, že ma veľmi baví počúvať ich; kde-tu ich aj štvem a teším sa z toho. Ale kňaz, čo prišiel ten večer, keď tu bol pán biskup, dosial nepovedal ani slova. Je to čudný typ. Zaiste trpí neobyčajnými vnútornými útrapami. Navštívil som ho v jeho izbe. Má rôzne knihy: Buonaiutiho, Fogazzara, Loisyho, Murriho ... Možno je to zvyšok modernizmu a namáhavé hľadanie vlastného ja. Ale zasa, hoc neúmyselne, sme sa vrátili ku konverziám.

            Don Giovanni Maria sa prišiel oprieť o posteľ.

— Je zbytočné znovu začínať túto tému. Na to by bola potrebná celá noc. Toto je odlišný prípad; a nedá sa hovoriť ani o zničenom, ani o poblúdenom, ani o navrátenom. Azda je to iba trochu únavy. Strávil už nejaký čas v Novi Ligure v do~ie dona Oriona, ktorý bol skutočným poľovníkom na duše, hodným svojho legendárneho mena. Ba oznamujem vám, že čoskoro sem príde veľmi sympatická osoba, s ktorou si znamenite porozumiete. Dobrý alpinista a prvotriedny lyžiar. Máme na túto zimu krásny program. Ste spokojný ?

            —        Ohromne. Ach, to je ozajstné kino a môžem povedať, že v Capannette som sa nenudil. Bohužiaľ, koncom mesiaca budem musieť odísť.

—        Už ? Naozaj škoda, mal som vás rád. A potom, boli ste pri mne v trocha čudnom dobrodružstve.

—        Nerozprávajme o tom, nezabudnem naň, i keď budem žiť sto rokov, strela ... — zahryzol si do jazyka a zasmial sa: — Čert aby vzal tento zvyk, hoc dnešný svet si zaslúži i horšieho oslovenia. Povedal som vám, že nezabudnem nikdy ani na to, čo som videl, ani čo som počul. Ach, bezpochyby čudné dobrodružstvo. A keby som o ňom rozprával, nikto by ho neuveril. — Zamyslel sa trochu, sišiel s postele a začal sa prechádzať po malej izbe: — Teda aj Letícia musí odísť. Viem si predstaviť, ako vás to mrzí.

            Don Giovanni Maria, ktorý sa vrátil k obloku a hľadel na hviezdami posiate nebo, pokojne odpovedal:

—        Skláňam sa pred súdom vyššej autority. Nech je akokoľvek, neopustím ju. Zajtra pôjdem do Turína hľadať niečo pre ňu. Dúfajme. Mal som úmysel a treba zmeniť plán. Ale Boh sa už postará. Tak či tak, opakujem, neopustím ju. Ženské temperamenty, ako Letíciin, slabé a pudové, ľahko podliehajúce vplyvu, sú naj spôsobilej šie na nízke služby. Ale teraz už dosť, priateľ môj. Vystúpil som do vašej izby na chvíľu a uplynula hodina. Odbilo jedenásť, nuž nechám vás ísť spať. Aká nádherná noc ! A ako nemyslieť na Boha pred týmto divadlom, ktoré nám poskytuje každý večer ? Pred súladom hviezd, pred rozvíjaním sa svetov, pred otvárajúcimi sa horizontmi, pred oblohami, ktoré idú po sebe v laboratóriu nekonečna, kde slnká priťahujú iné slnká a hviezdy odpovedajú iným hviezdam ? A ako sa nepýtať aspoň to, kam ideme, odkiaľ prichádzame, kto sme, čo robíme a prečo žijeme ? Ale teraz už dosť. Dobrú noc, pán doktor, do videnia zajtra.

            Vyšiel von. Urobil niekoľko krokov a zastavil sa, aby sa mohol zahľadieť na svoje hory. V Capannette nevidieť ani jedného svetla. Všetci spia. Všade vôkol panuje veľký pokoj, strážený hviezdami. Cítiť iba závan ľadovcov a dych vzdialených lesov. Cime Bianche, Sasso Storto a Punta Solitaria sa v tme zdajú ešte živšími. A počuť hlas Orny, ktorá neprestáva spievať svoju legendu o výšinách a snehoch. Nechce sa mu spať. Zostane ešte chvíľu vo svojej piacovni: musí si prezrieť trimestrálne účty, odpovedať na niekoľko listov a uvážiť si, čo s Letíciou.

            Sadol si k písaciemu stolu, pohrúžil sa do práce a keď na veži odbila jedna, prekvapilo ho, že sa tak oneskoril. Zhasol svetlo a pristúpil k obloku, hľadiacemu do dvora.

            Na opustenej ceste, vo svite hviezdnatej noci zazrel tieň akejsi ženskej. Ze by to bola Letícia? Letícia, vracajúca sa domov ? Odkiaľ ? Aby sa dostala do svojej izby, musí prejsť cez jeho pracovňu alebo cez balkón. A rozhodol sa počkať na ňu v tme.

            Takto nehybný pri stene, aby Letícia nemohla zbadať ani jeho tieň, počul ju skoro bez huku vystupovať po schodoch, zastaviť sa na chvíľu na schodišti a potom opatrne otvoriť dvere. Vtedy zapálil svetlo a pozrel sa na ňu. Ticho.

—        Výborne ! Teraz ma okrem iného ešte aj špehujú ! — vybuchla deva. A nervózne sa zasmiala.

—        Nikto ťa nešpehuje, — odpovedal pohotovo a pokojne kňaz.

            Deva pokrčila plecami a pozrúc uprene na kňaza, ktorý na ňu intenzívne hľadel, uškrnula sa:

—        Zase ten diabol, však ? Nuž je čas s tým skončiť. Omrzelo ma žiť v tejto diere, medzi tými horami. Zdá sa mi, že sa dusím. Umieram od dusnoty. Darmo na mňa hľadíte tými zaľúbenými očami: viem, čo vravím. A nie som taká naivná ako Angela, ktorá odchádza do Ameriky. Šťastlivú cestu, ale neodíde jediná. Myslíte, že som sa nedozvedela, čo tu robil váš biskup ? Zdal sa mi byť bábkou. Ale so mnou sa nedá nič robiť. — A takto s neupravenými šatami, červenými roztrasenými vlasmi, rozpálenou tvárou, krásnou hlavou rozpajedenej bohyne, hlbokými čierno-aksamietovými očami s ohnivým odbleskom vyzerala ako živá bachantka, čo vyšla z nočných orgií, aby rozdúchala vzbury a šialenstvá. — Uff, konečne som si uľahčila. Už som to nemohla zniesť, — zakončila s potuteľným smiechom.

—        A iste si spokojná, dcérka.

—        Dcérka, dcérka. Čo ? Nie ste azda môj otec ? Tá cundra moja matka sa s vami zabávala ?

—        Zakazujem ti takto hovoriť, — zahriakol ju kňaz prísne. Povedz hocčo proti mne, ak sa ti páči. Ale proti svojej matke nie. Ona ťa odporúčala mne. A ako by som bol vedel tvoje meno ? A ako by som ťa bol poznal ?

            Letícia sa zasmiala a hodila dozadu krásnou hlavou: akiste bola opitá.

—        Ach, tie tri bradavičky. Dokonalý trojuholník. Aj Rudymu sa veľmi páči. Áno, áno. Rudy je krásny chlapec. Veľmi krásny. Stotisíc ráz lepší ako ten kováč Daniel. Čo ste si vzali do hlavy ? Že ja tu zostanem na stál ? Azda ste chceli, aby som nahradila Angelu a pomáhala vašej matke rozdeľovať štvrtočnú polievku ? Ja aby som bola slúžkou tých žobrákov ? Ani vo sne. Nebudem už nikdy rozdeľovať polievku tým otrhancom. Vykašlem sa na kresťanskú lásku a na Boha. Ste naivný. Alebo ste si azda mysleli, že ma vydáte za kováča Daniela ? Mat štyri-päť usoplencov. Ach, nie, ďakujem. Ešte to by mi bolo treba. A potom som slobodná, slobodná. Rudy mi to povedal. Máme skvelý program. Až pridlho som tu zostala. Až pridlho som sa u vás zdržala. A všetko bol sen. Vy ste naivný bedár. Blázon. Blázon. Sprostosti. Treba užiť života. Užiť a tešiť sa z neho. Pravdu má Rudy, môj Rudy. Boli ste niekedy zamilovaný ? Nikdy ? — Zasmiala sa a potriasla krásnou divou hlavou. Potom s otvorenými očami a pootvorenými perami zastala pred nehybným a mlčiacim kňazom a oslovila ho: — Vy, vravím, počuli ste ma ?

—        Dokonale, dcérka, — slabikoval don Giovanni Maria. — Ale nerozprávaj nahlas, mohla by si všetkých zobudiť. Porozumel som veľmi dobre. Vieš, prečo som ťa tu zadržal. A vieš aj to, prečo teraz musíš opustiť tento dom.. Vedz však tiež, že kdekoľvek budeš, nikdy ťa neopustím. Raz sa možno nebudeš tak smiať. Istotne si slobodná, nikto ti neberie slobodu. Daj pozor, aby si sa nestala zajatky-ňou toho svojho nového priateľa. Daj pozor, aby ťa ten Rudy neoklamal.

            Letícia sa obrátila ako uhryznutá vretenicou.

—        Nie, Rudy ma neklame. Miluje ma a aj ja ho milujem. A budeme žiť spolu.

—        A bude tak, ak budeš chcieť. Nikto ti nebude robiť prekážky. — Pozrel na ňu pozorne a otcovským tónom pokračoval: — Len by som ti rád navrhol, aby si nejaký čas počkala s uskutočnením tohto zámeru. Oh, nemysli si, že som nevedel, čo robíš. Chcel som len vidieť, do akej miery využívaš svojej slobody.

—        Nuž dobre. Slovom, čo mi navrhujete ? Čo mám čakať ?

—        V Turíne je nejaký dom, ktorý by ta mohol prijať. Aj vo Vercelli poznám dobrú paniu.

—        Aby som umrela od nudy, nie, nie. Slovom, chcem byť slobodná.

—        Budeš, budeš, nepochybuj. — Išiel ku písaciemu stolu, otvoril zásuvku a čosi hľadal.

            Letícia ho so záujmom pozorovala. Čo vlastne chce od nej ? Prečo toľká námaha ? Chce ju zachrániť, vraví, spomienkou na jej matku a v mene Boha. Ale kto kedy videl toho Boha ? A jej matka umrela pred mnohými rokmi. Je mŕtva, pochovaná a zabudnutá. A mŕtvi sa k nám vracajú iba vo snách. Na šťastie jej sa nikdy neprisnila. Iba tento kňaz jej o nej rozpráva. Ale čo robí teraz? Hľadí do listín a sošitov. Bezpochyby hľadá nejakú adresu. Všetko je zbytočné, pretože odíde s Rudým: Amerika, Buenos Aires, Esmeralda. Saty, skvosty, voňavky, prepych, rozkoš. Treba im len peňazí. A veď Rudy povedal: „Vezmi, koľko len môžeš". Práve v tej zásuvke sú peniaze. Mnoho peňazí. Čudne sa zasmiala.

            Don Giovanni Maria pozrel na ňu zadivený.

—        Čo ti je ?

—        Čo mi je ? Namiesto toho, aby ste mi dávali toľko rád, bolo by lepšie, keby ste mi dali bankovku. Máte ich toľko...

—        Ale tie sú pre chudobných, vieš, — a zasa na ňu pozrel a usiloval sa jej lepšie nazrieť do duše.

            Letícia sa zasmiala tým čudným spôsobom, ktorý pripomínal niekoho iného.

—        A ja nie som chudobná ?

            Kňaz neodpovedal. Zatvoril zásuvku a znovu sa na ňu zahľadel. Je naozaj chudobná. Chudobná a slabá. A v prvom svetle svitania, ktoré sa bojazlivo hlási, vyzerá ešte krehkejšia. Závan a akiste padne. Ďalší závan a pohltí ju priepasť. Ako ju zadržať aspoň na okraji ?

—        Si unavená, Letícia. Unavená a bledá. Potrebuješ sa vyspať. Odpočiň si. Dnes idem do Turína práve kvôli tebe. Budem sa informovať a keď sa vrátim, zas si pohovoríme, pretože buď si istá: chcem iba tvoie dobro. Nepochybuj, urobíš si, čo budeš chcieť. Nikto ťa neväzní. Rozprávam s tebou ako otec, ako brat, ak chceš, ako najlepší z tvojich priateľov, uver mi. Nesmej sa. Smeješ sa tak odporne. Čoskoro bude svitať a zazvonia na Anjel Pána. Cítiš, aký pokoj vládne vôkol. Všetko sa prebúdza v nádeji na ráno. A tak nech sa stane i tebe, nech už tvoja noc bola hocaká. Vedz teda ešte raz, že ťa nikdy neopustím, nech sa stane hocičo. Každá duša je voľná, aby mohla ísť za svojím volaním, ale jas milosťou božou vždy budem v tvojej blízkosti. Bude ti treba len ma zavolať a prídem. Aj keď ma zavoláš znútra, odpoviem. Nesmej sa. Máš taký mrzký úškľabok. Neviem ani ja, prečo dnes ráno pred odchodom takto s tebou rozprávam. Ale ak raz tvoje svedomie pochopí všetko to, čo zaznačilo v najhlbšej svojej hĺbke, ak raz namiesto smiechu budeš plakať, ak pocítiš, že sa v tebe rodí nový život ako toto svitanie, zavolaj ma všetkými silami svojej duše a s milosťou božou ti odpoviem. — A potom, keď videl jej bledú tvár, tupý úsmev a prázdne oči, zatriasol ňou: — Ale povedz už, čo máš v hlave ?

—        Ja ? Nič, — zasmiala sa a pomyslela si na Rudyho a na Esmeraldu. Potom sa pomaly spýtala: — A odídete naozaj dnes, vo štvrtok ?

            Okolo poludnia začal podúvať z Punta Soltaria čerstvý vietor, ktorý kmásal stromami a stŕhal prvé lístie. Veľké čierne mračná sa nahromadily blízko Sasso Storto a keby sa spustil septembrový dážď, zima by bola hneď predo dvermi. Zima v Capannette: iba v nedeľu početné skupiny lyžiarov. A potom biele ticho. Nie, nie, lepšie utiecť.

            Napokon i tak ju vábia slnečné krajiny. Keďže sa narodila medzi flanderskými dúnami, mrie nostalgiou po mori. A hľadela očami plnými tlmenej nenávisti na skupiny žobrákov, ktorí sa opierali chrbtom o dlhú stenu kuchyne mamy Terézie a čakali na rozdeľovanie polievky. Neprestávajú prichádzať v zástupoch. Niektorí ďalší prichádzajú sami, lebo sa s námahou vlečú pre starobu a neduhy. Všetko bedári. Všetci odbavení. A ona má prežívať život tu na dvore v očakávaní, že Daniel ju odvedie k oltáru ? smiala sa. Aký smiešny nápad vydať sa. Rudy jej nikdj' nič takého nenavrhol. A zaňho by sa možno vydala. Bezpochyby ho miluje.

            Blaženo sa usmiala. Všetko bolo určené práve na dnešný štvrtok, na prvé popoludňajšie hodiny. Motorka sa zastaví na druhej strane námestia. Trojnásobné zatrúbenie na znamenie. A odíde preč. Odíde za voľnosťou, životom, bohatstvom, snom. Rudy má pravdu: Buenos Aires musí byť nádherné. Potom nový život ! Šaty, skvosty, voňavky. Bude elegantná ako speváčka, čo prišla z Ríma. Všetky rozkoše, všetky nepredstaviteľné radosti. Áno, odíde.

            Rudy všetko dokonale zorganizoval. Treba len vysadnúť na motorku a dôjsť na hranice. Pasy sú dobre falšované. Všetko je vopred dohodnuté s marseilleskými spoluutečencami. Zaoceánsky parník je pripravený vyplávať do Ameriky. A kto ju môže vystopovať v Buenos Aires ? Tam ju čaká nový život a koľko zábav! Strávi celé dni v Esmeralde. To je čosi iného ako Paríž a Berlín !

            Ale treba konať. Teraz všetko závisí od nej. V základe to je najvhodnejší deň na uskutočnenie zámeru, ako povedal Rudy. A znovu počuje jeho maznavý hlas: „Treba využiť príležitosť, krása. A keďže ten kňažúr ide kvôli tebe do Turína, vezmi, kolko len môžeš a uteč."

            „Vezmi, koľko len môžeš ..." Zásuvka písacieho stola sa dá ľahko otvoriť. Kto ju uvidí? Tým viac, že cez jeho pracovňu, keď ho niet doma, nikto neprechádza. Konečne štvrtok chudobných zamestnáva mamu Teréziu, Ricúa a Angelu. Hostia jedia neskoro a teraz sú všetci na prechádzke. Videla Mancardiho, doktora a nového hosťa ísť po ceste k vodopádu. Chvíľa je vhodná. „Vezmi, koľko len môžeš." Koľko ? Veľa. Všetko. „Vezmi, koľko len môžeš." A. Rudy bude iste spokojný. „Vziať peniaze chudobných nie je krádež, krása."

            Pozrela na oblok pracovne. Spomenula si na nočný rozhovor. Čo chcel povedať don Giovanni Maria ? A kto ho kedy chápal ? Popozerala sa po dvore, ktorý sa plnil viac ako zvyčajne. Blízka jeseň shromažďuje žobrákov zo všetkých okolitých dedín. „Vezmi, koľko len môžeš." „Vezmi, koľko len môžeš ..." A vietor, čo hvízda z Punta Solitaria, napĺňa údolie a kmáše stromy, opakuje: „Vezmi, koľko len môžeš." „Vezmi, koľko len môžeš ..."

—        Čo tu robíš sama ? Nechcela by si nám pomôcť ? Nevidíš, koľko je tu dnes chudobných ?

            Letícia pozrela na Angelu, ale sa nepohla. Cítila sa dobre na slnku, sediac opretá o múr, chránený pred vetrom.

—        Nemám chuť. Nie som disponovaná na to, aby som robila chudobným slúžku.

            Angela sa nežne usmiala, zakývala výraznou hlavou a uprela na ňu jasné detské oči.

—        Slúžiť chudobným je radosť. Keby si skúsila, videla by si.

—        Pre teba je to dobré, ja hľadám niečo Iného.

—        A nenachádzaš to.

            Letícia si ju zamračeno odmerala a zívla. pretože v noci nespala.

—        Nuž nič zato. Je to vec, ktorá sa týka iba mňa samej. — Znovu sa zadívala na oblok pracovne. A vietor hvízda a opakuje jej: „Vezmi, koľko len môžeš." „Vezmi, koľko len môžeš."

            Vtom zaznelo prudké zazvonenie. Hlas mamy Terézie volal z kuchyne.

—        Idem. Idem, — odpovedala Angela. — Koľko je tu dnes uchádzačov. — Znovu pozrela na Letíciu, ktorá zívala a mysliac, že jej urobí radosť, dodala: — Vieš, Lauretta ti ďakuje za svetrík pre svoje dieťa.

—        Ale veď som na ňom nič neurobila. Nie som schopná.

—        Nezáleží na tom, i tak ti ďakuje. Je to vždy dobrý skutok. Vraví sa, že anjeli si takéto veci značia do veľkej súdnej knihy. Ale urobila by si dobre, keby si si trochu pospala: si dnes taká bledá. — A odbehla.

—        Anjel, — opakovala si Letícia sama pre seba, ironicky sa usmievajúc. Tak či tak jej dala nápad. Áno, cíti sa unavená a neprestáva zívať. Výborne: pôjde spať.

            „Vezmi, koľko len môžeš." Chvíľa rozdeľovania polievky sa blíži. „Vezmi, koľko len môžeš." Treba jej len vystúpiť do pracovne. Nikto si toho nevšimne. Chudobní sa hromadia vo dvore. „Vezmi, koľko len môžeš." Jej izba nie je ďaleko od pracovne dona Giovanniho Maria. Treba jej cez ňu prejsť. Keby ju prichytili, povie, ze niečo hľadá, napríklad adresu v zásuvke. „Vezmi, koľko len môžeš." „Vezmi, koľko len môžeš."

            Vykročila pomaly, temer mačkovitými pohybmi. Vyhla skupine starcov a mrzákov, ktorí obkľučovali slepého Martina. Aký hnus ! A pomyslela si na Buenos Aires, na prepych, šaty a skvosty.

            Mama Terézia otvorila okienko na kuchynských dverách. Zvonček, oznamujúci začiatok rozdeľovania polievky, znel vo vetre, ktorý zavýjal po horách.

—        Polievka ! Polievka !

            Hladový shon. Radostný krik detskej, konečne ukojenej žiadostivosti. Angela stojí za mamou Teréziou a za svojím stĺpom lesklých mištičiek. Na lavici dymiaca sa polievka. A otrhaný dav kričí ešte silnejšie.

            „Vezmi, koľko len môžeš." „Vezmi, koľko len môžeš." Pobrala sa hore schodmi ako zlodejka. Opatrne vošla do pracovne. Vrhla sa na písací stôl. Zásuvka je zatvorená. Horúčkovitými prstami usilovala sa ju otvoriť. Odtrhla si necht. Znovu sa uvzato pokúšala a nedbala, že si zranila prsty. „Vezmi, koľko len môžeš."

—        Polievka ! Polievka !

            Treba konať rýchle, pridlho váhala a Rudy môže prísť každú chvíľu. Znovu skúšala vreckovým nožíkom. Darmo. Zakliala. Strčila do zásuvky nôž, ktorý náhodou našla a vylomila zámku. Konečne! Peniaze na dosah ruky. Bankovky pekne poskladané ako magická kniha. Pod nimi väčšie bankovky. Celá suma. Dary, ktoré don Giovanni Maria dostal od svojich priateľov. Peniaze, pripravené na splatenie štvrťročných účtov, pekný balíček, ktorý zanechala speváčka po hudobníkovej smrti. Kapitál.

            Divo sa zasmiala. Cigánska krv sa jej silnejšie rozprúdila zlodejskou rozkošou. „Vezmi, koľko len môžeš." Koľko ? Veľa. Všetko. Načrela rukami. Vzala veľký balíček bankoviek. Druhý: „Vezmi, koľko len môžeš." Údery na nákovu ňou trhly. Boly rýchle, rytmické a prenasledovaly ju ako volanie po statočnom a veselom živote. Na chvíľu zastala zarazená.

—        Polievka ! Polievka !

            Pokrčila plecami a znovu sa zasmiala. Ona má škrupule ? A pomyslela si na Rudyho, na svojho Rudyho. Zasa nervózne vzala bankovky. Všetky ! A mechanicky zatvorila zásuvku.

            Pod závanom vetra sa otvorily dvere. A v nich sa zjavila stará Orsola s tvárou, ktorú jej rozožrala choroba, podobná smrti, s očami, horiacimi zožierajúcim plameňom, s hroznými, do obludného úsmevu otvorenými ústami.

—        Peniaze pre mňa, čo som živá mŕtvola, okamžitá smrť, ako ma nazývajú ľudia.

            Letícia sa trhla. Orsola vlečie so sebou kliatbu. A je odporná. Možno aj blázon. Ako vošla do pracovne ? Nikdy sem nechodila.

—        Myslela som, že nájdem dona Giovanniho Maria, Peniaze pre okamžitú smrť. Stará Orsola sa bude za teba modliť.

            Vystrela kostnaté ruky, oči sa jej lesklý a ovisnuté a zaslinené pery sa jej chvely.

—        Polievka, Polievka. Polievka.

            A znovu údery na nákovu. A kostolný zvon zvoní na Anjel Pána. Bieda, práca a modlitba. A vietor besno zavyl, spojil tie tri volania a odniesol ich preč.

            Letícia vzala hrsť bankoviek a podala ich starene. Orsola vyvalila oči a obzrela sa vôkol. Kradmo skryla peniaze. A z jej zreničiek vyletely čudné blesky.

—        Budem piť, piť a piť až do posledného haliera. .Okamžitá smrť nepovie nič. — A utiekla do hvízdajúceho vetra a nechala dvere otvorené.

            Nákova. Zvon. Potom znamenie trúbky na Rudyho motorke. Dohovorená chvíľa !

            Nervózne sa zasmiala, lebo si spomenula na slová dona Giovanniho Maria: „Každá duša je voľná, aby mohla ísť za svojím volaním." A bežala dolu schodmi a ani sa neobzrela.

            Keď autobus prišiel, už sa zmrákalo a vietor dul silnejšie z Punta Solitaria. Angela bežala v ústrety kňazovi. Letíciu nemôžu nikde nájsť: hľadali ju všade; v jej izbe je veľký neporiadok.

            Mama Terézia, ktorá čakala syna na prahu kuchyne, trpko potvrdila:

—        Dalo sa to očakávať prv či neskôr od tej naničhodnice. Odišla bez slova. Ušla ako ten maliar ! Michele, Luiginin syn, ju videl na červenej motorke, uháňajúcej na hranice, spolu s tým Rudým. Všetko muselo byť dávno skombinované. Nermúť sa, milý syn. Odišla, ako prišla, divoška. Cigánske plemeno.

—        Mala horúčku v krvi i v očiach, — urobila záver Angela. — Aj môj brat Daniel to povedal. Počarila všetkým mládencom z dediny. Ricú sa teraz vrátil z „Čierneho kohúta". Koľko rečí !

            Don Giovanni Maria zamyslene počúval obe ženy. Porazený, treba to pripustiť. Úplne porazený. A práve teraz, keď prichádza z Turína s dobrými zprávami, s hotovým programom. Bol priveľmi dôverčivý. Mal ju lepšie striezt. A teraz ? Strhol sa.

—        Pomaly, mamička drahá, pomaly. Muselo sa tak stať, ak Boh chcel. — A pohladkajúc psa, ktorý sa krútil okolo neho, poznamenal: — Pravda, ty ma neopustíš, však ? Ty nie.

            Zdalo sa, že Moro pochopil, lebo radostne zaštekal.

—        Zvieratá dávajú najavo viac vďačnosti ako ľudia, — povedala mama Terézia a obrátila sa k svojej peci. — Choď hore, dokončujeme večeru.

—        Hostia sú všetci doma ? — spýtal sa kňaz, aby zmenil rozhovor.

            —        Všetci. Nikto iný neušiel, — odpovedala ironicky dobrá starenka a hodila hrsť soli do polievky.

            Don Giovanni Maria sa usmial:

—        Daj pozor, mamička. Nakoniec presolíš polievku. — A vyšiel.

            Letícia, taká primitívna, samý inštinkt a žiadostivosť, istotne bola ľahkou korisťou pre mladých jastrabov. Mal nad ňou lepšie bdieť. Preto je porazený. Nepriateľ využil najvhodnejšej chvíle.

            Vystúpil hore, aby sa pozrel do Letíciinej izby. Všetky znaky úteku: zásuvky ešte otvorené, na zemi neporiadok, posteľ rozhádzaná. Pobral sa k svojej pracovni, pričom pes stále išiel za ním so sveseným pyskom a chvostom medzi nohami, ako by chápal. Zamysleno si sadol k písaciemu stolu. Vzal do ruky poslednú došlú knihu: „Treba budovať v neporiadku. Neporiadok, nový architekt sveta." Odhodil ju do kúta. Pokynul Morovi, aby sedel pokojne pri jeho nohách. Vietor vrzgá dverami a oblokmi. Zavýja v ďalekých hrdlách ako hladný dravec. Začína pršať.

            Premožený. Premožený. Premožený. Musí to priznať. Bol pyšný, keď sa pokladal za silnejšieho. Ale kam mohla ísť Letícia ? Istotne do cudziny, s Rudým. Zbadal s prekvapením, že zásuvka písacieho stola nesie na sebe stopy vlámania. Otvoril. Prázdna ! Celá suma ukradnutá. Kapitál. Teda je aj zlodejkou. Ach, aký bol naivný !

            Zachvel sa. Počul znútra tlmeno klokotať cudzincov smiech. Potom so silným zasyčaním sa otvorily dvere. Vyzeralo to, ako by ich niekto bol postrčil plecami a vošiel. Pes skočil na nohy, s naježenou srsťou dvihol pysk do vzduchu a vrčal proti neviditeľnému prítomnému. Čo vidí ? Znovu sa zachvel a zasa počul znútra smiech. Nie, nie, nepokladá sa za porazeného. Súboj pokračuje. Bude verným pastierom, hotový aj svojím životom brániť najchorejšiu, najúbohejšiu a najzranenejšiu ovcu. Nepredstavuje teraz Letícia najcennejšiu dušu ?

            Teraz s výšin svojho strážneho miesta vidí tlmený, zaťatý a večný boj na rovine. A razom zjavila sa mu tá podivná žeravá symfónia obcovania duší ako magické pásmo schopné omotať svet, eliminovať všetky vzdialenosti a vyvolať odvahu. Pritom na pomedzí kryštálových hraníc skutočnosti a tajomstva zazrel všetky duše, kvapky tej istej rieky, iskry toho istého požiaru, rytmy toho istého súladu, sestry toho istého neba a ponúkol svoje srdce Všemohúcemu, aby sa stalo živým, žiarivým a v modlitbe účinkujúcim dychom, aby takto premenené za všetkými prekážkami a všetkými horizontmi, v hocakom mieste a čase dohonilo dušu, ktorá najviac potrebuje pomoci, a aby ju zachránilo. Zostal na chvíľu pohrúžený do modlitby a pochopil, že u nôh Večného sľub bol prijatý.

            Aké temné otroctvo poslúcha ešte Letícia ? Teraz získava ďalšiu skúsenosť a jej svedomie sa prebudí. Tešil sa, že bol pri nej, že jej často rozprával o veciach, ktoré istotne nechápala, ale ktoré sa jej bezpochyby raz vyjasnia. Semä, uzavreté v duši raz s milosťou božou vyklíči. Jemu sa treba iba modliť a čakať tú jar.

            Zavrel dvere a umlčal psa, ktorý ďalej zúrivo brechal.

            Vzal do ruky druhú z došlých kníh: „Antikristov predchodca." Naozaj odbíja hodina čiernej vigílie ? Bezpochyby vidieť predbiehajúce znaky apokalyptického draka, symbol pýchy. Nie je to choroba, čo otravuje svet ?

            Pýcha so svojou nesmieriteľnou túžbou po moci a smädom po nadvláde; pýcha, dych odbojného anjela, tvorcu Nietzscheovho nadčloveka; pýcha, jed sŕdc, duší a rozumu; pýcha, nepriateľ bratstva, radosti a pokoja medzi ľuďmi ...

            Vytušil, že Letícia sa môže stať jednou z mnohých nemenovaných otrokýň, potrebných do sprievodu, pochodujúceho k nepochopeniu, neznášanlivosti a násiliu. Národy si už nebudú rozumieť. Bratia budú zabíjať bratov. A všade krv, krv a krv. Prší. Zdalo sa mu, že to s neba padá krv. A zľakol sa toho, čo si myslel.

            Akési auto sa zastavilo vo dvore. Azda sa Letícia vracia ? Ach, naivný, naivný. V silnejúcom daždi počuť rôzne rozrušené hlasy. Azda nový hosť ? Kto vystupuje po schodoch ?

            Marco Moreno vošiel prudko do izby so ženou stredného veku, jednoducho oblečenou.

—        Sotva uhádnete, kto prišiel, — oznámil vzrušený lekár. — Náš maliar !

—        Massimo De Robertis ?

—        Áno, on, — povedala žena a uklonila sa. — Je dolu v aute, neopovažuje sa vystúpiť hore, nemá odvahu prísť vám na oči. Ja som mu radila, aby sa sem vrátil. Ste taký dobrý ... — A so slzami v očiach pokračovala: — Ach, aká som zábudlivá. Ak dovolíte, predstavím sa vám: Alda Bianchi. Možno vám o mne rozprával, bola som jeho prvým modelom.

            Don Giovanni Maria roztvoril náručie, ako by aj gestom prijímal vracajúceho sa priateľa. Výzor tej ženy, jej tvár s nádychom starostlivej nežnosti, poznačená živou účasťou, ho dojaly.

—        Nenechajte ho už ani chvíľu čakať. Choďte rýchlo: vy, milostivá pani, prvá mu prineste zprávu, ktorá ho poteší. Ja prídem hneď, aby som ho privítal.

            Len čo pani odišla, doktor Moreno rozrušeno pokračoval:

—        Vyzerá veľmi zle, úbohý De Robertis. Skoro by som ho nebol poznal. Za niekoľko mesiacov skaza. Má výzor otrávených.

—        Bohužiaľ, medzi neresťami jestvujú temné spolky. Je náruživcom a opätné pády sú vážne, — a ako pre seba opakoval: — „F. E. R. T." Femina erit ruina tua. Zena bude tvojou skazou ...

—        Čo vravíte ? — spýtal sa prekvapený Moreno, ktorý sostupoval po schodoch.

—        Nič, nič. Spomenul som si na vetu zo svojho prvého rozhovoru s De Robertisom. — Udrel ho po pleci a s úsmevom zakončil: — Poďme. Poďme zase spolu; vyzerá to naozaj tak, ako by nás Boh chcel mať spojených pri konaní dobrého skutku.

            A zdalo sa mu, že návrat Massima De Robertisa, i keď chorejšieho a unavenejšieho, sa stáva symbolickou predpoveďou odvety.

ŽIVOT POZOSTÁVA ZO ZAVOLANÍ A Z NÁVRATOV.

            V ten večer veľká sieň „Sporting Clubu" bola naozaj preplnená. Oblokmi zavše vprúdil teplý dych večera. V súkromných sieňach by sa človek bol zadusil. Medzi stálymi členmi krúžku na Calle Alvear bolo niekoľko nových tvárí. Obvyklé skupiny Argentincov, Španielov, Rusov, Talianov, Nemcov a Juhoslovanov. V obvyklom kúte sa ticho rozprávali židia. Tu i tam niekoľko dám medzi mužmi, zamestnanými hovorom alebo čítaním novín zo všetkých krajín. „Sporting Club", jeden z najheterogen-nejších krúžkov Buenos Airesu, bol medzi tými veľmi zriedkavými, čo prijímal aj dámy. A tento fakt dával „Sporting Clubu" výzor vznešenej rodiny.

—        Zdá sa mi, že dnes večer je tu čosi podozrivého, — povedal Pedro, prvý čašník Clubu.

—        Bude to treba povedať donovi Gonzalovi, — odpovedal cez zuby barman, ktorý, bezchybne uzavretý do svojej bielej livreje s odznakom krúžku, pripravoval chutné smesi.

—        Don Gonzalo sa oneskoril. Vieš, nepáči sa mi ten typ blízko Mortimera, ten s Prensou. Vidíš ho, Diego ? Posadil sa na dobré miesto, aby mohol pozorovať celú sieň.

            Barman hodil šikmý pohľad.

—        Nie je tu iba to... Mortimer mi povedal, že v Európe pravdepodobne bude vojna. Ten Angličan, keď vypije päť cocktails, veľmi rád rozpráva.

—        Počul som tú istú reč od Nemcov, čo sa priatelia s Frau Lotte Stadler. Hombre1, ak vypukne vojna pri všetkých cudzincoch, čo tu žijú, si čosi zarobíme, — zakončil Pedro a odišiel s tácňou, preťaženou pohármi od šampanského.

            Pri stole s novinami sedia ti, čo dychtia po zprávach a vášnivci politiky. Dán, ktorý sa pravidelne každý večer opíja, číta Times. Ale možno už nechápe ani riadok. Finančník, ktorý mal banku na Calle San Martin, City Buenos Airesu, horúčkovito listuje v hospodárskych revue n dovoláva sa svojho obvyklého šampanského. Pri obloku v kúte niekoľkí Juhoslovania diskutujú o politike. Na druhej strane pri dverách, ktoré vedú do súkromných miestností, Manuel, druhý čašník, človek s dôverným výzorom, sa shovára s novými tvárami: cudzincami z Európy, turistami, ktorí sa vylodili na niekoľko dní a ktorých spoločníci „Sportingu" majú chytať, kde sa dá: na Calle Florida, na Calle Callao, v Parco Palermo alebo v Tigre. To sú klienti, ktorých treba za večer ošklbať a pustiť nahých na loď. To má na starosti don Gonzalo. Ale prečo ho dnes ešte niet ? Ten čitateľ Prensy sa mu nepozdáva.

            Aj Manuel, ktorý dával informácie o znamenitom spôsobe, ako stráviť noci po hre, si toho všimol a dal mu dohovorený znak.

            V sprievode bohatého estanciera1 vošla veľmi elegantná pani, akiste Francúzka. Bez slova si sadla na diván. Každý náhodilé chytil noviny, ona Temps, on Razón, a otvorili ich súčasne ako dvaja cirkusoví pajáci. Potom estanclero dvihol hlavu, aby rozkázal:

— Camarero, jedno cointreau pre paniu a jednu kávu pre mňa. A povedzte mi, o ktorej sa otvára herná sieň ?

            Pán s Prensou v ruke si ich odmeral a vytiahol hodinky. Čas pokročil. Išiel k obloku. Pozrel na Rio, pokojné v mesačnom svite. Calle Alvear je veľmi tiché. V úzadí v kúte sedia jeho dvaja spoločníci s bezstarostným, možno až príliš nenúteným výrazom. Pomaly si zapálil cigaretu a skúmal nebo, zatienené kde-tu veľkými cválajúcimi mračnami. Dul dusný pampero. Lenivý Buenos Aires, trochu unavený dňom, sa chystal prežiť jednu zo svojich nocí rozkoše a neresti.

            Vrátil sa na svoje miesto, pričom skoro zavadil o Frau Lotte, ktorá zvädlým, zo šiat unikajúcim telom a širokými ňadrami opretými o stôl, neprestávala sa skláňať nad berlínske revue a čakala, kedy sa otvorí súkromný salónček. Hovorilo sa, že je ženou veľmi bohatého priemyselníka z Frankfurtu, ktorý pristál v Buenos Aires pre smolu pri obchodovaní s kožou, ale ktorý bol hotový odškodniť sa na argentínskych kožiach ...

            Len čo sa don Gonzalo zjavil vo dverách, Pedro sa ponáhľal oznámiť mu svoje podozrenie.

— Dnes večer je tu typ, ktorý sa mi nepozdáva: ten pán, čo sa tvári, že číta Prensu. Dajte pozor, nepozerajte naňho. Vstúpil riadne s tarjetou. V osvetlenom štvorci nijaký znak. Nechcel by som, aby to bol nejaký policajný pes, valgame Dios !

            Don Gonzalo, vysoký, hnedý muž s tvárou filmového herca, ktorému sa sverujú iba veľmi dôležité úlohy, uchovával si nenútenosť znamenitých majordomov, ktorí vedia vypočuť malé biedy veľkých domov. Keď pocítil na sebe pohľad pána s Prensou, zostal ľahostajný, neobrátil sa, nepohol ani mihalnicou a šikovne sa postavil tak, aby hrou zrkadiel mohol kontrolovať všetko, čo sa deje v sieni krúžku, ktorého bol riaditeľom. Mrkol na osvetlený štvorec, ktorý značil podozrivé vstupy a obrátil sa, aby obradným úklonom pozdravil významnejších hostí. Pristúpil k Ramónovi de Ballester, majiteľovi bohatej Quinty v Belgrane, vášnivému hráčovi a vyskúšanému pijanovi, ktorý ako dobrý Argentínec často chodil do Paríža zabávať sa, a pošepkal mu do ucha čosi dôverného. Obradne sa poklonil Frau Lotte Stadler, Dána, ktorý čítal obvyklé noviny, stále ľahostajného estanciera a jeho spoločnicu a nakoniec sa pripojil k skupine Juhoslovanov, ešte stojacich pri obloku. Ale pritom ani na chvíľu nespúšťal pohľad ani s podozrivého pána, ani s osvetleného štvorca. Číňan pri dverách, verný chino, sa vyznal vo svojom remesle, como no ?

            Vymenil si pohľad s Manuelom a vrátil sa k barmanovi.

—        Rudy sa ešte neukázal? Aj on sa dnes večer oneskoril, — a nahlas rozkázal pohár šampanského s ovocím.

            Roztržito si zapálil cigaretu a pozrel na osvetlený štvorec: červený signál. Chino vykonal svoju povinnosť.

