KATOLÍCKA AKCIA.

NAPÍSAL: DOC. DR. MICHAL SALATŇAY.

TRNAVA 1940,

VYDAL SPOLOK SVÄTÉHO VOJTECHA V TRNAVE 1940.

katolícka akcia so zvláštnym zretelom k hospodársko-sociálnemu a politickému životu.

Vydal Spolok sv. Vojtecha.

Nihil obstat.

Nr. 3898/1940

Imprimatur.

Tyrnaviae, die 11. Maii 1940.

Dr. Alexander Spesz censor.

Dr. Ambrosius Lazík

vicarius generalis

PREDSLOV.

Katolícka Akcia! Mnoho vravy, málo správy a posial i málo praxe.

Teším sa, že dielo, ktoré napísal p. univ. docent Dr. Michal Salatňay, chce tomuto nedostatku poradiť.

Zdá sa mi, že i poradí!

Staviam svoje nádeje na jasné pochopy a jasné pokyny, ktoré nám podáva. Ozajstnou akribiou zachycuje skutočnosť. Ani čo by bol už všetko vyproboval.

Dozviete sa, že Katolícka Akcia je apoštolátom laikov, ktorý má pohýbať a viesť všetky katolícke sily na všetkých poliach, aby sa nedostatkom doby odpomohlo. Má vnášať náboženskú vzpruhu a nevyčerpateľné poklady pravdy, spravodlivosti a lásky najprv do osobného života a potom i do verejného.

Vybrať si a vychovať elitu apoštolov laikov, mužov i žien, ktorí sa zapnú do hierarchického zariadenia Cirkvi a pod dozorom a vedením kňažstva stŕhajú okolo seba ostatných. Oni majú byť tým kvasom evanjelia, ktorý prenikne pomaly, ale iste každú vrstvu spoločnosti. Preniknú vierou a čnosťou celú kultúru sociálnu, hospodársku, ba i politickú. Stávajú sa soľou zeme a svetlom sveta (Mt. 5, 13-14). Účastníci kňazského úradu, ako sv. Peter píše: ,,Kráľovské kňažstvo" (I. Pet. 2, 9).

Sv. birmovanie, doplnok sv. krstu, uspôsobuje i laikov, aby milosťou Ducha svätého posilnení zastávali Cirkev. Aby vyznávali a bránili svoju vieru. Aby slovom a príkladom svojich bratov a sestry posilňovali. Aby podľa svojich síl pracovali na povznesení panovania Krista v každom obore. Aby sa stal zákon Boží pravidlom života jednotlivcov i štátov. Konečný cieľ je pokoj Kristov v kráľovstve Kristovom.

Program je univerzálny, na všetko siahajúci. Ako program Cirkvi. Prostriedky dáva možnosť a horlivosť.

Kto si čo len pozorne prečíta knihu p. doc. Salatňayho, oduševni sa za Katolícku Akciu. A začne niečo robiť. Kto však už koľko-toľko rozkýval, nájde nové cesty a chodníčky k cielu.

Toľko predsa poznamenám, že ani nemecké, ani francúzske, ani talianske príručky nevedia dôraznejšie vystihnúť vznešené myšlienky b. p. pápeža Pia XI., ako dr. Salatňay.

Skúste sami! Ale prečítajte a študujte celé dielo! Neobanujete!

Niektorý brat, kňaz, alebo dobromyseľný laik bojí sa Katolíckej Akcie. Počúvajú kdesi za plotom a škúlia cez škáry. Pravdaže sa im to celkom nepozdáva. Neiníoímovanost, ak nie ignorancia!

Zahryzni! Nie je to kyslé jabĺčko, ani tvrdý oriešok, ako si predstavuješ. Či byť apoštolom najvyšších záujmov človečenstva nie je pre teba tiež povinnosťou? A či nie je to i tvojou slávou?

Dr. Salatňay ťa poučí a uspokojí. Nový svet sa ti otvorí! Budeš vedieť a blažene cítiť, čo je to byť celým katolíkom. Podnikneš čo len niečo. A zdar ťa spraví horlivejším.

Preto knihu p. dr. Salatňayho čo najvrelejšie odporúčam.

Trnava, 14. mája 1940.

DR. PAVEL JANTAUSCH, biskup, ap. administrátor.

ÚVODOM.

V živote ľudskom nemôže byť nič vznešenejšieho a nič hodnotnejšieho ako je plnenie vôle Božej, lebo Ona je nielen začiatkom ľudského bytia, ale aj určovateľom spôsobu ľudského života a podľa ľudského života aj odplatiteľkou na večné časy.

Zo všetkého, čo je na svete, najhodnotnejšia je duša. V jej večnom spočinutí v Bohu je vlastne jediný správny a plný smysel života. Dokázal to Kristus obetou vlastného života na kríži za ľudské duše. Duše mal na mysli Boh, keď stvoril svet a určoval ho k dobru ľudí, duše mal na mysli najmä keď posielal svojho Syna na svet, aby vlastným utrpením posvätil a spasil čo už-už malo zahynúť. — V dôsledku tohto nemôže byť ani v ľudskom živote nič hodnotnejšieho ako je práca na spáse duší. To platí nielen o práci kňazov, ale aj o práci laikov. Nielen kňazi, ale aj laici majú pracovať na spáse duší svojich spolubratov, aby sme sa tak stali všetci všetkým spoľahlivou oporou a posilou na únavnej ceste životom k večnosti.

Táto príručka: Katolícka Akcia nemá a nechce byť ničím iným, ako stručným náznakom toho, že aj laici majú pracovať na posväcovaní svojich spolupracovníkov a to všade, kde sa len nachádzajú v každodennom živote; ďalej chce byť ukazovateľom spôsobu, akým majú laici vykonávať apoštoskú prácu.

Touto príručkou nemal som na mysli a nezamýšľal som vyčerpať všetko, čo pojem Katolíckej Akcie sebou nesie, najmä v praktickom živote. To by sa ani zachytiť nedalo, lebo Katolícka Akcia nie je nejakou strnulou formou, ale živým organizmom, složeným z ľudí a určeným pre ľudí. V podstate sa síce nemení, ale v spôsobe prevádzania, v aplikácii môže byť rozličná.

Zachytil som preto v tejto príručke to najzákladnejšie, čo má všeobecnú platnosť a čo sa dá aplikovať na všetky pomery.

Najprv som naznačil podstatu Katolíckej Akcie podľa definície Pia XI. Potom som naznačil vzťahy Katolíckej Akcie s náboženskými sdruženiami, s hospodárskym životom, so životom politickým. — Toľkoto v časti teoretickej.

V časti praktickej podal som v hlavných rysoch organizáciu Katolíckej Akcie, najmä, čo je v nej nevyhnutné a čo užitočné. Potom nasledujú úlohy, ktoré zastávajú: cirkevní asistenti, predsedovia a pokladníci vo výbore, v anketách, v študijných krúžkoch a na generálnom shromaždení.

Ak organizmus má byť živým a má dokázať plnú prácu, musí v ňom byť žijúca a životodarná duša. Preto som naznačil aj výchovu vedúcich a členov Katolíckej Akcie a to po stránke náboženskej, mravnej, intelektuálnej a sociálnej.

Nakoniec podávam niekoľko pápežských listov, ktoré sú pre objasnenie pojmu Katolíckej Akcie najdôležitejšie.

Cieľ, ktorý ma viedol pri písaní knihy o Katolíckej Akcii, je len ten, aby už konečne aj Slováci — hoci opozdene — poznali pravú tvár Katolíckej Akcie, jej nevyhnutnosť v dnešnom živote a aby sa ochotne, dobrovoľne zapojili do apoštolskej práce všetci ľudia dobrej vôle, aby sa sjednotili všetci katolíci a tak spoločne niesli zástavu Krista Kráľa vlastným životom a každodenne vždy pred a vždy ďalej, aby vôľa Božia sa stala pre nás jediným merítkom konania a najvyšším zákonom. Vtedy Boh bude s nami a my s Ním a vtedy požehnanie Božie bude nás sprevádzať. Vtedy si budeme smelo môcť povedať: Boh je s nami, kto proti nám čo zmôže!

Katolícki laici, už odznel hlas Najvyššieho Veliteľa-Krista, aby ste sa spojili v jedno telo s kňažstvom a tak spoločne postupovali a spoločne bránili záujmy Božie a cirkevné a rozširovali Kráľovstvo Kristovo v jednotlivcoch, v rodinách a v celom spoločenskom živote vôbec.

Kristus-Kráľ — naša spása! Nastúpiť do Jeho služieb!

N. B. Mal som v úmysle pripojiť aj ukážku štatútov, ale som od toho upustil, nakoľko o nich má rokovať biskupský sbor a potom schválené už budú uverejnené.

I Časť.

KAPITOLA I.

Pojem Katolíckej Akcie. Rozličný smysel slova.

Slová, ktorými vyjadrujeme idey, a mená, ktorými označujeme osoby a veci, nemajú vždy jeden a ten istý smysel.

Tak, povedzme, menom učiteľ označujeme každú osobu, ktorá utvára alebo rozširuje duševný obzor iných osôb alebo aj spoločnosti. Môže to byť aj študent alebo rodič. — To je učiteľ v širšom slova s mysle.

Ale slovo učiteľ má aj svoj vlastný smysel. Označuje sa ním osoba, ktorá má zvláštne štúdium a ktorá v dôsledku toho je poverená učiť určitému druhu učebnej látky a stanovenú kategóriu ľudí. — To je učiteľ vo vlastnom slova smysle.

Iný príklad: Pod slovom veliteľ sa rozumie každý, kto autoritatívne vystupuje, kto rozkazuje. V rodine je to otec, vo vojsku dôstojník alebo poddôstojník alebo aj vojak. — To je veliteľ v širšom slova smysle.

Vo vlastnom slova smysle veliteľom je ten, kto dosiahol presne stanoveného stupňa. Dôstojník, ktorý dosiahol toho stupňa a bol poverený primeranou funkciou, je veliteľom vo vlastnom slova smysle. Nemožno teda menom veliteľa označiť každého dôstojníka, aj keby bol geneTálom.

Aj meno katolícka akcia môže mať viacero smy-slov. Sv. Otec Pius XI. sám hovorí o Katolíckej Akcii vo vlastnom smysle,[1] o Katolíckej Akcii ako takej,[2] o Katolíckej Akcii oficiálnej,[3] na rozdiel od katolíckej akcie v smysle širšom ako pomocnom diele [4] Katolíckej Akcie.

V smysle širšom katolícka akcia je každá činnosť alebo dielo, ktoré konajú katolícki laici — ako jednotlivci — alebo katolícka spoločnosť podľa smerníc náboženstva katolíckeho.

Tak katolík, ktorý sa modlí, prijíma sv. sviatosti, účastní sa s v. omše a pod., prevádza katolícku akciu. — V tomto smysie katolícka akcia je akciou sebaposväcovania.

V smysle užšom katolícka akcia je činnosť alebo dielo laikov, vykonané podľa smerníc katolíckych so súhlasom cirkevnej autority, ale ktoré má za cieľ apoštolát (posväcovanie druhých).

Tak, povedzme, katolícky učiteľ, ktorý v shode s požiadavkami katolíckeho náboženstva sa usiluje duševne aj telesne pomáhať žiakom, človek, ktorý koná duševné a telesné skutky milosrdenstva, kto organizuje mládež, aby ju vychovával, spoločnosti, ktoré bojujú proti verejnej mravnosti, proti zlej tlače, proti zlým filmom . . ., prevádzajú katolícku akciu v užšom smysle.

Ale to nie je ešte katolícka akcia v tom smysle, ako ju mal na mysli sv. Otec Pius XI. To nie je katolícka akcia vo vlastnom slova smysle.

V smysle vlastnom Katolícka Akcia je organizovaná činnost laikov,[5] ktorú konajú nielen s cirkevným schválením, ale aj z priameho poverenia Cirkvi,[6] pod jej priamou závislosťou [7], a podľa pravidiel, ktoré ona predkladá a sankcionuje.

V tomto smysle Katolícka Akcia — označovaná veľkými písmenami — je organizácia, inštitúcia, ktorá vykonáva apoštolskú prácu. Podobnými organizáciami sú: vojsko, Hlinková garda, skauting ...

Kto teda chce prevádzať Katolícku Akciu, musí byť členom organizácie Kat. Akcie, musí sledovať jej ciele, konať podľa jej smerníc a z jej poverenia.

Definícia Katolíckej Akcie.

Aby sa predišlo nedorozumeniam v ponímaní Katolíckej Akcie, itreba poznamenať, že na Katolícku Akciu sa možno pozerať z dvojakého zorného uhla:

a) ako na organizáciu — konkrétnu formu,

b) ako na ideu, podstatu — abstraktný pojem.

Tento rozdiel robili aj pápežovia.

a) Konkrétna forma.

Katolícka Akcia vo svojej konkrétnej forme nie je novou organizáciou, novou inštitúciou. Nie je namierená proti doterajším katolíckym organizáciám. Nechce ich ani nahradiť alebo pohltiť, ale nie je im ani podriadená. Je stabilná inštitúcia, ktorá sdružuje všetky katolícke diela, dosiaľ jestvujúce, —ktorých udržovatelmi a propagátormi sú katolícki laici, tieto zlaďuje a organizuje preto, aby činnosť všetkých katolíckych síl bola v shode so smernicami pápežskými a tak sa zapojila do apoštolskej práce Cirkvi podľa určených pravidiel.[8]

Cirkevná hierarchia v princípe vždy riadi činnosť Katolíckej Akcie. Vo farnosti je to farár alebo iný kňaz, poverený biskupom; v diecéze je to biskup; v národe alebo v štáte biskupský sbor.

Katolícka Akcia tu vystupuje ako činiteľ sjednocovací, ako činiteľ jednoty.

b) Podstata (idea, konštitutívny princíp).

Katolícku Akciu v jej podstate, totiž so všetkými podstatnými prvkami,[9] v jej plnosti definoval z vnuknutia Ducha sv.[10] sám sv. Otec Pius XI. vo svojej reči ku katolíckym spolkoan v Ríme dňa 19. IV. 1931 takto: „Katolícka Akcia je účasí laictva na hierarchickom apoštoláte Cirkvi".[11]

Štyrmi slovami sú označené podstatné prvky Katolíckej Akcie. Tie sú:

Účasť laictva na hierarchickom apoštoláte.

Bez týchto prvkov alebo bez niektorého z nich nemôže byť reči o Katolíckej Akcii vo vlastnom slova smysle.

Aby nejaká organizácia bola ozaj organizáciou Katolíckej Akcie, musia byť v nej zastúpené všetky zmienené prvky.

V týchto podstatných prvkoch sa Katolícka Akcia nemení, aspoň nie v princípe. To, pravda, neznačí, že Katolícka Akcia je nejakou mŕtvou organizáciou, ktorá by bez ohíadu na zmenené okolnosti miesta, času, osôb, vecí a potrieb ostala nehybnou. Nie.

Svojou vonkajšou formou, štruktúrou, prostriedkami a spôsobami práce v bližších cieľoch sa prispôsobuje zmeneným okolnostiam. Ale v princípe, vo svojich podstatných prvkoch ostáva nezmenená.

Pre dokonalé poznanie plnosti Katolíckej Akcie treba poznať pravý smysel jednotlivých podstatných prvkov.

KAPITOLA II.

Účasť...

„Katolícka Akcia je účasf... na hierarchickom apoštoláte ..."

Čo značí slovo brať účasť?

Slovo účasť, brať účasť zahrňuje v sebe pojem časti. K pojmu časti sa žiada zasa nevyhnutne pojem celku. Časť aj celok sú tej istej prírody.

Ak je Katolícka Akcia časťou, vtedy celkom je hierarchický apoštolát. Tento je hlavným činiteľom. Ináč to ani nemôže byť, lebo Ježiš Kristus sveril apoštolskú prácu, ktorou je oslava Boha a spása duší, jedine apoštolom a ich nástupcom.[12]

Z tejto skutočnosti plynú tieto dôsledky:

a) Katolícka Akcia je toho istého charakteru ako hierarchický apoštolát.

b) Cieľ Katolíckej Akcie je ten istý ako cieľ Cirkvi.

c) Katolícka Akcia je celkom podriadená iba cirkevnej autorite.

a) Katolícka Akcia je toho istého charakteru ako hierarchický apoštolát.

Je isté, že s Cirkvou od jej začiatkov pracovali a pracujú aj teraz na sláve Božej a spáse duší, ako jednotlivci, tak aj rozličné inštitúcie, ktoré sa venujú nielen sebaposväcovaniu ale aj práci apoštolskej. Predsa však, keď aj oceníme a vyzdvihneme hodnotu ich práce, nemožno o nich povedať, že by boly integrálnou časťou pastoračnej služby, ako je Katolícka Akcia.[13] Činnosť jednotlivcov a inštitúcií, stojacích mimo Katolíckej Akcie, plynie z lásky k Bohu. Táto činnosť laikov je apoštolátom privátnym.

Činnosť laikov, sdružených v Katolíckej Akcii, je činnosťou verejnou a oficiálnou. Katolícka Akcia vykonáva svoju činnosť z priameho poverenia, z úradnej delegácie Cirkvi. V Katolíckej Akcii nekonajú jej členovia prácu oddelene, izolovane od Cirkvi, ale robia ju ako jej časť v spojení s Cirkvou. Týmto oficiálnym mandátom sa dostáva Kat. Akcii veľkého vyvýšenia, lebo jej činnosť na spáse duší je vlastne činnosťou Cirkvi.[14]

O tejto vznešenosti laického apoštolátu hovorí Pius XII. v enc. Summi pontificatus veľmi výstižne: „Táto spolupráca laictva s kňažstvom odhaľuje vo všetkých triedach, vo všetkých kategóriách, vo všetkých skupinách vzácne sily, ktorým je sverená taká úloha, že vznešené a verné duše nemohly by si žiadať ešte vyššej a radostnejšej. Táto apoštolská práca, vykonávaná v duchu Cirkvi, takrečeno posväcuje laika, činí z neho služobníka Kristovho", ako to objasňuje sv. Augustín týmito slovami: „Keď počujete, moji bratia, hovoriť Krista: Kde som ja, tam bude aj môj služobník", nemyslite pritom len na dobrých biskupov a kňazov. Aj vy, svojím spôsobom, buďte služobníkmi Krista dôstojným životom, udeľovaním almužien, ohlasovaním Jeho mena a Jeho náuky tým, ktorým len môžete, aby každý otec rodiny už z toho mena poznal, že sa má chovať k svojej rodine s otcovskou dobrotivosťou. Má všetkých svojich napomínať, poučovať, povzbudzovať, napravovať; má byť k nim dobrosrdečný, ale nesmie zabúdať ani na disciplínu. Takto bude vykonávať vo svojom dome úrad kňazský, ba — určitým spôsobom — aj úrad biskupský, súc služobníkom Kristovým tu, aby večne bol s Ním".[15]

Nadprirodzený charakter Katolíckej Akcie jasne vyplýva zo slov sv. Otca Piusa XI., že totiž definíciu Kat. Akcie podáva nielen po dobrom uvážení, ale priamo z vnuknutia Ducha Sv.[16]

Katolícka Akcia sa stáva takto „ramenom" Cirkvi, ako hovoril Benedikt XV.[17]

Katolícka Akcia vypomáha Cirkvi v jej vlastnom pastoračnom úsilí a ho zdokonaľuje.[18]

Cirkev bola zriadená, aby pokračovala v apoštolskom diele Kristovom. To je jej pravý smysel. Ale toto pokračovanie v Kristovom apoštoláte nie je nič iného, ako vlastný život Cirkvi. Cirkev je totiž mystickým telom Kristovým, ktorého hlavou je Kristus sám. Je to teda vlastne život Kristov, ktorým žije Cirkev.

No týmto telom nie sú len kňazi, ale aj laici. Obe tieto skupiny, hoci sú rozdielne, žijú jedným životom Kristovým. Kto však žije, nežije len, aby žil, ale aby aj oživoval. V tele je nemožný iný proces života ako ten, že kto žije, kto život prijíma ako úd, musí k životu aj prispievať, život dávať. A keď život v Cirkvi je nadprirodzený, keď je to život Kristov, údy spoločného mystického tela Kristovho sú povinné dávať tento Kristov život. Tými údmi sú aj kňazi aj laici. A ten život dávať je vlastne Kristov apoštolát. Je to teda jeden a ten istý apoštolát v Cirkvi a v Katolíckej Akcii, len rozlične prevádzaný.

Aj konkordáty, uzavreté za Pia XI., vyznievajú vždy v tom, že sloboda Katolíckej Akcie sa berie za integrálnu časť slobody cirkevnej.

b) Cieľ Katolíckej Akcie je ten istý ako cieľ Cirkvi.

Katolícka Akcia „doplňuje" určitým spôsobom pastoračnú službu. Z toho logicky plynie, že cieľ Katolíckej Akcie a pastoračnej služby Cirkvi je ten istý. Sv. Otec Pius XI. to potvrdzuje. Výslovne hovorí, že cieľ Katolíckej Akcie nelíši sa od božského poslania, ktoré bolo sverené Cirkvi a jej hierarchickému apoštolátu.[19] Apeluje na katolícku Akciu, aby pomáhala vyplniť medzery v kňazských radoch.[20] Pole pôsobnosti Kat. Akcie stotožňuje s poľom hierarchického apoštolátu,[21] ba výslovne hovorí, že cieľ Kat. Akcie „stotožňuje sa so samým cieľom Cirkvi: pokoj Kristov skrz vládu Kristovu".[22] Teda totožnosť programov.

Poslaním Cirkvi je spása duší. Boh to chce, aby všetci ľudia boli spasení; Boh „chce, aby všetci ľudia boli spasení a prišli k poznaniu pravdy".[23] Ale Boh to žiada nielen od Cirkvi, ale aj od ostatných kresťanov, ktorí nie sú kňazmi. Chce, aby ľudia dosiahli spasenia aj pomocou ľudí-laikov.[24] Aj tu je jasná totožnosť programu Cirkvi a laictva, podriadeného Cirkvi.

Jednou z vlastností Božích je všadeprítomnosf. Ale nemožno sa uspokojiť len s poznatkom o všadeprítomnosti Božej. Ona musí mať svoje odôvodnenie, svoju príčinu. A táto príčina väzí v samej podstate Boha, že je totiž bytosťou absolútne dokonalou, preto milovania hodnou.

Boha má poznať a milovať každý, a to všade a vždy. Toto je pravý smysel všadeprítomnosti Božej. To si žiada podstata Božia a predovšetkým na to bola Cirkev zriadená. V tomto poslaní má Katolícka Akcia pomáhať Cirkvi.

Teda Katolícka Akcia nie je len akousi vonkajšou činnosťou, ktorá by len pripravovala to potrebné a podstatné k vlastnej apoštolskej práci, k práci kňazskej ako je, povedzme, práca kostolníka, kostolného otca. Nie. To je prevádzanie diela samého. To je výpomoc, to je doplnok vlastnej činnosti Cirkvi.

Lev Xľll. hovorí o katolíckych spolkoch, že sú pre kňažstvo „pomocnými družinami na obhajobu a obranu katolíckych záujmov".[25]

Pius XI. zas hovorí o Kat. Akcii, že je službou a pomocou, danou Cirkvi, aby mohla „splniť integrálne svoju pastoračnú úlohu".[26] Katolícka akcia je z vôle Božej určená na to, aby spolu s kňazmi bránila česť Boha, práva náboženstva a Cirkvi.[27]

Všetky tieto výroky naznačujú, že Katolícka Akcia nie je len akýmsi prídavkom, ale že je cirkevnou výpomocou tak, že bez tejto by Cirkev nemohla cele splniť svoje poslanie.

Boh bude všade poznaný a všade milovaný; záujmy Božie a cirkevné budú všade chránené len vtedy, keď laici roznietia lásku k Bohu a keď Božie a cirkevné záujmy zasa laici budú brániť všade, kde sa len pohybujú, aj tam, kam kňaz nemá prístupu.

Rozmnožiť obete oltára obetami života a práce, rozmnožiť modlitby a spevy modlitbami a spevmi života a práce a tak sa zapojiť do služby Božej, ktorá by bola Jeho najväčšou chválou, toto je doplňujúca úloha Kat. Akcie v Cirkvi. Toto je doplnenie Cirkevného apoštolátu.

Preto, ak má byť nejaká činnosť činnosťou Kat. Akcie, musí byť — v medziach možnosti v najintímnejšej shode s povahou a cieľom hierarchického apoštolátu.

c) Katolícka Akcia je celkom podriadená iba cirk. autorite.

Ďalší a najdôležitejší význam slova účasť je závislosí.

Časť totiž závisí na celku. Katolícka Akcia teda závisí priamo a podstatne na vyššej organizácii, ktorou je Cirkev, na činnosti biskupov a kňazov. Členovia Kat. Akcie nemôžu vykonať činnosť ľubovolne len podľa svojho spôsobu. Podliehajú hlavnému činiteľovi: cirkevnej hierarchii.

Je to prirodzené. Veď Kat. Akcia je v „službe" Cirkvi, „pomáha jej", aby mohla cele vykonať svoje pastoračné poslanie.[28]

Prirodzeným dôsledkom je, že ten, kto je v službe, kto vypomáha druhému, musí mu byť podriadený, musí sa riadiť jeho smernicami.

Katolícka Akcia je vhodným „nástrojom"[29] v rukách Cirkvi pre každý druh apoštolskej práce. Ale nástroj sám o sebe je pasívnym prvkom. Do práce musí byť zapojený, v nej riadený a kontrolovaný, slovom podriadený hlavnému činiteľovi, ktorým je Cirkev.

Toto vyslovil aj Pius XI. slovami: „Účasí .. teda činnosť nie roztrieštená a ľubovoľná, ale podriadená hlavnej činnosti biskupov a kňazov".[30]Celá závislosť Kat. Akcie na cirkevnej hierarchii plynie ďalej z jej charakteru a cieľa podstatne náboženského. V náboženských otázkach totiž jedine Cirkev je oprávnená dať Kat. Akcii svoj mandát a svoje úpravy,[31] lebo jedine ona bola poverená týmto vysokým poslaním.[32] Tu nemá čo hovoriť štát ani nijaká iná, či už súkromná alebo verejnoprávna inštitúcia svetská.

Katolícka Akcia je nazvaná „opravdivým apoštolátom"[33] Ale mimo Cirkvi nie je možný opravdivý apoštolát, lebo tento má za cieľ, okrem slávy Boha, spásu duší. A táto je nemožná mimo Cirkvi.

Katolícka Akcia je opravdivým apoštolátom len preto, že prevádza myšlienku Cirkvi, teda že koná ako jej vlastný úd, lebo len prostredníctvom Cirkevnej hierarchie dostáva sa jej božského pôvodu a poslania.[34]

Keď sa Katolícka Akcia delí o tú istú prácu s Cirkvou — s určitou výhradou — musí sa predovšetkým na túto prácu uschopniť — musí mať určitý potenciál. — Tento potenciál môže dostať jedine od Cirkvi, a to ako vzhľadom na jej existenciu, tak aj vzhľadom na jej funkciu.

Čo do cieľa, ktorý má dosiahnuť, tiež plne závisí na Cirkvi, lebo bez jej priamej účasti a stáleho vedenia Katolícka Akcia by riskovala, žeby sa stala skôr inštitúciou pohanskou ako cirkevnou, a tak by sa minula cieľa.[35]

Táto bezvýhradná závislosť Kat. Akcie na cirkevnej hierarchii je špeciálnou charakteristickou známkou, bez ktorej by nemohla byť Kat. Akciou, lebo by stratila dôvod pre svoje jestvovanie.[36]

Keby niektorá náboženská organizácia odoprela dať svoje služby bez výhrady cirkevnej hierarchii, prestala by byť Katolíckou Akciou, lebo by prestala byť živým údom celého organizmu, a to aj vtedy, keby ináč bola celkom v službách štátu.

Charakteristikou Katolíckej Akcie je, že má nielen cirkevné schválenie svojej činnosti, ale že Cirkev ju k účasti na pastoračnej práci výslovne pozvala,[37] aby mala na nej priamo určitý podiel, že je do pastorácie oficiálne poslaná. Je to teda služba prikázaná.

Práve týmto poverením sa Kat. Akcia takrečeno včleňuje do cirkevnej hierarchie; nastáva medzi ňou a Cirkvou organické spojenie, aké je medzi údom a telom, medzi konárom a trupom stromu.[38]

Ale existencia funkcie a údu je plne závislá na tele, ako je plne závislý konár na trupe stromu. Tak aj Kat. Akcia vo svojej existencii musí byť celkom a bez výhrady podriadená cirkevnej autorite, aby mohla byť Kat. Akciou vo vlastnom slova smysle; musí byť organicky spojená s cirkevnou hierarchiou: „prijať, čo ona učí a vykonať, čo ona rozkazuje".[39]

Na základe oficiálneho mandátu nastáva špecifický rozdiel medzi činnosťou kat. laikov — ako takých — a medzi činnosťou kat. laikov, nakoľko sú títo spojení s cirkevnou hierarchiou. Týmto mandátom a delegáciou sveruje hierarchia členom Kat. Akcie istú iniciatívu a v ich oblasti pôsobenia ponecháva im zodpovednosť.

Pole pôsobnosti Katolíckej Akcie je určené sviatostnou uspôsobenosťou laikov.

Samotné slovo „hierarchický" (apoštolát) z definície: „účasť laikov na apoštoláte hierarchickom", naznačuje dve veci: a) apoštolát laikov je vlastne apoštolskou prácou Dvanástich, v ktorej pokračuje cirkevná hierarchia; b) apoštolskú prácu konajú laici v úplnej závislosti na hierarchii.

Ale hoci ja Kat. akcia v službe Cirkvi, hoci koná na výzvu Cirkvi, z jej priameho poverenia, hoci je podriadená Cirkevnej autorite, od ktorej dostáva vyššie úpravy, neprestáva byť predsa dielom laikov.[40] Kat. Akcia je vlastná práca laikov, ktorú konajú na vlastnom mieste, vo vlastnej hodnosti a funkcii laikov, vo vlastnom prostredí, ktorého mentalitu a ašpirácie poznajú a ktorého rečou hovoria. „Kat. Akcia v spojení s cirkevnou hierarchiou je vecou laikov".[41]

Z toho nasleduje, že člen Kat. Akcie sa nemá ani nemôže považovať za člena hierarchie. Nemusí prijať nijaké svätenie, čím by bolo naznačené, že ho Cirkev poverila verejnou a oficiálnou funkciou. Opačne. Veď práve svätenie odlišuje laika od kléru.[42] Keby teda členovia Kat. Akcie prijali svätenie alebo aspoň tonzúru, prestala by byť Kat. Akcia akciou laickou. Tým by bol odstránený jedon z podstatných prvkov Katolíckej Akcie.

KAPITOLA III.

Laictvo...

(Vykonávatelia Katolíckej Akcie.)

Duševným potrebám moderného sveta nestačí zadosťučiniť sama cirkevná hierarchia. Preto apeluje na laikov,[43] ako to robievali už predtým aj apoštolovia,[44] aby jej pomáhali pri získavaní a posväcovaní duší a stratených pozícii.

Čo sa má rozumieť pod pojmom laictvo? Kristus sám určil, aby v Jeho Cirkvi — čo do cirk. moci — boh dve skupiny členov: členovia Cirkvi učiacej [45] klérus — a členovia Cirkvi poslúchajúcej — laici.[46]

Na základe tejto vôle Božej rozdeľuje aj can. 107 členov Cirkvi na klérus a na laictvo.

Klérus je pokračovaním Dvanástich vyvolených;[47] do ich rúk Kristus sveril svoje záujmy, aby v Jeho mene vystupovali a konali.[48]

Podľa can. 108, § 1. pod klérom rozumejú sa všetci tí, ktorí sú poverení službou Božou buď nižším alebo vyšším svätením, alebo ktorí prijali aspoň tonzúru.

Laici sú zas všetci ostatní členovia Cirkvi, ktorí neprijali nijaké svätenie, ani tonzúru.

Tento dvojitý stav: — klérus a laictvo — je z Božej vôle. Ale can. 107 hneď dodáva, že aj klérus aj laici môžu byť rádoví (religiosi). Ide tu zrejme o tretí stav, ktorý, pravda, nie je pôvodu Božieho, ale cirkevného, je to stav rádový.

Rádoví sú veriaci, ktorí žijú stále spoločným životom v nejakom inštitúte, uznanom Cirkvou a ktorí sú povinní na základe složených sľubov zachovávať nielen príkazy — ako všetci členovia Cirkvi — ale aj evanjelické rady: chudobu, čistotu a poslušnosť.[49]

Aj títo veriaci, ak nie sú kňazmi, ani neprijali tonzúru, sú tiež laici. Takí sú, povedzme, školskí bratia, frátri vo všetkých rádoch a všetky rehoľnice.

Z týchto troch druhov členov Cirkvi: kňazi svätskí aj rehoľní, rehoľníci nekňazi a všetky rehoľnice, ani jedni nie sú tí, o ktorých hovoril sv. Otec Pius XI. v definícii o Kat. Akcii: „Účasť laikov ..."

Vykonávateľmi Kat. Akcie sú členovia kat. Cirkvi, ktorí nie sú ani kňazi svetskí alebo rehoľní, ani rehoľníci nekňazi, ani rehoľnice.

Tým nie je povedané, žeby kňazi, rehoľníci a rehoľnice nemali alebo nemohli mať nijaký vzťah a nijaké úlohy a povinnosti v Kat. Akcii, alebo že by funkcie kňazov a rehoľníkov zriadením Kat. Akcie stály sa bezvýznamnými, alebo aspoň že by stratily na svojom význame. Nie.

Cirkvi, kňažstvu bolo sverené dielo kríža, ono bolo poverené niesť „zástavu Kráľa". V ňom je zahrnutá nádej celého sveta. Len o kňažstve možno povedať s autorom „Nasledovania": „Grande mystérium et magna dignitas sacerdotum, qui-bus dátum est, quod angelis non est concessum".

Kňazom je daný kľúč od nebeského pokladu. Kňazi vykonávajú vznešenejšie funkcie ako je činnosť Kat. Akcie a do istej miery to možno povedať aj o činnosti rehoľníkov. Na tomto vznešenom poslaní Cirkvi Kat. Akcia berie len účasť. Teda činnosť Kat. Akcie je činnosťou nižšou, len ako prostriedok, daný Duchom sv. Cirkvi, aby táto vedela čeliť duchovným potrebám moderného sveta, aby už mala pripravenú cestu na príchod Spasiteľa.[50]

Katolícka Akcia nie je absolútnym ideálom, ale ideálom relatívnym.[51]

Kňazi a rehoľníci nekňazi nie sú vylúčení z Kat. Akcie. Naopak, majú tam významné poslanie.[52]

Čo bolo povedané o kňazoch rehoľníkoch, platí rovnako aj o všetkých inštitúciách a dielach, ktoré sú charakteru kňazského alebo rehoľného, ktorých správa a funkcie nemôžu byť sverené do rúk laikov. Práca týchto inštitúcií a diel, hoci by aj bola prácou apoštolskou, predsa nie je prácou Katolíckej Akcie. Tak isto aj inštitúcie aj diela samé nie sú inštitúciami a dielami Katolíckej Akcie.

Ale sú aj práce a diela, ktorých vykonávaním a správou môžu byt poverení laici, ako sú na príklad domy kresťanskej výchovy, sirotince, internáty a pod. Tieto konajú bezpochyby dôležitú apoštolskú prácu. Ale ak sú spravované kňazmi alebo rehoľníkmi, už tým samotným faktom prestávajú byf dielami Katolíckej Akcie, lebo ako hovorí P. Lalande [53] „to je činnosť kňazov v laictve (vplyv na laikov); to nie je činnosť laikov".

Kto z laikov môže byť členom Katolíckej Akcie?

Otázka členstva v Katolíckej Akcii je veľmi dôležitá, lebo ide o to, či Katolícka Akcia je ustanovizňou, do ktorej majú prístup len vyvolení, alebo či tam majú prístup všetci laici bez rozdielu, či sa môžu stať členmi Katolíckej Akcie všetci laici.

Srovnajme Katolícku Akciu s Cirkvou.

Tak ako je Cirkev, aj Katolícka Akcia je z vôle Božej. „Boh sám reklamuje túto pomoc Katolíckej Akcie", hovorí Pius XI. Aj cieľ majú jeden, spoločný. Preto nemôže byť ani ich konštitutívny charakter rozličný. — No Cirkev je inštitúciou univerzálnou. Nikoho nikdy nevylučovala a priori. Nemôže teda ani Katolícka Akcia nikoho vylučovať. Každý tam má svoje miesto a každý nájde v nej aj svoj prídel práce.

Záležitosť kríža a krvi Kristovej, ďalej všetka kalvárska sejba nie je vecou len kňazov, ale aj laikov,[54] a to všetkých laikov, lebo s víťazstvom kríža stojí a padá spása všetkých. Ale kňaz nemôže sa dostať všade. A zasa nepriateľské pozície sú tak široké, že pár laikov tam môže ozaj málo vykonať. Preto proti masovému náporu nepriateľa na pozície kresťanstva musí byť postavený masový odpor katolíckych bojovníkov.

Sám sv. Otec Pius XI. sa výslovne domáha masovej akcie katolíkov s tým odôvodnením, že keď aj pre začiatok veľkých podnikateľských prác — a takou je aj práca za vec Božiu, — stačí „málo, ale dobrí", no predsa príde čas, kedy bude treba masy, lebo masa má svoju dôležitosť, ona jedine môže dobyť široké a solídne pozície.[55]

Konečne, načo dokazovať potrebu masovej Katolíckej Akcie? Kristus sám apeluje na potrebu spolupráce všetkých katolíckych laikov s Cirkvou, keď hovorí: „Iďte aj vy do mojej vinice".[56]

Teda všetci do práce, aj tí, ktorí nepracovali, ktorí „postávali záhalčive".

V povedomí plnej váhy týchto slov neprestáva ich zdôrazňovať znovu a znovu Jeho zástupca tu na zemi pápež Pius XI. slovami: „Katolícka Akcia musí byť činnosťou univerzálnou ..." všetkých katolíkov bez ohľadu na vek, pohlavie, sociálne podmienky, kultúru, tendencie sociálne a politické".[57] Túto spoluprácu zdôrazňuje ako povinnosť,[58] ba ide tak ďaleko, že obviňuje z hriechu toho, kto by odoprel spoluprácu.[59]

Z toho treba vyvodiť dôsledok, že dobrá vôľa veriacich, aby sa mohli stať členmi Katolíckej akcie, musí byť braná zvlášť do úvahy.

Ale aj keď Katolícka Akcia je povinnosíou všetkých katolíckych laikov, predsa nikto nemôže nikoho nútiť, aby sa stal členom Katolíckej Akcie. Táto ostane vždy len výzvou [60] k ľuďom dobrej vôle, nie rozkazom. Preto nemožno nikoho obviňovať z hriechu za to, že nie je členom Katolíckej Akcie, bárs možno ho obviňovať z hriechu, keď odoprie vôbec v akejkoľvek inej forme podporovať Cirkev v jej božskom poslaní.

Tým, že Katolícka Akcia je výzvou ku všetkým, nie je povedané, že by prijatie Katolíckej Akcie bolo bezpodmienečné. Túto konklúziu vylučuje už aj vznešené, ale pri tom nadmieru ťažké poslanie Katolíckej Akcie.

Záležitosť Božia, ktorú Boh sveril Cirkvi, je tak vznešená, že Boh sám prv, než by ju bol sveril hlave Cirkvi, Petrovi, sa presvedčil o spoľahlivosti osoby (Petra), do rúk ktorej mal svoju vec sverit. Tri razy sa pýtal Petra: ,,Petre, miluješ ma?"[61] Až keď sa presvedčil o jeho úprimnosti, sveril mu tak dôležitú úlohu.

Katolícka Akcia je účasťou na tom istom poslaní božskom. Preto aj u členov Katolíckej Akcie musí byť záruka. To tým viac, že v apoštolskej práci pracujú laici z priameho poverenia cirkevnej hierarchie, že berú na seba aj zodpovednosť[62] za svoju činnosť, a to zodpovednosť pred Bohom, Cirkvou a spoločnosťou.

Vzhľadom na tak vznešenú úlohu a vzhľadom na to, že Katolícka Akcia je len nástrojom v rukách Cirkvi, je bezpodmienečne treba, aby ako nástroj bola uspôsobená k takej veľkej úlohe, ak má byť nástrojom užitočným: Potrebuje milosti Božej, ktorú nikto nemôže dosiahnuť, ak nie je spojený s Cirkvou a s Kristom. Preto Pius X.[63] žiada od každého člena Katolíckej Akcie tieto duchovné vlastnosti:

a) živú a nezlomnú vieru,

b) čisté mravy,

c) apoštolského ducha,

d) opravdivú zbožnosť,

e) značnú znalosť náboženskej náuky,

f) úprimnú podriadenosť Cirkvi a Ježišu Kristu,

g) disciplinovanosť.

Tí, ktorí sú ozdobení týmito vznešenými vlastnosťamir sú opravdu elitou uprostred ostatných veriacich.

Katolícka Akcia je skutočne elitou a vzhľadom na jej vznešené poslanie ňou aj musí byť. Ale nie je elitou v tom smysle, že by si Cirkev vybrala určitú časť ľudí a ostatných vylúčila. Katolícka Akcia ostáva vždy výzvou ku všetkým bez výnimky. Ale nie všetci poslúchnu výzvu, aby sa stali uschopnenými bojovníkmi za vec Božiu.

Z toho je jasné, prečo Pius XI. raz hovorí a masovom katolíckom hnutí, inokedy zas výslovne o elite: „Takto sdružená .. . pod správou cirkevnej hierarchie ... elita katolíkov dostáva tým samým silného impulzu".[64]

A tak všetci katolícki laici bez ohľadu na sociálne, hospodárske a politické podmienky, bez ohľadu na vek a pohlavie sú povolaní do Katolíckej Akcie, ale nie sú všetci pribraní do nej, lebo mnohí nemôžu byť pribraní preto, že nechcú splniť podmienky sporiadaného katolíckeho života.[65]

KAPITOLA IV.

Hierarchia.

Katolícka Akcia je účasť laikov na hierarchickom apoštoláte.

Pojem slova hierarchia.

Etymologicky slovo hierarchia [66] znamená autoritu, svätú moc. Znamená .tiež osoby,[67] ktoré sa delia o moc nad určitou spoločnosťou, aby ju mohly spravovať. V našom prípade sú to: pápež, biskupi, kňazi a diakoni, ktorí sa delia o autoritu v Cirkvi, aby ju mohli spravovať tak, aby splnila svoje nadprirodzené poslanie.

Cirkevná hierarchia v širšom [68] smysle je dvojaká:[69]

a) posväcuje ľudí. Táto moc plynie zo sviatosti kňažstva (Ordo). Túto moc majú biskupi, kňazi a diakoni.

b) spravuje Cirkev. To je hierarchia jurisdikcie. O túto moc sa delia pápež a biskupi ako nástupcovia sv. Petra a apoštolov. Oba tieto druhy hierarchie Cirkvi ustanovil sám Boh.

Can. 108, § 3. hovorí aj o iných druhoch hierarchie. Sú to hierarchické stupne, ktoré Cirkev pripojila k hierarchii posvätenia (Ordo). Aj jurisdikcia čiastočne sa prideľuje ostatným členom kléru, hlavne tým, ktorí majú na starosti určitú časť veriacich v diecéze, teda farárom.

Pomer Katolíckej Akcie k hierarchii.

Po objasnení pojmu hierarchie prejdeme na pomer Katolíckej Akcie k hierarchii.

„Treba mať stále na pamäti", hovorí kard. Pacelli, „že Katolícka Akcia, súc vzhľadom na svoju vlastnú prírodu koordinovaná a podriadená hierarchii, prijíma od tejto (hierarchie) svoje poverenie a úpravy".[70]

Kto sa rozumie tou hierarchiou?

Je to pápež a biskupi.

Týmto dvom je podriadená Katolícka Akcia. Pápežovi, ako najvyššiemu predstaviteľovi Cirkvi, a biskupom, ako autoritám diecezálnym.

Ako je pápež najvyšším predstaviteľom Cirkvi, tak je aj najvyšším a svrchovaným predstaviteľom Katolíckej Akcie.

V diecéze zasa najvyššou autoritou je biskup-ordinarius. On je teda aj najvyššou autoritou Katolíckej Akcie v diecéze.

Je síce pravda, že iba nástupca sv. Petra — pápež — má plnú moc nad Cirkvou. Preto z vôle Božej moc biskupov je účasťou [71] na plnej moci pápežskej. Biskup je podriadený pápežovi. No zato biskupská moc nie je delegovaná od pápeža, ale „ordinaria" a bezprostredná, nie prostredečná, lebo medzi biskupom a veriacimi diecézy niet nijakej inej moci. Boh sám tak chcel, aby diecézy boly riadne spravované biskupmi.[72] A tak biskup menovaním nadobúda všetky práva, aby mohol spravovať diecézu. On je za jej spravovanie zodpovedný pred Bohom.

Keď je Kotolícka Akcia účasťou na hierarchickom apoštoláte a keď tou hierarchiou diecézy je sám biskup, jemu jedine je podriadená Katolícka Akcia. Len on je oprávnený v diecéze dať Katolíckej Akcii oficiálny mandát alebo ho odobrať; on je jediný kompetentný dať úpravy pre Katolícku Akciu vo svojej diecéze ako aj ľubovoľne organizovať Katolícku Akciu vo svojej autoritatívnej oblasti.

Katolícka akcia je činnosť laictva pod autoritou biskupa za spolupráce kňažstva".[73]

Teda k podstate Katolíckej Akcie náleží, aby bola hnutím diecéznym, úplne a cele podriadeným autorite biskupa a prostredníctvom biskupa pápežovi.[74]

Potreba hierarchie v Katolíckej Akcii.

Okolnosť, že Katolícka Akcia je činnosťou laikov v striktnom slova smysle, nevylučuje hierarchiu zo svojej práce. Už to, že Katolícka Akcia je vo svojom bytí a činnosti cele závislá na hierarchii, predpokladá aj jej účasť.

Ale charakter [75] Katolíckej Akcie a jej cieľ priamo vyžadujú účasť hierarchie ako nevyhnutnosť, ak Katolícka Akcia má stavať a nie rúcať.

Pius XI. výslovne o tom hovorí: „Apoštolát Katolíckej Akcie zaväzuje nielen laikov, ale aj kňazov.. . [76] u a na inom mieste hovorí, že na Katolícku Akciu „musia pozerať (duchovní pastieri) ako na vec, ktorá spadá do ich služby. . ."[77]

Úloha hierarchie v Katolíckej Akcii.

Podriadenosť Katolíckej Akcie hierarchii neznamená len cirkevnú suverenitu v otázkach duchovného života, ale znamená aj povinnosť, úlohu hierarchie voči Katolíckej Akcii.

Aká je tá úloha?

Všeobecnú líniu dáva kardinál Gasparri, keď hovorí o Katolíckej Akcii: „Katolícka Akcia nie je činnosťou riadiaco u v ráde teoretickom, ale je činnosťou výkonnou v ráde prakticko m".[78]

Hierarchia dáva príkazy, úpravy a mandát (poverenie).[79]

Mandát a úpravy, ktoré dáva hierarchia (biskup) laikom pre ich činnosť, majú sa stať majákom na každom rozcestí, totiž v každom sociálnom prostredí, kdekoľvek sa len katolícki laici nachádzajú a kde sú plány Stvoriteľského diela ohrožované. Preto je treba, aby tie smernice boly všade ta zanesené a potom, aby sa dbalo na to, aby boly v ich skutočnom znení uskutočňované.

Biskup, pravda, nemôže byť všade. Preto sveruje túto úlohu svojim delegátom, cirkevným asistentom.

Úloha cirkevných asistentov.

Na funkciu cirkevného asistenta — za predpokladu, že je ním kňaz [80] — treba pozerať s trojakého hľadiska, a to ako na:

a) kňaza,

b) reprezentanta hierarchie,

c) asistenta.

Cirkevný asistent:

a) Ako kňaz:

Kňaz, bárs je poverený špeciálnou funkciou, ktorú aj ne-kňaz môže zastávať, neprestáva byť kňazom. Kňazské povinnosti mu ostávajú. No poprednou úlohou kňaza je starost o duše, formovanie a výchova duší. A to nie je nič iného ako každodenná aplikácia príkazu Božieho: „Hlásajte evanjelium celému stvoreniu";[81] „iďte a učte všetky národy.. ." [82]

Pius XI. výslovne hovorí, že to je vlastnou službou kňazov, aby formovali duše členov Katolíckej Akcie podľa smerníc kresťanských, hlavne tých (členov), ktorí majú byť jej vedúcimi, lebo jedine tí, ktorí posvätením sa stali služobníkmi Kristovými a správcami tajomství Božích, majú potrebné prostriedky, ktoré majú prenášať na druhých"[83].

Formovanie charakteru a výchova duší v smysle kresťanskom je predpokladom pre Katolícku Akciu. Bez nej nie je možná ani jej existencia, nie to ešte jej rozkvet.[84]

Ale Boží príkaz: „Idte a učte..." znamená nielen učiť poznávať kresťanskú pravdu a učiť podľa nej žiť, ale znamená aj učiť kresťanskej pravde členov Katolíckej Akcie tak, aby oni učili poznávať a milovať Boha.

Slovom nielen formovanie duší, ale formovanie duší apoštolských, formovanie apoštolov. To si žiada povaha Katolíckej Akcie. Je totiž apoštolátom. Preto každý člen Katolíckej Akcie musí byť apoštolom, lebo ináč nemôže byť skutočným členom ten, kto by nebol apoštolom.

Ale byť apoštolom, predpokladá predvýchovu apoštolskú, tak ako byť vojakom predpokladá predvýchovu vojenskú alebo aspoň súčasnú výchovu vojenskú. Preto práve Pius XI. tak zdôrazňuje, že duchovní „musia sa starať o formovanie apoštolov".[85]

Táto práca, pravda, nie je charakteristickou známkou práce cirkevného asistenta, nakoľko viaže nielen asistenta, ale všetkých kňazov. Konečne rozsah tejto práce je tak veľký, že cirkevný asistent sa nemôže obísť bez pomoci druhých kňazov. Výhodu má len v tom, že má väčšiu a bližšiu príležitosť k tejto apoštolskej práci.

Túto prácu nemôže konať iný ako kňaz, aj keby bol cirkevným asistentom.

b) Ako reprezentant hierarchie:

Cirkevný asistent zastupuje a reprezentuje hierarchiu. V Katolíckej Akcii nevystupuje ako súkromná osoba, nerokuje v mene svojom, ale v mene hierarchie. Jeho zákroky sú zákrokmi hierarchie. Nevydáva vlastné smernice, ale stará sa, aby boly presne a verne dodržované a aplikované na konkrétny život.

Je dozorcom a ručiteľom za správnosť a vernosť podávania náuky katolíckej Cirkvi.[86]

c) Ako asistent:

Cirkevný asistent vo vzťahu ku Katolíckej Akcii ako k sdruženiu má byť najmä dušou sdruženia. Duša dáva život a ho udržuje. A tak cirkevný asistent má udržovať a zveľaďovať nadprirodzený život: zdôrazňovať živú vieru a mravné zákony. Má byť spojivom, putom jednoty v smýšľaní, má byť putom jednoty sŕdc, udržujúc a zveľaďujúc ustavične lásku členov medzi sebou svojím vlastným príkladom a svojou snahou; má odstrániť všetky nedorozumenia a hádky. Má byť putom jednoty vôle. Má byť putom jednoty v konaní, podľa slov Krista: ,,aby jedno boli ako Ty, Otče, vo mne a ja v Tebe, aby aj oni v nás jedno boli..."[87]

Teda byť cirkevným asistentom znamená podľa slov Pia XI. byť dušou sdružení, prameňom energií, hybnou silou apoštolátu . . .[88]

Nakoľko cirkevný asistent je k tejto službe vyvolený biskupom, nesmie mu do nej nikto, ani iný kňaz, zasahovať, hlavne nie do vnútornej organizácie Katolíckej Akcie.[89]

Pozerajúc s tohoto zorného uhlu na funkciu cirkevného asistenta, môžeme vyvodiť dôsledok, že on nie je vedúcim Katolíckej Akcie alebo určitej sekcie Katolíckej Akcie. Vedúcim je 1aik,[90] lebo je to dielo laikov.

Ale nakoľko je to dielo apoštolské, vyžaduje sa dozor nad ním a pomoc, aby apoštolským aj ostalo. No túto pomoc poskytuje laikom cirkevná hierarchia, resp. jej zástupcovia (cirkevní asistenti). Teda cirkevní asistenti v Katolíckej Akcii sú pomocníci laikov.[91] Sú dozorcami ich práce, aby bola skutočne katolíckou, aby bola ortodoxnou.[92] Za túto ortodoxnosť náboženských právd je pred Bohom zodpovedná hierarchia.

Keby teda určitá skupina Katolíckej Akcie podnikla niečo, čo by sa protivilo náuke Cirkvi a nariadeniam hierarchie, cirkevný asistent, ako reprezentant hierarchie, musí zakročiť a rozhodnutia anulovať.

Konkrétne: Cieľ Katolíckej Akcie je, aby na celom svete vládol duch Kristov. Ale svet — všeľudstvo — nie je kompaktnou masou, ktorá žije na jednom mieste a rovnakým spôsobom. Ľudia žijú v rozličných spoločenských a stavovských prostrediach.

