NINO SALVANESCHI.

KATEDRÁLA BEZ BOHA.

ROMÁN 1947.

VYDAL SPOLOK SVÄTÉHO VOJTECHA V.TRNAVE.

 

Nino Salvaneschi: Katedrála bez Boha, román; z taliančiny preložila Nóra Záhorská, vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave ako 23. sv. edície Svet, séria C. Obálka od akad. maliara V. Hložníka. Tlačila kníh tlačiareň Nakladatelskélho družstva v Prešove r. 1947

.

Dušiam, skúšaným.

nepokojom, úzkosťou a utrpením,

v poníženej ponuke bratskej útechy.

Prelúdium

—        Slovom, mohol by som vedieť, prečo ste nezachovali smluvu s barónom Falkensteinom, ktorý si prenajal váš hotel?

            Riaditeľ hotela Palace, ktorý sa dvíhal na vrchole Pilatusu, sa dôstojne uklonil. Potom si pohladil peknú, plavomedenú briadku a celkom pokojne povedal:

—        Máte pravdu. Mal som hostí, akýchsi Angličanov a Američanov. Ponáhľal som sa na stanovenú dobu všetkých prepustiť a rezervovať podľa dohody celý hotel barónovi. Medzi klientmi mal som práve na rekonvalescencii indickú princeznú Ruth Yong, ktorá si pri odchode zlomila priehlavok. Nemohol som ju poslať preč, keď nevedela stáť na nohách. Mala už pripravenú i batožinu, dáma, ktorá ju sprevádza, vám to môže povedať. Ostatne, ospravedlním sa barónovi. Princezná mu tu nijako nebude na ťarchu. Má obsadené tri posledné izby pravého krídla, tie, ktoré vidieť odtiaľto s tými spustenými červenými záclonami. Nevychádza z izby. Nehráva. — A potom tichšie zakončil : — Je to bývalá tanečnica svätého chrámu v Ganiges, tá povestná tanečnica, o ktorej písaly noviny pred štyrmi rokmi, keď opustila chrám, aby mohla tancovať v londýnskej Olympii. Neviem, či sa pamätáte na ten škandál. Je to ozajstná krásavica.

—        Pamätám sa nejasne, — odpovedal unúdený tajomník, — ale zatiaľ hotel nie je úplne voľný, ako si to barón želal.

—        Ak si to barón bude žiadať, vyženiem princeznú.

—        To je už vaša vec, ale barónov hnev si budete sám znášať. Opakujem vám, že nemá ľahkú povahu ...

—        Poznám ho z počutia. Ostatne, princezná o niekoľko dní odíde úplne zotavená. A moja vina bola iba v tom, že som dúfal v shovievavosť Kráľa peňazí ku Kráľovnej sŕdc.

Barónov tajomník pozrel konečne na hovoriaceho trochu pokojnejšie. Zvyknutý posudzovať ľudí podľa ich vzhľadu a naučený dať im cítiť vlastnú autoritu podľa metódy svojho pána musel pripustiť, že onen riaditeľ, tlstý, usmievavý, zaliečavý človiečik, má neobyčajné diplomatické schopnosti.

—        V základe nie ste bezcenný muž.

—        Robím, čo môžem, aby som neznepokojoval klientov a aby som slúčil svoju prácu s nie vždy ľahkými požiadavkami pánov. Taký veľký hotel ako temito je tak trocha prístavom nepríjemností a sklamaní, melanchólie a neurasténie sveta a tvorí výbornú školu pre štúdium ľudí a vecí, nerestí a čností ľudstva...

            Hovoril pomaly, ako by čistil slovo za slovom, sprevádzajúc jedno po druhom maznavým pohybom tlstých a hranatých prstov, sťa by ich chcel trochu narovnať, aby vyznely v úplnej zdvorilosti. Počúval vážne, hladil si často peknú plavomedenú briadku, úctivo sa ukláňal a zas sa narovnával, pričom niekedy pod dôstojnou úsiužnosťou ku klientovi skrýval jemnú iróniu.

            Tajomník by bol rád videl, keby sa tento riaditeľ chytil s jeho pánom za vlasy. Princezná! I keď azda v Indii princezné fabrikujú vo veľkom ako autá a konzervy v Amerike, jednako je to len princezná. Bankár, ktorý bol koniec koncov iba jednoduchým barónom, a aj to len odnedávna, azda sa s tým uspokojí. Krásna devätnásťročná princezná s napuchnutým priehlavkom je vec celkom romantická. Ale cit u veľkého bankára hral skromnú úlohu.

            Adolf Falkenstein, majiteľ jedného z najväčších majetkov na svete, sotva päťdesiatročný, silný a zdravý, výnimočný finančník, pred ktorým na jediné znamenie triasly sa banky, prekvapujúcim spôsobom podporovaný šťastím, robil odvážne zásahy, ktoré na peňažnom trhu v Londýne, v Paríži a v Berlíne mu získaly titul Napoleona burzy«. Meno vzývané, zvelebované, obávané a preklínané ako meno Boha. Viedol život ako veľký boháč z Tisíc a jednej noci. Mal tri maštale, plné závodných koni, flotilu jácht a lietadiel, poľovné revíry v Anglicku a v Maďarsku, štyri kniežacie paláce v hlavných europských mestách, vily na Capri, Corfu, v Qstende, Deauville a San Sebastiano, úradovne v Londýne, Paríži, Berlíne, New Yorku a v Buenos  Aires. Vyjednával ako rovný s rovnými s kniežatami, prezidentmi republík i ministrami. Rýchle prechádzal na lietadlách za svojimi záujmami z miesta na miesto, tu tvoril spoločnosť, tam družstvo, používal pretvárky na jednom mieste, dával sa do boja na inom, zjavoval sa náhle ako blesk, vyvolával zmätok a skazu, obdiv i šťastie: symbol dynamizmu a pýchy, hodenej na javisko sveta.

            Jeho meno bolo potvrdením toho, čo naznačovalo. Falkenstein: kamenný sokol. Z kameňa bol jeho odpor a tvrdosť, necíteľnosť a pevnosť. Sokolí bol jeho vrh oka a pazúrov, rýchlosť a výbojnosť. Ako syn malého poľského bankára vniesol do sveta všetku výbojnosť a prefíkanosť svojej rasy. Noviny rozprävaly o ňom ako o filmovom hrdinovi. Vypočítavaly úspechy jeho koni, aut a lietadiel; hovorily o jeho psoch, sluhoch a milenkách; chválily jeho košele, kravaty, paláce a predstavovaly ho mienke sveta ako polobožstvo, stojace na zlatej hore. Peniaze, pre ktoré žil, bolý jeho skutočným pánom. Pracoval v tejto zlatej atmosfére ako sochár so sadrou. Zachádzal s cennými papiermi ako so živými bytosťami. Riadil ľudí, spoločnosti a peňažné kurzy suchými a úsečnými jednoslabičnými slovami, ktoré prezrádzaly jeho strašnú pýchu.

            Nikto sa neopovážil vzoprieť sa jeho plánom. Keby sa svet bol dal kúpiť ako piedestál, aby mohol byť ma ňom obdivovaný, bol by pracoval za sto životov ako otrok, aby sa dostal k svojmu cieľu. Mohlo by sa povedať, že v ňom bol pomstiteľ celého jeho plemena, pokoreného tisícročia; natoľko bol žiadostivý úspechov.

            Táto pololegendáma osoba, ktorá sa zjavovala a mizla ako poloboh, postava, hodná Balzaca alebo Shakespearea, mala bledú podobu s oným profilom, ktorú načrtol Renan vo svojom Ecclesiaste. Tento fenomén odvahy a prefíkanosti, vôle a pýchy si už viac ráz rezervoval nejaký hotel k samotárskemu odpočinku, v ktorom ako by sbieral silu k ďalšiemu boju. Ako sokol, držiaci sa na krídlach v najväčšej výške, mieri bystrým okom na ďalekú korisť, tak aj tento muž, zrodený k ovládaniu zlata a ujarmený samým zlatom, väzeň situácie, v ktorej sa považoval za pána, uchyľoval sa obyčajne do niektorého horského hotela prv, než zadal jeden zo svojich majstrovských úderov na niektorom svetovom trhu s petrolejom, železom, cukrom, gumou, hodvábom, úderov, ktoré znovu prinášaly zlatý materiál pre jeho nadvládu.

            Nuž ako vysvetliť tomuto barónovi Falkensteinovi záležitosť s indickou princeznou?

            Tajomník myslel na toto všetko, keď sa zjavilo na horizonte strieborné barónove lietadlo. Prichádzalo asi z Londýna. Stroj letel rovne ako šíp, vystrelený z luku pýchy sveta a pozlátený zapadajúcim slnkom; niesol sa ponad veniec hôr s ozubenými vrcholmi, prikrytými snehom, ako ohnivý meteor. V diaľke napredovalo hrozivo veľké čierne mračno, naliate dažďom, ako by chcelo dohoniť okrídlený stroj, ktorý bezpečne zamieril na pole blízko hotela a bleskorýchle bol na zemi.

            Tajomník sotva mal čas sbehnúť dolu a privítať pána,ktorý vystupoval z barovej kabíny so zvláštnym tajomníkom, dvoma korešpondentkami a osobným komorníkom.

            Barón Falkenstein, vysoký, chudý, s charakteristickou tvárou a rysmi, s orlím nosom, podobným zobáku dravého vtáka, s perami, ktoré sebou netrhaly, s dobre vyznačenými čelusťami, so sivými očima kovovej nehybnosti, ledabolo odpovedal na pozdrav a so svojím malým sprievodom sa pobral k hotelu.

            Tajomník na jeden dúšok vyrazil zo seba veľkú novinku a očakával odovzdane pánove blesky.

            Barón ho nechal dokončiť, potom sucho povedal:

—        Dobre, ale keďže moje rozkazy nesmú byť nikdy, absolútne nikdy prestúpené, zajtra vás prepustím.

—        Skutočne ...

—        Niet ničoho, čo by ma od toho zdržalo. Je to tak — a suchým gestom a rukami vo vreckách rytmickým pohybom nadvihol a zas popustil nohavice.

            Riaditeľ hotela Palace, pripravený úklonmi, úsmevmi a rukami doprevádzať slová, Vhodné na uvítanie vznešeného hosťa, sostupoval horskou cestičkou v ússtrety malému sprievodu.

            Barón mu nedal ani priblížiť sa.

—        Tajomník mi povedal, čo sa stalo. Oznámim to riaditeľstvu v Zürichu. Nechcem, aby ste sa ospravedlňovali.

—        Výborne, pán barón... — zašomral riaditeľ, zarazený týmto úvodom, a pripojil sa na koniec malého sprievodu, ktorý prišiel v tichu do hotela.

            V priestrannej prízemnej sieni finančník rozdelil prácu medzi dve korešpondentky a tajomníka, dal si ukázať pre seba rezervovaný byt a v sprievode svojho súkromného komorníka pobral sa hore bez toho, aby sa čo len slovom dotkol incidentu.

—        Videli ste? — spýtal sa vtedy riaditeľa rozzúrený tajomník. — Vašou vinou som stratil miesto. Barón sa považuje za Pána Boha... Ach, teraz, keď už nie som v jeho službe, už to môžem povedať: rozsieva nenávisť a pomstu ...

            Riaditeľ, vždy pokojný a zhovievavý, hladkal si peknú plavomedenú hriadku a trpezlivo ho počúval.

—        Nie jje ešte všetko stratené. Mám nápad. Počkajte ešte s tým preklínaním baróna. — Odišiel, nepovedal k tomu už nič.

            O pol hodiny neskôr sa vrátil celý usmievavý a pokojne oznámil:

—        Všetko je v poriadku. Barón Falkemstein večerá spolu s indickou princeznou.

—        Ako? — vykríkol tajomník, nechtiac veriť svojim ušiam.

—        Podarilo sa mi nahovoriť princeznú, aby baróna pozval k sebe a aby barón pozvanie prijal. Myslím, že si veľmi dobre porozumejú. A ja im podám večeru, hodnú tejto príležitosti. Ostatne, stalo sa, čo som predvídal; rozkázal som už langustu, bažanta s lanýžami, špeciálny múčnik s jahodami a šampanské, ktoré princezná zbožňuje.

            Prekvapený tajomník zvolal:

—        Takto teda v celej veci Pánom Bohom ste vy a nie barón.

—        Myslím, — zahundral s úsmevom riaditeľ — že ním nie sme ani jeden ani druhý. Urobil som, čo som mohol, aby som vás uspokojil. A potom, Bože môj, ako sa dá odmietnuť pozvanie k večeri k takému výnimočne krásnemu stvoreniu, ako je princezná? Váš barón sa nebude nudiť... Zajtra sa mi azda za to poďakuje. A teraz dobrú noc. Môžete ísť večerať na prvé poschodie s korešpondentkami a s druhým tajomníkom. Využite shody okolností: ste dva páry. Budete sa zabávať... Ak ma neuvidíte, nemajte o mňa starosť; budem osobne obsluhovať princeznú v salóne.

            Uklonil sa obradne a sladko ako med, odišiel a nechal tajomníka uvažovať o cene bankárov a tanečníc, hotelových riaditeľov, múčnikov s jahodami a o šampanskom.

—        Teda, pán barón, vy ste sa dali prosiť, kým ste prijali pozvanie od ženy. Toto som ozaj neočakávala. Och, ne-miračte sa! Keď takto vraštíte obočie, robíte si na tvári vrásky a vyzeráte omnoho starší.

            Indická princezná bola legendárnym kvetom východného sna. Ale barón si asi mohol myslieť, že podobná krása žije v niektorom kúte zeme. Ľahko ohnuté čelo volalo po maznaní. Dlhé, ebenovočierne vlasy jej padaly na dievčenský dokonale ohybné plecia. Oči nedefinovateľnej farby malý v sebe priepasti a blesky, odovzdanosť i istotu nadvlády, spôsobovaly závrat. Jemný nos dával tvári skoro kňazskú dôstojnosť, krásne ústa s perami vyzývavými a pripravenými na výzvu dusily ju častými úsmevmi. Z pulzujúceho a mäkkého hrdla visel náhrdelník z číročistých perál a padal k dvom prsníkom, ktoré sotva zakrývaly šaty, zdobené zlatými a purpurovými arabeskami.

            Barón ju ešte nevidel stáť, pretože princezná stále sedela v kresle ták, že krásnu holú nohu mala natiahnutú na stoličke, lebo mala ľahko napuchnutý priehlavok, ale musel byť vysoká a súladná. Iste bola jedinečným exemplárom, ktorý unikol božej dokonalosti, aby prešiel pomedzi ľudí ako hriech žiadosti a vábenie k rozkoši.

—        Mohla by som vedieť, na čo teraz myslíte? — spýtala sa ho ešte princezná a neprestávala naňho uprene hľadieť.

            Na to, veru, ťažko odpovedať. Ako to, že prijal riaditeľovo pozvanie a prišiel sem? Áno, čím viac uvažoval, tým menej to chápal. Len niekoľko ráz vo svojom živote povedal »áno« a teraz aj toho ľutoval. Bol by azda urobil lepšie, keby miesto toho, aby strácal drahocenný čas, bol študoval, akým spôsobom pripraviť finančnú kombináciu, ktorá oy mohla čeliť, obkľúčiť a zničiť petrolejové spoločnosti, spojené proti jeho banke. Usiloval sa myslieť na svoje finančné podniky, ako to často robieval i vtedy, keď sa nachádzal v spoločnosti, ale nepodarilo sa mu izolovať. Nedá sa .zaprieť, že tá pekná indická deva skoro s mačkovitými pohybmi šírila okolo seba magnetizmus čara, pretože jeho oči sa nevedely odtrhnúť od dokonalého oblúka jej perí, sladkých ako sľub, ohybných ako vábenie, sovretých ako tajomstvo, ktoré by sa rado odkrylo v tichom bozku. Kto je táto žena? Prizncezná či záletnica, kňažka či bachantka, či všetko spolu ? Je v nej to večne ženské, menlivé a vznešené, pekelná ruža a rajská ľalia, svetlo a priepasť, vlna a vrchol: žena, nekonečne a hlboko žena, v ktorej iste znovu ožívala celá ženská podstata z legendárnych čias. A čo chce? Vlastne bolo by mu treba podpísať iba šek. Išlo by iba o nejakú číslicu ... Hľa na čo myslí.

—        Teda? — opakovala princezná s úsmevom.

—        Myslím, že vás už poznám z počutia — odpovedal konečne barón. — Ste tanečnica, pre ktorú pred troma rokmi v Londýne...

—        Áno. Mala som šestnásť rokov. Vidíte, že som skoro začala svoju kariéru. Uznajte, pán barón, že som skutočne nebola stvorená na to, aby som zostala tanečnicou v tibetskom chráme zeleného hada... A keď sa mi podarilo ujsť, bola som šťastná. Myslím si, že som sa zrodila pre radosť a rozkoš. Veď azda každý sa zrodí pre niečo, chcem povedať: pre určitý cieľ. Sú to pravdepodobne indické teórie, ktoré živily moje detstvo, ale cítim, že celý môj život smeruje iba k rozkoši. Ba, len čo sa úplne zotavím, obídem všetky europské hlavné mestá. Chcem námi prejsť ako oheň a vyvolať v nich vášne a šialenstvo.

            Mala hlas s hebkým odleskom, často prenikavý a sladký, vždy presvedčivý a zvodný, hlas, ktorý spieval i vtedy, keď slová iba slabikoval, hlas, ktorý vedel povedať »áno« s nekonečným pôvabom a s detskou milotou.

            Barón ju počúval a myslel na to; že jeho hlas naopak patrí k tým, ktorí vedia povedať »nie« s rozkazovačným a pyšným tónom.

            Áno a nie; muž a žena; deň a noc; biele a čierne; sever a juh; správne a nesprávne; krásne a ošklivé; dobré a zlé ... Všetko je boj, protiva, rovnováha, či to nie je večný zákon života?

            Musel pripustiť, že toto stvorenie patrí tiež k jeho rase. Je to iste nejaká mocná a obávaná sokyňa. Ale na aký podivný nápad prišiel riaditeľ hotela... Prečo ich chcel postaviť zoči-voči? S podozrievavou prefíkanosťou zmocnila sa ho na chvíľu pochybnosť, či riaditeľ hotela Palace nie je emisárom nejakej spoločnosti na vyváženie jeho pôdni-kov a či toto krásne stvorenie ocitlo sa tu náhodou; zdalo sa mu, že toto všetko je iba veľmi múdra hra kombinácií, aby sa poznaly jeho zámery. Dá si pozor. A keby sa krásna Indka usilovala vyzvedieť niečo intímnejšieho, odpovie jej s dvojnásobnou pozornosťou. Nesmie sa dať chytiť do osídla ženou.

            Pozrel sa vôkol: sieň, elegantne prísna vo svojej purpurovej a ebenovej dekorácii, niesla na sebe mnoho stôp princezninej ženskej osobnosti. Na stenách visely rôzne fotografie, predstavujúce ju v rozdielnych pózach (klasických tancov a voľných rytmov na veľkolepých morských a horských pozadiach. Na jednej stene dominovala antická indická výšivka vysokej ceny, pretkaná zlatom a ozdobená drahokamami: azda posvätná tunika z nejakého zasväcujúceho rítu. Uprostred zlatom vyšívaný had, svinutý do závitov, dvíhal hlavu ako otravný kvet; na jednom boku bolo vidieť okrídleného a ohnivého draka, na druhom medúzu so stočenými vlasmi a s upretými očima prekvapujúcej presnosti a krásy. Stôl, na ktorom mali večerať, bol pripravený s vkusom patricijského domu, so strieborným príborom, s kryštálovo čistými pohármi ; uprostred sa dvíhala trofej drahocenných kvetov zo skleníka. Nič teda nevzbudzovalo podozrenie.

            Pozrel sia na riaditeľa. Stál vždy stranou, usmievavý, starostlivý, súčasne veľmi zdvorilý a servíroval večeru opravdu kráľovskú, podával vinia v súlade s chodmi, dával pozor na najmenšie podrobnosti stola a teraz práve rozkladal Oheň v kozube.

—        A vy, pán barón, čo o tom súdite? Zdá sa mi totiž, že aj vy patríte k mojej rase, k rase tých, čo vládnu nad všetkým.

—        Máte pravdu. Myslím, že som prišiel na svet, aby som vládol. A ak ste sa vy zrodili pre rozkoš, ja som sa zrodil pre pýchu.

            Riaditeľ sa obrátil k obidvom a celkom pomaly, s akýmsi čudným prízvukom im povedal:

—        Myslím, že panstvo má pravdu.

            Ticho ako ohnivý pruh tiahlo sa za slovami, povedanými blízko ohňa, ktorý veselo práskal. Barón hodil naňho pohľad, plný pohŕdania:

—        Kto vás naučil robiť úsudky o klientoch ?

            Riaditeľ sa zohol, aby rozdúchal plameň.

            Vo vzduchu sa šírila jemná vôňa východu, z ktorej bolo cítiť živicové lesy, vyparujúce sa na príliš horúcom slnku. Zvonku v pokročilej noci zvyšovala príjemný pocit z pokoja vlažnej siene búrka, sprevádzaná dažďom, hrmením a bleskmi, búrka, čo akosi označuje mladosť jari vo vysokých horách.

            Odrazu zhaslo svetlo.

—        Čo sa robí ? — vykríkla trasúcim sa hlasom tanečnica.

—        Nič, princezná! — odpovedal bez najmenšieho rozrušenia riaditeľ a obrátil sa k nej celý ožiarený červenkas tým plameňom. — Azda porucha vo vedení, spôsobená búrkou. Idem sa pozrieť, ak panstvo dovolí.

            Čakal chvíľu zákaz, potom sa ľahko uklonil a vyšiel.

            Sieň zostala pohrúžená do polotmy, prerušovanej iba pekným plameňom, ktorý farbil poháre a nádoby dokrvava

—        Aký zvláštny typ je ten riaditeľ — zahundral barón. — Bude mať so mnou do činenia. Naučím ho, kto som ja!

—        Ale prečo? — zaliečalo sa pekné stvorenie. — Netreba zabúdať, že mu vďačíme za milú iniciatívu tejto intímnej večere, ktorá zostane nezabudnuteľná v mojich spomienkach. Ale aká hrozná noc! Búrka priam zúri. Hrmenie mi naháňa strach. Usmievate sa? Som skoro ako decko, viete? Tam dolu v mojom rodnom kraji, blízko prameňov rieky múdrosti, je chrám boha Vidru, kde som prežila medzi pávmi a hadmi svoju prvú mladosť. Niekedy sa rozpúta valy také strašné búrky, že som celé hodiny sedela stúlená v kúte bez dychu a bez slova. Nalejte mi ešte šampanského, prosím vás. Zbožňujem ho. Musím vám však priznať, keď som sytá, mám radšej kolínsku vodu ...

            Bola takto ešte krajšia. V polotme vlažnej a voňavej izby jej hlas ako by pramenil z orientálnych fantázií. Pri zažiarení ohňa jej postava dostávala neočakávanú silu sochy v odliatku, ktorá sa magicky modelovala, krásne biele zuby lesklý sa intenzívne a v očiach bolo vidieť nostalgické chvenie. Bola nebezpečne krásna.

            Riaditeľ sa vrátil na prstoch nôh a porušil čaro.

—        Stalo sa, ako som predvídal; porucha vo vedení; oprava sa nedá previesť skôr než do zajtra rána. Môžem zažať sviece ?

—        Ale nie, nechajte — odpovedala tanečnica. Je nám tak dobre v tejto polotme. Sieň dostala akúsi intímnejšiu atmosféru. Len rozdúchajte trocha plameň. Sviece si zapálime prípadne neskoršie ...

—        Áno — pokračoval barón rozhodným tónom sviecesi zapálime sami. Zatiaľ nás nechajte tak. Teraz tu už nemáte čo robiť.

            Zdalo sa, ako by riaditeľ pri kozube váhal, ako by sa mu nechcelo odísť. Konečne barón ešte podráždenej šie vykríkol:

—        Ešte ste teda neskončili ?

—        Sotva začínam.

            Barón vyskočil:

—        Čo to má znamenať ? Už som vám rozkázal odísť, rozumeli ste? Chcete teda, aby som zavolal jedného so svojich tajomníkov, aby vám dali lekciu? I tak vás už mám dosť. Neviete, s kým máte do činenia? Ukážem vám, kto je barón Falkenstein !

—        Viem to veľmi dobre — zahundral riaditeľ a obrátil sa k nemu.

            Takto ožiarený plameňom, oblečený podľa zvyklostí do čiernych šiat so širokým bielym výstrižkom, mal smútočný a slávnostný výzor, ktorý sa prejavoval i nezvykle vážnym hlasom. Tvár, orámovaná bradou medenej farby, neprezrádzala nijaké pohnutie a nijakú nevôľu. Usmieval sa, ako by mal v tom akúsi intímnu záľubu. Vyzeral ako dospelý a pokojný človek, ktorý sa teší z toho, že vidí zlosť drzého decka.

—        Chcete teda odísť, alebo mám naozaj vstať a podať vás preč ako sluhu?

            Riaditeľ sa len usmial, neodpovedal, ale v očiach, čudne ožiarených azda odrazom ohňa, preletel mu blesk hlbokého uspokojenia. Barón, ktorý sa pokúsil vstať, ale pre vypité víno a pre nezvyklú únavu cítil sa lepšie, keď mohol sedieť, uspokojil sa tým, že zakričal hlasom, čo sa triasol hnevom:

—        Hovorí s vami barón Falkenstein, ktorý, ak sa nemýlim, je vaším pánom!

—        Ak sa nemýlite, naozaj — čudne slabikoval riaditeľ.

—        čo to má znamenať? Zdá sa mi, že pánmi sme my!

—        Zdá sa vám.

—        A vy ste riaditeľom tohto prekliateho hotela, teda podliehate mojim rozkazom!

—        Vidíte doibre...

            Barón na chvíľu zaváhal, potom znova vybuchol:

—        Slovom, tento smiešny rozhovor musí prestať! Zavolajte mi jedného z mojich tajomníkov!

—        Nepočujú, pán barón.

            Hrom hlbokým rachotom podtiaihol jeho slová.

            Princezná, ktorá si nevedela vysvetliť riaditeľovo čudné správanie sa, zachvela sa a potichu povedala:

—        Nalejte mi ešte šampanské. Bojím sa, bojím...

—        A čoho? — vykríkol podráždene barón. — Mňa alebo tohto muža? Čo myslíte, kto je to? Viete konečne, že nie je diablom!

Riaditeľ sa zasmial. Priblížil sa k nim, ako tak naňho uprene a zarazene hľadeli, a zašomral:

—        Prečo nie?... žasli by ste, keby som vám povedal, že ním naozaj som?

            Princezná a barón sa pozreli na seba zblednutí a presvedčení, že majú pred sebou šialenca. Riaditeľ stál pred nimi, tvár mal ešte vždy ožiarenú červenkastým svetlom, vlasy i briadku farby roztopenej medi, a s úsmevom pokračoval:

            Mysleli ste si azda, že ten, koho voláte diablom, ukáže sa vám úbohým, aby vás poľakaí, s rohmi a s chvostom, že bude na všetky strany chrliť oheň a plamene? Nie ! Pozrite na mňa dobre. Darmo hľadíte tak vyjavene. Nemám opičieho chvosta ani býčích rohov, pretože vás nechcem nastrašiť. Ale som to naozaj ja. Ja, ja!

            Zasmial sa naplno a potom dodal:

—        A vy, drahé moje deti, ste mojimi najvernejšími sluhami. Ja som váš pán. Rozumeli ste? Pán! Pán! Pán!

            Vždy viac a viac zvyšoval hlas, aby prekričal hrmenie, ktoré ako by trhalo noc.

—        Ste mojimi milovanými a drahými detmi. Preto nielen že vás nechcem ľakať, ale, keď som vás s otcovskou záľubou vypočul, uvedomil som si, že prišla hodina, aby som vás zasvätil do svojich plánov. Nerob takú hlúpu tvár, barón, nerozmnožuj si vrásky. Deva má pravdu. Zdáš sa starší. Nie si ešte presvedčený o tom, kto som? Pokus sa prehovoriť, ak môžeš. Pokus sa vstať, ak vládzeš. Ja ti rozkazujem, pretože nad vami dvoma mám všetku moc, pretože vaša duša patrí mne. Predali ste mi ju vy sami, deti drahé! Och, bola by to dlhá história... Sadnem si, ak dovolíte ...

            Potuteľne sa uškľabil. Sadol si proti dvom zblednutým hosťom a pokračoval:

—        Boj medzi a tým Druhým trvá od večnosti. Ja a On zrodili sme sa azda súčasne. A súboj pokračuje na svete. Ja v ňom odputávam svoje silné a vražedné armády. On sa bráni, ako môže. Zem je naším bojišťom. Ľudia to netušia, ženú sa za svojimi rozdielnymi cieľmi. Miznú. Iní sa zjavujú, idú za novými ideálmi a odchádzajú. A boj medzi mnou a ním pokračuje. Už dávno mi padlý oči na vás dvoch, deti moje. Videl som vás rásť, dozeral som na vás, až jedného dňa ste mi mučky dali svoju dušu. Vlastne kúpil som si ju. Jedine duša si je vedomá tejto smluvy so mnou a s mojím nepriateľom; ale kým tí, čo idú s Ním, často trpia a sužujú sa, zatiaľ tí, čo idú so mnou, môžu užívať života, rozkoše, radosti. Radosti! Radosti!

            Hrom zpečatii poslednú vetu. Diabol sa samopašne zasmial, žmurkol na tanečnicu, ktorá sa naňho uprene a so stradhom dívala, a potom, štekliac ju popod bradu, zahundral:

—        Dievčatko sa bojí. Hrmenie mu naháňa strach. Musíme teda povedať pánu hromu, aby bol taký láskavý a neľakal moje drahé dievčatko, od ktorého toľko čakám. Ty, barón, si sa pýšil, že si najmocnejším človekom na svete. Nuž, budeš ním. čo sa týka teba, drahá moja, chcela si byť nástrojom krásy a rozkoše. I teba uspokojím. Beriem vás pod svoju ochranu.

            Potom vyskočil so satanským revom:

—        A teraz čo Chcete od mňa? Chcete, aby sa vám tu zjavilo z priepastných jaskýň mojich kráľovstiev obludné zviera, o ktorého jestvovaní ani netušíte, zviera, ktoré by vás prenieslo cez priestory ? Mohol by som vziať na seba podobu slona alebo blchy, podobu, akú sám chcem... Nahnalo by vám to strachu, a Satam nie je zlý k svojim deťom. Ale miesto toho vám chcem ukázať, kito ste, aby ste vedeli.

            Jedným skokom sa priblížil k ohňu, strčil doň prsty a potom fúkol niekoľko iskier na indickú tuniku, visiacu v tme na stene. Odrazu had, čo bol nádherne vyšitý uprostred so vztýčenou hlavou ako jedovatý kvet, nadul svoje závity, dvihol chvost a svojím ožitím vzbudzoval hrôzu.

            Satan sa zarehotal:

—        Vidíte, deti moje, toto je prvorodený odbojného anjela, nesmrteľného Lucifera, ktorý naplňuje svet svojím dychom: had, symbol večného života. Rozumný, plazivý, úkladný, vlnivý, neúprosný, všade prenikajúci, oviňajúci sa, nepodplatiteľný had, ktorý je fluidom, čo všade vnikne a presiakne svet. Teogonia ho nazýva nižším tvorom, pretože sa musí plaziť, ale v skutočnosti je to vyššia bytosť, lebo je rozumná. Jeho hlava je hrozbou a jeho oči mocou; hrozbou a mocou, ktorá sa spečatí vtedy, keď uhryzie.

            Satan prenikavo zahvízdal. Poslušný had sišiel s tuniky, ovinul sa mu okolo krku a položil si hlavu k jeho lícu na červenkavú briadku. Diabol ho vzal, svinul do závitov ako povraz, znova zapískal a hodil ho proti stene na indickú tuniku, kde sa zachytil hneď vo výšivke, z ktorej vzal život.

            Izba bola preplnená odporným zápachom, ktorý rástol, a rástol každým jeho slovom — a Satana obkľučovala červenkastá a smradľavá žiara. V polotme jeho postava žiarila a oči mu horely ako pochodne.

            — Priam giganticky sa namáham, deti moje, aby som vás neľakal. Ste mojimi miláčikmi, s ktorými musím hovoriť tak, ako hovoril môj Nepriateľ so svojimi; uisťujem vás, že ste mojimi apoštolmi vo svete, ktorý musí byť mojím, a skôr mojimi milovanými deťmi než sluhami. Mohol by som vám dať zjavné a strašné dôkazy svojej nekonečnej moci, ale keďže z vôle toho, ktorého anjeli v protiklade so mnou Najnižším volajú Najvyšším, môžem žiť iba s tmou a keďže už len krátky čas ma delí od svitania, ktoré bude značiť koniec tohto môjho rozhovoru, treba sa mi ponáhľať.

            Priblížil sa k druhej výšivke, čo bola napravo od posvätnej tuniky, dýchol na malého draka, ktorý sa naplnil týmto diabolským dychom a dostal životnú formu a veľkosť. Potom pristúpil k ďalšej figúre a pobozkal ju na ústa; v tej chvíli strašidelná medúza ožila, jej oči nadobudly nehybnosť priepastí, jej pery sa pohly rozkošou a vlasy, zmenené vo vretenice, sa sví jaly ako ratolesti vo víchrici.

            Najnižší vypukol v príšerný rehot a v sieni prúdil smradľavý závan vetra.

            Hľa, tu je vaše verné zrkadlo, deti moje najdrahšie!

            Ak je had prvotným pudom prírody, intenzívnou žiadostivosťou fyzického života, okrídlený a pazúrmi ozbrojený drak je hadom, ktorý už dospel, je rozsievačom hrôzy, symbolom pažravého egoizmu, obrazom nesmiernej a nenásytnej pýchy. Drak je tvojím ochrancom a tvojím znakom, barón môj, syn drahý! Medúza naopak je hadom, ktorý sa stal ženou; je symbolom citovej schopnosti prírody. V jej ústach je rozkoš sveta. V jej vlasoch sú klbka vreteníc, posledné vtelenie zlých myšlienok. V jej očiach je závrat, ktorý ničí všetku mužskú silu. To je tvoj odblesk, princezná, dcéra moja! Drak a medúza sú veční, ako večné je zlo a ako večný je súboj; zemská ľudskosť je mu zárukou a odmenou.

            Potom stále dozeral na draka a na medúzu, ako sa nafukujú pri zvuku jeho hlasu, sťa by sa žiivily jeho dychom, žily a rástiy, a odrazu začal s príšerným rehotom:

            Pozrite sa do tohto zrkadla, deti moje! Ste Pýcha a Rozkoš. Vezmite túto pravdu na vedomie. Toto je chvíľa vášho spojenia a môjho otcovského jasotu. Teraz som vás aj ja pokrstil, preto budete mať príťažlivú silu na všetkých ľudí. Choďte po svete a rozsievajte príklad egoizmu a rozkoše, pýchy a smyselnosti. Ste démonmi panovačnosti a žiadostivosti. Rozsievajte semeno Najnižšieho, svojho otca a pána. Choďte medzi ľudí, do domov, do duší a nechávajte v nich svoju slinu, svoju stopu. Vykoreňujte trpezlivosť, zbožnosť a lásku. Pričiňte sa, aby všade vyklíčila žiarlivosť, nenávisť a násilie. Obkľúčte boháčov vrstvami egoizmu a chudobných plotmi závisti. Pestujte Mam a dvojsmysly, neresti a špinu. Oslnivý sprievod siedmich hlavných hriechov pôjde za vami ako verná stráž a vám stačí zostať utajenými v tôni a voliť si občas poklesky a hriech. Kráľovstvá vesmíru sú obkolesené vlnami, ktoré ľudia ešte nepoznajú. Robte to, čo robia anjeli, skrotení mojím Nepriateľom. Použite týchto tajomných prúdov, aby ste nimi obtočili duše. Strhnite ich do chvení siedmich farieb a siedmich zvukov a hoci sa vám postaví do cesty sedem prosieb k Otcovi, sedem slov Syna, sedem darov Ducha Svätého, sedem bolestí Matky Božej, sedem sviatosti Cirkvi, kniha so siedmimi pečaťami, sedem trúb a sedem mečov, každých sedem minút privediete do mojej ríše sedemtisíc sedemstosedemdesiatsedem duší, dokiaľ ten Druhý, sklamaný v dôvere v ľudí nepokorí všetky plemená zeme a tento krásny a guľatý svet.

            Odrazu v krátkej pauze, ktorú si vyžiadala jeho démonská únava, kým slová iskrivo vychádzaly z nečistých perí a smradľavá žiara sa stávala morovou, ďaleký úder zvona pretrhol diabolské čaro. Bojazlivý zvuk, ktorý prichádzal zdola z údolia, podobal sa vzlykotu v tme. Anjel Pána.

            Najnižší sa ošklivo uškľabil, obrátil sa k drakovi a k medúze, napľul na ne tri razy a znova ich urobil nehybnými v malej výšivke indickej tuniky. Potom, drkotajúc zubmi ako by od náhlej zimy, povedal tichšie, sťa by sa bál, že ho niekto nepovolaný počuje.

            — Vy, deti moje, uchováte si spomienku na toto iba na dne svojich oddaných svedomí. A teraz do boja! Lúčim sa s vami...

            Nakoniec sebou škubol a celá jeho ohnivosť zmizla.

            Zvonku prichádzal zvuk ďalekej píšťaly. Prvý pastier vyháňal stádo na vysoko ležiace pasienky. Oknami vnikalo svetlo svitania. Sieň, už presýtená smradom, dostávala pomaly znova atmosféru indických živíc.

            Satanská noc sa zdala už iba ďalekým snom.

            Barón a princezná sedeli na svojich miestach vyčerpaní únavou z bezsennej noci a hľadeli pred iseba, do diaľky, ako by boli duševne ešte vzdialení a ako by sa už na nič nepamätali.

            Pred nimi pokojne, nerušene, obradne stál riaditeľ a pozoroval ich s ľahkým výsmešným úsmevom.

—        Bude azda dobre vpustiť do izby trocha čerstvého vzduchu — povedal konečne.

Otvoril okno. čerstvý závan snehu a borovíc. Vôňa alpských tráv. Ďaleké bojazlivé bľačanie oviec. Ešte zvučnejšie a istejšie volanie zvonov. V jemnejšom akorde strieborné zvončeky stád, idúcich na pašu na vysoké stráne. Slnko zapaľovalo biele vrcholy hôr do azúrového blyslkotu.

            Riaditeľ sa úslužne uklonil a medovým, vábivým prízvukom sa opýtal:

—        želá si panstvo bielu kávu?

            Archanjel, strážca osudov sveta, ožiarený zlatom a striebrom, videl od hraníc nekonečna hroznú scénu a zachytil slová Najnižšieho. V noci dal výzvu všetkým dušiam. Potom, aby ranné hviezdy nevidely jeho smútok, bielučkými krídlami si zakryl tvár, aby mohol ticho plakať.

PRVÝ POHYB.

I.

            Mal vína sa zjavila na balkóne a prikývla vrátničke.

            Muselo byť niečo nového. Každý večer, keď boly nejaké novinky — a v dome, ktorý sa pýši tridsiatimi rodinami, noviniek je vždy dosť — pani Roza prichádzala si porozprávať s pani Malvínou, mladou ženou Klaudia Albertiho, úradníka Arrisovej banky.

            Pani Roza pomaly vystupovala po schodoch, pričom si všímala čistoty zábradlia. Toto robieval už pán Prosper Balestra, ktorý — za čo môže ďakovať čistote tohto zábradlia — bol veľmi krátkozraký.

            Vrátnička, ktorá od smrti svojho manžela trpela trocha astmou a ktorá miesto toho, aby prišla k rozumu, dala si už trocha šedivé vlasy zafarbiť doplava, na druhom poschodí sa zastavila. Nezastavila sa iba preto, aby nabrala dychu, pretože mocné ňadrá, zle spiate v pristarej blúzke, jej unikaly na všetky strany, ale aj preto, aby vymenila niekoľko slov s Felicinou, slúžkou pani Flóry, najelegantnejšej, najnavoňavbovanejšej a najváženejšej ženy celého domu. .

—        Pani ešte spí?

—        Už vstala. Dnes večer ide do divadla.

—        Iste sa ide pozrieť na tú tanečnicu.

—        Viete, pôjdem tam aj ja. Pani mi zaplatila lístok na galériu. Ach, s dovolením, volá ma.

            A pani Roza vystupovala ďalej po schodoch. Na treťom poschodí necítila astmu, pretože dvere pána komtúra Ansehniho boly zavreté a lístok na nich slovami » Odcestoval na mesiac« dával priateľom a priateľkám na vedomie, ako sa majú správať.

            Keď prišla na štvrté poschodie, našla dvere poodchýlené. O nos jej zavadila vôňa cesnaku. Privítala ju pani Malvína, dvadsaťdvaročná plavovlasá žena s jasnými očima, zdravá, ako by ešte stále žila na vidieku, s peknými zuhmi, s krásnymi sviežimi ústami a s malým, po vzrušení túžiacím noštekom:

—        Ako vidíte, pripravujem obvyklú večeru. Vždy tá istá história... Uch, ten život! — a odtrčiac trocha spodnú peru, dýchla dohora, aby odfukla odbojné kadere, ktoré jej padaly na oči.

—        O, iste, mohli by site si držať kuchárku a chyžnú, veď ste krásna, pôvabná a stvorená na to, aby ste na seba obracali pozornosť mužov.

—        Výborne! Aj správcu domu, auto a všetko ostatné. Tých mesačných deväťsto lír môjho Klaudia je málo, aby som to všetko mohla mať. — A ďalej sekala mäso pohybom, pri ktorom sa kolísala v pekne formovaných bokoch.

—        Vravím pravdu, pani Malvína; keby vás videl komtúr Anselmi, ochorel by.

—        Chudák, ledva stojí na nohách!

—        Ech, kto to vie, možno sa zotaví... Šťastie, že nechodí do vášho bytu.

—        Ešte to by chýbalo!

—        A jednako, keď ma stretne, vždy mi hovorí o pani Malvíne. Mrzí ho, že ste ešte nevideli jeho kolekciu japonských šálok. Teraz odišiel do Ríma a vráti sa o niekoľko dní.

—        Napísal si to na dvere. Pekný typ!

—        A veľkodušný; samé prepitné, nežiada veľkú obsluhu a nad všetkým privrie oči. Sadnem si, ak dovolíte. Odvtedy, čo zomrel môj manžel, akosi mi srdce vypovedáva službu.

            Malvína chodila od stola ku sporáku a chystala večeru.

—        Nuž, — začala vrátnička, — konečne som prichytila pani Flóru. Áno. Viete, že markíz má pár krásnych rohov? Akýsi letec. Krásny, čierny a vysoký muž s veliteľskou tvárou. Teraz to už viem určite. Prišiel už tretí raz, len čo markíz vyšiel. A je pri nej dve-tri hodiny ...

—        Ale pani Flóra je elegantná a milá.

—        Nevravím, že nie, ale je nafarbená. Nie blondínka ako vy. To zlato vašich vlasov...

—        To je jediné moje zlato — zakončila Malvína so smiechom. — Ak dovolíte, pani Roza, pripravím stôl. Je už skoro čas.

—        Nech sa páči, nech sa páči. Ozaj, pani Flóra sa dnes večer ide pozrieť na tú povestnú indickú tanečnicu. Povedala mi to Feldcína, keď som išla okolo, pretože, viete, ja sa nikdy nezastavím kvôli takým klebetám; ak mi niekto nepovie o svojich veciach sám, ja sa ho na to nevypytujem.

—        Zdá sa, že je veľmi krásna. Videla som jej fotografiu v novinách. Rada by som ju videla zblízka.

—        Hovoria, že tancuje nahá. Je to neslušnosť.

            Malvína sa hlasno zasmiala a hodila dozadu hlavou, ako by pila pri studničke.

—        Neslušnosť preto, že je krásna?

— Čítali ste včera v novinách interview s tanečnicou? Aký život! Aké úspechy! Je to skutočná princezná.

—        Áno. Ale nehovorme už o nej. Nemôžem ísť do divadla, ani na galériu.

—        Odpusťte, ale pani Malvína nie je žena pre galériu. Do lóže a v krásnych šatách, s bohatými skvostmi... Ech, keby som mala vašu krásu, vašu pleť a vášho ducha ...

—        Priam to! — znova vybuchla v smiech Malvína — A potom?

—        A potom také svieže a krásne ústa, stvorené pre... ale nechajme to. Ach, keby som mala všetky tieto dary božie ...

—        Som zvedavá, čo by ste robili. Predali by ste azda dušu diablovi ?

—        Hlúposť! Ale istotne by som toho využila, aby som sa zabavila, aby som užila sveta. Ej, pani Malvína, žijeme iba raz a život patrí tomu, kto si ho vie vziať. A vy ste krásna a páčite sa mužom. Niekedy, keď idete von, pozerám sa za vami; nuž ľudia sa obracajú, a najmä mužovia ... Slovom, je to skutočná škoda.

—        Ale som predsa vydatá, pani Roza! čo by povedal môj manžel?

—        Och, manželia, chudáci! A potom, nie je škoda držať všetky tieto dary božie iba pre jediného muža? A či on sa nezabáva? A či mužovia nemajú svoju slobodu? Poslúchnite mňa, pani Malvína! šaty, kožuchy, voňavky, skvosty, slovom celý život so svojím strhujúcim rytmom, ako to povedala tá tanečnica vo svojom interview, sa ponúka aj vám, a to omnoho viac ako pani Flóre, pretože ste krásna. Ak by ste jedného dňa zmenili náhľad, mám určitý návrh ...

            Malvína, červená v tvári, ju prerušila, pretože už bola trocha unúdená. Od istého času vrátnička pod tou či onou zámienkou prichádzala k nej hore, aby jej narozprávala sto maličkostí, cez ktoré prenikalo iskrivé našepkávanie, polovičné navádzame na lepší život, ľahko dosiahnuteľný, keby Malvína chcela, úsečné vety, nedopovedané slová, významné mlčanie, predstavovanie túžob, zamaskované pokušenia, zmienka o elegantnom živote, nabádanie k zábavám boly motívmi, na ktoré zrelá pani Roza naliehala so zvláštnym uspokojením, pričom do nich vsúvala nostalgické vzdychy a pohľady, obrátené k povale, ako by vravela: Och keby som to bola vedela! Och, keby som sa ešte mohla vrátiť! — Pre toho, kto ju počúval, bola obrazom neochvejnej vernosti. A aj teraz, keby sa jej bol dotkol len malíčkom jeden z kyrysnákov, ktorí, ako je známe, su najkrajšími talianskymi mužmi, bola by odrazu vyskočila, hotová brániť to, čo jej ešte zostalo. A keď sa dotkla tejto klávesnice, urobila záver tým, že trocha opravila svoju prvú výpoveď.

— Prinajmenej by som draho predala svoju slobodu — a z odpustiteľnej roztržitosti zamenila slobodu s ktorousi inou čnosťou.

            Malá, tlstá pani Roza s veľkým nosom a s velkymi ústami, s jedným okom čiernym, iskriacim odbornou zvedavosťou a s druhým škúľavým, s dvoma peknými pozlátenými krúžkami v ušiach, zakrytými falošnými vlasmi, s koralovým náhrdelníkom s krásnym symbolickým rohom a s trinástkou pre šťastie, mala veľkú skúsenosť, čo ju nestala veľa, lebo bola skúsenosťou iných. Ako rodená vrátnička, dcéra vrátnikov, stála celý život na stráži nešťastí a štastia druhých. Keďže bola schopná využiť špendlíka alebo zdrapu papiera, podarilo sa jej vysliediť všetky tajomstvá svojich nájomníkov a ich priateľov, nad ktorými vykonávala svoju právomoc. Prívetivým spôsobom, keď sa to nedotýkalo jej slobody alebo niektorej príbuznej čnosti, vedela poradiť aj bez hracích karát. Ako praktická žena, ako sa tak sama rada definovala, bola skutočnou autoritou domu, všetci sa jej ukláňali.

            Tak — zaikončila pani Roza — treba žiť svojím životom a trhať radosť, zábavu, rotzíkoš, kde sa len dá. — Potom tichým hlasom a s úsmevom naliehala: — Máte toľko času a slobody, že by ste tie dve- tri hodiny nikomu nechýbalí. A poznám kožušnícky dom, kde prijímajú statočné, usilovné a milé pracovníčky, ako ste vy, za dobrých podmienok. Takýmto spôsobom by sa dal Fahko zaokrúhMť mesačný plat vášho manžela a tak by ste si mohli kúpiť niečo krásneho na krk...

—        Vidíte, pre vás mi prihorí večera — vykríkla Malvína.

            So schodov akýsi mužský hlas volal:

—        Pani Roza, mohli by ste sem na chvíľu prísť? Mamička sa cíti zle.

—        Je to asi nejaký úder pre starú Agnesu. Ten rozhodujúci ... — zahundrala vrátnička a pri odchode žmurkla škuľavým okom. — Vidíte, život rýchle uteká. Čo osoží brániť si slobodu a potom zomrieť v biede, azda v nemocnici... Zamyslite sa nad tým.

            Malvína ju počula vystupovať po schodoch a volať: »Už idem!« Privrela trocha plyn, aby jedlo čakalo na manžela teplé, išla do skromnej spálne, ešte nie celkom vyplatenej, a pozrela sa do zrkadla. Skutočne, nie je špatná. A v kožuchu, v takom, aký má napríklad pani Flóra, by aj ona vyzerala celkom pekne. Áno, vie o tom, že mužovia za ňou pozerajú. Aj s jednoduchým perlovým náhrdelníkom by jej hrdlo dostalo celkom iné svetlo. Prirodzene, krásne šaty a krásne skvosty sa jej páčia, či nie je žena ako druhé? Usmiala sa shovievavo sama sebe a zistila, že jej úsmev je plný sladkej istoty.

            Vydala sa nedávno, bez opravdivej ľúbosti si azda splietla dobrodružstvo s láskou, prišla z malého vidieckeho mestečka do hlavného mesta, kde si skoro všimla úspechu, s akým sa stretávala. Ako sirota od najútlejšieho veku, vychovávaná bigotnou a lakomou tetou, vyrástla ako mnohé vidiecke dievčatá pri vyšívaní a kuchyni vo večernom tichu, v očakávaní manžela alebo zamestnania, z čoho jedno i druhé bolo neisté; vydala sa za toho dlhého a chudého mladíka, čo tak rád čítal Fogazzara a Tagora a o ktorom sa zdalo, že ju miluje na celý život, za mladíka, čo jedného dňa v záhrade starej tety pred rozkvitnutou broskyňou celý červený jej vybľabotal: Slečna, milujem vás na smrť!« Vôkol sa usmievala jar a hory sa iskrily na slnku. Kríčky tajomne šepkaly a z hniezd padaly litánie triliek. Malvína sa naňho pozrela; nebol ani pekný ani špatný. No bol iste dobrý a počestný. Prečo by sa zaňho nevydala ? čo má robiť v malom vidieckom mestečku, kde toľko iných diev čakalo niekoho, kto nevystupoval zo snov, aby ich zaviedol na cestu do azúru šťastia?

            Nateraz mám zamestnanie v Arrisovej banke. Môj strýc nám pomôže vystaviť dom. A opakoval: »Slečna, milujem vás na smrť!«

            Sosobášili sa, ale nie z ľúbosti. A potom jestvuje vlastne ľúbosť, opravdivá láska, láska z románov, ten vánok, ktorý človeka odnáša preč, do krajov snov, víchrica, ktorá sráža do priepastí a vynáša do výšav?

            Malvína, povaha chladná, nečinná a duševne často vzdialená bola asi jednou z tých bytostí, ktoré sa neprebúdzajú ľahko k životu a ktoré náhly závan schytí, otrasie a úplne prevráti; to sú nástroje v závitniciach osudu, ktorý ako by si ich vybral pre stavbu fatality.

            S novou shoviievavosťou usmiala sa ešte zrkadlu, spolu-vinníkovi svojej márnivosti. Z platu úbohého Klaudia iste si nebude môcť kúpiť nič pekného. A vrátničkine slová sa jej znova rozozvučaly v ušiach. Spomenula si, že kedysi dávno ako decko išla na námestie pred jarmočný šiator. Akýsi šarlatán v šatách magických farieb hromovým hlasom a fúkaním do veľkej trúby volal dav, aby vošiel dovnútra a obdivoval za farebnými sklami dvadsaťštyri radosti slávnych záletníc.že by pani Roza bola nejaká ďaleka príbuzná toho šarlatána s hromjovým hlasom? či azda naozaj jestvujú farebné sklá, aby urabily život príjemným?

            Usmiala sa ešte a pozrela sa na seba z profilu. Toho večera zistila, že je pekná. Pekná... Ale čo si má počať s tou svojou krásou?"Pani Roza v základe má pravdu ...

—        Niet nikoho doma?

            Poznala manželov hlas a bežala mu v ústrety.

—        Bola si zas pred zrkadlom...

—        Och, Bože, je to zločin ?

—        Nie zločin, — odpovedal muž a pobozkal ju — ale večera ti asi prihorela. A dnes večer sa musím vrátiť do banky, lebo máme mesačnú uzávierku. Treba sa mi ponáhľať.

            Malvína nemohla potlačiť pohyb odporu.

—        A ja som si myslela, že pôjdem s tebou do divadla pozrieť sa na tú indickú tanečnicu.

—        Preboha, treba mi myslieť na iné než na tanečnicu... Máme záverečné mesačné vyúčtovanie a majiteľ je nervózny.

            A dajú ti niečo za tie nadpočetné hodiny? — spýtala sa ho po chvíli ticha Malvína, keď vylievala na tanier polievku.

            Horkýže nadpočetné hodiny! Vieš, ako to býva v týchto veciach. Každé tri mesiace treba zdvojnásobniť prácu a pracovať o dve-tri hodiny viac, skoro až do polnoci. Dnes večer prišiel rad na mňa a na siedmich iných. Prirodzene, vždy na tých obvyklých hlupákov. Ale i tomu bude koniec..

—        Bude koniec, keď skončí život, — povedala trpko žena. — Nie si schopný pýtať si niečo!

—        Výborne! Keby si vedela, ako ťažko to ide v banke. A šéf nežartuje...

            Skus to priamo u majiteľa.

            Klaudius vypukol v smiech.

            U toho! A kto ho vidí? Ten je ako Boh na nebi. Nikto sa nemôže k nemu priblížiť. Je nadutý, sebecký.

—        A zatiaľ vyrába milióny a milióny. Syn mu lieta v aute, má plnú maštaľ koni a stáva sa predmetom rečí pre svoje výstrednosti. Kiež by ho to priviedlo do záhuby alebo kiež by skončil vo väzení, čo je blízko jeho vily!

—        Dnes večer si anarchická... — poznamenal Klauidus so smiechom.

—        Anarchická alebo nie, je to nespravodlivosť, pretože tvoj majiteľ si priťahuje na seba hnev boží a dovoľuje synovi samopašný a nezriadený život, kým my...

—        O, to áno! Je to zhýralec, násilník, ale na šťastie má sestru, slečnu Annu Katarínu, ktorá, vraj, je taká dobrá.

—        Nuž obráť sa na ňu. Ale hýb sa! Dajte sa všetci dokopy, robte niečo. Podajte si žiadosť, aby vám honorovali aspoň tie nadpočetné, alebo sa vzbúrte, život je príliš drahý a koniec koncov všetci majú právo nielen žiť, ale trocha sa aj zabaviť.

            Manžel pozrel na ňu prekvapený. Sedeli jeden proti druhému, ona obrátená chrbtom ku kuchyni, pripravená vstať každú chvíľu, aby dozrela na oheň a prichystala kávu, on obrátený chrbtom ku klietke so stehlíkom. Končili narýchlo skromnú večeru; ona s čímsi nejasným a zmäteným v hlave, čo bzučalo ako úkladná osa, ako potlačované túžby, neurčitá nostalgia, nenávisť k všetkým a k nikomu; on s hlavou, plnou číslic, s myšlienkou na šéfa, ktorý nežartuje, ktorý pozerá na hodinky, ktorý neberie ohľad na to, že električky meškajú, s myšlienkou na kolegov, čo shŕbení sčitávajú a odčítávajú stĺpce číslic, robia čarodejnícke a akrobatické kúsky s dividedami a úrokmi, a s myšlienkou na svojho pána, ktorý tajomne žiari v diaľke ako poloboh, na pána, od ktorého ho Malvína núti žiadať zvýšenie platu. Je to smiešna vec, iba ak by to urobili všetci. Mohli by podať nejakú žiadosť. Azda si o tom pohovorí s kolegami. Napríklad s Radiceom. Pozrel sa na ženu, ako stála pri ohni a chystala kávu. Je stále pekná, ba krajšia než obvykle a zdá sa ešte mladšia, taká plavá a biela ako kvet. S tou jamkou , na lícach, čo jej dodáva nevinný pôvab, vyzerá ako decko. Chuderka, má vlastne aj pravdu. Obetuje sa zaňho a zatiaľ jej mladosť uniká. Áno, to zvýšenie platu by sa zišlo. Malvína je žena a ako všetky ženy i ona asi túži, aby mala trocha viac šiat. Preto jej nemožno robiť výčitky. Vstal, chytil ju za bradu, pritiahol jej tvár a pobozkal ju na hrdlo. Malvína to prijala bez slova. Rozmýšľala. červík túžby jej pomaly rozožieral vnútro...

—        Čo ti je? Zdáš sa mi unavená.

—        Nuž, som trocha unavená. Vypi kávu. O ktorej hodine musíš byť v úrade?

—        O deviatej, vieš predsa.

—        Práve vtedy, keď som sa chcela ísť pozrieť aspoň na ľudí, čo pôjdu do divadla.

—        Kvôli tej indickej tanečnici, tej bláznivej princeznej ? Všetci o nej hovoria. Ozaj, vravia, že bankárov syn sa do nej zamiloval. Poznal ju v Monte Carlo.

—        Ach, tak? Stačilo by mi stáť vonku a vidieť stisk pri pokladnici a pri vchode. Ktovie, aké krásne šaty budú mať panie. Dokonca i vrátnička sa ide pozrieť. Veď čo je na tom zlého?

—        Choď aj ty, hoci pani Roza sa mi nepáči. Ale nerob už takú ustarostenú tvár, ako by si bola ministrom financií v skrachovanej zemi.

—        Ministrom financií som tak trocha, — odpovedala usmierená Malvína — a zamýšľam si nájsť nejaké malé zamestnanie. Viem vyšívať a zručne šiť. Vieš, mohla by som si zaobstarať nejakú prácu na dve-tri hodiny denne.

            A červík túžby vŕtal.

            Manžel pozrel na ňu prekvapene.

—        Ty? Na dve-tri hodiny denne? Môj plat je malý, to viem, ale moje postavenie sa zlepší. A potom prídu i prídavky, i penzia. Ak sa nám niekedy narodí dieťa, bude niečo aj preň.

            Kedysi celkom vážne sa hrali »na rodinu«.

—        Ak budeme mať chlapca, dáme mu meno Tsum Tsum Tsum a bude čínskym cisárom.

A Malvína odpovedala tým istým tónom:

—        Ak budeme mať dievčatko, dáme mu meno Ciú Ciú Ciiú a stane sa japonskou tanečnicou.

            Ale Klaudius stále chcel radšej »čínskeho cisára«. Roznežňoval sa pri tejto myšlienke, videl malučkého obveseľovať dom a stále si oživoval tento krehký sen šťastia. Cítil sa otcom už v tých malých úsporách na tramvaji, cigaretách, novinách a aperitívoch. A myslel si, ale sa hanbil vyznať to pred ženou: »Budem šetriť preň a keď sa narodí, budie to už pekná sumička«.

            Obliekol si svrchník, išiel sa rozlúčiť so stehlíkom a i so ženou, maznal sa s ňou, pozrel jej do očú a trocha rozrušený skoro potichu sa jej spýtal:

—        Nič, pravda?

