ALPONS RODRIQUEZ S. J.

KRESŤANSKÁ DOKONALOSŤ

PRELOŽIL

VIKTOR ŠICHTA S. J.

ČASŤ TRETIA

SVÄZOK DRUHÝ

POSOL BOŽSKÉHO SRDCA JEŽIŠOVHO

TRNAVA

Imprlmi potest (Smie sa tlačiť)

Pragae, 24. martii 1930

L. Škarek S. J.

praep. prov,

Nihil obstat (Niet námietky)

R. Mikuš S. J.

censor dioee.

Nr. 2848/930.

Imprimatur (Vytlačiť dovoľujem)

Tyrnaviae, 26. martii 1930.

Dr. Paulus Jantausch

Eppus, adm. apostolicus

Kníhtlačiareň Spolku Sv. Vojtecha v Trnave

ODDIEL PIATY

ČNOSŤ POSLUŠNOSTI

HLAVA I

VZNEŠENOSŤ ČNOSTI POSLUŠNOSTI

„Lepšia je poslušnosť, nežli obeta, a poslušnosť viac (platí), než obetovať tuk baranov" Známa je nám udalosť, pri ktorej boly povedané tieto slová. Boh kázal Saulovi celkom znivočiť Amalekitov a nič nenechať v živote. Saul však neposlúchol, ale čo lepšie nechal pre obetu. Tu mu povedal Samuel prorok: „Či Pán žiada zápaly a obety, a nie radšej, aby (si) poslúchol slovo Pánovo?" Nie, lebo „lepšia je poslušnosť, nežli obeta..." Pre toto a pre mnohé iné slová sv. Písma, ktorými Boh chváli poslušnosť, svätí veľmi odporúčajú túto čnosť.

Sv. Augustín viac ráz zaoberá sa otázkou, prečo zakázal Boh človeku jesť so stromu poznania dobrého i zlého. Najsamprv preto, aby ľudia videli, jak vysoká a cenná je čnosť poslušnosti a jak zlá je neposlušnosť. Výsledok to celkom jasne ukázal. Všetko zlo a trápenie, ktoré po hriechu nasledovalo, nepovstalo od ovocia stromu, lebo to samo v sebe nebolo zlé a škodlivé. „Videl Boh všetko, čo učinil, a bolo to veľmi dobré". On nemohol do raja nič zlého postaviť. Zlá bola iba neposlušnosť, prestúpenie rozkazu Božieho. Jasnejšie už nebolo možno ukázať, jak zlá je neposlušnosť. Človek vidí, aké nešťastie prišlo na neho, že jedol zakázanú vec, ktorá samá v sebe nebola zlá a nebola by nikomu škodila, keby nebola bývala zakázaná. Z toho je tiež jasno, ako hrešia tí, čo sa opovážia neposlúchať, keď ide o maličkosti. Tí nehrešia pre vec, ale pre neposlušnosť, hoci ide o niečo ľahkého.

Sv. Augustín spomína ešte inú príčinu. Človek na to bol stvorený, aby slúžil Bohu. Preto bolo potrebné, aby sa mu niečo zakázalo, a takto uznal Boha za svojho Pána a seba za poddaného. Keby nebol mal nič ani zakázano, ani rozkázano, nebol by mal príležitosti poddať sa Bohu a uznať ho. Pán mu dal poslušnosť za prostriedok uznať nad sebou Boha a nadobudnúť si zásluhy. Tu svätý spomína iné mnohé dobré stránky tejto čnosti a nenachádza dosť chvály pre ňu.

Jedna z pohnútok, pre ktoré Boh stal sa človekom, bola, že nás chcel poučiť a odporúčať nám čnosť poslušnosti, a to svojím príkladom. Človek stal sa neposlušným až na smrť, Syn Boží prišiel a poslúchal až na smrť. Adam nám zatvoril brány nebies a milosti svojou neposlušnosťou, Kristus Pán nám ich otvoril svojou poslušnosťou. „.lak skrze neposlušnosť jedného človeka hriešnikmi zostali mnohí, tak i skrze poslušnosť jedného spravodlivými zostanú mnohý Aj v odmene a v sláve Kristovej chcel nám Pán ukázať cenu a zásluhu poslušnosti, keďže ju korunoval tak veľkou slávou. ,,Uponížil seba samého a bol poslušným až na smrť, a to na smrť na kríži. Prečo i Boh povýšil ho a daroval mu meno, ktoré Je nado všetky mená, aby v mene Ježišovom pokaklo každé koleno tých, ktorí sú v nebesách, na zemi i pod zemou ..."

Svätí veľa pekného hovoria o tej čnosti. My iba jedno povieme o nej. Poslušnosť je vlastná a hlavná čnosť rehoľníka. Sv. Tomáš rozoberá veci prísne scholastický. Pýta sa, či je poslušnosť najhlavnejšia zpomedzi troch sľubov, ktoré skladáme v reholi. Odpovedá: Hej, a udáva tri dobré dôvody. Prvý je, lebo poslušnosťou človek viac obetuje Bohu, ako ostatnými sľubmi. Sľubom chudoby obetujeme Bohu majetok a bohatstvá; čistotou svoje telo; ale poslušnosťou obetujeme vlastnú vôľu a úsudok. Tým sa celkom Bohu oddáme, a to je viac, ako všetko ostatné. Preto píše sv. Hieronym: Zlata sa zrieknuť je vlastnosťou začiatočníkov, nie dokonalých. Toto urobil aj Tebejský Krátes aj Antistenes. Seba samého obetovať Bohu je vlastnosťou kresťanov a apoštolov. Podotýka svätý, že Kristus Pán nepovedal apoštolom: Veru, veru povedám, vy, ktorí ste opustili všetko, budete sedieť na dvanástich stoliciach, ale: Vy, ktorí ste ma nasledovali. Krista nasledovať je dokonavšie, a v tom, ako sv. Tomáš vysvetľuje, je spolu aj rada poslušnosti, lebo ten, čo poslúcha, nasleduje vôľu druhého a poddáva sa jej. Druhý dôvod je, že v sľube poslušnosti sú aj ostatné rehoľné sľuby. Hoci sa rehoľník sľubom zaväzuje zachovávať čistotu a chudobu, tie čnosti padajú tiež pod poslušnosť, ktorej prichodí tieto a mnohé iné veci zachovávať. Toto je natoľko pravda, že niektoré dávnejšie rehole, ako Kartuziáni a Benediktíni, v profesii iba sľub poslušnosti spomínajú: Sľubujem poslušnosť dľa pravidla. Po tretie, čím bližšie stojí niečo k cieľu a čím viac nás ono s ním spojí, tým je lepšie a dokonalejšie. Poslušnosť však najviac spojí rehoľníkov s cieľom rehole, lebo ona im káže cvičiť sa vo veciach, ktoré im pomôžu dosiahnuť cieľ rehole. Nám napr., čo sa staráme o vlastný pokrok a o pokrok blížneho, káže dbať o modlitbu, o umŕtvovanie, káže nám spovedať, vyučovať kresťanskej náuke a iné veci robiť pre duše. Podobne je to v ostatných reholiach.

Z toho vyvodí sv. Tomáš, že sľub poslušnosti je najpodstatnejší v reholi, ním sa stáva človek rehoľníkom a vstupuje do rehoľného stavu. Lebo čo aj niekto zachováva dobrovoľnú chudobu a čistotu a čo aj zložil sľub na to, ak nemá sľubu poslušnosti, nie je za to rehoľníkom a nie je v rehoľnom stave. Na to je treba zložiť sľub poslušnosti, lebo to je, čo hlavne robí ho rehoľníkom. Sv. Bonaventúra hovorí, že celá dokonalosť rehoľníkova pozostáva v úplnom zanechaní vlastnej vôle a v nasledovaní poslušnosti. Nato skladáme sľub chudoby a čistoty, zriekame sa majetku a telesných radostí a striasame sa starosti o dom a o rodinu, aby sme boli tým slobodnejší zachovávať sľub poslušnosti, ktorý je vážnejší. Hovorí: Málo ti osoží opustiť majetok a bohatstvo, keď neopustíš vlastnú vôľu a nenasleduješ vôľu poslušnosti.

O sv. Fulgenciusovi, biskupovi a opátovi istého kláštora, prináša Súrius v jeho životopise niekoľko dobrých výpovedí. Jedna je o poslušnosti: Iba tí sú opravdiví mnísi, ktorí zapierajú vlastnú vôľu a hotoví sú nič nechcieť a nič neodoprieť,, ale hotoví sú opátove rady a rozkazy spĺňať. Nehovorí, že vtedy si dobrý rehoľník, keď sa bičuješ, cilicium nosíš, keď máš sily celý deň pracovať, keď si učený alebo veľký kazateľ, ale keď si veľmi poslušný a nemáš vlastnej vôle.

Takto je poslušnosť podstatná čnosť v reholi a ňou sa stáva človek rehoľníkom. Poslušnosť sa viac páči Bohu, ako obeta a obetné zvieratá; v nej je uzavretá aj chudoba a čistota a všetky ostatné čnosti. Keď si poslušný, si aj chudobný, čistý, ponížený, mlčanlivý, trpezlivý a umŕtvený a nadobudneš si všetky ostatné čnosti. To nie je prepínanie, ale číročistá pravda; lebo čnosti nadobúdajú sa cvičením a len tou cestou chce nám ich Boh dať. Toto cvičenie však dáva nám poslušnosť do ruky. Všetky pravidlá a všetky predpisy, ktoré máme, týkajú sa cvičenia v čnostiach. Daj sa viesť poslušnosti, použi každú príležitosť a budeš sa môcť cvičiť tu v trpezlivosti, tam zas. v chudobe, raz v sebazaprení, druhý raz zas v miernosti, inokedy v láske. Budeš rásť vo všetkých čnostiach, ako rastieš v poslušnosti. To hovorí aj náš sv. Otec Ignác: Ako táto čnosť bude kvitnúť, tak budú aj ostatné prekvitať a prinášať ovocie, ktoré si žiadam v dušiach vašich. To je spoločná náuka svätých, preto volajú túto čnosť matkou a žriedlom všetkých ostatných čností. Sv. Augustín píše: Ktorá čnosť je najväčšia? Ktorá je akoby žriedlom a matkou čností? Poslušnosť. A sv. Gregor: Poslušnosť je jediná čnosť, ktorá ostatné čnosti do srdca zasadí a zasadené chráni. V tom sysle vysvetľujú slová sv. Písma: „Muž poslušný mluviť bude o víťazstve". To značí dľa sv. Gregora a sv. Bernarda: poslušný nielen raz, ale veľa ráz zvíťazí. Poslušný nadobudne si všetky čnosti.

Keď teda chceš krátku, ale jadrnú radu za krátky čas ďaleko pokročiť a dosiahnuť dokonalosť: buď poslušný. To je cesta, kráčajte po nej a neodchyľujte sa od nej ani na pravo ani na ľavo. Preto hovorí sv. Hieronym: O šťastlivá a hojná milosť! V poslušnosti je súhrn všetkých čností. Najkratšou cestou vedie človeka ku Kristu Pánu. Kto vďačne robí, čo mu poslušnosť predpisuje, ten za krátky čas stane sa dokonalým a plným všetkých čností.

Sv. Ján Klimak hovorí, že raz prišiel do akéhosi kláštora, v ktorom boli šediví a ctihodní starci, ktorí boli ako deti hotoví poslúchať a ísť to sem to tam. Niektorí žili už päťdesiat rokov pod poslušnosťou. Pýtal sa ich, akú potechu a aký osoh čerpali zo svojej poslušnosti a námahy. Jedni vraj si nadobudli hlbokej poníženosti, ktorá ich zachránila od mnohých nápadov nepriateľových. Druhí zas ztratili svoju citlivosť ohľadom krívd a urážok. Takto je poslušnosť prostriedok nadobudnúť si všetky čnosti. Preto považovali starí otcovia za istý znak, že kto dosiahol dokonalosť, keď svojmu duchovnému bol zo srdca poddaný a poslušný.

Sv. Doroteus rozpráva o svojom učeníkovi Dositeusovi, ktorý bol šľachtic a jemný mladík, že sa bál súdu a Boha, ktorému budeme musieť prísny počet vydávať. Pán mu totiž dal, o čo prorok prosil: „Prenikni svojou bázňou moje telo, lebo sa tvojich súdov bojím". Preniknutý a ranený týmto strachom stal sa mníchom, aby mohol dobre vydať počet. Bol slabušký, cvičenia spoločnosti nemohol odbavovať. O polnoci nevládal vstávať, nemohol jesť, čo ostatní jedli. Tu si zaumienil, že sa úplne poslušnosti venuje. Najväčšou hotovosťou a usilovnosťou posluhoval v hosťovskej izbe a v iných ponížených povinnostiach. Po piatich rokoch umrel vysilený. Po jeho smrti Boh zjavil opátovi kláštora, že tento mladík tú istú odmenu dostal, čo sv. Pavel a Antón. Tu sa mnísi ponosovali pred Bohom a povedali: Kdeže je, Pane, tvoja spravodlivosť, keď prirovnávaš človeka, čo sa nikdy nepostil, v pohodlnosti žil, tým, čo celý deň znášali ťarchu a horúčosť dňa v reholi? Čože sme získali svojou námahou? Pán im odpovedal, že nespoznali zásluhu a cenu poslušnosti. Tento mladík svojou poslušnosťou viac získal, ako iní mnohými kajúcnymi skutkami.

HLAVA II

AKO POTREBNÁ JE POSLUŠNOSŤ

Sv. Hieronym povzbudzuje rehoľníkov poslúchať svojich predstavených a mnohými príkladmi dokazuje, ako potrebné je vo všetkom poslúchať predstaveného a ísť za jeho vôľou. Vo svetskom štáte vidíme cisára, kráľa, najvyššieho sudcu. Rím, hneď pri založení, bol krvou pokropený, lebo nemohol zniesť dvoch kráľov. Jeden zabil druhého. Jakub a Ezau už v matkinom lone sa bili, ktorý z nich má prvý vyjsť na svetlo. V cirkevnej hierarchii všetko je podriadené pod jedného Námestníka Kristovho a každá diecéza má iba jedného biskupa. Vo všetkom je potrebná táto podriadenosť a poddanosť. Každé vojsko, čo by jak veľké bolo, má iba jedného hlavného generála, ktorého každý musí poslúchať, a každá loď má svojho kapitána. Neporiadok a zmätok bol by medzi námorníkmi a nikdy by sa nedostali do prístavu, keby každý dľa svojej hlavy chcel loď spravovať a viesť, keby nebolo jedného človeka, ktorého každý musí poslúchať. Ešte aj v tom najmenšom dome, čo by to bola čo aká biedna chalupa, je potrebné, aby bol jeden, ktorého ostatní poslúchajú. Kde toho niet, tam sa nemôže nič zachovať, ani dlho trvať, či je to dom, či mesto, či krajina. „Každé kráľovstvo proti sebe rozdelené spustne, a dom na dom padne".

Toto vidíme u všetkých vecí, nielen u rozumných stvorení, u ľudí a u anjelov, u ktorých jeden chór je podriadený druhému, ale aj u nerozumných zvierat. Aj tie majú hlavu a vodcu, ktorého nasledujú. Včely majú svoje učiteľky a jedna z nich je ich hlavou a kráľovnou. Všetky ju uznávajú a ju slúchajú. Divé husy letia za jednou a tvoria písmeno V. Aj nebeské telesá majú medzi sebou jedno, dľa ktorého sa riadia v pohybe. Nechcem však únavu budiť toľkými príkladmi, hovorí sv. Hieronym, preto vravím, že z toho nám je jasno, ako potrebné je žiť pod poslušnosťou medzi mnohými rehoľnými spolubratmi, ktorí nás svojim príkladom povzbudzujú a pomáhajú nám dosiahnuť cieľ.

Náš svätý Otec hoci chce, aby sme rástli vo všetkých čnostiach a duchovných milostiach, v tomto predsa chce od nás veľkú dokonalosť. Ako iné rehole vyznačujú sa jedné v chudobe, druhé zas v pokutách a v prísnosti, jedné v chóre, iné v klauzúre, tak zas Spoločnosť má sa vyznačiť v čnosti poslušnosti a všetci sa máme usilovať v nej vyznačiť, ako keby od nej záviselo všetko dobro Spoločnosti. Právom vyžaduje to od nás náš svätý Otec, lebo cieľ Spoločnosti je nielen o vlastný pokrok sa starať, ale i o pokrok blížneho dbať a napomáhať spasenie duší na celom svete. Preto jej údovia musia vždy byť pripravení a hotoví ísť hockde a plniť svoju povinnosť ako ľahkí jazdci a pomáhať, kde je väčšia potreba.

To je zmysel štvrtého sľubu, ktorý profesi skladajú pápežovi ohľadom misií. Oni musia ísť do hocktorej čiastky sveta, kde ich len svätý Otec pošle, či k veriacim, či k nevercom, alebo ku kacírom. Nesmú sa nijako vyhovárať, ani nič na cestu pýtať. A nielen do misií musia ísť, keď ich pápež posiela, ale musia byť tiež hotoví a spokojní, kde ich bezprostrední predstavení pošlú. Túto rovnováhu treba im zachovať ohľadom prác a úradu a všetkého, čo im rozkážu. Keďže v Spoločnosti sú rozličné práce, úrady a stupne, vyššie a nižšie, preto treba mať veľkú zásobu poslušnosti. Práve v tom sa javí veľká múdrosť a podivný plán nášho sv. Otca Ignáca, že tak veľmi prízvukoval poslušnosť a vyžadoval od nás, aby sme sa tu vyznačili a pokročili. Dobre vedel, že v tom budú mnohé ťažkosti, že nás, čo sme na všetko pripravení, všelikde budú posielať.

Ktorýsi páter Spoločnosti povedal pekné slovo, ktoré by sme všetci mali za ním opakovať: Ja sa nebojím poslušnosti. Som vždycky hotový to robiť, čo mi poslušnosť rozkáže. Je to pravda, ktorú skúsenosť potvrdzuje. Keď je rehoľník umŕtvený a hotový na všetko, čo mu môžu rozkázať, vtedy sa mu netreba ani poslušnosti, ani nijakého predstaveného obávať. Taký sa nestará, či ten alebo tamten je predstavený, či je takej povahy, alebo inakšej. Dobrý rehoľník nesmie od takýchto vecí závisieť; ukazuje to na nedokonalosť, keď človek od takýchto maličkostí závisí a bojí sa ich.

„Chceš, aby si sa nebál vrchnosti? Rob dobre, a budeš mat pochvalu od nej... Ale keby si zle robil, boj sa". Pri týchto slovách hovorí sv. Chrysostom: Nie predstavený budí strach, ale vaša zlosť. Kmín a zločinec bojí sa vrchnosti; ako vidí žandára, hneď sa v ňom búri krv, lebo si myslí, že už ho idú chytať. Teda nie vrchnosť, ani nie spravodlivosť vyvoláva v ňom strach, ale jeho podlosť a zlé svedomie. Ak sa nechceš obávať vrchnosti a spravodlivosti, ži ako treba; vtedy sa nemáš čoho báť, ba dostaneš pochvalu. Nie poslušnosť, ani nie predstavený budí v tebe strach a obavu, ale tvoja nedokonalosť a neumŕtvenosť. Chceš žiť v reholi bez strachu a bez obavy? Buď poslušný, usiluj sa zachovať rovnováhu a oddanosť vo všetkom. Kto takto postupuje, ten sa bude tešiť veľkému pokoju a spokojnosti, pre toho bude rehoľa rajom na zemi.

HLAVA III

PRVY STUPEŇ POSLUŠNOSTI

V tretej čiastke Konštitúcií, kde je reč o poslušnosti, hovorí sv. Ignác: Veľmi užitočné je pre pokrok a veľmi potrebné, aby sa všetci dali na dokonalú poslušnosť. Potom vysvetľuje, čo je dokonalá poslušnosť. Hovorí, že nie je ona vo vonkajšom vykonaní, v uskutočnení toho, čo sa nám rozkazuje; to je iba prvý stupeň poslušnosti. Ona musí zo srdca a z vôle vyplývať. Treba nám svoju vôľu do súhlasu dať s vôľou predstaveného: to chcieť, čo on chce, a to nechcieť, čo on nechce. Toto je druhý stupeň poslušnosti. Ale ani tu nesmieme zastať. Treba nám ešte ďalej ísť a svoj úsudok tiež prispôsobiť úsudku predstaveného. Čo sa jemu vidí, to sa musí aj tebe vidieť, čo tí on rozkáže, to musíš aj ty za dobrý rozkaz považovať. To je tretí stupeň poslušnosti. Kde je takýto súhlas v skutku, vo vôli a v rozume, tam je úplná a dokonalá poslušnosť. Kde zas niečo z toho chybuje, tam nieto úplnej a dokonalej poslušnosti.

Začnime s prvým stupňom. Tu je potrebné, aby sme boli usilovní a presní vo vykonaní poslušnosti. Sv. Bazil postaví otázku: Akou starostlivosťou a usilovnosťou treba nám splniť, čo nám poslušnosť káže? Odpovedá: Tou istou, akou človek, ktorý rád má život, všetko robí, čo je potrebné, aby si život zachoval, ako sa stará napr. hladný o jedenie. Ba ešte väčšou starostlivosťou; lebo večný život, ktorý si poslušnosťou zaslúžime. je vzácnejší a vážnejší, ako dočasný. Sv. Bernard hovorí: Opravdivé poslušný nezná meškania, nič neodkladá na zajtra, nezná ťarbavosti, predíde rozkaz. Vždycky sú mu hotové oči vidieť, uši počúvať, jazyk hovoriť, ruky robiť, nohy chodiť. Celkom sa zoberie, aby mohol splniť vôľu rozkazujúceho.

Náš svätý Otec o vykonávaní a o presnosti píše: Na znak zvonca a na hlas predstaveného máme byť hotoví, ako keby od samého Krista Pána pochádzal zanechajúc i začatú a nedokončenú písmenu. Spomína dve veci. Po prvé, keď čujeme znak zvonca alebo hlas predstaveného, to má nám prichodiť, ako keby sme počuli hlas Boží. Pomyslíme si, ako to bolo s troma kráľmi, keď zbadali hviezdu, ktorá sa bola zjavila. To je znak, povedali, veľkého kráľa, poďme teda a obetujme mu dary, zlato, kadidlo a myrhu!

Tak treba aj nám zvolať, keď počujeme znak zvonca alebo hlas predstaveného: To je hlas Boží, poďme a poslúchajme. Po druhé, zanechajme aj začatú písmenu. Cassian opisuje práce dávnych mníchov. Každý sa niečím zaoberal, jeden Písal si pobožnosti, druhý rozjímal, tretí prekladal nejakú knihu, iný zas sa ručnou prácou zaoberal. Ako však počuli znak zvonca alebo hlas Predstaveného, hneď sa hrnuli všetci zo svojich ciel, a to takou ochotou, že ten, čo písal, ani písmenu nedopísal. Poslušnosť si viac vážili, ako všetko ostatné. Nielen nad ručnú prácu si ju cenili, ale aj nad čítanie a nad modlitbu a sobranosť a nad všetky iné veci. Preto všetko zanechali, aby ani chvíľku nezameškali z poslušnosti, ako keby boli počuli hlas Boží. Sv. Benedik má tiež v regulách tento predpis, odtiaľ ho má náš sv. Otec.

Pánovi sa veľmi páči táto presná poslušnosť; toto dal najavo neraz zázrakmi. Akémusi mníchovi raz sa zjavil Ježiško v prekrásnej podobe. Tu však zvonili na nešpory. Mních hneď sa dal. na čo ho poslušnosť volala, a hľa, ako sa vrátil z modlitby, našiel Ježiška v svojej cele, ktorý mu povedal: Odišiel si, preto si ma znovu našiel; keby si bol ostal, nebol by si ma našiel. O inom rozpráva Roisbroek, že keď sa vrátil do cely našiel malého Ježiša vyrasteného v pekného chlapca, ktorý mu povedal: Tak som ti narástol v duši pre tvoju presnú poslušnosť.

Ak nás diabol nemôže naviesť na úplnú neposlušnosť, aspoň sa usiluje, aby sme neboli presní. On chce tiež mať nejakú čiastku. Aspoň ten kúštik roboty chce, čo od začiatku zvonenia vykonáš, kým neodídeš. Kvet a začiatok našich skutkov chce. On chce z nich prvý okúsiť. Preto sa stará, aby si nevstal hneď z postele, ako zazvonia, alebo aby si začatú písmenu ešte dopísal, keď píšeš, alebo niekedy aby si si naznačil dobrý dôvod, lebo sa obávaš, že by si ho mohol zabudnúť. — Musíme dbať, aby celý skutok od začiatku so svojím kvetom celkom Bohu patril. Iba takto mu je ovocie samé milé. Nesmieš mu dať, čo je už odkvitnuté a zožltle.

Náš svätý Otec Ignác vyžaduje ešte viac ohľadom poslušnosti. Nielen na zvonec a na hlas predstaveného máme poslúchať, ale aj na pokyn a na znak jeho vôle. „Nech sa všetci usilujú poslušnosť veľmi zachovávať a v nej vynikať, a to nielen v povinných veciach, ale aj v iných, čo by aj nič iného nezbadali iba znak vôle predstaveného, bez výslovného rozkazu." Albert Veľký pri poslušnosti hovorí: Opravdivé poslušný nikdy nečaká rozkaz, iba vôľu predstaveného. Ako sa o nej dozvie alebo myslí, že ju zná, hneď ju splní bez každého rozkazu. Nasleduje v tom príklad Krista Pána, ktorý považoval za rozkaz umrieť za ľudí, lebo videl, že je to vôľa a túžba Otca nebeského.

Cassian rozpráva o dávnych mníchoch a hovorí, že nielen na hlas predstaveného poslúchali, ale i na hocijaký znak jeho vôle. Ba zdá sa, že už napred poznali jeho vôľu, lebo urobili, čo chcel, hoci im to nerozkázal. To chce sv. Bernard povedať: Naozaj poslušný predbehne rozkazujúceho. Urobí totiž čo on chce, hoci mu nerozkáže.

Náš svätý Otec hovorí, že trojaká je poslušnosť. Prvá je, keď mi rozkážu v mene poslušnosti. To je dobrá poslušnosť. Druhá, keď povedia, aby sem urobil to alebo ono. To je už lepšie. Ten, Čo vec urobí na prosté nariadenie, ukazuje väčšie poddanie a hotovosť, ako ten, čo to urobí len vtedy, keď mu rozkážu v mene poslušnosti. Tretia je, keď urobím niečo vidiac nejaký znak vôle predstaveného, bez jeho rozkazu a nariadenia. Táto poslušnosť je najdokonalejšia a Bohu najmilšia. Tak je to aj vo svete. Taký sluha, čo zo znaku porozumie, čo chce pán, a usiluje sa to potom aj hneď uskutočniť, je o veľa milší pánovi, ako druhý, ktorému treba všetko výslovne rozkázať a povedať. „Rozumný služobník je prijemný kráľovi". Podobne je to aj tu. Kto zbadá, čo je vôľa predstaveného, ten je lepší a dokonalejší v poslušnosti, ten sa viac páči predstaveným a Bohu. To isté učí aj sv. Tomáš. Hovorí, že keď kto zbadá, čo je vôľa predstaveného, to je jemu tichý rozkaz. Teraz sa najlepšie ukáže poslušnosť poddaného. Treba sa nám usilovať, aby sme sa sem dostali v poslušnosti. Predstavený totiž často nechce nám výslovne rozkazovať, aby s nami láskavo zachádzal a nás netrápil, alebo aby videl, ako by sme prijali jeho rozkaz. Keď zbadáme jeho vôľu, bola by to veľká chyba, keby sme mu neišli naproti a poslušnosti sa neoddali. — Boh hľadal niekoho, ktorého by poslal do Jeruzalema kázať. Povedal tak, že to Izaiáš počul: „Koho pošlem? A kto nám pôjde?" Izaiáš porozumel, čo chce Boh, že chce, aby sa 011 na to dal; preto hneď povedal: „Hľa, tu som ja, a pošli mňa". Tak sa treba aj nám ponúknuť a dať na to, o čom sa presvedčíme z nejakého znaku alebo slova, že je to vôľa predstaveného.

Mohli by sme veľa príkladov spomenúť, ktoré by nás poučily, aká presná má byť naša poslušnosť. Veľmi dobrý je príklad, ktorý prináša sv. Písmo o prorokovi Samuelovi, keď ešte ako chlapec posluhoval v chráme ako sakristán kňazovi Helimu. Ktorúsi noc spal v chráme. Tu zavolal na neho Boh. „Samuel, Samuel!" Chcel mu zjaviť trest, ktorý čaká na Heliho. Saniuel sa prebudil na tento hlas, ale ho nepoznal, lebo doteraz Pán neprehovoril k nemu, ani mu ničoho nezjavil. Myslel si teda, že ho Heli, hlavný kňaz, volá. „Tu som, lebo si ma volal". Heli však mu povedal, aby šiel spať, lebo ho nevolal. Vrátil sa a spal. Ale Boh ho druhý raz volal. Zobudil sa a myslel si, že ho Heli volá, lebo sa ani nenazdal, aby ho mohol kto iný volať. Vstal teda a bežal k nemu, ako prvý raz. Heli si myslel, že chlapcovi sa azda snívalo, preto mu povedal, aby sa vrátil a spal. Ako usnul, Boh ho po tretí raz volal a zobudil. Samuel hneď šiel k svojmu predstavenému, lebo sa nazdal, že ho volá. „Tu som, lebo si ma volal". Tu svitlo Helimu v hlave, že chlapca azda Boh volá, a chce mu niečo zjaviť, preto mu povedal: „Id a spi: a keď ťa bude zasa volať, riekni: Mluv, Pane, lebo počúva tvoj služobník." Samuel odišiel a zaspal. Tu ho Boh znovu volá: „Samuel, Samuel!" Samuel sa na hlas zobudil a povedal, ako ho Heli bol poučil: „Mluv, Pane, lebo počúva tvoj služobník". Teraz prehovoril Boh k nemu a zjavil mu, čo chcel. — Rozmýšľajme o Samuelovej poslušnosti a o jeho veľkej hotovosti. Dva razy sa mýlil, sám Heli mu povedal, že ho nevolal, aby šiel spať, nemohol si nijako myslieť, že by ho kto iný mohol volať. Pri tom všetkom vstane druhý i tretí raz a ide k nemu a pýta sa ho, čo rozkáže. Tak vďačne a chytro treba aj nám k predstavenému bežať a poslúchať ho.

Druhý pekný príklad dáva nám sv. Písmo o poslušnosti Abrahámovej, keď mu Boh kázal, aby mu obetoval svojho jediného syna. Abrahám nečakal ani svitania, ale v noci vstal, ako počul rozkaz Pánov, a išiel vykonať skutok poslušnosti, a to tak ťažký. Sv Písmo ešte podotýka, že sluhov nechal pod horou, aby mu neprekážali vo vykonaní poslušnosti.

HLAVA IV

DRUHÝ STUPEŇ POSLUŠNOSTI

Na druhom stupni poslušnosti dá človek svoju vôľu do súhlasu s vôľou predstaveného, že len to chce, čo predstavený chce, a to nechce, čo on nechce. To je najviac známe a všeobecné, čo v reholi máme. Všetci totiž s touto myšlienkou vstupujeme do rehole. To je začiatok. Každému, čo zamýšľa vstúpiť do rehole, povedia: Pozri, tu nebudeš to robiť, čo sa tebe páči, ale čo druhý chce. Odpovie každý: To viem. Ako hovoríme a ako nám to povedali, tak je to aj naozaj. To značí byť rehoľníkom a žiť pod poslušnosťou. Sv. Ján Klimak hovorí: Poslušnosť je hrobom vlastnej vôle a cvičením poníženosti. Treba nám vedieť, že ako vstúpime do rehole, pochováme svoju vôľu a máme nasledovať vôľu predstaveného.

Sv. Ignác nám pripomína, že máme byť na to hotoví, čo by nám aj ťažké a zmyselnosti protivné veci rozkazovali. A najmä v tých treba nám veľkú hotovosť dávať na javo, ak by nám ich rozkázali. V tých sa totiž lepšie javí opravdivá poslušnosť, ako to všeobecne svätí hovoria. Keď nám niečo takého kážu, čo sa nám páči alebo nasej náklonnosti, vôli zodpovie, v takomto prípade nevedieť, či je to opravdivá poslušnosť. Azda viac hýbe nami vlastná záľuba a náklonnosť, ako poslušnosť a vôľa Božia. Ale keď nám niečo ťažkého a zmyselnosti protivného rozkážu, a my to veľmi vďačne prijmeme, vtedy sme naozaj poslušní. V takomto prípade môžeme byť istí, že nie seba hľadáme, ale čisto Boha a poslušnosť. Preto je to veľmi pekné a chválitebné od niektorých rehoľníkov, že keď im dajú úrad alebo povinnosti, ktoré sa im páčia, majú v podozrení sami seba a cítia proti sebe akýsi svätý odpor. Neviem, hovoria, či mám v tom zásluhu, lebo zdá sa mi, že v tom svoju vôľu plním. Túto svoju ťažkosť predložia aj predstavenému raz, dva razy. A naopak, keď im niečo rozkážu, čo je ťažké, čo sa protiví ich náklonnosti, vtedy sú veľmi spokojní, lebo sú istí, že neplnia svoju vôľu a nehľadajú seba, ale čisto Boha. To je veľmi dobrý a istý spôsob postupovať.

Sv. Gregor hovorí: Poslušnosť v protivných veciach musí mať niečo zo svojho, v príjemných však nesmie mať ničoho. Keď nám kážu veľké veci, čestné úrady nám dajú, vtedy nám neslobodno pozerať na vlastnú náklonnosť, ale máme ich prijať čisto preto, že nám ich rozkazujú a že je to vôľa Božia. Keď nám zas rozkazujú ťažké, nízke a ponížené veci, vtedy musíme aj my niečo zo svojho pridať: treba sa nám usilovať vzbudiť v sebe k nim náklonnosť a lásku a dať sa do nich vďačne. Kto takto robí, ten môže byť istý, že aj v iných veciach, ktoré jeho náklonnosti zodpovedajú, plní vôľu Božiu, a nie svoju. Ale kto nerád poslúcha, keď mu niečo nízkeho, uponižujúceho a ťažkého rozkážu, keď v tom cíti veľkú ťažkosť a odpor, ten sa môže obávať, že ani v ostatných veciach, ktoré sú mu po chuti, neplní vôľu Božiu, ale len svoju. To je znak, po ktorom možno poznať, či seba hľadáme v tom, čo robíme, či vôľu Božiu.

Z toho nasleduje, že ten, čo si žiada a usiluje sa, aby mu predstavený to rozkázal, čo sa jemu páči a pristal na to, čo on chce, a len na to je hotový, a na iné nie, nie je poslušný. Dobre píše náš svätý Otec Ignác: Veľmi sa mýlia, ktorí sebaláskou zaslepení seba za poslušných považujú, keď akýmsi činom naklonia predstaveného na to, čo sami chcú. Spomína slová sv. Bernarda, ktorý hovorí: Ktokoľvek, či už zjavne, či skryto, o to sa namáha, aby mu duchovný otec to naložil, čo si sám žiada — ten sám seba klame, keď si azda lichotí, ako by to bolo poslušnosťou. Veď vtedy nie on je poslušný predstavenému, ale skôr predstavený jemu. Je to všeobecne známa vec, ale zato nesmieme sa nad ňou chytro prešmyknúť. Pri poslušnosti je to veľmi vážne. Máločoho sa treba rehoľníkovi tak obávať, ako práve toho. Maj strach, aby ti predstavený nedal úrad, zamestnanie alebo povinnosť preto, lebo si ho ty žiadal a chcel, kým proti inému si ukázal odpor, čo ti on zamýšľal dať a čo by radšej bol chcel, aby si prijal. Azda neskoršie prídeš na myšlienku, že niečo si vykonal a dobrými skutkami si sa obohatil, keď si sa už hodne potrápil. Ale sklameš sa a pred Bohom budeš celkom prázdny, čo sa týka zásluh; lebo ty si robil svoju vôľu, a nie Božiu. P. Boh by mohol i tebe povedať slová proroka -.„Prečo sme sa postili, a ty si nehľadel na to, ponížili sme duše naše, a ty nechcel si vedieť o tom! Hla, v deň vášho pôstu ukazuje sa vôľa vaša".

Sv. Bernard uvádza tieto slová Izaiáša a hovorí: Veľké zlo je vlastná vôľa, pre ňu sa nám stanú dobré skutky nedobrými. Inde vysvetľuje to ešte lepšie a hovorí: Keď sa sv. Pavlovi zjavil Kristus Pán a ho s koňa zhodil a obrátil, spadly mu s duše lupiny. Osvietený nebeským svetlom zvolal: ,,Pane, čo chceš, aby som konal?" To je znak, že sa kto úplne obrátil, zriekol sa celkom sveta a je hotový nasledovať Krista Pána, keď s apoštolom zvolá: „Pane, čo chceš, aby som konal?" O krátke slovo, ale na obsah a na múdrosť bohaté, živé, silné a hodné, aby sme ťa cenili! Jak málo je teraz takýchto, čo dosiahnu túto dokonalosť v poslušnosti! Jak málo je takých, čo sa svojej vôle celkom zrieknu, čo nikdy nehľadajú, nikdy netúžia po tom, aby sa to stalo, čo sami, ale len čo Boh chce, že vždy volajú s apoštolom: Pane, čo chceš, aby som konal? Alebo s kráľovským prorokom: „Hotové je moje srdce, Bože, hotové je moje srdce"?

Teraz je viac nasledovníkov toho slepého v evanjeliume, ako novoobráteného apoštola. „Čo chceš, aby som ti učinil?" pýtal sa Kristus Pán toho slepého. Jak veľké je tvoje milosrdenstvo, Pane,- a jak láskavo zachádzaš s nami! Kedyže sa pýtal pán svojho sluhu, čo chceš? Naozaj bol to slepý, lebo nerozmýšľal, nezadivil sa a nezvolal: Nie, Pane! Radšej ty mi povedz, čo chceš, aby som urobil. Takto sa patrí. Nie ty sa máš pýtať, čo chcem, ale ja teba, čo chceš, aby som robil. Takýchto rehoľníkov je teraz veľa, ktorých sa predstavený napred musí pýtať, čo chcú, aby im učinil. Predstavený musí rozmýšľať, čo sa tomu istému páči, k čomu sa kloní, v čom má zaľúbenie, aby mu potom to rozkázal, v čom má radosť a záľubu. Práve naopak by malo byť. Rehoľníci by mali skúmať a usilovať sa dozvedieť, čo chce od nich predstavený, čo by chcel, aby urobili. Nie na to totiž prišli do rehole, aby sa predstavený dľa ich vôle riadil a to im rozkázal, čo sami chcú, ináč by ani reči nemohlo byť ani o poslušnosti, ani o reholi.

HLAVA V

TRETÍ STUPEŇ POSLUŠNOSTI

Tretí stupeň poslušnosti v tom pozostáva, že človek prispôsobí svoj rozum a úsudok úsudku predstaveného; prijme nielen jeho vôľu za svoju, ale i myslí to, čo on; o tom, čo rozkáže, súdi, že je to dobré: svoj úsudok poddá jeho úsudku a prijme ho za pravidlo pre seba. Na to, ako je tento stupeň poslušnosti potrebný, stačilo by spomenúť, čo sme na začiatku povedali, že totiž bez toho nebola by poslušnosť ani dokonalá, ani úplná. Svätí hovoria, že poslušnosť je najdokonalejšia zápalná obeta, ktorou sa človek celkom a úplne, nič nezadržiac pre seba, Bohu obetuje v ohni lásky rukami jeho sluhov. V Starom Zákone medzi zápalnými obetami a medzi ostatnými bol ten rozdiel, že z ostatných čiastka sa spálila na česť Božiu a čiastka sa zas odložila pre kňazov a sluhov chrámových, kým zápalné obety celkom sa spálily na česť Božiu a nič sa z nich neodkladalo. Keď teda nie si poslušný aj rozumom, to nebude zápalnou obetou, ani úplnou a dokonalou poslušnosťou. Ponecháš si hlavnú a najvzácnejšiu čiastku seba samého, totižto rozum a úsudok. Preto hovorí náš svätý Otec Ignác, že tí, čo iba vôľou poslúchajú, a nie aj úsudkom, tí sú iba jednou nohou v reholi.

00000

Sv. Bernard vysvetľuje, aká má byť táto poslušnosť rozumu a užíva pri tom obrátenie sv. Pavla. Keď sa naľakaný pod vplyvom svetla s neba obrátil, zvolal: „Pane, čo chceš, aby som konal?"1 Pán mu odpovedal: „Id do mesta, a tam sa ti povie, čo máš robiť'. Sv. Bernard tu hovorí: Pre tento plán a pre tento cieľ si vstúpil do rehole. V svojom hlbokom a božskom rozhodnutí ti Boh vlial do srdca strach a obavu ohľadom tvojho spasenia a spolu vzbudil v tebe aj veľkú túžbu jeho Božskej Velebnosti slúžiť. Preto ti vnukol myšlienku vkročiť do tohto mesta, do tejto školy čnosti. Tu ti povedia, čo máš robiť aby si sa Bohu páčil.

Písmo sv. o sv. Pavlovi hovorí: „Šavel vstal so zeme, a keď otvoril oči, nič nevidel. I vzali ho za ruky a doviedli ho do Danmšku"? To je, bratia, vraví ďalej sv. Bernard, obraz dokonalého obrátenia a spolu i poslušnosti, akú musí mať rehoľník. V tom pozostáva dokonalá poslušnosť, že otvorenými očami nevidíš, nič neposudzuješ, ale sa dáš viesť predstaveným a do ich rúk sa celkom odovzdáš. Dávaj pozor, aby sa ti oči neotvorily na tvoju záhubu, ako sa otvorily Adamovi. Sv. Písmo rozpráva o našich prarodičoch že po hriechu sa im otvorily oči a zbadali, že sú nahí. Nad tým sa zahanbili. Ako to rozumieť? Či pred hriechom neboli nahí a nemali otvorené oči? Doista mali, lebo Boh nestvoril ich slepých. Ale nezbadali svoju nahotu a ani nedbali na ňu: žili v prostote a v čistote pôvodnej spravodlivosti ako anjeli na zemi. Túto svätú prostotu a dokonalosť, ktorú oni neposlušnosťou stratili, treba sa nám usilovať nadobudnúť si svojou poslušnosťou v tomto raji rehole. Nesmieme mať otvorené oči na chyby druhých, a hoci druhý ukáže svoju chybu a nahotu, nepozerajme na ňu, tým menej pozerajme na veci, ktoré sa týkajú poslušnosti.

Sv. Ján Klimak píše, akú starostlivosť a usilovnosť máme mať v tejto veci. Hovorí, že keď nám prichodia myšlienky a úsudky proti poslušnosti podobne sa nám treba chovať, ako keď nám prichodia bohorúhavé myšlienky alebo pokušenia proti viere a proti čistote. Nepusťme ich do svojho srdca a hneď sa uponížme a zahanbime. Sv. Hieronym v liste akémusi mníchovi píše, ako sa má spravovať v reholi. Veľmi mu prízvukuje toto: Nikdy neposudzuj slová predstavených. Tvoja povinnosť je poslúchať a to robiť, čo ti rozkážu, ako Mojžiš hovorí: „Počuj Izraelu, a mlč". Dávaj pozor, aby si neposudzoval rozkazy a nariadenia predstavených, prečo rozkazujú to alebo tamto, či by nebolo lepšie tak alebo inak, lebo to nepatrí poddanému, ale predstavenému.

Sv. Bazil dáva to isté poučenie. Hovorí: Vo svete keď sa niekto chce remeslo naučiť, aby mal z čoho žiť, ide k majstrovi za učňa, pozerá mu na ruky a poslúcha ho vo všetkom, čo mu povie v ničom mu neprotirečí, ani ho neposudzuje, ani sa nepýta, prečo to rozkazuje, a takto sa stane dobrým remeselníkom. — O Pytagorasovi čítame, že svojim učeníkom zakázal, aby sa ho dopytovali, keď im niečo rozkázal. Toto aj zachovávali, a nedopytovali sa viac; uspokojili sa tým: On to povedal. O veľa väčším právom môžeme to my povedať, keďže náš predstavený je viac ako Pytagoras, je zástupca samého Krista Pána. Preto, ako badáme o niečom, že to poslušnosť vyžaduje, poddajme svoj úsudok a majme rozkaz za najlepší.

Eusebius z Cezarey hovorí, že Lacedemončania mali veľmi dobrý zákon. Nikto, čo do vlády prichodil, nesmel sa dohadovať, čo je v zákonoch dobré, čo nie, ktoré sú nesúce. Každý má svoj úsudok zaprieť, a zákony považovať ako vec od Boha danú. To, že ich Boh ich predkom a dedom dal, má stačiť, aby ich mali za spravodlivé. Ak by však niektorý zo starších daktorý zákon pre zmenené časy za nesúci mal, nech o tom nehovorí pred mladými ľuďmi, ale len pred staršími, ktorí krajinu spravujú, aby vo veci rozhodli. Mladým sa nesmie dať nijaká príležitosť, stratiť úctu pred zákonmi, lebo to by bolo veľmi zle pre štát. Keď teda títo pohanskí mudrci žiadali, aby takúto úctu mali ľudia naproti zákonom, ktoré boly ich predkom dané, a keď to za potrebné pokladali, o koľko viac príčin máme my v úctivosti mať rozkazy a nariadenia svojich duchovných predstavených, ktoré sa zakladajú nie v prírodnom rozume, ako výpovede filozofov, ale vo svetle viery a v milosti Evanjeliuma.

Sv. Ignác v predivnom liste o poslušnosti dokazuje, že tam, kde nieto poslušnosti úsudku, tam je nemožná poslušnosť vôle a vykonanie nebude aké má byť. Tu spomína tiež i škody a nepríjemnosti. ktoré nasledujú, keď táto poslušnosť chybuje.

HLAVA VI

SLEPÁ POSLUŠNOSŤ

Náš svätý Otec Ignác často hovorieval, že ako v Cirkvi dvojaká je cesta spasenia: jedna obyčajná, ktorá pozostáva v zachovávaní príkazov, druhá, ktorá pridáva k tomu zachovávanie evanjeliumových rád, čo je povinnosťou rehoľníkov, práve tak je aj v samej reholi dvojaká poslušnosť. Jedna poslušnosť je obyčajná a nedokonalá, druhá dokonalá. V druhej sa javí sila a dokonalá čnosť rehoľníkova. Nedokonalá poslušnosť má otvorené oči, ale na svoju škodu. Dokonalá je slepá, ale v tom je jej múdrosť. Prvá súdi o tom, čo jej rozkazujú, druhá nie. Jedna sa viac kloní k tomu, ako k inému, táto zas sa nekloní Táto stojí ako jazyk na vážkach rovno, je vždycky hotová a pripravená na všetko, čo jej len rozkážu. Prvá poslúcha skutkom, ale srdcom sa protiví, preto ani nezasluhuje meno poslušnosti Druhá urobí, čo jej rozkážu a poddá svoj úsudok a vôľu úsudku a vôli predstaveného, má za dobré všetko, čo jej predstavení predpíšu, nehľadá dôvody, ani ich nemá pred očami, keď sa jej predstavia. Poslúcha jedine preto, že je to rozkázané To je tá slepá poslušnosť, ktorú svätí a učitelia duchovného života natoľko odporúčajú! Nie preto sa volá ona slepou, ako by sme mali poslúchať v hocičom, či je to hriech, či nie, to by bol totiž omyl, ako to celkom výslovne hovorí sv. Ignác.

Preto sa volá táto poslušnosť slepou, že máme vo všetkom, kde nevidíme jasne hriech, prosto a rovno poslúchať, bez toho že by sme sa na dôvody dopytovali alebo ich hľadali, lebo sme presvedčení, že to, čo nám rozkazujú, je sväté a vôli Božej zodpovedné. Uspokojíme sa jedinou myšlienku, že je to naša povinnosť a rozkaz predstaveného.

Cassián menuje túto poslušnosť: bez skúmania. Nemáš sa čo totiž dohadovať, dopytovať a skúmať, prečo, načo? Jednoducho máš poslúchať, čo ti rozkážu. Sv. Ján Klimak hovorí: Poslušnosť je prostý pohyb bez skúmania, dobrovoľná smrť, život bez zvedavosti, zrieknutie sa svojho úsudku popri hodnom súdení. Sv. Bazil vysvetľuje slová Krista Pána, ktoré povedal Petrovi: „Pas ovce moje",1 a ktorými jemu a všetkým predstaveným rozkázal starať sa o svoje ovečky, a hovorí: Ako ovce poslúchajú pastiera a idú, kde on chce, práve tak treba aj rehoľníkovi poslúchať predstaveného a ísť, kde on chce, a to rovno a prosto ako tichý baránok, a nedopytovať sa, ani nehútať nad tým, čo mu rozkázal.

Sv. Bernard veľmi pekne píše o tejto slepej poslušnosti, a menuje ju dokonalou. Hovorí: Dokonalá poslušnosť, najmä u začiatočníkov, musí byť bez rozvažovania. Čo to značí bez rozvažovania? So svojej stránky nemáš veľa rozmýšľať, nesmieš skúmať a sa pýtať: Prečo a načo mi to kážu? Tebe iba na to treba hľadieť, aby si verne a ponížene urobil, čo ti rozkázali.

Toto dopytovanie a skúmanie príčiny rozkazu veľmi draho prišlo našim prvým rodičom. Týmto sa dostal k nim zlý a to bol začiatok ich a nášho nešťastia. „Prečo vám Boh zakázal jest so všetkých rajských stromov?" To sa pýtal had Evy a ona odpovedala: „Aby sme snáď nezomreli". Boli nám výslovne pohrozil: „V ktorýkoľvek deň by si s neho jedol, smrťou zomrieš". Eva o tom pochybovala, nazdala sa, že je to nie rovný zákaz, iba hrozba. Tým dala najavo svoju náklonnosť sklamať sa, čo sa aj stalo. Povedal diabol: „Nijako nezomriete smrťou!.. Budete ako bohovia, poznávajúci dobré i zlé". Eva sa dala zviesť túžbe vyššie vystúpiť, niečím väčším sa stať, ako bola, jedla a dala aj Adamovi jesť. Adam si rozmyslel, jedol, stal sa neposlušným, a bol vyhnaný z raja. Začali skúmať a hľadať príčinu poslušnosti, potom jedli a neposlúchli a boli vyhnaní z raja. Hneď umreli na duši, lebo sa dopustili ťažkého hriechu, neskoršie zas umreli aj telesne.

Diablovi sa podarilo týmto oklamať prvých rodičov, preto aj u nás probuje takto svoj cieľ dosiahnuť. Sv. Pavel právom nás upozorňuje a napomína: „Bojím sa, aby ako had svojím chytráctvom zviedol Evu, tak neboly zkazené vaše zmysly a aby nevypadly z tej úprimnosti, ktorá je v Kristovi", Chyť hada, ale nie za hlavu, aby ťa neuhryzol. Chyť to, čo rozkážu. Urob to, a nedopytuj sa, prečo, načo? Takto ti bude poslušnosť mierou a pravidlom všetkého, čo budeš robiť. Najmä na začiatku veľmi vážne je, dľa sv. Bernarda, privyknúť takto poslúchať bez každého rozvažovania. Ľudský hovoriac nemožno vytrvať v reholi, keď kto už v noviciáte chce byť veľmi múdry a chce všetko vedieť. Čo má teda robiť? Ako sa má spravovať? Nech bude sprostý, aby sa stal múdrym. Nech len na to myslí, aby vo veciach poslušnosti vôbec nerozmýšľal a o nich nesúdil. Rozvažovať a o dôvodoch premýšľať je povinnosť predstaveného. Dobrý poddaný má ponížene, prosto a s dôverou prijať to, čo mu predstavený rozkáže. Predstavený je povinný uvažovať, poddaný poslúchať.

Sv. Pavel vychvaľuje túto slepú poslušnosť u Abraháma, keď išiel syna Izáka obetovať. Boh mu prisľúbil, že mu rod rozmnoží ako hviezdy na nebi a piesok na morskom brehu. Urobí ho otcom mnohých národov. Mal však jedine Izáka, na ktorom sa toto prisľúbenie mohlo vyplniť. Nemal nádeje, aby mohol mať viacej dietok, lebo bol už starý i jeho žena. A hoci by i bol mal nádej, prisľúbenie sa samého Izáka týkalo: „Po Izákovi sa budú volať tvojím potomstvom". Pri tom všetkom kázal mu Boh obetovať svojho jediného a dlho očakávaného syna Izáka. Abrahám nepochyboval o poslušnosti, ani o splnení prisľúbenia Božieho. Slepou poslušnosťou dal sa vykonať, čo Boh mu rozkázal. A chytil už nôž na syna. „Proti úfnosti s úfnosťou uveril, že bude otcom mnohých národov". Nadprírodná úfnosť premohla prírodnú, ktorú oči videly; lebo videl, že obetovaním Izáka ostane bez syna. Pri tom všetkom nepochyboval o prisľúbení Božom, ale bol presvedčený, že sa ono splní, či už vzkriesením syna, či inakším spôsobom, ktorý mu nie je známy. „Nepochyboval nedôverčivo... ale posilnil sa vierou a dal česť Bohu v úplnom presvedčení, že čokoľvek prisľúbil, má moc i vykonať'.