V týchto prostrediach je duch Kristov buď úplne pánom situácie, lebo sa k nemu hlási len malý počet ľudí, alebo Kristus tam nemá vôbec miesta. Tým prostredím môže byť škola, robotnícka dielňa, vojsko, garda, športový klub, študentský spolok, mestský dom, okresný úrad, kaviarňa, plavárňa atď.

Do tých mnohých miest kňaz veľmi často nemá prístup, a to z mnohých dôvodov.

Kňaz vie, že požehnaním pre národ je, keď všade vládne duch Kristov. Ale zasa vie, že najväčším nešťastím je pre všetkých, a nešťastie zaľahne všade tam, kde Kristovu spravodlivosť a lásku nepoznajú a neuskutočňujú. Ale ten kňaz nevie, kde a nakoľko Kristov duch chybí, kde je a aká je potreba a nedostatok. Tu má vlastné pole laik-člen Katolíckej Akcie. Sem prenikajú laici; zistia potreby a nedostatky a na základe týchto poznatkov podávajú vlastné návrhy kňazom na to, čo by sa malo podniknúť.

Tu má slovo aj hierarchia. Ona je povolaná usúdiť súcnosť podaných návrhov a iniciatív. Buď ich príjme bez výhrady, alebo ich pozmení, alebo vôbec zavrhne. Zavrhnúf ich, pravda, môže len vtedy, keby boly v protive s náukou cirkevnou alebo s nariadeniami hierarchie.

Toľkoto o úlohe cirkevného asistenta, nakoľko sa berie do úvahy cieľ Katolíckej Akcie.

Pri tomto cieli alebo pri jeho realizovaní je nadmieru potrebné, aby aj laici, aj hierarchia (cirkevní asistenti) mali na zreteli všeobecné dobro a nie osobnú prestíž.

Spôsoby a prostriedky.

Nakoľko môže zasahovať hierarchia do prostriedkov a spôsobov, ktoré Katolícka Akcia používa pri uskutočňovaní vlastných cieľov?

Prostriedky sú dvojaké:

a) organizácia Katolíckej Akcie,

b) akcia sama.

a) Organizácia Katolíckej Akcie je vecou hierarchie. „Je isté a zjavné ..., že ak Cirkev a hierarchia majú právo a povinnosť zriaďovať a spravovať Katolícku Akciu, majú spolu aj právo a povinnosť organizovať ju takým spôsobom, ako je to najvhodnejšie pre dosiahnutie svojich duchovných a nadprirodzených cieľov..." [93]

Že organizácia Katolíckej Akcie prináleží hierarchii, je jasné aj z toho, že komu je sverený cieľ, musí mu byť sverený aj prostriedok, lebo tieto sú na sebe priamo závislé.

Keď je Cirkvi sverený cieľ, od nej priamo závisí, musí od Cirkvi závisieť aj prostriedok, ktorým sa cieľ dosahuje.

b) Akcia sama. Aj tu platí to isté, čo bolo povedané o organizácii Katolíckej Akcie. Kristus nemohol poveriť Cirkev takou vznešenou funkciou ako je uskutočňovanie stvoriteľských plánov Božích v čase, — totiž oslava Božia a spása duší — bez toho, že by ju predom lebo súčasne nebol k tomu uschopnil odovzdaním jej primeraných prostriedkov. — Dal Cirkvi prostriedky, aby mohla vykonávať sverené úlohy.

Tými prostriedkami sú: „náuka o viere, zákon Boží a cirkevný, slovo Božie, sviatosti, ctnosti a modlitby".

Pius XI. pekne o tom hovorí: „Ak ide o spásu duší, ak ide o formovanie a posvätenie individuálne a o rozšírenie tejto svätosti pomocou sociálneho apoštolátu, tak samozrejme Cirkev jediná prijala od Boha rozkaz (mandát) a poslanie, aby intervenovala a s mandátom a poslaním nielen autoritu, ale aj prostriedky: apoštolské kázanie a božské sviatosti".[94]

Toto sú prostriedky, ktorými disponuje len Cirkev a hierarchia.

Ale mimo týchto prostriedkov duchovných treba počítať aj s prostriedkami ľudskými, hmotnými, praktickými.[95] Tieto prostriedky sú vlastníctvom laikov, sú z iniciatívy laikov.

Výber týchto prostriedkov a metód je vlastným poľom laikov. „Katolícka Akcia je . .. činnosť výkonná v ráde praktickom".[96]

Ale aj keď výber týchto prostriedkov je vecou laikov, predsa tu má slovo aj hierarchia. Pravda, jej zásah sa riadi povahou týchto prostriedkov. Ak by ohrožovaly vec Božiu, ak by sa protivily náboženským zásadám, cirkevný asistent musí povedať svoje účinné véto.[97] Ale ináč do výberu prostriedkov, ktoré sú v shode s náukou Cirkvi a so smernicami hierarchie, zasahovať nesmie. V tom prípade má právo iba radiť, ale nie nariadovať.

Funkcia cirkevného asistenta Katolíckej Akcie nie je funkciou správcu. Takou funkciou je, povedzme, funkcia kňaza v nejakom náboženskom inštitúte, kde je kňaz centrom. V Katolíckej Akcii laici nie sú podriadení kňazovi. Sú jeho „pomocníci", kde on vykonáva dozor, aby sa nič nekonalo na úkor náboženskej náuky, mravných zákonov a smerníc hierarchie.[98]

KAPITOLA V.

Apoštolát.

Pojem: — slovo apoštolát je odvodené z gréckeho slova apostolein. Znamená toľko ako poslanie.

Apoštolom je ten, kto je poslaný, kto prichádza v mene druhého. Apoštol má vykonať záležitosť druhého, nie svoju.

Aj význam, hodnota sverenej úlohy sa posudzuje podľa hodnosti osoby, ktorá niekoho poverila poslaním.

Najvznešenejšie poslanie, s ktorým bol kto kedysi poverený, bolo poslanie Krista od svojho nebeského Otca. Mal vykúpiť ľudstvo. Ježiš Kristus bol najväčším apoštolom. Sám to dosvedčil.[99] A sv. Pavel píše k Židom: „Bratia veriaci, účastníci nebeského povolania, pozorujte apoštola a veľkňaza nášho vyznania, Ježiša, ktorý je verný Tomu, ktorý ho ustanovil ..." [100]

Ak máme pochopiť poslanie Kat. Akcie, musíme najprv pochopiť, aké bolo, alebo načo bolo určené Kristovo poslanie, lebo Kat. Akcia je účasťou.[101] na tom poslaní, ktorým poveril Boh svojho Syna Ježiša Krista a ktorým Kristus poveril svoju Cirkev.[102]

Apoštolát Kristov.

Na čo bol poslaný Kristus?

Prišiel naučiť ľudí poznávať pravý život, život nadprirodzený. Prišiel na to, aby tento život dával ľuďom, aby si ho zamilovali.

Ale ľudia po páde prarodičov nemohli získať tento nadprirodzený život, preto bol poslaný sám Kristus, aby ho ľuďom získal. Ba prišiel im ho priamo dať v miere čo v najhojnejšej.[103] Tak o tom hovorí sám Kristus: „Ja som prišiel, aby mali život a mali ho hojnejšie." [104]

V čom záleží ten život?

Je to adoptované synovstvo Boha Otca. Máme sa stať synami Božími, ,to je stvoriteľský plán. „V láske nás predurčil ku prijatiu za synov svojich skrz Ježiša Krista podľa zaľúbenia svojej vôle." [105]To je teda najintímnejšie spoločenstvo s Bohom.[106] A toto spoločenstvo zas predpokladá čo možno najväčšiu podobnosť s vlastným, prirodzeným synom Božím — Ježišom Kristom.[107]

Neide o podobnosť osobnú, výrazovú, ale ide o podobnosť života, o podobnosť vztahu s Bohom Otcom.

Aký je vzťah Ježiša Krista k svojmu Otcovi? Je to poznanie Boha Otca[108] a z tohto poznania nevyhnutne plynúca láska, úplná oddanosť do vôle Božej, ktorá sa nezastavuje ani pred smrťou.[109]

Týmto životom dal nám vzor, ako máme žiť, aby sme sa stali adoptovanými synmi Božími.

Život v Bohu, v najintímnejšom spoločenstve s najsvätejšou Trojicou, ducha neskonalej viery, nádeje a lásky k Bohu, život milosti prišiel dať Kristus ľudstvu. Vlastný život, ducha synovstva Božieho prišiel dať ľudstvu, aby v pravde mohli volať k Bohu: „Otče" [110]

My sme skutočnými synmi Božími: „Veď všetci tí, ktorí sa dajú viesť duchom Božím, sú synovia Boží. Lebo neprijali ste ducha, služobnosti, aby ste sa zasa strachovali, ale ste prijali ducha synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!" Ánor aj duch vydáva svedectvo s duchom naším, že sme dietkami Božími.[111]

To je teda vlastný život Kristov, ktorý nám prišiel Kristus dať. My, ako údy mystického tela Kristovho, máme predlžovať ten istý život, život toho istého ducha.

To je plán Boží, na to bol poslaný Kristus na zem, aby dal ľudom nadprirodzený život, aby ich priviedol do rodiny Božej, aby žili z ducha a duchom Kristovým.

Apoštolát Cirkvi.

Kristus odišiel k svojmu Otcovi, ale nás predsa neopustil. On vie, že my nemôžeme bez Neho opravdivé žiť.

Aby sme mohli žiť v ňom ako aj budúce pokolenia, zriadil Cirkev a poveril ju, aby nám ona rozdávala život a ducha Kristovho a prenášala ho s pokolenia na pokolenie, aby sme konečne všetci žili týmto Kristovým životom v spoločnej rodine.

,,Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam Vás"[112]. Týmito slovami dal Kristus poverenie svojej Cirkvi. Ale treba dôrazne pripomenúť, že katolícka Cirkev jediná bola poverená dávať a zveľaďovať nadprirodzený život, život Kristov. Jej bola sverená starosť duchovného otcovstva: „A keby ste mali vychovávateľov v Kristu na tisíce", — hovoril sv. Pavel, — „predsa nemáte mnoho otcov."[113]

Ako vykonáva Cirkev túto životodarnú funkciu?

Pre túto zodpovednú úlohu je Cirkev vybavená trojakým úradom: učí, posväcuje a spravuje.

C i r k e v u č í. — Naša rozumová podstata nás vedie k tomu, že chceme a konáme to, čo poznávame. Ale svojimi činmi sa dotýkame vlastného cieľa. Preto je nadmieru dôležité poznať pravý cieľ, aby sme ho potom mohli aj chcieť.

To je otázka života, otázka večnosti. V tomto vedomí a práve pre toto odhaľuje Cirkev pred naším zrakom jedinú pravdu o našom životnom poslaní, aby, azda nepoznajúc vlastnú pravdu, nezmýlili sme aj svoj vlastný konečný cieľ, lebo pravda nie je len predmetom rozumu, ale aj viery a viera — je život.[114]

Ak otázka náuky a viery je vecou večnosti, a ak je pravdou, že sa vždy najdú „synovia tohto sveta", nepriatelia to zjavenej pravdy, patrí k učiteľskému úradu Cirkvi, aby správnu náuku nielen hlásala, ale aj bránila proti falšovateľom a nepriateľom.

Preto má starosť o to, aby sa nič nešírilo knižne alebo ústne, čo by sa protivilo sv. Písmu, teologickej náuke, cirkevnej histórii, kanonickému právu, etike a všetkým otázkam náboženským, mravným a disciplinárnym.[115]

Aj náuka, aj obhajoba náuky je záležitosťou predovšetkým biskupovou. On je rozhodujúcim činiteľom. Aj tu sa uplatňujú slová: „Nil sine episcopo".[116] Kňaz a diakon môžu sa toho úradu ujať len z poverenia biskupa, prípadne priamo z poverenia sv. Otca.

Cirkev posväcuje. — „Aby sa Kristus utváral v nás"[117] a aby žil v nás a my v ňom, k tomu máme sv. sviatosti, najmä najsvätejšiu obetu. Týmto sa vlieva nadprirodzený život do duší. Ale ich aplikovanie je sverené najmä Cirkvi.[118] Cirkev dáva život prostredníctvom biskupov ako nástupcov apoštolov. Prostredníctvom nich prichádza do spoločenstva s Kristom a Jeho Otcom: „Kto mňa prijme, neprijíma mňa, ale toho, ktorý ma poslal".[119]

Cirkev spravuje. — Aj vedenie duší cestou ku konečnému cieľu je sverené Cirkvi. „Tebe (Cirkvi) dám kľúče od kráľovstva nebeského".[120] Kristus nemohol ináč konať, keď o sebe povedal, že On je cestou a keď všetky svoje záujmy sveril do rúk Cirkvi.

Aj to je dávanie života, lebo ukazovať cestu zákonodársvom, ako to robí Cirkev, neznamená potlačovať ľud,[121] ale znamená ľud viesť bezpečne k životu v láske, aby „ten, kto je v čele (kto spravuje) bol ako služobník".[122]

Cirkev tak koná mocou zákonodarnou, sudcovskou a trestnou.

To je nielen prijímanie, ale predovšetkým dávanie života. To je apoštolát. „Z toho sme poznali lásku (Božiu), že On položil svoj život za nás, aj my máme za bratov život položiť".[123]

Apoštolát Katolíckej Akcie.

Už z definície Katolíckej Akcie vyplýva, že laictvo je vyzvané, aby sa zúčastnilo na hierarchickom apoštoláte.[124]

Katolícka Akcia „je skutočným apoštolátom". Má byť predĺžením hierarchického apoštolátu.

Apel na laictvo má svoje odôvodnenie v tom, že Cirkev má na starosti spásu všetkých jej sverených duší, aby všetci boli údmi jedného mystického tela Kristovho, Cirkvi, a že na tieto úlohy sama Cirkev nestačí.

Je veľa ľudí, ktorí Cirkvi priamo unikajú: nepoznajú zjavené pravdy, alebo ich nechcú poznať. Svätosť života je im vecou cudzou. Vlažné a priamo nepriateľské prostredie, v ktorom sa pohybujú, naučilo ich pohŕdať svätosťou ako čímsi, čo v ľudskom živote nehrá nijakú rolu, čo nemá s tuzemským životom nič spoločného.

Podriadiť sa cirkevnej autorite znamená u nich obmedzovanie slobody a toto vyvoláva u nich odpor proti Cirkvi.

Táto skutočnosť pohla Pizzarda k výkriku: „Kňažstvu chybujú ramená. Dajme mu teda ramená laikov, ale laikov pevne organizovaných a pričlenených k hierarchii".[125]

Centrálnym prvkom Katolíckej Akcie je apoštolská činnosť. Katolícka akcia má dobývať a znova vydobývať duše.[126] To je skutková ozvena na slová Kristove: „Mám ešte aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca; aj tie musím priviesť a môj hlas budú počúvať a bude jeden ovčinec a jeden pastier".[127]

— Toľko je ešte duší, ktoré môj hlas nechcú počuť, ktoré žijú v prostrediach, kam ja nemám žiadneho prístupu a ja ich mám získať. Poďte mi teda na pomoc vy laici, aby som ich s vašou pomocou získal. — Takto apeluje cirkevná hierarchia na laikov.

Katolícka Akcia „nech vždy ide na pomoc Cirkvi".[128]

Potreba apoštolátu Katolíckej Akcie.

Potreba laického apoštolátu vyplýva z dvoch nemeniteľných právd: Tie sú:

Boh chce, „aby všetci ľudia boli spasení a prišli k poznaniu pravdy".[129]

„Kto ťa stvoril bez teba, nespasí ťa bez teba".

1. Predovšetkým vôľa Božia žiada, aby laici spolupracovali s Cirkvou na spáse ľudstva, aby boli apoštolmi lásky. Slová o poslednom súde sú vlastne zákonom, ktorý zaväzuje k tomuto apoštolátu pod trestom straty blaženej večnosti. Ten súd znie preto tak prísne, lebo odopretie pomoci v duševných aj hmotných potrebách ľudí Boh považuje za odopretie služby sebe.[130]

Svätý Pavel ku Galatským dôrazne napomína všetkých ľudí, aby nezabúdali na svoje apoštolské povinnosti. „Nože, dokiaľ máme čas, dobre čiňme všetkým, zvlášť spoluveriacim".[131]

To vyplýva aj z určenia človeka.

Naším určením je, aby sme boli s Kristom.[132] Ale s Kristom nie je a ani nemôže byť ten, kto je proti svojim spolubratom,[133] kto popri nich prechádza bez toho, že by si ich povšimol, aka Levíta popri olúpenom na ceste.[134]

Vôľa Božia si želá, aby sme sa posväcovali a tak si získali ovocie vykúpenia — posväcovaním a privlastňovaním ovocia vykúpenia druhým. „Vynaložiac všetku usilovnosť", hovorí sv. Peter, „pričiňte vo svojej viere účinnosť, v účinnosti poznanie, v poznaní sebavládu, v sebavláde trpezlivosť, v trpezlivosti zbožnosť, v zbožnosti bratskú lásku, v bratskej láske lásku vôbec. Lebo ak tieto veci sú u vás a sa rozhojňujú, neurobia vás nečinnými, ani neplodnými pre poznanie Pána nášho Ježiša Krista".[135]

Pius XI. prízvukuje, že „Boh sám žiada túto pomoc, ktorá sa stáva nielen právom, ale potrebou, potrebou viac transcendentnou, ako sa len dá predstaviť, potrebou legitimnou, nevyhnutnou".[136]

Kristus výslovne nariaďuje apoštolát slovami: „Tak nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je na nebesiach".[137]

Sv. Pavel, apoštol národov, žiada od veriacich dobrý príklad (apoštolát príkladu), aby ľudstvo dosiahlo spasenia.[138]

Kristus žiada od všetkých obranu náboženstva a záujmov Kristových.[139] Žiada od všetkých skutky telesného a duševného milosrdenstva;[140] žiada od všetkých plnenie stavovských povinností.[141]

Pápež Pius XII. hovorí o tejto potrebe ako o príkaze, ktorý zaväzuje každého kresťana: „Pracovať na rozšírení kráľovstva Božieho v každom storočí ináč, novými prostriedkami, za nových a tvrdých bojov, je príkazom pre každého, ktorý bol milosťou Božou vytrhnutý z otroctva satanovho a ktorý bol krstom povolaný k tomu, aby sa stal občanom tohto kráľovstva"[142].

2. Cirkev potrebuje laickú pomoc. — „Iďte do celého sveta" (katolicita geografická), „a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu" (katolicita etnografická)[143] „budete mi svedkami v Jeruzaleme a po celom Judsku a Samarsku, áno až do končín zeme"[144].

Týmito slovami bola poverená Cirkev nesmierne ťažkým a zodpovedným úradom, relatívne večného misionovania.

Duchom Kristovým má prekvasiť všetky národy, lebo má veľmi mnoho synov.[145] Životodarnou, nadprirodzenou činnosťou má Kristu ustavične plodiť dietky, rozširovať svätostánky,[146] aby boly požehnané všetky národy zeme,[147] aby sa obrátily k Bohu všetky končiny zeme, všetky rodiny národov,[148] aby sa takto celý svet stal jedinou adoráciou a službou Bohu.[149] Nesmieme nikdy stišovať a umlčovať hlas chvály sv. Pavla: „Po celej zemi sa rozišiel ich hlas a na koniec zeme znejú ich slová".[150]

Keď ide o konkretizovanie cieľa, ktorý sa má dosiahnuť, nemôžeme to lepšie označiť, ako to označil prorok Izaiáš, keď hovoril: „Et erit in novissimis diebus praeparatus mons domus Domini in vertice montium, et elevabitur super colles et fluent ad eum omnes gentes. Et ibunt multi et dicent: Venite et ascen-damus ad montem Domini, et ad domum Dei Jacob, et docebit nos vias suas, et ambulabimus in semitis eius: quia de Sion exibit lex et verbum Domini de Jerusalem".[151]

Zaniesť svetlo pravdy a dobrodení Boha do celého sveta a k všetkým dušiam, to je, hľa, úloha tak ťažká, že Cirkev nestačí na ňu sama [152]. . . Ale Cirkev nesie zodpovednosť za všetky jej sverené duše, preto sa musí obzerať po účinnej pomoci. A túto pomoc nachádza, alebo aspoň má nájsť v Katolíckej Akcii.

Príčiny, prečo Cirkev na svoje úlohy nestačí, sú aj dôvodmi, prečo má Katolícka Akcia jej v tom vypomáhať. Veď je nemysliteľné, aby Boh bol sveril Cirkvi také úlohy, o ktorých musel vedieť, že na ne nebude stačiť a keď jej ich predsa sveril a ona na ne nestačí, tak iste počíta s tým, že laici ju tu doplnia, a to nielen preto, aby mala ľahšiu prácu, ale predovšetkým preto, aby sverenú úlohu mohla cele splniť. Táto Božia vôľa je aj právom, aj povinnosťou, ktorá zaväzuje Cirkev, aby organizovala Katolícku Akciu.[153]

Ktoré sú to tie dôvody?

a) To je predovšetkým tá príčina — okolnosť, na ktorú sa už sťažoval aj sám Kristus: „Žatva je síce hojná, ale robotníkov málo".[154] Je to nedostatok kňazov.[155]

To je všeobecne platný dôvod. Kristove slová azda nikdy nestratia na svojej aktuálnosti. Bohužiaľ, je tomu tak ešte stále aj u nás, ba tak sa vidí, že ich bude zasa menej.

Aj keď po skončení svetovej vojny po niekoľko rokov vzrástla v očiach verejnosti dôstojnosť kňazského úradu a naše semináre sa začaly napĺňať, dnes sme opäť svedkami sostupného stavu. Bolo by zaujímavé porovnať štatistiku kňažstva v našich diecézach v pomere k dušiam, ktoré sú mu sverené. Je celkom isté, že kňaz nestačí, keď sú mu sverené duše v počte až 3, lebo i 4 tisíc. V tomto nepomere je tragika problému záchrany duší. Fyzicky to nezvládne jeden kňaz.

b) Druhú príčinu obsahujú slová žalmistu: „Convenerunt in unum, adversus Dominum et adversus Christum eius".[156] Je to odpor proti vplyvu Cirkvi a určitá uzavretosť pred ňou.

Keby bolo dosť kňažstva, či by sa už tým splnila podmienka pre realizovanie všetkých úloh Cirkvi? Iste nie! Sú ďalšie prekážky: Kňazský charakter sám vymedzuje a aj obmedzuje pole pôsobnosti. Sú miesta, spoločenské prostredia, kam kňaz nemôže vstúpiť práve preto, že je kňazom. Také sú, povedzme, bary, dancingy, divadlá a kiná vyložene nemravné a pod.

Sú zas iné prostredia, iné práce spoločenského života, kde síce nie je ohrožená dôstojnosť a česť kňažská, ale kde kňaz pre neduchovný charakter práce nezasahuje, na ktorej neberie pravidelne účasť. Také sú práce a prostredia čisto hospodárske, stavovské, spoločenské; také sú verejné funkcie, funkcie organizačné, vojenské, polovojenské, čisto technické.

Iné sú zasa prostredia, kde by kňaz mohol, ba aj mal mať prístup, kam by aspoň za niektorých okolností mal ísť a kde jeho prítomnosť je takrečeno nevyhnutná, ale kam sa mu prístup priamo znemožňuje. I keď nehovoríme o minulosti, predsa ešte i dnes sa stáva, že nejedna rodina zavre bránu pred kňazom, že kňaz je priamo vyhnaný z nemocnice, keď práve nesie Krista zomierajúcej duši. Nie raz je kňaz inzultovaný, keď prechádza popri továrni, zboľševizovanom a zpohanštenom to prostredí.

No, celý život je z Boha, len od neho môže byť, pochádzať, lebo len on je opravdivý život.[157] A tak, ak sa má človek vo svete udržať, ak má prosperovať, slovom ak má skutočne žiť opravdivým, človeka dôstojným životom, nevyhnutne potrebuje Krista, Kristovho ducha, Kristov život. To platí o prostrediach hospodárskych, stavovských, spoločenských práve tak, ako o živote rodinnom, o právach verejných, o organizáciách vojenských . . .

Vo všetkých tých prostrediach hynú duše; nielen že sa odcudzujú Kristovmu duchu, ale ho napádajú, chcú si byť sami sebe najvyššou autoritou aj v otázkach náboženských. Vieme veľmi dobre, aké súdy vyniesli pápeži: Lev XIII.,[158] Pius IX.,[159] ba už aj pregor XVI.[160] na pohanstvo, šírené pod menom „laicizmus", „modernizmus". Už to je dôkazom, ako je Cirkev so svojimi právami neuznávaná, ako hynuly duše. Ale hynú aj dosiaľ. Pius XI. vo svojej encyklike „Quadrage-simo anno" píše o situácii dneška: „Vidíme ako oni, (synovia tohto sveta) s najväčšou premyslenosťou si vyhľadávajú a školia odhodlaných stúpencov, aby ich bludy deň čo deň ďalej šírili do všetkých vrstiev obyvateľstva a do všetkých končín sveta, kedykoľvek teda sa má podniknúť zvlášť mohutný útok na Cirkev Kristovu, vidíme ich, ako odkladajú zaryté nepriateľstvá, ako svorne sa soskupujú v jeden šík a ako spojujú všetky sily, aby pracovali na dosiahnutí spoločného cieľa".[161]

Nemožno sa nečinne dívať na túto skazu duší vo všetkých prostrediach hospodárskych a sociálnych, ale kňaz nemôže tu zasahovať, musí sa laictvo zapojiť do práce: „Nestrpme, ctihodní bratia", hovorí Pius XI. . . . „aby synovia tohoto srveta sa javili chytrejšími ako my, ktorí z Božej milosti sme synovia svetla".[162] „Ani jeden prostriedok nesmie byť nevyužitý a nevyskúšaný, aby sa len odvrátily tak hrozné nešťastia od ľudskej spoločnosti".[163]

Teraz je povinnosťou Katolíckej Akcie, aby sa zapojila do práce.

Laici žijú v tých prostrediach, stýkajú sa s ľuďmi nepriateľskými, majú možnosť s nimi hovoriť, vplývať na nich príkladom, rečou aj skutkom. Takto prostredníctvom nich sa dostane duch Kristov aj do miest, kam by sa prostredníctvom kňazov nedostal. To je vlastne jediný prostriedok v tomto prípade. Je iste vôľou Božou, aby sa laici to tejto úlohe zorganizovali, vlastne, aby sa dali zorganizovať Cirkvou a tak jednotne postupovali a konali spoločne s Cirkvou.[164]

c) Konečne sú to nové polia apoštolskej práce.

Misijné práce medzi národami, doteraz ešte nevzdelanými a pohanskými, sú prepotrebné, lebo veď nemožno vypočuť bez skutkovej ozveny slová Kristove: „Bude jeden ovčinec a jeden pastier".[165] „Neprosím však len za tých (ktorí už uverili), ale aj za tých, ktorí skrz ich slovo uveria vo mne, aby všetci jedno boli, ako Ty, Otče, vo mne a ja v Tebe, aby aj oni v nás jedno boli . . .",[166] Táto veľkňazova prosba musí znieť v našich ušiach ako rozkaz do práce za uskutočnenie jednoty.

Ale či nestojíme dnes pred tou istou dilemmou, pred akou stál sv. Ignác z Loyoly hneď po založení Spoločnosti Ježišovej? Tou dilemmou bolo: ísť medzi pohanov, alebo ostať doma a postaviť sa na odpor proti vnútorným novopohanom? — Sv. Ignác sa rozhodol, ostať radšej doma a doma bojovať.

Ani dnes by sa nedalo inakšie rozhodnúť. Nie preto, že by nebolo treba ísť do misií, ale len preto, že civilizované štáty potrebujú so dňa na deň vždy viac a viac misionárov-apoštolov.

Ľudský rozum už dal toľko plodov ľudstvu a skoro každodenne prichádza s novými a vždy početnejšími, že ťažko je pozorovať rozvoj civilizácie.

Bohužiaľ všetky tie prostriedky sú zapojené len zčasti do služieb ľudstva, len čiastočne uľahčujú ľudskému telu, ale z väčšej časti ubíjajú ducha. Nuž, aký je to pokrok, keď platia večne pravdivé slová: ,,Čo osoží človekovi, keby celý svet získal, ale utrpel by škodu na duši".

Moderné vymoženosti otvárajú nové polia apoštolskej práci. Sú pokrmom pre potreby tela, ale vyvolávajú nové duševné potreby. Mám na mysli tlač: noviny, knihy, rádio, kino, divadlo, školy a rodiny, hospodársky život. Toto všetko zaujíma k otázkam náboženským taký postoj ako Pilát ku Kristovi. Hoci si boli ináč cudzí, ale keď išlo o odsúdenie Krista, „ten deň Herodes a Pilát sa spriatelili"[167]. Aj moderné vymoženosti v otázke náboženstva ako by sa spriatelili proti Nemu.

V minulosti, práve len zašlej, naše časopisectvo bolo vo väčšej miere buď indiferentné, buď vyložene nepriateľské Cirkvi. Keď urobíme štatistiku, tak zbadáme, že bol veľký nepomer medzi silami Kristu priaznivými a Kristu nepriaznivými.

A knižnice? — Doteraz sme si to ani tak neuvedomovali, čo všetko v nich bolo uložené z toho, čo priamo ničilo ducha a dráždilo smyselnosť. Až dnes, keď v Slovenskom štáte sa urobila revízia knižníc každého druhu, dostávame pravý obraz, ktorý je priamo hrozný.

O divadlách, o kinách načim povedať to isté a do istej miery aj o rozhlase. Stačí poukázať len na mnohé masové protesty verejnosti. Také masové protesty sú znamením, že proces odmravňovací dostupoval vrcholu. Totiž odpor je odrazu aj svedectvom o skutočných výsledkoch týchto prostriedkov.

Tu sa otvárajú nové polia pre apoštolskú prácu.

Čo zvládzu tu kňazi o samote, keď treba pretvoriť miesta spoločenského prostredia, keď treba vplývať na osoby, ktoré sa vymykajú dosahu kňazskému?

Tu treba organizovanej spoločnej akcie laikov pod vedením cirkevnej autority. Pius XI. píše: „Katolícke Akcia je medzi rozličnými formami apoštolátu, ktoré všetky si získaly zásluhy o Cirkev, formou najprimeranejšou novým potrebám prítomnej doby, ktorá stále ešte žije pod vplyvom zhubných následkov dlhej a rozsiahlej akcie odkresťaňovacej".[168] A na inom mieste hovorí: „Činnosť farárov a ostatných kňazov, hocijako by ona bola preduševnelá a výrazná, nestačí čeliť veľkým potrebám, ktoré dnešné časy vyžadujú, aby sa im čelilo. Preto treba, aby si kňažstvo vybralo elitných ľudí v počte čo možno najväčšom, aby pracovali po ich boku a rozsievali všade plodné semeno náboženstva. Túto pomoc prinesú vo forme sdružení Katolíckej Akcie [169].

Katolícka Akcia je ozaj najúčinnejšou formou, ktorou možno čeliť najaktuálnejším potrebám duševným, ktoré vyvolávajú moderné vymoženosti, nech sú už ony hocijaké a nech sú zapojené v hocijakej forme do služby ľudstva. Veď laici sú všade. Oni sú členmi všetkých spoločností, sú v priamom, bezprostrednom a stálom kontakte s rodinou, so životom hospodárskym, so stavovskými organizáciami; oni sú aktívnymi členmi divadla, kina, rozhlasu, parlamentu, burzy, armády, preto je samozrejmé, že oni najlepšie môžu poznať pôdu a ovzdušie, pôdu primerane obrobiť a potom v príhodnom čase zasiať zdravé semeno náuky evanjelia a dozerať nad ním aj počas vzrastu a jeho upevňovania.[170]

Z toho, čo bolo povedané, je jasné, že je nevyhnutné, aby laici pomáhali Cirkvi v jej vlastnom poslaní.

Túto potrebu vyvoláva nevyhnutnosť účinne brániť záujmy Božie a cirkevné a integrálne splniť úlohu Cirkvi. Teda je to povinnosť každého laika, aby touto pomocou prispel.

Aká závažná je táto povinnosť, uvediem aspoň niekoľko výrokov, povedaných autoritou cirkevnou. Vatikánsky snem hovorí: „Všetkých veriacich Kristových.. . zaprisaháme pre lásku Kristovu a nariaďujeme im autoritou toho istého Boha a Spasiteľa nášho, aby usilovne napomáhali, aby tieto bludy boly odvracané od svätej Cirkvi a vykorenené a aby cele zažiarilo čisté svetlo viery".

Lev XIII. hovorí: „Uhýbať nepriateľovi alebo tíšiť hlas, keď sa na všetkých stranách zdvíha taký pokrik na zničenie pravdy, toho je schopný len človek zbabelý alebo pochybujúci o správnosti toho, čo vyznáva. Oboje je hanbou a krivdou proti Bohu; oboje je prekážkou spásy jednotlivcov a celku. Z toho majú zisk len nepriatelia viery, lebo malátne jednanie poctivých ľudí mocne dodáva smelosti ľuďom zlým".

Slová sv. Tomáša: „V prípade potreby, keď je viera v nebezpečí, hociktorý veriaci je zaviazaný vieru šíriť aj u iných, aby buď iných veriacich poučil alebo upevnil, alebo aby nápory neveriacich odvrátil".

Pozoruhodné sú slová Pia XI.: „Keby sa stratila len jediná duša tým, že sme my neboli dosť veľkodušní, keby len jediný misionár sa musel zastaviť preto, že nemal prostriedkov a my sme mu ich azda odopreli poskytnúť, akú ťažkú zodpovednosť sme uvalili na seba!" [171]

Obsiahnuť celý život v jeho detailoch a v týchto detailoch ho preformovať, dať mu Kristovho ducha, nemôže kňaz ani v kostole, ani v spovedelnici, ani na kazateľni. Už aj zákon o priestore tomu odporuje: Niet účinku bez kontaktu; s nepriamym kontaktom sa dostaví len slabý účinok. Ozajstný výsledok, ozajstný úspech vyžaduje priameho kontaktu s vecou, o ktorej získanie alebo formovanie práve ide.

To platí v plnej miere aj o získavaní, prípadne o znovu-získavaní ľudí. Treba priameho kontaktu s nimi, priameho a neustáleho vplyvu na ne. Už toto je nemožné inde ako na mieste, kde sa ľudia nachádzajú, kde žijú, kde pracujú alebo odpočívajú. A tento priamy a ustavičný kontakt s dušami je kňazovi nemožný. To je možné alebo prirodzené len laikom, ktorí tam žijú, preto apoštolát laikov je nenahraditeľný. Kňaz má dávať ducha, zprostredkovať milosť, ale získávať duše na tvári miesta, a to stále a všade, môže len laik.

Je isté, že táto úloha pre laikov je ťažkou zodpovednosťou, ale pri vedomí nenahraditeľnosti tejto práce Cirkvi musí mu byť aj nesmiernou cťou, ktorá dodáva chuti, ambície a lásky k práci.

Katolícka Akcia nie je novotou.

Po tom, čo bolo povedané o Katolíckej Akcii, že je potrebná, nenahraditeľná a prináležajúca v podstate Cirkvi, dala by sa očakávať námietka: prečo odrazu toľko kriku s Katolíckou Akciou, prečo apelovať tak dôrazne na svedomie laikov? Čo, dosial toho Cirkev nepotrebovala? Ak áno, prečo nebolo doteraz Katolíckej akcie? Ak nie, nie je potrebná ani teraz.

Všetky tieto námietky sú nesprávne a nevecné. Katolícka Akcia nie je novotou. Naopak, je vecou tak starou, ako je stará Cirkev. Je len jej obnovením.

Ani vec ani meno nie je nové.

Vec: Pius XI. prehlásil: „Naozaj ide o dielo, ktoré veru nebolo neznáme v časoch apoštolských".[172] „Od apoštolských čias existujú spolupracovníci apoštolátu".[173]

„Katolícka akcia nie je krásnou novotou našich čias"[174]. Pozrime sa teda na vec bližšie. Ako dôkaz pravdivosti uvedených slov nech posúdia listy sv. Pavla k Rimanom, ku Korintským, k Filipským, ku Koloským.

V liste k Rimanom: Sv. Pavel uvádza celú listinu laikov, mužov, žien, vznešených aj otrokov, ktorí s ním pracovali v apoštolskej práci. Sv. Pavel spomína spolupracovníkov Prisku a Aquilu, ktorí „nasadili svoje hrdlo" pre jeho život. Obaja shromažďovali veriacich v svojom dome k bohoslužbám.[175] Andronikus a Junius, spoluväzňovia Pavlovi, boli „znamenití u apoštolov, ktorí tiež predo mnou (Pavlom) boli v Kristu".[176]

Urban bol Pavlov spolupracovník „v Kristu Ježišu".[177] Pavel pozdravuje Tryfénu a Trifosu, „ktoré pracujú v Pánu" a Persidu, „ktorá mnoho pracovala v Pánu". Mária „mnoho pracovala" medzi Rimanmi.

V liste ku Koloským: Tychika nazýva „milovaným bratom a verným služobníkom a spoluslužobníkom v Pánu".[178] Aristarcha, Marka a Jessusa, prímenom Justa, nazýva spolupracovníkmi „pre kráľovstvo Božie".

Koloským zdôrazňuje, že Epafras ako služobník Krista Ježiša „je vždy starostlivý o nich na modlitbách".

V liste ku Korintským: Korinťanov napomína, aby sa poddávali všetkým, ktorí s ním spolupôsobia. Za vzor kladie rodinu Štefanovu, ktorá sa dala spolu s rodinou Fortunátovou a Achaikovou „do služby veriacich".[179]

V liste k Filipským: „Evodiu prosím a Syntichu žiadam, aby rovnako smýšľaly s Pánom. Áno aj teba prosím, pravý Synzygu, pomáhaj im, lebo ony so mnou pracovaly v evanjeliu aj s Klementom a ostatnými spolupracovníkmi mojimi, ktorých mená sú v knihe života".[180]

Predchodcovia Pia XI. a Katolícka Akcia.

Čo apoštolovia začali (priberanie laikov do apoštolskej práce), v tom ich priami nástupcovia, apoštolovia, pokračovali. Uvediem najmä najbližších predchodcov Pia XI.:

Pius IX. — Z jeho listov [181] a rečí [182] zasluhuje zvláštnej pozornosti list „Maximas sine" z 23. II. 1872. V tomto sa obracia na katolícke spolky ako aj na všetkých katolíkov neorganizovaných, aby vytvorili silné šíky, aby sa spolky spojily vo federácie a tak spoločným úsilím a pod priamym vedením cirkevnej autority sa postavily na obranu viery a práv Cirkvi.

Najmä vyzdvihuje Krúžok sv. Petra, krúžok to rímskej katolíckej mládeže, a potom Sdruženie katolíckych žien. Vyzdvihuje ich najmä preto, že pri podržaní vlastných inštitúcií spojily sa vo federácii na obranu Božích a cirkevných práv a to v podriadenosti Cirkvi. Zaprisahá všetkých k nasledovaniu ich príkladu.

Lev XIII. — Hneď v začiatku svojho pontifikátu úzkostlivo pozerá na boj, ktorý musí viesť kňažstvo s ničiteľmi viery a všetkého toho, čo bolo sväté a cirkevné. Vedel dobre, že sú nedostatočné sily kňažstva. Obrátil sa preto s dôraznou výzvou na laikov, aby posilnili úsilie Cirkvi hlavne v boji proti organizovaným útokom protestantizmu v Ríme [183] a proti podzemným prácam slobodnomurárskym.[184] Je to vlastne mobilizácia laikov, ktorú nariadila najvyššia cirkevná autorita. A toto je vlastne Katolícka Akcia.

Vo vznešenej encyklike „Sapientiae Christianae"[185] podáva podstatné známky Katolíckej Akcie:

1) Účasť laikov na hierarchickom apoštoláte: „Nech si každý uvedomí, že môže a musí šíriť katolícku vieru".

2) Účasť laikov organizovaná: „Veriaci neučinia zadosť svojim povinnostiam a nebudú užitoční, ak vstúpia do boja izolovane'' (neorganizovane).

3) Apoštolát laikov pod vrchným vedením cirkevnej autority: „nebudú konať podľa svojej fantázie rozpomenúc sa na to, že Kristus nechcel len vychovať učeníkov v jeho náuke, ale i ohcel zriadiť spoločnosť, sdružia sa ochotne pod záštitou hierarchie, ktorá im dá nariadenia a úpravy". Nech si kresťania pokladajú za povinnosť dať sa viesť, spravovať a podporovať autoritu biskupov a predovšetkým apoštolskej Stolice".

4) Činnosť náboženská: Chceť zainteresovať Cirkev do stranníckych (politických) záležitostí a chceť ju použiť k pomoci pre ľahšie víťazstvo nad nepriateľmi, to by bolo indiskrétne zneužitie náboženstva.

Teda len čo sú záujmy katolicizmu ohrožené, musia prestať všetky nedorozumenia medzi katolíkmi.

Ako vidieť, sú tu naznačené všetky podstatné známky Katolíckej Akcie, bárs v tomto texte niet slova „Katolícka Akcia".

Lev Xllľ. kladie zvláštny dôraz na .to, aby práca laikov a katolíckych sdružení povzniesla sa nad záujmy politických strán [186] a aby sa podriadila jednotnému vedeniu cirkevnej autority pri podržaní vlastných práv a ustanovizní každej spoločnosti.[187]

Lev XIII. používa aj názvu „Katolícka Akcia": „Pomocou kompetentných občanov musíte si vybrať zo spôsobov práce tie, ktoré súc povahou viac všeobecné, dosiahnu viac sily medzi katolíkmi všetkých národov, aby akcia katolícka participujúc na tých istých princípoch a uberajúc sa tými istými cestami, šírila sa všade v jednote a aby tam sa dopracovala skvelej slávy".[188]

,,To je povinnosť pre každého, kto sa chce zaoberať Katolíckou akciou, aby udržovala vždy živý cit a presvedčenie v ľuďoch o tom, že je tam všade situácia neznesiteľná, kde je sv. Stolica obmedzovaná .[189] ."

Pius X.: — Z mnohých listov a rečí, v ktorých Pius X. hovorí o Katolíckej Akcii, vyzdvihujem najmä encykliku ,,11 fermo proposito",[190] kde popisuje podstatu Katolíckej Akcie ozaj majstrovsky. Je to prvé sústavné pojednanie o Katolíckej Akcii.

Stručný obsah tejto encykliky je tento: Katolícka Akcia je apoštolát laikov, prispôsobený potrebám času a miesta ako aj zvláštnym okolnostiam toho ktorého národa, aby pomáhal Cirkvi v jej úlohách, ako aj vždy robil pod priamym vedením Cirkvi.

Pole pôsobnosti, predmet, je — s určitými rezervami — totožné s poľom a predmetom Cirkvi: „Nič nevylučuje z toho, čo hocijakým spôsobom priamo alebo nepriamo spadá do úloh Cirkvi, ktoré jej sveril Boh".

Všetky diela a asociácie katolícke, ktoré pomáhajú Katolíckej Akcii, sú závislé na cirkevnej autorite priamo alebo nepriamo. Keď priamo podporujú duchovnú prácu Katolíckej Akcie, vtedy sú vo všetkom celkom závislé. Keď len nepriamo ju podporujú ako spoločnosti hospodárske a sociálne, vtedy v otázkach, týkajúcich sa duševného života sú odvislé od autority hierarchickej. V otázkach, im vlastných, hospodárskych, technických, politických, sú slobodné a nesú za ne samé zodpovednosť.

Členovia Katolíckej Akcie musia byť katolíkmi od kosti, aby si zaslúžili meno elita.

Benedikt XV.; — Z jeho prejavov o Katolíckej Akcii [191] predovšetkým uvádzam reč, ktorú povedal 3. III. 1919 členom rady Ľudovej Jednoty z príležitosti ich kongresu v Ríme.

Pápež použil audiencie, aby vyzdvihol sociálne úlohy Katolíckej akcie. — Vyzdvihuje najmä pálčivosť sociálnej a hlavne robotníckej otázky.

Robotníci, ktorí tvoria tak veľkú časť celého obyvateľstva a ktorých postavenie bolo a je aj doteraz tak biedne, zasluhujú si zvláštnej pozornosti.

Aby odrazil útoky na katolícku Cirkev, ktoré vyznievaly v tom, že katolícka Cirkev sa nestará o ubiedených, poukazuje na jedinečné snahy Leva XIII., ktoré sú zahrnuté v hlavných rysoch v encyklike „Rerum Novarum" a zdôrazňuje, že to je duch jeho ako reprezentanta Cirkvi, teda duch Cirkvi samej.

Konečne apeluje na členov a vedúcich Katolíckej Akcie, ktorí našli tak veľký počet spolupracovníkov hlavne v radoch robotníckych, aby sa venovali zvlášť starostlivé robotníckym triedam, a tak lúštením sociálnej otázky podporili aj vec Božiu.

Končí uistením, že nikdy nestratí so zreteľa tú triedu ľudstva.

Z uvedených dokladov vysvitá, že Katolícka Akcia nie je novotou ani čo do veci, ani čo do samého mena, ale že žije s Cirkvou v rozličných obmenách od jej prvých začiatkov.

Čo je nóvum v Katolíckej Akcii?

Sledujúc prácu laikov od počiatku Cirkvi až do dnešného dňa, vidíme, že to bol aj ten istý cieľ: rozšírenie kráľovstva Božieho. Nemohlo a ani nemôže Cirkvi ísť o nič iného, lebo to je jej jediný cieľ.

V tomto ostáva Katolícka Akcia vždy starou čo do trvania, ale vždy novou, čo do jej aktuálnosti a nevyhnutnosti.

Ale čo je špeciálna novota v Katolíckej Akcii, to je práve jej forma, jej organizácia a disciplinovanosť, jej aplikácia.

Vláda Božia v ľudskej spoločnosti, vo všetkých formách a odvetviach života je nielen žiadúcna, ale aj nevyhnutná. No sily pekla a jeho pomocníkov tuzemských prekážajú tejto slobode. Prekážajú jej nerovnako. Raz na poli školskom, tlačovom, inokedy v kruhoch rodiny a vo verejnej správe, inokedy zas v živote hospodárskom a politickom . . .

Tieto prekážky plodia rozličné duševné potreby. Týmto rozličným potrebám sa prispôsobuje Katolícka akcia. Svoje sily sústreďuje ta, kde je toho najviac načim a organizuje ho tak, ako toho duchovné potreby vyžadujú.

V tejto aplikácii, v tejto disciplinovanej organizovanosti je Katolícka Akcia novotou.

Nie je novotou len preto, aby bola novotou, ale preto, aby bola primeranou odpoveďou na všetky útoky pekla a primeraným pokrmom pre všetky duševné a sociálne potreby. Tak vyjadruje Pius XI.: „Vo svojej podstate je Katolícka akcia súčasnou od najstarších čias Cirkvi; no v jej aktuálnej íoíme v dnešnom čase vzala na seba vlastný charakter, úmernými pravidlami a predpismi našich bezprostredných predchodcov a nás samých".[192]

Podstata je stará, len spôsob a prostriedky, ktoré si vyžadujú nové potreby a ktoré Katolícka Akcia musí používať, sú nové. Teda možno povedať, že Katolícka Akcia je staronovou; je to len zámena vzťahov v tom, čo sa okolo nás deje.[193] Tie vzťahy v ktorých Katolícka Akcia je stredom, poznáme ďalej.

Duša apoštolátu

(vnútorný život) všeobecne.

Apoštolát, činnosť vonkajšia, je nemysliteľná bez vnútorného života. Apoštolát a vnútorný život patria k sebe, tvoria najužší sväzok, ba možno povedať, že tvoria nedeliteľný celok. Majú sa k sebe ako telo a duša.

Náš vzťah k Bohu a k ľuďom je prirodzenou nevyhnutnosťou. — K Bohu vyjadrujeme svoj pomer najlepšie v láske životom vnútorným; — k ľuďom ho zas najlepšie vyjadríme v láske životom aktívnym. Ani jedného vzťahu sa nemôžeme zriecť, preto sa nemôžeme zriecť ani života vnútorného ani života aktívneho, vonkajšieho.[194]

Prvenstvo vnútorného života pred životom aktívnym.

Ako duši patrí prvenstvo pred telom, tak patrí prvenstvo vnútornému životu pred životom aktívnym.

Boh sám konal podobne: Prv, ako začal svoju verejnú činnosť, utiahol sa do ústrania, k životu rozjímavému a to na tridsať rokov. Potom sa ešte utiahol na štyridsať dní na púšť a postil sa. Všetko konal len preto, aby mohol dokonale splniť svoje poslanie tu na zemi.

Ale ani vtedy, keď už apoštolova!, nezriekol sa vnútorného života. Občas sa utiahol na púšť a postil sa.[195]

Celé noci trávil v modlitbách.[196] Dokonca výslovne hovorí o prvenstve vnútorného života pred životom aktívnym, keď odpovedá Marte, ktorá kládla aktívny život nad život vnútorný, že si jej sestra vyvolila lepšiu časť, keď sa venuje viac životu vnútornému.[197]

Po príklade svojho Učiteľa aj apoštolovia dávali prednosť modlitbe a vyučovaniu pred záležitostiami viac vonkajšími.[198] Tie prenechávali radšej diakonom.

Kristus priamo žiada dokonalosť od ľudí, lebo veď želaním Boha, ba by som povedal, stvoriteľským plánom u človeka je, aby bol čo najvernejším obrazom Boha. Ale Boh je sama dokonalosť. Len preto všetko tak dokonale koná, že On sám je dokonalý. — Nuž, keď u Boha podmienkou pre dokonalosť skutkov je dokonalosť vnútorná, tak u človeka to platí tým viac. Preto hovorí Kristus: „Buďte teda dokonalí ako aj váš Otec nebeský je dokonalý".[199]

Apoštolát je vznešená vec. Ale apoštolovať, osvietiť iných a zapaľovať druhých predpokladá osvietenie a oheň u tých, čo tak chcú konať. Preto aj apoštolovia, prv ako boli oni sami roznecovali a poučovali druhých, najprv sa sami učili, pozorovali a uvažovali o veciach.[200]

Sv. Tomáš to krásne vyjadril: „Rozjímavý život je sám v sebe záslužnejší, ako život aktívny. Ale sa môže stať, že človek koná vonkajšou činnosťou záslužnejšiu prácu: na pr., keď pod vplyvom hojnosti božskej lásky, aby vyplnil vôľu Božiu, aby Ho oslávil, strpí to, že na určitý čas je pozbavený sladkosti Božieho rozjímania" (nerozjíma, — od rozjímavého života na čas upustil.)[201]

Z uvedeného textu jasne vidieť, že vonkajšia činnosť je len vtedy záslužnejšou, keď jej cieľ je cele nadprirodzený, keď má slúžiť Jeho sláve, keď sa koná preto, aby sa splnila Jeho sv. vôľa, aj to tak, že sa predsa len človek venuje nejaký čas aj rozjímaniu a modlitbe, čo len na chvíľočku.

Vnútorný život je podmienkou plodnosti života vonkajšieho.

Aj keď je život vnútorný sám v sebe vznešenejší ako život vonkajší, predsa jeho plná hodnota vzniká až vtedy, keď sa slieva s vonkajším, keď sa vo vonkajšom živote uplatňuje, keď vo vonkajšom živote nesie plody.

Svetlo samo o sebe je zaiste dobrom, ale nikto neuprie, že je lepšie a hodnotnejšie osvetľovať (druhých), ako len svietiť. — Žiť je samo o sebe tiež dobrom, ale väčším dobrom je život dávat (druhým), ako len žiť. — Rozjímať samo o sebe je nepochybne dobrom, ale iste je o veľa väčším dobrom plody rozjímania dávať aj druhým, ako si ich len pre seba ponechávať.[202]

Vnútorný život, najužšie to spojenie človeka s Bohom, podmieňuje ozajstnú plodnosť každej vonkajšej činnosti. Túto pravdu netreba zvlášť dokazovať, lebo je to pravda, ktorú Kristus povedal svetu slovami: „Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten prináša mnoho ovocia, lebo bez mňa nemôžete ničoho vykonať"[203].

Kto žije vnútorným životom, s tým je Boh. Kde je Boh, tam je požehnanie. Preto možno povedať, že vnútorný život svoláva požehnanie Božie na vonkajšiu činnosť. „Inebriabo animam meam pinguedine, et populus meus bonis meis adimplebitur"[204]. Týmito slovami jasne naznačuje Boh, že Jeho milosť, Jeho duch, daný kňazom, je zároveň aj dobrodením pre ludstvo.

Kristus Pán, vidiac, že svet potrebuje nevyhnutne duševných záchrancov, že potrebuje ovocia spásonosnej náuky evanjelia, smutne volal: „Žatva je síce veľká, ale robotníkov málo".[205]Pozoruhodné je to, čo Kristus stanovuje ako prostriedok na odstránenie nedostatkov duševných: Jeho programom nie je budovať chrámy, školy, zakladať nové organizácie. O tom niet zmienky. — Od apoštolov žiada jedine vnútorný život, modlitbu: „Proste teda Pána žatvy, aby poslal robotníkov do svojej žatvy".[206] Potrebný je duch modlitby, vnútorný život, ostatné všetko bude z toho plynúť.

To je poučením pre všetkých, že najistejšou a najväčšou zárukou plodnosti života vonkajšieho je život vnútorný.

