■

Alfons Rodriguez s. j.

KRESŤANSKÁ DOKONALOSŤ

Preložil

Viktor Šichta s. j.

ČASŤ PRVA

posol božského srdca ježišovho trnava

Imprimi potest (Smie sa tlačiť)

Pragae, 3. dec.' 1925

M. Rihák S. J.

praep. prov.

Nihil obstat (Niet námietky)

R. Mikuš S. J.

cens. diocc.

Nr. 9191/925

Imprimatur (Vytlačiť dovoľujem)

Tyrnaviae, 7. dec. 1925

Dr. Paulus Jantausch;

Eppus, adm. apostolicus.

Knihtlačiareň Spolku sv. Vojtecha v Trnave

PREDHOVOR

Týmto sväzkom začíname vydávať dielo, neobyčajne cenné a každému, čo po dokonalosti túži, potrebné.

Pôvodcom diela je španielský jezuita, A. Rodriguez, muž, ktorý i učenosťou, ale ešte viac svätosťou vynikal. Dlhé roky vyučoval mravouku, vychovával kvet Spoločnosti: novákov, zastával úrad predstaveného a duchovného. Mal zvláštny dar vplývať na druhých a k horlivosti povzbudzovať. Veľký theolog, Suarez, jemu ďakoval pevný základ duchovného života. A Generál Spoločnosti žiadal si, aby nielen vo svojej provincii účinkoval, ale i v inej.

Ten jeho vplyv trvá i naďalej skrze Kresťanskú Dokonalosť, ktorú spísal ku koncu života, keď sa mu duša naplnila nebeskou múdrosťou a zkúsenosťou. Takto i teraz, po tristo rokoch vedie duše, ukazuje cestu a povzbudzuje kráčať k dokonalejšiemu životu.

Jeho kniha je skoro do každej europskej reči preložená. Iba v slovenčine sme jej posiaľ nemali. Delí sa na tri čiastky, každá čiastka bude pozostávať z dvoch sväzkov.

Na konci diela priložíme plán, dľa ktorého možno dielo použiť i na kázne.

Preklad zhotovený je na základe španielskej pôvodiny: Ejercicio de Perfeccion, Barcelona, 1895, Quinta ed.

TRNAVA, v deň sv. Jána Berchmansa, 26. nov. 1925.

PREKLADATEĽ.

HLAVA I

vážme si duchovné veci

„Žiadal som a bol mi daný smysel; prosil som, a dostal som ducha múdrosti, a viac som si ju vážil, ako kráľovstvá a tróny; aj bohatstvá som za nič mal v porovnaní s ňou, ani drahokam som jej neprirovnal; lebo všetko zlato v porovnaní s ňou je drobný piesok, a striebro za blato sa pokladá pred ňou."[1] Opravdivá múdrosť, o ktorú sa nám treba starať je dokonalosť, ktorá je vo spojení s Bohom láskou, jako Pavel apoštol hovorí: „Ale nado všetko majte lásku, čo je sväzkom dokonalosti." Ako si Šalamon vážil múdrosť, tak nám treba si vážiť dokonalosť a všetko, čo k nej dopomáha. V porovnaní s ňou považujme všetko za piesok a blato, ako hovorí apoštol: „Všetko považujem za smeti, aby som získal Krista."

Toto je hlavný prostriedok dosiahnuť dokonalosť, lebo čím viac si ju budeme vážiť, tým väčší bude náš pokrok, i celého domu, i celej rehole. Príčina tomu je to, že čím viac si kto niečo cení, tým viac po tom túži. Vôľa je totižto slepá, ona to chce, čo jej rozum povie. Jako si kto čo váži, tak to i chce a túži po tom. A že je vôľa kráľovnou a rozkazuje všetkým silám a mocnosťam duševným, nakoľko chceme a túžimé po niečom, natoľko sa budeme i usilovať a prostriedky užívať, aby sme to obsiahli. Veľa závisí od toho, aby sme si vážili duchovné veci a pokrok, a aby sme po ňom veľmi túžili a starali sa oň. Všetko to súvisí.

Kto predáva drahokamy, tomu treba vedieť ich cenu, aby. sa neoklamal, lebo keď nebude to vedieť, predá cenný drahokam za babku. My tiež kupčíme s drahokamy a perlami. „Podobné je kráľovstvo nebeské obchodníkovi, hľadajúcemu dobré perly."[2] Sme kupci na kráľovstvo nebeské, preto nám treba vedieť cenu tovaru, s ktorým kupčíme, aby sme sa neoklamali a nedali zlato za blato a nebe za zem. Preto hovorí Jeremiáš prorok: „Múdry nech sa nechváli svojou múdrosťou, silný svojou silou, bohatý svojím bohatstvom, ale nech tým sa chváli, kto sa chváli, že mňa zná."[3] Najväčší poklad je poznať, milovať Pána Boha a slúžiť mu. To je najvážnejšia vec, o ktorú sa nám treba starať. Nato sme stvorení a nato sme prišli do rehole. To je naším cieľom, odpočinkom a našou slávou.

Rád by som bol, keby si všetci, ale najmä rehoľníci, vážili dokonalosť a duchovné veci, a v tom jeden druhému na pomoci boli, a to nielen slovami v obyčajných rozhovoroch, ale skorej príkladom. Aby z toho každý videl, i začiatočník, i ten, čo už pokročil, že v reholi len duchovné veci majú cenu; či je totiž kto ponížený, poslušný, či rád sa modlieva, a nie či je učený, alebo či je veľký kazateľ, alebo či je obdarený prirodzenými a ľudskými darmi, jako to sv. Ignác v konštitúciách píše. Toto treba každému vedieť od počiatku a tým sa živiť ako mliekom. Takto sa bude každý nie o to starať, aby bol učený, alebo veľký kazateľ, ale ponížený, poslušný a umŕtvený. Bude totiž vidieť, že iba to má cenu a to sa váži, že len tomu sa venujú tí, čo sa v inom sklamali, a všetci iba o to sa starajú a iba to si vážia. Nehovorím preto sa venovať čnosti, aby si nás iní ctili a vážili, ale aby druhí videli, že v reholi len toto má cenu, a tak každý sa presvedčil, že toto je najlepšie. To je pre mňa; touto cestou možno bezpečne kráčať; oddám sa čnosti, budem sa starať naozaj o pokrok, lebo všetko iné okrem toho je márnosť.

Z toho vidno, koľko môžu škodiť tí, čo len o tom rozprávajú, kto aký je nadaný a obdarený, a preto vychvaľujú toho alebo iného. Keď to počúvajú mladší od starších, myslia si, že to je hlavné a vzácne, a v tom sa treba usilovať vyznačiť a o to sa starať. Takto si potom vždy viac cenia učenosť, súcosť a nadanosť, a menej si vážia čnosť, poníženosť a sebazaprenie. A keď si začnú to menej vážiť a radšej v tom chybiť, ako v druhom: začnú sa kaziť, ba i opustia rehoľu. Lepšie by bolo o tom rozprávať, jak vážna a potrebná je čnosť a poníženosť, jak málo osožia bez nej učenosť a vlohy, alebo lepšie, jak ony škodia. Nevzbudzujme v iných ctižiadosť a túžbu vyznačiť sa veľkými vlohami, lebo to býva začiatkom zkazy.

Surius v živote opáta Fulgenciusa dobrý príklad prináša o veci. Hovorí, že ten opát nemal rád, ani si nevážil takých rehoľníkov, čo usilovne pracovali a celý deň po dome pomáhali, ale v duševných veciach už neboli takí usilovní, nekládli takú váhu na modlitbu, na duchovné čítanie a sväté rozmýšľanie. Druhých zas, čo sa venovali duchovným veciam a o duševný pokrok sa starali, hoci pre slabosť alebo pre chorobu nemohli toľko robiť, veľmi miloval a veľmi si vážil. Celkom správne. Lebo čože osožia veľké dary a vlohy, keď je niekto neposlušný a predstavený nemôže s ním robiť čo chce? Najmä, keď si preto všeličo dovolí a chce všeliaké výnimky; lepšie by mu bolo, keby bol bez tých darov.

Ešte by to ušlo, keby predstavenému bolo počet dávať, či mal v dome pracovitých a nadaných ľudí, ale jemu nie z toho treba počet dávať, ale či sa staral, aby poddaní pokrok robili v duchu a čo deň rástli v čnosti, či každý podľa síl od Boha daných plnil svoje povinnosti a pri tom nezanedbal seba. Z toho istého bude Boh počet žiadať i od poddaných. „Keď príde súdny deň, nebudú sa nás pýtať, čo sme čítali, ale čo sme robili; ani či sme pekne hovorili, ale či sme poriadne žili."

Kristus Pán poslal učeníkov kázať. Ako sa vrátili, začali sa chváliť: „Pane, divy a zázraky sme robili; ešte i diabli sa nám poddali a poslúchli nás v tvojom mene."[4] A Spasiteľ im odpovedal: „Z toho sa neradujte, že duchovia sa vám poddávajú; lež radujte sa, že vaše mená zapísané sú v nebesiach."[5] Zaslúžiť si nebo, to nech bude naša radosť; všetko ostatné je márnosť. „Čo by osožilo človeku, keby celý svet získal, a na duši škodu utrpel?"[6]

Keď teda to hovoríme a Kristus to isté povedá o apoštolských prácach, že totiž pre ne nesmieme zabudnúť na seba, lebo by nám nič neosožilo, čo by sme i celý svet obrátili: čo povedať o iných zamestnaniach? Rehoľník sa nesmie natoľko pohrúžiť do učenia a do vonkajších prác, že potom zabudne starať sa o pokrok, o modlitbu, zpytovanie svedomia, sebazaprenie, že duchovné veci prídu až naostatok, a v najhorší čas, že radšej tie opustí ako druhé. Takto žiť znamenalo by žiť bez ducha a nie ako rehoľník.

Sv. Doroteus rozpráva, že raz kázal jednému učeníkovi opatrovať chorých. Ten bol veľmi usilovný. O chorých sa staral, postele a izby v najväčšom poriadku držal, všetko bolo čisté a pekné. Keď Doroteus prišiel pozrieť chorých, povedal mu Dositeus: Otče, márnivá myšlienka mi Prichodí na um, čosi mi hovorí: Jak všetko máš pekné! Ako sa bude radovať tomu tvoj predstavený! Odpovedal mu Doroteus, že ho márnivosť hneď opustila: Dobrý a usilovný opatrovník si, ale nie si dobrý a bezúhonný rehoľník. Preto nech každý dbá, aby o ňom nebolo možno povedať: Je dobrý opatrovník chorých, alebo vrátny, ale nie je dobrý rehoľník; je učený, alebo káže pekne, ale nie je dobrý rehoľník, lebo nie na inšie sme sem prišli, iba aby sme sa stali dobrými rehoľníkmi. To si nám treba vážiť a o to sa starať, ostatné veci však považovať ako za prídavok k duševnému pokroku dľa slov Krista Pána: ,.Hľadajte teda najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, a toto všetko sa vám pridá."[7]

Pustovníci preto že nemohli ustavične čítať, rozjímať a modliť sa, plietli košíky a inou ručnou prácou sa zaoberali, aby nezaháľali. Niektorí z nich na konci roku všetko, čo spravili, hodili do ohňa, lebo mali z čoho žiť. Oni len preto robili, aby čas trávili a nezaháľali. Tak treba i nám hlavne o pokrok sa starať. Všetky iné práce, čo sa týkajú bližného a jeho spasenia, odbavujme tak, ako pustovníci, keď plietli košíky: pre ne nezabúdajme na seba a na dokonalosť. Hlavnou zásadou našou nech bude, prvé miesto dávať duchovným veciam, ktoré s naším pokrokom súvisia, a nezanedbávať ich pre nič, za nič. Len to nás zachová a pomôže nám čnosti si nadobudnúť; ak v tom chybíme, hneď sa ukáže u nás úpadok. Zo zkúsenosti vieme, že keď nepokračujeme ako treba, je to preto, lebo sme ochladli na duchu. „Vyschlo mi srdce, lebo som zabudol jesť chleba."[8] Keď nám bude chybovať duševná potrava a pokrm duševný, jasné je, že oslabneme a upadneme. Preto nám to sv. Ignác veľmi na srdce kladie a často nás na to upozorňuje. Raz hovorí: „Tí, čo sú v zkúšobných rokoch, a všetci nech sa usilujú zapierať sa a rásť v čnosti a dokonalosti." Inokedy zas: „Všetci nech venujú svoj čas duchovným veciam a nech hľadajú zbožnosť dľa milosti Božej." Zas: „Každý nech sa oddáva celý čas, čo je vyznačený na modlitbu, rozjímanie a čítanie celou usilovnosťou v Pánu." A slová: „celou usilovnosťou" prízvukujú sa."