Táto poslušnosť sa tak páčila Bohu, že mu hneď prisľúbil, že z jeho pokolenia sa narodí Kristus, a tak sa jeho rod rozmnoží ako hviezdy na nebi. „Na seba samého som prisahal, hovorí Pán: poneváč si učinil tú vec, a neušetril si ani svojho jednorodeného syna k vôli mne: požehnám f a, a rozmnožím tvoje semeno, ako hviezdy nebeské, a ako piesok, ktorý je na brehu morskom; tvoje semeno bude vládnuť bránami svojich nepriateľov. Áno, v tvojom semene budú požehnané všetky národy zeme, že si poslúchol môj hlas". Sv. Hieronym hovorí: Pozri, ako sa páči Bohu táto slepá poslušnosť Abrahámova, keďže ju takto odmeňuje. Že svojho syna chcel obetovať Bohu, dostane rozkaz, aby porátal hviezdy na nebi, lebo toľko bude mať potomkov. Preto si vážili dávni otcovia túto slepú poslušnosť tak veľmi a cvičili sa v nej usilovne, že máme na to príkladov plné knihy a mnohé zázraky, aby sme videli, ako sa páči ona Bohu.

Náš svätý Otec Ignác vysvetľuje nám túto náuku dvoma jasnými a užitočnými obrazmi. „Každý, hovorí on, nech je presvedčený, že tí. čo žijú pod poslušnosťou, povinní sú dať sa viesť a riadiť Opatere Božej skrze svojich predstavených práve tak, ako mŕtvola, ktorá sa dá kdekoľvek niesť a čo ako so sebou zachádzať". Toto porovnanie užíval sv. František a často ho spomínal svojim rehoľným bratom: Umreli sme svetu a všetkým jeho veciam. Alebo ako Apoštol píše: „Umreli ste a život váš je ukrytý s Kristom v Bohu". Rehoľníkom byť značí umrieť svetu. Preto aj volajú vstúpenie do rehole občianskou smrťou. Máme byť ako mŕtvi. Mŕtvy nevidí, neodpovedá, necíti, neponosuje sa. Nuž, .nemajme ani my oči, ktorými by sme videli a posudzovali postupovanie predstaveného; neodpovedajme na to, čo nám poslušnosť káže; nežalujme sa, ak nám niečo proti vôli kážu. Pre mŕtveho doista nehľadajú čo najlepšie šaty a plachty. Práve tak treba i rehoľníkovi čo najstaršie a obnosené šaty žiadať pre seba, a každý musí byť presvedčený, že to mu zodpovie, čo je v dome najhoršie, či sa to týka šiat, či izby alebo stravy alebo čokoľvek iného. Kto nie takto zmýšľa, kto v tom nejakú ťažkosť cíti, ten nie je mŕtvy, ani umŕtvený.

Náš svätý Otec má ešte iný obraz. Hovorí, že máme sa dať viesť a spravovať Opatere Božej skrze predstavených, ako palica starcova, ktorá vo všetkom slúži tomu, čo ju v ruke drží. Ako palica všade ide, kde ju nesú, a stojí, kde ju postavia. a nehýbe sa, iba keď ňou ten pohne, čo ju drží. práve tak nesmie sa ani rehoľník samostatne hýbať, ale sa má dať viesť a riadiť svojmu predstavenému. Kde ho pošlú, tam má ísť; kde ho postavia, tam musí ostať; či v mokrom, či v suchu, či vysoko, či nízko. Nesmie sa protiviť, ani protirečiť. Keby sa ti palica, ktorá ti má byť na pomoci a chodenie ti príjemnejším urobiť, protivila a nechcela by stáť, kde ty chceš, to by ti len na ťarchu bola a odhodil by si ju. Keď predstavený chce tvoju pomoc a chce ťa poslať tam alebo ti chce dať ten alebo iný úrad a zamestnanie, a ty sa mu protivíš, niečo iného myslíš, chceš a súdiš, vtedy miesto toho aby si mu pomáhal, si mu na ťarchu a vzbudíš v ňom túžbu, aby sa usiloval striasť sa ťa a dakde inde ťa dal preložiť. Azda budú ťa posielať na skúšku z jedného domu do druhého; lebo nie s! dobrou palicou, nemôžu ťa potrebovať a na teba sa opierať, ako by radi. Niekto berie palicu do ruky zo zábavy, aby mal čosi v ruke. Robí s ňou. čo chce, baví sa s ňou, ako sa mu páči. Práve takto má byť aj s rehoľníkom. To musí tvojou radosťou byť, že si v ruke predstaveného, že ti rozkazujú. Predstavený môže robiť s tebou, čo sa mu páči, že sa so stotníkom môže chváliť: „Mam pod sebou vojakov: i poviem tomuto: Iď, a ide: a inému: Pod, a príde; a svojmu sluhovi: Sprav to, a spraví".

Sv. Bazil má iné porovnanie. Remeselník, ktorý stavia dom alebo niečo iného robí, upotrebúva nástroje svojho remesla, ako sa mu páči, a nikdy nebolo ešte nástroja, ktoré by nebolo ľahko poslúchalo remeselníka, aby s ním robil, čo chcel. Aj rehoľník sa má usilovať, aby bol užitočným nástrojom v reholi, aby ho predstavený upotrebil, ako sa to jemu páči a duchovnej budove zodpovie, a v ničom mu nerobil ťažkosti, čo on chce. Ba čo viac: ako nástroj si nevôlí, na čo ho majú upotrebiť, podobne ani rehoľník nesmie si to voliť, ale ponechať to rozhodnutiu a zdaniu predstaveného. Svätý ďalej hovorí o tomto obraze: Nástroj sa nehýbe, keď nie je v rukách remeselníkových, lebo sám v sebe nemá tej sily. Práve tak sa nesmie ani rehoľník hnúť. alebo niečo začať bez dovolenia a bez rozkazu predstaveného; ani v najmenších veciach nesmie byť svojím pánom, a to ani chvíľku. Vždy, vo všetkom sa má dať hýbať a spravovať predstavenému. To je obraz poslušnosti, ktorú nám treba mať v reholi.

Pamätám sa na slová vážneho pátra, Antona Araoza. Dlho bol predstavený v Spoločnosti. Povedal, že za pätnásť rokov nebolo mu treba udať nijakej príčiny, keď niečo rozkázal. Zdalo sa mu, že by bol urazil poddaného, keby mu bol povedal, prečo mu toto káže. Každý bol tak prostý a oddaný, že sa neopovážil skúmať veci, ktoré predstavený rozkázal. Ako vedeli, že je niečo rozkázano, hneď poddali svoj úsudok a povedali si v duchu: to je dobre, to je lepšie, predstavený vie, prečo to tak má byť. V tom sa nám treba usilovať pokrok urobiť, a najmä starší majú sa v tom vyznačiť. Nech si nemyslia, že majú viac práva posudzovať a skúmať nariadenia a rozkazy predstavených.

O sv. Ignácovi čítame v jeho životopise, že keď bol generálom, často hovorieval: Keby mi pápež kázal v ostijskom prístave, blízko Ríma, na najbližšiu loď sadnúť, ktorá by nemala ani plachiet, ani vesál, ani čo iného, čo je na cestu potrebné a na živobytie na mori, a pustiť sa na vodu, nielen spokojne by som to urobil, ale s najväčšou radosťou a poslúchol by som ho. Keď to počul ktorýsi vážny človek, podotkol, že by to nebolo rozumné. Na čo mu svätý odpovedal: Na rozumnosť, pane, nie natoľko ten má dbať, čo poslúcha a vykonáva, ako ten, čo rozkazuje a predpisuje.

HLAVA VII

POSLUŠNOSŤ V DUCHOVNÝCH VECIACH

Nielen v tom treba nám svoj úsudok a zdanie j poddať, čo zodpovedá telu a krvi, ale aj v protivných a veľmi duchovných a svätých veciach. Nech ] si nikto nemyslí, že v týchto veciach slobodno oddialiť sa od vôle a úsudku predstaveného; ešte viac je v nich potrebná táto poslušnosť, ako v j iných. Duchovné veci sú vysoké, preto v nich je nebezpečenstvo a úpadok väčší, ak nemáme vodcu. Cassian hovorí, že diabol nijakým iným hriechom nestiahne ľahšie mnícha do záhuby, ako keď mu nahovorí, aby si rady starších nevšímal, ale sa spoliehal na vlastný úsudok, na svoju zkúsenosť. a rozhodnutie. Cassian a sv. Ján Klimak spomína mnohých mníchov, ktorí boli veľmi duchovní a modlitbe oddaní, starí a šediví, keďže však veľmi dôverovali v svojom úsudku a chceli sa len podľa svojej hlavy spravovať, diabol ich škaredo ' oklamal. Ktorýsi chcel vlastného syna, ktorý s ním bol v kláštore, obetovať, lebo si myslel, že takto sa stane druhým Abrahámom. A bol by to aj vykonal, keby to syn nebol zbadal a neufrkol. Druhého zas zlý naviedol, aby sa do priepasti hodil. Nahovoril mu, že takto sa stane mučeníkom a rovno sa dostane do neba.

O mníchovi Heronovi rozpráva Cassian, že to bol človek takej sobranosti a prísnosti, že ani na Veľkú noc nevyšiel zo svojej cely a okrem chleba a vody ani len zeleniny nejedol. V tento sviatok totiž ostatní mnísi zišli sa v kostole, porozprávali sa trochu a viac pokrmu prijali. Heron si všetko odoprel. Pomaly tak spyšnel a tak sa spoliehal na vlastný úsudok, že ho diabol presvedčil, že pre neho nieto viac nijakého nebezpečenstva v tomto živote. Môže sa hoci do studne hodiť, nič sa mu nestane, lebo anjeli ho chytia, aby si neublížil. Jednu noc sa naozaj hodil do hlbokej studne, aby skúsil svoju silu a veľké zásluhy. Ale zle pochodil, lebo na tretí deň zomrel. Na hluk hneď pribehlo niekoľko mníchov, ktorí ho horko-ťažko zo studne polomŕtveho vytiahli. Nešťastný na vlastné oči videl škodu, ktorú utrpel, a všetci ho napomínali, aby oľutoval svoj nerozum. Nič však nepomáhalo. Silne veril, že je to iba nehoda, a dokonal veľmi biedne. Z toho je jasno, ako nebezpečno je spoliehať sa na vlastný úsudok, a nepoddať sa celkom svojmu predstavenému. Toto nebezpečenstvo hrozí aj starším a iným, čo by akí duchovní boli. Preto povedal ktorýsi svätý: Kto sám sebe verí, ten nepotrebuje diabla, aby ho pokúšal, lebo sám si je diablom.

Sv. Chrysostom hovorí, že kto svojmu úsudku dôveruje, ten, čo by aký duchovný bol, vo väčšom nebezpečenstve je, ako začiatočník, ktorý sa dá viesť a spravovať druhému. Prvého prirovnáva námorníkovi, ktorý sa spolieha na svoju obratnosť a pustí sa na more bez vesla a bez plachiet. Druhého zas prirovnáva človekovi, ktorý sa v tom nevyzná, ale sa oddá skúsenému námorníkovi, aby ho na dobre vystrojenej a zaopatrenej lodi zaviezol.

Nikto nech sa nemýli a nemyslí si, že v duchovných veciach, ako v pôste, v modlitbe a v iných prísnostiach a umŕtveniach slobodno sa odchýliť od poslušnosti a ísť za vlastným úsudkom. Ako Cassian hovorí, je to jednaká neposlušnosť, keď kto či z lásky k robote či zo záhaľčivosti prestúpi rozkaz predstaveného. Sv. Bazil píše: Maj stále na mysli, aby si nič proti vôli predstaveného nerobil. Ty nepatríš viac sebe, ale reholi. Čo bez jeho vedomia robíš, to je krádež, a to svätokrádež, lebo sa týka veci, ktorá je Bohu venovaná a obetovaná. Udáva i dobrý dôvod: Ak je to, čo robíš, dobré a zodpovedné, prečo to robíš potajomky a bez dovolenia? Predstavený chce tvoje dobro práve tak, ako ty. Povedz mu teda, on ti dá na to dovolenie, že budeš mať na práci požehnanie a osoh. Ničoho nerob, z čoho by si nielen nijakého úžitku nemal, ale ešte. aj škodu by si utrpel. Nech ti nepovedia slová Izaiáša proroka: „Neprinášajte viacej darobných obeti".

Zlú vec nikdy neslobodno rozkázať. Keď by predstavený nejaký hriech rozkázal, jasné je, že poddaný nesmie ho poslúchať Ale opustiť niečo dobrého, keď to poslušnosť káže, to treba urobiť. Toto učí sv. Gregor a sv. Bernard. Strom v raji s ktorého Boh zakázal jesť, nebol zlý, ale dobrý. Boh preto zakázal našim prarodičom s neho jesť, aby im dal príležitosť svojou poslušnosťou ukázať, že sa mu poddávajú a uznávajú ho za Pána a za Stvoriteľa a žeby si mohli viac zásluh nadobudnúť. Keby im to nebol zakázal, bez každej škody boli by mohli s neho jesť. Práve tak zakazujú niekedy aj predstavení niektoré veci; ktoré sú samé v sebe dobré, či už preto, lebo sa nesvedčia pre poddaných, alebo aby skúšali ich čnosť a poslušnosť.

Sv. Bazil robí dobrú poznámku. Hovorí, že opravdivá a dokonalá poslušnosť nie natoľko sa javí v opúšťaní zlého, ako v zanechaní niečoho dobrého, a svätého, ak to kážu zanechať. Príčina je, že čo je zlé, to sme už povinní zanechať, čo by nám to ani nezakazovali. Čo je zas samo v sebe dobré a sväté, to len na rozkaz zanecháme, preto v tom sa lepšie javí čnosť poslušnosti; keby totiž nebolo nám zakázano, nevideli by sme, prečo by sme to mali zanechať. Kto sa však nepoddá v duchovných veciach, ktoré sú v sebe dobré a sväté, ten dáva najavo vlastnú vôľu a hlavatosť. V iných veciach môže byť reč o nejakej rozkoši a zmyselnosti, ako chybiť v zachovávaní tichosti, v nemiernosti alebo v iných podobných veciach, ale v týchto, čo sa protivia telu a zmyselnosti, nemôže byť o inom reči, len o hlavatosti a o vlastnej vôli. To je zas číročistá neposlušnosť. Tak sa môže stať, že človek tým, o čom si myslí, že sa P. Bohu zapáči, že nejaký dokonalý skutok vykoná, len svoju nedokonalosť ukáže a Bohu i predstaveným sa znepáči. Nech ťa Boh chráni koňa, čo má tvrdý pysk. Keďže necíti zubadlo, neposlúchne. Beží, kde sám chce a keď sa najmenej nazdáš, pritisne ťa k stene alebo padne s tebou do priepasti. Dobrý kôň musí mať mäkký pysk, zubadlo cítiť a dať sa viesť a spravovať. Práve tak má byť aj rehoľník mäkkej hlavy, cítiť zubadlo poslušnosti a dať sa spravovať a obrátiť či na jednu či na druhú stranu.

V Cirkevných Dejinách Evagriusových čítame o veľkom sluhovi Božom, ktorého volali Šimonom Stilitom, t. j. na stĺpe stojaci, lebo žil a kajal sa na štyridsať piadov vysokom stĺpe. V zime trpel ohromnú zimu, v lete zas strašnú horúčosť. Natoľko prísne žil a postil sa, že niektorí pochybovali, či je opravdivý človek. Nazdali sa totiž, že človek nevládze to robiť a trpieť, čo on robí a trpí, najmä keď videli, že každý Veľký pôst skoro ničoho neje a nepije. Otcovia púšte sa tiež dozvedeli o jeho živote, ktorý im bol cudzí a neznámy. Sišly sa na poradu, čo majú s ním robiť. Uzhodli sa, že pošlú k nemu posla, ktorý by sa ho spýtal: Aký je to nový a nikdy nevídaný život? Čo je to, že si zanechal obyčajnú cestu, ktorú svätí učia, a dal si sa na celkom novú, po ktorej ešte nikto nechodil? Otcovia sa uzhodli rozkázať ti, aby si hneď zišiel a dal sa na obyčajnú cestu, po ktorej ostatní mnísi kráčajú, a zanechal všetko, čo je cudzie. Povedali však tiež poslovi, že keď poslúchne, ako počuje ich rozkaz, a chcel by hneď zostúpiť so stĺpa, nech mu povie, že mu dovoľujú ďalej ostať hore a vytrvať v tomto prísnom živote. Vtedy jeho poslušnosť je dostatočným znakom, že táto cesta je od Boha. Ale keby sa protivil a nechcel by zísť a poslúchnuť, nech ho na silu stiahnu a odoženú. Posol šiel k svätému. Povedal mu, čo mu odkazujú a rozkazujú Otcovia. Ledva dokončil, keď tu Šimon dvihne nohu a chce ísť dolu. Posol mu oznámi hneď aj druhý rozkaz a hovorí: Buď spokojný, Otče, ostaň hore naďalej; tvoja stanica je od Boha. — Tu si musíme uvážiť s jednej stránky veľkú poslušnosť a poddanosť úsudku svätého, a to v dobrej veci, o ktorej bol presvedčený, že je od Boha. S druhej stránky zas povážme si aj náhľad tých Otcov, ktorí túto poslušnosť a poddanosť rozumu považovali za dostatočný znak, že vec je od Božieho ducha. Keby sa zas nebol im poddal a neposlúchol ich, to by im bolo stačilo, aby ho nepokladali za dobrého.

Toto je veľmi dobrý znak, na ktorý sa opierajú spovedníci a učitelia duchovného života veľmi často v mnohých veciach, aby poznali, či je čo od dobrého ducha, alebo od zlého. Tak zakáže spovedník niekedy nejaký dobrý skutok svojmu penitentovi, ktorý by mal priveľkú náklonnosť k tomu. Jeden chce veľké pokánie robiť, druhý sa zas chce postiť, tretí sa chce bičovať, štvrtý na zemi spávať alebo menej spať a podobné iné veci. Doista veľmi chválitebné je chcieť prísne žiť a umŕtvovať sa. Menej podozrivé je kloniť sa proti sebe bojovať, ako sebe povoľovať, lebo samoláska je vždy podozrivá a treba sa jej báť. Ale najlepšie a najistejšie je vo všetkom povedať predstavenému alebo spovedníkovi, čo kto robí alebo chce robiť, a spravovať sa dľa jeho rozhodnutia. To sa Bohu lepšie páči a je aj záslužnejšie. Tu treba spomenúť dobrú a istú zásadu theologie. Ak niekto naozaj chce nejaké kajúce skutky alebo umŕtvenia konať, a povie to predstavenému, ktorý mu ich zakáže, poslúchnuc ho nielen nestratí zásluhu, ale ešte získa a dvojnásobnú zásluhu si nadobudne. S jednej stránky totiž má zásluhu za tieto skutky" a umŕtvenia, lebo naozaj má vôľu ich vykonať, s druhej stránky však má aj zásluhu pre poslušnosť, ktorá mu káže ich opustiť. A niekedy táto druhá zásluha je väčšia, ako prvá, lebo väčšia vec je zaprieť svoju vôľu a úsudok, zanechajúc to, čo človek chcel, a poslúchnuť, splniť vôľu Božiu, ktorú nám predstavený dáva na vedomie. Túto náuku dostala s neba sv. Brigita. Bola veľmi náchylná na veľké prísnosti. Duchovný, ktorý ju spravoval na čas jej ich zakázal, lebo zdravie mala slabé. Poslúchla síce, ale ťažko, obávala sa, že v čnosti utrpí škodu. Zjavila sa jej Matka Božia a povedala jej: Pozri, dcéra, dvaja z pobožnosti sa postia. Jeden je slobodný, od nikoho nezávisí. Keď sa posti, má zásluhu. Druhý však, ktorý je pod poslušnosťou, nepostí sa, lebo predstavený mu to zakázal. Tento dostane dvojnásobnú odmenu: jednu za to, že naozaj chcel sa postiť, druhú zas za to, že zaprel svoju vôľu a poslúchol.

Už pohanskí mudrci poznali túto poslušnosť a poddanosť a vysoko si ju cenili. Plutarch rozpráva o Agesilausovi, vojvodcovi Lacedemončanov. nasledujúcu udalosť. Raz bojoval s nepriateľmi svojej vlasti. Veľmi dobre sa mu darilo. Víťazstvo na víťazstvo kopil. Tu mu príde rozkaz od vrchnosti, aby sa vrátil s bojiska. Hoci stál na vrcholí svojej slávy a bol v lepšom položení, ako nepriateľ, hneď prestal bojovať a vrátil sa domov. Plutarch hovorí, že týmto si nadobudol väčšiu slávu ako všetkými víťazstvami celého života.

Ale nechajme cudzie príklady, keďže máme dosť vlastných. Ktože by neobdivoval poslušnosť sv. Františka Xavérskeho, ktorú sám sv. Ignác obdivoval? Keď mal v rukách obrátenie celého Východu, sv. Ignác jedným písmenom ho povolal do Ríma. Na liste k podpisu dodal písmeno: I, t. j. poď. Bol istý, že František zanechá všetko a dá sa na cestu. A doista bol by sa vrátil z ďalekého Východu, keby list nebol došiel vtedy, keď svätý už odišiel do večnosti, aby sa radoval v nebi.

HLAVA VIII

NIEKOĽKO PRÍKLADOV

O opátovi Nesteronovi rozprávajú, že v deň vstúpenia do rehole takto si povedal: Ja a osol sme jedno. Čo mu na chrbát naložia, to nesie bez meškania. Nepýta sa, načo, prečo? Či je toho veľa či málo, neprotiví sa a nemá iného úsudku. Keď ho aj ubijú, netrápi sa preto veľmi, ale ďalej robí. Ako opovrhnuté a nízke zviera neváži si ho nikto. Trochu slamy, to je odmena za jeho službu. Ba ešte viac. Toto zvieratko nejde, kde sa mu páči, neodpočíva, kedy by chcelo, nerobí, čo by rado bolo, ale vo všetkom poslúcha svojho gazdu. Takto sa musí aj rehoľník spravovať. A ako toto zviera len preto kŕmia a dajú mu odpočinúť, aby naďalej mohlo svojmu pánovi slúžiť, práve tak aj rehoľník nie pre seba má jesť a spať, zotaviť sa a odpočinúť si, ale aby P. Bohu a reholi mohol tým lepšie slúžiť. „Ako hoviadko som sa stal pred tebou: a predsa som bol stále s tebou", povedal Dávid prorok. Buď v reholi ako zvieratko, a urobíš v nej veľký pokrok.

V živote sv. Melánie rozprávajú Metafrastes a Surius jeden príklad, ktorý ona často spomínala mníškam. Akýsi mladík prišiel kedysi ku ktorémusi staršiemu Otcovi a chcel byť jeho učeníkom. Starý mu chcel dať jasné poučenie, aký musí byť, ak sa chce stať mníchom a jeho učeníkom. Rozkázal mu jednu sochu, ktorá tam stála, korbáčom a palicou biť a nohami kopať. Mladík to urobil. Tu sa ho starec pýtal, či sa socha ponosovala alebo či sa protivila. Mladík odpovedal: Nie. Tedy iď povedal mu, znovu k nej, bi ju ako predošlý raz a hovor jej čo ti len urážlivého na jazyk príde. Keď to mladík druhý raz, tretí raz urobil, pýtal sa ho starec, či sa socha netrápila a neponosovala. Odpovedal mladík: Nie, veď je to socha, ktorá necíti a nehovorí. Tu mu povedal mních: Ak vládzeš zniesť, keď budem s tebou tak zachádzať ako ty si teraz zachádzal s touto sochou, že sa nebudeš protiviť, protirečiť a ponosovať, vtedy poď a buď mojím učeníkom; ak nie, to sa vráť domov. Vtedy nie si súci za mnícha.

O sv. Gertrude čítame, že mala veľmi svätú predstavenú, ktorá však bývala nedobrej nálady a nemilé odpovede dávala. Svätá sa modlila, aby ju Boh oslobodil od tejto povahy. Pán však jej odpovedal: Prečože chceš, aby som ju oslobodil od toho? Takýmto činom má stále príčiny uponížiť sa. Ako zbadá, že bola netrpezlivá, uponíži sa a uzná svoju slabosť. A vy zas akú zásluhu maly by ste z poslušnosti, keby bola vždy dobrej vôle? Túto chybu nechávam jej, aby ste sa cvičili a naučili sa poslúchať.

Čosi podobného píše Blozius o tej istej svätej. Raz sa vraj modlila za osobu, ktorá spravovala akúsi spoločnosť, aby ju Boh oslobodil od istej chyby. Boh jej však odpovedal: Pre hojnosť dobroty a Božskej lásky, ktorou som si vyvolil túto spoločnosť, dovoľujem niektoré chyby, a to aj u tých, čo ju spravujú, aby sa touto cestou rozmnožily zásluhy spoločnosti. O veľa väčšia totiž čnosť je poddať sa takému, ktorého chyby znajú, ako takému, čo sa zdá dokonalým. Ja dovoľujem aby predstavení mali nejaké chyby, niekedy sa pre mnohé starosti a pre mnohé roboty znechutili, aby sa viac uponížili. Zásluhy poddaných rastú práve tak pri chybách predstavených, ako aj pri ich čnostiach. A predstaveného a správcove zásluhy tiež tak rastú pri pokroku a čnostiach poddaných, ako aj pri ich chybách. Z týchto slov poznala sv. Gertruda preláskavú múdrosť Božiu, ktorá tak tajnostne usporiaďuje spasenie svojich sluhov, že v nich necháva aj chyby, aby ich dokonalejšími urobila.

Sv. Atanáz v živote sv. Antona píše o dávnych mníchoch, ktorí sa dali na poslušnosť. Vraj si vyhľadali ostrých a prísnych predstavených, ktorým sa nepáčilo to, čo spravili, ale ich pokarhali, ako to urobil Pachomius s Teodoziusorn, učeníkom, aby ho očistil od márnej slávy. Čím ostrejší boli predstavení, tým poslušnejší boli oni. Akýže bol život pod týmito dávnymi Otcami? Mnísi boli pod vedením a pod dozorom niektorého staršieho, ktorému vo všetkom tak slúžili, ako sluhovia pánovi. Ako pán na každom kroku karhá a tresce svojich sluhov, že nerobia, ako on im káže, práve tak robili aj títo učitelia. Ostro zachádzali so svojimi učeníkmi raz pre ich drsnú povahu, inokedy zas pre cvičenie v čnostiach. Sv. Ján Klimak hovorí, že asi do tridsiateho roku skúšali ich v rozličných prácach a karhaniach.

Cassian rozpráva, že v Alexandrii žila akási pobožná ženská, vysokého rodu a bohatá, ktorá mala záľubu trpieť. Neuspokojila sa trápeniami a krížami, ktoré sa jej samé od seba nadhodily, ale sama hľadala príležitosť cvičiť sa v trpezlivosti a v umŕtvovaní. Touto túžbou išla raz k sv. Atanázovi a prosila ho, aby jej dal nejakú vdovu z tých, o ktoré sa Cirkev starala: ona by ju rada prijala do svojho domu a dbala o ňu. Svätý biskup veľmi chválil jej prosbu a rozkázal, aby jej dali jednu, ktorá horlivo slúži Bohu, je dobrá a spokojnej povahy. Prijala ju, obsluhovala ju a starala sa o ňu. Keď však videla, aká je to tichá a spokojná ženská, ktorá jej za všetko ďakuje, chváli ju za služby a za dobré skutky, ktoré jej preukáže, šla znovu k biskupovi a žalovala sa, že prosila o nejakú osobu, ktorú by obsluhovala, aby sa cvičila a pokrok urobila, a nedostala. Svätý neporozumel dobre jej prosbe. Nazdal sa, že jej azda nikoho nedali. Dozvedel sa však, že jej dali, ale najlepšiu zpomedzi všetkých. Teraz porozumel jej túžbu. Odpovedal jej, že sa o vec postará. Rozkázal, aby jej dali ženskú najhoršej povahy a najmenšej čnosti. Takúto vraj ľahšie nájdu, ako dobrú. Vybrali jej chudú, škaredú, nevďačnú babu, ktorá sa len stále durdila, vadila, hubou mlela atď. Vzala ju do domu a začala ju obsluhovať láskavo a ponížene, ako prvú, ba ešte viac. Za to všetko nedostala inej vďaky, ako kriku, urážky a hanenia. Nič jej nebolo po vôli, ba povedala, že nie na to ju prijala, aby sa o ňu starala, ale aby ju trápila. Niekedy sa natoľko rozhnevala, že na ňu ruku dvihla. Svätá ženská len mlčala a trpela. Zdvojnásobnila a ztrojnásobnila svoju láskavosť a starostlivosť. Ale čím viac obsluhovala babu, čím viac dobrého jej preukazovala, tým viac ju urážala. Toto cvičenie veľmi jej pomáhalo v duchu pokročiť. Teraz ďakovala biskupovi, že vyslyšal jej prosbu a dal jej takúto učiteľku trpezlivosti, pri ktorej stále môže získať veľa dobrého. V tom a v iných pobožných cvičeniach usnula v Pánu.

Opát Poemen často rozprával, čo sa mu prihodilo, keď ešte bol novák, s opátom Jozefom. V záhrade bol pekný fíkový strom. Opát ho posielal každé ráno na ovocie, čo bolo niečo neobyčajného, lebo mnísi sa postievali. Keď mu zas povedal, aby šiel, a to v piatok, bál sa jesť, aby neprestúpil pôst, ktorý každý zachovával. Svedomie ho však hrýzlo, že neposlúchol. Šiel teda k opátovi a povedal mu: Otče! Prepáč, chcem sa ťa niečo spýtať. Každý sa postí, a ty mi kážeš každý deň jesť z fíkov, a to aj takýto deň, ako je dnes. Čo je tomu na príčine? Vyznám ti, že som bol vo veľkom zmätku. Pre pôst, ktorý dnes všetci zachovávame, neopovážil som sa jesť. S druhej strany však hanbím sa a svedomie ma hryzie, že som neposlúchol, lebo doista nie bez príčiny si to rozkázal. Svätý starec mu odpovedal: Synku, dávni otcovia púšte na začiatku nerozkazovali mníchom ľahko pochopiteľné a rozumné veci, ale také, ktoré naoko sú bez zmyslu a nerozumné, aby vyskúmali, či mnísi vedia poddať svoj úsudok a zrieknuť sa svojej vôle. Keď potom videli, že to robia bez slova a bez rozmýšľania, rozkazovali im potrebné a rozumné veci. V Životoch Otcov čítame o videní ktoréhosi dávneho svätého. Raz vraj videl štyri rady spravodlivých v nebi. Prvý rad pozostával z tých, ktorí v chorobe boli trpezliví a Bohu ďakovali. V druhom, vyššom rade boli tí, čo prijímali chudobných a pútnikov, posluhovali chorým a cvičili sa v skutkoch lásky. V trefom rade boli tí, čo opustili všetko, utiahli sa do púšte, žili v chudobe a v kajúcnosti a neprestajne sa modlili. Štvrtý rad tvorili tí, čo z lásky k P. Ježišovi žili pod poslušnosťou, vo všetkom sa poddávali vôli druhého. Títo mali zlaté reťaze a okrasy okolo krku a boli vo väčšej sláve, ako ostatní. Zadivený nad tým pýtal sa, ako je to možné, že títo majú väčšiu slávu, ako mnísi, čo žili v samote. Odpoveď bola, že mnísi v samote a tí, čo konali skutky milosrdenstva, plnili svoju vôľu, kým poslušní vlastnú vôľu obetovali Bohu, a keďže nad vôľu niet nič drahšieho, preto majú pred Bohom tak veľkú zásluhu. Tie zlaté reťaze okolo krku majú značiť, že kedysi nosili jarmo poslušnosti.

Čosi podobného rozprávajú o opátovi Pambovi. Raz vraj navštívil v púšti štyroch mníchov, v čnosti veľmi pokročilých. Prvý sa vyznačil v pôstoch a v iných prísnostiach. Druhý v chudobe bol veľký. Tretí zas skutkami milosrdenstva sa vyznačil. Štvrtý však žil dvaadvadsať rokov pod poslušnosťou. Toho si viac cenil, ako ostatných. Títo traja popri čnosti zachovali vlastnú vôľu, ale tento štvrtý zriekol sa aj vôle a stal sa cudzím sluhom. Podotkol ešte, že tí, čo to robia a vytrvajú až do konca, môžu sa volať opravdivými mučeníkmi.

HLAVA IX

ODKIAĽ POCHODÍ POSUDZOVANIE POSLUŠNOSTI

Koreň, z ktorého pochodí posudzovanie vecí, ktoré nám poslušnosť káže, je naša neumŕtvenosť. Povie však niekto: Zdá sa mi, že je to práve tak, ako keby sa kto pýtal, odkiaľ pochodí pýcha, a odpovedal by si mu: Z nedostatku poníženosti. Jasné je, že keby bol umŕtvený čo sa týka úsudku, nemal by som nijakej ťažkosti v poslušnosti a neposudzoval by som rozkazy predstavených. Nie to hovorím, ale to, že nie sme umŕtvení vo svojich náruživostiach a žiadostiach, radi máme svoju pohodlnosť, radi plníme svoju vôľu, nie sme hotoví na všetko, čo nám poslušnosť môže rozkázať. Odtiaľ je, že keď nám niečo takého rozkážu, čo nie je nám po vôli, hneď máme veľa dôvodov a príčin proti rozkazu. Nech každý skúma sám seba a nech pozrie, kedy posudzuje rozkazy. Zbadá, že vtedy, keď mu rozkážu, čo sa mu nepáči, keď mu nedovolia, čo by veľmi rád, keď mu zarežú do živého, keď sa ho dotknú tam, kde ho bolí, vtedy mu príde celá kopa zdanlivých dôvodov proti tomu, čo rozkazujú. Ale keď mu rozkážu niečo takého, čo sa mu páči, čo mu zodpovie. vtedy mu neprídu nijaké protivné myšlienky a úsudky, ale sa mu zdá, že to prichodí v dobrý čas a že to je najrozumnejšia vec na svete.

„A stal sa Efraim ako zvábená holubica nemajúc rozumu". O týchto slovách píše Sv. Hieronym: Prečože sa podobá Efraim holubici, a nie iným vtákom? Odpovedá: Iní vtáci bránia svoje mladé aj životom. Ako zbadajú supa, jastraba, vranu alebo netopiera sa približovať k hniezdu, vyletia a bránia mladé. A keď nič nevládzu urobiť, krikom a boľastným hlasom dajú svoju úzkosť na javo. Len holub nebráni svoje mladé, nekričí, ani nijakú boľasť neukazuje, a keď mu ich vezmú, nehľadá ich. Preto sa podobá Efraim holubici. Aj Kristus Pán preto hovorí, aby sme boli ako holuby; aby sme sa neprotivili, neprotirečili, nežalovali sa a nezarmucovali, keď nám vezmú vtáčatá, to, čo radi máme. Teda z našej neumŕtvenosti, z ťažkosti a odporu, ktorý cítime proti tomu, čo nám rozkazujú, povstáva všetko posudzovanie. Hlavný prostriedok proti tomuto pokušeniu je usilovať sa premáhať, nemať vlastnej vôle, ale byť na všetko hotový, čo predstavený od nás chce, či nám rozkáže to, alebo iné.

Preto cvičili dávni Otcovia, ako dobrí učitelia, svojich učeníkov a kázali im veci naoko bez zmyslu, aby vyskúmali ich poslušnosť a zlomili v nich vlastnú vôľu a úsudok. Takto čo bolo bez zmyslu, malo zmysel. To, v čom sa premôžeš, zaprieš vlastnú vôľu a úsudok, dáš sa dookola viesť, je o veľa vážnejšie, ako čo iného. Predstavený niekedy dovolí nejakú stratu, aby ťa získal a osožil ti. Toto nie je strata, ale zisk. Tí, čo kone učia. raz ich nútia chytro bežať, druhý raz pomaly ísť, obrátiť sa, dookola chodiť, inokedy ich naraz v behu zastavia, aby sa takto naučily poddať sa úzde a nešly, kde a jako sa im páči. Podobne robia aj dobrí duchovní učitelia.

O sv. Antónovi čítame, že takto postupoval so svojím učeníkom Pavlom. Kázal mu, aby si ušil šaty a hneď ich roztrhal, aby uplietol košík a hneď ho rozobral. Iní zas kázali učeníkom vodu ťahať zo studne a hneď ju nazpäť vyliať. O sv. Františkovi čítame, že stred cesty rozkázal svojmu spoločníkovi, Fr. Masseusovi, aby sa dookola krútil, kým sa mu hlava nezakrútila a nepadol na zem. Druhým zas, čo chceli do rehole vstúpiť, kázal šalát a kapustu korienkami hore sadiť, aby videl ich poslušnosť a vykorenil v nich vlastnú vôľu a úsudok. Dal by Boh, aby aj dnes boly vo zvyku takéto cvičenia! Lebo keby sme boli navyknutí skaziť to, čo sme dobre urobili, nepadlo by nám ťažko karhanie, keď niečo zle urobíme.

Pravda je síce, že táto umŕtvenosť a rovnováha vyžaduje veľkú dokonalosť. Ale kým ju dosiahneme, treba si pomáhať samou neumŕtvenosťou: uznať ju a všetko jej pripisovať. Takto tie dôvody a zdania, ktoré sa v nás vzbudia, nebudú nám škodiť, lebo budeme vedieť, že to je náš nedostatok a nedokonalosť, a nebudeme sa o ne starať. Chorý, ktorý pozná chorobu, hoci má smäd, dobre vie, že nesmie piť, že liek, čo i horký, a strata krvi je mu potrebná. Neverí svojej chuti, nedôveruje v sebe, ale sa poddá lekárovi, nasleduje jeho zdanie a má to za lepšie. Povedomie, že je chorý, pomáha mu nespoliehať sa na svoj úsudok, ale na lekárov. Aj my sme chorí, plní samolásky a nezriadených náruživostí. My netúžime po inom, iba čo nám škodí, ako chorý, čo je zas dobré a užitočné, to sa nám nepáči, to sa nám brídi. Robme ako chorý, ktorý chce vyzdravieť. Neverme sebe, ale predstavenému, ktorý nás lieči a spravuje, majme to za dobré, čo on nám nariadi a rozkáže. Nedbajme o úsudky, ktoré sa zjavia, ale považujme ich za obavy a zdania chorého. Takto ti nielen nebudú škodiť tie úsudky a dôvody, ktoré sa vzbudia v tebe proti poslušnosti, ale ti budú na osoh a viac sa upevníš v poslušnosti. Zaraz sa zbadáš a povieš si: Aký som ja len chorý! čo je pre mňa dobré a užitočné, to sa mi protiví. Ja nepotrebujem iného znaku, že niečo je pre mňa, a to veľmi, ako že sa mi to protiví a mi ťažkosti robí; lebo ja som chorý a mám celkom pokazenú chuť.

To je dobrý prostriedok proti posudzovaniu, nielen čo sa týka poslušnosti, ale aj spolubratov. Obrátime sa totiž proti sebe: Ja som tak slepý, že si myslím o tom, čo je dobré, že je zlé. Čo chcem svoje zdanie urobiť pravidlom pre druhých? Ak sa ti nepáči spolubrat a jeho postupovanie, zvaľ všetku vinu na seba: Ja som zlý, preto sa mi to nepáči u spolubrata, vo mne je chyba, a nie v druhom.

Proti všetkým pokušeniam je dobrým liekom vedieť, že je to pokušenie. Preto diabol, keď nás pokúša, nakoľko len môže, usiluje sa, aby sa to nezdalo pokušením, ale rozumnou vecou, aby sme takto upadli. Poľovník, keď stavia pascu, starostlivé ju zakryje, aby len mäso bolo vidno, ináč zviera alebo vták nikdy by mu nevošiel do nej. Takto robí aj diabol: „Sám satan pretvaruje sa na anjela svetla", aby sme mysleli, že je to svetlo, čo je vlastne tma. Nech nás P. Boh chráni od pokušenia, čo sa nám nie pokušením zdá, ale niečím rozumným. Ak ťa vlastný úsudok natoľko premôže, že si myslíš, že tu nieto reči o náruživosti a o pokušení, ty nehovoríš preto, lebo sa to teba dotklo, ale že samá vec je jasná, o čom sa každý môže presvedčiť, vtedy je nebezpečenstvo veľké a vyzdravenie ťažké. Pokušenia, o ktorých sa ani nenazdáme, že sú to pokušenia, sú najťažšie a najnebezpečnejšie. Keď pokušenie prichodí otvorene, môžeš použiť veľa prostriedkov, aby si ho premohol, ale keď ho nemáme za pokušenie, ale skôr za rozumnú vec, akože sa ho môžeme striasť? Keď koho nepovažujeme za nepriateľa, ale radšej za priateľa, akože sa ho budeme chrániť? Ktorýsi veľký sluha Boží povedal, že sa nebojí tých chýb, ktoré pozná a ktoré nenávidí, ale tých, ktoré nezná alebo si nevšíma alebo vyhovára.

Vrátiac sa k veci tvrdím, že dobrým liekom je, keď sa v nás vzbudia myšlienky a dôvody proti poslušnosti, obrátiť sa proti sebe a pomyslieť si, že je to naša choroba, neumŕtvenosť a nedostatok, a nedbať o ne. Naše telo a zmyselnosť totiž hľadá a nachodí zdanlivé dôvody za to, čo sa nám páči, a proti tomu, čo nám nie je po vôli. Samoláska a náruživosti nás zaslepia, že ľahko uveríme práve opak toho, čo je vo skutočnosti. Smädnému sa voda zdá najlepšou a najsladšou vecou na svete, lebo súdi o nej podľa svojho položenia. Práve tak aj živá náruživosť a nezriadená žiadosť, ktorú kto má, predstaví mu vec celkom ináč, ako je ona v skutočnosti, a vyvolá v ňom pravde protivný úsudok. Keďže teda vieme, že nie sme slobodní od zemských náklonností, že máme veľa náruživostí, nedôverujme ľahko svojmu úsudku, ale hľaďme naň ako na niečo nezdravého a na nepriateľa, ktorého sa nám treba chrániť.

Neuspokojme sa však tým, že sa nedáme strhnúť takémuto posudzovaniu, ale usilujme sa osoh čerpať z pokušenia: uponížiť sa a zahanbiť. Povedzme si: Aký som ja len pyšný, že takto posudzujem predstaveného! Či som nie na to vstúpi! do rehole, aby som bol ostatný? A teraz chcem sa postaviť nad toho, ktorý je všetkým hlavou a predstaveným! Ja som nie na to prišiel sem, aby som rozkazoval alebo spravoval, ale poslúchal a dal si rozkazovať. Nie ja mám posudzovať svojho vodcu, ale on mňa. — To je veľmi dobrý prostriedok z každého pokušenia osoh čerpať. Tá istá pýcha a ctibažnosť dáva nám príležitosť uponížiť sa. Diabol tiež vie z najlepšieho lieku jed spraviť. Ako on nás zvádza, aby sme pre čnosť a pre skutok poníženosti, ktorý vykonávame, spyšneli, tak zas nám treba z jedu liek spraviť: uponížiť sa viac, keď nám príde pokušenie. Ja som taký núdzny a nedokonalý, a mne ešte prichodí na myseľ pýcha? Na to zlo, čo robím, mám byť pyšný a očakávať úctu? Z toho vidno, čo som. To je výborné prekážanie diabolských úmyslov: čerpať osoh z toho, čím on záhubu pripravuje. „Vysvobodi nás od nepriateľov, a z ruky všetkých, ktorí nás nenávidia".

Ešte všeličo iného môže nám byť na pomoci neveriť svojmu úsudku, ale ho upodozrievať. Po prvé, mudrci hovoria, že opravdivá rozumnosť je nespoliehať sa na vlastnú rozumnosť. Tým viac stojí to vo vlastných veciach, kde je človek sám stránkou. Jasné je a prvá zásada morálnej filozofie: Nikto nie je dobrý sudca samého seba. Sme náruživosťou a samoláskou zaslepení. Ani my teda nesmieme svojmu úsudku dôverovať, ale spoliehať sa na úsudok predstaveného a ho za dobrý mať.

Po druhé, v tom nám môže byť na pomoci myšlienka, že poddaný iba na niektoré veci myslí, ktoré mu práve na um prídu, kým predstavený nielen na tieto, ale i na mnohé iné pozerá, o ktorých poddaný nevie, ani nemôže vedieť. Keby iných dôvodov nebolo, len na ktoré ty myslíš, azda by to bolo lepšie, čo sa tebe zdá, ale keď vezmeme všetké spolu, ktoré predstavený má na mysli, vtedy nie je to lepšie. Preto nielen v reholi a na ceste dokonalosti, ale aj dľa zákona rozumnosti je to veľká opovážlivosť a pýcha posudzovať a dohadovať sa o tom, čo predstavený káže. My nemáme iba jednu-dve príčiny, ktoré nám práve na um prídu, o ktorých predstavený už dávno uvažoval. On má iné príčiny a pre ne nariaďuje čosi iného. Sv. Augustín spomína dobré porovnanie o hlave, ktorá je vyššou čiastkou človeka. Duša, hovorí, oživuje celé telo; v hlave však je všetkých päť zmyslov: zrak, sluch, chuť, čuch a chmat. V ostatných údoch je jedine chmat; preto sú všetky údy poddané hlave a ona je najvyššia spomedzi nich. Práve tak aj v predstavenom je všetkých päť zmyslov, kým v tebe ako v údovi iba jeden. Ty pozeráš len na jeden osobitný dôvod, predstavený na všetky: vidí, čuje a vie všetko, čo sa veci týka. Preto je celkom rozumné, aby sa údy hlave poddaly. Obyčajne hovorievajú: Blázon sa lepšie vyzná vo vlastnom dome, ako múdry v cudzom, tým viac sa vyzná rozumný vo vlastnom dome, ako blázon v cudzom. Mudrc hovorí: „Nepretvor sa so sudcom, lebo dľa toho, čo je spravodlivé, súdi". Pováž si len, aká je to opovážlivosť súdiť o niečom, čomu nevieš ani príčinu, ani cieľ, čo nemôžeš ani vedieť, ani nebolo by dobre, keby si vedel.

Po tretie, pomôže nám premôcť svoj úsudok a poddať ho predstavenému, keď si povážime, že predstavený má na mysli všeobecné dobro celého domu a celej rehole, kým ty ďalej od nosa máločo vidíš a len na svoje pohodlie myslíš. Spoločné a všeobecné dobro však má byť nad osobitné. V samej prírode vidíme, že niekedy veci pre spoločné a všeobecné dobro opustia svoje osobitné vlastnosti. Voda na pr. zanechá svoju vlastnosť dolu tiecť v pumpe a ide dohora, aby nikde neostalo prázdno. Filozofovia hovoria, že sa to stáva pre dokonalosť vesmíru. Každý sa musí zrieknuť pohodlia a náklonnosti pre spoločné dobro, ktoré má predstavený na mysli.

Vlastná skúsenosť nám tiež neradi dôverovať svojim úsudkom. O koľkých veciach sme už boli presvedčení a mali sme ich za isté, a — sklamali sme sa. Museli sme premeniť svoj náhľad a hanbiť sa, že sme sa mýlili, že sme niečo takého verili a tvrdili. Keď ťa niekto dva-tri razy oklamal, viac mu neveríš. Nuž čo veríš sám sebe, keď si sa už toľko ráz oklamal? Táto skúsenosť ohľadom nevedomosti a sklamania býva príčinou, prečo starší ľudia ako zrelí, skúsení a rozumní tak obozretne a rozumne sa púšťajú do niečoho, kým mladí celkom ľahko sa rozhodnú na hocičo.

HLAVA X

TRI POHNÚTKY SV. PAVLA

,,Poslúchajte svojich predstavených a buďte im poddaní, lebo oni bedlia, ako takí, ktorí majú vydať počet z vašich duši, aby to z radosti činili, a nie so vzdychaním, lebo to vám neosoží". Sv. Pavel nám tu dáva tri pohnútky, aby nás povzbudil poslúchať predstavených. Pochádzajú od Ducha Svätého, vyslovené sú ústami apoštolovými, preto musia byť dobré a užitočné. Prvá je: Poslúchajte predstavených a urobte všetko, čo vám kážu. Treba však rozumieť, ako sme to povedali a čo ako fundament musí stáť pre všetko, čo o tej veci povieme, že nám nerozkazujú nič hriešneho. Poddaj sa im, lebo oni bedlia, ako ktorí počet budú dávať z tvojej duše. Nás, čo v reholi žijeme, nič nemôže tak uspokojiť a potešiť, ako myšlienka, že sme zabezpečení, a že po dobrej ceste kráčame, zakiaľ robíme to, čo nám poslušnosť káže. Predstavený sa môže mýliť, keď to alebo ono rozkáže, ty si však istý, že sa nepomýliš, keď jeho rozkaz splníš. Od teba sa Boh iba to bude pýtať, či si urobil, čo ti rozkázali. Tým budeš pred Ním dosť ospravodlivený. Nebudeš za to zodpovedať, či to bolo dobré, či nebolo niečo lepšieho, lebo to sa netýka teba, ani nepadá na tvoje vážky, ale na vážky predstaveného. Keď niečo z poslušnosti urobíš, Boh to prepíše z tvojej knihy do knihy predstaveného. Preto hovorí sv. Hieronym: ó veľká sloboda a istota poslušnosti, v ktorej človek skoro nemôže hrešiť! Poslušnosť v istej miere znemožní hriech, hovorí ten istý svätý.

Najmä pre tých, čo sa zaoberajú s bližným, je to veľká potecha vedieť istotne, že plnia vôľu Božiu. Keby sme boli vo svete, čo akí dobrí by sme boli, čo ako by sme sa chceli P. Bohu páčiť, nikdy by sme neboli istí, kedy slúžime lepšie Bohu, či vtedy, keď sa venujeme blížnemu, či keď sa len o seba staráme. Y reholi sme oslobodení od týchto ťažkostí, lebo našou úlohou je pomáhať dušiam, Boh nás na to povolal do Spoločnosti a na to sme v nej. Môžeme byť tedy istí, že v tom sa páčime jeho Velebnosti. Vonku by sa kto neopovážil spovedať, a keby to urobil, mohol by sa obávať, či sa v tom bude páčiť Bohu, či sám sebe nebude škodiť, tu môže spokojne spovedať a môže byť istý, že tým Bohu slúži. Nie sám od seba išiel si za spovedníka, za kazateľa a za predstaveného. O tom, či si súci, či nie, predstavení budú vydávať počet. „Lebo oni bedlia, ako takí, ktorí majú vydať počet z vašich duši".

Sv. Ján Klimak medzi iným hovorí o poslušnosti, že ona bráni pred Bohom. Keď sa ma budú pýtať: Prečo si to urobil? Odpoviem: Pane, lebo mi to kázali. Touto odpoveďou sa úplne vyhovorím pred Bohom. To je bezpečné cestovanie na lodi, pri ktorom možno spať, hovorí ten istý svätý. Cestovateľ môže v lodi sedieť a spať, nemusí sa starať o nič, lebo o cestu sa stará kormidelník.

Aj rehoľník, čo žije pod poslušnosťou, môže spať, í, j. nemusí sa starať a trápiť, čo má robiť, a pritom vezie sa do neba a k dokonalosti, lebo predstavení sú na stráži, ktorí sú kapitánmi a kormidelníkmi na tejto lodi. Je to ozaj čosi veľkého prejsť cez prúd tohto sveta na rukách a na pleciach druhých. Túto milosť dal Boh rehoľníkovi, ktorý žije pod poslušnosťou. Všetka ťarcha je na pleciach predstaveného. On sám si žije spokojne a bez starosti, či je to alebo iné lepšie.

