Nino Salvaneschi.

DÚHA NAD PRIEPASŤOU.

Román.

1948.

VYDAL SPOLOK SV. VOJTECHA V TRNAVE.

            Nino Salvaneschi: Dúha nad priepasťou, Trilógia nepokoja (Ľ arcobaleno sull ablsso, dalľ Oglio, Miláno), román. Z taliančiny preložil P. Em. J. Cubínek. Vychádza ako 38. sväzok edície Svet, séria C, ktorú vydáva Spolok sv. Vojtecha v Trnave. Obálka od Vincenta Hložníka. Vytlačila knítlačiareň „Práca“ v Žiline.

Prvá časť.

DVE VOJSKÁ.

 

I.

            Profesor van Adler, vysoký, chudý, s rukami vo vreckách bieleho plášťa, s pokojnou, ale energickou tvárou, oživenou ostrými očami, zakončil:

             Je mi veľmi ľúto, milostivá pani, že ste prišli neskoro. Len čo mi to bolo možné, upovedomil som vás marconigramom.

            — A kedy ste ho prijali ?

            — Pred dvoma dňami bol prenesený do môjho sanatória z domu, ako to mám povedať ...

            — Len povedzte, pán profesor. Bude dobré, keď sa všetko dozviem, pretože som prišla do Scheveningen len preto. Teda ?

            Vonku, v sivom novembrovom západe slnka, dul vietor a bol prudký ako víchrica. Kde-tu ostrý závan dažďa šľahol na okno, ktoré hľadelo do parku, noriaceho sa do prítmia.

            Profesor o chvíľu pokračoval:

            — Dve osoby ho priviedly sem z pochybného domu, trpeného holandskou políciou, kde sa fajčí ópium a požívajú aj drogy. Bol už vo veľmi vážnom, skoro beznádejnom stave. Vykonal som všetko možné, ale veda nerobí zázraky. Bol už dávnejšie otrávený tak, že sa mu nedalo pomôcť: jeho atletické telo vydržalo až priveľa...

            — Zomrel v popoludňajších hodinách ? — spýtala sa žena po chvíli.

            — Dnes presne o šestnástej.

            Ťažké ticho naplnilo intímnu a prísnu pracovňu a dážď neprestával šľahať okná.

            Doktor sa pozornejšie zahľadel na Ariannu Carrientos. To je teda umelkyňa, ktorá Straussovou Salomé priviedla Angličanov do vytrženia ?

            Mala povedomú krásu bytostí, ktoré vo vedomí svojho čara sa blížia k zrelosti. A ako zvodná španielska cigánka z Albaizinu stala sa už dávnejšie jednou z najslávnejších speváčok sveta a získala kráľovský smysel, ako vládnuť nad rozličnými prvkami svojej krásy. Cítila, že absolútne ovládanie scény ju robí hneď ústrednou osobou každého prostredia. Pri svojej pružnosti, rezkosti a protikladoch veľkolepo zosobňovala nervóznu princeznú z Judska.

            — Azda ma nesprávne posudzujete, pán doktor. Ale aby som vám lepšie vysvetlila svoju chladnokrvnosť v nešťastí, poviem vám, že som bola spojená s Dmitrim Nikolevom len niekoľko mesiacov. Stalo sa to pred sedemnástimi rokmi, potom sme sa rozišli, a hoci sa z nášho spojenia narodil syn, dnes postihnutý ťažkou chorobou, už sme sa nestretli. Povedzte mi, ako ste mohli vedieť, že som bola zákonitou ženou Dmitriho Nikoleva ?

            Doktor sa ľahko uklonil, presvedčil sa, či dvere pracovne sú dobre zatvorené, sadol si k písaciemu stolu, vytiahol zo zásuvky malú obálku a ukázal jej žltkavý lístok:

            — Poznáte toto písmo ?

            — To je jeho písmo.

            — Medzi nemnohými papiermi vášho muža bol aj tento. Ako vidíte, ide o zvláštny soznam ženských mien. Je tu aj vaše: jediné, ktoré je známe, ba vznešené. Okrem toho je tu aj meno povestnej tanečnice Eleny Titescu, Rumunky, ktorú našli mŕtvu v jej kúpeľni. Pamätáte sa azda, noviny písaly o nej pred rokom ...

             Čudné ! — zvolala Arianna a pozorne skúmala soznam.

            — Áno, čudné, tým viac, že nijaká poznámka nepomáha objasniť tajomstvo. Ale musím vám povedať, milostivá pani, že keď som sa od svojho klienta nemohol nič dozvedieť a keď som videl jeho žalostný stav, prišla mi na um myšlienka prečítať mu soznam v nádeji, že získam znak, podľa ktorého sa budem môcť orientovať. Pri vašom mene Dmitri Nikolev sa trhol a skríkol: „Moja žena“.

            — Ach ! A nič viac ? — zabľabotala Arianna.

            Zdalo sa, že doktor chce postáť chvíľu, aby bol presnejší:

            — Áno, milostivá pani, povedal a práve pre toto som sa rozhodol upovedomiť vás v Londýne a poslal som vám marconigram do Covent Garden. Uisťujem vás, že to bol výkrik raneného človeka. Potom veľmi bledý otvoril pery, aby čosi povedal. Triasol sa a napoly privrel oči. Myslím, že už nevidel; bol už vtedy blízko konca. Nepredpokladal som, že ešte môže vysloviť slabiku. A tu s viditeľným napätím síl zašepkal slová: „Povedzte mojej žene, aby šla na Korfu a prosila...“

            — Čo mám prosiť ? — vykríkla Arianna a striasla sa nad rozkazom, ktorý prišiel s druhého brehu.

            Profesor roztiahol ruky a pokrčil plecami.

            — Potom už nepovedal ani hlásky. Srdce mu prestalo biť.

            Nastalo dlhé ticho. Vietor silne zapáral do hrív lesov, rozprestretých pri hrádzi. Dážď klopkal na okenných tabuliach suchým a rýchlym klopotom kostnatých prstov. Profesor van Adler prerušil ticho:

            — Pokladal som si za svoju povinnosť upovedomiť vás, milostivá pani, najmä pre ten posledný odkaz.

            Arianna nehybná, skoro neprítomná, zahľadela sa do minulosti a spomienok. Taký je teda koniec jej vášne k Dmitrimu. Albertova choroba, oznámenie smrti a výzva na tajomnú cestu.

            — Veríte v osud, pán doktor ? — spýtala sa po chvíli a nervózne sa zasmiala.

            — Skôr vo fatalitu a niekedy vo vedu.

            — Ja som zasa poverčivá. Nemôžem zabudnúť na svoju rasu a vari zajtra poznám dôvody všetkého. Ktovie ?... Neviem, ale zdá sa mi, že osud klope na moje dvere práve teraz : — A ako pre seba šepkala: — Prečo práve na Korfu ?

            Doktor sa trpko usmial.

— Je to ostrov, ktorý zdedil podľa európskej a americkej módy všetky výstrednosti, trpené medzinárodnou políciou. Je tomu asi pätnásť rokov, čo si „Smyselní“ a Imps of Hell1) zvolili Korfu za rajské bydlisko. Je to Eden, alebo ak chcete, štandardizovaná továreň na abnormálne radosti pre neuropatickú Európu. Myslím, milostivá pani, že vaša návšteva by v každom prípade mohla byť veľmi užitočná, aby sa zistila pravá mravná podstata toho, kto bol krátky čas vaším manželom.

               1) Synovia pekla.

            Arianna zdvihla rukou vlnu vlasov medenej farby, ktoré jej padaly na čelo. Pozrela naňho so zapálenými očami.

            — Pravá mravná podstata ?... Prosím, aby ste sa jasnejšie vyjadrili, — skríkla rozkazovačne.

            Profesor sa uklonil.

            — Nuž dobre. Medzi ostatnými papiermi, ktoré nájdete v obálke, je aj členská legitimácia známej sekty „Bohobijcov“. Mal všetky vlastnosti: bol hráčom, kokainomanom a...

            — Pane, ako viem, ste lekárom a nie sudcom.

            Profesor sa zdal trochu rozrušený.

            — Myslel som, že za daných okolností smiem hovoriť slobodne.

            — Ale nie urážať, — odsekla Arianna. — Ak ste mu pomohli, o čom nepochybujem, ďakujem vám. No teraz musíte dokončiť svoju myšlienku.

            — Je mi veľmi trápne prezradiť vám, ale pre mňa Dmitri Nikolev bol jeden z agentov Bohobijcov, povestnej sekty, ktorá vznikla na konci prvej svetovej vojny. Ostatne môžete sa o tom presvedčiť.

            — Ako ? — spýtala sa Arianna duseným hlasom.

            — Na ľavej nohe Dmitri Nikolev má zvláštne tetovanie ako biľag trestanca. Je to tajný znak Bohobijcov. Poznáme ho už dávno. — A ako by chcel vec skončiť, pokračoval chladne: — Teraz sa rozhodnite, či chcete ísť na Korfu ...

               Arianna sa odmlčala. Myslela na mŕtveho, ktorý s čudným biľagom na ľavej nohe prekročil už prah tajomstva, Nady, ako vravievala stará cigánka z granadského Svätého vrchu. A prečo jej, práve jej, sa dostalo toto tajomné dedičstvo ? „Ísť na Korfu a prosiť ...“ Čo ? Potom sa obrátila k doktorovi, ktorý na ňu hľadel ľahostajne:

            — Pôjdem, chcem sa to dozvedieť.

II.

            — Vaša Excelencia videla, v akom stave je náš kláštor. Múry povoľujú so všetkých strán. Jedna arkáda je v nebezpečenstve a kostol sa môže zrútiť každú chvíľu. Nemáme peňazí: nijaký závet a nijakú almužnu. Na výživu našej rehoľnej rodiny stačí, čo sa nám urodí v záhrade. Ale vzdorujeme a z vôle božej a na slávu božiu to vládzeme znášať. Mlčíme na posmech „Smyselných“ a na útoky Imps of Hell. Azda Najvyšší chce, aby kláštor svätého Michala bol hodný svojho svätého ochrancu a vzdoroval až do konca. Ostaneme na svojom mieste, i keď šialené hordy, hnané satanskou silou, raz zaútočia na kláštor. Sme pripravení na všetko, Excelencia.

            Prior urobil krátku pauzu, ako by čakal na odpoveď.

            Muž, na ktorého sa obrátil, mohol mať vyše štyridsať rokov. Biele husté vlasy vrúbily široké čelo bez vrások. Vznešené a prísne ťahy tváre prezrádzaly aristokratický pôvod. Oči kovovej prísnosti bodaly každého. Pokojný a jasný hlas zvyšoval biblický výzor, ktorý sa zračil z celej jeho postavy. Hovoril ľahkým ligúrskym prízvukom. Bol z rodiny Spinolovcov a jeho kariéra, podopretá solídnou ukáznenosťou v štúdiách a hlbokou intuíciou, bleskorýchle sa dovŕšila: vyšiel z benediktínskej rehole, stal sa misionárom v Číne, nunciom v Paríži a potom biskupom; svätý Otec sveril mu rozličné úlohy v Brazílii a v Grécku, a teraz ho poveril chúlostivým poslaním.

            — Čo ste mi povedali, páter prior. nie je potešujúce.

Ale v Ríme sme už o tom vedeli. Svätý Otec dostal dávnejšie presné zprávy aj z druhého korfského kláštora Pa-leao Kastrizza. Musím vás teda hneď uistiť, že vizitácie, ktoré robím na Východe a začínam týmto kláštorom, majú iba kontrolný cieľ pre prípadné opatrenia.

            Prior ho prerušil:

            — Svätý Otec azda nechce zrušiť kláštor...

            — Svätý Otec bdie nad osudmi Cirkvi, o tom môžeme byť istí. Nikto nevidí lepšie vážnosť chvíle ako pápež, — a zmeneným tónom pokračoval: — Teraz by som sa rád dozvedel niečo dôvernejšieho. Povedzte mi, aký je skutočný stav kostola a veriacich.

            Páter prior si trpko vzdychol:

            — Kostol sa drží svojej pevnej tradície. Náboženské úkony vykonávame presne. Liturgia sa nezmenila. Kázne nevysielame rozhlasom, ale jeden z nás osobne vysvetľuje evanjelium, i keď je kostol prázdny. Organ sme nenahradili rozhlasom z Londýna, Ríma alebo Berlína; dávame na ňom hrať rukám, ktoré poslúchajú srdce. Čo sa týka veriacich, kostol, bohužiaľ, je skoro vždy prázdny. Ach, obyvateľstvo podľahlo Apolonu. Keby Vaša Excelencia vedela...

            — Viem. A ostatné som sa dozvedel včera na lodi.

            — Ozaj, smiem sa spýtať, ako to, že Vašu Excelenciu nepoznali ?

            Biskup sa usmial sotva badateľne.

            — Nik si ma nevšimol. Zprávy ešte nerozhlásily moju fyziognomiu. Cestoval som incognito a nik nezbadal biskupský kríž na mojich šatách. Mohol som nepozorovaný sledovať, počúvať a vystúpiť z lode. Pozornosť všetkých obracala sa na povestného čierneho pästiara, na dvadsaťštyri tanečníc z Kalifornie a na slávnu speváčku Ariannu Carrientos. Ako vidíte, cestoval som v dobrej spoločnosti. Držal som sa stranou, aby som sa kochal v panoráme albánskeho pobrežia, v pohľade na ostrovčeky Karavi, Maslera, Samotraki a váš nádherný Korfu, kde vládne Pantokrator. Ale nemohol som vidieť medzi olivami váš kláštor. V prístave ma čakal voz, za čo vám ďakujem, hoc by som radšej bol išiel pešo. Ráno bolo také krásne, jasné; cestou som sa modlil a vtáci mi robili sbor. Teraz, keď som vám podal všetky zprúvy, povedzte mi niečo o svojej rehoľnej rodine. Odporúčam vám čo najväčšiu úprimnosť.

            Vo veľkých čiernych očiach pátra priora mihol sa záblesk hrdosti.

            — Toto je potešujúcejšie, Excelencia. Je nás jedenásť: malý, ale verný oddiel, pripravený na všetko v službe Kristovej. Odpovedám za všetkých ako za celok i za každého osobitne. Sme veľkodušní v modlitbe, v čnostiach, v príkladnej stálosti, v kajúcom živote, prijatom s radosťou. Dokonca, keby moja smelosť nebola priveľká...

            — Počúvam vás s najväčšou radosťou.

            Zdalo sa, že sa páter prior chcel trochu zamyslieť. Pokojná a vznešená tvár, ktorá prezrádzala askétu, sa mu rozžiarila vnútorným svetlom; potom skrížil ruky, privrel živé a hlboké oči, a ako by opisoval panorámu, vážnym a pomalým hlasom povedal:

            — Zdá sa mi, že Všemohúci chcel shromaždiť v tejto chatrnej tvrdzi, ktorá sa rozpadáva so všetkých strán, hŕstku hrdých vojakov s nedotknutou disciplínou a horiacim srdcom, hotových vzdorovať až do konca v mene svätého Michala, nášho ochrancu. Neviem, či svet, obkľúčený neresťami, ohrožovaný Bohobijcami, má mnoho takých duchovných pevností, ako ja náš malý kláštor, kde odvedenci sú hrdí a každý rehoľník má svoje zákopové miesto. Ak teda svätý Otec poslal Vašu Excelenciu obzrieť tento pohraničný bod a zistiť, či by ho bolo radno nechať satanským silám, ktoré naň útočia, prosím Vašu Excelenciu referovať v Ríme, že tu, i keď sa múry rúcajú, duše vzdorujú.

            Biskup sa uspokojenie usmial.

            — Mám veľkú radosť z toho, čo ste mi povedali. Nemohol som ani pochybovať. Pri dverách vášho kostola je veľmi jasný symbol: levy, ktoré podopierajú stĺpy a držia malú arkádu pronaosu, nie sú len pamiatkou na benátsku nadvládu, ale naznačujú aj bdelosť kňazov, ktorí vedia pozorne sledovať časy. Nepochybujte teda, budem o tom referovať Jeho Svätosti a uistím ju, že tu vzdorujú a bojujú, že tu ľudia sú pripravení na všetko.

            — Aj zomrieť za spásu sveta a na slávu Krista-Kráľa ! — zvolal páter prior.

            Biskupova cela hľadela do dvora malého kláštora. Bola veľmi jednoduchá, bez zbytočného nábytku: dve stoličky a veľký dedinský stôl, používaný ako písací stôl. Na ňom medzi knihami a listinami stál kríž zo slonoviny zriedkavej krásy. Vykupiteľova postava bola predstavená vo chvíli, keď smädom rozpálené pery chcely vysloviť Dokonané je ! Pri ňom v jednoduchom striebornom ráme bola fotografia panujúceho pápeža s krásnou a trpiacou tvárou. Na bielej stene proti obloku visel veľký drevený kríž. Pod ním bolo kľačadlo. V kúte stál rozhlasový prístroj; biskup ho hneď zapäl, aby bol spojený s hlavnými katolíckymi centrami sveta. Biela záclona oddeľovala túto časť cely, určenej za pracovňu, od železnej postele a niekoľko kusov nábytku, ktoré nasvedčovaly o skutočnej benediktínskej poníženosti.

            Odrazu oknom, otvoreným do prvého súmraku, vletel strašný rachot. Biele steny sa zachvely pod gigantickou nečistou záplavou. Potom ako by sa neviditeľné hrádze roztrhly a zvukové prúdy sa vylialy na brehy, všade sa rozšíril pekelný nesúzvuk s rytmom oplzlých tancov a zlomkami pohanských spevov.

            — Začína sa karneval — zašepkal prior. — To je fanfára spomínaných Imps of Hell. Ak sa Vašej Excelencii bude páčiť pred kostol, uvidí a počuje.

            Prešli úzkou chodbou, ktorá viedla priamo do kostola. Kostol bol opustený a pohrúžený do tmy; ako by sa skláňal nad seba, aby nevidel a nepočul toľkú biedu. V blízkosti oltára, vyzdobeného zeleňou, plamienok, červený ako krvavá kvapka, označoval otvorenú ranu.

            Pred kostolom nebolo nikoho. Zašli až k zábradliu, čo ohradzovalo prístav a kalikiopulskú zátoku s ostrovčekmi a ďalekým úžľabím: z nich sa vylupovalo pred morom mesto nerestí s nádhernými vežičkami a vežami, trblietajúce sa zlatom i striebrom a otvorenými terasami v purpurovom západe slnka.

            — Pozrite, Excelencia. Odtiaľto jasne vidieť Námestie štyroch ročných období, stred mesta Miss Sibyly Streibandovej. Tie štyri paláce oproti sú: Kúpalište, „Všetky rozkoše“, Kasino, Divadlo. Za nimi sú roztratené domy nerestí a šialenstva. Uprostred stojí Erosoya socha, ktorú akýsi nemecký sochár vytesal z ohromného mramorového balvanu a ktorýsi miliardár z Bostonu daroval tejto najmodernejšej metropole zla, trpeného gréckou políciou. A tam je Apolon, ktorý vznikol v poslednom dvadsaťročí zo skorumpovanej skúsenosti Miss Sibyly v blízkosti miesta, kde nešťastná Alžbeta Rakúska prišla prežívať svoje „orgie samoty“.

            Z údolia, pohrúženého do tmy, vystupovala vôňa usínajúcich lesov. V korunách cyprusov vtáci spievali litánie súmraku. Od severu podúval ľahký vietor a vyhládzal nebo do kovového lesku. Na horizonte sa zjavily ako rozpálené meteory tri veľké lietadlá linky Brindisi-Pireus-Istambul.

            Apolon pomaly sa ovenčoval rozprávkovým diadémom svetiel a nad ním triumfovala kolosálna socha Erosa, držiaceho pochodeň rozkoše; zaznela šialená fanfára a ampliony ju rozvialy k nebu, predierkovanému prvými hviezdami.

            — Toto je teda miesto, ktoré vyvoláva spomienky na Sodomu a Gomoru... — zvolal biskup.

            — A azda ich prevyšuje, Excelencia ! Tu sa slievajú všetky špiny a nehanebnosti starej Eropy, napadnutej Zlom.

            — Bohužiaľ ! Jeden z mojich najinteligentnejších informátorov, Španiel z Galície, je práve na inšpekčnej ceste a čoskoro sa dozviem, ako hlboko sa už zažrala nákaza. Ale tento Apolon, zrodený z úkladov Lucifera, ktorý vychádza na svetlo pred mojimi očami, je jedna z najobávanejších nepriateľských tvrdzí.

            — Dve vojská stoja proti sebe, Excelencia. Možno, že srážka nie je ďaleko. Kiež by nám Boh dal čoskoro víťazstvo: ale bojovať treba a až do konca !

            — Ešte jedna vec sa mi zdá istá, páter prior: že dve vojská stoja proti sebe na Korfu: vojsko zla a vojsko dobra. Nepriateľ, ktorý začína bitku v rôznych končinách Európy, je na niekoľko krokov od vašej pevnosti Svätého Michala. Treba odpovedať na jeho heslá modlitbou a príkladom. To sú dve zbrane nášho svätého vojska, bojujúceho za Kristovo kráľovstvo. Je potrebné, aby ustavičná modlitba spiala starú Európu ako duchovný pás, ktorý zlomí útok Nepriateľa.

            Odrazu rozličné rakety ako vystrelené šípy vzlietly do výšin, roziskrily sa všetkými farbami a naplnily ovzdušie bleskovými prskavkami. Nato spustily dážď umelých ohňov, kým amplióny vysielaly tanečné rytmy, ktoré sa trieštily na okenných tabuliach horizontov, na obranných líniách hviezd.

            Rozpálené šialenstvo dobývalo nekonečno. A nebo ako by sa nečinne prizeralo na posledný útok ľudí.

            — Orgie sa začínajú. Program musela nadiktovať povestná Sibyla Streinbandová ! — oznámil ticho prior.

            Kto je tá žena, čo už vo svojom mene nesie pečať tajomstva ? Povráva sa, že prišla z Afriky, že ušla z akéhosi zlopovestného domu v Chicagu. Iní tvrdia, že je majiteľkou domu fajčiarov ópia v Číne, že utiekla z chrámu tancov na Jáve; žena oddaná všetkým nerestiam a nehanebnostiam, učiteľka skazy a špiny. Niektorí zas vravia, že bola vyhnaná z odeského lupanárku, domu rozkoší v Kalifornii pre akúsi čudnú nemoc. Pošepkáva sa, že sa oddáva čiernej mágii a pestuje orientálny okultizmus. Ale kto sa za ňou skrýva ? Kto je jej skutočným pánom ?

III.

            Arianna hodila na stôl, naložený novinami, list, ktorý jej Marta pred chvíľou priniesla.

            — Kedy sme písaly do Apolonu, že nemôžem prijať, pretože som prišla na Korfu, aby som mohla byť na pokoji ?

            — Pred troma dňami. Nadiktovali ste mi trochu suchú odpoveď.

            Arianna sa usmiala svojím charakteristickým úsmevom.

            — Nuž naliehajú. Ponechávajú mi na rozhodnutie, aký deň a sumu určím, čítajte.

            — Noc v Albaizine. Názov slávnostného večierku je geniálny, — poznamenala Marta, — a umožnil by nám prehliadku krásnych aragónskych a andalúzskych piesní. Ak zaspievate Las Aramyes a Jotu, prídu do vytrženia. Ste taká krásna v šatách, v ktorých vás vymaľoval Franz Gorgey.

            — Nenaliehajte aj vy, — prerušila ju nemilo Arianna. — Viete, že už tri týždne sme tu a hľadáme tajomstvo, ktoré Dmitri Nikolev odniesol so sebou. Prečo som musela prísť práve ja sem, aby som prosila...? Nie, Marta, nemám vízie. Dmitri Nikolev, ktorý po niekoľko mesiacoch šialenej vášne ma nechal slobodnú v svete, má pravdu, že ma nevyrušuje ako mŕtvy. Napokon čo zmôžu mŕtvi ? — A pokračovala zmeneným hlasom: — Kde je Albert ?

            — Vo svojej izbe. Chcete azda, aby sa prišiel pozrieť ?

            — Zdalo sa mi, že je na terase.

            — Skutočne, bol tam chvíľu pri svojich kvetoch, ale potom sišiel dolu. Viem, že čaká na slečnu Anieku Hirschornovú.

            Arianna sa usmiala.

            — Je veľmi sympatická. Som spokojná s novým priateľstvom, ktoré dobre padne Albertovi, ale nerada, keď Anieka navádza svojho otca, aby mi ako zástupca Apolonu písal podobné listy. Nie, nechcem tu byť speváčkou Ariannou Carrientos, iba dočasnou obyvateľkou Vily Elektry. A musím čím prv odkryť pravdu o Dmitrim. Ach, ten zvláštny soznam !

            Sadla si k pianu. Položila ruku na klávesnicu a hľadala nejaký andalúzsky nápev. Zprvu začala hrať starú pieseň Clavelitos, potom prešla na elegicky nápev, v ktorom sa ozýval zúfalý plač dcéry z Albaizinu, keď vidí odnášať rakvu svojho milenca. Rytmus, pripomínajúci canto jondo andalúzskych cigánok, chvel sa vôňou Orientu a vzbudzoval túžbu za domovom. Keď skončila „canto profondo“ s ozdobnými vokalizáciami, v ktorých sa zrkadlila i jej duša, ako by sa upokojila. Zatvorila klavír, obrátila sa a pozrela na svoju priateľku, ktorá urovnávala knihy a kvety.

            — Aká ste dobrá, že sa nám takto venujete; nikdy sa vám dostatočne neodvďačím.

            Marta si prisadla bližšie.

            — Ja mám za čo vďačiť. Dali ste postavenie starej panne, — a držiac ju oddane za ruku, pokračovala; — Netrápte sa pre ten scheveningenský odkaz, bola to len chvíľa prepiatosti.

            Arianna sa smutne usmiala.

             Už viac ráz sme o tom hovorily a povedala som vám, že vidím v tom želanie, useknuté smrťou. Ale aké ? Čo mám prosiť na Korfu ? Ach, keby ste vedeli, ako ma táto myšlienka mučí... Prišla som sem, nedbajúc na svoje smluvy, hnaná trochu zvedavosťou dozvedieť sa ono tajomstvo, trochu nenávisťou k onomu mužovi.

            Marta jej položila ruku na ústa.

            — Nehovorte už. Nesmiete sa trápiť. A už mi neďakujte, veď bola to radosť a česť pre mňa, že Arianna Carrientos si na mňa spomenula. Ak môžem byť užitočná vám a Albertovi, tým lepšie. Ale ako to, že ste mysleli práve na mňa ? Nikdy ste mi to nepovedali.

            — Neviem ani ja, prišlo to celkom náhle. Všetky moje rozhodnutia sú také. Keď som sa vrátila do Londýna, večer po rozhovore s holandským lekárom, práve keď som dospievala druhé dejstvo Parsifala a ešte som cítila muky, ktoré mi spôsobuje hrozná osoba Kundry, zjavil sa mi váš obraz a hneď som sa rozhodla povedať vám všetko. Na druhý deň som našla vašu ženevskú adresu.

            Odrazu zastala a napínajúc ucho k dverám, ktoré viedly do horných izieb, spýtala sa potichu: — Albert je ešte hore ? Zdá sa mi, že som čosi počula.

            Marta sa išla presvedčiť k dverám a vrátila sa na svoje miesto.

            — Počujem písací stroj: je pokojný. A teda ?

            Arianna po chvíli pokračovala:

            — Nesmie sa nikdy nič dozvedieť o svojom otcovi. Jeho choroba ho robí citlivým a tuší mnohé, azda primnohé veci. V deň, keď som ho vzala z ústavu v Madride, mal päť rokov a povedala som mu, že jeho otec zahynul pri leteckom nešťastí. To isté som mu opakovala pred mesiacom, keď sme prišli preňho do ústavu vo Friburgu. Teda keby sa vás pýtal, viete, čo mu máte povedať... — Zasmiala sa nervózne. — Mám dojem, že raz sa to dozvie. Vidíte, Marta, vo mne tieto tušenia sú často jasné. Napríklad, keď doktor van Adler mi rozprával o Dmitrim, mala som pocit, že osud klope na moje dvere. Pamätáte sa na vytrvalé akordy Beethovenovej Quinty ? Nuž tak ... Teraz s Albertom je to isté, hoci ešte trochu nejasné. Ale ako vám to vysvetliť ? Myslím, že nešťastný syn môjho vzťahu k Dmitrimu bude hlavnou osobnosťou môjho budúceho osudu.

            — Osud nejestvuje; tvoríme si ho my.

            Arianna sa zasmiala ešte nervóznejšie.

            — Povedzme. Mám o veci svoj náhľad; možno, že je to dedičstvo, ktoré moja potulná rasa posbierala po všetkých horizontoch. Ktovie ? Zatiaľ nad vášňami a pudmi od istého času zrodila sa vo mne láska k Albertovi, mocná a prudká ako potok, ktorý pridlho zdržoval svoju silu, láska, ktorá ako by rástla v protive s nenávisťou k jeho otcovi. A nie je dobre cítiť túto nenávisť, pravda ? Vy sta múdra a nerozumiete mi. Potom nemávate nikdy intuície.

            Marta s úsmevom pokrčila plecami.

            — Ja som švajčiarske medvieďa. A patrím k druhu usadlých ľudí. Odvtedy, čo sme sa rozišly v Londýne, nechala som hudbu, aby som vyučovala zemepis v piatich dievčenských ústavoch môjho milého Švajčiarska. Pri tom všetkom som na vás nezabudla. Veď ako ? Stali ste sa rýchle slávnou, Arianna. Ale aká ste zvláštna bytosť ...

            — Zvláštna... Kto sa naozaj pozná ? Kto môže povedať, že nebol nikdy prekvapený svojím vlastným činom ? Sme vždy rovnakí vo všetkých chvíľach svojho života ? Poslúchala som svoje inštinkty a nasledovala svoje vášne: som dcéra svojho plemena, neviem, odkiaľ pochádzam a kam idem. Konečne, čo záleží aj na tom ? Hlavná vec, aby sa človek, keď je smädný, napil zo všetkých prameňov.

            — Pamätám sa na deň, keď ste prišli do Londýna do penziónu Mackenzie, aby ste vstúpili na konzervatórium.

            — Mala som sedemnásť rokov a Albert sa mi narodil práve pred niekoľkými mesiacmi. Poslal ma tam americký podnikateľ Stafford.

            — Boli ste veľmi krásna, Arianna. Aký dojem ste vyvovali u všetkých ! A stály sme sa hneď priateľkami, azda preto, že sme boly také rozdielne povahy.

            — Kontrasty sú prvými zákonmi sympatií a sopky sa nachádzajú často pri ľadovcoch ...

            Mlčaly chvíľu, každá schytená pomalým prúdom minulosti. Potom sa Arianna znovu obrátila ku klavíru. Mechanicky ho otvorila. Vylúdila akord.

            — Och, nápev soleares ! — zvolala Marta. — Zahrajte ho, padne vám dobre a zaženie trudné myšlienky.

            Arianna poslúchla a aj tentoraz hudba tajomnou mocou vedela zmierniť brázdy spomienok. Možno bolo v nej ešte čosi z tých detí vetra, tulákov a lupičov, ktorí šľahaní všetkými vášňami bežia od nepamäti po cestách sveta bez odpočinku a pokoja. Jej matka sa narodila v Granade z kmeňa cigánov, veštcov osudu, kupcov s koňmi, pestovateľov kohútov pre pelee, tanečníkov a zlodejov, ohnivých milencov a rebelantov proti každej uzde, ktorí nedbajúc na časy a zákony, ďalej žili vo svojom stredovekom spoločenstve na Svätom vrchu, v tieni Sierry Nevady. Pri matkinej smrti sa dozvedela, že jej skutočným otcom bol bulharský umelec veľkej povesti. Rástla medzi svojimi ľudmi v bielom predmestí Albaizine, čoskoro sa pocvičila v malých krádežiach a v andalúzskych tancoch a učila sa dávať si kvietok do vlasov, zapichujúc ho rovno s akousi divou a vojenskou vyzývavosťou ako na znak výzvy. A oblečená do tradičných poletujúcich šiat s cigánskym šálom na obratných pleciach, skúsená v tanci tana pre snúbencov, vkladala toľko koketnosti do úsilia, aby vynikly dráždivé formy jej sľubnej mladosti, že sa jej ľahko podarilo zvýšiť dôchodky kmeňa tým, že tancovala pred cudzincami. Takto jedného večera v kaviarni La Blanca Paloma, práve medzi soleares a bulerias poznala Dmitriho Nikoleva a keď sa mu intenzívne bez slova pozerala do očú, hneď sa cítila zaliata radosťou tak ako kvet rosou. O tri dni potom, keď ho na večer stretla v cyprusovej aleji Generalife, zadíval sa na ňu čudne a uprene a povedal jej iba: „Príď sem zajtra o ôsmej“. A išla, zatiaľ čo ohne sa zapaľovaly na Svätom vrchu pri cigánskych piesňach. Potom pudy, vášeň a čoskoro prvé srážky ich rozličnej vôle, prebudenie, čudné návrhy Dmitriho, jej odpor a potom, potom... Čo vlastne Dmitri od nej žiadal ? Konečne Stafford, objaviac v nej zriedkavú silu hlasu a zvláštny pôvab, oslobodil ju od tohto dobrodružstva a dal ju zapísať na londýnske konzervatórium. O päť rokov neskoršie začala svoju kariéru v Amerike, v Radio-City.

            Skončila práve soleares, vyvolávajúcu v nej toľko spomienok, keď ju drsne prebudil nadšený aplauz.

            Anieka Hirschornová, krásna a usmievavá, s tvárou trochu červenou od behu a so sväzkom nót pod pazuchou hľadela na ňu s prahu siene.

            — Akú nádhernú vec ste hrali, milostivá pani. Prosím o prepáčenie, že som sa oneskorila, ale nie je to moja vina. Chcela som prekvapiť Alberta. Vystúpila som na terasu: nebol tam. Dnes je už neskoro na hranie a nepriniesla som si ani husle.

            Arianna si ju zvedavo prezerala. Necítila nikdy nijakú ženskú žiarlivosť ku krásnym devám. Ba zdalo sa jej, že sa takto vidí v zrkadle mladosti, otvorenej ako horúci prísľub.

            — Viem, že môj syn vás čaká. Bol trochu netrpezlivý. A dobre ste sa zabávali na otvorení karnevalu ?

            Anieka odpovedala skoro nedbalo:

            — Ach, jaj ! Išla som spať o ôsmej — a zmeniac rozhovor pokračovala: — Aký osobný ráz ste dali tejto sále ! Bola som niekoľko ráz vo Vile Elektre, keď tu bývali Zimmermannovci. Ale nechceli ste si prenajať Vilu Kerkiru s tamtej strany citadely ? Bola menej pôvabná ako táto v Gasturi a potom pred dvoma rokmi sa tam zabil akýsi Američan. Odtiaľto máte istotne nádherný výhľad na ostrov Pondikonist a na zátoku a ste skoro pod ochranou onoho kláštora.       

            Marta zámerne pozrela na Ariannu. A obidve ženy si porozumely. Bolo to prvý raz, čo Anieka narážala na kláštor.

            — Kláštor... — opakovala s úmyselnou pomalosťou Arianna. — Doma iste nerozprávate o ňom často, pravda ?

            Anieka sa na ňu trochu prekvapená pozrela a po chvíli ticha, vyhnúc sa odpovedi, povedala:

            — Od Svätého Michala aj kalikiopulský záliv poskytuje skvelú panorámu. Mohli by sme tam ísť azda spolu.

            Albert, privábený novým a sviežím hlasom, prišiel tiež do sály. Mal pokojnú a naddvihnutú tvár, čelo široké a bledé pod vlasmi, ktoré pripomínaly matkine vlasy, vyhasnuté oči s otvorenými zreničkami a blížil sa s úsmevom, pričom v jednej ruke držal malú paličku a druhú vystieral dopredu, aby ňou privítal svoju mladú priateľku.

            Dúfam, že tentoraz ste doniesli starú Lequeuxovu sonátu, o ktorej ste mi toľko rozprávali.

            Anieka ho vzala za ruku a zasmiala sa.

            — Uhádli ste. Mám ju naozaj, ale ako odmenu si žiadam  navštíviť vašu terasu. Posledný raz som ju videla len letmo a nepredstavili ste mi všetky kvety, svojich priateľov.

            Slepý sa usmial.

            — Boli ste priveľmi nervózna a ku kvetom sa môžu priblížiť iba veľmi pokojní ľudia.

            — Ste málo gavaliersky k slečnám, — poznamenala s úsmevom Marta.

            — Vidím ich tak málo. Ale som hotový prosiť o odpustenie. Ideme ?

            Anieka krásnou hnedou hlavou zľahka kývla na pozdrav, pobrala sa hore schodmi, ktoré viedly na terasu a viedla slepého za sebou. Dve ženy hľadely za nimi, ako odchádzajú. Počuly jej strieborný smiech a jeho hlas: „Netreba sa smiať tak nahlas. Kvety sa môžu zobudiť.“

— Je naozaj sympatická ! — zvolala Marta. — Divím sa, ako mohla takou zostať. Korfské prostredie a Imps of Hell ju neskazily. Jej matka, americká protestantka, ale bez akéhokoľvek presvedčenia, má kult tanca-rytmu-modlitby, miešaniny kozmického panteizmu a luteránskeho psychizmu, aplikovaného na nohy... Jej otec, heimatlos,1) bez škrupulí a zásad, našiel svoju vlasť v Apolone. Ako sa môže s ich teóriami shodovať dcéra letkyňa a huslistka ? Iba, že by bola veľmi skúsená v pretvárke.

               1) Bez domova.

            Arianna jej neodpovedala. Pristúpila k obloku. Vence lastovičiek spievaly, sťa by oslavovaJy krst svetla. Od mora prichádzal ľahký dych vytrhaných morských tráv. Večer sa spúšťal pomaly ako závoj fialok. Cyprusy pred Svätým Michalom boly už pohrúžené do tône.

            — Čo, ak vám poviem, že sa mi zdá snom, že som na Korfu ? Ale som tu naozaj a neviem, ako začať skúmať skutočnú mravnú podstatu svojho manžela, — a smejúc sa svojím charakteristickým spôsobom, slabikovala: — Pravdou je, že sa to bojím dozvedieť. Myslíte si, že mám halucinácie ? Nie, mŕtvi sú celkom a definitívne mŕtvi a nič nejestvuje po smrti.

            Zasmiala sa nervózne a keď sa obrátila, zarazilo ju, že zbadala pred sebou nehybne stáť Alberta. Trhla sa a pohľadom ukázala naňho Marte. Počul azda niečo ?

            Nastala dlhá pauza, vyplnená iba šveholenim lastovičiek. Konečne slepý prerušil ticho duší a vecí:

            — Anieka musela náhle odísť. Príde k nám zajtra, aby si zahrala. Jej matka ju zavolala s cesty. Sišla hlavným schodišťom, ponáhľala sa, prosí o prepáčenie a pozdravuje vás.

            Potom sa vrhol do náručia svojej matky a ticho sa rozplakal.

IV.

            Zvykli si chodiť každé ráno na prechádzku. Niekedy im Anieka prichádzala v ústrety do dedinky Gasturi, alebo ich dohonila na ceste Cannone či v aleji cisárovnej Alžbety. Vtedy opúšťali príliš rušné ulice a — dve ženy vzadu, mladí vpredu — prechádzali chodníkmi pomedzi olivy a cyprusy a prichádzali na akýsi kopec, kde sa na chvíľu zastavovali. Často vystupovali po lesnatom upätí Kyriaki. Ale najčastejšie zadržal Anieku buď jej otec, buď nejaký let na lietadle. Keď boli iba oni traja, najradšej chodievali cestičkou podíž viníc, ktorá sostupovala až k moru. Tam, v pôvabnej úžľabine, chránení od dotieravcov, zostávali dlho. Marta obyčajne čítala nejakú dobrú knihu. Slepý počúval, rozvalený na štrku. Niekedy sa usmieval: cítil, že v srdci sa mu rodí sladká nádej, ktorú sa neopovažoval sveriť nikomu. Aj si pospevoval v súlade s morskými vlnami, s veselým štebotom lastovičiek a svojimi myšlienkami.

            Arianna pozorne sledovala na synovej tvári prvé prebudenie mladosti. Nie, Albert nič netuší o otcovi. Je iba zaľúbený, vidno. Ako položiť hrádzu láske ? Osud má istotne rozličné vnadidlá pre každú dušu, ale láska je najhlasnej šou fanfárou dvadsiatich rokov. A vždy, kedykoľvek sa zamysli nad svojím synom, zahľadí sa do seba. Čudné city sa hýbu na dne jej vedomia, ako by sa v ňom každú chvíľu malo čosi vynoriť na povrch. Jej nervy ju mučia. To, čo sa jej prihodilo, musí byť akýmsi zasvätením do tajomstva jej života, o ktorom teraz tuší, že speje k najrozhodnejšej perióde. Či sa azda nachádza v jednej z tých zastávkových chvíľ, ktoré označujú zmenu pohybu v symfónii každej exlistencie ? A prečo sa ten nový pohyb viaže na Nikolevovu smrť ? Zdalo sa jej, že je v jednej z tých duchovných prestávok, v ktorých duša tuší, že sa musí každú chvíľu pobrať za kruh vedomostí, aby hľadala podstatnú, intímnu a hlbokú pravdu, pre ktorú je povolaná žiť. A kde-tu cítila, že sa dusí. Rada by sa vzoprela, vrátila do divadiel, pohrúžila do dobrodružstiev, zabudla a znovu sa zrodila ...

            Istého rána Marta čítala Dickensov román a Albert sa zabával tým, že hádzal kamienky do vĺn, ktoré im temer olizovaly nohy, keď odrazu zastalo pri nich akési barania so zranenou a krvácajúcou nôžkou a prestrašene a zúfalo zabľačalo.

            Slepec sa usmial a natiahol inštinktívne ruku, aby ho pohladkal. A zatiaľ, čo obidve ženy, príjemne prekvapené, sa obzeraly vôkol, akýsi celkom mladý rehoľník, oblečený v bielom, zjavil sa na cestičke a nahlas zavolal. Vtedy zvieratko, ktoré sa dalo chytiť a hladkať, obrátilo hlavičku a silnejšie zabľačalo, ako by poznalo hlas.

            Mladý rehoľník zastal od údivu, že nachádza ľudí, potom energicky sišiel ku skupine a s úsmevom čakal, aby mu baranča vrátili.

            Arianna prehovorila prvá.

            — Je azda vaše ?

            — Ušlo pátrovi Leovi. Tomu, čo sa s pátrom Kristiánom stará o králiky, hrdličky a ovce.

            — Páter Leo sa stará o baránka; aký to kontrast ! — poznamenala Arianna s úsmevom.

            Marta vybúšila v smiechu:

            — Baranča ušlo: každý má rád slobodu !

            — Nie každý, — odpovedal mladík milo a skláňal sa k baránkovi, aby si ho vzal. Potom zmenil tón a pokračoval: — Och... prosím o prepáčenie, nezbadal som, že mladý pán nevidí. Ak ho chcete trochu pohladkať, idem mu umyť ranu a hneď sa vrátim.

            Vzal zvieratko do náručia ako choré dieťa a rýchle sa vzdialil.

            Po chvíli ticha sa Albert spýtal:

            — Kto to bol ?

            — Akýsi mladý rehoľník. Môže mať asi osemnásť rokov. Má pokojný a dobrý výzor, všakže, Arianna ?

            — Zdá sa, ako by ani nebol z tohto sveta. Mohlo by sa povedať, že sišiel z malebného gotického okna. Pripomína mi jednu postavu z burgosskej katedrály, čudné, sú tomu už roky, čo som nevidela rehoľníka: teraz ho človek tak ľahko nestretne...

            — V našich časoch klérus sa stal pleonazmom, — vyhlásila Marta. — Sekta Bohobijcov vykorenila posledné povery a v Európe sa množia náboženské múzeá...

            — Mlčte, Marta, ide nazad.

            Mladý rehoľník si prehodil baránka okolo krku a držal ho za tri nohy, pričom nechal voľnú poranenú nohu, sviazanú nad ranou žlto-červenou vreckovkou, ktorá visela ako zástavka. Keďže bol vysoký a silný, jeho krok bol skôr krokom atléta ako rehoľníka. Mocná a výrazná hlava pripomínala hlavu mladého svätého Jána Krstiteľa. Hlboké oči hľadely bez pochybnosti a bez obáv a v nich sa odrážala istota svedomia.

            Arianna, ktorá sa naňho už chvíľu uprene dívala, bola inštinktívne prinútená skloniť čelo. Cítila, že červenie pod tým pohľadom. Bola tým zmätená a súčasne aj podráždená.

            — Nuž, ak sa ho mladý pán chce lepšie dotknúť, tu je. Buď ticho, vyšiel si z toho šťastne, a neublíž si veľmi. Ktovie ako sa bude páter Leo trápiť pre teba. Cítite ho ? Je mäkký ako jarná tráva — a položil ho k Albertovi a viedol mu ruku, aby ho mohol lepšie pohladkať; potom sa obrátil k Arianne a bez falošného okolkovania sa spýtal: — To je váš syn, pravda ? Veľmi sa na vás podobá. Nie je hudobníkom ? Ak by si niekedy chcel zahrať na organ v kostole svätého Michala, nech sa mu páči. To je jediné bohatstvo, ktoré ešte máme. Ak príde, bude nás to tešiť ...

            I pri nezrelej mladosti bolo v ňom cítiť jasne sa rysujúcu osobnosť. A Arianna pochopila, že ten mladík jej vidí až na dno duše, ktorá sa proti tomu nemôže ani len vzoprieť. Bola tým skoro urazená a pocítila k nemu čudnú nenávisť.

            Potom mladý rehoľník povedal jednoduchú vetu:

            — Poznáte už náš kláštor ?

            — Ešte sme neboli v Kyriaki. Zdá sa, že je odtiaľ nádherný pohľad, — odpovedala Marta, zatiaľ čo pomáhala Albertovi udržať baránka, ktorý bľačal a pozeral na prameň.

            — A tam je aj náš kláštor.

            — Ktorý sa mení na rumy, pravda ? — odsekla Arianna. A spokojná s tým, že vidí, ako sa Marta a Albert vzďaľujú s baránkom, pocítila zvláštnu túžbu uľaviť si v tejto svojej nenávisti a pobúriť ju, ako by sa zahrávala. — Napokon všetky kostoly sa menia na rumy. A náboženstvo patrí minulosti.

            — Stane sa zas potrebou, — odpovedal pokojne mladík, hoc nezmenil ostrý tón. — Ľudia nemôžu anulovať božskú ideu, ktorej zárodok je v každom so smädom po nekonečne.

            Arianna sa zasmiala, lebo ju zabával nečakaný súboj.

            — To už sú prekonané teórie. Prosím vás o prepáčenie, že sa nestotožňujem s vaším náhľadom. Moderná veda zničila vášho Boha.

            — Veda, o ktorej hovoríte, milostivá pani, nebude môcť nikdy nijakým lámaním hlavy vytvoriť dušu, ani všetkými dynamami skonštruovať západ slnka, ani všetkými elektrickými centrálami splodiť silu, schopnú obety.

            — To je filozofia... Mrzí ma, že vám musím protirečiť, ale takto nevzkriesite kresťanstvo.

            Mladý rehoľník očervenel rozhorčením, chvíľu ako by váhal a keď sa obzrel vôkol, sťa by hľadal radu vo vzduchu, silno potriasol hlavou na znak vnútorného rozhodnutia a zvolal:

            — Prosím o odpustenie. Kresťanstvo nie je filozofickým systémom, ale skutočnou riekou božského života, ktorá vyviera zo samého Krista a prináša jeho pravdu, aby živila stáročia.

            — Nuž nechcem diskutovať, ale naše storočie položí hrádzu vašej rieke, pretože príliv ateizmu zalieva kostoly.

            — Práve preto Cirkev nikdy nebola taká živá a bojujúca.

            — Bojujúca ? ... — povedala ironicky Arianna, prekvapená obratom, ktorý rozhovor dostával.

            — Vidím, že ma nerozumiete. Veci kresťanstva sa dnes veľmi zle chápu. Cirkev bojujúca nebojuje proti ľuďom, ale proti hriechu.

            — Teraz už rozumiem... To máte tuná na Korfu ohromnú prácu.

            Mladý rehoľník sa jasno usmial.

            — Badám, že by som musel dlho hovoriť a hoc rozprávanie je mojou slabou stránkou, mimo kláštora nikdy som neviedol takéto rozhovory. Na druhej strane ako rozprávať o týchto veciach, o náboženstve, o dogmách s niekým, kto...

            — Ale toto ! — povedala s nervóznym úsmevom Arianna. — Prípad vás stavia pred heretičku a vy odmietate ? Ste vy pekný apoštol !

            Odmlčala sa, lebo zbadala, že zašla priďaleko. Čo ju hucká proti tomuto mladíkovi ? Popravde ani sama nevie, prečo sa správa k nemu tak ironicky, veď hľadí na ňu tak pokojne a zhovievavo. Azda ju rozhorčuje duchovná istota, ktorá vychádza z celej jeho osobnosti; alebo je podráždená i preto, že sa dosiaľ nikdy nestretla s mužským odporom. Pocítila nad tým výčitku a povzbudila ho nežnejšie.

            — Teda sa nechcete pokúsiť o moju konverziu ? Máme čas, môj syn a moja priateľka sú ešte pri prameni s baránkom: umývajú ho. Vysvetlite mi vec lepšie: čo ste teda chceli povedať ?

            Mladík chvíľu váhal a znova upriameno hľadel do diaľky.

            — Ani ja neviem, ako sme začali diskutovať o týchto veciach. Nie preto, aby som vás obrátil, ale iba preto, aby som bol zdvorilý k mamičke onoho slepca, ku ktorému, neviem prečo, cítim veľkú inštinktívnu sympatiu, poviem vám: Cirkev, vidíte, nie je iba hierarchickou sústavou, ale telom samého Krista. Každý úd tohto tela má svoju funkciu: Cirkev bojujúca, oslávená a trpiaca...A každá, dajte pozor, má svoje pole pôsobnosti: bojujúca na zemi modlitbou kňazov a veriacich; oslávená v nebi vo vojsku svätých; trpiaca v dušiach tých, čo odišli zo sveta a odpykávajú si tresty. Všetky cirkvi majú za nepriateľa Zlo a za cieľ spásu ľudí ! Naše náboženstvo je krásne, ale treba ho pochopiť.

            — Sledujem vás, — poznamenala Arianna v zamyslení. — Ale vysvetlite mi lepšie: čo, napríklad, robíte vy ?

            — Modlíme sa k Bohu a vzývame svätých, aby sa prihovárali za živých a mŕtvych. A jedna z posilňujúcich krás nášho náboženstva je práve trojnásobný životný prúd modlitby, ktorý prechádza cez duchovnú jednotu troch Cirkví, aby takto vytvoril dogmu o obcovaní svätých. Mám to vysvetliť ? Jeden prúd obieha vo vnútri bojujúcej Cirkvi a modlitbou a láskou spája kňazov a veriacich. Druhý prechádza z bojujúcej Cirkvi do oslávenej a vzýva príhovor svätých. Tretí prúd zas, medzi Cirkvou bojujúcou a trpiacou, modlitbami a omšami za mŕtvych ...

            Arianna ho drsno prerušila:

            — Teda pre vás smrť nejestvuje ?

            Mladý rehoľník pozrel na ňu, ako by vytušil, že jej povedal podstatnú pravdu, a vravel dôrazne:

            — Smrť je zdanie. Telo je popol, ale duša je nesmrteľné svetlo, ktoré vychádza z Boha a k Bohu sa vracia.

            Albert a Miarta sa v tej chvíli vracali a niesli baránka.

            — Mamička, keby si bola videla, ako sa dal umývať, očesať a celkom osušiť ! Dotkni sa ho teraz, aký je čistý.

            Arianna ho ľahko pohladkala a ďalej pozorovala mladíka.

            — Koľko rokov máte, ak smiem vedieť ? — spýtala sa.

            — Sedemnásť. Som novic.

            — A cítite sa byť na to povolaný ? Dnes tých povolaných akiste nie je mnoho, — podotkla Marta, ktorá si znova sadla a otvorila knihu.

            — Chcel by som žiť i umrieť za tento ideál, — odpovedal novic pokojne.

            Arianna sa usmiala.

            — Dajte pozor, ideál je často iba ukvapením.

            Potom sa naňho pozrela lepšie a pocítila rozrušenie.

            Pomyslela si, že ten novic nie je ešte mužom, alebo azda už nie je ním. Prišly jej na myseľ historky, ktoré stará cigánka-tanečnica rozprávala snúbencom, keď čakali svoju prvú svadobnú noc. Panenskosť tela i duše, ktorá nie je ničím iným ako nekonečnou a hlbokou expanziou lásky bez egoizmu, tá tvorí akiste i tajomnú silu jeho príťažlivosti. Uvažovala o rozličných osudoch tejto malej skupinky. Marta s privretou knihou uprene hľadí na nebo, pruhované lietadlami. Albert hladká baranča, ležiace na štrku. Novic, nehybný, sťa by prenikal svojím zrakom za horizonty do večných priestorov tajomstva. Je v ňom hrdosť heroických duší, ktoré skoro nevedomky prišly už do kontaktu s pravdou svojho osudu.

            V tej chvíli hore na vŕšku zjavil sa vysoký a silný rehoľník s čiernou bradou a markantnými ťahmi. Na jeho zavolanie novic sa trhol, ako by sa prebudil, a zakričal:

            — Už idem, páter Leo.

            A pustil sa do behu s baránkom na pleciach, ani sa už neobrátil na pozdrav.

            — O čom ste hovorili po celý čas ? Videla som vás takých rozohnených, — naliehala zvedavo Marta.

            — O všeličom a o ničom, — odpovedala vyhýbavo Arianna.

            Potom sa zahľadela k vŕšku Kyriaki a obrátila sa na druhú stranu, aby zostala samotnejšia a sama so sebou. A nejasne tušila, že to vnútorné ticho, ktorého potrebu cítila v duši, označuje odbitie hodiny, čo azda jedného dňa dostane farbu a meno.

V.

            — Nedá sa poprieť: kresťanský front je hlboko otrasený. Európa sa spohanštila...

            Biskup počúval bez citu, s rukami, skríženými na hŕbe papierov, s pohľadom upretým na svojho mladého tajomníka, ktorý stál pred písacím stolom a podával svoju reláciu.

            — Ďakujem vám za horlivosť, ktorú ste prejavili pri sbieraní dát a faktov, ktoré som si prečítal veľmi pozorne. Všetko hodné chvály. Predovšetkým však zistenie našej činnosti v Nemecku.

            Monsignore Melis, niečo vyše tridsaťročný, vysoký a chudý, s veľmi jasnými detskými očima, ktoré ako by sa všetkému čuťovaly a kontrastovaly s celou jeho tvárou, s rovným, súladným nosom, bledými a jemnými perami, v elegantnom a predpísanom kňazskom rúchu, s bielymi rukami a dlhými aristokratickými prstami sa hlboko uklonil.

            Biskup naňho znova pozrel. Mal charakteristickú fyziognomiu, ktorá na prvý pohľad prezrádzala študujúceho a diplomata. Ľahké chvenie rúk a nervózne trhanie v lícach svedčily o silnej citlivosti.

            — Ozaj, naliehate na potrebu sústrediť všetku zodpovednosť v Berlíne na doktora Schneidera a odporúčate zachovať jeho meno v tajnosti a dať figurovať iné, aby nevzniklo podozrenie ?

            Mladý prelát nervózne trhol lícom a rozhodne odpovedal:

—        Áno, Excelencia. Je to človek inteligentný, prefíkaný a v mnohých veciach znamenitý, ale hryzený strašnou pýchou a priveľmi milujúci nádherný život. Ba jeden z vedúcich „Posledných nemeckých kresťanov“ mi povedal, že...

— Pohovoríme si o tom inokedy, — povedal biskup odmerane a prerušil ho suchým posunkom: — Vraciam sa k vašej relácii, ak vás to neobťažuje. Chcem vám vlastne tým vysloviť uznanie. Aj situáciu v Anglicku ste predstavili veľmi dôvtipne. Broad Church,1) ktorá zdôrazňuje modernistické smery, je naozaj nebezpečenstvom a v sjednotení s Low Church, 2) ktorá tak zreteľne dáva najavo sympatie s evanjelickými protestantmi, mohla by zničiť akciu High Church,3) ktorá sa už viditeľne sbližuje s rímsko-katolíckou Cirkvou. A máte pravdu, westminsterský arcibiskup by mohol vstúpiť na bojište v druhom dejstve. Kiež Boh bdie nad odtrhnutými bratmi ! Chvíľa je vážna. Európa, vysilená vojnami a vzburami, príde opäť k sebe. Národy zhrešily ťažkou pýchou. Imperializmy nafúkly plachty rozličných pozemských vlastí, ale zabudly na ľudí, ktorí všetci sú synmi jedinej mystickej vlasti, Európa sa musí prebudiť, lebo sa zrúti do priepasti.

 

               1) V anglickom protestantizme tí, čo voľne interpretujú Písmo sväté a články viery.

               2) V anglickom protestantizme ti, čo sa zbavili kňazov a biskupov.

               3) V anglickom protestantizme tí, ktorí si ctia kňazov a ponechali si aj sviatosti ako katolíci.

            — Istotne, Excelencia, Ale treba konštatovať, že rady Bohobijcov tvoria husté pásmo a pomocou diabolskej prefíkanosti rozvetvily sa všade a pripravujú cestu novému tyranovi sveta.

            Biskup pozorne pozrel na svojho tajomníka.

            — Čo to znamená ?

            — Vietor neporiadku a bludárstva ohlasuje ďalšiu víchricu. Bilancia posledných mesiacov je žalostná, či sa pred niekoľkými týždňami nekonal v Štokholme kongres „Sociálnych kresťanov“? A či v Nemecku deväť biskupov neprestúpilo k luteránom, v Amerike dvanásť k rozličným cirkvám a traja k orientálnemu sofizmu ? A či v Anglicku prestup nášho kléru k protestantizmu nebije do očí ? Väčšia čiastka High Church sa kloní ku kalvinizmu. Je pravda, že aj nejaký člen episkopálneho kléru sa vracia do rímskej cirkvi, ale s našej strany máme príliš mnoho apostázií, dokonca i v Írsku, vo Francúzsku a v Poľsku, v krajinách, ktoré boly baštami katolicizmu. Z Indie zas prichádza nový vietor teozofie: dokazuje to posledný kongres v Erda-Omen, kde sa predstavil nástupca Krishnamurtiho. Esoterizmus, ktorý nie je ničím iným ako obnoveným panteizmom, získava prívržencov v Európe a krásna encyklika svätého Otca Mediis Procellis nezastavila zlo. V Palestíne zas objavili osemročného chlapca, čudného hebrejsko-arabsko-tureckého kríženca, poloproroka a poloveštca, ktorý, ako sa zdá, káže veľmi výrečne a s ohromným účinkom.