            Ochvíľu za všeobecnej ľahostajnosti vošli dvaja páni, oblečení v čiernom, a s predstieranou nenútenosťou sa priblížili k čitateľovi Prensy. Don Gonzalo si utrel pot a shováral sa s juhoslovanským priemyselníkom Mackom tak, že ich nespúšťal s očú. Dnes večer sa upiera dvojnásobná pozornosť na súkromné siene, como no ?

—        Please," o ktorej hodine sa začína hra ? — informoval sa vysoký, plavovlasý, chudý pán s červenou tvárou, ktorý sa k nemu priblížil.

—        O krátku chvíľu, ak dovolíte, Mister Mortimer. Želáte si ešte cocktail pre čakanie ?

            V tej chvíli sa zjavil Rudy a hneď za ním prišla i Letícia.

            Nezmenila sa veľmi za tie tri roky. Život v nej dozrel viac v líniách tela ako v črtách tváre. A s vlasmi medenej farby, s tým stále trochu divým výzorom Letícia veľmi kontrastovala s mnohými argentínskymi kráskami. Obliekala sa elegantne, hoc azda trochu nápadne.

            Rudy v spoločenskom obleku, stále pekný a osudný, so zasnenými očami a hlúpym úsmevom išiel rovno do baru a objednal pohár šampanského.

—        Trochu sme sa oneskorili, odpusťte nám, don Gonzalo. Zato môžeme hneď začať.

            Letícia pristúpila k otvorenému obloku, aby sa nadýchala čerstvého vzduchu: v „Sportingu" je dusno. Mala výstup s Rudým, keď odchádzali z posady1 doňy Chiquity, A hľadela na osvetlené, monotónne a smutné mesto pohľadom skoro neprítomným a s hlbokou vráskou medzi obrvami. Nádherný večer. Na nebi, úplne čistom, sa trblieta množstvo hviezd a uprostred žiari Južný kríž. Aká škoda, že o chvíľu musí začať zvyčajný život.

—        Povedz, krása, prestala si už snívať ? Je čas vojsť do siene, — povedal Rudy a udrel ju po pleci.

            Letícia, ležiaca v pyžame na posteli, hľadela na Rudyho, ktorý v spodkách prezeral nohavice svojho večerného obleku.

—        Tá sprostá Peruánka vyliala na mňa pohár šampanského. Čert aby ju vzal i s tebou. Neodpovedáš ? — a hodil jej nohavice na hlavu: — Nateraz ty sa máš starať o moje šaty.

—        Nateraz ... — opakovala mechanicky Letícia, ale sa nepohla. — Daj mi radšej cigaretu. A vezmi si iné nohavice. U Iuanita nepotrebuješ uniformu. Ja na šťastie do pozajtrajška nemusím ísť do „Sportingu".

—        Sprostaňa ! Zatiaľ z tej uniformy žiješ aj ty.

—        Bohužiaľ.

—        Pozrime, teraz začínaš robiť výčitky. Výborne. Teda slečinka by si chcela dokonca dovoliť prepych zmeniť program.

—        A prečo nie ? Nič netrvá večne. Všetko sa mení. Nie som tvoja slúžka, ako viem. A nevzal si si ma za ženu.

            Rudy sa hlasno zasmial a jeho švihácka tvár vzala na seba groteskný výzor. Zapálil si cigaretu, druhú hodil Letícii a zas sa smial:

—        Nuž fajči, fajči, krása. Prejde ťa to. Čo ti chýba ? Nemáš pekný život ? Nemáš šaty, skvosty, voňavky ?

—        Nie to som čakala, — odsekla Letícia a hľadela von oblokom.

            Rudy, ktorý sa prechádzal sem-tam v malej izbe štvrtotriedneho hotela s nerovným nábytkom a zodratými kobercami, napajedeno vybuchol:

—        To je pekné. Krúti sa ti niekedy hlava ? Čo si čakala odo mňa ? Život ako princezná, hodný tvojho vznešeného pôvodu ? Súhlasím, aj mne by sa páčilo bývať v Selecte alebo v belgranskej Quinte alebo vo veľkom hoteli na Plaza San Martin, a namiesto toho musel som sa uspokojiť s posadou doňy Chiquity v Boce. Istotne by mi bolo milšie chodiť každý deň na prechádzku k Rosedalu alebo po Calle Florida. Ale musíš uznať, že ti nechýba nič. Jeden skvost ty a jeden ja..., — a záľubne pozrel na prsteň s veľkým briliantom, ktorý nosil na malíčku. — Keď sa Billyho kúsok podarí, dám ti skvost ako je môj. Spokojná ? Povedz, krása ! Rozprávam s tebou.

—        Nie to som čakala, — odpovedala zasa po chvíli Letícia a neprestávala hľadieť von oknom.

            Rudy pristúpil k posteli, chytil ju za nohy a surovo ňou zatriasol:

—        Naozaj ťa nechápem. Od istého času vyzeráš ako sfinga. Urobme len súvahu: navrhol som ti, aby si išla so mnou do Buenos Aires. Si tu alebo nie ? A mesto sa ti páči. Spomeň si na prvé mesiace, aké bolo naše šťastie. A v Esmeralde si sa azda nevybúrila za peniaze svojho kňaza ?

—        Nechaj si tú svoju slávnu Esmeraldu. Stále tá istá pesnička.

            Rudy pozrel na ňu prekvapený, pokrčil plecom a išiel si pozrieť do zrkadla zuby.

—        Vari nechceš, aby som uveril, že si sa mala lepšie v Capannette ? Nepopieram, veď si tam mala strýca kňaza. Ale peniaze sme veselo prepili.

—        A prehrali. Spomínaš si na večer v Pastelito Criollo ?

—        Neškriepme sa. Fakt je, že sa minulý. A museli sme sa dať do práce. Billy nám veľmi pomohol, to nemôžeš poprieť. Vieš predsa, že ma uviedol k Juanitovi  dorado.

—        Pekná vec a pekné prostredie, uznám ! Tu i tam nechýba ani predstaviteľ Barrio de las Ranas a je tam celá aristokracia Barracasu ...

—        Aristokracia ! — opičil sa Rudy a zagánil na ňu. — Urobila by si lepšie, keby si mi dala môj oblek na dnes večer. Idem naozaj k Juanitovi. Aristokracia.. . Nepovieš, že krčma Juanita el dorado je filiálka krúžku šľachticov, Clubu de las armas ?

            Letícia sišla s postele a bez slova mu odovzdala šaty. Potom si sadla v kúte do kresla a hrala sa s bábikou z kúdele.

            Dlho mlčali. Rudy sa pomaly obliekal a vše sa prizeral do zrkadla. Letícia ho pozorovala kútikom oka a čakala vhodnú chvíľu, aby mu prezradila svoje tajomstvo.

            Odrazu z Calle Palos vpadol dnu ako hodený kameň hlas predavača novín, ktorý oznamoval šieste vydanie Criticy: „El arresto de una banda de ladrones internacionales. La Critica. La Critica . .

            Letícia pristúpila k obloku. Potom sa obrátila a pomaly vyhlásila:

—        Čoskoro príde rad na nás.

—        Čo tým chceš povedať ? — spýtal sa Rudy a prekvapeno na ňu pozrel.

—        Veľmi jednoduchú vec: skôr či neskôr nás chytia. Počul si dona Gonzala. Včera večer boli v „Sportingu" dvaja policajti. Jedného som dobre videla. Na šťastie si bol pri hre rozumný. A ja som si nestala ani za estanciera ani za Mortimera, aby som ti označila karty.

            Rudy sedel na posteli a uväzoval si kravatu, pričom hlavu obracal k povale.

—        Práve preto, krása, lepší jeden dobrý kúsok u Juanitu el dorado ako mesiac v „Sportingu". Billy nie je veľmi inteligentný, to pripúšťam: vie boxovať a... Ale tentoraz je na dobrej ceste. A potom je tam Ardilla, opravdivá veverička, ktorá sa vie pohybovať v každom prostredí medzi mužskými i ženskými. — Zasmial sa a šúchal si ruky. — Ak sa „Kolumbusov kúsok" podarí, sme na dlhý čas bohatí, krása.

—        A znovu začneš ...

—        Čo chceš ? Život ! — zanôtil Rudy. — Teraz mi daj kabát.

            Letícia mu ho mechanicky podala a znovu si sadla.

            V základe sa Rudy nezdá byť zlý. Je slabý. Slabý ako cna. Ako toľkí iní, ako Paco a el Chato, azda aj ako Ardilla. Ide po svahu. Treba ho iba zastaviť. A tu je príležitosť. Začala skoro bojazlivo.

—        Mohli by sme zmeniť tento život.

—        Zmeniť ? A ako ? — vyskočil Rudy udivený. — Ja viem tancovať, hrať a robiť to, o čom vieš. — Zasmial sa a obliekol si kabát. — Ach, ak sa podarí „Kolumbusov kúsok", sme zaopatrení. Zaopatrení vravím ti.

—        Mohol by si sa naučiť iné remeslo.

—        Aké ? Povedz ! Čujme. A ty čo vieš robiť ? Nič, nič. Čo si sa naučila robiť odvtedy, čo si so mnou ?

—        Som tvojou spoluvinníčkou pri krádežiach a pri klamaní v hre v „Sporting Clube".

—        Mlč, môžu ťa počuť.

—        A spoluvinníčkou najprv v Pastelito Criollo a potom u Juanita el dorado pri kombinovaní tvojich špinavých kúskov.

            Rudy ju drsne chytil za ruku.

—        Čušíš, sprostaňa ? Ktosi je blízko. A keby nás počul .. .

—        Tým lepšie. Bol by všetkému koniec.

—        Mlč, vravím ti, alebo.. .! — a vyhrážavo dvihol ruku.

—        Skús, ak máš odvahu ! — vykríkla žena s rozpálenými očami a pretiahlou tvárou, ako by ho provokovala. — Skús.

—        Ale čo si o sebe myslíš, hlúpa ?

—        Teraz sa všetko zmenilo. Prišlo čosi nového. Skús, ak máš odvahu. Skús, zbabelec !

—        Ja že som zbabelec ? Ach, však si sprostá !

            A keďže sa už nemohol opanovať, udrel ju po tvári. Letícia reagovala nechtami, zubami a nohami.

            V tej chvíli vstúpil bez zaklopania Billy a ironicky im zatlieskal. Potom majstrovským kopnutím zatvoril dvere.

—        Výborne, rodinná scéna. Ale teraz už dosť, decká: trochu výchovy, allons, pas de blagues. — A rozdvojil ich tak, že Letíciu zatlačil na posteľ a Rudyho k obloku. Takto ich chvíľu obidvoch pozoroval a neprestával žuť svoju elastickú gumu.

            Rudy, ktorý sa ešte nespamätal z prekvapenia a naprával si kravatu, sa trochu rozpačito usmial:

—        Daj ruku, starý Billy. Trochu si ma nastrašil. Vieš, vymieňali sme si názory, však, Letícia ?

            Billy, presnejšie Bernard Boulin zo Charleroi, vysoký, silný, ozajstná ťažká váha, s ošklivou tvárou, veľmi nízkym čelom, s malými očami, rozčľapeným nosom, so zmrzačenými ušami a s otrčenou hornou perou s hlbokou jazvou sa zasmial tak, že mu bolo vidieť škaredé zuby, zakýval sa na silných nohách, strčil ruky do vrecka, rýchlym pohybom dva či tri razy vytiahol hore nohavice a konečne hodil pohľad na Letíciu, ktorá ani nemukla.

—        Nechcem sa miešať do vašich vecí, holúbkovia, ale ty, môj milý, máš ísť hneď k Juanitovi. Mám dolu motorku, pôjdeme do Barracas a dohodneme sa s Pacom. „Kolumbus" prišiel: tovar jestvuje. Prvotriedny kúsok, vravím ti. El Chato dozerá v prístave a Ardilla je na obchôdzke. Allons, pas de blagues. Chápete, že sa nesmiete škriepiť. Najmä ty, Rudy, by si si svojimi vedomosťami lahko mohol nadobudnúť veľký majetok. — Strčil si do úst ďalší kúsok gumy a začal divo žuť. Potom poklepal priateľa po pleci. — Máš pri nás veľkú výhodu: vedieš dva životy, navštevuješ dve prostredia, plávaš v dvoch vodách, v „Sportingu" a u Juanita, si šťastný.

            Rudy, povzbudený, kamarátovými slovami si pohladil vlasy a so spokojným úsmevom povedal:

—        Skús to povedať Letícii.

—        Na mienke žien nezáleží, — vyhlásil pästiar a vložiac si palec do úst, odlepil si z podnebia kus gumy, vytiahol ho, dobre sa naň pozrel, urobil z neho guľôčku a vyhodil ju von oknom. — Tak veru ! Pas de blagues. Teraz záleží na tom, aby si rýchle išiel so mnou. Paco nás čaká u Juanita a príde istotne aj Ardilla.

—        Teda je vo výhľade dobrý zisk, — zakončil Rudy, pomädlil si ruky a pozrel si na veľký prsteň.

—        Zlatý zisk, to ti vraví Billy. A to je iba začiatok. Keby náhodou vypukla v Európe vojna, ako hovoria parížske noviny, to by bol obchod. — Vložil si do úst kúsok gumy, žul rýchlejšie a rozrehotal sa. — Vtedy by sme pracovali húževnatejšie. V neporiadku sveta nájdeme viac roboty. Predstav si, aký by bol neporiadok, keby v Európe bola vojna.

—        Vojna ! Je to možné ? Vojna v Európe ? — spýtala sa Letícia spamätávajúc sa.

—        Veru možné. Všetky krajiny revú. A po toľkom kriku sa pobijú. Ja sa do politiky nerozumiem. Ale Ardilla, ktorý sa túla po tabarinoch na Calle Florida a navštevuje dvoch židov priam zo Synagógy, pokladá to za isté, — zasmial sa a žmurkol. — Ten má známosti s ľuďmi každého druhu a pohlavia. Si hotový ? Nesmieme strácať čas.

            Rudy, šťastný, že môže odísť bez ďalšieho vysvetľovania Letícii, pozdravil ju odo dverí, ako by sa nič nebolo stalo.

—        S bohom, krása, a dnes večer buď doma. Tvojim nervom sa zíde trochu pokoja.

            Billy sa so žartovnou úctivosťou uklonil a vyšiel za ním.

            Letícia si ulahčene vydýchla. Bude sama, sama, aspoň nejaký čas. Volná. Pár hodín, ale volná. Zamkla dvere. Pozrela sa do zrkadla: nie je mrzká. Jej tvár má trochu trpiaci a teda uvedomelý výraz. Za tie tri roky dozrela. Škriepka s Rudým, jedna z mnohých, ju teraz pomaly tiahne k minulosti. Pomyslela si na dona Giovanniho Maria. Tak veru: prežili prvé časy za peniaze chudobných. „Bude ti treba len ma zavolať a prídem. I keď ma zavo-láš znútra, odpoviem." Naozaj ? A keby to skúsila ?

            Pristúpila k obloku, aby videla tých dvoch chlapov. Zazrela ich v diaľke, na rohu Calle Palos, ako vysadali na Billyho motorku. Roztržito sa pozrela na druhú stranu. Na náprotivnom rohu, smerom k vuelta de Rocha traja podozriví ľudia pritiahli jej pozornosť. Zdalo sa jej, že poznáva pána, ktorý v „Sporting Clube" čítal Prensu. Teda zas polícia ? Bolo by treba upozorniť Rudyho.

            Vtedy odrazu pocítila strach. Strach z toho, čo by sa mohlo stať. Strach z trestajúcej a naprávajúcej spravodlivosti. Po prvý raz sa cítila otrockou spoluvinníčkou zla. „Pracovali by sme v neporiadku vojny", povedal Billy so smiechom na svojich mrzkých ústach. Vie, v čom by spočívala „práca". Všetko je jed. Jed smyselnej žiadostivosti. Jed na krv všetkých. Jed pre srdcia, duše a svedomia. Vytrvale sa jej vracaly do mysle slová dona Giovanniho Maria a zdalo sa jej, že ich lepšie rozumie: „Bude ti treba len ma zavolať a prídem."

            Odrazu, ako by sa v nej čosi otvorilo, zmerala svoju zodpovednosť. Zistila, že od istého času sa zmenila. Presne od toho dňa, keď zbadala prvý bojazlivý šelest krídel, ktorý je radostnou zvesťou materstva. Prečo sa to neopovážila vyznať Rudymu ? Bol by sa smial myšlienke na živú, teplú, chvejúcu sa vec: na čosi čerstvého a nového uprostred starej hniloby ich života. Možno by bol spokojný. Rudy v základe nie je zlý. Treba ho rýchlo upozorniť. Aj na nebezpečenstvo polície.

            Rýchle sa obliekla, ešte raz hodila pohľad do zrkadla, pocítila spokojnosť so sebou a náhlivo vyšla von. Pozdravila sirvientu, ktorá čistila hosťovské izby dony Chiquity a sbehla dolu schodmi. Chino sa jej ponížene usmial. Akýsi estanciero, čo prišiel z pampas ohľadom býkov, sa na ňu dlho zadíval a pošepkal jej akési slovíčko. A dala sa do behu a vmiešala sa do davu na Calle Palos.

            Keď prišla na roh Calle Melgar a videla červený lampáš krčmy Juanita el dorado, schytil ju strach. Ak Rudy nebude mať dobrú náladu, ako ju privíta ? Ale teraz už bola rozhodnutá zniesť hocičo, len aby mohla s ním hovoriť. Odkryť mu tajomstvo. Oznámiť mu veľkú novinu. A začať odlišný, nový život, hodný jeho. Jeho a jej. Najmä jeho. Ženy prinášajú nešťastie.

            Krčma bola zadýmená ako vždy. Pri stoloch obvyklí hostia a kde-tu nejaký zvedavec, očakávajúci „Varieté", slávne v celom Barracas, ako skromne vravieval majiteľ.

            Juanito, plavovlasý, s bruchom zle stiahnutým širokým remeňom, čo mu visel po boku, so silnými rukami s vysúkanými rukávmi chodil sem-tam, usmieval sa, s dobráckou srdečnosťou pozdravoval stoly naj stálejších hostí a vliekol ťažké nohy hlasno a do taktu, ako by poslúchal vnútorný rytmus.

— Olá, muchachos,1 ďalšiu fľašku mendozského ? Caňu pre vás, Ramiro ? Výborne. Dve fľaše mendozského. Jedno šampanské na tretí stôl, milostivá pani.

            Za pultom, vyvýšenom ako trón na boku varietného javiska, doňa Candelaria, vyšnurovaná ako bohyňa karnevalu, prijímala objednávky, dozerala na Pepitu a Rosariu, sbierala účty, ovládala celú situáciu a usmievala sa. Vo dne odpočívala a nikto ju nevidel, ale večer, sotva, prišli prví váženejší hostia, zaujímala miesto na svojom tróne. Bola opravdivou autoritou krčmy a lepšie držala kľúče od pokladnice ako od mužovho srdca. Ale na to sa žalovala iba Rosarii a Pepite a aj tým len preto, aby mohla rozprávať zle o ľuďoch, pretože žila zo spomienok na svoju odkvitnutú krásu a z malých krádeží, ktoré tvorily jej súkromné účtovníctvo. Juanito el dorado to vždy nezbadal. A niekedy, ak sa naozaj zamiešal do účtov, pre manželský pokoj prižmuroval oči. Napokon doňa Candelaria často privierala obidve. A ich šťastie spočívalo v tomto vzájomnom klamaní sa.

            Krčma, navštevovaná ľuďmi každého plemena a každej reči, bola akýmsi svetáckym barracasským útulkom, o ktorom polícia dobre vedela. Pritom všetkom vigilantes tu. nikdy nevykonali riadnu raziu. Kde-tu pošteklili niektorého z hostí jemne, bez huku. A potom bolo tu „Varieté", ktoré menom umenia všetko zachraňovalo. Napokon doňa Candelaria vedela vždy všetkým rozdávať úsmevy a zďaleka poznala policajtov. Juanito el dorado bol galantný muž. Všetka česť. Nemožno si predsa pamätať mená a priezviská všetkých hostí. A ak polícia usúdila, že niekto koná v opačnom smysle zákonníka, že spravodlivosť musí kráčať svojou cestou, nuž ... Verný služobník štátnych zákonov a otrok mestských predpisov Buenos Airesu nechcel zničiť svoj obchod a škodiť umeniu pre nejakého hlupáka A prikazoval doňe Candelarii, aby ponúkla pijatikou aj vigilantov. A ďalej chodil od stola ku stolu.

—        Fľašu mendozského pánom. Dve šampanského. Tri c aňas.

            Niekedy si sadol k dôvernejším hosťom, aby si s nimi vypil pohár vína a poshováral sa o politike. Tá bola jeho koníčkom. Ah, keby on bol v Casa Rosada, na prezidentovom mieste!

            Pozdravil Letíciu pekným úsmevom, rezervovaným ženským, dôverným priateľom, všetkým criollos1 a porteňos z krajiny a z mesta a nie gringos; čo prichádzali z celého sveta. Rád urobil výnimku u Rudyho a Billyho, ktorí boli z Ardillovej spoločnosti. Napokon Rudy sa páči ženským, ba i doňe Candelarii: je to akiste jej typ. Všetky zuby sa lesklý preňho. A pred Rudyho účtami zatvárala pol oka.

            Na varietnom javisku, ovenčenom palmami a vyzývavo ožiarenom, vybľakovala Lolita, škuľavá speváčka s na-vretými žilami na chudom krku starú Padillovu áriu. Blízko javiska zasa sedel slepec, skutočná Zuloagova figúra, a brnkal na citaru.

            Letícia, ktorá sa na chvíľu zdržala pri Juanitovi, pobrala sa k stolu, kde Rudy hral s Billym. Pri nich pokojne ako vždy a s potmehúdskym výzorom fajčil maličký, kučeravý el Chato s prefíkanou tvárou a rozpľašteným nosom.

—        Načo si sem prišla, sprostaňa ? Ani chvíľu ma nenecháš na pokoji ! — povedal jej Rudy, keď ju zazrel.

            Letícia cítila, že sa jej krv ženie do tváre. Musela sa opanovať, aby mu nedala zaucho.

—        Polícia bola skoro pri dverách doňy Chiquity. Dáva na nás pozor ten včerajší, — pošepkala mu do ucha.

—        Psi ! — zaklial Rudy. — Psi! — Pohŕdavo odplul na zem, pokrčil plecom a ďalej hral s Billym. — Nasleduješ ty.

            Pästiar, ktorý začul šepkané, sa uškrnul:

—        Pas de blagues. Skôr pôjdu do „Sportingu" ako ku kmotrovi Juanitovi. — Na dúšok vyprázdnil pohár caňa, rozkázal si druhý, odpľul a chrbtom ruky si utrel ústa. — Paco príde čo nevidieť a povie nám, či bol na výške situácie.

—        Hľa, práve prichádza, — oznámil el Chato a stále ľahostajne fajčil.

            Znetvorený Paco s čiapkou nakrivo, s cigaretou pri uchu, so širokou jazvou, ktorá mu rezala líce, s jamkovitou tvárou sa blížil a hvízdal. Keď išiel okolo Lolity, ktorá jačala akúsi pieseň, polohlasne jej povedal sarkastický pozdrav. Speváčka sa mu odmenila škaredým slovom a pokračovala v speve.

—        Prišla som úmyselne, aby som ta varovala, — opakovala Letícia, medzitým čo Paco zaujímal miesto pri stole.

—        Nepovedal som ti, aby si ma neotravovala ? Teraz mám vážnejšie veci v hlave, — vybuchol napajedený Rudy. Obrátil sa k nej chrbtom a ďalej sa shováral s el Chatom.

            Čo robiť ? Ako mu odkryť svoje tajomstvo ? Bežala k Juanitovi s preplnenou dušou a teraz tu stojí zarazená. A čím viac ho pozoruje, tým menej chápe, akým čarom pôsobí na ňu. Bezpochyby ho miluje i nenávidí súčasne. A ich spoluvina, z ktorej teraz majú viac žlče ako bozkov, ich vlečie oboch. Kam ? Treba sa vzoprieť preňho. Preňho alebo pre ňu ? Istotne preňho. Zeny prinášajú nešťastie.

            Ako tak stála pod veľkou lampou, ozdobenou palmami, zadívala sa na preplnenú a rušnú krčmu. Ľudia každého druhu a plemena. Ľudia storakých námah a tisícerých remesiel. Tváre, poznačené slnkom a prácou, ale najmä drinou ťažkých dní. Tváre, poznačené revoltou a nenávisťou, tajenou roky a roky. Pri dvoch oddelených stoloch váženejší hostia. Tu i tam nejaká svetáčka, hľadajúca dobrodružstvo. Ženské hanebného života, napudrované a ovešané skvostami, s čiernymi očami, havraními vlasmi a purpurovými perami a nechtami. A od zapáchajúcich ľudí, v ktorých pudy, zvedavosť a vášne kvasia ako víno a alkohol dvíha sa zmätený šum hlasov.

            Usmiala sa Yvonne, ktorá s hlavou opretou o plecia Santiagove jej bojazlivo odpovedala. Aká pôvabná je tá Francúzka s tou anjelskou tvárou a mačacími očami. Poslúcha svojho spoločníka bez slova, bez posunku: otrokyňa. Akú nízku moc má nad ňou ten malý, čierny, územčistý a ani nie mladý muž ? Teraz jej Santiago šepká čosi do ucha. Roztržito ju pohladká. Yvonne odchádza ako dievčatko, ktoré ide do školy. Santiago zostáva hrať s Perezom ... Takto ju bude čakať pokojne, lebo bude môcť prehrávať i piť.

— Carajo ! Naozaj, nenašiel som už Ardillu toho hijó de hijó de gran p .. ? — zakončil Paco a nalial si vína.

            Letícia na nich pozrela. Vyzerajú podráždení so štyrmi hlavami pokope, červenými od vína i od rozhovoru. Rudy si ani nevšíma, že tu zostala stáť ako sprostá. Ako Yvonne.

            Na javisku krútil sa teraz mladý a nervózny pár v jote. Akýsi hosť, podgurážený prílišným pitím ich pobáda pukaním prstov a pokrikovaním. Juanito el dorado ďalej chodí od stola ku stolu. A zo svojho trónu doňa Candelaria, vypasená, s bohatými kaderami a náhrdelníkmi, s jamkou na líci, s očami, iskriacimi nad príjmami večera, so sto úsmevmi na ústach posiela sem i tam Pepitu a Rosariu, ktoré sú spotené, udychčané a stále zamestnané.

            Odrazu ju upútal mužský pohľad z úzadia krčmy. Ten neznámy muž akiste hľadel na ňu už dávnejšie. Umelec. Možno politický vodca. Revolucionár. V každom prípade „niekto". Prísna tvár, orlí profil, dlhé, šedivé vlasy, magnetické oči: čosi medzi apoštolom a dobrodruhom. Pri ňom sedí plavovlasá, ako obilné steblo štíhla pani so sladkou tvárou a romantickým výzorom a zdá sa, že nevidí a nepočúva. Ako to, že ich prv nespozorovala ? A čo chce od nej ten muž, čo na ňu tak vytrvalo hľadí ? Akiste sedia už dávno pri treťom stole, ktorý Juanito rezervoval význačným hosťom.

—        Ešte si tu ? — obrátil sa Rudy a namrzeno vybuchol.

            Práve mu chcela povedať, že ktosi na ňu intenzívne hľadí. Ale načo ? Jej druh netrpí žiarlivosťou. Na druhej strane zmizla jej túžba odkryť mu svoje tajomstvo. Dieťa... Usmiala sa, ako by sa čosi bolo zapálilo v jej vnútri. Zdá sa jej, že sa jej chytá čudná únava, ako by ju boli zbili. A pozerala vôkol stŕpnutá, ako rekonvalescentka bez sily vzoprieť sa. Možno by potrebovala nejaký popud, aby prehovorila. A cíti, ako sa oči toho muža stále upierajú na ňu. V základe miluje Rudyho. Miluje ho, aký je. zlý, ale skôr hlúpy a slabý než divý.

—        Sadneš si alebo nie, krása ? Zatiaľ my rýchlo pôjdeme pohľadať Ardillu.

            Sadla si, aby necítila pohľad, ktorý ju proti jej vôli rozrušoval. Nechce vyvolať dobrodružstvo. Nikto z tých štyroch nedbá o ňu: sú zrejme ustarostení.

            Paco s namrzenou tvárou, s ošklivou ryhou na perách, s jazvou na veľmi bledom lici stále rozpráva. Kde-tu pozrie na hodinky a na dvere a nervózne fajčí. Billy má zohnutú býčiu hlavu, žuje svoju gumu a drží v rukách pohár. Rudy, s tvárou obrátenou k el Chatoví pohybuje neoprstenkovanými prstami, čo je znakom určitého nepokoja. Ardilla sa veľmi oneskoril. Asi sa mu stalo čosi nezvyčajného. Na javisku Lolita začína ďalšiu pieseň, veľmi rozšírenú v Barracas.

—        Carajo ! Stavím sa, že je v Pastelito Criollo s nejakou kamarátkou, ten hijó de hijó de grand p . -. — zaklial Paco a udrel päsťou na stôl. — Poďme, muchachos.

—        Počuj, chcela by som ti niečo povedať, — začala Letícia, keď zbadala, že Rudy vstáva. — Čosi, čo môže zmeniť náš život. — Užasla, že mala toľko odvahy a pokračovala potichu, trochu hanblivo a pritiahla ho k sebe oddaným pohybom: — Čosi, čo úplne zmení náš život, opakujem ti.

            Rudy pozrel na ňu mrzuto, roztržito a nechápal dobre. Billy a „Znetvorený" ho už stojačky čakali a rozprávali sa s Juanitom. El Chato chľastal ešte pohár caňa.

—        Ja mám čosi, čo zmení celý náš život, — povedal napokon Rudy. — Teraz ideme po Ardillu a rozhodneme. Vidím dobre obchod v „Sportingu". A kúsok, ak nás nezradil, vykonáme ešte dnes v noci...

—        Dnes v noci . . ., — povedala Letícia a pozrela na el Chata, ktorý vychádzal prvý.

—        Dozvieš sa, teraz mám iné starosti nez počúvať tvoje sprostosti. Čakaj ma doma. A nemaj obavy o mňa. Sbohom, krása. — Nechal ju tam a hvízdal si nápev piesne, ktorú Lolita spievala plným hlasom.

            Billy ju pozdravil z diaľky, žmurkol okom s výrazom, ktorý chcel byť zlomyseľný, a ďalej žul svoju gumu. Potom „Znetvorený", ako prechádzal okolo nej, jej urobil poklonu dychom, ktorý páchol alkoholom.

            Zostala takto sedieť omámená so svesenou hlavou a pohrúžila sa do seba, aby počula niečo iného, čo by jej dalo radosť žiť.

—        Oiga, Letícia. Nechal som ich odísť, aby som vám oznámil posolstvo, — povedal vtedy s dôverným výrazom Juanito el dorado a nachýlil sa jej k uchu: — Pri treťom stole vás čaká akýsi bohatý Mexičan. Bezpochyby umelec. Pije iba šampanské a to najjemnejšie. Vidíte ho tam s tou plavovlasou dámou ? Hombre ! Význačné osoby: už tri fľašky...

            Terasa „Selectu" iskrila eleganciou. Vyberaná buenosaireská spoločnosť a všetok kozmopolitizmus hlavného mesta. Vzácne exempláre posledných potomkov proceres.Bohatí estancieros. Všetky typy Južnej Ameriky. Aristokratické zvyšky starého Ruska Mnohí Slovania. Skupiny Talianov, Španielov, Francúzov, Angličanov a Nemcov. Ženy rozličnej krásy sa blyšťaly bohatými večernými šatami. A v čarovnej, vlažnej a voňavej letnej noci terasa, žiariaca svetlami a rozložená na mrakodrape, dominujúcom nad podivným hlavným mestom, vyzerala ako votívny oltár bohyne rozkoše a pôžitkov. A orchester, pozostávajúci z najlepších hudobníkov, vlnovito roznášal symfonické kúsky istého účinku.

—        Zbadali ste, aký je majster známy ? Keď sme išli okolo, všetci s obdivom volali: „Lafuente, Lafuente", — povedala doňa Soledad so spokojným úsmevom. A milo pokračovala: — Úbohá maličká, a prečo ste sem nechceli ísť ? Videli ste, že sa ponáhľame. Za necelú hodinu našla som vo svojej šatni šaty, ktoré vám výborne pristanú, a tento smaragdový náhrdelník, ktorý som vám dala, dokonale harmonizuje s vaším typom: vyzeráte ako malá bachantka. Niekedy mi pripomínate model istého flámskeho maliara, ktorého meno mi teraz nechce prísť na um.

—        Narodila som sa vlastne vo Flámsku, — potvrdila Letícia.

—        Teda som sa nemýlila. Ach, naozaj, v tej krčme ste sa mi zdali strateným skvostom.

            Letícia, ktorá sedela pri stole, iskriacom kryštálmi a striebrom a práve myslela na Juanita el dorado, sa trocha ustato usmiala.

            Ktovie, kde je teraz Rudy ? Prečo len bol k nej taký zlý ? Veď čo si žiadala ? Rozprávať sa s ním. Aby ju vypočul. Prijala pozvanie tých dvoch Mexičanov, aby sa mu  akosi pomstila. Na druhej strane návrh skončiť noc v „Selecte" bol priveľmi zvodný. Vedela, že v „Selecte" sa schádza najlepšia a najbohatšia buenosaireská spoločnosť, tá, ktorú treba poznať aj pre spolok Rudy-Billy: ktovie, či našli Ardillu, alebo či im zas ušiel ako veverička.

—        Môj manžel je šťastný, keď môže urobiť radosť takej pôvabnej maličkej, ako ste vy, — pokračovala doňa Soledad so širokým posunkom až prepiato obriliantovanej ruky.

            Salvador Lafuente sklonil hlavu, aby bez slova prisvedčil. A zavolal jedného z čašníkov a rozkázal:

—        Ešte jednu fľašu šampanského. Áno, Veuve Cliquot je znamenité. — Ponúkol dámam cigaretu a sám si tiež zapálil. Napokon sa uráčil usmiať a vyslabikovať: — Zaiste, Soledad. Dúfajme, že maličká sa tu bude dobre cítiť. — A znovu sa zahľadel na dav roztržitými očami poloboha.

— Počuli ste ? Umelcov treba chápať. Chápať ich, v tom je tajomstvo. Môj Salvador bol taký unavený. Viete, veľmi mnoho pracuje. Dnes nie je ľahké uspokojiť publikum. Bol vždy svedomitým impresáriom. Hľadal svoje čísla všade a niekedy našiel skutočne zaujímavé. Napríklad čarodejníka, ktorého ulovil vo viedenskom Práteri, a dievčatá-dvojčatá, jedno biele a jedno čierne z barcellonského Alcazaru. Pamätáš sa, drahý, na troch kyklopov ? Zatiaľ čo títo traja parodickí atléti pracovali, veľmi krásna nahá mulatka spievala africký repertoár. To bol úspech ! — Usmiala sa dobrácky, namočila krásne pery do pohára šampanského, vyzvala Letíciu, aby pila, a pôvabne matersky pokračovala: — Okrem toho je môj muž aj dirigentom orchestra: neporovnávam ho s tými, ktorí vo svojom umení sú pokladaní za prvých, ale Salvador má svoj temperament, štýl, druh a osobnosť ... Drahý, netvár sa tak kyslo preto, že rozprávam maličkej o tebe !

            Salvador Lafuente s úsmevom zakýval hlavou, dvihol galantne pohár so šampanským a pripil na zdravie, pozrúc bez rozdielu najprv na svoju ženu a potom na Letíciu. Je akiste inteligentný: opravdivý umelec. Ale prečo sa na ňu díval v krčme tak upriameno a dlho a teraz jej nepovie ani slova ? Neotvára ústa. Uspokojuje sa tým, že sa božsky usmieva s malou ryhou na spodnej pere. Zavše urobí drsný nervózny pohyb a dva-tri razy privrie ľavé oko. Potom zostáva nehybný, prísnu tvár má skoro neprítomnú a veľké čierne oči sa mu upierajú na nejaký bod terasy. Možno nevidí nič. Možno vidí niečo iba on. Istotne je to výnimočný typ.

            Letícii sa zdalo, že je v rozprávke. Po niekoľkých slovách Juanita el dorado na jej najväčšie prekvapenie ponúkla jej doňa Soledad naliehavo a starostlivo, aby strávila večer s nimi. Rýchla jazda autom, ako by išlo o únos. Potom prepychový byt v „Selecte": šaty, skvosty, voňavky, finesy, aké si nemožno ani predstaviť. Za niekoľko hodín sen sa zmenil na skutočnosť. Je to vrtoch milionárov. Fantázia umelcov. Ale ten muž s orlím profilom a magnetickými očami sa skoro na ňu ani nepozrel. Čudné. Prečo ? Čo chcú od nej tí dvaja Mexičania ? A podozrievavo hladí na nich pri všetkom. A jednako zvedavosť je silnejšia. Aj v „Selecte" jestvuje varietné divadlo ... ako u Juanita.

— Teraz, maličká, počujete virtuóza. Tu je. Je to jeden z prvých huslistov sveta. Pravda, majster? Franz von Rotenturm. — A stíšiac trochu hlas, aby ju nepočul čašník, vysvetlila: — Vravia, že je synovcom rakúskeho arcivojvodu.

            Umelec sa predstavil s huslami v hrsti ako so zbraňou. Bol krásny, mladý, aristokratický a jeho rod bol zrejmý na prvý pohľad.

            Huk vôkol neprestával. Jeden z riaditeľov „Selectu" ponúka dámam orchidey. Na každom stole medzi kvetmi, kryštálmi a svetlami nádherné misy s krásnym ovocím. A najvzácnejšie francúzske a španielske vína. A nápoje s farbami drahokamov. A volanie a poklony vo všetkých rečiach. Dav ľudí na terase, rozloženej nad mestom, ktoré sa rozkladá do nesmiernej šírky, s tepnami pravidelne a geometricky osvetlenými a stredom, podobným drahokamu. Žiariaca Plaza San Martin. Bezočivo pestrá Esmeralda. A skutočne shora vyzerá Buenos Aires ako kyklopský polyp, ktorý vystiera svoje fosforeskujúce tykadlá až po hranice pampas a k brehom Ria. A pri iskrení hviezd vlažnej argentínskej noci Južný kríž ako by podozrievavo hľadel s neba na žiaru zeme.

            Huslista niekoľko ráz trhol sláčikom a potom začal hrať. Prvotriedny virtuóz, akrobat, ktorý študoval s cigánskymi majstrami. Letícii poskočilo srdce. Krv jej pulzovala rytmicky s cigánskou rapsódiou. Nebo sa jej zdalc priúzke pre jej sny. Vyprázdnila na dúšok pohár šampanského, už druhý. Hrdlo jej horí. Sladko pripomínajúca hudba privoláva k životu ďaleké krajiny, zapaľuje magické horizonty, otvára legendárne brány. Buenos Aires v žiare svetiel vyzerá naozaj ako rozprávková obluda s lesklými šupinami a ulice ako živé chápadlá, pripravené vrhnúť sa v tôni na korisť. Od Ria prichádza závan nekonečna ako volanie bez hlasu. Znovu sa napila. Mala by odísť. Zas odísť. Navždy odísť. Veď bola tu už príliš dlho nečinná a pasívna.

            Huslista s romantickou hlavou, zohnutou nad magickým nástrojom, neprestáva z neho vyťahovať žeravé nitky ohňa a zlata. Hviezdy sa chvejú rozkošou. Svetlá hlavného mesta sa chvejú úžasom. Krásne dámy sa chvejú žiadostivosťou. A celá zem je jediným chvením, harmonizujúcim s vášnivou hudbou. Vypila ďalší pohár šampanského.

—- Hrá ako Boh, však, moja maličká ? — povedala jej doňa Soledad do ucha. A mäsité pery ju naplnily odporom.

            Majster mal sklopené mihalnice, otvorené pery a na tvári blaženosť z tej harmónie. Letícia stretla jeho pohľad a usmiala sa, hoc nevedela prečo.

            Hudba je veľká pasca pre náruživcov. Kto to povedal ? Teraz si na to spomína. A znovu vidí dona Giovanniho Maria v deň svojho úteku. „Aj keď ma zavoláš znútra, odpoviem".

            A huslista začal sa hrabať v duši až do rozhorčenia.

