S povolením cirkevnej "vrchností vydal SPOLOK sv. ADALBERTA (Vojtecha v Trnave (Nagyszombat. Číslo podielových kníh 99.
Napísal P. Beat Rohner O. S. B farár v Einsiedelne. S 43 vyobrazeniami.
Poslovenčil. Stanislav Kianička farár v Necpaloch.
Pôvodina odobrená od tridsiatich biskupov.
Slovenské vydanie s povolením najdost Ordinariátu Ostrihomského pod č. 5616/907.
S.43.
V.Trnave 1908 Vydal Spolok Adalberta(Vojtecha) v Trnave.
Pravá veľkosť Márie, jej cele vlastná a žiadnemu inému tvoru nesdelená veľkosť a postavenie záleží v tom, že je ona matkou božou. Táto jediná prednosť pošinuje ju do radu, ktorý je o mnoho vyšší než všetky iné stvorené bytnosti, povyšuje ju po hranice božstva, a činí ju stredišťom všetkého požehnania vo Starom i Novom Zákone, ovšem že nie z ohľadu na jej osobu, ale vzhľadom na jej Syna. Maria je zázrakom zázrakov, novým stvorením, vlastným duchovným svetom. Čo je človek v rade prírody, čo Ježiš Kristus v rade slávy, to je Maria v rade milosti: ona je korunou, vrcholcom a stredišťom v rade spasenia.
Matka božia! Keď svätý Peter Damianský nad vznešenosťou slova tohto rozjímal, zvolal: „Ako by mohlo chváliť slovo smrteľného človeka tú, čo vydala zo seba Slovo, ktoré na veky zostáva. Ktorýže jazyk mohol by vynájsť sa súci chváliť Pannu, porodivšiu Toho, ktorého všetky živly oslavujú a ktorého, trasúc sa, poslúchajú. Keď hrdinské skutky niektorého mučeníka vyzdvihnúť chceme, keď jeho cnosť ku chvále nášho Spasiteľa oslavujeme; tu podávajú nám k tomu predmet i slová skutky; ktoré patria do oboru ľudskej zkúsenosti a ľudského pochopu. Keď však chválu naj blahoslavenejšej rodičky božej opísať chceme, tu skýta sa nám len všetko nové, neslýchané, nad poňatie ľudské vyvýšené, i nenachádzame slov čo len čiastočne vyjadriť vysoké tieto tajomstvá. Alebo ktorého i človeka rozum vie vysvetliť tú skutočnosť, že Stvoriteľ pochádza od stvorenia? V panenskom živote čistej devy počne sa Nekonečný, ktorého celý šíry svet nemôže občiahnuť. V náručí matky leží ako nevládné dieťa Nesmierny, ktorý so spoluvečným Otcom podstatu všetkých vecí spravuje, ktorý panovaním svojej všemohúcnosti tíši búry mora, ktorý žriedlam nevyčerpateľnú hojnosť vôd poskytuje, ten živí sa skrovným pokrmom, ktorý mu jeho panenská matka podáva. Žiadna ľudská reč nenájde sa teda za súcu chváliť tú, z ktorej Prostredník medzi Bohom a človekom telo svoje prijal." (Serm. 45. in Nativ. M.)
Všetko, čo ostatní ľudia veľkého za Boha a spásu človečenstva vykonali, nedá sa porovnať s tým, čo Maria vykonala. Proroci Vykupiteľa predzvestovali, anjeli oslavovali jeho narodenie, svätý Ján Krstiteľ čo jeho predchodca ukázal ho svetu a pripravoval mu cestu, apoštolovia obznámili s ním národy. Sluhovia cirkve ohlasujú po všetky storočia slovo jeho, vysluhujú jeho sviatosti a tajomstvá. Maria nám však Vykupiteľa samého, z jej vlastného tela a krve utvoreného, darovala s nekonečnou láskou, s nesmiernymi starosťami a nevýslovnými žalosťami živila a vychovala, aby sa stal obetou za nás. Osvojila si rozhodnutie spravodlivého, urazeného Boha, a nešetrila jednorodeného Syna svojho; privolila k jeho pohaneniu a k boľastiplnej smrti, a nemo stojac u päty kríža, srdcom boľasťou prerazeným priniesla ho i seba za obetu!
S týmto božím materinstvom spojené sú i všetky výsady, ktoré taká vznešená hodnosť predpokladá a v sebe uzaviera. Základnou požiadavkou a nezbytnou okrasou matky božej je svätosť Bohu čo najpodobnejšou ju činiaca. Ked bol svätý Ján Krstiteľ toľkými milosťami obohatený a posvätený už pred narodením, len aby sa stal hodným predchodcom Ježiša Krista; a keď bol svätý Pavel vyvolenou nádobou, len aby sa stal z neho veľký apoštol národov: aké to všetko milosti mal dať Boh tej Panne, ktorá mala byť jeho matkou ?! Ona bola, ba i musela byť milosti plnou čo majstrovské dielo božskej všemohúcnosti a dobroty. Utešene vyslovil sa svätý Anzelm vo svojom spise O počatí Márie (hl. 28.): „Patrilo sa, aby takou čistotou, nad akú väčšej po Bohu sa mysleť nedá, leskla sa tá Panna, ktorej ustanovil Boh odovzdať svojho jednorodeného Syna, ktorého tak miloval ako seba, a to tak odovzdať, aby jeden a ten istý Syn boží bol spoločným Synom Boha Otca a Panny, ktorú sám Syn vyvolil, aby ju podstatne za svoju matku učinil, a z ktorej Duch svätý chcel a pôsobiť mal, že by počatý a porodený bol ten, od ktorého on sám pochádza.
Keď Šalamún tak mnoho umenia upotrebil, toľko pokladov a času vynaložil, len aby arche úmluvy, čo len tabule božích zákonov, a žiadny iný poklad neobsahovala, hodný príbytok prichystal; čo všetko mal učiniť Boh, aby svojmu jednorodenému Synovi nie príbytok, ale matku prichystal, ktorá samojediná mala dať prvú látku tomu telu, čo on pre nás na seba vziať chcel, taktiež i prvý pokrm, ktorý vo svoju krv obrátil, aby ju za spásu sveta vycedil."
Medzi Synom a matkou božou je najužšie spojenie. Nenie väčšej, prirodenejšej podlžnosti nad tú, ktorú majú dietky ku svojim rodičom preto, že im oni život dali. Táto všeobecná páska, čo každé dieťa ku dárcom pozemského života tak nežne a mocne viaže, bola u Ježiša Krista, j ako pravého človeka, tým silnejšia, že táto jeho podlžnosť nedelila sa medzi otcom a matkou, ale smerovala len k tej panenskej matke, z ktorej on tu dolu splodený bol a sa narodil. Ten istý tedy, ktorý rozkázal: „Cti otca svojho i matku svoju", ked časom k ľudom pripočítaný byť chcel, vyplnil svoj príkaz a dokázal vďaku v omnoho väčšej miere k tej, ktorú si za matku vyvolil, ctil a miloval. Márii dané milosti musíme tedy merať dľa vďačnosti nekonečne slávneho a štedrého Boha, ktorý tak významnú podlžnosť chcel zaplatiť tej, čo mu z najvyššej lásky pozemský život darovala. Keď už za pohár čerstvej vody, ktorú kto v jeho mene tu dolu chudobnému podá (Matúš 10, 42.), prúd večnej slávy v nebesiách sľubuje, koľké more milostí mal už potom vyliať na tú, čo mu krv zo svojich žíl dala!
Keď rozjímam, ó Pane, nad týmto najväčším divom moci tvojej, vďaky moje zasielam ku trónu tvojmu za veľkú hodnosť a milostiplné vyzdobenie rodičky božej, ktorú si na nebi i na zemi za takú ustanovil. Seba samého si spojil s preblahoslavenou pannou, a vyvýšil si ju, aby spolu s tebou pracovala na tvojom najväčšom diele: na vykúpení a posvätení človečenstva. Do povahy berúc tedy dielo toto, ó najsvätejšia Trojico, a vidiac tú pannu s tebou v spojení, ctím ju hneď po tebe čo najväčšiu a najsvätejšiu osobu, ktorá bola tvojej veľkosti a lásky najhodnejšia, a taká i zostane; ctím ju čo takú, ktorá v hodnosti a svätosti všetkých ľudí a anjelov prevyšuje. Radujem sa z celého srdca tomuto tak podivnému vyznačeniu, ktoré si jej, ó trojjediný Bože, udelil.
Viera v božie materstvo Márie je však i pre nás ľudí základom a podporou všetkých ostatných tajomství kresťanstva; viera táto je cestou ku Kristovi. Odnímte toto božie materstvo, kdeže vám potom zostane vtelenie Ježiša Krista, i celé dielo vykúpenia, i ospravedlnenie človeka? Toto všetko je podmienené narodením sa Syrta božieho z panny. A tak môžme riecť: Lono Márie je prameňom kresťanstva práve tak, alebo preto, že je ono prameňom vtelenia sa Syna božieho. Z tejto príčiny bránila svätá cirkev katolícka od prvopočiatku s veľkou odhodlanosťou a horlivosťou čestný název blahoslavenej panny: Matka božia.
Že by chudobná panna, nevesta tesárova, mala byť vznešenou matkou božou, i len pomyslenie na to bolo kameňom urážky nepravého, nadutého pobožnostkárstva, ale i skusebným kameňom pravej viery. Nielen dľa predpovedania prorokov, ale i dľa skutočnosti po všetky kresťanské storočia platí znak pravdy a vyvolenia, ktorý Boh sám ustanovil: je to panna, čo počala a porodila Syna, ktorého meno je Emanuel, inak Boh s nami. (Isaiáš 7, 14.) Už v prvých storočiach kresťanstva činil odpadlík cisár Julian kresťanom takúto významnú výčitku: „Vy kresťania neustávate menovať Máriu matkou božou." (Cyrill. lib. VIII. adv. Julian.)
Kresťanská dušo, vyznávaj i ty vrúcne a zo srdca tú svätú pravdu, že je Maria matkou božou. Veď na tejto pravde spočíva naša viera v Krista, v jeho vtelenie a naše vykúpenie; na ňu opiera sa naša dôvera a naša úcta k našej najdrahšej kráľovnej. Táto viera v božské materstvo Márie nech ma vedie čo jasná hviezda pri písaní a teba pri čítaní tohto diela k úcte Panny Márie. V tejto viere plní obdivu a detinskej vďačnosti uctievame najsvätejšiu Matku božiu, vysielajúc k nej krásny a zbožný povzdych svätého Epifána, ako výron vlastných našich sŕdc (In Orat. de B. V.): „Biedny som ja, ktorý na to som sa podobral, uvažovať o strašných lúčoch tvojho svetlého lesku, ó Rodičko božia, o tvojich nepochopiteľných vlastnosťach, tajomstva neba a zeme, o podivnom mieste spojenia a smierenia medzi Bohom a človekom. I sily nebies žasnú nad tebou; úžasom nemejú všetci anjeli, Cherubovia i Serofovia. Celý sbor nebeských duchov zaujala ťažká bázeň, chvenie a posvätná hrúza, keď videli, že Ten, čo v nebi prebýva, skrze teba na zemi mešká. Videli, že ty, ó Panno, si nebom i trónom. Uzreli Toho, ktorý je bez počiatku, s trónu Cherubov sostúpiť, aby v tvojom panenskom lone spočíval."
„Ô blahoslavená Panno, čistá holubico, nebeská nevesto, Maria! Nebe, chrám a trón božstva, ktorá máš Krista za ochranné slnko na nebi i na zemi; jasný oblak, čo vyslala si Krista, podobného naj svetlejšiemu blesku svetu k osvieteniu; nebeský oblak, čo v ňom skrytý blesk Ducha svätého na svet si vypustila a silný dážď Ducha svätého na celú zem si vyliala, aby priniesol ovocie viery. Svätá Panno a Rodičko božia, ktorás' porodila Toho, čo niekdy v raji Adama zo zeme utvoril, tys' vskutku rodičkou božou, lebo si porodila Slovo z teba telom sa stavšie; rodičkou božou si, lebo si Slovo, Boha v podobe služobníka počala; rodičkou božou si, lebo si Slovo Boha prijala, a telom sa stavšie porodila; rodičkou božou si, lebo ty jediná si porodila jednorodeného Syna vše jediného Boha; neporodila si časného, z teba telom stavšieho sa Boha, ale večného, ktorý bol pred tebou i pred všetkým, ó Panno, obdivuhodný poklade cirkve! Kto to veliké tajomstvo pochopil, nazýva ťa, ó Panno, kňažkou a spolu i oltárom, lebo ty predstavuješ obetný stôl, a priniesla si nám i nebeský chlieb, Krista na odpustenie hriechov. Anjeli žalovali na Evu, teraz však oslavujú teba, ó Maria, ktorá si spadlú Evu pozdvihla, a z raja vypúdeného Adama do nebies si zaslala. Lebo skrze teba, ó svätá Panno, spadla prehrada, a odstránené je nepriateľstvo; skrze teba darovaný je svetu pokoj nebeský; skrze teba stali sa ľudia nebešťanmi; skrze teba zažiaril celému svetu kríž; skrze teba zničená je smrť a korisť vyrvaná peklu; skrze teba padlý modly a rozšírilo sa učenie nebeské; skrze teba poznali sme Syna božíeho, ktorého si ty, ó svätá Panno, porodila, Pána nášho Ježiša Krista, ktorému všetci anjeli i ľudia sa klaňajú."
Na počiatku bolo Slovo, a Slovo bolo u Boha, a Boh bol Slovo. Všetky veci skrze neho sú učinené, a bez neho nič nenie učinené, čo učinené je. V ňom bol život, a život bol svetlo ľudí . . . Na svete bol, a svet ho nepoznal... A Slovo telom sa stalo, a prebývalo medzi nami, a videli sme slávu jeho, slávu jakožto Jednorodeného od Otca, plného milosti a pravdy." ( Ján, 1.).
Od večnosti žila najsvätejšia, poklony najhodnejšia Trojica v nevýslovnej sláve a blaženosti. Ale sdeliť sa chcejúc aj iným bytnosťam a oblažiť ich v poznaní a milovaní Najvyššieho, uzavrel večný Boh vyviesť stvorenie z ničoho do života. Korunou toho stvorenia zemského bol človek, stvorený na obraz a podobenstvo nekonečne dokonalého Boha. Od večnosti jestvovalo toto stvorenie v rade božej; ale taktiež od večnosti bolo známé Vševedomému smutné rozhodnutie a odvrátenie sa od neho prvého páru ľudí; od večnosti bol Boh Syn náklonný prijať ľudskú prirodenosť, dať sa zo samovoľnej lásky za obeť za hriechy sveta; ale i od večnosti tak veľmi miloval Boh Otec svet, že jednorodeného Syna svojho dal, že by všetci, ktorí v neho veria, spasení boli. (Ján 3, 16.) Keď tedy vtelenie Boha Syna bolo od večnosti ustanovené, musel už od večnosti ustanovený byť spôsob tohto vtelenia, ba i tá ľudská osoba, z ktorej druhá osoba najsvätejšej Trojice ľudskú priradenosť prijať mala.
Ó kresťanská dušo, pozdvihni oči ducha svojho nado všetky časy a priestory; napni sily svoje, aby si dobre uvážila velebné tajomstvo večného vyvolenia, neoddeliteľného účastenstva na vtelení, a z toho pochádzajúcu hodnosť blahoslavenej Panny. Svätá cirkev katolícka hľadí ti túto pravdu pochopiteľnou učiniť, keď na ňu vzťahuje slová večnej múdrosti, a Tej ich do úst dáva, ktorú detinský ako stolicu múdrosti ctíme: „Pán vládnul mnou na počiatku ciest svojich, prv než bol čo učinil od počiatku. Od večnosti ustanovená som, a od starodávna, prv než zem učinená bola. Ešte nebolo priepastí, a ja som už bola počatá; ani studnice vôd neboly sa ešte vyprýštily; ešte sa hory neusaclly, pred pahorkami ja som sa zrodila. Keď pripravoval nebesia, bola som tu; keď istým právom a okolkom ohradzoval priepasti; keď povetrie upevňoval svrchu, a odvažoval studnice vôd, s ním som bola všetko sporadujúc, a tešila som sa na každý deň, hrajúc sa pred ním každého času." (Prísl. 8, 22—31.) Jak hodne predstavuje nám, ó kresťanská dušo, takáto reč svätej cirkve našu najdrahšiu matku božiu! Teš sa úprimne, a vrúcne ďakuj milému Bohu za milostiplné vyvolenie našej slávnej Panovnice.
Pováž však, dušo kresťanská, ďalej, že si Boh Syn za úlohu vytýčil ľudí vykúpiť, a že toto vykúpenie dľa uzavretia večnej múdrosti, milosrdenstva a spravodlivosti najlepšie, k úcte Boha a spaseniu človeka naj úplnej šie mohlo byť docielené vtelením Boha Syna z dcéry ľudskej. — Maria bola tedy od večnosti vyvolená nielen jedine pre materstvo božie, ale i pre zvláštne postavenie, pre zvláštnu službu v diele vykúpenia. Nech sa ti, nábožný čitateľu, neťaží uvážiť túto hlbokú pravdu, lebo inak nikdy dobre nepochopíš, čo to za význam má tvoja silná Ochraniteľka v rade spásy.
Dobrotivý Boh mal spôsobov na tisíce ku vykúpeniu padlého človečenstva, ale chcel ho jedine vtelením docieliť. Nakoľko je ľudskému rozumu dovolené a možné vysvetliť nevýskumné tajomstvá božie, môžme povedať, že Boh zo štyroch príčin uzavrel a previedol toto viditeľné a osobné vykúpenie vtelením, pričom spolu i účasť Márie na tom zrejme sa ukáže.
a) Boh chcel týmto viditeľným skutkom človeka nazpät viesť k sebe neviditeľnému.
Hriech a blud zaviedly ľudí tak ďaleko, že viditeľné veci tohto sveta, pomocou ktorých boli by mohli poznať Stvoriteľa, za bohov vyhlásili, ako to vyslovuje svätý Pavel, apoštol národov: „Zmenili slávu neporušiteľného Boha v podobenstvo obrazu porušiteľného človeka, i vtáctva, i štvornohých zvierat, i zemeplazov. Zmenili pravdu božiu v lož, a klaňali sa i slúžili stvoreniu radšej, než Stvoriteľovi." (Rim. 1, 23 a 25.) Priveľmi upútaní na veci viditeľné, neboli by ľudia umom pojali cele duchovného, neviditeľného Boha, ani jeho účinkovanie a obetu. Ó jak nekonečné je sníženie sa a milo ta Boha k ľuďom, ktorý sám prijal na seba viditeľnú podobu, a tak v ústrety prišiel slabosti ľudskej, stvoreniu podobným sa stal, vyjmúc hriechu. Jako by ľudstvo nebolo malo prijať takého Boha? A aby toto viditeľné pokračovanie a sníženie sa bolo cele do očí bijúce, a vykupujúca božská osoba celkom taká, jako bárskto z nás, mala sa táto zúplna dľa spôsobu ľudského zo ženy narodiť. Táto žena, Maria, naša naj dobrotivej šia matka, bola tedy už od večnosti v tom najvýš múdrom božskom pláne vykúpenia obsažená; ona bola podstatnou podmienkou, pod ktorou sa plán ten uskutočniť mohol.
b) Boh chcel milostivým a snižujúcim sa pokračovaním ľudí zase ku dôvere v seba priviesť.
Sotva že jedli Adam a Eva zo zapovedaného ovocia rajského, napadla ich nevýslovná bázeň pred Najsvätejším, a skryli sa pred tvárou božou. Táto bázeň prešla na celé ľudské pokolenie. Celý dejepis predkresťanského staroveku nenie inšie, než stále trvajúci útek pred Bohom, a otrocké vyhýbanie sa jemu. Teraz chcel dobrotivý Boh poľakané človečenstvo zpät viesť, až by prišlo ku láske a dôvere svätého Jána, milovaného učeníka, ktorý na prsiach Boha Syna spočíval; zpät viesť až ku dôvere dietok, ktoré sa na lone Syna božieho hraly; až ku dôvere hriešnice, ktorá jeho nohy bozkávala, — ku dôvere, ktorú muselo vnuknúť to božské zasľúbenie: ,,Podte ku mne všetci, ktorí pracujete a obťažení ste, a ja vás občerstvím." (Mat. 11, 28.) A teraz už rozjímaj, dušo kresťanská, srdcom vďačným, milujúcim a plesajúcim, ako veľmi znal ten najvýš dobrotivý Boh dôveru k sebe povzbudiť, a jako veľmi ju s našej stránky i zaslúžil. Hľa, viď: Boh prichádza k nám v podobe dieťaťa! V tej milostiplnej noci narodenia tohto Dieťaťa bola radostná tá zvesť sdelená najprv bojazlivým pastierom slovami anjela: ,,Nebojte sa, lebo hľa, zvestujem vám radosť veľkú, ktorá sa stane všetkému ľudu, lebo dnes narodil sa vám Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán. A to nech vám bude za znak: nájdete dieťa obvinuté plienkami, a položené v jasľách." (Luk. 2, 11.) Nad týmito slovami rozjímajúc, hovorí svätý Bernard: „Prečo by si sa tedy mal strachovať, človeče? Preto, že prichádza? Ano, prichádza; ale nie, aby svet súdil, ale aby ho vykúpil, a že bys' nemohol povedať, ako prarodičia: „Čul som hlas tvoj a skryl som sa." Viď, preto sa stal nemluvniatkom, lebo vzlykanie nemluvňata vzbudzuje v tebe skôr sústrasť, než strach. Milostivá, dobrotivá panna, jeho matka, drží nežné údy jeho v plienkach zavinuté, a ty by si sa predsa ľakal a bál?" (In. nativ. Dom. sermo I.) O nie, nikdy a v nijakých pomeroch nechcem ducha trati ť, ó dobrotivá matko, ty moja nádej a útočište moje! Ukáž mi len Ježiša, požehnaný plod života tvojho, ó milostivá, ó dobrotivá, ó presladká Panno Maria!
c) Boh chcel ľudí spolupôsobením ženíj Márie vyslobodiť zpod panstva diablovho, pod ktoré sa pádom ženy Evy dostali.
„Od ženy vzal počiatok hriech, a pre ňu zomreme všetci" (Sir. 25, 33.); od ženy mala tedy počiatok vziať dľa ustanovenia božieho i milosť, a skrze ňu máme žiť všetci. Evu prevládal satan, satana prevládala Maria. Boh sám mohol potrestať hada, t. j. diabla tak, j ako to s ním učinil pre hrozný priestupok inokedy, že totižto tohoto anjela vzbury do priepasti uhodil. Alebo ho mohol ztrestať skrze muža, jako hlavu pokolenia, ktoré mu v obeť padlo. Pokračoval však docela ináč. Ztrestal ho skrze ženu a jej potomstvo. Trestný výrok boží znie takto: ,,Nepriateľstvo položím medzi tebou a ženou, medzi semenom tvojim a semenom jej; ona potre hlavu tvoju, a ty úklady budeš činiť päte jej." (I. Mojž. 3, 15.) Maria bola tedy od večnosti ustanovená k tomu, aby porazila hada pekelného, a skrze svojho syna človečenstvu znovu vydobyla pokoj, milosť, lásku a radostný výhľad na blahú večnosť. Ó mocná Hrdinko z pokolenia Judovho, ochraňuj svoje deti i naďalej pred tak častými a zkazonosnými nápadmi pekla!
d) Boh sám chcel priniesť nekonečnej ceny obeť na smierenie za urážku svojej velebnosti.
Jako svätý Pavel na Židov píše, upravuje Syn boží, prichádzajúc na svet, na svojho večného Otca tieto slová: „Obetí a darov nechcel si, ale telo spôsobil si mi (aby som ti týmto priniesol obetu). Tedy rieknul som: Aj, idem, aby som činil, Bože, vôľu tvoju." Potom hovorí apoštol: „Ktoroužto vôľou posvätení sme obetovaním teba Ježiša Krista raz (a navždy)." (Žid. 10, v. 5, 7 a 10.) A toto telo, na ktorom Spasiteľ najhroznejšie muky znášal, ktoré na dreve kríža vykrvácalo, a ktoré na oltároch cirkve katolíckej ustavične prechovávané a nebeskému Otcovi čo najpríjemnejšia a najhodnejšia obeta prinášané býva, toto telo utvorené bolo z Márie Panny; ona bola od večnosti vyvolená, aby vyplnila toto čestné a potrebné povolanie v rade kresťanského spasenia.
Ó dušo kresťanská, bársby si bola v stave úplne pochopiť toto tak vznešené tajomstvo božieho materstva Panny a jeho význam ohľadom na vtelenie, vykúpenie a cirkev svätú! Keď však ti ja to dostatočne vysvetliť nemôžem, a ty slabšia si, nežby si to rozumeli mohla, nepozostáva nám nič iného, než aby sme v poníženom a vďačnom obdivovaní chválili spolu dobrotivú prozreteľnosť božiu. Činiť to chceme nielen preto, že ľudstvu poskytla dobrodenie vykúpenia, ale že to učinila tak nežným spôsobom, a že v tom udelila Márii, najšľachetnejšiemu to stvoreniu, tak podstatnú účasť.
Chceme svoju lásku, svoju úctu a dôveru ku mocnej matke božej v sebe natoľko upevniť a činom dokázať, nakoľko to ona dľa svojho večného vyvolenia a vysokej hodnosti zasluhuje.
Po stvorením sveta započaly sa uskutočňovať plány božie. Pádom do hriechu však zasiahli do nich prví naši rodičia rušivo. Tu zjavila sa urazená velebnosť božská, aby vyniesla súd nad vinnými. K hadovi ale, pekelnému svodcovi, rieknul Pán: „Nepriateľstvo položím medzi tebou a ženou, medzi semenom tvojim a semenom jej; ona potre hlavu tvoju a ty úklady budeš činiť päte jej." (I. Mojž. 3,15.)
O, v tom poznávame otcovskú lásku božiu, že sotva stala sa mu urážka, sotva bol vyslovený ten spravodlivosťou jeho požadovaný trest, už dáva urazený Boh vychádzať hviezde nádeje, či už pre ľudstvo hriechom znešvárené, a či pre trúcliliacu zem. A tou hviezdou je Žena, ktorá má potreť hlavu hada — diabla, zkaziť jeho panstvo na zemi, a založiť nové, Bohu sa ľúbiace a diablovi nepriateľské pokolenie. O kresťanská dušo, pozdvihniže srdce, oči a ruky svoje ku Márii, tejto hviezde rannej, ktorá vzišla na začiatku dejov ľudstva, a vznášala sa nad ním potešujúc, posilňujúc a osvecujúc po dlhý, tmavý, kliatbou stíhaný čas odcudzenia sa od Boha.
Od času tohto útechyplného zasľúbenia minul sa celý rad storočí so svojimi svetovými udalosťami a poblúdeniami. Cez tieto však ako zlatá niť ťahá sa rad predkov toho „semena", toho Syna totižto, skrze ktorého mala žena v raji prisľúbená potreť hlavu diablovu. Počnúc od Setha, spravodlivého syna Adamovho, tiahne sa tento rad predkov cez rady patriarchov, kráľov a prorokov Izraela, až kým prišla plnosť časov, a utvoril sa rodostrom, akým nemôže sa honosiť, aký nemôže mať žiaden zemský panovník. A vždy s väčším leskom ukazovala sa tá vyžiadaná Hviezda nádeje na oblohe, vždy srozumiteľnejšie poukazovali na ňu nábožní proroci.
Skvelými slovami opisuje vznešenosť poníženej Panny sám jej kráľovský prarodič Dávid. Vidí ju v duchu, a plesá jako Abra-ham, keď uzrel deň Pána: ,,Stála kráľovná tebe (Bože!) po pravici v odeve pozlátenom, ozdobená rozličnosťou (rúcha)." Ju samu, vznešenú dcéru svoju, oslovuje takto: ,,Očuj, dcéro, a viď, a nakloň ucha svojho: a zapomeh na ľud svoj, a na dom otca svojho. A požiadal kráľ krásy tvojej: lebo on je Pán Boh tvoj, a klaňať sa mu budú. A dcéry tyrské (prídu) s darmi: obličaja tvojho žiadať budú všetci bohatíľudu. Všetka sláva jej, dcéry kráľovskej vnútri (v čnosťach). Privedené budú kráľovské panny za ňou. Privedené budú s radosťou a plesaním: privedené budú do chrámu kráľa. Miesto otcov tvojich zrodení sú ti synovia: ustanovíš ich kniežatmi po celej zemi. Pripomínať budú meno tvoje v každom národe a prenárode. Preto národy chváliť ta budú na veky, i na veky vekov." (Zalm 44, 10—18.) Ako skvele sa tu jasá obraz tej, čo o sebe riekla: Blahoslavenou nazývať ma budú všetky národy. (Luk. 1, 48.)
Pieseň táto býva od svätých Otcov nazývaná pokračovnou narážkou na matku božiu, a cirkev svätá používa ju, hovoriac o tejto matke krásneho milovania a svätej nádeje v jej vznešenosti a bôľoch.
O tejto preslávnej neveste božej hovorí ženích ústami Šalamúna: „Celá krásna si, priateľko moja, a poškvrny niet na tebe. Záhrada zamknutá si, a prameň zapečatený. Kto je tá, čo kráča jako vychádzajúca dennica, krásna jako mesiac, výborná jako slnko, hrozná jako vojenský šík sporiadaný.? Polož ma jako pečať na srdce svoje, jako pečať na rameno svoje, lebo silné je milovanie jako smrť."
Žiaden prorok Starého Zákona nepredpovedal jasnejšie a krajšie zázračné materstvo Márie a narodenie Boha Syna z Panny, jako Isaiáš. Tento asi osemsto rokov pred narodením Panny Márie takto píše: ,,Očujte tedy, dome Dávidov! Sám Pán dá vám znamenie: Ajhľa, panna počne, a porodí syna, a nazvané bude meno jeho Emanuel", t. j. Boh s nami. (Is. 7, 13. 14.) A kto je to ten syn panny, vysvetľuje onedlho ešte bližšie: ,,Ľud, ktorý chodil vo tme, videl svetlo veľké. Lebo maličkí) narodil sa nám, a syn daný je nám, a učinené je kniežatstvo na ramene jeho: a nazvané bude meno jeho Podivný, Radca, Boh, Silný, Otec budúceho veku, Knieža pokoja. Na stolici Dávidovej, a na kráľovstve jeho sedeť bude." (Is. 9, 6 a 7.)
Abys' pobadala, dušo kresťanská, jako zázračne vyplnilo sa toto pred osemsto rokmi povedané proroctvo, srovnaj ho so slovami, ktoré rieknul archanjel Gabriel ku Márii v tichej komôrke v Nazarete: ,,Ajhľa, počneš, a porodíš syna, a nazveš meno jeho Ježiš (t. j. Vykupiteľ). Ten bude veľký, a Syn Najvyššieho volať sa bude, a dá mu Pán Boh stolicu Dávida otca jeho, a kraľovať bude v dome Jakubovom na veky." (Luk. 1, 31 a 32.)
Žalostiaci prorok nevykúpeného sveta, Jeremiáš, hovorí o novom zázračnom stvorení božom. A v čomže má pozostávať toto stvorenie"? Takto hovorí Pán: „Ľud našiel milosť. Pôjde do odpočinutia Izrael. Láskou večnou miloval som ta: preto pritiahnul som ta, smilujúc sa. A zase postavím ta, a postavená budeš, panno izraelská . . . Stvoril Pán novú vec: žena obkľúči muža." (Jerem. 31, 22.) O áno, či to nenie stvorenie jedinké vo svojom spôsobe, povznesené nado všetky zákony prírody, že panenská matka v čistom lone svojom počne a obkľúči svojho Pána a Stvoriteľa? A toto stvorenie predpovedal Jeremiáš 600 rokov vopred.
Medzi takzvanými „menšími" prorokami označil Micheáš tiež asi pred 600 rokmi miesto, kde sa mal z Márie narodiť ten, po ktorom všetky národy túžily: „A ty Betleheme Efrata, maličký si v tisícich juclských: z teba mi vyjde, ktorý bude panovníkom v Izraeli; a východ jeho od počiatku, odo dňov večnosti." Prv však vydaný má byť národ židovský nepriateľom k potrestaniu a očistcu i u „až do času, v ňomžto ku pôrodu pracujúca porodí: a ostatky bratov jeho obrátené budú k synom izraelským". (Mich. 5, 2 a 3.) Maria je tá rodička, ktorá porodením Spasiteľa vyvolený ľud zo stavu trestania a čistenia prevedie do ríše pokoja a omilostenia.
Týchto niekoľko, ale hlavnejších proroctví Starého Zákona o vyvolení a panenskom materstve Márie nech postačí jej zbožným ctiteľom ako dôkaz toho, že ona prorokmi predpovedaná bola. Ostatne, nemôžeme, a ani nechceme odlučovať Pannu od jej Syna. Lebo všetko, čo v tom predkresťanskom čase už či u Židov, alebo u pohanov na sľúbeného Messiáša poukazuje a mu cestu pripravuje, vzťahuje sa i na Máriu, z ktorej narodil sa Ježiš, ktorý sa menuje Kristus.
Nie však len slovmi bola predpovedaná tá, z ktorej sa božie Slovo telom stalo, ale i celým radom pádnych a dômyselných predobrazov.
Keď Mojžiš ovce tesťa svojho, Jetra, pásol, a jedného dňa stádo ďalej do púšte zahnal, prišiel ku vrchu božiemu Horeb. A tu zjavil sa mu Pán v ohnivom plameni z prostried kra. Mojžiš však divil sa, že ker ten horel, ale nezhorel, a rieknul k sebe: Pristúpim bližšie, aby som sa podíval na tento zázračný zjav. Keď však Pán zbadal, že sa približuje, aby si vec obzrel, zavolal naň z kra: Sozuj obuv s nôh svojich, lebo miesto, kde stojíš, je zem svätá. (II. Mojž. 3, 1-5.)
Že tento tajuplne horiaci ker je predobrazom netknutej Panny, vyslovila Cirkev svätá vo svojich hodinkách na sviatok Očisťovania Panny Márie: „Vyznávame, že ker, ktorý Mojžiš videl, čo horel a nezhorel, je tvoje netknute zachované panenstvo, Matko božia." Jako ten ker leskom ohňa ožiarený a jeho teplotou preniknutý, tým však bol len väčšmi občerstvený, než porúchaný, tak i Maria žiarou božstva obklopená a preniknutá, bola touto len posvätená, plamennou láskou naplnená a Bohu podobnou učinená. Ó kresťanská dušo, v slávnostnej, milostiplnej chvíli svätého prijímania podobáš sa i ty tomu tajuplnému horiacemu kru. Všemohúci Boh skrýva sa vtedy v plnosti svojej pravdivosti a milosti uprostred tvojho srdca, ty si preniknutý a prežiarený jeho božstvom. A abys vydržal, keď sa k nemu blížiš a s ním spájaš, a od posvätnej bázne nezomrel, hovorí a prichádza k tebe Pán vo skromných spôsoboch chleba a vína. O vyzuj že tedy aspoň obuv svoju: tvoje to náruživosti všetky, i smyselnosť a duchovnú lieň, — odhoď to všetko, a približuj sa už potom k Pánovi v poníženosti, jako Maria, služobnica jeho.
Jedno miesto vyvolil si Najvyšší v Izraeli, a posvätil si ho, kde malo jeho meno, jeho srdce a oči sotrvávať po všetky dni. Miestom tým bol chrám Šalamúnov a v ňom opatrovaná archa úmluvy. Šalamúnovi bolo ponechané v mene jeho otca Dávida vystaviť Pánovi bydlisko. Dom boží bol vyhotovený z cenného nelinijiiceho dreva cedrového, z čistého zlata a striebra. „Lebo, — rieknul múdry kráľ, — dom, ktorý stavať chcem, má byť veľký, lebo veľký je Boh náš nado všetkých bohov. Kto tedy bude môcť vystaviť mu dom, jeho hodení Keď nebe a nebesia nebies ho nemôžu obsiahnuť; kto som ja, aby som mu mohol vystaviť domV (2. Paralip. 2, 5 a 6.) Stavali ho sedem rokov. Kamene a drevo už okresané dovážali na posvätné miesto, tak že tam po celý čas nebolo počuť úder sekery a buchot kladiva. Posvätenie chrámu bolo veľkým sviatkom pre celý Izrael. Kráľ i všetek národ priniesol Bohu veľkú krvavú obeť: 22 tisíc volov a 120 tisíc škopov. Kňazi a ľud prespevovali na chválu Pánovi, ktorého milosrdenstvo zostáva na veky. A hľa, oblak Pánov naplnil dom, a sláva božia zjavila sa ľudu. Ľud, padnúc na tvár, klaňal sa Pánovi.
A keď s obdivom zkúmame toto podivuhodné dielo Šalamúnovho chrámu v jeho pompe a božskom posvätení, či nenachádzame tu predobraz toho živého chrámu najvyššieho Boha, v ktorom on nielen nejakým oblakom zastupovaný, ale v plnosti svojho božstva prebýva? Porušeniu viac, než drevo cedrové, vzdorujúca je čistota Márie; drahocennejšie nad zlato a striebro sú jej čnosti a výsady; Všemohúcemu príjemnejšie, než obeť volov a škopov sú obete, modlitby, poníženosti, boľasti svätej Panny. Ó dušo moja, bársby si i ty bola čistým, neporušeným chrámom božím, keď už i nie v tak hojnej miere ozdobená čnosťou a zásluhami! Často myslievaj na vážné slová apoštola národov: „Či neviete, že ste chrám boží, a že Duch boží prebýva vo vásl Keď však kto chrám boží poškvrní, toho zatratí Boh. Lebo chrám boží je svätý, ktorý ste vy! (1. Kor. 3, 16. 17.)
Najväčšou ozdobou a naj drahocennej ším pokladom chrámu Šalamúnovho bola archa úmluvy. Bola to cenná a umele zhotovená skriňa z bezvadného dreva agátového, najčistejším zlatom obtiahnutá, poltreťa lokťa dlhá, poldruha lokťa široká, a toľko i vysoká. V tejto svätej arche boly schované najvýš posvätné veci ľudu židovského: tabule zákona, ktoré dostal Mojžiš na hore Sinai od samého Pána Boha, zázračne kvitnúci a zeleňajúci sa prút Áronov, a zlatá nádoba, v ktorej bolo trocha z manny, čo s ňou Boh svoj národ na púšti kŕmil. Archa úmluvy umiestnená bola vo svätyni svätých. Žiaden smrteľník nesmel ta vstúpiť mimo najvyššieho kňaza, a i tomuto ta len raz v roku bolo dovolené vnísť, asíce na veľký deň pokánia a smierenia. Nad archou úmluvy dvíhal sa milostivý trón; bol to vrchnák archy zvýšený jako trón, tej istej šírky a dlžky čo archa, a tiež z čistého zlata. Na oboch koncoch tohto zlatého vrchnáka boli Cherubíni kovaní zo zlata, jeden na jednej a druhí na druhej strane. Tu medzi Cherubmi tróniac dával Boh najvyšším kňazom vo vážnych veciach rady a rozkazy, všetkému však ľudu udeľoval odpustenie.
Už mnohoráz vzýval si, kresťanský čitateľu, blahoslavenú Pannu Máriu v lauretánskych litániách slovami: Archo úmluvy, oroduj za nás! Len zriedka pomýšľal si na význam tejto prosby, a viem, že si jej sotva i porozumel. Jedon z najväčších ctiteľov matky božej, svätý Ildefonz, vysvetľuje podobenstvo toto, jako i z toho vyplývajúcu nesrovnateľnú hodnosť Márie, keď hovorí: „Skriňa Starého Zákona mala v sebe a pri sebe naj velebnej ši e poklady úmluvy starej; Maria má všetky poklady múdrosti, vedy a milosti božej a všetky divy Zákona Nového. V lone svojom nosila zákon Boha a Boha zákona; mala v sebe dlhší čas Kráľa slávy, slasť a radosť svätých, totižto svojho milovaného Syna. Uprostred svojho srdca nosila zákon boží, a mala pri sebe pravý chlieb anjelský. Archa bola zatienená krídlami Cherubov, Maria bola od archanjela pozdravená jako milosti plná. S trónu na arche udeľoval Pán nebies pravdu a milosť, smierenie a potechu tým, ktorí ho o to zbožne a pokorne prosili; tam mali smutní, hriešnici a pomoci potrebujúci svoje útočište. Trón milostivý Zákona Nového je Maria: v nej tróni prameň a plnosť milostí, Ježiš Kristus; ona je pokladníčka nebies, matersky rozdávajúc i láskavé, starostlivé, neúnavne radu, potechu, posilu svojim o to ju prosiacim a v nej dúfajúcim dietkam."
Jednúc sa stalo, že izraeliti vytiahli do boja protisfilištinským. Šíky boly už rozostavené, a zápas sa započal. Netrvalo však dlho, a izraeliti už zutekali pred víťazným nepriateľom so ztratou 4000 mužov. A vrátili sa do tábora, kde starší z ľudu riekli: „Prečo nás porazil Pán dnes pred filištinskými? Prinesme k sebe archu úmluvy Pánovej zo Silo, a nech príde medzi nás, aby nás vyslobodil z ruky nepriateľov našich." (1. Kráľ. 4, 3.) Poslal tedy ľud do Silo, a donesená bola archa Pána zástupov, ktorý tam trónil nad Cherubami. A keď táto do tábora došla, zavýskal všetek Izrael od radosti, až zavznela zem. A filištinskí začuli ten jásot, ale keď zvedeli, že archa Pánova je v tábore, zľakli sa veľmi, hovoriac „Beda nám, Boh prišiel do tábora! Kto nás vyslobodíV (I. Kráľ. 4, 8.)
Ó dušo moja, prečo sa bojíš nepriateľov spásy tvojej? Maria, panenská matka božia je tou svätou archou úmluvy, čo ich strachom naplňuje; ona je kráľovná, plná moci a sily, „čo kráča jako vychádzajúca dennica, krásna jako mesiac, hrozná jako sporiadaný vojenský šík." (Pies. Sal. 6, 9.) Pospeš tedy, dušo, vo všetkých svojich záležitosťach, v radosti i žalosti do občerstvujúcej a ochrannej tône tejto archy Nového Zákona!
Otcovia cirkve a zbožní spisovatelia uvádzajú ešte rozličné predobrazy svätej Panny zo Starého Zákona. Uvedieme ich a objasníme na krátko.
Panenská ríša raja a v jeho prostriedku strom života predstavuje nám nepoškvrnenú Pannu, z ktorej sa narodil ten, čo nám navrátil duchovný život, čo bol darcom i pozemského žitia.
Koráb Noemov zhotovený z otesaného dreva, zvonku a z vnútra smolou vymazaný, aby voda doňho nevnikla, ochránil osoby od Boha vyvolené pred všeobecnou potopou. Podobne bola i naj-milostivejšia Panna cele a zúplna už pred narodením milosťou božou ochránená pred vnuknutím každého hriechu do jej ducha. Netknute vznáša sa vo svojej velebe ponad vody nešeredných žiadostí a bezbožnosti tohoto sveta. Staviteľ tohto korábu živého, Ježiš Kristus, nový to Noe, spolu i býva v ňom; tam sa uzavrel, a odtiaľ chcel výjsť, aby vyviedol svet nový. A skrze neho nielen osem osôb má byť ratovaných, ale vždy hotový a nadostač silný je k tomu, aby vyslobodil všetky duše dobrej vôle z nesmiernych a neblahých vôd hriechu a z večného stroskotania korábu ich spásy.
Maria je tajuplný rebrík Jakubov, ktorého jeden koniec stál na zemi, a druhý výšin nebies sa dotýkal. Nad ním dlie nebeský Otec s úľubou; po ňom sišiel jeho večný Syn k nám, aby sme my ním hore k nemu sa dostali, jeho milosti prijali, jemu svoje modlitby prinášať mohli, práve tak ako nebeskí anjeli vo snách patriarchu po rebríku hore-dolu chodili.
Rúcho Gedeonovo považuje i cirkev svätá vo svojich hodinkách za predobraz nepoškvrnenej Panny. Gedeon pýtal totižto znak od Boha, aby zvedel, či Boh izraelských jeho ramenom chce z rúk nepriateľov vyslobodiť. Rozprestrel bielu ovčiu kožu na suchú holohumnicu, a hľa, ráno bola koža rosou s neba tak silno navlažená, že si mohol nádobku svoju naplniť, kým pôda kolom práve tak suchá zostala, jako predtým. Tak srosily i nebesia Spravodlivého ticho a bez pozorovania na vyvolenú Pannu, a rosa sosbierala sa v jej nepoškvrnenom srdci, pokým celý široký svet zostal pustý a chudobný na pravdu a milosť.
Ježiš Kristus, Vykupiteľ sveta, bol v rozličných tajomstvách svojho vtelenia, utrpenia i smrti v Starom Zákone predobrazený skrze niektorých mužov. Boli to zvlášť patriarchovia, ktorí vo svojich osudoch a skutkoch na vyžiadaného Messiáša poukazovali, práve tak ako proroci svojimi predpovedaniami. Matka jeho taktiež berie účasť na týchto tajomstvaplných predobrazeniach skrze osoby, v takej miere, v jakej zúčastňuje sa na diele spasenia, jako i dľa jej osobných zásluh a postavenia jej v katolíckej cirkvi a v nebesiach. Rad žien, ktoré buď svojím materstvom ďalej pošinuly osud Izraela, buďto svojou hrdinskosťou ho zachránily, buďto už svojimi mostami oslávily, predchádza Máriu, a poukazuje už bližšie alebo vzdialenejšie, už čistejšie alebo tmavšie na Pannu, čo v plnosti času prísť mala, aby porodila Syna, ktorého meno je Emmanuel, t. j. Boh s nami.
Už pramatka veškerélio pokolenia ľudského je predobrazom pramatky vykúpeného ľudstva. Eva je týmto predobrazom vo štvorom ohľade.
Po prvé: poťažne na jej stvorenie. Všemohúci Boh sám ráčil osobne a bezprostredný stvoriť spoločnicu Adamovu, miesto toho, že by ju všemocným slovom: „Staň sa" k životu bol priviedol. Tak dostala i Maria zvláštnym, zázračným spôsobom pozemské svoje žitie, vyjdúc jediná zo všetkého ľudského pokolenia čistá, nepoškvrnená, dokonála z rúk božích. A tak, bárs z Evy posla, a k jej pohlaviu patrila, predsa počíta sa za stvorenie nado všetko milostiplné a skrz na skrz nové.
Po druhé: poťažne na jej povolanie. Mala byť spoločnicou i pomocnicou Adamovou, a skrze potomstvo, ktoré jej mal dobrotivý Boh udeliť, matkou a vychovávateľkou pokolenia ľudského. Toto vznešené jej povolanie čisto vyráža jej Bohom samým dané meno: Eva, totižto matka všetkých živých. Povolanie druhej Evy je tomuto podobné, ale ďaleko vznešenejšie: dostala božie povolanie byt nielen spoločnicou a pomocnicou, ale spolu a predo všetkým matkou nového, božského Adama. I matkou všetkých živých je tá Panna z Nazaretu, a to úcty najhodnejšou, ktorej materstvo rozširuje sa a korunuje všetky stoletia i večnosť. Po tretie: poťahom na jej dokonálé, prírodené a nadprírodené nadanie. Čisto, nepoškvrnene, vyzdobená slávnymi výsadami vyšla Eva z tvoriacej ruky božej; očarovala raj, a bola ozdobou a vzorom svojho pohlavia. O Márii však, čo dokonálej neveste Boha platila výpoveď kráľovského pevca: ,,Celá krásna si, priateľko moja, a poškvrny niet na tebe." (Pies. Sal. 4, 7.) Ku prírodeným a nadprírodeným darom, ktorými Boli svoju dcéru, matku a nevestu hojne vyzdobil, pripojila sa jej nevýslovná hodnosť božieho ma-terinstva a jej osobné prebohaté zásluhy.
Po štvrté: poťahom na jej boľasti. Na pád večného oplakávania hodný prvého páru ľudí nasledoval čo trest i kájanie sa, život utrpenia, slz, vyhnanstva. Tu ukazuje sa pramatka Eva čo predobraz druhej, ktorá bez osobnej viny nazvaná je matkou boľasti, a tou i vskutku je. Bez prístrešia blúdi úctyhodná matka božia uliciami Betlehema, a vidí sa byť nútenou utiahnuť sa do maštale, aby dala svetu toho, ktorého anjeli bez prestania zvelebujú. A tá smutná, krvou Syna a slzami Matky zmáčaná cesta na Kalváriu či nenie dokonaním smutného vytiahnutia z raja na okolie, čo len tŕnie a bodľač rodí?
Táto manželka patriarchy Abraháma považovaná je od svätých otcov tiež za predobraz najsvätejšej matky Ježišovej. Keď totižto Abrahám so svojou manželkou i celou rodinou na boží rozkaz do Egypta šiel, bál sa, že sa mu a jeho rodine so strany obyvateľov prihodí niečo zlého, i prehovoril preto, blížiac sa ku hraniciam krajiny, ku Sáre takto: „Riekni tedy, prosím ťa, že si sestra moja, aby mi bolo dobre pre teba, a živá bola duša moja príčinou tvojou." (1. Mojž. 12, 13.) A vskutku, Abrahámovi vodilo sa pre Sáru dobre, veľmi dobre. Svätý Bonaventúra používa tohto ťahu zo života Sáry veľmi krásne a detinský čo predobrazu, keď oslovuje Matku božiu: ,,Ó svätá Pani, ktorás' jedine našou Sárou, s celou pokorou ťa prosíme, povedz, že si naša sestra, lebo len takto môžme dúfať, že nás Boh dobre príjme, a zachránení budeme na živote i duši. Ó neuchyľuj sa pred prosbou našou, lebo keď pod tvojou ochranou stojíme, egyptskí, totižto zlí duchovia, obávajú sa nám škodiť. A svätí anjeli tiež tým radšej sa k nám pripoja, a v potrebách našich nám nápomocní budú." (Spec. 6.)
Sára je matka Izákova. Táto okolnosť núka nám i druhé porovnanie. Keď Sára i bola bohatá na prírodené prednosti a vnútorné poklady milosti, predsa cítila hlbokú boľasť, že jej manželstvo nebolo požehnané potomkami. Boh sľúbil jej síce, že porodí syna a stane sa matkou veľkého národa; ale vtedy mala už deväťdesiat rokov, a muž jej Abrahám bol už blízko stotého. Predsa však verila slovu Pánovmu, a v dôvere svojej nebola zahanbená: Všemohúci dal jej vo vysokom tom veku syna dľa sľubu, ktorého nazvala Izákom, t. j. synom radosti. A keď tento vyrástol,vydal najvyšší Pán rozkaz, aby mu ho rodičia priniesli za obeť na vrchu. Jaký to meč boľasti preniknul predtým tak šťastné a horúce milujúce srdce Sárino, keď sa lúčila s jediným, božsky prisľúbeným a darovaným synom, a keď ho videla kráčať cestou ku smrti!
Kto by nespozoroval v tomto riadení božom s matkou Izákovou tajomstvaplný predobraz matky Ježišovej? Či nepočala i táto Syna svojho božského proti behu prírody, tak že k archanjelovi Gabrielovi, ktorý jej božské to posolstvo priniesol, riekla: „Jako sa to stane, keď muža nepoznávamV Či sa ona tiež nepoddala riadeniu božiemu vo všetkej pokore slovami, ktoré k jej úcte trikrát denne opätujeme: „Ajhľa, dievka Pána, staň sa mi podľa slova tvojho V (Luk. 1, 34. 38.) Či i jej Syn nebol synom sľubu, ktorý v smysle o mnoho vyššom sa mal stať praotcom preveľkého ľudu? či nebol on synom radosti, šťastím sveta, prameňom požehnania pre všetky národy zeme? Čo však Boh od Sáry v jej vysokom veku žiadať nemohol, a čo ona prekonať tiež nebola v stave, to previedla Maria! Ona tiež sprevádzala Syna svojho na ceste utrpenia na Golgotu, a tam bola, i čo matka, svedkom a účastnicou toho najhroznejšieho divadla. Ale ach, neprišiel anjel s neba, že by obetu prekazil. A tŕnie vniklo do jeho hlavy, klince do nôh i rúk, kopia do najsvätejšieho srdca jeho, kým pod krížom stála Maria, matka jeho!
Manželka Izákova predobrazuje blahoslavenú Pannu nielen v jej milej nevinnosti, v ktorej mladosť trávila a synovi praotca Abraháma oddaná bola, ale zvlášť jedným tajuplným jej činom,ktorého význam objasní sa nám len tým postavením, ktoré zaujíma panenská Matka v diele spasenia. Izák totižto, manžel Rebekkin a otec Ezaua a Jakuba, sostarnul, a zrak mu soslabol. Zavolal tedy jednorodeného syna svojho Ezaua, a rieknul mu: „Vidíš, že som ostarnul, a neviem dňa smrti svojej. Vezmi zbraň svoju, a keď niečo ulovíš, priprav mi z toho pokrm, ako vieš, že ja ľúbim, a prines, až zjem, a nech požehná ti duša moja, prv než zomrem". Ezau šiel na poľovku, Rebekka však hľadela požehnanie otcovské zabezpečiť svojmu miláôkovi Jakubovi. Poneváč bol ale Ezau od prírody chlpatý, Jakub však hladký, vedela si vynálezavá láska materinská i v tom rady: obvinula krk a ruky miláčka nežnou kožtičkou kozľaťa, tak že slepý otec, keď syn k nemu vstúpil, chytiac ho za ruku, myslel, že je to Ezau, a slávnostne vyslovil nad ním toto požehnanie: ,,Daj ti Boh z rosy nebeskej a z tučnoty zemskej, hojnost obilia a vína. A nech ti slúžia ľudia, a klaňajú sa ti pokolenia: buď pánom bratov svojich, a nech sa skláňajú pred tebou synovia matky tvojej. Kto by ti zlorečil, nech je zlorečený, a kto by ti dobrorečil, nech je dobrorečením naplnený." (1. Mojž. 27.)v Svätí otcovia, a predovšetkým svätý Bernard vykladajú toto zvláštné pokračovanie Rebekky poťahom na Máriu nasledovne: Koža kozľaťa je znakom hriechu; Jakub je predobrazom Vykupiteľa, ktorý bol nepoškvrnený a čistý od každého hriechu. Keď však Syn boží človekom sa stal, niesol sám viny naše (t. j. následky a pokuty hriechu) na svojom tele, jako svätý Peter píše. (I. 2, 24.) A Maria to bola, ktorá ho ľudskou podobou odiala, aby vydobyl požehnania Otca nebeského nielen pre seba, ale i pre všetkých svojich vyvolených. Aby vydobyl sebe poklony, zvelebovania, vďakov a lásky, ktorej dostáva sa človekom stavšiemu sa Spasiteľovi odo všetkých veriacich duší na celom svete až do konca časov; a aby nadobudnul ľuďom požehnania: vykúpenie, odpustenie a právo dedičstva na večné blaho. Ô vďaky, vrúcné vďaky nech sú ti vzdávané, najdrahšia Matko Boha a ľudí, ktorás' večného Syna Otca nebeského podobou smrteľného tela odiala, aby nám, deťom tvojim, vydobil požehnanie dietok božích!
Judit vyslobodila celú krajinku judskú z otroctva assýrskych svojou dôverou v Boha, poníženosťou a hrdinskosťou, a je predobrazom tej silnej Ženy, ktorá rozmliaždila hlavu pekelného hada.
Holofernes, vodca vojska Nabuchodonozorovho, obliehal Betúliu, a obyvatelia boli následkom nedostatku potravín a vody tak stiesnení, že už uzavreli poddať sa. Bývala však v meste mladá vdova, menom Judit. Bývala v hornej časti svojho domu samotná; nosila rúcho kajúcne; postila sa každý deň mimo sobôt a sviatkov. Bola veľmi krásna v tvári, a požívala dobrého mena u každého. Lebo veľmi sa bála Boha, ale tým menej sa bála ľudí. Keď počula, že obranca chce mesto chabo oddať nepriateľovi, zavolala starejších ľudu k sebe, posmeľovala ich, a žiadala ich o to, aby oni zas dodali vytrvanlivosti ľudu svojou výmluvnosťou. I padla na tvár a volala k Bohu o pomoc. Potom vstanúc odložila šat kajúcny a okrášlila sa najvyberanejšími ozdobami. Pritom poprial jej Boh zvláštnej pôvabnosti, lebo nie márnomyseľnosťou, ale vyšším cieľom vedená ozdobila sa. Krásna tá a smelá žena šla potom nocou, jedinou slúžkou sprevádzaná, do nepriateľského tábora, kam došla na úsvite, a žiadala byť predvedená pred vodcu Holoferna. Tu vedela svojimi múdrymi, prozreteľnými slovmi získať si dôveru vodcovu, spolu ale vážnosťou a.čnosťou svojou obrániť sa pred násilníctvom drzého vojaka. Keď večer úhlavný ten nepriateľ Judstva na lúžku opitý ležal, pristúpila k nemu Judit, a takto sa modlila so slzami:,,Posilni ma Pane Bože izraelský, a pohľad v túto hodinu na skutky rúk mojich, abys', ako si sľúbil, Jeruzalem mesto svoje pozdvihnul, a aby dokonala to, to som si umienila, veriac, že sa to môže stat skrze teba." Potom odviazala meč vodcov so stĺpa, a chytila Holoferna za vlasy, hovoriac: „Posilni ma, Pane Bože, v túto hodinu!" Meč padnul, — hlava bola oddelená od trupu! Verná slúžka, ktorá strážila vchod, zakrútila krvácajúcu hlavu do ručníka, a hrdinka ponáhľala sa s touto korisťou do vlasti svojej, kde bola prijatá s jásotom. Ochabli Izraeliti nabrali novej smelosti v takej miere, koľkou rástol útok so strany nepriateľskej. Učinili výpad, a poraziac assýrskych, zahnali ich. Tak vyslobodil Boh národ svoj rukou a smelosťou bohabojnej ženy.
Milý čitateľu! Čo tu vo tmavých ťahoch vidíš, či to nepoznávaš čisto a jasne v činoch tej Ženy, skrze ktorú nie jedno mesto alebo jedon národ, ale veškeré ľudstvo z otroctva pekelného Holoferna vyslobodené bolo ? Áno, už na začiatku dejepisu ľudí bol vpred oznámený podobný hrdinský čin tejto ženy, keď Pán ku nepriateľovi človeka v hadovi ukrytému rieknul: ,,Nepriateľstvo položím medzi tebou a ženou, medzi semenom tvojim a semenom jej; ona potre hlavu tvoju, a ty úklady budeš činiť päte jej." (1. Mojž. 3, 15.) Maria bývala v tichej samote; modlitba a zbožné cvičenia poskytovaly radosť jej nepoškvrnenému srdcu; vrúcne a dôveryplne modlievala sa za vykúpenie svojho národa. Tu nabídly jej nebesia, aby stala sa nástrojom, prostrednicou vykúpenia, oslobodenia od smrti, potupy a zatratenia. A nielen počas tuzemského žitia svojho, ale i po slávnom nanebevzatí svojom vedie smele víťazný boj proti moci satanovej. Od prvopoiatčku až do kone a časov bola a bude útočišťom hriešnikov, potešením zarmútených, uzdravením nemocných, silou pokúšaných, pomocnicou kresťanov. Aveškeré veriace kresťanstvo vzýva ju so zvláštnou dôverou čo ,,svoju milú Paniu víťazstva!" Všetky ^ vyznamenania a chvály, ktorých sa hrdinskej Judite dostalo, zaslúži v stupni o mnoho vyššom najčistejšia a najmocnejšia panna a rodička božia Maria. Áno, i ja volám k tebe, ó najmilejšia Matko moja, a chválim ťa: „Modli sa za nás, lebo si žena svätá a bohabojná. Nenie tebe podobnej ženy v kráse a múdrosti. Požehnal ťa Pán v moci svojej, lebo skrze teba v nič priviedol nepriateľov našich. Požehnaná si, dcéro, od Pána Boha najvyššieho, nado všetky ženy na zemi. Požehnaný Pán, ktorý stvoril nebo a zem, ktorý ťa spravoval k ranám hlavy kniežaťa nepriateľov našich; lebo dnes meno tvoje tak zvelebil, aby neodstúpila chvála tvoja z úst ľudí, ktoríkoľvek by sa rozpomínali na moc Pána na veky, pre ktorého si nešanovala života svojho z príčiny úzkosti a zármutku národa tvojho, ale predišla si pád náš pred obličajom Boha nášho. Ty si sláva Jeruzalema, ty si radosť Izraela, tys' česť ľudu nášho."
Toto je tiež hrdinská žena, vyznačená panenstvom, dôverou v Boha a láskou ku svojmu národu. Rodom bola židovka, a Assuerus, kráľ perský, vzal si ju pre jej krásu za manželku. Mardocheus, strýc jej, ktorý ju vychoval, ubytoval sa blízko paláca kráľovského, chcejúc jej byť i nadalej ochrancom. Toho času bol Aman prvým ministrom a dvoranínom kráľovým. Nekonečne veľká pýcha tohto žiadala od poddaných božskú poklonu. Touto hnaný nemohol zniesť, že sa mu Mardocheus neklaňal. Zčiastky z pomsty ku vychovávateľovi Estery kráľovnej, a zčiastky z lakomstva, aby svoje a kráľovo vrecko z majetkov židovských naplnil, vymohol u kráľa, aby v jeden deň všetci židia, nevynímajúc ani deti, ženy a starcov, pobití boli. Smútok a nevýslovná boľasť opanovala celý národ židovský. Ester však bola odhodlaná národ svoj vyslobodiť zo zkazy, a zaň u kráľa orodovať. Pred kráľa však nesmel sa nikto dostaviť, len koho volal; kto prišiel nepovolaný, mal byť bez meškania zabitý, iba jakby kráľ naproti nemu vztiahnul berlu na znak milosti. Ale Ester kázala sa všetkým v meste Súse bývajúcim židom postiť a modliť, a to i sama činila za tri dni so služebnými svojimi; na tretí deň odložila smútočné rúcho, a obliekla sa skvostne. So sebou vzala dve služobné, z nichžto na jednu sa podopierala. Prejdúc všetkými dvermi, pred kráľa sa postavila. Sedel na tróne kráľovskom, skvejúc sa zlatom a drahým kamením, a bol hrozného výzoru. A ked pozdvihnul tvár, a očima pŕchlivosť ukázal, kráľovná sa zľakla, a zbľadnúc padla do ramien služobnej. Tu však obrátil Boh ducha kráľovho v tichosť; rýchle a starostlivé skočil s trónu, podporil ju svojimi ramenami, a tíšil ju, rieknuc: ,,Čo máš Esteri Neumreš: lebo nie pre teba, ale pre všetkých iných je ten zákon (nepovolane neprísť sem) ustanovený." A ona odvetila: ,,Videla som ťa, pane, jako anjela božieho, a zkormútilo sa srdce moje pre bázeň slávy tvojej. Lebo veľmi podivu hodný si, pane, a tvár tvoja plná je milosti. Jak som našla milosť pred očima tvojima, daruj mi život môj, o ktorý prosím, a ľucl môj, za ktorý žiadam." A Ester bola vyslyšaná. Aman, nepriateľ vyvoleného národa, odvisnul na šibenici, ktorú Mardocheovi vystavil. Mardocheus ale zaujal čo prvý minister kráľa miesto Amanovo. Ihneď boli vyslaní poslovia do všetkých krajín, aby oznámili židom vyslobodenie skrze kráľovnú Esteru.
Ester môžme porovnať s Máriou vo troch bodoch. 1. Ako Ester u Assuera, tak našla i Maria u Kráľa kráľov milosť pre vysokú krásu svojej duše, jako jej to jeho posol zvestoval: „Zdravas milosti plná, Pán s tebou, požehnaná si medzi ženami." 2. Bárs zákaz: pred kráľa nepovolane predstúpiť, znel pre každého, kráľ nechcel ho jedine na Esteru vzťahovať. Aký krásny je to predobraz tej vznešenej a osamele stojacej výsady, ktorej účastná sa stala jedine Maria: jej totižto nepoškvrneného počatia. Tak je, Maria, smutný ten zákon: v dedičnom hriechu sa narodiť znie pre každého; Boh, pán všetkých kráľov, nechcel ho jedine na teba vzťahovať. A tomuto sa veľmi tešia tvoje deti, ó dobrá Matko! 3. Vážné a ponížené vystúpenie milovanej kráľovnej utíšilo vzplanuvší hnev hrozného panovníka. Kto však odváži sa predstúpiť pred tvár pre hriech náš rozhnevaného spravodlivého Boha? Kto ho utíši, kto zachytí jeho ku trestaniu nás vystreté rameno? ,,Hrozné je padnúť do rúk Boha živého!" (Žid. 10, 31.)
Ach, naj dobrotivej šia Kráľovno nebies, aká sladká moc spočíva čo len v jednom pohľade materinského oka tvojho na tvojho Syna, nášho Boha a sudcu! Nepamätaj na hriechy naše, ale rozpomeň sa na svoju moc a na našu dôveru k tebe. V počatí svojom, ó Panno Maria, bolas' nepoškvrnená. Pros za nás Otca, ktorého Syna Ježiša si z Ducha svätého počnúc porodila. Amen.
Abigail, manželka Nabalova, je predobrazom"!Márie, čo múdrej ženskej a kráľovnej pokoja. Sväté Písmo chváli Abigail, že bola múdra a krásna. (1. Kráľ. 25, 3.) Jej však muž bol tvrdého srdca, zlobivý, pritom ale bohatý. Dávid žiadal od neho potravín zato, že mu jeho vojaci v púšti ovce strážili. Bolo to v ten deň, keď Nabal ovce strihal. Vtedy bolo u židov v obyčaji chudobných a pocestných obdarovať. Nabal však okríknul ľudí Dávidových, a zpurne ich odpravil. Dávid si vtedy vzal pred seba, že sa zato na Nabalovi, jeho rodine a majetku vypomstí. Opášuc sa mečom, pojal so sebou štyristo mužov, a tiahnul proti Nabalovi. Jeden však z týchto služobníkov oznámil toto nebezpečie jeho manželke, rieknuc: ,,Preto hľad a pomysli, čo máš činiť, lebo je naplnená zlosť proti mužovi tvojmu, a proti domu tvojmu." Abigail odhodlala sa rýchle. Bez toho, že by čo bola riekla mužovi, rozkázala naložiť na oslov potravín a vína, a šla s tým, sama sadnúc na osla. S týmito darmi jazdila Dávidovi v ústrety. Keď ho uzrela, sosadla, padla na tvár, až k zemi sa skloniac. Prosila ho, že by sa nepomstil, a nevinnú krv neprelieval. Dávid však jej odpovedal: ,,Požehnaný Pán Boh izraelský, ktorý ťa poslal dnes v cestu mne, a požehnaná reč tvoja, a požehnaná ty, ktorá si zdržala mňa dnes, aby nešiel k preliatiu krve." A vezmúc od nej, čo doniesla, doložil: ,,/Iď pokojne do domu svojho; hľa, vyslyšal som hlas tvoj a uctil som tvár tvoju."
Toto stretnutie sa Dávida s Abigail je predobrazom stretnutia sa o mnoho vážnejšieho a nepomerne šťastnejšieho, ktoré Dávid sám predpovedal: ,,Milosrdenstvo a pravda sa potkaly, spravodlivosť a pokoj sa poľúbily." (Žalm 84, 11.) A toto sa stalo, keď tá vpravde múdra a krásna, Maria, šla v ústrety Bohu všemohúcemu, ktorý bol právom rozhnevaný na nás hriešnikov, a priniesla mu dary svojho panenského srdca slovami: „Ejhľa, dievka Pána, staň sa mi podľa slova tvojho." Tým založila dŕžavu smierenia a pokoja. Svätý Bonaventúra hovorí: Abigail utíšila Dávida rečou a darmi, a Maria zadŕža hnev boží modlitbami a zásluhami. Abigail odvracia časný trest, a Maria vyprostredkuje, že ortiel večnej záhuby býva odvolaný. Abigail si zaslúžila, aby Dávid vyslovil nad ňou požehnanie, a Maria činí nás hodných božieho požehnania.
Naj dobrotivej ší a najmúdrejší Boh chcel, aby blahoslavená Panna v dejepise vyvoleného národa predobrazená bola i jako boľastná matka, čo účasť berúca na mukách a smrti Syna svojho. Za vznešený, večnej chvály hodný predobraz slúži jej v tomto matka Machabejcov. Keď sprevádzaš, dušo kresťanská, s pozornosťou deje týchto mučeníkov, nielen že budeš obdivovať ich hrdinskosť, ale ony s kroka na krok upomínať ťa budú na umučenie Ježišovo.
Antiochus Epifanes, kráľ sýrsky, vzal si vo svojej bezbožnosti pred seba, že celkom vykynoží vieru židovskú. Aby židia dokázali, že odpadli od viery otcov svojich, mali naproti všetkému zákonu jesť sviňské mäso. Stalo sa, že v Antiochii 166. roku pred narodením Krista Pána chytili, bičmi a remeňami šľahali matku so siedmymi jej synami, lebo títo všedtci sa zráhali jesť sviňské mäso. Najstarší zo synov povedal: ,,Hotoví sme radšej zomret, než otcovské zákony Boha prestúpiť." Tu sa kráľ rozhneval, a rozkázal panvice a hrnce medené rozpáliť. Potom rozkázal tomu, čo najprv sa ozval, jazyk odrezať, kožu s hlavy stiahnuť, konce rúk a nôh odsekať, a to pred očima matky a bratov. Na to ho dal v panve pomaly pražiť. Matka však a ostatní synovia sa vzájomne nápomínali, aby udatné zomreli. Prišiel rad na druhého, tretieho, štvrtého, piateho a šiesteho, a všetci boli pred očima matky podobne mučení. Matka však posmeľovala každého z nich plná sily, múdrosti a materinskej lásky, pridajúc k ženskému mysleniu myseľ mužskú. Zostal ešte najmladší, jej materinskému srdcu najmilší syn. Už pohľad naňho tak prenikal srdcia, že sám krvožížnivý kráľ Antiochus cítil sa byt hnutý ku súcitu, a nielen slovmi mu sľuboval, ale i prísahou potvrdzoval, že jak odstúpi od zákona otcov, obohatí ho, blaženým ho učiní, ba že ho bude mať za priateľa. Ale keď mladík i navzdor tomu zostal stály, zavolal jeho matku, aby nahovárala syna svojho zachovať si časný život. Táto však, nachýliac sa k nemu, takto riekla: „Synu môj, smiluj sa nado mnou, ktorá som ťa zrodila, kŕmila a k tomu veku priviedla. Prosím ťa, synu, abys' pohliadnul na nebo a zem, a na všetky veci, ktoré na nich sú, a poznal, že z ničoho ich Boh učinil, i ľudské pokolenie. Tak sa stane, že sa nebudeš báť tohoto kata, ale . hoden bratov svojich, učinený súc ich účastný, podstúp smrť, aby ťa v tom smilovaní zase s bratmi tvojimi prijala." Táto reč posilnila syna ešte viac, že katom zavolal: „Koho čakáte? Neposlúchnem rozkaz kráľov, ale príkaz zákona božieho!" Nato rozpálil sa kráľ hnevom, a dal ukrutnej ši e mučiť tohto, než predošlých. A zomrel i tento nevinne, dôverujúc do posledku v Boha. Po synoch však zabitá bola i matka.
Kdeže nachádzame materinskú boľasť a hrdinské odovzdanie sa Bohu v takejto miere popri toľkom trápení srdca materského? Nájdeme to len u Márie. Týchto sedem synov predobrazuje sed-morý ten meč, ktorý prebodnul srdce matky božej. Pomaly, v rozličnom čase vbodaly sa tieto meče do jej nežnej duše, a tak sa vždy obnovovali jej boľasti, ktoré čas už bol zahojil. A pritom išlo tu o jej jediného Syna, božského Syna. Matka machabejská mohla sa aspoň tým tešiť, že po synoch i ona zomre. Maria sa touto myšlienkou potešiť nemohla, ale bola k tomu i presvedčená, že jej muky rozmnožovaly útrapy Ježišove. Z čiastky i toto zapríčinilo jej neopísateľnú horkosť. Zrejme nahliadala, jak hrozné zlo je hriech, keď Ježišovi a jej toľké bôle narobil; a pochopovala, bárs jako stvorenie len nedokonále, nedostižnú božskosť jej Syna. Toto dodalo každej jej muke zvláštnú ostrosť. O vďaky, tisíceré vďaky ti vzdávame, naj dobrotivej šia Matko, žes' priniesla túto boľastnú obeť pre naše vykúpenie!
Panno panien pre vznešená,
daj mi, ku mne naklonená,
nech v bôľ s tebou rozplývam.
V každej dobe rovný tebe,
nech smrť Pána nosím v sebe,
rany jeho spomnievam !
(Stabat mater.)
Prisľúbený a túžebne očakávaný Vykupiteľ sveta bol v Starom Zákone predznačený proroctvami a osobnosťami. A vždy ostrejšie, vždy zrejmejšie utvoroval sa obraz, až posledný predobraz Vykupiteľa, svätý Ján Krstiteľ naň poukázať a povedať mohol: „Uprostred vás stojí on!" (Ján 1, 26.) A i matka predchodcu Ježiša Krista, svätá Alžbeta je posledným predobrazom Matky božej. V mene celého svojho pohlavia pozdvihla hlas svoj, aby pozdravila Máriu čo požehnanú medzi ženami.
Materstvo Alžbetino, a s ním spojené mimoriadné milosti, jako i divy nebies sú vpravde predchodcami tajomství božieho materstva Márie. Alžbeta a jej manžel, kňaz Zachariáš, boli spravodliví pred Bohom, a kráčali vo všetkých jeho príkazoch a nariadeniach neúlionne. Nemali detí, a k tomu boli už obidvaja vyššieho veku. Stalo sa však, keď raz Zachariáš dľa radu svojho kňazského oddielu pred Bohom úrad svoj plnil, zjavil sa mu v chráme anjel Pána, stojac na pravom boku zápalného oltára, a riekol: ,,Neboj sa, Zachariáš, lebo modlitba tvoja došla vyslyšania; Alžbeta, manželka tvoja, porodí syna, ktorého nazveš Jánom. Ten bude veľký pred Pánom, a už v lone matky naplnený bude Duchom svätým. Mnohých z dietok izraelských obráti k Pánu Bohu." A Zacharáš odpovedal anjelovi: „Po čom poznám, že sa to stane? Lebo ja som starý, a i manželka moja už pokročila v rokoch svojich." Anjel ale riekol: „Že si slovám mojim neveril, budeš nemý až do dňa, ktorého sa to stane." A vskutku, keď Zachariáš zo svätyne vystúpil, nemohol hovoriť, a ľud pobadal, že tam mal j akési videnie. Alžbeta však, manželka jeho, počala dľa sľubu anjelovho.
Tento prepodivný sľub a počatie predchodcu Ježiša Krista veľmi sa podobá zvestovaniu a počatiu Syna božieho. Svätí a silnej dôvery v Boha plní boli rodičia Jánovi. Alžbeta nemala už dľa riadneho behu prírody žiadny výhľad matkou sa stať; bola pokročila už v rokoch svojich. Je tedy jej syn zrejme zázračným darom nebies, Alžbeta sama však predobrazom nepoškvrnenej Panny a Matky. — Anjel prináša jej to radostné posolstvo," že stane sa matkou, práve tak, jako archanjel Gabriel Panne z Nazaretu. Ale jak veľmi líši sa viera Márie od pochybovania Zachariášovho. Ctná Panna sa síce ľaká tých slov anjela: „Porodíš syna", a pýta sa: „Jako sa to stane, poneváč ja muža nepoznávam?" Ale sotva ubezpečuje ju anjel, že sa to stane tajuplne mocou Ducha svätého, ihneď podvoľuje sa v pokornej viere. Právom mohla ju tedy pochváliť jej tetka, svätá Alžbeta: „Blahoslavená si, lebo si uverila." (Luk. 1, 45.) O návšteve Panny Márie u Alžbety zmienime sa neskôr. Zachariáš, že neveril, ale pochyboval v srdci o sľube anjelovom, bol potrestaný nemotou.
Uč sa z tohto, kresťanská duša, jak verne, silno, bez okolkov sa máš podvoliť večným sľubom božím, a to i vtedy, keby tvojmu krátkozrakému rozumku prichádzaly ony veľmi záhadné. Inak budeš i ty ztreManý duševnou hluchotou a slepotou, tak, že hlas milosti neuslyšíš a s Bohom v úprimnej modlitbe rozprávať sa môcť nebudeš.
Prišiel Alžbete čas pôrodu, a porodila syna. Keď súsedia počuli, že jej Boh veľké milosrdenstvo preukázal, tešili sa s ňou. Ôsmeho dňa malo byť chlapča obrezané, a malo dľa usnesenia sa pokrevných dostať meno otcovo: Zachariáš. Matka však ozvala sa proti tomu, rieknuc: „Nie, íle Jánom sa má volať!" Nad tým sa pokrevní zadivili, lebo nebolo v rodine nikoho, kto by to meno bol nosil. Podali tedy nemému otcovi tabuľku, na ktorú on napísal: „Ján je meno jeho." A hneď rozviazal sa jazyk jeho, a mlúvil pravé. Tu pojala všetkých, čo okolo bývali, bázeň, a zvesť o veciach tých rozšírila sa po celej krajine Judskej, a každý sa s podivením pýtal: „Čo bude z tohto dieťaťa? lebo ruka božia je s ním." Zachariáš ale bol naplnený Duchom svätým, a prorokujúc, vďaky a chvály Bohu vzdávajúc, zaspieval utešenú pieseň, najkrajšiu po ,,Magnifikat", piesni to Matky božej. Duša jeho zaplesala vo chválospeve, ktorý sa od začiatočného svojho slova „Benediktusom nazýva, a popri mariánskom „Magnifikat" v hodinkách cirkevných už po mnohé stoletia významné miesto zaujíma. Kresťanská duša, pokým za nábožným Zachariášom jeho tu uvedené sväté slová hovoriť budeš, vži sa i do jeho posvätných citov, pocíť i pobožnosť, ktorou slová piesne tej všetci zbožní kňazi a veriaci sa modlievajú. Zachariáš oslavoval Boha takto: „Požehnaný Pán Boh izraelský, že navštívil a učinil vykúpenie ľudu svojho. A vyzdvihol nám roh spasenia v dome Dávida služebníka svojho. Jako mlúvil ústami svätých, ktorí od veku sú, prorokov svojich: O vyslobodení od nepriateľov našich, a z ruky všetkých, ktorí nás nenávidia. Aby učinil milosrdenstvo s otcami našimi, a rozpamätal sa na smluvu svoju svätú. Na prísahu, ktorú prisahal Abrahámovi, otcovi nášmu, že sa nám dodá. Aby sme bez strachu z rúk nepriateľov svojich vyslobodení slúžili jemu. Vo svätosti a spravodlivosti pred ním po všetky dni svoje. A ty, dieťa, budeš nazvané prorokom Najvyššieho, lebo predídeš pred tvárou Pána pripraviť cestu jeho. Aby bolo udelené umenie spasiteľné ľudu jeho, na odpustenie ich hriechov. Skrze srdečné milosrdenstvo Boha nášho, v ktorom navštívil nás, vychádzajúc z výsosti. Aby zasvietil tým, ktorí sedia v temnosť ach a stíne smrti a napravil nohy naše na cestu pokoja." (Luk. 1, 68—79.)
Tichý dom Zachariášov a Alžbetin v Hebrone v deň tajuplných narodenín Jána živo nás upamätúva na mäštaľku betlehemskú, a na udalosti, ktoré sa tam pred narodením Pána prihodily. Svätá, tichá radosť napĺňa srdcia všetkých. Duch však šťastnej Matky prekypuje citami blaha a vďačnosti. A jako bolo Synovi Márie na slovo anjela pri obriezke meno Ježiša dané, práve tak bol Syn Alžbetin z rozkazu neba Jánom, po našský: milosťou božou menovaný. Dušo kresťanská, klaňaj že sa v hlbokej pokore otcovskej láske a múdrosti nekonečného Boha, ktorý všetko usporaduje, pripravuje a k cieľu privádza, k radosti a spáse ľudí a ku oslave svätého mena svojho.
Na niekoľkých stranách knihy tejto boly vám, kresťanské panny, ženy a matky! pred oči ducha predstavené niektoré vznešené, ctihodné postavy ženského pohlavia dávno minulého času, keď ešte svet Vykupiteľa nemal. Čo vám hovoria tieto postavy?
Milostivý Boh vykúpil veškeré ľudstvo z hriechu a tohto biedy. Učinil to však takým spôsobom, že to slúžilo i potiaľ zneváženému a opovrženému ženskému pohlaviu ku neočakávanej oslave. Smrť prišla na svet pre hriech ženy Evy; žene, Márii, podržal Boh tú úctu, aby pokoleniu ľudskému navrátila život! A sväté, večné Slovo Boha telom učinené je v čistom lone ženy, ženy takej, ktorá jedine bola bez hriechu počatá, bez poškvrny žila, a bez boľasti skonala; ženy, ktorú Boh v nebesiach nedostižnou slávou korunoval. A keď Boh túto ženu k ucteniu dal, tým i padlú hodnosť ženského pohlavia zpät uviedol. Od toho času počnúc pri svetle svätého evanjeliuma vidíme, že žena zpät nabýva svoje práva, a stupeň za stupňom povýšená býva na výšku povolania, ktoré jej vyznačila hneď zpočiatku ruka Stvoriteľa. A tejto úcty dostáva sa i tým ženám, ktoré síce nežijú dľa učenia Kristovho, ale predsa, čo i mimovoľky lúčami svätého evanjelia rozohriaté bývajú.
Pohliadnite, kresťanské ženy, na minulosť, a na tie vznešené predobrazy, ktoré/vám ona pred oči stavia. Nehovorím teraz o zástupoch svätých žien, ktoré na pôde kresťanstva kvitly, a požehnane áčinkovaly, nie! Pozrite už i na tie ctihodné postavy ženských Starého Zákona, ktoré hodné nájdené boly, predobrazovať nepoškvrnenú Kráľovnú nebies. Sú ony lesknúcimi sa v tmavej noci hviezdami, sú nádobami milosti v čase na milosť chudobnom, sú hrdinkami, zvíťazivšími vo dňoch všeobecnej ochablosti, sú nádejou svojho ľudu u hrobu zúfania. Čo ich učinilo takýmito? Bola to ich viera v Boha, v jeho milosť a odmenu; bola to láska k Bohu, láska srdca čistého a škvrnou neznesväteného, netknutého. To ich vyzdvihlo z hĺbky opovrženia a nešťastia, a povznieslo na trón všeobecnej úcty.
Maria, ty požehnaná medzi ženami, zasaď a upevniže v srdciach všetkých, čo ku tvojmu pohlaviu prináležia, ducha toho, ktorý panensko-materinské tvoje srdce opanúval, ducha zbožnosti, pokory a nežnej k Bohu lásky.