            — Nechcete azda aj toho hysterického chlapca vložiť do Antikristovej bilancie.

            Melis sa záhadne usmial.

            — Nikdy nevedno. V dobe neporiadkov treba brať všetko do úvahy. A neslobodno zabúdať na Ameriku. Záplava nových cirkví zvyšuje staré sily protestantov, ktorí so sympatiou pozerajú na svojích nesčíselných nováčikov...

            Biskup dvihol ruku, aby ho prerušil.

            — Každá nová cirkev, monsignore Melis, zrejme prezrádza nespokojnosť s ostatnými predchádzajúcimi; však ? Dá Boh, že všetci poblúdení vrátia sa do domu Otca. Bože môj, hádam nebudeme natoľko pesimistami ! Tŕne má vidieť ten, kto vie vidieť aj ruže. A musíme pripustiť, že katolícka cirkev jediná odporuje skaze všetkého ostatného, nie je pravda ?

            Otvoreným oknom prichádzal dych mladej jari. Vnikala dnu vôňa živice a materinej dúšky, vyparujúcej sa na slnku, i štebot vtáčikov, bzučanie včiel a kde-tu výkrik pátra Lea, ktorý sa rozprával so svojimi zvieratmi.

            Po krátkej prestávke pokračoval biskup iným tónom:

            — Čítal som vašu reláciu a súhlasím s vami: hmotné, intelektuálne a mravné potreby našej doby by si žiadaly väčšieho a hlbšieho poznania katolicizmu. Ale pri tom všetkom, monsignore, nevysvetlili ste mi ešte myšlienku o tom, čo nazývate Tyranom sveta. Ste človek inteligentný, praktický a bystrý, poznáte mnohé prostredia a viete počúvať, vidieť a tušiť. Teda ? ...

            Mladý kňaz si zľahka zahryzol do spodnej pery.

            — Vysvetľovať svoju myšlienku Vašej Excelencii ? Nie je to ľahká vec, ale pousilujem sa hovoriť jasne. Od čias Pia XI. boj Bohobijcov sa priostril a, hoc máme intervaly relatívneho pokoja, búrka sa rozputáva na rozličných bodoch zeme. Ale vec je zrejmá: zlo, hriech, blud, smyselnosť, neresti a rozličné duchovné neporiadky tvoria rôzne šíky jedinej armády, ktorá sa drží vopred určeného plánu, rozsieva úplnú ľahostajnosť, vytvára práznotu okolo Kristovej Cirkvi, vykoreňuje vieru z duší, organizuje pokrok vied proti náboženstvám, rozputáva zúrivosť Bohobijcov proti kresťanskému ideálu a konečne pripravuje cestu nejakému tyranovi, azda Antikristovmu predchodcovi.

            — Čakal som tieto slová, monsignore, — odpovedal s úsmevom biskup, — ale už Gregor XVI. v encyklike Mirari vos, zdá sa mi, že z roku 1832, rozprával o skaze a o otvorení apokalyptickej žumpy. Teda nič nového v téme neporiadkov. A aj Lev X. zakázal na lateránskom sneme určovať Antikristovo obdobie. A potom azda sa nechceme zdržovať pri tomto predmete; budeme mať na to dosť času. Konečne, Antikristova podstata tola už v prvej vzbure: to je „človek bez zákona“ svätého Pavla, „zviera“, ktoré svätý Ján Evanjelista prevzal od Daniela. A načo hovoriť o Antikristovi ? Štyria jazdci z Apokalypsy sa ešte nezjavili na horizonte.

            Mladý tajomník ako by chvíľu rozmýšľal; potom s akousi vážnosťou zdôraznil:

— Et tertius angelus tuha cecinit et nomen stellae dicitur absinthium,1) nie sme ešte pri otvorení siedmej pečate, ale azda, opakujem, pred Antikristovým predchodcom. Nie je azda blízko ten pyšný nepriateľ, qui adversatur,2) ktorého spomína svätý Pavol ?

               1) Zatrúbil tretí anjel a meno hviezdy je blen (Zj. 8, 10).

               2) Ktorý je odporcom.

            Biskup ho umlčal obvyklým pohybom ruky.

            — Predovšetkým verím, že jedného dňa všetci uvidia zrodenie sa mystickej reakcie, ktorá je mnohým potrebou. A čo sa týka svätého Jána, vysvetľovanie Apokalypsy je ťažké, monsignore, a čokoľvek si o tom myslíte, najradšej by som nateraz opustil tento predmet a pohovoril si s vami o inom. Na druhej strane, ak hodina bitky je blízka, nepochybujte: Boh oduševní kapitánov nášho vojska. Ozaj, bude dobre varovať aj tu, pretože, ako ste istotne pochopili, sme vo veľmi chúlostivom a ťažkom položení. A čo poviete na tú tajomnú Paniu ostrova a na tunajší kláštor ?

            Tajomník zostal trochu zarazený. Možno nečakal takú jasnú a priamu otázku. Stisol jemné pery a nemohol prekaziť nervózna šklbnutie v lícach.

            — Excelencia, prišiel som sem včera ráno. Kardinál Mauri ma prosil, aby som mu prišiel osobne vysvetliť svoju reláciu, nuž chýbal mi čas na pozorovanie. Bezpochyby máme pred sebou prvoradého a skutočne výnimočného nepriateľa, hádanku, ako vravia, sfingu, o ktorej sa zdá, že ako Ulixesova Circe (ostatne sme tiež na ostrove) má skutočne zlú moc. A viem si predstaviť, aké je nové poslanie, sverené múdrosťou svätého Otca vyskúšanej inteligencii Vašej Excelencie, ktorá má takú veľkú prax na misijnom poli.

            — I keď nie je to celkom tak, jednako môj príchod sem je naozaj vo vzťahu k činnosti Apolonu. Nedá sa poprieť: Sibyle Streibandovej sa podarilo vybudovať skutočnú univerzitu rozkoší. Ale kto hýbe touto Sibylou a od koho závisia „Smyselní“ a Imps of Hell ? A prečo práve na Korfu ? Slovom, rád vás vypočujem, ak mi budete môcť dať nejaké cenné informácie. Rozumiete ma ?

               Tajomník sa znovu uklonil:

            — Nech len Vaša Excelencia rozkáže: dobre som porozumel.

            — Treba konať opatrne a podrobiť skúške vašu prefíkanosť a vašu inteligenciu. A o kláštore čo myslíte ?

            — Aby som povedal pravdu, nemohol som zmerať celú jeho dôležitosť, ale zdá sa mi, že Svätý Michal má hodnotu mystického hromosvodu.

— Máte jasnú intuíciu, monsignore Melis. A som čoraz viac presvedčený, že aj na Korfu vykonáte najlepšie služby. Ešte vám k tomu dodám, že tá mladá rehoľná spoločnosť nemá iba hodnotu mystickej avantgardy v naj prednejších líniách, ale tvorí skutočné duchovné spojenie medzi Cirkvou bojujúcou, trpiacou a oslávenou. Tu sa veru modlia ustavične a s akou vrúcnosťou ! A dvojnásobný prúd modlitby vystupuje k svätým a smeruje k dušiam v očistci. Ba, dnes je streda: pôjdete tam na nokturny1) a poviete mi niečo o tom. — Vstal, aby naznačil koniec rozhovoru, a zakončil: — Teraz môžete odísť. Mnoho zdaru v práci a do videnia. Boh nech je s vami !

               1) Časť kňazských hodiniek, breviárovej modlitby.

            Keď osamel, pobral sa k rádiu. Počul nejaké bezvýznamné zprávy zo staníc Rím, Paríž, Londýn a Atény. Hodil pohľad do televízneho prístroja: videl protináboženský sprievod v Pekingu, otvorenie náboženského múzea v kostole Sagrada Família v Barcelone, skúšanie mimoriadne silnej bomby v New Yorku, odchod talianskeho vodcu „Kresťanskej Európy“ vojvodu z Cellamare z Ríma.

            Pristúpil k oknu. V sladkom západe slnka práve prešly čierne lietadlá smútočných obradov „Smyselných“, ktoré v rytme s diabolskou hudbou rozhadzovaly popol mŕtvych.

            Na opustenom dvore pred celami novicov páter prior sa rozprával s Michalom, mladým Dalmatíncom, ktorý sa zaoberal sochárstvom. Jeho skica Krista-kráľa, ktorý prijíma korunu od postáv, symbolizujúcich plemená, národy a ľudské utrpenie, prezrádza skvelé vlohy. Vôkol panoval veľký pokoj. Po horách sa ozývaly spiežovce stád. A v diaľke spev pastiera.

            Znovu si sadol k pracovnému stolu. Hodina kompletória1) sa blíži. Prečítal si článok z Athinaika Nea o Imps of Hell na Korfu, ktorý mu páter prior označil červeným. Kto je teda tá pani ? Aténske noviny jasne hovoria o jej tvári, znetvorenej ako hádanka. Otrávená rozličnými drogami, od peyotlu, ktorý spôsobuje umelé chlipné vízie, až po najmodernejšie omamné prostriedky, pripútaná k okultným orientálnym školám, spojená so „Smyselnými“, ktorí vždy bezočivejšie zdôrazňujú „práva človeka, boha sveta“, patrí reálne k predapokalyptickej dynastii, čo zvestuje príchod tyrana, na ktorého narážal tajomník ? Prichádza azda tá tajomná žena otvoriť cestu Rozsievačovi pýchy, neblahému Pánovi sveta ?

               1) Časť kňazských hodiniek, ktorú sa kňaz modlí večer.

            Sväté knihy rozprávajú o troch znakoch, ktoré individualizujú túto dobu: návrat židov do Palestíny pred ich obrátením; apostázia kresťanských národov; Cirkev, ustálená u všetkých národov.

            Nuž tá doba sa blíži od počiatku storočia.

            Z akého douaru povstane opäť dynastia kráľa Dávida, vymretá pred tisícami rokov ?

            Apostázia národov, predpovedaná svätým Pavlom, je zrejmá. Satanské práva smyselného človeka, potvrdené karikaturálnou liturgickou dôstojnosťou, sa stavajú proti Kristovej suverenite, proklamovanej Piom XI., prvým protivníkom sekty Bohobijcov. Katolicizmus, ktorý od počiatku bol medzinárodný, ba nadnárodný, sa hlása všade. Hodina, oznámená svätým Matúšom, svätým Pavlom, svätým Petrom a svätým Jánom, sa teda blíži ?

            Prvé zazvonenie značí kompletórium. Te lucis ante terminum...

            Spomenul si, že v Danteovom Očistci duše recitujú práve kompletórium, zatiaľ čo hady zla sa darmo namáhajú vysušiť nádej.

            Vstal a pobral sa ku dverám: pôjde do kostola, aby sa pomodlil s pokornými mníchmi.

            Na chodbe vrazil do monsignora Melisa.

            — Idem práve k Vašej Excelencii, aby som si vyžiadal dovolenie sísť na Korfu. Ide o súrnu vec, dôležitú pre moje pátranie, — zahundral trochu nervózne.

            — V tomto čase ? — namietal prekvapený biskup. — Nie je to prineskoro ?

VI.

            Albert zatvoril hrubý sväzok, ktorý čítal v Braille a pobral sa k schodišťu. Otvoril drevené dvierka a sišiel dolu pomaly a s istotou.

            — Videli ste ho ? — povedala Arianna len horko-ťažko zadržujúc hnev. — Za dva mesiace sa celkom zmenil.

            — To sú tie priateľstvá, — odpovedala Marta a ďalej polievala kvety na terase.

            — Nemohly sme ho pripútať k sebe ani reťazou. Nemyslím však, že Anieka Hirschornová by mala naňho nejaký vplyv.

            — Žena má vždy vplyv na muža, najmä keď má takú citlivú dušu ako váš syn. Ale hľaďte, aká jar. Tu je skutočný raj. Ostrov Pondikonist je klenot a Kyriaki nám posiela svoju vôňu čerstvej zelene. Zvláštne, nevidieť Svätého Michala.

            — Mám inú prácu než pozerať na panorámu. A k tomu ešte na kláštor...

            — Práve ten by vás mal zaujímať, — povedala Marta a znovu si sadla ku stolu, pri ktorom Arianna sedela zamyslená. — Azda nerobíte dobre, že mu dovolíte chodiť do Svätého Michala každú stredu.

            — Nerobím dobre ? Má rád hudbu a zbožňuje organ.

            Ale nečakala som ten návrh, aby som spievala v kostole, — a ironicky sa zasmiala. — Ešte to by mi bolo treba !

            Marta po chvíli povedala:

            — Novic je blúznivec a zle ste urobili, že ste Albertovi dovolili navštevovať ho. Váš syn je slabý a potrebuje dobré, štedré a prirodzené slnko života a nie umelé skleníky a falošné teplo, aké mu môže dať náboženstvo.

            — Urobila som to, čo sa mi zdalo dobré pre Alberta. V jeho veku treba nejakého rozptýlenia. A potom, som jeho matka, nie ?

            Marta vstala trochu nazlostená.

            — Teda prečo ste si ma, prosím, najali ? Mám, dovoľte mi to povedať, určitú prax vo výchove mladíkov. Mám pekný diplom, ktorý to dosvedčuje. Konečne moja krajina sa špecializovala na taký druh výchovy, ktorý vyžaduje skúsenosť a jemnosť. A keď už sme pri tejto pálčivej veci, dovoľte mi hovoriť otvorene.

            — Nech sa páči, prosím o to, — odpovedala Arianna a nervózne sa zasmiala. — Ale treba vám pripomenúť, že v Albertovej výchove hrajú úlohu aj vlastnosti zdedené, odo mňa a od jeho otca, ktorý bol v Rusku pre sabotáž odsúdený na kanalizačné práce, stal sa kokainomanom, človekom priotráveným a nakoniec, ako viete, spáchal samovraždu.

            — Práve preto ste mi sverili Albertovu výchovu. Teraz stykom s inými ľuďmi, ako je Anieka a najmä ten novic, jeho charakter vybočuje z koľají. Náboženstvo, ako vieme, je útočišťom slabých. Kedykoľvek telo prezrádza nejakú chorobu alebo poruchu, vrháme sa k idei náboženskej pseudofilozofie. Je to fakt, vyskúšaný experimentálnou psychologiou a v Zurichu som sa zúčastnila na kurze ...

            Arianna ju prerušila.

            — Ach, dosť. Počúvala som vás, aby som vedela, kam až zájdete s tou dokonalou a štandardizovanou výchovou, dobrou pre kurčatá, marhule alebo pre chlapcov. Nemohla som predsa Alberta zapísať do Apolonu alebo dať ho do školy Imps of Hell. Napokon videli ste, že som mu vedela rozkázať, aby už nechodil do kláštora každú stredu.

            — Áno, ale počula som aj to, ako vám odpovedal.

            Arianna vstala nazlostená.

            — Nuž teraz pôjdem do jeho izby; iste si toho všimne. Ba zájdem do kláštora a porozprávam sa s tým novicom. Chcem ho o niečo poprosiť.

            Marta, ktorá začala listovať v akejsi revue, odsekla:

            — Azda sa ho nechcete spýtať na to, čo vám tak leží na srdci...?

            — Ó nie! Môžete si ušetriť túto iróniu. Viem, že trpíte na nostalgiu a že na Korfu snívate o Pilatuse a o Jungfrau. Nechajte ma dohovoriť: teraz som už rozhodnutá. Niektorý deň pôjdem do Apolonu a požiadam o rozhovor so Sibylou Streibandovou. Položím bodku za Dmitriho vetu i za svoju cigánsku bláznivosť.

            Marta sa premohla, aby neodpovedala a ďalej pozerala revue. Takto to nemôže zostať. Treba sa vrátiť k uzlu otázky.

            Arianna sa prechádzala po terase a kde-tu hodila pohľad na kvety, na more, na hory; a myslela na toho mladého rehoľníka s ožiarenou tvárou. Prečo jej chcel vysvetliť princíp troch Cirkví ? A čo značí tá duchovná architektúra a ten prúd modlitieb ? A či mŕtvi nie sú naozaj mŕtvi ? Šialenstvo, povery ...

            Zastala prekvapená, keď odrazu videla pred sebou svoju priateľku.

—        Prosím vás za odpustenie, Arianna, trpím na nervy a na nostalgiu. Azda mi more nerobí dobre, — začala Marta s najväčším pokojom. — Som veľmi naklonená vám a Albertovi. Ak sa však na mňa nehneváte a keď sme sa už dotkly toho predmetu, povedzte mi: Nemal Albert v ústave vo Friburgu príliš prepiatu výchovu ?

            Arianna pokrčila plecom.

            — Viete to, nechala som ho voľného; tieto historky mi vždy boly ľahostajné. Predstavte si, že i keď som tlmočila Salomé, Parsifala, Máriu Egyptskú a poslednú operu Taliana Rodelliho, pokračovateľa Respighiho, nezískala som nijaké mystické vedomie. Ľahko sa asimilujem, je to v mojej primitívnej povahe malej zlodejky z Albaizinu... — Zasmiala sa zvyčajným svojím charakteristickým spôsobom. — Boh ? Boh ! Ale či jestvuje ? Mŕtvi sú naozaj mŕtvi !

            Marta ju nežne pohladkala.

             Hľa, to vás trápi. I keď sme skeptikmi, myšlienka na smrť sa v nás stále vynára. Pre mňa, dajte pozor, po živote je všetkému koniec. Prach a nič iné. Ale uznajte to, Arianna: ak ste nervózna, to preto, že vás sem priviedla myšlienka umierajúceho človeka a tri mesiace sa neopovážite pozrieť do očí skutočností Apolonu. A jednako: kľúč od tajomstva je tam. A teraz, keď ste sa rozhodli požiadať o rozhovor so Sibylou Streibandovou, treba k nej ísť. Takto sa rýchlo zbavíte svojej ťarchy. Ale nechvejte sa. Lekár vám prikázal, aby ste dbali na pokoj srdca. Pozrite sa, aký pokoj panuje vôkol. Na nebi niet ani obláčka a more je ako zrkadlo a, — nostalgicky si vzdychla, — vyzerá ako jazero.

            Večer sa spúšťal a svetla ubúdalo. Lastovičky ihravo štebotaly vo výšinách. Silná vôňa mäty a kručinky, pomiešaná s dychom morských rastlín, rozlievala sa vo vzduchu, roznášaná jemným vánkom, ľahkým ako hladkanie. Z prístavu bolo počuť sirény: znak odchodu a príchodu lodí.

            — Škoda. Porušily tento pokoj, pravda, Arianna ? Ale síďme dolu, večer je chladný a ešte sa chvejete. A potom, keďže ste v takom stave, hudba vám urobí dobre.

            V sále, ponorenej do polotmy, sadla si Marta do tmavého kúta. Arianna bez slova položila ruky na klávesnicu. Zahrala niekoľko akordov, ako by chcela odchýliť dvere andalúzskych melódií a hľadať, ktorá je: najvhodnejšia pre túto melancholickú chvíľu. Konečne vyčarila nápev plný nostalgie. Hneď s prvými vetami Farrucy usmiala sa na ňu jej mladosť zo Sierry Nevady. A takto znovu tápe v hľadaní seba samej. A hudba svojou sugestívnou silou unáša ju pomedzi spomienky na Dmitriho a novica, pomedzi granadské poludnia a predpoludnie pri prameni zraneného baránka. Prečo jej pri hudbe Farrucy prichádzajú na myseľ určité scény z Parsifala ? Prešla bez zastávky na Las Aranyes, katalánsku pieseň, pri ktorej ľudský hlas sa musí smutne trhať ako brnknutie na čelo. A teraz jej novicova tvár a slová vyvstávajú v mysli ešte živšie ako predtým. Odrazu sa prebudila na šramot. Albert, privábený hudbou, sišiel dolu, blúdil medzi nábytkom, dotýkal sa stien a ohmatával každú vec, ktorá mu prišla pod ruky. Zastavil sa pred skupinou fotografií, zavesených na stene.

            — Rád by som vedel, kde je podobizeň môjho otca, — povedal napokon s čudným prízvukom.

            Dve ženy sa na seba prekvapeno pozrely. Stalo sa to prvý raz, čo takto rozprával. Či azda vypočul ich rozhovor ?

            — Keď idem okolo, rád by som sa dotkol fotografie svojho otca, aby som ho pozdravil, — naliehal ticho.

            Arianna si pomyslela, že bude lepšie uspokojiť ho. Vstala a láskavo mu viedla ruku:

            — Je trochu drsná. Prvá vľavo.

            Slepý uprel na matku vyhasnuté oči a pomaly sa spýtal:

            — Podobal sa na mňa, mamička ?

            Arianna sa usilovala pochopiť z tejto jednoduchej vety tajomstvo, ktoré trápi jej syna.

            Nepreniknuteľná tvár chránila čosi, čo sa bojazlivo rodilo v jeho duši. Skoro sa toho zľakla. Ponáhľala sa mu odpovedať :

            — Oh, nie, syn môj, nie...

VII.

            Biskup sa pozrel na priora, ktorý stál pred písacím stolom, zataraseným papiermi, pokojne rozprával a držal v ruke trochu pokrkvaný list.

            — Mohli by ste mi ho na chvíľu dať ?

            — Nato som ho priniesol, Excelencia; je vám k dispozícii.

            — Ďakujem. Ak dovolíte, dám ho odpísať a potom vám ho vrátim. Zaujíma ma pre určité štúdiá o Bohobijcoch. Môj tajomník posbieral veľmi dôležité dokumenty; sdruženie má hlboké korene vo všetkých europských krajinách. Bohobijci siali dobre ...

            — Bude ho odpisovať tajomník ? — spýtal sa prior po chvíli.

            — Áno, prečo ? — A biskup spustil list, ktorý začal čítať, dvihol oči a lepšie sa pozrel na priora. — Nie je to prvý raz, čo počujem akúsi rezervovanosť na činnosť monsignora Melisa. Mrzí ma to nielen preto, že si cením jeho dary srdca, nadania a povahy, ale i preto, že toto vaše konanie sa málo shoduje s naším habitom a naším zákonom. Prosím vás teda, páter prior, aby ste zmenili svoj cit, alebo aby ste presnejšie odôvodnili svoju mienku.

            Prior počúval nehybne, s rukami, vloženými do širokých bielych rukávov a s pokojnou, nepreniknuteľnou tvárou. Nakoniec sa uklonil a takto so zohnutou hlavou stál pred svojím predstaveným.

            — Prosím za odpustenie Vašu Excelenciu. Nemám nateraz nijaké presné podozrenie.

            Biskup sa naňho dlho a prekvapene zahľadel. Potom zmenil tón a odsekol:

            — Povedzte mi teda o tomto liste. Prípad sa mi zdá zaujímavý.

            — Ide o jednu ženu z Korfu. Odišla ztadiaľto pred sedemnástimi rokmi a odvtedy sa o nej nič nevedelo. Toto je prvá a jediná zpráva, čo prichádza teraz z Buenos Aires. Ako Vaša Excelencia vidí, jej spovedník s dovolením kajúcnice rozpráva mnohé podrobnosti.

            — Konverzia duše je vždy víťazstvom nad nepriateľom. A k tomu významným, nakoľko táto žena patrila k agentom Bohobijcov. Azda bola jednou z mnohých predavačiek drog a riaditeľkou korupčných domov. — A hľadiac stále do listu pokračoval: — Ale vidím, že sa tu hovorí aj o nejakom dieťati. Teda ?

            — To som vám práve chcel povedať. Najprv však musím spomenúť vec, ktorá je s tým intímne spojená. Pred sedemnástimi rokmi, presne 21. mája, v stredu, krátko pred Iam lucis orto sidere, keď som si v cele robil poriadok, počul som zvonku výstrel z revolvera. Bežal som pred kostol s pátrom Bonifácom, ktorý bol v záhrade. Páter Bonifác zomrel pred troma rokmi, ale v archíve sa zachoval opis podrobností tejto veci.

            — Teda ? — povzbudil ho so záujmom biskup.

            — Akýsi muž ležal na zemi. Neďaleko stál iný s revolverom v ruke. Nervózne sa smial. — Vyzeral ako pomätený. Ale nestaral som sa veľmi o neho. Ba bežal som hneď k zranenému, ktorý bol smrteľne zasiahnutý. Nemohol hovoriť. Pokynul mi rukou, aby som mu hľadal vo vrecku. Pamätám sa ešte na zúfalý výraz jeho očú. Mal som čas dať mu rozhrešenie a videl som, ako sa jeho pohľad upokojuje. Potom klesol mŕtvy do náručia pátra Bonifáca. Pomyslel som si, že ide o nejaké nedorozumenie alebo o ľúbostnú vášeň. Ba, zdalo sa mi, že tí dvaja prišli tam skončiť škriepku, ktorá sa pretiahla do rána.

            — A vrah ?

            — Ušiel. Prirodzene, pokúsili sme sa ho prenasledovať. Bratia, ktorí pribehli na naše volanie a pustili sa za ním, vrátili sa ochvíľu bez úspechu. Hlásil som vec úradom ostrova, ale zločin zostal nepotrestaný. Z listín, ktoré som našiel u mŕtveho, som sa dozvedel, že to bol Grék, akýsi Averopulos, pridelený jednej z herných siení Apolonu. Mal pri sebe aj podobizeň ženy a dve adresy. Býval na Niceforovej ulici so starou hluchou a ochromenou matkou. Išiel som na druhú adresu na Morskú ulicu, kde som našiel mladú a krásnu ženu, ktorú som už poznal z podobizne. Vyrozprával som jej, čo sa stalo. Bola jeho milenkou; jednou z toľkých žien, ktoré zapadly do sféry Apolonu, čo sa stal kozubom nákazy pre ostrov a vzorkovým soznamom medzinárodných nerestí.

            — Pokračujte, počúvam vás.

            — Žena sa tvárila ľahostajne na zprávu o vražde. Ba zdalo sa mi, že nebola ňou prekvapená. Povedala iba, že čaká dieťa a že nebohý je práve jeho otcom. Usiloval som sa vrátiť jej sebavedomie a vedomie jej postavenia a odišiel som od nej s uistením, že jej budem vždy a v každom prípade ochotný pomôcť. Potom som sa vrátil do kláštora a prešiel som k činu.

            — K akému ? — spýtal sa prekvapený biskup, ktorý pozorne počúval.

— Hľa: vražda sa stala v stredu. Nuž rozhodol som, aby sa matutinum1) každej stredy recitovalo ako kajúce odprosenie za tri duše, za vraha, zavraždeného a ženu. Sledoval som tak tradíciu kláštora svätého Michala a od toho dňa raz do týždňa sme oficium odbavovali s úzkostlivosťou a prepiatou vrúcnosťou. Iba ja som vedel o úmysle a vždy som zachoval tajomstvo. Po svojom predchodcovi v prioráte aj ja som zdedil veľké množstvo duchovných obetovaní a presných úmyslov, ktoré až budem umierať, odovzdám svojmu nástupcovi, aby akcia modlitby neprestávala.

               1) Časť kňazských hodiniek.

            — To je pekné. A dieťa ?

            — Už, Excelencia. Sotva uplynuly štyri mesiace, keď jedného dňa, ako som išiel do spovedelnice, ktorá je prvá vľavo, privábil ma bojazlivý plač. Dieťa, zavinuté do biednych plienok, čakalo, že sa ho niekto ujme. A urobil som to. Prirodzene, hneď som si pomyslel, že mu je matkou akiste tá žena. Preto som sa ,toho istého dňa vrátil do jej domu: susedia mi povedali, že už dávnejšie ju nikto nevidel. Hľadal som ju všade, ale nadarmo; dozvedel som sa, že odišla. Dieťa, pekné a silné, nemalo na sebe nijaké zvláštne znamenie a keďže som ho našiel v spovedelnici šiesteho októbra v deň svätého Bruna, pokrstil som ho na toto meno a postaral som sa o jeho výchovu, aby jedného dňa mohlo patriť k nám.

            — Teda je tu ?

            — Áno. A hoc nevie nič, modlí sa s nami za svoju matku, za svojho otca a za vraha.

            Biskup znovu vzal do rúk list gvardiána františkánskeho kláštora v Buenos Aires.

            Teda sedemnásť rokov uplynulo od odchodu tej ženy. Azda tu padla do mravného otroctva sekty Bohobijcov. Ktovie po akom živote, zvábená ľahkou fatamorgánou rozkoše, strhnutá neresťou, prišla na rázcestie poslednej slobodnej voľby medzi dobrom a zlom, k výčitke, ľútosti a k odpykaniu viny. Satan bol zasa premožený na smrteľnej posteli. Františkán vyriekol slová odpustenia. A duša, rozorvaná spomienkami a vedomá si pretrpeného boja, po odpustení sa už očisťuje od svojich trestov. Miserere eius, Domine.

            Zostal takto s listom v ruke a s pohľadom, pohrúženým do diaľky. Vidí teraz za hranice života, do ríše tajomstva, kde sa duše stretajú v kresťanskom ideále, v prúdení modlitieb troch Cirkví, bojujúcej, trpiacej a oslávenej. A podivuhodná dogma obcovania svätých, to najsmelšie, a najutešujúoejšie, čo otvára ľudstvu nádej na vykúpenie, črtá sa pred ním ako zázračná nadľudská symfónia. Zo Svätého Michala, malého oddielu bojujúcej Cirkvi, modlitby, presné formou, hlboké úmyslom, posvätené pokáním, prednášaly Najvyššiemu aj kajanie sa Cirkvi trpiacej a vystupovaly až k Cirkvi oslávenej, aby sa prihovárala u Boha. A tá zázračná symfónia sa šíri, pretože prúdy milosti z Cirkvi oslávenej tečú, rosia duše, vykoreňujú zlo a vykupujú svedomie. A pod tým sa rozvíjajú osudy ľudí. Naprávajúca činnosť modlitby istotne zasiahla ženu na ceste hriechu a oživila ju v poslednej chvíli života; vo chvíli veľkého milosrdenstva ... A kde je vrah ? Ešte sa túla v lese poblúdenia, pohrúžený do močarísk zla, alebo sa ho už dotkla milosť ? Ale na žiarivých hraniciach tajomstva sa istotne stalo čosi podivuhodného. Dieťa, plod hriechu, položené k nohám súdnej stolice pokánia, bolo dvihnuté a vychované božím mužom, aby jedného dňa tiež vstúpilo do šíkov bojujúcej Cirkvi a bojovalo modlitbou a činom. A možno zajtra z tej istej spovedelnice bude robiť Kristov znak nad poblúdenými dušami a odpúšťať hriechy.

            Oknom, otvoreným do žiariaceho poludnia, vstupoval teplý dych slnečného dňa. Bolo počuť i ľahký hovor; hovor krátkej nedelnej rekreácie, ktorú dovoľovala tvrdá regula mlčania.

            Biskup pristúpil k oknu. Pozrel sa na dvor, kde skupiny v bielych habitoch vynikaly z tône stĺporadia. Videl brata Augustína, ako ťahá za sebou vozík, naložený ovocím. To malé ohradené miesto, chránené pred vírmi sveta, ako ,by si cez stáročia uchovalo prvotný zázrak, keď ľudia, zvieratá a veci rozumeli reči prírody a nažívali v súlade, ktorý ich viedol v mene Boha. Videl pátra Kristiána, ako stojí pred ohradou, čo uzatvárala jeho kráľovstvo, a kŕmi prasiatka, ktoré práve prišly na svet, s kožou, lisnúcou sa na slnku ako zlato, so špirálovito skrútenými chvostami a s pyskami nepokojnými od ukojenej chúťky. Kde-tu medzi bľačaním oviec, pišťaním kurčiat a hrkútaním hrdličiek bolo počuť vzdialené volanie pátra Lea, ktorý si azda najlepšie vedel uchovať v duši, nevinnej ako duša dieťaťa, zázrak šťastného ľudstva. Pozrel sa ešte raz na bratov a na štyroch novicov. Pozoroval ich jedného po druhom. Trochu sa zamyslel a potom sa obrátil k priorovi, .ktorý nehybne, ako vojak na stráži, čakal na rozkazy.

            — Tam je, blízko tých dvoch olív.

            — Skutočne. Je to najbelšia duša kláštora.

            Biskup sa naňho dlho zahľadel, potom sa vrátil k písaciemu stolu.

            — To, čo ste mi povedali v súvislosti s týmto listom, zapadne do hĺbky vedomia a vystúpi do výšin priestorov. Dajte pozor, nechcem hazardovať s úsudkami, ale zdá sa mi, že tento mladík môže byť predurčený na veľmi dôležité veci. Zdá sa mi veľmi zrelý na svoj vek. Podotkli ste, že občas sa vám podarí poslať niektorého z tých vašich mladých na študijnú cestu ?!

            — Prirodzene, nezanedbal som brata Bruna. Len v minulom roku bol v Ríme, Paríži, Londýne a v Berlíne.

            — A nemienite mu teraz odkryť pravdu a povedať mu, ako sa jeho matka vo chvíli smrti smierila s Bohom ?

            Páter prior sa uklonil:

            — Poslúchnem Vašu Excelenciu.

            Nastalo dlhé ticho, prerušované iba hlasom pátra Lea, ktorý volal na légie kurčiat.

            Potom biskup zakončil: — Vymenil som s ním iba niekoľko slov. Teraz by som bol rád, keby som ho mohol lepšie poznať. Budete taký dobrý a zavoláte mi ho ?

VIII.

            Vo „Venušinom kúpališti“ mala byť o polnoci veľká slávnosť. Priestranný park, obkolesený slávnostnými cyprusmi sťa halapartníkmi hviezdnatej noci, zaváňal ako kadidelnica tisícorakej vône orientálnej jari. Šepot hudby znel tlmeno ako vzdychy palmových kríčkov, kde v diskrétných tôňach night-bars1) s efébmi a hetérami čakaly klientov všetkých rás. Sväzky rozličných svetiel krájaly tiene, rpríjemné v noci orgií, nad ktorou bdela socha Erosa, držiaceho krvavú fakľu. Magnoliové a oleandrové aleje hmýrily sa pestrým medzinárodným davom. Všetci šli k mramorovému bazénu, zasadenému medzi posledné skaly, skoro visiacemu nad morom, k bazénu, ktorý bol svadobným darom zeme vode a ktorý belehradský architekt vybudoval u nôh krásnej gréckej Venuše, vzatej z Achilleionu. Žiarivé fontány a vodné mosty vyludzovaly flautovú hudbu. Kúpalište s azúrovým a pozláteným úzadím robilo dojem horúceho chvenia sa roztopených kovov. Pri špliechaní ľahkých vín, ktoré sa ustavične obnovovaly, ženy a mužovia závodili v plaveckých hrách alebo skákali s mostíkov, čo obkľučovaly sochu bohyne lásky. Všade vôkol na balkónoch, chránených palmami a ružovými kríčkami, čakalo množstvo ľudí, oblečených v krátkych šatách alebo v nádhernom večernom úbore, na začiatok slávnosti. Dva orchestry, černošský a cigánsky skandovaly chvíle radosti nad davom, pre ktorý rozkoš bola skoro ťarchou. Ázijskí služobníci chodili hore-dolu a poslúchali meravisté pokyny.

               1) Nočné lokály.

            Odrazu černošská hudba zaintonovala rezký pochod, ktorý ako by hral blázon, zachvátený epileptickými kŕčmi. Potom v krátkej vzdialenosti ako ozvena zahral cigánsky orchester, groteskne brnkajúc na husle a čelá. Hneď nato sa rozozvučalo sedem tebanských trúb ako na poplach. Veľmi silné reflektory vysielaly vodopády svetiel na fontány a na vodné stavby a vo hviezdnatej noci otváraly cestu snom. A v ohlušujúcom prelúdiu, ktoré len s námahou vedelo vzbudiť zvedavosť kozmopolitického davu, zjavil sa za Venušinou sochou sprievod „Smyselných“.

            — Vidíte, milostivá pani, — zvolal vedúci, — ste šťastná, že môžete byť prítomná na triumfálnom výstupe černocha Toma Jimsa, ktorý personifikuje kresťanský pôst, pričom tých štyridsať prekrásnych žien, čo ho obkľučujú, predstavuje štyridsať dní pokánia. Budete obdivovať náš výklad pôstu. — A hlasne sa zasmial. — Teraz uvidíte soskoky s mostíkov.

            Arianna neodpovedala. Rozhodla sa prísť do Apolonu; takto sa konečne priblíži k Miss Sibyle a dozvie sa niečo. Možno, že ona jediná má kľúč od tajomstva Dmitriho. Pozrela na muža, ktorý sa jej prihováral. Hirschorn sa mierne nahýbal cez balkón, pričom mu kratšia ochromená noha visela bez podpory. Milo sa usmieval a ukazoval zlaté zuby. Tvár bez fúzov a brady s oholeným obočím prezrádzala jeho pôvod bez vlasti. Vyzeral tak, že mohol pochádzať z ktorejkoľvek krajiny: ako správca pochybného domu alebo koniar, pripravený na Všetky služby, ale vždy ako sluha.

            — Milostivá pani, ak dávate prednosť pokojnému rozhovoru, môžeme ísť k akváriu. Tam je iste menej ľudí.

            Pobrali sa cez bočnú palmovú aleju. Do noci sa vyparovala vôňa ruží a pomarančov.

            Heimatlos vliekol za sebou ochromenú nohu a pokračoval:

            — Za hodinu sa začne slávnosť. Na svitaní budeme mať tri sobáše „Smyselných“, zábavné deformácie kresťanských obradov, — zasmial sa ironicky. — Dvaja kandidáti manželstva sídu do vody a osoba, ktorá funguje ako kňaz, oblečená parodický za biskupa s veľkou mitrou, ich pokropí šampanským, prirodzene posväteným, zatiaľ čo publikum veriacich na všetkých balkónoch spieva hymny ...

            Vyšli z parku „Venušinho kúpališťa“ a prejdúc cez Palác hier, zamierili k výťahu, ktorý obsluhoval mlčanlivý a úslužný Číňan. Vošli bez slova do veľkej chodby akvária, vyloženého až po povalu masívnymi sklenými tabuľami, za ktorými magicky zafarbené ryby predvádzaly na prechádzke mŕtvymi vodami svoju jagavú a márnivú krásu. „Skleník rozkoší“ sa zaplňoval ľudmi: skupinami nádherných záletníc a nerestných mladíkov. Ľahké zelenkavé zafarbenie, pršiace shora, dávalo tomuto mŕtvolnému davu letargický nádych. Vzdialený orchester vrhal sväzky melódií, hraných s tlmidlom, takže sa zdalo, ako by prichádzaly z miest pod vodou. Zápach hniloby, ktorý sa šíril vzduchom, poburoval Ariannu. Vedúci ako veľmi zbehlý človek to zbadal a zaviedol ju na opustenú terasu, ktorá sa otvárala po boku Paláca hisr. Pod nimi, za cyprusmi, rozprestieralo sa „Venušino kúpalište“, žiariace svetlom a zuniace spevom.

            — Nuž, — spýtala sa Arianna, keď si sadla na stoličku, zatiaľ čo vedúci čosi rozkazoval ázijskému sluhovi, — čo chcú „Smyselní“ a Imps of Hell ?

            Heimatlos ju odmeral svojím čudným kovovým pohľadom. Na chvíľu sa zamyslel, potom sa rozhodol odpovedať na otázku trochu zd'aleka a začal, zdôrazňujúc vety občas suchým smiechom:

— Amerika, povedané medzi nami Európanmi, ako by nevládala stráviť svoju mechanickú, priemyselnú a finančnú moc, v duchovnej kríze, ktorá časové spadá do jej skutočnej zrelosti, odmietla europské tradície a vytvorila si množstvo ideologických pojmov, ktoré prispôsobila vlastnému temperamentu, Piatej Avenue, mrakodrapom, mäsu v kon-zervovej škatuľke, kalifornskému pobrežiu, Sunlightom, Radio-City, atomovej energii. Ale Amerika nás ešte veľmi prekvapí ! Medzitým vedľa týchto pseudofilozofických ašpirácií videla už skoro celé storočie vyrastať les polotajných spoločností: „Vznešený kmeň Ben-Hura“, „Mystické sdruženie moderných bielych Mahatmov“, „Milosrdná spoločnosť opíc“, ,,Homogenný rád Hoo-Hoo“. A potom spoločnosti, ktoré si berú za odznak meno zvieraťa: Lev, Vlk, Bobor, Sob, Had ... Stačí citovať starú Elks of the United-States Benevolenit and Protective Order1). Jestvujú ich celé armády: Old Felljows, Knights of Pythias...2) A kto by sa nepamätal na tragickú Ku-Klux-Klan ?

               1) Americká spoločnosť na ochranu vysokej zveri.

               2) Starí súdruhovia. Pythiovi rytieri...

            — Áno, — povedala Arianna po chvíli mlčania,, pretože nechápala dobre, kam vedúci mieri, ,— poznám toto asociatívne americké gusto: zločinnosť, starí mládenci, gangsteri, krásne ženy, všetci májú svoje kluby, ale zaujíma ma špeciálny program Imps of Hell. Teda ?

            Heimatlos pozrel na ňu a ľahko a ppsmešne sa zasmial:

            — Ach, tak? Nuž uspokojím vás: je to prúd, ktorý sa zrodil v Amerike na počiatku nášho Storočia, tak trochu z vyzývávosti proti peklu, strašidlu katolíkov. Potom sa trochu premenil. Imps of Hell: zločinci pekla. Berú rozkoš, ako, kde a kedy ju nájdu. A ak ju nenachádzajú, vyvolajú ju. V inej dobe Imps of Hell by boli, dajte pozor, trubadúrmi, križiakmi, templármi alebo osvietenými. Kňazi a mnísi hovoria o satanizme alebo o čiernej mágii. V skutočnosti asi od štvrť storočia to hnutie sa stalo medzinárodným a disciplinovaným. Nuž slúžiť im, to je práve sláva Miss Sibyly.

            — Naozaj, — prerušila ho Arianna sucho, rozhodnutá obrátiť reč na toto. — Chcela som sa s vami rozprávať práve o nej. Radia by som tú paniu Videla pre osobnú vec, ktorá sa ma týka.

            Hirschorn sa na ňu pozornejšie zahľadel.

            — Nečakal som túto náhlu žiadosť. Istotne to bude možné tým viac, že ešte stále prichádza do úvahy váš večierok „Noc v Albaizine“. A prečo nehovoríte aj o Salomé na voľnom priestranstve ? Povedali mi, že viete tlmočiť podivuhodne Straussovu operu, starú, ale vždy krásnu.

            — A potom by som mohla paniu skoro uvidieť ? — naliehala Arianna bez toho, aby odpovedala.

            Heimatlos sa .zamyslel.

            — Nuž Miss Sibyla nemá rada, keď je predmetom zbytočnej zvedavosti. Viete, v akom fyzickom stave sa nachádza pre nešťastnú operáciu estetickej chirurgie ? Na druhej strane Anieka hráva s vaším synom; vedú ma teda najlepšie úmysly.

            Rozpútal sa hrozný rachot triumfálneho pochodu.

            — Už sme pri soskokoch, — pokračoval vedúci. — Teraz skáče Asiatic Beauty1), „Perla z Nankingu“ a potom príde „Venuša z Harlemu“, narodená v černošskej štvrti New Yorku. Keď už vystupujú na mostík krásavice plemien, tak sa už blíži úradné otvorenie slávnosti.

               1) Ázijská krásavica.      

            Odrazu akýsi spev, plný malátnosti, dvihol sa do noci ako kontrast hudby s diabolským rytmom.

            — Čo je to ? — spýtala sa Arianna.

            — Nič. Sú to čierni robotníci, ktorí prišli dnes na nové práce v Apolone: na stavbu „Veže žiadostí“, ktorú Miss Sibyla dáva stavať. Spievajú: „Aleluja. Nejestvuje pre nás v nebi kút, kde by sme si mohli trochu odpočinúť ? Aleluja“. — A po dlhom mlčaní zakončil: — Uvažoval som o tam, o čo ste ma žiadali, a ak mi dovolíte, pôjdem sa hneď informovať ohľadom audiencie.

            Arianna mu pokynom hlavy dovolila odísť. Správanie vedúceho sa jej zdalo čudné. Prečo tá náražka na jej syna ? A čo chce Anieka od Alberta ? A aký je vzťah medzi Imps of Hell a Bohobijcami ? Tu je jadro jej otázok.

            Kúpalište, zaliate mnohofarebnými projektormi, vyzeralo teraz ako kotol, hotový explodovať. Z herného kasína počuť hrať na ruletu. Spev sa dvíha z tône s chmúrnym odovzdaním sa prekliatych rás. Čo si asi myslia tí černosi o civilizácii, ktorá ich oslobodila, aby ich znovu zotročila ? A ak hovoria o nebi, či aj oni veria v novicovho Krista ? ...

            Pozrela sa na balkóny, preplnené davom, na rozžeravené kúpalište, na polozatienetné aleje, na night-baru so zvodnými melódiami. Orgie sa už-už majú začať. Polnoc sa blíži. Znovu si pomyslela na novica. Ktovie, čo by povedal, keby videl všetky tie armády hriechu ? ...

            V tej chvíli sa vrátil Hirschorn a s úsmevom povedal:

            — Pani vás prijme 8. mája. Teší sa, že bude môcť čoskoro poznať osobne takú vynikajúcu umelkyňu.

            Arianna sa chcela teraz postaviť veci zoči-voči.

            — Ďakujem,vám, a keďže ste boli taký láskavý, že ste: ma informovali o mnohých veciach, povedzte mi teraz, aké príbuzenstvo jestvuje medzi „Smyselnými“, Imps of Hell a Bohobijcami ?

            Heimatlos sa záhadne usmial. Potom sa veľmi obradne uklonil a zašepkal:

            — Tu som iba akýmsi správcom domu a môžem vám prezradiť iha to, čo som vám už povedal, — a zdôraznil, ako by chcel čím viac napnúť ženskú zvedavosť: — Napokon, ak vás to skutočne zaujíma, uvidíte Miss Sibylu.

IX.

            21. mája, keď chýbalo ešte pol hodiny do „Primy“1), do Iam lucis crto sidere, páter prior vyšiel zo svojej cely, ako by ho bol niekto volal. V tento deň sa chcel sám modliť.

               1) Časť kňazských hodiniek.

            Na chodbách nebolo nikoho. Prešiel popri celách novicov. Zjavil sa vo dverách Brunovej cely. V poslednom čase naňho pozornejšie dozeral. Ten chlapec mu robí starosti.

            Jeho spôsob usudzovania otvorenými a presnými odpoveďami, ktoré strhujú s ústredného jadra príživnícke vplyvy, aby zamierily k cieľu, ho dezorientuje. Vedomosti, získané na cestách, vykonané štúdiá, reči, ktorými plynné hovorí, dávajú mu zrelosť, ktorá vysoko presahuje jeho mladosť. Niekedy by sa bolo mohlo povedať, že starý páter Martin mu pri smrti zanechal celý poklad svojej múdrosti. Ale keď tým teplým hlasom, ktorý ako by sa topil v slnečnom zlate Adriatického mora, vyslovuje určité svoje idey, ktoré smelo napredujú k mystickým horizontom, spolubratia ho musia počúvať s obdivom. A potom jeho poslušnosť kláštorským zákonom, to, že tak spontánne ide v ústrety duchovnému boju a hmotnému odriekaniu, vyzerajú tak, ako by ich udržovala večná túžba po dosiahnutí ideálu slávnej kajúcnosti. Jeho kontemplatívny život nemá hysterické skoky ani vizionárske záblesky, ale zdá sa, že svojím pevným atletickým telom kráča rovno a iste, ako by už od nepamäti poznal cieľ. Naozaj by sa mohlo povedať, že čosi hlbokého dozrieva, v jeho duši a v tele, aby ho urobilo schopným na veľkú cestu vo svete. Pre toto a pre jeho priateľsťvo s mladým slepcom dozerá naňho teraz prísnejšie. Od istého času badá aj v jeho mladej tvári akúsi neospravedlniteľnú únavu a podozrivú, mihavú nervóznu kontrakciu svalov. A chce si byť v tom absolútne istý.

            Novic ležal skrčený konča nedotknutého lôžka a zdalo sa, že je pohrúžený do hlbokého spánku. Kutňou mierne otvorenou na ľavom boku, vidieť na holom tele dvojnásobnú ranu železitej farby s čerstvými zraneniami. Blízko neho ležalo tvrdé železné a kožené cilícium.1) Mladík, akiste premožený únavou, zaspal, keď sa modlil. Azda v samom spánku, vo jchvííi slabosti si sňal nástroj trestajúceho umŕtvovania.

               1) Opasek s pichľačmi na trýznenie tela.

            Nie: nikto nežiadal takúto skúšku od mladíka. Prečo teda ? A odkedy ?

            Hľadel naňho s láskou. Mladík, dýchal sladko. S hlavou, sklonenou na zem, položenou na složených rukách, vyzeral ako modliace sa dieťa, prástihnuté Anjelom smrti.

            Napokon brat Bruno dvihol hlavu, prekvapený že sa nachádza zoči-voči predstavenému.

            — Syn môj, nemal prísť až k tomuto, — zašepkal páter prior. — Mal si si pýtať dovolenie. Si vo veku, v ktorom sa nesmieš oslabovať. Usudzujem, že si zasa čítal neskoro do noci. A to je vážna neposlušnosť.

            Mladík zostal kľačať.

            Páter prior, ktorý s ním hovoril nežne, položil železom podbitý kožený pás na posteľ a z rôznych kníh, do ktorých nazrel, vzal „Listy svätého Pavla“. Akási fotografia vypadla na zem. Dvihol ju. Pozrel sa na ňu pozorne a prekvapený. Skúmal ju. Spytoval sa očami novica.

            — Je to podobizeň otca môjho mladého slepého priateľa. Vzal ju matke, aby mu brat Michal, ktorý sa vyzná v sochárstve, podľa nej urobil reliefový profil. Takto sa slepec bude môcť dotknúť čŕt svojho otca a poznať ho. Nuž dovolil som si vziať na seba sprostredkovanie.

            — Nemal si to urobiť, nemal, — prerušil ho suchým hlasom páter prior. — Mal si si najprv pýtať dovolenie a radu.

            Zasa sa s úžasom zahľadel na fotografiu a zdalo sa, ako by sa chcel pýtať na iné.

            — Ale je tu vec, ktorú musím povedať, — pokračoval novic po krátkej pauze nezvyklo vážnym hlasom. — Pred niekoľkými dňami som sa vám priznal, že som bol vyrušený zjavením.

            Páter prior ho prerušil trocha nervózne, lebo sa bál dotýkať zasa tejto témy.

            — Pamätám sa veľmi dobre na sen alebo na videnie, ktoré si mal, alebo o ktorom si si myslel, že ho máš, po maturite. Myslíš tú dušu z očistca, ktorá prosila tvoje modlitby, však ? Ale ja som tiež povedal, ak sa dobre pamätáš, že treba dať pozor na halucinácie a že slabosť, ktorej sa dobrovoľne vystavuješ, podporuje takéto sny alebo vízie, o ktorých si myslím, že sa viac neopakovaly.

            Novic, ktorý kľačal so skríženými rukami, s vystretou hlavou a s pohľadom, upretým bez strachu a pochybností na predstaveného, povedal pomaly:

            — Nebol to vlastne sen, veď som sa modlil a bdlel som. Nachádzal som sa tu v takej istej polohe a duša z očistca sa mi zjavila vtedy, keď som vo svojom vnútri jasne počul jej prosbu o modlitby, pretože sa musí kajať za čosi veľmi ťažkého. To sa stalo pred dvanástimi dňami; odvtedy som nemal nijaké videnie. Ale včera, keď mi môj slepý priateľ dal fotografiu svojho otca...

            — No ? — naliehal prior nedočkavo.

            Novic jasne zakončil:

            — Poznal som presnú tvár zo zjavenia. A teraz sa pýtam: prečo sa Albertov otec zjavil mne a iba mne ? A prečo sa mi tá fotografia dostala do rúk, aby mi zdôraznila shodu osôb a vecí ? ...

            Páter prior hneď neodpovedal. Cítil, že mladík má dušu vypätú k tajomstvu smrti, keď po prekročení hraníc života nie podľa zákonov ľudských, ale podľa zákonov božích každý nachádza splnenie svojej pozemskej skúšky. „Pracujte, kým je deň, pretože príde noc, v ktorej už nikto nebude môcť pracovať.“ Ak teda Boh dovolil toto zjavenie sa trpiacej duše, ktoré treba pripočítať k iným podobným prípadom, to azda značí, že modlitby, vysielané až dosiaľ každú stredu zo Svätého Michala, neboly daromné. O tejto duši sa nemohlo povedať: Beati mortui, qui in Domino moriuntur,1) ale ak sú potrebné modlitby a ak sa zjavila práve bratovi Brunovi, synovi svojej obete, teraz už spojenému v bratskom priateľstve so samou jej bytosťou, značí to, že sa tá duša nachádza v očistci; azda vo chvíli smrti, keď sa dotkla tajomstva a pochopila hrôzu svojho života, ľutovala. A chvíľa veľkého milosrdenstva jej otvorila hviezdnaté brány Vykúpenia.

               1) Blahoslavení mŕtvi, ktorí umierajú v Pánovi.

            Pozrel na novica, ktorý čakal nehybne a pokojne, ešte stále bez strachu a bez pochybností. Potom sa znova zahľadel na fotografiu. Poznával veľmi dobre vraha. Čo chce na ostrove jeho žena ? Aká sila ju sem priviedla ?

            — Buď pokojný, — povedal konečne a položil ruku na novicove plece. — Budeme sa modliť aj dnes za túto trpiacu dušu. Sme iba pokornými nástrojmi božej vôle, ale možno sme na ceste milosti. Mlčky stráž toto tajomstvo: budeme vedieť o ňom iba my dvaja, kým ti nedám dovolenie hovoriť. A čo sa týka fotografie, vrátim ju sám mladíkovi, len čo sem príde.

            Rýchle vyšiel, zamyslený. Prešiel dvorom. Stretol pátra Lea, ktorý išiel do záhrady a pátra Kristiána, ako sa pripravoval kŕmiť prasiatka. Kohúty hlasno spievaly.

            Priestranstvo pred kostolom bolo opustené. Údolie bolo ešte pohrúžené do ticha a Apolon stál ako na čihačke; iba z kalikiopulskej zátoky sa ozýval huk práce medzi kotvidlami. Svitanie malo nádych morských tráv. Z olivových hájov bolo počuť symfóniu triliek a trepotania krídel a z gasturských ciest cengot spiežovcov stád. Kľakol si na presné miesto zločinu z toho dávneho 21. mája. Bolo to presne v tú istú hodinu. A zostal tam so zohnutou hlavou; nikdy sa nemodlil tak intenzívne.

            Odrazu ho vyrušil šramot krokov. Dvihol prekvapený oči, ako by ktosi živý bol vyšiel z jeho modlitby. Poznal monsignora Melisa v civilnom obleku, s unavenou chôdzou, bledou tvárou. Odkiaľ ide v túto hodinu ?

            Chvíľu hľadeli na seba bez slova. Potom kňaz vošiel do kostola. A páter prior pokračoval vo svojej modlitbe a modlil sa aj zaňho.

            Slnko sa dvíhalo, aby povedalo ľuďom, že každý deň sa začína svitaním nádeje.

Druhá časť.

HODINA TEMNÔT.

I.

            Silváne Sternovej, veľmi krásnej tanečnici, ktorá na zpiatočnej ceste zo svojho zájazdu dosiahla v Apolone rytmickými tancami skutočný úspech, nepodarilo sa zatlačiť spomienku na večierok Arianny Carrientos.

            Noc v Albaizine, vysielaná rádiom a televíziou do celého sveta, spôsobila, že na ňu priam pršaly návrhy a zdalo sa, že Arianna sa rozhodla opustiť Korfu a vrátiť sa ku svojej kariére. Nech si ľudia myslia, čo chcú; môžu si myslieť aj to že je žiarlivá na Silvánu Sternovú, o ktorej noviny úverejnily hotové ľúbostné zázraky. Nie, lepšie bude odísť. A potom, letná sezóna Apolonu po trojnásobnej inaugurácii: Noci v Abaizine, Noci Silvaninej a Noci Lesbovej a Narcisovej značne pokročila.

            Načo by tu ešte zostávala ? Podivuhodná pani ostrova bola jasná v rozhovore a poukázala jej na služobný stav Dmitriho Nikoleva. Narodil sa z neznámych rodičov a so zdedenými chybami, v dvanástom roku bol vyhlásený za odporcu náboženstva, v osemnástom roku ho zapísali na zdokonaľovaciu školu, vykonaj študijnú cestu po svete, vstúpil do služieb sekty Bohobijcov a v Šanghaji prijal pečať zasvätenia. Len čo prišiel do Európy, zaviazol na Korfu, kde ho Sibyla Streihandová vedela náležíte oceniť.

            Keďže bol obdarený zvláštnym talentom pre reči a vrodeným smyslom pre umenie a keďže bol dobre vyskúšaným pijanom a hráčom a vynikal v osobnej zručnosti, ktorá sa stávala duchovným magnetizmom a niekedy morálnym mimetizmom, vedel využiť pre svoje dobro všetky osoby a každé prostredie. A bol zbehlý v používaní svojej mužskej krásy a svojho zvláštneho čara, aby pritiahol do siete sdruženia, ktorému slúžil, ženy, čo pre rozličné vlohy mohly sa stať schopnými ďalšej výchovy v iných ústavoch neresti a skazy a tvorily osobnosti, potrebné pre vedúce miesta v najdôležitejších centrách temného hnutia. Riaditeľkou pochybného domu v Bostone, ktorý kontroloval prúdy skazy, bola Poľka, ktorú objavil vo Varšave. Riaditeľku v Šanghaji, v medzinárodnom pozorovacom mieste, ktoré si vyžadovalo mimoriadne schopnosti, našiel vo Viedni. A aj povestnú Titescu, Rumunku, ktorá privádzala do vytrženia davy Spojených štátov svojimi extravaganciami a umrela vo vani z masívneho zlata, naplnenej šampanským, usmrtená veľmi silnými drogami, objavil Nikolev v herni v Ostende.

            Arianna sa musela poddať zrejmosti: Elena Titescu, meno nachádzajúce sa v povestnom scheveningenskom sozname !