— Vidíte, maličká, ako majster pije hudbu ? Cíti ju prúdiť v žilách. Ale i vy ju akiste máte radi. Ba myslím, že so svojím ohybným telom by ste sa naozaj mohli venovať tancu. Opravdivá bachantka. — Zapálila si ďalšiu cigaretu a pokračovala: — Akiste aj vy máte rytmus v tele. Prečo sa nepokúsite vystúpiť pred veľkým publikom ako rytmická tanečnica ? Bol by to nový život. Iné prostredie, hlavné osoby politického a finančného života: ministri, vyslanci všetkých krajín, generáli, admiráli, bankári. — A celkom nenútene zakončila: — Pohovoríme si o tom po predstavení. Bola by to skutočná škoda, keby ste sa stratili v tom lokáli a pri tých ľuďoch. Môžete sa vyšvihnúť, nie je pravda, majster ?

            Salvador Lafuente, stále roztržitý a duševne vzdialený, s prižmúrenými mihalnicami ako mačka, ktorá sa ohrieva na slnku, otvoril zlatú škatuľku.

— Prečo nedáš trocha z nej maličkej ? Skúste: budete snívať s otvorenými očami. Nie je to nebezpečné. Je to mexický výrobok ako peyotl. Skúste, — naliehala doňa Soledad s úsmevom; sama si vzala a vysvetlila: — Nie je to omamujúci prostriedok, len rastlina, rastlinný výrobok, naša bylina, nič jednoduchšieho.

            Letícia vytušila, že na ňu čihá nebezpečenstvo. Nevšimla si, že huslista skončil. Okolo rástol huk a rástol ako rozbúrené more. Čašníci chodili sem a tam rýchlo, ticho a pozorne. A na vzdialenej terase sa ďalej tancovalo.

            Pozrela na Soledadu zvedavej šie. Nedá sa povedať, že je pekná a nevyzerá ako Mexičianka. Ba taká bledá a plavovlasá s tými porcelánovobelasými očami, s tým bábkovým úsmevom a ovešaná skvostami ako španielska Madona vyzerá ako socha pri svätostánku. Keďže je veľmi láskavá, vždy hotová uhádnuť, pochopiť a uskutočniť želania majstra, ktorého zahŕňa oddaným obdivom, získava si hneď sympatie. Pritom všetkom badať v nej čosi čudného a dvojsmyselného.

—        Naozaj by sme sa mohli raz presvedčiť, či má elastičnosť, — súhlasil napokon impresário a ponúkol otvorenú zlatú škatuľku.

            V tej chvíli s veľkým hukom argentínskeho orchestra zjavilo sa na javisku sedem nádherných nahých stvorení. Devy, všetko blondínky, rovnaké, dokonalé, pozdravily publikum výkrikom a kotrmelcom.

—        The Seven Beautiful Shameless Girls. Je to číslo, ktoré pochádza z parížskych „Folies Bergéres": sedem nádherných nehanbiacich sa diev, — oznámil Salvador Lafuente roztržitým tónom. A znovu ponúkol otvorenú škatuľku.

            Letícia, zasiahnutá magnetickým pohľadom, ktorý prenikal cez prižmúrené mihalnice, sa zachvela. Celá jej slabá prirodzenosť, pozostávajúca z vetra a vrtochu, sa zavlnila ako vrchovec palmy pod hladkaním hviezd. Soledad jej znovu naplnila pohár, svojím bábkovým úsmevom nabádala ju piť a pošepkala jej do ucha:

—        Nechcete skúsiť, maličká ? Budete snívať s otvorenými očami. Dnes večer je vzduch taký mäkký a nebo plné hviezd. — A znovu si vzala.

            Letícia sa cítila stratená a mechanicky s podvedomým úsmevom ju nasledovala. Obzrela sa vôkol: veselosť rôznorodého davudosahuje vrchol. A rozkošná argentínska noc ako by hviezdnymi očami s úžasom hľadela na toľké šialenstvo.

            V závratnom crescende orchestra sedem tanečníc, dokonale zmechanizovaných v nohách, rukách a úsmevoch, spôsobovalo závrat. Odtrhla oči a zdalo sa jej, že pri stoloch niektorí dvíhajú kalich s tým istým automatickým pohybom. Potom pomaly všetci tí elegantní mužovia v spoločenských šatách a všetky tie dámy s nahými chrbtami a nalíčenými tvárami začali mechanicky opakovať tie isté posunky a rovnako pohybovať perami, aby vyslovili to isté slovo, ktoré nerozumie. Tam dolu na terase proti nebu, ktoré sa farbí do ružová, tanečnice skáču ako bábky. A zdalo sa jej, že všetci poslúchajú neuveriteľne dokonalý hodinový mechanizmus. Mala chuť smiať sa a nemohla. Zbadala, že jej pery sa pohybujú tak ako pery všetkých, aby opakovaly slovo, ktoré nerozumie. Zaliala ju horúčosť. Dusí sa. Všimla si, že majster na ňu hladí lesklejšími očami.

—        Vypite pohár šampanského, maličká. Objednáme ešte jednu fľašu, však majster ? Vezmite si zatiaľ, vezmite si ešte, neškodí to, — a znovu jej ponúkla otvorenú zlatú škatuľku.

            Letícia poslúchla, hoc nechápala. Jej vedomie sa norí pod ťažké prikrývadlo. A hviezdy hľadia na ňu trasľavo.. Je to sto, tisíc, milióny ohnivých zreničiek.

V tej chvíli prišiel k nim s obradným úklonom riaditeľ „Selectu". Vyzeral ako bábka z kúdele, ukláňajúca sa pred impresáriom:

—        Majster Lafuente, ponížene vás prosím o prepáčenie, že vás vyrušujem. Publikum vás poznalo a všetci si vás žiadajú. Vystúpte na pódium, prosím vás a dirigujte Ravelovo „Bolero", ktoré je teraz na programe. Majster Gherardo Rosemann je hrdý, že vám môže odovzdať taktovku. Počúvajte: publikum vás volá !

—        Lafuente, Lafuente, Lafuente !

            Zdalo sa, že priestranná terasa je zelektrizovaná. Mužovia a ženy stáli, v groteskne detskom nadšení, s červenými alebo unavenými tvárami sborove kričali a s ohlušujúcim crescendom do taktu búchali taniermi, nožmi a pohármi.

—        La-fuen-te, La-fuen-te, La-fuen-te !

            Argentínsky orchester sa zamiešal do huku kompletnou sostavou. Z úzadia ako ozvena odpovedal velký orchester. A nahé tanečnice vysokými hlasmi slabikovaly majstrovo meno, ktoré v orgii bachusovskej zvučnosti sa dvíhalo z celej terasy, aby zranilo hviezdy, užasnuté toľkým šialenstvom.

—        La-fuen-te, La-fuen-te, La-fuente !

            Impresário, trochu bledý od pohnutia z tohto triumfu, odišiel automatickým krokom do víchrice aplauzu a volania na slávu.

—        Počujete, ako diriguje „Bolero". Všetkých elektrizuje. Dokonca Ravel ho vyhlasuje za neprekonateľného. Pite ešte, moja maličká. Ale ak je vám zima, povedzte mi, pošleme po kožuch. — Privinula ju k sebe oddane a s veľkou dôvernosťou, ako by chcela vojsť do intímnosti, začala zisťovať terén: — Narodili ste sa vo Flámsku ...

—        Náhodou: moja matka bola Talianka, umelkyňa. Chodila po celom svete. Rozumiete ? — odpovedala Letícia trochu rozpačito, aby objasnila svoj pôvod.

—        Oh, nemusíte mi vysvetľovať, — a srdečne ju objala. — Aj ja som dcérou umelcov. Moja matka bola Mexičianka a otec Rus. A váš ?

—        Aj on bol cudzinec. Umrel prv než som sa narodila.

—        A ja tiež som svojho sotva poznala. Vidíte: jestvujú medzi nami podobné body, porozumieme si. Obidve sme medzinárodné: máme mnoho vlastí, však ? Preto našou vlasťou je vesmír. Som si istá, že sa staneme dobrými priateľkami. Ba budeme pracovať spolu. Nie je to ťažké, naučím vás. Budeme navštevovať vysokopostavené osoby, budeme pozorovať, všímať si, získavať informácie. Všetko je dokonale organizované a nikto nič nezbadá. Je to práca, ktorá poskytuje veľa uspokojenia a slúži sa tým idei. Pite ešte, maličká. Poznám, napríklad, istého admirála, nuž, zdá sa to neuveriteľné, vy ste naozaj jeho typ. Pre vás tak pekne urastenú, blondínku, vysokú by sa dopustil pochabosti. Čo chcete ? V určitých chvíľach žena sa môže stať dôležitejšou ako eskadra lietadiel alebo celá flota. Hovorí sa to, — a zapálila si cigaretu.

            Letícia počúvala v rastúcom šume a hoc aj nechápala všetky slová, vyciťovala smysel tohto rozhovoru, zatiaľ čo veľký orchester znovu a znovu vyjadroval stále širšie rytmy draždiaceho motívu „Bolera". Zavše si šúchala oči, ako by dobre nevidela alebo trpela na halucinácie. Zdalo sa jej, že zreničky sa jej natoľko rozšírily, že prijímajú prúdy neskutočného, ani netušeného svetla. Z ktorej hviezdy prichádza ? Nachádza sa ešte na zemi alebo s celým tým davom „Selectu" bola prenesená nad nebeskú klenbu, pod inú, nekonečne žiarivejšiu oblohu ? Rytmus „Bolera" kruhovité rozširuje svoje podmaňujúce motívy. A postupne vždy viac a viac sa jej zdalo, že všetkých chytá závrat, pred ktorým niet záchrany.

            Majster, vyvýšený na dirigentskom pódiu diriguje orchester širokými posunkami, ako by bol pred ohromným amfiteátrom. A mužovia a ženy sledujú to hudobné čarodejníctvo a noria sa do stále mohutnejšieho a podmaňu-júcejšieho rytmu. Mnohí sa smejú. Veľmi mnohí sa hniez-dia na stoličkách. A kolektívna epilepsia v pohybe bolera stále príšerne rastie.

            Letícia otvorí užasnuté oči: zdá sa jej, že sa majster po každom takte stáva vyšší. Vyzerá ako kyklop z legendy, ktorý by mohol rozdrviť v hrsti loď alebo pošliapať les, ako jeden z tých troch kyklopov, z tých troch urastených atlétov. Teraz sa taktovkou dotýka hviezd. Hľa, jednou pohol, oh, odtrhol ju. Druhú. Ďalšiu. Každá sa zapaľuje najrôznejšími farbami a triešti sa na mnoho živých iskier, horiacich a pestrých ako umelý oheň. Dráždivá hudba s nekroteným, stále širším crescendom preteká zo zeme, zalieva nekonečno, dvíha zlatý a ohnivý prášok a vyvoláva ozvenu vo všetkých horizontoch. Prúd iskier. Víchrica drahokamov. Sklené tabule nekonečna sa trieštia. Istotne tancuje celá zem „Bolero" okolo slnka a hviezdy sa prestrašene utiahly.

            Keď gigant z orchestra povymetal nebo, so svojou magickou taktovkou sišiel na zem. Dotýka sa vrchov, dotýka sa lesov, zasahuje morské vlny. A pred stále udivenejšími Letíciinými očami domy Buenos Airesu pukajú čarom ako zrelé plody. A hľa, z odkrytých striech vyskakujú maličkí, groteskní a ako diablici zelektrizovaní malí ľudia, čo sa po svetlom zaliatych cestách rozbehujú za svojimi prácami, hnaní horúčkou diabolského rytmu.

            Napokon pri poslednom pohybe „Bolera" dirigent orchestra neúnavným manévrovaním čarodejníckej taktovky vyčaril čudá: pobúril moria, zapálil lesy, potopil lode, rúcal do priepastí mestá, vyvrátil lesy, otváral zem, vyvolal zemetrasenia a vylúdil vojnové fanfáry, dunenie diel a hrmot armád. A pustošiace šialenstvo stalo sa dominujúcim rytmom pekelnej symfónie. Potom pauza, čosi ako rachotivý záchvev v neľubozvučnosti drásavých diskordov, „Bolero" sa skončilo a zvučné videnie sa rozplynulo ako gigantický výsmešný rehot.

            Poďme preč, poďme preč. Je mi zima. Je mi zle, — bľabotala Letícia a pritúlila sa k doňe Soledad, ktorá sa usmievala.

— Musíme ju nechať na pokoji. Odpočinok ju privedie k sebe. Nie je na to zvyknutá, chúďa milé, a čosi jej akiste uškodilo, — povedala potichu doňa Soledad a pozrela sa na Letíciu, ležiacu na posteli a zakrútenú do kožucha.

—        Možno zima, — poznamenala mucama1 a napravila jej podhlavnicu.

—        Dnes ráno, keď sa slávnosť končila, začalo byť naozaj čerstvo, — dodal majordomus „Selectu", ktorý ju podopieral pri omdletí.

—        Zaiste, zaiste, choďte len, prosím vás. Keď ma majster nevidí, je netrpezlivý a veľmi citlivý. A prosím vás, aby ste mu nerozprávali o tom, čo sa stalo. Ochvíľu prídem aj ja. Odíďte všetci, áno, aj vy, Manuelita.

            Prepustila čašníkov, mucamu a strážiaceho china a keď sa zas pozrela na Letíciu, ako by pohrúženú do spánku, išla si umyť ruky a okrášliť tvár, trochu strhanú nocou.

            Naozaj vydarená slávnosť. A aký triumf pre Salvadora Lafuenta. Okrem toho možno sa dá s tou devou s medenými vlasmi a čiernymi očami niečo skombinovať. Naozaj admirálov typ . . .

            Vrátila sa k posteli a zohla sa nad Letíciu. Jej pokojný dych a už odpočinutá tvár ju upokojily. Jednoduchá nemoc. Navykne si aj na mexickú zelinu. Pozrela sa do veľkého zrkadla, usmiala sa na seba, odišla na prstoch a nezvučne zavrela za sebou dvere.

            Hneď nato Letícia otvorila oči, ktoré ju bolely, a presvedčila sa, že je naozaj sama. Po krátkych mdlobách rýchle prišla k sebe. A teraz otvárala oči a napínala uši šťastná, že už nezachycuje nijaké zvučné videnie. Šialenstvo skončilo. A ako tak ležala na posteli, znovu myslela na čudný večierok. Zdá sa jej, že sa zohla nad priepasť: nikdy nezakúsila podobný závrat. Čo chcú tí dvaja od nej ? Kto vlastne je ten majster ? Kde sa vzala doňa Soledad ? Pamätá sa dokonale, slovo po slove, na ten čudný rozhovor, na výzvu „pracovať spolu". „Poznám napríklad istého admirála. Vy ste naozaj jeho typ. Pre vás, tak pekne urastenú, blondínku, vysokú by sa dopustil i pochabosti."

            Jasné. Ba veľmi jasné. Ale nechce o tom vedieť. Nemieni prijať. Možno prv mienila, ale teraz nie. Len čo pominuly krátke mdloby, tvárila sa, že spí, aby zostala sama a lepšie pochopila, do akých rúk padla. A aký účinok má tá mexická zelina... A jednako tá halucinácia je možno zjavením pravdy nad temnotami. Kto môže byť ten impresário, dirigent orchestra, pán sveta ? Aká skutočnosť sa skrýva pod tým symbolom ?

            Odchýleným oknom vnikalo svetlo úsvitu. Rozhodla sa odísť. Ujsť, ujsť čo najskôr. Cítila, že čosi živého a teplého v jej vnútri jej dodáva odvahy. Čosi. . . Usmiala sa. Pokúsila sa vstať. Len s námahou mohla sa udržať na nohách. Nohy mala ako dolámané. Pozrela sa do veľkého zrkadla a nepoznávala sa, lebo mala strhanú tvár, oči s fialovými kruhmi a vyostrené črty. Urobila niekoľko krokov. Treba jej odísť skôr, než sa doňa Soledad vráti.

            Chytro sa vyzliekla. Bežala sa umyť. Vyvalila oči a potlačila výkrik úžasu. Tu pred ňou, na dosah ruky ležia všetky nádherné skvosty, brilianty, perly a smaragdy, ktoré si doňa Soledad zabudla. Na diváne sú rozhádzané kožuchy, šaty, šály: šaty pre princeznú. Pozrela na ne. Poskladala ich. Pokušenie jej stislo hrdlo. Zbadala, že sa chveje. Zaváhala. Prišiel jej na um skutok, vykonaný v Capannette, keď ukradla peniaze chudobných. „Vezmi, koľko len môžeš". „Vezmi, koľko len môžeš". A nečakane ešte raz ju oživilo znútra čosi živého a teplého. Hneď nato začula v hĺbke priateľský hlas. „Bude ti treba len ma zavolať a prídem." Zdalo sa jej, že jej krv sa stala svetlom. Srdce jej silnejšie zabúchalo. Znovu vzala do rúk perlový náhrdelník a porovnala ho so smaragdovým, ktorý mala ešte na krku. Chvíľa a rýchlo si sňala aj ten a hodila obidva medzi ostatné drahocennosti. Zasmiala sa. Rýchlo vyzliekla svoje šaty, aby nepodľahla novému pokušeniu. A vybehla von. Stretla iba strážiaceho china. Vošla do výťahu. Boy pozrel na ňu prekvapený. Usmiala sa mu, spokojná sama so sebou, ale nepovedala slova.

            Sinavé svitanie prebúdzalo mesto. Na uliciach iba niekoľko náhliacich sa chodcov. Nikto si jej nevšímal. A bežala k Boca. Nepovie nič Rudymu. Zdá sa jej, že ho počuje: „Sprostá, mohla si ukradnúť nejaký skvost. Nechať si aspoň smaragdový náhrdelník. Ten jediný by stačil, krása." Usmiala sa: neukradla nič, nie je zlodejkou. Teraz sa cíti bohatá vo svojej chudobe. Ktovie, čo si pomyslia do. ňa Soledad a majster Lafuente ? A smiala sa sama z toho, čo nevykonala. Zdalo sa jej, že ranná zora vychádza aj pre ňu.

            A beží, beží. Ale nemôže sa už vrátiť peši do Boca. Prišla na Plaza San Martin. Život, všade život. Prechádzala pred otvoreným kostolom Najsvätejšej sviatosti: kostol aristokracie. Váhala chvíľu, potom vošla ako zlodejka, aby ušla, aby sa skryla. A jednako nespáchala nič zlého.

            V kostole, mihotajúcom sa v trasľavom rannom svetle, bolo len niekoľko ľudí. Zdalo sa jej, že s oltára sa na ňu usmieva Ukrižovaný s pribitými rukami. Spomenula si na chvíľu, keď v Capannette vošla do kostolíka dona Giovanniho Maria ako pustošiaca fúria. Aké šialenstvo ! Prečo ? A hľadela extatický na oltár. Krv jej silne pulzovala v sluchách. Veľká nežnosť jej spievala v srdci a teplé svetlo jej ožarovalo dušu. Oči jej horely. Cítila sa unavená. Odrazu si kľakla vedľa akejsi panej, ktorá v prekvapení sa oddialila. Potom z nej vybuchol plač.

— Oh, čo vám je, úbohá dcérka ? — spýtala sa jej pani, usilujúc sa ju potešiť.

            Nič. Som šťastná ... šťastná.

            A zdalo sa jej, že čosi sa jej vnútri rozpúšťa s nekonečnou sladkosťou a napĺňa ju nesmiernou radosťou. Pochopila, že za to všetko vďačí jemu. Jemu alebo jej ? Jemu, pretože ženy prinášajú nešťastie. Jemu, pretože je osloboditeľom.

            Letícia spala celý deň ťažkým, ale posilňujúcim spánkom. Keď sa prebudila, ruch na Calle Palos ju upozornil, že je už neskoro. Nikto ju nevyrušil. Rudy sa neukázal. Ako to ? Ešte stále je s Billym, Pacom a Ardillom ? A jednako dnes večer majú znovu začať službu v „Sporting Clube". Mala by sa obliecť do rovnošaty. Mala by sa znovu vydať na lov hosťa pred pochybnými hracími stolmi. Nie, nemôže. Nedá sa pokračovať v tej potupe. Už viac dní ju tá hra ťaží. A cíti odpor k tomu, čo Rudy nazýva „ich prácou". Nechce s tým odkladať už ani hodinu: povie mu všetko. Treba sa im zmeniť. Znovu začať život. Pretvoriť sa. A počuje ho opakovať nosovým hlasom, ktorým niekedy hovorí: „Ja nie som súci na nič. Viem iba tancovať, hrať a robiť toto."

            Usmiala sa ešte raz spokojná so svojím rozhodnutím. Citila, že jej ho schvaľuje v hĺbke čosi živého, chvejúceho sa a činného. Netreba strácať čas. Treba hľadať Rudyho. Vyrozpráva mu aj podivné dobrodružstvo zo „Selectu". Zdá sa jej, že je to sen. Teraz má suché pery a vyschnuté hrdlo. Aký čudný halucinujúci účinok mala tá mexická zelina! A predstavila si prekvapenie doňy Soledad, keď ju už nenašla vo svojej bohatej izbe.

            Pokrčila plecami a začala spievať. Bola prekvapená sama sebou: už tak dávno nespievala. A za toto šťastie vďačí novému životu, ktorý pulzuje rytmicky s jej krvou. Ako to mohol Rudy nezbadať ? Mužovia naozaj nič nechápu. Ale prečo sa neukázal celý deň? Ze by ešte trval „Kolumbusov kúsok"? Nájde ho niekde: v„Alhambre"alebo v Pastelito Criollo alebo aj v Barrio de las Ranas, kde býva el Chato. Najpravdepodobnejšie u Juanita. Chce s ním hovoriť prv, než začnú „prácu" v „Sportingu". Ale treba dať pozor na policajtov. Pristúpila k oknu, lebo ju schytil náhly strach. Nikto.

            Rýchle sa obliekla. V základe Rudy nie je taký zlý. Slabý, to áno, slabý ako toľkí iní. Napokon, je to zvyk. Úpadok.. . Nuž poviem mu to. A on odpovie tak a tak. Ale ja mu hneď poviem: uvidíš, uvidíš, všetko pôjde dobre a budeme šťastní. Nahlas sa zasmiala v prekvapení, že sa sama so sebou hlasno rozpráva. Rýchlo vyšla a pobrala sa smerom k Barracas. Chce najprv skúsiť u Juanita.

            Prišla jej otvoriť šmatľavá a zamastená Pepita so zámazanou tvárou. Rýchle zatvorila dvere a zahundrala:

— Áno, áno, están aquí. Sú v malej sále. Nedá sa v pokoji ani pracovať. Doňa Candelaria robí účty, dnes má zlú náladu.

            V krčme diskrétna polotma. Zatvorené dvere prepúšťajú málo svetla. Stoly a stoličky v neporiadku. Pepita zametala prudkým mávaním metly. Z kuchyne bolo počuť cengot pohárov, ktoré Rosaria umývala za spevu Loliti-nej piesne. Varietné javisko bolo v tme, sťa by si odpykávalo trest. Doňa Candelaria, ešte nevyparádená, ale už s náznakmi elegancie, so svojho trónu, osvetleného žiarovkou, sotva dvihla hlavu z veľkej knihy a mrzuto ju pozdravila.

—        Oh, koho tu vidíme, — oslovil ju z diaľky Rudy a dvihol hlavu.

—        Skôr by som to mohla povedať ja tebe. Čakala som ťa celý deň.

—        Nechaj nás na pokoji, Letícia ! — skríkol Paco „Znetvorený" a s červenou tvárou a sinou ranou obrátil sa k nej. — ženy nám prekážajú. Musíme sa rozprávať, earajo !

—        Fakt je, že sa musím s ním rozprávať aj ja.

—        Rudy nemôže strácať čas. Je tu vážna vec medzi Ardillom a nami. Opakujem ti, netráp nás, earajo ! Sme už i tak napálení, že el Chato neprichádza.

            Billy, ľahostajný voči Rudy mu, pozrel na ňu a na chvíľu prestal žuť svoju gumu. Potom sklonil hlavu a znovu začal prežúvať.

            Ardilla s čiernymi namastenými vlasmi, čerstvo vyholenou tvárou, malátnymi očami prestal nervózne ohrýzať ceruzku a pozrel na Letíciu s milým úsmevom.

—        Naozaj, Paco má pravdu, musíme si pohovoriť, — povedal tým neistým, napoly mužským, napoly ženským hlasom a podčiarol vetu pôvabným posunkom ženských rúk.

—        Aj ja si musím pohovoriť, — odpovedala Letícia rozhodne, s hlbokou vráskou medzi obočím.

            Rudy dvihol hlavu a chmúrne si ju odmeral.

—        Horí nám dom ? Koplo nás šťastie ? Umrela nám tetka, ktorú sme nepoznali a ktorá nám zanechala dedičstvo ? Nie ? Teda čakaj, krása.

—        Čakaj, čakaj, v tejto chvíli pas de blagues, — odpovedal Billy smierlivo. — Nepotrvá to dlho.

            Doňa Candelaria, zrejme spokojná so svojimi akrobatickými výkonmi z účtovníctva, zavolala Letíciu dorozumievajúcim posunkom.

—        Majte trpezlivosť s týmito chlapmi. Ja vám to môžem povedať, ja, ktorá som bola trpezlivá, — vzdychla si a usmiala sa na pol úst. Potom vzala na seba výraz životom skúšanej ženy a ponosovala sa: — Viete, prv než som sa vydala za Juanita, bola som ženou bohatého estanciera, s ktorým som sa zasnúbila šestnásťročná. Vtedy ešte, musím povedať, bola som palomita y muy linda. Môj život, toť kopa bied, ozajstný román na sfilmovanie. Mala som estanciu a veľké bohatstvo ! Potom úbohý Alfonzo, nenapraviteľný hráč — Pán Boh mu daj ľahké odpočinutie — veľmi živá povaha a sukničkár, náhle umrel. Na majetku bez môjho vedomia hypotéka. Skaza. A pre úbohú doňu Candelariu neprijemnosť za nepríjemnosťou. Keby som vám chcela všetko vyrozprávať... A dostala som sa do rúk Juanita, ktorý sa zdá krotký, ale má svoje dni. Treba ho poznať a mať pri ňom trpezlivosť. Virgen bendita !' — Extatický dvihla oči k povale, ale odrazu zmenila výraz a skríkla: — Pepita. Pepitaá !... Pozrite, aké svinstvo je tam hore v kúte ! Koľká pavučina a aká stará ! Vamos, vamos * strhnite ju! Nech ju nevidím, veď dnes večer tu máme veľkú slávnosť !

            Pepita vykročila z úzadia s metlou ako so šabľou; pomalým pohľadom obzrela povalu, zahundrala a keďže sa jej nechcelo samej namáhať, zavolala ku kuchyni:

—        Rosaria. Rosaria !

—        Fľašu šampanského, a z toho dobrého ! — zareval Billy. — A keď el Chato neprichodí, tým horšie preňho!

—        A niečo pod zuby, carajo ! — dodal „Znetvorený". — A kocky, aby sme vedeli, kto má platiť.

            Ardilla sa zjavil s Rudým vo dverách siene. A kníšuc sa v bokoch a pôvabne pohybujúc hlavou vykročil so slad-kastým výzorom k trónu a tým napoly mužským, napoly ženským hlasom prosil:

—        Kocky. Kocky. A dva balíčky cigariet, Pepita ! — A usmejúc sa milo panej, vyhlásil: — Musím vám povedať, doňa Candelaria, že sme sa dohodli, gratias a Dios.

—        Y a la Virgen purissima. Som skutočne rada.. . Ani sa to nemohlo ináč skončiť medzi poctivými ľuďmi, — zakončila milo doňa Candelaria.

            Rudy drsno zatiahol Letíciu do kúta:

—        Vieš, že si bola na ťarchu ? A taká neodbytná. Teda von s tým tajomstvom. — A zapálil si cigaretu.

—        Je to vec, z ktorej budeš mať radosť ...

—        Rýchlo, nerob sa hlúpa. A ani sa ma nepýtaš, ako sa podaril kúsok. Nuž poviem ti to sám: výborne. A budeš mať z neho niečo aj ty, krása, hoc ty si nepracovala. „Kolumbus" mal plné brucho. Ach, Ardilla bol skvelý. Iba chcel priveľký diel a museli sme sa škriepiť. Je fakt, že vklzne do každého prostredia, stýka sa s mužmi a so ženami, je to prvotriedny element. Ale žiadal si primnoho. Teraz je tovar v bezpečnosti. A my ho dobre využijeme v „Sportingu". — Zasmial sa, oprstienkovanou rukou si napravil vlasy a mrzuto povedal: — Nože, aké to máš tajomstvo ? Ale ponáhľaj sa, lebo musíme bežať domov obliecť sa. Dnes večer sme na stráži v „Sportingu" a budeme robiť obchody.

—        Dnes večer tam nejdem, — povedala Letícia rozhodne, ale nepozrela naňho.

—        Čo vravíš ?

—        Dnes večer tam nejdem. A ani zajtra. Dosť, chcem skončiť s týmto životom.

            Rudy vyvalil oči a zostal s otvorenými ústami a nedokončeným úsmevom. Potom ju chytil za lakte, prinútil ju, aby sa naňho pozrela a tvrdo sa jej spýtal:

—        Našla si si iného ? Si vari zaľúbená ? Nie ? Niekto ti podal návrh. Azda ten hlupák, čo býva u doňy Chiquity, ten sedliak. Ani on ? Aký som sprostý ! Je to Mortimer, lebo keď je opitý, hovorí primnoho. Alebo skôr ten Francúz z Alcazaru ? Je to on, však ? Vždy na teba hľadí. Ani on ? Ah, už nechceš ísť so mnou. Von s príčinami. Ale chcem svedkov. A ak nejde o tajnosť, zavolajme Billyho.

—        Nie, zostaňme sami my dvaja. Je to tajnosť, — vyskočila Letícia a zadržala ho. — Nechaj Billyho.

—        Naozaj tajnosť medzi nami dvoma ? Teda ošklivá vec ? Si azda chorá ? Chorá, však ? — a znudený nervózne krútil veľký prsteň na malíčku.

—        Áno, chorá. Ale nie tak, ako si myslíš.

—        Teda von s tým. Von s tou novinkou. Von.

—        Je to novinka, z ktorej budeš mať radosť. Ale najprv mi povedz, či ma máš ešte rád, Rudy.

—        Uff, to je otázka. A chvíľa je veľmi vhodná na takéto vyznania: azda sa nechceš vydať podľa zákona, krása. Manželstvo rodí svojhlavosť. Videla si manželstvo Billyho . . .

—        Odpovedz mi: máš ma rád ?

            Zo siene ich zavolali traja priatelia, ktorí veselo pili a jedli.

            Rudy, ktorý konečne pochopil, pozrel na usmievajúcu sa Letíciu, ktorej oči sa lesklý čierne a tvár žiarila veľkou radosťou, čo ju pretvárala Usmial sa tiež, rozšíril zasnené oči a pohladil si naondulované plavé vlasy.

—        Naozaj ? Si tehotná ? A teda ...

—        Je to tvoje dieťa. Je to naše dieťa. Dieťa, ktoré sa nesmie narodiť v takomto prostredí.

            Rudy pokrčil plecami, chvíľu sa ihral s prsteňmi a napravil si kravatu.

—        A čo by si chcela z neho urobiť ? Princa ? Azda kardinála ?

            Billy a „Znetvorený" sa pri hre na kocky začali škriepiť. Bolo počuť Ardillov napoly mužský, napoly ženský hlas, ako sa usiloval utíšiť ich.

            Doňa Candelaria pribehla pozrieť o čo ide. V krčme Pepita a Rosaria ďalej ľahostajne dávaly do poriadku stoly a stoličky.

—        Tí dvaja sú schopní pobiť sa pre „Kolumbusovu" korisť, — poznamenal Rudy so smiechom. — A potom treba dať ešte čiastku el Chatoví. Čudné však, že tu ešte nie je.

            Letícia neprestávala naňho pevno hľadieť, s hlbokou vráskou medzi obrvami.

—        Bol si preč celú noc a celý deň. Stály sa toľké veci. A rozhodla som sa: nechcem, nemôžem už. Keby si vedel, čo cítim v sebe ! Zdá sa mi, že sa znovu rodím. Ale lepšie, odlišným spôsobom. Preto, vidíš, preto nesmie naše dieťa prísť na svet v toľkom blate.

—        Eh, prepínaš...

—        Musíme zmeniť život. Robiť iné.

—        Ale ja viem iba tancovať, hrať a robiť toto, — opakoval Rudy alko refrén. Potom pozrel na priateľov, ktorí sa utíšili, a na doňu Candelariu, ktorá triumfálne ako bohyňa Junóna znovu vystupovala na svoj trón. Zahanbil sa, pohladkal ju a s rozpačitým úsmevom povedal: — A bude to chlapec, povedz ...?

            Odrazu sa s veľkým lomozom otvorily dvere a skupina agentov vtrhla do krčmy s revolvermi v hrsti.

—        Polícia. Polícia, Virgen Santissima ! — vykríkla prestrašená Rosaria.

—        Nik nech sa nepohne ! — rozkázal veliteľský hlas.

            „Znetvorený" hodil stoličku do lampy. Doňa Candelaria ostro vykríkla. A to bolo znamenie zmätku: začaly lietať stoličky a poháre. Zaznely výstrely z revolvera.

—        Rudy, Rudy, preboha ! — zarevala Letícia. keď ho videla padnúť.

—        Zatvoriť celú bandu ! — zahrmel veliteľov hlas. — A nedať ujsť žene !

            V tej chvíli ťažký, odtrhnutý luster zasiahol Letíciu, ktorá klesla na zem.

            V nemocničnej cele väzenia dve sestry bdelý nad Letí-ciou, ktorá i v spánku stenala. Doktor, ktorý sa chystal odísť, jej ohmatal pulz.

—        Pravidelný, všetko pokračuje dobre. Ale tieto nervózne osoby môžu priniesť prekvapenia. Dajte pozor, aby si, keď sa zobudí, nestrhla pásku s očú: úder ju ťažko zranil na hlave. Opatrenia na záchranu zraku nie sú nikdy prepiate a tma jej bude robiť dobre. Ak sa bude po prebudení veľmi zmietať, dajte jej uspávací prášok. — Pozrel ešte raz na uväznenú a v sprievode obidvoch sestier sa pobral ku dverám. — Takto bude pripravená odpovedať vyšetrujúcemu sudcovi.

—        Ťažký proces, pán doktor, však ? — spýtala sa so záujmom sestra Benedetta.

—        Dosť ťažký, sestra. Polícia sa dala na lov v Barracas, u istého Juanita el dorado a po ruvačke, pri ktorej na obidvoch stranách bolo niekoľko ranených, chytila celú Ardillovu bandu okrem jedného, čo sa volá el Chato. A ako viem, ten ich udal, aby sa nakoniec zmocnil celej koristi .Je to ošklivá história, tento obchod s omamnými prostriedkami ! — Chvílu váhal, znovu pozrel na chorú a pokračoval: — Vy, sestra, čo slúžite kresťanskému ideálu, mohli by ste poznať v pomalom a postupnom účinkovaní jedu základné charakteristiky Satana. Najprv sa vec zdá jemná, skoro duchovná a príjemná: sladké puto; potom sa stáva monotónnou, obvyklou, podmaňujúcou: tvrdými reťazami; napokon je hrozná, utláčajúca a strašná, lebo zotročuje telo i dušu: jarmo. Na šťastie táto mladá žena, ktorá sa pripravuje na materstvo, bola iba ako by nevedomá spoluvinníčka, slaboška, jedna z mnohých. Vyjde z toho ľahko. Zatiaľ ju sverujem vám. — A vyšiel.

            Letícia sa neprestávala zmietať v spánku a s rozstrapa-tenými vlasmi, červenou škvrnou na podhlavnici, bielou páskou na očiach a so zavretými ústami vyzerala spečatená pre život.

—        Škoda, taká krásna a mladá..., — povedala sestra Maria Consuelo, maličká, živá a pohyblivá. — Ale dopustila sa ťažkej viny: stať sa spoluvinníčkou toho, kto predáva podobné jedy pre telá a duše. Que Nuestra Seňora de Lujan la proteja.

            Sestra Benedetta s leskom v detsky jasných očiach jej kývla, aby mlčala, pretože uväznená sa prebúdza. A ponáhľala sa vziať ju za ruku, aby chorá hneď cítila blízkosť priateľskej prítomnosti.

—        Ah, ste tu, sestra Benedetta ? — začala Letícia a ďalej sa nepokojne hádzala.

—        Nehýbte sa. A nedotýkajte sa pásky na očiach, — napomínala ju sestra Maria Consuelo, dopúšťajúc sa na nej sladkého násilia. — Ak sa budete hýbať, budeme nútené priviazať vás. Doktor povedal, že to nie je vážne, ale musíte byť pokojná. Eso es: tak je.

—        Dobre, dobre, sestra Maria Consuelo.

—        A teraz musím odísť; nechám vám tu sestru Bene-dettu a potom sa vrátim. Entendido, por amor de la Virgen bendita ? Buďte pokojná, lebo čoskoro príde vyšetrujúci sudca.

—        Sudca ? Teda ma bude vyšetrovať.

—        Bude to, ako by ste sa celá videli v zrkadle, — vysvetlila nežne sestra Benedetta.

            Letícia si vzdychla. Nervózne sa pohýbala. A po chvíli mlčania sa rozrušeno spýtala:

—        A čo je s Rudým ?

            Sestry pozrely na seba. Potom sestra Benedetta pomaly odpovedala:

—        Nevieme nič. Tu vnútri nemôžeme vedieť nič. Ale majte odvahu a nádej: všetko prejde, uvidíte. Vo vašom zdravotnom staíve doktor nariadil absolútny pokoj.

—        Aký krásny hlas máte, — odpovedala Letícia po chvíli ticha. — Pripomínate mi niekoho, a neviem sa rozpamätať, koho. Ach, tá moja úbohá hlava. . .

—        Práve preto doktor odporúčal, aby ste boli pokojná. Ak sa budete ešte hýbať, budeme nútené dať vám liek na spanie, — napomenula ju sestrai Maria Consuelo.

—        Spať. Umrieť .. .

—        Oh, kdeže by umrieť ! — protestovala sestra Benedetta. — Teraz musíte žiť dva razy: kvôli sebe a kvôli svojmu dieťaťu. Nie je tak, sestra Maria Consuelo ? Povedala to aj sestra Trinidad.

—        Aké ste dobré obidve, že zostávate pri mne. Viete, ja som bola veľmi zlá. Viete, čo som urobila ?

—        Ktokoľvek ste, zostávate stále našou sestrou, — povedala sestra Benedetta.

—        Aký hlas ! Zdá sa mi naozaj, že ho nepočujem prvý raz. A aké dobré ruky máte.

—        Také sú ruky všetkých sestier. Ruky, ktoré pracujú, slúžia a modlia sa por honor de Nuestra Seňora de Luján, — povedala sestra Maria Consuelo. — Ale teraz vás už naozaj nechám. Do videnia neskoršie.

            Letícia si vzdychla a opakovala:

—        Modlia sa. Moje nie. Moje nie...

            Sestra Benedetta. ktorá zatvorila dvere za sestrou Máriou Consuelo, 'vrátila sa k nemocnej.

—        Nájde sa vždy niekto, kto sa modlí za toho, čo sa nikdy nemodlí.

            Ticho. Potom obidve ženy, ako by to, že zostaly samy, zväčšovalo ich intímnosť, sa súčasne usmialy.

—        Som rada, že ste tu zostali so mnou.

—        Aj ja som rada. Ale nehýbte sa. A bolí vás hlava ? Úder musel byť silný.

—        Ani som ho necítila. Pri smrti to musí byť tiež tak. Omdlela som a odniesli ma preč. Zatvorili ich všetkých, však ? Neodpovedáte. Ach, čo ! Sen. Ozaj, vysvetlite mi niečo, sestra Benedetta: mávate často sny ? Chcela by som to vedieť, pretože od istého čäsu vídavam vo sne svoju matku. Nikdy som ju nepoznala, väčšinou nemám na ňu dobré spomienky a umrela pred mnohými rokmi.

—        Možno tí, ktorých nazývame mŕtvymi, sú viac živí ako živí. A sny môžu byť otvory do iného sveta, ktorý nepoznáme. Predtuchy, spomienky, kto to vie ?