To je pohnútka, ktorá veľmi povzbudzuje šľachetné duše žiť pod poslušnosťou a vstúpiť do rehole. Chcú sa oslobodiť od nekonečných pochybností a trápení, ktoré bývajú vo svete, a chcú byť isté, že Bohu slúžia a jemu sa páčia. Lebo hoci to, čím sa zaoberajú, je dobré, predsa nevedia, či je to ich povolanie. Každý totiž nesmie robiť všeličo, čo je dobré, najmä keď to presahuje naše sily, ako napr. vyučovať alebo viesť druhých. Preto povedal akýsi veľký učiteľ: Radšej chcem z poslušnosti slamu zbierať, ako z vlastnej vôle veľké veci robiť; lebo keď robím, čo mi poslušnosť káže, som istý, že vôľu Božiu plním, kým inokedy nie som o tom istý. Ale poslušnosť nielen v prácach, týkajúcich sa duší, ubezpečuje nás a oslobodzuje od mnohých pochybností a ťažkostí, ale aj vo veciach, ktoré sa týkajú vlastného duchovného pokroku. Keby som bol vo svete a chcel by som Bohu slúžiť, nevedel by som iste, či veľa jem, či málo, či veľa spávam, či málo, či sa veľa kajám, či málo, či sa veľa modlím, či málo. V reholi všetky tieto pochybnosti prestanú. Toľko zjem, koľko mi dajú, spím, kým nedajú znak vstávať, robím kajúce skutky, ktoré sú predpísané. Všetko to rozmyslia si a povážia predstavení. Ja som spokojný a istý, že plním vôľu Božiu, keď robím, čo mi poslušnosť káže, a to nielen v duchovnom ohľade, ale aj v hmotnom.

To je spokojný a bezstarostný život. Ako cestovateľ na dobre zaopatrenej lodi, práve tak aj rehoľník nemusí sa starať o potrebné veci. Predstavený sa nám nielen o dušu stará, ale aj o telo. Netreba ti hlavu lámať nad tým, čo budeš jesť alebo do čoho sa oblečieš, aby si bol tým slobodnejší a úplnejšie sa mohol venovať službe Božej. — Aká je to vážna a drahá vec, vysvitá z toho, čo Cassian rozpráva o opátovi Jánovi. Napred žil tridsať rokov v rehoľnej spoločnosti. Potom opustil kláštor a šiel do samoty, aby sa mohol lepšie venovať modlitbe. Vtedy to bolo dovolené. Ako pustovník žil v samote dvadsať rokov. Boh ho obsypával toľkými darmi, natoľko sa vhĺbil do kontemplácie, že zabudol na telo, zmysly mu vypovedaly službu a večer nevedel, či dnes jedol, či včera. A hoci bol už na tak vysokom stupni modlitby a tak dobre sa mu vodilo v pustovníckom živote, predsa zanechal samotu a vrátil sa do kláštora a žil pod poslušnosťou. Čo ho pohlo? Hoci v kláštore nebude mať toľko potechy v modlitbe, ako v samote, povedal, predsa bude spokojný, bez starosti o zajtrajšok, a to je dostatočná náhrada. Ešte väčšia náhrada je to v tom zmysle, ako sme povedali, že človek je istý, že čo robí, páči sa Bohu, že nič milšieho jeho Velebnosti nemôže robiť.

Boh dal nám, čo v reholi pod poslušnosťou žijeme, druhého Mojžiša, ako Izraelitom. On musí ísť na horu a oznámiť nám vôľu Božiu. Môžeme aj my povedať, ako synovia izraelskí, keď mali nejakú pochybnosť: „Pôjdeme k vidiacemu". Proroka volali vidiacim, lebo videl a poznal vôľu Božiu a oznámil ju ľudu. Túto výhodu máme aj my. Vo všetkých pochybnostiach a ťažkostiach môžeme si povedať: Poďme k tomu, ktorý vidí, ktorého nám Boh dal za proroka a za svojho zástupcu, aby nám skrze neho svoju vôľu dal na vedomie. My sa ozaj tešíme požehnaniu a šťastiu, o ktorom prorok Baruch hovorí v mene vyvoleného národa: „Blahoslavení. sme, Izraelu, lebo čo sa ľúbi Bohu, nám je zjavené"? Šťastliví a blažení sú rehoľníci, ktorí vedia, čo je vôľa Božia a v čom sa môžu jeho Velebnosti najviac páčiť a najväčšiu radosť urobiť.

Druhá pohnútka sv. Pavla je: Poslúchajte svojich predstavených, aby radi a veselo znášali ťarchu svojho úradu, a nie vzdychali. Apoštol ľutuje predstavených, keď vidí, akú ťarchu nesú. Preto nás povzbudzuje, aby sme ich radi poslúchali a tým obľahčili im ťarchu. Predstavený má ťažkú robotu a nesie veľa na pleciach, lebo za všetko je zodpovedný, čo sám robí a čo káže robiť. Nepridávajme mu teda ešte inú ťarchu tým, že ho neradi poslúchame a ťažko sa mu dáme spravovať. Je to veľké trápenie pre predstaveného, keď poddaný je taký neumŕtvený, že ho nemôže upotrebiť, ako chce, že sa mu neopováži rozkázať, čo pre neho za najlepšie uzná. Je to trápenie pre predstaveného, keď sa musí starať a obávať, či poddaný rád prijme, či sa nebude vyhovárať a ťažkosti robiť, keď mu niečo nebude celkom po vôli; keď zavše musí rozmýšľať nad tým, ako mu to povedať, aby vec vďačne prijal a urobil. Takým ľuďom rozkazovať je veľmi nemilé. To je, ako keď ťa ruka alebo noha bolí a chceš ňou robiť alebo hýbať ju. Ako ťažko a boľastne to ide! Čo je tomu príčina? Úd je nezdravý, preto nemožno ho užívať bez boľasti a bez ťažkosti. Noha ťa tak bolí, keď stúpiš na ňu, že sa neopovážiš s miesta pohnúť, hoci by ti to potrebné bolo. Radšej necháš všetko, len aby si nemal také boľasti. Nezdravá ruka ťa zas tak bolí, keď ju dvíhaš, že nemáš smelosti pomáhať si ňou pri jedení.

Každý z nás je údom rehole, lebo ona tvorí telo, ako sv. Pavel o Cirkvi hovorí. Ak si nezdravým a neumŕtveným údom, veľkú boľasť narobíš reholi a predstavenému, keď ti budú musieť niečo rozkázať aiebo ťa viesť. Keď predstavený badá, že poddaný ťarbavo a nevďačne plní rozkazy, to ho natoľko bolí, že často neopováži sa mu niečo rozkázať, hoci by vec bola potrebná; radšej nechá všetko pre veľkú boľasť, ktorú cíti v ruke alebo v nohe.

Dobre je to vedieť tým, čo si myslia, že je to veľmi milé a sladké byť predstaveným, mať poddaných duchovných synov, a rozkazovať im. O Rebeke spomína sv. Písmo, že si veľmi žiadala mať dietky. Boh jej ich dal. Keď však cítila boľasti pôrodu, keď sa Jakub a Ezau v jej lone bili, ktorý má z nich prvý vyjsť na svetlo, obanovala

to a povedala: „Malo sa mi tak povodiť, prečo som ja počala?"4 Práve tak je to aj s predstavenými, keď vidia, že ten nevďačne robí, čo mu rozkážu, druhý odpovedá, tretí sa ponosuje, iný zas šomre. Vtedy predstavený cíti boľasti a ťarchu a povie si: O, keby som sedel dakde v kúte a nemusel by som sa starať o nič iné, iba čo mi rozkážu! To znamená mať dietky? To je byť predstaveným a mať poddaných? Keď takto je to s poddanými, lepšie by bolo ich ani nemať.

Aký je to však bôľ, to iba ten vie, ktorý to už skúsil. Obyčajne hovorievajú, že na to, aby kto bol dobrý predstavený a vedel, ako treba rozkazovať, potrebné je, aby sám bol býval predtým poddaným a zo skúsenosti vedel, čo je to poslúchať. Treba je, aby o ňom tiež sa dalo povedať, čo sv. Pavel o Kristu Pánu hovorí: „Nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol mat útrpnosti s našimi nemocami, ale vo všetkom podobne pokúšaného". Doista to možno povedať. Niečo iného poviem, čo mi istotne každý za pravdu uzná. Ako na to, aby kto bol dobrý predstavený a vedel, ako rozkazovať, potrebno je, aby sám bol býval kedysi poddaný a zo skúsenosti znal, čo znamená poslúchať, práve tak, aby kto bol dobrý poddaný a poslušný, dobre je, keď mal úrad predstaveného, právo rozkazovať. Vtedy sám vie zo skúsenosti, jak je to ťažko a boľastno rozkazovať, keď poddaní neposlúchajú a nechcú sa dať spravovať. Taký potom nebude chcieť predstaveného zarmútiť. Na to nie je potrebno, aby kto bol býval predstavený, stačí, keď mal povinnosť rozkazovať spolubratovi. Koľko ráz si mu nerozkázal, lebo si nemal smelosti? Jak často radšej sám si urobil vec, aby si nemusel nič rozkazovať? Z toho pochopíš, ako to bolí a trápi predstaveného, keď poddaný ťažko poslúcha. Takí sú na príčine, že predstavený vzdychá a skoro padá pod ťarchou úradu, že radšej by sám všetko robil, keby mohol, ako druhým rozkazovať.

Ale predstaveného, viac- bolí choroba poddaného, ako vlastné trápenie. On je totiž otcom poddaných, nemôže teda bez citu pozerať na chorobu svojich synov. Predstavenému to raní dušu, keď vidí nedokonalosť a slabú čnosť u poddaného, keď ho počuje vyhovárať sa a odpovedať vtedy, keď by vlastne vďačne mal prijať nízke a ponížené veci, ktoré sa mu najmenej páčia. Tomáš Kempenský hovorí, že nedbalý a lenivý rehoľník je hneď nezdravý a nepripravený, keď mu rozkážu, čo sám nechce. Nikdy nechybuje mu výhovorka, aby nemusel robiť, čo sa mu nepáči. Nemôžeme, čo nechceme; ale čo chceme, to hneď môžeme, čo by aj ťažké bolo. A sv. Chrysostom hovorí: Veľkú moc má vôľa: umožní, čo chceme, a znemožní, čo nechceme. To je to, čo bolí najviac predstaveného, čo mu najviac raní srdce: duchovná slabosť poddaného, jeho nedokonalosť a neumŕtvenosť.

Nuž poslúchaj predstaveného, poddaj sa mu a nerob mu žalosti, aby nevzdychal pod ťarchou, lebo to ti neosoží. To je tretí dôvod. Budeš aj ty vzdychať pod ťarchou, budeš mať nespokojný život, ako ostatní, čo takto postupujú. Budú ťa mať za nezdravý úd, nechajú veci, ktoré by sa mohly stať, nevykonané. A toto nebude dobre pre teba. Pomysli si, že povolia tvojej nedokonalosti a nechajú ťa robiť, čo sám chceš. Budeš plniť svoju vôľu a nie Božiu, čoho sa nám treba veľmi obávať, ako to neskoršie vysvetlíme.

HLAVA XI

SLÚCHAJME PREDSTAVENÉHO AKO KRISTA PÁNA

Jeden z najhlavnejších a z najúčinnejších prostriedkov nadobudnúť si dokonalosti v tejto čnosti je vidieť v predstavenom P. Boha; pomyslieť si, že Boh nám rozkazuje, že neslúchame ľudí, ale samého Boha. Tento prostriedok na mnohých miestach odporúča a spomína sv. Pavel. V Liste Efezanom píše: „Sluhovia! poslúchajte telesných pánov s bázňou a strachom, v prostote svojho srdca, ako Krista". Sv. Bazil hovorí: Keď nám káže sv. Pavel slúchať svetských predstavených, ako Krista, a to takých, ktorých život bol podlý, a to isté učí aj sv. Peter: „Nielen dobrým a povoľným, ale i nevrlým o čo viac treba nám rehoľníkom slúchať ako Krista svojich duchovných a rehoľných predstavených, ktorí vo všetkom chcú vôľu Božiu plniť! Apoštol hneď dodáva: „Nie v slúžení len naoko, ako by ľudom sa ľúbiť, ale ako sluhovia Kristovi, plniaci vôľu Božiu zo srdca; s dobrou vôľou slúžiaci, ako Pánovi, a nie ako ľudom"? Nemáme pozerať vonkajšími očami na človeka, ale vnútornými na Boha. Nežijeme tu len s ľuďmi a nie na to sme prišli do rehole, aby sme len ľuďom slúžili, ale Bohu. Preto opakuje v Liste Kolosanom: „Čokoľvek robíte, pracujte zo srdca, jako Pánovi, a nie ľudom, v povedomí, že od Pána dostanete na odplatu dedictvo".

Náš svätý Otec Ignác veľmi odporúča tento prostriedok, kladie veľkú váhu naň a často ho spomína v Konštitúciách. V jednej čiastke hovorí: Nesmierne užitočné a veľmi potrebné je pre pokrok v čnosti, aby sa všetci venovali úplnej poslušnosti; predstaveného, ktokoľvek je, za zastupiteľa Krista Pána nášho uznávajúc. A inde hovorí: Vôbec veľmi je potrebné, aby všetci boli poslušní nielen predstavenému celej Spoločnosti alebo domu, ale i podriadeným správcom, ktorí od predstaveného svoju moc obsiahli; a nech sa privykajú nehľadieť na to, kto je ten, koho poslúchajú, ale skôr, kto je ten, pre ktorého, a koho naozaj vo všetkom poslúchajú, a to je sám Kristus Pán. A keď píše o tejto čnosti celkom výslovne, kladie za základ: Pred očami však treba mať Boha, Stvoriteľa a Pána nášho, pre ktorého poslúchame človeka.

Sila a účinnosť tohto prostriedku vysvitá z nasledujúceho: keby sa ti sám Kristus Pán zjavil a rozkázal by ti to alebo ono, jak vďačne by si ho poslúchol! Jak rád by si urobil, čo ti káže! Ako by si poddal svoj úsudok! Ani by ti na myseľ neprišla posudzovať, ani pochybovať, či je to dobré, alebo zlé. Slepo, bez všetkého uvažovania by si to prijal, uspokojil by si sa tou jedinou myšlienkou: Bon mi to káže, Boh to chce, preto je to lepšie! Bol by si blažený, že Boh použije tvoju službu. A keby ti rozkázal niečo ťažkého, mal by si to len za vyznačenie. Práve tento prostriedok tu udávame.

Sv. Bazil spomína pri tomto prostriedku: Na toto porovnanie neprišiel som sám od seba. Naučily ma tomu sväté písma. Je to pravda, ktorú Evanjelium výslovne spomína. Kristus Pán hovorí: „Kto vás počúva, mňa počúva". Svätí v tomto zmysle vysvetľujú slová Pánove. Hovoria, že Spasiteľ nepovedal to len o apoštoloch, ale o všetkých ostatných predstavených. Preto všetci mnísi prijali túto náuku a rozkazy predstavených mali za rozkazy samého P. Boha. Sám Kristus Pán nám to hovorí a výslovne nám káže nepozerať na osobu predstaveného, ale na Boha v ňom, čo by aj nebol taký, aký má byť. „Na stolicu Mojžišovu zasadli zákonníci a farizeji. Všetko teda, čokoľvek vám povedia, zachovávajte a robte; ale dľa ich skutkov nerobte".

Pri poslušnosti pozerajme na Boha a na jeho vôľu. Jedno je, či túto svoju vôľu dá nám najavo sám, či skrze anjela, alebo skrze iného, či skrze Petra alebo Jána. Od toho máme vec tak prijať ako od druhého, lebo Boh nám rozkazuje a predstavený v jeho mene. Preto sa odvoláva sv. Bernard na slová sv. Benedikta a uvádza ich. Poslušnosť, ktorá sa preukazuje predstaveným, Bohu sa preukazuje. On totiž povedal: Kto vás počúva, mňa počúva. Preto čokoľvek človek rozkáže v mene Božom, čo sa iste neprotiví príkazom Božím, tak treba brať, ako by to Boh rozkazoval. Čo je totiž na tom, či sám, či skrze svojich sluhov, skrze Ľudí alebo anjelov vyjaví nám svoju vôľu. — Tu spomína sv. Bernard tie veľké slová: Čokoľvek naloží, či už Boh, či už človek ako námestník Boží, istotne rovnakou pilnosťou treba slúchať, rovnakou úctou sa poddať; pravdaže kde človek nerozkazuje veci Bohu protivné. Nesmieme očakávať zázraky a chcieť, aby sám Boh prišiel a nám povedal, čo nám treba robiť, lebo tento čas sa už minul. Keď to bolo potrebné, Boh sa uponížil k nám, hovoril s nami, poučoval nás. „Najnovšie však za týchto dní mluvil nám skrze Syna", píše sv. Pavel. A sv. Ján hovorí: „Jednorodený Syn, ktorý je v lone Otcovom, on (to) porozprával". Teraz Boh chce, aby sme z viery žili a predstaveného miesto neho mali.

Dľa sv. Augustína Boh nám chcel to dať porozumieť tým, čo urobil s Korneliusom, o ktorom Skutky Apoštolské vyprávajú. Kornelius bol pohan, ale pritom bohabojný. Cvičil sa v dobrých skutkoch, v dávaní almužny a v modlitbe. Pán ho chcel obrátiť a poučiť o pravde našej viery, preto poslal anjela, ktorý mu povedal: „Tvoje modlitby a tvoje almužny zišly na pamäť pred tvárou Božou. A teraz pošli mužov do Jopy a povolaj istého Šimona, ktorý sa nazýva Peter... Ten ti povie, čo máš robiť'.9 Sv. Augustín hovorí: Či ho nemohol anjel poučiť? Prečože ho nepoučil Boh skrze anjela, keď ho k nemu poslal? Svätý odpovedá: Odkazuje ho na Petra. Nechce ho ani sám, ani skrze anjela poučiť, ale len skrze človeka. Boh totiž chce človeku úctu preukázať, preto chce, aby sme ho poslúchali a poddali sa mu. A to najmä odkedy sám stal sa človekom a pre nás poddal sa ľuďom, ako je napísané: „Bol im poddaný".10

To isté podotýkajú svätí pri obrátení sv. Pavla, ktorému sa sám Kristus Pán zjavil, a ktorý sa pýtal Pána: „Pane, čo chceš, aby som konal?

Spasiteľ nevyjavil mu svoju vôľu, ale poslal ho k človeku, ktorý mu povie, čo má robiť, "Id do mesta, a tam sa ti povie, čo máš robiť'. Ananiáš ti to oznámi. Sv. Bernard pri týchto slovách zvolá: O, múdrosť, ktorá všetko milo spravuje! Toho, s ktorým hovoríš, posielaš k človeku, aby ho poučil o tvojej vôli! Pán chce človeku vážnosť a úctu zabezpečiť, aby sme ho miesto jeho Velebnosti mali, a žeby sme hlas predstaveného brali, ako keby od samého Boha pochádzal.

Zato nie sme v horšom položení, ako tí, s ktorými sa Boh sám zhováral. Pri veciach viery väčšiu zásluhu máme, keď ich nevidíme, ako keby sme ich boli videli, dľa slov, ktoré Kristus Pán povedal Tomášovi: ,,Že si ma videl, Tomášu, uveril si; blahoslavení, ktorí nevideli a uverili"}1 Práve tak je to aj pri poslušnosti, keď poslúchame predstaveného ako Boha. Tu podobne postupujeme ako pri viere, lebo to, čo predstavený nariadi, máme za nariadenie P. Boha a za jeho vôľu. Takto v istom zmysle ešte väčšiu zásluhu máme a Bohu milšími sa staneme, ako keby sme samého Krista Pána poslúchali. O almužne sám Pán výslovne hovorí: „Nakoľko ste to učinili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to učinili"}2 Almužna, ktorú dáme chudobnému, tak sa páči Bohu, ako keby sme jemu samému boli dali. Ba niektorí svätí hovoria, že ten, čo z lásky ku P. Ježišovi dá almužnu chudobnému, viac urobí, ako keby ju samému Spasiteľovi dal; lebo väčšiu lásku preukáže priateľovi ten, čo pre neho prijme jeho sluhu a ho pohostí, ako keď jeho samého prijme a pohostí. To ostatné totiž nezdá sa niečím neobyčajným, lebo ohľad a hodnosť priateľova to vyžaduje. Keď však kto tak miluje priateľa, že z lásky k nemu každého jeho domáceho tak prijme a tak s ním zachádza, ako so samým priateľom, to je o veľa viac. Práve tak je to aj pri poslušnosti.

Sv. Bonaventura hovorí: Veľký stupeň poslušnosti je poslúchať bezprostredné príkazy a nariadenia Božie, ale v istom zmysle vyšší stupeň je pre Boha poslúchať človeka. Často je v tom väčšia zásluha a patrí za to väčšia odmena; lebo kto pre Boha poslúcha človeka, ten sa viac uponíži vo svojom srdci, dokonalejšie zaprie svoju vôľu a väčšmi sa oddá Bohu. Viac urobí ten, čo z lásky ku kráľovi poslúchne jeho sluhu, ako keby samého kráľa poslúchol. Keby ti sám P. Boh prišiel rozkázať niečo, jak vďačne a chytro by si ho poslúchol! Ale keď z lásky k nemu poslúchneš človeka a celkom sa mu poddáš, to je o veľa milšie Bohu a záslužnejšie.

HLAVA XII

SLÚCHAŤ PREDSTAVENÉHO AKO KRISTA PÁNA JE POTREBNÉ

Tento prostriedok nehľadieť v predstavenom na človeka, ale na toho, koho v človeku poslúchame, ktorý je Kristus Pán, nielen na to je potrebný, aby sme lepšie a dokonalejšie slúchali, ale vôbec aby sme si čnosť poslušnosti nadobudli. Natoľko, že kto si nepomyslí, že Boh káže a chce to alebo ono, a nie pre toto slúcha, ten nielen nie je dokonalý v poslušnosti, ale ani nie je naozaj poslušný, lež veľmi nedokonalý v tejto čnosti. Dokážeme to jasne, lebo je to vážna vec.

Ak pozeráš na predstaveného ako na človeka, nuž stojí človek proti človeku, lebo aj ty si človek. A čo by bol predstavený aj veľmi svätý, múdry a učený, predsa je len človek, ktorý nemôže všetko vedieť a všetky okolnosti pred očami mať, ktorý sa môže oklamať a mýliť v niečom. Ba, keď budeš pozerať na neho ako na človeka, môžeš si povedať, že naostatok ako človek môže mať zvláštne náklonnosti a ohľady, ktoré ho pohýnajú viac na tú stranu, ako na druhú, prečo potom na tvoje záujmy iným okom hľadí, ako na záujmy druhých. Takéto myšlienky najmä vtedy prídu ti na um, keď ti niečo ťažkého rozkážu, čo sa tvojej smyselnosti nepáči. Vtedy ti samoláska, ten prefíkaný fiškál, výborné dôvody bude šuškať a tisíc výhovoriek pripomínať. Takto nikdy nebudeš vládať utíšiť a uspokojiť ani rozum, ani vôľu. Proti ľudským dôvodom nikdy nebudú chybovať iné ľudské dôvody. Ale keď nebudeš pozerať na predstaveného ako na človeka, ktorý je poddaný omylu a núdzi, ale na toho, koho v ňom poslúchaš, ktorý je náš Pán, najväčšia múdrosť, nekonečná dobrota, a láska, o ktorej vieš, že sa nemôže sklamať, ani nikoho nechce oklamať, vtedy prestanú všetky ťažkosti a výhovorky a úplne sa poddáš. Lebo tento dôvod: Boh to chce! Boh to káže! To je vôľa Božia! — netrpí nijakej výhovorky. Preto píše Dávid prorok: „Onemel som, a neotvoril som svojich úst, lebo ty si to učinil". Keby sme takto postupovali, ako celkom ináč by to bolo s nami! Jak vďačne a dokonale by sme slúchali! Hneď by sme zanechali začatú písmenu na hlas predstaveného, ako keby sme hlas Krista Pána boli počuli, a zdalo by sa nám nezdvorilosťou a neslušnosťou ešte meškať a odpovedať: Idem, hneď prídem. Ako by sme to isté chceli, čo predstavený, tak isto súdili, ako on! Všetky ťažkosti by tým zmizly.

Z toho možno pochopiť zaujímavú vec. Odkiaľ je to, že ktosi je dlho v reholi, každý deň poslúcha, a predsa nestane sa poslušným, nenadobudne si túto čnosť? A filozofovia a theologovia všeobecne učia, že čnosti sa cvičením nadobúdajú. Príčina toho je, že zvyk si iba podobným cvičením nadobudneme, ktoré vyplýva z výslovnej pohnútky tej čnosti. Táto poslušnosť je zas rehoľná čnosť, ba čnosť úcty Božej, ako bohoslovci hovoria, ktorá hľadí na Boha, na česť a slávu

jeho Velebnosti. Keď teda človek pri poslušnosti nepozerá v predstavenom čisto na Boha, ani nie preto poslúcha, že je to vôľa Božia, ale aby len uspokojil predstaveného alebo u neho mal oko, alebo zo strachu pred pokutou alebo pred karhaním, alebo len preto, že mu rozkaz zodpovie alebo mu ho zdvorilé dali na vedomie, alebo pre nič nejaké ohľady, to nie je rehoľná čnosť poslušnosti, lebo chybuje z nej výslovná a zbožná pohnútka, pre ktorú treba poslúchať. Takto si jakživ nemožno nadobudnúť čnosť poslušnosti. Môže kto mať politickú, čisto vonkajšiu poslušnosť, aká je medzi vojakmi alebo medzi námorníkmi alebo v nejakej inej spoločnosti, ale to nie je opravdivá rehoľná čnosť.

Preto nám pripomína náš svätý Otec Ignác, aby sme nie preto poslúchali predstaveného, že je veľmi rozumný, dobrý alebo inými darmi obohatený, ale preto, že je zástupcom Božím a má vážnosť Boha. Lebo ak sa od toho odchýliš a budeš pozerať na ľudské pohnútky, hovorí, poslušnosť ztratí svoju silu, ba že to nebude ani poslušnosťou, ani skutkom úcty Božej: takto by si aj vo svete nasledoval mienku rozumného, učeného a skúseného človeka. To by bol však život s ľuďmi, a nie s Bohom. Čím viac hľadíš na takéto ľudské pohnútky a dáš sa nimi viesť, tým viac sa odchýliš od Božského a od opravdivej čnosti poslušnosti a ponížiš sa slúchať samých ľudí. Ďalej hovorí svätý, aby sme nepozerali na to, či je to kuchár, čo nám rozkazuje, alebo predstavený, či je to ten alebo onen, lebo nie pre nich poslúchame, ale len pre Boha. Preto chce náš svätý Otec, aby sme i nižších predstavených práve tak ponížene, vďačne a oddane slúchali, ako najvyššieho predstaveného.

Túto dokonalosť v poslušnosti dosiahol sv. František, ktorý povedal: Medzi inými milosťami, ktoré mi Božská dobrota dala, aj tú milosť som obsiahol, že by som poslúchal nováka, ktorý len hodinu je oblečený do rehoľného rúcha, keby mi bol predstaveným, a to tak, ako staršieho a múdreho brata. Jasne mal pred očami, komu patrí poslušnosť, preto nehľadel na osobu predstaveného, ale na Boha, koho vlastne slúcha. Ten istý svätý hovorí ešte: Čím menej vážnosti a darov má predstavený, ktorého poslúchame, tým je poslušnosť dokonalejšia a Bohu milšia. To je to, čo obyčajne hovorievame, že ten, čo dobre poslúcha kuchára, kredenciára, sakristána a iných podriadených predstavených, väčšiu poslušnosť dáva najavo, ako ten, čo zástupcu domáceho predstaveného poslúcha; kto zas toho poslúcha, väčšiu poslušnosť ukazuje, ako ten, čo samého predstaveného slúcha; kto zas tomu sa poddá, ten svedčí o dokonalejšej poslušnosti, ako kto provinciála alebo generála slúcha. Čím nižšie stojí ten, koho poslúchame, tým čistejšie pre Boha slúchame. Pri poslušnosti naproti najhlavnejšiemu predstavenému môže nás pohýnať ohľad alebo vážnosť osoby alebo túžba páčiť sa mu a získať si ho. Ale keď poslúchame podriadeného predstaveného, nič iné nás nepohýňa, ako zaľúbiť sa Bohu.

Sv. Ignác dodáva ešte na potvrdenie toho, čo sme povedali, toto: Kto neposlúcha podriadených, predstavených, ten ani ostatných neposlúcha. Naozaj poslušný, ako sme povedali, nepozerá na osobu, ktorú poslúcha, ale na Boha, pre ktorého a koho vlastne vo všetkých poslúcha. U takého chybuje jasná pohnútka opravdivej poslušnosti. Keby slúchal Boha, slúchal by aj podriadených predstavených, ktorí ho zastupujú. Keď tým nie je poslušný je to znak, že i keď ostatných predstavených poslúcha, nerobí to pre Boha, ale pre ľudské ohľady. Takáto poslušnosť však nie je ani rehoľná, ani dokonalá.

HLAVA XIII

INÉ DOBRÉ STRÁNKY TEJTO POSLUŠNOSTI

Okrem toho, čo sme povedali, má i iné dobré stránky keď pozeráme na predstaveného ako na Krista a slúchame ho ako Krista Pána, a nie ako človeka. Po prvé takto si nadobudneme veľkej sily a dôvery, že to, čo nám kážu, aj vládzeme urobiť. Veľký rozdiel je medzi rozkazom Božím a ľudským. Ľudia nám často také veci kážu, ktoré nemôžeme urobiť, a nedajú nám ani sily na to, čo nám kážu. Boh však nám nikdy nekáže niečo takého, čo nevládzeme, a keď nám niečo rozkáže, nuž nám dá na to aj sily. Najmä v reholi potrebujeme tejto dôvery a sily, lebo sme povolaní na veľké a ťažké veci. Aby sme neztratili smelosť v nich, veľmi nám pomôže a dôverou nás naplní myšlienka, že Boh nám to káže, on nás postavil do toho úradu a do tej povinnosti, preto nám aj dá sily na to, čo nám káže. Jedna z najväčších potech, aké majú tí, čo idú do Indie alebo sa podoberajú na iná veľké úlohy, v trápení alebo v nebezpečenstve či na suchu, či na mori, či v duševnom, či v hmotnom ohľade, je táto myšlienka: Ty si ma, Pane, sem postavil! „Tvoj som ja; zachovaj ma".

Dľa sv. Chrysostoma Kristus Pán chcel nám práve to dať vedieť, keď posielal učeníkov kázať a obrátiť svet a povedal im: „Iďte; hľa, ja vás posielam"? Ako by im bol povedal: Hoci ste slabí a nepriateľ je silný, hoci budete vo veľkých nebezpečenstvách, nebojte sa, ani sa nezarmucujte, lebo idete na môj rozkaz, mňa slúchate. Ja vás posielam a ja vás vyslobodím zo všetkého zlého, čo sa vám môže prihodiť, a dám vám zvíťaziť nad nepriateľmi. — To bola potecha učeníkov vo všetkých trápeniach a nebezpečenstvách. To má byť aj naša potecha vo všetkých prácach a vo všetkom, čo nám môžu rozkázať. Boh ma posiela! Boh mi to káže! On mi dá aj sily na to! Boh kázal Habakukovi odniesť jedlo, ktoré mal pre žencov, Danielovi do Babylona, ktorý tu bol v jame levov. Habakuk odpovedal: „Pane, Babylona som nevidel, a o jame neviem"? Tu ho chytil anjel za vlasy a postavil ho na kraj jamy. Z toho je jasno, ako chytro a ľahko pomáha Boh v tom, čo nám káže.

Keď slúchame predstaveného ako Krista Pána, stále sa cvičíme plniť vôľu Božiu. Neprestajne môžeme horieť láskou Božou a modliť sa. Mať totižto pred očami, že plníme vôľu Božiu a tomu sa tešiť a radovať je veľmi dobrá a užitočná modlitba a výborný spôsob kráčať v prítomnosti Božej.

Kto takto postupuje, ten nedbá o to, čo mu kážu. V tom, čo mu kážu, iba na to myslí, že plní vôľu Božiu. To je jeho pokrmom, radosťou a rozkošou vo všetkom, čo robí.

Kto v predstavenom vidí Boha a pomyslí si, že je v rukách Božích, ktorý ho vedie a spravuje, ten žije spokojne, bez starosti o budúcnosť; lebo je v dobrých rukách. „Budem spať v pokoji, a si odpočívať' „Pán ma vodí a nebudem mávať nedostatku". Istý som, že sa nič neprihodí, len čo on chce, a on mi iba dobre chce.

Aké poklady by sme našli, keby sme takto videli v predstavenom Boha a pomysleli si, že s Bohom žijeme, a nie medzi ľuďmi! Ktorýsi Páter povedal, že vyše dvadsať rokov je, čo žije v reholi, ale ešte neporozumel, čo znamená slúchať predstaveného ako Krista Pána, slúžiť Bohu, a nie ľuďom. A tebe sa azda zdá, že si to pochopil, keď si o tom počul alebo čítal? To ešte nestačí. To treba uskutočniť, ako sme povedali, aby sme si nadobudli dokonalosti v tejto čnosti a tešili sa jej.

HLAVA XIV

ŠOMRANIA PROTI PREDSTAVENÝM BERIE BOH AKO PROTI SEBE

Keď poslúchame predstaveného, slúchame a úctu vzdávame Bohu, ktorého predstavený zastupuje. Práve tak keď urazíme predstaveného, urazíme Boha. Príčina je tá istá i jednému i druhému. Kristus Pán tiež spolu spomína obe veci. „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda". Sv. Pavel zas píše Rimanom: „Nieto vrchnosti, iba od Boha... A tak kto sa protiví vrchnosti, Božiemu sriadeniu sa protiví". Sv. Písmo je plné dôkazov. Keď synovia izraelskí šomrali proti Mojžišovi a Áronovi, ktorých im Boh dal za predstavených, lebo v púšti nemali čo jesť a ľúto im prišlo, že odišli z Egypta, „Mojžiš a Ár on prehovorili ku všetkým synom izraelským: Počul vaše reptanie proti nemu; ale čože sme my, že by ste reptali proti nám? .. .Nie proti nám je vaše reptanie, ale proti Bohu"? A keď synovia izraelskí pohrdli Samuelom a chceli, aby im dal kráľa, ako iné národy maly, povedal Boh Samuelovi: „Nepohrdli tebou, ale mnou, aby som ja nekraľoval nad nimi".4 V tom smysle vysvetľujú aj slová Izaiáša proroka: „Či je vám málo byť obťažným ľudom, že ste obťažní ešte i Bohu môjmu?" T. j. nenazdajte sa, že je to maličkosť uraziť predstaveného, lebo to je toľko, ako Boha obraziť.

Ako nenávidí Boh takéto šomrania proti predstaveným a že berie urážky ako proti sebe, to vysvitá z veľkých a neobyčajných trestov, akými ich trestal. Kóreho, Datana a Abirona Boh strašne potrestal, lebo šomrali proti Mojžišovi a Áronovi a povedali o nich, že k sebe strhli moc. Otvorila sa zem a pohltia ich živých so ženami, s dielkami, s domami a rodinou. Spustil sa s neba oheň a spálil ešte dvestopäťdesiat iných. Sv. Tomáš hovorí pri tom: Boh o veľa prísnejšie a strašnejšie potrestal tých, čo šomrali proti predstaveným, ako tých, čo ho bezprostredne obrazili modlárstvom a klaňaním sa teľaťu. Tým dal niečom padnúť, na týchto však prišiel oheň, priepasť ich pohltia za živa. Z toho nám je jasno, ako pozerá Boh na urážky proti jeho zástupcom.

Z toho tiež vidno, prečo prirovnáva sv. Písmo hriech neposlušnosti hriechu modlárstva. „Lebo odoprieť (Bohu) je ako hriech čarodejníctva; a nechcieť poslúchať je ako neprávosť modlárstva". To povedal Samuel Saulovi. Sv. Gregor a sv. Bonaventura podotýkajú: Pozri, aký hriech je neposlušnosť, keďže ho Duch sv. prirovnáva modlárstvu a čarodejníctvu. Udávajú aj príčinu. Ako hriech modlárstva a čarodejníctva je proti úcte a službe, ktorá patrí Bohu, práve tak je aj neposlušnosť a urážky proti úcte a službe Božej, lebo predstavený zastupuje Boha. Ako ďalej modlár opustí opravdivého Boha a klania sa modle z dreva, práve tak aj neposlušný opustí opravdivé pravidlo a nasleduje falošné: vlastný úsudok a ľudské ohľady.

Inokedy zas bol by Boh skoro všetkých synov izraelských zahubil, lebo šomrali proti Mojžišovi a Áronovi. Poslal na nich jedovatých hadov, ktorí ich pohryzli. Sv. Pavel spomína to v liste Korinťanom: „Ani nereptajte, ako niektorí z nich reptali, a zahynuli od záhubcu"? A Máriu, sestru Mojžišovu pre to isté potrestal veľkým malomocenstvom. Za sedem dní musela byť tiež odlúčená od všetkých, čo ako za ňu prosil Mojžiš, miláčik Boží. Odpustenie pre ňu tiež nemohol dosiahnuť bez slušného zadosťučinenia, on, ktorý vládal zadržať hnev Boží, aby sa hneď nezahnal na modlársky národ. Odtiaľ berie sv. Bazil trest na rehoľníka, ktorý šomre proti predstavenému, alebo proti bratovi. Káže ho odlúčiť od spoločnosti ostatných, a to nielen jeho samého, ale všetky jeho veci, nepustiť ho ani robiť medzi druhých. Nákazlivo chorého odlúčia od ostatných, a to nielen jeho osobu, ale aj šaty a všetko, čoho sa dotkol alebo v rukách mal, aby sa od neho iní nenakazili. Aj neposlušného treba takto oddeliť od iných, ako exkomunikovaného. Nech ostane sám. Nech sa k nemu nikto nepripojí v modlitbe, ani pri stole, ani pri odpočinku, ani v robote. Takto sa bude hanbiť a polepší sa.

Mikuláš I. v liste na cisára Michala karhá ho, že sa opovážil hovoriť proti cirkevným predstaveným. Pripomína mu Dávida, ktorého Saul prenasledoval a chcel zabiť. Ktorýsi deň našiel ho samotného v jaskyni, kde by ho bol mohol ľahko zavraždiť. Ale nechcel na neho položiť ruku, lebo sa mu zdalo hriechom proti velebnosti položiť ruku na pomazaného Pánovho, hoci bol jeho nepriateľom. Opovážil sa iba kúsok kraja z plášťa mu odrezať. Ale neskoršie, ako sv. Písmo hovorí, bolelo ho to a ľutoval, že to urobil. „Potom bilo srdce Dávidovi, že. odrezal kraj plášťa Saulovho. Tak má robiť aj dobrý poddaný, píše pápež, ktorý v predstavenom vidí Krista Pána. Nesmie mu jazykom odrezať kus šaty. Keď zas niekedy z nepozornosti alebo zo slabosti' alebo v prudkosti hnevu povie niečo alebo nejakú chybu spomenie, hneď sa má spamätať a oľutovať, ako Dávid, že odrezal predstavenému kraj obleku, čo by ako maličká bola tá chyba. Dodáva známe slová pápežov: Skutky predstavených neslobodno mečom jazyka prepichnúť, čo by sa aj zdaly nedobrými. Preto povedal sám Pán: „Bohu nebudeš utŕhať".

Kto šomre, nielen Boha a predstaveného uráža, ale veľmi škodí aj poddanému. Pripraví ho o úctu, ktorú mal k predstavenému, lebo ho počuje haniť. Začne sa mu nepáčiť a nemať k nemu lásku. Týmto sa veľmi naštrbí vážnosť a sila poslušnosti. To býva príčinou, prečo poddaný nemáva nijakého úžitku z toho, čo mu predstavený povie alebo nariadi. Týmto mu zavrú bránu pokroku, ktorý by urobil pomocou predstaveného. Preto treba nám veľmi dbať, aby sme tak veľké dobro nehatili, „aby nejaký horký koreň nevyhnal na prekážku, čim by sa mnohí poškvrnili". Tu treba veľkej obozretnosti, čo by šlo iba o malé a drobné veci. Lebo nebola by to maličkosť pripraviť druhého o lásku, úctu a dôveru, ktorú má k predstavenému. To býva však následkom takýchto šomraní a pleták. Na to treba dbať, a nie iba na to, či vec, o ktorej sa hovorí, je niečo vážneho alebo nie.

HLAVA XV

SPOMENÚŤ NIEČO NIE .JE PROTI POSLUŠNOSTI

Spomenúť niečo predstavenému nielen nie je chyba a nedokonalosť, ale naopak veľká dokonalosť, a bolo by chybou nespomenúť v dobrý čas. Na to máme pravidlo, ktoré nám toto výslovne káže. ,,ako treba zhaniť preveľkú starostlivosť vo veciach, čo sa tela týkajú, tak je zas chvályhodná mierna starostlivosť o zachovanie zdravia a síl na službu Božiu; a všetci nech dbajú o ňu. Preto, keby kto spozoroval, že mu čo škodí alebo že mu čosi iného treba čo sa týče pokrmu, šiat, bývania, služby, práce a podobne iných vecí — každý nech o tom upovedomí predstaveného alebo koho predstavený na to vyznačí". — Toto pravidlo právom nám predpísal náš svätý Otec Ignác. Hoci totiž o všetko, čo sa nášho zdravia týka, hlavne predstavení sa majú starať, ale predsa naostatok sú oni iba ľudia, a nie anjeli, a ako takí nemôžu vedieť, či potrebuješ niečo iného okrem spoločných vecí. Oni nemôžu všetke drobnosti v hlave držať, preto máš ich v tom napomáhať, pripomenúť im, aby sa mohli postarať. Tu je však najhlavnejšie, aby sme vec pripomenuli, ako sa patrí; lebo veľké je nebezpečenstvo, že sa vmieša samoláska a vlastný úsudok. Náš sv. Otec káže nám dve veci zachovať, aby sme bez viny postupovali.

Po prvé, prv ako predstavenému niečo predložíme, dajme sa na modlitbu, a po modlitbe, keď myslíme, že treba to predložiť, urobme to. Tým nechce povedať, že sa máme pomodliť Zdravas a potom hneď ísť a povedať, čo nám na um prišlo. Táto modlitba pred predložením má v tom pozostávať, že si rozvážiš, či to bude naozaj na slávu Božiu spomenúť tú vec, a či sám seba hľadáš. Ak sa ti to druhé vidí, nesmieš vec spomenúť; keď sa ti však zdá, že to bude slúžiť na väčšiu slávu Božiu predložiť to, vtedy to urob.

Po druhé, ak si vec predostrel predstavenému, či slovom a či kratučko písmom — aby sa nezabudlo — celú starosť o predostretú vec prepusť mu a to za najlepšie uznaj, čokoľvek nariadi. Potom sa o vec ani sám ani po druhom nenamáhaj ani nenaliehaj, či sa ti dovolí, o čo prosíš, a či nie. Lebo treba, aby každý bol presvedčený, že je to najlepšie pre službu Božiu a na svoj väčší úžitok, čo predstavený, rozumejúc vec, v Pánu za dobré uzná. Preto musíš byť i pred predložením i po ňom celkom spokojný, či sa vec uskutoční či nie. Treba ti za lepšie uznať to, čo predstavený nariadi.

Najhlavnejšie je pri týchto prosbách, aby nám bolo jedno, aby sme ostali spokojní, či nám vec dovolia či nie. V tom sa ukáže, či kto slávu Božiu hľadá a či seba. Keď hľadá iba vôľu a slávu Božiu, bude sa tešiť, čokoľvek prestavený rozhodne, lebo vie, že to je vôľa Božia, ktorú mu predstavený dáva na vedomie. Ale keď sa začne ponosovať alebo šomrať, ako mu vec odoprú, je to znak, že nebolo mu jedno, nehľadal čisto Boha, ale seba a svoje výhody: je zarmútený a namrzený, lebo nedosiahol, čo chcel. V modlitbe pred predložením teda treba sa nám pripraviť na všetko, čo nám odpovedia, či nám povedia áno či nie. — Toto je najlepšia duševná nálada, keď ideme niečo spomenúť. Takto ostaneme spokojní, či nám povedia nie a či áno. Tiež dobre je skúmať a pozerať, keď nám dovolia, čo chceme, či by sme boli ostali tak isto spokojní, keby nám vec boli odopreli. Ak hej, tedy je to jasný znak, že nerobíme svoju vôľu v tom, čo nám dovolili, ale vôľu P. Boha.

Takto spomenúť niečo nielen nie je proti dokonalej poslušnosti, keďže človek je hotový a spokojný so všetkým, ale skôr je väčšia dokonalosť a väčšie sebazaprenie. Nespomenúť vec bolo by okrem neposlušnosti proti pravidlám i nedokonalosť a jasná neumŕtvenosť. Ak niekto badá, že mu niečo škodí alebo že niečo iného potrebuje a nepovie nič, mysliac si: ak mi dajú, dobre, ak nie, tiež dobre; a možno sa nazdáva, že je to umŕtvenosť alebo túžba trpieť: to je práve neumŕtvenosť a vyhýbanie trápeniu. Takému je ťažšie ísť k predstavenému a mu vec spomenúť, ako trpieť, čo trpí. Obáva sa totiž, že by ho predstavený mohol mať za človeka, ktorý veľmi je starostlivý o seba a o svoju pohodlnosť. Inokedy zas je to neumŕtvenosť pre nedostatok rovnováhy. Už som to raz spomenul predstavenému, ale on ma krátko odbavil, takým hlasom a tak rozhodnuté mi odpovedal, že som si zaumienil viac neisť k nemu s ničím, iba ak by som nemohol už vydržať. To všetko je odtiaľ, že nebývaš spokojný, keď ideš o niečo prosiť, a nemáš sily počuť a prijať: nie. Radšej chceš trpieť, ako niečo spomenúť.

Tu vidno klam diablov a silu vlastnej vôle: radšej chceme" ostať v núdzi a z vlastnej vôle trpieť, ako niečo spomenúť, a to jedine pre obavu, aby nám neodopreli, o čo prosíme. Je to omyl a zaslepenosť so stanoviska samej samolásky a vlastného záujmu. Myslíme si, že predstavený by nám mohol povedať nie, a to sa nám zdá najhorším. Nebolo by lepšie, čo teraz trpíš, trpieť z poslušnosti a z vôle Božej, ako z vlastnej, čo sa teraz stáva? To je jasné. Potom, akú zásluhu by si mal, keby si bol vec spomenul a pravidlo zachoval, čo je pre teba nie maličkosť! Nemusel by si sa obávať zlých následkov, ktoré azda povstanú po predložení: ony nepôjdu na tvoj účet; opak by sa však stalo, keby si ničoho nebol povedal. Takto bude predstavený zodpovedný za všetko a Pán Boh, ktorý ťa spravuje a vedie.

Náš sv. Otec na to dal pravidlo, aby sme predišli všetkým nepríjemnostiam, vyhli každej ťažkosti a hanblivosti, ktorú môže kto cítiť, keď niečo ide spomenúť. Čože by sa kto obával urobiť, čo pravidlo káže? Ktože by sa hanbil za to? Predstavený nemôže to nikomu za zlé mať, že pravidlá zachováva, ba musí mu to byť milé. Vo Spoločnosti je to tým ľahšie, že je všeobecný zvyk u nás aj s najmenšími vecmi ísť k predstavenému. Iba nedostatok umŕtvenosti mohol by ti to urobiť ťažkým.

Hlavné je v tejto veci zachovať rovnováhu a pokoj. To musíme lepšie vysvetliť. Netreba nič spomínať tak isto a rozhodnuté, ako by to, o čo prosíš, najlepšie bolo. Mrzelo by ťa, keby sa ti nepodarilo, ako sám myslíš. Vždy predkladaj vec , s pochybnosťou a spokojne očakávaj od predstaveného rozlúštenie a rozhodnutie. Takto ostaneš spokojný, čokoľvek ti odpovie. Keď študent ide k profesorovi s nejakou vedeckou pochybnosťou, uspokojí sa s odpoveďou, čo mu dá. Išiel k nemu ako žiak k učiteľovi, preto jeho slová má za pravdu a za rozlúštenie svojej pochybnosti. Takto treba aj poslušnému poddanému predkladať predstavenému praktické pochybnosti, ktoré sa nadhodia, v neistote, čo bude lepšie, nerozhodnutý ani za to ani za tamto, kým predstavený nepovie, čo treba robiť. To maj potom za lepšie a za istejšie, to nasleduj a tým sa uspokoj. Preto v modlitbe pred predložením neslobodno sa rozhodnúť, že to a to viac zodpovie sláve Božej, ale iba to treba určiť, že to treba predstavenému spomenúť, že v tom nie seba hľadáme, ale Boha. Vždy nám treba ostať v neistote, či teraz to bude lepšie, či niečo iného, kým predstavený nerozhodne a neurčí.

To si musíme veľmi dobre zapamätať, lebo od toho závisí, či tak budeme predkladať veci, ako treba, či ostaneme spokojní, čokoľvek nám odpovie predstavený. Keďže je to zvyk v reholi, preto je veľmi vážne, aby sme to dobre robili. Veľká škoda by bola pre rehoľu a veľmi smutné by bolo, keby sme v tom tak popustili, že by nám predstavení sotva čo mohli odoprieť, bez toho, žeby sme sa neroztrpčili, nenamrzeli a neponosovali sa, že nás nemá rád; alebo že by sa nerozchýrilo a nehovorilo, že predstavený je prísny, tvrdý človek, ktorého nemožno nakloniť. Pomyslime si, akí spokojní sme ostali, keď nám rodičia odopreli, o čo sme ich prosili, nemali sme ich za prísnych, ani neprestali sme ich za to milovať, a to bolo vtedy, kedy sme sa neboli ešte podujali bojovať proti vlastnej vôli a zvíťaziť nad sebou. Teraz máme o veľa väčšiu príčinu zachovávať to naproti svojim duchovným otcom.

Dávno predstavení zo zásady odopierali poddaným veci, o ktoré prosili, hoci bez ťažkosti boli by mohli im ich dovoliť. Robili to jedine preto, aby ich cvičili v umŕtvenosti a naučili spokojne prijať odoprenie niečoho. A oni radostne prijímali túto príležitosť zlomiť svoju vôľu, lebo veľmi im na srdci ležal vlastný pokrok. Čože by bolo, keby nám nemohli odoprieť nielen to, ale čo je pre nás nedobré, bez toho, že by sme sa nenamrzeli a neponosovali? Čo by to bolo, keby predstavení museli poddaným dovoliť veci, ktoré sa im nepáčia, len aby vyhli väčšiemu zlu? Toho sa musí rehoľník veľmi obávať, ako sme povedali.

Keď niečo spomíname, robme to čím dokonalejšie. Na to však potrebné je, aby sme vnútorný pokoj a hotovosť aj navonok vo slovách a v spôsobe na javo dali. Slová majú zodpovedať zmýšľaniu a vonkajšok má zodpovedať vnútru. Najlepšie vtedy predložíme niečo, keď 'vyjadríme svoju hotovosť, ktorú máme v srdci, čím lepšie ju vyjadríme, tým lepšie prednesieme vec. Keď niekto o niečo tak prosí, že predstavený ani nezbadá, na ktorú stranu sa kloní, spomenie iba samú vec, aby rozhodol, čo bude zodpovedné, ten uhádol, ako treba niečo spomenúť. Vysvetlíme to.

Jedno pravidlo provinciála hovorí, aby na konzultoch, keď sa pýta konzultorov o mienku, tak predniesol vec, aby pri tom sám neukázal náklonnosť ani na jednu stranu ani na druhú. Konzultori majú celkom slobodne svoju mienku povedať, a keď zbadajú, že sa predstavený na niektorú stranu kloní, to im nesmie byť príčinou tiež na tú stranu sa chýliť. Najlepšie je teda predniesť predstavenému vec jasnými a prostými slovy, aby ani nezbadal, na ktorú stranu sa kloníš, aby potom pre tvoju slabosť nedovolil ti, čo sám chceš, ale bez ohľadu na tvoju túžbu rozhodol, čo bude pre teba lepšie.

Na to máme dva dobré príklady v Evanjeliu. Prvý je o Matke Božej, ktorá oznámila svojmu drahému Synovi nedostatok vína na svadbe, na ktorú boli povolaní. „Nemajú vina".1 Nepovedala: Pomôž im, Pane, aby neprišli do hanby, veď Ty to môžeš. Spomenula mu iba núdzu. Druhý príklad o Marte a Márii, ktoré odkázali Pánovi, že ich brat Lazar je chorý. Daly mu skrze posla povedať, ako Evanjelium píše: „Pane, hľa, onemocnel ten, ktorého miluješ"? Sv. Augustín podotýka tu: Nepovedali: Poď. Tomu, ktorý miluje, treba bolo iba odkázať. Neopovážily sa mu povedať: Poď a uzdrav ho; ani to: Rozkáž tam, a tu sa stane, ako stotník riekol, ale len: Pane, hľa, onemocnel ten, ktorého miluješ. Stačí, keď vieš. Neopustíš toho, ktorého miluješ. — Tak treba aj nám predkladať predstaveným svoje prosby. Jasnými a prostými slovy povedzme svoju núdzu, nie však to, čo chceme, ani to, k čomu sa kloníme. Vtedy môžeme byt istí, že nerozhodnú len pre našu slabosť, a my tiež že nehľadáme seba.