Z toho vidno, že predstavení nechcú, čoby niekto i veľa práce mal, či už z poslušnosti, či z úradu, aby zanedbal obyčajné duchovné veci, lebo ani jeden predstavený nechce, aby dakto prestupoval pravidlá, a to ešte také vážne. Preto nech nikto nevyhovára svoju nedbanlivosť v duchovných veciach: Nemal som kedy modliť sa, zpytovat svedomie, čítať, lebo ma poslušnosť zabavila. Nie je tomu vina poslušnosť, ale že si ľahostajný a že nemáš veľmi rád duchovné veci. Sv. Bazil hovorí, že nám treba veľmi verne Bohu venovať čas, ktorý je vyznačený na modlitbu a na duchovné veci. Keď niekedy pre vážnu robotu nemôžeme sa modliť, alebo zpytovat svedomie v svoj čas, treba nám ako hladnému túžiť čím skôr to vynahradiť. Ak sme zameškali posilniť sa preto, že sme celú noc bdeli pri chorom, spovedali ho alebo pripravovali na dobrú smrť, hneď hľadíme si to vynahradiť, a nájdeme na to i času. To je vôľa predstavených, keď niekomu dajú robotu v čas duchovných vecí. Nechcú, aby ich zanechal, len odložil a potom ich úplne odbavil dľa rady Mudrcovej: „Nedaj si prekážať, aby si sa vždy modlil."[9] Nehovorí: neprekážaj, ale nedaj si prekážať, nemaj prekážky vždy sa modliť. Dobrý rehoľník ani jej nemá, lebo má vždy kedy nahradiť, Čo zameškal.

Sv. Doroteusovi bolo sa o hosťov starať. Často dlho do noci čakal, ba niekedy i v noci vstával a obsluhoval prišlých. A predsa s ostatnými vstával na modlitbu, a prosil jedného, aby ho budil. Ten totiž, čo mal z úradu tú povinnosť, to nerobieval, lebo vedel, že bol dlho hore, a že ešte z horúčky nevyzdravel. Nechcel zanedbať duchovné veci, ani ich vynechať pod hocjakou zámienkou, aby nebol potom celý deň nespokojný.

— Dľa legendy akýsi svätý starec videl anjela okiadzať všetkých, čo pilne chodievali na modlitbu, ba i tých miesta, čo pre poslušnosť chybovali, ale miesta tých, neokadil, čo pre lenivosť neboli tam. To nech teší tých, čo pre robotu nemôžu odbaviť spolu s inými duchovné veci, a tiež nech nás povzbudzuje z vlastnej viny nezameškať ich.

HLAVA II

O TÚŽBE PO ČNOSTI A PO DOKONALOSTI

„Blahoslavení, ktorí lacnejú' a žížnia po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení."[10] Spravodlivosť je jedna zo štyroch hlavných čností, ale patrí ona ku každej čnosti a svätosti. Dobrý a čnostný život voláme spravodlivosťou, o svätom a čnostnom človeku hovoríme, že je spravodlivý: „Spravodlivosť úprimných oslobodí ich."[11] Ten istý smysel nachodíme na mnohých miestach vo sv. Písme: ,,Ak nebude vaša spravodlivosť hojnejšia ako zákonníkov a farizejov, nevojdete do kráľovstva nebeského",[12] povedal Kristus Pán, t. j. ked vaša čnosť, zbožnosť a svätosť nebude väčšia. Tak treba rozumieť i to, čo Kristus Pán povedal Jánovi Krstiteľovi, keď ho nechcel pokrstiť: „Tak nám sluší splniť všetku spravodlivosť."[13] Svedčí sa nám dať príklad poslušnosti, poníženosti a všetkej dokonalosti. Tak treba rozumieť i slová na začiatku hlavy spomenuté. Kristus blahoslavenými nazýva tých, čo tak túžia po čnosti a dokonalosti, že sú hladní a smädní na ňu, lebo tí budú nasýtení a ju obsiahnu. Je to jedno z osem blahoslavenství, ktorým nás Pán naučil v reči na hore. Sv. Hieronym o týchto slovách píše: Nie ie dosť chcieť spravodlivosť, ale treba nám i lačnieť po nej, aby sme mohli s prorokom hovoriť: „Jako jelen dychtí po žriedlach vôd, tak túži moja duša po tebe, Bože."[14]

Je to tak vážna vec, že jako sme v prvej hlave začali vysvetľovať, od nej závisí náš duševný pokrok, a je-počiatkom a jedným prostriedkom nadobudnúť si dokonalosť dľa slov Mudrcových: „Počiatkom jej je opravdivá žiadosť náuky." Počiatkom múdrosti, ktorá je poznať a milovať Boha, v čom pozostáva naša dokonalosť, je opravdivá túžba po nej. Lebo, ako filozofi hovoria, vo všetkých veciach a najmä v mravných, láska a túžba po cieli je prvou príčinou, ktorá hýbe ostatné. Čím viac kto miluje a túži po cieli, tým starostlivejšie bude sa usilovať ho dosiahnuť. Preto veľa závisí od toho, aby sme veľmi túžili po čnosti a dokonalosti. Takto budeme sa i usilovať nadobudnúť si ju.

Natoľko je to potrebné pre pokrok, aby tá túžba v nás bola a nám zo srdca šla, so sebou nás strhla, aby nás nebolo treba povzbudzovať, že od toho, kto by jej nemal, nemožno veľa očakávať. Postavme za príklad rehoľníka. Náuku si môže každý podľa stavu prispôsobiť. Dobré je a potrebné, aby sa v reholi predstavení starali o poddaných a na nich pozor dávali; treba i napomínať i trestať ich. Ale kto len preto robí všetko, tomu nehodno veriť. Taký iba zatiaľ bude slúchať, kým ho vidí predstavený. Ked to nepochádza zo srdca, z opravdivej túžby po pokroku, vtedy to nič nestojí, ani nemôže dlho trvať.

Je rozdiel medzi vecmi, čo sa len násilne pohybujú a čo samé od seba. Tie, čo sa násilne, pod vplyvom cudzej sily pohybujú, čím ďalej idú, tým pomalšie a slabšie sa pohybujú, ako keď kameň hodíme hore. Tie však, čo sa pohybujú samé od seba, čím ďalej idú, tým chytrejšie letia, ako kameň, keď padá na zem. Ten rozdiel badať i medzi rehoľníkmi, ktorí všetko robia len zo strachu pred pokutou aľebo karhaním, alebo že ich vidia druhí alebo pre iné ľudské ohľady; a medzi tými, čo všetko robia z lásky k čnosti a z čistej túžby páčiť sa Bohu. Tí prví len dovtedy slúchajú, dokedy ich karhajú alebo na nich pozor dávajú.

Sv. Gregor o svojej tetke píše, že zakiaľ ju sestry Tarsila a Emiliana napomínaly pre jej ľahkomyseľnosť a neskromnosť, ktorá sa protiví obleku rehoľnému, zatiaľ bola vážna, a zdala sa vďačne prijímať napomenutie. Ale ako ju prestaly karhať a trestať, hneď bolo po všetkej vážnosti, a trávila čas daromnými rozhovormi a zabávala sa so svetskými dievčatmi, čo v kláštore bývalý. Čo nepochádza zo srdca, ale z nútenosti, to nemôže trvať.

Dokonalosť netrpí násilia; treba aby šla zo srdca. Kristus Pán tiež to povedal mladíkovi: „Keď chceš byť dokonalý."[15] Lebo keď sami nebudeme chcieť, všetko úsilie a prostriedky predstavených budú daromné. To je rozlúštenie a odpoveď na otázku, ktorú postavil sv. Bonaventura. Prečo stačil dávno jeden predstavený pre tisíc rehoľníkov, ba dľa sv. Hieronyma a sv. Augustina, i trom i päť tisícom, kým dnes nestačí pre desiatich, ba ani pre menej? Príčinou tomu je, že dávno mnísi mali v srdci živú a horúcu túžbu po dokonalosti a ten oheň, čo v nich horel, hnal ich horlivo starať sa o svoj pokrok. „Spravodliví sa budú skvieť a jako iskry medzi trstinou budú lietať."[16] Týmto obrazom vyjadruje Duch svätý chytrosť a ľahkosť, ktorou spravodliví kráčajú po ceste čnosti, keď im v srdci tento oheň horí. Lietať budú jako iskry v trsti. Pozri, jak chytro a ľahko sa šíri oheň v trstine, keď sa raz zapáli. Tak bežia i spravodliví po ceste čnosti, keď sa v nich zapáli ten Božský oheň. Dávnym mníchom iba na to boli prestavení, aby ich v horlivosti miernili. Bez tej horlivosti nielen jeden predstavený nestačí pre desiatich, ale desiati nestačia pre jedného, a neurobia ho dokonalým, keď sám nechce. Je to jasné. Lebo čože osoží vtedy dozerať, či sa niekto modlí? Či nemôže potom, keď už prešiel dozorca, to robiť, čo sa mu páči? Či nemôže myslieť na učenie, na robotu a na iné veci, hoci kľačí? A keď mu treba dať počet zo svedomia, či nemôže len to povedať, čo chce, a zamlčať, čo je vážne? Povedať, že všetko ide dobre, a neide dobre, ba zle? Všetko je daromné, keď sám nechce.

Sv. Tomáš, keď sa ho raz pýtala sestra, ako by sa mohla spasiť, povedal jej: „Chci". Keď chceš, budeš spasený, keď chceš, budeš robiť pokrok, keď chceš, budeš dokonalý. To je najhlavnejšia vec, aby si chcel a naozaj zo srdca túžil: Boh je nám hotový pomáhať; ak nie, všetko bude daromné, čo predstavení urobia. Tebe je starať sa o pokrok; to je tvoja povinnosť, lebo na to si vstúpil do rehole. A každý nech bude presvedčený, že v ktorý deň začne zabúdať na seba a na to, čo patrí k pokroku, začne sa nestarať dobre odbavovať duchovné veci, mať živú a ohnivú túžbu napredovať v čnosti a sebazapieraní, v ten deň sa začína jeho zkaza. Preto stavia nám sv. Ignác za základ na začiatku konštitucií: „Vnútorný zákon lásky, ktorý Duch svätý vpisuje a vtláča do sŕdc, má nás zachovať, spravovať a podporovať v živote službe Božej zasvätenom." Ten oheň lásky Božej a túžba po jeho väčšej chvále má nás vždy povzbudzovať v čnosti napredovať.

Keď po niečom naozaj túžime, vtedy sa i usilujeme to dosiahnuť. Od prírody sme hotoví hľadať, čo si žiadame, a nájdeme vždy prostriedky k tomu. Ako Mudrc hovorí, počiatkom múdrosti je ozaj túžiť po nej.

Z tej opravdivej túžby po čnosti ešte niečo dobrého vyplýva. Urobí ľahkým a sladkým, čo ie samo v sebe ťažké. Povedzže mi len: Prečo ti bolo tak ľahko opustiť svet a vstúpiť do rehole, keď nie preto, že si si to zo srdca žiadal? Pán ti dal k tomu vôľu a veľkú lásku, čo bolo milosť povolania. Odvrátil ti srdce od sveta a obrátil ho k reholi, a takto stala sa ti vec ľahkou. A prečo tým, čo sú vo svete, zdá sa to tak ťažkým? Lebo Boh nedal im vôle a lásky k tomu, k čomu tebe: nepovolal ich Boh, ako sami hovoria, ani milosť povolania im nedal. Jako vstúpiť do rehole ľahkým ti urobila vôľa a túžba po tom. že ťa nemohli od toho úmyslu odvrátiť ani rodičia, ani rodina, ani celý svet. Práve tak. aby si v reholi napredoval a jej cvičenia ľahké ti ostaly, potrebné ti je ustavične mať tú vôľu. Ak ju ztratíš, všetko sa ti zdá ohromne ťažkým. To je príčinou tomu, že nám raz všetko tak ťažko ide, inokedy zas ľahko; nie sú tomu na príčine ani veci, ani predstavení, ale my sami a naša slabá čnosť a neumrtvenosť. Zdravý, silný človek ľahko dvihne veľkú ťarchu, ale chorý alebo slabý povie: Jaká ťarcha je to! hovorí otec Avila. To je príčinou našej ťažkosti, lebo veci sú tie isté a kedysi nám boly ľahké. V nás je chyba. Kým by sme mali byť mužmi a rásť v čnosti, v muža dokonalého, dľa sv. Pavla, sme deti v čnosti, a slabí v túžbe napredovať, s ktorou sme vstúpili do rehole.

HLAVA III

TÚŽBA PO POKROKU A MILOSŤ BOŽIA

Veľmi vážna vec je túžiť, lačnieť po pokrmu. Je to najhlavnejší prostriedok a najlepšia príprava na to, aby nám Pán dal čnosť a dokonalosť, ktorú chceme. Sv. Ambroz hovorí, že keď niekto veľmi si žiada pokročiť a rásť v čnosti a dokonalosti, to sa natoľko páči Bohu, že ho obsype svojimi darmi. V tomto smysle vysvetľujú i slová P. Marie v chválospeve: „Hladných nakŕmil dobrými vecmi."[17] To isté povedal už dávno prorok: „Nasýtil mdlú dušu, t. j. smädnú a hladnú dušu nasýtil dobrými vecmi."[18] Tých, čo tak túžia po čnosti a dokonalosti, čo majú taký hlad a smäd po nej, Pán obohacuje a naplňuje duševnými darmi, lebo tá túžba nášho srdca sa mu veľmi páči.