            Ale ako vysvetliť správanie sa Dmitriho ? Konal z presvedčenia alebo zo zvrhlosti, inštinktívne alebo z náruživosti ? A aký cieľ sleduje táto tajomná spoločnosť, ktorá poslúcha hlavu, skrytú v tôni ? A potom, kto je hlavou ?

            Znova často myslela na onú vetu, odseknutú smrťou:

            „Ísť na Korfu a prosiť...“

            Teraz už vie; už nemôže pochybovať. A usmiala sa nad naivnosťou novica, ktorý sa modlí za mŕtvych. Nie, mŕtvi nemôžu ovplyvňovať živých. Úbohý rehoľníček, ktorého stretla pri prameni, sa živí ilúziami. Modlitby tvoria každodenný pokrm zúfalých a slabých. A často sa vracala k svojej dominujúcej myšlienke. Pravdu jej povedala Sibyla Streibandová s tým čudným úsmevom, ktorý s jednej strany tvare ukazoval na dvadsať rokov a s druhej strany na sedemdesiat. Umierajúci Dmitri istotne mal v úmysle otvoriť jej dvere na tú istú cestu: prosiť, aby vstúpila do toho veľkého sdruženia, ktoré dokončuje posledné prípravy na ľudský ideál, zbavený konečne povier a bojujúci proti hlúpemu Bohu, krotkému ako baránok, ukrižovanému ako lotor a uctievanému ako Kráľ kráľov.

            A vzbura ľudí, ktorí sa pokrokom všetkých vied a vydobytím hmotných a mravných slobôd stali skutočným plemenom Prometeov, bude smerovať nie natoľko proti Budhovi, čo zomrel na zlé trávenie, hoc kázal o zdržanlivoisti v jedení, ako proti tomu bláznivému Nazaretskému, ktorý toľké stáročia zavádzal všetky národy pokorou, odriekaním a láskou.

            Toto chcú noví Bohobijci, idúci po stopách starých.

            Teda Dmitri, používaný na ženské odvody, aby udržoval pri živote hniezdo, z ktorého s času na čas boly vyberané riaditeľky domov neresti, kde ľudské telo a omamné prostriedky sa striedaly, aby redukovaly na minimum odpor krajiny, mesta alebo generácie, javí sa ako jeden z vykonávateľov plánu, ktorý ako by vyšiel z mozgu kyklopa, zotieraného pýchou a nenávisťou. Sibyla jej neodkryla skutočný dôvod Dmitriho odchodu z ostrova; bola skôr tajomná v tomto bode a nechala ju tápať v akomsi podozrení krádeže, alebo zločinu. Ale koho poslúcha v tej železnej dynastii s jej rozkazmi, zákonmi, hierarchiou a obradmi Sibyla Streibandová s menom a tvárou sfingy ? Ešte dnes vidieť pri pohľade na časť tváre, zmenenej operáciou estetickej chirurgie, že musela byť veľmi krásna. Austrálskeho špecialistu, povolaného, aby zastavil pustošenie vrások, postihla zvláštna pomsta osudu za to, že sa opovážil rušiť nepoddajné zákony času: zomrel na porážku, keď sotva polovica tváre bola omladená. A tak Sibyla Streibandová, keď márne hľadala iných technikov, schopných dokončiť operáciu, akousi karikaturálnou tragédiou ľudských vekov zostala ako groteskné vtelenie Janusa s dvoma tvárami, postavená na rozhranie skutočnosti a ilúzie: polovica tváre mala dvadsať rokov a polovica sedemdesiat.

            Iste má aj prvoradú informačnú službu, pretože vie o Albertovi a o jeho priateľstve s mníchmi zo Svätého Michala. A keď jej ponúkla vážené miesto v sdružení, smiala sa z tých vychudnutých a vyziabnutých rehoľníkov, čo neprestávajú vybľakovať strelné modlitby k Bohu, ktorého nevidieť a ktorého sa nemôžeme dotknúť.

            Nie, nechce sa dať ujarmiť; náboženská otázka je jej ľahostajná. Narodila sa slobodná v Albaizine a slobodnou zostane. Ale treba čím skôr odísť.

            Ach, ten scheveningenský soznam ! Jej meno figurovalo medzi menom Talianky Márie Silvetti a Španielky Ramony Gutierrez. Teda ona, malá cigánka, bola jednou z prvých koristí. Teraz si už vie vysvetliť príčiny istej nerozhodnosti Dmitriho Nikoleva, ktorý, keďže sa na počiatku kariéry necítil ešte v svojej veci istý, opustil korisť. Teraz sa jej zdá, že ďalší pobyt na Korfu je zbytočný; aj prostredie sa jej neveľmi páči. Na poslednej slávnosti v polovici júla Lesbická a Narcisová noc, scény neresti, neporiadku a šialenstva ju úplne vyčerpaly; jej divý cigánsky pôvod prijíma iba prúdy vášní a pudov. I Marta, ktorá trocha nechala štúdium dejín, zemepisu a pedagogiky, a oddala sa maliarstvu, čo odrazu vybuchlo medzi jej umeleckými sklonmi, premožená nostalgiou po švajčiarskych jazerách, pobádala ju k odchodu. A potom aj to útle priateľstvo medzi Aniekou a jej synom jej robí starosti. Ich dlhé rozhovory, hudba, ktorú vždy znova a znova skúšajú, a určité dlhé mlčanie, do ktorého často upádajú, to všetko je plné náznakov. Ale čo chce konečne heimatlosova dcéra ?

            Ani to druhé priateľstvo jej syna s novicom jej nedá pokoja: má čudný ráz výlevu ducha alebo kŕčovitého hnutia svedomia či zúfalej túžby po láske, čo je časté v mladosti, keď chorľavie: blesky, ktoré predchádzajú a ohlasujú psychické víchrice. Všetko toto musí byť prerušené aj pre Albertov pokoj. Treba mu zakázať stýkať sa s Aniekou a chodiť do kláštora.

            Ale prečo to naliehanie, aby tam chodil v stredu ? Aký zvláštny obrad alebo prácu konajú spolu ? Lepšie odísť a znova prísť do kontaktu so životom.

            Zatiaľ v tomto striedaní bdenia a plánov míňaly sa dni a júl sa chýlil ku koncu.

            Istého večera Marta vošla udychčaná, s nervózne stiahnutou tvárou.

            — Vraciame sa práve z kláštora. Je to posledný raz, čo som bola pre Alberta. Nech si ho privedú oni. Majú vždy nejaké novinky. Viete, že brat vrátnik, ten chudý s bábkovými očami, mi oznámil, že teraz je doba Krista-Kráľa ? — Smiala sa a ako kládla čerstvé obrazy na stoličky, povedala: — Ale čoho je kráľom, keď tróny temer zmizly so sveta ? ... Mali by ste počuť, ako bránil Albert túto prekrútenú ideu. A to všetko preto, že v kláštore je novic, ktorý sa zaoberá sochárstvom !

            Arianna, ktorá s úsmevom počúvala svoju priateľku, zakončila:

            — Nech vás to netrápi, Marta. Čoskoro odídeme z Korfu; už je to rozhodnuté. Povedzte mi radšej, kam išiel Albert.

            — Išiel rovno do svojej izby schodišťom pre služobníkov. Nedišputovali sme, viete, nechala som ho hovoriť po vôli. Pozrite sa na moje obrázky ! Je krásny ten fialový nádych, pravda ?

            Arianna hodila okolo seba roztržitý pohľad a odišla do synovej izby. Prečo by mal chodiť každú stredu do kláštora ? Už mu to viac nedovolí.

            Našla ho pokojného pri pracovnom stolíku, ako písal Braillou. Pohladkala ho: nie je vhodné rozprávať o rozhovore s Martou. Urobila mu v izbe trochu poriadok a vrátila sa do pracovne. Bola nervózna a nepokojná. Po tieto večery doliehala na ňu podivná melanchólia, ktorá by sa nemala zhoršovať. Pokúsila sa čítať, ale nezaujímalo ju to. Marta chodila sem-tam nervózna a rozrušená. Azda ju trápila nostalgia po jazerách.

            Vtom na domových dverách ťahavo zaznel zvonček. Kto to môže byť ? Zasa telegram od nejakého podnikateľa alebo návšteva oneskoreného obdivovateľa ?

            O chvíľu potom Marta voviedla podivného návštevníka.

            Monsignore Melis, oblečený v civile, trochu v pomykove, obradný a usmievavý, sa veľmi ospravedlňoval.

            — Milostivá pani, ráčte mi prepáčiť, že prichádzam v takom čase, ale nemôžem robiť vždy to, čo by som chcel. Prinášam dôležitú zprávu. Nech vás neprekvapuje, že ma vidíte takto oblečeného. Mám na to dovolenie od svojich predstavených. Milostivá pani ma ospravedlní, len čo budem môcť voľne hovoriť.

            Arianna ponúkla Melisa, aby si sadol, a hoci nechápala dobre príčiny čudnej návštevy, tušila, že Marta by prekážala a preto prepustila svoju priateľku slovom a láskavým stisnutím ruky. Potom stlmila svetlo, aby polotieň pomáhal dôvernosti, prisadla si k Melisovi a spýtala sa:

            — Teda ?

II.

            Kláštorný zvon oznámil kompletórium. Biskup sa pozrel na hodinky: presne deväť. Ako to, že sa tajomník ešte nevrátil ? Už týždeň chodí tak neskoro. A dnes tak veľmi uisťoval, že sa vráti do kláštora včas, ,aby bolo možné poslať zprávu do Ríma leteckou poštou. No, úloha monsignora Melisa nie je bez prekvapenia a nebezpečenstva. Biskup vstal od písacieho istola, kde pracoval už niekoľko hodín a pristúpil k oknu.

            Príroda usínala s jasaním prelúdiá. Poltónové akordy krídel a peria. Brnkanie triliek po lesoch. Jemný tlmený šepot všetkého, čo si navzájom vraví: Dobrú noc. Z nížiny prichádzal závan polí, rozpálených páľou leta: túžobný vzdych z oznámenia večernej čerstvosti. Cyprusy Svätého Michala vyzeraly slávnostne a vznešene a vrcholky, nehybné v ovzduší bez vetra, ako by striehly na vyjdenie prvých hviezd.

            Rehoľníci išli mlčky podľa reguly: s bielou kapucňou, spustenou na oči a s rozžatou sviečkou v ruke. Vychádzali zo svojich ciel a poberali sa do kostola na poslednú večernú modlitbu. Poznal ich po kroku: páter Kristián, vysoký a chudý, s povznesenou hlavou, páter Leo s chôdzou človeka, ktorý raz navždy uviedol sily do súladu s cestou, ktorú má vykonať, podprior, malý, trochu tučný s hojdavým krokom námorného kapitána a potom brat vrátnik, najstarší zo všetkých, archivár a skladník, ktorý kráčal tak, ako človek, čo sa zastavil už na mnohých križovatkách a nenáhlil sa, lebo dobre vie, že každý okraj cesty je dobrý na odpočinok. Poznal dvoch novicov s rezkým a ľahkým krokom, Michala a Bruna. Videl ich, ako zdravia priora sňatím kapucne, bez slova a poberajú sa otvorenými dverami do kostola, v ktorom svetielko v úzadí označovalo cieľ.  Vyšiel aj on a pobral sa na chór.

            Bratia už stáli na svojich miestach, nehybní, s rozžatými sviecami v skrížených rukách, s hlavami, obrátenými nahor, pripravení na modlitbu, ktorá uzatvára každodennú prácu slovami nádeje na zajtrajšok: Te lucis ante terminum.

            Keď sa kompletórium skončilo a bratia sa zasa mlčky vracali do svojich ciel, na kláštorskej porte dlho zazvonil zvonec.

            Brat vrátnik voviedol monsignora Melisa, ktorý sa zdal byť veľmi udychčaný od stúpania.

            Biskup, ktorý v blízkosti dvoch olív na dvore bol prítomný na pomalom defilovaní bratov, prijal svojho tajomníka iba niekoľkými slovami. Tajomník mal dnes akúsi čudnú tvár: Jemné pery bledšie ako zvyčajne, nervóznu vrásku, ktorá prezrádzala ustatosť, trhanie v lícach výraznejšie, vlasy strapaté a oblek skoro v neporiadku.

            — Oneskoril som sa, Excelencia. Mal som veľa práce. Dozvedel som sa veľké novinky. V Zare sa kujú hrozné veci. Bude treba, aby som sa vrátil a dokončil pátranie...

            Trocha roztržito bľabotal krátke vety, ako by na konci každej hľadal východ, aby sa mohol utiahnuť do ticha.

            Biskup ho pozoroval s určitou ľútosťou, ktorá unikala z jeho pohľadu a zacítil nezvyklú jemnú vôňu. Čo to značí ? Nepovedal nič. Ba našiel aj akési ospravedlnenie. Je akiste unavený. Videl mnoho ľudí; azda viac ako v inom prostredí.

            — Choďte si odpočinúť, monsignore, veď predpokladám, že tá vec nie je taká súrna. Zajtra potom prídete ku mne a pokojne mi o všetkom zreferujete.

            Videl ho vzďaľovať sa zrýchleným krokom a spokojného s tým, že mohol odísť. S radosťou spozoroval, že i keď nevošiel do kostola, pred otvorenými dverami mierne sklonil hlavu. Tajomník si bude môcť cez noc urovnať myšlienky a uviesť do rovnováhy správne hodnotenie vecí. Monsignore Melis vykonáva chúlostivé a ťažké poslanie a pre svoju úlohu často prichodí do styku s prostriedkami nie vždy odporúčania hodnými. Keďže vyšiel z vatikánskej diplomácie ako jeden z najlepších informátorov, čo i bol azda trochu citlivý, mal vždy jasné a hlboko intuitívne úsudky; a hoci sa niekedy zdal byť .„luxusným kňazom“, nebolo proti nemu nič vážneho a ťažkého.

            Pohol sa, aby sa vrátil do voj ej cely, ale sotva urobil niekoľko krokov, zbadal pred sebou priora. A hoc mu nepovedal ani slova, z jeho čestného a priameho pohľadu pochopil, že sa delí s ním o jeho myšlienky.

            — Aj vy ste zbadali, že dnes večer je trochu čudný ?

            Prior hneď neodpovedal. Postavil sa po biskupovom boku, zostal úctivo trochu vzadu a len keď vošiel do chodby, povedal:

            — Už dávnejšie sa mi zdá čudný, Excelencia. Raz som už podotkol, že ...

            Biskup zastal. Pri bledom svetle olejovej lampy, ktoré len slabo ožarovalo steny, sa mu zdalo, že nemôže pochopiť priorove vety, preto mu kývol rukou, aby šiel s ním do cely.

            Otvoreným oknom sa vlievalo pokojné svetlo júlovej luny. Kríž na stene bol celý ožiarený. Svrčky zúfalo spievaly. Z nížiny vystupoval voňavý .dych lúk, smiešaný so slanou vôňou divej mäty a morských tráv. Vlny narážaly na úskalie rytmom nočnej symfónie. Z Apolonu zaznievaly občas prudké úlomky ostrých melódií.

            — Páter prior, boli by ste taký dobrý vyjadriť mi presnejšie svoju myšlienku ?

— Bohužiaľ, moje podozrenie zpred nedávna sa stáva vážnejšie. Bol by som rád, keby som sa mýlil, ale tieto tvrdé časy vyžadujú veľkú bdelosť. Monsignore Melis nežije v zátiší pred nebezpečenstvami a pokušeniami; nikto nie je viac v boji ako on. Errare humanum est.1) Nie je ako my v zákopovej pozícii, kde by bol chránený od mnohého. Má veľmi chúlostivé miesto a mohol by zblúdiť i bez viny. Ale nám treba dať pozor. Preto, Excelencia ...

               1) Mýliť sa je ľudské.

            — Hovorte len, počúvam vás, — naliehal biskup. — Ale dávam vám na vedomie, že som dal monsignorovi Melisovi úplné dovolenie ísť na Korfu, kedy a ako uzná za dobré, v ktoromkoľvek čase, a môže si obliecť aj civilné šaty, ak je to potrebné.

            — Pochopil som to, — povedal páter prior, — ale i keď pripustím toto všetko, neviem, aké spojivo je medzi ním a speváčkou Ariannou Carrientos. Myslím, že už bol s ňou.

            — Ste dobre informovaný.

             Treba, Excelencia. Žijeme v príprave na boj. Útočia na nás z dvoch krížových ohňov: z pohanstva a z ateizmu.

            — No a ?

            — Nuž ten dvojnásobný útok satanského rázu, azda najsilnejší, aký sa kedy rozpútal, prichádza do bodu nevyhnutného rozriešenia. Za apostáziami prichádzajú prenasledovania. Nepriateľ je všade. Pozrite sa len do Ameriky: minulý týždeň zastrelili desať katolíckych dám z Meridy. A či v piatok bomba nepoškodila kolosálnu sochu Krista-Kráľa, ktorá sa vypína nad Corcovadom ?

            — Ale z milosti božej bolo to krásne dielo Landowskeho ušetrené, — prerušil ho biskup. — Ach, pamätám sa, aký dojem som mal z toho pomníka, vysokého 40 metrov. Pri nohách Krista-Kráľa, ktorý s vŕšku dominuje nad mestom, som pred troma rokmi celebroval nezabudnuteľnú svätú omšu. A Rio de Janeiro bolo také krásne ! Žil som práve na jednom z jeho 265 ostrovčekov v pôvabnej františkánskej samote. Boly tam iba vtáky a kláštory. Ale shodujem sa s vami. Doba prenasledovania kresťanov sa priostruje.

            Prior zdvihol zamyslenú hlavu a pokojne zakončil:

            — Práve preto nás hodina boja musí nájsť pripravených. Treba sa nám ozbrojiť opaskom pravdy, pancierom spravodlivosti, štítom viery, mečom ducha. Ale treba bdieť aj tu na Korfu, pretože sme prednou strážou. A ak si dovoľujem hovoriť takto pred svojím predstaveným ktorého si vážim a milujem a pred ktorým sa korím, robím tak iba preto, aby vo svojej múdrosti videl vieru, ktorá ma oživuje a ukazuje cestu ...

            Nastala krátka pauza. Biskup sa zdal byť otrasený toľkou istotou. Potom pristúpil k oknu, otvorenému do hlbokej noci, ozývajúcej sa spevom svrčkov a povedal:

            — Vo všetkom tomto sa shodujeme, pretože som sa zdržal na Korfu dlhšie, ako som zamýšľal. Mal som vykonať inšpekčnú cestu do Beyruthu, mystického majáka Stredozemného mora, a Svätý Michal bol pre mňa veľkým prekvapením. Ale prepáčte, na čo narážate ohľadom môjho tajomníka ? Nezabúdajme, že náš rozhovor sa začal pri ňom.

            — Ak nemu sa vracia, — povedal páter prior.

            — Teda stojíte na svojej línii správania sa aj po tom, čo som vám povedal o slobode konania, ktorú som dal monsignorovi Melisovi ?

            — Stojím, Excelencia.

            Biskup sa naňho zarazene pozrel, potom sucho dodal:

            — Nezabúdajte, že tu treba presného obvinenia.

            Prior sa ľahko uklonil.

            — Veľmi ma bolí, že musím na tom stáť. Myslím, že ide o skutočne vážnu vec.

            — Nestačí myslieť. Treba to potvrdiť a dokázať. A žiadam si poznať prameň tejto informácie.

            — Veľmi ma mrzí: tie netušiteľné pramene musia nateraz zostať spútané tajomstvom. Ráčte mať ešte nejaký čas strpenie. Ale hocako antipatická sa teraz zdá moja úloha, potrebujem protidôkaz.

            — Aký ? — spýtal sa podráždený biskup.

            — Poslať na miesto na duchovné vyzvedy niekoho absolútne spoľahlivého, aby skontroloval rôzne veci, monsignorovu činnosť, jeho pomer k speváčke, ktorú prijala Pani ostrova a možno v spojení so sektou Bohobijcov.

            Biskup ho zastavil obvyklým pohybom ruky.

            — Poslať, a kam ? Do Apolonu alebo k tej speváčke ? Ale to je ťažká vec. A keby sme to aj pripustili, koho, napríklad, by sme mohli poslať ?

            — Novica. Príležitosť sa možno skoro naskytne. Je veľmi inteligentný a má dušu zo žuly bez škrabnutia. A okrem toho mal to zjavenie, o ktorom som Vašej Excelencii už rozprával.

            Zdola vyskočila bláznivá hudba, ktorá akoby rozpaľovala nebo žeravými stopami. Biskup sa vrátil k písaciemu stolu a zahľadel sa na veľkého Ukrižovaného, ktorý v hre striedania mesačného svetla a tieňov vyzeral, ako by ešte dýchal.

            — Novica ? Zaiste, to, čo ste mi povedali o tom zvláštnom zjavení, o čudnej shode dát, vecí a osôb, ma prinútilo mnoho rozmýšľať. Ale to videnie či zjavenie sa aj opakovalo ?

            — Nie, Excelencia. V nijakom prípade sa však nedá veriť, že by išlo o halucináciu alebo o mystickú exaltáciu. A potom: tá presná podobnosť medzi zjavením a fotografiou, fakt, že podobu vraha novic predtým nepoznal, to skoro inštinktívne priateľstvo medzi dvoma mladíkmi tvoria skutočný komplex osudov, v ktorých môžeme vidieť odblesk božej dobroty a vôle. — Biskup podišiel k oknu: dvor bol postriebrený lunou, olivy a ciprusy nehybné. Na nebi trblietanie hviezd. Od mora závan rozpálených horizontov. V noci, ryhovanej silnou vôňou živice, chvíľami zaznieval hlas ženy, ktorá uspávala dieťa. Napokon sa biskup obrátil a pozrel na priora, ktorý stál pred ním v pozore, hotový vykonať každý rozkaz.

            — Skutočne treba uvažovať o zjavení, ktoré sa ukázalo iba jemu.

            — Excelencia, možno, že novic zo všetkých najviac sa musí modliť za vraha svojho otca.

            — Možno. Nie je to prvý raz, že Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve dovoľuje duši opustiť očistec, aby si vyprosila pomoc našich modlitieb. Viete, že v Ríme, vo veľkej sieni presbytéria kostola Božského Srdca jestvuje múzeum očistca ? Bolo založené pátrom Jouetom, apoštolským misionárom. A svätý Otec Pius X. požehnal jeho dielo, ktoré obrátilo mnoho osôb. Je to sbierka asi tristo výnimočných a najčudnejších dokumentov o prejavoch, pripisovaných dušiam z očistca: stopy ohnivých rúk na knihách, na dreve a látkach. Keďže v našom prípade sú veci dosť presné, musíme sa len modliť a čakať, že nám Boh ukáže ďalší znak.

            Zvonku priletel výkrik zblúdeného vtáka, vášnivá čiarka za mnohotónným spevom svrčkov.

            — Už sa tak stalo, Excelencia, — povedal páter prior pevným hlasom. — A aj novic, trápený túžbou dozvedieť sa, prečo bolo zjavenie rezervované iba jemu, sa intenzívne modlí.

            — Nepovedali ste mu, že tá duša je dušou vraha jeho otca ?

            — Nepovedal som mu ani slova. Ale raz sa to akiste dozvie. Modlili sme sa spolu nielen za dušu, ktorá trpí, ale i za slepca a jeho matku, ktorá odhodila Boha, vášnivú ženu a veľkú hriešnicu. A možno, že toto zjavenie je iba prvým ohnivkom v reťazi milostí. — A tichým hlasom pokračoval: — Vo svojich úmysloch nezabudli sme na monsignora Melisa: duše v nebezpečenstve sú najcennejšie.

III.

            Dvor driemal v ťažkom augustovom sparne. Cikády rozväzovaly nekonečné rapsódie. Biele pávy sa pyšne prechádzaly, ako by si boly vedomé svojej zbytočnej krásy. Záhrada v plnom slnku silno zaváňala baziliškom a materinou dúškou. Nedeľný popoludňajší odpočinok všade viazol a odrážal svoj dych na oslepujúcej belosti kláštorných múrov.

            Brat Michal v tej chvíli odpočinku modeloval z hliny podobizeň brata Bruna, ktorý stál v tieni olív bez dychu, skoro prestrašený toľkou páľou, a čítal.

            Za mladým sochárom stál páter Kristián, nehybný ako svietnik, s hridličkou orechovej farby vo veľkých rukách, a páter Leo, ktorý zastavil vozík, naplnený voňavou trávou, a obaja hľadeli extatický.

            Nikto nezbadal, že biskup prišiel medzi nich.

             Neprestaň pracovať preto, že som prišiel, — zvolal láskavo a dotkol sa pleca Michala, ktorý sa obrátil, aby nabral hliny; a usmial sa naňho. — Výborne, urobil si výraznú a peknú hlavu. Ale budeš sa musieť dať aj do toho návrhu na pomník Krista-Kráľa.

            — Nikdy sa mi nepodarí zhotoviť takú sochu Excelencia, — povedal mladý sochár a začervenel sa.

            — Treba pracovať. V opátstve Maredsous v Belgicku som videl krásne dielo jedného benediktína a v Montpellieri a v Budapešti iné.

            — Mali akiste viac nadania ako ja. A potom, teraz mi chýba model. Našiel som si onoho slepého mladíka, priateľa brata Bruna, ktorý prichádzal každú stredu, aby si zahral na organ; hodil sa dobre na znázornenie vedomého utrpenia.

            — Ach, od istého času azda už sem nechodí ? — spýtal sa so záujmom biskup. — I tak však myslím, že ide o druhoradú postavu. Ale musíš pracovať a podarí sa ti to.

            — Čo sa mňa týka, — poznamenal brat Bruno, — vidím tvoju krásnu sochu vonku na námestí  a okolo nej mnoho zástav všetkých krajín a ohromný dav. Možno, že je to iba sen...

            Biskup bol rád, že sa mu naskytla príležitosť.

            — Ozaj, páter prior mi povedal, že duchovne vedieš toho slepého mladíka.

            — Viesť je azda primnoho, Excelencia. Rozprávam mu o Bohu, pretože to nemôže robiť so svojou matkou. A modlíme sa za to, aby sa obrátil. Hovorím mu, že utrpenie a odriekanie sú požehnanými bránami, ktorými sa vchádza do kráľovstva božieho. Teším sa teda, že jeho utrpenie sa stalo, ako vraví brat Michal, skutočne vedomým. Neviem si vysvetliť, prečo sa zaujímam o tohto mladíka. V každom prípade, ak robím zle...

            — Nie, syn môj, naopak. Ba keďže máme čas, opakuj mi čo si vravel, keď som prišiel. Odrazu si umĺkol.

            Novic bol trochu v pomykove, potom otvorene začal:

            — Aby som pomohol bratovi Michalovi pri vypracovaní toho pomníka, povedal som, že skôr než by sme boli poddanými niektorého národa, sme poddanými Kristovými, ktorý nás oslobodil z hocktorého cisárskeho otroctva. A práve som mu rozprával, že keby som raz mohol rozprávať z kazateľnice, povedal by som, že v modernom Babylone, zatiaľ čo satanská búrka mohutnie na múroch civilizácie, ktoré sa otriasajú, a zatiaľ čo hrozný konflikt prichádza k svojmu epilógu a oponuje silám kresťanstva, ktoré bojujú za práva božie a ľudské...

            — Nuž čo by si povedal ? — povzbudzoval ho zvedavý biskup.

            — Povedal by som, že treba sjednotiť všetky duchovné sily sveta, vytvoriť jediný front tých, ktorí veria v záhrobný život, v nesmrteľnosti duše, v osudy ľudstva, v spravodlivosť božiu a v Ježišove pravdy; povedal by som, že treba vyznať nahlas a bez strácania času, že Kristus je základnou skalou, na ktorej všetko musí byť znovu vybudované, lebo kto bude stavať inde, bude stavať zrúcaniny.

            Hovoril sebavedome, bez ohľadov a bezočivosti, ako bol zvyknutý, keď mu kázali vyjadriť svoje myšlienky. Mal presvedčujúci spôsob prednesú a teplý a farebný hlas. Držal často obidve ruky vo výške bedier, strkajúc palec za čierny kožený opasok, a iba niekedy odťahoval pravicu umiernenými gestami, ako by chcel načrtnúť obraz alebo ohraničiť horizont. Hľadel vždy do tváre, ale vo chvíľach, keď hovoril vážnejšie veci, privieral oči a rozprával rýchle, ako by čítal z knihy.

            — Zdá sa mi, že ťa vábi kazateľstvo, — zvolal biskup. — Páčilo by sa ti ? Neber ohľad na mňa...

            Novic sa usmial.

            — Včera som čítal verš z Jóba: „Som plný slov, duch sa zmieta vo mne a srdce mi vybuchuje; kiež by som mohol hovoriť a bude mi ľahšie“. Zaiste, bol by som rád, keby som istého dňa mohol kázať. Ale neviem nič.

            — Stačí rozprávať dušou k dušiam. V tom je tajomstvo. Konečne, vyjadril si mi básnickými sloyami náuku o Kristu-Kráľovi. Poznáš ju ?

             Kristus je hlavou ľudstva, princípom pokoja medzi ľudmi, ktorí sú údmi. Preto proti nárazom víchrice nevery a v chmúrnych chvíľach, v ktorých žijeme, proti nemravnosti, proti tyranii, zrušovaniu kostolov a rodín, musíme pozdvihnúť meno Krista, kráľa svedomia, rodín a národov. Sociálny pokoj sa stane pracovným a úrodným pokojom sveta pod menom Krista-Kráľa. Bohužiaľ, verejnosť si myslí, že táto idea je autoritárska, utopistická, nesmieriteľná; a je iba nekonečnou láskou. Nuž každý človek, i keby si podržal charakteristické vlastnosti krajín a plemien, mal by slobodne vyznať, že Kristovo kráľovstvo je nad všetkými hranicami, a cítiť sa ideálnym občanom a poddaným tejto vlasti, lebo tým by spolupracoval na terajšom i budúcom živote ľudstva.

            Biskup ho počúval so záujmom. Istotne by bol z neho podivuhodný kazateľ. Ale nechcel ho povzbudzovať. Z pohnutia brata Michala, ktorý prestal pracovať a z pohnutia ostatných bratov, čo sa k nemu sbehli, videl, aká vyjadrovacia sila je v tom mladíkovi, čo má smelosť svätého Gregora a hrdosť svätého Jána Krstiteľa.

            — Raz prídeš ku mne, lebo si chcem o tom všetkom znova s tebou porozprávať, — zakončil biskup po chvíli ticha, srdečným pokynom ruky pozdravil všetkých prítomných a pobral sa ku svojej cele.

            V tej chvíli prichádzal preňho brat vrátnik, aby mu odovzdal poštový balíček, ktorý prišiel lietadlom z Ríma.

            — Priniesol aj tento list pre monsignora Melisa. Odovzdám ho Vašej Excelencii, pretože jeho cela je zatvorená na kľúč.

            Biskup vzal list. Rukopis vysoký, výrazný, ženský. Prenikavá vôňa. Vnútri bolo cítiť lístok; istotne niekoľko riadkov.

            — Kedy ho odovzdali ? — spýtal sa, ako by nepripisoval veci veľkého významu.

            — Pred hodinou. Priniesla ho žena, vychovávateľka toho slepca.

            Že by sa páter prior naozaj nebol mýlil ? List pochádza od speváčky. Azda bude dobre vyhovieť priorovmu návrhu. Kam išiel Melis ? Už vyše dvoch mesiacov môže voľne vychádzať a v nedeľu jeho pátranie o Apolone mohlo byť veľmi užitočné. Na druhej strane vzhľadom na povahu jeho práce ľahko vznikajú podozrenia.

            Obracal obálku v rukách. Ostrá vôňa mu bola nepríjemná. Čo robiť ? Odovzdať ho, či otvoriť ? Chvíľu uvažoval, potom sa rozhodol. Tak sa bude môcť zariadiť. Čítal : „Zbytočné naliehať. Nepotrebujem nič. Arianna Carrientos.“      

            Čo to značí ? Zamysleno zatvoril list. Odovzdá ho svojmu tajomníkovi, aby ho mohol lepšie pozorovať.

IV.

            Arianna skúšala na piane akési stránky modernej hudby. Potom spustila tlmidlo, aby nezobudila Alberta, ktorý si v tomto augustovom popoludní šiel ľahnúť, prešla na „Izotinu smrť“, ale zahrala iba niekoľko riadkov. Nakoniec položila na pult Parsifala a otvorila ho v druhom dejstve, v záhrade čarodejníka Klingsora, keď ženy-kvety očakávajú Kundry, pekelnú ružu. Tá hudba mala vždy svoje čaro.

            Odrazu sa na domových idverách ozval zvonec.

            Nečakala nikoho. Marta, nedbajúc na sirokko, išla von, aby dokončila akýsi obraz. A Anieka by mala prísť až podvečer, aby si trochu zahrala.

            Išla otvoriť a bola prekvapená, že vidí pred sebou novica. Čo značí táto návšteva ? Tušila čosi nezvyčajného.

            — Rád by som rozprával s Albertom, ak milostivá pani dovolí.

            V tvári mal ľahkú červeň, pretože sa cestou ponáhľal. V očiach bola radosť, že uvidí priateľa. Ústa sa smialy čerstvou mladosťou. Jeho tvár odzrkadľovala istotu duše.

            — Dozvedel som sa iba včera, že je chorý. Ale nie je to vážne ?

            Arianna znovu naňho pozrela. Blysla sa jej náhla spomienka; cítila sa ňou nenapraviteľne zachvátená. Kedysi dávno, tam hore, pred bielym domom v Albaizine stará cigánka, priateľka jej matky predpovedala, že čudné objatie, čosi svätokrádežného alebo obludného položí korunu na jej kariéru. Je to azda táto chvíľa ? Zachvela sa. Ktovie : mohla by ho trochu zdržať, prv než sa Albert zobudí. A potom: v dome niet nikoho.

            — Prechodná nevoľnosť, — odpovedala napokon. — Vstúpte, prosím. Nie je to nič. Iba cez týždeň som mu nedovolila isť do kláštora. Necháme ho spať ešte desať minút a potom ho zobudíme. To značí, že vykonáte pokánie, ak budete chvíľu so mnou.

            Vpustila ho do siene, pohrúženej do diskrétnej a voňavej polotmy.

            — Dnes je hrozné teplo. Človek sa dusí. Aj vo Svätom Michale je to tak ?

            — Sirokko. Ale u nás je čerstvo.

            — Nesadnete si ?

            — Nemám to vo zvyku. A potom Albert sa čoskoro prebudí.

            Arianna sa usmiala.

            — Prebudí sa aj vtedy, keď si sadnete.

            Mladík neodpovedal. Zostal stáť nehybne uprostred siene.

            Ako zaviesť rozhovor na tému, ktorú mu páter prior naznačil ? A či to podujatie nepresahuje jeho sily ?

            — Vidíte, prezerala som opery.

            — Mrzí ma že som vás vyrušil.

            Arianna si sadla k pianu a brnkajúc prstami po klávesnici, pozerala naňho, ako by mu chcela prekutať dušu.

            Novic sa nezdá byť zvedavý, nevenuje pozornosť pamiatkam, fotografiám a ozdobným predmetom, ktoré sú všade rozložené. Hľadí ďaleko, ako by bol neprítomný. Azda mu pani poskytne vhodnú príležitosť, aby sa dostal k téme. Ale cíti sa tak čudno v pomykove.

            — Naozaj si nechcete sadnúť ? Zahrala by som vám niečo. Albert mi povedal, že máte rád hudbu.

            — A kto by ju nemal rád ?

            — Práve preto. Teda sa nudíte, alebo vás moja hra uráža.

            — Prečo by ma mala urážať, milostivá pani ?

            — Neviem, pri prvom našom stretnutí pri prameni sme na seba narazili a možno som bola pritvrdá.

            — Nezbadal som to. A bol by som na to aj zabudol. Pre mňa áte Albertovou mamičkou a práve preto som chcel...

            Arianna radostne vyskočila.

            — Ach, áno, môj syn mi často rozpráva o svojom priateľovi. A musím vám poďakovať za dobro, ktoré ste mu preukázali. Preto by ma mrzelo, keby vás niektoré moje slovo z nášho prvého stretnutia bolo urazilo. Tým lepšie, že sa na nič podobného nepamätáte.

            Novic, i keď bol spokojný s týmto obratom, ktorý mu otváral dvere k téme, jednako sa cítil neobyčajne nepohodlne.

            — Pani Marta nepríde ?

            — Albert vám azda povedal, že každý deň tvorí majstrovské diela. Maľuje všetky korfské skaly. Ale čoskoro sa vráti. A príde aj Anieka Hirschornová, dcéra vedúceho Apolonu.

            Novic neodpovedal. Začal sa zvedavo pozerať vôkol, ako by si chcel lepšie zvyknúť na prostredie.

            Arianna, ktorá preletela prstami po klávesoch, zasa sa dotkla nápevu „Izotinej smrti“. Táto scéna sa jej vidí nevinná ale nebezpečná. Mohla by byť aj matkou tohto novica. Ale ten chlapec je už mužom.

            — Je také strašné teplo, nezdá sa vám ? — povedal po chvíli mlčania brat Bruno.,— Azda by sme mohli otvoriť trochu dvere.

            — Nie, Albert ešte spí, a keď hrám alebo spievam, mohol by ma počuť. Poďte bližšie. Nechcela by som spievať nahlas. Bojíte sa ma ?

            Mladík sa neusmial. Obťažovalo ho akési naliehavé bzučanie v ušiach.

            Arianna sa usmiala tým zvláštnym úsmevom, ktorý jej zostal z tlmočenia Kundry. Myšlienka zpred chvíle sa k nej vrátila prudšie. Akési šialenstvo jej búchalo v sluchách. Spomenula si na Netzscheho myšlienku: „Veci lásky prevyšujú dobro i zlo.“ Nepremožiteľný smäd ju chytil za hrdlo.

            Ako to, že práve v tej chvíli blysla jej myšlienka, že prežíva vlastne úlohu Kundry ? Všetci hovoria, že sa zdá, ako by bola napísaná pre ňu. A v dnešnom dusnom popoludní, v atmosfére kvetov, ktoré začínajú vädnúť, má pred sebou živého Parsifala, čo prišiel z kláštora, zruinovaného ako Montsalvat. Iná podobná príležitosť sa už istotne nenaskytne. A keď si pomyslela na klam Kundry, volajúcu Herzeleidu, spýtala sa polohlasom:

            — Pamätáte sa na svoju matku ? Kde je ?

            — Neviem, milostivá pani. Nikdy som ju nepoznal.

            Arianna, trochu rozrušená, odtrhla pohľad od neho.

            Potom, aby pokračovala v uskutočňovaní svojho pochabého úmyslu, povedala:

            — Zaspievam vám druhé dejstvo z Parsifala. Je to mystická dráma, majstrovské dielo.

            Uvedomila si, že spieva zle. Tá jediná osoba, stojaca nehybne a neďaleko nej ju vyrušuje viac ako akýkoľvek dav. Tie oči, ktoré sa na ňu nebojácno upierajú, ju dezorientujú. Položila trasúce sa ruky na klávesnicu, ktorá onemela. Pokušenie jej kladivom bije na srdce: keď číta Kundryinu partitúru, odzrkadľuje sa sama v sebe.

            Marta sa akosi veľmi oneskorila. Z Albertovej izby neprichádza nijaký šramot. Je skutočne teplo. Nehybnosť každej veci jej dáva pocit, že všetko vôkol umrelo, zatiaľ čo iba jej šialená žiadostivosť sa stáva stále živšou a žeravejšou. Pozrela sa na novica. Pocítila záchvev pred tou hrdou mladosťou, posvätenou Bohu, v ktorého nemôže veriť, pred obeťou zbytočného paníctva neviditeľnej a nedosiahnuteľnej ilúzii. Chytil ju závrat a privrela mihalnice. Aj tak videla ten hlboký pohľad a tie svieže ústa. Našla sa znovu na zaprášenej albaizinskej ceste, keď na augustové poludnie ako malá pudová zlodejka išla kradnúť čerstvé a zrelé ovocie, aby doň s rozkošou zahryzla. Otvorila znovu oči. Natiahla k nemu ľavicu, chytila ho za ruku a pritiahla ho k sebe.

            — Teda nespomínate si na svoju matku ?

            — Vždy v modlitbách: i keď ma opustila.

            Arianna, ktorá sa ľavou rukou opierala o jeho pravicu, pravou rukou udrela ľahký akord; .potom ho pohladkala pohľadom a veľmi nežne zašepkala:

            — Nuž treba sa správať ku mne tak trochu ako k matke; treba, aby ste ma mali radi a zostali pri mne, tak. A váš otec ?

            Zdalo sa, že novic, trochu bledý, so zmäteným pohľadom pochopil. Konečne odpovedal tlmeným hlasom:

            — Zomrel prv, než som sa narodil. Našli ma v plienkach v kostole na deň svätého Bruna. Nebol tam to ráno nikto. Iba veľký Kristus v úzadí na oltári. Ale vy nechodíte nikdy do kostola a neviete, kde je ...

            Arianna sa čudne zasmiala. Chytil ju nový závrat. Potom rýchle ako strhnutá vírom chytila ho za druhú ruku a vstala.

            Teraz stáli proti sebe zoči-voči. Videla sa stratenou.

            Novic cítil, ako sa ho jej dych dotýka sťa žiadostivosť, ktorá spaľuje. Vytušil, že nečistá chvíľa bdie nad nimi ako anjel zla. Začervenal sa, drsne cuvol a vyslobodil sa z jej rúk a pohľadu. Vo chvíli prežil ohromne mnoho. Sostúpil na dno priepasti. Teraz si vydýchol.

            — Bolo by dobre zavolať Alberta, — povedal potom s námahou.

            Hlas slepého zaznel shora.

            Arianna cítila, ako jej srdce silne búcha a krv pulzuje v sluchách rytmicky ako krok jej syna, ktorý sostupoval po schodoch. Novic sa opieral o stenu veľmi bledý, s trasúcimi perami, s nepokojným pohľadom. A vyzeralo to, ako by sa s jednej strany rozbilo čaro a s druhej akoby anjel zla skladal svoje čierne krídla.

            Albert sa zjavil vo dverách pokojný a usmievavý.

            Arianna horko-ťažko prišla k slovu.

            — Je tu so mnou brat Bruno.

            — Je tu už dávno ? Prečo si ma nezavolala, mama ?

            — Prišiel len pred chvíľou.

            — Nehreš ma, že som sišiel dolu; cítim sa dobre, vieš. Teraz brat Bruno pôjde na chvíľku ku mne, veď tak veľmi som ho prosil, aby prišiel práve dnes. Som tak rád !

            Novic povedal iba:

            — Mám sa s tebou rozprávať, ak tvoja matka dovolí.

            — Zaiste, — povedala Arianna skoro neprítomná. Videla ich spolu odchádzať a vystupovať po schodoch. Sadla si pred otvorený klavír, s pohľadom upretým na partitúru Klingsorovej záhrady, s prázdnou dušou.

            Ako dlho tak sedela ?

            Martine kroky, ktorá prichádzala s Aniekou, ju privolaly do skutočnosti.

            — Stretla som ju vo dverách, keď som otvárala. Pracovalo sa mi dobre, i keď sirokko bolo silné. A  Albert ?

            — Je v izbe a novicom.

            Anieka, ktorá oddane objala Ariannu, radostne zvolala:

            — Oh, brat Bruno je tu ? Tak sa teším, že ho uvidím.

V.

            Keď prior vyšiel zo svojej spovedelnice, ktorá bola prvá naľavo, nenašiel už nikoho. Dverami, otvorenými na priestranstvo pred kostolom, vchádzaly závany vône. Kostolík silno zaváňal materinou dúškou a divou mätou. Pred sochou Madony bola veľká kytica lesných ruží: poznal dar každo sobotňajšieho anonyma. Išiel k hlavnému oltáru, kľakol si a dlho sa tak modlil.

            Čo robiť ? Boh spravodlivosti a odpustenia, Boh milosrdenstva a vykúpenia, ktorý chcel zomrieť, aby odčinil všetky viny ľudí, aj tie, ktoré sa teraz pripravujú v tieni podvodov, neprichádza mu na pomoc. Ako sa má správať pre vypočutú spoveď ? Pozná dokonale dušu, ktorá sa mu sverila za mriežkou. Môže si ňou byť istý. Ale nikdy by nebol predpokladal, že zrada by mohla zájsť tak ďaleko. Počul preletieť ponad kostol roj lietadiel, potom iný a ešte ďalší. Z leteckého poriadku poznal eskadru Stredozemného mora, ktorej velil vojvoda z Cellamare, mladý taliansky vodca hnutia „Kresťanská Európa“.

            Chystá sa teda vojna ? Ale zatiaľ iná, omnoho hroznejšia, je už v plnom prúde. Podkopať základy spoločnosti, otvoriť rozkošnícku éru, nastoliť ríšu pýchy, poprieť každý nadľudský zásah do pozemských vecí, bojovať proti autorite a slobode, potupiť človeka až po úplné duchovné otroctvo: tieto princípy protikresťanského odboja sa rýchlo šíria. Až dokedy, ó Bože ?

            Vstal. Prežehnal sa. Rozhodol sa. Vrátil sa do kláštora. Našiel dvor tak, ako ho nechal, keď ho zavolal zvonček na spovedelnici. Biele pávy sa ďalej vážne prechádzaly na slnku. Páter Leo chodil sem a tam s vozíkom. V úzadí blízko ohrady kurčatá, sliepky, baránky a králiky sa dovolávaly pokrmu. Pozrel sa na biskupovo okno. Rýchly klepot písacieho stroja ho upozornil, že pracuje. Dátum jeho odchjodu sa už blíži. Treiba s ním hneď hovoriť. Prešiel popred cely novicov. Odvtedy, čo počul vyznanie brata Bruna po jeho návšteve u speváčky, dáva naňho lepší pozor. Musí pripustiť, že to bola vážna nerozumnosť a on istotne má na nej veľkú časť zodpovednosti. Ale v každom prípade to odhalenie dnešného rána pochádza nepriamo odtiaľ. Čo sa týka brata Bruna, nemôže sa hovoriť o skutočnom poblúdení. Ale v niečom sa mení. Azda získava väčšie sebavedomie.

            Našiel ho na zemi v kúte cely, pohrúženého do meditácie. Nezbadal ani jeho prítomnosť. Istotne sa modlí s tou intenzitou, ktorá sa niekedy podobá extázie. Dotkol sa mu rukou pleca. Nič. Azda zahrúžený do noci vedomia sveta hľadá príčiny svojho prvého pádu ? Odvtedy, čo sa to stalo, podroboval ho tvrdej disciplíne, ponižoval ho najnižšími službami, napríklad povinnosťou čistiť olejové lampy, zametať, odstraňovať špinu... A novic prijal všetko s veselým duchom, bez slova.

            Rozhodol sa skončiť tú druhú vec.

            Biskup ho prijal s obvyklou srdečnosťou, ale s veľkým smútkom.

            — Ranné zprávy sú málo radostné. Nové apostázie v Anglicku a v Nemecku. Zasa podpálené kláštory. Protináboženské prejavy v Štokholme a v Aténach. Človek má dojem, že nepriateľ robí výzvedy, aby podnikol prudký útok. Modlime sa, aby svätý Otec bol veľmi silný, aby mohol vydržať boj. Ale chceli ste mi niečo povedať ?

            Zdalo sa, že prior je spokojný s týmto úvodom.

            — Áno, Excelencia. Mám veľmi vážnu vec. Z informácie, veľmi presnej v každej podrobnosti, som sa len teraz dozvedel, že...

            — Zasa monsignore Melis ? — prerušil ho biskup.

            — Nie tak nahlas, Excelencia. Áno, ide o neho. Som zúfalý, ale teraz už mám istotu v tom, čo som očakával. Je tomu týždeň, čo prešiel na druhú stranu.

            — Nemožné. Dnes v noci pracoval so mnou s obdivuhodnou horlivosťou. Odišiel nad ránom, aby si odpočinul. Ste si tým celkom istý ? A aké máte dôkazy ? Povedal som vám, že smie slobodne chodiť, kam chce.

            Prior roztvoril náručie, ako by chcel zvečniť svoj hlboký žiaľ.

            — Vaša Excelencia musí uveriť, ako ma veľmi bolí, že sa nachádzam v tejto trápnej situácii. Ale v čase vojny a v bojovnom bdení, ktoré prežívame, previnil by som sa proti svojej povinnosti, keby som mlčal. Viem teraz už s absolútnou istotou, že zvlášť chúlostivé listiny Vašej Excelencie, s menami a faktami, sú známe nepriateľovi, s ktorým monsignore udržuje styky.

            — Aké listiny ? — spýtal sa biskup nervózne.

            — Tie s parížskym, viedenským a berlínskym programom.

            — To sú neurčité veci, bolo by treba faktov. Už sme videli, ako skončily vaše predpoklady: novicova návšteva u speváčky, za ktorú nesiete plnú zodpovednosť, pretože som vám k nej nedal dovolenie, bola úplnou porážkou.

            Prior sklonil hlavu a po krátkej prestávke pokračoval:

            — Pripúšťam to a uznávam svoju vinu, ale môže sa stať, že moja vina bude raz ospravedlnená. Zatiaľ dodám, aby som vám dal čo najpresvedčivejší dôkaz o tom, čo som povedal, že aj plán protiofenzívy, vypracovaný Vašou Excelenciou, plán, ktorý mal byť predložený kardinálovi Maurimu ...

            — Odišiel včera ! Nuž ?

            — Nuž ten plán, ktorý s jednej strany berie do úvahy Vašu Excelenciu a s druhej strany v Berlíne Dr. Schneidera, ak sa nemýlim tajomníka „Posledných nemeckých kresťanov“, je už v rukách Panej ostrova.

            Biskup zostal zarazený. A po dlhom mlčaní povedal polohlasne:

            — Vedeli sme o ňom iba ja a môj tajomník. Je to hrozné. Zavolajte ho, aby vec vysvetlil a ospravedlnil sa.

            Z dvora bolo počuť hlas pátra Kristiána, ktorý sa shováral s hrdličkami.

            — Na čo, Excelencia ? Poprie to, alebo sa bude vyhovárať, ale nebezpečenstvo zostane. Nesmieme sa pajediť. Ľudská slabosť má mnoho chodníčkov. Keby Vaša Excelencia dovolila, bolo by výhodnejšie zmeniť berlínsky plán. Zdá sa mi, že doktor Schneider je v nebezpečenstve.

            — Azda máte pravdu, — odpovedal po chvíli biskup. — To, čo ma prekvapuje a dáva mi dôkaz o veci, že meno doktora Schneidera, ktoré nebolo napísané, ale bolo iba vyslovené medzi nami dvoma. Chcel som si o tom porozprávať v Ríme... Ach, skutočne, niet nič smutnejšie ako stroskotáme duše. Ale povedzte mi radšej, ako ste sa to dozvedeli.

            — Aj cesty svedomia sú nekonečné. Zprávy prichádzajú často kanálom milosti. Toto sú záblesky svetla, cez ktoré chápeme, že Boh nás nenecháva v tme. Dozvedel som sa to v spovednom tajomstve. Ale pre zrejmé príčiny dostal som dovolenie povedať to.

            — V spovedelnici ? Teda...

            — Áno, aj vedľa vyhne zla, na okraji satanských priepastí klíčia konverzie a vyvolenia. Sú zriedkavé, ale majú vôňu, ktorá oznamuje prísľub ďalekej jari.

            Biskup vstal. Bol nervózny a ustarostený.

            — Ak  vám to nie je nepríjemné, rád by som bol sám, — zakončil, aby ho prepustil. — Odídem zajtra ráno do Ríma. Nepovedzte nič monsignorovi Melisovi. Nechajte ho spať.

            Išiel otočiť vypínač rádiotelevízneho prístroja. Hodil doň roztržitý pohľad a smutný sa vrátil k písaciemu stolu: dôkaz zrady je nepodvratný.

            O chvíľu potom prior mu znovu zaklopal na dvere a vstúpil bledý.

            — Nech mi Vaša Excelencia odpustí. Išiel som do cely monsignora Melisa. Je prázdna. Brat vrátnik mi povedal, že ho videl pred chvíľou vychádzať z kostola. Mal kufor. Možno nás počul...

VI.

            Len čo „Nibbio“ vyletel a zamieril k talianskemu brehu, stewardi začali podávať raňajky. Jasné tiché ráno sľubovalo príjemné cestovanie až po rímske letište. Veľmi krásny stroj, posledný model Talianskej vzdušnej plavby, uháňal bez najmenšieho chvenia a vzniesol sa nad silnú lietadlovú eskadru Balkánskej konfederácie. Zasa manévre. Orient je nepokojný.

            V kúte kabíny, blízko dvoch Američanov, ktorí hlasno rozprávali o svojich nekonečných businessoch1) na Broadwayi a Wall-Streete a ani sa nepozreli na nebo, a naproti akémusi Egypťanovi, pohrúženému do novín, modlil sa biskup breviár. Keďže bol oblečený do civilných šiat, vyzeral ako nejaký súkromný obchodník. V lietadle si ho nikto nevšímal. Všetky miesta boly zaujaté. Cestujúci sa smiali a nahlas rozprávali. Boli tu hnedí a obratní Taliani. Nervozni a chudí Gréci. Plavovlasí a záhadní Slovania. Poklonkujúci Nemci. Flegmatickí Angličania. Severáci zasneni z toľkého azúru. Orientálci, zvyknutí z pohybu plemien v priestore Stredozemného mora kolísať sa medzi ambíciami a záujmami. Američania, ktorí sa cítia doma aj vo vzduchu. Potom Mongoli, černosi a miešanci. Stredozemné more, kde bijú srdcia troch kontinentov, stalo sa topidlom všetkých plemien. Zore novej civilizácie alebo súmrak určitej doby ?

               1) Obchod.

            Biskup zavše zavrel knihu a držiac v nej ukazovák na označenie stránky hľadel trochu k nebu a na more a potom zasa pozoroval svojich spolucestujúcich. Z tohto kúta mohol pohodlne vidieť a počuť aj čudné publikum v ústrednej kabíne.

Pri stolíkoch ozdobených kvetmi a s raňajkami, bezchybne podávanými, sedelo mnoho žien, skoro všetky mladé, elegantné a krásne. Akási Ruska s anjelskou tvár rou nahlas rozprávala, rada sa smiala a ukazovala zuby ako mladý tiger. Zachytil niekoľko viet O Gimkane „Smy-selných". Od blízkych stolíkov zamiešaly sa do rozhovoru iné skupinky. Potom rádio začalo vysielať prehľad zpráv: Nová vláda vo Francúzsku. Veľká vzbura v Cíne. Vyhláška o americkom mydle.

Poznal Silvánu Sternovú, československú tanečnicu, známu už z rádiotelevízie pre statuárne rytmické realizácie, nasiaknuté falošnou erotickou nábožnosťou. Počul, že ide do Ríma, do Paríža, Berlína a Londýna, aby ukázala pochabému obecenstvu svoju lascívnu nahotu. Vôkol nej hŕba extatických diev počúva ju s chvejúcimi sa očami a perami. A celá kabína je udychčanou ozvenou jej hriechu a hlasitého smiechu Rusky. Tu hľa sú tie jemné nástroje, ktoré Zlo používa na rozsievanie svojho horúčkového semena do otvorených brázd pudov a smyslov!

Biskup sa znovu pozrel oknom. Lietadlo letelo nad pokojným Adriatickým morom, ktoré vyzeralo ako ohromná

-87

obluda s belasými odbleskami. V diaľke iné lietadlá letely smerom k Egyptu.

Vrátil sa k myšlienke, ktorá ho zožierala. Ako mohol monsignore Melis zradiť? A prečo? Za peniaze, neresť, ženské? Určité veci sa v ňom zdaly čudné: jeho spôsob reči, skoro chorobná nervozita, zvláštna vôňa... A j medzi apoštolmi bol Judáš. A pre dušu náchylnú na zradu vždy prichádza chvíľa pokušenia.

Pozoroval Egypťana, ktorý sedel pred ním pohrúžený do novín. Zrak mu zavadil o veľký nápis. „Nový atentát na... Jeho Veličenstvo Krista-Kráľa v Rio de Janeiro".

Ironický titul ho nenechal v pochybnostiach. Teda si naozaj vzali na mušku tú nádhernú sochu Landowského, postavenú v roku 1931 na pamiatku objavenia Brazílie? Tentoraz bola poškodená Vykupiteľova hlava, vysoká skoro štyri metre. Iste zasa sekta Bohobijcov...

To hrozné sdruženie, zrodené z protináboženského hnutia, pracuje.

Od Ameriky po Áziu, cez otrasenú Európu, presiaknutú tisíckami rozličných prisťahovalcov, rozprestiera sa teraz sieť už tak husto a presne, že svet je ňou ako by omotaný a podmínovaný. Či jedného dňa pomalým a hlbokým rozo-žratím svedomia nevyletí do vzduchu celé lešenie starej západnej civilizácie explóziou svetovej vzbury? Toto chce svet? Pomalá práca na príprave duší vedomým presiako-vaním najrôznejších nerestí, chránených módnymi výstred-nosťami, v súlade s rozličnými pudmi východných a západných krajín uskutočňuje sa naozaj satanskou metódou.

Výbuch strieborného smiechu okolo krásnej tanečnice. Ďalšie úseky rozhovoru o Imps of Hell a o „Smyselných". A znovu medzinárodné hlasy rádia: banálne kroniky a potom čudná zpráva z Jeruzalema.

„Abrahám Ali Abdullah, desaťročný prorok, rozprával pred dvadsaťtisícovým davom a oznámil, že do roka odhalí svoje svetové poslanie. Ten mladý rečník, ktorý dosiahol úspechu vyvolávajúceho rozruch, bol obklopený ge-

-88

nerálnym štábom krásnych ženských, oblečených v malebnom čiernom a zelenom kroji. Povráva sa, že akási veľká americká filmová spoločnosť mu podala návrh na parodický film o živote Kristovom" 1

Biskup bol ohromený. Kto je ten, čo sa opováži pozdvihnúť hlas z Ježišovej zeme? Ci môže byť jeho poslanie iné ako poslaním bláznivého šarlatána alebo prvotriedneho dobrodruha? Na druhej strane koho poslúcha tajomná Sibyla Streibandová ? Bohužiaľ, musí sa vrátiť do Ríma bez toho, aby rozriešil jej poslanie a so zlou zprávou. Zasa apostázia; a tentoraz tak blízko neho! Ale prečo ušiel mon-signore Melis? A bude možné včas nahradiť toho doktora Sehneidera, vzdelaného, inteligentného a spoľahlivého, o ktorom sa povráva, že chce vstúpiť do niektorej rehole ? Azda trpel monsignore Melis závisťou ...