Náš sv. Otec Ignác výslovne chce, aby sme takto svoje prosby predkladali. Keď' hovorí v Konštitúciách o chorých, ktorým nejaký kraj nezodpovie, píše: Takýto chorý nesmie pýtať premenu, ani na to svoju náklonnosť ukázať, ale len svoju chorobu, slabosť a nesúcosť pre prácu spomenúť predstavenému, ako to cíti. Všetko ostatné má nechať predstavenému. On má rozhodnúť, či bude dobre poslať ho inde, kde by mohol lepšie pracovať, alebo či bude na väčšiu slávu Božiu, keď tam ostane, hoci málo alebo skoro nič nemôže tam robiť. Lebo aj to môže byť pre neho lepšie. — Sv. Ignác v tejto pre nás tak vážnej veci vyžaduje od nás úplnú spokojnosť a odovzdanosť, aby sme nielen nepýtali premenu, ale ani na to náklonnosť neukázali. O čo viac bude to potrebné v iných, nie tak vážnych veciach? Niekedy však alebo nemôžeme alebo nevieme svoju prosbu tak predložiť predstavenému, aby nezbadal, po čom túžime, alebo aspoň kde sa kloníme. Vtedy je veľmi chválitebné, čo niektorí robia, ktorí keď jasne a prosto predložili predstavenému svoju prosbu, hneď dodajú, aby nehľadel na nich, ale jedine na väčšiu službu Božiu, a uisťujú ho, že jeho rozhodnutie najväčšou hotovosťou a potechou prijmú, lebo budú ho mať za vôľu Božiu. Keby zas videli, že iba na nich hľadí, to by ich zarmútilo, lebo by mysleli, že svoju vôľu plnia a nie Božiu a predstaveného.

HLAVA XVI

NESTARAJME SA PRIVEĽA O TELO

Starať sa o zachovanie zdravia a telesných síl na službu Božiu je chválitebné, hovorí náš sv. Otec Ignác. Haniť však treba priveľkú starostlivosť vo veciach, ktoré sa tela týkajú. Keď sme o prvom hovorili, musíme prehovoriť aj o druhom. Ťažko je strednú cestu nájsť a najmä ťažko je to vo veciach, ktoré sa nášho zdravia a tela týkajú. Samoláska je veľmi starostlivá v tom a hneď je hotovým lekárom, ktorý povie, že to je zlé na pľúca, to zas pre žalúdok, tamto na hlavu, to zas na oči. Takto pod zámienkou potreby vkradne sa zmyselnosť.

Sv. Bernard sa veľmi žaluje na tých, ktorí sa neobyčajne starajú o zdravie a preto si dávajú osobitné jedlá pripravovať. Hovorí o nich, že sú to učeníci Hipokratesovi a Galenusovi, a nie Kristovi. O rozdieloch a o vlastnostiach jedál vraj nehovorí ani Evanjelium, ani vôbec sv. Písmo, ale iba lekárske knihy. Tam čítať: Fazuľa nadúva, syr je pre žalúdok ťažký, mlieko škodí hlave, voda nie je dobrá pre pľúca, kel budí melanchóliu, cesnak rozpaľuje žič, ryby z jazera alebo z kalnej vody nie sú dobré. Akože je to, že v toľkých riekach, na toľkých roliach a v záhradách a komorách ledva možno čo nájsť, čo by si mohol jesť? Pomysli si, prosím ťa, že si mních a nie lekár, že tu je reč o tvojom povolaní a nie o telesnej sústave. Sv. Bernard spomína štyri veľmi dobré dôvody, pre ktoré nám treba ísť za druhými a vyhýbať zvláštnostiam. Po prvé, dbaj o svoj pokoj, lebo s takýmito zvláštnostkami býva veľký nepokoj spojený. Stále bude ti v hlave myšlienka: Či mi to dajú, či nie? Či mi to vďačne dajú, či nie? Raz to príde a viac razy vystane. Nikto nezná, aký nepokoj je v tom, iba kto to už skúsil. Zachovávať zas spoločný život je veľký pokoj. Po druhé, pozeraj na kuchára, na kredenciára a na obsluhu, ako sa musia pre teba natrápiť, sem-tam behať, aby ťa uspokojili. Hľaď, aby si ich zbavil tejto starosti. Po tretie, rozváž si, že si týmito výnimkami celému domu na ťarchu. Spoločné a obyčajné jedlá sú pre všetkých. To nerobí nijakej ťažkosti. Utíšiť však tvoje vrtochy a nepotrebné výnimky je ťažké a nemilé. Po štvrté, dbaj o svedomie, a to nielen o vlastné, ale ešte viac o svedomie spolubrata, ktorý pri tebe sedí a je, čo mu dajú. Jeho to mrzí, že ty neješ. Ty mu dávaš príležitosť mrmlať na teba a posudzovať ťa, že si vyberačný. Keď zas nebude teba posudzovať, lebo zbadá, že toho potrebuješ, bude mrmlať na predstaveného a na tých, ktorí sa majú o teba starať, že ti nedajú, čo ti patrí.

Niektorí, hovorí sv. Bernard, bránia sa a vyhovárajú to, čo robia v tomto ohľade, príkladom sv. Pavla, ktorý svojmu učeníkovi Timotejovi kázal piť trochu vína pre slabý žalúdok. „Nepíjaj už viac vody, ale užívaj trochu vína, pre tvoj žalúdok a pre tvoje časté nemoce". Treba však podotknúť, že sv. Pavel túto radu inému dáva a nie pre seba ju má. Timotej tiež nie sám prosil o túto výnimku; dostal ju bez toho, že by ju bol pýtal. Kým ty hľadáš a prosíš o výnimku. U teba je veľké podozrenie, že pod zámienkou rozumnosti vkráda sa prefíkanosť tela, že je to zmyselnosť, o čom sa nazdávaš, že je potreba. Po druhé, sv. Pavel nehovorí to rehoľníkovi ako si ty, ale biskupovi, aký bol Timotej, ktorého život a zdravie boly vtedy veľmi drahé na počiatku Cirkvi. Daj mi druhého Timoteja, píše svätý, a ja ho budem živiť zlatom a balzamom. Ale aspoň to ti pripomínam, keď sa ti už vážnosť apoštola natoľko páči, aby si nezabudol, že on iba trochu vína odporúča.

Sv. Hieronym v liste Eustochii o čistote radí jej na prvom mieste nepiť vína. Nevesta Kristova má sa chrániť vína ako jedu. To je to isté, čo sv. Pavel hovorí: „V ktorom je chlipnosť"? To je prvou zbraňou diablovou proti mladým dušiam, hovorí sv. Hieronym. Nevábi tak lakomstvo, nenadáva tak pýcha, neteší tak ctibažnosť. Víno a mladosť dvojnásobne rozpaľuje rozkoš. Máme olej liať do ohňa? Máme ešte prikladať na oheň, ktorým horí mladé telo? — Ale vráťme sa k veci. Chceme rehoľníkom odporúčať, čo tak veľmi prízvukujú sv. Bazil, Bernard, Bonaventúra a iní, aby sme sa totiž usilovali uspokojiť tým, čo je v reholi spoločné, a nakoľko je to možné, v ničom nehľadali výnimku. Aby sme sa za to rozhodli, stačí nám pomyslieť si, že takýmto spôsobom vyhneme mnohým mrzutostiam, mnohému nepokoju a posudzovaniu i u seba i u iných, ako sme to povedali. Keby nešlo len o nás, aby sme totiž v reholi boli spokojní, už preto by sme sa mali o to starať, hoci by sme pri tom nejakú nepríjemnosť museli znášať. Lebo ten pokoj je o veľa vážnejší, ako čo z tej výnimky môžeme mať. Ale o veľa silnejšie má nás pohýnať myšlienka, že takto veľmi povzbudíme spolubratov, uspokojíme predstavených a Bohu sa páčime. To si musíme dobre zapamätať, lebo to je praktická a užitočná náuka.

Jedna z najväčších služieb a obetí, ktoré môžeme Bohu v reholi priniesť, jeden z najväčších a najlepších kajúcich skutkov a mŕtvení, ktoré sú Bohu veľmi milé, nám užitočné a pre spolubratov povzbudzujúce, je stráviť celý život v reholi bez každej výnimky, pevne a vytrvale zachovávať všetku prísnosť rehoľného života, uspokojiť sa vždy tým, čo druhí jedia, čo všetci nosia a robia, nehľadať nijakých dovolení, výnimok a zvláštností. Keďže máš nejakú pokutu konať a v niečom sa umŕtvovať, preto nech to bude tvojou najväčšou pokutou a umŕtvovaním. — Svätí a učitelia duchovného života hovoria, že v iných kajúcich skutkoch sa natoľko treba mierniť, aby na toto ostalo nám sily, ako na hlavnú pokutu. Málo by si vážil predstavený tvoje bičovanie a tvoj cilicium, keby si sa potom neuspokojil s obyčajným, čo dostávajú druhí, keby si hľadal niečo lepšieho v obleku, v pokrme atď. Tu máš pokutu, ktorú ti je slobodno vždy robiť, ktorej sa predstavení budú tešiť. Môžeš ju konať bez nebezpečenstva ctibažnosti, lebo nikto nezbadá, či sa umŕtvuješ, či nie; s druhej stránky je to jedna z najlepších a Bohu najmilších pokút. Taký život je na oko prostý a obyčajný, ale pred Bohom je neobyčajný. To je pevná a bezpečná dokonalosť a svätosť.

Naopak zas najviac škodí v reholi, keď niektorí začnú výnimky, zvláštnosti robiť, privilégia pýtať, čo by sa to im aj zdalo dobrým a ospravodliveným. To je tak isté, že dľa sv. Bonaventúru rehole hlavne pre túto vec upadnú do nedbalosti a do ľahostajnosti. Čo by si aj bol starý a veľa bol robil v reholi, predsa tým robíš veľkú škodu; lebo tí, čo teraz vstupujú do rehole, nemôžu vidieť tvoju čnosť, ani to nevidia, čo si robil, kým oni neprišli. Oni vidia iba príklad, ktorý im teraz dávaš v zachovávaní pravidál. Mladí v tejto veci chcú, aby starí vždy pred nimi šli. Ako- prví vstúpili do rehole, tak majú byť prví aj v zachovávaní pravidál. Vodcovia a vzory majú byť tým, čo novou horlivosťou prichodia slúžiť Bohu. Ináč budú sa na nich alebo horšiť alebo začnú ich nasledovať a od ich príkladu nedbalými sa stanú.

Náš sv. Otec dobre to vedel. Aby sa vyhlo škode, ktorá môže z toho vyplývať, kázal sa každého spýtať, čo zamýšľa vstúpiť do Spoločnosti, či bude spokojný tak žiť v kolégiu ako ostatní a nemať nijakého zvláštneho práva a dovolenia, akého nemá ani najostatnejší v dome a ponechať všetku starosť o seba predstavenému. Najmä učených káže sa to spýtať, lebo u tých môže byť nejaké nebezpečenstvo, že budú chcieť mať nejaké zvláštnosti a výnimky. Takíto nepochopia, ako tým škodia, hoci by iba o maličkosti šlo. Hneď príde i druhý, ktorý tiež toľko pracoval a tiež sa nazdá, že to potrebuje, a bude prosiť to isté. Za druhým príde tretí, ktorý už toho menej potrebuje, za tretím príde štvrtí. A tak sa pomaly rehoľný poriadok uvoľní a napokon celkom na nivoč vyjde.

Sv. Bernard menuje takýchto kaziteľmi jednoty a nepriateľmi pokoja. Lepšie by bolo bývalo, keby si nebol kazateľom býval alebo nemal tie úrady, ako že robíš teraz výnimky. Tým teraz viac kazíš, ako si predtým svojou prácou osožil. Preto nás predchodí náš sv. Otec a nás napomína, že v Spoločnosti nieto nijakých výnimok a zvláštností a nemajú nijakých osobitných práv ani starci, ani profesori, ani kazatelia, ani bývalí predstavení. Vždycky nám treba stáť na tomto základe, že Spoločnosti nemožno viac škodiť, ako keď niekto preto že je starý alebo učený alebo že je kazateľ atď. chce robiť výnimky, chce mať práva, ktoré iní nemajú, ktorými sa od ostatných delí. Najstarší vo Spoločnosti a najučenejší majú byť na povzbudenie vo všetkom, majú svojím príkladom udržovať a dvíhať rehoľný poriadok. Práve oni sa majú ponížiť k nízkym: „Nebudíe vysokomyseľni, ale skloňujte sa k nízkym"? Na to má im byť učenosť a staroba v reholi.

HLAVA XVII

ODPOVIEME, NAKOĽKO SME POVINNÍ STARAŤ SA O ZDRAVIE

Najviac to nám nedá pokoja a nás durí robiť nejaké výnimky, že sa nám zdá, že sme povinní dbať o zdravie a zachovať si život. Spomenieme jedno-druhé, čo o tom bohoslovci hovoria. Všeobecne učia, že iná vec je zavraždiť seba alebo úmyselne usilovať si skrátiť život a robiť niečo na to, a iné je nedbať o svoje zdravie alebo o život, ani nechcieť ho predĺžiť. Prvé je zakázano a ťažký hriech, druhé je však dovoleno. Nikto nie je povinný predlžovať alebo zachrániť si život vyberanými jedlami alebo neobyčajnými vecami. Ako človek nie je povinný žiť na najzdravšom mieste, hoci vie, že by dlhšie žil a zdravší bol tam, tak nie sme povinní jedávať veľmi zdravé jedlá, ktoré nám lepšie zodpovedajú, hoci vieme, že by sme dlhšie žili a boli zdravší. To je jasné, ináč by sme odsúdili všetky pôsty a pokuty, ktoré sú v Cirkvi. Hľadať takéto veci, hovoria bohoslovci a svätí, je obyčajne karhania hodné, najmä u rehoľných osôb.

Chorý tiež nie je povinný užívať vyberané a veľmi drahé lieky, aby si zachránil život, ani najlepších lekárov volať. U rehoľníka, ktorý sľuboval poníženosť a chudobu, je to naozaj nepekné. Stačí užívať obyčajné a ľahké prostriedky, ktoré sa všeobecne upotrebúvajú. Keďže život a zdravie tela je dočasné a pominuteľné dobro a naproti životu a zdraviu duše má málo ceny, preto Boh nechce nám väčšiu povinnosť uložiť. A nielen neobyčajné a vyberané veci slobodno opustiť, ale i všeobecné a obyčajné. Rehoľníci a sluhovia Boží odtrhnú si niečo z pokrmu, zo spánku, z pohodlnosti a z opatery tela, čo iní užívajú a čo je im dovoleno. My toto považujeme nielen za slobodné, ale za Bohu milé, hoci vieme, že týmto si nejakú škodu urobia na zdraví a ukrátia si život. Ako je slobodno a je veľká čnosť a zásluha postaviť sa do nebezpečenstva prísť o dočasný život nielen pre dušu bližného, ale aj pre zdravie, ako to robievajú tí,. čo sa nákazlivým chorým venujú: práve tak je dovoleno a je veľká čnosť pomáhať svojej duši umŕtvovaním, prijať nejakú malú škodu na živote alebo na telesnom zdraví. Ak je slobodno pre každodenný chlieb a pre živenie rodiny, pre nejakú slávu pustiť sa na more a ísť do ďalekých krajov vo veľkom nebezpečenstve života a na nemalú škodu svojho zdravia, o čo viac bude to slobodno a Bohu milé pre duchovné zdravie svojej duše, pre víťazstvo ducha nad telom, aby sa ono nebúrilo proti duši a ju nezradilo? Preto voláme to pokutou. Ak by sme to chceli odstrániť, to by znamenalo všetky pokuty Cirkvi odstrániť.

Bohoslovci sa pýtajú: Či je slobodno sluhovi Božiemu, ktorý má veľké pichanie v boku alebo boľasť v žalúdku alebo nejakú ranu, ktorá ho strašne bolí, nedať sa liečiť, ani nijakého lieku neprijať, aby mohol trpieť za Krista Pána, dokiaľ nie je v nebezpečenstve života? Odpovedajú: Hej. Ako príklad spomínajú sv. Agátu. Zjavil sa jej sv. Peter v podobe starého človeka, aby ju vyliečil, lebo tyran dal jej odrezať prsá. Ona sa Však nechcela dať liečiť. Nikdy som si nedávala na telo liek, povedala. Spomínajú aj iných mnohých duchovných a dokonalých ľudí, ktorí chceli trpieť boľasti v boku a v žalúdku, neprijali nijakého lieku, aby umŕtvovali telo a poddali ho duchu, aby cítili a niečo mali z boľasti a z utrpení Krista Pána. A v tých boľastiach boli veľmi spokojní, veselí a mali z nich veľký osoh.

Zdravie a život nie sú tak cenné, že by sme im toľkú pozornosť museli venovať, toľkou starostlivosťou sa usilovať ich zachovať, ako si to niektorí myslia. Bohoslovci sa pýtajú: Či si musí dať kto odrezať nohu alebo ruku, lebo ak si nedá, umrie? Hovoria: Nie. Spomínajú slová: Nie je hodné zdravie toľkých boľasti. Nie som povinný trpieť takú boľasť, aby som si zdravie zachránil. Okrem toho hovoria ešte bohoslovci, že nikto nie je povinný lieky užívať, aby si život predĺžil, hoci vie, že keď nebude užívať, skráti si ho veľmi. Keď napr. niekomu by povedal lekár, aby prijímal každý týždeň, alebo každý rok ten a ten liek, alebo aby to alebo to robil, nie je povinný na to, čo by si aj desať rokov života ukrátil. Dodávajú ešte tí istí učenci, že keby kto vedel, že mu víno, alebo čo iného škodí, nemusel by sa pod ťažkým hriechom zrieknuť ani vína ani čoho iného.

Prispôsobme to na svoj predmet. Ak nie sme povinní zrieknuť sa nejakého nápoja alebo pokrmu, ktoré radi máme, aby sme si život predĺžili a zdravie zachovali, a za to nikto nás nesmie posúdiť, akože by bol povinný rehoľník sa tak starať o svoje zdravie, aby proti rehoľnému poriadku postupoval, lebo si namyslel, že mu niečo škodí a čosi iného by potreboval? Ale povedzme, že je to nie namyslenie, ale pravda. Položme na jednu vážku potrebu a osoh, ktorý chce mať, ktorý je síce možný, ale neistý, a na druhú položme jeho a iných nepokoj, mrzutosť, pohoršenie a iné nepríjemnosti, ktoré z toho nasledujú, a uvidíme, že to ostatné o veľa preváži prvé. To, čo ľudia vo svete robia a čo si hádam aj ty často urobil, aby si užil nejakú radosť, nemalo by stačiť, aby si mohol žiť po rehoľnícky, aby si mohol spoločný poriadok zachovávať, nedával pohoršenie spolubratom svojimi výnimkami a pohodlnosťou?

Aspoň to je isté, že nie sme povinní starať sa o zvláštnosti a o pohodlnosť. Buď teda spokojný a nemaj nijakých škruplov, čo by sa o teba menej starali, ako keď sa ti najhoršie vodí, či v zdraví či v chorobe a hoci by si preto nejakú škodu utrpel na zdraví. Lepšie a dokonalejšie bude, keď budeš niečo trpieť a za pokutu to mať, ako keď sa budeš starať o lepšiu opateru a väčšiu pohodlnosť, ako keď sa budeš ponosovať, že o teba nedbajú a nepamätajú na teba. Boh nechce, aby sme sa natoľko starali o zdravie. „Kto bude chcieť zachrániť svoju dušu, ztratí ju; kdežto kto ztrati svoju dušu pre mňa, nájde ju". Pri týchto slovách píše sv. Bernard: Hipokrates a jeho učeníci učia nás, ako si máme zachovať zemský život. Epikur učí nás veľmi milovať rozkoš a veľkou starostlivosťou ju vyhľadávať. Kristus Pán nás učí ztratiť život a neceniť si rozkoše a pôžitky z ohľadu na dušu. Rozváž si, ktorého z týchto učiteľov chceš nasledovať, či chceš byť učeníkom Kristovým, či Hipokratesovým, či Galenusovým. — Môžeme ešte niečo podotknúť, čo zo skúsenosti vieme. Takí, čo stále hľadajú len výnimky a zvláštnosti, bývajú slabí a nezdraví, a často práve tie lieky a veci, od ktorých očakávajú zdravie, pripravia ich oň. A naopak tí, čo dúfajú v Bohu a v poslušnosti, a žijú ako ostatní, bývajú silní a zdraví.

Cassian spomína dobrú myšlienku. Hovorí, že niektorí nie preto robia výnimky, ako by to potrebovali, ale že chcú mať autoritu, že sú pyšní. Chcú, aby si ich všímali, aby medzi nimi a ostatnými bol nejaký rozdiel, lebo oni sú zaslúžilí kazatelia, učitelia a profesori. To nie sú duchovní ľudia, ani v čnosti pokročilí. Tí dávni otcovia, hovorí ten istý spisovateľ, ktorí sa jagajú na oblohe Cirkvi ako hviezdy, veľmi radi mali spoločný život, boli nepriatelia výnimiek. Tých nám treba nasledovať.

Tým všetkým však nechceme to dosiahnuť, aby sa. niekto hanbil spomenúť predstavenému, ak niečo potrebuje. Medzi mnohými sa vždy nájde jeden-druhý, ktorý niečo iného potrebuje, ako ostatní, lebo nemôžu mať všetci jednaké zdravie a jednaké telesné sily. Toto musí každý vedieť, preto nikto nesmie iného posudzovať, ale keď vidí, že kto robí výnimky, nech vie, že on to potrebuje, a nech má s ním súcit a s jeho chorobou. Sv. Bernard hovorí: Daktorý keď vidí druhého výnimky robiť, začne mu závidieť, ktorého by vlastne ľutovať mal. Často za šťastlivého ho má za to, za čo sa on vlastne nešťastlivým cíti, lebo tá mizéria mu je na ťarchu. — My mu nezáviďme, ani si o ňom nič zlého nemyslime, ale ho radšej ľutujme, že je chorý a musí užívať drahé lieky. Keby si vedel, čo on trpí pre svoje výnimky, nezávidel by si mu, ale by si mal s ním útrpnosť. Ďakoval by si Bohu, že nepotrebuješ ani iného pokrmu, ani viac spánku, ani iných šiat, ani väčšej opatery, že tebe stačí, čo ostatní dostanú. Sv. Bernard ešte podotýka, že tí, čo tak veľmi pozerajú na zvláštnosti iných a ich zvedavo skúmajú, prezradzujú nízke smýšľanie a po smyselnosti bažiace srdce.

Končíme slovami, ktorými svätý končí. Nie preto hovorím to, bratia, ako by som sa na niekoho ponosoval. Ale chcel som vám to pripomenúť, lebo sú medzi vami slabší a nezdraví, ktorým treba niečo dovoliť, či už pre vek či pre chorobu a slabosť. Ďakujem však Bohu, že sa tak mnohí starajú o seba a o pokrok, že tak ďaleko je od nich takéto nízke zmýšľanie. Oni nehľadia na slabých a nezdravých, čo sú medzi vami, ani o ich výnimky nedbajú, ale stále pozerajú len na seba a žalujú iba na seba, že najmenej robia spomedzi všetkých, preto potom ostatných majú za lepších od seba a ako by za predstavených, dľa slov Apoštola: „Jeden druhého za vyššieho vzájomne pokladali"?

Dáva ešte inú dobrú radu. Najlepšie je, keď človek nehľadí na tých, čo potrebujú nejaké výnimky, a ani nedbá na to, ale pozerá iba na jedného alebo na dvoch spomedzi tých, ktorí sú v dome najlepší a za vzor nám môžu slúžiť. Týchto sa usilujme nasledovať. Rozpráva, čo sa mu prihodilo s istým mníchom, z čoho mal veľkú radosť. Raz včas ráno prišiel k nemu ktorýsi brat, padol mu k nohám a povedal: Beda mi, otče, dnes pod Matutinom zbadal som na jednom spolubratovi tridsať čností, z ktorých ani jednej nemám.

Pozerať na čnosti bratov je veľmi dobré cvičenie. To má byť aj to ovocie, ktoré z tejto reči treba nám čerpať, hovorí svätý. Vždycky hľaďme u druhých na ich čnosti a nie na ich nedokonalosti a na chyby. U seba zas nepozerajme na to, čo by nás k pýche mohlo povzbudiť, ale čo nám pomôže k poníženosti. Čože by si mal z toho, že vládzeš viac pracovať a viac sa postiť, keď druhý väčší pokrok urobí v čnosti, keď má viac poníženosti, trpezlivosti a lásky, ako ty? Čo na tom, keď iný nevládze sa tak postiť a toľko robiť, ako ty? Nuž, hľaď viac na to, čo druhý má a čo tebe chybuje. Staraj sa o to, čoho ešte nemáš. Takto sa zachováme v poníženosti a v láske a urobíme veľký pokrok v rehoľnom živote.

HLAVA XVIII

NIEKOĽKO PRÍKLADOV

Rozprávajú o francúzskom kniežaťu, Rabaudovi, ktorého povolanie do rehole bol opravdivý zázrak, že sa mu rehoľný život hneď od začiatku veľmi ťažkým a tvrdým zdal. Bol totiž po pánsky vychovaný. Opát Porkarius, vtedajší predstavený kláštora, dovolil mu niektoré výnimky a zvláštnosti, ktoré mu viac zodpovedaly, a kázal mu ich dať. Pritom všetkom však nevodilo sa mu lepšie, ale so dňa na deň bolo mu horšie a slabol. Tu raz sedel s ostatnými pri stole. Dostali iba suchého chleba a fazule. Zdalo sa mu, ako keby videl dvoch starcov. Jeden bol plechavý a mal na krku zaveseno dve misy. Druhý bol v mníšskom obleku a mal v ruke akúsi nádobu z krištáľu. Šli jedálňou a každému mníchovi dali z misy na tanier. Jeho však obišli a nedali mu nič. Iba ostro a hnevlivo pozreli na neho. V najbližšej chvíli vzal kúsok z jedla, čo boli položili na tanier jeho susedovi. Ako" okoštoval, cítil v ústach takú sladkosť, akej jakživ necítil ani z tých najlepších jedál. Tri razy mal toto videnie. Šiel teda k opátovi, porozprával mu to a pýtal sa ho, kto by mohli byť tí dvaja starci. Opát hneď vedel, že to bude sv. Peter, patrón kláštora, a Honorát jeho zakladateľ. Príčina zas, prečo ho obišli a nedali mu z jedla, čo druhým rozdávali, je tá, že sa neprispôsobil spoločnému životu a výnimky robil. Ako to Rabaud počul, hneď sa rozhodol poddať sa rehoľnej prísnosti a kláštorskému poriadku. Všetko stalo sa mu ľahším a milším, ako si to bol myslel na počiatku. Onedlho znovu videl tých dvoch starcov ako rozdávali mníchom z toho jedla a aj jemu dali. Teraz bol silný a pevne si pred seba vzal prijať všetky prísnosti a ťažkosti, ktoré bývajú spojené s rehoľným životom.

Cezarius rozpráva iný podobný príklad. V ráde Cistercitov bol akýsi mních, viac dľa obleku ako dľa skutkov. Mal úrad lekára. Väčšiu čiastku roka bol okrem kláštora, neprichodil domov iba na najväčšie sviatky. Ktorýsi sviatok Matky Božej spieval s ostatnými v chóre. Tu zbadal Matku Božiu v lesku medzi mníchmi sa prechádzať. Mala v ruke nádobu a každému mníchovi dala z nej akejsi šťavy na lyžičke. Ako k nemu prišla, povedala mu: Ty nepotrebuješ mojej šťavy, lebo ty si lekár a dobre sa ti vodí. To ho zarmútilo. Rozpomenul sa na svoje chyby. Rozhodol sa zmeniť svoj život. Viac nešiel z domu, iba na rozkaz, a cvičil sa veľmi v umŕtvovaní. Na najbližší sviatok znovu prišla P. Maria potešiť mníchov, ako inokedy. Ako prišla k nemu, zastala a povedala mu: Že si sa polepšil a viac si vážiš moje lieky, ako svoje, dám i tebe piť zo šťavy. Pi teda, ako aj ostatní. Táto sladkosť ho veľmi posilnila v rehoľnom živote. Všetky radosti sveta mal teraz za blato, lebo okúsil nápoj zbožnosti, ktorý všetko urobí milým.

Ten istý Cezarius má ešte iný takýto príklad. Do kláštora Clairveaux vstúpil raz akýsi divný kňaz. Kláštorský chlieb sa mu nepáčil: bol mu ťažký. Od samej myšlienky, že ho bude musieť jesť, skoro ochorel. Raz v noci zjavil sa mu Kristus Pán s kus chlebom v ruke a kázal mu z neho ]esf. Povedal mu, že on nemôže ten chlieb jesť. Tu omočil Pán chlieb do krvi svojej rany na boku a povedal mu, aby jedol. Mních okoštoval a chutilo mu ako med. Odteraz jedol chlieb a všetké ťažké jedlá, čo na stôl prichodily, a dobre mu chutily.

V Kronikách rehole sv. Františka je reč o tej povestnej kapituli, zvanej „Na rohožiach". Boly totiž vonku na poli postavené chyžky a v nich izby rohožiami prehradené. Zišlo sa blízko päťtisíc bratov. Aj sv. Dominik, zakladateľ, rádu dominikánov, bol tu. Vtedy vraj bola horlivosť a duch kajúcnosti, ktorý týchto mníchov oduševňoval, tak silný, že ho museli mierniť. Keď sa sv. František dozvedel, že mnohí z nich nosia košele zo železného drôtu, a to na holom tele, iní zas opásaní sú železným pásom, od čoho potom niektorí ochoreli a boli hatení v modlitbe a v službe Božej, ba niektorí zomreli, rozkázal svätý v mene poslušnosti všetkým, čo takéto košele a pásy nosili, aby ich složili a k nemu doniesli. So-sbieralo sa skoro päťtisíc takýchto vecí. Kým v reholi takáto horlivosť bola a bratia sa radili o rozkvete rehoľného života, zatiaľ mali aj diabli poradu, ako to bolo nášmu svätému zjaveno, v špitáli medzi Assisim a Porciunkulou, kde sa ich osemnásťtisíc zišlo. Mnohí z nich dávali múdre a rozličné rady, ako by mohli bojovať a znivočiť sv. Františka, jeho rehoľu a nasledovníkov. Napokon jeden prefíkaný a vybitý toto radil: Tento Páter František a jeho bratia tak horlivo vyhýbajú svetu, tak silne milujú Boha, tak sa modlievajú a svoje telo umŕtvujú, že teraz ničoho nemožno urobiť proti nim. Radím vám, aby ste sa teraz netrápili nadarmo. Počkajme, kým on zavrie oči a počet jeho bratov sa rozmnoží. Potom sa postaráme, aby do tej rehole vstupovali mladí ľudia bez horlivosti, starci, ktorí v úcte stoja u ľudu, pohodlní páni a učenci slabého zdravia. Tých všetkých prijmú, aby rástli v očiach ľudských a aby ich bolo viac. Takto potom vzbudíme v nich samolásku, túžbu po svetských veciach, po vede a po úcte, keď potom veľa z nich budeme mať na svojej stránke, môžeme sa na nich vypomstiť. Táto rada sa všetkým páčila a touto nádejou sa uspokojili.

oddiel šiesty

ZACHOVÁVANIE PRAVIDÁL

HLAVA I

PRAVIDLÁ SÚ PRE NÁS VEĽKOU MILOSŤOU

Pán nám v reholi medzi inými veľkými milosťami dal i tú, že nás ako by ohradil pravidlami a predpismi. Takto sme totiž lepšie chránení a bránení pred nepriateľmi. Svätí prirovnávajú evanjeliumové rady predmúru alebo bašte nejakého mesta. Mesto kedysi bolo o veľa istejšie zabezpečené, keď malo aj predmúr, ako len jeden jediný múr. Keď sa nepriateľ aj dostal cez predmúr a zboril ho, predsa stál ešte hlavný múr, ktorý chránil a bránil obyvateľov mesta. Takúto milosť dal Pán aj reholiam v duchovnom ohľade. „Mesto našej sily je Sion; Spasiteľ postavený je v ňom ako múr a predmúr". On nás ohradil a chránil najprv silným múrom svojho zákona a svätých príkazov, potom aj druhým múrom alebo baštou, pravidlami a konštitúciami rehole. Keď aj nepriateľ, ktorý proti nám stále bojuje, niečo z predmúru odlomí a zborí, predsa neporušený ostane hlavný múr zákona a príkazov Božích, a my budeme v istote. To je veľká milosť od Boha, že pokušenie, ktoré na teba príde, najviac ak ťa zvedie prestúpiť nejaké pravidlo, čo nie je ani ľahký hriech. To ťa teraz viac trápi, ako azda vonku by ťa trápily ťažké hriechy.

Z toho vidno, ako sa mýlia niektorí slabí v reholi, ktorí keď badajú, že prestupujú niektoré pravidlá a do niektorých nedokonalostí upádajú, hneď si myslia, že to ide s nimi dolu vodou. Prichodí im myšlienka, že hádam lepšie by bolo. keby boli vo svete, ako takto nedokonalo tu žiť. To je ťažké pokušenie diablovo, ktorý fa na najvážnejšom bode napáda: na rehoľnom povolaní. On by ťa rád na slobodnom poli, vonku vo svete napadol, kde by si nebol ohradený predmúrom pravidál a evanjeliumových rád. Potom by rovno namieril na múr zákona Božieho. Tam by ťa už bol azda do ťažkého hriechu uvalil. Tu to nemôže tak ľahko dosiahnuť, lebo si chránený predmúrom, na ktorom odbíjaš všetky jeho útoky, na ktorom sa polárnu všetky jeho pyky. Tu si ďaleko upadnúť do ťažkého hriechu. Hoci sa ti zdá, že si nedbalý a nedokonalý, jedna ťažká vina, ktorej by si sa bol vonku vo svete dopustil, je o veľa horšia, ako tvoje mnohé chyby a nedokonalosti, ktorých sa teraz dopúšťaš. Buď istý, že si o veľa lepší, ako by si bol vonku. Pre toto máme si vysoko vážiť rehoľu a každý deň Bohu ďakovať za veľkú milosť a dobrodenie, že nás povolal do nej. Keby rehoľný život okrem toho nemal nijakej inej prednosti, už pre to jedno by bol vzácny a cenný. Či je to málo, že kým iní sú medzi býkmi a divými zvermi, ty spokojne sedíš na tribúne? Iní sa boria na mori s vlnami a búrkami, a ty si v bezpečnosti v prístave. Iní sú v nebezpečenstve utopiť sa v Babylonských riekach, kým ty celkom spokojne na brehu sedíš.

Pravidlá a rady evanjeliumové veľmi pomáhajú zachovávať príkazy Božie. Kto sa zaviaže zachovávať dokonalosť rád, ten ľahko zachová aj príkazy; a naopak, kto nechce zachovávať rady, dbať o dokonalosť, tomu veľmi ťažko bude zachovávať príkazy Božie. V tomto zmysle vysvetľuje sv. Tomáš slová Krista Pána: „Veru, povedám vám, že boháč ťažko vojde do kráľovstva nebeského"? Vieš prečo, pýta sa svätý? Lebo ťažko Je zachovávať príkazy, čím sa človek do kráľovstva dostane, ak nenasleduje rady a neopustí bohatstvo. Ale kto nasleduje rady, tomu ľahko je zachovávať príkazy. Zanechať bohatstvo, nemať ničoho a neužívať nič, ako svoje, je najlepší prostriedok netúžiť po cudzom majetku. Modliť sa za prenasledovateľov, robiť dobre tým, čo nám zle robia, najistejšie nás zachráni od nenávisti. Nikdy sa nezabožiť, ani na pravdu, najviac nám pomôže nezabožiť sa na nepravdu. Preto hovoria svätí, že pravidlá a rady, ktoré v reholi máme, nie sú nám ťarchou, ale pomocou a uľahčením, aby sme ľahšie niesli ťarchu príkazov Božích.

Sv. Augustín vysvetľuje to dvoma podobenstvami. Hovoriac o sladkosti zákona milosti prirovnáva túto ťarchu ťarche krídiel u vtáčka. Krídla nie sú ťažké vtákovi, ani ho nehatia, ale skôr ho ľahkým urobia, že môže lietať. Kolesá na voze majú nejakú váhu, ale ona nielen nie je ťažká, ale práve pomáha volom a obľahčí im natoľko to, čo vezú, že bez nich ani polovicu toho by nevládaly utiahnuť. Práve tak je to aj s radami evanjeliumovými, ktoré máme v pravidlách. Nielen neobťažujú a nehatia nás, ale skôr sú nám kolesami, na ktorých ľahko a milo je nám viezť ťarchu a jarmo zákona Božieho, kým ľudia vo svete vzdychajú pod ťarchou a padajú pod ňou, lebo nemajú nijakých takých kolies a krídiel. Za to máme byť veľmi povďační Pánovi a pravidlá vysoko si vážiť a úprimnou láskou ich zachovávať.

HLAVA II

NAŠA DOKONALOSŤ JE V ZACHOVÁVANÍ PRAVIDÁL

,,Zachovávaj zákon a dobrú radu; a bude to životom tvojej duši, a milosťou tvojmu hrdlu". To hovorí Mudrc. To isté píše aj prorok: „Jak sladké sú výroky tvoje môjmu hrdlu: sú sladšie nad med mojim ústam"? Sv. Hieronym v liste Hebdibii, v ktorom odpovedá na dvanásť otázok, píše toto. Prvá otázka bola totiž tá: Ako sa môže stať človek dokonalým? Svätý odpovedá, čo Kristus Pán odpovedal mladíkovi v Evanjeliume, ktorý prišiel k Pánovi, poklonil sa mu a pýtal sa ho: „Dobrý Učiteľu, čo mám robiť, aby som obsiahol život večný?" Chcel si zabezpečiť spasenie. Pán mu dal odpoveď: Znáš príkazy; zachovávaj ich a budeš spasený. Mladík mu však: Učiteľu, od mala som ich zachovával všetky. Sv. Marek evanjelista píše:„« Ježiš pohliadol na neho, zamiloval si ho". Pohľadom, ktorým pozrel na mladíka, dal najavo svoju lásku. Čnosť a dobrota je čosi tak milého, že aj oči a srdce Božie priťahujú. Povedal mu Pán: „Jedno ti chybuje; iď, predaj, čokoľvek máš, a daj chudobným, a budeš mať poklad v nebi; a prijdi, nasleduj mňa". V tom je dokonalosť, hovorí sv. Hieronym, že k príkazom Božím pridáme rady Ducha sv.

Ctihodný Béda hovorí, že tým, čo sa neuspokoja s príkazmi, ale zachovávajú aj rady, patrí

druhý veniec, ktorý Boh kázal Mojžišovi položiť na prvý. „A nad ten iný zlatý venček". Pod týmto druhým zlatým vencom treba rozumieť odmenu a slávu, ktorú dostanú pred všetkými inými tí, čo okrem príkazov Božích, zachovávaním evanjeliumových rád sa pred ostatnými vyznačili. Preto dodáva Kristus: Nielen večný život obsiahneš, keď budeš zachovávať evanjeliumové rady, ale „budeš mat poklad v nebi", budeš bohatý v nebi. Túto milosť dal Pán nám, rehoľníkom. On nás nielen povolal, ale „vytrhol nás z moci temnosti a preniesol do kráľovstva svojho najmilšieho Syna". „Ktorý vás povolal z temnosti do svojho podivného svetla". On nás chce nielen prijať do neba, ako iných svojich milých vyvolených, ale chce nám dať prednosť, chce, aby sme boli veľkí v nebi. Preto nás povolal zachovávať evanjeliumové rady, do stavu dokonalosti, na ktorú sa podoberáme v reholi.

Tomuto veľkému dobrodeniu musí aj "náš život zodpovedať. To sa však stane, keď budeme zachovávať pravidlá, ako nám to náš sv. Otec Ignác káže. ,,Všetci, čo do Spoločnosti vstupujú a v nej žijú, nech túžia úplne zachovávať všetky konštitúcie a pravidlá a dľa nich žiť, a nech sa aj usilujú, s milosťou Božou, z celého srdca i zo všetkých síl dokonale ich zachovávať". V tom pozostáva náš pokrok a dokonalosť. Keď to urobíme, budeme dobrí rehoľníci. Keď ich budeme dokonale zachovávať, budeme dokonalí rehoľníci. Samé meno vyjadruje túto našu povinnosť. Preto sa voláme rehoľníkmi, lebo sme povinní zachovávať reguly a evanjeliumové rady. Rehoľníkom byť značí zviazaným byť nielen príkazmi Božími, ako ostatní kresťania, ale aj evanjeliumovými radami, ktoré sú v pravidlách. Pre tú istú príčinu volá Cirkev rehoľníkov regulares, lebo majú povinnosť zachovávať pravidlá. Toto meno často prichodí v cirkevnom práve. Tridentský Snem, pápežovia a apoštolské buly nás volajú: clerici regulares, t. j. duchovní dľa regúl žijúci. Usilujme sa teda zodpovedať tomuto menu, zachovávajme svoje pravidlá, aby nám život súhlasil s menom. Sv. Bernard píše ktorýmsi rehoľníkom, ktorí boli veľmi horliví, a povzbudzuje ich, aby len napredovali v tej horlivosti. Medzi iným im píše: Prosím vás, bratia, veľmi vás prosím, tak robte a tak sa starajte v Pánu, najmilejší, zachovávať vždy poriadok rehole, aby rehoľa zas vás chránila. Keď budeme zachovávať pravidlá rehole, rehoľa bude nás zachovávať a nás zachráni v dokonalosti.

V Knihe Sudcov rozpráva sv. Písmo, že sila Samsonova bola vo vlasoch. Ako sa dal o ne pripraviť, hneď ho mohli Filištinskí ľahko premôcť a chytiť. To je veľmi dobrý obraz o tom, čo chceme povedať. Samson bol Nazarenec, čo toľko značí, ako rehoľník a Bohu zasvätený. Boh mu položil silu do vlasov. Ako Nazarenec bol povinný nechať si vlasy a nijaké nožnice nesmelý sa dotknúť jeho hlavy. Ako však toto tajomstvo z preveľkej lásky k svojej žene Dalile vyzradil, a ostrihali ho, ztratil s vlasmi svojej rehole spolu aj silu. Aj naša sila je v pravidlách, ktoré sa nám tak maličkými a bezvýznamnými zdajú. Aj my sme Nazarenci, t. j. rehoľníci, ktorí sme povinní nechať si vlasy a starať sa o ne. Ak ti ich odstrihnú, ostaneš ako Samson bez sily, a tvoji nepriatelia, Filištinskí ťa ľahko premôžu a chytia.

HLAVA III

PRAVIDLÁ NÁS NEVIAŽU POD HRIECHOM

Naše pravidlá a konštitúcie neviažu pod nijakým hriechom, ani pod ťažkým, ani pod ľahkým; ani ostatné predpisy a nariadenia, iba keď predstavený v mene P. Ježiša alebo v mene poslušnosti niečo rozkazuje. Náš sv. Otec Ignác nechce, aby sa nám ony osídlami stály. Zato však nikto nesmie ich prestupovať. To je totiž všeobecné pokušenie, ktorým diabol mnohých zvedie, aby nezachovávali pravidlá. Náš sv. Otec s jednej stránky chce nás chrániť od osídiel a od príležitosti zhrešiť, čo by mohlo byť, keby sme boli povinní pod hriechom zachovávať pravidlá a konštitúcie, s druhej stránky však chce, aby sme ich úplne a dokonale zachovávali, a to tak, že by nám nič nechybovalo z dokonalosti. Píše: Nech stúpi na miesto strachu pred hriechom láska a túžba po najväčšej dokonalosti a po väčšej sláve a chvále nášho Pána a Stvoriteľa, Krista. A v prvom pravidle píše: „Viac bude na pomoci vnútorný zákon lásky a oddanosti, ktorý Duch svätý píše a vrýva do sŕdc". Je to to isté, čo Spasiteľ hovorí: „Ak ma milujete, zachovávajte moje prikázania". Kto miluje, tomu stačí vedieť, čo chce milovaný. Dobrého syna netreba strašiť a vyhrážať sa mu, inému stačí vedieť vôľu otcovu. Ten, čo prestupuje pravidlá a necení si ich vysoko, zato že neviažu pod hriechom a trestom nie je dobrý syn, ba ani dobrým sluhom nie je. Pýtam sa: Či by to bol dobrý sluha, ktorí by nechcel poslúchať pána, iba ak by mu niečo s mečom v ruke alebo pod trestom smrti kázal? Či by to bola dobrá žena, ktorá by povedala mužovi: Ja nechcem byť planá žena, nechcem vernosť zrušiť, ale vedz, že okrem toho budem robiť, čo sa mne bude páčiť, hoci by som vedela, že to teba mrzí? Nuž, a takí sú tí, čo prestupujú pravidlá, preto že neviažu pod hriechom a pod trestom pekla. To je vlastnosť otrokov, ktorí nerobia len zo strachu pred korbáčom a trestom. Zlí nehrešia zo strachu pred trestom. Dobrí však nehrešia z lásky k čnosti.

Sv. Gregor rozpráva o svätom mníchovi Marciusovi. Marcius šiel do pustatiny v Marsických horách, dal si na nohy reťaz, ktorá bola ku skale pripevnená, aby nemohol ďalej ísť, len ako ďaleko siahala reťaz. Dozvedel sa o tom sv. Benedik a odkázal mu po jednom učeníkovi: Äk si sluhom Božím, nech ťa nedrží železná reťaz, ale reťaz Kristova. Hneď poslúchol a zložil ju, ale nešiel 'ďalej, len ako reťaz siahala, kým bol priviazaný. Sv. Ignác nás tiež oslobodil od železnej reťazi, keďže nás nechcel priviazať k pravidlám hriechom, ani trestom. Zato však zviazal nás reťazou Kristovej lásky. Ona nám musí viac sily a vôle dať zachovávať ich, ako železná reťaz strachu pred hriechom a pred trestom.

Tu však treba dve veci spomenúť. Po prvé, ak je v konštitúciách alebo v pravidlách niečo, čo sa týka našich" sľubov alebo čo je zakázané prírodným zákonom, to nás viaže pod hriechom, nie pre konštitúcie alebo pravidlá, ale pre sľub alebo prírodný zákon, ako sme to vyššie vysvetlili. Po druhé treba podotknúť, že hoci pravidlo neviaže pod hriechom, predsa môže človek hrešiť, keď ho prestúpi z nedbalosti, z lenivosti, z neváženia a z nevšímania pravidiel alebo pre čosi podobného. Toto spomína aj sv. Tomáš, keď vysvetľuje pravidlá radu sv. Dominika, ktoré tiež neviažu ani pod ťažkým, ani pod ľahkým hriechom.

HLAVA IV

NEPRESTUPUJME PRAVIDLÁ PRETO, ŽE SÚ TO MALIČKOSTI

Zlý duch má ešte iné všeobecné pokušenie, aby sme zanedbávali pravidlá. Hovorieva nám, že sú to maličkosti, veci bez významu, že nie v tom je svätosť a dokonalosť. Naša slabosť a nedbalosť ide mu tu po ruke, a tak sa stane, že veru často prestúpime pravidlá. Preto potrebné je, aby sme sa ozbrojili proti tomuto pokušeniu. Ponajprv tá výhovorka, že sú to maličké a ľahké veci, nijako neoslobodzuje od viny a neurobí ju ľahšou, ale práve v istom zmysle robí ju len ťažšou. To učí sv. Augustín, ktorý pri Adamovej neposlušnosti hovorí: Ako Abrahámovu poslušnosť právom považujeme za veľkú, lebo Boh mu kázal ťažkú vec: obetovať syna, tak zas v raji Adamova neposlušnosť bola tým väčšia, že vôbec nebolo ťažké, čo sa mu kázalo.

Čímže sa mohli naši prarodičia vyhovárať, že neposlúchli v takej ľahkej veci, ako bolo nejesť s jedného-jediného stromu, keď mali toľko iných stromov, hádam o veľa lepších, s ktorých mohli jesť? Čo by bol urobil Adam, keby mu boli kázali niečo ťažkého? Keby mu Boh bol rozkázal, ako Abrahámovi obetovať syna, alebo aby obetoval ženu? Ako by ju bol obetoval, pre ktorú jedol zo zakázaného ovocia, aby ju nezarmútil? Podobne je to aj s pravidlami. To, že sú ľahké, ešte len zväčšuje vinu, keď ich kto prestúpi. Aj sv. Bonaventúra hovorí: Zanedbávať maličkosti je tým škaredšie, čím ľahšie ich mohol človek zachovať. Keby to, čo ti kážu, bolo ťažké, mohol by si mať nejakú výhovorku, ale v tak ľahkej veci akú môžeš mať?

Ako to uveriť, že budeš vo veľkých a ťažkých veciach slúchať, keď neslúchaš v ľahkých? Ani myslieť sa nedá že ten, čo je súci pre veľké veci, nie je súci pre malé. Sv. Bernard hovorí: Kto si nevie mierniť jazyk a chuť, ten nie je mních. To bolo zásadou dávnych mníchov. Tým sa začali cvičiť v sebazaprení. Povedali si: Kto sa v takejto vonkajšej veci, ktorá je o veľa ľahšia, nepremôže, akože sa premôže vo vnútornej, ktorá je o veľa ťažšia? Akože sa postaví proti duchovným a neviditeľným nepriateľom, „proti zlým duchom v povetrí", kto sa nevie postaviť proti tým vonkajším, ktorých vidí?

Z toho môžeme porozumieť, či sú opravdivé, a či falošné tie túžby, ktoré niekedy máme, po veľkých veciach, po trápeniach a po umŕtveniach, ba po mučeníckej smrti medzi pohanmi. Lebo keď tu nevieš zniesť a strpieť ľahučké umŕtvenie, keď prestúpiš niektoré pravidlo, aby si nemusel ísť pýtať dovolenie, akože možno očakávať od teba, že sa podoberieš na veľké a ťažké veci? Dobre hovorí sv. Bonaventura: Mnohí by radi umrieť za Krista, ktorí nevedia za Krista ľahkú urážku strpieť, Kto sa však naľaká šuchotu lístia, akože sa nenaľaká švihnutia šable? Keď ťa slovíčko, čo iný povie, pomúti a urazí, čo bude, keď ťa budú naozaj prenasledovať? Co bude, keď budú proti tebe krivo svedčiť, a to iní za pravdu uznajú? Preto sv. Bonaventura nám radí najprv sa premáhať v maličkostiach, lebo kto sa nevie premôcť a svoju vôľu zlomiť v tých, tým menej bude môcť vo veľkých.

Dionyzius Kartuziánsky rozpráva, že akýsi novák v prvé dni bol veľmi horlivý, potom sa však stal nedbalým a lenivým, ako to často býva. Na začiatku všetko bolo mu ľahké, neskoršie však začaly mu ťažkosti robiť nízke roboty a cvičenia umŕtvovania. Medzi iným veľmi ťažko mu prichodilo nosiť chudobné a ošúchané rúcho, aké nosievajú nováci. Raz vo dne zaspal. Vo sne videl Krista Pána s veľkým a ťažkým krížom na pleciach. Ustatý a vysilený chcel hore schodmi vyjsť, ktoré tam boly. Kríž bol však priveľký, že nemohol hore schodmi. Ako to zbadal novák, prišlo mu ho ľúto, i chcel mu ísť na pomoc. Povedal mu: Prosím ťa, Pane, dovoľ mi, aby som ti pomohol niesť tento kríž. Pán pozrel na neho vážne a ostro a povedal mu: Akože chceš niesť ten ťažký kríž, keď nevládzeš nosiť z lásky ku mne to ľahké rúcho? Po týchto slovách zmizol a novák sa prebudil. Toto karhanie sa mu tak vrylo do pamäti a tak ho povzbudilo, že odteraz tak rád a tak veselo nosieval chudobné a ponížené rúcho, ako predtým nevďačne ho nosil.

HLAVA V

VEĽKÁ ŠKODA VYPLÝVA Z NEVÁŽENIA PRAVIDÁL

„Kto je verný v maličkosti, i vo väčšom je verný; a kto je nespravedlivý v maličkosti, i vo väčšom je nespravodlivý". Všeobecné je pokušenie, ktorým nás zlý chce nahovoriť, aby sme si nerobili veľa starostí zachovávaním pravidiel, veď to sú drobnosti, veci bez váhy, s ktorými nijako nesúvisí naša dokonalosť a pokrok. Preto vysvetlíme dve veci: po prvé, akú škodu utrpí ten, čo si neváži tých maličkostí; po druhé, aký osoh vyplýva zas z toho, keď kto si ich vysoko cení. Kristus Pán obe spomína v uvedených slovách. „Kto je nespravodlivý v maličkosti, i vo väčšom je nespravodlivý". To už Duch svätý povedal skrze Mudrca: „Kto si malých vecí neváži, pomaly zahynie". To by nám malo stačiť, aby sme veľmi usilovne a starostlivo zachovávali pravidlá. Neopovážme sa ich prestupovať a nemyslime si, že sú to maličkosti a veci bez významu. Slovo Božie nám hovorí, že kto si neváži malých vecí, ten pomaly upadne a nezastaví sa, kým nepadne do ťažkých hriechov.