Vždy bližšie a bližšie pristupujeme ku opisovaniu milostiplného živobytia blahoslavenej matky božej. Onedlho naučíme sa poznať jej rodičov a starých rodičov, jej narodenie a mladý vek.
Tu však počudovaním i poľutovaním musí naplniť srdce naše tá okolnosť, že sväté Písmo o rodičoch a starých rodičoch preblahoslavenej Panny, jako i o mnohých veciach, ktoré by nás zaujímaly, a zbožné, veriace duše k dobrému povzbudily, hlboko mlčí. Čo sväté Písmo o Panne Márii spomína, dá sa napísať na jednu jedinkú stránku tejto knihy. O svätom Jozefovi, pestúnovi Ježiša Krista, zmieňuje sa len v niekoľkých riadkoch. A rodičov blahoslavenej Panny, svätú Annu a jej nábožného manžela, svätého Joachima, ani len nemenuje, o ich čnosťach celkom mlčí, tak, že to málo, čo o nich vieme, musíme s veľkým namáhaním z iných spisov posbierať.
A tieto osobnosti, jako svätý Jozef, svätá Anna a svätý Joachim, keď i nie tak podstatne jako Maria, stály predsa v blízkom pomere s vtelením Syna božieho a s vykúpením ľudstva. A preto zaslúžia, aby boly vysoko ctené a vďačnou láskou milované v nebesiach i na zemi.
Nedaj sa však, kresťanská dušo, mýliť touto zdanlivou nedbalosťou svätého Písma voči tvojim milým svätým, v dôvere a v úcte k ním, lebo vec tá kryje hlboký smysel.
Ježiš Kristus, Boh Syn, je začiatkom, stredišťom a koncom vykúpenia. Všetky ostatné osoby majú tu len toľko významu, nakoľko sa k tomuto stredišťu blížia. Keď, kresťanská dušo, vieš, že je Maria matkou božou, vieš o nej všetko; jej súkromný osud, jej osobné čnosti celkom miznú pred týmto jej velebným postavením.
Kornélia, vznešená Rimanka, prijala jedného dňa návštevou istú vysokomyseľnú dámu. Táto chcela videť jej ozdoby, drahokamy, a vôbec všetky veci, v ktorých si ženská márnomyseľnosť zakladá. Kornélia však ako nežná matka kázala predviesť svojich synov, a s materinskou hrdosťou riekla: „Toto je moja ozdoba i moje drahokamy!"
Tak môže poukázať i Maria na svojho božského Syna, tak Jozef na svojho božského chovanca a nepoškvrnenú nevestu, tak Joachim a Anna na svoju čistú, vznešenú dcéru, a riecť: „Toto je moja ozdoba i moje drahokamy!" Pri iných svätých božích musíme v osudoch ich živobytia poukázať na ich čnosti a svätosť; pri týchto svätých však, totižto pri najbližších pokrevných Ježišových musíme čnosti a svätosť predpokladať.
Spasiteľ sveta prišiel pre hriešnikov, im venoval svoju pozornosť a lásku. Pre nich pretrpené útrapy, telesné a duchovné muky zapĺňajú strany svätého evanjelia. Rozpomeň sa len, dušo kresťanská, na vznešené podobenstvo o márnotratnom synovi: Otec mal dvoch synov. Jeden z nich bol márnotratný, druhý pilný a verný. Keď tamten svoj majetok, svoju česť a nevinnosť v cudzine utratil, navrátil sa do domu otcovského, kde bol otvoreným náručím otca svojho prijatý a radostnou hostinou poctený, kým dobrý syn chlieb svoj v potu tváre jedol. Tento sa preto nemohol zdržať, a osvedčil otcovi, že sa cíti byť zaznaným. Otec dal mu však krásnu odvetu: ,,Synu, ty si vždycky so mnou, a všetky veci moje sú tvoje; hodovať však a radovať sa náležalo, lebo brat tvoj tento bol mrtvý, a zase ožil, bol ztratený a je nalezený." (Luk. 15, 31.)
Nenie krajšieho, vznešenejšieho ospravedlnenia ohľadom na zdánlivé zaznanie Márie, jako práve toto podobenstvo. Ona je najstaršou dcérou Boha, vyvolenou od večnosti, a bola vždy verným dieťaťom domu otcovského. K nej tedy mohol Boh riecť: ,,Dcéro moja a matko moja! ty si vždycky so mnou, a všetky veci moje sú tvoje!" Keď i v istej miere ustúpi, býva len zdánlivé, zaznaná, a jako tamten otec mal zaiste viac príčin svojho staršieho, hodného syna milovať, nežli toho márnotratného, tak zaiste i nebeský Otec viac miluje svoju vyvolenú dcéru, panenskú matku Syna svojho, nežli hriešnikov.
Tajomstvo vtelenia a vykúpenia je tajomstvom poníženosti. Ježiš Kristus v prvom rade a najviac uponížil sa vtedy, keď na seba podobu služebníka prijal. (Phil. 2, 8.) Bolo tedy výhradou jeho matky a jeho najbližších miláčkov na zemi, kráčať tiež cestou pokory, a svojou skrytosťou dať svetu vznešený a prepotrebný príklad živobytia, prostého samolásky a samochvály. A kto vysoko vystúpil v kresťanskej dokonálosti, môže stúpať ešte vyššie, keď sa uponižuje, šetriac, pravda, hodnosť svoju.
Obdivuj, dušo kresťanská, už tu hlboké tajomstvo poníženosť, v ktoré je zahalená celá bytnosť milostiplnej matky božej, a ktoré je spolu i tajomstvom jej vysokej úcty, chvály, jako to sama svedčí: „Pohliadol na nízkost dievky svojej, lebo od tohto času blahoslavenou ma nazývať budú všetky pokolenia." (Luk. 1, 48.)
,,Kráľovstvo božie je vo vás", — ubezpečuje nás božský Spasiteľ. (Luk. 17, 21.) A práve tak i u Márie, Jozefa, Joachima a Anny je všetok lesk a celé bohatstvo kráľovstva božieho, plnosť milostí a poprednosť z vnútra. Čože záleží na tom, či Maria býva v kráľovskom paláci alebo v chudobnom domčoku Nazareta, keď knieža nebeské do jej príbytku vstupuje s pozdravom: ,,Zdravá buď, milosti si plná, Pán je s tebou!" Nauč sa z tohto i ty, kresťanská dušo, poklady milostí ceniť si nad všetky veci pominuteľné. Čo ti osoží, keby ti patril celý svet so všetkou jeho slávou a rozkošnú, ale keby si pritom bol žobrácky chudobný na milosť a lásku? Ó, v jakom lesku a sláve ukáže sa niekdy na veľký deň súdny duša človeka omilosteného a dobrými skutkami okrášleného, kdežto duše prívržencov márneho tohto sveta sošpatnejú, škvrnou a ranami kryté sa ukážu! Cesta tedy, ktorou Pán svojich vyvolených vedie, je cesta skrytosti a vyhľadávania uponížení, čo nám však vnútri blaženosť a omilostnenie spôsobuje; pre nasledovníka Kristovho začína sa oslava len po smrti, a to tak na nebi ako i na zemi. A že všemohúci Boh i svoju vlastnú nevestu a matku touto cestou viedol, z toho poznávaj, že pre všetkých ľudí je úzka a strmá tá cesta, čo k večnému životu vedie. Jaké je to pre teba posmelenie, ak trpíš, alebo ak si zaznávaná!
Jako z predošlého oddielu vysvitá, je svätá matka Anna jednou z tých veľkých svätíc, ktoré Boh vo svojej múdrosti a z príčin jemu samému najlepšie známych len po ich smrti svetu predstaviť chcel. Sväté Písmo nespomína ani len jej meno. Ústné podanie je síce bohaté na zprávy o okolnosťach jej živobytia, o jej rodičoch atď., lenže zprávy tie tu i tam postrádajú potrebnú záruku pravdy. A predsa, chcel by som ti, kresťanská dušo, nakoľko len viem a môžem, poskytnúť len to, čo je pravda. Čo som vtedy v prameňoch najspoľahlivejších jako vieryhodné zachované našiel, to verne ti prednesiem.
Svätá Anna pochádzala z pokolenia Júdovho, z rodu Dávida kráľa. Bola bohabojné vychovaná, a slúžila Bohu so svätou radosťou. Keď dorástla v pannu, zasnúbila sa dľa zákona Mojžišovho s mladíkom práve tak bohabojným a mravným z rodu Dávidovho, menom Joachimom, alebo kratšie Helim, ktorý býval blízko Nazareta.
Zbožný tento manželský pár, ktorý si Boh k prevedeniu úmyslov svojho veľkého milosrdenstva vyvolil, obcoval vo veľkej dokonálosti a čistote srdca pred jeho očami. Obidvaja boli najživšie preniknutí láskou k Bohu, a známosť ich vo svätých Písmach bola obdivuhodná. Preto i vzdychávali dňom i nocou k Pánovi o vyplnenie jeho sľubov. Ich život uplynul v beznáročnej jednoduchosti, tichosti a pokore. Výnos svojej práce delievali na troje: jednu čiastku obetúvali chrámu božiemu v Jeruzaleme na zveľadenie služieb božích; druhú s veľkým milosrdenstvom rozdávali medzi chudobných; tretiu však vynakladali na slušné udržanie života vlastného a svojich domácich.
Keď božská múdrosť, ktorá všetko tak mile ale i mocne k istému cieľu vedie, srdcia týchto .svätých manželov najvznešenejšími čnosťami, jako: čistotou, nábožnosťou, milosrdenstvom ku bližným, plamennou láskou k Bohu ozdobila; soslala im i hlboký zármutok, lebo pravá čnosť býva čo do šľachetnosti v ťažkých navštíveniach zkúšaná. Svätý manželský pár žil už dvadsať rokov blažene pospolu, a ešte nedožil sa požehnania na potomstve. Bola to ťažšia zkúška, nežby sa nám to dľa terajšieho poňatia byť zdalo. U Židov totižto, zvlášť však v pokolení Dávidovom považovala sa bezdetnosť za potupu, za kliatbu, za trest boží. Manželia bez dedičov svojho mena nemali výhľadu, že by boli mohli niekdy počítaní byť za predkov Syna zasľúbenia, t. j. Messiáša. A toto vytvorenie dotýkalo sa čo najcitlivejšie tak ich nádejí, ako aj ich pobožnosti a vážnosti u rodákov. Boli tedy odsúdení žiť v odlúčenosti a bezútešnom smútku, a trpsť horkú potupu a rozličné uponižcvania.
V pokore podrobili sa Joachim a Anna vôli božej. Jedine dôvera v dobrotu božiu udržovala ich dobrej mysli v tomto navštívení. Čím však ďalej pokročili v starobe, tým viac im ubýválo nádeje, že vrelú svoju žiadosť uskutočnenú uvidia. Pritom ale zdvojnásobili svoje modlitby a obety, len aby si vyprosili kýženej milosti. Jedného dňa po dlhej modlitbe a mnohých slzách rozpamätala sa Anna, čo je písané vo svätých dejinách o matke proroka Samuela, ktorá sa tiež Annou menovala. Tá tiež v podobných okolnosťach učinila Bohu sľub, že dieťa, ktoré jej požehná, jeho službe obetuje. To učinila i ona. Z hlbín zarmúteného srdca svojho opätovala slová svojej pramatky: „Pane zástupov! jak shliadnuc uzreš trápenie služobnice svojej, a rozpomenieš sa na mňa, a nezapomenieš na dievku svoju, a dáš služobnici svojej plod: dám ho Pánovi po všetky dni života jeho." (I. Kráľ. 1, 11.)
Občerstvený novou nádejou, putoval svätý Joachim k veľkému sviatku do Jeruzalema, aby vykonal v chráme svoju modlitbu i obetu. Svätá Anna ale zostala doma, lebo ženy neboly povinné putovať. Keď Joachim tam baránka obetovať chcel, odpúdil ho kňaz od oltára ako muža bezdetného slovami: „Odíď i s tvojou obetou, lebo si nie hoden pristúpiť k oltáru. V zdiaľ sa, aby si svojou obetou k hnevu nepopúdil Najvyššieho, lebo na žiaden spôsob neľúbi sa ona očiam jeho!"
Nanajvýš zahanbený a boľasťou skľúčený vzdialil sa svätý Joachim po tejto trpkej potupe. V skrúšenosti duše, s poníženou láskou takto sa utiekal slziac k Pánovi: „Večný Bože, dľa vnuknutia Ducha tvojho pobral som sa do chrámu, a hľa, s opovrhnutím som odtiaľ zapúdený! Ovšem, pre mnohé previnenia svoje zaslúžil som si takú potupu, a preto ju i prijímam dľa svätej vôle tvojej. Ale, Pane! nezavrhni ma, stvorenie všemohúcej ruky svojej. Ak hriechy naše milosrdenstvo tvoje zdržujú, oddiaľ od nás, čo sa ti neľúbi! Lebo mocný si, Bože Izraela, a čo chceš, prekonáš bez prekážky. Tak pripusť prosby naše pred trón svoj; lebo bár sme i biedni a chudobní, ty, Nekonečný, si predsa vždy hotový nakloniť sa milosrdne k poníženým a opusteným !"
Nato odobral sa Joachim na púšť. S jednej strany nechcel sa po toľkom zahanbení ukázať ľuďom na oči; s druhej strany však chcel tam o samote ustavičnou modlitbou, pôstom, bdením a plačom uprosiť dobrotu božiu, aby mu tú pretrpenú potupu a hanbu v česť obrátila. Svätá Anna ale doma i naďalej konala čnostné skutky, rozmnožovala svoje almužny, a znášala v tichosti opovrženie a posmeškovanie i od svojich služiek.
Už štyridsať dní žil Joachim na púšti, i nadišiel čas, aby sa jeho zármutok obrátil na radosť. Zjavil sa mu anjel Pána a riekol mu: „Joachim, verný a spravodlivý služobníku boží! Najvyšší vyslyšal s vysokosti trónu svojho žiadosť a vzdychy tvoje; a viac chce ti a zbožnej manželke tvojej udeliť, než o čo ste ho prosili. Lebo hľa, Anna porodí dcéru, ktorá bude požehnaná medzi ženami. Nazveš ju Máriou. To ti bude znamením: keď najbližšie do Jeruzalema prídeš, pri zlatej bráne stretneš sa so svojou manželkou."
Medzitým žila svätá Anna doma v hlbšom ešte smútku. Muž sa jej nevrátil, a že neznala tohto príčinu, ťažký zármutok i obava ju znepokojovala. Nerozveselila sa ani v deň sviatočný, a zdráhala sa obliecť sa do krajšieho rúcha. Nad tým rozhnevala sa jedna z jej služobníc, i hanila ju pre jej neplodnosť. Svätá Anna vyšla von, vzdychala a modlila sa o to, o čo už predtým často Boha prosievala. Tu zjavil sa i jej anjel, a prisľúbil jej sväté dieťa. Rozradostená zopätovala sľub, že dieťa svoje službe božej zasvätí.
Oba svätí manželia, bez toho, že by jeden o druhom boli vedeli, zobrali sa do Jeruzalema, aby tam vo svätyni Pánovi podlžnú obetu za vďak priniesli. Keď Joachim chcel prejsť cez „Zlatú" bránu, ktorá za chrámom k údoliu Jozafatskému viedla, ejhľa, prichádzala mu v ústrety svätá Anna. I ona šla poďakovať sa Pánovi, keď od anjela dozvedela sa o budúcom svojom materstve. Služkou sprevádzaná chcela priniesť obetu Bohu. Nevýslovná bola jej radosť, keď tu po mnohých smutných dňoch uzrela manžela svojho! Obidvaja šli do chrámu, a obetovali baránka. A jako prv svätá Anna trúchlila a sľub učinila s Annou, matkou Samuelovou, tak mohla i s ňou v svätom rozochvení srdca odriekať jej chválospev, ktorý ona po vyslyšaní jej prosby v chráme Bohu prespevovala: ,,Zaplesalo srdce moje v Pánovi, a povýšená je sila moja v Bohu mojom. Rozširily sa ústa moje nad nepriateľmi mojimi; lebo som sa rozveselila v spasení tvojom. Nenie žiaden tak svätý, jako Pán lebo nenie iného krem teba, a nikto tak silný, jako Boh náš. Nemnožte mlúvenie vysokých vecí, chlúbiac sa; nech odstúpia staré veci z úst vašich; lebo Boh je Pán umenia, a jemu zjavné sú myšlienky. Lučište silných premožené je, a mdlí opásaní sú silou. Prv nasýtení za chleby sa najat dali, a hladní nasýtení sú, ba i neplodná porodila mnohých, a ktorá mala mnoho synov, pozbavená je sily. Pán umŕtvuje i obživuje, uvodí do pekiel a zase vyvodí. Pán ochudobňuje i obohacuje, ponižuje i povyšuje. Pozdvihuje z prachu núdzneho, a povyšuje z blata chudobného, aby sedel s kniežatmi, a stolicu slávy mal. Lebo Pánove sú síažeje zeme, a založil na nich svet. Zachová nohy svätých svojich od pádu, a bezbožní vo tmách umľknu; lebo nie v sile svojej zmocní sa muž. Pána sa budú báť protivníci jeho, a na nich v nebesiach hrmef bude. Pán súdiť bude končiny zeme, a dá panovanie kráľovi svojmu, a vyvýši silu pomazaného svojho." (I. Kráľ. 2.)
Raduj sa i ty, dušo kresťanská, s týmto blaženým manželským párom, pozdrav ho, a pros týchto svätých rodičov zvlášť v ťažkých navštíveniach o ich pomoc a prímluvu. Ale i ty, kresťanská dušo, vytrvaj v dôvere k Bohu, a v modlitbe. A zkúsiš i ty dobrotu Pána, a i tvoj zármútok zmení sa ti na radosť.
S veľkou, radosťou srdca, ale i s úzkostlivou bázňou vyslov, kresťanská dušo, slovo: „Nepoškvrnené počatie!" — So srdečnou radosťou, pre to neporovnateľné vyznačenie, ktorým bola naša milá matka ozdobená; s úzkostlivou bázňou, lebo nie sme hodni, a nie sme schopní, vysoké toto tajomstvo rozjímať, a i preto, že nás ono i na našu hriešnu ničotu upomína. Ó Maria, bez poškvrny dedičného hriechu počatá, stoj pri nás, aby sme tvoju vysokú hodnosť v tvojom počatí dostatočne oslavovať mohli!
V predošlom oddiele rozjímala si, dušo kresťanská, nie bez vrúcnej útrpnosti tvrdé to zkusovanie, ktoré nábožní rodičia preblahoslavenej Panny pre svoju neplodnosť podstúpiť museli. I obdivovala si ich dôveru v Boha, ich silu v utrpení, a tešila si sa s nima nad konečným vyslyšaním ich prosby. Toto všetko musí i v hlbinách tvojho srdca vyzvať presvedčenie, že dieťa, ktoré títo sostarnutí, a posiaľ neplodní rodičia obdržali, je nie natoľko dieťaťom prírody, jako viac dieťaťom milosti; že je ono neobyčajným, zázračným spôsobom daný dar boží, bárs i ono vo vlastnom smysle od rodičov pochádzalo, a k pokoleniu Adamovmu patrilo. ,,Ked panenskú rodičku božiu svätá Anna počala, — hovorí svätý Ján Damascenský, — tu príroda ustúpila milosti." Prvou výsadou počatia Márie tedy bolo, že pri tom vytvorené bolo docela všetko, čo by bolo poukazovalo na telesnosť a nízku rozkoš.
O vy blažení, čistí, svätí rodičia najčistejšej Panny, ktorí teraz vo večnej, nevädnúcej sláve cenu svojho anjelom podobného žitia požívate, vyproste všetkým manželom ducha ich stavu primeranej čistoty! Ach, Bože, jak často otrovuje podlá rozkoš mladý život ľudský už v zárode ?! Jak často býva odpudzované božie požehnanie a milosť od rodín a zo sŕdc potupným, už viac zvieracím, než ľudským užívaním sviatosti stavu manželského !
Maria však počatá bola nielen ako dieťa svätých, čistých rodičov, ale i ako od večnosti predustanovená matka Najvyššieho. Telo tohto vznešeného dieťaťa bolo určené za obydlie najčistejšej stvorenej duše, a neskôr malo sa stať chrámom božím. Ked už telo prarodičov našich čo do tvorby dokonálé vyšlo z ruky Stvoriteľa, jak dokonálym, čistým, slobodným od náklonností k telesnosti muselo byť telo rodičky božej ?! Lebo ved onedlho mala nekonečná veleba božia telo na seba prijať z tela tohto.
Zaiste už od počatia bolo telo blahoslavenej Panny hodným predmetom božej úľuby, bolo korunou viditeľného tvorstva. A i ty, dušo kresťanská, môžeš, ba i máš obdivovať telo matky božej, a ctiť ho ako bydlište najsvätejšej duše, ako najhodnejší stánok naj velebnej šieho Dobra. Ale, duša moja, pritom nezapomínaj, že i tvoje telo je chrámom božím! Napomína vo i vystríhavo privoláva nám preto Apoštol: ,,Či neviete, že ste chrámom božím, a že Dueli boží prebýva vo vás? Keď však kto chrám boží poškvrní, toho zatratí Boh; lebo chrám boží je svätý, ktorý ste vy. Či neviete, že údy vaše sú chrámom Ducha svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a nenie sti svoji? Lebo vykúpení ste za veľkú mzdu. Oslavujte tedy a noste Boha v tele svojom!" (I. Kor. 3, 16. 6, 19.)
Majže tedy, dušo kresťanská, v úctivosti veľkej i telo svoje. I ono je dielom umeleckým stvorenia, i ono sa stáva pri svätom prijímaní stánkom naj velebnej šieho Dobra, i ono je vykúpené za veľkú mzdu drahocennej krve Ježiša Krista, i ono určené je žiť vo večnej sláve! Považuj a upotrebuj tedy tela svojho a tel? bližných svojich nikdy nie inak, než ako chrám boží!
Keď toľko dalo sa riecť o tele, o koľko viac môžme povedať o duši najčistejšej matky! Naj taj úplnej ším, najnevyzkúmateľnejším divom stvorenia zemského je duša ľudská. Pochádza z neba, a do neba má sa navrátiť. Vyšla z úst Najvyššieho, keďže ju vdýchnul do prvého človeka, ona je obrazom, podobenstvom samého božstva. Duša je to, čo robí človeka panovníkom nad tvorstvom božím; duša uspôsobuje človeka, aby svojho Boha poznal, miloval ho, slúžil mu. Toto všetko dá sa povedať o ľudskej duši dľa jej prírody, — tedy môžme to riecť i o duši Márie, ako najvznešenejšieho stvorenia, ale už v mimoriadnom stupni. Jej slobodná vôľa bola s vôľou božou už od prvého hnutia počnúc v najdokonálejšom súhlase. Prvý a posledný účinok jej vôle bola samožertva, najčistejšie odovzdanie sa vôli Otca nebeského, neprestajné „Fiat", staň sa. Maria, druhá Eva, začala tedy svoj tuzemský život činom poslušnosti, tak ako prvá Eva činom neposlušnosti celé ľudské pokolenie do zkazy uvrhla. Čo sa jej rozumu (poznania) týče, pozdravujeme ju ako stolicu múdrosti, ako pannu najmúdrejšiu, ako matku dobrej rady. Musela mať tedy zaiste dušu schopnú, najbohatšími vlohami vyzdobenú.
Keď bola vôľa a rozum duše dcéry svätej Anny najčistejšiemu zrkadlu podobná, že sa v nej obraz boží odrážal; bola duša tá i sídlom najčistejších citov, najvrúcnejšej lásky' k Bohu' a najúprimnejšej lásky k bližnému. Už bola v nej akoby v klíčku hrdin-skosť, ktorou sedmorý meč boľasti preniesla, ktorou pod potupným krížom Syna svojho stála. A my, biedni hriešnici, jakú to bezbožnú hru prevádzame s citami svojej duše? Jak veľmi vystavujeme sa vlivu nápadov, a dávame sa každému dychu náruživostí odvrátiť od Boha, ku ktorému sme už smerovať počínali? A predsa mali by sme vedeť, a mala by nás o tom poučiť i zkúsenosť doterajšieho života, že duša naša so všetkými svojimi žiadosťami a láskou len vtedy sa uspokojí, keď Bohu sa oddá a v ňom spočinie.
A teraz, dušo kresťanská, sober sily umu a vôle svojej, aby si v najhlbšej úcte uvažovala prameň a korunu týchto predivných zjavov. Div, jediný druhu svojho, ktorý všemohúci Boh s Máriou učinil, záleží v tom, že ona v prvom okamihu svojho počatia zo zvláštnej milosti a vyznačenia Boha všemohúceho, z ohľadu na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudstva, od všelikej škvrny hriechu dedičného čistá zachovaná bola. Je toto nie snáď zbožnou mienkou len niektorých prihorlivých ctiteľov marianskych, ale jako vieš, je to výslovným článkom viery svätej katolíckej cirkve, ktorému bez odporu prisvedčiť musíme.
Máš však, kresťanská dušo, prv dobre znať učenie tej istej svätej cirkve o dedičnom hriechu, tak, ako ho ona predostrela na sneme tridentskom. Adam, praotec celého ľudského pokolenia, škodil prestúpením božieho príkazu nielen sebe, ale i celému potomstvu svojmu. Ztratil preto od Boha obdržanú spravodlivosť a svätosť nielen ohľadom na seba, ale i ohľadom na nás všetkých. Poškvrnený hriechom neposlušnosti, preniesol nielen smrť a telesné pokuty, ale i hriech, túto smrť duše, na celé pokolenie ľudské. Hriech, to jest ten hriešny stav, do ktorého sa prvou neposlušnosťou uvalil, prechádza i na nás tým, že od neho pochádzame, a nie púhym napodobňovaním jeho neposlušnosti, a nebýva nám len zovnútorne pripočítaný, ale lpí na nás, ako naša vlastnosť (Concil. Trident. Sess. Y.), preto sme my všetci, jako apoštol učí, od priradenosti dietky hnevu božieho. (Efez. 2, 3.)
A tak nosia všetky dietky Adamove pečať hriechu a potupy, a veľká je zkaza, ktorú v nás tento hriech spôsobil. Olúpil nás o vyšší nadprirodený život, zoslabil a ranil i našu ľudskú priradenosť, bárs i z tejto už zkazenej priradenosti presvitá jej pôvodná veľkosť, a bárs i podobenstvo božie v nej cele až na ostatné stopy nenie smazané.
Od tohto dedičného hriechu a všetkej jeho biedy a nákazy oslobodená bola najsvätejšia Panna už pred počatím. „Lebo slušné bolo, — jako pápež Pius IX. hovorí, — aby sa naj blahoslavenej šia Panna leskom naj úplnej še j svätosti jásala, a sama od škvrny dedičného hriechu cele slobodná, nad starým hadom najdokonálejšieho víťazstva dobyla, ked je ona tou úcty najhodnejšou matkou, za ktorú ju Boh Otec svojmu jedinému Synovi, ktorého tak ako seba miluje, tak určil dať, že by on dľa svojej priradenosti jedným a tým istým spoločným Synom bol Boha Otca a Panny, — a ktorú Syn podstatne za svoju matku učiniť chcel, a z ktorej Duch svätý zo svojej vôle a svojím pôsobením jeho, počať a zrodiť volil, od ktorého on sám pochádza. Slušné bolo, že by Jednorodený, jako má Otca na nebi, ktorého Serafi ako trikrát svätého oslavujú, tak mal i matku na zemi, ktorej by lesk svätosti nikdy nechýbal.
Ostatne, toto učenie cirkevné o nepoškvrnenom počatí Panny Márie nemá toho smyslu, j akoby Maria vykúpenia skrze Ježiša Krista nebola potrebovala, lebo je zrejme rečeno, že je ona len pre zásluhy Kristove a milosťou, dedičný hriech predchádzajúcou milosťou od neho oslobodená a posvätená, jako i my tou istou milosťou od toho hriechu, ale až len pri krste svätom očistení bývame. Lež i to by bol omyl, keby si veril, že posvätenie, ktorého sa omilostenej Márii pri jej počatí dostalo, pozostáva jednoducho a jedine v tom, čo krst svätý pôsobí v nás. Z milosti Pána nášho Ježiša Krista býva s nás zaiste zmytý dedičný hriech i všetko, čo k opravdivej a vlastnej prirodenosti hriechu prináleží, ale zostáva v nás i napotom zlá náklonnosť, podpaľovač k hriechu. A táto náklonnosť k zlému je na príčine, že jej hnutím ľahko prekvapení bývajúc, nemožno by nám bolo po celý čas života bez zvláštnej milosti hriechu sa zdržať. Maria však bola i od tejto, s dedičným hriechom spojenej náklonnosti k zlému oslobodená, tak, že bola nielen na duši, ale i na tele posvätená, a že sa počas celého živobytia od každého, i najmenšieho hriechu úplne čistou zachovala.
Konečne tá milosť, ktorou bola Maria pri jej nepoškvrnenom počatí vyzdobená, bola nedostižne vyššieho stupňa, nežli tá, ktorej sa pri svätom krste nám dostalo. Poneváč bola vyvolená za matku božiu, bola už hneď pri svojom počatí pokladmi milostí tak preplnená, že jedine len ona mohla byť od anjela milosti plnou nazvaná, a že v tomto všetky stvorenia, ba i Cherubov i Serafov ďaleko prevýšila. Milosť bola do vnútra jej duše zasiata ako semeno, aby prinášala len kvety a ovocie svätosti. Milosť jej bola ako oheň, ktorá rozžiarila jej dušu, všetko jej smýšľanie, city a vôľu; bola ako svetlo, ktoré rozlialo po celej jej bytosti vňady lesku a krásy. A tento oheň, toto svetlo malo čo chvíľa vzísť svetu, aby ho rozohrialo a osvietilo.
V tomto tedy záleží tajomstvo nepoškvrneného počatia blahoslavenej Panny. A jak nad ním, kresťanská dušo, vážne rozjímaš a dobre mu rozumieš, ľahko pochopíš, že chvíľka tohto počatia bola chvíľkou neopísateľnej, spoločnej radosti pre nebo i pre zem, ale spolu i chvíľkou zúfanlivého prestrašenia pre peklo.
Prvý hriech pretrhnul otcovský a detinský pomer medzi Bohom a človekom. Utešené podobenstvo božie, ktoré bolo do ľudskej duše vtlačené, bolo zohavené, tak, že sa i Stvoriteľ od neho s hrôzou odvrátil. Ľudstvo odbočilo od ciest príkazov Najvyššieho. A už čoskoro, už pred potopou prišlo to k úplnému takrečeno pretrhnutiu všetkého spojenia medzi Bohom a človekom: „Vidiac Boh, že je mnohá zlosť ľudská na zemi, a všeliké myslenie srdca náchylné ku zlému po všetok čas, oľutoval, že človeka učinil na zemi. A boľasfou srdca dotknutý vnútri, rieknul: Vyliladím človeka, ktorého som stvoril, so zeme, od človeka až do lioviad, od zemeplazu až do vtáctva nebeského, lebo ľúto mi je, že som ho učinil." (I. Mojž. 6.)
Cez tisícročia nakopilo sa potupy na potupu; niekoľko spravodlivých vynímajúc, ľudia neslúžili pravému Bohu povinným spôsobom. Nebo bolo zavreté, to nebo, ktoré malo do svojej slávy prijať všetkých ľudí. Milliony a milliony ľudí sa rodilo a pomrelo, " ale z nich ani jeden, ani len jedinký jeden neuzrel tvár božiu. Tu, bolo to, jako to vyrátali, 8. decembra roku 732 od založenia Ríma, a vyplnilo sa, čo Boh skrze svojho anjela sľúbil Joachimovi a Anne. Čas smútku sa pominul, hanba neplodnosti mala byť od nich odvrátená: dieťa, na ktorom spočinula úľuba a milosť božia, malo im padnúť za podiel. Ale vec ani na tomto prestať nemala! Dieťa to bolo predurčené stať sa dcérou Boha Otca, matkou Boha Syna, nevestou Ducha svätého. A s úľubou i potešením, jakým hľadí otec na svoju dcéru, syn na svoju matku, oddanec na svoju nevestu, hľadela najsvätejšia Trojica na Máriu.
Maria bola ranným červánkom lepšieho času, ríše pokoja, milosti, spravodlivosti, keď ľudia nebeského Otca v duchu a pravde ctiť, jemu klaňať sa budú; keď Boh vo svojej dobrote, milosrdenstve a múdrosti na zemi poznaný a milovaný bude, a keď zase „jeho rozkošou bude byt so synmi ľudskými". (Prísl. 8, 31.)
Nepoškvrnené počatie Márie bolo pre nebeských anjelov mimoriadne radostnou udalosťou.
Je to totižto vznešená myšlienka, ktorá má i v Písme svätom základ, že Boh anjelom za predmet zkúšky volil nepoškvrnenú matku božiu. Bola im v obraze ukázaná čo budúca ich kráľovná! V tejto chvíľke boli verní anjeli nadchnutí svätou radosťou a jatí najvyšším obdivom; žasli nad všemohúcou dobrotou svojho Stvoriteľa, rozplamenili sa úprimnou láskou ku panenskej Matke, a uznali ju vďačne za svoju pomocnicu. Jeden však z najhlavnejších Cherubov, lesknúci sa čo zornička, rozhneval sa pre to zázračné povýšenie ľudskej prírody nad anjelov, a svojím pyšným smýšľaním nakazil aj iných. V hneve svojom rieknul: ,,Vstúpim na nebesia, nad hviezdy božie vyvýšim stolicu svoju, posadím sa na vrch svedoctva na stranách polnočných. Vstúpim na vysosľ oblakov, budem podobný Najvyššiemu." (Isaiáš 1, 413.) Bol to Lucifer. I stalo sa, že pre svoje ponížené poddanie dobrí anjeli stali sa ešte krajšími, jasnejšími, Bohu podobnejšími; Lucifer ale a jeho prívrženci ošklivými, zpotupenými, a svrhnutými k pokute pre ich pýchu a vyvyšovanie sa.
Miláček Krista, svätý Ján apoštol, opisuje nám celú tú udalosť vo svojich zjaveniach nasledovne: „A hľa, ukázalo sa na nebi veľké znamenie: Žena odená slnkom, a mesiac pod jej nohama, na hlave jej koruna dvanásť hviezd. A k videniu bolo iné znamenie na nebi: A aj drak veľký, ryšavý, majúc hláv sedem, a rohov desať, a na hlavách jeho sedem korún. A drak stál pred ženou, ktorá mala porodiť, aby, jaknáhle porodila, syna jej sožral. Michal a anjeli jeho bojovali s drakom, a drak bojoval i anjeli jeho, a nemohli títo odolať, ani nenie miesto ich viac na nebi nájdené. I svrhnutý je drak ten veľký, had starý, ktorý sa nazýva diabol a satanáš, i anjeli jeho s ním svrhnutí sú."
,,A slyšal som hlas veľký na nebi, riekajúc: Nyní stalo sa spasenie a moc i kráľovstvo Boha nášho, a moc Pomazaného jeho. Preto veseľte sa nebesia, a ktorí prebývate v nich! I rozhneval sa drak na ženu, a odišiel, aby bojoval s inými zo semena jej, ktorí zachovávajú prikázania božie." (Zjav. 12.)
Tak tedy žena s dvanástimi hviezdami na hlave a s mesiacom pod nohama (jako nepoškvrnená Panna vždy vyobrazovaná bývala) bola už vo svojom predurčení radosťou dobrých, a postráchom zlých duchov. O koľko hlasnejšie vypukla radosť po všetkých priestoroch nebies a v srdciach ich blažených obyvateľov, keď sa zjavenie už uskutočniť malo. Či vtedy neprivolával jeden anjel druhému: „Kto je to, čo kráča jako dennica vystupujúca, krásna jako mesiac, výborná jako slnko?" (Pieseň Sal. 6, 9.)
Pre zatratených duchov ale bolo to isté nevinné Dieťa strašné, jako sriadené vojsko. Ich panstvo, ktoré luhaním a podvodom po celom svete rozprestreli, malo vziať koniec, lebo už zjavila sa tá, čo mala pošliapať hlavu hada pekelného.
Najviac príčiny radovať sa mali ľudia na zemi. ,,Lebo Boh tak miloval svet, že Syna svojho jednorodeného dal," (Ján 3, 16.) v Márii mu pripravil hodnú matku a ľuďom mocnú prímluvnicu a vznešený príklad. Ale ach, svet ležal pohrúžený v nevedomosti a tme; ľudia chodili za svojim zamestnaním a žiadosťami, a ani im do rozumu neprišlo, že Boh medzitým nad ich duševným spasením otcovsky bdel a preto i skvelé zázraky činil.
Len dve srdcia boly preplnené radosťou: srdcia rodičov toho na milosti bohatého Dieťaťa, svätého Joachima a Anny. 0, keď s istotou zvedela o zázračnom počatí dieťaťa svojho svätá Anna, kto by bol mohol opísať jej radosť, jej povďak, ale i pokorné jej smýšľanie?
Keď však ostatným ľuďom tento nebeský poklad vtedy ešte i skrytý bol, mal sa svetu onedlho zjaviť, a veľkú radosť mu pripraviť. A táto radosť trvá i ďalej cez stoletia až do konca času. A keď behom roku zavíta deň 8. decembra, povznáša sa srdce každého kresťana citami radosti, vďaky a lásky, lebo svätí pamiatku nepoškvrneného počatia svojej vznešenej prímluvnice.
V mesiaci, narodenie blahoslavenej Panny predchádzajúcom, cítila šťastná matka svätá Anna najmilšiu rozkoš nebeského plodu, ktorý jej za podiel pripadnul. Jej duša bola preniknutá účinkovaním božej milosti, a nie zriedka padla v pobožných modlitbách do vytrženia, v ktorom zrela slávu novej Evy, čo ju mala na svet vydať. A každým dňom bolo toto jej poznanie a jej rozkoš väčšia, lebo nebeským svetlom ožiarená každým dňom jasnejšie poznávala veľkú svätosť a neoceniteľné milosti svojho dieťaťa. So svätou túžbou vyčkávala čas, kedy bude môcť uvideť a ctiť to vznešené Dieťa, ktorého narodenie a meno anjel boží jej a svätému Joachimovi zvestoval. Každého dňa obetovala poklad svojho srdca Najvyššiemu, a oslavovala večnú velebu toho, ktorý konečne vyslyšal vzdychy a slzy Izraela, a dal vzísť dennici spásy, čo mala predzvestovať slnko spravodlivosti.
Ó svätá, šťastná matko, svätá Anna ! pros u trónu božieho, že by všetky kresťanské matky vo vážnych a trápnych mesiacoch svojho očakávania tvoj príklad nasledovaly. Nedopusť, že by sa v čase tom rozkošiam, márnosťam a náruživosťam sveta obvyklým spôsobom oddávaly. Upravuj ich cit a smýšľanie na ich materinskú hodnosť, na ich materinské povinnosti, na všemohúceho Stvoriteľa. Pouč ich, že od prvej chvíľky svojho materstva počnúc veľké a sväté povinnosti majú ku danému im nebeskému daru. Upamätuj ich, že v dňoch týchto, kde so svojím drahým pokladom len jeden život tvoria, ich šľachetné alebo padlé, ich sväté alebo telesné, láskyplné alebo nenávistné city srdca naň tajuplne síce, ale istotne vplývajú. Ó svätá matko Anna, objasni našim matkám cenu nesmrteľnej duše plodu ich života, ktorá!" od prvej chvíľky svojej bytnosti je zvláštnym predmetom otcovskej lásky a starosti Boha, a tým v tej miere i matke zemskej byť má. Vnukni im každodenne zbožné vzdychy o požehnanie božie, a túžbu po svätom krste ich dieťaťa. Odvráť, svätá matko Anna, od matiek všetku prehnanú starosť o budúcnosť, a bázeň pred blížiacou sa hodinkou bôľov, povzbuď ich smelosť, a vypros im dôveru v pomoc božiu, dôveru v prímluvu svoju a nepoškvrnenej dcéry svojej !
Konečne svitnul od večnosti predurčený deň milostivého narodenia blahoslavenej matky božej. Vážné, sviatočné naladenie rozložilo sa nad domom svätého Joachima, a opanovalo srdcia všetkých jeho obyvateľov. Pokrevné manželky boly upovedomené o blížiacej sa hodine, a prišly, aby poskytly svoju pomoc šťastnej matke, a predostrely jej svoje blahoprianie. Bolo to 8. septembra 5184. roku od stvorenia sveta, alebo roku 733. od založenia mesta Rímu. Na deň tento pripadla významuplne slávnosť posvätenia chrámu Šalamúnovho, — významuplne preto, lebo v deň tento mal sa predstaviť oblaženému ľudstvu živý, najčistejší chrám najsvätejšej Trojice.[1]
Koliebka Kráľovnej anjelov nebola obložená zlatom, ani nebola krytá drahocennými čalúnmi Egypta, ani nebola posýpaná práškom myrrhy a aloe, jako koliebky panovníkov židovských. Zhotovená bola zo sohnutých konárov, a drsné plienky z plátna maly zaobaliť nežné ramienka, ktoré maly niekdy nosiť Spasiteľa sveta. Že či zableskla v útulku šťastnej matky v milostiplnej tej hodine podivná nebeská žiara, že či oslavovali svätí anjeli v nebeskom speve, i ľuďom slyšateľne, krásu a hodnosť malej svojej Kráľovnej, — kto nám vydá o tomto isté, hodnoverné svedectvo?
Čo keď i nevieme, bezpochybne môžme tvrdiť, že plnosť lesku milosti a posvätná prítomnosť božia osvietila izbicú a nočnú tmu; cele iste prikvapili so svätou radosťou a netrpezlivosťou, čo i neviditeľne, anjeli, aby pozdravili a obslúžili to milé Dieťa, budúcu to ich kráľovnú.
Pospeš i ty, dušo kresťanská, pozdraviť svoju dobrotivú panovnicu a novonarodenú Matku božiu. Prihovor sa detinským srdcom k Nemluvniatku : Ó najmilšie, naj prívetivej šie, najšľachetnejšie Dieťatko, v poníženosti srdca padám pred tebou, a ctím ťa s podlžnou poddanosťou, nakoľko len môžem. Zdravá buď, Dcéro Boha Otca ! Zdravá buď, Matko Boha Syna ! Zdravá buď, Nevesto Ducha svätého ! Vítam ťa z hlbín svojho srdca, a pozdravujem ťa i ctím v mene všetkých tvorov. Požehnaný buď tvoj vstup na svet, a požehnaný buď i milosrdný, dobrotivý Boh, ktorý dal sa ti narodiť ku poteche všetkých úbohých hriešnikov. Ó ty kráľovské Dieťatko, pravdivé verím, že porodíš Spasiteľa a pošliapeš hlavu hada. Ó bársby som ťa mohol hodne ctiť, a zbožnosť svojho srdca ti pravé vyjaviť ! O vyprosže mi odpustenie mnohých previnení mojich, a ľúbeznou vôňou svojich čností zažeň zápach mojich bezbožností.O milé Dieťatko, ktoré si narodením svojím celému okršleku zemskému radosť pripravilo, vzbuď vo mne pravú lásku a zbožnosť k sebe a k Synovi svojmu. Vypros mi milosti, že by som sa Bohu znovuzrodil, a odteraz s väčšou horlivosťou mu slúžil.
Je to pre rodičov veľkou radosťou, keď dostanú dieťa, a zvlášť ak je ono prvým, lebo túžobne od dávna čakaným. Matka zvlášť už ani nepomýšľa viac na svoje dosavádne starosti a bôle : dieťa, to je jej najvlastnejšia vlastnosť, jej popredná a najdrahšia majeť. A jak je matka nielen matkou, ale i zbožnou matkou, vidí nad to v milom tom tvore i drahý dar božskej lásky, i jej sverené nesmrteľné dobro, vidí vlastnosť božiu, ktorá je uspôsobená a povolaná Boha poznať, jeho milovať, jemu patriť a shliadať ho z tvári do tvári ! Jak šťastnou musela sa tedy cítiť zvlášť svätá Anna nad narodením takého dieťaťa, jako Maria! Dieťa, ktoré svätá Anna na ramenách drží, má slávnu budúcnosť. To cíti jej šťastné materské srdce. Istotne uvažuje, v čom bude táto slávna budúcnosť záležať, — veď to tak zaujíma materské srdce. Dieťa to bude iste zbožné, čnostné, úľuba nebies, nádej zeme. Ale kde a kedy býva dávaná za podiel pozemčanom radosť čistá, nekalená? A preto, hľa, už i svätá Anna, tá mnoho zkúšaná žena, vidí na blankyte svojho dieťaťa i meč ! A jej materinské srdce už vopred cíti zármutok, ktorý sa niekdy na jej Bohom dané i milované dieťa v tak veľkej miere valiť bude.
Ó milostivá matko, svätá Anna ! pozdravujem ťa, a ctím i teba, a prajem ti šťastia ku tvojej vysokej hodnosti a ku tvojmu radostiplnému pôrodu. Požehnaná si medzi ženami, a požehnaný je plod života tvojho. K tejto úcte blahoželám ti z celého srdca, a oslavujem ta so všetkými anjelmi. Ó milá matko, svätá Anna, udeľ mi z hojnosti milostí, ktorých sa ti denne a vždy vo väčšej plnosti dostáva, a vypros mi u Boha, aby sa i vo mne dary Ducha svätého každým dňom rozmnožovaly!
O bársby mi bolo popriano zavolať všetky kresťanské matky ku koliebke lásky najhodnejšieho dieťaťa ľudského, že by tam u dieťaťa toho i jeho matky porozumely vážnej, krásnej, radosti a starostiplnej hodnosti a povinnosti materskej, a si ju zamilovaly.
Po mene Boha je v reči každého národa najsladšie meno : matka. To je to posvätné meno, ktoré naše srdce vyslovuje prv, než ústa sa ho naučia, a ktorého pamiatka i po mnohých víchroch života zanecháva vôňu, čo nikdy nepomine. Tu na zemi javí sa láska najsladšie a najčistejšie v matke. Najkrajší úsmev lásky odráža sa na jej nežnom obličaji, najbohatší poklad lásky skrýva jej nežné srdce. Na tomto srdci spočívajúc, obsiahli sme jeho tlkotom prvý popud k životu. Keď nás po prvý raz vzala na svoje ramená, a hľadela na nás, nevediac sa nasýtiť, cele obájená pohľadom na svoje podobenstvo, cítila, že ju nejaká tajomná moc naň prikovala; cítila, že tento milý, nežný tvor len z jej lásky žiť, len odovzdaním sa jej rásť môže. Z potreby srdca svojho, z nevládnosti dieťaťa svojho, a zo spojenia, ktoré je medzi tým, učí sa, že seba obetujúca láska je základným pravidlom jej života. Jej platí, čo najbohatšie žriedlo radosti a žalosti, právo bdenia nad koliebkou, nad miestočkom odpočinku jej miláčka.
Matke sveril Boh ten sladký a vážny úrad, aby ako viditeľný anjel stála u koliebky svojho dieťaťa. Svoj čas a svoj spánok nemôže žiadnemu lepšiemu cieľu obetovať. Tvoja úloha, kresťanská matko, je obťažná; kvet rastie v pote a námahe záhradníka, čo ho opatruje a polieva : dieťa rastie a vy vinu j e sa pod výchovou matky v starosti a žiali. Šťastné sú matky, ktoré trpely, mnoho trpely pre dietky svoje ! Šťastné sú matky, ktoré plakaly, mnoho plakaly pre ne. Slzy sú to, čo zmáčajú a zúrodňujú mladé srdcia, jako dážď s nebies kvetiny.
Boľasť a obety dodávajú matke v rodine a v ľudskej'spoločnosti neporovnateľnej veľkosti. Medzi tým, čo si našu vysokú, vážnosť zasluhuje, popredné miesto zaujíma obetovanie seba; ono stojí vyššie, než panovanie zo samolásky. A najvyšší stupeň toho obetovania seba, tej samožertvy, dosahuje láska materinská, čo tam u koliebky svojho dieťaťa bdie, a stará sa, a trpí, a to v takom čase, keď ono jej materinskú starosť, jej materinskú lásku, jej materinskú žalosť povážiť nenie vstave, iba jak ju len tým ani nie cele si povedomým úsmevom odplatí.
Matke pripadá veľká úloha : vychovať svoje dieťa. Úloha táto vpravde nenie najmenšou medzi jej ťažkými povinnosťami. Nie všetky matky majú výchove sverené také sväté dieťa, jako ho mala svätá Anna, počaté bez poškvrny hriechu dedičného. Pri ostatných všetkých deťoch býva výchova veľmi prekážaná a obťažovaná tou okolnosťou, že sa na tom malom miláčkovi ukazujú následky dedičného hriechu, a to v podvodnom svetle miloty. Jakby si ale, matko, tieto v duši dieťaťa svojho tajne sa skrývajúce zlé náchylnosti nechala vyrásť, srdce jeho, tá božia záhradka, onedlho by sa podobala prielohu, na ktorom nenájdeš inšie, než tŕnie a bodľač. Beda matke, ktorá vo svojej nežnosti zašla tak ďaleko, že sa obáva slz, ktoré by vyvolal trest pre detské nezbednosti; beda jej, keď všetko prehliadajúc a miláčka obdivuj úc, o tomto malom panovníkovi začína byť toho presvedčenia, že je on i hoden počudovania, trebárs sa s ním len ako s hračkou zabávajú. Nechže ono najprv zkúsi, že má povinnosti, dokiaľ príde k tomu poznaniu, že má i práva. Dieťaťu sa musí volička zavčasu zlomiť. Keď sa mu však vždy len pochlebuje, a keď, jak je zlé, sa mu povoľuje, len aby nekričalo, že by niečo vyzískalo, — stane sa onedlho tyranom domu, katom matky a potupou otca.
Aby matka svojim vznešeným a obetí plným povinnosťam ohľadom na svoje dieťa dostála zručne, vytrvale a s výsledkom, k tomu dal jej Boli dvojaký prostriedok; zbožnosť a materinskú lásku. Matka miluje svoje dieťa takou láskou, že v porovnaní s ňou láska jej dieťaťa mizne. I otcovská láska, nech si je ona jako-koľvek vrúcna, je ľahostajnou a pomíňajúcou sa v poťahu k láske materinskej. Keď dieťa zomre, časom i otec pozabudne na slzy, lebo čas hojí uňho i túto boľasť, jako inú; pre matku však je to ranou, ktorá sa nikdy nezahojí. V osamelých hodinách vidíte ju stáť u hrobu svojho dieťaťa; plače a modlí sa.
U tvorov iných je to nevídané, čo zkusujeme u matky. Jej materinská láska urastie na vysoko v jednej chvíľočke, k vôli svojmu dieťaťu nepočíta s ťažkosťami, preň i boľasť je jej slasťou, strádanie rozkošou, a činí divy, o ktorých sama nevie, ktoré nebadá. Nezlahodnie a neumenší sa; čas ju ne vy hasí, v starobe nevychladnie.
Jesto zaiste mnoho, veľmi mnoho matiek, ktoré sú dľa plnosti svojej prirodenej lásky svätej Anne podobné; ale, ach, bárs by sa jej všetky podobaly i ohľadom na jej nadprirodenú lásku k Bohu, na jej zbožnosť. S prevzatím hodnosti a ťažkostí materstva má a musí táto ženská zbožnosť dostať nového posvätného lesku, nového plameňa. Môžeme si v mysli predstaviť, bárs i s odporom, svetsky smýšľajúce, podivínske, v citoch nestále, telesné, sebecké dievča alebo ženu; ale svetsky smýšľajúca, podivínska, v citoch nestála, telesná, sebecká matka, — čo je to za nestvor? ! Ak matka svoju lásku neposvätila tou večnou Láskou, ktorá obetujúc sa svet vykúpila, bude čo ztelesnené sebectvo vo svojom dieťati ľúbiť len seba, v ňom hľadať len svoje podobenstvo, svoju bytnosť. Neporozumie tomu, jako je to, v krúžku svojich dietok blaženou sa cítiť, a tie blaženými učiniť. Matka, ktorá si len triumfov márnomyseľnosti užiť žiada, je nespôsobná účasť brať na zábavách maličkých a im nevinných radostí spôsobiť. Zena, a len taká, je hotová opovržením svojej hodnosti a povinností čo macocha bez srdca svoje najdrahšie poklady zanedbať, ba i neistým, bezbožným rukám najatcov sveriť, len aby sama mohla utiecť do miestností rozkoš poskytujúcich, a ta pred smejúcich sa svetárov hodiť zvädlý veniec svojho materstva !
Ó meno plné radosti, plné milosti, plné lásky, plné obetí! Vďaka tebe, večný Bože, že si svojej Matke a našej Prímluvnici také, ku dôvere povzbudzujúce meno vyvolil a dal. Je slávou Spasiteľa sveta, že mu dal Otec „meno nado všetky mená, že by v mene Ježiš skláňali kolená všetci na nebi, na zemi i pod zemou." (Filip. 2, 9.) Ale jako je cti najhodnejšia Matka božia bytnosťou najdokonálejšou, najčistejšou, tak jej prináleží meno po Bohu najsvätejšie, najmilšie, najmocnejšie. A keď nielen meno Ježiš bolo skrze anjela s neba prinesené, ale i meno predchodcu Pána, svätého Jána Krstiteľa, bolo i vysoko milosťou obdarenému dieťaťu svätej Anny len na pokyn boží a na zvestovanie anjela dané meno Maria.
Osmeho dňa totižto po narodení blahoslavenej Panny bola v dome svätého Joachima sriadená nábožná slávnosť. Dľa židovského zvyku dávalo sa novonarodeniatku meno nie hneď, ale až na ôsmy deň. To stávalo sa medzi rozličnými modlitbami a obradmi. Príbuzní a priatelia mohli rodičom rozličné návrhy predkladať, a pre dieťa z menoslovu jeho rodiny zodpovedajúce meno voliť, docela tak, jako sa dialo pri udelení mena svätému Jánovi Krstiteľovi: ale svätv Joachim a Anna urobili tvmto radám koniec tým rozhodným osvedčením : Maria je jej meno
A čože znamená meno Maria? Či nemá byť toto meno sväté, milé, významné, keď ono bolo dané s výsosti milostiplnej, nepoškvrnenej Matke božej, Kráľovnej neba a zeme? Svätí učitelia našli pre toto milé meno pätoraký význam.
Po prvé vyznamenáva ono paniu. Tak u svätého Jána Damascenského. Maria je paňou vo vlastnom a naj velebnej šom smysle; ona je Pannou, a spolu i matkou, v nej najkrajšie zrkadlia sa všetky čnosti, všetek vplyv panej. Každé kresťanské srdce pozdravuje tedy v modlitbe : „Pod tvoju ochranu utiekame sa" blahoslavenú pannu ako ,,paniu našu, prostrednicu našu, orodovnicu našu". A ani nenie dôvernejšieho, nám, jej dietkam lepšie zodpovedajúceho výrazu, aby sme označili, čo je Maria, jako keď ju jednoducho ,,paňou" svojou menujeme.
Po druhé vyznamenáva meno Maria učiteľku, panovnicu. Už v prvej chvíľke svojej bytnosti bola Maria panovnicou nad diablom, ktorému hlavu rozmliaždila; panovnicou nad hriechom, ktorý so svojimi lákadlami a kliatbou v jej nepoškvrnenom srdci ani len za chvíľku neprebýval. Ale jaké bolo jej panovanie ešte len vtedy, keď Synovi božiemu rozkazovala ! Sväté evanjelium celú mladosť Pána až do tridsiateho roku veku jeho opisuje len týmito tromi slovami : „Bol im poddaný." O, či jesto väčšieho, milostivejšieho panovania, jako bolo to Máriino nad nekonečným Pánom neba a zeme? — Maria je i panovnicou anjelov a ľudí. Maria je kráľovnou anjelov; Maria je kráľovnou, matkou, útočišťom, rozdávateľkou milostí pre ľudí. Jej meno, jej slová, spôsob jej života, jej boľasti, všetko, čo nás na Máriu upomína, vyviňuje tajuplnú moc na celom okršleku zemskom až do konca času. Kde Ježiš Kristus panuje a kde ho milujú, tam panuje i Maria, tam i Máriu milujú.
Po tretie Maria znamená i toľko čo hviezda morská: — hviezda, hovorí svätý Bonaventúra, pre jej zriedkavú čistotu, ktorá ešte i pôrodom božského Slova bola zväčšená, ktoré Slovo vyšlo z nej ako prúd svetla z hviezdy, — hviezda pre jej zriedkavú krásu a pre to neporovnateľné posmeľovanie, ktorého sa jej jasom dostáva všetkým, ktorí tu na búrlivom mori života v nebezpečí sa nachádzajú. (Specul. B. V. c. 3.) Rozjímajme však znovu, kresťanská dušo, dobre ti už známé slová svätého Bernarda o mene Márie, ktoré i moje, i tvoje srdce uchvacujú a prenikajú : „Keď vystúpia proti tebe vetry pokušenia, keď rútiť sa budú na teba vrchy úzkosti, pozri na hviezdu : volaj na Máriu. Keď zmietajú tebou ohne pýchy, horemyseľnosti, závisti, — pozri na hviezdu: volaj na Máriu. Keď hnev, alebo lakomstvo, alebo svody tela hrozia lodičke tvojej stroskotaním : pohliadni na Máriu. Keď zlosťou neprávostí znepokojovaný, špatou svedomia rmútený, hrôzou súdu prestrašený v priepasti zármutku a zúfania sa topíš : mysli si na Máriu. Ju nasledujúc nezblúdiš, ju prosiac nezúfaš, na ňu mysliac nepochybíš, ňou držaný nepadneš, ňou podporovaný báť sa nebudeš, ňou vedený prídeš k cieľu svojmu, ktorým je Boh tvoj." (S. Bern. Serm. 2. sup. Missus est.)
Po štvrté značí Maria nielen hviezdu morskú, ale i horké more. More, ohľadom na plnosť milostí božích, ktorých najvýš Dobrý jej čo milosti plnej nadelil; horké more najprv preto, lebo bola boľasti plná, bola matkou sedmiboľastnou. Skôr než svokruša ženy Rút, môže riecť Maria : ,,Nenazývajte ma Noemi (t. j. peknou), ale radšej nazývajte ma Mara (t. j. horkou), lebo horkosťou naplnil ma Všemohúci." (Rut 1, 20.) Horké more potom i preto, že pekelným duchom pripravila zkazu, tak, jako túto našli vo vlnách Červeného mora i egyptskí, keď prenasledovali ľud boží. Významve hovorí ctihodný Albert Veľký : ,,Keď cítite, že vás lákadlá tela už k sebe pritiahli, ba skoro i do moci dostaly, hoďte sa rýchle do horkosti tohto mora, vyrieknite toto sväté meno, a neklamne sa budete môcť učiť zo svojej zkúsenosti, že Maria to meno nadarmo nenosí." (Comment in Luc.)
Konečne po piate meno Maria znamená toľko čo osvietená, alebo osvietujúca. Maria osvecuje celý svet svojím vznešeným príkladom, divmi svojho milosrdenstva, a leskom svojej slávy. Jako niekdy synovia ľudu izraelského pri svojom východe z Egypta boli oblačným stĺpom vedení a sprevádzaní, ktorý ich za dňa pred pálčivými lúčami chránil, a v noci zas svojím plamenným leskom cestu ukazoval; tak je i Maria zázračným stĺpom, čo nás pred pálčivosťou hnevu božieho chráni a spolu i celý svet osvecuje. Čo by sme si my tmou obkľúčení v noci tohto sveta len počali, keby sme plamenného a vodiaceho nás stĺpa nemali ? Odním slnko, čo je potom zo zeme? Odním Máriu, čo je potom z nás? Obkľúči nás všetko pohlcujúca tma a tieň smrti.
Keď tieto významy mena Márie rozjímaš, či ti, kresťanská dušo, srdce nenie preplnené úctou a vrúcnou dôverou ku menu tomu? Veď ťa meno to upomína na našu naj dobrotivej šiu Matku, na jej moc a nežnosť, útlosť jej srdca. Je to meno po najsvätejšom, poklony najhodnejšom mene jej Syna Ježiša najúčinlivejšie. Božský Spasiteľ učinil raz slávnostný sľub : „Amen, amen pravím vám, ak budete začo prosiť Otca v mene mojom, dá vám!" (Ján 16, 23.) Či neveríš, že láska k Matke tomuto podobný sľub núka jej Synovi: Amen, amen pravím vám, ak ma budete začo prosiť v mene mojej matky Márie, dám vám?
Jako bolo blahoslavenej Panne dané to sladké jej meno, tak dávajú i kresťanskí rodičia každému novonarodeniatku slávnostným spôsobom meno pri krste svätom. Táto cirkevná obyčaj má hlboký smysel. Dieťa má tým činom dostať jedného zo svätcov (svätíc) nebies za príklad a za ochrancu. Príklad má kresťana posmeľovať, varovať a sprevádzať na ceste spásy; ochranca zase bude ho svojimi zásluhami a prímluvou podporovať, posilňovať, pred hriechom chrániť, alebo po nevernosti k ľútosti a polepšeniu povzbudzovať.
Ty však, dušo kresťanská, odhodlaj sa, že chceš svojho svätého patróna úprimne ctiť a milovať, že chceš svoje meniny každoročne po kresťansky sláviť, zúčastniac sa vtedy na omši svätej a pristúpiac ku svätým sviatosťam : čo keby ti v ten deň nemožným bolo, učiň to aspoň v nasledujúcu nedeľu alebo sviatok. Chovaj sa hodne, dľa príkladu svätca (svätice), ktorej meno nosíš! — Chýrečný hrdina Alexander Veľký mal vo svojom vojsku vojaka, ktorý sa tiež Alexandrom volal, ale bol pritom zbabelcom. Rieknul mu tedy jedného dňa kráľ : „Alebo sa chovaj menu Alexandra hodne, alebo odlož toto meno " Chráň sa tedy, kresťane, aby i tebe tvoj nebeský ochranca neprivolal: „Alebo sa chovaj menu môjmu primerane, alebo odlož toto meno !"
Jak sa ti však, kresťanská čitateľko, dostalo tej cti a milosti, že ti tvoji zbožní rodičia a krstní rodičia dali na krste svätom to milé, krásné meno Maria, blahoželám ti k tomu vyznačeniu z celého srdca. Má to' mnoho hovoriaci, potešujúci význam, ozdobenou byť týmto menom, a samú preblahoslavenú Pannu mať za patrónku, jak sa len chránenka toho mena hodnou stáva. Tým viac však si povinná v roku prichádzajúce sviatky marianské zasvätiť zbožnou návštevou chrámu, pristúpením ku svätým sviatosťam a konaním nábožných skutkov. Tak budeš sa môcť tešiť z jej mocnej ochrany v živote i pri smrti. Lebo keď o všetkých ľuďoch platí, že nikdy nebolo slýchať, aby kto nebol býval vyslyšaný, kto sa pod ochranu Márie utiekal, tým viac platí to o tých, čo jej meno nosia. Tie tým viac zkúsia, jak mocná je pomoc ich dobrotivej nebeskej patrónky.
Odkedy tak milý a svätý hosť neba zavítal do tichého domu svätého Joachima a Anny, zdal sa on ešte viac než predtým byť chrámom božím, lebo ho naplnil duch pokoja, lásky a zbožnosti; veď len toto bolo vzduchom, v ktorom tá útla, zo záhrady božej pochádzajúca, bylinka, rozkvitnúť mohla. Pre blažených rodičov však tiež hneď nastala povinnosť, dieťa svoje vychovávať. Ó, ani sa nedá vypovedať, s jakou starostlivosťou, úctou a láskou oni to milé svoje dieťa obsluhovali a opatrovali ! Svätá Anna nemohla sa nasýtiť pohľadom na jeho anjelom podobný obličaj; koľkoráz pozrela na svoje dieťa, koľkoráz ho láskala, toľkoráz sa jej srdce nebeskou slasťou naplnilo; koľkokrát vyslovila meno Maria, toľkokrát novú radosť pocítila. A keď držala dcérku svoju na lone a myslela na jej milosti a žalostiplnú budúcnosť, radosťou alebo žiaľom premožená zaplakala, a slzy jej bohato tiekly po milej hlávke dieťaťa. A keď dieťa jej sladko spalo, pokľakla matka často k jeho koliebke, pohliadla naň s obdivom, složila ruky v modlitbe, a ponorila sa v rozjímanie o milosti božej.
Maria vyvinovala sa telesne dľa obyčajných zákonov prírody, a toto postupné vyvinovanie sa dieťaťa bolo pre rodičov bohatým prameňom radostí. Jak ľúbym divadlom bolo pre svätých anjelov, keď ich vznešená Kráľovná pod vedením matky svojej naučila sa prvú a nezbytnú vedu života ľudského, vedu : chodiť ! Jaká to bola radosť, keď to Dieťa slabuškými svojimi nôžkami opovážilo sa prvé kroky robiť samé, a potom do rozostretých ramien matkiných sa vrhlo. Koľká to bola blaženosť, ked to Dieťa nejako horko- ťažko vyslovilo prvé, a len pozornému uchu matkinmu srozumiteľné slová, keď zavolalo : „tata, mama" ! Takéto chvíľky sú veru malými sviatkami v kruhu každej opravdu bohabojnej rodiny.
Ale milosť božia a múdrosť, ktorá sa v srdci budúcej Rodičky božej bohaté usadila, vypríštila sa neobyčajne predčasne [2] cez útlu škorúpku tela. Svätí rodičia zadivili sa, keď videli, jak predčasne skladalo ich dieťa rúčky, j ak anjelsky pobožné sa modlilo; jaká svätá vážnosť, jaká poslušná tichosť zračila sa na tom milom zjave. Málo detského bolo na milom dieťati pozorovať. Vo veku, v ktorom iné deti sotva že sú života si povedomé, rozprávala sa už Maria vrúcne, detinský s milým Otcom nebeským. Všetky hnutia jej duše riadil Duch svätý, a ona uchom ducha svojho, oddane poslúchala hlas jeho. Detinská láska k Bohu zdobila jej hry, i jej maličké zaneprázdnenia.
Jako ku nebeskému Otcovi a spoluľuďom, tak stálo to sväté Dieťa v najľúbeznejšom vzťahu i ku krásnej božej prírode. Dedičným hriechom odohnal človek od seba nerozumné zvery, ba mnohé z nich si i nepriateľskými učinil. Ale poneváč Maria od tohto hriechu čistá bola, obnovovaly sa pri nej milé výjavy raja. Mala hlboký cit a smysel ohľadom na divy a tajnosti prírody. Zvery lesné a milé vtáčky ukazovaly ku nevinnému tomu Dieťaťu, keď poľom, horou kráčalo, veľkú dôveru, nikdy nevídanú príchylnosť. Zbožná nevesta Pánova však klaňala sa v týchto podivných účinkoch a riadení prírody Stvoriteľovi a Udržovateľovi tohoto majstrovského diela.
O dušo kresťanská, keď tak v duchu uvažuješ milú, bezoblačnú, anjelsky čistú mladosť blahoslavenej Panny, jaké city, jaké obrazy sa v tebe vynorujú? Jako keď zbožný zvuk večerného zvona upomína osamelého cudzinca na ďalekú otčinu a na všetkých jeho drahých, a v srdci mu vyvolá tichú, ale hlbokú túžbu po krbe rodinnom, tak obzeráš sa i ty smutne, túžobne zpät po ďalekej, utešenej domovine svojej mladosti, o vy dni blahých, nerušených radostí, ó vy dni nevinnosti a detinskej bázne božej, kamže ste ulietly? Jako keď víchor a krupobitie všetko zmetie a zmláti na posiatom poli, a zničí všetky nádeje roľníka, — tak pustoší i jedovatý dech žiadostí, i všetko ničiaci víchor náruživostí, keď vrazil do nevinného raja tvojej mladosti. A matka, ktorá ťa vtedy blažená vodievala a milovala, od toho času sa už dosť nad tebou naplakala, roniac slzy nad tvojou nezdarnosťou, ba snáď i ty si už nejednu hodinku v smútku trávil nad jej hrobom. Teraz však uznať ti prichodí, že blažený čas detských rokov je preč, navždy preč pre túto zem, a ani vzdychy, ani túžba nevymenia ti z neho ani len chvíľku, chvíľočku ! Keď si však vtedy v žiari milosti a na úslní šťastia, bez pomyslenia na to a i bez poďakovania sa za to, detsky obcoval, a najčistejšie radosti v hojnosti požíval: ó tak ďakuj, pohnutým srdcom ďakuj aspoň teraz nebeskému Otcovi a svojim dobrým rodičom doma alebo v hrobe za všetky ti preukázané dobrodenia, ktoré si hojne prijímal či ohľadom na dušu, a či ohľadom na telo.
Keď však, dušo kresťanská, porovnáš svoju mladosť s mladosťou blahoslavenej Panny anjelom rovnou, či sa ti v srdci neozve aj iný pocit? Či bolo nebo tvojej mladosti vskutku tak jasné a bezoblačné? či ho nezahalily malé škvrny, ktoré by si mohol a mal zmyť slzami úprimnej ľútosti? Ach, jak predčasne sa vyskytujú nepatričnosti čo zárody vín plnej budúcnosti ! Detinské cnosti zbožnosti, úprimnosti, pravďomluvnosti, poslušnosti, nevinnosti jak rýchlo kráčajú v ústrety tuhým zkúškam, ba ztroskotaniu ! Či potom možno nájsť, menovite v našich časoch, keď mládež skôr, predčasne doziera, či možno nájsť takých detí, ktoré by netknutú svoju nevinnosť čo len ku prvej svätej spovedi priniesly? !
Ó čistá Panno Maria, keď prvé roky svojej mladosti porovnám s tvojimi, žiaľ a zmätok opanúva mi dušu ! Zakryže svojím svätým obcovaním vedomé a nevedomé poklesky moje. Obetujem Otcovi nebeskému všetky nevinné myšlienky, poučné slová, dokonálé skutky a cvičenia sa v čnosti počas svätého detinstva tvojho, aby ch mu zadosťučinil za svoje bezbožné myšlienky, slová a skutky, ktorým som vo svojej mladosti, tvojou priazňou tak bohaté obdarenej, až vo vinu dozreť dal. Taktiež i vy, na čnosti bohatí rodičia, svätý Joachime a Anno, prosím vás pre rozličné radosti, ktorých ste u svojej milej dcérky v detinskom jej veku zakúsili, i pre srdečnú lásku a všetky služby, ktoré ste jej preukázali, proste s blahoslavenou Pannou Boha, aby mi odpustil, že som roky svojho detinského veku dobre nevynaložil.
Bohabojní rodičia, svätý Joachim a Anna sú vo svätých záležitosťach výchovy svojho dieťaťa vznešeným príkladom a predobrazom pre vás, kresťanskí rodičia, vo výchove vašich detí počas prvých liet ich života. Ó jak škodná, a bohužiaľ, jak všeobecná je tá mýlna mienka, že náboženská, duševná výchova dieťaťa môže a má sa započať, len keď ono svoj rozum a sebapovedomie užívať počína. Ó nie, už hodne vopred, ešte prv, než kliky zlého v božej záhrade duše detskej pučať počínajú, môže a má byť siaté semä čností do všestranne úrodnej pôdy, aby v tichosti a tajne pustilo korienky, a aby v čase, keď dieťa rozumne konať, počína, bolo už dosť mocné potlačiť vtedy sa tiež hýbajúcu burinu.
Sú to zvlášte štyri čnosti, ktoré vy, kresťanskí rodičia, deťom svojim, dedičom nebies, vštepovať úž zavčasu usilovať sa máte : nábožnosť, poslušnosť, pravdomluvnosť a stydlivosť.
1. Nábožnosť. Dieťa je od prírody nábožné; máš tedy len, kresťanská matko, túto šťastlivú vlohu svojho dieťaťa zavčasu prebúdzať, a primeranými nadprirodenými pravdami a príkladmi pestovať; máš mu všetko, čo dieťa obkľučuje, pokrm, odev, rodičia, atď. predstavovať ako dary božie, za ktoré povďačné srdce, ochotnú poslušnosť atď. prejavovať musíme. Ó koľké bohatstvo právd a sošľachtujúcich predstav poskytuje k tomu samojediné obdobie vianočné, milé Jezuliatko, maštaľka, pastieri, anjeli, mudrci-králi, hviezda ! Jak milo, príjemne a dobročinné býva tu nadchnutá obrazotvornosť detská, zohriaté srdce de'tské a vrúcne spojené s Bohom ! Ďalej musíš, kresťanská matko, v prítomnosti svojho dieťaťa, kým sa ono ešte modliť nevie, sama zbožné cvičenia pod-ujímať, a o to starosť mať, aby to i ostatní domáci činili. Tak dieťa nevie o inšom, a keď k užívaniu rozumu prichádza, nevie pochopiť, ako môže kto ku stolu sadnúť alebo do postele ísť, ako môže kto ráno vstať bez toho, že by sa nepomodlil. Jaknáhle je dieťa vstave súvislé slová vypovedať, má ho matka-učiteľka učiť ,,Otče náš". Ako prvé chvíľky dňa, tak i počiatok ľudského života má byť posvätený modlitbou.
2. Poslušnosť. „Jako skrze neposlušnosť jedného človeka učinené je mnoho hriešnych, lak i skrze poslušnosť jedného bude učinené mnoho spravodlivých." (Rim. 5, 19.) Jako bola tedy neposlušnosť pre celé ľudské pokolenie prameňom hriechu a biedy, poslušnosť ale počiatkom omilostnenia, tak sa dostane i jednotlivý človek cestou neposlušnosti ku odvráteniu sa od Boha, a cestou poslušnosti ku milovaniu Boha. Prísna kázeň poslušnosti bude preto pre tvoje dieťa, kresťanská matko, najväčším dobrodením, lebo ona značí víťazstvo nad neporiadnymi žiadosťami tela a sebevoľnosti. Už i u malých detí dosť často ukazuje sa poľutovaniahodná hlavatosť, a to i v mimoriadnom stupni, tak že ony búrlivým krikom, vzdorom, svesovanim hlavy atď. chcú si niečo vynútiť. A ty, kresťanská matko, j akože sa chováš oproti takýmto výjavom so strany svojho miláčka? Či mu povolíš? Či ho budeš hľadeť utíšiť ? Či sa s ním pojednáš ? O nie, nie ! Ale pomôž si prútom, aby sa takýto výstup čím skôr odohral, a potom tak skoro na javište ani neprišiel. Takáto neúprosná, opätovaná, a vždy rovnaká materinská pomoc čo skoro vykoná, že tvoje dieťa bude ťa hned bez protimluvy poslúchať, a tvoju zápornú odpoveď pokojne prijímať.
3. Pravdomluvnosť. Lžou, cigánstvom priviedol pekelný pokušiteľ našich prarodičov k pádu. Preto už i v duši dieťaťa nachádza sa náchylnosť ku lži. Vychovávajúci rodičia musia tedy i túto zlú obyčaj mať na zreteli. Každá lož musí byť dieťaťu zazlievaná, a jak sa uňho opätuje, musí byť pre ňu i trestané. Lebo prvá príčina ku lhaniu býva dieťaťu pokusom takým činom vyhnúť trestu. Preto musí múdry vychovávateľ každý priestupok, ku ktorému sa i lož pripojila, dvojnásobne trestať; tú chybu však, ktorú dieťa dobrovoľne oznámilo, alebo hneď uznalo, kde-tu odpustiť, alebo menej trestať s tým dôrazným poznamenaním, že to prehliadnutie má čo poďakovať svojej pravdomluvnosti. Ale jak často býva práve nerozum rodičov príčinou a prvou príležitosťou ku lži. Keď dieťa vo svojej ?neposednosti alebo neprozreteľnosti rozbilo oblok alebo nejakú mištičku, alebo keď si snáď kdesi na ulici zababralo šatočky, má očakávať za to od nerozumných rodičov nepomerne prísneho trestu. Tohto však tu ani netreba, lebo v tomto nenie zlej vôle, a dieťa už dosť bolo trestané strachom, ktorý pre svoju neprozreteľnosť podstúpilo. Vidí ono vtedy v tej pokute, ktorú ešte nad to očakávať má, istý druh nespravodlivosti, ktorej sa možným spôsobom vymknúť hľadí. Keď k tomu takéto dieťa pre iné skutočné previnenia, neposlušnosť, hlavatosť, lož, mlsanie bezmála ani pokutované nebýva, tak nech si tí rodičia len vystavia svedoctvo, že sa dôkladne rozumejú základne zkaziť svoje dieťa.
4. Stydlivosť. Človek je dľa svojej duše Bohu podobný, a vysoká je jeho hodnosť. Úcta jedného k druhému a stydlivosť sú znakmi tejto nám vrodenej hodnosti, a prirodená ošklivosť proti všetkému, čo sa tejto hodnosti protiví, je ošklivosťou proti tomu, čo nás znevažuje. Zachoďte tedy, kresťanskí rodičia, so svojím dieťaťom nielen láskavé, ale i úctivé už i v tých dňoch, keď ono o svojej hodnosti ani len tušenia nemá. Zachádzajte s ním tak, akoby ono už jasné povedomie malo o tom, čo sa nepatrí. Tvoja nežnosť tedy, kresťanská matko, nesmie pri dieťati tvojom ani v šatoch, ani v polpžení, ani v činoch trpeť ničoho, o čom by neskôr dieťaťu tvojmu k tomu zvyklému ľudia povedať museli, že sa to nepatrí. Upozornievaj tedy dieťa svoje na každú nepatričnosť. Príčinu toho udávať nemusíš; jemný cit dieťaťa dá ti za pravdu, a privykaním tento cit zosilnie. Nehovor, že sú málovekí nevinní, a nevedia čo činia. Často sú oni nie tak nevinnými, a jak sú takými, trfeba sa postarať, aby takými i zostali.
Predovšetkým však vy, kresťanskí rodičia, musíte sami predchádzať svojim dietkam dobrým príkladom vo stydlivosti. Vyhýbajte v ich prítomnosti všetkému, čo by mohlo byť v ich očiach nehovorím práve necudné, ale čo len i nápadné, tak, že by im bola daná príčina nad tým ďalej rozmýšľať, ó by hrozná výpoveď Krista, božského priateľa detí, čo kliatba nikdy nepadla na vaše hlavy : ,,Beda tomu, z koho pohoršenie pochádza; lepšie by bolo, keby bol kameň mlynský uviazaný na hrdlo jeho, a on hodený do lilbokosti morskej, nežby mal pohoršiť jedno z týchto maľučkých." (Luk. 17, 1.)
Ó vy kresťanskí rodičia, znovu a znovu utiekajte sa v modlitbe ku zbožným rodičom preblahoslavenej Panny, aby vás oni učili tomu nebeskému, záslužnému umeniu, jako máte svoje dietky vychovávať pre Boha a viesť ich k dobrému; jako máte vnímavé duše viac modlitbou a dobrým príkladom, než slovami a tvrdými výčitkami ziskávať čnosti.
Ako bol niekdy požehnaný na svojom majetku Obed, že vo svojom dome opatroval archu úmluvy, tak sa stávali svätejšími i šťastní rodičia prítomnosťou svojho nebeského dieťaťa. Medzitým vedeli, že im bol tento svätý poklad len požičaný, a že Boh čakal na vyplnenie sľubu, ktorý učinili : že totižto dieťa svoje v jeruzalemskom chráme zasvätia Najvyššiemu. Žalosť a láska striedaly sa im v srdci pri pomyslení na rozlúčenie sa s dieťaťom svojím. Ich city podobaly sa citom patriarchu Abraháma, ked vydal sa na cestu, aby dľa rozkazu Pánovho svojho jediného, od Boha zázračne mu daného syna obetoval. j Maria mala sotva tri roky, ale bola na tento vek veľká, a prirodeným rozumom vrstovnice svoje daleko prevyšovala; dľa čnosti a poznania nadprirodeného bola však už i vtedy stvorením najdokonálejším, ktoré kedy žilo a žiť bude. Maria milovala svojich rodičov nežnou, dokonálou láskou; ona videla ich boľasť a žalosť, i prosila Boha najlepšieho, aby im udelil dostatočnej sily a obetovavosti. A Boh vyslyšal jej prosbu a posilnil srdce rodičov pre ťažkú hodinku lúčenia.
Božia Nevesta tiež, bárs jako visela všetkými páskami detinského srdca svojho na svojich rodičoch i na domovine, predsa z celej duše túžila slúžiť svojmu Stvoriteľovi v jeho svätom chráme a jemu samému žiť. Tu i tam vyskytujúcu sa snáď obavu odstraňovala asi podobnými slovami, jakými neskôr jej božský Syn svoje zaostatie v chráme ospravedlnil: „Či neviete, že musím byt v tých veciach, ktoré sú Otca môjho?" (Luk. 2, 49.)
Už od časov Mojžišových býval pri stánku úmluvy, a neskôr i pri chráme Šalamúnovom krúžok panien, ktoré zložily sľub dočasného panenstva, a v predsieni stánku slúžily Bohu. Ba i zbožné vdovy mohly výnimečne tento sľub složiť, ako vidíme z príkladu prorokyne Anny, ktorá po všetky roky svojho vdovstva nevychádzala z chrámu, ale vo dne, v noci pôstom a modlitbou slúžila Bohu. (Luk. 2, 37.) Tento zbožný ústav bol však zvlášť k tomu určený, dľa sľubu alebo žiadosti bohabojných rodičov dietky ich v peknom, nebezpečnom a rozhodnom veku mladosti medzi múrami svätyne chrániť, vychovávať a pre ich budúce postavenie v živote ich vzdelávať.
Pre budúcu rodičku božiu ale malo toto obetovanie a toto zdržovanie sa v chráme zvláštny cieľ, zvláštny význam. Tu bola ona už v časnej mladosti cele a jedine Bohu a jeho službe zasvätená, tu bola vovedená do tajomství, proroctví a predobrazov Píšem svätých, tu v posvätnej blízkosti Boha bohaté kropená rosou nebeských milostí, tu naplnené bolo jej srdce vrúcnou túžbou po božskom Spasiteľovi, obetavou láskou k Bohu a bližnému, a nepremožiteľnou ošklivosťou ku každému hriechu, ako drzému obrazeniu najvyššej Velebnosti božskej. Áno, Boh sám chcel prevziať výchovu matky božej v chráme svojom.
Chvíľka lúčenia sa s rodičovským domom nadišla. Bolo to v naj nepriaznivejšom čase roku, asi v polovici novembra, [3] keď svätí rodičia Joachim a Anna tú obetnú cestu do Jeruzalema nastúpili.