— Zelá si pán niečo?

Otázka stewarda ho zobudila. Odmietol s úsmevom a začal sa znovu modliť breviár. Oznam desaťročného proroka ho trápil. Už dlhší čas počuť tento chýr, zababušený do tajomných odbleskov, plných mágie pre davy, ktoré sú vždy žiadostivé zázrakov. Aj to je znamenie časov? Ci svätý Pavol v liste k Timotejovi netvrdí, že v posledných dňoch mnohí opustia vieru a priklonia sa k zvodným duchom a diabolským náukám? Ale svätá Gertrúda, veľká nemecká benediktínka vyhlásila, že ľudstvo pocíti tlkot Ježišovho srdca práve v posledných časoch. A či sa toto proroctvo neviaže k zjaveniam Margity-Márie od Božského Srdca v Paray-le-Monial ? Skutočne, Antikristova hodina môže byť blízko. Pomyslel si na Abraháma Aliho Abdullaha, ktorý chce do roka odhaliť svoje poslanie. Je medzi tým všetkým nejaký súvis? A prečo shora neprichádza ešte znak, aby odkryl ľuďom plán Prozreteľnosti pre posledný boj ? Zviera, bojujúce s Baránkom z Apokalypsy pripravuje teda svoju ríšu. A pred osobným Antikristom, na ktorého poukázal Jasnovidec z Patmu: „číslo Šelmy je číslom človeka a to číslo je 666", sa môže vytvoriť akýsi druh apokalyptickej

-89

atmosféry, presýtenej kolektívnym Antikristom. Usmial sa a pomyslel si, že číslo 666, predstavujúce číselnú hodnotu písmen, z ktorých sa skladá meno „Muž hriechu", vyvolalo už po stáročia veľmi mnoho hypotéz. Ale načo to skúmať? Bossuet vyhlásil, že nejde o dogmu ani o autoritu, ale iba o domnienku. Je isté, že Antikrist, skutočná a živá osoba, bude totus in Maligno poäitus.1) A či v dejinách nebolo badať rôzne satanské pokusy vytvoriť v ľudskom tele Baránkovho Protivníka? A kde a ako sa narodí ten dokonalý plod? Svätý Pavol, svätý Cyril Jeruzalemský, svätý Ján Zlatoústy a mnohí iní o tom rozprávajú. Spomenul si: má sa narodiť ako všetci ľudia, bez akéhokoľvek zázraku, ale z nezákonného spojenia, azda zo židovskej rodiny, z pokolenia Dan. A bude výrečný, pyšný, žiadostivý pôct v takej miere, že sa dá uctievať ako Boh. Bude maf sbor apoštolov, ktorých pošle do sveta rozsievať svoje učenie, a dvoch predchodcov: Goga, tajomnú, apokalyptickú osobnosť, a Magoga, armádu zla. Ale či potom sdruženia neporiadku nemôžu byť prednými strážami tohto apokalyptického vojska? A ako ustáliť presný bod, v ktorom sa ľudstvo teraz nachádza? Na konci Mojžišovho chválospevu čítame: Juxta est dies perditionis et adesse festinant tem-pora, deň trestu je blízko a doba jeho príchodu sa približuje.

Teraz v neporiadku sveta, v pýche a nerestiach mnohí falošní proroci sľubujú oslobodenie človeka od každej duchovnosti ; nuž nie je to tá nákazlivá zora predapokalyp-tickej doby? A či konečne Abrahám Ali Abdullah nemôže byť Antikristovým prorokom?

— Čoskoro sme v Ríme, pánovia.

Hlas vicepilota ho privolal do skutočnosti.

Príroda si veľkolepo hovela vo svojom letnom plášti s pestrými škvrnami. Smaragd lúk, topás zrelého obili* a striebro olív boly chromatickými akordmi božskej symfónie tvorstva.

«)i iCelý v Satanoví.

-90

„Nibbio" napredoval v ovzduší, v ktorom už krúžilo množstvo lietadiel hlavného mesta. Apeníny s kostrbatými a na slnku sa Usnúcimi chrbtami; vŕšky, stupňovito sa skláňajúce k rovine a k moru; dedinky a mestečká s červenými strechami a bielymi vežami; mestá železitej farby v pásoch komínov; rímsky vidiek teplej okrovej farby a konečne Rím, veľkolepý svojimi palácmi a pomníkmi v žiare stredozemného slnka, ležiaci na siedmich vŕškoch, vystrkujúci živé tepny do predmestí s tisícročnou tvárou, kde slávne obdobia zanechaly svoje stopy. Brázdy cisárske a republikánske sa striedaly so znakmi aerodynamickej civilizácie. A takto shora bol živý, horúci a nesmrteľný, ako by svetlý Tiber prinášal večnú potravu jeho plemenu vládcov a budovateľov.

Vidieť Monte Mario, strážený slávnostnými cyprusmi a podobajúci sa gigantickému pastierovi, čo bdie nad o-hromným stádom domov a palácov, fontán a pomníkov: toť chrám svätého Petra, pyšný vo svojej michelangelskej stavbe, stále živý nad slávou i nad biedou, vzdorujúci budúcim vekom.

To je tá civitas septioolis,1) Babylon XIII. hlavy Apokalypsy* ktorý má byť zničený?

A v žiarivom popoludní tohto leta pokúsil sa predstaviť si deň, keď zo štyroch strán horizontu vrhnú sa na Petrovo mesto čierne kŕdle hrozných okrídlených strojov, «upov apokalyptickej priepasti, aby zničily posledného pápeža a poslednú Kristovu Cirkev. Ubi Petrus ibi Ecclesia.2) A pýchou rozpútané šialenstvo Bohobijcov, vládnucich nad •vetom, bude rozsievať oheň a záhubu a z dymiacich múrov Vatikánu vrhne k nebu posledné rúhanie.

Ale všetko bolo predpovedané už od najdávnejších čias; i konečná Antikristova porážka. A je isté, že keď padne Rím, padne svet. A keď zhynie svet, otvoria sa nebesá, aby sa začala nová neodvratná zora vyvolených.

») Mesto siedmich vŕškov.

') Kde je Peter, tam je Cirkev.

-91

VII.

V pracovni kardinála Mauriho sa pracovalo od včasného rána. Úrad Osobitnej komisie, spojený s Kongregáciou cirkevných vecí, bol v období veľkej činnosti. Pošta prinášala po tie dni hŕbu zlých zpráv. Amerika znovu prežíva krízu. Cína a Japonsko, ktoré zasa, azda už definitívne, upravujú veci Orientu, ťažia ako strašná hrozba. K tomu Cína a India, ktoré samy predstavujú polovicu obyvateľstva sveta, len čo sa zbavily západnej nadvlády, hľadia ina starý kontinent s akousi tajomnou nenávisťou. Európa, rozdelená egoizmom a ambíciami, musí sa čím skôr zriecť antagonizmu, aby mohla čeliť prípadnému spoločnému nebezpečenstvu. Ale aký hlas sa bude môcť povzniesť nad všetky národy ? Zdá sa, že Európa už dávno trpí strašnými kŕčmi; mnohé štáty prezrádzajú symptómy horúčky a medzi jsebou šíria nákazu.

Zo susednej izby bolo počuť rýchle klepanie písacích 6trojov. Monsignore Koslowsky, mladý poľský lazarista, ktorého si kardinál Mauri povolal z varšavskej nunciatúry, sediac za písacím stolom urovnával dokumenty a komentoval dôležité udalosti. Papiere a knihy, usporiadané s dokonalou symetriou, svedčily o usilovnosti a puntičkárstve cirkevného hodnostára, ktorý viedol tento dôležitý a chúlostivý úrad.

Kardinál Mauri, vysoký a silný muž s atletickým telom, s ckuliarmi na silnom rovnom nose, s bystrým a pevným pohľadom, s energickými spôsobmi, so širokými a vyhranenými pohybmi prezrádzal muža činu, zvyknutého syntetizovať mocné úsilia každodennej práce.

—        Viete, že Jeho Excelencia Spinola prišiel z Korfu? — začal kardinál. — Zdá sa, že má zlé zprávy, pretože chce emeniť tajomníka.

—        Namiesto monsignora Melisa? Cudné: zdal sa byť inteligentný a činný.

—        Nečudujte sa tomu. Napokon, čoskoro uvidíme Jeho

92

Excelenciu Spinolu osobne. Ale vráťme sa k berlínskym Bohobijcom. Dostali sme zprávu od Spinolu?

—        Áno, Eminencia, predvčerom. Plán protiakcie, založený na veľmi spoľahlivej a inteligentnej osobe. Mne sa to vidí byť smelým a originálnym nápadom. Ale ak príde osobne, vysvetli nám to lepšie. Alebo si Vaša Eminencia želá, aby som prečítal plán? Máme ešte dobrú polhodinku do príchodu novín.

—        Rád by som to počul, aby som mohol o pláne hovoriť.

—        To bude dobre. Spis začína takto: „Na Hindenbur-govom námestí číslo 12, na druhom poschodí je Stredo-europská cestovná kancelária. Tento úrad vedie doktor S." — Tajomník prerušil čítanie, aby podal vysvetlenie: — Upovedomujem Vašu Eminenciu, že v celom spise chvália túto osobu, doktora práv a filozofie, veľmi aktívneho katolíka, označeného iba písmenom S ...

ZazneJ telefonný zvonček. Kardinál dal tajomníkovi pokyn, aby zmĺkol.

Bol to dlhý rozhovor a mladý lazarista, i keď urovnával dokumenty na veľkom stojane, vycítil z telefonického rozhovoru živý žiaľ svojho predstaveného. Nakoniec kardinál vstal a zamyslene sa začal prechádzať medzi písacím stolom a knižnicou.

—        Vedeli ste o novej obludnej potupe, spáchanej na soche Krista-Kráľa v Rio de Janeiro? Nuž teraz sme si už istí: rozkaz vyšiel od Bohobijcov. Je to tá istá bunka, ktorá má na svedomí vybuchnutie bomby v kostole Božského srdca v Lyone, tá istá, čo dala zastreliť v Mexiku úbohého kňaza, ktorý dával sväté prijímanie deťom. Táto sekta spája a zostonásobuje násilie, ktoré smutno známy Ku-Klux-Kkín páchal na černochoch, židoch, katolíkoch a cudzincoch v Amerike. Teraz už musíme pred ňou varovať. Zlo sa plazí všade. Včera otvorili ďalšie protináboženské múzeum v Rotterdame. Len kde a ako sa to všetko skončí? — Urobil krátku pauzu a pokračoval: — Nachádzame sa teda v plnom satanskom útoku. A keď sa

93

nad ním dobre zamyslíme, prídeme na to, že je to štvrtý útok takého veľkého štýlu. Prvý, rozpútaný na telách na úsvite kresťanstva ohňom a špinou každého druhu, bol (čisto fyzický. Druhý, v XV. a XVI. storočí, sa dial v ob-äa&ti intelektuálnej. Tretí v XIX. storočí, namierený proti isamým prameňom mravného života, myslenia a duše, bol v podstate duchovný. Vidíte, monsignore, zatiaľ čo otriar sali základy rodiny a spoločnosti a základné prvky rôznych náboženstiev, aby sa vyskúšal odpor sveta na nový nápor, pripravoval sa už tento štvrtý a hrozný útok na trojnásobnom fronte: fyzickom, intelektuálnom a duchovnom. Teda na tele, inteligencii a na duši. Z toho pochádza sexuálna zvrhlosť a korupcia, rafinovanosť rozkladu a zbytočné estetizmy, falošné špiritualizmy a hľadanie toľkých per-sonalizmov, ktoré sú prelúdiami nevery.

Tajomník, ktorý pokračoval v triedení dokumentov, vedel, že tento spôsob prechádzky naznačuje stav rozrušenia mysle predstaveného, ktorého si veľmi vážil a miloval. I pozrel naňho s úsmevom:

—        Aký skvelý pápež bude z Vašej Eminencie ...

Kardinál razom zastal a otvorene sa zasmial.

—        Rozumiem. Vaša vášeň pre proroctvo, pripisované svätému Malachiášovi,1) vás navádza veriť, že budem dobrý Pastor et niauta.2) Ale aj terajší pápež je v súlade s týmto heslom, pretože sa plavil po mori i vo vzduchu a vedie Petrovu lodičku aj naďalej pevnou rukou. Rozumiem vašim dedukciám. Bol by som dobrý Nauta, pretože som sa narodil v Amalfi, však? To je ohromné. Ale načo teraz hovoriť o proroctve, ktorému i tak nemožno veriť, lebo je apokryfné.

») Svätý Malachiáš, arcibiskup armagaký (1129—18), mravný a náboženský reformátor Írska, neskoršie zakladateľ kontemplatívnej rehole. Pcd jeho menom sa rozšírilo dielo „Prophetia de Romania Pontiŕicibus", 111 krátkych hesiel o pápežoch od r. 1143 do konca sveta. Ale aiutentičnosť je podozrivá.

2) Pastier a plavec.

94

-—-

—        Zatiaľ Pius XII. bol skutočný Pastor Angelicus,1)

— povedal rozohnený monsignore Koslowsky.

—        Je to elastické heslo, ktoré sa hodí na mnohých pápežov.

—        Tak citujme Fides Intrepida2) na Pia XI., ktorý videl začiatok akcie Bohobijeov a tak hojne pracoval za misie. Vaša Eminencia sa istotne pamätá na program, vyjadrený v encyklike Rerum Ecclesíae, ktorá, povznášajúc sa nad národné a rasové rozdiely znovu potvrdzovala skutočnú kresťanskú tradíciu a uskutočňovala jednotu, prikázanú nad všetky záujmy, rozšírením domorodého kňažstva...

—        Ale tá encyklika bola iba pokračovaním encykliky Maximum illud Benedikta XV., — prerušil ho kardinál Mauri, opretý o knižnicu. — Pamätajte si, že i ja obdivujem dielo, rozvinuté v takých ťažkých a kritických časoch Piom XI., Piom XII. a jeho nástupcom, skutočne hodným hesla Pastor et nauta. Je isté, že kresťanstvo uvidí jar, sľúbenú svätým Jánom: „Jeden pastier a jeden ovčínec". To bude doba Krista-Kráľa. Zatiaľ ako prelúdium by sme mali čakať Kristovo kráľovstvo, sociálne a duchovne u-tvrdené v našom starom kontinente. Veď hnutie „Kresťanská Európa" pracuje všade. A ak na jednej strane jestvuje strašná činnosť neverectva, na druhej strane jestvuje zázračná architektúra zjavených právd. Nuž jedna krása nášho náboženstva — pravda ? — spočíva práve v týchto zjaveniach, ktoré sa otvárajú nad dobami ako rozširujúce sa horizonty. Každý kresťanský vek skutočne ozrejmil davom, a to jednu po druhej, pravdy, ktoré boly už v zárodku, podstate a v celosti od úsvitu sveta. V prvých štyroch storočiach kresťania, zasiahnutí prenasledovaním, mali pobožnosť Kristovho vzkriesenia, pretože ju potrebovali. Potom od roku 1200 idea kríža, nájdeného svätou Helenou, dominuje nad dobou križiakov. Konečne za svä-

*) Anjelský pastier.

2) Neochvejná viera.

-95

tej Juliany z Liége a Urbana IV. pobožnosť k Svätej Eu-charistii oduševňuje kresťanské cítenie a väčšmi ho približuje k tajomstvám až po rok 1869, keď svätou Margitou-Máriou Alacoque vzniká pobožnosť k Božskému Srdcu Ježišovmu: jedna i druhá, ako viete, sú nevyhnutnými mystickými prelúdiami pre rozvoj tej náboženskej symfónie, ktorá prichádza k pohybu „maestoso" politicko-eticko-du-chovnou pobožnosťou ku Kristu-Kráľovi, dominujúcemu nad svedomiami a vládnucemu nad národmi žezlom lásky.

Tajomník, ktorý ho pozorne počúval, využil tejto pauzy a zvolal:

—        Ale koľkí zo 400 miliónov katolíkov, roztratených po svete, ktorí tvoria národ Krista-Kráľa, i keď nehovoria tým istým jazykom, i keď nepatria k tomu istému plemenu, vedia toto všetko? Mnohí zostávajú celkom ľahostajní k veciam viery, ktoré sa zdajú alebo priveľmi naivné pre prefíkané rozumy nášho storočia alebo priveľmi neprístupné pre duše, ktoré s úplne vonkajším životom stratily všetku dôvernosť k božskému plánu, čo sa stáva iba dedičstvom niekoľkých. Niet pochybnosti: kresťanstvo je historickým faktom, dokázaným dokumentárni, ale k viere sa vyžaduje osvietenie shora alebo vnútorná mystická výchova. Dráma nepokoja klope na dvere Cirkvi už mnoho storočí.

Kardinál, ktorý sa vrátil k stolu, pozrel naňho prekvapený.

—        Ale, monsignore, mali by ste tiež vedieť, že si sen-sus deficit, ad firmandum cor sincerum sola fides sufficit.1) A keďže hovoríte o väčšom alebo menšom poznaní, eucharistické kongresy — a čoskoro budeme mať eucharistický kongres v Edinburgu — majú práve za cieľ spopularizovať ideu Krista-Hostie a Krista-Kráľa. A musíte uznať, že od roku 1881, to jest od prvého medzinárodného kongresu v Lille, kde sa .zrodila idea, že Kristus-Kráľ je najlepším liekom na sociálne rany, po encykliku Pia XI. Quas prímas.

!) Ak upáda cit, k utvrdeniu úprimného srdca stačí viera.

-96

z roku 1925, ktorá naväzuje na Annum sacrum z roku 1899 Leva XIII., vykonala sa veľká cesta, však?

—        Vaša Eminencia mi odpustí, — povedal mladý laza-rista, — ak spomeniem, že moja krajina, Poľsko, už v roku 1920 sa zasvätilo Kristu-Kráľovi. A som presvedčený, že národy priam tak ako jednotlivci sú povolané Bohom k spolupráci na Jeho diele vo svete; ale práve preto £ pre skutočný a jediný pokoj utrápenej Európy si želám, aby sa viac šírilo náboženské poznanie Krista-Kráľa.

—        Súhlasím. Napokon Kristus-Kráľ už dávno žil v najlepších svedomiach. Či si ho občania toskánskej republiky nezvolili za prvého magistrátneho úradníka, aby medzi nimi panovala spravodlivosť, pravda a láska? A či teraz, v plnom dvadsiatom storočí, Európa po poznaní svojich poblúdení by nemohla uznať Krista za svojho jediného panovníka ? A všimnite si, že po stáročia táto idea, ku ktorej sa budeme musieť istotne vrátiť, ak chceme, aby pokoj panoval na zemi, mala vynikajúcich šíriteľov: Konštantína Veľkého, Karola Veľkého a Chlodvika, katolíckych kráľov Izabellu a Ferdinanda Kastilského. A či prezident Garcia Moreno, ktorý vyhlásil Ecuador za republiku Božského Srdca a dal ju pod ochranu Krista-Kráľa, zavraždený roku 1875 z pomsty voľnomyšlienkárov, nepotvrdil azda večnú pravdu svojimi poslednými slovami Dios no muere?1) A ako zabudnúť v šíku šíriteľov tohto Kristovho kráľovstva na benátskeho dóžu Sebestiána Veniera a na víťaza pri Famagoste Bragadina, dona Juana z Portugalska, Vasca da Gama a Krištofa Kolumbusa? A na celý zástup misionárov a mučeníkov? Nuž, monsignore, nezastavujme božie plány. Ak táto doba je zvlášť smutná pre vieru, ak naša stará Európa sa zdá byť so všetkých strán napádaná šíkmi Zlého, ak málo národov zostáva hrdinami Kristovej pravdy, azda jedného dňa Taliansko, ktoré v bolesti a v práci už teraz získalo zrelé a hlboké národné povedomie, bude nám

Boh neumiera.

7 Dúha

97

môcť dať nejaké radostné prekvapenie v duchovnom a kresťanskom odkaze pre dobro Európy... A teraz sa dajme do práce, lebo sme stratili už mnoho času.

Mladý lazarista sa uklonil a znovu začal čítať prerušený text spisu.

Ktosi zaklopal na dvere.

—        Tu sú noviny, čo vyšly o jedenástej, — oznámil pod-tajamník.

Kardinál vzal noviny a rýchle ich prezrel.

—        Zostaňte, prosím vás, monsignore, — a pokračoval v hlasitom čítaní. — Holandskí teozofi sa hýbu. Londýnski protestanti hovoria o jednotnom fronte. Kalvíni sú nepokojní. Ach, čo značí táto ,zpráva? V Berlíne na Hin-denburgovom námestí číslo 12 našli zabitého doktora Schneidera, a na prsiach mal vytlačené znamenie Boho-bijcov.

Vtom prišiel sluha oznámiť, že Jeho Excelencia Spinola čaká na prijatie.

VIII.

V         to popoludnie dulo zasa sirokko. Plášť roztopeného olova ležal na nečinnej zemi. Zdalo sa, že ťažká páľa paralyzuje všetko živé. Oknom, otvoreným ku kalikiopulskej zátoke neprichádzal ani najmenší závan. Gasturské domy vyzeraly pod pražiacim slnkom spektrálne. V diaľke bolo vidno prvé paláce Apolonu ako stráže, strážiace nekropolis.

V         sieni nehybnosť vôní chytala za hrdlo ako neviditeľná slučka; a nehybnosť všetkého odrážala sa na Arianne, /ktorá si nevedela usporiadať myšlienky.

Odo dňa novicovej návštevy pokušenie sa častejšie izjavovalo a sirokko živilo spomienku svojou horúčosťou. Musí ho vidieť stoj čo stoj a musí sa s ním ešte rozprávať. Možno, že iba tak sa zbaví túžby. Necíti nijakú výčitku, ani vtedy nie, keď sa opytuje Boha brata Bruna. Nie: verí iba svojmu pudu, Boh nejestvuje. Ale jedno badá: že miluje svojho syna viac, ako by mohla predpokladať.

-08

Pred Albertom sa vyhýba spomenúť meno brata Braňa. Nedôveruje intuícii svojho syna, ktorý z určitého chvenia slov a z .ľahkého zladenia viet vidí výzor tváre lepšie jiež otvorenými .očami. A prečo sa Anieka chcela stretnúť s bratom Brunom? Aké tajomstvo jestvuje medzi tými troma tak odlišnými mladými ľuďmi?

Od istého dňa sa jej Albert zdá akýsi čudný. Nesmeje sa už, nepýta si ani zprávy o Anieke, ,ani neskúša na klavíri skladby, ktoré toľko ráz hrali spolu; celé dlhé hodiny hladká na terase fialky a počúva dych ruží. Shovára sa s kvetmi, ako by mu naozaj mohly rozumieť. Niekedy vraví: „Nevšimla si si, mamička, že kvety sa ti prihovárajú? Vidíš, možno, že ľudia prihlasno kričia a preto ich nepočujú."

Na hodinách v sieni odbilo dve hodiny: zdá sa, že hodiny sa pomaly skvapaľňujú, ako by boly z vosku. S úpätia Kyriaki sostupuje ohlušujúca rapsódia cikád: husľový orchester pre nervové krosná sveta.

Albert sa pohybuje vo svojej cele, Marta zasa vo svojej. Je dusno. Od mora kde-tu prichádza závan zemí, horiacich nad nehybnými horizontami.

* Azda by našla trochu sviežosti na cestičkách, vedúcich do kláštora. Presvedčila sa, či je všetko v poriadku. Albert tje vo svojej izbe a Marta je pohrúžená do chystania rámov. Hodila roztržitý pohľad na program, ktorý dostala dnes ráno: program veľkého s'prievodu „Smyselných". Pozdrav septembru, ktorý Apolon organizuje na počesť eskadry Bohobijcov. Zasa orgie. Je nimi už naozaj una-(vená...

Nepovedala nikomu ani slova a pobrala sa ku dverám. Gasturské cesty boly opustené. Pohltilo ju popoludňajšie sparno. Zdalo sa jej, že ju prenasleduje sirokko a poháňa vlastné šialenstvo. Co povie brat Bruno?

Na ceste, zaliatej plným slnkom, nebolo ani živej duše. Na oblohe ani mráčika; lesy bez dychu; zem zmeravená,

-99

bez zvuku a ďaleký horizont uzavretý ako nepreniknuteľná sklená tabuľa. A všade ticho, na ktorom ležal chmúrny pocit osudnej hrozby; ako by označoval tlmenú nenávisť pre chvíľu blízkej búrky. Arianna bola veľmi nervózna, mala akúsi nejasnú predtuchu a s úzkosťou skoro naivnou bežala ku svojej chvíli. Duša speje vždy a stoj čo stoj k odbytiu svojho osudu.

Chce vidieť brata Bruna. Hovoriť s ním ialebo ho počúvať, azda tak sa uzdraví zo svojej vášne. V základe si pripadá smiešna... Ale iba tak bude mať odvahu odísť.

Hore, blízko kláštora, stretla pastiera s kŕdľom kôz. Pocítila závisť voči nemu, že môže byť tak prostred svojho stáda, pasúceho sa medzi skalami a hľadajúceho voňavé trávy. Prišla udychčaná na priestranstvo pred kostolom, opustené ako vždy. Vošla do tienistého kostola; zaraz ju objal pocit čerstvého odpočinku. Obzrela sa vôkol trochu prekvapená. Oltár bol osvetlený ako na oslavu prítomného Boha. Červenkavý plameň bdel nehybne nad veľkým Kristom s .rozpätými rukami, ochotným privinúť k sebe všetkých zúfalých i dúfajúcich. To ,je teda ten Kristus, ktorý videl to opustené dieťa? Pozrela sa naňho lepšie. Zdalo sa jej, že hra sviec a červenkavého svetla mu dáva farbu živej krvi. S nepríjemným pocitom odtrhla oči.

Počula otvárať dvere na sakristii po boku hlavného oltára a inštinktívne sa utiahla za spovedelnicu. Vošiel akýsi rehoľník a nechal dvere otvorené. Kľakol si a ticho pozhášal sviece. Znovu si kľakol a dlho zostal kľačať na prvom stupni troch schodov.

Arianna ho prekvapene pozorovala. Ten mních je sám v opustenom kostole, ozdobenom fialkami. Nikto ho nevidí, a jednako sa modlí k svojmu neviditeľnému Bohu tak, ako by kostol bol preplnený ľudmi. Nie je teda na nijakej skúške predstavenia; ten rehoľník „prežíva" svoju vieru.

Otvorenými dverami sakristie prichádzalo k jej uchu pomalé psalmovanie, podobné vode, čo bezpečne vteká do

-100

ústia. Tiché hlasy bez bleskov a zastávok prichádzaly sťa vlny tajomného mora.

Konečne rehoľník vstal, vrátil sa do sakristie a psal-mujúci spev zhasol ako rieka, ktorá sa stráca pod oblúkmi čoraz vzdialenejšími. Arianna sa prebudila; pohla sa k oltáru a vyhýbala sa pohľadu na Krista. Mala zvláštny pocit, že každú chvíľu môže odtrhnúť ruky od kríža. Srdce jej silne búchalo. Keď prišla k dverám, cítila sa zachránená. Zaklopala silno dva, tri razy: ticho. Nepočula už ani ten vzdialený spev, ktorý ako by zamrel.

Odbily štyri hodiny: to je ten neúprosný signál chvíle jej osudu ? Uprene sa zahľadela na Krista na oltári, ako by sa ho spytovala, a zdalo sa jej, že jej rukou dáva znamenie. Ci odrazu trpí halucináciami? Zazdalo sa jej, že ju niekto špehuje; vykríkla a utiekla, ako by ju niekto prenasledoval.

So srdcom, ktoré jej skákalo v hrdle, hoci nevedela prečo, obišla kostol a bežala k vonkajším dverám kláštora. Dlho zazvonila v nádeji, že konečne niekoho uvidí. Ticho a samota, ktoré ju obkľučovaly, boly oživené nevysvetliteľným závanom úzkosti.

Zjavil sa brat vrátnik. Bol vysoký a prísny s detskými očami zelenkavej farby, upretými na návštevníčku, a držal v náručí bieločierneho králika s prefíkanými očami.

—        Čo si želáte?

—        Pátra priora, — zabľabotala trochu zmätená Arianna, ale na perách ju pálilo druhé meno.

—        V tejto chvíli je veľmi zaujatý.

—        Teda brata Bruna. Povedzte mu, že som Albertova matka. Posiela ma môj syn.

Brat vrátnik, ktorý sa na ňu pozrel a pomaly hladkal králika, odpovedal:

—        Dobre, ale pôjde to ťažko. Váš syn je slepý, pravda? Počkajte chvíľu, — a zavrel portu.

Arianna počula jeho kroky vzďaľovať sa chodbou a ticho a samota ju znovu chytily za hrdlo.

-101

Vyhýbala sa pohľadu na kostol a usilovala sa myslieť na tisicero vecí, ale jej idea ako magnetická ihla stále sa vracala k svojmu fixnému bodu. Mala strach, hoc nevedela prečo, a čakanie sa jej zdalo večnosťou.

Konečne znovu počula krok, aký máva človek, ktorému ide je náhlo. A potom v ,zámke zaškrípal kľúč.

— Mal som pravdu, vidíte. Ale novic mi odovzdal tento .lístok. Nech vás Boh ,sprevádza.

Arianna sa ocitla pred zatvorenou portou s malým lístkom v ruke. S úžasom čítala: „Vráťte sa hneď domov. Albert je v nebezpečenstve. Bude treba sa mnoho modliť a mať mnoho súcitu, aby ste dosiahli milosrdenstvo vo chVíli zľaknutia."

Nijaký podpis, rukopis jasný a pevný. Čítala znovu druhý i tretí raz a zatvárala oči, aby sa presvedčila, že sa nemýli. Znovu pozrela na partu a niekoľko ráz na ňu sucho a silno zabúchala. Oprela sa o stenu, aby nepadla. Co značí tá prvá veta? Prečo tá vzrastajúca úzkosť? Zdalo sa jej, že je listom, odtrhnutým od vetvy po búrke. Zazdalo sa jej, že už tomu rozumie. Vykríkla a behom, skokmi so skaly na skalu tpo cestičke prišla rozhorúčená na dohľad Vily Elektry. Z diaľky zbadala pod terasou malú skupinu ľudí. Co sa deje? Je to teda pravda? Ale ako mohol brat Bruno vidieť nebezpečenstvo pre Alberta ?

Niekoľko osôb bežalo k nej. Cítila, že jej zmŕza krv. Ci azda ten čudný dojem, ktorý mala v kostole, bol predzvesťou hroznej pravdy?

Matky vždy majú božský cit .predtuchy.

IX.

Poslednému vozu v sprievode Bohobijcov dostalo sa ohromných ovácií. Gigantické auto, naduté a jagavé ako zviera, postihnuté mechanickou apoplexiou, napredovalo pomaly a prevyšovalo nesmierny kozmopolitický dav, ktorý ea tlačil na námestí Štyroch ročných období. Po stranách voza, dekorovaného dynamickými ,symbolmi, štyria piu-

-102

žovia, maskovaní za biskupov boha mechanizmu spievali groteskné litánie a karikaturálnymi turibulami vytvárali kotúče kadidlového dymu k autu, ožiarenému kruhom lúčov ako Madona. Vpredu a vzadu šly skupiny veriacich: chlapi, ženy a mladíci a odpovedali psalmovaním v groteskných pózach, ktoré pripomínaly katolícke obrady.

Námestie, ožiarené ohňostrojmi, ozývalo sa fanfárami a potleskom. „Smyselní" a Imps of Hell nariadili triumf „Pozdrav septembru", organizovaný bunkou nevercov „Ro-bespierre je náš Boh", ktorá začínala ostrovom Korfu turné protináboženskej propagandy.

Noc bola jasná a celý ostrov, pokrytý tieňami, ako by sa bojazlivo zúčalstňoval na tomto novom šialenstve. Námestie Štyroch roéných období, ^paláce rozkoší a hier, divadlo a kúpalište boly korisťou skutočnej epilepsie elektrického svetla a v ohlušujúcom nesúlade hudby a rádia sa. oddávaly septembrovej orgii. A vysoko nad bachanálnym davom čnela sccha Erosa, žehnaj úceho rúhanie sa Boho-bijcov, sťa by chcela horiacou fakľou podpáliť hviezdy.

—        Procesia sa veľmi vydarila. A prvé auto je lepšie ako ďalšie dve: „Rozkoše efébov" a „Raj omamujúcich",

—        zvolal mladý austrálsky inžinier Smith, ktorý nedávno .prišiel stavať „Vežu žiadostí". A obrátil sa k Hirschornovi.

—        Pohľad £ tejto terasy herného kásíma bol veľkolepý,

—        potvrdil vedúci Apolonu. — Ale vidíte, pán inžinier, .Bohobijci ,vo svojom boji proti náboženstvu strácajú estetickú rovnováhu. Chcel by som na otvorenie vašej veže a kostola paródie to katolicizmu, zorganizovať iný sprievod s presnejšími vozmi, pričom by sme vzali témy zo svätých kníh a z liturgie. Zaujíma ma motív o bláznivých pannách a o prevrátených kalichoch.

V tej chvíli prišiel mu sluha oznámiť, že ho niekto čaká.

Vedúci sa rozlúčil s inžinierom a pomaly, s čudným vŕzganím ochromenej nohy kráčal ku svojej pracovni, umiestenej V ľavom krídle herného kasína.

Návštevníka našiel v predsieni. Posunkom mu kázal vstú-

-103

piť a sadnúť si proti priestrannému písaciemu stolu, opatrenému širokou .telefonickou centrálou, ktorou .bol v spojení s rôznymi oddeleniami Apolonu a so súkromnými izbami Miss Sibyly. Bedlivo zatvoril dvere ta vzal si krásnu cigaru.

—        Chcete fajčiť? — spýtal sa dosť drsno. — Nie, dávate prednosť inému, viem, ale pred časom... Cím vám jnôžem poslúžiť?

Návštevník sa trochu začervenel. Na znak odporu sa uškľabil a zatiaľ čo v lícach bolo badať nervózne trhanie, ,urobil bojazlivý pohyb rukiam-i, pokrčil plecami a neodpovedal.

—        Ako rozhovor to nie je zlé, — povedal vedúci, ktorý sa pohodlne uvelebil v kresle. — Ale radšej začnem ja. Nevideli ste veľkolepý sprievod Bohobijcov? Triumf! Ktovie, čo na to povedia vaši mnísi. Neodpovedáte ? Rozumiem. Naozaj škoda, lebo by ste sa boli zabavili. Boly tam veľmi krásne ženy pre všetky gustá, aj piavočervené, ak tým dávate prednosť. — Zasmial sa Vulgárne, vypustil veľký kotúč dymu a pokračoval: — Teda čo chcete ? Dúfam, /že nechce'te klopať na pokladnicu? Peniaze sme vám dali a nešetrili sme. Vašu zprávu o onom Schneiderovi v Berlíne vám skvelo zaplatili. Aj naturáliami. Zdá sa, nebola ani toľko hodná.

—        Skutočne, nebol by som predpokladal, že sa pôjde až tak ďaleko. .

Heimatlos pokrčil plecom a piskľavo povedal:

—        Oneskorená ľútosť nepatrí do našej náuky, viete. A potom, zdalo sa mi, že cítite málo sympatií k tomu inteligentnému, činnému a hrdému Schneiderovi. Napokon, na čo si môžete sťažovať? Obslúžili vás, — a udrel päsťou na stôl, i vykríkol: — ,Ale dosť už týchto historiek. Už tretí raz mi svojou ľútosťou kradnete drahocenný čas. A potom, čo vám ^áleží na tejto yeci? Postúpili sme vašu informáciu do Berlína, ak sa tí tam prenáhlili, ich vec. Nedali ste ma azda zavolať na to, aby ste mi predkladali svoje

-104

škrupule! Tu nie sme v spovedelnici. A na koniec: počítam e vjami pri najbližšej procesii „Smyselných" a Bohobijcov.

Ten druhý povedal prekvapený a zľaknutý:

—        Ach, zasa procesia?

—        Zaiste, keď budeme otvárať nádhernú ,,Vežu žiadostí", na ktorej pracuje inžinier Smith. Vykonáme veľké veci. Potrebujem osobu, ktorá sa vyzná v symbologii. Prídu tri eskadry, ktoré sa špecializujú nta tieto karneval-ske ríty. Ale chcem urobiť jemnú vec. Povedal som to inžinierovi. A teraz vás zasvätím do plánu Miss Sibyly: do prvotín. Do slávnosti, ktorá sem privábi polovicu Európy. Bude ňou Antikristov krst. To je nápad, všakže?

Hovoril trhavo a upriiameno hľadel na návštevníka sivými očami, ktoré nadobúdaly väčšej pevnosti preto, že im chýbalo obočie. Zapálil si ďalšiu cigaru, urovnal na písacom stole niektoré papiere a drsno sa spýtal:

—        .Slovom, smiem vedieť, čo chcete?

Melis vyhýbal pohľ>adu naňho; mädlil si biele ruky, nervózne si pohrával prstami, krútil hrubý prsteň so smaragdom na pravom prstenníku so stále výraznejším trhaním v lícach. M\al bledé jemné pery, nastrojené do bojazlivého úsmevu. Konečne vyslabikoval:

—        Odísť z Korfu.

—        Aha, nemôžete sa tu ukazovať. Dalo sa to predvídať po neúspechu u Arianny Carrientos ...

—        Naozaj mi nebolo možné odísť pre speváčku. Nechcela počuť o eventuálnych kombináciách. Nie je ...

—        ... z vašej kategórie,,— prerušil ho vedúci ironicky. — Je to náruživá žena. Azda bude možné postaviť jej do cesty nejaké pekné dobrodružstvo. Nejtakého prvotriedneho uchádzača.

—        Nemyslím. Teraz mi povedali, že má odísť. Nešťastie syna, ktorý spadol z terasy, ju veľmi kruto zasiahlo. Zdá sa, že istý rehoľníček, novic, jej túto smrť predpovedal.

Heimatlos vybuchol smiechom.

—        Výborne. Videnie, proroctvo, mŕtvy, kokain, aký

-105

skvelý coctail! Bude treba dozerať na tých mníchov. A kto je ten novic?

—        Istý Bruno. Cudný chlapec. Atletické telo a básnická duša. — Trochu váhavo zašepkal: — Vaša dcéra Anieka, -veľká priateľka slepého, vám asi bude môcť dať lepšiu informáciu.

Heimatlos znova udrel päsťou na stôl a vyskočil z kresla:

—        Nepodozrievajte. Moja dcéra je voľnomyšlienkárka a, 'priateľstvo s tým slepým bolo 'čírym súdi tom. Ale1 ďa-.kujem vám za informáciu. — Znovu si sadol, piskľavo si odfúkol a Isucho pokračoval: — Nezaujímajú ma príčiny .vášho príchod'u medzi nás. Nepýtal som sa na ne, keď ste prišli so' zprávou o Schneiderovi. Ženská žiarlivosť, náboženské pochybnosti, žiadostivosť, rozkoše ... Na tom všetkom mi málo záleží. Ja som iba cestou medzi Apolonom a Miss Sibylou, ktorej najvyššie záujmy nepoznám. Vrhli ste podozrenie na moju dcéru; budem na ňu dozerať a ešte si o tom ^porozprávame. Mlčte, rozkazujem vám to, a teraz sa Vráťme k vám. Teda u speváčky ste nepochodili •a chcete zmeniť vzduch.

—        Nie je to celkom tak. Ale teraz ma tu poznajú a v kláštore tušia, zatiaľ čo v niektorom veľkomeste by som •mohol...

—        Konať sľužby, možno. A teraz, myslím, si niečo ■žiadate.

Melis pochopil i bez sloV ponuku z heimattosovho tónu. -Zbledol, privrel oči a istisol bezkrvné a jemné pery. A strieľajúc na členkoch prstov zabľabotal:

—        Začal som v Berlíne ...

—        Dosť! Toto práskanie vyzerá tak, ako by ste drvili mŕtvole kosti. Nuž chcem/ vám pomôcť, nie sme divosi. A v základe som presVedčený, že nám budete môcť pre-•ukázať najlepšie technické služby.

Podišiel k pokladnici, postavenej v kúte, vzal bielu

-106

obálku a nádherné zlaté držadlo na ceruzu a vrátil sa k Melisovi. Položil mu ruku na plece a zaliečavo povedal:

—        Nebuďte taký zronený. Tu je 'prášok, ktorý máte ■rád: uľahčí vám. A možno máte pravdu. Opustíte Korfu a budete lepšie pracovať. — Potom mu ukázal zlaté držadlo a s úsmevom pokračoval: — Pozrite sa na túto drahocennú hračku. Ohromná vec, aby si človek mohol urobiť nejakú poznámku... Dotknite sa tohto pera a hneď si poslúžte.

—        Viedol ho svojimi veľkými a neohrabanými rukami a učil ho, ako narábať s mechanizmom, ktorý vytláčal z držadla malú injekčnú striekačku. Potom sa škrekľavo zasmial. — Verte mi. Morfium, kokain: consolatrix afflic-tanim,1) ako ste spievali V kostole.

Melis, ktorý pri pohľade na drogy rozšíril veľké, trochu zasnené oči, otvoril túžbou sa trasúce pery a vystrel biele ruky, aby si vzal drahocenný dar.

—        Moment, — povedal vedúci a pustil sa do smiechu,

—        nemyslite si, že dostanete odmenu len tak za nič. — A položil oškliVú bielu obálku a držadlo na svoj stôl tak, aby boly dobre viditeľné, a vložil na ne ruku na znak, že patria jemu. A s medovým výrazom zašepkal: — Radosť za radosť. Ste1 tak dobre informovaný o mojej dcére, že mi budete môcť poradiť nejaký detail zo zvykov mníchov Svätého Michala. Napríklad, kto recituje večer tú modlitbu. ktorú Voláte benedikciou?

X.

Dážď šľahal s príkrosťou, ktOrá sa každú chVíľu obnovovala. Potopa trvala už štyri dni. Arianna a Anieka hľadely otvoreným oknom bez slova na monotónnu sivosť neba a mora. Zo zeme, bičovanej toľkým hnevom, vystupoval ostrý zápach hlbokých rán.

Marta chodila sem )a tam z horných izieb do siene, kde

>) Potešenie zarmútenýeh.

-107

medzi rozhádzanými šatami a papiermi boly otvorené tri veľké kufre.

—        Nestojte tak pri okne. Októbrový vzduch je nebezpečný, uškodí vám.

A s nežným násilím ju odviedla od okna a posadila ku klavíru.

Anieka zatvorila okno bez slova, pristúpila k svojej priateľke a oddane ju chytila iza ruku.

—        Aj tieto knihy vezmeme so sebou?

Arianna sa pozrela neprítomná; kývla hlavou Marte, ktorá vychádzala z izby. A spomienka na Alberta znovu naplnila mlčanie oboch žien.

Nakoniec sa Anieka pokúsila zmeniť beh myšlienok.

—        Viete, že z Londýna príde špecialista, ktorý sa pousiluje zopakovať povestnú operáciu na tvári Sibyly Strei-bandovej ?

Arianna pokrčila plecom. Potom zbledla a zachvela sa. Marta znova otvorila dvere, ktoré viedly na terasu, a prichádzala s náručím, plným bielizne.

—        Prinesiem hore aj kufor, bude ľahšie ho naplniť.

Keď osamelý, Arianna povedala pomaly a tichým

hlasom:

—        íZdá sa mi nemožným, že by bolo prešlo už štyridsať dní! Chcela som odísť hneď a zostala som tu ako skame-nelá... Kedykoľvek sa tie dvere otvoria, vždy mi to trhá dušu. Vidím ho v nich, i jeho veľké oči, ako sa spytuje. Neviem, na čo v poslednom čase myslel.

Anieka sa usilovala ju rozptýliť:

—        Jeho kvety! Ktovie, či v tom daždi...

—        Dala som ich odtiahnuť pod strechu. Myslela som, že, by mi povedal: „Mamička, nevieš, že kvety sa na mňa sťažovaly?" Keď odídem z Korfu, bude ich treba prísť navštíviť, pohladkať a porozprávať sa s nimi, ako to robil On, pravda, drahá? Iste mi majú povedať toľko vecí...

Nemohla pokračovať, lebo oči sa jej naplnily slzami

-108

a hrdlo vzlykmi. A zostala tak a nechala si stekať slzy po lícach.

Anieka jej silnejšie stisla ruku.

Prišla Marta.

—        Ďalší kufor hotový. Ale netreba takto plakať, pôsobí vám to bolesť, Arianna. Nesmiete naňho stále myslieť.

Dážď teraz klopal na sklo sťa suché a rýchle praskanie členkov. Kde počula toto práskanie a zažila ten istý pocit, že je stratená?

Spomenula si: v pracovni profesora van Adlera v Sche-veningene, keď dážď bičoval hrádzu. Ďalší mŕtvy. A akí boli odlišní otec a syn! Teraz sú už spolu; ale kde? Otec so znamením v priehlavku, syn s krížom na hrudi. Rozprávajú sa mŕtvi medzi sebou ? Zachvela sa: znovu jej prišly na myseľ Vety brata Bruna.

Anieka jej ovinula šál okolo pliec.

—        O ktorej hodine padol s terasy? — spýtala sa po chvíli mlčania.

—        Vždy tá istá otázka, — povedala Marta a potriasla hlavou. — 0 štvrtej, povedala som vám to už tisíc ráz. Len čo odbily na našich hodinách štyri, počula som zdola výkrik. Ľudia ...

Anieka jej pokynula, aby mlčala. Arianna, s hlavou sklonenou medzi rukami, usilovala sa vidieť za živými vecami nepreniknuteľnú tvár smrti. Znovu isi pomyslela na novi-cove slová. „Smrť je zdanie. Telo je popol, duša je nesmrteľné svetlo, ktoré vychádza z Boha a k Bohu sa vracia." Novic! Neopovážila sa ukázať nikomu ten osudný lístok. Zdalo sa jej, že ak si uchová toto tajomstvo iba pre seba, bude mať ešte čaši z Alberta. Prečo treba mať súcit, aby dosiahla milosrdenstvo? Co značí táto veta? Ale akými očami videl brat Bruno do budúcnosti? A zmätene zacítila v sebe prvé bojazlivé akordy nevyjadrenej symfónie. Dvihla tvár ,a bola rada, že Marta odišla hore. Vtedy Anieka jej oddane ovinula ruky okolo pliec a polohlasom, sťa by sa bála, že rozbije čosi veľmi krehkého, povedala:

-109

—        Viem, na čo myslíte. O štvrtej ste boli (v kláštore. Brat Bruno vám predpovedal Albertovu smrť.

—        Mlčte! — zvolala Arianna, položila jej ruku na pery a s pocitom strachu opakovala: — Mlčte, pre Boha vás prosím.

Pozrely na seba, ako by sí chcely nazrieť do duše. Potom sa Ariánny zmocnilo náhle podozrenie, preto vykríkla:

—        Kto vám to povedal ? Azda on ? Teda vy veríte v Boha?....

Nastala chvíľa ticha. Dážď Šľahal zúrivej šie. V diaľke zaznel zvon zo Svätého Michala. Anieka vstala, pomaly sa prežehnala a privrúc oči, ako by stála pred oltárom, povedala:

—        Verím v Boha Otca Všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, Všetkých viditeľných i neviditeľných vecí...

            —----Viditeľných i neviditeľných, — opakovala ako

ozvena Arianna a zasmejúc sa nervózne, slabikovala: — Ako toto všetko prijímate ?

—        Prijímam krédo kresťanov s dokonalým vedomím. Verím v jedinú Cirkev, v krst, odpustenie hriechov, vzkriesenie mŕtvych a budúci život. Verím v obcovanie svätých...

—        V obcovanie svätých a tri Cirkvi, bojujúcu, oslávenú a trpiacu, — opakovala zasa pomaly Arianna, lebo si spomenula na íslová brata Bruna. A nervózne sa zachvela a pokračovala: — Ako môžete veriť v Boha, ktorý trpí toľko ne-hánebností a nespravodlivostí, necháva nás V blate smy-selnosti a pýchy a zasahuje bytosti dobré ako Albert, neschopné najmenšieho zla? Nie, nemôžem veriť v Boha, ktorý rozsieva bolesť a smrť.

—        Bolesť otvára cestu svetlu a smrť je vzkriesením, Arianna. Ach, keby ste vedeli, ako cítim blízko seba Alberta. Včera večer, napríklad, pri modlitbe...

—        Cítili ste jeho blízkosť? Teda žije? ... A to ten váš ukrižovaný Boh vám dáva túto Vieru? A ako sa modlíte? Ale povedzte mi, vaši rodičia...

-110

Anieka, ktorá ísi sadla blízko Arianny a vzala jej oddane ruku, začala polohlasne':

—        Vedia, že nesúhlasím s ich náhľadmi, ale nikdy nezbadali moje obrátenie. Moja matka je protestantka, ale v základe nemá náboženstva. Môj otec vidí iba peniaze a neviem, do akej miery si osvojil vec Bohobijcov. Keby mu zaplatili, kľakol by si pred Budhom alebo Konfuciom. Ale teraz si musím dať pozor, lebo sa bojím, že niečo tušia. Povedala (som vám: pokrstili ma vo Filadelfii a tam som bola aj na prvom svätom prijímaní. Každý si vyvolí svoju cestu a každá duša nachádza v inej svoju vodkyňu. Potom v New Yorku som spoznala jedného biskupa a jemu vďačím, že som zostala v tomto prostredí, protiviacom sa mojej viere. Azda iba takto môžem ešte vykonať nejakú službu. Hľa, poVedala som vám Všetko. A ako by som mohla mlčať pred Albertovou mamičkou ? Neviem, ale zdá sa mi, že budeme musieť vykonať dlhý kus cesty si>olu.

—        Takže, keď ste sa v to popoludnie ocitli s bratom Bťunom a Albertom... ? — spýtala sa Arianna trochu prekvapená.

—        Bolo to medzi nami dohovorené. Mala som kláštoru oznámiť veľmi vážnu vec, čo sa týka istého doktora v Berlíne. A Albert mi pomohol. Ach, ešte sa nemôžete dozvedieť všetko.

Marta sa vrátila s ďalšími balíkmi.

—        Som už skoro hotová. A za hodinu odchádzame.

Ani jedna z nich neodpovedala.

Zvon Vo Svätom Michale ďalej zvonil mŕtvemu pomaly, s odovzdaným (smútkom, ktorý zväčšovala večerná chvíľa daždivého októbra. Vtom roztrhlo vzduch zapískanie sirény.

Arianna ako by sa prebrala zo sna.

—        A ten zvon neprestáva vyzváňať.

—        Je to týždeň pátra Kristiána. Pamätáte sa na večer 4. októbra? Zabili ho, keď dával benedikciu. Ostrov je roz-

-111

búrený. A o vrahoch sa nevie nič. Bohobijci, prirodzene ... Aj páter Kristián bol taký dobrý a krotký.

—        Bohobijci, — opakovala Arianna zamyslená, lebo v duchu znova videla tajomné znamenie na ľavom priehlavku ako biľag trestanca.

Znova bolo počuť zavytie sirény.

—        Maia čoskoro dvihne kotvy! — zvolala Marta veľmi rozrušená a sbierala posledné veci. — Je to nádherný parník. Pred pristaním v Marseille vykoná pôvabnú cestu. Bude to pre vás dobre, treba vám ísť na scénu v Berlíne.

Na domových dverách zaznel zvonček.

—        Maia, — opakovala Arianna zasnená.— Nikdy by som sa nemohla rozhodnúť k návratu. Maia: ilúzia... A možno by bolo lepšie zostať tu v tomto dome so svojimi spomienkami....

—        Tu je telegram, — oznámila Marta, ktorá sa rýchle vrátila. — Vidíte, otvorila som ho: milánska Scala vás žiada o Parsifala na veľký pôst.

Siréna tretí raz zapískala tak dlho a drásavo, že sa zdalo, ako by chcela roztrieštiť údery zvona na Svätom Michale.

Arianna odpovedala rozhodnutá:

—        Prisahala som sama sebe, že už nebudem spievať úlohu Kundry.

XI.

Západ slnka kvapkal s ametystových okien a dával ľahký a starodávny pergamenový nádych chóru bratov, ktorí poslednú októbrovú sobotu, v predvečer sviatku Krista-Kráľa počúvali priorov hlas: Fratres gratias agimus Deo Patri, qui dignos nos fedit.. .*)

Prior vyzeral uprostred svojich bratov, nehybných v sedadlách zo starého orecha, so spustenými kapucňami, skríženými rukami a zapálenými sviecami ako vodca na

J) Bratia, vzdávame vďaky Bohu Otcu, ktorý nás urobil hodnými ...

-112

čele skupiny vojakov, stojacich na poslednej tvrdzi, hotových bdieť celú noc, aby mohli prví pozdraviť svitanie.

Spievali Vespery1) o Kristu-Kráľovi.

Hlasy bratov znely bez záchvevov a bez prestávky. Prior ich nemusel reguľovať. Poznal ich všetky i pri zatvorených očiach. Jeden chýbal: jasný a trasľavý hlas pátra Kristiána. Jeho sedadlo zostalo prázdne medzi sedadlami brata Augustína a novica Michala. Nikto nechcel zaujať toto miesto, ako by sa páter Kristián mal každú chvíľku vrátiť s mučeníckou svätožiarou. Je isté, že na svahoch Nekonečna táto posledná obeť Bohobijcov čaká neodvratnú odvetu. Dá Boh vernej armáde znamenie vzbury? A či ten malý kostolík svätého Michala stane sa jedného dňa pevným a hrdým ako posvätná pevnosť s helenským menom Hieron, ktorá v Paray-le-Monial žiarlivo stráži pravdu Krista-Kráľa?

Na Magnificat zaintonoval Dabit illi.

„Pán Boh Mu dá prestol Dávida, Jeho otca a bude pa-novať naveky v dome Jakubovom a Jeho kráľovstvo nebude mať konca. Aleluja."

Spev vystupoval pomaly a iste ako neuhasiteľný plameň. Ale chýbal aj ďalší hlas: hlas brata Bruna. Prior hľadal novica. S prekvapením zbadal, že i to druhé sedadlo je ■prázdne, čo sa stalo?

Otupil myšlienku v modlitbe, ktorá v tej chvíli silou neprekonateľného povznesenia zvelebovala Krista-Kráľa, Te saeculorum Princiipem, Te Christe, Regem gentium.. ,2)

Zajtrajšia slávnosť je výsledkom ideálu celých storočí. Tá pravda, shodujúca sa od najdávnejších čias s jednou a večnou pravdou, pravda, čo vyrástla z tradícií kresťanstva, bola vypracovaná predchádzajúcimi pobožnosťami, pripravená eucharistickými kongresmi, dozretá z dogiem, predvídaná bdelosťou kňazov, sľúbená ašpiráciami národov, posvätená pápežom, javí sa teraz živá, horúca a vznešená

») Cast' kňazských hodiniek

J) Teba, knieža vekov, Teba, Kriste, Kráfa národov.. .

8 Dúha

113

ako úsvit doby, prisľúbenej tisícročiami. A ponad ideály všetkých ľudských dôb, bolestne hľadajúcich stratený pokoj, ponad neviditeľné veci, za nebesami bez hviezdnych hraníc, cez priestory nepamätných časov pripravily modlitby cestu k uskutočneniu nového ľudského veku: cestu ku Kristovi, Kráľovi duší, Kráľovi všetkých národov, sbrata-ných pokojom a prácou, utrpením a nádejou.

„Jeho meno je Východ, zasadne ako Panovník, bude vládnuť a rozprávať národom o pokoji."

Srdcia sa vzniesly na výšiny modlitieb, už celkom ožiarené božským prísľubom.

Vespery Krista-Kráľa sa koncily. Zvon znel tlmeno. Slnko presvitalo cez najvyššie rubínové a topásové okenné tabule a dávalo nádych starého zlata a purpuru tomuto najvernejšiemu oddielu, čakajúcemu biblický návrat Kráľa, ktorého trónom je drevený kríž a ríšou láska vesmíru.

„Jeho meno je Východ, zasadne ako Panovník, bude vládnuť a rozprávať národom o pokoji."

Keď sa úkon skončil a bratia so zažatými sviecami a spustenými kapucňami jeden po druhom opustili sedadlá a pobrali sa do svojich ciel, páter prior zastal pri dverách, aby videl defilovať toto malé mystické vojsko.

V hĺbke svedomia ho čosi upozorňovalo, že treba si položiť tichú otázku. Novic chýba. Kdeže môže byť ?

Odrazu vidí pátra Lea prichádzať zrýchleným krokom, s rozrušenou tvárou pod nadvihnutou kapucňou.

Pokynom dal mu dovolenie' hovoriť.

Páter Leo, držiac veľkými trasúcimi sa rukami zažatú sviecu, zahľadel sa na predstaveného očami, užasnutými nad zázrakom.

— Novic leží na zemi v kúte cely a je zamdletý. Má na rukách dva znaky živej krvi ako ukrižovaný Kristus.

Tretia časť

SEMENO V BÚRKE

I.

Arianna vstúpila do kabíny zlomená únavou a s plným náručím kvetov. Rozlúčkový večierok s predstavením Bar-bary, najnovšej opery vedúceho najmodernejšej viedenskej školy Schultza, bol triumfom. Vyše dvoch týždňov a napriek protináboženským prejavom Bohobijcov, ktorí pobúrili celé mesto a vystavili skúške trpezlivosť dunajskej polície, viedenské publikum dávalo dôkaz svojho vytrvalého optimizmu, keď sa tlačilo v Opere a priznalo skvelej umelkyni úspech, akého sa doteraz nikomu nedostalo. Každý večer pri koncovom duete, keď si Barbara dala malomocnému bozkať ruku, zdalo sa, že sa divadlo rúca od nadšenia. Predstavenia tejto opery, ktorú Kaerntnerring a Opernring oznamovaly veľkými svetelnými a zvukovými reklámami, kde na lakeť dlhými písmenami bolo napísané meno vynikajúcej sopranistky, Ariannu vyčerpávaly a bývala horúčkovité rozochvená po celú noc.

Maliar Franz Gôrgey našiel ju práve vo chvíli, keď ju Marta nasilu vyslobodila z rúk obdivovateľov a podávala jej akýsi utišujúci prostriedok.