Kristus, prv ako by bol poslal svojich učedníkov apoštolovať, žiada od nich modlitbu. Najprv im hovorí: „Proste teda". .. a potom ich posiela apoštolovať: „Chodiac teda, hlásajte: priblížilo sa Kráľovstvo Božie".[207]

Jedným z najúčinnejších prostriedkov pre posväcovanie druhých je dobrý príklad. Tento zas predpokladá vnútorný život. Bez neho je vlastne nemysliteľný. Kristus Pán výslovne žiada život dobrého príkladu: „Nech vidia vaše dobré skutky a velebia Otca, ktorý je v nebesiach".[208]

Aj sv. Pavel žiada dobrý príklad od svojich žiakov: od Títa: „Vo všetkom ukazuj sám seba, ako vzor dobrých skutkov";[209] od Timotea: „Buď vzorom veriacich v slove, v obcovaní, v láske, vo viere v čistote".[210] Sám seba kladie za vzor: „Čo ste poznali a prijali, aj počuli a videli na mne, to konajte a Boh pokoja bude s vami".[211] — „Buďte mojimi nasledovníkmi ako aj ja som Kristovým".[212]

Aj Kristus Pán kladie seba za vzor, hoci nepriamo, keď hovorí: „Kto z vás bude ma obviňovať z hriechu?"[213]

Keď sa takto Kristus Pán osvedčil a ukázal pred svetom čistým a vnútorne pripraveným, začal svoju apoštolskú činnosť.

Kto chce byť apoštolom, najprv sa musí stať akomulátorom nadprirodzeného života. Len ak bude mať v sebe život a silu z Boha, len tak bude môcť účinne zasahovať na vonok. Z apoštola musí sálať sila Božia, aby mohol odstraňovať nedostatky po príklade Krista.21 — Nie sám človek, ale Boh, žijúci v ňom, má konať apoštolskú prácu. Vtedy bude úspech zaručený.[214]

Kto z Boha žije, Jeho duchom sa živí, berie účasť na Božej dobrotivosti, u toho sa Božia dobrotivosť účinne prejavuje;[215] taký človek sám túži stať sa Bohu čo najpodobnejší v dobrotivosti, byť dobročinným.[216]

Kto je láskavý a dobročinný, získava duše, je požehnaním pre ľud.[217] Kto je modlitbou vnútorne s Bohom spojený, kto je pokáním vnútorne vyrovnaný, ten nielen získava, ale aj zachraňuje duše.

Len taký duch, ktorý žije z Boha a v Bohu, vie čeliť aj najsilnejšiemu tlaku pekla a ostatným nepriateľským mocnostiam a tak zaistiť víťazstvo Cirkvi a jej pravdy nad klamstvom sveta. Bez modlitby a s ňou spojeného vnútorného života sa nedá odraziť a zneškodniť zlý duch. Naznačil to Kristus sám: „Takýto druh (zlého ducha) nedá sa vyhnať, iba modlitbou a pôstom".[218]

Modlitba, pôst, sebazápor, poníženosť. . . bezpochyby sú podstatnými prvkami vnútorného života. Ale plnosť vnútorného života sa dosahuje len Eucharistiou. Nou sa stáva vnútorný život najplodnejší. Eucharistia je podmienkou a zdrojom plodnosti apoštolátu.

Z Krista vyšla nielen myšlienka apoštolátu vôbec, ale On ostáva aj požehnaním apoštolskej práce. Bez Neho by bola márna námaha. Bez Neho niet plodnosti. „Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane v kmeni, tak ani vy, ak neostanete vo mne".[219] — Kto ale žije vnútorným, hlavne eucharistickým životom, o tom platia slová sv. Písma: „Kto ostáva vo mne a ja v ňom, ten prináša mnoho ovocia".[220] Apoštolát bez opravdivého vnútorného života, bez opravdivého ducha Kristovho je skôr nebezpečím, ako dobrodením.

Svet so svojím zlým duchom nespí nikdy; pokúša najmä pracujúcich na poli Kristovom.

Priamo symbolické je to, čo hovorí sv. Lukáč o nebezpečenstve apoštolátu bez pravého ducha: „Keď prichádzal čas, keď mal byť (Ježiš) vzatý do neba, pevne si umienil, že pôjde do Jeruzalema. A poslal poslov pred sebou. Tí, keď odišli, vošli do jednej samarskej obce, aby (Mu) tam všetko pripravili. Ale neprijali Ho, lebo sa uberal do Jeruzalema. Keď to uzreli Jeho učedníci Jakub a Ján, hovorili: „Pane chceš, aby sme povedali, žeby oheň sostúpil s neba a zahubil ich?" Ale On, obrátiac sa, pokarhal ich a povedal: „Neviete čieho ducha ste. Syn človeka neprišiel duše zahubiť, ale spasiť. A odišli do inej obce".[221]

Ale aj keby neboli škodcami ľudia (bez vnútorného života) predsa len ostanú neužitočnými: prázdnou „zvučiacou meďou" a neužitočnou „znejúcou cymbalou"; 1. Kor. 13, 1. Budú skôr prekážkou ako nástrojom milosti u ľudí.[222]

„Byť členom tejto ríše (Cirkvi) znamená žiť úmerne s jej duchom, znamená pracovať na jej vzraste, znamená otvoriť jej poklady aj pre tých, ktorí ešte nie sú jej členmi. Ale to znamená, že v dnešných časoch treba bojovať proti všetkým prekážkam a rozsiahlym protivenstvám ktoré sú tak precízne organizované, ako vari nikdy predtým. Preto sa dnes žiada viac ako inakedy odhodlané vyznanie viery, odoinost v boji a najväčšia pripravenosť k obetiam". — Len ten, „kto žije v duchu Kristovom, len ten sa nedá sraziť ťažkosťami, naopak, toho tie ešte nabádajú k tomu, aby pracoval zo všetkých síl a v plnej dôvere v Boha; ten sa neodťahuje od strastiplných požiadaviek dneška ale stavia sa proti nim a je ochotný pomáhať tou istou láskou, ktorá sa nebojí obetí, ktorá je mocnejšia ako smrť, ktorá sa nedá uhasiť dravými prúdmi protivenstiev".[223]

Výchova (formovanie) členov Katolíckej Akcie.

Katolícka Akcia je predovšetkým apoštolátom, nie výchovou. No, predsa sa nedá nič meniť na pravdivosti slov: „Až budeme mať v sebe utvoreného Krista Ježiša, budeme ho môcť ľahšie dať rodinám a spoločnosti".[224]

Možno teda konkludovať: Aj keď Katolícka Akcia je predovšetkým apoštolátom, predsa bezprostredným cieľom rozličných organizácií Katolíckej Akcie, najmä organizácií mládeže obojého pohlavia, musí byť formovanie ducha.[225] „Organizácie, predovšetkým mládeže, musia sa venovať duševnému formovaniu svojich členov".[226] Katolícka Akcia je takou altruistickou prácou, na ktorú sa treba pripraviť nábožensky, mravne a intelektuálne.35 Preto Pius XI. tak dôrazne pripomína, aby sa mravnej, náboženskej a sociálnej výchove venovala zvláštna starostlivosť, ako bezpodmienečne nevyhmutnému predpokladu Katolíckej Akcie samej.[227]

Nové podmienky života nesú sebou nové potreby a s nimi nové zodpovednosti svojich členov, hlavne ale bojovníkov. Týmto novým potrebám života a ich úmerným zodpovednostiam musí odpovedať aj výchova budúcich laických apoštolov. Musí to byť výchova všestranná, nie jednostranná, výchova, ktorá sa dotkne celého života, výchova úplná.

Bude to teda výchova náboženská, mravná, sociálno-hospodárska, apoštolská . ..

Objasnenie týchto jednotlivých druhov výchovy:

a) Výchova náboženská.

Náboženská výchova je otázkou pomeru človeka k Bohu, otázkou závislosti človeka na Bohu, otázkou povinnosti človeka k Bohu a v týchto povinnostiach otázkou správneho postoja k životu vôbec.

Ide o vytvorenie správneho katolíckeho smýšľania, ktoré neodlučuje tuzemský život od života nadprirodzeného, ani život vnútorný od života vonkajšieho.

Preto výchova má za cieľ hodiť jasné katolícke svetlo na všetky problémy, pred ktoré život človeka stavia; má odkryť skutočné bohatstvá, ktoré ukrýva v sebe život duchovný; má poukázať na jeho užitočnosť v živote reálnom. Za slovom „náboženstvo" má odkryť skutky, osoby, veci v ich životnej skutočnosti, nakoľko tieto sú plodom práve náboženstva.

Výchova má naučiť vidieť, poznávať v modlitbe, v účasti na sv. omši, na sviatostiach, na bohoslužobných obradoch povinnosti, ktoré Bohom daný život sám ukladá a to k dobru človeka samého: k dobru tuzemskému a večnému.

Dať slovo nepriateľovi, odstrániť nevedomosti, poukázať vecne a stručne na pravdy a na prostriedky, ktorými sa dá pravda hájiť a obhájiť.

Slovom, má naučiť mládež hľadieť na Boha ako na svojho dobrotivého Pána; má ich naučiť tomu, aby plnením každodenných povinností spojili sa s Bohom čo najužšie, aby v tomto spojenectve s Bohom mali život a mali ho hojnosť.[228]

Na čo nemožno zabudnúť, je, aby ľudia pochopili, že náboženstvo, tento život v Bohu, ani sa nezískáva len v kostole, ani sa neobmedzuje len na kostol, ale aby pochopili, že to je každodenné životné spoločenské prostredie, kde sa ten život v Bohu aj získáva, aj udržuje. Musí teda byť aj náboženská výchova prispôsobená sociálnym prostrediam a ich potrebám, aby všetci ľudia vedeli chápať každý akt svojho života vo svetle zjavených právd, aby sa vedeli nielen vyhýbať zlu, ale aj konať dobro, každým činom sa posväcovať a za každý čin cítiť sa byť zodpovednými pred Bohom.[229]

Práve preto, že z najtesnejšieho spojenectva s Bohom, z náboženstva, plynie opravdivý život, treba uviesť do styku každého človeka s Ježišom Nazaretským, s Jeho životom, s Jeho náukou, s Jeho vplyvom, s Jeho ďalším životom, s Jeho činnosťou v nebesiach, s „Jeho večným kráľovstvom".[230]

Keď sa toto žiada a je to potrebné pre každého, o čo viac je potrebné pre budúcich apoštolov, ktorí sú „zvláštnou milosťou povolaní od Boha a vyvolení k dielu natoľko podobnému dielu kňažskému".[231]

Otázka náboženskej výchovy je otázkou plodnosti života: „Bez náležitej a hlbokej výchovy vo svetle pravdy a náboženskej disciplíny ... organizácia individuálneho kresťanského života a Katolíckej Akcie je nemožná; bez nej všetko je iba šuchotá a neužitočnosť".[232]

b) Výchova mravná.

Náš najdôležitejší pomer, pomer k Bohu určuje ctnosť náboženstva. Ale my máme povinnosti aj k sebe a k druhým ľuďom. Tento pomer určujú mravné, hlavne kardinálne ctnosti. Celý program mravnej výchovy by sa dal shrnúť do týchto Kristových slov: „Učte všetky národy... zachovávať všetko, čo som vám prikázal".[233] — Plnosť povinností, to je predmetom mravnej výchovy.

Predovšetkým má formovať vôľu, aby bola ochotná splniť všetky povinnosti: celé desatoro, celé pätoro prikázaní, ba aj evanjelické rady, lebo veď ideálom každého človeka by malo byť dosiahnuť čo možno najvyšší stupeň dokonalosti.

Aby toho ľudia dosiahli, mravná výchova musí predovšetkým vštepovať ľuďom radostné presvedčenie a vedomie o ich dôstojnosti, o ich ľudskej a kresťanskej cene.

Keď si je človek vedomý svojej dôstojnosti a sily kresťanských zásad, odhodlane háji nielen svoju dôstojnosť, ale aj kresťanské zásady.

Mravná výchova má uvedomovať mládež o pravej ľudskej slobode a v dôsledku tejto aj o zodpovednosti. — Má apelovať na ich energiu, na ich odvahu, na ich ašpirácie na vyšší život; má im dať odvahu dôverovať sebe, vo svoje osobné schopnosti a iniciatívy.

Má poukázať na vznešenosť boja, ktorý sa vedie v tom-ktorom sociálnom prostredí medzi dobrom a zlom, za dobro a proti zlu, poukázať na vznešenosť boja proti vlastným slabostiam. „Je treba, aby predovšetkým mládež poznala, nakoľko zlo snižuje a ničí život, nakoľko ho robí nešťastným; že hriech škodí, že ničí".[234]

Najlepší spôsob sebazáchrany od zla je chrániť druhých od neho, poučovať druhých o povinnostiach.

Všetkému tomuto naučiť a k tomuto vychovať je úlohou mravnej výchovy. — Dať mládeži príležitosť konať mravne, aby si získala mravné ctnosti a dobré zvyky; vzbudiť v nej túžbu po sebazdokonalení, po bezúhonnosti a po duchu seba-obetavosti. Zvlášť treba zdôrazniť neoddeliteľnosť práv a povinností.

Len zo spojitosti práv a povinností môže vzniknúť kresťanský poriadok, ktorý rešpektuje práva všetkých a pripomína povinnosti všetkých a všetkým.

Tento morálny duch môže byť jediný bezpečným základom pre každý druh spoločenského života.

c) Výchova sociálna.

Vo výchove sociálnej ide o vytvorenie „sociálneho srnyslu", o vytvorenie sociálnych kresťanov. Neide o novú náuku, o nové princípy, ktoré by boly rozdielne od princípov kresťanských. Ide o prenesenie tých istých kresťanských zásad na konkrétny sociálny život.

Katolícka Akcia má vychovať natoľko po kresťansky duše, aby vedely v každom momente a v každej situácii života súkromného a verejného nájsť, alebo aspoň pochopiť a aplikovať kresťanské riešenie mnohých problémov, ktoré sa môžu vyskytnúť v tých alebo v oných podmienkach života.[235]

Človek je už svojou prírodou tvorom spoločenským. Pri hájení svojho života a pri jeho výstavbe musí riešiť mnohé problémy a zaujať stanovisko k rozličným otázkam. Takými otázkami sú: dôkladná príprava na životné povolanie, preventívne opatrenia proti úrazom práce, hygiéna pracovného terénu, pomer práce ku kapitálu a opačne, pracovná mzda; organizácia podnikov a verejnej správy; sociálne a politické zákonodarstvo, sociálna a politická autorita, sloboda ľudská, cirkevná a štátna; voľby, vojenská služba ...

So všetkými týmito otázkami prichádza človek do styku. Od toho, ako sa nazerá na tieto otázky, závisí aj ich riešenie a od ich riešenia celý spoločenský život.

Sociálna úloha má za úlohu pripraviť duše na riešenie všetkých týchto otázok na podklade kresťanskom; má naučiť, ako sa Cirkev díva na prácu, na kapitál, na mzdu, na vojenskú službu, na odvislosť človeka od závodu, závodu od stavov a štátu a zas štátu od ostatných štátov, na sociálnu organizáciu, na autoritu a na jej potrebu, aby každý videl a presvedčil sa, že katolicizmu ide len o to, aby v celom ľudskom živote bolo viac spravodlivosti a viac lásky.

Každý musí pochopiť, pokiaľ siahajú jeho práva a kde začínajú jeho povinnosti. — Pius XI. o tom hovorí: „Chceme rozriešiť všetky problémy života, tak života súkromného ako verejného a politického. Aby sme toho dosiahli, potrebujeme dobre pripravené duše".[236]

KAPITOLA VI.

Apoštolát organizovaný.

Už samo slovo „apoštolát" naznačuje, že v Katolíckej Akcii ide o apoštolskú prácu organizovanú. Opravdový apoštolát totiž nie je možný mimo Cirkev. A apoštolát Cirkvi je organizovaný. Keď tento je organizovaný, aj priama účasť na ňom, ako je Katolícka Akcia, musí byť organizovaná.[237]

Aj slovo laictvo, nie laici, v definícii Katolíckež Akcii vyjadruje organizovanosť práce. Podobne ako slovo kňažstvo vyjadruje organizovanosť, organizáciu kňazov.[238]

Takto vyjadril Pius XI.: „Katolícka Akcia smeruje k najväčšiemu osvieteniu (duší) na spôsob organizovanej akcie katolíkov."[239]

Podobne to vyjadril aj kardinál Villeneuve, arcib. v Quebec-u: Katolícka Akcia „musí byť účasťou laikov na apoštoláte Cirkvi, ale v kádre organizovanom."[240]

Prečo musí byť Katolícka Akcia organizovaná?

Jedine preto, že má na starosti vec Božiu a cirkevnú, ktorá nesmie nikdy padnúť. Ale keby sily katolíkov boly roztrieštené, stala by sa iluzornou aj jej práca aj jej cieľ. „Lepšie je, aby boli dvaja spolu, ako iba jeden, lebo má výhodu zo svojej spoločnosti. Ak padne jedon, v druhom má podporu. Beda samotnému, lebo keď padne, nemá nikoho, kto by ho zodvihol. A ak niekto násilie robí tomu, čo je sám, dvaja mu môžu odporovať; jeden šík (kordon) o troch synoch sa tak ľahko neláme.[241]

„Brat, ktorý je podporovaný bratom, je ako pevné mesto".[242] No tam, kde ide o vôľu Božiu, ktorá je nielen naším najvyšším zákonom, ale priamo životom časnosti a večnosti, tam obrana tejto vôle musí byť obranou najsilnejšou.

Ide o silu a pod silou treba rozumieť nielen kvantitu, ale aj kvalitu.

a) Kvalita. — Sila, predovšetkým apoštolská, spočíva v kvalite. To musí byť plnosť apoštolského ducha. To musia byť bojovníci v poznaní evanjelickej pravdy, v správnom rozpoznávaní dobra od zla, pravdy od klamstva; silní v poznaní spôsobu a vo výbere prostriedkov na hájenie pravdy a jej rozširovanie ako aj na odstraňovanie protichodných akcií; musia byť silní nábožensky a mravne. Výchova takýchto bojovníkov žiada si metodičnosť a oranizovanosť, lebo taká výchova má byť trvalá. — O formovaní pojednáme na inom mieste.

b) Kvalitná kvantita. — Kvalita sa žiada všade. A keď je to kvalita málo jednotlivcov, postačí tam, kde nápor na duševné hodnoty sa koná individuálne. Ľudstvo bolo svedkom tohto boja a jeho víťazstva po celé stáročia. Mnoho ráz pohľad na obrazy týchto individuálnych bojov spontánne vynucuje nielen obdiv, ale aj nezlomnú vôľu konať podobne: stať sa Augustínom, Tomášom, Gregorom Veľkým a pod.

Ale aj keď vzdáme plnú úctu týmto slávnym apologiám — obhajobám, predsa takéto obhajoby dnes nestačia. Nápor na pravdu je dnes masový, organizovaný.[243] Do jeho služieb je zapojené všetko, čo ľudský duch doteraz vynašiel.

c) Široká íronta. — Tento organizovaný nápor koná sa odrazu so všetkých strán, na každom mieste a pri každej možnej situácii. Množstvo bojujúcich, ich disciplinovanosť, každý známy prostriedok, množstvo bojových polí, hľa — toto je charakteristika dnešného boja proti večným pravdám a ich právu aj na tomto svete.

Čo zvládzu individuálne boje niekoľkých jednotlivcov dobrej a silnej vôle, keď bojujú ojedinele, izolovane?

Novému spôsobu boja treba sa prispôsobiť, ak sa má účinne hájiť a konečne obhájiť vec pravdy. „Treba sa (v tomto boji) zasadiť na mnohých bojištiach na obhajobu práv spoločnostináboženskej, ktorou je Cirkev, a spoločnosti domácej, ktorou je rodina . . ."[244]

Mnohé a rôzne bojištia sú rodina, škola, rečnícka tribúna, tlač, rozhlas, divadlo, kino a všetko to, čo vplýva na utváranie osobností ľudských. Tu všade treba bojovať a treba bojovať vždy, kde sa len číha na sväté veci. No k tomuto treba organizácie jednak preto, aby boly koordinované a tak sjednotené všetky katolícke sily a jednak preto, aby boly získané všetky možné dovolené prostriedky, a aby sa tieto dostaly do rúk, ktoré nimi vedia nielen narábať, ale aj môžu trvalé narábať.

Ak niekedy bola pravda kruté potlačovaná, tak bola potlačovaná z väčšej časti len preto, že pre neorganizovanosť katolícka protiakcia bola slabá, neprispôsobená akcii nepriateľskej. Z toho plynie potreba organizovanej Katolíckej Akcie pre obranu duševných pokladov.

Ale Katolícka Akcia nie je len obrana. Ona je predovšetkým boj a keď je obranou, tak je len obranou v útoku.

Rozširovať, prehlbovať a upevňovať všade a vždy vôľu Božiu, to je úloha Katolíckej Akcie. Ale odlišnosť pováh, rôznorodosť osobných a sociálnych charakterov, rozličnosť prekážok a potrieb vyžaduje špecializáciu v apoštolskej práci. Ale aby špecializovaná práca bola úspešná, musí byť bezpodmienečne organizovaná, lebo pri špecializácii prác načim zachovať jednotu. Má sa dosiahnuť sila a tá sa dá docieliť len v jednote. „Bez jednoty aj najsľubnejšie úsilia sa trieštia a prinášajú iba malé percento z toho veľkého dobrodenia, ktoré by mohly priniesť."[245]

Ostane navždy pravdou, že dobrá organizácia znamená rozmnoženie dobrodení.[246]

Jednotné vedenie harmonizuje a sjednocuje roztrieštené katolícke sily a v jednote síl ako aj činností je záruka úspechu Katolíckej Akcie. Katolícka Akcia musí predovšetkým tvoriť „veľkú rodinu jedného ducha mužov a žien ako aj mládeže jedného aj druhého pohlavia, ktorí nechcú nič iné, ako účastniť sa na svätej službe Cirkvi a spolupracovať pod jej vedením... na rozšírení Kristovho kráľovstva v jednotlivcoch, v rodinách a v spoločnosti."[247]

Katolícka akcia musí byť nielen jednotnou rodinou, ale aj jednou a kompaktnou armádou, a to disciplinovanou.[248]

Dôvod je tento: „Sväté náboženstvo je všade napádané a obťažované všelijako a rozličnými prostriedkami... je užitočné (teda) sjednotiť katolícke sily tak, aby pri sledovaní rozličných cieľov činnosť všetkých bola jednotná."[249] Množstvo a nejednotnosť vo vedení a spravovaní týchto síl by zničilo sväzok tejto armády, odstránilo by svornosť a týmto by sa1 zmaril výsledok a úspech už hneď v zárodku.[250] Takto sa javí potreba organizácie Katolíckej Akcie ako nevyhnutnosť, ktorá vyplýva jednak z jej prírody, jednak z nepriateľského postoja, ale hlavne z vysokej úlohy, ktorou je vec Božia, ako aj z rozsiahleho všenárodného a všesvetového poľa, na ktorom sa má a musí uplatňovať vec Božia, ak si má život aj naďalej osvojovať názvu život.

Dôsledky potreby organizácie Katolíckej Akcie ako jej podstatnej známky sú tieto:

a) Nikto nekoná Katolícku Akciu, aj keď apoštoluje ako horlivé, izolovane, mimo Katolíckej Akcie. To je predpoklad pre Katolícku Akciu, aby ten, kto ju chce konať, bol členom Katolíckej Akcie. — Občan koná gardistickú službu len vtedy, keď je členom tejto organizácie a vojak vojenskú službu len vtedy, ak je vojakom, členom vojenskej organizácie.

b) Príslušnosť k organizácii Katolíckej Akcie sama o sebe nie je výlučnou podmienkou pre konanie Katolíckej Akcie.

1) Individuálna činnosť členov Katolíckej Akcie, aby bola činnosťou Katolíckej Akcie, musí byť programom Katolíckej Akcie ako celku. Keď teda niekto navštívi chorého pod tlakom toho vedomia, že je synom rodiny Božej, to je skutok milosrdenstva, ale nie skutok Katolíckej Akcie. Aby návšteva

bola činom Katolíckej Akcie, musí byt programovaná Katolíckou Akciou ako organizáciou.[251]

2) Návšteva chorých, aj keď ju programuje Katolícka Akcia a robia ju členovia Katolíckej Akcie ako program Katolíckej Akcie, tým samotným nie je ešte Katolíckou Akciou. To je totiž povinnosťou každého katolíka. Aby bola činnosťou Katolíckej Akcie, musí mať svoju špeciálnu formu a musí sa urobiť za zvláštnej príležitosti.

Aj formu aj okolnosť činnosti načim presne určiť a potom ako spoločnú kampaň aj previesť.

Teda nie tak predmet, ako forma, spôsob prevedenia alebo uskutočnenia dáva určitým činom charakter Katolíckej Akcie.

KAPITOLA VII.

Cieľ Katolíckej Akcie.

Z definície Katolíckej Akcie logicky plynie aj jej ciel: „Účast... na hierarchickom Apoštoláte.

Je to priama účasť na tej istej apoštolskej práci, ktorú vykonáva Cirkev.

Cieľ Katolíckej Akcie a cieľ Cirkvi sa kryjú — s určitou výhradou. „Veľmi vznešený je cieľ Katolíckej Akcie", hovoril sv. Otec Pius XI., „lebo sa stotožňuje so samým cieľom Cirkvi ..[252]

To je problém stvoriteľského a vykupiteľského diela, aby „sa naplnil môj dom .. ,"[253] — a hlavne: „Posväť sa meno Tvoje."[254]

Na toto Cirkev a Katolícka Akcia má odpovedať: „Venite, adoremus; Venite procidamus ante Deum, quia . .. ispe est Dominus Deus noster."[255] „Redite, que sunt Dei, Deo."[256] Cirkev a Katolícka Akcia má ustavične volať: „Venite, filii, audite me, timorem Domini docebo vos."[257]

Ide o to, aby Všemohúcemu: „Faciamus hominem" odpovedalo „Glória in altissimis Deo", čo bolo hlavným dôvodom všetkého stvoriteľského a vykupiteľského diela.

„Príď kráľovstvo Tvoje", — „Posväť sa meno Tvoje". — V týchto slovách je stručne shrnutý celý program Cirkvi a Katolíckej Akcie. Hierarchický apoštolát a spolupráca Katolíckej Akcie smerujú k uskutočneniu celého programu božského srdca; založenie, rozšírenie a upevnenie Kristovho kráľovstva v dušiach, v rodinách, v spoločnosti, v celej svojej možnej šírke, vo všetkých odvetviach, vo všetkých hĺbkach, ktorých je len schopná dosiahnuť ľudská činnosť za pomoci milosti Božej."[258]

Pius XI. hovorí o Katolíckej Akcii špeciálne toto: „Najvyšší cieľ Katolíckej Akcie spočíva v rozsiahlej rozšírenosti princípov viery a náuky kresťanskej v ich aktívnej obrane a konečne v ich aplikácii na život individuálny, domáci, a občiansky" (civilný).[259]

Z týchto textov plynie, že Katolícka Akcia je akciou ná-boženskou, lebo jej cieľ je náboženský. To nie je záležitosť časová, čisté pozemská alebo politická, ale je záležitosťou duchovnou, Božou, náboženskou.[260]

Z tohto poznatku plynie ďalší dôsledok, že totiž Katolícka Akcia je akciou totálnou, univerzálnou.

Náboženstvo nie je vecou súkromnou. Je záležitosťou životnou. Život sám má byť náboženský. Nech sa už berie náboženstvo v tom, či onom smysle, či odvodené od slova Lerege-le:[261] znovu čítať, svedomite a dôkladne uvažovať o tom, čo sa vzťahuje na Boha; či je odvodené od slova Religare:[262] znovu pripútať, viazať povinnosťou k Bohu, vždy to znamená pomer človeka k Bohu.[263] A tento pomer nemôže byť iný, ako pomer stvoreného k Stvoriteľovi: pomer dobrovoľnej podriadenosti a teda dôsledne aj pomer najvyššej úcty a lásky, ktorú ľudia dobrovoľne a ochotne majú vzdávať Bohu.[264]

A tak život sám, celý život ľudský doma, v práci, na ulici, v spoločnosti má byť ustavičným verným Credom, verejným chválospevom: „Sláva Bohu na výsosti..." veľkou obetou, ako pokračovaním, aplikovaním obety Kríža a oltára, spojenie s Kristom a jeho Cirkvou.

Toto je smysel náboženstva, ktoré má za cieľ Katolícka Akcia.

„Katolícka Akcia je činnosť, ktorá zahrňuje celého človeka tak v živote súkromnom ako aj v živote verejnom."[265] „Nevylučuje ničoho z toho, čo akýmkoľvek spôsobom, či priamo, či nepriamo spadá do božského poslania Cirkvi."[266] Nemožno hovoriť o zvláštnom, vlastnom cieli Katolíckej Akcie. Nemá ho. Ona je v službe Cirkvi, aby spolu s ňou vnášala Kristovho ducha všade ta, kde ho niet, alebo nie je tam na trvalo: do duší jednotlivcov, do rodín, do spoločenských prostredí, do spoločností a do národov.

Teda pre bližšie poznanie cieľov Katolíckej Akcie treba poznať hlavné úlohy Cirkvi.

Tie úlohy sú: učiť, posväcovať a spravovať. Akým spôsobom pomáha Katolícka Akcia Cirkvi plniť tieto jej úlohy?

Učiť. — Čo má učiť Cirkev? Svoju vlastnú alebo nejakú novú náuku?

Nie. Nie je jej poslaním, aby učila novú náuku, ale aby strážila a verne vykladala náuku zjavenú.[267]

Zachovávať a verne vykladať má celé Zjavenie Božie. Vyplýva to zo slov Kristových: „Učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal", [268] „hlásajte evanjelium (celé)",[269] — „Duch sv. . . . vás naučí všetkému a pripomnie vám všetko, čo som vám hovoril".[270] Cirkev má učiť celú náuku ako aj všetko to, čo sa dá logicky vyvodiť z princípov zjavených právd. (Toto ako druhotný predmet).

Zachovávanie celého tohto „pokladu viery a mravov" ako aj ich vysvetľovanie sveril najvyšší Učiteľ Cirkvi. To však neznačí, že by laici nemohli alebo nesmeli brať účasť na tejto práci. Laické katechizovanie bolo v Cirkvi od jej začiatkov. Tejto skutočnosti pamätlivý Pius XI. hovorí výslovne, že Katolícka Akcia je integrálnou časťou evangelizačného diela, aby sa pomocou nej (Kat. Akcie) vždy viac rozširovaly a poznávaly zdravé a spásonosné evanjeliá.[271]

Aj cirkevný zákonník to pripúšťa: „Farár môže, ak treba, obrátiť sa na zbožných laikov o pomoc v náboženskej výchove detí." (Can. 1333, § 1.)

Toto je priama účasť na učiteľskom úrade Cirkvi. Vykonávajú ju buď katecheti z povolania, ktorí boli pre túto úlohu zvlášť vyškolení, a k jej vykonávaniu poverení priamo Cirkvou, alebo ju vykonávajú laici, ktorí boli požiadaní o výpomoc od prípadu k prípadu.

Ale je aj iný spôsob rozširovania a oboznamovania so zásadami kresťanskými a náukou Cirkvi.

Spôsob nepriamy. — Tým, že je nepriamy, nijako nie je, ani nemôže sa snižovať jeho význam a účinnosť. Naopak, môže byť silnejší a účinnejší ako spôsob priamy. Veľmi často tomu aj tak býva.

Takým nepriamym spôsobom je na pr. — dobrý príklad.

Dobrý príklad je najúčinnejším spôsobom vyučovania. Dobrý príklad je vlastne zosobnená, do života uvedená náuka Cirkvi. To je vlastne sám život podľa vôle Božej. To sú zákony Božie a cirkevné a evanjelické rady prežívané. To je celý program žijúci, nie napísaný na zástave alebo na papieri. Javí sa v rečiach, v skutkoch a v celom chovaní človeka, vo všetkých jeho vzťahoch a za každých okolností.

Kristus sám je nám najdokonalejším vzorom. On neučil svet kresťanským ctnostiam len slovom, ale hlavne vlastným príkladom, uskutočňovaním ctností, životom podľa požiadaviek ctností.

Kristus priamo horel láskou k svojmu Otcovi: „Nevedeli ste, že ja musím byť v tom, čo je môjho Otca?"[272] — „Mojím pokrmom je plniť (činiť) vôľu toho, ktorý ma poslal a (tak) dokoná ť Jeho dielo."[273]

Nie menej miloval účinnou láskou aj ľudí, hlavne chudobných, chorých, opustených. Všetkých týchto zahrňoval láskou, ktorú prejavoval telesnými a duševnými skutkami milosrdenstva v takej miere, že očitý svedok nevedel sa zdržať, aby nad tým nevyslovil svoj obdiv: „Chodil dobre činiac a uzdravujúc všetkých posadlých od diabla". — „My sme svedkami všetkého toho, čo činil v krajine judskej a v Jeruzaleme ..."[274]

Ale neobmedzoval sa len na láska. S láskou spojoval spravodlivosť: nenávidel hriech, ale miloval ľudí. — Zalovateľom na cudzoložnú ženu odpovedal: „Kto z vás je bez hriechu, hod prvý po nej kameňom."[275]

U Lukáša zasa hovorí: „Vidíš (Simone) túto ženu? Vošiel som do domu tvojho, vody na nohy si mi nedal, táto však slzami smáčala moje nohy a utrela ich svojimi vlasmi".[276]

Ide o to, aby sme sa čo najviac priblížili svojím životom k dokonalému obrazu Krista Pána, ktorý On sám načrtol slovami: „Kto z vás bude ma obviňovať z hriechu?"[277] V týchto slovách sa zračí absolútna dokonalosť, hlavne svätosť Krista.

Tejto dokonalosti bolo dopriate len Ježišovi z Nazaretu, lebo len On bol „svetlom ľudí."[278] Ale z toho nijako neplynie, že by sme my mali byť tmou, lebo že by sme nemali nijakého vzťahu k Nemu,

Otázku, ktorú boli položili Židmi poslaní kňazi a Levíti sv. Jánovi Krstiteľovi: „Ty kto si?", kladú aj nám skoro v každom sociálnom prostredí. Na ňu, v záujme nášho pozemského, ale hlavne večného života,[279] musíme odpovedať so sv. Jánom záporne a predsa kladne: „Nie som Mesiáš",[280] ale som „hlasom volajúceho na púšti. . .: pripravte cestu Pánovi."[281] — „Uprostred vás stojí ten, koho vy nepoznáte."[282] — „Preto som prišiel . . ., aby bol uvedený (Ježiš) do známosti u ľudu ..." — „A Ján vydal svedectvo .. ."[283]

Aj našou úlohou je vydávať svedectvo Pravde aj rečou, ale hlavne príkladom, životom shodným s vierou, so smernicami cirkevnými, s nariadeniami biskupskými a tak privádzať duše ku Kristovi, pripravovať mu cestu, ohlasovať ho.

Ako sv. Ján, tak aj Katolícka Akcia a každý apoštol Katolíckej Akcie má byť všade „horiacou a svietiacou sviecou . . ."[284] Členovia Katolíckej Akcie majú brániť a objasňovať všade program spásonosnej náuky Božej a cirkevnej, aby, až ľudia okúsia silu tej náuky, silu Boha, mohli spoločne volať: „Ty si Syn Boží", aby sa už viac neopakovala bolestná obžaloba: „Meno Božie býva hanené od vás medzi pohanmi".[285]

Vydávať svedectvo Pravde značí aj bránil pravdu Božiu a ju rozširovať.

Pravda, akou je náuka božská, práve preto, že je pravdou, nikdy neprestane byť napádaná a sústavne ničená. No je v záujme spokojného a spravodlivého ľudského života, aby tieto pravdy prenikaly celým životom. Veď úmerná dôstojnosť individuálneho a spoločenského, súkromného a verejného života s nimi stojí a s nimi padá. Nie nadarmo tak dôrazne prehlásil Spasiteľ sveta: „Ja som cesta, pravda a život; nikto neprichádza k Otcovi, iba skrze mňa."[286]

Ak ľudský život dosahuje svojej plnosti vo večne blaženom spočinutí v Bohu, tak je v záujme tejto plnosti života, aby božské pravdy bránili práve tí, o večnosť ktorých ide, totiž laici, lebo navždy bude platiť pravda, že aj keď Boh stvoril človeka bez neho, nespasí ho bez neho.

Pri pojme obrany sa dosiaľ vynorovala idea určitej stagnácie, vyčkávania, zakopávania sa, akéhosi ochranného múra, getha. Katolícka Akcia slúčila s pojmom obrany pojem pochodu, napredovania, budovania, pozitívnej práce. Urobila tak iste vo vedomí, že pozitívna práca je aj najlepším prostriedkom obranným.

Ako brániť záujmy Božej pravdy.

Na to sa nedá odpovedať presne a výlučne. Raz je totiž ohrožená Božia pravda v škole alebo školou, druhý raz rozbíjaním katolíckej myšlienky množstvom politických strán, inokedy zas tlačou, divadlom, kinom alebo ovplyvňovaním pospolitého ľudu, ba aj vyššie postavených, komunizmom, kapitalizmom alebo ohrožovaním rodiny, verejnej mravnosti. Nuž tieto a podobné okolnosti určujú, kedy, kde a ako načim brániť Kráľovstvo Božie a jeho ducha, jeho práva.

Teda je to škola, rodina, jednota v národe, tlač, divadlo, kino, komunizmus, liberalizmus, kapitalizmus, ktoré načim buď obhajovať a zveľaďovať alebo napravovať, prípadne — keď sú zlé — aj odstraňovať.

Poukážem bližšie aspoň na tie, ktoré sú charakteru všeobecného, ktoré sú všade aktuálne.

Škola.

Je síce pravda, že terajší náš režim praje kresťanskej myšlienke, ale to neznamená, že by sa bol odrazu tak zmenil a preporodil aj duch školy, učiteľov a žiakov.

Nechcem tu hovoriť o dôležitosti školy. Veď neprestajný boj o ňu medzi dvoma celkom nepriateľskými tábormi sám ukazuje na jej veľkú dôležitosť hlavne vo vytváraní a utváraní charakterov.

Katolícka Cirkev, ako dokonalá spoločnosť, má právo zakladať vlastné školy všetkých druhov, kde by sa vyučovalo nielen náboženstvu, ale kde by sa podávaly aj ostatné náuky v duchu kresťansko katolíckom.[287]

Toto právo siaha aj ďalej. Cirkev si vyhradzuje právo dozoru v otázkach náboženstva, mravov a kresťanského ducha na všetkých školách, ktoré navštevujú katolícki žiaci.[288]

Tohoto práva sa Cirkev nikdy nezriekla, ani sa ho nemôže zriecť, lebo tu ide o formovanie duší a to je záležitosť Cirkvi. Slová Božie: ,,V rukách tvojich sú moje osudy", znejú ako trvalé memento pre Cirkev.

Na poli školskom má Cirkev dve hlavné práva:

1) zakladať a udržovať vlastné školy,

2) preniknúť kresťanským duchom všetky ostatné. Plnosť, smysel „kresťanského ducha' v škole naznačuje Pius XI. vo svojej encyklike „Divini illius magistri", o kresťanskej výchove. Upozorňuje na to, že kresťanský duch v škole to nie je same vyučovanie náboženstva v škole, ale to je shoda celej náuky, všetkého poriadku a správy, personálu, programu a kníh, ako aj všetkej disciplíny s duchom ozaj kresťanským pod správou a materinskou starostlivosťou Cirkvi.[289] Toho ducha chce dať Cirkev všetkým školám, ktoré ho nemajú.

O túto starosť sa musí aj Katolícka Akcia deliť s Cirkvou. Toto želanie vyslovila Cirkev aj vo svojom zákonníku: ,,Fideles ne omittant adiutricem operám pro viribus conferre in catholicas scholas condendas et sustentandas."[290]

Starosť o školy označil Pius XI. vo svojej encyklike o kresťanskej výchove za podstatnú povinnosť Katolíckej Akcie: ,,A ťak všetko, čo podnikajú veriaci pre zveľaďovanie a obhajovanie katolíckej školy, ktorá je určená pre ich synov, je dielom čisto náboženským a zčiastky sa stáva esenciálnou povinnosťou Katolíckej Akcie".[291]

Ktoré sú povinnosti Katolíckej akcie voči škole?

Napomáha obstarávať hmotné a finančné prostriedky na založenie a udržiavanie katolíckych škôl.

Proti nepriateľským útokom obhajuje cirkevné školy, oboznamuje s ich prednosťami, s ich všenárodnou a všeľudskou dôležitosťou, propaguje ich, vzbudzuje náladu pre ne, získava verejnú mienku pre ne a pre ich slobodu . . .

V zemiach, kde už jestvujú diela, inštitúcie alebo spoločnosti, ktoré dávajú morálnu alebo hmotnú pomoc školám, Katolíckej Akcii pripadá vďačná úloha pre zhodnocovanie tých diel a inštitúcií, pre ich rozšírenie aj tam, kde ešte nejestvujú, pre ich založenie. Tieto diela a inštitúcie môžu sa stať integrálnou časťou Katolíckej Akcie. U nás takými dielami sú: Kato-tolícka školská kancelária, rodičovské sdruženia . . .

Jednou z najdôležitejších úloh Katolíckej Akcie je pomáhať Cirkvi vzbudzovať záujem o učiteľské povolania, vyzdvihovať dôležitosť a vznešenosť učiteľského úradu, obhajovať kresťanských učiteľov proti krivdám a útokom . . .

Úlohy školy a význam školy presahujú rámec nielen farnosti a obce, ale aj diecézy. Aj problémy, spojené so školou, už či je to jej udržovanie, obsaďovanie kvalitnými silami, či priazeň verejnosti a uznanie jej služieb za služby celonárodné, presahujú sily nielen jednotlivcov, ale aj farností. Preto treba akcie, organizovanej na širšej základni, na takej základni ako je Katolícka Akcia.

Rodina a manželstvo.

Rodina je v eminetnom slova smysle školou.

Na prvý pohľad sa ani nevidí, koľko problémov má lúštiť, akú veľkú časť z celej náuky Cirkvi má naučiť práve rodina.

Ktoré sú to tie problémy, tie otázky, ktoré má riešiť a objasňovať rodina?

Nemám v úmysle dotýkať sa všetkých otázok rodinného života; chcem poukázať len na tie najdôležitejšie.

Najdôležitejšími otázkami rodinného a manželského života sú: otázka sviatosti stavu manželského, otázka monogamie, otázka nerozlučiteľnosti.

1) Stav manželský je sviatosť.[292]

Sväzok manželský je predovšetkým sviatosťou. Sviatosť v manželstve je neoddeliteľnou časťou. V manželstve nestoja vedľa seba, tým menej oddelene manželský sväzok a sviatosť, ale sväzok manželský a sviatosť tvoria spolu jeden celok, ktorý sa nedá deliť na časti.

Z tejto skutočnosti plynú dôsledky:

a) Medzi pokrstenými niet opravdivého manželstva, ak nebolo uzavreté pred Cirkvou a podľa jej požiadaviek.

b) Stav manželský udeľuje manželom prepotrebných milostí iba ako sviatosť.

c) Zo sviatostného stavu manželského majú pochádzať nielen noví členovia spoločnosti, ale aj kňazi, rehoľníci, misionári, apoštolovia, bez ktorých sa Cirkev a ani národy nemôžu plne rozvíjať.

Jediné spojenie medzi mužom a ženou.

2) Uzavretie manželstva je jediné spojenie medzi mužom a ženou: jeden muž, jedna žena. Vylučuje akékoľvek delenie, už či jedného muža s viac ženami alebo jednej ženy s viac mužmi alebo cudzoložstvo náhodilé za úkolom ukojenia smyselnosti. Toto jediné spojenie jedného muža a jednej ženy výlučne je pre dobro manželov a ich detí.

3) Nerozlučiteľnosť manželstva.

Manželstvo vylučuje už svojou prírodou voľnú lásku, vylučuje prechodné spojenie, kde sa nehľadá nič iného a nič viac ako smyselnosť. Manželstvo je Božím dobrodením, ktoré nijaká iná autorita, nijaký ľudský trik nemôže rušiť alebo ničiť. — Láska muža a ženy je posvätená manželstvom. Je v nej čosi trvalého; môže ju iba smrť odstrániť.

Vlastnosti tejto jednoty sú tieto: (v hlavných rysoch)

Jednota čistá, ktorá rešpektuje zákon prenášania života, ktorá nechce manželského aktu na nič iného ako pre cieľ manželský, ktorá sa nespreneveruje manželskému poslaniu nedovolenými zákrokmi.

Jednota zriadená, organizovaná, upevnená autoritou muža pre dobro manželov a detí, autoritou to láskavou, kde niet nič náhodilého, nič otrockého, autorita pre dobro.

Jednota verejná, uznaná všetkými, stanovená zákonite, právnicky.

Jedine manželstvo je oprávnené zariadiť rodinu. Jedine rodina je najzákladnejšou buňkou spoločnosti.

Teda manželstvo je záležitosťou rodinnou. No nie je len záležitosťou rodinnou. Je aj záležitosťou štátnou, sociálnou, politickou a stavovskou. Preto štát, sociálne poistenie, politika, stavovstvo, súkromné vlastníctvo — to všetko musí byť organizované tak, aby bolo priaznivou základňou pre život manželský a rodinný.

Toto je v hlavných iysoch kresťanská náuka o manželstve a o rodine.

Naproti tejto náuke stojí iná náuka celkom odchylná, na ktorej sú vybudované veľmi mnohé inštitúcie, z ktorej vy-rástly mravy, skutky, ktoré ničia alebo aspoň podkopávajú kresťanské manželstvá.

Všetky nekresťanské náuky sa shodujú v tom, že jednotne kladú dôraz na to, že manželstvo nie je pôvodu božského, ale že spočíva v ľubovôli. Podľa tejto náuky sa teda manželka prepožičiava: sväzok manželský závisí na ľubovôli a uzatvára sa len pred civilnou autoritou.

Voľná láska. Podľa náuky socialistov a komunistov človek nemá duše, preto niet ani života budúceho. V dôsledku toho môže nažívať s tou ženou, s ktorou chce.[293] Môže zamieňať manželky.

Výchova dietok a celá starosť o ne je vraj záležitosťou len štátu; rodičia nemajú v tejto otázke slova, a keď, tak len z poverenia štátu.[294]

Tieto náuky a podľa nich upravený život ničí rodiny.

Podľa tejto náuky aj s hospodárskeho stanoviska je to ničenie rodinného života: keď manželstvo je rozlučiteľným sväzkom a keď starosť o deti nie je vecou rodiny, ale štátu, vtedy hospodárske a priemyselné podniky neberú ohľad na rodiny ani pri honorovaní práce. Najímajú si lacnejšie sily, neženatých, čím nepriamo znemožňujú manželstvo a rodinný život.

Keď muž môže ľubovoľne, podľa dobrozdania meniť a deliť sa svojou láskou, stráca správny názor na manželstvo a na rodinu. V dôsledku toho stáva sa neschopným ostať verným v duchovnom sväzku; je neschopný založiť rodinu a plniť svoje otcovské povinnosti. Ba ani neberie na seba nijaké povinnosti ani voči žene, ani voči deťom.

Takíto ľudia zabíjajú rodiny, lebo ich znemožňujú už v zárodku.

Zo všetkého tohto jasne plynie, koľko starostí má Cirkev o to, aby bol zachovaný kresťanský ráz rodiny pre akúkoľvek apoštolskú prácu. „Pre Katolícku Akciu, ktorá sa zaoberá kresťanskou prestavbou spoločnosti, je potrebné zaoberať sa aj problémami hospodárskymi á politickými, keď v nich ide aj o záležitosti mravné a náboženské; ale zvlášť je potrebné, aby upútala pozornosť na zriadenie rodiny, lebo od dobrej činnosti rodiny závisí aj dobro celej spoločnosti".[295]

Katolícka Akcia a rodina.

Aké sú úlohy Katolíckej Akcie v rodine?

Vo všeobecnosti úloha Katolíckej akcie je vliať náuku o kresťanskom manželstve do života, aby bola zachovaná svätosť a dôstojnosť manželstva a rodiny.

K tejto úlohe sa vyžaduje dvoch vecí:

a) osvojiť si pravdy o manželstve a rodine,

b) poznanú pravdu rozšíriť medzi ostatnými.

a) Osvojenie si právd o manželstve a rodine. — Predovšetkým členovia Katolíckej Akcie musia jasne vidieť, ako je manželstvo pôvodu božského, ako je sviatosťou, ako je sväzkom nerozlučiteľným, ako sa líši od každého iného sväzku ľudského, ako sväzuje muža a ženu pre svätejšiu spoluprácu so svojím Stvoriteľom.

Najmä treba mať jasno v tom, že v manželstve sa má dôjsť k bližšej svätosti, že je to pravá sviatosť manželská, ktorá dáva všetky potrebné milosti manželom, aby mohli sväté žiť, aby sa rodina stala svätostánkom, v ktorom by stále býval Kristus. O to práve ide, aby Kristus z tabernákula prešiel do rodín.

Na druhej strane zas treba sa dokonale oboznámiť s protivnými náukami, hlavne s ich zhubnými následkami. Musíme sa dobre oboznámiť so všetkými skutočnými a možnými námietkami proti manželstvu a vyzbrojiť sa odpoveďami na ne, aby námietky prestaly byť dôvodami proti kresťanskému manželskému životu.

Toto je prípravná práca, ktorú Pius XI. nazval „formovaním", „výchovou".

Tu sa Katolícka Akcia nemôže zastaviť. Ona je „apoštolátom" — prácou pre druhého. Apoštolát je vlastné pole Katolíckej Akcie. Nadobudnuté pravdy sú pokladom, ktorý patrí všetkým, ktorý treba rozdeliť medzi ostatných, zaniesť ho do rodín, do spoločenských prostredí, do mestských štvrtí a ulíc. Toto je poslanie Katolíckej Akcie po stránke duchovnej.

Ale Katolícka Akcia nesmie zanedbávať ani hmotnú a sociálnu stránku rodiny. O tejto otázke však tu nechcem bližšie hovoriť. Vo všeobecnosti sa na ňu reaguje v pomere Katolíckej Akcie k hospodársko-sociálnemu životu.

Tlač.

Kto chce ciel, musí chceť aj prostriedky, ktoré k cieľu priamo vedú.

Ľudia majú svoj konečný cieľ v oslave Boha a v spáse svojich duší. Ten cieľ určil sám Boh. Je logické, že musia používať všetkých dovolených prostriedkov, ktoré k cieľu môžu viesť.

Jedným z najmocnejších prostriedkov je tlač.

Je síce pravda, že rodina a škola sú najmocnejšími nástrojmi pre formovanie ľudí a pomocou nich pre uskutočnenie prosby: „Príď kráľovstvo Tvoje".

Ale toto je len základ. Šírku a hĺbku ľudského ducha nezvládne ani rodina ani škola. Ľudský duch chce viac, ako mu (tieto môžu poskytnúť. Človek číta, čítaním sa formuje ďalej, alebo pretvoruje. Potom koná.[296]

Konať. To chce Katolícka akcia. Ale chce ešte viac. Chce, aby sa konalo katolícky, aby sa žilo katolícky. Nie slovo, ale život má byť oslavou Boha. Ide o rozšírenie ideí po kresťansky chápaného života. Preto Katolícka Akcia nemôže si nepovšimnúť tlače.

Tlač je tiež v programe Katolíckej Akcie. Pius XI. nazýva tlač „najmocnejším prostriedkom pre plnú výchovu katolíkov".[297]

Čo rozumieme pod tlačou?

Sú to knihy, revuy, kalendáre, brožúry, denníky, letáky, plakáty...

Aké úlohy má Katolícka Akcia v tlači.

Úlohy Katolíckej Akcie v tlači sú dané vplyvom a funkciou tlače nepriateľskej alebo vlažnej a potrebou dobrej tlače, katolíckej a špeciálne potrebou tlače Katolíckej Akcie.

1) Činnosí nepriateľská a indiferentná. — Proti zhubným podnikaniam a proti falošným ideám, ktoré šíri nepriateľská a indiferentná tlač, proti zkreslenému podávaniu každodenných udalostí, proti nedovoleným prostriedkom, ktorých používa. Katolícka Akcia bráni katolícke zásady, alebo týmito zásadami predchádza nepriateľským.

2) Katolícka Akcia má záujem aj na indiferentnej tlači. Jej poslanie na tomto poli možno vyjadriť slovami: prenikať, pre-kvasovať indiferentnú tlač myšlienkami kresťanskými.

Ani piaď zeme, ani najmenšie prostredie nesmie ostať bez vplyvu náboženského. Medzi veci a otázky, ktoré nemajú vzťah k náboženstvu, má vsunúť aspoň jednu otázku náboženskú ako náznak, že všetko tuzemské je len prostriedkom k cieľu.

K otázkam, koré sú vo vzťahu k náboženstvu alebo ktoré sú náboženské, ale podané len ako fakt, má vsunúť výstižný, ale stručný komentár, interpretáciu. Môže sa tak stať nadviazaním osobných stykov priamo s redaktorom. Takto sa môže dostať čo len iskierka z náboženského svetla do tmy alebo prítmia tlače indiferentnej a nepriateľskej.

Ale toto nie je vlastný spôsob Katolíckej Akcie. Ona buduje, napreduje.

3) Potrebám dobrej tlače odpovedá budovaním a napomáhaním tejto.[298]

Ale samé budovanie nie je tak ľahkým problémom. Zahrňuje v sebe:

a) vyhľadávanie katolíckych spisovateľov a žurnalistov,

b) formovanie nových spisovateľov a žurnalistov, zasväcovanie ich do tohto druhu apoštolátu.

To je jeden z najdôležitejších problémov, ale pritom jeden z najdelikátnejších. Ide vlastne o večnosť. Ide o rozšírenie kresťanských princípov a o ich objasnenie. Ide o viac. Ide o ich vtelenie do života, ide o život podľa týchto zásad. A to je otázka večnosti.