—        Pravdaže nič! čo chceš, aby bolo? A potom, keď o tom uvažujem, nechcem deti! Myslím si, že nie som dobrá.

            Bola unúdená, keď jej manžel s tým trocha rozpačitým a nemotorným výzorom, alký ľahko berú na seba mužovia v reči o určitých veciach, sa jej tajnostkársky na niečo spytoval. To je manželstvo, kuchyňa, domáce práce, čakanie dieťaťa; dediča, ako Klaudius volal »čínskeho cisára« vo chvíľach, keď sa mu rozširovalo srdce. Ale dediča čoho? Keby jej aspoň dal peniaze, aby si mohla kúpiť trocha šťastia, na ktoré jej mladosť a krása, ako to povedala pani Roza, majú právo ...

            A červík vŕtal...

            Rozlúčila sa so svojím manželom skoro chladno, obvykle a odporúčala mu ešte na schodoch tú kolektívnu žiadosť; keď sa potom rýchle vrátila do kuchyne, zjavila sa na balkóne dvora a volala:

            — Pani Roza! Pani Roza!

            Klaudius bol skoro na tramvaji. Oneskoril sa. šéf už asi frfle. Malvína má vlastne pravdu. Treba reagovať, protestovať, pohnúť sa. Povie to Radiceovi, ktorý má vždy skvelé nápady. Veď či je v tom niečo zlého, keď napíšu priamo majiteľovi? Ani on nežije v oblakoch, i on je človek ako druhí, šťastie, že Malvína má hlavu na mieste a že nie je nešikovná ako toľko iných. Pokojne s rozvahou presvedčila ho tým svojím plánom ísť pracovať aspoň dve-tri hodiny a vyrobiť si niečo na šaty, chudera...

            V banke už našiel všetkých na svojich miestach, šéf Ľudovít Mastroianni pozrel naňho slávnostným výzorom ako páter nobilis,1 ktorý sa chystá urobiť povestnú tirádu tretieho dejstva, ale nepovedal ani slova. V ten večer bolo práce pre všetkých a čas bol drahý. Iba po hodine mohol sa priblížiť k Radiceovi a letmo mu naznačiť svoj zámer so žiadosťou. A Radice, keď sa do chuti a pochabo narehotal, ako to mal vo zvyku, išiel k druhému kolegovi, k suchému a chudému Berlingerimu, ktorý držal dušu a plat zubmi, aby mu vyrozprával Albertiho nápad.

1 V divadelných Spoločnostiach ten. kto hrá obyčajne úlohu otca.

            Radice bol šašo spoločnosti, človek, ktorý robil všetky možné žarty, čo si len možno predstaviť. Bol to nekajúcny starý mládenec, obdarený železným zdravím a pštrosím žalúdkom, pijan, fajčiar, sukničkár a leňoch, ktorý uzavrel priateľstvo, založené na kontrastoch, s mlčanlivým a sentimentálnym Berlingerim, teozofom, ktorý trpel na črevá a bol vegetariánom.

            Klaudius ich videl, ako sa medzi sebou radia. Konečne Radice mu prišiel oznámiť:

—        Je to nápad. Pohovoríme si o žiadosti...šéf dvihol hlavu od stola, kde vedľa dokladov a papierov mal otvorené večerné noviny, ktoré na prvej stránke prinášaly interview s povestnou tanečnicou, čo roztočila hlavy toľkým mužom i synovi jeho pána, zagánil na nich a zašomral:

—        Nechcem tu pre vás, páni, zostať do polnoci. Skutočne. Bol by to skôr ojedinelý než zriedkavý prípad.

            A každý sa dal znova do práce.

            Malvína práve vtedy vyšla.

            Pani Roza pribehla na volanie do dvora a zakričala, že sa treba ponáhľať. O desať minút neskoršie obidve ženy sa ocitly na námestí pred divadlom. Pri dverách bol veľký stisk. Na múroch ohromné plakáty. Krásna podobizeň princeznej v šatách indickej kňažky, s posvätnou tunikou a s troma symbolickými figúrami: hadom, drakom a medúzou vynikala na červenom pozadí. Predavači novín ponúkali princeznine pohľadnice a životopisy. Meno Ruth Yong bolo na perách všetkých. Nikdy nebývalo, že by ľudia takto čakali premiéru tohto diruhu, pripravovanú už dávno americkou ohlušujúcou a strhujúcou propagandou. Celé mesto cítilo čaro tej krásy, ktorú noviny označovaly za rajskú a nadľudskú. Okolo princeznej žiarila aureola tajomstiev, tragédií a vášní. Vravelo sa: Ruský vojvoda spáchal samovraždu, americký finančník vyšiel pre ňu na mizinu, akýsi letec sa zbláznil, penský šach zošalel. Vravelo sa... Dav čakal trpezlivo, aby ju videl ísť okolo. Zatiaľ tí, čo mohli dostať včas lístky, tlačili sa dovnútra.

            Malvína a Roza blízko vchodu, kde sa dostaly ako by schytené prívalom vín, ziskávaly kus po kuse pôdu pod nohami a čakaly tu ako na zázrak. Dobehly sem, ako by po-čúvly nejaké magnetické volanie. Meno tanečnice ich o-vplyvnilo tak, ako vedia opantať udivujúce veci ženské duše.

            Myslím, že veci, stvorené skutočne pre nás, gravitujú k nám. Duša dokonca nejasne pozoruje túto príbuznosť medzi tým, čo má najradšej, a svojou podstatou a je neodolateľne ťahaná tým, čo jej prináleží v duchovnom práve. Tak i veľký dav, ktorý sa tlačil pred divadlom v presvedčení, že ukája iba svoju zvedavosť, bol už priťahovaný nerestnou aureolou tanečnice a v shode s rítom, ktorý sa chystala vykonať v mene umenia nahá, aby sa ponúkla za vzor krásy a rozkoše, a javiskom, povýšeným na oltár.

            Tým istým spôsobom nejasne i Malvína pocítila akýsi čudný vplyv duchovnej moci, sťa by zprávy, ktoré ovančovaly bizárnu osobnosť indickej princeznej, chcely vytvoriť jediný a opravdivý pokrm jej duše. A keď stála uprostred davu, pýtala sa sama seba, či aj tie druhé mladé ženy rôzneho postavenia, ktoré ako ona boly na hraniciach zvedavosti a obdivu, cítia tú istú príťažlivosť k takému dobrodružnému životu. Spomenula si, ako počúvala za detstva na jarmoku hromový hlas šarlatána, ktorý volal ľudí, aby si cez farebné sklá pozreli ilúzie záletníc.

            Odrazu pani Roza, ktorá prižmurovala zdravé oko a na všetky strany zbystrovala to škuľavé, natiahla krk a vykríkla:

— Komtúr Anselmi! Och, to je ohrorané! Nie je v Ríme?

            Usmievavý, dobrácky komtúr sa k nim skutočne blížil, hádzaný vlniacim sa davom, ktorý sa smial, hneval ä zabáral, ako mohol.

_ Vôbec som nebol preč, pani Roza. Ale mám to vo zvyku hovoriť preto, aby som mal pokoj, a idem bývať do iného bytu. Rozumiete?

—        Áno, áno, — zašepkala pani Roza, privedená do extázy pred svojím najkrajším nájomníkom. Potom bez toho, aiby dala najavo svoje rozrušenie, pokračovala: — Videli ste pani Malvínu? Konečne sa mi ju podarilo vyviesť von.

            Stretli sa takto zoči-voči prvý raz. Videli sa síce na schodoch, keď išli okolo seba, ale to hol len pohľad a nejaké rýchle prehodené slovíčko, čo vyjadrovalo obdiv i pozyv.

            Malvína bez toho, aby zmerala svoju smelosť, zvolala:

            Dobre vám, čo idete do divadla.

—        Tak veľmi chcete vidieť tanečnicu? Nuž dobre, mám tu dva lístky na galériu, zaobstaral som ich pre dve panie. Nemôžem ich nájsť a potom pri toľkom zmätku sa ľahko vyhovorím... Čo by som neurobil pre vás, pani Alberti?

            Malvína načrtla na pery láskavý úsmev.

            Spokojný a obradný komtúr pokračoval:

—        Môžeme sa stretnúť po predstavení doma, aby sme si niečo zajedli. Mám krásnu kolekciu japonských šálok.

—        Viem, — zvolala vrátnička, — toľké panie si ich chodíci pozerať.

—        Manžel ma bude čakať. Je v práci, — slabikovala Malvína rýchle, trocha zmätená, ako by prosila o odpustenie neprítomného. Potom stisla v rukách dva nečakané lístky a zakončila: — Treba nám ísť, ináč prídeme neskoro...

            Iba vtedy si všimla, že pani Roza hľadí na ňu s akoum spokojnosťou a v jej škuľavom oku, ktoré mimovoľne žmurkalo na komtúra, zbadala čosi ako ponuku, či pokyn k plnej moci. A kráčajúc k divadlu, galantne strkamá komtúrom, znova videla šarlatána zo svojho detstva, ktorý sľuboval zázrak s farebnými sklami:

            Napred, páni, predstavenie začína!

II.

            Úradníci, nakoľko sa pamätajú, ešte nikdy nevideli šéfa s takou hlavou.

            Nikto nedýchal. Bolo by počuť legendárnu muchu. Radice, horko-ťažko potláčajúc smiech, štúchol Berlingeriho do lakťa a žmurkol na Albertiiho.

—        Kde som si dal okuliare? — zvolal šéf a hľadal nervózne vo vreckách.

—        Visia vám na ľavom uchu — povedal ochotne Radice.

            Podľa starého zvyku Mastroianni, ešte nie rytier, skutočne si vešal okuliare na ľavé ucho, lebo to považoval za čosi originálneho a vznešeného.

—        Ach, ďakujem! Vedel som o tom. Skutočne.

            Nasadil si rýchlym pohybom okuliare na oči, ukázal list, ktorý držal skrčený v ruke.

—        Páni, poznáte tento list, čo začína: »Slovutný pán riaditeľ?

            Radice sa musel namáhať, aby nevypukol v smiech. Bola to tá povestná žiadosť o zvýšenie platu, ktorú práve na jeho podnet a proti vôli Berlingeiriho v slávnostnej farme napísal hlupák Alberti, pravda, bez toho, aby ju podpísal.

—        Kto bol ten klasický somár, čo tento list písal a čo ho položil na písací stôl pána riaditeľa Arrisa?

            Hrobové ticho, šéf, spokojný s dosiahnutým výsledkom, sňal si okulare, zavesil si ich znova na ľavé ucho a pokračoval:

—        Vy, páni, vydáte počet z neodpustiteľného porušenia bankových predpisov a elementárnych zákonov disciplíny, ktorej ste podrobení. Ticho, vravím, keď hovorím ja, a pozor! Opakujem: páni, kto teda bal medzi vami ten nešťastný somár, čo napísal tento vznešený list nášmu pánovi? Musím to hneď vedieť. Rozumejme sa dobre a dokonale.

            Úradníkov celá vec začala baviť. Niektorí sa usmievali, iní potmehúdsky pozerali na povalu. Radice stiahol svoju širokú tvár a hľadel na Berlingeriho, ktorý vyzeral skoro neprítomný. Klaudius si nervózne hrýzol spodnú peru, ako by chcel zdržať vyznanie. Poslúchol Radicea a pred troma dňami bez toho, aby sa poradil s Malvínou, ktorá teraz bola ozaj hotová nájsť si nejakú prácu, rozhodol sa napísať ten list. Malvína iste by bola spokojná .s akýmkoľvek malým zvýšením platu, ktoré by jej dovolilo určitú voľnosť vo výdavkoch, aby si mohla kúpiť aspoň o jeden klobúk viac, ten belasý, ktorý by jej tak slušal a ktorý videli vo výklade, keď sa minulú nedeľu prechádzali po meste. Poznával svoj list, celkom skrčený v zúrivej šéfovej pästi a nevedel, veru, čo robiť.

—        Páni, pred týmto faktom, skôr jedinečným než zriedkavým, a pred vaším tichom, ktoré vás dokonale obviňuje, mal by som použiť posvätné právo považovať vás hromadne za vinných z nedisciplinovanosti a nedostatku úcty. Ticho, keď hovorím!

            Nenarodil sa rečníkom, ale s iróniou vedel elegantne narábať; podriadení mu aspoň toľko museli uiznať; a potom, keď mu robil starosť obrat, ktorý rozhovor dostával, vytasil sa jedným z tých »Ticho, keď hovorím , ktoré by nebol mohol ani Cicero vhodnejšie použiť. Nešťastím bolo, že často potom nepovedal nič.

            Konečne v jednej z týchto pauz, keď úradníci stále trápnejšie mlčali, Klaudius pozrel na Radicea, ako by si od neho pýtal posledná radu. Z jasne významného pohľadu pochopil, že musí prehovoriť, nuž polohlasne povedal:

—        Bol som to ja

—        Ach, výborne! Nečakal som ta. Vy ste boli dosiaľ vzorom úradníka, úzkostlivý, poslušný a presný. Neviem, aký vrtoch vás to chytil, že ste žiadali zvýšenie platu, veď je to, ako dobre viete, nemožné vo chvíľach, ktoré prežívame. A potom tá forma, tá forma ... a bolo treba zachovať hierarchiu a žiadať to od toho, od koho to závisí a tým, nakoľko viem, som ja...

            Usmial sa akosi dôstojne, ako sa slušalo na prípad skôr ojedinelý, než zriedkavý, spokojný s tým, že sa mu podarilo celú vec skončiť s touto žilou irónie, a urobil záver:

—        Teraz idem k pánu riaditeľovi, ktorý chce vedieť, kto je vinníkom.

            Vyšiel hrdo a slávnostne, s pozdvihnutou hlavou ako šermovník, ktorý pozdravuje protivníka. Konečne vybuchol Radice v smiech.

—        Slon! Neolbesia ťa za to.

            Beriingeri ako obyčajne sa opovážil protestovať. Vraj, s tým úbohým Albertim to nebude žart.

            V banke vedeli veľmi dobre: Radice mohol povedať biele a o desať minút neskoršie Beriingeri tvrdil, že je to čierne. Ich náhľady na život, na ženy, na umenie, na všetko sa vždy líšily. A azda práve preto sa vyhľadávali a pozorovali.

—        Bolo by bývalo lepšie, — ozval sa Beriingeri — keď sme už chceli niečo dosiahnuť, obrátiť sa na slečnu Annu Katarínu, na to sladké stvorenie, ktoré všade robí mnoho dobra, na toho anjela, ktorý sa spustil s neba pre prílišnú ťarchu, povedal Radice. — Och, šéf ide!

            Všetci sa vrátili na svoje miesta a tvárili sa, že sú veľnu zaujatí prácou. Mastroianni sa postavil do svojho predošlého postoja a slabikoval, vychutnávajúc svoje slová:

—        Pán riaditeľ dokonale pochopil, poviem tak, smysel samej veci a listu, ktorý chce byť prosebný a či domýšľavý, a vo svojej dobrote veľkodušne odpustil vinníkovi nedostatok úcty voči zákonom, ktoré v takýchto záležitostiach vyžadujú hierarchický postup. Hovorím, že vám odpustil, pán Klaudius Alberti, a upozorňujem vás, že neslobodno začínať s takýmito nemiestnymi žiadosťami, škodlivými riadnemu chodu banky, ktorá je pokrokom, úsporou a garanciou času, to jest peňazí. Ticho, keď hovorím ja!

            A keď týmto rečníckym isiiím zvíťazil nad úžasom svojho malého publika a keď po tomto vynútenom tichu zbadal, že už nemá ozaj nič povedať, urobil záver:

—        A tu končím. Zatiaľ je sedem preč a je už čas odísť ; dúfajme, že náš pán už nespomenie na tento skôr ojedinelý než zriedkavý prípad.

            Riaditeľ Arris skutočne zabudol na ten podivný list, nad ktorým sa musel iba chutne zasmiať. Cítil, že sa narodil preto, aby panoval nad inými. Možnosť držať ľudí pod sebou, naíháňať im strach svojím gestom, cítiť sa pánom ich osudov, vyrovnávateľom ich túžôib a chúťok — to bolo základnou radosťou jeho života. Bol jedným z tých, ktorí myslia, že majú všetko dovolené v inene úspechu, čo iď favorizuje, a ktorí si myslia, že otroci ich arogancie, nevediac, kam siahajú hranice smelosti, volia si akúkoľvek cestu, len aby prišli k svojmu cieľu. Patril k tej kategórii pudových počtárov, pre ktorých život je iba ustavičný presun šťastia, metodické vyšinutie bohatstva, vlny vzostupu a poMesu, ktoré treba previesť vo vlastný zisk. Poznal vrtochy a neresti, taru a silu cenných papierov a hovoril o nich ako lekár, ktorý určuje diagnózu. — Hodnota tohto cenného papiera klesla, ale opäť stúpne: je pevná. — Tento druhý cenný papier je skoro bezcenný..Tešil sa, keď ako čarodejník mohol znova oživiť určité cenné papiere, ktoré spomínaly všetky burzovné zprávy. S prefíkanými manévrami sveril svoje najžiarlivejšie starosti niektorému cennému papieru, tváril sa, že sa oň nezaujíma, ale vo vhodnej chvíli ho vyhnal do závratnej výšky. Inokedy pohrával si na veľkej šachovnici záujmov a ambícií, šialenstva a zbabelosti, ťažil z činnosti i z chýb a docielil toho, že sa mu podarilo obrátiť situáciu a na záhube ,iných bez falošného sentimentalizmu a zbytočných škrupulí zväčšoval svoje bohatstvo. Ako korzár medzinárodných búrz napádal likvidujúce spoločnosti, vetril korisť, ktorej sa mu po čase dostane, útočil na družstvá a trusty, rozsieval smrť a biedu smelými údermi, ktoré zvyšovaly jeho moc a stupňovaly jeho nekonečnú pýchu. Postupne vždy viac a viac prichádzal k presvedčeniu, že práve tak ako barón Falkenstein i on je vytvorený z celkom inej hmoty než ostatní ľudia, a správal sa k všetkým tak arogantne, ako si počínajú hazardní hráči, keď vyhrávajú.

            Od určitého času skutočne vzal si za vzor baróna Falkenisteina, o ktorom sa nevedelo, kde sa vzal a k akej kaste patrí, pretože sa zdal byť viac symbolom než človekom. Konečne sa s ním sblížil  Mal s ním schôdzku vo Viedni, aby mu navrhol určitú, s hlbokou láskou vypracovanú záležitosť, prefíkanú kombináciu, ktorá by poskytla Falkensteinovi a jemu strašnú zbraň k útoku na prvotriednu banku, keby zachytila ako do siete množstvo cenných papierov. Slovom, jeden z týchto plánov, ktoré sa volajú majstrovskými údermi a ktoré privádzajú človéka priamo na galeje alebo na vrchol triumfu. Na burze sa mu priznal strašný ňuch, lebo už niekoľko rokov mal ohromné šťastie. Nikto nemohol presne povedať, ako a kde, ale toto tajomstvo zvyšovalo jeho vážnosť. Bankár to vedel a využíval toho, aby skutočne nepreniknuteľnou mlčanlivosťou zvyšoval úctu k svojej osobe. Kedysi čítal, nepamätá sa už kde, myšlienku Viliama Taciturna: Mlnčanlivosť je jeden z prvkov múdrosti, potrebných k úspechu «. S radosťou si privlastnil, veď tak sa mu to stalo zvykom, ešte jeden titul: mlčanlivý. Mohol byť spokojný sám so sebou. V ten deň, keď sa mu dostal do rúk naivný list toho úbohého, nahlúpleho úradníka — ako sa volá: Marelli či Alberti? — chcel ukázať i určitú veľkodušnosť. A potom gesto nezvyklej dobroty mu možno prinesie šťastie pri stretnutí s barónom Falkensteinom. Keďže bol poverčivý ako všetci hazardní hráči, vykonal občas nejaký skutok, ktorý s veľkou zhovievavosťou k sebe samému definoval ako dobrý, nie zo súcitu alebo z pohnutia, ale z výpočtu pred ustáleným dátom, pred určitými podnikmi, pred finančnými kombináciami; hral s dobročinnosťou a svojimi záujmami dvojakú hru so vzťahom k vlastnému osohu v presvedčení, že takýmto spôsobom si zaistí šťastie a že boh burz sa mu oň postará.

            Iba pre toto v deň pred tým, čo považoval za velikú udalosť svojej bankárskej kariéry, vykonal veľkodušný skutok tým ochotnejšie, čím menej ho stál, a odpustil tomu popletenému úradníkovi, — ako sa volá: Alberti či Marelli? — A potom, ktovie... V pauzách, ktoré mu dopriala závratnosť jeho podnikov, mjaznal sa bez toho, aby o tom niekto vedel, s ambíciou, že jedného dňa bude povolaný do vlády, aby viedol ministerstvo financií.

            Usmieval sa, keď si na to len pomyslel, zatiaľ čo auto vystupovalo na vŕšok smerom ku kniežacej vile, ktorú si nedávno kúpil. Škoda, že v tom bola jedna nepríjemnosť. Neďaleko, smerom do polí, sa vypínala čierna a tajomná budova, ktorá pre blízkosť k jeho vile mala málo lichotivé meno: väzenie. Na šťastie iba z jedného krídla vily bolo vidieť zlopovestný dom, a tie izby si vybrala Anna Katarína,

            Nechápal, veru, túto svoju prvorodenú dcéru. Zdalo sa mu, že ako živý kontrast s jeho životom, s jeho formulami, ambíciami prišla na svet preto, aby mu robila hanbu. Nemohol už pomýšľať ani na jej vydaj. Dúfal, že ju vydá za skutočného vojvodu, za takého, ktorý sa už narodí vojvodom s právom na titul a na erb, potom za grófa, za markíza, za baróna. Nič. Nižšie sa už nedalo ísť. Ale Anna Katarína, ktorá pred tým prekliatym týfom bola dievčatkom, i keď tvrdohlavým, čo sľubovalo veľa pre svet, tance, šport, slovom pre život, po chorobe zmenila sa k nepoznaniu. Lekári to predpovedali. Týfus necháva následky, ale otec by si nikdy nebol myslel, že ju natoľko zmení. Odmietla všetky partie. Nechodila už ani na slávnosti, ani na tance. So svojimi vášňami, knihami a fixnými ideami stala sa čudáč-kou. škoda, veď je taká krásna a má toľké veno... I jemu by na burze nijako škodilo, keby mal za zaťa skutočného vojvodu.

            Nedá sa teda robiť nič iné než složiť všetku nádej na Pavla, druhorodeného syna. Zbožňuje ho, lebo nosí jeho meno so športovou hrdosťou rasového šampióna. On, hlavný riaditeľ Arris, stal sa tým, čím je, svojím pričinením, závanom šťastia a plávaním na rozbúrenom finančnom mori a, ak sa uzavieral do svojej mlčanlivosti, ktorá podľa Vi liama Tacituma je prvkom múdrosti, to preto, že sa mu to zdalo pohodlné, aby zakryl svoj skoro vulgárny pôvod alebo aby aspoň mlčaním nehovoril o športe, móde, literatúre, umení, slovom vecí, ktorými sa znamenite mrhá čas a peniaze a ktoré vo svojej mladosti zanedbával.

            A práve preto tak rád obdivoval svojho syna, ktorý vedel patrične bozkať ruku, hovoriť o tenise, o konských dostihoch a povedať úsudok o umení a literatúre. Syn teda bude jeho pomstiteľom; použije tohto krásneho, vzdelaného a sympatického muža, aby sa dostal do veľkého sveta.

            Vtedy zbadal, že pri bolestnej úvahe, ktorú rozpriadal, kým auto letelo smerom k vile, ani jednu myšlienku nevenoval svojej žene, ale vrátil sa so všetkými nádejami k barónovi Falkensteinovi, lebo nebol privyknutý priveľmi jej povoľovať.

            Žena bola doma sama. V priestrannom a bohatom paláci dobrá pani Marta sa zdala vždy stratená. Zdržovala sa obyčajne v izbe šatnárky, pozerala sa na toho, kto pracuje a kto prichádza a odchádza. Prehodila často zdvorilé slovo, ako by sa usilovala prejaviť záujem o život, ktorý jej zpolovice nepatril. Už roky a roky nemala vo zvyku komentovať kategorické výpovede svojho manžela a bez toho, aby žasla nad bohatstvom, ktoré ju náhle obkolesilo, dala sa vliecť prúdom života. Milovala svoje dve deti rovnakou láskou a vedela ich pochopiť obidve, hoci sa od seba tak veľmi líšily. Obdivovala Pavla, ktorý ju napĺňal pýchou a nežnosťou, i Annu Katarínu pre jej útlocit a istotu vole. Najčastejšie i s manželom boli sami; sedeli za stolom proti sebe — miesta obidvoch detí boly prázdne — a kým správca domu v livreji dozeral a komorník posluhoval, veľká sieň s mramorovými a pozlátenými stenami, kde trónila podobizeň finančníka s rukami vo vreckách a v póze, ako by uvažoval, kani ich má strčiť, zvyšovala jej melanchóliu.

            — Telefonoval som ti, že dnes večer by som chcel mať deti doma — povedal sucho manžel. — Dnes v noci odídem do Viedne a rád by som ich videl.

            Žena pokrčila plecami a podľa zvyku smutne sa usmiala.

            Obed skončil v tichu. Pri káve sluha oznámil, že slečna prišla. Ochvíľu potom prvorodená pokorne vošla, aby prijala výbuch otcovho hnevu zato, že sa oneskorila.

            Matka sa ani neusilovala obrátiť 'kázeň iným smerom. Iba občas sa jej usmiala, aby ju aspoň takto povzbudila ochotne zniesť to, čo prejde ako mužská búrka. Anna Katarína si sadla, ani sa nebránila. Poznala otca a vedela, ako by to skončilo. Bol by sa na ňu nahnevaj ako sa hneval na jej knihy.

            Obyčajne použil tých niekoľko voľných hodín po večeri na to, aby si s dcérou porozprával. Vtedy ľahko odkladal svoju mlčanlivosť, dráždil a provokoval ju ustavične, aby sa mohol nejakým spôsobom vybúriť z pocitu, že sa od neho natoľko líši. Matka stála vždy stranou ako vzdialená, ale pritom všetkom nadržala dcére. Syn bol celkom neprítomný. Súboj, obmedzený taíkto na tých dvoch, bol iste ťažký. Anna Katarína zdedila jeiho vôľu, ambície i hrdosť. Nedalo sa jej poprieť, bola skutočne jeho dcérou, kým Pavol svoje slabosti a povahu získal od maitky. Iba že Anna Katarína všetky tieto otcovské vlastnosti preniesla lazom na duchovné pole, kde sa v bitke zrejme vyznala. A bankár, zvyknutý na skutočnosť číslic, dividend, úrokov, cítil sa slabším na tomto duchovnom poli a, pretože nevedel zakryť svoju vulgárnu povahu a trocha surové spôsoby, zakorenila sa v ňom pýcha a odhodlanie, že musí dcéru ohnúť pod svoje idey.

            Takto už niekoľko rokov, už od dospievania Anny Kataríny bankár cítil, že boj sa vedie nerovnými zbraniami a na teréne, ktorý je preňho krajne nebezpečný. Ba dalo by isa už dávnejšie povedať, že duše obidvoch, vedomé tejto roztržky, sa pripravovaly na akúsi rozhodnú srážku.

            Anna Katarína, keď sa jej zdalo, že hnev sa už chýli ku koncu, povedala s obvyklou sladkosťou:

—        Musela som zostať v nemocnici. Dovolil si mi zúčastniť sa na ošetrovateľskom kurze.

—        Ešte to by chýbalo, si ešte neplnoletá! A potom ošetrovateľka! — a vybuchol v smiech. — Hahaha! Pekné povolanie pre dcéru bankára Arrisa!

            Nepovažujem za potrebné diskutovať znova o veci, ktorá už bola dohodnutá. — A ako by volala na pomoc matku, pokračovala: — Nie je tak, mamička, že sme sa dohodli nerozprávať už o takýchto veciach?

            S tvojím otcom sa nikdy nedá úplne dohodnúť.

—        Hahaha! Úplne — vykríkol bankár. — Nezaťahujte ma do škriepky, lebo ...

            Ako chceš, — pokračovala smierlivo Anna Katarína.

— Ale nemáš príčiny hrešiť ma za to, že som sa trocha oneskorila. Neurobila som to z nedostatku úcty.

—        Dnes večer odchádzam do Viedne, žiadam si, aby som sa pri odchode mohol rozlúčiť aspoň so svojou dcérou.

—        Bol tam ktosi, kto navždy odchádzal z nemocnice. I to je cesita. Bola to úbohá žena, matka, čo zomrela pri pôrode a nechala dieťa bez mena. Nemohla som ju opustiť.

            Otec ju hneď prerušil. Také dôvody isa mu nepáčily. Všetko to rozprávanie o bolesti a smrti pri stole a pri káve zrejme škodilo jeho tráveniu.

            Vtedy sa spýtala Anna Katarína, aby zmenila rozhovor:

—        A v banke je niečo nového?

—        V banke? — vybuchol otec v ironický smiech. — Ach, dnes sa stalo čosi chutného. Čosi práve pre tvoje nežné srdce. Akýsi hlupák, zdá sa mi, nejaký Alberti, áno, Klaudius Alberti mi napísal list a žiadal o zvýšenie platu; predpisy to nepripúšťajú.

—        Pravdaže, predpisy, ktoré si robíte sami. Azda má ženu a deti. život je drahý.

—        Och, to som mohol čakať! Ale kde je disciplína? — A ostro zakončil: — Bude lepšie, keď o týchto veciach nebudeme hovoriť.

            V tej chvíli vošiel do siene správca domu s telegramom v ruke. Bankár ho otvoril a s drsným gestom podal žene:

—        Pozri, čo ti robí syn, na ktorého si taká hrdá. No, s tými svojimi deťmi môžeme byť ozaj spokojní.

            Matka čítala nahlas: »Nečakajte ma, kým sa neohlásim. Pošlite peniaze. Pavok.

—        Rozumieš, kým sa neohlási, on!... Ja mu ukážem, ako sa hovorí s otcom!

—        Použil domáceho tónu — vysvetľovala zhovievavo matka.

—        Áno, len ho zastávaj! Nuž, vieš, kde je? Nechcel som ti to povedať, ale všetci o tom hovoria Je pri indickej tanečnici, pri tej princeznej, ktorá rozvírila diskusie a vášne.

—        Pri princeznej ? Ach, už sa pamätám. A čo robí?

—        Mňa sa pýtaš? Zamiloval sa do nej. Chodí za ňou. Utráca sumy, ktoré nie sú ľahostajné. Je to vášeň, ktorú musím draho platiť.

—        Ale je to ešte chlapec, uznaj. Mužský... — povedala milo matka.

—        Tak? Nech sa len zabáva, kým sa neohlásiš, ako vraví. Ale najprv sa ohlásim ja! — zakončil bankár a pobral sa unudený k dverám.

—        Tá žena je veľmi krásna — ozvala sa Anna Katarína.

—        Ach, v tom nemá chlapec zlé gusto. Veľmi krásna! Ale je to nebezpečná žena. Treba dať naňho pozor. Veď ja mu už dám lekciu. No zatiaľ mu ani neodpoviem.

            Nepovedal už ženám ani slova; utiahol sa do svojej pracovne, aby si preštudoval posledné plány akcie, ktorú chcel predložiť Falkensteinovi.

            Matka a dcéra zostaly samy v tichu.

            Je isté, že duše majú tajomné rozhovory, o ktorých pery nevedia. Ale ak sa kontrasty, ako tie medzi Annou Katarínou a jej otcom, zbadajú iba vtedy, keď duše pôsobia na rôznych rovinách, tiché rozhovory sú možné iba medzi dušami, ktoré žijú v tej istej atmosfére, keď sa ocitnú na tej istej rovine, hoci aj v rôznych výškach a v rôznom svetle. Tu by sa dokonca dalo povedať, že totožná povaha umožňuje intímnosť, ktorú pery ani netušia. A niekedy po jednom z tých krátkych rozhovorov, v ktorých nebola vyslovená ani slabika, jediné slovo alebo slza, úsmev alebo objatie jasne dávajú najavo, že medzi dvoma dušami sa ticho viedol dlhý rozhovor.

            Takto po hlbokom tichu, zatiaľ čo správca domu a komorník odpratávali so stola, úbohá matka padla do náručia dcéry s tvárou, zaliatou slzami. Boly to slzy, ktoré tečú pomaly a ktoré ako by nemohly nikdy prestať. Bol to plač bez kŕčovitého škubania a bez zvuku, pomalý a pokorný, plač, ktorý neprosí o útechu, ale čaká na iný plač sester skej duše.

            Anna Katarína ju pohladkala po ubolenej tvári a po vlasoch, ktoré už začínaly šedivieť.

—        Neplač, mama. Neplač tu. Mohli by nás vidieť. Poď ku mne.

            Podopierala ju oddane ako decko a odviedla ju do svojej izby. Keď osamelý, v atmosfére tejto izby, ktorú Anna Katarína mala zariadenú s františkánskou jednoduchosťou, matkin plač ešte pribral na sile.

—        Pavol! Pavol! Pavol!

            Tým hlbokým a intuitívnym citom, ktorý Boh dal iba matkám, tušila že žena, ktorej sotva poanala metao a aureolu očarujúcej krásy, môže byť nebezpečenstvom pre mladosť zbožňovaného syna. Zabalila teda chlapcovo meno do teplej vlahy slz tak, ako ho zabalila do plienok, keď sa narodil.

            Anna Katarína vedela, že je zbytočné povedať čo len slovo. Akákoľvek veta mohia slúžiť iba za dočasnú hrádzu plaču, ktorá by iste povolila, len čo by sa plač ujal svojho práva. A potom matka azda vidí za bezprostrednú skutočnosť.

            Tu Anna Katarína zahasila lampu, aby sa v polotme ich duše, ožiarené láskou, lepšie videly. Ale so svojimi myšlienkami bola už ďalej a, keď sa povzniesla nad nebezpečenstvo, hroziace bratovi, ktorý behal za ženou, v matkinom plači videla rieku bolesti, čo tečie pod nebeskou oblohou; a tie slzy boly iba malou kvapkou toho mohutného prúdu.

            Konečne, keď sa jej zdalo, že plač končí, išla ku svojej malej 'knižnici v kúte izby, vzala jednu knihu, otvorila ju po pamäti a čítala:

—        »Plačú tí, čo veľa vedia«. Je to Podivný Ruysbroeck, mama, flámsky mních, ktorý rozumel rečí vtákov, videl do duší a so zatvorenými očima písal božské stránky.

            Hovorila veľmi pomaly a tak zrelo, že to nesúhlasilo ani s jej vekom ani so skúsenosťou; ako by čerpala pokrm z čias, na ktoré sa už nemožno pamätať, a z ožiarených horizontov.

            Matka neodpovedala; azda už vedela. Vstala akosi potešená, že tak dlho plakala, ako by tým vystavila duchovnú priekopu na obranu vzdialeného syna. Usmiala sa:

—        Spi sladko. Boh nech je s tebou.

            Bozkala ju na čelo a ticho vyšla.

            Vtedy Anna Katarína pristúpila k oknu. Veľká skupina domov trestnice odpočívala. Čo robia teraz tam vnútri? často myslievala na týchto »svojich priateľov«. Najmä za hvezdnatýoh nocí sa jej zdalo, že musia veľmi1 túžiť po stratenej slobode. Dlho o tom uvažovala.

            V ťažkej chorobe sa nad tým častejšie zamyslela. Predtým, i keď už mala predčasný cit zodpovednosti a veľkú kontrolu sama nad sebou, žila tak ako všetky devy jej postavenia Idyla s námorníckym dôstojníkom, ktorý zomrel na mor v číne ju však Pohrúžila do melanchólie. Potom v chorobe , v tých hodinách, ktoré sa podobajú večeru na hraniciach medzi žovotom a smrťou zvykla si pozerať do seba  Keď s pomalosťou duchvného vrtadla prišla až ku koreňom duše podarilo sa jej zbadať intímnu, hlbokú tajomnú pravdu, ktorú každé svedomie Skrýva do najtajnejších záhybov a ktorú iba bolesť, utrpenie alebo skúška prvého stupňa vynesú na povrch a sprístupnenia našej meditácie

            Všetci prechádzame týmito chvíľami , ale potom v roztržitosti , schytení vírom života , zabúdame na pravdu , ktorú sme odkryli a ktorá nám azda naznačila zárodok nášho osudu

            Anna Katarína nepatrila k dušiam, ktoré sa dajú schytiť vírom ; ako rekonvalescentka zostávala v žiarivej brázde, ktora davala tušiť,že ju povedie k akejsi neobyčajnej méte

            Trestnica bola pohrúžená do tmy. Iba akési vtáča volalo ďaleko do noci naliehavo a zúfalo, čiarka v tichu nekonečná

            Vtedy pred otvoreným oknom Padla na kolená a prežehnala sa. Koľkí z tých jej neznámych priateľov, ktorí pykajú tam vnútri , sú nevinní? A koľkí vinní nechápu ,že zhrešil

            A ako by znak kríža mal moc otvárať vnútorné dvierkatajomným prúdom , pred zatvorenými očima videla dvíhať sa z trestnice stovky rúk. .Rúk mužov a žien, rúk starcov i mladíkov  Rúk panovačných i bojazlivých  Rúk žalujúcich vyzývavých prosebných i odovzdaných. Rúk vyhrážajúcich i najpoddajných Rúk Podvodníkov, záletníc a bratovrahov " žiarlivých, nenávistných, zlodejských a buričských           Rúk vášnivých i lupičských. Rúk milosrdných, zradných, krivoprísažných, tupiacich, vražedných ... Každá mala na sebe znak svojho zločinu: nôž, peniaze, pištoľu, skvost, pamiatku po nejakej žene, detský čepec. A celé stovky, tápajúce v tme biedy, vyzeraly, ako by smerovaly k nekonečnej slobode hviezd ako k ukradnutému sľubu. Hlad, bieda, neresť, vášeň, klam, nevedomosť, slabosť, nesvedomitosť spútaly ruky, ale úbohé zranené duše, žížniace po láske, šľahané spomienkami, mučené výčitkami, otrávené pomstou prosily z nesmieriteľného neba jedinú kvapku milosrdenstva. A tu odrazu akási vlna, ktorá prichádzala ako by z ktovie akého vzdialeného brehu, zlomila sa v jej duši a pohrúžila ju do čudnej atmosféry tajomných zvukov, čosi nezreteľného ako hlboký žblnkot vôd sa odrážalo v nej sťa tlmené echo zúfalých hlasov. To azda »jej priatelia« k nej takto hovoria a volajú o zľutovanie sveta. Koľko duší okrem nej zachycuje toto posolstvo výčitky a túžby? či azda táto neviditeľná vlna, ktorá sa dvíha z nočného ticha trestnice, mizne na križovatkách horizontov a triešti sa na ľahostajnosti?

            Nevedela si vysvetliť tento čisto vnútorný fenomén, ktorý sa jej zdal vždy ožiarený mágiou. V nemoci sa jej videlo, že je pripravenejšia prijať toto volanie, ako by v jej duši bol svätostánok, zavretý silám, čo sú vonku, okolo a nad ňou, ale hneď pochopila, že to nie je ani vytrženie ani klam. Azda slzy, nádeje, výčitky a spomienky, spojené ako nerozlučiteľné prvky, tvoria tieto vibrácie, ktoré sa pri šírení ľahko dotýkajú domov, palácov a kostolov ako zúfalý nárek bez zvuku. Iba niektorá ľahká vlna dôjde k otvorenejším dušiam ako volanie, zmietané úzkosťou. Preto iste pre vybranú duchovnú vnímavosť, nie sluchovým smyslom, ale čímsi jemnejším, čo sa šírilo v priestore, počuje jasné echo kolektívnych útrap, ako by všetky tie duše, sliate do toho istého rytmu bolesti, získasly silu vydávať vlnu určitej farby a určitého rytmu, ktorú môže zachytiť iba duša, obdarená tým istým akordom farby a rytmu.

            Anna Katarína prijala posolstvo so zatvorenými očima. Bolo treba odpovedať, konať a nestrácať čas.

            A zdalo sa jej, že akýsi prúd s tisícami kvapiek, s rôznymi farbami nerestí a zločinov, klamú a zrady pustil sa nocou s hukotom vodopádu, nad ktorým sa smiala dúha nádeje.

            Cítila, že toto je už zárodok jej osudu.

III

            Riaditeľ trestnice ju prepustil trocha chladne:

— Predpisy to nedovoľujú. Spýtam sa Rady. Budem mať na zreteli osobu, ktorá si to žiada, iste...

            Anna Katarína neklesala na mysli: veď treba poskytnúť útechu týmto »jej novým priateľom,:. O vec sa zaujímala už aj pre úkaz, ktorý bol iste upozornením, aby konala. Myšlienku treba zmeniť v čin a dobrú vôľu v odhodlanie. Musí sa vrátiť k riaditeľovi.

            Teraz už klam nebol prípustný a nemohla hovoriť o nervoch, ktoré si dobre utúžiia najrôznejším športom počnúc plávaním a končiac jazdou na koni. Ale prečo iba jej duša zachytila volanie vstúpiť do širšej sféry?

            Prvý raz zachytila ten hlas vtedy, keď sa zotavovala z chorolby. Bolo to práve o pol noci. Možno mala vtedy ešte i horúčku. Či to boly predstavy alebo blúznenie unavených smyslov?

            Potom aj inokedy počula celú bolestnú symfóniu, ktorá musela prejsť priestory nad starosťami zaujatým alebo roztržitým ľudstvom, čím viac sa analyzovala, tým viac sa jej zdalo, že akási rádiotelefonická vlna, vychádzajúca z tajomnej stanice utrpenia a nepokoja, prišla do jej duše, do jemného prijímacieho prístroja.

            Zpočiatku, nakoľko sa zotavovala z ťažkej choroby, obviňovala svoje nervy. Nehovorila o tom nikomu, ale dávala na seba stále pozor, aby sa celkom uzdravila a takto mohla kontrolovať, či ten čudný zjav sa bude opakovať. A postupne, ako jej pribúdalo síl, vracala sa k svojim telesným cvikom a k ranným jazdám na koni, aby otužilá telo a nestala sa spoluvinničkou nervového klamú. Ale svoje tajomstvo si žiarlivo strážila.

            Iba raz sa o ňom zmienila matke, ktorá jej radila zmeniť iizbu, keď spomínala pred ňou preludy.

            Nešlo o izbu. šlo iste o dušu. Konečne raz v noci, po mnohých meísiacoch čakania, keď sa jej telo znova vrátilo k plnej sile, ako tak pozerala oblokom na trblietanie hviezd, čo padaly na spiace okolie, najprv nepresne a potom s jasnou istotou pochopila, že tá vlna útrap vychádza práve z blízkej trestnice. Prekvapená, ale spokojná s náhlym zjavením padla na kolená.

            Celá zem musela byť takto preniknutá fluidami, vlnami a vibráciami, čítala o vnímacích schopnostiach, médiách, svätých, víziách a hlasoch, ale vedela, že jej duševný stav nie je nič z toho; chcela kontrolovať svoje pocity.

            Od onej noci — a teraiz uplynuly už tri mesiace — ako by vysielacia stanica bola zvýšila svoj potenciál a jej duša posilnila prijímacie prostriedky, podarilo sa jej viac ráz zachytiť volanie tých, ktorých čoskoro nazvala »svojimi priateľmi«.

            Intuíciou jasných a priamych pováh z dobrého cieľa, ku ktorému ju hnaly tajomné psychické vlny, vyvodila všade-prítomnosť Boha nad všetkými tvormi a nad ľudskými osudmi. S horúčkou inštinktívneho zasvätenia sama hľadala v knihách mystikov všetkých krajín pravdu, ktorú vytušila. A keďže športovými disciplínami bola zvyknutá prekonávať všetky prekážky, smerovala presine k méte a v úžase sa pýtala na tajný dôvod, pre ktorý bola vyíbraná k tomuto zápasu.

            Matka tušila jej duchovné útrapy, preto ju nechávala na pokoji, aby rástla vo svojich záľubách a sklonoch bez toho, aby jej niekedy protirečila. Naproti tomu otec, nakoľko ju považoval za hysterickú, sveril ju špecialistom, ktorí po dokonalom vyšetrení shodli sa na diagnóze dokonalej normálnosti. Ale lekári vyšetrujú viac alebo menej pozorne iba telesnú stránku, na ktorej nikdy nevidieť podstatné znaky duchovného listu, ktorý je v nej zatvorený.

            Všetko toto rýchle zvýšilo jej lásku k samote. Ale súčasne ako sa pozerala do zrkadla vlastného svedomia, bála sa osamotenia, pretože vždy mala hlbokú túžbu otvárať svoju dušu, aby ju tajomné vlny celkom obtočily. Takto čoskoro pochopila, že každá choroba, aj keď nie je »svätou chorobou«, o ktorej hovorila Terézia z Avily, skrýva v sebe nejaké poučenie. Vtedy so zrelosťou, ktorá presahovala jej mladosť i jej prostredie, v jednej z tých nevinných a plevami nevyjadrených smlúv, ktoré hlboké mystické duše opovažujú sa urobiť s Bohom, rozhodla sa zreorganizovať svoj život vo vnútri i navonok: posilniť ho prácou a vôľou, konať veselo všetky jednotvárne i nízke povinnosti každodenného života, ísť rovno k dušiam, jemne sa k nim priblížiť bez (toho, aby na niektorú z nich, hoci i z tých najnižších a najčiernejších, robila nejaký nátlak,usilovať sa pochopiť všetko a všetkých, konať nie slovami, ale príkladom, vzdialiť od seba každý začiatok zla, každé ľahké pokušenie, každý útok smyslov a pokorne milovať všetky stvorenia i napriek sklamaniam, nevďačnosti a nepochopeniu.

            Často pripustila, aby jej myšlienka dvihla plachty fantázie, plávala v rôznych vetroch, vyvolaných tisícerými spomienkami dňa, po nekonečnom oceáne snov a aby hľadala azúrový ostrov nádeje.

            Už od detstva vždy rada cestovala. Niekedy sedela s otvoreným dáždnikom, ktorý zastupoval plachty vo veľkom koženom kresle a plavila sa s malým Pavlom k divému ostrovu, znázornenému v skutočnosti veľkým stolom, kde ich čakal víťazoslávny olovrant, pripravený matkou, na ktorej vtedy ešte nebolo vidieť ten smutný úsmev posledných rokov.

            Stačilo niekoľko matkiných slov, aby porozumela; keď videla chorých a chudobných, rýchle pochopila, že treba ísť v ústrety utrpeniu nielen s rukami plnými dobroty, 'ale i s úsmevom.

            Pri hrách na cestujúcich vysvetľovala bračekovi, ktorý nemal jej fantázie a iniciatívy, čo vidí v krajoch snov, ktoré spolu navštevovali.

            Maličkého to vždy nebavilo, lebo v pomykove sa pýtal:

—        Ale kde to všetko vidíš, Anna Katarína? Kde sú tie paláce a chatrče?

—        Vidím ich fantáziou.

            Tvorila čudnú mozaiku z toho, čo videla na prechádzke, v obrázkových knihách, v biografe. Tu i tam vsunula vety, ktoré počula v rozhovoroch veľkých a so zarážajúcou a náhlou detskou logikou obšívala všetko pozlátenou niťou svojej obrazotvornosti.

—        Vysvetli mi, čo je to fantázia. Kde ju berieš? prosil ju braček zpod dáždnika a dotkol sa jej úst iba dvoma prstami, ako by sa bál, že rozbije jemný mechanizmus, ktorý by sa iste nedal opraviť a ktorý by mu zabránil pokračovať v ceste.

            Teraz už úbohý Paľko nepočúval sestričku, ktorá si uchovala ten drahocenný dar, že s plachtami a vetrami fantázie vedela cestovať po mori nádeje. Nádej, čnosť s najkrajším menom: ranné zore, na ktoré vždy čakáme. A či azda i tí úbohí »jej priatelia, ktorí kričia do sveta svoje útrapy, nedúfajú, že jedného dňa sa dočkajú slobody a vykúpenia?

            Týždeň prešiel bez incidentov. Otec sa vrátil z Viedne malovravný, so zachmúrenou tvárou, so spôsobmi ešte tvrdšími a nepriateľskej šími. Iba občas, keď sa zmienil o barónovi Falkensteinovi, povedal si pre seba: »Aký to muž! Aký to muž!«

            O bratovi Pavlovi okrem zriedkavých telegramov, v ktorých zúfalo klopal na otcovu peňaženku, neprichádzala nijaká presná zpráva. Ostatne, keďže bratov odchod za povestnou tanečnicou bol najvážnejšou udalosťou v dome, bolo prirodzené, že nikto o tom nerozprával, hoci všetci na to mysleli: od matky, ktorá často mala vlhké oči, po Annu Katarínu, ktorá videla brata na nebezpečnej, naklonenej rovine.

            Jedného dňa bankár — po obede, ktorý zjedol tak ticho, že sa zdal celkom neprítomný — spýtal sa s akousi agresívnou iróniou v hlase, ktorý prezrádzal túžbu vyliať si na niekom svoju zlú náladu.

—        Ešte aj dnes ideš k tým tvojim žobrákom?

            Anna Katarína očervenela, ako by urážka patrila jej.

—        Prečo ich nazývaš žobrákmi? — opravila ho matka smierlivo.

—        Nuž a či niet v chudobínskej nemocnici žobrákov? Čo sú tí slepí, hluchí, suchotinári, šestonedieľky? S mojou dcérou treba hovoriť takto, prirodzene. Ja mám svoje cen né papiere a ona trocha tých chorôb ... Teda kam ideš, ak smiem vedieť?

            Ty smieš vedieť všetko — odpovedala Anna Katarína po chvíli, aby sa opanovala, pretože si predsavzala, že bude vždy mierna a poddajná, nech sa stane čokoľvek. — Dnes idem znova do nemocnice. Je nedeľa, čakajú ma ...

            Práve pre mňa poslali.

—        Ach, dcéra bankára Arriisa, agenta baróna Falkensteina, sa stala slúžkou chorých! Ďakujem pekne!

            Odvtedy, čo sa vrátil z Viedne, zvýšil potenciál svojej pýchy a svojho pohŕdania, ako by sa priblížil k akumulátoru týchto energií a ako by sa nimi nabil na neobmedzený čas. Je sté, že soznámenie s barónom malo naňho aíkúsi podivnú magnetickú moc.

            Na druhej strane osoby, ku ktorým sa blížime, sú už v atmosfére nášho duchovného magnetizmu, ktorého vzostupný alebo sostupný vplyv na každú dušu nemôže prekaziť ani telo, ani zvyky, ani povolanie, ani život nikoho z nás. A ako sa dve duše priťahujú magnetizmom pozitívnym, priam tak sa iné dve duše od seba odpudzujú magnetizmom negatívnym.

            Anna Katarína iste cítila k otcovi túto druhú silu a hoci uznávala v tom svoju vinu, jednako sa jej nepodarilo úplne ju premôcť. Mnoho ráz sa ocitli jeden proti druhému ako nepriatelia na dvoch protivných bojiskách, pripravení k boju  A hoci bankára dráždil život dcéry, ktorú všeobecne nazýval bláznivou, hysterickou, blúznivou alebo pobožnôst-kárskou, Anna Katarína zostávala pokojná a uzavierala sa do seba. Zdalo sa jej, že takýmto spôsobom splatí aspoň niečo neznášanlivosti sveta. Príliš mnoho vecí jej totiž pri rôznych príležitostiach hodili do tvári jej postavenie bohatej dedičky.

            Cítila, že cesta, ktorou sa pustila s veselosťou, aká je vlastná iba aktívnym povolaniam, chystá pre ňu všelijaké prekvapenia. Vo svojom živote sa neopierala na nijaké priateľstvo. Učenci a umelci nenavštevovali ich dom. V kos. tole nevidela nikoho, čítala mnoho, ale vždy tie isté knihy. Cvičila sa v čnostiach, ktoré sa jej v kresťanstve zdaiv najvyššími, a usilovala sa žiť aktívne životom, ktorý dával tušiť rozbeh k boju. Ktorýsi kňaz ju pre jej určité mystické idey nazval fanatičkou. Ale nedbala na to, čo jej druhí mohli povedať, natoľko bola zvyknutá hovoriť so svojím svedomím.

            Na druhej strane z jedného z týchto intímnych a hlbokých rozhovorov, ktoré majú pre každú dušu zafarbenie a výzor zázraku Anna Katarína teraz už pochopila, že jej osud nemôže byť jednoduchý ani každodenný. Či tie vnútorné výzvy, ktoré prišly iba k nej, nenaznačujú jej jasný a istý cieľ? A hľadala v knihách mystikov, v »Extázach«, v »Listoch« Márie Magdalény z Pazzi, vo »Víziách« a v Bolestnom utrpení Anny Kataríny Emmerichovej radu a poučenie pre svoj život. Ale akú radu?

            Vedela, že popud určený skutočne pre ňu, príde k nej jedného dňa, v predurčenú hodinu jej životnej cesty aj bez jej adresy, len čo tento ešte neznámy, ďaleký a hlboký popud, ktorý azda obsahuje príčinu jej osudu, prejde cez iné duše, pričom o niektorú zavadí, iné vyšinie z koľájí, veľmi mnohé zas nechá nečinné a ľahostajné; skončí pri nej, ozaj len pri nej ako zjavenie cieľa jej života. Cítila tiež, že tento jej osud, ku ktorému smeruje nejasne a všetkými silami duše a ktorý všade hľadá, dozrieva v tieni a v tichu na prahoch bolesti, pod bedlivým krídlom útechy. Ale o tom všetkom nerada hovorila. Uvažovala o tom dlho vždy, kedykoľvek rozdielne od toho, čo obyčajne rolbily devy jej veku a jej postavenia, sa utiahla na celé hodiny na vidiek alebo do izby, aby blúznila alebo čítala svoje knihy.

            Tie knihy, ktoré jej otec nazýval prekliatymi odo dňa, keď otvoril náhodou »Nasledovanie Krista« a padla mu do očú táto myšlienka: »Sláva sveta iná vždy za družku smútok*. Potreboval štvrť hodiny na to, aby sa v ňom hnev utíšil.

            Anna Katarína nikdy nehľadala diskusie. Usmievala sa zhovievavo, ako to videla u svojej matky a držala na uzde svoju dievčenskú útočnosť, ktorá chcela hovoriť hlasno a jasne.

            Vyzerala veľmi krásna so svojím zdravým, silným telom; s čiernymi, hlbokými očima, bohatými na vnútorné svetlo, ktoré vzďaľovalo každé ľahké slovo a pred ktorým padal každý vulgárny pohľad. Jej krása bola síce úplne chladná a trocha statuárna, ale taká, že všade, kde sa zjavila, ťahal sa za ňou pruh obdivu.

—        Zamenili si pohlavie — hovorievala často matka. — Anna Katarína mala byť mužom a Pavol slečnou.

            Och, istotne, keby bola mužom, stala by sa misionárom alebo vojakom, hotová slúžiť dobrej veci.

            O niekoľko dní po povestnom objavení onej vety z »Nasledovania Krista otec sa vrátil k veci, hotový znova diskutovať.

—        Viem už, čo ti múti hlavu. Knihy, ktoré sa povaľujú všade. Sú dokonca aj v jedálni. Ech! Pýtam sa, či to je miesto na knihy. Nechcem ich už vidieť. Dala si sa nachytať vetami, ako je táto: »Sláva sveta má vždy za družku smútok«. Ech!... Ale pozri sa na baróna Falkensteina. Nikto nie je veselší ako on. Pravda, keď sa mu darí. A jemu sa vždy darí. Ale konečne, čo je toto ^Nasledovanie Krista ?« Naozaj krásny výsledok, keby ho všetci vážne nasledovali. Ech!... A čo by sme robili v banke? ... A potom: jestvoval ten Kristus? Cirkev je taká inteligentná, že si ho vynašla, aby skombinovala svoje záležitosti...

            Ako to mal vo zvyku vždy, keď diskutoval' o takých veciach, hádzal krátke nervózne vety a miešal všetko, čo vedel, ako hracie karty, nikdy mu ani neprišlo na um, že sa môže zdať groteskným, a bol si istý, že pri každej bodke a pri každom »Ech!« podpisuje jednu zo svojich neomylných bilancií. S rukami vo vrecku, dvíhajúc a snižujúc remeň nohavíc pohybom, ktorý sa istotne naučil od baróna Falkensteina, pretože toto gesto predtým mu nebolo obvyklé, prechádzal sa hore-dolu po jedálni popred obidve ženy, sediace za stolom, žena ako obyčajne pozerala naňho zhovievavo. Anna Katarína trocha udivená sa pýtala, kam chce prísť s tou vetou, ktorá ho tak zarazila. Konečne bankár zastal, udrel rukou na stôl, ako to robieval v úrade,, a skríkol:

—        Chceš, aby som ti to povedal? Ja som voľnomyšlienkar a neverím v nič ...

            Anna Katarína sa nemohla zdržať, aby neodpovedala:

—        Ako možno povedať, že jestvuje nič? Ak si ho vieš predstaviť, už jestvuje.

—        A ako sa dá povedať, že jestvuje duša? — odsekol otec, trafený do živého. — žijeme v pozitívnej dobe a máme právo vidieť jasne do všetkých vecí a vedieť, aká je farba, forma a váha duše. Áno, ak ideš ku kňazom, hovoria ti o nej neurčito. A potom, choď len do kostolov. Sú opustené a kňazi kážu laviciam alebo roztržití ľudia sa obzerajú vôkol seba a nemyslia na veci takzvaného svedomia. Ech! Ale majú svedomie? Majú brucho, nohavice, peňaženku, sukne. Viera je chlebom slabomyseľných a Boh je utešujúcou odmenou chudobných... Ach, daj už pokoj tým knihám. Vravím ti to raz navždy a som rád, že je tu aj tvoja mlatka, hoci na nej záleží tak málo. Treba urobiť s nimi poriadok. Beda ti, ak ešte raz nájdem tu vnútri jednu z tvojich kníh! Vyhodím ti ju von oknom, pretože teraz ja 'sám, rozumieš, musím dávať pozor na tvoju výchovu. A prestaň už s tými životopismi svätých a so zázrakmi! Naša doba nie je doba zázrakov. Veda odhaľuje posledné utópie ducha. Je to víťazstvo dynamizmu, mechaniky, metodického a kontrolovaného bádania všetkých síl. Kontrola, kontrola, to nám treba.

—        Ale, otecko, prepáč, kontrola čoho? Máme azda prístroje na kontrolovanie nadprirodzeného, váhy na zváženie duše, meter na zmeranie nekonečna?

            Bankár pred týmto s nekonečnom« zostal zarazený. S aroganciou peňazomenca, zvyknutého nanucovať cenné papiere vždy stupňujúcim sa krikom, zbadal, že táto metóda nemá účinku v metódach duchovných. Pozrel sa na Annu Katarínu sklamaný a podráždený, vypukol v smiech a začal sa znova prechádzať.

—        Tie tvoje knihy. Ešte tie tvoje knihy. Kto by ťa počúval, ten by musel dať všetko chudobným: dom, autá, šatstvo. V ktorýsi deň akýsi úbohý blázon rozdával prave tisícové bankovky tým, čo išli po ulici. A bol okolo neho veľký zástup. Nuž chytili ho a strčili do blázinca. Azda to bol nejaký úbožiak, ktorý chcel nasledovať tvojho Ježiša. A keby som zajtra i ja začal ten istý systém, keby som začal otvárať pokladnice a ostatné, čo by som z toho mal? Ach, s tebou sa nedá rozumne hovoriť. Pozrime sa napríklad — a vypäl sa, položil päste na stôl a ironicky sa pýtal: — Akému hospodárskemu zákonu ťa učia tvoje knihy?

            Pri tomto bode obidvaja cítili, že je nebezpečné hnať diskusiu ešte ďalej. Po dlhej pauze, ktorou ako by chcela dobre podčiarknuť záver, Anna Katarína pokojne odpovedala:

—        Jediný hospodársky zákon v duchovnom pláne je, že treba dávať mnoho, aby sme dostali aspoň niečo.