Dá sa asi určite vyrátať, že cestu tú z nasledujúcich príčin v tom čase konali. Jako nám sväté evanjelium rozpráva, bola Maria v blízkom pokrevenstve so svätým Zachariášom a so svätou Alžbetou, rodičmi svätého Jána Krstiteľa, predchodcu Pána. Zachariáš však bol kňazom, a musel každoročne niekoľko ráz z Hebronu cestovať do Jeruzalema na päť míľ chôdze, aby tam odbavoval služby božie, keď naňho rad prišiel. Boli totižto kňazi židovskí podelení na 24 tried alebo chórov, a premieňajúc sa, konali svoj vysoký úrad. Bolo to však pre zbožných rodičov Panny Márie zvláštnou cťou a uspokojením, že mohli dieťa svoje vrelo milované odovzdať do rúk im príbuzného kňaza, ktorý sa oň nežne staral. Z tej príčiny určili čas odchodu a obetovania na tú dobu, kedy Zachariáš svoj svätý úrad zastávať mal.[4]
Po obťažnej ceste do svätého mesta spiechala trojročná Vyvolená na krídlach svätej túžby vopred. Kadenáhle cieľa došli, vnišli do chrámu celkom dľa obyčaje, bez hluku. Chrám stál na vrchu Moria; k nemu viedlo pätnásť schodov, z ktorých každý bol pol rífa vysoký. Bolo na podiv, jak ľahko vystupovalo sotva trojročné dievčatko po vysokých schodoch, plné svätej túžby. Hore, pred „Zlatou" bránou chrámu stál ctihodný starec, kňaz Zachariáš, aby prijal Máriu, čo nepoškvrnenú obetu. Vstúpiac do domu božieho, padli hlboko preniknutí rodičia so svojim dieťaťom na tvár, a klaňali sa Bohu živému. Rozplesaným srdcom ďakovala Maria Bohu izraelskému, že jej poprial milosti, smieť mu slúžiť v jeho dome, a obetovala sa mu ako dievka na veky. Potom previedlo sa slávnostné obetovanie a odovzdanie.
Ó jak milé to bolo divadlo pre nebo a zem ! S koľkou záľubou prijal Otec nebeský odovzdanie sa svojej najčistejšej dcéry, Boh Syn svojej budúcej matky, Boh Duch svätý svojej nepoškvrnenej nevesty ! O jaká bola radosť, koľké plesanie medzi chórmi blažených duchov, keď videli, že ich milá, malá kráľovná k nim sa priblížila, na seba vezmúc v chráme úrad vlastne anjelský: Boha chváliť a jemu slúžiť !
Teš sa i ty, dušo kresťanská, nad bohumilou obetou najblahoslavenejšej Panny a jej rodičov; spoj s ňou i ty obetovanie seba samého, svojho tela a svojej duše, svojich radostí a žalostí, svojich bojov a nádejí, svojej prítomnosti a budúcnosti, aby toto všetko rukami najhodnejšej Obetníčky Najvyššiemu prednesené, aspoň z ohľadu na ňu očiam božím príjemné bolo. Hovor ku Márii hodne detinský :
Ó najblahoslavenejšia a milosti plná Panno ! blahoželám ti z celého srdca, a radujem sa vrúcne, že si pri svojom obetovaní sa v chráme od Boha prijatá bola za jeho pravú dcéru a za jeho najmilšie dieťa. Spájam sa s tvojou túžbou po tejto obete, s tvojou pobožnosťou, s tvojou čistotou, s tvojou pokorou. Vypros mi milosti, aby som sa i ja Bohu cele obetoval, nakoľko to len odo mňa žiada môj stav a moje povolanie. Ach, koľko neverností treba mi oplakávať, ktorých od svojej mladosti dopustil som sa vo službe Najvyššieho ! Jak často darúvam svoje úbohé, spásy potrebné srdce hrude tejto zeme, jak často hádžem ho za obeť pominuteľným chúťkam rozkoší! A len Boh večnej lásky nemal by mať na ňom žiadneho podielu, v ňom žiadneho miestočka? Ó vznešená Panno, pre zásluhy tvojho bohumilého obetovania sa vyžiadaj mi stálej, obetavej lásky k môjmu Bohu a Spasiteľovi!
Ten slávnostný vchod do chrámu a to zasvätenie sa nepoškvrnenej matky božej v prvých rokoch jej mladosti, nech ťa, dušo kresťanská, upamätúva na dve udalosti z tvojho vlastného života, ktoré sú tomuto obetovaniu veľmi podobné, a z príležitosti ktorých i ty si vnišiel slávnostne do chrámu a zasvätený si bol Najvyššiemu; tieto slávnostné udalosti sú : svätý krst a prvé sväté prijímanie.
Ó dušo kresťanská, milosrdenstvo božie je veľké, jeho milosti, ktoré sa ti svätým krstom do srdca vlialy, sú bez miery. Tu bola nesmrteľná duša tvoja očistená od viny a hanby hriechu dedičného, tu bola vyslobodená z otroctva diablovho, tu bol do nej vtlačený znak vykúpenia, vyvolenia a detstva božieho. Ako malé náhradné za toto nekonečné dobrodenie složili krstní rodičia vo tvojom mene svätý sľub, — ku čomu by si ty bol býval i tak povinný následkom toho, že ťa Boh stvoril, — sľub ten, že sa na celý čas života odriekaš diabla, jeho pýchy a skutkov, a že chceš slúžiť Bohu najvyššiemu vo viere a láske. Vtedy teda, kresťanská dušo, v prvých dňoch alebo už i v prvých hodinách svojho života bola si slávnostným sľubom Bohu zasvätená. Ó ďakuj dnes, ďakuj po všetky dni života svojho dobrotivému Otcovi, na nebi za túto nezaslúženú milosť, že si bola krstom svätým prijatá do svätej cirkve katolíckej, do viery a spoločnosti dietok božích. Ľutuj zo srdca, že si tak často, snáď i ťažkou vinou zrušila svätý sľub pri krste učinený. Zasväť a obetuj sa dnes v spojení s milou matkou svojou Máriou Pánu, jeho službe a jeho láske.
Jako osvieťujú zlaté lúče slnka krásnu prírodu bez toho, že by ona o tom vedela, tak bola skrze krst svätý prúdom milostí božích naplnená, osvietená, preniknutá i tvoja duša, kresťanský čitateľu, bez toho, že by si bola bývala toho povedomá, a i bez pomyslenia na to bola svätými páskami k Bohu pripútaná. Čo sa tam bez tvojho vedomia stalo, opakovalo sa v nekonečne vyššom stupni so slobodným tvojím privolením a s vtedajšiemu tvojmu veku primeranými známosťami o veľavážnej tej udalosti v deň tvojho prvého svätého prijímania. Vtedy obetoval sa všemohúci Boh tebe so svojím božstvom a človečenstvom, s plnosťou svojej milosti a lásky. Nedá sa opísať, čo vtedy v duši tvojej sa dialo ! Ó zobuďže si v tejto chvíľke tie city, ktoré ťa vtedy opanovaly, tú detskú pobožnosť, tú nezlomnú dôveru v Boha, tú úprimnú ľútosť nad maličkými pokleskami detinstva ! Rozpomeň sa na ochotnosť a odhodlanosť, ktorou si vtedy obnovil krstný sľub a sa Bohu zasvätil. Ach Bože, kam sa podely tie city, to smýšľanie, kam ten sľub? Či ich ešte živé prechovávaš vo svojom srdci? alebo či tam ony driemu? alebo snáď už celkom vymrely? Ani nenie tomu snáď tak dávno, čo si zažil tento najkrajší deň svojho žitia, a teraz? Keby ti bol tvoj šťastný duchovný otec, ktorý ťa ku stolu Pána viedol, vopred povedal túto premenu, ktorá sa žatým s tebou stala, nebol by si mu to uveril, ale by si bol so smelosťou a rozohnením svätého Petra odpovedal: „Čo by som mal aj umreť s tebou, nezaprem ta." (Mat. 26. 35.) A teraz? Ó úbohá dušo, nezúfaj ! Utiekaj sa k dobrotivej našej ochraniteľke Márii ! Obnov i ty sľuby svoje, spoj ich s obetou Márie a jej rodičov. Na tento spôsob dosiahneš iste odpustenia, pokojného svedomia a stálosti v dobrom až do konca.
Pre niektoré vyvolené duše má obetovanie Márie v chráme ešte iný zvláštny a vysoký význam. Vchádzajú ony i po tretie slávnostne do chrámu, keď skladaním svojich kláštorných sľubov večne Bohu sa obetujú. Po všetky kresťanské stoletia určoval si Pán dľa svojej nevyzpytateľnej milosti, bez ohľadu na zákaz štátov a protirečenie ľudí, niektoré duše ku zvláštnemu nasledovaniu Ježiša Krista a jeho bohumilej Matky, keď ich povolal ku životu kláštornému. Šťastná je duša, ktorej sa takéhoto povolania dostane; môže zvolať s kráľovským pevcom : „Jak milé sú stánky tvoje, Pane mocností! Túži a omdlieva duša moja po sieňach Pánových. Srdce moje a telo moje plesajú k Bohu živému. Blahoslavení, ktorí prebývajú v dome tvojom, Pane, na veky vekov chváliť ťa budú. Zvolil som si radšej opovrženým byt v dome Boha môjho, než prebývať vo stánkoch hriešnikov." (Žalm 83.) Dobre ti, dušo kresťanská, jak určité, nedvojsmyselné volanie Pána odznelo nad tebou, tam v dome božom slúžiť v čistote, chudobe a poslušnosti ! Keď si už útočište svoje našla medzi posvätnými múrami a Bohu složila svoje sľuby, ó vtedy nazývam ťa šťastnou nad všetkých kráľov zeme; s Máriou si najlepšiu čiastku si vyvolila, ktorá nebude odňatá od teba; len vynasnažuj sa, aby si od svojej prvej lásky neupustila, a už raz prinesenú obeť nazpät nepožadovala.
Keď však teprv z hluku sveta po nejakom posvätnom útočišti túžebne pozeráš, jako plavec na rozbúrenom mori po bezpečnom prístave, ó tak nedajže sa ľahko odvrátiť od bohumilého predsavzatia svojho, máš-li výhľad, že sa ono splniť môže. Pokračuj odhodlane a vytrvale ! Boh, nebesia, duša tvoja všetkého sú hodni ! Jak sú však pomery tvoje také, že bez mimoriadnej pomoci božej krásneho svojho cieľa by si nikdy nedošiel, bárs ťa k nemu srdce mocne a neprestajne tiahne, nezúfaj ani vtedy ! Duch čistoty, duch poslušnosti, duch zriekania sa zemských majetkov nie je upútaný na múry kláštorov. Tvoja osamelá komôrka nech je tvojou cellou, tvoj farský chrám nech je tvojím kláštorným chrámom, tvoji rodičia alebo bližní nech sú tvojimi predstavenými; a tvoje srdce, ó dušo drahá, nech je svätostánkom, kde sa môžeš radovať z bezprostrednej, oblažujúcej prítomnosti božej.
Ale i tých rodičov môžeme nazvať šťastnými, ktorých dieťa Boh zvláštnej svojej službe zasvätil. Alébo či je to pre chudobných rodičov nie vyznačením, keď mocný kráľ ich syna do svojej telesnej stráže prijme? Alebo či nemáme svätých rodičov Joachima a Annu menovať blaženými, že ich jediná dcéruška milá bola očiam Velebnosti večnej? Ci malo by byť možné, že by kresťanskí rodičia svojho syna vďačne oddali službe vojanskej, bitkám a vraždám, ale ťažko by sa ponosovali na jeho smer, a najväčšie prekážky v cestu by mu kládli, keby sa chcel obetovať službe božej, službe oltára?
Prvá hodinka, ktorú Bohu zasvätená Panna Maria medzi múrami chrámu strávila, bola ťažkou hodinkou veľkej obety, ale i hodinkou veľkej zásluhy; bola to hodinka lúčenia sa s jej milými rodičmi. Dieťatko teprv trojročné nepovažovalo sa dosiaľ takrečeno ani za byť nosť samostatnú, ale za bytnosť podmienenú a odvislú od svojich rodičov; teraz však zrazu malo utratiť túto nezbytnú podporu svojej mladosti. Avšak útlé dieťa necitilo len boľasť svoju, ale i boľasť drahých rodičov, ktorú im toto lúčenie zapríčinilo. Svätý Joachim a Anna premáhali sa síce všemožne, aby svoje vnútorné vzrušenie a srdečnú žalosť pred svojim miláčkom ukryli; ale zákony prírody opanúvajú svojou mocou i svätých,a nepoškvrnená duša Mariina bola až pričistým zrkadlom, v ktorom pozorovať sa dal i najľahčí tieň, javiaci sa na čele otca a matky. Avšak ďalekí všetkého citlivkárskeho, nehodného preháňania, priniesli rodičia a dcéra úkonom vôle a pohľadom na nebe práve dokonanú obetu v duchu ešte raz, a — výstup lúčenia bol skončený!
Popri zásluhe nadprírodenej malo toto rozlúčenie pre nezkúsenú dcérušku ešte aj iný spasiteľný, prirodený účinok. Ono spôsobilo totižto u nej samostatnosť, jej vek ďaleko presahujúcu, vlastnú a veľmi prospešnú osobám, ktoré privčas boly zbavené všetko spravujúcej a sporadujúcej starosti materinskej. I toto sa dialo dľa vôle božej. Lebo budúca tŕnistá a premenlivá cesta života matky božej vyžadovala pevnú, samostatnú, odhodlanú povahu.
Milé dieťa Máriu prijaly ctihodné ženy, ktorým bola výchova panien chrámových sverená, s veľkou materinskou láskou a nežnosťou.[5] Už i na zovňajšku ostýchavého dieťaťa z Nazaretu javila sa taká poníženosť, skromnosť a milota; v jeho tichých krásnych očiach zračil sa taký šľachetný, dobroprajný duch, že si ono hneď získalo srdce každého. Maria preukazovala každej z týchto panien zvláštnu úctu; prosila ich priateľskými slovami, aby ju ony, jako staršie, ktoré zvyky domáce a služby svätej už znalý, poučovaly a jej rozkazovaly; i pokladala sa za nehodnú spoločnosti tak zbožných služebníc božích.
Sotva našla chvíľky, aby mohla o samote, nikým nepozorovaná, dľa detského svojho spôsobu city svoje najvyššiemu Pánovi vyjaviť. Keď už konečne bola sama na lôžku svojom, vyliala srdce svoje vo chválach a vdakách pred Bohom, ktorý ju považoval za hodnú tej milosti, že by bez všetkej svojej zásluhy prijatá bola za služobnicu domu jeho. Vrúcne prosila i svätých anjelov, aby ju učili, jako by mala hodným spôsobom slúžiť svojmu Bohu a Pánovi a usporiadať život svoj dľa božského jeho dobrezdania.
Sbor v chráme panien prebývajúcich mal za povinnosť slávnostné slnzby "božie spevom povznášal, v poriadku držať nádoby, bohoslužebné rúcha a podobné veci. .Bývalý pravidelne prítomné pri raňajšej a večerňajšej obeti, a maly mimo toho aj iný ustálený čas ku modlitbám. Ostatné hodiny dňa boly určené práci. Učily sa priasť ľan a vlnu, tkať tenušké plátno a hodváb, zo skvostných zlatom a striebrom pretkávaných látok kňazské rúcha shotovovať, taktiež i utešené koberce a opony, záclony robiť, že boly následkom ich zručnosti v týchto veciach po celom Východe chýrné.
Naša najmilšia žiačka, Maria, bola zpomedzi všetkých najznamenitejšia. Veď ju Boh vyzdobil všetkými darmi prírody a milosti. O vysokom, umeleckom cite a obdivuhodnej zručnosti preblalxoslavenej Panny svedčí nesošívané a pretkávané rúcho, ktoré dľa ctihodného dávneho ústneho podania neskôr pre božské dieťa Ježiša zhotovila. Pobožnosť jej vrúcnej lásky v chráme a svätá horlivosť, s ktorou všetky práce v dome božom vykonávala, vzbudila obdiv i u najvyššieho kňaza, že i tento hľadel na ňu s vysokou úctou. Na zovňajšku jej javiaca sa skromnosť, na pernách jej vyliata príjemnosť, nevyrovnateľná tichosť a pokora, ktorou volila si vždy najnižšie a najťažšie práce, povzbudzovala podivno k dobrému jej družky. Jej duša vznášala sa j akoby vo svätom, netknutom nebeskom vzduchu. Práce jej rúk a ducha podobaly sa hŕbkam sňahu, ktorý na vrcholcoch vysokých hôr sa nakopil. Čistá je kôpka sňahu, čo sa tam nachádza, čistý i sňah, ktorý sa k nej druží: tak spája sa belosť s belosťou, lesk s leskom, až sa to všetko utvára v oslepujúci končiar, ktorý tak jako slnko, núti človeka sklopiť zrak.
Ale ktože kedy vhĺbi sa do priepasti tej najčistejšej, najvrúcnejšej, naj ohnivej šej, najobetavejšej lásky, ktorou plápolalo srdce tejto Panny? Táto živá láska k Bohu bola kráľovnou, matkou, životom, dušou, korunou všetkých jej dokonálostí. Základom ale tejto neopísateľnej svätej lásky bolo z viery čerpané, vysoko vznešené poznanie Boha, u Márie tak dokonalé, jaké len u zemského stvorenia byť môže. Nehľadela síce ešte na Boha v lesku nehaleného videnia, ale práve preto bola jej láska tým záslužnejšia. Táto láska vzrastala každou chvíľkou jej živobytia, lebo tajuplnému jej vzrastu neprekážal v jej srdci žiaden hriech, žiadna vlažnosť. Maria bola a zostane jedinou zpomedzi všetkých tvorov, ktorá dokonále vyplnila prvý a najväčší príkaz v celom jeho objeme : „Milovať budeš Pána Boha svojho z celého srdca svojho, z celej duše svojej a zo všetkej sili svojej." (Mat. 22, 37.)
Hlavným a najpríjemnejším zamestnaním našej nábožnej žiačky Márie bolo čítanie alebo poslúchame výkladu Píšem svätých. Veď tieto sväté, Duchom božím vnuknuté knihy obsahujú najvznešenejšie opisy velebnosti, všemohúcnosti, milosrdenstva božieho; rozprávajú, jak zázračne riadil Boh vyvolený národ; čím diaľ tým jasnejšie poukazujú na Toho, ktorého čakali všetky národy, na Utešiteľa, na Knieža pokoja. Ó jako oplývalo jej srdce svätou radosťou, keď rozjímala nad zázračnými dielami božími; jak horela svätou túžbou, dožiť sa času očakávaného Vykupiteľa; jak hlbokým zármutkom naplnila sa jej čistá duša, keď pomýšľala na nevysloviteľnú biedu, do ktorej hriech človečenstvo uvrhnul; jak zvelebovala v duchu pokory tú šťastnú pannu, ktorá mala dľa prorockej výpovede Isaiáša porodiť Emmanuela, t. j. Boha s nami ! Že sa Maria, kráľovná prorokov, vhĺbila do Píšem svätých, a porozumela ich duchu o tom svedčí jej chválospev „Magnifikat", ktorý, odhliadnuc od jeho vznešeného prorockého obsahu, u všetkých národov, ako jedna z najvýznamnejších básnických tvorieb, všeobecný obdiv vzbudzuje.
Jaký utešený obraz výchovy, skrz na skrz náboženstvom riadenej, predstavuje sa tu očiam našim, ó dušo kresťanská ! Ó bársby všetci, ktorým prináleží dietky vychovávať, tu sa učili, v čom záleží pravá, spásonosná výchova.
Nie vždy môže odrastajúci syn, dospievajúca dcéra, zostať u rodinného krbu; nemôže sa tu podať a osvojiť všetka, pre celý život potrebná dôkladná vzdelanosť. Nastane tedy pre rodičov vážna potreba, svoj najdrahší poklad na zemi na niekoľko rokov sveriť cudzým rukám: syn, dcéra musia do vyšších škôl alebo do ústavu. Ó rodičia, kresťanskí rodičia, či si vopred vážne nerozmyslíte, jakým rukám svoj naj znamenitej ší poklad sveríte? Ešte o mnoho menej, než sveríte väčšiu summu peňazí nejakému cudzincovi, smiete odovzdať svoje dieťa vychovávateľovi alebo učebnému ústavu, kde nekvitne kresťanská viera a kresťanské mravy. Ach, koľká horkosť naplnila už srdcia tisícich a tisícich rodičov, že tejto obozretnosti nemali ! Koľkí synovia a dcéry zanechali dom rodičovský vystrojení bohatým pokladom detskej viery, svätej bázne božej, a anjelom rovnej nevinnosti; prídu do školy alebo do ústavu, kde sa im za drahý peniaz dostáva prázdnej, falošnej, nadutej vzdelanosti; ó tie milé, nevinné, nezkúsené deti, šly ta dľa žiadosti zaslepených rodičov. Jako márnotratný syn tiahnul do cudziny, aby tam premrhal svoje otcovské dedictvo, tak tiahnú takíto synovia a dcéry z domu, aby v kruhu bohaprázdnych ľudí, v nevereckých ústavoch premárnili otcovskú dedovizeň viery a nevinnosti. Títo sa však nenavrátia do domu rodičovského s vyznaním: ,,Otče, zhrešil som proti nebu a proti tebe!" ale prídu o niekoľko rokov nazpät pánovití, hlavatí, rozmarný, popudiví, protirečiví, závistliví, žiarliví, smyselní, luhaví, márni jako páv, rušia pokoj v dome, a privádzajú svojich nad ich výchovou neskoro ľutujúcich rodičov do privčasného hrobu.
Máme i dnes, buď Bohu chvála, dosť kresťanských škôl, rodín a ústavov, ktorým môže rodič spokojným svedomím sveriť dieťa svoje; škôl, rodín a ústavov, ktoré sa veľmi podobajú chrámu jeruzalemskému, kde bola Rodička božia vychovaná, lebo školy a ústavy tie stoja na základe opravdu náboženskom, poskytujú vzdelanie dôkladné a praktické, a ochraňujú svätyňu duše pred znesvätením. Prečo by ste, rodičia, neoddali dieťa svoje takej škole, takému domu, takému ústavu?
Ó najdobrotivejšia a najmúdrejšia Panno Maria, upamätúvam ťa na nepočetné dobrodenia, na všetky milosti, poučenia, osvietenia mysle, ktorých sa ti počas tvojho zdržovania sa v chráme dostalo. Prosím ťa pre ne, udeľ kresťanským ústavom ducha pravej múdrosti a nábožnosti, osvieť a veď všetkých vychovávateľov v ich vznešenej a obťažnej úlohe; presvedô rodičov kresťanských o vysokej ich povinnosti, že majú svoje deti sveriť len rukám vychovávateľov opravdu kresťanského ducha a mravov. Veď ty vieš, ó Panno najmúdrejšia, že od tejto výchovy závisí dobro alebo zlo celých národov, večné blahoslavenstvo alebo zkaza nesčíselných duší.
Dľa svätého Písma a shodujúceho sa s ním učenia svätých otcov nenie pochybnosti, že blahoslavená Panna Maria složila sľub večitej čistoty. Keď totižto sv. archanjel Gabriel priniesol omilostenej neveste svätého Jozefa zvesť, že má sa stať matkou Najvyššieho, pýtala sa ho Panna : „Jako sa to stane, poneváč ja muža nepoznávam?" (Luk. 1, 34.) Áno, Maria nebola by v plnom a najšľachetnejšom smysle pannou panien, keby nebola svoje panenstvo dobrovoľne a cele Bohu zasvätila.
V ktorom roku svojho veku učinila Maria tento sľub, nevedno, ale máme príčin nadostač tvrdiť, že sa to stalo počas jej zdržovania sa v chráme. Či sa jej tam nenaskytovalo k tomu najbližšieho a najúčinlivejšieho povzbudzovania? Vrelá láska k Bohu bola však najmocnejšou pohnútkou, aby sa mu odovzdala docela. Isté je, že sa to stalo ešte pred jej zasnúbením sa so svätým Jozefom, čo zas dľa židovského zvyku nemohlo byť len bezprostredne po vystúpení pätnásťročnej Panny z chrámu. Práve tak isté je i to, že sľub ten složila dľa zvláštneho vnuknutia Ducha svätého a s úplným a dokonalým vedomím všetkých následkov tak veľkej zaviazanosti.
Mýlné by však bolo, keby si, dušo kresťanská, považovala tento sľub večitej čistoty za niečo takého, čo sa rozumie samo sebou, len za obetu z náboženského citu Panny, pochádzajúcu bez zvláštneho osvietenia a sebazaprenia. Ó, tento sľub čistoty je celkom zvláštnym, podivným, dotiaľ neslýchaným zjavom!
Vo všetkých dejinách svojho národa nenašla Maria príkladu tohto druhu. Všetci Židia, každého stavu a pohlavia, ešte i kňazi, ba i veľkňaz, mysleli, že sú ku manželstvu povolaní a zaviazaní. Dcéra Jefteho, ktorá mala byť následkom pošetilého sľubu svojho otca smrti obetovaná, len na to sa žalovala, že musí zomreť jako panna, i prosila, aby pred svojim obetovaním smela ísť na hory, a tam so svojimi družkami oplakať svoje panenstvo. (Sudc. 11.) A jako z dejov svätej matky Anny vieme, bola to pre ženu hanba, nemať žiadnych detí. Maria složiac sľub čistoty, pokračovala tedy úplne proti duchu svojho národa, a odsúdila sa v očiach svojich vrstovníkov k istého druhu hanbe. Spokojná však s tým, že je Boh jedine jej podielom, bola vysoko povznesená nad radosti, potechy, pomocné prostriedky a vážnosť, ktoré osoby jej pohlavia v manželstve hľadajú; a ona rozumela sa tomu celým srdcom, žiť v samote, bez priateľských spojení, v nízkosti a ostýchavosti, čomu bol slobodný stav dľa obyčají jej národa podrobený.
Ale obeta, ktorú vtedy priniesla Maria ako dievča detským rokom sotva odrastlé, bola významu nekonečne vyššieho. Lebo Maria patrila kul pokoleniu Judovmu, a vedela, že zasľúbený a túžobne očakávaný Messiáš má pochádzať z tohoto pokolenia. Bola z rodiny Dávidovej, a vedela, že Messiáš má sa narodiť z tejto rodiny. K tomu srovnávaly sa viaceré proroctvá v tom, že príchod Messiáša je blízky tomu času, v ktorom Maria žila. Iste očakávali ho tak Židia, jako i samaritáni. Že však Vykupiteľ sveta má sa cele nadprirodeným, zázračným a tajuplným spôsobom počať zo ženy, o tom nemal nikto ani len poňatia. Ba i sama blahoslavená Panna zdá sa, že bola toho náhľadu, že sa Messiáš dľa zákonov prírody stane človekom, čo sa dá uzatvárať z jej slov : „Jako sa to stane, poneváč ja muža nepoznávam?" Keď tedy učinila sľub čistoty zriekla, sa dľa náhľadu svojho národa, a i dľa svojho presvedčenia tej základnej nádeje, že by sa bola mohla stať matkou Messiáša; a zriekla sa toho s úplnou znalosťou veci; a zriekla sa toho z najhlbšej poníženosti, lebo sa považovala za cele nehodnú takej mimoriadnej milosti. Keby sa bol Messiáš z inej narodil, nebola by jej to závidela.
Ó Bože náš, jak obdivuhodné sú cesty tvoje ! Tvoja múdrosť dosahuje cieľa cestami, ktoré sa nám práve protivnými byť zdajú. Kto by to bol mohol vtedy tušiť, že práve sľub čistoty, Židom neznámy, Židmi opovržený, je nezbytnou podmienkou pre matku Bohačloveka. Aby mohla obdržať hodnosť matky božej, musela sa Maria najprv zriecť hodnosti matky !
O Márii hovoril Dávid, kráľovský jej praotec, v prorockom videní : ,,Privedené budú kráľovi panny za ňou, privedené budú s radosťou a plesaním, privedené budú do chrámu kráľovho." (Žalm 44.) Áno, Maria je kráľovnou, náčelníčkou, prvou medzi pannami. Netknuté panenstvo, túto naj krásnejšiu kvetinu záhrady božej, pred ňou sotva bolo možno nájsť na zemi; po nej kvitla ona v srdciach tisícich panenských duší ticho a milo pre nebeského ženícha.
Nehovorím tu o sľube čistoty, jako je on spojený s kňazským a rehoľníckym stavom, ale o dobrovoľne vyvolenom panenskom stave vo svete. Po všetky kresťanské stoletia nachádzaly sa hrdinské duše, panny a mládenci, ktorí ku cti božej a Márie zachovali naj nežnejší poklad svojho života : nepoškvrnenú čistotu svojho tela a duše; ktorí mali odhodlanosti, mali i dôvery v pomoc božiu, že uprostried nebezpečenství sveta, ohrožovaní hnutiami vlastných žiadostí a úskokami pekla, zachovali si, niesli v krehkých nádobách ten drahocenný poklad na ceste do večnosti. Ó vy kresťanskí hrdinovia a hrdinky, ktorí ste vznešený príklad blahoslavenej Panny nasledovali, alebo ešte nasledujete, ja obdivujem vašu obetavosť väčšmi, než obetavosť svätých mučeníkov, ktorí v niekoľkých chvíľkach alebo hodinách prestáli boj a zkúšky za Boha a svätú vieru, pokým vy počas celého živobytia svojho mali ste a máte čo bojovať, trpeť, obetovať a sa obávať. Keby táto kniha prišla i do rúk takej silnej, panenskej duše, ktorá ako ľali amedzi tŕnim uprostried smyselného sveta jedine pre svojho Stvoriteľa kvitne a rozvoniava; alebo do rúk takej mladej duše, ktorá pre budúce životné povolanie svoje ešte sa nerozhodla (a to jej bez návodu duchovného otca učiniť ani neradím), ale v hlbinách neznesväteného srdca už cíti silu a hlas shora, aby sa celkom venovala Pánu, ó, takej milosťou obohatenej neveste Kristovej by som povedal: Bud'že silná a stála, dušo milovaná ! Anjeli boží hľadia na teba s radosťou a úctou, lebo si im podobná. Nepoškvrnená Panna Maria obklopuje ťa s materinskou láskou a kráľovskou ochranou, lebo si jej žiačkou a nasledovníčkou. Nebeský ženích napĺňa srdce tvoje sladkosťou božskej lásky, a chce ti tisícnásobne vynahradiť pominuteľnú lásku zemskú, ktorú si mu v obeť k nohám položila; večný sudca uzná ťa za pannu múdru, ktorá si počas celého svojho živobytia nosila v rukách olej obetavej, čistej lásky a plápolajúce svetlo dobrého príkladu, a preto pozve ťa láskavé na večnú hostinu svatobnú.
Cnostná panna má vo svete vznešené povolanie, vplyvné postavenie a požehnaný kruh účinkovania : vznešené povolanie skrze modlitbu, vplyvné postavenie skrze svoj príklad, požehnaný kruh účinkovania skrze svoje obetovanie sa. Či je tá kresťanská panna, ktorá dľa slov veľkého apoštola len na to myslí, čo je božie, a neustále len o to dbá, aby bola telesne a duševne čistou, nie svätým chrámom, v ktorom sám Boh prebýva? Či je jej srdce nie ustavične oltárom, na ktorom kadidlo modlitby tlie? Čože činí kresťanská panna vo svete, ak rodinný život viesť nezamýšľa? Modlieva sa a dlieva o samote v našich chrámoch, od ktorých tak mnohých kresťanov rodinné sväzky zdržujú. Panna modlieva sa s čistým srdcom; panna prináša Bohu príjemnú obeť, ku ktorej nenie zaviazaná, a tou sprostredkúva, že prúdy milostí a požehnania sostupujú na svet, páľou náruživostí vysušený, jako i do sŕdc hriešnikov.
Kresťanská panna je svojím príkladom najvýmluvnejším rečníkom vo svete. Širokou cestou smyselnosti a imania tackajú sa omámeno dietky tohto sveta, a zabúdajú na svojho Boha a na svoj konečný cieľ. Keď sa však na chodníkoch života stretnú s veľkodušne zriekajúcou sa pannou, tak je to pre nich hlasným upozornením, vážnym napomenutím, zaslúženou výčitkou, že zabúdajú na večnú svoju blaženosť a na biednu, v hriechoch pohrúženú dušu svoju. Odtiaľ potom pochádza, že takíto svetu oddaní biednici tie zbožné duše obsýpajú posmechom a opovrhnutím, lebo sú im títo kazatelia, príkladom svojim ich karhajúci, veľmi nepríležití.
Kto má odhodlanosť Pánu sa obetovať, ten je ochotný, z lásky k Bohu i blížnemu sa venovať. Pohľaďte na tie nesčíselné zástupy panien, ktoré sa rovnajú vojsku do šíku postavenému, a sú hotové brániť cirkev božiu, a uľahčenie prinášať biede všelikého druhu. Zriekly sa rodinného kruhu, zriekly sa i sladkých radostí a pokoja domu otcovského; sú slobodné, a hotové ísť ta, kam ich Boh volá. Ani meč, ani oheň, ani nákaza a smrť sú nie vstave vyhasiť plameň lásky božej, ktorou plápolá j ú. Vídame ich na bojišti, aby tesily zomierajúceho, a poukázaly mu na nebo; nachádzame ich v nemocniciach preplnených nešťastlivcami, a tam pri lôžku chorých dlejúc vdychujú do seba nákazlivé výpary, bez toho, že by i pomyslely, že ich horlivosť môže ich zajtra do hrobu uložiť. Nesené na krídlach lásky precestujú naše mestá i dediny, a tak sa zdá, j akoby sa v čas nebezpečenstva množily. Sú všade, kde treba vysúšať slzy, hojiť rany, nahých odievať, lačných kŕmiť. Ó jak mnohé skutky najvznešenejšieho sebaobetovania, konané pannami vo velebnom rúchu rehoľnom i v jednoduchom šate občianskom, vyjdú na javo v deň posledný, keď najvyšší sudca a odplatiteľ čnosti všetko oznámi; vtedy zkúsime, čo má poďakovať otec, čo matka, ktorí snáď zprvu protivili sa hrdinskému odhodlaniu sa svojho dieťaťa, čnostnej panne, čistej a nevinnosťou korunovanej duši. Jak bohaté poklady budú nám vtedy stavané na obdiv !
Ó Maria, Bohu zasvätená najčistejšia panno ! vzbuď, rozmnož, udrž v panenských, nevinných srdciach cit čistoty, stydlivosti! Vzbuď v našom, smyselným pôžitkom oddanom čase mnoho príkladov vznešeného zrieknutia sa a anjelskej čnosti ! Posilňuj, voď a ochraňuj všetky tie hrdinské duše, ktoré nastúpily úzku, obetí plnú cestu opovŕhania svetom. Posmeľuj ich poukázaním na nehynúcu korunu, ktorá ich očakáva v nebi, kde panny pred trónom božím novú pieseň spievajú, a Baránka nasledujú, kamkoľvek ide. (Zjav. 14, 4.)
Bezoblačno, jasno a rýchle, jako krásné jarné ráno minulo sa Márii tých dvanásť rokov, ktoré v samote chrámovej strávila. Len jedna žalostná udalosť zasadila neočakávane ranu nežnému srdcu nábožnej Panny. Dľa všeobecného náhľadu totižto rozlúčili sá behom tohto času so svetom jej nábožní rodičia.
Vnútorná predtucha predchádzala tú ťažkú žalosť. Poneváč však ona v živobytí a citoch svojich riadila sa jedine dľa vôle božej, poddala sa docela svätej prozreteľnosti, a s úplným privolením srdca priniesla obetu, ktorú Boh od nej požadovať sa chystal. Najsamprv, ako sa predpokladá, dostala smutnú zvesť, že jej nežne milovaný otec roznemohol sa na smrť. Akiste jej bolo dovolené ponáhľať sa kusmrtnému lôžku jeho, a opatrovať, tešiť ho, i požehnanie jeho prijať. o, s jakou láskou, s jakou nežnosťou, s jakým duševným pokojom konala tu svoju detinskú povinnosť ! A keď pomaly blížila sa posledná hodina vážného starca, vnútorne znovu a znovu v každej chvíľke obetovala ho Bohu, a prednášala mu i svoj žiaľ, i vďaky, že jej dal tak dobrého otca, že mu poprial tak príkladnou smrťou vykročiť z tohto sveta.
Avšak ako nešťastie zriedka chodí samo, tak pridal Pán svojej milovanej neveste k tejto tvrdej zkúške hneď ešte aj inú. Joachim a Anna bývali počas svojho bohabojného živobytia vždy sjednotení v láske, v radosti a žalosti, a tak nemali byť od seba ani smrťou dlho oddelení. Svätá Anna nasledovala svojho verného manžela onedlho do večného pokoja. Bola to pre jedinú ich dcéru ešte hlbšia žalosť, ešte väčšia obeta ! Maria stala sa sirotou ! Chudobná a opustená stála u hrobu svojich naj milej ších na svete. Ale povzniesla svoje zaslzené oči a ranené srdce k nebu, s bezhraničnou dôverou vrhla sa do otcovského náručia božieho, a riekla so svojím kráľovským predkom Dávidom: ,,Pomocníkom mojim buď, neopúšťaj ma, ani nepohrdni mnou, Bože, spasitelu môj! Lebo otec môj a matka moja ma opustili, ale Pán prijal ma. Zákon ulož mi, Pane, na ceste svojej, a uveď ma na chodník pravý." (Žalm 26,9.10.11.)
Jaro nemôže ustavične trvať, nie v prírode, ani v živobytí ľudskom. Blahoslavená Panna prekročila už štrnásty rok svojho veku, a vykvitla pri náhlom duševnom a telesnom vývine, jako to vo východných krajinách býva, v dorastlú pannu, krásnu jako ruža z Jericha. Výchova v chráme bola dokonaná, a vážnosť životná nastúpila. Kňazi svätyne osvedčili, že je čas, aby dľa obyčaja krajiny a dľa zákona Mojžišovho zasnúbila sa s mužom zo svojho pokolenia, čo že tým skôr stať sa musí, keď ako sirota inak žiadnej domoviny a podpory nemá. Hľa, jak musela pocítiť i tu neúprosnú krutosť smrti svojich rodičov ! Nepozbývalo jej len nasledovať predpis zákona. Avšak prečo sa neodhodlala svojim predstaveným vyjaviť útlé tajomstvo svojho srdca, že sa zaviazala sľubom k večitému panenstvu? Bolo by to bývalo márné, lebo tí nemali smyslu pre také niečo, čo sa náhľadom a zákonom ich národa cele protivilo.
Nie ľuďom, ale Bohu k vôli učinila svoj krásny sľub, nuž nie od ľudí, ale od Boha očakávala teraz pomoc a ochranu. Jej prosby a slzy boly vyslyšané. Vo vnútornej modlitbe obsiahla božie vnuknutie, že Boh všemohúci sám povstane na obranu jej sľubu, a zaopatrí jej muža svätého a spravodlivého, ktorý neprinesie jej sľubu nebezpečie, ale ochranu.
Keď zbožná Panna myslela, že poznala v srdci vôľu božiu, a keď kňazi tiež pri svojej vôli zostávali, musela sa odhodlať opustiť tak bezpečné a šťastné útočište chrámu. Jej srdce bolo hlboko pohnuté a zarmútené už i len pri pomyslení na lúčenie sa s miestom tým. Veď žila tam šťastne, obsýpaná požehnaním božím za dvanásť rokov, žila v blízkosti božej, a kňazi, učiteľky a družky nakladali s ňou nežne a láskavé. Teraz však opanúvala jej srdce vážna, tajuplná predtucha ohľadom na budúcnosť a životný osud. Rada, veľmi rada by sa bola pred starosťami budúcnosti ukryla za múry chrámové. Ešte raz ponavštevovala vďačná dcéra svätej Anny všetky miesta a kútky domu, ku ktorým ju milé pamiatky pútaly; ešte raz vyslovila Najvyššiemu srdečnú, vrúcnu vďaku za obdržané tu milosti, dobrodenia, poučenia; ešte raz sa poďakovala kňazom, predstaveným ženským a spolužiačkam, a prosila ich s poníženosťou o preminutie za previnenia a zapríčinené im snáď obrazenia. Všetkým, ktorí boli šťastní, Máriu poznať, bolo veľmi ľúto videť sa lúčiť túto milú, zbožnú dušu. A jako ľahko poskakovala blahoslavená Panna hore schodami pred dvanástimi rokami, idúc do chrámu, tak ťažko a vzdychajúc kráčala dolu nimi teraz, opúšťajúc dom boží. V chráme však bolo tak, j akoby bolo vyhaslo večné svetlo, jakoby boli zmizli anjeli z okolia oltára.
Poneváč bola Maria posledným potomkom svojej rodiny a spolu i dedičkou majetku, zákon Mojžišov žiadal od nej výslovne, aby sa zasnúbila s mužom príbuzným svojho pokolenia. „Nech sa dcéry vydávajú, za kohokoľvek chcú, len nech sú to ľudia z ich pokolenia, aby cledictvo zostalo v rodinách, ani aby sa nesmiešaly pokolenia, ale tak zostaly, jako od Pána oddelené sú." (IV. Mojž. 36.)
Zástupcovia blahoslavenej Panny, ushovoriac sa s kňazmi, shromaždili mladíkov z rodiny Dávidovej pochádzajúcich, aby z nich dľa všeobecného zvyku vyvolili ženícha pre dcéru Joachimovu. Maria mala už vtedy veľmi dobrý chýr pre svoju zriedkavú krásu a ešte zriedkavejší postup v čnosťach. Dostala pritom výbornú výchovu, pochádzala zo starochýrečnej rodiny, a mohla priniesť do manželstva i dosť hodný majetoček. Lebo v iných pádoch, ak nevesta nebola dedičkou, nútený jej bol dať ženích výbavu, a len zriedka obdržal od nej alebo od jej rodičov nejaký svatobný dar. Rozumie sa tedy samo sebou, že mladíci z najlepších domov uchádzali sa o ruku Márie, a každý z nich by sa bol cítil šťastným, keby ju bol mohol dostať za manželku.
Keď sa títo zastupitelia Márie s kňazmi a jej príbuznými v predsieni chrámu shromaždili, prosili spoločne Boha, najvyššieho riaditeľa osudu ľudského, aby on sám spravoval voľbu duchom svojím. Nato prikročilo sa k určeniu ženícha ťahaním lósu.[6] Mladíci, ktorí mysleli, že ich natostač odporúča ich majetok, ich telesné a duchovné vlastnosti, tlačili sa smele napred. Obďaleč stál však pokojne a so sklopeným zrakom muž starší, patriaci patrne k ľudu robotnému. I on sa ta dostavil, lebo to zákon tak žiadal, avšak buďto, že ženiť sa vôbec nemienil, buďto, že nedržal sa za hodného dostať ruku panny tak šľachetnej a pobožnej, s poníženosťou a detinskou úprimnosťou prosil Boha, žeby nedal, aby lós padnul na neho.
A tu zase, dušo kresťanská, môžeš poznať jasne a k svojmu potešeniu zázračné riadenie prozreteľnosti božej. Proti všetkému očakávaniu ľudí padnul lós na tohto poníženého, obďaleč stojaceho muža, lebo on, a jedine on zodpovedal tajuplným úmyslom, ktoré mal Boh s touto nepoškvrnenou nevestou; jedine jeho ochrane malo byť sverené jej panenské srdce. Tento muž je od tejto chvíle vysoko ctený, milosťami obdarený, blažený a milovaný. A kde po šírom božom svete s láskou a dôverou vyslovujú sa najsvätejšie mená Ježiša a Márie, tam nechýba ani meno tohto muža, meno svätého Jozefa.
Bárs táto lósom určená voľba, dľa zdania súdiac, neveste nebola najprajnejšia, ona predsa dala k nej z celého srdca svoje privolenie, lebo vnútorný hlas jej hovoril, že tento ženích určený jej je Bohom a ochotný ctiť a chrániť sľub jej panenský. Pritom v čistom srdci svojom i cítila vnútornú náklonnosť k tomuto svojmu oddancovi, ktorá zakladala sa na vážení si jeho osoby a rovnosti s ňou v zbožnej láske k Bohu.
Dľa zvyku v krajine panujúceho zasnúbenie vydržiavalo sa hneď. Nepoškvrnená Panna jasala sa vo svojej prirodenej a nadprirodenej kráse ako za rána vychádzajúce slnko. Nežne začerveňaly sa jej líca, keď jej svätý Jozef stoknul na prst jednoduchý prsteň,[7] čo odznak ich vzájomnej a nezlomnej vernosti. Keď poníženého Jozefa za ženícha Kráľovnej anjelov určil na tento spôsob sám Boh, a vyvolil ho za budúceho pestúna Boha Syna, stalo sa to zaiste len preto, že muž tento oplýval takými pokladmi svätosti a milosti, ktoré by mu i sami nebeskí duchovia boli mohli závideť; stalo sa to preto, že ho jeho čnosti povýšily za prvého z ľudu, a že stál vyššie zapísaný v knihe života, nežli králi na zlatých trónoch; panna sverená bola nie najmocnejšiemu, ale najhodnejšiemu.
Sobáš odbýval sa o niekoľko mesiacov pozdejšie; slávil sa s veľkou nádherou, jako už bývalo vo zvyku i u chudobnejších tried ľudu židovského. Najväčšou oslavou a naj znamenitej šou okrasou svatby boly Bohu milé duše mladoženíchov.
Keď už blahoslavená panna týmto dôležitým krokom ochrane svätého Jozefa bola oddaná, a od tohto času bude si ho ctiť a obsluhovať ako svojho Pána, bude ho milovať ako svojho panenského ženícha a priateľa, milovať úprimne, vrúcne, nielen slovom, ale i skutkom; neznala by si, dušo kresťanská, a úplne neporozumela život svojej vznešenej matky, keby si nepoznala Bohom jej zázračne vyvoleného, najkrajšími čnosťami ozdobeného manžela, ktorý v diele vykúpenia tak vážné miesto zaujíma, v jeho tichom čnostnom obcovaní.
Či si, dušo kresťanská, vrúcnym, horlivým, úprimným ctiteľom svätého Jozefa? Jak nie, tak nesmieš si ani lichotiť, že si pravým a celým ctiteľom Márie, jeho snúbenice.
Niektoré poznámky o živote tohto veľkého svätého patriarchu zodpovedajú tedy zaiste tvojej úcte a láske tak ku svätému Jozefovi samému, jako i k jeho nepoškvrnenej neveste.
Nie náhodou dostáva človek isté meno. Svätá prozreteľnosť božia bdie i v tomto ohľade nad svojimi dietkami; pri vyvolených nástrojoch plánov božských rozdáva mená Boh sám, jako verný výraz úlohy a vlastností patričnej osobnosti.
Dľa tohto Jozef znamená toľko, ako prírast, rozmnoženie, a upomína nositeľa tohto mena, aby tak, ako to stojí napísané o božskom dieťati Ježišovi, rástol, priberal nielen na veku, ale i na múdrosti a milosti u Boha a u ľudí. U ženícha blahoslavenej panny však neznamená jeho meno len neustálé vynasnažovanie sa vzrastať v milosti a čnosti, ale značí i rozmnoženú nádej na blízke vykúpenie, ktoré pri narodení tolito dieťaťa milosti smutnú zem osvietilo. Pre teba však, dušo kresťanská, má byť toto meno novým základom nádeje, že vzývaním tohto veľkého svätca dôjdeš rozmnoženia v poteche, pomoci a duševnom bohatstve. Zvlášte však cti toto krásné meno, a buď hrdá naň, ak si ho dostala pri svätom krste. Je ono pre teba vyznamenaním, je rozmnožením ochrany skrze tvojho nebeského patróna, a poslúži ti k rozmnoženiu blaženosti.
,,Láskou večnou miloval som ťa, preto pritialinul som ťa, a smiloval som sa." (Jer. 31, 3.) Toto potechyplné ujistenie so strany najvyššieho Boha platí celému ľudstvu a každému človekovi, cele zvlášte však tým, ktorí sa bezprostredne zúčastnili na pláne vykúpenia. Tak si už rozjímala, dušo kresťanská, vyvolenie a predurčenie vznešenej matky božej. Ale i svätý Jozef patrí do tohto plánu jako ochraňujúci ženích matky božej, i jako vychovávajúci pestún Syna božieho; a zaiste už od večnosti obdarila ho božia všemohúcnosť a múdrosť vlastnosťami, a určila preňho pomery životné, jaké požadovaly cieľ a povaha vykúpenia, a jeho postavenie v ňom. Jozef mal byť tak potomkom kráľovského domu, jako i chudobným tesárom, aby s jednej strany zastupoval velebu Kráľa večnej slávy, a s druhej strany i jeho poníženie sa skrze vtelenie. A keď už bola blízko plnosť časov, tu zjavilo sa, jako svätý predchodca, dieťa, o ktorého vysokom povolaní jasného poňatia ani jeho zbožní rodičia nemali.
Či i toto múdre predurčenie a riadenie božie nemá ťa, dušo kresťanská, naplniť dôverou? Lebo však i teba miloval Vykupiteľ večnou láskou, smiloval sa i nad tebou, a tiahnul i tiahne ťa k sebe. Ponechaj tedy na Boha tvoje cesty, a on ťa dovedie k tvojmu večnému cieľu.
Poneváč mal svätý Jozef v diele vykúpenia vyplniť tichú síce, ale pritom veľavážnu úlohu, mal účasť i na proroctvách a osobných predobrazoch, ktorými predstavil starý Zákon dielo vykúpenia a osoby na ňom sa zúčastniť majúce.
Docela zvláštnym spôsobom bol predobrazom ženícha blahoslavenej panny Jozef egyptský. Otcovia obidvoch nosili meno Jakub. Nad obidvoma bdelo milujúce oko božie už od skorej ich mladosti, obidvoch sprevádzala otcovská ruka božia a chránila ich nevinnosť. Obidvaja museli opustiť v smútku a žalosti dom rodičovský a vlasť, a jesť v Egypte tvrdý chlieb vyhnanstva. Obidvaja milovali panenskú čistotu nado všetko, a len tejto mali čo ďakovať svoje povýšenie a slávu. Jozef egyptský musel síce najprv v dome Putifárovom podstúpiť pre svoju čnosť a pomstu nehanebnej ženy väznie, toto však bolo len akoby tmavou chodbou, vedúcou do skvelej dvorany : dokázalo sa, že Boh bol s ním. Odtiaľ dostal sa pred kráľa, a vyložiac mu sny, obdržal panstvo nad celým Egyptom, i vyslobodil krajinu z núdze hladovej a zo zúfania; každému v núdzi postavenému bolo rečené : „Iďte k Jozefovi, a čo vám on povie, učiňte." (I. Mojž. 41. 55.)
A Jozef Nového Zákona bol pre svoje čisté, na čnosti bohaté živobytie povýšený na hodnosť ženícha najčistejšej panny a na pestúna svojho Boha. Jako bol Jozef egyptský zastupiteľom kráľovým, tak bol tento chudobný tesár z Nazaretu zastupiteľom večného Kráľa.
Avšak svätý Jozef je zvlášť svätej katolíckej cirkve tým, čím bol jeho predobraz v Egypte: pomocníkom a ochrancom v každej núdzi. „Iďte k Jozefovi, a čo vám on povie, učiňte." Veď táto rada a ubezpečenie pomoci ozýva sa od jedného konca katolíckeho okruhu zeme ku druhému. A hlava cirkve svätej, pápež Pius IX., očul a korunoval toto všeobecné volanie, keď vyslovil, že je ženích Panny Márie zvláštnym ochrancom cirkve, kráľovstva božieho na zemi.
Už v deviatom oddiele videli sme, že a prečo hovoria Písma sväté tak málo o zovňajších pomeroch a osudoch života tých osôb, ktoré s vteleným Synom božím tu na zemi v najbližšom styku stály. Preto musíme prenechať i bližší opis života svätého Jozefa, bárs jak by on bol pre nás poučným.
Keď však uvažujeme jeho vysokú hodnosť, ktorú zastával na zemi a po svojej smrti má na nebi a na zemi; keď dobre porozumieme chvále, ktorou ho sväté Písmo vyvyšuje, nazývajúc ho spravodlivým; keď, zrúc ho po boku jeho najčistejšej nevesty, následkujeme na jeho svätosť: musíme nepochybne tvrdiť, že bol nádobou bohatých milostí a najvznešenejších osobných čností, že svoju strávil vo svätej bázni božej a v nevinnosti, v mod-práci a tak stal sa najkrajším príkladom kresťanského mladosť litbe a mladíka.
Jako prišla na svet Maria, matka Ježišova, svätý Ján, predchodca Pána, nie následkom prírodenej lásky ich rodičov, ale zázrakom milosti a všemohúcnosti božej, tak smieme to tvrdiť i o pestúnovi Pána Ježiša. Jako milovali, opatrovali a ochraňovali svätí Joachim a Anna svoju dcérušku od prvej chvíľky jej jestvovania, tak činil i Jakub, otec svätého Jozefa, i so svojou zbožnou manželkou, považujúc syna svojho za dar boží. Obetovali dieťa svoje Bohu už pri jeho narodení, obetu túto obnovovali, posväcovali, rozmnožovali každodenne modlitbou a dobrými skutkami, ktoré vykonávali za blaho syna svojho. Starostlivejšie však, než bdelo oko rodičovské, spočinulo a strážilo nad svojím vyvolencom a miláčkom oko božie.
Po dokonanej prvej domácej výchove bol Jozef vzdelávaný dľa pomerov a požiadaviek toho času. Jeho vedecké vzdelanie obmedzovalo sa len na to najpotrebnejšie : na znalosť Píšem svätých, na zázračné diela a riadenie božie v nich složené, menovite na nádeje na blízky príchod Vykupiteľa sveta. A vtedy svätá túžba zavládla mu srdcom, obrazotvornosť jeho mladistvého ducha predstavovala si vznešenosť nového kráľovstva božieho, bez toho, že by bol čo len zďaleka tušil, že on bude poprednou jeho oporou a ozdobou. Toto mimoriadné, hlboké porozumenie Písmam svätým a ich tajomstvám bolo dielom milosti božej.
Vždy a všade ako mile svietiaca hviezda prebleskujúcim ťahom života svätého Jozefa je jeho bezpodmienečné oddávanie sa do vôle božej; skôr očakáva zázrak, zjavenie sa anjela, než by konal čo dľa svojho dobrezdania. A toto odovzdávanie sa božej prozreteľnosti vložilo milosť už v klíčku do duše chlapčoka; duša jeho od detinstva čistá prestála neporušená boje a víchrice veku mládeneckého.
Iný, nie menej zvláštny ťah rázu svätého Jozefa je jeho obľuba, ktorú nachádzal v živote tichom, utiahnutom, mlčanlivom. Čo mal hľadať v hlučnom živote verejnom, čo mal hovoriť on, v ktorého tichej svätyni srdca kvitlo nebeské šťastie a svietila večná pravda? A táto tichá utiahnutosť poskytovala mu bohaté podnet, potrebu a chuť ku modlitbe. Veď milosť božia tiahla tak milo a silne srdce jeho hore, do blízkosti božej, v ktorej skoro plných tridsať rokov stráviť mal.
Nemysli si, dušo kresťanská, že milosť božia srdce svätého Jozefa neodolateľnou mocou upútala na nebe tak, že by už telesná žiadosť alebo vábenie sveta, alebo úklady diabla neboly mohly dostať ho do osidiel svojich. Boj je život každého človeka na zemi ! Lenže Jozef, ako milosťou vysoko obohatený mladík vedel sa i so svojej strany ozbrojiť a brániť. Čo neskôr svätý apoštol od každého kresťana požadoval, to činil svätý Jozef už prv, než nás Boh, večná pravda, skrze svojho jednorodeného Syna tomuto spôsobu boja vyučil: ,,Oblečte sa do zbroj e božej, aby ste mohli obsláí proti úkladom diabolským; lebo náš boj je nie len proti telu a krvi, lež proti kniežalom a mocnosťam, proti panovníkom sveta za tejto Imy, proti zlostným duchom v povetrí. Preto veznite zbroj božiu, aby ste sa mohli sprotiviť v deň zlý, a dokonáli obstáť vo všetkom. Stojte tedy majúc opásané bedrá svoje pravdou, a oblečení do brone spravodlivosti, a nohy obuté do ochoty za evanjelium pokoja; predovšetkým chopte sa štítu viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé strely nešľachetníkove, a veznite šišak spasenia, a meč duchovný, ktorý je slovo božie, všelikou modlitbou a prosbou modliac sa každého času v duchu, a v tom bedliví súc so všetkou vytrvalosťou." (Efez. 6.)
Ale popri týchto zbroj och ducha a náboženstva neopovrhnul svätý Jozef ani zbrojmi prírodenými. A k týmto patrí v prvom rade namáhavá práca. Čo svätý Benedikt, jeden z naj osvietenej ších duchovných učiteľov všetkých stole tí, vo svojich pravidlách (hl. 48.) učí, že je totižto lenivosť nepriateľom duše, to poznal svätý Jozef skrze vnútorné osvietenie. Preto sa odhodlal, on, potomok starodávneho slávneho domu kráľovského, vyučiť a oddať sa nízkemu a ťažkému remeslu tesárskemu. A jako vytesával z neúhľadných klátov, umením, usilovnosťou a námahou svojou krásné a osožné podoby, tak utvorovala sa i duša jeho pomaly a iste, vždy krajšie a krajšie v pôvodný, večne pekný obraz boží.
Takto tedy milosťou a svojím pričinením posväcoval sa svätý Jozef, a dozrieval ku prevedeniu úmyslov božích. A že skutočne odumrel svetu a jeho radosťam, vysvitá z jednej zvláštnej okolnosti. Svätí otcovia totižto hovoria, že svätý Jozef, práve tak ako i blahoslavená Panna, už v skorej mladosti naproti všeobecne panujúcemu zvyku a ponímaniu ľudu židovského složil sľub večitej čistoty. Táto zpráva potvrdzuje sa okolnosťou ďalšou, že svätý Jozef bol pri svojom zasnúbení s Pannou Máriou už v pokročilejšom veku. Už bol dávno prežil tie roky, v ktorých mladíci v Palestíne do stavu manželského vstupúvali. Keby to tedy Boh nebol zmenil a zákon krajiny nebol žiadal, rád by bol zostal v slobodnom stave. Ale na pokyn boží priniesol Najvyššiemu i túto obeť. Už i z tohto jediného činu svätého Jozefa vysvitá jeho veľká svätosť, javí sa bohatý poklad jeho čností a vnútornej vznešenosti. Zaiste príbuzné je srdce jeho najčistejšiemu srdcu jeho milej nevesty Márie.
Kresťanský mládenče ! Pohliadni smele do čistého zrkadla, ktoré ti život svätého Jozefa predstavuje, pozri do neho, trebárs sa snáď zľakneš smutného, spotvoreného obrazu, v ktorom sa tvoj vlastný život, tvoja vlastná mladosť predstavuje.
Či nebdelo nad tebou to isté otcovské oko božie starostlivé od prvého dňa života tvojho? Či nestáli i nad tvojou koliebkou verní a zbožní rodičia? Či ti nevlial dobrý Boh do duše bohatý prameň svojich milostí pri krste svätom? Či sa nevznášalo milo a priateľsky slnko božej pomoci ustavične nad tebou počas veku tvojho detinského? Či sa nespojil v prvom svätom prijímaní s dušou tvojou podstatne Boh a Spasiteľ tvoj? Či dušu tvoju nesošľaclitil Duch pravdy a sily pri svätej birmovke, či ju tam neuspôsobil za bojovníka Kristovho? V pravde, pri pohľade na tieto a iné často ti preukazované milosti môže dať dobrotivý Boh i tvojej duši otázku : ,,Čo som mal učiniť ešte tejto vinici mojej, a neučinil som?" (Isai. 5, 4.)
Viď tu na tomto svojom predobraze cestu ku časnému a večnému šťastiu, cestu ku vnútornému a zovnútornému pokoju. Jak si posiaľ kráčal cestou božích príkazov, nedopustiac sa poľutovania hodných pokleskov, čerpaj posmelenie k dalšiemu boju z príkladu svätého Jozefa, a pros ho o vytrvanlivosť. A jak nejaký víchor pokušenia oblámal nežné kvietky tvojej nevinnosti a detinskej lásky k Bohu, nezúfaj ! Mocná ochrana svätého Jozefa pomôže ti, jeho prímluva ťa padlého pozdvihne, pred ďalším pádom uchová, a milosťou, pokojom a láskou božou oblaží! Ale nezabúdaj : bez boja niet víťazstva, bez víťazstva niet koruny !
Úžas, alebo snáď i nejaký odpor môže v tebe povstávať, dušo kresťanská, keď vidíš, že blahoslavená Panna, ktorú si predstavuješ ako vysoko postavenú a povznesenú nad všetky pospolité pomery ľudské, že ona, zasnúbiac sa so svätým Jozefom, nastupuje dráhu života manželského, rodinného. Či je to nie spôsobilé, oslabiť neohraničenú vysokú úctu k nej u všetkých veriacich kresťanov? Či tento jej sňatok nebol už mnohoráz na zle vykladaný, krivo pochopovaný ? Či by nebolo bývalo slávnejšie ohľadom na vznešenú matku božiu a jej jednorodeného Syna, keby i súvekí ľudia boli čisto, jasne videli a uznávali panenstvo matky a nebeský pôvod jej Syna? Ó dušo kresťanská, klaňajme sa v hlbokej pokore uzavretiam a múdremu účinkovaniu prozreteľnosti božej ! Hlboké tajomstvá a vážné pravdy sú skryté v tomto riadení a účinkovaní. A keby i náš slabý rozum žiadnych príčin nenachádzal, pre ktoré sa to tak stalo, predsa by sme museli tajuplné uzavretie toto považovať za cieľuprimerané. Ale svätí otcovia udávajú k nášmu poučeniu rozličné príčiny, prečo sa mala Bohu zasvätená Panna zasnúbiť s tesárom z Nazaretu. Rozjímaj nad príčinami týmito ku svojmu povzbudeniu a k posilneniu viery svojej.
Po prvé svätá vôľa božia to bola, čo žiadala, aby sa vyvolená matka božia podvolila posvätnému zákonu Mojžišovmu, ktorý dával prednosť materstvu pred panenstvom; a to tým viac, poneváč jej svätý sľub nebol by sa považoval za dostatočné ospravedlnenie. Podobným spôsobom vyplnila neskôr tá istá panenská matka zákon očisťovania po pôrode svojho Syna, bárs ním niako viazaná nebola, a ho ľahko obísť mohla.
Po druhé Maria mala stať sa skutočne matkou, ale nie následkom manželstva, ale následkom panenstva. Ježiš Kristus, Syn panny, svätým, nadprírodeným spôsobom počatý — to bolo tajomstvom, ktoré by Židia toho času nikdy a nijako neboli rozumeli, a pre česť panny nanajvýš skrivodlive boli vykladali. Jakože by boli uverili tvrdeniu zázračnej matky tí, ktorí neverili neskôr večnej pravde, jej Synovi, ked im vykladal v chráme učenie večné a pred ich očami činil zázraky? Iste by boli ukameňovali matku Ježišovu, keby jej nebeské materstvo nebolo bývalo zastrené rúškou manželstva. Ked už i bohabojný svätý Jozef, ktorý bol predsa presvedčený silne o mimoriadnej svätosti svojej nevesty, upadnul do ťažkej zkúšky a zmätku ohľadom nežného tajomstva jej materstva, čo by si boli mysleli ešte len tí, ktorým táto boha-bojnosť a silné presvedčenie chybovalo?
Svätý Jozef bol však nielen ochrancom cti a bezpečnosti svätej panny, ale po tretie i jej nezbytným pomocníkom vo výchove a živení jej božského Syna, jako i v zkúškach a tvrdom osude, ktoré na ňu čakaly. Len si predstav, dušo kresťanská, že by bola musela svätá Panna cestu do Betlehema v čase vianočnom a útek do Egypta podniknúť sama. Keď boly tieto útrapy ohromné v sprievode takého verného ochrancu a milého tešiteľa, jako bol svätý Jozef, jaké by boly bývalý, keby jeho tam nebolo bývalo?
Po štvrté mal svätý Jozef vznešenú úlohu i vzhľadom na Spasiteľa sveta, Syna Márie Panny. Večný Otec Ježiša Krista preniesol svoje právo v istom smysle na chudobného tesára z Nazaretu. On mal otcovskú nadvládu nad Synom večnej slávy a veleby. Že sa Pán nad životom a smrťou podvolil v poníženosti a poslušnosti svojmu stvoreniu, a keby to bolo bývalo i najdokonálejším stvorením, to zostane povždy nepochopiteľným divom uponíženia sa; ale dá sa aspoň čiastočne vysvetliť ohľadom na Máriu, keď už On, Boh chcel, že by ona bola jeho skutočnou a vlastnou matkou. Avšak, keď chcel byť poslušným až do svojej smrti, poslušnosť a poddanosť chcel v plnej miere dokazovať aj oproti takému človekovi, s ktorým nebol spojený ani páskou rodinnou, ani sväzkom práva. Svätý Jozef bol tedy vyvoleným nástrojom božím, ustanovený zastupovať miesto otca u Ježiša Krista po dlhé rady rokov. Boh dal mu, jako hovorí svätý Ján Damascenský, lásku, bedlivosť a moc nad Vykupiteľom. Dal mu lásku otcovskú, aby bol večný Syn vo svojom tuzemskom živobytí obklopovaný nielen nežnosťou materinskou, ale i láskyplnou vážnosťou otcovskou. Dal mu ostražitosť otcovskú, aby mu pomáhal vo všetkých potrebách. Dal mu i moc otcovskú, aby mu bol Ježiš Kristus poslušný vo všetkom, čo mu rozkáže. O nekonečné poníženie sa Boha, ó veľká hodnosť svätého Jozefa !
V tomto panenskom sňatku medzi svätým Jozefom a Máriou nachádza sa konečne bohatá plnosť poučení a právd pre budúce pokolenia. Už som ti, dušo kresťanská, v oddiele ôsmom rozprával, jako bol Bohom ustanovený stav manželský priebehom století nevýslovným spôsobom zneužívaný a znevažovaný, a jako vzdýchalo zvlášť pohlavie ženské pod kliatbou náruživosti a otroctva. A keď prišiel nebeský lekár, aby liečil všetky rany chorého človečenstva, chcel a musel týchto prameň, znetvorený stav manželský liečiť v prvom rade. Telesnému, smyselnému svetu malo dodať sa presvedčenie, že svätý sväzok manželstva nezakladá sa na vypĺňaní žiadostí telesných, ale na obapoľnej úcte, láske a pomoci. Ponevác bola Maria určená k tomu, aby stala sa príkladom všetkým budúcim pokoleniam vo všetkých pomeroch života, stálo to i v pláne prozreteľnosti predstaviť ju pri vstúpení do nového času milosti jako najvznešenejší vzor i pre osoby v manželstve žijúce, jako vzor, ktorý by všetci nasledovať mali aspoň v duchu čistej lásky," keď už nie v panenskej zdržanlivosti; jako vzor čistých mravov a bázne božej zvlášť pre dni najväčšieho nebezpečia a najsilnejších pokušení, pre dni uzavretie manželstva bezprostredne predchádzaj úce.
Máriu zasnúbili so svätým Jozefom. Jej sa nepýtali, či i jej srdce pristáva na muža, na ktorého padnul lós. Len medzi požehnania, ktoré prinieslo kresťanstvo, patrí, že si obe stránky slobodne volia, a voliť majú. Je toto neoceniteľný zisk, pokiaľ sa panna nedá zaslepiť podvodným citom a bočnými ohľadmi, ale vec predbežne pokojne uvažuje, a s Bohom i svedomitými ľuďmi sa radí. Čas tejto bližšej obapoľnej zkúšky menuje sa časom známosti.
Kresťanský mládenče, kresťanská panno, a vy rodičia takých mladých ľudí, usrdečnite dobre, že známosť nemá, ani nemôže mať iného cieľu, ako obapoľne sa obznať, naučiť poznať sa, aby z toho mohli vyrozumeť, či sa jedon k druhému hodia. Známosť tedy smie sa nadpriasť len v tom veku a len v takých okolnosťach, kde vážne ide o blízke, čím skoršie manželstvo. Známosť mladých, sotva škole odrastlých ľudí je bezbožnosťou, a vedie iste ku prosto-pašnosti. Roky trvajúce známosti sú vždycky najbližšou príležitosťou k hriechu a istým druhom svätokrádeže, lebo tu býva milému Bohu ulúpené srdce a jeho láska, a venované človekovi.
Niet pre teba, ó mládenče, ó panno, vážnejšej záležitosti na zemi nad tvoju známosť. Tak ako sa tu zadržíš, ako sa tu rozhodneš, tak rozhodneš si aj osud svojho života pre čas a večnosť. A predsa považujete snáď známosti len za hračky. Zahrávate sa nezkúseno alebo drzo s nevinnosťou, zahrávate sa s ohňom, zahrávate sa s milosťou božou, zahrávate so šťastím svojho života, zahrávate sa s nebom a peklom ! A j akože sa má hra táto zakončiť, keď vlastná telesnosť i diabol upotrebujú všetky zbrane okúzlenia a zaslepenia, a keď ochranné zbrane modlitby, svedomia, anjela strážcu a stydlivosti preč sa odhodia? Ó nerozprávam ja tu o hrubých priestupkoch, ktoré zaznačujú sa do matrík, pri ktorýcli nasledujúce manželstvo slúži len na zakrytie hanby, ale o vnútornom nečistom rozpoložení ducha, o istých veciach, ktoré nežný cit panenský porušujú a prítomnosti iných sa stránia. Ako že tu zachovať potrebný pokoj srdca, získať osvietenie s neba, aby sme sa mohli skúmať a rozhodnúť? Pred milostivým obrazom pre-blahoslavenej Panny Márie, v častom a pobožnom prijímaní svätých sviatostí nájdeš, kresťanský mládenče, kresťanská panno, silu a smelosť, potláčať dvíhajúce sa náruživosti, tu nájdete svetlo v tejto nežnej a rozhodujúcej záležitosti.
Kresťanský mládenče ! vo volení si spoločnice života počínaj si vážne a svedomite. Nerozhodni sa klamaný vecmi, ktoré dnes vábia a o niekoľko rokov zmiznú, alebo ťa omrznú. Peniaze a pekná tvár nenie sú dostatočnou zárukou pokoja a požehnania božieho. Nikdy nepodávaj ruku ku sväzku manželskému osobe márnomyseľnej, od práce bočiacej, citlivostkárskej čitateľke románov, najmenej však ženskej emancipovanej, o ktorej by sa sotva dalo povedať, že by bola zbožnou a pokornou ! Čo máš hľadať, a čo ťa neskôr denne bude blažiť, to je čistota srdca, dobrosrdečnosť, zbožná viera, tichá poníženosť, sebazaprenie a tichá trpezlivosť, sebaobetavosť, obratnosť v rade, tešení, pomáhaní a v domácich prácach, nežnosť a mierna vážnosť oproti domácim.
Kresťanská panno ! prosím ťa pre tvoju nevinnú dušu, nepúšťaj sa hupky do známosti s mladíkom, lebo sú mnohí, ktorí necielia na čestné obdržanie tvojej ruky a tvojho srdca, ale aby ťa mohli zviesť. A jak si už urobila prvý krok, alebo jak si stále vystavená nebezpečiu istej dotieravosti, tak odstúp hneď, lebo máš už dôkaz na to, že si ťa ten dotieravec nectí, že on tvoju dušu, čnosť a česť nemiluje. Nikdy nedávaj svoje slovo, svoje „áno" mladíkovi, ktorý neplní svoje povinnosti a sľuby oproti Bohu všemohúcemu. Kto sa Boha nebojí, Boha nemiluje, Bohu verným nie je, jako bude ctiť, milovať teba, j akože bude tebe verným? Nie muž učiní ťa šťastnou, ale verný priateľ a vodca, rovno veriaci, pobožný sprievodca v radosti a žalosti k životu večnému. A neoddávaj sa nikdy a pod žiadnou podmienkou ani opilcovi. Never nikdy jeho sľubom, že sa polepší, ani sa neklam tou nádejou, že však sa ti podarí pripútať ho ku krbu rodinnému. O modli sa, dcéro kresťanská, modli sa mnoho, jak chceš, aby si bola stála a šťastná !
Ó vy kresťanskí rodičia ! Šťastné a bohumilé zaopatrenie vašich dospelých dietok je zakončením, korunou výchovy. Predsa však, jak často býva vašou nedbalosťou alebo neobratným zakročením dielo vaše nielen tejto koruny pozbavené, ale celkom rozrumené ! V tejto životnej záležitosti vášho dieťaťa stojí vám na porúdzi výsada zkúsenosti a vážnosť rodičovská; použite toho dľa svojej povinnosti k dobrému svojich detí! Ach Bože, jak často padá kliatba a výčitky nešťastných manželov na rodičov ! Jak často bývajú účastní rodičia na hriechoch svojej dcéry pred sobášom, počas známosti alebo počas ohlášok ! Hlas zkúsenosti, hlas svedomia, hlas boží napomína vás hlasité a výstražné, aby ste svoju dcéru nikdy bez slušného dozoru v nebezpečenstve nenechávali. Nestriasajte so seba túto svoju svätú povinnosť výhovorkou, že však sa môžte spoľahnúť na svedomitosť svojho dieťaťa ! Jak je ono ešte nevinné, dobré, dbajte, aby takým vždy zostalo. Jak nad cťou svojej dcéry vždy prísne strážiť budete, bude vám ona za to neskôr veľmi povďačnou !
Ó vy čistí, Boha milujúci snúbenci Maria a Jozef! ochraňujte a strážte nad mládencami a pannami. Veďte ich ku ich cieľu životnému, osvieťte ich., keď sa rozhodujú. Vyprostredkujte svojím príkladom a prímluvou, žeby každý ženích a nevesta pristúpili k oltáru s dušou čistou, a aby si tak odtiaľ nie kliatbu, ale požehnanie všemohúceho Boha odniesli.
Maria zdedila po svojich v Pánu zosnulých rodičoch dom. Preto snúbenci sa usniesli, že sa osadia v ňom. Išli tedy sprevádzaní požehnaním kňazov a príbuzných a so srdcom vďakou preplneným do Nazaretu, do tichého domku, ktorý bol svedkom čností a žiaľov svätého Joachima a Anny, jako i detských radostí a omilostnenia Márie. On mal byť onedlho svedkom ešte väčších zázrakov.
Vstúp i ty, dušo kresťanská, ta úctyplne, jako do chrámu božieho, kde sa Bohu naj dobrotivej šiemu ustavične poklona vzdáva, a kde on ustavične milosti rozdáva. Tu neišlo snúbencom o to, jako si majú domácnosť zariadiť, ale jako majú Bohu slúžiť.
Predovšetkým povstala medzi svätými manželmi malá hádka; jako sa totižto z ich poníženosti uzatvárať dalo, chcel každý z nich radšej poslúchať, nežli v domácnosti rozkazovať. Ale svätý Jozef musel popustiť, keď mu Panna Maria dokázala, že dľa božieho nariadenia a zákona vlasti muž je hlavou rodiny a pánom v dome. Len dve veci si vymienila : voľný čas ku modlitbe, a slobodu v udeľovaní almužny a konaní iných skutkov milosrdenstva.
Potom musela nepoškvrnená Panna svätému Jozefovi vyznať nežné tajomstvo svojho srdca, že totižto učinila sľub večitej čistoty.
O jak rada by bola vo svojej poníženosti a ostýchavej citlivosti záležitosť túto tajomstvom nechala, o ktorom by bol vedel len Boh a jej duša. Lebo či sdelením tým nevyjavila celé bohatstvo svojej šľachetnosti a svojho vznešeného omilostenia? Avšak vedela ona, že úplná úprimnosť srdca je záslužná i potrebná, a vnútorný hlas jej hovoril, že jej ženích s jej rozhodnutím, panensky žiť, rád súhlasiť bude.
A keďd sa konečne osmelila, svoj sľub svätému Jozefovi vyjaviť, a prosila ho, aby bol ochrancom jej čistoty, a prisľúbila mu, že ho bude za to tým vrúcnejšie, lebo čistejšie a svätejšie milovať, a že bude s ním duševne sjednotená, nedivil sa tento svätý muž nad takýmito rečmi ani najmenej, bárs to bola vec u Židov neslýchaná. Od mladosti svojej miloval i on čistotu, jako najkrajšiu čnosť, a najvrúcnejšou žiadosťou jeho srdca bolo, zachovať si ju až do smrti. A potom pohľad na nepoškvrnenú Pannu bol tak velebný a úctu rozkazujúci, jej panenské čelo žiarilo sa takým podivným leskom, že sa mu do duše nízka myšlienka ani vklznúť nemohla, práve tak, jako pri pohľade na anjela s nebies.
Tak sľúbil si tento najsvätejší manželský pár obapoľnú vernosť a lásku, jaká medzi bratom a sestrou panúva. Vďakyplným srdcom obnovili spoločne svätý sľub večitého panenstva. Y tejto blaženej hodine boly ich srdcia vo svätej čistote zázračne utvrdené a láskou k Bohu zapálené; ich čisté duše plesaly svätou radosťou. Svätého Jozefa naplnil tento rozhovor novým svetlom; žasnul nad podivnou múdrosťou, pokorou a čistotou Panny, za ktorej ženícha bol uhodnostený.
Ó jak milým divadlom pre Boha a svätých anjelov bol tento nebeský život panenských snúbencov; aký vznešený, vážny príklad pre všetkých kresťanských manželov ! Tento príklad bol po všetky stoletia kresťanstva tak účinlivý, že sa vždy nachádzali bohabojní manželia, ktorí žiadosť po telesnej rozkoši potlačovali, alebo nad ňu sa povznesúc, práva manželského dobrovoľne, radi sa zriekali a v panenskej láske Bohu slúžili. A nielen v chatách chudobných, nie, ale i na trónoch panovníckych našiel tento príklad tesára z Nazaretu nasledovateľov. Rozpamätaj sa, dušo kresťanská, na vznešenú zdržanlivosť cisára Henrika II. (zomrel 13. júla 1024.), ktorý so svojou manželkou Kunigundou v panenskom manželstve nažíval, a keď ťažko chorý smrť na blízku si cítil, ju jej pokrevným s týmto slávnym osvedčením vrátil: „Ako pannu som ju obdržal, ako pannu ju vraciam ! A skutočne ctí katolícka cirkev svätú Kunigundu vo svojich hodinkách ako svätú pannu. Panensky žil i kráľ Koloman z Galície so svojou manželkou Salomou z Poľska; knieža Boleslav Stydlivý z Poľska s Kingou, vnučkou svätej Alžbety. Takéto panenské manželstvá nazývajú sa na počesť svätého ženícha blahoslavenej Panny manželstvami Jozefovskými. Ó bársbv toto nebeské, anjelské smýšľanie v kresťanskom stave manželskom nevyhynulo; bársby ono bolo ustavičnou vynáhradou smiernou za tak mnohú telesnosť a zneužívanie manželstva Ježišom Kristom na hodnosť sviatosti povýšeného.
Takýto v následkoch ťažký sľub vo chvíľke zbožného rozhorlenia ovšem ľahko sa robieva, avšak vždy a všade svedomite ho zadržať, nie je úlohou ľahkou, poneváč pokušiteľ pekelný i na osoby najsvätejšie útočí. Ale neprestajná ostražitosť, horlivá modlitba, ponížená dôvera v pomoc božiu vstave je vždy nad pokušením zvíťaziť a opanovaním sa zásluhy si shromažd'ovať. O koľko viac platilo to o blahoslavenej Panne, ktorá výsadou svojho nepoškvrneného počatia od náklonnosti k zlému, čo na všetkých dietkach Adama lpí, slobodná zachovaná bola.
Bedlivosť, modlitba a dôvera v Boha sú i pre vás, kresťanskí manželia, prostriedkami, zachovať si čistotu, vášmu stavu primeranú. Ach, veľké a početné sú zlá, pod ktorými ľudstvo teraz stone, ale ani jedno tak nepustoší, ani jedno sa s toľkou kliatbou na pokolenie ľudské nevalí, ani jedno tak istotne na vnivoč ho neprivádza, ako znekresťanenie, sosvetáčenie manželstva. Keď je tento prameň života zakalený, odkiaľ že máme potom zdravý život čerpať? Bársby všetci, ktorí sú povolaní a schopní, právo a dobré mravy obhajovať, vynasnažovali sa ochraňovať slobodu cirkve a sviatostný ráz tohto nežného sväzku. Ách, jak horko prichodí sa nám ponosovať na tých, ktorí túto neznesvätenú dcéru nebies zo šiat sviatostnej milosti vyzliekajú, a v uzavieraní manželstva len občiansku smluvu [8] vidia, o ktorej myslia, že ju môžu uzavreť bez Boha, bez kňaza, bez milosti. Jak málo záruky podáva takáto smluva pre verné plnenie manželských povinností na tŕnistej ceste života !
Ale keby i na niektorých miestach mocní tohoto sveta svätosť a nerozlučiteľnosť manželstva neuznávali, a keby i odstavce zákona zákonu božiemu a cirkevnému protireôily, plňte aspoň vy, kresťanskí manželia, verne povinnosti stavu svojho v bedlivosti, modlitbe a dôvere v Boha, odporujte všetkým lákaniam ku bezuzdnosti, a verne nasledujte požiadavky svedomia, mravov a predpisy svätej cirkve katolíckej pri oddávaní do manželstva svojich dcier a synov !
ó prečistá Panno Maria, ó prečistý ženíchu svätý Jozefe, vymôžte svojím príkladom a mocnou prímluvou, aby kresťanskí mládenci a panny nielen čisté do manželstva vstupovali, ale i svedomí te ho zachovávali, a nikdy k nedovolenej telesnosti, alebo práve ku zneužívaniu cieľu stavu toho sa protiviacemu viesť sa nedali. Vy viete, koľkým nebezpečenstvám vystavený je kresťanský ráz rodiny, vy viete, jak často bývajú milé nevinné deti už pod rodinnou strechou veľkým nebezpečenstvám vydávané ! Dovoľte, milí naši svätí ochrancovia, aby zásluhy vášho čistého rodinného života ako hojné požehnanie do sŕdc našich stekaly!
Keď povážiš, dušo kresťanská, ešte raz tie obdivuhodné riadenia božie ohľadom dcéry svätej Anny, pozoruješ, ako bola krok za krokom vždy bližšie vedená ku svojmu nekonečne vysokému povolaniu. Tieto zovňajšie prípravý sú teraz už u konca; Maria dorástla vekom a čnosťou; je zasnúbená. Syn boží už môže sostúpiť na tento svet čo zdánlivý syn Jozefov. Tomuto zovňajšiemu vedeniu musí však zodpovedať i vnútorná príprava na prísť majúce tajomstvá; Maria musela byť pomaly a vždy hlbšie obznámená s plánom vykúpenia. Veľké, svetové udalosti vopred vysielajú svojich poslov, z čoho poznať, že sú ony blízko. A tak bola, opierajúc sa na mnohé predznaky Starého Zákona, prechovávaná v čase, o ktorom práve hovoríme, nádej, že onedlho príde ten, ktorého všetky národy očakávajú. Toto presvedčenie muselo však vo zvláštnom stupni jasne žiť v duši preblahosla-venej Panny. To nám zisťuje Jilboká jej známosť Píšem svätých, jej útly cit vo veciach nebeských, jej neustálé obcovanie s Bohom v modlitbe, bohaté osvietenia s hora, na ktorých často účasť mávala.