Na správnosti a rýdzosti týchto zásad závisí tuzemský a večný život.

Z toho je jasné, koľko záujmu treba venovať týmto zásadám.

Ale problém správnosti týchto zásad nie je nič iného ako otázka osôb, otázka redaktorov, v rukách ktorých je tlač, osôb, ktoré z týchto zásad ukazujú presnú cestu života a činnosti ľudí, ich aplikáciu.[299]

Keď správnosť názorov a ich aplikovanie na život je v rukách redaktorov a žurnalistov, je jasné, ako dôležité je, aby tieto osoby boly oboznámené nielen so zásadami a ich aplikovaním, ale aby tie zásady stály sa aj ich vlastnou záležitosťou, ich vlastnou pochopenou povinnosťou. Preto treba týchto ľudí formovať intelektuálne, morálne a apoštolský.[300]

4) Po prípravných prácach prichádza rad na budovanie samé. Prichádza rad na rozšírenie spoznaných zásad a spôsobu ich aplikácie. Tu má veľmi dôležitú úlohu Katolícka Akcia.

V každej kultúrnej zemi — až na malé výnimky — sú časopisy, ktoré nie sú výlučne náboženské. Rokujú o otázkach politických, hospodárskych, finančných a sociálnych . . ale stoja na stanovisku kresťanskom.

Redaktor alebo prispievateľ, znalý kresťanských zásad a vedomý povinnosti tie zásady rozširovať podáva aj veci nie čisto náboženské vo svetle kresťanskom.

Nemožno hovoriť, že by ich podávanie bolo mienka Cirkvi, jej autentické hodnotenie vecí. No predsa sa tu odráža duch Boží a cirkevný. A na mnohých miestach je to jeden z najmožnejších prostriedkov rozširovania a uplatňovania vôle Božej. Katolícka Akcia bráni týchto spisovateľov, získava im priazeň verejnosti, podporuje ich aj hmotne odberom časopisu prostredníctvom svojich členov.

Ale najvlastnejšie pole sa otvára pre Katolícku Akciu v tlači čisté náboženskej a hlavne v tlači Katolíckej Akcie. Táto je jej vlastným nástrojom.[301]

Katolícka Akcia zakladá vlastné časopisy, udržuje ich, rozširuje (aj kolportážou), a čo je hlavné, dáva jej ducha; svojim členom podáva presne evanjelické pravdy, tieto osvetľuje a odôvodňuje; zpopularizuje všeobecné smernice Katolíckej Akcie všade, kde len môže; upravuje svedomie a upevňuje vôľu. Zastáva sa kresťanskej spravodlivosti a kresťanskej lásky vo všetkých vrstvách spoločenských, ale hlavne v najslabších.

Nepojednávajú len o náboženských otázkach, ale aj o všetkých ostatných aktuálnych otázkach. Rozdiel je len v tom proti druhým časopisom, že časopisy Katolíckej Akcie podávajú tie otázky v ich holej realite, objektívne, bez najmenšieho zkresľovania, bez vplyvu osobnej tendencie. Za to ale podávajú ich vo svetle ich prozretelnostného poslania s označením úloh a mravného určenia.

Takto sa díva Katolícka Akcia na tlač a takúto úlohu im pripisuje, aby sa čo najskôr vybudovalo kráľovstvo Kristove na zemi.

Kino.

Nie menej vďačným a vlastným polom Katolíckej Akcie je aj kino. To je prostriedok, ktorý svojím vplyvom, najmä na široké masy, ďaleko prevyšuje aj tlač. Je, podobne ako rozhlas, najmodernejším a spolu aj najsilnejším prostriedkom na šírenie ideí a „názorov na svet a na život".[302]

Hlavne mládež podlieha vplyvu kina, lebo ,,to je vek, kedy počestnosť sa rodí a upevňuje, kedy sa zásady spravodlivosti a charakternosti vtláčajú do duše, kedy sa vo svedomí vynoruje vedomie povinnosti a kedy ideál silne tlačí na život, aby ho formoval tak, ako nikdy dosial. Tento vek je velmi vhodný na to, aby kino zapôsobilo naň celou svojou váhou a dosiahlo svojho plného účinku".[303]

To je vek, kedy sa vlastne rozhoduje o celom budúcom živote.

Pramene moci tohoto propagačného nástroja myšlienok a ideí sú zjavné: Kino pôsobí na všetky mohutnosti človeka, zachycuje ho cele. Pôsobí na oči, sluch, srdce, zamestnáva rozum aj vôľu.

Vôľu získava hlavne svojím sociálnym vplyvom. Nepôsobí individuálne, ale na masu, ktorá pod jednotným tlakom predvádzaného filmu jednotne smýšľa a cíti aspoň v hlavných! rysoch.

V tomto vplyve kina napomáhajú aj okolnosti podobného zafarbenia. Sú to predovšetkým výzdoba miestnosti (obrazy, sochy, vyhlášky), osvetlenie miestnosti... Nie menej napomáha film aj ľahké podanie. To všetko spoločne a naraz zachycuje človeka.

Kino sa stáva najpopulárnejšou školou, „ktorá by mohla vrhnúť na život svetlo pravdy, zaistiť základy rodiny, udržať záležitosť spravodlivosti, konať dielo zdravej výchovy; osvetliť slávu všetkých národov, favorizovať lepšie vzájomné poznanie sociálnych vrstiev a národov, konečne spolupracovať na dosiahnutí a na výstavbe budúceho a šťastlivejšieho postavenia spoločenstva".[304]

Ani nie tak pobavenie ako predovšetkým učenie a výchova sú poslaním kina. Bohužiaľ je tomu práve opačne. Kino šíri hlavne špatné a pohanské idey. Nebezpečie mravné hrozí z kina, volá kardinál Pacelli. Kinové predstavenia sú preniknuté duchom materializmu. To samo v sebe je už poprením a zrieknutím sa tých dobrodení, ktoré prinieslo kresťanstvo a ktoré sú prepotrebné pre zachovanie a zveľadenie kresťanskej civilizácie vo svete. Názory na svet a na život, ako ich podávajú — v prevážnej miere — kiná, sú absolútne neslučiteľné s kresťanskými pravidlami, ktoré po stáročia sú osvedčeným zdrojom pýchy a hrdosti národov.[305]

Ale načo oplakávať? Načo len poukazovať na chyby? To samo o sebe je už zlom, ba je viac. V nemalej miere je príčinou zla.

Kino samo nie je zlé; nie je ani katolícke, ani protikatolícke, hovorí Roman Raymaekers, to je proces vyjadrovania, to je škola, to je jazyk, to je reč.55

Kino môže tak isto slúžiť myšlienke kresťanskej ako pohanskej.

Postaviť kino do služby Božej. O to dnes ide. Kto to má vykonať?

Hlavne biskupi. Biskupi majú na starosti duše; ich vlastným poslaním je „dávať pozor na svedomie" a postaviť kino do služby kresťanstva nie je nič iného, ako dávať pozor na svedomie; na kresťanské svedomie veriacich, na čestné svedomie všetkých ľudí.[306]

Teda predovšetkým biskupovi pripadá táto starosť. Ale to nie je výlučne jeho starosťou. Veď ide o zdravé kresťanské zásady, ide o ich uvedenie do života. S týmito stojí a padá život jednotlivcov a spoločností. Je to teda aj záležitosťou všetkých katolíkov, ba všetkých ľudí srdca, hlavne vládnych činiteľov. Títo nesú spoluzodpovednosť za to s biskupom, ale biskup nesie najväčší podiel zodpovednosti.

Medzi spolupracovníkmi kladie svätý Otec dôraz na členov Katolíckej Akcie.

Úlohy Katolíckej Akcie v otázkach kinových.

Ideál, ktorý nesmie sa spustiť so zreteľa pri výbere filmov, je ideálom podľa zásad evanjelia. Krásne to vystihol španielsky- jezuita Palan vo svojej knihe: Le Catholique d'Action:

,,Synu môj, nie je dobré, aby Ti bezbožníci boli ustavične vzorom. Robí Ta smiešnym, keď vždy posledný sa chytáš nejakého nástroja alebo prostriedku.

Ak nechceš, ak nevieš zvíťaziť zbraňami dokonalými, akože zvíťazíš potom zbraňami nemodernými?

Nemysli si, že by bolo treba ponechať nepriateľom monopol na hocijaký zúžitkovateľný prostriedok činnosti; nežiješ medzi anjelmi, ale medzi ľuďmi.

Ak zavrhuješ vždy novotu len preto, že je novotou, akého vplyvu budeš mať na verejnosť?

Treba len predvídať ťažkosti, pokračovať rozumne a pevne, správne chceť, lebo konečne, ak strach je dobrý, činnosť, tá je nevyhnutná".[307]

Z toho plynie, že výrobou lacných katolíckych filmov, ktorými by sa hlásaly a rozširovaly Kristove zásady života a činnosti, dalo by sa vykonať viac ako apologetickými prednáškami, viac ako prácou misionárskou.

Takto by bola otázka kina rozriešená najšťastnejšie a najradikálnejšie. To priznáva aj sám sv. Otec Pius XI.[308]

Tu stojí Katolícka Akcia pred nesmierne ťažkým a predsa tak dôležitým úkolom.

Najťažšou otázkou je otázka finančná. Ďalšou starosťou je personál pre výrobu, pre hranie, prevádzanie ako aj návštevu.

Obstarať peniaze, vyhľadať personál, tento vychovať po stránke rozumovej, mravnej a apoštolskej, získať verejnosť, to je v hlavných rysoch úloha Katolíckej Akcie v otázke kina.

Obrátiť sa na vládu o pomoc, o uľahčenie daňových ťárch ako aj povolenia, prípadne o priamu podporu.

Dať sa do styku so všetkými náboženskými organizáciami v zemi, ba aj zahraničnými pre vytvorenie národnej alebo aj medzinárodnej organizácie na výrobu katolíckych filmov.

Ale buďme realistami, akým bol aj sv. Otec Pius XI. Berme život tak, aký je teraz, lebo treba už aj konať. Tou skutočnosťou je, že sa stále viac a viac vyrába a premieta film rázu nie práve druhu evanjelických zásad.

Druhá skutočnosť je, že aj katolíci chodia na také kiná a že im návštevu zakazovať nemožno, ako nemožno zakazovať chodiť po uliciach, ktoré sú tak isto ustavičným premietaním filmu, nie vždy a pre všetkých prístupného.

Nepozostáva iné, ako začať akciu v samom prostredí. To je konečne Katolícka Akcia v pravom slova smysle. V tom spočíva jej podstata, aby bola tam, kde niet Kristovho ducha, kde treba duchovného kvasu, aby bola všade. Len tak prejde Kristus zo svätostánku do ľudských sŕdc a do spoločností.

Katolícka Akcia bude teda pôsobiť trojakým smerom:

1) na výrobu filmov,

2) na verejnosť,

3) na vládu.

Katolícka Akcia a priemysel kinový.

Pod pojmom kinového priemyslu sa rozumie nielen vyrábateľ filmov, ale aj držiteľ, prípadne prenájomca kinových miestností, organizátori a všetci tí, ktorí s tými spolupracujú, a konečne sprostredkovanie filmov, totiž osoby, ktoré stoja uprostred vyrábateľov filmov a nájomcov miestností. Na všetkých treba pôsobiť.

Ako?

Vyrábateľom filmov a celému personálu načim ustavične pripomínať veľkú zodpovednosť, ktorú majú vo filmovom priemysle.

Film je výchovný prostriedok. Je preto samozrejmé, že výchovu treba postaviť na zdravé zásady. Len tak sa udržia a zveľadia duchovné hodnoty jednotlivcov a národov. Každý neslušný alebo vlažný film pripravuje jednotlivcov, rodiny aj národy o jeho najdrahšie poklady. Preto nemôže byť film len záležitosťou čisté obchodnou.

U nás, nakoľko Slovensko nie je zemou výroby filmov, táto otázka nie je natoľko aktuálnou. Za to sme ale zemou s čulým filmovým obchodom. Dovážame filmy. Pekný počet katolíkov je zamestnaný v tomto obchode. Okrem nich sú tam neveriaci, ale ináč ľudia počestní, ľudia dobrého srdca.

Nie je úlohou Katolíckej Akcie, aby sa usilovala dostať týchto ľudí von z tohto zamestnania. Nie. Katolícka Akcia necháva každého na svojom mieste, ale chce zmeniť prostredie.

Teda Katolícka Akcia bude oboznamovať osoby, zamestnané v obchode priemyslovom ako aj všetky ostatné s povinnosťami a bude podporovať rozšírenie zákazníctva.

Dôležitosť miestnosti, informovanie a formovanie publika.

Kinové miestnosti sú buď výlučne katolícke alebo verejné, ktoré sú považované za katolícke, ale odvislé od vyrábateľov filmov.

Význam miestností je preto veľký, lebo film do života uvádzajú vlastne miestnosti alebo ich správcovia. Oni dávajú hovoriť a pôsobiť filmu. Sú spojivom medzi publikom a filmom. — Okrem toho miestnosť hovorí sama. Na publikum pôsobí jej výzdoba. V nemalej miere pôsobí aj osvetlenie miestnosti. Tu všade má Katolícka Akcia otvorené pole pre svoju činnosť.

Katolícka Akcia musí dbať predovšetkým na výber filmu. Na ten cieľ treba zariadiť v Katolíckej Akcii zvláštnu komisiu. Je absolútne nevyhnutné, „aby biskupi zriadili pre každú zem stály úrad".[309] Musí to byť úrad verejný, zriadený biskupom. Podobné úrady, zriadené súkromnou iniciatívou, túto funkciu môžu zastávať len adopciou a z poverenia biskupa.

Tento úrad by sa sveril centrálnej správe Katolíckej Akcie. Bol by teda v rukách laikov a skrze laikov bol by podriadený cirkevnej hierarchii.

Mal by na starosti urobiť soznam všetkých zlých a dobrých filmov.

„Keby to bolo nevyhnutné, každý biskup môže zriadiť pre svoju diecézu diecezárnu komisiu, aby podľa rázu toho ktorého kraja mohla prísnejšie posudzovať, zakazujúc na príklad filmy, ktoré národný katalóg označil za dovolené . . ." [310]Je to určitý druh decentralizácie.

Čo do organizácie tejto sekcie, udáva sv. Otec tiež smernice: komisia je smiešaná z kňazov a laikov. Počet nie je určený. Ale kňaz má správu tejto komisie.

Laikov načim voliť zo zamestnaných vo filmovom priemysle, ktorých by nehatila iná práca, aby stačili na túto.

Ich život musí byť príkladný. Stále sa musia zdokonaľovať v poznávaní a aplikovaní mravných zásad.[311]

Program ich činnosti: — Majú dať katolíkom celej zemi konkrétne mravné smernice v otázke filmu. Ide o presné roztriedenie filmov podľa toho, ktoré sa hodia pre všetkých, ktoré pre dospelých, ktoré sa nedoporučujú a ktoré sa zavrhujú.[312]

Ako to prakticky previesť?

Iste by bolo vhodné pridržiavať sa spôsobu, ktorý sa natoľko osvedčil v Belgicku: Tu každý film prezrú dvaja laici z komisie a kňaz. Potom každý týždeň na schôdzke sa ešte zhodnocuje každý film po stránke mravnej, ktorý sa v ten týždeň dáva. Konečne a definitívne je film podrobený zhodnoteniu na všeobecnej schôdzi za predsedníctva kňaza. Táto všeobecná schôdza má za cieľ hlavne lepšie usudzovať pri ďalších filmoch.[313]

Tieto všeobecné zásady označených a roztriedených filmov nemalý by veľkého úspechu. Preto treba obecenstvu uľahčiť výber filmov a ich konkrétne označiť: aký, kde a kedy. Preto filmová sekcia Katolíckej Akcie musí si predom zaopatriť soznam všetkých filmov, ktoré sa budú nasledujúci týždeň premietať, aby sa zavčasu mohly roztriediť.

Po roztriedení a označení filmov Katolícka Akcia urobí propagandu, aby katolícke obyvateľstvo hlavne mládež každoročne vykonala sľub, a to buď v škole alebo ešte lepšie v kostole, že bude navštevovať len filmy schválené.

V tomto ohľade pripadá veliká úloha na katolícku tlač bez ohľadu na to, akého je druhu.

Po stránke negatívnej Katolícka Akcia musí pôsobiť na katolícku tlač, aby odoprela oznamy všetkých protikatolíckych kín a musí odôvodniť v tlači stručne, jasne a ľahko potrebu poznačenia kvality filmu.

Po stránke pozitívnej Katolícka Akcia má uverejňovať soznam a roztriedenie všetkých prehliadnutých filmov. Každý katolícky časopis má mať preto zvláštnu rubriku.

V týchto rubrikách sa nemajú vydávať suché registry roztriedených a zhodnotených filmov. Treba filmy aj zhodnotiť. A to zasa nielen po stránke umeleckej a po stránke populárnosti, ale vyzdvihnúť aj hodnotu mravnú, a to prísne vecne. Takto sa odokryje zlo a obráni dobro a tak, ako to prízvukuje Morlion, získať sympatie cirkevnej náuke a mravným zásadám.[314] K tomu veľmi účinne poslúžia fotografie z jednotlivých filmov.

Táto zodpovednosť vo filmovej rubrike je tak veľká, že si vyžaduje špecialistov.

Takto sa stane filmová rubrika opravdivou školou obecenstva, odporúčajúc nielen dobré filmy, ale aj dobré kinové miestnosti.

Ale každý nemá chuť čítať dlhé zprávy, dlhé soznamy registrovaných a klasifikovaných filmov. Preto Katolícka Akcia má uľahčiť túto prácu všetkým, a to letákmi, na ktorých by bol soznam doporučených filmov, ktoré sa budú hrať tohoto týždňa. Letáky načim vyvesiť na dvere verejných miestností, kostolov a samých filmových miestností.

Konečne treba obecenstvo informovať zvláštnymi prednáškami, konferenciami, umeleckými a kultúrnymi scénami o zásadách mravných, ktoré vedú Katolícku Akciu pri filme.[315]

Katolícka Akcia, film a vláda.

Vláda a verejné úrady sa nemôžu ľahostajne pozerať na činnosť filmov. Mravnosť a jej nedotknuteľnosť sú podmienkou integrity jednoty národnej a štátnej a tak aj trvácnosti národu a štátu.

Preto vláda musí si osvojiť otázku premietania filmov a ich kvality.

Katolícka Akcia tu musí vplývať na vládu, aby zákonom určila smernice a krytériá pre kiná a aby určila zvláštnu úradnú komisiu pri ministerstve spravodlivosti, ktorá by mala hlavný kontrolný dozor nad ich realizovaním.

V tejto komisii by bola zastúpená aj filmová sekcia Katolíckej Akcie.

Hlavné je, aby zákonom bola stanovená hranica pre nedospelých (18. rok dokončený).[316]

Komisia by menovala delegátov, ktorí by mohli vstúpiť slobodne do premietacej siene a pozrieť nielen filmy, ale aj povolenie a odoprenie.

Ale najúčinnejšie by zabránila vláda, skaze mravov zákazom dovozu zlých filmov.

Sv. Otec Pius XI. odporúča, aby centrálne správy Katolíckej Akcie v jednotlivých zemiach utvorily medzinárodnú organizáciu, aby tak spoločným náporom postavily sa na odpor dovozu, vývozu, výroby, predávaniu ako aj proti premietaniu mravne zlých filmov.[317]

KAPITOLA VIII.

Katolícka Akcia a posväcovací úrad Cirkví.

Kristus prišiel na svet „hľadať a spasiť, čo zahynulo".[318] Posväcovanie a večná spása ľudí bolo cieľom vykupiteľského diela Kristovho.

Kristus ostane aj naďalej prvotnou príčinou našej spásy: „Nie je v nikom inom spásy".[319] Ale z vôle samého Spasiteľa má pokračovať v jeho spasiteľskom diele jeho Cirkev: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás",.[320]povedal sám Kristus.

Najbližší cieľ Cirkvi je, aby bola normálnym prostriedkom spásy ľudstva a nástrojnou príčinou tejto spásy.[321]

Poslanie posväcovať koná Cirkev bohoslužbou obetnou, (svätá omša) sviatostnou (sviatosti a sväteniny) a modlitebnou (officium, liturgia svätého týždňa, Božie telo).[322]

Katolícka Akcia účinne pomáha Cirkvi v tomto jej poslaní.

Katolícka Akcia a bohoslužba obetná.

Už sv. Peter pripomína laikom ich vznešené poslanie, aby sa vzdelávali „v kňažstvo sväté".[323] Dokonca ich aj nazýva „kráľovským kňažstvom".[324]

Z tohoto nijako nevyplýva, že by laici nadobúdali charakteru svätenia kňažstva. Ale vyplýva z toho, že laici majú právo aktívne sa účastniť na sv. omši: byť spoluobetníkmi s kňazom.

Veriaci, keď sú spojení s obetujúcim kňazom a keď sú zbožne prítomní na sv. omši, dostávajú zvláštne úžitky (fructus speciales).

Tie vyplývajú jednak zo samej Kristovej obety (ex opere operato) a jednak zo spolupôsobenia s veriacimi (ex opere operantis). Čím sú veriaci zbožnejšie prítomní na sv. omši, tým sú úžitky hojnejšie.

Získané úžitky môžu byť aj za iných obetované; aj iným môžu byť privlastnené, áno aj mŕtvym.[325]

Z uvedených textov vyplýva, že veriaci majú byť spolu-obetníkmi s kňazmi, ale aj pokračovateľmi obety kríža a oltára.

Vzdelávať sa ,,v kňažstvo sväté" znamená, že veriaci v spojení s Kristom, na základe prijatého krstu tvoria duchovnú budovu (Cirkev), v ktorej podľa príkladu Krista všetci majú prinášať obety dobrých skutkov. A zasa každý veriaci osobité má byť chrámom Ducha sv. a ako kňaz v nevlastnom slova smysle má podávať Bohu obetu vrúcnych modlitieb a dobrých skutkov, ktoré by v spojení s Kristom a pre Jeho zásluhy dosiahly nadprirodzenej ceny a tak by sa stály príjemnými u Boha.[326]

Toto je smysel slov ,,ite missa est". — Iďte, veriaci, teraz je na vás rad. Iďte, ako to krásne hovorí Cardijn, do svojich každodenných zamestnaní. Vy máte urobiť z každodenných starostí, z každodenných námah, z každodenných prác a bolestí omšu predĺženú, ako pokračovanie obety oltára v spojení s pápežom, s biskupmi a kňazmi. Dni života posväcovať vlastným životom, a to celým.[327]

Na našich oltároch sa obetuje Kristus. Ale Kristus obetuje svojmu Otcovi celé svoje mystické telo, celú Cirkev.

My sme tiež živými členmi Cirkvi. Teda Kristus obetuje nás samých. My, náš celý život v každej minúte je vlastne obetou, hostiou.

Podľa Liagra sme ustavičnou obetou, ale sme aj ustavične prítomní na sv. omši.[328] Táto prítomnosť je pre každého veriaceho povinná. Každý sa má všemožne pričiňovať o to, aby sa táto obeta stávala vždy viac a viac príjemnejšou u Boha, aby bola obetou „čistou, svätou, nepoškvrnenou."[329]

Programom a jedine pravým smyslom kresťanského života je byť ustavičnou obetou na oltári a túto obetu (seba) činiť viac a viac príjemnou u Boha.

V tomto programe kresťanského života je obsažená aj úloha Katolíckej Akcie: Má učiť svojich členov rozumeť obeti sv. omše, jej hodnote a významu pre ľudský život vôbec, či súkromný alebo verejný, či individuálny alebo sociálny; má vzbudiť k nej lásku; naučiť ich byť ustavičnou obetou v každodennom živote v spojení s obetou oltára; nie druhých obetovať, ale seba, svoj život na tomto poli, v tejto továrni, na tomto vlaku, v tejto električke . . ., aby celý život bol posvätený, ale aj posväcovací, apoštolský.

Všetci laici v každom povolaní musia pochopiť, že práca môže byť najvýraznejšou modlitbou, najplodnejšou obetou zo všetkých obetí, ak je každodenne spojená s obetou Spasiteľa na našich oltároch. — Vtedy, ale len vtedy, každý pohyb v práci, všetky činy, všetky únavy stanú sa modlitbami, prostriedkami posväcovania.

Naše polia, naše továrne, naše železnice, úrady, školy stanú sa svätostánkami — miesto zdrojov korupcie —, stanú sa oltármi, kde sa všetky duše spoja s kňazom v práci na vykupiteľskom diele krížovej obety; naučiť ich byť spoluobetníkmi s kňazmi. Dať im do ruky misál; naučiť ich s ním zachádzať, rozumeť mu.

K tomu pristupuje ďalšia úloha: vzbudzovať a hájiť kňazské povolania, aby už raz prestala obžaloba: „Žatva je síce hojná, ale robotníkov málo."[330] „Proste teda pána žatvy, aby poslal robotníkov do svojej žatvy."[331] V týchto slovách je obsažená jedna z úloh Katolíckej Akcie. — Propagovať myšlienku vznešenosti a veľkosti kňažstva; podporovať aj hmotne nielen jednotlivých kandidátov kňažstva, ale aj ústavy, kde sa pestujú povolania kňazské a hlavne, kde sa formujú intelektuálne, nábožensky, mravne, sociálne a apoštolský sami kňazi. — Sú to naše semináre.

K týmto úlohám pristupujú ďalšie. Nemyslím teraz ani na obetu kríža a oltára, ani na obetu každodenného života, ale myslím na formu obety oltára, na to, čo s obetou oltára úzko súvisí. Je to výstavba kostola, aby sa mala kam schádzať celá kresťanská obec,[332] aby mal aj najvyšší Pán svoj vlastný dom,[333] aby ľud mal miesto, kde by sa mohol vrúcnejšie a preto aj účinnejšie modliť,[334] aby aspoň chrám sprítomňoval Krista, keď už nikto iný, Krista, ktorý je jeho uholným kameňom.[335]

Mimo výstavby kostola je to výstavba, udržovanie a ozdoba oltára.

Oltár je strediskom chrámu (symbolizuje Krista). Ale nielen že symbolizuje Krista, ale pri konsekrácii sem prichádza Kristus sám, tam ostáva, tam prebýva.

Je len samozrejmé, že najvznešenejšej bytosti, samej jedinej absolútnosti patrí aj primerane vyzdobený príbytok a vybavený všetkým potrebným. Tou výzdobou a výbavou chrámu je oltár, kalich, šaty. . . Katolícka Akcia nesmie nikdy stratiť so zreteľa tieto veci. Naopak, má sa starať o to, aby boly a ostaly vždy čo najvhodnejšou ozdobou a výbavou.

Aj cirkevný spev, zvony, organ sú v úzkom spojení s obetou oltára. Nezväčšujú síce vlastnú obetu — to je nemožné, nakoľko je nekonečná —, ale prispievajú k jej lepšiemu a hlbšiemu pochopeniu a milovaniu.

Ako obeta sama, tak aj všetko to, čo prispieva k jej pozdvihnutiu, patrí do programu Katolíckej Akcie.

Katolícka Akcia a sviatostná bohoslužba.

Cirkev a jej hierarchia, jej kňazi, sú „správcami tajomství Božích".[336] Ale o túto úlohu sa delia s laikmi. Nielen že prijímajú, ale aj sviatosti udeľujú. Sviatosť stavu manželského si udeľujú sami snúbenci.[337] Ak treba, môžu aj krstiť.[338] Berú účasť pri sviatosti krstu a birmovania ako krstní a birmovní rodičia.[339] Z tejto malej ukážky sa dá tušiť, že sa tu otvára ozaj široké pole aj pre Katolícku Akciu.

Ako Cirkvi, tak aj Katolíckej Akcii ide predovšetkým o to, aby Kristus bol prenesený zo svätostánkov do duší všetkých

ľudí, aby človek bol večne spojený so svojím Bohom, aby bol posvätený a tak spasený.

A sviatosti? Tie sú vénami, po ktorých sa vlieva život Kristov do života ľudského. Preto Katolícku Akciu nemôžu obísť sviatosti. Naopak. Katolícka Akcia tu má úlohu pripravovať duše na prijatie sviatosti, viesť duše do lona Cirkvi, ku kňazom, aby z ich rúk prijali sviatostný život.

Táto priekopnícka a dobývačná práca si, pravda, vyžaduje, ako to hovorí Guerry, prácu organizovanú, metodickú, z fary na faru, zo štvrtí do štvrtí, z ulice do ulice, z domu do domu.[340]

U sviatosti krstu treba zistiť nepokrstené deti, získať si ich priazeň ako aj priazeň ich rodičov, aby tak po príprave a po prijatí krstu urobil sa základ a splnila sa podmienka spásy duše a aby sa rozšíril aj rad členov Cirkvi.

U sviatosti birmovania treba vyzdvihnúť dôležitosť tejto sviatosti, pripraviť na jej prijatie, aby bolo nielen viac členov, ale aj viac bojovníkov, ktorých práve táto sviatosť utvára.[341] U sviatosti oltárnej treba odkryť tých, ktorí o Kristu síce počuli, ale ho ešte neprijali ani raz vo Sviatosti oltárnej. Priblížiť ich ku Kristu, pripraviť ich duše na jeho prijatie a pre jeho pobyt. Naučiť ich poznať, že On je pokrmom, ktorý udržuje život, ochraňuje ho od smrti.[342]

Usporiadať nočné adorácie, poklony, eucharistické procesie, kongresy a pod.

O sviatosti kňažstva platí to, čo bolo povedané v súvislosti o obete omše svätej.[343]

O sviatosti stavu manželského platí zas to, čo bolo povedané v súvislosti s rodinou.[344] K sviatostiam sa družia sviatostiny.

Pán Ježiš mal na starosti duševné potreby človeka, preto ustanovil sviatosti, aby sa nimi zadosť učinily tým najdôležitejším potrebám duchovného života, aby po celú dobu pozemského života, v jeho najvážnejších chvíľach mal potrebné milosti. Ale človek neprestáva byť človekom, človekom so všetkými slabosťami a nedostatkami. Hľadá pomoc aj v menej vážnych potrebách, ako to výstižne povedal Foltynovský.[345]

Cirkev, ktorá má na starosti duše, nemohla nevyhoveť dušiam, ktoré ďalej volaly o pomoc. Mocou, ktorú jej dal sám Boh k tomu cieľu, ustanovila sviatostiny.

Katolícka Akcia ani tu nemôže založiť nečinne ruky. Nejde o sviatosti samé a o ich účinky, ale ide predsa o úkony, ktoré udeľujú milosť, ktorými Cirkev na vlastnú prosbu u Pána získava ich prijímateľom nadprirodzenú pomoc [346] už či duševnú alebo telesnú30 v podobe požehnania [347] na osobách alebo veciach alebo omedzovaním ako aj úplným odstránením škodlivých dôsledkov a vplyvov pekla.[348]

Požehnanie, pomoc Božia na pozemských statkoch, na tele, pomoc duševná pre všetkých je veru vždy potrebná.

Kto vie, koľko požehnania minulo ľudí len preto, že nevedia, alebo nepoznajú smysel prosby, ktorú Cirkev prednáša ú-stami biskupa pri svätení kňazov. „Ráč posvätiť, Pane, tieto ruky..., aby čokoľvek požehnajú, bolo požehnané."[349]

Tu je rad na Katolíckej Akcii. Ona je predovšetkým povolaná odstrániť myšlienku, ako by sväteniny boly len výmyslom kňazov pre získavanie babičiek. Ona má naučiť pochopiť smysel a dôležitosť svätenín a túto zdravú náuku zaniesť do každého prostredia, aby sa ich chytal každý pri každej príležitosti, aby nechal žehnať seba i svoj majetok v dôvere, že Boh na prí-mluvu Cirkvi bude im nápomocný. Tá dôvera musí byť tým väčšia, keďže aj Kristus podobne konal — žehnal.[350]

Katolícka Akcia a bohoslužba modlitebná.

Pod liturgiou modlitebnou rozumieme cirkevné modlitby a pobožnosti.

O cirkevných hodinkách nebudem hovoriť, nakoľko tieto viažu cirkevné osoby buď z titulu svätenia, [351] buď z titulu držby cirkevného benefícia [352] alebo z titulu príslušnosti k niektorému mužskému alebo ženskému rádu.[353]

Kristus Pán sám pobádal k modlitbe slovami: ,,Proste a bude Vám dané; hľadajte a nájdete; klopajte a bude Vám otvorené;"[354] — „Proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov do svojej vinice;"[355] — „Proste bez ustania."[356]

Význam modlitby a jej potreba ie jasná: V Bohu je všetká moc na nebi a na zemi: „Daná mi je všetká moc na nebi a na zemi;"[357] — „On je Kráľom kráľov a Pánom pánov".[358] „V Ňom (v Kristu) bolo stvorené všetko".[359] On aj požehnáva aj zachraňuje všetko, je zdrojom všetkého časného a večného dobrodedia: „Ja som sádzal, Apollo polieval, ale Boh dal vzrast. Preto nie je ničím ani ten, kto sádže, ani ten, kto polieva, ale Boh, ktorý dáva vzrast."[360]

Nuž, k Bohu sa musíme obracať, ak chceme byť požehnaní a uchránení od zlého podľa slov žalmistu: „Volali k Pánu, keď boli súžení a z ich strasti ich vysvobodil."[361]

Za to, pravda, modlitba je časťou vlastného programu Katolíckej Akcie.

Modlitba je priznaním sa človeka k Bohu, spojením s ním. O toto spojenie človeka s Bohom a život človeka v Bohu ide Katolíckej Akcii. Katolícka Akcia má objasniť a naučiť pochopiť smysel modlitby a jej dôležitosť ...

Zaujímavá je modlitba, ktorú naučilo J. O. C. v Bruxelles robotníkov. Uvádzam ju tu:

„Pane Ježišu, obetujem Ti celý môj deň, moju prácu, moje radosti, moje boje a ťarchy.

Popraj mi ako aj mojim bratom v práci, aby som myslel ako Ty, pracoval s Tebou, žil v Tebe.

Daj, aby som Ta miloval z celého svojho srdca a Tebe slúžil z celej svojej sily.

Príď kráľovstvo Tvoje do továrne, do pracovne, do úradu a do našich domov.

Nech duše robotníkov, ktorí sú dnes v nebezpečí, zostanú v Tvojej milosti.

A nech skrz milosrdenstvo Božie zomretí robotníci na čestnom poli práce odpočívajú v pokoji."[362]

Túto modlitbu poznajú všetci robotníci v J. O. C. Modlia sa ju na verejných miestach, továrňach po sto až dvesto ľudí spolu. — Bola vytlačená v 100.000 exemplároch.

K modlitbám sa družia rozličné pobožnosti. Také sú: Výstava Najsvätejšej sviatosti oltárnej, 40 hodinová pobožnosť, ruženec, krížová cesta (táto je mimoliturgická.)

Medzi pobožnosťami treba vyzdvihnúť najmä návštevu Božieho hrobu, Vzkriesenie, spojené s procesiou, Božie Telo a nadovšetko exercicie a misie.

Katolícka Akcia má organizovane rozšíriť, objasniť a zhodnotiť tieto pobožnosti, pripraviť ich po stránke organizačnej, účastniť sa ich korporatívne, starať sa o vzorný poriadok, slovom prispeť k ich pozdvihnutiu.

Aj púte majú svoj zvláštny význam. — Na pútnických miestach Boh hojnejšie rozdáva nadprirodzené dary.

Púť je aj vhodným prostredím pre prehĺbenie náboženského života. Je to jeden z prostriedkov pre uskutočňovanie programu Katolíckej Akcie, ktorý je obsiahnutý v slovách „Príď kráľovstvo Tvoje . . ."

KAPITOLA IX.

Katolícka Akcia a správa Cirkvi.

Ako posväcovanie tak aj správu Cirkvi složil Kristus do jej vlastných rúk.

Petrovi ako najvyššiemu predstaviteľovi cirkevnej moci povedal Kristus slová: „Tebe dám kľúče od kráľovstva nebeského".[363] Týmito slovami naznačil Kristsu dve veci:

a) svrchovanosť cirkevnej moci,

b) cieľ tejto moci: viesť duše, členov Cirkvi k nadprirodzenému cieľu, ku konaniu dobra, k cnostnému životu.

Cirkev hlása nielen pravdu a bdie nad jej orthodoxnosťou, ale bdie aj nad životom, aby bol postavený na poznaných pravdách. Ináč to ani byť nemôže. Je síce pravda, že „bez viery sa nemožno páčiť Bohu, lebo ten, kto pristupuje k Bohu, musí uveriť, že Boh je . . ."[364]

Nemožno zabudnúť ani na slová sv. Jakuba, že „Človek býva ospravedlňovaný zo skutkov a nielen z viery . . ., lebo ako telo bez duše je mŕtve, tak aj viera bez skutkov je mŕtva."[365]

Cirkevná hierarchia je výlučne poverená touto úlohou. Nikto z laikov, ani štátna správa nesmie do tej funkcie zasahovať.[366] Ale predsa laici a Katolícka Akcia zvlášť môže a majú — aj keď nie spravovať Cirkev — predsa spoň uľahčovať jej spravovanie.

Ako?

Aby sme dali správnu odpoveď, treba najprv položiť otázku: ako spravuje Cirkev svojich členov?

Spravuje ich svojím zákonodarstvom,[367] podľa ktorého súdi a trestá.[368]

Ale čo osoží dané zákonodarstvo, ak nebude zachovávané a hájené; čo pomôže dobrá vôľa veriacich pri zachovávaní zákonov, ak Cirkev nebude môcť tieto zákony vydávať?

V týcho dvoch otázkach je naznačená aj úloha Katolíckej Akcie.

Tou úlohou je výchova pre pochopenie a ochotné podriadenie sa zákonom cirkevným a boj za slobodu cirkevnú a uplatnenie jej zásad v spoločnosti.

Výchova je predpokladom pre každú zdarnú prácu. Toho si je vedomá aj Katolícka Akcia. — Vychováva, aby potom mohla apoštolovať s úspechom čo možno najväčším.

Katolícka Akcia nemá v úmysle dať technickú výchovu v niektorom obore práce, ale chce v dušiach vzbudiť katolícky smysel.

Katolícky smysel spočíva v správnom nazeraní na cirkevných predstavených a na ich nariadenia. Predstavení, — pápež a biskupi — stoja tu z vôle Božej ako pokračovatelia sv. Petra [369] a apoštolov [370] v ich úlohe; spravovať Cirkev v prítomnej dobe.

To chce Katolícka Akcia, aby sa na nich takto pozeralo, aby sa im dôverovalo, aby sa im ľudia podriaďovali v synovskej úcte a aby ich milovali s účinnou láskou.

Zákony a nariadenia cirkevné nie sú nástrojom na obmedzovanie slobody. Naopak. Sú označovateľom pravej slobody, jej ochráncami, sú cestou k pravej slobode, lebo upozorňujú na povinnosti ako aj na nebezpečia.

Katolícky duch. Mať katolíckeho ducha to znamená úzke primknutie rozumu, vôle, srdca a všetkých činov k Cirkvi, kde človek je schopný povzniesť sa nad čisto osobné záležitosti, hľadať všeobecné dobro a tomuto slúžiť. — Po tomto poznať člena Katolíckej Akcie. Guerry o .tom hovorí, že „to je smysel katolícky, ktorý vytvorí z organizovanej Katolíckej Akcie disciplinovanú a silnú armádu v službách Cirkvi."[371]

Ale človek nežije izolovane. V rodine sa rodí aj vyvíja; na pracovnom poli trávi so spolupracovníkmi ďalšiu a najväčšiu časť života. A obe tieto spoločenské prostredia sú akoby pohrúžené do širšej spoločnosti štátnej. Ak teda má byť uľahčené Cirkvi zpravovanie duší a ich vedenie k vlastnému cieľu, tieto spoločnosti musia byť posilou Cirkvi a nie prekážkou. A tu sa Katolíckej Akcii otvára pole pôsobnosti v hospodárskom, so-siálnom a politickom živote.

O Katolíckej Akcii v rodine už bolo pojednané.

O Katolíckej Akcii a hospodárslco-sociálnom živote bude pojednané zvlášť.

Katolícka Akcia v pomere k štátu.

Katolícka Akcia sa musí postaviť na obranu slobody Cirkvi, aby táto mohla splniť nehatene svoje poslanie v živote spoločenskom, národnom a štátnom pre jeho večné dobro.

Štát sa nemá čo obávať Cirkvi. Ona nikdy nezradí program Kristov. A Kristus naznačil svoj program slovami: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo"[372] a sv. Pavel zdôrazňuje: „Dávajte teda všetkým, čím ste povinní: komu daň, (patrí), tomu daň (dávajte); komu clo, tomu clo; komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť."[373]

Týmto je daná záruka, že Cirkev nechce odstrániť štát alebo štátnu moc,[374] čo chce dosiahnuť iba to, aby Bohu ako Stvoriteľovi a Spasiteľovi a zachovávateľovi celého pokolenia ľudského boja priznáva absolútna svrchovanosť a podľa nej aj primerané miesto v obci a v štáte aby štát nespravodlivými zákonmi a predpismi nebol ani prekážkou pre spásu duší, ani nesiahal na božskú ústavu Cirkvi, ani nedovolil šliapať po božských pravdách v spoločnosti.[375]

Táto požiadavka je oprávnená. Kristova smrť bola určená pre spásu ľudstva a nie pre jeho záhubu. Pozdvihnutie osobnosti ľudskej, jej rešpektovanie, vzájomná láska medzi ľuďmi, svedomitosť v živote súkromnom a občianskom, autorita v spoločenskom živote, ktorá by bola v službe všeobecného dobra a nie mocou, ktorá by využívala a zneužívala štát pre svoje sobecké ciele. O toto ide Cirkvi. Toto je úmysel Cirkvi, toto je jej poslanie v štáte.

Toto poslanie a jeho splnenie je základným kameňom pre trvalú budovu spoločenského života. Je teda v záujme vlastného spoločenského života, aby Kristus udával smer života. O to ide Cirkvi a o to ide aj Katolíckej Akcii.

Katolícka Akcia musí mať na starosti, aby štát uznal svrchovanosť Kristovú v celom spoločenskom živote a aby sa jeho smernice a zásady stály základňou pre usporiadanie ľudského tuzemského života vôbec.

Krásne o tom hovorí Pius X.: „Civilizácia sveta je kresťanskou civilizáciou" a „silou týchto skutočností, Cirkev je skutočne strážkyňou.. . kresťanskej civilizácie."[376] Musí byť teda chránené právo Božie a cirkevné, aby za prispenia Cirkvi po šťastnom tuzemskom živote človečenstvo dosiahlo aj konečného cieľa. Preto nabáda Pius X. Katolícku Akciu k obrane: „Brániť, udržovať duchom opravdu katolíckym práva Božie na všetky veci a práva Cirkvi nie menej sväté."[377]

Aj Pius XI. pripisuje Katolíckej Akcii úlohu brániť záujmy Cirkvi. Sdruženiu Katolíckej Akcie v Mexiku vzdáva vďaku za to, že pochopili dôležitosť toho, aby jedon katolícky národ v otázkach tak závažných a svätých, ako je kult Boží, sloboda Cirkvi a starosť o večnú spásu duší, nezávisel len od ľubovôli niekoľkých jednotlivcov, ale aby ho spravovali za pomoci milosti Božej k dobru všetkých, a to zákonmi, ktoré by boly shodné s právom prirodzeným, božským a cirkevným.[378]

Kard. Gasparri dôrazne prehlasuje v mene sv. Otca Pia XI., že Katolícka Akcia, bárs už svojou povahou je mimo záležitosti a práva politiky strán, predsa nemôže sa zriecť za nijakú cenu práv a povinností starať sa o obranu (predovšetkým) záujmov náboženských a mravných, lebo tieto sú základom a korunou všeobecného dobra.[379]

KAPITOLA X.

Katolícka Akcia vo vzťahu.

Doteraz bola reč o čisté náboženskom poslaní Katolíckej Akcie. Celkom oprávnene. Veď Katolícka Akcia je v podstate akciou náboženskou.[380] Sústreďuje svoju činnosť okolo ústredného zákona: „Milovať budeš Pána Boha svojho z celého srdca svojho a z celej duše svojej a z celej mysli svojej".[381] Tento zákon chce položiť do základov budovy ľudského života.

V tomto zákone je určený vzťah rozumového tvora k svojmu Stvoriteľovi. Tento zákon týka sa celého človeka. Je to človek v živote rodinnom, pri práci, v živote spoločenskom, človek vo všetkých vzťahoch, ktorými ho sviazal život. To nie je človek len v tomto okamihu, len pri tejto príležitosti, len v kostole, len v spovednici, pri krste, v spovedi a prijímaní, ale je to celý človek v celom živote.[382]

Týmto celým človekom sa zaoberá Katolícka Akcia. Jej pole pôsobnosti je neobmedzené, len spôsob práce je jej vlastný, partikulárny, posväcovací.[383] Musí prenikať všade, kde sa zaznáva česť a sláva Božia, kde sa prekáža duševnému životu, kde sa šliape zákon Boží a jeho uskutočňovanie, kde rozum a zdravý úsudok pri výbere a rozlišovaní dobra a zla zatemňujú. V týchto prípadoch vždy a všade musí zasahovať.[384]

Týmto nie je povedané, že by Katolícka Akcia výlučne zasahovala vždy a všade tam, kde ide o česť Božiu a spásu duší. Katolícka Akcia nechce rušiť prirodzený poriadok vecí, skôr na ňom stavia. Nechce strhnúť na seba monopolné právo náboženské. Nechce ani nahradzovať, ani pohlcovať, ani byť prídavkom k tomu, čo v službe Božej už stojí, ako ani to, čo do tejto služby môže a má sa postaviť.[385] Všetko ponecháva na vlastnom mieste. — O tom výstižne hovorí Bayard: „Nevyťahuje nikoho z jeho prostredia, z jeho zamestnania, z jeho podnikaní. Necháva každého na svojom mieste, len ho žiada, aby sa zdokonaľoval, aby sa pokresťančoval, aby sa posväcoval, aby vplýval, aby konal, aby apoštoloval tam, kde je, aby sa polepšoval na tej samej línii, aby sám pokračoval v konaní tej istej práce, ale iným duchom."[386]

Jej práca a jej snaha dá sa vyjadriť slovami sv. Otca: „Vždy viac, vždy lepšie."

Postavenie Katolíckej Akcie je centrálne. — Ako je centrálnou úlohou Kristovho života tu na zemi vykúpenie ľudstva, ako centrálnou úlohou Cirkvi je pokračovanie v tomto vykupiteľskom diele ľudstva, tak musí byť centrálnou snahou ľudí vykúpenie dosiahnuť. V tomto je smysel stvorenia človeka a jeho života. Ale toto vykúpenie nekoná sa ani mimo nás, tým menej bez nás. — Koná sa medzi ľuďmi, pomocou ľudí, pre ľudí.[387] Z toho vyplýva, že všetci, celé kolektívum osobné a vecné musíme zapojiť do práce za týmto cieľom, lebo cieľ sám je kolektívum: „To je vôľa Otca môjho, ktorý mňa poslal, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal život večný".[388]

Všetko sa musí zapojiť do práce na dosiahnutie vykúpenia u všetkých.

Pod slovom všetko treba rozumeť nielen všetkých ľudí, jednotlive vzatých, ale aj všetky ľudské organizácie, už či majú tuzemské poslanie toho alebo iného druhu. U nás sú to: všetky mužské a ženské rády, kláštory, tretí rád sv. Františka, Mariánska kongregácia, Garda Božského Srdca, Sdruženie katolíckej mládeže, Katolícka jednota žien, Veniec. Ďalej sú to internáty pod mužským alebo ženským vedením, potom starobince a chudobince, Charita, rodičovské sdruženia . . .

K týmto možno počítať kresťanské sociálneodborové organizácie, Hlinková slovenská ľudová strana, (strana slovenskej národnej jednoty), všetky telocvičné a športové organizácie.

Uprostred týchto organizácií stojí Katolícka Akcia. Táto je s nimi v najintímnejšom spojení. Stojí tu preto, aby tie organizácie zapojila do práce za centrálnym cieľom človečenstva, ktorý je spása duší, aby ich prácu sdružila v jeden harmonický celok, aby v nich udržala vzájomnú dobrosrdečnosť, vzájomnú pomoc a zaručila úprimné spoločenské pracovné vzťahy a v ich dobro oboch najširších spoločností: Cirkvi a spoločnosti štátnej.[389]

Aby som užil slov samého sv. Otca Piusa XI., Katolícka Akcia „zužitkúva (dáva hodnotu) a usmerňuje k sociálnemu apoštolátu každé dielo a každé sdruženie, hlavne náboženské, už či sa venuje viac výchove mládeže a pokroku kresťanského života, či majú cieľ povahy občianskej alebo hospodárskej".[390] Centrálne poslanie pripisujem Katolíckej Akcii preto, lebo centrum ľudského života je život duševný. A o tento sa stará Katolícka Akcia. Do služby tohto zapája všetko tuzemské snaženie, aby sa uskutočnily slová Kristove: ,,Aj ja, až budem povýšený od zeme, potiahnem všetko k sebe".[391] Duch sjednocuje a obohacuje.

Katolícka Akcia je v strede a okolo nej sú všetky ostatné diela na svojich miestach, ale zapojené do služieb Katolíckej Akcie a tak do služieb Boha. Toto je vyjadrenie centrálneho postavenia Katolíckej Akcie.

Takto treba pozerať na Katolícku Akciu v jej vzťahu k celému človeku, alebo azda lepšie povedané, v jej vzťahu k všetkým možným tvárnostiam a formám ľudského života.

Porokujem len o tých najzákladnejších vzťahoch, o vzťahu k pomocným dielam náboženským, k životu hospodársko-sociálnemu, k politike všeobecného dobra a k politike strán.

Katolícka Akcia a pomocné diela náboženské.

Pojem. — Čo sú to pomocné diela náboženské?

a) Sú to náboženské sdruženia s charakterom zbožnosti, asketiky, charity.

b) Sdruženia charakteru apoštolského.

Medzi sdruženia náboženské zahrňuje kódex cirkevného práva tieto inštitúcie. „Tertii oidines, confraternitates, piae uniones" (can. 700).

Tieto sú kanonicky zriadené a majú vlastnú organizáciu. K tým treba pripočítať diela pre šírenie úcty Božského Srdca, Sviatosti oltárnej, (eucharistické) kongregácie v rozličných formách.

Podľa slov Piusa XI. sú to tie diela, ktoré majú za cieľ buď žiť intenzívnejšie asketickým životom, buď smerujú k praktikovaniu zbožnosti a náboženstva a špeciálne apoštolátu modlitby alebo k cvičeniu sa v kresťanskej láske a k jej uskutočňovaniu.[392]

,,To sú diela, ktoré nemožno stotožňovať s Katolíckou Akciou" . . . ale treba ich považovať za jej opravdových a pro-zreteľnostných pomocníkov" [393]

Aby sa predišlo nejasnostiam, najprv treba objasniť, v čom sa líšia od Katolíckej Akcie a v akom smysle sú jej pomocníkmi.

Rozdiel medzi Katolíckou Akciou a pomocnými náboženskými sdruženiami.

Líšia sa v cieľoch, v prostriedkoch a v členoch.

Rozdiel v cieľoch.

Cieľ náboženských organizácií je najmä sebazdokonaľovanie, výchova v zbožnosti, vzbudzovanie a prehlbovanie úcty a lásky k Božskému Srdcu, k eucharistii. Zkrátka, starosť o spásu duší svojich členov. Je to život v Bohu, — to je cieľ náboženský, bezprostredný.

Cieľ Katolíckej Akcie je tiež náboženský, tiež život v Bohu. Ale je ešte čosi viac. Je to život v Bohu nerozlučne spojený s činnosťou Božou.

Je to život v Bohu, ku ktorému sme viazaní krstom; činnosť Božia, apoštolát, ku ktorému sme viazaní birmovaním. To je účasť na Božom diele vo svete, to je účasť na apoštoláte Cirkvi. A tento apoštolát je kolektívny, univerzálny. Je to činnosť masy v sociálnom prostredí a nie vplyv len na indivíduum.

Katolícka Akcia je život v Bohu. Je formovanie, výchova pre tento život. — K tomuto smerujú aj sdruženia náboženské. Z tohoto by vyplývala totožnosť oboch. Ale nie je tomu tak. — U náboženských sdružení je formovanie a výchova bezprostredným cieľom. — U Katolíckej Akcii je výchova a formovanie len prostriedkom k cieľu.

Nikto nedáva, kto nemá. Nikto nemôže apoštolovať, kto nemá apoštolského ducha, kto nie je apoštolom.

Vo vedomí tejto pravdy Katolícka Akcia vychováva, učí žiť v Bohu. Ale vychováva nie preto, aby len vychovávala, učí žiť v Bohu nielen preto, aby jej členovia žili v Bohu, ale vychováva svojich členov, aby oni mohli vychovávať, učí ich žiť, aby oni učili žiť druhých. Vychováva, učí žiť svojich členov, aby mohli konať, apoštolovať čo možno najúspešnejšie.

Apoštolát je charakteristickou známkou Katolíckej Akcie a rozlišovacím znamienkom od náboženských sdružení.

Ale život a činnosť niektorých náboženských sdružení je skutočne apoštolátom. Konajú na príklad charitatívne práce alebo misie. Je to síce apoštolát, ale je to Apoštolát individuálny a vykonávaný z individuálnej iniciatívy, ako dôsledok žijúceho Krista v dotyčnej osobe, ako dôsledok úprimnej lásky ku Kristu a k svojim bratom, k ľuďom.