Danielovi sa zjavil sv. Gabriel anjel a povedal mu, že jeho modlitby od počiatku boly vyslyšané, „lebo si muž túžob."[19] A Davidovi kráľovi potvrdil Pán kráľovstvo pre jeho potomkov, lebo mal vôľu a túžbu vystaviť dom a chrám Pánovi, hoci Pán nechcel, aby to on urobil, ale jeho syn Šalamon. Predsa páčila sa mu tá túžba, a odmenil ju, ako keby ju bol uskutočnil. O Zachejovi hovorí sv. evanjelium, že chcel vidieť Ježiša: a on bol prvý, na koho Ježiš pozrel, ku komu zavítal a do čieho domu vstúpil.

Ešte viac vyzdvihuje to Šalamon hovoriac o múdrosti, ktorá je sám Boh: „Ľahko ju uzrú tí, čo ju milujú, a najdú ju, čo ju hľadajú."[20] Vieš, jak ľahko? „Predíde ich, čo po nej túžia a prv sa im ukáže." Nezačneš ani túžiť ešte po nej, a už ju máš. „Kto na svite bdie u nej, ten nebude pracovať: nájde ju sedieť pri svojich dverách a čakať, aby jej otvorili." Jak otvorí, ukáže sa mu tá Božská múdrosť, ktorá je sám Pán Boh. O, nekonečne dobrý a milosrdný Bože! Nie je ti dosť hľadať nás a klopať nám na dvere raz, dva razy, aby sme ti otvorili. „Hľa, stojím pri dverách a klopem",[21] hovorí v Zjaveniach a v Piesňach: „Otvor mi, sestro!"[22] Bohu nie je dosť to, ale ako kričaním ukonaný sedí pri dverách, na znak, že už by bol vošiel, keby neboly zavreté. Predsa neodíde, ale sedí, aby si sa s ním stretol hneď, jako otvoríš: „Nájdeš ho sedieť pri svojich dverách." Hoci si meškal otvoriť Bohu svoje srdce a poslúchnuť jeho vnuknutie, predsa neodišiel, lebo rád by prísť k tebe, preto sedí a čaká. kým mu neotvoríš..„Pán čaká, aby sa smiloval nad nami."[23] Niet priateľa, čo by tak chcel vstúpiť do domu priateľovho, jako Boh túži vojsť ti do srdca. Viacej túži nám svoje milosti dať, ako mv túžime ich prijať. Ale čaká, aby sme si ich žiadali a mali hlad a smäd v duši. ,,Ja dám zdarma zo studničkv vody života."[24] ..Keď kto je smädný, nech príde a nech sa napije."[25] Pán chce, aby sme veľmi túžili po čnosti a po dokanalosti, aby sme si ju vedeli vážiť a zachovať ako cennú vec, keď nám dá z nej čiastku. Lebo po čom málo túžime, to si ani nevážime, i keď to už máme. Najhlavnejšia príčina, prečo tak málo napredujeme v čnosti a tak zaostávame v dokonalosti, je, že nemáme duševného hladu a smädu. Tak chladno a slabo túžime po nich, že naše túžby skôr sa zdajú byť mrtvé jako živé.

Niektorí, ako sv. Bonaventura hovorí, robia predsavzatia, ale nikdy sa nepremôžu, ani si násilia neurobia, aby ich uskutočnili, dľa slov apoštola: ,,Chcieť mi je napohotove, ale vykonať dobré nenachádzam." [26] Často však nie sú to opravdivé predsavzatia a túžby, len také: radi by, ale nechcú. „Lenivý chce i nechce."[27] „Túžby zabijú lenivého: ruky mu nechcely nič robiť: celý deň žiada a dychtí."[28] „Lenivého život je túžiť."[29] Otec Avila takýchto ľudí pripodobňuje tým, čo vo sne veľké veci robia, ale keď sa zobudia, práve naopak činia. „Jako sa hladnému sníva, že jie, ale keď sa prebudí, prázny má žalúdok." I tí počas modlitby zdajú sa žiadať si, aby nimi opovrhovali druhí a málo si ich vážili, ale jak majú príležitosť na to, opak toho robia. Snívali, ale nežiadali si to naozaj. Iní pripodobňujú takých vojakom maľovaným, čo majú šabľu v rukách, ale ňou nikdy nešvihnú a nezarúbu. „Ozaj, človek pominie jako tieň." Tak mnohí celý život sa vyhrážajú, ale nič neurobia. Izaiáš prirovnáva takých žene, ktorá s bôľom rodí, ale nemôže vydať dieťa na svet. ...Prišly deti až po pôrod, ale niet sily porodiť."[30] Sv. Hieronym k slovám Pánovým u sv. Matúša:,,Beda samodruhým a dojčiacim v tých dňoch",[31] píše: „Beda dušiam, čo plod nevychovaly v muža dokonalého." Beda tým, čo svoje úmysly nedaly na svet, ale ich zadusily. Neuskutočniť ich značí zadusiť a zabiť. Beda tým, čo celý život v túžbach strávia a bez dobrých skutkov zomrú! Žiadosti im nepomôžu, ba ich trápiť budú, že ich neuskutočnili: vlastné deti povstanú oproti nim, ktoré by ich chránili, keby ich boli na svet vydali.

Absalon sa za svoje zlaté a pekné vlasy obesil; takto býva s tými pri smrti, čo mali pekné a zlaté predsavzatia. Sv. Ján evanjelista v Zjaveniach hovorí, že videl ženu, ktorej bolo porodiť, a pri nej veľkého draka, čo chcel dieťa hneď po narodení sožrať. To chce diabol silou-mocou,. keď niekto dobré predsavzatia robí, preto nám zo všetkých síl treba sa usilovať také predsavzatia mať, ktoré by sme hneď mohli uskutočniť. Dľa sv. Bernarda to chce povedať i prorok Izaiáš stručnými slovami: ,.Keď hľadáte, hľadajte",[32] akoby povedal: Opravdivé túžby a predsavzatia majú byť pevné a vytrvalé, ktoré nás povzbudzujú usilovať sa Bohu páčiť, dľa slov proroka Micheáša: ,,Poviem ti, človeče, čo je dobré a čo chce od teba Pán: čiň spravodlivosť, miluj milosrdenstvo a kráčaj starostlivé s Bohom tvojím."[33] Horúce túžby vyžaduje od nás Pán, aby nás mohol obsypať svojimi darmi. Blahoslavení, čo lačnejú a žížnia po čnosti a po dokonalosti. Boh splní ich žiadosti. O sv. Gertrude čítame, že jej Pán povedal: Každému veriacemu som dal zlatú rúrku, ktorou z môjho Božského Srdca vyssá a vytiahne, čo chce. Tá rúrka je, hovorí, dobrá vôľa a žiadosť.

HLAVA IV.

Horlivosť v duchovných veciach a túžba po nich

...Tí, čo ma jedia, ešte budú hladní, a čo ma pijú. ešte budú smädný"[34] hovorí Duch svätý o Božej múdrosti. Dľa sv. Gregora ten rozdiel je medzi smyselnými a duchovnými dobrami a radosťami, že prvé, kým ich nemáme, budia v nás veľkú chuť a žiadosť, ale ked sme ich už obsiahli, za nič ich nepovažujeme. Niekto sa chce dostať do nejakého sboru, alebo na nejakú katedru, ale jak má, čo chcel, nič si toho neváži a na väčšiu vec obracia zrak. Keď dostane kanoniu alebo inú hodnosť, hneď začne po väčšej veci túžiť: prísť do snemovne alebo biskupom sa stať. Ale ani tým sa neuspokojí, znovu po inom ešte väčšom sa ohliada; to, čo má, si neváži.

S duchovnými vecmi je to naopak. Dokiaľ ich nemáme, cítime odpor proti nim a v ošklivosti ich máme, ale keď ich už máme, vážime si ich, a čím viac ich požívame, tým viac si ich žiadame. Svätý udáva príčinu toho rozdielu: keď obsiahneme časné rozkoše, lepšie poznáme ich nedokonalosť a nedostatok. Vidíme, že nás neuspokoja ani nenasýtia, preto všetko, čo sme dosiahli, málo si vážime a túžime po inej väčšej veci, očakávajúc od nej uspokojenie. Ale sa sklameme: to isté bude, čo by sme čo dosiahli: nič zemského nemôže nás nasýtiť. To povedal Kristus Samaritánke: „Každý, kto pije z tejto vody znovu bude smädný.''[35] Pi, koľko sa ti páči z vody zemskej, onedlho budeš smädný. Voda svetských pôžitkov nevládze nám smäd uhasiť. Ale keď si si nadobudol duševné dobrá a radosti, ešte viac ich budeš milovať a túžiť po nich. Nie je div, keď niekto netúži po duchovných veciach, ktoré ani nezná ani neokúsil. Preto píše sv. Peter: „Jestli ste predsa okúsili, že sladký! je Pán."[36] A prorok: „Okúste a vidzte, jak sladký je Pán."[37] Keď okúsiš P. Boha a duchovné veci, nájdeš v nich toľko sladkosti, ako v ničom inom. To je, čo Mudrc chce povedať slovami: „Tí, čo ma jedia, ešte budú hladní, a čo ma pijú, budú ešte smädní." Čím viac sa oddáš duševným veciam, tým väčší hlad a smäd budeš mať po nich.

Alebo povie niekto: akože sa to shoduje s tým, čo Kristus Pán povedal Samaritánke: „Kto bude! piť z vody, ktorej mu ja dám, nebude žížniť na veky"? Tu Kristus Pán hovorí, kto bude piť z vody, ktorú mu on dá, nebude viac smädný, a u Mudrca zas Duch svätý tvrdí, že čím viac budeme piť, tým väčší smäd budeme mať; akože sa tie slová shodujú? Na to odpovedajú svätí. Slová Kristove takto treba rozumieť: kto bude piť z vody, ktorú Pán sľubuje, ten nebude viac smädný na smvselné a svetské rozkoše, lebo sladkosť, ktorú nájde v duchovných veciach a v Bohu,! urobí mu ich nechutnými. Ako po medu všetko sa zdá nechutným, tak po okúsení ducha znechutí; sa telo, hovorí sv. Gregor. Čo zas Mudrc píše: ,,Tí, čo ma jedia, ešte budú hladní, a čo ma pijú, ešte budú smädní", treba rozumieť o duchovných veciach. Čím viac kto okúsi Boha v duchovných veciach, tým väčší hlad a smäd bude mať po nich. Lepšie totižto pozná ich cenu, viac pocíti ich sladkosť, preto i viac bude túžiť po nich. Takto sa shodujú tie dve miesta.

Ale akože sa to shoduje s tým, čo Kristus Pán u Matúša hovorí: „Blahoslavení, ktorí lačnejú a žížnia po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení"?[38] Tu povedá, ktorí lačnejú a žížnia po spravodlivosti, budú nasýtení, Mudrc zas hovorí, ktorí z nej budú jesť a piť, budú mať ešte väčší hlad a smäd po nej. Tie dve veci: mať hlad a smäd, a nasýteným byť, akože sa shodujú? Ľahko sa odpovie na to. Je to výhoda duchovných vecí, že nasýtia a vzbudzujú hlad, uspokoja nám srdce a budia v ňom smäd. Je sýtosť s hladom a hlad so sýtosťou. Divné, cenné a veľké sú tie veci, čo nám tak naplňujú a uspokoja srdce, že vždy máme hlad a smäd po nich. Čím viac z nich ijeme a pijeme, tým viac rastie v nás hlad a smäd. Ale ten hlad netrápi, ale tíši, ten smäd nemorí ani neoslabuje, ale občerstvuje a naplňuje nám srdce veľkou radosťou. Je pravda, že dokonale a úplne až v nebi budeme nasýtení, dľa proroka: „Nasýtim sa, keď sa mi zjaví tvoja sláva. Opoja sa hojnosťou tvojho domu."[39] V sláve, hovorí sv. Bernard, tak sa nasýtime videním Pána Boha, že vždy budeme ako hladní a smädní, lebo sa nám nezunuje vidieť Boha, ale vždy budeme mať novú vôľu vidieť ho a radovať sa mu, ako keby to bolo prvý deň a prvá hodina. Sv. Ján píše v Zjaveniach, že videl blahoslavených stáť pred trónom Baránkovým a čul ich spievať akoby novú pieseň veľkou radosťou. Tá pieseň a tá nebeská manna bude nám vždy novou a chutnou, že zadivení sa budeme pýtať: „Manhu?" Čo je to? Tak je to tu s duchovnými vecmi, ktoré sú čiastkou nebeskej radosti: i nasycujú, uspokojujú a naplňujú srdce, i budia hlad a smäd po sebe, a čím viac sa im oddávame a radujeme, tým väčší hlad a smäd cítime po nich; ten istý hlad nasycuje, ten istý smäd osviežuje a utišuje. To všetko nech nám pomáha tak vysoko si vážiť duchovné veci a tak vrele po nich túžiť, aby sme zabudli a opovrhovali svetskými, vecmi a povedali so sv. Petrom: „Pane, dobre je nám tu."