—        Chápem, chápem, — slabikovala zamyslená Letícia a, usilujúc sa chytiť sestru za šaty, prosila: — Nenechajte ma tak. Buďte dobrá. Oh, aká je tma, keď človek nevidí. A budem musieť mať túto pásku dlho na očiach ?

—        Buďte trpezlivá. Mohli by ste umrieť, lebo hrozí nebezpečenstvo mozgového pohnutia. A aj pre oči to bolo vážne, ale teraz s vonkajším odpočinkom a vnútorným pokojom všetko prechodí.

            Znovu ticho. Potom v diaľke začal hrať organ väzenskej kaplnky.

—        Ochvíľu začnú spievať trestanky.

—        Trestanky . . — opakovala Letícia. — Ktovie, ako dopadne môj proces. Povedali ste, že sudca príde dnes. A aký je ?

—        Spravodlivý. Iba spravodlivý.

            Letícia zostala trocha zarazená.

—        Ťažko byť spravodlivým, keď život je nespravodlivý, — a posmešne sa usmiala.

—        Prečo tak vravíte ? — láskavo jej vytýkala sestra Benedetta.

—        Pretože je to tak. Čo viete o živote vy, čo ste zatvorená tu dnu ? Čo viete o tom, čo sa deje vonku ? O príležitostiach, o pokušeniach, o ľuďoch, ktorí vás zvádzajú na zlo, len na zlo, na nič iné ako na zlo ?

            Sestra Benedetta ju prerušila žartovne, ako by hovorila s deckom:

—        Mala by som vás hrešiť, keď hovoríte takéto veci. Je to možné, že ste nenašli nikdy, naozaj, nikdy človeka, ktorý by sa s vami rozprával ináč, ktorý by vás bol držal na dobrej ceste ? Je to možné ? Oh, vidím vám na nose bielu škvrnu, znak luhania. A veľkú !

            Letícia sa zasmiala;. Zasa sa pohla. Potom náhle zvážnela. Najmä odvtedy, čo je tu zatvorená, vyplňujú jej noci matka a don Giovanni Maria. Prečo? Don Giovanni Maria ... A vedomie jej opakuje posledné slová, ktoré jej povedal pred odchodom: „Bude ti treba len ma zavolať a prídem. Aj keď ma zavoláš znútra, odpoviem."

—        A čo budem musieť povedať, keď dnes príde ku mne sudca ?

—        Je to jednoduché: pravdu.

—        Pravdu... To je ťažké: pravdu nevravíme nikdy.

—        A jednako treba žiť v pravde, aj keď sme do včerajška žili v lži, — povedala sestra Benedetta. — Ale upokojte sa, musíte sa pripraviť na akýsi výsluch. Musíte ukázať kufre svojho života a cestovné pasy, ako keď ste pristáli v Buenos Aires.

            Letícia sa výsmešne zasmiala a povedala cez zuby:

—        O to sa postaral Billy. Vtedy som to nechápala, bola som iná. Neviem vám to lepšie vyjadriť. Zdá sa mi, že v tme sa lepšie vidím a bojím sa ...

—        Bojíme sa vždy samých seba, — zakončila nežne sestra Benedetta. — Ale primnoho sa hýbete, preto vám teraz pripravím kvapky na spanie.

—        Ach, kiež by ste mi ich dali viac a kiež by som navždy zaspala ..., — vzdychla si Letícia. — Možno by som našla svoju matku, ktorá umrela. Možno by som prišla na najvzdialenejšie hranice života. Možno by som videla svoj krst, svoju grotesknú kliatbu. Možno by som videla svoje dieťa, ktoré sa má narodiť. Myslíte, že je to možné, sestra Benedetta ? Ale predtým by som sa chcela porozprávať s Rudým: je otcom môjho dieťaťa. Nemohla som mu povedať všetko. Nechcel ma počúvať. A neviete, či je zranený ? Zatvorili aj el Chata ? — Pauza. Striasla sa a pokračovala: — Neodpovedáte mi. Prečo ? Možno to viete, ale nesmiete rozprávať. A ja teda musím všetko vyznať sudcovi ? Ja som len poslúchala. Nekradla som. Aspoň tu nie. Neukradla som ani smaragdový náhrdelník. A vravela som Rudymu: nechajme túto spoločnosť, zmeňme život. Uvidíš, budeme môcť byť šťastní. Kvôli nemu. Kvôli nemu alebo nej ? Kvôli nemu, pretože ženy prinášajú nešťastie.

            Sestra Benedetta, ktorá pripravovala kvapky a počúvala, ju napomenula:

—        To netreba hovoriť, to nie je pravda ! Vidíte teraz, ako sa hádžete... A nesmiete, nesmiete.

—        Povedzte mi, či to bude chlapec. Povedzte mi to ! Chlapec: chcem chlapca, aby ma pomstil, aby ma oslobodil. Chlapca ! Aj Rudy by bol spokojný.

            Sestra Benedetta jej oddane nadvihla hlavu a priložila jej pohár k perám.

—        Pite, urobí vám to dobre. Budete odpočívať. Tak tak, výborne. Budete trochu spať, prv než príde sudca. Spev trestankýň vás bude kolísať, vrátite sa zpät do dávnych rokov a uvidíte čas, keď ste boli so svojou matkou.

            Nemocná zaprotestovala zúrivým krikom:

—        Nechcem. Ja som nikdy nebola šťastná. Preto chcem, aby aspoň moje dieťa bolo šťastné. Ja som trpela, iba trpela.

            Sestra Benedetta sa usilovala utíšiť ju.

—        Odvahu, dcérka. Niekedy je utrpenie pre dušu také potrebné ako dýchanie. A len potom vidíme veci a osoby v nových farbách.

            Letícia dala sa uložiť poslušne ako dieťa. Zpod pásky sgúľaly sa jej na líca dve veľké slzy; otvorila pery a mlčky ich vypila.

—        Neplačte, všetko pôjde k lepšiemu. Majte dôveru v Boha. Dieťa sa narodí šťastlivo.

—        Vo väzení !

—        Iba ten, kto je spútaný, vie si vážiť slobodu.

            Znovu ticho. Trestanky prestaly spievať. Posledné noty organa hasly ako sviece na neviditeľnom oltári. Tma. Hustá tma.

—        Ah, aká som unavená. Kiež by som mohla snívať ! A vravíte, že po utrpení vidíme veci v inom zafarbení ? Teda vo chvíli smrti sa naozaj otvára nekonečno ? Skoro tak, ako som to videla večer, prežitý v „Selecte". Čudné je byt pri niekom, kto agonizuje. Videla som agonizovať iba jedného, akéhosi hudobného majstra. Bol pri ňom dobrý kňaz. Zdalo sa, že odchádza na ďalekú cestu. Musí to byt krásne takto umrieť. Ale čo robíte s rukami ?

—        Znak kríža, — odpovedala sestra Benedetta a kľakla si.

            Letícia, ktorá usínala, sa usmiala.

—        Prečo ? — slza sa jej chvela na líci ako perla. Sestra jej ju utrela.

—        Aby svetlo ožiarilo váš spánok. Aby vám svetlo zalialo dušu. Aby svetlo osvietilo vašu cestu. Aby vám svetlo pripravilo pokoj na chvíľu, keď príde sudca, Letícia.

            Nemocná, ktorá sa cítila sladko unášaná k naprávajúcemu spánku, namáhavo zašepkala:

—Vyslovili ste moje meno ako istá Angela.

            Sestra Benedetta urovnala podhlavnicu a usmiala sa.

—        Život pozostáva zo zavolaní a z návratov, — a ďalej odriekala Zdravas Mária.

            Sestra Maria Consuelo vošla na prstoch a kľakla si s druhej strany postele.

            Letícia s posledným napätím síl bľabotala kusy viet, podobné zábleskom túžby.

—        Keby Rudy chcel — Chlapec — Moja matka — Ja som neukradla náhrdelník — Don Giovanni Maria ...

            A dve sestry kľačaly, ako by sa modlily za umierajúceho, hoc prosily o život:

—        ... požehnaná si medzi ženami a požehnaný plod života ...

—        Požehnaný, — opakovala Letícia ako ozvena. A usínala. Úder ďalekého gongu. Zvuk trúby. Ďalší. Ešte ďalší. Hlas, ktorý oznamuje: „Sudca. Sudca. „Potom predavač novín na Calle Palos, ktorý na plné hrdlo kričal: ..La Critfca ... La Critica ... El proceso de una banda de ladrones internacionales. La Critica... El proceso de la banda del Ardilla. La Critica ..,

—        Obvinená, vstaň. Tu sa koná tvoj proces. Nielen proces Ardillovej bandy. Celý tvoj život sa ti zjaví pred očami: prítomný, minulý, budúci.

—        Budúci ! Ale ako ? — spýtala sa Letícia, ktorá, keď si strhla s očú pásku a skočila na nohy, prekvapená hľadela na sudcu, oblečeného v bielych a zlaitých šatách, celého ožiareného nadprirodzeným svetlom.

—        Ty nemáš nijaké právo dávať mi otázky. Smieš iba odpovedať. Uvidíš, i keď ťa nevidieť. Počuješ, i keď ťa nepočuť. A len keď ti dovolím, budeš prítomná.

—        Ja som nevykonala nič, poslúchla som len Rudyho, pretože ho mám rada. Povedala som mu, aby sme opustili Billyho a jeho spoločnosť. Ale neukradla som nič. Neukradla som ani smaragdový náhrdelník v „Selecte".

            Sudca ako by ju ani nepočul. Ba pokojným a istým hlasom usiloval sa ju priviesť na cestu vyznaní.

—        Viem, že si sa narodila vo Flámsku.

—        Náhodou. Moja matka bola Talianka, cirkusová akrobatka. Túlala sa ... Rozumiete ?

—        Teraz musíš ty rozumieť, — prerušil ju sudca stále tým pokojným hlasom, ako by sa shováral s dieťaťom. — Teda si sadni, hľaď a počúvaj, keďže si vyvolala svoju matku.

            Letícia vzrušeno pozerala na sudcu: zdal sa jej byť jednou z tých svetlých neskutočných figúr, vymaľovaných na okenných tabuliach flámskych katedrál s ohnivým mečom v jednej ruke a s váhami v druhej, archanjelom s vážnou, ale jasnou tvárou nevýslovnej krásy.

—        Poďte so mnou. Sadnite si, sudca vám to rozkázal, — vyzvala ju sestra Benedetta a dotkla sa jej pleca.

            Letícia sa poslušne obrátila a prekvapene vykríkla:

—        Angela ? Teda ste to naozaj vy. Ako som rada !

            Sestra prikývla a usmiala sa na ňu:

—        Život pozostáva zo zavolaní a z návratov, — a nežne ju ťahala k lavici.

            Zvuk trúby v diaľke. Potom blízko. Ešte bližšie. A vo dverách sa zjavila jej bledá, vysoká, chudá matka. Bola oblečená tak, ako si ju pamätá z detstva, vo svetri červenej farby. Angela sotva mala čas zapchať jej ústa. A Letícia rozochvená začala počúvať.

—        Bola som zlou matkou. Nikdy som sa nestarala o svoju dcéru. Nechávala som ju na druhých. Ale bola som sama, bez opory, úbohá žena. Život, vášne, neresti... Neskoršie som ju vyhnala pre hlúposť. Dnes, keď na to myslím a uvažujem o tom, vidím, že je to jeden z najhorších tŕňov. Ale druhý je ešte bolestnejší. Ľutujem a trpím. Ale musím vyznať, že pred smrťou, neviem akou milosťou, mohla som sveriť dušu svojej dcéry božiemu mužovi. Ah, ako trpím ! Znovu vidím tu scénu. Som pod cirkusovým stanom. Aký biedny život !

            Letícia zreteľne počula hlas svojej matky a nervózne si stískala ruky, lebo nevládala vykríknuť, aby na ňu zavolala. Zdalo sa jej, že sa málo zmenila. Bola len veľmi bledá, ako bez krvi.

            Zatiaľ postupne, kým organ väzenia hral v sugestívnom čudáctve pochod, ktorý toľko ráz počula vo svojom detstve, vynoril sa z tmy cirkusový stan a majiteľ v starodávnom cylindri, v slávnostnej uniforme a s bičíkom v ruke. A hľa v kúte, zatarasenom náradím, kruhmi, hrazdami, bubnami a závažiami, leží jej matka na improvizovanom lôžku. A vonku hrá cirkusová, parodický nesúladná hudba.

—        Don Giovanni Maria! — skríkla Letícia, keď poznala kňaza, zatiaľ čo jeho postava postupne nadobúdala formu ako zázračné videnie. A bola prekvapená tým, že jej hlas zostal bez zvuku. Sníva alebo sa už zobudila ? Naozaj sa koná jej proces ? A čo tu robí don Giovanni Maria ? Toľko ho volala. „Zavolaj ma znútra a odpoviem." A skutočne prišiel.

            Teraz sa shovára s jej matkou a ona nepočuje ani slabiku. Prečo ? Badá iba, že tvár kňaza je omnoho mladšia, ako ju poznala. Ale hľadí stále tými istými dobrými a hlbokými očami, ktoré vedely vidieť.

            Teraz jej matka rozpráva ako pri spovedi. Akiste trpí, chudera. Napäla ucho. Nejasne zachytila niekoľko viet.

—        Letícia má charakteristické znamenie . .. dovolila som hroznú vec, akýsi svätokrádežný krst... Len čo sa narodila, odovzdala som ju majiteľovi cirkusu ... dovolila som vykonať šialený obrad tam hore, v dúnach Severného mora... v mene božom vám ju sverujem.

            A hneď potom cirkusová hudba s veľkým hrmotom zakryla jej hlas. Vonku majiteľ s bičíkom vyzýval publikum, aby vstúpilo. Poznala Capannette, kostol, Punta Solitaria a Sasso Storto.

            Teraz jej matka plače. Nikdy ju nevidela plakať. Kňaz vstal, aby ju požehnal. Znak kríža: svetlo. Svetlo, čo oslepuje. Už nevidí nič. Napäla oči. Všetko zmizlo. Prečo ? Pozrela na Angelu a spýtala sa jej, čo sa deje. Nijaká odpoveď. A zdalu sa jej, že akási gigantická vlna ju prenáša inde.

            Vietor, čo prichádza zďaleka a zaváňa soľou: more. Severné more. Dúny. Strieborné zvončeky. Istotne krajina, kde sa narodila. Ako sem prišla ? Sníva ? A jednako pokojný a vyrovnaný sudca s veľkou otvorenou knihou, celkom ožiarenou svetlom spravodlivosti a pravdy, stále sedí pod krížom jej cely. Teda sa jej nesníva. A pri ňom stojí sestra Angela Benedetta, hľadí na ňu a usmieva sa. Teda skutočnosť.

            Odrazu na vzdialenom horizonte plochého, sivého a nekonečného mora, ktoré zmieralo v oblohe rovnakej farby, zjavil sa čierny bod. Postupne nadobúdal formy. Vyzeral ako kentaur. Poznala muža, giganta na tmavom koni. Napokon jazdec, prikrytý flámskym plášťom rybárov Severu, vyšiel z mora a popchol do cvalu koňa, ktorý za sebou vliekol ťažkú sieť s korisťou. Čo značí ten rybár ? Aký má význam ? Nemôže mu pozrieť do tváre, pretože sišiel s koňa a obrátil jej chrbát. Má hranaté, ohromné, kyklopské plecia. Vietor podúva jeho plášťom a kôň erdží s rozšírenými nozdrami a žeravými očami.

            Odrazu akási malá, chromá ženička s tvárou strigy vyšla zpomedzi dún a zavolala ho. Ale vietor odnášal preč bez ozveny to ďaleké meno. Potom sa muž razom obrátil. Tvár hladká, chudá, kostnatá. Môže to byť smrť, kliatba, krviprelievanie. V očiach čosi osudného, nezmeniteľného. Cítiť v ňom rastúcu silu. Vráska na ľavej strane úst a zachmúrený pohľad prezrádzajú neskrotnú pýchu. Teraz sa zdá ešte vyšší a silnejší. Ako gigant, ktorý provokuje nebo. Ako dirigent orchestra v „Selecte". Pripomína trochu aj cudzinca z Capannette. Kto to vlastne je ? Istotne sa jej sníva, pretože sa obrazy zmätene a neurčito kladú jeden na druhý.

            Stromy teraz vyzerajú ako steblá trávy. Veža so zvončekmi a sivá krajina zas ako detská hračka. Tí dvaja kráčajú spolu. Vietor nadúva gigantov plášť a rozfukuje sukne malej strigy, ktorá mu horko-ťažko siaha po kolená. A hvízda pomedzi dúny, dvíha mračná piesku a roznáša strie, borné zvuky zvončekov, podobné rozbitým kryštálom. Kam idú ? A zdalo sa jej, že ďalšia gigantická vlna ju zasa prenáša inam.

            Na okraji dún niekoľko stromov. V dialke sivé more. Nebo ešte sivšie. Pri hrubom pni je rozložený ohník, ktorý malá striga rozduchuje. Ochvíľu bola z neho vatra. A zdalo sa, že z dymu vyšiel s cylindrom na hlave, v slávnostnej uniforme, s bičíkom v ruke majiteľ cirkusu ako čertík z rozprávok. Zdalo sa jej, že starena berie z rúk majiteľa akýsi čudný balíček. Čosi teplého a živého. Dieťa ? Napokon v závane vetra začula gigantov hlas. Ale vidí symbol alebo skutočnosť ? Úžasom otvorila oči.

            Scéna sa jej teraz videla trocha vyblednutá ako starodávne pergameny, vyhrabané po dlhých rokoch. A obraz má nádych severskej legendy, ktorú zdôrazňuje rytmické vyzváňanie zvončekov.

            Gigant rozpráva v skokoch ako živá, prevrátená a pustošiaca sila. A niekedy naozaj vyzerá skôr ako symbol než žijúca skutočnosť.

            „Toto vykonáme spolu, priatelia, a buďte dobrými svedkami, ty starena z dún, ktorá poznáš život hmyzu, zázraky bylín, úrek ľudí, a ty majiteľ, ktorý vieš byť sluhom sluhov iných pánov. Všetci sme rovnakí a každý slúži idei, o ktorej viete. Neporiadok je novým architektom sveta. A tu pri rozloženom ohni, na pôde dún, pred tvárou mora a vetra po návrate zo svojho lovu vykonám obrad s radostným duchom. Nech je otcom tohto práve narodeného stvorenia hockto, nech sa nachádza kdekoľvek na svete, nech je hocijaké meno matky, nech chodí hocikde po cestách zeme, sverujete mi toto dievčatko a ja ho prijímam do opatery v mene vzbury proti Bohu. Neporiadok je novým architektom sveta.

            A hovorím: My, synovia zla v ustavičnom boji proti Otcovi dobra, My, ľudia bez vlasti a bez Boha, My, čo sa opovažujeme vysloviť najsmelšiu provokáciu Večná, My, rebelanti proti starodávnym zákonom, ktoré robia z ľudí otrokov prekonanej idey. My, robotníci na mori a lovci duší, My, bez otca a matky, synovia ideálu a tvorcovia civilizácie, ktorá bude provokovať nebesá, My v siedmom vzývaní, čo volá po silách sedem ráz okultných, krstíme toto stvorenie už nie hlúpym, bezvýznamným znakom Kristovým, ale v mene zeme, vzduchu, vody a ohňa. A hovoríme: Choď, dcéra neverectva a vrtochu a buď čiastkou neporiadku v budúcom poriadku sveta.

            Ty majiteľ cirkusu a ty starena z dún buďte dobrými svedkami. Amen."

            Potom za hvízdania vetra a práskania ohňa začala sa tá neuveriteľná scéna rozplývať ako hmla.

            Letícia sa čudno zachvela. Mala dojem, že je v esmeraldskom kine, kde toľko ráz videla podobné obrazy vyvstávať z minulosti a miznúť. Čo sa deje ? K akej priepasti jej podvedomia patrí tento čudácky obraz ? A či toto videnie nie je myšlienkovou formou jej matky ? Volaním ? Z akej oblasti prichádza ? Výčitkou ? Vlnou ? Vonku počuť ešte bubon, trúby a švihanie majiteľovho bičíka.

            Teraz v kúte stanu don Giovanni Maria teší jej plačúcu matku. Počula vo vzlykoch niekoľko slov.

— Ja som nevedela ... Stalo sa . . . hrozná rozprávka .. . sverujem ju vám, vám . . .

            Za nimi nehybne stojí gigant s osudnou tvárou. Je taký ohromný, že zakrýva skoro celé nebo a vyzerá ako skutočný vládca. Všetci v jednom a jeden vo všetkých. Niekedy sa zdá byť majiteľom cirkusu a inokedy cudzincom z Capannette. Pripomína aj dirigenta orchestra zo „Selectu". A má sto tvárí a iba jeden pohľad. A hľa, okolo neho vystupuje zo zeme, z mora, neba a ohňa sedem nádherných, nahých a pochabých cudzincových dcér, sedem nehanbiacich sa tanečníc. Každá je jeden hriech. Každá jedna neresť. Sedem ráz po sedem. A stávajú sa šíkmi, zástupmi, vojskami a armádami a rozlievajú sa ako plamenné prúdy, aby zaplavily celý svet. A zem je ako veľká žeravá guľa, hodená do priestorov. Strhla sa. Vracajú sa halucinujúce vízie z terasy v „Selecte"? A jednako doňa Soledad jej neponúkla zlatú škatuľku. Potom všetko zmizlo ako pestrá mydlová bublina.

            Teraz sa shovárajú don Giovanni Maria a gigant. Nerozumie, čo hovoria. Zachytila však svoje meno. Ide teda zas o ňu, stále o ňu. „Zavolaj ma znútra a odpoviem."

—        Pán sudca, mám čosi povedať, — vykríkla konečne s námahou i preto, aby sa presvedčila, že nespí.

            Angela ju chcela zadržať. Ale teraz sa ocitla skokom pred sudcom, ktorý na ňu zhovievavo hľadí.

—        Dobrý pán sudca, dobrý pán sudca, viem všetko, čo sa stalo. Nebola som to ja, nie. Dve osobnosti žily vo mne. Možno všetci ich poznáme. Všetci musíme bojovať proti komusi, kto sa skrýva v nás. Všimla som si toho aj ja. Ale keby nebolo bývalo dona Giovanniho Maria, možno by som bola stratená. On má pravdu, iba on, iba on ma zachránil. Toľko som sa ho navolala, keby ste vedeli! „Bude ti treba len ma zavolať a prídem." „Zavolaj ma znútra a odpoviem."

            Sudca pomaly dvihol ruku, z ktorej vychádzalo živé svetlo, ako by jej chcel prikázať, aby mlčala.

—        Je zbytočné, aby si rozprávala, pretože ti vidím do svedomia. Radšej odpovedaj: vykonala si nejaký dobrý skutok ?

—        Nie, ani jeden, — vybuchla nahlas Letícia. — Ale neukradla som smaragdový náhrdelník. A v „Selecte" bolo toľko skvostov: môžete sa spýtať doňy Soledad. A Rudy by sa im bol tešil. Tak veľmi má rád skvosty ! Nie, nevykonala som nijaký dobrý skutok. Ba ukradla som peniaze chudobným v Capannette. Ach, ten deň, keď si na to pomyslím...

            V diaľke s čudným clivým zvukom zaznel sbor chudobných: „Polievka, Polievka." Danjielova nákova. Vyzváňanie na Anjel Pána. Trúbka Rudyho motorky. Štyri volania. „Každá duša je voľná, aby mohla ísť za svojím volaním..."

—        Ukradla som peniaze chudobným, však, don Giovanni Maria ? Povedzte, či tomu nie je tak.

            Gigant vybuchol smiechom, v ktorom vibroval odblesk cudzinca.

            Vtedy kňaz rezko predstúpil a pokojným a istým hlasom prisvedčil:

—        Je to dlhá história, celý román. Ale mohol som jej oslobodiť dušu, zapáliť srdce a prebudiť svedomie, pán sudca. A to všetko z milosti božej.

—        Dobre, ale ja som nevykonala nijaký dobrý skutok, — znovu vykríkla Letícia. A ako by jej spôsobovalo radosť, že sa môže obviňovať, opakovala: — Ukradla som peniaze chudobných.

—        V ten deň bola chudobnejšia od chudobných a treba jej odpustiť, pán sudca, — prosil úpenlivo don Giovanni Maria. — A potom, ona sa nepamätá, ale v Capannette vykonala aspoň tri dobré skutky, ktoré v tomto procese prichodia do úvahy.

            A ešte raz sa gigant zasmial ako ten cudzinec.

            Sudca dvihol ruku a v diaľke zaznel zvuk trúby. Potom ho bolo počuť bližšie. A ešte bližšie. A ako v rozprávkach, ktoré sa rozprávajú dobrým deťom o vianočných večeroch, zjavil sa plavovlasý anjel so zlatými krídlami. Potom ďalší. A ešte ďalší. Kráčali v rade jeden za druhým ako traja legendárni králi. Sladká hudba na harfách a lutnách sprevádzala ich ľahké kroky. Každý držal na jagavej tácni svoj malý dar. A všetci traja sa usmievali jasotom nebeskej blaženosti.

            Letícia, stojaca medzi donom Giovannim Maria a Angelou, dojato vykríkla. Traja anjeli niesli na tácňach tri dobré skutky: krvou poškvrnený obväz dieťaťa, čo spadlo na moste, belasý vlnený svetrík pre Laurettine dieťa a bankovky, ktoré dala Orsole v deň úteku.

—        Povedala som ti na dvore, že anjeli zapisujú dobré skutky, ktoré vykonáme, pamätáš sa ? — povedala jej sestra Angela Benedetta.

            Letícia jasavo zatlieskala rukami a, ako v ríši víl, videnie zmizlo. A hneď potom počula hlas dona Giovanniho Maria, ktorý hovoril o nej; ako vtedy ráno, keď kostolný zvon zvonil na Anjel Pána.

—        Pán sudca, povedal som jej: ak raz namiesto smiechu budeš plakať, ak pocítiš, že sa v tebe rodí nový život, zavolaj ma všetkými silami svojej duše a s milosťou božou ti odpoviem.

—        Koľko, koľko ráz som vás volala ! — prerušila ho Letícia a rozplakala sa.

—        Bol som iba zažatou lampou.

—        A videla som ju.

—        Bol som hlasom, ktorý volá zďaleka.

—        A počula som ho.

—        Bol som srdcom, ktoré čaká.

—        A konečne som prišla, — odpovedala Letícia a plakala od radosti. — Ach, nehovorte už ani slova. Keby ste vedeli, čo som sa na vás namyslela. Keby ste vedeli, koľko ráz som vás cítila pri sebe ! Môžem prisahať, že vaša neviditeľná prítomnosť ma chránila a zachránila. Áno, pán sudca, aj v izbe doňy Soledad v „Selecte", keď som neukradla smaragdový náhrdelník. I predtým, všade, stále. Len čo som cítila, že sa vo mne rodí iný život, zaumienila som si byť hodná tohto daru, tohto tajomstva, tohto zázraku.. . Ale to on, don Giovanni Maria mi pomáhal. Povedala som to aj Rudymu. Nechápal ! Uverte, pán sudca, že nie je zlý. Iba návyky, neresť, potreba peňazí. A potom zlá spoločnosť. Oh, ani Billy nie je zlý, ani Paco „Znetvorený" a ani Ardilla. Ah, kiež by som mohla hovoriť s Rudým, kiež by som ho mohla vidieť ! Teraz chápem a prebudila som sa.

            Rudy, magicky vyvolaný samou jej túžbou, zjavil sa na márach. Mal bledú tvár, oči zavreté, okolo nich tmavé kruhy a oprstienkované ruky skrížené na prsiach ako mŕtvola.

            Letícia vykríkla a vrhla sa zúfalo naňho.

—        Mŕtvy ? Ja nechcem, musím s ním hovoriť. Bolo by treba zavolať dona Giovanniho Maria. Videla som, čo urobil s hudobným majstrom. Mŕtvy ? Pán sudca, tu sú teda všetci mŕtvi ? Povedzte mi, odpovedzte, preboha !

—        Nie je ti dovolené klásť otázky, vieš to, — vytkol jej prísne sudca.

—        Rudy! Rudy ! Ale tu sú všetci mŕtvi ako moja matka. Chytili ťa, však ? Aj el Chata ? Povedala som ti. že polícia strežie. Ach, keby ste vedeli, pán sudca ! Zbadala som to v „Sporting Clube". A povedz mi, Rudy, prečo si išiel k Juanitovi el dorado ? A predsa, keby si ty bol chcel, mohli by sme byť šťastní: žiť v pokoji, vytvoriť si nový život ako všetci, byť konečne statoční, aký to sen. Bol si zlý. Ale milujem ťa. Pre teba som všetko vykonala: podujala som sa ukradnúť peniaze chudobných. „Vezmi, koľko len môžeš." „Vezmi, koľko len môžeš", pamätáš sa ? A pokračovala som v Buenos Aires. Všade som išla za tebou. Začali sme v Pastelito Criollo. Vždy som ta poslúchla. Ako otrokyňa. Ale od istého času som tomu urobila koniec. Odkedy čakám jeho, dosť. Treba zmeniť návyky, pravda, pán sudca ? Všakže by ma mal poslúchnuť ? Povedzte mu to vy, azda vás poslúchne. Uverte mi, nie je zlý. Keď sme prišli do Buenos Aires, pracoval v Conte a potom v Perle. Dobre sme vychádzali. Potom Billy začal naliehať. Rudy je slaboch. I ja som slabá. Všetci sme slabí. A silní toho využívajú a robia z nás vojská, — a s námahou premáhajúc výbuch svojej lásky, odmlčala sa na chvíľu, aby sa naňho takto nehybného, zmeraveného, sťa by mŕtveho lepšie zahľadela. Potom ním zatriasla a s krikom pokračovala: — Povedz mi aspoň, že nie si mŕtvy. Si iba zranený, však ? Vtedy ti veľmi ublížili. Mňa zas zasiahol ten veľký luster. A ty ? Kde ? Povedz, kde . . . Ale hovor, hovor pre lásku božiu !

—        Zobuďte sa, Rodolfo Dragoni, — vyzval ho sudca.

            Letícia sa obzrela, ako by hľadala ochranu u dona Giovanniho Maria. Ale ten zmizol tak, že to ani nezbadala. Teraz sa jej zdá, že znovu počuje organ a ďaleké hlasy uväznených. Opäť sa zahľadela na sudcu. Jej proces pokračuje? Pred ňou Rudy dvíha bledú hlavu a otvára krásne zasnené oči.

—        Živý ! Žiješ ! — vykríkla, plačúc od radosti. — Teda povedz, počul si ma, povedz, že netrpíš veľmi, povedz mi, či ma ešte máš rád, že mám pravdu. Sľúb, že budeš iný kvôli tomu stvoreniu, čo sa nám má narodiť. Prisahaj mi, že zmeníš život, keď už nie kvôli sebe a kvôli mne, tak aspoň kvôli nemu, pretože to bude chlapec, všakže, pán sudca ? Ženské prinášajú nešťastie. Sľúb mi, drahý, sľúb, že zmeníš život.

—        Odpovedzte tejto žene, — povzbudil ho sudca láskavo.

—        Ja nie som súci na nič. Viem iba tancovať, hrať a robiť to, o čom vieš, — zablabotal na dych Rudy. — A som chorý.

—        Drahý, drahý, uzdravíš sa, som si tým istá, pravda, pán sudca, že sa uzdraví ? Ach, nie, uisťujem ťa, nikdy sa nedozvie pravdu ani o tebe ani o mne. Nebude sa musieť červenať nad nami, nepoviem mu, čím bol jeho otec ! Budem mu rozprávať krásne veci; poviem mu, že jeho otec poctivo pracoval a že ho mal veľmi rád, i keď ho nepozná; budem ho vychovávať, aby sa stal statočným, pracovitým a dobrým človekom: pomstiteľom nás slabých, osloboditeľom nás obetí. Tak, tak a privediem ho k donovi Giovannimu Maria, aby ho naučil, že život je krásny a svätý, — a nemohla pokračovať, pretože hlas sa jej v hrdle lámal. Má závoj pred očami, pije svoje slzy a zdajú sa jej sladšie ako med. Potom sa jej zdalo, že nová gigantická vlna ju preniesla zase inde.

            Kde sa nachádza ? Nechápe. Krúti sa jej hlava. Trasie sa zimou. Duje strašný vietor. Iný, rovnako prudký, ju nárazovito ovieval. A potom ďalší. A ešte ďalší. A vystupuje. Teraz sa jej zdá, že je na rázcestí, kde vetry narážajú na seba, miešajú sa, víria, hvízdajú a zavýjajú. A stále vystupuje.

            Ocitla sa na veľmi vysokej veži, miznúcej v oblakoch. Nad ňou nekonečno hviezd. A pod ňou horizonty svetov medzi inými vzdialenými oblakmi. Ako vysoká je tá veža ? A ako sem prišla ? Cíti sa sama a stratená vo vlnení neznámych síl. Bojazlivé volanie. Ľahký plač; vtáčie hniezdo pod hviezdami, potom sbor detí vo vetre ako živý plameň. V hlbinách pod mračnami tlmené ďaleké hlasy. Spev ľudí v putách. Možno uväznených žien. Možno mužov. Možno ľudstva. Veď či nie sú všetci v putách ?

            Odrazu zbadala, že mnohé hviezdy sa rodia z iných hviezd tak, ako podivné kvety na nekonečnej lúke. A keď užasnutým pohľadom hľadela ešte ďalej, videla, že tam žiaria nové slnká a klíčia ďalšie hviezdy. Napokon zaznel v tom svetelnom oceáne pomalý sudcov hlas, vážny a velebný ako prúd večnej vody.

—        Si na hraniciach života. Si pri žiarivom prameni bytia. Si na prahu nestvorenej jari.

            Detský sbor zaznel bližšie ako plameň túžby. Letícia otvorila ústa a chcela skríknuť nad zázrakom.

—        To sú deti, ktoré prosia o narodenie, — vysvetlil sudca sladko. — To sú deti, ktoré klopú na azúrové dvere života. To sú deti, ktoré čakajú na chvíľu, v ktorej ich Všemohúci utrhne jedno po druhom z božských lúk a pretvorí na kvety.

—        Teda, pán sudca, smiem vedieť, čo bude moje dieťa ? — bľabotala Letícia vzrušeno. — Smiem vidieť, či to bude chlapec alebo dievča ? Tak veľmi by som chcela maf dieťa. Povedzte mi, pán sudca, že to bude chlapec, že sa narodí šťastlivo a že bude veľmi dobrý. Pretože ja chcem chlapca. Pomstiteľa, osloboditeľa. Chcem, aby sa stal silným a statočným, chcem, aby môj syn bol najlepší zo všetkých.

—        I keby si to prosila pre lásku božiu, to zostane tajomstvom, — slabikoval sudca po krátkej prestávke. — Môžem ti povedať iba to, že budeš šťastnou matkou.

            A pri týchto slovách sa jej zdalo, že celé to nekonečno mizne a že akási gigantická vlna ju vyhadzuje na breh.

— Vravela som vám to, sestra Benedetta. Počula som ju padnúť i napriek hudbe v kaplnke. Aká to nerozumnosť, že si sňala pásku. Hľa, prebúdza sa.

            Letícia, ležiaca nehybne na zemi, s námahou otvára oči, ako by sa bála, že musí vidieť. Teraz už chápe: celý jej život sa jej teda zjavil cez fantastickú rapsódiu, ktorá anulovala čas a priestor, pomiešala prítomnosť, minulosť a budúcnosť, striedala symboly a skutočnosť s motívmi jej srdca, volaním duše a výkrikmi svedomia. Bojazlivo sa pozrela vôkol. Treba znovu začať žiť. Upreno sa zahľadela na dve sestry. Napäla ucho smerom ku kaplnke a povedala:

—        A pán sudca ?

—        Ešte neprišiel. Ale čo ste robili ? Necháme vás v posteli a nájdeme vás pod krížom a bez pásky. Kam ste chceli ísť ?

            Letícia sa usmiala:

—        Do neba, sestra Angela Benedetta, kde sa rodia dobré deti.

            Sestra Maria Consuelo súcitne pozrela na svoju družku.

—        Prenesme ju do postele. Chudera, stratila vedomie ...

—        Nie, sestra. Možno ho našla, — odpovedala sestra Benedetta nežne.

ZAPEČATENÁ PRAVDA.

            Prvý trocha teplý vietor začal rozpúšťať snehy v Capannette. V povetrí a v bojazlivom prebúdzaní sa zeme, i v udivenom dychu hôr bolo už cítiť marec. A celé údolie iskrivo sa smialo pod triumfom slnka ako nevesta v bielych svadobných šatách.

            Štyria mladí ľudia sostupovali od vodopádu Orny v krátkej vzdialenosti od seba. Boli to lyžiari, ktorí v bielom tichu s ľahkým šelestom krídel smerovali na Castelforte.

            Gustavo Ferrero, ktorý bol na čele sprievodu, sa zastavil na malej plošine chaty „Horec". Viazanie ľavej lyže mu veľmi dobre nefunguje. Bude lepšie opraviť ho pred posledným svahom. Marisa Franchi, ktorá išla za ním, sa tiež zastavila.

—        Výborne. Táto kristiánka sa ti skvelo podarila, — vyhlásil druh, zabratý naprávaním lyže. — A ostatní ?

—        Sú veľmi vzdialení. Usilovala som sa nechať ich samých. Vieš, Lídia a Riccardo si stále kurizujú, na lyžiach i bez nich. Ten úbohý Lantieri je zaľúbený až po uši.

            Gustavo sa nahlas zasmial.

—        Zaľúbiť sa do Lídie je celkom normálny zjav: tým prejdú všetci. Je to ako somársky kašeľ.

—        Si málo zdvorilý. Pozri radšej, aká krásna je odtiaľto Punta Solitaria a aký je nádherný deň ! Povedz, potrvá ti to ešte dlho ? Dáš mi aspoň cigaretu ?

            Ferrero jej hodil puzdro a povedal:

—        Ešte trochu trpezlivosti. Teraz priviažem viazanie týmto remeňom a urobím posledný let.

—        Bohužiaľ, naozaj posledný pre tento rok. Uff. musím myslieť na doktorát.

—        A ja pôjdem do kasárne. Parom aby vzal túto lyžu. Vravím ti: to bol úrek, — vybuchol, narovnal sai, zapálil si cigaretu a pokračoval: — Bezpochyby je na vine kňaz, ktorého sme stretli pod Lago Nero. Pamätáš sa ?

—        Ten, čo uháňal pred nami ? Išiel dobre, však ? Je to azda ten don Giovanni Maria, o ktorom v Castelforte všetci rozprávajú.

—        Akiste. Ale ako môže mať niekto ešte dnes meno mužské i ženské: Giovanni Maria ? — Zasmial sa a ďalej si naprával lyžu. — Naozaj nechápem: chápem iba to, že toto viazanie ma dopaľuje a že v tom je úrek. Kňazi sú zlovestní. Ale neodchádzaj. Necháš ma tu samého ? Nie si ani trochu športovkyňa. A čo chceš robiť v „Železnej korune"? Až do poludnia nepodávajú makaróny.

            Dobre modulované tyrolské volanie. A konečne Lídia a Riccardo sa zjavili vo výške, blízko vodopádu. Znovu radostné volanie. Potom začali závratný sostup. A každú chvíľu sa zdalo, že tí dvaja lyžiari vzlietnu k nebu.

—        Zastaňte, deti! — vykríkla Marisa a s roztiahnutými rukami sa pustila na lyžiach k nim, aby ich zastavila.

—        Výborne. Aký krásny kotrmelec.

            Lídia, ktorá padla k nohám svojej priateľky, so smiechom vstala.

—        Nádherný sostup. Škoda, že je mu koniec !

            Riccardo, ktorý jej pomohol postaviť sa na lyže, sa jej nežne usmial a potom sa obrátil na Ferrera:

—        Čo sa stalo, šampión ? Zase viazanie ? Si hotový ? Som hladný ako vlk.

—        Aj ja ! — vykríkla Marisa. — Už pol hodiny zívam. Ponáhľaj sa.

—        Moment, urobím ešte uzol. Buďte trpezliví. Oh, pozrite tam hore, kto prichádza.

            Vo výške, skoro na samej ich dráhe, sa črtal čierny bod. Don Giovanni Maria sostupoval veľmi rýchlo a isto rovno k chate, ako by sa chcel pridružiť k spoločnosti mladých ľudí.