Apoštolát Katolíckej Akcie je apoštolátom kolektívnym, organizovaným, metodickým.

Niektoré náboženské sdruženia aj tejto požiadavke vyhovujú. Apoštolujú metodicky a organizovane. Taká je, povedzme, práca Saleziánov. No predsa nie sú Katolíckou Akciou v striktnom slova smysle.

Zatiaľ, čo sa tieto vo svojej organizovanej a apoštolskej práci obmedzujú na niektorú složku duchovného života, na príklad na návštevu chorých — ich predmet je praktikulárny (omedzený) — Katolícka Akcia naproti tomu zahrňuje človeka celého so všetkými jeho potrebami; nemá na zreteli len niektorú z jeho potrieb.

Keby niektorá zo sdružených vyhovela všetkým vymenovaným predpokladom, predsa ešte chybí jedna podmienka, aby mohla byť integrálnou časťou Katolíckej Akcie. Tou podmienkou je oficiálne poverenie k apoštolátu od cirkevnej hierarchie.

Správne to vyjadril Pizzardo vo svojej reči o náboženských sdruženiach, keď hovoril, že im „z časti chybí špecifický prvok: apoštolát organizovaný a hierarchický".[394]

Rozdiel v prostriedkoch.

Dosiahnutie cieľa žiada si primeraných prostriedkov. Rozličné ciele vyžadujú rozličné prostriedky. — Je logické, že v dôsledku rozličnosti cieľov u Katolíckej Akcii a náboženských sdružení budú aj rozličné ich prostriedky.

Ako už bolo povedané, že cieľ náboženských sdružení je výchova, náboženský život, jeho upevňovanie a prehlbovanie. Tomuto cieľu odpovedajú prostriedky tej istej povahy: čisté náboženské. Také sú: modlitba, kázne, pôst, prijímanie sviatostí, náboženské čítanie, náboženské schôdzky, konferencie. . .

Katolícka Akcia zahrňuje celého človeka. V živote súkromnom a v živote občianskom. Jej cieľ je sociálne náboženský. Podľa cieľa musí Katolícka Akcia používať aj jemu primeraných prostriedkov, teda nielen náboženských, ale aj sociálnych, akou je tlač, kino, divadlo, škola, intervencie u vlády, verejné manifestácie, verejná organizovaná propaganda, atď.

Organizácia a štruktúra je tiež prostriedkom k cieľu. No a najväčší rozdiel medzi oboma, medzi Katolíckou Akciou a náboženskými sdruženiami, je práve organizácia oboch.

O organizácii Katolíckej Akcie hovorí Pius XI., že je „svojou povahou podriadená a úmerná hierarchii cirkevnej".[395] To znamená, že je to organizácia, ktorá pre rozličné činnosti, pre rozličné polia pôsobnosti má jednotné spravovanie s hierarchickým zriadením; má svoje správy farské, diecezálne a správu celonárodnú, v ktorej sa sústreďuje všetka činnosť. Medzi týmito správami sú právne vzťahy.

O organizáciách náboženských srdužení hovorí ten istý sv. Otec, že „majú organizačné formy rozličné a jednak vyšlé z osobných iniciatív a práve preto odlišné od vlastnej organizácie Katolíckej Akcie".[396] Teda nemajú jednotnej organizácie, nemajú ani úpravy hierarchickej. Medzi podobnými organizáciami nejestvujú ani právne vzťahy; jedna organizácia nemá vplyvu alebo moci nad druhou. Medzi nimi jestvujú len mravné vzťahy,[397] akési mravné sympatie a vzájomná duchovná podpora bez jednotného spoločenského smeru za spoločným cieľom.

Rozdiel v osobách.

Pod osobami treba rozumeť vedúcich oboch organizácií a ich členov.

Náboženské sdruženia spravujú kňazi, lebo majú poslanie výlučne náboženské a súkromné. Celá zodpovednosť za sdruženia, za život a prácu v ňom padá na kňaza. On je centrom.

Čo do členov, každý veriaci môže byť členom náboženských sdružení. Podmienkou je len, aby veriaci splnil podmienky stanovené štatútom sdruženia a aby podľa nich žil. Od členov sa nevyžaduje hlboký náboženský život. Sdruženie im ho chce dať, v nich ho prehĺbiť a udržať.

Vedúcimi Katolíckej Akcie, jej bezprostrednými správcami sú laici. Na nich padá celá zodpovednosť, nie síce za dané ideové úpravy, ktoré dáva hierarchia, ale za ich uskutočnenie.

Členmi Katolíckej Akcie podobne ako u náboženských sdružení môžu sa stať všetci veriaci. Rozdiel je ale v tom, že títo po nadobudnutí kresťanského života musia sa stať bojovníkmi, apoštolmi.

Charakteristickou známkou Katolíckej Akcie je apoštolát. Z toho plynie aj rozdiel medzi členmi náboženských sdružení a členmi Katolíckej Akcie. Rozdiel je v tom, že kde členovia náboženských sdružení končia (náboženské formovanie), tam členovia Katolíckej Akcie začínajú, lebo ich vlastnou prácou nie je formovanie, ale apoštolát, ktorý predpokladá výchovu.

Vzájomná spolupráca Katolíckej Akcie a náboženských sdružení.

Rozdiel medzi Katolíckou Akciou a náboženskými sdruženiami neznamená aj odlúčenie jednej od druhej. Rozdiel je medzi nimi, ale nemožno ich rozdeliť.

Aj keď Katolícka Akcia a náboženské sdruženia sú rozdielne, predsa sú nerozdeliteľné. Patria k sebe. Tým viac, že duch Kristov sa vždy viac a viac žiada pre pokojné ľudské spolunažívanie, ale aby bol medzi ľuďmi duch Kristov, všetci musia chceť, ba viac, všetci musia pracovať na tom, aby duch Kristov medzi nami bol, bez ohľadu na akékoľvek formy spoločenského života. Aj Katolícka Akcia aj náboženské sdruženia musia pracovať na tom, musia spolupracovať,[398] lebo konečný cieľ všetkých je ten istý.

Keď spolupráca oboch je žiadúcna, ba nevyhnutná, naskytá sa otázka, čím môže pomáhať Katolícka Akcia náboženským sdruženiam a čím môžu náboženské sdruženia pomáhať Katolíckej Akcii.

Keďže Katolícka Akcia je centrom ostatných náboženských spoločností,[399] pojednám najprv o pomoci, ktorú môžu a majú poskytnúť náboženské sdruženia Katolíckej Akcii.

Pomoc náboženských sdružení Katolíckej Akcii.

Smernice pre túto pomoc naznačil Pius XI. slovami: „Môžu a majú pomáhať centrálnej iniciatíve Katolíckej Akcie".[400]

a) Modlitbou za úspech v práci Katolíckej Akcie a za rozšírenie jej radov.[401]

b) Propagáciou ideí Katolíckej Akcie: jej krás, práce, nevyhnutnosti.[402]

c) Formovaním, výchovou členov pre Katolícku Akciu. Pius XI. hovorí o nich, že slúžia veľmi účinne pri formovaní (pestovaní) kresťanských ctností v dušiach . . .

Katolícka Akcia má z toho vyťažiť silnú podporu a veľký pokrok.[403]

d) Nabádaním, hlavne mládeže, pre vstup do Katolíckej Akcie.[404] — Dať Katolíckej Akcii ozaj dobre pripravený materiál..

Sv. Otec si výslovne žiada, aby tieto pomocné diela oficiálne prináležily ku Katolíckej Akcii. Toto má na mysli, keď píše k biskupom argentínskym: „Gratulujem Vám k tomu, že ste sa utiekli o pomoc pre Katolícku Akciu k tým .tak zaslúžilým inštitúciám. Ten cieľ ľahšie dosiahnete, keď ich (inštitúcie) zúžitkuje pre Katolícku Akciu, stanoviac bezpodmienečne formu vzťahu ku Katolíckej Akcii a to tak, aby ona pri podržaní vlastných cieľov aj ich partikulárnych organizácií účinne prispela na prospech Katolíckej Akcie".[405]

Pomoc Katolíckej Akcie náboženským sdruženiam.

Čo Katolícka Akcia môže dať náboženským sdruženiam, je shrnuté v týchto slovách: „Hodnotí a usmerňuje k sociálnemu apoštolátu každé dielo a každé sdruženie, najmä náboženské".[406]

Z toho plynú dôsledky:

a) Katolícka Akcia dáva modlitbám náboženských sdružení širšiu základňu a plnší výraz tým, že v nich pokračuje skrz svojich členov nielen v úzkom dvore náboženskej skupiny, ale vo všetkých sociálnych prostrediach. Premeňuje modlitbu na život a život na modlitbu.

b) K duševnému životu náboženských sdružení pridáva čin, skutok, apoštolského ducha. Týmto vyzdvihuje význam duševného života ako predpoklad pre tak potrebný apoštolát a tým zhodnocuje pred verejnosťou aj samotné sdruženia.

c) Vychováva osoby pre život v ich radoch a povzbudzuje ich k nemu.

d) Koordinuje úsilia týchto diel a sdružuje ich v mohutnú spoločnú akciu pre dobro Cirkvi, aby sa takto so sústredenými a usmernenými silami mohol uskutočniť celý program Božského Srdca.

Každá inštitúcia má svoj vlastný program a spôsob pre jeho uskutočňovanie. — Povedzme, že Tretí rád má svoj vlastný deň pre oslavu Porciunsuly alebo Mariánska kongregácia má svoj deň a svojskú zvláštnosť pre oslavu Panny Márie v tej-ktorej farnosti. — Je v záujme samej veci, aby Katolícka Akcia ničoho nepodnikala v ten deň, aby neusporiadala na ten čas ešte jednu slávnosť akoby z konkurencie. Ona sama sa má vhodne a účinne zapojiť do oslavy Mariánskej kogre-gácie alebo Tretieho rádu po dohode s ich predstavenými alebo vedúcimi a s vedúcimi Katolíckej Akcie pod autoritou duchovného správcu. Pritom sa, pravda, ponechá vlastná iniciatíva a vedenie Mariánskej kongregácii samej. To platí aj opačne v pomere náboženských sdružení ku Katolíckej Akcii.

Ale sú mnohé veci spoločné, na pr. náboženské manifestácie v obci alebo v diecéze. V tomto prípade sa žiada, aby sa predstavení oboch dohodli na spoločnom postupe, ktorý by obom vyhovoval a ktorý by dal manifestácii výraz jednoty vôle a sŕdc.

Iný konkrétny prípad, ktorý uvádza Lelotte: Život duševný v obci alebo v diecéze bol v základoch otrasený premietanými nemravnými filmami. — Skupina praktických katolíkov sa postaví proti nemravným filmom a na obranu mravnosti tým, že založí spoločnosť na odstraňovanie zlých filmov a rozširovanie filmov dobrých. Takáto spoločnosť stačí na predsa-vzatú úlohu.

Ale myšlienka Katolíckej Akcie si razí cestu všade. Zriadi sa aj v obci alebo v diecéze. Jej program, ako to už bolo aj povedané, je neobmedzený: má zaniesť Krista všade, kde ešte nie je. Rozhodne sa preto zriadiť aj zvláštnu sekciu pre apoštolát filmový.

Je to potrebné, keď taká inštitúcia je už zriadená v diecéze a keď vie plne zadosťučiniť svojmu poslaniu?

Nie. To by bolo neužitočné. Ale zas ani inštitúcia nemá konať bez ohľadu na Katolícku Akciu. Má sa postaviť do služieb Katolíckej Akcie.

Spôsob pripojenia je dvojaký: Buď ponúkne Katolíckej Akcii len svoje služby, ale ponechá sa autonómia aj organizácia (povedzme s finančného ohľadu). — V tomto prípade treba bližšie stanoviť formu spojenia sa s Katolíckou Akciou. Po stanovení formy sa stane oficiálnym pomocným orgánom Katolíckej Akcie. — Buď sa celkom podriadi Katolíckej Akcii a stane sa jej integrálnou časťou. — Dôvodom pre takéto zapojenie môže byť poznatok, že inštitúcia vliatím sa do Katolíckej Akcie získa na svojej efektnosti. Ak by ale podobnej inštitúcie nebolo, treba, aby ju zriadila Katolícka Akcia.

Ale nie je nevyhnutné, aby ju zriadila ako složku vlastnej organizácie. Katolícka Akcia jej môže dať plnú autonomiu pod podmienkou, že bude spolupracovať s ňou.

Myšlienku celej tejto kapitoly zachycuje Pius XI. slovami: „Bezpochyby individuálne aktivity zmôžu mnoho a je isté, že nikto ich nemôže poprieť a zatajiť, ale je tiež isté, že jedine dobrá a dobre organizovaná organizácia dá plný úspech a že len účinnou koordináciou úsilí všetkých (sdružení a diel) dosiahne sa výsledkov nielen závažných, ale aj travlých".

KAPITOLA XI.

Katolícka Akcia a život hospodársko-sociálny.

Pojem hospodársko-sociálneho života.

Pod pojmom hospodársko-sociálneho života sa rozumejú otázky, problémy, ktoré sa týkajú činnosti hospodárskej a sociálnej. Všetky tieto problémy možno shrnúť v jeden výraz: „Sociálna otázka".

Sociálnu otázku možno brať v trojakom smysle:

a) V najširšom smysle. To sú problémy ľudských vzťahov. Človek sa rodí v rodine, má k nej vzťahy (otázka rodinná); živobytie hľadá v určitom pracovnom prostredí (otázka stavovská a hospodárska); je členom určitej obce a národa alebo štátu (otázka občianska, politická). So všetkými týmito vzťahmi zapadá do spoločnosti všeľudskej (otázka medzinárodná). Teda je to otázka práv a povinností, ktoré plynú zo života v týchto spoločnostiach.[407]

b) V užšom smysle. Tu sa rozumejú otázky, ktoré sa týkajú hospodárskeho a stavovského života. Také sú otázky: medzi zametnávateľom a robotníkom, medzi predavačom a kupcom, medzi dorábateľom, vyrábateľom a spotrebovateľom, medzi vlastníkom a prenajímateľom.[408]

c) V najužšom smysle. Tu sa rozumie otázka robotnícka: otázka robotníckej mzdy, pracovnej doby, robotníckych bytov, práca žien a detí.. .[409]

Tu rozumiem pod sociálnou otázkou všetky otázky hospodárske a sociálne (stavovské), ako sú: kvantita a kvalita produktov, cenová stabilita všetkých výrobkov, stabilita a spravodlivosť vo výrobe, dobré obchodné vzťahy a vzťahy poľnohospodárske, dobré vzťahy s bankami; pracovné podmienky, ako sú: dĺžka práce, odpočinok, nedeľný odpočinok, spravodlivá mzda, spravodlivé rozdelenie ziskov, dobrý pomer medzi zamestnávateľom a robotníkmi, sociálne poistenie . . ,[410]

Má Katolícka Akcia vzťah k životu hospodársko-sociálnemu ?

Odpoveď na túto otázku je podmienená pomerom Katolíckej Akcie k životu hospodársko-sociálnemu, či totiž táto má nejaké slovo na tomto poli alebo nie.

Treba si uvedomiť, že nepriatelia už z vlastného titulu (nepriateľa) musia toto právo poprieť. Z druhej strany ale nám nesmie stačiť ako argument na obhájenie mašej pravdy poukaz: „To je mienka nepriateľa".

Naším argumentom a argumentom všetkých tých, ktorí vecne berú spoločenský život, musí byť jedine povaha a poslanie Cirkvi, ako aj hospodárskeho a sociálneho života. S tohto stanoviska treba pozerať na vzťah oboch: či je totiž kladný alebo záporný.

Pre každého katolíka aj pre dobre smýšľajúceho človeka musí byť jasné, že hospodársko-sociálny život je spolu so všetkým tuzemským len prostriedkom k nadprirodzenému životu vo fáze konečnej, lebo všeobecnú platnosť majú slová Kristove: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie . . .[411]"

Cieľ a prostriedok sú v kladnom pomere. Nie sú síce to isté, ale neostávajú bez vzájomného vplyvu. Z toho plynie, že bárs Cirkev a život hospodársko-sociálny sú dve rozdielne veci, rozdielnej povahy a s rozdielnym poslaním, predsa patria k sebe.

Život hospodársko-sociálny pri nezmenenej podstate človeka (človek je totiž telo a duša spolu, nielen telo), má odpovedať nanajvýš potrebám tela; ale toto samo o sebe nie je človek. Človek je nielen telo, čo má vlastné poslanie a do služieb ktorého má byť všetko zapojené. A tak hospodársky život, ponímaný v službe celého človeka, nemôže byť bez vzťahu k duševným hodnotám, takisto ako človek sa nemôže nijako zriecť svojej duševnej časti.

Nemožno odtajiť, že činnosť hospodárska je pozemská: obstaráva hmotné statky, ktoré sú potrebné pre zaokrytie hmotných ľudských potrieb. Ale činnosť hospodárska nie je len činnosťou čisto hospodárskou v technickom slova smysle. Ona je spolu činnosťou sociálnou. Človek totiž nekoná tú hospodársku prácu izolovane, ale v sociálnom prostredí, s ktorým je vo vzťahu.

Konečne je to činnosť ľudská, vychádza z človeka a smeruje k človeku. No a človek je bytosť rozumová, slobodná, bytosť mravná, ktorá má nielen práva, ale aj povinnosti, a to práve preto, že je vo vzťahu so spoločnosťou, s ľuďmi, ktorí majú podobné práva a ktoré práva treba rešpektovať. Je teda činnosť hospodársko-sociálna otázkou ľudskej osobnosti, ktorá pomocou spoločnosti usiluje sa ukojiť svoje hmotné potreby.

Ukojiť hmotné potreby je povinnosťou, ktorá vyplýva zo životného príkazu: práci musí odpovedať aj patričná mzda, preto ukojiť hmotné potreby je nielen povinnosťou, ale aj právom. Toto je už otázka spravodlivosti, spojenej s láskou.

Vzhľadom na nadprirodzené poslanie človeka musí sa brať zreteľ na to, aby úsilie o potrebné hmotné statky nebolo ani zameňované s nadprirodzeným cieľom, ani aby mu neprekážalo. Je to otázka svedomia.

A kde ide o spravodlivosť a lásku, kde sa záujmy života pozemského dotýkajú záujmov duševných, tam nemôže Cirkev mlčať. V dôsledku toho nemôže mlčať ani Katolícka Akcia.

„Cirkev sa zaujíma aj o otázky, hospodársko-sociálne, lebo jej nemôže byť nič indiferentné, čo sa týka človeka a to hlavne preto, lebo »Spravodlivosť a láska, tieto dva piliere mravného sveta, sú tu zamiešané«".[412]

„Takisto samozrejmé je aj to, že činnosť Cirkvi v dôsledku nevyhnutnosti svojho bytia a svojho božského poslania siaha a musí siahať všade ta, kde ide o dobro alebo skazu duší, kde ide o česť alebo urážanie Boha, kde ide o zachovávanie alebo narušovanie zákonov Božích a cirkevných, kde ide o problémy a záležitosti, ktoré nie sú čisté hmotné, nie technické a čisto hospodárske, ale aj mravné a spojené s nevyhnutnými dôsledkami pre jednotlivca, rodinu a spoločnosť".[413]

Z toho plynie jasný dôsledok, že Cirkev a jej hierarchia a — s istými výhradami — aj Katolícka Akcia majú právo, ba aj povinnosť zasahovať aj do otázky robotníckej, do otázky sociálnej, do oboru práce, pravda, nie aby prevzala záležitosti stavovských organizácií, hlavne nie tie záležitosti, ktoré sú rázu hospodársko-technického, ale aby aj na tomto poli strážila nad záujmami Božími, duševnými a vôbec aby vždy a všade starala sa o život nadprirodzený a o všetky dobrodenia, ktoré sú s týmto spojené.

Teraz pochopíme, prečo sv. Otec Pius XI. nielen schvaľuje, ale výslovne chváli kňazov a laikov, ktorí v radoch a v rámci programu Katolíckej Akcie sa tak úzkostlivé starajú o život sociálny, — nakoľko to Cirkvi prináleží podľa vôle Božej.[414]

Aký vzťah má Katolícka Akcia k životu hospodársko-sociálnemu.

Z toho, čo bolo povedané, logicky vyplýva právo a povinnosť Cirkvi a Katolíckej Akcie zasahovať do života hospodársko-sociálneho. Ale neboly určené medze tohto práva, preto ich treba určiť.

Je isté, že Katolícka Akcia ani nechce ani nemôže zasahovať do života hospodársko-sociálneho v celom jeho rozsahu. To nie je ani jej poslaním, ani nie je k tomu uspôsobená.[415]

Medze pôsobnosti Katolíckej Akcie možno najlepšie vyvodiť z charakteru a cieľa hospodársko-sociálneho života a z charakteru a poslania Katolíckej Akcie.

Cieľ hospodársko-sociálnej činnosti.

Hneď načim pripomenúť, že ide len o činnosť katolíkov.[416]

Pod týmto zorným uhlom úloha hospodársko-sociálneho života je dvojaká:

a) Zacpatruje potrebné hmotné statky, organizuje život na pracovnom a spoločenskom poli tak, aby bol čo možno najlepšou zárukou a najvhodnejším predpokladom pre dobrý pozemský život. Pamätajúc na tento hmotný život volal aj Pán Ježiš: „Ľúto mi je zástupu".[417] On sám nás naučil prosiť: „Chlieb náš vezdajší (každodenný) daj nám dnes". Sám konal, pomáhal aj hmotne.[418]

b) Ale toto nemôže byť výlučnou úlohou hospodársko-sociálneho života.

Ako samé pozemské dobrá nie sú samy o sebe výlučným cieľom, tak nemôže byť ani ich obstarávanie jediným cieľom. Jednak ony samy musia sa podriadiť nadprirodzenému životu, jednak ich získavanie musí sa shodovať s mravnými zásadami.

Aj sama organizácia podlieha mravnému zákonu, nielen ľudské činy a prostriedky, ktorých ľudia používajú.

To, čo človek podniká, nemôže byť prekážkou, ale skôr podporou pre dosiahnutie pozemského a nadprirodzeného blaha. To platí aj o organizácii spoločnosti, aby už svojou povahou bola stálou podporou pre ľudské ciele.[419]

Lev XIII. zdôrazňuje, že program katolíkov aj na hospodárskom poli musí smerovať k tomu, aby robotníci, keď už dosiahli lepšej hmotnej základne života, mohli aj ctnostne žiť, aby pocítili, že sú kresťanmi, nie pohanmi, že sú slobodní ľudia, nie otroci a zvieratá; aby konečne práca a nadobudnuté statky neboly prekážkou, ale podporou v dosahovaní nadprirodzeného cieľa, pre ktorý sme stvorení.[420]

Túto mienku potvrdzuje aj Dabin, keď zdôrazňuje, že kresťanské syndikáty už z titulu ich inštitúcie musia sa usilovať stať sa komplétnymi organizáciami, majúc na zreteli nielen záležitosti hmotné, ale aj duševné (robotníkov).[421]

Prvý cieľ (obstaranie hmotných statkov) dotýka sa otázky čisté rázu hospodárskeho a technického, ako je výroba, obchod, peňažníctvo, trhové odbytištia, služby verejnosti, technické úpravy, doprava a pod. Katolícka Akcia nezasahuje zatiaľ, kým sa nedotýkajú nadprirodzeného cieľa. V týchto otázkach ponecháva odborníkom celkom voľnú ruku aj zodpovednosť. Potvrdzuje to sám sv. Otec Pius XI.: „Čo sa týka výlučne problému hospodárskeho, sdruženia (hospodársko-sociálne) budú pokračovať podľa svojich pracovných metód, lebo za tieto môžu byť zodpovedné jedine ony".[422] Na inom mieste zas hovorí: „V podnikoch čisté hospodárskych môžu konať (sdruženia hospodársko-sociálne) podľa dobrozdania a za to sú len ony zodpovedné".[423]

Nielen že nezasahuje do chodu takých sdružení, ale ani podobné sdruženia nezriaďuje. To nepripúšťa sám charakter Katolíckej Akcie. Zriaďovať nové sdruženia ako. aj organizovať už jestvujúce nemôže sa nadiktovať. To musí vyjsť spontánne z diel samých, lebo jednak je nemožné, aby všetky organizácie toho druhu boly jedného modelu a jednak zas je nemysliteľné, aby všetky podliehaly jednému vedeniu. Mohly by to byť síce „pekné architektonické stavby", ako hovorí Pius X., „ale bez reálneho základu. . ." [424]

Ináč je tomu u cieľa druhého (podporovanie duševných záujmov robotníkov).

Otázku práva zásahu Katolíckej Akcie do tohoto poľa nebudem rozoberať. O tej už bola reč. Tu chcem poukázať len na to, ako a v čom Katolícka Akcia môže zasahovať.

a) Ak majú hospodársko-sociálne diela a sdruženia podporovať duševný život, predovšetkým treba, aby ich program a celá ich práca bola postavená na kresťanských zásadách. K tomu treba štúdia katolíckych sociálnych zásad a na základe získaných poznatkov vypracovať presný program. Túto úlohu vyzdvihol už pápež Benedikt XV.: „Vedúcim Katolíckej Akcie sa ukladá stála a nahliehavá povinnosť študovať a vypracovať program, ktorý by bol podkladom pre všetku budúcu činnosť týchto organizmov".[425]

b) Študium a program nemôže ostať len mŕtvou literou. Treba ich rozšíriť, urobil známym. Tak treba získať verejnosť pre myšlienku svätenia nediel a zasvätených sviatkov, pre úpravu prác žien a detí, pre mravnosť robotníckych pracovní a podobné.

c) Sociálna spravodlivosť a sociálna láska hrajú tak dôležitý zástoj v hospodársko-sociálnom živote, že ich treba nielen poznať a propagovať, ale aj uviesť do života. Tu pripadá Katolíckej Akcii úloha, aby podporovala už jestvujúce organizácie a dávala aj podnet pre vybudovanie organizácií nových,[426] aby sa takto realizovaly princípy spravodlivosti a lásky. Ale v tomto prípade sa im musí ponechať na hospodárskom poli a v otázkach technických vlastná autonomia.

d) Pre uskutočnenie programu treba personál. Od neho záleží jeho uskutočnenie. Sú to predovšetkým správcovia zmienených organizácií.

Keďže ide o katolícko-sociálny program, žiadajú sa preto osoby, ktoré su jednak oboznámené s programom a so všetkými katolícko-sociálnymi zásadami a ktoré sú ochotné tento program a tieto zásady plniť nie z rozkazu, ale zo životnej potreby. K tomu, pravda, treba formovania mravného, náboženského a rozumového vedúcich a organizátorov.

K tomuto sa druží aj formovanie mravné, náboženské a rozumové u všetkých príslušníkov, aby po každej stránke bol takto položený základ pre šťastné rozlúštenie sociálnej otázky.

e) Nemožno zabudnúť ešte na jednu mimoriadne dôležitú úlohu Katolíckej Akcie.

Je to rozšírenie radov príslušníkov týchto organizácií a srdečný pomer medzi členmi každej organizácie ako aj medzi všetkými organizáciami vzájomne.

Je síce pravda, že potrební sú nadovšetko vedúci a bojovníci, ale nemožno upreť zvláštnu dôležitosť aj mase, širokým vrstvám, zvlášť keď ide o paralyzovanie masovej protivnej akcie. To sa môže stať tým, že sa vyzvú a nabádajú členovia Katolíckej Akcie, aby sa stali členmi ich organizácií.

Význam masy vyzdvihuje Pius XI. v encyklike „Quadra-gesimo anno", keď hovorí o korporáciách: „Onoho cieľa sa dosiahne tým istejšie, čím bude väčší počet tých, ktorí aj svojou technickou vyspelosťou, aj svojou osobnou a sociálnou skúsenosťou ochotne sa postavia do tých služieb a tiež (čo má cenu ešte väčšiu) čím viac sa tu uplatnia katolícke zásady. Neuplatní ich síce Katolícka Akcia (ktorá nemá v programe prácu vo vlastnom slova smysle odborársku alebo politickú), ale tí naši synovia, ktorým Katolícka Akcia sama tie zásady vštepuje a ktorých výchováva pre apoštolskú pôsobnosť, pri ktorej je im Cirkev vodkyňou a učiteľkou".[427]

V tej istej encyklike vyzdvihuje význam lásky v novom kresťanskom poriadku: „Veľmi význačnú úlohu musí vždy mať zákon lásky. . . Zaveďte si čo možno najdokonalejšie zariadenia pre upevnenie mieru medzi ľuďmi a pre vzájomnú pomoc. Tieto zariadenia najspoľahlivejšie si zabezpečujú pevnosť vo vzájomnom spojení sŕdc, vo vzájomnej láske členstva".[428]

f) K týmto úlohám Katolíckej Akcie pri hospodársko-sociálnych organizáciách dodáva Civardi ešte aj dozor Katolíckej Akcie pri organizáciách, aby tieto ani v programe, ani v jeho uskutočňovaní nedopustily sa ničoho, čo by sa proti-vilo viere a mravným zásadám.[429]

Celý tento program naznačil už Pius XI. slovami: „Katolícka Akcia . . . nezabudne poskytnúť im (organizáciám hospodársko-sociálnym) svoju podporu a zaistiť ich prospech, lebo medzi všetkými udržuje vzájomnú dobrosrdečnosť a zaisťuje srdečnosť v ich vzťahoch; dáva podnet k vzájomnej spolupráci, k veľkému pokroku Cirkvi a ľudskej spoločnosti. .." [430]

Naznačený druhý cieľ týchto organizácií je ich nepriamym predmetom, ale priamym predmetom Katolíckej Akcie. Preto v tomto ohľade, vzhľadom na ciele náboženské a mravné, ako aj vzhľadom na realizovanie spravodlivosti a lásky a podporovanie duševného života a tým vlastne budovanie a rozšírenie Kráľovstva Božieho tu na zemi, „sú celkom podriadené Katolíckej Akcii".

Problém riešenia sociálnej otázky, ako už bolo povedané, nie je len problémom čisté hospodárskym a technickým, ale v prvom rade mravným a náboženským. No Cirkev je poverená strážením božieho pokladu a interpretáciou zákonov mravných. Preto nemôže sa Cirkev nečinne pozerať na sociálny život, kde ide o záujmy mravné.

Už Lev XIII. v encyklike „Graves de communi" hovoril o sociálnej otázke, že je predovšetkým otázkou mravnou, a náboženskou, preto musí sa riešiť podľa mravných zásad, a to už vyžaduje podriadiť sa cirkevným predstaveným.[431]

Pius X. Pripomína týmto organizáciám, že sa nemôžu pokladať za celkom nezávislé, lebo potrebujú nielen rady, ale aj vedenia cirkevnej autority vzhľadom na to, že sa dotýkajú záujmov mravných a náboženských.[432]

Benedikt XV. poukazuje na potrebu riešenia sociálnej otázky, ale pripomína, že „nemôže sa rozriešiť bez Cirkvi, aby nebola rozriešená proti Cirkvi.[433]

Pius XI. žiada pastierov duší, aby neboli ľahostajní k otázkam hospodársko-sociálnym, lebo že je ich povinnosťou upravovať iniciatívy a formy, a to so starostlivosťou čo možno najväčšou podľa pokynov a predpisov katolíckeho náboženstva.[434]

Ten istý pápež hovorí: „Dokiaľ .. . žalostné ničenie duší bude trvať, márna je každá snaha o obrodu spoločnosti . . . všetci, ktorí sociálnym potrebám opravdu rozumejú, túžobne si želajú, aby život hospodársky bol usporiadaný podľa zdravých a správnych zásad rozumových. Ale tento poriadok, ktorý si aj my vrúcne želáme a o ktorý usilujeme, bude neúplný a nedokonalý v každom ohľade, ak sa súladne nesjednotia všetky ľudské snahy podľa vzoru. . . zámerov božích".[435]

„Cirkev ani v obore (hospodársko-sociálnom) — ako všade, kde ide o otázky mravné, — nesmie nikdy strpeť, aby sa bezstarostne zabúdalo na príkaz, ktorý jej dal Boh, aby bed-lila a učila".[436]

Z toho plynú dôsledky:

a) Hospodársko-sociálne diela a organizácie v otázkach čisté hospodárskych a technických nezávisia na Cirkvi.

b) V otázkach dotýkajúcich sa náboženstva a mravnosti podliehajú Cirkvi. — To je, pravda, závisloť nepriama.

c) To isté platí — s určitými výhradami — aj o Katolíckej Akcii: „Je potrebné", hovorí Pius XI., „aby všetky tieto organizácie (hospodársko-sociálne), čo do cieľa Katolíckej Akcie sa tejto podriadily, spolupracujúc na diele kresťanského apoštolátu. Ale v tom, čo sa týka výlučne hospodárskeho problému, zmienené organizácie budú pokračovať podľa svojich metód . . ." [437]

Pomer hospodársko-sociálnych organizácií ku Katolíckej Akcii.

Hospodársko-sociálne organizácie tiež sa nemôžu chovať pasívne ku Katolíckej Akcii. Musia podporovať jej snahy. „Katolícka Akcia bude ťažiť z plodov, ktoré náboženské a hospodársko-sociálne sdruženia môžu priniesť".[438]

V čom môžu podporovať Katolícku Akciu? Podpora bude dvojaká: kvalitatívna a kvantitatívna.

a) Podpora kvalitatívna:

Hospodársko-sociálne organizácie tým, že prijmú náboženské a mravné zásady Katolíckej Akcie, zvyšujú nielen hodnotu zásad samých, ale aj idey Katolíckej Akcie.

Ďalej budú podporovať Katolícku Akciu životom podľa prijatých zásad, aplikáciou týchto zásad na život hospodársky a sociálny a trvalým pridržiavaním sa ich, dodajú ideám Katolíckej Akcie konkrétnu formu. Tým samozrejme dávajú dôkaz a svedectvo ich životnej dôležitosti pre indivíduum a pre spoločnosť. Tým vyslovujú každodenne verejne Krédo: „Čo pomôže človeku, keby celý svet získal, ale utrpel by škodu na duši".[439]

b) Podpora kvantitatívna:

S vnútorným zhodnotením a posilnením zásad Katolíckej Akcie a jej organizácie úzko súvisí aj kvantitatívne podopretie. Život podľa katolíckych zásad je už sám v sebe aj propagáciou tých zásad. A keď si uvedomíme, že tu (v organizáciách hospodársko-sociálnych) ide o život v pracovnom sociálnom prostredí, a keď uvážime, že tieto prostredia mnoho ráz sú zdravým zásadám celkom uzavreté, ten život znamená nielen propagáciu, ale aj apoštolát vo vlastnom slova smysle, znamená rozriešenie radov sociálnych apoštolov Katolíckej Akcie.

Každý musí priznať, že po uznaní životného významu zásad Katolíckej Akcie, Katolícka Akcia sama bude priťahovať mnohých do apoštolských šíkov. Organizácie samé budú dávať podnet pri rozličných príležitostiach svojim členom, aby vstupovali do šíkov apoštolov Katolíckej Akcie.

Slovom nielen prijať zásady Katolíckej Akcie, ale pretvoriť aj organizácie na sociálne-apoštolské diela. Na to mieril aj Pius XI., keď písal ku kard. Bertramovi, že Katolícka Akcia nie je výlučnou a špeciálnou formou apoštolskej činnosti „naopak, zužitkúva a usmerňuje k apoštolátu každé dielo a každé sdiuženie ..." [440]

Záver:

a) Katolícka Akcia a hospodársko-sociálne organizácie sú odlišné v cieľoch a v predmetoch.

b) Katolícka Akcia a hospodársko-sociálne organizácie majú vzájomné vzťahy.

c) Hospodársko-sociálne organizácie v otázkach týkajúcich sa náboženských a mravných otázok podliehajú Cirkvi a Katolíckej Ackii; v ostatných otázkach im vlastných sú autonomné.

KAPITOLA XII.

Katolícka Akcia a politika.

Politika je poľom ľudskej činnosti, z ktorého Cirkev vždy bola najviac vytískaná.

Aby sa mohol určiť správny pomer Cirkvi — a tým aj Katolíckej Akcie — v politike, treba predovšetkým objasniť pojem politiky.

Pojem politiky.

Slovo „politika" je odvodené od slova ,,poliš": obec, národ.

Politika je služba národnej a vôbec ľudskej pospolitosti; je to starosť o pozemský blahobyt ľudstva. V štátoch je to voľba predstaviteľov štátnej moci, vydávanie spravodlivých zákonov a ich uvádzanie do života, dozor nad nimi, nad ich zachovávaním, ich sankcionovanie, harmonizovanie a disciplinovanie, usmerňovanie ľudských síl k spoločnému cieľu, vybudovanie a organizovanie verejných inštitúcií hospodárskych, sociálnych, politických a kultúrnych s ohľadom na požiadavky sociálnej spravodlivosti a lásky, aby bol daný slobodný chod všetkým právam a aby bolo zaistené dôsledne plnenie všetkých povinnosti u všetkých ľudí.

Treba, aby vnútri štátu boly zaistené práva a slobody všetkých, aby bolo umožnené, aby národné pospolitosti boly zabezpečené aj na vonok, aby boly upravené vzťahy s ostatnými štátmi, aby bolo odstránené všetko, čo sa protiví a narušuje dôstojnosť ľudského života. Toto sú funkcie politiky všeobecného dobra.[441]

Keď sa takto poníma politika, možno ju nazvať s Levom XIII. „vecou čestnou a závažnou",[442] lebo ide o starosť o najvyššie hodnoty ľudské.

Na politiku možno pozerať abstraktne a konkrétne.

Abstraktne braná politika znamená vedu a umenie, ako by sa dalo čo najúspešnejšie zaopatriť a zaistiť všeobecné dobro. Je to veda o spravovaní ľudskej spoločnosti, aby ľudia mohli dosiahnuť svojho cieľa, totiž vonkajšie dobro, aby vonkajšie dobro bolo podriadené dobru vnútornému a aby bolo zamerané k večnosti.

Sv. Otec Pius XI. nazýva tak ponímanú politiku „veľkou politikou".[443]

Vašek v tomto smysle nazýva politiku „akýmsi vyšším typom lásky k bližnému a spravodlivosti".[444]

Konkrétne braná politika znamená samotnú organizáciu a činnosť štátnej moci pre dosiahnutie všeobecného dobra.[445] To je vlastne spravovanie a vedenie národa, ktoré je primerané času a daným potrebám.

Keď ide o dobro celého národa alebo zemi, je samozrejmé, že každý člen toho národa má nielen právo, ale aj povinnosť prispeť pomocou pre všeobecné dobro.[446]

Pri jednotnej a spontánnej vôli v prospech všeobecného dobra rozchádzajú sa mienky jednak o samom všeobecnom dobru, o jeho ponímaní, jednak o spôsobe a prostriedkoch, ktorými by sa všeobecnému dobru najviac poslúžilo.

Pojem všeobecného dobra nie je u každého jedno a to isté; ani cesty k nemu nevôlí každý tie isté. Tu sme u politiky strán.

Podľa ponímania všeobecného dobra volia si jednotlivci, sdružení v skupinu (politická strana) svojskú cestu, vlastný program pre prácu za dobro celej zeme.[447]

V stranníckej politike môže ísť nielen o všeobecné dobro, ale aj o rivalitu strán, o boj na poli konštitutívnom, voličskom, medzinárodnom, a pod.;[448] môže ísť o osobné záujmy, o moc a neoprávnené výhody . . ,,[449] o vládnu formu.[450]

Cirkev a štát.

K meritornému riešeniu pomeru Katolíckej Akcie k politike treba objasniť aspoň v hlavných rysoch pomer cirkevnej moci k moci štátnej. To preto, lebo Cirkev je vládou Boha a Krista na zemi, teda má vzťahy aj k svetským vládam.

Rozdie1 medzi Cirkvou a štátmi. — Aj Cirkev aj štát sú dokonalé spoločnosti a preto nezávislé. Každá sa opiera o svoje vlastné právo a o svoju vlastnú moc.

Členovia oboch sú jedni a tí istí. Predsa obe spoločnosti nie sú jedno a to isté.

Rozdiel medzi nimi je v cieľoch a prostriedkoch. Ciel Cirkvi je nadprirodzený, spása duší. U svetskej moci je cieľom prirodzené, pozemské blaho občanov.

Prostriedky u Cirkvi sú: Kristova náuka, sviatosti a sviatostiny, cirkevné zákony, ako aj prirodzené dobrá.

U štátu sú to svetské zákony, spravodlivé aplikovanie zákonov (administratíva), spoločenský poriadok a pokoj, hospodársky blahobyt. . .

Sú to dve na sebe závislé inštitúcie; každá vo svojom obore aj z vôle Božej suverenná.[451]

V zťah medzi Cirkvou a štátom. — Stvoriteľský plán je len jeden a tento je nemeniteľný. Aj cirkevná aj svetská moc je od Boha.[452] V dôsledku nezmeniteľnosti plánov Božích a v dôsledku spoločného pôvodu oboch autorít možno usudzovať, že bolo vôľou Božou, aby obe tieto autority spolupracovaly vo veciach, ktoré sú obom spoločné, vo veciach cirkevno-politických.[453]

V sporných otázkach musí sa brať do ohľadu hodnota a dôležitosť vecí: dať prednosť hodnotám neba pred hodnotami pozemskými podľa slov Písma sv.: „Viac treba poslúchať Boha, ako ľudí".[454]

Z celého plynú dva dôsledky:

a) Cirkev nemá nijakej priamej moci v záležitostiach pozemských. To nie je jej poslanie.

b) Cirkev má právo nepriamo zasahovať do pozemských vecí, nakoľko tieto podliehajú mravným zákonom a tak sa dotýkajú aj nadprirodzeného cieľa.

Teda nie je správne vylučovať Cirkev a priori z politiky. Treba presne rozoznávať, v čom katolícka Cirkev nezasahuje do politiky a v čom zasahuje.

I. V čom Cirkev nezasahuje do politiky.

a) Cirkev sa neúčastní rvačiek strán.

Neviaže svoju existenciu a svoje práva na politické strany. Strannícke a osobné intriky, tajné schôdzky, volebné kortešačky, boje o osobnú prestíž, shromaždenia, shon za politickými výhodami nie sú poslaním katolíckej Cirkvi, nesrovnávajú sa s jej dôstojnosťou, protivia sa jednote cirkevnej inštitúcie ako aj zásadám mravným. Cirkev si je veľmi dobre vedomá nielen príkazu spravodlivosti a lásky, ktorej ju naučil sám Zakladateľ, ale aj dôležitosti pokoja a pokory.[455]

Belgickí biskupi vo svojom pastierskom liste z 25. XII. 1936 k tejto otázke prehlásili: „Niektorí myslia, že ... politická strana s hľadiska náboženského škodí, lebo často sa hádžu na samú Cirkev chyby a nedostatky strany, ktorá sa predstavuje ako jej ochránkyňa . . . Keby tomu tak bolo, museli by sme len ľutovať omyl a nepravú vieru tých ľudí, ktorí by mali vedieť, že nijaká politická strana katolícka si nemôže vymáhať a nijaká si ani nevymáha mandát alebo delegáciu Cirkvi, a preto táto nemôže sa zaťahovať do príčinného vzťahu s politickou činnosťou niektorých katolíkov. Ale nech je akokoľvek, verí sa v skutočnosť, že diktatúra s katolíckou inšpiráciou — (lebo čo myslieť o druhej?) — nenarobila by viac zla s hľadiska náboženského práve vzhľadom na nepriateľstvo, ktoré by vyvolala v mnohých srdciach a — vzhľadom na násilnú reakciu, ktorá by nastala, keby ona zmizla".[456]

Podobne hovorí Kerhhofs, biskup liegeský v pastierskom liste v pôste 1936: „Aj keď Cirkev s uznaním berie na vedomie príležitostnú pomoc politických strán, nikdy nestotožňuje ich záležitosti so svojimi záležitosťami. Okolnosti, ktoré zaväzovaly niektorú z nich (politických strán) prevziať ochranu našich náboženských slobôd, môžu sa zmeniť. Tam vzniká spojenie skutkové, nie právne. A už táto skutočnosť sama nie je bez výhod.

V mysliach prostých ľudí ľahko vzniká konfúzia, ktorá sa často systematicky udržuje a nepriateľmi zneužíva, konfúzia medzi náboženstvom a politikou, medzi katolíckou Cirkvou a Katolíckou Úniou. Odvolávajúc sa na meno Cirkvi, prehlasuj úc sa za jej ochráncu, politická strana týmto neváha urobiť Cirkev solidárnou v jej činoch a s jej chybami".[457]

b) Cirkev nechce na seba strhnút vládnu moc.

Vôľa Božia je pre Cirkev najvyšším a jediným zákonom. A vôľa božia v otázke moci tu na svete bola a je tá, aby o pozemskosť sa starala moc svetská a o duchovosť moc cirkevná.[458]

Je síce pravda, že v stredoveku v určitom čase Cirkev mala rozhodujúci vplyv na vedenie ľudskej spoločnosti'[459] ale to bol vplyv morálny. V tom nemožno videť snahu Cirkvi strhnúť na seba svetskú moc, ale skôr výraz lásky k ľudstvu a vôľu pomáhat, a nie panovať.

To isté treba povedať aj o jej sociálnych snahách, keď zdôrazňuje a pripomína aj vládam spravodlivosť a ctnosti vôbec,[460] keď apeluje na svedomie štátnych predstaviteľov vo všetkých otázkach sociálnych.

Pripomínať vláde povinnosti v otázkach sociálnych a celonárodných vôbec nie je priamym a bezprostredným cieľom Cirkvi. Ale to tiež neznamená, že by Cirkev a jej jednotliví členovia — aj kňazi — nemohli mať svoj vlastný úsudok o veciach, že by pápežovia nemohli dať vládam príležitostne múdre a dôsledne premyslené rady. Dejiny sú svedkami, že Cirkev dala štátom najvhodnejších politikov.[461]Ale všetku prácu, aj sociálnu aj politickú, ktorú koná Cirkev, musíme brať ako ochotu pomôcť ľudstvu a ako obranu vlastnej slobody.

Cirkev neprestáva dôrazne pripomínať svojim členom, že treba poslúchať a ctiť svetskú autoritu, ktorá je od Boha a ktorá zachováva prikázania božie. Ona hlása s Kristom: „Dajte cisárovi, čo je cisárove".[462] Na cudzie práva nesiaha. Naopak. Vo svojej vlastnej liturgii spieva: „Non eripit mortalia, qui regna dat caelestia".[463]

Kto raz pozná program Cirkvi, ktorý táto cez stáročia uskutočňuje s najväčšou svedomitosťou a vytrvalosťou, ten nemôže obviňovať, ani upodozrievať Cirkev z nejakých svet-skomocenských chúťok. Ten program veľmi jasne naznačili anjeli, keď pri kolíske Vteleného Slova spievali: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle".[464]

Teda sláva božia, spása duší, pokoj ľudstva tu na zemi, je programom katolíckej Cirkvi.[465]

Keď Cirkev pracuje na pokoji, pracuje len na všeobecnom dobru, lebo všeobecné dobro je nemožné bez pokoja a pokoj, ktorého je treba, ten svet nevie dať, lebo je to pokoj Kristov. „Pokoj svoj vám zanechávam, pokoj svoj vám dávam".[466]

„Nikto nepochybuje", hovorí Lev XIII., „že božský zakladateľ Cirkvi Ježiš Kristus chcel, aby cirkevná moc bola rozdielna od moci svetskej a aby každá bola slobodná a schopná plniť svoje vlastné poslanie s tou samozrejmou klauzulou, ktorá je užitočná pre každú z oboch moci a ktorá je v najužšom spojení so záujmami všetkých ľudí, aby shoda a harmónia vládla medzi nimi. . . Keď sa civilná autorita dohodne s posvätnou mocou Cirkvi v priateľskom dorozumení, toto dorozumenie poskytuje nevyhnutne veľké výhody obom mocnostiam. Totiž dôstojnosť štátu z neho (dorozumenia) vzrásta a vláda do tej miery ostáva vždy spravodlivou, v akej sa opiera o náboženstvo. Ale zároveň dáva táto shoda Cirkvi pomoc obrannú a ochrannú, čo je na osoh aj veriacich".[467]

c) Cirkev ostáva indiferentná voči formám vlády.

Cirkevná autorita priznáva štátu absolútne právo v otázke vládnej formy a v otázke zriadenia inštitúcií za predpokladu, že vždy sa bude rešpektovať spravodlivosť a pravá láska. Pápežovia už nie raz toto stanovisko verejne zaujali.

Lev XIII. prehlásil v roku 1890, že vedúci štátov môžu slobodne vykonávať svoju vládnu moc. Cirkev nie že by odopierala túto slobodu, ale sa jej dožaduje sama pre štát a to celou váhou svojej autority.[468] Ten istý pápež hovorí doslovne: ,,Niet dôvodu, prečo by Cirkev nechválila vládu jedného len alebo viacerých za predpokladu, že táto vláda je spravodlivá a že má za cieľ všeobecné dobro. Tiež s rezervou ku nadobudnutým právam národy majú na výber dať si takú politickú formu, ktorá by lepšie vyhovovala vlastnej povahe alebo jeho tradíciam alebo jeho snahám".[469]

„Z rozličných politických systémov Cirkev nezavrhuje ani jeden za predpokladu, že každý z nich je súci zabezpečiť dobro všetkých občanov".[470]

Ten istý pápež Lev XIII. v encyklike „Graves de communi" (1901) pripomína a zdôrazňuje to isté: „Príkazy prírody a evanjelia, súc ich vlastnou autoritou, postavené nad všetky ľudské vrtkavosti, dožadujú sa, aby nezávisely na nijakej civilnej vládnej forme. Môžu sa totiž prispôsobiť hociktorej z tých foriem za predpokladu, že neodporujú ani počestnosti ani spravodlivosti". To isté zdôraznil aj v roku 1885: „Suverenita sama v sebe nie je viazaná na nijakú politickú formu. Môže si voliť tú alebo onu za predpokladu, že bude skutočne vhodnou pre užitočnosť a všeobecné dobro . . ." [471]A ešte výraznejšie o tom hovorí v encyklike „Sapientiae Christianae": „Cirkev, strážkyňa svojho práva, plná nešpektu pre právo druhého, považuje si za povinnosť ostať indiferentnou voči vládnym formám a voči civilným inštitúciám kresťanských štátov; a zpomedzi rozličných vládnych systémov schvaľuje všetky tie, ktoré rešpektujú spravodlivosť a kresťanskú disciplínu mravov".[472]

To isté možno počuť aj od Pia X.,[473] aj od Benedikta XV.[474] Takáto je Cirkev. Nie je ani Petrova, ani Pavlova. Nie je výlučne ani ľudová, ani kráľovská. Nie je ani pre monarchiu, ani pre republiku. Je Kristova; je tu preto, aby poradila všade tam, kde rady treba, aby sa zastala bezmocných a slabých. Je tu pre pravdu, pre poriadok, pre práva a spravodlivosť, pre sociálnu lásku a pre pokoj. Cirkev je povýšená nad všetky o-sobné a strannícke záujmy, je v službe všeobecného dobra, ako bol aj jej Zakladateľ.

II. Kedy a v čom zasahuje Cirkev do politiky.

Bárs Cirkev ponecháva voľnú ruku národom a vládam vo výbere vládnej formy a vo výbere alebo úsudku priliehavosti a vhodnosti prostriedkov pre všeobecné dobro, bárs sa Cirkev neúčastní stranníckych dišpút o rozdelení moci, predsa nesmie sa nezaujímať o politiku.

Nemôže a nesmie sa nezaujímať o to, či sa vládnej moci užíva spravodlivo, alebo sa jej zneužíva.

Pius X. vo svojej prvej konzistoriálnej alokúcii ,,E supre-mi apostolatus" (1903) v programovej časti svojej akcie medzi iným povedal: „Musíme opäť zdôrazniť princípy mocenskej disciplíny, spravodlivosti a rovnosti, princípy to, o ktorých vykynoženie sa dnes usiluje: treba priviesť všetkých ľudí a každého z nich, i tých, čo poslúchajú, i tých, čo rozkazujú k pravidlu a pôvodnému právu počestnosti v živote verejnom a v živote súkromnom, na poli spoločenskom a na poli politickom, lebo všetci sú synmi toho istého Otca, ktorý je v nebesiach."

„Nezatajujeme, že narazíme na niektoré osoby, keď hovoríme, že sa budeme nevyhnutne zaoberať politikou. Ale kto je ochotný správne uvažovať, jasne vidí, že najvyšší kňaz, poverený Bohom najvyšším úradom, nemá práva vytrhovať politické záležitosti z oblasti viery a mravov."

Činnosť politická, podobne individuálna, stavovská a rodinná je činnosťou ľudskou.

Ale keďže človek je tvorom rozumovým, jeho celá činnosť má byť rozumná. Ale aby bola rozumnou, musí byť v shode s ľudskou prirodzenosťou. No čo je shodné s ľudskou prirodzenosťou, je mravné. Preto politická činnnsť sa musí riadiť mravnými zásadami, mravnými zákonmi.

Cirkev — z vôle božej — je jedine oprávnená a aj povinná strážiť a vykladať kresťanské pravidlá mravnosti. Preto má právo hovoriť o týchto otázkach aj na poli politickom, právo hovoriť ku všetkým, ktorí berú účasť na verejnom živote: k vláde, voleným (poslancom) a k voličom.