— Prišiel som pre vás, aby ste išli do Semmeringu. Ako viete, Korwillovci nás čakajú vo Vile Maryland. Bude tam aj vaša nová sympatia, krásny Max Steinbach. Strávime noc veselo. Aspoň ujdeme pred pokrikovaním never-cov. Viete, tí vandali po procese s „mŕtvym Bohom" urobili prejav v augustiniánskom chráme a vrhli sa na náhrobok arcivojvodkyne Márie Kristíny, na majstrovské Canovovo dielo. Ale hádam sa necítite dobre, úbohá priateľka?.. ■ Arianna odpovedala unaveným úsmevom. Odrazu napriek všetkým zákazom, ktoré dala scénickým sluhom, ktosi zaklopal. Marta, ktorá nechala maliarstvo a vážne

117

-

sa venovala svojej úlohe tajomníčky veľkej umelkyne, už sa chystala prísne privítať votrelca, keď vykríkla od prekvapenia a voviedla Anieku, ktorá sa bez slova hodila Arianne do náručia. Potom ju umelkyňa, keď sa spamätala z veľkého pohnutia, predstavila Franzovi Gôrgeymu a hneď sa ospravedlnila, že nemôže ísť do Semmeringu. A o štvrť hodiny neskoršie všetky tri ženy sa daly zaviezť do umelkyninho domu na Praterstrasse, vyhýbajúc uliciam, po ktorých prechádzali nevereckí demonštranti, čo sa usilovali vyvolávať neporiadky pred kostolmi. Arianna, dojatá nečakanou návštevou Anieky, ktorá jej pripomínala pobyt na Korfu a Albertovu smrť, nenachádzala slov vďaky. Marta pochopila, že by boly rady samy, pripravila čaj a ľahkú večeru a po mnohých odporúčaniach sa odišla do svojej izby.

—        Zdá sa mi omnoho lepšia, — poznamenala Anieka.

—        Áno, chudera. Prežila veľké sklamanie v láske a to ju vyliečilo aj z maliarstva. Ale dajte sa znovu objať. Teraz, keď sme samy, sa mi zdá, že vás znova nachádzam.

Anieka, ktorá zbadala na stenách vlastnú podobizeň a podobizeň Albertovu, ako stojí na terase Vily Elektry, zvolala:

—        Vidím, nezabudli ste na mňa.

—        A ako by som mohla, drahá? Ste pre mňa jedinou vecou s Albertom. Ale povedzte mi najprv, čo robíte vo Viedni ? A ako dlho tu zostanete ?

—        Chvíľu. Som tu v nepríjemnej veci: pre vyšetrovanie vybuchnutia bomby v dóme sv. Štefana. Ako viete, stalo sa to pred troma dňami pred zádušnou omšou za zomrelého svätého Otca. Ale nechcem vás unavovať. Marta ma o to toľko prosila. Trpíte ešte stále na srdce? Musíte sa liečiť. Zdravie umelkyne, ako ste vy, je veľmi cenné. Aký úspech v Barbare! Ešte som vám negratulovala; ste skvelá! A tá posledná scéna... Len ma mrzí, že kvôli mne ste museli odložiť slávnosť v Semmeringu.

Arianna, ktorá si ľahla na pohodlný diván, sa usmiala.

-118

—        Prosím vás, nehovorme o tom. Vidíte, cítim sa dobre, vzala som utišujúci prostriedok a rada vás poslúchnem. Ale netrápte sa o mňa; po predstavení som vždy veľmi nervózna a nemôžem s<pať. Preto, ak chcete, môžeme sa trochu rozprávať, veď si máme povedať toľko vecí! Ale naozaj odídete tak skoro?

—        Na svitaní idem rýchlikom do Budapešti. Tam nájdem svoje lietadlo, odletím do Atén a potom domov.

—        Vždy tie vaše veci. A váš ctec?

—        Vec s ním je už skončená. Rázne som mu to vysvetlila. Prešlo už veľa času, čo sme sa nevideli...

—        Dva a pol roka. Pamätáte sa na večer, keď som odchádzala na Maii? Dva a pol roka: jedno dýchnutie.

—        Ale písala som vám, Arianna. Iba že tieto veci sa nedajú povedať v liste. Teda, môj otec ma dal striezť a dozvedel sa všetko. Vec som mu vysvetlila a potom sme každý vykročili svojou cestou. Nešlo to bez ťažkostí, ale teraz už niekedy posiela dokonca pre mňa. Čo sa týka mojej matky, odišla do Bostonu za Silvanou Sternovou. Oh, naša rodina je vzorom! A viete, kto priviedol môjho otca na cestu podozrenia? Melis.

—        Melis? Ten, čo prišiel aj ku mne?

—        Kokain ho zničil. Nešťastník pracuje pre nevercov tak, že ani nevie, čo robí. Myslím, že nacvičoval aj ten hrozný proces s „mŕtvym Bohom". Teraz je postihnutý tým, čo Angličania nazývajú morale insanity,1) akýmsi druhom duchovného daltonizmu, ktorý mu nedovoľuje rozoznávať dobro 'od zlého. Dozvedela som sa aj to, čo chcel u vás.

—        Na tom mi nezáleží, — odpovedala Arianna po chvíli. — Povedzte mi radšej zprávy z Korfu. Co Miss Sibyla?

—        Operácia sa nepodarila a jej tvár je jediná hnisajúca rana. Odporná vec. Žije stále, aká irónia, vo svojej „Veži žiadostí", otvorenej minulého roku.

Morálna choromyselnoart'.

-119

—        Videla som vežu v televízii. Ale teraz, keď už môžeme hovoriť, povedzte, kto je v skutočnosti táto žena?

Anieka chvíľu mlčala, potom potriasla krásnou hnedou hlavou a zvolala:

—        A kto to vie naozaj ? ... Je riaditeľkou celej tej rozsiahlej a kompletnej univerzity rozkoše, smyselnosti a neresti, ktorá je aj účastinnou spoločnosťou s veľmi dobrými dividendami a stojí na čele Imps of Hell. A na Korfu sa žije stále obvyklým životom, iba rytmus sa zrýchlil. Naj-nedovolenejšie výstrednosti zakrývajú neresti najhoršieho druhu.

—        Áno... a nad týmto všetkým kto je Miss Sibyla?

—        Nevedno! Je spojená s ateistickým hnutím v Pekingu? Je zapísaná do školy orientálneho okultizmu alebo do nejakej sekty čiernej mágie? Má účasť na tom rozsiahlom americkom ateistickom sdružení, ktoré sa pozná po troch A, teraz už známom ako Ku-Klux-Klan? Co chce v skutočnosti, to nikto nevie. Cítiť v nej tajomnú a temnú moc. Čosi ako vietor, čo vychádza z priepasti; satanskú silu.

Arianna sa zasmiala svojím zvláštnym spôsobom.

—        Nikdy som na to nemyslela. Nemám rozpálenú fantáziu katolíkov, ktorí všade vidia diabla... Diabol a Antikrist sú v móde.

—        Tak veru; teraz Miss Sibyla pripravuje v kostole, ktorý bude karikatúrou katolíckej katedrály, karnevalskú slávnosť s titulom „Antikristov krst". Vedeli ste o tom, však? Smiešna a poburujúca vec.

Nastala chvíľa ticha. Zvonku skočila úzkosť viedenskej noci. Každú chvíľu bolo počuť echo vzdialených spevov a vybuchovanie slávnostných prskaviek.

—        To možno neverci oslobodzujú nedospelé zvrhlé dievčatá Kahlenbergovho ústavu. Je to na programe a potom pôjdu vykonať svoje orgie!... — zvolala so smútkom Anieka. — Ale akcia budí reakciu: včera dav, ktorý opúšťa kostoly, pod dojmom urážok z procesu s „mŕtvym Bohom"

-120

shromaždil sa v záhradách Hoffburgu prosiť Boha, aby s budúcim pápežom udelil Európe pokoj.

—        Boh .... — odpovedala s úsmevom Arianna, — zasa váš Boh. Nebadáte, že je skutočne mŕtvy a nemý? Ozaj, čo robí brat Bruno? Chodí často po hlavných mestách Európy, noviny hovoria o ňom, ale ja som sa s ním už nestretla. A je naozaj pravda, že má tie stigmy? ...

—        Naozaj, na rukách, na nohách a v boku. Stalo sa to pred dvoma a pol rokom v predvečer sviatku Krista-Kráľa, niekoľko dní po vašom odchode, presne tri týždne po zavraždení pátra Kristiána. Nejaký čas sa vec v kláštore držala v skrytosti. Potom vyšlo všetko najavo a ľudia sa sbiehali so všetkých strán ostrova. Prišli aj z Dalmácie, Grécka, Juhoslávie, z ostrovov v Egejskom mori. Veľké množstvo prišlo až z Bari, Brindisi, Rjeky, Benátok... Nakoniec sa tým zaoberal aj Rím. Vyšetrovalo sa a robily sa aj lekárske návštevy; no stigmy naozaj jestvujú. Nadovšetko v piatok, ako u iných mystikov, stigma v boku je veľmi bolestná a krváca. Spôsobuje mu veľmi vysokú horúčku, až 50—51 stupňov, horúčku, ktorú ani nemožno merať obyčajnými lekárskymi teplomermi. Povedali mi, že pred mnohými rokmi sa vyskytly podobné prípady u istého kapucína z Puglie a akejsi Bavorčianky. Ale keby ste vedeli, aký je dobrý ten náš diakon ...

—        Diakon? Co je to za história?

—        Nejde o históriu, ale o hierarchiu v kňazskom svätení. Diakon nemôže slúžiť svätú omšu, ani spovedať, ale má moc kázať a dávať sväté prijímanie. Jestvovali mystici, ktorí z poníženosti chceli zostať iba diakonmi. Napríklad svätý František z Assisi.

—        Teda týmito stigmami musí vykonávať neobyčajne sugestívnu moc na davy!

—        Ach, áno, Arianna! Ale má aj veľa trápenia a stále sa musí podrobovať lekárskym prehliadkam, vedeckej kontrole a veľmi tvrdej disciplíne. Keď káže, je skutočne inšpirovaný a mali by ste vidieť, aký čudný je teraz ostrov:

-121

s jednej strany Apolon, s druhej strany Svätý Michal. Keby ste1 sa vrátili na Korfu, nepoznali by ste ho. Od zavraždenia pátra Kristiána často prichádza k ruvačkám. Časť ostrova sa vzbúrila, najmä vo vnútri. Ale Miss Sibyla je veľmi zručná a dáva zárobok mnohým ľuďom. A grécka polícia trpí tento stav práve pre medzinárodnosť Apolonu. Ale dokedy to tak bude?

—        A diakon sa často zdržuje na Korfu?

—        Nie. Napríklad teraz už tretí mesiac je v Londýne a robí tam veľa dobra. Býval dva týždne vo White Chapel, v biednej židovskej štvrti, žil medzi chudobnými, delil sa s nimi o všetky útrapy, kázal každý deň davu jednoduchých ľudí a povzbudzoval ich k nasledovaniu náuky Krista, kráľa svedomí, hlásateľa prvého a jediného zákona sbratania. „Armáda spásy" zorganizovala meeting1) v Hy-de-Park. A Lady Greenough, žena katolíckeho leadera,2) mi povedala, že niekedy čaro jeho slov je také, že rozplače i ľudí, zatvrdnutých v egoizme. Treba čítať zprávy anglického prímasa! Stály sa početné konverzie. A aké nadšenie, keď vyšiel z Victoria Station! Starci si spomínali na čosi vzdialeno podobné s Gandhim. Boli tam zástupcovia celého Anglicka. Skupina Škótov spievala starodávny ritornel: Good bye jolly fellow, good bye .. ,3)

Arianna ju prerušila:

—        Rada by som s ním hovorila.

—        Prečo sa teda nevrátite na Korfu?

—        Možno sa vrátim. Povedzte mi, drahá, vídate brata Bruna ešte i teraz?

—        Prirodzene. Niekedy som mu o vás aj rozprávala. Nezabudol na Albertovu mamičku; a diakon sa modlí za vášho syna.

Arianna vstala, aby zakryla svoje náhle vzrušenie. Spomienka na augustové popoludnie v sieni plnej vône,

') Shromaždenie

») Vodca.

3) Sbohcrn, milý priateľ, ebohom ...

-122

pred partitúrou druhého dejstva Parsifala sa jej teraz zdala grotesknejšou než kedykoľvek predtým.

Išla si sadnúť do úzadia izby a zostala v polotieni. Keďže sa jej zdalo, že takto cíti v sebe viac odvahy, spýtala sa zastretým hlasom:

—        Naozaj nemá ku mne nepriateľský postoj ?

—        A prečo? Nemá ho k nikomu.

—        Je to všetko také čudné, — povedala Arianna po chvíli. — Teda mi to trochu vysvetlite: podľa vás možno brat Bruno je1 vaším Bohom predurčený, aby uskutočnil čosi presného v tejto vážnej chvíli.

—        Božie plány sú známe iba Bohu, — odpovedala pokojne Anieka. — Jedno je isté: v agonizujúcej Európe, pred temnou hrozbou, ktorá ako by sa so všetkých strán zhusťovala, hlas tohto mladého rehoľníka, od mnohých nazývaného „Posledným svätým", dvíha sa mocne a rozhodne ako hlas Jána Krstiteľa, ktorý kázal na púšti. Vy to nechápete, pretože neveríte. Ale buďte istá: brat Bruno prišiel k nám „odinakiaľ" a to „odinakiaľ" je veľká mystická vlasť, ktorá čaká nás všetkých. Neusmievajte sa: ľudstvo sa rúti do priepasti...

Arianna počúvala zamyslená. Prišly jej na um slová, povedané pri prameni tým pevným hlasom: „Telo je popol, duša je nesmrteľné svetlo, ktoré vychádza z Boha a k Bohu sa vracia". To „odinakiaľ" je teda vlasťou duší?

V duchu znovu videla novica s hlbokými očami, upretými na videnie zázemského života.

—        Odinakiaľ .. •, — zopakovala nakoniec ako ozvenu. — Pamätám sa, že som sa rozprávala s bratom Brunom o jeho otcovi a matke.

—        Jeho,otec bol majiteľom herne v Apolone; akýsi Ave-ropulos, ktorý zomrel v škriepke pre ženy. A jeho matka, veľmi krásna žena v službách Bohobijcov, zavlečená do týchto nízkych trestaneckých sfér nejakým agentom, menovala sa Mária Silvetti.

-123

Arianna nemohla zadržať výkrik; a bledá a trasúca sa, ako by dostala úder kyjom, zabľabotala:

—        Povedali ste Mária Silvetti ? ...

—        Co je na tom čudného? ... — spýtala sa rovnako prekvapená Anieka.

Ticho padlo medzi ne.

Arianna cítila, ako jej srdce silne búcha; zdalo sa jej nemožným umlčať ho. Pritisla si naň ruky zo strachu, že Anieka by mohla počuť jeho tlkot. Vyslovila to meno ne-sčlselne mnoho ráz pri čítaní tajomného soznamu, nájdeného u Dmitriho Nitkoleva. Mária Silvetti: prvé z tohto podivuhodného soznamu. Teda on bol tým agentom, ktorý ju priviedol do záhuby na Korfu. Ale v tom prípade by mala znovu začať stopovať. A či brat Bruno pozná tajomstvo svojho narodenia?

Pozrela sa na Anieku, ktorá sedela pri stole s krásnou hnedou hlavou, osvetlenou shora a listovala v cestovnom poriadku. Opeknela odvtedy a z jej energickej tváre vyžarovala reflexívna a uvedomelá zrelosť. Zdalo sa, že ide priamo za svojím cieľom a nestará sa o prekážky. Každý jej pohyb bol ako by presne odmeraný a uvedený do súladu s vytýčeným cieľom bez zbytočného mrhania energie. Nemala už dvadsať rokov, ale vek získanej múdrosti. Bolo cítiť, že je pokojná a istá v svojom osude, už spojená so svojím Bohom, Bohom... Kde sa teda skrýva tento Boh ? A či Boh, mŕtvy dvetisíc rokov, zostáva ešte stále taký živý, že vie vzbudiť toľkú silu okolo seba?

Vtedy si všimla, že Anieka nosí na krku malý čierny šál so zvláštnymi zlatými odznakmi. Vstala. Trocha sa zachvela. Premohla sa, sadla si vedľa svojej mladej priateľky a spýtala sa:

—        Co značí toto?

Anieka sa usmiala a pohladkala jej ruky.

—        Poznáte rád Sociál testvérek taký populárny v Maďarsku? Sú to ženy, ktoré v domácnostiach, v dielňach

-124

a všade, kde sa nachádzajú, rozširujú náboženský cit a majú za odznak iba sivý šál. Nuž pred šiestimi mesiacmi sme založili sdruženie „Služobníc Krista-Kráľa", nosíme ako odznak tento čierny a zlatý šál a máme heslo: „Zabúdať na seba a slúžiť".

—        Zabúdať na seba a slúžiť ..— opakovala Arianna.

—        Prvé slovo, ktoré hovorí Kundry pri vstupe na scénu v treťom dejstve, je slúžiť ... Ale to je bájka dávnych čias.

—        Nikdy to nebolo také potrebné ako dnes, — odpovedala Anieka a vstala, aby sa zahľadela na nebo. — Svitanie nie je ďaleko a čoskoro vás budem musieť opustiť.

Arianna neodpovedala; stále myslela na Máriu Silvetti, matku brata Bruna. A náhla túžba videť ho znova, schytila ju práve tak mocne, ako sa jej zahryzol do hrdla horúci smäd onoho dusného popoludnia. Rada by sa s ním rozprávala a pozrela mu až na dno duše. Usilovala sa uspokojiť, aby Anieka nezbadala jej rozrušenie. Oelo jej horelo. Kde sa nachádza brat Bruno? V ktorej čiastke tejto Európy, kývajúcej sa nad priepasťou, oznamuje prísľub Vykúpenia v mene Boha, ktorý prišiel na zem iba preto, aby trpel a umrel, ktorý zmizol bez stopy a nedáva nijakého znaku o sebe davom, vzývajúcim nebesá v parku Hoffburgn? Zasmiala sa nervózne a rýchle sa spýtala:

—        Kam pôjde z Londýna?

—        Do Lyonu, myslím, že do katedrály svätého Jána,

—        odpovedala Anieka pokojne. — Potom azda do Maďarska, Juhoslávie a Bulharska. Ale na Veľkú noc ho čakáme v Korfu. Prečo neprídete aj vy?

Arianna sa zasmiala ešte nervóznejšie.

—        Ktovie! Mám vykonať veľkú cestu. Na Veľkú noc, povedali ste? Teda o tri mesiace ...

Anieka sa k nej oddane priblížila.

—        Chvejete sa, Arianna, ste unavená a ja som vás zdržala celú noc!

—        Trocha mi je zima, ale to prejde. Nech vás to ne-

-125

trápi; nespala by som i tak, veď by som bola v Semme-ringu s priateľmi a Maxom Steinbachom, — a oddialiac myšlienku od svojej poslednej koristi, pokračovala: — Povedzte mi teraz, či Mária Silvetti patrila k Bohobijcom a či tiež nosila ich odznak.

— Prirodzene. Neviete však, že pred smrťou sa obrátila a jej syn sa za to veľmi modlil. Ale vy i tak neveríte.

Pristúpila k oknu. Trochu ho otvorila: posledné hviezdy bledly a hasly vo svetle úsvitu, ktorý sa hlásil bledosťou chorého dieťaťa. Viedeň, pohrúžená ešte do ťažkého spánku, ako by sa hanbila za noc pred čistotou neba. Ďaleký dymový stĺp označoval koniec orgií s nedospelými zvrhlými dievčatmi z Kahlenbergovho ústavu.

Zvon bojazlivo a tlmene pripomenul každému, kto na to ešte úplne nezabudol, že je čas modlitby.

Anieka privrela oči a dvihla tvár, ako by dostávala .požehnanie. Pomaly sa prežehnala.

Arianna hľadela na ňu prekvapená. Chystala sa odísť do nových nebezpečenstiev ,a zdalo sa, že sa nebojí. Teda znak kríža jej dáva toľkú silu a taký pokoj? Nejde teda o daromnú poveru, ani o zvyšok pohanskej mágie, ako to učia ateisti...... Akú nezvážiteľnú silu nachádza Anieka

v modlitbe?

Odrazu cítila v duši, ktorá ako by sa prebúdzala z ťažkého spánku, bojazlivé akordy ešte nevyjadrenej symfónie. Ale meno Dmitriho, spomienka na Alberta, modlitby brata Bruna sa už črtajú ako prvé akordy tajomného tka-nia lásky, vykúpenia a nekonečna. .To je tá netušená atmosféra „odinakiaľ"? Či azda modlitba tvorí žiarivú vibráciu, čo spája duše, svety a horizonty ?

A využijúc chvíle, keď Anieka so zavretými očami pred .tvárou neba, oznamujúceho svitanie, isa modlila k svojmu Bohu, pokúsila sa urobiť znak kríža.

Ale zbadala, že čosi kradne.

 

-126

n.

Vo Vatikáne prežívali vigíliu veľkého dňa. Dva týždne, .ktoré delia smrť pápeža od otvorenia nového konkláve, sa koncily. Prví cirkevní hodnostári už prichádzali do Ríma. Mnohí, čo prišli lietadlom .z ďalekých krajín, vzbudzovali ozvenu (rôznych agitácií v Oriente, Amerike a v Ázii. Vatikánska diplomacia bdela. Skutočne to konkláve už vopred vyzeralo nabyté ťažkosťami pre kresťanstvo a pre európsku 'civilizáciu; nový pápež bude mať veľmi tvrdú prácu b vedením kormidla Petrovho člna.

Medzi menami, ktoré už cirkulovaly ako voliteľné, spo-mínaly sa mená kardinálov Anselmettiho, veľkého teologa, Mirelliho, astronoma a filozofa, Mortiera, vynikajúceho chemika, prednášajúceho na Sorbone. Veľmi mnoho sympatií sa obracalo aj ku kardinálovi Spinolovi, ktorý bol vyvýšený do purpuru pred niekoľkými mesiacmi.

Francúzsko, Poľsko, Bavorsko a Írsko sa usilovaly ■spojiť svoje úsilia a svoje hlasy na kandidatúru kardinála Stewarda, známeho írskeho prímasa. Amerika horúčkovito pracovala pre jedného zo svojich kardinálov. Zatiaľ v Rí-jne, i pri výbuchoch protiklerikálnej zúrivosti a prejavoch proti „kráľovstvu vrán", ktoré polícia len ťažko ovládala, ^konkláve ešte raz vynieslo na povrch proroctvo, pripisované svätému Malachiášovi. Všetci o ňom rozprávali a usilovali sa prispôsobiť dobe heslo Flos florum,1) pod ktorým i&a označoval nástupca pápeža Pastor et njauta. i Talianske sympatie okrem mien Anselmettiho, Mirelliho a Spinolu spomínaly aj meno kardinála Mauriho.

Taliansky minister zahraničných vecí, gróf z Villa-francy, muž prvotriedny a duchovne hlboko založený, priateľ vojvodu z Cellamare, vedúceho talianskej sekcie hnutia „Kresťanská Európa", presvedčený, že pre túto vážnu chvíľu treba muža výnimočnej pevnosti, lásky a medzinárodnej povesti, podporoval kandidatúru kardinála Mauriho.

») Kvet kvetov.

-127

Popoludní desiateho dňa monsignore Koslowsky v presvedčení, že jeho predstavený nepríde do pracovne, využil jeho neprítomnosti, aby mu dal do poriadku papiere. Každú chvíľu ho telefonicky žiadali o zprávy o kardinálovi: najrôznejšie osobnosti z politiky, priemyslu a umenia pre-javovaly čoraz väčší /záujem a starostlivosť o významného -kardinála. Písací stôl bol preplnený korešpondenciou. Tajomník bol bezradný a ako urovnával nahromadené listy, delil ich podľa krajín a odkladal na bok tie, čo boly potrebné ešte pred konkláve; a vždy viac prichádzal k presvedčeniu o možnosti zvolenia svojho predstaveného. Veď skutočne treba veľkého pápeža.

Búrka nad Europou mocnie. Ci odbitie apokalyptickej hodiny sa oznamuje otvorením novej pečate, ktorú spomína svätý Ján? Amerika po druhej svetovej vojne v presvedčení, že dosiahla najvyšší vrchol civilizácie bez toho, aby musela prechádzať namáhavými hmlami stredoveku a úsvitom renesancie, s légiami štyristo rôznych siekt, ktoré všetky sa pokladajú za strážkyne jedinej nedotknuteľnej pravdy, miešajúc na cocktail budhizmus, špiritizmus, teo-zofiu, mesmerizmus, Christian science Mária Baker Eddy, otvárajúc kostoly, ktoré sa podobajú divadlám, kde Boh, prispôsobený mrakodrapom, Radio-City a Broadwayu, sa (premieta tak ako filmová hviezda alebo mäsová konzerva, táto Amerika nachádza sa na rázcestí svojej histórie a zdá isa byť zachvátená duchovnými pochybnosťami, i Už oddávna tlačia Západ i Východ svojimi záujmami :na úbohú Európu, ktorá stisnutá medzi dve rozdielne civilizácie s príliš rýchlym tempom, ide v ústrety strosko-taniu. Národy, smädiace po skutočnej spravodlivosti, zúfalo sa dožadujú hlavy. Na všetkých stranách nenávisť, zloba, nepochopenie. Každá krajina žije v ustavičnej nedôvere a podozrieva suseda. V búrke europského nacionalizmu, z ktoréhože národa vyjde výkrik záchrany? Treba naozaj hlavy, ktorá by nad zmätkom egoizmu mala pevnú vôľu uskutočniť zachovávanie Kristovho evanjelia. Treba

-128

pa poponáhľať, pretože viera sa kolíše, nepokoj vzrastá, pesimizmus ,sa šíri ako záplava. Cirkev v týchto posledných časoch oslabla a nepriateľské útoky, najmä útoky Sdruženia troch A, sa stávajú istále prudšie.

Atmosféra, plná nepokoja, prezrádza blízkosť nevyhnutnej kataklizmy. Ázia je stále hádankou. Afrika, už niekoľko päťročí v kvase, prebudená kresťanskými misionármi, dožaduje sa slobody. Z Palestíny zas prichádza tlmený závan agitácie. Pastierske kmene pustošia ďaleké hranice. iCudné záblesky v arabskom a moslimskom svete odkrývajú nebezpečenstvo možného požiaru. A ak oheň vzplanie •v starodávnej izraelskej zemi, zachráni sa Európa?

Monsignore Koslowsky práve čítal reláciu jeruzalemského patriarchu o tajomnom zázračnom chlapcovi Abrahámovi Alim Abdullahovi, ktorý svojím menom prezrádzal, nepochybný pôvod z troch rás a v aureole, ktorá obkľuču j e ijeho rodiacu sa povesť, má už odblesk pýchy celého kontinentu.

Kardinál Mauri vkročil v tej chvíli a vidiac svojho tajomníka zahrúženého do čítania, zvolal:

—        List jeruzalemského patriarchu vám udrie do hlavy, monsignore.

—        Prosím Vašu Eminenciu za odpustenie, — povedal Jazarista a uklonil sa, — myslel som, že dnes popoludní neráčite prísť. Povedal som to aj v telefóne, ba dokonca som vypäl aj spojenie. Nebolo tu pokojnej chvíľočky. Teraz som toho využil, aby som vám urobil trocha poriadok.

Kardinál is tým blahosklonne súhlasil.

—        iSkutočne, až v poslednej chvíli som sa rozhodol prísť sem. Čakám talianskeho ministra zahraničných vecí. Ale nezapínajte znovu telefonické spojenie. Nechcem, aby ma vyrušovali; povedal som to aj v predsieni. Priznám sa, že som trocha nervózny.

9 Dúha

129

—        Je to prirodzené, Konkláve bude namáhavé. Noviny a rádio sú plné predpovedi. Akýsi americký bookmaker ..

Kardinál smutno potriasol hlavou.

—        Horšie ako"pri konských dostihoch! Povrchná zve-.davosť. V mnohých kostoloch sa ľudia skutočne modlia .•za budúceho pápeža, ale Európa sa vidí byť roztržitá a neprítomná, ak nie nepriateľská. Ale nechajme to. Zostanem chvíľu s vami a zatiaľ čo si posbieram svoje papiere, rozprávajte mi. Dobre mi padne zmeniť trochu myšlienky. iTeda čo hovoríte na tento list?

Monsignore Koslowsky, ktorý držal zprávu ešte v rukách, zvolal:

—        Abrahám Ali Abdullah je istotne podivuhodný. Rozpráva sa, že ho našli v strede douaru, keď diskutoval o vážnych problémoch s veľmi skúsenými ľuďmi. Zdá sa, že .chce napodobňovať Vykupiteľa. Vravia, že je veľmi inteligentný a mimoriadne prefíkaný, pyšný, márnivý a výrečný. Vyjadruje sa dokonale vo všetkých dialektoch a v angličtine, taliančine, francúzštine, nemčine a ruštine. Jeho pseudonábožnosť, miešanina starých Origenesových teórií s teozofiou, židovstvom, panteizmom, okultizmom iste pôsobí čarovné na davy, ale nedá sa poprieť: smeruje .proti kresťanstvu.

: — Čítal som to aj ja. Súhlasím, je to veľmi podivu-hodné. Bude treba lepšie pátrať po jeho rodičoch, — prerušil ho kardinál. — Teraz nechajme Abraháma Aliho Ab-.dullaha a vráťme sa k sebe. Viete, že gróf z Villafrancy sa živo zaujíma o diakona z Korfu? Počul ho v rytierskom kostole v Píze. Je to skvelý politik, obdarený širokým náboženským citom a vierou, ktorá neupadá do bi-jgotizmu, nebojí sa irónie skeptikov ani potupy rôznych ateistických spoločností. Nuž žiadal, aby diakon mohol •mať reč na Veľkú noc z veže roveretského zvona, aby rvolal pokoj na Európu. A bude hovoriť v mnohých jazy-

i) Zapisovateľ pri konských dostihoch.

-130

koch, pretože aj on pozná všetky ako Abrahám Ali Abdul-lah; jeho reč bude rozhlas vysielať do celého sveta. Ale kde je teraz náš diakon?

—        V Nemecku. Po Varšave, kde dosiahol ohromný ú-spech, išiel do Berlína na sériu prednášok. Práve sostavu-ijeme preňho výnimočnú cestu. Nemohli by sme ho poslať práve do Palestíny? Veď je hodným protivníkom toho hysterického chlapca, ktorý fanatizuje davy.

—        Uvidíme, — odpovedal kardinál po chvíli zamyslene a sadol si k písaciemu stolu, aby si vzal poznámky. — Ach, budúci pápež istotne nebude mať ľahkú úlohu. Kiež mu Boh pomáha!

Monsignore Koslowsky, ktorý roztrieďoval rôzne dokumenty a kde-tu ukazoval svojmu predstavenému listiny a zprávy, povedal:

—        Ak nový 'pápež zodpovie heslu Flos flóram z Mala-chiášovho proroctva, uvidí jar kresťanského náboženstva.

—Zasa sme pri vašom Malachiášovi! Chápem, že chvíľa je aktuálna. Pred každým konkláve vyjde na povrch toto proroctvo. Aj ja mám kópiu Lignum vitae ... Ale vidíte, monsignore, ak spievate chvály na proroctvo o 111 pápežoch, pripisované írskemu prímasovi, ktorý bol priateľom svätého Bernarda a tešil sa sympatiám Inocenta II, nájdené, zdá sa, flámskym benediktínom Arnoldom Wionom roku 1595, treba tiež spomenúť, že v roku 1869 slávny lyonský jezuita páter Menestrier vystúpil s obvinením, že toto proroctvo bolo vytvorené presne roku 1590 ku konkláve, z ktorého vyšiel Gregor XIV.

—        Súhlasím, Eminencia, — povedal trochu rozrušený mladý lazaris'ta, — ale i keď pripustíme toto všetko, zostanú nám štyri storočia kontroly.

Kardinál sa usmial.

—        Nechcem vám robiť nepri jemnosti; ale viete, že okrem toho proroctvo bolo rozšírené v polovici XVIII. storočia anonymným mníchom kláštora svätej Justíny v Pádové. Musíme teda urobiť záver, že i keď je podivuhodné

-131

a svojím vznikom siaha až do XII. storočia, nie je absolútne vierohodné, však ?

—        Dobre, — odpovedal tak isto monsignore Koslowsky, — ale ak Vaša Eminencia dovolí, urobím záver tvrdením, že ak nejaké proroctvo je potvrdené iba históriou a vzhľadom na to nepochybne jestvuje pre posledných pápežov, môžeme ho preskúmať vo svetle faktov. Totiž veľmi mnohé heslá, či už boly pripravené alebo nie, sa skutočne navliekajú na pápežov. Napríklad, citujem náhodilo najznámejšie: Július II. Fructus Jovis juvabit, Pius II. De Capra et albergo, Eugen IV. Lupa caelestina, Lev X. De oraticula Politiana.

Kardinál pokýval hlavou:

—        Chápete, že pri troche dobrej vôle sa príde tam, kam sa chce, najmä ak ide o tvorenie hesiel. Ale pokračujte; vec je aktuálna.

—        A prečo nie plná predpovedí, Eminencia? Teda niekedy v hesle je význam pápežovho pôvodu ako u Celestína II. Ex castro Tiberis, pretože žil v tvrdzi na Tiberi, u Gregora XVI. De Balneis Etruťiae, pretože sa narodil v etrur-ských kúpeľoch. Iné heslá zasa označujú podstatnú vlastnosť pápeža. Lev XI. Undosus vir, Alexander VIII. Vir religiosus...

—        Musíte uznať, že religiosus sa navlieka na mnohých .pápežov.

—        Dobre, ale inokedy je heslo presnejšie a vzťahuje sa na nejaký významný čin pontifikátu. Urban IV. Jeru-salem campanae, pretože bol jeruzalemským patriarchom. Gregor XI. Novus de Virgine, pretože to bol francúzsky pápež, ktorého priviedla do Ríma Katarína Sienská.

—        Povedal som vám, že heslá môžu byť vytvorené celkom pohodlne po niekoľkých storočiach!

—        Aj o Piovi VI. možno povedať, že bol nazvaný Pe-regrinus apostolicus preto, že išiel do Viedne k Jozefovi II. a po návrate do Ríma bol odvlečený Direktóriom a zomrel yo Valencii? A o Piovi VII., že bol nazvaný Aquila rapax

-132

preto, že bol odvlečený Napoleonom a uväznený najprv y Savone a potom vo Fontainebleau ?

Kardinál pokojne odpovedal:

—        Zaiste, je to veľmi zvláštna vec, ale uznajte: heslá sú skôr elastické a sibylinské.

—        Ak má Vaša Eminencia ešte čas a dovolí mi pokračovať ...

—        Len hovorte! Povedal som vám, že mám iba jedinú /schôdzku s grófom z Villafrancy a tento rozhovor o proroctve ma rozptyľuje a je vhodným prelúdiom ku konkláve. Teda?

—        Nuž niekedy heslo nie je sibylinské, ale má dva významy, jeden príležitostný, daný erbom, pôvodom alebo menom pápeža, druhý hlbší, ktorý charakterizuje pontifikát. Citujem stále náhodilo: Gregor XII. Nauta de ponte Nigro;1) príležitosť: pochádzal z Benátok a bol biskupom v Negroponte;2) skutočnosť: vedie Petrov čln v temných časoch. Veď či pizánsky snem nevytvoril rozkolom tretieho pápeža? Martin V. Corona Veli aurei;3) príležitosť: keďže sa volal Colonna,4) mal v erbe stĺp s vencom a okrem toho ako kardinál u Svätého Juraja vo Velabro mal velum aure-um; skutočnosť: urobí koniec rozkolu a vráti Cirkvi korunu kráľovnej a veniec nevesty Kristovej. A či protipápež Benedikt XIII., Španiel Pedro de Luna nebol označený heslom Luna Cosmedimia? Lunou skutočne svätý Malachiáš chcel symbolizovať buď rozkol buď protipápeža v kontra-pozícii so slnkom: Kristom.

Kardinál vstal a položil mu láskavo ruku na plece:

—        Uznávam, monsignore, máte znamenitú pamäť a ste podkutý v matérii. Ale kam s tým chcete prísť ? Proroctvo, prijaté v XVII. storočí, napádané v XVIII. storočí, bolo prediskutované, napadnuté, bránené a zasa napadnuté

')          Plavec z Čierneho mostu.

')          Negroponte = Čierny most.

»)        Veniec (koruna) zlatého závoja.

*)        Colonna = stĺp.

-133

v XIX. a XX. storočí. Dominikáni, jezuiti, cisterciti, benediktíni si vymenili o ňom náhľady. Nikto nezabudol na cistercitu Manriqueza, ktorý v roku 1642, ak sa nemýlim, vzbudil prvé pochybnosti, ani na encyklopedistov, ktorí pokračovali v podkopnom diele jezuitu Moreriho. Ale súhlasím s vami: mnohí bránili proroctvo, ktoré vám tak leží na srdci, a nezabúdam na opáta Jozefa Maitreho, z počiatku tohto storočia, autora krásnej historickej štúdie ... ; — Tým viac, ,— prerušil ho s určitým uspokojením monsignore Koslowsky, — že heslá na posledných pápežov sa rozširujú so stále jasnejším významom. Ci Crux de cru-ce,1) napríklad, nere produkuj e verne kríž útrap Cirkvi za Pia IX. a kríž v erbe savojského rodu? A čo povedať o Lani en in) coelo2) na Leva XIII. nielen preto, že v jeho erbe žiarila jasná hviezda, ale aj ...

—        .... preto, že po zvolení v tom povestnom konkláve v marci 1878, ktoré trvalo iba tri dni, pápež Peeci priniesol Cirkvi silu svojho učenia a múdrosť svojich podivuhodných encyklík, a to naozaj vo chvíli, keď svet potreboval svetla. Je to vec, ktorá sa spomína vždy, keď sa hovorí o proroctve svätého Malachiáša. A potom?

—        Potom, Eminencia, budeme môcť spomenúť heslá Ignis ardens,3) ktoré označuje dobrotu Pia X. a aj konflikt z roku 1914; Religio depopulata4) na pápeža prvej svetovej vojny Benedikta XV. a Fides intrepida na Pia XI., pápeža misií. A či pápež Pacelli nebol skutočne Pastor angelicus príkladným a svätým životom? A či práve zomretý pápež nebol tiež hodný stelesňovať heslo Pastor et nauta?

Kardinál, ktorý sa prechádzal sem a tam, ako to mal vo zvyku, zastal a chrbtom sa oprel o bibliotéku.

—        Vedel som, že ste náruživo zaľúbený do tohto proroctva, monsignore, ale nevedel som, že natoľko. Slovom,

») Kríž s kríža.

9) Svetlo na nebi.

3) Žeravý oheň.

*) Spustošené náboženstvo.

-134

chcete akiste prísť k paralelizmu medzi proroctvom a Apokalypsou, aby ste mohli robiť dohady o konci sveta? Robili to už mnohí: Holzhauser a opát Maitre, ak sa nemýlim. A konečne, i keď pripustíme určitú dovolenú zvedavosť, ako môžeme vypočítať takú dobu, ak napríklad v X. storočí bolo 26 pápežov a v XIX. iba 6? A potom ak Pius IX. panoval vyše 30 rokov a Lev XIII. asi 26, jedenásť pápsžov viedlo Petrov čln menej ako mesiac. Teda každý výpočet, i z čírej zvedavosti, je nemožný. V každom prípade, monsignore, nečakal som, že sa dočkám takého príjemného večera a ďakujem vám.

—        Ja musím ďakovať, Eminencia, A nech môj chatrný rozhovor slúži za predpoveď pre konkláve.

Kardinál ako by sa zachmúril.

—        Nie, drahý, nijakú predpoveď tohto druhu. Nech si Cirkev vyvolí svojho pápeža a nech je hoc i v shode s heslom Fio® flór um, len nech sa môžem, a čo najskôr, vrátiť k svojej práci s vami.

—        A prečo by práve budúci pápež nemohol byť tým, čo uvidí novú kresťanskú jar, jediným pastierom jedného ov-čínoa, a prečo by nemal zažiť duchovnú inauguráciu Kristovho kráľovstva nad starou Europou, ktorá potrebuje skutočnej spravodlivosti ? Tým viac, že podľa proroctva by potom mali prísť poslední štyria pápeži. Pápež, čo zodpovie heslu De medietate lunae.....— Odrazu sa zastavil a zvolal: — Ozaj, keďže proroctvo do slova luna vždy kladie predstavu rozkolu alebo protipápeža. nemohli by sme vidieť niečo podobného vo vzťahu k tureckému polmesiacu alebo k mesiacu, oznamujúcemu Antikrista? A či ten Abrahám Ali Abdullah, ktorý ohlasuje novú dobu sveta, nie je vari...

Kardinál sa zhovievavo usmial.

—        Nebežte tak, monsignore. Náruživosť pre proroctvá je lepkavá. A bude lepšie uspokojiť sa s proroctvom Ma-lachiášovým, ktoré po pápežoch s naj utešuj úcejšími motta-mi De labore Solás a De glória Olivae sa končí tým tajom-

-135

ným posledným pápežom, ktorý zas prijme meno prudkého Petra, qui pascet oves in mul tis tribulationibus ...')

Odrazu do huku davu. složeného z chovancov seminárov, pútnikov, diplomatov a duchovných, ktorý sa. hmýril medzi palácmi vatikánskeho mesta, do čistého ovzdušia, v ktorom krúžilo množstvo lietadiel, vpadol vážny a slávnostný zvuk zvonov. A v tej chvíli, keď horúčka sveta búchala na brány Ríma, sa zdalo, že bronz chrámu svätého Petra opakuje večné slovo viery. Potom postupne ďalšie zvony Večného mesta odpovedaly sborom a západ slnka sa zmenil v jasot heroických a mystických symfónií.

Kardinál, ktorý si zašiel k oknu, sa obrátil a urobil záver:

—        Iste je to podivné: In hac desolatiome mundi suprema sedebit Petrus Romanus ultimus Dei verí Pontifex.0)

V tej chvíli vstúpil sluha, aby odovzdal list.

—        Prosím za odpustenie, ale táto osoba veľmi naliehala. čaká na odpoveď.

Kardinál prečítal IM a potom sa spýtal prekvapený:

—        Aký je ten človek?

—        Otrhaný, Eminencia, vzbudzuje súcit. Vraví, že bol skrytý v náprotivných domových dverách a videl vstupovať Vašu Eminenciu. Prosí pre Boha o...

—        Ale to je nemožné, najmä teraz. — Potom pohybom ruky prepustil sluhu a podal list monsignorovi Koslowské-mu.

—        Ten? Neuveriteľné. A teda? ...

Kardinál sa vrátil k písaciemu stolu a odpovedal:

—        Minister zahraničia nebude môcť čakať. Je čas a musím byť sám s grófom z Villafrancy. Prijmite ho vy. »— A po krátkej prestávke dodal: — Povedzte mu, že v týchto vážnych chvíľach, keď aj pred urážkami nepriateľov zostávame ľahostajnými, hanba, ktorú nám robia vlastní

') Ktorý bude pásť ovce v mnohých súženiach ...

2) V tomto najvyššom spustošení sveta bude vládnuť Peter, posledný rímsky pápež pravého Boha

-136

 

synovia, nás hlboko zraňuje. Katolícke náboženstvo nepotrebuje pozemské triumfy, pretože Boh je prítomný. Ale je potrebné, aby ho jeho deti tak nepotupovaly ...

m.

Keď Arianna vyšla z pracovne doktora Asnara a prechádzala cez Calle de Alcala dostala sa medzi predavačov novín so zvláštnym vydaním reči nového pápeža Leva XIV. o „kresťanskej Európe". Ani si toho nevšimla, natoľko myslela na radu slávneho lekára. Na šťastie predstavenia v Opere sa skončily s obvyklým úspechom Barbary. Madridské obecenstvo zabudlo na svoje sympatie k torerovi Gallitovi a pripravilo encantadore triumf, aký ešte nezažila. Ale pritom všetkom diagnóza doktora Asnara zostala nezmenená: srdce si žiada absolútny pokoj, nijaké rozrušovanie, ani náruživosť, ani starosti. Ako to však urobiť? K lekárovi sa rozhodla ísť sama z povery, ktorá jej zostala z cigánskeho detstva. A teraz rozmýšľala, ako priviesť do shody lekárovu radu s ideou, ktorá ju trápila. Odo dňa rozhovoru s Aniekou Hirschornovou vo Viedni ovládla ju ako horúčka túžba znova uvidieť brata Bruna, spýtať sa ho a dozvedieť sa pravdu o Dmitrim a o Márii Sil-vetti. Napriek predstaveniam vo Viedni, v Prahe, v Štokholme, v Kopenhagene a konečne v Madride, napriek dobrodružstvám, obraz brata Bruna ustavične sa vynáral v jej mysli spolu so spomienkou na Alberta. Majú teda mŕtvi nejakú moc? ...

Nechce sa stať neurasteničkou. Jedným prostriedkom na uzdravenie nie je natoľko eliminovanie vášní a dobrodružstiev ako návrat na ostrov, aby sa dozvedela niečo presnejšieho o tom, čo ju zaujíma. Treba pátrať so strany kláštora. Takto raz navždy zakončí pravé slovo vetu sche-veningenského zomierajúceho: prudké akordy symfónie jej štyridsiatich rokov.

Štyridsať rokov: zrelosť úsudku, nadobudnutá skúse-

-137

nosťou; smäd žiadostivosti, zostrený spomienkami; horúčka príležitostí, pudov a vášní s crescendom konca. Koniec .... Teda čo je život? A potom? — ...

Telo je popol.... Mala pravdu cigánka, keď jej hovorila o prahu tajomstva, Nade, a keď jej predpovedala to zvláštne objatie na konci jej života, alebo diakon, keď jej vyhlásil, že duša je nesmrteľné .svetlo, ktoré vychádza z Boha a k Bohu sa vracia?

Zahľadela sa pozornejšie na seba, do zrkadla. Je stále krásna osobitným čarom svojho veku a vyzývavosťou svojho plemena, iste má ešte právo na rozkoš, aj to vie z mnohých každodenných dôkazov, ale so strachom objavuje už prvé znaky času okolo očú a úst, na čele a na krku. Ale ak na jednej strane ju zožiera smyselnosť, ktorá ju trhá spo-mienkámi, na druhej strane sa jej zas zmocňuje pomalá, ale ustavičná túžba po zrieknutí sa doterajšieho života. Tento ideál je azda iba predídením skutočnosti. Ci naozaj v nej ožíva dokonalá wagnerovská Kundry: to večné ženské, kolísajúce medzi dobrom a zlom, medzi priepasťou a výšinami? Často zasa, i keď je pohrúžená do tmy noci, už pozoruje ďaleké brieždenie netušeného svitania. Kto ju to vedie do tohto bojazlivého svetla duchovného svitania, aby hľadala neomylnú istotu ?

Jedného dňa sa rozhodla vrátiť na Korfu. Veľká noc sa blíži; azda stretne diakona vo Svätom Michalé. Musí urobiť koniec týmto pochybnostiam.

Na túto novú cestu nechcela mať Martu za spoločníčku. Marta i tak nechápe, čo žiada jej priateľka od vizionára, ktorý ako rozžeravený ParsifaJ prechádza pomedzi davy eu-ropských hlavných miest.

Sama odcestovala z Barcelony smerom na Rím—Py-reus.

Ostrov triumfoval v jasote jari. Niekoľko dní predtým v ruvačke medzi stranníkmi Apolonu a stranníkmi Svätého Michala boli traja mŕtvi a niekoľko ranených. A teraz,

-138

zatiaľ čo sa Korfu nepokojne prizerá na prípravy Miss Sibyly, grécka polícia bdie.

Vo Vile Elektre všetko zostalo tak ako kedysi. A fialky, ruže a klinčeky ako by ,čakaly na jej ruku a na jej hlas: „Vieš, kvety nás počúvajú. Hovor ticho, mamička.... "

Malé nábrežie, kde Marta čítavala, a prameň zraneného baránka boly opustené. Povedali jej, že brat Bruno káže ik) Európe. Jeho veriaci ho nazývajú „Posledným svätým", pretože proti mravnému neporiadku v Európe stavia ideu Krista-Kráľa. Rozprávalo sa toľko vecí o jeho stig-mách, o konverziách, ,o ktoré sa zaslúžil, o jeho prorockom cite. Ale ako mohol predpovedať Albertovu smrť? Či azda v azúrových priestoroch tajomstva zázemského života, medzi neviditeľnými vecami kresťanského kréda sa duše skutočne vidia?

 

Zasa sa dostala až k Apolonu. Námestie Štyroch ročných období zasa vyzeralo slávnostne s krikľavým vábením palácov hier a nerestí. „Venušino kúpalište" je stále plné a ozýva sa hudbou. A hore nad Erosovou sochou „Veža žiadostí" ako by strážila nepreniknuteľné tajomstvo Sibyly Streibandovej.

Teraz už so dňa na deň stávala sa jej tvár čoraz strašnejšou hnisajúcou ranou a žila vo veži, premenenej na väzenie, z ktorého vládla nad svojím kráľovstvom orgií. A pri-kutá k životu, aby prežívala pomalý rozklad tela, trávila celé hodiny tým, že hľadela v zrkadle na svoju rozpadávajúcu sa tvár, rozožieranú nečistou chorobou, kde iba delí-rické oči boly halucinované strachom zo zjavenia sa smrti. Nie je to azda strašná odpoveď „nemého Boha" tomu, kto sa Mu toľko vysmieval a rúhal ?

Zavše, bojac sa samoty svojej izby, zamiešala sa Arianna do medzinárodného davu, ale cítila sa ešte osamelej šou. Nikoho nepoznávala v tom rôznorodom dave, ktor/ s nezmeniteľnou tvárou a zvykmi sa zdal byť vedený neviditeľnými nitkami po cestičkách hrozných ilúzií. Dávala vždy veľký pozor, aby sa nestretla s vedúcim Apolonu. Ba isté-

-139

ho večera, práve na námestí Štyroch ročných období, poznajúc ho zďaleka po jeho kuľhavej chôdzi, rýchlo sa skryla do hustej skupiny Američanov a videla ho ísť okolo, ako ťahal za sebou ochromenú nohu a smial sa nahlas svojím vulgárnym spôsobom. Často myslela na Aniekine slová: aký zvláštny ostrov! S jednej strany Apolón, čo svojimi tykadlovými palácmi je vysavačom rozkoší, s druhej Svätý Michal, hraničný strážny domček medzi nebom a zemou. Pri Apolone striedajú sa karikaturálne procesie katolicizmu s náboženskými slávnosťami kláštora. Dve armády čakajú na znamenie k útoku. Pre koho sa teda rozhodnúť? Na ktorej strane je pravda a na ktorej klam? A čo kuje v tieni Sibyla Streibandová svojím čudáckym plánom Antikri-stovho krstu, ktorý rádio vysiela každý večer ako great event in the world?1).

Istého večera, vedená spevom, ktorý hneď poznala: „Aleluja. Nejestvuje kút neba, kde si budeme môcť odpočinúť? Aleluja", ocitla sa pred rozostavanou stavbou. Priestranná loď s parodický vykrútenými a groteskne nadure-nými vežičkami, so symbolickým portálom, bohato dekorovaným motívmi bláznivých panien a prevrátených kalichov. Poznala palác pre chystané groteskné obrady. Kam vlastne Sibyla mieri ?

Takto, po prvom týždni, v ktorom sa skrývala ako zlodejka z obavy, že ju poznajú hádam i domy, stromy a skaly, keď znova ovládla svoje spomienky, konečne sa rozhodla vrátiť sa do kláštora.

Aprílové ráno malo kryštálovú priesvitnosť snov. Celá príroda vôkol žiarila radosťou a oznamovala, že každé znovuzrodenie je výdobytkom lásky a svetla. Keď prechádzala cez dedinku Gasturi, znova sa pozrela na terasu Vily Elektry. V ktorom neviditeľnom kráľovstve zázemského života nachádza sa teraz Albert?

Vystupovala rýchlo pozdĺž lesov. Kde-tu zastala na ne-

J) Veľká udalosť vo svete.

-140

jakom vŕšku, aby si srdce oddýchlo a mohla obdivovať Korfu. V úzadí údolia, chráneného slávnostnou strážou cyprusov, stál Apolon so svojimi výstrednými stavbami ako čosi neskutočného, čo spadlo z dielni šialenstva do tejto heroickej krajinky. Nad ním vypínala sa so zlatou kopu-lou „Veža žiadostí" ako stráž zločinov. Mala farbu starodávnej slonoviny.

Na tom mieste ako kedysi stretla starého gréckeho pastiera medzi kozami, šklbúcimi jemnú a voňavú trávu, zahrúženého do vyrezávania vidieckej flauty. Dvihol hlavu a pozdravil ju mlčky dlhým kývnutím ako patriarcha.

Prišla do Svätého Michala. Kostolík sa radostne smial na slnku. Poodchýlené dvere ju volaly dnu. Nezastavila sa na priestranstve, kde čakali akísi sedliaci, a vošla.

Mnohí veriaci sa modlili, iní čakali pri spovedelniciach. Akási starenka blízko oltára ju oslovila:

—        Idete na omšu? Práve sa začne.

Arianna pozorovala dav. Kristus na hlavnom oltári s náručím, otvoreným zúfalstvu i nádejám bol stále na svojom mieste. Privrela oči a spomenula si na deň, keď búchala na kláštornú bránu.

—        Kedy príde brat Bruno?

Starenka, ktorá sa ďalej modlila, si ju odmerala:

—        Bude tu na Veľkú noc. Teraz káže, ktovie kde. Možno robí zázraky. Je to „Posledný svätý", ktorého Boh poslal, aby zasvietil v týchto smutných časoch. On premenil ostrov. Pani zdola to vie ... Prišli ste aj vy kvôli bratovi Brunovi ?

Arianna odpovedala po krátkej pauze, ako by hovorila sebe:

—        Áno, ale ak ho tu niet, vyhľadám pátra priora.

—        Choďte, — povzbudila ju starenka, — brat vrátnik je taký láskavý. Ale ak sa chcete rozprávať s bratom Bru-nom, musíte si vopred určiť čas; na Veľkú noc tu bude mnoho ľudí. A hoci to tí zdola nechcú, prídu tri púte: z Grécka,

-141

z Talianska a z ostrovov. Prídu dokonca z ďalekých miest, viete, aby videli diakona.

Zaznel zvon. Z dverí sakristie vykročil k oltáru starý kňaz. Veriaci mlčky zaujali miesta v laviciach. Iní sa ponáhľali dovnútra z priestranstva pred kostolom.

Arianna vyšla. Vykonala mechanicky tú istú cestu ako kedysi a ocitla sa pri kláštorných dverách. Zvonila dlho a čakala s mocne bijúcim srdcom. Oprela sa o stenu ako ,vtedy popoludní, keď dostala zprávu o smrti. Počula rovnaký, pokojný krok človeka, ktorý navždy zmeral svoje si-íly a cieľ. Kľúč zaškrípal v zámke: ako kedysi. Potom sa dvere pomaly otvorily. A vysoký, pokojný brat vrátnik pozrel na ňu veľkými očami zelenkavej farby.

—        Kedy príde brat Bruno?

—        Na Veľkú noc, ak Rím dovolí, — a keďže ju poznal, pokračoval: — Ste matka slepého chlapca, čo pred troma rokmi spadol s terasy, však?

—        Áno. Rada by som hovorila s bratom Brunom alebo s pátrom priorom.

Brat vrátnik hľadel jej pevno do očú.

—        Čudné, aj vtedy ste chceli to isté. Pamätám sa, že som vám odovzdal lístok- Myslím, že páter prior má mnoho práce. Ale pôjdem sa ho opýtať. Počkajte ma.

Ticho zavrel dvere.

Arianna sa oprela o stenu ako vtedy, keď čakala a chvela sa úzkosťou, hoc nevedela prečo. Tušila nejasne, že páter prior vie všetko. Azda práve tu treba začať pátrať. A bola prekvapená tým, že cítila, ako sa jej v duši rodí bojazlivá a sladká nádej na zotavenie. Veď či v základe celý jej život nie je chorobou vášne a smyselnosti? A znova vidí parník Maia, nabitý dobrodružstvami lásky, plávať po moriach klamú a hľadať prístavištia. Začudovala sa, že stojí pri tej stene. Počula pomalý a rovnaký krok človeka, ktorý zmeral svoje sily a cieľ. Zľakla že ten nezmeniteľný krok je znamením nešťastia a hoci nevedela prečo,

-142

utiekla znova, ako by ju prenasledoval neúprosný osud. Brat s tými detskými očami ju nenájde.

Utiahla sa do kostola. Snivá vlažnosť. Veriaci na kolenách pred svojím nemým Bohom. Z okien prší mäkké a po-elátené svetlo. Pri oltári fialovej farby starý kňaz dvíha bielu Hostiu. Zdá sa, že kľačiaceho davu sa dotklo neviditeľné krídlo. V nepatrnej Hostii, ktorú by mohla zničiť ruka dieťaťa, je teda tajomstvom Boha, ktorý bez slova a bez jediného gesta sa stavia proti šíreniu zla. Prečo sa však nezjaví ten neviditeľný a neroý Boh, odsúdený za svojej neprítomnosti nevereckými súdmi'

IV.

Potom ju ovládla iná myšlienka: dozvedieť sa pravé meno brata Bruna. Keby jej nejasné podozrenie nadobudlo väčšej istoty, hlboké priateľstvo medzi novicom a Albertom by bolo nevedomým volaním krvi. Kto vlastne bola tá Mária Silvetti? Aby vec rozriešila, musí sa rozprávať s pátrom priorom; on by jej mohol dať lepšiu odpoveď ako brat Bruno. Na druhej strane prečo by mala tak detsky utekať? Nemá vo zvyku báť sa ľudí. Musí sa znova pokúsiť.

Brat Bruno je ešte vzdialený. Veľké púte, ohlásené na veľkonočné sviatky, privádzajú na ostrov sprievody nadšených katolíkov. „La ligue des Travailleurs Chrétiens"1) z Francúzska. „Fucini" z Talianska, Blue-caat-Boys2) z Anglicka, Jocistov z Belgicka, La Nueva .Tuventud cristia-naa) zo Španielska. Do týždňa majú prísť ďalšie z Poľska a z Čiech, z Kréty a Cypru. Treba sa jej teda ponáhľať a ísť pred Kvetnou nedeľou. Na pery sa jej vracajú Dmitriho slová: „ísť na Korfu a prosiť..." Čo? A prečo sa pohla ako automat na rozkaz, ktorý prišiel akosi z druhého brehu? Vari mŕtvi majú skutočne moc miešať sa do pozem-

liga kresťanských robotníkov. J) Námorníci.

3) Nová kresťanská mládež.