HLAVA V.

TÚŽBA PO DOKONALOSTI JE ZNAKOM MIL0STI BOŽEJ

Treba sa nám usilovne starať o veľký hlad a smäd, o túžbu pokročiť v čnosti a čo deň viac sa páčiť Bohu. Nech nás na to povzbudzuje vážna a potešiteľná vec: tá túžba je najlepším a najistejším znakom, že Boh. prebýva nám v duši, že sme s ním zadobre. Takto hovorí sv. Bernard: Niet istejšieho znaku, že Boh je v srdci, ako žiadosť väčšej milosti. A odvoláva sa na slová Mudrcove: ,,Tí, čo ma jedia, ešte budú hladní, a čo ma pijú, ešte budú smädní." Keď máš hlad a smäd po duchovných veciach a po Bohu, raduj sa, lebo je to znak, že Boh ti prebýva v duši: on vzbudil v tebe ten hlad a smäd. Ľahko si prišiel na žilu toho Božského pokladu, lebo si ho hľadal. Poľovný pes pomaly a lenivo ide, kým nenájde šľaku po zveri, ale jak ju zaňuchá, chytro beží a hľadá ju tu i tam, a nezastaví sa, dokedy ju nedohoní. Tak to býva s tým, čo naozaj zacítil vôňu tej Božej sladkosti, beží za vôňou tej drahej masti. „Ťahaj ma: za tebou budeme bežať pre vôňu tvojich mastí."[40] Boh ti je v srdci, on ťa ťahá. Ak necítiš v sebe ten hlad a smäd,boj sa, či je to nie preto, že nemáš Boha v duši. Lebo dľa sv. Gregora vlastnosťou duchovných vecí je, že keď sme bez nich, nemáme ich radi, netúžime po nich, ani si ich nevážime.

Sv. Bernard hovoril, že sa triasol a vlasy mu dúpkom stávaly, keď rozmýšľal o slovách, ktoré Duch sv. vnukol Mudrcovi: „Nevie človek či je hoden lásky a či nenávisti."[41] Strašné je to miesto, píše. Nemám pokoja a celý sa trasiem, keď prídem naň, a opakujem so strachom: Nevie človek či je hoden lásky a či nenávisti. Keď teda svätí a stĺpy. Cirkvi svätej sa strachom naplnili, keď rozmýšľali, či sú v milosti alebo v nemilosti, akože sa nebudeme báť my, čo sme veľa ráz zhrešili? „Sami v sebe samých mali sme výrok smrti."[42] Isté je, že som obrazil Boha, ale nie je celkom isté, či mi on odpustil hriechy. Ktože by sa teda netriasol? A kto by si necenil, keby mal dajaký znak, alebo istotu v takej vážnej veci? Ó, keby som vedel, že som v milosti Božej!

V tomto živote nemôžeme byť neomylne istí, že sme v milosti a v priateľstve Božom, bez zvláštneho zjavenia Božieho, ale nejaké znaky predsa môžeme mať. Najhlavnejší je z nich, keď niekto túži po pokroku a chce so dňa na deň rásť v čnosti a dokonalosti. Preto to samé by nám malo stačiť, aby sme sa starali o tú túžbu, lebo ona nám svedčí, že sme v milosti Božej a v jeho priateľstve. To je najväčšia potecha, ktorú v živote môžeme mať.

To potvrdzujú slová Ducha sv, v Písme: „Chodník spravodlivých jako svetlo jasné, ktoré rastie až v dokonalý deň."[43] Svetlo slnka ráno je slabé, ale jako sa blíži k poludniu, rastie a stáva sa dokonalejším. Podobne i spravodliví: čím ďalej žijú, tým viac rastú v čnostiach. Spravodlivý nikdy nemyslí, že dosiahol svoj cieľ, nikdy nepovie dosť, ale vždy má hlad a smäd po spravodlivosti, tak že keby vždy žil, vždy by chcel byť spravodlivejším, nakoľko to od neho závisí, lebo silou-mocou usiluje sa z dobrého na lepšie. O takých hovorí Písmo: „Pôjdu z čnosti do čnosti."[44] Tí sa budú vždy usilovať napred, z jednej čnosti do druhej prejsť, kým nedosiahnu dokonalosti. Cesta však lenivých, nedokonalých a podlých jako slnko večerné, ktoré slabne a hasne, kým neprejde celkom do tmy. „Cesta bezbožných je tmavá, nevedia, kde padnú."[45] Natoľko oslepnú, že nevidia, kde padnú, nezbadajú svoje chyby, ani ich už svedomie netrápi pre ne; ba niekedy tak ďaleko zajdú, že ani za hriech nepokladajú to alebo len za ľahký, čo je ťažký: takí sú pomútení a zaslepení.

HLAVA VI.

NEÍSŤ NAPRED JE ÍSŤ NAZAD

Svätí sú jednej mienky v tom: Na ceste Božej neísť napred je ísť nazad. To objasníme, aby sme sa povzbudili ísť napred v dokonalosti. Lebo ktože by chcel odstúpiť od toho, čo začal? Najmä keď sa rozpamätá na slová Spasiteľove: „Nikto nie je súci pre kráľovstvo Božie, kto položí svoju ruku na pluh a obzerá sa nazad."[46] Tieto slová by nás maly strachom naplniť. Sv. Augustin hovorí: „Zatiaľ nepadneme, zakiaľ siahame po tom, čo je pred nami. Jak začneme stáť, pôjdeme dolu, neísť napred je ísť nazad. Ak sa nechceme vrátiť, treba nám bežať a ísť vždy napred."

To isté skoro tými istými slovami hovorí sv.. Gregor, sv. Chrysostom, sv. Lev pápež a iní mnohí svätí a často to opakujú. Najmä sv. Bernard opisuje to obšírnejšie v dvoch listoch. Vlažného a lenivého rehoľníka, ktorý sa uspokojí obyčajným životom a nechce ísť napred, takto karhá v nich: Mníchu, nechceš ísť napred? Chceš teda ísť nazad? Chcem žiť, povedáš mi, a ostať, kde som prišiel: nechcem byť ani horší ani lepší. Chceš teda nemožnosť, veď čože stojí na svete? Nič neostáva v tom istom stave, iba Boh: „U ktorého niet žiadnej premeny, ani tieňa vrtkavosti."[47] „Ja som Pán a nemením sa."[48] Všetky iné veci sa ustavične menia. „Všetky ako šaty starnú a jako plášť ich premeníš, a premenia sa. Ty však ten istý si, a roky tvoje nebudú mať konca."[49] Najmä o človeku hovorí Job: ,,Uteká jako tieň, a nikdy neostane v tom istom stave."[50] Práve tak hovorí sv. Bernard o Kristovi. Či zastal niekedy, kým žil na zemi a obcoval s ľuďmi? Nikdy. Sv. Lukáš píše o ňom: „Ježiš vzmáhal sa v múdrosti a veku, i v milosti u Boha i u ľudí."[51] Dával viac na javo svoju múdrosť a svätosť. A prorok píše, že sa pripraví bežať: „Jasal ako obor, ktorému prichodí bežať po ceste."

Keď chceme ostať s Kristom, vtedy nám tak treba chodiť, ako on chodil: „Kto povedá, že zostáva v ňom, musí aj sám tak pokračovať ako on pokračoval." Keď ty zostaneš, kým on uteká, nepriblížiš sa ku Kristovi, ale ďalej od neho odídeš. Jakub videl rebrík a na rebríku anjelov. Ani jedného nebolo vidno ani sedieť ani stáť, ale všetci alebo išli hore alebo dolu. Z toho môžeme vidieť, píše sv. Bernard, že v tomto živote medzi vystupovaním a sostupovaním, medzi pokrokom a úpadkom niet nič vo stredku. Kto neide napred, ide nazad, ako kolo kolárovo, ktoré keď sa zastaví, hneď sa krúti nazpät. To isté hovorí opát Teodor dľa Cassiana: Vytrvalou horlivosťou treba sa nám vždy starať o čnosti a v nich sa cvičiť, aby nenastal hneď úpadok, keď zastane pokrok. Lebo jak sme povedali, myseľ naša nemôže ostať v tom istom stave, t. j. že by ani nerástla v čnosti, ani škody neutrpela. Nenadobudnúť je utratiť, lebo komu sa nechce napred ísť, ten nebude ďaleko od nebezpečenstva.

Ale povie niekto: Dobre hovoríš, a bude to i pravda, lebo všetci svätí to hovoria, ale zdá sa mi, že to všetko je iba v obrazoch a v podobenstvách povedano, vysvetli nám preto toto podobenstvo lepšie. Nedbám. Cassian a za ním sv. Gregor vysvetľuje to dobrým podobenstvom. Kto uprostred prudkej rieky nepláva proti prúdu, toho voda odnesie, tak je to i na ceste duchovného života. Tá je taká ťažká našej prirodzenosti pre hriech, že kto sa nenamáha ísť napred, toho odnesú prudké vody náruživostí. Kto sa plaví proti vetru a proti prúdu, pôjde nazad,keď prestane veslovať a ísť napred. „Kráľovstvo nebeské násilie trpí a násilní ho uchvacujú."[52] Treba nám vždy bojovať proti prúdu náruživostí svojich, ináč pôjdeme nazad a upadneme.

Sv. Hieronym a sv. Chrysostom objasňujú to druhou náukou, ktorá je spoločná medzi svätými a medzi theologmi a o ktorej píše i sv. Tomáš, keď hovorí o rehoľníckom stave. Píše, že rehoľníci sú v stave dokonalosti, nie preto, žeby sa boli stali dokonalými, keď vstúpili do rehole, ale že sú povinnovatí starať sa o dokonalosť. Kto sa nestará o ňu, ten je iba naoko rehoľníkom, lebo nerobí to, načo prišiel do rehole. Nechcem skúmať, či zhreší ťažko alebo nie rehoľník, ktorý povedá: Ja sa uspokojím so zachovaním príkazov Božích a sľubov podstatných; o zachovávanie pravidiel, ktoré pod hriechom neviažu, nebudem sa starať. O tejto veci rozlične súdia učenci. Jedni hovoria zhreší ťažko, druhí nie, iba ak by dajaké opovrhnutie prišlo ešte k tomu. Ale to je isté, a v tom sa shodujú všetci, že taký rehoľník by bol planý rehoľník, dával by pohoršenie a zlý príklad, a bol by vo veľkom nebezpečenstve ťažko zhrešiť, lebo kto malými vecmi opovrhuje, ten sa pomaly veľkých priestupkov dopustí. To nám stačí, lebo to je toľko ako ísť nazad.

Sv. Chrysostom niekoľko príkladov prináša o veci pre lepšie porozumenie. Keby si mal sluhu, hovorí, ktorý by ani nekradol, ani sa nehral, ani nepil, ale bol by verný, skromný a triezlivý, ale celý deň by leňošil a nič nerobil, doista zaslúžil by karhania, hoci nič zlého nerobí, lebo zle je zameškať povinnosť. Roľník, ktorý je ináč dobrý človek, ale ruky má založené a nechce orať, siať a vinice obrábať, zaslúžil by tiež karhania, hoci by nič zlého nerobil. Dosť zlá vec je nerobiť to, čo treba. A keby ti niektorá ruka nijakú škodu síce nerobila, ale by zaháľala a druhým údom by nechcela slúžiť, či by si to za zlé nepokladal? Práve tak je to i s duchovnými vecmi. Rehoľník, ktorý zaháľa, má založené ruky, neide napred, o dokonalosť sa nestará, ani o čnosť, zaslúži veľké karhanie, lebo nerobí, čo je jeho povinnosť, a čo vyžaduje jeho stav. Nič dobrého nerobiť je zlé, a neísť napred je ísť nazad, je zanedbávať svoju povinnosť a zamestnanie.

Či možno myslieť niečo horšieho, ako roľu, ktorá je dobre obrobená a popravená, a predsa je neúrodná, neprináša nijakého úžitku? A roľa tvojho srdca jakou starostlivosťou bola obrobená, koľko daždu nebeských milostí padalo na ňu, jako bola zohrievaná lúčmi slnka spravodlivosti, a predsa je bez všetkého ovocia; či je niečo horšieho od tej neúrodnosti? „Odplácali sa mi zlým za dobre, a striehli mi na dušu."[53] Je to dávat zlé za dobré tomu, komu si toľko dlžen, ktorý ti toľko milostí dal.