Zázračné vtelenie Pána nášho Ježiša Krista je a zostane i pre nás nevýzkumným tajomstvom, bárs známe celé zjavenie božie. Tým väčšmi to bolo skryté v čase udalosť tú predchádzajúcom. Aby tedy Boh Márii, čo vyvolenej matke Ježiša Krista potrebné porozumenie tomuto vteleniu a jej pomeru k nemu poskytnul, aby ona potom s úplným vedomím dosahu jej povolania svoje „Fiat", „Staň sa" vysloviť mohla, musel jej zjaviť celý rad hlbokých právd, a to zvláštnym spôsobom, právd, ktoré až skrze samého Krista vo všeobecnú známosť vošly.
Sem patrí v prvom rade tajomstvo najsvätejšej Trojice. Z rozličných závažných príčin nezjavil sa Boh Židom ako jeden Boh vo troch osobách, ale v protive ku pohanskému mnohobožstvu len ako jediný Boh. Sotvy mal jeden-druhý jaké temné tušenie o tejto zázračnej bytnosti božej. Ked však druhá z týchto božských osôb človekom stať sa mala, a to nadprírodeným spoluúčinkovaním inej osoby božskej, totižto Ducha svätého, tak nutne predpokladá sa, že zúčastnivšia sa na tom diele matka božia musela mať tiež známosť o tomto nevyzkúmateľnom tajomstve.
Ďalej musela sa známosť matky božej rozšíriť i na potrebu a ovocie vykúpenia. Cena ľudskej duše jako obrazu a podobenstva Boha najvyššieho, jej pôvodné vznešené vystrojenie, smutné následky hriechu našich prarodičov, nekonečná hrôza obrazenia Boha, nemožnosť smierenia s Bohom skrze človeka, ktorý by za odpadnutie vynáhradu poskytnul a sa od nových pokleskov ochránil : tieto vznešené pravdy sú to, ktoré umožňujú porozumenie dielu vykúpenia, a ktoré, jako môžme predpokladať, Maria cestou tajuplného osvietenia poznala.
Jak sú ti, dušo kresťanská, podivné zjavy vyššieho duchovného (mystického) života nie celkom neznámé, a jak sa rozpamätáš na vznešené zjavenia, ktorým sa mnohí svätí, jako svätá Gertruda, svätá Mechtilda, a i za našich časov ctihodná Anna Katarína Emmerich (zomr. 9. febr. 1824.), tešiť mohli, nebudeš sa diviť, že Kráľovná všetkých svätých na podobných, ba i ďaleko tajuplnejších zjaveniach účasť mávala, a to tým viac, keďže ony podstatne slúžili za prípravu na jej božské materstvo.
Ďalšie mimoriadné, prípravné účinkovanie milosti vzťahuje sa viac na vôľu a srdce blahoslavenej Panm ; ono záležalo v neopísateľnej túžbe po spáse národov.
Aby si tejto túžbe Máriinej čo len zčiastky porozumela, rozjímaj, dušo kresťanská, nad túžbou spravodlivých Starého Zákona, jakou vzdychali po Messiášovi. Keď smutným zrakom hľadeli na more biedy a kliatby, ktorá opanovala celý okršlek zemský, keď slýchali náreky bičovaných otrokov, náreky zotročených žien, náreky rukou otcovou škrtených dietok, bedákanie ľudí zo zúfalstva do istej smrti sa vrhajúcich; a keď k tomu uvažovali tie mnohé a jasné sľuby o božskom Vysloboditeľovi a o sláve nového kráľovstva božieho : ó, jako zahorelo vtedy ich srdce svätou a ohnivou túžbou po Vykupiteľovi ! „Ó bárs by si roztrhnul nebesia, — volali v zbožnom oduševnení —, a sostúpil! Pred tvárou tvojou by sa roztopily vrchy, rozišly by sa jako vypálené ohňom; vody by horely plameňom, aby v známosť uvedené bolo meno tvoje nepriateľom tvojim." (Is. 64.)
Uvažuj ďalej túžbu zosnulých spravodlivých v predpekli. Títo na zemi verne slúžili Pánu, a zomreli v milosti božej. Ale že bolo nebe pre hriech zavrené, meškali zajatí na istom mieste, kde túžobne očakávali vykúpenie, a tešili sa, že príde niekdy chvíľka ich vyslobodenia. Jako ked väzeň strežie u dverí svojej celly a napína sluch, či nepočuje zďaleka kroky a štrngot kľúčov svojho vysloboditeľa, tak čakaly a striehly úbohé duše spravodlivých v predpekli stoletia a stoletia. Čím viac časy ubiehaly, čím väčšmi množil sa počet zajatých, tým túžebnejšie, tým boľastnejšie zavznie-valo v priestoroch ich väzenia volanie : ,,Jak dlho sa budeš hnevať, Pane, a horet bude jako plameň horlenie tvoje? Nespomínaj si na staré neprávosti naše, že nás rýchle predíde milosrdenstvo tvoje, lebo veľmi sme zchudobneli. Spomôž nám Bože, spasiteľu náš, a vyslobod nás, Pane, pre slávu mena svojho. Vníď pred obličaj tvoj lkanie väzňov!" (Žalm 78.)
Uvažuj konečne, dušo kresťanská, túžbu svätých anjelov po omilostení ľudí. Tieto milé, ľudom priateľské bytnosti videly tú hroznú duševnú biedu, v ktorej sa dietky božie tu na zemi nachádzaly, videly i duševné útrapy, v jakých sa s pozemským životom lúčily. A povstávala v nich sústrasť, ktorá, keby to možné bolo bývalo, bola by zkalila ich blaženosť. Videli to hrozné otroctvo, v ktorom držal knieža tmy sputnaných synov Adamových od času, čo prišiel hriech na svet, tak že sa peklo preplňovalo zatratencami, kdežto príbytky nebies zostávaly prázdne. Ó jako túžili po chvíľke, kedy by slietnuť smeli ku trpiacim ľuďom na zem a ku čakajúcim spravodlivým do predpeklia, a priniesť im tú preradostnú zvesť : „Hľa, zvestujem vám radosť velikú, ktorá sa stane všetkému ľudu, lebo dnes narodil sa vám Spasiteľ v meste Dávidovom, ktorý je Kristus, Pán!" Jako čakali tú hodinu, v ktorej by mohli jásajúc a plesajúc zaspievať radostnú hymnu: „Sláva na výsosť ach Bohu, a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!" (Luk. 2.)
A teraz už ľahšie porozumieš, dušo kresťanská, tej túžbe, ktorá vo vysoko osvietenej, milostí plnej duši matky božej pokojne, ale mocne a hlboko žila. Či preháňam, keď tvrdím, že väčšia a mocnejšia, než túžba všetkých spravodlivých Starého Zákona, všetkých chórov anjelských v nebesiach po Spasiteľovi bola túžba, ktorú po vykúpení ľudstva v útrobách svojich prechovávala blahoslavená Panna? Ba nechýbajú zbožní spisovatelia, ktorí tvrdia, že Otec nebeský preto urýchlil chvíľku vtelenia Syna svojho, aby utíšil túto túžbu svojej najmilejšej dcéry. Veď čítame v životopisoch rozličných svätcov, že sa s nimi zázračným spôsobom v prijímaní spojil Ježiš Kristus, keď vrúcne po ňom túžili, bárs čas a okolnosti obyčajné prijímanie nedovoľovaly. Či tedy nemohol Boh z lásky ku svojej vyvolenej neveste Márii podobný zázrak učiniť, keď už to vo svojom spôsobe najväčšie a samo jedine stojace vyznamenanie jej udelil, že ju za matku božiu ustanovil? Ostatne samo sebou sa rozumie, že táto túžba po vtelení Ježiša Krista bola cele neodvislou od jej úctyplného spoluúčinkovania, ku ktorému ju Boh vyvolil. Jej túžba vzťahovala sa na Spasiteľa, na oslavu božiu a na vykúpenie duší, a nie na jej božie materstvo, nakoľko ono bolo pre ňu najvyšším vyznamenaním.
Odkedy svätý Jozef v tichom domci nazaretskom po boku svojej vznešenej nevesty býval, rozhojnila sa jeho láska a svätosť : obe tieto sväté srdcia tak sa srovnávaly v smýšľaní, pobožnosťach, čnosťach, ako struny ľubozvučnej harfy. Vo svätých rozhovoroch vlievala sa bohatá vedomosť Píšem svätých a obdržané osvietenia z čistého srdca Márie do srdca Jozefovho. K tomu účinkovala milosť božia na dušu Jozefovu i bezprostredne dľa miery jeho zásluh a jeho účasti na diele vykúpenia. A jak bohaté boly jeho zásluhy, jak veľký jeho podiel na vtelení sa Ježiša Krista ! Jako od mladý strážila nad ním starostlivé milosť božia a dostatočne ho posilňovala, aby bol hodným a na čnosti bohatým ženíchom vyvolenej matky božej, tak viedla tá istá milosť i teraz svoje dielo ďalej, aby i ohľadne Syna božieho svoje povinnosti ako pestún a ochranca hodne plniť mohol. A vskutku, ani tie tvrdé zkúšky, ktoré ho očakávaly, nesmelý ho tak rýchle prekvapiť bez toho, že by mu potrebná obetavosť a dostatočne silná viera skrze milosť a cvičenie nebola už vopred po ruke bývala.
Ale jako u blahoslavenej Panny, tak i u svätého Jozefa tieto prípravné milosti smerovaly viac na to, aby poznal potrebu vykúpenia a v ňom objaviť sa majúce milosrdenstvo božie, než na jeho osobné zúčastnenie sa na diele vykúpenia. Poníženosť a nedôvera k silám vlastným je vždycky a všade úrodnou pôdou, na ktorej daria sa kvietky božie.
Jako veľmi zahanbuje našu chladnosť a nevnímavosť plamenná horlivosť blahoslavenej Panny ! Nielen raz v živote svojom, ale každoročne slávievame s cirkvou svätou tajomstvo svätého vtelenia Ježiša Krista, a mali by sme sa k nemu dľa úmyslu cirkve pripraviť v čase adventnom vrúcou túžbou a zbožnými skutkami. Ale s jakou chladnou, ľadovou netečnosťou opomíname tieto dni milosti a kráčame v ústrety presvätej slávnosti vianočnej !
Ešte viac ! Z vlastného voľného popudu, alebo zvyku, alebo nútení žiadosťou cirkve pristupujeme ovšem v roku i viac, než raz ku stolu Pánovmu. Tam sostupuje nám do srdca ten istý kýžený Messiáš všetkých národov, práve tak, ako sostúpil kedysi do lona Márie Panny. Podobná, ba o mnoho vrúcnejšia príprava mala by s našej strany predchádzať tento slávny príchod Pána a Spasiteľa nášho Ježiša Krista. Ó bársby sa tedy rozplynula duša naša svätou túžbou; bársby sme celým srdcom, celou silou volali k Pánovi a Bohu svojmu vo svätostánku : „Jak milé sú stánky tvoje, Pane mocností! Túži a omdlieva duša moja po sieňach Pánových. Srdce moje a telo moje plesajú k Bohu živému . . . Lebo milosrdenstvo a pravdu miluje Boh; milosí a slávu dá Pán." (Žalm 83.)
„Jako jeleň dychtí po studniciach vôd, tak dychtí duša moja po tebe, Bože! Žížnila duša moja po Bohu silnom, živom; kedyže prídem, a ukážem sa pred tvárou božou? Boly mi slzy moje chlebom dňom i nocou, keď mi riekajú každého dňa: Kde je Boh tvoj? Pôjdem na miesto stánku podivného, až k domu božiemu v hlase plesania a chvály!" (Žalm 41.)
Už je hodina tu, aby sme zo sna povstali; lebo teraz je spasenie naše bližšie, než keď sme uverili. Noc pominula a nastal deň; odhoďme tedy skutky temnosti, a oblečme sa do zbrane svetla." (Rim. 13.) Ó áno, dušo kresťanská, povstaňme zo sna netečnosti, zanechajme skutky a cesty hriechu, veznime do ruky zbrane svetla, silnú vieru, veľkú pokoru a plamennú, vďačnú lásku, aby sme mohli hodne a spásonosne rozjímať nad veľkými a zázračnými tajomstvami blížiaceho sa vykúpenia.
Maria, chrám najsvätejšej Trojice, skvela sa už vo svojom najkrajšom lesku; na oltári jej srdca plápolal vyššie a vyššie oheň jej túžby; chvíľka, po ktorej storočia túžily, kedy mala sláva Najvyššieho naplniť chrám a sostúpiť na oltár, sa už priblížila. Prijmi, dušo kresťanská, s posvätnou úctou a radostným srdcom svätú zvesť, ako nám ju sdeľuje svätý evanjelista Lukáš : „Šiesteho mesiaca (odkedy svätá Alžbeta svojho syna Jána bola počala poslaní bol anjel Gabriel od Boha do mesta galilejského, ktorému bolo meno Nazaret, k Panne, zasnúbenej mužovi z domu Dávidovho, ktorý sa menoval Jozef, a meno Panny bolo Maria. A vojdúc k nej anjel, rieknul: Zdravá buď, milosti plná, Pán s tebou; požehnaná ty medzi ženami!" (Luk. 1.)
Bolo to dňa 25. marca 742. roku po vzbudovaní svetového mesta Ríma. Bol to deň, ktorý učinil Pán, aby vykúpil ľudí. Boh poslal anjela Gabriela do Nazaretu. Nazaret bolo odľahlé mestečko malej krajinky, ktorej dni slávnych dejov pominuly, ktorá ztratila svoju národnú neodvislosť, a ktorej hlavné mesto Jeruzalem pokorené mlčky ležalo v tmavej tieni Ríma. A v tejto opovrženej krajinke bol Nazaret ešte i prišlo večne opovržený. — V tomto Nazarete stála nízka, chudobná chatrč, ktorej obyvatelia v potu tvári museli si vyhľadávať každodenný chlieb : istý tesár so svojou nedávno mu oddanou nevestou. Posol však bol jeden z najvyšších kniežat nebeských, Gabriel, „sila božia", ktorého my právom anjelom vtelenia Ježiša Krista nazývame. Počuj, dušo kresťanská, hlboké slová svätého Tomáša Akvinského, učiteľa anjelského : „Po všetky časy znamenalo niečo veľmi veľkého, ked anjeli ľuďom sa zjavili; a keď mohli ľudia úctu vzdať anjelom, držali to za najvyššiu chválu. Ale že by anjel poctu vzdal človekovi, to bola vec neslýchaná, až kým anjel nepozdravil svätú Pannu, a úctyplne k nej neprerieknul: , Ave!" A že by človek úctu vzdal anjelovi, a nie anjel človekovi, slušné je preto, lebo je anjel vznešenejší, asíce z trojakej príčiny : Po prvé ohľadom na hodnosť; lebo je anjel prírodenosti duchovnej, človek porušiteľnej. Po druhé ohľadom na úprimné obcovanie s Bohom, v ktorom anjel ako príbuzný a domáci u jeho trónu stojí, pokým je človek od Boha vzdialený a vyhnaný. Po tretie ohľadom na lesk plnosti milosti božej; lebo anjel sám berie v najvyššej plnosti účasť na lesku božskom, kdežto ľudia, jak sa i môžu tešiť tomuto lesku milosti božej, majú na ňom len malú a v istej miere temnú účasť. Keď tedy pri zvestovaní vtelenia nie človek anjelovi, ale anjel človekovi vzdal úctu, z toho nasleduje, že Maria anjela v týchto troch veciach prevýšila : v hodnosti, v dôvernom obcovaní s Bohom a v lesku náplňu milosti božej." (Opusc. 8.) Keď tedy, dušo kresťanská, knieža nebies vzdal našej najdrahšej ochraniteľke úctu, kým ešte v smrteľnom tele žila, o koľko viac sme my hriešni ľudia oprávnení a povinní ctiť a oslavovať ju, keď ona už ako kráľovná sveta slávne na nebi tróni !
A jaký je obsah tohto anjelského pozdravu? Ó rozjímaj, dušo kresťanská, s pozornosťou a úctou o známych ti svätých slovách !
„Ave — Zdravá buď!" Pozdrav od Najvyššieho ! Jaké je to uponíženie so strany Boha, jaké vyznamenanie pre poníženú devu; koľká radosť pre anjelov, a jak veľká potecha pre ľudí ! Od času nešťastného pádu do hriechu v raji stál človek ako nepriateľ proti Bohu; pôvodné úprimné obcovanie bolo pretrhnuté. Teraz nadpriadla obrazená, nekonečne spravodlivá velebnosť božia znovu zblíženie a smierenie, keď Boh človekovi spoločnosti ľudskej po zvláštnom poslovi vzkazuje pozdrav : Ave !
A preto, dušo kresťanská, preto prerazilo toto Ave, ktoré v chudobnom domčeku Nazaretskom už bezmála pred dvetisíc rokmi odznelo, štyri steny domca toho, vzrástlo vo vznešený chválospev, ktorý nebo a zem spoločne prespevujú až do konca časov : Ave Maria! Už keď ťa čo dieťa tvoji krstní rodičia doniesli na krst svätý, odriekali v mene tvojom po modlitbe ,,Otče náš" i „Zdravas Maria !" A keď si rozprávať počal, nemeškala ťa zbožná matka tvoja učiť slová : „Zdravas Maria !" A čím väčšmi si rástol, tým častejšie, i viac ráz do dňa modlil si sa : „Zdravas Maria !" V radosti, v žalosti zavznieva z pŕs kresťana ako modlitba vďakv a hlas o pomoc : „Zdravas Maria !" A tri razy denne volajú anjelské zvuky zvonov s vysokých veží chrámových: „Zdravas Maria !" Vtedy odkladá roľník prácu, priemyselník svoj obchod, učenec svoje štúdia; nemocný pozabúda na svoje boľasti, plavec na mori spustí veslo, baník v hlbinách zeme čakan, pastier svoju palicu, a celý katolícky svet modlí sa : „Zdravas Maria !" Ó dušo kresťanská, koľkokoľvek ráz opakuješ tento krásny pozdrav anjela, vzbuď v útrobách svojich hneď tú pobožnosť, tú úctu a úprimnosť, s ktorou pozdravil archanjel Gabriel blahoslavenú Pannu, rieknuc : „Zdravas Maria !"
,,Grata plena — Milosti pná!" — My ľudia obdivujeme plnosť milosti rozličných výtečných svätcov. V našich očiach môžu byť oni milosti plnými, ale nevieme, či sú oni takými i v očiach Boha, o ktorom hovorí žalm, že v spravodlivosti súdiť bude, a to ľudí najspravodlivejších (73. 3.). Máriu však milostiplnou nazýva sám Boh, rozdávač milostí, a keby jej presvätá duša bola potrebovala alebo zniesla ešte väčšiu mieru milostí, boly by jej i tieto dané bývalý prv, než ju večná Múdrosť ako milosti plnú oslavovala. — A táto plnosť milosti sa jej priznáva prv, než Duch svätý na ňu sostúpil, prv, než nadprírodeným jeho príčinením Boh Syn v jej prečistom lone prebývať započal; Maria bola tedy milosti plnou nielen tak dlho, pokiaľ s božským Rozdávačom osobne spojená bola, ale i pred tým, i potom. ,, Výšku neba, a šírku zeme, a hĺbku priepasti kto premeral?" (Sir. 1, 2.) A keby to všetko nejaký smrteľník už i bol premeral, nebol by vstave premerať výšku, šírku a blbku bohatstva milosti, skrytej v srdci matky božej. '
Výšku milosti, posväcujúcej milosti! Rozpamätaj sa, dušo kresťanská, na to, nad čím si prv v oddiele šestnástom o milostiplných účinkoch krstu svätého rozjímala. Jako keď slnko presvieti a prežiari drahocenný diamant, tak že sa jasá bohatstvom rozličných bariev, tak spúšťa sa skrze prepodivnú sviatosť túto bohatá plnosť nadprírodeného lesku do našej duše, jak že je ona príjemná Bohu a dostáva ako dieťa božie právo na nebesia. A tento jas, a tento lesk dá sa stupňovať každým zbožným skutkom, ktorý vykonáme, ale zvlášť tým, keď sa vnútorne so Spasiteľom našim Ježišom Kristom vo svätom prijímaní spojíme. Takým jagajúcim sa drahokamom v očiach božích bola Maria od prvopočiatku svojho živobytia, následkom svojho nepoškvrneného počatia. Jej osobným pri činením, jej neprestajnou modlitbou, jej sjednotením sa s Bohom a skutkami jej sebazapierania sostupňoval a rozmnožil sa tento prvotný dobrovoľný dar boží, tak, že stala sa pridaním jej osobných zásluh milosti plnou.
Šírku milosti, pomáhajúcej, prispievajúcej (aktuálnej) milosti ! Pokým je milosť posväcujúca trvalým stavom duše, rozumieme pod milosťou prispievajúcou pominuteľnú, nadprírodenú pomoc božiu k tomu, aby sme svoje povinnosti vo všetkých jednotlivých pádoch verne plnili, a dobrovoľne konané dobré skutky bohumilé i vykonali. Ohľadom na túto potrebu pomoci božej a na našu prírodenú nedostatočnosť pre bohumilý život povedal božský Rozdávač milostí: „Bezo mňa ničoho nemôžte učiniť." (Ján 15, 5.) Jako slnko ustavične vysiela svoje oteplujúce lúče na zem a tým činom vzrast rastliniek budí, podporuje a k dozretiu ich privádza, tak jestvuje nepretržené, požehnania plné obcovanie i medzi Bohom a každou dušou, ktorá sa vo stave posväcujúcej milosti nachodí. Rozjímaj, dušo kresťanská, o tom vznešenom smýšľaní, jaké v duchovnom živote uprednostnené duše prejavujú : o silnej viere, o detinskej viere, o plápolajúcej láske, o čistote úmyslov, o horlivosti a poníženosti vo všetkých ich skutkoch. Ale čože sú všetci títo svätci a ich šľachetné city oproti Milostiplnej ?
Hlbku milosti, plnosť milosti ku spáse ľudskej (charismata). Žiadon ľudský život nebol natoľko ku spáse iných Bohom určený, jako život Márie. Každý človek, ktorý má pre svojich spoluľudí Bohom mu prikázanú úlohu vyplniť, býva od neho čo najhodnejšie jako posol boží pristrojený. Tak dokazovali proroci Starého Zákona svoje božské poslanie zázrakmi a zrakom predpovedateľov hľadeli do ďalekej budúcnosti. Tak zase apoštolovia vyznamenávali sa popri dare divovčinenia i darom jazykov a osobnou neomylnosťou vo veciach viery, a všetko ich počínanie a konanie sprevádzané bolo podivným výsledkom tak, že ku príkladu hneď po prvej kázni svätého Petra obrátilo sa a pokrstiť sa dalo tritisíc Židov. (Skutky ap. 2, 41.) Čože sa môže tedy, dušo kresťanská, očakávať od samej Kráľovnej prorokov a apoštolov? Svoj dar prorocký skvele dokázala vo svojom chválospeve „Magnifikat"; jej zázraky sú behom století tak početné, že by sme skoro riecť mohli, že Boh na zemi nekoná už zázrakov, leda skrze Máriu ! A bohatstvo jej milostí, ktoré iným otvára, je tak nevyčerpateľné, že z neho až do konca časov všetkým pomoci potrebným vyslyšanie, potechu, uzdravenie a osvietenie poskytnúť môže, lebo ako nebeská pokladníčka milosti božej má na rozdaj i poklad zásluh svojho božského Syna a všetkých svätých. „Keby niektorý svätec, — hovorí svätý Tomáš, — mal toľko milostí, že by ony pre spásu všetkých ľudí na svete dostačili, bolo by ono to najvyššie; a tak tomu je popri Ježišovi i u Márie. Lebo v bársjakom nebezpečenstve môžeš spásy dôjsť u oslávenej Panny. Práve tak môžeš ju mať za pomocnicu i pri každom skutku čnosti. Je tedy ona milosti plná a v tejto plnosti milosti prevyšuje všetkých anjelov.
„Dominus tecum — Pán s tebou". Pán s lebou! Sväté Písmo nám rozpráva, že sa Boh popoludní v chládku pod stromami raja prechádzal. (I. Mojž. 3. 8.) Činil to on, nekonečný vo svojej velebnosti, zo svojej prívetivosti a priateľstva k ľuďom. Ó svätá, šťastná blízkosť božia ! Ó závidenia hodní ľudia, s ktorými je Pán ! A poneváč Panna bez poškvrny dedičného hriechu počatá ničím neoddaľovala od seba najsvätejšieho Boha, bol on vždy s ňou, lebo veď i bez toho je jeho rozkošou, byť so synmi ľudskými. (Prísl. 8, 31.) Ale nielen týmto spôsobom, lež i bezprostredne bol a je Pán s Máriou. Pán bol s Máriou od večnosti, lebo ona bola od večnosti vyvolená a v rade božej považovaná za matku božiu, a poneváč v živote Boha niet času, ani nasledovania udalostí jedných po druhých, bola Maria v istom smysle už od večnosti ozdobená hodnosťou matky božej. Od večnosti bol tedy s ňou Boh Otec, ako so svojou najmilšou dcérou; od večnosti bol s ňou Boh Syn, ako so svojou najdrahšou matkou; od večnosti bol s ňou Boh Duch svätý, jako so svojou najhodnejšou nevestou.
A toto vnútorné spojenie nebolo nikdy uvoľnené, ani nikdy uvoľnené alebo zakalené byť nemôže, lebo i Maria so svojej strany bola tiež vždy s Pánom, a ani na vlas od neho sa neodchýlila. I ona bola vždy s Bohom, so svojím Synom. Ako verná a ochraňujúca matka sprevádzala ho po tŕnistej ceste tohto života. A i na vrchu Golgoty bola s ním ! A zvlášť teraz v nebi, ó ako je Pán s Máriou ! Veď tróni tam ona ako kráľovná, rozdáva poklady milosti, a je tam po celú večnosť milovaná a oslavovaná, jako i na zemi blahoslavenou ju nazývajú všetky pokolenia.
Požehnaná ty medzi ženami ! Prehliadni, dušo kresťanská, zástup zbožní ch, obetivých žien, ktoré boly v časoch predkresťanských vznešenými predobrazmi Panny z Nazaretu. Jako slnko vyniká medzi telesami nebeskými, jako ceder medzi stromami a rastlinami zemskými, tak vyniká Maria medzi všetkými osobami svojho pohlavia. Ona spája v sebe všetky dokonálosti, všetky čnosti vo všetkých okolnosťach života, i čo nepoškvrnená panna, i čo najvernejšia snúbenica svätého Jozefa, i čo najhodnejšia matka, i čo utiahnutá vdova. Jako najdokonálejší vzor pre všetky osoby svojho pohlavia je Maria požehnaná medzi ženami.
Skrze ženu prišiel na svet hriech a smrť, a skrze ženu malo prísť na svet i spasenie. A len táto žena oslobodená od kliatby a následkov hriechu tohto smutného dedictva pokolenia ľudského, slobodná zostala i od všetkej potupy a od každej slabosti, ktorej všetky osoby k jej pohlaviu patriace podľahlý; táto jediná bola z celého ľudského pokolenia vyvolená za milosti plnú a šťastnú matku Spasiteľa, a mala spojiť materskú svoju hodnosť s panenstvom, jedným slovom : len Maria je požehnaná medzi ženami.
O dobrotivá, ó sladká Panno Maria ! ' I ja, úbohý sluha a vrúcny ctiteľ tvoj, ťa pozdravujem ! Ale poneváč ťa sám zo seba hodne pozdraviť nemôžem, spájam sa s pozdravom archanjela Gabriela, s jeho láskou a jeho úctou, a spolu i s tou láskou a úctou, s jakou ti bolo toto pozdravenie behom mnohých století od všetkých spravodlivých na nebi i na zemi prednášané, a s jakou ono i prednášané bude až do konca časov po všetky veky. Žiadam si v každú chvíľku života svojho obnoviť a tebe obetovať tento pozdrav, túto lásku a úctu. A zvlášť žiadam si to učiniť v hodine smrti svojej. A keby mi to vtedy možným nebolo, chcem ťa namiesto toho teraz pozdraviť so svätým Gabrielom, a to tak úctyplne, jako to zasluhuješ : ,,Zdravás', milosti plná, Pán s tebou, požehnaná ty medzi ženami!"
Keby svätý archanjel v mene Najvyššieho len jednoducho bol pozdravil poníženú nevestu svätého Jozefa a nato bol by zmiznul, bolo by bývalo už i to niečo podivného a neslýchaného. Ale to jeho pozdravenie bolo len úvodom k najvážnejším vyjednávaniam, aké kedy medzi nebom a zemou sa dialy.
Počuj, dušo kresťanská, s podlžnou úctou ďalšie slová svätej rozpravy: „A anjel hovoril k nej: Neboj sa Maria, lebo si našla milosť u Boha. Hľa, počneš v živote a porodíš Syna, a nazveš mu meno Ježiš. On bude velikým a Synom Najvyššieho nazývať sa bude a dá mu Pán Boh stolicu Dávidovu jeho Otcovu, a bude kráľovať v dome Jakubovom na veky, a kráľovstvu jeho nebude konca . . . Duch svätý sostúpi na teba a sila Najvyššieho zatieni ta. A preto i čo sa z teba narodí Svätého, bude sa zvat Synom božím. A hľa, Alžbeta príbuzná tvoja i ona počala syna v starobe svojej; a toto je šiesty jej mesiac, ktorú nazývajú neplodnou; lebo nebude nemožné u Boha žjadné slovo." (Luk. 1, 30-37.)
Ó jako mi bude možné, dušo kresťanská, celú plnosť bohatých právd, ktoré sú v týchto slovách svätého evanjelia obsažené, ti vysvetliť ! Jak vznešené chvály pre zvestované materstvo a jak veľké sľuby božie sa tu vyslovujú pre očakávaného Syna !
Osemsto rokov predtým, čo sa tento zázračný dej v chate nazaretskej odohral, predpovedal prorok Isaiáš: ,,Hľa, Panna počne a porodí Syna a nazvané mu bude meno Emanuel to je: Boh s nami". (Is. 7, 14.) A teraz hovorí anjel k Panne : Hľa, počneš v živote a porodíš Syna, a nazveš mu meno Ježiš, to je : Pán, Spasiteľ. Ó zázračné vyplnenie sľubov božích ! Dušo kresťanská, zastav sa chvíľku, a z celého srdca ďakuj Bohu za jeho otcovskú dobrotu, ktorou teraz dané sľuby a túžby človečenstva skrze Pannu plniť započína.
A tento Syn, ktorého má počať ponížená dievka Pánova, bude Synom Najvyššieho! Syn Márie je tedy Bohom! Tento Syn však obdrží i trón svojho praotca Dávida; ako potomok domu Dávidovho, ku ktorému i Maria prislúchala, bude i človekom; Ježiš Kristus je tedy Boh-človek, a ako taký bude kráľovať v dome Jakubovom na veky. Jako skrze poukázanie na dedictvo trónu Dávidovho oznamuje sa hodnosť Syna Panny čo pravdivé a zákonite kráľovská, tak označuje panovanie v dome Jakubovom spolu i duchovnú, cirkevnú, veľkňazskú moc; oboje spolu ale toľko, čo vetné, kráľovské kňažstvo. Lebo Jakub to bol, čo potom, ked bol videl vo snácli nad sebou anjelov vystupovať a sostupovať, predobrazný oltárny kameň pomazal a tajuplný boj boží bojoval. Z Jakuba, ako nosiča zákona, zbudovaná bola v istom smysle predobrazná cirkev vo svojom spôsobe viditeľná, jednotná, všetko k sebe tiahnuca a svätá, aby bola v Synovi Márie dokonaná, povýšená a rozšírená, prispôsobená všetkým pomerom a časom, čo cirkev nového a večného Zákona.
,,A kráľovstvu jeho nebude konca." Jak potešiteľný je to sľub ! Kráľovstvo božie na zemi, cirkev svätá, podobá sa semenu horčičnému, zasiatemu do zeme. Pomaly vždy širšie a širšie rozprestierala ratolesti svoje po celom okršleku zeme, tak, že ľudia v ich tôni pokoj nachádzajú, a anjeli nebeskí nad nimi bývajú, ó jak nadýmala sa moc pekla a zlosť ľudí, aby tento pravý strom vedenia zprostried zemského raja vytrhla, ale brány pekelné ho nepremôžu. Prečo sa tedy obávaš, dušo malomyslná? Môžu sa i teraz, i povždy valiť na cirkev, kráľovstvo Kristovo, vlny nenávisti a násilia : kráľovstvu jeho nebude konca. A keď i niekdy bojujúca cirkev na zemi a trpiaca cirkev v očistci prestane, žiť a panovať a jásať bude v nebi cirkev oslávená po všetky veky, shromaždená kolo osláveného Syna Márie, — a jeho kráľovstvu nebude konca !
Nevysvetliteľný, nepochopiteľný, tajomný, Boha hodný bude spôsob, jakým má Maria počať večné Slovo a pannou zostať. „Duch svätý sostúpi na teba a sila Najvyššieho zastíni ťa !" Skloň v poníženosti, dušo kresťanská, hlavu svoju pred týmto nevysvetliteľným tajomstvom, poddaj slabý rozum svo j Bohu. Ver pévne a teš sa úprimne, že sa to stalo, bárs i nepoznávaš, jako sa to stalo. Ostatne, uváž nasledujúce :
S vtelením večného Slova súčasne počína sa nové stvorenie. Toto spája sa bezprostredne s jedine čistým plodom prvého stvorenia, s Máriou, čo nepoškvrnenou. Na ňu, jako prv na utvorujúce sa prvé stvorenie, sostúpi Duch boží, Duch svätý, aby ako sila Najvyššieho javiaca sa v tvoriacej moci božej, započal novuzrodenie sveta stvorením človečenstva Kristovho, z bytnosti nepoškvrnenej Panny. Ľudská prírodenosť Spasiteľa a jej spojenie s priradenosťou a osobou „Slova" v lone požehnanej Panny nepochádza z byť nosti Ducha svätého; Kristus druhý praotec nášho pokolenia, dľa ľudskej svojej prírodenosti bez otca, utvorený je z panenskej Matky jedine len tvorčou silou Ducha svätého, aby sa z nej narodil, jako niekdy naša pramatka bez matky rukou všemohúceho Boha jedine len z panenského Adama bola utvorená. Tak stáva sa Maria tajomstvom vtelenia, ohľadom sostúpenia Boha na svet a jeho prítomnosti v nej, v úplnom smysle slova archou úmluvy, trónom a stánkom Najvyššieho, Najsvätejšieho. Preto pomenúva anjel ten spôsob, jakým sa božská prírodenosť a osoba Slova s ľudskou prírodenosťou v Márii spája, zastínením. Lebo tak sostúpil Pán i na predobrazný stánok úmluvy na púšti, a tak prebýval niekdy i vo svätyni svätých chrámu Šalamúnovho, tróniac nad krýdlami Cherubov nad archou úmluvy v tiennej mhle.
Ostatne nenie ani potrebné poznamenať, že sa toto zatienenie Márie skrze Ducha svätého naskrze nesmie tak rozumeť, j akoby pri nadprírodenom počatí Ježiša Krista jedine len tretia osoba božstva bola činná bývala. Lebo dľa učenia cirkve všetky diela božie na vonok smerujúce sú spoločné všetkým trom božským osobám. Najviac privlastňuje sa tu Duchu svätému len utvorenie najsvätejšieho tela Ježiša Krista, jako sa privlastňuje Bohu Otcovi stvorenie, Bohu Synovi vykúpenie, a Duchu svätému i posvätenie človeka. A toto privlastňovanie počatia Ježiša ako človeka Duchu svätému stáva sa zo závažných príčin, ktoré ti, dušo kresťanská, už z vyššie uvedených vecí môžu byť jasné. Ale k lepšiemu porozumeniu veci uváž i príčiny tieto :
1. Čo blahoslavenú Pannu na počatie Boha Syna zvlášte pripravovalo, to bola svätá láska k Bohu, ktorá v protive k láske telesnej a zemskej, ako posvätný oheň plápolala v srdci tejto Panny neporovnateľnej, a tak veľké a zázračné veci v nej pôsobila. Ale, že sa udeľovanie tejto lásky k Bohu privlastňuje zvlášte Duchu svätému, preto dobre sa hovorí: Kristus sa počal z Ducha svätého.
2. Takto porozumieme i tej pohnútke, ktorá Boha k tomu mala, aby vzal na seba telo ľudské, a tá nebola iná, než nekonečná dobrota a láska božia k nám. Už ale Duch svätý je zosobnená obapoľná láska Boha Otca k Bohu Synovi.
3. Tým nám malo byť zjavné i to, jako je pre ľudskú-prírodenosť docela nezaslúženou milosťou, že by táto podstatne spojená bola s prírodenosťou „Slova"; milosť však rozdávať dľa nášho privlastňovania patrí Bohu Duchu svätému.
4. Bezprostredným následkom počatia Krista bolo, že jebo ľudská priradenosť cele zázračne bola posvätená a k prírodenému synovstvu božiemu pozdvihnutá; a poneváč i naše prijatie za synov božích so strany Boha privlastňuje sa Duchu svätému, preto i k označeniu toho s počatím Krista bezprostredne spojeného zázračného, svätého účinku milosti jako Písmo sväté, tak i cirkev katolícka učí, že sa Kristus počal z Ducha svätého. — Nahliadaš tedy, dušo kresťanská, že všetky činy, nariadenia božie a učenie cirkve svätej spravuje nevyzpytateľná múdrosť, bárs ľudská krátkozrakosť má ich na hádanku, alebo bárs zlosť niektorých bezbožníkov hotová je ich za bájku považovať. ,,0 jak prehlboké je bor hatstvo, múdrosť a vedomosť božia! Jak nepochopiteľné sú jeho súdy, a jak nevyzpytateľné sú jeho cesty!" (Rim. 11, 33.)
Svätý archanjel Gabriel dal premilostnej Panne na potvrdenie svojich slov ešte i znamenie. Oznámil jej totižto, že i svätá Alžbeta počala zázračne Syna vo vysokej starobe, ked predtým jej manželstvo so Zachariášom bolo neplodným. Všemohúci Boh tedy, ktorý môže i neplodnej žene požehnať syna tak neočakávane, môže dať, že by i panna bez uštrbenia svojho panenstva matkou sa stala. Lebo nebude u Boha nemožné žiadne slovo.
Ó dušo kresťanská, chop sa tejto veľkej výpovede a vštep si ju hlboko do srdca ! Keď obdivuješ zázračné diela a cesty božie, keď rozjímaš nad vznešenými tajomstvami našej viery, keď uvažuješ nekonečné uponíženie sa, lásku k ľuďom, a shovievavosť božiu, a predsa sa ti to zdá byť nerozlúštiteľnou hádankou, spomeň si, že je u Boha nie nemožné žiadne slovo. A keď sa i cesty tvojho žitia spletú, keď búrka, mhla a metelica náruživostí, žiaľu a nešťastia ťa vysiluje a beznádejne blúdiť necháva : obráť zrak svoj mdlý hore k nebu. Kde ti nemôžu pomôcť ľudia a i sám každú pomoc za nemožnú považuješ, tam ti pomôže Boh, lebo nebude u Boha nemožné žiadne slovo, žiadna vec, ktorá neprotiví sa jeho hodnosti, jeho cti a spaseniu duše tvojej.
Čo cíti, čo hovorí, jako odpovedá ponížená dievka Pánova, počujúc úctyplné pozdravenie, a ešte úctyhodnejší návrh kniežaťa nebies? Keď sú i sväté knihy ináč skúpe na zprávy o našej milej Panej, predsa máme v tomto páde zachované ešte i slová, ktoré Vyvolená na návrh anjela odvetila, máme zprávu i o tom, jaký účinok mala na ňu zvesť s hora. Táto zpráva je pre teba, dušo kresťanská, veľmi poučná, tie slová Panny veľmi milé.
Keď Maria pozdravenie anjelovo počula, zarazila sa nad jeho rečou a pomyslela, jakéže je to pozdravenie". (Luk. 1, 29.) Maria sa zarazila. Nezarazila sa však nad zjavením anjela; lebo Kráľovná anjelov neprišla len vtedy s anjelom do styku. Anjeli zjavovali sa jej i inokedy. Slávnostné prednesenie pozdravu, vysoká chvála, ktorá bola v ňom vyslovená, a ktorej dľa smyslu a cieľa hneď porozumeť sa nedalo, a keď by sa jej i tak porozumeť malo, jako znela, ponížená dievka Pána by ju docela prijať nemohla, — to naplnilo dušu Márie ľakom, to ju zarazilo; nestrhla sa, j akoby strachom prekvapená, len vzrušilo ju to bezprostredné, nepredvídané na javo danie božích zámerov s ňou, ktorým nerozumela, s ktorými spoluúčinkovať sa za nehodnú pokladala.
Potom uvažovala v prítomnosti božej nad smyslom, pôvodom a cieľom pozdravu, zkúmajúc, či celý ten zjav pochádza od Boha, alebo či nenie výmyslom diablovým, ktorý sa zvyknul obliecť i do svetla dobrého anjela; či sa tento pozdrav môže skutočne poťahovať na ňu; či on platí prítomnosti, alebo len budúcnosti. — Jak dôstojné, pokojné, stavu veci primerané chovanie nachádzame tu u pätnásťročnej dcéry svätej Anny ! Jak rozdielné je držanie sa tejto druhej Evy od chovania sa prvej Evy v oči pokušiteľovi, ktorý s vábivým sľubom sa vystatoval: , Budete jako bohovia!" (I. Mojž. 3, 5.) Jaký vznešený príklad dáva nám tu Maria, nám, čo náchylní sme uveriť i najbezočivejším pochlebovaniam, a v oči týmto tak rýchle tratíme pokojnú rozvahu a silu odporovaciu. Nejeden mladík opustil Bohu prisahanú dráhu viery a svätej bázne božej, lebo neznal seba a nebol nadostač múdrym, aby bol opovrhnul podvodnými chválorečmi na vlohy jeho a nádeje, ktoré v ňom skladá prítomnosť i budúcnosť. A keď by sa i niektorá kresťanská panna nezarazila hneď, jaknáhle jej kto začne lichotiť jaká je krásna a milá, ó, tak onedlho bude mať príležitosť zarazťi sa nad priepasťou, do ktorej sa srútila.
Posolstvo anjelovo prichádzalo blahoslavenej Panne zprvu tak tajomným, a tak neprijateľným, že na zvestovanie, že sa má stať matkou Messiáša, odpovedala len skromnou, múdrou otázkou : „Jako sa to stane, poneváč ja muža nepoznávam?" Toto sú, dušo kresťanská, prvé slová, o ktorých nás upovedomuje Písmo sväté, že ony pošly z úst našej vysoko ctenej Kráľovnej, a vprav de sú ony jej hodné. V jednoduchej tejto otázke javí sa celá veľkosť duše Máriinej : jej Bohu zasvätené panenstvo, jej zrieknutie sa a jej silná viera.
Jej Bohu zasvätené panenstvo! Najväčšia záležitosť, jaká sa len mysleť dá pre nebo, zem a peklo, prekvapila blahoslavenú Pannu v jej tichej komôrke. Toto zázračné posolstvo kvapom zaujalo jej myseľ a srdce tak, že by sme boli náchylní veriť, že Maria nemala v tej chvíľke ani stihu mysleť na seba a na svoju záležitosť. Ale nie, nenie to Bohom samým jej ponuknutá česť, čo jej myseľ zamestnáva. Ona je natoľko vžitá do tajomstva svojho srdca, do svojho Bohu sľúbeného panenstva, že jej ono vždy pred očami tanie a jej vo všetkých udalosťach života za merítko a dôvod rozhodnutia slúži. Preto i teraz v čistej duši svojej len to premieta : či sa toto nabídnutie dá srovnať s mojím sľubom'? A tak vyznáva svoj sľub anjelovi, a súčasne ho i obnovuje v tejto najsvätejšej chvíľke svojho živobytia. ,— 0 kresťanská panno, pohliadni na tento vznešený príklad, keď je najväčší poklad srdca tvojho nabídkami, príležitosťami, nebezpečenstvami na kocku postavený. Nemysli najsamprv na to, čo sa ti liovorí alebo do výhľadu kladie, ale, uvažujúc vec, pýtaj sa : ,,Jako sa to stane, či bez toho, že by moja nevinnosť znebezpečená bola?"
Jej zrieknutie sa! Veľká, nevýslovne veľká bola túžba presvätej Panny po Vykupiteľovi; veľké mala porozumenie a vysokú vážnosť pre milosti, ktoré s materstvom božím spojené boly; veľká a plamenná bola jej láska ku Spasiteľovi, tak veľká,§ že sa len skrze najvnútornejšie spojenie s ním nasýtiť mohla. Nedostižne veľkú vec ponúkal jej tedy anjel. Ale s druhej strany rozpamätala sa na svoj sľub, ktorý Pánovi v útlej mladosti učinila. Či sľub tento nesložila nerozmyslene v snivom rozochvení? či ho nemá považovať za skrze toto nabídnutie samým Bohom vyzdvihnutý? — Tak stála Maria medzi materstvom božím a svojím sľubom. Ale hrdinská Panna neváha ani chvíľku. Odhodlala sa, a ticho hovorí v srdci svojom : „Sľub svoj Pánovi splním pred obličajom všetkého ľudu jeho; v sieňach domu Pánovho, uprostred teba, Jeruzaleme", (Žalm 11, 18.) a hlasne riekne k anjelovi : Jako sa to"stane, poneváč ja muža nepoznávam? to je : že jej prvou podmienkou je, aby v plnom a krásnom smysle mohla zostať pannou, a zrieka sa už vopred hodnosti matky božej a kráľovnej neba, jakby sa to obidvoje spojiť nedalo. — Jakú pevnosť charakteru,, j akú vznešenú obetavosť dáva tu na javo Panna ináč ostýchavá ! A jaká odsúdenia hodná chabosť javí sa často u kresťanských panien, ktoré za judášsku mzdu udajného „zaopatrenia", a za judášsky smelé pochlebovanie kladú veniec svojej panenskej cti a čnosti i poklad pokojného svedomia pred nohy kdejakému svodcovi !
Jej silná viera! Maria znala proroctvo, dľa ktorého panna mala počať; verila tedy bez rozmýšľania, že sa to stane, čo jej posol boží zvestoval; len to nevedela ešte, jako sa to stane z ohľadu na jej sľub. Môže byť to tajomstvo vtelenia jako nové, jako nedostižné, prisľúbenia anjelove nekonečne veľké, môže sa tu rozumu ľudskému natískať bárskoľko hádok a protiv : Maria na toto nemyslí. Zaslúži tedy nielen z úst svätej Alžbety, ale i od ľudí všetkých pokolení chválu: „Blahoslavená si, lebo si uverila." (Luk. 1, 45.)
Ó Panno vo viere silná a neohrožená, pohľad', jako je na mnohých miestach a v mnohých srdciach podkopaná viera v božie pravdy a prisľúbenia ! Čo má byť z našej duše, keď nám viera, čo svetlo života viacej nesvieti? Oddiaľ a odvráť tedy od nás všetky nebezpečia, ktoré našej viere hrozia ! Zasaď ju do srdca nášho, a upevni, rozmnož ju, aby tvoj najmilejší Syn a náš Pán a Spasiteľ bol vždy viac poznávaný a milovaný.
Anjel poskytnul potrebné objasnenia, a obavy Panny pominuly. A teraz? Nemôžme pochybovať, že Maria vo svojom rozhodnutí bola cele slobodná. Ó Bože, čo všetko závisí od „áno" alebo „nie" tejto snúbenice tesárovei ! Nebolo po všetky tisícletia dejín ľudských tak napnutej ,tak rozhodujúcej chvíle , jako táto A tak sa mi zdá , jakoby v tejto chvíli najsvätejšia Trojica , jakoby všetci anjeli nebeskí v napnutom očakávaní boli hľadeli na osamelú Pannu , jakoby slzy a prosby celého sveta a túžby všetkých sŕdc po Vykupiteľovi Mariu boly prosily o privolenie ; jakoby patriarchovia , proroci a spravedliví Zákona Starého v predpeklí ruky a oči boli vdvíhali k Marii a orodovali o jej ,,áno
A teraz , dušo kresťanská ,počuj s hlbokou úctou večne posvätnú odpoveď Panny , ktorou privolila , stať sa matkou božou
Ej hľa , dievka Pána , staň sa mi podľa slova tvojho
Premýšľaj , dušo kresťanská , alebo pýtaj sa najčudnejšieho človeka na svete , či sa vtejto veľavážnej záležitosti dalo kratšie ,krajšie , múdrejšie odpovedať ,jako slovami , ktoré z krásnej Mariinej vyplynuly? Tieto slová sú zrkadlom , v ktorom sa u blahoslavenej Panny poníženosť ,poslušnosť a odhodlanosť k utrpeniam zračí
Ej hľa dievka Pána ! Práve v.tej chvíľke ,keď je nado všetkých anjelov vyvýšená , keď sa matkou večného Boha Syna stáva ,keď sa jej dostáva a najväčšej a najzaslúženejšej chvály – nazýva sa dievkou Pána ! Ó neopísateľná poníženosť !
Dievka ! Dovoľ , dušo kresťanská .prehovoriť mi tu niekoľko potešujúcich slov k tým , ktorým pre ich postavenie v ľudskej spoločnosti , pre ich životné povolanie patrí to pomenovanie :dievka ( slúžka ), sluha Veľmi cítia sa sluhovia nepokojnými so svojím stavom ,a bezmála hadať by sa chceli s milým Pánom Bohom , že ich k tomuto stavu určil lenže ktorí sluhovia bývajútakí mrzutí znechutení ? Tí ktorí vo svojom stave nič iného nevedia , jako prostriedok ku vyhľadávaniu chleba a získaniu peňazí ,a v zábavach nachádzajú svoj najvyšší cieľ O.tieto úbohé duše ! Jakoby i potom nemali byť nespokojnými , jakoby potom nemali obracať závistne zrak na bohatstva ,hostiny a radovánkay dietok tohto sveta? Tí však , čo radia sa vyššími myslienkami , čo opierajú sa na prostriedky milosti , ktoré im cirkev svätá poskytuje , čo nasledujú krásné príklady svätcov z ich stavu ,tí činia z núdze čnosť , a nebudú len služobníkmi a dievkami pánov svojich , ale spolu i služobníkmi a dievkami Pána Ježiša Krista Blažené tieto duše kráčať budú v tichej poníženosti cestami božími , a na obetí plnej, tvrdej postati životnej neustále budú oči svoje pozdvihovať k Marii ,dievka Pána , a k Bohu Synu , ktorý zmaril seba samého ,prijal podobu služobníka ,uponížil sa a poslušným bol až ku smrti. (Fil. 2, 7.) Šťastný je sluha, ktorý sa uchopí týchto svätým náboženstvom mu skýtaných prostriedkov, aby sa udržal vo svojom trpkom povolaní, a aby ho použil za prostriedok, ktorým by si vydobyl slávnu korunu cti v nebesiach.
Lenže i pánov vážne napomína Maria, čo dievka Pána najvyššieho, aby so svojimi podriadenými nakladali po rodičovský, šetrne, láskavé, a ich sily nadvýš nevyužívali; aby ich len za pracovné stroje nepovažovali, ale aby sa aj o ich dušu starali, lebo bude im niekdy účty skladať z času, ktorý pod ich krovom trávih, a i preto, že sme v Ježišovi a Márii všetci bratia a sestry.
Maria sa nevyslovuje : prijímam nabídnutie, súhlasím, alebo podobne; nie, ale hovorí: staň sa mi podľa slova tvojho. Nie vlastnú voľbu, nie vlastné rozhodnutie, ale dobrovoľné, úplné oddanie sa vyslovenej vôli božej našlo nabídnutie anjelovo v duši Márie, ô, koľkú potechu nachádzala svätá Panna neskôr v horkých utrpeniach v tom „Fiat, staň' sa" ! Našla tam to upokojujúce presvedčenie, že Ten, ktorého svätú vôľu plní, dodá jej i potrebnej sily, ju vyplniť. — Prehliadni, dušo kresťanská, diela, ktoré v cirkvi behom času ku pocte božej a dobru ľudstva založené boly, a uznať ti prichodí, že len tie, ktoré sú založené z poslušnosti, riadené poslušnosťou, sú vpravde veľkými, trvácnymi a požehnanými. A tak nemalo ani z materstva božieho a vtelenia Boha Syna so strany Márie chýbať požehnanie poníženosti; veď i Syn jej stal sa poslušným až ku smrti kríža. Raduj a teš sa preto i ty, dušo kresťanská, jak ti je popriané kráčať istými chodníkmi poslušnosti, a použi každú príležitosť, vôľu svoju poddávať iným.
Staň sa ! Nakoľko bolo privolenie Márie slobodným, natoľko bola si i jasne povedomá povinností, ktoré na seba brala. A veľké sú povinnosti, a trpké i dni matky, ktorá má svojho Syna a Boha vychovať pre smrť kríža. Maria tedy prijíma hodnosť, a kým odhodlane vyslovuje svoje „Fiat, staň sa", vidí panenské jej oko na ďalekej Grolgote kríž svojho Syna. Jej „staň sa" platí nielen maštaľke betlehemskej, ale i hrozným výjavom kalvárskym! Anjel ponúka jej hodnosť a výsady materstva božieho, ale spolu i sedmorý mec boľastí, a jej „staň sa" platí i tomuto.
Maria dáva svoje privolenie, a tým stáva sa nielen matkou Ježiša, ale i matkou milostí ľuďom; odhodláva sa byť útočišťom ným bol až ku smrti. (Fil. 2, 7.) Šťastný je sluha, ktorý sa uchopí týchto svätým náboženstvom mu skýtaných prostriedkov, aby sa udržal vo svojom trpkom povolaní, a aby ho použil za prostriedok, ktorým by si vydobyl slávnu korunu cti v nebesiach.
Lenže i pánov vážne napomína Maria, čo dievka Pána najvyššieho, aby so svojimi podriadenými nakladali po rodičovský, šetrne, láskavé, a ich sily nad výš nevyužívali; aby ich len za pracovné stroje nepovažovali, ale aby sa aj o ich dušu starali, lebo bude im niekdy účty skladať z času, ktorý pod ich krovom trávili, a i preto, že sme v Ježišovi a Márii všetci bratia a sestry. hriešnikov, uzdravením nemocných, prímluvnicou všetkých ľudí u Boha; odhodláva sa byť vždy hotovou slyšať ponosy biednych a láskavé prijímať vo všetkých potrebách tých, čo tu budú niekdy prebývať, v tomto slzavom údolí. A keď sa jej milosrdnému duchu neprotivilo trpiacemu ľudstvu na budúce ustavične potechu poskytovať, ho liečiť a materinskú lásku mu dokazovať, zodpovedalo jej prírodenej náklonnosti, čo dievke Pánovej, ešte viac: žiť i na ďalej v dosavádnej vzdialenosti od sveta, osamele, nikým neznanej, nikým nespomínanej. Ale ach, dušo kresťanská, koľkí z tých ľudí, ktorých Maria pod krížom svojho Syna za svoje dietky prijala, sú jej ľahostajnými dielkami, ktoré sú jej čo matke, nie k poteche? koľkí sú jej vzdorujúcimi dielkami, ktoré sú jej čo matke ku žiaľu? koľkí sú jej nevernými dielkami, ktoré sú jej čo matke ku hanbe? Činila si ty, dušo kresťanská, nebeskej Matke svojej len radosť po všetky dni života svojho?
Jaknáhle blahoslavená Panna svojím „staň sa" svoje privolenie vyslovila, v tom okamihu počalo sa zvestovanie anjelovo uskutočňovať, započalo sa totižto vtelenie Pána nášho a Spasiteľa Ježiša Krista v panenskom lone Márie. Anjel zmiznul, nebesia sa otvorily, jasný prúd z plnosti milostí Ducha svätého spustil sa na Pannu vo svätom vytržení kľačiacu. A Maria stala sa matkou božou, a Slovo božské stalo sa telom z Márie, Panny. O jaké plesanie pre chóry anjelské, jaké občerstvenie pre obyvateľov pred-peklia, jaká blaženosť pre Máriu !
Teš sa i ty, dušo kresťanská, a plesaj srdcom vďačným ! A s týmto plesaním, s touto vďačnosťou modlievaj sa tri razy denne, keď ťa k tomu hlas zvonu vyzýva, „pozdravenie anjelské", ktoré cirkev svätá k upomienke na zvestovanie Gabrielovo a na počiatok vtelenia Ježiša Krista ustanovila. S týmto plesaním, s touto vďačnosťou sväť každoročne dňa 25. marca sviatok zvestovania Panne Márii. Teraz však vyslov toto plesanie, túto vďačnosť v nasledujúcom povzdychu :
Ó najsvätejšia, poklony najhodnejšia Trojico božia, teším sa a vďaky ti vzdávam z celého srdca, že si úbohé, hriešné pokolenie ľudské vykúpiť ustanovila; radujem sa a ďakujem ti, že sa to skrze večné Slovo stalo, a že preblahoslavená Panna Maria od večnosti vyvolená bola za nástroj, uviesť ho na svet. Radujem sa z toho a ďakujem ti za to vo svojom mene a v mene všetkých vykúpenia potrebných ľudí, i spájam túto svoju radosť a vďaku s radostným jásotom všetkých svätých anjelov a s nekonečne bohatou plnosťou úcty a oslavy, ktorej sa ti, Bože, vtelením tvojho jednorodeného Syna dostalo, a všetko toto, ó Bože, ti obetujem.
Ó najblahoslavenej šia a po všetku večnosť požehnaná Panno Maria, teším sa z celého srdca nad úctyplným pozdravením, ktorým si od Boha skrze archanjela Gabriela vyznamenaná bola; teším sa, že si tohto pozdravenia úplne hodná; ale viacej sa radujem nad tým, že si zo všetkých osôb svojho pohlavia ty bola za matku božiu vyvolená. Blahoželám ti k tejto najvyššej hodnosti, a ďakujem ti zo slabých síl svojich, že si túto hodnosť prijala, a spolu ťa i prosím, že by si svoju hodnosť, svoju lásku, svoje zásluhy ku môjmu dobrému, a k dobrému všetkých' úbohých hriešnikov na svete vynaložila. Amen.
Svätý archanjel Gabriel opustil tichý domček nazaretský, aby radostnú zvesť o privolení Márie zaniesol sborom nebeským. Panna bola zase sama v príbytku svojom. Dlho, veľmi dlho trvala ešte potom v posvätnom vytržení. — Nové, božské účinky milosti prenikaly jej dušu a i jej vnútorné sily. Každým dňom pri bývalo jej svetla božskej Múdrosti, ktorá si v jej poníženom domku trón vystavila. O mnoho jasnejšie poznávala bytnosť božiu, než ju šťastní boli poznať tu dolu jednotliví svätci; pritom však nebolo toto poznanie také bezprostredné, že by bolo v nej vieru a nádej oddialilo, ba skôr ešte v cvičení sa v týchto božských čnosťach nepomerne prevyšovala všetkých smrteľníkov. Keď si chceš, dušo kresťanská, predstaviť čo len slabý obraz slávnostného naladenia, neopísateľnej blaženosti pocitu posvätnej blízkosti Boha, plnosti milostí a bohatstva čností v duši blahoslavenej Panny od chvíľky vtelenia Ježiša Krista, tak sa rozpamätaj na svoje naladenie, na svoje city, keď si po dobrej príprave prijala sväté prijímanie a sladkosť prítomnosti Krista v sebe okúsila. Či môže byť v ľudskom živote chvíľka čistejšej, nebeskej radosti, než keď sa duša s najvyšším, milovania najhodnejším Dobrom, s večnou Láskou spojí?
Keby človek mal celý svet so všetkými jeho spanilosťami a pôžitkami, ale keby len sám bol a nikomu by svoje city sdeliť nemohol, bola by preňho celá zem bezradostnou pustatinou. I samotná Panna z Nazaretu cítila toho potrebu, aby príchod Messiáša a svoje vyvolenie sdelila srdcu, ktoré bolo hodné a schopné rozumeť týmto veciam. Zvesť anjelova, že Alžbeta vo svojom vysokom veku ešte počala syna, vzbudila v nej tušenie, že táto —-jej svätá tetka a ovšem i plod jej života budú mať istý podiel na diele spasenia. Pritom zastupoval Zachariáš a jeho zbožná manželka Alžbeta po smrti svätého Joachima a Anny u osiralej Panny miesto rodičov. Túžila tedy Maria po materinskej svojej priateľkyni Alžbete, ale nie z úmyslov sebeckých, lež aby jej blahou zvesťou spasenia radosť pripravila a ku dlho žiadanému potomstvu jej blahoželala. „Povstanúc Maria v lých dňoch, odišla na vrchy, ponáhľajúc sa clo mesta Júdovho." (Luk. 1, 39.) V tých dňoch, totižto onedlho po zvestovaní anjelovom odišla ponáhľajúc sa, nesená na krídlach svätej lásky, radosti a túžby; ponáhľajúc sa, lebo sa na mravnú pannu nepatrilo pomaly konať cestu, a tu i tam sa pristavovať. Rodička božia cestovala zaiste vo sprievode niektorého svojho pokrevného; no nebol to svätý Jozef, čo vysvitá z tej okolnosti, že ani neskôr nevedel o tajomstve božieho materstva svojej snúbenice. Mýlne ho tedy vyobrazujú zbožní umelci pri znázorňovaní navštívenia. Jej odev pozostával dľa obyčaja v zemi židovskej panujúceho zo svetlého rúcha, červeného plášťa a bieleho závoja, ktorý bol tak hustý, že by ju ani najbližší pokrevní na ulici neboli poznali. Vznešená Kráľovná nebies kráča bosky po drsných horných chodníkoch. — Cesta trvala asi päť dní a tiahla sa veľkou čiastkou Galilee, potom cez celú nepriateľskú Samariu, a konečne skoro cez celú Judeu, ktorá bola popretkávaná pohoriami a potôčkami a plná veľkých pustatín.
Smele, chváliac Boha srdcom a ústami, pohrúžená v posvätnom rozjímaní kráčala ctná Panna, bárs útleho tela, ale s podivnou ľahkosťou svojou cestou. Veď niesla v sebe Posilu slabých, Občerstvenie mdlých; v nepoškvrnenom živote svojom niesla Toho, čo „zavesil tromi prstami ťarchu zeme, a zvážil ako na vážkach hory, a palirbky na závaží!" (Is. 40, 12.)
Dušo kresťanská ! Toto cestovanie blahoslavenej Panny cez hory je prvým prôvodom božieho Tela na zemi. Maria je monštranciou a spolu i veľkňazom, čo Najsvätejšieho nesie. Žehnajúceho a milosti rozdávajúceho nesie ho jeho stvorenie, lenže skryté je to pred ľudmi, ktorí sú bez viery a lásky. V nepriehľadných sboroch však obletujú ho svätí anjelia, klaňajúc sa mu a chválospevy mu prespevuj úc. A i ked kňaz cirkve svätej katolíckej o samote kráča hájmi a poliami, nesúc v trasúcich sa rukách Sviatosť oltárnu, alebo chovajúc ju na rozochvenom srdci, hľa, dušo kresťanská, i vtedy sa obnovuje, čo sa dialo z príležitosti navštívenia Panny Márie.
Cieľom cesty bol Hebron, mgsto kňazské, vzdialené od Jeruzalema päť hodín na juh, a od Nazaretu tridsať hodín. Tam, alebo na blízku býval pobožný Zachariáš. A keď vkročila Maria do jeho domu, ,,pozdravila Alžbetu. I stalo sa, že jako uslyšala Alžbeta pozdravenie Máriine, zplesalo nemluvniatko v jej živote, a naplnená bola Alžbeta Duchom svätým, a zvolala hlasom veľkým a riekla: Požehnaná ty medzi ženami a požehnaný plod života tvojho! A odkiaľ mi to, že matka Pána môjho prichádza ku mne? Lebo hľa, jako zavznel v ušiach mojich hlas pozdravenia tvojho, zaplesalo nemluvniatko od radosti v živote mojom. A blahoslavená si, že si uverila; lebo splnené bude všetko, čo ti bolo rečené od Pána" (Luk. 1.)
Celý rad divov a milostí núka sa nám tu k rozjímaniu. Nie jedine už len srdce Máriino a domček nazaretský bol posvätený vtelením Syna božieho; plameň lásky, plnosť milosti rozlieva sa po celom svete a do duší vnímavých.
Aby si však, dušo kresťanská, všetkému dobre porozumela, musím poznamenať, že dom Zachariášov tak, ako i všetky domy v Palestíne obklopoval zátvoristý dvor. Tento museli príchodzému otvoriť, aby mohol do príbytku sa dostať. Dľa zbožného podania zastala tedy svätá matka božia u dveriec dvoru, a zavolala dnu, aby sa dala znať, i aby jej otvorili. Alžbeta ju tedy ešte nevidela, poznala ju len po hlase, a tým činom vyvolané radostné vzrušenie v matke sdelilo sa zázračným a milostivým spôsobom i jej dieťaťu. Duchom svätým osvietená ctihodná žena privoláva svätej neveste božej, v ústrety jej bežiac, hlasom pozdvihnutým : „Požehnaná si medzi ženami.". Hľa, opätuje slová pozdravenia anjelovho. Tento vyslovil ich k Márii menom cirkve oslávenej v nebesiach, ktorá bola materstvom blahoslavenej Panny obnovená; Alžbeta ale vyslovuje ich menom cirkve bojujúcej na zemi, ktorá bola počatím Panny zo smrteľného spánku prebudená. Ale Alžbeta pozdravuje nielen Pannu ako požehnanú, ale i „plod jej života". Alžbeta tedy z podivného zjavenia božieho už vedela, čo tajomného sa v domčeku nazaretskom 25. marca udalo. Ó jako ďakovala múdra a opatrná Panna naj dobrotivej šiemu Bohu, že ju predišiel a i jej tetke oznámil útlé tajomstvo, ktoré by jej ona vo svojej poníženosti sotvy bola mohla zjaviť.
Jako v domci nazaretskom poníženosť „dievky Pána" bola základom prijatých milostí, tak i v dome Zachariášovom pokora Alžbetina bola podmienkou omilostnenia i jej, i jej dieťaťa :,,Odkiaľ mi to (šťastie), že matka Pána môjho prichádza ku mne?" Alžbeta bola tetka Mariina a i ako manželka kňaza i dľa veku mala pred Máriou veľkú prednosť. Ale ďaleká pyšného povedomia pokorne sa kloní pred milosťami zázračne obdarenou nevestou a matkou božou a krásne dáva na javo, že nenie hodná tak vzácnej návštevy. Ale o mnoho viac vyslovuje matka predchodcu Pánovho vo výš-uvedenej svojej výpovedi. Keď blahoslavenú Pannu ,,matkou Pána" nazýva, otvorene vyjavuje samoprvá vieru všetkých budúcich století, že božská prírodenosť večného Slova už v najčistejšom živote presvätej Panny s jeho ľudskou prírodenosťou osobne spojená bola, a že tedy Márii, vyvolenej matke Kristovej, právom prislúcha názov matky, alebo rodičky božej. Konečne blahoslavenou ju nazýva, lebo veriacim srdcom prijala zasľúbenia božie, ktoré jej anjel zvestoval: „Blahoslavená si, že si uverila; lebo splnené bude všetko, čo ti bolo rečené od Pána." A mohla to riecť a Márii blahoželať zvlášte Alžbeta. Veď nad jej domom závislá tvrdá zkúška, že kňazský jej manžel neuveril, ale i pochyboval nad pravdivosťou tých zasľúbení, ktoré mu ten istý archanjel zvestoval.
Jako svätá Alžbeta následkom nadprírodeného zjavenia svedoctvo vydala o božskom materstve Márie, tak zase i matka božia svedčí o vysokom povolaní syna svojej tetky. O tomto synovi, o svätom Jánovi Krstiteľovi, predpovedal už prorok Isaiáš : „Poslyšte ostrovy a pozorujte národy zďaleka! Pán od narodenia volal ma, zo života matky mojej rozpomenul sa na meno moje." (Is. 49, 1.) Pán v živote matky Márie sa zdržujúci navštivuje svojho predchodcu; tento je prvý, ktorý bol následkom vtelenia Ježiša Krista od dedičného hriechu očistený, a to síce už pred svojím narodením. S týmto zázračným očistením a posvätením bolo spojené i osvietenie ducha ešte nenarodeného dieťaťa, tak že ono pocítilo prítomnosť a božstvo Dieťaťa v prečistom živote Panny. Jak krásne a jak na vlas sa tu vyplnilo, čo sľúbil archanjel Zachariášovi: „Naplnený bude Duchom svätým ešte v živote matky svojej."(Luk. 1,15.) Ano, Ježiš Kristus je, ktorý Jána posväcuje. Ale ktože je sprostriedkovateľom tej milosti? Maria! Maria doniesla sem milujúcim srdcom Boha Syna; na jej pozdrav stalo sa to zázračné omilostnenie. Viď tu, dušo kresťanská, to vznešené postavenie, ktoré Maria v kresťanskom udeľovaní spásy zaujíma. Ježiš Kristus je, a i zostane prameňom všetkých milostí, v ňom sú skryté všetky poklady múdrosti a vedomosti, v ňom prebýva všetka plnosť božstva telesne (Kol. 2, 3. 9.), ale on nám rozdáva tieto poklady milostí skrze Máriu, tak ako i sám seba dal sa nám skrze Máriu. A tento Bohom raz stále určený poriadok v udeľovaní spásy trvať bude až do skončenia časov, lebo Boh nemôže nikdy oľutovať, a ani neoľutuje, že to tak ustálil.
Maria zostala u svojej tetky Alžbety skoro tri mesiace, jako nás o tom sväté Písmo ubezpečuje, to je až do narodenia svätého Jána Krstiteľa. Tri mesiace svätého priateľstva, svätej radosti, svätého pokoja ! Vstúp, dušo kresťanská, v duchu do spoločnosti týchto dvoch svätých žien ! Poslúchaj pozorne ich zbožný rozhovor, pozoruj ich spoločnú modlitbu, pohľad' na ich obapoľne si preukazovanú útlu pozornosť a dobrým úmyslom posvätenú prácu ! Ó svätá, slastná návšteva ! Tieto sväté ženy trávily čas svojho spolubytu zbožnými rozmluvami, živými rozpomienkami na milosrdenstvo božie a pokorným rozjímaním o tajomstvách zjavenia božieho, — a my, dušo kresťanská, sme takými chladnými oproti pravdám našej viery, takými bezcitnými oproti dobrodeniam božím, takými ľahostajnými k udalosťam evanjeličným a cirkevným, že lebo o nich radi nehovoríme, alebo keď i hovoríme, robíme v duchu pochybovačnom, posudzovacom, vysokomyseľnom. Učme sa od Márie dľa ducha náboženstva posvätiť návštevy a zábavy, ktoré sú pre mnohých prameňom hriechov, a vyhýbať na nich všetkým nesvätým, neosožným, neláskavým rozmluvám. Keď nám smýšľanie tých, ktorých navštívime, alebo ktorí nás navštívia nedovoľuje povždy zbožné reči viesť, vynahraďme to svojím zovnútorným mravným sebadržaním, zdržanlivosťou v úsudkoch a úctivým i úctu vzbudzujúcim sa chovaním, čo na iných vždy veľmi prajný dojem činí. — Táto návšteva vznešenej matky božej u jej tetky Alžbety, spech a ťažkosti, ktoré s ňou spojené boly, duch zbožnosti, ktorý ju vzbudil a ňou previeval, i trojmesačný čas dokazuje ti, dušo kresťanská, že tvoja dobrotivá matka bola priateľkou pravdivou, priateľkou zbožnou, priateľkou úprimnou a úslužnou. Nezkazený cit ľudský je veľmi náchylný a vnímavý pre priazeň a priateľstvo; ale ach, jak bezbožná hra tropí sa často so slovami a citami priateľstva, jak často vyvinúva sa ono vo sväzok bezbožnosti, jak často zjavuje sa nám v osobe priateľa Judáš, ktorý bozkom zrádza to, čo je nám najsvätejšie : vieru a nevinnosť ! Zkúmajže sa, dušo kresťanská, v tejto chvíľke vážne, či sú osoby, s ktorými úprimnejšie obcuješ, tvojmu spaseniu prospešné, jak nie : rozviaž sväzky, ktoré ťa k telesnosti a márnosti pútajú. Zkúmaj sa, či ty plníš v oči iným povinnosti pravdivého priateľstva, a či sa dľa možnosti tohto tak účinlivého prostriedku chápeš, aby si vplývala sošľachtujúc a posväcujúc na tých, ktorí sa kolo teba shromažďujú. Popredné, čestné miesto však vo svojom srdci zachovaj vždy najmilšej, najsvätejšej, najkrajšej priateľke svojej, kráľovnej nebies, Márii !
Mnoho, ale v plnej miere zaslúženej chvály dostalo sa chudobnej Panne z Nazaretu od jej tetky Alžbety; plnosť vznešených čností ukázala sa pri tejto návšteve; plnosť najpodivnejších milostí vyliata bola pritom na tie dve duše, na duše najsvätejšie, ktoré kedy na tomto svete žily. V okamihu tak svätom, pri pohľade na toľké dobrodenia božie, pri rozpomienke na tajuplné cesty a divy božie konané ku vykúpeniu človečenstva, v materskom pocite svätej, bezprostrednej blízkosti božej, v prorockom zrení budúceho kráľovstva božieho povznáša sa presvätá duša Márie nad hranice miesta a času; a jako Bohom nadchnutá prorokyňa odpovedá vznešená Panna na Duchom svätým vnuknuté slová matky predchodcu Pána s nevýslovne krásnym chválospevom, ktorý od začiatočného slova ,,Magnifikat" tak pomenovaný ozýva sa po všetky časy, na všetkých miestach, vo všetkých jazykoch, vo všetkých katolíckych srdciach.
Ó dušo kresťanská, jak chceš čo i len pohľad hodiť do prečistej, poníženej, prekrásnej duše svojej milej matky Márie, rozjímavaj hodne často a hodne vážne jej Magnifikat. Kým sa však sám odvážim ti o ňom nejaké vysvetlenie podať, pomodlime sa ho najprv ku chvále Najvyššieho v plnom znení. Spojme sa pritom s poklonou a láskou, s jakou presvätá Matka božia tieto nebeské slová riekala, a s jakou sa ich posiaľ modlia všetci svätci, všetci kňazi a všetci veriaci, a modliť sa budú až do konca časov. S možnou ti úctivosťou, pobožnosťou a svätou radosťou tedy hovor :
Velebí duša moja Pána, a splesal duch môj v Bohu, Spasiteľovi mojom.
Že shliiadnul na poníženosť dievky svojej, lebo hľa, od tejto chvíle blahoslavenou nazývať ma budú všetky národy.
Preto, že mi učinil veľké veci, ktorý je mocný, a sväté meno jeho.
A milosrdenstvo jeho od pokolenia na pokolenia bojdcim sa ho.
Učinil moc s plecom svojím, rozohnal pyšných mysľou ich srdca. Složim mocných so stolice, a povýšil ponížených.
Lačných nakŕmil dobrými vecmi, a bohatých prepustil prázdnych. Prijal Izraela služobníka svojho, rozpomenúc sa na milosrdenstvo svoje.
Jako mlúvil k otcom našim, Abrahámovi a semenu jeho na veky!" (Luk. 1, 46-55.)
Tak hovorila presvätá matka božia !
Rozjímaj už teraz, dušo kresťanská, bohatý, vznešený obsah jednotlivých myšlienok znamenitého chválospevu.
,,Magnifikat — Velebí duša moja Pána!" Sotvaže pochválila Alžbeta Máriu ako požehnanú medzi ženami, chváli táto Pána ako prameň a cieľ všetkých skutkov zázračných. Velebí duša moja Pána, to je : moja celá bytnosť a podstata bud neprestajnou chválou Naj milosrdnejšieho; nechže rozumu môjmu neposkytuje nič príjemnejšieho zamestnania, jako myslenie na neho, nech vôľa moja nepozná žiadneho šťastnejšieho-cvičenia nad poddanie sa svätej vôli jeho; nech srdce moje nevie o žiadnom inom predmete lásky, jedine o Bohu; nech ma pamäť neupamätúva na iné, len na neho, a i ústa moje nech nerozprávajú o inom, len o ňom.
Ó dušo kresťanská, či i ty velebíš Boha tak, že mu celú svoju bytnosť, svoje zovňajšie práce, i každý pohyb vnútorného života, všetko, čo si a čo máš, zasväcuješ?
„A splesal duch môj v Bohu, Spasiteľovi mojom." — Jako plesá svätý Ján v živote matkinom od radosti nad príchodom svojho Pána, tak naplnená je radosťou a slasťou i presvätá nevesta božia : jej radosťou a slasťou je Boh, Spasiteľ jej. Neraduje sa sama nad sebou, ani nad výsadami, ktorých sa stala účastnou. Táto radosť v Bohu je jedine pravou, jedine čistou, jedine trvácou radosťou. — V čom zakladáš a hľadáš ty, dušo kresťanská, svoju radosť? Blažená si, ak môžeš zvolať s apoštolom národov : „Pokladám za škodu všetko pre vyvýšenú známosť Ježiša Krista, Pána svojho, pre ktorého opovrhnul som všetkým a považujem čo hnoj, aby som získal Krista." (Filip. 3, 8.)
,,Že shliadnul na poníženosť dievky svojej." Poklony hodnému milosrdenstvu božiemu pripočituje Maria, že bola povšimnutá, že Boh na ňu shliadol, bárs žila v tak veľkej chudobe, najnižšie zpomedzi všetkých dcér Izraela, nepožívajúc vážnosti, ani zovnútorného lesku, neznáma a nespomínaná, osamelá nevesta tesárová; nie tedy jej vyznamenanie, lež uponíženie sa Boha k nej je predmetom jej chvály. — Jak často dvíha sa, dušo kresťanská, v srdci našom pocit urazenej ctižiadosti, jak sa nevypĺňa očakávanie našej samolásky alebo preceňovania síl našich; jak často sa cítime byť pohnutými ku ponose, že ľudia nevedia dostatočne oceniť naše schopnosti, našu vernosť a zručnosť? A keď nás Boh, uponížiac seha, aspoň čiastočne dľa žiadosti srdca nášho povýšil a nám prednosť dal, či to potom nepripisujeme zásluhám svojim?
„Lebo hľa, od tejto chvíle blahoslavenou nazývať ma budú všetky národy." Maria hovorí tu o tom, čo sa len ešte stať má, hovorí s istotou, nadchnutá Duchom svätým, ktorý jej dal zrieť do budúcnosti. Ona pozná všetky národy, všetky časy a tvory, objímajúci význam vykúpenia, ktoré započalo sa v nej vtelením Boha. Vie i to, že jej meno odteraz nebude možno oddeliť od toho najvyššieho divu milosrdnej, všetky prekážky premáhajúcej, všetky túžby vypĺňajúcej všemohúcnosti. A ktokoľvek bude či na zemi, či na nebi tejto všemohúcnosti vďaky vzdávať a za lásku jej lásku preukazovať, ktokoľvek sa bude spoločnému divu tejto lásky a všemohúcnosti, vtelenému Bohu Synu klaňať a Ježiša za Boha uznávať, jeho čo Pána a Spasiteľa svojho si ctiť, ten bude blahoslavenou nazývať, milovať a ctiť si i tú, ktorú Boh vyvolil a milosťami naplnil, aby bola matkou jeho : Máriu, matku Ježiša, Pána Boha nášho, ktorý je hlavou duchovného tela, ktorému sme my údami; a tak stáva sa ona duchovnému telu Pána, nám, údom jeho zaiste nie cudzou, alebo len dejepisne ocenenou osobnosťou, ale spolu hneď i matkou, čo miluje a je milovaná, čo žehná a je i požehnávaná.
A jak skvele sa vypĺňa prorocká výpoveď Panny až do tejto chvíle ! Kresťanské národy všetkých století a jazykov predbiehajú sa v oslavovaní matky božej. YV každom položení, v radosti a žalosti, sladkosti a horkosti utiekame sa dôverne k Márii. Pápež na stolici svätého Petra a panovník na tróne, kňaz pri oltári a učenec na katédre, boháč v hojnosti a núdzny v biede, hriešnik v ľútosti a dieťa v nevinnosti, všetci vzývajú a oslavujú Máriu. — Či i ty, dušo kresťanská, vynasnažuješ sa so svojej strany vyplniť proroctvo Máriino? Či blahoslavenou nazývaš ju i ty nasledovaním jej čností a vznešeného jej smýšľania? Či oslavuješ ju čo matku svoju, vinúc sa k nej detinský a rozširujúc i utvrdzujúc jej poctu v srdciach svojich milých?
Preto, že mi učinil veľké veci, ktorý je mocný, a sväté meno jeho. Nie vzhľadom na svo j u osobnosť a na svoje zásluhy pokladá sa ponížená dievka Pána za hodnú, aby ju blahoslavenou nazývaly všetky národy, ale vzhľadom na tie divy božie, ktoré sa na nej uskutočnily. Skutočne veľké veci učinil Pán, keď Máriu si vyvolil a ju od dedičného hriechu zachoval, keď k nej archanjela, čo svojho posla vyslal, a zvlášť, keď z nej telo ľudské prijal a tým nielen svoju všemohúcnosť, ale i svätosť zjavil, keď ľudí ku svätosti povoláva, zaväzuje a vedie, jako i on svätý je. — I tebe, dušo kresťanská, učinil veľké veci, ktorý je mocný : miloval ťa večnou láskou, a povolal k pravej viere, k detinstvu božiemu a k večnému blaho-slavenstvu; navštívil ťa svojou milosťou a smi lov ani m, bezbožnosti tvoje ponoril do mora zabudnutia, a, ó pamätaj na to vždycky, často osobne prišiel do srdca tvojho a nasýtil ťa vo svätom prijímaní. Jakú chválu vzdávaš a jakú lásku preukazuješ za to Najvyššiemu?
A milosrdenstvo jeho od pokolenia na pokolenia bojaeim sa ho. Milosrdenstvo preukazoval Pán otcom Starého Zákona, keď ich udržoval v nádeji na Vykupiteľa; milosrdným bol, keď tento sľub svoj vyplnil skrze Máriu; milosrdným bude až do skončenia času, lebo milosti a smilovanie svoje vlieva do duší sedmorým prameňom svätých sviatostí, pravda len do tých duší, ktoré sa ho boja, lebo on čo Vykupiteľ má byť ku povstaniu a ku pádu mnohým. Bárs by ti bol, dušo kresťanská, Ježiš Kristus v živote a smrti ku povstaniu, bárs by si zkúsila jeho smilovanie teraz a v deň súdny !