—        Vieš, že ide dobre ? — zvolal Riccardo a ukázal ho prstom Lídii, ktorá, ešte stále opojená sostupom, hľadela na krásnu úžľabinu. ligotajúcu sa v poludňajšom slnku.

—        Uvidíte, že si zas roztrhám viazanie. Zlé znamenie, zlé znamenie ! — hundral si Ferrero popod nos.

            V tej chvíli don Giovanni Maria v snehovom prachu spomalil pred mladými, pozdravil ich rukou i hlasom a pustil sa na posledný sostup. .

            Gustavo pozrel za ním posmešne a povedal čosi nepekného.

            Don Giovanni Maria sa šikovno zastavil, obrátil lyže, vrátil sa zpät a priblížiac sa s úsmevom ku skupine, ktorá sa chystala odísť, spýtal sa bez váhania Ferrera:

—        Azda ste ma volali ? Želáte si niečo odo mňa ?

            Rozpačité ticho. Mladí hľadeli naňho i na seba trochu prekvapení. Keďže bol vysoký a silný a mal energickú tvár, nevyplatilo sa s ním prieť. Tým viac, že Gustavo bol na vine.

—        Ale nie, nie, — povedal Riccardo trochu zarazeno. — Volal mňa, tak na smiech.

—        A náhodou ste išli okolo vy, — prišla mu na pomoc Marisa v presvedčení, že zachráni situáciu.

—        Ste don Giovanni Maria Baldelli, ak sa nemýlim, však ? — spýtala sa Lídia, ktorá neprestávala hľadieť na kňaza so sympatiou. — Ah, nemýlila som sa. Teda dovolím si nás predstaviť. Marisa Franchi, poslucháčka filozofie v štvrtom roku. Zaoberá sa politikou a píše. Minulý mesiac vyšiel v „Pravde" jej článok „Medzinárodné panorámy".

—        Prosím, revue sa volá „Skutočnosť", — opravila ju Marisa, neprestávajúc fajčiť.

—        Lepšie teda. „skutočná pravda". Tak či tak, predstavila som ťa, — pokračovala so smiechom kamarátka. — Ja som Lídia Marchisio, tajomníčka môjho otca, ktorý je priemyselníkom. A tu je Riccardo Lantieri, letec, a Gustavo Ferrero, úradník, lyžiarsky šampión, ktorý roztrhal ľavé viazanie. Všetci štyria sme z Turína, trávime niekoľko dní v Castelforte a máme hrozný apetít.

—        Skvelé; soznámenie je dokonalé. V horách sa ľudia rýchle soznamujú, — zakončil don GiovEinni Maria, ktorého Lídiina spontánnosť priviedla do dobrej nálady. — Mrzí ma iba, že vás nemôžem pozvať na obed; museli by ste sa uspokojiť kláštorským jedlom. A dnes je bezmäsný deň. Inokedy teda, ak ma prídete navštíviť do Capannette; nateraz mi nezostáva nič iné ako želať vám šťastlivý návrat bez nehôd. Sbohom deti. — A rýchle odišel.

—        Deti, deti. . ., — napodobnil ho Gustavo Ferrero namrzený.

—        Ach, nezačínaj, chlape, lebo ťa necháme prepadnúť z mravov a vylúčime ťa zo svojej spoločnosti, — napomenula ho Lídia nezdvorilo.

—        Súhlasíme — potvrdil Riccardo. — A teraz poďme. Ja idem prvý, ty, Lídia, pôjdeš za mnou.

—        Ja pôjdem tretia a Gustavo posledný ! — vykríkla Marisa. A znovu zívla. — Umieram od hladu, deti. Napred, do útoku na makaróny „Železnej koruny"!

            Don Giovanni Maria prichádzal na kraj snehu a už nemyslel na malý incident. Sníme lyže a vráti sa do „Dobrej zastávky": návšteva u Nicolu, pri Lago Nero, bola vhodná. A aké nádherné predpoludnie ! Celá úžlabina, ovládaná vrchom Punta Solitaria s posledným snehom, ktorý sa postupne rozpúšťa v tom bujarom marci, má tajomný pôvab prebúdzania sa. Jar sa už všade chveje tisícerým kvasením. Domy obyvateľov údolia dýchajú na teplom poludňajšom slnku. Občas vyjdú nejaké sane s hnojom, na pohnojenie polí. A tu i tam, na sotva odkrytej zemi vyrážajú prvé konvalinky.

            Akási nesmierna veselosť mu spieva v srdci, A hoc nevedel prečo, na pery sa mu tisol nápev starej piesne alpských strelcov: „Bol to vzduch Ortigary, čo mi zmenil farbu."

            V „Dobrej zastávke" ho nečakajú. Využije toho, aby si trochu porozprával s lodným kadetom Aureliom Saliettim. Aký sympatický chlapec! Prišiel do Capannette, aby tu okrial po chrípke a najmä, že podľahol v tomto vplyvu a nahováraniu Márie Celesty Boniscontri, študentky lýcea, ktorá prišla i so svojimi letovať do Castelíorte. Pamätá sa na ňu: štíhla, brunetka, nervózna, hudobníčka, plná entuziazmu pre všetko krásne a dobré. A hodil lyže na plecia a kráčal rýchle, pričom si stále opakoval melodický nápev Ortigary.

            Zďaleka videl Carla Manucciho, profesora matematiky, ktorý sa prechádzal s Augustom Sormientim. riaditeľom astronomickej pozorovatelne.

— Zase spolu v diskusii a náš pán profesor stále v bojovnej nálade, — pozdravil ich don Giovanni Maria a postavil sa srdečne medzi nich.

—        Len tak, aby nám prešiel čas, — odpovedal s úsmevom astronom, ktorý pre rodinný smútok trávil niekoľko týždňov v Capannette.

—        Ozaj, keď vás tak vidím: nebolo by možné pozrieť sa trocha dnes večer s vami na niektorú stránku veľkej nebeskej knihy ?

—        Ak bude jasno ako teraz, keď viditeľnosť je znamenitá, milerád.

—        A ak mnou nepohŕdate, prosil by som, aby ste aj mňa pribrali do partie, — ozval sa Manucci. — Ale teraz by som chcel pokračovať s dôstojným pánom vo včerajšej diskusii o evolúcii a o vojne, ktorá zúri v Európe.

            Don Giovanni Maria ho priateľsky udrel po pleci.

—        Nie, diskusie tohto druhu sú zlými aperitívmi a porušujú i zažívame. Aspoň v „Dobrej zastávke" ich treba vždy oddialiť na niekoľko hodín od jedenia. Ako niektoré medicíny ... A prosím vás o prepáčenie, ale chcel by som ešte vidieť nášho kadeta. Áno, áno, bola to skvelá prechádzka k Lago Nero: sneh výborný. Užite len toho nádherného slnka, urobí vám dobre.

            Zrýchlil krok. Zastavil sa na chvíľu, aby si povedal niekoľko slov s kováčom Danielom a spýtal sa na zprávy o Angele. A ešte raz sa mu zjavila pred očami Letíciina postava. Kde je ? Veľa na ňu myslel v týchto posledných časoch a toľko sa modlil. Od jej úteku uplynulo už skoro sedem rokov. Zdá sa to ako včera. Hlasno pozdravil mamu Teréziu v kuchyni, vzal listy, čo práve prišly a čítajúc ich pobral sa hore.

            Aurelio Salietti, plavovlasý a romantický ako mladý legendárny arcivojvoda, odpočívajúci na ležadle, ho pozdravil pekným úsmevom; a začervenajúc sa ako dievčatko, u-kázal na list, popísaný drobným krasopisom.

—        Dokončoval som list Márii Celeste, ako vidíte, a dal som sa trochu opáliť na tomto krásnom horskom slnku.

—        Máte verenicu, na ktorú sa nemožno ponosovať: vaša idyla má príjemnú vôňu jari, belosť týchto výšin a čistotu mramoru.

—        A je zladená s menom mojej ponorky: „Tyrkys". Ach, áno, som naozaj spokojný, čoskoro sa sosobášime tu u vás. To bol vždy sen Márie Celesty, viete. Svadobnú cestu však, ako je prirodzené, vykonáme po mori.

—        Samozrejme: dať prednosť horám bolo by zradiť, to treba uznať. Capannette si získavajú meno ako miesto na svadobné obrady. Práve teraz na poludnie som dostal list od priateľa „Dobrej zastávky", maliara. Aj on sa chce prísť sem sosobášiť. Pravda, manželstvo tohto maliara, Masima De Robertisa je iná vec. Vaše manželstvo je dlhou básňou: štyridsať rokov spolu, mať jedno srdce, ísť svetom ruka' v ruke: sen, ktorý sa stáva skutočnosťou.

            Lodný kadet sa trocha zamyslel s privretými očami.

—        Družka po boku ! Pre nás ponorkárov je to trochu nepriliehavé vyjadrenie sa. Moja loď, skutočné oceľové brucho s okrúhlymi stenami, kde nikdy nevojde slnečné svetlo, nie je veru pohodlným hniezdom, o akom snívajú zaľúbenci. Aj keď moja ponorka má meno drahokamu . . .

—        Istotne máte dve lásky.

—        Na šťastie nie sú žiarlivé. Maria Celeste má zlaté srdce a „Tyrkys" oceľové. Poznám ich obidve a ak je loď mojím svetom, moja verenica je celým mojím životom. Spájam ich takto v jedinú vášeň, ktorú more mieša a povznáša.

—        Pretože ste nielen námorníkom, ale i básnikom mora. A ja, ktorý mám rád hory, vás veľmi rád počúvam. Najmä dnes. Dnes predpoludním som stretol mladých ľudí, ktorí sa od vás tak veľmi líšili . . . Ale nechajme to.. Dôležitejšia vec je strážiť túto poéziu, ktorá vás oživuje, a nestrácať entuziazmus. Nuž preto, i keď nás delia roky, vy, ktorý máte radi more a ja, čo mám rád hory, môžeme si veľmi dobre porozumieť.

—        Azda preto, že hlbiny vždy volajú po výšinách, — poznamenal s úsmevom lodný kadet. — Ale je tu i čosi iného, a vy o tom viete, dôstojný pán. Keď sa „Tyrkys" ponorí na desiatky metrov hlboko a na túto malú škrupinu, kde na niekoľkých štvorcových metroch žijeme všetci spolu ako jeden jediný muž, tlačí ťarcha stoviek tún vody, keď si naša loď razí cestu koralovými lesmi a perleťovými lúkoni, v tých mlčanlivých chvíľach, v ktorých každý námorník cíti vo svojom srdci vlasť a rodinu, neraz som hľadal Boha. A teraz Jemu ďakujem, že mi dal česť slúžiť v námorníckej aristokracii; Jemu ďakujem, že sa mi dd. stretnúť s mojou Máriou Celestou. Ale pri tom všetkom nezabúdam, že práve svojej verenici vďačím za to, že som prišiel sem, aby som si odpočinul pri vás v takej jasnej a dobročinnej atmosfére. Uisťujem vás, že odídem z Capannette posilnený na tele i na duchu. Aký ste skvelý lekár duší !

—        Preboha, — prerušil ho don Giovanni Maria a vstal, — ja musím ďakovať vám. Ale nechcem byť zodpovedný za oneskorenie vášho listu, bol by to zločin. Dokončite teda list. Nezabudnite pripojiť moje pozdravy slečne Boniscontri a jej rodičom. A nezabudnite na svoj liek; treba myslieť aj na telo, lodný kadet „Tyrkysa''. Ach, vidím, že aj dnes predpoludním, i keď ste písali verenici, ste už zhltli mnoho novín. Eh, táto vojna . . .

—        Človek sa v tom už nevyzná. Čo poviete, dôstojný pán, vstúpi Taliansko do vojny ?

            Don Giovanni Maria s rukou na kľučke, už pripravený odísť, pozrel na Aurélia Saliettiho. Cíti k nemu živú sympatiu. A rád hovorí s takými otvorenými mladými ľuďmi. Ale je v rozpakoch, či má naplno zabrať do témy a dať sa viesť predtuchou niektorých duchovných právd, vynárajúcich sa z tejto chvíle. Je lodný kadet zrelý, aby ich pochopil ? Pritom všetkom vždy je dobré vysvetliť niečo mladým ľuďom; je užitočné priblížiť ich svedomie k veľkým tajomstvám; je krásne osvietiť ich vedomie vzhľadom na večné pravdy, pretože pomôcť im, značí milovať ich. A hneď sa rozhodol a vrátil sa k Sdliettimu.

—        Bezpochyby, je to veľká vec, čo otriasa svetom, priateľ môj. A jednako myslím, že takto, cez toľké bolestné skúšky, sa práve tvorí vedomie zajtrajšej Európy. Dajte pozor, nechcem hovoriť o politike a nediskutujem o nacionálnych záujmoch v konflikte, o rôznych požiadavkách, ani o rôznych ideologiách. Ale mne sa zdá, že za bezprostrednými a skutočnými udalosťami, egoizmami. násilím, nesmieriteľnosťou, za rozhorčeným nacionalizmom a rozdráždenými krivdami vidím čosi vážnejšieho a hlbšieho, čo rozohráva osudy celého ľudstva a to, čo je jednotlivým individuám najdrahšie. Ba podľa mňa táto vojna viac ako iné má skrytý duchovný podklad, pretože z rôznych prvkov, ktoré sa tu i tam vynárajú, dá sa tušiť, akým spôsobom prechádza boj do inej rozsiahlejšej a komplexnejšej oblasti, takže by som neváhal položiť ju do rámca skutočne apokalyptického.

—        Áno, je tomu tak, — prerušil ho živo Salietti. — Ale čia je to vina ? Myslím, že nie naša.

—        Bezpochyby mnoho, primnoho rokov pýcha a vzbury sa hromadily v kolektívnom vedomí a možno, že raz história urobí za to zodpovedným každý národ. Ale bude treba ozbrojiť sa trpezlivosťou a odvahou a čakať. Najmä nedať sa znechutiť lžami, prekvapeniami, falošnými zprávami, rôznymi vplyvmi a uchovať si pevné nervy a zdvihnúť srdcia. Boh bude ochraňovať našu vlasť. Sursam corda, nie je pravda ?

—        Ach, zaiste, nastavujeme velký štít pred osudy nášho Talianska. Ale čo sa stane potom ? Pretože, ak my vojaci slúžime vlasti, vy mužovia viery myslíte na celé ľudstvo. Nie je tak ?

            Kňaz pozrel naňho s väčšou sympatiou a keďže bol rád, že nachádza v ňom taký úplný ohlas, pokračoval:

—        Naozaj, mladý priateľ. A po skončení vojny budeme musieť ošetrovať rany kolektívneho vedomia a jednotlivých duší, rany, ktorých nebude málo a ktoré nebudú ľahké, lež ťažké a hlboké, materiálne i duchovné. Ale povedali ste dobre: slúžime vlasti a každá vlasť je riekou, čo tečie do mora. A more je toto veľké, chvejúce sa a búrlivé ľudstvo, ktoré miluje, trpí a túži po pokoji, práci a láske. Slovom, aby žilo užitočne a radostne.

            Lodný kadet, ktorý ho zamysleno počúval, išiel po akúsi knihu do zásuvky.

—        Počujte, dôstojný pán, keďže ste mi hovorili o apokalyptickom rámci, chcel som vás už dávnejšie prosiť o vysvetlenie o mori.

—        Ach, Apokalypsa. Zostala tu ! — zvolal don Giovanni Maria. — Čítal ju istý hosť „Dobrej zastávky", komtúr Felice Saroldi, ktorý býval práve v tejto izbe.

—        Otvoril som ju iba náhodou a do očú mi padla jedna veta: „Šelma, ktorá vystúpi z mora." Antikrist, ak som dobre rozumel. Šelma . . .

            Kňaz sa usmial pri spomienke na dávnu diskusiu, ktorá sa znovu stala aktuálnou. A teraz v presvedčení, že môže vysvetliť symboly a pravdy, pokračoval:

—        Nehľadajte Šelmu dnes, je ešte priskoro, hoc bezpochyby jestvujú satanské moci. Táto vojna, tiež hrozná a násilná, vojna, ktorá stavia proti sebe idey a národy, i keď v nej vidieť v prvej línii neverectvo a novopohan-stvo, myslím, je iba chatrnou skúškou hrozného konfliktu zajtrajška. Pritom všetkom sa nesmieme rozcitlivieť, priateľ. Všetko je napísané tam hore.

—        Tak veru. Ale aký význam má more ? Veľmi ma to zaujíma.

—        Chápem. Nuž v Apokalypse má význam symbolu, totiž ako more je zmietané búrkami a vetrami, tak z pobúrenia národov a ríší povstane Antikrist, posledné vtelenie Zlého. Toto je skutočnosť, na ktorú zabúdame a pred ktorou sa mnohí ironicky a skepticky usmievajú. Napokon, veľké pravdy vždy vyvolávaly smiech malých hlupákov. Ale je čas . . .

—        Pravda, pravda.. ., — opakoval zamyslený Aurelio Salietti.

—        Pravda je zapečatená, priateľ, a ak ju postupne odkryjeme, nemusíme sa jej báť, ale musíme dbať, aby nás urobila silnejšími, sebavedomšími, vedomšími si nášho osudu a našej individuálnej a kolektívnej zodpovednosti. — Pozrel naňho milo, usmial sa a udrúc ho rukou po kolenách, ako by ho chcel prebudiť, pobral sa preč: — Teraz už naozaj idem a nechám vás vo vašich snoch: verte vždy v život a uchovajte si svoj ideál, lodný kadet „Tyrkysa". To druhé „more" je ešte ďaleko . . .

            Zpomedzi terajších hostí Dobre j zastávky", bezpochyby ho najviac zaujíma spisovateľ Umberto Candiani. Krízy intelektuálov, také silné a chúlostivé, celkom preniknuté prudkými vzburami, často náhle upokoj enými, vždy vyvolávaly jeho zvedavosť. Preto mu chce venovať popoludnie; pôjde ho navštíviť, aby si s ním dôkladne pohovoril, ako je jeho zvykom.

            Keď si don Giovanni Maria vybavil korešpondenciu a odpovedal Massimovi De Robertisovi, ktorý ho prosil určiť dátum pre svoj sobáš a oznámil mu, že si vybral za jedného zo svedkov doktora Marca Morena, sišiel dolu, aby zvestoval peknú zprávu mame Terézii. Potom urobil malú návštevu v Detských jasliach, prezrel si terén pre nastávajúcu murársku prácu a vystúpil do izby, kde umrel majster Granesi; teraz v nej býval Candiani. Našiel ho vo veľmi zlej nálade.

—        Teda, dnes to nejde ? — informoval sa srdečným tónom a sadol si. — Alebo som vám azda prerušil inšpiráciu ?

            Spisovateľ pokrčil plecami a zapálil si cigaretu. Pozrel na stôl, kde množstvo rozhádzaných listov papiera prezrádzalo horúčku práce a povedal:

—        Inšpirácia je stará pani, ktorej treba dlho dvoriť. Nuž tak je to. — Vstal na prsty, vystrel sa, zívol a zakýval hlavou. — Urobili ste dobre, že ste ma prišli navštíviť, dnes to naozaj nejde.

—        Pôjde zajtra.

—        Ako u stolára. Pracujem na objednávku. Poézia je iná vec, iná vec . . .

—        Skutočne, — povedal don Giovanni Maria a myslel na lodného kadeta. — Pritom všetkom, priateľ môj, vidím, že vyzeráte lepšie, odkedy ste tu. Odpočinok, dobrý vzduch, tento jednoduchý capannetský ľud vám osoží.

            Zahľadel sa naňho pozornejšie. Keďže je už starší a má zohnutý chrbát, inteligentnú, nervóznu tvár, ľahko podliehajúcu zmene v súlade s mračnami, letiacimi po jeho nebi, nepokojné a snivé oči podľa chvíľ a žily na sluchách už poznačené časom, vyzerá skôr ako premožený. Iba keď hovorí, prebúdza sa v ňom rebelant. A vtedy sa často usmieva so sarkazmom, ktorý všetkými pohŕda. Keďže bol obdarený určitým nadaním, i keď si ešte nezískal obecenstvo svojimi románmi so širokými sociálnymi líniami a bez skutočných ľúbostných zápletiek, utiahol sa do Capannette, aby si tu poriadne oddýchol pre svoje nové dielo. Diskutoval s astronomom o špiritizme a teozofii, zavrhoval mnohé dogmy, nenávidel literárnych kritikov a teraz, keď už prekročil päťdesiatku a nemal rodiny ani priateľov, uprostred každodenných lží starostlivo hľadal pravdu.

— Žiadostivosť, shon, pätolizačstvo: nič iného niet na tomto svete. Ruky natiahnuté vydrieť peniaze a chrbty zohnuté pred mocnými a dosť ! A kliky a lupičské bandy, tak, dôstojný pán. Ľudstvo sa mi hnusí a keby som ho mal vymaľovať, aké je, beda ! A maľovať ho, aké by malo byť ? Robiť apoštola, proroka ? To značí skončiť v biede alebo v blázinci. Všetci tí, čo sa usilovali dať ľudstvu svetlo, od Prometea po Krista, boli uväznení alebo ukrižovaní ! Ach, vy si žijete v tejto dedinke v zátiší pred búrkami. Je to pohodlné. Ale koľko stroskotaní som videl vo svojom živote. A bojoval som, prosím, aby ste mi uverili; môžem to povedať s čistým svedomím. Tridsaťdve knihy, vravím tridsaťdve. Nie je to ešte deväťdesiat sedem ako u Balzaca, ale slovom . . . Nuž čo mám ja ? Mlčanie kritiky, nijaké úradné uznanie, žiarlivosť kolegov, ľahostajnosť obecenstva. Som zlikvidovaný, milý don Giovanni Maria, zlikvidovaný pre všetkých. Nerozprávam o mladých ľuďoch, ktorí nepoznajú moje meno a s pohŕdaním hľadia na moje knihy. A tak sme skončili v štyridsiatom roku, práve vtedy, keď je čas čosi povedať; lebo jesto čo povedať. Ale ako ? Ak človek nemá priateľov, nemôže sa pohnúť. Treba sa vadiť s novinármi, aby napísali nejakú tú recenziu, s kníhkupcami, aby dali vaše knihy do výkladu, s vydavateľmi pre pár halierov. Ach, uisťujem vás, že niekedy som unavený. Chcel by som ešte pracovať, a bojím sa neúspechu. Som už odbavený.

—        A prečo, priateľ ? Nevravte, že ste odbavený; ba so svojou skúsenosťou muža a spisovateľa nachádzate sa práve v tom zrelom veku, v ktorom sa môžete pokúsiť i keď nie o hlavné svoje dielo, tak aspoň o dielo dôstojné a vynikajúce. Píšte srdcom. Udržte v sebe živý nepokoj, potrebný každému umelcovi, ktorý mu dáva božskú vynachádzavú horúčku. Nechajte vo svojom podvedomí pôsobiť týmto nepokojom živené tvorivé sily, aby tak dozrely vaše najlepšie stránky. Pracujte s vierou. Buďte agitátorom ideí. Píšte tak, aby čitateľ po zatvorení vašej knihy našiel čosi vo svojom srdci. Nepočúvajte nikoho okrem svojho svedomia. Nehľadajte úspech. Nenasledujte módu. Ale píšte s lipnutím ku skutočnosti, analyzujte city, čo žijú dnes priam tak ako budú žiť zajtra, ukazujte dušiam cestu dobra. Pretože, priateľ môj, vy ste tiež ako vojak povolaný na toto miesto. A nezáleží na tom, že pracujeme v rôznych sektoroch a s rozličnými zbraňami. Aj tak konáte apoštolát. Povedali ste to pred chvíľou. Na šťastie ste ešte entuziastom, zaľúbeným do svojho umenia. A koľko dobra môžete vykonať ! Iste i mnoho zla. Ale je na vašom spisovateľskom svedomí, aby ste nemali účasť na zodpovednosti podlizačov, zbabelcov a tých, čo rozduchujú nenávisť a neresť. Musíte byť slobodný, aby ste povedali to, čo vám diktuje srdce.

—        Ale medzi ľuďmi je toľko svinstva !

—        Nezastavujte sa pri ňom, nehľaďte naň a nesbierajte ani krivdy. Neurážajte toto ľudstvo, ktorého ste časťou a pre ktoré pracujete. Je krásne, i keď upadá. Naj má v týchto chvíľach skúšky a blúdenia. A čo myslíte, že počúvam ja, keď som hodiny a hodiny zatvorený vo svojej spovedelnici ? Čo myslíte, že je ľudstvo ? Ah, keby ste boli za mriežkou a počúvali nekonečné litánie hriechov, žiadostí, plaču, nevraživosti a nenávisti . . . Stále to isté. A každý si myslí, že je sám, ale všetci majú rovnaké znamenie. To je ľudstvo.

—        A nie ste ešte unavený ? Chápem, že vašou úlohou je vlastne ľudstvu pomáhať, aby sa stalo lepším.

—        Opakujem, aj vašou. Ale najmä ho musíme milovať. Milovať ho také, aké je, stvorené z mäsa a bied. túžob a nádejí, pretože verte, milý pán Candiani, ludstvo je veľké práve pre svoje ustavičné lopotenie sa na ceste, pre večné tápanie v tme, aby našlo svetlo, pre svoje bolestné upadávanie z omylu do omylu pri hľadaní pravdy, pre svoju každodennú námahu v každej chvíli. Konečne nezabúdajme, že toto ľudstvo, rozdelené zvykmi, jazykmi a hranicami, hnané potrebami, nenávisťou a pýchou a dnes trhané bratovražedným bojom, smeruje stále k rovnakej méte sbratania. Pomôžte mu teda aj vy svojou prácou a svojím srdcom.

—        To je ťažké, ťažké.

—        Nezdá sa mi. Stačí milovať ľudí, akými sú: každá duša má svoj osud, každý kvet svoju vôňu. Usilujte sa ich pochopiť i pri ich odlišnosti, ako ich Boh stvoril. Ale neobmedzujte sa len na štúdium hlavných osôb. Každý je hlavnou osobou svojej histórie a niekedy je opravdivým hrdinstvom pracovať v tieni a v mlčaní. A netreba tlieskať iba tým a vždy tým. ktorí vystupujú za hlaholu trúb a pred reflektormi verejnosti. Opakujem, pán Candiani, dajte sa presvedčiť: máte vznešenú úlohu a prvotriedne poslanie. Otvorte brázdy slnku pravdy, rozhoďte semeno dobra a nemajte starosť o žatvu, lebo kvet spôsobí radosť a plod prinesie svetlo. A píšte pre každú dušu a spojte sa so všetkými srdcami. Dávajte sa jednému a tisícom. A spievajte o opravdivom bratstve ľudí zajtrajška.

—        To je utópia !

—        Nie, výboj.

            Spisovateľ, ktorý počúval, nervózne ohrýzajúc vyhasnutú cigaretu, strčil ruky do vrecka a pristúpil k stolu. Hrabal v papieroch a zasmial sa.

—        V základe to môže byť správne. Ale bolo by treba mať silu písať, hovoriť. A pracovať na námete, čo by si to zaslúžil. — Potom odrazu odhodil cigaretu a pozrel sa na dona Giovanniho Maria. — Čo keby som vás urobil hlavnou osobou obšírneho románu ? Viem, že váš život je podivná história. Čudné, skoro neskutočné dobrodružstvo. Rozpráva sa o vás ako o akomsi svätcovi. Mali by ste mi niečo rozprávať. Mali. ..

            Don Giovanni Maria vybuchol do veselého smiechu.

—        Ach, nie priateľ. Ja naozaj nie som súcim námetom.

            V tej chvíli mama Terézia vošla oznámiť, že akási slečna, čo prišla z Castelforte, prosí hneď o rozhovor.

—        Prepáčte, dôstojný pán, — zvolala Lídia Marchisio trochu rozpačito, len čo zazrela kňaza, — viete, ten náš spoločník, ten čo... Nuž zasa si roztrhal viazanie na lyži. Spadol neďaleko Castelforte. Oh, nič vážneho, vytknutie nohy. Niekoľko dní sa akiste nebude smieť pohybovať. Ale nie preto som prišla. Ide o vec, o incident z dnešného predpoludnia. Prosili by sme vás, či by ste nás nemohli navštíviť v „Železnej korune"? Treba nás chápať, sme mladí. .          Rýchlo sa spriatelili. A o dva dni neskoršie don Giovanni Maria rozhodol sa prísť ešte raz do „Železnej koruny", aby sa s nimi pred ich odchodom rozlúčil. Ľahký incident pri chate „Horec" bol z rozhovoru šikovno vylúčený, hoc v mladom Ferrerovi sa zavše znovu a znovu hlásil akýsi čudný a nevysvetliteľný pocit. Zdalo sa mu, že hoc sa preň hnevá iba na seba, jednako je namrzený, i keď len lahko, i na kňaza, ktorý sa previnil iba veľkodušnosťou v porozumení a zabúdaní.

—        Teda odchod je dohovorený naozaj na dnes večer ?

—        spýtal sa don Giovanni Maria. — A odíde celá spoločnosť ? Pravdu povediac, aj sneh už odišiel. Takto to bol iba krátky nútený odpočinok.

—        Skôr šťastný, pretože sme radi, že sme vás poznali,

—        povedala Lídia Marchisio.

            Gustavo Ferrero, zaujatý čítaním novín, s nohou natiahnutou na stoličke, sa1 rozpačito usmial.

—        Aby sme boli úprimní, zásluha alebo lepšie povedané vina...

—        Potešenie bolo na mojej strane, — zakončil kňaz obratne. — Uvážte si: teraz už nebudem mať príležitosť stretávať mestských lyžiarov a moje Capannette stíchnu.

—        A ja sa vrátim k svojmu lietadlu, — zakončil Riccardo Lantieri, sediaci pri Lídii.

—        Krásna je vaša zbraň, — poznamenal don Giovanni Maria. — Krásna, pretože má odvahu na všetko a vzlieta k nebu.

            Marisa Franchi, ktorá sedela pri stole a písala pohľadnice, usúdila, že je čas obrátiť pozornosť na seba.

—        Prosím vás o prepáčenie, že nerozprávam. Zato počúvam. Rada by som skončila svoju korešpondenciu. Aké trápenie ! Keď je človek vzdialený, musí pamätať na všetkých.

—        Aby vyvolal závisť tých, čo zostali doma, — poznamenal Gustavo Ferrero. — Píš, len píš, my budeme pokračovať v rozhovore s dôstojným pánom. — Otvoril noviny, prečítal akýsi nadpis a spýtal sa: — A vy čo poviete na vojnu? Bol by som na to naozaj zvedavý, tým viac, že dnes Taliansko je ešte mimo konfliktu.

            Don Giovanni Maria roztiahol ruky:

—        Prv než som sa stal kňazom, bol som vojakom. Možno o tom viete. Alpským vojakom, bojujúcim na fronte, a zajatcom. Zabíjal som a videl som umierať iných. Poznám teda vojnu, všetko to, čo ničí, rozvracia a pustoší. Čo vám mám povedať, priatelia moji ? Podľa nás katolíkov vojny, keď nebránia ani hranice ani dôstojnosť vlasti, ktorej slúžime a ktorú milujeme, a keď ničia životy, energie a bohatstvá, potrebné na iné krajšie výboje, veľmi ťažia toho, kto ich rozpútava. Preto nikto nechce vziať na seba hroznú zodpovednosť za ich vyvolanie.

—        Súhlasím. Ale v čase vojny vedúci často hovoria v mene Boha. S kým je teda Boh? So silnými alebo so slabými ? S tými, čo víťazia alebo čo prehrávajú ? Čo si teda treba o tom myslieť ? A kto bude víťazom ? — spýtal sa Riccardo so živým záujmom.

—        Ťažko vám odpovedať tak odrazu, keď ma bombardujete otázkami. Tak či tak Boh nemá rád násilníkov. Ale tým nechcem povedať, že musia vždy zvíťaziť sily dobra. Táto vojna je podľa mňa iba epizódkou strašného apokalyptického konfliktu. I keby v nej zvíŕazily sily zla, ich víťazstvo bude len zdanlivé a dočasné. Preto si môžeme byť istí, že o konečnom triumfe Krista a kresťanskej myšlienke netreba pochybovať.

—        A kde ste čítali toto všetko ? — vykríkol Ferrero a prefíkane mával novinami vo vzduchu.

            Kňaz sa blahovoľne usmial.

—        Iste nie v dnešných dielach, ale v knihe zpred dvetisíc rokov. A teraz, aby som vás uspokojil, pousilujem sa vám pripomenúť niekoľko veršov zo žalmov. Napríklad: ,,O Bože, ponáhľaj sa nám na pomoc, osloboď nás od krvilačných ľudí. — Oni majú ústa plné lži a ich pravica je krivoprísažná. — Sme pokoj amilovní ľudia a keď hovoríme s nimi, vyhlasujú nám vojnu. — Rozprávajú o Tebe, Pane, zločinné a nadarmo vyslovujú Tvoje meno. — Majú na perách pyšné slová. A oplývajú bezočivými rozhovormi. — Porušujú prísahu, všade rozostavujú špiónov... Kujú proti Tebe lži a myslia iba na zločiny. — Vnikajú do Tvojho chrámu, ó Pane, podpaľujú Tvoje svätyne a rúcajú Tvoj dom. — Ich srdce je nafúknuté pýchou..." Nezdá sa vám, že je v tom obraz vojny a že svedomie by mohlo súdiť ?

—        Zaiste, zaiste, — pripustil zamyslený Lantieri. — A teda aké je vlastne katolícke stanovisko ? A prečo Boh dovoľuje vojny ?

—        Áno, prečo ich dovoľuje ? — naliehal trochu ironicky Ferrero. A s akousi dôležitosťou si zapálil cigaretu.

—        A ja si prosím jednu, — zvolala Marisa, ktorá po dopísaní pozdravov pridružila sa k spoločníkom. — Zaujíma ma tento rozhovor. Zaoberám sa zahraničnou politikou. Mám tiež určité náhľady .. .

—        Vieme, vieme. Čítali sme článok „Medzinárodné panorámy", — zvolala so smiechom Lídia. A usilovala sa znovu dať slovo kňazovi: — Hovorili ste o katolíckom stanovisku ...

—        Je jednoduché: Boh nemá rád vojnu, ale ju trpí preto, že dal ľuďom slobodu.

—        Sloboda, sloboda, — zančtila si Marisa a púšťala dym do vzduchu. — Oh, koľko zločinov sa pácha v tvojom mene, povedala madame Roland, keď vystupovala pod gi-lotínu.

—        Preboha, nezabi nás teraz svojimi citátmi. — prosil Ferrero. — Radšej by som chcel počuť, čo sa môže stať potom.

—        Budúcnosť je v rukách božích, deti. Boh udržuje národy zeme ako hviezdy na oblohe. Vidí a stará sa. A i keď národy musia poznať strašné skúšky vojny, ľudstvo smeruje k dobe, v ktorej všetky národy budú spolupracovať ako rôzni robotníci pre lepšiu civilizáciu. Nech sa dnes alebo zajtra stane hocičo, buďme si istí, že Boh bude o-chraňovať Taliansko. A napokon každý z nás si musí udržať nedotknutú vieru vo svoje poslanie, pretože každý z nás nejaké má, nie je pravda ? Takto nech sme kdekoľvek povolaní slúžiť, musíme si byť vždy vedomí tohto svojho poslania, opakujem, a prebúdzať Večno, ktoré v nás spí.

—        To je to, čo ma nadchýňa, — vyhlásila radostne Lídia, — pretože, dôstojný pán, nesmiete veriť, že naša generácia sa nezaujíma o duchovné otázky. Áno, smejeme sa, robíme dojem vyžitých ľudí, vynášame aj prísne úsudky, ale skôr preto, aby sme hľadali seba samých, než aby sme posudzovali iných. Však, Marisa, ty, čo píšeš „Medzinárodné panorámy" do „Skutočnosti"? Možno sa zdáme unavení alebo sklamaní, ľahostajní alebo skeptickí, ale pod výsmešným výzorom mnoho ráz sa skrýva trýzeň, túžba dozvedieť sa, aký je náš osud a ktorý z toľkých ideálov, čo máme v sebe, sa nám podarí uskutočniť. Radi by sme uskutočniť aspoň jeden. Jeden jediný. A tento nepokoj je možno živší v našej ženskej duši než v duši mužskej.

—        Výborne ! Čiastočne máš pravdu, — pripustil Riccardo, ktorý ju počúval so živou záľubou. — Čo na to poviete, dôstojný pán ?

—        Súhlasím. A tento nepokoj istotne vyplýva z doby, v ktorej prežívate svoju mladosť; z tejto našej doby, poznačenej vojnami, na seba narážajúcimi ideologiami, ustavične kvasiacimi revolúciami a postupnými výdobytkami všetkých práv; z politickej klimy, v ktorej ste sa možno priskoro stali dospelými, pretože ste razom pocítili zodpovednosť, ktorú nepoznaly minulé generácie. A potom sa javíte nepokojnými a utrápenými azda preto, že si žiadate viac, než vám svet môže dať ! Poznám jedno zlo, ktoré vás zožiera: shon po prvenstve, po víťazstve. Chvat. ..

—        Čo chcete, dôstojný pán ? Sme naozaj deťmi motorov a krídel, — vyhlásil Lantieri.

—        Ale treba myslieť aj na dušu, — odpovedala Lídia.

—        Správne, slečna, a možno ženská duša, intuitívnejšia a citlivejšia ako mužská, badá ten nepokoj času, ktorý v základe je znakom svedomia a prezrádza túžbu po poznaní vlastného poslania. Takto sa vraciame k tomu, čo sme povedali prv. Bohužiaľ mnohí z vás sa pýtajú, či si život skutočne zaslúži toľkej námahy, či všetko nie je márne. Mnohých mladých ľudí poháňa iba hmotný záujem, márnivosť, ambícia, pýcha zdôrazniť vlastné ja, prísť k pohodlnému postaveniu, získať vedúce miesto. Ja s veľkým „" ovláda našu dobu a každý sníva o tom, aby sa stal vedúcim. A osudná kríza čaká týchto mladých ľudí vtedy, keď sa prebudia, keď zbadajú, že treba vstúpiť do radov a poslúchať. Kríza vzniká umieraním ideálov. Povedali ste to skutočne dobre, slečna: treba, aby aspoň jeden ideál zostal a svietil na cestu života.

—        Ale aký ideál, aký ? — spýtal sa veľmi pozorný Gustavo Ferrero.

—        Ten, ktorý máte v sebe. Nateraz aj šport, ktorý môže byť ostrohou k veľkým veciam, ak ho neprepíname, a školou charakteru, cvičením vôle, kontrolou vlastných nervov. Pre vás, pán letec, vaša vojenská kariéra. Pre ostatných zas veda, umenie. Pre ženu láska, povinnosť, radosť, že môže slúžiť druhým a zabúdať na seba, radosť, že sa cíti užitočnou, potrebnou niekomu, pretože konečne práve žena drží v hrsti osud muža, ktorého miluje.

—        Ale aká je cesta k tomu ? Ako uskutočniť náš ideál ? — spýtala sa premenená Lídia, hľadiaca na Riccarda.

—        Udržte si entuziazmus vo všetkých veciach, aj v tých najnižších a najtmavších, pretože iba tak sa stanú veľkými a jasnými. Udržte si entuziazmus, ktorý živí ideál, pretože len tak sa vám podarí nezostarnúť. Vidíte, priatelia: keď sa staneme dospelými, v našej duši vždy umiera básnik. Nuž treba, aby tento básnik žil stále, pretože on zapaľuje ideál a prebúdza Večno, ktoré v nás spí. A tak sme znovu tam, odkiaľ sme vyšli.

—        Slovom, treba hľadať seba samých a nedať umrieť entuziazmu, ktorý je čosi božského v našich srdciach, — zakončil Riccardo a ešte viac sa priblížil k Lídii.

—        Tak veru. Bohužiaľ, poznám mladých ľudí, ktorým tento entuziazmus troskotá v pesimizme, čo otravuje každú energiu, a ktorým hľadanie vlastného ja je namáhavé, tvrdé a bolestné, lebo spôsobuje závrat nad priepasťami, do ktorých zblúdená duša pozerá, aby sa dozvedela príčinu každej veci.