-143

ských vecí... ? A zakončila vetu svojím spôsobom. Potom, keď analyzovala pomalé usporiadanie vecí po celý čas od Dmitriho smrti až po chvíľu, v ktorej sa nachádzala, cítila, že čosi hlbšieho a vážnejšieho vedie ju nad tajomnú stavbu ľudských osudov k úplnému poznaniu pravdy. Je azda v tom všetkom ďaleký a tajomný odblesk Boha, ktorý nie je celkom mŕtvy? A vtedy skutočne jestvuje Boh, ktorého zasahovanie do svojich osudov ľudstvo a priori popiera, keď duša vidí svoju cestu a cíti smäd po nekonečnu ako nostalgiu po stratenej vlasti, ktorú si musí s námahou znova vydobyť.

S Aniekou sa už nerozprávala o týchto veciach; jej priateľka, celkom zaujatá krásnym poslaním, ako by ju trochu zanedbávala. Iba raz, keď ju stretla na cintoríne, jej radila tak hlasno, ako by chcela, že by ju počul aj Albert; aby sa modlila a prosila o vieru a svetlo.

Prečo? Ci sa azda mŕtvi, ak ich voláme spomienkou modlitieb, môžu dotknúť živých ? Ale ako sa modliť k tomu nemému a neviditeľnému Bohu, keď príliv nevercov spieva hymnu na poslednú vzburu? A tápala, uznávala to, popierala a hľadala nejaký bod, aby sa nezrútila do víru pochybností ...

Často $a vracala k Svätému Michalu, vábená akýmsi tajomným volaním. Proti svojej vôli musela nechať svoje každodenné zamestnanie, hudbu a čítanie, a ako vlna, ktorá vždy znova a znova naráža na úskalie, aby odtrhla mušľu, hnala sa ku kláštoru. Chodila pomedzi skupiny pútnikov a zvedavcov, ktorí sa pýtali na „Posledného svätca". S radosťou počúvala tých, ktorí o ňom rozprávali. Inokedy vstúpila do preplneného kostolíka. Teraz sa už nebála.

Raz v sobotu, práve na vigíliu Kvetnej nedele, išla za sprievodom sedliakov z Malty a prišla až ku kláštoru, ako by ju ťahala neodolateľná vôľa. Náboženské obrady sa končily. Kostolík, voňajúci kvetmi a pristrojený do fialova, žiaril na poludňajšom slnku ako pri slávnom pokání. Všetci sa modlili s intenzívnou vierou. Co vravia svojmu Bohu?

-144

A prečo ten „nemý Boh" dovolí, aby vo svete panovaly fyanba, bieda a nespravodlivosť? Vyšla pred kostol. Prichádzali ďalší pútnici z Bari a Brindisi. Viac ráz počula spomínať meno brata Bruna. Hoci neprítomný, jednako bol dušou kláštora.

Zamiešala sa do sprievodu veriacich a našla sa blízko spovedelnice. Odrazu, prv než si to mohla uvedomiť, zbadala pred sebou pátra priora.

—        Hľadali ste ma po tieto dni, milostivá pani ? — spýtal sa polohlasne a pozrel jej do očú.

Arianna zostala zarazená.

—        Skutočne, zazvonila som na klástorskej porte, aby som sa dozvedela, či brat Bruno ...

—        Je ešte preč, milostivá pani. Možno vo veľkonočnom týždni pôjde do Španielska a do Nemecka. Nemyslím, že by sa vrátil tak skoro, ako sme dúfali. Ale ak mu treba poslať nejaký odkaz, len mi ho p-c vedzte. Matka Alberta Nikoleva patrí do nášho kruhu, i keď je vzdialená a neprítomná. A nemôžem zabudnúť, že dnes je sobota, deň jeho smrti, a práve dnes ráno sme sa modlili, za jeho dušu krásnu modlitbu.

Arianna sa naňho prekvapene pozrela. Prečo tá náraž-ka a ešte takým pevným hlasom?

Usilovala sa zazrieť v rehoľníkjových očiach odblesk skrytej myšlienky. Zdalo sa jej, že nechápe v celej hĺbke vetu, ktorá pre ňu naraziila na neúprosnú hranicu. Odrazu na dych vyrazila zo seba neodvolateľné:

—        Chcela by som vás požiadať o informáciu.

Rehoľník pozrel na ňu veľkými čiernymi a hlbokými

očami. Zľahka sa uklonil, ukázal pohybom ruky na oltár, na ktorom sa práve maly začať obrady, a povedal:

—i Nie tu. Vyjdeme, ak vám to nie je nepríjemné.

Na priestranstve pred kostolom, zaliatom poludňajším slnkom, dav rástol. Celé údolie sa iskrilo striebrom olivových hájov, hladkaných jemným morským vetríkom. Z doliny bolo počuť hlasy robotníkov, pracujúcich na letištL

10 Dúh*

145

Apolcn vyzeral ako na postriežke, pripravený prebudiť sa iba spolu s nočnou tmou. A hore nad vežou farby slonovej kosti pozlátená kopula skrývala tajomstvo a muky Miss Sibyly a sťa by špehovala nebo, more a, zem.

—        Ak vám to spôsobí radosť, nuž vám poviem, že som vás čakal, milostivá pani, — začal páter prior a povzbudil ju jemným úsmevom.

—        Pretože Sjom s(a pýtala na vás a na brata Bruna, však?

—        Nie celkom tak. Ba môžem vás uistiť, že vašu dnešnú návštevu sme čakali už dávno a bola ako by pripravená. Buď vďaka ,aj vášmu synovi, nášmu drahému Albertovi, ktorý iste má podiel na tomto vašom rozhodnutí. Duše tých, ktorých nazývame mŕtvymi, sú nám bližšie, ako si vieme predstaviť. A modlitba je putom, ktoré nás spája; nečudujte sa, milostivá pani. Je niekedy v zárodku aj v stálej myšlienke.

Arianna z obavy, že rozhovor odbočí na nejasný terén, ho prerušila:

—        Možno sa nerozumieme. Prišla som sem, aby som sa dozvedela...

—        Áno, človek sa potrebuje dozvedieť, — začal páter prior pomaly, — ale keď je táto potreba podopretá túžbou po výstupe, aspoň trochu prejavenou, je to znak, že prichádzame na cestu pravdy. Každý vie, kde ho topánka tlačí. Mať mnoho otlakov značí prichádzať zďaleka. Ale niet diaľok pre toho, kto sa vracia, a všetky cesty sú radostné, keď vieme, že nás ktosi čaká, nie je pravda?

Arianna sa cítila nepríjemne. Zdalo sa jej, že ju páter prior obkľučuje so všetkých strán. Pochopila, že sa nachádza na okraji pravdy, po ktorej už dávno túžila, a skoro sa jej bála. CJítila, že rehoľník, prechádzajúc blízko toho, čo ju zaujíma, ide po neznámych cestách a hľadá čosi tajomnejšieho. Reagovala všetkými silami, aby odkryla príčinu svojej návštevy.

—        Nuž priateľka Anieka Hirschornová mi povedala, že

-146

brat Bruno je synom akejsi Márie Silvetti, čo zomrela pred rokom. Kto je jeho otcom?

Prior sa nezdal prekvapený toľkou otvorenosťou a ako by sa tešil, že môže presnejšie ud^ať každú vec, odpovedal:

—        Moment. Matka Mária Silvetti zomrela po bludnom a hriešnom živote, ale môžem vám povedať, že aj v milosti božej, zásluhou modlitieb svojho syna a bratov nášho kláštora. Otec zasa, akýsi Averopulos, vydýchol tu, na mieste, kde sa práve nachádzame, v mojom náručí, pred dvaadvad-eiatimi rokmi.

—        A ste ,si celkom istý, že brat Bruno je synom tohto Gréka? — spýtala sa Arianna so vzdychom úľavy.

—        Absolútne. Ale keďže sa mi zdá, že vás vec zaujíma, môžem vám ešte povedať, že ho zabil vysoký, chudý a plavovlasý mužský. Pamätám sa na ten výjav, ako by to bolo dnes. Išlo o zločin, v ktorom vášeň, intriga a Bohobijci boli tajomne spojení...

—        Co ste povedali? — vykríkla Arianna priduseným hlasom.

Páter prior pozrel sa na ňu v hlbokom napätí. Náročky rozprával pomaly, ako by slabikoval. Zahľadeli sp na seba uprene s túžbou, aby pohľady vyjadrily rozbúrené myšlienky. Okolo sa hmýril dav a chystal sa vojsť do kostola. Kláštorný zvon vážne zunel v štebote lastovičiek., poletujúcich vysoko v jasote slnka.

Arianna si prešla rukou po čele, potom tak isto pomaly ako on povedala:

—        A keby som vám ukázala podobizeň vraha, poznali by ste ho ?

—        Zaiste, milostivá pani, ale je to zbytočné. Albert raz dal fotografiu svojho otca bratovi Brunovi. Len ja som ho mohol poznať. Videl som a mlčal som o tej vražde z náruživosti. A vykonal som ešte viac.

Arianna pozrela naňho bledá, ale nechápala dobre.

—        Čakal som, aby sa dovŕšila milosť božia. A modlil som sa nielen zaňho, ale i za vás. A so mnou, hoci nepoznali

-147

úmysly modlitby, ktorá sa vznášala k Bohu s ustavičnou vrúcnosťou, sa modlili všetci bratia, prirodzene i diakon. A ešte intenzívnejšie odo dňa, keď prišiel od vás, milostivá pani.

Arianna hľadela naňho s pocitom strachu, aby videla, či na dne tých čiernych a rozohnených očú sa nehýbe niečo z jej minulosti; páter prior však stál pred ňou nehybne, s rukami v širokých rukávoch, a neprestával na ňu hľadieť. Pokrčila plecami, ako by ju obkľučovalo čosi živého a teplého.

Vlna hudby vychádzala z kostola a šírila sa po priestranstve. Spev ako zúfalé volanie ľudu ku kráľovi: Ve-xilla regis prodeunt.. .1) Skutočne, zástavy Kráľa napredujú. Z Gastúri vystupuje sprievod so zástavou Balkánskej konfederácie na čele. Dav z priestranstva vchádza do kostola a ďalší ľudia prichádzajú z doliny a všetci sa pre-žehnávajú znakom kríža. Uškľabila sa trochu, usmiala sa svojím zvláštnym spôsobom a potriasla hlavou, ako by sa chcela striasť nepríjemnej myšlienky. Zbadala, že prior stále ešte na ňu hľadí. Cítila, že musí premôcť túto chvíľu.

—        Mrzí ma, že som vás tak dlho zdržala. Vo spovedel-nici vás iste niekto čaká.

—        Kto je vo spovedelnici, ten je už vo dverách spasenia. Lepšie zostať pri tom, kto je od neho ešte ďaleko a pochybuje o živote. Nesmejte sa tak a nepotriasajte hlavou s toľkým smútkom. Keby ste brali vážne moju úbohú radu, pozorne by ste skúmali vonkajšie znaky svojho osudu a ďalšie znaky, ktoré istotne cítite vnútorne, preložili by ste do okruhu činnosti pre budúcnosť. Majte dôveru: V nebi je miesto pre dve veľké kategórie duší: nevinné a kajúce.

Arianna, premožená proti svojej vôli, cítila uzol na hrdle. Srdce jej búchalo tak silno ako vtedy, keď za detstva na zaprášenej granadskej ceste zbadala starého slepca

J) Napredujú zástavy kŕáJ'a ...

-148

hrať pred primitívnym Ukrižovaným z dreva, ako by videl neviditeľného Boha. To je teda viera: žiarivá istota, čo zalieva dušu a ponoruje ju do svadobného požehnania čistoty?

—        Ale môj prípad je beznádejný, — zabľabotala konečne.

—        Niet beznádejných prípadov; jestvuje iba pomalý vývoj, ktorý sa vo vás dovršuje. Niet nič tmavého, ak nás Boh ožaruje; niet priepastí, ak ich Boh vyplňuje. Verte, milostivá pani: každé zrieknutie sa vonkajšieho života stáva sa duchovným majetkom, každé obmedzenie vo fyzickej oblasti je rozšírením v oblasti ducha. A budete cítiť ako vás na ceste podopiera ustavičná, vrúcna a oživujúca akcia modlitby všetkých známych i neznámych, blízkych i vzdialených duší ešte na tejto zemi alebo už na druhom brehu.

Z kostola, preplneného davom, sa dvihla druhá sloha Vexilla regis prodeunt. Tá hymna, presná, tichá a pravidelná ako majestátna rieka, čo túži po svojom ústí, napĺňala lode a prúdila na priestranstvo isto a vrúcne ako prísľub.

Arianna inštinktívne obrátila oči k Apolonu, ktorý v úzadí údolia blyšťal sa svetlami vo svojich vežičkách, Usnúcich sa ako apokalyptická kliatba. Nežasla, keď spozorovala, že aj páter prior hľadí v tú stranu. Potom sa ich oči stretly v nemom porozumení.

—        Je na vás, aby ste si vyvolili: na jednej strane máte dogmu o obcovaní duší a Krista-Kráľa. Na druhej strane výsmešný štekot za neblahou maškarádou Bohobijcov.

Vtedy Arianna, ako by sa odrazu čosi nového zrodilo v rej proti jej minulosti, odpovedala:

—        Pamätám sa na pozvanie zpred troch rokov. Ak vám to nie je nepríjemné, som ochotná spievať teraz Stubat Mjater.1) Takto si spomeniem na Alberta ,a...

») Stála Matka ...

-149

Prior sa pozrel na ňu uprene, potom veľmi nežne slabikoval :

            —----a budete prosiť za odpustenie. Ďakujem vám,

milostivá pani. A na toto odpustenie si zvolíme Veľký piatok.

Arianna cítila zamrazenie. Srdce jej silne búchalo. Posledné slovo vety, ktorú smrť usekla: „ísť na Korfu a prosiť..." je konečne nájdené. Môže byť iba to. A dojatá zabľabotala:

—        Za odpustenie preňho a pre seba...

Z kostola vyšla posledná sloha piesne, pomiešanej s vlnami kadidla. Ave crux spes uaiica.. .x)

Vysoko lietajúce lastovičky kládly zlaté bodky na kobaltovom nebi.

Prior sklonil trocha hlavu a potom ešte vždy pomaly povedal:

—        Raz, milostivá pani, vám podám dôkaz, že sa mu odpustenia už dostalo.

V.

Zpráva, že slávna umelkyňa spievala pred ohromným davom Stabat Mater práve na Veľký piatok, taký svätý posledným katolíckym poverám, ktoré bláznivý stigmatizovaný tulák usiloval sa oživiť svojím slovom, bola prekvapením najmä pre Sibylu.

V Čudáckej kryštálovej izbe, nachádzajúcej sa vysoko vo „Veži žiadostí" žila neblahá pani Apolonu s tvárou, ro-zožieranou lupusorn, ktorý dovršoval svoje hrozné dielo. Nevedela potlačiť posunok hnevu. Nečakala túto provokáciu od manželky Dmitriho Nikoleva, ktorá ušla pred vábením Imps wf Hell a volaním Bohobijcov a opovážila sa tak viditeľne stať si do radu protivníkov pokroku a slobody, aby sa spojila s armádami katolíckeho tmárstva. Hneď

i) Zdirav buď. kríž, jediná nádej. . .

-150

vydala rozkazy vedúcemu, aby sa usiloval priblížiť sa k veľkej speváčke a aby ju znova priviedol do sféry Apolomu. Jej meno má znamenitú povesť. Treba teda stoj čo stoj urobiť smluvu s najväčšou sopranistkou sveta pre gr)eat evmt in tlie world.

Obrad, ktorý Miss Sibyle tak veľmi ležal na srdci a o ktorom fantastická propaganda už upovedomovala celý svet, vyžadoval bohatstvo a presnosť v detailoch, aby sa nestal groteskným, ale aby sa krásou žien, leskom šiat, maje-státnosťou scénickej úpravy a rozmanitosťou nápadov každého druhu stal artistickým divadlom skutočne mimoriadnej dôležitosti. Sibyla s netrpezlivosťou odsúdenca pracovala vo dne v noci na príprave toho, čo nazvala „hlavným dielom svojho života".

Z rôznych častí Ameriky a Ázie žiadali zpr'ávy o tejto čudnej slávnosti, ktorá pre veľmi mnohých nadobúdala ráz čisto karnevalský alebo choreografický ako kolosálna zámienka k defilírke krásnych žien a rozkošných efébov, ale ktorá zas pre mnohých iných skrývala hlbší a tajný smysel zasvätného esoterizmu. Hoci slávnosť bola programovaná až na jeseň, v hlavných mestách Európy rástlo očakávanie so dňa na deň. So všetkých strán prichádzaly žiadosti o miesta a informácie. Vedúci, prinútený otvoriť ďalšie zvláštne úrady, nevedel, ako uspokojiť Sibylu, ktorá ako by bola posadlá delíriom obrazotvornosti. Niekedy to bol návrh na vyvolanie zvedavosti alebo n,a podráždenie smyslov. Inoke>-dy zas nápad, ako otvoriť priechod naj šialenej ším žiadostiam na halucinujúcich horizontoch. Nič neuniklo jej skúsenému zvrhlému pátraniu, aby ozdobila novými kvetmi zla deň, ktorý mal osláviť ideál neverectva.

Ale keď Pani oznámila vedúcemu, že rozhodne ráta s Ariannou Carrientos, heinxatjos vysypal na krásnu cigánku hŕbu kliatob a pomyslel si na úbohého Melisa, ktorý u nej nemal úspech. Azda jediným východiskom je nastaviť encantadore na cestu nejaké krásne ľúbostné dobrodružstvo a tak pripraviť stratenej ovečke návrat do ovčín-

-151

ca. A už rozmýšľal, ako na tej šachovnici umiestiť svojich sedliakov, keď ho ďalší telefonický rozhovor z „Veže žiadostí" upovedomil, že Sibyla našla drahokam pre svoj historický deň. Treba pozvať na obrad krstu práve toho podivuhodného Abraháma Aliho Abdullaha, mladého a zvodného ako Eros, ktorý napĺňa svet svojím horúcim dychom, opojného a strhujúceho ako Dionysos, ktorý rozdáva všetko nadšenie, sibylinského a hrdého ,ako prorok, čo vyšiel e.kníh orientálnych mágií, pyšného a nepreniknuteľného ako egyptský bôžik, ktorý svojou výrečnosťou, ožiarenou bleskami okultizmu parodoval raz pred tridsaťtisícovým davom „Horskú reč" Nazaretského a vyhlásil osem blaho-slavenstiev tela. Ten krásny prorok, o ktorom sa pošušká^-va, že sa predčasne vyzná vo všetkých nerestiach, je ideálnym krstiteľom pre zasvätno-choreografický obrad, ktorý použitím akéhokoľvek dieťaťa, vzatého z kúta niektorého gréckeho lupanaru, a v nádhere tancov a melódií stane sa dôležitým ako Glorfca neverectva. Tie nádherné turecké, kirgizské, arabské a perzské ženy, ktoré ho obkľučujú, budú vo svojich trblietajúcich sa krojoch ideálnymi krstnými matkami pre obrad, ktorý má privolať na ostrov zástupy z Európy, Ameriky a Ázie, žiadostivé vecí very exi-tisxig.1) Arianna Carrientos nesmie chýbať na tomto za-svätnom obrade, pri ktorom nejaké dieťa, zrodené z rozkoše, pokrstené v orgiách zvrhlosti, povýšia nad príliv šialenstva ako symbol ľudstva, zasväteného radosti.

Je čas, aby ostrov prestal viesť daromnú drobnú voj-íľu a urobil koniec dvojakému a kontrastujúcemu jestvovaniu medzi Apolonom a Svätým Michalom.

Potom bude musieť kláštor i s tým úbohým bláznivým rehoľníčkom uznať svoju porážku.

A tak Arianna raz večer v poveľkonočnom týždni, keď sa vrátila zo Svätého Michala, našla vo svojom dome lístok

') Veľmi vzrušujúce.

-152

od vedúceho, ktorý ju prosil, aby prišla v dôležitej a súrnej veci do Apolonu.

Pochopila hneď, o čo ide, a roztrhala list.

Po neočakávanom odhalení Dmitriho zločinu sa zmietala medzi dvoma cestami: zostať ešte na Korfu alebo sa vrátiť k svojej kariére. Teraz si už môže byť istá. Sche-veningenský umierajúci ju priviedol na miesto tohto svojho zločinu, ktorý zostal síce nepotrestaný pre spoločnosť, ale ktorý azda už neznesiteľnou výčitkou ťaží jeho svedomie.

Ale či tým, že ju pobádal prísť na Korfu, chcel naozaj, aby prosila o odpustenie? Možno tie modlitby, na ktoré všetci narážajú, sú žiarivé sily, vystupujúce z duše... Potom Boh, ten hrozný a neviditeľný svedok vášní, má mnoho zhovievavého súcitu k ľuďom a ich vinám, ak sa ich usiluje spasiť stoj čo stoj aj v poslednej chvíli smrti tenkou niťou ľútosti. Na čo narážal páter prior tou poslednou vetou a ako si môže byť istý, že Dmitri je spasený? Vrátil sa dakedy nejaký mŕtvy z druhého sveta? A blúdila po naj opustenej ších cestách ostrova a hoc nevedela prečo, vyhýbala sa Apolonu i kláštoru. Neodpovedala na pozvanie vedúceho a nešla už viac do Svätého Michala. Nechodila už ani za sprievodmi pútnikov a uspokojila sa tým, že ich videla vystupovať pomedzi olivy Kyriaki. Radšej zostávala celé dni sama. Nebola schopná čítať nejakú knihu, ani otvoriť partitúru. Čakala, a nevedela na čo.

Raz večer prišla k nej Anieka. Spomenula, že ide od pátra priora a vyrozprávala jej v hlavných črtách svoj rozhovor s ním. Z tónu reči bolo badať, že ide o čosi mimoriadne vážneho.

—        Iba vy nás môžete zachrániť. Bratovi Brunovi hrozí nebezpečenstvo, — povedala Anieka bez okolkov. — Pripravuje sa naňho atentát.

—        A prečo neupovedomíte medzinárodnú políciu? Teraz po sústredení v Ženeve by mohla ľahko zasiahnuť.

—        A čo vykonala polícia tuná proti travičom duší?

-153

—        Zachrániť ho! — opakovala Arianna. — A prečo ja a nie vy, napríklad?

—        Ja nemôžem. Možno pôjdem do Palestíny; tam čosi hrozí. Neslobodno strácať čas a treba zachrániť brata Bruna. Opakujem vám, jeho život je v nebezpečenstve. Iba vy, pod zámienkou koncertu a bez toho, aby ste vzbudili podozrenie v Apolone, môžete odísť do Paríža, kam príde zajtra z Mníchova. Viete, že hovoril v Hamburgu a v Našej Víťaznej Pannej v hlavnom meste Nemecka pred veľkým plublikom zástupcov Obilany kríža, — A nervóznejšie, temer šepkajúc pokračovala: — Treba mu odovzdať chúlostivé dokumenty, do ktorých musí hneď nazrieť. Viete, špionážna služba našich nepriateľov je dobre organizovaná... Je teda potrebné, aby mu nejaká cudzia osoba odovzdala tieto listiny. A páter prior mi povedal: Albertova matka sa nebude môcť zdráhať vykonať túto službu bratovi Brunovi.

Arianna zostala zarazená.

—        Tq vám povedal?

—        Áno, a práve v jeho mene vás prichádzam poprosiť, aby ste to prijali.

Arianna sa náhle začervenala ako by od úderu bičom. Chce jej azda takto n,aznačiť, ako má napraviť deň, keď sa pokúsila mladého rehoľníka priviesť doi záhuby? Iba ona ho môže zachrániť... Prečo jej prišla na um v tej chvíli ako leitmicitív veta scheveningenského umierajúceho, sťa by hodená tajomnou silou? Ako súvisí vzdialené žela-lanie Dmitriho, odkázané jej iba jej, s touto duchovnou ponukou, navrhnutou zasa jej, iba jej? Aká tajomná symfónia duší ju obkľučuje? Ci azda v tomto prijatí je pečať odpustenia?

—        A kedy by som mala odísť?

—        Zajtra ráno lietadlom „Hviezda severu". Pred odchodom vás prídem navštíviť. Prinesiem vám košík ovocia na cestu. Naspodu nájdete balíček, ktorý odovzdáte bra-

-154

tovi Brunovi. A teraz mi dovoľte, aby som vás objala a poďakovala vám.

Ariaima si vtedy pomyslela na posledné priorove slová a na sľub, že jej odhalí ďalšiu vec o Dmitrim, i povedala:

—        Dobre, prijímam. Ale pod jednou podmienkou: rada by som sa dozvedela od pátra priora ...

—        Aj to mi prikázal, — prerušila ju Anieka. — Choďte zajtra ráno na svitaní do Svätého Michala. Zazvoňte tri razy. Príde osobne a povie vám to.

VI.

Hlavné mesto Bavorska, kde sa od prvých ranných hodín schádzali zástupcovia kresťanských sedliakov z 0-berlandu a skupiny katolíckej akcie, bolo rušné ako vo veľké dni. Bielo-belasé plakáty, v záhlaví ktorých boly veľkýmj písmenami vytlačené slová Evanjelia: „Blahoslavení, ktorí hladujú a smädia po spravodlivosti, lebo budú nasýtení", boly vylepené po celom meste a oznamo-valy shromaždenie. Ozbrojené skupiny Kreuzwehru, katolíckej organizácie, ktorá spájala sedliakov, robotníkov a študentov, tvorily stráž v blízkosti Theresienwiese pre prípad eventuálnej demonštrácie protivníkov. Neprajníci, otrasení náhlou propagandou, po protestnom shromaždem, zorganizovanom Bohobijcami zavčas rána na Loevenbräu, skutočne defilovali po meste s rozvinutými zástavami a veľkými plakátmi a hrozivo s,a shromaždovali na Mariánskom námestí. Miinchener Post, ktorá obšírne uverejnila veľkú reč brata Bruna v Hamburgu o „pokresťančení práce", bola rozobraná vo chvíli a zvýšila horúčkovité očakávanie shromaždenia, ktoré malo zakončiť nemeckú sezónu slávneho rečníka.

Po mníchovskom „Katolíckom dni" oznámili parížsky týždeň s večerným prejavom v kostole Madelaine, shromaždenie v Tuilleries a reč vo Svätom Eustachovi.

V posledných časoch Európa videla troskotať rozličné

-155

ideologie, na ktoré sa striedavo opierala v nádeji, že nájde svoju rovnováhu. A tak v Európe, znechutenej postupným rúcaním sa ideologií, podráždenej národnými egoiz-mami, rozvrátenej biedou, vzburami a vojnami, znely ako zvučná fanfára netušeného svitania kázne brata Bruna o potrebe vedomého návratu k poslušnosti voči Evanjeliu a k napodobňovaniu Krista, vecí to potrebných pre vývoj každého a i pre blahobyt národov. A idea znovu nájsť pokoj, spravodlivosť a slobodu pre všetkých v tradíciách kresťanstva, vyskúšaných cez dve tisícročia, v tradíciách, ktoré sa udržaly i napriek víchriciam racionalizmu a ura-ganom nevereetva a zostaly utajené v kolektívnom vedomí, táto idea vychádzala na povrch sťa prudkosť jari. Europské davy sa jej zmocňovaly s víťazným nadšením a od Španielska po Balkán, od Bavorska po Poľsko sa tvo-rily organizácie kresťanských akcií sedliakov, robotníkov a študentov: ostrovy, vynárajúce sa z ohromného stros-kotania.

Prvé mesiace pontifikátu Leva XIV. boly poznačené týmto zázračným znovuzrodením, ktoré otváralo najlepšie nádeje aj pre väčšie sblíženie sa cirkví. Korfský diakon v úzkej závislosti na Osobitnej komisii, spojenej s Kongregáciou mimoriadnych cirkevných vecí, neúnavne chodil všetkými smermi po opevnených miestach kresťanstva a povzbudzoval svojím slovom k odporu a k protiofenzíve na europskom duchovnom fronte. A aj tuná v Mníchove, pred obrovským shromaždením, potvrdil mladý kazateľ, ožiarený aurelou legendárnej povesti, svoj apoštolát za Európu, spojenú v mene Krista-Kráľa.

Už hodiny a hodiny shromažďoval sa nesmierny dav v blízkosti Frauenkirche s nádejou, vidieť brata Bruna pri návrate zo shromaždenia. Rádio a televízne prístroje rozširovaly slová rečníka a pohľad na Theresienwiese. Najvýznamnejšie body reči o duchovnom odzbrojení, u-pustení od národných egoizmov, kresťanskom zákonodar-

-156

stve, sbrataní a poddanosti Kristu-Kráľovi boly prijaté s potleskom a pískaním.

Brat Bruno hovoril z tribúny, ozdobenej zástavami a chránenej Kristovým krížom, dominujúcim nad všetkými európskymi farbami. Len čo skončil reč, mladíci ho triumfálne zaniesli až na letište, kde ho čakalo lietadlo, pripravené preniesť ho do Paríža na veľký „Kresťanský týždeň", ktorý mal byť otvorený prejavom v kostole Madeleine na tému „Európa zpät ku Kristovi".

Vedel, že ho čakajú ťažké dni a všade a stále nové davy, fanaticky oduševnené. Nemal rád tie masy, ktoré sa valily k nemu v presvedčení, že stigmy sú znakmi osvecujúcej milosti, a ktoré prosily iba vonkajšie zázraky. Ba vyhýbal sa popularite, ktorá stále vzrastala, a len čo mohol, po povznesení z veľkých rečníckych úspechov, ponáral sa do meditácií, trestal sa duchovne a takto šľahal pýchu, ktorej dával vo svojich rečiach pečať najhoršieho ľudského zla. V' Lacordairovom životopise čítal, že tento hrdý dominikán definoval svoje úspechy ako „márnosť v noci". A keďže cháoal, že musí hodiť svoje semeno v zúrení európskej búrky davom rôznych hlavných miest, usiloval sa prispôsobiť svoju výrečnosť psychologii más a používal svojho rečníckeho umenia iba ako nevyhnutnej zbrane a tak, že sa nedal ovládať pýche.

V Paríži ho čakal namáhavý týždeň. Vo štvrtok prejav v Madeleine, v piatok odpočinok pre osobitné fyzické potreby vzhľadom na utrpenie, ktoré mu v popoludňajších hodinách spôsobovala rana v boku. So súhlasom cirkevnej vrchnosti bude sa musieť podrobiť aj prehliadke profesorov zo Sorbony. V sobotu shromaždenie v Tuilleries s dišputou, v nedeľu reč vo Svätom Eustachovi. A potom pietné návštevy, inšpekcie... Z Ríma a zo Svätého Michala mu možno príde nejaký ďalší rozkaz, prv než sa v júli vyberie do Antverp. Ale nebál sa námahy: využije tejto príležitosti, aby si zašiel do kostola karmelitánov, kde za revolúcie bolo zabitých stodvanásť kňazov, aby

-157

sa sklonil pred krížom, ku ktorému sa Henrich Lacordaire dával priviazať ,a bičovať na znak poníženia po rečníckych triumfoch v Notre-Dame. A rád by potajomky vykonal aj púť do Paray-le-Monial, aby načerpal novú silu práve pri mystickom prameni, z ktorého vyšla pobožnosť ku Kristu-Kráľovi.

Tento apoštol, vedomý si svojej úlohy, postupoval takto neúnavne už vyše dvoch rokov a v dokonalej poníženosti sa sveroval Bohu, ktorému sa celkom odovzdal. ,Často si spomínal na slová, nachádzajúce sa vo veľkom rozjímaní, ktorým sa začínajú duchovné cvičenia svätého Ignáca z Loyoly: „Som boží, patrím Bohu a som pre Boha ..." Ale v tejto perióde kazateľskej činnosti v krajinách bičovaných neverou a propagandou Bohobijcov sa často pýtal, či slovo môže stačiť na to, aby pomohlo zvíťaziť idei. A keďže vedel, že jeho krehké telo je iba jednoduchým nástrojom robotníka, poslušného vôli božej, s dušou už zapálenou svitaním, ktoré |ohlasoval ľuďom, v tichom rozjímaní pred vystúpením na verejnosť a po ňom vždy prosil Všemohúceho o slávnu milosť, aby mohol slúžiť veci Krista-Kráľa aj obetovaním života.

Zasa bol pohrúžený do týchto myšlienok, keď mu pod-pilot oznámil, že už vidno Eiffelovu vežu a že marconi-gram, zachytený v tej chvíli, káže pristáť na predmestí hlavného mesta. Treba vyhnúť možným nepriateľským demonštráciám so strany Homtnest libres! a rôznych ne-vereckých spoločností, ktoré čakajú na Bourgetovom le-tišti, aby inscenovaly nejakú vzburu, a načim pokračovať v ceste do Paríža autom, ktoré ho zavezie priamo do ústavu na Assasovej ulici. Tam mu ukážu útulok, kde bude bezpečný pred chorobnou zvedavosťou davu a chránený pred prípadnými demonštráciami protivníkov.

VII.

Arianna netrpezlivo čakala v malom refektári, nad ktorým blízko okna, otvoreného do mlčanlivej záhradky bdel

-158

Ukrižovaný, kópia Ukrižovaného vo Sväto-n Damiánovi v Assisi. Celou cestou z Korfu do Paríža myslela so strachom na toto nové stretnutie.

Bola nervózna «a rozrušená. Ako sa správať pred diakonom? Pamätá sa ešte na scénu vo Vile Elektre? Vie, že je synom obete jej muža, alebo nevie nič? Alebo jeho duša, obdarená tajomnou a nevyspytateľnou mocou, pozná iuž všetku pravdu, ktorá sa jej týka? To posledná odhalenie dnes ráno ju celkom ohromilo.

Keď ešte bola noc a na letišti mechanici čistili „Hviezdu severu", išla do kláštora, aby sa dozvedela istotu o záhrobnom živote Dmitriho. Vo dverách kostola, neďaleko miesta zločinu, sa konečne dozvedela: o zjavení sa Dmitriho bratovi Brunovi 21. mája, o prosbe za modlitby, o potrebe očistca pre túto dušu, ktorá bude spasená, ale ešte trpí, kým vojde do svetla večného. Neočakávané zjavenie bolo ako dvere, náhle otvorené do loceánu svetla. Jestvuje teda skutočne očistec? Nejde o bájku katolíkov alebo o vynález Cirkvii? Myslela na to p:- celý deň, keď sa túlala po uliciach a hľadala brata Bruna.

Paríž, ktorý oslavoval s rovnakým nadšením letca, filmovú hviezdu alebo tanečnicu, rezervoval diakonovi z Korfu najtriumfálnejšie privítanie. Sama jeho mladosť, povesť skvelého rečníka, zvláštna propaganda kráľovstva pokoja a 'svornosti nad všetkými stranami a všetkými hranicami a mystická aureola ho urobily hneď populárnym. Napätie sa stávalo horúčkovitým. Hocnmes libries a protináboženské spoločnosti pripravovaly protestný večierok vo wagrarnskej sieni. Neverci organizovali sprievody a demonštrácie pri Bastille, v Batigncles a Vincennes. „Jeune France" a katolícke spolky sa staraly o zdravý výsledok shromaždenia v Tuilleries a pripravovaly schôdzku v Madeleine.

Brat Bruno musel prísť potajomky autom a vyhnúť sa čakajúcemu davu, ktorý z Bourgetovho letišťa sa vylial do mesta, útočil na každý dppravný prostriedok a v roz-

-159

delených vlnách začal hľadať slávneho kazateľa. Na okolí Vaugirardovej ulice, kde mysleli, že sa ubytoval, bolo nemožné priblížiť sa ku kostolu karmelitánov a ku Katolíckemu ústavu bez osobitných lístkov. Ohromný dav stál tu v nádeji, že uvidí, čo len na chvíľku, slávneho diakona, ktorého fantázia ľudu už ozdobovala svätosťou, čo kmá-sanej Európe prináša pokoj a šťastie.

Arianna sa dozvedela, že brat Bruno po vykonaní akejsi dobročinnej návštevy sa utiahol do malého kláštora. A teraz čakala s netrpezlivosťou, ktorá jej svierala hrdlo. Ak,o začať rozhovor? Ako ho prosiť o odpustenie? A hľa, keď ho konečne zbadala blížiť sa s tvárou trochu bledou od veľkej únavy, so stále ostrými a hlbokými očami, s dobráckym zhovievavým úsmevom, nevedela zakryť náhle nervózne rozochvenie. Teraz on sa nachádza vo svetle a ona v tôni. jSpomenula si na chvíľu, keď v sparnom popoludní pri zatvorených očiach cítila blízko seba horúcu a hrdú panickú mladosť brata Bruna. Ako sa naňho pozrieť? Potom zvedavosť zvíťazila a otvorila oči, aby hľadala na jeho rukách znak, o ktorom všetci hovoria. Bála sa, že stretne pohľad, čo vidí i veci zázemského života.

— Môžete hovoriť, milostivá pani, ■— oznámil ppát, ktorý ju prijal a konečne prerušil ticho, ktoré už začalo ťažiť.

Arianne sa zdalo, že bez náhleho vyzvania nebude vedieť (získať sebavedomie. Pozrela sa teda trochu zľak-nutá na diakona a bola prekvapená, že ho nevidí nijako zmeneného od prvého dňa, keď sa jej zjavil na svahu medzi olivovými kríčkami a divou mätou s raneným baránkom na pleciach a keď pokojným a jasným hlasom povedal: „Smrť je zdanie. Telo je popol. Duša je nesmrteľné svetlo, ktoré vychádza z Boha a k Bohu sa vracia."

A zdalo sa jej nemožné, aby tie oči, schopné vysvetľovať večné veci, hľadely teraz na ňu s takou jasnou dobrotou, bez najmenšieho odblesku onoho dávneho sparného popoludnia. Bola šťastná, že každá spomienka je sotretá.

-160

Hneď sklopila pohľad a zasa sa usilovala hľadať stig-my. Široké rukávy hermeticky uzatváraly obidve zápästia a zakrývaly ruky s tajomnými znakmi. Šum hlasov zvonku prezrádzal rastúci stisk pri porte.

—        Povedzte, či mám odísť, brat Bruno, — povedal starý opát. — Počujete, že je tam stále mnoho ľudí. Ak vyjde najavo, že ste tu, bude to vážna vec.

—        Prosím vás, zostaňte. Nemáme medzi sebou nič, čo by ste nemohli počuť. A potom vyprevadíte milostivú paniu. Po nej, vyjmúc Franka Martina, ktorý prichádza náročky zo Ženevy, pred odchodom do Madeleine, neželám si vidieť nikoho. Nuž priveďte mi Franka Martina. Chorí, chudobní a ostatní zajtra ráno. — Zmenil tón a pokračoval : Poznám milostivú paniu už dávno. Je to mamička môjho milého priateľa, ktorý zomrel pred troma rokmi, ale je vždy prítomný v našich modlitbách. A je to priateľka najlepšej dôverníčky, ktorá mi už mnoho ráz o nej písala.

—        Naozaj písala Anieka o mne? — zvolala Arianna spokojná s týmto úvodom, ktorý ju zbavoval rozpakov, ako začať.

—        Albertova matka nebola nikdy cudzia našim modlitbám. A čosi mi vždy vravelo, že vás ešte uvidím, milostivá pani, a že si aj pokojnejšie pohovoríme. Ale nemyslel som, že by sa to mohlo stať tak skoro. Predovšetkým však: aký je cieľ vašej návštevy? Zaiste nemohol prísť nikto z našich, keď o to poprosili Albertovu matku.

To vytrvalé spomínanie jej syna, ktoré sa opakovalo ako duchovný leitmioítív, jej dodalo odvahy. Pozrela lepšie na tohto mladého rehoľníka, ktorý sa v celom svete stal slávnym svojím kresťanským apoštolátom. Teda ľudstvo vzalo to, čo najčistejšieho a najlepšieho strážilo v sebe, aby to vyzdvihlo ako živý plameň k nebu, aby sa neviditeľný a nemý Boh zobudil zo svojho hviezdnatého mlčania a udelil Európe pokoj ?

Začervenala sa pri myšlienke, že je to syn toho, kto-

11 Dúha

161

rého jej muž zabil. Nie, akiste to nevie, lebo hľadí na ňu s nepredpojatou jasnosťou.

Ustavičný hukot hlasov pri vzdialenej porte priviedol ju do skutočnosti.

—        Mám balíček od pátra priora ,zo Svätého Michala. Tu je, — povedala napokon a pomyslela si, že keď ho bude (odovzdávať, uvidí kradmo aj stigmy.

Čakala zvedavá s určitým chvením v rukách.

—        Vezmete ho, opát Farrére? Pozriem si ho v pokoji. Viem si predstaviť, o čo ide. — A bez akéhokoľvek posunku .pokračoval: — Povedali vám azda aj niečo iného pre mňa ? Videl vás azda aj páter prior?

Arianna svesila hlavu a na dúšok povedala:

—        Prior mi odkázal, že práve Albertova matka nemôže odmietnuť vás zachrániť.

Vonku bolo počuť zmätené hlasy davu, trúbenie aut na zatarasenej ceste, predavačov novín, ktorí vykrikovali meno brata Rruna a potom hlas opáta Farréra, ktorý nahlas volal Franka Martina.

Vtedy diakon, ako by chcel urýchliť vyznanie, naliehal:

—        Skutočne vám páter prior nepovedal nič iného? Nerozprával vám, napríklad, čo sa stalo 21. mája pred vyše dvadsiatimi rokmi?... Pretože, vidíte, mne sa tak vidí, že zasa túžite položiť mi tú istú otázku ako vtedy, keď sme ,sa prvý raz stretli pri prameni.

, Arianna pozrela naňho zmätená. Má teda skutočne (dar vidieť za veci, do nahej duše, najskrytejšie myšlienky, najintímnejšie pochybnosti? Teda „Posledný svätý" naozaj prichádza „odinakiaľ", zo žiariacej vlasti duší?

—        Vidíte to vo mne ? — zabľabotala konečne dezorientovaná. — Skutočne, rada by som vedela, ako súvisí splnenie môjho osudu, posledné želanie umierajúceho, ktorého celú históriu poznáte, s tým čudným zjavením...

—        Páter orior vám aj to povedal? — Potom sa diakonov hlas stal teplým a prenikavým a ako by sa duša, ožiarená čistou láskou, živila horúcim dychom, s prízvu-

-162

kom, ktorý vedel pred rôznym publikom vytvoriť irreál-nu atmosféru neviditeľných oblôh, pokračoval: — Je našou dogmou, že človek nemôže priniesť iné ovocie pre Život večný okrem toho, čo vypestoval vo svojom pozemskom živote. Ale stačí ľútosť, i keď ju pery nemohly vyjadriť, len nech je úprimná, aby zachránila dušu od večného trestu. Pracovať, kým je deň, pretože v noci nikto nemôže pracovať, vraví Ježiš. Teda sa nebojte, — pokračoval pevným hlasom, ako by chcel vryť tú pravdu do svedomia, — ten, na ktorého myslíte a ktorého obidvaja poznáme, je spasený, ale potrebuje naše modlitby. Práve preto a pre splnenie vášho tosudu som vám povedal, aby ste sa modlili.

Arianna cítila, ako sa v nej dvíha jej druhá prirodzenosť, ktorá ju ctriasla, i pokúsila sa o slabý, nervózny úsmev. So strachom si uvedomila, že sa k nej blíži Kundry, „Pekelná ruža".

—        Je to náuka ,0 očistci. Viem to; ale ako vám veriť?

—        Pochybnosť trápi vašu dušu, ktorá súčasne smädí po viere, — pokračoval -nežne diakon. — Už tsom vám po-yedal: smrť je zdanie a telo je popol. Ale dodám ešte iné, aby som yám pomohol. |Len čo sa duša zjaví pred osobitným súdom božím, umiesti sa medzi zavrhnutými alebo blaženými podľa svedectva svojho vlastného svedomia. Keďže však mnohé duše, čo už odišly so zeme s milosťou božou, potrebujú si ešte odpykať svoje tresty, musí byť očistec: Pax, refrSgerium, requies. A to je to väzenie, o ktorom hovorí svätý Matúš a z ktorého nemožno vyjsť dotiaľ, kým nezaplatíme posledný halier. Mohol by som vám citovať svedkov a fakty ... Tertulián, aby som spor menul iba jedného, tvrdí, že za mŕtvych sa obetovaly omše ja almužny. A mnohé primitívne kresťanské näpisy potvrdzujú náuku o trpiacej cirkvi, o ktorej som vám tiež povedal, .pamätáte sa, že roku 1274 snem lyonský a potom snemy florentský a tridentský ju vyhlásily za článok viery. Takisto som vám tvrdil: duša je nesmrteľné svetlo, ktoré

-163

vychádza z Boha p. k Bohu sa vracia a možno blízko seba máme neviditeľných a prítomných tých, ktorých nazývame mŕtvymi!...

Zastal na chvíľu. Cítil nervózne stiahnutie v perách a v bokoch. Zbledol a ako by sa zatackal. Zavrel oči a zasa ich otvoril, sťa by sa vynoril z priepasti.

—        Cítite sa zle? — spýtal sa starostlivo opát Farrére, ktorý sa v tej chvíli vrátil. A podoprel ho. — Neodpočiniete si, nejete, nuž nesmiete takto trápiť svoje telo... Čaká vás toľko ľudí, i Frank Martin prišiel.

Konečne brat Bruno vytiahol ruku zo širokej tuniky a roztvoriac ju pred očami, chytil sa za č;elo. Potom rýchle, ako by znovu nadobudol potrebnej sily, aby sa ovládol, ju zasa skryl.

—        Nie je to nič...

Arianna videla znak sotva zakrytý polovičnou rukavicou. Stigma, v protriedku tmavšia pre škvrnu srazenej krvi, pozlátenej farby, k okrajom blednúcej, presná a zrejmá javila sa ako pečať tajomnej ríše.

—        Možno potrebujem byť trocha sám, — povedal potom brat Bruno. — Teraz sa pozriem do balíčka. Ďakujem vám, milostivá pani. Ak pôjdete na Korfu, kde dúfam, vrátil sa pokoj, povedzte, že poslúchnem rozkazy. A nepochybujte už: budem sa modliť za vás. Ale mám pocit, že vás čoskoro znovu [Stretnem.

Potom dvihol pravicu a pomaly urobil vo vzduchu znak kríža.

Arianne sa zdalo, ako by čosi k: nej prichádzalo oblokom, náhle otvoreným do horizontu svetla. To je teda ;tá žiariaca atmosféra „odinakiaľ", o ktorej jej Anieka rozprávala ?

A neuvedomiac si, čo robí, ako by otvárala iné okno, aby prijala nečakaný krst, rýchle sa prežehnala a za-bľabotala: ,

—        Chcem vás ešte prosiť o jedno: o odpustenie preňho a pre seba.

-164

„Posledný svätý" sa na ňu veľmi nežne pozrel:

—        Nie mňa. Ale Boha. Teraz choďte, a keď raz v živote budete mať pochybnosť ohľadom cesty, ktorou by vám bolo treba ísť, príďte ku mne, nech budem kdekoľvek. Boh mi dá silu ukázať vám správny smer.

Arianna s námahou ovládla pohnutie. Bez slova išla za opátom, ktorý ju viedol dlhou opustenou chodbou k bočným dverám. Sum na ulici ustavične rástol. Netrpezlivý ľud reval. Diakonovo meno zakrývalo tento hukot ako vlniaca sa túžba. Opát s námahou zavrel dvere pred tisnúcimi sa ľuďmi. A Arianna, pohltená ako mŕtvy list prudkými prúdmi tohto pokrikujúceho davu bola šťastná, že môže skryť svoje rozrušenie v mase, kde vedela, že ju nikto nepozná.

Vtedy opát Farrére voviedol Franka Martina: vysokého, chudéh,o, s vážnou a vznešenou tvárou, prísne oblečeného v čiernom. Len čo vošli na chodbu, zmätene a bez slova sa na seba pozreli. Čo sa deje?

Diakon kľačal pri okne pod veľkým krížom, s hlavou schýlenou na operadlo stoličky, s rukami na bokoch a ťažko dýchal.

Starostlivo a bez slova k nemu pribehli, ako by sa báli, že rozbijú tú kryštálovú atmosféru. Opát mu uvoľnil habit, lebo si myslel, že diakona postihla náhla nevoľnosť, potom zvolal:

—        Ešte aj to, brat Bruno! To je primnoho...

Protestantský pastor stál bledý a prekvapený pri pohľade na jemný železný pás, ktorý mučil diakonove boky a nechával mu na tele krvavé znaky.

Dav vonku neprestával vykrikovať meno apoštola a chcel ho vidieť.

Brat Bruno bledý, skoro zahanbený, že ho takto odhalili, a najvyšším vypätím vôle si znovu zapäl habit a vstal.

—        Ďakujem Vám, ple prosím vás, zabudnite, že ste ma takto videli.

-165

Pozdravil Franka Martina a chcel nazrieť do balíčka, čo mu prišiel z Korfu. Otvoril ho. Našiel v ňom dva tajomné dokumenty. Schému odhaleného sprisahania proti svojej osobe, ktoré sa má uskutočniť medzi Brusseloín a Ba-zilejou z rozkazu nevercov z Luxemburského veľkovoj-vodcovstva a dôvernú zprávu. Vytušil hneď, o čo ide, a prečítal prvé slová: „V Palestíne je ktosi, kto sa nazýva Antikristovým krstiteľom. Abrahám Ali Abdullah sa narodil na lietadle pri lete nad Samáriou o polnoci 25. decembra pred dvanástimi rokmi. Jeho otec je neznámy. Jeho matka, žena pohoršujúceho žrvota a oddaná najnižšej prostitúcii už od ranej mladosti, sa volá Sára, ,má 25 rokov a odpykáva si trest za vraždu a krádež v parížskom väzení Haguenau ..."

VIII.

Ohromné bleskové a krvavé otázniky, ktoré ovládaly celú výšku Eiffelovej veže, nasledovaly za sebou v presných intervaloch, prerušované výrazmi, ktoré mnohofarebnými prskavkami a v bláznivom neporiadku vrhaly na nebo otázku: „Kto odpovie korfskému diakonovi?"

To neočakávané vyzývanie, ktoré ,ako by ovplyvňovalo Paríž s výšky Eiffelovej veže, začalo sa práve v piatok večer, v predvečer shromaždenia !v Tuilleries, ktíoré sa čakalo s čoraz živším záujmom.

Po boulevardoeh a hlavných uliciach ohromné plakáty a rádiové tlampače opakovaly otázku, ktorú cez deň početné lietadlá spúšťaly na zem v daždi letákov.

Ci azda tri A Ajnerican Atheistic Association1) v spojení s podobnými organizáciami prechádzajú do protio-fenzívy ?

Zatiaľ sprievody katolíckych nacionalistov, ospevujúcich následníka trónu, provensálskeho vojvodu a zástupy

i) Americké neverecké sdruženie.

-166

príslušníkov Jeune France a francúzskej sekcie „Kresťanskej Európy" s Camelots du Roi1) na čele chodily po uliciach s rozvinutými zástavami. Zajtrajšok bude isto dňom veľkej bitky v Tuilleries. Polícia rozcstavovala stráže, pripravené stoj čo stoj potlačiť demonštrácie.

Arianna blízko Madeleine počúvala mienku davu, ktorý diskutoval o štvrtkovom prejave, o činnosti stigmatizovaného rehoľníka a o nastávajúcom večierku. Mnohí boli skeptikmi, mnohí i priaznivcami, ale okolo diakonovho mena sa stále šíril pocit tajomstva, ktorý stigmy ešte zväčšovaly.      ,

Vo štvrtok hovoril v Madeleine a dosiahol triumfálneho úspechu. Echo de Paris a La Croix, ktoré vyšiy v mimoriadnych vydaniach a reagovaly na neverecké noviny, spomínaly Henricha Lacordairea, ktorý vedel strhnúť romantickú mládež a priviesť ju ku kresťanskej idei.

Ale brat Bruno robil viac. Keď slovom, ^presným v náuke. strhujúcim v štýle a pretepleným poéziou očaril tisíce osôb. shromaždených v Madeleine, v gréckom kostole s korintskými stĺpmi, ktorý už Napoleon premenil na oslavný chrám, vtedy sa mu skutočne podarilo získať Paríž. Arianna horko-ťažko našla miesto, s umeleckým obdivom počúvala diakonov oslňujúci prejav a zachytila niekoľko viet, ktoré ako by boly povedané iba jej a určené na to, aby urobily priechod svetla do jej utrápenej duše. A ked vyšla von, pri prvých demonštráciách, ktoré pokračovaly 7.a diakonove slová a proti nim po celú noc, mala pocit, ako by sa norila do víru myšlienok a spomienok. Cítila skutočne potrebu dať si do poriadku myšlienky a pochopiť veci.

Nasledujúceho dňa, v piatok, stigmatizovaný, prinútený k svojmu každotýždennému odpočinku, stal sa ľahkým terčom nepriateľských novín. Iné denníky venovaly obšírnu kroniku diakonovým zamestnaniam, rozprávaly

') Rcyalisti.

1G7

o hodinách modlitby a pobožnostiach v kostole karmelitá-nov a v kostole Božského Srdca, rozpisovaly sa podrobne o nečakanej návšteve v ženskom väzení Hagenau, známom svojou tvrdou disciplínou, a pripájaly k tomu najčudnejšie komentáre.

Ale večer svetelné hlásenie s Eiffelovej veže priviedlo očakávanie publika skoro na vrchol napätia. Na druhej strane nevereeké krúžky sa pripravovaly na vzburu. Kto sa skrýva za tým ohromným otáznikom? Kto odpovie dia-konovi? Azda Miss Sibyla pokračuje takto vo svojej propagande povestného dňa Antikristovho krstu? Aluduje jsa na tri americké A alebo na Abraháma Aliho Abdullaha ? Za tým kolosálnym hlásením,bolo možno tušiť silu, ktorá vybuchne s ohromujúcou prudkosťou.

Zatiaľ ,sa vedelo, že na shromaždení v Tuilleries, kde brat Bruno mal rozobrať tému: „Napoleonov plán na eu-ropskú konfederáciu a Kristovo kráľovstvo", prehovorí k zástupcom „Smyselných" a Imps of Hell, stojacich za sektou Bohobijcov, Lemenoff, redaktor berlínskeho Atheistu, ktorý -bol známy svojou výrečnosťou.

Arianna pomýšľala í,sť na nedeľnú reč vo Svätom Eu-stachovi a po rozhovore z pre'došlého dňa usilovala sa vidieť jasne v sebe.

Prišla na Námestie opery, tisnutá davom. Prúdy aut prechádzaly rytmicky s horúčkou žiadosti. Bleskové a krvavé otázniky ďalej premietaly na nebo jasnej augustovej noci svoje démonské znaky. Predstavenie sa končilo. V tento piatok bol slávnostný večierok. Pristúpila k plakátu. Čítala: Parsifal. Ako dlho už netlmočila úlohu Kundry ? Zadržala svoj sľub.

Za chrbtom počula známy hlas.

—        .Skoda, že ste j'u nespievali, vy.

Obrátila sa prekvapená a príjemne sa začervenela. Pred ňou stáli Franz Gôrgey a Max Steinbach.

—        Vedeli sme, že ste v Paríži, — zvolal maliar, — ale nemysleli sme, že vás nájdeme pri východe z Opery

-168

A predsa: Max Steinbach to tušil. Ale povedzte, nie ste ,tu azda kvôli tomu bláznivému diakon ovi?

Arianna sa vyhla odpovedi. Tušila hneď, že by sa jej zmocnila stará láska .ku krásnemu Maxovi, ktorého po odchode z Viedne už viac nevidela.

—        Pomyslite si, hľadal vás všade, môj milý priateľ: prisahal, že vás pôjde vysliediť na Korfu, — pokračoval maliar a pozval ich zakončiť večer v nezvyčajnej nočnej kaviarni v latinskej štvrti, v útulku umelcov všetkých plemien.

Le Valet de coeur bol preplnený aj v ten večer. Pri stoloch ,s diskrétnymi 'svetlami obvyklí hostia. Na starom ja-višti štýlu zpred druhej svetovej vojny hraly lyrické artistky z povolania a striedaly sa s hosťami v programe, ktorý v tejto narkotizujúcej atmosfére mal zbavovať nudy.

Arianna, trochu prekvapená tým, že sa nachádza po boku svojho starého priateľa maliara a blízko svojej poslednej viedenskej koristi, pozorovala Američianky, Afri-čianky a Číňanky, ktoré závodily vo výstrednostiach. A keďže už bola omámená penivým vínom, ktoré jej Max nalieval, začala >sa smiať svojím zvláštnym charakteristickým spôsobom.

—        Kundry, Kundry ..., — pospevoval si Franz Gorgey a búchal rytmicky rukou na stôl — Kundry, čo sa vracia. Skoda, že už nechcete spievať túto úlohu, priam stvorenú pre vás.

Atmosféra vo Valet de coeur sa stávala stále zvrhlejšou. Nedalo sa iuž dýchať. Tváre ho'stí, osvetlené zelenkavými, fialovými a modrastými žiarovkami, sa stávaly príšernými.

Odrazu ju a,kord na citare preniesol ďaleko na granad-skú cestu. Stará pieseň: La Paloma. Pozrela sa na scénu: Goyov obraz: slepý citarista pri nohách nádhernej brunetky v andalúzskom kroji. Zbadala, že ešte ktosi iný inštinktívne upiera oči v tú istú stranu, ako by ho volal ten rytmus. Poznala Melisa. Jeho biele ruky sa opieraly o pohár,

-169

naplnený zelenkavou tekutinou, a veľké, jasné ja. zasnene oči hľadely do prázdna ako na prízrak.      ,

Nepočula ani Maxa Steinbacha, ktorý jej hladkal ruku a povzbudzoval ju zaspievať nejakú cigánsku pieseň, a ako by odpovedala na vetu, čo sa náhle vynorila z jej svedomia: „Treba mať mnoho súcitu, aby človek dosiahol milosrdenstva vo chvíli zľaknutia", postavila sa pred úbohého stroskotanca a spýtala sa ho:

— Poznáte ma, pán Melis? ....

-170

Štvrtá časť

ZVESŤ O JARI

i

L

Reč grófa z Villafrancy na paneuropskom kongrese v Ženeve bola skutočne prezieravá a súca, aby starej európskej lodi ukázala cestu v búrke. Je isté, že v takej vážnej chvíli, keď národy poštvané jeden proti druhému ako by nebadaly, že nebezpečenstvo môže každú chvíľu udusiť ich civilizáciu, odvážna reč talianskeho ministra, ktorý opakoval mnoho viet z kázní korf&kého diakona a vzbudil všade ohromný dojem, postavila Taliansko na prvé miesto medzi národmi, ktoré azda budú môcť rozriešiť ťažkú situáciu.