,,Učinil moc s plecom svojím, rozohnal pyšných mysľou ich srdca. Složil mocných so stolice, a povýšil ponížených; lačných nakŕmil dobrými vecmi, a bohatých prepustil prázdnych." Svätá Panna ziera tu najprv nazpät na deje milosťou božou riadeného národa vyvoleného, a potom vpred na osud ľudstva za nové kráľovstvo božie, alebo proti nemu bojujúceho. Niekdy viedol Jehova národ židovský, mocou svojou vyslobodiac ho z rabstva egyptského a rozohnal pyšné myšlienky Faraonove. Chudobný bol a lačnel Izrael po vyslobodení, keď ho Pán z Egypta viedol a jako svoj národ kŕmil a povýšil, kým bohatí egyptskí a pyšní chananejskí uňho žiadnej milosti nenašli. A teraz si vyvolil Pán poníženú dievku za svoju nevestu a matku; onedlho vyvolí si chudobných rybárov za priateľov a hlásateľov svojho evanjelia; zanedlho pozdvihnú sa proti cirkvi jeho brány pohanstva a bludu, ale ju nepremôžu; onedlho blahoslavenými nazve tých, čo lačnej ú za spravodlivosťou a pre ňu protivenstvo trpia. Ktorí žijú vo viere a poníženosti, nakŕmení budú chlebom, čo s neba sostúpil, skrze Syna Márie, ktorý prisľúbil: ,,Ja som chlieb života; kto ku mne prichádza, nebude lačnieť, a kto verí vo mňa, nebude žížniť nikdy." (Ján 6, 35.) — 0 šťastná si, dušo kresťanská, jak si pokorná zo srdca a lačnieš po spravodlivosti, ale pri nebeskej hostine sedáš si na posledné miesto v pocite svojej nehodnosti; lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. (Luk. 14, 11.)
„Prijal Izraela služobníka svojho, rozpomenúe sa na milosrdenstvo svoje, jako mlúvil k otcom našim, Abrahamovi a semenu jeho na veky." Sľuby božie Izraelu dané v milosrdenstve plnili sa na Márii. Postavená na hranicu času starého a nového opanúva ľudstvo s výšky prorockej; dotýka sa jeho počiatku a konca a spája ho v tajomstve, ktorého je nositeľkou : na veky bude potomstvo Abrahámovo oslavovať milosrdenstvo božie, ktorého sa mu dostalo skrze Máriu. — Keď sa rozpomenieš, dušo kresťanská, na sľuby, ktoré ti učinil Pán, bdejúc nad cestami života tvojho, prichodí ti zvolať s prorokom : „Milosrdenstvo Pánovo, že sme nezhynuli, lebo sa neskončilo smilovanie jeho. Zkusujem na úsvite, veľká je, Bože ! vernosť tvoja ! Časť moja je Pán, riekla duša moja, preto budem ho očakávať. Dobrý je Pán dúfajúcim v neho, duši hľadajúcej ho. Dobre je očakávať s mlčaním spasenia božieho. Lebo nezaženie Pán na veky. A keby i zavrhnul, zase sa smiluje podľa množstva milosrdenstva svojho." (Plač Jer. 3.)
Toto, hľa, je Magnifikat. A keď sa, dušo kresťanská, hlbšie a hlbšie ponoríš do právd jeho, zjaví sa ti v nich vždy krajší a milší obraz preblahoslavenej Panny. Ó bársby nám bolo jako Alžbete popriano bývalo očuť, jako chválila Maria, slávna naša prorokyňa, láskou božou cele rozohriata, nebeským svetlom ožiarená — radostným hlasom a ohnivými slovami nekonečnú moc, dobrotu a spravodlivosť božiu ! Dľa úsudku nestranných znalcov je tento chválospev i najkrajší, najobsažnejší z tých, ktoré sa vo svätom Písme nachádzajú; čo zase slúži dietkam Máriiným k hrdosti a radosti, že ich sladkú Matku v oslavovaní Boha najvyššieho nikto neprevýšil. Ona sama však zjavuje sa tu v úplnom povedomí svojej veľkosti bez újmy na svojej pokory, ktorá nezáleží v tajení výsad, ale v ich vyznaní k dosvedčeniu moci a milosrdenstva božieho na nej. Tu prijíma vopred náš hold, ktorý jej vzdávame. A keď by sme čokoľvek činili a hovorili k jej oslave, len žvatleme v porovnaní k tomu, čo ústami jej hovoril Duch svätý.
Ale ešte jednu pravdu vynáša nám na povrch Magnifikat. Keby sa nebola Maria vo svojom chválospeve osvedčila, boli by sme mohli mysleť, že nemala o svojej veľkosti ani pocitu, ani pomyslenia, a boli by sme jej mlčanie, ktorým sa obyčajne kryje, a jej jednoduchý spôsob života mali za znak jej podriadeného postavenia. O podivné mlčanie jazyka, ktorý tak dobre vedel hovoriť ! Koľká pokora, koľká viera, koľká vernosť, koľká mlčanlivosť, co v srdci tom mnoho zkusovanom a v živobytí uníženom a skrytom tak mnohé zázračné tajomstvá utlumené drží, ktoré predsa dobre pochopuj e, cíti a vyslovuje. Koľké svetlo šíria tedy slová tieto v tej temnosti ! Dobrovoľné mlčanie, docela v Bohu ponorené, popri naj oprávnenej ší ch nárokoch na verejné hovorenie a konanie, — v tom leží veľké tajomstvo poníženej matky božej.
Navrátiac sa do pokojného domku svojho, oddala sa Maria znovu pokornému domácemu zamestnaniu, modlitbe a čítaniu svätých kníh. Pracovala tu na zemi podobná vtelenému anjelovi: lebo všetko jej smýšľanie a konanie odnášalo sa k Bohu. Avšak nie nadarmo poprial jej Najvyšší najbohatšiu plnosť milostí, ona mala s nimi spolupracovať. Nastávala jej práve jedna z najtvrdších zkúšok celého živobytia, v ktorej všetky svoje hrdinské čnosti : viery, nádeje, lásky, pokory, trpezlivosti, vnútorného pokoja uprostried naj trpkejšieho zármutku konať musela, aby neklesla.
Už minulý sa od večne pamätného dňa 25. marca, od počiatku vtelenia Boha Syna asi štyri mesiace, a nebeské toto tajomstvo na dlho už nemohlo zostať skryté. Čo však mal mysleť svätý Jozef, ktorý ticho a nevinne kráčal cestou svojou; ktorý v duši svojej choval vznešené povedomie úplnej, netknutej čistoty; ktorý po tento okamih bol svedkom mimoriadnej svätosti, nábožnosti a nevinnosti svojej nevesty; ktorý ju miloval viac, než všetky ostatné tvory a pre ňu bol by i smrť podstúpil, — čože si mal mysleť, vidiac trápnu skutočnosť? Jeho nežná duša nebola by bývala vstave vážne pochybovať o vernosti a nevinnosti svojej zbožnej, Bohu oddanej nevesty. Pritom zabraňovala mu jeho vážnosť, pokora a nežnosť, aby ohľadom tej veci na otázku bral svätú Pannu. Jaké to preňho muky, koľká neistota !
Treba sa nám vžiť do útleho smýšľania a citov čistej Panny, do jej úzkostlivosti ohľadom zachovania svojho poctivého mena, aby sme pochopili, do jakého zármutku by bola upadla Maria v tomto svojom položení, keby nebola vedelá, že Boh všetko na dobré obráti a jej česť pred ľuďmi obráni. Ale hlboko ju bolelo, keď musela videť, jak smutno klopil svätý Jozef hlavu, jak vážne, zamyslene pozeral na ňu ! Veď on bol muž najšľachetnejší, a teraz tak ťažko ranený ! Ale prečože neodstránila blahoslavená Panna hneď toto nedorozumenie? Veď jedno slovo s jej strany bolo by dostačilo, keď svätý Jozef vždy vysoko si vá il jej dôveru k sebe ! Jej úprimnosť k nemu bola by ho uspokojila, trebárs by jej zpráva i prevyšovala všeliký ľudský pochop a zkúsenosť. Tak mieniš o tom ty, dušo kresťanská !
Avšak i v tomto mlčaní obdivuj pokoru Márie a jej dôveru v Boha. Tajomstvo, ktoré v sebe nosila, bolo tajomstvom božím; zázrak, ktorý sa s ňou stal, bol dielom Najvyššieho; Bohu tedy a jedine Bohu pristalo div tento, jak len chcel, zjaviť, tak jako ho pred niekoľkými mesiacmi zjavil svätej Alžbete a dieťaťu v jej živo,te. Takéhoto presvedčenia bola milosti plná Panna a s trpezlivosťou očakávala hodinu, kedy božia prozreteľnosť sama závoj sníme, bárs i pohľad na jej zarmúteného ženícha nevýslovné muky pôsobil naj nežnejšiemu jej duchu. Koľká . to dôvera v Boha !
Tajomstvo toto a tento div boží bol pre nepoškvrnenú Pannu najväčším vyznačením, ktoré ju nad všetkých anjelov vyvyšovalo a pre ktoré ju blahoslavenou nazývajú všetky pokolenia. Jakože by sa však bolo na poníženú dievku Pána svedčalo, keby bola vyjavila túto svoju veľkú hodnosť z vlastnej pohnútky, nie aby velebila milosrdenstvo božie jako vo chválospeve Magnifikat, ale aby sa v očiach človeka ospravedlnila ! Nie, radšej chcela byť nespravodlivé upodozrievaná, radšej chcela byť mukami svätého Jozefa i sama trýznená, než by sa bola mala čo i len zdánlive chváliť a ospravedlňovať. Jak vznešená je to pokora !
Po dlhom rozmýšľaní a ešte dlhšej modlitbe musel sa ťažko zkúšaný svätý Jozef odhodlať k činu, jaký vykonať kázala mu spravodlivosť a láska. Sväté evanjelium uvádza nám toto jeho rozhodnutie nasledujúcimi slovami : ,,Jozef, muž jej, súc spravodlivý, a necheejúc ju v zlý chýr uviesť, chcel ju tajne prepustiť." (Mat. 1, 19.) Jako máme rozumeť tomuto rozhodnutiu, jako sa ono dá srovnať so spravodlivosťou svätého Jozefa? Rozhodnutie toto nevyvolal hnev nad mlčaním Panny, ani snáď upodozrievanie ju z nevernosti. Nie, len spravodlivosť a šetrná láska to bola, čo viedla svätého Jozefa k tomuto kroku.
Od prvopočiatku chránievaly si východné panny čistotu Svojho tela s veľkou úzkostlivosťou. Na mravné poklesky, jaké bohužiaľ ani u kresťanov nebývajú už dnes zriedkavosťou, stanovil zákon židovský (V. Mojž. 22.) trest smrti ukameňovaním. Ohľadom na zákon tento veľmi sa strachoval svätý Jozef o česť a život svojej snúbenice, a namiesto toho, že by bol sám žiadal použiť zákonitý ten trest na ňu a i na jej snáď svodcu, chcel ju spôsobom najnežnejším, jaký mu bol na porúdzi, vyslobodiť z nebezpečia, v ktorom sa už od dávna nachádzala. Mohlo sa to dľa zvyku u Židov panujúceho stať skrze tajný priepustný list, ktorý by jej bol do rúk vložil, a v ktorom by nebola musela sa udať ani príčina prepustenia, ba k čomu ani len svedkov treba nebolo. Pre toto pokračovanie bol by ho svet zaiste považoval za muža ľahkovážneho a tvrdosrdcého, že svoju manželku, ktorá tak znamenitú zvesť požívala, bez závažnej príčiny prepustil, a to ešte v takom položení; lenže tento šľachetný, na seba zabúdajúci muž chcel radšej na seba uvaliť bezzákladné výčitky tvrdosti a nevernosti, než vysoko ctenú svoju nevestu do zlého chýru priniesť. Či si už teraz, dušo kresťanská, porozumela tomu šľachetnému rozhodnutiu sa svätého Jozefa, že chcel svoju nevestu prepustiť?
Tak nadmier dôverné a pokorné mlčanie so strany tajuplnej nevesty božej, a toľká šľachetnosť a nežnosť so strany svätého Jozefa zaslúžilý, aby nedorozumenie, ktoré medzi nimi povstalo, dobrotivý Boh sám odstránil, a trápné pochybovanie v radostnú istotu premenil. Sväté evanjelium rozpráva : „Pokým však on (Jozef) o tom (ako by Máriu tajne prepustil) rozmýšľal, hľa, anjel Pána ukázal sa mu vo snách, rieknuc: Jozefe, synu Dávidov, neboj sa vziať k sebe Máriu, manželku svoju, lebo čo v nej zrodené je, z Ducha svätého je. Porodí syna, a nazveš meno jeho Ježiš: lebo on vyslobodí ľud svoj od hriechov jeho. Toto však všetko stalo sa, aby sa naplnilo, čo povedané bolo od Pána skrze proroka, rečúceho: Hľa, panna v živote mat bude, a porodí syna, a nazvú meno jeho Emmanuelt čo sa vykladá: S nami Boh." (Mat. 1.)
Jako vzplane slnko po silnej búrke tým jasnejšie a svieti tým dobročinnej šie, tak prebudil sa i svätý pestún Ježiša Krista zo spánku s jasným presvedčením a svätou radosťou. Nielen že bolo zapúdené jeho úzkostlivé pochybovanie, ale i videl, že povýšený je na vysokú hodnosť : že je nielen ženíchom svätej panny, ale spolu i prevznešenej matky božej, že je pestúnom nekonečne mocného Pána neba a zeme.
So srdcom ku vďačnosti pohnutým padnul tedy svätý Jozef na tvár svoju, aby velebil naj dobrotivej šieho Boha za také potešenie a toľké vyznamenanie. A s jakou sväto-úctou choval sa napotom tento ponížený muž k panenskej Matke Ježišovej ! Jako vychvaľovali spoločne obidvaja smilovanie Najvyššieho, a rozprávali sa o láske a povinnosťach ku prísť majúcemu nebeskému Hosťovi ! Jako sa navzájom povzbudzovali ku obetivým skutkom zbožnosti, aby vždy hodnejšími sa stávali svojej úlohy, a aby si vždy nové zásluhy sbierali !
Nepýtaj sa, dušo kresťanská, prečo dovolil dobrotivý Boh, aby tak trápné zkúšky závislý nad jeho miláčkami tu na zemi, jako sme o tom v oddiele tomto uvažovali. Lebo čože sa lepšie hodí pre tých, ktorí najbližšie stoja ku srdcu a sláve Kristovej, než vynikajúcu účasť mať na jeho kríži a utrpení? Jakúže inú úlohu majú oni v oči vykúpenému ľudstvu, než názorne a milo zobraziť svojím vznešeným príkladom čnosti dotedy temer zo všetkých vrstiev spoločnosti vyobcované : čnosť úplnej odovzdanosti do vôle a prozreteľnosti božej, čnosť šľachetnej a s radosťou obety prinášajúcej trpezlivosti, čnosť múdreho a opatrného spôsobu počínania si v ťažkých záležitosťach životných?
Jak ľahko stávaš sa, dušo kresťanská, omrzlou a chabou, keď sa obloha tvojej budúcnosti zatemnieva, keď zmarené nádeje, a zdánlive zneužitá dôvera bôľno dotknú sa srdca tvojho. Ó rozpamätaj sa vtedy na krásny príklad svätého Jozefa, a obráť sa k nemu s úprimnou prosbou, aby ti vyžiadal svetla a upokojenia, jakého sa zázračným spôsobom na slová anjelove niekdy jemu dostalo.
Každým dňom viac a viac túžily nebesia i zem, anjeli a na presvätých tajomstvách zúčastnení ľudia po narodení Pána a Spasiteľa nášho Ježiša Krista. A zvlášť presvätá panna sotva sa mohla dočkať chvíle, v ktorú by mohla zrieť vo tvár svojho Boha a Syna. Toľká bola moc jej materinskej lásky, toľký bol zápal jej lásky k Bohu.
Lebo veď najvyššie šťastie a najväčšia milosť pre stvorenie záleží v tom, hľadeť na Boha. A už blížila sa chvíľa, kde Maria mala hľadeť na tú ľudskú tvár, ktorá nebesia na veky osvetľuje, mala čítať detinskú lásku a spokojnosť z tých očí, ktorých lúče ustavičnú blaženosť budia v millionoch svätcov, okolo trónu božieho stojacich; a mala na milú tvár túto hľadeť po roky a roky každodenne, mala pozorovať, ako sa ona vyviňuje a ťahy matkine vždy viac na seba berie; mala to zrieť vo zdánlivom bezpovedomí de-tinstva, vo zvláštnej milote veku chlapčenského, i v rozmýšľavej vážnosti odrastlého muža. Ale skoro ešte viac túžila po svetle, po milosti, po spáse, ktorú mal svetu priniesť Spasiteľ.
Tak míňaly sa pomaly vo svätom sjednotení s Bohom mesiace, ktorých číslo, koľko ich má uplynúť pred pôrodom, ustálily zákony prírody. Šťastná Matka prechovávala stále to nezvratné presvedčenie, že dobrotivý Boh sám tak usporiada okolnosti, aby jeho a jej Syn na tom mieste uzrel svetlo sveta, kde to chcela mať jeho najsvätejšia vôľa, ktorú zjavil v proroctvách Starého Zákona.
Lebo dobre bolo známé Panne v Písmach zbehlej, že prorok Micheáš pred viac než sedemsto rokmi Betlehem menoval rodným mestom Vykupiteľa slovami : „A ty, Betleheme Efrata, maličký si v tisícoeh judskýeh, ale z teba mi vyjde, ktorý bude panovníkom v Izraeli, a východ jeho od počiatku, odo dňov večnosti." (Mich. 5, 2.)
Betlehem však bol od Nazaretu vzdialený blízo na päť dní cesty. A nastaly už i dlhé, nepríjemné pŕšky, a požehnaná medzi ženami musela každým dňom očakávať vážnu svoju hodinu. Jakože sa tedy malo vyplniť to proroctvo? Obdivuj, dušo kresťanská, múdre riadenie božie, ktoré srdcia ľudí, panovníkov i úbohých, zbožných i bezbožných spravuje tak, aker potoky vôd. Nie anjel Pána mal matke božej vydať rozkaz, aby šla do Betlehema, nie, lež rimský cisár Augustus mal byť nástrojom ruky božej, aby sa o meste Dávidovom vyplnilo, čo písané bolo skrze proroka.
„Stalo sa však v tých dňoch, že vyšiel rozkaz od cisára Augusta, aby bol popísaný celý svet. A išli všetci k popisu, každý do svojho mesta." (Luk. 2.) Pyšný cisár svetovej dŕžavy rimanskej chcel týmto popisom ľudu osláviť svoje panovanie, a na základe úradného sčítania svojich poddaných i s väčšou prísnosťou vymáhať povinnovaté poplatky tak v čase pokoja, jako i v páde vojny. I zem židovská bola poddaná žezlu rimanskému, a poneváč v nej základom všetkých krajinských ustanovizní boly pokolenia, musel sa každý dať zapísať v obci, odkiaľ rod jeho pochádzal.
Jozef však bol z domu a rodu Dávidovho, i musel sa tedy ustanoviť pred popis prevádzajúci úrad v Betleheme, meste Dávidovom. Starosť a zármutok naplnily nežnú dušu jeho ohľadom na blahoslavenú Pannu. Lebo nesmel sa ani vymlúviť, ani iným dať zastúpiť; svätú nevestu svoju neopovážil sa v jej okolnosťach ani samú bez pomoci doma nechať, ani na obťažnú cestu so sebou ju vziať. A predsa, rozkaz bol taký, že i ženy, i deti musely sa ustanoviť k popisu, jako nás spisovateľ Laktancius o tom upovedomuje. (De morte persec. 23.) Maria však videla v tom ihneď vôľu Najvyššieho, i rozhodla sa, že i ona vydá sa na cestu.
Múdra Panna mala j akúsi slabú predtuchu, že sa do Nazaretu tak skoro nenavráti. Zaopatrila sa tedy so všetkým.^ čo bolo pre ňu a pre dieťa, ktoré očakávala, najpotrebnejšie. Jozef však postaral sa o zásobu pokrmu na cestu. Deň odcestovania svitnul. Divo valily sa horné potoky dolu do dolín, severný vietor hvižďal, kmášuc koruny ohromných terebintov, a oblakmi zatiahnuté nebe predzvestovalo neprajné počasie. Bolo to koncom decembra roku 748. po založení mesta Ríma. Svätí pútnici vystúpili z tichého domku, a odporučili ho ochrane božej. Kráľovná nebies sadla si na osedlanú mulicu, svätý Jozef zahodil si kepeň, do jednej ruky vzal pútnickú palicu, a do druhej úzdu verného zvieraťa, a tak šli uliciami mestečka Nazaretu, kde s každej strany pozdravovali ich na rozlučnú priatelia a pokrevní.
Uvažuj tu, dušo kresťanská, jako zanecháva už teraz Ježiš Kristus v lone materinskom z lásky k nám ľuďom svoju pozemskú vlasť, tak ako opustil predtým nestvorené lono Otca svojho nebeského, len aby tým viac nám patril. Podstúpiac túto cestu do Betlehema, chcel nám dokázať, že bude poslušný nielen svojej najsvätejšej Matke, ale že prišiel, aby vyplnil rozkazy naše. Dáva sa na cestu do Betlehema na rozkaz panovníka pozemského, a bárs dľa pozemského pôvodu bol Izraelitom, a bárs ako Boh miloval tento svoj vyvolený národ láskou božskou, stálou, teraz hľa, poslúcha panovníka cudzého, ktorý právom podmanenia národ tento v poddanstve drží. Prichádza v čase, keď pohanský ten panovník dáva spočítať svojich poddaných; prichádza, ako by jeho pokora sa ponáhľala, aby bol úradne zapísaný medzi poddaných, v tom okamihu, keď sa narodil. — Je to nie zriedkavá vec, dušo kresťanská, že poníženie, proti ktorému tvory toľký nepremožiteľný odpor cítia, zvláštny pôvab má pre Stvoriteľa nebies a zeme?
Cestovanie bolo ohľadom na útlu Pannu a na nepriaznivú dobu roku veľmi obťažné a namáhavé, trebárs rozdelili si ho dľa možnosti na viacej dní. Bárs všade brali ľudia do ohľadu požehnaný stav matky božej, a i pre túto príčinu preukazovali jej, ako aj iným takýmto ženským, dľa obyčaja židovského väčšiu úctu, predsa však nevýslovne mnoho dostávalo sa trpeť jej panenskému útlocitu. Ale zato odškodoval ju naj dobrotivej ší Boh práve tak nevýslovnou vnútornou potechou. Ponorená v pozieranie na Boha a klaňanie sa mu, obklopená anjelmi, putovala ku svojmu cieľu.
Bol večer, dňa 24. decembra. Slnko zasielalo svoje posledné zbledlé papršleky cez trhliny oblakov na Betlehem, keď naši zbožní pútnici došli na vŕšky mesto obklopujúce. Poliliadnuc na rodné mesto svojich predkov a v myšlienke na nastávajúcu milostiplnú udalosť narodenia Ježišovho, zvolal svätý Jozef s prorokom : „Ty Betleheme Efrata maličký si v tisícoch judských, ale z teba mi vyjde, ktorý bude panovníkom v Izraeli, a východ jeho od počiatku, odo dňov večnosti." Bielym závojom zahalené prechádzaly na ťavách ženy v odeve nachovom, na arabských koníkocli preháňali sa bohatí kupci, pomaly jazdili popri Kráľovnej nebies na osliciach starší v Izraeli bez toho, že by si jej boli povšimli; ponáhľali sa do mesta Dávidovho, aby tam ešte nejaký nocľah dostali, lebo už i v posledných dňoch došlo ta mnoho cudzincov. Sám cele zmorený poháňal svätý Jozef mulicu k rýchlejšiemu kroku, aby, než nastane noc, našiel nejaký útuľok.
Von z ohradných múrov mesta dvíhalo sa veľké štvorhranné stavisko, ktorého biele steny zvláštne líšily sa od zelene figových stromov, pokrývajúcich okolité vŕšky. Bol to chan, to jest hostinec pre cudzincov, kde sa pocestným pokrmu síce nedostávalo, ale aspoň prístrešia. Svätí pútnici vstúpili sem, ale už „nemali miesta v hostinci", hovorí sväté evanjelium. (Luk. 2, 7.) Nemali ho však len oni! Miesta by sa síce bolo našlo, ale prenájomník podržal ho ešte pre očakávaných bohatých hostí. Najsvätejšie však osoby neba a zeme pre ich chudobu surovo odpravil!
Boľasťou preniknutý nad takýmto hanobným zachádzaním tešil svätý patriarcha svoju ustatú spoločnicu, ktorá s láskavým úsmevom oddanosti na neho pozrela. Ved bol narodený v Betleheme, a mal tam pokrevných, ktorí ho iste priateľsky príjmu. I ujal sa tedy znovu úzdy úbohého zvieraťa, vstúpil do mesta, prešiel všetkými ulicami a námestiami v nádeji, že im niektorý milosrdný Betlehemčan z lásky k Bohu poskytne prístrešia. Chodili z domu do domu, klepali na každé dvere, kým studený vietor večerný hrozným chladom prenikal útlu Pannu, ktorá sa síce neponosovala, no vždy viac a viac bledla a sa už sotva na nohách udržať mohla. Lakomosť, táto panujúca náruživosť židovská odoprela teraz chudobnému Ježišovi prístrešie, tak ako ho o triatridsať rokov neskôr skrze Judáša vydá jeho naj úhlavnej ším nepriateľom.
Vždy tmavšie a ťažšie spúšťa sa noc na Betlehem, ktorého obyvatelia i s inými hosťami v teplých príbytkoch sa zabávajú : žartujú a smejú sa, jedia a pijú, — a vonku pred ich dvermi stojí Spasiteľ sveta, ale darmo prosí, aby ho dnu vpustili ! Odsotení od všetkých ľudí a bez nádeje, že by vo svojom rodnom meste dostali prístrešia, opustili ustatí pútnici nepohostinné mesto, bez toho, že by vedeli, kam by sa mali obrátiť, i prešli v nočnej tme poľom, ktoré strašným zavíjaním hladných šakálov sa ozývalo. Východne, blízko mesta nachádza sa skalná jaskyňa 37' dlhá, 11' široká a 9' vysoká. Táto jaskyňa slúžila za obecnú maštaľ Betlehemu, a v nej hľadávali pastieri útočište počas nocí búrlivých a daždivých. Sem uviedol anjel boží Kráľovnú nebies a jej čnostného ochrancu, z kráľovského rodu Dávidovho. Tu, v tejto maštali chceli stráviť noc; a i za toto prístrešie povznášala sa vrúcna modlitba vďaky zo dvoch svätých sŕdc k Bohu všemohúcemu.
Dušo kresťanská, nie slovami, ale slziac mali by sme rozprávať o tomto namáhavom cestovaní, o potupe, ktorej sa Márii dostalo, a o tvrdosti Betlehema.
Uváž tedy, dušo kresťanská, nevýslovnú trpezlivosť a milú veselosť týchto zbožných cestujúcich vo všetkých ťažkých prípadnosťach cesty ! A ty sotvaže vieš prenášať malé ublíženie alebo nepatrnú telesnú boľasť bez mrzutej tváre, bez ponosy a citlivosti, čím i svojim nevinným príbuzným na ťarchu padáš.
Uváž potom i vylrvanlivost, s ktorou svätí pútnici v Betleheme prístrešie hľadali. A ty hneď tratíš ducha, ochabuješ, keď tvoje mnohoráz neskromné prosby a žiadosti nedôjdu u Boha alebo u ľudí razom vyslyšania : bezodkladne má Pán nebies a zeme vyslyšať modlitbu tvoju, kdežto on s nekonečnou trpezlivosťou vyčkával na tvoju dušu a rozhodnú vernosť, keď chodil si cestami, ktoré nevedú k Bohu.
Uváž konečne i chudobu najsvätejšej rodiny, ktorá mohla niekoľko peniazmi pozbaviť sa biedy a opovrženia, ale ich nemala. A ty tak ťažko obetúvaš Bohu nejakú pohodlnosť života. Dobre chovaný a šatený, od spoluľudí ctený modlievaš sa z knihy v pohodlnej lavici, a myslíš si, že si už nábožným. V tomto veru nezáleží nábožnosť, ani násilie, ktorým si máme uchvátiť kráľovstvo božie. Ó, cti si a miluj svätú, to jest vďačne znášanú alebo samovoľne volenú chudobu tak u seba, jako i u iných; lebo ten, ktorému teraz v Betleheme ani miestočka popriať nechceli, kde by sa bol mohol narodiť, aby svet vykúpil, ten blahoslavil chudobu svojím vznešeným príkladom i výrokom : „Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je kráľovstvo nebeské." (Mat. 5, 3.)
Uvažuj tvrdosť srdca Betlehemčanov. Môžme, a i chceme ich z väčšej čiastky vymlúviť tým, že chybili viac z nevedomosti, než zo zlosti; keby boli mali i len tušenie o nebeskej hodnosti Panny, boli by snáď závodili o česť a šťastie, žeby jej mohli dať útulok. Ale predsa chybili proti láske k bližnému, proti svätej povinnosti — núdznym pomáhať, cudzých do hospody prijímať. Nie tak ľahko by si sa mohla ty, dušo kresťanská, nevedomosťou ospravedlňovať, keby si ty Spasiteľa svojho prijať odoprela. ,,Ó jakože by to bolo len možné, — pýtaš sa rozhorlene, — že by som ja niečo takého urobiť mohla?"
V rozličných podobách potkáva nás Boh v tomto živote, ale my tvár jeho nepoznáme, poznávame ho až potom, keď nám chrbát obráti a sa vzdiali, keď sme ho už odpravili. Boh potkáva nás v podobe všeliakých zkúšok; tieto nosia na sebe znak božskosti, a predsa jak často hľadíme sa ich striasť? Boh prichádza k nám v podobe bližného. V deň súdny Kráľ nebies takto osloví po pravici stojacich mu spravodlivých : ,,Poďte požehnaní Otca môjho, vládnite kráľovstvom, ktoré vám je pripravené od ustanovenia sveta; lebo som lacnel, a dali ste mi jesť; žížnil som, a dali ste mi piť; pocestný som bol, a pritúlili ste ma; bol som nahý, a priodiali ste ma; bol som nemocný, a navštívili ste ma; v žalári som bol, a prišli ste ku mne. Vtedy odpovedia mu spravodliví a rieknu: Pane, kedy sme ťa videli lačného, a nakŕmili sme ta, žížnivého, a napojili sme ta? A kedyže sme ťa videli pocestného, a pritúlili sme ta? alebo nahého, a priodiali sme ta? Alebo kedy sme ta videli nemocného, alebo v žalári, a prišli sme k tebe? A odpovie Kráľ a riekne im: Amen, pravím vám, čokoľvek ste učinili jednému z týchto najmenších mojich bratov, mne ste učinili! Potom riekne i tým, ktorí budú z ľava: Choďte odo mňa, zlorečenci, do ohňa večného, ktorý je pripravený diablovi a anjelom jeho; lebo som lačnel, a nedali ste mi jesť; žížnil som, a nedali ste mi piť; pocessným som bol, a nepritúlili ste ma; nahým som bol, a nepriodiali ste ma; nemocným som bol a v žalári, a nenavštívili ste ma. Vtedy aj oni odpovedia mu a rieknu: Pane! Kedy sme ta videli lačného, alebo žížnivého, alebo pocestného, alebo nahého, alebo nemocného, alebo v žalári, a neposlúžili sme ti? Vtedy odpovie im a riekne: Amen, pravím vám, čokoľvek ste neučinili jednému z týchto maličkých, neučinili ste ani mne! A títo pôjdu do trápenia večného, a spravodliví k životu večnému." (Mat. 25, 34—46.)
Boh prichádza k nám i vo svojej osobe. S tou istou láskou, s ktorou chodí chudobný a neznámy po uliciach Betlehema a o prístrešie prosí ústami svojej panenskej matky, mešká Ježiš Kristus i na našich oltároch vo svätostánkoch. Volá a napomína nás ústami svojich kňazov i zvonmi, aby sme šli na svätú omšu a tam hojnými milosťami obdarení boli. Volá a žiada si vrele nás videť u stola svojho pri svätom prijímaní, aby sa tam s našou dušou čím užšie sjednotiť a v nej svoj príbytok zaujať mohol; ale my sme k takémuto volaniu hluchými, a hliviac duševne a telesne, a berúc ohľad na iných opovažujeme sa odopreť Pánovi a Bohu svojmu vstup do duše svojej !
Uváž konečne, dušo kresťanská, hrozný trest, ktorý na nemilosrdenstvo betlehemské nezadlho potom nasledoval. Odsotili, odohnali Dieťatko, a krvavé boli trestaní na vlastných deťoch ! Len niekoľko týždňov, a ulice i domy Betlehema, ktoré sa dnes pokrikmi veselosti ozývajú, napĺňať sa budú plačom a nárekmi. Matky sa budú v zúfalstve brániť voči katanom dietok svojich, ale prosby ich nebudú vyslyšané, lebo prosbu matky božej vyplniť chladno odoprely. Nuž, budze tedy, dušo kresťanská, hotová k obetám z lásky k Bohu, buď milosrdná ku bližnému svojmu, aby si aj ty milosrdenstva došla !
Uveď si na myseľ, dušo kresťanská, zo svojich krásnych detských časov, jakú svätú radosť, jaký veriaci smysel, jakú sústrasť a súcit si mala s milým, opusteným Jezuliatkom; jako živo si si predstavovala maštaľku i všetky osoby a udalosti, ktoré vynorujú sa v obrazotvornosti nezkazeného dieťaťa pred časom vianočným, alebo u „jasličiek", čo všetko mu kresťanská matka výmluvne vysvetľuje.[9]
Najprv rozjímaj tedy okolnosti miesta a času, v ktorých sa Ježiš Kristus z Márie Panny narodil.
Maštaľ. Obydlie chudobné, obydlie určené pre tvory, ktoré nemôžu byť pociťované s človekom do jednej spoločnosti. Veď Maria bola chudobnou dievkou Pána, ona bola od prvej chvíľky svojho života oddelená od veškerého ostatného ľudstva svojím nepoškvrneným počatím. Veď ona mala porodiť dobrého pastiera, ktorý pastierskou palicou v ruke pred svojimi ovečkami kráča, všetky ich pozná, menom volá, na pašu vedie, a konečne ich všetky v jednom ovčinci spojí.
Zvieratá. Rozpamätajúc sa na slová proroka Isaiáša : „Zná vôl hospodára svojho, a osol jasle pána svojho, Izrael však ma nepoznal, a ľud môj neporozumel"; (Isai. 1, 3.) vmyslel si zbožný kresťanský cit do maštale vola a osla.[10] A v tejto prítomnosti dvoch hriešnych zvierat pri narodení vteleného Stvoriteľa je niečo, čo nás nevýslovne dojíma. Ľúbilo sa Bohu, aby pri svojom narodení zašiel i sám i jeho matka až po hranice najnižšieho uponíženia. Maria odvrhnutá ľuďmi prijíma pohostinstvo zvierat. Tieto vítajú Kráľovnú nebies s nemou poddanosťou, a činia, čo od nich vystačí, aby len v spojení s materinskou starosťou uľavily dychom teplým ostrosť chladnej polnoci.
Jasle. Tento prvý trón Kráľa nebies a zeme vtesaný bol do bielej steny jaskyne, prírodene utvorenej v skale vápencovej. Bielou mala byť aspoň kolíska Syna neškvrnnej Panny, bárs je ona preňho i naj nehodnej ším lôžkom. Veď do jasiel kladie sa kŕma pre stádo. Ale nielen potupu prezradzujú nám tieto jasle, lež i milé proroctvo.[11] Lebo jasle predpovedaly zázraky našich oltárov, ony boly obrazom prebývania Kristovho v prevelebnej Sviatosti oltárnej, ony boly predobrazom jeho najvnútornejšieho, zázračného obcovania s ľuďmi, ony boly odznakom ohromného bohatstva jeho milostí, jako i pokladu božieho smilovania, z ktorého blahoslavená Panna neúnavne a nevyčerpateľne udeľovať bude, keďže božského svojho Syna do nich položila.
Slama. Tvrdá slama je podúškou jeho jasličiek. Táto slama, odpadok východnej mláťačky, nepodobá sa pečlive odkladanej, čistej slame našich krajín, ale je zväčša vlhká a nečistá. Kríž, posledné miesto odpočinku Spasiteľa, bolo lôžko tvrdé, ale prichystali mu ho jeho nepriatelia a vražedlníci, kdežto postieľku zo slamy v jasľach upravily mu nežné ruky milujúcej ho matky.
Tma. Slabušké svetlo lampáša Jozefovho vysiela len bľadé lúče do tichej tmy. Do tejto polnočnej tmy zahalený zjavuje sa na svete Boh z lásky. A pre túto lásku pribije ho nevďačný svet za bieleho dňa na kríž pred očima celého Jeruzalema. Táto tma na zemi je však práve náročky voleným časom pre nestvorený lesk nebies, je záclonou, ktorá Boha skrýva, je závojom jeho svätostánku; čím hustejšia tma, tým väčšia plnosť nebeského svetla. Táto tma je spolu i významným obrazom beznádejnej priepasti bludu a zkazy, do ktorej sa ľudstvo uvrhlo, a z ktorej ho Spasiteľ ratovať prišiel, — „navštívil nás, vychádzajúc z výsosti, aby zasvietil tým, ktorí sedia v temnosťach a stíne smrti, a napravil nohy naše na cestu pokoja". (Luk. 1, 79.)
Zima. I živly boly neláskavé ku svojmu Stvoriteľovi, kade-náhle naňho, sťavšieho sa slabuškým dieťaťom, pôsobiť mohly. Krv jeho drahocenná mu od zimy v útlych žilkách bezmála tuhne, a rúčky, ktoré oblohu držia a svet žehnajú, kŕčovite od zimy sa zťahujú, tak, že horúcej láske materskej a dychu verných zvierat len ťažko sa podarí rozohriať ich. Áno, zima, mŕtva, tuhá zima zaľahla nie tak na prírodu, jako na srdcia ľudské; ony podobaly sa moru točnovému (polárnemu), vždy zmrznutému, pustine tvrdým ľadom pokrytej, nikdy neodpočívajúcim vrchom ľadovým, ktoré sa vždy rozširujú, a 11a ktorých neúrodnom lesku bez výsledku odrážajú sa papršleky slnečné. Tu prichádza Ježiš Kristus, rozlámať putá tohto dlhého mrazu, keď hovorí o sebe : „Prišiel som oheň soslať na zem, a čo inšie chcem, než aby horel?" (Luk. 12, 49.)
Toto sú, dušo kresťanská, prípravy na príchod Kráľa večnej slávy na tento sveť : maštaľ, dve zvieratá, jasle, trocha slamy, tma a zima !
V tejto maštali, v tejto tme, v tejto zime, pred týmito zvermi, jasľami a slamou stojí blahoslavená Panna ustatá a bezvládna, hladná a od zimy zmeravená. A predsa je táto maštaľ a tá opovržená Panna v tejto maštali stredišťom sveta, áno skoro práve tak stredišťom nebies, ako i zeme. Bárs tam Máriu obklopovala chudoba, predsa útroby jej napĺňala nebeská sladkosť, svätá rozkoš; videla jasne, že svätá jej hodina prišla; svätí anjeli jásajúc ju obletovali, a zaháňali od nej všetky únavy cesty. Kým sa svätý Jozef utiahnul do bočnej jaskyne, kľačala matka božia na vlhkej, chladnej zemi, ponorená v posvätnú modlitbu, ktorá onedlho prešla v zázračné vytrženie : videla v duchu preslávné tajomstvá božstva, zcela vznešené úmysly božie v jebo podivnom riadení, videla vtelenie Boba Syna ako korunu a záverečný kameň smilovania božiebo. Vo svätej, láskyplnej túžbe žiadala si tohto vteleného Boha na rukách svojich mať, na materské srdce svoje pritisnúť. A táto najvyššia túžba matky shodovala sa úplne s určenou od večnosti chvíľkou narodenia večného Slova. Klenutie jaskyne zmizlo pred zjavivšou sa tam nebeskou slávou a nepočetnými sbormi anjelskými; pohyb smyslami ľudskými nepozorovaný šiel celou prírodou — a jako lúč slnka preniká krištálom, tak vystupuje Kráľ večnej slávy z lona panenského: a v ťhaštáľke betlehemskej vzišlo nové, zvláštné slnko, pred ktorého jasnosťou zatemnieva sa i lesk panenskej matky božej. U nôh jej ležal Stvoriteľ všehomíra a niekdajší sudca Ježiš Kristus, náš Spasiteľ a Vykupiteľ ako dieťa, zahalené do nebeského svetla, do nebeskej pôvabnosti, a do nebeskej nevinnosti.
Ešte vždy kľačala matka božia v nebeskom vytržení, až ju slabé hnutie a lkanie božieho Syna, jej Syna ku prirodenému povedomiu priviedlo; pozrela na svoje dieťa. 0 tento prvý pohľad, more slasti a blaha ! Pohľadom týmto čítala na tvári Ježišovej nesčíselné zázraky nebeské, a predsa videla, že jeho milota je nevy váži teľná; videla, že sa v lesku tohto dokonáleho obličaja odráža krása všetkých nebeských duchov; zrela v obličaji tomto i svoj obličaj, a tým stala sa tomuto božskému praobrazu podobnejšou. A i Dieťa pohliadne na matku. Ó pohľad milosti a lásky ! Na tento prvý pohľad stáva sa v panenskej matke mimoriadne veľká, tajuplná premena. Boh premenil svoj pomer k nej, a tak mení sa v nej i plnosť milostí v tom spôsobe, jaký jedine u nej je možný, nevýslovným rozmnožením. Pôrodom týmto odená bola do novej plnosti čistoty; lebo zveľadil ju Boh spôsobom svojho narodenia, jako to učinil i prv spôsobom svojho vtelenia. Toto je tretím stupňom nedostižnej svätosti Panny, ktorý predchádzalo nepoškvrnené počatie a zatienenie skrze Ducha svätého. — Pohľad Dieťaťa prejavoval jeho vysoké umenie, úplné sebapovedomie a nevyzpytateľnú múdrosť, a predsa nezahaľoval nežnú pôvabnosť slabého Dieťaťa; tento dojímavý, milý pohľad pozýval k dôvernosti a nútil svojou tichou, tajomnou bvtnosťou k poklone.
Už prvý pohľad, prvá myšlienka, prvý pohyb materinského srdca bol činom poklony. A kto vyzkúma hĺbku, vrúcnosť a milotu tejto poklony? Čin tento objímal všetko, čím Ježiš Kristus je a čo má; on zastiera to všetko cliváľou, obdivom, úctou, radosťou, láskou a jásotom. Klaňala sa jeho ľudskej prírodenosti, ktorá je už večne a nerozdielne v božskej osobe s božskou prírodenosťou spojená; klaňala sa jej vrúcne a nežne, v najhlbšej poníženosti, v naj plamennej še j láske, v najúctivejšom obdivovaní. Klaňala sa večnosti Toho, ktorý dľa tela žil tu len chvíľku; v jeho detskej slabosti ctila si jeho všemohúcnosť; videla nemlúvneho ležať Syna svojho, a klaňala sa.nekonečným pokladom jeho právd a múdrosti; jej oko hľadelo na Dieťa zimou sa trasúce a plačúce, a duša jej poklonu mu vzdávala ako súhrnu a prameňu všetkej blaženosti. Ó keby bola vtedy tá najmúdrejšia Panna túto poklonu svoju slovmi pre nás srozumiteľnými vyjadrila, jaký by to „Magnifikat" bol z toho povstal!
Tento prvý, objemný čin svojej poklony však nekonala svätá Panna len pre seba osobne. Bola si povedomá svojho postavenia, ktoré v rade tvorov božích zaujímala, a preto jako do svojho úradu a do svojho srdca, uzavrela i do svojej poklony celé človečenstvo. Obetovala sa N o von arod eni atku svojmu za nás; hotovou sa osvedčila i nás prijať za svoje dietky, bárs vedela, že toto naše duchovné znovuzrodenie i jej len boľasť prinesie. Za nás obetovala i Ježiša večnému jeho Otcovi.
Avšak táto celá Bohu dôstojná služba, ktorú dievka Pánova za seba i za ľudstvo vtelenému Spasiteľovi prinášala, sotva že trvala chvíľku. Potom volala materinská láska Márie o pomoc pre slabé Nemluvniatko : veď Ježiš Kristus bol nielen jej Bohom, ale i jej dieťaťom. S neopísateľnou, pokojnou vrúcnosťou sklonila sa panenská matka nad svoje dieťa, a s úľubou ho objala, aby ho na materinské svoje srdce pritisnúť mohla. A jako vystierala po ňom materinské svoje ramená, tu ukázal sa na tvári Boha Syna úsmev, ktorý všetky sbory anjelské do vytrženia priviedol.; bol to známy úsmev dieťaťa na svoju matku, priateľský úsmev Stvoriteľa na svoje najmilšie stvorenie, úsmev Boha, odmeňujúci všetky obety. Potom Panna vstala, s materinskou láskou pritúlila Dieťatko k svojmu srdcu, a vrúcne ho na poklonyliodné čielko pobozkala. Potom ,,obvinula ho plienkami a položila ho do jasieľ, — jako nám to s úctyhodnou jednoduchosťou rozpráva sväté evanjelium. (Luk. 2, 7.)
Medzitým oddal sa svätý Jozef v blízkosti tiež posvätnej modlitbe. I on priblížil sa teraz k jasľam, klaňať sa Dieťaťu, ktorému bude odteraz na miesto otca porúčať, i aby mu otcovskú svoju lásku preukázal. Jednoduché, vážné a pokojné, jako jeho celá bytnosť, bolo jeho prvé predstúpenie pred velebnosť božskú. Jeho tichá duša podobala sa pokojnému moru, ktoré vo svojej najväčšej hĺbke najbohatšie, najrozličnejšie poklady chová, kým povrch v jednotvárnej, nič neprezradzujúcej barve sa nám predstavuje. Jemu pripadala ediná vysoká úloha, aby tu na zemi zastupoval u Krista miesto večného Otca, a preto napodobňoval skrytosť a pokoj boží. Ale práve táto pokojná jednoduchosť je to, čo sa božskému Dieťaťu najvýš ľúbi. Svätý Jozef ponuknul sa novonarodenému Bohu-Spasiteľovi za naj nehodnej šieho služobníka, prinášajúc mu v obeť všetko : svoj čas, svoju prácu, starostlivosť, svoje radosti i svoju lásku. Dieťa však posvätilo ho znovu prívetivým pohľadrm a úsmevom, utužilo ho obdivuhodnou pokojnou silou a vyvýšilo ho do kruhu nevýslovnej svätosti a milosti, aby mohol byť dľa svojho úradu vychovávateľom Bohačloveka.
Konečne odváž sa i ty, dušo kresťanská, v duchu vstúpiť do posvätnej jaskyne. Nechže je však srdce tvoje čisté aspoň od špiny smrteľného hriechu, aby si do spoločnosti najsvätejších osôb nehodne nevstúpila. Ale nie, nem" slimeže teraz tak úzkostlivé na svoju biedu; naša všetka myseľ, naša všetka láska nech obrátená je ku Jezuliatku. V tejto celej, úplnej, nerozdielnej a úctyplnej radosti takto pozdrav Spasiteľa svojho v jasľach ležiaceho :
Ó najsladšie, naj prívetivej šie, najmilšie Jezuliatko, s najhlbšou poníženosťou padám pred tebou na kolená, a klaniam sa ti z hlbín srdca svojho. Vítaj, ó najvyšší Bože a môj najmilostivejší Pane, tu na tejto zemi ! Blahoželám ti tisíckrát srdečne ku tvojmu narodeniu a ku tvojmu životu na zemi. Jako vystiera kvietok k slnku svoje lístky, tak sa obracia moje srdce k tebe so všetkými svojimi žiadosťami a silami. A jako ťa ja objímam v naj srdečnej še j láske, tak i ty ma objím; prijmi ma do tvojej milosti, a pre svoje milostivé narodenie nepamätaj na mnohonásobné urážky, ktorými som ťa obsýpal. Čím naj poníženej šie ťa prosím, odpusť mi hriechy moje. Rozpomeň sa, Ježišu môj, že si na svet prišiel, hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo. Tak hľadaj i ztratenú dušu moju, a vysloboď ju z bahna hriechu.
Ó najblahoslavenejšia, na veky požehnaná Panno a Matko božia Maria, pozdravujem ťa s obzvláštnou láskou a radosťou, a blahoželám ti ku zázračnému porodeniu Ježiša. Pozdravujem a oslavujem ťa v spoločnosti so všetkými anjelmi, a v spoločnosti s prvým láskyplným pohľadom a úsmevom nebeského Dieťaťa tvojho. Ó ty najpožehnanejšia, panenská Rodičko božia, vyprosže mi pre tento radostný pôrod svoj u Boha milosti, a vyprostredkuj mi u božského tvojho Dieťaťa odpustenie mojich hriechov. Ty môžeš u neho všetko obsiahnuť : bo veď je v tvojich rukách, v tvojej moci. Ach, smerže ma s ním a upros ho, aby ma prijal na svoju milosť. Ó verného srdca Matko, pre svrchované milosti a radosti, ktorými pri pôrode Spasiteľa sveta oplývaš, poteš ma zarmúteného a vyslyš prosby moje. Pováž, že si sa preto stala matkou božou, aby si bola u neho spravodlivého i prímluvnicou úbohých hriešnikov, a aby si ich s ním smierila. Ukážže na mne moc svoju a milostivou prímluvou svojou ratuj ma z nebezpečného stavu hriechu.
Ó najblaženejší, svätý Jozefe, i teba prosím, aby si použil svoje šťastie, svoju česť a vážnosť ako pestún Pána nášbo Ježiša Krista k dobrému môjmu, ktorý som hriešnik úbobý. Tvoja silná viera, tvoj duševný pokoj a tvoja jednoduchosť nech je i mojím údeľom, a spraví ma hodným blahoslavenstva večného. Amen.
Naše oči, dušo kresťanská, sú o mnoho krátkozrakejšie a naša obrazotvornosť je o mnoho slabšia, než aby sme si predstaviť mohli tú neopísateľnú radosť, ktorú slávné narodenie nášho božského Vykupiteľa spôsobilo v nebi u jeho večného Otca a u Ducha svätého, jako i u všetkých sborov anjelských a u spravodlivých v predpeklí. Preto zaoberajme sa len s tým, komu z pozemšťanov bolo najsamprv prinesené toto presväté radostné posolstvo, a jako ho ľudia prijali.
Tisíc- a tisícročné predpovedania a sľuby splnily sa : božský Messiáš prišiel. Ležal v jasľach v maštali betlehemskej. Či mal tento najväčší div zostať v tajnosti, a či mali blažení rodičia dieťaťa zvesť spasenia rozniesť po celej krajine? Dobrotivý Boh, ktorý posiaľ všetko tak múdre a zázračne riadil, postará sa a bedliť bude i naďalej, aby sa všetko plnilo dľa večných úmyslov jeho : toto presvedčenie chovala v srdci Maria, prešťastná matka.
„A pastieri boli na tom kraji, striehnuc a držiac nočnú stráž nad svojim stádom. A hľa, anjel Pánov zastal podľa nich, a jasnosť božská ožiarila ich, i báli sa bázňou veľkou. I rieknul im anjel: Nebojte sa; hľa oznamujem vám radosť veľkú, ktorá bude všetkému ľudu; lebo dnes narodil sa vám Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán v meste Dávidovom! A toto vám bude znamením: nájdete nemluvniatko, obvinuté plienkami a uložené v jasľach." (Luk. 2, 8—12.)
Jak milý, srdce povznášajúci obraz predstavujú nám tieto slová svätého evanjelia ! Pastieri boli od miesta narodenia Pána vzdialení asi na štvrťhodinku cesty. Na týchto úrodných lúčinách pásol stáda už patriarcha Jakub, a i kráľovský praotec Ježiša Krista, Dávid. Lež nediv sa, milý čitateľu, že stáda ešte i v tej dobe roku von z maštale pokrm nachádzajú, lebo musíš vedeť, že vo východných krajinách o tom čase, kedy u nás zima, začína sa obdobie pŕšok, a zem, ktorá v horúčosťach letných bola vypálená, započína sa príjemne zelenať. Tu, na okolí Betlehema až po Hebron pasá-valy sa stáda oviec a rožného statku, ktoré upotrebúvaly sa k nepretržitým bohoslužobným obetám zápalným v chráme jeruzalemskom. A tak nie bez významu sa stalo, že Kristus, Baránok boží, ktorý sníma hriechy sveta, uprostried obetných baránkov na nivách betlehemských sa narodil, a ako „dobrý pastier" najprv zbožným pastierom zvestovať sa dal.
Ale ktože sú tí pastieri, a jakým činom že si zaslúžili toho vyznačenia, že prví boli volaní k milostivému trónu velebnosti božej ? Nevieme o nich nič, dušo kresťanská, a vidíme ich len na chvíľku pri jasnosti hviezd a nebeskej slávy noci vianočnej; potom nám zase nacelkom zmiznú, a jako ich predošlí, tak i pozdejší beh života zostáva nám neznámy. Ich deje životné sú nám tak tmavé, jako i deje svätého Jozefa, a sú mu i veľmi podobní v jeho ukrytosti a jednoduchosti, lenže bez hodnosti jeho posvätného úradu. Anjel Pánov hovorí k ním, ale oni sú preto nie pyšní, ani pokorení, len ľakajú sa tej veľkej jasnosti, ktorá ich obklopila.
Jak milo skláňa sa náš Pán a Spasiteľ ku jednoduchosti holubičej, ktorá je v týchto pastieroch zobrazená. Sú to ľudia, ktorí vyrástli medzi krotkými zvieratkami, ktoré pasii, až sa aj ich prírodenosť, ich vnútorný život prispôsobil tichosti baránkov. Popri tejto ich jednoduchosti ukazuje sa v živote týchto prvých ctiteľov Ježišových i nenarušiteľná spokojnost. Život týchto pastierov nebol na závidenie. Sú chudobní, utužení, v samote vychovaní, a na núdzu navyknutí; bývajú najviac von z domu, a sotva poznajú pohodlnosť a radosti domáceho života. Lôžko poskytujú im chladné svahy vŕškov alebo mrazivá, šedá mhla dolín; ostré vetry preháňajú sa nad nimi, a dážď premoká ich biedny odev počas bezsenných nocí. A títo ľudia boli predsa spokojní, šťastní. Svätá veselosť ducha bola doživotným ránom ich duší, stálym východom slnka, z ktorého pochodia poklona a hrdinská čnosť. Tak to asi vyzeralo u týchto prvých vyznačených ctiteľov Ježišových, že sa v nich zračil krásny obraz Krista a svätej Matky jeho v svätej ich jednoduchosti a skromnosti. Sú to vlastnosti, ktoré zdobia nevinné dietky. Ľudom takejto prírodenosti sľúbené je kráľovstvo nebeské. „Čo je u sveta bláznivé, vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je u sveta mdlé, vyvolil Boh, aby zahanbil silné, a nepatrné sveta a potupené vyvolil Boh, a to čo nenie, aby to čo je zkazil, aby sa nechlúbilo žiadne telo pred obličajom jeho." (I. Kor. 1, 27.)
Sotva že zvestoval anjel diviacim sa pastierom to radostné posolstvo, ihneď zjavilo sa množstvo vojska nebeského, ktoré zvelebovalo Boha a volalo : „Sláva na výsosťach Bohu, a na zemi pokoj ľudom dobrej vôle!" Lebo, dušo kresťanská, keď Boh sostúpi k pokoleniu ľudskému, musia i obyvatelia nebeskí bližšie pristúpiť k človekovi. Tak, ako po voľbe kráľa alebo po nastúpení trónu rozbehnú sa hlásatelia po krajine, aby zvestovaly radostnú tú udalosť i chválu svojho panovníka, tak prinášajú s hora i anjeli zvesť radosti a pokoja.
Bohu jedine patrí všetka sláva, poklona, chvála a veleba, že však ľudia vo svojej zaslepenosti slávu božiu nehľadali, chcel Syn boží túto slávu Otca svojho obnoviť svojím vtelením. Sláva celého diela vykupiteľského pripadá Pánovi, práve tak, ako i Matka božia svoje omilostenie a vyvolenie pripisovala Najvyššiemu, hovoriac : „Velebí duša moja Pána". — Ľudom ale pripadá za údeľ pokoj. Zázračným riadením božím panoval v tom čase, keď Maria Kráľa pokoja porodila, po celom svete všeobecný pokoj, tak, že v Ríme chrám války bol zatvorený. Je to krásnym zobrazením všeobecného pokoja božieho, ktorý mal odteraz po celom všeliomíre panovať : Smierenie Boha s človekom, smierenie ľudí medzi sebou, smierenie človeka so sebou samým.
Tento anjelský spev : „Glória in excelsis Deo, Sláva Bohu na výsosťach", je preto i spevom chvály a vďaky katolíckej cirkve za slávu, ktorej sa vtelením Bohu, a za milosti pokoja, ktorých sa zase ľudstvu dostáva. Stredišťom však celej tejto oslavy božej a omilostnenia ľudstva je najsvätejšia Sviatosť oltárna, poklony najhodnejšia obeta omše svätej, kde je vtelený Boh a Spasiteľ ustavične prítomný a svojmu večnému Otcovi sa obetuje. Kedykoľvek tedy očuješ, dušo kresťanská, pri slávnej svätej omši kňaza „Glória" slávnostne zaspievať, prijmiže toto radostné posolstvo s takým veriacim, poníženým, milujúcim citom, s akým ho pastieri betlehemskí prijali.
A i teraz odriekaj tento velebný chválospev cirkve katolíckej s duchom radostným a povďačným tak za vtelenie Ježiša Krista v maštali betlehemskej, ako i za jeho ustavičnú prítomnosť na našich oltároch. Hovor tedy, dušo kresťanská, v spojení so svätými anjelmi i všetkými katolíckymi kňazmi okršleku zemského s vrúcnou k Bohu radosťou a srdečnou vďakou :
„Sláva na výsosťach Bohu, a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle. Chválime teba, dobrorečíme tebe, klaniame sa tebe, oslavujeme teba, vďaky vzdávame tebe pre veľkú slávu tvoju, Pane Bože, kráľu nebeský ! Bože Otče všemohúci ! Pane, Synu jednorodený, Ježišu Kriste ! Pane Bože, Baránku boží, Synu Otca ! ktorý snímaš hriechy sveta, smiluj sa nad nami ! ktorý snímaš hriechy sveta, prijmi modlitbu našu; ktorý sedíš na pravici Otca, smiluj sa nad nami; lebo ty si sám svätý, ty si sám Pán, ty si sám najvyšší, Ježišu Kriste ! so svätým Duchom v sláve Boha Otca. Amen."
,,I stalo sa, jako odišli od nich anjeli do neba, že pastieri riekli jeden k druhému: Prejdime do Betlehema, a vidme to slovo, čo sa stalo, a čo Pán oznámil nám. I prišli pospešne, a našli Máriu a Jozefa i nemluvniatko uložené v jasličkách. A ked to videli, porozumeli slovu, ktoré im bolo povedané o tom dieťati. A všetci, čo ich slyšali, divili sa nad lým, čo im bolo rozprávané od pastierov. A pastieri navrátili sa, zvelebujúc a chváliac Boha za všetko, čo videli a slyšali, tak ako im bolo rečené." (Luk. 2, 15—20.)
Nič nezdalo sa byť pravde tak podobným, ako to posolstvo anjelské, že Messiáš, ktorý mal prísť dľa náhľadu veškerého ľudu židovského s veľkou mocou a slávou, v maštali sa narodil a v jasľach je položený. Ale pastieri to veria, i vydávajú sa na cestu do Betlehema; idú pospešne, a nezdržuje ich nič, ani to pravde nepodobné posolstvo, ani starosť o ich stáda. Prichádzajú do maštálky, vedení anjelom božím, a nachádzajú Máriu, matku Messiášovu !
Dušo kresťanská, títo chudobní, zbožní pastieri betlehemskí sú nielen prvými pokloniteľmi Ježišovými, ale spolu i prvými ctiteľmi preblahoslavenej matky božej. Ešte včera odpravovali ju surovo a opovržlivé odo dvier obyvatelia betlehemskí, a dnes jej už vzdávajú úctu všemožnú. S jak jednoduchou, detinskou úctivosťou pozdravili títo pastieri Matku Spasiteľovu! Maria však so svojej strany odmeňuje túto úctivosť tým, že im ukazuje svoje dieťa a podáva im lio, aby sa mu klaňali. Predpokladajúc, že Spasiteľ sveta v maštali narodený musí byť chudobný, doniesli pastieri dľa svojej možnosti malé darky, aby mu ich obetovali. Ale Maria je to, čo darky tieto od nich prijíma, a Spasiteľovi ich predkladá. Viď a obdivuj v tom, dušo kresťanská, to vznešené postavenie, ktoré preblahoslavená Panna po všetky časy v ľudstve zaujíma: skrze ňu prichádzame k Ježišovi Kristovi, skrze ňu dáva nám Ježiš Kristus seba a dary svojich milostí; ňou prednášané obety a poklony sú jej Synovi najpríjemnejšie.
Títo pastieri boli spolu i najprvšími apoštolmi Ježiša Krista,[12] lebo hlásali jeho zázračné narodenie a nadprírodenú spanilosť jeho matky. Jaké asi hryzenie svedomia cítili betlehemskí obyvatelia pri rozpamätaní sa na mrzké zaobchádzanie, ktorého sa ešte včera obdivuhodnej matke s ich strany dostalo. O prešťastný človek, ktorý zvesť o príchode spravodlivého Boha s čistým, nevinným svedomím prijať môže !
„Maria zachovávala všetky tieto slová, rozjímajúc o nich v srdci svojom." (Luk. 2, 19.) Pastieri, samo sebou sa rozumie, sdelili presvätej matke božej podivné zjavenie sa anjelov/ ako i slová, ktoré títo pri tom hovorili. Keď sa pastieri vzdialili, a v jaskyni zas ticho nastalo, opakovala si Maria vo svojom citlivom srdci všetko, čo videla a počula, i srovnávala to s tým, čo jej samej skrze milostivé a zázračné svedectvá, božie o vykúpení sveta skrze jej Syna bolo sdelené. Posolstvo anjelské upamätovalo ju veľmi na zvestovanie, ktoré jej priniesol svätý archanjel Gabriel pred deviatimi mesiacmi. Potešiteľne a radostne zavznieval znovu a znovu v jej krásnej duši spev anjelský : „Sláva na výsosťach Bohu, a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle." Táto sláva božia a tento pokoj ľudí bol sverený jej materinskej ochrane, a preto často, veľmi často obetovala v duchu milované dieťa svoje Pánovi ku jeho sláve a ľuďom ku pokoju. O jak povznášajúce to bolo pre jej nežné materinské srdce, v tejto svojej opustenosti a chudobe vedeť, že nebo, že všetkých blahoslavených duchov rady tešily sa nad týmto jej chudobným dieťaťom v jasľach ležiacim. Ale ona zachovávala všetky tie slová v srdci svojom, nerozprávala s pastiermi o tajnosťach svojho omilostnenia; z pokory zamlčala, čo by jej bolo slúžilo k osláveniu.
Kresťanskému názoru nenie bez hlbokého významu, že svätí anjeli pri narodení Spasiteľovom tak radostnú účasť ukazovali. Istá vec, že anjeli pri narodení každého dieťaťa majú zvláštnu starostlivú účasť. Ó matko kresťanská, či i ty sama nemáš anjela strážcu, ktorý ti je práve v hodinke núdze a úzkosti na blízku? Či v hodinke tej neponáhľa sa svätý anjel Bohom poslaný s výšin nebeských ku koliebke, do ktorej onedlho položia tvoje dieťa? Či strážny anjel tvoj, i tvojho dieťaťa nie sú svedkami a účastníkmi tvojich materských radostí? Či oni obidvaja spoločne s tebou nezvelebujú Stvoriteľa tej mladučkej duše ľudskej? Či je to pre tvoju útlu materskú starostlivosť nie upokojujúcou, oblažujúcou myšlienkou, že mimo oka božieho i anjel stráži nad tvojim miláčkom? Avšak, matko kresťanská, či ti preto nenastáva svätá povinnosť, tomuto strážnemu duchovi vo svojom a svojho dieťaťa mene veľmi často a vrúcne ďakovať za túto lásku a mocnú opateru? Či je nie tvojou povinnosťou, aby si na túto posvätnú ochranu i svoje dieťa upozornila, a ho viedla, jako si má ctiť svojho anjela strážcu, čo stáleho nebeského svedka všetkých jeho myšlienok, slov a skutkov?
Zo slov svätého evanjelia u Matúša : ,,I vníduc do domu . ." (Mat. 2, 11.) mohli by sme uzatvárať, že svätá rodina zanedlho po narodení Ježišovom opustila jaskyňu, a zaujala bydlisko v nejakom dome. Ale otcovia cirkevní a celá starobylosť sú tej mienky, že prozreteľnosťou božskou raz za obydlie vykázaná maštaľ poskytovala svätým osobám i naďalej prístrešie, a tu stály sa i nasledujúce udalosti. Môžeme však dopustiť, že lebo nábožní pastieri, alebo medzitým nazrevší do jaskyne obyvatelia betlehemskí trochu bydliteľnejšie ju zariadili.
Ani srdce najcitlivejšej a najnežnejšej matky nebolo vstave opísať všetku tú lásku, pozornosť, vážnosť a úctu, s ktorou Maria svoje dieťa v prvých dňoch po narodení opatrovala. Lebo keď už každá obyčajná matka obsluhuje svoje dieťa s radosťou, j akože musela obsluhovať dieťa svoje matka najsvätejšia, naj nežnejšia, keď dieťa to bolo spolu i jej Bohom a Stvoriteľom ! A k tormi bolo dieťa Ježiš najkrajšie, najmilšie, najdokonálejšie, najrozumnejšie zpomedzi všetkýcji detí ľudských. O zaiste, dušo kresťanská, zaiste môžeme tvrdiť, že tieto dni tichej utiahnutosti v skalnej jaskyni boli pre Máriu dňami radostnými a záslužnými. Ale ach, ako rýchle ony ubehly a jak nenadále maly posvätiť toto miesto najčistejších materinských radostí slzy a boľasti, ba]i krv jej Syna.
„A keď sa minulo dní osem, aby diéta bolo obrezané, bolo mu nazvané meno Ježiš, ktorým nazvané bolo od anjela, prv nežli sa bolo počalo v živote." (Luk. 2, 21.)
Obrezanie bolo samým Bohom nariadeným úkonom náboženským, ktorým sa Izraeliti do spoločnosti národa božieho prijímali a všetkých práv jeho účastnými sa stávali. Toto prijímanie do svätej úmluvy bolo veľmi boľastné, lebo prijať sa majúcemu zasadzovalo ranu ako znak smierenia a dostiučinenia. Dobrá matka Ježišova dobre síce vedela, že jej dieťa ako Syn boží zákonu mozaičnému vôbec nepodlieha, a zvlášť nie takému zákonu, ktorý nosil na sebe ráz smierujúci, očisťujúci. A ako rada by ho bola oslobodila od tohoto jako boľastného, tak i uponižujúceho úkonu ! Avšak bola by sa to opovážila učiniť len na rozkaz boží. Spasiteľ ľudí však, jako píše apoštol národov, chcel sa podvoliť zákonu, aby tých, ktorí pod zákonom boli, vyslobodil, a aby sme my boli prijatí za dietky božie. (Gal. 4, 4.) Môže sa ešte aj iných päť príčin uviesť, prečo sa bezhriešny Syn Panny podrobil tomuto nariadeniu zákona : 1. aby dokázal svoje pravé človečenstvo proti neskoršiemu bludnému učeniu Manichejcov; 2. aby dosvedčil, že toto náboženské nariadenie od Boha pochádza; 3. aby mohol dokázať svoj pôvod od Abraháma; 4. aby vyhnul výčitkám so strany Židov, že je neobrezaný, čo platilo u nich za najväčšiu potupu; 5. z poníženej poslušnosti oproti zákonu Mojžišovmu.
Najsvätejšia matka dívala sa v duchu na večné usnesenie, týkajúce sa nepočetného radu múk a boľasti Syna jej, ktoré touto obriezkou započať sa maly; srdečne cítila jeho boľasti už vopred, spojila sa s nimi a opakovala svoje „Fiat, — staň sa !" Matka, ktorá niekdy bude mať silu neohrožene stáť pod krížom Syna svojho, má odvahu i teraz bez váhania, z lásky k Bohu na zadosťučinenie za hriechy z poslušnosti oproti svätému zákonu, podať ho nožu obriezky. A sotvaže vytiekly prvé kvapky najsvätejšej krve, už sa jej v najhlbšej pokore vo spojení s nebeskými duchami, ktorí ju obletovali, klania. Ó dušo kresťanská, táto prvá a jediná kvapka krve najsvätejšej bola by dostačovala vykúpiť teba a i tisíc svetov; avšak Spasiteľ tvoj chcel na kríži za teba vyliať i poslednú kvapku krve svojej, a dobrá tvoja matka bola svedkom i sútrpnou účastnicou pri vycedení i prvej, i poslednej kvapky.
Nenie tu na mieste hovoriť o svätosti, sladkosti a účinlivosti najsvätejšieho mena Ježiš, ktorého k radosti celého sveta dostalo sa Spasiteľovi pri tejto boľastnej príležitosti; a ani ťa, dušo kresťanská, snád nenie treba povzbudzovať ku dôvery a úctyplnému vzývaniu mena tohoto. Len na dve okolnosti chcem tu poukázať, ktoré sa na Máriu, milú matku našu, vzťahujú po prvé, že je to . ona, ktorá toto sladké meno nášmu Vykupiteľovi dala, a po druhé, že nám je ona najvznešenejším príkladom v uctievaní a vzývaní tohto najsvätejšieho mena.
Či archanjel Gabriel preblahoslavenej Panne vôľu božiu nevyjavil už pri zvestovaní, keď hovoril: ,,Nazveš mu meno Ježiš"? A opravdu, či sa máme tomu diviť, že tá, ktorá nám darovala Spasiteľa, darovala nám i toto veľké meno, v ktorom jedine môžme dôjsť spasenia? — A s jakou slasťou, s jak ohnivou láskou matky, s jakou úctou svätice vyslovila po prvýraz toto najsvätejšie meno, a jakú sladkosť, jakú posilu, jak svätú radosť pocítila v srdci, koľkokoľvek ráz ho potom vyslovila. Nezanedbaj že, dušo kresťanská, odporúčať sa jako teraz, tak i napozatým často presvätým menám Ježiš, Maria, Jozef, vzývaj ich v každej potrebe, v každom nebezpečí, v každom pokušení, a pod ochranu týchto spásonosných mien postav celý beh živobytia svojho a zvlášť hodinu smrti svojej.
Táto boľastná udalosť obrezania a táto radostná udalosť pomenovania menom tak milým a milostivým padá dľa nášho počítania času na deň prvého januára, a koná sa každoročne cirkevne oslávená na začiatku roku občianského. A v obsahu tohto sviatku leží zaiste zobrazenie všetkých či radostných, či žalostných udalostí, ktoré začínajúci sa rok jednému každému z nás prinesie; a zaiste je to pre nás dobrým upozornením, aby sme nový odsek života začali dľa ducha cirkve svätej v mene Ježiš. Avšak, dušo kresťanská, len nedávno si o tom rozjímala, že na boľasťach a milosťach obrezania Ježišovho i najsvätejšia Panna vážnu účasť mala. Prvého januára svätíme tedy nielen sviatok Ježiša Krista, Pána nášho, ale spolu i sviatok milej matky našej, Panny Márie; a môže ti slúžiť ku veľkej radosti a poteche, že nový rok započať môžeš nielen v mene Ježiš, ale spolu i v mene a pod ochranou blahoslavenej Panny Márie. Len nezabúdzaj, dušo kresťanská, dňa tohto každoročne seba a i celý pre teba tak vážny rok postaviť pod milostivú ochranu Márie. Môžeš pri tomto zbožne a osožné použiť tejto modlitby :
Ó preblahoslavená Panna Maria, matko Boha a Spasiteľa môjho ! bárs som zcela nehodným, aby som bol sluhom a sveren-com tvojim, vzdor -tomu si ťa v prítomnosti svojho anjela strážcu a celého dvoru nebeského na tento práve sa začínajúci rok volím za svoju zvláštnu panovnicu, za svoju prímluvkyňu a matku, a silne si pred seba beriem, že ťa behom tohto roku vždy viac budem milovať, vždy lepšie tebe slúžiť, a že dľa svojej možnosti učiním všetko, aby ťa aj iní milovali a tebe slúžili. A pre najdrahšiu krv, ktorú božský Syn tvoj i za mňa vylial, prosím ťa, ó svätá matko božia, prijmi ma do počtu svojich zvláštnych ctiteľov, a za sverenca svojho.
Uzatvor ma, ó milosrdná a láskavá matko, do materinského srdca svojho, a znášaj vždy bedlivú starosť o mňa, tak ako i ja vždy detinskú lásku k tebe v srdci nosiť chcem. Neodďaľuj odo mňa svojej pomoci, tak ako ani ja nechcem sa vzdať svojej vernosti k tebe.
Obetujem nepoškvrnenému srdcu tvojmu už vopred všetky svoje myšlienky, slová, skutky, trápenia a boje roku tohto a prosím ťa vrúcne, obohať ich svojimi zásluhami a obetuj to všetko najsvätejšej Trojici. Amen.
Práve jako boli pastieri k jasľam Spasiteľovým skrze anjela z lúčin betlehemských povolaní, nielen aby jemu sa klaňali, ale aby i jeho Matku uctili a jej rukami dary mu obetovali a požehnanie jeho obsiahli; tak prišli z daleka i bohaté kniežatá, pokloniť sa novonarodenému kráľovi židovskému i kráľovskej matke jeho.
Žili totižto v Arabii traja zbožní a bohatí kňazi -panovníci, ktorí i hvezdárstvom sa zaoberali. Ich duše tiež zanášaly sa túžbou po nebeskom Vysloboditeľovi, o ktorého príchode i v ústnom podaní pohanských národov j akési temné tušenie sa zachovávalo.
Keď títo múdri kráľovskí kňazi v noci narodenia Kristovho na svojej osamelej stráži na kraji púšte arabskej divy hviezdnatého neba zkúmali, tu uzreli zrazu posiaľ nikdy sa nezjavivšiu jasnú hviezdu, a vnútorný hlas im hovoril, že je toto hviezda veľkého panovníka z Judstva, ktorý sa v tejto hodine narodil.[13] Jako im totižto zovnútorná jasnosť tejto hviezdy padla do oka, tak im ešte jasnejší papršlek božieho zjavenia padol do srdca, a zažal v ňom svetlo viery. Smele a so silnou vierou vydali hned svojmu početnému služobníctvu rozkaz chystať sa na cestu. Zodpovedajúc túžbe kráľov, ponáhľaly sa aj ich ťavy rýchle po rovinách púšte. Pred nimi šla hviezda Messiášova, jako niekedy ohnivý stĺp, čo viedol Izraeli to v z Egypta cez rozdelené vlny mora Červeného utekajúcich. Táto zázračná hviezda nebola podriadená nezmenným zákonom telies nebeských; raz vznášala sa smerom ku západu, idúc pred karavánou, raz zase zastala nad šiatrami, ktoré si cestujúci za nociach postavili, a zdala sa húpať v oblakoch.
Konečne po dvanásťdennej, namáhavej, zrýchlenej ceste zazreli traja mudrci vysoké veže Jeruzalemské, obrúbené holými temenami vrchov judských. A ked kráčali bránou mesta, divili sa veľmi, že našli mesto smutné, jednotvárné, tiché, lebo sa nazdávali, že bude oplývať v radovánkach z príležitosti narodenia svojho kráľa. A ich zmätok bol ešte väčší, keď zbadali, že ich práve teraz opustil ich verný, spoľahlivý vodca : hviezda zmizla, alebo zahalila sa do hustej mrákavy. Ale dôvera, ktorú im Boh vlial do srdca, nezklátila sa. Kdeže by mali syna kráľovského hľadať, ak nie v zámku kráľovskom ? Kráčali tedy ulicami mesta ku hradu Herodesovmu. Zvedave a úprimne dívali sa obyvatelia Jeruzalema z okien, alebo stojac pod bránami domov svojich vypytovali sa, čo má tento skvelý pochod znamenať, lebo tomuto podobného nevideli od tých čias, čo všeobecne nenávidený a opovržený Herodes na tróne sedel. Jak pokorujúce a zahanbujúce bolo pre ten národ, ktorého deje boly ustavičnou prípravou na Messiáša, že mu prvú zvesť o príchode jeho veľkého kráľa a Spasiteľa mali priniesť cudzinci, ba čo viac pohania !
Herodes prijal týchto podivných hostí svojich s pokryteckou prívetivosťou, títo ho však hneď prekvapili s jednoduchou a jasnou otázkou : „Kde je ten kráľ židovský, ktorý sa narodil? Lebo sme videli jeho hviezdu na východe, i prišli sme pokloniť sa jemu." (Mat. 2, 2.) Keď to Herodes začul, zľaknul sa veľmi, lebo jako votrelec, na rimských žoldnierov sa spoliehajúci, ohnivej a ne-tajenej nenávisti celého národa vystavený, musel sa obávať, že ľud oproti nemu povstane a ho zaženie. Ale s ním počujúc tento chýr zľaknul sa i celý Jeruzalem, lebo sa bál pomsty a ukrutnosti Herodesovej i krvavej vojny. Jak zvláštné je to, dušo kresťanská ! Anjel zvestoval zbožným pastierom narodenie Spasiteľovo ako veľkú radosť, a u Herodesa i jeho dvoranínov a poddaných zapríčiňuje ono veľký strach. Ale koľkí teprv strach, koľkú úzkosť zapríčiní druhý príchod Boha Syna u všetkých dľa Herodesa bezbožne smýšľajúcich, keď ako večný sudca príde s veľkou mocou a slávou, súdiť dobrých i zlých!
Herodes sám nevedel odpovedať na otázku mudrcov, a preto svolal kňazov a zákoníkov, a vyzvedal sa od nich, kde by sa mal Kristus narodiť? Zákoníci rozprestreli svinky svätých Píšem, vyhľadali známé miesto u Micheáša proroka, a odpovedali nepokojne čakajúcemu kráľovi : ,,V Betleheme narodí sa Pomazaný Pána, lebo takto stojí písané skrze proroka : A ty, Betleheme Efrata, maličký si v tisícoch judskýeh, ale z teba mi vyjde, ktorý bude panovníkom v Izraeli, a východ jeho od počiatku, odo dňov večnosti." (Mich. 5, 2.) Títo zákoníci tedy vedeli iným ukazovať cestu ku spáse, ale oni sami na ňu nestúpili, zostali tam, kde boli, a takými, jakými boli vo svojej chladnej, pyšnej nevere.
Herodes však, naľakaný a nedôverčivý, dal mudrcov tajne zavolať k sebe, a dopodrobna sa ich vyzvedal, kedy zjavila sa im hviezda, lebo predpokladal, že táto ukázala sa im na každý spôsob v tom čase, keď sa nový kráľ narodil. Keď sa už starostlivé dozvedel o všetkom, prepustil zbožných kráľov do Betlehema, a rieknul im pokrytecky, aby sa len na dieťa starostlivé dopytovali a mu potom zprávu podali, že by aj on ta ísť a pokloniť sa mu mohol. Neposlal s nimi vyzvedačov, aby u mudrcov nevzbudil nedôveru, a tak ich tým istejšie pohnul, navrátiť sa k nemu.
Nič zlého netušiac a v Bohu svoju dôveru skladajúc, vydali sa potom traja mudrci na cestu do mesta Dávidovho, asi dve hodiny vzdialeného. A jako vykročili z brány mesta Jeruzalema, opa-novala ich veľká radosť : hviezda, ktorá ich posiaľ viedla, ale nad Jeruzalemom skryla sa, zjavila sa im zas, a jej prívetivý, milý lesk vlieval im do sŕdc nekonečnú oddanosť a bezhraničnú úctu k novonarodenému Kráľovi. Lebo či to nemusí byť skôr syn Boha než človeka, ktorý sa na takýto zázračný spôsob zjavuje?
V napnutom očakávaní a s trasúcim sa srdcom prišli do Betlehema, a hviezda ticho zastala nad biednym skalným obydlím svätej rodiny. Nezklamaní, ale zadivení nad toľkou chudobou vkročili dnu, a našli Dieťa s Máriou,[14] matkou jeho. Jak podivný zjav, dušo kresťanská ! Čím chudobnejšia, chladnejšia, dusnejšia bola maštaľ, tým milšie, vznešenejšie, nebeskejšie sa od nej odrážala postava panenskej matky. Lesknúc sa vňadami panenskosti stála tam, s materinskou úľubou tisnúc k srdcu Spasiteľa sveta. Týmto neopísateľným zjavom cele premožení, poklonili sa traja králi hlboko pred matkou nebeského Kráľa, a potom hodili sa na kolená, aby sa klaňali Synovi chudobnej Panny. A aby tejto svojej vnútornej poklone i zodpovedajúci vonkajší znak dali, obetovali svoje dary, ktoré sebou vzali zo svojej vlasti, a o ktorých mysleli, že sa hodia pre Spasiteľa sveta : zlato, kadidlo a myrhu. Položili tieto významné dary, a to s najväčšou úctou, pred nohy blahoslavenej Panny, ktorá ich s pokornou vďakou prijala a svojím závojom zahalila. Významné to boly dary, lebo dľa výkladu svätých otcov zlato píatilo kráľovskej hodnosti, kadidlo božstvu, myrrha človečenstvu Ježiša Krista.
Významné dary ! Lebo zlato vyznamenáva i lásku, kadidlo modlitbu, myrrha trpezlivosť v trápení. Tak sa vyplnilo, čo predpovedal praded Krista Pána, kráľovský pevec Dávid: „Pred ním padať budú muríni, a nepriatelia jeho zem lízať budú. Kráľovia Tharsis a ostrovy dary obetovať budú; kráľovia arabskí a sabejskí dary prinesú. A klaňať sa mu budú všetci králi, všetky národy slúžiť mu budú. A bude živý, a dané mu bude zo zlata arabského, a klaňať sa mu budú vždycky." (Žalm 71, 9—15.)
Ó, s jakou úľubou, s jakým jásotom bolo preplnené materinské srdce Márie, nie preto, že ju tak vysoko poctili, ale že videla, jak hlbokú poklonu a božiu úctu jej Synovi vzdali. Jak jasne poznala, že je Vykupiteľ nie len ku ztrateným ovciam Izraela poslaný, ale že oblaží všetky národy.
I ja sa teším, matko dobrotivá, tej úcte, ktorej sa ti od troch svätých kráľov dostalo, a tej blaženosti, ktorú si v čistom srdci svojom pocítila, že milému Dieťaťu tvojmu tí vznešení mužovia poklonu vzdávali a ho zvelebovali. S týmito zbožnými mudrcmi i ja korím s|i hlboko pred tebou, a v poníženosti srdca svojho úctivé ťa pozdravujem ako matku Boha môjho, a klaniam sa Dieťaťu tvojmu, ktoré mi tvoje sväté ruky tak mile podávajú. Verím, že toto milé Dieťa tvoje je všemohúcim kráľom večnosti. Keď mu však pre svoju chudobu kráľovské dary zlata, kadidla a myrrhy obetovať nemôžem, prosím ťa, Panno svätá, prijmi z rúk mojich a obetuj mu všetko, čo som a čo mám. Namiesto zlata prijmi všetku láska srdca môjho, namiesto kadidla všetky schopnosti ducha môjho, namiesto myrrhy všetky bôle a útrapy života môjho. Vezni, Matko najvernejšia, do svojich panenských rúk tieto malé obety, a prednes ich s vrúcnou láskou milému Synovi svojmu. A čo mi na pobožnosti a láske chýba, doplň to ty dobrotivé láskou a pobožnosťou svojou.