Ešte iné podobenstvo prinášajú na objasnenie veci. Na mori priveľké ticho je tak nebezpečné pre plavcov, ako búrka. Spotrebujú, čo si vzali na cestu a ostanú bez potravy. Tak to býva i s tými, čo sa plavia cez búrlivé more tohoto života, a zastavia sa, nejdú ďalej v čnosti. Spotrebujú a minú zásobu čností, čo si nadobudli, a potom keď sa dvíhajú vlny, keď príde búrka, pokušenia a príležitosti na hriech, vidia, že potrebujú viac potravy, viac čnosti. Beda tomu, komu sa páči tichosť v čnosti. „Dobre ste bežali: ktože vám prekážal, aby ste neboli poslušní pravde?"[54] Dobre si začal bežať, keď si vstúpil do rehole, ale si zaostal, utichol v čnosti. „Už ste nasýtení, už ste obohatení."[55] Už si starý, už si myslíš, že si bohatý a stačí ti, čo máš. Ale pozri len, ešte ti treba veľa ísť, veľká cesta ti ostáva. Príde ešte veľa príležitostí, a to neočakávano a počas núdze, v ktorých budeš potrebovať viac poníženosti, viac trpezlivosti, sebazaprenia a rovnováhy vôle.

HLAVA VII.

STARAJME SA O TO, ČO NÁM CHYBUJE

„Kto je spravodlivý, nech sa ospravodlivuje ešte, a svätý nech sa posväcuje ešte."[56] Sv. Hieronym a Beda píšu k slovám: „Blahoslavení, ktorí lačnejú a žížnia po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení:"[57] Spasiteľ nás jasne poučil, že sa nesmieme nikdy za dosť spravodlivých považovať, ale vždy sa nám treba starať čo deň rásť v spravodlivosti. To chce i sv. Ján povedať.

Sv. Pavel apoštol v liste k Filipanom odporúča nám jeden prostriedok na to, ktorý sám užíval: „Bratia, ja sa nepovažujem, že som čo uchytil; ale jedno (činím), že na to, čo je za mnou zapomínam, za tým však, čo je predo mnou, sa napínam."[58] Apoštol sa nepovažuje za dokonalého; ktože by sa teda mohol považovať za dokonalého? Ja, hovorí, nemyslím, že som dokonalý, preto sa usilujem byť dokonalým. A čo robíš? Vieš čo? Zabúdam na to, čo už mám, a pozerám, čo mi ešte chybuje, a usilujem sa to si nadobudnúť.

Svätí veľmi odporúčajú tento prostriedok za príkladom apoštolovým. Sv. Hieronym píše: Kto chce byť svätým, ten zabúda, čo urobil, a len po tom siaha, čo je pred ním, čo mu chybuje. Šťastlivý, kto každý deň pokročí, kto nepozerá, čo včera spravil; ale čo je mu dnes robiť, aby pokročil v čnosti a v dokonalosti.

Sv. Gregor a sv. Bernard dopodrobna to objasnia. Tento prostriedok má dve hlavné čiastky. Prvá je, aby sme zabudli a nepozerali na to, čo dobrého sme už urobili. Najmä na to nám treba dbať, lebo od prírody radšej pozeráme na to, čo nás teší, ako čo nás môže zarmútiť. A že pohľad na vlastný pokrok, a čo sme dosiahli, nás teší, kým duševná chudoba a nedostatok nás zarmucuje, preto radšej hľadíme na to, čo máme, ako čo nám chybuje. Sv. Gregor hovorí: Ako chorý na posteli hľadá, kde je mäkšie, chladnejšie a pohodlnejšie, tak i duševne slabý a nedokonalý radšej pozerá a myslí na to, čo urobil, ako na to, čo mu chybuje. A sv. Bernard vraví: Vedz, je to veľmi nebezpečné. Keď totiž budeš pozerať na to, čo máš, zpyšnieš, lebo nad iných sa povýšiš; nepokročíš, lebo myslíš si, že máš veľa; začneš nedbalým a lenivým byť.

Vidz na farizejovi v evanjeliume, jak zle bolo pre neho hľadeť na to, čo má a chváliť sa svojimi čnosťami, hovoriac: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia, dráči, nespravodliví, cudzoložníci, alebo jako i tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, desiatky dávam zo všetkého, čím vládnem."[59] „Povedám vám: Sostúpil tento osprac vodlivený do svojho domu, a nie ten."[60] Veru, povedám vám, hovorí Spasiteľ, ten mýtnik, nad ktorého sa vyvyšoval, odišiel ospravodlivený, kým on, ktorý sa za spravodlivého považoval, odišiel planý a neospravodlivený. To chce dosiahnuť zlý duch, keď ti stavia pred oči to dobré, čo sa zdáš mať. Chce, aby si bol hrdý, pyšný, druhými opovrhoval a neveľa si vážil, aby si takto mohol byť odsúdený ako pyšný a planý. Je ešte i druhé nebezpečenstvo v tom, hovorí sv. Bernard, keď na to pozeráš, čo si urobil: zanedbáš ísť napred, zaostaneš v pokroku, lebo si budeš myslieť, že si už dosť robil, že teraz môžeš už odpočívať. Ustatí pocestní pozerajú, koľko už prešli; podobne i my sa ohliadame za sebou, keď ustaneme, a vkradne sa do nás vlažnosť. Preto potom uspokojíme sa tým, čo máme a v nedbanlivosti svojej sa len viacej utvrdíme.

Ak chceme tým nebezpečenstvám vyhýbať, treba nám nie na to hľadieť, čo máme, ale čo nám chybuje. Prvé vedie k lenivosti, druhé povzbudzuje nás pracovať. To je druhá čiastka toho prostriedku, čo nám apoštol dáva, t. j. vždy na to hľadieť, čo nám chybuje, a usilovať sa nadobudnúť si to. Svätí niekoľkými obyčajnými príkladmi a podobenstvami objasňujú vec. Sv. Gregor hovorí: Dlžník, ktorý je dlžný tisíc dukátov, keď zaplatí dvesto alebo štyristo, neuspokojí sa tým, ale vždy na to myslí, čo mu ešte prichodí platiť, a dovtedy sa neprestane sužovať, dokedy všetok dlh nezaplatí. Tak i nám nie na to treba myslieť, čo dobrého sme urobili, koľko sme platili z dlhu, čo máme u Boha, ale koľko nám ešte prichodí platiť; to nech nás trápi a ustavične mučí. Ďalej hovorí sv. Gregor: Rozumní pocestní neohliadajú sa koľko cesty už prešli, ale vždy napred pozerajú, koľko im ešte ostáva. Nám, čo sme na ceste do vlasti nebeskej, tiež sa netreba ohliadať, koľko sme už prešli, ale koľko nám ešte chybuje. Tým, čo chcú dakde prísť, málo osoží, že už veľa išli, keď ostatok cesty neprejdú. Zpomedzi tých, čo bežia o závod, tí dostanú vyznačenie, ktorí najlepšie bežali, a nie tí, čo dlho chytro bežali, ale pred cieľom ustali. I tebe málo osoží, keď dobre začneš bežať, ale na ceste ustaneš. „Tak bežte, aby ste dosiahli",[61] píše apoštol. Bež tak, aby si dosiahol, čo chceš; neohliadaj sa, koľko si už prebehol posiaľ, ale hľaď na cieľ, na koniec cesty, na dokonalosť, a vidz, že ti ešte mnoho chybuje; takto budeš dobre bežať. A sv. Chrysostom hovorí: Kto vidí, že nedosiahol ešte cieľu, neprestane bežať.

Sv. Bernard hovorí, že nám je nasledovať kupcov vo svete. Kupec tak sa usiluje čo deň zveľaďovať svoj majetok, že si ani nepomyslí, koľko získal posiaľ, a koľko ho to roboty stálo. Znovu sa len o to silou-mocou stará, aby čím viac získal. Tak treba i nám robiť, hovorí svätý. Len o to sa starajme, aby sme zveľaďovali svoj kapitál, rástli denne v poníženosti, v láske, v sebazaprení a v iných čnostiach, ako dobrí kupci, nedbajúc koľko sme zarobili a získali doteraz. Kristus Pán tiež pripodobňuje kráľovstvo nebeské človeku obchodníkovi, a káže nám kupčiť: „Kupčite, kým neprijdem."[62]

Toto podobenstvo o kupcovi lepšie vysvetlíme preto, že sv. evanjelium ho spomína. Kupci a obchodníci starostlivo pozor dávajú, aby nič neutratili, a nezameškajú použiť ani jednej príležitosti zveľadiť si majetok. Tak rob i ty: neutrať nič a použi každú príležitosť pokročiť. „Všetci nech sa starajú nič nezameškať z dokonalosti, ktorú pomocou Božou môžu dosiahnuť", káže sv. Ignác. Použi každú príležitosť a čerpaj z nej nejaký duševný zisk: zo slova, čo ti druhý povie, z rozkazu, čo je ti proti srsti, z poníženia. To je všetko zisk pre teba. Tvoja povinnosť je hľadať a kupovať tieto príležitosti; a ktorý deň z nich viac máš, môžeš spokojnejší a veselší ísť spať; ako kupec, keď mal veľa príležitostí získať, lebo vtedy dobre mu išiel obchod, tak i ty si dobre splnil ten deň svoju rehoľnícku povinnosť a pokročil si. A jako kupec nepozerá na to, či druhý utratí a nesmúti pre to, ale len na svoj zisk hľadí a teší sa mu, tak ani ty nepozeraj na to, či druhý dobre robí alebo zle, keď ti dáva takúto príležitosť, či má na to príčinu alebo nie: nehnevaj sa na neho, ale sa teš svojmu zisku.

Keby sme tak prijímali takéto príležitosti, veru by sme neztratili pokoj duše; lebo keby sme sami po tom túžili a hľadali, čo by nás mohlo zarmútiť a o pokoj pripraviť, čože by nás mohlo vtedy pomútiť a o pokoj priniesť?

Vidz ďalej, jako sa kupec pohrúži do zisku: zdá sa na nič iné nemyslieť. Vo všetkom i pri každej príležitosti len na to hľadí, jako získať niečo. S tou myšlienkou sadá za stôl, ide spať, prebúdza sa, vstáva a zaoberá sa celý deň. Tak treba i nám robiť v záujmoch duševných. Vo všetkom a pri každej príležitosti len na to pozerajme, jako by sme mohli mať nejaký duševný zisk. Tou myšlienkou sadajme za stôl, líhajme a vstávajme, tou sa zaoberajme celý deň a celý život; lebo to je náš obchod a poklad, iného nám netreba hľadať. Sv. Bonaventura dodáva, že ako kupec nenájde naraz všetko na jednom trhu alebo jarmoku, čo chce a potrebuje, ale na rozličných, tak i rehoľníkovi nielen v modlitbe a v duševnej poteche treba hľadat pokrok a dokonalosť, ale i v pokušení, v robote a v povinnosti a v každej príhode.

Keby sme takto hľadali a starali sa o čnosť, jak skoro by sme zbohatli! „Keď ju budeš hľadať, jako peniaze, a vykopávať, jako poklady, vtedy porozumieš bázni Pánovej, a nájdeš múdrosť Božiu."[63] Keby si hľadal, hovorí Mudrc, čnosť a dokonalosť, ktorá je opravdivá múdrosť, takou usilovnosťou a starostlivosťou, akou svetskí ľudia hľadajú peniaze, vykopávajú zlato a poklady, doista by si ju našiel. Pán nežiada od nás veľa, hovorí sv. Bernard, lebo nežiada od nás, aby sme viac sa usilovali a starali nadobudnúť si opravdivej múdrosti, a pokladu, ktorý je sám Boh, ako sa usilujú sveskí ľudia nashromaždiť si pominuteľného bohatstva, čo mole zožerú a zlodeji ukradnú, a zajtra sa už pominie. Bolo by nám však tým väčšou túžbou dychtiť po duševných veciach, a tým viac sa usilovať nadobudnúť si ich, čím väčšie a vzácnejšie sú od zemských vecí. To oplakáva svätý: Priveľká hanba, že oni vrelejšie túžia po škodných veciach, ako my po čnosti: viac sa ponáhľajú umrieť, ako my žiť.

V cirkevných dejinách čítať o opátovi Pambovi, že raz sa v Alexandrii stretol so ženskou, ktorá bola veľmi vyobliekaná a vystrojená. Začal plakať a vzdychať: Beda mi! Dopytovali sa ho učeníci: Otče, prečo plačeš? Odpovedal im: Akoby neplakal, keď vidím, že tá sa viac usiluje ľuďom páčiť, ako ja Bohu? Keď vidím, že sa viac usiluje získať ľudí, a do pekla ich strhnúť, ako ja pre nebo zachrániť?