Nasledujúceho dňa mala Ženeva všetky ulice vylepené gigantickými mnohofarebnými plakátmi s nápisom „Abrahám Ali Abdullah prehovorí o katovi sveta". Po tie dni aj roje rádiových lietadiel berlínskej agentúry hrmely tú istú vetu hlasom Apokalypsy a vylievaly do ovzdušia mesta všetky reči sveta. A večer zas až do paroxyzmu opa-kovaly ohromné svetelné, raketové, lúčové a hadivé nápisy nad jazerom a nad álejami, pozdĺž Rodanu a na quai du Mont Blanc, vo štvrti hotelov, a priostrovaly zvedavosť Ženevy, ktorá zvyknutá vidieť významných ľudí a udalostí, nikdy nestrácala svoj obvyklý pokoj.

Frank Martin bol prekvapený a zmätený toľkým hlásením.

K čomu smeruje všetka táto propaganda, čo odrazu Vybuchla v prvých septembrových dňoch? A akou silou je podopretá? Jednotlivé skupiny nevercov, „Smyselných" a Bohobijcov nemôžu samy od seba zrodiť toto pseudo-filo-zofické hnutie, ktoré využíva bezradnosti a skepticizmu euro'pských národov, vteľuje sa do proroka trojakej ná-

173

rodnosti a dovoláva sa /spravodlivosti pre svet. Ale akej spravodlivosti a v mene koho? A prečo má byť prvou platformou Ženeva? Medzitým časté shromaždenia a demon-šftrácie v „Múre reformácie", pred sochami Luthera a Kalvína, pripravovaly rôzne občianske prúdy na kolosálny príchod zázračného demagog-a. A či sa ženevská propaganda časové ozaj iba náhodou shoduje .s rečou grófa z Villa-francy ?

Frank Martin si často kládol otázku: čo chce Abrahám Ali Abdullah a aké puto ho spája s temnými silami, ktoré sa od istého času hýbu na ázijskom kontinente? Na druhej strane tá čudná osobnosť, ktorá ako by vyšla z mora „Tisíc a jednej noci", s dvorom nádherných žien, osobnosť, ohlásená súčasne v Londýne, Ríme, Paríži a v Berlíne, stále jasnejšie mieri na kresťanstvo. Tá bezočivá parížska propaganda s otáznikmi „Kto odpovie diakonovi?" bola pripravená preňho.

Od isitého času, ešte pred návštevou v Paríži, Franka Martina zmietala duchovná kríza. Rozhovor s bratom Bru-nom ním hlboko otriasol a vzbudil v ňom túžbu zopakovať ho ešte v Ženeve, kde sa diakon chystal hovoriť v kostole Notre-Dame a potom na shromaždení v Baítimenť électoral.

Protestanti už nemôžu zostať nečinní. Treba konať. Vojna, Vypovedaná nevercami Bohu, stavia celé ľudstvo do smrteľného súboja. Neslobodno obracať chrbát. Neve-rectvo bojom proti náboženstvám dalo znamenie k rúcaniu kostolov, prenasledovaniu kléru a disciplinovanej kampani na zničenie viery. A už od počiatku tejto ofenzívy spájajú časté proticirkevné a protináboženské prejavy luteránov, kalvínov, pravoslávnych, zwinglianov, valdencov a anglikánov v ženevskej katedrále svätého Petra do spoločného úsilia a ukazujú, že niet času na diskutovanie, ale že treba vytvoriť jediný blok. Neverectvo, ktoré sa už zmocnilo primnohých pozícií, sitretá sa konečne odrazu a možno povedať zázrakom s netušeným odporom kázní

174

(Stigmatizovaného diakona a nachádzta sa teraz pred skutočným jediným frontom Všetkých špiritualizmov bez rozdielu vyznania. Prečo iteda nedáva Rím ďalšiu výzVu oddeleným bratom, keď encyklika Leva XIV. Signum unitaitis bola prvou fanfárou k povstaniu?

V tomto období politických kŕčov a neporiadkov, keď ■sa nad hmcitnými a finančnými konfliktami vždy jasnejšie črtalo rozdelenie sveta na stranu neveriacich a na stranu veriacich, vo vážnej chvíli, poznačenej propagandou, presýtenou pýchou a revoltou proroka, ktorý chcel nanúitiť svetu „svoju spravodlivosť", Vo chvíli, keď vládla nespravodlivosť, egoizmus a násilie, protestantský pastor sa pýtal, či jeho eventuálny krok k Rímu mu diktuje duchovná kríza alebo politický oporltunizmus. A zatiaľ čo sa v katedrále svätého Petra pripravovala nová medzináboženská manifestácia, aby ešte Väčšmi upevnila duchovnú hrádzu iproti stúpajúcemu prílivu nevereotva, Frank Martin, stále zvedavej ší na trojakú hebrejsko-arabsko-tureckú osobnosť Abraháma Aliho AbdulLaha, sa 'pýtal, ktorá z týchto troch ■prirodzeností nadobudne nakoniec prevahu. A tak ako (protestant Kriiger, ktorý v prvej štvrtine XVIII. storočia študoval proroctvo svätého Malachiáša, usiloval sa Frank Martin uviesť túto osobnosť do shody s Apokalypsou. Naozaj, všeftko sa mu zdalo podivné.'Lev XIV., označený heslom Flosí florum vidí svoje nedlhé ipanovanie jasne poznačené krásnym kresťanským obrodením, ktoré predpovedal brat Bruno'z Korfu. Rímsko-katolícka a apoštolská Cirkev, (vždy taká ostražitá pri uznávaní prirodzeného života vo zvláštnych zásluhách svojich synov, tentoraz koná rozdielne, lebo azd,a chápe, že rečník s takou silou a poznačený stigmami koná veľké služby kolísajúcej sa viere posledných čias. Ci svätý Lukáš nepovedal: „Myslíte, že keď Syn človeka príde na zem, nájde tu mnoho viery?" Ale pred veľkými apostáziami musí triumfovať jar „jedného pastiera a jedného ovčínca".

A nemôže byť tým pastierom práve Lev XIV.? Jeho

175

nástupca, zodpovedajúci heslu De medietate lunae, skrýva podľa prorockej symbologie slova „luna" v protiklade k slnku hrozbu rozkolu alebo protipápeža. A skutočne protipá-pež Benedikt XIII., Pidtťo di Luna, bol nazvaný Luna Cos-medina. A či z hesla De modicit]ate lumie, vzťahujúceho sa na Mikuláša V., nevidieť náražku na podrobenie sa protipápeža Felixa V., savojského vojvodu Amadea VIII.? Na drahej strane roku 1453 za Martina V. turecká ríša ohro-žovala pokoj Európy. Nuž či do nástupcu Leva XIV., pápeža, označeného heslom De medilejtate lvralae sa ešte raz mevtelí turecká alebo nejaká iná hrozba?

Patmosský jasnovidec opisuje obludné zviera tej veľkej vigílie. A Abrahám Ali Abdullah zdôrazňovaním svojej tureckej osobnosti sa podivne shoduje s nejakým predchodcom tejlto apokalyptickej obludy.

Je isté, že boj stavia teraz proti sebe na jednej strane apoštola Krista-Kráľa a na druhej Antikristovho hlásateľa. Neslobodno teda váhať spojiť sa s armádou dobra.

Jedného dňa, keď bol práve pohrúžený do týchto obľúbených myšlienok, rádio oznámilo vážnu zprávu.

Diakon, očakávaný koncom týždňa v Ženeve, práve dva týždne pred Abrahámom Alim Abdullahom, odišiel z Berlína, kde hovoril k študenltom v kaplne na Niedernnllstras-,se, a pri príchode do Strassbourgu, kde mal mať sériu rečí v katedrále, stal sa obeťou teroristického atentátu. Len čo vyšiel zo istanice, bomba, určená jemu, zasiahla sedem osôb a zranila diakona na ľavom pleci. Sprisahanie bolo pripravené akiste vo veľkovojvodstve luxemburskom, ktoré sa už dávno stalo hniezdom medzinárodných rozvrat níkov.

Frank Martin, ktorý v náhlost,! pribehol do katedrály svältého Petra, aby sa tu dozvedel ďalšie zprávy, hneď pochopil, že dojem v celom meste je ohromný. Ešte nebolo známych Veľa podrobností. Polícia pátrala. Prvý zatvorený, Bulhar, akýsi Ivan Mnaledof, ktorý nedávno vyšiel ,z trestnice v Slivensku, úplne odviedol podozrenie od Lu-

176

xemburgu. Ze by sprisahanie vyšlo z Balkánu alebo z Turecka? Šepkalo sa dokonca meno akéhosi fanatického prívrženca Abraháma Aliho Abdullaha. Všetko vyzeralo tak, ,že súboj bude neľútostný. Zatiaľ práve v ten deň propaganda prednášky mladého proroka zosilnela rádiom, lietadlami a plakátmi každého druhu. Ohromné podobizne Abraháma Aliho Abdullaha dominovaly nad rôznymi bodmi mesta. Zdalo sa, že záplava hlásenia zalieva Ženevu s ohromujúcim crescendom. Všetci hovorili o prorokovi A pocit neurčitého zázraku sa horúčkovito zmocňoval každého prostredia.

V ten istý večer pri návrate do svojho pokojného domčeka Fťank Martin našiel Anieku, ktorá prišla z letišťa z Cointrinu a čakala ho s posolstvom od diakona.

—        Brat Bruno si odleží desať dní. Čaká vás, — začala Anieka. — Ale prišla som nasbierať nejaké dojmy z blížia-ceho sa príchodu Abraháma Aliho Abdullaha.

Frank Martin jej smutne ukázal v ožiarenom ženevskom ovzduší blýskanie troch už povestných počiatočných písmen.

—        Nemyslíte, že medzi troma A American Atheistie Associatjon a troma A Abraháma Aliho Abdullaha je nejaký vzťah?

n.

Keď Anieka prišla do Obernai, privítal ju dážď, ohlasujúci začiatok jesene. Bociany odišly v ten, deň a všetci o tom rozprávali ako o predzvesti zlého počasia, ktoré akiste potrvá. Medzi radnicou a Kapellturmom sa kríŽil dlhý rad aut, ktoré sostupcvaly od Svätej Odily. Tu sa dozvedela, že pred dvoma dňami prišla Arianna; pravdepodobne odcestovala, len čo sa dozvedela o atentáte. A radosť, že nájde milú priateľku, jej bola spoločníčkou na poslednom úseku cesty.

Autá ustavične prichádzaly a odchádzaly. Pohyb medzi

M D&ha

177

Strassbourgom a starým alsaským kláštorom nepoznal zastávky. Neustály dážď nesnižil prudkosť nadšenia, ktoré od prvej zprávy o vulgárnom atentáte na strassbourgskej stanici hnalo oddiely obdivovateľov a veriacich ku kláštoru svätej Odiiy, kam diakona previezli, aby ho zachránili pred zvelebovamm publika a aby mu umožnili rýchle uzdravenie.

Na strassbourgskom letišti sa dozvedela, že za prispenia katolíckeho kieru, protestantov a židov sa organizuje na najbližšiu nedeľu manifestácia s diakonovou účasťou. Zpráva, že brat Bruno prehovorí v krásnej katedrále, kde symboly Cirkvi oslávenej a CL'kvi bojujúcej sa spájajú so symbolom mystickej ruže, zvelebujúcej večnosť, iste robila starosti bunkám nevercov. Z Francúzska, Belgicka, Švajčiarska a Nemecka sa už hlásily početné sprievody. Atentát na apoštola Krista-Kráľa ešte viac posilnil jednotný front proti hordám ateizmu.

i Abrahám Alj Abdullah iste vie, že provokácia sa vydarila.

, Ale na čo mieri pyšný prorok? A ktorá z jeho troch osobností sa odkryje v jeho mladíckom veku? Zatiaľ, čo i jeho príchod na Korfu nie je ešte istý, Sibyla Streihando-vá rovnako trvá na grotesknom úmysle krstu, ktorý sa má vykonať s pohanskou nádherou „Smyselných" a Irnps of Hell.

Frank Martin má teda pravdu ?

Keď sa autu podarilo vojsť medzi iné, ktoré sa tlačily na priestranstve pred Svätou Odilou, Anieka videla prichádzať Ariannu.

Objaly sa natešené, že sa po viacerých mesiacoch zasa stretajú.

— Boda som v bruselskom Monnaie ohľadom serie predstavení, keď som v Soir čítala zprávu o atentáte, a prišla .äcim práve pol hodiny po vašom odchode do Ženevy. Koľko ľudí je tu! Je nemožné dostať sa k diakonovi: je celkom ob-ľaíhnutý obdivovateľmi. A aká záplava reportérov!

Anieka ju upokojila.

178

—        Buďte pokojná, dostaneme sa k nemu, tým viac, že musím s ním hneď hovoriť o Ženeve.

Kláštor, kde žily sestry františkánky a ktorý sa dvíhal jia zrúcaninách starého Mitrovho chrámu, i s nocľahárňou z. hotelom sa zahaľoval do ľahkej hmly. Pršalo s dlhými závanmi vetra, zatiaľ čo s Mannelsteinu sostupovaly ďalšie vlny hmly.

Vošly do refektára, susediaceho s klášto-om, preplneným ľuďmi zo všetkých krajín a každého povolania, ktorí, keď nemohli vidieť diakona, uspokojili sa tým, že hľadeli na jeho okná, na posledné dve okná vľavo na veľkej budove, strmiacej nad horskou priepasťou.

Anieka posadila priateľku ku stolu.

—        Počkajte ma tu, ale najprv mi povedzte, ako pokra^ jčujú vaše veci?

Arianna sa sotva znateľne uškrnula a potriasla hlavou.

—        Rada by som sa vám podobala, ale je to ťažké: moje zvyky, moja minulosť, môj pud ...

V tej chvíli akási mladá žena povedala Anieke čosi po-;tichu a zatiahla ju do kúta. Arianna ioh pozorovala. Dalo .by sa povedať, že poslanie, ktoré si jej priateľka sama vyvolila, formovalo jej tvár vždy viac do súladu s jej ideálom. Pokojná a vedomá si svojej zodpovednosti čítala teraz akési oznamy z papierov, ktoré jej spoločníčka odovzdala. Tá bola ešte mladšia, plavovlasá, štíhla, s dokonalým profilom memlingských panien, a vážne sa s ňou shovárala. Aj ona nosila na pleciach čierny šál so zlatými odznakmi „Služobníc Krista-Kráľa". Videla ioh yoí Svätej Odile už so desať, rozličného veku a stavu, všetky zdvorilé, činné a usilovné.

—        Odpustite mi, že som vás nechala samu, — ohlásila sa Anieka, keď sa vrátila. — Moja družka, dcéra istého bankára, ktorý sa pred dvoma rokmi zabil v Brugges, ma voviedla do prúdu prudkej tlačovej kampane proti „Služobniciam Krista-Kráľa". Dalo sa to predvídať. Ale budeme

179

pokračovať vo svojej skromnej včelej práci. Viete: možno, že hneď zasa odcestujem na Korfu.

—        A brat Bruno?

—        Možno, že pôjde do Palestíny na misie, zatiaľ čo Abrahám Ali Abdullah bude v Európe. Bude to celkom dobrý ťah. Ale príde na Korfu poslednú októbrovú nedeľu, na slávnosť položenia základného kameňa Hleronu. To je naša odpoveď na Sibyline hrozby a na groteskný Antikristov krst, či už Abrahám Ali Abdullah príde alebo nie. Práve na tretie výročie stigiem brata Bruna chce páter prior položiť základný kameň na oratórium, ktoré bude stáť po boku Svätého Michala a dostane hellenské meno Hieronu, mystickej pevnosti, zasvätenej Kristu-Kráľovi. Ponúk na novú stavbu prišlo už veľmi mnoho, a to so všetkých strán Európy. Vo Svätom Michale bude mnoho ľudí. Musíte prísť, Arianna. A začiatkom októbra odhalia na priestranstve pred kostolom pomník brata Michala Kristu-Kráľovi. A je tam pre vás krásne prekvapenie. Ale teraz musím ísť k dia-•konovi. Počkajte ma tu; oznámim mu, že ste tuná.

—        A prijme ma ešte? — spýtala sa Arianna. Teraz mu naozaj nemám čo povedať. To nie je, ako keď ste ma poslali do Paríža. Tentoraz som sem prišla hnaná akýmsi impulzom, ani sama neviem prečo.

—        - Nepochybujte, matku Albertovu vždy prijme.

Keď Arianna osamela, začala pozorovať dav.

Vonku, na priestranstve zatarasenom autami, trúbky volaly na odchod. Dážď zúril na smrekoch Mannelsteinu v symfónii vetra a vetiev. Hotel, nocľaháreň a kláštor boly plné. Co chcú títo všetci od brata Bruna? Prichádzajú vábení povesťou „Posledného svätca", v presvedčení, že jeden jeho pohľad, jedno slovo, jeden posunok im pomôže vyriešiť lieh prípad alebo rozriešiť ťažkú situáciu. Mnohí chorí čakajú ešte čosi viac. A potom začala skúmať seba. V základe čaká azda čosi menej ako 'ostatní.

Vydala sa na cestu, lebo poslúchla náhly impulz, aký determinuje jej prelomové zmeny. Musí uznať, že vášeň

180

ju ešte raz priviedla ku sklamaniu: dobrodružstvo s Ma-xom Steinbachom biedne stroskotáva a zanecháva v nej nový pocit únavy. A zachycuje sa do myšlienky: prosiť radu od diakona ako od záchrannej kotvy. Veď či jej brat Bruno nepovedal v Paríži: „Ak räz v živote budete mať pochybnosť ohľadom cesty, ktorou by vám bolo treba ísť, príďte ku mne, nech budem kdekoľvek, a Boh mi dá silu ukázať vám správny smer" ?

Nuž teraz, po niekoľkých mesiacoch prichádza sa pýtať na cestu, ktorou má ísť, aby jej žitie smerovalo k prístavu.

—        Dovolíte, milostivá pani, aby som sa vám poďakoval?

Dvihla hlavu, aby videla, kto ju takto oslovil. Melis,

vvsoký a chudý, s jasnými a stále zasnenýmii očami, s jemnými a bledými perami, držal v ruke trochu pokrkvaný plášť a čakal bojazlivo a rozpačito

—        Videl som vás vychádzať zo Strassbourgu a pochopil som, že idete sem; ale nemal som odvahy vás pozdraviť.

Arianna mu pokývla, aby ed sadol k jej stolu.

—        Zle ste urobili; veď v základe nie som lepšia ako vy. Ale ako to, že ste zasa takto oblečený?

Melis sa usmial a rozšíril trochu ruky.

—        Dal som sa na cestu návratu. Vďačím za to vám, milostivá pani. A preto som sa, vám chcel poďakovať. Stalo sa to v Paríži vo Valet de coeur. Odporúčali ste ma profesorovi Van Adlerovi v Scheveningene, ktorý ma poslal na dva mesiace do Luxemburgu do Weilerbachovho liečebného ústavu pre otravy. Uzdravil som sa, ale si musím dať na seba ešte pozor.

Arianna sa zahľadela pred seba a opakovala:

—        Treba dávať na seba stále pozor...

—        V Luxemburgu som sa dozvedel o atentáte a prišiel som sem, ani neviem prečo. Cítil som, že ma ženie akási sila. Povedal som si: azda on mi bude vedieť ukázať cestu. ilT*. druhý raz som pocítil niečo podobného: prvý raz v Ití-jne, keď som išiel prosiť o radu do kancelárie kardinála

181

Mauriho, terajšieho pápeža. Bolo to práve v deň pred kon-kláve. Aj vtedy som bol unavený, slabý, znechutený. Ale túžil som byť lepším, než som. Treba sostúpiť veľmi nízko, aby človek mohol pocítiť rozkoš z výstupu. Je to akési o-oslobodzovanie. Stačí nič, aby som znovu padol. Žiadosti a spomienky ma stále napádajú.

—        Poznám aj to. Nuž boli ste u brata Bruna? A čo vám povedal?

—        Ach, keby ste vedeli, s akou dobrotou a nežnosťou pomáha človeku nazrieť do seba a dá presnú radu! Možno povedať, že necháva stranou všetko, čo je suché a jalové, a hľadá tlo, čo ešte žije, aby znovu dal istotu svetla. Diakon nepotrebuje vyznania, ale vidí až na dno svedomia.

—        Povedzte mi, pán Melis, — prerušila ho Aiianna so záujmom, — ak vás tým, pravda neobťažujem: akú presnú radu vám dal?

—        Pripomenul mi slová svätého Matúša a Lukáša: „Brána, ktorá vedie do večného života, je úzka a treba sa namáhať, aby sme ňou vošli". Povedal mi: „Boh žiada, aby každá duša prispela námahou k Jeho milosti". Poukázal mi na to, že „treba mať mnoho súcitu, aby človek dosiahol milosrdenstva vo chvíľach zľaknutiä". Načrtol mi budúci život.

Arianna zbledla pri spomienke na tú istú vetu a povedala :

—        Ach, aj to?

—        Musím ísť do Arsu. Tam v kostole, kde je pochovaný svätý farár Ján-Mária Vianney, patrón kléru, muž, ktorý vyše štyridsať rokov bojoval proti Zlému, budem žiť v tichosti až do konca svojich dní a konať najnižšie práce tak, že nebudem žiadať nič pre seba, že zabudnem na seba a budem slúžiť.

Arianna sa naňho pozorne zahľadela.

—        To je odsúdenie ...

Kňaz potriasol hlavou.

—        Nie, zrieknutie. A v každom zrieknutí je čosi, čo sa

182

začína. Zbadal som, že niet hĺbok, ak Boh sa sníži až k nám. Ale rád som, milostivá pani, že som vás videl pred odchodom do Arsu. Želal som si poďakovať sa vám. Boh začína so mnou veľmi zhovievavo: veď prvá, čo mi pomohla vystúpiť, ste vlastne vy, ktorú som chcel priviesť do záhuby.

V         daždi, ktorý sa lial v prudkých prívaloch, bolo počuť vzlykanie zvona: Angelus. Kňaz spustil plášť, ktorý držal v rukách, sopäl ruky pohybom, ktorý v sebe znova našiel, privrel oči a zdalo sa, že sa modlí.

Arianna zasa naňho pozrela.

—        Skutočne, pán Melis, ak som vykonala dobrý skutok, som tomu rada, ale v základe, verte mi, nevykonala som ho naschvál. A za to mi teraz dávate toľko odvahy. Ktovie, či brat Braňo aj mne ukáže cestu, ktorou mám ísť, aby som dosiahla svetla pre úbohú vyblednutú vec, ktorou je mojich štyridsať rokov... Vďaka vám teda pán Melis, a keďže nepokojné duše, ako sú naše, akiste sdružuje Boh, modlite sa za mňa.

V         tej chvíli plavovlasá Flámka dala z diaľky Arianne znamenie, aby sa priblížila. Diakon ju prijme. Prešly dlhými chodbami kláštora. Na priestranné terasy, čnejúce nad horskými pažerákmi, šľahal dážď. S Mannelsteinu sostu-povala hustá hmla. A vietor, ktorý hvízdal po údoliach a otriasal hrivami smrekov, dával tejto Svätej hore draidov hlas, ktorý sa zdal byť strašným dychom starodávneho hoha Belena. Schodmi, preplnenými pútnikmi, prišly obidve k izbe brata Bruna. Klopanie na písacích strojoch a ustavičné chodenie sem a tam prezráazaly, že sa chystá čosi významného.

Keď sa otvorily dvere. Arianna zazrela na chvíľu v sieni, preplnenej ľudmi, biely habit a zachvela sa. Tušila, že diakon jej povie, aby sa vrátila na Korfu. A s touto predtuchou nebola nespokojná.

Anieka sa zjavila vo dverách so žiariacou tvárou.

—        Taliansky minister zahraničia má sem prísť každú

183

chvíľu, aby sa porozprával s bratom Branom. Ale poďte; Čaká vás.

III

Arianna sa hneď vrátila do Bruselu. Riaditelia divadla, keď sa im nepodarilo urobiť s ňou novú smluvu, čoskoro jpochopili, že iný vrtoch schytil čudácku umelkyňu, hotovú platiť hoc aj tresty, len aby si mohla slobodne robiť svoje. Zakcnčí iba svoje záväzky dvoma predstaveniami. ÍNa drahej strane by sa mohlo povedať, že toto všetko jej slúžilo na vyrovnanie cesty. Neišla do Paríža, aby sa stretla s Maxom Steinbachom. Ani na jeho listy neodpovedala. A keď vypovedala v Londýne ďalšie smluvy, vrátila sa do Bruselu na posledné dve predstavenia: Máriu Egyptskú a Barbara a chystala sa vrátiť na Korfu.

Poháňala ju neznáma, ale iste dobrá a pozitívna sila. Chcela doslovne nasledovať diakonovu radu.

V nepokojných nociach, keď jej srdce nedalo spať, často ea znovu videla vo veľkej sieni kláštora svätej Odily. Vietor ohýbal vrchovce smrekov na Mannelsteine. Z „kaplnky slz", kde uctievali milovanú kňažnú Odilu, čo sa narodila slepá, zázračne sa uzdravila a žila potom zbožne, bolo počuť sbor pútnikov ako v TamithäuseroVi. A volanie na Ve-nusbergu ju znovu priviedlo k Apolonu.

Často si spomínala na niekoľko viet, ktoré jej povedal brat Bruno v preplnenej sieni, kde vibrovalo ovzdušie bitky, )A v ustavičnom šume hlasov, ktoré ako by živil večný oheň, zdaly sa jej rehoľníkov© slová ešte hlbšími ako tie, iktoré jej povedal v Paríži. Aké rozdielne boly tie dva rozhovory, ktoré sa však teraz dokonale doplňaly. Má sa vrátiť na Korfu, žiť v Albertovej blízkosti a v shode s Aniekou.

Aj jej ako Melisovi „Posledný svätý" ukázal cestu bez návratu? Teda odsúdenie... Alebo je aj pre ňu v odriekaní sa čosi, čo sa začína? Spev, divadlo, úspechy neznamenajú úž pre ňu nič. Už dávnejšie začína cítiť celú ťarchu tejto

184

ilúzie. Chcela by syntetizovať svoj život do nejakého skutku. Ale do akého?

Dalo by sa povedať, že diakon má moc vypátrať to, čo v duši ešte žije, a bez ohľadu na pudy, vášne a potupu .postaviť ju pred seba samu.

Vidí teda v priesvitnosti do svedomia?... Jediným pohľadom sa dozvie všetko. A v spôsobe, ako hľadí na človeka, nikdy nie je nijaká tvrdá výčitka, ale iba veľká zhovievavosť a nekonečný smútok. Poznáva skutočne ako ÍParsifal súcitom: prichádza k súcitu cez svedomie... A obnažená duša ukazuje pred ním svoje rany a svoju potupu, ale necíti nijakú urážku pre to neočakávané spytovanie svedomia, ktoré sa deje mlčky medzi dvoma.

Spomínala si na prvý rozhovor pri prameni zraneného baránka. Už vtedy zbadala, že novicove oči majú podivuhodnú magnetickú moc.

„Smrť je zdanie. Telo je popol. Duša je nesmrteľné svetlo, ktoré z Boha vychádza a k Bohu sa vracia..

Niekedy sa jej zdalo, že ten zranený baránok, motív prvého stretnutia, je symbolom. Aj jej chorá duša potrebuje čerstvú a čistú vodu. Ale k akému prameňu ísť?.. Poukazom na hriech smyselncsti, čo ju zožiera ako všetkých ľudí, ktorí — pretože sú počatí vo chvíli vzbury smyslov a zahmlenia rozumu — musia bojovať až do smrti proti zlu, jej diakon potvrdil .očistnú cenu odriekania sa. To je ten prameň čerstvej a čistej vody...

Inokedy sa jej zdalo, že priamym mierením na jej hriech chcel obnoviť spomienku na onen sparný deň. Stará cigánka, ktorá jej predpovedala obludné alebo svätokrá-dežné objatie na konci jej kariéry, sa teda zmýlila?

A posledné slová jej neprestávaly búchať na srdce a vrývať doň métu, ktorú má dosiahnuť.

„Možno jedného dňa vás bude treba na Korfu. Neod-mietnite, ak sa bude od vás žiadať obeta. Milosť je víťazstvo, ktoré musí stáť dušu určitú námahu."

Ale prečo na ňu hľadel tak, ako by jej chcel vtlačiť

185

nezničiteľnú pečať? A na čo narážal? A z akej tajomnej hranice bral potravu, aby jej ukázal cestu budúcnosti?

Chcela ho počuť kázať v strassbourgskej katedrále. Delírium! A po skvelej reči, v ktorej sa ani nezmienil o ú-točníkoch, ale črtal presnú líniu návratu európskych národov ku Kristovmu evanjeliu, ho triumfálne nosil obrovský dav, čo sa sem shromaždil zo všetkých krajov.

O Anieke nijaká zpráva. Akiste odišla s nejakým poslaním. Takto konečne prišiel aj jej rozlúčkový večierok; rozlúčila sa s obecenstvom „Barbarou" v Monnaie. Bol to pre ňu triumf. Ale aký rozdiel! Ilúzia a skutočnosť. ..

Na druhý deň, nepovediac nikomu ani slova, odišla z eiverského letišťa priamo do Bari, odkiaľ mala spojenie adriatickým lietadlom.

Ostrov je čoraz viac v napätí: občas vybuchujú konflikty a vzbury. V Apolone rástla horúčka prípravy. V kláštore prežívali veľkú vigíliu položenia základného kameňa Hie-ronu a čakali diakona na otváraciu slávnosť. Provokácia Miss Sibyly nájde odpoveď v deň, zasvätený Kristu-Krá-ľovi.

Arianna čoskoro obnovila svoje návštevy u Alberta a v kláštore. Na priestranstve pred kostolom v súsoší Krista-Kráľa, odhalenom niekoľko dní pred jej príchodom, prekvapená a dojatá poznala Alberta, živo spodobneného bratom Michalom. V kláštore páter prior, ktorý nijako nežasol nad novým návratom a poznal už vrtošivé vlnenia náhlych vzletov a dlhých viaznutí, vlastné nepokojným dušiam, ktoré hľadajú Boha, čakal bez násilia na dovŕšenie rozhodnutia jej duchovnej krízy.

Takto sa Arianne po celý čas zdalo, že je jedným zo stebiel, ktoré, strhnuté prúdom, nevedia, či ich čaká pokojný prístav, alebo či sa zrútia do hukotu vodopádu.

Istotne sa nachádza na jednom z mŕtvych bodov života, v ktorých duša túži po prístave.

Niekedy cítila v sebe, v búrlivom víre, v ktorom sa zmietaly pudy a vášne, vynárať sa znezrady spomienky

186

■m

na Dmitriho a Alberta, a zatiaľ čo v syntéze znovu videla svoj život, tušila, že obidvaja, azda už spojení v tajomstve zázemského života, usilujú sa ju prihnať k brehu. Prvý raz prišla na Korfu hľadať posledné slovo vety, odseknutej smrťou v Scheveningene a po toľkých zážitkoch v krátkom rozpätí rokov vrátila sa sem ešte raz, aby sledovala žiarivú brázdu ďalšieho mŕtveho. A teraz, po pokuse pohrúžiť sa znovu do života, prišla tretí raz na ostrov, hnaná vlnou z druhého sveta. Trpiaca Cirkev sa jej už nezdá ilúziou viery; a mŕtvi sa zúčastňujú neviditeľní, ale prítomní na vývoji pozemských osudov. Poslúchla radu diakona, ktorý zázračnými očami vie vystihnúť tajomné cesty; musia sa tak uskutočniť slová o obeti a milosti, ktoré neprestávajú búchať na jej úbohé a unavené srdce. Istotne sú miesta, kde sa rozhoduje o našich osudoch. A keď hľadí do zrkadla uplynulých rokov, rôznych zážitkov, padlých ilúzií, rozhovorov s bratom Brunom, .pátrom priorom odhalených skutočností a vysvetľovaní rôznych existencií, tuší, že sa jej otvára nový horizont.

Raz večer zbadala, že sa o jej dvere opera mužský, v ktorom poznala Maxa Steinbaeha.

Cítila, že bledne od pohnutia. Nechala ho grobiansky, bez vysvetlenia, prv než odišla do Alsaska a všemožne vyhýbala tomu, aby sa s ním stretla.

—        Viete, že som vás hľadal po celom Bruseli? — zvolal Max s tvárou, zapálenou od radosti, že ju znovu nachádza. — V hoteli mi povedali, že ste odcestovali z Eve-ru. Vykonal som aj ja tú istú cestu. A som rozhodnutý neopustiť vás. Chcem vás odniesť z tohto ostrova; je to tu na umretie. Ľudia sú alebo mystickí alebo skazení...

Arianna ho počúvala bez veľkých výlevov. Myslela na to, ako mu ujsť, aspoň v prvý večer... Potom sa už o to nejako postará. Teraz, keď sa nachádza na ceste, ktorú jej vyznačil diakon, túži vytrvať, aby videla, či za to, že sa zriekla náruživostí, nájde konečne pokoj.

—        Ale povedzte mi, je to pravda, čo mi o vás rozprá-

187

vali? Boli ste u toho stigmatizovaného rehoľníka. A potom je tu akási čudná história o vracajúcich sa mŕtvych, o dušiach z očistca, ktoré prosia o modlitby... Franz Gôrgey mi rozprával o vašom manželovi a o vašom synovi. Neuveriteľné veci! Paštika z druhého sveta. Veríte naozaj týmto hlúpostiam ? ...

Arianna očervenela; cítila sa urazená frivolným rozprávaním o veciach, ktoré žiarlivo strážila v sebe. Nie nechce to už počuť.

—        Pôjdete teda dnes so mnou na večeru? Porozprávame sa o všetkom a uzavrieme pokoj, — povedal Max Steinbach, smejúc sa a držiac ju za ruku.

Arianna sa s námahou vyslobodila.

—        Nie, dnes večer nejdem.

A zavrela dvere.

IV,

Vedúci Apolonu, veľmi nervózny a viditeľne znechutený, položil počúvadlo, pretože práve skončil dlhý rozhovor so Sibylou, a zavolal svojho tajomníka.

—        Moja dcéra už prišla?

—        Práve vás čaká. Ale ráčili ste mať prácu ...

—        Viete, kedy sa vrátila, a či je sama?

—        Je tu už dva dni. Videli ju s Ariannou Carrientos.

—        To som mohol čakať. A máte zprávy o tom Melisovi ?

—        Zo Strassbourgu sme stratili jeho stopu.

—        Aby ho čert vzal. Vpustite moju dcéru a nechajte nás samých.

Sadol si. Vzal hrubú cigaru a namrzený do nej zahryzol. S Aniekou sa nerozprával už pol roka. A tento rozhovor ich istotne postaví proti sebe ako nepriateľov. Rýchlo si sostavil plán rozhovoru. Išiel zatvoriť oblok, aby ho nevyrušoval hukot prudkého vlnobitia. Pozrel sa na zachmúrené nebo a na hory a keď sa obzrel, videl dcéru stáť pred sebou.

188

—        Dali ste ma volať, nuž s radosťou som prišla. V čom vám môžem pomôcť? — spýtala sa Anieka bez úvodu.

Heimatlos na ňu pozrel s ironickým úsmevom.

—        Skoda, také krásne a príjemné dievča...

—        Nezačínai te diskusiu. Skončili sme tým, že sme si uvedomili, že kráčame po rozdielnych cestách. Napokon, nie je to prvý raz, že otec a dcéra idú protichodnými cestami.

—        Neide o nič takého. Ak by ma i dráždilo to, že sa túlaš po Európe za tým rehoľníkom, je to tvoja vec. A že som ťa zavolal, urobil som to pre inú vec. A obidvaja diskutuje* me nie slovami, ale skutkami.

—        Teda? — povzbudila ho Anieka pokojne.

Vedúci zasa odhryzol koniec cigary a vypľul ho.

—        O dva týždne budeme mať tú povestnú slávnosť: „Antikristov krst"; ohromná vec! Hotely sú už plné. Všetko je dohodnuté a hoci príchod Abraháma Aliho Abdullaha nie je istý, jednako: úspech bude skvelý. Sibyla mala originálny nápad. Včera priniesli dieťa: div. Ale jedna vec ma znepokojuje. Vieš, v akom stave sa nachádza Miss Sibyla...

—        Ach, tak? — zvolala Anieka prekvapená. — Viem, ako to iste vedia všetci: je to beznádejný prípad, lupus.

—        Áno. čosi nezvyčajne jedovatého a ťažko vyliečiteľ-ného. Ale jej inteligencia, hociako ju vy ostatní posudzujete, zostala nedotknutá. O tom sa konečne čoskoro presvedčíte,

—        Bohužiaľ. A je to vec prinajmenšom groteskná ...

Heimatlos udrel päsťou na stôl a skríkol:

—        Dosť. Ani slova. Posledný raz sme si povedali, že každý z nás zostane na svojom poli.

—        Prepáčte mi, bolo to silnejšie ako ja. Počúvam vás teda, ale vás prosím, aby ste sa ponáhľali.

Hirschorn išiel k zatvorenému oknu, nervózne: poklopal po tabuliach a sucho sa spýtal:

—        Ako stoja hore veci s položením základného kameňa? Čakáte diakona, však? Zdá sa mi, že je tam mnoho pútnikov. Neodpovedáš ? — Potom keď zbadal, že dcéra hľa-

189

-dí naňho ľahostajne, vráti! sa ku stolu, sadol si a pokračoval : — Nuž poviem ti niekoľkými slovami, o čo ide. Miss Si-byle chýbajú ošetrovateľky, osoby schopné sebazaprenia, povezdme rovno, obety, ktoré by chcely stráviť pri nej šesť alebo sedem hodín a postarať sa jej o všetky nevyhnutné potreby.

—        Niet ich ani za peniaze?

—        Jestvujú služby, ktoré sa nedajú dostatočne zaplatiť. Práve teraz mi telefonovala: je veľmi nervózna. Jej ošetrovateľky sú netrpezlivé a neznášanlivé.

—        Choroba ju istotne robí pricitlivou, — pripustila po chvíli Anieka, — ale nechápem, prečo ...

—        Prečo som ťa dal zavolať? — prerušil ju heimatlos a zasmial sa tak, že mu bolo vidieť všetky zlaté zuby. — Je to jednoduché. Povedal som si: z tejto situácie nás môže vyslobodiť iba Anieka. Odkladám žarty a iróniu, ale vaše učenie, slovom vaša filozofia ...

—        Naše náboženstvo.

—        Povedzme aj tak, ak chceš. Teda nemohla by si nájsť niekoho, kto by ošetroval Miss Sibylu ? — a ironicky sa zarehotal. — Povieš mi teraz, že je to čosi ako porážka s našej strany, so strany neverca, prosiť od vás s druhej strany takúto pomoc. Ale nemôžem tak náhlo nájsť osoby, ktoré by chceiy slúžiť.

—        V závere o čo ide ? — spýtala sa Anieka po chvíli.

—        Potreboval by som dve ošetrovateľky na noc. Pravda, len na krátky čas, pretože čakáme špecializované ošetrovateľky z Londýna. Jedna z nich bola päť rokov v Islingto-novom ústave.....

—        A kedy by ich bolo treba?

—        Co najskôr. Aj dnes večer.

Anieka ako by chvíľu uvažovala. Jej krásna tvár zvážnela. Teraz nevidela natoľko trest na tú ženu ako ponuku, ktorú dostala na uskutočnenie hesla „zabudnúť na seba, aby mohla slúžiť". A hoci skúška sa jej zdala tvrdá a ne-

190

vďačná, chápala, že ju musí prijať. Ak mnohé duše vedia žiť v súlade s Kristom v dňoch jasotu, málo duší ho nasleduje na ceste obety.

—        Dobre. Myslím, že som také osoby našla.

Heimatlos pozrel na ňu prekvapeno.

—        Už? A koho, ak smiem vedieť? Zeny schopné, dobré, trpezlivé ?

—        Zatiaľ som to ja; a čoskoro budem hľadať druhú. Nežasnite. Načo tu hovoriť zbytočné slová. A uistite paniu, že nebudeme na ňu robiť nijaký nátlak. Budeme trpezlivé, znášanlivé a milosrdné, ako nás to učí náš Boh. Ani mi neďakujte, veď ja mám ďakovať.

Vonku sa náhle začal ozývať nepravidelný krik. Hir-schorn otvoril okno. Očami sa spytoval dcéry.

—        To akiste prichádzajú ďalší pútnici, — povedala Anieka.

—        Ach, na slávnosť položenia základného kameňa vášho Hieronu, aby rušili obrad Miss Sibyly. Ak sa takto začína kričať už o šesť dní prv, ďakujem pekne. V základe poznáš moje náhľady: nemám ani vlasti, ani náboženstva, ani ideí. Prijímam tie, ktoré mi vyhovujú. Slúžim tým, čo platia. Ale tak sa mi vidí, že ak mienite zanovito trvať na svojom a chcete usporiadať tú slávnosť po všetkých konfliktoch, ktoré sme už na ostrove mali, potom akiste začíname spolu účtovať ...

—        Možno, -— odpovedala Anieka zamysleno.

V tej chvíli ozval sa na Svätom Michale zvon. Dolu od Kyriaki a pozdĺž gasturskej cesty, poznačenej čiernymi radmi pútnikov, ktorí čakali sľúbený diakonov príchod na veľkú slávnosť, nieslo sa ako hukot vodopádu meno brata Bruna. A Anieke sa zazdalo, že to meno, ozývajúce sa takto pod sivým októbrovým nebom, je smutnou predzvesťou.

Osobný tajomník vedúceho vošiel rozrušený:

—        Práve prišla zpráva. Lietadlo brata Bruna sa zrútilo na hranici sýrskej púšte.

191

v.

Co sa vlastne stalo? Mnoho hodín sa nevedelo nič presného. Po onej zpráve, ktorá padla ako blesk temer v predvečer slávnosti Hieronu, a zatiaľ čo už prichádzaly karavány, celodenné ticho, miešajúce sa s bezútechou i nádejami, malo cenu storočia.

Horúčka vzrastala. Rehoľníci vo Svätom Michale žili v úzkosti nekonečných agónií; úzkosť zalievala výšiny modlitieb. Co robiť ? Ako sa dozvedieť pravdu ?

Večer druhého dňa Rím potvrdil zprávu: lietadlo naozaj spadlo na hraniciach sýrskej púšte, ďaleko od karavanných ciest. O cestujúcich nijaká podrobnosť. Ak nevyšly pátracie eskadry, bude treba ktovie ako dlho zostať bez presnejších zpráv.

A zatiaľ v napätí chvíle fantázie pracovaly. Hovorilo sa o sabotážnom čine pri odchode. Ale odkiaľ vyletelo lietadlo a kto sa na ňom nachádzal? Vo Svätom Michale vedeli, že brat Bruno šiel zo Strassbourgu rovno do Marseille, hovoril tam v Santa Maria Maggiore, najväčšom stredovekom francúzskom kostole, a dosiahol ohromujúceho úspechu pred publikom rozličných ázijských a afrických plemien, ktoré už tri štvrte storočia tvoria amalgám tohto prímorského mesta. V Ríme si boli istí, že lietadlo odišlo z Marignane. Ktože ho videl? Vonkoncom spoľahlivé osoby z rôznych katolíckych organizácií. Tentoraz pilotoval istý Provensal zo „Jeune France", menom Guédan. Povrávalo sa, že v lietadle bol aj akýsi novinár. Ze by nejaký agent sekty Bo-hobijcov, azda v spojení s luxemburskými rozvratníkmi, bol vykonal sabotážny čin, aby sa lietadlo „Posledného svätca" zrútilo do mora? Alebo ide o zločinnú akciu prívržencov Abraháma Aliho Abdullaha, aby odstránili obávaného protivníka?

Fakt je, že rozkaz na cestu dostal brat Bruno na tretí deň pobytu v Marseille. Od istého času Rím uznal za potrebné viesť protiútok na pyšnú a revoltujúcu propagandu pro-

192

rockého chlapca, ktorý s dvorom fanatikov a s generálnym štábom ženských sa v Ženeve predstavil ako hlásateľ kata sveta. Šťastný ťah poslať diakona, moderného svätého Františka, kázať neveriacim a príležitosť, vyvolená s veľkou obozretnosťou, sa zdaly byť výslovnou vôľou Leva XIV. Po tomto krátkom odbočení do Palestíny mal sa však brat Bruno vrátiť na Korfu, aby bol prítomný pri kladení základného kameňa Hieromu. Co sa stane teraz? Ako to, že sa Rím nehýbe ? A či pád tak ďaleko od cesty možno naozaj pripisovať iba náhode? Ani to sa nevie, či brat Bruno zostal bez úrazu. Zprávu o nešťastí hlásila lietadlová vysielacia stanica s tragickým pocitom hroziacej katastrofy. Azda novinár vykonal svoju povinnosť s príkladnou chladnokrvno-sťou a s obdivuhodným citom pre disciplínu, keď vytušil tragickú chvíľu. A na druhej strane, ak vyviazli bez úrazu, prečo mlčia? Protichodné zprávy zvyšovaly napätie.

Arianna, len čo sa dozvedela od Anieky, že bohužiaľ niet ďalších zpráv, ako automat sa pobrala na cestu ku kláštoru.

Hore na Kyriaki nekonečné sprievody pútnikov. Na všetkých vidí tú istú úzkosť. Vystupovala pozdĺž cesty, ktorú poznala tak dobre, a znova myslela na novicove slová, povedané pri prameni zraneného baránka. „Chcel by som žiť i umrieť za tento ideál." Zaiste, ideál nie je predbiehaním, ak duša, vedomá si osudu, vidí za vecami, vášňami a časom métu, ktorá ju čaká.

A bez prestania stretala sprievody Albáncov, Epirčanov a Talianov. Zpráva o nešťastí a nádej, že znova uvidia brata Bruna zdravého a zachráneného, hnala sem ľudí so všetkých strán. Veľký pokoj vôkol ostro kontrastoval s úzkosťou davov. Aj Apolon mlčal. Prebudí sa neskoršie zúrivým výbuchom, až orgiami spevu a hudby bude oslavovať nečakané víťazstvo.

Od mora prichádzal trpký zápach morských rias, vytrhnutých vlnobitím predošlých dní. Bralá a ostrovy sa zreteľne rysovaly v jasnom popoludní. A cyprusy Svätého Michala ako by vydychovaly z nehybných chocholov svoje du-

13 Dúha

193

še. Vše sa Arianna zastavila na nejakej zákrute, aby utíšila srdce, a vtedy hľadela na veľký pokoj prírody: na drahocenný dar zeme nebu, ktoré už otváralo skriňu prvých hviezd.

Odrazu sa zachvela pocitom zamrazenia: a čo, ak je diakon mŕtvy? Azda už duša, čo vyklíčila na svetle toho „odinakiaľ", jedinej svojej vlasti, poučená vykonaným poslaním, ožiarená utrpením posledných chvíľ vstupuje do jagavých radov oslávenej Cirkvi.

„Smrť je zdanie. Telo je popol. Duša je nesmrteľné svetlo, čo z Boha vychádza a k Bohu sa vracia."

Možno sa už duše stretly v nebi tajomstva, v prúdení modlitieb Cirkvi oslávenej, bojujúcej a trpiacej. A horúca duša brata Bruna ťahá v požehnanej brázde bojazlivú dušu Albertovu a hanblivej šiu dušu Dmitriho. Arianna potriasla hlavou, ako by chcela odohnať túto myšlienku, ktorá nemôže byť predzvesťou, utíšila si srdce a vykročila ďalej.

Na priestranstve, pred kláštorom so zatvorenou bránou, ktorá ako by strážila úzkosť a nádeje, stál nervózny dav. Ľudia, čo prišli ktovie odkiaľ; vyzeralo to ako v tábore. Ostrovania, Albánci, • Epirčania, Juhoslovania, Taliani, miešali svoje jazyky a vzývali „Posledného svätca". V tej vážnej chvíli sa zdalo, že pravoslávni už cítia potrebu duchovnej jednoty s katolíkmi. Z otvoreného kostola sa ozývala hymna, pomalá ako nekonečný plač. Bokom, na priestranstve, kde mal byť položený základný kameň Hieronu, stál iný zástup, žiadostivý zpráv. Rozprávalo sa o diakonovi, Abrahámovi Alim Abdullahovi, Levovi XIV. a o Taliansku. V neporiadku europských vecí sa zdalo, že iba z Talianska môže prísť záchrana, slovami ministra zahraničia. A nedostatok zpráv o diakonovom osude zvyšoval tento pocit úzkosti ako prelúdium neodvratnej katastrofy. Dokonca i stranníci Apolonu mlčali. Občas niekto prišiel z mesta Korfu a všetci ho zasypávali otázkami.

Iný dav sa tlačil okolo sochy Krista-Kráľa, čo stála v úzadí priestranstva, blízko zábradlia. Pomník s postavou Kri-

194

!

 

sta, plného sladkej velebnosti, a súsošie, predstavujúce vedomé utrpenie, ľudské plemená a národy zeme, vynikal na zeleno-striebornom úzadí korfských olív. Dielo brata Michala sa naozaj vydarilo.

Postava mládenca, ktorý sopätými rukami ponúka Vykupiteľovi symbolický dar svojho srdca ako náhradu vedomého utrpenia za vymanenie sa ľudstva zo zla a neresti; postava so širokým čelom, na ktorom vlna pozlátených vlasov z nového bronzu padá mäkko, proti svetlu, urobila na ňu hlboký dojem. Pre odblesk posledného slnka na tvári sa zdalo, že zo súsošia sa náhle odtŕhajú postavy ženy, predstavujúcej plemená, a muža, personifikujúceho národy, a s úsmevom sa obracajú k nej, aby ju pozdravily.

Cítila, že ju ktosi udrel po pleci, rýchle sa obrátila a nebola prekvapená, že stojí zoči-voči Maxovi Steinbachovi.

—        Ešte ste tu?

—        Je to azda výčitka, Arianna? A čo som vám urobil?

—        Nikde som vás nemohol nájsť. Koľko ráz som vás bol hľadať doma! Mať vždy zatvorené dvere, to nie je zdvorilé... Chápem, že história s diakonom vám robí starosti. Ale ak som vás hľadal...

—        Nuž a .. ? — prerušila ho Arianna zunovano. — Kto vám kázal, aby ste ma hľadali?

Maxa Steinbacha to trocha zmiatlo, potom sa pozrel na mohutný dav a usilujúc sa skryť pred zástupom, čo vychádzal z kostola, zvolal:

—        Viete, že ste čudná? Ale i tak vám dávam prednosť ... Ale ako sa dá rozprávať v tomto huku ? Tu sú všetci zbláznení do diakona. A ja by som sa rád lepšie vyjadril; rád by som si s vami pohovoril o toľkých veciach, napríklad, či by sme sa nemohli dnes večer o desiatej stretnúť? Nuž buďte taká milá, vypočujte si v hoteli trochu hudby. Pozrite, aký krásny jesenný večer sa chystá.

Priestranstvom sa rozlialy posledné závany kadidla. Lesy usínaly. Vôkol tlmený šepot. V diaľke, na pozlátenej kopule „Veže žiadostí", kde žila väzeňka strašného zla, stará

195

Sibyla, blyšťal sa ešte slnečný lúč. Anieka čoskoro pôjde na miesto, kde ju čaká povinnosť.

Po kyriakskej ceste pomaly sostupoval sprievod pútnikov za veľkou zástavou Balkánskej konfederácie so šiestimi žltými hviezdami. Kde-tu mizol za skupinami olív a znova sa zjavil na zákrutách smerom ku Korfu, zahaleného do riedkej hmly ako do melancholického závoja.

Arianna sa zasa pozrela na pomník, na ktorom sa Albertov profil zdal ešte žiarivej ším. Potom, keď sa obrátila k davu, nepokojnému preto, že neprichádzaly zprávy, a zbadala Anieku, cítila sa šťastná, že sa môže na niekom zachytiť.

Max Steinbach naliehal tichým hlasom:

—        Teda dohodnuté? Čakám vás o desiatej, príďte.

Arianna ho pozdravila, ale neodpovedala; dohonila Anieku a vezmúc ju pod pazuchu, chystala sa ísť s ňou.

Krídlo svätej hymny poletovalo vo vzduchu ako zástavka. Iný spev odpovedal trochu nižšie zo sprievodu pútnikov. Iba zvon Svätého Michala ako by neúprosne vyzváňal na poplach neviditeľnému svetu, ktorý sa možno prebúdzal západom slnka.

A ako sostupovaly, Arianna počúvala Anieku, ktorá rozprávala nesúvislo a nervózne:

—        Ešte stále nemáme nijakých zpráv. Ani v Apolone. V kláštore čakajú a modlia sa. Celý ostrov kvasí. Skutočne, to mlčanie mi začína robiť starosti. Slovom, bojím sa akéhosi nešťastia. Ze by sa nikto nebol zachránil? Ktovie, možno sa dnes v noci dozviem niečo od Miss Sibyly.

Arianne sa zdalo, že Anieka je trochu rozrušená. Pozrela na ňu lepšie: má neveľký čierny šál so zlatými odznakmi. Ide takto s úzkosťou v srdci zaujať služobné miesto u Sibyly. A ako môže prežiť noc pri tej chorej ? Nikto ju na to nenúti. Nasleduje iba Kristove slová. Skutočne žije v súlade s heslom „Služobníc Krista-Kráľa".

Mnohí išli krížom cez polia, aby si skrátili cestu. Iní smerovali ku kláštoru. A vo všetkých bola horúčka napätia.

196

V         diaľke hasol spev pútnikov. Zo Svätého Michala jediný zvon sa ozýval stále a neúprosne, ako by volal k nebu.

—        To tam už idete na tretiu noc: aká ste asi unavená! Našli ste už druhú ošetrovateľku ? — spýtala sa konečne Arianna.

Anieka zastala a prekvapeno sa na ňu pozrela.

—        Nie, ešte nie. A dnes večer, pri všetkom tom, čo visí vo vzduchu, necítim dcsť síl vidieť nemocnú.

V         tej chvíli akýsi chlapec, ktorý bežal udychčaný hore svahom a poznal Anieku, zakričal:

—        Diakon padol živý. Ale hovoria, že....

VI.

Monsignore Koslowsky, len čo zavčas rána vošiel do pracovne svojho predstaveného, zbadal, že sa stalo čosi nezvyčajne vážneho.

Kardinál Vander Essen, ktorý telefonoval, bledý a rozrušený, pozdravil ho kývnutím hlavy a podal mu akýsi papier.

—        Kedy ste sa o tom dozvedeli? — zabľabotal mladý lazarista.

—        Pred desiatimi minútami. A teraz mi to bolestne potvrdili. Je to hrozné!

Monsig-nore Koslowsky, skamenelý od prekvapenia, nepovedal ani slova a znova čítal oznam.

Z námestia bolo počuť prvé výkriky kamelotov, pripravených rozletieť sa do všetkých ulíc s osobitnými vydaniami novín.

Starý flámsky kardinál, ktorý na bezprostrednú výzvu Leva XIV. prevzal vedenie onej Osobitnej komisie, smutne potriasol krásnou šedivou hlavou.

—        Nemohol by korunovať väčším heroizmom svoj apoštolský život. A zaiste málo povolaní bolo takých jasných, rýchlych a plných ako povolanie brata Bruna. Neviem, ale vidí sa mi, že bolo v ňom nevedomé predurčenie; mohlo by

197

sa povedať, že tušil tento koniec. Mal obdivuhodný mystický komplex: čosi zo svätého Pavla a Jána Krstiteľa, určité hĺbky nášho Ruysbroecka a žiarivosť výšin, z ktorých akiste čerpal v extázach. A akú ohromnú výrečnosť! Vždy a všade našiel svoje obecenstvo; bol skutočným rozsievačom .... — A v dojatí pokračoval: — Teraz, po jeho slávnej smrti, vidieť, že Boh práve vo sviatok Krista-Kráľa chcel ho vyznačiť stigmami, aby ako apoštol kresťansko-sociálnej idey išiel od národa k národu klásť základy Vykupiteľovho duchovného kráľovstva. A hoci tá hrozná zprá-va zarmucuje naše úbohé srdce, my, ktorí sme sa starobou naučili tlmočiť znaky smrti, na prahoch ktorej sa nachádzame, musíme uznať, že v tomto heroickom konci je pečať jeho poslania. Až zajtra uvidíme, čo nám dá z milosti božej. Kiež ho Najvyšší prijme do oslávenej Cirkvi, pretože veľmi dobre pracoval v Cirkvi bojujúcej, a dá, aby jeho zázračné semeno, hodené do európskej víchrice, vyrástlo na sľúbený kvet kresťanského pokoja!

Monsignore, ktorý so zbožnou úctou počúval slová starého kardinála, sklonil hlavu, aby zakryl dojatie.

—        Bol skvelým človekom. A nech sa stane vôľa božia. Je isté, že z jeho mučeníctva vzíde väčšia sila pre naše vojská, ale je mi temer nemožné uveriť tomuto papieru, na ktorý znova a znova hľadím, že brat Bruno je mŕtvy. Mal dva-advadsať rokov....

—        Teraz má večnosť.

Nastala prestávka. Potom kardinál, keď videl, že monsignore Koslowsky neodchádza, pokračoval:

—        Už dvadsať storočí sú prenasledovatelia Kristovi rovnakí. Zámienka je vždy tá istá: politika Cirkvi. Ach, veru, encyklika Benedikta XV. De reconciliatiome christiana bola slovom na púšti. A svet neprestal chrliť nenávisť. Cirkev za Pia XI., ktorý si vzal za heslo Pax Christi in regno Chri-sti,1) sa stala prvým terčom útočníkov. Odvtedy sa začaly

>) Pokoj Krisrtov v Kristovom kráľovstve.

198

formovať ich šíky. A či Ježiš nebol ukrižovaný pre dobro národa ako cisárov nepriateľ ? A či kresťanov rímskej ríše nezabíjali pre obvinenie z crimen laesae maiestatis a ako nepriateľov rímskeho mena? Taký istý osud postihol kresťanov v dejinách neraz. A koľko nenávisti a potupy musia zniesť kresťania i teraz? Ci má dnes Cirkev menej nepriateľov ?

—        Ale nikdy som nemyslel, že by mohli ísť až tak ďaleko, Eminencia. Sú to iste prívrženci Abraháma Aliho Abdullaha, ktorý už dávno mieri na kresťanstvo.

Kardinál Vander Essen vyzeral trocha ustarostený.