Bankár strčil ruky do vrecák, zrýchleným rytmom popustil nohavice a vybuchol:

—        Sprostý plán!

            Vtedy matka, ako sa často stávalo, z obavy, že diskusia sa zvrhne, zamiešala sa do sporu jedným z tých dlhých vzdychov, ktoré išly manželovi na nervy. Bankár pozrel na ňu podráždene a odišiel so slovami:

—        Ech, so ženami sa nedá rozumne hovoriť. Tu treba zaúch ... — a zlostne buchol dverami.

            Anna Katarína s úsmevom objala matku.

—        Otecko nie je zlý. Starosti a burza ho robia nervóznym. Nenechám už knihy v jedálni a vec bude v poriadku. Ale teraz je už neskoro. Treba mi ísť do nemocnice. Chorí si ma žiadajú. Je ich tam toľko...

            Jej choré ju skutočne netrpezlivo čakaly.

            Číslo 235, chronický zánet priedušiek so zápalom ľadvín a jej susedka, týfus v stave rekonvalescentnom, práve o nej hovorily.

—        Istotne príde. Je jednou z tých málo, ktoré vedia vytrvať.

—        Má vždy nejaké slovo pre všetky — dodala akási žena, postihnutá neznámou chorobou, ktorú lekári skúmali, ale jej nerozumeli; na oddelení ju žartovne nazývali otáznikom.

            Iná žena, ktorú priniesli v noci a ktorá zhltla silnú dávku jódovej tinktúry, pretože ju manžel opustil s dvoma drobnými deťmi, prerazila vzduch popudom k vracaniu, ktorý dal signál k rapsódii záchvatov, kašľu a náreku. Akýsi hlas sa ozval: »Viktória, ide vrátnik...«

—        Vždy tá istá história, — zahundrala sestre Irene chorá na slepé črevo. — Nemení sa ani o jednu slabiku. Je to horšie ako papagáj.

—        Je na obchôdzke. Možno ide do blázinca. — A sestra sa priblížila k poslednej posteli, kde akási starenka ležala nehybne so zmeravenými nohami a ľavou rukou, a spýtala sa: — Ako sa máte?

            Starena sa uškľabila:

—        Hýbem trocha chodidlom, ale nohou sa nedá. A tak by mi bolo treba ísť domov! Má dnes prísť tá dobrá slečna? Sestra Irena, keď príde, pošlite ju ku mne. Chcela by som s ňou hovoriť.

            Anna Katarína vošla v tej chvíli, aby vykonala svoju obvyklú návštevu. Slovo, peniaz, úsmev, prisľúbenie pomoci, pohľad do záznamu o chorobe a odchod, za ktorým sa dvíhalo požehnanie, veselosť a nádej.

—        Tu je, slečna — povedala sestra Irena. — Vyznajte teda svoje tajomstvo, Agneša. Odídem. — Vyhovela takto jej žiadosti ako ten, kto má do činenia s deťmi a chorými a pobrala sa k žene, ktorú priviezli v noci. Nechala ich osamote.

            Tajomstvo: jedna z tých rodinných historiek, ktoré odoberajú pokoj a rozsievajú výčitky svedomia, úbohá starena, pripútaná k posteli, v obave, že už nenájde svoje šes-táčky, skryté za skriňou pred zlomyseľnou zvedavosťou nevesty, chcela, aby Anna Katarína povedala hneď o tom synovi; a znova opakovala od začiatku svoju históriu a pridávala k nej starú nenávisť a dávne obavy.

            Anna Katarína počúvala so zhovievavou dobrotou a potom odišla. Nevedela povedať prečo, ale utrpenie týchto neznámych osôb malo pre ňu aíkúsi tajomnú príťažlivosť, podobnú prameňu, ku ktorému sa chcela priblížiť. Pýtala sa, ako to, že jestvuje toľko a takých rôznych chorôb. Zdalo sa jej, že bytosti sa delia nielen na kategórie bohatstva a dobroty, na pohlavia a plemená, ale že jestvujú na svete veľké rodiny utrpenia, nepokoja, útrap a nepochopenia.

            Vrátnička, ktorá ju videla hľadať schody, si ju rýchle odmerala; potom ustarostená a roznežnená žmurkla škuľavým okom a zavolala na ňu, aby sa dozvedela, ako, prečo a ku komu ide.

—        Posledné poschodie, podkrovná izbička číslo tri — a potom tváriac sa, že sa zaujíma o úbohú starenu, povedala: — Och, to je nešťastie! Taká silná žena... — a vrátila sa do vrátnice, aby pokračovala vo svojom samotárskom živote.

            Keď Anna Katarína vykonala svoje poslanie a schádzala s poschodia, stretla Klaudia a Malvínu; vracali sa zo svojej nedeľnej prechádzky. Vyšli si trocha, aby užili krásneho májového slnka. Klaudius bol v banke zatvorený celý týždeň a Malvína sama nevychádzala z domu nikdy alebo skoro nikdy. V tú nedeľu ju schytil vrtoch ísť sa pozrieť do biografu na film s povestnou indickou tanečnicou. Rozhovor o tom bol veľmi dlhý a sllnko vábilo. Tak sa Malvína vracala trocha zachmúrená.

            Klaudius poznal dcéru svojho zamestnávateľa a zatiahol ženu k múru, aby mala voľnú cestu.

—        Ech, to je spôsob! Nezavadzala som jej v ceste — povedala Malvína rozladená.

            Anna Katarína sa zahanbene usmiala a potom, aby prerušila chvíľu trápnych ohľadov k sebe, prekvapená sa spýtala:

—        Vy ma poznáte?

—        Zaiste, — povedal zmätený Klaudius, ešte stále držiac za ruku Malvínu — ste dcéra môjho zamestnávateľa, bankára Arrisa.

—        Ach, ste zamestnancom banky. A voláte sa, prosím?

—        Och, som neznámy, úbohý úradník Klaudius Alberti.

-— Alberti, Alberti... meno sa mi nezdá nové. A toto je vaša pani; musí mi odpustiť, že som bola nedobrovoľnou príčinou...

—        O, prosím, prosím ... pravdaže —prerušil ju bojazlivo Klaudius a potom cítiac, že Malvína ho akosi prudko poťahuje za kabát, zakončil: — Viem, že ste taká dobrá, v banke to všetcia hovoria... a preto, nuž, rád by som ...

            Anna Katarína ich pozdravila a ukázala sa ochotnou byť im podľa možnosti na pomoci.

            Doma si Malvína uľavila:

—        Vidíš, keď chceš, vieš hovoriť. Mohol by si takto ožiť aj pred šéfom. A potom, keď si teraz v takom dobrom pomere s dcérou, mal by si sa pochlapiť a pýtať ešte o zvýšenie platu.

            Od určitého času stala sa nervóznejšia a skoro ironická. Klaudius ju nechal a kedykoľvek ju tieto výbuchy chytaly, išiel sa pozrieť na stehlíka a ticho sa mu prihováral: »Treba byť trpezlivý. Prejde ju to«. Potom našiel už prostriedok : dobrý Beriingeri mu zaobstaral prácu. Mal krasopisne opísať akýsi rukopis; mal podľa Radicea také písmo, že mohlo konkurovať; bolo to pre akéhosi bohatého básnika, ktorý nenávidel písací stroj a ktorý mu dobre zaplatí. Takto Klaudius bude môcť kúpiť belasý klobúk s ružovou ob-rubou, ktorý mal mať taký zázračný efekt na plavej Malvininej hlavičke.

            Chuderka zatúžila po ňom aj dnes, keď sa zastavili pred výkladnou skriňou modistky. Usmial sa; Malvína nevedela o utajenom a láskyplnom tajomstve.

            Vrátnička vystúpila k nim, aby im dopodrobna zreferovala, čo robila slečna v dome, pretože Agnešin syn jej všetko vyrozprával, ale, vraj, to netreba hovoriť neveste, pretože a tak ďalej, a potom: vraj, priniesla Malvíne dva lístky, aby mohla ísť do biografu vidieť tú povestnú tanečnicu, lístky, ktoré jej dal komtúr Anselmi, priateľ bratanca istého akcionára v lokáli a že, ak pán Klaudius dovolí, obidve ženy pôjdu a tak ďalej ...

            Klaudius si v ten večer nežiadal nič lepšieho.

            A zásluhou básnika, ktorý nenávidel písací stroj, o štyri dni neskoršie vyšiel z banky trocha skôr než obvykle a pobral sa rovno k modistke, aby si pýtal taký a taký belasý dámsky klobúk s ružovou obrubou; bol tak dlho vo výklade a stal 150 lír.

— Ten belasý klobúk? — povedala predavačka. — škoda! Predali sme ho včera večer, ale ak by ste chceli druhý...

—        Nie, nie, chcel som práve ten. — A pomaly opakoval: — Bol balasý a mal ružovú obrubu. Videl som ho vo výklade aj v nedeľu, naľavo, vzadu. Chcel som prekvapiť svoju ženu... — a zmätene a zahanbene stisol vo vrecku tri päťdesiatlírové bankovky.

—        Áno, áno, rozumiem veľmi dobre — zakončila predavačka. — Predali sme ho akejsi panej, pravda, Fernanda? Zdá sa mi, že si ju ty obsluhovala.

—        Áno, — povedala druhá predavačka bez toho, aby dvihla hlavu — bola to mladá pani, blondínka, v spoločnosti akéhosi pána...

            Klaudius vyšiel mrzutý. Doma ho čakala žena? vyspevovala si a stehlík kládol pa túto nezvyklú radosť výkričníky. Cítil, ako sa mu rozširuje srdce. Veď Malvína už oddávna nespievala. Má azda nejakú dobrú zprávu? Azda tu ... Konečne, čo bolo na tom čudného medzi mladými manželmi? Usmial sa blažene, na prstoch nôh sa priblížil k Malvíne, ktorá pri kozube s rozpálenou tvárou, s výraznou jamkou na lícach pripravovala obvyklú večeru a pobozkal ju na krk, až sa strhla.

—        Naplašil si ma... Ako to? Dvere boly otvorené?

—        Spievaš! Máš nejaké zprávy, ktoré predo mnou skrývaš ? ... Už celé týždne si nespievala.

—        Týždne? Tak dávaš na mňa pozor?

—        Veď mám len teba, svoj úrad, vieš, a... Povedz mi, máš pre mňa nejaké prekvapenie?

            Žena s vareškou v ruke sa naňho pozrela a s trocha záhadným úsmevom povedala:

—        Nuž áno, mám tajomstvo.

—        Aj ja mám — ozval sa Klaudius a celkom prékva-pený sa usmial. — Ale najprv mi povedz svoje.

—        Nie. Najprv ty svoje — smiala sa žena, ako by to bola detská hra.

            Klaudius vytiahol z vrecka tri pokrčené bankovky, položil ich na stôl a priznal sa, ako pracoval, ako dostal peniaze a ako sa sklamal s tým belasým klobúkom, lebo ho kúpila predošlého dňa akási pani.

—        To teda je to moje tajomstvo. Teraz mi povedz svoge.

            Malvína pozerala naňho s otvorenými ústami a zarazená. Potom vybuchla v smiech, bežala do izby a triumfálne priniesla belasý klobúk s ružovou obrubou.

—        Nuž toto je zas moje tajomstvo. Kúpila som ho ja, vidíš...

—        Ty? Za aké peniaze? — spýtal sa rozpačité po chvíli Klaudius.

            Položila si klobúk na hlavu — a slušal jej — obrátila sa do kuchyne, aby zregulovala oheň, a keď sa znova celá červená otočila, odpovedala:

—        Za svoje. Nepovedala som ti, že chodím už týždeň vyšívať k istej panej ?

—        Ty? Nikdy si mi to nepovedala.

—        Chcela som ťa prekvapiť, sú to dve hodiny občas, keď je práca.

            Nastalo nové ticho. Potom Klaudius, sediac pri stole zahanbený a sklamaný, pokračoval:

—        A tak si si išla kúpiť klobúk?

—        Páčil sa mi. Vedel si o tom...

—        A s kým si ho kupovala?

—        S kým? To je dobré: sama, včera. Však mi sluší?

—        Sama? ... — opakoval po chvíli.

—        Sama — odpovedala.

            Žena sa obrátila do kuchyne a muž sa otočil ku stehlíkovej klietke. Obidvaja mysleli na tú istú vec.

IV.

            Ľudovít Mastroianni, ktorý pri všetkých svojich zásluhách sa ešte nestal rytierom, postavil sa pred Klaudia a s protokolárnym a okolnosťami vynúteným výzorom vážne oznámil:

— Pane, -— a keď takto začínal, išlo o vec, hodnú všetkej úcty, — boli ste určený, aby ste dočasne prevzali miesto pokladníka. Náš principál vo svojej dobrote mi dal tento príkaz. Na nejaký čas budete teda mimo mojej právomoci.

            K pokladnici ! To je teda malé zvýšenie platu. Istotne musí za to ďakovať náhodnému stretnutiu s bankárovou dcérou. Konečne to ženine malé veno, složené ako kaucia, prinieslo svoje ovocie. Ktovie, aká spokojná bude Malvína. A potom pri pokladnici, azda, môže sa mu prihodiť niečo neurčitého. Ale zatiaľ zastával sám so svojimi myšlienkami i so svojím podozrením.

            Od onoho večera žiarlivosť ho neúprosne zožierala. Nepýtal sa už ženy ohľadom povestného belasého klobúka s ružovou obrubou. Len v noci, znepokojený a rozrušený, trápený podozrením hladkal plecia spiacej Malvíny, ako by sa pýtal jej kože, ako by čákal, že to hrozné tajomstvo sa takto prebije na povrch, a pokúsil sa jej dávať otázky. Nič. Malvína vždy tvrdo spala. Občas zašepkala v spánku nejaké meno alebo slabiku. Vtedy Klaudius, ktorý číhal v podozrení a žiarlivosti, jej nastavoval pascu: »Kto? Ako sa volá?« Nič. Potom sklamaný a unavený spustil hlavu ma podušku a pomyslel si, že treba hľadať iné prostriedky.

            Od vrátničky alebo od nájamníkov domu nemal možnosť nič sa dozvedieť. Pani Rozu nemohol zniesť ... Pani Flóru ešte mienej. Tá prekliata indická tanečnica, ktorej obraz jeho žena chcela mať vo svojej izbe, bola príčinou všetkého. Och, tá veľká podobizeň s medúzou a s vlasmi, navinutými ako vretenice! Čo bolo vlastne v nej ? Odo dňa, keď sa Malvína išla na ňu pozrieť, hovorila iba o nej, o jej úspechoch, o jej kráse a očarovaná, ako by ju medúza naozaj bola premenila v kameň, pomaly sa celkom zmenila.

            Ako dobrý, jednoduchý a primitívny človek iste neveril v posadnutie diablom, ale kedykoľvek počúval reči kolegu Berlingeriho, čo sa vyznal v mágii a hovoril o diabloch ako o osobách, ktoré každý deň stretáva cestou do banky, vždy sa pýtal, či Malvína nebola očarovaná nejakou okultnou silou. Veď prečo by aj nie?

            Jedného dňa ako blesk s jasného neba prišla do úradu zpráva, že vláda konečne uznala vysoké zásluhy a tak ďalej a nečakane vymenovala za rytiera prednostu úradu Ľudovíta Mastroianniho, ktorý ako »skôr ojedinelý než zriedkavý prípad«, keď sa našiel na svojom mieste v úrade, zbledol od pohnutia, keď mu podriadení stisli ruku. Venoval im malú príležitostnú reč, improvizovanú už dva dni predtým a začínajúcu klasicky: »Ticho, vravím, keď hovorím ja, a pozor«.

            Na druhý deň popoludní komisia, složemá z Berlingeriho. Radicea a Albertiho, pobrala sa do povestnej »Krčmy u strieborného raka«, kde sa oslavovaly občianske vyznamenania strednej dôležitosti, aby skombinovali banket, ktorý by svedčil o povinnej sympatii vedomých, vyvinutých a verných zamestnancov. Na ceste domov Klaudius, posmelený aperitívmi, ktoré im ponúkol krčmár, keď rozhodovali o jedálnom lístku, nadhodil dobrému Berlingerimiu ako by celkom zďaleka svoju otázku.

—        Aby som ti mohol hovoriť o Satanoví, musel by som ti pripomenúť, že ho máme v sebe, pretože ak sledujeme nejakú žiadosť, v tej chvíli sme prenasledovaní spomienkou — začal vtedy Beriingeri. — žiadosť a spomienky sú dve vibrácie, ktoré môžu vychádzať od Satama. A neviem už, ktorý filozof povedal, že človek so žiadosťami je nôž bez rukoväti, to jest celkom posadnutý Satanom ...

—        Ako vidieť, ideš z organizovania banketu — prerušil ho so smiechom Radice. — A ja ti poviem, že žena bez žiadostí, to jest bez satanských vibrácii je ako vidlička bez hrotu. Preto sa nedá použiť priam tak ako tvoj nôž bez rukoväti... Ale týmto všetkým ma nepresvedčíš, že diabol jestvuje...

            Beriingeri zastal trafený do živého.

—        Či jestvuje? Istotne. Je jedným z hlavných nástrojov zla, jedným zo záporných a deštruktívnych prvkov života, jednou zo síl, odporujúcich dobru. Napodobňuje Boha Má tiež svojich dvoranov, svoj rítus a svoju symboliku. Je majstrom klamú Indovia ho nazývajú Maia.

—        No, no, nezačínaj teraz s Indiou... A potom, kedysi si mi povedal, že diabol môže vziať na seba všetky formy.

—        Pravdaže. Roku 1474, aby som uviedol iba jeden prípad, bazilejský magistrát odsúdil diabolského kohúta, ktorý sniesol vajce.

—        Po noži a vidličke sme pri kohútovi a vajci. Obed pre rytiera je hotový... — podotkol so smiechom Radice. — Keby sd nám tak dal k vajcu aspoň dva šalátové lístky...

—        Prečo nie? Svätý Gregor Veľký nám rozpráva, že akýsi mních, ktorý jedol list z hlávkového šalátu, zhltol diabla

—        Daj si teda pozor, ty vegetarián! Mne nehrozí nebezpečenstvo, lebo nemám rád šalát.

            Beriingeri tentoraz nemohol zadržať pohŕdavý pohyb. Nepáčilo sa mu, že žartujú o takých veciach, preto sa pokúsil odbaviť drzého Radicea zásadnou otázkou:

—        Prepáč, ty nie si pokrstený?

—        Nemal som síl protestovať, lebo som bol veľmi malý. Je isté, že vodu už odvtedy nemám rád. Ale čo má diabol do činenia s vodou a pokušeniami?

—        Ako? — zavolal Beriingeri. — Veď práve krstom sa začína boj proti zlu. Teda nič si nečítal? Dedičný hriech...

—        Nechaj ho na pokoji. Majú ho všetci. A potom to sú výmysly kňazov a veci stredoveku. Moderná veda už vniesla svetlo do všetkého.

—        Dovoľ! Nevieme o ničom. Narábame so silami, ktoré nepoznáme. Hráme sa s absurdnom a nadprirodzenom. Civilizácia vniesla svetlo? A kam? Do vecí vonkajších. Ale do nás, tam, kde jestvujú večné princípy dobra a zla, Anjela a Satana, dvoch protivných síl, ktoré v zárodku nosíme vo svojom svedomí od narodenia, kto do toho vniesol svetlo, kto? Nuž je to tak, ako ti vravím. Satan sa odráža v každom z nás. Zlé žiadosti pochádzajú od neho. Ako sa dá poprieť Satan?... V knihe Jób sa hovorí o diablovi. V evanjeliu sv. Lukáša čítame o človekovi, ktorý mal v tele šesťtisíc šesťdesiatšesť diablov a sv. Ubald oslobodil člo. veka, ktorý 'bol posadnutý štyristotisíc démonmi. Mnohí videli diabla. Ech, keby som začal o tom hovoriť, rozprával by som do za|jtra rána. Je to drak z Apokalypsy, čierny gigant pre sv. Antona a sv. Tomáša Akvinského... Sv. PavoTv druhom liste ku Korinťanom hovorí o Satanoví, protivníkovi Belialovom, zlom par excellence.

—        Toto sa týka diabla, — zvolal Klaudius, — ale rád by som sa dozvedel niečo presnejšieho. Napríklad čo môže urobiť diabol na nás?

— Všetko! Môže nás pokúšať, môže si z nás urobiť žart. Je majstrom Mamu a je isehopný vecí krutých a nečistých. Predstav si, že Kristína Stumbéle, Nemka z XIII. storočia, bojovala celý život proti diablovi, ktorý jej dokonca naplnil izbu hnojom, až jej ním napáchly aj steny. Nie je na tom nič smiešneho. Jestvuje diabolský zápach priam tak, ako jestvuje vôňa svätosti. V XVII. storočí uršulínky londunského kláštora boly posadnuté diablom. To je historický fakt. Stávajú sa, milí moji, čudné veci. Veď Salviano hovorieval: »Ubique daemon«. Všade je diabol. Je o tom celá bibliotéka. Môžem vám požičať knihu Artura Grafa alebo Stanislava Guaita.

            Klaudius sa dosť dozvedel. U Malvíny iste nešlo o po-sadnutie zlým duchom. No zatiaľ ju nepoznával. Spievala často ako v prvé týždne pokojnej vidieckej idyly, keď život otvoril azúrové dvere na záhrade snov a keď si obidvaja mysleli, že stretnú šťastie, ak budú kráčať vedno a držať sa za ruku na krátkej ceste vzájomnej lásky. Spievala teda, ale jej hlas vzal na seba akési čudné zafarbenie.

            A potom odo dňa, keď mu vyznala, že sa dala do práce, pretože potrebuje takú a takú voňavku, takú a takú blúzku, také a |také šaty — och, koľko vecí jej odrazu bolo treba! — nepodarilo sa mu už pozrieť jej dobre do veľkých jasných očú. Trávil noci v blúznení a číhal na vzdych alebo na nejakú slabiku. »Kto? Ako sa volá?«

            Och, istotne, keby zarábal viac, keby jej mohol priniesť domov nejakú peknú sumu, jednu z tých sumičiek, čo prevádzal na účet niektorého zákazníka, ktorý pre menlivosť burzy si možno ani nevšimol, že má o päťdesiattisíc viac alebo menej; och, keby jej mohol ponuknúť takúto sumičku a položiť ju pred ňu na kuchynský stôl, vtedy iste by ju videl, ako sa usmeje, vtedy by mu isite otvorila náručie ako kedysi dávno v dňoch idyly, pretože za túto isumu by jej mohol kúpiť takú a takú voňavku, takú a takú blúzku, také a také šaty...

            Ale s kým to len išla kupovať ten klobúk? ... Nikdy sa na to nepýtal, hoci ho táto Otázka pálila na perách. Raz si zašiel pred modistkin obchod; bol rozhodnutý vojsť, aby sa dozvedel, s kým tu bola taká a taká pani. Prechádzal sa hore-dolu ako žiak, ale sa nerozhodol. Keď predavačky stiahly rolety, zdalo sa mu, že čosi navždy padlo na jeho srdce. Vrátil sa domov neskoršie a smutnejší ako obyčajne.

            Zatiaľ malá novinka o mieste pokladníka priviedla Malvínu do dobrej nálady.

—        Ak budeš vedieť využiť príležitosti, pri pokladnici sa iso všelikým soznámiš, prídu k tebe zákazníci, budeš sa môcť informovať; hovorím ti to len preto, že môžeš urobiť kariéru a zbohatnúť.

            Príležitosť, informácie, bohatstvo: Malvína načrtla plán. Ale áký? Vystihnúť chvíľu a informácie, aJby hral na burze ako Radice, ktorý mal nečakané šťastie. Ale Radice je iný typ, vie vždy všetko.

            Raz ho prekvapil touto novinkou:

—        Syn nášho zamestnávateľa sa blázni. Je to skutočná pravda. To nie je iba historka ako Berlingeriho povedačka o diabloch. Pán Pavol sa zničí pre tú ženu, pre tú povestnú tanečnicu. Premrhal už fantastické sumy. A potom mi povedali, že používa kokain. Všetky neresti... Tá žena ho priviedla do záhuby. Ale stojí za to, je to krásavica... Ozaj, čítal si? Dve ženy sa pobily a zranily zo žiarlivosti. Je to mravne skazená žena. Rozprávajú sa o nej veci z druhého sveta. A má okolo seba družinu mladíkov, ktorých zasväcuje do svojich čarov.

            Klaudius nepovedal ani slova. Myslel na tanečnicu, na principálovho syna, na Malvínu.

—        Podivný osud má náš pán bo svojím synom a dcérou, ozval sa Berlingeri. — Mohlo by sa dokonca povedať, že obidvaja, i keď rôznym spôsobom, sú tak trocha jeho katmi.

—        To je nápad! Teraz zas vidíš diabolsíký znak — zvolal Radice.

—        Ozaj, — spýtal sa Klaudius, aby využil príležitosti, čo by mohla znamenať medúza, vyobrazená na jej pla. kátoch?

—        Medúza, — povedal pomaly Berlingeri — to je

—        Ticho, keď hovorím ja! Teraz hovorí veštiareň — poznamenal veselo Radice.

—        Ak budeš taký, nepoviem už nič! — Ale potom u-smierený začal: — Povedal som, že medúza predstavuje magnetizujúcu a hypnotickú silu zla a, myslím, aj rozkoš-níctva.

—        Ako dobre hovoríš — vykríkol žartovne Radice.

            Klaudiovi to bolo jasné. Jasnosťou Pudí jednoduchých srdcom prišiel na to, že medúza je tajné upozornenie: jedno z tých tajomných znakov osudu, ktoré stretávame cestou a ktoré pochopíme až neskoršie. Kto vlastne je tá žena? čo chce? Prečo rozsieva zradu a žiarlivosť, rozkoš a neresť? ... A tu sa spýtal Berlingeriho:

—        Ešte nikto nezvíťažil nad medúzou?

—        Iste to nebol syn nášho zamestnávateľa — povedal so smiechom Radice. — A azda nezamýšľaš zabiť tanečnicu, aby si pomstil bankárovho syna. Bol by to film, hoden Hoilywoodu...

            Smial sa. Ako sa často stáva, pravda, symbol a žart boly k sebe blízko, vychádzaly na povrch, i keď sa nepcxsnaly, cudzie navzájom, ale svorné a sviaeane uzlom života.

—        Pravdaže, už sa našiel víťaz nad medúzou: Perseus, legendárny hrdina, ktorý jej odrezal hlavu — odpovedal po chvíli Berlingeri. — Spomeňte si na históriu: medúza, oplodnená Neptúnom, priniesla na svet Tritonov a Nereidky a keď bola sama, zavolala k sebe Titanov...

—        Pozor! — vykríkol Radice — nenechávaj nikdy ženy samotné.

—        Z toho nového spojenia sa zrodily obludy. Vtedy ju bohovia potrestali tým, že ju vypovedali na hranice chaosu, kde mala medúza moc zvádzať a zabíjať. A bol to Perseus, hrdina, ktorý ju premohol; ak chcete vedieť okultné veci, z jej krvi vzišly dva živé kone, jeden biely a druhý červený: Chrysaor a Pegasus, blesk, ktorý preráža tmy a poézia, ktorá sa vznáša k nebu. A talk sa stalo, že z očisteného pohlavného pudu rodia sa sily fyzického a duchovného sveta.

—        Ale aký záver z toho všetkého? — spýtal sa trocha dezorientovaný Klaudius.

—        Záver? Každá medúza stretne vždy nejakého Persea, priam tak ako svätý Juraj premáha draka a ako Panna Mária šliape hadovu hlavu.

—        To je reč! Had, drak a medúza, celý zverínec! Ale to sú iba legendy...

—        Isteže! Legendy sú prispôsobením a vysvetlením pravdy, ktorá je vždy jedna...

—        Ale nechaj Persea, medúzu a draka, — zvolal Radice — nevidíš, že Albertiho pripravíš o rozum? Poď so mnou a nechaj Berlingeriho. Zahrám sa na diabla-pokušiteľa a budem ti rozprávať niečo veselšieho. — Vzal Klaudia za ruku a sveril mu podrobne, ako sa mu podarí prísť k nemalému zisku, ak využije vhodnú chvíľu na burze.

            V ktorýsi deň potom Klaudius pri obede vyrozprával Mal-víne, vždy roztržitej a trocha bledej, azda pre jej vedľajšiu prácu, určitý plán: keby nejaký známy zákazník, ktorý by mu dôveroval, urobil určitú vec a keby s tými cennými papiermi mohol niekoľko dni disponovať, potom skoro bez akéhokoľvek nebezpečenstva pri ich stúpaní na burze by mohol pri troška iniciatívy a odvahy prísť k peknému kapitálu.

            Malvína síce nevidela jasne do spleteného Klaudiovho plánu, ale povzbudila ho obvyklými slovami :

—        Pri pokladnici so známosťami pri troška iniciatívy, ak využiješ príležitosť... — Tu je to: príležitosť, iniciatíva ...«

            Zatiaľ od istého času bola Malvína čudná. Prechádzala z podivnej veselosti do hlbokej melanchólie.

—        Keby boly peniaze ... Peniaze ... — opakovala ako ritornel.

—        Na šaty, voňavky, klobúky, hodvábne pančuchy, skvosty, divadlá, elegantný život — odpovedal vtedy Klaudius s hlavou sklonenou nad šálkou kávy, kým páraťkom kreslil do popola z cigariet fantastické figúry.

            A stehlík, ako by vedel o ich škriepkach, mlčal.

            Od istého dňa sa zdalo, že prchký, podozrievavý Klaudius skrýva nejaké tajomstvo. Opustil pokladnicu a vrátil sa na svoje obvyklé miesto. Azda zlá nálada pochádzala z toho. Malvína, ktorá i pri svojej veľkej roztržitosti si všimla tejto čudnejj zmeny, darmo sa ho vypytovala. Obedy a večere išly za sebou v tichu, šedé a monotónne. Občas Klaudius hladkal Malvinine ruky, tie tak biele, hebké a krásne ruky, stvorené na to, aby nosily prstene, ruky, ktoré sa musely toľko namáhať.

—        Kto vie, možno čoskoro budeme bohatí.

—        Ako, ako? — vyzvedala sa žena. Ale Klaudius neodpovedal, lebo bol vždy pohrúžený do akejsi myšlienky, ktorá ho úplne ovládala, v jedno poludnie po káve žena mu povedala:

—        Ak dnes večer prídem trocha neskoršie, nemaj o mňa atarosti. Dobre?

—        Dobre, Malvína — odpovedal Klaudius nervóznejšie ako obyčajne.

—        Budem azda musieť nejakú hodinku dlhšie zostať pri tej dobrej pani Kandide, ktorá mi dáva opravovať kožuch pre istú ruskú herečku. Je to práca, kde si môžem dobre zarobiť. A (ktohovie, možno časom.. pani Kandida mi sľúbila kožuch ...

—        Dobre.

—        Teda vráť sa domov bez obáv a čakaj ma v pokoji. Vieš, že za svoje úspory som si objednala krásne ružovo-belasé šaty, ktoré budú dobre harmonizovať s klobúkom? Budú zázračné! Všetci sa budú na ulici za mnou obzerať.

—        Dobre — zakončil Klaudius vždy vzdialenejší duchom.

            Žena pozrela, naňho bokom oka a opakovala:

—        Dobre, dobre ... Nevieš povedať nič iného.

            Klaudius sa nútene zasmial:

—        Čo ti mám povedať? Nemôžem prísť pre teba. keď skončíš prácu? ...

            Žena sa tiež zasmiala:

—        Ešte to by chýbalo! Vieš, že pani Kandida nemá rada, aby mužovia čakali pri jej dverách; je to vážna žena, vdova po súdnom úradníkovi. A potom nie si spokojný, že pomáham zveľaďovať našu domácnosť? S tvojím trocha zvýšeným platom pokladníka sa nedá kadečo vystrájať.

            Vstali od stola obidvaja naraz, ako by boli poslúchli rovnakú túžbu rýchle sa rozísť. Klaudius bol stále nervóznejší, pozeral na hodinky každých päť minút, Malvína zaujatá starosťami a vzdialená duchom, čo môže byť mužovi? Možno nejaké nepríjemností v banke. Istotne nejaké hlúposti s kolegami. Veď ho to prejde...

            Vyhýbali si pri celom obede nielen slovami, ale aj pohľadmi, ako by sa báli odkryť si tajomstvo, ktoré sa im tlačilo na pery.

            Iba pri odchode ju Klaudius bozkal roztržitejšie a nervóznejšie ako obyčajne a ako by celkom bez seba povedal:

—        Ktovie, čo sa dnes stane ...

—        čo by sa mialo stať? — odpovedala so smiechom žena, istá sama v sebe. — Nič; idem do práce.

            Vedel, čo sa stane.

            V to popoludnie v banke našiel nervozitu »ojedinelejšiu než zriedkavú*, ako hovorieval znamenitý rytier Mastroianni, a to pre napätie na burze a .postoj, aký zaujal bankár. Práca bola horúčkovitá a mrzutá. Radice sa zlostil, že nemôže ani fajčiť, ani zívať, ani postrčiť materiál dobrému Berlingerimu, ktorý ho mal už nad hlavu, čo sa týka novorytiera s okuliarmi na nose tenltjraz na ich pravom mieste ako znak skutočnej námahy, ten dával rozkazy a pracoval dokonca aj sám.

            Klaudius už tri dni bol ako na žeravom uhlí. Mal by trocha na seba dávať pozor. Nevládal už rozumieť tomu, čo robil. Premiesťovai papiere s miesta na miesto, ako by čakal, že takto pod nejakým balíčkom nájde zázrak strateného pokoja. Kde-tu ukradomky akýsi zapotený a s dusením v hrdle pozrel na prednostu a na dvere.

            Azda v tejto chvíli už vedia. Bol by urobil lepšie, keb,T nebol prišiel do banky. Mal čakať doma výsledok burzových záznamov. Ale ani tam by nemal pred Malvínou pokoja. Na poludnie bol nervóznejší ako obvykle. Nevedel sa opanovať... Och, na riaditeľstve to už iste zbadali. Teraz prešly tri dni, zákazník sa možno vrátil z cesty a žiadal si cenné papiere, ktoré odovzdal jemu, keď bol pri pokladnici. Teraz je už neskoro. Na burze badať pokles... To je nešťastie.

            Nemohol by to napraviť a zaplatiť kauciou? Ale ako to povedať? Ako to urobiť?

—        Alberti, čo dumáte? Do práce, do práce!

            Prednostov hlas ním trhol; zohol hlavu nad papiere. Istotne skoro na to prídu. A potom sbohom, sny! Bol hlúpy, že veril Radiceovým burzovým radám. Teraz je v kaši. Nemal to nikdy urobiť. Bola to nepoctivosť, porušenie, ba zneužitie dôvery, obyčajná neprípustná sprenevera, podvod. Stále doliehavejšie cítil zodpovednosť za svoj čin. Ale pokušenie bolo príliš silné. Príležitosť, iniciatíva: ozaj, tak ako to povedala Malvína. Nikdy, nikdy nemal využiť svojej permaneneie pri pokladnici, aby dostal tie cenné papiere a špekuloval s nimi na cenách, ktoré Radice považoval za také isté. Och, istotne, keby sa mu špekulácia podarila, bol by ich predal a nahradil a nikto by ani nebol zbadal. Jedného večera by sa bol vrátil domov s peknou sumičkou. Ale miesto toho... čo mu môžu urobiť? Vyhnať ho? Dať ho do žalára?

            Fantázia cválala šibaná strachom. Odrazu ho zobudil prednostov hlas:

—        Cítite sta zle?

            Rytier Mastroianni stál pred stolom s okuliarmi, ktoré na znak zaslúženej pauzy mu visely na ľavom uchu a hľadel naňho skoro zhovievavo.

—        Trocha čerstvého vzduchu by mu neuškodilo — za hundral Radice. — Je červený ako mak.

—        Mak ste asi vy; dajte si pozor, ako tu máte hovoriť. Ticho, keď hovorím ja! — zavolal prednosta, ktorý sa cítil povolaný urobiť slávnostné rozhodnutie, keď videl Klaudia skutočne vždy červenšieho.

—        U vás sa hlási takzvaná influenza; takto v daždivých jesenných dňoch nie je ani ojedinelým ani zriedkavým prípadom. Sú štyri hodiny, alebo ak to chcete mať povedané modeme, šestnásť hodia. Zdá sia mi, keby ste si našli niekoho, kto by si vzal vašu prácu, mohli by ste odísť domov a liečiť sa aspirínom.

            Berlingeri sa hneď ponúkol.

            Klaudiovi sa nechcelo veriť, že môže odísť. Zdalo sa mu, že takýmto spôsobom oddiali od seba podozrenie a nebezpečenstvo, lebo medzi seba a banku vloží kúsok cesty. V posteli sa bude cítiť asi bezpečnejšie. Bude sa môcť aspoň nevinne červenať, lebo vina padne na influenzu.

            Odišiel rýchle ako zlodej, ani sa na nikoho nepozrel, nikomu nestisol ruku, lebo bol presvedčený, že len čo bude von, dvaja strážnici sa ho spýtajú: »Počujte, prečo tak utekáte?«

            Doma sa aspoň zdôverí Malvíne a s ňou bude uvažovať, čo robiť. V základe je azda jediné riešenie, aby sa priznal, aby si zašiel s Malvínou k zákazníkovi a vysvetlil mu všetko. Veď, preboha, i on je človek a pochopí, čím viac myslel na svoj prečin, tým viac ho zavrhoval. Nemal sa, veru, pri pokladnici dopustiť podobnej veci. Zneužitie dôvery a neprípustná sprenevera, teda krádež. Iste sa dostane do žalára. A čo potom bude robiť Malvína sama na svete?

            V tramvaji sa mu zdalo, že všetky oči sa upierajú naňho. Ponáhľal sa prísť čím prv domov. Každé dve minúty pozeral na hodinky. Azda teraz už v banke vedia, čo !:eby sostúpil, keby vošiel do nejakej kaviarne a zatelefonoval zákazníkovi, aby sa informoval, či je ešte na cestách, aby sa s ním dohovoril o schôdzke a všetko mu povedal?

Prišiel domov. Rozbehol sa po schodoch, aby vyhol pani Roze. Zazvonil pri svojich zavretých dverách. Potom s rozbúreným srdcom otvoril kľúčom, o ktorom nevedel, že ho má vo vrecku, vošiel a zavolal na ženu. V kuchyni nebolo nikoho, nikoho v spálni. Odišla asi nedávno. Na posteli boly pohodené akési šaty. Na stoličke ležal belasý klobúk s červenou obrubou. Odišla teda v inom klobúku, v tom, čo vyzeral ako čepček; kúpila si ho pred niekoľkými dňami. A kam išla?

            Teraz sa už pamätá: pani Kandida, pravdepodobné oneskorenie ... A o koľkej sa asi vráti? Nemôže už odkladať túto záležitosť ...

            Pozrel sa do zrkadla na skrini ešte nie celkom zaplatenej. Videl sa ako v halucinácii. Zachvel sa. Monotónny dážď bil do okenných tabúľ a zvyšoval pocit stroskotania, ktorý cítil okolo seba. Obzrel sa vôkol, ako by sa chcel vydriapať na niečo, čo ešte drží, a posbierať úbohé trosky svojho strateného šťastia. Kroky na schodoch ním trhly. Zadržal dych. Azda už idú preňho. Sosbieral sily. Pokúsil sa usmiať samému sebe, ale i to mu spôsobovalo 'bolesť. Išiel do kuchyne. Dvere na balkón boly otvorené. Vonku samá ponurosť, i vnútri ponurOsť, ktorá ako by nemala mať nikdy konca. Na stole medzi kávovými šalkami a ohorkami cigariet ležal skrčený list. Prišiel istotne po obede. Pláni Kandida upovedomovala Malvínu, aby išla hneď pre akúsi súrnu prácu k panej, ktorej adresu jej pripojovala. Nuž išla asi tam. Porozpráva sa hneď so svojou ženou. Poradí sa. Takto nemôže byť. Držal list chvíľu v ruke, pozrel sa ešte na presnú adresu a potom sa zahľadel na sivé nebo.

            Vtedy zbadal, že na klietke sú otvorené dvierka. Stehlík odletel. Dom, list, dážď, klietka sa mu zdaly spiate jedinou páskou porážky. Kam išiel zdochnúť stehlík, ktorý už tak dlho nespieval? Pokrčil plecami. To nie je chvíľa na blúz-nenie. Azda dvierka pri čistení klietky boly zle zatvorené.

            Strčil list do vrecka a prudko sišiel dolu schodmi. Stretol slúžku pani Flóry, ktorá ho pozdravila prekvapená, že ho vidí v tomto nezvyklom čase; mal dojem, že jej číta v tvári nejasné obvinenie.

            Pustil sa pomedzi zástup bez dáždnika, s klobúkom spus teným na očiach ako zlodej; obchádzal ľudí, čo stáli na rohoch ulíc s roztvorenými dáždnikmi, z ktorých kvapkala voda na plecia druhých, a hnal sa krížom cez ulice. V duši prežúval vety, ktoré povie Malvíne: »Počuj, drahuška! Vieš, ako ťa mám rád. Vieš, ako som sa usiloval urobil ťa šťastnou, moja plavovlasá hviezdička« — a znova jej dával tie krásne mená lásky, rozkvitnuté v čarovných záhradách ich krátkej idyly, keď jej s rumencom na tvári povedal: Slečna, milujem vás až na smrť...«

            Vrazil plnou silou do akéhosi tlstého pána, ktorý išiel za mladou ženou, čo ukazovala kolená.

— Ech, dajte pozor, somár! Nevidíte, kam idete?

            Ako by nie. A znova začal prerušený rozhovor, zatiaľ čo mu voda s klobúka kvapkala na krk. — »Teda, plavovlasá hviezdička, ty vieš, že ťa ľúbim a že pre teba som urobil niečo, čo som nemal; ale odpusť mi a všetkému bude koniec: uvážime to spolu a pôjdem k zákazníkovi alebo k niekomu inému, prípadne k zamestnávateľovi alebo k slečne Anne Kataríne, veď je taká dobrá. Budem pracovať, pracovať dotiaľ, kým tú sumu nevrátim.

            Vtedy zbadal, že sa nachádza blízko ulice, ktorú hľadá. Opustená ulička, skoro bez svetla. Niekoľko lámp žmurkalo cez hmlu a dážď. Jedna z tých uličiek, ktoré ako by drie-maly na okrajoch mestského života. Tiché domy s pokojným a malomestským výzorom, domy, kde všetko ide pravidelne a kde sa jedáva dva razy denne, vždy v tú istú hodinu, bez oneskorenia a bez huku. V diaľke stály dve autá. Pozrel sa na čísla domov. Ešte ďalej. Zrýchlil krok. Oneskoril sa. Malvína už možno nie je v práci a mala by sa vrátiť. Nech je už akokoľvek, tá nútená prechádzka v daždi mu padne možno dobre. Cítil, že krv mu rytmicky bije v sluchoch so strachom a utkvelou myšlienkou. Vráti sa pešo...

            Prišiel takto pred akýsi malý palác, pohrúžený do tmy. Cez stiahnuté okenice vychádzalo z prvého a druhého poschodia bojazlivé svetlo. Vpredu bola záhradka. To je to hľadané číslo. Pri bráne dve autá. Pozrel sa rozpačité, že by to bolo tu ? ... Dážď padal na opustenú dlažbu neúprosne a so zvukom špendlíkov. V jednom aute spal šofér. Musí tu asi už dlho čakať. Druhé auto bolo prázdne, šofér je azda v rožnej kaviarni, čo vysiela na chodník zelenkavé svetlo. Tam by mu možno vedeli dať informácie. Ale o čom? Číslo je správna Nemožno však s istotou vidieť. Ako sa volá tá pani?

            V tej chvíli zabrzdilo pred vilkou iné auto. Vyšli traja elegantní mladíci. Smiali sa, hovorili o ženách. Pozreli sa naňho a 'bez váhania vošli do záhradky. Klaudius išiel za nimi ako automat, ani si to neuvedomoval. Jeden z mladíkov si ho so smiechom odmeral:

— Idete aj vy? Vonku je chladno....

            Zastal zarazený. S roztrasľavenými perami pozrel uprene na mladíka v obave, že pochopí pravdu. Zapotácal sa a neopovážil sa ísť ešte ďalej, lebo sa bál, že prekročí prah skutočnosti.

            Traja mladíci štyri razy zazvonili. Iste sa tak ushodli. Dvere sa kradmo otvorily, v červenkavom svetle sa ozval šum hlasov a sukní a potom už nič. Dvere sa znova zavrely."

            Vtedy sa oprel o múr, ponoril zimničnú tvár do studených, mokrých rúk a slabikoval meno svojej ženy tak, ako by ho chcel rozdrviť na kúsky.

            Jeho sen sa sosypal. Je to nehanebnosť zrady na troskách šťastia. Prečo? Prečo? Nezbýva mu nič iné ako odísť. Odísť navždy a hľadať iné šťastie. Odísť, aby začal nový život a zabudol. Ale prečo, prečo?

            Zvnútra doletel k nemu ostrý a triviálny ženský hlas.

            Sbohom, sladké sny o radostnom zajtrajšku! Ak budeme mať chlapca, dáme mu meno Tsum Tsum Tsum a bude čínskym cisárom. Ak budeme mať dievčatko, dáme mu me no Ciú Ciú Ciú a stane sa japonskou tanečnicou.

            Sbor ženských smiechov a akýsi vulgárny a výsmešný mužský hlas.

            Klaudius ešte stále sa opieral o múr s rozbúreným srdcom, že poznal jej hlas, hryzol si do studených a mokrých rúk a zúfalo volal:

            — Malvína... Malvína .

            A dážď padal neúprosne, ako by nemal nikdy prestať.

V.

            Bankár so suchým gestom prepustil správcu domu, potom sa pozrel na obidve ženy, ukázal na prázdne synovo miesto a zvolal:

—        Je to tak, ako som povedal. Ten chlapec stratil hlavu a vystrája ďalej hlúposti.

—        Do čerta! — opovážila sa povedať matka, ktorá cez celý obed mala kedy sa spamätať — ak ich ne vystrájajú synovia, ktorí majú peniaze, aby mohli behať za tanečnicami ...

            Manžel pozrel na ňu prekvapene. Ako sa opovážila vyjadriť osobnú mienku ? Istotne musí mať šialene rada tohto zhýralca, keď ho bráni dokonca v takej okolnosti.

            Anna Katarína zas nepovedala ani slova. Zostala pokojne počúvať. Trpezlivo čakala výbuch otcovho hnevu, tak dlho zdržovaného pri obede kvôli služobníctvu.

—        Ale áno, ešte ho bráň — pokračoval otec. — Prirodzene, veď Pavol, posledné dieťa, kvet Arrisovho rodu, je tvojou pýchou. A keby som ti povedal, že stratil hlavu natoľko, že si ju chce vziať za ženu? — Po krátkej pauze, v ktorej ako by sa chcel pokochať na účinku svojich slov, zvolal: — Hej, ešte to by chybovalo, aby sa Arris oženil s tanečnicou! Nedám mu ani haliera!

            Prechádzal sa po jedálni s rukami vo vrecku, pričom dvíhal a spúšťal remeň nohavíc.

            Ženy si vzájomne spytavo pozrely do očí.

—        Pocthopily ste teraz, že sa zbláznil? Musím vám to azda zaspievať s muzikou ? Bol som sa naňho včera pozrieť. Je za tou ženou celkom ohlúpený, aby som to nepovedal horšie. A nechce ani počuť o tom, aby ju nechal.

—        Ale nehrešil si ho azda príliš? Neprestrašil si ho?

            Bankár sa zastavil na svojej prechádzke, napodobnil ten istý tón a pokračoval:

—        Či som ho neprestrašil? Nešiel som k nemu s komplimentami. Pomysli si, že som nechal banku, stratil čas, odložil vážne záležitosti, aby som videl, čo zamýšľa. Viem, že som toho využil, aby som sa stretol s istým bankárom a aby som dal do poriadku určitú vec, no keď som sa s ním porozprával, keď som zbadal, že to chlapčisko je tvrdohlavej šie ako mul, že má svoju vôľu a svoju ideu ...

—        Netreba zabúdať, že je to tvoj syn — poznamenala matka.

            Bankár zostal zarazený. Nepoznával si ženu. Teraz po prvý raz ju videl stavať sa agresívne proti sebe, ako by svojimi slabými protestami mohla položiť hrádzu na nebezpečný synov svah.

            Anna Katarína ďalej mlčala a pozerala na rodičov.

            Istotne obidvaja boli živí; on vo svojom rozhorčení a vo svojej pýche, ona vo svojom strachu a vo svojej láske. On hovoril o právach a o formách, ona bľabotala o pochybnostiach a oba/vách. On pozeral k svetu, presvedčený, že sa nachádza na javisku márnivosti, ona hovorila sama k sebe a zohýbala sa vo vlne svojej materinskej lásky, sťa by kolísala syna, ktorý vždy potrebuje jej nežnosť.

            Stáli tu jeden proti druhému vo večnom kontraste svojich citov a náhľadov.

—        Nechápeš ma — skríkol konečne podráždený otec. — Ech! Nikdy si ma nechápalaI Fakt je, že veci sa majú tak, ako ti vravím, šialene sa zamiloval do tej ženy. Dostal som o tom zprávy. Je to hysterická, kokainomanka, ktorá páchne zločinom. Pravda, s medúzou... Mala by si dať na program upíra. Čítaly ste o tom sedemnásťročnom chlapcovi čo zabil otca, bohatého zlatníka, aby vylúpil obchod a ponúkol tanečnici horu skvostov? To trhne i riaditeľom blázinca. A kadiaľ prejde, tadiaľ šíri epidémiu .skazy a smrti...

            Pre Pavla azda niet nebezpečenstva — trhla sa matka.

            Och, neboj sa... Má príliš rád svoju kožu. Ale nechcem sa už preňho rozčuľovať. On musí prísť ku mne a prosiť ma o odpustenie. Práve dnes ráno som k nemu poslal jedného zo svojich riaditeľov s určitou sumou, aby som zlikvidoval tú záležitosť. Viem, že láska v takom veku stojí peniaze.

—        Nebezpečenstvo... — opakovala matka zamyslene. Potom po chvíli, v ktorej jej láska ako by získala novy vzlet povedala rýchle, sťa by sa hnala za svojou tuzbou: Pôjdem ja preňho. Budem vedieť s ním hovoriť. Som matka

—        Povedz radšej, že ho vieš počúvať. On je autorita. — Postavil sa pred svoju dcéru, udrel rukou na stôl a skríkol: — A ty, druhá autorita našej rodiny, nevravíš nič?

            Anna Katarína neodpovedala. Pozrela na otca i na matku ako by chcela zmerať priepasť, ktorá ich delila. Čo sa týkalo brata, nerobila si ilúzie. Vedela, že je v moci tej zvodnej ženy. Milovala ho nesmierne a vykonala by preňho všetko. Všetko, ale čo presne? Nemôže ísť porozprávať si s tou ženou... A potom, ako by sa k nej priblížila?

—        Na čo myslíš teraz? — zvolal otec, keď znova strčil ruky do vrecák a zostal ďalej stáť pred ňou so sarkastickým úsmevom na perách. — Zas tie tvoje obvyklé myšlienky! Ech, ako by som ťa nepoznával...

            Potom sa obrátil k žene, ktorá sledovala jeho rozhovor a zdala sa pripravená bojovať s dcérou za syna a pokračoval:

—        Máme to ale dva krásne vzory, Pavla a Annu Katarínu! Tamten je diabol, táto tu svätica. A medzi nimi dvoma toto: ty by si tu miemala nehybne stáť, mala by si dozerať na hysterickú dcéru. Syna budem mať na očiach ja. Ech, treba použiť tvrdé spôsoby, aby cítil moju autoritu a pochopil, že ma zranil v mojej dôstojnosti a v.

            Hľadal, kde ho syn zranil, ale ani on nevedel nájsť presné miesto. Urazil ho, to je isté. Vidieť to jasne z jeho spô-sobu, ako sa prechádza hore-dolu, ako fučí sťa lev v klietke a ako nervózne opakuje rytmický pohyb nohavíc, ktorý mu bol tak po chuti.

            Anna Katarína povedala vtedy ako záver svojej myšlienky pokojným hlasom, ktorý išiel otcovi na nervy:

—        Mladíci majú podivné vášne, tie púšťajú korene do plánov, ktoré nepoznáme. Milujú inštiktívne a sú schopní gest, ktoré sa nám môžu zdať šialenstvom a ktoré sú azda výsledkom ich skrytej trýzne.

            Otec nemohol zadržať gesto podráždenia.

—        Už sme zas v histórii tvojich plánov! Ale hovor tak, aby ti človek rozumel, nerob zo seba Sibylu.

            Anna Katarína videla, že matka na ňu pozerá so zvláštnou hĺbkou, ktorú majú ženy, keď sa cítia spojencami proti mužskej myšlienke, ktorá sa ich pokúša premôcť. Pokračovala:

—        Mám veľmi rada brata a myslela som, že by som urobila čokoľvek, aby mu rovná cesta bola otvorená.

—        Ach, maják ľudskosti! Počúvajme ešte chvíľu tvoje idey za predpokladu, že môžem stratiť desať minút, pretože musím čakať na telefonný rozhovor, ktorý mi povie, koľko ma stála večná láska môjho syna.

            Peniaze, peniaze a ešte peniaze — zašomrala matka, ktorej dcérine nečakané správanie dodalo novej odvahy. Bankár ju hneď prerušil:

—        Nechaj ju hovoriť. Nechaj, nech si Anna Katarína povie svoje — a potom sa obrátil k dcére a ironicky sa spýtal: — Nechcela by si ho azda poslať do kláštora?

            Nie, musí zostať v živote !

—        Tým lepšie, ďakujem — poznamenal so sarkastickým úklonom otec.

            Nie v hlúpej a frivolnej radosti. Nie v neporiadnom živote, aký vedie, v ktorom sa ničí telo a duša ponižuje.

            Otec jej so smiechom ironicky zatliesikal a potom sa začal znova prechádzať:

—        Krásne slová! Ale mala by si ich povedať davu na námestí.

—        Ježiš hovoril s hory.

—        A ľudia ho nepochopili. Vidíš následky toho. Nie je to naša vina, že sme stvorení zlí...

            Ale je to naša vina, že nechceme pochopiť večný zápas, ktorý jestvuje medzi dobrom a zlom.

            Ech, ako by sme boli slobodní vo voľbe jednej alebo druhej cesty.

            Iste sme slobodní, ak sa na to pýtame, ak umlčíme samých seba a počúvame druhých cez vlnu, ktorá k nám prichádza.

            Bankár sa náhle zastavil:

—        Ako? Čo sú to tie vlny? Nerozumiem. Vysvetli mi Anna Katarína pochopila, že rozhovor proti jej vôli sa obracia k tajomstvu, ktoré sa stalo jednou z jed právd; povedala jednoducho, ako by hovorila sama k sebe:

            Neviem. Istotne prichádzajú k nám, či vlastne k nášmu svedomiu vlny, ktoré vychádzajú, ktovie, z akej diaľky a ktoré môžeme pochopiť iba tak, že umlčíme svoje intímne ja. Rozumieš mi, milý, úbohý otecko?

            Bankár zostal zarazený:

—        Úbohý otecko... Ja? Ech! Ty ma ženieš do smiechu — a po chvíli ticha pokračoval: — Nevieš teda, kto som? Ako môžeš povedať: úbohý otecko? ...

—        Prosím ťa, odpusť mi. Ostatne, či nie sme všetci úbohí, že ideme vedľa seba, vrážame do seba, strkáme sa, ale sa nepoznáme a zostávame si často navzájom cudzí? Vidíš, hovorili sme o sebe a o nejasných veciach.

—        Hľa, to je správne slovo: nejasné, veľmi nejasné veci sú to, a ja som človek presný, človek číslic. Je pravda, že sa nezaujímaš o číslice, si mystička. Mystička, ktorá chodí na aute rozdávať oteckove peniaze. Mystička, ktorá sa však nezrieka svojej každodennej jazdy na koni.

—        Prečo by som sa pri svojom čase a vo svojom prostredí nemohla zaoberať i duchovnými vecami? A potom šport nemá byť jemný sám pre seba, ale musí slúžiť k formovaniu charakteru — odpovedala trocha dotknutá Anna Katarína.

—        Práve o to ide. Pre život, ktorý je bojom...

—        ... v ktorom však každý si slobodne môže vyvodiť zbraň a terén.

—        Tu sme. Vždy náhľady tvojich kňazov a tvojho Boha! Ale povedz mi aspoň: kde ho počuješ a ako ho vidíš?

—        Vo hviezdnatých nociach, v ranných zorách a vo večerných červánkoch; v očiach detí a umierajúcich; vo vôni kvetov, v speve vtákov, v podúvajúcom vetre; v tieni súcitu a lásky, za obeťou a odriekaním; hovorí k tebe tichom a vidíš ho so zavretými očima, cítiš ho v bolesti, je tajomstvom a pravdou; ak je Boh Otec ako horizont, ktorý čím viac sa približuje, tým viac sa vzďaľuje a zväčšuje, ak Boh Duch Svätý že ešte nepochopiteľnejší a ak by sme ho nazvali fluidom, ktoré zapaľuje vrvholky a napĺňa priepästi, Boh Syn sa stal človekom, preto Jenamtošia ak m k nemu obrátiš, hovoríš so samou Trojicou, ktorá je jedna vtedy máš chuť hodiť sa k päte kríža, zaťazeneho hriechami sveta, aby bol ľahší aspoň o viny tvoje a viny tých, ktorí sú ti najdrahší.

            Dosť, dosť, ozaj si sa zbláznila!

            Skutočne, - pokračovala Anna Katarína pomaly zdá sa mi, že Ruysbroeck povedal: Tí, čo chcú pochopiť do základu Boha, stanú sa bláznami. Otec vypukol v smiech.

            Pre mňa, chceš, aby som ti to povedal jasne? Viera je anachronizmus, náboženstvo povera a Boh choroba A teraz je čas, aby si skončila s náhľadmi, ktoré nepatria do praktického života.

            Od istého času stratil opraty a dával najavo svoju primitívnu hrubú a vulgárnu povahu. Dcéra mala moc ho dráždiť, preto poväčšine vyhýbal rozhovorom, v ktorých potom zo strachu pred prekážkou padal, zamotaval sa do viet a rozčuľoval sa pri ozvene jej slov.

            Anna Katarína, ktorá s námahou odporovala túžbe odseknúť mu, práve sa chystala odpovedať, keď vošiel správca domu a oznámil, že pána bankára Arrisa volajú k telefónu.

            Bankár vyšiel bez slova.

— Istotne, je to Pavol. Idem aj ja — povedala matka a vstala.

            Zostaň ešte chvíľku, mama. Ak je to Pavol, zavolam ťa. Otecko je dnes príliš nervózny. Netreba mu dávať zámienku k podráždeniu.

            Ochvíľu potom bankár sa vrátil zachmúrený. Je to z banky. Nevedeli chytiť toho úradníka, ktorý kradol. Nechali ho ujsť. Ozaj, je to práve ten tvoj odporučaný, Anna Katarína. Ten, ktorého si stretla so ženou na schodoch v ktorúsi nedeľu ... Pekný párik: ona pobehlica, on zlodej. Doma, prirodzene, nenašli nikoho. On ušiel, zdá sa, vysadol na loď. Ale dám presné rozkazy. Uvidia, kto som ja!

—        Úbožiak, — povedala Anna Katarína po chvíli — azda to urobil vo chvíli zmätku ...

—        Nazvi si to zmätkom. A už dosť! Som už nasýtený, ba celkom presýtený tým, že ťa počúvam rozpriadať teórie,' ktoré nemajú nijakú platnosť, ak sa neuvedú do praxe. Nijakú platnosť, rozumieš? Pretože čo ty vlastne robíš?

—        Teda ti poviem, že kvôli tomu, aby som robila niečo praktického, práve dnes som sa zapísala medzi dobrovoľné ošetrovateľky na vlakoch, voziacich nemocných do Lourdes.

—        Ty, Arriska! ? — vykríkol ohromený otec.