Takto hynuly kedysi mestá a dostávaly sa do rúk nepriateľom. Prorok Jeremiáš píše: „Pán myslel rozhádzať múr dcéry sionskej, roztiahol mieru svoju, a neodtiahol ruky svojej od zahubenia; a kvíli predhranie a múr spolu je rozváľaný" ? Padol pred múr, za ním sa svalil hlavný múr, a nepriateľ vošiel do mesta a zaujal ho. Práve tak sa dostáva nepriateľ i do našej duše a zaujíma ju. Pravidlá, ako sme v prvej hlave povedali, sú pred múrom a baštou, ktoré v nás chránia múr príkazov Božích. Ak necháš padnúť pred múr, hneď za ním padne aj hlavný múr, a dušu ti vyplienia a vykradnú. „Kto rozberá plot, uštipne ho had", A hovorí Mudrc. Keď začneš rozberať plot pravidiel, roznášať tieto šiance, vojde ti starý hadisko za ňadra a uštipne ťa. „Prečo si rozboril ohradu jeho: aby ho oberali všetci, čo idú cestou?" pýta sa kráľovský prorok.

Chceme však vec lepšie vysvetliť, lebo je vážna, preto nechajme bokom obrazy a hovorme jasne. Vieš, ako je to, čo Duch svätý hovorí, že kto si neváži malých vecí, pomaly upadne? Tak, ako je to d ľa bohoslovcov a svätých s ľahkým hriechom a jako aj my to deťom vysvetľujeme, že je totiž prípravou na ťažký hriech. Z ľahkých hriechov, čo by ich ako veľa bolo, nebude nikdy ťažký hriech, ani nezabijú dušu, ani ju nepripravia o posväcujúcu milosť a o priateľstvo P. Boha. Ale zoslabujú dušu, robia ju nedbalou a lenivou, aby ľahšie sa poddala pokušeniu alebo nejakej príležitosti, keď sa nadhodí, a upadla do ťažkého hriechu. Hoci prvé výstrely dela nesboria múr, predsa ho zoslabujú a pripravujú cestu druhým výstrelom, aby ho sborily. Kvapky vody, ktoré padajú na kameň, nestačia na ňom jamku vydlabať, ale pomáhajú druhým to urobiť. „Voda vyrýva kamene a od povodne pomaly zem vymlená býva", hovorí Jób.

Takto pripravuje ľahký hriech cestu ťažkému. Človek začne pomaly sa nebáť hriechu. Začne robiť, čo nezodpovedá láske Božej a onedlho robí, čo sa jej protiví. Kto ľahko cigáni a boží sa bez potreby, ten prebehne a preskočí i jedno i druhé a bude sa prisahať na nepravdu alebo na neistú vec, a hľa, padol do ťažkého hriechu. Kto ustavične ohovára v ľahkých veciach, bude ohovárať aj keď sa niečo ťažšieho prihodí a dostane sa do nebezpečenstva ťažko zhrešiť. Kto je nedbalý v pohľade a ťarbavý je odháňať zlé a neslušné myšlienky, ten je blízko upadnúť. Keď sa raz najmenej nazdá, srdce mu pôjde za pohľadom a za myšlienkami, a zbadá, že upadol. To chce diabol tou nedbalosťou a ľahkými hriechmi: pripraviť cestu ťažkým.

Podobne sa má vec s prestupovaním pravidiel a ich nevážením. Pomaly robia cestu väčšiemu zlu, kým neupadneme do ťažkých vecí. Na začiatku človeka hryzie ešte svedomie, keď prestúpi niektoré pravidlo, neskoršie už nie natoľko a naostatok už necíti nijakého nepokoja. Takto a takým krokom prichodí zanedbávanie modlitby, spytovania svedomia a iných duchovných cvičení. Všetko to je iba predpis, pravidlo. Raz ich opustíme, inokedy ich zle odbavíme, len aby sme čas vyplnili, bez všetkého ovocia.

Z takýchto začiatkov, ktoré sa zdajú maličkosťami, povstávajú veľké úpadky rehoľníkov. Túto náuku čerpajú svätí z prípadu Judášovho. Najprv šomral na Máriu Magdalénu, keď pomazala nohy Spasiteľovi. Povedal, že by bolo bývalo lepšie, keby sa masť bola predala a peniaze rozdaly chudobným. „Ale to povedal nie preto, že mu išlo o chudobných, ale že bol kmin, a keďže mal mešec, nosieval to, čo sa doňho ukladalo", píše Evanjelium. Ako pokladník bol by mohol masť predať. Bolelo ho, že mu ušla príležitosť niečo pre seba odložiť. Za vynáhradu rozhodol sa predať Krista Pána za tridsať strieborných, ktoré tu utratil.

Sv. Augustín podotýka: Pomysli si, že Judáš nie vtedy sa zatratil, keď zapredal Krista Pána. Nie vtedy sa začalo zlo, ono už bolo v ňom. On bol zlodej, skazený, nasledoval Pána iba telom, a nie srdcom. Podobne keď vidíš niektorého rehoľníka hlboko upadnúť, nemysli si, že tým sa začalo jeho nešťastie: on už bol dávno skazený. Dlho bol už on iba telom v reholi, nemal ducha, nemodlil sa, neodbavoval spytovanie svedomia, nerobil si nič z prestupovania pravidiel. Z toho prachu povstalo toto blato.

Sv. Hieronym píše: Nešťastlivý Judáš chce si nahradiť škodu, ktorú sa zdal utrpieť vyliatím masti, cenou za Pána. Pozrite, kde ho priviedlo lakomstvo. Najprv začal maličkosti kradnúť a bol rád, keď si niečo mohol odložiť. Preto bojme sa prvého hriechu, čo by bol aký malý. To hovorí aj Jób: „Tvár jeho predchádza chudoba". Napred duša zoslabne od mnohých nedokonalostí a ľahkých hriechov, od zanedbania modlitby a duchovných cvičení, potom upadne do ťažkých a smrteľných hriechov. Kto sa veľmi opustí, hltá nedokonalosti, ten onedlho bude hltať aj jasné hriechy. Chráňme sa teda vpustiť do srdca zlého ducha, nestraťme strach a úctu pred pravidlami. „Daj si povedať, Jeruzaleme, aby azda neodstúpila duša moja od teba, a aby som f a neobrátil na púšť, na zem neobývateľnú".9 Hľaď, aby si sa rozvíjal podľa rehoľnej disciplíny a poriadku, ktorému ťa učia pravidlá, aby hádam Pán neodstúpil od teba a neopustil ťa, a ty neprišiel do nebezpečenstva ťažko upadnúť.

HLAVA VI

VEĽKÁ ZÁSLUHA JE ZACHOVÁVAŤ PRAVIDLÁ

„Dobre, sluho dobrý a verný; že si nad mdlom bol verný, nad mnohým fa ustanovím: vojdi do radosti svojho pána". Z týchto slov Krista Pána nám je jasno, akú zásluhu má ten, čo veľmi usilovne zachováva pravidlá a váži si ich, čo sú aj maličké a ľahké. Tak veľká bude tá radosť a odmena, ktorú ti dajú, že si bol verný a usilovný v malom, že nie do teba vojde radosť, lebo by si ju nemohol prijať, ale ty vojdeš do nej, ako keď vojdeš do nejakej siene, v ktorej ešte miesta ostane. Inde hovorí Pán: „Mieru dobrú a natlačenú — a natrasenú — a prekypujúcu dajú vám do lona"? Tým je označená neobyčajne veľká a hojná odmena.

Ale viďme, prečo odmeňuje Pán tak hojne tých, čo sú verní v malom. Príčinou je, že v tých maličkostiach sa javí vernosť, ktorú by kto mal aj vo veľkých veciach, keby sa mu nadhodily. Kristus Pán hovorí u Lukáša: „Kto je verný v maličkosti, i vo väčšom je verný"? Nehovorí: Kto je verný vo veľkom, bude verný aj v malom, ale naopak, lebo vernosť sa jasnejšie ukáže v malej veci, ako vo veľkej. Vernosť nejakého správcu nie vtedy je najväčšia, keď mu nechybuje sto alebo tisíc dukátov, ale keď mu nechybuje ani halier.

Dobrý sluha sa nie tak vo veľkých veciach ukáže, ako v malých a bezvýznamných, ktoré nie je ani tak veľmi povinný urobiť. Láska a poslušnosť dobrého syna nie natoľko v tom sa javí, že slúcha otca vo vážnych a veľkých veciach, ako v menej vážnych, v ktorých ani za mak neprestúpi vôľu svojho otca, a v tom, že ani najmenšej veci neurobí, ktorá by mohla otca namrzieť.

Práve tak dobrý rehoľník nie v tom sa ukáže, že sa chráni veľkých chýb a ťažkých hriechov, ale že usilovne a starostlivo zachováva pravidlá a predpisy, čo aké maličké a bezvýznamné by boly. Pán preto tak odmeňuje takýchto a dáva im toľké dary, je oproti nim tak hojný, lebo oni sú tiež veľkodušní oproti Bohu. Sv. Jakub apoštol píše: „Blížte sa k Bohu, a priblíži sa k vám".4 Priblíž sa k Bohu, a on sa tiež priblíži k tebe, čím veľkodušnejším sa ukážeš oproti nemu, tým veľkodušnejším sa aj On ukáže k tebe a tým viac darov a milostí ti dá. Kto sa usiluje páčiť Bohu nielen v povinných veciach, ale i v nepovinných a dobrovoľných, a to nielen vo veľkých, ale aj v malých, kto sa vo všetkom usiluje robiť, čo je lepšie a dokonalejšie, čo viac zodpovie vôli Božej, ten je veľkodušný oproti Bohu, a Boh bude tiež veľkodušný oproti nemu.

To sú tí, ktorých Boh rád má, ktorí od neho dostávajú milosti a dary, ktorí rastú v jeho láske a vyznačujú sa nad iných v čnosti a v dokonalosti. O tom nám svedčí skúsenosť. Sami sme znali niektorých, ktorí sa duchom a darmi Božími vyznačili. O iných sme zas počuli, že, hoci boli už staručkí, presne a svedomite zachovávali každé pravidlo a predpis, čo by bol čo aký malý a bezvýznamný býval. Tým povzbudzovali a aj zahanbili každého. Po tej ceste pomáhal im Pán kráčať a vyšvihnúť sa na takú dokonalosť.

Aj vo svete vidíme, že takí sluhovia, čo sa celkom venujú svojim pánom, usilujú sa ich vo všetkom uspokojiť, i vo veľkom, i v malom, nakoľko len môžu, sú u pánov v milosti, dostávajú od nich dary a vyznačenia. Práve tak je to aj v dome Božom. Tých, čo sa stanú malučkými, uponížia sa a vysoko si vážia aj tie najmenšie pravidlá rehole, má Boh rád a dáva im veľa milostí. „Nechajte malučkých a nezabraňujte im ku mne prichádzať, lebo takých je kráľovstvo nebeské"? Tých však, čo o sebe vysoko myslia, všeličo si dovoľujú a považujú sa za starých, ktorým sa netreba starať o tieto veci, lebo, d ľa nich, sú len pre novákov, Boh uponíži a odsotí od seba, ako Prorok píše: „Veru som pokorne zmýšľal a nevyvyšoval duše svojej: ako odlúčené diéta je pri jeho matke, taká je odplata v mojej duši". To isté sa aj so mnou stane, keď sa budem vyvyšovať nad predstavených. Matka odstaví veľké dieťa, ale malé vezme na ruky a priloží ho k prsám. Keď sa teda neuponížim, ako maličké dieťa, Pán ma odlúči od seba. Tú kliatbu Dávid vyriekol nad sebou, ale stihne ona aj tých, čo sa vyvyšujú nad svojich predstavených a nechcú sa stať deťmi. Takí potom v modlitbe a v duchovných cvičeniach miesto sladkosti nachádzajú iba trpkosť, všetko sa im premení na horkosť.

Preto hovorí sv. Hieronym: Myseľ Kristu Pánu oddaná rovnako je starostlivá i vo veľkom i v malom, lebo vie, že aj zo zbytočného slovíčka bude počet vydávať. Dobre vie, že kto zanedbá maličkosti, pomaly upadne do veľkých hriechov. Je istá, že keď bude v malom verná, Boh ju hojne odmení. Preto nič nemá za maličkosť, ale všetko si vysoko váži. — Sv. Bazil to isté prízvukuje a hovorí: Staraj sa o veľké čnosti, ale nezanedbaj maličké. Nepovažuj nijakú chybu za malú, čo by jak malá bola, lebo nieto nepriateľa, ktorý by sa nemohol stať nebezpečným a nemohol veľa škody narobiť, ak sa o neho nestaráme.

HLAVA VII

NIEKOĽKO PRÍKLADOV

Sv. Písmo v Štvrtej Knihe Kráľov rozpráva o Námanovi, ktorý bol bohatý, mocný ako vodca vojska kráľa sýrskeho, ale prašivý. Počul však, že je v Samarii prorok Elizeus, ktorý uzdravuje všelijaké choroby, ba kriesi aj mŕtvych. Pýtal teda od sýrskeho kráľa list na kráľa izraelského, ktorý by ho dal hneď uzdraviť, ako prečíta list. Vybral sa do Samarie na veľa koňoch a vozoch. Zastal predo dvermi domu Elizeovho. Služobníci vošli s prosbou. Prorok však nevyšiel, ale poslal k nemu posla, ktorý mu povedal: ,,id, a umy sa sedemkrát v Jordáne, a tvoje telo ozdravie, a ty budeš čistý" Náman sa strašne nahneval na túto odpoveď. „Domnieval som sa, že vyjde ku mne a že si stane a bude vzývať meno Pána Boha svojho, a že svojou rukou dotkne sa miesta malomocenstva, a že ma tak uzdraví. — Či nie sú lepšie rieky damašské Abana a Farfar, ako všetky vody izraelské, žeby som sa v nich mohol umyť a očistiť?" Obrátil sa a chcel už odísť. Tu pristúpili k nemu služobníci a povedali mu: „Otče, a hoci by ti prorok bol riekol vec ťažkú, zaiste bol by si ju musel vykonať: čim viac teraz, že ti riekol: Umy sa a budeš čistý?" Prijal radu, šiel a umyl sa sedem ráz v Jordáne a bol uzdravený. Telo mal ako je telo malého dieťaťa: čistučké. Práve to mu vrátilo zdravie, o čom sa nazdal, že nemá nijakej váhy a významu.

V týchto maličkostiach a drobnostiach, o ktorých je reč v pravidlách, je naše zdravie, náš pokrok a dokonalosť. Aj na obraze dokonalosť závisí od malých bodov a od drobného tieňovania. Keby sme boli od teba žiadali pre tvoje duchovné zdravie, pre pokrok a dokonalosť veľké a ťažké veci, doista bol by si ich musel urobiť, ako Náman, a túto robotu bol by si vysoko cenil. O čo viac treba ti to urobiť, keď to dosiahneš tak ľahkými vecami? To, že pravidlá obsahujú také ľahké a drobné veci, nielen nesmie nám byť príčinou nedbalosti, ale nás má povzbudzovať zachovávať ich, keďže v tak maličkých a ľahkých veciach väzí náš pokrok a naša dokonalosť.

V knihe veľkých ľudí z rehole Cistercitov čítame, že títo mnísi mali pravidlo po jedení pozhŕňať omrvinky a ich alebo zjesť, alebo na tanier položiť. Tu sa raz stalo, že jeden mních, ktorý bol veľmi bohabojný a svedomite zachovával pravidlá, podržal si v ruke zozbierané omrvinky. Celkom sa totiž zahĺbil do čítania, a prior práve dal znak prestať čítať a vstať. Iba teraz sa zbadal. Bol celý pomútený, lebo nemal kedy ich ani zjesť, ani na misu položiť. Zahanbený pre prestúpenie pravidla nevedel si inej rady, ako vyznať svoju vinu predstavenému a prosiť ho o pokutu. Podržal si v ruke omrvinky, šiel k predstavenému, padol mu k nohám, vyznal svoju nedbalosť a ponížene pýtal pokutu. Prior pokarhal ho za to prestúpenie, potom sa ho pýtal, kde položil tie omrvinky.

„Tu ich mám v ruke, otče", bola odpoveď. „Ukáž ich", kázal mu prior. Otvoril ruku a miesto omrviniek boly samé perly. — Rozprávač podotýka, že Boh týmto zázrakom chcel ukázať, ako sa mu páčia horliví rehoľníci, ktorí nielen vážne pravidlá zachovávajú, ale aj najmenšie a najľahšie predpisy.

Cezárius rozpráva, že za cisára Fridricha jedno cisárske opátstvo, ktoré totiž sami cisári zaplňovali, sa uprázdnilo. Vyvolili akosi dvoch mníchov na to a nemohli sa na jednom uzhodnúť. Tu jeden z nich prinesie cisárovi ohromnú kopu peňazí, čo v kláštore nahŕňal, aby jeho vyznačil za opáta. Cisár prijal peniaze a prisľúbil mu, že mu urobí po vôli. Onedlho dozvie sa však cisár, že druhý mních je veľmi dobrý rehoľník: úprimný, čnostný a svedomitý v zachovávaní pravidiel. Poradil sa so svojimi, ako by mohol pri voľbe poznať hodného a odbiť nehodného. Tu mu povedal ktorýsi z radcov: Pane, počúvam, že títo mnísi majú pravidlo, dľa ktorého každý z nich musí pri sebe nosiť ihlu. Keď teda Vaša Jasnosť bude v kapituli, pýtajte od toho, ktorý je považovaný za menej hodného, ihlu, ako by ste si chceli nechty očistiť. Ak nebude mať, to bude dobrá výhovorka nedať mu opátstvo, lebo nezachováva svoje pravidlá. Cisár tak spravil. Mních nemal u seba ihly. Teraz oslovil druhého: Páter, dajte mi svoju ihlu. Hneď ju vytiahol a podal mu ju. Tu mu cisár povedal: Páter, vy ste opravdivý mních, ktorý zaslúžite toto vyznačenie. Ja som sa síce rozhodol vášho spolubrata vymenovať, ale nie je toho hoden, lebo nezachováva pravidlá. Ľahko sa dá totiž pochopiť, že kto je nedbalý v maličkostiach, nedbalý bude aj vo vážnych veciach. Opátstvo odňal druhému a dal ho tomu, ktorý verne zachovával pravidlá.

Ten istý Cezárius rozpráva nasledujúcu vec. Akási pani chcela opustiť svet a v istom kláštore prijať rehoľné rúcho. Vikárom toho kláštora bol mních Florinus. Deň pred vstúpením dala ešte hostinu priateľom a známym. Medzi nimi bol aj vikár. Svetským ľuďom prinášali mäso, mníchovi zas rybu. Dľa pravidla totiž bez opátovho dovolenia nesmel mäsa jesť. Ako však videl mäso, prišla mu naň chuť. Z baživosti vzal si kúsok pečeného mäsa z taniera najbližšie sediaceho a položil do úst. Ale dľa spravodlivého súdu Božieho kúsok mu ostal tak trčať v hrdle, že ho nemohol ani dolu ani hore dostať. Už sa mal zadusiť a bol podobný umierajúcemu. Tu ho sprievodca, ktorý bol tiež mních, tak silne udrel po chrbte, že zhltnutý kúsok von dostal. Všetci však videli, že sa mu to prihodilo na trest za neposlušnosť.

Vo Všeobecných dejinách rádu sv. Dominika rozpráva P. Ferdinand Castillo, že raz, keď sv. Dominik bol v Bologni, v noci tak strašne začal diabol trápiť ktoréhosi brata, že od silného klopania a od hluku všetci sa zobudili v dome. Na rozkaz sv. Dominika odniesli ho do kostola. Ledva mohli ho desiati držať. Ako prišli ku kostolnej bráne, všetky svetlá, ako by bol vietor zavial, vyhasly, že všetci ostali vo tme. Diabol trápil nešťastlivého človeka tisícorako. Svätý mu rozkázal v mene P. Ježiša Krista povedať, prečo vošiel do tohto človeka a prečo ho tak trápi. Zlý duch odpovedal: Preto, lebo večer pil proti rehoľným predpisom a bez požehnania. Pod týmto rozhovorom zvonili na Matutinum. Diabol sa ozval: Ďalej nemôžem tu ostať, lebo mnísi vstávajú chváliť Boha. Nechal brata polomŕtveho a zmučeného, že druhý deň ani stáť nevládal, ani chodiť. — Sv. Gregor spomína podobný prípad o akejsi mníške, ktorá bez dovolenia jedla šalát a diabol hneď vošiel do nej.

HLAVA VIII

INÉ PRÍČINY, PRE KTORÉ NIEKTORÍ ZANEDBÁVAJÚ PRAVIDLÁ

Chyby proti pravidlám niekedy povstávajú z akejsi nesmelosti a slabosti, alebo lepšie povedano z neumŕtvenosti. Niekomu ťažko prichodí ísť k predstavenému a prosiť ho o dovolenie na to, čo bez neho neslobodno urobiť. Túto ťažkosť teda treba odstrániť. Nehovorím že nesmieš piť, jesť, rozprávať, niečo prijať a podržať, čo ti druhý chce dať; len to vravím, že to nesmieš bez dovolenia urobiť. Načo to chceš bez požehnania Božieho urobiť, čo môžeš s požehnaním P. Boha a predstavených? — Azda povieš: Mám pre každú maličkosť bežať ku predstavenému? On je zamestnaný a bude ho to mrzieť. Práve tento omyl rád by som odstrániť. Predstavení nielen nenamrzia sa na ío, ale naopak sa veľmi povzbudia a potešia z toho; lebo to je ich úlohou. Rehoľa natoľko si to váži, aby si bol poslušný, nerobil ničoho bez dovolenia a tak napredoval a zásluh si nadobudol, že nepovažuje za zbytočné ustanoviť jedného alebo dvoch predstavených, ktorých povinnosťou je dať ti dovolenie na všetko, na čo potrebuješ. Oni dobre vedia, že to je ich povinnosťou, že na to sú postavení. Jasné je teda, že sa nebudú mrzieť, keď prídeš k nim, ale len tešiť. Kupci a remeselníci sa nemrzia, keď príde k nim niekto čosi objednať, ba čím lepšie ide im obchod a čím viac ľudí prichodí k nim, tým viac sa tešia. Tak je to aj s dobrými predstavenými. Ináč myslieť o niektorom bolo by znakom, že ho nemáš za dobrého predstaveného.

Akože by sa len mohol predstavený namrzieť, keď prídeš k nemu prosiť o dovolenie na to, o čom on vie, že to bez dovolenia nesmieš urobiť? Keby si šiel s nerozumnými alebo zbytočnými vecami, hádam by si sa mohol obávať, že sa nahnevá. Ale keď sú to veci, ktoré pravidlo výslovne spomína, vtedy sa skôr teší, lebo pre neho je to radosť vidieť poddaných, ktorí tak svedomite zachovávajú pravidlá, tak presne poslúchajú a vysoko si vážia aj maličkosti. Naopak keď kto nejde s takýmito vecami k predstavenému, to je nemilé. Predstaveného veľmi trápi, keď vidí, že jeden-druhý priveľa si dovoľuje, bez dovolenia robí všeličo, ako by predstaveného ani v dome nebolo, ku ktorému by sa mohlo ísť, ako by nijakého pravidla nebolo o tom. To by ho bolelo, ako dobrého otca, ktorý nám chce dobre a ktorého trápi, keď sa nám zle vodí. Toho sa nám treba chrániť, aby sme neznechutili predstaveného.

Z toho nasleduje, že ako sa nám nemá ťažiť ísť k predstavenému prosiť o dovolenie na to, čo pravidlo zakazuje a čo nemožno robiť bez dovolenia, práve tak nemá sa nám ťažiť povedať spolubratovi, že nemáme dovolenia na to, o čom vie, že to pravidlo zakazuje a čo nemožno robiť bez dovolenia. To je vážne napomenutie. Niektorí prestupujú pravidlá, lebo sa nechcú premôcť a povedať: Nemám dovolenia zhovárať sa alebo prijať, čo mi chceš dať. Niekedy sa zas tým vyhovárajú, že nechcú druhých zahanbiť, preto sa prešmyknú nad tým a neopovážia sa im povedať, že to nesmú urobiť. To značí nedobre zmýšľať o druhom a nemať ho za verného rehoľníka. Vedz, že druhý sa nebude mrzieť na teba, ale sa len povzbudí. Hádam tou príležitosťou iba to chce vedieť, ako zachovávaš pravidlá. Keď si raz rehoľník, váž si to a zachovávaj pravidlá. To sa nemôže nikomu zdať zlým, len veľmi dobrým.

Iní sa zas takto vyhovárajú: Nechcel som sa zdať škrupulóznym. To je tiež zlá výhovorka. Kto totiž zachováva pravidlá, ten sa nezdá škrupulóznym, ale rehoľníkom. Kto by sa však hanbil za to, že sa zdá byť rehoľníkom a sluhom Božím, ktorý plní to, čo pravidlá predpisujú, ten by zle svedčil o sebe. Vo svete sa to často stáva, že keď sa niekto oddá čnosti, častejšie pristupuje ku sviatostiam a do samoty sa uťahuje, hneď ho ohovárajú, posmechy z neho robia. Pre toto sa mnohí boja otvorene oddať sa čnosti, ako Evanjelium hovorí o Nikodémovi, poprednom židovi, ktorý sa iba v noci opovážil ísť ku Kristu Pánovi. Ale v reholi je to celkom ináč a máme sa aj starať, aby to vždy tak ostalo. Medzi inými prednosťami, ktoré ako rehoľníci máme, je aj to, že sme v spoločnosti takých ľudí, ktorí sa všetci usilujú stať sa čnostnými a dobrými rehoľníkmi. Tu si toho vážia, kto sa v tomto lepšie vyznačí.

Dobrý rehoľník má byť taký pevný a silný v láske k Bohu, že pre nijaké protivenstvo nesmie odstúpiť od dobrého, ani sa hanbiť za to, že ho budú mať za rehoľníka a za sluhu Božieho. Kto by sa zas hanbil za to, ten sa môže obávať, že Syn Boží bude sa tiež hanbiť ho vyznať pred svojím Otcom a mať ho za svojho služobníka. V Evanjeliume hovorí: „Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje reči, za toho sa bude hanbiť i Syn človeka, keď príde v sláve svojej i Otcovej a svätých anjelov". Keby nejaký pán mal sluhu, aby ho sprevádzal, a keby sluha bol taký pyšný, že by čím ďalej bol od pána, aby sa nezdal byť jeho sluhom, či by si nezaslúžil, aby ho prepustili a z domu vyhnali? Nuž toho istého trestu sa treba aj tomu obávať, kto sa hanbí ukázať, že je sluhom Božím, ktorý verne zachováva svoje pravidlá.

V tejto veci treba sa nám oslobodiť od každého omylu. Buďme presvedčení, že nielen domáci, le aj vonkajší ľudia sa veľmi povzbudia, keď vidia, že presne a svedomite zachovávame pravidlá. Keď počujeme zvoniť na nejaké cvičenie, povedzme: Prepáčte, pane, teraz ma inde volajú! Pretrhneme rozhovor a dáme sa, na čo nás poslušnosť volá. Dobre vieme, že niektorí svetskí viac sa povzbudili a viac osohu mali z toho; ako by boli mali z toho, čo by boli ešte od pátra počuli. Cím starší a vyššieho postavenia je, kto to robí, tým viac povzbudí druhých.

Byť presným a svedomitým v zachovávaní pravidiel, povedať, že nemáme dovolenia na to, o čom druhý vie, že bez dovolenia neslobodno urobiť, nie je bojazlivosť, ani nedostatok zdvorilosti, keby ten druhý bol aj starší páter. To neznačí, že sme škrupulózni, ale že sme dobrými rehoľníkmi a staráme sa o pokrok. To však nemôže nikoho uraziť, ale len povzbudiť každého. — Ak by šlo o niečo neobyčajného a zvláštneho, mohol by si povedať: Nechcem robiť nič zvláštneho, aby si nemysleli o mne, že som farizej. Ale tu ide len o zachovávanie pravidiel. Potom takto zatvoríš raz na vždy dvere podobným prípadom a budeš mať pokoj. Keď ich zas otváraš, dávaš príležitosť, aby ťa aj inokedy takýmito vecami trápili. Okrem osohu, ktorý sám budeš mať z toho, pomôžeš aj bratovi, ktorý azda ani nemyslel na pravidlo a teraz tvojím príkladom upozornený bude si ho vážiť. Lepšie napomenutie mu nemôžeš dať.

V Kronike rehole sv. Hieronyma je reč o mníchovi, ktorý sa veľmi vyznačil v mlčanlivosti, a preto ho všetci ctili. Bohatý šľachtic bol počul o ňom; prišiel teda do kláštora a chcel sa s ním zhovárať. Mních samotný šiel do záhradky. Kričal za ním, že by sa rád s ním zhovárať. Sluha Boží sa však nezastavil, nepočkal ho a neozval sa. Šľachtic šiel za ním do záhrady. Tu svätý človek padol na zem, rukami si zakryl oči a povedal: Hádam nevieš, pane, že ja bez dovolenia priora nesmiem sa zhovárať? Potom znova sa hodil na zem a nepovedal ani slova. Keď to šľachtic videl, nedomŕzal ho viac, ale sa vrátil domov. Tá mlčanlivosť ho viac povzbudila, ako keby tisíc slov bol počul od toho mnícha.

Tá istá Kronika rozpráva o inom svätom človeku, ktorý medzi inými tú čnosť mal, že málo hovoril, najmä keď bol čas mlčať a na miestach, kde bolo zakázané hovoriť, ako na chodbách a v kostole; nielen sám nehovoril na týchto miestach, ale ani neodpovedal, keď sa ho druhý pýtal. Raz sa stalo, že prišiel do kláštora kráľ Henrik. Šiel práve chodbou, keď ho stretol mních, ktorého veľmi rád mal, lebo veľa počul o jeho svätom živote. Kráľ chcel s ním hovoriť, ale on ani nezastal, ani neodpovedal. Keď kráľ zbadal, že neodpovedá, začal hlasnejšie hovoriť a ísť za ním a volať ho. Ale sluha Boží nezastal, ani neodpovedal, kým neboli vonku z chodby. Ako boli oba vonku, povedal kráľovi, prečo mu nedal nijakej odpovedi. Na chodbe, kde ma Vaša Jasnosť oslovila, mníchom neslobodno sa zhovárať. To je príčina, prečo som nedal nijakej odpovede, kým sme neboli vonku. Kniha spomína, že kráľa táto odpoveď veľmi povzbudila.

HLAVA IX

INÉ PROSTRIEDKY, KTORÉ POMÁHAJÚ ZACHOVÁVAŤ PRAVIDLÁ

Okrem toho, čo sme povedali, sú aj iné pohnútky, ktoré nám pomáhajú svedomite a starostlivé zachovávať pravidlá. Po prvé, povinnosť dávať dobrý príklad a byť druhým na povzbudenie, ako nám sv. Pavel káže: „Vynasnažte sa na dobré nielen pred Bohom, ale i pred všetkými ľuďmi". A Kristus Pán nás napomína: „Tak nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesách"? Tak chvália ľudia Boha a ďakujú mu, keď vidia strom v kvete alebo ovocím obsypaný alebo peknú a voňavú ružu. Povinní sme celému svetu dávať dobrý príklad a svietiť dobrým životom, ale najmä spolubratom, s ktorými spolu žijeme a sa stýkame. Dávať dobrý príklad a byť iným na povzbudenie neznačí nedopúšťať sa ťažkých hriechov, ale vyhýbať aj ľahkým, aby každý videl, že presne poslúchaš, svedomite zachovávaš pravidlá, vysoko si ceníš aj drobnosti, ktoré rehoľa vyžaduje, a dbáš o ne. Kto sa v tom lepšie vyznačí, ten dáva lepší príklad a je na väčšie povzbudenie. .Čím je kto starší a učenejší, tým viac povzbudzuje iných, keď vidia, že je starostlivý a usilovný v týchto maličkostiach. To znamená byť starým; v tom sa má ukázať, že je kto starší, že je poníženejší, umŕtvenejší a svedomitejší v zachovávaní pravidál a všetkých predpisov, čo by ony aké maličké boly, dľa slov Krista Pána, nášho Spasiteľa a Učiteľa: „Kto je medzi vami väčším, nech bude jako menší, a kto je náčelníkom, ako služobný"? Títo udržujú svojím príkladom rehoľu a napomáhajú čnosť a rehoľný poriadok, títo sú jej stĺpmi. „Toho učiním stĺpom v chráme môjho Boha" hovorí Boh v Zjaveniach. Jeremiášovi zas: „Dnes vystavujem ta za stĺp železný, a za múr medený. Naopak zas väčšej škody nemožno urobiť reholi, ako keď kto v nej dáva zlý príklad. Čím starší je a čím vyššie stojí, tým väčšej škody narobí. Príklad totiž najviac ťahá a pohýna druhých, ako svätí hovoria a sami vieme zo skúsenosti. A najmä je to tak v zlom. Ak iný vidí, že ty, čo si starší, nezachovávaš pravidlá, nevážiš si maličkosti, čože bude robiť on v svojej náklonnosti, ktorú všetci máme k slobode, k neodvislosti, v svojom odpore proti pravidlám a proti uzde? Čože iného urobí, ako že i on pôjde cestou, po ktorej ty chodíš, vkročí bránou, ktorá je otvorená? — To chcel on, čakal iba na vodcu, ktorý by ho posmelil. Takto popustí rehoľný poriadok, a ty si tomu vina a príčina. Budeš zodpovedať nielen za svoje hriechy, ale aj za hriechy iných, lebo svojím zlým príkladom ty si im bol príčina. „Od mojich tajných očisti ma: a od cudzích ušetri svojho služobníka". To by nás malo povzbudzovať svedomite zachovávať pravidlá a v ničom nedať zlý príklad.

Druhý prostriedok zachovávať pravidlá je tiež všeobecný a ľahký. Náš sv. Otec označuje ho v konštitúciách a pravidlách. Píše: „Niekoľko ráz do roka všetci nech prosia predstaveného o pokánie za nedokonalé zachovávanie pravidiel; aby táto starostlivosť bola znakom starosti, jakú má každý o svoj duchovný pokrok na ceste Božej." Tak si nám treba vážiť pravidlá, že keď ich prestúpime, nielen vnútorne to ľutujeme, ale aj navonok ukážeme svoju ľútosť prosiac a robiac nejakú pokutu. Keď kto robí pokutu, že niekedy prestúpil pravidlá, tým zadosťučiní a napraví chybu; pravidlá ostanú v úplnej sile a rozkvete, ako keby ich nikto nebol prestúpil. Právnici á bohoslovci hovoria, že zákon vtedy je v úplnej sile, v celej sviežosti, in viridi observantia, ako keby ho nikto nebol prestúpil, keď potrescú priestupníka. Na to, aby zákon bol v platnosti a v sile, nie je treba, aby ho poddaní neprestupovali, stačí, keď potrescú tých, čo ho prestupujú.

Keď však zákon prestupujú, a za to nikto netresce vinníkov, to je znak, že ten zákon nie je viac v platnosti, nemá viac moci zákona, je odvolaný neužívaním alebo protivným zvykom. To isté možno povedať aj o pravidlách. Ak je v reholi taká starostlivosť, že keď sa stane nejaká chyba, niektoré pravidlo sa prestúpi, hneď nasleduje pokuta, vtedy dobre sa zachovávajú pravidlá. Keď však poddaní prestupujú pravidlá a veľa chýb sa v nich dopúšťajú, a nevidno, že by prosili a robili pokutu, vtedy môžeme právom povedať, že sa pravidlá nezachovávajú. Keď pravidlá slobodne prestupujú, a nikto o to nedbá, ani to netresce, môžeš povedať, že pravidlo nemá viac moci; je iným zvykom odvolané, lebo predstavení videli a vedeli, že ho prestupujú, a predsa netrestali vinníkov.

Z toho nasleduje, že predstavení, ktorí majú dbať, aby sa pravidlá zachovávaly, ako strážcovia rehole povinní sú dať pokutu za chyby v zachovávaní pravidál. Keď ti teda predstavený nejakú pokutu dá alebo ťa pokarhá, to nie je preto, ako by ťa nemal rád, a menej ťa cenil; dobre vie on, že sme ľudia a nie je to niečo strašného previniť sa proti jednému alebo druhému pravidlu. On to robí, lebo to je jeho povinnosť, ktorú má ohľadom pravidál. Ak by si toho nevšímal, keď kto prestúpi pravidlo, a ani nijakej pokuty by nedal za pochybenie, to by bolo znakom, že si ich málo váži a dovoľuje ich prestupovať. Takto by pomaly stratily svoju moc, vyšly by zo zvyku a rehoľa by upadla a nedbalou sa stala. Dľa sv. Bonaventuru nie v tom je rozdiel medzi zachovalými, obnovenými a nedbalými rehoľami, že v týchto sa stávajú hriechy a v tamtých nie, lebo to je nemožné: „V mnohom sa potkýname všetci". Rozdiel je v tom, že v prísnych' a zreformovaných reholiach trescú a karhajú prestúpenie pravidla, kým v iných nie.

Keďže predstavený má tú povinnosť mocou svojho úradu, preto náš svätý Otec Ignác chce, aby sme mu v tom všetci boli na pomoci. Hovorí: Niekoľko ráz do roka všetci nech prosia predstaveného o pokánie za nedokonalé zachovávanie pravidál. Bola by to veľká ťarcha, keby predstavený mal povinnosť za každým chodiť ako nejaký dráb a dávať poddanému pokutu, keď prestúpi ktorési pravidlo. To by nebolo ani možné, ani by to nezodpovedalo láskavosti, ktorá panuje v Spoločnosti. Ty sa máš starať, ty máš byť prvý, ktorý povieš predstavenému svoju chybu a prosíš za ňu o pokutu. Nikdy nesmieš dovoliť, aby sa o tvojej chybe od druhého dozvedel. To je tvoja povinnosť, ty viac získaš tým ako iný.

Náš svätý Otec udáva aj dôvod v tom istom pravidle: Aby táto starostlivosť bola znakom starosti, akú má každý o svoj duchovný pokrok na ceste Božej. Teda ísť pýtať pokutu, keď človek prestúpil niektoré pravidlo, znamená mať starosť o svoj pokrok. Kto zas prestupuje pravidlá a veľa chýb robí v nich a nejde prosiť o pokutu, ten ukazuje, že nestará sa o svoj pokrok. Preto v ktorom dome prekvitá toto cvičenie, kde odbavujú veľa pokút a mŕtvení, tam je to dobre, tam je horlivosť a všetci sú oduševnení a povzbudení.

To je druhý prostriedok, ktorý tu udávame a ktorý je ozaj ľahký. Nehovorím, že nesmieme nijakých chýb sa dopustiť v zachovávaní pravidál: museli by sme byť anjeli a nie ľudia. „Niet človeka, ktorý by nehrešil". Alebo kdeže je spravodlivý, ktorý by vyhol ľahkým hriechom? Ak si urobil chybu, ukáž, že ťa to bolí, že si rehoľník, ktorý si váži a vysoko cení pravidlá a chce ich zachovávať. Nech vidia aspoň, že vyznáš svoju vinu. Touto maličkou pokutou napravíš, čo si pokazil, a viac získaš, ako si bol stratil. Diabol sa nebude chváliť chybou, do ktorej ťa uvalil, ale sa skorej, zahanbí, že si vedel za ňu zadosť urobiť. Sám diabol vyznal to sv. Dominikovi, a to proti vôli, keď ho svätý povodil po kláštore a pýtal sa ho, ako pokúša v jednotlivých miestnostiach rehoľníkov. Ako prišli do kapitulnej siene, kde každý povie svoje chyby a dostáva za ne karhanie a pokutu, povedal diabol: Tu ztratím všetko, čo som získal v hovorni, v jedálni a na ostatných miestach. — No nielen pred Bohom urobí človek zadosť za prestúpenie pravidla týmito pokutami, ale aj pred ľuďmi. Keď si zameškal zvoniť alebo presne splniť nejaký predpis, urobil si verejnú chybu, ktorú každý videl. Verejnou pokutou dá sa napraviť škoda, ktorá povstala z tvojej nedbalosti. Keď však iní vidia chybu, ale pokuty nie, právom môžu povedať, že v dome nedbajú o presnosť a pomaly všetko pôjde dolu vodou.

Jedno však treba ešte podotknúť. Je pravda, že . v Spoločnosti viac je vo zvyku pýtať pokuty, ako dávať a tak má to aj naďalej byť, ale neslobodno zabudnúť na iné pokuty, o ktorých pravidlo hovorí: Ktoré mu tým istým cieľom môžu i predstavení naložiť. Ináč by nám ťažko padlý pokuty od predstaveného rozkázané a niektorí by nevďačne prijímali takéto pokuty. To by však bola veľká škoda pre rehoľu a veľké pohoršenie. Preto cvičme sa v tomto všeobecne všetci i naďalej, kedy len máme príležitosť. A hoci by jej nebolo, káže nám náš svätý Otec Ignác: Každý je povinný spĺňať akékoľvek pokuty, čo sa mu uložia... i za nevinovaté pochybenia. V tom sa lepšie ukáže čnosť a poníženosť a túžba po pokroku, ako sv. Peter píše: „Lebo aká to sláva, keby ste ako hriešnici pri pohlavkovani boli trpezliví? Ale keď za dobré skutky trpezlive trpíte, to je Bohu milé"? Akú veľkú, alebo skôr akú malú slávu budeš mať, keď za chyby trpezlivo prijmeš karhanie a pokutu? Ale keď kto ničoho neurobil, a dostane karhanie a pokutu, ako keby sa bol dopustil nejakej chyby, a to trpezlivo a spokojne prijme, to je čosi veľkého.

Zachovávať pravidlá veľmi ešte napomáha, čo sa spomína na konci Sumaria a Všeobecných pravidál, t. j. vedieť ich a rozumieť. Preto je predpísané každý mesiac ich čítať, alebo ich čítanie počúvať. Niektorí sa neuspokoja tým, že ich počujú v jedálni, ale ešte osobitne si ich prečítajú na duchovné čítanie a každý deň prevezmú z nich tri-štyry. Takto ich pomaly a s rozvažovaním prečítajú každý mesiac. To je veľmi dobrý zvyk a výborné duchovné čítanie. — Tiež veľmi pomáha osobitne spytovať si svedomie o zachovávaní pravidál. Netreba to však robiť o všetkých naraz, ale o tom, pri ktorom väčšiu ťažkosť cítime, potom o druhom, zas o pravidlách svojho úradu atď. To je užitočné spytovanie.

ODDIEL SIEDMY

OTVORENOSŤ NAPROTI PREDSTAVENÝM

HLAVA I

AKO JE POTREBNÁ TÁTO OTVORENOSŤ[1]

Cassian rozpráva o dávnych otcoch, že tých, čo prichodili slúžiť Bohu, ako abecede učili tomu, aby vyjavili svojim predstaveným a učiteľom všetky svoje pokušenia a zlé myšlienky a všetko, čo im prejde dušou. To bola u nich ako prvá zásada. Sv. Antón hovorí: Mních má povedať starším, nakoľko je to možné, koľko krokov ide, koľko pohárov vody vypije v svojej cele, aby sa v týchto veciach neodchýlil od cesty. Sv. Ján Klimak píše, že v ktoromsi kláštore veľkej svätosti našiel mnohých mníchov, ktorí nosili pri sebe na cingulu priviazanú knižočku, do ktorej každý deň vpisovali všetky svoje myšlienky, aby mohli počet dať svojmu duchovnému. Povedá, že to bol rozkaz ich predstaveného. To isté spomína aj sv. Bazil, sv. Hieronym, sv. Ambróz a sv. Bernard.

Keďže je to spoločná náuka svätých a prvá zásada dávnych otcov, preto nám to nakladá náš sv. Otec Ignác, ako vec vážnu a potrebnú, vážnymi slovami, ktoré čítame v konštitúciách. ,,Rozvážiac si vec v Pánu, videlo sa nám pred obličajom Božskej Velebnosti, ako divne pomáha to, keď predstavení celkom budú poznať svojich poddaných." Náš sv. Otec takto nehovorieva, ani vo veľmi vážnych veciach. A neuspokojí sa len tým, ale prináša jasné dôvody. Prvý dôvod toho, ako je vážne a potrebné, aby poddaní boli otvorení pred svojimi predstavenými, je to, aby ich predstavení lepšie mohli spravovať a viesť. Predstavený je povinný spravovať a viesť, to je jeho úrad, to značí byť rektorom a superiorom. Keď ťa však nezná, keď sa mu neotvoríš, jasné je, že to nemôže urobiť. „Kto taji svoje priestupky, neobstojí".1 Kto zakrýva svoje chyby a tají, toho nemožno viesť. Ak chorý nevyjaví svoju chorobu, lekár nemôže ho liečiť. Ako sv. Hieronym hovorí: Čo je neznáme, to medicína nevylieči. Treba ti povedať lekárovi, akú máš chorobu, ak chceš, aby ťa vyliečil, a keď máš viac chorôb, musíš všetky povedať. Ak totižto zatajíš jednu, azda dostaneš liek, ktorý bude viac škodiť tej jednej, ktorú si nevyzradil, ako osožiť ostatným, ktoré si spomenul. Čo je dobré na jedno, nie je dobré na druhé. Preto musíš všetko povedať, aby ti taký liek predpísal, ktorý nebude škodiť ničomu.

Pre tú istú príčinu je potrebné povedať duchovnému lekárovi, ktorým je predstavený, všetky svoje slabosti a krehkosti. Keď lekár dobre zná chorého a všetky jeho slabosti, zná jeho sústavu, vtedy je už na ceste vyliečiť ho. Ako príde na koreň chorobe a vie, odkiaľ pochádza, i to, čo pomáha a škodieva chorému, ľahko môže predpísať zodpovedný liek. Preto mávajú veľkí páni stále lekárov pri sebe, ktorí ich všade sprevádzajú, s nimi jedávajú. Cieľ nie je, aby ich na každom kroku upozorňovali: Z toho nejedzte, toľko nepite. To by bolo nemilé a ťažké. Na to sú všade s nimi, aby videli, čo páni jedia, čím sa zaoberajú, k čomu sa klonia, čo im osožieva a čo škodieva, aby ich takto lepšie poznali a v chorobe ich ľahšie mohli liečiť zodpovednými liekmi. Túto výhodu dáva sv. Ignác aj nám. Chce, aby sme ustavične mali lekára pri sebe, ktorý by poznal našu prírodu a náklonnosť, našu slabosť alebo silu, aby nás lepšie vedel liečiť a spravovať. Spravovanie vo Spoločnosti je duchovné a vnútorné. Predstavený nespravuje trestom. Obyčajne sa nepostupuje právnou cestou informácií a obžalôb. Má sa pred očami jedine dobro a osoh tvojej duše. Preto je potrebné, aby si sa ty sám otvoril predstavenému, ktorý ti je lekárom a otcom namiesto P. Boha. Ak to neurobíš, to znamená dostať sa do nebezpečenstva a pokúšaš Boha, ktorý ťa chce spravovať a viesť pomocou ľudí. Oni ťa zas nemôžu dobre spravovať, keď sa im neotvoríš a nepoznajú ťa. Ak chceš čosi iného, pokúšaš Boha, lebo chceš, čo nie je možné, aspoň ľudsky hovoriac.

Druhý dôvod objasňuje prvý. Čím lepšie poznajú predstavení vnútro svojich poddaných, tým väčšou starostlivosťou a láskou môžu im pomáhať a chrániť ich od rozličných nepríjemností a od nebezpečenstva, do ktorých by upadli, keby ich postavili na to alebo na to miesto, keby neznali ich pokušenia a zlé náklonnosti a akí pevní a silní sú v čnosti. Najmä synovia Spoločnosti majú byť vždy hotoví dľa svojho sľubu a inštitútu ísť do hocktorej časti sveta, kedykoľvek to sv. Otec alebo bezprostrední predstavení rozkážu. Nemožno však hockoho poslať do misií, ani každého na hocijakú povinnosť určiť, ale len toho, ktorý je na to súci. Preto hovorí náš sv. Otec, že je to nielen veľmi vážne, ale preveľmi vážne, aby predstavený vedel, aké náklonnosti a pokušenia mávajú jeho poddaní, ku akým chybám alebo hriechom sú viac náklonní. Takto potom bude ich môcť lepšie spravovať a viesť, nikomu nebude kázať, čo prevyšuje jeho sily, ani nikoho nepostaví do väčších nebezpečenstiev a námah, ako vládze. Spravovanie vo Spoločnosti hlavne preto je tak ľahké, milé a spoľahlivé, lebo poddaní otvoria svoje srdce predstaveným, ktorí takto poznajú každého vlohy, vlastnosti, dobré a zlé zvyky, na čo je súci; o každom vedia potom, čo majú s ním robiť, kde ho môžu dať. Takto ti nerozkážu ničoho, čo prevyšuje tvoje duševné alebo telesné sily, ani ťa nepostavia do nebezpečenstva. Každému dajú podľa jeho sily a talentu, ako je písané v Evanjeliume.

Po tretie, je to potrebné, hovorí sv. Ignác, aby predstavený lepšie mohol nariadiť a postarať sa o to, čo zodpovie celej Spoločnosti, o ktorej dobro a česť práve tak je povinný sa starať, ako aj o tvoje. Keď sa teda s ním pozhováraš o svojej duši, môže sa starať vo všetkom o tvoju česť a o dobro celej Spoločnosti. Ak sa však s ním nepozhováraš, azda postaví do nebezpečenstva tvoju česť a dušu, i česť rehole, ktorá závisí od tvojej.

Tu si môžeme povážiť, ako zodpovedajú tie prostriedky, ktoré nám Spoločnosť pre naše dobro dáva, jej vlastnému cieľu. Keby naším povolaním bolo ostať v cele, chodiť iba na chór a do kostola, nebolo by nám treba otvoriť svoje svedomie. Ale vo Spoločnosti, kde je toľko všelijakých povinnosti, kde tak treba dôverovať poddaným a posielať ich medzi veriacich i pohanov, niekedy samotných a na dlhý čas, tu musí predstavený dobre vedieť, čo je v každom, aby nehodil do nebezpečenstva i jeho i Spoločnosť. Aj pre seba samého je dobre porozprávať sa s predstaveným, aby si človek svedomie oslobodil od ťarchy a zachránil, ináč prídu na neho všetky tieto nebezpečenstvá. Ak povie predstavenému, aký je slabý duševne, nehodia ho do takýchto príležitostí a nebezpečenstvo.

Plutarch spomína dobré prirovnanie, ktoré vec objasní. Chudobní, čo sa chcú zdať bohatými, ešte viac schudobnejú, ba vyjdú na nivoč, lebo robia, čo boháči, a to ich majetok neznesie. Práve tak je to, keď rehoľník, ktorý je chudobný v čnosti a nemá dosť poníženosti, chce zakryť svoju chudobu a zdať sa bohatým, že má to, čo mu chybuje. Takýto len viac zchudobnie a hádam aj zahynie; pozerajú na neho totiž ako na bohatého a pokročilého, posielajú ho do príležitostí a do nebezpečenstvo, pre ktoré nemá majetku, čnosti. To všetko prichodí na neho, lebo svoje srdce neotvoril. Keď už nie pre iné, pre vlastný pokoj a istotu, pre oslobodenie svedomia od ťarchy, od škruplov a od nebezpečenstvo, mali by sme predstavenému povedať všetko, čo sa nás týka, aby sme Boha tým viac nútili pomáhať nám a vyslobodiť nás z nebezpečenstva a z príležitostí.

Aký spokojný je rehoľník, ktorý všetko povedal predstavenému, porozprával mu o všetkých svojich trápeniach a slabostiach, keď ho potom posielajú do misie, alebo do nejakého úradu postavia! Akú úfnosť má v Boha, že mu bude pomáhať, že ho zachráni od hanby v rozličných nebezpečenstvách, ktoré sa nadhodia! Pane, ja som sa nevtisol do tohto úradu, ani do tejto práce, ja som spomenul svoju nedostatočnosť a slabé sily na to. Ty si ma, Pane, sem postavil, to rozkázal, ty mi dáš, čo mi chybuje. Touto dôverou povedal sv. Augustín: Pane, daj, čo kážeš, a káž, čo chceš. Takému sa zdá, ako keby tým Boh bol nútený dať mu to, čo mu rozkazuje. — Ako však môže byť spokojný druhý, ktorý sa s predstaveným o svojich veciach nepozhováral, hádam práve preto, aby ho nedali na nejakú povinnosť, alebo aby ho nechali kde je, zatajil nejaké pokušenie, náruživosť alebo nedokonalosť a slabosť? Toho ani Boh neposiela do tej práce, ani poslušnosť nerozkazuje mu ju, lebo dľa filozofov čo pochádza z nevedomosti, to nie je dobrovoľné. To nie je vôľa predstaveného. Z vlastnej vôle sa vtisol: nie je povolaný, ani poslaný. O takýchto možno povedať, čo Boh u Jeremiáša hovorí: „Neposielal som (tých) prorokov, ale sami bežali; nemluvil som k nim, ale oni prorokovali". Ako sa možno diviť, že chyby robia, že sa im nič nepodarí? Majú dosť príčin obávať sa a žiť bez potechy. Treba podotknúť, že nesplnia svoju povinnosť, keď prosia predstaveného, aby ich nedal do tej roboty, neposlal na to miesto, lebo vraj necítia v sebe dosť čnosti a sily na to, ale treba udať príčinu celkom jasne, ako to v ostatnej hlave vysvetlíme. Takéto všeobecné výhovorky má predstavený za poníženosť; svätí sa ešte ostrejšie vyjadrujú v tomto ohľade.