            Mladí ho počúvali prekvapení, že boli prenesení do nezvyčajného ovzdušia.

—        Etika, etika ! — poznamenala Marisa a zapálila si cigaretu, aby vyzerala nepredpojato. — Skutočnosť, skutočnosť a všetko sa rozplýva vo večnej otázke duchovnej evolúcie. Som navyknutá na klasifikovanie a katalogizovanie. Podľa vás napríklad, koľko typov dokonalého človeka jestvuje ? Počujme vaše stanovisko, zaujíma ma.

            Don Giovanni Maria sa zhovievavo usmial a vstal pripravený na odchod.

—        Žiadate primnoho od mojej nevedomosti, slečna. A vy, čerstvejšia v štúdiách ako ja, si asi budete môcť lepšie odpovedať. Tak či tak podľa mňa a aby som uspokojil vašu túžbu po klasifikovaní, povedal by som, že každý smeruje k jednému zo štyroch typov vyššieho človeka. Nie k typu Nietzscheovho nadčloveka, ale k typu človeka, ktorého ťaží velká zodpovednosť za vedenie, posilňovanie, osvecovanie a riadenie druhých. K typu mudrca, ktorý túži po pravde. Svätca, ktorý hľadá duchovné povznesenie. Umelca, ktorý zachycuje krásu. Hrdinu, ktorý koná. A teraz sbohom, priatelia. Bude ma tešiť, ak veľmi chytro nezabudnete na skromného horského kňaza. Čo sa mňa týka, budem si na vás vždy spomínať vo svojich modlitbách. A želám vám, aby ste dosiahli všetku zemskú blaženosť, splnenie svojich ideálov a pokoj v srdci. Buďte presvedčení, že bolo pre mňa skutočnou radosťou, že som sa s vami stretol. Znovu som zistil, že hory sbližujú duše.

            eľmi srdečne ich pozdravil, silno stisol ruku Gustávovi Ferrerovi, aby v ňom nezostala ani najmenšia stopa po zlom dojme z incidentu, a pobral sa preč.

            Ale po niekoľkých krokoch ho Lídia Marchisio pristavila.

—        Dovoľte, dôstojný pán, neviem ani, ako sa vám poďakovať za dobro, ktoré ste nám preukázali. Nikdy nikto tak s nami nehovoril. — A chvejúc sa ešte od rozhovoru, pokračovala trocha váhavo: — Najmä pre mňa a Ricearda to bola veľká radosť. Ba ak raz, človek nikdy nevie, keďže je pri letectve a mohli by ho použiť pre nejaký nebezpečný podnik, ak raz, vravím, by som klesla na duchu a prišla k vám načerpať trochu toho entuziazmu...

—        Veľmi by ma to tešilo, slečna, — zakončil don Giovanni Maria, silno jej stisol ruku a pozrel jej do dobrých a úprimných očú. A odišiel.

            Cítil sa spokojný. Zdalo sa mu, že vykonal skutočne priateľskú úlohu. Mladí ľudia zostanú vždy tajomstvom a za tým niekedy výsmešným a ľahostajným alebo skeptickým, ba i cynickým výzorom sa chveje túžba po poznaní a niekedy dokonca i strach z vedomosti. Za posledné roky videl mnohých zasiahnutých náhlivosťou, skutočnou chorobou storočia, a predčasne sklamaných prvými kontaktmi so životom, unavených ešte prv, než skutočne bojovali, milovali a trpeli. O iných, ktorí boli dezorientovaní najprotichodnejšími myšlienkovými prúdmi a horúčkou ambícií, márnivosti a pýchy alebo trápení vždy súrnej šími materiálnymi potrebami, sa mu zdalo, že sa stali dospelými bez toho, žeby boli prešli mladosťou. Ale jedni i druhí sa úzkostlivo hľadajú v hlbinách svojho vnútra, niekedy dokonca so strachom, že sa nájdu. Ale vo veľmi mnohých duch, udusený hmotou, už skoro nereaguje a preto prosia o pomoc pol slovom, pohľadom, úsmevom a mlčaním. Je isté, že mladí ľudia zostávajú tajomstvom najmä pre svoje rodiny.

            Bezpochyby je krásne dvihnúť toho, kto na ceste padne. A aj pomôcť tomu, kto nevládze ísť ďalej. Je krásne potešiť toho, kto trpí a ukázať mu najtajnejšie korene bolesti. Je krásne skloniť sa nad najútlejším detstvom. Je veľmi krásne hľadať rany, choroby a liečiť jazvy. Je nádherné ukazovať cesty návratu, potešovať toho, kto už nedúfa a osvecovať umierajúcich. Ale hovoriť k mladým ľuďom mu spôsobuje veľkú radosť.

            Hovoriť k mladým ľuďom! Študovať prostredia, charaktery a okolnosti. Viesť ich k méte po rôznych cestách v súlade s povahami a sklonmi. Byť ako by záhradníkom, ktorý sa stará o každú rastlinu podľa semena, pretože má odlišný kvet a odlišný plod. Nájsť základný znak osudu každého a pobádať ich, aby sliali tento znak so symfoniou ľudstva.

            Zaoberať sa1 nimi, iba nimi, vždy nimi. Ale všetko postupne, pretože niet nič chúlostivejšieho a zodpovednejšieho ako zasväcovanie duše do života. Ale zaoberať sa nimi naozaj a pobádal každého, aby videl seba samého v rôznych výzoroch svojho ja, vynárajúceho sa z rozličných príležitosti. Ukazovať takto, že mladosť nie je právo na iných, ale povinnosť k sebe samým, pretože každý vek má svoju krásu, úlohu a zodpovednosť. A nečakať nikdy vďačnosť, ale strážiť ich pôvab ako vzácny kvet.

            Priblížiť sa k nim s rastúcou oddanosťou v hodinách nepokoja, únavy a blúdenia. Priateľsky im poradiť v ťažkých chvíľach kríz nie prázdnou autoritou rokov alebo svojou osobnou skúsenosťou, ktorá je pre iných skoro vždy neužitočná, ale porozumením, čo vychádza zo srdca. Mať účasť na ich úzkostiach, na tom, čo nikomu nevyznajú, ale čo im možno uhádnuť z ryhy na perách, z ironického pohľadu a výrečného mlčania. Posilniť ich pre ideály, ktoré pokladajú za ľahké a blízke a ktoré naproti tomu sa stály vzdialenými, ťažkými a nedosiahnuteľnými. Pobádať ich, aby prebudili sily, ktoré spia v ich vedomí, hľadať s nimi volanie osudov, stretnutie lásky a križovatky skúšok.

            Pomôcť im nájsť v klbku citov, inštinktov, žiadostí a vášní jemnú niť pravdy každého. Ožiariť ich pozemskú cestu, aby mohli odkryť Večno, žijúce v každej duši. Urobiť ich už od prvých rokov vedomými si veľkosti tohto ľudstva, ktoré bojuje a dúfa, miluje a trpí, aby si vydobylo lepší zajtrajšok, ku ktorému musíme všetci prispievať. A konečne naučiť ich, aby žehnali život, ktorý je vždy a v každom prípade najkrajším darom, aký nám Boh dal na vykúpenie každého z nás. Hovoriť k mladým ľuďom toto všetko sa mu zdá krásne a spôsobuje mu nesmiernu radosť.

            Kráčal rezko, spokojný, pozdĺž Orny, ktorá sostupovala s hukotom, lebo bola rozvodnená roztopeným snehom. A sladkosť večera mu vnikala do ducha za každým krokom. Hory stále viac sinely v súmraku. Cime Bianche sa jasne črtaly na nádhernom nebi. Zavše bolo cítiť závany alpských tráv a voňavý dych borovíc. Punta Solitaria dominovala nad úžľabím ako strážca, pripravený bdieť nad jej spánkom.

            Po ceste, čo z Castelforte išla do Capannette, iba tu a tam bolo vidieť oneskorených sedliakov. V domčekoch, roztratených po horách, žmurkaly prvé svetlá. A všade bolo možno tušiť pokoj rodiny, sediacej pri stole, blízko kozubov. Prešiel okolo píly dobrého Amilcara. A ešte n.i mu prišly na pery staré nápevy zákopových piesní.

            Odrazu sa ho zmocnil čudný dojem, že niekto za ním ide. Prekvapený sa obzrel. Nikto. Cesta je opustená. Išiel ďalej a hlasnejšie si spieval: „Bol to vzduch Ortigary, čo mi zmenil farbu." A znovu pocítil prítomnosť akéhosi cudzinca, ktorý kráčal za ním. Je to azda sugescia ? Zastal. Čakal, že „ten druhý" prejde. Ticho. A znovu vykročil bez spevu. Zdalo sa mu, že počuje blízke dýchanie. Zachvel sa. Čakal, že počuje odhaľujúci smiech neskutočnej prítomnosti. Nič. Išiel ďalej a modlil sa. A stále počul krok bez váhy a stôp nemého a neviditeľného spoločníka.

            Večerný zvon: chvíľa anjela a satana. Zvon na jeho kostole. Capannette ako blízky prístav. A ďalej sa modlil. Teplý závan vetra sišiel s hôr a prešiel na hrivy ďalekých lesov. Predtucha nešťastia ? Oznámenie ďalšieho boja s nepriateľom ? Únava jeho nervov ? A čím viac sa blížil k domu, tým viac obava vzrastala.

            Keď prišiel do Capannette, čakalo ho naopak krásne prekvapenie.

— Uhádni len, kto prišiel z Turína ! Ale čo z Turína, zďalšia ! — zakričala mu z dverí kuchyne mama Terézia.. — Neuhádneš ? Naozaj ? Letícia. Letícia.         

            Don Giovanni Maria ju počúval takmer obrátený k nej chrbtom, aby ju neprivádzal do rozpakov. Otvoreným oblokom pracovne zavše dolietala ozvena piesne ako krídlo vzdialenej nostalgie, Danielovo búchanie na nákovu a krik detí, ktoré sa hraly na predpoludňajšom slnku.

—        A po tej tvojej kríze vo väzení ?

—        Potom som sa úplne zmenila. Neviem sa dobre vyjadriť: bolo to, ako by som sa druhý raz narodila. Ale už predtým, vždy viac a viac som sa cítila ovinutá čímsi, čo mi zohrievalo srdce. Necítila som sa už sama.

—        Skutočne, každá žena, ktorá sa pripravuje na materstvo, vie, že nie je sama. Táto veľká sila ju robí schopnou hocijakej obety.

—        Nielen to. Bolo vo mne i čosi iného. Materstvo mi spôsobovalo veľkú radosť, ale i veľké muky. Viete, čakala som svoje dieťa vo väzení... Nuž cítila som čosi podivného, tajomného: akúsi teplú vlnu, ktorá prichádza odinakiaľ, rytmus hudby, čo dolieha zďaleka. Čosi ako krídlo, ktoré ma unáša do výšin a ponára do svetla a, keď ma opustilo, cítila som sa silnejšia a mala som vôľu spievať. Zdalo sa mi to skoro, vidíte, ako neviditeľná, ale skutočná prítomnosť istoty, ktorá ma viedla. A niekedy táto prítomnosť mala práve vaše meno. Oh, koľko ráz som vás volala !

—        Povedal som ti to, pamätáš sa ? — A povedal pomaly, ako by opakoval starodávny motív: — Bol som zažatou lampou.

—        A videla som ju.

—        Bol som hlasom, ktorý volá zďaleka.

—        A počula som ho, — bľabotala Letícia nežným hlasom.

            S podivom naňho pozrela: nemôže veriť svojim ušiam. S magickou jasnosťou neskutočnosti, ktorá sa zázračne uskutočňuje, znova počuje slovo za slovom ako pokojný rytmus vracajúceho sa súladu vety, známe z vysneného dialógu.

            Teda tie veci, ktoré videla a počula vo väzenskej nemocničnej izbe, boly vlastne predbiehaním budúcnosti, ktorej teraz stojí zoči-voči. Akou nadprirodzenou mocou duša, vytrhnutá z času a hodená do priestoru, videla z kryštálových hraníc jasný obraz myšlienok a slov ? A s perami, trasúcimi sa strachom, že to jemné čaro by sa mohlo rozbiť, čakala, snívajúc tentoraz v skutočnosti, tú ďalšiu vetu, ktorú počula vtedy. A tá prišla zas jasná a presná.

—        Bol som srdcom, ktoré čaká.

—        A konečne som prišla, — odpovedala Letícia a dala sa do plaču. Ako vo sne. A má vôľu spievať.

            Hlboké ticho, podobné pauze, ktorá označuje začiatok nového hudobného pohybu. Potom don Giovanni Maria pokračoval iným hlasom:

—        Toľko som sa modlil za teba, ale neplač, pretože si sa vrátila. Milosťou božou si počula volanie. A teraz mi povedz, ako išiel proces.

—        Oh, dial sa s veľkým krikom. Ardillova banda zaplnila buenosaireské noviny. Na šťastie polícia nemala dôkazy na činnosť „Sporting Clubu" a sledovala iba stopu „Kolumbusovu". Na odsúdenie i to stačilo ... Všetkých nás chytili u Juanita el dorado. Všetkých, okrem el Chata, ktorý bol zradcom. Billy bol zranený na hlave. Rudy ešte ťažšie na chrbte. Ardilla ako vždy ušiel ako ozajstná veverička. Potom prišiel súd. Aké strašné dni! Defilovanie svedkov. Juanito, doňa Candelaria, Pepita, Rosaria, Lolita. Nakoniec som sa z toho dostala dosť dobre: so štrnástimi .mesiacmi. Na šťastie nebolo mnoho dôkazov. — Vzdychla si a pokračovala: — Potom väzenie. Môžem povedať, že mi nebolo veľmi zle. Mnohé trestanky boly vulgárne, ale druhé boly skutočne dobré a veľkodušné. Guadalupe, Pilar, Sarita a Estrella boly pokladom. Ach, naozaj, koľko porozumenia a nežnosti sa mi od nich dostalo ! A potom sa narodil on, Renato. On, môj kráľ. On, môj záchranca. On, môj osloboditeľ. On, ktorý pretvoril moje väzenie na kráľovský palác. Žila som preňho. Sama som ho dojčila; videla som ho pekne rásť takého krásneho.

—        A Rudy ?

—        Dostal štyri roky. Pri procese sme si povedali niekoľko slov o dieťati, ktoré som čakala. Zdal sa byť spokojný, ba skoro dojatý. Pozrel na mňa novými očami. Raz mi povedal: „Ak to bude dievča, dáme mu meno Dolores. Ale ak to bude chlapec, nazveme ho na pamiatku môjho otca Renatom alebo Salvadorom." Nechcela som toto meno, lebo mi pripomínal Salvadora Lafuenta. Druhý raz mi trochu drsne povedal: „Nepovieš nikdy malému, že som vo väzení. Sľúb mi to." Sľúbila som. — Premohla pohnutie, ktoré sa jej chytalo a hľadiac von oknom pokračovala: — Potom, len čo som vyšla z väzenia, mala som znovu šťastie. Stretla som hneď tú paniu, ktorú som poznala v kostole Najsvätejšej sviatosti ráno po svojom dobrodružstve v „Selecte". Čudné! Na každom dôležitom rázcestí svojho života som našla niekoho, kto mi pomohol ísť ďalej. Táto pani ma hneď zamestnala v Buenos Aires. Ale nemohla som už vydržať a vrátila som sa sem. Predtým som vo väzenskej nemocnici stretla Angelu, to jest sestru Benedettu. Chcela slúžiť väzňom a bola vyslyšaná. Ale že slúžila práve mne, aká to pre mňa milosť božia! A ešte väčšia, že som zas stretla vás, don Giovanni Maria ...

            Pauza. Otvoreným oblokom prichádzal záchvev jari, čerstvá vôňa snehu topiaceho sa na slnku a znovu rytmické údery na nákovu. Odrazu vpadol do toho radostný prúd veselosti: krik a smiech detí z jaslí.

—        Teraz všetko pominulo a netreba už na to myslieť,

—        povedal kňaz. — Dôležitou vecou je znovu začať: život je večné obnovovanie sa. Pozri na zem. Vrátila si sa s jarou, dobrý znak. Onedlho príde Veľká noc a aj pre teba zmŕtvychvstanie po pokání. Preto s dôverou vpred: keď kráčame k dobrej méte, ideme so spevom, však ? Teraz už nie si sama, máš svoje dieťa. A potom ti pohľadáme prácu tu alebo inde. V Capannette sa otvorily píla a hotel. Vieš, „Nové Taliansko" odvádza „Železnej korune" hostí dokonca i v zime. Vravím ti, že nebude ťažké nájsť ti zamestnanie. A myslím, že Daniel ti chce čosi povedať ...

—        Nie ! On nie. Akiste sa dozvedel.

—        Nič z toho, čoho sa bojíš, — uistil ju kňaz, lebo porozumel Letíciinmu strachu. — Jeho sestra mu písala, to je prirodzené, ale ani slovo o tebe, môžeš mi veriť.

—        Nie, nechcem sa k nemu utiekať. Aspoň nie nateraz !

—        zvolala Letícia po chvíli mlčania. — Rudy by tomu nebol rád.

—        Ach, v tomto prípade nech sa ti stane po vôli. Ale teraz už dosť. A keďže sa sťažuješ, že nemáš čo robiť, pôjdeme spolu do jasieľ, kde uvidíš svoje dieťa.

            Vyšli bez slova. Prešli cez dvor. Pri veľkej osamelej pínii s otvorenými ústami spal starý Eusebio.

            Jar bola v ovzduší a s ňou božské prebúdzanie sa prírody. Z hôr, jasne sa črtajúcich na bezoblačnom nebi, sostupoval čerstvý dych mladých lesov. Orna, rozvodnená roztopeným snehom prudko hučala. Niekoľkí obyvatelia údolia išli okolo a zdravili. V diaľke znel refrén piesne. Akýsi elegický pokoj, posilňujúci dušu, vychádzal ako neviditeľné kadidlo zo všetkých vecí.

            Letícia sa blaženo pozrela vôkol. Zdá sa jej, že nikdy neopustila Capannette. Punta Solitaria, Cime Bianche, Sasso Storto jej pripadajú ako starí priatelia, čo tu zostali, istí si jej návratom. A všetci horali sú takí starostliví ! A ako sa tešia Renatovi. Dali jej len pár bojazlivých otázok, ako by chápali, že sa dotykajú rany. A nijaká zlomyseľná zvedavosť. Ani medzi hosťami „Čierneho kohúta". Všetci sa tešia, že je zasa medzi nimi. Pritom cíti, že Daniel ju naozaj chráni. Ako s ním hovoriť ? Ako ?

—        Skutočne by som chcela pracovať, — naliehala po chvíli.

—        Vyberieš si buď novú pílu buď hotel. Alebo zostaneš s mamou Teréziou; pre toho, kto chce pracovať, sa v Capannette nájde miesto. Ale už som ťa videl pri práci s chudobnými. Je ich mnoho, však ? Ešte ich pribudlo. Oh, iste si našla novoty v Capannette.

—        Ale nenašla som už Ricúa.

—        Ach, chudák, odišiel pred dvoma rokmi v decembrové ráno: zaspal naveky. Musel som ho nahradiť Michelom. Je to hundroš, ale dobrák. A o tri mesiace neskôr Moro skončil pod autobusom. Úbohé zviera vyzeralo, ako by chápalo všetko.

            A umrela aj Orsola.

—        Veľmi mnoho pila a bola už celkom zničená. Pokoj jej duši. Už sme v jasliach. Počuješ tých lotrov ? Teraz tu majú pre zábavu i murárov. Áno, pred prácami pri kostole dávam stavať múrik, aby ich chránil od ulice. Opatrnosti nikdy nezbýva pri tých autách ...

            Deti ich triumfálne privítaly. A vo chvíli ich všetky obstaly, hovorily, kričaly, smialy sa. Každé malo čosi povedať, zakričať, ukázať.

            Sestra, malá natoľko, že vyzerala tak, ako by bola stvorená podľa ich miery, sa ich darmo usilovala zadržať. A keďže mnohé sa jej držaly za sukňu, nemohla sa ani obrátiť.

—        Dobre, Giacomina. Buď ticho, Franchino. A ty Rosetta, nechaj Máriu. Alberto, prestaň štuchať Pierko, nevidíš, aká je maličká ?'

            Deti kričaly a napĺňaly ovzdušie svojou radosťou.

            Renato, útly, s hlbokými čiernymi očami, s vlasmi medenej farby, s trochu Idivou tváričkou, živá podobizeň svojej matky, usiloval sa pritiahnuť dona Giovanniho Maria ku skupine iných detí.

—        Poď sa pozrieť: je tu vlak so stanicou a koľajnicami. Teraz robíme katastrofu. Poď aj ty, mamička.

            Letícia a don Giovanni Maria išli za ním s úsmevom.

            Neďaleko sa hrala skupina dievčat pod vedením Terézie: — Kolo, kolo. — Pekná práčka, ktorá perie vreckovky. — Pani Doré, pani Doré, sestra Agnese. — Urob skok, urob druhý, rob poklonu, rob pokánie ...

            Sestra, v tvári rozpálená, šťastná, že tu necíti svoj vek, hrala sa ako dievča medzi dievčatkami.

            Letícia s rozžiarenou tvárou hľadela na syna, ktorý pripravoval katastrofu.

            Don Giovanni Maria sa išiel pozrieť na prácu murárov a vrátil sa s úsmevom, vedúc za ruku Giacominu a Rosettu. Za ním ako chvost vliekol sa kŕdeľ detí. V tej chvíli zjavil sa vo dvore Daniel. Bol vysoký, silný a vysúkané rukávy mu obnažovaly holé, žilnaté ruky. Zastal, začervenal sa, mädlil si ruky a hľadiac na Letíciu dobrými a úprimnými očami, pristúpil k donovi Giovannimu Maria.

—        Výborne, Daniel, prišiel si pre tie zámky ? Zabudol som na to, ale teraz poďme. Budeš musieť prezrieť všetky dvere „Dobrej zastávky". Ba, počuj, Letícia, čo keby si ho sprevádzala ty ? Chcel by som dozrieť na murárov. Zdá sa mi, že ten múrik nie je taký, ako som ho chcel mať.

            Daniel, rozpačitý ako chlapec, hladkal Renata, ktorý mu ukazoval katastrofou dolámané koľajnice.

            Murár pracoval pomaly a hvízdal si. Jeho pomocník, vysoký, chudý a polohlúpy mládenec, ktorého v dedine všetci nazývali Pagnottom, chodil hore-dolu a vozil na tragači kamene. Niekoľko detí išlo pre zábavu za ním a tvorilo obruč.

            Odrazu vzal Cesarina a Rosettu a položil ich na tragač. Nadvihol Giacominu, aby ju tiež naložil. Don Giovanni Maria, ktorý na to hľadel s úsmevom, nechcel veriť svojim cčiam. Odrazu v tom úbohom neškodnom hlupákovi videl smrť. Tvár sa premenila na tragickú kostnatú masku s prázdnymi očnými jamkami. A smrť sa smiala a vyzerala tak, ako by trhala život zo zeme. Chvíľa.

—        Nechaj hneď Giacominu a slož Rosettu a Cesarina.

—        Prečo ? Urobil som to zo žartu. Chcel som ich všetky naložiť, aby sa zabávaly, — odpovedal hlupák. A tragická tvár sa smiala v slnku.

—        Poslúchni, vravím ti, a nechaj deti. Nehraj sa s nimi a pracuj.

            Pagnotta pustil Giacominu, ktorá, hoc nechápala, začala kričať, a složil Rosettu a Cesarina. Potom chytil prázdny tragač, pokrčil plecami a zahundral:

—        Mohol som radšej na ich miesto naložiť vás, dôstojný pán...

            Don Giovanni Maria sa naňho prekvapený zahľadel a pozrel na ostatných. Pochopil hneď, že iba sám videl túto premenu, sám mal túto hroznú halucináciu a márne sa usilujúc pozrieť mu do zraku, odpovedal:

—        A prečo nie ?

—        Teda zajtra, — odpovedal hlupák so smiechom. A vzdialil sa s vŕzgajúcim tragačom.

            V ten Zelený štvrtok bolo chudobných viac než zvyčajne. Dvor bol už preplnený. Okolo ozrutnej pínie stála skupina starcov. Slepý Martin a Pippo, čo hrával na harmonike, čakali už pri kuchyni, aby ich prvých obslúžili. Zavše bolo počuť hlasy mamy Terézie a Letície, ktoré boly zamestnané prípravou dobrej cestovej a zeleninovej polievky.

            Punta Solitaria sa jasne črtá na čistom nebi. Iba sivý chochol nad Sasso Storto dáva šípiť trocha dažďa. Azda na Veľký piatok. Na ten deň pršiava, aspoň starí ludia to tvrdia. Z polí pricházda pokojný dych zeme, pripravenej dať prácu a chlieb. Temer sa nezdá možným, že by sa inde pod búrlivým nebom ľudia zabíjali. A zajtra je Veľký piatok, svätý deň lásky pre ľudí, pretože Vykupiteľ umrel, aby spasil všetkých. Aj tých, ktorí ho ukrižovali. Veľký piatok... A zo storočí vychádza napomenutie a otcovia ho opakujú deťom: „Nebudeš zabíjať v tento deň, ani nikoho nezraníš a ani nebudeš nosiť zbraň, ale odpustíš všetky urážky a objímeš každého človeka ako svojho brata." Ale pýcha a nesmieriteľnosť rozduchávajú nenávisť a nevraživosť. Dokedy ešte, dokedy, môj Bože ? ...

            Don Giovanni Maria cítil, že jeho duša je ako to predpoludňajšie nebo: belasé, ale s hrozbou víchrice. Od istého času tie čudné predtuchy, tie bleskurýchle intuície, tie zrakové a sluchové halucinácie, i keď mu nerobia veľkú starosť, predsa mu dávajú nejasne tušiť, že v jeho živote sa chystá čosi nového. A pozorne sa analyzuje. Niekedy sa mu dokonca zdá, že tá éterickejšia a ušľachtilejšia čiastka jeho bytosti sa oslobodzuje od telesnej hmoty, aby dýchala v inej atmosfére, kde zjemnené smysly vedia už vnímať nové a nečakané dojmy, ktoré, i keď sú ešte v stave súmraku, vyzerajú už dko ľahké zlomky súladu, pre krátky čas ešte neznámeho. Možno sú to prvé akordy nesmrteľnej symfónie. Či skôr halucinácie smyslov, spôsobené nervovým vyčerpaním ? Kto to vie ?

            A Veľká noc sa blíži. Tragédia Golgoty sa oživuje uprostred tragédie vojny. Kristus znovu umiera na kríži, aby spasil všetkých ľudí. Aj tých, ktorí ho preklínajú. Aj tých, ktorí prenasledujú jeho Cirkev. A slová o zmŕtvychvstaní pre všetky duše budú sa akiste ozývať prekrútene zúrivými závanmi pustošenia, krviprelievania a smrti. A v tieni kríža Nepriateľ sa smeje zo svojej umrlčej frašky. Dokedy ešte, dokedy, môj Bože ? ...

            Počul, že dvere jeho pracovne sa otvárajú a obrátil sa.

            Akási veľmi elegantná dáma ho pozdravila kývnutím hlavy.

—        Prosím vás o prepáčenie, že som vošla bez ohlásenia. Prichádzam z Milána. Možno ma poznáte. Nie? Nikto vám o mne nerozprával ? Ani maliar Massimo De Robertis ? A jednako by bol mal...

            Don Giovíflini Maria ju pozoroval a hľadal vo svojej pamäti. Nedá sa povedať, že je krásna. Pritom všetkom má osobitné čaro. Klasický profil. Ľahký úsmev. Zelené, trocha chladné oči. Čudné stvorenie. V pohľade čosi znepokojivého ako Medúza.

—        Donáta Palmieri. Donáta... Ach, áno, teraz si spomínam, milostivá pani. Prepáčte, je tomu už dávno. Ale veľmi dobre sa pamätám. Vítam vás, ráčte si, prosím, sadnúť a povedzte mi, čím vám môžem poslúžiť. Mrzí ma iba to, že nemám k dispozícii veľmi mnoho času. Teda ?

—        Oh, budem stručná. Ba ani si nesadnem a idem rovno k veci. Nuž chcela by som vedieť, či je pravda, že sa tu onedlho bude konať sobáš Massima De Robertisa s istou Aldou Bianchi. Áno ? — Ironicky sa zasmiala a chladné oči sa odrazu zapálily. — Ach, teda ma dobre informovali...

—        Veľmi dobre, milostivá pani. Ja sám ich budem sobášiť v Capannette v polovici apríla. Nechápem však, ako vás táto zpráva môže mrzieť.

—        Prosím, vec mi je celkom ľahostajná. Čo mi na ňom môže záležať... Nech si urobí, čo chce.

—        Keď je tomu tak, milostivá pani, tým lepšie. Massimo De Robertis bude mať dobrú ženu, oddanú družku.

—        Malomeštiačku. Dávny svoj model, predavačku z obchodu s pančuchami. Tá sa hodí pre umelca !

-— Veľmi dobre sa preňho hodí, milostivá pani, — a po bedlivom pozorovaní sa rozhodol hovoriť jasne:

—        Viete, že De Robertis bol dva razy hosťom „Dobrej zastávky". Prvý raz po vašom odchode na cestu po mori, ak sa dobre pamätám, slovom, hneď po vašom odlúčení. Ach, keby ste ho boli videli: prišiel sem dezorientovaný, s rozbúrenými smyslami a so zmenenou dušou. Druhý raz ho ku mne priviedla vo veľmi zlom telesnom a duševnom stave práve tá jednoduchá predavačka, ten jeho dávny model, ako vravíte vy. Podotýkam však, že De Robertis nebol taký zničený pre slečnu Aldu Bianchi. Pre iné ženy, iné choroby, spolky náruživosti a neresti, ktoré sa mu stály zvykmi. Rozumiete mi. Slovom, prvý raz prišiel sem, prepáčte, že to poviem otvoreno, aby na vás zabudol. Druhý raz však táto žena, keď ho našla v takom poľutovaniahodnom stave, ho priviedla do Capannette, aby sa mohol uzdraviť.

—        Prvý raz to nebola moja vina. Nie, nebola, — protestovala sucho Donáta a vyhýbala sa pozrieť na kňaza. — Naša história je dlhá ...

—        Viem. Ale jeho vášeň pre vás bola vášňou, čo spaľuje, čo môže muža zničiť a vysušiť každý prameň radosti, energie a dobra. Nedá sa pochybovať o tom, že jestvujú osudné vášne, podobné krvným jedom. Duše sa rozorvú s chorobným sadizmom a smysly vykonajú to ostatné. A to je skaza.

—        Prepáčte. Či si myslíte, že ja som nezakúsila nič ? Že ja som bola z dreva ? A moja duša ? Aj ja mám dušu . ..

—        A práve k nej sa obraciam teraz, keď ste prišli sem. Oh, nepochybujem o tom, že ste trpeli. Mnoho ráz vášne smyslov sa stávajú mukami. Nikto z tých dvoch nenájde odvahy odlúčiť sa a tak žijú ďalej spútaní tou istou reťazou. A jednako žena často drží druha vo svojej moci proti jeho vôli. Niekedy tento pôžitok z nadvlády, ktorá jej dáva víťaziť jedinou minútou rozkoše, ju robí paňou otroctva alebo slobody toho druhého. A muž sa plazí k nohám idola ako dieťa, ktoró prosí o toto svoje zlo. Sú to veci, ktoré čítame v románoch, ale ktoré sa stávajú aj v živote. Ženy naozaj osudné, neblahé Evine dcéry, ktoré zneužívajú svojho čara ...

—        Nuž čo tým chcete povedať ? — prerušila ho Donáta a pozrela naňho prekvapená, s trasúcimi sa jemnými perami a znepokojenými zelenými očami. — Je to obvinenie, však ? Áno, som vášnivá. Ale aká je moja vina ? Aj Massimo bol vášnivý. Čo mám robiť, aby som sa uzdravila ? Neverím v nijaké náboženstvo. Nič, nič. A život je len jeden a krátky.

—        Práve preto ho treba žiť užitočne pre druhých a pre seba. Oh, nesmejte sa tak. Videl som toľko žien s tým úsmevom, ktorý sa pomaly stal úškľabkom. Treba...

—        Čo teda ? Počujme !

—        Treba vám prebudiť v sebe ženu, ktorá iste jestvuje. Konať tak, aby sa vaša duša dovolávala dychu azúru na utíšenie horúčkou rozpálených smyslov. Treba, aby ste vy, ženská duša, ukázali mužskej duši, vždy trochu hmotárskejšej a nemotornejšej, iné sféry, kde láska mení meno. Nekrčte plecom. Pre mnohé ženy to bolo skutočným víťazstvom, prinášajúcim šťastie, ktoré vy ešte darmo hľadáte. Čo chcete robiť ? Pokračovať z dobrodružstva do dobrodružstva až po deň, keď vám zrkadlo povie trpkú pravdu ? Žiť tak bez toho, aby ste pochopili, že jestvujú iné spôsoby milovania a že smysly sa dajú ovládať ? Pripúšťam, že to pre všetkých nie je ľahké. Ale po tejto ceste človek príde k neporiadku a záhube. A čím dlhšie čaká, tým ťažšie sa oslobodzuje od preludov minulosti a od lárv nečistých žiadostí. Treba sa vám zastaviť, prebudiť, dať pracovať výčitkám. Nech pracujú s časom. A metodicky. Zbytočné radiť vám modlitbu, pretože neveríte.

—        Chcela by som veriť, ale nemôžem, — povedala Donáta, pokrčila plecom a privrela oči. — Viera je dar.

—        Nadovšetko výdobytok. Niekedy i namáhavý výdobytok, ktorý sa musí strážiť, posilňovať, brániť. Buďte presvedčená, že to nie je len dar. Musíme si zaslúžiť túto milosť. Boh žiada našu spoluprácu, vyžaduje námahu, hoc len ľahkú. Nemôžeme si nárokovať, aby konal celú cestu sám a my aby sme si pohodlne sedeli a čakali ho. Treba mu vyjsť v ústrety. Práve preto otvára Pán každej duši rôzne cestičky. Istotne je znamením Prozreteľnosti, že ste sem prišli dnes.

—        Dnes ? A čo je dnes ? Od istého času neviem ...

—        Zelený štvrtok: deň Poslednej večere, pri ktorej Ježiš dal ľuďom Eucharistiu a ustanovil kňažstvo, ktoré lieči duše, najmä tie chorľavej ši e a viac zranené a preto i cennejšie. Je to deň svätenia olejov a teda i oleja, ktorý dáva poslednú útechu umierajúcemu pri prechode z pozemského života do večnosti. Deň, v ktorom si pripomíname milosrdný skutok Vykupiteľa, ktorý apoštolom umyl nohy. A preto dnes každý chudobný nám musí byť najvýš milý. Napokon Zelený štvrtok je dňom pokánia a odpustenia. Všetok mystický, teologický a liturgický život sústreďuje sa spomienkami a modlitbami, symbolmi a skutočnosťou v tomto dni, ktorý dáva svetlo dvom tisícom rokov kresťanstva, božského prelúdiá v básni o vykúpení ľudstva. Ale vy neveríte... Prirodzene, bolo by treba študovať, skúmať a chápať. A na také malichernosti niet času, však ? Ale nájdeme ho vždy dosť, aby sme nasledovali všetky vrtochy módy. A rozumie sa, že musíme dokonale poznať pravidlá bridge alebo inej hry.

            Z dvora bolo odrazu počuť najprv niekoľko ojedinelých hlasov, potom zvyčajný každoštvrtočný sbor.

—        Polievka. Polievka.

            Donáta Palmieri zostala trochu zarazená a keď pristúpila k oknu, spýtala sa pohľadom.

—        To sú moji štvrtoční hostia, chudobní z údolia. Ale všetci sme na niečo chudobní, i keď nevystierame ruku, nie je pravda ? Jestvujú duše, ktoré hladujú po pravde a smädia po láske. Napríklad vášnivci. Vášnivci... A niekedy sú to najlepšie duše na konverziu, duše, ktoré môžu nadšene pôsobiť aj pri cestách dobra a stať sa milými Pánovi. Citujem klasický príklad: Máriu Magdalénu. Nebola azda prvá, ktorej sa zjavil zmŕtvychvstalý Vykupiteľ ? A táto záľuba má veľký význam, pretože vášne, zdá sa to paradox, sú niekedy cestami, na ktorých nás najviac mučia výčitky a ktoré sú najštedrejšie na impulzy k návratu.

—        Mária Magdaléna. Večná Mária Magdaléna ...

—        Chcete nejakú novšiu konverziu ? — spýtal sa don Giovanni Maria s úsmevom. — Nuž uvádzam alexandrijskú markízu Carlotti, ženu veľkej krásy a mimoriadneho nadania, čo po dobrodružnom a vášnivom živote, v ktorom hral úlohu i Gabriele ď Annunzio, sa stáva bosou karmelitánkou a zakladá tri kláštory. Ešte ? Slávna umelkyňa Eva Lavalliére, pochádzajúca z Piemontu, sa volala Eugénia Maria Fenoglio, ktorá po neviazanom živote sa uťahuje zo scény na vrchole slávy, rozdáva svoje bohatstvá chudobným a umiera ako františkánka. Nevravím, že sa treba pustiť týmito hradskými, ale je isté, že i úzky chodník je dobrý na návrat.

—        Polievka. Polievka.

—        A teda čo mám robiť teraz ? — spýtala sa Donáta proti svojej vôli trocha otrasená.

—        Predovšetkým buďte radi, opakujem, že Massimo De Robertis sa sosobáši s Aldou Bianchi. A nehrabte sa už v minulosti. Napokon aký impulz vás sem priviedol ? Pýtajte sa na to hĺbky svedomia. Retrospektívna žiarlivosť ? Nenávisť pre nejaké staré nedorozumenie? Zlá túžba, aby on nebol šťastný, pretože azda vy nie ste šťastná ? V tomto prípade je to i zvyšok tej škodlivej ženskej nadvlády, o ktorej som vám rozprával. Nebojte sa vyznať sama sebe pravdu. Ba práve idem do kostola, chcete tam ísť na chvíľu aj vy ? Nezáleží veľmi na tom, či sa budete modliť. Budete trocha uvažovať o tom, čo sme si spolu ako dobrí priatelia bez trpkosti povedali.

—        Polievka. Polievka.

            Sbor chudobných znel hlasnejšie. A bieda sa jagala na slnku Zeleného štvrtku.

—        Počujete, milostivá pani ? Moji páni volajú, majú dobrú chuť. Pozrite, koľko ich je ! A koľko ďalších ešte príde, pretože popozajtre je Veľká noc, sviatok vzkriesenia a pokoja, i keď ľudia nechcú počúvať Kristove slová. Nuž dnes, na Zelený štvrtok je pre mňa veľkou cťou byť medzi nimi chudobnejším od najchudobnejších.

—        Polievka. Polievka.

            Zvonček ako v rozprávke. A potom odrazu sa všetci veselo a hladno rozbehli ku kuchyni.

            Vo dverách sa zjavila mama Terézia s dymiacim hrncom. A pri nej usmievajúca sa Letícia, pripravená slúžiť, držala ligotavý stĺp mištičiek.

            A v rastúcom šume chudobných don Giovanni Maria, ktorý zadržal Donátu Palmieri pri okne, sa vychýlil von a zakričal:

—        Počkaj, mama. Hneď sídem dolu: chcem mať česť obslúžiť ich všetkých ako svojich najlepších priateľov. Dnes, na Zelený štvrtok v každom chudobnom žije Kristus.

            A z handier ako zástava zavial výkrik:

—        Don Giovanni Maria nám bude nalievať polievku !... Nalievať polievku !

            Pri konci obeda Moreno, ktorý veselo pil a sedel medzi castelfortským starostom a lodným kadetom, zvolal nahlas: — Don Giovanni Maria, povedzte nám niečo ! Pri penivom astskom víne je potrebný prípitok, strela mu...!

—        A potom budeme piť genepy, — dodala mama Terézia a vstala, aby išla pre fľašku.

            Všetci spolustolujúci zatlieskali. Starosta, dlháň s veľkou dobráckou tvárou, ktorý vo svojej hlave už dva dni skrýval improvizovanú reč, si prečistil hrdlo v nádeji, že ju bude môcť vystrúhať a dorozumievajúcim pohľadom pozrel na svojho kamaráta lekárnika. Profesor matematiky, fialový pre ťažké zažívame, sa nachýlil k uchu Candianiho a povedal:

—        Aby sme boli spravodliví, prípitok by ste mali povedať vy, ktorý ste literátom spoločnosti.