—        Áno, ja. Čo je na tom čudného? Vieš, že sú medzi nimi najkrajšie aristokratické mená a že mnohí profesionalisti a vysokí dôstojníci sa predbiehajú, aby sa stali jednoduchými nosičmi nosidied?

—        Nuž, kým budem žiť, zatiaľ to ponižujúce remeslo nikdy nebudeš vykonávať.

            Červený od hnevu búchal vždy znova a znova päsťou na stôl a uprene sa díval na Annu Katarínu, ktorá si hryzla do perí, aby nemohla odpovedať. Vtedy zakročila ustrašená a bojazlivá matka.

—        Neboj sa, Anna Katarína, pôjdeš tam, keď umriem, to je všetko.

            Otec skríkol:

—        Dosť tých rečí! Rozkazujem vám! Tento hlúpy rozhovor trval už príliš dlho. Ja som tu pánom!

            Jeho nervy už neboly na mieste. Musel to pripustiť. Dcéra s tým pokojným výzorom, ktorý, ako sa zdalo pri jej odpovedi, prichádzal z ktovie akej diaľky ako ony vlny, o ktorých mu rozprávala, s výzorom, ktorý jednako zachovával úctu, vládu nad sebou, kontrolu jej náhľadov, ho roz-laďoval. Všade hľadal zámienku, aby sa mohol vyzúriť.

—        Nedá sa iné povedať ako to, že máme krásnu útechu zo svojich detí. Táto tu potom!... — a zastal, aby sa ironicky zasmial. — Vravia, že je to anjel rodiny. Ech! Pekný anjel! Stojí celkom mimo života, a to pre knihy, a ty, jej matka, jej ich dovoľuješ čítať. Vidím ich vo všetkých kútoch. Jedna napríklad .je tu v jedálni. Rozkázal som aby som tu nenašiel ani stopy po nejakej knihe. Tak sa teda poslúchajú moje rozkazy! — Chytí knižočku do ruky a zúrivo ňou zamával. — Prirodzene, to všetko su zlaté zrnká. Ztaliaľto sa moja dcéra učí tým svojim teóriám a vychováva sa k odboju proti mojim náhľadom.

            Otvoril knihu a s karilkaturálnou vážnosťou čítal:

—        »Vidím vždy v každej chorobe vôľu božiu a symbolický obraz osobného a cudzieho dlhu, ktorý zaťažuje indivíduum a ktorý musí splatiť vedome alebo nevedome, alebo kapitál skúšok, ktorý mu je určený a ktorý musí trpezlivo využitkovať«.

            Prečítal si to miesto ešte raz pozornejšie, aby ho lepšie pochopil, a potom vybuchol v sprostý smiech.

—        Výborne! Vidíš, že aj pre toho je život bežným účtom, bilanciou, kapitálom. Tentoraz sa shodujeme. A kto jé tento finančník, ktorého by sme mohli urobiť naším spoločníkom a postaviť ho vedľa môjho priateľa Falkensteina?

—        Anna Katarína Emmerichová, nemecká mystička.

—        Ach, myslím zo stredoveku ...

            Nie, zomrela roku 1824. Je to mystička, ktorá vedela chápať všetky veci: hovorila s kvetmi, kameňmi, vtákmi, tešila všetkých trpiacich, žila mimo svojho času a ďaleko od svojho tela, mala vízie...

—        Ohromné! — prerušil ju ironicky otec. Mala aj vízie? Ech, to nie sú veci pre mňa. A žila ďaleko od svojho tela. Aká to trýzeň...

            Anna Katarína, ktorá zachovala pokoj i pri obrate k často vulgárnemu sarkazmu, ktorý vnášal otec do rozhovoru, skončila ticho:

—        A keď sa modlila, všetky vtáky prichádzaly k nej aby jej robily sbor.

            Bankár si znova slabikoval ako by pre seba myšlienku mystičky z Dülmenu. Potom hodil knihu na stôl a urobil záver:

—        Ech, sprostosti. A takto si sa stala blúznivou ženou, ktorú všetci poznajú.

            Anna Katarína sa začervenala a pomaly, aby si zachovala pokoj, povedala:

—        Nie som blúznivou ženou, otecko, a nemyslím, že sú to väčšie sprostosti ako iné veci, i keď ich posudzujú nezasvätenci.

—        Je už čas skončiť s tým, lebo nestrpím, aby si ma znevažovala. Povedal som, že podobné knihy nechcem vá, dieť. Tu vo svojom dome rozkazujem ja, pretože som tu absolútnym pánom, pretože jete a obliekate sa za moje peniaze, žijete v dome, ktorý som ja zariadil, obklopuje vas prepych, ktorý vám platím ja. Ach, je pohodlné lobiť mystičku týmto spôsobom, jazdiť na koni každé ráno, hovoriť o utrpení s plným žalúdkom a mať náhľady o plar tení mojimi peniazmi. Ech, ale nechápeš, hlúpa, že to všetko je stavba tvojich kňazov, aby ti pobalamutili hlavu a s tebou, aby ju pobalamutili iným hysteričkám, podobným tdbe, aby naplnili kláštory a priniesli do nich peniaze? Dovoľ mi ty, jej matka, aby som to povedal; ty si hotová ju brániť ako sliepka. Dovoľte mi povedať, že som pánom. Raz si musím takto uľaviť. Už to nevydržím!

            Rozčuľoval sa vždy viac a viac a čím viac cítil, ze nema pravdu, tým viac kričal. Cítil, že je ďaleko od pravdy; aada to bol hlavný dôvod jeho trocha detského hnevu, ale z pýchy nepripúšťal ani sám pred sebou fakt, že to nechce pochopiť; pajedil sa červený v tvári a gestikuloval, zatiaľ čo obidve ženy kde-tu pozrely na seba a povzbudzovaly sa k vzájomnej trpezlivosti. Konečne celkom 'bez slova zareval:

            Povedal som, áno alebo nie, že v jedálni tieto knihy nechcem vidieť? A preto, nakoľko tu rozkazujem ja a iba ja a nakoľko tieto náhľady o kapitále, ktorý treba trpezlivo využitkovať, sú hlúposti, aké môžu zaujímať iba ženy, beriem túto knihu a vyhadzujem ju von.

            Celý šťastný, že konečne si môže uľaviť, vyhodil knihu cez otvorené okno.

            Anna Katarína, ktorá až dosiaľ zadržala odpoveď, s pohľadom, upretým na tú úbohú knižku, ktorou otec mával ako zástavou vydobytou na nepriateľovi, nemohla potlačiť odbojný výkrik:

—        Nemáš práva to robiť!

            Bankár s vy javenou tvárou, ešte podráždenej ší pre detské gesto, ktoré vykonal, neschopný opanovať sa a cítiac sa vždy viac a viac na strane nepravdy, priblížil sa k svojej dcére a skríkol:

—        Ja mám na teba všetky práva, pretože si moja dcéra, ešte nedospelá! Naučím ťa vážiť si ma!

            Dotvrdil svoje slová zauchom, ktoré ju zasiahlo do plnej tváre.

            Matka vykríkla a chytila mužovu ruku.čo robíš? úbohá dcéra! úbohá Anna Katarína!        Hodila pohľad raz na neho, raz na ňu, ako by sa bála, že sa ešte niečo stane.

            Bankár si upravil golier, dotkol sa nervózne hrdla a sám pre seba ako na ospravedlnenie opakovali:

— Ech, keď sa do niečoho zamiešajú ženy, potom ozaj pridu zauchá...

            Anna Katarína v prekvapení zavrela oči. Už roky a roky sa nestala podobná scéna. Aspoň nie pre ňu. Pamätala sa na určité lekcie, ktoré dostal jej brat, čo vedel šikovne provokovať otcov hnev. Cítila sa urazená vo svojom vnútri, vo všetkom, čo mala svätého a najdrahšieho vo svätyni duše, ktorú nikdy nikomu neotvárala a ktorú otec ľahko, banálne a s nezvyklou vulgárnosťou vysmial. Zdalo sa jej, že sa chveje pod urážkou, ktorá jej hnala červeň do líc; videla matku prestrašenú a nepochopenú, otca rozpajedeného, obidvoch na dvoch opačných cestách s nepokojom a trápením, s utrpením, ktoré je spiate s ich prirodzenosťou. Z lásky ku Anne Kataríne, ktorú mala rada pre to isté meno, pretože jej vysvetlila toľko veci a urobila toľko otvorov na cesty ducha, kľakla si pred svojho prekvapeného otca a zašepkala: — Odpusť mi, ak som ťa urazila. Pokorne čakala na návrat slova lásky a útechy, ktoré už svojím gestom ponúkla.

            Bankár hľadel na kľačiacu dcéru, ale ani ústa neotvoril. Matka pohladila hlavu Anny Kataríny, dvihla ju, plakala za seba, za dcéru, za manžela a za syna, no nepovedala ani slova; pila svoje islzy, aby ju nepočuli, presvedčená, že ju nevidia.

            Otec neurobil nijaké gesto, aby dvihol Annu Katarínu. Na dne svojho svedomia čosi ho upozorňovalo, že nemá pravdu a že by mal urobiť krok k dcére, ale pýcha, ktorá ho najprv strhla do hnevu, teraz ho srážala do priepasti mlčania. Hľadel na obidve ženy, ktoré vychádzaly z izby objaté.

            Nepovedali si ani slova.

            Zaucho, náhle gesto Anny Kataríny maly takú moc, ze strhly hrádze hnevu a vyšinuly z koľají každú myšlienku. Ale i v tom tichu ich duše sa istotne shováraly, i keď nevyslovily ani jednu slabiku; lepšie sa priblížily k pravde ako v tom inštinktami poháňanom rozhovore. Týmto spôsobom každá z tých troch duší podľa toho, ako vysoko sa nachádzala, čomusi sa podučila.

            Anna Katarína vyprevadila matku do jej izby. Objala ju ešte a tešila ju maznaním, ako sa to robí s deťmi.

— Nemysli už na to. Otecko 'je taký nervózny .pre Pavla. Treba mu to odpustiť.

            Len čo bola sama, zatvorila oči a zostala stáť s hlavou obrátenou hore, ako by prijímala závan čohosi, čo sa malo dotknúť iba vrcholkov duší.

            Nočné ticho zahaľovalo do svojho kráľovského plášťa utrápený spánok blízkeho mesta. A tie dva spánky, vážny a hlboký, skoro nábožný spánok prírody a nepokojný, túžbami a ľútosťou unavený spánok ľudí, sa miešaly v jeden jediný rytmus s dvoma rozdielnymi pohybmi: v dýchanie prírody a v dýchanie mesta, v spánok, nad ktorým bdelý hviezdy a v spánok strážený ľudskou netrpezlivosťou a neznášanlivosťou.

            Zostala tak dlho, ako by vychutnávala náhlu urážku, ako by jej duša, smädiaca po účasti na bolesti všetkých tvorov, prijímala požehnanú hostiu utrpenia v prijímaní krívd, v potupe, ktorej sa jej nezaslúžene dostalo a ktorá priam preto jej bola ťažšia.

            Od istého času mala zvláštnu záľubu v ponižovaní sa, v privilégiu iba veľmi zriedkavých duší, ktoré v hĺbke svojho vnútra nesú napísané božie slová Evanjelia. Cítiík, že prijímaním urážky na kolenách a prijímaním krivdy ako požehnania spojuje sa tajne s bolesťou vesmíru; jej duša si takto dopriala dúšok z ocoho svetlého prameňa činnej odovzdanosti, ktoré tvorí pravú podstatu svedomí, zrodených k vytvoreniu čohosi hlboko užitočného. S intuíciou ženských duší, na ktoré sa premieta svetlo, ktoré istotne vychádza z roviny, čo stojí vyššie ako rovina, na ktorej sa pohybujeme so svojimi ilúziami a vášniami — z roviny, ktorá istotne tvorí slávnu vlasť anjelských hierarchií, čo vedú naše pyšné ľudstvo, a z ktorej sostupujú k vznešeným dušiam najlepšie a najvyššie ašpirácie ľudskosti — Anna Katarína cítila, že sa nachádza na prahu zasvätenia.

            Myslela na tri mystičky, ktoré milovala, na naprávateľky ľudských nešľachetností, ktoré vedome alebo nevedome prijaly tú »plácu«, pre ktorú sa jej otec rozhneval. Myslela na holandskú Ľadvinu zo Schiedamu, narodenú niekoľko týždňov pred smrťou Kataríny Sienskej, po ktorej prevzala duchovné dedičstvo, žila 38 rokov, mučená strašnými lanami, a hnisaním, ktoré udivovalo lekárov, splácala i zlá samej Cirkvi. Myslela na Talianku Katarínu z Pazzi, ktorá, keď sa roku 1583 stala karmelitánkou Máriou Magdalénou vo florentínskom kláštore Santa Maria degli Angeli a keď prosila Boha, aby na ňu dopustil choroby sveta, bola vyslyšaná, trpela kruté a neslýchané muky a ohnivým aleluja mystického jasotu nikdy neprestala ďakovať Najvyššiemu. Myslela na Nemku Annu Katarínu Emmerichovú, ktorá mala stigmy a v purpurovej extáze prežila Ježišovo utrpenie, vždy chorá, vždy v zimnici, trhaná nesčíselnými bolesťami, azda ako posledná priama Lidvinina dedička.

            Istotne, ako to povedala táto veľká mystička, strpením sa musí čosi odpykať, pretože Boh neposiela nijaké utrpenie bez zvláštnej príčiny«.

            Chodníky milositi sú nekonečné a nesčíselné sú svetlá zázraíkov. Boh hovorí ku každému stovremiu a v pravý čas slovo ktoré potrebuje, posiela útrapy a pokušenia, skúšky a bolesti, aby upevnil dušu na ohni viery, a občas vlnami svetla a vnútornými hlasmi označuje cestu a cieľ.

            Pykať: toto musí byť dôvod utrpenia na svete.

            Kohútí spev zablysol nocou a roztrhal tichosť. Hodila pohľad ukrižovaného Krista, ktorý otváral náručie všetkému zármutku.

            Pobrala sa k oknu, aby sa pozrela do noci, posiatej hviezdami, ktoré sa lesklý ako drahokamy.

            Ešte bolo ticho. Mesto v diaľke, obluda, číhajúca na korisť vyzeralo tak, ako by letargický zožieralo svoje hladne chúťky po rozkošiach, pýche, egoizme a márnivosť; cez tisícky svetiel, ktoré označovaly jeho rozmery a jeho dýchanie , vysielalo vždy vzdych v tieni potlačených túžob. Každé vetlo. prezrádzalo úzkosť, útok, výčitku, lôž Väznica bola pohružená do ticha. Nepočuť ani kriku, ani hlasu A Jednako život bdel aj tam v tom dome pykania, bdel hlbšie aa zranenejšie ako tam dolu, kde svetlá driemaly do hviezdy, ktoré sa odrážaly v mori stroskotama.

            Prečo nedostáva jej duša nijakú výzvu k súcitu dnes večer, keď tak smädí po spojení s bolesťou všetkých?

            Šelest neviditeľných krídel nad vrcholkami lesov  tajomný šum tisícich malých nevyslovných vecí  Rytmické búchanie hlblkého tajomstva na striebornú bránu hviezdami posiateho neba A všade neviditeľné vlákna spájajú vášne a veci ,existencie a svetlá v ohromných rám , kde svedomia a povahy harmonizujú  v celku , ktorý sa neprestajne obnovuje  Ríše nekonečná musia byť pren iknuté a ovinuté tajom,námi vibráciami , ktoré ľudia ešte nepoznajú  Všetko smeruje k jednej pravde , ktorej nejaký nepresný zlomok zjavuje sa azda v symbolických líniach na horizontoch snov pre najinuitívnejšie duše A znova si pomyslela na Goetheho: » Všetko to, čo nás obkľučuje, má hodnotu symbolu«.

            Ľudia berú ma seba tie isté vášne, zanechané od druhých na križovatkách hlavných ciest, a zaťažujú sa bremenami nenávisti a zrady, odhodenými na najtmavších rázcestiach. Ľudstvo sa vydáva na pochod, opakuje tie isté viny, upadá do tých istých chýb, ani nezbadá, že pravda má už odraz v utrpení každého človeka. Rieka ľudstva plynie, sostupuje s nocí časov, prekračuje zory rôznych civilizácií, klame sa pri každom znovuzrodení, lebo myslí, že v umení, vo vede alebo vo filozofii nájde skutočnú pravdu; mizne na ďalekých horizontoch, zatiaľ čo z iných horizontov pramenia iné generácie, ktoré dávajú nový a večný pokrm rieke života. Kam sa rúti tá široká a hučiaca rieka? čo hľadá na cestách zeme, keď bije na skaly nešťastia, vráža do úskalí bolestí, zastavuje sa v prístavoch chorôb, tá horúčkovitá rieka, mučená žiadostivosťou, nenávisťou, neznášanlivosťou, pýchou?

            Kde je v tejto chvíli jej úbohý brat? čo sa s ním deje? Och, 'keby jej dovolili odísť. Keby mohla s ním hovoriť tak ako kedysi, keď ako deti sedeli vo veľkom kresle pod otvoreným dáždnikom, čo znázorňoval plachtu, a keď robili fantastické cesty, aby pristáli1 na ostrlovoch radosti a olovrantu...

            Na aký ostrov hádže teraz kotvu jej brat?

            Treba sa dostať k jeho duši. Ale ako? Duša často je Slepá, hluchá a nemá, natoľko je otrokyňou falošnej skutočnosti, ktorá ju obkolesuje, ale smädí vždy po pravde ako po svojom jedinom duchovnom pokrme; vo väzení tela, uzavretá do pevností zvonku nedobytných, poddáva sa pravde iba vtedy, keď sa jej zjaví zvnútra. A iba veľká práca alebo skúška prvého stupňa v hierarchii bolestí môže ju postaviť proti nej samej, aby vo svojom odraze mala zjavenie svojho osudu.

            Podarí sa jej bratovi uzrieť pravdu? Alebo bude musieť zas ona, ako keď boli malí a hrali sa na fantastické cesty pod roztvoreným dáždnikom, vykriknúť od radosti nad zasľúbenou zemou? Zasvätenie do života druhého je možné iba vtedy, ak sú duše príbuzné a ak jedna v pokornom a mlčanlivom podrobení sa svetlu druhej otvorí čo len jeden otvor, aby prijala do »zámku duše«, ako to povedala svätá Terézia, slovo zjavenia.

            Znova si pomyslela na Annu Katarínu Emmerichovú: Utrpením sa musí čosi odpykať«.

            Istotne, pykanie za viny vlastné alebo za viny cudzie, vedomé alebo nevedomé, musí byť kľúčom tajomstva života. Ale ak pykanie za seba samých, za vykúpenie vlastnej duše a za jej rozvoj môže sa zdať jasné každému svedomiu, postavenému zoči-voči problému bytia, pykanie za druhých, prijaté slobodne a radostne, je zázračným výdobytkom lásky. Niet nič vznešenejšieho, nič vyššieho a krajšieho, ako keď sa jedna čiastka ľudstva obetuje Najvyššiemu, aby mukami tela a duše vyvážila pred božou spravodlivo sťou neprávosť ostatných.

            »Utrpením sa miusí čosi odpykať.

            V diaľke akési zapískanie roztrhlo vzduch ako dlhý nárek, ktorý ako by označoval cestu, čo nemala nikdy skončiť.

            Svitanie nebolo ďaleko. Hviezdy bledly. život sa ohlasoval pokdjom neba a mukami ľudí. Shon za sklamaním a neznášanlivosťou po krátkom nočnom prímerí znova začínal. Slnko otváralo hrádze ľudskej netrpezlivosti, prehodenej cez cesty ambície a pýchy.

            Z lesov sa hádzaly o závod priehrštia triliek, ako by sa harmonické kríčky bolv náhle prebudily na volanie zory; to v živom svete zvukov ozvem, prebudená večným svetom svetla. Sirény tovární zas volaly nepoddajné ako nesmierne čierne povrazy, ktoré viažu čiastku ľudstva k jarmu Anna Katarína sa sklonila nad okenné kvety, ktoré pestovala s radosťou a ku ktorým sa nežne prihovárala; hovorila im o drobnostiach, ako by jej rozumely. Pohladkala mátu, voňavú rastlinu, ktorú mala rada od detstva- iba teraz zbadala za vázou s ružami malú formu peria, hlavičku visiacu do prázdna, zakrvavené krídelká, zranenú hruď: vtáča, ktoré spadlo z odkvapu, azda i zďalšia. úbohá vec, postriekaná krvou a zmočená rosou ako kvet.

            Vzala to studené stvoreniatko. Muselo zahynúť už dávnejšie. Možno, že pri nízkom lete ten stehlík, čo odletel ktovie z akej klietky, neskúsený a odvyknutý od lietania, musel naraziť na telegrafné drôty a padnúť zranený. Dokonal pod spiacou ružou a mal za smútočnú látku ranné svetlo.

            Odkiaľ prišiel ten stehlík, čo istotne chcel prekročiť oceány nekonečna?

            Azda podobne ako iné stvorenia poslúchol nejaké volar nie. Aké?

            V priehlbni ruky ako v hniezde lásky držala úbohého mŕtveho stehlíka, bojazlivú túžbu, pustenú v let cez priestory sveta. Pochová ho v záhrade pod starou vŕbou, ktorá sklana svoje zelené vlasy nad vodnú nádrž.

            Zvony zaintonovaly radostný spev.

            Zjavilo sa žiarivé slnko, aby osvietilo ľudskú zradu.

VI.

            Odpovedala všetkým a nachádzala na každý list vhodné slovo, vetu, ktorá nechávala otvorený výhľad na luky, zaliate svetlom nádeje.

            Odo dňa, keď riaditeľ väzenia ustúpil prosbám Anny Kataríny, ktorá túžila nasledovať príklad Adely Kainovej listy jej priateľov rástly s týždňa na týždeň. Z riaditeľovej vôle neodkryla ani svoje meno ani pohlavie ani sociálne podmienky a podpisovala sa na odpovede ako .priateľ alebo sesterská duša. Listy ladila zázračne podľa prípadov, veku a veľkosti trestu a prispôsobovala sa špecifickej bolesti a útrapám každého. Svoje dielo zacate tým že bez ohľadu na vinu tela oddane ponúkla priateľstvo duše. Vedela, že telo sa môže vliecť po ceste chyb, ale duša smeruje vždy k pravde.

            Duše väznených, bojazlivé a tušiace, ktovie, akú pascu, alebo inokedy plné výbuchu a túžby, zjavily sa na onom prechode, ponúknutom najprv ich zvedavosti a potom životnému inštinktu; prebudily sa pomaly vo svojej 'bolestnej pravde, vibrovaly ako plamene, ktoré vietor rozfúuka v ohrievadle.

            Anna Katarína zohnutá nad listami, cela usmiata radosťou nad tým, že môže ožiariť tie úbohé tmavé a nepoKoj-né svedomia, písala, písala bez oddychu, menila myšlienku a rytmus podľa úzkostí, bolestí, výčitiek a nádeji. Vzdy a vždy toto: nádej na zajtrajšok, ktorý čaká pri vyjdem zo žalára blízko matiek, žien a detí, aby mohli mať odvahu znova začať život. Ale kam a ako ísť? Akou cestou? Ktorá cesta nie je zatarasená, ktorý chodník nevedie k hladu, do biedy, k zničeniu, k smrti?

            Toto Anna Katarína čítala medzi riadkami listov, nahromadenými pred sebou, listov, ktoré jej v to ráno'odovzdali vo väzení s úsmevom vďačnosti a povzbudenia.

            Riaditeľ časom pochopil, že má do činenia s jedným z tých priamych a jasných svedomí, ktoré úplne a až na dno ukazujú závan, čo ich oživuje a čo prichádza ako by z neznámych horizontov. Po prvom zdráhaní prijal čudnú ponuku devy s takým široko-ďaleko známym menom, devy, ktorá sa mu predstavila s celou sviežosťou žiarivého sľubu. Výsledkov tejto korešpodencie medzi dcérou viacnásobného milionára a uväznenými všimneme si neskoršie.

            Anna Katarína cítila, že sa priblíži k svojmu ideálu, ktorý sa jej kde-tu javil osvetlený náhlymi lúčmi, čo prichádzaly k nej z vyšších polôh, ak dá niečo zo seba bolesti všetkých, ak v hlbinách svojho vnútra nájde súlad s inými nesčíselnými nepokojnými dušami.

            Dalo by sa povedať, že v nej ten vo všetkých mystikoch základný princíp nekonečna, ktoré sa prejavuje v konečne, intímnosti a bezprostrednosti jednoty každej duše s Bohom, má korene v podvedomí od nepamäti, dokonca azda v predživote. Ak každá duša prichádza k zemskej existencii so svetlom, ktoré bude mať iba zajtra po vedomom prekonaní bolestných, ušľachtilých a teda i požehnaných skúšok, niektorá výnimočná duša istotne vytuší prostredníctvom tohto svetla bezprostredne, ktorá je ,to tá hlavná cesta, čo ju privedie k chápaniu jej osudu ako prednej stráže Ale už dávno sa nepýtala sama seba.

            Písala, písala, rozdávala svetlo druhým a rozžiarovala sa vždy viac.

            V tomto poslednom čase cítila akýsi zmätok; v ňom so všetkým tým, čo vytušila svojou hlbokou ženskosťou, cítila. že je blízko k pravde. Ale potom v obave, že hreší pýchou a pretože sa cítila skoro stratená a ďaleko od toho, o čom si myslela, že to je azda jej cieľ, dala sa schytiť vírami melanchólie. Zmocnila sa jej skľúčenosť na rázcestiach pochybnosti tak, ako nočný lupič prepadáva pocestného vo chvíľach odpočinku; vtedy pochybovala o všetkom: o silách, ktoré cítila vôkol seba a nad sebou; o svetle, ktoré kde-tu vnútorne videla; raz plápolalo ako zapálená pochodeň, raz bolo bledé ako votívna lampa, hotová zhasnúť pri najmenšom fúknutí.

            Noc bola pokojná. Z otvoreného okna prichádzaly závany skoro vlažného vzduchu. Väznica bola pohrúžená do voňavej vlny nočného ticha. Jej priatelia mlčali. Azda vedeli, že im odpovedá a ich duše sa shováraly cez tmu, tichosť a vôňu, ako by sa boly vždy poznaly.

            Už týždne ich nepočula tak ako v ten večer, keď k nej doletelo posledné volanie. Odpovedala všetkým prekvapene, že nachádza vždy nové slová, aby ožiarily rôzne pohľady na tú istú myšlienku; ohnutá ako mušľa, ktorá sa priviera na vlne, čo jej prináša ďalekú vôňu nekonečných horizontov, pri každom liste zachycovala vibrácie výčitiek a nádeje, pôsobiace na ňu vždy väčšou radosťou.

            Sú duše, ktoré vydávajú okolo seba svetlo a ku ktorým nevedome, ale inštinktívne smerujú nesčíselné duše tmavé alebo chmúrne, súmračné alebo sužované, čo v smäde po tom istom svetle a v neschopnosti dostať sa k prvým prameňom obracajú sa k týmto dušiam, čo sú už ožiarené z druhého brehu a čo majú azda jedinú úlohu: ukázať cestu

            A rozmýšľala: všetky chyby, čo vznikajú z rôzneho vysvetľovania práv a z nedostatočného chápania povinností, všetka neznášanlivosť, pochádzajúca z nevedomosti, z pýchy a z podvodu, všetky vzbury, podnietené nespravodlivosťou ilúziami, pomstou, skľúčenosťou, všetky inštinkty, notové rozlámať hrádze kontroly, náhľadov a náboženstva, všetky horúčky, vkorenené už do svedomí, vinúce sa v krvi, nájdené na križovatkách, poháňané inými osudmi, všetky biedy, rozkvitnuté na nekonečných lúkách chorôb, potúp, mravnej skajy a zbabelosti, všetky vášne, vychytené žiadostivosťou, šľahané ambíciami, vlečené smyslami, strhnuté hýrivosťou na chodníky neresti a labyrinty šialenstva, všetky zločiny, prameniace z priepasti zla, zločiny, ktoré človeka prepadávajú pri bití hodín, pri ozvene nejakého mena, pri rytme spomienky, všetka nenávisť, všetky pomsty, všetky bolesti musia ešte raz ukrižovať dušu sveta, žížniaceho po súcite a láske.

            Až dokedy, dokedy?

            Teda daromná bola obeta Bohočloveka, ktorý sklonil hlavu pod ťarchou tŕňovej koruny za prvý hriech pýchy a dal si prebodnúť ruky na kríži, aby ponúkol opravdivú slobodu všetkým národom sveta.

            Prebodnuté ruky...

            Ana Katarína privrela oči a z domu pykania, ponoreného do tmy, videla ešte raz dvíhať sa tisícky vinných a nerestných rúk, rúk odpustenia a pomsty, výčitky a nádeje.

            Ruky mužov a žien, starcov a mladíkov. Ruky panovačné a bojazlivé. Ruky obviňujúce, drzé, prosiace a odovzdávajúce sa do vôle božej. Ruky, stvorené na to, aby hladkaly a ruky schopné znova hrdúsiť. Ruky zlodejov, úžerníkov, banditov, podvodníkov, vrahov detí. Ruky smyselné a odbojné. Ruky sovreté v päsť hrozby, ruky, natiahnuté k vzletnej modlitbe. Ruky dravé i chradnúce. Ruky vrás-čiisté i hladké. Ruky pracovité, záhalčivé i unavené. Ruky hanebné i šialené. Ruky, schopné všetkých zločinov a všetkých hriechov... A všetky boly stále zúfalo vystreté k hviezdam ako obete nevedomosti, neznášanlivosti, nepochopenia, dvojsmyslov, dedičných chorôb, zlej výchovy, nedostatku kontroly, disciplíny a svedomitosti.

            Až dokedy, dokedy?

            Až do dňa, v ktorý pri spomienke na Ruky, ktoré boly prebodnuté preto, že hladkaly deti, odpúšťaly cudzoložniciam, uzdravovaly slepých, požehnávaly zarmútených, ruky ľudí budú mať iba gestá vedomého súcitu a bratskej lásky; až do dňa, v ktorom sa upevní na zemi kráľovstvo božie.

            Ktosi zaklopal na dvere.

            Anna Katarína išla prekvapená otvoriť. V tú hodinu ju ešte nikto nikdy neprišiel vyrušiť.

            Čo je? — spýtala sa ustarostená správcu domu, ktorý s nezvykle rozrušenou tvárou stál pred ňou.

            Mladý pán sa vrátil v sprievode svojho priateľa baróna de Andreis. Zdá sa mi veľmi unavený. Keďže pán je na cestách, miesto toho, aby som upovedomil paniu, ktorá spí, dovalil som si prísť vyrušiť vás.

—        Dobre ste urobili. Kde je môj brat?

            Doprevadili sme ho do izby. Nevládal stáť na nohách ...

            Anna Katarína urobila malú pauzu, ako by premáhala nejakú bolesť, a potom slabikovala:

—        Azda sa opil? ...

—        Nemyslím, slečna, ale...

—        Dobre. Idem. Ďakujem.

            Našla brata na posteli, oblečeného vo večerných šatách, so zašpinenou a pokrčenou košeľou, s rozviazanou a visiacou kravatou, s bledou tvárou, s bezkrvnými perami, so sklenými očima, otvorenými tak, ako by videly do priepasti prázdnoty. Ani sa nepohol. Iba unavené dýchanie a kŕčovité chvenie perí prezrádzalo, že nespí.

—        Pavol, Pavol! šťastie, že ťa nevidela maima...

            Brat zostal nehybný. Pozrel sa na ňu tak, že sotva otočil oči, ktoré ako by troskotaly na imori hmly.

—        Som to ja, Anna Katarína, tvoja sestra...

            Chytila ho za ruku, ktorá ovísala z postele, sadla si k nemu a hľadela naňho s nekonečnou bolesťou.

—        Ešte vždy sa držíš tých svojich zlých kamarátov, však? Ešte vždy tá obvyklá spoločnosť, šťastie, že barón Andreis ťa našiel a priviedol domov, ináč by si bol urobil to, čo minulý týždeň, keď sme ťa tri dni hľadali a mama umierala od veľkého trápenia. Och, istotne pripravíš o rozum tú našu úbohú matku, ktorá ťa zbožňuje, Pavol! Povedz mi, čo vidia tie tvoje oči, ktoré mi nepozerajú do tváre. Za čím idú tak ďaleko? Zostaly istotne tam, kde si bol, pri zlých kamarátoch, ktorí ti dávajú ošklivé rady. Pavol, môj Pavol, pamätáš sa na mňa, na svoju sestru, ktorá ťa milovala, ktorá ťa ešte i teraz miluje, ktorá ťa bude vždy milovať? Povedz mi, počuješ ma, rozumieš mi, poznávaš ma aspoň? Nepil si?... Si bledý, strhaný. Vyzeráš ako mŕtvy. Si naozaj spokojný s týmto svojím životom, neužitočným druhým a tebe, škodlivým tebe i druhým? — Odmlčala sa na chvíľu, potom začala iným tónom: — čoskoro bude ráno a ľudia vstanú zo svojich postelí k námahám dňa, rozumieš mi? A ty si tu rozvalený, nehýbny, vo sviatočných šatách a s mŕtvolnou tvárou a budeš si spomínať na šialenstvo svojej noci... Och, nechcem ti prednášať kázeň, Pavol, ale dokiaľ chceš ešte takto pokračovať? Toto nebol vysnený cieľ našich ciest, keď sme s plachtami fantázie, pamätáš sa, pristávali spolu na ostrove šťastia a blaženosti... Plávaš k iným ostrovom, drahý a dobrý brat! Ale prečo? Pamätáš sa na naše krásne cesty pod dáždnikom, keď som stála na stráži a vravela ti: »Zem! Zemk pretože prišla chvíľa olovrantu? ... Usmievaš sa? Teda sa pamätáš, drahý. Prečo sa teraz tak uškľabuješ a hýbeš hlavou? Robí ti to zle? Povedz mi, čo cítiš, povedz to svojej sestre. Povedz všetko ...

            Prihovárala sa mu veľmi sladko, nachádzala vo svojom ženskom srdci materský prízvuk, obliekala slová, ledva šepkané, do závanov nežnosti, mäkkej ako perie, aby tía ho dotýkaly a nespôsobilý mu, úbohému drahému chorému bratovi bolesť. A držala mu ruku vo svojich dlaniach a kde-tu mu ju jemne stisla, ako by chcela podčiarknuť dôležitejšie vety a myšlienky, ktoré chcela zdôrazniť.

            Pavol istotne trpel. Bolo to vidieť z jeho tváre a z jeho očú, ktoré ako by všade hľadaly niečo, do čoho by sa mOh-ly zachytiť, aby nepadly do priepasti. Ale čo teda vidia? ... Prihovárala sa mu ďalej potichu ako dieťaťu, čo spí a používala k tomu celú, hlbokú a vybranú inštinktívnu mater-skosť.

            — Azda myslíš ešte na tú ženu, Pavol. Stále pre ňu trpíš ... A prečo ju nenecháš? ... Teda ide o ňu: uškľäbil si sa smutnejšie a tvoje oči sa náhle zapálily. Prečo sa takto trápiš, Pavol, prečo? ... Nechaj ju, nie je ťa hodná, vieš to. Čo chceš povedať? Hovor, hovor slobodne. Ja som ako by tvoje zrkadlo. Otvor sa, sver sa mi úplne. Tak dobre padne človekovi, keď sa môže povedať všetko niekomu, kto ho miluje... — a po malej pauze zašepkala: — Teda ju nemôžeš nechať?

            Po chvíli sa zdalo, ako by sa mladík namáhal niečo povedať. Vraštil čelo, otváral pery, potom ich rýchle zatváral, ako bý sa bál, že mu z nich vyletí určité meno, zatiaľ čo nepokojnými očima okolo seba niečo hľadal, čo nenachádzal. Občas ním úplne otriasly krátke a dusené vzdychy, podobné vzdychom človeka, ktorý dlho bežal, ošklivý úškľabok mu ohýbal spodnú bledú a trasúcu sa peru. Konečne povedal:

—        Nemôžem.

—        Nemôžeš ju nechať, a prečo? ... Jednoduché, hrozné a večné pretože vyšlo z beakrvných a unavených perí:

—        Pretože ju milujem. Nastala chvíľa ticha. Anna Katarína vyzerala, ako by hľadela na dno tej vety, otvárajúcej sa sťa nad priepastným tajomstvom.

—        Videl si ju zas?

—        Včera. Nechce už o mne počuť. A preto ...

—        Preto?

—        Preto som sa vrátil do krúžku, hral som, aby som oteckovi vynahradil peniaze. Prehral som, potom som vyhľadal obvyklých priateľov, ktorí ma zavliekli, vieš kam...

            Anna Katarína, ktorá videla vyznanie vychádzať v malých vetách ako vlny, hnané zbytkom vôle, vykríkla:

—        Pavol, vzal Bi zase prášok, ktorý ti škodí... Povedz, dali ti ho znova? A draho ti predali aj jed... Prečo nechceš povedať, kde?

            Mladík zostal nehybný, ako by unavený vyznaním. Pozeral ešte pred seba do prázdna, ktoré sa možno hemždílo prízrakmi. Vydýchol si zhlboka ako človek, ktorý sa zbavil ohromnej ťarchy, a prikývol.

—        Vieš, že sa takto zabíjaš. Povedala som ti to už vtedy, keď som si toho všimla. Istotne privedieš mamu do hrobu. Ach, keby sa o tom nikdy nedozvedela. Nevydržala by to... Ale prečo, Pavol, prečo sa dobrovoľne otravuješ ?

            Ešte raz to jednoduché, hrozné a večné pretože vyšlo z bezkrvných perí:

—        Pretože ju milujem.

—        A nevieš sa vzoprieť, nemôžeš odísť, nemôžeš aspoň odporovať tomu, kto ti ponúka otravu? Ale načo ti je to?

—        Aby som zabudol, Anna Katarína, aby som zabudol... .

—        Vo svojom veku chceš zabudnúť, veď máš ešte len začať...

            Mladík sa usmial smutným úškľabkom a s vypätím síl zašepkal:

—        Ja som z tých, ktorí skončili ešte prv, než začali.

            Anna Katarína ho pohladkala sladko po čele:

—        Nehovor tak. Nehovor. Musíš prekonať tú ošklivú chvíľu. Treba trocha vôle, aby si reagoval.

—        Nemám jej už. Keby si vedela, aký som unavený...

—        Vzopri sa len, keď ti dávajú prášok, ktorý ti škodí. Ale nemáš už ani omrvinku vôle?

—        Vieš, v našej rodine ste si ju rozdelili ty a otec. Vzali ste ju všetku. Mne ste z nej nenechali. A potom, mne je už koniec...

—        Koniec! Pavol!... Pre ženu, ktorú si stretol a ktorej si nevedel odporovať. Je teda taká krásna tá Indka?

            Veľmi krásna. Nemôžeš si to ani predstaviť. Veľmi krásna, vravím ti, a zlá... Vyhnala ma. Smiala sa. Nechce už ani počuť o mne. Považovala ma za hračku, a som muž, Anna Kaltarma, pretože teraz som veľký a viem si získať vážnosť. Chcel som ju zabiť ...

—        Čo to vravíš, Pavol?

—        Bol by som spáchal svätokrádež, pretože je to božské stvorenie...

            — Ešte dobre, že to nazývaš svätokrádežou.

            Mladík už nepočúval. Usmieval sa. Očima sledoval tú prekrásnu ženu, nedosiahnuteľnú ako vízia. Kde-tu privieral mihalnice a ešte viac sa usmieval, presvedčený, že konečne drží svoj sen.

            Anna Katarína hovorila; dotýkala sa tak trocha všetkých argumentov, o ktorých sa jej zdalo, že majú nejakú presvedčivú silu, a zbadala, že jej slová ho ukolísavajú ako detská uspávanka. Pavol pomaly zaspal. Lepšie tak. Záchranný spánok roztiahne asi závoj nad prízrakmi jedu a ženy. Anna Katarína hovorila potichu, ako by ju aj v spánku mohol počúvať, a hovorila vždy rovnako zho-vievavo a povzbudzovala ho k životu a smelému boju. Vyzliekala ho ak o sa to robí s deckom, stiahla mu kabát a topánky, golier a kravatu, aby voľne dýchal ten jej úbohý, drahý brat, strhnutý ošklivou vlnou neresti a rozkoše. Ktovie, možno príde druhá vlna a zanesie ho k brehu. Ale kam?

            Zas pozrela naňho; bol obrátený na bok a spal už ťažšie, s päsťami sovretými, ako by svieral sen, s otvorenými perami ako decko, ktoré vidí zázrak; pohladkala ho po čele, vlhkom od potu, pobozkala ho na rozcuchané vlasy a pomaly na prstoch nôh vyšla z izby.

            Bilo dve hodiny.

            Prešla popred matkine dvere, aby sa presvedčila, že spí, a utiahla sa do svojej izby.

            Zem ako ohromná kaditeľnica, otvorená pod hviezdami, vyparovala svoje vône. Kde-tu prichádzal z diaľky vzdych mesta, ktoré zaspalo pod obvyklom dni sklamaní a porážok. Koľko premožených a koľko zločinov bolo aj dnes! Koľko previnení a koľko zrád videla noc? A teraz v koľkých posteliach domov, nemocníc, nocľahárni a brlohov ľudia bez spánku, mučení výčitkami, žiadosťami čakajú zory, nositeľky skromného stebla nádeje?

            Pozrela na Ukrižovaného, na kríž zo slonoviny, ako by v ňom hľadala radu. čo má urobiť pre svojho brata, ako bojovať s tou ženou, ktorá je istotne nástrojom zla? čo môže urobiť ona, taká úbohá a jednoduchá?

            Istotne musí byť veľmi krásna, pekelne krásna tá bytosť, o ktorej všetci hovoria a ktorá ako strašné slnko priťahuje k sebe nečisté vášne, Chorobné rozkoše, nerestné horúčky. Z akej pekelnej priepasti sa vynorila? Aká sila sa môže postaviť proti tejto sile, rozpútanej z hlbokých kráterov zla, ak nie modlitba, ktorá dvíhaním sa na závitoch pokánia a milosrdenstva prichádza k božiemu trónu?

            Otvoriť pozlátené krídla dverí, ktoré vedú do jarí vízií; otvoriť tajné pramene, aby prijala vlnu, ktorá prichádza z mora tajomstva; stať sa kvapkou v rytme utrpenia a biť v súhlase so silami nekonečna. Ale ako, ako dosiahnuť horizonty zázraku?

            Padla na kolená a v tichej samote noci, ktorá jej posielala otvoreným oknom pokojný dych prírody, so zatvorenými očima sa zahľadela na svoj žiariaci ideál lásky. Môcť byť užitočná druhým, môcť sa ponuknúť ako záruka utrpenia, aby sa váha zla pred božou spravodlivosťou trocha nadľahčila. Ale prečo toľko chýb, toľko previnení a toľko slabostí?

            Ach, keby jej Všemohúci udelil milosť, aby bola užitočná v niečom ako druhá Anna Katarína. Cítila, že jej tajomstvo je už v nej a že k rozpečateniu zázraku treba vydržať sužovanie a utrpenie, jediné duchovné mince na získanie pravdy a k otvoreniu prechodu pokorou a odriekaním.

            Ponorovala sa vždy viac do modlitby ako do atmosféry čistoty, kde duša ide z výšky do výšky, ako by sa nechcela zastaviť pred nijakou hranicou. Poznala už dávnejšie pozlátené oázy sústredenia a najtajnejšie cesty duchovného pokoja. Jej duša, opojená tým, že vidí vždy vyššie horizonty, živila sa vierou i nádejou a dotýkala sa už svojím vrcholom žiarivých lúk ideálu mystikov.

            Nejasne cítila, že jedného dňa jej Boh ukáže cestu a že jej sverí poslanie, ktoré bude v súlade s jej plecami a jej vlastným svetlom. Ale aké? Horela túžbou, aby to vedela.

            Teraz noc dýchala hlbšie, ako by každú chvíľu chcela vykríknuť k hviezdam. Lesy voňaly mocne ako ohromné hrivy, na ktorých vyhrával vietor prelúdiá tajomných symfónií. Z hájov a poli vystupovaly prvé žiarivé vlny načrtnutých harmónií, strieborných nápevov nevyjadriteľných melódií, ktoré však sa ozývaly v hĺbke jej duše, vytrhovaly ju vždy viac z hmoty a zo života, aby ju vyzdvihly do nebeských sfér nekonečna.

            Modlila sa na kolenách, zablúdená na horizontoch sveta, sotva pripútaná k zemi dotykom krídel a volaním harmónií. Bojazlivé závany náhlych prebúdení. Ľahké dotyky na neviditeľné harfy, únik kryštálových harmónií hneď, len čo sa zjavily na hraniciach snov. Magické prelúdium fantastickej rapsódie vesmíru.

            Odrazu akási hviezdnatá vlna vytrhla dušu posledným vrcholkom meditácie a strčila ju k horúcemu moru. A tá jej duša, ceflá obkľúčená sladkosťou, Osvetlená novými zorami, ktorým, ako cítila, ide v ústrety, priťahovaná blyskotom, ktorý jej poskytoval vždy väčší pokrm, poskakovala živšie, ľahšie a čistejšie ako more, v.ktorom sa kúpala krstom mystickej radosti, skoro šialená veselosťou, a smerovala k výšinám neba, ako by v ňom hľadala svoju pravú vlasť. Postupovala takíto so stupňa na stupeň k opojeniu, ktorého hranice nepoznala, prekračovala bez strachu a pochybnosti pozlátené zábradlia mystikov všetkých čias, ktorí sa cítili živými iba v nekonečne a smädili po najvyššom poznaní pravdy. A svetlo, ktoré rástlo pri ďalšom lete, ju udržovalo v tomto nepredstaviteľnom výstupe mimo priestoru a času po cestách Večná.

            Vystupovala stále v azúrovom a zlatom jasote po stupňoch, rozjaganých slnkom, prechádzala z nadšenia do nadšenia, do záchvatu nekonečnej lásky a túžila stratiť sa. v ďalšom oceáne svetla. Kde je?

            Ale tu odrazu sia zdalo, že duša padla so vznešených vrcholkov, že sa rúti s horizontu na horizont, z priepasti do priepasti, že ochabuje ako plachta, ktorej sa nedostáva vetra. Padla s krátkym výkrikom. Možno, že pádom s netušených vrcholkov mala zomrieť. A šialený let k lúkám mystického ideálu, posiatym žiarivými kvetmi, bol iba cestou jej fantázie. Muselo sa jej to snívať, pretože na hraniciach nekonečna stál na stráži osudov sveta Archanjel so zlatou a striebornou aureolou, s bielučkými krídlami, Složenými nad tvárou, zaliatou lesknúcimi sa slzami: biblické videnie legendárnej epopeje.

            V tom mystickom sne Archanjel istotne plakal nad bezbožnosťou sveta.

            Vtedy duša, sťa zvlažená rosou nebies, ktoré pred chvíľou opustila, vedela pochopiť reč symbolov a musela zašepkať slová poslušnosti: »Ecce, ancilla Domini«; v chvejúcom sa svetle zázraku videla Archanjela osudov sveta otvoriť biehičké krídla a zjaviť sa v celej kráse, blyštiacej sa v aureole ranných hviezd.

            Lesy intonovaly večné elégie svetlu. Nesčíselné krídla, roztratené po šírom nebi, spievaly hosainna rannej zore. Každodenná symfónia vášní, ilúzií a ľudských nádejí, unášaná vetrom, narážala ako vlna na dvere rána, zatiaľ čo vo vzraste svetiel, zvukov a hlasov slnko sa s úsmevom stávalo pánom sveta, aby zaspievalo triumfálnu hymnu života.

            Vtedy Archanjel ukázal trasúcej sa duši tmavý chodník, vysadený tŕním. Duša pochodila znak a výzvu a ako zašepkala: »Ecce, ancilla Domini«, tak teraz opaikovala slovo prijatia: »Fiat voluntas tua«.

            Vtom výstrel z revolvera s rachotom rozťal sen.

            Anna Katarína vstala ohromená. Nevedela ani sama, ako padla na zem k modlitbe. Zdalo sa jej, že vykonala cestu po večných krajoch nesmrteľného svetla. Pritom všetkom počula suchý výstrel, ktorý ju prebudil zo spánku, kde videla plakať anjela, ktorý jej ukázal tŕňový chodník.

            Sotva mala čas spamätať sa. Slúžky a správca domu vleteli do izby a s krikom hovorili všetci naraz. Ostrý výkrik, ktorý by bola rozoznala medzi tisícimi, prenikol cez izby a zasiahol ju rovno do srdca. Jej matka.

—        Pavol! Pavol! — vykríkla slabým hlasom.

            Pretlačila sa pomedzi sluhov a bežala do bratovej izby.

            Na kolenách so svesenou hlavou plakala matka ako zrarnená šelma.

            Na posteli ležal nehybne Pavol s očima ešte otvorenými a s pootvorenými perami ako decko, ktoré vidí zázrak. Azda aj on videl plakať Archanjela sveta. Alebo videl hádam ešte raz ženu svojej vášne.

            Padla na kolená k matke a šepkala modlitbu.

            Na stole na viditeľnom mieste ležal list s presnou adresou: Princeznej Ruth Yong« a veľká podobizeň. Tanečnica bola veľmi krásna. Anna Katarína sa na ňu dlho zadívala, ako by si chcela dobre zaštepiť do mysle obraz tejto ženy, oblečenej do plášťa, na ktorom hlava medúzy vyzerala ako erb.

            Pozrela na brata, skrčeného posledným úsilím, ktoré vykonal pri tragickom čine. Hlava ležala na poduške, zašpinenej krvou. Oči boly ešte otvorené, ako by hľadely kamsi ďaleko. Nikto nevykonal posledný skutok milosrdenstva a nezatlačil mu mihalnice, čakali, že to urobí ona.

—        Zomrel si pre tú ženu, Pavol — zašepkala bez toho, aby otvorila ústa, lebo hovorila s ním od duše k duši, ako sa naňho obrátila už niekoľko hodín pred spánkom.

            Vedela, že tie sklené oči sa už otvarily večnej pravde a že vidia hrozný omyl. Veď či nie je napísané v prefácii omše za mŕtvych: »Vita mutatur, non tollitur?«

            Úbohý, drahý brat, konečne si prišiel k cieľu. V tejto Chvíli ty, ktorý si skončil prv, než si začal, si spozoroval, že takzvaný koniec je iba začiatkom.

            Pobozkala ho na čelo. Potom mu pomaly zatvorila oči, šepkajúc moditbu, ktorá prosí večné svetlo pre mŕtvych.

            Okolo kľačalo prekvapené a stiesnené služobníctvo a plakalo alebo šepkalo Requiem.

            Pozrela sa ešte raz na podobizeň tej prekrásne bytosti: jedinej, čo nesklopila oči ani k plaču ani k modlitbe.

            Spomenula si, že kdesi čítala: »Zlo, vykonané ženou, musí byť vykúpené inou ženou. Ako to urobiť? A nie je to prílišná pýcha, keď túži vložiť do podobného boja celú svoju energiu, zdedenú od otca, dozretú v športových disciplínách a teraz už zakorenenú v duši?

            Tá tanečnica nemôže byť hocaká žena, ktorá koná zlo z ľahkomyseľnosti, z nevedomosti, z ľahkej koketnosti, iba preto, aby robila to, čo robia druhé, aby sa potom chytila na lep vlastnej malichernej hry; nie je to jedna z tých nesčíselných ženských bytostí, ktoré vlna odtrhne od brehu a prúd nesie ako slabé slamky, čo rieka pohltí a ponorí do vodopádu alebo ženie k ďalekému a opustenému brehu do blata a špiny.

            Je to istotne princezná zla, ktorá vystúpila na zem zo satanskej priepasti; princezná akéhosi podzemného kráľovstva, ktorá ide po cestách hriechov a vlečie za sebou plášť nerestí a rozkoše; princezná pekelnej ríše, ktorej slúži a ktorá zaplatila jej slobodu mincou rozkoše ako výmenu za zlo, ktoré rozsieva do brázd sveta.

            Pýcha a rozkoš sú istotne dva najvzácnejšie drahokamy Luciferovej koruny; musia to byť hlavné zlá, keď ich Vykupiteľ odčinil tŕňovou korunou a svojím zmučeným telom.

            Pomyslela si na dvoch ľudí zo svojej rodiny. Na brata, ktorý stroskotal vo víre neresti a smrti. V akých zázemských sférach pokračuje vo svojom pykaní Pavlova duša, vidiaca konečne do seba, ľutujúca vlastné viny a smädiaca po pravde? A pomyslela si i na svojho otca, ovládaného peniazmi, sovretého pýchou, ďalekého od pravdy ... Koľko, koľko je takých ľudí, zaslepených radovankami, ambicióznych, vábených ilúziami, ľudí, čo sišli s hlavnej cesty, vedúcej k chápaniu vitálnej príčiny...

            Boj medzi Bohom a Satanom teda skutočne jestvuje, a roztržité, povrchné, unáhlené a skoro vždy nevedomé ľudstvo to nebadá.

            Tí, čo to pochopili nie z vlastnej zásluhy, ale milosťou Najvyššieho, musia teda cítiť ľudskú povinnosť bojovať vznešený boj proti silám zla.

            Archanjel jej ukázal cestu dobrého boja a jediná zbraň v tomto boji je zbraň mystikov.       Otec mal pravdu. Idea získava hodnotu iba vtedy, 'keď sa vtelí za cenu obety alebo zrieknutia; to sú prvé podmienky duchovnej smluvy.

            Pozrela sa ešte raz na tú krásnu bytosť zla. Zdalo sa jej, že ich oči sa stretly a že si porozumely.

            Možno, že Archanjel sveta mal tajomné puto so ženou s odznakom medúzy.

            Ako to má urobiť, aby aktívne vstúpila do boja?

            V tej vážnej chvíli, stráženej krídlom smrti, na prahu novej bolesti, cítila ešte viac ozvenu nekonečných a rôznych utrpení sveta a pochopila, ako nikdy predtým, že heslo boja je: slúžiť.

            Duša má možno v sebe zárodok hlavného činu pre svoj vývoj a prispôsobuje sa všetkým prvkom, schopným realizovať to, čo považuje za svoju najintímnejšiu túžbu a čo nie je ničím iným ako jej osudom, ktorý sa istotne prejaví »inde«.

            Stať sa princeznou dobra a pripodobniť sa onej čiernej Panne primitívnych podzemných krýpt, ktorá chcela byť biedna a vychudnutá, aby lepšie odzrkadľovala všetku ošklivosť ľudí a aby lepšie prosila o milosrdenstvo Syna Najvyššieho; princeznou dobra, ktorá rozkvitla v rajskej legende s diadémom chorôb, žezlom hanby a plášťom utrpenia, aby mohla povedať: »Pane, tu je nekonečná časť bolesti sveta, posbieranej ako zlatý prach na ceste zázraku, časť, ktorú som pokorne vzala na svoje plecia, aby niektorá iná duša necítila toľké bremeno a aby rýchlejšie prišla k Tebe«.

            Prebudila sa z tohto svojho sna duchovnej pýchy a začervenala sa... Pozrela znova na svoju matku, schúlenú u nôh postele, s hlavou ešte stále sklonenou na prikrývadlá. Vzlykala ešte občas so suchým chrapotom.

            Pohladkala ju sladko po šedivých vlasoch, po rozpálenom čele, ale nevyslovila čo len jedno slovo.

            Ako to urobiť? Nemôže ju opustiť. A prvú povinnosť slúžiť musí ponuknúť svojej matke.

            Potom, keď dala správcovi domu niekoľko rozkazov, padla pomaly na kolená. Vita mutatur, non tollitur. život sa mení, ale nedá sa odňať. A pretože vo svojom srdci prijala dobrý boj, začala sa znova modliť.

            Nič nedokazuje lásku k mŕtvym lepšie ako služba živým.

DRUHÝ POHYB.

I

            Katedrála žiarila v rannom slnku. Z vŕšku, porasteného gaštanmi, vyparovala sa vôňa ranného kadidla. K tomu strieborné litánie vtáčích bratstiev: vtáky na vŕšku intonovaly Glória nad príchodom slnka a vtáky na rovine odpovedaly v pokoji ešte z tieňa zeleného chládku.

            Svetlo pomaly zahaľovalo katedrálu do zlatej aureoly. A takto, iso svojimi siedmimi vežami a ťažkým lešením, ktoré ešte obkľučovaio ľavý bok, celkom vlhká od rannej rosy, vyzerala ako nejaká živá vec, prichytená v spánku prebúdzaním sa zory. Domy na vŕšku, ešte soskupené v tieni ako kmotry, čo klebetia na rázcestiach stromoradí, sa otváraly a postupne vždy viac a viac sa približovaly k ľudovej štvrti Rosaria. Pod ňou, na druhej strane rieky, sa rozprestieralo v tieni nesmierne mesto s neskorým a už unaveným prebúdzaním, zježené komínmi a hemžiace sa obchodmi; mesto, čo kde-tu vysielalo svoj ťažký dych šelmy s množstvom chúťok. A katedrála, žiariaca v rannej zore, vyzerala tak, ako by sa chcela oddeliť od domov ľudí a stáť až za poslednou ohradou gaštanov, osamelej šia a voľnejšia v hovore s Bohom, prvá pri prebúdzaní sa na slnku a posledná v odumieraní v slnku: symbolická stráž svetla.

            Architekt a jeho dvaja sekretári po skončení vonkajšej obchôdzky stavby brali sa k pravým bočným dverám, ktoré hľadely na mesto.

— Ste asi spokojný, majster — povedal konečne Mayer. Van Slater sa usmial.

—        Zrodil som sa architektom. Myslím, že som mím vždy bol. Môj otec bol tiež architekt. Ktorýsi môj predok bol jedným zo staviteľov dávneho benediktínskeho opátstva zo XIV. storočia. Náruživosť pre skaly mám teda v krvi... Mladosť som prežil v štúdiu starých kláštorských pergamenov, plánov dávnych stavieb, pre ktoré sme stratili cit. čo ste veľkolepo potvrdili v tejto svojej katedrále — zakončil Mayer.

—        Prečo tak vravíte? Musíte hovoriť v množnom čísle, veď sme pracovali spolu. A náš dobrý Alberta nám veľmi pomohol.

Klaudius urobil jednoduchý protestný pohyb.

—        Preboha! Čo som ja? Boli ste príliš dobrý, že ste .na so sebou vzali a dali mi s dôverou miesto.

—        Ktoré ste si vedeli získať a udržať. Dali ste mi osem rokov práce a vernosti. Je teda spravodlivé, milý Alberti, aby som vám aj ja bol vďačný.

—        Ja alebo niekto druhý...

—        Nie je pravda! Prišli ste ku mne síce náhodou, ale vo chvíli, v ktorej vaša duša čosi hľadala. Potom som sa dozvedel, pochopil a obľúbil som si vás.

—        Strácate čas, majster, ak by ste ho chceli presvedčiť — ozval sa s úsmevom Mayer. — Pre nášho drahého Albertiho niet väčšieho nepriateľa ako žena. Vidí, pozoruje, posudzuje všetko a všetkých cez ženu.

—        Jedna žena zabila vo mne všetok cit — odpovedal sucho Klaudius.

—        Druhá ho zas vzkriesi — zvolal architekt. — Netreba pre zradu hádzať semeno do všetkých brázd sveta a vidieť ju v každej veci. A potom, osud má záľubu v tom, že nás aspoň dva razy necháva prejsť po tých istých križovatkách, kde nás čakajú v časových intervaloch tie isté osoby s odlišnou dušou, skúsenosťou a bolesťou. Nevravte, že nie, Alberti; vy. ju ešte milujete, často je to tá istá žena, čo znova zapáli pochodeň, ktorú zhasila. Ktovie...

—        Nemožné! Všetkému je koniec. A potom: je ďaleko...

—        Osudy nepoznajú diaľku.

            Mayer zakročil.

—        Je zbytočné naliehať, majster. Aj predvčerom večer po lete nad katedrálou pri zázračnom západe slnka nevedel mi hovoriť o inom.