Len jeden zákon Boží jestvuje a ten platí rovnako pre všetkých. Jedni sú aj ľudia. A, čo je veľmi závažné, nie sú len jedni, ale aj rovnakí ako v živote súkromnom, tak v živote verejnom. Nie sú rozdelení na časť telesnú, ktorá by podliehala autorite štátnej — a na časť duševnú, ktorá by bola podriadená cirkevnej autorite.

Jedna a tá istá osoba, „bárs rozličným spôsobom", podlieha autorite cirkevnej aj štátnej. A práve pre toto Cirkev musí zasahovať do politiky tým, že pripomína vládam ich povinnosti, že obhajuje svoje vlastné práva, že pestuje správne svedomie u politických činiteľov.

a) Cirkev pripomína vládam ich povinnosti.

Cirkev nezasahuje priamo do politiky; zasahuje len nepriamo. Koná to pripomienkami, učením, že svetská moc podlieha tiež najvyššej moci Božej.

V dôsledku tejto závislosti štátna moc je povinná upravovať svoiu politiku vôľou Božou. To znamená, že po stránke negatívnej nesmie v ničom prekážať cirkevnému poslaniu — apo stránke pozitívnej, že musí brať Cirkev pod svoju ochranu, aby mohla celkom slobodne vykonávať svoje poslanie; štát jej má pomáhať tým, že bude dozerať na čistotu mravov a na nedotknuteľnosť viery.

Cirkev si vyhradzuje tiež právo verejne zavrhnúť každý poku9 svetskej autority o zneužitie svojej moci na potlačenie druhých, na potlačenie piavdy.

Merítkom toho, pokiaľ môže Cirkev zasahovať do politiky, je všeobecné dobro.

Je jasné, že všeobecné dobro je priamym a výlučným predmetom štátu. Ale keďže toto je nielen hmotné, ale aj morálne,[475] je celkom správne, keď sa oň zaujíma aj Cirkev.

c) Cirkev bráni svoje legitimné práva.

Keď uznáme dôležitosť, ba nevyhnutnosť mravného dobra pre život vôbec, ako sú: pokoj medzi občanmi, rešpektovanie práv ostatných ľudí, rozumné užívanie slobody, starosť o verejnú mravnosť, svedomitosť vo všetkých podnikaniach ... a keď uznáme, že Cirkev sa stará o tieto hodnoty, musíme uznať aj jej práva a zas štát jej ich musí zabezpečiť, lebo to sú práva, ktoré jej dal Boh sám.

Ak štát siaha na jej práva, ak jej ich chce obmedziť svojím zákonodarstvom, tak koná neoprávnene a Cirkev má povinnosť ozvať sa, protestovať a tak naznačiť verejne, že sa také počínanie protiví nielen zákonom Božím, ale aj všeobecnému dobru.

Keď toto Cirkev koná, vtedy nerobí politiku, ale len obhajuje svoje práva, ktorých sa nesmie zriecť za nijakú cenu, ani za cenu najväčšieho mučedníctva. — Ak to niekto predsa nazve politikou, tak treba povedať, že taká politika slúži jej ku cti.

d) Cirkev formuje svedomia verejných činiteľov.

Konečný zásah Cirkvi do politiky spočíva v tom, že morálne a sociálne vychováva. Koná to tým, že pripomína vedúcim činiteľom a ľudu ich veľké povinnosti, že formuje svedomie občanov, voličov, vyvolených, zákonodarcov a vlády, že všetkým pripomína výsostné prvenstvo všeobecného dobra nad dobrom osobným, nad osobnými záujmami.

Táto činnosť nie je ničím iným, ako starostlivosťou o politickú morálku.[476] Koná to vo vedomí, že dôsledným plnením všetkých záväzkov, ktoré táto morálka ukladá, sa najviac poslúži všeobecnému dobru, že je základom spoločenského života vôbec.

a) U voličov:

Voličia sú priamo zainteresovaní na verejnej správe. Ich funkcia je verejná. Nesú zodpovednosť za všeobecné dobro, lebo všeobecné dobro je najvyšším zákonom každého verejného činu. Ale toto všeobecné dobro vo svojom jestvovaní a vo svojej trvácnosti je podmienené zákonami mravnými.

Keď sú zákony mravné priamym predmetom Cirkvi, táto má právo, ba aj povinnosť prikazovať, aby sa voličia riadili mravnými pravidlami a zakazovať všetko — aj na poli politickom, — čo sa mravným zásadám protiví. Má právo a povinnosť zakazovať voličom hlasovať na tých kandidátov, ktorí sú zástancami programu nepriateľského Cirkvi a božským zákonom.[477]

b) U zvolených a vlády:

Pius XI. v encyklike „Quadragesimo anno" zaoberajúc sa podnetmi, ktoré dala encyklika „Rerum Novarum" štátu, hovorí: ,,Čo sa týka štátnej moci . . . bez bázne učí, že štátna moc sa nesmie pokladať len za strážcu práv a poriadku, ale že sa musí, ak len možno, »všetkým svojím zákonodarstvom a všetkými zariadeniami usilovať o to, aby už z usporiadania a zariadenia štátov vyrastal samo sebou blahobyt celku a jednotlivcov. Jednotlivým občanom a rodinám sa totiž musí ponechať spravodlivá voľnosť v konaní, ale pritom že musí ostať zabezpečený blahobyt a že musí sa zamedziť každé bezprávie. Úlohou vlády štátu je chrániť celok a jeho ctnosti; ale pri hájení súkromných práv sa musí zvlášť prihliadať k slabým a chudobným".[478]

d) Cirkev môže usudzovať za daných okolností o škodlivosti alebo užitočnosti toho-ktorého systému politického pre dobro Cirkvi a štátu.

Cirkev je strážkyňou a autentickým vykladačom náboženských hodnôt, ich poslaní a povinností k národu a štátu, obhájcom ľudských hodnôt, ktoré sú náplňou kresťanskej civilizácie.

Všetky tieto hodnoty sú však len vtedy hodnotami v pravom slova smysle, keď sú postavené do služby ľudskej pospolitosti a každého jej člena. No záležitosti ľudskej pospolitosti sú priamym predmetom vlády štátu. Nemôže a nesmie teda byť ľahostajná Cirkev k politickému režimu, lebo by bola ľahostajná k ľudským záujmom nielen k hmotným a k pozemským, ale aj k duchovným, s ktorými ony bývajú spojené a na ne odkázané.

Spôsob alebo aspoň jeden zo spôsobov, ktorým Cirkev vystupuje v úlohe tohoto strážcu, je aj apel na veriacich, aby tiež boli na stráži proti prvkom, ktoré by chcely podryť a rozvrátiť vládny režim, v ktorom sú duchovné hodnoty zabezpečené, proti takým politickým stranám a ich príslušníkom.

Keď v tomto smysle zasahuje Cirkev do politiky, chráni len záujmy Cirkvi a civilnej spoločnosti.

To isté platí aj v opačnom prípade, keď treba poukázať na škodlivosť niektorého režimu. Aj v tomto prípade ide len o prosperitu celku.

Pravda, označenie určitého režimu za škodlivý nemožno zovšeobecniť. Ten istý režim, ktorý v istých okolnostiach je škodlivý v určitej zemi, v inej zemi môže byť užitočný.[479]

Táto právomoc Cirkvi vyplýva z toho, že Cirkev má právo v otázkach, ktoré sa týkajú viery a mravov, povedať nielen zásady, ale zásady aj aplikovať.

Pomer Cirkvi k politike je v podstate základným rysom aj pomeru Katolíckej Akcie k politike. Hovorím o podstate, lebo pozícia hierarchie a Katolíckej Akcie voči politike nie je celkom tá istá. Správne to vystihuje Dabin, [480] keď hovorí, že Katolícka Akcia nemá úlohu len doplniť medzere v kňažstve . . ., ale doplniť funkcie kňazské, ktoré kňazom ich kňazský charakter nedovolí vykonať.

Katolícka Akcia a politika strán.

Rozdiel medzi Katolíckou Akciou a politickými stranami.

1) Rozdiel povahový: Katolícka Akcia je jednotnou organizáciou, bezvýhradne podriadenou Cirkvi. Koná v mene a z poslania cirkevnej hierarchie.

Politické strany sú neodvislé od hierarchie; konajú v mene svojom.

Práca Katolíckej Akcie je apoštolská, neútočí, nerozbíja, ale získava.

Politika strán odsudzuje, napáda, chce potlačiť, prípadne zničiť nepriateľa.

2) Rozdiel v členoch: Katolícka Akcia nevylučuje nikoho; chce získať všetkých bez ohľadu na sociálne postavenie, vek alebo politické presvedčenie.

Politické strany prijímajú len členov, ktorí sa držia ich politických programov; prijímajú len časť občianstva.

U členov Katolíckej Akcie sa žiada istá mravná a duševná hodnota. Predovšetkým musia byť katolíkmi.

U politických strán sa hľadí predovšetkým na počet.

3) Rozdiel v cieľoch: Katolícka Akcia má na starosti duše; tie chce získať Kristu.

Politické strany sa zaujímajú len o časné veci, o určité pozície v parlamente a tak o určitú moc v ľuďoch. — Rozdiel je teda v tom, že jedna chce slúžiť (Katolíckej Akcii), druhá chce panovať (politická strana).

Cieľ Katolíckej Akcie je univerzálny: Kráľovstvo Kristovo v celom živote, v čom je obsiahnutá snaha o dobro pre všetkých.

Cieľ politických strán je obmedzený. Politické strany sa usilujú len o dobro svojich členov, prípadne len o niektorých z nich.

Dôsledky a rozdielnosti oboch.

a) Otázka politických strán. — Politická strana sa nemôže stať integrálnou časťou Katolíckej Akcie a zas opačne, Katolícka Akcia nemôže byť politickou stranou.

Je nesporné, že politickým stranám ide o získanie moci v štáte alebo v národe. Takéto úsilie sa protiví duchu a poslaniu katolíckej Cirkvi; teda sa protiví aj Katolíckej Akcii. Bolo by omylom dôvodiť, že Katolícka Akcia, keby sa stala politickou stranou, mohla by získať väčšie úspechy, zvlášť keby bola stranou vládnou. Byť totiž vo vláde znamená istú odvislosť od vlády. No Katolícka Akcia môže byť odvislá len a len od Cirkvi. Musí byť celkom slobodná od všetkej štátnej moci.

Byť politickou stranou, tým viac vládnou, znamená niesť kus zodpovednosti za program užívania moci. No treba úprimne priznať krehkosť a omylnosť. —- V páde omylu všetky jeho ťažké dôsledky preniesly by sa nie na stranu ako takú, ale na katolícku Cirkev a na jej snahy; pripisaly by sa katolíckej Cirkvi. Je jasné, že takto sa duše nezískavajú, ale skôr odpudzujú. Aký by bol teda úspech?

b) Otázka členstva. — Ak strana má ozaj v úmysle starať sa aspoň čiastočne o dobro obce a štátu, ten záväzok platí rovnako pre všetkých občanov bez ohľadu na náboženské vierovyznanie. Katolícka Akcia ale hľadí na náboženské vierovyznanie členstva: musia byť totiž katolíci.

Ak by išlo o zriadenie samostatnej, výlučne katolíckej strany, to je zas v rozpore s programom a so záležitosťami, ktoré sa týkajú strany.

Strana sa nemôže zaoberať len jednou stránkou problému, ale celým komplexom otázok, ktoré sa týkajú úpravy a zábezpeky spoločenského života. Nejedna z tých otázok je rázu čisté technického. Ak nie je technického alebo čisto hosp. rázu, ak je v nej zainteresované náboženstvo a mravnosť, vtedy strana svojím programom má zaistiť ich integritu. — V tomto prípade je možná bezhriešna voľba medzi prostriedkami a spôsobami riešenia. To je, povedzme, otázka úpravy obchodných stykov, prepravy, organizácie verejnej správy, organizácia obrany štátu, otázka meny, otázka pošty, železničnej dopravy ... V týchto otázkach nemožno nútiť občanov k prijatiu toho riešenia, ktoré podáva katolícka strana, keď iné strany podávajú iný a výhodnejší spôsob riešenia a keď kresťanský základ je zaručený. — Katolícka Akcia ako politická strana nemohla by tu zasahovať.

c) Otázka vládnej moci. — V otázke vládnej moci platí to isté, čo bolo povedané o vzťahu cirkevnej moci k moci štátnej. Ani Katolícka Akcia sa nemôže a nesmie exponovať za tú alebo onú formu, ak sú záujmy Božie a cirkevné zabezpečené.[481]

d) Otázka politických rvačiek. — Duch Cirkvi a Katolíckej Akcie je duchom pokoja, poriadku, lásky, jednoty a stability. Dobro celku, a to celé, nielen hmotné, ale aj duchovné je programom Katolíckej Akcie. Ale tento program sa nedá uskutočniť pri delení síl, pri straníckom boji, pri snahe o partikulárne zisky, ako je tomu u politických strán. „Katolícka Akcia nesmie, nemôže robiť stranícku politiku práve preto, že je katolícka".[482] Katolícka Akcia sa teda nemôže miešať do záležitostí politických strán; ani nemôže byť v službe niektorej z nich, lebo po prípadnom víťazstve strany nepriateľskej, padla by nenávisť na Cirkev a na náboženstvo a to sa pripustiť nesmie.

Náboženstvo je tak dôležitým činiteľom v ľudskom živote, že ho nemožno za nijakú cenu vystaviť nepriateľstvu. Jeho význam a dôležitosť je všeobecná; potrebné pre všetkých a to aj vtedy, keď sa ho zriekajú. Musí byť teda povýšené nad všetky rivality ľudí. „Nemožno ani vysloviť, ako je potrebné, aby sa všetci spojili na náboženskej pôde, ktorá je pôdou Cirkvi a jej práv, kresťanského manželstva a rodiny, školy, kresťanskej výchovy, zkrátka všetkých a najväčších slobôd", povedal Pius XI.[483] A na inom mieste ten istý pápež zdôrazňuje: „Iste je veľmi dôležité pre všeobecné dobro, aby Katolícka Akcia, pre rozkvet ktorej majú pracovať všetci katolíci — lebo je užitočná pre všetkých —, nebola vtesnaná do úzkych hraníc politickej strany, miešajúc sa do politiky".[484]

Katolíci ako členovia Katolíckej Akcie a politické strany.

To, čo bolo dosiaľ povedané o pomere Katolíckej Akcie k politickým stranám, neplatí o členoch Katolíckej Akcie, braných individuálne. Títo môžu byť členmi politických strán a za určitých podmienok môžu brať v nich účasť.

Politika je v jej konkrétnej forme organizácia, úprava spoločenského života, správa, vedenie ľudí. Ide o život sám, o jeho blaho alebo živorenie, prípadne zánik. To je záležitosť všetkých ľudí, ktorých viažu spoločné národné alebo štátne záujmy. V týchto spoločných životných záujmoch sú dané aj práva všetkých na pomoc u všetkých aj ich povinnosti pomáhať všetkým. „Preto, že sa politika zaoberá záujmami celej spoločnosti, jej pole je poľom najširšej lásky, lásky k spoločnosti, lásky politickej, od ktorej, tak by sa mohlo povedať, niet nič vyššieho".

Nikomu nemôže byť ľahostajný stav svojich spoluobčanov ako ani situácia národa alebo štátu. „Nemožno sa nezaujímať", hovorí Pius XI., „o politiku, keď predsa politika znamená aj súhrn statkov, ktoré tvoria všeobecné blaho, na rozdiel od statkov jednotlivých a čiastočných. Ako je možné byť nevšímavým k veciam, ktoré sú najdôležitejšie, kde je ťažšia povinnosť lásky a na ktorých môžu záviseť aj Bohom darované statky, záujmy jednotlivcov, záujmy rodinné, ba aj záujmy náboženské".[485]

Situácia národa alebo štátu v mnohom závisí od jeho spravovania alebo vedenia. Vedenie zas závisí na vedúcich. A títo sú takí, akých voličia vyvolili. Preto je svätou povinnosťou brať účasť členom Katolíckej Akcie ako občanom za predpokladu, že ta nemiešajú nijaké dielo Katolíckej Akcie ako takej, nemožno im zabraňovať uplatňovať svoje volebné právo. Ba viac, ťažko by sa previnili proti svojej povinnosti, keby podľa svojich možností ničím neprispeli k vedeniu politiky v ich obci, v ich provincii, v ich národe".[486]

Toto právo a povinnosť je však podmienené: Strany sa musia zaručiť, že v ničom nebudú prekážať uplatneniu zákonov Božích a cirkevných: „Niet dôvodu, prečo by veriaci nemohli byť členmi tých politických strán pod podmienkou, že činnosť týchto strán s ničím sa neprotiví zákonom Božím a cirkevným".[487] Toto je podmienka záporná.

„Účastniť sa politického života patrí medzi povinnosti kresťanskej lásky, lebo každý občan nakoľko môže, má prispievať k blahu svojho národa."[488]

Ďalšia podmienka je pozitívna: Nestačí len, aby sa strany v ničom neprotivily záujmom Božím a cirkevným, ale musia dať aj záruky svojou efektívnou orientáciou: „Katolícka Akcia sa nemieša do politických strán. Ale katolíci môžu bez najmenších námietok vstúpiť do politických strán, len nech tieto dávajú bezpečnú záruku, že budú rešpektovať práva Božie a zachovávať zákony katolíckej Cirkvi."[489]

Sám program strany, hoci sa úplne shoduje so zákonmi cirkevnými, nie je sám o sebe ešte titulom k tomu, aby katolík mohol vstúpiť do strany. Ak sa strana stanoveného programu nepridržiava alebo ho prevádza spôsobom a prostriedkami, ktoré sa protivia mravným zásadám, vtedy katolík do strany vstúpiť nesmie.

Legitimáciou pre vstúp do strany nie je jej program, ale uskutočňovanie programu a to takého, ktorý sa shoduje s požiadavkami viery a mravov.

Usúdiť, či ten alebo onen program sa shoduje s náboženstvom a mravnosťou alebo nie, patrí cirkevnej autorite. Táto je oprávnená, ba povinná upozorniť svojich veriacich na prípadné nesrovnalosti programu a jeho uskutočňovania s duchom katolíckym.

Bolo by prinajmenej nerozumné vyvodzovať z toho, že sa Cirkev mieša do politických záležitostí strán. Cirkev tu nekoná nič iného ako bráni záujmy Božie a duševné záujmy svojich veriacich. A toto je jej poslaním.

Náboženstvo stojí vysoko nad všetkými hmotnými hodnotami. Preto mohlo by sa stať, že by sa naštrbila viera a mravnosť pre stranícke záležitosti. — V tomto vedomí nemôže cirkevná hierarchia neupozorniť svojich členov na tieto základné pravdy. Upozornenie nie je zásahom do strany ako takej.

Pius XI. vo svojej encyklike o fašizme píše doslovne: „Nechceli sme odsúdiť stranu a režim ako taký. Chceli sme len označiť to, čo je neslučiteľné s menom a významom katolíckym. To činiac vykonali sme presnú povinnosť apoštolského úradu voči všetkým tým našim synom, ktorí patria do strany, aby boli v shode s vlastným katolíckym svedomím".

V spomenutej konzistoriálnej alokúcii Pius XI. jasne naznačuje, že mu nejde o odhovárame členov od niektorej strany, ako by chcel robiť nejaký nátlak na nich. Nie. Prenecháva im na ľubovôli stranícku príslušnosť potiaľ, pokiaľ sa to neprotiví vôli Božej. „Každý nech užíva správne a čestne slobodu vo výbere tej alebo onej vládnej formy, ktorá sa neprotiví poriadku, ktorý stanovil Boh".[490]

Takto sa díva katolícka Cirkev na príslušnosť katolíkov a členov Katolíckej Akcie do politických strán, ked sa berú jednotlive.

Kedy a ako zasahuje Katolícka Akcia do politiky.

Poslaním Katolíckej Akcie je preporodiť všetko v Kristu ničoho nevynímajúc, teda nevynímajúc ani živoita politického.

Keď berieme politiku ako vedu, tu má Katolícka Akcia za úlohu poučiť a presvedčiť vedúcich spoločností a ich podriadených o nevyhnutných a pre dobro všetkých slúžiacich zásadách kresťanských, o pravom pozemskom cieli spoločnosti, o potrebe zamerať ho ku konečnému cieľu všetkých ľudí.

Právo zásahu Katolíckej Akcie do politických záležitostí vyplýva zo spojitosti mravne-náboženských zákonov s občianskym životom a z vlastného poslania Katolíckej Akcie.

Právo priameho zásahu Katolíckej Akcie sa vzťahuje len na záležitosti duchovné. — Do záležitostí čisto hospodárskych a technických nezasahuje. Ale ak sa hospodárske a technické záležitosti dotýkajú zákonov mravných alebo im podliehajú, vtedy Katolícka Akcia na týchto Božích a cirkevných záujmoch je zainteresovaná priamo a na hospodárskych a politických len natoľko, nakoľko tieto sú s nimi v priamom vzťahu. To je zásah nepriamy.

Tento zásah treba brať z dvojakého stanoviska: politiky strán a politiky všeobecného dobra.

1.) Poslanie Katolíckej Akcie u politických strán:

a) Katolícka Akcia je svedomím politických strán. Celý jej program na tomto poli možno vyjadriť slovami: „Starosí o duše."

Nikto za to nemôže, že tak veľmi tiahne k pozemským výhodám. To sa stáva u väčšiny ľudí; to je spoločný rys všetkých životných prostredí. Aj politické prostredie je naklonené k tomuto. duchu. To, pravda, nie je samo o sebe zlom. Ale bolo by zlom, keby táto náklonnosť stala sa výlučným a bezohľadným programom politických strán.

Pripusťme, že nie je tomu tak, ale nemožno pripustiť, že by tomu tak nemohlo byť. A v tom spočíva práve riziko príslušenstva ku každej politickej strane. Preto treba byť na stráži.

Pre delikátnosť mnohých problémov ťažko by bolo túto funkciu zastávať v cirkevnej hierarchii. Preto tu má veľkú úlohu Katolícka Akcia: byť politickým svedomím v strane! Má skúmať program strany po stránke mravne-náboženskej, upozorňovať ich na nebezpečie, ktoré by mohlo nastať podriaďovaním náboženských záujmov záujmom tuzemským. Pri márnom upozorňovaní Katolícka Akcia má priamo zakázať vstup do takej strany svojim členom.

Keď tak koná, nerobí politiku, len na politickom poli zachraňuje duše a to je jej úlohou, jej vlastným poslaním. Je to vlastne náboženská a kresťansko-kultúrna akcia v politickom prostredí. Aj toto prostredie má naplniť kresťanským duchom, aby v ňom Kristus žil a vždy viac a viac vládol.

b) Katolícka Akcia je spojivom katolíkov.

Tá večná pravda, že najvyššou ľudskou hodnotou je duša, nesmie sa nikdy zabudnúť a za nijakých okolností spustiť so zreteľa. Ale duša patrí Bohu; tento pomer duše ľudskej k Bohu a tak aj celého človeka je náboženstvom. Nad všetko je jasné, že toto je vrchol všetkých ľudských záujmov.

Takto pozerať na záležitosti ľudské je predovšetkým povinnosťou katolíka, lebo je to jeho vecou v prvom rade.

Z toho plynie, že pre katolíka zo všetkých otázok jestvujúcich a možných je najprednejšou otázka pomeru človeka k Bohu. Preto tejto otázke musí podriadiť všetky otázky iné.

To platí o všetkých katolíkoch. Je to teda nielen záležitosť, ale aj zákon, ktorý zaväzuje všetkých. Tento zákon je bezpodmienečný. Keď teda ide o porušenie tohoto zákona, celé katolíctvo musí byť jedinou vôľou a jediným úsilím smerujúcim k odčineniu tejto krivdy. Povinnosťou Katolíckej Akcie je dosiahnuť túto jednotu vôle a úsilia u všetkých katolíkov. „Ak politické otázky sa miešajú so záležitosťami náboženskými a mravnými, je vecou Katolíckej Akcie, aby použila všetky svoje sily a celej svojej autority k tomu, aby všetci vzájomne jednotní katolíci odložili stranou záležitosti a náhľady svojich strán, aby na nič iného nehľadeli len na prospech Cirkvi a duší".[491]

Konkrétne: Vláda chystá zákon alebo nariadenie, ktoré sa protiví čistej viere. Ale katolíci sú rozídení po rozličných politických stranách. Niektoré z týchto strán sú naklonené vláde, druhé stoja v opozícii. Takto politickými stranami rozdelení katolíci stáli by proti sebe aj v otázke obrany viery, ktorá je všetkým spoločná. Vládne strany alebo členovia — aj katolíci — vládnych strán hlasovali by za zákon prôtináboženský. — V tomto prípade je povinnosťou Katolíckej Akcie, aby sjednotila svojich členov, aby zabudli alebo odložili všetko to, čo ich delí na poli technickej politiky a aby sa spojili všetci v jeden celok, keď ide o obranu záujmov duševných. To je starý príkaz, ktorý dal už sv. Pavel Korinťanom, keď hovoril: „Bedlite, stojte pevne vo viere, zmužile si počínajte a buďte silní; všetko vaše (konanie) nech sa koná v láske."[492]

V tomto smysle hovorí aj pápež Benedikt XV. k biskupom Columbie: „Nad všetko ostatné povzbudzujte svojich veriacich, kňažstvo predovšetkým, aby nenechali trieštiť svoje sily a rozpojovať svoje srdcia vtedy, keď prítomný alebo hroziaci nepriateľ vyžaduje od katolíkov jedného a toho istého ducha, jednu a tú istú vôľu, tú istú činnosť."[493]

Pius XI. žiada biskupov litevských, aby sa vzopreli náukovému bludu, podľa ktorého niektorí by chceli stotožňovať náboženstvo s niektorou politickou stranou tak, že všetci ostatní, ktorí by neboli v tejto strane, neboli by viac kresťanmi. Keď ide o náboženstvo, treba odhodiť všetky politické nesrov-nalosti, lebo tieto by mohly zničiť všetku bratskú svornosť a tak byť podkladom pre nedozierne pohromy.[494]

2.) Poslanie Katolíckej Akcie v politike všeobecného dobra.

Vopred podám stručný náčrt všeobecného dobra.

Všeobecné dobro v konkrétnej forme je súhrn všetkých tých dobier, ktoré sú potrebné k ľudskému životu, smerujúcemu k večnosti, aby človek mohol splniť svoje osobné poslanie.

Nie je to len dobro hmotné, ako je: prosperita poľnohospodárskych podnikov, prosperita finančná, priemyselná, obchodná, vonkajšia zábezpeka pokojného života občanov a integrity štátneho celku. — To je aj dobro mravného rázu, a to v prvom rade. Také je: sloboda, vzájomné rešpektovanie práv, a to aj medzi národami a štátmi, svedomité plnenie povinností vo všetkých druhoch práce, úcta k spravodlivým zákonom a ich dôsledné plnenie . . ,[495]

Obe tieto dobrá patria spolu, aj keď sú svojou povahou rozdielne: „Nebolo by vôbec možné, aby sa oddeloval poriadok mravný od hmotného. To preto, lebo u človeka nemožno oddeliť dušu od tela bez následkov smrteľných. Duša potrebuje telo, aby mohla myslieť, cítiť a konať, a telo zas potrebuje dušu, aby vôbec mohlo byť ľudským telom."[496]

„Všeobecné dobro je nielen najvyšším zákonom vladárskej moci, ale celým jej smyslom a cieľom."[497] Z toho plynie starostlivosť nielen o statky hmotné, ale aj intelektuálne, mravné a náboženské.[498] Ale kde ide o vyššie, duchovné hodnoty, ako sú mravnosť a náboženstvo, tam má svoju povinnosť aj Cirkev, aj Katolícka Akcia. Táto nemôže ostať nevšímavá k otázke obstarávania a zaisťovania všeobecného dobra.[499] To tým viac, že náboženstvo sa nedá odlúčiť od blaha vlasti.[500] Dobro duší a štátu sú na sebe závislé.

Ako zasahuje Katolícka Akcia do politiky všeobecného dobra.

Po spôsobu Cirkvi zasahuje Katolícka Akcia do politiky všeobecného dobra trojakým spôsobom:

1.) Pripomína vláde a svojim členom (Katolíckej Akcie) ich povinnosti,

2.) Bráni náboženské záujmy a práva Cirkvi,

3.) Formuje svedomia svojich členov.

ad 1.) Katolícka Akcia pripomína reprezentantom štátu a všetkým občanom ich povinnosti.

Starať sa o všeobecné dobro je povinnosťou všetkých voči všetkým. Nejde síce o ten istý druh ani o to isté kvantum práce u všetkých, ale ide o ten istý cieľ, o dobro všetkých. A toto všeobecné dobro je podmienené prácou všetkých."[501]

Keď vieme, že všeobecné dobro je pre ľudí a že títo sú na základe svojej prírody a svojho určenia viazaní vôľou Božou, logicky z toho plynie, že všetko ľudské konanie musí sa shodovať so zákonom Božím. Toto zdôraznil Pius XI.: „Každý človek, nech už koná hocičo v živote verejnom alebo súkromnom, nech koná osobitne alebo ako člen kolektíva, je povinný prispôsobiť svoje konanie večnému zákonu Božiemu."[502]

Dôvod je jasný: Ak ľudské konanie sa nespravuje mravnými zákonami, viazne všeobecný hmotný prospech, ba čo viac, znemožňuje sa aj pokrok duševný. Ľudská práca a ľudský život sa takto neblíži k cieľu, ale sa od neho skôr vzďaľuje.

Treba, aby si všetci ľudia, ale v prvom rade vedúci štátu so dňa na deň vždy viac a viac uvedomovali, že všetkých viaže jeden zákon. Tým zákonom je vôľa Božia. To zdôrazňuje Lev XIII., keď hovorí, že zo samého „titulu náuky, ktorú vyznávajú (katolíci), sú povinní plniť tú povinnosť (prispieť k všeobecnému dobru) cele a svedomite."[503] 3 Táto povinnosť je tým väčšia, čím väčšie je nebezpečenstvo, že správa štátu je alebo prejde do rúk nekatolíkov, ktorí svojím názorom nedávajú nijakých záruk pre všeobecné dobro obce alebo štátu[504]

ad 2.) Katolícka Akcia bráni náboženské záujmy a práva Cirkvi.

Keď berieme život reálne, uznáme, že ľudia nestrácajú prirodzenosť padlého Adama. Zrada a nenávisť pravdy si vždy nájde svoje miesto u ľudí.

Keď vieme, že najvyššou pravdou je naša závislosť na Bohu, — náboženstvo — môžeme aj predpokladať útok na túto pravdu. Predvídal to už Kristus: „Ajhľa, posielam k vám prorokov a mudrcov a učiteľov a z tých niektorých zabijete a u-križujete a niektorých z nich budete bičovať ... a prenasledovať . . .[505] História svedčí o pravdivosti týchto slov.

Ale keď sa aj neprenáša nenávisť proti náboženstvu z pokolenia na pokolenie, predsa nemožno stáť nečinne pred touto skutočnosťou. Je ona len dôsledok hriechu, ktorý sa môže a musí sa odstrániť. Musí, lebo v ňom je dôstojný ľudský život nemožný. Pravda je podkladom a smernicou správneho života. Keď je napádaná, treba ju brániť v záujme samého života. Treba brániť každú pravdu, a to na tom mieste, kde ju napádajú.

U nás katolíkov je pravdou, že sme celkom závislí na Bohu. Z tejto základnej pravdy plynú ďalšie: Všetko, čo len človek používa na svoje zdokonalenie a hocikde sa pohybuje a formuje, musí byť tiež v priamej závislosti na Bohu, v službe pravého cieľa človeka a jeho prostredníctvom v službe Boha. To znamená, že sa má chrániť a rešpektovať sloboda náboženská, sloboda Cirkvi, sloboda jej práv, posvätný charakter rodiny, školy, nedeľňajší odpočinok, sviatosti, najsvätejšia obeta.

Ak sa zneužije politiky na potlačovanie týchto právd, vtedy tie sa majú brániť na poli politickom.

Katolícka Akcia má nielen právo, ale aj veľkú povinnosť postaviť sa na odpor tomuto náporu.[506] Pomocou všetkých svojich organizácií má burcovať katolícke svedomie v celej zemi, aby spoločne a jednotne sa postavilo na odpor. — Keby sa tento nápor na náboženstvo pripravoval v zákonodarných kruhoch a zákonmi, je povinnosťou Katolíckej Akcie, aby vytvorila v radoch katolíckych celej zeme mohutný odpor proti nespravodlivým zákonom.

Bolo by nečestné obviňovať Katolícku Akciu z politiky. To nie je politika, ale obrana náboženstva, obrana záujmov Božích a cirkevných na politickom poli.

Stavia sa proti politickým akciám, aby obhájila náboženstvo. „Treba sa brániť", hovorí Pius XI. „proti možnej a ľahkej konfúzii. Sú momenty, kedy sa vidí, že my biskupi a kňazi zaoberáme sa politikou. Ale nezaoberáme sa iným, iba náboženstvom, obranou náboženstva a záležitosťami náboženskými. Tak keď sa bojuje za slobodu náboženskú, za posvätnosť rodiny, za posvätnosť školy, za svätenie Božieho dňa, to nie je politika. Ak sa to nazýva politikou, tak je to politika, ktorá sa dotýka náboženstva, ktorá sa týka oltára. A my, my vtedy bránime oltár. To je naša úloha brániť náboženstvo, svedomie, svätosť sviatosti."[507]

Konečne náboženstvo a s ním súvisiace otázky ani nemôžu byť predmetom útokov. Veď náboženstvo zaväzuje k dokonalému a plnému kresťanskému životu. A tento zahrňuje v sebe spravodlivosť, lásku, úprimnosť, dôslednosť, počestnosť, presnosť, poslušnosť . .. Tieto ctnosti sú nielen náplňou duševného života, ale aj najbezpečnejším podkladom občianského života a všeobecného dobra. Komu teda úprimne záleží na blahu občianskeho života, tomu musí úprimne záležať aj na týchto ctnostiach. Keď sa hája tieto, tak sa v nich najúčinnejšie bráni aj všeobecné dobro. Týmto odpadá každá rozumná a odôvodnená obava pred takou a podobnou politikou.

Pius XI. hovoriac o pomere Katolíckej Akcie k politickým stranám pripomína, že „bude (Katolícka Akcia) veľmi užitočnou aj pre všeobecné dobro spoločnosti aplikujúc, podľa možnosti, príkazy katolíckeho náboženstva, stĺpu to a opory verejnej prosperity . . ."[508]

Pri obrane práv Božích a cirkevných nejde a nemôže ísť len o ich obhajobu na politickom poli so strany Cirkvi, ale ide o to, aby záujmy Božie a cirkevné boly chránené a podporované aj štátom. — Vec je tak jasná, ako je jasné, že nemôže požívať rovnakého práva pravda a omyl. Nuž, keď je pravdivým a jedine správnym náboženstvom len náboženstvo katolícke, a keď jedine pravou Cirkvou je Cirkev katolícka, tak tieto majú právo na jedinečnú ochranu a štát má jedinečnú povinnosť tú ochranu prevádzať do všetkých dôsledkov.[509] Takto je činnosť Katolíckej Akcie mimo Cirkev, ale pre Cirkev. Výstižne to povedal P. Ledochovski, generálny predstavený Jezuitov: „Ciste sakristijný katolicizmus je herezou".

Katolícka Cirkev je pre život, pre ľudí, preto svoje poslanie môže splniť len tak, keď bude v ľude, keď bude mať rozhodný vplyv aj na politiku.[510]

Ak možno hovoriť o politike v Cirkvi, tak ju možno takto vyjadriť: „Odpolitizovať Cirkev, — pokatoličtiť politiku." To je, pravda, politika „vyššia", nie politika strán.[511]

ad 3) Katolícka Akcia íoímuje svedomie svojich členov.

Márne by bolo každé pripomínanie povinností, keby nebolo vedomia a ochoty tieto povinnosti aj splniť. A vedomie povinností a ochota ich plniť je len natoľko v členoch, nakoľko títo sú preniknutí duchom Kristovým, nakoľko sa cítia byť členmi veľkej rodiny Kristovej. Vôľa Pánova je pre každého najvyšším zákonom. „Opravdivá spolupráca sa nevyvinie, iba ak všetci si budú vedomí toho, že sú členmi veľkej rodiny a dietkami toho istého nebeského Otca, že tvoria v Kristu jediné telo, ktorého sú vzájomne údami, tak, že ak jeden trpí, trpia s ním všetci".[512]

Pre usporiadaný spoločenský a hospodársky život treba, ako základu, aby život súkromný a verejný bol shodný s vierou, aby sa jedno a to isté svedomie ozývalo doma a vo verejnosti.[513]

Katolícka Akcia nechce robiť politiku, ale chce pripraviť ľudí pre konanie zdravej politiky, pre konanie politiky podľa kresťanských zásad; chce robiť politiku svedomia, politiku všeobecného dobra. Chce po katolícky pripraviť svedomie na veľké úlohy, ktoré vyžaduje spoločenský život a život vôbec. . .

Katolícka Akcia chce pripraviť, formovať svedomia po katolícky aj pre činnosť politickú.[514]

Vychováva k svätému životu a k dôslednému plneniu povinností. Týmto dáva spoločnosti lepších občanov, schopnejších a spoľahlivejších činiteľov verejného života.[515] Takto sa dostávajú kresťanské zásady do spoločenského života a to je najlepší prostriedok pre prácu na všeobecnom dobru.[516]

4) Katolícka Akcia učí svojich členov správne milovat svoju vlasť.

Túto úlohu vyvodzuje Katolícka Akcia z prirodzeného poriadku vecí a zo štvrtého príkazu Božieho.

„Prirodzený zákon nám káže milovať svoju vlasť so záľubou", hovorí Lev XIII., ,,a brániť svoju zem, kde sme uvideli prvý deň svojho života a kde sme vyrástli tak odhodlane, že dobrý občan neváha ani život položiť za svoju vlasť".[517]

Vlasť totiž nám dopriala tešiť sa z tohoto pozemského života .. ."[518]

Láska k vlasti a k národu je základnou požiadavkou jeho trvácnosti, rozvoja a istoty.

Národ a vlasť často ohrožujú vnútorne aj vonkajšie sily nespokojné a rozvratné živly. Ak sa národ a vlasť majú udržať, treba čeliť tým neprajným živlom. Ale aby sa im mohlo čeliť, k tomu treba heroizmu. Heroizmus je živený láskou. Z lásky pochádzajúci heroizmus je zas zdrojom mnohých ctností, ak tento heroizmus usmerňuje láska.[519]

K láske k vlasti sa druží aj úcta a poslušnosť voči autorite. Katolícka Akcia učí svojich členov ctiť a poslúchať zá-konitú autoritu. Týmto činom sleduje zas len dobro všetkých občanov a celého národa alebo štátu. Totiž všeobecné dobro je výslednicou spolupráce všetkých občanov národa. No pri rozličných povahách jednotlivcov a pri ich rozličných záujmoch treba počítať s roztrieštenosťou síl. Roztrieštenosť znemožňuje všeobecné dobro. Treba teda niekoho, kto by rôznorodé a roztrieštené sily sjednotil a usmernil k spoločnému cieľu všetkých. Potrebná je autorita.[520] Bez nej by nebolo možné dosiahnuť spoločného cieľa, lebo pri slobode rozumných tvorov bez autority by bola nemysliteľná potrebná shoda, lebo dosiahnutie cieľa nie je viazané bezpodmienečne na určitý daný prostriedok tak, že by sa všetci shodli vo výbere toho istého prostriedku. Občania si volia rozličné prostriedky, preto tieto rozličné prostriedky treba koordinovať a zamerať k všeobecnému dobru, k spoločnému cieľu všetkých. Potrebná je moc, ktorá by vedela vynútiť jednotnú tendenciu u ľudí rozlične smýšľajúcich. Tou mocou je autorita.

Ako je autorita nevyhnutnou složkou spoločnosti, tak je aj nevyhnutným predpokladom pre všeobecné dobro.[521] Láska by ju nevedela nahradiť ani vtedy, keby bola všeobecná, lebo zpomedzi mnohých prostriedkov nevedela by sa ustáliť na jednom, a to na takom, ktorý by bol najprimeranejší cielu a aby sa tak dosiahla jednota v spoločnej činnosti.[522]— „Ak sú v spoločnosti zvrátené bytosti (a budú tam vždy), či netreba autority, ktorá by bola silnejšia o toľko, o koľko bude nebezpečnejší egoizmus neprajníkov?"[523]

Konečne v spoločnosti treba upraviť vzťahy jednotlivcov medzi sebou, vzťahy jednotlivcov k spoločnosti a vzťahy spoločnosti k jednotlivcom. Aj spoločnosti aj jednotlivcom treba určiť a uložiť povinnosti, lebo to žiada dobro všetkých. Záväznosť týchto povinností musí sa zdôrazniť sankciami: trestom alebo odmenou. Deje sa tak zákonmi. Ale zákony predpokladajú autoritu, o ňu sa opierajú.[524]

Katolícka Akcia vyzdvihuje autoritu, úctu a poslušnosť k nej u svojich členov, najmä poukazovaním na jej božský pôvod.

Veriaci, ktorí vidia v Bohu nielen svoj nadprirodzený, konečný ciel, ale aj zábezpeku absolútnu svojho pozemského života, ochotne sa podriaďujú Jeho sv. vôli a radostne prijímajú všetko, čo z nej pochádza.

Keď v politickom živote ide o autoritu a túto Katolícka Akcia predstaví svojim členom ako Bohom chcenú, títo ju radostne prijímajú a ochotne sa jej podriaďujú. Podriaďujú sa jej tým ochotnejšie, lebo vedia, že Cirkev a Katolícka Akcia nenechávajú ich v pochybnostiach pred skutočnosťou, že ľudia si volia svoju štátnu autoritu.

Na tejto skutočnosti nemení Katolícka Akcia ničoho, ale ju objasňuje: ,,Aj keď voľba označuje autoritu, ale jej nedáva moc vládnuť. Voľbou sa neudeľuje moc, ale sa označuje osoba, ktorá má moc prevziať".[525] Sama vladárska a záväzná moc je od Boha. To je jasné už aj z toho, že Boh je jediným a výlučným Stvoriteľom ľudí. On má teda jediný moc vládnuť nad

nimi. Keď vládnu ľudia, tak vládnu len mocou, odvodenou z Boha. Najjasnejší dôkaz toho uvádza sv. Písmo: ,,To je Boh, ktorý dal vedúceho vláde každého národa".[526] — „Počujte, vy, ktorí vládnete nad národami, Boh vám dal moc; vaša autorita pochádza shora".[527] — „Niet iba jedného jediného zákonodarcu, ktorý môže zatratiť a spasiť duše".[528] — Veľmi výmluvné sú slová Krista Pána k Pilátovi: „Nemal by si nado mnou nijakej moci, keby ti nebola daná shora . . ."[529] — V knihe Príslovia čítame: „Skrz mňa kraľujú kráľovia a zákonodarci vykonávajú moc; skrz mňa panujú kniežatá a vladári stanovujú spravodlivosť".[530]

Keď členovia Katolíckej Akcie vidia v svojich predstaviteľoch zástupcov Krista,[531] nie zotročiteľov, keď v nich vidia „obraz a autoritu Krista Boha a človeka", pozerajú na nich ako na svojich dobrodincov.[532] V poslušnosti k autorite nevidia otrockú podriadenosť ľudom, ktorú tak dôrazne zavrhuje sv. Pavel,[533] ale veľkú povinnosť svedomia a vykonávania tejto ako jednu z mravných ctností.[534]

Sv. Peter objasňuje kresťanskú poslušnosť: „Poddaní buďte všetkému zriadeniu ľudskému pre Boha, buď kráľovi, ako najvyššiemu (pánovi) alebo vladárovi akožto tým, ktorí sú poslaní od Neho k potrestaniu zločinov a k pochvale dobrých; lebo to je vôľa Božia, aby ste, dobre činiac, umlčovali nevedomosť ľudí nerozumných ako slobodní a nie ako ľudia, ktorí majú slobodu za zásteru zloby, ale ako služobníci Boží. Všetkých ctite, bratstvo milujte, Boha sa bojte, kráľa v úctivosti majte".[535]

Aj vtedy treba poslúchať autoritu, keď táto neuznáva svoj božský pôvod, ak, pravda, nekoná proti Bohu a proti Jeho sv. zákonom.[536].

Z Božej vôle človek musí žiť v spoločnosti. To preto, aby v spoločenstve s druhými našiel všetky podmienky, ktoré sú mu potrebné pre dosiahnutie svojho osobného cieľa. Keď je spoločnosť nemysliteľná bez autority, Boh, ktorý chce spoločnosť, tou istou svojou vôľou sankcionuje aj autoritu tej spoločnosti.[537]

Ako je spoločnosť iluzornou bez autority s jej poslaním, tak isto aj poslanie autority by bolo iluzorné, keby nebolo ľudí, ktorí by chceli ochotne sa podriaďovať tej autorite a riadiť sa jej nariadeniami. Medzi autoritou a podriadenými je vzájomná závislosť.

Táto obapolná závislosť je dostatočným dôvodom pre čestných ľudí, aby pochopili a ocenili význam Katolíckej Akcie, ktorá nielen učí poslúchať, ale poslušnosť priamo vymáha od svojich členov.

Pritom, pravda, nikto nemôže tvrdiť, že Katolícka Akcia robí politiku alebo že sa do nej mieša. Ona ju len umožňuje, usmerňuje, dodáva jej účinnosti a vznešenosti.

Ak niekedy autorita dosiahla reálnych úspechov, tak tajomstvo úspechu leží v autorite a v poslušnosti k nej. Obe, aj autorita, aj poslušnosť k nej je programom Katolíckej Akcie.[538]

5) Katolícka Akcia učí správne užíval práva.

Mám na mysli predovšetkým otázku volieb. Je nesporné, že voľby majú vplyv na celý chod a líniu verejného života. Otázky sociálne, hospodárske, politické a náboženské v mnohom ohľade závisia od vedúcich činiteľov.

Spôsob ich riešenia závisí od ducha a náhľadu na život a na svet verejných, hlavne vládnych činiteľov. Táto otázka volieb je tiež otázkou spadajúcou do úloh Katolíckej Akcie [539].Dve veci sú základné. Katolícka Akcia musí predovšetkým zdôrazňovať, že voliť je povinnosťou. Toto vedomie povinnosti vzbudiť a upevniť predovšetkým u svojich členov a potom aj u ostatných katolíkov je úlohou Katolíckej Akcie. Voličská povinnosť je povinnosťou občianskou a katolíckou odrazu.[540]

Katolícka Akcia má žiadať od svojich členov, aby volili, aby sa nezriekali nikdy svojho práva voličského, lebo nepoužiť ho znamená uvoľniť miesta nepriateľovi a tým prenechať vlastné záležitosti na neho (nepriateľa).[541]

Konečne právo voliť u katolíka musí byť neoddelené od pojmu dobre voliť.[542] To znamená použiť svojho hlasovacieho práva tak, aby ono prinieslo istú posilu a povznesenie náboženskej myšlienky. Katolícka Akcia má na starosti vychovať a naučiť takto užívať hlasovacieho práva najmä svojich členov.

Prakticky by sa to dalo tak previesť, že Katolícka Akcia by sa dala do styku s členmi strany, ktorá jediná dáva dostatočné záruky pre hájenie práv Božích a cirkevných v zemi. Vypracovala by program v duchu kresťanských zásad, prípadne by označila všetky náboženské požiadavky v dohode s patričnou cirkevnou autoritou a predložila by ich strane. Keby sa ich strana ujala a dala by dostatočné záruky, že sa ich bude držať a zastávať, Katolíck Akcia by vyzvla svojich členov, aby odovzdali hlasy na túto stranu. Tento smer výchovy v sociálnej politike smeruje k zákonodarnej úprave všetkých sociálnych otázok, ako sú: pracovné podmienky, pomer medzi zamestnávateľom a robotníkmi, honorovanie práce, stávky, zastúpenie robotníckych záujmov, sociálne poistenie, rodinné podpory, platené dovolené, penzijné a pod.

Toto sú všetko otázky, ktoré sa najviac a najpriamejšie dotýkajú každodenného života. Rozličné náhľady na ne a na spôsob ich riešenia sú podkladom k rozličnosti politických strán.

Voličia-robotníci dávajú svoj hlas tej strane, v ktorej vidia podľa svojho názoru, najlepšiu zábezpeku správneho riešenia tých otázok. Od voľby závisí sociálne zákonodarstvo. Od toho závisí všeobecné dobro a od tohoto zasa dobro jednotlivých občanov.

Od volieb v mnohom ohľade závisí aj dobro Cirkvi. No Katolícka Akcia sa nemôže nezaujímať o všeobecné dobro a o dobro Cirkvi. Všeobecné dobro síce nie je priamym predmetom Katolíckej Akcie, lebo jej priamym predmetom je dobro Cirkvi; ale dobro Cirkvi do istej miery je odvislé od všeobecného dobra. Ba povedal by som, že všeobecné dobro je jedno zo závažných prostriedkov cirkevného dobra a náboženstva. Výstižne to povedal Croisier, že „náboženstvo bude prednou záležitosti ľudí, keď záujem ľudu bude zákonom pre služobníkov náboženstva" (kňazov).[543] Toto platí aj o Katolíckej Akcii.

Katolíckej Akcii tu pripadá úloha oboznamovať svojich členov a pomocou týchto aj všetky sociálne prostredia so sociálnou náukou katolíckej Cirkvi. Nielen oboznamovať, ale aj naučiť ich osvojovať si ju a konať podľa nej. Môže sa tak konať na sociálnych týždňoch, v študijných krúžkoch .. . No najúčinnejším spôsobom výchovy bolo by vypracovať sociálne zákonodarstvo podľa kresťanských zásad a uverejniť ho už pred jeho odhlasovaním. Takto sa formuje rozum na zdravé nazieranie na sociálne otázky, týmto sa získava sympatia a tak aj sympatia Cirkvi. Konečne tým sa výdatne pomôže aj štátu pri budovaní sociálneho zákonodarstva.[544]

Katolícka Akcia má rozširovať zdravé sociálne zásady a upevňovať ich v duchu všetkých katolíkov, aby v sociálnej politike boli jednotní na pôde zákonodarnej, keď budú mať uplatniť svoje právo, a naučiť ich hľadieť na sociálne problémy objektívne, hlavne naučiť ich vidieť aj mravnú a náboženskú stránku v mnohých otázkach, o ktorých je už zažitý názor, že sú bez vzťahu k náboženstvu a k mravom. Toto je úloha Katolíckej Akcie na poli sociálnej politiky. Slovom Katolícka Akcia má dať svojim členom a pomocou týchto aj ostatným verejným činiteľom výchovu pre verejný život.

Keby bola Katolícka Akcia bývala u nás takto pracovala už aj dosiaľ, o koľko by sa bolo mohlo zlepšiť sociálne postavenie a o koľko by sa mohly menšiť útoky na Cirkev a na jej skrytú pravdu. Bol by mohol narobiť liberalizmus a socializmus toľkej škody a zapríčiniť toľkú biedu? Sotva.

Mládež Katolíckej Akcie a politika.

O čom bola reč doteraz o pomere Katolíckej Akcie v politike, platilo to o dospelých.

Celkom iný je pomer sekcie mládeže Katolíckej Akcie k politike.

Ako u dospelých, aj tu treba robiť rozdiel medzi Katolíckou Akciou ako inštitúciou, organizáciou a členmi Katolíckej Akcie, branými individuálne.

Katolícka Akcia ako organizácia.

Spolky Katolíckej mládeže nemôžu sa ani stotožňovať s politickými stranami ani byť politickými stranami, ani nemôžu slúžiť jednej alebo druhej z nich. Aj keď ide o sdruženia mládeže Katolíckej Akcie, predsa nestrácajú pravý charakter Katolíckej Akcie, ktorý je immanentnost a transcendentnosí zároveň. Tento charakter nepripúšťa ani stotožňovanie, ani miešanie alebo službu niektorej politickej strane. Pius XI. hovorí doslovne: „Asociácie Katolíckej mládeže nemajú byť ani ony samé politickými stranami, ani sa nemajú pripojiť k politickým stranám".[545] Ale je aj mnoho iných a prezieravých dôvodov.

Predovšetkým politická akcia sama sebou nesie úžasnú zodpovednosť sa organizáciu spoločenského života, za dobro celku. K tomu sa žiada intelektuálneho a mravného školenia a najmä životné skúsenosti. A toto sa nedá predpokladať u mládeži; a keď sa aj dá predpokladať, je tu ďalšia ťažkosť: charakteristické a rýchle rozhodovanie a rýchla akcia bez náležitej úvahy.[546]

Platí aj ten dôvod, ktorý bol uvedený v tejto súvislosti o Katolíckej Akcii dospelých. Totiž rozličný náhľad na veci, na rozličné otázky, ktoré má riešiť politika, nesie sebou aj určitú selekciu osôb, s ňou spojenú nenávisť a útok, potláčanie, zatiaľ čo Katolícka Akcia má jeden program a spôsob riešenia; nevylučuje nikoho, ale sjednocuje, nenapáda, ale apoštoluje, získava.[547]

Aj otázka vedúcich osôb je dôležitá: Vedúci politických strán nemôžu by( vedúcimi Katolíckej Akcie, ani vedúci Katolíckej Akcie nemôžu byť vedúcimi politických strán.[548]

Tým nie je povedané, že by sdruženia mládeže Katolíckej Akcie boly celkom vylúčené z politického poľa. Nie. „Politika?" hovorí Pius XI., „vieme veľmi dobre, že mladé duše, otvorené pre každý druh iniciatívy — ako sú vaše — nemôžu ostať indiferentné k takému subjektu".[549] Ale ich účasť na politike spočíva striktne v príprave mládeže na politiku všeobecného dobra.[550] Príprava spočíva v oboznamovaní so všetkými otázkami, ktoré môžu prísť do úvahy v občianskom živote, s možnými spôsobami ich riešenia v duchu katolíckych smerníc, v osvetľovaní rozumu, v posiľňovaní vôle a v úprave svedomia. Toto je úloha mládeže organizovanej v Katolíckej Akcii na poli politickom. Takto sa mládež uspôsobuje po každej stránke pre verejný život, aby bola pripravená na správne a dôsledné riešenie aj politických otázok. To je všeobecná príprava na verejný život. V tejto všeobecnej príprave je aj príprava na život politický. Toto sa koná v samých sdruže-niach Katolíckej mládeže.