Vysoko omilostnení a blažení králi nenavrátili sa hneď, ako cieľ svojej ďalekej a únavnej cesty dosiahli, do svojej vlasti, ale zostali ešte za niekoľko dní v Betleheme. A ich jediným, najväčším šťastím a radosťou po ten čas bolo, nakoľko len mohli, prísť do skalnej maštale, pozdraviť milé Dieťa a čas tráviť s jeho svätou matkou v rozprave o vznešených pravdách, riadeniach a dielach božích. Či by, dušo kresťanská, i tvojou žiadosťou a šťastím nebolo, zúčastniť sa na týchto návštevách Ježiša a Márie s tromi zbožnými kráľmi? Avšak či neznáš katolícku pobožnosť, ktorú tak krásne ,,návštevou Sviatosti oltárnej" menujeme? Áno, dušo kresťanská, vo svätostánku na oltári prebýva ten istý Spasiteľ, ktorému sa tí traja králi klaňali. A „večná lampa", ktorá pred ním dňom i nocou slabuškým plameňom horí, znázorňuje ti hviezdu, ktorá doviedla mudrcov k jeho nepatrnému obydliu. Tu ho môžeš navštíviť, koľkokoľvek ráz a na jak dlho len chceš; tu sa môžeš s ním rozprávať s detinskou dôverou z tvári do tvári. Tu ti tichá slasť opanuje ducha, tu zabudneš na svet a všetky boje životné. A neďaleko od neho máš oltár blahoslavenej Panne zasvätený a jej obrazom alebo sochou ozdobený. Myslíš, že ťa oslyší a nevyslyší, keď svoje prosby, chvály a predsavzatia prednášaš?
Po niekoľkých milostivých dňoch rozhodli sa zbožní mudrci, že odcestujú. Rozpamätajúc sa na dané slovo, chceli sa navrátiť tou istou cestou, ktorou prišli, totižto cez Jeruzalem, aby priniesli Herodesovi zprávu o zázračnom nebeskom Dieťati, a o blaženosti, ktorú uňho pocítili. Lež v noci pred odcestovaním zjavil sa im vo snách anjel, a vyzval ich, aby neišli na Jeruzalem, ale aby sa inou cestou na vrátili do domoviny svojej. Králi anjelovi uverili a poslúchli ho bez rozpakov, tak ako išli za hviezdou, keď putovali z domu do Betlehema. Stali hneď, odcestovali a po dlhej, nebezpečí a únav plnej ceste došli do domova svojho. I rozprávali až do smrti svojej domácim i poddaným svojim o divoch milosti a smilovania, ktoré videli a zakúsili.
Ó nasledujže, dušo kresťanská, tých svätých kráľov v ich poslušnosti! Keď si sa smierila s Bohom vo svätom pokáni, napomínal ťa anjelský hlas tvojho svedomia i duchovného lekára, aby si sa viac nevracala k Herodesovi, to je : k tej osobe, príležitosti, ktorá je duši tvojej nebezpečnou, škodlivou a tak ti k večnej záhube slúži, — a ty neposlúchla si ! 0 vzmuž sa, dušo drahá, a slož pred Bohom svojim do panenských rúk matky Márie v tejto chvíľke to silné predsavzatie, že tie tak potupné putá roztrhneš, a inou cestou, cestou pokánia a vytrvania v dobrom-k nebeskej svojej vlasti kráčať budeš, kde i tebe možné bude na veky vychvaľovať divy božej milosti a smilovania. Amen.
Namiesto troch Kráľov, ktorí mali Herodesovi oznámiť, kde sa zdržuje novonarodený zázračný Kráľ, prišiel tento sám do Jeruzalema na ramenách svojej matky. Dľa zákona Mojžišovho ľyiusely židovské matky štyridsiateho dňa po pôrode chlapca dostaviť sa do chrámu, aby skrze obeť a modlitbu zákonité očistenie obsiahly. Obeť pozostávala z ročného baránka a z holúbka alebo hrdličky — za hriech. Keď ale nedovoľovala chudoba, obetovať baránka, dostačil pár hrdličiek. Keď však bol chlapček prvorodenec, bol Bohu zvláštnym spôsobom zasvätený, a museli ho preto do chrámu priniesť, Najvyššiemu obetovať a piatimi striebornými peniazmi vykúpiť, ak len nepatril k pokoleniu Leviho. Toto nariadil Boh na večnú upomienku na poslednú noc pred vysťahovaním sa z Egypta, kedy anjel zhubca pobil všetkých prvorodených synov egyptských, prvorodencov židovských ale ušetril.
Jako nebola blahoslavená Panna povinná syna svojeho dľa zákona podvoliť obriezke, ale to predsa učinila z poslušnosti oproti náboženskému ustanoveniu : tak i so svojej strany nebola povinnovatá k zákonitému očisteniu do chrámu sa dostaviť, lebo bola čistejšia nad sňah Libanona, a jej panenstvo skrze milostivé počatie nebolo porušené, ale pôrodom Najsvätejšieho len sošľachtené a vyvýšené. Ale ešte iná zvláštna okolnosť zdala sa ju aspoň na tento čas od vyplnenia tohoto zákona oslobodzovať. Mala sa totižto čo obávať, že Herodes bude na jej Dieťa upozornený a že mu bude so lstivou ukrutnosťou na život číhať. A teraz tedy mala doniesť Dieťa svoje verejne do jeho bezprostrednej blízkosti? Jak triaslo sa pri tejto myšlienke jej materinské srdce ! Predsa však pridŕžala sa i tu obvyklej svojej zásady : Jak len Boh inak nenaloží, učiním dľa zvyku a zákona zeme, a Najmúdrejší sa o nás postará.
Bolo to druhého februára na úsvite, keď sa Jozef a Maria vdali na cestu do svätého mesta. Kráčali pozdĺž úzkeho pohoria, na ktorom Betlehem leží. Obidvaja niesli obetu : Matka niesla svoje božské Dieťa, a svätý Jozef pár holubičiek. Krov veľkolepého chrámu už zďaleka sa lesknul, j akoby tešiac sa príchodu Boha, ktorý sa teraz v nepatrnej, milej podobe na srdci svojej smrteľnej Matky približuje, aby svoju svätyňu zaujal. Dvanásť blažených rokov ztrávila Maria v predsieňach tohto chrámu, tu i složila sľub večného panenstva, a teraz prichádza sem ako matka s Dieťaťom svojím na ramenách.
Ticho, ostýchave, svätými anjelmi obklopená, vstúpila Maria po boku panenského svojho ženícha do Jeruzalema. Prejdúc popri hrade Herodesovom, kráčali svätci južným svahom vrchu chrámového nahor, a cez bránu „prvopôrodu" vnišli do vnútorného dvora až ku dverám „stánku zjavenia", kde dávalo sa požehnanie. Pri východnom vchode do chrámu, stojac pred bránoú Nikanora, bola blahoslavená Panna ako matka izraelská skrze ustanoveného kňaza pokropená krvou, a potom oddala s najväčšou pokorou malú svoju obetu, zo dvoch hrdliciek pozostávajúcu.[15] Tu previedlo sa hneď i obetovanie Dieťaťa. Držali ho na znázornenie obety zápalnej medzi dvoma horiacima sviecami. Na tento obrad cielil starec Sime'on, keď dieťa Ježiša nazval „svetlom k objaveniu pohanom". Odtiaľ pochádza i nariadenie cirkve svätej, že sa pri konaní pamiatky udalosti tejto svätia sviece, predstavujúce Ježiša, svetlo sveta.
Ó dušo kresťanská, jaká to bola obeť a obetovateľka ! Keď bol po zajatí chrám po druhý raz vystavený, pozdvihli najstarší z ľudu hlas svoj a plakali, že sláva tohoto druhého nenie tá, čo prvého. Lenže ten prvý chrám nikdy nevidel takého dňa, jako tento druhý, a to teraz, keď vnišiel doňho vtelený Boh; nikdy nemal takej obety, jakú prinášala tam vtedy Maria, totižto Syna svojho, ktorá obeta bola večnému Otcovi úplne milá a dostatočná. Cele pravdivé hovorí o tomto veľký biskup Bossuet : „Keď Písma znajúci Židia v duchovnom smysle porozumeli tomu, čo zovnútorne slávili, tým viac vyplnila blahoslavená Panna Maria, pokým Vykupiteľa na ramenách držala a ho vlastnýma rukama nebeskému Otcovi prinášala, tento obrad v duchu, a spojila svoj úmysel s tým, čo predobrazoval, priniesla totižto obetu božského Vykupiteľa za celé človečenstvo, ktoré bolo jeho smrťou milostivé vykúpené. A práve tak, ako privolila blahoslavená Panna v deň zvestovania ku vteleniu sa Boha, privolenie svoje dala i dnes a hneď i potvrdila smluvu umučenia a smrti obetnej, lebo tento deň bol toho predobrazom a prvou prípravou." A svätá matka božia mala zanedlho i zkúsiť, akú účasť bude mať na tomto obetnom živote Syna svojho a na jeho obetnej smrti.
„A hľa, bol v Jeruzaleme človek, menom Simeon, a človek ten spravodlivý a bohabojný očakával potešenie izraelské, a Duch svätý bol v ňom. A bol dostal odpoveď od Ducha svätého, že neuzre smrti, leda by prv uzrel Krista Pána. I prišiel vnuknutím Ducha do chrámu. A keď rodičia uvádzali dnu Syna svojho, Ježiša, aby vykonali zaňho podľa zákonného obyčaja, on ho vzal na svoje ramená, zveleboval Boha a rieknul: Teraz prepúšťaš služobníka svojho, Pane, podľa slova svojho v pokoji, lebo oči moje videly tvoje spasenie, ktoré si pripravil predo tvárou všetkých národov, jakožto svetlo k objaveniu pohanom a k sláve ľudu svojho izraelského." (Luk. 2, 25—32.)
Jak ctihodný, vážny je to muž tento starec a kňaz Simeon ! Jak zázračne riadil Boh dni jeho ! Jak vznešene vyslovuje svoju radosť a vďaku svojho srdca, ktorého túžba je teraz utíšená ! Jako chválila i Maria so svojej strany Pána za tento nový zázrak ! Jak krásnym, hlbokým a pravdivým nachádzala porovnanie, ktoré jej Syna čo svetlo k objaveniu pohanom označilo !
Teraz však obracia sa starec-prorok k Márii, čo k matke spásy pre všetky národy a hovorí k nej z vnuknutia Ducha svätého : ,,HIa, tento je postavený k úpadu, i ku povstaniu mnohým v Izraeli,. i ku znameniu, ktorému sa bude protirečiť; a tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby objavené boly myšlienky z mnohých sŕdc!" (Luk. 2, 34. 35.)
Simeon sa odmlčal, ale v duchu matky božej stala sa v tejto chvíľke tajuplná premena, účinok milosti, nové posvätenie. Veľmi dobre poznala predpovedania prorokov, a jej Bohom osvietená duša jasne zrela v dielo vykúpenia, preto i zrejmé jej bolo, že len potupa, utrpenie a smrť bude účasťou Spasiteľa na zemi. Lenže tak slávne a verejne počuť potvrdiť túto svoju tajnú obavu o svojho božského Miláčka, to bolo pre ňu hlbokou ranou, ,,prvou boľasíou", prvým mečom, ktorý jej verné, nevinné, milujúce srdce materinské preniknul. Videla v duchu nekonečné, bezhraničné more boľasti, múk a úzkostí, do ktorého jej Syn bude ponorený, a i ona vhĺbila ducha svojho do tohto mora boľasti; a tak sa jej zdalo, že tie milé očká, ktorými jej Dieťa na ňu pozeralo, krvavé slzy lejú, a rúčky, ktoré k nej usmievave vystieralo, videly sa jej byť prebodnutými. O menej krutejšou by bola táto boľasť bývala, keby výrok smrti hneď bol býval prevedený. Lenže dvaatridsať úplných rokov videť a cítiť v duchu utrpenia Veľkého týždňa, koľké, ó koľké sú to boľasti pre takú matku jako Maria !
Ó preboľastná matko Maria ! mám srdečnú útrpnosť s boľasťami ducha tvojho. Ó keby mi bolo popriané s tebou podeliť si tieto boľasti ! Ale takto chcem ti zo srdca aspoň vďaky vzdávať za tú lírdinskosť, za to odovzdanie sa do vôle božej, ktorou si po tak dlhé roky z lásky k nám hriešnym ľuďom tento prvý meč boľasti v najsvätejšej duši svojej cítila. Hľa, tu je moja hriešna duša, nuž prebodniže ju, matko dobrotivá, mečom úprimného horkého pokánia, aby s tebou vpravde smútil, a svoje hriechy, ktoré boly príčinou boľasti tvojich, si zošklivil. Prosím ťa, ó najlepšia matko, obetuj že túto boľastnú ranu svojej prebodnutej duše Otcovi nebeskému, a vyžiadaj mi skrze ňu Bohu milej ľútosti nad hriechami mojimi. A keď jedovatý osteň smrti prebodne srdce moje, nedajže mi zomreť, nežby som prv pravdivým žiaľom nad svojimi vinami a hodným prijatím svätých sviatostí smeril sa s Bohom, Synom tvojim.
Nielen starec Simeon mal pozdraviť Svetlo sveta pri jeho prvom verejnom zjavení sa, lež bola tam tiež prorokyňa Anna, dcéra Fanuelova z pokolenia Azerovho; táto zostárla sa mnohými dňami a žila so svojim mužom sedem rokov od panenstva svojho. A bola vdovou až do osemdesiateho štvrtého roku; a nevychádzala z chrámu a slúžila Bohu postami a modlitbami vo dne i v noci. A dôjduc v tú istú hodinu, chválila Pána a mlúvila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Izraelské. (Luk. 2, 36—39.)
Anna bola, jako sme už predtým prijali, učiteľkou a zastúpiteľkou matky u blahoslavenej Panny počas jej zdržovania sa v chráme. Vtedy spoločne vznášaly sa ich srdcia k Bohu, i spoločné boly ich túžby po Vykupiteľovi. Čo odmenu za túto lásku, túžbu, a za tú jej materinskú lásku a starosť o vtedy ešte útlu Nevestu Pána, doprial jej Najdobrotivejši v jej posledných dňoch tuzemského živobytia toho šťastia, že mohla uzreť a chváliť túženého Messiáša. Toto šťastie bolo však spolu i odmenou za jej zdržanlivosť, za jej pôsty a modlitby.
Dušo kresťanská, pri tomto uvažovaní nemôže ti nenapadnúť, že v osobách Simeona a Anny bola staroba zvláštnym spôsobom Bohom uctená a vyznamenaná. Nasleduj tento božský príklad. Maj starobu i ty v úctivosti; buď trpezlivá oproti slabosťam, kreh-kosťam starcov; lebo staroba je už sama v sebe choroba a donáša so sebou mnohé ťažkosti. Jak ti však dobrotivá prozreteľnosť božia otca už starého a matku vo veku pokročilú ešte pri živote udržuje a ponecháva tvojej detinskej opatere, ó, to si, dušo kresťanská, váž a miluj tento poklad nebies. Každodenne ďakuj za milosť, že môžeš obslúžiť rodičov, čo zastupiteľov božích. A Otec nebeský ti to nielen vo večnosti odplatí, jako by si to jemu bola činila, ale už na tomto svete ti dá dožiť radostného dlhého veku. Budeš potom zkusovať, že i k tebe každý s úctou sa vinie, lebo si i ty vysoko si vážila rodičov svojich.
Proroctvo Simeonovo, že Spasiteľ sveta bude postavený na znamenie, ktorému sa bude protirečiť, a že materinské srdce Márie prenikne meč, malo sa hodne skoro vyplniť.
Sotvaže navrátila sa svätá rodina zo zbožného pútu z Jeruzalema do Betlehema, už zase musela chopiť sa pútnickej palice a ísť do vyhnanstva. Herodes vyčakával návrat troch Kráľov zprvu s nepokojnou podozrivosťou; ale keď len neprichádzali, počalo sa mu pozdávať, že žiadneho novonarodeného kráľovského syna nenašli, a že sa preto hanbili znovu pred nim sa ukázať. A snáď chcel i odložiť uskutočnenie svojho s chladnou ukrutnosťou sostaveného vražedného plánu, až kým by bol popis ľudu prevedený, aby tak dopodrobna mohol ustáliť počet svojich obetí; slovom prozreteľnosť božská vec tak riadila, že sa ukrutník ešte za niekoľko dní zdržal tasiť zákerný meč, kým preblahoslavená Panna a jej Synáček vo svätom chráme predpisu zákona zadosť neučinili. Ale teraz už všeobecne rozprávalo sa medzi ľudom, tak že chýr o tom došiel i ku trónu kráľovmu : že Messiáš prišiel a verejne bol zvestovaný v chráme skrze Bohom osvieteného Simeona a prorokyňu Annu.
,,Keď tedy Herodes zbadal, že bol oklamaný od mudrcov, rozhneval sa veľmi, a pošlúc dal pozabíjať všetkých chlapcov, ktorí boli v Betleheme a vo všetkých jeho končinách, odo dvojročných a poniže podľa toho času, ktorý sa bol vyzvedel od mudrcov. Tenkrát naplnilo sa to, čo bolo rečene skrze proroka Jeremiáša, ktorý povedal: Hlas bol slyšaný v Ráme,[16] plač a mnohé nariekanie; Ráchel [17] oplakávala synov svojich, a nedala sa potešif, preto že ich niet." (Mat. 16—19.)
Dovoľ mi, dušo kresťanská, aby som pominul opis toho krveprelievania, náreku a bedákania; aby som nespomínal divokosť a preklínanie vojakov, a plač nešťastných matiek. Radšej sa klaňajme nevyzpytateľnému riadeniu božiemu, ktoré dopustilo, že nevinné dietky najprv vylialy krv za Toho, ktorý z lásky k nám dieťaťom sa stal. Ale i z tejto strašnej udalosti vysvitá dobrotivosť božia. Títo nevinní chlapčekovia tešia sa už bezmála dvetisíc rokov z radostí nebies a úcty zeme. Keby však neboli hneď za mladi zomreli, čo by bolo z nich asi bývalo? Snáď i z nich vyrástli by boli prenasledovatelia, katovia Krista Pána. Veľmi pekne hovorí ctihodný benediktín Beda : ,,V tejto smrti detí betlehemských je predobrazená drahocenná smrť všetkých mučeníkov Kristových. Mrú ako malé: len poníženosť malých dochádza oslavy; zabité sú v Betleheme, kde sa cirkev rodí, s ktorou a v ktorej jedine trpia záslužne jej veriaci. Ruka vražedlníkova zasiahla všetky deti, len Krista nie : tak telo mučeníkov môže síce prepadnúť moci bezbožných, ale Krista im nikto odňať nemôže, oni zostanú jeho, a on ich vlastnosťou."
Pre vás ale, matky kresťanské, je táto smutná udalosť napísaná preto, aby ste, keď vám Otec nebeský dieťa k sebe povolal, nadmiernymi a nehodnými nárekmi sa nepréhrešovaly. Ó zaiste, i vy sa môžte tešiť tým presvedčením, že z vášho miláčka stal sa milý, blažený anjel boží. Či chcete svojím plačom a bedákaním rušiť jeho blaženosť? A keby bolo vaše dieťa dlhšie žilo, čo by snáď bolo z neho bývalo?
Ale čo sa stalo s dieťaťom Ježišom, a čo s presvätou Matkou jeho? 0, hviezda prozreteľnosti ešte vždy stojí nad jaskyňou betlehemskou !
Prv totižto, nežby krvežížnivý Herodes bol mohol svoj plán previesť, „hľa, anjel Pánov zjavil sa Jozefovi vo snách, a rieknul: Vstaň a vezni Dieťa a jeho matku, a utekaj do Egypta, i buď tam, dokiaľ ti nepoviem; lebo Herodes bude hľadať Dieťa, aby ho zmárnil. A on vstanúc vzal Dieťa i jeho matku za noci, a odišiel do Egypta." (Mat. 2, 13. 14.) Dlhé, tvrdé deje utrpenia odhaľuje tu očiam tvojim, dušo kresťanská, svätý evanjelista, a činí to len málo slovami. Rozpráva ti tu o druhej boľasti Máriinej.
Jako asi pred rokom zjavil sa anjel Pánov svätému Jozefovi s posolstvom radostným, aby totižto bez všetkého pochybovania vzal k sebe svätú svoju nevestu, tak zjavuje sa mu teraz s posolstvom zastrašujúcim, vyzývajúc ho k úteku. Ale jako to prvé, tak i toto druhé posolstvo poslúcha svätý patriarcha s tou istou rýchlosťou a s tým istým pokojom duše. A ani matka božia neprejavuje žiadneho zmätku alebo bojazlivosti. Posoberá niekoľko vecí, ktoré tvorily ich majetok, kým svätý Jozef sedlá oslicu. Potom vezne drahé Dieťa svoje, ktoré ešte, podobne anjelikovi, sladko sníva, a pritisnúc ho vrele ku srdcu svojmu, poberá sa s ním chladnou, hviezdnatou nocou ďaleko preč, na púšť, do neznámej pohanskej krajiny.
Len nezabúdaj, dušo kresťanská, že plnosť milostí v duši Márie nechcela udusiť jej prírodené city: ba nachádzame ich v nežnom tomto stvorení ešte stupňované. A ktorý prírodený cit opanúval počas tejto cesty preblahoslavenú Pannu? Bol to strach, strach o Dieťa, strach pred neznámou budúcnosťou i krajinou, strach pred nebezpečím divých zverov, pred lupičmi a pred možnými úkladmi vojakov Herodesových, ktorých jedinou úlohou bolo prenasledovať a zavraždiť jej dieťa. Zaručená rozprava svätého evanjelia mlčí o príbehoch a únavách svätej rodiny počas tohto nebezpečného cestovania do vyhnanstva. Tým obšírnejšie zmieňuje sa o tom nábožná legenda (svätovrava), rozprávajúc nám mnohé milé a dotklivé výjavy. Medzi iným rozpráva nám, ako sohnula vysoká palma korunu svoju, aby cele ukonanej Panne občerstvujúceho ovocia poskytla; jako ju v malom člnku cez rozbúrenú rieku previezli dvaja anjeli. Ale i j akože by sme mohli pochybovať o tom, že svätí anjeli našich svätých ubehlíkov sprevádzali a ochraňovali?
Konečne došli na hranice svojej milej otčiny a stáli pred veľkou, hroznou púšťou, ktorou museli prejsť, aby sa do Egypta dostať mohli. Čo tu vystáli, nedá sa opísať. Od mesta Gazy počnúc nevideli pred sebou ničoho iného, než pieskom pokrytú rovinu. Nebolo tam kríka, nie zelinky, nikde miestočka k odpočinku a občerstvujúcemu spánku, a k tomu vnútri nepokoj a strach o Dieťa i o živobytie všetkých ! Ó, zaiste Maria a Jozef neboli by vydržali, keby to božské Dieťa v čas najväčšej núdze nebolo preborilo hranice svojej ľudskej slabosti, a nebolo sa ukázalo jako všemohúci Pán neba a zeme.
Prekonajúc cestu asi 140 míl, došli naši ubehli ci do mesta Heliopolisu, rodiska Mojžišovho. Tu bolo osadených i mnoho Židov, tak že tu mali i svoj chrám, ktorý im dal vystaviť hlavný kňaz Oniáš, cele dľa plánu svätyne jeruzalemskej. Ako Sozomenus, viery hodný spisovateľ cirkevný z prvého storočia vypráva, padaly s trónov svojich v jednom chráme pohanskom modly, keď vtiahnul doňho Ježiš, pravý Boh. Čo nech ťa, dušo kresťanská, neprekvapuje. Lebo spomni si len na modlu Dagonovu, ktorá padla na zem už pred archou úmluvy, tak že sa jej hlava a obe ruky odlomily, jako nám to sväté Písmo rozpráva. (I. Kráľ. 5, 2.) Túto obdivuhodnú udalosť predpovedal prorok Isaiáš slovami : „Hľa, Pán vstúpi na oblaku ľahkom, a vníde do Egypta, i pohnú sa modly egyptské pred tvárou jeho." (Iz. 19, 1.) Lež nie v Heliopole, tomto naj chýrnej šom a na náboženské tajnosti bohatom meste Egypta usadili sa naši milí svätí vyhnanci, ale dľa srovnávajúcich sa svedectví kresťanskej starobylosti v obci Matarea, to je : vodnej obci, tak zvanej preto, že tu sa pramenila najlepšia pitná voda celého Egypta. Matarea bola nepatrná dedinka, ležiaca v tôni figových stromov, a živo upomínala našich príchodzích na Nazaret.
Lež z čohože mal Pán večnej slávy a jeho požehnaná matka žiť v krajine, ktorá opovrhovala cudzincami a im ani almužny, ani práce, pokým sa k nej hlásili domorodci, neposkytovala. Už v Nazarete viedla nepoškvrnená dcéra kráľovská v utiahnutosti pracovitý život, a bola uchránená bezsenných nocí, hrozných obáv a stáleho nedostatku, ktorého sa jej vo vyhnanstve dostalo. Ach, aký tvrdý a drahý je cudzí chlebíček ! Často prebdela presvätá Panna pri práci i celé noci, len aby molila zaokryť najnutnejšie potreby, na ktoré nedostačil malý zárobok jej svätého ženícha. Vedela zhotovovať krásné ručné práce, čomu sa priučila niekdy v chráme jeruzalemskom, a dodávala ich bohatým domom blízkeho Heliopola. A predsa, jak často sa stávalo, že božské Dieťa pýtalo chleba, a chudobná Matka nemala preňho mimo slz ničoho.
Preblahoslavená Panna vedela však svojho pobytu v Egypte použiť i ku vyhlaveniu tamejšieho modlárstva a ku spáse obyvateľov toho vidieka. Poneváč bola nadmier milá, úslužná a prívetivá, čo skoro si získala dôveru žien Matarey a Heliopola. A matka večnej múdrosti použila každej príležitosti, aby im hovorila o zázračných znakoch času, o zkaze bohoy a chrámov pohanských. Jej sväté slová hlboko sa vryly do zaslepených sŕdc, a nie jedna z týchto žien odvrátila sa od ničomných bohov svojich a klaňala sa Bohu pravému. A onedlho uvidíš, dušo kresťanská, Egypt, a zvlášť púšť thebaiskú zaľudnatenú zvláštnymi obyvateľmi. Na tisíce mužov, ktorí opustili svoju rodinu, svoje časné šťastie, svoje vznešené postavenie a pohodlnosť, utiahnu sa na púšť, oddajú sa prísnemu pokániu a neprestajnej službe božej; mužovia, jako svätý Pavol, Anton, Pachomius, ktorých pre ich zriedkavú svätosť i dnes obdivujeme. Vpravde kvet čnosti najlepšie sa darí na pôde, ktorú šľapajami svojimi posvätili Ježiš, Maria a Jozef.
Jak dlho zdržovala sa svätá rodina v Egypte, ohľadom toho učenci nemôžu sa dohodnúť. Jedni tvrdia, že vyše roka, iní udávajú až sedem rokov, ktorý náhľad podopiera i vážnosť svätého Tomáša Akvinského. Maria a Jozef boli silne presvedčení, že Boh, ktorý ich skrze svojho posla sem vyslal, dá im na známosť i čas ich návratu. A s jak nevýslovnou túžbou očakávali túto radostnú zvesť ! Jak často vzdýchala blahoslavená Panna, túžbou po otčine horiac slovami svojho kráľovského predka : „Beda mi, že sa tak predĺžilo prebývanie moje, bijdlela som s obyvateľmi Cedar (t. j. medzi ná-rodami divokými); dlho putovala duša moja." (Žalm 119, 5.)
„Ale keď Herodes zomrel, hľa, anjel Pánov zjavil sa Jozefovi v Egypte vo snáeh a rieknul: Vstaň a vezni Dieťa i jeho matku, a iď do zeme izraelskej; lebo zomreli tí, čo hľadali dušu Dieťaťa. A on vstal a vzal Dieťa i jeho matku, a došiel do zeme izraelskej. A keď uslyšal, že Archelaus kráľúje v Judstve namiesto Herodesa, otca svojho, obával sa ta ísť; a napomenutý vo snách, obrátil sa do krajov galilejských. A príduc, prebýval v meste, ktoré sa menuje Nazaret:aby sa naplnilo, čo bolo povedané skrze prorokov, že Nazaretským bude nazvaný."[18] (Mat. 2, 19-23.)
Uvažuj tu, dušo kresťanská, s jakou starostlivosťou bdelo oko božie nad našimi ťažko zkusovanými vyhnancami, a v jako najpríhodnejšom čase ich k návratu napomenulo! I nad tebóu bdie toto otcovské oko božie, i tebe privoláva Pán : „Či môže zabudnúť žena na nemluvňa svoje, aby sa nezľutovala nad synom života svojho? A keby i táto zabudla, ja nezabudnem na teba! Hľa, na ruky svoje zapísal som ta." (Iz. 49, 15.)
Uvažuj ďalej tú ochotnosť a rýchlosť, s ktorou zanechali Maria a Jozef vyhnanstvo a do svojej otčiny sa ponáhľali. Lež či nebývame i my, dušo kresťanská, ako vyhnané dietky Evine v údolí slzavom? Či nečaká i na nás krásna, nepominuteľná vlasť? A predsa, či nežijeme tak, ako by sme tu i stálé obydlie mali? Jak málo túžby po dobrách večných žije v našom srdci!
Uváž ďalej tú múdru opatrnosť, s jakou svätý Jozef v usro-zumení s najmúdrejšou Pannou nebezpečiam vo vlasti ho čakajúcim vyhnúť chcel, a preto sa radšej do opovrhnutého Nazareta odhodlal, než by v Judei svoju presvätú Nevestu, opatere svojej sverené božské Dieťa úkladom a nenávisti herodejského ukrutníka vystaviť bol mal. A ty, dušo kresťanská, jak často vystavuješ ľahkomyseľne a neopatrne nebezpečenstvu svoje najvyššie dobré : svoju vieru, svoju nevinnosť, svoju čnosť a nebe.
Uvažuj konečne hroznú smrť Herodesovu. Jeho posledná nemoc bola strašná, hnusná; ale strašnejšia ešte bola jeho úzkostlivosť a zúfanlivosť. Raz diabli obskakovali jeho smrteľné lôžko, raz zdalo sa mu, že vidí duše detí betlehemských, i duše svojich synov, ktorých tiež zamordovať dal. A tento strach bol toľký, že ho len ťažko bolo zdržať, aby samovraždu na sebe nespáchal. Tak vodí sa prenasledovníkom Krista a jeho cirkve. Behom století povstávali mnohí Herodesovia, a všetkými prostriedkami moci lže a násilia číhali na Krista a cirkev jeho, ale onedlho zjavil sa anjel spravodlivosti božej a zvestoval : „zomreli". A obyčajne mreli smrťou hroznou. Cirkev Kristova ale vychádzala z otroctva vždy omladnutá a zásluhami obohatená. Nezúfaj tedy, dušo kresťanská, keď vidíš prenasledovania dnešné! Pominú sa onedlho tí, čo ich vyvolali, cirkev však bude žiť, tú ani brány pekelné nepremôžu!
Jak milerád by ti, dušo kresťanská, rozprával o mladosti, vzraste a láskyhodnosti božského Spasiteľa, a jak osožná a príjemná by ti bola rozprava táto; avšak za úlohu vytknul som si napísať životopis nie Ježiša Krista, ale jeho preblahoslavenej matky, a preto môžem a smiem o jej božskom Synovi spomenúť len to, čo je so životnými príbehami najsvätejšej Panny nerozlučne spojené.
Keď svätá rodina po viac ročnom vzdialení znovu do Nazareta sa navrátila, povstala veľká radosť medzi pokrevnými, s jednej strany preto, že sa Maria a Jozef zase v ich kruhu usadili, s druhej strany však tešili sa milému a krásnemu chlapčekovi, ktorého so sebou niesli; a dobrí ľudia, ktorí ho za syna Jozefovho považovali, neustávali mu blahoželať. Chalúpka Jozefova, stojaca hore na svahu vrchu, behom toľkého času veľmi sa po-rúchala, a zmizla v nej i predošlá čistota, ktorú tam predtým Maria udržiavala. I veci, čo tam zanechali, alebo zmizly, alebo zkazu vzaly. V chudobe žili v Egypte, a v Nazarete ich zas len chudoba čakala. Avšak myšlienka, že pracujú a starajú sa o božieho Miláčka neba i zeme, dodávala už sostárlemu a soslabnutému svätému Jozefovi mladistvej sily, a zdvojnásobila i usilovnosť blahoslavenej Panny. I požehnanie božie prebývalo u nich osobne v najväčšej miere. Tak sa im čo skôr podarilo domček zase opraviť a zadovážiť všetko, čo bolo k živobytiu najpotrebnejšie.
Slnkom však tohto zase započínajúceho sa šťastného rodinného života bol Ježiš Kristus, tak ako bol slnkom i vo tme vyhnanstva egyptského, a jako i bude povždy slnkom materinského srdca Márie. Všetkých tých neopísateľných radostí, ktoré preblahosla-vená Panna vo svojom detskom veku svojej zbožnej matke Anne pripravila, stáva sa účastná teraz skrze Syna svojho, lenže v nekonečne vyššom stupni. Ó veď nebeskou to bolo radosťou pre nežnú, vrúcne milujúcu dušu Máriinu, keď ju Pán a budúci Sudca neba i zeme vrele kolo krku objal. Koľkú radosť pocítila, keď sám na nohy sa staval a chodiť sa učil, a keď videla, jako sa na jeho tvári jej vlastné ťahy vždy znateľnej šie vy vinu jú; keď z úst jeho po prvý raz počula sladké slovo ,,matka" ! Materinská láska spájala sa v nej s poklonou asi na ten milý spôsob, ako sa u jej Syna zjavovaly jeho božské vlastnosti i detského veku slabosť. Sväté evanjelium vyslovuje obsažnými slovami : „A dieťa rástlo a posilňovalo sa, súc plné múdrosti, a milosť božia bôla v ňom." (Luk. 2, 40.)
Ale i toto blažené živobytie malo byť onedlho kvapkou polinky ztrpčené. Tri razy do roka, asíce : na Veľkú noc, na Turice a na slávnosť v Zelenom mali Zidia za povinnosť uložené putovať k arche úmluvy. Ženské tento zákon neviazal, lež tie, čo boly nábožné, a zpomedzi nich naj nábožnej šia Maria, konávaly tú púť dobrovoľne. Tak mohlo písať o nich evanjelium, že Maria a Jozef putovali k veľkonočným sviatkom každoročne do Jeruzalema. Je to nie malou obetou, zvlášť pre útlu Pannu, lebo tá cesta vyše tridsať hodín trvala. V dvanástom roku uznával sa každý židovský chlapec za plnoletého, vypustený bol zpod nadvlády otcovej, a prijatý za dospelého člena obce židovskej; ako taký povinnovatý bol plniť všetky požiadavky predpisov náboženských.
Poneváč však večný Syn Otca nebeského chcel z poníženosti a poslušnosti považovaný byť za syna Jozefovho a vyplniť všetky nariadenia zákona, podujal i on, keď dvanásty rok veku svojho doplnil, v spoločnosti svojej matky a svojho pestúna púť do Jeruzalema. Jak sa ešte dobre pamätáš, náš poklony hodný Spasiteľ už bol raz v chráme, a to čo štyridsaťdňové dieťa, donesený ta matkou z Betlehema. Bolo to vtedy, keď slová Simeona čo ostrý meč prenikly srdce Máriino. A teraz, stojac zase na mieste svätom, uvažovala onä nepriehľadné rady zázračných milostí a riadenia božieho, radostí a žalostí, ktoré ju za tých dvanásť rokov potkaly. Či jej srdce i v tých chvíľkach vopred cítilo, že i teraz ju nová rana čaká?
Cestovanie bolo obťažné nielen pre útlu Pannu, ale i pre dvanásťročného chlapca, jako i pre prácou a vekom už sošlého svätého Jozefa. Snáď ešte najľahšie prenášala ťažkosti púte blahoslavená Panna, ktorá bola vtedy,, v najlepšom veku, asi v sedemadvadsiatom roku života. Ale útrapy cesty obľahčovala im početná spoločnosť, s ktorou putovali a ktorá §a čim diaľ tým viac rozmnožovala. Či potom, dojdúc do Jeruzalema, svätá rodina nejaké prístrešie našla, alebo či sa smutný ten výjav z Betlehema opätoval, o tom nás evanjelistovia neupovedomujú.
Nikdy predtým a žatým, čo svet svetom stojí, nebol Boh vo svojom chráme jeruzalemskom tak zvelebovaný, jako práve na veľkonočné sviatky roku 12. dľa počítania kresťanského. Je pravda, že i pred dvanástimi rokmi boly tam prítomné tie isté tri sväté osoby, lenže milý Spasiteľ bol vtedy ešte bezvládnym dieťaťom. Dnes už kľačí medzi Máriou a Jozefom, a s nimi spoločne klania sa svojmu Otcovi nebeskému. A vtedy snáď i sbory anjelské pretrhly svoj chválospev a zastrely tvár svoju pred Synom božím, keď vzdával Otcovi svojmu poklonu.
„A po dokončených dňoch (sviatočných), ked sa (Jozef a Maria) vracali domov, zostal clilapčok Ježiš v Jeruzaleme, a jeho rodičia neznali o tom. Ale domnievajúc sa, že bude v sprievode, šli deň cesty, a hľadali ho medzi pokrevnými a známymi." (Luk. 2, 43 a 44.) Ale ako to bolo možné, že sa tak múdry a poslušný Syn svojim rodičom ztratil, a im toľkú žalosť spôsobil? To bola vôľa božia. A to jako bolo možné, že takí bedliví a starostliví rodičia nezbadali, že ich syn nenie pri nich? Ak chceš celý ten prípad viac prírodene uvažovať, než ho riadeniu božiemu pripisovať, vezmi do ohľadu nasledujúce okolnosti : Pred cdchodom zo svätého mesta rozdeľovali sa pútnici na dve skupiny : mužskí šli osobité, a ženské osobité; deti mohly sa dľa ľúbosti lebo k otcovi, alebo k matke pripojiť. Tak si Maria myslela, že je Syn jej pri Jozefovi, a Jozef zas, že je pri Márii, a oba sa radovali, žé sa s ním večer stretnú na nocľahu v hostinci. Jako sa tedy zarazili, keď na nocľah do hostinca dôjduc, milovaného Ježiša tam nenašli. I spytovali sa oba naraz jeden druhého : Kde je Ježiš? A v pokore každý z nich si pokladal za vinu, že on ztratil z očú Syna božieho. Bolo v ž neskoro večer, a panenskí manželia boli z ďalekej cesty unavení a hladní. Lež na oddych a pokrm ani nepomysleli. Chodili odo dvier ku dverám, hľadajúc Toho, ktorého ich duša milovala. Ale všetko bolo márné ! Potom dali sa hneď na cestu a nocou vracali sa do Jeruzalema. Ach, bola to hrozná cesta pre zarmútenú matku ! Strašná predtucha opanovala jej srdce. Či snáď nápadník Herodesov alebo jeho prívrženci v jej Synovi nepoznali toho oddávna hľadaného kráľa židovského, a či ho snáď nezavraždili ? A pritom trápila ju i tá myšlienka, že svojho Syna a Boha vlastnou vinou ztratila, ba ho snáď i na smrť vydala. Ó, ten útek do Egypta bol slávnostným pochodom v porovnaní s týmto nočným túlaním sa; lebo veď vtedy na ramenách nosila Pána neba i zeme. Miera jej lásky, ktorú mala k božskému Synovi svojmu, bola mierou jej žalosti nad toľkou ztratou. A kto zná vypočítať, ako a z akých rozličných príčin milovala ona svojho Ježiša?
Ráno dorazila svätá Panna i jej ženích hladní a cele unavení do Jeruzalema. Avšak láska a úzkostlivosť nedaly hlboko zarmú-tenej matke odpočinku. Spiechala do domu, kde počas slávností bývali, lež — žiadna zpráva ! Spiechala ku známym a príbuzným, ktorých mala v Jeruzaleme, no žiadna zpráva ! Spytovala sa každého človeka na ulici , no, vždy bez výsledku ! A tá hrozná chladnosť a ľahostajnosť ľudí, ktorí ani len nezastaviac sa suché „nie" jej privolali, alebo jak najviac len so súcitom na mladú matku pozreli, hlboko jej ranila srdce. „Ó, keby títo ľudia vedeli, koho som ztratila a koho hľadám, — hovorila k sebe, — povstal by celý Jeruzalem, a neustal by, dokiaľ by sme ho nenašli a vo víťazoslávnom pochode do chrámu neuviedli, aby sme sa mu tam jako túžobne očakávanému Messiášovi poklonili."
A tri dni, až hrozné tri dni, tak žila Maria v nevýslovných, nepretržených mukách. A tieto tri dni sú treťou boľastou jej materinského srdca. A kde bol a čo činil po ten čas Ježiš Kristus?
Chrám jeruzalemský, táto jediná národná svätyňa židovská, uzavierala v sebe mnohé budovy, predsiene a dvorany. V takejto jednej bočnej dvorane shromaždilo sa synedrium, to jest : družstvo v zákone Mojžišovom zbehlých mužov, aby vykladali Písma, a odstránili vyskytnuvšie sa pochybnosti. Tieto shromaždenia boly verejné, bárskto mohol byť na nich prítomný. Blízko radom starejších zasadli si učeníci, a za týmito zaujal miesto vedochtivý alebo zvedavý zástup ľudu. Ježiš, večná múdrosť, posadil sa medzi učeníkov, ktorí boli oprávnení dávať otázky starej ším.
Ale snáď pýtame sa, prečo zasadnul si dvanásťročný Ježiš tak nápadne na miesto, odkiaľ sa vypytovať mohol? Dušo kresťanská, svätyňa jeruzalemská bola miestom, ktorú keď každý pravoverný Žid len uzrel, už sa mu radosťou rozplesalo srdce. Nebolo na svete národa ktorý by bol mal tak nádherný chrám, ba ktorý by bol mal taký chrám, kde bol všemohúci Boh každého prosbám tak blízky, — mimo národa židovského. Ježiš Kristus však bol nielen naj pravovernej ším členom svojho národa, ale i Synom božím. Preto keď vstúpil do tohto kruhu, rozplesalo sa jeho srdce, najsvätejšie srdce vo zbožnom vytržení, a cítil sa byť v dome Otca svojho. Rýchle povzniesol sa nad všetky pomery ľudské, a necítil nič iného, než blízkosť Otca svojho, a nechcel nič iného, než plniť vznešenú úlohu, ktorú mu jeho Otec tu na zemi vykázal. I teraz, už opätovne, dal znať svetu, čo len v papršleku. svoje božstvo : poklona pastierov, tajuplný príchod a zvesť troch Kráľov, prorocké slová Simeona a Anny maly upozorniť vtedajší svet na „neznámeho Boha"; lež ľudia tí mali oči a nevideli, mali uši a nepočuli, A preto hľa, vystupuje Vykupiteľ sám, a verejne hovorí s božskou múdrosťou o očakávanom Messiášovi, „tak že všetci, čo ho slyšali, divili sa nad jeho múdrosťou a odpoveďmi"! (Luk. 2, 47.)
Poznenáhla rozniesla sa po Jeruzaleme zvesť, že sa v sieni synedria nachodí neznámy chlapček, obdarený obdivuhodnou krásou a múdrosťou, ktorý svojimi otázkami a odpoveďami i samého chýrneho rabbiho Hillela uvádza do pomykova a všetkých poslucháčov do úžasu. Tento chýr dopočula sa konečne i matka, ešte vždy hľadajúca Syna svojho a temer už všetku nádej tratiaca. Ó, vnútorný hlas hovoril jej, kto je to ten cudzý, krásny, múdry chlapček! Spiechala so svätým Jozefom do sieň chrámových, a — dušo kresťanská, dovoľ, aby som prenechal opis tohto shliadania sa. Tak sa zdá, že i svätý evanjelista Lukáš sám náročky vyhýbal bližšiemu opisovaniu tohoto, a hroznú opustenosť, trojdňové hľadanie a blažené shliadanie s podivnou jednoduchosťou a krátkosťou len takto dáva nám na vedomie : „I stalo sa, že po troch dňoch našli ho v chráme, sedet medzi učiteľmi, počúvať ich, a vypytovať sa ich. A keď ho uzreli, zadivili sa. I riekla jeho matka k nemu: Synu, prečo si nám to učinil? Hľa, otec tvoj a ja s boľasťou sme ta hľadali. I riekol im: Čože ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že musím byť v tých veciach, ktoré sú môjho Otca? A oni neporozumeli slovu, čo im povedal." (Luk. 2, 46—50.)
Ó najvernejšia, boľasti plná, teraz však blažená Rodičko božia, dovoľ, aby som vyslovil svoju radosť, a zablahoželal ti, že si našla Syna a Spasiteľa svojho, a že sa ti tvoja žalosť v slasť premenila. Ach, veď veľký bol i môj zármutok, ktorý som cítil nad tvojou ztratou, ale teraz i moje srdce plesá nad tým, že si znovu shliadla a v majeť dostala Syna božieho ! Po toľkej to zkúške isteže miluješ Syna svojho ešte vrúcnejšie ! Lež, matko moja dobrá, viď, že som i ja zablúdil a v nebezpečí som, že na veky zahynem. Ó, prosím ťa, hľadaj i mňa, hľadaj ma s boľasťou, obetuj útrapy a zásluhy tých troch hrozných dní a terajšiu materinskú radosť shliadnutia nebeskému Otcovi za mňa a za všetky svoje zblúdené dietky, aby sme sa k tebe na vrátili, a aby si nás ty jako zblúdených a zase nájdených tým vrúcnejšie milovala a mocnejšie ochraňovala, i aby sme sa vo. večných slasťach nebies zase shliadnuť mohli.
Ty však, dušo kresťanská, uváž otázku Máriinu, na materinskú útlosť a vážnosť poukazujúcu, ktorú predložila Synovi svojmu a uváž i jeho s božským povedomím danú odpoveď. „Synu, prečo si nám to učinil?" Tá ponížená a múdra Panna nehovorí o tom, že im ich Syn túto veľkú starosť a horký žiaľ zapríčinil, lež len to nevie pochopiť, prečo sa zjavuje teraz tak nápadným spôsobom ako Syn boží a povstáva ako učiteľ v Izraeli bez toho, že by o tom svojich rodičov bol poučil, ba ich na oko zanecháva a na nich zabúdza, kdežto im posiaľ preukazoval lásku a poslušnosť a choval sa vlastne ako syn Márie. Ó dušo kresťanská, či i tebe nestavia, a to právom i často, ten nekonečne dobrotivý a shovievavý Boh otázku : Synu, prečo si mi to učinil? Či som si zaslúžil od teba toľkej chladnosti a nevernosti?
„S boľasťou sme ťa hľadali." Jak krásňé je to osvedčenie úctyplnej lásky ! Ó jak často dopúšťa Ježiš, aby sme ho i my s boľasťou hľadali ! Jak často sa skrýva a tají pred nami i svoje milosti a útechy, i svoj pokoj, raz zdánlive, raz zase náročky, len aby nás prinútil, že by sme ho hľadali. Lež, dušo kresťanská, keď dopadne na teba chabosť a zúfanie, úzkosť a pochybovanie, pritom všetkom, že si verne plníš všetky povinnosti a žiješ bohumilé; keď ťa nenadále obkľúči ťažké nešťastie; keď musíš tvrdo zápasiť, len aby si sa v stave milosti zadržala, alebo v životnom boji nepadla, sober ducha a nemýľ sa, lebo Ježiš sa ti len skrýva, aby si ho hľadala. Nuž hľadaj že ho tedy pokorne, vytrvale, túžobne, obetave, a dá sa ti nájsť, lebo sľúbil skrze proroka : „Prv nežbij volali, ja vyslyším; ešte keď oni mlúvií budú, ja uslyším." (Is. 65, 24.)
„Či ste nevedeli,.že musím byť v tých veciach, ktoré sú môjho Otca?" Áno potom poznávame Syna božieho, Syna Márie, že sa zdržuje v chráme božom, a že sa tam nájsť dáva. A ty, dušo kresťanská, kde sa zdržuješ rada? kde meškávaš najradšej, čo i len v myšlienkach a žiadosťach, ak ti je to osobne nie možné? Či ti je nejaká polhodinka pod svätou omšou alebo pri návšteve chrámu nie príliš dlhá, kým sa ti pri hýrení, hre, v spoločnosti, čítaní a zdobení sa rýchlo míňajú hodiny?
Pre vás, kresťanskí rodičia, je toto putovanie dvanásťročného Ježiša a jeho zmiznutie počas tých troch dní nanajvýš poučné. Prvé napomína vás, aby ste svoje dietky brávali so sebou už v ich malom veku do chrámu,[19] a aby ste im dľa ich pochopu vysvetľovali sväté tajomstvá, pri ktorých sú prítomné. Druhé napomína vás ku veľkej bedlivosti a starostlivosti nad svojimi dietkami, nad ich dušiami a nevinnosťou. Ó kresťanskí rodičia, koľko detí zahynulo už v dvanástom asi roku ich veku, a to vinou ich rodičov ! V tomto veku ukazuje sa hnutie telesnosti už silnejšie; túžba po slobode a rozkošiach vybuchuje, a šťastné je to dieťa, ktoré v týchto rokoch vodí ruka, chráni oko rodičovské, ktoré vtedy čím častejšie dlieva v chráme kresťanskom.
Sostúpil (dvanásťročný Ježiš) s nimi, a prišiel do Nazaretu, a bol im poddaný. A jeho matka prechovávala všetky tieto slová v srdci svojom. A Ježiš rástol múdrosťou a vekom i milosťou u Boha i u ťudí." (Luk. 2, 51. 52.) V týchto slovách obsahuje sa, dušo kresťanská, celý životopis Ježiša a Márie, počas úplných osemnásť rokov; v týchto slovách zračí sa i najvznešenejší obraz šťastného a kresťanského života rodinného.
Vyššie som spomenul, že každý židovský chlapec považoval sa po dvanástom roku života dľa zákona za plnoletého a rodičovského naddozoru zbaveného. Ježiš Kristus ale, Pán neba a zeme, poddáva sa práve teraz zvláštnym spôsobom vôli tých, ktorých si dobrovoľne za predstavených zvolil; je im poddaný, dáva sa považovať za nižšieho, než sú oni; a vždycky im je poddaný. Ó uváž, dušo kresťanská, hodnosť poníženej Dievky Pána; pováž svätú horlivosť,"ktorou, si o závod posluhovať hľadeli, pováž materinskú lásku a zbožnú pokoru, ktorou Maria trpeť nechcela, aby jej Syn a Boh jej pre kuchyňu potrebné drevo a vodu zaobstarával. Lež vtedy mohol Syn upamätovať matku na svoje božské poslanie slovami : „Syn človeka neprišiel dať sa vysluhovať, ale slúžiť, a dať život svoj na vykúpenie za mnohých." (Mat. 20, 28.)
A že Ježiš Kristus počas tých osemnásť rokov svojho skrytého života i svojmu svätému pestúnovi pri jeho tesárskom remesle pomáhal, o tom výslovne svedčí sväté evanjelium. Lebo keď bol raz Ježiš už počas svojho verejného života do Nazaretu prišiel a tam v synagóge kázal, nechceli ho počúvať obyvatelia toho mestečka, ktorí ho od mladosti znali, a hovorili posmešne : „Či tento nenie tesár, syn Márie?" (Marek 6, 3.)
Vzrastanie Ježiša Krista v múdrosti a milosti, jako i vo veku je jedným z tých zázračných, tajomných zjavov, ktorý srdce preblahoslavenej' Panny naplňoval nevýslovným obdivom a nebeskou rozkošou. Ale j akože mohol ten najdokonálejší, nekonečný Boh a Spasiteľ vzrastať v múdrosti a milosti, jako mu mohlo pribývať múdrosti a milosti, keď ju v nekonečnej miere už mal? — pýtaš sa právom, milý čitateľu.
Viď tedy : Božský náš Vykupiteľ spojoval v jednej, a to božskej svojej osobe dve prírodenosti, božskú totižto a ľudskú, a tak uňho môžeme rozprávať o nadprírodených, božských a o priradených, ľudských vlohách, vlastnosťach. Jako Boh zaiste nemohol vzrastať ani v múdrosti ani na milosti. Ale ani jako človekovi nemohlo mu vlastne pribývať na milosti, lebo v ľudskej duši Kristovej, ktorá bola od prvej chvíľky jeho živobytia spojená s božstvom, prebývala všetka plnosť, prameň milostí; lež len v ňom sa skrývajúca plnosť milostí zjavovala sa vždy vo väčšom a väčšom stupni tak, ako vo veku pokračoval; jeho slová a skutky zdaly sa byť vždy dokonálejšími. Čo sa jeho ťudského znania týče, mal Kristus dľa učenia cirkve znanie trojaké. Prvé mal spoločné s ľuďmi, ktorí sa v stave nebeského oslávenia nachádzajú : znanie v stave patrenia na Boha. Druhé mal spoločné s ľuďmi v stave nevinnosti sa nachádzajúcimi : znanie všetkých vecí, ktoré človek vôbec poznať určený bol, zvlášť hlboko prenikavé znanie prírody, nad ktorou mal človek panovať. Tretí spôsob znania mal konečne spoločný s ľuďmi padlými, už len čo sa týče znania smutného položenia v hriechu a tohto následkov. Len v tomto, a jedine v tomto znaní mohol Kristus vzrastať, pokračovať; alebo lepšie : získaval si známosti, ktoré vlastne už v ňom prebývaly, lenže na inší spôsob a inými prostriedkami : pozorovaním a cvičením.
Toto zázračné spojenie božstva s človečenstvom v Ježišovi, a jeho dôstojné a milé vyviňovanie sa boly predmetom ustavičného uvažovania a obdivu pre šťastnú matku Máriu. A uver, dušo kresťanská, že i Maria sama vzrastala, prospievala v tomto ustavičnom rozjímaní, obdivovaní, klaňaní sa, posluhovaní a láske k Ježišovi Kristovi nielen vo veku, ale i v múdrosti a milosti u Boha i u ľudí.
„Maria prechováhala všetky tieto slová v srdci svojom." — Táto poznámka svätého evanjelistu vzťahuje sa zvlášť na otázku jej Syna, danú vo chráme jeruzalemskom : „Či ste nevedeli, že musím byť v tých veciach, ktoré sú môjho Otca?" A zaiste, tieto slová nevymizly jej nikdy z pamäti; bo veď vedela, v čom hlavne záleží dielo spasenia, preto i pochopila, že tieto hrozné tri dni ztraty boly len akoby predposlami tej dlhšie, i mesiace trvajúcej neprítomnosti Syna jej počas jeho verejného života. Snáď i to vedela, že tie tri dni boly len predihrou tých posledných troch dní týždňa utrpenia jej Syna, predihrou tých troch dní, v ktorých jeho mrtvé telo v hrobe spočívalo. A keď potom zrela vzrastať Syna svojho, vyviňovať sa krásne a božsky, že s úľubou spočívalo na ňom oko jej, a ona už-už pohrúžiť sa chcela do mora materských radostí, vtedy pozdvihnul sa pred zrakom jej duše pomaly a hrozne — kríž. A jako tie slová Syna svojho, tak prechovávala v srdci svojom ustavične i tú strašnú výpoveď proroka, poťahujúcu sa na jej Dieťa : „Nemá podoby ani krásy; a videli sme ho, a nebolo nič uzreť, pre čo by sme si ho zažiadali, opovrženého a posledného medzi ľuďmi, muža boľasti a znajúceho nemoc." (Iz. 53, 2. 3.)
Pravidelná práca, jednoduchý spôsob života a vzájomná láska boly prameňom nekaleného, svätého pokoja, ktorý panoval v domku nazaretskom. Kým boli svätý Jozef a jeho božský sverenec zamestnaní v dielni alebo po súsedných dedinách, zdržovala sa presvätá Matka v malých izbietkach domku svojho, všetko sama riaďac a v najkrajšom poriadku udržujúc; potom šla do kuchyne, pripraviť svojmu už sostarlému ženíchovi a silne vyviňujúcemu sa Synovi posilňujúceho a ich chudobe primeraného pokrmu. Ešte i podnes ukazujú studňu, z ktorej matka božia sama pre domácu potrebu vodu čerpala, keď jej to jej božský Syn z poníženosti a poslušnosti obstarať nemohol. A jak nevýslovne milo trávievali spolu večery ! Po dokončenej dennej práci sišli sa spolu ku zbožnému rozhovoru, pri čom Maria buď priadla, tkala alebo šila. A ťažko by bolo bývalo rozhodnúť, kto bol hlavnou osobou v tejto spoločnosti : najvyššej úcty hodný bol Ježiš Kristus, lenže on bol svojim rodičom poddaný; svätý Jozef bol hlavou rodiny, lenže nebol otcom Ježiša Krista, a tak menší i od Márie. Preto bola preblahoslavená Panna srdcom tejto „pozemskej trojice".
Nemôže tvojej pozornosti ujsť, dušo kresťanská, že je tichý, bohumilý život v Nazarete pre teba zrkadlom, už či zastupuješ v rodine miesto otca, alebo matky, alebo dieťaťa, alebo i sluhu : v každom páde nájdeš tam najkrajší, nasledovania najhodnejší príklad.
Otec rodiny a svätý Jozef. — Uvažuj, kresťanský otče, tichú, skromnú, modlitbou a dobrým úmyslom posvätenú prácu tohto tesára. Uváž jeho tichú domácnosť; nie v hlučnom živote, ale u domáceho krbu hľadá i nachádza svoje šťastie. Uváž jeho skromnosť; že j e. chudobným tesárom, to nie je v stave rušiť jeho duševný pokoj; nezná vysokých, stav jeho prevyšujúcich plánov a potrieb. Uváž dobrý príklad, ktorý horlivé snaží sa dávať svojim domácim i obyvateľom Nazareta, čím svoje postavenie ako hlava rodiny o mnoho lepšie plní, než pánovitým rozkazovaním.
Ó svätý pestúne Jozefe, vlej že do sŕdc všetkých kresťanských otcov šľachetného, bohumilého ducha, dľa ktorého si sa vo svojom tichom živobytí v Nazarete spravoval !
Matka rodiny a Maria. — Ó či by bolo možno nájsť kresťanskú matku, ktorá by nebola vrúcnou ctiteľkou preblahoslavenej Panny a jej príklad by nasledovať nechcela? Uváž, kresťanská matko, jak milý a vznešený príklad ti dáva panenská Matka vo svojej láske, práci, dobročinnosti a zbožnosti. V láske: veď milovať je životnou potrebou, živlom ženy; ó, nuž milujže všetkých svojich domácich; oslaďuj láskou veľké povinnosti a ťažkú prácu svojho manžela; vychovávaj v láske za ľudí šľachetných, zbožných a usilovných dietky svoje.
Pohľad na panenskú Matku pri práci. Sama si koná práce okolo domácnosti, tká a zhotovuje odev pre svätého ženícha i Syna svojho. Práca spojená s nábožným rozjímaním bola jej jediným vyrazením, jej jedinou zzábvou. — Nechže tedy ani tebe priťažko nepadajú tvoje domáce starosti a povinnosti; prenášaj ich z lásky k Bohu, a Boh ti ich bude pomáhať znášať, a za ne ťa odmení. Konaj všetky práce svoje s pokojnou veselosťou, nie mrzuto a žalostive; lebo tým činom mohla by si sa olúpiť o zásluhu a domácich svojich o veselú ich myseľ. Nehľadaj svoje zábavy a vyrazenia vonku vo verejnosti. U domáceho krbu, v kruhu svojich milých hľadávaj svoju zábavu, a jak jej tu nenájdeš, darmo ju budeš hľadať na miestach verejných.
Pohľad na Máriu v jej dobročinnosti. Bárs bola Matka božia i veľmi chudobná, predsa mnoho, veľmi mnoho robila za chudobu; a keď i nemala pozemského majetku, mala predsa lásku, čas a nežnosť k núdznym. Mnoho je biedy po svete, a veľký je počet núdznych, ale pritom značný je počet i duší milosrdných, apoštolských, čo biedu tú uľavujú, a to ste vy, kresťanské ženy. I vám stojí k službám, keď i nie vždy groš a majetok, ale veľký kapitál lásky, času nežnosti, aby ste pomáhaly trpiacim miláčkom božím.
Uvažuj i žitie Máriino vo zbožnosti. Láska, práca a dobročinnosť sú ničím inším, než zvučiacim kovom a cvendžiacim cimbalom, ak sa s nimi nespájajú velebné hlasy pravdivej, vrúcnej zbožnosti. A zbožnosť krášlila Máriu v jej samote, a ako vôňa nebeská dodávala jej ľúbeznosti i pred ľuďmi. Kresťanská matko, hovorieva sa, že každá rodina je len toľko hodná, koľko je hodná matka tej rodiny; a koľko môže byť ona hodná bez viery a nábožnosti, bez nádeje v Boha a detinskej lásky k nemu? Modlitbou tedy posväcuj prácu svoju, často prichádzaj do kostola, často pristupuj ku svätým sviatosťam, a často pokľakaj pred obrazom preblahoslavenej Panny.
Ó najdobrotivejšia Matko božia, vzbuď a daj vývinu vo všetkých matkách kresťanských tým vznešeným čnosťam, ktoré boly nehynúcou okrasou tvojej panenskej duše a života v osamelosti, aby sa kráľovstvo božie v našich rodinách udomácnilo, rozhojňovalo a milosť i pokoj snieslo na všetkých obyvateľov tohto plačlivého údolia.
Poddaní a Ježiš Kristus. — Kresťanskí synovia a dcéry ! vás obzvlášť žiadam si uviesť do tichej svätyne domku v Nazarete, aby som vám tu s úctou poukázal na poklony najhodnejší príklad váš. Pohľaďte na poslušného Ježiša ! Až do tridsiateho roku bol on, večný Boh, ľuďom poslušný. — A vy, sotvaže ste zo školy vyrástli, už ste náklonní neodvisle a bezohľadne si počínať, k nevýslovnej boľasti svojich zarmútených rodičov a ku svojej vlastnej škode. Pohľadte na poníženého Ježiša ! Veľké, vznešené poslanie má vyplniť na tejto zemi, a ach, — tak aspoň sa nám zdá, — jak potrebné bolo, aby žil vo verejnosti, učil, liečil, a oduševňoval. Namiesto toho však uzatvára sa Spasiteľ sveta do dielne chudobného tesára. — A vy zanášate sa často a radi s veľkými plánmi; rodný dom vám je priúzky, stav váš prinízky a spôsob, ktorým otec váš vedie svoje záležitosti, zdá sa vám byť dľa starej módy. Ó neklamte sa, duše drahé, a nebúrajte rodinné šťastie, ktoré požívate, pokiaľ vám iné nevyklíči. Pohliadnite na nevinného Ježiša ! Ó šťastný mládenec, šťastná panna, čo môže skrývať nevinnosť svoju pod ochrannou strechou domu otcovského ! Sto ráz šťastnejší tí, čo i v neskorších rokoch na nevinne, nekalene ztrávenú mladosť nazpät pozerať môžu.
My všetci a — Ježiš, Maria a Jozef. — Vo všetkých okol-nosťach a pomeroch života, menovite ak sú ony čo len stružlinkou z kríža Kristovho poznačené, i vo vnútornom, duchovnom svojom živobytí, i v plnení povinností verejného života pohliadajme všetci na sväté osoby a ich vznešený príklad. Ako často tratievame ducha v posväcovaní seba, ako často opanúva nás úzkosť, zmýlených tým náhľadom, že len po mimoriadnych chodníkoch kráčajúc môžeme si získať nebo. A tu nachádzame zovnútorne najobyčajnejšie, najtichšie živobytie, avšak vnútorne prehriate a prežiarené naj plamennej šou láskou božou, tu nachádzame najvznešenejšie čnosti, pestované obetivosťou hrdinskou. Ó dušo kresťanská, pros svätú, milú, tichú rodinu z Nazaretu, aby i teba považovala za svojho úda, a dovolila ti, mať účasť na nekonečných jej zásluhách, aby ťa v hodinu smrti tvojej obklopila, tešila a sprevodila pred súdnu stolicu Najvyššieho.
K nevýslovnej radosti svojej presvätej Matky a svojho čnostlivého pestúna vykvitol Spasiteľ sveta v dospelého mládenca. V rovnom však stupni pribývalo i svätému Jozefovi na vážnosti, ale i na ťarche staroby. Vnútorný hlas, snáď i slyšateľný hlas milovaného sverenca jeho, upamätúval ho na blízky jeho odchod s tohoto sveta. Veď už vyplnil svoje poslanie, svoju úctyhodnú, ale i obťažnú úlohu na tejto zemi.
Nikdy, čo svet svetom stojí, nezomrel nikto obklopený tak svätými osobnosťami, ako on: v náručí Spasiteľa sveta a jeho presvätej Matky. Bezprostredne do rúk Boha svojho, chovanca svojho i sudcu svojho, mohol tento spravodlivý oddať ducha svojho, a i bezprostredne z jeho úst božských prijať sľub večnej odmeny.
Kde svätý Jozef zomrel, nedá sa s istotou udať. Dľa ústneho podania ctia kresťania jeho hrob v údolí Jozafatskom, neďaleko hrobu preblahoslavenej Panny Márie. Z tohto potom uzatvára sa, že snáď zomrel z príležitosti svojho putovania do Jeruzalema, lebo ťažko sa dá veriť, že by boli jeho mŕtvolu priniesli z Nazareta do Jeruzalema. Ani o jeho posledných hodinách nás nevdojak nikto nepoučil. Lež isté je, že svätý Jozef pozemský svoj život skončil ne výslovne pokojne a ticho.
Svätý Jozef zomrel pokojne, lebo i celý jeho život bol tak sporiadaný a celkom Bohu oddaný. Spokojný so všetkým, čo Boh naňho soslal, žil s Bohom a Bohu, jako i svojmu božskému Chovancovi. Všetky žiale a boľasti, útek a nebezpečia prenášal z lásky k Ježišovi, jemu slúžili jeho ramená, preňho unúvalo sa jeho telo, preňho a pre požehnanú Matku jeho vyčerpaly sa i sily jeho. Ku koľkej poteche mu to teraz padalo ! Veď blažila ho i myšlienka, že horlivé používal i milostí, ktorých mu poskytovalo úzke spojenie s Ježišom a Máriou.
S láskou a starostlivosťou opatroval tento mlčanlivý muž Matku a jej Syna v prešlých rokoch; za odmenu1 tedy bdeli nad ním Syn boží a Matka jeho v posledných jeho hodinách. Vtedy mohol videť, ako sa zdvoj násobnila verná láska Márie k nemu, jak nežné stierala mu jej panenská ruka smrtný pot s čela. A vo svätej veľkosti božej, ale i v detinskej vrúcnosti stál Ježiš Kristus u smrtnej postele Jozefovej. Modlil sa, a každá slabika všemohúceho slova jeho vhĺbala sa božskou silou do lúôiacej sa duše jeho. Každý prášok ľudskej nedokonálosti, čo ešte mohol ležať na duši Jozefovej, zmizol. Vždy jasnejší a čistejší stával sa duch jeho, čakajúc východ z porušiteľnej rúšky tela.
Je veľký rozdiel, či kto zomre, že musí, a len horko-ťažko nadobudne si toľko ochotnosti, že sa smrti schválne neprotiví; alebo či prijíma smrť s úplným odovzdaním sa do vôle božej. Sto ráz šťastlivejší sú však vyvolené duše, v ktorých je miera lásky toľká, že pozdravujú smrť s radosťou, lebo ju ponímajú za skutok božej milosti a oslavy, keď ona rozbúra útvar prachu, aby duša v Bohu spočinula. Kto k takémuto povedomiu dospeje, ten mení výrok nad hriechom vynesený v dielo lásky a povznáša sa z horkostí smrti k slávnemu činu poslednej obety, za ktorým nasleduje večné, blažené víťazstvo.
Takto zomrel Jozef, spravodlivý, svätou, sladkou smrťou spravodlivých.
Nevýslovné city však opanovaly dušu jeho najčistejšej Nevesty pri jeho pokojnom odchode s tohoto sveta. Nie jako by sa bola oddávala trpkému žiaľu, veď bola s najsvätejšou vôľou božou úplne spojená, tak že nežné jej materinské srdce znieslo i dvoj-ostrý meč siedmych boľastí; ale že vedela, alebo aspoň tušila, že ju onedlho zanechá i jej božský Syn, aby svoje verejné účinkovanie započal. Vedela, že ostatné dni svojho živobytia osamote musí ztráviť; vedela, že je pre ňu ešte podržané na Kalvárii odohrať sa majúce krvavé divadlo, a preto zo srdca dopriala ženíchovi svojmu tej milosti, že sa toho dožiť nemusel.
V tichom domku nazaretskom nezapríčinila smrť hlavy rodiny žiadnej podstatnej premeny, mimo že nežný pomer medzi Matkou a Synom stal sa ešte vrúcnejším, keď Maria svojmu Synovi mala vynahradiť i pestúna.
Dušo kresťanská, tu videla si smrť, inak tak hroznú, v obraze milom. Avšak nezapomínaj, že táto blažená smrť svätého Jozefa bola len zakončením, korunou jeho sebazapieravého, bohumilého, útrap a bojov plného života. A jak chceš, aby i teba takáto smrť očakávala, musí sa i tvoj život podobať životu svätého Jozefa vo vernom plnení povinností stavu tvojho, v dôvere k Bohu, a tichom prenášaní ťažkostí.
Slávny Pestúne Ježiša Krista! úprimne sa radujem nad tvojim vysokým omilostnením v živote a vo smrti. Ó milý svätý ochranče môj, právom ti pripadla taká svätá a tichá smrť za podiel, lebo i tvoje žitie tu bolo sväté, tiché, Bohu oddané. Ja však musím očakávať len smrť nešťastnú, lebo som hriešnym živobytím svojím ju si zaslúžil. Ale ak sa ma ty zastaneš, nezahyniem. Ty si nielen veľkým priateľom môjho božského Sudcu, ale si bol i ochrancom jeho a pestúnom. Ak ma ty Ježišovi odporúčaš, nebude ma môcť zatratiť. Svätý Zeníchu vznešenej mojej Ochraniteľky, volím si ťa po Márii za svojho zvláštneho primlúvaôa a ochrancu. Sľubujem ti na celý mi ešte pozostávajúci čas života, že ťa budem po všetky dni ctiť zvláštnou pobožnosťou. Nezasluhujem síce, aby si ma pod svoju ochranu vzal, lež prosím ťa pre lásku, ktorú si k Ježišovi a Márii prechovával, vezni ma za stáleho sluhu svojho. A pre tú nad všetky pochopy príjemnú spoločnosť, ktorú ti v živote Ježiš a Maria poskytovali, ochraňuj ma stále počas celého živobytia môjho, aby som sa od Boha nikdy neodlúčil. Pre pomoc, ktorú ti pri smrti Ježiš a Maria poskytovali, ochraňuj ma zvlášť v hodinu smrti mojej, aby som, so svetom sa rozlúčiac, s tebou, Ježišom a Máriou sprevádzaný, ti v nebi vďaky vzdávať, a Boha v tvojej spoločnosti na veky chváliť a milovať mohol. Amen.
Blažená a slávná bola smrť svätého Jozefa, a predsa brány nebies sa mu hneď neotvorily, ale dušu jeho odprevadili svätí anjeli do shromaždenia spravodlivých Starého Zákona, do predpeklia. Keď sa i toto miesto očakávania nebu nerovnalo, bolo predsa miestom radostnej nádeje, a zdržovalo v sebe tie najšľachetnejšie, omilostnené duše, ktoré kedy na svete žily. Páska lásky spájala ich všetky, zbožná túžba opanúvala všetky.
Vtelenie Ježiša Krista v lone najčistejšej Panny Márie a jeho milostivé narodenie v maštálke betlehemskej boly síce udalosťami, ktoré sosielaly svoje osviecujúce a sohrievajúce lúče i do tejto samoty; ale čo potechu iste prinášajúci posol prichádza ta teraz s^Sfcj^ozef, ohlašujúc radostný chýr, že je vykúpenie už blízko. So svätým plesaním prijímajú ho tedy svätí patriarchovia : Adam a Eva, prví hriešnici a spolu i prví kajúčnici, čo prijali prvý sľub spasenia; Abraham, praotec národa izraelského. Svätý kráľ Dávid korí sa pred veľkosťou Jozefovou, lebo jeho pozemská koruna je len slabým odbleskom koruny milosti, ktorú teraz Jozef nosí. A vo svätej shode Jozefa obklopiac, započnú sa modliť, ďakovať a znovu zo srdca túžiť, dúfať. Vo svätej blízkosti Jozefovej sosilnela radosť duchovná, tak že veľkosťou jeho lásky vzňaté novou túžbou bily všetky srdcia. Lebo veď ktože mohol zo všetkých tých, ktorých starý zákon posvätil, lepšie ohlašovať lásku Vykupiteľovu, vychvalovať jeho milosti, než tesár, ktorý svojho Boha a Pána jako dieťa pestoval a jeho poníženú veľkosť mnohé roky pred očima mal.
Tak boly posledné roky väzenia týchto spravodlivých prítomnosťou zemského zastupiteľa Otca nebeského osladené a oslávené.
A behom tohto času bude božský Chovanec Jozefov dobre činiac a vyučujúc prechádzať nivami a mestami Palestíny, až príde čas jeho horkého umučenia. A pribijú ho ako krvavú obeť božskú na kríž, a vyvýšia na Golgote, zaraziac kríž jeho silným úderom do skalnej priehlbiny, kde ho upevnia. A v tejto chvíľke zbožná hrúza otrasie dušou spravodlivého Pestúna; tajuplné hnutie povie mu, že je božská obeť teraz zakončená. A kým sa národ židovský na zemi svojmu Kráľovi rúha, klania sa mu svätý Jozef patriarcha ako svojmu Vykupiteľovi, ktorý teraz umierajúc dokonáva svoje veľké dielo. Zrazu zatrasie sa zem, skaly sa pukajú, základy všetkého stvorenia sa hýbu : Kristus na kríži zomiera, brány predpeklia sa otvárajú, a duša Vykupiteľova slávne vznáša sa uprostried otcov.
Ó čože budeš, svätý Jozefe, v tejto chvíli cítiť, ked na tomto mieste a v takomto spôsobe svojho milého Syna a Boha shliadneš, keď mu duše tých spravodlivých predvedieš, ked všetci žasnúc a diviac sa tú poklonyhodnú a láskyplnú dušu uzrete, ktorá je s druhou osobou božstva večne spojená; jak pokoríte sa v prach, a klaňať sa jej budete, a plesať budete, vychvaľujúc a ďakujúc za víťazstvo nad smrťou a peklom ! Za veľkonočného rána však spojí sa duša Ježišova zase s telom, ktoré žiadneho porušenia podstúpiť nemôže. Ešte štyridsať dní, a svätý Jozef má dostať i tú najvyššiu odmenu, blaženosť nebies.
Slávny vchod svätého Jozefa do blaženosti nebeskej bol dôstojný pestúna Ježiša Krista; bolo mu popriaté so svojím milovaným Chovancom a Spasiteľom slávne vstúpiť na nebesia, v sprievode neprehliadnych zástupov spravodlivých z predpeklia. Jak čarokrásny je to výjav pre ducha, čitateľu kresťanský ! Porovnaj tento víťazoslávny vchod svätého Jozefa s jeho útekom do Egypta, v spoločnosti toho istého Spasiteľa, a porozumieš tomuto tajomstvu. A ten čestný sprievod, a tie s jásotom a sväto-úctou v ústrety prichádzajúce anjelské sbory, a chválospevy radosťou rozplesaných duchov, a všetko to nebeské a neopísateľné, čo s nanebevstúpením Ježiša Krista spojené bolo, platilo po ňom v prvom rade chudobnému tesárovi z Nazaretu.
Otec nebeský prijíma a uctieva si vo svätom Jozefovi svojho zastupiteľa u svojho Syna na zemi; Syn uvádza ho do svojich nebeských príbytkov, aby mu tu po celú večnosť citom detinskej vďačnosti a božskej štedrosti odmeňoval to, čo svätý Jozef z lásky k nemu na zemi prekonal a pretrpel. Dueli svätý prijíma a ctí si v ňom ochrancu a verného spoločníka svojej nepoškvrnenej Nevesty. Svätí anjeli prijímajú a ctia si v ňom hodného ženícha svojej Kráľovnej a považujú ho preto za svojho kráľa.
Ó slávny svätý Jozefe, s Otcom, Synom a Duchom svätým, i so všetkými radmi blažených duchov uznávam, ctím a oslavujem ťa i ja ako najhodnejšieho pestúna Pána a Spasiteľa môjho Ježiša Krista, ako najvernejšieho najponíženejšieho a najčistejšieho ženícha mojej vysokoctenej a kráľovnej Márie, ako cnosťami bohaté ozdobeného svätca. Vrúcne a detinský radujem sa nad tou úctou a nebeskou slasťou, ktorá ti pri vchode do večných stánkov za údel pripadla, a ktorá ti i zostane po všetky veky. Ďakujem ti i zo svojej trany za všetku lásku a starostlivosť, za všetku vernosť a bedlivosť, za všetky obety a boľasti, ktoré si môjmu naj dobrotivej šiemu Spasiteľovi a mojej požehnanej Matke počas svojho života preukázal a za nich pretrpel. A poneváč tieto sväté osoby tvojej starostlivosti už viac nepotrebujú, prosím ťa pre tvoju lásku k Ježišovi a Márii, venuj túto svoju ochrannú starostlivosť mne, lebo ja ju veľmi potrebujem, aby sa mi podarilo ťa niekdy po celú večnosť povďačné ctiť a oslavovať. Amen.
Stalo sa slovo Pánovo k Jánovi, synovi Zachariášovmu, na púšti, aby pripravoval cestu Pánovi. Na okolí rieky Jordána kázal krst pokánia na odpustenie hriechov;poukazoval na Messiáša, a keď sa ho ľud spýtal, že či je on ten Messiáš, odvetil: „Ja som hlas volajúceho na púšti, ale uprostred vás zastal, koho vy neznáte. Ten je, ktorí] príde po mne, ktorý učinený je predo mnou, ktorému ja nie som hoden rozviazať remienky u obuvi jeho." (Ján 1, 23—27.) Na druhý deň prišiel k Jordánu i sám Ježiš Kristus, pri čom sa nebo otvorilo, Duch boží v podobe holubice sostúpil, a z neba zavznel hlas : „Toto je môj milý Syn, v ktorom sa mi dobre zaľúbilo." (Luk. 3, 21.) Pritiahnutí milosťou a , láskavosťou Spasiteľovou, shromaždili sa hneď okolo neho niektorí učeníci. Medzi týmito prvými apoštolmi bol i miláček Ježišov, Ján, neskôr opatrovateľ Matky božej.
Tak pomaly a bez hluku, ale dôstojne započínalo sa verejné účinkovanie Ježiša Krista. Matke jeho však bolo v Nazarete clivo, jak len nesmieme predpokladať, že svojho milého Syna zázračným spôsobom vždy prítomného videla, bárs kde by sa bol zdržoval. Ale onedlho naskytla sa príležitosť radostného sa shliadnutia.
„I stala sa svatba v Káne Galilejskej; a bola tam i matka Ježišova. A pozvaný bol i Ježiš a učeníci jeho na svatbu. A keď sa nedostávalo vína, riekla matka Ježišova jemu: Nemajú vína! A Ježiš riekol jej: Čo mne i tebe, ženo! Neprišla ešte moja hodina. I riekla jeho matka služobníkom: Čokoľvek vám povie, učiňte. I bolo lam postavených šesť kamenných nádob podľa obyčaje židovskej na očisťovanie, každá po dve lebo tri merice. Riekol im Ježiš: Naplňte tie nádoby vodou! A naplnili ich až do vrchu. A Ježiš praví im: Včuľ načrite, a zaneste správcovi stolu. A oni zaniesli. A keď správca stolu okúsil z vody, učinenej vínom, nevedel odkiaľ bolo ale sluhovia vedeli, ktorí ťahali vodu), zavolal správca stolu mladoženicha a riekol mu: Každý človek dáva najprv dobré víno, a potom, keď sa podnapijú, podlejšie. A ty si zachoval dobré víno až dosaváď.
Tento počiatok zázrakov učinil Ježiš v Káne Galilejskej, i zjavil slávu svoju, a jeho učeníci uverili v neho." (Ján 2, 1—12.)
So zvláštnou úľubou napísal svätý Ján apoštol a evanjelista tento prvý zázrak Ježišov, zjavne preto, že z neho tak jasne vysvitá vplyv Matky božej na jej Syna, jako i jej veľká pozornosť a úslužnosť. So zvláštnou úľubou máš i ty, dušo kresťanská, pri tejto udalosti uvažovať chovanie sa Márie, lebo ono zvlášte je v stave upevniť našu dôveru, ba oživiť našu detinskú dôvernosť k nej.
Mladoženísi boli príbuzní preblahoslavenej Panny, jej podobne v mravoch neúhonní a bohabojní. Dľa obyčaje židovskej povolané bolo na svatbu všetko príbuzenstvo. I Máriu pozvali. Ale j akože má ísť na slávnosť radostnú ona, ktorá nezná inej radosti než modlitbu, samotu a tiché trpenie? Avšak už jediná myšlienka, že by sa pozývajúci mohli cítiť urazenými, a že by sa tak zdalo, jako by sa ona za nad svoje pokrevenstvo vyššiu považovala, priviedla ju hneď k predsavzatiu, pozvanie prijať. Áno, vo svojej úslužnosti prišla blahoslavená Panna už niekoľko dňami vopred do Kány, na štyri hodiny cesty od Nazaretu vzdialenej, a hľadela domácim na osoh byť svojou zkúsenosťou a zručnosťou pri slávnosti a hostine.[20]
Možno, že toľko hostí nečakali, možno, že zvlášť božský Spasiteľ so svojimi piatimi učeníkmi nečakaný prišiel, možno, že chudoba nedovoľovala mladoženíchom väčšiu zásobu vína si zaopatriť, — dosť na tom, zásoba vína sa minula, a to najsamprv zbadala starostlivá, bedlivá Matka Ježiša Krista. Lež akýže to malo význam? Veď to bola len malá domáca nesnádza, jaká sa mohla udať bárskde, a zvlášť v malej, chudobnej Galilei, a to pri takejto príležitosti. Ale nie, neponímala to tak dobrotivá naša Matka, lež myslela takto : Tu sa musí pomôcť za každú cenu, aby týmto dobrým ľuďom tento radostný deň nebol ztrpčený. Ale jako? Jakože mohla Maria na to i len pomýšľať, že tu jej Syn zázračne pomôže?