—        Ach, teda ste vykonali ten let... Nuž ? — pýtal sa so záujmom architekt.

—        Nemal som času povedať vám o tom. Mali by ste vidieť katedrálu s výšky. Je to prekvapujúca vec. Vyzerá naozaj ako gigant, ukrižovaný na vŕšku. Vidieť dobre obidve veľké roztiahnuté ramená a kríž so siedmimi vežami sa nádherne lysuje. Keď sa vzďaľujete, dokonca čakáte, že účinkom perspektívy ten ohromný Kristus zo skaly vstane, aby žehnal.

—        Som rád, že symbol sa vám javil tak jasne. Neviem, či ste videli ten španielsky kláštor, postavený v XVII. storočí talianskym architektom Fontanom na rozkaz Márie Anny Rakúskej ku cti svätého Ignáca z Loyoly. Je to podivná symbolická stavba, ktorá predstavuje orla, chystajúceho sa na let. Nuž vo svojej katedrále som chcel dosiahnuť toho, aby všetko pripomínalo Krista na kríži.

—        Zázračne ste tlmočili to miesto Evanjelia sv. Jána, kde Ježiš odpovedá židom: »Zborte tento chrám a ja ho za tri dni znova postavím...«

—        Ale On hovoril o chráme svojho tela. Opravdu, milý priateľ, chrám je telom Boha a dobytok, ktorý Ježiš vyháňa z chrámu, predstavuje zlé skutky a zlé myšlienky, vyhnané z nášho tela ... Rozumiete, Alberti ? Aj zlé myšlienky.

            Klaudius počúval. Nezmenil sa odvtedy. Nejaký ten biely vlas a o niekoľko vrások viac. Zmena bola celkom vnútorná. A od onoho smutného dňa, teraz tak ďalekého, po márnom pokuse vzbury našiel všetku zodpovednosť v nespravodlivosti božej. Ale práca v ustavičnom dotyku s určitými a katolíckymi pravdami, ktoré tušil odrážať sa medzi oblúkmi, stĺpmi a oknami, hoci nespôsobovala v ňom nijakú radikálnu zmenu, omotávala ho akousi ideálnou atmosférou. A neraz, keď počúval starého architekta, ktorému bol hlboko oddaný, myslel na dobrého Berlingeriho. ôo sa stalo s kolegami v banke? A kde je Malvína?... Cítil sa neschopný sledovať niť akéhokoľvek rozhovoru bez toho, aby sa nevrátil k nej.

            Kde je? Vždy ešte plavovlasá s tým odbojným chumá čom, ktorý jej padal na čelo, a s jamkou na lícach ... »Ak budeme mať chlapca, dáme mu meno Tsum Tsum Tsum a bude čínskym cisárom«. A jej odpoveď: Ak budeme mať dievčatko, dáme mu meno Ciú Ciú Ciú a stane sa japonskou tanečnicou.

            Odrazu s praskotom prskavky preletelo ponad katedrálu ako šíp strieborné lietadlo, iskriace sa na slnku.

—        Stroj baróna Falkensteina. Dá sa poznať medzi tisícmi — zvolal Mayer. — Ktovie, kam ide? Hovoria, že sa dohodol so Satanom.

—        Počul som aj ja, že medzi jeho bankami a Satanom jestvuje akási dohoda. Istotne málo dobra pre túto nešťastnú zem... — povedal architekt.

            Ale vzíde z toho dobro pre bankára, čo záleží na tom, čím im vyjdú navnivoč? — ozval sa trpko Klaudius. — Aj ja poznám Falkensteina dávno, ešte z Európy ...

            Architekt vzal popod pazuchy obidvoch svojich sekretárov a pobral sa s nimi k pravým dverám katedrály.

            Nechajme ho jeho osudu, priatelia. Nerušme toto krásne ráno, určené k našej inšpekcii. Je nedeľa. Práca okolo katedrály je zastavená a Mayer musí určiť miesta k obradu posviacky.

—        Ktorú vykoná zvláštnym rítom biskup, povedali ste mi.

—        Pravdaže, Alberti. Biskup použije amalgamu vody a vína, ktorý znázorňuje dve Ježišove prirodzenosti, a pridá k nemu soľ, symbol božskej múdrosti, a popol na pa^ miatku utrpenia. Iba takto vstúpi Boh do tejto katedrály, vystavenej na to, aby Ho prijala. Ako vidíte, stále symbolizmus. Potom, prv než otvoril dvere, pomaly pokračoval: — Pracujete so mnou osem rokov. Nezvykli ste si ešte počúvať hlas kameňov a čítať znaky symbolov. Keby som vás chcel do toho zasvätiť, myslíte, Alberti, že by sa mi to podarilo?

—        Vyznávam, že nie som podkutý v týchto veciach.

—        Nuž je v tom symbolizmus od Genesis až po Apocalypsis. či Ježiš nehovoril k zástupom v podobenstvách? A hádanky neboly kľúčom dávnych mystérií, jasných iba zasvätencom? V katedrále všetko rozpráva. Treba iba rozumieť jej reči. Pozrite si slohy: ak sloh románsky tlmočí Starý zákon, teda Bibliu, potom gotický znázorňuje Nový zákon, to jest Evanjelium. Prvý ako by kľačal na kolenách so sklonenou hlavou. Druhý sa dvíha do výšky, ako by hľadal Boha. Teda rozumieť mystickému symbolizmu, milý Alberti, to značí postaviť sa trocha do atmosféry, potrebnej k nájdeniu Boha. Veže, vežičky a zvonice sú túžby duší. Zvony odprosujú Boha za ľahostajnosť ľudí, ktorým pripomínajú chvíle modlitby. Ale je tu ešte čosi viac. Tri portály sú symbolom Najsvätejšej Trojice a prostredný je venovaný Ježišovi, ktorí vraví v Evanjeliu: »Ja som brána«. Múry sú štyri základné náboženské čnosti: spravodlivosť, sila, opatrnosť a miernosť, znázornené už štyrmi stenami Božieho mesta v Apokalypse. Strecha zas je symbolom zhovievavosti, ktorá zakrýva hriechy. Okná predstavujú naše smysly, zatvorené márnostiam sveta a otvorené darom neba.

—        A čo značia okenné tabule? — spýtal sa konečne Klaudius.

—        To je Sväté písmo, ktoré prijíma slnečné svetlo a odráža vietor, sneh a krúpy: symboly falošných náuk a bludov. Ale ako viete, sklené tabule tu majú ešte iný význam. Sú základným motívom katedrály. Nedhcel som ju preťažiť vonkajšími symbolmi, ako sa to stane azda pri kostole Svätej Rodiny v Barcellone. Naopak, zostal som pri tradícii Ohartresu, Rouenu, Reimsu, Anversy, pri tejto nadovšetko, lebo tá siedmimi loďami pripomína motív, ktorý som rozvinul, číslo sedem podľa svätého Izidora Sevilské-ho je symbolické par excellence. Tu sedem veží pripomína sedem posledných Ježišových slov a sedem prosieb modlitby Otčenáš. A chcel som, aby okolo priečelnej ružice a na najvyššej centrálnej veži bol motív tŕňovej koruny práve preto, aby pripomínal, že najlepšia modlitba sa rodí z bolesti.

            Do svedomia každého človeka treba vyryť obraz ukrižovaného Krista. Iba tak bude Boh hovoriť ku každému utrpeniu. Myslím, že ľudia, ktorí zatarasujú cestu bolesti, stratili základnú ideu kresťanstva. A túto myšlienku som objasnil práve v okenných tabuliach. Každá reprodukuje jedno zo siedmich slov, ktoré povedal Ježiš na kríži. Verte mi, všetko to, čo je dobrého v dnešnom ľudstve, pochádza od neho a v ňom môžeme nájsť prísľub lepšieho ľudstva.

            Ale poďte, oneskorili sme sa. Mayer je netrpezlivý. Ostatné vám poviem...

            Vstúpili do čerstvého polotieňa pravej priečnej lode a bez slova prišli do centrálnej lode. Súlad oblúkov, okien a stĺpov intonoval v rannom svetle Magnificat. Ohromné Okno v abside, predstavujúce Ježiša, ktorý siedmym slovom odovzdáva svoju dušu Otcovi, zahaľovalo krvavým závojom prekrásneho Krista na oltári, Krista, ktorý vo svojej nahote ako by ešte dýchal. Bočnými oknami cedilo sa zlaté a červenkavé svetlo, čo vyzeralo tak, ako by sa odrazu rozžiarily obrazy starých misálov. Z veľkej ružice, drahocennej to skrinky, otvorenej slnku, padaly potôčky zafírov, rubínov, ametistov, topásov a smaragdov.

            Katedrála jasala; čisté litánie bielych, zapálené fanfáry červených, andante maestoso žltých, jamé alleluja zelených, gregoriánsky spev fialových, lesknúce sa crescendo belasých, sóla strieborných, Confiteor sivých farieb so zázračnou polychromickou symfóniou 'kládly na dlážku magický koberec pre malé bielučké nohy Madony. A takto tá opustená a žiariaca katedrála v čerstvom ráne, zatiaľ čo vtáky obtáčaly veže zlatými venčekmi, vyzerala tak, ako by zadržovala svoj hlas a chystala sa zaintonovať ho-sanna v súlade s oblúkmi, svetlami, mramorom a oknami, len čo silný organ dýchne do istriéborných píšťalí.

            Mayer vykročil k centrálnemu portálu; išiel pomalými krokmi a robil si poznámky k posviacke.

            Pamätajte, málo pozvaných, — zvolal architekt — katedrála je pre ľud. Jednoduchí a ichudobní musia tu dostať miesto v deň posviacky i bez pozvania. Stavali sme ju pre nich.

— Nebojte sa, majster — odpovedal Mayer z diaľky.

            Tribúnu pre pozvaných umiestime naľavo od oltára. Uvidíte môj plán. Nechajte to na mňa.

            V tej chvíli a v tej mystickej atmosfére flámsky architekt s krásnymi striebornými vlasmi, ktoré mu Vrubily zamyslené čelo, s belasými a prenikavými očima, ktoré ako by boly vždy hotové vidieť zázrak, vyzeral tiež tak, sťa by povstal živý z onoho symbolizmu, čo oživoval kamene a okná, oblúky a lode, natoľko jeho postava žiarila hlbokým vnútorným pokojom.

— Opakujem vám, Alberti, že kostoly musia svojou hlasnou a jasnou rečou hovoriť ku kresťanským svedomiam. Preto treba chápať mystický symbolizmus, ku ktorému som sa priblížil čítaním Duranda z Mende, Richarda od sv. Viktora, Petra Esquilinského, ktorých tak skvele a jasne komentoval Huysmans. Zostali sme pri zovňajšku katedrály; ak vás to nenudí, budem pokračovať. Katedrála má teda formu Krista na kríži. Oltár je hlava. Priečne lode sú teda roztiahnutými rukami a bočné portály prebodnutými dlaňami. Loď, v ktorej sa nachádzame, to sú jeho spojené nohy. Chodidlami sú dva portály. Nielen to. Dĺžka chrámu značí jeho zhovievavosť, šírka jeho lásku a výška nádej. Oltár potom je Kristus sám: stôl poslednej večere, kríž na Golgote, svätý hrob. A kruhová absida za oltárom pripomína tŕňovú korunu. Opakujem vám, niet kameňa, nástroja, gesta, ktoré by/ nemalo hodnotu, význam a symbol. Napríklad biela plachta, ktorá zakrýva oltár, je plachtou, do ktorej Jozef z Arimatie zabalil Kristove telo. A omša!.. . Je to obeta Bohočloveka, tragédia, ktorú prežil Kristus a ktorá sa obnovuje pred veriacimi v celej plnosti a v pravdivosti. Bohužiaľ, málo tých, ktorí sú na nej prítomní, usiluje sa, aby som tak povedal, vytvoriť antický sbor gréckej tragédie. Ešte menej tých, ktorí sa na tomto tajomstve zúčastňujú, pretože svätú omšu počúvajú povrchne, niekedy zo zvedavosti, často bez pochopenia významu kňazových pohybov a nechávajú posluhujúcemu miništrantovi úlohu syntentizovať antický sbor. Každý dospelý kresťan by sa mal naučiť obetovať omšu tak, ako sa ju učí slúžiť kňaz; iba tak sa stane aktívnejšou a úrodnou účasťou veriacich na Obete, ktorá, ustanovená Ježišom pri poslednej večeri, doplnila sa na Golgote a zväčňuje sa v 300.000 omšiach denne na všetkých oltároch sveta zázračným súladom, čo spája zem a nebo, ľudí a Boha v priestore a v čase. Ach, oltár je perlou liturgie a symbolov. Dokonca i tri stupne, ktoré vedú k oltáru, majú svoj symbol, pretože predstavujú stupne dokonalosti a podľa svätej Mechtildy, nemeckej benediktínky z XII. storočia, bôly rôznej farby.

            Klaudius, ktorý počúval trocha udivený celú tuto monumentálnu exegézu, o ktorej architekt zriedka rozprával, zvolal:

—        Keby sme dobre skúmali, mohli by sme v tejto katedrále dokonca nájsť prevahu niektorých farieb...

—        Tie naozaj nie sú náhodilé. Chcel som, aby dominovaly červená, biela a sivá, tri farby Umučenia.

—        Ale potom jestvuje zas symbolika farieb.

—        Jestvovala, — opravil ho architekt — priam tak, ako sa dával mystický výklad aj drahým kameňom, o ktorých hovorí XXI. hlava Apokalypsy. Teraz už maliari a architekti stratili smysel pre symboly. Ale jeden váš veľký umelec Beato Angelico v Korunovaní a jeden môj súčasník, Roger Van der Weiden, vo Sviatostiach, v diele, ktoré sa nachádza v Anverse, jasne prezrádzajú, že ovládajú symbologiu farieb.

—        Klaudius po chvíli ticha zakončil:

—        Teda táto katedrála je venovaná všetkým tým, čo trpia.

—        Preto je taká veľká.

—        A otvára sa všetkým nádejam.

—        Preto je taká vysoká.

—        Chce ukázať cestu a dôvod všetkým nešťastiam.

—        Pripomína, že každá duša získava svoju pravdu cez bolestnú skúšku, ktorá jej je určená.

            Klaudius pokrčil plecami a usmial sa:

—        Bolesť! Ľudia utekajú pred touto myšlienkou. A prečo vlastne?

—        Pretože je všade. Naturalisti tvrdia, že i rastliny trpia. Vieme, že zvieratá poznajú útrapy. Ale iba ľudia môžu použiť bolesti k etickému rozvoju charakteru.

—        Sotva to pochopia.

—        Stačí ich lepšie vychovať.

—        Na to bude treba času...

—        Pomaly. Katedrála bude slúžiť ľuďom zajtrajška, tým, ktorí, i keď zaprú Boha formulami vied a filozofie, budú ho zase hľadať v Kristovej pravde. Ešte sa usmievate? Viem, že nesúhlasíte celkom s mojimi náhľadmi.

—        Celkom... — opakoval Klaudius trocha prekvapený a trocha zmätený. — Je to zdĺhavá a čudná vec, o ktorej som nikdy s nikým nerozprával.

—        Pretože sa nikdy nehovorí o veciach, týkajúcich sa iba života duše, ktorá jedine čosi zaváži — a vzal ho popod pazuchu a oddanejšie pokračoval: — Poznáme sa úž osem rokov. Miesto a čas nie sú tiež vhodné na diskusiu? Vidíte, dobrý Mayer pracuje a môžeme slobodne rozprávať. Teda aj vás zasiahlo zlo našej doby: pochybnosť a nepokoj?

            Klaudius, ktorý už dlhší čas hľadal čosi v sebe, v údive, že sa nachádza na okraji vyznania viery, ako by sa náhle rozhodol a povedal všetko na dúšok:

—        Čo chcete, majster? Aj ja ako mnohí som veril tak trocha z temperamentu, trocha z dedičstva a trocha z nečinnosti. Potom prišly štúdiá, zvyky... V škole na chlapcov, ktorí veria a svoju vieru praktizujú, kamaráti čoskoro ukazujú prstom. Vždy sa nájde niekto, kto je hotový dokazovať, že Boh nejestvuje. Vždy sa nájde i niekto iný, kto je ochotný odhaľovať vám tajomstvá života a rozkoše. A potom prišlo to, čo človek vidí a cíti. Prvé pochybnosti zapustily do mňa korene. Svet kráčal ďalej a Cirkev zostala takou, aká bola pred dvetisíc rokmi. Nemôžete to poprieť. Masy sa prestávajú o ňu zaujímať a počet nerozhodných sa zväčšuje. Čo robí Cirkev pred touto horúčkou nepokoja? A kňazi? ... Choďte si pýtať napríklad nejaké vysvetlenie. Veď i tá najelementárnejšia logika sa prieči viere a sto teologov by bolo v pomykove, kelby mali diskutovať o stvorení sveta napríklad s fyzikom, chemikom a geologom.

— Keby sme chceli o tom, priateľ môj, diskutovať, museli by srne začať sv. Tomášom Akvinským, ktorý priviedol do shody dogmy a rozum. A čo sa týka moderných vied, ktoré staviate proti viere, astronomia, archeologia a biologia sa dajú dokonale siúčiť s kresťanským učením. Treba hľadať, čítať a rozumieť ...

            Och, v tieto posledné roky som mnolho a všeličo prečítal. Priblížil som sa aj k najmodernejším prúdom teozofie a spiritualizmu. Hľadal som božstvo všade, a jednako sa nemôžem zbaviť pochybností, zmätku a omylu. Sme produktom pomalej a namáhavej evolúcie tisícročí alebo zárodok dokonalejšieho ľudstva? A záver je takýto: som tu pomýlený, lebo pochybujem o sebe a o druhých, o všetkom a o všetkých; pýtam sa, či Boh nie je súcitná lož, ponúknutá ľuďom, a náboženstvo daromná námaha duše, a neviem už ani chápať, nakoľko je naše náboženstvo pravé.

            Je pravé vo svojom najintímnejšom a najhlbšom koreni. Dráma modernej pochybovačnositi spočíva istotne v boji medzi mozgom a dušou. Pokrok a veda môžu zmeniť vonkajší život, ale nepodarí sa im rozriešiť problém duše, ktorá si vždy, i keď azda v určitých intervaloch, kládla večnú otázku príčiny života a tajomstva smrti, čas môže plynúť, problémy sa môžu obnovovať, ale táto otázka zostáva nezmenená. A buďte uistený, že mnohé národy sa vo všeličom dostaly ďalej, než sa nachádzame my, a zmiz-ly tak, ako a kedy sa Bohu zapáčilo. Atlantída nie je Platónovou bájkou. A potom, vedecká analýza v každom novom odbore vedie k objaveniu nemeniteľných zákonov, ktoré ho riadia. Všetky tieto zákony rôznych svetov prezrádzajú jednu a tú istú riaditeľskú jednotku. A to je prvý odraz prvorodeného súladu Boha, ktorý stvoril viditeľné a neviditeľné svety a ktorý chcel postaviť do kráľovstva šťastia vyvolenú bytosť.

—        Ach, história dedičného hriechu — prerušil ho s úsmevom Klaudius. — Ako nás možno presvedčiť, že sme vinní na chybe, ktorú nikto z nás v skutočnosti nevykonal, alebo ktorá, ak sme ju vykonali, zmizla z našej pamäti a z nášho svedomia? Nijako teda nemôžeme byť zodpovední za vinu, na ktorú sa nepamätáme alebo ktorej symbol nechápeme.

—        V tom, čo hovoríte, je základný omyl. Neuvažovali ste, prečo pri rozhodovaní medzi dobrom a zlom nasledujeme skoro vždy zlo? A nemohla by byť táto inštinktívna náklonnosť tmavou brázdou dedičného hriechu? Prvotná vina ľudstva, jednotného s praotcom, je hriechom neposluš-nosti alebo chybou pýchy. Je to vlastne zlo našej zeme. lebo zožiera Pudí a národy, ríše a kontinenty. Nuž Boh ponúkol bolesť na vykúpenie z tejto viny. Ale urobil ešte viac: keď zem dostala želaný vývoj, Boh Otec dovolil, aby Syn sostúpil medzi nás a Logos alebo kresťanské Slovo stalo sa telom, oznámilo nám, ktorá brána vedie k Bohu a zanechalo nám sedem prosieb Otčenáša, ktorý všetci odriekajú. Ozaj, kto skutočne pozná cenu siedmich prosieb? Koľkí katolíci, hoci recitujú piatu prosbu, vedia odpúšťať? Ach, jestvujú naozaj dve knihy, ktoré by bolo treba prečítať v štyridsiatich rokoch: katechizmus a Evanjelium.

—        Ozaj, hovorme o tom. Pred nejakým časom som čítal, že Evanjeliá vzniklý v rokoch šesťdesiat až sto po Kristu. Ako tomu veriť? čo sa týka Najsvätejšej Trojice a dvojakej Kristovej prirodzenosti, o ktorej ste mi hovorili aj dnes, bolo treba mnoho cirkevných snemov, aby sa ustálila viera v ne, nuž kde je potom pravda Evanjelií?

—        Ale cirkevné snemy objasmily, rozvinuly a obránily tú istú pravdu, ktorá je zanechaná v Evanjeliách, definovaná Cirkvou, spečatená v tajomstvách, vysvetlená v symboloch.

— Pravda, pravda... — opakoval Klaudius ticho, ako by ju hľadal v sebe.

            Architekt ho udrel rukou po pleci a s úsmevom pokračoval:

—        Netrápte sa zbytočne; racionalizmus, modernizmus a toľko iných vecí vás nesmú vykoľajiť. Boh z Michelangelovej Sixtínskej kaplnky a Parsifal, ktorý vracia život sv. Graalovi; Ježiš Márie Magdalény a Samaritánky a osloboditeľ duše sveta, ktorého čakal Platón, Pascalov »Deus obsconditus a Boh Apokalypsy jasnovidca z ostrova Patmos je vždy tá istá pravda, ktorá berie na seba hlas a farbu duší, ktorým sa zjavuje. A tá pravda je vždy iba jedna.

            Ale potom, ak pravda je jedna, prečo sú náboženstvá také intolerantné? Prečo sa každé považuje za uschovávar teľa absolútnej pravdy? Prečo každé hovorí, že všetky ostatné náboženstvá okrem neho sú falošné?

—        Ak dovolíte, opravím vás. Vo všetkých náboženstvách sú zlomky pravdy. Dokonca i vo viere primitívnych plemien môže byť hlboký a jasný náboženský smysel. Dokazuje vám to predhistorické múzeum pri Lateráme. A potom ako poprieť výšku náboženskej myšlienky, ktorú dosiahla India, Perzia, Grécko a Egypt? Tento posledný dokonca mal ríty a slávnostné úkony, ktoré...

—        Ozaj, čítal som tiež, že vo svojich začiatkoch kresťanstvo sa zmocnilo určitých daností, upotrebovaných v pohanských rítoch. Ako sa to dá vysvetliť?

—        Je to jednoduchá vec. Naša viera sa preložila cez takéto danosti, privlastnila si ich a pokrstila ich, ako to urobila s niektorými chrámami, na základoch ktorých postavila kostoly a baziliky. A potom, veď aj vo viere pohanov sa nachádzajú lúče náboženského citu, hodné zmienky.

—        Potom treba pripustiť vývoj náboženského citu vo svete...

            Architekt sa pozrel na hovoriaceho trocha dlhšie a potom povedal:

—        Zaplietli sme sa do rozhovoru, ktorý nás nesie ďaleko, priateľ môj. Povedal som vám, že Boh postavil vyvolené stvorenie do kráľovstva šťastia, nie je pravda? človek vtedy poznal Boha a jeho zákon. Pre hriech pýchy a ne-poslušnosti stratil teda...

—        Raj, — prerušil ho s úsmevom Klaudius — tú nostalgickú rozprávku nášho detstva.

—        Chcete skôr povedať: detstva sveta. Ktorýsi veľký taliansky spisovateľ, ak sa nemýlim Cesare Balbo, nádherne povedal, že ľudistvo vtedy išlo v ústrety svojej budúcnosti so spomienkou a nádejou. So spomienkou na vinu a s nádejou na znovuzískanie strateného dobra. Od toho času ľudstvo, roztratené po zemi, malo iba nejasné zlomky tej istej predstavy o Bohu, ako sa odrážaly v rôznych náboženstvách, ktoré Boh dal každému plemenu ako poučenie, potrebné k jeho rozvoju a poslaniu. Ale iba židom Boh zjavil prísny zákon, spiaty s osudom tohto národa.

            Nezabúdajte, že Ježiš chodil vždy do chrámu a že iba po úzkostlivom zachovaní rítu až do Veľkej noci zaštepil do kmeňa, ktorý zapustil korene do samých začiatkov ľudstva, svoje náboženstvo bratstva a lásky a dal jasné predpisy a formuly, aby upevnil pravdu.

—        A prečo teda k rozkvetu tejto nádeje na našom úbohom svete, k upokojeniu ľudí a svedomí, k sbrataniu národov a plemien, by mohla vzniknúť iba jedna cirkev s jedným Bohom, ktorého Orfeus, Brahma, Budha a Ježiš boli azda odbleskom, potrebným v rôznych dobách, odrazom, ktorý by ožiaril svet, aby ľudstvo milovalo život, aby si ho vážilo a chápalo ho nie ako pekelný boj, ale.ale v jeho najintímnejšom a najhlbšom a teda v majnáboženskejšom smysle — pokračoval architekt dôrazne — jeden jediný Boh, ktorý by ožiaril svet svojou láskou a urobil zo všetkých národov zeme jedniu rodinu, je práve ideálom Cirkvi, ktorá bojuje proti všetkým chybám a miluje všetkých blúdiacich. Poznáte podobenstvo o Samaritánovi? Nuž za tento ideál pracujú, azda nevedome, tie najvznešenejšie duše, ktoré sú prvoradou duchovnou prednou strážou nového ľudstva A je možné, že umelci, voľní mystikovia a básnici vidia už túbo veľmi vzdialenú fatamorganu... Potom istotne iný architekt s novými symbolmi, postaví novú katedráii, kde, buďte uistený, bude zas hovoriť Ježiš. Pozrite sa na Krista na oltári, španielsky sochár zostal v klasickej tradícii svojej zeme, ale ešte' viac ako mŕtveho Krista Montanezovho som chcel, aby pripomínal Krista z kordovskej katedrály, vytvoreného Alfonzom Canóm, Krista, ktorý v plači nad biedami sveta vyzerá tak, ako by práve vyslovil: Consummatum est«.2 Chcel som to preto, aby si každá duša uvedomila, že nemôže povedať: » Všetkému je koniec« dotiaľ, kým úplne neprekoná svoju skúšku. A uisťujem vás, že niekedy, keď unavený a sklamaný opakujem predposledné slovo a keď si ho poviem grécky, ako nám ho zachoval štvrtý evanjelista, v tom hlbokom a neúprosnom tetelestai, cítim, že prvým zákonom života je poslušnosť a ,prvou pravdou bolesť.

2 Dokonané je.   3 Teraz vidíme v zrkadle ,v hádanke

            Ale potom — zvolal po chvíli Klaudius — treba pripustiť rôzne spôsoby viery. A koľkí, aj praktickí katolíci, skutočne nasledujú v živote učenie Kristovo a koľkí takto hlboko chápu jeho náuku ?

—        Opakujem vám, že viera je jedna, ale možno veriť rôznou intenzitou a šírkou, rôznou výškou a hĺbkou. A všetky cesty sú dobré, keď sa to Bohu páči. Možno sa vám to zdá paradoxné, ale dá sa povedať, že cesty intelektuálov a náruživých ľudí sú často bludné a hriešne. Spomeňte si na sv. Augustína a na sv. Magdalénu. Ale hlavná cesta, otvorená všetkým, je bolesť. Dajte pozor, že nie som kňaz, preto sa vám azda moje slová zdajú málo pravoverné. Myslím, že sv. Pavol povedal: »Videmus nunc per speculum, in oenigmate«.3Treba teda chápať zvláštne poučenie a symbolickú hodnotu každej bolesti ako potrebný element, aby sme nezmýlili vlastný život, 'ktorý je rozvojom osobnosti každého z nás. Nie nadarmo sa všetky náboženstvá od Orfea po Ježiša zakladajú na bolesti ľudí. Hovorili ste o Budhovi. I to je veľké náboženstvo. Zakladá sa na zákone Karmu, ktorý riadi príčiny a následky, súdnych to zapisovateľov osudu. Aj ono má za základ meditáciu o utrpení. Ale Ježiš išiel ešte ďalej. Utrpenie prijal, miloval a objal, aby ho ľudstvo pochopilo. To je tá hlboká krása nášho náboženstva, ktoré v podstate je sdružením duší a ktoré preto každej poskytuje nevyčerpateľnú duchovnú rezervu. Súhlasím s vami, že klérus by mal byť lepší, ale nezabúdajme, že pozostáva z ľudí. Azda by bolo dobre, keby hodnota a symbol katolíckych obradov boly obšírnejšie vysvetlené masám. A pamätajme, že veľmi mnohí, a azda väčšina ľudí, prídu k Bohu iba cez obrazy a svätých.

—        Nuž možno máte pravdu. Treba objasniť a chápať... — zahundral trocha zmätený Klaudius.

—        Práve to. Pozrite sa na tie tri okná, osvetlené slnkom. Znázorňujú prvé tri slová, ktoré Ježiš povedal na kríži. Odpustenie, nádej, láska. A teraz sa pozrite m šieste okno. Reprodukuje slová Consummatum est. Ale Ježiš prv, než prišiel k tomuto najvyššiemu bodu, prešiel cez všetky fyzické a morálne bolesti. A povedal: »Som smädný«. A povedal: »Gtče môj, prečo si ma opustil?«

—        Slovom, — zakončil Klaudius po krátkom tichu — buď sme hračkami v rukách Boha, ktorý by mal mať s nami zľutovanie, alebo sme vinní na tejto povestnej chybe. Nijako nechápem Boha, ktorý nás bije kataklizmami, zemetrasením a vojnami, ktorý dovoľuje toľko nespravodlivosti, ktorý na nás dopúšťa útoky ismyslov, pudov, žiadostivostí, Boha, ktorého musíme každý deň prosiť, aby nás neuvádzal do pokušenia, nekonečného Boha, ktorý potrebuje celé vojsko svätých. Po vojne sa čakala, ktovie, aká zora a miesto nej... Ach, čím viac na to myslím, tým lepšie chápem, že ľudstvo je so dňa na deň horšie.

—        A čím viac na to myslím, tým viac prichádzam na to, že musíme zdokonaliť seba samých tým, že upevníme svoju trpezlivosť, zhovievavosť, znášanlivosť, úctu, altruizmus, aby sme napravili ľudstvo. Treba rozšíriť náboženský cit, ak chceme dať svojim deťom lepší svet. Hovorili ste o dobru a zlu... A vravíte, že nechápete to vojsko svätých. Nuž poviem vám niečo, ak dovolíte. Svätí tvoria nebeské armády, ktorých Boh používa práve preto, aby bojoval proti zlu. Aby vykonaly toto svoje poslanie, Boh ich kladie na toto alebo ono miesto, stojace nad vlasťami a mimo ľudských hierarchií. Preto patria tej alebo onej zemi iba tým, čo ľudského je v ich prirodzenosti. Pochádzajú »odinakiaľ« a patria inej vlasti. Sú svätí, ktorých poslaním je ohlasovať, ukazovať cestu, bojovať: sv. Ján, sv. Pavol, sv. Juraj. Všeobecne vzaté sú to ľudia, hoci je tu taká sv. Marta, ktorá zvíťazila nad Taraskom, ako sv. Juraj premohol draka. Potom je tu rad kajúcnikov. Skoro vždy sú to ženy: Mária Magdaléna, Mária Egyptská, Margita z Kortony. A potom légia zakladateľov alebo reformátorov rádov: sv. Benedikt, sv. Dominik, sv. František, sv. Koleta. Potom nesmierne vojsko tých, ktorí očisťujú alebo napravujú viny ľudstva: sv. Kolumba z Rieti, sv. Katarína z Janova a mnoho iných. Ale je tu ešte čosi zaujímavejšie a hlbšie, pretože ak vo všeobecnosti svätí sú pykajúcimi obeťami a vo väčšine majú sverené svoje zvláštne poslanie — konverziu sv. Augustín, kázne sv. Bernardín Siensky, reformu kláštorov sv. Terézia z Avi-ly, oslobodenie zeme sv. Jana z Arcu, — ak všetci prinášajú Cirkvi kapitál utrpenia na vykúpenie ľudstva, mnohí svätí platia a pykajú zvlášť za určitú danú vec: za zločiny doby, svätokrádeže, chyby Cirkvi, zlé skutky kléru, neznášanlivosť, nespravodlivosť, pýchu, smyselnosť. A potom sú tu podivuhodné zástupy obdarených zázrakmi: tí, čo žijú bez toho, aby jedli, bez spánku, čo žijú bez Eucharistie; tí, čo mali na sebe bolestné rany, voňajúce fialkami, pižmom, ružami; tí, čo znášali choroby tak, že udivovali všetkých lekárov, pretože mali nadprirodzené dôvody, ktoré unikaly ich diagnóze. A potom konečne v žiarivom strede tohto štvorca duchovných síl sú všetci stygmatizovaní, ktorí nosia na tele znaky utrpenia Kristovho. Vo všeobecnosti povedané, zase sú to ženy. V skutočnosti z 321 stygmatizovaných je 274 žien a 47 mužov, pretože je známe, že ženská duša je najschopnejšia prijať a previesť na seba určité božie znaky. A potom nasleduje skvelá stráž mystikov a osvietených zo všetkých zemí, stavov, od onoho obuvníka Boehmea, ktorý ako analfabet napísal báseň Zora, po Svedemborga, od Alojza Klaudia, od sv. Martina po Gioacchina da Fiore. Aby som skončil, poviem vám, že v tejto nebeskej stratégii, ako si ju podľa Huysmansa predstavujem, všetko sa javí od Boha tak dobre usporiadané pre boj proti zlu, že svätí sú často spojení medzi sebou nad vlasťami súvislosťou duchovnej činnosti cez čas. Sv. Katarína Sienska umiera tridsaťtriročná, pretože jej srdce nemôže zniesť rozštiepenie Cirkvi pre opozíciu protipápeža proti Urbanovi VI. Ale jej duchovné dedičstvo prevezme Lidvina zo Schiedamu, ktorá strašnými a ťažkými chorobami odpyká zlo Cirkvi a odovzdá zas toto dedičstvo sv. Kolete a sv. Františke Rímskej. Nuž myslím, že celé toto vojsko duchovných síl uskutočňuje božský plán pre dobro roztržitého, vulgárneho a zbabelého ľudstva. Hľa, na to sú svätí. A buďte istý, že ešte aj dnes, zatiaľ čo sa my tu shovárame, zajtra i vždy v tichu kláštorov, v nemocniciach, v domoch, kde a ako sa Bohu páči, tie nebeské armády pokračujú vo večnom boji medzi dobrom a zlom, pretože je to potrebné pre spásu ľudstva, i keď za cenu jeho vlastného utrpenia.

            Vtom prichádzal Mayer.

— Skombinoval som všetko čo najlepšie, majster, Aspoň si tak myslím. Ukážem vám plán. Nechcel som vás vyrušovať. Videl som, že ste sa dlho shovárali s dobrým Albertim... Nuž, chcete teraz vedieť, čomu dávam prednosť v tejto katedrále? Je to maličkosť, ktorej si možno máloktorí všimnú: sviece. Sviece, ktoré ste udržali v ich tradičnej kráse.

— Zaiste — prerušil ho architekt s úsmevom. — Nechcel som použiť elektrických žiaroviek, ktoré sú teraz príliš v móde, ale uchoval som sviecu, ktorú treba oživiť plameňom skrze svetlo milosti. Vlastne aj tu je symbolická Peter Eskvilinský a sv. Ambróz naozaj vravia, vosk je symbolom najčistejšieho tela Vykupiteľa, zrodeného z Panny, knot je jeho dušou a plameň svetlom je božstva. Svieca teda je symbolom samého Krista, ktorý prihovára za nás u Božského Otca, A pomyslite si, že svieca žije a stravuje sa sľubom, milosťou, nádejou že spolu všetky sviece, obetované chudobnými, bohatými, i starými, tými, ktorí prosia niečo pre seba, i tými čo žiadajú niečo pre druhých, svojím horiacim plotom oltárom viery tvoria v symbole ohňa a v duchovnej pravde obcovanie svätých, jednu z najkrajších dogiem nášho katolíckeho náboženstva.

            V opustenej katedrále s hukotom uraganu zaznel zvuk motorov.

            Je to vzdušná polícia, ktorá varuje Santosových revolucionárov. Dúfajme, že nie nadarmo — poznamenal Mayer.

            Klaudius sa usmial, obrátil sa k architektovi a zvolal: - Hľa, odpoveď ľudstva. Ľudia bojujú navzájom proti sebe. Dnes už nechcú milovať, ale užívať radostí. Ohcú oba bežať, bežať vždy rýchlejšie, aby prišli pred inými, lepšie ako iní, namiesto iných ...

            Prísť prv — to je v poriadku. Ale kam? Pozrite sa, Alberti. Tu blízko ľavého portálu dal som do steny vsadiť starý nápis, ktorý som videl v mnohých francúzskych a flanderských kostoloch. Hľa, náš spoločný cieľ: »Ročne miera 51 miliónov ľudí, dearne 140.000, za minútu 97«. Pri každom slove, ktoré vyslovíte, umierajú teda dve osoby. A toto je ten jediný cieľ toľkej rýchlosti krídel a motorov ...

            Vyšli bez toho, aby ešte niečo povedali.

            Eskadra vzdušnej polície sa vzďaľovala v bojovej formácii smerom k mestu. Jej panciere blýskaly sa na islnku v plnom poludní ako búrka vrtuli, ktoré ušlý akémusi apokalyptickému hnevu.

            Traja mužovia z ticha tône katedrály zamyslene pozerali za ňou. Jarný vietor kde-tu prinášal k nim dych rozkvitnutých polí. Venčeky lastovičiek štebotaly ešte silnejšie okolo veží katedrály. Zo štvrti Rosaria vystupovaly pokojné, jasné a svieže hlasy sviatočného dňa. Spev akejsi ženy poletoval vo vzduchu ako zástava. Polia sa otváraly zeleňou a prísľubom zlatých klasov pod azúrovým požehnaním neba. Nekonečný pokoj dýchal zo zeme ako večné volanie k láske, zúrodnenej radosťou.

            Architekt sa priblížil ku Klaudiovi a s úsmevom mu povedal:

—        Nemyslite už na to, priateľ. Povedal som vám: osudy nepoznajú diaľky. Ktovie... A potom, majte vždy dôveru. Každá vec, ktorá vám je potrebná, príde v pravý čas: dobro i zlo. Všetko. Závisí od nás, čo si vyvolíme. Ale majte dôveru a nádej. Ste Talian; krásna rasa... V storočiach renesancie mali sme veľmi mnoho spoločného y náhľadoch i v práci. A nič mi nebolo milšie ako mať vás Za svo jho spolupracovníka. A práve preto, že tete Talian, ponúkli ste inštinktívnu a aktívnu účasť svojej duše na mojej práci, ktorá sa stala i vašou.

—        Ste príliš dobrý ku mne, opravdu, majster — zvolal Klaudius dojatý.

—        Nie! Je to pravda. Každý budovateľ akejkoľvek hmotnej alebo duchovnej veci je omnoho viac, než sa nazdáva dlžníkom dušiam, ktoré ho obkľučujú a v ktorých nachádza rôzne zlomky práce a prvky úspechu. Ale nie to som vam chcel povedať. Chcel som vám iba ukázať ten malý biely bod tam dolu. Vidíte ho?

-          Áno. Poznám ho. Je to kláštor Alba del Rio. No a?

-          Nuž tam žije jedna Talianka, mníška, ktorá má už povesť Bohom osvietenej a ktorá si vyvolila najsladšie meno na svete  To ktoré nám dovošuje žiť  Volá sa sestra Spes 4.

4 Nádej .

II

            Vravím vám, sestra, že to nemôže byť ináč. Nejde o zázraky. Sestra Spes musí načúvať, je to jasné.

—        A potom nás prekvapuje svojimi proroctvami. Musí to byť tak: máte pravdu, sestra Nemesia. Tak či tak, je to čudné, že matka predstavená o tom všetkom nič nehovorí.

—        Sestra Spes je veľmi inteligentná. Zdá sa, že pochádza z najlepšej, ba z veľmi bohatej rodiny, ale prežila čosi smutného.

—        Čo? čo, sestra?

—        Zbláznel jej niekto veľmi blízky. Tragický koniec... Možno i zrada v láske. Je taká krásna...

—        To je pravda, krásna, ba teraz, keď má stále trocha horúčky, zdá sa ešte krajšia. A je aj taká dobrá. Dobrá k chudobným, k nám, k záhradným vtákom. A pracuje toľko na bielizni pre chudobných, v kuchyni pri umývaní tanierov a vo včelíne pri našich včelách...

—        Pracovala, pretože od istého času žije uzavrenejšia. Ale pritom všetkom prichádzať k dverám, aby počula naše reči, aby nás potom prekvapovala svojím darom čítať v dušiach, to nie je dobré, sestra Klára, a nie sme si už isté. Nešťastie, že na tejto chodbe sme ďaleko od jej cely a nemusíme sa báť indiskrétnosti.

            Dve mníšky, ktoré sa náhodou pri svojej práci stretíy na križovatke ľavého krídla kláštora Alba del Rio, kde pred troma rokmi z materského domu prišla sestra Spes, zostaly stáť zoči-voči chvíľu bez slova, ako by si malý povedať ešte mnoho vecí a ako by ich musely hľadať všade po najintímnejších kútoch svedomia.

            Na ich tvárach ťažko by sa dalo vyčítať niečo živého, hlbokého a osobného, natoľko obeť individuality, hnaná až k zničeniu vlastného ja, pretvorila Výraz tváre v sivosť náhrobného kameňa.

—        Pre mňa je to isté: Sestra Spes počúva pri dverách a potom referuje pri našich rozhovoroch. A to je ťažký hriech, — začala znova sestra Nemesia s akýmsi nepriateľstvom v hlase. — Hriech proti Bohu, a zdá sa, že i proti nám; predstavená ju raz bude musieť potrestať, ak ju prichytí.

—        Och, istotne, sestra, — odpovedala ako ozvena mladšia.

            Z úzadia chodby s bielizňou v náručí prichádzala sestra Fides, najmladšia sestra, pridelená prácou do kuchyne pre chudobných a k vnútornej službe.

            Dve sestry malým dorozumievacím znakom v očiach, čo vyzeral ako rýchle zapálený a zhasnutý plamienok, sa hneď dohodly, že brestami hovoriť o sestre Spes. Nevedely naozaj, čo si tá nová príchodzia myslí o tomto všetkom a o rečiach, ktoré, bez ťažkého hriechu a prílišnej zlomyseľnosti, sa už niekoľko mesiacov v kláštore o sestre Spes pošepkávaly.

—        Čo je nového ? — spýtala sa zámerne sestra Nemesia.

—        Nového? — povedala sestra Fides s úsmevom, pri ktorom sa jej zablysly bielučké zuby. — Skoro nič. Naši chudobní sú nespokojní a neskrývajú svoje obavy. Počujem kde-tu hrozby proti tej či onej autorite.

            Dve mníšky si vzájomne pozrely do tvári a potom sa jednohlasne spýtaly:

—        Ako? Ako?...

            Viete, začala sestra Fides — som často so sestrou Elianou pri rozdeľovaní polievky bedárom z námestia Sú medzi nimi nešťastníci každého druhu: mrzáci, hrbatí, hluchí, slepí, ľudia, čo hladujú, ľudia, čo trpia. A kde-tu hovoria o revolúcii, o novej vláde, o akomsi Santosovi, "o ktorom sa zdá, že chystá vzburu, a o ktorom "hovoria, že je nesmierne pyšný a schopný všetkého. Podľa reči mojich klientov zdá sa, sestra, že stojíme pred veľmi vážnymi udalosťami. Ja sa do toho nerozumiem a nestarám sa o to, viete...

            Och, ani my — prerušila ju sestra Klára — Veci sveta sa nás nedotýkajú a na reči nedáme nič.

—        Je to ako vietor, ktorý duje, berie každé zlé semeno a odnáša ho ďaleko — urobila záver druhá a potom vyzývavejšie pokračovala: — Ale malo by sa stať niečo zlého aj nám?

            Áno, — pridala sa k nej sestra Klára — čo ste počuli vy, čo žijete medzi ľuďmi?

            Och, medzi ľuďmi! Medzi nešťastníkmi, chorými, stroskotancami, buričmi, porazenými, tými, čo už nemajú nádeje do zajtrajška; medzi úbohými bytosťami, ktoré hlad každé ráno ženie k nám, aby maly aspoň trocha polievky. Ale sú to iste dobrí ľudia, lebo nesú na sebe bremeno utrpenia.

—        Mnoho ste študovali, — zaliečala sa sestra Nemesia — lebo viete krásne hovoriť.

—        Zaiste, dostala som dobrú výchovu a vzdelanie, pretože môj otec, pokoj jeho duši, mal dobré postavenie; chodila som do školy .až do osemnásteho roku a mala som rada literatúru a poéziu. Ale to sem nepatri. Povedala som vám.čo ste si želaly, sestry.

            Och, pýtaly sme sa na to len z čistého úmyslu informovať sa, nie zo zlomyseľnej zvedavosti. Pretože v každej veci nech sa deje vôľa božia — povedala pohotovo najstaršia.

—        Viem, sestry. Preto som vám povedala, že skoro všetci moji chudobní sú nespokojní a hovoria o stávkach, povstaniach, vzburách.

—        Ale aké následky môžu mať pre nás tu vnútri veci sveta? — spýtala sa po chvíli sestra Klára.

—        Aké? Viete, sestry, že v Mexiku vypukol zúrivý a krvavý náboženský boj.

—        Krvavý? Kiež nás Boh uchová — zvolala živo sestra Nemesia a prežehnala sa.

            Mladšia tiež urobila znak kríža, ale nepovedala ani slova.

            Sestra Fides pozrela na ne a potom zakončila:

—        Veď viete, že nedávno i sestra Spes, ktorá istotne má dar proroctva, rozprávala o takých veciach a dala nám najavo, že prídu tvrdé dni, ale že po nich zvíťazí slnko pravdy a dobroty. Povedala to práve mne v kuchyni, keď mi pomáhala umývať mištičky chudobných a detí.

            Druhé dve mníšky sa zámerne na seba pozrely, lebo skrývaly v sebe tú istú myšlienku, zastretú pochybnosťou.

            Sestra Fides, ktorá sa správala s nenútenosťou jasných pováh, ako by čítala v ich očiach, pokračovala:

—        Sú stvorenia, ktoré vedia ožiarovať a ku ktorým sa obracajú duše, čo potrebujú svetlo, aby mohly žiť. Myslím, že sestra Spes je medzi týmito prvoradými stvoreniami, čo smerujú k osvojeniu si zásady sv. Pavla. »Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus. Milujem a veľmi si ctím sestru Spes. Keby ste vedeli ako o nej hovoria naši klienti! Dalo by sa povedať, že aj cez múry vidia a oítia jej svetlo. Je to istotne veľké šťastie pre náš rád a kláštor Alba del Rio, že sestra Spes je medzi nami. Neviem, či ste náhodou čítaly Journal Alžbety Leseur, modernej ...

—        Nečítame vôbec noviny, sestra — odpovedala sucho sestra Nemesia, natešená, že môže pichnúť mladú sestru, ktorá, hoci pochádzala z bohatej rodiny a hoci sa jej dostalo prvotriedneho vzdelania, rada konala tie najnižšie služby.

            Sestra Fides sa zhovievavé usmiala:

—        Mýlite sa, dobrá sestra Nemesia. Nejde o noviny, ale o denník myšlienok. Každá duša, ktorá sa povznáša, povznáša svet«, napísala táto Alžbeta Leseur. A opravdu si myslím, že aj sestra Spes by mohla povedať to isté.

—        Tak, či tak, sa mi zdá, že pripisujete sestre Spes vyšší stupeň povznášania sa než skutočne má, pretože niet nijakého rozdielu medzi ňou a inými sestrami a nič zvláštneho ju neeharakterizuje. Nie že by som tým brala zásluhy sestre Spes, ale také ako ona, sú všetky ostatné. A pre trocha horúčky, pre skutky milosrdenstva a pre sympatiu, ktorú má u tých takzvaných vašich klientov ju ešte azda nemôžeme pripočítať medzi osvietené. Nezdá sa vám, sestra Klára?

—        Iste, iste...

            Sestra Fides sa na ne prekvapene pozrela. Nevedela pochopiť dôvody toľkej žiarlivosti a prečo sa tak namáhajú poprieť také zrejmé mystické čnosti. Konečne odpovedala:

—        Ale, sestry moje, ak ešte nestačily znaky proroctva, ktoré sestra Spes dáva skoro denne, a vplyv, čo vykonáva na toľkých ľuďoch, ktorí sa na ňu dopytujú, aby sa im dostalo útechy, jedna jediná vec jej bude musieť získať úctu. A to, že už vyše desať dní žije iba, aby som tak povedala, z Eucharistie a spáva iba niekoľko hodín.

—        Och, na toto, — prerušila ju sestra Nemesia — bolo už toľko podobných príkladov.

—        Áno, sestra, ale u osôb, ktoré potom boly vyhlásené za sväté. Napríklad sv. Koleta, sv. Katarína dei Ricci a sv. Agáta z Kríža žily skoro bez spánku a sv. Agáta z Foligno, sv. Kolumba z Rieti, blahoslavená Mária Bagnesi a sv. Peter z Alcantary, aby som nespomínala iných, živili sa veľmi dlhý čas iba Eucharistiou.

—        Och, vieme, vieme, — prerušila ju drsne sestra Nemesia — dá sa o tom dočítať vo všetkých knihách...

            Vtom do chodby padol ostrý a svieži detský krik, pokojný a vážny hlas sestry, suché buchnutie zatvárajúcej sa brány; potom ticho.

—        Matička svätá! Deti z materskej školy už prišly do dvora. V kuchyni sa oneskorily. Ktovie, čo povie sestra Eliana.

            Obidve mníšky pozeraly za ňou, ako sa skoro behom vzďaľuje. Potom sestra Nemesia sucho zašepkala:

—        Stala sa sestrou, pretože sa sklamala v láske, vravia. Nech jej Boh odpustí, čo sa týka sestry Spes, nech je to tak či onak, ale keby som ja bola matkou predstavenou, mnohé veci tu vnútri by išly ináč. Urobila by som koniec tým rečiam.

—        Istotne, matka predstavená ju chráni. Vravia, že sestra Spes priniesla prvému kláštoru v Európe krásne veno a že v deň, keď prijala závoj, darovala Madone v kostole náhrdelník s tristo veľmi krásnymi perlami. Tristo čistých perál, to je poklad!

            Sestra Nemesia sa usmiala s trpkým ohnutím perí a potriasla hlavou:

—        Ste Talianka a viete o pokladoch Madony Pompejskej a Loretskej. Ale ja som Španielka, Andalúzka, prosím. Panna Mária Macarenská a Trianska sú pokryté drahokamami ako dve legendárne cisárovné. A v toledskej katedrále vidieť plášť Preblahoslavenej Panny s osemstotisíc perlami. To už je poklad, a nie tristo úbohých malých perál. Ach. naozaj, keby ešte žila tá predstavená, čo bola z Granady, veci by vyzeraly ináč. Ba, poviem vám ešte niečo. Pomyslíte si: sestra Spes vraví, že naša krásna katedrála nebude vysvätená biskupom, ale jednoduchým rehoľníkom.

—        Ježiš Mária, to je heréza!

—        Naozaj heréza. Rehoľník namiesto biskupa, pre takú krásnu katedrálu! Pekné proroctvo, čo? ... — usmiala sa s ľahkou zlomyseľnosťou a položila si ruku na ústa, aby udusila i ten najslabší zvuk.

            Druhá ju napodobnila a stiahnuc hlavu medzi plecia, aby sa smiala čo najdiskrétnejšie, spýtala sa:

—        Ale ako to vie?

—        Prirodzene, vždy z videnia. Povedala to sestre Fides a sestre Fides to vyletelo z úst pred inými. Ale keby to vedel biskup! — Ostala chvíľu ticho, ako by merala vážnosť veci, spojila ruky na znak protestu, pozrela sa hore a zvolala:

—        Ešte nikdy som nepočula o rehoľníkovi, ktorý by vysviacal katedrálu.

            Sestra Klára len ťažko potlačila výkrik, štuchla lakťom sestru Nemesiu a zašepkala:

—        Hľa, hľa ide k nám.

—        Kto? Sestra Spes?

—        Áno.

—        Nikdy ju tu nevidieť. A nemožno jej vyhnúť...

            Sestra Spes bola už blízko. Ešte krajšia než vtedy, keď sa volala Anna Katarína Arris, s tvárou, na ktorej sa zračila jasná nadzemská sladkosť, s očima hviezdnatej hĺbky a natoľko intenzívnymi, že sa nedalo na ne pozerať bez toho, aby sa nás nezmocnila nekonečná nežnosť, s perami privretými k úsmevu krajnej dobroty a zhovievavej sympatie, blížila sa k dvom sestrám, ktoré nehybne opretá o stenu pripravovaly malú lož, aby jej zatarasily cestu. Ale prv než mohly otvoriť ústa, sestra Spes padla pred nimi na kolená a povedala:

—        Prosím vás o odpustenie, sestry, ak som vás svojím správaním alebo nejakým svojím slovom alebo čímkoľvek Urazila. V mojich myšlienkach nebolo voči vám nič neláskavého. A daj Boh, aby to bolo priam tak vo vašich srdciach k vašej poníženej služobnici.

            Dve sestry, zarazené a zľaknúté pravdou, ktorá sa zračila zo slov sestry Spes, nevedely povedať ani slabiku ani urobiť nejaký posunok. Zostaly priklincované k dlažbe a kradmo sa na seba poeeraly, ako by sa bály, že tá, čo zohnutá a so svesenou hlavou kľačí pri ich nohách, uhádne dokonca i úzadie ich pohľadu. Konečne sestra Klára našla silu reagovať a bojazlivým hlasom zabľabotala:

—        Ale, sestra, nikto vás neobviňuje z urážky a nikto nemyslí zle o vás.

—        Boh sám vidí do svedomí a Boh sám súdi. Nám je dané milovať seba, nás úbohé stvorenia, akými sme všetci; ale verte mi, ak je vo mne niečo krásneho a dobrého, je to dielo milosti božej a všetko zlo, ktorého sa dopúšťam, a všetky moje chyby treba pripočítať mne, jedine mne a za ne vás prosím ešte raz o odpustenie.

            Vstala a pomaly, ako prišla, vrátila sa chodbou k svojej cele, ktorá mala číslo šesť a bola posledná napravo vzadu, s výhľadom na priestranstvo so starým brestom, kde sa schádzali chudobní pre polievku.

            Obidve mníšky sa spamätaly iba vtedy, keď boly isté, že sestra Spes sa už nevráti.

—        Teda prišla sem k nám, aby nám to povedala? — zašepkala po chvíli sestra Klára. — Je Ito čudné. Neprichádza nikdy v tieto strany a chodí po chodbách iba zriedka. Ak prišla sem, priam k nám, to značí, že čosi ju privolalo.

—        Skôr — dodala trpko sestra Nemesia — niekto jej po. vedal, že sme tu.

—        Áno, ale to zvláštne správanie, tie slová, to, že si kľakla k našim nohám a prosila o odpustenie, hoci v základe, ak jestvujú nejaké viny, i keď ľahké, to sú naše... Kto jej mohol povedať, že sme tu a že rozprávame o nej ? Uisťujem vás, že toto všetko sa mi zdá prinajmenej abnormálne.

            Sestra Nemesia sa tvrdo a ostro usmiala:

            Aj vy Si teraz myslíte na niečo nadprirodzeného a na zásah boží. Sestra Spes je sestra ako iné. Preto, čo sa o nej rozpráva v súvislosti s Eucharistiou, sa nemôže vyhlásiť za svätú. A potom, treba čakať smrť a po nej aspoň dva zázraky. Nemá ani vlastnosti reformátorky, buďte si toho istá. Nemá k tomu ani vlohy. Je dobrá, pobožná, dobročinná, to áno, ale nie sú také všetky, nie srne také ako ona aj my?

—        Všetky, aj my, istotne... — pripustila druhá zamyslená.

            Och, sestra Fides sa vracia Ak nás tu znovu uvidí, je schopná ísť to povedať sestre Spes, a tým máme odhalenú moc proroctva... — zakončila ironicky sestra Nemesia. — Vzdiaľme sa radšej, pretože ináč vyleje na nás celú svoju mystickú kultúru, ako by sme my nevedely celkom nič. Boh nech je pochválený, sestra.

—        Boh s vami.

            Sestra Klára zostala sama a trochu zamyslená ako ten, koho trápia pochybnosti; pobrala sa ku kaplnke, aby pripravila mariánsky oltár, pretože máj bol blízko.

            Vo svojej cele padla sestra Spes na lôžko unavená námahou a rozmýšľala. Vstala z kľakátka, ako by ju bol niekto volal z úzadia chodby. Vedela, že sestra Nemesia viac ako ostatné prechováva k nej akúsi nedôveru. Ale bolo to prvý raz, čo vykonala pred touto sestrou skutok poníženia. Vedela tiež, 'hoci nemohla povedať ako, že v kláštore mnohé sestry cítia k nej sympatiu, iné málo láskavým posudzovaním sú jej nepriateľské, hoci práve k týmto bola zdvorilejšia a zhovievavejšia. Ako by sa v nej odrážalo čosi nejasného v obrysoch, ale presného v podstate, čítala v dušiach bez utajenia a bez váhania. Niekedy sa triasla nad touto svojou mocou, ktorá stále rástla odo dňa, keď vytušila volanie duší »svojich priateľov a väzenia, ale pokoilne prijala túto skúšku, ktorú by iní boh nazvali darom.

            Od niekoľkých mesiacov cez pocity, ktoré sa stávaly stále presnejšími, a najmä rýchlymi videniami, sťa by pohrúžená do tajomného polospánku, bola prítomná na rôznych scénach, ktoré predbiehaly čas, ako by sa kniha dejín pred ňou listovala a stavala jej pred oči niektorú žiarivejšiu stránku. Prečo, ako predtým počula volanie »svojich priateľov, máva teraz tieto videnia biedy a hrôzy, videnia, ktoré niekedy ako by boly shrnuté do čudných symbolov?

            Zpočiatku jej robila starosť schopnosť cítiť atmosféry a ŕluidá, ale potom, keď pochopila, že jej duša môže skutočne zachytiť niektorú z tých nekonečných vibrácií, ktoré asi vyplňujú priestor, obrátila všetku svoju starosť na zjemnenie svojho prijímacieho prístroja«, aby ju mohly ožiariť iba tie najvyššie a najčistejšie vlny.

            Od istého času aj akási čudná, naliehavá a metodická horúčka ju prepadávala vždy v tú istú popoludňajšiu hodinu a keď jej spôsobila prudkú bolesť v hlave a silné mrazenie, odchádzala tak, ako prišla, bez toho, aby zanechala nejaké iné stopy okrem veľmi ľahkej ztuhlosti, ktorá sa zdala duchovnou brázdou tajomnej choroby.

            Niekoľko mesiacov po jej príchode do kláštora Alba del Rio tá podivná horúčka sa hlásila tak, ako by jej bola určila presnú schôdzku. Priam tak, ako niekto, keď otvorí dvere, vojde do intímnosti našich vecí, tak táto horúčka, ktorá ju prichádzala navštíviť vždy pri západe slnka a zdržala sa u nej pol hodiny, spôsobujúc jej závrat, horúčosť, mrazenie a ostré bolesti, stala sa očakávanou návštevníčkou, s ktorou sestra Spes dávala do poriadku to, čo definovala ako svoje »duchovné handryc. A ak sa o svojich videniach zmienila pred niektorou sestrou, nikdy nehovorila o tej horúčke; jednak pre dávny svoj zvyk nechávať si iba pre seba to, čo sa deje v jej intímnej atmosfére, ale najmä preto, že vo svojom zvyku žiť na horizontoch snov chápala, že táto horúčka dáva jej duši väčší rozlet a istejšiu hĺbku pochopenia utrpenia iných.