O sv. Františkovi Xaverskom čítame, že sa zahanbil, keď sa dozvedel, že kupci skorej prišli do Japonska so svojimi nestálymi a pominuteľnými tovarmi, ako on s pokladmi a bohatsvom evanjeliuma, hlásať vieru a rozširovať kráľovstvo nebeské. Hanbme sa i my, že synovia tohto sveta sú o veľa múdrejší a usilovnejší vo veciach svetských, ako my v Božích. „Synovia tohoto sveta opatrnejší sú vo svojom pokolení, ako synovia svetla."[64] To nech nás povzbudzuje vstať z nedbalosti a lenivosti.

HLAVA VIII.

HĽAĎME NA VEĽKÉ VECI

Veľmi pomáha pokročiť a dokonalosti si nadobudnúť vždy pozerať na veci vysoké a veľkej dokonalosti, dľa rady apoštola, ktorý píše Korinťanom: „Vynasnažujte sa dosiahnuť lepších darov. A ešte výbornejšiu cestu vám ukážem."[65] Je to vážny prostriedok. Potrebné je. aby naše túžby vysoko siahaly, aby sme v skutočnosti dosiahli, čo sme povinovatí. Vážnosť a potrebnosť veci objasníme podobenstvom. Keď je kuša nie dosť napnutá, vtedy treba piaď alebo dve vyše mieriť, ako je cieľ, ináč netrafíš. My sme takí zmalátnelí a leniví, že keď chceme cieľ dosiahnuť, treba nám veľmi vysoko mieriť. Človek sa pre hriech takým biednym stal, že keď chce strednej čnosti si nadobudnúť, musí v predsavzatiach a v túžbach ďaleko siahať.

Ale povie niekto: Ja nechcem väčšej dokonalosti, ako ťažkého hriechu sa chrániť. Pochybujem, žeby si to dosiahol, lebo kuša je spustená. Keby si vyše mieril, hádam by si trafil, ale že ďalej necieliš, nemyslím, že by si to dosiahol, a ostaneš vo veľkom nebezpečenstve ťažko zhrešiť. Rehoľník, ktorý chce nielen príkazy Božie zachovávať, ale i sľuby, nielen ťažkého hriechu sa chrániť, ale i ľahkého a každej nedokonalosti, je na dobrej ceste nezhrešiť ťažko, lebo vysoko cieli, hoci pre krehkosť azda nedosiahne, čo si pred seba vzal, a ostane trochu nazad, chybí v niečom, čo je iba rada, dopustí sa viny proti pravidlu, alebo dajakého ľahkého hriechu. Kým druhý, ktorý sa len ťažkého hriechu chráni, preto, že kuša nie je napiata, padne do smrtného hriechu. Preto upadajú svetskí ľudia tak často do ťažkých hriechov, kým dobrí rehoľníci, z dobroty Pánovej, sú slobodní od nej. A to je veľká milosť, ktorú máme v reholi, za ktorú máme ďakovať Pánovi, že nás povolal do nej. A čoby iných výhod nebolo v rade, tá by mala stačiť, aby sme spokojne žili a za veľkú milosť a dobrodenie považovali, že nás Boh povolal do kláštora. Dúfam v Pánu, že tu celý život nedopustíš sa ťažkého hriech a, kým vo svete nebol by si bez neho ostal rok, ani mesiac, ani hádam týždeň.

Z toho vidno, v jakom nebezpečenstve je nedbalý rehoľník, ktorý si neváži pravidlá a o dokonalosť sa nestará. Ten je blízko upadnúť do ťažkého hriechu. Keď teda chceš napredovať, usiluj sa nadobudnúť si dokonalej poníženosti, aby si s radosťou prijímal výčitky a potupu, vtedy aspoň budeš ich s pomocou Božou trpezlive znášať. Usiluj sa nadobudnúť si čo najdokonalejšej poslušnosti vôle a rozumu; žeby si nezameškal presne splniť to, čo ti kážu. Hľaď rovnováhu mať vo vôli čo sa týka veľkých a ťažkých vecí, potom budeš ľahostajný aspoň v obyčajných, v každodenných.

To mal na mysli, hovorí sv. Augustin, P. Boh. keď na začiatku a pred inými príkazmi dal nám čo najvyšší a najdokonalejší: „Milovať Budeš Pána Boha svojho z celého srdca svojho, a z celej duše svojej a zo všetkej sily svojej a zo všetkej mysli svojej."[66] „To je najväčšie a prvé prikázanie",[67] a cieľ všetkých ostatných: „Cieľ príkazu je láska."[68] Toto prikázanie je tak vznešené, že dľa theologov a svätých dokonale ho zachovávať iba v druhom živote možno. Nezaoberať sa ničím iným len Bohom a milovať ho z celého srdca, celou vôľou a rozumom a všetkými silami, to iba blahoslavení môžu a nie my, ktorí sa i o telo musíme starať. A hoci je toto prikázanie tak vysoké a dokonalé, predsa Pán ho kladie na prvé miesto, aby sme videli, čo treba nám dosiahnuť, o čo sa nám treba starať. Načože nám káže Boh, aby sme ho z celého srdca milovali, pýta sa sv. Augustín, keď tento príkaz v tomto živote nemožno splniť? Lebo nedobre beží, ktorý nevie, kde bežať. Aby sme pozerali na vysoký cieľ a veľkú dokonalosť a napnuli ruku a čo najďalšie hodili diskos. Čím vyššie mierime, tým menej chybíme.

„Blahoslavený muž, ktorý má pomoc od teba: v srdci si usporiadal vystupovania."[69] Na tieto slová sv. Hieronym hovorí: Svätý v srdci vystupuje, hriešnik sostupuje. Muž spravodlivý a svätý usiluje sa ísť napred v dokonalosti, o tom premýšľa v srdci dľa slov Mudrcových: „Myšlienky silného vždy v hojnosti."[70] Hriešnik a nedokonalý sa o to nestará, on sa uspokojí obyčajným životom; najviac keď stredným ehe byť, a preto padá a ide nazad. Mnohí hovoria: „Mne stačí obyčajný život, dosť mi je, keď medzi ostatnými budem spasený. Nechcem zásluhy apoštolov, nechcem lietať vysoko, uspokojím sa po rovine kráčať", píše Gerson. Tak hovoria nedokonalí, ktorých počet je veľký: „Mnoho je povolaných, ale málo vyvolených."[71] A ďalej hovorí Kristus Pán: „Široká je brána a priestranná cesta, ktorá vedie do zahynutia, a mnoho je tých, ktorí vchádzajú ňou. Aká tesná je bránka a úzka cesta, ktorá vedie do života, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú."[72] Sv. Augustin myslí, že prorok prvých volá poľnými zverami, čo chodia po širokom poli a nechcú podliehať nijakému poriadku. Preto hovorí Gerson, že takýmito slovami: mne stačí obyčajný život, ja sa uspokojím, keď len budem spasený, nechcem byť dokonalejším, dáva človek na javo svoju nedokonalosť, lebo nechce vojsť úzkou bránou. Takíto, čo pre svoju lenivosť iba spasení chcú byť so strednými, veľmi sa môžu obávať, aby neboli zatratení so sprostými pannami, čo bez starosti usnuly, a s lenivým sluhom, ktorý zakopal poklad a neobchodoval, ani nič nezískal s ním. Hrivna sa mu vezme, a on bude hodený do tmy vonkajšej. Nečítame o inej príčine, pre ktorú bol zatratený, iba že sa nestaral poklad rozmnožiť.

Gerson prináša príklad, aby sme lepšie videli, jaký nepekný a hanebný je stav takýchto. Jeden bohatý otec z vysokého rodu má veľa synov. Každý je súci rozmnožovať majetok a slávu rodiny usilovnosťou a inými dobrými vlastnosťami. Všetci to i zrobia okrem jedného. Ten nechá druhých robiť, čo treba, z lenivosti sedí doma a odpočíva si. Nechce nič robiť, čo by zodpovedalo jeho schopnostiam a rodu na slávu slúžilo, hoci by mohol, ako ostatní, keby len chcel. Vraví, že jemu stačí, čo má, aby len vyžil, on nechce viac úcty, viac majetku, ani nedbá o to. Otec ho zavolá, prosí a nahovára ho, aby túžil po vyšších veciach. Spomenie mu, aký je súci, nadaný, aké má dary. Pripomenie mu, z akého vysokého je rodu, čo vykonali jeho predkovia a jeho bratia. Keď sa ani teraz neprebudí z nedbalosti, a nestará sa o vyššie veci, doista veľmi zarmúti otca. Tak nás povzbudzuje i náš nebeský Otec k dokonalosti tým, hovorí Gerson, že sme dietky Božie a bratia Ježiša Krista. Dietky moje, neuspokojte sa obyčajným životom:

„Vy teda buďte dokonalí, jako i váš Otec nebeský je dokonalý." Pozerajte, aký veľkodušný a dokonalý je váš Otec a robte ako sa patrí na synov takého Otca: „Aby ste boli dietkami vášho Otca, ktorý je na nebesiach."[73] Pozerajte na svojich bratov. Hľaďte na najstaršieho brata, Ježiša Krista. On je okrasou nášho rodu, hoci ho to krv a život stálo, ale vďačne priniesol túto obeť. Keď je ti to vysoký príklad, hľaď na druhých svojich bratov, čo boli takí krehkí ako ty, rodení v hriechu ako ty, plní náruživostí a planých náklonností ako ty. Preto nám stavia sv. Cirkev, naša matka, pred oči príklad svätých a slávi ich sviatky. Keď chceš ešte bližšie pozerať, hľaď na príklady bratov, ktorí sa z tej istej rehole a Spoločnosti narodili. Hľaď na sv. otca Ignáca, na sv. Františka Xavera a Borgiáša, na Edmunda Campiona a na druhých, ktorých znáš. Nasleduj ich, nebuď na hanbu svojmu rodu, svojej reholi. Koho toto všetko nepovzbudí k veľkým skutkom, kto sa uspokojí obyčajným životom, či ten nezarmucuje Pána Boha, nášho Otca, nedáva zlý príklad bratom, nezaslúži, aby ho Otec nebeský neuznal za syna a bratia neuznali ho za brata?

Túžme po vysokých a šľachetných veciach, pozerajme vždy na veľké a vznešené skutky, aby sme pre krehkosť svoju neostali veľmi nazad. Robme ako kupci, čo na začiatku viac žiadajú, aby dostali, čo im patrí; a tí, čo sa jednajú, ktorí tiež viac pýtajú ako je spravodlivo, aby nútili druhého dať im, čo je spravodlivo. I príslovie hovorí: Pýtaj nespravodlivú cenu, aby si dostal spravodlivú. Preto ti hovorím, nie aby si žiadal niečo nespravodlivého, ale čo je najslušnejšie, hľad na to, aby si dosiahol, čo potrebuješ, pros a žiadaj čo najdrahšie, aby si dosiahol, čo je ceny strednej, lebo keď na niečo stredného budeš pozerať a ďalej nesiahaš, ostaneš hodne v zadu.

Z toho vidno, jak vážne je hovoriť v exhortách o veciach veľkej dokonalosti, povzbudzovať k čo najhlbšej poníženosti, ktorá siaha až po najvyšší stupeň, k dokonalému mrtveniu všetkých náruživostí a náchylností, k odovzdanosti do vôle Božej, aby sme iba to chceli alebo nechceli, čo Pán Boh chce alebo nechce, aby to bolo našou radosťou a tak pri ostatných čnostiach. Povie však dakto: Načože hovoriť a kázať o takých vysokých veciach pokoleniu krehkému, alebo tomu, ktorý iba teraz začína rehoľný život? Keby sme hovorili o veciach prostých, ľahkých a našej slabosti primeraných, možno, že by sme ich uskutočnili. Ale tieto dokonalosti, ktoré siahajú až do tretieho neba, iba sv. Pavlovi a druhým takým treba predkladať. Nemáš pravdu, teba sa týkajú tieto dokonalosti, tebe sa hovorí o nich. Práve pre tú príčinu, ktorú spomínaš, treba, aby sme ti ich spomínali. Hovoríš, že si krehký, preto aby sme ti nevraveli o vysokých veciach. A ja ti zas: práve že si krehký, potrebuješ, aby si pozeral na veci vysoké a veľkej dokonalostí, lebo len tak dosiahneš, čo je slušno a neostaneš veľmi nazad v čnosti.