O jak hlboko dáva nám udalosť táto v Káne nazreť do skrytého života domku nazaretského ! Musíme predpokladať, že Ježiš v podobných prípadoch viac ráz dokázal svoju božskú moc, a tú'' išlo len o to, či sa zjaví i tu, verejne pred hosťami ako divotvorca.
Syn sedel pri Matke, a ona šepla mu ticho slová : ,,Nemajú vína!" Jak krátké, jak nežné, jak obozretné a predsa jak mnoho-mluvné sú tieto slová ! V nich sa javí súcitná pozornosť, materská vážnosť, ponížená prosba; lebo veď vedela, že len útleho upa-mätovania je s jej strany zapotreby u jej božského Syna.
Maria upravila upozornenie na svojho Syna, a dostala odpoveď od svojho Boha: ,,Čo mne i tebe, ženo? Neprišla ešte moja hodina." Z týchto slov chceli niektorí vyčítať akúsi tvrdosť, odsotenie, ale celkom mýlne. Spasiteľ tu síce nevolá Máriu krásnym menom: „matko", ale len „ženo", čo však nemá opovržlivého smyslu, keď jeho nasledujúci výrok zkúmame. Kristus tu chcel dať na javo, že, započnúc život verejný, nepatrí výlučne len Matke, lež celému vykúpenia potrebujúcemu človečenstvu, a že keď divy tvorí, nečiní to jako syn Márie, ale jako Syn boží.
Jak zázračne, jak vznešene predstavuje sa nám tu Maria ! Spasiteľ sveta sa osvedčuje, že ešte neprišla hodina jeho verejného účinkovania, aby divy tvoril, a predsa tvorí div, a to len na tichú žiadosť svojej Matky. Tak urýchlilo sa večné usnesenie božie, aby, ohľad berúc na Máriu, hostiteľom malé zahanbenie usporilo. Pohľaď sem, a obdivuj mimoriadnu moc, ktorú Maria má u Boha !
Ale dobrotivá a mocná Panna hneď i vyslovuje podmienku, pod ktorou je pomoc možná, keď ku sluhom hovorí : „Čokoľvek vám povie, učiňte!" Áno, len keď sa božskému Vykupiteľovi s vierou a dôverou bezpodmienečne poddáme, keď sme odhodlaní po jeho cestách chodiť, jeho príkazy plniť, bude nám pomáhať, ba bude hotový nám i zázračným spôsobom k pomoci prispeť, jak prírodené a obyčajné prostriedky sú už nedostatočné.
Nepremeškaj uvážiť, dušo kresťanská, i to, že Ježiš Kristus na prosbu svojej prečistej Matky učinil i viac, než ona žiadala. Dobrotivá Matka žiadala len to, aby mladoženíchom z nesnádze vypomohol, k čomu bolo by obyčajne, alebo dľa zvyku židovského, dostačilo i len obyčajnejšie víno, lež dobrotivý Spasiteľ poskytnul viac; on podal také dobré vino, že sa správca stolu nad tým zadivil. Jak nežná je tá pozornosť Spasiteľova ku svojej Matke !
Jak veľmi ťa môže tento prvý zázrak, ktorý Spasiteľ sveta na prímluvu svojej Matky učinil, utvrdiť v neobmedzenej dôvere k tejto dobrej Matke ! Tam v Káne mladoženísi preblahoslávenú Pannu o jej pomoc a prímluvu ani len neoslovili, a snáď len neskôr zbadali hroziacu im nesnádzu, a zázračné odpomoženie; a Maria hľadí im i neprosená prispeť svojou pomocou. Keď ale ty, dušo trpiaca, ju prosíš súrne a vytrvale, keď na ňu doliehaš svojimi prosbami, či sa k tebe nenakloní a ťa nevyslyší? Tam v Káne išlo len o pominuteľnú maličkosť. Keď sa však na ňu obrátiš v najvážnejších záležitosťach životných, kde ide o záchranu tvojej duše a nevinnosti, o blaho časné, o urazenie velebnosti božskej, o zneuctenie najsvätejšej krve Ježiša Krista, ó, či bude k tebe vtedy menej milosrdná? Tam v Káne žila Rodička božia ešte v údolí slzavom : ale teraz v nebi je jej postavenie ako kráľovnej nebies nanajvýš vznešené a mocné; teraz je to jej úradom, byť útočišťom hriešnikov, potešením zarmútených, uzdravením nemocných, pomocnicou kresťanov; teraz má v kráľovstve odmeny skutočné právo na to, aby jej prímluva u trónu božieho vyslyšania došla.
Ďalej prítomnosť preblahoslavenej Panny a jej božského Syna na svatbe je krásnym dôkazom toho, že ona čo dobrá, nežná matka svojim dietkam radosť, zábavu rada dopraje, ba ju i svojou prítomnosťou posvätí, dokiaľ je ona zábavou čistou, miernenou, s dobrým úmyslom a povďačným srdcom požívanou. Zdržuj sa, dušo kresťanská, aspoň od zábav divokých, hlučných, smyselných, ktoré po sebe nič nezanechávajú, leda hryzenie svedomia, omrzlosť, nespokojnosť s Bohom, s ľuďmi a i vlastným osudom. Pýtaj sa vždy prv, než sa jakej zábave oddávaš : Ci by som mohol na ňu zavolať i moju najlepšiu Matku, alebo či by nemusela ona moje pozvanie s nevoľou odmietnuť?
Keď si však, dušo kresťanská, touto milou udalosťou zo života tvojej vysokej Ochrániteľky na svatbe v Káne bola zvláštnym spôsobom tvojej dôvere v jej dobrotu a milosrdentsvo utvrdená, nuž vyznajže jej toto svoje smýšľanie i tieto svoje nežné city. Môžeš to s veľkým duševným prospechom učiniť i tak, keď sa pomodlíš tu pripojenú modlitbu istého učeného a zbožného sluhu Márie :
Ó najdobrotivejšia Panno Maria, ty si matkou milosrdenstva a všetkej útechy; lebo poneváč si nanajvýš bohatá a veľkodušná, preto si i nanajvýš štedrá a milosrdná. Ty smilovávaš sa nad všetkými, lebo po svojom Synovi všetko môžeš, a pre pokánie na hriechy nehľadíš. — Krásné je smilovanie počas zármutku; jako mračno dažďové počas suchoty, a jako oblak v spárne slnka, ukrývaš, zastieraš ty milosrdne svoje dietky pred hnevom Syna svojho, a zatieňuješ a ochladzuješ ich proti pálčivosti zlých žiadostí, a jako prívalom ovlažuješ ich milosťou božou k prinášaniu bohatej úrody skutkov dobrých. Ty si nielen jedna z počtu múdrych panien, ale si zpomedzi nich najmúdrejšia, a olej milosrdenstva máš vo všetkých svojich nádobách : v nádobe srdca skrze lásku, v nádobe rúk skrze činy, v nádobe úst skrze dobrotivú prímluvu svoju. A poneváč si Milosrdenstvo porodila, požehnané lono tvoje nie je ničím iným, než pokladom smilovania. (Raym. Giordani in opuse. B. V. lib. 6. c. 14.).
Pospeš tedy, Maria Panno, hriešnikom s plnosťou svojej štedrosti a milosrdenstva ku pomoci! Štedrosť a veľkodušnosť kráľovien zemských záležiava v tom, že niekoho pre priestupky a zločiny odsúdeného oslobodia. Neverím, že by si ty, Kráľovno nebies, v kráľovstve božského Syna svojho menšiu moc a vplyv mala. Viem, že ako hriešnik najväčší, k večnej smrti som odsúdený pre mnohé a veľké hriechy, ktoré mi svedomie tlačia. Pomôž mi tedy, Panno naj dobrotivej šia, a ukáž sa mi ako matka a kráľovná ! Vidíš mdlobu duše mojej : občerstvi ju, a naplň ju sladkosťou ! Znáš rany mojej duše : vlej do nich ako milosrdná Samaritánka vína a oleja ! To žiadam od tvojho veľkého milosrdenstva, toho sa domáham u tvojej nevyčerpateľnej štedrosti a láskavosti, že by som skrze materinskú prímluvu tvoju večného života dosiahnul a za to ťa milovať, chváliť a oslavovať mohol po všetky veky.
Amen.
Žiaden zo svätých evanjelistov nám nerozpráva, či požehnaná Matka božia po tie tri roky verejného účinkovania a vyučovania, svojho Syna nasledovala, alebo či za dobrý výsledok jeho prác len doma v tichosti a samote sa modlila, a v poníženosti doma sa ukrývajúc, len v duchu jeho zázraky obdivovala a nebeské jeho učenie poslúchala. Lebo ak bola pri tom osobne prítomná, lúče slávy, úcty a vďaky musely bezpochybne so Syna padať i na ňu, čo jeho matku. Naša milá Matka božia dobre zaujíma svoje miesto či tam, a či tu : či v tichom domku nazaretskom, a či po boku svojho Syna. Ale najradšie pripojujem sa k mienke tých, čo hovoria, že blahoslavená Panna podržala si síce svoj byt v Nazarete, alebo na čas prestehovala sa do Kafarnauma, ale kedykoľvek mohla, menovite keď Spasiteľ na blízku, v Galilee, sa zdržoval, s túžobnosťou materinskou k nemu spiechavala. Avšak na rozlúčenie sŕdc, dušo kresťanská, nesmieš mysleť; lebo nikdy nebolo na zemi takých dvoch duší, čo by medzi sebou tak vrúcne a stále boly bývalý spojené, jako Ježiš a Maria. Toto verejné účinkovanie Ježišovo bolo však na každý spôsob pre jeho matku hojným prameňom radosli a žiaľu, dľa toho, jako kde prijímali jeho učenie a jeho dobrodenia.
Ježiš Kristus bol verejným učiteľom ľudu, plným milosti a pravdy. Bol zvlášť tešiacim učiteľom chudobných : blahoslavenými nazýva chudobných, smútiacich a prenasledovaných. Ktože mohol týmto vznešeným náukám Spasiteľa lepšie porozumeť, lepšie ich požívať, než Maria s jej vysokým duchom, premýšľavou mysľou a s jej náboženským citom?
Ježiš Kristus bol divotvorcom. ,,Chodil dobre činiac." (Skutky ap. 10, 38.) Trpiaci ľudia, títo miláčkovia milosrdného srdca Máriinho, s veľkou dôverou hľadeli na jej Syna, čo svojho vysloboditeľa. I uzdravoval chromých, hluchých, nemých, malomocných, posadlých atď.; jak nevysloviteľná to bola radosť pre tú súcitnú dušu, ktorá už ani na svaťbe nemohla hľadel na nesnádzu, do ktorej mladoženisi upadli ! Môžme iste predpokladať, že Maria, ktorú vzývame čo uzdravenie nemocných, za trpiacich sa u Syna svojho viac ráz primlúvila, alebo ich i sama k nemu privádzala.
Ježiš Kristus bol najchýrečnejším mužom svojho veku. Ďaleko za hranice Judee a Galilee šíril sa jeho chýr. Veľký bol úžas ľudu, hlasno zavznievaly jeho chvály, úprimne sa javila úcta, obdiv a vďaka k nemu. „Veľký prorok povstal medzi nami, — volalo množstvo, — a Boh navštívil ľud svoj." (Luk. 7, 16.) Najväčšiu radosť však pripravila duši Máriinej sláva, s ktorou jej Syn ako Messiáš do Jeruzalema vtiahnul. V húfoch šiel mu ľud v" ústrety, keď sa k mestu približoval, aby ho víťazoslávne prijal a do mesta odprevadil. Vrchné šaty svoje hádzali na cestu, metali na ňu palmové ratolesti, a kráčali pred ním i za ním, jásavo vyvolávajúc : „Hosanna Synovi Dávidovmu; požehnaný, ktorý prichádza v mene Pána; hosanna na výsosti!" (Mat. 21, 9.) A tento učiteľ, tento divotvorca, tento najchýrečnejší muž svojho času bol synom preblahoslavenej Panny. Museli by sme vládnuť srdcom, útlou láskou matky, aby sme mohli pocítiť, čo to bola pre Máriu za radosť, ktorá, poneváč bola v duchu so Synom svojim úzko spojená, všetko, za čo jej Synovi ľudia ďakovali, tak považovala, jako by to i od nej boli prijali.
Ale všetka táto radosť, ktorú jej verejné účinkovanie a uznanie jej Syna pripravilo, nebola vstave znebezpečiť pevnosť jej poníženosti. Nikdy, ani len na chvíľku neoddávala sa tej myšlienke, že žiara, ktorou jej Syn sa jasá, i na ňu padá. A jej božský Syn znal a ochraňoval túto jej poníženosť; on rozumel i najvnútornejšiemu hnutiu jej srdca tak jasne, že toto jej beznáročné smýšľanie i verejne vo svojom učení podporoval.
Dva razy hovoril Ježiš Kristus dľa svätých evanjelistov o svojej matke, a obidva razy učinil to na taký spôsob, že pozornosť ľudu nežne síce, už ako ju vrele milujúci Syn, pritom ale snažne od svojej Matky odvracal. Ba na isto smieme predpokladať, že ponížená Dievka Pánova Spasiteľa sama prosila, žeby od nej všetku verejnú pozornosť a vyznačovanie oddialiť sa usiloval.
Spasiteľ raz ku obdivu veľkého zástupu ľudstva uzdravil človeka diablom posadlého. Farizei však o ňom vo svojej zlosti tvrdili, že diabla skrze knieža diablov, Belzebuba, vyhnal. Múdry Syn Panny zavrátil ich tak zručne, a priviedol ich k mlčaniu tak základne, a ohľadom na učinený zázrak učil tak vznešene, že jedna žena v úžase hlasno zvolala, rečúc Spasiteľovi : ,,Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval!" Spasiteľ však ihneď odpovedal: ,,Ba ovšem blahoslavení sú tí, ktorí slyšia slovo božie a zachovávajú ho!" (Luk. 11, 27, 28.)
Zbožná tá žena blahoslavenou nazývala Máriu, čo matku múdreho a mocného Posla božieho. „Čo to musí byť za matka, ktorá má takéhoto syna", — myslela si tá žena. Božský Učiteľ však netají pravdu takéhoto náhľadu, ba i novú chválu vzdáva svojej Matke, keď ju blahoslavenou nazýva, že slovo božie slyší a zachováva; lež chválu túto hneď i na všetkých svojich zbožných poslucháčov a slovo božie zachovávajúcich rozprestiera, tak že blahoslavená Panna vo svojej veľkej hodnosti a celej jasnosti nestojí tu samojediná ! Jak veľmi musíme tu obdivovať, dušo kresťanská, múdrosť Syna a poníženosť Matky ! Ale jak veľmi i zasluhuje panenská Matka jej vzdanú chválu, jak veľmi si ju zasluhuje i ďalej cez všetky stoletia, až dotiaľ, kým sa všetci skrze zásluhy Kristove blahoslavenými nestaneme. Výrok tej ženy ozýva sa tedy i ďalej v ústach cirkve svätej a v ústach zbožných ctiteľov marianských, a ozývať sa bude až do skončenia časov.
Onedlho nato prišla i preblahoslavená Panna sama s niektorými príbuznými navštíviť a počúvať svojho Syna. Spasiteľ učil práve s najväčšou vážnosťou v synagóge pred valným zástupom, ktorý v najhlbšej tichosti s najväčšou napnutosťou ním prednášané nebeské pravdy poslúchal. Utla, čistá Panna sa nemohla a nechcela cez toľký zástup tisnúť. Preto si jeden z poslucháčov myslel, že toľkú pozornosť požehnaná matka božia od neho zaslúži, aby príchod jej a jej sprievodu jej Synovi oznámil. Rieknul tedy Pánovi : „Hľa, matka tvoja i bratia (najbližší príbuzní, dľa mluvy židovskej) tvoji stoja vonku, hľadajúc ťa." On však tomu, ktorý mu to bol povedal, odpovedajúc, rieknul: „Kto je moja matka? a kto sú moji bratia? A vztiahnuc ruku ku svojim učeníkom, rieknul: Hľa, matka moja, i bratia moji. Lebo ktokoľvek by činil vôľu Otca môjho, ktorý je v nebesiach, to je brat môj, i sestra moja, i matka." (Mat. 12, 46—50.) I tu objavuje sa Ježiš Kristus ako vznešený posol boží, povznesený nad hranice tela a krve; i tu zdá sa, že do úzadia stavia svoju Matku; ale, pokým s jednej strany šetrí jej poníženosť, vzdáva jej s druhej strany najväčšiu chválu. Lebo ktože plnil od prvej ch vilky svojho života voľu Otca nebeského dôkladnejšie, bezvadnejšie a s toľkou sebaobetavosťou, jako preblahoslavená Panna? A preto mu je ona nielen čo matka drahá, ale i čo presvätá, úslužná dievka Pána, ktorá v samote komôrky nazaretskej svoje „Fiat — Staň sa" hrdinsky vyrieknuc, vôli božej úplne sa podrobila.
Ale tie zdánlive tvrdé slová božského Majstra skrývajú i pre teba, dušo kresťanská, útechu a vznešenú pravdu. Lebo viď, keď ty vo všetkom svojom počínaní a konaní jedine len vôľu božiu chceš plniť, keď sa ku Otcovi nebeskému často, úprimne a vrúcne modlievaš : „Buď vôľa tvoja jako v nebi, tak na zemi", na taký spôsob si svojmu Bohu a Spasiteľovi tak blízkou, ako by si mu bola bratom, sestrou a matkou. Ó jak veľká je to milosť, veľká úcta, veľké šťastie za tak malú cenu !
Kedyže budú ľudia ktoré dieťa tak poznať, tak milovať, chváliť a si vážiť, ako si to srdce matky žiada? Ale čože boly tie malicherné, keď i dobre mienené poklony, ktorými sa Synovi božiemu korila trieda ľudí chudobných, v porovnaní s jeho zázrakami, čože boly pre Boha slávy večnej? čože boly v pomere k tej bezhraničnej poklone, ktorú mu vzdávala jeho Matka? A jak rada by bola k nemu obrátila srdcia všetkých ! Nakoľko nedbala o úctu k sebe, natoľko žiarlivé strážila nad úctou svojho Syna, a cit jej bol hlboko urazený, keď sa so všetkou svätoúctou s ním nezachádzalo.
Ale jak boľastne muselo sa teprv dotýkať srdca milujúcej Matky, keď verejný nevďak, drzý vzdor a potupné opovrženie dostalo sa za údel jej Synovi a Spasiteľovi? Len jeden z mnohých príkladov chcem ti tu, dušo kresťanská, uviesť, polioršlivé totižto chovanie sa, ktoré musel Spasiteľ vo svojom rodnom meste zniesť, a to verejne, v synagóge, v prítomnosti a k nevýslovnému žiaľu svojej matky a príbuzných.
,,I navrátil sa Ježiš v moci ducha do Galilee, a rozniesla sa povesť o ňom po celej krajine A on učil v ich synagógach a velebený bol odo všetkých. I prišiel do Nazareta, kde bol vychovaný, a vnišiel podľa obyčaja svojho v deň sobotný do synagógy i vstal, aby čítal. A podali mu knihu Izaiáša proroka. A rozvinup knihu, našiel miesto, kde bolo napísané: Duch Pána nado mnou: preto i pomazal ma, a poslal ma kázať evanjelium chudobným, uzdravovať skrúšených srdcom, zvestovať zajatým prepustenie, a slepým videnie, prepustiť súžených na slobodu, zvestovať vzácny rok Pána a dni odplaty. A svinuv knihu, vrátil ju sluhovi, a posadil sa. A oči všetkých v synagóge boly naňho obrátené. I počal mlúviť k nim: Dnes naplnilo sa písmp toto v ušiach vašich. A všetci mu prisvedčpvali, a divili sa ľúbym slovám, ktoré vycliádzaly z úst jeho, a hovorili: Či tento neni syn Jozefov? A on im hovorí: Istotne poviete mi to príslovie: Lekáru, uzdrav sa sám. Ja,k veľké veci počuli sme, že si ich konal v Kafarnaume, konaj ich i tu vo svojej vlasti. I riekol im: Amen, pravím vám, že žiaden prorok nie je vzácnym vo vlasti svojej. V pravde pravím vám: Mnoho vclpvíc bolo za dní Eliášových v Izraeli, ked bolo nebe zavrené za tri roky a šest mesiacov, a bol veľký hlad po celej zemi: a ku žiadnej z nich nebol poslaný Eliáš, leda do sidonskej Sarepty k žene vdpvici. A mnoho malomocných bolo v Izraeli za Elizea proroka, a žiaden z nich nebol očistený, leda Náman Sýrsky. A jako to počuli, naplnili sa hnevom všetci v synagóge. A povstali, a vyhodili ho von z mesta; i viedli ho až na končiar vrchu, na ktorom bolo vystavené ich mesto, aby ho vrhli dolu. Ale on prejdúc pomedzi nich, odišiel." (Luk. 14, 30.)
Ó jak hrozné to bolo divadlo, dušo kresťanská, pre prítomnú tam Matku Ježišovu ! Uľakla sa, keď zbadala, jako sa jej rodáci proti jej Synovi počínajú búriť, s úzkostlivosťou sledovala výbuch rozhorčenia i celý jeho priebeh. A keď videla, kam až týchto zaslepencov ich zúrivosť zaviedla, vzchopila sa, vzdorovala všetkému nebezpečiu a posmechu, a spiechala za svojim božským Synom až na končiar vrchu. A tu odmenil ju jej Syn za jej duševnú úzkosť tým, že jej dal byť svedkom zázraku, keď všemohúcnosťou svojou porazil svojich vražedlníkov, a netknute prešiel cez ich rady.[21]
Ó najláskavejšia, hlboko zarmútená Matko Maria, prosím ťa pre tú úzkostlivosť, ktorú si pretrpela, v srdci zacítila, vidiac zhaneného Syna svojho i nebezpečiu života vystaveného, a to v jeho domovine, stojže i pri mne, keď mi duši alebo telu nebezpečie smrti hrozí. Zvlášť však neopusť ma v poslednej, smrtnej úzkostlivosti, vtedy ma zadrž a tiahni k sebe, aby sa mojim pekelným nepriateľom nepodarilo sotiť ma do priepasti zkazy večnej.
Končiar vrchu v Nazarete bol predobrazom výšky vrchu Kalvárie. Nikto to necítil hlbšie, nikto nemyslel na to s toľkým strachom, ako Maria. A táto tajná úzkostlivosť pred budúcnosťou, pred nastávajúcim osudom jej Syna bola stálou náladou jej ducha. Jako starostlivé ohliada sa pilný roľník v čas žatvy, či sa na ďalekom obzore (horizonte) neukazuje nejaké mračno, ktoré by mu predzvestovalo pustošiacu búrku, a jako jeho úzkostlivosť rastie v tej miere , v.jakej býva spárno neznesiteľnejšie a.mračno väčšie a.čiernejšie : tak hľadalo do diaľky i materinskou láskou sostrené oko Máriino. A čo hroziace mračno zbadala tam urazenú ctižiadosť, sebeckosť a závisť farizeov a zákoníkov proti jej drahému Synovi. A vždy väčšmi sa blížilo to mračno, vždy stávalo sa tmavším a väčším, a j akoby ďaleké, tupé hrmenie, očúvalo jej úzkostlivé naslúchajúce ucho tajné rady i usnesenia proti Pomazanému Pána, ktoré onedlho zkazonosne vybúšiť maly nad hlavou Ježišovou v reve : „Ukrižuj ! ukrižuj ho !
Jako som ti už, dušo kresťanská, predtým bol podotknul, vedela preblahoslavená Panna, zčiastky z proroctví Písma svätého, zčiastky z poučení svojho Syna, že on ľudstvo svojím utrpením a pokorením vykúpi. Ale na jaký spôsob, v jakom stupni a čase sa to stane, to jej nebolo zovrubne známé. Hrozné tajomstvo svojho umučenia a smrti krížovej zjavoval jej postupne a vždy určitejšie akiste sám Spasiteľ, ale k tomu ju v toľkom stupni i vnútorne posilňoval, aby týmto udalosťam s vážnou pokoj nosťou v ústrety hľadeť mohla, tak ako upozorňoval na ne opätovne i apoštolov, až konečne po tretí raz uberajúc sa na púť do Jeruzalema ku sviatkom veľkonočným zjavne povedal: ,Hľa, vystupujeme do Jeruzalema, a dokoná sa všetko, čo bolo písané skrze prorokov o Synovi Človeka. Bude totižto vydaný pohanom, a posmievaný, a bičovaný a upľúvaný; a ked ho ubičujú, zabijú ho." (Luk. 18, 31, 32.) A za každým, čo sa hrdinská tá Panna niečo istého o čase a spôsobe umučenia dozvedela, bolo to vždy novým mečom pre jej materinské srdce. Ale i toto znášala s odhodlanosťou hrdinky, s vysokou vážnosťou kráľovnej a s oddanosťou svätice.
Ó požehnaná matko božia Maria, sjednocujem sa so všetkými radosťami a poctami, ale i so všetkými boľasťami a úzkosťami tvojimi, ktorých sa ti počas verejného účinkovania tvojho milého Syna, nášho Pána dostalo, a úprimne sa teším, že si sa na svojom jednorodenom Synovi toľko radostí dožila. Žiadam si s tebou, ó dobrá Matko, že by ho vždy a všetci ľudia tak poznali, tak sa mu klaňali, a tak ho milovali, jako to zasluhuje. Za jakú-takú vynáhradu za našu zpozdilosť obetuj mu, prosím ťa, svoje materinské radosti a žalosti i so všetkými svojimi zásluhami, a vyprostredkuj nám tak u jeho milosrdenstva odpustenie všetkých našich hriechov. Amen.
Veľké tajomstvá, veľké milosti a veľké boľasti rozjímala si už, dušo kresťanská, zo života svojej najdrahšej Matičky božej, a ja som sa usiloval učiniť ti ich srozumiteľnými. Teraz však, keď túto najláskavejšiu Matku na ceste krížovej jej Syna sprevádzať máme, nemám odvahy opisovať ti nevýslovnú horkosť boľasti, ktoré podstúpila nevinná Panna. Keď prorok Jeremiáš obraz týchto boľasti v duchu videl, i on bol v rozpakoch, s čím ho má porovnať: „Komu ta prirovnám, dcéro jeruzalemská? kto ta spasí a kto ta poteší, panno dcéro sionská? lebo veľké je jako more súženie tvoje; kto ta zahojí?" (Plač Jer. 2, 13.) Z tohoto mora boľasti načrem, dušo kresťanská, len za pohár, ukážem ti ho a rieknem : Tak horké jako obsah tohto pohára, je celé more !
Boľasti Synove nechceme a nemôžme deliť od boľasti Matkiných. Maria pretrpela v duchu a srdci všetky krvavé výjavy utrpenia Baránka božieho. K tomu sa u nej ešte pojil i súcit útle milujúcej matky,.a cele jasný pochop o osobe toho, ktorý trpel, a o cieli, prečo trpel. Nasledujúce pravdy, ktoré i nám pri rozjímaní o prehorkom umučení Ježiša Krista vždy majú byť pred očima, stály jasne pred jej čistou dušou:
Ten, ktorý tieto nevýslovné muky trpí, je najvyšší Boh !
Ten, ktorý tak nehodne, nezaslúžene trpí, je najľúbeznejší zo všetkých ľudí. Ten, ktorý také najneľudskejšie muky trpí, má všetko právo na lásku ľudí.
Ten, ktorý tak nevinne trpí, trpí spolu i dobrovoľne a z lásky. Ten, ktorý tak nevinne a dobrovoľne trpí, trpí o mnoho viac, než by bolo dostatočné vykúpiť svet a usmieriť Otca nebeského.
Ó jako musely tieto pravdy nežnú Matku a Pannu pohýnať k tomu, aby s celou láskou a súcitom účasť brala na mukách svojho milého Syna !
Keď však srdcom-duchom nad boľasťami Márie rozjímaš, nesmieš, dušo kresťanská, zabudnúť, že ona svojho Syna nasledovala cele dobrovoľne, že ho nasledovala nie jedine len hnutá prírodenou láskou materinskou, ale i s tou žiadosťou, aby mohla i so svojej strany čím viac trpeť za vykúpenie ľudstva a na usmie-renie ho s Bohom, i so svojej strany utrpením hodnou sa stať radostí nebeských, i so svojej strany dobrotivému Otcovi nebeskému na tento spôsob vyjaviť svoju lásku a vďaku. Ďalej nesmieš za-búdzať, že dľa všeobecnej mienky svätých otcov preblahoslavená Panna behom toho Veľkého týždňa utrpenia ustavične zázračného posilňovania a podpory od Boha potrebovala, ináč by bola od boľastí zomrela. Toto nebeské posilňovanie však nemalo ten účinok, že by bola boľasti menej cítila, lež takto bola uspôsobnená znášať i jej prírodené sily prevyšujúcu mieru boľastí.
Ó hrdinská Kráľovno mučeníkov, dovoľ, abych na tejto ceste krížovej s povďačnou láskou a hlbokou kajúcnou boľasťou stúpal do šľapají tvojich, a tak sa učil teba viac milovať, Bohu verejnejšie slúžiť, hriechom svedomitejšie vyhýbať a vlastné žalosti trpezlivejšie znášať.
Vo dňoch, ktoré zajatie jej Syna bezprostredne predchádzaly, zdržovala sa preblahoslavená Matka v Betánii, od Jeruzalema asi na hodinu cesty vzdialenej, u svätých sestier Márie a Marty a ich brata Lazára, ktorého Pán krátko pred svojou smrťou z mŕtvych vzkriesil.
Svätí evanjelistovia nič nám nerozprávajú o účasti presvätej Panny na boľastnej ceste Vykupiteľovej, až keď zrazu jako milý anjel zjavuje sa pod krížom. Ale už práve táto okolnosť, že pri hroznom divadle, ktoré sa na Golgote odohralo, nechýbala, potom tá nepremožiteľná láska k jej Synovi, konečne všeobecné úštné podanie z prvých kresťanských století nenechávajú nás v pochybnosti, že jednotlivé tajomstvá umučenia nielen v duchu videla, ale ich i osobne prítomná precítila. Alebo či by sme mohli o takej matke, jako bola Maria, predpokladať, že pokojne alebo chabo zostala sedeť v Betánii, pokým jej Syn a Spasiteľ v blízkom Jeruzaleme svet vykúpil? Snáď s radosťou zúčastnila sa preblahoslavená Panna vo Kvetnú nedeľu na slávnostnom vjazde svojho Syna do svätého mesta; ba snáď brala podiel i s ostatnými zbožnými ženami, ktoré ju sprevádzaly, v inej dvorane toho istého domu i na poslednej večeri Pána, a prijala Telo božie z rúk svojho Syna, čo veľkňaza. Ale je isté, že ako verná matka počas smrtnej úzkosti Kristovej v záhrade Getsemanskej svedomite plnila žiadosť a prosbu, ktorú až na smrť zarmútený Spasiteľ na svojich apoštolov tri razy darmo upravil: ona bdela a sa modlila! A anjel, ktorý posilnil Syna, učinil i ju schopnou preniesť všetky jeho utrpenia.
V noci hrozných, strašných udalostí zo štvrtku na Veľký piatok, v noci, kedy ľúby náš Spasiteľ od divých katov všetek, čo si len môžme predstaviť, posmech a potupu, všemožné muky, lebo vtedy peklo na ich nástroje vplývalo, ztrpeť musel, tej noci bola Matka od Syna odlúčená. 0 jak nevýslovná bola jej úzkosť, či už preto, že utrpenia Syna svojho v duchu zrela, a či už, že bola mučená hrozným citom neistoty, jako to s jej Synom stojí. Ó keby sa len rozodnilo, — žiadala si. Ó nie, milujúca Matko, nežiadaj si dňa, dňa naj trpkejšieho, jakého sa kedy matka dožila !
A svitnul deň, deň Veľkého piatku ! Kráľa nebies a zeme vláčili od sudcu k sudcovi. A keď sa neľudskí katovia a ľúti Židia na uliciach k nemu dotískali, aby bo bili, opľúvali a sa mu posmievali, tu videť bolo medzi zástupom ctihodnú Pannu, obličaja zblädlého, ale pokojného, — a ona ustavične len na Ježiša hľadela ! A vyzerala ako smútiaci anjel uprostred haj na divých diablov. Ostýchavo a bojazlivé ako holubica sa vyhla, keď do jej blízkosti nejaký vojak prišiel, a predsa znovu nútilo ju jej milujúce materinské srdce, aby bola blízko predmetu svojej lásky a poklony.
A Maria stála pred palácom Pilátovým. Hore na galérii stáli Pilát a Ježiš. Pilát pýtal sa shromaždeného zástupu: „Koho chcete, aby som vám prepustil, Barabáša a či Ježiša, ktorý sa menuje Kristus?" (Mat. 27, 17.) A Ježiš stál tam, a díval sa na ten zástup, ako by ho bol chcel upamätovať na tie mnohé zázraky a dobrodenia, ktorých sa mu od neho dostalo. Tu povstalo v zástupe tupé mrmlanie, a pomaly sa stupňuj úc vlnilo sa celé more hlasov až nahor na balkón akoby z jedných úst : ,Prepusť Barabáša a Ježiša ukrižuj!" Sotva kto začul bojazlivý hlas: „Prepusť Ježiša " A tak bol Ježiš Kristus, Vykupiteľ sveta, vo svojej osobnej prítomnosti slávnostne a verejne väčšinou hlasov od svojho milovaného ľudu, vo svojom milovanom meste Jeruzaleme, odsúdený.
A Ježiš pohliadnul znovu na zúriaci zástup, či ani jedného srdca sa nenájde, ktoré by nesúhlasilo s odsúdením ho na smrť. A tam zazrel stáť svoju vrele milovanú matku ! Jako pokojne jagajúca sa hviezda zableskne sa cez ťažké mračná zablúdilému cestovateľovi, tak zajasala sa pokojná, zblädlá obličaj matkina Pánu Ježišovi. Ich pohľady sa stretly a spojily ich srdcia, ich lásku, ich utrpenia, ich slzy, ich obeť, ich modlitbu a ich nanajvýš zarmútené duše. A Ježiš bol pre Máriu, a Maria pre Ježiša potešujúcim anjelom. Kde uhybá a mizne všetka láska, kde zdá sa, že i Otec nebeský zabudnul na svojho jediného Syna, kde Peter zaňho sa hanbí, že ho kedy znal, kde Ježiš samojediný a bez pomoci voči rozlútenému zástupu stojí, tam materinská láska Mariina neuhýba, tam ona vytrvá, a trpí za svojho Syna a so svojím Synom !
A matka Ježišova stála i v blízkosti stĺpa bičovania ! Každý švih biča na najsvätejšie, drzému posmechu nehanebných ľudí vydané telo najčistejšieho jej Syna ozýval sa smutne v hlboko ranenom srdci Márie, a tu prepadol ju tak nevýslovný vnútorný bôľ, akoby mala skonať pod údermi, ktoré trpela.
A zase stála Matka Ježišova pred súdnym domom, ked sa Pilát opäť ukázal, a ľudu jeho Kráľa do posmešného plášťa odetého s tŕňovou korunou na hlave a s trstinou v ruke predviedol, a zvolal : ,,Ecce homo — ajhľa, človek!" Ó srdcelomný pohľad! Ktorého si, Matko, z Ducha svätého počala, jednorodeného Syna večného Otca, plného milošti a pravdy, — tu ho nachádzaš krvou zaliateho, zhaneného, na nepoznanie zohaveného a milosti hávede odporúčaného. A k tomu ešte divý krik ľudu: „Ukrižuj! ukrižuj ho!"
Výrok bol vynesený, a v duši Máriinej ozýval sa jako hlas umrláčka, ktorý jej samej ku smrti zvoní. S krvežížnivou rýchlosťou zhotovili kríž, a pochod bral sa na miesto popravné. Jak cele iný to bol pochod, než slávnostný vchod do Jeruzalema pred niekoľkými dňami ! Potom, čo Matka boľastná už pretrpela, je skoro na neuverenie, že mala ešte dosť sily, svojho Syna i na ceste krížovej sprevádzať. Ale sily jej dodávala jej láska a sebaobetavosť. Jako Spasiteľ miloval svojich až do konca, tak i ona ho milujúc, chcela mu po boku stáť až do konca.
S Magdalénou a Jánom predchádza zástup, ktorý sa jako more ku Kalvárii valí. Na príležitom mieste, kadiaľ pochod prejsť musel, zostala Matka stáť. Chcela a musela videť svojho Syna, chcela a musela sa v duchu spojiť s ním. Snáď bude jej pohľad pre neho malým posilnením, snáď poskytne jej jeho pohľad silu, vystúpiť na vrch Kalvárie. Hustým závojom zahalená stála tam prečistá kráľovná nebies, a čakala na svojho Syna, kráľa nebies. Hľadela na zástup, ktorý zvedave a krvožížnive valil sa von, podívať sa, ako skonáva na kríži „zločinec". Matka už zďaleka počuje hany a posmechy, ktorými jej odsúdeného Syna obsýpajú. Potom čuje hrozný hlas trúb, ktoré pochod otvárajú. Potom vidí k ukrižovaniu potrebné nástroje : rebríky, povrazy, kladivá, sekery atď. Potom vidí obidvoch lotrov, ktorí hrdo, hlavu na hor držiac, vykračujú s oboch bokov popri jej Synovi. A konečne vidí . . Ach, jak žalostný to pohľad i pre najsurovšieho človeka, prežalostný pre matku, pre matku, jako Maria !
Od boľasti a unavenosti pod ťarchou kríža bezmála klesajúc, len horko-ťažko vlečie sa Baránok boží; kráča sohnutý, skrčený; vrávorá a krváca. Tŕňová koruna hlboko závislá mu na obličaj; a oči mu cele nadbehly krvou, tak, že pohľad svoj ku svojej matke sotva obrátiť mohol. Plný svätou túžbou videť svoju matku a aspoň len jedným pohľadom ďakovať jej za jej obetavú lásku, snažil sa pod ťarchou kríža trochu narovnať sa; pozdvihnul hlavu, a pohliadnul s nevýslovne žalostným, ale práve tak i láskyplným zrakom na svoju matku. Matka sa ďalej zdržať nemohla, pokročila napred, aby trpiaceho Syna svojho objala, a mu niekoľko súcitných slov povedala. Lež nemilosrdní katovia drzo ju odsotili, či už preto, že v nej matku odsúdencovu poznali, a či pre zákon, ktorý smrti súdobne prepadlému súcit prejavovať zakazoval, lebo súcit tento považoval sa za zazlievame sudcovského výroku.
Bol to snáď vnútorný žiaľ pri pohľade na zarmútenú matku, malé pozastavenie na niekoľko chvíľok, a tým zapríčinené stlknutie sa vojakov, čo za následok malo, že Spasiteľ pod krížom znovu na zem padnul. Ó jaký to pohľad pre matku Máriu ! Jak hrozné je to divadlo pre ňu, videť klesnúť a bezvládne ležať svojho milovaného Syna a poklonyhodného Boha, a dívať sa, jako ho kopú, trhajú, aby ho zase na nohy postaviť mohli.
A keď prešla sbehnutá háveď ľudu, pochod krížový nasledovala i Matka, nakoľko mohla. V srdci so Synom spojená, kráčala po jeho najdrahocennejšou krvou jeho poznačených šľapaj ách. Pred každou touto kvapkou krve božej v duchu pokľakla, aby jej poklonu vzdala. Tak došla konečne cele ustatá, od žiaľu sohnutá na výšinu Kalvárie, aby tam ešte hroznejšie muky videla a i trpela.
Ó prežalostná Matko, rozpamätaj sa na tie mnohé, nevýslovné muky, ktoré si zacítila, keď si Syna svojho kríž nesúceho na ceste boľastnej nasledovala. Boly to najtrpkejšie kroky v tvojom živote! Na túto smutnú cestu upamätúvam ťa, Maria, a pre všetko to utrpenie, ktoré si vtedy podstúpila, ťa prosím, stoj pri mne verne a matersky, keď pôjdem smrti v ústrety, sprevádzaj i mňa na ceste do večnosti a pred spravodlivého sudcu; obetuj mu na obmytie hriechov mojich všetky vtedy preliate slzy. Amen.
Agar, slúžka Abrahámova, musela opustiť dom jeho. So sebou vzala, čo jej bolo na svete najdrahšie, svojho syna, pritisla ho k materinskému srdcu, a zanechala bez všetkého iného majetku dom, v ktorom žila dlho a blažene. A so strachom blúdila potom so svojím dieťaťom osamele po púšti. Hľadala prameň, aby uhasila smäd svojho dieťaťa; na seba nemyslela. Ale hľadala darmo. A keď následkom toho jej dieťa umieralo, položila ho pod strom, Vzdialila sa na výstrel', odvrátila tvár, rozplakala hlasno, hovoriac : ,,Nemôžem sa dívať na to dieťa, jako umiera!" (I. Mojž. 21.)
Tu hľa, vidíš, dušo kresťanská, príklad prírodenej lásky materinskej a hlbokého bôľu srdca materinského, zobrazený v Písme svätom. Ale o mnoho vrúcnejšia je láska, o mnoho hlbšia boľasť, a o mnoho hrdinskejšia Matka na vrchu Golgoty.
Keď došla na vrch, opäť shliadla Matka Syna svojho. Kríž mu už s pliec sňali a k nohám položili. Bárs sa ho ľudská jeho prírodenosť ľakala, predsa hľadel naň túžobne a láskavé, pozdravil ho ako oltár smierenia a spravodlivosti, ako kľúč, ktorým pokoleniu Adamovmu otvorí brány nebeské.
Zatým boly prípravy k ukrižovaniu dokonané, a mohol sa už započať krvavý čin ľudskej ukrutnosti a najväčší skutok nekonečnej lásky božej. Neľudskí vojaci stŕhali s najčistejšieho Syna nepoškvrnenej Panny šaty. Ó, koľká to bola boľasť ! Lebo šaty celkom prischly na otvorené rany, ba i do nich sa vtisly, tak že sa pri stŕhaní šiat zase obnovily. Ó dušo kresťanská, čo vystála v tejto chvíli prečistá Panna, keď videla, že je jej najmilejší Syn takto vystavený zvedavému pohľadu nestydatej luzy ! Či nevinný Baránok boží pre bezpočetné hriechy telesných žiadostí už dosť ne vy trpel pri svojom potupnom bičovaní?
Zrazu zavznejú údery kladiva. Snáď si už, dušo kresťanská, zkúsila, čo cíti srdce ľudské pri úderoch kladiva na rakev, v ktorej ti milá osobnosť spočíva. A predsa, údery tie patria rakvy, a nie milej ti osobnosti. Čo tedy musela teraz zacítiť požehnaná Matka, keď začula údery kladiva, ktorými ruky a nohy jej ešte žijúceho, milovaného, nevinného, božského Syna prerazili, a ho na kríž pribili? Studený pot zmáčal panenskú tvár boľastí plnej Matky, kŕčovite zatriaslo ňou pri každom údere, a nevýslovný bôľ prenikal každú žilku jej nežného materinského srdca. Žiadny mučeník netrpel toľko či v plameňoch, alebo na popravišti, koľko pretrpela v tejto chvíli presvätá Panna na tele i na duši. Len Boh ju udržal, že v tých mukách ducha nevypustila.
Kríž medzi divým jásotom luzy pomaly sa zdvíha. Len teraz a vždy lepšie môže videť Matka to len krvou ošatené a nesčíselnými ranami pokryté telo svojho Syna. Kríž upevnia, a kati niekoľko krokov nazad postúpia, aby videli, či svoju prácu správne previedli.. „A stály pri kríži Ježišovom jeho matka a sestra jeho matky, Maria manželka Kleofášova, a Maria Magdaléna." (Ján 19, 25.) I Ján, miláček Ježišov, bol tam prítomný; on sám rozpráva nám to vo svojom evanjeliume.
Tri hodiny, tri hrozne dlho trvajúce hodiny začínajú sa teraz, dušo kresťanská ! Ziadno pero nevie opísať, žiadno srdce nenie vstave pocítiť, čo Maria spolu i so svojím Synom počas týchto troch hodín trpela. Bolo by neopísateľné a zázračné, i keby predtým vôbec nič neboli trpeli. Ale takto, po tak dlhom, horkom, rozličnom mučení a trýznení, dodaná im bola i táto večnosť troch hodín. S najstrašnejším bôľom zápasiac, visí tu Boh Syn na potupnom dreve, visí tu medzi dvoma lotrami, visí obnažený, visí medzi nebom a zemou jako prostredník medzi Bohom a ľuďmi. A k tomu tí, čo prechádzali pomimo, rúhajú sa mu, potriasajúc posmešne hlavami : „Ej, ty, čo boríŠ chrám boží, a za tri dni ho vystavuješ znovu, spomôž si sám a sostúp s kríža!" Podobne i najvyšší kňazi a zákonníci posmievali sa mu a hovorili jeden druhému: „Iným spomáhal, sám sebe nemôže spomôct! Jak je kráľ židovský, nech sostúpi teraz s kríža, aby sme videli a uverili! Dúfal v Boha, nech ho teraz vyslobodí, jak ho chce, lebo hovoril: Syn boží som!" (Mat. 27, 39—43.) Koľká to bola pre Máriu, matku Ježišovu, boľasť, počúvať takéto reči na takomto mieste a v takejto chvíli !
V bezprostrednej blízkosti preblahoslavenej Panny posadili sa štyria vojaci, a delili si korisť po svojej obeti: podelili si šaty Ježišove na štyri čiastky. Vrchné rúcho jeho ale bolo nesošívané od vrchu až do spodku. Zhotovila mu ho Maria s veľkou zručnosťou a láskou za blahých dní v Nazarete. Tu riekli vojaci jeden druhému: ,,Nerežme ho, ale hoďme oň kocku, čí bude? Aby sa naplnilo Písmo, ktoré praví: Podeleli sa o moje šaty, a o môj odev hodili kocku." (Ján 19, 23.) Nová boľasť pre Máriu ! S jednej strany tá bezcitnosť : pred očima zomierajúcej, s nesmiernymi mukami zápasiacej obete hádať sa o jej pozostalosť; s druhej strany tá obava, že tento drahocenný pozostatok po jej božskom Synovi príde do ruky nejakého zkazeného človeka, ktorý ho zneuctí, ba bude ho ako odev nosiť i do temných skrýš opilstva a nemravnosti. A pohrúžená do mora boľasti zapamätala si Matka dobre, ktorému z vojakov tento drahý poklad pripadnul, a našla neskôr prostriedok, aby ho pre svätú cirkev zachránila.
Potom na vrch kríža pribili nápis : „Ježiš Nazaretský, kráľ židovský." (Ján 19, 19.)' Koľko slov, toľko rán pre materinské srdce Márie ! Ježiš ! Toto sladké meno, pred ktorým má klakať každé koleno nad zemou, na zemi i pod zemou, — a to meno má tu značiť zločinca k posmechu ľuďom verejne ukrižovaného. Nazaret ! aké pamiatky zobudilo toto meno v duši Máriinej ! Kráľ židovský ! Áno, dľa pravdy a skutočnosti nielen kráľ, ale i Boh Židov; a v tom záleží tá hrozná neprávosť dnešného skutku, že je on kráľovražda i bohovražda.
Ku všetkým boľasťam a obavám Matky Ježišovej pod krížom pripojilo sa teraz i nové zhrozenie. Svätý Matúš evanjelista totižto rozpráva, že od šiestej až do deviatej hodiny nastala veľká tma po celej zemi. Ukrižovanie previedlo sa okolo poludnia, niečo pred hodinou dvanástou dľa nášho počítania času. Kristus musel tedy už nejaký čas na kríži viseť, než tá tma nastala. Právom smieme tvrdiť, že Otec nebeský chcel na tento zázračný a zastrašujúci spôsob potrestať tie hrozné rúhania proti svojmu Synovi, o ktorých sme vyššie čítali, a ruhačov k mlčaniu priviesť.
Hrôza, strašná úzkosť, hryzenie svedomia pre spáchaný zločin, zúfalstvo, strach pred trestami ešte väčšími zmocnily sa množstva na Kalvárii a v celom Jeruzaleme. Jako zúrivé bola predtým, tak zbabelé bola teraz. Maria ale stála v najhustejšej tme pod krížom svojho Syna. Časom panovala taká tichosť, že matka začula každý trudný dych a každý tichý ston svojho neslýchane týraného Syna. A stála, stála tak tri úplné hodiny pokojne, smele, modliac Säij Sj trpiac opretá o pätu kríža.
Súcitné srdce materinské dúfalo a ticho si žiadalo, že tie neslýchané muky, tá pre toľkú ztratu krve nastalá slabosť, a tie nesmierné boľasti, ktoré mu tým bolo spôsobené, že bol ukrižovaný v položení rovnom, pre čo všetka váha tela na ranách pri klinoch spočívala, — že všetko toto uvedie Spasiteľa do mdloby, v ktorej tie nevypovedateľné boľasti skoro ani cítiť nebude. Ale sa mala presvedčiť, že trpí pri úplnom povedomí. Lebo umierajúci Spasiteľ začal hovoriť ! A čo bude hovoriť? Snáď sa bude ponosovať a svoju Matku tešiť? Ó nie ! Sú záležitosti a osoby, ktoré sú najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v jeho smrtnom zápase bližšie.
,,Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!" (Luk. 23, 34.) Tieto slová zavznely v tej zázračnej tme slávnostne s kríža ! Áno, po týchto slovách poznala Matka šľachetnú, krásnu dušu svojho Syna! Slová modlitby, prímluvy, ospravedlnenia hovorí ztrýznená obeť, a to za svojich trýzniteľov. Ó, s jakou vrúcnosťou spojila presvätá Panna svoje zásluhy, svoje boľasti, svoju celú dušu s touto prí-mluvnou prosbou svojho Syna za zaslepené pokolenie ľudské!
A zase nastala posvätná tichosť. Tu zvolal na pravej strane Spasiteľa visiaci lúpežník, pohnutý milosťou i trpezlivým znášaním múk svojho božského spolutrpiteľa : ,,Pane, rozpomeň sa na mňa, ked prídeš do kráľovstva svojho!" A Ježiš mu rieknul „Amen, pravím ti, ešte dnes budeš so mnou v raji!" Jako prišiel tento zločinec k tomuto veriacemu smýšľaniu? I keď neprijímame to kresťanské podanie, že tento zločinec preblahoslavenej Panne a jej Dieťaťu na úteku do Egypta poskytol prístrešie, za čo mal byť na takýto spôsob odmenený, môžme tento mimoriadny čin milosti božej smele pripísať prímluve Matky božej. Ó, sútrpné srdce Márie cítilo nielen muky svojho Syna, ale i muky tých dvoch zločincov, keď oni i netrpeli tak veľmi, jako jej božský Syn. Ale ešte väčšmi ju bolelo, žeby duše týchto dvoch zomierajúcich v blízkosti, pred očima za ich spasenie trpiaceho Vykupiteľa večne zatratené byť maly. Tichá a vrúcna prosba za tieto dve duše vystupovala z boľasťami preplneného srdca materinského na kríž a k nebu. A j akoby nemala byť táto srdečná žiadosť v tejto chvíli vyslyšaná? A zaiste, i druhý zločinec bol by obsiahnul milosť, keby sa jej nebol pre svoje bohorúhanie nehodným stal.
Ó najdobrotivejšia, milosrdná, zarmútená Matko, ďakujem ti za tento čin milosti, ktorý si pod krížom svojho božského Syna previedla. Prosím ťa pre lásku a muky Ježišove a i pre tvoje boľasti, ktoré si tam trpela, pros a bojuj v hodinu smrti mojej i za moju dušu, aby som bez ohľadu na moje mnohé hriechy a na moju veľkú nevďačnosť, z úst Spasiteľa počuť mohol výrok omilostenia : „Amen, pravím ti, ešte dnes budeš so mnou v raji !"
Ježiš Kristus pnel na kríži jako Vykupiteľ hriešneho ľudského pokolenia. Preto boli hriešni ľudia prvým predmetom jeho nežnej starostlivosti. Ale nechcel zabudnúť ani na svoju milovanú Matku, ktorá v jeho mukách tak verne vytrvala, ani na svojho naj milej šieho a jedine tu do konca prítomného učeníka Jána : chcel mu čo dôkaz svojej lásky odovzdať najdrahší poklad, ktorý na zemi zanechával, Matku svoju.
„Keď Ježiš uzrel matku a učeníka, ktorého miloval, stáť, rieknul svojej matke: ,.Ženo, hľa, syn tvoj!" Potom praví učeníkovi: „Hľa, matka tvoja!" (Ján 19, 26.) Pováž, dušo kresťanská, pri týchto slovách detinskú starostlivosť Syna o svoju Matku, a novú boľasť preblahoslavenej Panny, jako i vyznamenanie milovaného učeníka, a konečne našu vlastnú radosť nad týmto večne požehnaným slovom.
Detinská starostlivosť Synova! Uprostried nevýslovných múk svojich nemyslí zomierajúci Spasiteľ tak na seba, jako na tú, ktorá bola najdrahšia srdcu jeho. Pravda, nepomenúva ju sladkým menom „matka", lebo nechce vyzvať týmto vznešeným pomenovaním posmech jedovatých a zaťatých nepriateľov oproti svojej už i tak boľasťami plnej Matke. Potom nechce týmto nežným oslovením ešte viac sostriť bôľ v jej materinskom srdci. Obidvaja, i Syn, i Matka, majú obapoľne priniesť obeť najvyššieho zrieknutia sa. Jak rád by bol vzal Spasiteľ Matku svoju, ktorá s ním tak verne v mukách vytrvala, už teraz so sebou do kráľovstva pokoja a radosti; jak chvályhodným by sa to bolo zdalo, keby bola Maria po svojom Synovi prvá zaujala večnú slávu svoju. Ale dľa uzavretia božej prozreteľnosti potrebná bola apoštolom a vznikajúcej cirkvi jako páska viery a lásky. Že mala tedy byť tu zbavená viditeľne blízkosti Syna svojho, oddal jej zomierajúc, čo jediné pozemské poručenstvo, čistého, panenského priateľa. Táto čistá duša bola k tomu najspôsobnejšia a najhodnejšia, aby zastupovala Ježiša u jeho Matky; naňho mohla najskôr preniesť svoje materinské city, ktoré k Ježišovi prechovávala.
Nová boľasť Matky! Tá milujúca Matka a ponížená Dievka Pána vedela zaiste vážiť si útlu pozornosť svojho Syna, a pohliadla povďačným zrakom za to hore na kríž. A predsa bola to pre ňu veľká, trpká boľasť ! Bolo to len božím potvrdením toho, čoho sa už dávno bála, a na čo sa sotva mysleť odhodlala : že totižto ztratí svoje jedine milované, najvyššie Dobro, a predsa nevedela, jako by bez Ježiša žiť mohla. A potom, aká to premena ! Ján je jej daný miesto Ježiša; sluha miesto Pána; syn Zebedea miesto Syna božieho; človek miesto pravého Boha !
A ešte aj iný, hlboký prameň milostí otvoril sa pre Matku božiu, keď starostlivým zrakom pohliadla s vrchu Kalvárie na svet, ležiaci v chladnej tme. Svätý Ján bol čo jedine verný zostavší apoštol zástupcom svätej cirkve, všetkých údov a dietok cirkve. Cirkvi odovzdal umierajúci Spasiteľ Matku svoju v osobe svojho milovaného učeníka; lebo preblahoslavená Panna mala patriť cirkvi a túto ochraňovať po všetky stoletia. Jak dôležité verejné je to postavenie pre poníženú Dievku z Nazaretu ! A čo za dietky má ona v cirkvi Kristovej ochraňovať a udržiavať ? Popri niektorých vyvolených mnohé neposlušné dietky, ktoré sú Matke na žalosť; mnohé, podvodné, lstivé dietky, ktoré sú jej k neúcte; mnohé ľahostajné dietky, ktoré jej neprinášajú potechy. A tak sa zdalo, jako by sa otvorilo jej materské srdce, a jako by sa celá plnosť jej materinskej lásky rozliala po celej zemi a vnikla do každého srdca. A po Jánovi je to zaiste ten na milosť prijatý lotor, ktorého si Maria zamiluje jako svojho syna.
Vyznamenanie milovaného učeníka! I pre miláčka Ježišového bolo to veľmi boľastné, stáť pod krížom dobrotivého Majstra svojho. S posledným vydýchnutím Spasiteľa i on ztratí svojho otcovsky ho milujúceho priateľa, svoje najvyššie Dobro, svoje všetko na tomto svete. A kto by mu mohol vynahradiť túto ztratu ? Kto inak, kto lepšie, než Maria? Čistota učeníka je tu vyznačená, odmenená odovzdaním nepoškvrnenej Panny; verná, obetavá láska jeho je tu odplatená odovzdaním milostiplnej Matky Ježišovej, čo malo slúžiť tak jemu, jako i ostatným apoštolom a veriacim ku poteche, pomoci a duchovnému útočišťu. Veľmi krásne hovorí Theophilus : „Viď, ako si ctí Spasiteľ svojho učeníka, keď ho svojej Matke za syna oddáva, a tým ho spolu i svojím bratom činí! Taká chodí za to odplata, keď kto pod krížom stojí a pri trpiacom Pánovi vytrvá."
Všetko, čo dobrotivý náš Spasiteľ na kríži učinil, trpel a povedal, smerovalo na dokonanie nášho spasenia. Jako kňaz a obeta nemohol ničolio iného chceť, leda nám cestu ku blahoslavenstvu urovnávať. Nebol to tedy len úkon lásky a súcitu k Márii a Jánovi, čo Spasiteľa ku tak slávnostnému vyhláseniu svojho poručenstva pohlo. Slová : „Hľa, syn tvoj ! Hľa, matka tvoja !" vyrážajú tajomstvo nekonečnej lásky k ľuďom a ku svätej cirkvi, ktorá je určená ľudí viesť ku spaseniu. Tieto slová veľmi pekne vykladá svätý Vavrinec Justiniani, keď trpiacemu Spasiteľovi ku Matke jeho takto dáva hovoriť : „Viď tu svojho Syna, ktorý zobrazuje cirkev, ktorá je pannou nepoškvrnenou. Túto cirkev ti zanechávam v osobe učeníka; miluj ju jako mňa; posilňuj ju napomínaním, utvrdzuj dobrou radou, vychovávaj svojím dobrým príkladom. Chcem, aby si ju ustavične považovala za svoje dieťa, aby si ju ochraňovala svojou prímluvou a aby si ju čnosťami obohatenú ku mne viedla. A i cirkvi nakladám, aby ťa jako matku ctila, milovala, k tebe útočište brala, teba za prostrednicu medzi sebou a Bohom učinila; teba má vzývať v nebezpečiach, teba o radu prosiť v pochybnosťach, k tebe sa utiekať vo všetkých potrebách. Postarám sa i o to, aby sa všetci veriaci k tebe obracali, a aby bolo tvoje meno ctené a milované od pokolenia do pokolenia. Nikým neopovrhnem, kto teba vzýva, a nikto, kto teba vzýva nebude mi odcudzený. Nerozlučiteľným sväzkom lásky spájam teba s ňou, a ju s tebou." (De triumph. Christi.)
Ó radosti- a požehnaniaplné poruôenstvo ! Keď nám Ježiš Kristus životom a smrťou svojou už nebo vrátil, a ustanovením najsvätejšej Sviatosti oltárnej nám seba samého daroval, chcel nám dať ešte to, čo mu bolo najvzácnejším, totižto matku svoju, a tak nás miloval až do konca !
A jak verne a účinlive plnila naj dobrotivejšia Matka svoje vznešené materinské povinnosti oproti cirkvi ! Nič nenie najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu tu na zemi drahším, než jeho milovaná nevesta, cirkev; a preto je i hodnou učinená vstúpiť do svätých šľapaj í jeho utrpenia. A posmech a potupa, ktorou Židia umierajúceho Spasiteľa obsypali, prešla na hlavu svätej cirkve, kým ona žehnaj úc a oblažujúc kráča svetom a časom. Ale i Maria, čo odhodlaná a ochraňujúca matka, vytrvala pod krížom, ktorý cirkev katolícka po všetky stoletia nosí; táto jasná Hviezda milo a pokojne svieti do hroznej temnosti a búrok tohto sveta.
Ale i na teba, dušo kresťanská, myslel zomierajúci Spasiteľ, i teba odovzdal za dieťa Matke svojej; i tebe platí to sladké slovo: „Synu, hľa, matka tvoja !" A či sa ti ona nedokázala byť vždy dobrou, milujúcou matkou? Či sa k tebe nechovala vždy shovievave, starostlivé a súcitne? Ó, je to pre úbohé stvorenie niečo veľkolepého, keď vie, že ho večný Kráľ slávy miluje; ale čoho srdce ľudské po láske božej najviac potrebu cíti, po čom najviac túži, to je láska materinská! A hľa, Maria miluje dušu tvoju láskou, ku ktorej sa iná prirovnať nedá, láskou materinskou !
Ó najdobrotivejší, zomierajúci Spasiteľu, z celého srdca ti ďakujem, že si mi svoju vlastnú Matku za matku dal; že si ku všetkým iným nekonečným dobrodeniam ešte i tento nežný dôkaz svojej starostlivej lásky pripojil.
Ó moja naj láskavej šia, najmilšia matko Maria ! S úľubou, chlúbou srdca menujem ťa svojou milou matkou. Z detinského srdca ďakujem ti, že si ma u pňa svätého kríža za svoje dieťa prijala a neodvrhla, bárs si vedela, že ti budem dieťaťom neposlušným, neverným, zlostným. Áno, ó Matko milosrdenstva, unášajúci je to pohľad, keď blažená matka svoje milo sa usmievajúce a ihrajúce dieťa na lone kolísa; ale materinská láska naj opravdivejšie, najhlbšie a najkrajšie ukazuje sa vtedy, keď vrúcne, súcitné, starostlivé oko materinské nad nemocným svojim dietkom stráži. Takýmto nemocným dieťaťom bola už od dávna a je i posiaľ moja hriechom a nevernosťou zohavená duša, Matko milovaná ! Preto spočiň nado mnou svojím uľavujúcim a uzdravujúcim pohľadom, a neodvráť ho odo mňa, i keď by som bol tak nešťastným, že by som i nabudúce zarmútil teba, a božského Syna tvojho.
Ó, Matko moja cti najhodnejšia, prosím ťa detinne a úprimne za odpustenie, že som ti posiaľ tak málo detinskej úcty a lásky preukazoval. Teraz poznávam, ako veľmi zasluhuješ ty mojej vďaky a vzájomnej lásky. A preto učiním ti teraz slávnostný sľub, že sa budem snažiť stať sa tvojím, bárs slabým a krehkým, ale oddaným dieťaťom, aby som bol hodným tvojej materinskej lásky a ochrany. Tebe odovzdávam svoju dušu, posväť ju a veď ju pred trón jej božského Sudcu, a buď i tam mojou materskou prímluvnicou. Amen.
V najhroznejších mukách visí Baránok boží na kríži; div spravodlivého Otca nebies udržuje ho pri živote. Matka jeho ešte vždy stojí pod krížom; ešte vždy stojí tam pevne a odhodlane v studenej tme, bárs jej práve i nová ťarcha na srdce vložená bola, že dal ju totižto jej Syn ľudstvu za matku. Pomaly, jako večnosť, míňajú sa chvíle.
„Okolo hodiny deviatej zvolal Ježiš hlasom veľkým a rieknul: „Eli, Eli, lamma sabaktliani?! To je: Bože môj! Bože môj! prečo si ma opustil?!" (Mat. 27, 46.) Ó jaký bo-ľastný je to výkrik pre ucho matky! Boľastný ten výkrik vytlačily zo zomierajúceho Spasiteľa jeho nesmierné muky; a výkrik ten nesmierné muky vzbudil v duši Máriinej. Nie jako byhobol Otec nebeský i vskutku opustil, alebo jako by sa bola v ňom jeho božská prírodenosť od ľudskej oddelila; ale celá ťarcha nevýslovných múk natoľko zaľahla na jeho ľudskú prirodenosť, že tejto mimoriadnej, božskej podpory bolo zapotreby, aby nepodľahla. V tých slovách dáva sa na javo i celé, veľké more vnútorných, duševných boľasti, hroznej opustenosti a úzkosti. Ó jak hlboko pohliadla teraz Matka do opusteného, pustého srdca svojho Syna ! A kým nebeský Otec najsvätejšiu tvár svoju pred Synom svojim zo spravodlivosti ukrýva a ho na j kra j nej še j, najtrápnejšej opustenosti oddáva, stojí matka z lásky tak blízko jako len možno pri kríži jeho. Ona, Matka nemôže opustiť, a ani neopustí Syna svojho ! Ó Matko naj láskavejšia, ak by to so mnou tak ďaleko zašlo, že by ma Boh pre viny moje s milosťou a láskou svojou opustiť mal, ó zostaň aspoň ty pri mne s ochrannou láskou tvojou. Neopúšťaj ma v poslednom boji, ó Matko milosrdenstva !
Potom, keď Ježiš videl, že všetko je dokonané, aby sa naplnilo Písmo, rieknul: „Žížnim!" A bola tam postavená nádoba, plná octu. A oni naplnili huba octom, nabodli ju na prútik hysopový a podniesli mu k ústam. (Ján 19, 28.) Aký hrozný smäd musel trápiť Spasiteľa ! Nad žiadnym jeho posiaľ podstúpeným utrpením nevyšla ani najmenšia žaloba z úst jeho, ešte ani vtedy nie, keď mu ruky a nohy klinmi prerážali. Ale už pálčivý oheň, ktorý v kostiach jeho zúril, vyrazil mu prahnúce volanie : „Zížnim !" Ó tak ukrutne sa musel láskavý Spasiteľ kajať pre nemiernosť mnohých ľudí! A sútrpná Matka, ktorá niekdy na svatbe v Káne Synovi svojmu podnet dala, aby hosťom zázračne už sotva potrebné víno zadovážil, nemá teraz ani len kvapky vody, aby ho občerstvila ! A tento pocit mdloby a povedomie, že milovanému Synovi svojmu pomôcť nemôže, ktorému by s tak málom, s pohárom vody bola mohla pomôcť, bolo pre ňu novou, neopísateľnou boľasťou. Pozrela hore do tvári svojho umierajúceho Syna. Perný jeho sa triasly, boly opuclilé, a v poslednom už zápase zbľadlé, a nemohla a nesmela mu pomôcť. Ovšem pohliadla snáď bojazlivým, prosiacim zrakom na vojakov, stráž držiacich. A jeden z nich mu podal octu ! Octu, aby sa naplnilo, čo korunovaný praotec Dávid prorokoval: „A dali mi za pokrm môj žič, a vo smäde mojom napojili ma octom." (Žalm 68, ?2.) Tak tá Bohom tak veľmi milovaná a požehnaná, mliekom a mädom tečúca zem má len ocot a horkosť žlče, čo podáva zomierajúcemu Spasiteľovi svojmu.
Keď Ježiš okúsil ocot, rieknul: ,,Dokonané je!" (Ján 19, 30.) Už blíži sa chvíľa, na ktorú si bola, ó prežalostná Matko, mnohými milosťami a boľasťami pripravovaná. Dokonané je dielo, ktoré Otec Synovi svojmu naložil, veľké dielo smilovania a spravodlivosti, dielo, ku ktorému si aj ty, vznešená matko božia, tak mnoho prispela, a svoje privolenie, svoje „Staň sa" tak rada vyslovila. Teraz už oddáva Syn tvoj dušu svoju do rúk Otca svojho, tebe však prichodí ešte mnoho rokov tráviť v tomto plačlivom údolí, zbavenej viditeľnej prítomnosti Syna svojho, tebe, ktorá si od boľasti bezmála zomrela, keď Syn tvoj čo dvanásťročné dieťa zmiznul na tri dni zraku tvojmu.
A zvolal Ježiš hlasom veľkým a rieknul: ,,Otče, do rukú tvojich porúčam ducha svojho!" (Luk. 23, 46.) A nakloniac hlavu, vydal dušu. (Ján 19, 30.) Pri smrti kloní Syn hlavu svoju dolu k Matke; v smrti spočíva jeho duch, jeho láska na nej.
Čo však pôsobí smrť, tá tak hrozná smrť Boha Syna v srdci Matky? Pri skonávaní Spasiteľa opona chrámová, deliaca svätyňu od ľudu, roztrhla sa na dvoje od hora až na dol. Zem sa triasla, skaly sa pukaly, hroby sa otváraly, a mnohé telá ľudí spravodlivých z mŕtvych vstaly. A stotník, drsný, pohanský vojak, vzdal úctu Bohu a rieknul: „Opravdu, tento človek bol Synom božím!" (Marek 15, 39.) A všetek ľud, ktorý bol pri týchto udalosťach prítomný, a videl, čo sa dialo, bil sa v prsia a vrátil sa do mesta.
Dušo kresťanská, keď sa i mŕtva príroda triasla, keď sa i boha-prázdni ľudia pre hrozné divadlo na Golgote ľakali, čo asi mohlo sa diať v srdci veriacej a milujúcej matky Márie?
Ó až na smrť zarmútená Matko, nemožno mi je znázorniť boľasť, ktorú si cítila pri skonávaní svojho drahého, jediného, božského Syna. Ó dovoľ, aby som s tebou plakal, plakal nad tvojimi mukami, plakal nad smrťou tvojho láskavého Syna, môjho Spasiteľa, plakal nad svojimi i všetkých ľudí hriechami čo príčinou tvojich múk a jeho smrti, ó najlepšia Matko, upomínam ťa na tieto hrozné tvoje boľasti, a žiadam si ťa na ne upomenúť v mojej poslednej úzkosti, a prosiť ťa, aby si sa ma v tej najťažšej hodine matersky zastala. Amen.
Ale muky Matkine nemalý sa skončiť ani s dokonaným smrt-ným bojom Synovým. Ešte stála plačúc utrápená pod mŕtvolou Synovou, keď sa ku trom krížom priblížili vojaci a obom lotrom zlámali kosti, aby im smrť. urýchlili a ich mŕtve telá ešte prv, než sviatočný čas nastane, sosňať mohli. Ale keď prišli k Ježišovi a videli, že už zomrel, nezlámali mu kosti, len jeden z vojakov otvoril mu bok kopiou, a hneď vyšla z neho krv a voda. (Ján 19, 32.) Toto prebodnutie kopiou, ktoré sväté telo Kristovo už nepocítilo, hlkoko a ťažko ranilo srdce panenskej Matky. Ona však Bohom osvietená hneď jasne pochopila veľké tajomstvo tejto rany v boku a z nej vyronivšej sa krve a vody. Jako bola Eva z boku svojho ženícha rukou božou utvorená, tak i svätej neveste Ježiša Krista, cirkvi katolíckej mal sa život a milosť prýštiť z raneného boku božského ženícha. Táto krv a voda mala v siedmych silných prúdoch svätých sviatostí, zvlášť v krste a Sviatosti oltárnej, očisťujúco, posilňuj úco, oblažujúco rozliať sa na celý svet. A poneváč Matka božia toto nekonečné ovocie spasenia múk a smrti milovaného Syna svojho v duchu videla, spojila s tým všetky svoje prestáte boľasti, a zvlášť boľasť tú, ktorú jej rana kópie v duši zapríčinila.
Pod večer prišli dvaja mužovia so sprievodom a s nástrojami potrebnými k tomu, aby telo Pánovo s kríža sosňaté byť mohlo. Boli to dvaja horliví prívrženci Spasiteľa, Jozef z Arimatei a Nikodém. Jozef vymohol od Piláta mŕtve telo svojho milovaného Majstra. Bol to preňho dar drahocenný !
S veľkou úctou priblížili sa títo dvaja učeníci k matke božej, v boľastnom, ale pokojnom rozjímaní ešte tam dlejúcej, snažili sa ju hlboko pohnutým srdcom tešiť, a prosili ju, že, poneváč by pohľad na snímanie tak zranenej mŕtvoly Synovej v nej všetky boľasti obnoviť musel, aby sa trocha vzdialila. Ó títo dobrí mužovia, nemysleli na to, že je láska silná, jako smrť. (Pieseň Salam. 8, 6.) Dokiaľ len na Ježiša hľadeť mohla, čo len na jeho ľudskú schránku, chcela pri ňom vytrvať. S veľkou úctou a útlosťou bolo sväté telo s kríža složené. A kde malo najradšej a najhodnejšie odpočívať? Kde inde, než kde Syn boží tak často a rád spočíval, na panenskom lone svojej naj milej šej Matky ! Ó jaký srdce prenikajúci obraz ponúka sa ti tu, dušo kresťanská, k rozjímaniu !
Boľasťou, úzkosťou, strachom a hladom na smrť zmorená Panna sedí tam na vrchu Golgoty. Z nežnej a bôľom ešte viac úcty nadobudnuvšej tváre žiari nevýslovný, vnútorný pokoj. A poneváč zrak svoj cele na Syna upierala, zdá sa, jako by i ona bola umrela. A jaký to pohľad pre Matku ! Presväté telo je cele pokryté krvou a ranami. A predsa, jaký nebeský pokoj a božská veleba žiari z toho obličaja ! Teraz môže poliliadnuť na sväté rany ,teraz môže pozreť cez prerazený bok do srdca láskou i boľasťou zraneného. A popred ducha prechádza jej celý beh života jej Syna a všetky jej radosti a žalosti, ktoré skrze neho a pre neho zažila; a teraz, keď mŕtvolu jeho na lone má, rozpomina sa na nevýslovnú radosť materinskú, s ktorou Dieťa svoje pred triatridsiatimi rokami v maštáľke betlehemskej do náruč prijala; rozpomina sa na hodiny a dni a roky nekonečnej blaženosti v Nazarete trávené.
Žiadosť hrdinskej Panny bola, aby aspoň mŕtvolu svojho Syna ešte raz s láskou a úctou, s pokorou a vďakou k materinskému srdcu pritisnúť mohla, keď jej už nebolo popriané k nemu, ako živému Synovi a Bohu úctivé sa priblížiť. Ó, a tebe, dušo kresťanská, je to ešte dovolené. Ten istý Spasiteľ, sám život, a život dávajúci mešká k vôli tebe vo svätostánku. A dovolí, aby si ho do ramien, nie, i do srdca si uzavrel vo svätom prijímaní. Ó, bársby bolo srdce tvoje také čisté, jako lono Matky Márie, bársby bolo i tvoje srdce preplnené vierou a láskou, túžbou a silným odhodlaním, tak by si mohol i ty zreť v láskavú najsvätejšiu tvár Boha svojho, tu dolu síce len pod závojom; tam hore ale tak, ako v skutočnosti je.
Jako to bolo niektorým svätým božím zjavené a jako sa to od materinskej lásky Márie i očakávať dalo, učinila s mŕtvolou Syna svojho vpravde dielo materinskej lásky : prv, nežby totižto ju boli zabalzamovali, umyla ju a očistila od krve a nasadnutého na ňu prachu, slín a blata. Či by bola mohla tento útly a boľastný úkon ponechať rukám cudzým? Ó, len teraz dalo sa dobre videť množstvo a hĺbka rán na najsvätejšom tele Ježišovom; teraz mohla zarmútená Matka v duchu znovu podstúpiť tie boľastné výjavy mučenia počnúc od bičovania až po bodnutie kopiou do božského srdca. Ó láskavá, sútrpná matko Maria, umy a očisť i moju dušu od rán a neriadu hriechov !
I na pohrabe Syna svojho brala Matka účasť, bárs Písmo sväté jej meno pri vypočitovaní prítomných nespomína. Či sa to samo sebou nerozumie, že Maria vzdala poslednú poctu Synovi svojmu? Už nastal večer, a zvedavé množstvo ľudu z Golgoty sa už roztratilo. V slávnostnej, posvätnej tichosti nočnej niesli mužovia sväté telo Ježiša Krista do blízkeho, nového hrobu do skaly vytesaného. Za nimi kráčaly žeňy plačúc a žalostiac. A Matka, ó tá dobrá Matka ! Ona, opustená, kráča za mŕtvolou svojho jednorodeného, božského Syna, ktorý niekedy zarmútenej matke naimskej syna k životu vzkriesil;, a teraz niet divotvorcu, ktorý by jej Syna navrátil.
A iste, nikdy nenavštívila taká strašná boľasť, taká nadľudská žalosť, taký nevýslovný pocit opustenosti srdce živého stvorenia, jako srdce Matky božej pri poslednom pohľade na najsvätejšie telo jej Syna. Mnoho hrobov sa už zavrelo na tejto zemi a pohltlo celé more nádeji a lásky. Ale tomuto sa nemôže ani jeden z nich prirovnať. Tento stojí vo svojom spôsobe samojediný, lebo i tá, čo nad ním smútila, i Ten, ktorého oplakávala, nedali s nikým sa porovnať.
Ale ach, teraz nasledovalo lúčenie so svätým hrobom ! Svätý Ján apoštol a nábožné ženy prosili a nabiehali na dobrú Matku; ale j akože mala odísť, keď s jej Dieťaťom i srdce jej ležalo tu pochované? Hrdinská žena však vzbudí v sebe úkon zrieknutia sa a odovzdania sa do svätej vôle božej a potom už kráča čiernou nocou zpät cez vrchol Kalvárie domov. Drevo kríža dá sa ešte rozoznať pri bľadom svetle mesiaca. Maria padne tu na kolená a v poklone bozkami obsýpa krvou svojho Boha a Syna skropený kríž. Činí to na znak smierenia sa s ním, pre tie ukrutné služby, ktoré pri horkom utrpení zomierajúceho Spasiteľa konala; činí to na znak lásky a poklony k drahocennej Krvi.
A od kríža obracia sa preblahoslavená Panna k Jeruzalemu. Tu leží to Bohom milované, a teraz bohovraždou zprznené mesto, nad ktorým Vykupiteľ ešte len pred týždňom plakal a ktorého zkazu predpovedal. Tou istou bránou, ktorou ráno prešla, vrátila sa teraz v noci nazpät do mesta s Jánom a Magdalénou. Dľa toho, jako my ľudia čas rátame, prešlo už dvanásť hodín od toho času, čo bola ľudstvu milosť navrátená, ale zdalo sa to byť celou večnosťou. Hladná, smädná, oči ustaté, údy boľavé, ducha od rozpomienok zmučeného, srdce rozdrtené a pusté : tak došla Kráľovná nebies do cudzého domu, kde od tých čias bývať mala, do domu svätého Jána.
Keď si, dušo kresťanská, krížovú cestu s Ježišom a Máriou duchovným spôsobom prekonala a po tri dlhé a žalostné hodiny na Kalvárii vytrvala, pýtam sa ťa, či tá boľastná cesta nemá vyvolať v duši tvojej dvojí účinok? Či sa nemáš utvrdenou cítiť v dôvere a láske ku kráľovskej trpiteľke Márii? Ó jak šľachetnou, milosrdnou, láskyplnou sa tu ona ukazuje ! Jakú hojnú mieru zásluh si tu ku svojej bohomaterskej hodnosti vyzískala; a obidvojím, i hodnosťou i zásluhami pospiecha ku pomoci dietkam svojim, ktoré pod krížom zrodila.
A či táto po boku tvojej nevinnej Matky duchovne prekonaná krížová cesta nemá ťa upevniť v trpezlivosti, v hrdinskom, pokojnom, radostnom odovzdaní sa do svätej vôle božej, keď ti ona tiež nejaký krížik naloží, keď ti tiež, bárs i nie kopiou, ale aspoň ihlou do srdca bodne? Ó keď i Syn boží o sebe samom rieknul: „Či Kristus nemal toto pretrpel', a tak vojsť do slávy svojej?" (Luk. 24, 26.) keď i čistá, presvätá, osobnými zásluhami najbohatšie ozdobená matka božia, tak nevýslovne, nadľudský mnoho trpeť musela, neponosuj sa ani ty, dušo kresťanská, keď i na teba poťahovať sa bude slovo Pánovo : „Kto chce byť učeníkom mojim, nech vezne kríž svoj na seba!" (Mat. 16, 24.)
Keď rozjímanie o boľastnej Matke zatváram, prosím ťa, dušo kresťanská, pomodli sa k nej s vrúcnou pobožnosťou ešte nasledujúcu krásnu modlitbu svätého Alfonza :
Ó moja milá Matko, Maria, Kráľovno mučeníkov ! tie mnohé slzy vylievala si pre moju spásu. Ale čože by mi tvoje slzy osožily, keby som predsa bol zatratený? Vypros mi preto prímluvou svojou pre zásluhy tvojich boľastí u Boha úprimnej ľútosti nad všetkými mojimi hriechami, opravdivého polepšenia života, a ustavičný, vrúcny súcit s mukami Ježiša Krista a s boľasťami tvojimi. Konečne prosím ťa ešte, ó milá Matko moja, pre tú hroznú boľasť, ktorú si zacítila, keď si Syna svojho hlavu nakloniť a skonať videla, vyprostredkuj mi blaženú hodinku smrti ! Ó láskavá Prímluvnico hriešnikov, prosím ťa, stoj niekdy pri mne, keď do večnosti prechádzať budem ! A že mi vtedy snáď i hlasu chýbať bude, aby som meno tvojho Ježiša a i tvoje vzývať mohol, preto vzývam Syna tvojho a teba už teraz, aby ste mi v poslednom okamihu nápomocní boli, a hovorím : Ježišu a Maria, vám porúčam dušu svoju, teraz a v hodinu jej odchodu s tohto sveta. Amen.
Obeť je dokonaná nielen so strany Spasiteľa sveta, ale i so strany jeho Matky. Slávnostná tichosť hrobová panuje v zlomenom srdci Márie, a jako spočívajú večerné zore nad ustatou zemou, tak rozliala sa i v mdlej od žalosti duši Máriinej nádej vzkriesenia. Silnejšou vierou, než Jób, mohla riecť: „Viem, že Vykupiteľ môj žije." (Jób 19, 25.) Popri plnosti milosti božej táto nádej to bola, čo ju na boľastnej ceste krížovej a pod krížom udržiavala. Jak neopísateľný cit zmocní sa srdca ľudského, keď ono povedome a nezadržateľne k nevýslovne veľkému šťastiu sa blíži! Tento cit opanoval dušu presvätej Panny, a mohutnel vždy väčšmi a väčšmi behom v modlitbe strávenej noci pred tretím dňom po smrti jej Syna. Nachádzala sa síce v dome svojho chovanca Jána, ale jej myseľ a láska, jej vid a cit bol tam von pri skalnom hrobe v záhrade Jozefa z Arimatei.
Akási nevýslovná, tajná túžba zaujala opustenú Matku, Syna svojho videť z mrtvých vstalého, živého, a môžeme tvrdiť, že táto jej túžba uskorila vzkriesenie Kristovo, jako i predtým, dľa náhľadu zbožných spisovateľov uskorila jeho vtelenie. A keď sa najväčší zázrak stal, že totižto Syn Panny vlastnou silou si ľudské živobytie prinavrátil a z hrobu vstal, — ó jak neopísateľnú blaženosť priniesol on srdcu Matkinmu! Jako bol kameň s hrobu Kristovho odvalený, tak zmiznul on i z boľastíplnej duše Márie, tak že mohla s kráľovským pevcom riecť : „Podľa množstva boľasti mojich v srdci mojom potešenia tvoje obveselily dušu moju." (Žalm 93, 19.) Preto vyzýva cirkev svätá preblahoslavenú Pannu od večera Veľkej alebo Bielej soboty počnúc po celý veľkonočný čas ku svätému plesaniu nad víťazstvom jej božského Syna v tom krásnom protispeve :
Raduj sa nebies Kráľovno, alleluja !