            Zatvárala sa teda do svojej cely a v tichu »počúvala horúčku. Pretože aj horúčka hovorila k nej svojou tajomnou rečou, pozostávajúcou zo škubania, svíjania, závratov a pálčivosti.

            Usilovala sa, aby bola sama, keď sa chvíľa horúčky blížila. A keď si pomyslela, koľko musely trpieť Lidvina zo Schiedamu, Mária Magdaléna dei Pazzi a jej milá Anna Katarína Emmerichová, zdalo sa jej, že tá jej horúčka, vlna oceánu neznámeho utrpenia, je celkom ľahká a sladká vec v porovnaní s utrpením, čo obetovaly Bohu tie tri mystičky, ktoré mala tak rada už vo svojej mladosti.

            Preto urobila záver, že najväčšou radosťou lásky je iste to, že sa môže ponúknuť za obetu a že môže byť prijatá do služby utrpenia, aby uľahčila kríž niektorej inej osobe. Tak na žiarivej Kristovej ceste na Golgotu skôr než Veronikou, ktorá podáva ručník, a Máriami ktoré plačú u Vykupiteľových nôh, by chcela byť Cyrenejským, ktorého prinútili niesť kríž. S nekonečnou sympatiou si spomínala na blahoslavenú Osannu, patrónky Mantovy, dominikánsku terciár-ku, narodenú šesť rokov po Lidvininej smrti, teda jednu z jej duchovných dedičiek, ktorej, sotva sedemročnej, sám Ježiš predpovedal život múk a položil jej na malé detské ramená kríž.

            Ktosi ľahko zaklopal na dvere. Vošla sestra Fides. Bol to čas jej návštevy. Skoro každý večer prichádzala k nej, aby jej s nejakým kvetom alebo nejakou voňavou trávou zo záhrady priniesla i svieži úsmev svojej mladosti. Sestra Spes jej bola vďačná za túto oddanú sympatiu a obľúbila si sestru Fides, ktorá jej bola blízka i svojím menom. Podišla jej teda v ústrety s tvárou, ktorú ožiarovala sladkosť.

—        Priniesli ste mi svoj každodenný pozdrav, sestra. Ďakujem vám. Och, aj kvet a trochu máty! Aká ste láskavá! Mám túto voňavú trávu tak rada.

—        Utrhla som ju pre vás. Cítite, ako silne vonia? Našla som ju v kúte medzi rezedou, vedľa včelína.

            Sestra Spes išla pripevniť trávu k nohám kríža zo slonoviny a pokračovala:

—        A ďakujem vám aj za to, že ma máte rada a za tie dobré slová, ktoré hovoríte za mňa.

            Mladá sestra pozrela na ňu s otvorenými ústami:

—        Aj to viete? Pred vami sa nedá nič zakryť.

—        Predstavujem si to. A potom máte také jasné oči. Dá sa vám vyčítať z dna duše dokonca i slabika.

—        Bola som dolu v kaplnke pripravovať Panne Márii oltár — pokračovala sestra Fides, aby zmenila rozhovor. — Máj je blízko.

—        Je už vo vzduchu. Lastovičky štebotajú. Mám dve ich hniezda nad oknom.

—        Máte lastovičky aj v izbe, sestra. Dalo by sa povedať, že vás prichádzajú navštíviť a že vás poznajú.

            Sestra Spes sa usmiala:

—        Ech, kto to vie, možno. Je tu akýsi vtáčik, neviem, zkadiaľ prichádza, ale vždy je pri mne. Prekvapuje ma i to, že teraz ho tu náet. Azda má nejaké dôležité poslanie na okolí, v niektorej blízkej záhrade. Alebo hádam spieva na veľkom breste.

—        Poznám ho, víta tu aj mňa.

—        Ozai je taký malučký, sivý, s ostrými trilkami. Podobá sa striebornej hrkálke. Víta vás skutočne, teraz si spomínam, a trilkuje hlasnejšie, obletuje vás, pretože cíti k vám sympatiu. Ale keď tu príde napríklad sestra Nemesia, pozná ju hneď a začne škrečať. Nemá rád túto našu sestru. Vrhá sa paoti nej, ako by ju choel udrieť svojimi krídelkami Je to podivné.

—        Áno, podivné. Dalo by sa povedať, že rozumie a cíti ako my, sestra. Aj v živote Anna Kataríny Emmerichovej bolo akési vtáča, čo vstupovalo do jej izby a vrhalo sa na dotieravých alebo zvedavých návštevníkov. Pamätáte sa?

            Sestra Spes sa na ňu prekvapene pozrela. Potom sa spýtala:

            Aj vy máte rada tú Annu Katarínu, ktorá žila tridsať rokov ako ukrižovaná na posteli, videla, možno povedať, celý vesmír bez hraníc času a priestoru a rozumela všetkým biedam a všetkým bolestiam?

            Nesmierne. A zisťujem, že tak trochu sa jej podobáte...

            Sestra Spes sa začervenala:

—        Och, pre Boha, nevravte také veci, sestra Fides. Aj ja ju mám rada a čítala som mnoho o nej, pretože som sa volala Anna Katarína. Ba, nakoľko máme túto spoločnú sympatiu, chcem vám niečo povedať.

—        Nejakú historku — prerušila ju radostne sestra Fides. — Tak ich mám rada! Vždy som ich rada počúvala.

—        A ja rozprávala.

—        Je to azda nejaké videnie? — pýtala sa so záujmom po chvíli mlčania tichým hlasom mladšia sestra.

—        Áno, videnie alebo niečo medzi videním a snom.

—        Ako sen z minulého týždňa, ktorý so všetkými tými ľudovými vzburami a náboženskou perzekúciou bol taký smutný?

—        Nie, ešte jasnejší. Preto ho považujem už za blízky — odpovedala pomaly sestra Spes. — Pravda, ani tento nie je veselý. Videla som stroskotáme lode. Niečo hrozného J Bola ešte noc, blízko k svitaniu. Akási loď, zmietaná ohromnými vlnami, vysielala zúfalé signály. Kormidlo sa zlomilo. Vlny ju pohružovaly do hlbín alebo ju zas vynášaly do výšky. Vtedy som jasne zbadala meno: Ville de Paris. Potom som videla kapitána, mladého plavovlasého muža, ktorého by som poznala medzi! tisícmi; stál pokojný v búrke o v zmätku cestujúcich, vydával presné a hlasité rozkazy, ktoré som počula jasne vyslovovať. Cestujúci pobehávali sem-tam a kričali. Mnoho žien vo večerných šatách sa shromažďovalo na môstiku. Ich rev sa ozýval v mojej cele.

            Sestra Fides zostala chvíľu zamyslená, potom sa spýtala:

—        A myslíte, že stroskotanie sa skutočne stalo?

—        Nebol to sen — povedala pokojne sestra Spes. — Videla som jasne, ako teraz vidím vás. Mohla by som znovu poznať tváre a osoby. A najmä jednu ...

—        Koho? Koho?

—        Och, to by bola príliš dlhá história. Jednu ženu, ktorá veľmi uškodila niekomu, kto mi je drahý, kto mi bol veľmi drahý, kto zomrel a kto je i tak blízko.

—        Ach, aj vy, — zašepkala sestra Fides a ľahko sa začervenala.

            Ticho. Z okna, otvoreného do polí, prichádzala vôňa skoseného sena. Vo vzduchu rapsódia lastovičiek, závodiacich v trilkovaní. A uprostred toho monotónny plač fontány na námestí.

—        Nie — pokračovala sestra Spes — nie je to to isté. Bol to môj brat, čo sa zabil' pre jednu ženu a tak pripravil o rozum a potom bolesťou priviedol do hrobu moju matku. Nežiadajte už, aby som o tom ďalej hovorila...

—        A videli ste tú zlú žeinu? A bola na potopenej lodi?

—        Neviem. Azda je to predtucha. Neviem to dobre vysvetliť. Každé videnie pozostáva aby som tak povedala, z dvoch prvkov: z videného, viac menej jasného obrazu, ktorý niekedy je symbolický a len zľahka naznačený, a potom z duševného stavu, v ktorom sa videnie prijíma. Intenzita, trvanie a presnosť obrazu závisia, prirodzene, od podmienok milosti duše. Neviem vám povedať viac o týchto znakoch dobroty božej, ktoré si iste nezaslúžim, neviem preto, lebo ľudské slová sú úbohé. — Potom tichým hlasom, ako by sa chcela stať ešte pokornejšou, pokračovala: — Už som sa vám zmienila o vnútorných pocitoch svojej mladosti, ktoré určily môj život. Nemala som ich už dávno, istotne preto, že nie.sú potrebné, ale tá istá nepresnosť je často v tých veciach, ktoré vidím pri zatvorených očiach po mnohých modlitbách. Och, moje videnia sú zaiste ďaleko od jasnosti videní Anny Kataríny Emmerichovej alebo od videní Márie z Agredy, bosej španielskej františkánky, ktorá sa narodila pre nebo roku 1665, pôvodkyne Mystického mesta, ktorej sa podarilo napočítať až päťtisíc pätnásť úderov, ktoré Ježíš dostal pri scéne bičovania. Ale ja vidím častejšie symbolické obrazy, ktoré môžem vysvetliť viac alebo menej presne. Napríklad videla som hrozne zranenú medúzu.

            Nastala dlhá pauza.

            Duša istotne pozoruje podivné veci. Mohlo by sa povedať, že ide vpred po nevyskúmaných cestách v ústrety ďalším osudom. Kto môže poznať cesty, ktoré si volí Pán k tomu, aby jedna duša mohla zachrániť druhú? často by sa tiež mohlo povedať, že v určitej hodine niektorá duša je volaná podstúpiť svoju skúšku, ale keď jej k tomu nestačia vlastné sily, je nevedome podopretá inými nesčíselnými dušami. A z toho azda sa rodí myšlienka obcovania duší, ktorá je jedna z prvých intuícií mystikov.

— Teda videli ste stroskotanie lode a medúzu? — spýtala sa ešte raz sestra Fides. — A čo značí tá zranená medúza?

—        Nemôžete pochopiť ...

            Odrazu akýsi vtáčik so slávnostnými trilkami vletel otvoreným oknom, ako by celá izba bola jeho hniezdom. Zdalo sa, že v malom zobáčku nesie zlaté nitky súmraku, ktorý sa rodil ďaleko v dielni zapadajúceho slnka. A opojený svetlom a azúrom, ako by sa bol priblížil k prameňom súladu, napĺňal celu chvením a spevmi a dotýkal sa skoro malými krídelkami bieleho čepca sestry Spes.

—        Vrátil si sa, Titti. Myslela som si, že toto je tvoja hodina. A aké zprávy mi nesieš zo svojho neba? Vtáky sú múdrejšie ako ľudia.

            Zdalo sa, že vtáčik pochopil, lebo neprestal poletovať vždy v užších kruhoch a rozsievať filigranu dúhovo zfarbených perál, ktoré istotne ukradol niektorej lesknúcej sa zore. Potom kde-tu prerušil vyšívanie triliek, ako by sa pýtal : ^Neviem, či ma sledujete a či môžem pokračovať.

—        Povedz, povedz, Titti. Povedz, rozumiem ťa... — šepkala sestra Spes a usmievala sa na vtáčika, ako by bola ožiarená tým istým odrazom zory.

            A Titti znovu začal trilkovať a lietať v rytmických vencoch, zachycuj úc ktovie aké histórie z purpurových a zlatých horizontov.

            V tej chvíli bez klopania a sucho vošla sestra Nemesia a s ľahkou iróniou v hlase povedala:

—        Ach, tu ste, sestra Fides. Dalo sa to čakať. Teraz už vieme, odkiaľ dostáva sestra Spes zprávy o nás.

            Najmladšia sestra sa na ňu pozrela a na ospravedlnenie zabľabotala:

—        Išla som okolo, nwž som vošla...

—        Poďte rýchle. Matka predstavená vás potrebuje pre obsluhu chudobných. Chybujú rôzne taniere a sestra Eliana sa po nich sháňa. Ach, zas je tu to prekliate vtáčisko! A ako škrečí! A čo chce? Môže mi ublížiť. Vyžeňte ho!

            Skutočne, vtáčik, hneď, ako by chcel ukázať vlastnú antipatiu, zmenil rytmus a trilkovanie a s ostrými škrekmi, ktoré sa podobaly žeravým špendlíkom, a s rozcuchaným perím sa vrhal na sestru Nemesiu, ako by ju chcel udrieť. Potom rýchle stočil smer, aby sa vrátil k nej s novými a ešte rozpajedenejšími útokmi.

            Sestra Spes sa pozrela na dve sestry, ktoré stály pred ňou také rozdielne tvárou i dušou, a vykročila priamo k sestre Nemesii, aby jej sladko povedala:

—        Nebojte sa, sestra. Vtáčik vám nemôže ublížiť. Je taký malý.

—        Nemali by ste ho sem púšťať.

—        Ako to urobiť? Vzdušné cesty sú voľné.

            Sestra Nemesia, nahnevaná tým, že je jasným vtáôko-vým terčom, vyšla rýchle z izby so slovami:

—        Ach, nebudem ani chvíľu v tejto cele!

            Po malej prestávke vtáčik, ako by chcel nabrať dychu a spamätať sa z výbuchu hnevu, znovu začal svoje trilkové aureoly okolo sestry Spes, ktorými jej iste chcel povedať: Ach, teraz konečne už môžem pokračovať!

—        Ale áno, Titti, teraz je preč. Je to zbytočné sa ešte hnevať — odpovedala pestrá Spes s úsmevom.

            Z kostolíčka Alby del Rio, zasväteného Panne Márii, sa veselo vylupol nápev Nepoškvrnenej, ktorý predchádzal bitie každej tretej hodiny.

—        Už šesť!... — zvolala sestra Fides, — Ako ten čas pri vás uteká! Musím už odísť.

            Sestra Spes s úsmevom prepustila mladú sestru, ktorá istotne bola najčerstvejšou ružou kláštorského záhomku, a keď osamela, pozrela sa znovu na vtáča, ktoré ďalej pomaly lietalo: potom sa pobrala ku kľakátku a zašepkala:

—        Teraz buď dobrý!

            Vtedy sa sklonila pred Ukrižovaným, ktorý roztváral náručie, hotové prijať všetok zármutok sveta, a povedal si pre seba:

—        Pane, ak to videnie je skutočne jasné a ak tá žena príde na moju cestu, udeľ mi milosť, aby som bola nástrojom jej spásy. Použi ma, môj sladký Pane, ako a kedy chceš, aby ju ožiarila milosť.

            Na okne, otvorenom do jasného západu, vtáča pred odletom začalo znovu štebotať, ako by sa chcelo spojiť s jej modlitbou.

—        A z veľkého brestu na námestí odpovedaly nekonečné litánie triliek.

            Sestra Spes sa modlila na kľakátku.

            A vtáky jej robily sbor.

            Spoločne sme chválili Boha.

 

III.

            Z kantín, opretých o dielne, potrebné pre stavbu katedrály, vyletel triumfálny rev, ktorý korunoval krákanie rádia.

            Voľby vyznievajú v prospech ľavičiarov — poznamenal Van Slater, stojac pred dvoma tajomníkmi, sediacimi na mramorovom balvane.

            Hodina poludňajšieho odpočinku. Z polí vystupoval ťažký dych a rieka na slnku mala lesk tekutého kovu. Z mesta prichádzala hlboká a hluchá vrava, podobná hrozbe, ktorá sa zhusťuje v pažeräku, hotová výbúšiť. V čistom ovzduší krúžily lietadlá ako supy, číhajúce na korisť.

            Ešte raz zaznela z kantín salva hlučného aplauzu.

—        Čo na to vravíte vy dvaja? — spýtal sa architekt.

—        Čo máme vravieť, majster. Teraz som už starý, iši íl som za vami do Ameriky bez váhania. Myslím, že by mi bolo lepšie doma a že ľudstvo sa zbláznilo. Stačí prečítať noviny. Tým viac táto zem! Blažené časy, keď sme pracovali na reštaurovaní brouenskej katedrály. Vtedy sme si neuvedomovali svoje šťastie.

            Starý architekt sa usmial.

—        Veru, dobrý môj priateľ! Vždy je to tak. Bohužiaľ, vinníkmi sú rýchlosť a pokrok. Ľudia sa znovu stávajú otrokmi a so dňa na deň poľutovaniahodnejšími sluhami tých strojov, nad ktorými sa považovali za pánov. Nemalo sa dovoliť, aby človek stal sa iba integrálnou časťou stroja. Treba mu vrátiť istotu duše a postarať sa, aby veril vo svedomie sveta, na ktorého duchovnom pokroku každý musí cítiť svoju účasť.

—        Ale týmto spôsobom dospejeme tam, že sa poprie každý hmotný pokrok, aby sa redukoval na pomalý a problematický duchovný zisk, o ktorý sa pokúsily všetky filozofie a všetky náboženstvá — namietal vtedy Klaudius, ktorý mal chuť diskutovať. — A nedá sa poprieť, že v revolúciách je niekedy sila, ktorá môže priniesť dobré ovocie.

—        Istotne, nezabúdam, že boj, ktorý sa rodí skoro vždy z revolty, bol jedným z božstiev starého Grécka: Eros a Polemos. Láska o Boj. Ale spomínam si tiež, že láska je silnejšia. Závan revolty, ukazovateľ nepokojov, ktoré nosia vždy v zárodku nejasné ašpirácie ľudstva, je teda stále jedným z najživších prúdov našej doby, ale nie jedätným. Jestvuje, povedal by som, prúd biblický, ktorý smeruje k pozitívnym výsledkom a ktorý prevažuje u anglosaských národov, a prúd rovnováhy a rozumu, vzniknutý v Grécku a rozvinutý v Ríme: dedičstvo latinských národov.

—        V tomto prehľade prúdov však ako vidím, majster, niet prúdu, ktorému dávate prednosť: myslím na prúd mystický alebo dudhovný — zakončil Klaudius.

—        Dnes ste výbojný. Ale keby ste ma boli nechali dohovoriť, bol by som k nemu prišiel. Pretože vo vývoji sveta istotne jestvuje ešte iný prúd, rozšírený po všetkých vlastiach, hotový priniesť svoje ovocie Obetovania sa, mlčania, bolesti a odriekania: dedičstvo ponížených a jednoduchých, evanjeliumový prúd, ktorý sa môže náhle ukázať živý a neodolateľný v ktoromkoľvek bode zeme, len čo sa zjaví nejaký opravdu kresťanský hrdina, ktorý by ľudstvu znovu ukázal cestu. Ale myslím, že ani dnes nesúhlasíte so mnou, Alberti Myslím iba, že vidím jasne do vecí. Bol som na shromaždení. Pozrite sa hore. Nuž zdá sa, že vzdušná armáda je za Santoga. A všetko je v ich rukách.

—        Nie, vojsko a flota sú ešte verné vláde — odpovedal Mayer. — A pomyslite si, že toto všetko financuje skupina, vedená Falkensteinom, ktorý našiel v Santosovi verného služobníka.

—        V Santosovi, ktorý baží po moci a chorie na pýchu — zvolal architekt.

—        Ach, v tomto sa shodujeme. čítal som teraz jeho poslednú reč. Je to výtvor ambície a šialenstva. Sme pred dverami revolúcie, to je isté. Podľa mňa katedrála nebude včas dokončená a posvätená.

—        Čo vravíte, Mayer? — spýtal sa prekvapený Van Slater.

—        Hovorím, že asi nebude posvätená z toho jednoduchého dôvodu, že Santosova vláda to prekazí. Ako víťaz v revolúcii začne svoju bezbožnícku diktatúru. A v jeho programe je odstránenie kultu a zabranie všetkých kostolov, teda aj tejto katedrály do takzvanej civilnej moci.

—        Myslíte to naozaj ? — spýtal sa po chvíli architekt.

—        Prečo nie? Kostoly a katedrály sa stanú magazínmi, divadlami, biografmi, garážami pre autá. Veď je to tu vytlačené. Vravím vám, že katedrála nebude posvätená. Nedokončíme ju včas: bude to katedrála bez Boha. To je ďalší znak našej doby. Katedrály jestvujú, ale Boh nie je v nich prítomný.

            Architekt zostal trochu zmätený. Pozrel sa na katedrálu, žiariacu na slnku, a potom povedal:

—        Čudné! Počuli ste proroctvo sestry Spes, ktorá sa už v celom predmestí Rosaria teší povesti osvietenej? Aj v meste ju mnohí poznajú. Nuž, zdá sa, že už dávnejšie povedala, že katedrála nebude vysvätená biskupom, ale jednoduchým rehoľníkom.

—        Veríte tomu, majster? — spýtal sa Mayer a dvihol oči s novín.

—        Ako vám odpovedať? Proroctvo jestvuje, to je isté. Vždy jestvovalo. Prorocký dudh je možno prednou strážou intuitívnej sily. A v histórii sa nachádzajú ľudia a najmä ženy, obdarené touto psychickou silou, alebo ak sa vám to lepšie páči, oným »šiestym smyslom«, o ktorom rozpráva Richet, jeden z moderných predstaviteľov metafyzickej školy. Pravda, prameň, z ktorého nejaký subjekt môže čerpať svoju vedomosť, svoju silu, svoje proroctvá, videnia neviditeľného, blízkeho alebo ďalekého časom alebo priestorom, vecí, miest a osôb, uniká kritériám a vedeckej konu trole. Ale jestvuje iné proroctvo, to, čo pochádza priamo od Boha, aby odhalilo vyvolené osoby.

—        Ako sa v tomto prípade dá vedieť, či sestra je obdarená opravdivým prorockým smyslom alebo či je iba obeťou nejakej hysterickej halucinácie?

—        Prostriedok je jednoduchý, drahý Mayer. Treba čakať. Tak je to v Evanjeliu. Dobrého proroka poznať po ovocí. Nuž čakajme, lebo iné sa nedá robiť.

—        Ale v našom prípade ako by mohlo prísť k zjaveniu ? Svetlom, hlasom či prostredníctvom anjela? — pýtal sa Klaudius.

—        Nie som teologom a potom to môže byť vnútorné zjavenie, ktoré uniká experimentálnej skúške. Ale už štvrtý Lateránsky snem roku 1251, ak sa nemýlim, potvrdil, že zjavenie anjelov môže mať telesnú formu. — Potom sa na chvíľu zamyslel a opakoval: — Katedrála bez Boha!

—        Naozaj, teraz musí byť Boh už unavený ľuďmi — zakončil ironicky Klaudius.

            Ritornel revolučného spevu vyrazil z kantín ako žeravý šíp.

—        Katedrála, obkolesená vencom gaštanov, v plnom poludní celá biela a iskriaca na slnku, tu i tam ešte obložená poslednými zbytkami dreveného lešenia, ako by živo, jasne a dôverčivo dýchala v dobrote ľudí, 'ktorí ju postavili Zdalo sa, že zachovala v sebe čosi legendárneho a stredovekého cez stáročia a že vo svojej panenskej a heroickej kráse pozerá prekvapená siedmimi vežami na modernú civilizáciu, ktorá na žiariacom slnku je plná hrozieb a hluchá od nenávisti.

—        Dosť! — urobil záver architekt. — Všetko je skoro hotové. Dokonca i organ je na svojom mieste. Dúfajme, že dajú katedrálu vysvätiť, šialenstvo toho ľudu nezájde možno tak ďaleko.

            Klaudius neodpovedal. Rozvalil sa na balvan a pokojne fajčil, pričom pozeral na obraty lietadiel, ktoré lietaly nízko sem a tam. Tá búchajúca symfónia vrtuli a motorov ho omamovala. Môže sa stať čokoľvek: revolúcia, požiare, záhuba, anarchia... A či aj preňho neprišla záhuba? Nemusel zmeniť život, stav, zvyky, všetko, aby začal novú existenciu? V základe to bola jeho ľahkomyseľnosť a bol by mohol celkom ľahko zostať i naďalej v banke. Teraz už na to skoro nemyslí. Prešly roky. No čas nevyliečil rany, ale uspáva ich a je hotový ich prebudiť, ak vnikne do nich žeravé železo spomienky. A na koho si ešte spomína? Kde je Malvína? Nemá o nej už desať rokov nijaké zprávy. Vie, že odišla hneď do Paríža s komtúrom Anselmim, s tým veselým mužom, čo býval o poschodie nižšie. Ako to, že si toho nikdy nevšimol? Klamali ho všetci!... A aby zmenil beh myšlienok, spýtal sa drsne Mayera, ktorý sedel naproti a čítal noviny:

—        Čo je nového mimo politiky?

—        Nič. Vojna v Číne, zemetrasenie v Japonsku, revolúcia v Indii, bieda v Egypte...

—        Ďakujem! Nič... Ale niečo iné.

—        Iné? Och, barón Faíkenstein opúšťa krajinu. Je tu celý stĺpec. Odchádza na svojom lietadle. Odcháza: to značí, že tu sa nedá už nič chytiť. Ide asi inde hodiť siete.

—        Šťastlivú cestu. A čo ešte nového?

—        Nového? Ste neuspokojí teľný! Och, tu je nejaké stroskotáme lode.

—        Aspoň to je čosi zvláštneho. Kde sa to stalo?

—        Tu v golfe, vo výške Cliflandu, o tretej hodine ráno. Stroskotáme lode »Ville de Paris«. Prichádzala z Havru. Kormidlo dolámané. Stošesťdesiat mŕtvych. Och, ohromné! Povestná tanečnica Ruth Yong medzi cestujúcimi.

—        Tanečnica? — vykríkol Klaudius a skočil na nohy. — A zachránila sa?

—        Áno, ale dostala úder do nôh. Je ochromená. No je poistená na päťdesiat miliónov,

            Klaudius zostal zamyslený, potom opakoval:

—        Teda tanečnica je ochromená...

            Uragan tlieskania, rozširovaného rádiom. A potom dunivý hlas začal ešte silnejšie.

—        Ten Santos je hrozne vytrvalý! — zvolal Mayer. — Počujete? Vie takto hovoriťniékoľko hodín. A pomyslite si, že od tejto reči zo štadiónu bude azda závisieť budúcnosť krajiny.

—        Opravdu, dnes večer má byť veľké shromaždenie.

—        Áno, majster. Dnes večer budú azda prekvapenia a ak polícia nebude vládať držať na uzde demonštrantov, neviem, ako to skončí. I terajšia reč zo štadiónu, ktorú rozhlas všade prenáša, je ako by prípravou na veľké udalosti. Je to nebezpečný človek, vedel by obetovať celú krajinu za svoju bezhraničnú pýchu.

—        Nech vás nepočujú, priateľ, lebo by vás mohli zlynčovať.

            Ešte jedna saiva aplauzu vybuchla ako rachot granátu.

—        Idem do kantín, aby som vypočul aspoň záver. Musí byť už pri konci a čoskoro znovu začneme prácu. Ak budeme môcť...

            Architekt ho videl ubierať sa ku kantínam, preto sa obrátil ku Klaudiovi, ktorý hltal noviny, a spýtal sa ho:

            Teda natoľko vás zaujíma paralýza tej tanečnice, čo mala prísť do nášho mesta kvôli sérii predstavení a ktorá miesto toho skončí na klinike profesora Reisa? Istotne, je to podivná udalosť a ak trochu uvažujeme a ak sme veriacimi ľuďmi, mohli by sme myslieť na trest boží... Ale viem, že neveríte.

            Z kantín vyšiel nový výbuch aplauzu, zatiaľ čo z periferie mesta začaly sa prebúdzať sirény, ktoré volaly robotníkov do práce. Rádio ďalej vytrvalo vysielalo volebné výzvy a megafóny roznášaly hlas rečníka, huckajúceho k vzbure a k nenávisti.

            Klaudius odrazu vykríkol :

—        Moja žena! Tu: Malvína Alberti... Je to ona!...

—        Ste si istý?

—        Áno, zachránení z Ville de Paris sú tu v abecednom poriadku. Ona je prvá, čítajte: Albefti Malvína Je to ona!

—        Iba že by sa tak volala nejaká iná žena.

—        Áno, ale čo by na tom bolo čudného, keby to bola práve ona? — bľabotal bledý Klaudius.

—        A nedostali ste zprávu o nej už minoho rokov?

—        Desať. Od toho dňa, ako som vám rozprával. A toto je prvý raz, čo vidím jej meno, tak odrazu. Asi chápete...

—        Nemusíte prosiť o odpustenie za svoje pohnutie. Ale teraz vám poviem, priateľ môj, že stroskotanci z Cliflandu budú sem dopravení ešte dnes. Musí to byť uverejnené na niektorej stránke, lebo som to čítal. Hľadajte.

—        Naozaj, je to vytlačené tu naspodu — zvolal Klaudius, ktorý vždy bledší a rozrušenejší dychtivo hľadal.

—        Teda vidíte, možno už prišli. Miernite svoju dojatosť, Alberti, lebo vám to škodí. Chápem vaše prekvapenie a rozrušenie, ale...

            Klaudius pustil noviny a zahľadel sa rovno pred seba. Pre jednoduché stretnutie s jej menom, ktoré znovu vychádza na povrch jeho druhého života, cítil, ako mu z hĺbky duše vystupujú úzkosti a nádeje mladosti. Desať rokov, ktoré uplynuly od toho povestného dňa, keď prepadnutý pochybnosťami, prenasledovaný strachom, skľúčený zradou odišiel zo svojho domova, aby hľadal nový život a zabudol, anulovalo sa ako dychnutie. Znovu sa videl tam, pred rozkvitnutou broskyňou v záhrade starej tety, keď bľabo-tavo a s rumeňom v tvári povedal Malvíne: — »Slečna milujem vás až na smrť«.

            Architekt, ktorý naňho hľadel s veľkou sympatiou, povedal pomalšie:

— Pamätáte sa na náš nedeľný rozhovor? Povedal som vám, že každá duša môže nájsť v katedrále slovo, ktoré potrebuje. Toto je chvíľa pre vás. Dajte sa viesť dobrými silami. Počujte prvé slovo, ktoré Kristus povedali s kríža. Prve, dajte pozor: slovo odpustenia. Poslúchnite ma. Choďte do mesta. Využite toho, aby ste počuli, čo sa tam hovorí Ba chcete nápad? Síďte predmestím Rosaria, ktoré sostu-puje k Alba del Rio a pýtajte sa tam. Možno, že ženy už umiestili u sestier.

            Klaudius sa nedal prosiť druhý raz. Dojatý poďakoval architektovi, stisol mu silne ruku a vystúpil na nákladný voz, ktorý sa chystaj na cestu do mesta.

            Z kantín vyrazil rev, volanie na slávu rečníkovi, ktorý asi skončil reč na štadióne, sa miešalo s revolučnými piesňami, spievanými: tu i tam. Zvon katedrálnych dielní volal zatiaľ do poslednej práce.

            Lietadlá, ktoré krúžily najmä na okolí štadiónu, pričom zachádzály až k moru a robily obraty nad katedrálou, pri-pravovaly sa spustiť na letište Ružovej brány.

            Robotníci, ktorí sa brali do práce ku katedrále, mali tvár rozpálenú tak ako v dňočh vzbury. Nepozdravovali a nechceli sa vyhnúť s cesty, keď voz sostupoval gaštanovou alejou k predmestiu Rosaria.

            Iste nič upokojujúceho. Vzbura sa rodila už dávno, pretože v usadeninách krívd, strát a násilia nachádzala pušný prach nespokojnosti, hotového vybúšiť pri najmenšej iskierke. Slabá a nerozhodná vláda si pomaly dala vziať opraty krajnými ľavičiarmi. Zástup ľudových rečníkov a .politizujúcich, vedený Santosom, malým hrbatým človekom, obdareným oceľovou vôľou a oriou pýchou, už dávnejšie začal rozsievať triednu nenávisť. Darmo sa usilovala malá čiastka dobre smýšľajúcich postaviť zdravé sily proti búrke, ktorá sa vždy viac a viac hromadila nad krajinou, skúšanou suchom, epidémiami a krízou.

            Ľud v základe bol istotne dobrý, ale dal sa vliecť niekoľkými blúznivcami, ako by pri zjavení sa dobročinného génia bol zmenil smer.

            A kým voz prechádzal predmestím Rosaria, Klaudius myslel na čudnú náhodu, ktorá po desiatich rokoch prihnala do tej istej zeme baróna Falkensteina, v tom čase priam záhadnú silu, pána všetkých chúťok a všetkej pýchy, myslel i na tú prekliatu indickú princeznú Ruth Yong, krásnu ako bohyňu, ktorá sem prichádza, aby zanechala po sebe stopy lásky a rozkoše. Náhoda... Ale jestvuje vôbec náhoda?

            Ešte pred niekoľkými dňami lietadlo baróna Falkensteina preletelo ponad katedrálu ako dravý vták. A teraz barón odišiel a tanečnica prichádza už nie ako obvykle na koči Hriechu a Rozkoše, ale na úbohých troskách lode a ochromená ... Ach, tá prekliata tanečnica, prvá príčiha všetkého, prvý dôvod zmeny jeho ženy! Iste, Malvíne odpúšťa, ba v hĺbke srdca jej odpustil už dávno. Ved' ako by ju mohol nenávidieť? »Ak budeme mať chlapca, dáme mu meno Tsum Tsum Tsum a bude čínskym cisárom«. A ona ako odpoveď tým svojím hlasom, ktorý mu navždy zostal v duši, i teraz sa mu prihovára: »Ak budeme mať dievčatko, nazveme ho Ciú Ciú Ciú a stane sa japonskou tanečnicou«. Ale prihnala sa búrka a zničila jeho sen ...

            Tak prišiel pred kláštor, pred oázu ticha uprostred búrky. Námestie, uzavreté na jednej strane kláštorom a na druhej malým kostolom Alba del Rio, bolo skoro opustené. Chudobní už dostali polievku a rozišli sa po cestách svojich bied. Akýsi mrzák sedel na slnku, opretý o biely múr, a spal. Nejaký slepec ladil husle blízko zelenkavej porty, kde rozdeľovali polievku. Skvel sa na nej nápis: »Date pauperi bus«. Akási žena, nehybná ako z kameňa, kľačala a modlila sa ruženec pred primitívnym obrazom, namaľovaným na stenu: pred granadskou Virgen de las Angustias, pamiatkou po predošlej matke predstavenej. Pod tým srdce, prebodnuté siedmimi mečmi a pred ním sedem lampičiek, zažatých na pamiatku Máriiných siedmich bolestí. Nikoho iného nebolo na námestí, stráženom uprostred storočným osamelým brestom, nevrlým ako patriarcha, hniezdom nekonečných triliek. Klaudius bol skokom vo dvore. Nikoho nepočul hovoriť o stroskotancoch.

—        Bolo tu národa pre polievku — povedal mrzák. — Ak chcete, musíte čakať do zajtra rána.

Akýsi slabomyseľný, čo vyšiel z kostola, išiel mu v ústre-tý a kričal:

—        Michetína, prečo nikdy neprší?

—        Prestaň! Príď zajtra pre polievku — zareval mrzák.

            Slepec sa priblížil:

—        Počul som rozprávať o tom, čo hovorí pán. Mohli by ste zacengať. Azda by niečo vedeli...

            Klaudius, ktorý len s námahou zdržoval svoju netrpezlivosť, poďakoval a spomenúc si na to, čo mu povedal architekt, ešte sa spýtal:

—        Je toto kláštor sestry Spes?

—        Áno — odpovedal mrzák — ale ona nechodí rozdeľovať polievku. Tá sa modlí za milosť. Ak ju potrebujete, dajte si ju zavolať...

            Zhovievavý slepec dodal:

—        Všetci potrebujú milosť. Ale nehovorte nahlas. Býva práve tu nad nami.

            Klaudius sa dozvedel dosť, preto bolo treba hľadať inde. Vystúpil rýchle na voz, ktorý sa vracal do mesta. Na kostolíku Alba del Rio po striebornom nápeve »Nepoškvmenej« odbily tri hodiny. V meste to už vírilo.

            Tri hodiny. Vo svojej cele sestra Spes, prepadnutá neobyčajne ostrou nevoľnosťou, zachvátená chvením, potom a závratmi, s bleskovou intuíciou, ktorá jej bola vlastná, sa pýtala, či práve v tej chvíli sa pre ňu nezačína tá očakávaná hodina definitívnej skúšky.

            Už vo svojej mladosti a potom v týchto deviatich rokoch kláštorného života, z ktorých prvých šesť prežila v materskom dome v Európe a tri posledné v zátiší Alby del Rio, túžila horúco, aby sa jej osud narysoval jasne a tvrdo tak, ako žeravé železo označuje ranu toho, kto trpí.

            Dlhý čas s istotou ženských duší, ktoré sa cítia uchovávateľkami náboženského citu, verila, že môže byť aktívne užitočná, ak bude bojovať svoj boj v nemocniciach, vo väzení a všade, kde treba preukázať nejakú službu.

            Potom, najmä po prečítaní životov Ľadviny zo Schiedamu, Márie Magdalény dei Pazzi a Anny Kataríny Enime. richovej, vhĺbila sa do chmúrnej a bolestnej krásy týchto napravovateliek neprávostí sveta.

            Teraz už dosiahla jeden z vrcholov mystiky. Ale tri stupne askézy prejavovaly sa v nej iba nejasne. Prvý, vyznačený bojom proti hriechu, stupeň, čo tvorí očisťujúci stav, ktorého základnou čnosťou je bázeň božia, skončil sa pre sestru Spes už, v čase jej mladosti, ikeď bola ešte Annou Katarínou. Druhý stupeň, charakterizovaný emancipáciou smyslov, celkom zameraný k napodobeniu Krista, stupeň, v ktorom meditácia o božských pravdách Ukazuje cieľ, tvorí osvietený stav, ktorého základnými čnosťami sú viera a nádej; a Anna Katarína vošla do tohto stupňa prvým videním anjela, plačúceho niekoľko hodín pred bratovou smrťou. V treťom stupni takto obohatená duša, istá, že teraz jej už nebude chýbať milosť, aby prišla k Bohu, túži po odtrhnutí sa od sveta, čo tvorí stav spojenia: a toto bol bod, v ktorom sa sestra Spes práve nachádzala. Tento tretí stupeň mystika teraz rozdeľuje na stupeň aktívny a pasívny-Aktívny, keď si duša ponecháva svoju osobnosť a koná zázračné skutky, ktorých si je dokonale vedomá, pasívny, keď naproti tomu Boh podrobuje dušu mimoriadnej činnosti, ktorú by nijaké ľudské úsilie nemohlo uskutočniť, lebo ju očisťuje, osvecuje a rozpaľuje. Periódy, ktoré svätý Bona-ventúra nazýva »schodíkmi«, svätá Terézia »pobytom« a svätá Angela z Foligno »krokmi«, majú väčšiu alebo menšiu šírku podľa vôle Najvyššieho a povahy mystika, ale vždy predstavujú rôzne fázy cesty, ktorú duša koná preto, aby prišla k Bohu, riadia sa presnými duchovnými zákonmi priam tak ako matematika a mechanika, d keď ich zahaľuje tajomstvo. A tieto tri stupne askézy, ktoré v mystikoch sú obyčajne také jasné a vyhranené, sa v nej miešaly, pretože z jasnosti videní tretieho stupňa Boh ju niekedy sirážal do očisťujúceho stavu.

            A teraz sa jej znovu zmocňovala pochybnosť. Ako by to mohla? A jednako zúfale prosila o to, aby dostala nejaký znak, kríž alebo ťarchu. Ale bude to vedieť prijať?

            A kľačiačky, trasúc sa horúčkou, ktorá ju zožierala, svíjajúc sa pod pichaním, ktoré istej sestre vysvetlila ako reumatizmus, pýtala sa, či Boh si j ú naozaj vyvolil za jednu z obetí, ktoré majú naprávať krivdy, neznášanlivosť ä pýchu. Ale vydrží to? A nie je to príliš slabá a drobná vec, čo vyslala k večnej Pravde?

            Teraz sa jej všetko zdalo jasné. Boj medzi zlom a dobrom, služobníci zla, medzi ktorých istotne patrí i tá indická tanečnica, príčina Pavlovej smrti a ktovie koľkých iných hriechov, tá tanečnica, o ktorej jej sestra Fides povedala, že je ochromená a zasiahnutá trestom božím, to je zranená medúza, a potom všetci diabolskí vodcovia zástupov pýchy a neznášanlivosti, nereisti, ktoré ovládajú svet. A na druhej strane ponížení vojaci dobra, rozdelení do boja s najnižším pánom zla na armády podľa plánu Všemohúceho. Aké miesto je jej sverené v armádach dobra? Aká úloha a cesta jej pripadla? Bude mať dosť síl? ...

            V tichu cely, pohrúžená skoro do tmy pred krížom zo slonoviny, pred Ukrižovaným, ktorý jej boli -rady drahý a ktorý jej vždy otváral náručie pred zármutkom sveta, vypukla v plač a chvela sa strachom.

            Čo chce od nej Najvyšší? Nie je to prílišná pýcha prosiť Boha, aby ráčil mať dôveru k svojej poníženej služobnici ?... A či tento boj medzi dobrom a zlom, ten večný súboj medzi mocou svetla a mocou tmy, medzi Bohom a Satanom naozaj jestvuje? či je azda obeťou ilúzií, ktoré berú na seba výzor a hrajú sa s jej úbohými rozrušenými nervami ?

            Každá duša, i duše najvznešenejšie, najvyššie a najčistejšie, i tie, ktoré vedia pozerať pravde do tvári, majú vždy, v určitom bode svojho žiarivého výstupu priepastné závraty. To je chvíľa opustenosti. Mojžiš pochyboval o svojom Bohu. Svätý Peter zaprel Pána. Sám Ježiš zo súcitu s našou slabosťou v Getsemanskej záhrade neskryl svoj smútok. A duša iba potom, keď vypije až do dna kalich trpkosti a pozná chvíle pochybnosti, opustenosti a smútku, môže opakovať : »Consummatum est«. Ale kalich treba vypiť až do dna.

            Nie je nič ľudskejšieho ako vykonať gesto človeka, ktorý odďaľuje od seba kalich, čo mu je určený. Nie je nič krajšieho ako pritiahnuť ho znovu k ústam a napiť sa z vlastnej pravdy práve preto, že je trpká. A sestra Spes, plačúc od bolesti pichania, ktoré sa stále stupňovalo, ako by jej chcelo dobre naznačiť, že cesta priberá ustavične na príkrosti, pozrela na svoj kríž. Kristus so sklonenou hlavou bol na ňom spodobený v póze, keď krátko pred zpečatením svojho obetovania sa Otcovi slovami Consummatum est« musel otvoriť oči, aby s nekonečným poľutovaním pozrel na svojich katov, pre ktorých už prosil odpustenie. V tej slávnostnej chvíli Bohočlovek istotne musel sveriť nekonečnej légii duší cez časy, epochy a vlasti vznešené dedičstvo utrpenia Kalich skúšky je teraz aj jej podaný a nemôže ho odmietnuť.

            Obkľučoval ju veľký pokoj. Brest na námestí onemel. Jej malí priatelia boli ešte ďaleko v poliach, pri práci na hniezdach, v shone za pokrmom, v kotrmelcoch na slnečných cestách. Bolo iba počuť monotónny ritornel slabomyseľného: Michelina, prečo nikdy neprší ?« a tenký zvuk fontány: jediné pojidlo medzi zemou a horizontom, ku ktorému sa aj tak nedostal.

            Toto istotne je chvíľa dovolávanej sa skúšky. Videnia boly príliš jasné. Mnoho ráz už videla znak princeznej zla, rozsievateľky vášní a rozkoší. Už v to tragické ráno pred Pavlovou mŕtvolou, keď si všimla, podobizne toho podivuhodného stvorenia, vytušila, že boj je otvorený a že chvíľa zápasu príde. Je teda tá zranená medúza naozaj jej predurčenou protivníčkou?

            Prešlo desať dlhých rokov a Všemohúci jej posilnil dušu, aby súboj bol tvrdší a ostrejší.

            Okolo nej zaznel šelest krídel. Titti. A trilky priateľského vtáčka vyprýštily ako otvorený pramienok do vzduchu, aby jej daly dúšok osvieženia. Pomyslela si na štvrté slovo, ktoré Kristus povedal s kríža: »Som smädný ... A so zavretýma očima videla okolo seba nesčíselné scény hrôzy a strachu.

            Slabomyseľný kričal hlasnejšie svoj ritornel: Michelina, prečo nikdy neprší ?« Ako sa priblížiť k princeznej zla? Ako jej povedať, že má ísť inou cestou? Och, Boh jej istotne ukáže spôsob... Mučilo ju pichanie a videnie krívd, nenávisti, hriechov pokračovalo; »Michelina, prečo nikdy neprší? Hlas slabomyseľného sa šíril, nadobúdal vždy väčších rozmerov a stával sa sborom šialenstva, ktorý preniká všade, zalieva zem a ovláda celý svet. »Neprší! Neprší! Neprší! Sestra Spes cítila, že veľmi tvrdé tŕnie i cez rehoľný habit sa jej vrezáva do pásu.

            Nevedela už skoro ani spájať myšlienky a previesť skúšku svojich úbohých duchovných handier«. Zdalo sa jej, že je zamotaná do veľmi drahej tkaniny ťažkého utrpenia ktoré s každej strany doliehalo na jej telo, tu ju tlačilo ohromnou ťarchou, tu ju driapalo žeravým železom.

            Počula ľahký a ďaleký plač fontány na námestí. Prie-hrštia triliek jej padlý s veľkého brestu do cely za milú spoločnosť.

            Znovu výkrik šialenca: »Mičhelina, prečo nikdy neprší? Zdalo sa jej, že celý dvor sa ozýva hlasmi, krikom, nárekom : »Neprší! Neprší! Neprší!«, ako by sa bolä doň vliala ohromná vlna utrpenia a strachu.

            Kedy prestane bolesť sveta?

            A vlna, ktorá mala zafarbenie najrôznejších útrap a najhlbších bied, hodila teraz o múry kláštora s hukotom búrky zo šialencovho ritornelu slovo:

            »Nikdy!«

            Sestra Spes ležala na lôžku so zavretýma očima, videla živú vlnu bolesť cítiaceho zástupu a jej vychudnuté telo, trhané tajomným utrpením, sa svíjalo.

            Stála tak ďaleko na hraniciach života, že ani nepočula, ako sa otvorily dvere. Fides a Eliana, dve najmladšie sestry, stály pri nej nehybne, s prestrašenými tvárami a hľadely na ňu bez slova.

            Sestra Spes otvorila oči, unavené pohľadom na toľkú biedu, a usmiala sa. Tajomné bolesti zmizly ako by zázrakom. Zostala jej len stopa nedefinovateľnej tuposti. Sišla s postele, celkom zmätená tým, že sa dala prichytiť v polohe opustenosti, ale bola ešte stále prekvapená, lebo počula, že malá cela sa ešte ozýva krikom a nárekom, ako by sa vlna utrpenia a strachu, ktorá sa hodila na múry kláštora cez všetky prekážky hmoty, bola vyliala iba do jej izby a dotkla sa nôh Ukrižovaného, ktorý otváral náručie zármutku sveta. A šum hlasov bol tak silný, že sa spýtavo pozrela na dve mladšie sestry, ktoré stály pred ňou nemé, nehybne a so sopäťými rukami, ako by sa modlily.

—        Trpíte tak už dávno a nepoviete nič — zašepkala konečne tónom láskavej výčitky sestra Fides.

            Sestra Spes neodpovedala. Znovu sa na ne uprene pozrela, ako by sa ich nepokojným pohľadom stále na niečo pýtala.

—        Námestie sa hemží našimi chudobnými — zvolala vtedy sestra Eliana. — Prišli sem všetci nešťastníci z predmestia Rosaria. V meste je neporiadok. Iba deti z materskej školy zostaly doma. Rozšírila sa medzi nimi šarlachová epidémia. Matky sú preľaknuté. Všetci hovoria o vás, sestra Spes.

—        Áno, mnohí dúfajú len vo vás — dodala ako ozvena sestra Fides.

            Sestra Spes pozrela prekvapená na obidve sestry, ktoré stály pred ňou stále oddane a pokorne.

—        Vo mňa? — povedala ticho. — A kto som ja? A čo môžem urobiť? A ako vedia, že jestvujem? Nie som medzi sestrami, ktoré vychádzajú von. Nikdy ma nevideli...

—        Už som vám povedala — pokračovala sestra Fides. — Mnohí v meste vás už dávno poznajú. Vaše meno sa nesie z úst do úst ako meno ženy...

—        Mlčte ! — prerušila ju vážne sestra Spes. — Duše sú rovnaké pred Všemohúcim, ktorý ich všetky osvecuje, ktorý ožiaruje i tie najtmavšie spôsobom, o ktorom azda nevieme ...

            Z námestia vystupoval hluchý šum hemžiaceho sa davu. Občas prišiel do jej cely ako závan jasnejších a výraznejších hlasov.

—        Buďte isté, sestry, — pokračovala sestra Spes — že sa nestratí ani jeden výkrik, plač ani bolesť. Všetko príde k Bohu, ak to posbierame do zásterky modlitby a ak mu to predložíme na temenách našich duší. A od trónu božieho to všetko, premenené na milosti, sostúpi na tieto duše, smädiace po láske a spravodlivosti, a na iné, ešte tmavšie a núdznejšie... Modlime sa spolu, sestry!

            Kľakla si na kolená prvá a druhé dve ju napodobily trochu ďalej, nechaly ju v strede pred Ukrižovaným, aby sa predmodlievala.

            A zapadajúce slnko, ktoré padalo na protiležiace okno, vysielalo po točky zafírov, topásov a rubínov, ktoré sa iiraly s čepcami, kordami a ružencami troch sestier, kľačiacich ako figúry anjelskej blaženosti na kostolných oknách.

            Potom po krátkej meditácii, aby modlitba bola účinnejšia a mala väčšiu výstupnú silu, sestra Spes zašepkala: — Teraz hovorme spolu najkrajšiu kresťanskú modlitbu. Pri recitovaní siedmich prosieb Otčenáša tri sestry zastaly na chvíľu pri druhej: Príď kráľovstvo Tvoje«. Nádej má korene v modlitbe.

IV.

—        Tak som prišla sem. Ale nemala som šťastie, pretože som ho ešte nenašla a neviem, kde ho mám hľadať. Tým viac, že v meste je vzbura.

—        Ste istá, že je tu?

—        Istá... Nikdy v ničom nie sme si istí. Povedali mi to. úrady, viete...

            Starena, ktorá sedela vedľa Malvíny, sa na ňu lepšie pozrela, ako by ju chcela zvážiť pohľadom.

            Priestranstvo pred kláštorom sa vždy viac plnilo ľuďmi. Všetky biedy tu boly zastúpené: mrzáci, hluchí, nemí, slepí, hrbatí, ochromení, blázni, chromí, epileptici sa hľadali, volali na seba, shromažďovali sa podľa príbuzenstva chorôb a sympatií svojho nešťastia. Pred Virgen de las angus-tias boly skupiny žien a kytice kvetov. Na tých niekoľkých laviciach pred kostolíkom blízko kláštorskej porty okolo brestu sedeli iní nešťastníci, pohrúžení do svojej biedy, a čakali na polievku. Hlasy, krik, volanie, nárek, smiech a nad všetkým tým triumfujúca sláva májového slnka. Obvyklí klienti štvrti Rosaria stáli na stráži, aby pri otvorení okienka moKli byť prví pri rozdeľovaní polievky; pretriasali posledné zprávy a pozerali sa na nových návštevníkov, ktorí nepokojne chodili vôkol.

            Ešte nerozdeľujú polievku? — Pri týchto udalostiach ju možno nebudú rozdeľovať. — že by sestry nemalý chleba pre všetkých? — Dnes je nás príliš mnoho.

            Nedôverčivo hľadiac na tých, ktorí sem prichádzali pod nárazom revolučnej búrky, všetci sa pýtali skôr očami ako slovamá, či kláštor dá toľko polievky, aby sa ukojil hlad každého.

            Starena nakoniec povedala:

— A myslíte si, že títo ľudia nie sú takí nešťastní ako vy?

            Malvína neodpovedala. Urobila malý úškľabok perami a potom pohybom, ktorý jej zostal, fúknutím dohora, dala si do poriadku vlasy, ktoré jej padaly na čelo. Vychudnutá, bledá, zvädnutá, s odfarbenými vlasmi, bez jamky na lícach, v šatách, v pozostatkoch dávneho lesku, plných škvŕn a neupravených pozerala sa na čudný dav na námestí Alba del Rio ako človek, ktorý sa diví, že zostal pri živote. Bolo na nej vidieť únavu ľudí, ktorí nemajú zajtrajška. Ako biedna troska, vyhodená na breh, iba teraz cítila ťarchu stroskOtania lode a svojej osamelosti.

            Po dramatickej scéne so svojím posledným milencom, keď miera hnusu sa dovŕšila, chytila sa slabej nitky nádeje znovu získať vieru v život a prosiť Klaudia o odpustenie; ušla druhý raz, aby nasadla v Havre na loď.

            Jej posledným milencom bol Max, svetový tanečník dancingu »Sheherazade«, exkuchynský pomocník a telocvikár, obchodník so ženami a s divákmi. Ako mohla padnúť tak hlboko?... Kameň, ktorý sa rúti s výšky uvedomuje si azda, ako sa dostáva na dno údolia? A potom si človek zvykne žiť bez slnka... A výšiny nevyvolávajú nostalgiu. Ako sa mohlo stať, že nepochopila prv, čo je to ten povestný Umiesťovací úrad? Prišla práve v najlepšej chvíli. Max sedel za stolom, preplneným listinami a papierami. V jeho blízkosti Tom, boxer na odpočinku. Pred nimi dve štíhle, milé dievčatká: vtáčatá, pripravené opustiť klietku na prvé znamenie.

            Istotne každý čin, ktorým chceme prejaviť svoju osobnosť, registruje sa v tichu duše, kde sa pomaly a bez nášho vedomia tvorí opravdivá a jediná osobnosť, ktorá sa potom prudko zjaví na povrchu a nanucuje sa iným. Niekedy stačí gesto, veta a svetlo je v nás.

            Neistota, hrozná neistota, ktorá ju od istého času mučila, razom dozrela. Nádej na miesto. Cesta do zámoria. Sen. Bohatstvo, šťastie na dosah ruky. Presná adresa. Dobrý dom, kde bude dobre prijatá. Málo práce, pokojný život, ľahký a istý zárobok. Príbuzní budú upovedomení neskoršie.

            Potom: dom bez odpočinku a pokoja. Neresť. Skazenosť.

            Zvyk až k hnusu. Choroby. Syfilis. Zničenie. Odovzdanie sa blatu, život bez slnka...

            Jedno gesto, veta a svedomie sa prebudilo z letargie. Skokom zaujala miesto medzi dvoma skupinami: skupinou klamú, ponuknutého nevedomým, a skupinou túžob, vypätých k radosti. Počula vetu inej devy: Chceme žiť svojím životom«.

            Potom sa už nepamätá na nič. Našla sa na ceste, siná od úderov. Neváhala ani chvíľu. Vždy taká neistá a nečinná použila celú svoju energiu pre druhých, napísala list, ktorým udala na polícii Umiesťovací úrad a odišla loďou »Ville de Parisc, práve tou loďou, ktorou cestovaly devy...

            Na svoje veľké prekvapenie našla na nábreží pri prístavnom môstiku kufre a batožinu povestnej tanečnice: šaty, tanečné úbory, kozmetické prostriedky, voňavky, výstred-nosti. Indická princezná odchádzala na víťaznú cestu po Južnej Amerike. Predavači ponúkali Zázračný život Cisárovnej krásy. A ženy každého veku kupovaly knižočku. Veľký zástup obdivovateľov, obdivovateliek, novinárov, fotografistov, kinematografov čakal modlu, ktorá vystupovala na loď. Aureoly šialenstva a neresti. Vence škandálov a radovaniek. Stopy skazy, chorôb, samovrážd. Meteor smyselnosti prebúdzal z tôni smädné duše. »Treba žiť vlastným životom« ... A človek bez toho, alby si to uvedomil, vojde do vyznačenej už brázdy...

            Desať rokov prešlo aj pre ňu. Desať rokov triumfov, delírií, opojenosti. Koľké, koľké ženy cítily v hĺbke svojej duše, v najtmavších koreňoch svojho svedomia magnetické volanie tohto stvorenia? ...

            A ocitly sa na tej istej lodi, po desiatich rokoch... Princezná vo svojom zvláštnom oddelení, ona v biede a nádejách tretej triedy.

            Pri cestovaní nebolo ju nikdy vidieť, ale jej meno sa trepotalo nad celým parníkom ako zástava. Potom nočné, strašné, príšerné stroskotáme. Umrieť... Prečo nie? Na čo má ešte žiť? Mŕtva: Klaudius jej odpustí. A potom na čo ide do Ameriky? Nájde ho? Prijme ju? Princezná sa zachránila v člne, v tom prvom, čo spustili na more, zachránila sa i so svojimi cennými vecami. Ako to, že ju /postihlo to čudné ochromenie? Zahynuli mnohí, ktorí by na pevnine boli našli deti, ženy a bohatstvo. Z nebezpečenstva vyšla ona, ktorá nemala čo zachraňovať. A teraz bez vôle, hnaná posledným inštinktom a poslednou nádejou, je tu medzi všetkými ostatnými biedami.

            Bolo to ako závan vetra. Videla sa ešte tam na námestí vidieckeho mestečka, pred búdou, kde šarlatán hromovým hlasom volal dav, aby sa išiel pozrieť na dvadsaťštyri radosti záletníc. »Napred, páni, začíname...« Videla život cez farebné sklíčka.

—        Už dávno nemáte zprávu o ňom?

—        Desať rokov.

—        Desať rokov.

            Starena miesto odpovede zapískala. Nič: od onoho večera, keď sa vrátila trochu neskoršie, v daždi, a našla dom prázdny. Na druhý deň list od Klaudia, odchádzajúceho do Ameriky. A všetkému bol koniec ... Potom komtúrove ponuky a jej bezprostredný odchod z mesta. Potom radosť, rozkoš, prepych: slovom život, život za farebnými sklami, život podľa definícií krásnej tanečnice. To vlastne bolo pohnútkou jej odchodu. A teraz v tridsiatich dvoch rokoch sa jej zmocňuje hnus.

            Je zbytočné na to myslieť, dcéruška, hlúposti sa robia, ale netreba ich znovu začínať — hundrala starena, ako by uhádla jej myšlienky. — Poslúchnite ma. Choďte k sestre Spes. Povie vám, kde ho nájdete.

—        Už mi povedali. Kvôli tomu som prišla.

—        A kde ste spali túto noc?

—        V útulni, zdá sa mi, že neďaleko, pod vŕškom.

—        V nocľahárni v Rosariu, teta Marietta — skríkol akýsi chromý, ktorý išiel okolo. — Tam poslali stroskotancov.

            Rozbehol sa ku skupine nešťastníkov, opierajúcich sa o múr v rade, blízko okienka na rozdeľovanie polievky.

—        A je tu vždy toľko ľudí? — spýtala sa Malvína po chvíli ticha.

            Tu? — odpovedala starena so smiechom a znovu zapískala: — Hotel hladu funguje dobre! Pravda, Michelino?

            Slabomyseľný, ktorý bežal trochu ďalej, keď počul svoje meno, razom sa obrátil, uškľabil sa a vykríkol svoj ritornel:

—        Michelina, prečo nikdy neprší?

—        Je to blázon, mal majetok pri pobreží. Šuchotá mu ho zničila. Zostala mu iba túžba po vode.

            Túžba: to bol jej opravdivý hriech, červ pracoval a ľahko sa prehlodával k jej duši, zbavenej vôle.