Preto dobre je čítať životy a príklady svätých a rozmýšľať o ich veľkých a hrdinských čnostiach. Nato nám ich i Cirkev odporúča, aby sme aspoň povstali z lenivosti, keď už nedosiahneme to, čo oni. Druhý úžitok vyplýva z toho, keď si povážime, jak čisto žili svätí a jak ďaleko sme my od nich, že sa totižto zahanbíme a uponížime. „Pozre na ľudí a povie: zhrešil som."[74] Na tieto slová hovorí sv. Gregor, že jako chudobní vtedy zvedia najlepšie, že sú chudobní, keď vidia poklady boháčov, tak i duša vtedy sa viac uponíži a pozná svoju biedu, keď pozerá na príklady vznešené a na pamätné životy svätých. O sv. opátovi Antonovi rozpráva sv. Hieronym, že raz prišiel navštíviť sv. Pavla, prvého pustovníka. Videl, aký veľký svätý je to. Keď sa vrátil, učeníci sa ho pýtali: Kdeže si bol, otče? Odpovedal svätý s plačom: Beda mi, hriešnikovi, ktorý bez práva nosím meno rehoľníka! Videl som Eliáša, videl som Krstiteľa v púšti, videl som Pavla v raji. I o Makariusovi čítať niečo podobného. Navštívil niekoľko mníchov, videl ich svätosť. S plačom povedal potom učeníkom: Videl som mníchov, nie som ja mních. Beda mi, ktorý sa bez práva volám mníchom! To, čo títo svätí povedali z veľkej poníženosti, môžeme my povedať väčším právom o sebe, keď uvažujeme príklady a hrdinské čnosti svätých. Takto nám treba vynahradiť poníženosťou a zahanbením, čo nám chybuje a bude nám pomáhať tento prostriedok vo všetkom.

HLAVA IX.

VÁŽME SI VYSOKO I MALIČKOSTI

„Kto opovrhuje maličkosťami, pomaly upadne."[75] Je to vec veľmi vážna, najmä pre tých, čo sa starajú o dokonalosť. Veľké veci samé sa odporúčajú. Maličkosťami však ľahko opovrhujeme a málo si ich vážime; nazdáme sa, že nie veľa závisí od nich. To je veľký omyl. Duch svätý slovami Mudrcovými nás napomína, aby sme sa chránili toho nebezpečenstva; lebo kto opovrhuje maličkosťami a nič si z nich nerobí, ten pomaly upadne do veľkých vecí. To by nám malo stačiť, aby sme sa presvedčili a spolu i báli; lebo tomu nás učí a na to nás napomína Duch svätý.

Sv. Bernard píše o veci: S maličkosťami začnú tí, čo upadnú do najväčších hriechov. Nemýľme sa, lebo pravda je, čo príslovie vraví: Nikto sa naraz nestane najväčším ani v zlom ani v dobrom, ale pomaly. Ako ľahká choroba telesná pomaly rastie, práve tak i duševná. A keď vidíš niektorých sluhov Božích, hovorí svätý, ťažko upadnúť, nemysli si, že to prišlo odrazu, lebo nikto, kto dlho žil sväto, nepadne naraz do ťažkého hriechu. Napred len maličkosťami opovrhoval, tým hasol v ňom oheň čnosti, a zaslúžil si, že Boh odňal od neho svoju ruku. Tak potom ľahko podľahol pokušeniu.

Dobrým podobenstvom, ktoré je vlastne od Ducha sv... objasňuje vec Cassian. Dom, povedá, nezvalí sa naraz. Napred kvapky vody začnú vsiakať do trámov, do múra a pomaly ich znivočia. Neskoršie príde i na základy rad a jednu noc celý dom sa sborí. „Pre lenivosť spadne strecha a pre lenivosť rúk premokne do domu."[76] Kto pre lenivosť hneď na začiatku neopravuje dom, keď je škoda ešte malá, aby nepremokalo, tomu sa chyža raz zvalí. Práve tak, hovorí Cassian, upadnú i ľudia veľmi hlboko. Napred sa nám vkradnú do srdca náruživosti, ako kvapky vody, pomaly idú ďalej, vyhubia a oslabia v nás čnosť. Takto potom zrúti sa celá budova, lebo sme ju neopravovali na začiatku, keď škoda bola ešte malá: nechali sme tiecť vodu do nej. Jeden deň príde pokušenie a druhý vystúpenie z rehole.

Daj, Bože, aby sme to sami nezkúsili. Ozaj, hodno sa báť tých maličkostí, ktorými sa začala záhuba mnohých. Zlý duch je múdry: nepokúša odrazu sluhov Božích ťažkými vecmi. S maličkosťami ďalej zájde ako s veľkými vecmi. Keby ich pokúšal na ťažké hriechy, ľahko by ho zbadali a odohnali, ale ked maličkosťami prichodí, nezbadajú ho, ani nezaženú, ale ho nechajú.

Sv. Gregor hovorí, že ľahké hriechy s jednej strany sú nebezpečnejšie, ako ťažké. Tie človek čím lepšie pozná, tým viac sa ich chráni, a keď do nich upadne, usiluje sa čím skôr povstať. Ľahké líriechy však čím menej ich poznáme, tým menej im vyhybujeme; a že si z nich nič nerobíme, často sa ich dopúšťame, a nikdy sa nerozhodneme smelo povstať z nich. Tak sa ide z malých vecí k veľkým.

To isté tvrdí i sv. Chrysostom. Čosi divného hovorí: „Opovažujem sa čosi divného a neslýchaného povedať: zdá sa mi niekdy, že veľkých hriechov netreba sa tak usilovať chrániť, ako malých a chatrných: tamtie sa nám samé od seba ošklivia; o tieto však práve preto, že sú malé, nestaráme sa veľa. A kým nimi opovrhujeme, nemôžeme sa postaviť zmužile oproti nim a vyhnať ich. Takto chytro povstanú z malých vecí pre našu nedbalosť veľké."

Zlý duch veľmi si to váži a tým pokúša rehoľníkov a sluhov Božích. Dobre vie, že takto sa mu podarí ich uvaliť do ťažkých hriechov. Preto hovorí sv. Augustin: „Čo z toho pri stroskotaní lodí, či ju jedna veľká vlna zaliala, a či ju voda pomaly, ktorú pre nedbalosť nechali, naplnila a stiahla do hlbiny?" Ani diabol sa nestará o to, či malými vecmi dostane sa do duše a či veľkými, len keď svoj cieľ dosiahne. Z veľa malých kvapiek povstávajú povodne, ktoré niekedy i veľké múry podmyjú: malou škárou vteká voda nepozorovane do lodi, až utonie.

Preto hovorí sv. Augustin, že ako na lodi, keď vnikne voda, treba ustavične pumpovať, aby neutonula, tak treba i nám v modlitbe a pri zpytovaní svedomia vyhadzovať chyby a nedokonalosti, aby nás pomaly nestiahly so sebou. V tom sa má rehoľník bez prestania cvičiť: vyčerpávať vodu, ináč je v nebezpečenstve. Inde zas hovorí: „Chránil si sa veľkých a čo s malými? Či sa ich nebojíš? Vyhodil si ťarchu, dávaj pozor, aby ťa piesok nezasypal." Ušiel si a vyhol vlnám, búrkam a nebezpečenstvám, ktoré sú na mori tohoto života, dávaj pozor, aby si v prístave rehole v piesku nezahynul. Dávaj pozor, aby ťa maličkosti nezahubily, lebo vtedy málo ti osoží, že si ušiel a vyhol veľkým veciam. Ani lodi by nič neosožilo, keby vyhla veľkým nebezpečenstvám a búrkam, skalám a melčinám, ale zahynula by v prístave v piesku.

HLAVA X.

INÁ PRÍČINA VECI

Je i druhá vážna príčina, pre ktorú si treba všímať maličkostí. Keď sa totiž nebudeme veľa o ne starať a nebudeme si z nich nič robiť, vtedy, môžeme sa obávať, že nám Boh odoprie zvláštnu milosť a pomoc, či už aby sme odporovali pokušeniam a nezhrešili, či už aby sme nadobudli čnosti a dokonalosti, po ktorej túžime.

Pre lepšie porozumenie veci treba nám predpokladať náuku, ktorú sv. Pavel podáva v liste písanom Korinťanom: Boh nikdy nikomu neodopre svojej nadprirodzenej, potrebnej a dostatočnej pomoci, s ktorou keď kto chce, môže nepodľahnúť pokušeniu, ba mu odporovať a premôcť ho. „Verný je Boh, že nedopustí pokúšať vás nad vaše sily, ale z pokúšania spraví východ, aby ste mohli zniesť',[77] píše apoštol. Keď ti pošle väčšie kríže a pokušenia, vtedy ti dá i väčšej pomoci, aby si z nich mohol nielen vyviaznuť bez škody, ale i úžitok mať. Je i druhá pomoc Božia, a to zvláštna, bez ktorej sotva možno odporovať pokušeniu a premôcť ho. Mnoho ráz nepremôžeme pokušenie, keď nám Boh nedá tej zvláštnej pomoci. Nie síce preto, že by sme nemohli, ale že nechceme. Keby sme chceli, mohli by sme i prvou odporovať; tá stačí, ak by sme ju použili ako treba. Kto teda podľahne pokušeniu a zhreší, ten nech sebe dáva vinu, lebo vlastnou vôľou padol; nebol by však upadol, keby mu Boh bol dal tej druhej zvláštnej milosti.

Tú druhú, zvláštnu, hojnú a účinlivú pomoc nedá Boh každému vždy, lebo to je čistý dar jeho štedrosti. Dáva ju tým, ktorým chce, ktorí sú oproti nemu štedrí, dľa slov proroka: „So svätým budeš svätý a s človekom nevinným nevinný, s vyvoleným budeš vyvolený a s planým sa pokazíš."[78] Alebo dľa iného prekladu: „Oproti dobrotivému budeš dobrotivý, oproti štedrému štedrý budeš, s úprimným a prostým budeš robiť úprimne a prosto, a s planým zle budeš zachádzať." A to je to, načo nás sv. Ignác napomína v pravidlách: „Čím viac sa kto odá Bohu, a veľkodušnejším sa ukáže jeho Božskej Velebnosti, tým veľkodušnejší bude i Boh oproti nemu a sám bude lepšie pripravený prijímať od neho každý deň väčšie milosti a duchovné dary." To isté učí i sv. Gregor Nazianský i druhí sv. otcovia.

V čom pozostáva tá štedrota človeka oproti Bohu, to vidno zo štedrosti ľudí medzi sebou. Vtedy je dakto štedrý oproti druhému, keď mu nielen to dá, čo mu je povinovatý dať, ale mu ešte viac dá, ako mu patrí. To je štedrosť, druhé je iba spravodlivosť a povinnosť. Práve tak, kto sa usiluje Bohu páčiť nielen vo veciach povinovatých, ale i vo veciach dokonalosti, nielen vo veľkých, ale i v malých, ten je štedrý oproti Bohu. Oproti tým i Boh bude štedrý. Tí sú jeho priatelia, tým dáva svoje dary, tým dáva nielen všeobecné svoje milosti, ktoré stačia, aby kto mohol odporovať pokušeniu, ale i zvláštne a účinlivé, ktoré človeku nedajú padnúť v pokušení.

Keď si ty nie štedrý oproti Bohu, akože žiadaš, aby Boh bol štedrý oproti tebe? Keď si ty skúpy oproti nemu, zaslúžiš, aby i on bol skúpy oproti tebe. Keď si ty taký skúpy, že akoby na vážkach ineráš a vážiš, či si to povinovatý robiť, či nie, či pod hriechom ači nie, či je to už ťažký hriech, či nie. To je skúposť oproti Bohu, lebo nechceš mu viac .dať, ako si povinovatý, a neskôr hádam ani to mu nedáš. I Boh bude skúpy oproti tebe; nedá ti iba čo musí pre svoje slovo. Dá ti iba všeobecnej, potrebnej milosti, ktorej neodoprie nikomu a ktorá stačí, aby sme mohli odporovať pokušeniam a nepadnúť v nich. Môžeš sa však právom obávať, že ti nedá zvláštnej a účinlivej pomoci, ktorej tým dáva, čo sú veľkodušní oproti nemu; tak potom podľahneš pokušeniu a upadneš do hriechu.

To učia i theologi a svätí, keď hovoria, že jeden hriech býva pokutou za druhý. To tak treba rozumieť: Prvým hriechom človek nehodným sa stáva zvláštnej pomoci Božej, preto upadne do druhého. To isté býva i s ľahkými hriechami, ba čo viac. i s chybami a nedbalosťou, v ktorej kto žije. I pre tie môže sa hockto nehodným stať zvláštnej a účinlivej pomoci Božej, s ktorou by vytrval a zvíťazil nad pokušením, ale bez ktorej podľahne a do hriechu upaáne. V tom smysle vysvetľujú niektorí svätí slová Mudrca: ,,Kto opovrhuje maličkosťami, pomaly upadne."[79] Kto si neváži maličkostí, ten nezaslúži tú zvláštnu milosť Božiu a preto upadne do veľkých vecí. Tiež tak vysvetľujú slová v Zjaveniach: „Že si vlažný, a nie si ani studený, ani teplý, začínam ťa vypľúvať zo svojich úst."[80] Hoci Boh ešte nevypľul vlažného, ale ho už začína vypľúvať, lebo pre svoju nedbanlivosť a pre chyby, ktorých sa vedome a úmyselne dopúšťa, nezasluhuje tú zvláštnu pomoc, bez ktorej upadne.