Pre tieto príčiny odporúča nám to sv. Ignác tak veľmi a často opakuje to v konštitúciách, ako veľmi vážnu vec pre dobro Spoločnosti. Touto myšlienkou je náš sv. Otec tak plný, že v štvrtej čiastke, keď hovorí, aby nikto nemal zatvorenú ani izbu ani stôl, dodáva: ani vlastné svedomie, hoci k tejto veci ešte sa nedostal. Tak je plný toho a váži si to. To isté robí aj v šiestej čiastke, kde hovorí: Nech nič nezatajujú pred predstavenými ani z vonkajších, ani z vnútorných vecí. Považuje to za tak potrebné, že „príležite i nepríležite" ? ako píše sv. Pavel, chce nám to pripomínať. Na piatej všeobecnej kongregácii bola reč o tom, ktoré sú podstatné veci nášho inštitútu. Vraj tie, ktoré vo formule alebo v regule predložili Juliusovi III. a ktoré on a jeho nástupcovia schválili a potvrdili. K nim patria ešte tie veci, bez ktorých on nemôže obstáť, alebo len veľmi ťažko. Medzi tieto patrí aj otvoriť si svedomie predstaveným. Teda to je taká podstatná vec, že bez nej Spoločnosť nemôže trvať. Tým sme povedali všetko, čo možno povedať.

Niektorí dejepisci iných nehôľ spozorovali a naznačili, že kým panovala obyčaj o všetkom sa porozprávať s predstaveným a s duchovným otcom, a svoje srdce im odokryť, dotiaľ bola v nich veľká horlivosť. Kto inou cestou kráča, ako to zo skúsenosti vidíme, obyčajne upadne a opustí rehoľu. Začne pomaly povoľovať nedbalosti, nejakej náruživosti a zlej náklonnosti, zanedbávať duchovné cvičenia, upádať do jednej-druhej chyby, usiluje sa zakrývať svoju nedokonalosť, nevyjaví svoju chorobu, a tým sa rana len viac rozjatrí. Čo bolo na začiatku maličké, to sa neskoršie stane veľkým a nevyhojiteľným. Budova sa kazila, ale neopravovali ju, preto sa teraz zrúti. Sv. Doroteus vyjadruje to slovami: Niektorí hovoria: Ten pre toto upadol, tamten pre toto vystúpil. Toho choroba vytiahla, tamtoho za rodičia. Ja však vravím: Ani to, ani to nebola príčina, ale to, že sa od počiatku zatvoril a nechcel povedať, čo sa mu v duši robí.

HLAVA II

AKÁ POTECHA JE V TOM, KEĎ JE KTO OTVORENÝ PREDSTAVENÉMU

Svätí a učitelia Cirkvi, ako sv. Ambróz, Augustín. Hieronym a Bernard hovoria, že medzi najväčšie potechy patrí, keď kto má v tomto živote verného priateľa, ktorému môže otvoriť vnútro a všetké myšlienky svojho srdca, a tým si ťarchu obľahčiť. Mudrc tiež hovorí: „Verný priateľ je liek pre život". Niet lepšieho lieku na rany, hovorí sv. Augustín, ako takýto priateľ, ktorý ťa môže potešiť v trápeniach, poradiť ti v ťažkostiach, tešiť sa, keď sa ti dobre vodí, a spolucítiť, keď sa zle máš. Kto takého priateľa našiel, našiel poklad: „Kto ho nájde, našiel poklad. Vernému priateľovi sa nič nevyrovná: a niet hodnej váhy zlata a striebra naproti cene jeho vernosti". Túto milosť dal nám Pán v Spoločnosti. Takého priateľa máš v predstavenom. On je tvojím duchovným otcom, učiteľom, lekárom, matkou a bratom. Má viac, ako materinské srdce k tebe. Tvoje veci pokladá za svoje, ba ešte viac, ako za svoje. Nuž čerpaj osoh z jeho priateľstva a zver sa mu celou dôverou. „Keď uzrieš rozumného, zavčas ponáhľaj sa k nemu a prahy jeho dverí nech derie tvoja noha"? Rozpovedz mu všetko, čo sa teba týka; u neho nájdeš potechu, radu a pomoc na všetko, na čo ti bude treba. Ako chorému sa uľahčí, keď rozpovie, čo ho bolí, lekárovi, ktorý ho má liečiť, práve tak uľahčí sa zarmútenému a utrápenému, keď porozpráva svoje trápenia a kríže tomu, ktorý ho môže potešiť a pomôcť mu.

Dľa filozofov zármutok sa utíši a utrápené srdce sa v človeku obľahčí, keď porozprávame a odokryjeme druhému svoje trápenia. Sv. Tomáš spomína to, keď píše o zármutku, a dodáva aj príčinu: Dokiaľ človek v sebe drží svoje trápenia, dotiaľ zaujímajú všetku jeho pozornosť, celé srdce, a zarmucujú ho ešte viac. Keď ich však druhému povie, trochu sa oslobodí od nich, lebo pozornosť sa mu inde obráti a srdce sa mu rozšíri a poteší. To vidíme aj v živote. Ľudia obyčajne hovorievajú: Dovoľte mi, pane, aby som si uľahčil trápenia tým, že vám ich vyrozprávam.

Sv. opát Nil, učeník sv. Jána Chrysostoma, hovorí, že to bol obyčajný prostriedok, ktorý dávni otcovia odporúčali na toto. Vysvetľovali to dobrým porovnaním. Dokiaľ sú chmáry naplnené vodou, sú čierne a tmavé. Ako sa však oslobodia od tejto ťarchy, ako spŕchne z nich dážď, hneď sa stanú jasnými a lesklými. Dokiaľ človek do seba zatvára pokušenia, žije v zármutku, vo veľkej mrzutosti a melanchólii. Ako sa však oslobodí od tejto ťarchy a odhodí ju od seba, odkryjúc a vyjaviac svoje vnútro predstavenému, hneď je mu ľahšie na srdci a zármutok je menší. Stane sa veselým a potešeným, vráti sa mu do duše veľký pokoj a ticho.

Sv. Doroteus rozpráva, že taký pokoj cítieval. keď odokryl a vyjavil všetky svoje veci svojmu učiteľovi a duchovnému otcovi, že sa až obával a mal podozrenie, či po dobrej ceste kráča, lebo, povedal si, tým, čo sú na ceste do neba, predpovedané sú trápenia: „Treba nám skrze mnohé súženia vchádzať do kráľovstva Božieho". Že necítil nijakého súženia, ale veľký pokoj a potechu, vzbudila sa v ňom obava, či kráča po ceste do neba, alebo nie. Poradil sa svojho učiteľa, opáta Jána, ktorý mu povedal, aby sa netrápil, lebo ten pokoj a potecha, ktorú cíti v srdci, prisľúbený je tým, čo majú vnútro otvorené.

Preto, že je to tak vážne, odporúča nám to náš sv. Otec tak veľmi, ako sme povedali. On chce, aby sa predstavení často zhovárali so svojimi poddanými. Okrem iného osohu, čo z toho vyplýva, takýmto osobitným a priateľským rozhovorom sa poddaní povzbudia ku predstavenému ísť a celkom dôverne sa s ním rozprávať. Na väčšiu a hojnejšiu potechu všetkých náš sv. Otec predpisuje, aby v každom dome a kolegiume bol prefekt pre duchovné veci — čiže spirituál, — u ktorého by každý mohol hľadať pokoj a potechu, nájsť pomoc a duchovné vedenie.

Cassian veľmi dobre hovorí o tejto veci. Všetka ľudská veda a všetky mechanické umenia, ktoré dočasnému osohu slúžia, sú tak hmotné, že ich môžeme očami vidieť, rukami chmatať; pri tom všetkom však nemožno sa im naučiť a ich porozumieť, keď sa človek najprv nestane učeníkom a nepoddá sa majstrovi, ktorý ho im naučí. Ktorý rozumný by sa teda mohol nazdať, že iba vo vede duchovného pokroku nepotrebuješ nijakého učiteľa, ktorý by ťa učil a povedal ti, ako sa máš spravovať, keďže tu ide o samé tajomné, duchovné a neviditeľné veci, ktoré nielen telesnými očami, ale ani duchovnými nemožno vidieť, ale len veľmi čistým srdcom. — V tomto sa mýliť neznamená časnú škodu utrpieť, ktorá dá sa ľahko napraviť, ale dušu na veky zatratiť alebo spasiť. Nebojujeme proti viditeľným nepriateľom; ale proti neviditeľným, a to nielen proti jednému alebo proti dvom, ale proti celému množstvu zlých duchov, ktorí vo dne v noci bez prestania nás napádajú. Preto sa musíme, hovorí Cassian, celou starostlivosťou svojich predstavených a duchovných otcov pridržiavať a im všetko povedať, čo sa nám v duši deje, aby nás viedli a pomáhali nám.

Aké ovocie a aký veľký zisk vyplýva z úradu prefekta pre duchovné veci a zo styku s ním, to ľahko vidieť z toho, o čom sa s ním obyčajne zhovárame a čo mu oznamujeme. Hovoríme mu totiž, ako nám ide modlitba, ako v nej postupujeme, aké ovocie z nej čerpáme. Povieme mu, ako zachovávame dodatky a iné predpisy pri modlitbe, ako odbavujeme zvláštne spytovanie svedomia, či zapisujeme chyby a porovnávame jednotlivé dni, či odbavujeme duchovné čítanie a aký úžitok máme z neho. Povieme mu, či nás nenapádajú neobyčajné pokušenia a ako sa oproti nim chováme, aké pokuty a umŕtvenia robíme, i súkromne i verejne. Ďalej ako sme čo do poslušnosti, hotovosti, poníženosti, zachovávania pravidál atď. — Kto si pomyslí, že o tom všetkom treba mu hovoriť, pre toho to bude silná pohnútka, aby sa usiloval čo najlepšie tie veci odbavovať. A keď vidíme, že sa na to všetko taká veľká váha kladie, tak veľmi sa dbá, dozaista budeme si aj my vysoko vážiť a dbať o tieto veci. Keď badám, že sa ma o nich kde-tu dopytujú, jasné je, že ma to pohne viac o ne dbať, a keď v niečom chybím, chrániť sa druhý raz to isté urobiť.

Bohoslovci a svätí otcovia hovoria, že vyznanie hriechov pri spovedi je silnou uzdou pre ľudí chrániť sa hriechu. Vidieť to u kacírov, ktorí odhodili spoveď. Nemecké národy upadly do ťažkých hriechov a boly ustavične toľkým nápadom vystavené, že nikto nebol istý pred svojím susedom. Tu prosili kacíri cisára Karola V., aby zákonom rozkázal, aby sa každý spovedal; lebo odkedy sa nespovedajú, nemôžu v pokoji medzi sebou žiť. Cisár sa usmial, ako by vraj on mohol v takejto veci zákonom niečo rozkázať. — Ako myšlienka na spoveď hatí človeka hrešiť, tak aj na rozhovor s duchovným silne nás zadrží od chýb a nedokonalostí.

Rozviňme toto porovnanie trochu ďalej. Častejšia spoveď je hlavný prostriedok, ktorý ľuďom odporúčame pre ich spasenie. Pri tejto sviatosti okrem milosti a odpustenia hriechov dávame ľuďom ešte všeliaké rady a prostriedky. Keď chceme niekoho, čo vo svete žije, v duchovnom živote napomôcť, tomu radíme tu ruženec sa modliť, tu denne, ak je mu to možné, sv. omšu slyšať, alebo nejaký kajúci skutok robiť. Alebo mu radíme, aby ani jeden deň nepominul bez nejakého umŕtvenia. Na zapečatenie toho všetkého radíme mu ešte, aby sa čím častejšie spovedával u niektorého dobrého spovedníka. S touto radou, zdá sa nám, že všetko sme mu dali do rúk a všetko sme mu povedali, čo jednému človeku možno a treba povedať. Ak nasleduje túto radu, teda mu spovedník každý týždeň, alebo každý druhý alebo každý mesiac označí prostriedky a lieky, ktoré mu teraz nemôžeme odporúčať a ktoré by ani on naraz nemohol prijať. Spovedník sa ho potom spýta, ako upotrebúva prostriedky, ktoré mu udal.

Takto musia všetci obratní spovedníci postupovať a tak dbať, aby ich duchovné dietky napredovaly v čnosti. Preto odporúčajú učitelia duchovného života spovedajúcim, aby každý mal svojho stáleho spovedníka; lebo kto sa raz tu, druhý raz zas inde spovedá, ten obyčajne málo pokročí. -— Podobne sú v otvorení svedomia všetky zvláštne prostriedky a lieky zahrnuté, čo môžeme radiť rehoľníkovi pre pokrok. Predstavený alebo prefekt duchovných vecí sa dozvie, ako nám ide modlitba, spytovanie svedomia, duchovné čítanie. Dozvie sa, ako premáhaš pokušenia, zlé náklonnosti a svoj temperament. Vidí, ako sa ti darí v mlčanlivosti, v poníženosti, v hotovosti a v oddanosti, či to ide napred a či nazad. Teraz ti poradí, čo máš užívať, ako sa máš spravovať, dľa núdze, v ktorej si, a dľa tvojej náklonnosti. Raz ťa napomenie, druhý raz povzbudí. Robí to priateľsky a láskavo, ako sa patrí. V Spoločnosti — vďaka dobrote Božej — tak sa to robieva, že musíš uznať, že jedine tvoj duchovný pokrok a väčšie tvoje dobro chcú a majú na mysli. Preto tento prostriedok vždy má veľkú silu a účinok.

HLAVA IV

DOBRÝ PROSTRIEDOK PROTI POKUŠENIAM: ODKRYŤ ICH DUCHOVNÉMU

Svätí všeobecne učili a dávni otcovia — ako sme to v predošlej hlave spomenuli — za prvú zásadu mali všetky pokušenia hneď odokryť a vyjaviť starším a učiteľom. Náš sv. Otec prízvukuje nám to v Konštitúciách. Ale viďme, prečo to tak odporúčajú, aby sme si túto pravdu hlboko zaštepili do srdca. Príčinu udáva Cassian. Ak budeš bojovať zbraňou svojho staršieho učiteľa, hovorí, diabol ťa nemôže oklamať a previesť svojím klamom a mamom, ako nováka. Neoklame ťa, ako nevedomého a neskúseného, keď hneď ideš k duchovnému, ktorý je učený a skúsený, a spravuješ sa podľa jeho slov. Takto nebojuje diabol proti mladému a nevycvičenému vojakovi, ale proti starému a v duševných bojoch dobre vycvičenému bojovníkovi. Všetku učenosť, múdrosť a skúsenosť svojho spovedníka si osvojíš, keď mu hneď všetko povieš a držíš sa toho, čo ti on káže. Takto sa dá nadobudnúť opravdivá rozumnosť, tá veľká čnosť, ktorú sv. Antón tak veľmi chválil.

Dávni mnísi raz na jednom duchovnom rozhovore začali pretriasať otázku, ktorá čnosť napomáha najviac dokonalosť. Ktorýsi povedal: čistota, lebo ňou je v človeku poddaná zmyselnosť. Druhý zas povie, že pôst; ním totiž človek panuje nad sebou. Inému sa videlo, že spravodlivosť. Každý povedal, čo myslel. Sv. Antón vypočul všetkých, potom rozhodol vo veci a povedal: Najviac potrebná a najväčšmi pomáha k dokonalosti čnosť múdrosti. Bez nej nijaká čnosť sa nepáči Bohu, a ani nie je čnosťou. Vieš však, hovorí Cassian, ako si nadobudneš ľahko a chytro túto čnosť? Rozpovedz všetky svoje veci predstavenému a nasleduj jeho zdanie a radu, a takto si ju nadobudneš a osvojíš múdrosť predstaveného. To isté hovorí aj sv. Bernard o tejto čnosti: Keďže je táto čnosť takým zriedkavým vtákom v našich krajoch, preto na jej miesto nech príde čnosť poslušnosti, aby ste nerobili ani menej, ani viac, ani inakšie, ako vám kážu. Takto sa dá nahradiť slabá skúsenosť a nadobudnúť opravdivá múdrosť.

Pre toto odporúčajú svätí hneď odokryť pokušenia. Pre túto istú príčinu diabol sa zas namáha, aby nevyšly najavo. On má totiž iný cieľ na mysli: našu škodu a záhubu. Sv. Doroteus hovorí, že diabol sa ničomu tak neteší, ako keď kto nechce vyzradiť predstavenému svoje pokušenia a myšlienky. Vtedy je istý, že zvíťazí, lebo s človekom sám bojuje. „Beda samotnému!" Beda mu, lebo nemá nikoho, kto by mu pomohol a podal ruku, aby neupadol, aby vstal. A naopak, hovorí, niet ničoho, čoho by sa diabol tak bál a čo by ho tak trápilo, ako keď ho prezradia, lebo tým stratí všetku nádej zvíťaziť i znechutí sa a zuteká.

Náš sv. Otec veľmi dobre vysvetľuje to v Knihe Duchovných Cvičení podobenstvom, ktoré aj my môžeme spomenúť. Náš nepriateľ, diabol, práve tak postupuje, keď nás pokúša, ako zlý známy, ktorý chce zviesť a dostať dievča poriadných rodičov, alebo ženu dobrého, žiarlivého človeka. V tomto zvádzaní najprv sa usiluje, aby všetko v tajnosti ostalo. Ničoho sa tak neobáva a nič by ho tak nemrzelo, ako keby dievča povedalo otcovi, alebo žena mužovi, čo sa robí. Ak sa to stane, je hneď ztratený a je po nádeji, dosiahnuť svoj úmysel. Dokiaľ sa však vec tají, dotiaľ má nádej dosiahnuť niečo. Práve tak, hovorí náš sv. Otec, keď chce diabol niekoho do svojej moci dostať, prvá jeho starosť je, aby všetko bolo v tajnosti a nikto sa nedozvedel o pokušeniach a úmysloch toho istého. Takto je istý, že zvíťazí a dosiahne u neho to, čo zamýšľa. A naopak, nič ho tak netrápi, ako keď človek povie a vyzradí tieto veci svojmu spovedníkovi alebo predstavenému. Diabol viac môže a viac dosiahne klamom ako mocou, preto ako zbadá, že je prezradený, cíti sa premoženým a všetky svoje podvody a úmysly zmarené. To je vlastnosťou všetkých klamárov, ako Evanjelium píše: „Lebo každý, kto zle robí, nenávidí svetlo"?

Sv. Doroteus spomína, čo sa bolo prihodilo sv. Makariusovi. Makarius, učeník veľkého Antona, raz sa stretol s diablom a pýtal sa ho, ako sa mu darí s jeho mníchmi. Odpovedal, že veľmi zle. Ešte sa v nich ani nevzbudila zlá myšlienka, už bežia k predstavenému a povedia mu ju. Ale jeden spomedzi nich je mu veľkým priateľom. Toho má v rukách a robí s ním, čo chce. Povedal aj meno toho istého mnícha. — Ako to sv. Makarius počul, hneď šiel k nemu a videl, že veru dal sa oklamať zlému, nepovedal duchovnému, aké máva pokušenia, a nespravoval sa dľa jeho slov. Svätý ho povzbudzoval, aby svoje vnútro odokryl a nespoliehal sa veľmi na vlastný úsudok. Napomenutie prijal a vyliečil sa. — Druhý raz sa stretol sv. Makarius s diablom a pýtal sa ho, ako sa mu darí s tým mníchom, priateľom. Odpovedal mu s veľkým hnevom: Nie je mi priateľom, ale nepriateľom. — Dobre podotýka tu sv. Doroteus, že diabol pokúšal všetkých mníchov sv. Makariusa. Ostatných však nemohol premôcť, lebo hneď povedali svojmu duchovnému otcovi, čo sa im deje v duši, a dľa jeho rady postupovali. Iba toho jediného premohol a oklamal diabol, preto že sa veľmi spoliehal na vlastný úsudok a riadil sa dľa svojej hlavy a nechcel nič povedať predstavenému alebo duchovnému otcovi. Ako sa vyjavil, hneď bol vyliečený.

Cassian hovorí, že nie je možné, aby zle pochodil ten, čo všetko povie a vyzradí svojmu duchovnému. Na potvrdenie toho spomína slová Ducha sv. u Mudrca: „Jestli si prezradil jeho tajnosti, viac ho už nezískaš". Keď odokryješ jeho tajné úmysly a podvody, jeho tajné pokušenia, viac ťa neoklame, ani ťa nestrhne sebou. A slová Kazateľove: „Ako had keď uštipne potajomky". Nech ťa Boh chráni, aby ťa had uštipol potajomky. Keď had alebo vretenica sipí alebo hluk robí, keď prichodí, vtedy ju krotiteľ počuje a vie si pomôcť. Práve tak nech ťa Boh chráni, aby ťa diabol, ten dávny had, uštipol v tichosti. Keď ho však tvoj duchovný otec počuje, slovami Sv. Písma môže ho zahnať a ťa zachrániť.

Boh si natoľko váži tú otvorenosť naproti predstavenému a duchovnému otcovi, natoľko sa mu páči táto poníženosť, že často samým odkrytím zmizne pokušenie, bez všetkej námahy, bez toho, že by niečo kázali a povedali. Aj Cassian hovorí: Dotiaľ majú satanové škodlivé vnuknutia v nás sily, dokiaľ ich tajíme v srdci. Ako vyjavíme zlú myšlienku, hneď zmizne. Skôr, ako by rozsudok padol, prezradením vytiahneme toho škaredého hada z tmavej a podzemnej diery na svetlo, od čoho zuteká, lebo je už zradený a zahanbený. Okrem toho diabol je natoľko pyšný, že sa strašne mrzí, keď jeho podlosť a nízkosť najavo vyjde. To nemôže v svojej pýche strpieť, preto ako ho prezradia, hneď zuteká.

Rozvážme si ešte jednu vec. Keby boli takí lekári, ktorí by nás z choroby vyliečili jedine tým, že im rozpovieme svoje bolesti, jak vysoko by sme ich cenili? Čo nie je možné na tele, to vidíme každý deň a skusujeme na duši. Často nás opustia pokušenia už len preto, že ich vyjavíme predstavenému, hoci nám ani slova nepovie. Ba neraz zmizne pokušenie na samú myšlienku, že sa rozhodneme ju povedať predstavenému alebo duchovnému otcovi. Si na ceste oznámiť mu, ale ešte si ani predo dvere neprišiel, a už Boh rozohnal všetky chmáry, pokušenie a zmätok zmizol.

Na to máme príklad v živote tých egyptských otcov. Ktorýsi sa šesťdesiat mesiacov postil a veľa modlil, aby mu Boh dal svetla v akejsi veci, v ktorej mal pochybnosť. Ako však to nedosiahol za ten čas, rozhodol sa ísť k druhému mníchovi, ktorý v tej istej pustatine žil, a povedať mu, čo ho trápi. Ako však vystúpil z cely, zjavil sa mu anjel, ktorý mu vec vysvetlil a povedal, že touto poníženosťou viac si zaslúžil riešenie ťažkosti, ako modlitbou a pôstom. — Aj v Evanjeliume máme na to príklad v tých desiatich prašivých. Ako počuli, že Ježiš prichodí do Jeruzalema, šli mu naproti a volali: „Ježišu, rozkazovateľu, zmiluj sa nad nami!" Spasiteľ však im kázal: „Iďte, ukážte sa kňazom". „I stalo sa, keď išli, očistili sa". Boli ešte len na ceste a už boli uzdravení. Boh si natoľko žiada, aby sme sa uponížili a poddali ľuďom, ktorí sú miesto neho, že svoju záľubu v tom chce ukázať zázrakom. Často taký strach pojme diabla, keď sa mu len pohrozíš prezradiť ho, že zuteká od teba. Preto dobre je robiť tu ako dietky, ktoré, keď im niekto nedá pokoja, vyhrážajú sa, že to povedia otcovi.

HLAVA IV

NIKDY NEZAMEŠKAJME VYJAVIŤ POKUŠENIA DUCHOVNÉMU

Mohol by však kto povedať: Často som už počul o prostriedkoch proti pokušeniam. Môj predstavený a duchovný iba to mi môže povedať, čo som už čítal v duchovných knihách. Načo ísť k nemu? — Chráňme sa tohoto pokušenia, a to tým viac, čím viac sa nazdáme, že sme ďaleko v tejto vede. Sv. Doroteusa veľmi trápilo toto pokušenie, ale vedel vybŕdnuť z neho. Rozpráva, že ako chcel ku predstavenému ísť a povedať mu pokušenie, hneď mu prišla myšlienka: Načo nadarmo mrhať čas? To a to ti môže povedať, čo aj sám už vieš, netreba ti ísť trápiť predstaveného. Na to pokušenie, hovorí, rozhneval sa veľmi, i na svoj úsudok a zdanie. Povedal: Buď prekliaty, satane, i tvoj úsudok, i tvoj rozum, i múdrosť, i myšlienky tvoje, i veda tvoja! Nedbal na pokušenie, ale šiel k predstavenému a povedal mu všetko, čo sa mu prihodilo. A keď mu predstavený to isté odporúčal, čo sám mal na mysli, hneď mu čosi hovorilo v srdci akousi hrdosťou: Nepovedal som ti, že to ti odpovie, načo si teda šiel? On však odpovedal: Teraz je dobrý ten liek, teraz je od Ducha svätého. Dokiaľ len od teba pochádzal, bol mi podozrivý a neistý. — Takto sa oslobodil sv. Doroteus od tohto pokušenia. Nikdy nedbal oň, ale so všetkým hneď bežal k predstavenému.

Takto treba aj nám robiť. Nikdy neverme svojmu úsudku a nedôverujme, lebo, ako mudrci a. svätí všeobecne hovoria, človek nemôže byť dobrým sudcom vo vlastných veciach. Ak je to pravda už vtedy, keď nemáme pokušení, o čo viac musí to byť pravda, keď ich máme a zaslepia nám oči duše, že nevidíme, čo treba robiť. Aj prorok hovorí: „Zastihly ma moje neprávosti, a nemôžem viac vidieť. Vtedy človek nevie si pomoci, a čo by aj vedel v teórii, nepodarí sa mu to použiť a uskutočniť, lebo je od pokušenia a od náruživosti rozčúlený a pomútený. V takomto prípade viac nám pomôže Boh jedným slovom predstaveného, ako všetka naša vedomosť.

Sv. Augustín prináša na to milý príklad. Raz ochorel. Zavolal lekára, ktorý mu predpísal liek, od ktorého bolo mu lepšie. O niekoľko dní však znovu sa mu vrátila choroba. Keďže znal liek, ktorý ho minulý raz vyliečil, nestaral sa o lekára. Prijal ten istý liek, ako sa naň pamätal. Ale akosi nebolo mu lepšie. Zadivený nad prípadom, dal zavolať znovu lekára a porozprával mu, čo sa mu prihodilo. Pýtal sa ho, prečo mu nebolo lepšie, hoci ten istý liek bol prijal? Odpovedal mu lekár: Pane, liek preto nepomohol, lebo nie ja som ho dal.

To isté možno povedať aj v našej veci. Ten prostriedok, o ktorom ty vieš a o ktorom si často počul, nič ti nepomôže, lebo nedal ti ho predstavený alebo duchovný otec, ktorý ti je duchovným lekárom. Inú silu a účinok má liek, ktorý je z rúk lekárových, ktorý zná samú vec a okolnosti. Podobne je to s duševnými liekmi a prostriedkami. Dobré boly vody v riekach Damašku, lepšie, ako v Jordáne, a predsa nevládaly očistiť Námana od prašiny. Voda v Jordáne ho však očistila, lebo v nej sa mu kázal umyť prorok Elizeus. Boh spoluúčinkuje so slovami, ktoré ti predstavený hovorí, a s prostriedkom, ktorý ti on dáva. Ľahký a obyčajný prostriedok z ruky predstaveného ti viac pomôže, ako čo ty vieš, čo by si aj o veľa viac vedel.

HLAVA V

ANI MALIČKOSTI NEMEŠKAJME VYJAVIŤ

Diabol má ešte inú vec, ktorou nás hatí ísť k predstavenému. Hovorí nám, že je to nič, nie je potrebné chodiť k predstavenému s takýmito maličkosťami, je to hanba takú drobnosť mu spomínať. Na to odpovedám: po prvé, kto sa stará o dokonalosť, ten nesmie na to pozerať, či je vec ťažká, či je potrebná a povinná, ale sa má vždy o to starať, čo je lepšie a dokonalejšie. Každej Veci musí si všímať, či je to malá alebo veľká, a má z nej počet vydať predstavenému, lebo to je dbať o dokonalosť. Veľmi je tiež na povzbudenie, keď kto aj v maličkostiach ide k predstavenému, a čím je starší a učenejší, tým viac povzbudzuje. To značí stať sa malým dieťaťom pre Krista Pána.

Po druhé, niekedy nie je to ani taká maličkosť, ako sa nám zdá. Hanba a odpor, ktorý cítime v prezradení, ženie nás hľadať dôvody zmenšiť vec a presvedčiť sa, že to nič neznačí, aby sme to nepovedali. Niečo takého sa stáva vo spovedi. Keď sa kto hanbí povedať nejakú maličkosť a mrzkosť, hneď pribehne diabol a pomáha mu v tej prirodzenej hanbe a odpore, ktorý cíti, a ho presvedčuje, že to nie je hriech, alebo aspoň nie je ťažký, a preto nie je povinný vyznať ho. Ó, koľkých už oklamal diabol takto a naviedol ich, aby vynechali, čo bolo potrebné, a svätokrádežne sa spovedali a prijímali! Už ten odpor a ťažkosť povedať niečo predstavenému má nám stačiť, aby sme mali o veci podozrenie a vedeli, že treba ju oznámiť. A Cassian hovorí, že je to istý znak, že vec je zlá a pokušenie diablovo. To bola všeobecná mienka dávnych otcov. Zlo sa usilujeme zakrývať. „Kdejaká neprávosť zavre svoje ústa". Ako kto niečo zakrýva, hneď budí podozrenie, že vec nedobre stojí. Ten, čo zle robí, nenávidí svetlo.

Po tretie, hoci tá vec je maličkosť, keď sa zakrýva, stane sa veľkou, preto treba ju povedať, kým je malá. Treba ju liečiť zavčas, vtedy to ešte ľahko ide, neskoršie môže to byť veľmi ťažko. Sv. Ján Klimak hovorí: Vtáčie vajíčka, keď ich matka krýdlami zakrýva a zohrieva, pomaly sa vyliahnu, ožijú a vyjdú z nich mladé vtáčatá. Tak to býva aj so zlými myšlienkami. Keď ostanú zatajené v srdci a človek ich neodokryje tomu, ktorý by ich mohol vyliečiť, obyčajne vyjdú na svetlo, prejdú v skutky.

Niektorým diabol iné nahovorí, aby neišli k predstavenému. Vraj by mu boli na ťarchu týmito vecmi. Aby ho teda netrápili a nedomŕzali, neidú k nemu. Toto je veľký omyl. To je povinnosť predstaveného, to je najhlavnejšia vec, ktorú má robiť. Preto veľmi ubližuješ predstavenému, keď si myslíš o ňom, že ho trápi a omŕza plniť tak vážnu a potrebnú povinnosť svojho úradu. Ba sa veľmi teší, že sa zaoberá tak vážnou vecou, od ktorej tak závisí duchovný pokrok poddaných, ako sme to inde v podobnom prípade spomenuli.

Cassian spomína príklad, ktorý sa stal s opátom Serapionom, keď ešte bol mladý mních, a ktorý často rozprával mníchom, aby ich povzbudil o všetkom upovedomiť predstaveného. Ako nováka, hovorí, pokúšala ma pažravosť. Nazdal som sa, že sa nikdy nenasýtim. Kedykoľvek som spolu s opátom Teonasom, svojím predstaveným, jedol, vždy som si pri odchode potajomky schoval kúsok chleba a zjedol som ho neskoršie, bez vedomia opátovho. Premožený pažravosťou každý deň som kradol. Ledva som však zjedol ten kúsok, svedomie ma trápilo a mučilo, že to trápenie bolo o veľa väčšie, ako rozkoš, ktorú som v tom mal. Ale pokušenie takú moc malo nado mnou, že druhý deň som znovu to isté urobil. Zas som ukradol kúsok chleba a zjedol potajomky. Neopovážil som sa oznámiť to predstavenému, kým sa Pán nesmi-loval nado mnou a nevyslobodil ma z tohto otroctva. To sa stalo takto: Raz prišlo viac mníchov k opátovi Teonasovi na návštevu. Po obede začali sa o duchovných veciach rozprávať, ako to bolo obyčajou. Svätý opát odpovedal na otázky, ktoré mu dávali. Rozprávali sa práve o hriechu nemiernosti a o moci, ktorú mávajú takéto pokušenia, keď ich človek zatají. Svedomie ma jednak hrýzlo, a teraz sa mi videlo, že to iba pre mňa sa vypráva a že Boh zjavil opátovi moje pokušenie a poblúdenie. Čo najhlbšie pohnutý jeho slovami, začal som v tichosti plakať. Ale bolesť a ľútosť vždy rástla. Ďalej som sa nemohol zdržať. Hlasne som sa. rozplakal a pred všetkými vytiahol som kúsok chleba, ktorý som aj tento deň ukradol a schoval, padol som na kolená, verejne som vyznal

svoje pokušenie, i to, čo som robil každý deň.

Svätý starec ma začal tešiť a posmeľovať a povedal: Maj dôveru, synu! Tvoje vyznanie a hrdinský skutok, ktorý si pred nami vykonal, keď si pred všetkými odokryl a vyjavil svoje pokušenie a chyby, oslobodil ťa od otroctva. Dnes si premohol diabla a zvíťazil nad ním, ako on nikdy nezvíťazil nad tebou. Dľa môjho presvedčenia P. Boh práve preto dopustil, aby ťa toto pokušenie chytilo a v moci držalo, lebo si ho v tajnosti držal. Teraz buď istý, že diabol nebude mať nad tebou viac nijakej moci. Teraz ten starý had vždy zuteká, lebo svetla nevládze strpieť.

Ledva dokončil opát, tu vybúšil mi z ňadier oheň ako blesk alebo horiaca fakľa a naplnil celú izbu takým odporným a pekelným smradom, že nikto nemohol dnu ostať. Tu sa svätý starec znovu ozval: Tu vidíš, synu, ako ti Boh skutkom dokazuje, čo som ti ja slovami povedal. Teraz si vlastnými očami videl odchodiť od seba satana. To sa stalo vyznaním, lebo on nemôže zniesť svetlo a odokrytie svojho podvodu a lže. Viac sa nemáš čoho obávať, lebo sa neopováži viac k tebe sa vrátiť. — A tak aj bolo. Nikdy viac nemal také pokušenie, ba ani len rozpomienky na to.

HLAVA VI

ROZLÚŠTENIE NIEKOĽKO ŤAŽKOSTÍ

Už sme povedali, jak vážne a potrebné je byť otvoreným oproti predstaveným. Ale práve preto, že táto vec je taká vážna a potrebná a tak veľmi napomáha dokonalosť, cíti naša hriechom pokazená príroda taký strašný odpor proti tomu. Zlý duch, ktorý nám závidí, keď sa nám dobre vodí, podporuje tento odpor a predstavuje nám najväčšie ťažkosti, aby prekazil túto otvorenosť. Preto sa pustíme do rozlúštenia ťažkostí. Nie je to nič malého, ale niečo veľkého, keď v takejto vážnej a potrebnej veci nájdeme pravú cestu. Hovoríme síce iba rehoľným osobám, ale náuku každý si môže prispôsobiť, lebo to je čosi, čo sa každého môže týkať. Gerson píše o veci, ako to hneď uvidíme, celkom všeobecne, keď totiž vypráva o spovedi.

Od prírody vyhýbame všetkému, čo je ťažké a namáhavé. O čom sme práve hovorili, obyčajne nám prichodí ako niečo veľmi ťažkého a namáhavého. Preto musíme ukázať a dokázať, že človek nepomerne viac sa trápi, keď niečo v sebe tají a zakrýva, ako keď to povie a vyjaví predstavenému. Treba podotknúť, že tento dôkaz má veľkú silu na sebeckých, ktorí všetko, čo sa týka čnosti a dokonalosti, zanedbajú pre ťažkosť a námahu, ktorú v tom nachádzajú. Uznávam, že je v tom nejaká ťažkosť a treba na to umŕtvenia, povedať predstavenému všetky svoje pokušenia, náklonnosti a žiadosti. Ale vravím: Kto zakrýva v sebe tieto veci, ten sa viac trápi a mučí, ako keby ich vyzradil a odokryl. Zkúsenosť nám to celkom jasne dokazuje. Každý môže o tom svedčiť, kto kedysi niečo tajil a zakrýval pred predstaveným.

Ako sa sožiera, hryzie a koľko strachu natrpí, kto niečo v srdci tají a ukrýva! Ustavične má bolesti, ako pri pôrode. Mám to povedať? Mám to tajiť? Tu chce vec povedať, tu znovu banuje. Už stojí predo dvermi predstaveného, aby mu to oznámil, ale sa obráti, lebo nemá smelosti. „Sviazaná je neprávosí Efraimova, skrytý je hriech jeho. Bolesti k pôrodu pracujúcej prídu na neho". Už skoro vyjavil to pokušenie, tú zlú myšlienku, ktorú mu diabol, otec tmy, hodil do srdca, ale nemal na to sily. Ostal v bolestiach pôrodu. „Prišly dietky až k pôrodu, ale niet sily ku porodeniu". Čím viac odkladá s vyzradením, tým väčšie bolesti trpí. Neskoršie o veľa ťažšie padne mu to vyznať a väčšmi sa bude za to hanbiť. Teraz ho trápi, že to nepovedal hneď na začiatku. Najviac ho morí myšlienka: akože ísť tak neskoro k predstavenému? Keby to bolo na počiatku, vďačne by som išiel. Ako by som sa musel pred ním hanbiť! Tak dlho som bol pred ním uzavretý! Čo povie? Že som nemal k nemu dôveru, ináč by som mu bol na začiatku povedal. Nemá nijakého pokoja ten, čo niečo tají a ukrýva. Svedomie ho neprestajne hryzie a trápi, že nechce urobiť tak vážnu vec. Ako sa zas otvorí a vyzná, prestane búrka a zavíta mu do srdca pokoj a tichosť.

To je práve tak, ako keď niekto pre hanbu neopováži sa vyspovedať z ťažkého hriechu. Taký sa ustavične obáva, ľaká a trpí ohromné muky. Ako ho vyzná, uspokojí sa a utíši; zdá sa mu, ako by mu bola spadla s pliec ohromná ťarcha. Sv. Gregor hovorí: Zatvorená rana viac bolí. Ako sa však hnoj, ktorý dnuká páli, vyhodí, aj bolesti sa otvorí cesta. Podobne je to, keď sa kto vyspovedá z hriechov a vyzradí svoje pokušenia a slabosti. Čo iné je vyznanie hriechov, ako akési otvorenie rán? — Z toho vidno, že o veľa väčšmi sa trápi človek, keď sa zatvorí a nevyzradí, ako keď to urobí. To zahanbenie a umŕtvenie trvá iba chvíľku. Potom má veľký pokoj, že vyznal vec. Kto sa nevyzradí pre ťažkosť a námahu, tomu môžeme povedať, aby sa práve pre tú príčinu oznámil; ináč viac bude trpieť od hniloby, od červa a od sožierajúcej bolesti. „Že som sa tajil, starly kosti moje".3 Keď sa zas vyzná, nájde znovu veľký pokoj.

HLAVA VII

najväčšia ťažkosť

Niektorým hlavne preto prichodí ťažko vyznať sa predstavenému, lebo sa nazdajú, že si pokazia a ztratia dobré meno a dôveru, ktorú hádam mali u neho; že bude na nich zazerať, viac im nebude veriť, ani ich milovať. Týmto klame diabol mnohých a navedie ich, aby sa nevyznali, alebo nie zo všetkého. Práve opak je pravda. Keď sa človek vyzná a otvorí, tým len viac cti, váženosti a lásky si nadobudne. Keď sa zas nevyzná, ztratí to všetko. Tým je ťažkosť odstránená. To chceme teraz pomocou Božou ukázať, aby sme videli, aký klam je to, čím nás diabol chce zviesť. Tak to on robieva vo všetkých pokušeniach, lebo je otcom Iže.

Ničím si človek tak nepodkope dobré meno a dôveru predstaveného, ako keď sa pred ním zatvorí a tají, lebo tým mu dáš príležitosť, aby ťa mal za neúprimného a za falošného. Nijakou chybou, ktorú vyzradíš, nemôžeš viac ztratiť, ako týmto. Jedna chyba je len jedna, ale keď si zatvorený, to značí veľa chýb, z ktorých ťa môžu upodozrievať. Tento človek má zatvorené srdce; čo ja viem, keď to zakrýva, či mi aj všeličo iného nezakrýva? To viac váži, ako to, čo by si mu mohol povedať. A naopak zas, keď kto otvorí celú dušu predstavenému, vyjaví mu všetky svoje pokušenia, zlé náklonnosti a nedokonalosti, nielen neztratí jeho dôveru, ale veľmi si ju získa. Predstavený ho má za poníženého a za umŕtveného, za úprimného a za otvoreného, ktorý je taký vnútri aký je na vonok .

Vysvetlíme to ešte lepšie, lebo to je najhlavnejší bod v celej látke. Hovorím po prvé, že nieto lepšieho prostriedku, ktorým by si človek získal lásku predstaveného a jeho vôľu naklonil, ako otvoriť mu celé srdce a ničoho netajiť pred ním. Príčina tomu je to, že najsilnejšia pohnútka niekoho milovať je láska toho istého, ako všeobecne hovoria filozofi a svätí. Evanjelium nás tiež tým povzbudzuje milovať Boha: „On prv miloval nás".1 Najlepšie tým môže človek ukázať, že rád má predstaveného, keď mu otvorí celé vnútro a všetky svoje tajnosti, i veľké i malé. Keď nás totiž láska tak silno spája, že nieto medzi nami nijakej tajnosti, to je veľké a úprimné priateľstvo. Preto povedal Kristus Pán učeníkom: „Nazval som vás priateľmi, lebo oznámil som vám všetko, čo som len počul od svojho Otca"? „Vám je dané znať tajomstvo kráľovstva Božieho, ale ostatným v podobenstvách"?

Keď predstavený vidí, že poddaný otvorí mu celé srdce a nič netají pred ním, vtedy mu je jasné, že ho naozaj rád má, považuje ho za otca a miesto P. Boha ho má. Sverí mu teda celú svoju dušu a česť, celý sa odovzdá do jeho rúk. To získa jeho srdce a núti ho ešte viac milovať ho a starať sa o neho. Keď zas predstavený badá, že sa mu nechceš otvoriť, tajíš sa, okľukami kráčaš a v podobenstvách hovoríš, aby počul, ale nerozumel, to najväčšia Ťažkosť je dostatočná príčina, aby nemal dobrý pochop o tebe a menej ťa miloval. Keď vidí, že ho kto nemá rád, neváži si ho, nepovažuje za otca, nedôveruje mu, ani sa mu nevyzná, to budí chladnosť. Čo chceš, aby ťa predstavený miloval ako syna, keď ho ty nemiluješ? Maj ho rád ako otca, sver sa mu, hovor s ním otvorene a jasne, a on ťa bude rád mať ako syna. To isté budeme spomínať neskoršie v ôsmom oddiele o predstavených ohľadom ich poddaných. Keď predstavený otvorene a jasne povie poddanému: Pozri, ty máš tú a tú chybu, druhí o tebe to a to rozprávajú, usiluj sa v tom napraviť, vtedy ho má rád. Ozajstná láska tak postupuje. Keď však predstavený okľukami sa približuje k poddanému, nepovie mu doprosta chyby, ktoré má, nekáže mu rovno, aby sa polepšil, spomenie mu iba jednu vec a druhú zamlčí, to nie je zachádzanie opravdivej lásky, ale neúprimnosť a falošnosť. Preto hovorím, keď obe stránky sú tak otvorené a úprimné voči sebe, vtedy je opravdivá láska medzi poddanými a predstaveným, opravdivá jednota sŕdc a svornosť. Keď však to chybuje, všetko je iba zdvorilosť a pretvarovanie. Otvorením a vyznaním teda nielen neztratíme lásku predstaveného, ale ju len väčšmi získame.

Z toho nasleduje po druhé, že týmto neutratíme ani dobré meno a úctu, ktorú mal predstavený k nám. Kde je láska, tam je aj úcta. Vôľa nemiluje iba to, čo jej rozum ako dobré a milovania hodné predstavuje. Tieto dve veci, láska a úcta, obyčajne kráčajú spolu. Okrem toho nič neztratíš preto, že mávaš pokušenia, čo by jaké škaredé boly; lebo to je vlastnosťou tých, čo slúžia Bohu a o ducha dbajú. Iní často ani nevedia, čo je pokušenie, ani nebadajú ho, a diabol tiež nepotrebuje tratiť nimi čas, lebo jednak to robia, čo on chce. Tí zas, čo sa oddali slúžiť Bohu a starať sa o čnosť a o dokonalosť, mávajú boj s pokušeniami, ako Mudrc hovorí: „Synu, keď chceš oddať sa službe Božej, priprav svoju dušu k pokušeniu".

Niektorým sa zdá pokušenie veľmi hanebným a nejakou zvláštnou a neobyčajnou vecou. Myslia si, že nikto nemôže mať niečo podobného. Neopovážia sa preto vyznať predstavenému, aby mu to nebolo niečo celkom nového. Toto pokušenie mávajú nováci. Oni nemajú zkúsenosti, nevedia o pokušeniach, nazdajú sa, že je to čosi nového, čo je veľmi staré a všeobecné. Buď istý, že ničoho nemôžeš povedať predstavenému alebo duchovnému, čo by jemu bolo nové, hoci by sa ti to veľmi neobyčajným zdalo. Mnohí už mali toto pokušenie, hádam sám prešiel cezeň. „Nič nového pod slncom". Všetko je staré, nič nemaj za nové.

Ani odkrytím svojich chýb a nedokonalostí, čo býva najťažšie, neztratíš nič u predstaveného. Vlastnosťou ľudí je padnúť. Sme z hliny, ktorá sa ľahko rozbije. Predstavený zná slabosť poddaného. Sme všetci z tej istej látky. Preto sa nezľakne, keď mu vyjavíš svoje chyby a nedokonalosti. Gerson posmeľuje mladých, aby nič nevynechali zo spovedi pre hanbu, čo sa niekedy stáva. Hovorí: Myslíš, že ťa budem menej rád mať a ctiť, keď sa dozviem o tvojich hriechoch a slabostiach? Mýliš sa, o veľa viac budem ťa milovať, ako drahého syna, ktorý mi dôverne povedal, čo sa ani vlastnému otcovi neopovážil spomenúť. Boh zná, ako úprimne milujem toho, ktorý mi odokryje svoju núdzu, a čím nižšia a hanebnejšia je ona, tým viac pohne moje srdce. Tá poníženosť a otvorenosť, ktorou kto vyzná svoju vinu, tá túžba po pokroku, ktorú dá na javo, tá vôľa vyliečiť sa musí pohnúť predstaveného a núti ho prijať patričného do svojho vnútra a darovať mu srdce. — Keď príde k nám nejaký cudzí človek a porozpráva nám svoje trápenia a núdzu, vzbudí sa v nás láska k nemu a túžba pomôcť mu, a usilujeme sa ho potešiť a do-* dať mu smelosti. Tým skorej sa to stane naproti synovi. — Veľmi vážne je teda, aby každý pochopil a bol presvedčený, že nič neztratí, keď odokryje svoje nedokonalosti a slabosti svojmu duchovnému, ale skôr len väčšiu lásku a úctu v ňom vzbudí. Takto potom nezanedbáme túto tak vážnu vec, hoci nám ju diabol v protivnom, falošnom a klamnom svetle predstavuje.

Pre väčšie potvrdenie toho treba podotknúť, že robiť zle a planá vôľa a zlý úmysel je niečo hanebného, čím sa neslobodno zjaviť ani pred Bohom ani pred ľuďmi, ale nenávidieť urobené zlo, hanbiť sa zaň, oplakávať a vyznávať svoje poblúdenia a hriechy nie je hanebná vec, ale Bohu milá, a taká má byť aj ľuďom, ktorí sú miesto P. Boha. — Bohoslovci rozoberajú otázku, či v súdny deň vyjdú na javo aj hriechy svätých a blahoslavených. Náhľady sú rozličné. To však isto možno povedať, čo sa týka našej veci, že hoci vyjdú na javo, nebudú im slúžiť na hanbu a potupu, ale na česť a na pochvalu. S hriechami spolu vyjde na javo aj ich pokánie a zadosťučinenie, čo im nebude na hanbu, ale len na slávu. Boh to dobre vie dosiahnuť. S mnohými svätými to už teraz robí. U-stavične počujeme o hriechoch Márie Magdalény a v jej sviatok spievajú o nich v Evanjeliume na jej veľkú česť a na veľkú slávu P. Boha, ktorý aj z hriechov vie dobré čerpať. To isté vidíme aj pri hriechoch sv. Petra, Pavla a Matúša a proroka Dávida. Pre tie hriechy, po ktorých nasledovalo také pokánie a pokuta, neutratili na cti a vážnosti, ale len získali.

Toto vysvetľujú nasledujúcim prirovnaním. Ktosi spraví si novú šatu z damastu. Podarí a páči sa. Ostane dakde visieť a roztrhne sa. Zdá sa už celkom na nič. Tu zakryjú trhlinu zlatou šnúrou alebo bohatou výšivkou, a šata stane sa krajšou a nádhernejšou, ako bola predtým. Človek si myslí, že tú trhlinu náročky spravili, aby sa šata krajšou stala. Tak budú vyzerať aj hriechy svätých a blahoslavených, ak totiž vyjdú na javo v súdny deň; nenarobia im hanby, ale skôr slávu im prinesú, keďže z nich vyviazli. Pokládli na trhlinu zlaté šnôry a bohaté výšivky, a tým sa stali úctyhodnejšími a krajšími. Práve takto je aj tu. Keď kto odokryje spovedníkovi alebo predstavenému svoje slabosti a nedostatky úprimne a ľútostivé, s opravdivou túžbou po polepšení a po vyliečení, nielen neztratí tým, ale len viac úcty, vážnosti a lásky získa. „Je stud, ktorý vedie ku hriechu, a je stud, ktorý donáša slávu a milosť',6 hovorí Mudrc. Tá hanba, ktorou kto vyzná svoje hriechy, prináša veľkú česť a slávu, tá zas, ktorou kto zakrýva svoje viny, uvaľuje do hriechu.

O našom sv. Otcovi Ignácovi nasledujúcu vec rozprávajú. Chcel získať akéhosi rehoľníka, ktorý veľmi slobodne a po svetsky žil a bol jeho nepriateľom. Použil rozličné prostriedky. Akosi však nič nepomáhalo. Tu siahol po neobyčajnom: išiel na spoveď k nemu. Keď už bol spomenul každodenné chyby, povedal mu, žeby sa rád vyznať z niektorých hriechov predošlého života, ktoré ho najviac trápia. Tu začal spomínať hriechy mladosti a poblúdenia predošlého života, a to takou bolesťou, skrúšenosťou a toľkými slzami, že spovedník tým pohnutý začal ho odteraz milovať a ctiť, hoci ho bol doteraz nenávidel. Ba vyvolil si ho za učiteľa a duchovného vodcu, odbavil pod ním duchovné cvičenia a celkom sa mu sveril. Nad tou premenou každý sa povzbudil, kto ho predtým poznal.

Z toho je jasno, že týmto človek vôbec neztratí na úcte a na dobrom mene. Čím u Boha len viac značíš a väčšej úcty si nadobudneš, tým nemôžeš nič utratiť. Aj v očiach ľudí, ktorí slúžia Bohu a jeho spôsob nasledujú, len získať môžeš. Z toho vyvádzam veľmi zaujímavú pravdu, ktorú zkúsenosť potvrdzuje. Dokiaľ je kto zatvorený a nechce sa celkom vyznať, dotiaľ nie je odhodlaný polepšiť sa, ba ani nemyslí na to. Takýto ostane v hriechoch a nechce sa ich striasť. Keby mal totiž opravdivú bolesť a ľútosť nad hriechami a silné predsavzatie takým byť, aký má byť, vtedy by uznal, že vyznaním viny spolu s tou ľútosťou a predsavzatím nič by neztratil u predstaveného, ale by len získal. Práve preto tí, čo sa nechcú vyjaviť, utratia veľa. Tým totiž dávajú na javo, že sa ešte népolepšili, ba ani nemyslia na to.