Ale sv. Otec sa neobmedzuje len na túto všeobecnú výchovu. Pamätá aj na špeciálnu výchovu politickú. Pripúšťa ju a chce ju. Ale nepripúšťa, aby sa táto špeciálna politická výchova prevádzala v sekciách mládeže Katolíckej Akcie. Táto výchova sa má prevádzať v iných inštitúciách, a to pod vedením rozumové a mravne vyspelých ľudí.[551]

Katolícka Akcia v jej jednotlivých členoch.

Členovia Katolíckej Akcie jednotlive braní v dôsledku ich občianskych povinností majú právo brať účasť v každej politickej strane, ktorá nemá program náboženstvu nepriateľský a ktorá v uskutočňovaní tohto nezávadného programu, teda skutkami, dáva dostatočné záruky pre integritu náboženstva. Toľko so strany samej.

Od mladých členov Katolíckej Akcie zasa sa žiada, aby nezabúdali na svoju príslušnosť k Cirkvi v dôsledku prijatého krstu a na svoju úlohu bojovníkov za vec Božiu, ktorú úlohu prevzali a ku ktorej boli uspôsobení sviatosťou birmovania.

Záujmy Božie a cirkevné, záujmy vlastnej duše načim klásť vždy nad záujmy strany a v prípade potreby za ne vždy bojovať a za ne byť v každom ohľade k boju pripravení! To sa žiada od členov Katolíckej Akcie v strane.[552]

II. časť praktická.

KAPITOLA XII.

Organizácia Katolíckej Akcie.

Pre jasné pochopenie organizácie Katolíckej Akcie treba robiť rozdiel medzi tým, čo je podstatné a čo je užitočné.

a) Čo je podstatné v organizácii Katolíckej Akcie?

Katolícka Akcia je podstatne budovaná na princípe diecezálnom. Vyplýva to už aj z toho, že je celkom podriadená cirkevnej hierarchii.[553] Táto je totiž vo svojej podstate reprezentovaná biskupmi.[554] Tradičné „Nihil sine episcopo" je toho dôkazom.

Biskupovi jedine patrí starosť o duše. Jemu teda jedine prináleží právo aj posudzovať duševné potreby svojej diecezy a hľadať prostriedky, ktorými by sa im čelilo. Jedným z týchto prostriedkov je Katolícka Akcia. Ona je nástrojom v rukách biskupa. Preto pripomína Pius XI., že „Katolícka Akcia je činnosť laictva pod autoritou biskupa".[555] „Katolícka Akcia je podstatne diecezálna a závisí priamo na biskupoch".[556] Biskup ordinarius je jediný oprávnený vo svojej dieceze dávať patričné smernice pre Katolícku Akciu.

Keby nastal celonárodný pohyb Katolíckej Akcie v určitom smere, biskup má úplnú voľnosť zapojiť sekcie Katolíckej Akcie vo svojej diecéze do tohto celonárodného pohybu, alebo ich nezapojiť.

Diecezálna autonómia Katolíckej Akcie nie je absolútna. Biskup, hoci je autonomným správcom vo svojej diecéze, predsa ostáva so svojou diecézou neoddeliteľnou časťou vše-svetovej Cirkvi, na čele ktorej stojí z vôle Božej pápež.

V otázikach, týkajúcich sa celej katolíckej rodiny, je každý biskup podriadený pápežovi. Pápež je predsa pastierom všetkých oviec Kristových,[557] .teda aj apoštolov, ktorých má posilňovať vo viere.[558] On je základom Cirkvi.[559]

Dôsledok toho je, že Katolícka Akcia i ked je v podstate diecezálna, neprestáva byť zároveň aj univerzálnou; presahuje hranice diecézy. Keby teda pápež dal v istom ohľade všeobecne platné smernice pre Katolícku Akciu, tieto sa stávajú záväznými pre Katolícku Akciu každej diecéze a proti nim nemôže biskup ničoho podnikať.

Podobne je tomu aj s národným pohybom Katolíckej Akcie, ak sa tento týka spoločných záujmov všetkých diecéz v národe a ak je výsledkom vôle biskupského dvora.

V iných prípadoch sa však nesmie nič podnikať bez súhlasu biskupovho tej-ktorej diecézy. Biskup ako najvyšší predstaviteľ cirkevný v diecéze má voľnú ruku v organizácii Katolíckej Akcie vo svojej diecéze.

b) Čo je užitočné v organizácii Katolíckej Akcie.

Pod užitočným v organizácii Katolíckej Akcie rozumiem organizovanie Katolíckej Akcie na podklade farskom a celonárodnom.

1. Organizovanie Katolíckej Akcie na podklade farskom nie je nevyhnutné. Farská organizácia nie je podstatnou známkou Katolíckej Akcie. Ani ňou nemôže byť. Príčinu toho jasne naznačujú slová Pia XI.: „Prítomné pomery samé . . . jasne ukazujú, akou cestou sa má ísť. Lebo pred nami teraz ako aj inokedy nie raz v dejinách Cirkvi — stojí svet z veľkej časti prepadnutý pohanstvu. Aby celé tieto triedy ľudstva boly zpäť privedené ku Kristovi, ktorého zaprely, musia sa pre tento cieľ z nich samých vybrať a vychovať pomocní vojaci Cirkvi, ktorí by dobre poznali svojich spolubratov, ich smýšľanie a želanie; prvými najbližšími apoštolmi robotníkov musia byť zas robotníci; apoštolmi zas medzi príslušníkmi remesla a obchodu musia byť ľudia z týchto radov".[560] K tomuto možno dodať, že apoštolmi v každom inom sociálnom prostredí, už či je to prostredie verejné alebo súkromné, musia byť členovia z týchto prostredí.

Na otázku, prečo majú byť apoštolmi každého sociálneho prostredia, každého druhu práce a života ich vlastní členovia, je možná len jedna odpoveď: Všade na týchto miestach hynú duše a tieto si navykly vidieť a počúvať len svojich bližších súsedov, svojich spolubratov v práci. Preto je prirodzené, že budú môcť lepšie apoštolovať, ako by apoštolovali cudzí.

Dôsledky týchto poznatok sú tieto:

Život farníkov neuzaviera sa do úzkych hraníc fary; fara nestačí čeliť všetkým potrebám svojich členov. Ale život a jeho zákony kážu, aby sa im čelilo. Preto sa farníci rozchádzajú za hranice farnosti, aby splnili príkaz života. Za týmito hranicami mnohí trávia väčšiu časť svojho života. Tu sa utvárajú predovšetkým duševne.

Kňaz — farár mnoho ráz nestačí ani na okruh svojej farnosti, nie to ešte mimo nej. Jeho diela, ktoré on sám vybudoval a ich aj udržuje, mnoho ráz za cenu ťažkých obetí, sú spiaté s jeho osobou natoľko, že tie zanikajú jeho smrťou. A potom? Potom prestáva ich blahodárny vplyv aj na farnosti. A čo potom ešte povedať o dušiach, ktoré sú mimo farnosť?

Konečne farár sám mnoho ráz nemá prístupu do patričného sociálneho prostredia,[561] aj keby mal čas a najlepšiu vôľu.

Keď uvážime potreby duší vo farnosti sa nachádzajúcich a bývajúcich mimo nej [562] a nedostatočnosť ako aj nekompetent-nosť farárov na tieto duše, uznáme, že Katolícka Akcia nemôže sa uzavrieť len do úzkych hraníc, ak sa dušiam má pomôcť.

Pozrime teraz faktá: — V skutočnosti sú sekcie Katolíckej Akcie v striktnom slova smysle, ktoré nie sú vybudované na podklade farskom, a predsa sú uznané kompetentnou cirkevnou autoritou za integrálne časti Katolíckej Akcie. Taká je sekcia univerzitnej mládeže Katolíckej Akcie. — V štatútoch Katolíckej Akcie čítame:

„Miestne skupiny Katolíckej Akcie sú obyčajne diela farské. Asociácie univerzitné pre ich zvláštny charakter sú diecezálne".[563]

Mimo toho, že sa zriaďujú de facto sekcie mládeže Katolíckej Akcie pri univerzitách a stredných školách, sv. Otec Pius XI. si výslovne želá, aby sa také centrá zriadily aj vo všetkých koľajach a výchovných domoch.[564] Ale tieto sú mimo farnosti. Nemôže teda byť podstatnou známkou Katolíckej Akcie farské zriadenie.

Keď sa v rečiach dotýka sv. Otec Pius XI. farského zriadenia, tak to robí len preto, že hovoril k zástupcom Katolíckej Akcie, vybudovanej na podklade farskom.[565]

2. Organizovanie Katolíckej Akcie na podklade národnom nie je nevyhnutné.

Môžu byť záležitosti duševné alebo záležitosti s týmito priamo súvisiace, ktoré vyžadujú spoluprácu diecéz, prípadne celonárodnej spoločnej akcie, aby takto ľahšie sa mohla rozriešiť záležitosť. Ale aj v tomto prípade táto medzidiecézna alebo celonárodná oganizácia ostáva len podporou, podporou a nie nevyhnutnosťou. „Katolícka Akcia sa spravuje svojimi vlastnými pravidlami, lpie na biskupoch a predovšetkým na najvyššom pastierovi". Dôsledok tohto je tento:

V podstate je Katolícka Akcia zriadená na podklade die-cezálnom.

Rozličné záležitosti farské, miestne a celonárodné si žiadajú, aby sa spojily katolícke sily v jednotu miestnu, farskú a celonárodnú, aby jednak prispôsobené, jednak jednotne mohly čeliť rozličným potrebám. Jednota v množstve je predpokladom vitality organizmu a zárukou jeho úspechu.[566]

Kde to okolnosti budú vyžadovať, môže byť organizácia Katolíckej Akcie farská a medzidiecézna.[567]

Vlastnú konkrétnu organizáciu Katolíckej Akcie uvádzam na konci práce.[568]

KAPITOLA XIII.

Činnosť Katolíckej Akcie.

Vedúca zásada činnosti.

Čo je vedúcou zásadou v činnosti Katolíckej Akcie? Na túto otázku treba odpovedať.

Nech je odpoveďou vôľa Božia a skutky apoštola národov sv. Pavla.

Vôľa Božia je: ísť a získavať duše, a to duše kresťanské, duše vlažné a duše pohanské.[569]

Buď dobýjať, alebo nič nezískať; buď rásť, alebo pomaly odumierať. No kresťanstvo sa musí rozšíriť na všetky pokolenia. Cirkev má pojať v sebe všetky duše. Preto nestačí len obrana, stagnácia, ale treba dobýjať, získavať.

Opravdivá obrana je nemožná bez Krista. Ale mať Krista vyžaduje toho Krista aj dávať druhým, lebo On patrí všetkým. Treba ísť za dušami, hľadať ich i získavať ich! To je vôľa Božia.

Čo konal sv. Pavel? Chodil, hľadal, získaval duše a posilňoval ich . . .

Na prvej ceste apoštolskej (od roku 44/45 do 49) vidíme ho s Barnabášom z Antiochie Sýrskej na Cypru, kde získava Sergia Pavla, prokonzula pre katolícku vieru.[570] — V Antiochii pisidskej,[571] v Ikonii, v Lystre a v Derbe zakladal kresťanské obce a kázal evanjelium, hoci vedel, že mu hrozí týranie a ukameňovanie. Krstom prijíma do Cirkvi (v Lystre) Tymothea, jeho matku Euniku a starú matku Loidu.[572]

Na druhej ceste [573] (od roku 51-54) v sprievode Sila prechádza Sýriu, Malú Aziu, Macedóniu a Grécko; zakladá prvé kresťanské obce vo Filippoch, v Thesalonike, v Korinte, v Macedónii a Achai; všade kázal a presvedčoval Židov a pohanov a posilňoval ich vo viere. V macedónskej osade Filippy pokrstil Lýdiu a celý jej dom.[574] Na jeho kázanie uveril Krispus, predstavený synagógy v Korinte aj s celým domom; mnohí Korinťania uverili a nechali sa pokrstiť.[575]

Na tretej ceste (od roku 54-58) sv. Pavel prišiel do Efezu; tam apoštoloval cez dva roky. Odtiaľ odišiel do Macedónie a Grécka, ponavštevoval tamojšie obce kresťanské, odtiaľ sa odobral cez Filippy, Milet a Cesareu do Jeruzalema. Všade učil, upevňoval vo viere a krstil.[576]

Duch Pavlov je vlastne jedna veľká obeta, jedna neohrožená vôľa, ktorá sa chce dávať druhým, aby boli získaní všetci ku Kristu. To nie je pasivita, ale maximálna aktivita, to je v pravom slova smysle apoštolát.

Prenikať, dobýjať, získavať a upevňovať duše v Kristovom duchu, to je vedúca zásada činnosti Katolíckej Akcie.

Má získať každého Kristu, už či je Zid, pohan, vlažný alebo dobrý kresťan, či je chudobný a či bohatý, či zamestnávateľ alebo zamestnanec, či roľník, obchodník alebo priemyselník. Všetci títo sú predmetom Katolíckej Akcie.

Pohyb, aktivita, altruizmus, sebaobeta za druhých a v tejto obete sebaposvätenie, to je charakteristikou činnosti Katolíckej Akcie.[577]

Ale treba pripomenúť, že Katolícka Akcia, hoci je bojom, nie je napádaním. Ten boj nie je bojom proti, ale je bojom pre. Nejde o panstvo, nejde o víťazstvo, o porážku nepriateľa. Ide jedine o získanie duší. No duše nemožno získať, iba ak sa samé dajú získať. Preto niet nátlaku v Katolíckej Akcii.

Katolícka Akcia chce vplývať na duše tak, aby ony samé uznaly za potrebné prilnúť ku Kristu, aby sa ony dobrovoľne spojily neoddeliteľne s Kristom.

Pre získanie duší nie je vhodný spôsob napádať chyby v dušiach, ale skôr nájsť prístup do duší, pochopiť ich ašpirácie.

Eše na jednu vec nemožno zabudnúť: Získavanie duší nie je chytaním duší na spôsob chytania rýb. Nejde a ani nemôže ísť o vytrhnutie duší z ich životného prostredia. Nie. Duše sa musia ponechať vo svojom prostredí, ale okolie, prostredie, voda, v ktorej ryba žije, tá sa musí pozbaviť otravných prvkov a očistiť. Bez vplyvu na prostredie nemožno získať duše.

Metódy práce Katolíckej Akcie.

Pokresťaniť duše nemožno bez pokresťanenia prostredia, v ktorom duše žijú. Z toho vyplýva, že treba poznať sociálne prostredie a ho pokresťaniť.

a) Poznať sociálne prostredie:

Aby sa odôvodnila potreba poznať sociálne prostredie, uvedomiť si načim najprv, čo je to sociálne prostredie a ako vplýva na ľudí.

Čo je sociálne prostredie?

Stručne povedané to je všetko to, čo človeka obkľučuje. Teda veci a Iudia, uprostred ktorých človek žije, ktoré človeka udržuje a zveľaďuje.

Pod pojmom vecí sa rozumejú „podmienky života", na ktorých je človek trvalé závislý: štát, rodná zem, požívatiny, šatstvo, prístrešie, zamestnanie a všetky konania, ktoré si život ustavične vynucuje.

Pod pojmom osôb rozumejú sa jednotlivci, spolky a všetky druhy spoločností a inštitúcií, s ktorými je človek v stálom vzťahu.

Vplyv životných podmienok na ľudí.

Nemožno pochybovať o tom, že naše vitálne sily sú v závislej spojitosti so silami prírodnými a tieto zanechávajú v jednotlivcoch určité charakteristické známky telesné a duševné, ktoré im vtláčajú „isté spôsoby bytia, ktoré ich pripravujú a zvykajú k určitým spôsobom konania".[578] Determinujú našu smyselnosť, našu predstavivosť, našu chuť a tak nepriamo vplývajú na intelekt a vôľu, čím podmieňujú do určitej miery ich činnosť.

Rodina, stavovstvo, sociálne postavenie každého človeka determinujú do určitej miery jeho činnosť. — Chudobný človek si nemôže dovoliť cesty po zahraničí, stavať z dobročinnosti charitatívny ústav, čo pri dobrej vôli vie urobiť bohatý. Sociálne nižšie postavení neberú, nepohybujú sa vo vysokých spoločenských kruhoch pri rozhodovaniach rázu, povedzme, kultúrneho a pod., čo sociálne vysoko postavenému je prirodzené, aj potrebné.

Sociálne podmienky determinujú aj túžby: U bohatého zvýšené sú túžby aj po stránke kvantitatívnej aj po stránke kvalitatívnej potreby, čím sa zvyšujú úmerne alebo ešte viac aj jeho túžby; — u chudobných práve pre nedostatok sú menšie potreby a menšie sú aj ašpirácie a túžby.

Každý túži po šťastí; ale tá túžba smeruje ku konkrétnej veci; je to šťastie svojsky ponímané. A na ponímanie osobného šťastia vplývajú veľmi značne sociálne podmienky. — Chudobný človek vidí v inom osobné šťastie a v inom zasa bohatý, v inom chudobný ale sociálne vysoko postavený a v inom bohatý, sociálne nízko stojací.[579]

Vplyv ľudských spoločností a skupín na j ednotlivco v.

Sociabilita prírody sa javí u každého človeka. Pri túžbe po osobnom šťastí a pri vôli realizovať túžbu každý cíti svoju bezmocnosť. Preto sa spojuje s druhými. A tak každý človek je zainteresovaný v rozličných spoločnostiach súkromných a verejných.

Podľa druhu potrieb a ťažkostí soskupujú sa ľudia do rozličných skupín. Ich spoločné záujmy spojujú ich, medzi nimi jestvuje určitá solidarita. Roľníci, aj keď sú medzi nimi osobné spory, predsa sú solidárni vždy v tých otázkach, ktoré sa dotýkajú spoločných záujmov roľníctva, najmä vtedy, keď sú tieto záujmy ohrožené. Hroziace nebezpečie je im spoločné, majú v ňom spoločného nepriateľa. Tieto spoločné záujmy — ak ide o ne — dávajú im spoločný cit, jednotnú tendenciu, aby tieto záujmy obhájily a zveľadily.

Človek sa najviac pozastavuje nad ťažkosťami, ktoré sa mu stavajú do cesty. Mnohé z nich sú spoločné všetkým.

Jednotlivec alebo spoločnosť nájde vhodnejší spôsob na ich odstránenie. Len čo príde do známosti spôsob rozlúštenia problému, ktorý je spoločný viacerým, v tom okamihu sa stáva spoločným vlastníctvom zainteresovaných. Osvoja si ho a konajú podobne.

Z toho vidieť, nakoľko jednotlivci a spoločnosti vplývajú na seba.

Konečne je tomu tak aj v živote národnom. — Národná tradícia sa stáva nielen historickým faktom, zdrojom sebadôvery a hrdosti, ale mnoho ráz aj učiteľkou. Nie raz si položí národ otázku, čo konali naši predkovia, keď stáli pred podobným problémom.

Jestvuje určité synovstvo duchovné medzi nároďom a nami. Od spoločnosti máme jazyk, ktorým hovoríme, ktorý je ovocím určitej kultúry a ktorý podmieňuje do určitej miery pochod nášho myslenia, vyjadrovania našich citov a myšlienok. Tradícii ďakujeme aj za mnohé inštitúcie, ktoré nás ďalej formujú.

Každá spoločnosť sa vyznačuje svojím vlastným dynamizmom, lebo spoločnosť je spojenie inteligencií a vôli, aby sa dosiahlo spoločného cieľa. — Spoločný cieľ dáva zvláštnosť dynamizmu práce, cítenia, chcenia. To platí o všetkých spoločenstvách, o rodine, a o ostatných, čo by boly akokoľvek malé, len nech sú životaschopné.

Jednotlivec, ako člen týchto spoločností, podlieha týmto formám dynamizmu. Dáva svoj súhlas, pripojuje svoju osobnú vôľu vôli spoločnej, spoločným direktívam. Osvojuje si spoločného ducha a pridaním svojho vlastného, tohoto spoločného ducha zväčšuje.

O sociálnych prostrediach možno urobiť tento záver:

Všeobecne: Vplývajú na vedenie života jednotlivcov.

Rozvedene: Obohacujú jednotlivcov: k ich doterajším mohutnostiam ducha a tela pridávajú isté kvantum inteligencie, úsudku, vôle aj fyzických schopností. To je iste plus.

Sú oporou jednotlivcov. — Jednotlivec neberie sa izolovane, ale ako časť určitého celku. Za ním stojí celok, už či vo forme prostredia rodinného alebo pracovného alebo celonárodného. Nielen sám jednotlivec, ale celý spoločenský blok je vystavený nárazom. Za túto oporu sa zavďačuje dôverou a vierou v tento operný spoločenský blok. Ani sa nespasuje, ani nezatracuje sám.[580]

Konzervujú a prenášajú nadobudnuté hodnoty. Jedinec zaniká, ale hodnoty, ktoré vytvoril alebo získal, konzervuje to alebo ono sociálne prostredie buď v .tradícii, buď v inštitúciách alebo v sociálnych činoch. Týmito tradíciami rodinnými, stavovskými, inštiťutívnymi alebo národnými sa prenášajú individuálne hodnoty na ostatných ľudí, na nástupcov.

Z toho všetkého je jasné, že sociálne prostredia podstatne vplývajú na súčasných svojich členov, ale vplývajú aj na budúcich.

Z tohto faktu vyplýva jasne úkaz, že je nesmierne dôležité, aby každé sociálne prostredie bolo náplňou takých hodnôt, ktoré sú zdrojom takého tuzemského života, ktorý je bezpečným podkladom pre život konečný, večný.

Preto treba poznať tieto prostredia v ich holej skutočnosti a potom ich získať, preniknúť Kristovým duchom. To je metóda Katolíckej Akcie, ktorá je vyjadrená týmito slovami: „Vidieť", „usudzovať", „konať".

Poznať sociálne prostredie.

Z toho, čo bolo povedané o vplyve sociálneho prostredia, je jasné, že celý život jednotlivcov v jeho detailoch sa orientuje prostredím a jeho duchom. Jednotlivci konajú, cítia a smýšľajú spôsobom, ktorý je vlastný prostrediu.

Katolícka Akcia má starosť o získanie duší, ktoré v jednotlivých prostrediach žijú. Z predošlého je jasné, že najkratšou cestou k získaniu týchto duší je pretvorenie prostredí od základov, v ktorých žijú.[581]

Ale k pretvoreniu prostredí treba predovšetkým poznať prostredia samé, a to v detailoch, treba poznať ducha a spôsoby, ktorými ovplyvňujú na jednotlivcov. To je predpoklad úspešnej práce. Vidieť zákony, ktorými sa prostredia spravujú, ich omyly, nesprávne koncepcie, medzery, neľudské spôsoby. Ináč ako bude možno čeliť nesprávnym ideám, bludom a nespravodlivostiam, ktorých obeťami stávajú sa jednotlivci?

Podrobná analýza všetkých prvkov prostredí je predpokladom zdravej činnosti. Veď kresťanské idey nesmú ostať len teoriou, ale musia preniknúť sám život, musia byť smernicami praktického života.

Ak laicizmus odlúčil náboženstvo od života, Katolícka Akcia má spojiť náboženstvo so životom, a to so životom rodinným, stavovským, s prácou, s odpočinkom a odriekaním; urovnať podľa neho (náboženstva) vzťahy jednotlivcov medzi sebou a vzťahy medzi jednotlivcami a spoločnosťami.

Konkrétne: aplikácia kresťanských zásad na život. „Ako rešpektovať spravodlivosť v záležitostiach? Ako chrániť a zveľaďovať v pokazenom prostredí? Je možno uchrániť sd vieru v nepriateľskom prostredí? Ako prevádzať prakticky rodinnú mravnosť v období hospodárskej krízy?" Na tieto otázky treba odpovedať, ak sa má s úspechom bojovať a získať sociálne prostredia.[582]

Ako by bolo možno odpovedať na tieto otázky, ako by ich bolo možno rozriešiť, keby neboly známe životné spôsoby, zvyky, ťažkosti, prostredia samého, jeho mentality?

Čo treba pozorovať a poznať.

Predmet poznania sa nedá determinovať; život sám načim poznávať. A tento sa mení. Mení sa hospodársky život, menia sa sociálne podmienky, menia sa náhľady, podľa nich činnosť, inštitúcie: jedny zanikajú, druhé sa zriaďujú. To si žiada ustavičného pozorovania, a to detailného.

Vo všeobecnosti predmet pozorovania by sa dal shrnúť na tieto veci:

1) Život materiálny: mzda, pracovné podmienky, príčiny nezamestnanosti, bývanie, voľba povolaní. . .

2) Život morálny: rešpektovanie seba a druhých, život rodinný, svedomitosť v práci, chovanie sa pri zábave, v kine, v škole ...

3) Život náboženský: modlitba, účasť na omši, prijímanie sviatostí. . .

Pozorovanie, pravda, musí byť dôkladné. Náboženský život sa nedá posudzovať len z účasti na omši, lebo pritom tá účasť môže byť sprevádzaná s veľkou nevšímavosťou, ľahostajnosťou. Preto pozorovanie musí ísť ďalej. Musí zisťovať príčiny, ktoré vedú k účasti na omši a vypozorovať názory na sviatosti, vypoznať ducha, v ktorom sa náboženské povinnosti odbavujú.

Pozorovanie sa deje pomocou anket.

Uvediem príklad ankety o mravnom živote robotníkov:[583]

O čom sa najviac hovorí medzi robotníkmi?

Starší berú ohľad na mladších pri rečiach?

Ako je riešená otázka spolupráce? Pracujú ženy spolu s mužmi?

Počuť nemravné reči, spevy, alebo vidieť nemravné skutky v pracovniach alebo pri odchode z nich?

Aké stanovisko zaujíma zamestnávateľ alebo vedúci k nemravnostiam v závode?

Sú nejaké protiopatrenia?

Ako na ne reagujú robotníci?

Je medzi robotníkmi vzájomná láska a dobrosrdečnosť?

Rešpektuje zamestnávateľ ľudskú dôstojnosť svojich robotníkov?

Domáhajú sa robotníci svojich mravných práv?

Usudzovať o sociálnom prostredí.

Keď už sa poznalo sociálne prostredie, treba ho srovnať s tým, čo by malo byt. Treba naň posvietiť svetlom katolíckej náuky.

Pre úspešnú akciu je bezpodmienečne potrebné konfrontovať to, čo je s tým, čo má byť a prečo to tak má byť; treba hľadať vhodný spôsob konania. To sa robí preto, lebo každý člen Katolíckej Akcie a hlavne bojovník, propagandista musí mať jasný obraz o tom, aké stanovisko zaujíma Cirkev k jednotlivým sociálnym úkazom, aby on sám mohol osobne hneď zaujať k nim katolícke stanovisko a svoj postoj vedel aj odôvodniť.

Ale usudzovať treba nielen o tom, či ten lebo onen zjav je v súhlase s Katolíckou Akciou, ale aj o tom, či sa dobre pozoruje život.

Nebolo by správne hladať len chyby a nedostatky; musia sa hľadať aj dobré stránky, lebo tieto sú a majú byť základom získavacej akcie. To sú operné doby.

Tu pripadá veľká úloha kňazovi. Jeho úlohou nie je síce nahradzovať laikov, ale má ich naučiť správne vidieť, správne posudzovať a zhodnocovať skutočný život. Má im ukázať, či ten lebo onen zjav je dobrý alebo nedobrý, — prečoi je nedobrý alebo dobrý, — aké sú dôsledky ich zjavov, — aké môžu byť dôsledky tých zjavov, — kde majú svoju príčinu?

Konečne treba v nich vyvolať túžbu a vôľu pre odstránenie nepriaznivých úkazov a hlavne ich príčin. Treba ich viesť k tomu, aby odhaľovaly prostriedky praktickej činnosti.

Slovom treba ich naučiť správne usudzovať, či tá práca, tá zábava, ten postoj k zamestnávateľovi, k rodine, ku škole k vojenskej povinnosti je dobrý, zdravý, mravný, prospešný pre jednotlivca, rodiny a národ. — Kde a v čom treba vidieť príčiny?

Táto práca sa koná v študijných krúžkoch Katolíckej Akcie.

V týchto krúžkoch sa vykladá katolícka náuka a aplikuje sa na poznané skutočnosti z ankety.

Členovia Katolíckej Akcie v študijných krúžkoch majú študovať rozličné časti Katolíckej Akcie nielen čisto teoreticky, ale skôr prakticky s aplikáciou na konkrétny fakt a s vyvedením uskutočniteľných dôsledkov.

Takto sa stane Katolícka Akcia výchovou celkom reálnou, konkrétnou pre určité prostredie, slovom „výchovou výslovne prispôsobenou a uspôsobenou .. ., postavená nie do vzduchu, do prázdna, do abstraktna, ale postavená na mier".[584] — Učí správnemu vzťahu k jeho prostrediu a k jeho partikulárno-stiam. Slovom špecializované štúdium katolíckej náuky s praktickými dôsledkami.

Nevykladá sa náuka, ktorú by nebolo možno hneď realizovať. Naopak, v štúdijných krúžkoch sa ukáže, ako sa dajú veľké príkazy evanjelia zapojiť do každodenného života, oživiť skutočnosť často zatajovanú ľudskými vášňami, obrátiť ju ku Kristovi, ktorý ju jedine môže pozmeniť. Takto chápané náboženstvo bude sa javiť bojovníkom ako konkrétne rozriešenie tých problémov, ktoré nesie sebou každodenný život; ona ich pohne k pretvoreniu seba samých a svojím príťažlivým vplyvom k pretvoreniu života ich priateľov.[585]

Dať katolíkom takú výchovu, aby vždy vedeli nájsť v katolicizme úmernú odpoveď na všetky problémy, pred ktoré ich život stavia.

Konať.

Keď je už poznané prostredie v jeho detailoch, keď sú známe nedostatky a dobré stránky, keď v každom konkrétnom prípade je známa náuka katolíckej Cirkvi a známe sú aj spôsoby činnosti, treba prikročiť k práci samej: pretvoriť sociálne prostredie. Toto je vlastné poslanie Katolíckej Akcie.

1) Čo znamená ziskat prostredie?

Získať sympatie, príchylnosť a podporu členov prostredia, pričiniť sa o také sociálne podmienky prostredia, ktoré by boly v sbode so sociálnou náukou Cirkvi, totiž ktoré by rešpektovaly ľudskosť v jej plnosti.[586]

Ako dosiahnuť týchto úspechov?

Prvým a najdôležitejším prostriedkom k tomu je vlastný, plne kresťanský život členov Katolíckej Akcie, hlavne bojovníkov v prostredí. „Ide predovšetkým o to, aby žil (člen Katolíckej Akcie) sám pravým kresťanským životom v prostredí, v ktorom žijú tí, ktorých chce získať a pretvoriť", aby tí druhí objavili v nich, v ich živote, v ich činnosti a rečiach Mesiáša.[587]

Ako sa to má stať? — Predovšetkým tým, že dá na javo svoju príslušnosť ku Kristu v továrni, na poli, v úrade, v škole a mimo týchto pri každej príležitosti. Nehlásiť sa len slovom ku Kristu, nehlásať svoju príslušnosť ku Kristu do celého sveta len odznakom pripichnutým na kabáte, nenosiť jeho zástavy, ale sami byť rečou, odznakom a zástavou Kristovou, hlásajúcou príslušnosť k nemu.

Ďalším prostriedkom je účinné priateľstvo. — Koľko príležitosti sa nám naskytá preukázať služby našim spolubratom! — Môžeme ich poučiť, napraviť na dobrú cestu, prípadne odplatiť sa za zlé dobrým. — Priateľstvo, láska, preukazovaná skutkom nie úsmevom, strháva a získava druhých.

Pri spoločnej práci novým členom načim poradiť, vypomôcť im, chrániť a brániť ich proti vykorisťovateľom v práci alebo pri mzde. Nezatajovať katolícky program alebo propagovať ho. — Príležitostí je dosť: častý styk, rozhovory pri jedle, pri odpočinku, v šatni, pri hrách a pri práci. Hlavne propagovať katolícke idey tlačou. Odporúčať, roznášať a predávať katolícku tlač medzi svojimi priateľmi, spolupracovníkmi.

To je malá ukážka, ako sa dá osobne pracovať a vplývať.[588]

Veľmi užitočným prostriedkom je skupinová akcia členov Katolíckej Akcie.

Čo je to skupinová práca.

Podstata tejto práce je vyjadrená slovami: „Medzi nimi, pre nich". Je to práca niekoľkých členov z toho istého prostredia: zo štvrti, z pracovne, z továrne, z úradu, z organizovaných v malú spoločnosť homogennú. Títo členovia poznajú nedostatky prostredia, jeho potreby, ašpirácie a ťažkosti. ,,Sú ozaj donna".

Je len samozrejmé, že i práca bude tým účinnejšia, čím viacerí budú spolupracovať, čím budú jednotnejší v práci. Ťažkosti, ktoré kladie do cesty prostredie, po určitom čase znechutí aj silného jedinca. Keď ale viacerí vystupujú jednotne v láske za spoločným ideálom, toto spojenie sa stáva zárukou vytrvalosti v boji a táto vytrvalosť vedie k úspechom, ak poslúchajú jedného vodcu.

Každý člen skupiny pozoruje, získava skúsenosti, usudzuje aj pracuje. Ale nekoná sa to celkom izolovane. Navzájom si vymenujú úsudky, pozorovania a skúsenosti. Týmto dosahujú jasnejšie poznatky, hlbší a presnejší celkový úsudok, čo umožní plánovitejšiu prácu. Jednotným vystupovaním vedia účinnejšie odporovať zlu a šíriť zdravé idey. Takto vytvorené solidárne malé bunky v každom prostredí stávajú sa kvasom týchto sociálnych prostredí.[589]

Utvorenie pracovnej skupiny.

Ako utvoriť pracovnú skupinu?

Predovšetkým treba vedúceho. Týmto je jeden z bojovníkov Katolíckej Akcie. Môže ním byť katolík, ktorý je už oboznámený s katolíckou náukou a predovšetkým s programom, ideami a organizáciou Katolíckej Akcie.

Keď kňaz objaví takéhoto, sverí mu úlohu, aby si našiel pomocníkov, aby mal na starosti určitú štvrť mesta a tých, ktorí s ním z tej štvrti spolupracujú. S týmito nadviaže styky, navštívi ich, vyjde s nimi na vychádzku, vypýta sa ich na pomery domáce, na pomery pracovné; poradí im, upozorní ich na katolícky časopis, prípadne im objasní obsah niektorého čísla, pomôže im urobiť nejakú službu. Týmto si získa ich sympatie.

Keď si vedúci získal sympatie niektorých a týchto zasvätil do programu Katolíckej Akcie, požiada ich, aby mu boli nápomocní pri predávaní katolíckeho časopisu, pri návšteve chorých, pri obhajobe cirkevných práv a slobody cirkevnej.

Týmito prácami si získajú mladí bojovníci sympatie obce alebo aspoň niektorých z nej. — No jedno je už predsa urobené. Katolícka Akcia stala sa známou ako dielo pochvalyhodné.

Získaní členovia Katolíckej Akcie tým okamihom, v ktorom boli poverení úlohami, cítia zodpovednosť za úlohy, ktoré im boly sverené. — Hľadajú prostriedky, ako by mohli čo najlepšie splniť svoje poslanie. — Hľadajú nových priateľov.

V práci sa stretávajú s mnohými ťažkosťami, preto hľadajú spolupracovníkov, u ktorých by našli oporu a radu, aby potom spoločne s nimi hľadali čo najlepšie prostriedky na odstránenie žalostných pomerov.[590]

Prvou úlohou je:

1) poznať všetkých členov závodu, poznať ich mená, adresu a vek;

2) vedieť, ktorí z nich sú členmi Katolíckej Akcie, ktorí komunisti alebo socialisti; ktorí sú poistení a ktorí nie;

3) dať sa do styku s hospodárskymi organizáciami, prípad ne s niektorými členmi týchto organizácií;

4) urobiť anketu s ostatnými bojovníkmi Katolíckej Akcie o pomeroch v pracovných prostrediach;

5) podľa zistených zpráv z anket postupovať a pracovať jednotne.[591]

Špecializácia práce v Katolíckej Akcii.

Katolíckej Akcii ide o spásu duší. Ale pritom nemožno zabúdať na zvláštny úkaz našej doby. — Rýchle tempo životné vyžaduje špecializáciu práce. Týmto sa zvyšuje dopyt po pracovných silách a pripúšťa k práci aj sily menej kvalifikované. Tým nastávajú presuny síl, zmeny v pracovných spoločnostiach a v rodinách. Staré rolničke rodiny strácajú charakter roľníckej rýdzosti v prospech priemyslu, obchodu alebo iného druhu práce. Kvazidomicilium sa stáva častejšou určovacou mierou bydliska ako domicilium. Takto sa život sústreďuje nie natoľko v rodinách, ako v sociálnych prostrediach. Tu sa odohráva vo väčšine prípadov životný proces dospievajúcich a dospelých.[592]

Formovanie členov a príslušníkov tu nadobúda plnšej výraznosti a preformovanie, tu nachádza vo väčšine svoj zdroj už či v smysle dobrom alebo pomýlenom. [593] Preto treba toto sociálne prostredie pokresťaniť.[594]

Pokresťaniť alebo znovu pokresťaniť prostredie znamená vlastne pokresťaniť jednotlivcov ako členov toho sociálneho telesa. Títo ho tvoria. Je to istá reciprocita ako v živote organizmu. Jednotlivci pôsobia na celok a celok pôsobí na jednotlivcov. Rozdiel je ale v tom, že nie prostredie seba pretvoruje, ale pretvárajú ho jednotlivci a toto prostredie potom svojou starou alebo novou povahou pôsobí na jednotlivcov.

Dôsledok tohto je: Na pretvorenie prostredia netreba zriaďovať nové sociálne prostredia; to sú ony samé v podobe svojich členov; zúžitkovať vplyvu svojho vlastného prostredia je jedine správny proces.[595]

Každé prostredie má svoje vlastné potreby, špeciálne ťažkosti, ašpirácie, špeciálnu mentalitu, inú duchovnú a pracovnú pružnosť.

Iného rázu sú prostredia dospelých, iného zasa rázu prostredia mládeže a zas iného prostredia pohlavia mužského ako pohlavia ženského. U týchto zasa sú iné potreby a ambície u roľníka, remeselníka, priemyselníka, bankovníka, vojaka, námorníka, študenta atď.

Ak je pravda, že kto chce cieľ, musí chcieť aj prostriedky a že len úmernými prostriedkami možno dosiahnuť spoľahlivé a isto cieľa, z toho plynie, že pre pokresťanenie prostredia načim voliť najvhodnejší prostriedok. Ten prostriedok je: členstvo vlastného prostredia. Toto členstvo nielen že pozná hodnoty a nedostatky svojho prstredia, ale cíti, myslí, hovorí a koná tak, ako je to vlastné tomu ktorému prostrediu. Preto práve hovorí Richaud [596] o Katolíckej Akcii, že je to apoštolát „podobného podobným".

Zákon logiky je, aby podľa špecializácie prostredí bola špecializovaná aj činnosť Katolíckej Akcie. — Zkúsenosť sama sa prihovára za to, aby apoštolát v patričnom sociálnom prostredí prevádzali jej vlastní členovia, ak ten apoštolát má byť čo najúčinnejší. Títo nielen vedia, ale aj môžu prispôsobiť prostriedky apoštolátu k potrebám tej spoločenskej vrstvy, ktorej sú členmi.[597]

Na nevyhnutnosť špecializácie apoštolskej práce poukázal Pius XI. už v encyklike „Quadragesimo Anno": Prítomné pomery samé, ctihodní bratia, jasne ukazujú, akou cestou sa má ísť. Lebo pred nami teraz — ako aj inokedy nie raz v dejinách Cirkvi — stojí svet z veľkej časti prepadnutý pohanstvu. Aby celé tieto triedy ľudstva boly nazpäť privedené ku Kristu, ktorého zaprely, musia sa pre tento cieľ z nich samých vybrať a vyškoliť pomocní vojaci Cirkvi, ktorí by dobre poznali ich samých, ich smýšľania a želania, ktorí by do ich sŕdc vedeli vniknúť akousi milou bratskou láskou. Lebo prvými najbližšími apoštolmi robotníkov musia byť zasa robotníci; apoštolmi zasa medzi príslušníkmi remesiel a obchodu musia byť ľudia z tých istých radov".[598]

V reči, ktorú povedal Pius XI. k pútnikom A. C. J. F.[599] zdôraznil, že každá situácia si vyžaduje svojho zodpovedajúceho apoštola. Robotníci robotníkov, — roľníci roľníkov, námorníci námorníkom, študenti apoštolov z radov študentských.

Pius XI. v reči k ženám medzinárodnej Unie Líg žien neváhal naznačiť im metodické smernice: „Činnosť katolíckych žien sa veľmi dobre shoduj e s princípom chceným, ktorý adoptoval pápež a sankcionovali vznešení predchodcovia pre misie: „Domorodé kňažstvo pre domorodcov!" Katolícke ženy hovoria: „Pre rozličné prostredia a v rozličných prostrediach apoštolov, vyšlých z týchto prostredí! Toto je tá metóda, ktorú treba nasledovať. Apoštolovia budú lepšie pochopení v prostrediach, ktorým sa venujú, ak z nich pochádzajú oni sami. A toto je životný zdroj celej Katolíckej Akcie".[600]

Z povedaného jasne vidieť, že špecializovaná organizácia Katolíckej Akcie je veľmi užitočná, ba za dnešných okolností nevyhnutná. To ale neznamená, že by to bola výlučná forma činnosti Katolíckej Akcie. Táto forma je len nanútená okolnosťami dnešného dňa a jeho spôsobami [601]

Treba mať na zreteli aj to, že špecializácia práce v Katolíckej Akcii nedáva možnosť konať na vlastnú päsť tej ktorej sekcie Katolíckej Akcie. Naopak. — Cieľ Katolíckej Akcie je jeden, spoločný všetkým: Kráľovstvo Kristovo na zemi. Preto aj činnosť Katolíckej Akcie musí sa niesť jedným smerom. Jednota, nie uniíormovanost, musí sa zachovať. Žiadajú si ju ťažké úlohy; v nej je záruka úspechu. Partikulárne polia práce, metódy, prostriedky má každý pohyb Katolíckej Akcie svoje vlastné. Aj žiaducnú slobodu má. Ale ide o jedného ducha Kristovho, preto aj Katolícka Akcia špecializovaná je len jedno dielo.[602] „Špecializovaná adaptácia (Katolíckej Akcie) je veľkým, užitočným prostriedkom propagandy; ale nesmie stratiť so zreteľa, ani oslabiť jednotu všeobecného pohybu" (Katolíckej Akcie).[603]

Konečne jestvuje len jedno laictvo, bárs je povahové rozdielne, preto i Katolícka Akcia nemôže byť iba jedna; nejde o totožnosť, ale o jednotu v akcii.

Táto jednota je zaistená koordináciou všetkých druhov práce Katolíckej Akcie v národnej rade a v podriadenosti tejto cirkevnej hierarchii.

Toľkoto o potrebe špecializácie Katolíckej Akcie koordinovanej.

Pre bližšie označenie špecializácie Katolíckej Akcie vymenujem jednotlivé sekcie, aby bola jasná aj organizácia aj špeciálne funkcie sekcií.

Hlavné sekcie Katolíckej Akcie sú: mužovia, ženy, mužská mládež, ženská mládež. K týmto sa druží študenstvo obidvoch pohlaví, zvlášť univerzitné.[604]

KAPITOLA XIV.

Ako začať s Katolíckou Akciou.

Predovšetkým treba bojovníkov — pracovníkov.[605] Vyhľadať bojovníkov je vecou predovšetkým kňaza. Ale má ich nielen vyhľadať, ale aj vychovať.[606] Pre začiatok netreba ich veľa. Stačia dvaja alebo traja. — Ale každé prostredie ich potrebuje mať, každá mestská štvrť. A čo je dôležité, aby pracovníci boli z prostredia alebo štvrti samej, aby boli toho istého stavu, ktoré sa má pokresťaniť.

Ak by takí neboli, jeden, kňazom vyhliadnutý bojovník, nadviaže ihneď styky s priateľmi, ktorí v určitom sociálnom prostredí pracujú.

Bolo by nesprávne hľadať už bojovníkov hotových, bojovníkov vychovaných a dokonalých. — Treba hľadať ľudí dobrej vôle, zdravého úsudku, ľudí disciplinovaných, ktorých srdcia sú otvorené pravde.[607] Treba začať s tým, čo je. Hlavná vec je, aby boli schopní stať sa dobrými.

Mnohých pracovníkov treba vychovať, a to samou prácou v Katolíckej Akcii a pre ňu. — Najprv otvoriť oči budúcim pracovníkom. Naučiť ich dobre vidieť, nie síce celý svet v celej jeho složitosti, ale jeho najbližšie okolie, totiž osoby, veci a činy, ktoré ho obkľučujú, konverzácie, príklady, čítané knihy v jeho prostredí, navštevované divadlá, slovom všetko to, na čo treba a na čo by on mohol vplývať duchom Kristovým.

Vidieť. — To je prvé, čomu učí kňaz a to je prvé, čo káže konať kňaz budúcim pracovníkom.

Po týždni koná sa prvé shromaždenie tých, ktorých kňaz poveril úlohou pozorovať, odkryť nedostatky života druhých.[608]

Shromaždia sa u miestneho farára.

Celé shromaždenie je rozhovor vo forme otázok, ktoré najprv kladie kňaz asi v tejto forme:

Aki ľudia bývajú vo vašej štvrti?

Čím sa zaoberajú?

Je ich práca mravná?

Je nebezpečná?

Koľko zarobia? Prečo neidú inam pracovať?

Aký je mravný život v ich domácnosti?

Ako je to s mravnosťou v ich pracovnom prostredí?

Majú dosť odpočinku?

Ako trávia nedele a zasvätené sviatky?[609]

Tak sú upozornení na veci, ktoré sa im doteraz videly celkom malichernými a ľahostajnými, nehodnými povšimnutia.

Potom duchovný (miestny farár) povie niečo o Katolíckej Akcii, o jej úlohách, o spôsoboch práce, o organizácii, o jej členoch. — Toto sa preberá v nasledujúcich troch alebo štyroch shromaždeniach.

Po týchto shromaždeniach nasledujú študijné krúžky. V týchto sa vychovávajú už bojovníci k vlastnej práci.

Kto tvorí tieto študijné krúžky?

Sú to bojovníci sami.

Na shromaždení sa vedie zápisnica o prítomných a neprítomných (neprítomnosť niektorých členov zisťovať je jedným z úloh pre toho ktorého bojovníka: má navštíviť priateľa, a zistiť, prečo nebol prítomný na shromaždení, či je chorý alebo či pre inú príčinu nedošiel na shromaždenie). Do zápisnice sa zavedú mená a adresy tých, s ktorými majú bojovníci nadviazať styky, prípadne poznačia sa tam výsledky, ktoré plynú zo stykov s tými, ktorých mali na starosti a s ktorými konverzovali. Zápisnica umožní pri budúcej schôdzke zistiť, či všetko, na čom sa dohodli a čô mali vykonať, bolo aj splnené. — Keď nie, prečo sa nevykonalo?[610]

Najhlavnejším problémom študijného krúžku je revízia činnosti, ktorú mali vykonať bojovníci Katolíckej Akcie cez celý týždeň. Tou činnosťou mohlo byť získavanie priateľov, vypozorovanie života vo štvrti, na uliciach, v práci, preukázané služby, neúspechy, a pod.

Najvhodnejším prostriedkom k tomu sú ankety.

Každý z bojovníkov musí jasne poznať situáciu svojich priateľov, ktorých má získať. Preto každý z bojovníkov musí robiť ankety o tých osobách a o tom prostredí, v ktorom žijú, pravda, bez spomenutia mien z verejných osôb.

Čo do vedenia anket treba poznamenať, že rozhovory nevedú cirkevní asistenti (v mieste farári), ale vedú ich bojovníci sami, a to tak, že pre každú otázku zvlášť pripravuje anketu a vedie diskuziu iný, na otázke najviac zainteresovaný bojovník. Teda nevedie celý študijný krúžok jeden jeho člen, ale striedajú sa všetci. Každý z bojovníkov si pripraví svoju anketu spolu s cirkevným asistentom.

Ako v živote vôbec tak v anketách najdôležitejšou časťou je otázka nábožestva alebo — lepšie povedané — štúdium otázky náboženskej. Štúdium náboženských otázok zaujíma prvý bod programu študijných krúžkov — shromaždených bojovníkov.

Čomu sa venuje najväčšia pozornosť v štúdiu náboženských otázok?

Ide o dve veci: jasne poznať, čo to znamená plne žif po kresťansky a čo to znamená skutočne apoštolovať.

Podľa toho pre poznanie plného života kresťanského je najvhodnejšie štúdium evanjelií, v ktorých sa jasne zračí život Kristov ako vzor najdokonalejšieho kresťana.[611]

Pre poznanie apoštolátu najvhodnejším štúdiumom je štúdium Skutkov apoštolských a listov sv. Pavla.

Ako sa má pokračovať v štúdiu?

Najvhodnejší spôsob, preto že je najosvedčenejší, je diskuzia.[612] Toto je azda jediný možný spôsob, podľa ktorého by mohol každý byť účastný aktívne na náboženskej výchove. Má možnosť povedať si svoje pochybnosti, svoje námietky, môže vysloviť svoje myšlienky a môže hneď poznať aj praktické dôsledky, ktoré plynú z poznaných právd.

Osobitne treba upozorniť na to, aby ani v náboženských otázkach diskuzie neviedli kňazi, ale bojovníci sami.

Dôvody sú tieto: Kňaz, poznajúc veci, mnoho predpokladá — bárs neoprávnene.

Kňaz hovorí obyčajne o tých otázkach hodne vysoko, užíva výrazov, ktorým obyčajný človek nie veľmi rozumie.

Kňaz, nepoznajúc dôkladne náboženské potreby sociálnych prostredí, štvrtí a ulíc, hovorí všeobecne, abstraktne. Ale bojovníci chcú mať aplikáciu náboženských právd na konkrétne prípady; chcú mať výklad, ktorý by bol prispôsobený konkrétnej veci.

Štúdium náboženských otázok má za cieľ sebavýchovy. Preto je potrebné, aby bojovníci sami hľadali, aby sami čítali príslušné state z evanjelií, zo Skutkov apoštolských a z listov sv. Pavla, aby si ich pripravili pre rozpravu. — Za tým účelom vyhľadajú duchovného, aby sa s ním poradili a spoločne pripravili rozpravu.

Takto pripravená rozprava bude aj správna, aj vedená srozumiteľne, lebo ju povedú ľudia jedného spoločenského postavenia a hovoriaci jednakou rečou.

Výchova v týchto otázkach sa koná preto, aby bojovníci vedeli vo svojom prostredí dišputovať, a to aj vtedy, keď tam nebude kňaza.

Prípravou náboženskej rozpravy je pre každý týždeň poverený zavše iný pracovník. Aby ju mohol dokonale pripraviť, vyhľadá kňaza. Týmto samotným činom si zvykne vyhľadávať duchovného. — To platí pre každú sekciu Katolíckej Akcie.

Postup študijného krúžku v štúdiu náboženských otázok je tento:

Modlitba . . .

Časť náboženská . . . (20 min. so zápisnicou).

Revízia vplyvu z predchádzajúceho týždňa (20 min.).

Anketa (30 min.).

Kto vedie študijné krúžky, musí prísne dbať na to, aby sa v krúžku o ničom nedebatovalo, čo nebolo vopred stanovené za striktný program, aby sa čas nepredlžoval.

Na konci študijného krúžku sa bojovníkom určí práca pre budúci týždeň:

1) Otázka (2-3) pre anketu.

2) Práca pre celý týždeň . . .

3) Určí sa jeden bojovník, ktorý pripraví rozpravu pre budúci týždeň o evanjeliu alebo o Skutkoch apoštolov s duchovným.

Všetko to, čo sme dosial povedali, nie je vlastným cieľom Katolíckej Akcie; to je len príprava pre činnosť samu doma, vo štvrti, v sociálnom prostredí.

Činnosť bojovníkov Katolíckej Akcie.

Prvou povinnosťou bojovníkov je preskúmať štvrte, pracovné miesta, ich obyvateľov, najmä či sú tam niektorí, ktorí sympatizujú s Katolíckou Akciou a nakoľko s ňou sympatizujú.

Po týchto prípravných prácach ešte nenasleduje hneď vlastná práca bojovníkov, ale nasleduje len nadviazanie stykov a priateľstva so spolubývajúcimi, so spolupracovníkmi. Preukážu im určité služby, vyjdú si s nimi na vychádzku, častejšie s nimi hovoria.

Rozhovory a ich výsledok sú predmetom rozpravy študijných krúžkov, a to v časti: „revízia vplyvu".