            V každej životnej evolúcii je kratšia alebo dlhšia chvíľa, veľmi často obmedzená v mladosti alebo v detstve, keď duša ešte neovláda svoje elementy, ktoré by ju vedely zindividualizovať a určiť jej cestu vo svete; slabá a neistá sa kolíše medzi dobrom a zlom ako ľahká korisť iných duší, ktoré ju k sebe priťahujú podľa jej povahy a vtláčajú jej potom ako pečať tú osobnosť, čo jej chybuje a čo hľadá. Takto veľmi mnohé povahy majú v sebe iba odraz iných osobností, nekonečne bohatších na sugestívne prvky, priťažlivé sily a duchovný magnetizmus. Duše sa priťahujú a odpudzujú, hľadajú a merajú sa, vážia, poznávajú a stavajú sa do radu bez najmenšej pochybnosti, jedna k druhej^ jedny pred druhými, na rôznych rovinách, ako slnká, hviezdy a satelity tej istej duchovnej oblohy. Preto prvá mladosť, vek, v ktorom zomiera malátnosť detstva a začína kvasenie neukojených žiadostí, pokušiteľská horúčka smyslov, raketový ohňotoč radovaniek každého rytmu a zafarbenia, to je prvá nebezpečná zákruta pre duše, hľadajúce svoju vlastnú osobnosť. Nuž v jednej z týchto chvíľ Malvína stretla tanečnicu a hneď pocítila, že sa jej slabá a neistá duša dostala do jej neprekonateľného vplyvu.

            Často ani nezbadáme tento duchovný magnetizmus, čo vychádza z niektorých duší, o ktoré ledva zavadíme alebo ktoré náhodou stretneme alebo ktoré nám prichádzajú v ústrety v určitej chvíli našej cesty, ale toto zmocnenie sa našej duše deje sa bez nášho vedomia, pretože je vnútorné, mimo tiel, skoro vždy vinou zrakového smyslu, pričom pokračujeme vo svojej ceste a meníme chuť, zvyky, sklony a sympatie. Len po mnohých rokoch zbadáme, že sme sa stali obeťou falošnej osobnosti, ktorá vtlačila pečať do nášho svedomia, viedla naše kroky, robila naše gestá. Pýcha, láska k sebe a civilizácia, ktorú sme si sami vytvorili, i keď si urobíme pauzu v zrýchlenom rytme, ktorému sme sa sami dobrovoľne podriadili, poskytujú nám iba zriedka možnosť vidieť do svojho vnútra a zvážiť to, čo v našej duši je získané alebo ukradnuté alebo nanútené inými dušami, a na druhej strane to, čo je jej osobným dedičstvom. Bolesť je jediný prvok, ktorý niekedy môže sotrieť falošné osobnosti, vypožičané od duší, ktoré sme stretli. Len keď dušu takto obmyje, namasíruje a cenne vypracuje, môžu ju postaviť proti sebe samej a na cestu svojej pravdy.

—        Bolo ošklivé to átroskotanie, čo? — spýtala sa drsne starena.

            Hrozné. Mnoho mŕtvych. Mnoho biedy...

—        Nenariekajte. Prežili ste stroskotanie, to je pravda, ale tu aj bez mora je to to isté. Vidíte toho človeka tam vzadu pri okienku na rozdeľovanie polievky, s tým pokrčeným cylindrom? Bol kedysi veľkým pánom, mal množstvo sluhov, dom, kone, autá. Teraz je zničený: hry, ženy, alkohol: život. Musel byť veľmi inteligentný. Poslanec, vyslanec, čo ja viem čo... Teraz mu hovoria »minister«, jedine on chodí v cylindri a je napolo hlúpy. Nežiaľte už. Nestojí to za to. A vykročte vpred. Proste o dovolenie hovoriť so sestrou Spes. Iste vám niečo povie.

—        Ja nehľadám útechu. Neverím v Boha. Nikdy som v neho neverila. Chcem vedieť, kde je môj manžel. Prišla som z Európy iba kvôli tomu.

            Starena zas zapískala:

—        Amerika je veľká, dcérka moja. Hľadať v nej manžela — to je ako chcieť nájsť špendlík v piesku.

—        Viem, že bol v tomto meste. Pracoval s istým architektom.

—        Azda na novej katedrále. Vravím vám: met nič lepšieho ako sestra Spes. Poviem to ja sestre Fides, tej, čo rozdeľuje polievku.

            Okolo prišli iní nešťastníci: slepý, chromý a beznohý, ktorý tlačil rukami vozík. Chromý sa smial, stískal si brucho a kričal:

—        Ech, teta Marietta, dnes ráno brucho narieka.

—        Od hladu už ani nevidím — povedal žartovne slepec.

—        Aj ja, ako vidíš, už nevládzem stáť na nohách — zakončil tým istým tónom beznohý.

            Mnohí sa zasmiali.

—        Nie je to veľmi do smiechu. 'Pri revolúcii v meste mozno sanám nedostane jesť - zahundral ochromený, čo sedel blízko Mal viny.

—        Viete — odsekol starec, ktorý dosiaľ stále mlčal — ja som v tejto zemi už videl revolúcie. Tí, čo sú dolu, prídu hore. Ti, co sú hore, dostanú sa dolu. A rozmliaždený je vzdy ten, co sa nachádza uprostred.

            Zaznel zvonček a po námestí sa rozniesol sbor dobroreče-ma. Zelenkavá porta, nad ktorou bol nápis: »Date paupe nbus«, sa otvorila a v nej sa zjavily dve sestry s ohromným hrncom, z ktorého vystupovaly pary.

—        Polievka!

            Výkrik sa rýchle rozšíril a tí najvzdialenejší, chromí, kuľhavi, hluchí, slepí, ochromení prišli na volanie a opakovali víťazný výkrik:

—        Polievka! Polievka!

            Usmievavé, natešené mladé sestry sa bránily pred útokom ruk a mištičiek, natiahnutých v prosbe i v hrozbe.

—        Polievka! Polievka! Polievka' Mnohí odišli len na niekoľko krokov, aby ju dychtivo zjedli, pričom sa bránili lakťami. Iní odchádzali s mištičkou čo možno najďalej, ako by držali poklad, a hltali polievku s nepokojným a malátnym pohľadom, so vzdychmi a krochkanim ukojenej chúťky. Iní sa ňou pooblievali od pažravosti, aby sa vrátili pre novú dávku a prosili ako deti: »Ešte, ešte«.

            Sestra Fides a sestra Eliana vydržaly útok, strkanie,krik, chamtivosť a znovu a znovu napĺňaly mištičky so slovami:

— Pomaly, neublížte si!

            Ujde sa všetkým.       , , ,

            Malvína zjedla svoju porciu ako neprítomná, rozladena, pozerajúc na muža s ohromným hrvoľom, ktorý hltal polievku so zvieracím mľaskaním.

            Starena prišla jej vziať z rúk prázdnu mištičku. — Rozprávala som so sestrou Fides, viete, s tou, čo je priateľkou sestry. Zpočiatku nechcela o tom ani počuť, pretože sestra Spes je od istého času chorá a zriedka schádza do hovorné, ale keď počula, že ste boli na lodi s tou povestnou tanečnicou, potom povedala, že Sestra Spes vas hneď prijme. Naozaj vás čaká. Malvína sa sotva usmiala:

            Prirodzene, sestry sú zvedavé, chcú sa asi dozvedieť niečo o tomto zjave. .

            Sestra Fides ich čakala v pootvorenej porte. Jej svieža tvár žiarila zhovievavým chápaním utrpenia a ruka sa vystierala k Malvíne, ako by chcela prijať do sesterského priateľstva samu jej dušu.— Sestra Spes je veľmi rada, že vás moze vidieť. Nevie, či vám bude môcť byť užitočná. Ale bude sa modliť. Poďte so mnou.

            Malvína odpovedala slabým poďakovaním a isla za mladou sestrou cez tienistý dvor až do prízemnej hovorné, do malej, jednoducho zariadenej izby s veľkým krížom na stene.

            Sestra Spes už čakala. Sestra Fides s bojazlivým pozdravom nechala ich osamote a ticho vyšla.

            Dve ženy sa v tichu dlho na seba zahľadely. Malvína, trochu rozpačitá, nevedela, kde začať; čakala, ze miniska ju vyvedie z rozpakov. Sestra Spes naproti tomu usilovala sa rozpamätať, kde už videla tú tvár. Konečne, keď na to prišla, povedala s prekvapením:

— Poznám vás! Videla som vás na schodoch starej Agnesy, tej ochromenej. Boli ste so svojím manželom, úradníkom mojho otca. Bolo to pred rokmi.

            Malvína zostala s otvorenými ústami. Nikdy by nebola v chudej, bledej, skoro priesvitnej a neskutočnej mníške poznala vznešenú dcéru bankára Arrisa. Teraz sa rozpa-matala. Keď sa na ňu lepšie pozrela, poznala tie oči. A potom stretnutie bolo také rýchle! V to popoludnie mala zlú naladu. Povadila sa s Klaudiom: biograf, belasý klobúk s červenou obrubou...

            Zmenili ste sa povedala konečne sestra Spes, aby prerušila to dlhé mlčanie.

            Malvína sa pohŕdavo uškľabila. A veľké, jasné oči sa zahalily náhlym hnevom.

            Kto by sa nezmenil! Prežila som veľa bolestí. Pravda keby som medzi seba a svet postavila vysoký múr

            Zastala, lebo zbadala, že povedala príliš mnoho. Sestra bpes sa na nu ešte zhovievavejšie usmiala a bez toho, aby sa dotkla urážky, sladko povedala:

-          Museli ste naozaj veľa trpieť.

-          Priveľa Môj život je román. Och, keby som vám začala rozprávať!

            Každý žovot je román A potom, kto trpí priveľa? Netreba sa pozerať na vlastné útrapy zväčšovacím sklom a na útrapy bližného zmenšovacím.

-          Nech je tak odpovedala Malvína vyhýbavo, zmeniac ton a zamieriac priamo k motívu, ktorý ju sem prihnal:  Nemôžem vám teraz o tom všetkom hovoriť Prídem k vám druhý raz.

            Len hovorte  Nemusíte sa predo mnou okúňať. Som bytosť ako všetky iné. A môžem sa za vás a s vami iba modliť Musím vam však povedať, že ste mi milšia dnes než v ten dávny deň, keď sme sa stretly na schodoch, pretože len teraz ste vo svojej pravde. Niekedy, vidíte, jedna pravda, ktorá zostáva v nás skrytá roky a roky, vie nas udržať pri živote, hoci to zbadáme až vtedy keď ju ovladame..No často taká pravda je v bolestnej skuske, ktorú nam Prozreteľnosť určila. Prijmite teda miesto, ktoré vam je vyhradené a žite v pravde, i keď ste az do včerajška žili v lžiVerte mi Ak niektorá duša stretne inú dušu, je to znak. že už kráča po jej ceste. Ak ste teda z akéhokoľvek dôvodu prišli ku mne, to značí, že na kúsku cesty pôjdeme spolu.

            Hovorila veľmi sladko a usilovala ea odstrániť vzdialenosť a ohľady, ktoré vytvorilo náhle správanie sa Malvinino. často slabikovaním podťahovala vety, ktorými sa chcela dostať k jej svedomiu.

            Malvína trochu podráždená tým, že si dala ujsť nejake slovo pozerala na ňu niekedy v zmätku, niekedy zas sa usilovala odporovať pohnutiu tým, že vyhýbala stretnutiu sa s jej jasným a hlbokým pohľadom

—        Počujte ma! Neodhadzujte svoju bolesť! Vy jedma si môžete dať vojnu alebo pokoj. Rozumiem vás, trpeli ste. Ostatné si viem predstaviť.

—        Och nemôžete mi rozumieť! — prerušila ju Malvína. - Nemôžete poznať veci sveta, krivdy, neslušnosť, biedu, keď ste tu zatvorená...

—        Máte pravdu. Nemôžem vedieť nič. A kto to vie skutočne' Ale jedno viem. Viem o tajomnom a hlbokom dare svetla' ktoré utrpenie vždy vlečie za sebou, o tom, čo ničí a čo nanovo buduje a prevracia hodnotu vecí a osob To viem Cesty ktoré Pán používa, aby sa nasa duša priblížila k pravde sú nekonečné a všetky požehnané; no keď sa Prozreteľnosti zapáči previesť nás cez bolestné skúšky akéhokoľvek druhu, ťarchy a zafarbenia, nesnueme nariekať, pretože bolesť zo všetkých Bohom vyvolenych skusok najlepšie odstraňuje zárodky egoizmu, pýchy a zbabelosti, ktoré sú ešte v nás. Och, toho, čo môžeme vykonať, je istotne málo a vždy iba toľko, koľko chce Boh. Ale to málo, čo vieme vykonať nie pre seba, ale pre druhých, pre spoločenstvo duší, ktoré navonok i napriek vášňam, nerestiam, pýche a nedorozumeniam môžeme pochopiť, mocne a bohato sa v nás rozrastie a posilní iba vtedy, ak nás pobáda, pohá ňa a obnovuje utrpenie. Preto si myslím, že trpieť nie je pasivita, ale istá aktivita a správne prijatá bolesť prvý základ činnosti. Preto nemáme bolesť odmietať, preklínať ju, alebo od seba odháňať. Súhlasím s tým, že prvým ľudským inštinktívnym impulzom je zlorečiť utrpeniu. Myslíme si, že sme sa zrodili pre takzvanú radosť, nazdávame sa, že máme prísne právo na takzvané šťastie a tvoríme si jedno i druhé z materiálu ilúzií a túžob, ktoré sú prvou príčinou nášho nešťastia. Potom sa búrime. Myslíme si: »To sa nemalo stať nám! Je to nespravodlivé! A na koho potom? Na blížneho? Na iného? A potom, vieme my, čo je spravodlivé a nespravodlivé? Poznáme hlboké príčiny utrpenia? Nemyslím. Môžeme iba prijať svoju úlohu a nanajvýš prosiť Boha o milosť, aby zvýšil jej ťarchu a ubral z ťarchy tomu, kto má prislabé plecia. »Utrpením sa iste čosi odpyká«. Každá ľudská bytosť odpykáva svoju minulosť.

—        Nie je pravda — prerušila ju Malvína, ktorá pozorne počúvala. Sú ľudia, ktorí nikdy nepykajú.

—        A tí sú najnešťastnejší. Ale poviem vám ešte jedno: treba sa modliť — a sladko dodala: — Azda sa už nemod-lievate...

—        Zabudla som. Nenachádzam už slov... A potom nechodím nikdy do kostola.

—        Prvá katedrála je vo svedomí každého z nás. Ale modliť sa treba.

—        Modlievala som sa niekedy slovami, ktoré som našla v sebe, ale Boh ma nevyslyšal. A potom, čo chcete, duša je unavená ustavičnou modlitbou, ak nič nevidí.

            Treba sa modliť — opakovala neoblomne sestra Spes nie vlastnými slovami, ale formulou, ktorú nám Boh dáva. A duša vidí svoje svetlo. Modliť sa a padnúť na kolená. Ak pocítite prvú ošklivosť k tomu, že ste zhrešili, ste na prahu očisťujúceho života. Opakujem vám: nikdy nie je neskoro padnúť na kolená. Nebojte sa, že ste padli príliš hlboko, sestra: smyselnosť sa často odpykáva už v tomto živote a nijaké hĺbky nie sú pritmavé pre milosrdenstvo božie, ktoré si volí cestu a prostriedok a riadi každú dušu podľa jej potreby.

            Malvína i proti svojej vôli bola trochu dojatá. Tie slová prichádzaly k nej nečakane, skoro netušene vo chvíli, keď smädila po pokoji. Cítila, že konečne čosi prichádza k jej duši po ceste, ktorú zatarasila a ktorá sa jej zdala navždy zatvorená. A premožená pohnutím, aké nezažila už roky, začala sa zo všetkého vyznávať rozrušene, zimnične a skončila výbuchom plaču:

—        A teraz som sama a nemám nič.

            Sestra Spes, ktorá ju počúvala so zhovievavou sympatiou, s rukami, vystretými k nej, s napoly privretýma očima, aby jej nenanucovala nijaký ohľad, povedala pomaly:

—        Nuž iba teraz čosi máte. Celý tento váš život útrap vám konečne stavia pred oči vašu dušu. Dovoľte, aby vám tie útrapy prenikly až do najväčších hlbín vašej bytosti a buďte istá, že ani jedna slza, ani jedno volanie o pomoc nie je stratené. Ako každá kvapka smeruje k rieke a rieka k moru, tak každá ľudská bolesť, ak je správne prijatá, zväčšuje bohatstvo utrpenia sveta pred dobrotou božou. A tak sa plní obcovanie duší. Tak sa stáva, že duša, sklonená v modlitbe, môže vyprosiť, aby kvet milosti nevyklíčil na vlastnej brázde, ale aby priniesol úrodu na duši priateľskej alebo nepriateľskej, blízkej alebo ďalekej, prístup, nej alebo, neprístupnej, tmavej, pochybovačnej alebo suchej bez ohľadu na to, či je ešte v tomto živote alebo už na druhom brehu. To je ten najpokornejší a najsmelší, najutešu-júcejší a najveľkodušnejší zákon, zákon duše, ktorá dáva Bohu vlastné utrpenie, aby ho smiešal s duchovným kapitálom ľudstva. Každá dobre znášaná bolesť nie je márna. Záleží teda len od vás, či zo semena bolesti dáte vyklíčiť niečomu dobrému.

—        Nie sama. Nemohla by som. Nemala by som na to sily — pokračovala so slzami Malvína. — Pretože toto by som chcela a o to vás prosím: nájsť jeho, môjho manžela, môjho Klaudia, ktorého som vlastnou vinou stratila, mať jeho odpustenie a začať s ním už ničím neprerušený život. A kvôli tomu som sem prišla. Povedali mi vaše meno, len čo som prišla do mesta, opakovali mi ho v nocľahárni a tu na námestí. Sestra Spes, všetci hovoria o vás. Och, pomôžte mi nájsť môjho Klaudia a budem vám žehnať a uverím aj v Boha...

            Vyčerpaná, rozrušená ledva stála na nohách a už-už chcela padnúť na kolená. Sestra Spes ju rýchlym pohybom zadržala.

—        Nehovorte, nehovorte už. Bola by to svätokrádež. Ne-kľakajte predo mnou, ale pred Kristom. Iba on vám môže dať odpustenie, pokoj a útechu. Nie ja, úbohé stvorenie. Vo mne niet nijakej moci.

—        A jednako všetci ma uisťovali, že...

—        Kto vám tak rozprával, mýlil sa. Iba Boh sám to vie a môže. Proste Boha úprimnou vierou, vy úbohé stvorenie, strhnuté búrkou života a sotené k brehu. Mne sa dostalo veľkého šťastia: stáť na brehu hotová prijať vás a ukázať vám cestu.

            Zdvihla ju so zeme a držala v náručí tak, že ju zakryla krásnou a pokojnou hlavou, celkom ožiarenou svetlom súcitu. A kým ju jednou rukou objímala okolo pliec a ťahala k sebe bližšie , ako by ju chcela chrániť pred ktovie akým nebezpečenstvom , nechala Malvínu vypuknúť utešujúci plač

            Potom opanovaná fixnou ideou, slabikovala iným tónom a pevným hlasom:

            Slubijem vám ,že sa budem modliť celou svojou vrúcnosťopu , aby ste mohli nájsť svojho manžela , ale i ja vás prosím o niečo: hovorili ste mi o tej žene , o tej tanečnici , ktorá zachránila a je ochromená Nuž

            Nuž spytala sa Malvína prekvapená , dvíhla hlavu a pozrela sa na ňu cez slzy

-          Vedeli by ste ju vystopovať ?

—        Zaiste, mohla by som to urobiť Viem kde je .Na klinike profesora Reisa  Prečo?

            Teraz vám to poviem pokračovala po chvílui sestra Spes  Je to môj nápad , musíte mi odpustiť  Aj ja poznám tú ženu  Uškodila niekomu , kto mi bol drahá A vykonala ešte omnoho viac zla.

            Hrozné! Je to dcéra samého diabla. Nie je to inač možné

            Niíe dcéra zašepkala sestra Spes ale slúžka  Toje rozdiel  Dcéra by musela vždy poslúchať otca ;slúžka môže opustiť dom pána, kedy chce  Rozumiete ?

            Nie veľmi...som rada, keby ste šli k nej Azda pre spoločný osud stroskotania by ste ju mohli ľahšie vidieť

            Povedzte jej,že prichádzate v mene ženy  Moje meno tu nič neznačí , ale ak chcete , povedzte jej aj to pre ňu Povedzte jej v mojom mene , aby bola slúžkou a nie dcérou zla ; aby opustila dom svojho pána a prišla do domu Otca, ktorý ju čaká a ktorý jej odpustí. — Potom hlasom takým tichým, že Malvína ju len horko-ťažko rozumela, zašepkala:

—        Povedzte jej, že jedna žena, jedna úbohá žena, jej pomôže v tomto diele ako sestra, hotová na všetko, aby mala všetko dobro života, ak v obnovenom živote sa prikloní k dobru.

            Prepustila ju s veľmi sladkým úsmevom a potom, položiac prst na pery, sťa by prosila o mlčanie, zakončila:

—        Príďte zajtra, ako najskôr budete môcť. Teraz sa dem modliť za vás — a vyšla z hovorné, už ponorenej do večerných tôni.

            Na chodbách úplne ticho. Počula zvonček na porte, pootvoriť i zatvoriť sa portu: Malvína odišla. Jej modlitby ju musia sprevádzať tak, ako ploty chránia poľné cesty. Sišla do kaplnky, voňajúcej ešte kadidlom. Iba jedna sestra sa tu modlila. V blízkej záhrade vtáky recitovaly svoje Zdravase. Na oltári Panny Márie bol veniec z kvetov a zelene, lebo bol mesiac jej úcty. Sasanky, ľalie a ruže, Mado-nine drahé kvety; malý kríček, symbol Vtelenia, palma, symbol čistoty, papraď, symbol najskrytejšej a najhlbšej poníženosti a kytica rezedy. Usmiala sa: poznala dar sestry Fides. Anna Katarína Emmerichová napísala, že rezeda je skutočne intímne spútaná s Máriou. Aj Anna Katarína milovala symboly a chápala ich. Aj Anna Katarína bola vyslyšaná vo svojej modlitbe: vziať na svoje telo zlo, ktoré mučilo akúsi úbohú chorú. Mystická výmena sa uskutočnila a trvala až do dňa, keď náhla smrť, čo prišla z iných dôvodov, odňala tej druhej život a oslobodila Annu Katarínu od mystickej smluvy a pozemského zla.

            Nemôže byť teda i ona vyslyšaná vo svojej vrúcnej modlitbe? Boh jej iste poslal Malvínu preto, aby povedala tej žene nie je dcérou zla , ale iba slúžkou. Pochopí to? Alebo či pre jej návrat na cestu Otca je treba niečo iného ?žene, že me je otca je treba niečo iného?

            Kde a ako ju postihne mystická výmena , o ktorú prosila o milosť ?

            V ten večer jej obvyklé bolesti neklopaly na dvere  Bola sama , voľná a ľahká  Azda v tej chvíli Malvína už hovorí s princeznou zla  Azda už pochopila

            Malvína odišla bez toho , aby sa obrátila dozadu

            Ľuďmi preplnené ulice dýchaly revolučnými predvečernými V šade ovzdušie horúčky , hrozby a strachu  Domové dvere Všade sa zatváraly Rolety sa rýchle spúšťaly pre možnosť útoku na obchody  Jazdné hliadky roboily inšpekciu  Na vzdialených rohoch boly pripravené guľometné hniezda ovzdušie

            Po tom čudnom rozhovore nejasne cítila , že sa jej otvoril qakýsi otvor  Nie že by uverila v Boha  to všetko sú hustorky dobré pre ženičky , ktoré neskúsily život a ľudí takl ako ona

            A čo všeličo videla Trhy , podvody, choroby, neresti,slabosti , špinu a potupu   Vždy tá istá historka

            Na jednom rohu oddiel jazdnej polície jej zatarasil cestu  Všimla si , že k nej dolieha hukot ďalekého davu , podobný rozbúrenému moru  Vzbura postupuje

            Ale čo môže chcieť sestra Spes od tanečníce ? V základe jej na tom nezáleží  Stačí ,keď nájde svojho Klauida

            Bežala rýchle a zahýbala na ulice , ktoré boly voľné ,aby čím prv prišla do centra  Bolo už deväť hodín

            A kde je Klaudius? Istotne , v tom istom meste  Čudovala sa dokonca , že ho nevidí zjaviť sa na niektorom rohu ; hľadala ho v dave

            A preňho musely prejsť roky a spomienka na zradu sa v ňom hádam sotrela  Z novu videla pred očami malý dom jeho kohút v skromnej kuchyni , klietku so stehlíkom  Zdalo sa jej, že to opustila ako by včera. Ak budeme mať dievčatko, nazveme ho Ciú Ciú Ciú a stane sa japonskou tanečnicouc.

            Skoro vrazila do skupiny odbojníkov. Ulice maly dych rozpálený granátmi, ktoré sa chystajú vybúšiť. Mnoho ľudí utekalo všetkými smermi. Veľmi mnohí si volili priečne ulice, ktoré sa otváraly pokojnejšie a osamelejšie ako kanály, ušetrené stúpajúceho prílivu. Zabočila na novú ulicu a behom sa pustila pozdĺž múrov.

            Odrazu z jednej križovatky vyšiel odbojný sprievod. Azda nejakých päťdesiat opitých ľudí s revolučnými zásta. vami, s plakátmi, plnými hrozieb a smrti. Darmo chcela ujsť. Iné bočné cesty boly veľmi ďaleko. Nemohla sa ani vrátiť bez toho, aby ju nezbadali. Bola skoro sama na ulici. Zbadala otvorené jedny domové dvere. Vbehla dovnútra a pritlačila sa k stene v nádeji, že prúd okolo nej prejde.

            Ako stružka, čo ušla pred hukom revolučného potoka, ktorý rozlámal hrádze polície, sprievod ako strhujúci a prudký prameň sostupoval z hluchého dunenia hrozieb, ktoré z času na čas oznamovalo blížiace sa vypuknutie revolúcie.

— »Nech žije Santos! Smrť, smrť protivníkom!« Medzi vyhrážajúcimi plakátmi, nápismi a zástavou, ktorú ako trofej niesol akýsi bledý a chudý mladík, bola podobizeň hrdinu dňa: nízke a vyhýbavé čelo, oči, ktoré ako by sršaly z očných jamiek, silné čelusti a ústa otvorené k chrleniu nenávistných slov, krk hrbáňa, Santos sa zdal byť božstvom šialeného zástupu.

            Akási žena, čo kráčala po boku mladíka a vyzerala ako pomätená, zbadala Malvínu a ukázala na ňu natiahnutou, hrozivou rukou. Druhá ruka ju obvinila. Dve-tri-desať nik horúčkovité sa dvihlo. Rúk násilia a pomsty, nenávisti a vzbury. Skupina Chlapov s rozčúlenými tvárami, s veľkými otvorenými ústami, so zdvihnutými rukami ju obkľúčila ako kŕdeľ jastrabov.

            Protivníčka, lebo sa schováva... S nami! Do sprievodu s nami, ošklivá žena!

            Akási žena s červenými vlasmi, s tlstými a zamastenými rukami sa zarehotala.

            Musí kričať s nami: »Nech žije Santos!«

            Rehot. Nepriateľský krik. Ruky hotové uraziť i udrieť. Sbor opakoval:

—        Krič s nami: »Nech žije Santos! ženy vzaly na seba právo a úlohu kata.

            Chytily Malvínu za zápästie a celou silou ju vliekly z domových dverí, hoc sa usilovala vzoprieť násiliu.

—        Nie som ztadiaľto. Som cudzinka. Som Talianka.

—        Nezáleží na tom. Krič: »Nech žije Santos!« Malvína videla oči podliate krvou, spenené ústa a ruky, zmietajúce sa nenávisťou. A siná od úderov poslúchla.

—        Nech žije Santos!

            Náhly výbuch bomby. Potom cválanie jazdy a suché štekanie guľometu. Z postrannej ulice sa vrhla na sprievod davová vlna a razom ho roztrhla.

—        Bomba. — Desať mŕtvych. — Tri deti zabité. — Iná bomba pri Ružovej bráne.

            Malvína využila vhodnú chvíľu a stratila sa v dave, ktorý ju pohltil ako vír. Oneskorila sa. Je už skoro jedenásť hodín. Bude môcť ešte nájsť tanečnicu?

            Keď tých istých jedenásť hodín bilo i na kostolíku Alby del Rio, sestra Spes sa náhle prebudila.

            Vyšla z kaplnky, kde dlho zostala sama. Cítila, že sa to stane tam, pred jej Ukrižovaným zo slonoviny, ak sa jej dostane milosti.

            Pri vstupe do cely sa jej zmocnilo akési čudné a dlhé za-mrazenie, Ticho rušila iba fontána na námestí. A monotónny prúd bol ako jemná strieborná niť, čo spájala vôňu zeme s iskrením hviezd.

            Pocítila nové zamrazenie, dlhšie a intenzívnejšie. Azda jej prichádza horúčka. Alebo je to azda volanie, ktoré dolieta z diaľky?

            Kľakla si znovu, aby prijala posolstvo ako Eucharistiu. Nikdy sa tak nechvela.

            Zvonku prichádzal pokojný dych zeme, ktorá spala v pokoji. V domoch mesta ľudia, ako vždy, ešte snuli siete nenávisti, pýchy a vzbury.

            Hlboké zamrazenie ju striaslo celú, ako by jej nejaká tajomná sila chcela vyrvať dušu. Nohy sa jej triasly ešte silnejšie. Ľahký vetrík jej priniesol vlažné a voňavé pohladkanie rozkvitnutých lúk. Bála sa, že to nevydrží. Pomyslela si na zúfalú úzkosť, ktorá bola v piatom slove, vyslovenom Kristom na kríži, a vytušila, že toto je jej chvíľa. Zachvela sa silnejšie. Vietor, akoby ju chcel povzbudiť, vrátil sa pokojnejšie a dotkol sa jej čela, vlhkého od potu. Zdalo sa jej, že jej duša sa chveje ako list, ktorý opúšťa konár.

            Trilkujúci nápev Nepoškvrnenej prerušil ticho. Zdalo sa, že tri údery udrely na bránu, obitú hviezdami nočného tajomstva. A dvanásť vážnych a pomalých úderov polnoci odznelo v cele, ako by to isté slovo dvanásť ráz bolo povedané nadarmo.

            Padla na zem s krátkym priduseným výkrikom. Veľký chlad ju celkom zahalil. Zaplakala od radosti. Pocíitla, že milosť prichádza.

V.

            Svitanie ešte len bielilo ráno, tri lampičky ešte horely pred Virgen de las Angustias a starý brest sa už ozýval spevom, keď Malvína zabúchala na kláštors'kú portu. Akási sestra zjavila sa prekvapená za zamrežovaným oknom; potom zavolala sestru Elianu.

—        Rýchle, pusťte ma dovnútra! Musím hovoriť so sestrou Spes. Čaká ma. Povedala mi to včera večer. Mám pre ňu zprávu. Pusťte ma, vravím vám, alebo mi zavolajte sestru Fides.

            Dve sestry sa pozrely na seba v údive, ale dobre nechápaly. žena bola veľmi bledá a rozrušená. Návšteva bola privčasná. Ale keď počuly meno sestry Fides, rozhodly sa zavolať ju.

            Sestra Fides Malvínu poznala hneď.

—        Pusťte ma dovnútra! Mám veľkú zprávu pre sestru Spes. Bude iste spokojná. Keby som i ja mohla byť aspoň tak spokojná ako ona...

—        Opravdu — odpovedala sestra Fides — veľmi rada by som vám to urobila, ale nemôžem vás vpustiť pred pobožnosťami. Dnes ráno som sestru Spes ešte nevidela. V kaplnke jej niet. Ani v záhrade, ani v kuchyni. Istotne je ešte v cele. Povedzte to mne, zreferujem jej to.

            Malvína sa cítila trochu nemilo dotknutá, ale potom rozrušene pokračovala:

—        Tá osoba už nie je na klinike. Preniesli ju do hotela. Neviem ani, ako sa jej tam podarilo dostať. Och, keby ste vedeli, aký neporiadok je v meste! Demonštranti ma dokonca chytili na ulici. Mám ešte po nich znak na ruke Nuž podivná vec. Uzdravila sa, uzdravila. Pol hodiny predtým, ako som ja prišla, o polnoci. Je to tak, ako vám vravím: uzdravila sa! Teraz ktovie, či sa sestra Spes dozvedela, kde sa nachádza osoba, ktorú hľadám.

            Sestra Fides, celá zmätená, ju prerušila: — Počkajte, idem k sestre Spes. Potom príjme aj vás. Zavrela zamrežované okno a Malvína zostala sama. Bola unavená z noci bez spánku a rozrušená náhlymi dojmami. Iba nádej, že nájde Klaudia, ju držala na nohách. A teraz ten pokoj, ktorý ju obkľučoval, naplňoval jej dušu novou blaženosťou. Cítila nejasne, že toho dňa aj pre ňu má svitnúť opravdivá zora.

            Námestie sa postupne zalievalo svetlom. Z polí prichádzal dych, presýtený rozkvitnutým májom. Vtáky ako by sa boly pobláznily. Matutinum s roztiahnutými krídlami sa ozývalo z každého konára. Ulicou prichádzaly už prvé skupiny chudobných, vyvrheli útulní, zákazníci na každodennú polievku. V to ráno prichádzali skôr a zdali sa unavenejší ako obvykle. Mohlo by sa povedať, že akási diabolská bytosť ich prenasledovala celú noc,.hnala ich z biedy do biedy, až ich vystrčila von z mesta. V zástupoch, v skupinách, jednotlivo tí chudobní a nešťastní ľudia zaujímali svoje miesto na lavičkách, blízko brestu, pri kostole, vypytovali sa navzájom a pretriasali udalosti, ktoré sa rútily. V hŕbe slepcov, chromých a mrzákov akýsi vysoký muž s tvárou bledou od biedy, muž, ktorý kýval hlavou ako neúprosné kyvadlo, a akási žena s hroznou jazvou na ústach, žena, čo vyzerala ako fúria, ktorá vyšla z nejakého pekla, v intervaloch nahlas vykrikovala Santosovo meno. — Revolúcia pokračuje. — Prepadávajú banky. — Santos je pánom mesta. — Nová bieda! — Kriminál. — Dia-bolstvo pýchy. — Nenávisť volá nenávisť.

            Malvína ich počúvala a spomínala si na násilie, ktoré podstúpila. Námestie sa stalo hniezdom kliatieb, strachu, nádejí. Zdalo sa, že tí chudobní a nešťastníci sa na periferii mesta a v deň pred revolúciou utáborujú k bitke, ktorá je prehraná už prv, ako bola začatá. Zvon kostolíka volal na prvú svätú omšu bojazlivo, ako by sa bál, že ho počujú aj za námestím.

            Roje kuľhavých, ochromených a starcov, medzi ktorými vynikal cylinder »ministra«, prešly náhlivo okolo.

— Poďme počuť pátra Benvenuta. — Azda nám povie niečo o revolúcii. — Santos nie je priateľom kňazov. — Priateľom? Je Antikristom! — Hovoria, že chce zaujať kostoly. — Dúfajme, že k tomu nepríde.

            Dúfajme: vždy a vždy nádej! A či aj ona, Malvína, ako tí nešťastní na námestí, ako tí, čo teraz vchádzajú do kostolíčka, azda ešte nedúfa? Ktovie, či sestra myslela na ňu. Ktovie, či ešte uvidí Klaudia. Prišla kvôli tomu. Musí ho nájsť. Nemôže žiť v tomto duševnom stave. Modliť sa! Modliť sa! Ale to jej nestačí. A potom nie je svätá, ale úbohá žena v zajatí vášní, prevrátená pudmi, zbavená vôle.

            Prichádzala iná skupina slepých, epileptikov a šialencov. Poznala Michelina. Všetci sa brali do kostola a námestie zostalo skoro opustené, či zabudli na ňu? Prečo neprichádzajú? čo robí sestra Spes? Veď z jej návodu išla k tej žene. Nebolo ľahko prejsť cez mesto prvými buričskými hordami. Ale nemala šťastie. Keď po tisících ťažkostiach prišla k bráne kniežacieho bytu, rezervovaného tanečnici, mohla rozprávať iba s jej dámou, mladou Indkou chladnej krásy a prehnanej dôstojnosti. Tam sa na svoje veľké prekvapenie dozvedela, že práve pred pol hodinou, okolo polnoci, princezná, azda pre zvláštne liečenie, sa uzdravila.

            Dáma jej v krátkosti povedala, že choroba, ako prišla, tak odišla a že princezná skokom a s výkrikom skočila s postele a šialená od radosti hneď telefonovala svojim priateľom a obdivovateľom, medzi ktorými na prvom mieste bol Santos, hrdina revolúcie.

            Istotne v tej chvíli, keď sa rozprávala s dámou, tá krásna bytosť vstúpila asi triumfálne do nejakej siene, aklamovaná ako bohyňa, aby v nej rozhodila semeno žiadostí, ilúzií a hriechov.

—        Nuž ako sa vodilo včera večer? Teta Marietta stála pred ňou s rukami opretými o boka razom ju prebudila z dúm.

—        Výborne. Viete, tá tanečnica sa uzdravila.

—        Čo ma po nej! Ale ako sa má vaša vec?

—        Ach, ohľadom seba neviem ešte nič. čakám. Sestra Spes povedala, že sa bude modliť.

            Starena ako obvykle zapískala.

—        Potom sa upokojte a čakajme, že Pán Boh to už zariadi. Niekedy mu nie je náhlo. Má čas pre seba. — Potom sa pozrela vôkol a pokračovala: — Dnes ráno sú tu nové tváre. A aký hlad! Nepokoje v meste. Ale nám na tom málo záleží. Nemáme čo stratiť... A stojíte tu na slnku? Pripeká tak, že pod ním puká hlava! Na polievku neotvoria prv ako za tri hodiny. Poďte do kostolíčka. Je tam dobre, čerstvo. A lavice sú pohodlné.

—        Dnes káže páter Benvenut — prerušila ju akási starena, znetvorená jamkami po osýpkach — a ten rozpráva dobre.

—        Páter Benvenut! — zapískala starena. — To je františkán. Naozaj rozpráva veľmi dobre. Ja tomu nerozumiem Poďte teda.

            Malvína viac pre teplo, ktoré začínalo byť nepríjemné, ako z túžby počúvať rehoľníka dala sa naviesť a vošla.

            Kostol bol preplnený ľuďmi: všetky choroby a všetky nádeje. Stojatý zápach biedy. Hŕby bariel, vozíky. Duté záchvaty chronického kašľu. Nárek, šepot, modlitby, vzdychy, netrpezlivosť; tenké nitky, ktoré viazaly dušu k duši a spájaly v drahocennú výšivku utrpenia všetky tie storaké útrapy. Slová Kristove »ut omnes unum sint« nikdy nevyvolaly užší vzťah medzi kňazom a týmito nešťastnými ľuďmi.

            Františkán slúžil omšu celkom pomaly. V teplej atmosfére, kolísanej tichým šepkaním modlitieb, Malvína unavená nočnou námahou, myslela na sestru Fides i na sestru Spes a zaspala.

            Tie dve sestry boly naozaj spolu.

            Sestra Fides, celá rozrušená, vybehla po schodoch, aby oznámila neočakávanú veľkú zprávu, istotne zázrak, ale vo svojej žiarlivosti na túto prvotinu bola prekvapená, keď sestru Spes našla na posteli. Zahrnula ju srdečnými otázkami.

—        Čo vám je? Bolí vás niečo? Nie ste chorá?

—        Chorá nie, cítim sa dobre, ale som trochu unavená. Bolo by treba prosiť m;atku predstavenú, aby prišla ku mne. Ale aké zprávý mi nesiete?

—        Nuž mám vám oznámiť, že tá tanečnica sa uzdravila. Uzdravila! žena, ktorú som vám včera večer predstavila, čaká vás dolu, aby vám všetko vyrozprávala.

—        Uzdravila sa! — opakovala s radostným výkrikom sestra Spes. — Vďaka buď Bohu! — A potom ako by pre seba: — Ktovie, či teraz príde ku mne ...

—        Istotne je to zázrak na váš prihovor, sestra Spes.

—        Nevravte to. Nie — a s ľahkým váhaním dodala: — A viete aj, kedy sa uzdravila?

—        Áno, včera o polnoci. Tá žena vám to vyrozpráva. Ale teraz treba myslieť na vás.

            Sestra Spes s očima, plnými slz, upretými na kríž, s rukami sopätými ako k modlitbe, vyzerala, ako by duchom bola ďaleko.

—        Na mňa? — povedala, ako by sa prebúdzala. — Och o mňa nemajte starosť.

—        Ako to? Všetci potrebujeme sestru Spes. A moji klienti si vás žiadajú. Chcú vás vidieť. Toľko ľudí vždy chce s vami hovoriť! Je toľko ľudí, ktorí potrebujú útechy.

            A potom treba sísť do záhrady k našim včelám a k našim kvetom.

-          Istotne ... Istotne...

-          Ale plačete, teraz? Prečo?

—        Mám toľko radosti v sebe ...

—        A plačete od radosti? Aké čudné stvorenie! Sestra Fides sa na ňu mlčky pozrela a potom, obzrúc sa vokol a nuchajúc vo vzduchu, pokračovala:

—        Aká zvláštna vôňa je tu!

—        To možno voňajú poľné kvety. Týmto mojím okienkom, ktoré je ako by zárezom do vzduchu, prichádzajú všetky vône, zvuky...

—        Nie. Nie, to je niečo iného. Mohlo by sa povedať že ste vytrhali všetku mátu z našej záhrady. Ale nie, videla som ju dnes ráno. — A zamyslenejšia pokračovala: — Viete, je mnoho podobnosti medzi Annou Katarínou Emmerichovou a vami.

—        Nevravte tak, prosím vás o to — prerušila ju sestra Spes a začervenala sa.

—        Ba áno. Horúčka, symboly, videnia, proroctvá, vtáky kvety... a potom táto vôňa... Nikdy predtým som ju tú necítila. Nie sú to polia. Nie je to jar. Pamätáte sa, svätá Katarína dei Ricci zaváňala fialkou, svätá Rosa z Viterbia ružou svätá Terézia z Avily ľaliou, jazmĺnom a kosatcom, rany svätej Lidviny, ktorú máte tak rada, vyparovaly zvláštnu škoricovú esenciu... čudné. Spomínate si?

            Okienkom vletela lastovička, s ostrým štebotom obletela dookola a rýchle vyletela, aby sa o chvíľu s ešte väčšou radosťou a prudkosťou znovu vrátila. Z hniezda, čo viselo pod strechou nad oknom, ozval sa akord zúfalého štebotania, isté hladové volanie. často ma prichádzajú navštíviť lastovičky...

            A Titti už viac neprišiel?

            Jeho návštevy sa opakujú večer. Teraz je asi veľmi zamestnaný. A máte zprávy z mesta?

            — Zlé, sestra, zlé. Revolúcia napreduje. Zdá sa, že kazdu chvíľu sa zmocní vlády Santos. Nebudú to radostné dni ani pre Cirkev ani pre rehole. A čo s tou katedrálou, ktorá mala byť posvätená práve tento týždeň? Je taká krásna. Zo záhrady, kde sú včely, vidieť ju v plnom slnku s jej siedmimi vežami ako žiari sťa mesto, osvetlené mystickym snom. Vyzerá oblečená ako nevesta, celá biela na zeleni vŕšku. Pozerám sa na ňu každé ráno a pozdravujem ju rukou ako priateľku. A zdá sa mi, že rozumie a volá k sebe. Viete, ako ju teraz nazývajú? V tieto dni sa to rozchyrilo všade a moji klienti mi o tom referovali. »Katedrala bez Boha, pretože ten hrozný Santos povedal, že prva vec, co urobí bude zrekvirovanie kostolov a zmocneme sa katedrály. Nech mu Boh odpustí... Prišli mi práve povedať, že z nej urobí divadlo alebo biograf...

            Nech mu Boh odpustí — zakončila sestra Spes. — Ale nestane sa to.

            Sestra Fides sa na ňu pozrela. Hovorila, davajuc do poriadku tých niekoľko vecí v cele, pričom do každého pohybu vkladala nekonečnú lásku. Odrazu sa zastavila, obrátila sa a tlmeným hlasom povedala:

-          Povedali ste kedysi, už dávno, že katedrálu nebude svätiť biskup, ale jednoduchý rehoľník.

            Povedala som to , nakoľko som to mohla pochopiť z videnia.

            Čudné. Pamätáte sa, čo hovorí Anna Katarína- Videnia su napísané v knihe, uschovanej na vrchu prorokov a nadľudskými cestami sú prenášané hodným osobám

            Pamätám sa  A tak sa teším» keď že aj vy máte rada Annu Katarínu , tú obdvivuhodnú mystickú utrpenia. Ale treba sa modliť, mnoho modliť sestra Fides aby neporiadok zmizol, šialenstvo prestalo, nenávisť klesla a aby sa laska, dobrota, vzájomná zhovievavosť,vzájomná znasanlivosť, bratstvo všetkých tvorov vrátilo na zem

— Príď k nám kráľovstvo Tvoje Pane – zašepkala po chvíli ticha sestra Fides

            Sestra Spes pokračovala, ako by hovorila sama k sebe:

            Všetky ideály sú vzdialené a cesta k nim je vždy drsná a tvrdá, ale srdce podopiera telo, ak nejaké svetlo svieti na cestu. Treba ísť, sestra, stále ísť. k svojej méte i cez ťažkosti a skúšky. A treba mať presvedčenie, že obeta nie je daromná  Ľudia nechápu hbký náboženský význan života , vidia  iba bezprostrednú skutočnosť vecí a smerujú iba k realzovaniu svojich túžob ,ktoré volajú výdobytkami  Ale poravdivé výdobytky sú to , čo konáme v tichu pred sebou samými ,zacenu zriekania sa obety

            Sestra Fides počúvala s obdivom , s otvorenými očami ,ako by pila slová , ktoré prýštily sťa zahalené do mystického svetla , a myslela si ,že sestra Spes je ,už naozaj jednou z tých bytostí , o ktorých sa zdá , že Boh na ne dlhšie zabudol na zemi , aby ľudstvo nezúfalo nad sebou a pokračovalo vo svojom pomalom a namáhavom výstupe k veškému idiálu ,ktorý ho čaká

            Príď kráľovstvo Tvoje, Pane...

            Lastovička vletovala dovnútra a zas odletovala a črtala za sebou azúrové brázdy. Zvon na kostole zvonil. Charakteristický šum davu rástol rytmom i úzkosťou.

—        Dnes ráno budete mať mnoho ľudí — ozvala sa znovu sestra Spes.

—        Áno, a ja som tu taká bezstarostná. Ale oduševňujem sa. A potom vás mám tak rada a tak rada vás počúvam. Viete rozprávať o veľkých veciach jednoduchými slovami a ste taká ponížená. Vás rozumiem, keď hovoríte aj o veciach, ktoré nepatria už k našej zemi, zatiaľ čo iných svätých ...

            Sestra Spes sa začervenala v tvári a prerušila ju: čo to vravíte, sestra! Ponižujete ma. Ja nie som nič, neviem nič, nič ...

            Na chodbe zrýchlené kroky. Rozrušené hlasy pri dverách. Ktosi prudko zaklopal. Potom chvatne vošly matka predstavená, sestra Eliana a sestra Nemesia.

—        Tu je. Hľa — povedala drsne, tónom obžaloby sestra Nemesia. — Dalo sa čakať. Každé ráno jej prichádza referovať, čo počuje a čo vidí, a potom ...

—        Mlčte, — rozkázala matka predstavená. Stála medzi sestrou Elianou, trochu zmätenou, a sestrou Nemesiou, ktorá nevedela zakryť radosť zo svojho triumfu, a pozerala sa na sestru Spes, čakajúcu so sopätými rukami, s privre-týma očima, bledá a nehybná.

—        kuchyne volajú, námestie je plné a pri vzbure v meste treba, aby všetky sestry stály na svojich miestach — znovu začala sestra Nemesia, ktorá už nevedela ovládať svoj hnev.

—        Sestra — odpovedala tvrdším hlasom matka predstavená — mali by ste sa naučiť ovládať sa.

—        Ovládať sa, ovládať sa... Všetky sestry majú byť

na svojich miestach... A ak je slabá, pretože ju Eucharistia nemôže udržať pri sile, má jesť.

—        Vykážem vás odtiaľto, ak budete pokračovať. Ne-prišly sme sem počúvať vás a robiť podobné scény.

—        Ale zistiť to, čo som vám povedala.

—        Mlčte už! Rozkazujem vám! Som predstavená a mys. lím, že som si vždy konala svoju povinnosť. Uvedomujem si teraz, že mám na to aj právo. Rozkazujem vám mlčať — a potom, usilujúc sa premôcť a zmeniac tón, pokračovala prívetivejšie: — Sestra Spes, viete, že od prvého dňa som mala k vám úctu a sympatiu a že vaša zbožnosť a správanie sa ma naplnily veľkou dôverou. Dovolila som vám dokonca prijímať návštevy v hovorni práve preto, lebo som vycítila z vôle božej, že vzdelaním a svojím životom vo svete ste si získali poznatky, vedomosti a spôsob reči, ktoré môžu blahodarne účinkovať na zarmútených a nešťastných. Ukázala som vám konečne rôzne znaky blahosklonne.' Je tak? Odpovedzte.

—        Áno, matka.

—        Vždy som hovorila, že si neželám, aby vás mladé sestry prichádzaly navštevovať do cely. Viem, že ma nepo-slúchly. Mlčte, sestra Nemesia, neskončila som! K tomu dnes zprávy z mesta nie sú dobré. Ba, z rôznych strán prichádzajú zlé chýry. Vzbúrenci, v tomto prípade lepšie povedané neverci, uskutočňujú svoje zámery. Mesto je takmer v ich rukách, čakajú nás azda smutné dni. Istotne blížia sa ťažké chvíle. Počujete dav, ktorý rastie? Ako im dať ešte polievky? Ale čo robiť? Potrebuje všetky naše sestry, rozumiete? Všetky musia byť na svojich miestach. Výnimka sa môže stať iba pre vážne prekážky, a vtedy by som mala hneď o tom vedieť. Odpovedzte!

            Nastalo ticho. Zdalo sa, že sestra Nemenia chce ešte povedať nejakú pohŕdavú vetu. Jej oči iskrily zle potláčanou radosťou. Sestra Eliana so zronenou tvárou, s očima, za-stretýma slzami, pozerala na sestru Fides, ktorá so svesenou hlavou ticho plakala. Sestra Spes sa uprene zadívala na matku predstavenú a tichým hlasom povedala: _Nevládzem stáť na nohách.

—        Slabosť, slabosť, prirodzene, málokrvnosť ... — prerušila ju sestra Nemesia, ktorá bola stále rozčúlená.

—        Mlčte už — zvolala tvrdšie matka predstavená — a pokračujte vy, sestra Spes! Počúvam vás.

            Nemôžem už nič povedať. A nevládzem ani vstať.

—        Nevládzem. To sa ľahko povie! — vyskočila znovu sestra Nemesia. — Ale treba sísť s postele. Treba sísť a čistiť, umývať, zametať. Práce je pre všetky. Ja už tiež nevládzem. Už mesiace znášame krivdy a sme zhovievavé k tejto sestre, ktorá je ako všetko ostatné, nie lepšia od iných...

            Prekvapené a pokorené sestry počúvaly výbuch zlosti sestry Nemesie, ktorá sa dala úplne unášať svojej antipatii, nevedela sa vôbec ovládať.

—        Máte pravdu — prerušila ju sestra Spes. — Som posledná služobnica božia a túžim iba po jednom: zostať skrytá v samote. Prežívame ťažké časy a neporiadok sveta búcha na naše dvere, šialenstvo ľudí zasiahne i sväté veci, ktoré máme rady a ktorým slúžime. Musíme byť všetky zajedno. Ale sestra Nemesia má pravdu a v čomkoľvek ma považuje za vinnú, prosím ju o odpustenie a ľutujem, ze nemôžem vstať a kľaknúť si k jej nohám.

—        Urobila už raz túto komédiu — pokračovala nesmie-riteľná sestra Nemesia s penou na ústach, otrávená už čírou spomienkou na to. — Proroctvá!... To sestra Fides jej istotne všetko referovala. ..

—        Dosť! — vykríkla matka predstavená rozčúlená. Vaše správanie sa nie je dôstojné, ani nesvedčí k habitu, ktorý nosíte. Neviem, aký dôvod nenávisti máte proti sestre Spes, ktorá z toho, čo konala a koná, musí zodpovedať Bohu, svojmu spovedníkovi a mne.

            Zastala náhle a ňuchajúc okolo trochu znepokojená, zvolala:

—        čo to tu tak vonia? Naozaj, čudná vôňa.

—        Možno prichodí z polí. Moja cela je jej zvláštnym spôsobom vystavená.

—        Zvláštne, prirodzené, všetko je zvláštne — zahundrala unudená sestra Nemesia. — Ja nič necítim.

—        A ja predsa cítim vôňu kvetov, ba máty. Mohlo by sa dokonca povedať, že vychádza z vašej postele. Skryli ste azda kvety ? Máte ich tak rada ?

—        Och, nie, matka predstavená — odpovedala zmätená sestra Spes. — Neskrývam nič, ba ani nič necítim.

—        Ale ja cítim — odsekla matka predstavená. — A vy, sestra Eliana?

            Mladá sestra prikývla bez slova a ďalej hľadela na sestru Fides, ktorá mala svesenú hlavu a stále plakala.

—        Môžem sa staviť, že skrýva kvety v posteli. Má ich tak rada — zakončila sucho sestra Nemesia. — Treba to zistiť.

            Sestra Spes sa nad náhlou urážkou zapálila v tvári, vykríkla a chytila rukami prikrývadlá.

—        Pre Boha, nie! Nerobte to!

            Matka predstavená, trochu ustarostená pozrela na sestru Spes, pohybom ruky prepustila sestru Nemesiu, ktorá sa sarkasticky usmiala, obrátila sa k mladým sestrám a pokojne povedala:

—        Asi vás potrebujú. Choďte dolu. Námestie je dnes ráno plné. Buďte opatrné a zdržanlivé ako obvykle. Chvíľa je vážna.

            Potom, keď všetky odišly, priblížila sa k Iraku a pevným, ale sladkým hlasom povedala:

            Nuž čo máte povedať svojej predstavenej ? Sestra Spes sa na ňu pozrela. Veľké oči, žiariace ako hviezdy, boly zastreté plačom, ktorý slabo zakrýval nekonečnú veselosť. Vôňa divej máty vystupovala ostrejšie z prikrývadiel.

            V tej chvíli v cele zaznelo hlboké zadunenie. Potom hukot hlasov, kriku, revu z námestia, potom znovu šum davu ako znepokojené vlny rozbúreného mora. Ešte jedna detonácia. A ešte ďalšia. Hukot hlasov, kriku a ozvena výstrelov sa striedaly ako poplašná symfónia vzbury.

            Ktosi zaklopal na dvere. A akýsi hlas vykríkol:

—        Revolúcia! Vzbúrenci! Vzbúrenci! Sestra Klára, bledá, (trasúca sa vošla do cely:

—        V meste vypukla revolúcia. Revolucionári idú sem. Kričia: »Smrť im! Smrť im!« Bude to ako v Mexiku. Proti nám! Proti nám, chuderám!

            Matka predstavená spýtavo pozrela na sestru Spes. Sirény tovární zúrivo zavýjaly. Dolu rástol huk. Zdalo sa, že dav na priestranstve pred kláštorom je šľahaný strachom.

            Nebojte sa — povedala konečne sestra Spes. — Nám sa nič nestane.

            Vzbura skutočne vypukla. Plameň, ktorý sa už dávno tajil pod popolom, vyšľahol. Zástupy utečencov prichádzaly postupne na námestie, kde aspoň rozdeľovanie polievky bolo isté.

            Mesto je v ohni! — Santos je pánom bojišťa! — Ten Antikrist sa chce dať vymenovať za prezidenta! — Jedného dňa urobíme my revolúciu a potom... — Továrne sú obsadené robotníkmi. — Aj kostoly obsadia! — Ako v Mexiku! Ako v Mexiku! Aj katedrálu obsadia!

            Zpráva o tom letela z úst do úst. Nešťastní, chudobní, každodenní klienti boli najviac prekvapení. Revolúcia sa ich nedotýkala. Chudobní boli a chudobnými zostanú. Slepí, hluchí, nemí, epileptici, šialenci, chromí, chorí nerobia revolúcie. Nešťastie je živlom poriadku a spravodlivosti.

            Katedrály sa nesmia zmocniť!

            Vláda, banky, továrne, domy môžu zmeniť majiteľa, pretože na tom im málo záleží, keďže sa zrodili otrokmi všetkých. Jediné ich dedičstvo je nešťastie. A na nešťastí niet daní, poplatkov, mzdy, nikto oň nebojuje, nikto ho nezvele-buje slovami. Pred Bohom všetky podstúpené skúšky, všetky nešťastia, všetky nahromadené útrapy sú zvučnými mincami. Slepota, nemota, bláznovstvo, epilepsia, šialenstvo, rôzne choroby sú vlastne cennými papiermi, akreditovanými v banke dobrého Boha. Námestie chudobných je jedinou ich burzou. Kostolík Alba del Rio, v nádeji, že katedrála bude posvätená, je jediným kráľovským palácom ich. bied.

            Prečo by sa teda mali zmocniť katedrály?

            V daždi a v snehu kostoly sú útulkom. V slnku a v horúčosti kostoly sú azylom. V skorých ranných hodinách, keď sú ulice pusté, v kostoloch je vždy niekto. V poludňajších hodinách, keď sú ulice preplnené ľuďmi, v kostoloch je vždy miesto. Keď vonku triumfuje svetlo, v kostoloch je ešte tma. A keď sa na zem začína spúšťať tma, v kostoloch horia sviece. Na tiché zastavenie sa, na zúčtovanie prijatej almužny alebo na zúčtovanie s vlastným svedomím, ktoré kričí, kostolné lavice sú vždy dobré. Keď sa človeka zmocňuje únava, keď naňho doráža spomienka alebo keď ho trápi nejaká bolesť a človek túži byť sám, aby mohol plakať bez toho, aby sa niekto dotieravý pýtal na príčinu, v kostoloch je vždy oltár nádeje. Keď sú domy zatvorené a už nikto nevie povedať dobré slovo, kostoly sú ešte otvorené a na oltári je obraz Bohočloveka, ktorý môže každému povedať to, čo potrebuje. A potom sú v nich mramorové stĺpy, svietniky, sviečková obloha, lúky z kadidla, intímne kaplnky so zlatými Madonami, krvavé svetlo blízko oltára, organy, ktorých hlasy vyvolávajú nostalgiu, sklené okná so snivými svetlami, ktoré sú rubínovými, topasovými a smaragdovými zábradliami na magických záhradách.

            V každej rane, ktorá bolí, je tŕň a kvet a v každej žobráckej mošne perla, krajšia ako koruna kráľovská.

            Nešťastníci teda neuplatňovali svoje právo na divadlá, banky, dielne, továrne, ale iba na kostoly. A majú hypotéku i na tej katedrále, ktorú stavali tam dolu, na vŕšku, vysadenom gaštanmi, neďaleko kláštora, takže stačí postaviť sa na jednu alebo druhú stranu, aby ju človek videl žiariť na slnku s jej siedmimi vežami, opásanú pásom stromoradí. Katedrála, ktorá mala byť čoskoro posvätená, je domom božím, domom všetkých: bohatých i chudobných, šťastných i nešťastných. Chystali sa už takto v mase ísť tam hore v deň posviacky, pretože čím je krajšia, tým vo väčšom počte ju musia osláviť ako najvznešenejšiu dcéru z príbuzenstva chrámov, lebo sa stáva nevestou Kráľa Kráľov, ktorý bol chudobný a poznal všetky nešťastia. I on bol chudák ako oni, a k tomu ešte ukrižovaný. A či slepota, nemota, bláznovstvo, epilepsia, šialenstvo, choroby nie sú ich krížmi ?

            A preto katedrálu nebudú smieť obsadiť!

            Zprávy zatiaľ prichádzaly vždy v strhujúce j ších vlnách.