Koho si nosiť bola hodná, alleluja!
Z mŕtvych vstal, jako predpovedal, alleluja!
Pros, aby nás k sebe prijal, alleluja!
Maria radovala sa v prvom rade z ohľadu na Dieťa svoje, lebo vzkriesenie bolo mu k osláveniu po ponížení, k oblaženiu po utrpení, bolo mu odmenou za dielo spasenia. Maria radovala sa nad vzkriesením ďalej i z ohľadu na nás, dietky svoje, ktorým ono malo slúžiť k duchovnému a neskôr i telesnému vzkrieseniu. Maria radovala sa nad vzkriesením konečne sebe k vôli, lebo ono bolo jej najväčšou potechou, jej najkrajšou odmenou.
Či sa z mŕtvych vstalý Spasiteľ skutočne zjavil svojej matke? — tak pýtaš sa, dušo kresťanská, — keď Písmo sväté o tom žiadnej zprávy nevydáva. Ó zaiste sa jej zjavil ! Nevyžadovala to ovšem viera presvätej Panny, lebo ona ani len za chvíľku nepochybovala o jeho slávnom ožití; lež jej láska bola toho hodná a potrebná. A jako by i bol mohol Syn boží jej túto odmenu odopreť? Akože by ju bol mohol pominúť voči tak mnohým, ktorí k jeho božskému srdcu a pri jeho kríži tak blízko nestáli, a predsa jeho vzkrieseného videť mohli !
Je preto v kresťanstve predmetom silnej viery a nepretrženého ústneho podania, že sa Spasiteľ svojej matke najprv zjavil. Ktože by však mohol opísať jej radosť pri tomto nebesky milom zjavení! Zapotreby jej bolo silného srdca a v Bohu spočinutej duše, aby nezomrela od radosti, jako na Kalvárii od žalosti. S jakou úctou hľadela na sväté rany na ramenách a v boku, ako na znaky víťazstva nad smrťou a hriechom ! Koľká bola jej blaženosť po vystátych hrozných mukách, po rozlúčení sa síce len niekoľko dní trvajúcom, ktoré sa však milujúcej Matke zdalo byť celou večnosťou, a trápnejším, než boly tie tri dni, za ktoré svojho dvanásťročného Syna s boľasťou hľadala ! Ó zaiste vyliala sa duša prebi ahoslavenej Panny vo svätom, plesajúcom speve, ked uzrela drahého, osláveného Syna a Boha svojho, jak jej to len nadmierna radosť a úcta k nemu dovoľovaly. Pomodli' sa aspoň, dušo kresťanská, v mene svojej teraz tak šťastnej Matky, v spojení s jej blaženosťou a v pocite i svojej radosti nad vzkriesením Spasiteľa ešte raz vznešené Magnifikat: ,,Velebí duša moja Pána!" (Viď oddiel tridsiaty, strana 146.)
Ale nebuď spokojná, dušo kresťanská, len s tým, že si v srdci šľachetnú síce, ale nepôsobívú radosť nad vzkriesením svojho láskavého Spasiteľa a nad slávou jeho a tvojej Matky pocítila. Táto bola duchom i láskou s Kristom pohrobená, a teraz spolu s ním duchom i láskou vstala k životu ešte viac nebeskému, než predtým; a že teraz viac nebu náležala, než zemi, v tom pozostáva jedna z jej najväčších veľkonočných radostí. Či i ty nemáš vstať, dušo kresťanská? Z duchovnej smrti hriechu nepoškvrnená Panna povstať nemohla; ale ty? Rozmysli si a uváž vážne to vznešené naučenie, ktoré veľký apoštol národov ku tajomstvu vzkriesenia Pána prikladá : „Skrze krst pohrobení sme s Kristom k smrti, aby tak, ako Kristus povstal z mŕtvych skrze slávu Otca, aj my sme chodili v obnovenom živote. Lebo keď sme s ním sjednotení ku podobenstvu jeho smrti, budeme spolu i ku podobenstvu vzkriesenia. Vieme totižto, že starý človek v nás je spolu ukrižovaný, aby bolo umorené telo hriešné, a neslúžili sme viac hriechu: lebo kto odumrel, ten je od hriechu ospravedlnený. A keď sme odumreli s Kristom, veríme, že spolu s Kristom žiť budeme, lebo vieme, že Kristus, odkedy povstal z mŕtvych, už neumiera. Smrť nad ním viac panovať nebude. Lebo že umrel hriechu, umrel raz, a že je živý, žije Bohu. Tak i vy, považujte za to, že ste síce odumreli hriechu, a žijete Bohu v Kristu Ježišovi, Pánu našom. Nepanuj tedy hriech vo vašom smrteľnom tele, tak že by ste poslúchali žiadosti jeho; ani nevydávajte údov svojich hriechu za nástroj neprávosti, ale oddávajte sa Bohu, jakožto z mŕtvych ožití, a údy svoje za nástroj spravodlivosti Bohu." (Rim. 6, 4—13.)
Preto nikdy nekaľ ani neoslabuj, dušo kresťanská, žiadnym hriechom večné veľkonočné radosti svojej nebeskej Pomocnice. Vynasnažuj sa skôr, rozmnožiť ich svojou nevinnosťou, modlitbou a dobrými skutkami. Tak i teba bude po krížovej ceste tohto života sprevádzať hviezda nádeje na radostné vzkriesenie a blažené shliadanie sa; vzkriesenie a shliadanie sa vo sláve nebies, kde Boh zotrie ľudom s očú všetky slzy; kde smrti viac nebude, ani zármutku, ani žaloby, ani boľasti : čolio nech tebe i nám všetkým udeliť ráči naj výš Dobrý na prímluvu našej dobrej, milej Matky, Márie. Amen.
Štyridsať dní meškal ešte z mŕtvych vstalý Spasiteľ sveta na zemi. Častejšie zjavoval sa po ten čas svojim apoštolom a iným veriacim, raz práve zjavil sa i celému ich shromaždeniu, kde ich bolo počtom päťsto prítomných. Vydával vtedy milostivé nariadenia pre cirkev, ustanovoval sviatosti, posilňoval apoštolov vo viere a láske k sebe, čo k nebeskému ich Majstrovi, dal im najúplnejšiu moc pastierskeho úradu nad dušami, aby ohlasovali kráľovstvo božie všetkému stvoreniu. A či Matku už viac nenavštívil? Či najradšej a najčastejšie u nej sa nezdržoval? Sväté Písmo sa o tom nezmieňuje, lebo tieto dôkazy priazne snáď preblahoslavená Panna z pokory nikomu nevyjavila. Ó jak vrúcnou radosťou naplnily tieto zjavenia srdce Matky ! jak bohaté bola už teraz odmenená za lásku ku svojmu Synovi, za obeť a horkosti, ktoré odhodlane preniesla na ceste krížovej ! A keď už táto predchuť nebeskej blaženosti je tak sladká, jak neopísateľne sladké musí byť úplné jej požívanie !
Keď sa štyridsať dní už pominulo, pobieral sa drahý Spasiteľ so svojimi učeníkmi a početnými veriacimi z Betánie na vrch olivový. Kdeže sa mala Matka Ježišova po tento čas zdržovať, ak nie tam, kde jej Syn, medzi apoštolmi a zbožnými ženami v Betánii, ktorá bola pre ňu od toho času, čo sa s'Ježišom v Nazarete rozlúčila, druhým domovom?
Výhľad s hory olivovej je jedon z najrozmanitejších na svete, plný najsvätejších rozpomienok. Od východu blúdi nám zrak ponad holé a pusté pohoria po údolí Jordána až dolu po Mŕtve more. Toto posledné zrieť cez svahy hôr ožiarené slnkom, ako by sa tam rozprestieralo jazero z roztopeného kovu. Za ním videť pohoria Arabie, z ktorých boli traja Králi volaní ku jasľam do Betlehema. Čistý vzduch dodáva pohoriam týmto krásnej, neopísateľnej malebnosti. K západu môžme nahliadnuť do doliny Jozafat, ktorej meno upomína každého človeka na smrť a na súd. Sväté mesto leží nám tu pred očima : hora Sion a Golgota, hrdý chrám a hrad Dávidov. Starý a Nový Zákon, deje stých národov, ktorých prach smiešaný je s prachom mesta tohto, nekonečná reťaz skutkov milosrdenstva a spravodlivosti božej rozvína sa nám pred očima duševnýma. Tu započal Spasiteľ cestu svojho utrpenia, a tu stojí zase po zakončenom diele; stojí tu po boku svojej milovanej Matky. Ešte raz pozerá milým, božským okom svojím ponad milované svoje mesto Jeruzalem, ta, ponad vrchy a údolia, rieky a moria, ponad všetky národy a stoletia až do konca časov. Díval sa na osud svojej svätej cirkve a každej jednej duše, a shľadal, že trpezlive a s úplnou dôverou nesený kríž vždy a všade ku oslave vedie, práve tak ako i on teraz oslávený, obdivovaný, víťazný prišiel znovu na to miesto, kde od Otca i od apoštolov opustený od úzkosti smrteľnej krvou sa potil a bozk podvodného priateľa zniesol.
Ó jak jasné bolo i duchu presvätej Panny toto stretnutie sa múk a slávy na tomto mieste, a jak vrúcne klaňala sa tajomstvám prozreteľnosti, a jak zretedlne uzrel jej panenský zrak úctu a víťazstvo, odmenu a moc svätého kríža cez všetky časy !
Ježiš vystrel svoje prebodnuté ruky nad svojou Matkou a učeníkmi, ktorí si pokľakali, aby jeho posledné požehnanie obdržali. A keď jeho Matka zrak svoj zase hore na Syna pozdvihla, videla, že je jeho tvár väčšmi ožiarená a oslávená, a jeho postava začala sa od zeme na hor dvíhať a žehnaj úc vždy vyššie a vyššie sa vznášať. Konečne utvoril sa kolo neho jasný oblak, ktorý ho objal a zrakom za ním hľadiacich zastrel. A Matka vždy pozerala za božským Synom svojim, a tak jej bolo, jako by sa jej srdce bolo od všetkého pozemského živobytia odtrhlo a hore sa pozdvihovalo, a nasledovalo toho, ktorému bolo jedine s láskou oddané a s ním spojené. Obdiv, radosť, poklona striedaly sa v jej čistej duši, a snáď i boľasť a zármutok nad lúčením a odchodom jej Syna a nad jej úplnou opustenosťou. Lež táto boľasť bola udusená, a premenila sa na tichú túžbu po nebi následkom tej ju oblažujúcej myšlienky, že jej Syn teraz, každému utrpeniu, každému pohaneniu neprístupný, vo sláve tróni, ktorú už i predtým, prv než svet bol, požíval.
Táto túžba po nebesiach bola tým vrúcnejšia a silnejšia, čím väčšmi žiadala si zrieť slávu, ktorej sa jej Syn a Pán teší, a so svätým Pavlom túžila sa rozpadnúť a byt s Kristom. (Fil. 1, 23.) Ale tri mocné pásky to ešte boly, ktoré ju k tejto zemi pútaly : svätá vôľa božia, dobro povstávajúcej cirkve, prevelebná Sviatosť oltárna : pásky, vznešené a sväté pre tú, ktorá si za heslo zvolila : ,,Ejhľa, dievka Pána, staň sa mi podľa slova tvojho!"
A keď hľadeli za ním, ako vystupoval na nebe, hľa, dvaja mužovia v bielom odeve zastali popri nich a riekli: ,,Mužovia Galilejski, čo stojíte a hľadíte do neba ? Tento Ježiš, ktorý bol vzatý od vás do neba, príde raz takým spôsobom, akým ste ho videli odchádzaf do neba." (Skut. apošt. 1, 10. 11.) 0 jak potešujúce je to prisľúbenie pre prítomnú tu matku Ježišovu ! Jej Syn je v nebi, a príde zase nazpät slávne a víťazne. Potešujúce je to prisľúbenie spolu i pre všetkých ľudí na zemi, pre tých, ktorí sú dobrej vôle, ktorí následkom svojej viery a vernosti v povinnosťach nemusia v prísť majúcom Synovi božom zrieť prísneho sudcu, ale môžu pozdraviť ho čo svojho vysloboditeľa, odplatiteľa, ženícha. Strach ale a zúfanie zmocní sa, keď sa na nebi zjaví kríž čo znak prichádzajúceho Syna božieho, tých, ktorí úzku a príkru cestu nasledovania Krista opustiac a opovrhnúc, širokou cestou telesnosti, rozkoší a bezbožností kráčali v ústrety večnosti. Ó dušo kresťanská, v tvojej moci je tedy, uvideť prichádzať Boha Syna lebo čo túžebne očakávaného priateľa a kráľa, alebo čo hrozného pomstiteľa zneužitých milostí a dobrodení božích. Pros tedy mocnú svoju Prímluvnicu, aby ti, pre radosti pri nanebevstúpení Syna svojho zakúsené, vyžiadala sily, vy trvanlivosti, milosti a svetla, aby si po cestách prikázaní božích neúnavne chodila, a Ženíchovi svojmu v ústrety prísť mohla s lampou viery a lásky. A navzájom jej sľúb, že ju chceš nasledovať v jej túžbe po nebi a jeho majetkoch. Ó ty úbohá, utrápená duša, jak veľmi sa viažeš k zemi a jej starosťam, márnosťam, hrudám ! Jak zriedka a jak chladne pozeráš k nebu, ku tvojej večnej otčine ! Koľké obete prinášaš, len abys čim viac majetku, pracku zemského, nasbierala; jak úzkostlivé sa staráš, aby si si tento zemský život čo len o niekoľko milimetrov predĺžila ! A slávné majetky nebies, a večný život v radosti a láske nenie, alebo len zriedka je predmetom tvojich túžieb, tvojich modlitieb, tvojich starostí ! ó láskavá Matko Maria, zasaď svoju túžbu po nebi a po svojom Synovi i do môjho lásky prázdneho srdca !
Keď svedkovia slávneho nanebevstúpenia Pána zo svojho obdivu k sebe prišli, vrátili sa s hory olivovej do Jeruzalema, a shromaždili sa k modlitbám, akiste v tej dvorane, v ktorej Spasiteľ naposledy večeral. S nimi bola i Maria, jako to Skutky apoštolské výslovne poznamenávajú. Tu trvali na modlitbách, a prijímali každý deň Sviatosť oltárnu. Tak očakávali príchod Ducha svätého od Spasiteľa im prisľúbeného, a tak sa pripravovali po desať dní na jeho milostiplné prijatie. Pováž hneď tu, dušo kresťanská, jako zastupovala preblahoslavená Panna pri apoštoloch miesto Ježiša Krista. Keď bol ich Majster na začiatku svojho umučenia z ich kruhu vytrhnutý a zajatý, roztratili sa; ked po zmŕtvychvstaní zase medzi nimi meškal, znovu sa shromaždili; či tedy nebolo sa čo obávať, že sa opäť rozídu, keď sa Pán z ich kruhu odobral? a čo by potom bolo bývalo z cirkvi a z plánov božích? Tu vstúpila medzi nich úctyhodná Panna z Nazaretu, vyznamenaná hodnosťou matky božej, i veľkou, neobyčajnou svätosťou, i mimoriadnou múdrosťou, obdivuhodnou silou ducha, a títo bojazliví mužovia boli držaní pospolu páskou spoločnej Matky duchovnej, spoločnou vierou a láskou ku Kristovi. Maria však tu bola nielen srdcom icb spoločnosti, ale i jej hlavou, keď vystúpila jako ich učiteľka. Mnoho zo života ich božského Majstra, zvlášť jeho vtelenie a prvé roky jeho detinstva, mohlo byť týmto budúcim učiteľom národov neznáme, a kto ich mal o podivných činoch božích lepšie poučiť, ak nie Matka Ježišova? Tu preblahoslavená Panna v začiatkoch cirkve tak sa jásala, jako ten milý, tichý mesiac, keď sa božské slnko spravodlivosti zraku ľudí za oblakmi nebies už ztratilo.
Slávnosť turíčna sa blížila. Malo sa vyplniť prisľúbenie božského Učiteľa : „JJtešiteľ ale Duch svätý, ktorého pošle Otec v mene mojom, ten vás naučí všetko, a pripomenie vám všetko, čokoľvek som vám mlúvil." (Ján 14, 26.) S povolením a pričinením preblahoslavenej Panny uskutočnil Duch svätý veľké tajomstvo vtelenia Ježiša Krista : v prítomnosti a pričinením preblahoslavenej Panny chcel ten istý Duch svätý previesť veľké dielo presvorenia tých posiaľ bojazlivých, nespoľahlivých učeníkov na stĺpy a základné kamene pravdy a cirkve.
Keď sa mladá spoločnosť kresťanov vo dvorane v Jeruzaleme kolo úctyhodnej Panny shromaždila, aby pamiatku toho, že Boh ľudstvu na hore Sinai desatoro božích prikázaní dal, v kresťanskom smysle zasvätila, a aby Bohu dobrotivému za vďak nie v Starom Zákone predpísané prvotiny zemských úrod, ale presvätú obeť omše svätej na oltári priniesla, nastal znenadála s neba hukot, podobný prichádzajúcemu prudkému vetru, a naplnil celý dom, kde sedeli. A objavily sa im rozdelené jazyky jako plameň, a usadily sa nad každým z nich. A všetci boli naplnení Duchom svätým, a počali mlúviť rozličnými jazykmi, tak ako Duch svätý dával sa im vysloviť. (Skut. apošt. 2, 1—6.)
Ale prečo prijala preblahoslavená Panna teraz ešte Ducha svätého, a čo pôsobil on v jej duši? Či nebola už od počiatku svojho vyvolenia milosti plnou? Ano, dušo kresťanská, už vtedy sa stala a od toho času i zostala vyvolenou nádobou Ducha svätého ako Matka božia; teraz však prijíma Ducha svätého ako Matka veriacich, Matka celej cirkve. Svätí apoštolovia sú dnes ozbrojení duchom múdrosti, sily, umenia, darom rečí a zázrakov, aby svoje vznešené poslanie na zemi zastať mohli. Práve tak je i preblahoslavená Panna vyzbrojená ešte väčšími milosťami, aby svoju nekonečne veľkú, vznešenú úlohu čo Matka ľudstva v cirkvi svätej až do konca časov plniť mohla. A keď je i nádoba až po kraj naplnená, ešte môžeme liať do nej tekutinu, lenže sa vtedy nádoba preplni a zbytok padne iným k osohu. A vpravde, či nežije celé úbohé, spásy potrebné ľudské pokolenie na zbytku milosti a zásluh, múdrosti a moci Kráľovnej nebies už od devätnásť století, a či nebudú i nasledujúce pokolenia tým istým spôsobom čerpať z tohto žriedla milostí?
Dvorana modlitby v Jeruzaleme nenie ničím inším, než svätou katolíckou cirkvou v malých rozmeroch : Tu je najvyššia hlava : svätý Peter; tu sú biskupi : apoštolovia; tu učenie Kristovo a služby božie, lebo svätý Lukáš o tejto prvej spoločnosti hovorí: „Sotrvávali na učení apoštolskom, a v sdielnosti lámania chleba." (Skutk. apošt. 2, 42.) Či toto dostačí? Nie ! Potrebné je, aby sme doložili: Tu je i Maria, matka Ježišova ! Žiadna náboženská spoločnosť tedy, uprostried ktorej netróni a nenie ctená Matka Ježišova, nenie cirkvou Ježiša Krista. A jedine svätá katolícka cirkev je to, ktorá toto skvelé dedictvo z rúk svojho božského Zakladateľa dostala, a ktorá si ho až po dnešnú hodinu verne zachovala a láskavé opatrovala. Raduj sa tedy, dušo kresťanská, a ďakuj Bohu z hlbín srdca svojho, že ti poprial šťastia a tej nezaslúženej milosti, že patríš do tejto svätej cirkvi Kristovej, ktorej Spasiteľ popri svojom najsvätejšom tele a krvi i svoju naj milej šiu Matku za ochraniteľku a kráľovnú sveril.
Keď je preblahoslavená Panna i kráľovnou apoštolov a v modlitebnici i najvyššou úctou vyznačená, ona sa predsa v úplnej pokore podrobuje učeniu apoštolov, a je im, ako základnému kameňu cirkve a rozdávačom tajomství božích vernou láskou oddaná. V Petrovi, hlave cirkve, vidí i svoju najvyššiu hlavu.
Jak nutne potrebné je, dušo kresťanská, aby si si v dnešných zlých časoch tento krásny príklad svojej vznešenej Matky k srdcu vzala ! Upotrebúvajú sa všetky zbrane moci a lže, len aby verné dietky cirkve od nástupcov svätého Petra a apoštolov, od pápeža a biskupov, jako i od pravoverných kňazov sa odtrhly. Ó zostaň stála, a nestaň si nikdy, ani len dľa zdania na stranu rozkoľníkov ! Jak ti je nie možno v spojení stáť s tvojimi zákonnými cirkevnými predstavenými, modli sa v tichej komôrke a v spoločnosti s inými verne zotrvávajúcimi veriacimi ku svojmu Spasiteľovi a jeho požehnanej Matke, a vytrvaj tak v trpezlivosti a vernom plnení povinností, kým sa pominú dni navštívenia.
Ty však, naj láskavejšia a najmocnejšia Panno Maria, zdvoj v týchto smutných, prevrátených časoch svoju prímluvu u trónu božieho, svoju ochranu, radu, potechu k nám. Zachovaj nás všetkých v pravej viere, v poddanosti a jednote so svätou cirkvou katolíckou, s jej zákonitou najvyššou hlavou, s jej biskupmi a kňazmi, a vyžiadaj, aby sa tieto tvrdé zkúšky skončily ku sláve božej a spáse duší. Amen.
V posledných rokoch života Matky Ježišovej a jej odchode s tejto zeme mlčí sväté Písmo úplne. Tu tedy musíme sa držať jedine len dejepisného podania.
Po soslaní Ducha svätého rozišli sa apoštolovia po celom svete, učiť národy, jako im to ich božský Majster rozkázal. Maria však zostala predbežne v Jeruzaleme u svojho chovanca Jána. Modlitba a dobročinenie boly jej jediným a najmilším zamestnaním. Čím viac sa cirkev rozširovala, tým viac zbožných pútnikov prichádzalo do Jeruzalema, aby videli Matku Pána. Pohľad na ňu bol prenikavý a bol vstave k pokániu pohnúť i najzatvrdilejších hriešnikov. Slová z úst jej ako olej plynúce, uľavily každý zármutok, utíšily zlé náruživosti, rozplamenily srdcia láskou k Bohu a k obetám. Apoštolovia a evanjelistovia uchádzali sa vo svojich záležitosťach k nej o radu, a Duchom svätým osvietená Panna dávala im najlepší vývod v ich pochybnosťach mimo vecí, viery a mravov sa týkajúcich. Jej srdce bolo pre celú cirkev, pre všetkých veriacich preplnené materinskou láskou a starostlivosťou, a tak už vtedy nachádzali v nej všetci všetko. Tým činom a ešte viac svojou modlitbou bola oporou cirkve prvých časov. Medzitým mimo posvätných, shromaždení sotva ju bolo vídať. I to len vtedy, keď konala svoju najmilšiu pobožnosť, krížovú cestu. V sprievode niektorých zbožných žien alebo svätého Jána kráčala ticho, modliac sa, v láskyplných rozpomienkach cestou, ktorú jej Syn najdrahšou krvou svojou zkropil, a ktorá už v prvých časoch kresťanstva veriacim srdciam svätá bola a ich k pobožnosti povzbudzovala. Pri pohľade na vrch Kalvárie, rozpomenúc sa na tie tri hodiny, ktoré tam pod krížom ztrávila, a na tie slová, ktoré jej drahý Syn na kríži visiac preriekol, obnovila v duchu svoju obeť a svoju materskú i detinskú oddanosť. I svätý miláček Pána každodenne prinášal Bohu v prítomnosti Matky božej obetu omše svätej čo nekrvavé obnovenie obety krížovej. I každodenne prijímala pri nej presvätá Panna s vrelou túžbou a láskou presväté telo Pána. Ó jak nevýslovnú blaženosť cítila pri tomto najužšom spojení sa so svojím Synom, a koľkej potechy stala sa tam účastná.
Mnohí spisovatelia kresťanského staroveku, na ktorých pravdomluvnosť spoliehať sa môžeme, píšu, že sa preblahoslavená Panna za nejaký čas i v meste Efezu zdržiavala, kde jej chovanec, svätý Ján apoštol biskupom bol. Mesto to leží v Malej Asii. Tamejšia kresťanská obec vyznačovala sa zvláštnou úctou k Matke božej, a jej menu posvätila i kostol, zaiste prvý k jej pocte v kresťanstve postavený. Bolo to podivným riadením božej prozreteľnosti, že neskôr, roku 431., jej hodnosť čo matky božej práve na tom mieste slávnostným uzavretím všeobecného snemu cirkevného vyhlásená bola, kde so svätým Jánom bývala. Ale kto by bol mohol roztrhať tie pásky, ktoré ju ku Jeruzalemu pútaly? Len snáď vypuknúť majúce prenasledovania a neustálé prosby svätého Jána a ostatných apoštolov, aby svoje cirkvi tak drahé živobytie nebezpečenstvu nevystavovala. Alebo či,snáď tí, čo Pána Ježiša zavraždili, neboli by hľadali na smrť s tou istou divokosťou i Matku jeho? Jak zarmucujúca a obťažná bola taká ďaleká a nebezpečná cesta pre ctihodnú matku. Jak nedomáckv a cudzo cítila sa v neznámom Efezu ! Jak často sa rozpamätávala tam na útek do Egypta a na pobyt svoj vo vyhnanstve ! Ale i v tom vyhnanstve egyptskom bol jej drahý Syn pri nej, tu však ďaleko bola i od svätých miest, ktoré ju tak živo naňho upomínalv, a jej na zemi jedine drahými boly; a vtedy, utekajúc do Egypta, bola ešte mladá a silná, teraz však už od boľastí sohnutá a vekom sošlá. Jak často asi mohla na brehu krásneho ikarského mora pozerať na loďami do Sírie veslujúcimi, ktoré by ju boly zaviezly bližšie k jej vlasti! Ale tak sa zdá, že jej pobyt i v Efeze požehnané ovocie priniesol cirkvi, ak sa kvetúci stav tamejšej kresťanskej obce, jako ho svätý Pavel apoštol v jednom svojom liste opisuje, aspoň čiastočne jej modlitbám, jej príkladu a jej poučeniam pripisovať smie.
Zdržovanie sa v cudzine vyvolalo v duši Márie túžbu nielen po otčine zemskej, ale ešte viac po vlasti nebeskej. Lež chcela tamtú ešte raz uzreť, kým by do tejto prijatá byť mohla, jak to svätá vôľa božia ináč neustanovila. Ešte raz chcela uvideť sväté mesto, ešte raz navštíviť milé jej miesta, ešte raz vypočinúť si v tieni svätého kríža na výške Golgoty.
Svätý Ján poznal v tejto žiadosti Matkinej rozkaz boží, a sveril sa i s drahým životom vlnám morským. Ale akože by tu bolo mohlo hroziť nebezpečie a stroskotáme lode, kde táto „Hviezda morská" plavbu tak mile a ochranne spravovala? ! Po úmornom, ale túžbou po otčine uľavovanom cestovaní došli svätí pútnici do svätého mesta. Jaká to bola radosť pre tamejšiu kresťanskú obec a pre jej biskupa, svätého Jakuba apoštola !
Jak dlho žila preblahoslavená Rodička božia ešte potom v Jeruzaleme, nevieme. Ale vždy a všade, či v Efeze, a či v Jeruzaleme, bolo jej živobytie s Kristom v Bohu skryté, jako sa svätý apoštol Pavel vyslovuje. (Kol. 3, 3.) Jeho svätou láskou roz-plamenené, bolo jej srdce uňho dňom-nocou. Touto svätou láskou a túžbou unášaná, konávala každodenne cestu krížovú Syna svojho; vo svätom jej rozjímaní obnovovaly sa pred jej očima jednotlivé krvavé výjavy umučenia; i spojovala sa s každým bôľom, s každým vzdychom svojho milovaného Syna. Hore, na vrchol Kalvárie dôjduc, vypočinula sa pod pňom kríža, pozerala starostlivým zrakom materinským na Bohom predtým milované mesto Jeruzalem, na ktoré videla v blízkom čase sniesť sa ohavnosť spustošenia. Žiaden zo svätých nepožíval daru rozjímavej modlitby v toľkom stupni, že by bol zrel tajomstvá nebies už tu dolu v tak jasnom svetle, jako požehnaná Panna. Kto však môže vypovedať tie zázračné vytrženia, do ktorých počas tohto sjedno-tenia sa s jej večnou Láskou prichádzala ! Keď už svätý Pavel bol vytržený až do tretieho neba a tam počul tajomné slová, ktoré človek vysloviť nemôže (II. Kor. 12, 3, 4.), jak blízko ku trónu svojho Syna mohla sa asi v duchu priblížiť Maria ! Keď svätý Štefan mučeník videl nebesia otvorené a Boha Syna stáť na pravici Otca, či maly tie nebesia pred Kráľovnou nebies zostať zatvorené? !
Lež, dušo kresťanská, privznešený je lesk veleby, privysoká krása čností, prihlboké sú tajomstvá, než že by smrteľný človek vnútorný život milosti svätej Matky božej dľa dôstojnosti a skutočnosti znázorniť mohol. Ponížme sa radšej pred Kráľovnou našou; uznajme pred ňou, že nemáme pre toľkú výšku ani porozumenia, ani miery; že my len svoju nízkosť a chudobu známe, a že sa jej svätosti a zásluhám tým viac tešíme, lebo ich veľmi potrebujeme, a dúfame, že nás ich v materskej štedrosti učiní účastnými.
Keď i celý zemský život nepoškvrnenej Panny bol prípravou na smrť, chystala sa ona v týchto posledných rokoch i zvláštnym spôsobom na cestu do večnosti. Never, dušo kresťanská, že ju ohľadom na večnú blaženosť oduševňovala taká istota, na jakú pre svoje zásluhy počitovať mohla. Nie, jej veľká pokora neskladala dôveru v seba, lež v smilovanie božie, a len toto ju mohlo uspokojiť ohľadom na toľkú zodpovednosť, jakú myslela, že musí složiť z tak bohaté prijatých milostí a z vysokej hodnosti, ktorá jej bez jej zásluh daná bola.
O čo viac je tedy, dušo kresťanská, tvojou vážnou povinnosťou, často a starostlivé pomýšľať na smrť, na večnosť a spojené s tým účtovanie. Ach Bože, jak ľahkomyseľne, hravo a požívavo kráčajú ľudia v ústrety večnosti, a smrť ich jako zlodej v noci prekvapí ! Ó smrteľníku, bárs v jakom veku sa nachádzaš, zapíš si hlkoko do srdca slová svätého Augustína : „Všetci ľudia vedia, že deň smrti príde; lež všetci, alebo skoro všetci ho chcú odložiť. Posledný deň je nám skrytý, aby sme všetky dni dobre používali. Prineskoro obzerá sa kto po záchranných prostriedkoch len potom, keď sú nebezpečia smrti už veľmi blízko. Preto musí každý kresťan bedliť, aby ho príchod Pána nepripraveného neprekvapil."
Túžba vo svete osamele cítiacej sa Matky božej po smrti a po svojom Synovi rovná sa len tej túžbe, ktorou ona v mladistvých rokoch Messiáša očakávala. A čože ju ešte i malo na zemi zdržiavať? Veď s radosťou stále pozorovala, jako sa upevňovala cirkev jej božského Syna vo všetkých čiastkach ohromnej dŕžavy rimanskej, jako ona slávne rozkvitala a ovocie života prinášala. Keď túto svoju na zemi už len jedinú záležitosť zabezpečenú videla, vo vnútornosti srdca svojho často vzdychávala s Dávidom : „Beda mi, že putovanie moje predĺžené je!" (Žalm 119, 5.) Pritom však podrobovala svoju vôľu v najdokonálejšej láske božej prozreteľnosti. Plameň, čo v jej srdci horel, hrozil jej pozemskú schránku rozválať, a nie tak vek a nemoc, ako tento vnútorný oheň lásky viedol Matku krásneho milovania v ústrety rozpadnutiu.
Kedy a v jakých zvláštnych okolnosťach usnula preblahoslavená Panna v Pánu, to s istotou sa udať nemôže. Ale iste môžme tvrdiť, že život najčistejšej, nepoškvrnenej Panny, vyvolenej Rodičky božej, naj šťastlivej še j a najboľastnejšej Matky zakončil sa nie síce nápadným, ale slávnostným, dôstojným, povzbudzujúcim spôsobom.
A skutočne, hodnoverní spisovatelia prvých časov kresťanských nám vyprávajú, že anjel Pána priniesol Matke božej zvesť, že po troch dňoch zjaví sa pred obličajom svojho božského Syna. Toto nesmie nám byť nápadné, lebo poslovia boží s nebies boli od Boha poslaný k blahoslavenej a poníženej Panne Nazaretskej viac ráz počas jej života, a o nastávajúcej im smrti boli i mnohí iní svätci podivným spôsobom upovedomení. A na toto posolstvo zaiste zase tak odpovedala presvätá Panna, jako na zvestovanie archanjela Gabriela : ,,Ejlíľa, dievka Pána, staň sa mi podľa slova tvojho!"
Ďalej i o tom nás zbožní spisovatelia upovedomujú, že sa všetci apoštolovia so svojich ciest do Jeruzalema na vrátili a okolo smrteľnej postele Panny milostiplnej sa shromaždili. Duch alebo anjel boží ich sem všetkých viedol, aby Matku svojho božského Majstra ešte raz videli, jej materinské požehnanie prijali a z jej povznášajúceho odchodu novú silu pre tvrdú svoju dráhu životnú čerpali. Zraky všetkých boly s úctou a pobožnosťou obrátené na ožiarenú tvár lúčiacej sa nevesty božej. Hlasné vzlikanie a tichá modlitba naplňovala celý dom.
Keď vo vrúcnu pobožnosť ponorená Panna oči pozdvihla a milovaných učeníkov svojho božského Syna uzrela, ďakovala Najvyššiemu, že ráčil tak láskavé vyplniť i jej poslednú túžbu, tešila ich a odporúčala im horlivé rozširovanie kráľovstva božieho.
Najhlbšie pohnutý a k nepotešeniu bol miláček Pána, svätý Ján. On mal po mnohé roky šťastie vo svojom dome hostiť Archu novej úmluvy, a ani nevedel, jako by bez nej mohol nabudúce žiť. Tešil sa síce nad blízkou veľkou blaženosťou svojej Panej, lež nijako nemohol ukryť svoje slzy, utíšiť svoje lkanie. Maria ďakovala v prítomnosti všetkých apoštolov milému chovancovi svojmu za jeho veľkú vernosť a lásku. Konečne sľúbila všetkým, že bude na nich ako milujúca matka pamätať, keď príde pred obličaj boží. Tak unášaj úco hovorila k nim o radosťach nebeských a o sláve hľadenia na Boha, že všetkých srdcia svätou láskou a túžbou sa rozplamenily.
Nato svätá Matka božia rozprestrela žehnajúce ruky svoje nad svojimi dietkami, a pozdvihnúc zrak svoj k hviezdam, videla nebesia otvorené a Syna človeka sostupovať v jasnom oblaku. Pri tomto pohľade jej tvár zbarvená svätou radosťou oživla, oči sa jej leskom materinskej lásky a až do vytrženia sostupňovanej poklony zajasaly, a duša jej, bez tesklivosti a boľasti opustiac smrteľnú schránku, letela do náručia božieho.
Nastala hlboká tichosť; viac svätý obdiv než boľasť zavládla prítomnými. Na tvári zosnulej nebolo poznať žiadnej stopy smrti; vyzerala milo, ružovo, jako by bola len usnula.
Svätí apoštolovia padli hlboko dojatí na kolená, a slziac prespevovali žalmy až do noci. K mŕtvole dotisli sa, jako ústné podanie hovorí, i mnohí nemocní, slepí a chromí, a dotknúc sa pobožné a dôverne jej panenskej mŕtvoly, došli želaného zdravia.
Nasledujúceho dňa bol usporiadaný slávnostný smútočný prôvod do doliny Jozafat, ktorá hraničí s vrchom olivovým. Mŕtve telo nepoškvrnenej Panny bolo ovenčené drahými kvetmi a zahalené do jemných plachiet a závoja. Zbožné ženy jeruzalemské vynasnažovaly sa hrob milosti Plnej premeniť v kvetmi ľúbe zaváňajúcu jaskyňu. Avšak všetka tá vôňa kvetov a balzamu mizla pred ľúbeznou, rajskou vôňou, ktorú sväté telo zo seba vydávalo. Milú, svätú ťarchu niesli apoštolovia sami do hrobu. Medzi spevom žalmov a tichými slzami bolo bezdušné telo drahej Matky božej do jaskyne hrobovej uložené.
Tri dni a tri noci vytrvali apoštolovia a veriaci pri posvätnom mieste odpočinku, kde sa ich chválospevy s tichou modlitbou zamieňaly. Nebeské spevy, ktoré tu bolo počuť, dokazovaly, že svätú mŕtvolu ochraňuje nebe a anjeli boží strážia.
Pomeškaj i ty, dušo kresťanská, s anjelmi a s apoštolmi za hodinku u hrobu svätej Matky božej i tvojej, a s výšky posvätnej mohyly pohľad ešte raz na celý tuzemský život preblahoslavenej Panny. Či mohol mať taký život iný koniec, inú korunu, než takú krásnu, bezžalostnú, bezboľastnú smrť? — Ó staraj že sa i ty, a to už teraz, aby i večer tvojho života bol bez smútku a obavy. Najvážnejšie záležitosti svojho časného a večného života neodkladaj na svoje posledné, neisté hodiny. A zvlášť odstráň všetky pochybnosti, nepokoj a neporiadok vo veciach svedomia teraz i nabudúce hneď a hneď, lebo tu je každé odkladanie nebezpečné, a v posledných úzkostlivých chvíľkach peklo celú moc svoju napína, aby ti zatvrdilo srdce a zavrelo ústa.
Ó najláskavejšia Matko Maria, vrúcnym srdcom teším sa nad tvojou slávnou, v očiach svätých božích drahocennou smrťou; teším sa, že tým vyplnená bola vrelá žiadosť tvojho srdca, že tým korunované bolo čnostné a obetavé žitie tvoje. Teším sa i spolu, že vykročením s tohto sveta zaujala si aj slávu a moc kráľovnej nebies, aby si ju užívala ku dobrému svojich slabých, opustených dietok tu na zemi. Ó vyprostredkuj nám, Panno mocná, pre slávnu smrť svoju tiež blažené skonanie ! Stoj i pri našom smrteľnom lôžku, jako stál pri tvojom tvoj božský Syn, svätí anjeli a apoštolovia. Ó pros za nás, za hriešnych teraz i v hodinu smrti našej ! Amen.
Bár nás Písmo sväté o tom ani slovíčkom neupovedomuje, bárs to cirkev svätá posiaľ za článok viery nevyhlásila, predsa netrpí pochybnosti, že nielen najčistejšia duša Márie vzatá je na nebesia, ale i jej presväté telo, čo bydlište Najsvätejšieho, čo drahocenná archa úmluvy, I Nového Zákona. Veriacej duši dostačí vedeť, že sa to skutočne stalo, i ked nás o tom práve jako i o iných, veciach, božia prozreteľnosť v temnosti nechať chcela.
Najprv chcem ti, dušo kresťanská, sdeliť, čo nám najstarší spisovatelia kresťanskí o tomto slávnom tajomstve nanebevzatia podali; potom uvediem príčiny, prečo toto tajomstvo za pravdivé uznať, ba i veriť môžeme, i keď nás bezprostredné rozhodnutie cirkve svätej k tomu nenúti.
Po slávnom a prenikavom pohrobení panenského tela Matky božej zostali, jako bolo už spomenuté, apoštolovia a veriaci pri hrobe až do tretieho dňa. Čože ich tam zdržiavalo? Ich láska a úcta k Matke Ježišovej nedopúšťala myšlienku, že by tento nepoškvrnený svätostánok Spasiteľa porušeniu prepadnúť mal. Živo a s radosťou pripomínali si slávne vzkriesenie svojho božského Majstra na tretí deň. Nejaký vnútorný hlas povedal im, že z mŕtvych vstalý Spasiteľ i svoju najmilšiu, vysoko vyznamenanú Matku z mŕtvych vzkriesi.
Týmto presvedčením vedení otvorili na tretí deň hrob. Alebo môžme i to prijať, čo starí spisovatelia tvrdia, že totižto jeden z apoštolov prišiel prineskoro, už keď Rodička božia bola pochovaná, a tak ju už videť nemohol. Plný smútku a túžby prosil úpenlive, aby kameň hrobový ešte raz odvalili, a aby mu tak popriaté bolo na oslávenú v smrti tvár Požehnanej pohliadnuť, veď že preto i podujal sem namáhavú cestu. Tou istou žiadosťou oduševnení, vyplnili apoštolovia prosbu jeho.
V úzkostlivom očakávaní, klátiac sa medzi bázňou a nádejou, odvalili kameň. Nebeská vôňa ich zarazila, nadzemská jasnosť svitla z hrobu, — kvety ta vložené kvitly a krásne voňaly, — ale svätého tela panenskej Matky božej tam už nebolo ! Výkrik zadivenia a radosti zavznel z úst všetkých ! Presvätá Panna je vzkriesená a s telom i s dušou na nebe vzatá, to bolo silným presvedčením všetkých prítomných. Nová sila, nová pevnosť vo viere vzbudila sa v srdciach či bližšie, a či ďalšie bydliacich, ktoríkoľvek tú radostnú zvesť počuli. Lebo veď všemohúci Boh tu zrejme dokázal, že je svätej cirkvi blízky, a že lásku, vernosť, obety svojich slávne odmeňuje.
Od časov apoštolských až po naše dni bolo všeobecnou vierou celého katolíckeho sveta, že milá Matka božia i so svojím čistým, osláveným telom na nebe vzatá bola. Ale, keď i, dušo kresťanská, v toto zázračné nanebevzatie Márie rada veríš, predsa nebude ohľadom posilnenia ťa vo viere a snáď i ohľadom obrany viery docela zbytočné, keď i tu udám dôkazy, na ktoré sa toto katolícke presvedčenie opiera. Predložím i tedy celkom v krátkosti nasledujúcich osem bodov na uváženie:
a) Sviatok nanebevzatia Panny Márie svätil sa už v prvých časoch cirkve, ako upomienka na túto zázračnú udalosť. Mnohí učenci vynasnažovali sa dokázať, že tento sviatok ustanovili už apoštolovia. Je isté, že sviatok tento na Východe už za časov Konštantína Veľkého (zomrel roku 337.) a na Západe od šiesteho stoletia počnúc čím najslávnejšie svätený bol. Z cirkevných modlitieb na tento deň predpísaných vysvitá, že cirkev svätá vo sviatok ten nielen nanebevzatie duše Rodičky božej, ale i nanebevzatie jej tela oslavuje.
b) Východný cisár Marcian zavolal roku 451. k sebe do Carihradu biskupa jeruzalemského Juvenalisa, a pýtal sa ho, či telo Matky božej ešte v hrobe v Jeruzaleme spočíva, a či nie? Lebo že jak je ono tam, zamýšľa ho dať preniesť do nového marianského chrámu, ktorý jeho manželka Pulcheria v sídelnom meste vystaviť dala. Juvenalis mu však vyrozprával v Palestíne všeobecne známu udalosť o slávnom nanebevzatí preblahoslavenej Panny. A skutočne, podnes sa ešte nikto neopovážil tvrdiť, že má pozostatky svätého tela Panny Márie.
c) V západných krajinách je to svätý biskup Gregor z Toursu, ktorý vo svojich spisoch okolo roku 550. o nanebevzatí tela Nepoškvrnenej verejne svedčí. A o niekoľko rokov pozdejšie za toto všeobecné ústné podanie zasadzuje sa i jeden z najchýrečnejších pápežov a učiteľov cirkevných. Svätý pápež Gregor Veľký na počesť Panny Márie složil totižto nasledujúcu modlitbu: „Prosíme ťa Pane, aby nám pre vznešenú slávnosť dnešného dňa, v ktorý Rodička božia časnou smrťou síce skonala, ale väzbami smrti upútaná zostaf nemohla, účinlivá pomoc udelená bola."
d) Grécka cirkev uznala učenie toto za tak základné, že roku 1342. na sneme v Armenii vydržiavanom takto sa osvedčila : „Oznamujeme a vedeť dávame každému, že arménska cirkev verí a na tom trvá, že svätá Bohorodička mocou Kristovou i s dušou i s telom do kráľovstva nebeského vzatá bola." A naproti pomluvám, ktoré vznešená Panna od novotárov zakúsila, osvedčila cirkev grécka ešte roku 1672. na shromaždení v Jeruzaleme: „Presvätá Panna je neupierateľne veľkým a zázračným zjavom nielen na zemi, keď Boha dľa tela porodila a pannou zostala, ale je veľkým a zázračným zjavom i na nebi, keďže bola ta s telom i s dušou vzatá; lebo bárs bolo jej nepoškvrnené telo i do hrobu zatvorené, predsa na tretí deň, tak ako i telo Pána nášho, pozdvihlo sa k nebesiam."
e) Smrť je pokutou za hriech. Keď tedy Boh učinil väčší div, že presvätú Pannu od každého hriechu zachoval, patrilo sa, aby ani menšieho a od jeho spravodlivosti očakávaného divu neprenechal, a pokutu za hriech, smrtný spánok v hrobe, od hriechom Nepoškvrnenej oddialil.
f) Toto sväté telo bolo zázračnou dielnou, v ktorej telo Krista, víťaza nad smrťou, hrobom a porušením, utvorené bolo. Jakože by bolo tedy smelo toto panenské telo prepadnúť smrti a porušeniu?
g) Keď Maria Kráľovi večnej slávy vo svojom panenskom tele príbytok poskytla, je ovšem primerané, že by tento Pán i jej svoje kráľovstvo večnej slávy za príbytok dal, ak to svätý Bernard krásne vyslovuje : „Keď Pán na túto zem prišiel, prijala ho Maria do najšľachetnejšieho bydliska na zemi, do chrámu panenského lona svojho. Preto vyvýšil ju dnešného dňa i Pán na najvznešenejší trón svojho nebeského kráľovstva. A ktorá duša ľudská je vstave predstaviť si tú slávu, s akou víťazná Kráľovná dnes na nebe stúpila, tú úctu a lásku, s akou nebeských duchov radovia jej v ústrety spiechali, tie chválospevy, medzi ktorých zvukom ju k jej Synovi viedli, tú vďačnosť, s akou ju on prijal a nad všetky stvorenia vyvýšil !"
h) Keďby kto za nové a neslýchané považoval, že by človek nejaký pred všeobecným tela z mŕtvych vzkriesením z pozemského života do nebeského i s telom prešiel, upamätávam ho na patriarchu Henocha, ktorý dľa neklamného svedoctva Písma svätého mocou božou so zeme i dľa tela vzatý bol; ďalej i na proroka Eliáša, ktorý sa na ohnivom voze, koňmi ohnivými ťahanom, do neba viezol.
Tieto dôkazy dostačujú k zisteniu tej skutočnosti, že je Maria na nebe i s telom vzatá, natoľko, že od dejepisných zpráv starých časov väčšiu presnosť ani žiadať nemožno. Preto pápež Benedikt XIY. uznal za bezbožné a pošetilé o tomto potešiteľnom a hlboko odôvodnenom učení pochybovať.
Pritom ale je medzi slávnostným na nebe vstúpením Ježiša Krista a jeho Matky podstatný rozdiel, ktorý chcem slovami svätého Petra Damiani, učiteľa cirkevného, objasniť : „Sprevádzaj vystupujúceho Syna a vzatú Matku duševnýma očima a uvidíš, že vznešené divadlo sa ti predstavuje vo vstúpení Syna, a vznešené i vo vzatí Matky. Lebo Spasiteľ vstupuje do neba mocou a vládou svojej sily ako Pán a Stvoriteľ sprevádzaný poklonou anjelov, a nie podporovaný ich pomocou. Maria ale je na nebe vzatá, a síce k znázorneniu pozdvihujúcej milosti v sprievode a pomocou anjelov, lebo ju pozdvihla nie príroda, ale milosť. Preto sa deň tento menuje nanebevzatím, tamten však nanebevstúpením, lebo iné je moc a iné milosrdenstvo, a jedine Stvoriteľ má tú výsadu pozdvihnúť sa nad prírodu svojou vlastnou silou."
„Na nebe vystupujúcemu Spasiteľovi prišla v ústrety všetka slávna spoločnosť nebeských duchov; s nimi spojily sa duše vyvolených, ktoré so sebou viedol, a tak sedí, nimi víťazoslávne k Otcov uvedený, na pravici velebnosti božej. Spoločnosť však, ktorá na nebevzatej Panne v ústrety prichádza, je ešte o mnoho slávnostnejšia, lebo jej oproti prišiel i jej Syn v sprievode celého nebeského dvoru anjelov a spravodlivých."
Len teraz vyplnily sa úplne a cele a trvalé prorocké slová, ktoré Maria pred mnohými rokmi vo svätom oduševnení povedala: „Hľa, od tejto chvíle blahoslavenou ma budú nazývať všetky národy, preto, že mi učinil veľké veci, ktorý je mocný, a sväté meno jeho. Složil mocných so stolice, a povýšil ponížených." (Luk. 1, 49.)
I ja ťa oslavujem, ó slávna Kráľovno nebeská, i ja sa radujem, že si povýšená na trón večnej slávy. Ó bárs by mi bolo popriaté na teba tam patriť niekdy z tvári v tvár, a večne ťa oslavovať a so všetkými anjelmi a svätými milovať. Amen.
Posiaľ sprevádzaly sme, dušo kresťanská, Pannu Máriu, milú našu Matku v jej časnom, tuzemskom živobytí. Teraz, keď so zeme sa odobrala a v neprístupnou; svetle tróni, budeš snáď odo mňa žiadať, aby som ti opísal i jej slávnostný vchod do neba, i blažený jej život v patrení na Boha, i účinkovanie jej skrze prímluvu a ochranu, ktorou sa nás, na zemi žijúcich dietok svojich zaujíma. Ó, nežiadaj že odo mňa nič nemožného ! Keď posiaľ žiadneho smrteľníka oko nevidelo, ucho neslyšalo, srdce nepocítilo, čo Boh prichystal tým, ktorí ho milujú: j akože by potom možné bolo ľudskými slovami vyjadriť jas a blaženosť Márie v nebi ! Preto i pero moje len málo je vstave o týchto veciach písať.
Radosť, väčšia než srdce ľudské pocítiť môže, opanuje všetkých blažených duchov, kedykoľvek niektorá duša do radosti Pána svojho vojde. Jaký jásot musel sa však zmocniť tých čistých duchov, keď sa im objavila presvätá a prečistá duša preblahoslavenej Panny ! A telo tejto prečistej duše bolo oslávené svetlom nebeským, čo nový div všemohúcnosti božej. A Panna, čo teraz prichádza, bude na veky ich kráľovnou a panovnicou. A.koľká je to radosť a blaženosť pre svätú Pannu, videť tieto nesčíselné rady anjelov, a obdivovať icb čistotu a vrúcnu lásku k Bohu ! Ó koľký je to rozdiel! Na zemi prebývala obklopená neverou, ľahostajnosťou a zlosťou, a tu je obkľúčená millionmi bytností nevinných, ktorých myseľ i láska len k Bohu smeruje. A predsa, jako. zmizne slabé svetielko olejovej lampky pred žiariacimi lúčami slnka, tak zatemňuje tieto sbory anjelské lesk a jas Syna božieho, ktorý svojej Matke naproti kráča. Ó jaké shľadanie ! Jak svrchovaná odmena za stretnutie sa na ceste krížovej ! Premožená radosťou, úctou a materinskou láskou, môže byť, že požehnaná Panna na kolená padla a zvolala : „Pane môj a Bože môj !" Ježiš ale zachytil ju s detinskou láskou a pritúlil ju k božskému srdcu svojmu.
Koľké to bolo more radosti a blaženosti, ked Syn Matku svoju pred trón večného Otca na Cheruboch spočívajúci viedol, a tento ju čo milovanú dcéru svoju pozdravil a prijal. Koľká to bola radosť uvideť Ducha svätého, ktorého nevestou už na zemi bola, a teraz ňou i na veky zostať mala ! A potom, sliliadnutie sa so svätým Jozefom, shliadnutie sa so svätými rodičmi Joachimom a Annou; shliadnutie sa so všetkými, ktorí prímluve Rodičky božej nebo ďakovať mali! Ó dušo kresťanská, sostupňuj a napni všetky svoje sily, aby si nebeský ples tohto slávneho vchodu do nebies a tohto shliadnutia- sa aspoň dľa zemskej miery pochopila.
V tajomstvách svätého ruženca pozdravujeme Máriu i jako Bohom v nebi korunovanú. Toto vyznamenáva jej ustanovenie a uznanie za kráľovnú nebies.
Keď sa matka kráľa Šalamúna pred jeho trónom zjavila, stal hore a šiel jej oproti, poklonil sa pred ňou a posadil ju na svoju pravicu. (III. Kráľ. 2, 19.) Keď si už tuzemský panovník matku tak uctil, jak veľmi si uctí nad to Boh Syn svoju prečistú, najmilejšiu, najobetovavšiu, v hrozných mukácli vyzkúsenú Matku ! Či to nebolo spravodlivé, že by tá, ktorá s Ježišom tŕňovú korunu múk a potupy znášala, teraz s ním na panovaní nebeskom účasť mala? Či nebolo slušné, že by Nepoškvrnená, ktorá zpomedzi všetkých tvorov nebeských a pozemských za pravdivú matku božiu vyvolená bola, teraz i za matku nebeského Kráľa slávnostne uznaná a ustanovená bola? Či nebolo primerané, že by tá, ktorej tu na zemi niekedy Syn boží bol poddaný, teraz v nebi účasť mala na jeho panovníckej moci a prijímala úctu všetkých tvorov?
Tá jej koruna nie je zo zlata a drahokamov, ale je zhotovená z milostí a vyznačení, ktoré najláskavejší Boh poníženej Panne nadelil; z utešeného venca viery, nádeje a lásky, vernosti, čistoty a vytrvanlivosti v utrpení, ktorým sa Maria s božími milosťami najvernejšie spoluúčinkujúc sama ovenčila; z toho holdu a oslavovania, ktorého je Kráľovná nebies hodná. Drahokam ale tejto čestnej koruny najdrahocennejší tvorí detinská láska, úcta a vďačnosť, ktorú Ježiš aj v sláve k Matke svojej prechováva.
Dušo kresťanská, i ty môžeš vpliesť kvietok do tejto utešenej čestnej koruny, ktorú tvoja milá Matka nosí, tak, keď jej svoju úctu často a detinský preukazuješ, jej čnosti nasleduješ a z lásky k nej čistotu a nevinnosť srdca stále si zachovávaš.
Dľa učenia Písma svätého a cirkve svätej jesto v nebi viac stupňov slávy a blaženosti dľa rozdielu hodnosti a zásluh svätých božích. Vyššieho stupňa slávy a blaženosti možno jednotlivým svätým dosiahnuť tak, že sa vlohy a účinlivosť blahoslavených sostupňujú a vnímavejšími stávajú k tomu, aby väčšiu nebeskú blaženosť požívať mohli. Schopnosť poznávacia uspôsobuje sa, hlbšie poznávať nevyzpytateľnú bytnosť božiu; schopnosť citu uspôsobuje sa, hlbšie pociťovať a obdivovať krásu nebeských bydlísk, a predo všetkým krásu božiu; schopnosť vôle uschopňuje sa vo vyššom stupni Bohu sa oddávať a s ním sa spojiť.
Z tohto môžeš, dušo kresťanská, uzatvárať, že blaženosť Matky božej v nebesiach presahuje všetky predstavy ľudské. Lebo či ona už tu na zemi nepoznávala Boha a jeho tajomstvá zpomedzi ľudí najhlbšie? Či nesviazala vôľu svoju v najvrúcnejšom spojení s vôľou božou? Či nemala najútlejší cit, najväčšiu vnímavosť pre Boha a všetko, čo je božské? Teraz však jej oslávenie a odmena v nebi záleží práve v sostupňovaní a rozšírení týchto schopností jej nepoškvrnenej duše.
Primerané vnútorné alebo zovňajšie účinkovanie je prírodenou potrebou prírody ľudskej. A poneváč ľudská príroda sa v nebi nepremení ani neodstráni, ale sošľachtí, preto sú i blahoslavení v nebi im primerane činní. Tak môžme i o našej milej, vznešenej Kráľovnej nebies riecť, že v nebi účinlivý život vedie. Ona však účinkuje dvojmo, hore, smerom k Bohu, a dolu, smerom k ľuďom. Chovanec preblahoslavenej Panny, svätý Ján videl na osamelom ostrove Patmos podivný nebeský obraz. Zrel Baránka božieho na svätom vrchu; jeho nasledoval, kamkoľvek šiel nebeský zástup stoštyriaštyridsaťtisíc čistých duší panenských, ktoré maly meno božie na čelách poznačené, a spievaly pieseň novú na oslavu Najvyššieho. (Zjav. 14.) A ktože má byť kráľovnou a korunou tejto panenskej ctnej stráže Najvyššieho, jak nie sama presvätá Panna? Poklona, úcta a obdivovanie trikrát svätého Boha je tedy prvým, vznešeným zaneprázdnením Márie v nebesiach.
Pováž ďalej, dušo kresťanská, účinkovanie, ktoré svätá Panna nadol, smerom k nám ľuďom, svojim dietkam, vyviňuje. Nenie na zemi duše, o ktorú by sa Maria materinsky nestarala. Koľké prosby, vzdychy, chválospevy a poďakovania vystupujú každým dňom hore ku trónu milostivému našej Ochraniteľky ! A ku ktorému z týchto volaní trpiacej, bojujúcej a posväcujúcej sa cirkve nenaklonila by ona milostivé ucho svoje? Vzdychy o pomoc volajúcich vyslýchať, ich prosby prímluvne Synovi svojmu predkladať je dennou prácou milostivej Matky, pokým trpiaci a v ňu dôverujúci ľudia na zemi žijú.
Ó vznešená Kráľovno nebies, keď ťa vidím na tróne slávy a moci po boku božského Syna tvojho, vyvýšenú nado všetkých anjelov a svätých, musím byť preniknutý bázňou a ustúpiť pred krásou a jasom, ktorý ťa obklopuje. Ale nie, lebo veď ty si a zostávaš i v nepochopiteľnej nebeskej sláve svojej naj láskavejšou a naj nežnejšou matkou.
K jak veľkej poteche mi tedy slúži, čo o tebe veľký ctiteľ tvoj, svätý Alfonz učí, že totižto ty, ó Maria, na vzdor vznešenosti a sláve, ku ktorej si vyvýšená, na nás biednych nezapomínaš, že k nám úbohým dietkam Eviným súcitu netratíš, lež ho ešte vo väčšom stupni prechovávaš. Ó jako to oživuje moju dôveru, a jak radostne hľadím k nebu a jeho kráľovnej, ktorou si ty, ó Matko moja ! Čím bližšie stojíš ku prameňu všetkej spásy, tým lepšie môžeš nám potrebné milosti získavať.
I ja padám včuľ pred trónom tvojim; v pokore s dôverou kladiem svoje záležitosti, žiadosti, prosby na materinské lono tvoje. Pohľaď, Kráľovno moja, Pani moja a Matko, na mňa milosrdným okom svojím ! Ó rozpomeň sa na mňa; neustávaj prosiť za mňa a starať sa o mňa, kým nedôjdem toho šťastia, že ťa uzriem v tvojej sláve, kde ťa budem môcť milovať od vekov až na veky. Amen.
Ó najláskavejší, všemohúci Bože ! keď som zázraky tvojej múdrosti a milosti vo vyvolení, živobytí, utrpení, smrti a oslávení preblahoslavenej Panny a Matky božej Márie s povďačným srdcom už porozjímal, vzdávam ti ponížené vďaky za všetky milosti, ktorých si jej z lásky k nám hriešnym ľuďom udelil, a ďakujem ti aj za nevýslovné milosrdenstvo, že si nám takú matku a zástupnicu dal! Tieto všetky neopísateľné výsady Matky božej, jako i jej osobné čnosti a zásluhy obetujem ti, Bože, čo príjemnú a účinlivú obetu smiernu za moje a všetkých ľudí hriechy. Ó prosím ťa pre láskavú a milostivú Kráľovnú nebies, buď nám milostivý v živote i v smrti. Amen.
Oddiel prvý. Maria, matka božia.
1. Hodnosť matky božej 3
2. Nadprirodené vyzdobenie matky božej .4
3. Matka a Syn. 5
4. Matka božia a kresťanstvo 6
5. Poklona .6
Oddiel druhý. Nepoškvrnená Panna Maria je za matku božiu od večnosti ustanovená a vyvolená.
1. Boží plán vtelenia .8
2. Plán vykúpenia 9
Oddiel tretí. Blahoslavená Panna predpovedaná je proroctvami Starého Zákona.
1. Prvé zaslúbenie 12
2. Kráľovský praotec Márie 13
3. Pieseň Šalamúnova. 13
4. Prorok vtelenia božieho 14
5. Nové stvorenie. 14
6. Micheáš 14
Oddiel štvrtý. Biblické predobrazy najblahoslavenejšej Panny.
1. Horiaci ker 15
2. Chrám Šalamúnov 16
3. Archa úmluvy . 18
4. Kaj. Koráb Noemov. Rebrík Jakubov. Rúno Gedeonovo 19
Oddiel piaty. Niektoré ženy Starého Zákona ako predobrazy blahoslavenej Panny.
1. Eva.. .22
2. Sára 23
3. Rebekka 24
Oddiel šiesty. Pokračovanie. Niektoré ženy Starého Zákona ako predobrazy blahoslavenej Panny.
1. Judit . 26
2. Ester 28
Oddiel siedmy. Pokračovanie. Niektoré ženy Starého Zákona ako predobrazy blahoslavenej Panny.
1. Abigail. 30
2. Matka Machabejcov 31
Oddiel ôsmy. Svätá Alžbeta jako predobraz blahoslavenej Panny.
1. Materstvo . 33
2. Narodenie syna 35
3. Ku kresťanským ženám 36
Oddiel deviaty. Prečo sväté Písmo bezmála úplne mlčí o pomeroch života Panny Márie a svätého Jozefa, svätého Joachima a Anny?
1. Ježiš Kristus je stredišťom vykúpenia 38
2. Uprednostnení hriešnici 38
3. Tajomstvo poníženosti. 39
4. Svätyňa duše. 39
Oddiel desiaty. Čo rozpráva sa o rodičoch blahoslavenej Panny?
1. Bohabojný manželský pár. 40
2. Cesta utrpenia 42
3. Radosti veľkonočné 43
Oddiel jedenásty. Maria bez poškvrny dedičného hriechu počatá.
1. Dieťa milosti 45
2. Telo Márie 46
3. Duša Márie 46
4. Nepoškvrnené počatie 47
Oddiel dvanásty. Radosť nad nepoškvrneným počatím Panny Márie.
1. Radosť nebies. 51
2. Radosť zeme 52
Oddiel trinásty. Milostiplné narodenie najblahoslavenejšej Panny Márie,
1. Dennica 53
2. Východ slnka. 54
3. Pozdravenie . 56
Oddiel štrnásty. Kresťanská matka u koliebky Márie.
1. Matka 58
2. Matka a dieťa 59
3. Zbožná láska materinská. 60
Oddiel pätnásty. Blahoslavená Panna dostáva meno „Maria".
1. Maria 63
2. Význam mena : ,,Maria 64
3. Svätosť mena .65
4. Krstné meno kresťana 66
Oddiel šestnásty. 0 výchove najblahoslavenejžej Panny v dome rodičovskom.
1. Nový život 67
2. Maria vzrastá vekom a milosťou 67
3. Mladosť .69
4. Domáca výchova 70
Oddiel sedemnásty. Obetovanie Márie.
1. Bohu zasvätená 74
2. Putovanie do chrámu 76
3. Dvojké zasvätenie sa kresťana ..77
4. Kresťanská nevesta božia 79
Oddiel osemnásty. Jako preblahoslavená Panna v chráme priberá na múdrosti a milosti.
1. Rozlúčka. .81
2. Nový svet 82
3. Denná práca 82
4. Kresťanská výchova mládeže. .84
Oddiel devätnásty. Blahoslavená Panna zkladá slub čistoty.
1. Skutočnosť 86
2. Sľub čistoty a židovstvo 86
3. Sľub čistoty a prísť majúci Vykupiteľ 87
4. Sľub čistoty a kresťanstvo. 88
Oddiel dvadsiaty. Blahoslavená Panna zanecháva chrám a zasnubuje sa so svätým Jozefom.
1. Maria, sirota 93
2. Vystúpenie z chrámu 94
3. Voľba ženícha 96
4. Zasnúbenie a sobáš. 97
Oddiel jedenadvadsiaty. Svätý Jozef vyvolený od večnosti, a predobrazený v Starom Zákone.
1. Meno Jozef 98
2.. Večné predurčenie Jozefovo 99
3. Predobraz svätého Jozefa 99
Oddiel dvaadvadsiaty. Ako je pripravovaný svätý Jozef milosťou božou a svojím spoluúčinkovaním na svoj vznešený úrad.
1. Svätý Jozef nádobou milosti. .101
2. Boje svätého Jozefa o čnosť, a jeho víťazstvo 103
Oddiel triadvadsiaty. Prečo sa mala blahoslavená Panna zasnúbiť so svätým Jozefom?
1. Dielo vykúpenia vyžadovalo toto zasnúbenie 106
2. Príklad pre nás. 107
3. Voľba kresťansky smýšľajúceho spoločníka života . .107
Oddiel štyriadvadsiaty. Maria a Jozef v Nazarete.
1. Prvé domáce zariadenie. 110
2. Prvé vyznanie 110
3. Manželstvo Jozefovské 111
4. Svätosť kresťanského manželstva. .112
Oddiel päťadvadsiaty. Jako je blahoslavená Panna vnútorne pripravovaná na prisľúbeného Messiáša.
1. Porozumenie dielu vykúpenia 114
2. Túžba po Vykupiteľovi 115
3. Osvietenie svätého Jozefa a jeho vnútorný život. 116
4. Advent 117
Oddiel šesťadvadsiaty. Blahoslavenú Pannu pozdravuje všemohúci Boh skrze archanjela Gabriela.
1. Posol boží 118
2. Pozdrav od Najvyššieho 119
3. Milosti plná . 120
4. Pán s Máriou 122
5. Požehnaná medzi ženami 123
Oddiel sedemadvadsiaty. Posolstvo anjelovo ku blahoslavenej Panne.
1. Radostné posolstvo . 124
2. Plnosť časov. 124
3. Zatienenie skrze Ducha svätého 126
4. Znamenie k potvrdeniu pravdy 128
Oddiel osemadvadsiaty. Jako prijíma blahoslavená Panna pozdrav a posolstvo anjelské.
1. Zarazenie 129
2. Rozmýšľanie 130
3. Privolenie 131
4. Poníženosť 132
5. Poslušnosť .133
6. Odhodlanie k utrpeniam. 133
7. Fiat — staň sa ! 134
Oddiel deväťadvadsiaty. Blahoslavená Panna na návšteve u svojej tetky, svätej Alžbety.
1. Nové milosti . 139
2. Cesta cez hory. 140
3. Maria, Alžbeta a Ján. 142
4. Spasiteľ a jeho predchodca 144
5. Sväté priateľstvo 144
Oddel tridsiaty. Magnifikat!
1. Chválospev 146
2. Vysvetlenie 148
3. Maria, vznešená, keď hovorí i keď mlčí. 151
Oddiel jedenatridsiaty. Svätému Jozefovi zjavené je božie materstvo preblahoslavenej Panny.
1. Ťažká zkúška 152
2. Pokora Márie a jej dôvera v Boha 153
3. Rozhodnutie sa svätého Jozefa 154
4. Svetlo s nebies .154
Oddiel dvaatridsiaty. Maria a Jozef cestujú do Betlehema, kde sa im nedostáva prístrešia.
1. Spása blíži sa 156
2. Príčina cestovania .157
3. Ťažkosti cestovania 158
4. Betlehem neprijíma svojich 159
5. Príklad čnosti Márie a Jozefa 161
6. Výstražný príklad Betlehema 161
Oddiel triatridsiaty. Svätá noc.
1. Miesto a čas. 161
2. Jezuliatko 165
3. Poklona Márie 166
4. Poklona svätého Jozefa 168
5. Poklona kresťanskej duše 169
Oddiel štyriatridsiaty. Pastieri volaní k jasľam Spasiteľovým.
1. Radostné posolstvo anjelské 170
2. Glória .172
3. Pastieri u jaslí. 173
4. Maria zachováva slová v srdci svojom 174
5. Anjeli pri narodení 175
Oddiel päťatridsiaty. Maria a Jozef podrobujú Dieťa obriezke a dávajú mu meno Ježiš.
1. Mariina starosť materinská. 176
2. Poslušnosť zákonu 176
3. Najsvätejšie meno Ježiš 177
4. Nový rok v mene Ježiša a Márie 178
Oddiel šesťatridsiaty. Jako zázračne boli traja mudrci povolaní k jasľam Spasiteľovým.
1. Hviezda. 179
2. Traja králi pred Herodesom. 180
3. Poklona a obety 182
4. Návrat do vlasti 184
Oddiel sedematridsiaty. Očisťovanie Panny Márie.
1. Prvorodenec 185
2. Prinesenie obety 186
3. Prvá bolasť materinského srdea . 187
4. Anna prorokyňa . 189
Oddiel osematridsiaty. Maria a Jozef utekajú s Dieťaťom do Egypta.
1. Plač a nárek v Betleheme. 190
2. Druhá bolasť srdea materinského 192
3. Vo vyhnanstve 193
4. Návrat do vlasti 195
Oddiel deväťatridsiaty. Maria a Jozef dvanásťročného Ježiša s bolasťou hľadajú, až ho v chráme nachádzajú.
1. Svätý život v utiahnutosti 197
2. Putovanie 198
3. Najväčšie Dobro ztratené 199
4. Tretia boľasť materinského srdca. 200
5. Shliadanie . .201
6. V kresťanskom chráme 203
Oddiel štyridsiaty. Ježiš Kristus poddaný svojej svätej Matke a svätému Jozefovi.
1. Božský poddaný . 204
2. Vzrast Ježiša Krista 205
3. Tiché pozorovanie Máriino. .206
4. Pozemská trojica 206
5. Zrkadlo pre kresťanskú rodinu. 207
Oddiel jedenaštyridsiaty. Blažená smrť svätého Jozefa a slávné prijatie ho do neba.
1. Sladká smrť 211
2. Úctivé prijatie svätého Jozefa u spravodlivých v predpeklí 214
3. Svätý Jozef v nebi. .215
Oddiel dvaaštyridsiaty. Preblahoslavená Panna na svatbe v Káne.
1. Krst Ježiša Krista . 217
2. Svatba 217
3. Nesnádza 218
4. Prvý zázrak Ježišov .220
5. Dôvera v prímluvu Márie. .221
Oddiel triaštyridsiaty. Preblahoslavená Panna počas verejného účinkovania svojho božského Syna.
1. Radosti Márie .223
2. Poníženosť Márie 224
3. Boľasti Márie 226
4. Predohra Golgoty. 227
Oddiel štyriaštyridsiaty. Boľastná Matka na krížovej ceste svojho božského Syna.
1. Spoločný veľký týždeň . 230
2. „Hosanna!" a „Ukrižuj ho ! .231
4. Postupovanie na ceste krížovej 232
Oddiel päťaštyridsiaty. Boľastná Matka pod krížom svojho božského Syna.
1. Krista na kríž pribíjajú a s krížom vyzdvihujú 233
2. Tri hodiny pod krížom . .235
3. Tma za tri hodiny . .236
4. Prosba a omilostenie . 238
Oddiel šesťaštyridsiaty. „Hľa, syn tvoj ! Hľa, matka tvoja !"
1. Starostlivosť Syna a boľasť Matky. 240
2. Radosť svätej eirkve . 244
Oddiel sedemaštyridsiaty. Boľastná Matka pri smrti svojho božského Syna.
1. Opustenosť. 245
2. „Žížnim !" . 246
3. „Dokonané je!" 246
4. Prebodnutie kopiou.. 247
5. Složenie s kríža. 248
6. Matka pri pohrabe svojho Syna . 249
7. Zásluhy Márie vo Veľkom týždni.. 251
Oddiel osemaštyridsiaty. Radosť preblahoslavenej Panny nad z mrtvých vstaním Syna.
1. Túžba po Synovi 255
2. Matka a Syn. 256
3. Veľkonočná radosť a duchovné vzkriesenie. 257
Oddiel deväťaštyridsiaty. Jako vstupuje preblahoslavená Panna so Synom svojím duchovne na nebe.
1. Hora olivová, počiatok umučenia a víťazstva. 258
2. Hora olivová. 259
3. Hore srdcia! 259
4. Potešujúce prisľúbenie 260
Oddiel päťdesiaty. Preblahoslavená Panna čo kráľovná apoštolov na sviatky turíčne.
1. Maria, kráľovná apoštolov. 261
2. Maria, nevesta Ducha svätého 262
3. Maria, srdce svätej cirkve. 263
4. Maria, poslušné dieťa cirkve .263
Oddiel jedenapäťdesiaty. Posledné roky života preblahoslavenej Panny.
1. Maria a Ján .264
2. Maria v meste Efezu . 265
3. Túžba po otčine . 266
4. Život s Kristom 267
Oddiel dvaapäťdesiaty. Jako usína svätá Panna blažene v Pánu.
1. Koniec púte 268
2. Pokoj v Pánu . 270.
2. U hrobu Matky božej. .271
Oddiel triapäťdesiaty. Preblahoslavená Panna slávne vzatá na nebesia.
1. Prázdny hrob . .272
2. Dôkazy nanebevzatia 273
3. Kristovo nanebevstúpenie a Máriino nanebovzatie 275
Oddiel štyripaäťdesiaty. Preblahoslavená Panna v nebi slávne korunovaná,
1. Slávnostný vchod Márie do neba. 277
2. Korunovanie Márie 278
3. Blaženosť Márie 279
4. Účinkovanie Márie v nebesiach 279
Prvé prisľúbenie v raji 12
Prorok vtelenia božieho. — Kráľovský praotec Márie 17
Chrám Jeruzalemský 20
Eva . 22
Sára.. . 24
Rebekka 25
Judit. .27
Ester 29
Matka Machabejcov 32
Alžbeta 34
Anjel zvestuje svätému Joachimovi narodenie dcéry . 41
Nepoškvrnené počatie 48
Narodenie Márie. 55
Nazaret, rodište najblahoslavenejšej Panny Márie. 57
Maria na lone svätého Joachima . 68
Svätá Anna a Maria. 71
Maria v chráme .78
Maria jako modliace sa dieťa 85
Jozef, Maria a anjel. 95
Svätý Jozef. 100
Zasnúbenie. 102
Zvestovanie Panny Márie 125
Cesta z Nazaretu do Hebrona .. 136
Na ceste k Alžbete 141
[1] Opierajúc sa o jedno miesto zo spisov svätého Jána Damascenského a o všeobecné ústné podanie v Palestíne až do dnešného dňa trvajúce, tvrdia mnohí spisovatelia, že sa Panna Maria nenarodila v Nazarete, ale že uzrela svetlo sveta v Jeruzaleme, kde mal Joachim tiež dom. Na tom mieste bol už v prvých storočiach kresťanstva vystavený ve'kolepý chrám ku cti svätej Anny, ktorý i dnes stojí, a nedávno bol obnovený. Práce obnovenia trvalý viac než desať rokov, a trovy jeho počítajú sa na stotisíce. (D. Wolff, Jerusalem 1872).
[2] Tu, a nižšie tiež nesmieme zabúdzať, že sa ľudia na Východe tak telesne jako i duševne rýchlejšie vyvinujú, než u nás, a že tam dva- tri rožné dieťa čo do duševného vývinu rovná sa nášmu šesť- sedem ročnému dieťaťu. Preto sa tam dievčatá už vo dvanástom- trinástom roku vydávajú.
[3] Cirkev svätá slávi deň obetovania Panny Márie dňa 21. novembra.
[4] Už svätý Germán, patriarcha carihradský, a Gregor z Nikomedie spomínajú, že blahoslavenú Pannu do služby chrámu prijal svätý Zachariáš.
[5] Všeobecne tvrdia, že na čele týchto žien stála spomenutá už prorokyňa Anna.
[6] Svätý Hieronym a iní starovážni spisovatelia rozprávajú, že každý mladík, ktorý sa o nevestu hlásil, musel priniesť olivovú ratolesť, na ktorú bolo napísané jeho meno. A koho ratolesť cez noc rozkvitať počala, ten bol ženíchom.
[7] V chráme svätého Vavrinca v Perugii ochraňuje sa tento prsteň, a ukazuje sa ľudu každoročne dňa 3. augusta. Zbožní snúbenci dotýkajú sa ho svojimi prsteňami (J. B. Lauri Perusini Comment. de annulo pronubo Deiparae virginis. Colon. 1626.)
[8] Takzvané občianske, civilné manželstvo je manželská smluva pred svetskou vrchnosťou. Nenie potrebné poznamenať, že pravdivý katolík i tam, kde je ono zákonom prikázané, nikdy s ním sa uspokojiť nesmie, ale, keď je to možným, pred civilným aktom, kde nie, po ňom svoj sňatok i pred božím oltárom požehnať si dať musí. Čo keď sa nestane, je to manželstvom vždy hriešnym, a na najviac miestach katolíckeho sveta, kde totižto poťažné predpisy snemu tridentského vyhlásené boly, dľa výroku svätej cirkve neplatným a za súložstvo považovaným.
Práve tak samo sebou sa rozumie, dľa učenia katolíckej cirkve, že manželstvo pred Bohom platne uzavrené žiadnym výrokom svetského sudcu rozvedené byť nemôže.
[9] Je to zjavom smutným a naše časy odsudzujúcim, že vianočný stromček vždy viac vytiska jasličky. Lebo pri jasličkách býva upútaná zvlášť obrazotvornosť dieťaťa a obracaná k náboženstvu, kdežto u stromčeka nasycuje sa viac len žiadosť telesná a samoláska; a miesto toho, že by ten stromček viedol dušu detskú ku novonarodenému Spasiteľovi a vzbudil v ňom ducha kresťanského; oslavovať pamiatku veľkej udalosti, len čo ho odvádza od toho, lebo nemyslí tak na Krista, jako viac na obdržané dary. Postavte namiesto ozdobné.hu stromca jednoduché jasličky, a uvidíte, že dieťa tešiť sa bude len prišlému.Ježiškovi.
[10] V Palestíne videť často i teraz pred pluhom vola spriahnutého s oslom.
[11] Tieto jasle Jezuliatka nachádzajú sa dnes v Ríme, v chráme „Sv. Márie Veľkej", od ktorých kostol ten menovaný býva i chrámom „Sv. Márie u jasličiek". Kusy z jasličiek nachádzajú sa vo striebornej schránke, na ktorej zobrazené je Jezuliatko na zlatej slame ležiace. Na utiereň nosia túto schránku kapitulníci chrámu v processii. Okolo nej kráčajú s pochodňami kardináli, biskupi, kniežatá a veriaci, ktorí sa húfom ta hrnú, aby si uctili tieto posvätné, drahocenné pozostatky, ktoré ušetril všetko hlodajúci zub času.
[12] Tak sa zdá, že jeden z týchto pastierov bol-neskôr i skutočne prijatý do kruhu apoštolov, totižto Matej, o ktorom ústné podanie rozpráva, že bol jedným z týchto pastierov.
[13] Že tento astronomický zjav nebol len nejakým klamlivým úkazom planét, ale osobitná, nová a mimoriadna hviezda, iste móžme tvrdiť. Lebo svätý Ignác antiochenský, ktorý bol tak blízky časov apoštolských, o nej hovorí: „Hviezda jásala sa na nebi nado všetky hviezdy, a jej svetlo bolo neopísateľné, a jej novota vzbudila obdiv. Ostatné hviezdy tvorily kolo nej akoby chór; ale táto plnosťou svetla ich všetky prevyšovala."
[14] Dľa svätého evanjelia (Mat. 2, 11.) uzatvárame, že tak sa zdá, jakoby tam svätý Jozef nebol býval prítomný.
[15] Tu vystavil ku pocte bl. Panny Justinián roku 530. ten skvelý chrám, ktorý opisuje Prokopius, a ktorý je dnes na tureckú modlitebnicu ,,el Aksa" zvanú premenený, ale i teraz povahu kresťanského chrámu na sebe nosí.
[16] Mesto v pokolení Benjamínovom; znamená toľko, čo „na výsosti".
[17] Ráchel, matka Benjamínova, bola pramatkou pokolenia, ktoré spojené s pokolením Juda tvorilo pozostatky synov Jakubových; pochovaná bola na nivách betlehemských a stála vo vysokej úcte u obyvateľov toho vidieku.
[18] Na tom mieste, kde v Egypte svätá rodina bývala, bol pozdejšie postavený ehrám, ktorý je dnes v rukách koptských rozkolníkov. Má podzemnú kaplnu, ktorá v sebe obsahuje chatrč jaskyni podobnú, v ktorej svätá rodina bývala.
[19] Sú rodičia, snáď i duchovní otcovia, ktorí pokladajú za nemiestné deti brať do chrámu prv, než sú školopovinné, lebo že zo svätých úkonov i tak nič nerozumejú, a ľahko iných mýlia. Lenže práve tým, čo tam vidia a počujú, býva ich náboženský cit prebudený; a kto tajnosti detskej duše zná, vie, ža sa v nej viac porozumenia skrýva pre Boha a božie veci, než povrchne sa zdá. A čo sa toho mýlenia týka, nechže ma radšej mýli plač nevinného dieťaťa, než zlé chovanie sa odrastíých, ktorí sa ta dostavujú, len aby videli a videní boli; a i úcta k domu božiemu býva iste menej narušená plačom, než nezbedným chovaním sa.
[20] Na mieste, kde stál dom svatobníkov, postavený bol neskôr veľký a krásny chrám; jeho zrúcaniny ešte vidno, a polámané stĺpy značia miesto, kde sa stal zázrak ktorý opisujeme.
[21] P. Geramb rozpráva o rumoch krásneho Kostola, ktorý sv. Helena na tomto vrchu vybudovať dala, a ktorý nosil meno: „Naša milá Pani zvaná od prestrašenia".