—        Treba však pamätať, že katolicizmus sa vždy znova zapáli, keď sa nepriateľské sily usilujú ho vyhasiť. Nie nadarmo bol svätý Peter ukrižovaný dolu hlavou, aby jeho bolesti boly ešte prenikavejšie; a pápež azda trpí prvý. Ale Cirkev musí obrátiť svet. Et pati et mori.. Myslím, že sme v rozhodujúcej chvíli. Pred pár minútami telefonoval gróf z Villafrancy. Videl diakona vo Svätej Odile a rozhodol sa predložiť vec pred Kongres národov. Sme pred vigíliou veľkých obratov. Taliansko v tomto poslednom období dospelo k úplnému národnému povedomiu. Možno, že v božích plánoch mu bolo určené krásne poslanie znova zapáliť Kristov svätý oheň na záchranu duchovne spustošenej Európy. Ale na čo myslíte? Musíme sa podrobiť tejto myšlienke a modliť sa ...

—        Súhlasím, Eminencia. Myslel som na nedeľnú slávnosť v Korfu: diakon sa vracal z Palestíny práve vo štvrtok a mal prísť do Svätého Michala, aby tam kázal. Podľa priora kláštora ho ľudia veľmi očakávali; púť sa hrnula za púťou. A koľko pravoslávnych ... Slávnosť položenia základného kameňa Hieronu sa bez neho tak nevydarí.

—        Ako to môžete povedať, monsignore? Nikdy nijaký mŕtvy nebude prítomnej ší. Položenie základného kameňa Hieronu sa musí uskutočniť práve v poslednú októbrovú

>) I trpieť i zomrieť.. .

199

nedeľu, na sviatok Krista-Kráľa. Tým dáme napomenutie Bohobijcom, otročiacim neblahej panej, ktorá ako viete, je už potrestaná. Nuž slávnosť sa bude konať. Uvidíte, že svätý Otec deleguje niekoho, aby dal obradom väčší význam. Ale diakon tam bude. Ba myslím, že jeho duša, ktorá sa stala ešte žiarivejšou mučeníctvom, už bdie v kostolíku svätého Michala a čaká na splnenie sľubu. Padol, nezabúdajme na to, na otvorenom poli proti onomu Abrahámovi Alimu Abdullahovi, ktorý sype kliatby a rozsieva vzburu hlasom predchodcu z Apokalypsy... Nedeľná slávnosť bude teda logickým epilogom bitky. Ozaj, kde je teraz Abrahám Ali Abdullah ?

—        Bol na prednáškovom turné a zdá sa, že nie s veľmi lichotivým výsledkom. Čakali ho s veľkým napätím, veď toľko sa všade rozpráva o tom zázračnom chlapcovi, o jeho 6prievode fanatikov a generálnom štábe ženských. Ale vybral si zlú chvíľu. Všade to vrie. V posledný októbrový pondelok má padnúť veľké rozhodnutie europských národov. Co sa stane, ak nikto neprekazí rast kúkoľa?

—        Reč talianskeho ministra zahraničia mala veľkú ozvenu. Kardinál Spinola mi tvrdil, že v Nemecku a vo Francúzsku ... Ozaj, čo asi vraví na diakona? Iste je ohromený, Veď vlastne on ho objavil.

—        Skutočne, — poznamenal monsignore Koslowsky, — brat Bruno dostal povolenie kázať iba na odporúčanie Jeho Eminencie Spinolu.

Vošiel sluha a priniesol hŕbu telegramov. So všetkých 6trán Európy začaly prichádzať prvé kondolencie. Diakono-vo mučeníctvo vyvolalo ozvenu rozhorčenia.

Kardinál Vander Essen podal telegramy tajomníkovi a chystal sa telefonovať. Mladý lazarista využil dlhého telefonického rozhovoru, aby sa spamätal z prekvapenia, B išiel rozdeliť prácu do vedľajších kancelárií, kde zpráva D mukách brata Bruna sa rýchle rozšírila s novými podrobnosťami.

lietadlo padlo neďaleko tábora fanatických pastierov,

200

verných Abrahámovi Alimu Abdullahovi. Možno sabotáž. Možno nejaká porucha. Pilot zhorel; strašný trest za zradu ? Novinár utrpel zranenie. Iba brat Bruno vyviazol bez úrazu.

Podrobnú zprávu s dvojdňovým oneskorením poslal novinár, zachránený po neslýchanej scéne, na ktorú sa musel bezmocne prizerať. Diakona hneď poznali pre jeho stigray. A všetci vedeli o jeho novom poslaní do Palestíny, čo malo byť protiútokom na kampaň Abraháma Aliho Abdullaha.

Veriaci prorockého chlapca v najradostnejšom prekvapení nad týmto nečakaným darom, soslaným s neba, sa rozhodli previesť proces, ktorý by bol parodiou na proces s Ježišom. Tri najzúrivejšie a najhoršie prostitútky sa diako-novi vysmievaly, potom obstúpily veľmi mladého improvizovaného predsedu súdu a huckaly ho rýchlo vyniesť rozsudok. Vtedy za oplzlých výsmechov a opakovania celých statí z „Procesu nad mŕtvym Bohom" sudca konečne vyhlásil bratovi Brunovi, že si zachráni život, ak si kľakne pri počutí mena Abraháma Aliho Abdullaha.

Po odmietnutí a po krutom násilí na jeho osobe našli v jeho modlitebnej knižke obrážtek Krista-Kráľa a vyzvali ho, aby naň napľul a roztrhal ho. A keď znova odoprel, začalo sa hrozné mučenie.

Divosi, opití pálenkou, opojení nenávisťou, žiadostiví pomsty hodili prvé kamene na diakona, ktorý stál so skríženými rukami a s jasným pokojom stále hľadel na svojich katov. Iste si nerobil ilúzie o svojom osude, pretože z jeho úst nevyšlo ani slovo. Ale keď ho zasiahly prvé kamene, pomaly sa prežehnal a padol na kolená. Mužovia a ženy, podráždení takou jasnou odovzdanosťou, sa rozzúrili a hádzali kamene tak prudko, že „Posledný svätý" s krvácajúcou hlavou svalil sa v mdlobách na zem. Vtedy zaznel výstrel z revolvera, po ktorom siahla azda jedna z prostitútiek, a vyhasil jeho život.

Novinár, svedok neslýchaného procesu a mučeníctva brata Bruna, len čo sa spamätal z ťažkého nervového otrasu, ktorý trval štyridsať hodín, ušiel pomocou jedného Ara-

201

ba a s dvojdňovým oneskorením dal konečne zprávu celému svetu.

Dojem vo Vatikáne bol ohromný. Zatiaľ stále prichá-dzaly hŕby telegramov. Brutálnosť vraždy, ktorá sa stala pri bráne západnej civilizácie, rozhorčila celú Európu. Rádio vysielalo komentáre z celého sveta. Aj pravoslávni, anglikáni, protestanti a najrôznejšie špiritualistické skupiny za-čaly vyhlasovať svoju solidaritu s apoštolom Krista-Kráľa.

Keď monsignore Koslowsky znova vošiel do pracovne predstaveného s najvýznamnejšími telegramami, našiel ho v rozhovore s kardinálom Spinolom. Zdalo sa mu, že tváre týchto dvoch kniežat Cirkvi sú jasnejšie.

—        Nuž, monsignore, prichádzate práve vhod. Svätý Otec poveril kardinála Spinolu, aby ho zastupoval na slávnosti položenia základného kameňa Hieronu. Ale ešte jedna zpráva sa vás príjemne dotkne, — obrátil sa ku kardinálovi Spinolovi a s úsmevom pokračoval: — Môj mladý tajomník je veľký znalec proroctva, pripisovaného svätému Malachiášovi.

—        Viem o tom. Poznám monsignora už dávnejšie a viem si predstaviť, ako milo ho prekvapí zpráva, s ktorou som sa sem ponáhľal. Iste bude presvedčený, že Lev XIV. skutočne zodpovedá heslu Flos florum.

Mladý lazarista sa pozrel na dvoch kardinálov a hoci dobre nechápal, o čo ide, povedal:

—        Práve tu, v tejto kancelárii, niekoľko dní pred veľmi krátkym konkláve som želal kardinálovi Maurimu, aby bol pápežom Flos florum. Ale teraz nechápem .. .

—        Nuž, — povedal starý kardinál, — vysvetlím vám to. Svätý Otec sa stretol s grófom z Villafrancy a s vojvodom z Cellamare, známym letcom, talianskym vodcom „Kresťanskej Európy". Ostatné si domyslite .. . Ako vidíte, mučeníctvo brata Bruna začína prinášať prvé ovocie.

VII.

S terasy Apolonu heimatlos s niekoľkými dôverníkmi hľadel na nekonečné rady, ktoré ako by útočily na Svätého Michala. Pozdĺž kyriakskej cesty množstvo bielych bodov označovalo tábory študentských katolíckych delegácií, čo prišly z rôznych častí Európy.

Okolo kláštora, na priestranstvách, ktoré medzi olivami a cyprusmi zostaly voľné, planúce ohne prezrádzaly, že mnohé skupiny strávia noc v prírode. Okolité hory v amaran-tovom západe slnka ozývaly sa spevom pútnikov, ktorí prišli vzdať hold mučeníkovi.

— Je ich tu toľko, že sa to človekovi až protiví, — za-hundral heimatlos s úsmevom. — Ale bude dobre, keď dnea večer stlmíme fanfáry, aby sme nerobili zbytočné provokácie. Nechajte ich len -oslavovať blázna, ktorý na šťastie zomrel, a potom dáme odvetu. A i keď príde kardinál Spino-la ako zástupca Leva XIV., čo na tom záleží? Nech si len položia základný kameň na Hieron. Vykonáme si svoje obrady potom, keď sa táto komédia pominie.

Jeho tajomník a inžinier Schmidt, ktorí stáli pri ňom, neodpovedali. Vec je veľmi vážna a dôležitá. Iste si nikto nepomyslel, že zpráva o mučeníctve, o ktorom sa Abrahám Ali Abdullah poponáhľal z Bostonu vyhlásiť, že nie je zaň zodpovedný, by mohla vyvolať takú vlnu rozhorčenia. Z Grécka, z ostrovov Egejského mora, z Cypru prichádzajú predné stráže pravoslavných karaván, ktoré ohlasujú na nedeľu veľké púte s biskupmi a archimandritmi. Mučeníctvo brata Bruna dáva náhly podnet k sjednoteniu orientálnych cirkví. A aj centrá anglikánov a protestantov sa otriasajú. Možno vravia katolíci pravdu, keď tvrdia, že vznešené semeno, hodené apoštolom do brázd utrápenej Európy, už dáva prvú úrodu.

Počasie, — keďže sa definitívne vyjasnilo — žičí nedeľ: nej manifestácii, ktorá sľubuje mať imponujúci, až neuveriteľný úspech. Zbytočné je pokúšať sa zakryť triumf pro-

20a

tivníkov. Ba čierni robotníci Apolanu, ktorí po hamburg-ských oddieloch majú dokončiť práce na karikaturálnom kostole pre obrad „Smyselných", vyhrážajú sa protestnou stávkou. A zavše zaznel do spevu, ktorý sa vznášal k nebu ako mnohé zástavy europských národov, ritornel starej piesne: „Alleluja, nejestvuje kút v nebi, kde by sme si mohli odpočinúť? Alleluja____"

—        Nedá sa poprieť, že vietor duje s ich strany, — povedal inžinier. — Zlé ovzdušie sa šíri na Korfu. A hodina Európy je veľmi vážna. Bolo by potrebné, aby naša tlač nepodporovala Abraháma Aliho Abdullaha v jeho otročení hnutiam, ktoré sú skutočným svetovým nebezpečenstvom. V pondelok sa má do Paríža súrne svolať Rada národov. Stačí, aby katolíci nemali pravdu, keď hovoria o novej pečati Apokalypsy. Každá doba vraj zodpovedá jednej pečati a podľa mnohých sme vraj neďaleko od otvorenia šiestej. Počul som istého protestanta, ktorý konvertoval, Franka Martina, rozprávať o inom proroctve, o proroctve svätého Ma-lachiáša a pýtať sa, či Abrahám Ali Abdullah nie je ozna-movateľom budúceho rozkolu, ktorý má vyjsť z Turecka...

Vtom ako rieka, čo dychtí po ústí, soskočil s kyriak-ského vŕška posvätný spev. Slová znely zreteľne, boly oddeľované intenzívnym crescendom a podobaly sa zvukom, čo vyzývajú k nastávajúcemu útoku: Christus vincit, regnat, imperat.. Z'1)

—        Je ich na tisíce a je iba piatok. Cez noc budú stále prichádzať a je ešte celá sobota a nedeľa ráno, — poznamenal po chvíli mlčania inžinier.

—        Zaiste, vec s diakonom trochu ruší náš plán, — pripustil po krátkej pauze vedúci, — ale odložíme slávnosť a to je všetko. Ak Abrahám Ali Abdullah nepríde medzi nás, máme už na obrady dieťa, kúpené od jednej aténskej Grékyne. Je dobre strážené u Miss Sibyly. Hovoria, že vec je groteskná, ale viem, že im je to nepríjemné.

Kristus víťazí, kráľuje, vládne ...

204

—        Ozaj, ako sa má?

—        Sibyla? Nuž ako by sa mohla mať? ... Môže takto žiť ešte pol roka alebo azda roky. Trpí, ale keď jej choroba dá pokoj, uchováva si svoj úsudok. Viem, na čo narážate. Nie, ešte sa nehovorilo o prípadnom nástupníctve miesto nej; o to sa postarajú akcionári Apolcnu a Imps of Hell. Nateraz je Sibyla dobre ošetrovaná a v nedeľu prídu konečne špecializované ošetrovateľky z Londýna.

—        A je pravda, že po tieto posledné noci vaša dcéra...?

—        Ale áno, áno, — usekol sucho heimatlos, — moja dcéra bdela pri nej tri noci. Bol som nútený prosiť pomoc od nej, pretože anglické ošetrovateľky sa oneskorily d tu som nemohol nájsť nikoho. Má v tom záľubu, čo chcete... Najkrajšie je, že nahovorila speváčku Ariannu Carrientos, aby nasledovala jej príklad.

—        Ozaj, počul som o konverzii tejto umelkyne, krásnej cigánky a skvelej dramatickej sopranistky. Zdá sa, že je to konverzia, o ktorej sa mnoho hovorí a ktorú treba pripísať diakonovi. Rozprávajú akúsi históriu o manželovi a synovi, komplikovanú vec. Je to akási dráma vášní zpred mnohých rokov.

V tej chvíli z Kyriaki, ktoré sa. vždy viac ponáralo do súmraku, vyšiel výbuch jasotu. Kričanie na slávu. Zvuky trúb. Potom sa vo vzduchu zablýskaly prvé prskavky radosti. A v tento večer na konci októbra, ktorý sa ukazoval veľmi príjemný, zaváňajúci ružami a morskými trávami, heroický spev, ktorý ako by vyvieral z biblického prameňa opakoval: „Christus vincit, regnat, imperat".

Vtedy ovzduším prerazil výkrik: — Nech žije kresťanská Európa! Nech žije vojvoda z Cellamare!

—        Čo povedali? — spýtal sa nervózne heimiatlos. — Vojvoda z Cellamare ? Teda je to pravda... Povrávalo sa, že taliansky vodca „Kresťanskej Európy" chce prísť na Korfu a stretnúť sa s bratom Brunom, ale po katastrofe ■to nebolo potvrdené. Vidieť, že túto novinku držali v tajnosti.

205

Utiahol sa do svojej pracovne i s tajomníkom a spojil ea so súkromnými izbami Miss Sibyly.

Zpráva sa videla byť mimoriadne vážna. Taliansky vodca „Kresťanskej Európy" s úplným súhlasom ministra zahraničia, grófa z Villafrancy, chce vykonať gesto nielen náboženské, ale i politické? Lev XIV. sa istotne stretol 6 vojvodom z Cellamare. A mučeníctvo diakonove nebolo azda cudzie posledným udalostiam. Faktom je, že tento mladý a odvážny taliansky politik sa prichádza pokloniť Veličenstvu Krista-Kráľa na Jeho sviatok a práve vo vigíliu parížskeho shromaždenia, ktoré bude odpoveďou na nepriateľské útoky a zaiste bude mať nečakané následky. Skutočne sa teda rodí Konfederácia kresťanskej Európy?

VIII.

Na druhé ráno páter prior po prekonaní dojatia shro-maždil na starý chór oddiel svojich bratov a viedol ich ;ešte raz po oslňujúcich lúkách modlitieb k výšinám kresťanských ideálov.

Nie Miserere,1) ale Exultate2) za mučeníka, ktorý zomrel za ideu Krista-Kráľa. A prečo plakať? Keď Baránok rozlomí piatu apokalyptickú pečať, hovorí sa azda o plači mučeníkov, ktorí túžia po Kristovom kráľovstve? Adve-niat regnum tuum.3) A Kristovo kráľovstvo príde na zem. ,„Jeho meno je Východ. Zasadne ako panovník a bude vládnuť a rozprávať národom o pokoji."

Nie Miserere, ale Exultate za mučeníka, čo sa vrátil do vlasti, s ktorej sišiel na zem vyhnanstva, aby ukázal cestu a cieľ.

Nie Miserere, ale Exultate za mučeníka, ktorý práve vo chvíli, keď ľudstvo, unavené tým, že po desaťročia

Zľutuj sa.

s) Jasajte.

3) Príď kráľovstvo Tvoje.

206

kráčalo divými lesmi bludov a nepokročilo ani o krok k pravde, svojím slovom a smrťou potvrdil, že sa treba vrátiť ku Kristovmu evanjeliu.

Nie Miserere, ale Exultate za mučeníka, pretože v tejto chvíli najvyššieho nebezpečenstva a posledných nádejí to isté ľudstvo jedným z neuvedomelých hnutí, ktoré syntetizujú jeho najintímnejšie túžby, pozdvihlo práve jeho meno za slávnu obetu, aby mu Všemohúci dal milosrdenstvo a pokoj.

A takto udalosť položenia základného kameňa na Hie-ron, mystickú pevnosť, čo vyrástla z kázní brata Bruna a bola zrosená jeho mučeníctvom, bude z tohto jonského ostrova bdieť nad rozbúrenou Europou, aby Kristovo kráľovstvo, rovnaké pre všetky národy, sa konečne začalo. Adveniat regnum tuum. A Kristovo kráľovstvo príde. „Jeho meno je Východ. Zasadne ako vládca, bude panovať a rozprávať národom o pokoji. .."

V sobotu večer, vo vigíliu sviatku Krista-Kráľa, kardinál Spinola priniesol posledné zprávy z Ríma. Ozvena na diakonovo mučeníctvo sa stále rozrastá. Celá Európa odpovedá na výzvu. Protestanti sa ukazujú solidárni. Z Mar-burgu, luteránskej tvŕdze, strediska filozofov a filologov, vyšiel hlas, ktorý iste bude mať netušené následky. Zo Švajčiarska, kde konverzia Franka Martina vyvolala veľký dojem, bolo oznámených šesť vzdušných karaván. Sdru-ženia mládeže kresťanského Španielska sľúbily veľkú ú-casť. Anglicko, kde westminsterský biskup zaregistroval od nedávna početné konverzie, sa javí hlboko dojaté. Najmä High-Church dáva najavo príznačné lipnutie ku katolíkom. Slávnosť bude mať akiste europské rozmery.

Zatiaľ s chvíle na chvíľu prichádzaly nové sprievody. Na večer sa ich čakalo najviac. Na druhý deň sa Korfu preplnilo ľudmi. Veľmi mnohé karavány, ktoré nemohly nájsť miesto v domoch a v hoteloch, rozkladaly stany a búdy medzi olivami a cyprusmi; svahy Kyriaki a Santi-Deca vyzeraly ako manévrové tábory. Na priestranstve

207

medzi lesom rôznofarebných zástav život ustavične kvasil okolo kostola svätého Michala, kde náboženské úkony za mučeníka neprerušene nasledovaly jeden po druhom. Heroické a mystické ovzdušie bolo prelúdiom triumfálneho dňa.

Prior prijal kardinála s veľkou radosťou a odprevadil ho do tej istej cely ako pred troma rokmi. V nej ten istý dedinský stôl. Ten istý kríž na stene. Iba tu si tí dvaja mužovia pozornejšie pozreli do tvári, vedomí tejto chvíle vzbury, ktorá sdružovala spomienky i nádeje. Keď sa v duchu preniesli do minulých čias, ovládla ich tá istá myšlienka.

—        Tri roky a všetko sa zmenilo na ostrove. A Vaša Eminencia sa vrátila sem do tej istej cely. Ale vtedajší biskup sa stal kniežaťom Cirkvi: Cardo cardinis.

Kardinál sa usmial a zastavil ho zvyčajným pohybom ruky:

—        Ale najväčšia pocta patrí vojakom, čo zostali na svojom bitevnom mieste. Pamätáte sa na náš prvý rozhovor? Spomínam si ešte na vaše presné slová: „Bojovať treba a až..." Vykonali ste svoju úlohu svedomito, páter prior.

—        To je zásluha vojakov, Eminencia, a najmä jedného: „Posledného svätca" ...

—        Prečo nie? Ten, kto vie dosť dokonale uskutočniť v sebe Krista, je svätcom, — pokračoval pomaly kardinál. — Zatiaľ so všetkých strán sa nám oznamujú potešujúce konverzie. Východné cirkvi, ktorým už Pius XI. encyklikou Lux veritatis podal ruku, po výzve Leva XIV. Signum unitatis hľadia intenzívnejšie k Rímu. Jednotlivé konverzie sa množia v Londýne, Berlíne a v Ženeve. A čo povedať o Svätom Michalovi? Nikdy by som nebol predpokladal, že tu nájdem také nadšené davy. Dá sa odhadnúť ich počet?

—        To je nemožné. Prišly delegácie so všetkých strán Európy. A ďalšie ešte prichádzajú. Veľmi mnoho sa ich

208

vylodí v noci a zajtra ráno. Od Španielska po severné krajiny, od Anglicka po Československo, od Francúzska po Nemecko. A z Talianska sa valia ako rieky ...

—        To sa dá pochopiť. Zpráva, že vojvoda z Cellamare, taliansky vodca „Kresťanskej Európy", bude zajtra tu, sa bleskurýchlo rozšírila. Hlboký význam tohto činu v takej ťažkej chvíli neujde nikomu. Vážnosť čias vyžaduje, aby sa národy spojily pod jednou zástavou. Nemohol by to byť Kristov znak? Treba veľkého národa, ktorý by uskutočnil ozajstnú križiacku výpravu za návrat k Evanjeliu. Možno, že reč, ktorú minister zahraničia, gróf z Villafrancy, bude mať v pondelok v Paríži v Rade národov, bude prelúdiom k európskej obrode. A to je epilóg poslania stigmatizovaného diakona, ktorý sa pričinil o zjavenie sa dúhy kresťanského pokoja nad našou Europou, visiacou nad priepasťou. V skutočnosti teda smrť brata Bruna je slávnym premenením.

Na priestranstve pri príchode nových sprievodov za-znely pozdravné ritornely. A všetky vrchy sa ozývaly spevom a volaním na slávu. Vyzeralo to tak, ako by si rôzne národy dohovorily schôdzku nádejí v jedinú vieru. Kde-tu sa vzniesla pieseň v tom alebo onom jazyku, potom nasle-dovaly iné v zmätenom a strhujúcom rytme stoviek po-tôčkov, hľadajúcich to isté ústie. Christus vincit, regnat, jmpera,t...

—        Počujete ich, páter prior? Kto by bol predpokladal, že kráľovské litánie, ktoré Sixtus V. zasvätil Kristovi, pískajú taký nadšený význam? A zajtra veľký rítus bude oslavou idey Krista-Kráľa. Viem si predstaviť, čo si myslí Pani, zatvorená do „Veže žiadostí". Ten groteskný a potupný Antikristov krst, pre ktorý robila takú bezočivú propagandu, je skutočnou porážkou. Abrahám Ali Abdullah, podivný prorok, ktorý sa na šťastie narodil práve v Samarii, vo vlasti Šimona Mága, prvého bludára a Petrovho protivníka, stíši trochu svoj antikristovský hlas.

—        Kiež sa tak stane. Ale Pani, i keď ju zožiera tá strašná choroba, trvá na svojom poslednom pláne pekelnej

14 Dúha

209

karikatúry, ktorá skutočne satanským rítom privedie do záhuby úbohé nevedomé stvorenie. Viem pozitívne, že je pod jej dozorom.

—        Neslýchané! povedal kardinál. — Vyzerá to, ako by tá žena takto chcela odpovedať na mučeníctvo brata Bruna. A je to pre nás bolestné prizerať sa na diabolskú pečať, vtlačenú do neviniatka. Naozaj sa nedá zachrániť? — Zastal trochu zamyslený a potom iným tónom pokračoval : — Povedali ste mi, |že od istého času ju skutočne kresťansky ošetruje... Ale čo ma najviac prekvapilo, to je meno speváčky. Toto by som naozaj nebol čakal. Ďakujem vám, že ste mi to hneď oznámili. A teraz kde je?

—        V kostole. Videl som ju pred chvíľou v skupine pútnikov. Oznámila mi, že dnes v noci ide posledný raz k nemocnej. Zdala sa mi trochu rozrušená. Je istotne veľmi krásne to, čo vykonala. Jej konverzia je podivuhodná, vyvolaná mojou nerozumnosťou zpred troch rokov.

Kardinál pristúpil k oknu a otvoril ho. Prvé pomalé a vážne akordy organa Svätého Michala intonovaly majestátne prelúdium. A ako by sa pretrhla nejaká irreálna hrádza, po nebi posiatom hviezdami sa rozlial výkrik: „Nech žije kresťanská Európa!"

Z doliny odpovedaly jasavé piesne.

Dvor bol už tmavý a opustený. V kúte škvrna bielych pávov. Pozdĺž stĺporadia kráčal pokojne a stále rovnako páter Leo s lampášom v ruke.

—        Zdá sa mi, že zasa vidím tam dolu toho dobrého pátra Kristiána, — povedal napokon kardinál. — A uply-nuly už tri roky!

—        Veru, Eminencia, 4. októbra, v deň svätého Františka. A o tri týždne neskôr dostal diakon stigmy.

Kardinál znovu zavrel oblok, vrátil sa k písaciemu stolu a pozrel na priora.

—        Takto sa stretáme po troch rokoch a aj celý uzol

210

osudov, nad ktorými sme vtedy uvažovali, — pamätáte sa? — sa rozväzuje. Náš brat Bruno zo svojej novej vlasti, nájdenej po hrdinskej smrti, ktorá mi pripomína smrť misionára Gian-Teofana Venarda, zavraždeného v Tonkine preto, že nechcel pošliapať kríž, sa už istotne spojil so žiariacim zástupom Cirkvi oslávenej ,a so zástupom Cirkvi trpiacej. Dogma o obcovaní svätých znovu žije pred nami. Milosť, o ktorú ste roky prosili modlitbami svojho verného oddielu, sa splnila konverziou Arianny Carrientos. Ale povedzte mi teraz, či si táto žena uvedomila cestu, ktorú prešla, pomoc, ktorú jej poskytly iné duše, a tajomstvo smrti, do ktorého vedela nazrieť? A je jej konverzia skutočne úprimná?

Páter prior sa naňho upriameno zahľadel veľkými čiernymi rozohnenými očami:

—        Určite pochopila, že ovzdušie na výšinách je iné ako ovzdušie na rovinách. A i keď je v jej temperamente ešte stále čosi teatrálneho, myslím, že jej konverzia je skutočne precítená. Ba pred chvíľou mi povedala, že túži stať sa „Služobníčkou Krista-Kráľa". Ale vie i to, že sa musí stať hodná tej cti.

Kardinál sa trochu zamyslel a potom, ako by mu prišiel na um náhly nápad, sa spýtal:

—        Vráti sa dnes večer posledný raz ako ošetrovateľka k tej žene?

—        Áno, Eminencia, o jedenástej. Je ešte len deväť.

—        A ste si istý, že je ešte v kostole?

—        V kostole alebo pred ním ...

Kardinál sa pozrel na priora, ktorý stál pred ním a čakal na rozkaz.

—        Mám nápad: rád by som si s ňou trochu pohovoril. Dajte ju zavolať do hovorné. — A v presvedčení, že mu prior porozumie, s úsmevom zakončil: — Ak Ježiš išiel k Magdaléne, úbohý kardinál iste môže ísť k hriešnici, ktorá je už na ceste ku Kristovi.

211

IX.

Keď si Arianna obliekla biely ošetrovateľský plášť a vošla do izby chorej, našla ju spať. V izbe so sklenými stenami bol ťažký zápach éteru a drog. Ľahký tikot hodín, na ktorých bolo napísané: „Všetky hodiny rania, posledná zabíja", a ťažký Sibylin dych označovaly rytmus tohto čudného kryštálového väzenia.

Arianna pozrela na chorú a sadla si blízko veľkej verandy, z ktorej bol výhľad na hory. Noc bola posiata drahokamami hviezd. Občas k nej doletel slabnúci krik karaván a ozvena spevov. Čoskoro budú všetci odpočívať.

Zdalo sa jej, že chorá lamentuje; zaiste zasa použila svoje hrozné drogy. Kde ich skrýva? A kto ju ustavične zásobuje tými tajomnými omamnými prostriedkami, ktoré vyvolávajú vizionárske a ťažké sny? Sklonila sa, aby lepšié videla. Zdalo ,sa, že na to úbohé ochromené telo zaľahly storočia rozkladu. Vyzerala ako črep, vyhrabaný zo strašného stroskotania. Zdeformovaná tvár, ktorá sa stala hroznou a hnisavou ranou, ležala .na gumovej poduške. Z otvorenej ústnej dutiny, rozožratej chorobou, ktorá nedávala ani pokoja ani nádejí, vytekal černastý potôčik nečistých slín. Pod hrdlom prázdna fľaštička dróg. Stará žena sa triasla rozochvením a smiala sa zo sna, navštíveného preludmi.

Arianna premohla odpor a očistila jej ústa, aby mohla lepšie dýchať. Vzala ,fľaštičku a išla ju pozrieť ku svetlu belasej lampy, ktorá dávala izbe zafarbenie krypty, kde dokonáva príšera. Zasa tajomné drogy: ako môže zostarnutá Sibyla odporovať rozožierajúcemu jedu týchto omamných prostriedkov? So všetkými svojimi neresťami a ne-hanebnosťami, i napriek zločinom a pýche, vyzerá teraz ako úbohá vec, s ktorou treba mať iba hlboké poľutovanie. Arianna zamysleno pozrela na túto podivnú bytosť: nezdá sa byť preniknutá zúfalstvom chorých bez zajtrajšku a nie je ani prekvapená, že ju vidí nasledovať Aniekin príklad.

212

Povedala iba, že v posledný deň ju bude prosiť o nejakú láskavosť, za ktorú je hotová čokoľvek zaplatiť. Co to môže byť? Aké šialensfcvá klíčia v tom úbohom mozgu pod vplyvom silných dróg? Špeciálne ošetrovateľky majú prísť zajtra ráno; nuž čoskoro sa to dozvie.

Vyšla si na veľkú verandu a otvorila okno, aby sa nadýchala trochu čerstvého vzduchu. Hore po vŕškoch plá-polajú ohne, ako by sa v zemi skrýval netušený požiar. Občas počuť výbuch spevov, podobných vzblknutiu ohňa. Celý ostrov horí láskou pod prikrývadlom októbrových hviezd. Tento zázrak vykonal diakon. Zajtra bude krásny kostolík svätého Michala, žiariaci ako nový Grálov chrám, konsekrovaný novým víťazným Parsifalom. Teraz už Par-6ifal znovu vstal v sláve nebies, ale ona, klasická Kundry, i keď nie je už slúžkou vášní a pudov, cíti sa ešte napádaná pokušeniami. Co chcel Max Steinbach s tým naliehaním? A načo znovu začínať? Po tomto dobrodružstve by prišlo ďalšie a potom ešte ďalšie ako ohnivká v reťazi, ktorá ju púta k rozkoši, čo sa jej stala zvykom. A potom? Ako sa oslobodiť a vytrhnúť túto smyselnosť zo svojho tela? Prečo mŕtvi, v ktorých teraz verí, jej neprichádzajú na pomoc? A ak sa duša Dmitriho zjavila bratovi Brunovi, prečo sa teraz Albert nezjaví nejakým spôsobom aj jej, aby jej ukázal cestu? Zaiste, tou tajomnou a zázračnou silou, čo živí jej pomalú, ale istú konverziu, je modlitba: večný prúd, čo prechádza troma Cirkvami, o ktorých jej rozprával novic pri prameni zraneného baránka. A teraz chápe hodnotu troch armád. Je to Cirkev oslávená, ku ktorej treba už pripočítať diakona, ožiareného mučeníctvom, Cirkev trpiaca s utrpením, ktorým sa odpykávajú viny, a Cirkev bojujúca, do ktorej konečne vstúpila. Ale s akou námahou ... „Milosť je víťazstvo."

Vrátila sa do izby dozrieť na nemocnú. Pozrela na ňu: vrstvy hebučkej a jemnej vaty ako drahocenné poklady obaľovaly hnijúce a rozpadávajúce isa údy. Dýchala silno, otriasaná dlhými záchvevmi ešte pod vplyvom dróg. Ak-

213

iste sa skoro prebudí. Co jej potom povie? Ide azda o nejakú čudácku detskú chúťku, vyvolanú reakciou na omamné prostriedky. Vycítila, že chorá chce piť; a ako vždy vložila jej do ústnej dutiny špeciálnu trubičku a vliala jej nápoj do hrdla, rozpáleného chorobou.

Sibyla otvorila trochu sklené oči, striasla sa a padla do bezvedomia. Vtedy Arianna premohla odpor a použijúc podľa predpisov všetky opatrenia proti nákaze, ošetrila chorú. Potom išla do dezinfekčnej izby, z ktorej bolo vidieť Svätého Michala. Práve prešla polnoc. Ešte päť nekonečných hodín. Pomyslela si na slová, ktoré jej povedal kardinál, aby ju povzbudil. A prečo? Z čohosi nejasného, čo sa leje na túto chvíľku a na jej dušu, tuší, že jej osud je už blízko nej s celkom otvorenými krídlami.

Mnoho ráz v rôznych okolnostiach svojho života zažila .tú istú predtuchu ako v týchto chvíľach. Je to azda dedičstvo smyslu pre tajomstvo, ktoré jej cigánske pokolenie sbiera na križovatkách všetkých horizontov? A teraz, prekvapená, že sa nachádza na duchovnej ceste návratu, azda aby lepšie videla páľiace stopy svojich vášní, cíti, že jej srdce bije rytmicky s „crescendom" vecí, ktoré ju obkľu-čujú. „Každý vie, kde ho tlačí topánka..."

Ako jemne hudobné stvorenie vie Arianna dať svojmu životu a svojim vášňam hodnotu paúz, prelúdií a rôznych intermezzí. A z tohto večného vnútorného rytmu a z určitých akordov, volajúcich k podstatným motívom jej života, tuší, že skutočne kráča k finále svojho osudu. Azda preto ju diakon, ktorý videl za hranice tajomstva, pobádal prísť na Korfu?

Teraz chápe, že život je víťazstvom niekoľkých znamení, ktorých sa môže dotknúť iba duša. A nijaký triumf jej skvelej umeleckej kariéry ju nenapĺňa toľkou hrdosťou ako jej prítomnosť v S'ibylinej izbe. ,,Milosť je víťazstvom, ktoré musí stáť dušu určitú námahu, aby z nej dostala svetlo." Teda od tejto chvíle začína sa skutočne jej poslanie „Služobníc Krista-Kráľa" ? Ale zaislúži si čierno-

214

zlatý šál? A opakovala si v sebe v celej hĺbke jediné slovo, ktoré Kundry výsloví pri návrate do Montsalvat medzi Grálových rytierov: Dienen, slúžiť... Ale ako zabudnúť na seba a slúžiť?

Vtom sa ozval nárek, dlhý vzdych a potom chrapľavý a slabý hlas, ktorý ako by vychádzal z ďalekej dutiny.

—        Dva razy som vás cítila v blízkosti. Výborne. Kolísal ma sen lásky. Určite: desať krásnych mladíkov sa hádalo medzi sebou, aby ma mohli objať. Moje drogy mi otvárajú brány všetkých rajov. Nechcete okúsiť ako Dmitri? — A zmeniac tón sarkasticky sa spýtala: — Co ste robili po .celý ten čas? Ste tu aspoň tri hodiny. Modľili ste sa zo strachu pred peklom a diablom, tragickou fraškou kňazov? — Zasmiala sa s ostrou pýchou. — Pcďte bližšie, jkeď ste moja ošetrovateľka, musím vás vidieť.

Náhle a prudko ako závan vetra doletela k nim posledná veta piesne, čo> ako by priklincovala pravdu uprostred hviezd: Christus vincit, regniat, imperat...

—        Tí prekliati ešte spievajú; a už sú dve hodiny. Sme tu vnútri takí obrnení a ešte stále niečo počujeme. Je ich mnoho, však? A prídu ešte ďalší. Pôjdete tam aj vy? Pýtam sa, či pre toho bláznivého rehoľníčka s dvoma kúskami pečatného vosku na rukách sa musela hýbať polovica Európy? — Znova sa zasmiala a rezavým hlasom pokračovala: — Ale my ju rozhýbeme celú, uvidíte... Skoda len, (že nechcete spievať pri mojej krásnej slávnosti. Dieťa, ktoré pokrstíme rítom „Smyselných", je také chutné! — Urobila dlhšiu prestávku a vzdychla si:

—        Oh, keby som ešte raz pocítila telo pri svojom tele. Tvár pri svojej tvári... — Naddvihla uzlovitú suchú ruku p. usilujúc sa chytiť Ariannu, škrekľavo sa zasmiala: — Starena sa stáva romantickou. To je chúťka, ktorú by som chcela prežiť: cítiť pri sebe stvorenie, ktoré, ;i keď len na (Chvíľu, by mi povedalo, že ma má rado ...

Arianna zmeravela a odtrhla pohľad od stareny. Oči

215

sťa oceľ, jediné, čo ešte žilo v rozklade tej tváre, prezrá-dzaly veľkú clivosť.

—        Netreba myslieť na iné veci,,—povedala chorá slabším hlasom. — Je to s'korej spomienka, ktorú by som si chcela oživiť, rozumiete ma .. ? — A pozrela sa na ňu čudne, zatiaľ čo hrozné ústa s ochabnutými perami sa chvely žiadostivosťou.

Arianna cítila, že srdce jej bije v hrdle, a oddialila sa, premožená strachom a odporom. Pre morový zápach nevládala stáť blízko postele. Vrátila sa do dezinfekčnej izbičky a vzala si utišujúci prostriedok: srdce ju mučilo. Zachvela sa: či azda to je tá žiadaná láskavosť? Zapchala si uši, aby nepočula chorú, ktorá pokračovala vo svojom táraní.

—        Viete, ide o spomienku zpred mnohých rokov. Nikdy som vám to nepovedala, ale podobáte sa niekomu ...

Arianna nemohla predpokladať podobnú situáciu; ani divadlo ju nepostavilo pred niečo tak irreálneho. Odrazu si spomenula na finále Barhary, keď si dáva pobozkať ruku malomocnému. Striasla sa. Fikcia a skutočnosť: priepasť.

—        Vo sne som sa našla na zakvitnutej lúke, — pokračovala starena hlasom zvrhlého dievčaltka. — Odrazu prišla akási žena ako vy, s červenými vlasmi, s tvárou ako vaša, so sviežimi ústami, tvrdým telom... Rozumiete? Prečo nejdete sem? Žiadala som o túto láskavosť jednu černoš-iku, ale tá odmietla. Som horšia ako zdochlina... Ach, kiež by som mohla pocítiť dve ruky okolo hrdla a kiež by som mohla pritisnúť k čomusi živému ...

Arianna si priložila ruky na jústa, aby .neskríkla. Chorá istdtne blúzni. Zbledla a pozrela sa von oknom, aby videla azúr. Teda to je vlastne to objatie, ktoré jej predpovedala cigánka z Albaizinu? Hviezdy vyzerajú ako oceľové. Na horizonte sa už brieždi. Ohne táborov na Kyriaki horia červenším .plameňom. Kde-tu zvuk trúby alebo rev sirény. Život vonku: život...

216

—        Prečo nejdete sem? — skríkla chorá. — Co robíte jv (lezinfekčnej izbičke? Stále sa umývate; veď nemám mor... Viete, ak privolíte, som vám ochotná dať všetko, čo si len žiadate. Všetko, nech je to hocičo. Privrite oči, ak .vám naháňam hrôzu. — A po dlhom mlčaní povedala iným hlasom: — Tak veľmi sa podobáte mojej matke ...

Na Svätom Michale pomaly a vážne zaznel zvon. Hviezdy hasly v bojazlivej belosti svitania. Z Kyriaki dolietaly piesne ako hučiace rieky, čo hľadajú more. Z lesov vtáci začínali pozdravovať úsvit.

—        Tak veľmi sa podobáte mojej matke ...         (

Arianna, zachvátená nervóznou triaškou, uprene pozrela na nebo, aby si pýtala radu. Zalial ju náhly, kŕčovitý smiech, akým sa v pekelnej scéne smeje Kundry. Teda v Sibyle ešte všetko neumrelo? Co ^načí tá ďaleká spomienka, čo sa vynorila ako troska pri stroskotaní? Objlať Sibylu! Istotne je to trest,za smyiselné objatia jej života. A či sa nepokúsila priviesť do záhuby brata Bruna spomínaním na jeho matku ako Kundry? ... „Možno jedného dňa váls bude treba. Neodmietnite, ak sa bude od vás žiadať obeta." Co robiť, Bože môj ? Jestvujú chvíle, v ktorých Kristovo učenie žiada mnoho. Znovu sa zahľadela na nebo : do jasnosti októbrového svitania sa ozývali vtáci, spev a zvony. ,

—        Poďte, alebo sídem dolu. Co robíte tam vnútri?

Arianna vyšla z izbičky. Oblial ju závan smradu. Vtedy, keď videla to znetvorené telo, natiahnuté ruky, tvár rozožratú ranami, zatvorila oči a ustúpila pozadu. V diaľke sbor vtákov a zvony Svätého Michala a v tom súladné ú-zdery jej úbohého srdca. Aká sila sa to v nej objavuje v tejto chvíli? Od akého tajomného brehu prichádza k nej tá teplá, strhujúca vlna, ktorá ju ženie k obeti? Znovu si pripomenula slová brata Bruna: „Treba mať mnoho súcitu, aby človek dosiahol milosrdenstvo vo chvíli zľäknutia ..." Cítila, že so spomienkou na brata Bruna jej duša už o-betu prijala.

217

Zvony stále vyzváňaly. Spev doletel do izby, presýtenej ostrým zápachom, ako hrsť trávy, vytrhnutej z vysnívaných lúk.

Ak jej osud rezervoval túto úlohu, ktorá i tak pristane jej 'temperamentu, to značí, že v plánoch Prozreteľnosti 'Ona a nie druhá je na to povolaná. A treba odpovedať. Môže prijať alebo odmietnuť, to je jediná slobodná ľudská voľba vo veľkých chvíľach. Ale musí sa rozhodnúť: chvíľa osudu sa vyskytuje iba raz na ciferníku života: „Ak sa bude od vás žiadať obeta, neodmietnite ..."

—        Teda? — naliehala chorá a triasla sa žiadostivosťou ...

Arianna bledá, s vypätou hlavou, so zatvorenými očami, 's rukami nečinne visiacimi po bokoch v takej istej pozícii, ako keď na scéne počúvala nárek malomocného, pocítila razom, ako sa v jej už upokojenej duši znovu rodí motív, čo preluduje finále Barbary. Zasa sa videla na scéne. Pohrúžila sa do tej nemej symfónie. Keď akord za akordom celý rytmus príde ku chvíli, v ktorej si Barbara dáva malomocnému pobozkať ruku, prežije scénickú fikciu v celej skutočnosti. Osud ju určil za herečku aj pre veľkú chvíľu v divadle života; musí teda dohrať svoju úlohu až do •konca.

—        Dáte mi za to hocičo?

—        Všetko. Aj to, čo mi je najdrahšie. A môžete mi veriť. Co chcete, povedzte? — zabľabotala starena so zavýjaním radosti.

Výkrik: Chrisíus vinei t, regnat, imperat... zavial ako zástava vztýčená na Výšine, aby pozdravil zoru. Potom volanie strateného Vtáka, ktorý išiel v ústrety rannému svetlu. A vo svitaní jasanie zvonov.

Spomenula si na chvíľu, keď vo Viedni sa Anieka pre-žehnala a ona, keď ju chcela napodobniť, mala pocit, že čosi kradne. Potom V tichu, čo naplnilo izbu ako živá vec, i keď jej srdce silne bilo, poznačila sa znakom kríža, aby chorá pochcpila, že to, čo sa chystá vykonať, je dar Boha

218

kresťanov. A keďže zbadala, že tými rýchlymi dotykmi na čele, pleciach a na hrudi ponára svoju živú a nahú dušu ■do nekonečného oceánu bolesti sVeta a takto sa tiež sama pribíja na kríž, povedala' pomalým a pevným hlasom:

— Objímete ma, ako by som bola skutočne vašou matkou. Za odmenu mi dáte dieťa, ktoré chcete použiť na hrozný obrad, aby som ho zachránila v mene božom.

Cítila neviditeľne, ale blízko a skutočne okolo seba zástup naahviezdnych duší. Počula nemocnú plakať tlmene bez slova.

Opakovala v sebe: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus"; a vystrela ruky a pohla isa k nemocnej.

X.

Keď páter prior pomaly dvihol dieťa na znak symbolickej ponuky Najvyššiemu, Arianna pochopila, že v tej chvíli kňaz vytrhuje to malé stvorenie z prílivu zla, aby ho obetoval Bohu sťa záruku lepšieho ľudstva. Sklonila hlavu a rozplakala sa. Dieťa, zachránené jej skutkom v tej strašnej noci, pôjde po svete s Albertovým menom: páter prior tak rozhodol. Kradmo sa obzrela vôkol: nikto to netuší. Veriaci, čakajúci na obrad o jedenástej hodine, dav, ktorý vonku bol už v horúčkovitom kvasení, tí, čo strávili noc pri kyriakských a gasturských cestách, a ohromné masy, ktoré V ustavičnom vybuchcvaní spevov vystupovaly k svätému vŕšku, si akiste myslia, že ide o krst nejakého korf-ského, albánskeho alebo talianskeho dieťaťa. Nemohla zadržať unavený radostný úsmev. A teraz vyčerpaná, so strhanou tvárou, s rozrušeným srdcom a rozumom hľadela novými očami na konajúci sa obrad. Videla, že prior dýchol tri razy vo forme kríža na tvár dieťaťa v symbole oživujúceho ducha a urobil palcom ten istý znak na čele a na hrudi, aby sa stalo chrámom božím. A keď prior dal dieťaťu do úst soľ, symbol múdrosti, keď Vyslovil trojnásobné odrieknutie sa diabla a odložil fialovú štólu, odznak

219

smútku, aby si vzal na znak radosti bielu, Arianna konečne pochopila celú cenu svojho skutku. Zabudla na seba, aby slúžila. Bude prijatá medzi „Služobnice Krista-Kráľa" ? To, čo vykonala v tej noci delíria, v kryptovej atmosfére, pred príšerou ženy plačúcej nad svojimi spomienkami, zdá sa jej snom. Potom, prežívajúc ďalej svoje irreálne dobrodružstvo, zavolala k Sibyle priora... A teraz, po splnení svojho sľubu, čo urobí chorá?

Zachvela sa. Cíti horúčku, ale nemôže už siahnuť po utišujúcich prostriedkoch: jej srdce by to neznieslo. Stará cigánka z Albaizinu sa nemýlila. Ale to obludné a lyrické objatie, ako náprava všetkých jej objatí vášne a smysel-nosti, jej konečne dáva netušenú istotu, že potešila niekoho. Prečo má to objatie byť posledné v jej kariére? Stará cigánka aludovala na ňu ako na umelkyňu či ako na ženu? .... Znova sa zachvela. V srdci cíti znepokojujúce pichanie. Pôjde si odpočinúť po slávnosti. Chce byť prítomná na obradoch; veď či nemá spievať Magnifiicat? ... Ale udrží ju jej úbohé srdce? Usmiala sa pútnikom, čo ustavične vstupovali do kostola: Albánci, Epirčania, Gréci, Taliani, cudzinci každého druhu a veku, mladíci, študenti zo Všetkých krajín. Pozrela sa na Krista, ktorý roztváral náručie ľudskej bezradnosti a nádeji. Zdalo sa jej, možno pre hru sVetiel, že jej dáva znamenie. Ako kedysi...

Kostol, vyzdobený do biela a do zlata na nastávajúcu slávnosť, s ožiarenými oltármi a lesklými svietnikmi, vyzeral ako nevesta v deň svadby. Podprior a dvaja pátri dávali sVäté prijímanie procesiám veriacich. V ten deň, zasvätený veličenstvu Krista-Kráľa, všetci chceli byť duchovne spojení s mučeníkom. „Posledný svätý" napĺňal svojou prítomnosťou celý kostol.

Pred oltárom páter prior v kňazskej póze ako víťazný monarcha Grálových rytierov s kalichom v ruke dvíhal bielu Hostiu nad kľačiaci zástup. Ecce agnus Dei..

i) Hľa, Baránok boží...

220

Slnečný lúč padol na Hostiu a na zlatý kalich. Organ znie trasľaVo, ako by hral prelúdium k zázraku. Potom sa otvára vstup na hviezdnaté chodníky tajomstva.

V duši jej spievala svieža, nikdy nezakúsená radosť: zvesť o hmatateľnom vydobytí skutočnosti. Často nejaká pravda, ktorú ukrývame sami pred sebou roky a roky, pomáha nám žiť a zbadáme to iba Vtedy, keď sa jej definitívne zmocníme.

Páter prior prechádzal s pozdvihnutou Hostiou pred radmi kľačiacich veriacich. To čerstvá a čistá voda z božského potoka ovlažuje masy duší.

Dverami, otvorenými na priestranstvo, kde sa hmýrila netrpezlivosť, vstupovaly prúdy ľudí, hrnúcich sa k spo-vedelniciam a k oltárom. Kostol mal hrdinský výzor šťastných dôb, keď ľudstvo si Vedelo vysvetliť tajomstvá božie. A ustavičný šum modlitieb, ľahké akordy organa, vôňa kvetov a kadidla, stávaly sa mnohými túžbami po nekonečnu.

Arianna zatvorila unavené oči: mihalnice má ako z olova. Zdá sa jej, že sa kostol každú chvíľu pustí letieť ako-čosi irreálneho. Cíti, že sa dusí: trocha vzduchu ju osvieži. S námahou vyšla a prešla pomedzi stĺpy pútnikov.

Cyprusy na priestranstve, nehybné a slávnostné, bdelý nad horúčkovito nepokojným davom. Vyhla sa skupine, ktorá obkľučovala starú zástavu Nederlandsche Eucharisti-che Bondu a priblížila sa k zábradliu, aby si vydýchla. Nebo sa čistilo z posledných ľahkých hmlí a ukazovalo kobaltový azúr. Pozdĺž kyriakskej cesty vystupoval z tône na slnko ohromný sprievod so zástavami, ktoré označovaly pluky rôznych národov. Z kalikiopulskej zátoky a z prístavov bolo počuť zmätený huk prichádzajúcich davov. Na Pantokratore, na Santi-Deca, na všetkých vŕškoch, ostrovoch a domoch boly Vztýčené zástavy a zástavky všetkých národov a všetkých farieb. Zvuky trúb dolietaly všade a rôznojazyčný spev sa valil údoliami. Hory prekypovaly veselosťou. Z každého chodníka, z gasturských a kyriak-

221

skych ciest sa ustavične vylievaly vlny davov a zapĺňaly priestranstvo okolo pomníka Krista-Kráľa a miesto, kde sa mala konať posviacka základného kameňa Hieronu, V doline, po boku Apolonu, ktorý ako by zdržoval svoje rozhorčenie v palácoch so zatvorenými oknami a terasami, slnkom zlátená kopula „Veže žiadostí" zahanbeno hľadí na toľký triumf. Čo robí V tejto chvíli Sibyla? Trojnásobné zatrúbenie na strieborné trúby ju razom zobudilo. Mená miest a krajín krájaly Vzduch, ako by svolávaly sily, pripravené na ideálny útok. A potom sa ako spevavé kadidlo zavlnil pruh hymny: „Vexila Christi Inclyta".

Znova sa zachvela. Je skutočne unavená; ako môže spievať Magnfificat? Darmo hľadá Anieku. Nijaká priateľská tvár v tom množstve elektrizovanom očakávaním. Cíti sa šťastná, že ju nikto nepozná; zdá sa jej, že takto lepšie poznáva seba. Hľadala znovu svoju mladú priateľku. Cíti sa zle, zdá sa jej, že sa dusí aj tu. To ozývanie sa spevov, hukot motorov, pískanie sirén, vrčanie vrtúľ, čo napĺňajú zem, more a nebo, ju omamujú. Chcela by si trochu odpočinúť; ale kde a ako? ... Srdce ju trápi nezvyklým spôsobom; bohužiaľ, nová kríza... Les zástav jej zatarasil krok. Prečo sa nemôže dostať k pomníku?

Blysol sa výkrik: „Nech žije kresťanská Európa!"

Horko-ťažko sa jej podarilo prejsť pomedzi dve krídla zástav. Poznala zástavu sdruženia Nueva Esipana, anglického sdruženia Blue Ccat Boys, talianskeho sdruženia Fucini a sdruženia Jeune France. A potom ďalšie... Je to tábor zástav, čo tvoria aleju, vzdávajúcu sa až k nebu. Skupina lietadiel, iskriacich na plnom slnku, zahrmela zvukmi mien diakona a kresťanskej Európy. Zástavy za-vialy, aby nasledovaly krídla. A zvuk trúb, zvony na Svätom Michale a nadšené výkriky odpovedaly sborom:

„Christus vincit, regniat, imperat..

S námahou prišla ku pomníku a klesla na posledný stupeň medzi akúsi korfskú starenu a albánskeho sedliaka. Cíti veľkú potrebu spánku.

222

Teraz nebo, zranené všetkým tým hukotom, má asi trhliny v azúre, pretože spúšťa ľahký dážď. Prečo ? A ako to, že to ostatní nebadajú? A kto ju volá tak jasne po mene? V skutočnosti nie si je ani taká istá, či sa nachádza na priestranstve pred Svätým Michalom alebo v jasnom, slnkom ožiarenom predmestí Albaizine. Tí, čo stoja okolo nej, nie sú asi pútnici, ale granadskí cigáni. Teraz istotne budú spievať nejakú cigánsku sborovú pieseň... A zatiaľ jej unavené srdce ju kolíše s nostalgiou habtaatery. Na vyschnuté pery sa jej znovu tisnú andalúzske rytmy a ritornely jej detstva v Svätom vrchu. Prečo idú spomienky jedna za druhou, ako by hľadaly prístav?

Na oblohe ďalšie lietadlá. Zasa trúbenie strieborných trúb a spev vôkol.

„Christus viäicit, regrajatj, iniperat..."

Teda sa naozaj nachádza vo Svätom Michale; poznáva aj akordy organa. Čoskoro príde Magnificat: ale ako spievať? Dlhé chvenia ju otriasajú celú. Má veľkú túžbu po slnku; a jednako je ho toľko na priestranstve. A teda prečo je jej tak zima? Cíti naozaj potrebu spánku ako Kundry... Občas pozoruje okolo seba podivné prebúdzanie sa tajomného sveta. Nevládze už nijako ani vstať ani zavolať niekoho. Hanbí sa upozorniť na svoju čudnú malátnosť blízku korfskú starenu; prichádza, ako toľké iné, ktovie odkiaľ... A či ona azda neprichádza z bieleho predmestia Albaizinu? Uhášala svoj smäd pri všetkých prameňoch. Poznala všetky cesty. Vie, kde ju tlačí topánka ...

„Christus vincit, ,regfn|at, imperiat..

Spevy sa zdajú byť žeravé. Vzduch zas ako magická pec. Ale kde sa skrýva Anieka? Nestojí už pred ňou s tým bielym plášťom a s tou iskriacou korunou ? A či sa Albert neodtŕha od pomníka a nejde k nej s roztvoreným náručím? „Mamička, prišiel som si pre teba..." A hľa, za ním, v skupine neznámych ide Dmitri, vysoký, chudý, bledý, so svojím čudným výzorom. Ale tých ostatných ne-

223

pozná: sú to živí či mŕtvi ? A koľko ich je, koľko ... Légia, armáda, národ, ríša... A všetci vychádzajú z veľkej brány, obitej hviezdami. Na akej hranici sa nachádza a kam ju strhuje ten prúd? Je to azda to „odinakiaľ"? Umiera teda, Bože môj ... Ach, čerstvú, čistú vodu!...

Hukot prichádza k nej ako dusený ťažkou hmlou. Maia dvíha kotvu na poslednú cestu? A spev, znejúci teraz už na ďalekom brehu, jej vraví sbohom ...

„Chrisítus vincit, regnat, im pera t..

Ale teraz, kto to (stojí pred ňou oblečený v bielom, so zraneným baránkom na pleciach?

„Telo je popol. Duša je nesmrteľné svetlo, ktoré z Boha vychádza a k Bohu sa vracia."

S námahou vstala, ale po niekoľkých krokoch padla na zem nehybná. A korfská starena to ani nezbadala.

Z tvŕdze výstrely z dela. Potom zvuky trúb, jasanie zvonov, triumfálne fanfáry a nadšený spev. A konečne výkrik, ktorý sa rozľahol všade: Nech žije kresťanská Európa!

Ktosi vrazil do Arianninho tela, ale nedbal na to. Albánsky sedliak mal akési tušenie a sklonil sa, aby sa na ňu pozrel. Okolo sa vytvorila prekvapená skupina. Kto je to? Omdlela či je mŕtva? Jedna žena ju poznala. Ochvíľu potom pribehla Anieka. S námahou sa pretlačila. Dvihla jej tvár, počúvala srdce a zahľadela sa na nebo, rozbúrené lietadlami a spevom.

Potom, nestarajúc sa o delírický dav, si kľakla: vzala svoj čierno-žltý šál „Služobníc Krista-Kráľa", položila ho Arianne na tvár a nechala odkryté oči, aby videla triumf veci, ktorej slúžila.

Koniec

224

OBSAH

Prvá časť: Dve vojská....................5

Druhá časť: Hodina temnôt........59

Tretia časť: Semeno v búrke.........115

Štvrtá časť: Zvesť o jari..........171