—        Reči sa vylučujú, — vyhlásil s úsmevom don Giovanni Maria a pri potlesku vstal. — Pritom všetkom želám novomanželom mnoho šťastia a umeniu Massima De Robertisa radostnú a plodnú prácu.

            Alda Bianchi prvá s radosťou prikývla. Lekárnik, ktorý sa špecializoval na otváranie fliaš a možno ešte viac na ich vyprázdňovanie, pustil zátku do vzduchu. Starosta zvučne zatlieskal a bolo znamením na veselé oslavné „nech žijú".

            Obed, vybuchujúci dobrou náladou, podávaný v kúte tienistej záhradky, zakončoval dojímavý sobášny obrad, ktorý do capannetského kostola privolal veľký dav. Okrem toho v „Čiernom kohútovi" už niekoľko dní kolovaly hlasy, že maliar, jeden z najslávnejších nielen v Miláne, lež po celom Taliansku, ba v celom svete, vyzdobí kostol a tak ho urobí povestným v celom údolí.

— Patrilo by sa mi poďakovať vám, — začal Massimo a vstal s pohárom v ruke. — Ale úplne súhlasím s priateľským domácim pánom a preto nejdem sa púšťať do reči. Ja rozprávam štetcom a dúfam, že raz budem môcť povedať v Capannette peknú reč, aby som sa poďakoval donovi Giovannimu Maria a „Dobrej zastávke", ktorých som bol viac ráz hosťom.

            Všetci aplaudovali. A zo všetkých najviac aplaudovala mama Terézia šťastná tým, že maliar potvrdil to, čo sa hovorilo v „Čiernom kohútovi".

            Alda Bianchi, dojatá a šťastná, prechádzala od skupiny ku skupine, a shovárala sa s pozvanými.

            Pippo, virtuóz na harmoniku, začal hrať „Nech žije penivé víno", svojho koníčka. Rytier Amilcare, majiteľ píly, ktorý tvrdil, že za mladi mal krásny hlas, spieval s privretými očami a s inšpirovaným výzorom a búchal do taktu nohou. A hostia sa pomaly začali pripravovať na odchod. Ale starosta z Gastelforte a lekárnik, nenapraviteľní nepriatelia v zahraničnej politike, protivníci v kartá ch a pri hre v kolky, pritom spojenci pri fľašiach bar-berského a pri pohárikoch pálenky, začali pri kuchyni mamy Terézie živú a rozhorčenú debatu: — Ech, môj drahý. Nemecko ... — Ale ty chceš Anglicko ? — Trochu ďalej rytier Amilcare Speroni, veľmi zastaralý v obliekaní a v u-sudzovaní, sa pustil do mladého Nina Mirelliho, majiteľa hotela „Nové Taliansko", ktorý chcel povzniesť turistiku v Capannette: — Chápete, pán rytier, že dnešný šport... — Uisťujem vás, že za mojich čias ...

—        Je to tak, ako som vám vravel, — ozval sa Moreno a vzal pod pazuchu profesora matematiky a lodného kadeta. — Ale najprv si zapáľme cigaru, strela ... Čo chcete, pán profesor Manucci, mnoho rokov som hlásal opak toho a teraz toskánka na prikázané sviatky. .. Človek nebýva každý deň sobášnym svedkom priateľovi, akým je náš maliar. Vy ho dobre nepoznáte. Jeho história je dlhá.

—        Povedal, že tu bol viac ráz hosťom. Ako to ? — spýtal sa lodný kadet. — Možno nejaká škrupuľa svedomia.

—        Nie. Skôr vášeň, divá vášeň.

—        K tej žene, s ktorou sa oženil ?

            Moreno vybuchol do smiechu:

—        Vo všeobecnosti niet vášní k ženám, s ktorými sa oženíme. K druhej. K druhej; jedna z tých fenomenálnych, kolosálnych vášní. K blondínke. Potom, aby neukrivdil nikomu, zamiloval sa do brunetky. — Zanôtil si: „Tá či oná, obe sú mi rovnaké". — A pokračoval: — Ale do krásnej. Bola dcérou cudzinca, ktorý prechádzal tadiaľto autom a išiel za ňou do Paríža. Ale aby som bol stručný, raz večer na jeseň, skoro pred šiestimi rokmi, táto veľmi dobrá Alda Bianchi ho priviezla sem chorého na tele a na duši a odovzdala ho donovi Giovannimu Maria.

—        Ach, iste je to dobré dievča, — poznamenal Carlo Manucci. — Naozaj tento don Giovanni Maria je svätý človek. Nesúhlasím so všetkými jeho ideami. Moderná veda nepripúšťa určité princípy, metodické bádania vedú k opačným teóriám o vzniku svetov a štúdium atomov, nekonečne malých... — Ale keď videl, že ho nikto nepočúva, zakončil: — Kňaz, akých by malo byť ...

—        Na tisíce, na tisíce, strela ... Oh, ide sem.

            Don Giovanni Maria sa približoval v spoločnosti Candianiho, ktorý s večnou cigaretou, prilepenou na perách, mal spokojný výzor. V úzadí záhrady Letícia a mama Terézia sa shováraly s Aldou Bianchi. Ostatní pozvaní, roztratení tu i tam, čakali na chvíľu odchodu novomanželov, aby sa rozlúčili.

—        Och, výborne, budúci admirál, — povedal spisovateľ a zavolal posunkom Saliettiho. — Čo sa týka toho nášho predvčerajšieho rozhovoru o vojnovom námorníctve, mám tu malú zprávu. Pochádza z madridského „A. B. C." Posiela mi ju španielsky priateľ. Pozrite sa na tretí stĺpec: „Admirál obvinený, že predal tajné dokumenty". — Hlasno sa zasmial a zapálil si ďalšiu cigaretu: — Títo neutráli sú rezervovaní a opatrní, dávajú zprávy, ale nechcú kompromitovať nijakú krajinu a zamlčujú národnosť; no na podrobnostiach veľmi nezáleží. Počujte teda zprávu, tu, posledné riadky: „Zdá sa, že pred šiestimi mesiacmi admirál bol vo veľmi intímnom pomere s akousi veľmi mladou cudzinkou, interesantným, trochu cigánskym typom, s divým profilom, s vlasmi medenej farby, s cudzinkou, ktorá bola v službe nepriateľskej mocnosti." — Složil noviny a zakončil: — Pripúšťate, milý pán kadet, že niekedy stačí taká vysoká, urastená, plavovlasá žena, ktorá sa zapáči takému admirálovi, aby zavinila porážku celej eskadry ?

—        Dovolíte na chvíľu tie noviny ? — prosil don Giovanni Maria a pozrel na Letíciu, ktorá bezpochyby vyhla veľkému nebezpečenstvu. Vo vojne akiste jestvujú tajné záznamy o typoch žien, ktoré sú schopné páčiť sa, ovplyvňovať a balamutiť hlavu vedúcim. Ženská vždy tvorí prvotriednu zbraň.

—        Žena ! — zakončil aj Massimo De Robertis. — Je to prípad, čo pripomína román „F. E. R. T.", však, dôstojný pán ? No, vojna. . . Lepšie o nej nehovoriť.

—        A prečo nie ? — dobiedzal doňho profesor. — Európa. Evolúcia. Sloboda národov ...

            Mama Terézia a Letícia prišly prerušiť rodiacu sa škriepku.

—        Syn môj, chudák Giacinto, Ameliin starý otec, ten, čo býva za „Hostincom priateľov", je veľmi chorý a žiada si ťa.

—        Áno, mama, hneď. Povedz Michelovi, aby sa bez hundrania pripravil na cestu. Dám len sbohom neveste, pre prípad, že by som sa oneskoril. Neviem prečo, ale mám 'dojem, že to bude čosi odlišného ako zvyčajne. Aspoň pre mňa... Poďte, Massimo, — a ťahal ho preč.

—        Teda vravíte, že Donáta Palmieri bola tu. A čo na ňu poviete ? — spýtal sa maliar, využijúc chvíle, keď boli sami.

—        Vyrozprávam vám to inokedy. Teraz prichádza vaša žena a vám treba odísť. Tak či tak buďte pokojný, aj ona, ako všetci vášniví ľudia, sa ocitne v kríze. A možno skôr, než si myslí.

            Pippo hral teraz alpský pochod. Niekoľko dedinčanov stálo ešte na dvore, lebo chceli vidieť nevestu. Skupinky chlapcov s krikom behaly okolo studne v nádeji, že dostanú znovu koláče. Alda Bianchi sa milo shovárala s Letí ciou.

—        Prepáčte, pán doktor, mohli by ste mi povedať, či ten spisovateľ má naozaj talent ? — spýtal sa astronom Morena, ktorý nechal škriepiť sa Manucciho a starostu. — Hovorí, že má tridsaťdva románov, že nikdy nedostal cenu, že by mohol ísť do Akadémie nie pre peniaze, to sa vie, ale pretože sú tam iní menej hodnotní ako on...

—        A prečo nie ? Excelencia Candiani... Nuž ja som ho nikdy nepočul spomínať. Ale akiste je slávny. Teraz sú všetci slávni.

—        Zdá sa mi prchký. Diskutoval som s ním niekoľko ráz o teozofii a o špiritizme, ale nechápe nič. Zdá sa, že sa chystá napísať knihu o donovi Giovannim Maria.

            Ďaleké zahrmenie.

—        Búrka dnes, strela !... Ráno bolo také krásne.

—        Naozaj škoda, — poznamenala mama Terézia, ktorá sa k nim potichu priblížila s lekárnikom a rytierom Amilcarom.

—        Budeme ju mať až do večera, — povedal lekárnik a znalecky skúmal ovzdušie.

            Nad Sasso Storto sa nahromadily mračná, ktoré ne-ukazovaly na nič dobrého. A k Cime Bianche cválaly iné čierne a hrozivé mračná. Vo chvíli zakryly nebo a hory nadobudly smutný výzor. Z Punta Solitaria znovu zaznelo hrmenie a zdalo sa, že celá zem horeznačky čaká hroziacu búrku.

—        Bude lepšie vrátiť sa dnu, už som zacítil kvapku, — zvolal starosta vážne.

—        Šťastie, že nepršalo dnes ráno pri obradoch, — poznamenal s úsmevom lodný kadet.

            Mama Terézia, ktorá išla dovnútra, sa obrátila:

—        Aby som pravdu povedala, príslovie hovorí: Zmoknutá nevesta, šťastná nevesta."

—        A prechladnutá, strela ... ! — vykríkol za ňou Moreno. — Ale dobrá klientka pre pána lekárnika. Všakže,, priateľ ?

—        Lekárnik sa zasmial.

—        Tu sa všetci tešia železnému zdraviu. Nikto nikdy neumrie. Ale poďme dnu, naozaj prší.

            Klopkanie kvapiek. Všetci sa dali na útek. A prudký dážď šľahal v zúrivých závanoch. Massimo a nevesta sa pripravovali na odchod. Dočkajú iba návrat dona Giovanniho Maria. Pozvaní hladia na nebo a ďalej sa shovárajú. Rytier Amilcare chytá za gombičku majiteľa hotela „Nové Taliansko": — Je tomu aspoň tridsať rokov... — Starosta a lekárnik boli neohrození: — Blok, ovládanie mora, to nie sú historky. — Mne to rozprávaš ? A kde máš letectvo ? — A doktorovi spôsobovalo radosť dráždiť ich.

—        Ako prší ! — zvolala Letícia, stojac pri okne. — Nechcela by som, aby môj Renato chytil nejakú chorobu. Nechala som ho s Albertom a Rosettou. Dobre, že je tam sestra Agnese. Mám chuť odbehnúť na chvíľu k nim.

—        Idem s vami aj ja. Ideme ? — navrhla Alda Bianchi. — Ten váš chlapec je taký krásny. Naozaj hviezda.

            Vybehly spolu von a kryly sa veľkým zeleným dáždnikom. Lejak. Dvor opustený.

            A ktovie, ako ho zbožňuje jeho otec, — ozvala sa znovu nevesta.

—        Áno, áno, zbožňuje ho. Ale je ďaleko... V Amerike.

—        Ach. A čo robí ?

—        Má skromné zamestnanie. — A skáčuc pomedzi kaluže zmenila rozhovor: — I vy zaiste budete mať deti. . .

            Alda sa dobrácky usmiala.

—        Ja ? Ťažko. Naše manželstvo je iná vec. Viem, je odlišné od vášho. A potom i spôsoby milovania sú rozdielne. Ste primladá, aby ste to pochopili. Ale pre mnohé ženy manžel je všetkým: ženíchom, otcom i synom, najmä synom. Massimo je taký dobrý a chudák toľko trpel.. .

            Boly už skoro pri jasliach a počuly už aj hlasy detí, keď akýsi chlapec pribehol z ulice a skočil k Letícii:

—        Preboha, poďte hneď. Dona Giovanniho Maria porazilo.

            Mama Terézia chcela mať česť ohlásiť svojmu synovi kardinála Carla Reverditiho, ktorý prišiel do Capannette len preto, aby ho navštívil. A prekypovala radosťou, keď don Giovanni Maria otvoril dvere a kľakol si pred predstaveným.

—        Vstaňte, prosím vás. Tak sa teším, že vás znovu vidím.

            Prijmite moje najúprimnejšie a najoddanejšie blahoželania, Eminencia. Posledný raz, keď ste mi preukázali česť a prišli ste sem, boli ste biskupom, kniežaťom Cirkvi, — vstal, aby poslúchol láskavý pokyn a s úsmevom zakončil: — Postúpili ste, Eminencia.

            A vy ste vystúpili, don Giovanni Maria Baldelli: toto je rozdiel. Ale sadnite si. Hneď vám poviem, že prichádzam priamo z Turína. Oh, neďakujte mi, dobre mi padne znovu vidieť moju bývalú diecézu a s radosťou som prišiel do Capannette; autom je tu človek hneď. Uisťujem vás, že som veľmi túžil byť s vami. Nezabudol som na vás. Koľko rokov už uplynulo ?

—        Mnoho, Eminencia. Šesť, ak sa nemýlim.

—        Presne sedem na jar, — opravila ho mama Terézia. — Čas uteká, Eminencia.

—        Nie pre vás, milostivá pani. Vyzeráte stále dobre.

—        A v auguste mi bude sedemdesiatšesť. Som už stará, stará.

—        Nehovorte tak, ste stále rovnaká. A potom som videl iné novoty. Deti z útulku, najkrajších jasiel v Capannette, — podišiel k oknu a zahľadel sa na krajinu. — Ach, moje hory ! Chýbajú mi v novom sídle. Aká je odtiaľto krásna Punta Solitaria. Ste naozaj ako kapitán, don Giovanni Maria: dozeráte na dvor chudobných a bdiete aj nad deťmi. Počujete, ako kričia ?

—        Áno, kričia, Eminencia, pretože začínajú byť hladné, — vysvetlila starenka. — Majú stále otvorené ústa ako kurčatá, ktoré treba každú chvíľu kŕmiť. Ale prosím vás o prepáčenie, pretože im musím ísť pripraviť ich kasičku.

—        Nech sa páči, nech sa páči, mama Terézia. Aj ja vás volám tak ako všetci, ako chudobní a deti. Choďte bez komplimentov, ja už vášmu synovi budem robiť spoločnosť. Máme si mnoho rozprávať. — Sadol si a len čo osameli, ukázal očami na ochromenú ruku a ustarostene sa spýtal: — Ako to vyzerá ?

            Don Giovanni Maria sa usmial:

—        Nestojí to za reč. Dobrý Boh mi chcel poslať malé , upozornenie, aby ma pripravil na ďalekú cestu. Oh, nevravte, že nie, Eminencia. Nikto nevie, kedy príde jeho hodina. Akosi som zabudol, že i ja som hosťom „Dobrej zastávky". Život plynie a pozemská zastávka končí.

—        Súhlasím, zastávka pre všetkých, ale pre vás istotne dobrá. Ba výborná. Ste skvelý. Nikdy som vás nespúšťal s očú a som informovaný o všetkom. Opakujem, ak ma vidíte v Capannette, to vlastne pre vás, len pre vás, aby som sa porozprával o veciach, ktoré sa nás týkajú, a aby sme práve dnes, keď už búrka zúri, znovu videli svoje pozície.

—        Pre mňa ste sa ustávali ? Vy, hodnostár, ku mne jednoduchému kňazovi ?

—        Teraz sa hodnostári ľahko pohybujú. Na druhej strane, čím sme vyššie, tým lepšie máme slúžiť, nemyslíte? Ale hovorme o vás, o vašom zdraví.

—        Téma tak málo zaujímavá. Vaša Eminencia môže konštatovať, že i napriek ľahkému ochromeniu moje zdravie je znamenité. Ochromená časť príde k sebe, ak Boh dá, a ináč to ujde. Musíme mať na pamäti pravdu Anny Kataríny Emmerichovej o zdraví. Treba platiť. Platíme teda aj my kňazi. A kiež sa úbohý halier môjho malého trápenia spojí s drahocenným kapitálom utrpenia sveta v tejto pre ľudstvo vážnej chvíli.

—        Veru vážnej. Ba veľmi vážnej, — potvrdil kardinál po malej prestávke. — Vždy som si spomínal na náš rozhovor, ktorý sme mali tu v tejto pracovni. Koľko vecí a koľko udalostí ! Najmä som rád, že to dievča sa vrátilo. Vaša matka mi už čo-to povedala. Ale ako vidíte, vec ma veľmi zaujíma. Povedzte mi teda niečo viac.

—        Vaša Eminencia by ju v tejto chvíli mohla vidieť medzi deťmi. Vrátila sa pred dvoma mesiacmi bez predbežného oznámenia. Našiel som ju tu raz večer, keď som sa vrátil z Castelforte. Odtedy čo odišla, nevedel som o nej nič. Áno, bolo mi známe, že žije v Buenos Aires v nedobrej spoločnosti a ostatok som si predstavil. Ale vždy som sa spoliehal na milosť božiu a na silu modlitby. To bola jediná moja zbraň. A Boh sa dotkol tej duše. Vrátila sa so silným a zdravým chlapčekom, s naozaj krásnym deckom, ktoré zrodené z viny a neresti stane sa statočným mužom. Takého ho chce mať aj jeho matka. A ktovie, možno sa mi raz podarí sosobášiť ju s veľmi dobrým mládencom z dediny, ktorý vie všetko, všetko prijíma a bol by spokojný, pretože ju má rád. V tomto prípade tá mladá matka by mala oporu v živote a dieťa by znovu našlo otca.

—        Je naozaj pravda, že cesty Prozreteľnosti sú nevyspytateľné. A povedzte mi, uvedomuje si podstúpený boj ? Nadobudla sebavedomie ?

—        Myslím, že áno, Eminencia. Čo sa toho týka, zmienila sa o dôležitej kríze, ktorú prekonala v nemocničnej izbe ženského väzenia v Buenos Aires, kde bola zatvorená.

—        Ach, aj také niečo sa stalo ?

—        Áno. Ale trpela a utrpenie, ako som predvídal, nebolo daromné. Čosi teda platila aj ona a nadovšetko pochopila. A je slobodná, oslobodená od každého posadnutia a dúfam, že je oslobodená raz navždy i od divých vplyvov. Rozumie sa, že sem prišla ešte so zranenou dušou.

—        A vy ste liečili ranu, nepochybujem o tom. Skutočne, don Giovanni Maria, ste skvelý a neviem, ako by som vám mohol dať hmatateľný dôkaz svojho úprimného obdivu.

            Kňaz sa zmätený začervenal a zakýval hlavou:

—        Prosím vás, len nijaké úradné uznanie. Stačí mi vaše schválenie, Eminencia. A aj to je mnoho.

—        Máte čosi viac, viete to, a nielen u mňa. Ste skvelý, opakujem. Ešte jedno, ak dovolíte: teraz keď to čudné dobrodružstvo s cudzincom je vzdialené a môžete ho so všetkými jeho prvkami lepšie analyzovať, ako ho posudzujete ?

            Don Giovanni Maria pozrel na kríž vo svojej pracovni, na svedka toľkých výjavov, a pomaly opakoval:

—        Zdá sa mi, že som prežil najpodivnejší sen svojho života. Ale ani dnes nemám nič, čo by som na svojich vtedajších úsudkoch musel meniť. Možno naozaj žijeme vtedy, keď si myslíme, že sa nám sníva. Tak či tak s pomocou božou a horúcimi zbraňami modlitby Nepriateľ bol porazený a táto ženská duša, v ktorej som videl symbol večného boja medzi Dobrom a Zlom, je zachránená. Najúbohejšia, najchorejšia, naj zranenej šia a preto najcennejšia ovca sa vrátila do Capannette, kam ju hodila búrka. Pamätáte sa, Eminencia ?

            Kardinál pozoroval dona Giovanniho Maria, ktorý stále stál pred ním a pravou rukou len kde-tu urobil posunok, aby doprevadil svoje slová. A takto s mŕtvou ľavou rukou vyzeral naozaj ako zranený vojak, ktorý skromne rozpráva nejakú epizódku z bitky.

— Veľmi dobre sa pamätám. Boli ste bojovníkom, don Giovanni Maria Baldelli. A možno ste v modernejšom a našim ťažkým časom lepšie vyhovujúcom štýle prežili tú istú skúsenosť so Satanom, ktorú pred storočím získal Ján Mária Vianney. Nevravte, že nie. Som vám povinný dať toto zadosťučinenie, pretože pred šesť a pol rokom, ba podľa vašej matky presnejšie pred siedmimi rokmi, som vás povzbudzoval, aby ste sa nedali ovplyvňovať podobnosťou mien a nepokladali za skutočnosť to, čo môže byť ilúziou. Opakujem: som povinný opraviť svoj omyl. Boli ste bojovníkom v prvej línii a spoľahlivým pastierom. Naozaj: pastier na výšinách, to je váš správny titul. Takto zatiaľ, čo na dne údolí stádo ide ďalej v hmlách egoizmu a poblúdení, vy tu hore zostávate na stráži ako neohrozený strážiaci pastier na výšinách.

            Zvonku doletel krik hrajúcich sa detí. A skupiny lastovičiek odpovedaly v sbore ostrým štebotaním. Zápach hnijúceho sena, pomiešaný s vôňou alpských tráv. Vzdialené búchanie na nákovu označovalo jasný rytmus práce.

            Don Giovanni Maria odrazu znovu videl v duchu výstup s cudzincom. Pastier na výšinách. Ktorý titul je vznešenejší? Len s tým predstúpi pred Všemohúceho, aby vyjadril, ako veľmi mal rád to utrápené ľudstvo, ako mu slúžil svojimi slabými silami poníženého horského kňaza. A pozrel na svojho predstaveného a s úsmevom odpovedal:

—        Netreba prepínať, Eminencia. Ja som najbiednejší sluha boží, posledný vojak božieho vojska, jednoduchý horský kňaz.

—        Dovoľte teda, aby som vám povedal, že práve dnes potrebujeme sluhov, vojakov a kňazov vášho razenia: stáda národov blúdia za zlými pastiermi a počúvajú falošných prorokov. A Cirkev dnes viac než kedykoľvek predtým volá po pastieroch, schopných chrániť ovce za víchrice, pastierov bojovných, schopných viesť toto ľudstvo, natoľko choré od nadutosti a pýchy, že popiera i jestvovanie Najvyššej bytosti.

—        Bohužiaľ, je tomu tak. A najtemnejšie korene tohto nevereckého šialenstva siahajú do temných oblastí čierneho Serafína, ktorý otrávil srdcia a rozumy. Pritom všetkom treba uznať, že veľká čiastka ľudstva sa ešte dovoláva prítomnosti božej. — Pauza. Zdalo sa, že hľadí ďaleko. Potom ako pre seba pokračoval: — Súhlasím, ľudí priveľmi gniavi hmotný život, nevyhnutné potreby, každodenná skutočnosť. A skoro všetci kráčajú s pohľadom upretým na zem a nedvíhajú hlavu, aby hľadali za horizontmi nesmrteľný osud ľudstva. Pritom, Eminencia, je vojna, svet je v plameňoch a všetky národy, i neutrálne, trpia.

—        Na šťastie máme dnes veľkého pápeža. Pamätáte sa na encykliku Summi Pontificatus a na vianočnú reč pred Svätým kolégiom ? A Pius XII., poznačený heslom Pastor Angelicus z proroctva Malachiášovho, nám dá pokoj, ten spravodlivý a na slobode všetkých založený pokoj, po ktorom svet túži. A dúfajme, že sa dožijeme čias, keď už nebudú národy vládnuce a poddané, ale všetky národy budú bratsky spolupracovať na dielach civilizácie pre dobro celého ľudstva. Nie ste tohto náhľadu ?

—        Ako o tom pochybovať, Eminencia ? A bol by som prvý, čo by som pozdravil svitanie tých čias. Ale potom bude treba odzbrojiť aj svedomia a dať slovám ich pravý význam. Nateraz sa nemôžeme odpútať od skutočnosti tejto totálnej vojny, ktorá sa vedie delami a rádiom a pustoší telá i duše. Už zďaleka bolo cítiť blíženie sa hroznej víchrice, už dávno bolo vidieť znaky búrky. Pomaly po dlhotrvajúcej inkubácii vystúpily na povrch ťažké výpary, otrávily atmosféru tak, že už nebolo možné dorozumieť sa. Nenávisť, nespravodlivosť, pýcha, smäd po nadvláde rozduchávaly tlejúci oheň. A v tejto atmosfére ľudia použili príliš ťažké slová, ktoré im v určitej chvíli vybuchly temer medzi prstami. A knieža Zla, zvodca sveta, apokalyptický drak môže byť spokojný. Ach, áno, už dávnejšie bolo možno pozorovať znaky búrky a symboly boly jasné pre toho, kto ich chcel vidieť.

— Teraz som celkom pri vás, milý dôstojný pán, a spomínam si na našu vtedajšiu diskusiu. Šelmu, ktorá vyjde zo zeme, začíname už vidieť jasnejšie. Je to tá veda, ktorá súc si veľmi istá svojimi výdobytkami, popierajúc všetky hodnoty ducha a uznávajúc svrchovanosť hmoty, hľadí do zrkadla svojej pýchy a popiera Najvyššiu bytosť. Je to tá pseudovedecká náuka, ktorá vedome pripravuje príchod nadľudí, určených rozkazovať ostatným národom, ktoré zostaly zvieracou masou, zbavenou najzákladnejších práv od duchovnej slobody až po rozvoj osobnosti. A my vieme, že ľudstvo je jedna rodina, že všetci ľudia sú bratia a že každému národu Boh vyznačil presnú cestu. Encyklika bola jasná. Máte pravdu: žijeme v predapokalyptickej dobe. A raz možno človek vystaví chrám, vystúpi na oltár a dá sa uctievať ako zakladateľ nového náboženstva, založeného na zrúcaninách kresťanstva. Hordy nevercov môžu mať úlohu predných stráži a za nimi sa dá tušiť vojsko, ktoré táborí v tieni. Pritom sa javí pokus znivelizovať celé ľudstvo, aby každá duša bola nerozoznateľná od druhej: spoločnosť termitov, ale so životom ešte smutnejším ako je život týchto mravcov.

—        To je blud, proti ktorému štyristo miliónov katolíkov, roztratených po svete, ale tvoriacich jednu armádu, musí bojovať! Pretože my vieme, že je to blud. Každá duša je odlišná. Odlišné sú skúšky každého života. Napokon žalmy to potvrdzujú: „Qui fecit singulatim corda eorum". Boh, ktorý každému osobitne stvoril srdce... Nie je tak, Eminencia ?

—        Áno. A teda ? A keďže teraz nevera naozaj so satanskou pýchou vzdoruje Bohu a popiera Najvyššiu bytosť a keďže ešte nikdy sa nevylial taký myšlienkový prúd na svet, povedzte, ktorá apokalyptická pečať sa tým otvára ?

            Zdalo sa, že don Giovanni Maria je zarazený. Pozrel na svojho predstaveného, potom sa znovu zahľadel na kríž a napokon privrúc oči, ako by sa chcel lepšie sústrediť, odpovedal:

—        Ja nie som nič, Eminencia. Som úbohý nevedomec, ktorý hľadá v sebe božie slovo. Ktorá zo siedmich pečatí drámy Jasnovidca z Patmu sa pred nami otvára ? A ako to mám povedať ? Iste prvým znakom, ktorý sa nám dnes javí zrejmým, je žena, odetá slnkom a drak. Žena, odetá slnkom, teda osvietená Kristovou pravdou, je Cirkev vo svojej jednote. O tom nemôže byť pochybnosti. A proti nej sa vrhá veľký ohnivý drak so siedmimi hlavami a s desiatimi rohami. Je to boj, ktorý sa bude opakovať ako motív kozmogonickej symfónie až po koniec sveta, keď aj Šelma, ktorá vystúpi z mora, rozzúrená, že má už málo času na víťazstvo, sa vrhne na ženu odetú do slnka ...

—        Nuž ? Boj je jasný.

—        Veľmi jasný. A apokalyptickými postavami draka a Šelmy, čo vystúpi z mora, sú vtelenia Hada, Zlého, čierneho Serafína a Archanjela, chorého na pýchu a vzburu, ktorý už strhol do priepasti tretinu nebeských vojsk a ktorý ako zvodca sveta, hladný obetí a smädný po hneve proti Stvoriteľovi, pokúša sa priviesť do záhuby celé ľudstvo. Nie je tak ? Boj je teda večný. Satan je vrahom od počiatku. Satan sa živí krvou a bratovražedné vojny sa pripravujú pod zemou a tajne. Satan ženie národy jeden proti druhému a smeje sa.

—        Správne. Ale my vieme, že aj v Apokalypse víťazstvá Satanové sú dočasné. Porážka Šelmy, ktorá vystúpi z mora, to jest Antikrista je neodvratná. Skutočne vidíme na bielom koni víťaziť Toho, ktorého Apokalypsa nazýva Verným a Pravdivým. „A bol oblečený do šiat zfarbených krvou; a jeho meno je Slovo Božie." Iste sa pamätáte. Krv je symbolom Baránka, obetovaného za spásu ľudí a ten, čo sa zjaví na čele žiariacich nebeských armád, je triumfujúci Kristus. Teda nijaká pochybnosť o epilógu. Ale v ktorom bode sme dnes ? To je problém.

            Zdalo sa, že don Giovanni Maria zasa váha; potom sa zahľadel na kardinála a pokojne povedal:

—        Dnes by sa azda patrilo pripomenúť niektorý starodávny žalm: „Ó Bože, ktorý súdiš národy, udeľ nám spravodlivosť podľa našich práv a našej neviny. Ukáž sa. Povstaň ako sudca zeme. Pomsti krv našich svätých, ktorá bola vyliata..." Skutočne, v týchto biblických slovách Starého zákona cítiť dych strašnej spravodlivosti, ktorý ešte nie je dychom lásky, odpustenia a milosrdenstva Nového zákona. A musíme byť hodní zjavenia Evanjelia. Rozumieť. Odpúšťať. Milovať. I nepriateľov. Nadovšetko nepriateľov, pretože možno potrebujú iba lásku.

—        A príde ten pre všetkých spravodlivý a na slobode založený pokoj, ktorý svätý Otec tak účinne predpovedal. Ale bude potrebné, aby hodina pokoja nebola hodinou pokušenia na pomstu, nenávisť a nevraživosť.

            Don Giovanni Maria sa úctivo uklonil.

—        A zopakujme Kristove slová: „Pokoj s vami". Ale nesmieme si robiť ilúzie ani my ani druhí. Nech je vývoj tejto vojny hocijaký, nech skončí hocijako, vieme, že súboj bude pokračovať až do konca sveta. Zmenia sa spôsoby, zbrane a ľudia. Pýcha dá sotva chvíľu pokoj. Nevera a novopohanstvo sú zlými semenami, z ktorých bohužiaľ vyklíčia iné zlá. A ak v zatemnení svedomí, zatročovaní duší a poburovaní sŕdc viera klesne na rôzne rozvetvenia povier alebo na formy nízkeho a falošného mysticizmu, nebudeme smieť žasnúť, ak po viere dychtiace davy podľahnú čaru nejakého zvodného čarodejníka, ktorý ich oklame a premietne znak nebies na pozemské cesty.

—        Ach, áno, táto vojna je skutočne strašná a nikto nemôže predvídať, ako sa skončí. Sily zla sa rozpútaly a násilie vyvoláva násilie. Pohľad na toľkú zúrivosť spôsobuje naozaj bolesť. Boh tresce celé ľudstvo ! Ale obraz apokalyptického zajtrajška, ktorý črtáte, obraz, ktorého táto vojna svojou povahou, ak som dobre pochopil vašu myšlienku, by bola iba vigíliou, je ešte strašnejší.

—        A jednako myslím, Eminencia, že to tak bude. A vtedy boj proti Bohu nebude poznať hraníc. V Apokalypse je napísané: pravda je zapečatená. Vieme o tom, Eminencia, však? Minulosť a budúcnosť, všetko je napísané. A ako bolo sedem hviezd a sedem svietnikov, tak prv než sa zjaví rozhnevaný Baránok, otvorí sa sedem pečatí a zaznie sedem trúb a sedem kalichov vyleje na zem božie tresty. A Šelma, ktorá vystúpi zo zeme, pripraví príchod Šelmy, ktorá vystúpi z mora. A prídu posledné dni Babylonu, mesta zla, ríše Satanovej.

—        A koniec Antikrista, — zakončil kardinál, — Ale prv musia prísť posledné časy.

—        A možno už nie sú ďaleko. Storočia sa stávajú chvíľami. Konečne tri znaky ohlásené svätým Pavlom v jeho listoch k Solúnčanom a Rimanom, znaky, z ktorých budeme môcť poznať posledné časy, ukazujú sa už dosť zrejmé: apostázia národov, všade hlásané Evanjelium a obrátenie židov. Či nám k tomu zjavenie v Parayle-Monial nevraví, že pobožnosť k Božskému Srdcu bude vyhradená práve posledným časom ? Ale koľkí okrem katolíckeho sveta pochopili vyznám, hodnotu a závažnosť tohto božského napomenutia ? Napokon, keď skúmame Malachiášovo proroctvo, o ktorom sa toľko diskutovalo, zistíme, že nástupca pápeža, ktorý bude nasledovať po terajšom Piovi XII., bude poznačený heslom Flos jlorum. A či toto heslo by nemohlo značiť kresťanskú jar a ešte raz aj rozkvet mučeníkov ?

—        Pokračujte, prosím vás, — povzbudil ho kardinál s úsmevom. — Hoci nesúhlasím so všetkými vašimi náhľadmi, je zaujímavé vás počúvať. Teda ?

—        Teda, Eminencia, i keď v terajšej dobe pýcha, egoizmus, nesmieriteľnosť, násilie a satanizmus môže tvoriť motívy, ktoré sú prelúdiom konečného konfliktu, ako určiť dátum pádu Satanovej ríše? Vieme iste, že Babylon padne, pretože „jeho otravami boly zvedené všetky národy". Pravda je zapečatená. A my svojimi slabými ľudskými silami sa pokúšame ju vidieť, vedieť a pochopiť. Pritom všetkom, Eminencia, jedna vec sa mi zdá pre nás zrejmá, a to: hodina nášho mučeníctva. Veď či Apokalypsa nehovorí, že v Babylone sa našla krv prorokov a svätcov ? Teda aj naša. A preto, ak počítame ešte dva pontifikáty, či neprídeme k tomu, ktorý je poznačený heslom Flos florum, a nezistíme, že jeho čas by padol asi na koniec nášho storočia ? A tak znovu ožije prorocký žalm: „Ó Bože, pomsti krv svojich svätých, ktorá bola vyliata."

—        A teda myslíte ...

—        Áno, Eminencia. Myslím, že sa blíži doba, v ktorej my kňazi už nebudeme len pastiermi, ale budeme musieť obetovať i svoj život Najvyššiemu na materiálnych zákopoch tohto urputného boja. Pretože je napísané, že sily zla nezví ťažia.

            Dlhé ticho. Potom kardinál, ktorý sa zdal dojatý, zvolal:

—        Opakujem: ste skvelý. A povedzte mi, pamätáte sa na knihu, ktorú som vám radil prečítať ?

—        Áno, „Kristus vyslanec" kardinála Jakuba Gibbonsa, baltimorského arcibiskupa. Prečítal som si ju, aby som sa napil pramenistej vody, aby som sa zocelil na ohni a našiel zbrane. A čítal som ju, Eminencia, aj preto, aby som sa zasmial z irónie, sarkazmu, urážok a potúp, ktoré niekedy naša čierna reverenda vlečie za sebou. Vy ste príliš vysoko, aby ste zakúsili túto nízkosť. Oh, súhlasím: ľudstvo, to, ktoré otročí zlu, môže sa klamať a dávať najavo svoju slobodu tým, že hádže na nás blato; ale Kristov kríž, ktorého sme služobníkmi, zvíťazí nad svetom, pretože ľudia smädia po láske. A my budeme po'rební až do konca vekov, i keď nás budú vysmievať, urážať a mučiť, pretože utrpenie nikdy neprestáva a vždy volá po nádeji a pozemské krivdy si vyžadujú naprávajúcu spravodlivosť Kráľa kráľov. A sme strážcami zákona, obrancami viery, hlásateľmi nádeje, rozdavačmi lásky, zastancami toho svetla, čo osvecuje každého človeka, prichodiaceho na svet. Pozdravujeme rodiaceho sa, dvíhame padajúceho, žehnáme milujúceho, potešujeme trpiaceho, rozhrešujeme hrešiaceho, posilňujeme umierajúceho. A sme jediní, čo môžeme povedať každej duši večné slovo, ktoré otvára hviezdnaté brány Nekonečna. Neuzavierame sa do kláštorov, nepatríme k čisto rozjímavým radom, ale žijeme vo svete a poznáme biedy každého a cítime potreby všetkých: sme kňazi, jednoduchí vojaci Kristovho vojska. A prosíme Najvyššieho, aby zapálil čoraz väčší počet povolaných vo všetkých spoločenských triedach, nielen v ľude, pretože ľudstvo dnes viac než hocikedy predtým sa dovoláva dobrých kňazov, ktorí by otvárali brázdy, zasiali semeno a položili základný kameň vo svedomiach. A sme soľou zeme, pretože „ak soľ sa stane neslanou, čím sa osolí"? A ako Antikrist je človek hriešny, my sme ľudia boží. A zostaneme vždy najpokornejšími služobníkmi Najvyššieho  presvedčení, že slúžiť Bohu značí panovať. A sme priateľmi a bratmi Ježišovými, pretože Kristus zjavil apoštolom vôľu svojho Otca. Takto sme vysluhovateľmi tajomstiev, hlásateľmi právd, služobníkmi smierenia a lekármi úbohých, chorých, zranených a teda drahocenných duší. A sme vyslancami božími a spolupracovníkmi Kristovými a preto každý z nás musí byť hotový pokračovať v jeho obete pre dobro ľudstva, a to až do konca vekov, nie je pravda, Eminencia ?

            Nuž keď máme takýto žiarivý ideál, čo záleží na tom, že naša čierna reverenda je zavše vysmievaná, tupená, zašpinená blatom a postriekaná krvou ? Čo záleží na tom, že ľudia, natešení tým, že sa im podarilo nájsť zárodky omylu v každej náuke, triumfálne kričia, keď odkryjú ľudské chyby medzi kňazmi, a zahrnujú nás urážkami a kamením ? Naproti tomu bolo by treba pamätať si slová Tomáša Carlylea, ktorými velebí hrdinov: „Kňaz je spojovacím bodom medzi ľuďmi a Neviditeľným. Ako duchovný kormidelník národa vedie veriacich k brehom nebeskej vlasti a múdro vyhýba úskaliam tohto sveta. Byť hlasom Jehovovým, tlmočníkom neznámej pravdy bolo už ideálom proroka, a je aj ideálom kňaza."