HLAVA VIII

iná odpoveď na ťažkosť

Aj inakšie môžeme odpovedať na túto ťažkosť. Keby sme boli poníženejší, alebo naozaj chceli sa nimi stať a dbali o to, mali by sme sa tešiť, že predstavený nás zná a za takých nás pokladá, akí sme, a pre to samo mali by sme mu vyznať všetky svoje zlé náklonnosti a nedostatky. Nieto príčiny, aby si sa chcel inakším zdať, ako si. Opravdivé ponížený nielen sám zná seba a málo cení seba, ale sa teší, že ho aj iní znajú a málo si ho vážia. V reholi je síce táto otvorenosť a odkrytie svedomia na iné ciele predpísaná, ako sme v prvej hlave povedali. Ale keby ani inej dobrej stránky nemala okrem toho, čo sme spomenuli, už to by nám malo stačiť, aby sme naozaj túžili po poníženosti, lebo to je dobrá príležitosť cvičiť sa v nej. Lebo keď kto nie je ponížený a túži po cti a váženosti, dychtí po vysokých úradoch a prácach, nedivím sa, že ho pojme strach, ktorý takýchto ľudí pomúti, alebo skôr oklame: Keď sa predstavený dozvie o mojich chybách, nikdy sa nedostanem napred, ale vždy ostanem zabudnutý. Svätí a sluhovia Boží, ako to o nich čítame, často zväčšovali svoje chyby a hriechy, aby na nich neprišli a nepovýšili ich na hodnosti a čestné úrady, ale aby ich nechali v poníženosti. Kto zas naopak usiluje sa svoje chyby zakrývať, aby si ho iní vysoko cenili a dvíhali a za niečo väčšieho pokladali ako je naozaj, ten dáva na javo, že je ďaleko od čnosti.

Tu musíme spomenúť vážnu vec, ktorú sme už predtým podotkli. Hlavná povinnosť, ktorú rehoľník má a v ktorej ukazuje poníženosť, umŕtvenosť a ostatné čnosti, je zachovávanie pravidál, lebo v tom pozostáva náš pokrok a naša dokonalosť. Keď kto nemá sily cvičiť sa alebo uskutočniť skutky poníženosti a umŕtvenosti, ktoré mu pravidlo a inštitút predpisuje, ten nech vie, že nemá nijakej čnosti. Aká je to čnosť a umŕtvenosť, keď prestúpiš tak vážne pravidlo, ako je toto, lebo sa nechceš zahanbiť alebo dobré meno utratiť? Keby si bol ozaj ponížený a znal seba a ľutoval za vinu, to zahanbenie pri vyznaní prijal by si vďačne ako vynáhradu a zadosťučinenie za ňu. Už pre to samo mal by si ísť k predstavenému, ako to urobil cisár Teodozius, ktorého hodno v tom nasledovať. Keď mu Ruíinus povedal, aby nešiel do chrámu, lebo Ambróz je hotový nepustiť ho dnu, odpovedal po kresťansky a ponížene: Idem. Chcem počuť od biskupa, čo zasluhujem. Tak máš aj ty povedať: Idem k predstavenému, k duchovnému, chcem od neho počuť, čo som zaslúžil. Nech ma zná, aký som. Keby Pán prijal toto moje zahanbenie za zadosťučinenie a vynáhradu za moje hriechy! — To je ozajstná poníženosť a vyznanie. To je istý znak ľútosti. Tým človek ukáže, že ho nebolí väčšmi odokryť svoje vnútro pred niekým, ako to, že obrazil P. Boha. To by totiž nebola opravdivá poníženosť. Pravidlo nám predpisuje túžiť po urážkach a po krivých svedectvách a po tom, aby nás mali za bláznov, ale nesmieme na to nijakej priležitosti dať. O čo viac nám treba po tom všetkom túžiť, keď ide o čnosť, o poslušnosť, o zachovanie tak vážneho pravidla, ako je toto?

Nechceme však, aby si kto myslel, že všetko iba s duchovného stanoviska berieme. Aby sme vec obľahčili, nastúpime inú cestu, po ktorej sme v predošlej hlave chodili, ktorá je tiež dobrá a pravá. Povedali sme, že človek vyznaním svojich chýb predstavenému nič neztratí, ale skôr získa si jeho úctu a lásku, kým keď sa pred ním zatvorí, všetko utratí. Spomenuli sme ešte, čo z toho nasleduje, že kto je predstavenému otvorený, tomu aj predstavený veľmi dôveruje, a to právom; lebo ho zná a vie, čo je v ňom. Je presvedčený, že mu všetko povie. Keď sa však kto neotvorí celkom, čo ľahko zbadať, predstavený nemôže mu dôverovať, lebo ho nezná, nevie, aký je. Preto musí byť veľmi obozretný, musí mu stále pozerať na prsty a mať ho pred očami.

Toto si nám treba dobre zapamätať. To je totiž hlavný koreň, z ktorého vyrastajú mnohé trpkosti medzi poddanými, ktoré by prestaly, keby boli otvorení svojmu predstavenému. Zo všeobecnej zkúsenosti vieme, že takýmto úprimným vyznaním a rozhovorom rozptýlily sa a zmizly predsudky a nedobré mienky, ktoré predstavení mali o poddaných a poddaní niekedy o predstavených. Takéto upodozrievanie a strach je ako nejaké strašidlo v noci. Z ďaleka ťa nastraší, ale keď sa k nemu priblížiš a chytíš ho, zbadáš, že je to konár z dreva, ktorý sa ti zdal z druhého sveta.

Tak sa to stáva v týchto veciach. Čoho si sa naľakal a obával, čo sa ti veľmi vážnym zdalo, zmizne, ako si to chytíš do rúk, porozprávaš sa o tom a oznámiš. Vidíš, že to nebolo nič. Dobre hovorí Seneka, keď píše, akou chuťou a smelosťou treba sa nám do vecí dívať: Nie preto sa neodvážime na niektoré veci, že sú ťažké, ale preto sú ťažké, že sa neodvážime na ne. Keby sme sa pustili do veci a oduševňovali sa za ňu, videli by sme, že nie je tak ťažká, ako sa zdá. Spomína aj porovnanie o strašidlách, ktoré ktorýsi rímsky básnik menuje „zjavmi na pohľad strašnými". Nevolá ich — hovorí — strašnými vecmi, ale len zjavmi, t. j. iba sa zdajú byť strašnými. Iď však k nim, chyť ich, a uvidíš, že všetko to je nič. Práve tak je to aj s tým, o čom sme teraz hovorili.

HLAVA IX

ďakujme bohu, že v spoločnosti tak ľahké je otvoriť srdce

Treba nám ďakovať Bohu za veľké dobrodenie a za milosť, ktorú preukazuje Spoločnosti, v ktorej tá otvorenosť naproti predstaveným trvá a je vo zvyku takou láskavosťou a radosťou; lebo sama v sebe je ťažšia ako vonkajšie pokuty a umŕtvenia. Ako je to ťažké samo v sebe, to vidno zo spovedi, ktorá veriacim ťažšie prichodí, ako ostatné príkazy. Pre obľahčenie potrebný bol prísny predpis spovedného tajomstva. Pritom všetkom niektorým tak ťažko je sa spovedať, že si radšej volia peklo, ktoré sa pre nich už v tom živote začne v hrýzení svedomia, v strachu a v trápení a v druhom bude trvať na veky. Ty viac urobíš, keď vyjavíš svoje vnútro predstavenému. Povieš mu a vyznáš sa nielen z hriechov a z toho, čo patrí do spovedi, ale aj z toho, čo nie je hriech a nepatrí do spovedi. Niekedy ťažšie je človekovi povedať nejakú maličkosť a drobnosť, ako veľké hriechy. A to všetko hovoríš okrem spovedi, čo je o veľa viac. A túto samo v sebe tak ťažkú vec, ktorá je však tak užitočná, urobil nám Pán tak ľahkou a milou. To si musíme vážiť a ďakovať zo srdca za to.

Viďme však, prečo je to vo Spoločnosti tak ľahké a milé. Prvá a hlavná príčina toho je milosť rehole. Boh podporuje každú rehoľu prostriedkami, ktoré zodpovedajú jej cieľu a inštitútu, a toto voláme milosťou rehole. Keďže cieľom Spoločnosti je ísť do hocktorej čiastky sveta pomáhať dušiam a stýkať sa s hocjakými ľuďmi, preto je to veľmi vážne a potrebné, aby predstavený nás znal od päty po hlavu, zdnuká a zvonku, pre tie príčiny, ktoré sme spomínali. Na to nám Boh dáva osobitnú milosť a pomoc.

Druhá vec, ktorá nám toto vyznanie ľahkým a milým robí, je otcovské zachádzanie predstavených, srdečnosť a láska, ktorou nás prijímajú. Zdá sa naozaj ako by ani inej roboty nemali, iba ťa vypočuť a potešiť. Toto je veľmi vážna vec. Potrebné je, aby poddaní boli presvedčení, že predstavení ich láskavo prijmú, aby mali k nim dôveru a nezameškali tak vážnu vec ako je táto, z obavy, že prísne budú s nimi zachádzať. Napomáha toto presvedčenie, keď aj sami predstavení veľmi dbajú o láskavosť naproti poddaným, lebo to patrí k ich povinnosti a keby to zanedbali, chybili by v potrebnej veci.

„Plesať a veseliť sa v tebe budeme, pamätajúc na tvoje prsia viac než na vino". Pri týchto slovách píše sv. Bernard: Počujte to predstavení, čo vždy chcete svojich poddaných strašiť, málokedy im osožiť. Dajte sa poučiť, ktorí súdite nad zemou! Vedzte, že matkou máte byť poddaným, nie pánom. Starajte sa, aby sa vás menej báli, ale viac milovali. A keď niekedy potrebná je prísnosť, nech bude otcovská ale nie tyranská. Buďte matkami starostlivosťou, otcami karhaním. Buďte krotkí, nie diví, prestaňte trestať, ukážte opravdivú lásku! Nech sa vám prsia naplnia mliekom, a nie nadutosťou. Svätý spomína slová sv. Pavla apoštola: „Bratia, i keby bol človek prekvapený v nejakom hriechu, vy, ktorí ste duchovní, poučte takého v nežnom duchu, a hlad na seba, aby si i ty nebol pokúšaný"? Prorok Ezechiel sa zas vyhráža: „Bezbožný zomrie v neprávosti svojej, ale krv jeho budem požadovat z ruky tvojej"? Beda predstaveným, hovorí svätý, ktorí sú neláskaví naproti poddaným, keď k nim prichodia v pokušeniach a v slabostiach! Lebo keď poddaný pre to zomrie alebo sa zkazí, ako sa to stáva, Boh jeho dušu bude od predstaveného vyžadovať. Takto predstavený musí sa usilovať dobre plniť svoju povinnosť, keď už nie pre teba, nuž pre seba, aby si aj ty mohol svoju dobre plniť.

Tretie, čo nám túto vec ľahkou a milou robí v Spoločnosti, je príklad a častý, všeobecný zvyk. Každý deň vidíme to na našich spolubratoch. Môžeme na seba obrátiť, čo sv. Augustín o sebe rozpráva. Prihodilo sa mu to, keď sa zamýšľal obrátiť. Veľmi ťažkým sa mu zdalo zachovávať čistotu, preto sa nemohol nijako rozhodnúť. Tu sa mu zjavila čistota v podobe veľmi úctivej panej, ktorá mu ukazovala mnohých chlapcov a dievčatá pod svojím plášťom a veľa iných ľudí rozličného stavu a veku, všetko čistí a poctiví ľudia. Pritom usmievavo mu povedala, ako by mu chcela vyčitovať: Ty to nemôžeš, čo títo a tieto mohli? Myslíš si, že títo a tieto mohli to z vlastnej sily a nie pomocou Božou?'To veľmi povzbudilo svätého.

To isté môžeš aj ty povedať, keď ti v tom diabol ukazuje ťažkosť. Akože by som nemohol to, čo všetci môžu? Nemal by som urobiť to, čo druhý robí, ktorý je starší, učenejší, múdrejší a zkúsenejší ako ja? To veľmi ľahkou urobí túto vec. Takto by nám ťažko prichodilo nerobiť to, lebo si myslíme, že by sme iných pohoršili, keby sme zanedbali, čo všetci robia. Starajme sa teda všetci, aby tento dobrý zvyk naďalej ostal a príklad jedných povzbudzoval druhých. Starší a učenejší majú väčšiu povinnosť udržať tieto a podobné veci svojím príkladom, rečou a rozhovormi, ktorými môžu veľa dobrého urobiť, ale aj zlého. Ostatní totiž dávajú pozor na ich skutky a na slová; to si vážia a to robia, čo u nich vidia. Okrem toho veľmi vážne je, aby sa každý sám v tejto veci cvičil, lebo len takto stane sa mu ľahkou. Ak to zanedbá, za niekoľko dní bude mu ťažkou. V iných cvičeniach poníženosti a umŕtvovania tiež je to tak. Ba aj pri spovedi to vidno: kto sa iba raz do roka spovedá, tomu to prichodí veľmi ťažko, kým tým, čo sa často spovedávajú, je to ľahké a milé.

Štvrtá vec, ktorá pomáha nám vyznať sa, je to vedomie, že keď človek odkryje svedomie predstavenému alebo duchovnému, nehovorí mu ako sudcovi, ale ako otcovi, aby ho potešil, radil mu a pomáhal. Preto čo mu tu povie, za to ho nemôže trestať, hoci by to vec sama zaslúžila. To je práve tak, ako pri spovedi. To sú celkom iné súdy, a nemožno o nich povedať, čo sa môže tvrdiť o druhých.

Piate čo veľmi obľahčuje otvoriť svedomie a čo potvrdzuje všetko, čo sme povedali, je vec, ktorú konštitúcie spomínajú. Predstavený totiž musí všetko to v najväčšej tajnosti zachovať. Môžeš byť celkom istý, že všetko ostane v jeho srdci, čo si mu pri otvorení svedomia povedal. Nikto sa nemôže o tom dozvedieť, nijakej škody alebo hanby nemôžeš z toho utrpieť. Prirodzené tajomstvo už samo viaže človeka pod hriechom, a keď ide o niečo väčšieho, pod ťažkým hriechom. P. Klaudius Aquaviva zostril to ešte vážnymi a prísnymi nariadeniami, predpísal tresty a pokuty pre tých, čo by o to nedbali, až po zbavenie úradu. On chce, aby poddaní vedeli nielen čo predpisuje, ale aj tresty, ktoré stihnú predstavených, keď jeho nariadenia nezachovajú. — Pre kňazov bolo potrebné dať prísny rozkaz zachovať tajomstvo, aby sa ľudia nebáli spovedi. Práve tak pokladal za potrebné náš sv. Otec Ignác predpísať zachovávať tajomstvo ohľadom toho, čo sa povie pri otvorení svedomia, aby sa nikto neodťahoval od neho. Toto cvičenie nesmie prestať, lebo to by ohromne škodilo spravovaniu Spoločnosti. Ona totiž chce viesť svojich viac vnútorným vzdelaním a duchovným spôsobom k dokonalosti, ako inými zákonami a vonkajšími pokutami. Z toho je predstaveným jasno, ako by škodili reholi, keby sa o tajomstvo v tých veciach nestarali.

HLAVA X

ako otvoriť svedomie

„Vylievaj ako vodu pred tvárou Pána srdce svoje". Toto porovnanie proroka Jeremiáša nás učí, ako máme vyjaviť a otvoriť srdce tomu, ktorý je miesto P. Boha. Keď odkrývame svedomie, to musí byť, ako keď sa leje voda z nejakej nádoby. Keď z nádoby vylievame olej alebo med, niečo ostane dnu, keď sa víno alebo ocot vylieva, aspoň vôňa ostane. Keď zas vodu vylievame, nič neostane dnu, ani nijakú vôňu a chuť, ani nijaký znak nebadať v nádobe, ako keby nič nebolo v nej bývalo. Takto máš vyliať a odokryť srdce predstavenému, keď mu otváraš svedomie, aby nič v ňom neostalo, nijaká vôňa, nijaká chuť, nijaký znak.

Keďže je to tak vážna vec a tak hlavný a užitočný prostriedok pre náš duchovný pokrok, preto náš sv. Otec Ignác predpisuje okrem tých prípadov, ktoré sa cez rok prihodia, každý polrok otvoriť svedomie o celom tom čase, vždy pred obnovením sľubov. Tak to bolo vždy vo zvyku v Spoločnosti, a od štvrtej kongregácie je to aj vo všeobecných pravidlách. Ako chce, aby sme sa okrem obyčajných, častejších spovedí, z celého toho času osobitne vyspovedali, práve tak si žiada, aby sme počet dali osobitne z toho času, hoci ináč častejšie otvoríme svedomie predstavenému. To sa mu zdá najlepším prostriedkom obnoviť každého na duchu. P. Klaudius Aquaviva v poučení pre vizitátorov veľmi odporúča tento prostriedok: Keď poddaní tento počet vydávajú ako treba, a predstavení tiež tak ho príjmu, doista veľký význam bude mať pre obnovenie a pre vzrast ducha. V tom smysle sa vyjadruje aj sv. Bazil: Nikto z poddaných, ak len chce nejaký pokrok urobiť a dojsť dokonalosti, nesmie nijaké hnutie v sebe zatajiť. Takto sa totiž stane, že čo je chvály hodné, to sa v nás upevní, čo zas nie celkom dobré, to sa zodpovedným prostriedkom napraví. Pomocou tohto zvyku malým krokom dostaneme sa k dokonalosti.

Aby sme to lepšie a ľahšie mohli robiť, v Spoločnosti máme dobré poučenie. Podotýkam, že ono má dve hlavné čiastky. Prvá alebo začiatok je najhlavnejšia; v nej prichodí celý obsah štyridsiateho pravidla Sumaria, ktoré hovorí o vyjavení svedomia a spolu aj vysvetľuje, ako ho treba odbavovať. Najprv sa spomína, ako vysoko si to váži náš sv. Otec Ignác a potom čítame: „Každý musí či už vo spovedi alebo pod tajomstvom, alebo jako mu to bude milšie a na väčšie potešenie: svoje svedomie s veľkou pokorou a láskou vyjaviť, nič nezatajac, čím bol Pána všetkých vecí obrazil. A tiež podá úplnú zprávu o celom svojom doterajšom živote, alebo aspoň o vážnejších veciach". V tom je hlavná čiastka tohoto vyznania. Kto toto zanedbá, ten nemôže podať ani opravdivú ani úplnú zprávu o svojom duševnom stave, čo by aj zachoval tých štrnásť bodov druhej čiastky.

Pre lepšie porozumenie tohto nemusíme prevziať všetky body. Za príklad spomenieme jeden hlavný, tretí totiž, ktorý hovorí o odkrytí pokušení, náruživostí a zlých náklonností. To je vážna vec, o ktorej treba zprávu podať, či totiž človek má pokušenia, či sú silné a ťažké, či im ľahko alebo ťažko odporujeme a jakým spôsobom. To isté treba rozumieť o náruživostiach a nedobrých náklonnostiach. V celej druhej čiastke poučenia niet viac vysvetlenia o tom. Pýtam sa: Či stačí pre úplnú a jasnú zprávu o svojom duševnom stave, ktorú kto dáva svojmu duchovnému, aby v tej veci poznal stav jeho duše, keď mu povie všetky svoje pokušenia a zlé náklonnosti? Odpovedám: Nie; treba povedať, či človek aj upadol a koľko ráz. Čosi iného je, keď poviem: Som náchylný k pýche; a niečo iného, keď vyznám: Som natoľko náchylný k pýche, že som po tom a tom túžil alebo to a to urobil, aby som si úcty a vážnosti nadobudol; že ma to trápilo, keď mi to a to rozkázali; tým a tým som sa vyhováral, aby som nemusel vyplniť rozkaz. Ale to iba preto bolo, že nemám dosť čnosti a poníženosti, ináč bol by som to mohol ľahko urobiť. — Čosi iného je povedať: Som hnev-livý a netrpezlivý, a zas iného: Bol som natoľko hnevlivý a netrpezlivý, že som bol celkom bez seba, a to a to som povedal a urobil, čím som dal pohoršenie.

Iná vec je spomínať: Mávam nečisté pokušenia; a zas iná povedať: Bol som taký slabý, že som sa pri tom zdržal a mal v tom radosť atď. Inakší úsudok musí mať človek o tom, ktorý v pokušení upadol, ako o tom, ktorý vytrval, silne odporoval a premohol ho. Každý potrebuje iného lieku a iného zachádzania. To je ako s horúčkou. Inakšie chytí silného, ako slabého, preto je vážne, aby lekár vedel, aký je kto, a chorý tiež musí dbať, aby sa lekár o tom dozvedel. Ináč totiž treba liečiť horúčku u silného a ináč u slabého. Práve tak je vážne i pre duchovného lekára i pre teba samého, aby sa dozvedel, či si silný alebo slabý, aby ťa potom vedel liečiť a liek ti predpísať. Nestačí povedať mu pokušenia a zlé náklonnosti, ale musíš mu vyznať, či si aj upadol, lebo z toho uvidí tvoju slabosť, alebo čnosť a silu. Preto štyridsiate pravidlo pripomína nám, aby sme nielen pokušenia vyjavili, ale aj poklesky.

To je na začiatku tohto poučenia. Celkom výslovne je v ňom povedano, že máme predstavenému celú dušu otvoriť a nič nezatajovať, čím sme Velebnosť Božiu obrazili alebo aspoň väčšie veci mu spomenúť, ktoré väčšmi obťažujú nám dušu. Toto sa potom obšírnejšie vysvetlí v nasledujúcich štyroch bodoch. Kto teda toto nezachová, ten vlastne iba naoko robí tak vážnu vec, ktorú si rehoľa tak vysoko cení. Toto poučenie každému môže byť na osoh, aby vedel, ako mu treba vydať počet z duševného stavu duchovným otcom.

Aby sme sa jasnejšie vyjadrili, nesmieme sa tým uspokojiť, že spomenieme chyby všeobecne, ale treba nám odokryť ich dopodrobna. Takto tiež dáme o sebe jasný obraz, ináč nie. To je tiež dobrý pokyn i pre spoveď. Nesmieš sa uspokojiť povedať pri spovedi: Oddal som sa zlým myšlienkam; ale treba ti spomenúť, jak ďaleko si sa dal od nich strhnúť. Čo by to boly iba ľahké hriechy, ktoré nemusíme vo spovedi povedať, predsa keď sa z nich spovedáme, nevyznajme ich len všeobecne, čím sa naša vina zakryje, ale povedzme ich dopodrobna, aby jasnejšia bola naša vina. Zaiste nehovorí jasne, kto len toľko povie, že vypustil z úst neumŕtvené, netrpezlivé a šomravé slová. Tie slová môžu byť také, že vina ukáže sa väčšou, ako keď sa len všeobecne označí. Keď kto chybil v poslušnosti a tým pohoršenie vzbudil, nesmie sa uspokojiť povedať: Vyznávam sa, že som nebol poslušný; ale má jasnejšie povedať vec a spôsob, aby sa vina v pravom svetle zjavila a predstavený mohol si jasný pochop o nej utvoriť. Takto treba dávať zprávu o stave svojho svedomia. Netreba sa všeobecne, ale úprimne, rovno a jasne vyjadrovať. Nesmie ani jeden kút zakrytý, ani jeden záhyb složený ostať. To hovorí aj sv. Pavel o Cirkvi: „Aby sám (Kristus) predstavil sebe Cirkev slávnu, nemajúcu poškvrny, ani vrásky, ani niečo takého, ale bola svätá a nepoškvrnená". Vo vráskach ostáva prach a špina, preto naša duša nesmie mať ani vráskov ani záhybov, ale má byť celkom hladká a rovná.

Náš sv. Otec Ignác chce, aby človek, keď vstupuje do rehole, tak jasne a úplne otvoril svoje svedomie, žeby nielen to povedal, aké zlé náklonnosti má teraz a ku akým hriechom kloní sa viac, ale aj to, aké zlé náchylnosti mal predtým a ktoré hriechy mu najviac ťažkosti robily v minulom živote. Pre lekára je to vážne, aby mu chorý nielen terajšiu chorobu povedal, ale aj dávnejšie, ktoré mal; lebo takto môže uhádnuť, či terajšia choroba nevyplýva z predošlej, a môže taký liek predpísať, aby sa predošlá nevrátila. Podobne je to aj s s duchom. Ak chceš duchovnému lekárovi jasne a úplne otvoriť svedomie, nemáš mu len terajšie zlé zvyky a náklonnosti povedať, ale aj dávnejšie; lebo často z toho možno poznať koreň a príčinu terajšej choroby. Preto radia tomu, čo si chce všeobecnú spoveď odbaviť, aby si ju odbavil u toho, u ktorého sa v budúcnosti riadne chce spovedať, aby ho spovedník lepšie znal a lepšie mu mohol pomáhať.

Často bývajú pokušenia a zlé hnutia, ktoré kto cíti, pozostatkami dávnych chorôb, a trest a pokuta za zlý život. Preto čo sa teraz aj uťahuje a chráni, proti svojej vôli trpí, čo nechce, za zneužívanie slobody a za zlé zvyky v minulosti. Nesmie sa teda naľakať. Nech je trpezlivý a ponížený a nech sa usiluje ľútosť a zahanbenie vzbudiť nielen nad terajším svojím stavom, ale aj nad predošlým. Takto nebude mať škody.

Napokon treba podotknúť, že otvoriť svedomie a všeobecná spoveď sú dve rozdielne veci. Máme o nich rozdielne pravidlá a ich cieľ a látka je tiež rozdielna. Isté je, pravda, že každý môže svoje svedomie otvoriť či vo spovedi alebo okrem nej, ako sa mu páči a jako mu to bude na potechu ducha. Konštitúcie to výslovne spomínajú. Treba však pripomenúť vec, ktorú má P. Klaudius Aquaviva v poučení pre vizitátorov. „Ako neslobodno nikoho nútiť — hovorí — aby otvoril svedomie okrem spovedi, lebo konštitúcie každému dávajú slobodu urobiť to vo spovedi, predsa treba pochváliť tých, čo niektoré veci, patriace vlastne do spovedi, opustia, z iných sa vyznajú však okrem nej a celú dušu otvoria, aby predstavení slobodnejšie a bez ohľadu na spoveď mohli to použiť a tak tým lepšie ich mohli viesť a spravovať na ceste dokonalosti". Keďže táto vec je vážna, preto som doslovne uviedol jeho slová. Lepšie je teda dať zprávu o svedomí okrem spovedi, ako v nej. To značí ukázať dôveru predstavenému. Kto priateľovi otvorene do ruky dá nejakú drahú vec, aby mu ju zachoval, ten väčšiu dôveru dáva na javo, ako ten, čo ju napred vloží do skrinky a zavre a tak odovzdá.

HLAVA XI

niekoľko pochybnosti

Z toho, čo sme povedali, môže mať kto pochybnosti. Prvá je, že sme hovorili s jednej stránky že lepšie je otvoriť svedomie okrem spovedi, s druhej však, že máme povedať nielen pokušenia a zlé náklonnosti, ale aj to, či sme upadli. A keď to človek neurobí, nevydá dobre počet zo svojho svedomia. Pýtam sa: Keď kto (čoho nech nás P. Boh chráni) taký slabý bol, že ho pokušenie premohlo a on privolil k ťažkej a hanebnej veci, či to môže žiadať pravidlo, aby to predstavenému okrem spovedi povedal? To sa zdá veľmi ťažkým, čo nemožno obyčajne urobiť. — V takomto prípade nie je úmysel ani pravidla ani nášho sv. Otca, aby sa to okrem spovedi spomenulo. Práve toto bola príčina, pre ktorú dovoľuje pravidlo okrem spovedi alebo v nej to povedať, ako sa komu viac páči. Je to výslovne vyjadreno aj v pravidlách provinciá-lových, v ktorých je reč, ako treba dávať a prijímať zprávu o svedomí. Dľa nich provinciál môže sa opýtať človeka na jedno-druhé, čo sa mu vidí potrebným, keď sme už svoje povedali. Pravidlo však mu pripomína: „Hoci o tom, pre čo by sa človek veľmi zahanbil, okrem spovedi netreba sa pýtať." Ak je vec, že sa ju kto neopováži povedať okrem spovedi, nech ju odloží pre spoveď.

Takéto veci nielen nesmie sa pýtať okrem spovedi ani predstavený ani duchovný otec, ale ani nesmú chcieť, aby o nich kto hovoril. Pobožné uši nerady počúvajú takéto veci okrem spovedi, preto lepšie je ich odložiť. To chce povedať náš sv. Otec Ignác slovami, ktoré sme v predošlej hlave uviedli, keď hovorí, že lepšie robia tí, čo otvárajú svedomie okrem spovedi, a dodáva: Opustiac niektoré veci, ktoré patria vlastne do spovedi.

Druhá pochybnosť je vážnejšia. Náš sv. Otec celkom výslovne píše v konštitúciách, že na to dávame zprávu o svojom svedomí predstaveným, aby nás mohli lepšie viesť a spravovať; lebo keď všetko vedia, lepšie sa môžu starať o to, čo zodpovie jednotlivcom a celej Spoločnosti. S druhej stránky dľa tých istých konštitúcií možno dať zprávu o svedomí vo spovedi. Teda Spoločnosť a jej predstavení spravujú svojich poddaných dľa spovedí! Toto už mnohým pomútilo hlavu, lebo neporozumeli, ako postupuje v tom Spoločnosť. Pre porozumenie hovorím po prvé: Spoločnosť je proti spravovaniu dľa spovedí. Boli bohoslovci, čo učili, že spovedník môže niekedy použiť to, čo vie zo spovedi, bez toho, že by sa previnil proti spovednému tajomstvu. Náš P. Generál čo najprísnejšie zakazuje túto náuku v Spoločnosti vyučovať a nijako nedovoľuje dľa nej postupovať. Spovedníci sa majú tak chovať v týchto veciach, ako keby ničoho nevedeli zo spovedi. Toto zodpovedá dekrétu a rozkazu Jeho Svätosti Klementa VIII., ktorý štyry roky neskoršie vyšiel, a ktorý P. Suarez a iní spomínajú. Spoločnosť ešte viac robí.

Káže čo najstarostlivejšie zachovať tajomstvo, hoci kto okrem spovedi otvorí svedomie, ako sme to povedali. Kto teda v takej tajnosti drží veci, ktoré sa okrem spovedi dozvedel, ako že by nedržal tie, ktoré vo spovedi počul, aby ju neurobil nenávidenou a nedal príležitosť nejakej svätokrádeži?

Odpovedám po druhé na hlavný bod ťažkosti: Duchovne a vnútorne viesť duše slobodno pomocou spovedi. Ba to patrí medzi jej najkrajšie ovocie a medzi jej veľké prednosti. Kto jasne odokryl všetky svoje rany, choroby a slabosti, tomu ľahšie môže spovedník, lekár jeho duše, predpísať liek a prostriedok, ktorý mu zodpovie, a viesť ho, ako treba. Toto je pravda. V cirkevnom práve káže pápež Alexander III. prijímať spovede aj takých zlých a hriešnych osôb, ktorým nemožno dať rozhrešenia, lebo hovoria, že nemôžu žiť bez. hriechu, nemajú teda opravdivého predsavzatia polepšiť sa, pre ten cieľ aby ich možno bolo spravovať a dať im radu, ktorá je im potrebná. Týmto radí svätý Otec, hoci nedostanú rozhrešenia, ísť ku spovedníkovi, povedať mu všetky hriechy, vyjaviť mu celý život a zlú prípravu na spoveď. Spovedníkovi zas káže, aby ich prijal a láskavo vypočul a dal im radu a spasiteľný prostriedok. Lebo azda týmto sa im obmäkčí srdce, budú vyhýbať príležitostiam a po tomto cvičení poníženosti a niekoľkých dobrých skutkoch, v ktorých sa im káže cvičiť, Pán im otvorí oči, aby celkom zanechali hriech a odbavili si dobrú spoveď. Nie je to teda nová vec, ale veľmi dávna a v Cirkvi užívaná a odobrená spoveďou spravovať a viesť duše.

O našom sv. Otcovi Ignácovi čítame toto v jeho živote. Prví otcovia Spoločnosti vyvolili ho viac ráz za generála, ale on sa protivil voľbe; povedal, že nie je súci na to. Všetci naliehali na neho, aby úrad prijal. Povedali mu, že neprijať úrad pre neho značí protiviť sa vôli Božej, ktorá sa dostatočne javila v jednohlasnej voľbe. Z počiatku nemohli ničoho dosiahnuť, čo jako sa usilovali. Museli mu popustiť a uspokojiť sa tým, čo im navrhol. Ja — hovoril — celú vec položím do rúk svojho spovedníka. Rozpoviem mu, akých som sa hriechov dopustil v živote, aké zlé zvyky a náchylnosti mám, ktoré sú moje slabosti teraz a v minulosti, duševné a telesné. Keď on pri tom všetkom v mene Ježiša Krista rozkáže mi, alebo mi bude radiť, aby som prijal takúto veľkú ťarchu na seba, poslúchnem ho. Tak aj urobil. Niekoľko dní sa utiahol, odbavil všeobecnú spoveď u svätého človeka, menom Fr. Teoíila, z rehole sv. Františka, a potom sa ho spýtal, čo myslí. Spovedníkovi sa zdalo, že má prijať ťarchu spravovať Spoločnosť a že protiviť sa voľbe značilo by protiviť sa Duchu svätému. Po týchto slovách prijal úrad, ktorý mu naložili.

Teraz sa pýtam: Či môže niekto, čo by bol aj zlomyseľný, haniť toto postupovanie sv. Ignáca a v ňom nejaký podvod vidieť? Nemyslím, že by našiel, kto by ho hanil, skôr ho bude chváliť. Jeho životopis tiež len s veľkou pochvalou to spomína. Tej istej ceste, ktorou viedol nášho sv. Otca, hlavu a zakladateľa rehole, učí Pán aj nás. Preto nám káže vyzradiť predstavenému vo spovedi a v tajnosti všetky svoje zlé náchylnosti, hriechy a náruživosti, všetky chyby a nedokonalosti, aby nás predstavený lepšie mohol viesť a spravovať na ceste čnosti a dokonalosti, ktorej sme sa venovali.

Spoločnosť teda svojich synov navonok nespravuje dľa spovedi. Vnútorne a duchovne spravuje im duše, ako sme to povedali, vo spovedi. Je to celkom zodpovedné, ba niekedy potrebné. To je zvyk v celej Cirkvi. Keď niekto má pochybnosti alebo vážne veci a nevie si rady, ide si ku rozumnému a učenému spovedníkovi a rozpovie mu celú vec vo spovedi alebo v tajnosti, ako sa mu páči, a prosí ho o radu a pomoc. To chce aj náš sv. Otec Ignác, keď hovorí, že môžeme otvoriť svedomie vo spovedi, ak sa nám lepšie vidí a na väčšiu potechu je. Preto dľa toho, čo sa zo spovedi vie, Spoločnosť ani nevymenúva, ani nesosadzuje, ani rektorov, ani profesorov, ani verejných učiteľov, ani ostatných predstavených .Kto by inšie myslel, veľmi by sa mýlil.

Musím však niečo vážneho podotknúť. Niekto môže byť v takom položení a v okolnostiach, že mu každý spovedník vo svedomí a pod ťažkým hriechom bude kázať všetko vyzradiť predstavenému, aby mu nedal ten úrad, tú prácu, vytrhol z tých okolností atď. Takto potom musí udať aj príčinu a jasné nebezpečenstvo, v ktorom je pre svoju slabosť. Pýtam sa: Ci je lepší a čestnejší prostriedok takého rehoľníka zachrániť, ako mu povedať, aby šiel k predstavenému a vyjavil mu to v spovedi? Predstavený môže dbať i o jeho dobré meno i o meno Spoločnosti a môže ho vytrhnúť z príležitosti alebo zachrániť od väčšieho nebezpečenstva, pre ktoré nemá dosť sily. Pomôže mu a zachráni ho. Urobí to nielen s jeho dovolením a súhlasom, ale na jeho naliehavú prosbu, lebo on sám musí o to najviac dbať. Niekedy poddaný nie je istý, či sa dostane do nebezpečenstva či nie, len sa obáva a pochybuje. V takýchto prípadoch človek sa uspokojí a poteší, keď spomenie predstavenému svoju pochybnosť a celú vec a úplne odovzdá sa mu do rúk. Keď mu totiž niečo takého povie, nedostane sa do nebezpečenstva, do ktorého by doista bol prišiel, keby mu nič nebol povedal. Teraz celá ťarcha je na pleciach predstaveného; Boh však pomáha poslušnosti a dá nám sily, aby to, čo nám rozkážu, malo dobrý výsledok. Lebo vtedy človek urobil svoju povinnosť.

Po tretie, hoci každý môže otvoriť svedomie vo spovedi, ako pravidlo hovorí, predsa lepšie a chvalitebnejšie je, ako sme povedali, urobiť to okrem spovedi. Každý vie to, preto volí si, čo je lepšie, a povie všetko okrem spovedi. Okrem toho v prípade pri prvej pochybnosti, keď sa vec len vo spovedi vyjaví, doista nebude nikto, čo by aký nedokonalý bol, kto by sa netešil a predstaveného neprosil, aby aj použil pre spasenie jeho duše to, čo mu vo spovedi povedal, zachránil ho od príležitostí a od nebezpečenství. Toto sa vždy tak stáva, že poddaný nemá z toho nič zlého, len dobré. Iní sa ani nenazdajú o jeho chybe alebo nedokonalosti. Ničoho neztratí, ale veľa získa, lebo zaväzuje predstaveného, aby starostlivejšie dbal o jeho dobré meno. Hoci teda vnútorné a duchovné vedenie duší dľa spovedí je dobré a dovolené, ako sme už povedali, predsa v Spoločnosti sa to nerobí: predstavení spravujú poddaných dľa toho, čo sa okrem spovedi dozvedia. Každý sa viac teší a raduje, keď okrem spovedi rozpovie všetko, čo je potrebné, aby predstavený tým slobodnejšie a bez ohľadu na spoveď mohol mu pomáhať a viesť ho na ceste dokonalosti.

Toto učí výslovne sv. Bonaventura. Je dobre, hovorí, aby predstavený znal duševný stav svojich poddaných, ich náchylnosti a zvyky. On má znať každého telesné a duševné sily, aby tým lepšie vedel všetkých viesť a spravovať. Takto môže každému odporúčať a naložiť ťarchu, ktorá zodpovie jeho silám. Lebo nie každý je na všetko súci. Uvádza slová sv. Písma: „Áron a jeho synovia nech vojdú a sami každému jeho práce ustanovia a rozdelia, kto čo má jest".1 Sv. Bonaventura hovorí, že Áron a jeho synovia značia vyšších a nižších predstavených. Ich povinnosťou je vniknúť do srdca svojich poddaných, znať ich čnosť, sily a talenty, aby mohli rozdať úrady, ťarchy a povinnosti rehoľné, dľa síl a darov každého, „každému podľa jeho schopnosti."

oddiel ôsmy

BRATSKÉ NAPOMÍNANIE

HLAVA I

NAPOMÍNAŤ JE ZNAK LÁSKY

Sv. Bernard hovorí: Istý znak je, že nás Boh miluje ako svoje dietky, keď nás karhá a tresce. Celé Sv. Písmo je plné toho. Mudrc hovorí: „Koho miluje Pán, toho tresce; a má zaľúbenie v ňom ako otec v synovi". „Ja, ktorých milujem, karhám a trescem", hovorí Pán v Zjaveniach. A sv. Pavel píše: „Koho Pán miluje, karhá ho, a šľahá každého syna, ktorého prijíma ... Lebo kdeže je syn, ktorého by otec nekarhal?" Svätí majú to za neobyčajné dobrodenie a milosť, keď Boh karhá dušu, ktorá sa dopustila hriechu a chyby, a nedá jej v svedomí pokoja. Je to istý znak, že ťa Boh miluje a patríš medzi vyvolených. Nechce ťa celkom opustiť. Tým nepokojom ťa volá a povzbudzuje. Ak ťa zas svedomie nekarhá a nehryzie, ani nijaký trest neprichodí na teba, to je znak, hovoria, že Bok sa veľmi hnevá. To je najväčší trest Boží v tomto živote.

Sv. Bernard uvádza slová Ezechiela proroka: „A odpočinie si hnev môj na tebe, a odňatá bude od teba žiarlivost moja: a upokojim sa, a nebudem sa viac hnevať'? Z toho vidíš, hovorí svätý, že Boh sa väčšmi hnevá, keď sa nehnevá. Keď ťa opustila jeho horlivosť, opustila ťa aj jeho láska. Nie si viac hodný jeho lásky, keď nie si hodný jeho trestu. Ak je to teda dôkaz a znak, že Boh nás miluje ako svoje dietky, tak aj predstavený tým ukáže poddanému, že ho miluje, keď ho láskavo upozorní na chyby, ktoré má, aby sa napravil. „Lepšie je zjavné dohovárame, ako tajné milovanie", hovorí Mudrc. Pekná je tvoja vnútorná láska, ktorú máš ku mne, ale ona je len pre teba. Ona mne nič neosoží, ak sa neukáže v skutku. Keď však predstavený tak ma miluje, že ma upozorní na chybu, ktorú som nezbadal alebo nepokladal za chybu, aby som sa polepšil, to je väčšia láska a mne užitočná. To je činná láska, otcovská, ktorý chce dobre svojmu synovi. Keby ťa predstavený nemiloval ako syna a nechcel by ti dobre a netúžil by, aby si duchovne pokročil, nenapomenul by ťa. ani neupozornil by ťa na chybu. Tak to vidíme v živote. Keď otec prichvtí na niečom syna. hneď ho pokarhá a potresce, lebo je to jeho svn, ktorého miluie ako vlastné diefa. ktorému chce, aby bol dobrý a čnostný. Ale toho. ktorý nie je jeho sv-nom, hoci ho vidí niečo zlého robiť nechá a nič mu nepovíe. ani nedbá o neho, lebo to nie je jeho syn. Mvslí si: nech sa o neho otec stará a naučí ho poriadku, mňa sa to netýka.

Tým predstavený nielen lásku k tebe dáva na javo, ale aj presvedčenie o tebe, že ho miluješ ako otca. že si istý o jeho láske a o tom, že ti to otcovským srdcom hovorí a chce ti dobre. Aj to ukazuje, že je presvedčený o tvojej čnosti a poníženosti, ktorou prijmeš jeho napomenutie, ináč by ťa nenapomínal.

Naopak zas, keď predstavený nezachádza s tebou tak rovno a otvorene, neupozorní ťa na chyby, ktoré máš, a na to, čo hovoria o tebe a pre čo šomrú na teba, to je preto, že ťa nemiluje ako syna, alebo že vie o tebe, že ho nemiluješ ako otca, a-lebo si myslí, že nemáš čnosti dobre prijať jeho napomenutie a karhanie. To všetko je nedostatkom lásky a vážnosti. To nie je ozajstná láska. Hádam na vonok ukazuje sa ako láska, ale ona nie je opravdivá, len zdanlivá a silená. Čo máš z toho, keď ti na vonok ukážem, že ťa milujem a cením, keď ťa v srdci za nedokonalého mám v jednom-druhom a neopovážim sa ťa upozorniť na to? To je pretváranie, ukazovať iné na vonok a iné si myslieť. Takto sa robí a hovorí vo svete. Ľudia vo svete neopovážia sa povedať, čo si myslia, preto iné im hovorí jazyk, a iné srdce; často ťa chvália a lichotia ti, odobrujú tvoje veci, ale vnútri iné si myslia, ako prorok píše: „Ľahodnejšie sú nad olej jeho reči: a zároveň sú to strely". „Svojimi ústami požehnávajú a v srdci svojom preklínajú"? „Svojimi jazyky činia Istive".

U nás to nesmie byť. U nás všetko má byť jasné a úprimné, lebo inšie sa protiví láske a svornosti, ktorú sme sľubovali. Keby som mal na pr. jednu alebo viac chýb, a ja by som ich nezbadal alebo by som ich nemal za chyby, a ani by mi na um neprišlo, že druhí ich zbadali; keby aj sám predstavený zbadal a vedel by, že sa druhí pohoršujú na mne: aká by to bola láska, keby sa nikto nenašiel, kto by ma na chyby upozornil? Dobre hovorí náš sv. František Borgiáš: Keby si mal na ruby obrátený kabát, alebo bol by si zafúľaný v tvári, urobil by ti dobrý skutok, kto by ťa na to upozornil, a ty by si sa mu poďakoval. A zas mal by si to za urážku tomu, kto by to zbadal a nepovedal by ti to. Tým viac máme si to vážiť a ceniť pri nedostatkoch čnosti, ktoré pohoršujú našich spolubratov.

Majme to teda za veľké dobrodenie, že je, kto nás láskavo napomenie na naše chyby. My ich totiž pre veľkú samolásku nevidíme, alebo aspoň nepokladáme ich za chyby. Matke tiež sa zdá na synovi pre veľkú lásku škaredé pekným a čierne červeným. Nám tiež nikdy nechybujú farby a dôkazy, ktorými svoje chyby zafarbíme a zakryjeme. Preto hovoria filozofovia, že človek vo vlastných veciach nemôže byť dobrý sudca. Dľa zákonov podozrivý je sudca, ktorý je v priateľstve s jednou stránkou. O čo viac musí byť podozrivý vo vlastnej veci, keďže je tak veľký priateľ seba samého? Druhý však spokojnými očami pozerá na naše veci, preto lepšie vidí naše chyby a je lepším sudcom v tom. Štvoro očí viac vidí ako dve, hovorí porekadlo.

Plutarch píše, že si máme nepriateľov kupovať, lebo oni povedia nám pravdu. Priatelia ti len lichotia, uspokojujú ťa, že nemáš sa čo trápiť, niet nič nedobrého na tebe. Teraz to je zvyk vo svete. Nech nás P. Boh chráni, aby takáto obyčaj dostala sa aj do rehole. Takí sme márnomyseľní, že radi počúvame takéto veci a uveríme ich, hoci celkom ináč máme robiť, ako prorok píše: „Nech ma potresce spravodlivý v láskavosti, a nech ma karhú; len olej hriešnikov nech nepomaže mojej hlavy!" Sv. Augustín hovorí, že pod tým olejom hriešnikov treba rozumieť lichotenie a krášlenie našich chýb. Toto nenávidel prorok. Radšej ho má spravodlivý pokarhať prísne a milosrdne, ako aby bo chválili a lichotili mu; lebo toto je len na to, aby sprostého ešte sprostejším urobilo a do väčšieho omylu priviedlo. Tu spomína aj slová Izaiáša proroka: „Ľudu môj, ktorí ťa blahoslavia, ti í a klamú". Ktorí ťa však napomínajú, tí ti preukazujú veľké dobrodenie. „Lepšie sú rany od milujúceho, ako Istivé bozky od nenávistnika" . ,,Lepšie je, keď ta múdry karhá, nežli ked ta blázon pochlebovanim klame" Čo páli, to hojí; všetko ostatné iba hatí uzdravenie. My si nahovoríme, že nemáme nijakých chýb, preto sa potom nesta-ráme o polepšenie.

Diogenes hovorí, že keď sa chceme napraviť, musíme si hľadať alebo opravdivého priateľa, ktorý by nás napomínal, alebo tvrdého nepriateľa, ktorý nás bude karhať. Napomínaním jedného a karhaním druhého človek zanechá hriech alebo chybu, ktorú má. Toto druhé je vo zvyku vo svete. Ľudia si vtedy povedia chyby, keď sa pohnevajú. Vtedy pravda vyjde najavo. V reholi povedia ti chybu, alebo ťa napomenú, alebo upozornia nie z nenávisti a z hnevu, ani z odporu proti tebe, ale z opravdivej lásky, ktorou ti len dobre chcú. Tešme sa tomu prvému, lebo v predstavenom máme verného a opravdivého priateľa, ktorý nám najväčšou láskou povie naše chyby. To si máme vysoko ceniť. Pomyslíme si vždy, že nám otvára poklad, keď nás na nejakú chybu upozorní, ktorú by sme neboli napravili, lebo by sme ju neboli znali.

HLAVA II

pre pýchu nevďačne prijímame napomínanie

Aká veľká pýcha je v človeku, to najlepšie z toho vidno, jak ťažko prijíma napomenutie a upozornenie na chyby. Pomaly nebude nikoho, kto by chcel, aby ho napomínali a upozorňovali na ne. Sv. Augustín hovorí: Ktože nájde takého, kto by chcel, aby ho karhali? Kdeže je múdry, o ktorom hovorí Písmo: „Karhaj múdreho, a bude í a milovať'? Ten je ozaj múdry, lebo vie láskou odplatiť za tak veľké dobrodenie, ako je napomenutie. „Kto je on, a budeme ho chválií?"

Sv. Gregor hovorí: My sme plní pýchy, ktorá je v nás tak zakorenená, že nemôžeme počuť svoje chyby, ani strpieť nijakého karhania. Nazdáme sa, že tým nás znevážia a menej cenia. Ako nám zatnú do živého, t. j. dotknú sa našej cti, hneď skočíme, miesto toho, aby sme ďakovali, a máme to za urážku, za ublíženie a za prenasledovanie. Takíto vidia meč prenasledovania, ako sa kto k nim blíži karhaním. Niektorí povedia to hneď jasne. Keď ich častejšie napomenú a upozornia na chyby, hovoria, že ich druhí prenasledujú a nemajú radi. Ba, niektorí sami uznajú svoje chyby a vďačne povedia ich, ale ako im ich iní povedia, alebo ich karhajú, hneď sa rozčulia a začnú sa brániť a vyhovárať. Nemôžu strpieť, aby ich za takých pokladali. Títo nemajú poníženosti a ani svoje viny neuznávajú opravdivým poznaním seba. Lebo keby sa mali za nedokonalých a naozaj by povedali tieto veci o sebe, necítili by tak veľmi, keď ich druhí spomínajú, ani by sa tak silne nebránili a nevyhovárali. Opravdivá poníženosť v tom pozostáva, že človek zná sám seba a málo cení sám seba a túži po tom, aby áj iní poznali jeho chyby a málo si ho vážili. Títo jasne dávajú na javo, — hovorí sv. Gregor — že nie na to hovoria o svojich chybách, aby si ich druhí málo cenili, ale aby sa zdali dobrými a poníženými. Lebo Písmo hovorí: „Spravodlivý najprv sám na seba žaluje"? Chceš, aby ťa ctili a mali za poníženého; na to sa ti zdá dobrým prostriedkom povedať svoje chyby, preto ich spomínaš. Aby ti ich však druhý povedal a ťa karhal, to sa ti nezdá dobrým prostriedkom nadobudnúť si úcty; skôr si myslíš, že ti to prinesie len hanbu a opovrhnutie. Jedno i druhé je pýcha. Odtiaľ je, že hoci kto niekedy uzná, na čo ho napomínajú, a vidí, že druhý má príčinu povedať mu to, pri tom všetkom pobúri sa a cíti to veľmi.

Nemôžeme teda povedať: „Karhaj múdreho a bude ťa milovať." Lebo nemáme viac múdry",'], ktorí by sa tešili karhaniu a povďační by boli za napomenutie a za upozornenie. Dnes môžeme skôr to povedať, čo ten istý Mudrc predtým spomína: „Nekarhaj posmievača, aby f a nevzal v nenávisť'? To je teraz všeobecný zvyk vo svete. „Pokazený nemiluje toho, kto ho napomína: ani neobcuje s múdrymi"? Pravda oči kole a rodí nenávisť. Svätí prirovnávajú takýchto chorým, ktorí blúznia.

Blázon nedovolí lekárovi, aby sa priblížil k nemu; uteká od neho, nechce prijať lieky, odhodí ich pre veľkú chorobu, a predsa neuzná, že je chorý. „Kto nemiluje karhanie, je nemúdry". Takému chybuje nielen čnosť a poníženosť, ale aj rozum a úsudok. Taký je blázon a zúrivec, ktorý nenávidí lekára a hnevá sa na neho, keď ho chce vyliečiť.