— Santos urobí z katedrály zvukové kino. — Bude to náboženský boj ako v Mexiku. — Diabol ženie toho hrbáňa! -^Katedrála nesmie byť obsadená! — Sestra Spes mala pravdu, že katedrála nebude posvätená. — Katedrála bez Boha!

            So skupinou robotníkov prichádzali Mayer a Alberti a zpráva o katedrále, ktorú tu počuli opakovať, pôsobila na nioh ako ohromenie, niečím, čo nemôžu prekaziť.

            Klaudius bol veľmi rozrušený; dozvedel sa, že Malvína, ked' prenocovala niekoľko ráz v Azyle štvrti Rosaria, viac sa doňho nevrátila a že ju často videli v týchto stranách. Podľa popisu tá žena, čo zahynula pri stroskotaní a o ktorej mu rozprávali, bola ona. Hľadal ju dychtivo v dave s rozbúreným srdcom. S predtuchou, ktorá sa duše tak často zmocňuje, cítil, že to bude deň ich stretnutia. Zabudne na. všetko. Veď aj tak sa už na nič nepamätá.

            Otvorenými dverami kostolíčka vychádzaly zápalisté kazateľove slová. Krátke, suché, presné vety, lámané tichom lode, niesly sa von s ľahkým dunením, ako by vyskakovaly z tieňa na slnko.

            Páter Benvenut neváhal ani chvíľu. Len čo sa dopočul o veci, vystúpil na kazateľnicu a smelo v tejto vážnej hodine povzbudzoval ľud, plný bolestí a chorôb, aby znášal všetko trpezlivo a s dôverou v Boha.

            Prišiel nedávno do mesta s určitým poslaním a čoskoro si vyvolil kostolík Alby del Rio za miesto svojho pôsobenia. Opustil ako veľmi mladý rodné Assisi a žil desať rokov v každodennom boji za františkánsky ideál, čoskoro zbadal, že medzi týmto kláštorom a kostolom, oddelenými od seba iba stáročným brestom s kŕdľami vtákov, prebýva jasná, vznešená a sužovaná pani Chudoba.

            Tento chudý, vysoký a hnedý muž uchovával si v očiach sladkosť, ktorú získal v kláštore sv. Damiána, ovenčenom olivami, kde složil svätý František Pieseň tvorov, a v hlase mal sviežu prudkosť prvých mystikov horúcej Umbrie.

            Držal ľavú ruku na františkánskej korde a používal iba pravej, aby rytmickým pohybom niektoré vety podtiahol, zarámoval, doprevadil a vyzdvihol. Jeho teplý a ušľachtilý hlas, ktorý vychádzal z duše, dral sa k duši, rezal, žeravo vyznačoval a ožiaroval cestu. Ako opravdivý rečník, ktorý sa sformoval dlhou disciplínou, vedel, že ten, čo hovorí, je veľmi často výrečným nástrojom mlčania davu, ktorý pri počúvaní mu azda bez jeho vedomia vnúka svoje pochybnosti a svoje útrapy, aby si ich po automatickom spracovaní a preosiati osvojil, v presnej forme vysvetlil a aby objasnil i nejasné idey, ktoré sú v kolektívnom svedomí ešte len v zárodku. Ako opravdivý rečník cítil vibrovanie, ktoré v určitých chvíľach vychádza z davu a prichádza k duši toho, čo hovorí, ako by v ňom chcelo vyvolať hlasnejší a dlhší akord. Ako absolútny pán slova a formy, ktorý vie dať svojej reči zafarbenie chvíle a duševného stavu, vždy prítomný sám v sebe, aby mohol eliminovať, rozdeľovať a usporiadať rečnícku matériu, rozoberal v ten deň so zriedkavou rovnováhou a s hlbokou znalosťou tému o veľkej dôstojnosti chudobných, obľúbenú tému Bossuetovu, pričom v duchovnej skrinke svojho poslucháčstva nachádzal pochopenie preto, aby udalostiam dal nový vzrušujúci význam.

            Kde-tu zaznelo ďaleké zadunenie, rev sirény, hukot kriku, ktorý sa dvíhal z mesta, trhal počúvajúcim zástupom a zvyšoval kontrast s pokojnými a odmeranými slovami rečníka, čo vyzýval k dôvere v Prozreteľnosť Božiu.

            Na námestí, kde bolo viac ľudí ako obvykle, Klaudius úzkostlivo hľadal. Kde je? Kde je?

            A hľa odrazu v skupine žien, tu pred sebou ako kedysi, ako vtedy vidí svoju Malvínu.

            Myslel, že !sa zapotáca; sotva zbadal jej postavu, rozohnal posledné hmly a nevidel ju telesnýma očima, unavenú utrpením, ale takú, akú mu ju jeho horúca túžba pripomínala z čias ich vidieckej idyly.

            S výkrikom jej mena rozbehol sa k nej.

            Malvína, neveriac skoro sama sebe, sa Obrátila a keď túžba dala pred sebou trochu zohnutého a unaveného, ako jej ho vlastná výčitka predstavila, bez slova vypukla v plač.

            Padli si jeden druhému do náručia a zas sa od seba odtrhli, aby sa lepšie videli.

            Všetci nešťastnici, čo stáli okolo, hľadeli na nich bez slova,

            V skupine slepých akýsi vodnateľný človek s veľmi malými nohami podopieral usmievajúceho sa blázna s penou na ústach, blázna, ktorý sa na nich uprene díval a opakoval: »Polievka, polievka, polievka«. V hŕbe kuľhavých, mrzákov a epileptikov medzi akýmsi starcom s hrozne strhanou tvárou a mužom, čo zohýňal hlavu pre ohromný hrvoľ, ktorý mu visel ako vrece ovsa odpočívajúcemu koňovi, akási strašne chudá žena, s tvárou plnou strupov, žena, ktorá vyšla z bohvie akej potupnej diery, dávala svoj zvädnutý prsník dieťaťu, tiež iba strup, kosti a hlava, zakrytému akousi špinavou handrou iba na pleciach, dieťaťu, čo s hladnou zúrivosťou salo mlieko 'biedy.

—        Uvidíš, plavovlasá hviezdička, že zabudneme na všetko a začneme nový život, kde budeš chcieť, ako budeš chcieť ... Neboj sa ...

            Hľadal slovo za slovom vety, ktoré mu prišly na um pred desiatimi rokmi, v ten novembrový večer, keď posledná nádej zomrela a keď sa zdalo, že dážď nikdy neprestane. Pery nemohly nájsť slová, ktoré sa odrážaly v ich pohľadoch. Bľabotali vety, ktoré vystúpily zo spomienok ako rytmus nezabudnuteľnej hudby. Boli prekvapení, že sa vidia telesne takí zmenení, každý po vlastnej skúške, ale s tou istou dávnou dušou; ich pohľady išly vždy hlbšie v hľadaní koreňa ich lásky, aby videli, či ešte môže rozkvitnúť jar.

—        Uvidíš, plavovlasá hviezdička, uvidíš ... Nebadali, že k vytvoreniu svojho sna znovu sa chytali úlomkov strateného šťastia, ktoré obnovilo odpustenie a výčitky. Usmievaly sa cez slzy a číhali jeden druhému na pery, ako by čakali, kedy sa na nich zjaví vlastná túžba.

—        Ak budeme mať chlapca, dáme mu meno Tsum Tsum Tsum a 'bude čínskym cisárom.

            Na troskách spomienok znovu rozkvitala hra.

—        Ak budeme mať dievčatko, nazveme ho Ciú Ciú Ciú a bude japonskou tanečnicou.

            Z kostolíka hlas pátra Benvenuta povzbudzoval k dôvore v Prozreteľnosť a slová, ktoré boly volaním pastiera k ovciam, zmieraly pod hlbokým dunením výstrelov.

            Z mesta sa dvíhaly stĺpy dymu a tu i tam vyšľahovaly plamene.

            Nenávisť sa vydala na pochod smrti. A ešte raz sa rodila láska.

            VI

            Slnko bolo už vysoko, pretože v cele sestry Spes lámalo slávu azúru a zlata. Námestie, preplnené ľuďmi viac než obvykle, prezrádzalo úzkosť a strach nepokojného davu, ktorý si nie je istý zajtrajškom. Skupiny mrzákov, slepých, hrbatých a ochromených pretriasaly udalosti. Okolo brestu súvislé masy nešťastníkov s predstaviteľmi všetkých nešťastí, počúvaly improvizovaného rečníka, akéhosi znetvoreného epileptika, ktorý vysvetľoval vážnosť Santosovho revolučného činu. Na lavičke bolo kostola, na obvyklom mieste, teta Marietta rečnila medzi starcami. Pri dverách na rozdeľovanie polievky stála iná skupina slepých a ochromených, tí čo museli byť v každom prípade prví, a rozumkovala o tejto mimoriadnej veci. Uprostred nich ovládal situáciu vznešený, »minister«, jediný cylinder na námestí.

            Odrazu, ktovie z akého tajomného sentimentálneho dôvodu, všetci tí nešťastníci, ktorí nemohli revolúciou nie získať ani stratiť, cítili sa týmto Santosovým činom urazení.

— Revolúcia zomrie v krvi. — Katedrálu nesmú obsadiť! — Treba brániť katedrálu! — Chceme sestru Spes! — Len aby sa uzdravila, ináč je zle. — Michelina, prečo nikdy neprší ? — Sestra Spes!

            Zvony boly nemé. Kláštor mlčanlivý. V cele sestry Spes posvätné ticho. Na posteli s polootvorenými krídelkami stál Titti, obracal sivú hlavičku napravo a naľavo a spýtavo hľadel živými a iskriacimi očkami. Potom urobil malý skok a sadol si na prikrývadlá, bližšie k sestre Spes, pričom bojazlivo zaštebotal, ako by sa bál, že ju zobudí a ako by jej chcel povedať: »Nečuješ ma? Povedz! Celá izba silne zaváňala divou mátou, ako by ju bol niekto za plné priehrštia natrhal na blízkych lúkách. Zdalo sa, že Titti má radosť z tejto vône, ktorá sa šírila vzduchom. Opakoval svoje štebotavé volanie, púšťal sa na bojazlivý let na okno alebo ku krížu, aby tu potom zastal so sklonenou hlavičkou ako zvedavé decko, ktoré chce niekoho prekvapiť a nechce, aby ho zbadali.

            Sestra Spes ležala nehybne, s polootvorenými očami a s rukami, skríženými na prsiach, ako by spala. Zaspala nad ránom. A keďže bola veľmi bledá, ako z vosku, vyzerala ako mŕtva, keby nebol slabý dych prezrádzal v nej život. Iba kde-tu otvorila oči a usmiala sa niektorej sestre, ktorá na prstoch prišla sa na ňu pozrieť. Niekoľko ráz sestra Fides a sestra Eliana spolu skláňaly sa nad ňu a zadržovaly dych, aby počuly, či jej srdce ešte bije. Matka predstavená ju tiež neraz navštívila, prekvapená udalosťami týchto posledných dní, ktoré postavily sesitru Spes do takého neočakávaného svetla. Sestra Nemesia a tých niekoľko iných sestier musely pripustiť, že sestra Spes je nástrojom vôle božej. A celý kláštor v tých dňoch úzkosti a hrôzy, keď každú chvíľu sa čakalo rozpútanie náboženskej vojny, nadiktovanej Santosom, zastavil skoro všetku hmotnú činnosť, aby žil iba v tieni toho zázraku. Všetky sestry o ňom vedely. Tanečnica bola zbavená ochromenia, ktoré zasiahlo sestru Spes.

            Zprávy z mesta oznamovaly, že vzbura pokračuje, že ďalej získava terén a prívržencov. Všetko bolo v rukách vzbúrencov. Mnohé kostoly boly už zatvorené a krásna katedrála mala sa stať biografom alebo varietným divadlom. Azda zajtra... Azda dnes večer...

            Námestie, plné ľudí, ktorí ustavične čakali, že sa stane čosi neočakávaného, hovorilo iba 3 sestre Spes. Sama revolúcia pri nadprirodzenej udalosti, ktorá sa hneď rozchýrila, stala sa v reči iba druhoradým činiteľom.

— Ide o skutočnú výmenu. — Tanečnica chodí a sestra Spes leží. Svätá Mária Františka od Piatich Rán prorocky videla francúzsku revolúciu a dala sa ako sestra Spes na výmenu za iných chorých. — Nie je jediná. Sestra Fides povedala aj mne: jedna Španielka, Barbora od svätého Dominika, zomrela pred šesťdesiatimi rokmi ako obeta mystickej výmeny. — Zomrela? Len nech nezomrie sestra Spes! A potom je toľko iných ...

            Z blízkych štvrtí, najmä z Rosaria, prichádzaly ustavične zástupy mužov a žien, občanov, robotníkov, ktorí v neporiadku a násilí tých posledných dní začali si zjav sestry Spes zázračne vysvetľovať ako božie znamenie.

            Dav má často hlboko prorocké tušenia a spozoruje, i keď nejasne, symbolický a tajomný smysel shody dát a udalostí. Zpráva potom, keď prelomila úzky kruh štvrtí blízko katedrály, prenikla do mnohých častí mesta, zatiaľ čo páter Benvenut s obdivuhodnou odvahou a vierou pokračoval v povzbudzovaní a istom čakaní konca revolučných dní tým, že proti nenávisti staval lásku.

            Sestra Spes nemala o všetkých týchto veciach ani tušenia. Zmätená a trochu pokorená tým, čo sa stalo, keď sa so všetkým musela priznať matke predstavenej, vyzerala, ako by ju Boh položil na najvzdialenejšie hranice života, sťa do nejakého mystického skleníka, aby nič nepoškvrnilo ľaliu zázraku. Iba Titti ju strážil. Prichádzal na úsvite rána a odchádzal večer. Pre svoju pohotovosť, bdelosť a smelosť vyzeral ako vrátnik tej čudnej cely, ako by mal poslanie alebo právo byť tu. Sestra Spes ho počula prichádzať a odchádzať, cítila, keď poskakoval Mízko nej, skoro po jej rukách, skrížených na prsiach, keď zaletel na okno pozrieť sa na svet, aby videl, či je všetko v poriadku, a aby sa potom vrátil na posteľ. Videla všetko ako cez hmlu, čo zakrýva veci, osoby a zvuky, ale cítila, že žije na svojom lôžku milosti so zmeravenými nohami a s dušou, horiacou jasotom. Všemohúci ju pohrúžil do tej materiálnej nehybnosti azda preto, aby získala v stojatej pauze novú silu pre svoju úlohu. Ale akú? Nijaké znamenie jej ju ešte dosiaľ nezjavilo.

            Duša, ktorá vystupuje z prvých zástaviek boja a bolesti k vrcholom odriekania a meditácie, vie, že atmosféra výšav nie je taká ako atmosféra rovín. Aká je teda výšava, ktorú jej Boh určil? Mystická výmena sa stala tak presne ako chirurgický dokonalá operácia. A tá žena, tá služobnica zla, je teraz zbavená každej prekážky. Prečo ju neprichodí navštíviť? Prečo neodchádza z domu svojho pána, aby vošla do domu Otca? Azda príde ...

            Kde tu vo svojej naprávateľskej pasívnosti sa jej zmocňovala prudká túžba slúžiť aktívnejšie a teda harmonickejšie so svojou vôľou a so svojou talianskou povahou, plnou zápalu. A potom hneď prosila o odpustenie tohto nového hriechu pýchy, zatiaľ čo v spánku počula zmätený šum námestia, var vášní a bolestí, útrap a nešťastí a nad všetkým tým ostrý, rozhorčený krik slabomyseľného: »Michelina, prečo nikdy neprší? A potom: »Michelina, pôjdeš ?« Pomaly všetky slová zamrely a k jej ušiam prichádzalo iba toto posledné: Pôjdeš. Pôjdeš. Pôjdeš«.

            Kam? Prečo? čo to značí?

            Chápala vždy jasnejšie, že jej odpočinok má hodnotu určitých pauz, ktoré označujú náhlu zmenu v rytme vlastnej symfónie. A nový pohyb musí byť tým hlasnejší a slávnostnejší, čím dlhšia a hlbšia je pauza. Ale aká môže byť úloha, ktorá ju čaká? A hlas z námestia znel v jej duši rýchle, presne a šľachavo ako príkaz: »Pôjdeš. Pôjdeš. Pôjdeš«.

            Hľa, teraz to počula celkom zreteľne nad ostatným krikom. Ba ten hlas ju dokonca prebudil do skutočnosti. Zdola volajú jej meno. Neklame sa a prečo?

            Titti, poletujúci z okna na posteľ, ako by odpovedal šelestom krídel a predĺženým zaštebotaním.

—        Čo vravíš aj ty?

            Hlasy rástly ako hukot víchrice. Viac ráz slovo Spes vystúpilo k nej jasne ako volanie, čo chcú tí jej priatelia?

            Odrazu dvere cely sa otvorily a v nich sa zjavila matka predstavená so sestrou Elianou a inými dvoma mníškami.

            Sestra Spes sa sladko usmiala a rukou urobila pohyb ako by na pozdrav.

—        Prišli ste sa často na mňa pozrieť, matka. Ďakujem vám. Nemala som sily hovoriť a pohnúť sa. Cítila som sa neschopná najmenšieho úsilia, ale mnoho ráz som vás videla pri sebe. Ďakujem vám za to. Nepotrebujem nič okrem pomoci božej.

            Matka pozrela na ostatné sestry a hodila pohľad na vtáčika, ktorý prejavoval akési znaky netrpezlivosti.

            Vošly aj ostatné sestry, zatiaľ čo z námestia hlučnejšie vystupoval šum hlasov.

—        Čo je? Prečo ste všetky pri mne?

—        Sestra, pripravte sa na veľké prekvapenie — slabikovala matka predstavená s vážnou tvárou.

            Sestry, ktoré naplnily celu bielymi čepcami, blízkymi k sebe ako krídla rackov, pripravených k letu ponad rozbúrené more, prežívaly chvíľu nepokoja. Matka predstavená pokračovala:

—        Teraz sme sa dozvedely poslednú novinku. Prebudili ste sa práve včas, aby ste ju počuli Katedrála bude slávnostne otvorená dnes večer. Tá povestná tanečnica, ktorú poznáte a ktorú ste svojou obetou vrátili životu, bude tancovať práve dnes večer v katedrále, premenenej na divadelnú sálu. Počujete? Naši chudobní sa rozhorčujú. Kričia, že je to svätokrádež. Volajú vás. Chcú vás vidieť. Dozvedeli sa, ako ste chorá a pre koho...

            Dozvedeli sa? — povedala prekvapená sestra Spes po chvíli ticha. — A kto im povedal o mojom stave a prečo? Och, som tým zmätená. Nerada by som... — A potom, ako by oľutovala, že hovorila o sebe, pokračovala: — Povedali ste, že tanečnica bude dnes večer tancovať v katedrále. Je možná takáto nehanebnosť? Teda nepríde ku mne?

            A potom...

—        Chcete povedať, že vaša obeta bola zbytočná... —

prerušila ju matka predstavená.

—        Nie, niet zbytočných obetí. Ale to nie je možné — a potom s tou bleskurýchlou rozhodnosťou, ktorá charakterizovala už jej mladosť, zakončila: — To sa nestane!

            V tej chvíli na dne duše jasne a prenikavo počula ešte raz opakovať slovo príkazu: — Pôjdeš!

            Mohla by sa povedať, že medzi danou udalosťou a dušou, ktorá ju hľadá, je vopred určený pomer, ako by zárodok udalosti bol už dávno v duši, takže vo zvolenej chvíli sa zdá, že ktosi alebo čosi dáva signál k neodvratnému odchodu.

            Zdola rástol zmätený a strhujúci šum hlasov: — Pôjdeš!

            A Titti lietal ponad biele čepce, moduloval svoj ostrý tzri-lok, akoby tiež opakoval: -nPôjdeš!

            To je teda znamenie. Musí ísť, keď je to skutočne jej chvíľa Uprene sa pozrela na matku predstavenú, ktorá medzi nehybnými a trochu nastrašenými sestrami stála pred ňou a hľadela na ňu ako na jedinú záchranu.

            Sestra Fides vošla s výkrikom:

— Slávnostné otvorenie katedrály je určené pravé na dnes večer na šiestu hodinu. Páter Benvenut sa modlí, ó, my úbohé!

            Sestra Spes zachytila láskavý pohľad mladej sestry a potom v tichu, čo v cele zavládlo, slabikovala:

—        Nebojte sa, sestry. Boh nás neopustí. A katedrálu ne-otvorí tá žena. Modlite sa, aby sa uskutočnilo videnie, ktoré som mala. Teraz, ak mi to matka predstavená dovolí, rada by som sišla dolu.

—        Dolu? A ako?

—        Neviem. Nejakým spôsobom. Na nosidlách, pretože nevládzem stáť na nohách.

—        Och, áno! Dovoľte jej sísť dolu — zaprosila sestra Fides. — My ju ponesieme. Ja a sestra Eliana sme silné a mocné. Zdola ju volajú chudobní.

            Ostatné sestry sa k prosbe bojazlivo pridaly. Matka predstavená ako by chvíľu uvažovala. Rozhodnutie nebolo ľahké, čas utekal. Volanie mohutnelo. Konečne povedala:

—        Nech sa stane vôľa božia, sestra.

—        Amen! — odpovedaly všetky sborove.

            Sestra Fides a sestra Eliana už zmizly, aby premenily túžbu v skutok. Ostatné sestry sa pomaly a bez slova roz-išly.

            Vtáčik, keď obletel celu dookola, vyletel rýchle ako šíp s ostrým trilkom, ako by sa ponáhľal zaniesť túto zprávu kmotrom a kmotrám na breste. Matka predstavená, ktorá sama zostala v cele modliť sa pred krížom, obrátila sa k sestre Spes, so slzami v očiach ju objala a zašepkala:

—        Neviem ,čo sa dnes stane, ale nech vás Boh sprevádza, pretože vás iste vedie vnuknutie shora.

            Sestra Spes na znak pokory jej pobozkala ruky a privrela oci. Ozaj je to tá veľká chvíľa. Chce sísť dolu a prehovoriť s pátrom. Azda ešte raz sa jej náhle zjaví to, čo bude musieť vykonať. Musí rýchle prikročiť k činu. Svätokrádežne otvorenie katedrály tou tanečnicou je určené práve na večer. Nuž, bude ju treba predísť. Videnie sa musí uskutočniť.

            Sestra Fides a sestra Eliana vošly znova, teraz uz so starými nosidlami. S oddanou starostlivosťou položily na ne sestru Spes. Potom sestra Fides zpredu a sestra Eliana zozadu dvihly nosidlá.

            Zdola zaznel náhly hukot, ako by sa bola otvorila nejaka hrádza, aby uvoľnila cestu prudkej rieke. A potom vrenie stá hlasov.

—        Sestra Spes! Sestra Spes!...

            Dovolávajú sa vás, — zašepkala matka predstavena a otvorila dvere.

            Malý sprievod vyšiel a prešiel chodbou cez dva rady sestier, ktoré tu stály so sklonenými hlavami a so širokými krídlami bielych, chvejúcich sa čepcov. Mnohé sa prežehná-valy. Niektoré padlý na kolená. A všetky sa modlily, lebo cítily chvíľu zázraku.

            Sestra Klára potichu zašepkala:

—        Neviem prečo, ale toto všetko mi pripomína epizodku svätice, ktorej meno nosím. Svätá Klára v ktorýsi deň roku 1247 vyšla proti Saracénom s cibóriom v ruke, pama-

            Sestra Nemesia nepovedala ani slova. Mala plné oči slz. Do chodby sa vlial odrazu nový výkrik: »Sestra Spes!.. « Sprievod, za ktorým sa tiahol biely pruh sestier, začal sostupovať po schodoch. Výkriky davu teraz znely jasnejsie a bližšie. Bolo rozoznať i jednotlivé hlasy. Sestry sepkaly modlitby a pomaly napredovaly. Sestra Spes so zavretými očami žila vo svojom sne. Pri porte si žiadala, aby všetky zastaly a spolu sa ticho pomodlily, aby sa všetky duse spojily v jednom želaní s jej dušou na novú cestu.

            Vonku zaznel vysoký a davom hybaj úci hlas mladého františkána:

—        Bratia, prišla chvíľa!. Onedlho, keď brat Slnko odíde na iskriacom voze a na nebi sa zjavia prvé sestry Hviezdy 'vyjasnené, cenné a krásne«, muž, ktorý chce opanovať iných ľudí a ktorého ovláda diabolská pýcha, povedie svoje hordy k našej katedrále, k najkrajšiemu domu božiemu, aby prostredníctvom zlej ženy vykonal hanebný obrad. Modlime sa spoločne, aby sa to nestalo.ponad hlavy ako zástava znova zatrepotal výkrik:

—        Sestra Spes! Chceme sestru Spes!

            A to meno sa šírilo všade, lebo sa zostonásobilo na všetkých ústach, všetkými hlasmi a všetkým utrpením. Vyzeralo to, ako by nešťastný ľud volal svojho vodcu.

            Sestra Spes, veľmi bledá, otvorila oči a vyšla zo svojho sna. Pozrela na sestru Fides, ktorá stála nehybne ako socha pred portou, zatvorenou už dva dni, a na sestru Elianu, sto. jacu blízko nej v postoji zbožnej modlitby; potom ako by bola zmerala silu svojho malého verného sprievodu, povedala iba:

—        Poďme! Je čas! v Porta sa otvorila; v malej, tienistej predsieni v belosti čepcov, na smaragdovom pozadí záhrady, iskriacej na májovom slnku, zjavil sa sprievod sestry Spes, podobný drahocennému kostolnému oknu, ktorému chýba iba kadidlo, aby sa stalo oltárom.

            Námestie sa pohrúžilo do zázračného ticha. Nosidlá položili medzi slepých a mrzákov. Sestra Eliana na jednej a sestra Fides na druhej strane stály ako dve zažaté sviece. Ostatné sestry zastaly nehybne v porte, ako by čakaly istú milosť.

            Lastovičky štebotaly radostne a vo väčšej výške, smerom k slnku, škovránky sa naháňaly za zlatým prachom.

            Z brestu vychádzalo aleluja triliek, čo naplnilo námestie úlomkami nekonečnej veselosti.

            Všetci nešťastní teraz, keď už mali, po čom túžili, v tichosti zachovávali nehybnosť primitívneho davu.

            Po prvej chvíli úžasu strže chudobných, rady epileptikov, vlny mrzákov a chromých, reťaze starcov, ochromených a slepých sa vrhly na nosidlá s výkrikom: »Zázrak, sestra Spes«, zatiaľ čo všetky trocha nastrašené sestry lakťami a čepcami chránily ako plotom rozkvitnutého hlohu úzky priestor, z ktorého hľadela sestra Spes, ležiaca na nosidlách, na ten amfiteáter chorôb a bied.

            Z davu sa dvihla jedna ruka. Potom druhá a ešte ďalšia. Ruky mužov a žien. Ruky starcov a mladých. Ruky trasúce sa a siné, zvädnuté a zničené. Ruky vzývajúce, zúfalé, netrpezlivé a prosebné. Zaiste: to je tá chvíľa. Ale ako previesť sen do skutočnosti? Tá stuchlina biedy ju omotáva ako svadobný veniec. Zdalo sa jej, že oči davu ju prebodávajú ako tŕnie túžob a že ten plot rúk drží ľaliový veniec nádeje.

            Tí nešťastníci, ten malý vzorkový prehľad nekonečných a rôznych útrap sveta, vie vytvoriť drahocenný materiál k rovnováhe dobra a zla? Azda máloktorí to tušia. Mnohí časom sa utiahli do škéblí svojich bied a hľadeli na život iných so smyslom prežutej trpezlivosti, akú vidíme u tvorov, zvyknutých na každé jarmo. Niekoľkí zbadali, že urobili to, čo ustrica, ktorá perlou zatvorí vlastnú ranu. Ale všetci prilipli k úskaliu nešťastia bez toho, aby sa usilovali dozvedieť, čo bolo príčinou búrky. Prišla teda chvíľa, aby sa niekto stal tlmočníkom tej nemej bolesti a aby pokorne predložil zlatú žatvu storakých utrpení pred trón Najvyššieho, aby mlčanie, súženie a znášanie tiarch nebolo daromné v boji proti silám Najnižšieho, rozpútaným na zemi. Toto treba urobiť.

            Cítila, ako ju pohľady davu zahaľujú sťa do prikrývadiel netrpezlivosti. Akýsi muž, zohnutý reumatizmom, s jazvou na tvári, muž, ktorému sa podarilo prejsť cez ochranný oceľový pás sestier, dotkol sa jej trasúcou rukou. Zatvorila oči. Kde už pocítila podobnú neustávajúcu horúčku túžby a viery? Na ktorom námestí zakúsila už to isté pohnutie davu, ktorý čaká na zázrak?

            Spomenula si: bolo to pred desiatimi rokmi, keď išla pred massabielsku jaskyňu prosiť milosť pre nemocnú matku. Bolo to na ružencovom námestí v Lourdes. Procesie pútnikov intonovaly prúd modlitieb. Kadidlo spevu. Smierlivé závitnice Zdravasov. Légie chorých s pečaťami hluchých, nemých a slepých, s ochromením, ktoré priputáva k nosidlám, s nádejami, ukrižovanými na vozíkoch. Ponad nevyliečiteľné biedy a nepomenovateľné choroby predchádzala monštrancia. A v tichu hlas vzývateľa: »Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý. —      Pane, daj, aby som videl. — Daj, aby som počul. — Daj, aby som mohol chodiť. — Pane, povedz len slovo a budem uzdraveným Boh v ten deň nepovedal slovo, ktoré mení nádej v zázrak.

            Matka, chuderka zomrela čoskoro potom a uvoľnila jej cestu.

            Už vtedy sa jej zdalo, že ten dav, prosiaci až do omrzenia milosrdenstvo Boha, ktorý iste bol prítomný, i keď nepovedal očakávané slovo, dar bolesti, aby sa stal horúcim hniezdom nápravy zla, rozsiateho všade po cestách sveta.

            »Utrpením sa čosi odpykáva!...« Lurdská Madona, keď sa zjavila vo februári roku 1858 Bernardette Soubirous, nie nadarmo opakovala tri razy slovo pokánie. A bolesti, choroby a trápenia sú perly, rubíny a smaragdy v cisárskej korune pokánia.

            Nešťastníci vykrikovali vždy silnejšie jej meno a obkľučovali ju ako horiace tŕnie.

            Znova otvorila oči. Proti nej, skoro vo výške nosidiel, stál ktosi a čudne sa na ňu díval: mrzák na nohy so žabacou naliatou a fialovou hlavou, mrzák, ktorý ako by bol hotový každú chvíľu skočiť s priekopy. Trocha vyššie bola skupina chromých, ktorí boli takí znetvorení, aiko by boli ušli z nejakého zabosorovaného lesa. Blízko stála hŕba slepých so spektrálnymi tvárami. Ich prázdne očné jamky sa upieraly za ľudské horizonty.

            Medzi dvoma ženami, ktoré sa triasly kŕčovite ako uschnuté listy na strome, bolo vidieť plavovlasého obra s tupou tvárou, obra, ktorý kýval hlavou, ako sa kýve srdce zvona, zúfale volajúceho o pomoc. Pozrela dookola po tom venci biedy a chorôb a hľadala sestru Fides. Akýsi naliehavý pohľad ju prinútil pozrieť na druhú stranu. Akási úbohá matka, čo nadájala vychudnuté a nahé dieťa, kľačala pred nosidlami a kradmo sa usilovala pobozkať jej ruku.

            So slzami v očiach ju rýchle odtiahla. Je čas ísť. Treba priviesť tento trpiaci a chorý ľud až ku katedrále a ponúknuť jeho odovzdané mlčanie Najvyššiemu ako duchovnú hrádzu proti prúdu zla. Treba prísť pred potupným sprievodom tanečnice. Milosrdný a spravodlivý Boh vyslyší jeho želanie. Milosť ju môže pribiť na celý život k nosidlám, ale katedrála nesmie byť otvorená diabolským rítom. Toto je teda toíočakávané stretnutie s tou ženou? Nuž použije v boji poslednú stráž biedy a nešťastia, ale princezná zla, prv než vstúpi do katedrály, ktorá je ešte bez Boha, bude sa musieť prebiť cez tento zákop zúfalstva.

            Dav vykrikoval jej meno. Sestry už nevládaly zadržať strhujúce vlny toho mora biedy, ktoré ako by chcelo zatopiť nosidlá sestry Spes.

            Vtedy sa obrátila trocha na bok, dvihla ruku a prepustila svoje spolusestry.

—        Neustávajte sa a dovoľte, aby ma títo úbohí bratia vzali ako svoju zástavu. Povedala som vám, aby ste neplakaly, sestry. Nevyšla som z porty mŕtvych, ale z porty tých, ktorí sú celkom živí. A keď aj ležím, jednako cítim, že idem do najlepšej bitky svojho života. Rozlúčte sa teda so mnou s rovnakou veselosťou, aká je v spevoch našich priateľov v záhrade a na breste.

            Vtáky, ako by jej porozumely, načrtly svojím štebotom rad bodiek a zakončily svoju reč crescendom triliek. A tieto trilky boly fontánou sviežej radosti nad nadšenými výkrikmi davu.

            Potom sa sestra Spes obrátila k pátrovi a uprela naňho veľké, ako hviezdy žiariace oči. Iste je to tá čakaná duša. Ako dve rieky, prameniace v dvoch rôznych výškach, pri toku po rôznych rovinách a údoliach sa vidia zďaleka, náhlila sa, hľadajú sa hlasom svojich vôd a vrhajú sa jedna do druhej, aby tiekly spolu až do spoločného ústia nekonečného mora, tak aj ich dve duše volaly na seba zďaleka, boly si sestrami už prv, než sa spoznaly, a musely sa spojiť, aby sa jej videnie uskutočnilo.

—        Brat, dobre si to povedal. Prišla chvíľa. Ale poviem ti niečo. Prišla chvíľa a ty si muž, ktorého nám Všemohúci posiela. Nie je už čas iba sa modliť, ale treba konať. Moje telo nevládze stáť na nohách, ale viera stojí pevne a nádej je už na mieste bitky. Horda vzbúrencov a nevercov prevracia poriadok zákonov, šliape meno božie a chce hnať svoju hlúposť až k obsadeniu katedrály, ktorá nie je posvätená Ale prekročili mieru, brat. Katedrála, Boh nech im to odpustí, by mala byť dnes večer otvorená ženou, ktorú istotne ženie satanská sila a ktorá nepozná hraníc potupy. Nuž toto sa nestane. A keď tu vládne neporiadok, katedrálu musíš otvoriť ty, brat!

            Iba jeden výkrik vyrazil z malého davu, ktorý vyzeral ako zhypnotizovaný:

—        Ku katedrále! Ku katedrále!

—        Brat, aby sa tak stalo z dobroty božej, musím pove-dať, že som videla pred nejakým časom toto znamenie: akýsi rehoľník svätého Františka prvý prekročil prah katedrály v sprievode úžasnutého davu. A cítim, že sa tak stane, pretože to je vôľa božia.

            Nový výkrik zakryl jej slová víchricou nadšenia:

—        Ku katedrále! V sprievode ku katedrále!

—        Dobre vravíte, bratia moji! V sprievode, — povedala sestra Spes, ktorá nehybne ležala na nosidlách, obkľúčená chorými a chudobnými, a hovorila skandovaním slabík, aby ju všetci rozumeli: — Bude to sprievod chorôb, útrap, nešťastí a bolestí, jediný sprievod opravdivého ľudstva, ktorý ochvíľu posvätí našu katedrálu. Brat v svätom Františkovi, Kristus povedal: »Poďte ku mne všetci, ktorí ste utrápení a obťažení, a ja vás občerstvím«. Odpovedzme na túto výzvu!

            Nešťastní nečakali koniec jej slov, aby ju poslúchli. Rýchle, bez váhania, ako by nikdy nič iného nerobili, postavili sa v radoch do sprievodu.

            Ktosi zašiel do kostolíčka pre drevený kríž a odovzdal ho skupine chromých a slepých.

            Túto bezprostrednú prípravnú chvíľu oživovala jasnejšia a hlasitej šia veselosť, než akú bolo badať v .ch schôdzach na námestí. Nešťastie je často reťazou, ktorá poskytuje zvláštnu radosť, ale keď sa nešťastné rodiny spoja k rítu viery a nádeje, skoro vždy malé pramene radosti vyvrú náhle, áby obveselily spoločné utrpenie.

            Mrzák na obidve nohy sa stal improvizovaným dirigentom sprievodu a rozostavoval skupiny chorôb a nešťastí napravo alebo naľavo.

—        Vozíky ochromených dopredu! Tu barly chromých. Stojte pevne na nohách! Najprv ženy. Tu, teta Marietta. »Minister« so ženami. Vzadu tanečníci svätého Víta. Michelino so šialencami, s bystrými mozgami a  cenami krásy. Po stranách nemí. Tým je zbytočné prikazovať, aby boli ticho. , '

            Sprievod sa zriaďoval: každá skupina nešťastia zaujímala svoje miesto s veselou disciplínou. Vyzeralo to, ako by všetky tie nešťastia išly na slávnosť. Z každého boku a každej skupiny vychádzal ten istý výkrik:

—        Ku katedrále!

            Vo dverách kostola zjavil sa páter s monštranciou v rukách. Nastal tichý šum, najbližší dali znak tým najvzdialenejším a všetci ako by náhlym zjavením, ktoré prichádza jasne k duši davov, pochopili, že rehoľník svätého Františka pri uskutočňovaní túžby všetkých chce, aby Boh na čele sprievodu nešťastí skutočne vstúpil do katedrály.

            V tichu námestia páter Benvenut vykročil k nosidlám, na ktorých sa usmievala sestra Spes. Potom sa postavil pred ňu a dvihol monštranciu.

            Okolo ako pri oltári stála skupina slepých, chromých a ochromených. A mladý rehoľník, ktorý pozdvihoval Kristovo Telo, aby požehnal nešťastia sveta, vyzeral ako živý symbol.

            Sestra Spes medzi dvoma mladými kľačiacimi sestrami pocítila ešte raz, že to je tá predvídaná chvíľa.

            Nastalo ticho pozdvihovania a rehoľník pevným hlasom povedal:

—        Sestra v Kristu, prijímam miesto, ktoré mi Boh prostredníctvom teba posiela. A hoci som nehodný tej pocty, beriem ju na seba pokorne ako vojak. Ty, sestra, ktorá si poslaná od Boha; aby si nám ukázala cestu, buď s nami a Boh nech ťa vedie. Prerušil ho hukot nadšených hlasov:

—        Sestra Spes, s nami! S nami! V priepasti ticha, ktoré nasledovalo za výkrikom davu, sestra Spes cítila, že srdce jej búcha tak, ako by chcelo puknúť. Krátke slovo príkazu sa v nej znova rýchle, iste a poplašné zopakovalo: »Pôjdeš«.

            S brestu padol dážď triliek, aby utíšil horúčosť rozpálenej duše. Zdalo sa jej, že v tisícke hlasov poznáva hlas Tittiho, čo znel ako zlatá kvapka v žeravom vodopáde. A duša odpovedala večnou slabikou prijatia. Otvorila znova oči, aby povedala slovo, ktoré už ožiarilo jej tvár. Ale dav, ktorý pochopil, opakoval teraz s revom:

—        Sestra Spes, s nami! Ku katedrále!

            Nápev Nepoškvrnenej urýchlil rytmus odchodu. Tri hodiny. Treba ísť. Treba prísť tam hore pred sprievodom rozkoše a pýchy.

            Pozrela sa na Virgen de las angustias, ktorá so siedmimi zažatými iampkami, symbolizujúcimi sedem bolestí, ako by sa usmievala na tento nešťastný ľud.

            Zdalo sa jej, že Mater purissima z Nepoškvrnenej a Mater dolorosa so siedmimi mečmi spájajú v mariánskom kulte dva večné rytmy sveta: lásku a bolesť. Dav reval silnejšie.

            Čudný zjav, ktorý ju prvý raz prekvapil v jej dievčenskej iztíe zúfalým volaním z väzenia, opakoval sa teraz s netušenou intenzitou. Jej duša po získaní akejsi nečakanej expanzívnej moci a potom, keď sa stala schopná prijímať všetky tie prúdy žiadosti, ktoré1 ju predurčily za duchovné ústie bez toho, aby sa čo len jedna kvapka stratila, vibrovala teraz jednohlasne s rôznymi rytmami; a každý hlas, každý výkrik, každé volanie sa jej odrážalo vnútri s takou hĺbkou, že mala dojem, že to už nežije ona, ale že v nej žijú bolesti všetkých. Pozrela sa znova na úžasné vojsko: začne otvorený boj proti zlu a pýche s tými zmučenými telami a s pokorou duší, aby mestu na znak revolty ukázala gesto, ktoré má cenu symbolu.

            Všemohúci vo svojej božskej spravodlivosti pri takom zázračnom rozdeľovaní semena útrap istotne si vyvolil tie duše pre ktovie aký tajomný úsvit svetla. Treba teda prijať túto ôsmu sviatosť bolesti a chápať každé utrpenie ako osobnú nótu veľkej symfónie života; prijať a vedome alebo nevedome prispievať k vývoju ľudstva; prijať a obetovať ťarchu trápení a nešťastí k vyváženiu neprestávajúcej neprávosti sveta.

            Dav kričal stále silnejšie.

            Každé slovo bolo tŕňom, každá veta ranou a srdce krvácalo v radosti. Treba sa pohnúť. Uvidí konečne princeznú zla, ženu, ktorá bola skazou jej brata a toľkých iných...

            Pôjde na prvú a poslednú schôdzku: princezná príde zdravá, ona ochromená, ale bude mať pri sebe armádu biedy a železný múr, aby katedrála nebola poškvrnená. Treba len prísť skôr, než príde sprievod rozkoše a pýchy.

            Odrazu vážne, pomaly a nepoddajné ako kryštálová veža neskutočnej katedrály dvihlo sa zo sprievodu, pripraveného vykročiť, kresťanské Credo. Každý verš sa vznášal ako zástavka vždy vyššie k slnku.

            Ponad hlavy prešly karavány lastovičiek, ktoré hravo štebotaly. Z polí prichádzaly ľahké a vlažné tisíceré- vône rozkvitnutej jarí.

            Odrazu s reeitovaním Creda akési intenzívne zachvenié ju upovedomilo, že všetky duše sa skutočné slialy š jej dušou,.že duchovná reťaz je dosť pevná a že dôgmá žije v nej; pretože jej srdce bilo rytmicky s bolesťou sveta. Vtedy s jasotom, že bola vyvolená, aby sa pustila do tejto krásnej bitky, dala znamenie. A za spevu, ktorý vyskočil z námestia k prvým zvedavcom, sbiehajúcim sa zo štvrte Rosaria, sprievod sa pomaly pohol.

            S brestu, s výhľadu na všetky zory, zaznela fanfára triliek, listov, vtáčieho peria a vetvičiek, ako by mu želala šťastlivú cestu.

Finále

            Na zákrute zaprášenej cesty zjavovaly sa už prvé domy štvrte Rosaria. Stromy sa nehýbali ani najslabším závanom vetríka. Ani jeden hlas nerušil už teraz ten nezvyklý pokoj. Zdalo sa, že mesto po víchrici leží na sinku v blaženom odpočinku, ktorého sa mu dostalo po zúrení nenávisti a vzbury.

            Katedrála, stojaca na vŕšku, obkľúčená gaštanmi, celá biela, skoro bledá od radosti pre priesvitnosť mramoru na slnku, ako by si bola vedomá želania ľudu a bezpečne čakala na vykonanie rítu. Sedem veží sa jasne rysovalo na veľmi čistom nebi a tŕňová koruna na najvyššej vyzerala ako symbolická ponuka hymny vežičiek a oblúkov.

            Sprievod napredoval.

            Rehoľník s vypätou tvárou človeka, ktorý kráča po stopách sna, a s privretýma očima toho, kto vidí príliš mnoho svetla, kráčal prvý a s františkánskou blaženosťou držal v rukách monštranciu, žiariacu ako perlu, zachránenú z toho mora bied. Za každým krokom, ktorý urobil k cieľu bosými nohami v prachu a s hlavou, obnaženou na slnku, cítil, že tá strž ho ženie neodolateľne. Šiel v heroickom a mystickom postoji, podobný jednému z obrazov svätých, ktoré vyrezávali primitívni námorníci na ochranu pred búrkou na prednej časti lode, aby zachycovaly vetry, lá-maly vlny a pozdravovaly zory.

            0 niekoľko krokov za ním pohybovaly sa nosidlá sestry Spes: podivná nádoba, zaveséná na dvoch sestrách, ktoré ju držalý pokorne a zbožne. Sestra-Fides a sestra Eliana š tvárami trocha červenými od nezvyklej námahy a od tajného jasania, vernými až k obetovaniu sa, keby to bolo potrebné, kráčaly s veľkými bielymi krídlami svojich čepcov v brázde modlitieb, ktorú im páter otváral. Sestra Fides intonovala a sestra Eliana tlmeným hlasom odpovedala. Niekedy sa k nim pripojovala aj sestra Spes. A kde-tu medzi modlitbami tíško sa pýtala:

—        Ste unavené? Som priťažká?

—        Ako pierko. Ani vás necítime...

            A modlitby sa znova začínaly:

—        Príď kráľovstvo Tvoje, Pane...

            Sestra Spes, stále nehybná, s krížom zo slonoviny v rukách, s tvárou, cez ktorú prežiarovala vnútorná blaženosť, s očima znova zavretýma, aby mohla žiť v žiarivej samote, myslela na Ježišove slová: i»Poďte ku imne všetci, ktorí ste utrápení a obťažení...«. A idú. Tá podlá žena nesmie vykonať takú strašnú svätokrádež. Má čo ďakovať Bohu, že sa jej dotkol zázrak a že sa uzdravila. Má čo ďakovať Bohu, že na ňu padlo zlo a že ochromenie ju bude stále mučiť. Ale ku katedrále musí prísť najprv sprievod nešťastí, ktorý ide s jasotom sviatočných dní, lebo dobre vie, »že jarmo je sladké a bremieno ľahké. Azda to pochopí celé mesto a zákon i láska sa vrátia. Je čas, aby bolo utrpenie položené k stupňom oltára, na svoje pravé miesto blízko kríža, aby ožiarilo cestu, na ktorej ľudia zablúdili. Cítila, že prišla na svet, aby pripravila tento triumf, na ktorý ľudstvo darmo čaká už celé stáročia. Och, istotne nie sama, pretože iné nesčíselné duše ako ona, lepšie ako ona, v rôznych krajoch, na bojiskách a v brázdach činnosti, ktorú im Boh určí, prídu v označenú hodinu, aby nová kresťanská zora pozdravila kráľovstvo spravodlivosti, čo vyklíči z bolesti. >Príď kráľovstvo Tvoje, Pane«.

            Potom, trocha vzadu ako na stráži nosidiel sestry Spes a ako by na označenie, že v sprievode je to veža zo slonovej kosti, v hustej skupine mrzákov, chromých a znetvorených držal slepec drevený kríž, taký holý, že vyzeral ako stožiar živej lode, postupujúcej neúprosne s nákladom hrozných bolestí a s nesmiernou ťarchou svojho osudu. A potom ohromný sprievod nešťastí: ploty hluchonemých, strapce slepých, kytice epileptikov, záhony starcov, znetvorených a šialených a celý rozkvitnutý ružový ker trápení bez pokoja a chorôb bez mena.

            Ľudia pozerali prekvapení a zpočiatku sa zdalo, že dobre nechápu. Ale čoskoro poznali sestru Spes. Ktosi začal volať na slávu. Akési dieťa prišlo položiť rozkvitnutú vetvičku k jej nohám. To bol signál: nosidlá boly čoskoro zakryté kvetmi. Mnohí sa pridružili k posledným radom nešťastníkov, aby premenili tento čudný a nečakaný sprievod na víťazný pochod.

            Z prahov niektorých domov deti z materskej školy poznaly dve sestry, vošly do spievodu a vytvorily okolo nosidiel čerstvý veniec prvosienok. Sestra Spes kde-tu .pohladkala niektoré z tých najbližších a tešila sa, že aj deti sa pripojily k postichnutým a chorým, aby oživily spomienku na zástupy, ktoré obkľučovaly Ježiša. S tou večnou jarou Boh istotne oznamuje ľuďom svoju bezpečnú dôveru v budúce ľudstvo.

            Sprievod zamieril kratšou cestou, ktorá viedla k ľavému boku katedrály. Ktosi, čo išiel okolo, sa prežehná!. Mnohé ženy si kľakly.

            Niekoľkí chlapci, ktorí predbehli sprievod, priniesli rýchle zprávu na priestranstvo pred katedrálou, kde dav, čo prišiel z mesta, čakal tanečnicu a otvorenie divadla. Zvedavcov bolo veľmi mnoho, nadšencov málo. Väčšina z nich si myslela, že Santósova revolta si mohla ušetriť gesto, ktoré nie i e dôkazom rovnováhy ani civilizácie, šepkalo sa, že rítus tanečnice je výsledkom ľúbostného šialenstva revolučného despotu. Vravelo sa dokonca, že rozhodnutie padlo náhle po veľmi dôvernom rozhovore, aby ukojil pýchu a radosť tanečnice, tak zázračne uzdravenej. Dúfalo sa, že s jednej alebo s druhej strany môže prísť neočakávaná udalosť, a tá prekazí to, čo všetci považovali za urážku, šepkalo sa proroctvo sestry Spes. Ale nikto nemal sily reagovať a hodiť prvé slovo. Všetci sa pozerali na krásnu katedrálu so siedmimi vežami, prichýlenými dverami, iskriacou ružicou, veľkým nehybným a nemým zvonom, priesvitná vo svojom mramore — ako by čakala znesvätenie. Zpráva o sprievode, vedenom sestrou s menom jasným a súladným ako večná, nezničiteľná jar sveta, naplnila dav údivom.

            Vyzeralo to, ako by ten pomalý výstup po vŕšku sa stal heroickou pohnútkou duchovného povznesenia a ako by modlitby a spevy prebehly procesiou sťa žiariaca vibrácia, pretože sprievod, podobný biblickej rieke, prameniacej z pustoty púšte pri hľadaní zasľúbenej zeme, sa rozlial v jediný prúd, túžiaci po neomylnej istote.

            Dav, shromaždený na okraji vŕšku, pozeral, ako postupuje ten evanjeliumový zástup, prichádzajúci z hraníc sna, hotový prekročiť bariéry nenávisti, aby v blýskaní bied vstúpil na cestu pravdy a spravodlivosti a oznámil, že jarmo je sladké a bremeno ľahké. Zaznel jasný hlas rehoľníka:

— Pane, Kráľ chudobných a zarmútených, pomôž nám! Sprievod vyšiel z húštiny gaštanov a zjavil sa v jasote slnka s dreveným krížom, ktorý sa vznášal nad vlnením nešťastí.

            Spevy zaznely silnejšie a v hukote sboru čisté detské hlasy boly ako perleťový jas svitania.

            Akýsi krik sa dvihol z davu, ako by aj ten pochopil, že to je oslobodenie od mory.

            Vtedy páter dvihol požehnané znamenie k samej tôni katedrály, nabral si takto mystického pokrmu pre hlasnejšie a vrúcnejšie vzývanie a jasným hlasom slabikoval:

—        Pane, dúfame v Teba! Pane, Ty si cesta a pravda!

            Akési zachvenie preletelo davom, ktorý sa rozostupoval.

            Mnohí opakovali výkrik ako smierlivú prosbu.

—        Pane, Ty si cesta a pravda!

            Sestra Spes trhla sebou a cítila, že dav okolo rastie a že teplý plameň sympatie ju prikrýva krídlom, ktoré ako by ju chcelo odtrnúť od zeme a vyzdvihnúť k nebu. žila už vo svojom sne, lebo ju kolísal rytmický krok dvoch sestier a poháňalo všetko to nadšenie.

            Poslúchla svoj vnútorný hlas a odovzdala sa Bohu ako nástroj, pripravená na čokoľvek, len aby sa mu páčila a mohla mu slúžiť. Na srdce jej búchala intenzívna veselosť nad nastávajúcou veľkou chvíľou. Vedie ten malý národ nešťastí, symbol nesčíselných utrpení, ku krížu Toho, ktorý zomrel z lásky k svetu. Je šťastná, že môže aspoň čiastočne napraviť zlo a urážku. A keby sa Bohu zapáčilo zasiahnuť ju ešte viac, aby uľahčila trocha váhu spravodlivosti, padne na kolená, aby sa mu poďakovala.

            Pátrov hlas sa zvýšil:

—        Pane, Ty si vzkriesenie a život!

            Sbor zachytil jeho vetu a ako zúfalý šíp s výkrikom ju vypustil k slnku.

—        Pane, Ty si vzkriesenie a život!

            Dav stále rastie. Teplo sa stupňuje.čo je tento nový náhly pocit?

            Od štvrte Rosaria prebieha ňou akési čudné teplo a stúpa z nehybnych nôh až na tvár. Teraz ju akýsi ohnivý pás mučí v bokoch. Počula hlas sestry Fides: »Tu sme«, a zdalo sa jej, že dosiahla sna, ktorý už nikdy nezmizne. Prišla prv ako princezná zla! Katedrála so svojimi siedmimi vežami, ohromná, biela, žiariaca na slnku, je tu na niekoľko krokov, ovenčená prílivom vlniaceho sa davu, ktorý uvoľňoval cestu sprievodu, ako by sa ranil v živom tele.

            Jej meno zvučalo vôkol. Každý hlas ako by chcel zažať iný plameň.

            Páter zvolal:

—        Hosanna! Hosanna synu Dávidovmu! A všetok dav, ako by sa ho chytilo mystické opojenie, opakoval:

—        Hosanna! Hosanna synu Dávidovmu! Obloha vyzerala ako vyhňa. Katedrála sa zapaľovala ohňom v zapadajúcom slnku. Tŕňová koruna, ktorá sa vinula okolo ružice, mala odraz krvi. Jej tajomný oheň sa stále stupňoval. Prečo? Zdalo sa jej, že nosidlá horia, čudovala sa, že tie dve sestry ich ešte môžu udržať v rukách.

            Františkán vystupoval po schodoch. Zatvorila oči, aby videla lepšie splnenie svojho sna. Horela smädom. Ale nikto jej nepodá špongiu trpkej miešaniny.

            Vtedy ňou otriaslo bleskové zamrazenie. Pocítila akýsi zvláštny súlad s milosťou, ktorú mala: ako ju pred troma dňami v jej cele ovial chlad, tak táto ohnivá vlna musela k nej prichádzať z ktovie akého ohnivého oceánu. Otvorila oči, ako by neverila svojmu srdcu. Vykríkla. Soskočila s nosidiel. Padla na kolená na prvom stupni schodov a zostala nehybná, s hlavou hore, s ožiarenou tvárou a s rukami roztiahnutými vo forme kríža.

            Sestra Fides a sestra Eliana onemely a dvihly nosidlá, aby ich ukázaly davu. Spevy razom prestaly a posledné verše zhasly v ďalekých stopách. Františkán dvihol monštranciu nad udivený dav.

            Bolo počuť iba kŕdle lastovičiek, lietajúcich slávnostne okolo veží, a ďaleký nepokojný hlas mesta. A ticho bolo svätožiarou zázraku.

            Slepec, ktorý držal kríž v sprievode nešťastí, čo zmätene zastal, povedal nahlas: čo sa deje?

            Nikto neodpovedal. Zdalo sa, že dav dokonca ani nedýcha, aby neodplašil zázrak, ktorý je tu, živý, pred jeho očami. Potom odrazu premohol úžas, vybuchol vo výkrik: Zázrak !«, a ako prudká vlna vrhol sa k schodom, sťa by sa chcel zmocniť sestry Spes, aby ju vydvihol do výšav ako symbol svojho nadšenia, pripraveného i útokom zaujať katedrálu.

—        Dovnútra, dovnútra! Dolu so Santosom! Treba vojsť!

            Jedna čiastka davu sa rozbehla do mesta s.výkrikmi vzbury. Protirevolúcia bola na pochode.

            Sestra Spes, duchom ďaleká, kľačala a modlila sa.

            Aká rovnováha vznikla tým vo svete a prečo? ... Ach, kiež by mohla vziať na seba bolestné bremeno tohto svojho sprievodu, cítiť sa zakrytá plášťom, posiatym drahokamami všetkých nešťastí ako biblická princezná zarmútených pred Kráľom tešiteľov a povedať: »Pane, toto je horúca žatva z ciest sveta. Daj, aby z bolesti každého zrodila sa láska pre všetkých«.

            Nešťastní, čo ju obkľučova'i s jasavými výkrikmi a stavali ako by živú hrádzu proti nadšeniu davu, medzi volaním na slávu a »Dolu so Santosom!« opakovali ritornel:. »Do katedrály!« Ale nikto sa nepohol, pretože všetci vedeli, kto musí prvý prekročiť prah.

            V tej chvíli ako blesk niesla sa z úst do úst ďalšia zpráva Tanečnicu, keď prechádzala cez ulicu a chcela vstúpiť do svojho auta, srazilo iné auto a na mieste ju zabilo.

            V dave sa prudko a panovačne rozpútal nový krik:

—        Dovnútra! Do katedrály! Vstúpte, sestra Spes!...

            Otvorenými dverami ako výzva prichádzal svieži závan omietky a pokojný dych arkád. Hneď za prahom bolo vidieť červenkastú škvrnu, odrážanú maľbou Umučenia na oknách, škvrnu, čo vyzerala ako pamiatka a symbol. Trocha ďalej padal s ružice, zapálenej zapadajúcim slnkom, dlhý pruh, v ktorom dominovala červená farba, a ťahal sa až k oltáru: magický koberec pre malé nôžky vysnenej Madony zo slonoviny.

            Sestra Spes, dvíhaná so zeme nadšením davu, ktorý ju chcel vidieť stáť a kráčať za ideou, vstala pomaly, ako by sa bála, že rozbije kryštálové schody, a za búrlivého revu nesmierneho davu sa pohla po stupňoch.

            Páter s monštranciou vstúpil prvý. Ako vo videní.

            Sestra Spes, na ktorú z krátkej vzdialenosti dávaly pozor dve sestry, rajské lampy, držiace nosidlá milosti, tlačená zozadu sprievodom nešťastných, soskupených okolo kríža, za jasavého kriku prekročila prah po ňom. A keď kráčala za františkánom po plamenistom chodníku, cítila, že vedie trpiaci ľud k istej zore.

            Dav ako strhujúca vlna vošiel bočnými dvermi. A kostol mal jednu jedinú dušu.

            Prvé zvuky spevu, intonovaného nešťastnými, sa dvihly ako závity kadidla. Organ potom hneď dohonil spev, zakryl ho širokým, teplým a hebkým plášťom a premenil na povznesenie hlasov a duší. A odrazu veľký zvon po prvý raz, ako by ho boly prebudily organové píšťaly, začal zvoniť, naplňovať lode svojou radosťou, dvíhať hlboké ozveny pod každú arkádu, oznamovať jasot davu, ktorý nevládal premôcť spevom a krikom jeho dunenie, zostrené štebotom lastovičiek, ktoré istotne prišly v kŕdloch, skupinách, légiách z hraníc všetkých horizontov, aby pozdravily ten veselý krst.

            Vtedy v katedrále, ktorá bola jediným akordom oblúkov, hlasov, svetiel a utrpenia, za Kristom na oltári, krvavým v odraze všetkých okien, za Kristom, ktorý ako by zadržoval posledný výdych, aby mohol dvihnúť hlavu a povedať posledné slovo ľuďom dobrej vôle, sestra Spes ešte raz videla svojho Archanjela so zlatou a striebornou svätožiarou, s roztiahnutými bielymi krídlami, s tvárou, ožiarenou radosťou zo splneného sľubu. Zatvorila oči, žiariace ako hviezdy, a opakovala:

            — Príď kráľovstvo Tvoje, Pane.

Obsah

               Prelúdium                                                                                                                      7

            Prvý pohyb                                                                                                                    29

             Druhý pohyb                                                                                                               131

            Finále                                                                                                                           249