            Ale keby som mal dosť smelosti, rád by som ešte niečo dodal, Eminencia, — a ako by ho unášala vlna mystického lyrizmu, zakončil: — Neviem, čo mi Všemohúci vo svojej nekonečnej múdrosti pripravil. Neviem, či moja pozemská zastávka bude ešte dlhá. Neviem, akú skúšku mi Boh určil. Ale keď vidím tie ustavičné vojny, bratovražedné ľudstvo a všetky bolesti, rád by som obetoval tento svoj biedny a teraz už starý a neužitočný život, aby ho Večný prijal za spásu najúbohejšej, najchorejšej a naj zranenej še j duše. A povedal by som: Ó môj Pane, práve preto a len preto, že som kňaz, že som najnehodnejší z tvojich služobníkov a posledný z Tvojich vojakov, daj mi milosť spolupracovať s Tebou až do posledného dychu môjho života i po ňom, pretože smrť nejestvuje a boj bude trvať, kým svet bude svetom. A keďže som bol vyslancom Kristovým medzi ľuďmi, daj, aby som bol vyslancom ľudí, i tých veľmi vinných a zavrhnutých, u Teba, ó môj Bože. A povedal by som tiež: Ó Pane, žil som uprostred Tvojich tvorov, ktoré sú mojimi bratmi. Ó Pane, prežil som mnoho rokov medzi jednoduchými a dobrými ľuďmi z hôr, ktoré sú bližšie k Tebe. Ó Pane, poznal som aj ľudí z rovín, miest a veľkomiest, kde horúčka šľahá nervy, smysly a rozum. Pre toto všetko a najmä preto, že som bol Tvojím vyslancom u ľudí, teraz sa vraciam k Tebe ako vyslanec ich bied a nádejí. A pre tvrdosť života v každom dni a v každej chvíli, pre boj proti Nepriateľovi, ktorý berie na seba sto mien, používa tisíc zbraní, nastavuje osídla a stroji úklady, pre krehkosť ľudského tela, ktoré podlieha nekonečným pokušeniam, pre krátkosť života, ktorý pominie ako dych, pre smrť, ktorá prichodí náhle vtedy, keď začíname chápať cenu života, ktorý si nám dal, pre deti dneška, ktoré budú ľuďmi zajtrajška, zľutuj sa, ó Pane ...

            V tej chvíli bez zaklopania vkročil Michele a obaja mužovia ako by sa vrátili do skutočnosti.

—        Už hodinu čakajú ľudia pri spovedelnici, dôstojný pán. Sú mrzutí a začínajú hundrať.

            Don Giovanni Maria sa usmial. Prešiel si rukou po čele.

—        Ach, zabudol som! Prosím o prepáčenie, Eminencia, ak som vás nudil. Počuli ste ? Je čas, aby som išiel do zákopu na svoje bitevné miesto.

            Nie, od istého času mama Terézia nebola spokojná. Zdá sa jej, že jej syn je nepokojný. A príčina ? Všetko spolu: život v Capannette, „Dobrá zastávka", chudobní, deti a preplnená spovedelnica. Ustavične prichodí toľko aut. A korešpondencia. Napokon jeho horali. Priveľmi sa namáha ... Musí sa s ním porozprávať.

            Začala rozhovor dva, tri razy a ako zvyčajne, zostala stáť uprostred kuchyne a nevedela, ako pokračovať.

—        Stavím sa, drahá mamička, že sa chystáš povedať nejakú malú lož, — povedal dobiedzavo don Giovanni Maria, ktorý, sediac vo svojom obvyklom kútiku, ju chvíľu pozoroval. — Vedz, že som čakal tvoju kázeň, ba povedal som si: uvidíš, že to začne. Teraz ti ju zopakujem tak, ako by si ju bola povedala ty, so všetkými radami a tvojimi vlastnými slovami.

—        Nuž nepoviem ti nič, — zakončila starenka a čo i nechcela, usmiala sa. Pristúpila k oknu, pozrela sa na bezoblačné nebo, akosi bojazlivo pohladkala syna a povedala: — Ide o to, že si nikdy nedožičíš odpočinku. Nikdy.

—        A ty mamička ?

—        Ja ? Ach, pre mňa je to iná vec. Ja som tvoja matka, som mama Terézia pre ľudí z dediny a z hôr, ba i pre tých z mesta, pre hostí, chudobných a deti, pre všetkých; povedal to aj pán kardinál. Ale ty, môj syn ... Nie, tak to nepôjde. Uisťujem ťa, že som veľmi rada, že čoskoro príde tvoj dávny priateľ nadporučík. Akože sa volá ?

—        Fausto Marchesí. Teraz je už majorom, mamička. Príde čoskoro, možno zajtra alebo už dnes večer. Fausto Marchesí, major alpských strelcov, môj priateľ z Ortigary: veľmi dobrý vojak a milý priateľ. A veselý chlap.

—        To nám treba. Nech príde hoc aj na lietadle, tým lepšie. Aspoň ťa trocha rozptýli. Prinúti ťa ísť von. Aspoň pôjdeš na prechádzku ...

            Vtom vkročila sestra Agnese s trochu rozrušeným výzorom.

—        Cesarino, Luciin chlapec, neprišiel do jaslí. Bolí ho hrdlo. Mandle. Doktor Righenzi sa išiel pozrieť i na Rosettu. Jej matka mi povedala, že sa tiež sťažovala na hrdlo. Nechcela by som, aby ochorela, veď je taká útla.

—        Ale nie, nebojte sa. Deti behajú, spotia sa, rozhorúčia sa a nachladnú, nuž z toho ich bolí hrdlo. Povedzte mi radšej, ako sa majú ostatné.

—        Dobre, chvalabohu; hneď sa k nim vrátim. Nechala som ich pod dozorom Giovanny, ktorá je už väčšia. Nechám ich hrať sa, spievať a dám sa im i modliť za Cesarina a Rosettu. Ba zapálime i červené svetielko pred Jezuliatkom. Ak máte chvíľu času, dôstojný pán, príďte prosím do jasiel. Ja už idem.

—        Veľmi rád, sestra Agnese. — A len čo sestra odišla, spýtal sa svojej matky, ktorá dávala do poriadku kuchyňu: — A kde je Letícia ?

—        Poslal si ju do hotela „Nové Taliansko". Už sa nepamätáš ? Bude tam až do večera. — A ustarosteným tónom povedala: — A ak vypukne epidémia ? Pri deťoch niet nikdy pokoja.

—        Ale nie, nie. Spýtam sa doktora Righenza.

            Michele udychčaný pribehol z kostola a ako obyčajne hundral:

—        Akýsi pán vás chce vidieť, dôstojný pán. Vlastne chce s vami hovoriť; len s vami. Nepodarilo sa mi z neho vytiahnuť, kto je.

—        Zato nemusíš hundrať. Ľudia ťa právom nazývajú Jeremiášom.

            Michele zakýval veľkou hlavou s volskými očami a vybuchol:

—        Je to môj zvyk, ktorý si už ani neuvedomujem. Ale ten chlap vonku vyzerá slušne a chce vás asi prekvapiť. No to nie je spôsob.

—        Že by to bol ten tvoj nadporučík ? — zvolala mama Terézia.

            Don Giovanni Maria sa usmial a vyšiel von.

            Aká to radosť vidieť svojho starého spolubojovníka, oživiť spomienky, porozprávať si o toľkých veciach: a už vopred sa tešil.

Zbadal za stĺporadím čakajúceho muža. Nie, nie je to Fausto Marchesí. Tento je omnoho mladší. Nepozná ho. Pristúpil k nemu a srdečne ho pozdravil.

—        Chceli ste byť so mnou ?

—        Prepáčte, že som si vás dal zavolať až sem. Neopovážil som sa vyrušovať vás doma, naozaj som nemal odvahu. Mal by som sa s vami rozprávať, Don Giovanni Maria. Áno, ja vás dobre poznám, viem, aký ste dobrý a preto som prišiel. Vy ma však nepoznáte. Nemôžete sa pamätať na mňa, možno po mene áno. Neviem ani, kde začať ...

            Don Giovanni Maria sa usiloval rozpamätať. Nikdy ho nevidel. Nepamätá sa ani zďaleka na túto fyziognomiiu Posunkom ho vyzval, aby vošiel dnu.

            Neďaleko pracoval murár a Pagnotta chodil sem a tam s tragačom. Zahľadel sa naňho s úzkosťou a obavou, že znovu uvidí ten umrlčí prelud, ktorý bude asi smutnou predpoveďou pre malých chorých. Vydýchol si: nič.

—        Nie, nie, tu môžem veľmi dobre hovoriť. Dôstojný pán iste hľadá v pamäti, však ? Ech, darmo, veď vidíte toľkých ľudí. Som Rodolfo Dragoni, viete, ten Letíciin. Ten, čo... — Zastavil sa rozpačito a pozrel inde.

—        Ach, vy ? Nuž kde sa tu beriete ?

            Rudy sa slabo usmial a v pomykove si mädlil ruky.

—        Nemohol som žiť ďaleko od dieťaťa. Ani od Letície. Rozumiete... ? Ako sa majú ? A aký je môj chlapček ? Krásny, však ? Na koho sa podobá ? Mohol by som ho vidieť ? Chcel som prekvapiť. A kde je Letícia ?

—        Uspokojte sa, obaja sa majú dobre. Letícia išla do dediny nakupovať do nového hotela a vráti sa až večer. Ale ak ju chcete vidieť, pošlem po ňu.

            Zdalo sa, že Rudým zmietajú odporujúce si túžby; potom sa jeho ešte stále hlúpa tvár s trochu unaveným úsmevom a zasnenými očami razom zafarbila:

—        Nie, nie, nechajte ju: lepšie tak. Budem mať čas porozprávať sa s vami a uvidím ju dnes večer. Nečaká ma, však ? Akiste bude rada, aspoň si tak myslím.

—        Aj ja myslím. Ale povedzte mi teraz otvorene, čo zamýšľate robiť ?

—        Nemám presne určený program. Odišiel som, len čo som mohol. Chcel by som pracovať, poctivo pracovať. Oh, uspokojil by som sa pre začiatok s hocičím, ba nezdráhal by som sa byť ani murárskym pomocníkom ako tamten. Nosiť materiál. Áno, je tu nový hotel. Išiel by som i do „Železnej koruny". Videl som, že vymenila majiteľa. Možno na pílu. Pracoval som stále odvtedy, čo ... Letícia vám to akiste vyrozprávala. — Pauza. Usmial sa a rozpačito pokrčil plecami. — Na ceste po mori som konal skoro všetky práce a cesta ma nestála nič. A tu som, aby som objal svojho synčeka. Nikdy som ho nevidel, chápete ? — Pozrel sa smerom k jasliam, odkiaľ prichádzal detský krik. — Azda nebude ťažké nájsť nejaké malé zamestnanie...

—        Máte dobré úmysly, výborne !

—        Oh, áno ! Chcem pracovať, chcem udržovať seba samého, Letíciu a dieťa. Napraviť život, znovu začať. Keby ste vedeli, ako Letícia rozprávala pri procese: vyzerala iná, zmenila sa! Dokonca i novinári boli prekvapení. A uviedla i vaše meno. Určite. — Znovu naliehavo pozrel smerom k jasliam. — Môj chlapec je tam, však ? Áno, musím vám to povedať: od toho dňa som sa aj ja, ako Letícia, rozhodol zmeniť život, opustiť Ardillovu spoločnosť. Akiste viete o procese a o rozsudku...

            Don Giovanni Maria mu nedal pokračovať a udrel ho rukou po pleci.

—        Uvidíme, uvidíme. Zatiaľ myslirfte na dnes večer. Potrebujete niečo ?

            Nemôže pochybovať, že Rudy je úprimný a oduševnený dobrými predsavzatiami. A teraz po prekonaní prekvapenia z nečakanej návštevy teší sa z toho návratu, ktorému iste i Letícia bude rada. Na druhej strane už dávnejšie zbadal, že tá úbohá deva ešte stále miluje Renatovho otca. Nemôže byť teda nič lepšieho ako vytvoriť malú rodinu. Z jasieľ doletujúci spev detí a veselý hlas sestry Agnesy ho upokojily: nijaká vážna choroba. Zavše ako hodený kameň zaznel krik a dážď detského smiechu.

—        A povedzte mi, dôstojný pán, — spýtal sa Rudy prosebným tónom, — nemohol by som vidieť svojho Renata ? Len na chvíľu, prv než príde Letícia. Iba tak medzi štyrmi očami. Áno ? Ďakujem, ďakujem, aký ste dobrý. Pokúsil som sa o to už predtým, ale mi nedovolili. Podobá sa na mňa alebo na svoju matku ? A rozpráva mnoho  Úbohý maličký ! Viete, kde sa narodil, však ? A ktovie, či mu Letícia povedala niečo o mne... Vie, čím je jeho otec ? Vie, ako sa volám? Povedzte mi, povedzte mi, prosím. — A rozprával ďalej rozrušený a šťastný i vtedy, keď za donom Giovannim Maria prechádzal cez dvor.

            Belasá, čerstvo zamaľovaná bránka s veľkým nápisom Educare infantiam a strieborný zvonček ako v rozprávke. Za bránkou prenikavý krik detí. Ktorý je Renatov hlas ? Ktorý ?

            Konečne sestra Agnese otvorila. Jej sladká tvár bola trochu smutná. Štyri či päť deti sa jej držalo sukne a všetky naraz rozprávaly.

—        Dobre. Vidíte, že je to dôstojný pán s pánom. Choďte sa hrať. — A ľahkými posunkami sa ich usilovala upokojiť tým, že jedno hladkala a druhé vzala za ruku.

—        Ktorý je, ktorý ? — sledoval Rudy nervózne a spytoval sa pohľadom.

            Dvaja chlapci, jeden blondín s odtienkom medenej farby a druhý gaštanovovlasý pribehli k nim s krikom.

—        Ten! — vykríkol otec. — Letíciin profil a vlasy. Celkom ako ona. Ona ! — A skočil k nemu, aby ho objal.

            Don Giovanni Maria a sestra Agnese, dojatá, pretože hneď pochopila, sa bez slova priblížili. Užasnuté deti ich obstúpily s vyvalenými očami a otvorenými ústami.

—        Neutekaj, Renato, — povedal Don Giovanni Maria a zadržal chlapca. — Tento pán je mojím priateľom. A je priateľom i sestry Agnesy a tvojej mamičky. Nadovšetko tvojej mamičky. A poznal aj tvojho otecka. Vieš, že mamička ti často o ňom rozpráva.

—        O jeho oteckovi ? — zabľabotal Rudy zarazený a ligotavými očami pozrel na kňaza. Ticho. Potom ako by razom nadobudol odvahy, spýtal sa so stisnutým hrdlom a vinúc k sebe dieťa: — Povedz mi, kde je tvoj otecko ? Čo robí ? Vieš to ? Odpovedaj.

            Renato pozrel na dona Giovanniho Maria, zahľadel sa na neznámeho a vážne odpovedal:

—        Môj otecko je v Amerike. Pracuje v továrni na lietadlá. Keď zarobí mnoho peňazí, potom príde ku mne. Tak mi to vždy hovorí mamička.

—        Áno, áno, drahý ! — vykríkol dojatý Rudy a objal ho.

            Zatiaľ všetky deti, privábené nečakanou návštevou, sa tisly okolo. A hoc nechápaly dobre, jednako tušily, že Renato sa stáva dôležitou osobnosťou.

            Sestra Agnese po dorozumievajúcom pohľade s donom Giovannim Maria odviedla väčšie deti preč. A ochvíľu i ona sa stala dievčatkom medzi nimi a začala sa s nimi hrať.

—        Koľko krásnych dcér máte, pani Doré. Koľko krásnych dcér máte.

—        Sú krásne a vezmem si ich, pani Doré. Sú krásne a vezmem si ich.

            Vtom vkročil do dvora doktor Righenzi s vážnym výzorom a zatiahol kňaza na bok.

—        Zlé zprávy. Podozrivé prípady: bolenie hrdla, škvrny. Sme v inkubačnom štádiu, to je pravda, ale mohol by to byť záškrt. Oh, neľakajte sa. Dnes vieme proti nemu bojovať, máme výborné séra, takže už nie je taký nebezpečný ako prv. Pritom všetkom zostáva vážny. Treba dať pozor na nákazu a hneď zatvoriť jasle.

            Don Giovanni Maria pozrel na deti, ktoré sa bezstarostne hraly. Fanfáry kriku a smiechu. Väčšie pokračovaly so sestrou v kole: — Čo chcete s nimi robiť, pani Doré ? Čo chcete s nimi robiť ?

—        Vydajte ich, pani Doré. Vydajte ich.

—        Je nebezpečenstvo smrti, pán doktor ?

—        Nateraz nie. Ale už tri deti máme postihnuté. Izoloval som ich. Jasle treba zavrieť. Choroba je smrteľná, cirkulujúce toxíny môžu poškodiť srdce a je koniec.

            Sestra, ktorá na znak dona Giovanniho Maria prerušila hru a pribehla k nim, nemohla veriť vlastným ušiam a súc celkom popletená dávala tisíce otázok.

—        Nie sú nateraz v nebezpečenstve ? Naozaj záškrt ? Ale je to vážne ? A Rosetta a Cesarino ? Toľko sme sa s deťmi modlili.

            Deti sa postupne približovaly. Niektoré z väčších maly podozrenie a skúmaly lekára a kňaza.

—        Viete, drahé deti, vaši kamaráti sa čoskoro vrátia do jasieľ zdraví. Nie je to nič, — uisťovala sestra, — ale treba sa ešte modliť.

—        Modlili sme sa aj dnes ráno ! — vykríkol Paolo.

            Mária Luisa, blondínka s pehavou tvárou, ktorú nazývali Pierkom, pretože bola veľmi malá a ľahká, vykríkla ako trúbka:

—        A my sme zapálily červené svetielka pred Jezuliatkom. Takto ich Ježiško vidí a vie, že mnoho detí je chorých a že ich musí hneď uzdraviť.

            Rudy, bledý, stále vinul k sebe Renata, ako by ho chcel chrániť, a počúval tak, že nemihol okom. Potom odrazu zdesene pozrel na kňaza a na lekára a zabľabotal: — Teda je tu vážna epidémia ...

            Keď Lídia Marchisio, idúc pred donom Giovannim Maria, vyšla na dvor, štvrtoční chudobní sa už začínali schádzať. Zdalo sa, že aj dnes predpoludním tu bude veľký dav.

— Nebojte sa, dcérka, — opakoval kňaz pri rozlúčke. — Buďte pokojná: vášmu snúbencovi nateraz nehrozí nijaké nebezpečenstvo, i keď odišiel z Cameri na neznáme miesto. Chvíľa je vážna, ale Boh bude ochraňovať naše Taliansko, ak bude strhnuté do konfliktu.

            Lídia sa naňho zahľadela, chviľu mu držala ruku, a zdalo sa jej, že sa cíti istejšia.

—        Riccardo Lantieri má k vám takú veľkú úctu a sympatiu. Vždy mi rozprával o našom marcovom stretnutí, ktoré bolo skutočne udalosťou. Ozaj, keby ste vedeli, ako zle sa cítil Gustavo Ferrero. Nie je to zlý chlapec.

—        Ach, chudák, ľutujem ho: nestálo to za reč. Aj on je v zbrani, však ? A vaša priateľka ? Tá s tými „Medzinárodnými panorámami". Má sa dobre ? Pozdravte ich všetkých veľmi srdečne. Áno, áno, budem sa modliť zaňho, za vás, za všetkých. Šťastlivú cestu, slečna. A ďakujem vám, že ste ma prišli navštíviť.

—        Ako ? Ja ďakujem vám, — protestovala živo Lídia. — Len čo Riccardo odišiel, cítila som sa taká opustená, že som sa rozhodla prísť sem hore, aby som zas načerpala trochu toho entuziazmu. Pamätáte sa ? Ďakujem vám. Ďakujem.

            Don Giovanni Maria, ktorý vyzeral zamyslený, sa s ňou rozlúčil láskavým posunkom a hneď sa pobral k dverám kuchyne, v ktorých sa zjavila jeho matka.

—        Čo je, mamička drahá ? Zdáš sa mi ustarostená.

—        To ... to, že dnes ráno ďalšie tri deti boly postihnuté nákazou. Choroba sa šíri.

—        Ktoré sú to ?

—        Peppino, jedno zo štyroch detí práčky Colomby. Tej úbohej vdovy. Nino, syn hostinského, Giacomina, dcérka pekára.

—        A Renato ? — spýtal sa don Giovanni po chvíli.

—        Ach, teraz už aj on; choroba sa prejavila dnes v noci. Myslela som, že o tom vieš. Letícia ho neopúšťa ani na chvíľu; je ako rozzúrený dravec. Otec bežal do Castelforte po doktora Righenziho. Keďže má mnoho chorých, tažko ho nájsť. A čo keby sme telegrafovali doktorovi Morenovi ? Je taký statočný a dobrý.

—        Áno, ale nie je detským lekárom.

—        A čo na tom záleží ? Hlavná vec, že je lekárom. Aspoň pomôže Righenzimu. Iste vie viac ako my. Záškrtová epidémia je vážna. Cesarino a Rosetta už umreli.

            Don Giovanni Maria bolestne potriasol hlavou.

—        Ach, nehovor, nehovor, mamička; že trpia ludia, to chápem, ale deti, deti...

—        Utrpenie detí bolí viac. Cím sa previnilý ? Prečo musia umrieť, keď ešte nežily ? Prečo musia trpieť ? — pokračovala starenka. — Vysvetli mi ty, ktorý vieš toľké veci, prečo musia umrieť deti, keď sú slnkom a radosťou ? Oh, koľko biedy, a táto hrozná vojna sa každý deň viac rozširuje. Pomysli si na matky celého sveta... A my Taliani čo urobíme ?

            Don Giovanni Maria privrel oči: zdalo sa, že je vzdialený a neprítomný, ale nikdy nebol taký blízky a prítomný. Ale čo povedať na smrť ? A s povýšenou hlavou a s ochromenou rukou, ktorá mu nehybne visela po boku, vyzeral ako vojak, čo stojí v pozore a čaká na rozkaz.

—        Smrť nejestvuje, je iba prechodom do iného sveta, ktorý raz všetci poznáme. A možno, že ja prv než mnohí iní. Oh, nebuď smutná, drahá mamička. Uvidíš, že ma hneď budeš cítiť žiť pri sebe. Ale ak my môžeme byť súdení podľa skutkov svojho života, čc povedať o deťoch, ktoré umierajú privčas ? Tajomstvo, tajomstvo ... Možno, že Boh nám chce dať najavo, že už nemá dôveru v ľudstvo. Možno, že deti sú nevinným zrnom, obetovaným preto, aby láska znovu sostúpila medzi bratovražedné národy. Možno, že Boh trestá ľudí v tom, čo majú najdrahšieho a najčistejšieho, v deťoch, ktoré sú stále sladkou nádejou sveta. Možno je to ... Načim sa modliť, mamička; modliť sa. Prosiť o milosrdenstvo vo vojne. Zmiluj sa, ó Pane, nad deťmi dneška, ktoré budú ľuďmi zajtrajška. — A po chvíli, ako by hovoril sám k sebe, dodal: — Možno, že pre naprávajúcu spravodlivosť je potrebné, aby sa nejaká duša ponúkla ako náhrada za tieto mladé a drahocenné životy.

            Chudobní stále prichádzajú. A je ešte privčas. Na priestranstve pred kostolom stoja dve autá. Aj dnes bude stisk pri jeho spovedelnici. Stále hriechy a nádeje.

            Nebo je kryštálovo čisté. Punta Solitaria velebne tróni nad krajom. Sibrinkovania lastovičiek, opojených svetlom a slnkom. Teplé závany trávnych vôní. Pri veľkej pínii Eusebio a slepý Martin. V diaľke Danielove údery na nákovu. Odrazu teplý refrén piesne: ..Čierne pierko, ktoré nosíme, je zástavou nás alpských voj ..."

—        Počuješ, mama ? Idú chlapci našich hôr. A ten dobrý Marchesi ich vedie so spevom. Aj tu ako na Ortigare, on intonuje: poznávam jeho hlas.

—        Prichádza práve v peknej chvíli, chudák major. Príde si odpočinúť a nájde tu taký zmätok. Viem, že si môže porozprávať s hosťami „Dobrej zastávky", ale zajtra odíde ako lodný kadet... Ach, tá vojna !

            Don Giovanni Maria ju nepočúval. Pobral sa na dvor, aby výkrikom pozdravil svojho spolubojovníka. Odpovedalo mu rytmické volanie. A sbor alpských vojakov znovu zaznel slabšie a ďalej. Tí chlapci sa akiste vrátia napoludnie s hrozným apetítom.

            Cítil sa znovu mladý, hotový do boja, ako kedysi v zákopoch. A zamieril k chudobným.

—        Tak skoro ste prišli dnes ? A Katarína ako sa má ? A náš Martin ? A ty, Eusebio, stále na nohách ?

            Mal slovo pre každého, zaujímal sa o všetkých a každý sa tešil z toho, že je stredom pozornosti. Vyzerali ustarostení z epidémie. Hovorili bojazlivo, len kusé slová. A možno sa cítili šťastní vo svojej biede pred smrťou, číhajúcou za malými postieľkami.

            Odrazu niekoľko žien si razilo cestu, aby sa dostaly až k donovi Giovannimu Maria. Matky chorobou postihnutých detí. Ubolené tváre: cči, prosiace pomoc, pery, chvejúce sa úzkosťou. Pár viet, rozbitých smrteľnou obavou. Šum bez útechy a nádeje. Potom v prítomnosti chudobných, ktorí sa tlačili vôkol, Silvia, pekárova žena, krásna a mladá, prehovorila za všetkých:

—        Obraciame sa k vám, don Giovanni Maria. Ste naším farárom, viete všetko o nás. Prečo nás Boh tak skúša ? Čo zlého urobily naše deti ? Cesarino a Rosetta sú už mŕtvi a mojej Giacomine je tak veľmi zle.

            Colomba, práčka, ktorá zostala vdovou so štyrmi deťmi, pokračovala chrapľavým hlasom:

—        Áno, povedzte nám, don Giovanni Maria, čo zlého sme urobily my, úbohé ženy ? Prečo Boh skúša všetky matky z údolia ? Aj môj Peppino má záškrt. Bude mať sérum účinok ? Bude ?

            Iná matka sa ujala slova. Ďalšia pokračovala. Ešte ďalšia sa pripojila. A čoskoro sa z toho stal prestrašený sbor.

—        Pomôžte nám ! Pomôžte nám. Iba vy nám môžete pomôcť !

            V tej chvíli skočila pred neho Letícia ako dravec. Bola veľmi bledá a rozrušená. S rozpálenými veľkými čiernymi očami a so strhanou tvárou vykríkla:

—        Don Giovanni Maria, Renato umiera! Umiera, vravím vám. Bojím sa. Priniesla som ho z Ameriky k vám, aby ste z neho urobili statočného človeka. A teraz odchádza. To nie je spravodlivé. Boh nejestvuje. Nemôže zabíjať deti. Povedzte vy, ostatné, ktoré ste matkami tak ako ja, hovorím pravdu?

—        Áno, je to tak, — prisvedčila Silvia s plačom. — Aj mojej Giacomine je tak veľmi zle.

            Ostatné matky prisviedčaly so zaslzenými očami. A pomaly ju všetky obkľúčily, ako by chcely utvoriť obranný násyp proti neviditeľnému nepriateľovi.

            Chudobní sa utiahli na druhú stranu dvora a prizerali sa zďaleka.

            Zdalo sa, že Letícia, ktorá sa stala živým plameňom svojho bolestného materstva, je celkom bez seba.

—        Áno, áno, Boh je nespravodlivý. Prečo mi ho dal ? Prečo ? Povedzte, don Giovanni Maria. Povedzle vy ostatné. Prečo ich teda živíme, vychovávame, prečo ich vidíme rásť ? Na čo je to všetko, keď nám ich potom berie ? — A ako by strácala rozum, zarevala: — Renato umiera ! A jednako sudca mi sľúbil, že budem šťastnou matkou. Veď či nemal byť mojím pomstiteľom ? Nemal byť osloboditeľom ?

            Don Giovanni Maria sa ju usiloval utíšiť. Darmo. Všetky matky vyzeraly ako jediné zranené a chvejúce sa srdce.

—        Uzdraví sa Nino? — A Giacomina ? — A môj Peppino ? — A Paolo ? — A Antonietta ? — A mená rozkvitaly rozpálené od horúčky i od krvi. A ruky sa spínaly do zúfalých prosieb. A prosily i pery, siné od strachu.

—        Modlite sa za nás. Modlite sa za nás. Obetujte Bohu všetko, čo máme, zemské plody, úrodu, drevo, zvieratá. Všetko, všetko.

            Don Giovanni Maria sa na ne zahľadel. Sú večným zázrakom života. Istotou lásky, ktorá sa stala telom a krvou. Povedal pomaly a tichým hlasom, ako by hovoril sám k sebe: — Budem sa modliť za vás: deti sa zachránia, ak to bude vôľa božia.

            Pozrel na ne znovu, ako by ich chcel uistiť o svojej pomoci. Potom sa obrátil ku kostolu. Stoja tu ďalšie autá, zasa noví ľudia. Strávi predpoludnie vo spovedelnici ako vojak na stráži. Stále tie isté litánie bied, nepokoja a nádejí. Sivý prúd, hladajúci belasé more.

            Vykročil rýchlejšie. Deň je nádherný, hory triumfujú na slnku. Pocit nekonečného pokoja vôkol kontrastuje so zdesením tejto chvíle.

            Pri kostole pracuje murár. Pagnotta sa blíži s prázdnym vŕzgajúcim tragačom. Don Giovanni Maria mimovoľne uprel naňho svoje oči. Videl ho, ako sa zastavuje na lúke, zakvitnutej sedmikráskami. A odrazu znovu zazrel podobu smrti. Ako vtedy. Prázdne očné jamky vyzerajú ešte hlbšie. Nemôže sa klamať: videnie je jasné. Podišiel niekoľko krokov bližšie, aby sa o tom lepšie presvedčil.

—        Ak si chcete sadnúť, dôstojný pán, miesto na tragači by dnes bolo, — povedal Pagnotía. A príšerná maska sa smiala na slnku ako vtedy.

—        Prečo nie ? — odpovedal don Giovanni Maria. A privrel oči.

            Iba vtedy pocítil dlhé zachvenie. Zdalo sa mu, že čosi ho unáša ako živý list na najvzdialenejšie hranice sveta, kde sivý prúd nachádza belasé more, kde skutočnosť mení farbu, kde tajomstvo sa osvecuje svetlom, ktoré ešte nepoznáme. Bleskom preletel celý svoj život. Zmeral utrpenie každého a biedy všetkých. Videl zapálené hranice lúk, roztrhané nebo, zakrvavené moria. Hory mŕtvych s gigantickými vojenskými zástavami. Vojnu. Ľudstvo, pochodujúce k svojmu zajtrajšku. A diabla pýchy smiať sa v tieni. Potom deti, deti na malých bielych posteliach. A pri nich matky. A všade vôkol iné plačúce matky. Vojna! Vojna, ktorá hrozí i Taliansku. A opakoval:

—        Ó Pane, zľutuj sa nad deťmi dneška, ktoré budú ľuďmi zajtrajška.

            Znovu otvoril oči, teraz už rozhodnutý ponúknuť svoj život Najvyššiemu. Veď či nie je pastierom ? Nevidel z osvetlených duchovných výšin boj v tieni rovín ? A či nie je jeho povinnosťou brániť najmladšie a najdrahocennejšie životy ? Deti a vojna. Deti a vojna ...

            Pagnotta sa ešte smeje ako príšerná maska, ožiarená slnkom. A na smaragdovej lúke sa hmýria sedmikrásky, symbol modlitieb detí a matiek. Obrátil sa chrbtom k Pagnottovi a už naňho nepozrel.

            Michele mu bežal naproti, robil veľké posunky a kýval veľkou hlavou a volskými očami:

—        Dôstojný pán, pri spovedelnici s'ojí celý rad ľudí. Nemôžem ich už udržať na pokoji, hundrú, hundrú...

—        Pravdepodobne sa to naučili od teba, priateľ, — odpovedal dobrácky don Giovanni Maria. — Idem hneď.

            A nechajúc Michela s polovičným posunkom, pobral sa ku kuchyni. Jeho matka s pomocou sestry Agnesy zaiste pripravuje štvrtočnú polievku pre chudobných. Dnes akosi nekričia. Možno sa hanbia dožadovať sa iba polievky, keď toľko matiek prosí o život. Dobrá, svätá, drahá mamička !

            Videl všetky ostatné matky sústredené v nej. Vyvolal ju z kuchyne a, hnaný detskou túžbou po nežnosti, objal ju.

—        Čo je, čo je ? — spýtala sa prekvapená starenka a oči jej zvlhly.

—        Nič, mamička drahá. Mám ťa tak veľmi rád. Modli sa za všetkých, za matky, za deti a aj za mňa. Oh, neplač, všetko prejde. — Usmial sa, pomohol jej utrieť slzu; znovu ju silne objal a dlho sa na ňu zahľadel. — A teraz každý do svojej práce: ty do prípravy polievky a ja do spovedelnice na svoje zákopové miesto. Sbohom, mamička, onedlho sa vrátim.

            Mama Terézia s otvorenými ústami hľadela za ním, ako odchádza. Potom ako by ju schytil akýsi podvedomý strach, vykríkla: — Ale čo to všetko má znamenať ? Prečo to, prečo, syn môj ? ...

            Letícia, trochu pokojnejšia, znovu sa vrátila k posteli chorého dieťaťa a s hlbokou vráskou medzi obrvami hľadela synkovi do očú.

—        Je ti zle", miláčik ?

            Renato sa uškrnul a duseným hlasom zabľabotal:

—        Trochu, — a usmial sa, aby sa usmiala i matka.

            Dolu na dvore medzi chudobnými začína byť rušno.

            Niekoľko izolovaných hlasov sa dovoláva polievky. A slnko si veselo pohráva na podhlavnici.

—        Vieš, poklad môj, mamička bola na dvore pre zprávy. Zaskočila do jasieľ. Cesarino a Rosetta sa cítia lepšie. Áno, áno, i Giacomina. A čoskoro sa i ty uzdravíš. Si rád, však ? A si rád aj tomu, že prišiel otecko ?

            Renato prisvedčil a s námahou opakoval zachrípnutým hlasom: — Tak veľmi rád! — a oči sa mu zajagaly.

            Matka prekypovala nežnosťou; pohladkala ho a urovnala mu podhlavnicu, aby mu slnko nesvietilo do očú.

—        Otecko odišiel do Castelforte a čochvíľa sa vráti. Už nás neopustí. Budeme žiť vždy spolu všetci traja.

            Zakrútila ho do perinky. A znovu sa naňho zahľadela. Má trochu horúčkovitý výzor: choroba ide teda svojou cestou.

            Aká ošklivá kríza to bola dnes ráno ! Ešte sa chveje. Sišla na dvor ako pomätená a nevedela ani čo robí, ani čo vraví. Teraz sa jej všetko zdá konfúzne. Znovu vidí prestrašené matky, Colombu, Peppinovu mamičku, Silviu, mamičku Giacominy a všetky ostatné ... Mamičky Cesarinova a Rosettina zostaly doma plakať. Môže sa naozaj pokladať za šťastnú, pretože sa zdá, že Renato pokojnejšie usína. Znovu počuje slová dona Giovanniho Maria: „Budem sa modliť za vás: deti sa zachránia, ak to bude vôľa božia." A všetky matky sa uspokoj ily ako by čarom a v každom srdci sa znovu rodí nádej. „Ak to bude vôľa božia..." Čo tým chcel don Giovanni Maria povedať ? Iste to, aby sa modlily, veľa modlily.

—        Mamička, počuj, — ozvalo sa dieťa namáhavým hlasom. — Bude treba zapáliť červené svetielko aj za mňa. Chcem sa uzdraviť.

—        Áno, áno, poklad môj, zapálim ho. Takto s neba, zpoza mračien Ježiško uvidí mnoho, mnoho červených svetiel a uzdraví všetky deti i teba. Ale teraz už nehovor, nerobí ti to dobre.

            Z dvora bolo počuť sbor chudobných:

—        Polievka. Polievka.

            Koľko ich je tu dnes ! Úbohá mama Terézia má veľa práce. Šťastie, že jej pomáha sestra Agnese.

            Renato usína. Mohla by ho nechať pokojne spať a sísť do kuchyne niečo robiť. Vtedy odrazu hnaná neodolateľnou silou padla na kolená konča postieľky a zohnúc hlavu na perinku začala sa modliť tak, ako sa nemodlila doteraz ešte nikdy.

            Slová sa jej samy od seba tisly na pery ako pramenitá voda. To je jej poklad a jej radosť. To je jej osloboditeľ a pomstiteľ. To je cieľ jej života. A teraz, keď sa vrátil aj Rudy, teraz, keď šťastie sa zjavuje na obzore, Boh, ktorého sa naučila poznať, ju nemôže takto skúšať. A nachádza najteplejšie slová vo svojom materskom srdci, aby si nimi vyprosila milosť. Teraz už verí. Vďačí za tento zázrak donovi Giovannimu Maria. On ju prebudil. „Bude ti treba len ma zavolať a prídem. I keď ma zavoláš znútra, odpoviem." Naozaj sa tak stalo.

            Teraz Renato spí, ale má trochu ťažký dych. Iste sa mu sníva o červených svetielkach, o mnohých červených svetielkach ... Odrazu sa strhol. Azda sa prebúdza ? Zastonal. Potom, ako by videl v sne, zavolal jasným hlasom: — Don Giovanni Maria. Don Giovanni Maria. — A šťastne sa usmial.

            Letícia, prekvapená, sa naňho dlho zahľadela. Znovu mu napravila perinku a ticho vyšla z izby. Poludnie nie je ďaleko a môže pomôcť sestre Agnesi.

—        Polievka. Polievka.

            Chudobní na dvore vyzerali nepokojní, ako by sa blížil orkán. A jednako nebo bolo bezoblačné. Mama Terézia mala plné ruky práce a preto ju privítala ako požehnanie.

—        Ach, ste tu ? Výborne. Renato spí ? Myslela som, že je to don Giovanni Maria. Dnes ho akosi cítim stále pri sebe čudné...

—        A je vo spovedelnici. Je tam dnes toľko ľudí, — povedala sestra Agnese pri sporáku. — A my máme mnoho práce s chudobnými a s deťmi. Čochvíľa bude dvanásť. Koľko detí je ešte chorých. Je to hrozné. A táto vojna ! Počuli ste zprávy ? Čo sa stane ? A čo urobí Taliansko ? Bože môj, zmiluj sa nad nami...

            Od hôr, za Ornou, dominoval mužský hlas v sbore vracajúcich sa mládencov: „Na klobúku, na klobúku, ktorý nosíme..."

            A chudobní ako by im odpovedali:

—        Polievka. Polievka. Polievka.

            Odrazu zo skupiny starcov, stojacich pri ozrutnej pínii, slepý Martin vykríkol:

—        Don Giovanni Maria ! Je tu pri nás. Videl som ho, videl som ho ...

            Zdalo sa, že akési krídlo sa pohybuje medzi nebom a zemou. Každá duša cítila, že sa dotýka zázraku a v lyrickej atmosfére, ktorú tento zázrak vytvoril, znovu zaznel výkrik chudobných.

—        Je pri nás ! Je pri nás !

            Mama Terézia, ako premenená božskou intuíciou matiek, zabľabotala:

—        Môjmu synovi sa niečo stalo . .

            V tej chvíli zvon oznámil poludnie. Do dvora v sprievode niekoľkých horalov pribehol Michele a v úzkostlivom huku sa rozšírila zpráva:

—        Don Giovanni Maria je mŕtvy !

—        Našli ho mŕtveho v spovedelnici.

—        Je mŕtvy ...

            Vtedy, v zmätenom a rastúcom zmätku hlasov mama Terézia bez zaplakania a bez výkriku padla na kolená, dvihla hlavu k nebu a povedala:

—        Obetoval svoj život Bohu, aby zachránil deti a chránil Taliansko pred vojnou. Cítim ho, cítim ho ! — Potom, presvedčená o tejto duchovnej pravde, zatiaľ čo ostatní zdesene opakovali: „Je mŕtvy ! Je mŕtvy !", privrela oči, aby ho lepšie videla a zvolala:

—        Nie, žije. Je tu pri mne...

OBSAH.

Skutočnosť, ktorú nevidíme                                                                                                                   5

Strážca stáda                                                                                                                                    75

Život pozostáva zo zavolaní a z návratov                                                                                          147

Zapečatená pravda                                                                                                                          205