HLAVA III

škody a nedobré následky

Táto pýcha a bláznivosť sa tak rozšírila, že ledva sa nájde, kto by sa opovážil druhého napomenúť a upozorniť na chyby. Nikto sa nechce stať nenávideným a mrzutosť si kupovať za vlastné peniaze, ako sa hovorí. Ale človek aj dostane, čo zaslúži. Čože zaslúži chorý, ktorý sa nechce dať liečiť? Aby ho neopatrovali, ale nechali umrieť. To zaslúži aj ten, čo nechce, aby ho napomínali a nevdačne prijíma upozornenie. „Kto nenávidí napomenutie, zomre ... Kto zavŕlia napomenutie, pohŕda svojou dušou". Zaslúži, aby ho nenapomínali, na nič neupozorňovali. Takto potom upadne do veľkých chýb, ktoré budú verejné, o ktorých každý bude hovoriť, ale nikto mu ich nepovie. Tak pochodia takíto, čo je najväčší trest, aký môže prísť na nich. „Hojili sme Babylon, ale nevyhojil sa, opusťme ho"- Nechce, aby sme ho opatrovali a liečili, nechajme ho. Keď vinicu neorezávajú a neokopávajú, vtedy ju celkom opustili. Tak opúšťajú ako ztrateného a nevyliečiteľného toho, kto nevďačne prijíma napomenutie a upozornenie, keď ho prestanú napomínať.

Náš sv. Otec Borgiáš píše o škodách a zlých následkoch, ktoré vyplývajú z toho, keď kto nerád prijíma napomenutie a upozornenie. Hovorí: Z toho povstávajú zlé následky. Alebo sa chyby zakorenia a zahniezdia v tých, čo ich majú, keď vystanú napomenutia a karhania, lebo nikoho niet, kto by dával liek takému netrpezlivému chorému. Alebo keď sa dávajú upozornenia tomu, kto toho potrebuje, a miesto povďačnosti vyvolávajú v ňom trpkosť, rozčulenosť a hnev oproti tomu, kto ho napomína, za niekoľko dní celý dom -stane sa močiarom žlče a horkosti. Tomu sú na príčine nedokonalí, ktorí neznajú seba a preto neprijímajú nijaké napomenutie a upozornenie. Čo by mali uznať za veľké dobrodenie, to pokladajú za urážku. Za čo by mali byť povďační, za to sa hnevajú a mrzia. Z lieku robia si jed. — Treba sa nám teda obávať, či nás neprestanú liečiť ako nedobrého chorého, či nás neprestanú napomínať, že sme niekoľko ráz nemilo prijali karhanie a napomenutie. Sv. František Borgiáš si preto praje, aby sme zachovali tú prostotu, lásku a otvorenosť, ktorú sme mali na začiatku, kedy karhanie a upozornenie na chyby nielen nevyvolalo v nás nijakej trpkosti, ale budilo v nás úprimnú lásku a veľkú povďačnosť. Ktorýsi duchovný učiteľ prirovnáva tých, ktorí nechcú, aby ich napomínali, diablu. Tým sa totiž stávajú nenapraviteľnými: kto sa nedá karhať, nechce sa polepšiť. Medzi hriešnikom a diablom je ten rozdiel, že hriešnik sa môže polepšiť, kým diabol nie. Hriešnik, čo by bol aký veľký, dokiaľ žije, môže sa napraviť, ale diabol nikdy viac. Mudrc hovor í: „Kto nenávidí kázeň, ten chodí po ceste hriešnika", t. j. diabla. Diabol je v najväčšej miere hriešnik. Ako šľapaj je podobná nohe, tak je podobný diablu aj ten, ktorý nenávidí napomenutie. Urobí sa nenapraviteľným, lebo zatvorí dvere najlepšiemu, najsilnejišemu a najúčinnejšiemu prostriedku pre svoje polepšenie.

Sv. Bazil hovorí čosi zaujímavého o takých ľuďoch. Kto je taký, ten škodí ostatným bratom; svojím príkladom odťahuje iných od začatého boja. Jeho zlý príklad nakazí druhých; svojím odporom proti napomínaniu a karhaniu, čo sa od neho naučia, ztratia zpred očú cieľ, pre ktorý prišli do rehole: polepšiť sa a zdokonaliť. Sv. Bazil káže takýchto oddeliť od druhých, aby sa od nich nezkazili.

HLAVA IV

prijímajme vďačne napomenutie

Istý filozof veľmi dobrú radu dáva v tejto veci. Lepšiu, zdá sa, nemožno dať. Je to filozof Galenus, ktorý napísal knihu nielen o liečení tela, ale aj o chorobách duše a o ich liečení. On hovorí: Kto si chce napraviť chyby a pokročiť v čnosti, musí si hľadať dobrého a rozumného priateľa, ktorý by ho na ne napomínal. Keď nájde súceho na to, nech ho vrúcne prosí, aby bol tak dobrý a upozornil ho na všetky chyby, ktoré zbadá na ňom; nech mu sľubuje, že mu bude ozaj povďačný, bude ho uznávať za opravdivého priateľa. Nech ho ubezpečí, že tým mu väčšiu lásku a dobrodenie preukáže, ako keby ho z nejakej telesnej choroby vyliečil, lebo duša je drahšia ako telo. Keď sa podoberie na to, prisľúbi, že to urobí, potom minie niekoľko dní, a na nič ťa neupozorní, iď k nemu, žaluj sa mu a pros ho ešte vrúcnejšie ako prvý raz, aby nerobil to, ale hneď, ako zbadá nejakú chybu, napomenul ťa na ňu. Keď ti povie, že nič nezanedbal, čo ti bol prisľúbil, za celý ten čas ničoho nezbadal, čo by bolo bývalo potrebné spomenúť, never mu. Vedz, že príčina tomu nie to bola, ako by si sa nebol dopustil nijakej chyby, na ktorú by ťa bol mohol upozorniť, ale jedna z týchto troch. Alebo bola to jeho nedbalosť a nestarostlivosť, nedával pozor na tvoje chyby, lebo málo je takých, ktorí by chceli prijať na seba tú ťarchu starať sa o tvoj pokrok. Alebo zbadal niektoré chyby a možno si ich aj naznačil, ale sa hanbil a neosmelil sa ti ich povedať. Nechcel sa totiž s tebou rozísť a utratiť tvoje priateľstvo; lebo dobre vie, že dnes to je koniec, keď človek druhému povie pravdu. Alebo hádam videl, že inokedy nerád si prijal napomenutie a karhanie, preto neverí celkom, že naozaj chceš, aby ťa napomínali a upozorňovali, hoci to hovoríš. On viac verí tvojim skutkom, ako tvojim slovám.

A keď sa ti niekedy aj zdá, že to, čo ti hovorí, nie tak bolo, alebo aspoň nie v takej miere, neopováž sa nič si z toho nerobiť, alebo sa vyhovárať. Možno on lepšie videl vec, ako ty. Ľahšie je totiž zbadať druhého chyby, ako svoje. Po druhé, hoci by si mal predsa pravdu, osoží ti to, lebo budeš starostlivejší vo všetkom, čo budeš robiť, a nedáš na to príležitosti, aby mohli o tebe niečo podobného hovoriť alebo aj myslieť.

Toto všetko je potrebné, aby sme našli niekoho, kto by túto povinnosť vďačne prijal. To je veľká ťarcha. Každý vie dobre, ako ťažko mu padne, keď ho napomenú a upozornia na niečo. Ešte viac z toho vidno, ako ťažko prichodí človeku druhých napomínať a karhať, keď mu rozkážu, aby vyliečil druhých z tej alebo z inej chyby, ktorú majú. Pre samého predstaveného je to jedna z najväčších tiarch, keď poddaní nemajú dosť čnosti a poníženosti. S jednej stránky totiž cíti povinnosť napomínať ich, s druhej však sa obáva, či neprijmú zle jeho napomenutie. Tak chodí stále spotený, ako keby žeravé železo mal v rukách a nevie si rady: Mám mu povedať, alebo nepovedať? Niekedy sa mu zdá, že teraz je tu chvíľa spomenúť mu vec; potom čaká lepšiu príležitosť, dá mu niečo okúsiť, osladí však to milými slovami, aby nebolo tak horké. Niekedy poddaný tak ťažkým sa mu zdá, že za lepšie pokladá nepovedať mu ničoho, hoci nezanechal chybu. Obáva sa, že jeho napomenutie neosoží, ale skôr bude škodiť, nič nedosiahne u neho, iba to, že sa ešte viac roztrpčí a od neho odvráti. Možno potom by ani neplnil svoje povinnosti tak vďačne a spokojne.

Vosk na slnku zmäkne a rozpustí sa, blato zas vyschne a stvrdne. Zeliny, ktoré majú koreň v zemi, od slnka a od vody rastú a rodia, iné však, ktoré nie sú v zemi, od tých istých vecí vyschnú a zhnijú. Práve tak zmäkne a rastie od napomenutia ponížený, ktorý má korene v sebapoznaní; druhý zas, čo nie je ponížený a nepustil korene do zeme sebapoznania, od toho len viac vyschne a stvrdne. Preto neupozorňujú predstavení niektorých poddaných na ich chyby, lebo od lieku by im horšie bolo, liek by premenili na jed. Myslia si, že je to odpor a nepriateľstvo, čo je láska a túžba po ich dobru. Zaslujú, aby ich predstavení opustili.

Ak teda nechceš, aby ťa mali za nenapraviteľného a za nevyliečiteľného, musíš vďačne prijímať napomenutie a upozornenie. „Jak dobre je, keď pokarhaný súc, ukážeš pokánie" a keď si zaumieniš polepšiť sa. Ak si niekedy neurobil chybu, ktorú ti spomínajú, alebo inakšie to bolo, ako hovoria, nepovedz nič, ale ďakuj druhému za dobrú vôľu a za službu, ktorú ti preukazuje, a sľubuj mu napraviť sa. Povedz, že si budeš dávať pozor, a že veľkú lásku ti preukázal. Tým ho posmelíš, aby ťa aj druhý raz napomenul. Ak sa však chceš hneď vyhovárať a brániť, nenapomenie ťa iný raz, hoci by si toho azda veľmi potreboval. Niektorí, ako ich na chybu napomenú, zaraz sa vyhovárajú. Ak sa celkom nemôžu očistiť, hľadajú dôvody aspoň zmenšiť chybu a ukázať, že to nebolo tak strašné. To značí zatvoriť dvere pred druhým, aby ťa inokedy nenapomínal. Lebo keď druhý vidí, že hoci ťa viac ráz napomenul, nikdy si neuznal svoju chybu, ale že hneď si sa usiloval všetko vyhovárať a brániť, rozhodne sa nikdy viac ti ničoho nepovedať. To dosiahneš svojím vyhováraním, čo ty ospravodlivením voláš, že ťa nikto viac nebude na nič upozorňovať. Okrem tohó dáš zlý príklad a pohoršenie iným.

Predstaveným za veľkú chybu máme, keď neprijímajú a nevďačne počúvajú upozornenia a rady, ktoré im dávajú. Preto sa aj hovorí, že za predstaveného radšej takého treba voliť, ktorý menej vie, uzná svoje chyby, vďačne prijme upozornenia a rady múdrych, ako iného, ktorý viac vie a sebe veľa dôveruje, ktorý si myslí, že všetko vie, nerád je, keď ho na niečo upozorňujú, a nerád počúva rady iných. Sv. Písmo je plné toho, a najmä poučné knihy. „Videl si človeka, ktorý sa zdá sám sebe byt múdrym? Viac bude mat nádeje blázon než on"? „Cesta bláznova je priama v jeho očiach, ale kto je múdry, poslúcha radu"? „Ja, mňdrost, bývam v (dobrej) rade".4 „Blaho tam, kde je mnoho rady"? Sv. Jakub zas píše: „Múdrosť, ktorá je shora, je najsamprv stydlivá a potom pokojná, skromná, povoľná, dobrému náchylná". Keď teda u predstavených je to chvalitebné, keď vďačne počúvajú upozornenia a radu druhého, a karhania hodné je, keď neradi sú tomu, o čo viac zasluhujú si karhania tí poddaní, ktorí od svojich predstavených nechcú prijať napomenutie a upozornenie ?

Aby sme si to viac cenili a viac sa oduševňovali, musíme znať a uvážiť si veľký osoh a požehnanie, ktoré je v tom. Keď kto vďačne prijíma napomenutie a karhanie, a predstavený je o tom presvedčený, vtedy málo starosti mu robia chyby. Lebo ako vyjdú na javo, hneď má liek pri ruke. Ináč dajú mu veľa starosti a trápenia. Chyby sa ukazujú, 'ale dvere pomoci sú zatvorené. Vtedy majú predstavení úzkosti a zármutok. Preto je to dobrá rada povedať predstavenému, že radi budeme, keď nás upozorní, ba prosíme ho, aby nás ako otec napomínal, otvorene a jasne nám povedal chyby, a neurazil sa, keď azda niekedy pocítime napomenutie ako ľudia a neprijmeme ho tak, ako by sme mali prijať. Nesmieme o to len raz prosiť, ako zo zdvorilosti, ale veľa ráz a úprimne. Buď istý, že je to potrebné, aby ti to veril a svoju ťažkú povinnosť naproti tebe dobre a starostlivé plnil. V iných veciach máme sa tešiť, keď nás pokladajú za nedokonalých a za neumŕtvených, a toho sa nám dosť ujde. V tomto však nesmieme dovoliť, ani nijakej príležitosti dať, aby nás predstavený za pyšných a neumŕtvených mal, ktorí neradi prijmú jeho karhanie a napomenutie. O tom ho musíš celkon presvedčiť, aby ťa nepripravil o toto veľké dobrodenie a výborný prostriedok pokroku.

Sv. Bazil hovorí: Ak chorý dbá o zdravie, vďačne sa poddá liečeniu lekárovmu, hoci by ono bolo tvrdé a ťažké, a ani mu na um nepríde, že lekár to robí nedobrým úmyslom. Práve tak vďačne prijíma aj ponížený, ktorý sa stará pokročiť, a ani mu na myseľ nepríde, že by to bola zaťatosť a-lebo náruživosť. Keď pre telesné zdravie prijímame najtrpkejšie lieky a lekárovi dovoľujeme rezať, ako sa mu páči; keď sme mu za to povďační a uznávame to za veľké dobrodenie; svedčí sa, že by sme aj pre dobro svojej duše a pre všeobecné dobro celej rehole podobne robili, čo by liečenie aj tvrdé a ťažké bolo.

HLAVA V

niekoľko príkladov

Sv. Chrysostom povzbudzuje nás príkladom Mojžišovým, ktorý Sv. Písmo prináša, vďačne prijímať napomenutie a upozornenie. Mojžiš bol múdry a neobyčajný človek. Pán ho vyvolil za vodcu svojho národa a skrze neho veľa zázrakov urobil v Egypte a na púšti. Pri tom všeikom však vďačne prijal poučenie a napomenutie, ktoré mu dal Jetro, tesť, obyčajný človek, ohľadom spravovania a sudcovskej povinnosti. „Nedobre to činiš", povedal mu, „nad tvoju možnosf je táto práca, sám ju nemôžeš zniesť'} Vyvoľ si niekoľko ľudí, ktorí by ti pomáhali. Mojžiš nepovedal: Pozrite ho, ten mi dáva radu! ako niektorí, keď im druhí niečo radia. Nepáči sa im, že práve ten im prichodí dávať radu. Mojžiš ponížene prijal radu a hneď ju aj uskutočnil.

Sv. Cyprián a sv. Augustín v tom istom smysle rozvažujú o príklade sv. Petra, keď ho sv. Pavel napomenul pre obriezku, ktorú dľa sv. Petra mali prijať pri obrátení aj pohani. Pozrite, hovoria, že apoštol nie je namyslený, nevyvyšuje sa nad ostatných a nehovorí: Ja som hlava Cirkvi, mne treba viac dôverovať, mňa má každý nasledovať a mne veriť. — Necení si menej sv. Pavla, ktorý prenasledoval Cirkev, a nemá si to za hanbu, že ho pokarhá a napomenie. Ako vďačne prijíma radu a hneď sa poddá dôvodom a pravde.

Zaujímavý je aj príklad Teodoziusov v tom ohľade. Najväčšou poníženosťou prijal karhanie a napomenutie, ktoré mu dal sv. Ambróz. Stalo sa vtedy, keď ho biskup vyobcoval a zakázal mu do kostola vkročiť pre ukrutnosti a nespravodlivosti, ktorých sa dopustil proti mestu Tesaloniky. Cisár totiž, ako bol svoj dar na oltár položil, ostal dnu v presbyteriume. Biskup mu odkázal odísť, lebo to miesto je pre kňazov vyznačené; purpur síce robí človeka cisárom, ale nie kňazom. Cisár v tej chvíli poslúchol, ako to opisujú Dejiny Cirkvi. Nevedieť, či máme viac obdivovať biskupovu pevnosť a smelosť, či neobyčajnú poslušnosť a poníženosť zbožného cisára.

O sv. Ambrózovi čítame v jeho životopise, že každý raz, ako ho na nejakú chybu upozornili, ďakoval a mal to za neobyčajné dobrodenie. V Krónike Cistercitov je reč o istom mníchovi v Clairveaux, ktorý vždy, ako ho niekto na nejakú chybu upozornil, pomodlil sa jeden Otčenáš za toho istého. To sa, vraj, potom v tom kláštore zvykom stalo a zachovávalo sa ako prísny zákon.

O sv. opátovi Arzeniusovi Surius toto rozpráva. Arzeniusa všetci mnísi mali za veľkého svätého. Vo svete mal vysoké postavenie. Bol vychovávateľom dvoch synov cisára Teodoziusa, Arkadiusa a Honoriusa, ktorí po otcovi nasledovali a tiež cisármi sa stali. Popri všetkej svojej svätosti mal niektoré chyby, ktoré mu ničoho neodoberaly zo svätosti. Vo svete si po pánsky žil. Z pohodlného a slobodného života na cisárskom dvore bolo badať na ňom niektoré pozostatky. Keď na pr. s ostatnými sedel, kládol si nohy jednu na druhú. Tým otcom sa to akosi nevidelo, mali to za chybu proti skromnosti, ale ani jeden sa neopovážil mu to povedať. Každému sa to zdalo ťažkým s takou maličkosťou ísť k takému vážnemu a ctihodnému otcovi. Začali sa radiť o veci. Tu dal dobrý návrh opát Pastor, múdry a svätý človek. Ostatní otcovia ho prijali. Toto urobíme. Prvý raz, ako sa sídeme, sadnem si aj ja tak. Vy ma pokarháte, a ja sa hneď polepším. Tým bude aj on napomenutý. To sa zdalo všetkým najlepším. Ako sa najbližšie sišli na duchovnú konferenciu, opát Pastor si naozaj tak sadol ako svätý Arzenius. Starí ho veľmi ostro pokarhali pre túto neskromnosť a pre zlý príklad, ktorý dal. On sa však hneď celkom slušne posadil. Keď opát Arzenius videl, čo sa prihodilo jeho súsedovi, pomaly a nebadane spustil aj on nohu a to napomenutie si tak zapamätal, že viac neupadol do tejto chyby. Tak má každý prijať verejné napomenutie, ktoré dávajú druhému. Z toho aj to vidno, ako ťažko je druhého napomenúť a upozorniť na niečo.

HLAVA VI

podľa pravidla máme oznámiť chyby iných predstavenému

Deviate pravidlo Sumária hovorí: „Pre väčší duchovný pokrok a zvlášte pre väčšie sebapodriadenie a uponíženie každý nech je spokojný, aby sa všetky jeho chyby a poklesky, i všetko, čo by sa na ňom spozorovalo a zočilo, vyjavilo predstavenému, od kohokoľvek, kto by sa o tom okrem spovedi dozvedel." Pre základ toho, čo povieme o tejto veci, treba každému vedieť, že všetky naše konštitúcie sú odobrené a potvrdené od pápežov a že na začiatku stojí vysvetlenie Motu propria Gregora XIII., v ktorom je schválenie. Okrem toho toto pravidlo a predpis o bratskom napomenutí osobitne schválil sv. Otec a odsúdil opačnú mienku, a preto má ono zvláštnu váhu.

V Ríme akýsi kňaz, ktorý patril predtým do Spoločnosti, ale pre svoju nespokojnú a priečnu povahu bol z nej prepustený, dal tlačiť čiastku Sumy kardinála Toleta. Pripojil k nej hlavu, v ktorej hovorí, že ktorási rehoľa, v ktorej aj on chcel účinkovať, lebo má učených ľudí, predpisuje pravidlom proti Evanjeliu bezprostredne predstavenému oznámiť chyby a nepovedať napred tej istej osobe. Toto má, vraj, mnohé nemilé stránky. — P. Eberhard Merkurián, vtedajší generál Spoločnosti, žaloval sa pre toto u pápeža. Svätý Otec chcel vidieť knihu a naše pravidlo a dopytoval sa, ako sa ono praktizuje vo Spoločnosti. Potom pápež vyhlásil, že pravidlo nielen neprotiví sa Evanjeliu a ani zďaleka neobsahuje v sebe to, čo mu pripisujú, ale je výrazom evanjeliumovej a apoštolskej dokonalosti. Potom zakázal tú hlavu v knihe, čo kardinál Sirleto, ku ktorému vec patrila, aj urobil.

Týmto bolo to pravidlo dostatočne ospravodl-vené. Necháme však bokom scholastické hádky a dôvody pre školy a pre svoju potechu rozoberieme tu dve veci. Po prvé, vážnosť a potrebu tohto pravidla. Po druhé, niektoré dôvody, ktoré nám ukážu, aké je ono rozumné. — Vážnosť a potreba tohto pravidla vysvitá z iného veľmi vážneho pravidla o súčtovaní svedomia, o ktorom v predošlom oddiele bola reč. Tie dôvody a dobré následky, ktoré náš sv. Otec Ignác spomína, aby sme odkryli predstavenému svedomie, platia aj o tomto pravidle a ukazujú, aké je ono vážne a potrebné. Tam sme to obšírne pretriasali, tu môžeme stiahnuť všetko na dva hlavné body. Po prvé, takto môžu predstavení človeka lepšie viesť, spravovať a starať sa o jeho polepšenie; po druhé, takto môže predstavený lepšie predpísať a dbať o to, čo zodpovie celej Spoločnosti. Pre tie isté príčiny pokladá náš sv. Otec za vážne, aby sa predstavený dozvedel o tvojich chybách a nedokonalostiach, kto by ich okrem spovedi zbadal. On chce mať dôverníka, ak by si ty zanedbal, na čo si viazaný a čo je tak vážne pre tvoje dobro a pre všeobecné dobro Spoločnosti. Tvoj spolubrat urobí to, čo si ty mal urobiť a čo bola tvoja povinnosť.

Všetko to je pre väčšie dobro tvoje a rehole, aby sme tým spokojnejšie mohli pracovať a predstavení nikoho nevystavili nebezpečenstvu.

Čo sa týka druhého bodu, veľa dôvodov potvrdzuje a ospravodlivuje toto pravidlo. Prvý je, že je ono vo zvyku aj v iných, starších reholiach. V reholi sv. Františka je ten istý predpis, čo aj v Spoločnosti. Tam treba tiež rovno predstavenému povedať chyby spolubrata, bez toho, že by človek musel tomu istému niečo spomenúť. Jasné je to z knihy: Serena conscientia (Veselé svedomie), zo 104. otázky a zo Všeobecných nariadení, ktoré sostavili na všeobecnej kapituli v Barcelone r. 1451. Tu čítame, že keď niektorí boli vonku z kláštora, ako sa vrátia, povinní sú povedať predstavenému aspoň väčšie veci, ktoré sa boly prihodily ich spoločníkom. Kto to neurobí, ten má byť potrestaný pôstom o chlebe a o vode alebo inakšie, ako sa vidí predstavenému. To isté hovoria aj staršie nariadenia rehole z piatej kapitule. A keď bol sv. Bonaventura generálom, na všeobecnej kapituli všetci potvrdili a schválili to isté a vyhlásili, že protivná náuka nesmie sa trpieť, lebo znamená mor a zkazu pre rehoľný život. Kto by sa opovážil učiť ju, tomu treba vziať knihy, odobrať mu aktívny a pasívny hlas, ba treba ho aj zatvoriť.

To je veľmi dávna náuka a bola vždy vo zvyku u tých, čo sa starali o dokonalosť. Smaragd opát spomína dekrét dávnych opátov, Štefana a Pavla, ktorý predpisuje: Keby kto videl druhého niečo nedovoleného robiť alebo hovoriť, a meškal by predstavenému to oznámiť, nech vie, že podporuje hriech a je celkom rovný druhému; lebo je najhorší nepriateľ i svojej duši i duši toho, koho zakrýva. A v inom dekréte čítame: Kto vie o druhom, že nechce znášať kláštorský poriadok a zamýšľa utiecť, a zaraz ho neoznámi, ten nech bude istý, že je vinný v jeho záhube. Takého treba na tak dlho oddeliť od spoločnosti spolubratov, dokiaľ sa druhý nevráti. Teda to nie je niečo nového a zvláštneho, ale veľmi dávne a spoločné všetkým reholiam. Tento zvyk v reholiach má ten istý cieľ, čo aj bratské napomenutie, totiž polepšenie a pokrok bratov. Obyčajne sa úfa, že predstavený to skôr dosiahne, ako iný jednotlivec.

Po druhé, ospravodlivuje toto pravidlo a objasňuje, že nieto v ňom toľko prísnosti a ťažkosti, ako sa niektorí nazdávajú, to, čo on káže a jako sa praktizuje vo Spoločnosti. Predstavenému treba povedať chybu spolubrata ako duchovnému otcovi, aby ho otcovskou láskou napomenul, a ten, čo upadol, alebo bol blízko pádu, aby vstal a polepšil sa. Tak to predpisuje aj 18. všeobecné pravidlo: „Kto by sa dozvedel, že niekto má ťažké pokušenie, nech upozorní predstaveného, aby mu otcovskou starostlivosťou, akú má o svojich, zodpovedným prostriedkom pomôcť mohol." Neoznamujeme teda vinu druhého predstavenému ako sudcovi, aby ho trestal, ale ako otcovi, ktorý pomáha a nie škodieva, aby použil zodpovedný prostriedok a vyhol nepríjemnostiam, ktoré by mohly nasledovať, keby vec nevedel a nerobil nič proti nej.

Po tretie, dobrou myšlienkou potvrdzuje to P. Nadal, človek veľmi učený a čnostný. V Cirkvi Božej, v cirkevnej a svetskej správe, hovorí, vidíme, že keď ide o voľbu do úradov, skúmajú aj tajné veci, čo do vlastností, ktoré jednotlivé úrady vyžadujú. To sa nie preto robí, aby mohli potrestať niekoho, hoci by sa niečo takého našlo, čo by zaslúžilo trest, ale že chcú vedieť, komu sveria Cirkev, dom, majetok, dušu. V Spoločnosti každého možno voliť pre misie, lebo to je naše povolanie, ale kto má ísť do misií, ten musí byť pevný v čnosti, nie slabý a krehký, aby nepokazil a neznivočil dobré meno rehole. Predstavený sa teda môže dopytovať a slobodno mu povedať tajné veci, smie na to postaviť pravidlo, aby mohol rozhodnúť a nemýlil sa v tak vážnej veci, ako je táto, ktorá sa natoľko týka i teba i celej rehole.

Po štvrté, viďme, jak rozumné je toto pravidlo. Položme na jednu vážku škodu, ktorá nasleduje z toho, že tvoju chybu oznámia predstavenému ako otcovi, na druhú zas škody a nepríjemnosti, ktoré by nasledovaly, keby ju neoznámili, a viďme, ktorá váži viac. Tvoja škoda je v tom, že sa zahanbíš, alebo že trochu úcty, ako si myslíš, utratíš. Ale keď tieto veci neoznámia predstavenému, dvojaká škoda môže povstať a aj nasledúva. Zlo, keďže sa nelieči, ani nezahatí, rastie, šíri sa a nakazí aj iných. Potom povstáva z toho i pre teba i pre rehoľu hanba a potupa. Skôr alebo neskôr, či tak či inak, jednak vyjde vec na javo: „Nič nie je zahalené, čo by sa neodhalilo". Čo by sa bolo dalo predtým ľahko, akoby so svätenou vodou vyliečiť, keby si to na začiatku bol povedal predstavenému, ako bola tvoja povinnosť, to teraz treba páliť a rezať. To viac váži, ako maličké zahanbenie alebo trochu úcty, čo si sa nazdal utratiť, že predstavený sa dozvie o tvojej chybe. Teda oznámiť vinu spolubrata predstavenému nielen nie je proti láske, ale je povinnosť, a neurobiť to značí nepokoj svedomia. Je to tak veľká povinnosť, že zanedbanie môže byť ťažký hriech. Nie síce preto, že je to pravidlo, lebo, ako sme povedali, naše pravidlá neviažu pod hriechom, ale pre vážnosť veci a pre škody a nepríjemnosti, ktoré môžu nasledovať a ktoré aj nasledúvajú. Tým je však príčinou ten, ktorý ich mohol prekaziť, keby ich na čas bol oznámil, čo neurobil.

Sv. Bazil povzbudzuje nás na to a hovorí: Druhého hriech zatajovať značí chorého, ktorý z vlastnej vôle letí do priepasti, na to povzbudzovať a sotiť ho. Ukrývaný a zatajený hriech je ako vnútorná rana, ktorá sa šíri v tele, dokiaľ nedostane sa po srdce a nezabije ho. Dobrý skutok nám urobí, čo otvorí ranu a jed z nej vypustí, čo by nás to aj trocha bolelo. A zas kto by zo súcitu neotvoril tú ranu a hnoj z nej nevypustil, ten by nám bol ako nepriateľ. Práve tak nie je priateľ, ale nepriateľ, kto zakrýva chybu spolubrata a nechce ju oznámiť predstavenému ako otcovi a lekárovi, aby ho vyliečil a staral sa o neho. To značí pomáhať mu umrieť.

Sv. Augustín hovorí: Nenazdajte sa, že ste zlomyseľní, keď to oznámite. Skorej škodíte, keď mlčaním dáte zahynúť bratom, ktorých ste mohli napraviť, keby ste ich boli oznámili. Keď brat má ranu, ktorú by rád zatajiť, lebo sa obáva dať ju rezať, či by to nebola ukrutnosť mlčať o tom, kým povedať by bolo milosrdenstvo? O čo viac ho máš prezradiť, aby väčšmi nezhnil v srdci?

Zakrývať teda nie je zákon lásky, ako si to niektorí myslia, ktorý chcú zachovávať dľa príkladu iných, ako hovoria, poriadnych ľudí. Niektorí majú to za česť a za slušnosť nikdy neísť k predstavenému s chybami druhých. Veľmi ťažko im prichodí oznámiť niečo, zdá sa im to menej cenným. Hovorievajú, že nechcú ísť s vymysleninami, nechcú nikomu nič zlého urobiť, nikoho udať predstavenému. — To nie je rehoľný duch, tým menej duch Spoločnosti. To sú zásady sveta, zlé zvyky, zlé a reholi veľmi škodlivé svetské dôvernosti a priateľstvá. To neznačí pletky robiť, ani zle robiť spolubratovi, ale dobre. Zameškať však značí zle urobiť i jemu i reholi. Pre akú príčinu smel by kto prestať byť verným reholi, aby sa páčil druhému? Oproti komu máš väčšiu povinnosť? Či oproti jednotlivcovi a či oproti reholi? Zakrývať a za zakrývača považovaný byť je niečo hanebného; to nie je vernosť k reholi a zachovávanie pravidál. Preto končí sv. Bazil: Nech nikto nebude medzi vami, kto by hľadel ukrývať hriech spolubrata, aby mu miesto lásky nepripravoval záhubu. Nehľadaj úkryty a neskrývaj v nich zlo a chorobu svojho brata, ale vyzraď ju hneď lekárovi, ktorý ho môže napraviť a vyliečiť, kým nie je neskoro, kým nie je potrebné páliť a rezať. To je opravdivá, svätá láska. Touto cestou získaš spolubrata, inou by hádam zahynul.

Tieto a iné dôvody, ktoré učenci a svätí spomínajú, dostatočne dokazujú, aké spravodlivé a sväté je toto pravidlo, čo by sa rehoľník ani nezriekol svojho práva, ako to po iných reholiach býva. Vo Spoločnosti však je ešte iný osobitný dôvod. Keď kto chce do nej vstúpiť, dajú mu pravidlá a výťah konštitúcií, ktoré má zachovávať a v ktorých je aj toto pravidlo. Spýtajú sa ho, či ich prijíma, a osobitne sa ho spýtajú o tomto pravidle, či pristáva naň. To isté mu dávajú čítať a pýtajú sa ho každého polroka v noviciáte, kým nesloží sľuby. Magister novákov má pravidlo, ktoré mu predpisuje dopodrobna vysvetliť novákom niektoré veci, ktoré im neskoršie môžu nejakú ťažkosť robiť, a medzi tými je aj táto vec. To aj robieva, a nováci povedia, že sú hotoví na to, aby pokročili v duchovnom živote a cvičili sa v poníženosti, ako pravidlo hovorí.

To je zvláštnosť, ktorá ešte viac vyhladí vec. Isté je, že každý, kto vstupuje do rehole, môže sa toho práva zrieknuť a pristať na to, aby jeho chyby rovno predstavenému oznámili a nie jemu prv. Každý je pánom a majiteľom svojej cti a dobrého mena, a môže ich pre svoj duchovný pokrok prepustiť predstavenému alebo komu chce, ak to nezakazuje nejaká neobyčajná okolnosť. Takejto o-kolnosti však tu niet. Ako môžeme slobodne vyjaviť svoj hriech predstavenému, čo by ako ťažký a tajný bol, tak môžeme dať druhému dovolenie, aby ho smel vyzradiť. Toto robievajú tí, čo vstupujú do Spoločnosti tým, že na otázku, či pristanú na to, čo toto pravidlo káže, povedajú hej. To značí, že sa zriekajú svojho práva. Keď mi niekto vo spovedi alebo v tajnosti vyzradí ťažký hriech a ja sa ho spýtam, či chce, alebo mi dovolí, aby som sa poradil predstaveného alebo iného učeného človeka, aby som mu lepšie mohol pomôcť, a on pristane na to, jasné je, že týmto zrieka sa práva, dľa ktorého nesmiem nikomu hovoriť o jeho hriechu, a ja nadobudnem si práva poradiť sa s predstaveným.

K tomu ešte prichodí obyčajné praktizovanie tohto pravidla, čo nováci vidia dva roky pred sľu-bami. Táto zkúsenosť svedčí o tom, že sa zriekajú svojho práva v tejto veci, hoci by sa výslovne nevyjadrili, že sa zriekajú. — Aj kartuzián sa zrieka prírodného práva mäso jesť. To je zvyk v jeho reholi, hoci osobitne a výslovne nezrieka sa. Kto prijíma vyššie rády, zrieka sa práva oženiť sa a skladá slávnostný sľub čistoty, hoci to osobitne a výslovne nerobí.

Sv. František Borgiáš, keď bol generálom, výrazne odpovedal niektorým španielskym provinciálnym kongregáciám, ktoré sa ho v tejto veci pýtaly, že tí, čo vstupujú do Spoločnosti, toho práva sa zriekajú. A generál Spoločnosti má apoštolskú moc vysvetľovať naše konštitúcie, ako to vidno z búl a z privilégov. — Ako bola táto kniha napísaná, šiesta generálna kongregácia rozhodla o veci v tom smysle, ako sme hovorili, a kázala to tak aj novákom vysvetľovať. Generálna kongregácia totiž má od Sv. Stolice moc rozhodovať o pochybných miestach nášho inštitútu. Kongregácia ešte dodáva, že tie slová: „kto by sa o tom okrem spovedi dozvedel" treba o tých veciach rozumieť, ktoré ktosi sám videl alebo zbadal, nie o tých, čo mu kto v tajnosti povedal, alebo o čom sa s ním radil a na čo ho o pomoc prosil.

Týmto prestávajú všetky ťažkosti a príležitosti na ponosy. Nikomu sa totiž nerobí krivda, kto o veci vie a ju chce. Keď si vstupoval, povedali ti, že u nás je to vo zvyku. Vtedy si na to pristal, ba si sa tomu tešil. Keď teda teraz ťažko ti padá, že tvoje chyby oznamujú predstavenému, nepripisuj to ani pravidlu ani spolubratovi, ktorý ho zachováva, ani nežaluj sa preto, ale pripisuj vinu sebe, že nemáš toľko čnosti a poníženosti, ako si mal na začiatku, ba máš jej len menej, lebo už nesmýšľaš tak, ako si vtedy smýšľal. V tom väzí všetka ťažkosť, a nie v pravidle, ako sa niektorí nazdávajú. Preto sv. Ignác ako potrebný základ spomína v tom istom pravidle poníženosť a túžbu po duchovnom pokroku. Keby sme to mali, tešili by sme sa, že vedia o našich chybách á menej si nás vážia. Ešte viac by sme sa preto tešili tomu, lebo nás napomínajú a upozorňujú na ne. Ale že veľmi málo poníženosti a čnosti máme, preto prichodí nám táto vec tak ťažko.

HLAVA VII

niektoré vážne poznámky

Z toho, čo sme povedali, možno čerpať niektoré poznámky, ktoré sa týkajú i toho, koho napomínajú, i toho, kto druhého napomína a upozorňuje. Čo sa týka toho, koho karhajú a napomínajú, treba podotknúť, že je to veľká chyba a svedčí o veľkej nedokonalosti, keď človek, ako ho predstavený upozorní a napomenie pre nejakú chybu, veľmi to cíti a hneď rozmýšľa a skúma, kto to mohol povedať predstavenému, či nepovedal viac, či nezväčšoval vec. Práve tak je to chyba, keď sa každému ponosuješ a vyhováraš sa, že vec boľa celkom inakšia, alebo nie tak vážna. To je ešte väčšia chyba a väčšie pohoršenie budí, ako sama vec. Každý vie, že si človek, že máš chyby. Kto je však natoľko citlivý, toho máme za veľmi nedokonalého; taký dáva na javo veľkú pýchu a dáva príležitosť, aby sme si o ňom mysleli, že neusiluje sa polepšiť a pokročiť, ale len navonok chce byť dobrý, aby si ho iní ctili a vážili.

Dobre píše sv. Bernard: Ako vyjaví ponížene svojmu opátovi tajné a zlé myšlienky svojho srdca ten, čo tuho bráni to, čo je jasné? — Opravdivé ponížený, ktorý sa za takého zná a má, aký je, nediví sa nad tým, čo o ňom hovoria, a nie je mu to ani nové; on badá v sebe väčšie chyby, čo o ňom hovoria, to sa mu zdá malým oproti tomu, čo by mohli o ňom povedať. Len tebe sa zdá chyba menšou ako je, alebo ani nezdá sa ti chybou, lebo pozeráš na ňu samoláskou zaslepenými očami. Druhému zas, ktorý pozerá na ňu nestrannými očami, zdá sa väčšou, a takou, akou je sama v sebe.

Môže sa však stať, že druhý zväčší vec, lebo sa mu väčšou zdalá. Vtedy si pomysli, že keď si do rehole vstupoval, pýtali sa ťa, či si hotový vďačne prijímať urážky, krivé svedoctvá, očerňovanie od vonkajších a domácich. Vtedy si na to pristal. Či si už na to zabudol? Alebo si oľutoval, čo si vtedy povedal? Mal by si sa tešiť, keď druhý dobrým úmyslom a bez viny viac povedal, ako sa stalo. A keby druhý ani nie dobrým úmyslom a nie z lásky bol povedal, aj vtedy mal by si sa radovať sám pre seba, lebo sa môžeš väčšmi uponížiť a vernejšie nasledovať Krista Pána. Tým viac má sa to stať, keď druhý dobrým úmyslom povedal, o čom bol presvedčený, že je to pravda. Takto len získaš pred Bohom a pred ľuďmi, inakšie môžeš len utratiť, hoci sa ti vidí, že získaš.

O veľa väčšia chyba by bola, keby si šiel k tomu, o kom si sa dozvedel, že ťa oznámil, a vytýkal by si mu, že to povedal, alebo že viac alebo inakšie povedal, ako sa vec stala, alebo keby si sa na neho hneval, mrzel a ukázal mu, že sa ti to nepáči. Kto naozaj túži po polepšení a po pokroku, ten sa teší, čím viac očí ho stráži, podporuje v tej túžbe a skoro ho núti na to. Sv. Bernard hovorí: „Kto mi dá, aby ma sto pastierov strážilo? Čím viac je tých, čo sa o mňa starajú, tým spokojnejšie idem na pašu". „Strašný nerozum! Neobávam sa celé kŕdle duší okolo seba shromažďovať, ktoré mám strážiť, a mne ťažko prichodí jedného strážcu mať nad sebou! Viac sa obávam palice pastiera, ako zubov vlkov!" Zubov sa mi treba obávať, ale po napomínaní a volaní pastierovom treba mi túžiť.

Čo sa týka oznamovania, treba podotknúť: po prvé, chybu spolubrata treba rovno predstavenému ako otcovi, a nie komu inému povedať. Okrem toho, ako sa to samo od seba rozumie, treba chybu v tajnosti držať, aby predstavený ako otec mohol škodu, ktorá azda by nasledovala, prekaziť a napraviť. To treba prísne zachovávať. Lebo niekto by radšej nie predstavenému, ale niekomu inému povedal chyby, ktorý ako poddaný nevedel by pomôcť. To by bolo ohováranie, teda hriech.

Po druhé, pravidlo predpisuje pri tom vyjavení, aby sa ono stávalo „s podlžnou láskou". Tieto slová veľmi uspokojily Gregora XIII., keď skúmal tieto pravidlá. Kto sa proti tomu nechce previniť, ten sa musí spytovať, či neženie ho nejaká náruživosť, závisť alebo falošná horlivosť prenáhliť sa, vec prekrútiť alebo zväčšiť, z komára slona spraviť, čo sa raz stalo, to za stále vyhlasovať, mať to za isté, čo je podozrivé, svoj predsudok postaviť za pravdu. Tak robiť by bola nesvedomitosť. To sú vážne veci, ktoré vyvolávajú veľký zmätok.

Po tretie, neslobodno opustiť svoju povinnosť a chybu oznámiť, hoci druhý nesplní svoju povinnosť a neprijme vec tak, ako by mal. Sv. Augustín píše o tom a hovorí, kto nerád prijíma napomenutie, ten je blázon, ktorý sa spiera lekárovi a liečeniu. Čo treba s takýmto robiť? — pýta sa. Azda máme ho nechať? Nie! Ani šialení nechcú sa dať poviazať a spáči zobudiť. Zato však milosrdná láska nemešká poviazať šialeného a spáča zobudiť a oboch vyliečiť. Obidvaja cítia sa urazenými a oboch milujú. Kým sú chorí, hnevajú sa; keď potom vyzdravejú, sú povďační.

Máme dúfať, že aj náš spolubrat to isté bude robiť. Teraz, keď ho napomínajú, je síce citlivý. Ako sa však uspokojí a vec si rozváži pred Bohom, uzná príčinu a bude povďačný za preukázané dobrodenie. Ľudia niekedy veľkou námahou, ba i nemalým nebezpečenstvom, liečia divé zvery, ktoré sa ešte viac spierajú, hoci neočakávajú od nich nijakej vďaky, lebo „nemajú rozum". O čo viac musíme opatrovať spolubrata, aby na veky nezahynul? On má rozum a môže neskoršie uznať dobrodenie a ďakovať zaň, ako Mudrc hovorí: „Kto karhá človeka, nájde potom u neho milosí viac, než ten, ktorý ho lichotením jazyka klame". Sv. Bazil tu spomína slová sv. Pavla: „Kto je, čo mňa obveseli, jestli len nie ten, ktorého som ja zarmútil?" „Lebo hľa, to samé zarmútenie dľa Boha koľkú starostlivosť spôsobuje vo vás?" To je Bohu milý zármutok, ktorý pôsobí polepšenie. Môžeš nadhodiť, že niektorí sa ešte horšími stali od napomínania. Na to dobre odpovedá sv. Augustín: Máme sa zrieknuť liekov, lebo niektorých choroba je nevyliečiteľná? — Naozaj nie, preto nesmieme zanedbať napomínanie, lebo niektorým neosožilo. Duchovný a telesný lekár musí robiť, čo je jeho povinnosťou a čo mu veda káže. Nesmie sa hneď zrieknuť chorého, ale má oprobovať lieky.

Sv. Bazil hovorí, ako sa treba chovať pri napomínaní. Kto druhého karhá, musí nasledovať lekárov, ktorí sa nehnevajú na chorého, ale. bojujú iba proti chorobe a na ňu samu sa hnevajú a užívajú prostriedky. Práve tak nesmie sa ani ten, čo napomína, hnevať a mrzieť na toho, čo sa chyby dopustil. Všetkou starostlivosťou a horlivosťou musí sa usilovať odstrániť hriech z duše bratovej. Pri tom musí tak postupovať, ako otec, ktorý ako lekár lieči dieťa z boľavej rany alebo z opuchliny. Pozri, ako pozorne, nežne a láskavo s ním zachádza. Bolesť dieťaťa cíti ako vlastnú. Práve tak pozorne, nežne a láskavo má aj predstavený svojich poddaných napomínať, lebo sú to jeho duchovné dietky. Musí ich „v nežnom duchu" napomínať. Sv. Augustín hovorí: Vrah nepozerá ako zarúbe, ale kto lieči, ten dbá o to, ako reže. Tak má aj predstavený postupovať, ktorý chce karhaním a napomínaním liečiť poddaného, a nie byť mu na ťarchu, ani zle robiť.

To je veľmi vážna vec. Svätí to veľmi prízvukujú. Kto druhého napomína, nech sa veľmi chráni ukazovať nejakú náruživosť, hnev alebo mrzutosť, lebo tým by všetko pokazil. To by nebolo druhého napraviť a vyliečiť, ale ho pokaziť. Spomínajú slová sv. Pavla: „Sluha Pánov s miernosťou má karhať tých, čo sa protivia pravde". Miesto „s miernosťou" prekladá sa aj ,,so skromnosťou", ale to je jedno. Lebo kto skromne napomína, ten tiež nesmie nijakú náruživosť a zmätok dávať na javo. Slovom, tak spokojné a láskavé má byť napomínanie, aby druhý videl, že pochádza z opravdivej lásky a z horúcej túžby po jeho dobru. Iba pod tou podmienkou je ono užitočné.

O. A. M. D. G.

OBSAH.:

ODDIEL PIATY................................................................................................................... 1

ČNOSŤ POSLUŠNOSTI..................................................................................................... 1

HLAVA I............................................................................................................................ 1

VZNEŠENOSŤ ČNOSTI POSLUŠNOSTI............................................................................... 1

HLAVA II........................................................................................................................... 4

AKO POTREBNÁ JE POSLUŠNOSŤ.................................................................................... 4

HLAVA III.......................................................................................................................... 5

PRVY STUPEŇ POSLUŠNOSTI.......................................................................................... 5

HLAVA IV.......................................................................................................................... 7

DRUHÝ STUPEŇ POSLUŠNOSTI....................................................................................... 7

HLAVA V........................................................................................................................... 9

TRETÍ STUPEŇ POSLUŠNOSTI.......................................................................................... 9

HLAVA VI........................................................................................................................ 10

SLEPÁ POSLUŠNOSŤ..................................................................................................... 10

HLAVA VII....................................................................................................................... 13

POSLUŠNOSŤ V DUCHOVNÝCH VECIACH....................................................................... 13

HLAVA VIII...................................................................................................................... 16

NIEKOĽKO PRÍKLADOV................................................................................................. 16

HLAVA IX........................................................................................................................ 18

ODKIAĽ POCHODÍ POSUDZOVANIE POSLUŠNOSTI.......................................................... 18

HLAVA X......................................................................................................................... 21

TRI POHNÚTKY SV. PAVLA............................................................................................ 21

HLAVA XI........................................................................................................................ 24

SLÚCHAJME PREDSTAVENÉHO AKO KRISTA PÁNA.......................................................... 24

HLAVA XII....................................................................................................................... 26

SLÚCHAŤ PREDSTAVENÉHO AKO KRISTA PÁNA JE POTREBNÉ......................................... 26

HLAVA XIII....................................................................................................................... 28

INÉ DOBRÉ STRÁNKY TEJTO POSLUŠNOSTI.................................................................... 28

HLAVA XIV...................................................................................................................... 29

ŠOMRANIA PROTI PREDSTAVENÝM BERIE BOH AKO PROTI SEBE.................................... 29

HLAVA XV....................................................................................................................... 31

SPOMENÚŤ NIEČO NIE .JE PROTI POSLUŠNOSTI............................................................. 31

HLAVA XVI...................................................................................................................... 34

NESTARAJME SA PRIVEĽA O TELO................................................................................. 34

HLAVA XVII..................................................................................................................... 36

ODPOVIEME, NAKOĽKO SME POVINNÍ STARAŤ SA O ZDRAVIE........................................ 36

HLAVA XVIII.................................................................................................................... 38

NIEKOĽKO PRÍKLADOV................................................................................................. 38

oddiel šiesty................................................................................................................. 40

ZACHOVÁVANIE PRAVIDÁL........................................................................................... 40

HLAVA I.......................................................................................................................... 40

PRAVIDLÁ SÚ PRE NÁS VEĽKOU MILOSŤOU................................................................... 40

HLAVA II......................................................................................................................... 41

NAŠA DOKONALOSŤ JE V ZACHOVÁVANÍ PRAVIDÁL....................................................... 41

HLAVA III........................................................................................................................ 42

PRAVIDLÁ NÁS NEVIAŽU POD HRIECHOM..................................................................... 42

HLAVA IV........................................................................................................................ 43

NEPRESTUPUJME PRAVIDLÁ PRETO, ŽE SÚ TO MALIČKOSTI............................................ 43

HLAVA V......................................................................................................................... 44

VEĽKÁ ŠKODA VYPLÝVA Z NEVÁŽENIA PRAVIDÁL........................................................... 44

HLAVA VI........................................................................................................................ 46

VEĽKÁ ZÁSLUHA JE ZACHOVÁVAŤ PRAVIDLÁ................................................................. 46

HLAVA VII....................................................................................................................... 47

NIEKOĽKO PRÍKLADOV................................................................................................. 47

HLAVA VIII...................................................................................................................... 49

INÉ PRÍČINY, PRE KTORÉ NIEKTORÍ ZANEDBÁVAJÚ PRAVIDLÁ......................................... 49

HLAVA IX........................................................................................................................ 51

INÉ PROSTRIEDKY, KTORÉ POMÁHAJÚ ZACHOVÁVAŤ PRAVIDLÁ..................................... 51

ODDIEL SIEDMY............................................................................................................... 53

OTVORENOSŤ NAPROTI PREDSTAVENÝM...................................................................... 53

HLAVA I.......................................................................................................................... 53

AKO JE POTREBNÁ TÁTO OTVORENOSŤ......................................................................... 53

HLAVA II......................................................................................................................... 56

AKÁ POTECHA JE V TOM, KEĎ JE KTO OTVORENÝ PREDSTAVENÉMU............................... 56

HLAVA IV........................................................................................................................ 58

DOBRÝ PROSTRIEDOK PROTI POKUŠENIAM: ODKRYŤ ICH DUCHOVNÉMU....................... 58

HLAVA IV........................................................................................................................ 60

NIKDY NEZAMEŠKAJME VYJAVIŤ POKUŠENIA DUCHOVNÉMU......................................... 60

HLAVA V......................................................................................................................... 61

ANI MALIČKOSTI NEMEŠKAJME VYJAVIŤ........................................................................ 61

HLAVA VI........................................................................................................................ 63

ROZLÚŠTENIE NIEKOĽKO ŤAŽKOSTÍ............................................................................... 63

HLAVA VII....................................................................................................................... 64

najväčšia ťažkosť.................................................................................................... 64

HLAVA VIII...................................................................................................................... 66

iná odpoveď na ťažkosť.......................................................................................... 66

HLAVA IX........................................................................................................................ 68

ďakujme bohu, že v spoločnosti tak ľahké je otvoriť srdce.............................. 68

HLAVA X......................................................................................................................... 69

ako otvoriť svedomie............................................................................................. 69

HLAVA XI........................................................................................................................ 72

niekoľko pochybnosti............................................................................................. 72

oddiel ôsmy................................................................................................................. 74

BRATSKÉ NAPOMÍNANIE.............................................................................................. 74

HLAVA I.......................................................................................................................... 74

NAPOMÍNAŤ JE ZNAK LÁSKY......................................................................................... 74

HLAVA II......................................................................................................................... 76

pre pýchu nevďačne prijímame napomínanie....................................................... 76

HLAVA III........................................................................................................................ 77

škody a nedobré následky...................................................................................... 77

HLAVA IV........................................................................................................................ 78

prijímajme vďačne napomenutie........................................................................... 78

HLAVA V......................................................................................................................... 80

niekoľko príkladov................................................................................................. 80

HLAVA VI........................................................................................................................ 81

podľa pravidla máme oznámiť chyby iných predstavenému.............................. 81

HLAVA VII....................................................................................................................... 85

niektoré vážne poznámky....................................................................................... 85

---

[1] Dľa cirkevného práva can. 530 § 1. je zakázané predstaveným nútiť poddaných, aby im otvorili svedomie. § 2. však radí, aby rehoľníci dobrovoľne, synovskou dôverou zverili sa predstaveným. — Vo Spoločnosti dávny predpis o odkrytí svedomia je od terajšieho sv. Otca, Pia XI. znovu potvrdený. — Pozn. prekl.