Nato bojovníci splnia požiadavky ankety: majú hľadať vecnú odpoveď na položené otázky ankety.[613]

Na otázky ankety sa snaží bojovník odpovedať postupne: pozorovaním (vidieť), — úsudkom (usudzovať) a konaním (pracovať) .

Pozoruje najprv život svojho priateľa, jeho podmienky životné. — Môže tak konať opatrným rozhovorom a dotazmi so svojimi spolupracovníkmi.

Potom nasleduje úsudok: skúma príčiny dobrých alebo zlých pomerov v práci, príčinu mravnosti alebo nemravnosti, nábožnosti alebo bezbožníctva . . .

Konečne nasleduje činnosť sama: objasnenie práce, objasnenie práv a povinností v smysle kresťanskom; poukázať na lepší spôsob odpovedí a postoja voči zamestnávateľovi, voči správcom práce a zamestnancom; objasniť pojem práce v smysle kresťanskom . . .

Anketu musí robiť každý bojovník, a to všade a vždy, keď má možnosť prísť do styku s tými, ktorých chce a môže získať (sociál. prostredie, — mestská štvrť, — železnice a iné dopravné prostriedky, — úrady, — školy, — zábavy . . .).

Ak pri ankete hneď na mieste neusúdil všetko dôkladne, tak to urobí spolu s ostatnými v študijnom krúžku, a to pri referáte o výsledku svojej práce.

Je na osoh veci a bojovníkov samých, aby nerobili — nakoľko možno — anketu nikdy sami. Každý z bojovníkov si priberie dvoch, troch priateľov z ulice toho istého sociálneho prostredia a toho istého stavu na pomoc. — S týmito vytvorí skupinu. Týchto sa vypýta na pracovné pomery, mzdy, na mravnú a náboženskú stránku ich pracovných prostredí. Berie ich so sebou na domáce návštevy, hlavne k návštevám chorých, k odpredaju novín . . . Týmto umožní vidieť pomery v domácnostiach a v sociálnych prostrediach aj svojim spolubratom. Spolu s nimi usudzuje o zistených poznatkoch a spolu s nimi vyvodí z nich aj dôsledky.

Po niekoľkých takých návštevách jeho spolupracovníci pocítia a uvedomia si spoluzodpovednosť za druhých, ktorých treba získať.

Doterajšia práca všetkých bojovníkov sa konala bez toho, že by bol čo len jeden bojovník zmienil sa slovom o Katolíckej Akcii pred svojimi priateľmi. — O Katolíckej Akcii začne hovoriť, až keď celkom získal ich sympatie a priazeň. — Oboznámi ich s podstatou, významom, vznešenosťou a cieľom Katolíckej Akcie. Konajú tak bojovníci najmä v osobnom styku so sympatizujúcimi členmi.

Ale po týchto úvodných slovách o Katolíckej Akcii ne-soberú ešte sympatizujúcich členov na shromaždenie do študijného krúžku. Dôvod je ten, že študijný krúžok je pre bojovníkov, nie pre jednoduchých členov, tým menej pre sympatizujúcich.

Účasť na shromaždení nie je ešte titulom k tomu, aby niekto nosil titul člena Katolíckej Akcie. Iné je účastniť sa shromaždení, iné sympatizovať s Katolíckou Akciou a zas iné konať vlastnú prácu členov Katolíckej Akcie. — Konečne sympatizujúci by ani nerozumeli veciam, ktoré sa prejednávajú v študijných krúžkoch. Preto sa omedzí bojovník na ich návštevu mimo shromaždenia študijného krúžku. — Pokračuje s nimi vo výklade o Katolíckej Akcii, pomaly ich zaúča do práce samej, robí s nimi vždy dôkladnejšie ankety o najrozmanitejších veciach.

Z týchto priateľov, tvoriacich skupinu, čakajú sa noví bojovníci Katolíckej Akcie.

Keď sa im objasní podstata, cieľ a organizácia Katolíckej Akcie, môže bojovník prikročiť k objasneniu úloh študijných krúžkov. Po tomto poučení môže bojovník zaviesť svojich zí skaných priateľov do študijných a sociálnych krúžkov, aby mohli ľahšie bojovať vo svojom prostredí a vo svojom okolí.

Aby sa mohol pripustiť novozískaný člen do študijného krúžku, musí dať k tomu súhlas cirkevný asistent alebo správa sekcie.

Zriadenie správy výboru sekcie.

Pri výbere členov správy výboru sekcie treba prizerať nielen na to, či je niektorý z pracovníkov dobrým rečníkom, aby sa mohol stať predsedom, — či má dobré pero, aby sa stal tajomníkom, — či vie dobre počítať, aby bol p o-k 1 a d n í k o m. Rozhodujúcim prvkom musí byť znaloisť záležitostí Katolíckej Akcie, mravná zachovalosť, náboženská o-pravdivosť, zdravý úsudok, disciplinovanosť, nepoddajný charakter, osvedčenosť a nepoddajnosť v apoštolskej práci, rozumnosť a taktnosť v občasnom vedení schôdzí sekcie, v písaní zápisnice.

Najviac osvedčení a najviac praktizujúci tieto funkcie sa stanú provizornými funkcionármi výboru.[614]

Prvé generálne shromaždenie.

Cieľ generálneho shromaždenia nie je shromaždiť čo najviac sympatizujúcich s Katolíckou Akciou, ale cieľom je bližšie poznať potreby sociálnych prostredí, zistiť výsledky práce, oboznámiť sa s najosvedčenejšími metódami práce, dodať odvahu a chuť k ďalšej práci, odstrániť malomyselnosť a beznádejnosť v práci. ..

Podľa toho na generálnom shromaždení majú miesto len tí, ktorých jednotliví bojovníci mali na starosti (2—3) a ktorí už čiastočne poznajú Katolícku Akciu, prípadne v nej už aj pracovali. Teda na prvom generálnom shromaždení možno počítať s 12—15 členmi. No na počte nezáleží. Hlavná vec je, aby to boli členovia opravdivého apoštolského ducha, vzájomného porozumenia a naplnení kresťanskou láskou.

Stačí, keď sa generálne shromaždenie koná raz za mesiac.[615]

Aby takto novozriadená sekcia mohla sa včleniť do Katolíckej Akcie, nie je natoľko otázkou času, ako skôr otázkou technickej vyspelosti a uschopnenosti.

Každá sekcia musí byť schopná zriadiť a zodpovedne viesť:

a) študijný krúžok,

b) výbor o 3—4 vedúcich, ktorí by vedeli viesť sekciu,

c) zadržať najmenej jedno generálne shromaždenie mesačne,

d) prevádzať skupinovite činnosť, a to činnosť každého druhu.

Veľmi dôležité je, aby vedúci boli oboznámení s ich povinnosťami.[616]

Správa sekcií.

Cieľom Katolíckej Akcie je získať ľudí pre život podľa vzoru života Kristovho —. To má na starosti — s určitým o-medzením — aj každá sekcia Katolíckej Akcie.

Pre ich získanie k naznačenému životu treba ich najprv formovať, brániť ich a preukázať im služby.

Pre tieto úlohy nestačí ani jednotlivec, ani nedisciplinovaná masa. — Treba organizácie s jej vlastnou a zodpovednou autoritou. — Touto autoritou v sekcii je jej správa: výbor. Výbor má byť dušou sekcie, aby sekcia mohla žiť a pracovať metodicky a účelne. — Sú to vlastne bojovníci sekcie poverení jej vedením a podporovaní cirkevným asistentom. Nesú zodpovednosť za činnosť sekcie.[617] Starajú sa o budúcich bojovníkov, vyhľadávajú ich, formujú; usmerňujú organizovanú činnosť v mieste a ju kontrolujú. — Starajú sa, aby sekcia sa nielen shromažďovala, ale aby preukazovala aj služby, pripravovala schôdzky a na schôdzkach aj rozličné práce . . .

Kto sa môže stať vedúcim sekcie.

Najmä treba prihliadať k tomu, aby to bola osoba z toho istého pľostredia, ktoré má na starosti sekcia, aby v tom prostredí žila dlhší čas, aby poznala jeho potreby, nedostatky ako aj dobré stránky; aby sa osvedčila svojím životom, že Katolícka Akcia sa jej stala vlastníctvom, ba viac, aby sa jej stala druhou prirodzenosťou. — Musí to byť osoba, ktorá má zdravý úsudok, pevnú vôľu a vlastnú iniciatívu. — Nesmie to byť osoba ani príliš mladá, ale ani stará.

Nesmie sa zabúdať ani na to, aby mali vedúci žiadúcnu autoritu. To tým viac, keďže majú viesť ľudí toho istého sociálneho postavenia a približne rovnakého veku.

Autorita vedúcich je odvislá od vedených. Títo im ju priznávajú. — Koná sa to voľbou na generálnom shromaždení všetkých členov sekcie za predsedníctva delegáta federácie alebo, keď niet federácie, pod predsedníctvom najvážnejšieho, najschopnejšieho a najosvedčenejšieho člena sekcie, ktorého tou úlohou (dočasného predsedu generálneho shromaždenia) poverí cirkevný asistent.

Generálne shromaždenie musí sa konať vo vhodný čas a musí sa dobre pripraviť.

Pred voľbou zdôrazní predseda všetkým členom, že majú voliť také osoby, ktoré by vedely zodpovedať za vedenie sekcie a nie také osoby, ktoré by chcely strhnúť výlučne na seba správu celej sekcie. Sekciu nevedie prezident sám, ale spolu s ostatnými členmi výboru.

Prvá schôdzka zvolených funkcionárov.

Po generálnom shromaždení prvá schôdzka zvolených funkcionárov výboru za prítomnosti cirkevného asistenta sa venuje rozdeleniu funkcií vo výbore (predseda, tajomník, pokladník, propagandisti). K týmto sa môže ešte pribrať — a je to aj potrebné — podpredseda, ktorý by sa v pridelenej úlohe zaúčal do úlohy predsedu.[618]

Počet vyvolených nemôže sa omedzovať. To si určí potreba riadneho chodu sekcie.

Vedenie sekcie pri každom dôležitejšom podnikaní sa musí obrátiť na svojho cirkevného asistenta, aby on zhodnotil vec a spôsob prevedenia zamýšľaných činov, aby nebola narušená vôľa Božia ani bona fide. — Duchovný (kňaz) musí vždy ostať dušou sekcie a jej operným kameňom.

Ďalšie schôdzky vedúcich sekcie.

Príprava. Správa sekcie, ako to už bolo aj povedané, je zodpovedná za život v sekcii. — Sekcia zas má za úlohu, aby viedla duše v duchu Kristovom, ktoré sa nachádzajú v jej okruhu. Preto treba, aby správa dôkladne pripravila práce a postarala sa o ich uskutočňovanie.

Predseda s ostatnými členmi pripraví plán práce. Potom vyhľadá cirkevného asistenta a plán mu predloží, aby ho informoval o zamýšľaných prácach a vyžiadal si od neho dobro-zdanie a aby sa s ním poradil o budúcich naliehavých prácach, ktoré by boly predmetom rokovania pre budúcu schôdzku. Naliehavosť duševných potrieb členov okolia si žiada intenzívnu prácu, Preto nestačí jednomesačná schôdza vedúcich, ale treba, aby bola najmenej dva razy do mesiaca, prípadne aj tri razy.

Program dňa.

Každá schôdzka začína modlitbou, obetovanou na určitý, špeciálny úmysel. Ostatný program možno rozdeliť na 2 hlavné časti:

a) časť administratívnu,

b) činnosť apoštolskú.

ad a) Činnosí administratívna. — Čítanie zápisnice z minulej schôdze. To je vec tajomníkova, ktorý do zápisnice uvedie vždy len veci, ktoré spadajú striktne do shromaždenia. Uvedie ich presne a stručne. Uvedie hlavne rozhodnutia z minulej schôdzky, aby sa vedelo o úlohách, ktoré jednotliví členovia výboru na seba vzali.

V ďalšom bode sa podrobia vedúci sami vzájomnej kritike, alebo ináč, podrobia si vzájomnej kritike všetky úlohy, ktoré zastávajú, a to spôsobom veľmi taktným, ale rozhodným, aby z chýb bolo jasné, čo treba v budúcnosti napraviť.

Revízia apelov a intervencií, prípadne ich výsledkov, ktoré správa sekcie urobila v prospech svojich členov.

Zistenie bojovníkov a členov.

Príprava, organizácia rozličných prác, programovaných federáciou alebo ústredím.

Prehliadnutie a schválenie vedenia pokladnice, výdavkov a príjmov.

Starať sa, či korešpondencia so sekciou alebo ústredím alebo inými je riadne vybavovaná.

Starať sa o obstarávanie exercícií, rekolekcií, sociálnych týždňov, prípadne vyslanie na ne, ak sa konajú federáciou alebo ústredím.

Vymenované veci sú len najnútnejším opatrením organizačným, aby sekcia mohla žiť. Takýto program dňa by nestačil, lebo sa vlastne nedotýka samotnej činnosti Katolíckej Akcie.

ad b) Druhá časť programu bude teda venovaná štúdiu vlastnej činnosti sekcie.

Každý z vedúcich musí vykázať služby, ktoré vykonal za mesiac pre sekciu. Treba skontrolovať aj použité prostriedky na dosiahnutie vytýčených cieľov. Či každý z vedúcich je skutočne v stálom kontakte so sekciou, či má pripravenú zprávu o mesačnej činnosti pre federáciu.

Najmä nemožno zabúdať na činnosť bojovníkov. Treba revidovať činnosť skupín, jej kladné a záporné výsledky: získaní členovia, sympatizujúci, návštevy, odpredaj časopisov, čas venovaný apoštolskej práci.

Správa sekcie musí zaujať jasné stanovisko aj k verejným udalostiam, k všetkým osobným otázkam a podľa toho rozhodnúť aj o postoji sekcie k nim, či sa totiž sekcia má do nich zapojiť, alebo proti nim vystupovať.

Konečne sa pripraví program pre budúce shromaždenie, pre budúcu schôdzku výboru. — Túto schôdzku výboru v detailoch síce pripravuje predseda v shode s cirkevným asistentom, ale v hlavných rysoch musí sa stanoviť už na predchádzajúcej schôdzi, aby aj ostatní členovia správy boli s ním oboznámení a mohli sa naň pripraviť. Bola by to, povedzme, príprava k nejakej manifestácii, príprava študijného krúžku, revízia činnosti určitej skupiny a pod. Snahou každého vedúceho musí byť zdokonaľovať svoje služby, a to aj vtedy, keď inak chod jeho služby je normálny.

Generálne shromaždenie.

Shromaždenia výborové, shromaždenia študijných krúžkov sú vecou vedúcich a bojovníkov Katolíckej Akcie. Nie sú prístupné — vzhľadom na ich špeciálny charakter — pre širšiu verejnosť, ba ani sympatizujúci nemajú na ne prístup. Tým menej tam môžu brať účasť tí, ktorí len vo všeobecnosti počuli o Katolíckej Akcii. No predsa všetci títo potrebujú vidieť veľkosť programu, organizácie, veľkosť služieb, veľkosť lásky a úprimnosti, ktorou sa Katolícka Akcia dáva do služieb všetkých ľudí dobrej vôle. Treba ich posilniť, oduševniť samotnými činmi. K tomu majú slúžiť generálne shromaždenia.

Kto má pripraviť generálne shromaždenia? Má to byť práca všetkých v Katolíckej Akcii už pracujúcich systematicky a trvalé, vedúcich sekcií, bojovníkov (študijných krúžkov) a konečne skupín bojujúcich na čele so svojimi vedúcimi, bojovníkmi.

Je len samozrejmé, že generálne shromaždenie musí byť veľmi presne pripravené. Najmä výbor sekcie sa musí venovať príprave generálneho shromaždenia.

Svolanie príslušníkov.

Táto úloha prislúcha predovšetkým bojovníkom a ich pracovným skupinám. Títo majú oboznámiť s programom posledného generálneho shromaždenia sympatizujúcich členov a priateľov, upozorniť ich na chystané generálne shromaždenie a na jeho program.

Ako to urobiť? Výbor za spolupráce bojovníkov a ich bojovných skupín vydá pozvánku na generálne shromaždenie so stručným, výstižným a príťažlivým programom, aby účastníci boli vopred informovaní, o čom sa na shromaždení bude hovoriť.

Oznámenie mohlo by znieť: Drahý priateľuj Prosíme Ta o účasť na generálnom shromaždení, ktoré bude v sobotu, dňa . .. presne o .. . hodine.

Program dňa: 1. Zpráva tajomníka, 2. Význam a program dňa: Potreba a vznešenosť úloh Katolíckej Akcie.

Shromaždenie bude na ... ulici v miestnosti . . .

Upozorni naň svojich priateľov.

Za predsedu: . . . tajomník.

Oboznámenie s generálnym shromaždením vykonajú bojovníci spolu so skupinami, a to tým, že odovzdajú pozvanie a porokujú s priateľmi sympatizujúcimi a členmi Katolíckej Akcie o shromaždení, o jeho programe a o jeho dôležitosti. Oznámenie jednak roznesú po rozličných sympatizujúcich a členoch pracovných skupín, a jednak sa vyvesia na vhodných miestach.

K prípravným prácam patrí aj výzdoba miestnosti shro-maždenia.

Vlastné generálne shromaždenie.

Treba upozorniť na to, že celé shromaždenie sa musí niesť duchom výchovným a priateľským.

1).Modlitba.

Shromaždenie začne modlitbou.[619] Poslúži veci ihneď oboznámiť shromaždených, prečo sa začína shromaždenie modlitbou ako verejným znamením, ž v mene Božom konáme a pre jeho česť, slávu a v neho skladáme najväčšiu dôveru.

2) Privítanie nových členov.

Hneď po modlitbe nasleduje privítanie nových členov a predstavenie týchto shromaiždeným. Novým členom treba zvlášť pripomenúť, že sa nestávajú členmi nového spolku, ale novej rodiny, ktorá bude im rovnako merať a rovnako od nich aj požadovať ako od ostatných.

3) Stručný výklad o predošlom shromaždení.

Po privítaní nových členov nasleduje oboznámenie prítomných s programom a priebehom minulého shromaždenia. To je potrebné na to, aby aj noví aj starí členovia vedeli hneď o neprítomných členoch ospravedlnených a neospravedlnených.

Spôsob podania zprávy môže byť rozličný, ale doporučuje sa, aby niektorí zo schopných bojovníkov celú zprávu vyprá-val — nie čítal. Prednes je vždy živší, príťažlivejší a viac povznášajúci ako čítanie. — A ešte vhodnejší spôsob je, keď sa táto úloha sverí celej skupine pracovníkov na čele a ich vedúcim, bojovníkom. Jeden by podal zprávu o začiatku shromaždenia, druhý hlavnú časť, tretí by zas hovoril o zakončení, o neprítomných členoch omlúvených a neomlúvených.

Z takto rozdelených funkcií plynie zisk, lebo celá jedna skupina berie efektívne účasť na shromaždení, nesie zaň osobnú zodpovednosť a má vedomie, že shromaždenie je jej vlasrt-né. Pre ostatných je to zas pohnútkou k väčšej pozornosti k zvýšenému záujmu, lebo môžu očakávať, že na budúce shromaždenie pripadne podobná úloha im, že budú oni poverení prípravou budúceho shromaždenia.[620]

4) Zistenie prítomných a neprítomných členov.

K zisteniu prítomných a neprítomných slúži zvláštna kniha prítomných.

Vedie ju jeden z bojovníkov. To preto, aby sa tak formovali budúci tajomníci a ich pomocníci. U neprítomných zvlášt treba dbať na dôvody neprítomnosti a tieto poznamenať.

5) Aktuality.

Bolo už povedané, že Katolícka Akcia pritom všetkom, že je činnosťou apoštolskou, neprestáva byť zároveň aj školou doživotnou a životnou. Je preto treba, aby od posledného generálneho shromaždenia (1 mesiac) všetky dôležitejšie udalosti sa vzaly na známosť a aby sa k nim zaujalo kresťanské stanovisko. Také udalosti sú, povedzme: významnejšie udalosti sociálne, pracovné podmienky, vážnejší úraz, smrteľný úraz, vražda alebo samovražda, došlé dopisy od chorých členov, od vojakov alebo premiestených členov, divadelné hry, kinové predstavenia, manifestácie, demonštrácie, stávky, dôležité rozhodnutia a podujatia v študijných krúžkoch a pod.

Zaujatím stanoviska voči týmto udalostiam predkladá sa starým aj novým členom Katolíckej Akcie, shromaždeným na generálnom zasadnutí, názor na život a na svet v smysle kresťanskom.

6) Katolícka tlač a zvlášť tlač Katolíckej Akcie.

Správa sekcie zvlášť starostlivé musí sledovať tlač. Pre generálne shromaždenie vyberie 2 až 3 závažné články (nie dlhé) z katolíckych novín. Ich prečítaním a komentárom poverí novú skupinu pracovníkov ako celok. Vedúci skupiny rozdelí úlohy medzi jednotlivých členov: jeden číta, druhý podáva komentár, výklad, tretí vyvodzuje dôsledky a nadhadzuje otázky pre debatu, na ktorej by sa mohli účastniť všetci.

Treba dôverovať shromaždeným členom, treba im ponechať voľnosť v posudku o časopisoch. Mnoho ráz prídu s takými námietkami, na ktoré nepríde ani správa sekcie, na ktoré sa doteraz nemyslelo.

K poznámkam treba hneď zaujať stanovisko a poukázať na to, či treba podľa predložených námetov konať alebo nie a zaujaté stanovisko hneď odôvodniť. Poukázať treba na to, čo Katolícka Akcia smie a čo nesmie, čo musí konať a čo za nijakých okolností nesmie. Týmto sa postaví do pravého svetla aj hnutie Katolíckej Akcie a získa sa mu dôvera a dodá sa odvaha členom pre vytrvalú prácu v tomto hnutí.[621]

7) Ústavný bod programu.

Vymenované veci, spojené vždy s úsudkom, boly určené najmä k tomu, aby vzbudily alebo získaly 100% dôveru prítomných.

Najdôležitejším bodom ostáva vždy ústredná téma. Téma musí sa voliť tak, aby sa dotýkala priamo života prítomných členov sekcie. Najvhodnejšie je voliť taký motív, ktorý je obsažený v ankete, ktorá je práve v obehu. — Ale pozor! Anketa nesmie byť pripravená len v študijných krúžkoch, ale musia ju pripravovať kultúrne krúžky spolu s pracujúcimi skupinami. To preto, aby otázky ankety boly položené jednoducho, prístupne pre všetkých a pri tom obsažné a výstižne. Len takto možno očakávať plnú a vecnú rozpravu.

8) Činnosť a služby.

Ani z jedného generálneho shromaždenia nesmú vypadnúť služby a činnosti, ktoré Katolícka Akcia vykonala, ktoré koná a ktoré chystá. V preukázaných službách a v činnosti, ktorú práve jednotliví členovia skupinovite prevádzajú, najjasnejšie sa odráža duch tohto pohybu, jeho opravdivosť, úprimnosť a v týchto jeho veľkosť.

Ak niekomu nestačily reči priateľské, ba možno povedať, úprimné chovanie sa členov už či individuálne alebo spoločensky, tak iste ho presvedčia a plne získajú skutky po spôsobu Krista Pána: „Keď mne nechcete veriť, verte aspoň skutkom".[622] Nikdy neškrbliť verejnou pochvalou tým, ktorí doteraz tak oduševnene pracovali. Vyzdvihnúť treba nie natoľko obsiahnuté výsledky, ale ochotu a vytrvalosť v prácach, aby odpadla možnosť upodozrievania z hocijakého nadržovania jedným pred druhými.

9) Prijímanie nových členov.

Prijímanie nových členov na generálnom shromaždení má svoj hlboký dôvod. — Ak niekde, tak tu predovšetkým pocíti nový príslušník ozajstné bratstvo celej rodiny Katolíckej Akcie.

Na vyvolanie mena nový príslušník pristúpi k stolu pred-sedovmu. Predseda vítajúci ho odovzdá mu blanketu provizórnej prihlášky,[623] ktorú on na mieste podpíše. Na to všetci prítomní členovia zaspievajú niektorú z piesní Katolíckej Akcie. Potom pripne predseda novému členovi odznak Katolíckej Akcie, odznak to jeho sekcie, na znamenie, že od teraz sa stáva nositeľom ducha Katolíckej Akcie všade a vždy a že preukázanou mu dôverou sa zaraďuje rovnako medzi ostatných pracovníkov.

Tento malý obrad zanechá v novom členovi hlboký dojem. Stáva sa mu takrečeno druhým krstom a birmovaním.

10) Časť zábavno-poučná.

Katolícka Akcia nie je nijakou ztrnulou, tým menej mŕtvou alebo životom pohŕdajúcou organizáciou. Naopak. To je sám život. Tento život, ale plný a čistý musí sa javiť aj na generálnych shromaždeniach. Preto druhú časť programu vyplnia veci viac zábavné. Predvedie sa krátke kino, krátke, ale pritom poučné. Kino vystriedajú slušné piesne, vopred pripravené a naučené.

U sekcií mládeže predstavia jednotlivé skupiny rozličné hry, preteky a pod. Medzi nimi alebo počas nich hrá vlastná hudba. Toto je príležitosť na získanie aj nových členov. — Je mnoho hudobníkov, ktorí nemajú síce záujmu na Katolíckej Akcii, ale sú náruživými hudobníkmi. Nevedia odoprieť pozvaniu. Takýchto hudobníkov správa pozve hrať na generálne shromaždenie. Je viac než isté, že sa na nich už na prvý ráz prilepí niečo z ducha Katolíckej Akcie a to je už prvý krok k tomu, aby sa taký hudobník stal aj členom Katolíckej Akcie.

Na zakľúčenie je dobre dať taký rekreatívny program, aby zanechal hlboký dojem a v hlavných rysoch naznačil aj program budúci ako aj jeho dátum.

Na to predseda zakončí shromaždenie krátkým, ale výstižným a povzbudzujúcim doslovom.

Shromaždenie skončí spevom.

Zakončením shromaždenia neskončila sa úloha členov ä sympatizujúcich.

Jednotliví vedúci skupín po zakončení shromaždenia shro-maždia okolo seba svojich skupinových pracovníkov a spoločne odchádzajúc objasňujú si vzájomne cestou nadhodené motívy, iniciatívy a bližšie si objasňujú spôsob ich prevedenia a načnú aj tému budúceho shromaždenia a rozdelia si úlohy pre podrobnejšie vypracovanie programu.

Nielen pracovné skupiny, ale najmä správa sekcie musí na svojom najbližšom zasadnutí podrobiť kritike minulé generálne shromaždenie. Musí zistiť nedostatky, ich príčiny, vyzdvihnúť dobré stránky, klady a ich dôvody, aby poslúžily jedny k vyvarovaniu chýb a druhé zas k nasledovaniu a vytrvalosti.

Vo vecnej kritike sa pokračuje v študijnom krúžku, kde sa odrazu pripravuje program budúceho shromaždenia. Najmä treba jasne vidieť, čo bolo na generálnom shromaždení, čo o tom súdi výbor a čo študijný krúžok, ako pozerajú naň pracujúce skupiny a sympatizujúci a čo hovorí o ňom ostatná verejnosť. Treba zistiť, kto bol prítomný, ktorí z povolaných neboli prítomní a prečo sa nedostavili. Zistiť, či sú zdraví, či ich niekto navštívil a kto ich budúcne navštívi, kto ich oboznámi s obsahom minulého a pripravovaného generálneho shromaždenia. Čo treba podujať, aby sa vyhlo nedostatkom v príprave budúceho shromaždenia.

Do života musí sa uviesť zásada, vždy lepšie, vždy viac, vždy napred . . .[624]

Činnosť kňaza v sekcii Katolíckej Akcie.

1. Kňaz v správe (vo výbore) Katolíckej Akcie.

Pod pojmom správy Katolíckej Akcie sa rozumejú vedúci Katolíckej Akcie. — Uprostred nich má kňaz dôležité poslanie. Nevedie síce Katolícku Akciu, ale nemôže byť z nej vylúčený. Úloha viesť Katolícku Akciu patrí civilom.

Ale viesť Katolícku Akciu znamená usmerňovať činnosť katolíkov tak, aby bola bezprostredným prostriedkom k získaniu sociálneho prostredia Kristu, aby toto bolo pokresťančené. K tomuto je treba zdravého úsudku a ešte viac správneho svedomia, osvieteného nadprirodzeným zjavením a opory tohto zvlášť, keď ide o veci, ktoré sú spojené s nepredvídanými ťažkosťami a ktoré treba riešiť za mimoriadne ťažkých okolností.

Možno teda pomer medzi vedúcimi Katolíckej Akcie a jej duchovným vyjadriť takto: Civili vedú činnosť členov a ju u-smerňujú. Duchovní zas vedú a usmerňujú svedomia týchto, sú ich oporou a bezpečnou základňou.

Činnosť Katolíckej Akcie je činnosťou apoštolskou a organizovanou. Tu je poslaním kňaza vlievať do duší vedúcich ducha apoštolského a tohto v nich udržovať.

Po stránke organizačnej kňaz nenahradzuje civilných vedúcich; organizovanie samé ponechá vedúcim civilom, ale on im ukazuje spôsob organizovania a hlavne to, ako oná organizácia môže byť kresťanskou a ako k pokresťančeniu môže prispievať.

Pri vedení Katolíckej Akcie je veľmi dôležitá otázka taktiky. Kňaz má z vlastnej skúsenosti poukázať na chyby členov v práci a ukázať im iné spôsoby práce. Hlavne naučiť ich nevidieť u členov len dobré vlastnosti a tak na nich pozerať. Tomuto ich má učiť hlavne pri osobnom styku s každým členom vedúcich. Má sa pričiniť o rozvoj osobnosti každého z nich v duchu kresťanskom.

Toto všetko je len vplyv na vedúce osoby, ale nie je to zamenenie miest oboch. Kňaz nemá nikdy zastávať miesto vedúceho, tým menej predsedu alebo dokonca pokladníka. — Čo môže vykonať niektorý z vedúcich, nemá na seba brat duchovný.

Pri výchove vodcov sekcií Katolíckej Akcie, pri starosti o to, aby vodcovia získali kresťanskú osobnosť vo všetkým, čo táto predpokladá: so zodpovednosťou a patričným vplyvom; pri snahe o rozvoj týchto osobností, kňaz, ktorý má na starosti tieto úlohy, musí. ponechať budúcich vodcov viesť, konať úrad predsedu, tajomníka, pokladníka, nechať ich viesť s chybami. Potom si, pravda, nájde príhodnú chvíľu vo výbore alebo v študijnom krúžku, kedy taktne upozorní na chyby a hneď dá smernice pre správne vedenie.

Kňaz vždy ostane len formovateľom ducha, vychovávateľom, svedomím, ale nikdy nie vykonávateľom alebo vedúcim akcií. V dôsledku toho kňaz nemá nikdy sám určovať, čo treba podujať, aké stanovisko má zaujať Katolícka Akcia k nejakému dôležitému podujatiu politického, alebo vôbec verejného života, ktoré je priamo, alebo nepriamo zamierené proti kresťanskému duchu. V opačnom prípade by bol nie svedomím Katolíckej Akcie, ale jej vykonávateľom, čo je v protive s pojmom Katolíckej Akcie.

Dať príležitosť laikom zaujať vlastný kresťanský postoj k časovým veciam. Kňaz sa vysloví, ktorý postoj podľa jeho úsudku je najlepší a duchu vecí najprimeranejší. Ale svoj úsudok podriadi úsudku druhých. To nie je čírou formalitou. Je to požiadavkom záujmu vecí. Kňaz je práve tak omylný ako aj laik. Preto je treba, aby aj jeho názor bol predebatovaný, aby sa o ňom vyjadrili aj ostatní, aby boly uvážené všetky možné eventuality. Týmto sa vzbudí aj dôvera laikov, keď kňaz pripustí, že jeho názor je zmeniteľný a že slovo laikov plne si váži. Zároveň sa uvidia rôzne názory, ktoré budú iste dobrým poučením pre laikov v ich vedúcom úrade.

Vyjadriť pomer medzi kňazom a laikmi v Katolíckej Akcii stručne možno asi takto: Spolupráca oboch pre uplatnenie a zveľadenie kráľovstva Kristovho v celom súkromnom a spoločenskom živote. Úlohou kňaza nie je nahradzovať činnosť laikov. Ale ani činnosť laikov nespočíva podstatne a výlučne v tom, aby nahradzovali kňaza tam, kde tento nemôže prísť, už z akéhokoľvek dôvodu, ale spočíva podstatne v tom, aby vedeli byt vždy a všade apoštolmi, či je tam kňaz alebo nie, vo vedomí, že ten úsek apoštolátu nemôže byť vykonaný iba nimi.

Už z tohto dôvodu je treba, aby laici zaujali nielen v bežných otázkach, ale aj v sporných svoj postoj ako kresťanov a katolíkov, aby takto vlastnou prácou a úsudkom spoznali, v čom vlastne duch katolícky spočíva a ako sa stavia k rôznym možným veciam. Nebolo by na mieste, keby kňaz chcel presadiť jednorázove svoje stanovisko. Tým by si iste len odvrátil spolupracovníkov, a nie získal. Je preto nanajvýš žiaducné, aby kňaz sledoval shromaždenia v štud. krúžkoch aj v správe.

2. Činnosť kňaza v študijných krúžkoch.

Čo bolo povedané o postoji kňaza k vedeniu sekcie Katolíckej Akcie, platí v podstate aj o jeho činnosti v študijných krúžkoch. — Vedenie študijných krúžkov nekoná nikdy sám, ani vo výnimočných prípadoch, to nechá laikom. Zato však študijný krúžok pripravuje s predsedom, prípadne s ostatnými vedúcimi. Je ich spolupracovníkom.

V študijnom krúžku nie je tiež pasívny. Zasahuje, ale len príležitostne, keď ako vychovávateľ, považuje za potrebné mýlny úsudok uviesť na pravú mieru, prípadne ho doplniť a tak vysloviť stručné, ale správne stanovisko Cirkvi k nejakému činu. Týmto činom pôsobí, aby vedúci (laici) konali správne. On nekoná, ale pričiňuje sa, aby druhí konali v duchu Kristovom a v duchu Cirkvi. Zásah kňaza v študijných krúžkoch má byť vedený v tom duchu, aby vedúci získali ducha a potrebnú znalosť právd Božích, jasný a pohotový úsudok, aby záujmy Božie vedeli hájiť všade, kde je toho treba, či na ulici, či v továrni, v úrade alebo doma.

Náboženská časť študijných krúžkov je jednou z najdôležitejších častí programu. Ale aj tu kňaz musí nechať voľné slovo laikom. Spolu s vedúcimi pripravuje náboženskú časť, ale už pripravených členov nechá jednať samých v krúžku. Ide totiž o to, aby ako vedúci, tak aj mladí propagandisti, bojovníci poznali nielen zásady, ale ich vedeli aj v praktickom živote uplatniť, uviesť do života, prípadne ich v tomto hájiť. Pravda, aby sa vedúci naučili poznať a pochopiť pravý smysel večných právd v konkrétnom živote, je treba, aby im boly podávané a vykladané rečou im srozumiteľnou a im vlastnou, domácou. A toto kňaz nevie. On hovorí rečou jemu vlastnou, zvláštnymi výrazmi, ktorým laik buď nerozumie alebo aspoň nie dosť jasne. Ako potom bude môcť hovoriť propagandista o Kristu, keď by sa mu hovorilo o ňom síce mnoho, ale dobre by tomu nerozumel alebo o ňom dosial nemohol sám hovoriť?

Z tohto je dvojaký úžitok: laici majú možnosť vlastným slovom, vlastnou rečou hovoriť o Kristu a jeho evanjeliu; majú tiež možnosť spoznať prostriedky, ktorými sa získávajú duše Kristu, ako aj spôsoby, ktorými sa hovorí ku kamarátom o Kristu.

Kňaz zas má zisk, lebo pozná, akou rečou hovoria laici a ako k nim treba hovoriť. — Pri návštevách laikov v ich prácach spozná bližšie ich potreby a naučí sa lepšie voliť prostriedky pri označení chýb a nedostatkov a ich napravovaní.

Po časti náboženskej nie je ešte ukončená práca kňaza v študijnom krúžku. V časti, ktorá sa týka vlastného života robotníkov, sociálnych, hospodárskych aj politických pomerov, týchto prostredí, pri revízii vplyvu práce bojovníkov, pri anké-tach o živote spolupracovníkov a ich sympatizujúcich má kňaz najlepšiu príležitosť osvetliť jednotlivé činy svetlom zjaveného náboženstva a tak naučiť laikov zaujímať kresťanský postoj k nim. Týmto sa stane formovanie vecné, zamierené ku konkrétnym veciam, k skutočnému životu, nie mimo neho.

Pri príprave štúdijného krúžku kňaz má možnosť vidieť u seba vedúcich a propagandistov, ktorí majú študijný krúžok pripravovať a viesť, predebatovať s nimi detailne jednotlivé činy s hľadiska kresťanského. Takto budú vidieť laici v kňazovi nielen učiteľa, ale skôr svojho vychovávateľa, ba najlepšieho priateľa, ktorý sa stará nielen o ich záležitosti telesné, ale aj duševné.

3) Kňaz a všeobecné shromaždenie.

Všeobecné shromaždenie Katolíckej Akcie je sdruženie všetkých vedúcich, bojovníkov, obyčajných členov a sympatizujúcich s Katolíckou Akciou.

Ako výbor, tak aj toto je vedené vedúcimi a bojovníkmi laikmi. Kňaz neberie na ňom priamu účasť, ale, podobne ako študijný krúžok alebo anketu, aj toto detailne pripravuje s vedúcimi partikulárne na výborových schôdzkach a v študijných krúžkoch. Zvlášť vo výbore musí byť detailne prejednané celé všeobecné shromaždenie.

Úlohou bojovníkov je vychovávať, získavať ku Kristu svojich spolubratov. Na všeobecnom shromaždení je celkom splnená podmienka pre výchovu, lebo tu je organizovaný kontakt bojovníkov s riadnymi členmi a s členmi sympatizujúcimi. Týmto je im uľahčená práca, ktorú majú bojovníci konať medzi spolupracovníkmi v každodennom živote. Podklad pre nadviazanie stykov je tu položený a tak je splnený predpoklad pre pokračovanie vo výchovnej a apoštolskej práci v živote.

Účasť kňaza na všeobecnom shromaždení nie je nevyhnutná, ale žiaducná. Jeho účasť na ňom vždy vzbudzuje u členov a u sympatizujúcich pocit dôvery a účinnosť správneho svedomia. No nie je vždy dobré, aby bojovníci mali pred zrakom kohosi, na ktorého by sa mali oprieť, lebo to býva príčinou, že tí, ktorí boli poverení pripraviť a viest všeobec. shromaždenie, kus svojej zodpovednosti za sverenú prácu svaľujú na prítomného duchovného, od ktorého dôverne čakajú, že keby pomýlili, že ich napraví na pravú mieru. V dôsledku tejto dôvery sa umenšuje intenzita prípravných prác pre shromaždenie. Keď ale tam nie je kňaz alebo aspoň vedúci a bojovníci sú presvedčení, že ta nedôjde, celá váha zodpovednosti za prípravu a vedenie shromaždenia padá na vedúcich a bojovníkov. Vedomie plnej zodpovednosti nabáda vedúcich a bojovníkov k dôslednému štúdiu vecí a k svedomitému pripraveniu programu a k jeho debate. Takto vlastnou prácou, plne zodpovednou, vychovávajú sa vedúci sami, aby mohli vychovávať a viesť druhých.

Aj psychologický dôvod padá na váhu. Je mnoho sympatizujúcich laikov, ktorí sa ešte nevedeli pozbaviť zlej predstavy o kňazovi a nechcejú vidieť, aby kňaz viedol alebo bral aktívnu účasť na shromaždení. V tom prípade je lepšie, keď sa kňaz všeobecného shromaždenia nezúčastní.

Keď však tam dôjde, musí to vedieť využiť; musí vedieť byť dosť mierny, ale aj dosť silný, aby nezasahoval do vecí, keď ony môžu byť rozriešené laikmi samými, k spokojnosti veci a členov, lebo vôbec prítomných. Ale zas nemôže nevyužiť tohto organizovaného aktu k tomu, aby neupozornil a nevyslovil svoje uspokojenie a svoju pochvalu za vykonanú prácu, aby nepozdravil a priateľsky neprivítal nových členov, nestis-kol im ruky, aby nenadviazal s nimi styky a neukázal sa byt priateľom aj pre nich.

Tu zároveň má kňaz jedinečnú možnosť sledovať vývoj a pokrok práce, silu a rýdzosť ducha bojovníkov a členov, ako aj nedostatky organizačné, intelektuálne a svedomia. Týchto poznatkov použije buď hneď na mieste ku koncu shromaždenia, lebo vo výbore, alebo v študijnom krúžku, aby pre dobré veci a apoštolskosť povzbudil, nalial novej sily ducha a oduševnenia a — zas nedostatky a chyby, aby odstránil a uviedol na pravú mieru, okrial svedomia slabé, kolísajúce a ospalé a posilnil svedomia správne a stále. Takto navždy ostáva kňaz svedomím Katolíckej Akcie. Aj keď nie je prítomný osobne, je prítomný vo vedúcich, ktorí sú nositeľmi Kristovho ducha prostredníctvom duchovného.

Dôsledok povedaného je, že k poriadaniu všeobecného shromaždenia je treba predovšetkým formovania vedúcich a bojovníkov, aby boli schopní shromaždenie sorganizovať, dať mu náplň a presne a zodpovedne ho viesť. Bez tohto predpokladu nemožno začínať so všeobecným shromaždením, lebo ak ono má byť korunované zdarným výsledkom, musí byť detailne pripravené a k tomu treba kvalitných ľudí.

Čo bolo povedané dosiaľ, platilo o miestnych sekciách Katolíckej Akcie. No miestne sekcie Katolíckej Akcie nie sú samostatnými, plne izolovanými celkami, ktoré žijú len zo seba a len pre seba. Ony sú skôr časťou celku, orgánmi celkového organizmu Katolíckej Akcie. Teda nemôžu byť oddeľo-vané od celostnej organizácie Katolíckej Akcie, ktorá je svojou podstatou postavená na základni diecezálnej. Už vlastnou povahou je viazaná na federáciu. Do tohto federatívneho celku musí zapadať miestna sekcia nielen svojou povahou, ale aj činnosťou a celým svojím životom, lebo celku patrí právo, aj povinnosť udávať tón vlastnej práci, ktorá má len jediný cieľ.

Z tejto príčiny kňaz si nemôže nevšímať smerníc a nariadení federácie, ktorými táto dáva celkový tón práce v Katolíckej Akcii. Nevšímať si ich, kritizovať ich, prípadne odsudzovať znamenalo by budiť nedôveru ku kompetentnej autorite a tak aj k samej veci. A to by nieslo nepredvídané dôsledky.

V pomere miestnej sekcie Katolíckej Akcie k federácii práca kňaza je určená celkom k inému cieľu; má celkom iné poslanie. Je kladná, nie záporná. Federácii, jej úpravám, adresovaným sekciám má prikladať veľkú váhu, vyhľadať v nich dôvody, z ktorých vyšly, odkryť cieľ ku ktorému smerujú a podľa týchto ich zhodnotiť; konkrétnou aplikáciou zvýšiť ich hodnotu, získať pre ne duše členov a nadchnúť ich k ich dôslednému uskutočneniu. Slovom, zhodnotiť úpravy a nariadenia federácie a skonkretizovať ich smysel, to je jedine rozumný postoj kňaza k federácii.

Ďalšia činnosť jeho je kontrolná.

Je síce pravda, že nariadenia federácie vykonávajú vedúci a bojovníci, aby tak čelili potrebám členov sekcie, ale je treba, aby aj týchto činnosť bola kontrolovaná, aj keď nepriamo, či prevádzanie nariadení je správne. Kňaz im má vlievať ustavične ducha, v ktorom majú uskutočňovať oné úpravy. Preto občas overí zprávu o ich činnosti vlastnou pečiatkou, ktorá by bola akýmsi apelom na ich vlastné svedomie. Je to zas činnosť eminentne výchovná. Kňaz sa stále javí ako svedomie činnosti laikov.

4) Federatívne služby a kňaz.

Pomer federácií k sekciám nie je vyjadrený autoritatívne, tým menej imperatívne. Federácia je skôr služobníčkou sekcie ako jej bezohľadným poručníkom. — Federácia vysiela občas svojich propagandistov k miestnym sekciám, jednak, aby videli činnosť sekcií a jednak, aby týmto dali potrebné bližšie smernice pre prácu, aby informovali o podniknutých veciach federáciou alebo o veciach, ňou zamýšľaných.

Aj v tomto prípade by bolo nemiestne, keby kňaz zaujal k týmto propagandistom záporné stanovisko a ich len kritizoval. Naopak. Prijme ich vľúdne, priateľsky, pripomenie ich činnosť a význam pri sekciách, opýta sa ich na zamýšľané veci a podujatia federácie, na prípadné reformy. Takto ich význam vzrastie v očiach členov sekcií a bude obohatená novými poznatkami aj sekcia sama a tak aj posilnená.

No miestny duchovný sekcie nielen prijíma, ale aj dáva federatívnym propagandistom. Aj pre týchto sa stane príležitostným vychovávateľom. Dá im rady, a — čo je hlavné — naleje do nich nových síl pre apoštolskú prácu, aby sa stali celými apoštolmi, podriaďovali sa ochotne autorite.

Chyby propagandistov hneď neodsudzuje ani sám, ani nenechá odsudzovať vo výbore alebo v štúdijnom krúžku. Je v záujme veci samej, aby aj po urobených chybách neskúsených ešte propagandistov, si títo podržali potrebnú autoritu a dôveru. Stáva sa ich vecným obhájcom a pri tom aj vychovávateľom.

Kňaz si musí byť vedomý, že Katolícka Akcia nie je jeho dielom, ani nie dielom farským, kde by on bol vrchným vedúcim a učil by poslúchať seba a členov sekcie. Katolícka Akcia je organizovaný pohyb diecezálny, alebo celonárodný katolíckych laikov pre ich spásu. Tomuto pohybu musia byť laici podriadení. Je preto povinnosťou kňaza, aby učil členov sekcie dôsledne plniť direktívy federatívnej alebo celonárodnej správy. Len dôsledným plnením týchto smerníc môže byť dosiahnutý pohyb celonárodný a len takto môže splniť svoje poslanie. Zameranie celej Katolíckej Akcie v tom spočíva, aby sa každý člen Katolíckej Akcie stal schopným žiť ctnostne, byť v čo najužšom spojení s Bohom aj vtedy, keď nestojí u neho kňaz, ktorý by ho posilňoval. Dať laikom túto ambíciu a túto silu, to je úlohou kňaza. Takto kňaz vzdáva prostredníctvom života každého člena Katolíckej Akcie najväčšiu chválu Bohu. A zisk kňaza je v tom, že vo svojom ponížení seba vyvýšil, lebo miesto toho, aby seba kládol na prvé miesto, hľadel povýšiť život laikov a priblížiť ho k Bohu. Takto je kňaz vedúcim v najvlastnejšom slova smysle, lebo riadi skutočne a všade prostredníctvom laikov, ktorých si vychoval.

Úlohu kňaza v Katolíckej Akcii možno stručne vyjadriť týmito slovami: „Katolícka Akcia bude tým, čím ju urobia kňazi". Budúcnosť Katolíckej Akcie je v rukách kňazov.

Shrňujúc teraz trochu rozvedene o Katolíckej Akcii a o úlohe kňaza v nej, treba povedať:

1) V Katolíckej Akcii nič bez kňaza, mimo neho, lebo proti nemu. Všetko s jeho vedomím, s jeho súhlasom, s jeho podporou.

Dôvod je jasný. Kňaz je v Katolíckej Akcii reprezentantom hierarchie. Prostredníctvom neho Cirkev činí z Katolíckej Akcie inštitúciu oficiálne cirkevnú, dáva jej istotu, trvácnosť a zábezpeku jej posvätného charakteru. On svoláva a udeľuje milosť jej členom, dáva jej nefalšovanú Kristovu náuku, on oduševňuje, posilňuje vždy, keď druhí klesajú, on neustále vlieva apoštolského ducha do sŕdc všetkých.

2) Ale prvý nesporný vývod musí byť doplnený druhým: všetko pomocou laikov, pomocou ich organizovanej činnosti, v jej rámci, pre ňu, pre získanie Kristu jednotlivcov, spoločností, sociálnych prostredí, inštitúcií. Ináč to ani nemôže byť. Akokoľvek je potrebná a nevyhnutná prítomnosť kňaza v Katolíckej Akcii, predsa ostáva a ostane len akciou laikov a pre nich.

Nemožno teda oddeľovať jedno od druhého. Oboje tvorí celok, ktorý nemôže vykonať vlastné poslanie pri jeho rozdelení, lebo by bol pozbavený vlastnej prírody. Kňaz, ktorý by chcel konať izolovane, oddelene od telesa Katolíckej Akcie, bez ohľadu na úpravy celej organizácie, bol by na škodu Katolíckej Akcii, lebo by prestal byť dušou tela a tak nemohol by telo udržovať pri živote. Keď mu prináleží úloha duše, musí byť s telom, s organizáciou Katolíckej Akcie úzko spojený. Musí ju poznať, snažiť sa ju udržať a zveľadiť miestne, diece-zálne a celonárodne, udržovať disciplínu a v tejto jednotu, program, prostriedky, metódy, diela, činy a služby.

Predseda.

Každá ľudská činnosť, či je činnosťou jednotlivca alebo určitej spoločnosti, má byt zameraná k pravému cieľu. V tomto správnom zameraní je jej pravá hodnota, lebo ide o činnosť rozumových bytostí, ktorá má dosiahnuť svojho vlastného osobného cieľa.

Zamerať činnosť k cieľu znamená túto činnosť usmerňovať, spravovať.

Usmerňovanie predpokladá usmerňovateľa: subjekt. U individuálnej činnosti týmto subjektom je indivíduum samo. U činnosti spoločenskej je ním osoba, spoločnosťou vyvolená.

Keď ide o sekciu Katolíckej Akcie, usmerňovačom tejto je jej predseda, vyvolený sekciou.

Z povedaného vidieť, že byť predsedom sekcie Katolíckej Akcie znamená viesť duše spolupracovníkov v sekcii k vyznačenému cieľu, znamená niesť zodpovednosť s duchovným za sekciu a jej činnosť.

Byť vedúcim, niesť zodpovednosť za sekciu predpokladá určité kvality u vedúceho.. Kto nevie seba posväcovať, nebude vedieť ani apoštolovať, kto sám nie je praktickým katolíkom, nemôže ani druhých pokatoličťovať, kto nevie bojovať, nenaučí ani iných stať sa ozajstnými bojovníkmi. Preto sa žiada, aby boly naznačené najprv osobné kvality predsedu a potom vyznačené povinnosti a činnosť.

Osobné kvality predsedu.

Duša.

Nikdy nebude možné zaprieť, že duša dáva človeku život a ho formuje. Duša dáva pravú hodnotu ľudskej bytosti. Duša ostáva silnou, posilňujúcou aj vtedy, keď telo nevládze. Duša sama sebou je trvácnosťou, je víťazstvom, nesmrteľnosťou. A. o čo ide v Katolíckej Akcii? Ide o duševný život celého ľudstva, ide o prinavrátenie pôvodnej hodnoty človeku, ide o posilu, ktorá sa má dať ustatému, zúfajúcemu človečenstvu; ide o víťazstvo ducha nad hmotou, neba nad peklom, ide o blaženú večnosť potomstva Adamovho. Ale aj duša vie podať taký výkon len vtedy, keď sama je živá, vznešená, obdarená milosťou. Také duše majú žiť vo všetkých členoch sekcie, ale predovšetkým v predsedovi. Len vznešené duše nachádzajú lásku a v láske oporu u Boha, ktorý je nevyhnutným úspechom predpokladu pri práci. On sám je aj odmenou za prácu.

Získať lásku Boha a v nej vznešenosť duši možno opätovnou láskou k Bohu, modlitbou, exercíciami. Výdatnou pomocou je aj častý styk s duchovným. Teda predseda musí byť dušou modlitby, dušou hlbokej lásky k Bohu, k blížnemu, dušou se-bazáporu a obety, dušou apoštolskou. Každý počin má predchádzať modlitba, sprevádzať láska a sebaobeta.

Charakter.

Práce v sekcii, ak sa vážne berú, sú vyčerpávajúce. Nie raz pri najväčšom vypätí síl nevidieť nijakého alebo len veľmi malého výsledku.

To je už tak na svete, že sa človek nechce podriadiť vôli Božej. Výsostným kráľovským právam Boha človek ťažko prepúšťa miesto. V tomto je vlastne príčina celého zmätku sveta, že nevie, až kam siahajú práva ľudské a kde začínajú práva Božie.

Keď sa v duchu prenesieme do dôb Kristovho účinkovania tu na zemi a sledujeme ho od začiatku až po kríž, vidíme, že každé víťazstvo pravdy nad bludom muselo byť ťažko vybojované. Kristus sám žiadal uľahčenie od svojho Otca.

Teraz vieme pochopiť aj uznať, že často sa zmocní malomyseľnosť aj laických apoštolov v práci za vec Božiu. Keď On žiadal uľahčenie, tým viac potrebuje uľahčenia jeho slabý tvor — človek. Ale kto to môže byť iný ako predseda sekcie a duchovný, ktorí majú posilňovať ducha, ktorí majú byť nevysychajúcim zdrojom optimizmu a radosti. Predseda musí vnášať do sekcie ducha nep