Uvažujme teda, koľko príčin sa máme obávať, že svojou lenivosťou nehodnými sa staneme tej zvláštnej pomoci Božej. Koľko ráz sme boli v pokušení a vo veľkom nebezpečenstve a často nie sme istí, či sme sa zdržali a či nie, či sme privolili alebo nie, či sme sa dopustili hriechu a či nie? Ako by nás tešilo v takých úzkostiach povedomie, že sme inokedy veľkodušní oproti Bohu, že zasluhujeme jeho zvláštnu pomoc, s ktorou môžeme byť bezpeční, že vždy zvíťazíme, bez nej však by sme sa • dostali do veľkého nebezpečenstva, a neskôr by sme i podľahli.

Sv. Ján Zlatoústy to pokladá za najhlavnejší prostriedok, aby sme premohli pokušenia. Hovoriac o diablovi, našom nepriateľovi a o ustavičnom boji, v ktorom s nami stojí, povedá: „Viete, že máme večného nepriateľa, ktorý nezná smierenia, preto treba nám byť veľmi opatrnými." Ale akože sa chystať a ozbrojiť, aby nás nepremohol, ale aby sme my ho vždy premohli? Vieš ako? Počúvaj ďalej sv. Chrysostoma: „Nepremôžeme ho ináč, iba tak, že dobrým životom zabezpečíme si vyššiu pomoc." Zapamätajme si slová: „Nepremôžeme ho ináč." To isté hovorí i sv. Bazil: „Kto chce, aby mu Boh pomáhal, ten nech nikdy nezamešká svoju povinnosť. Kto to urobí, ten nikdy neostane bez pomoci Božej. Preto starajme sa, aby nám svedomie nevyčitovalo v ničom." A dobre odvádza z toho sv. Bazil, že starostlivo treba nám odbavovať duchovné veci a iné, aby nám svedomie v ničom nevytýkalo, aby sme boli hodní tej zvláštnej pomoci Božej.

Z toho je jasné, jak vážne je všímať si maličkosti, ak ich maličkosťami môžeme volať, čo nám toľko dobrého môžu priniesť, ale i zlého. Preto hovorí Mudrc: „Kto sa Boha bojí, ten nič nezamešká."[81] Lebo vie, že z malých vecí pomaly upadne do veľkých, a bojí sa tiež, že keď on nebude veľkodušný oproti Bohu v týchto veciach, vtedy ani Boh nebude oproti nemu veľkodušný.

Je to tak vážne, že za všeobecnú zásadu môžme postaviť: dokedy kto si váži maličkosti, dovtedy je s ním dobre a dostáva od Pána milosti; naopak však, keď niekto opovrhuje maličkosťami, príde do veľkého nebezpečenstva, lebo odtiaľ pochádza všetko zlo pre rehoľníka. Dobre a jasne nám to povedal náš Spasiteľ: „Kto je verný v maličkosti, i vo väčšom je verný; a kto je nespravodlivý v maličkosti, i vo väčšom je nespravodlivý."[82] Kto teda chce vedieť, či robí pokrok (a o tom hodno často uvažovať), ten nech pozre, či si váži maličkosti, alebo či nimi opovrhuje. A keď zbadá, že sa nestará o malé veci, a svedomie, ako inokedy, ho ani netrápi, keď do nich upadne, vtedy nech sa veľmi usiluje napraviť. Sv. Bazil píše: Keď diabol vidí, že nás nijako nemôže odvrátiť od rehole, aspoň to sa usiluje silou-mocou nám nahovoriť, aby sme sa o dokonalosť nestarali a maličkosti si nevážili, uisťujúc nás, že preto Boha ešte neztratíme. Naša povinnosť naopak je, starať sa, aby, ako nás od rehole nevládze odvrátiť, tak ani v dokonalosti nás nehatil, ale zo všetkých síl sa jej oddali vážiac si i maličkosti.

HLAVA XI.

DOBRÉ PREDSAVZATIA TREBA USKUTOČŇOVAŤ

Veľmi pomáha v pokroku prostriedok, ktorý odporúčajú učitelia duchovného života: nestarať sa totiž o pokrok len vo všeobecnosti, ale po čiastkach a pomaly.

Cassian píše, že Mojžiš opát raz v duchovnom rozhovore dopytoval sa svojich mníchov, čo chcú dosiahnuť svojou robotou, pôstom, bdením, modlitbou a sebazapieraním? Aký cieľ majú? Odpovedali: Kráľovstvo nebeské. To viem, ale ja sa pýtam na bezprostredný a na čiastočný cieľ, o ktorý sa vám treba starať, aby ste ostatný dosiahli. Roľník chce síce hojnú úrodu mať, aby mal z čoho žiť, ale jeho všetka starosť je obrábať zem, čistiť ju od buriny. Kupec chce síce zbohatnúť, ale všetka jeho starosť je spozorovať, aký tovar sa míňa, a jako mu treba kupčiť, aby skôr prišiel k cieľu. Tak treba i rehoľníkovi postupovať. Nestačí povedať všeobecne: chcem byť spasený, chcem byť dobrým rehoľníkom, dokonalým človekom; ale treba mu hľadieť na tú náruživosť alebo hriech, ktorý ho najviac hatí, na tú čnosť, čo mu najviac chybuje, a o to sa starať. Takto pomaly ked sa bude usilovať s jednej veci na druhú prejsť, ľahšie dosiahne to, čo chce.

To odporúčal ktorýsi pustovník mníchovi, ktorý prv bol veľmi horlivý, ale neskoršie zanedbal duchovné veci a veľmi zvlažnel. Mních sa chcel vrátiť k predošlému stavu, ale cestu našiel akoby zavretú, zdala sa mu priťažkou, i nevedel ako začať. Pustovník ho tešil a povzbudzoval týmto príkladom: Vyšiel syn na roľu, ktorá bola tŕnim a zelinou zarastená. Keď zbadal, že tu by bolo treba veľa robiť, znevidelo sa mu to a šiel spať, nerobil nič ani prvý deň, ani druhý. Povie mu otec: Nepozeraj, synu, na celú roľu a nemysli si, že všetko ti treba naraz zrobiť, ale každý deň vyčisť len kúsok. O krátky čas roľa bola čistá.

Je nám tu spomenúť, že jedna hlavná príčina, prečo nedostávame od Pána viac milosti, je, že neuskutočňujeme dobré predsavzatia a túžby, ktoré v nás on vzbudí. Nedbáme o to, čo nám dal, preto väčších milostí nám neudeľuje. Učiteľ nepustí žiaka ďalej, keď vidí, že ešte nevie to, čo mu rozkázal sa naučiť. Takto robieva i Pán s nami čo sa týka dokonalosti. Dovtedy nám nedá väčších milostí, dokedy neprevedieme do života predošlé predsavzatia, a čím viac kto sa usiluje uskutočniť túžby, ktoré mu Pán pri modlitbe vnukol, tým viac pohýna ho. aby mu dal väčšie milosti. O. Avila píše: Kto do.bre užíva to, čo zná, dostane svetlo, aby videl to, čo nezná. Druhý nech sa neopováži o to prosiť, lebo by dostal odpoveď: ,,Načože chceš vedieť moju vôľu, keď ju neplníš v tom, čo už vieš?" Keď neprevedieš do života túžby, ktoré ti Pán dal, akože chceš, aby ti dával iné, väčšie milosti? Akou tvárou opovážiš sa prosiť Boha v modlitbe, aby ti dal to a to, čo si žiadaš a potrebuješ, keď sa nechceš polepšiť, chrániť chyby, v ktorej sa tl najprv treba napraviť, a na čo ťa už Boh veľa ráz povzbudzoval? Neviem ako môže pohliadnuť k Bohu a prosiť ho o veľké veci ten, ktorý sa nechce napraviť v tej alebo v inej vonkajšej chybe, do ktorej úmyselne kedy-tedy upáda. Preto, ak chceme pokrok robiť a veľa darov od Pána dostať, vtedy usilujme sa i uskutočniť vnuknutia a žiadosti, ktoré nám Pán dáva.

Svätí všeobecne učia, že kto dobre užíva obdržané dobrodenia, ten je hoden iné dostať, a naopak, kto ich nedobre užíva, nezaslúži druhých. Šalamon sa pýta, prečože sa roztopila manna hneď ako zasvietilo slnko a nebola na nič súca? A keď ju zas k ohňu priložili, neroztopila sa, ani nijak nepokazila, hoci oheň je horúcejší, ako slnko? A odpovedá: „Aby všetci vedeli, že treba predísť slnko pre dobrodenie tvoje",[83] t. j. treba usilovne použiť dary a dobrodenia Pánove, lebo kto z lenivosti zamešká dar Boží použiť pred východom slnka, tomu lúče slnka roztopia potravu.

To isté nám vysvetľuje prekrásne náš Spasiteľ v podobenstve o šľachticovi, ktorý rozdelil svoj majetok medzi sluhami, aby s ním gazdovali. Keď zaujal svoje kráľovstvo, žiadal od nich počet a každého urobil správcom alebo pánom toľkých miest, koľko hrivien získal. Kto získal desať hrivien, ten sa stal pánom desať miest, kto získal päť, ten bol nad päť miest postavený. Tým nám Pán chcel dať porozumieť, že jako ten kráľ odmenil usilovnosť a vernosť svojich sluhov, za desať hrivien dal desať miest, práve tak hojne odmení i nás Pán, ak uskutočníme jeho vnuknutia a verne im zodpovieme. A naopak, keď im nezodpovieme ako treba, nielen nám vezme, čo nám dal, ale nás i potresce, ako sluhu, ktorý nič nezískal s hrivnou, ktorú dostal.

O chýrečnom maliarovi Apellesovi sa hovorí, že i pri mnohých zamestnaniach nebolo dňa, kedy by sa nebol cvičil v svojom umení a nemaľoval niečo. A keď si trošku času neurval, hovorieval: Dnes som nespravil ani jednej čiary. Odtiaľ príslovie: ani deň bez čiary, keď sa niekto necvičí daktorý deň v svojom umení. Takým spôsobom stal sa Apelles dokonalým a výborným maliarom. Keď sa teda chceš stať dokonalým rehoľníkom, nech nebude dňa, kedy by si nespravil dajednú čiaru v čnosti. Každý deň premôž sa v niečom. Každý deň naprav niektorú chybu v skutkoch, ktoré robievaš, takto so dňa na deň stanú sa lepšími a dokonalejšími. A keď príde poludňajšie zpytovanie svedomia, pozri, či neprešlo pol dňa bez každej čiary v čnosti a povedz: Dnes som nespravil čiary! Ó, dnes som ani kroka neurobil v čnosti, v ničom som sa nepremohol, ani raz som sa neuponížil, hoci som mal na to príležitosti! Márne prešlo pol dňa, ale popoludnie a zajtrajšok lepšie využijem. Takto pomaly veľký pokrok urobíme.

HLAVA XII.

NEDOPÚŠŤAJME SA ÚMYSELNE HRIECHOV

Veľmi nám pomôže rásť v čnosti a v dokonalosti, keď sa úmyselne nebudeme dopúšťať chýb. Ľahké chyby a hriechy sú dvojaké. Jedny, do ktorých bohabojní upadajú z nedbalosti, alebo z nevedomosti a z nepozornosti, hoci nie bez všetkej ľahkomyseľnosti. Sluhovia Boží, ktorí v pravde kráčajú, nesmútia pre tie hriechy, ale sa uponížia; ani Pán Boh sa od nich neodvráti. Skôr cítia v sebe novú silu preto, že sa k Pánu ponížene utiekajú. Druhé chyby sú, ktorých sa úmyselne dopúšťajú osoby v službe Božej vlažné a lenivé. Tie nás donesú o veľké milosti, ktoré by sme obsiahli od P. Boha, keby sme do nich neupadali. Pre tie nevyslyší Pán naše modlitby a nedá nám svojich milostí. Preto, ak chceme obsiahnuť od Pána mnohé milosti, nedopúšťajme sa úmyselne nijakých chýb. Stačia nám tie, ktoré páchame z nevedomosti alebo z nepozornosti, nepridávajme k nim viac. Nech stačí tá roztržitosť pri modlitbe, ktorá pochádza z nestálej obrazotvornosti; a neroztržujme sa dobrovoľne a úmyselne; nech stačí, keď prestúpime pravidlá z krehkosti a neprestupujme ich úmyselne.

Sv. Bazil udáva druhý prostriedok nadobudnúť si dokonalosť. Hovorí, že tým za krátky čas možno urobiť veľký pokrok. Ten prostriedok je, nezastavovať sa na ceste čnosti. Niektorí sa časom rozbehnú, ale chytro zastanú. Kráčaj ďalej napred, keď si raz začal, a nezastavuj sa, lebo na ceste čnosti viac sa unavíš, keď zastaneš, ako keď ďalej pôjdeš. Veľký rozdiel je medzi telesnými a medzi duševnými cvičeniami. Telo prácou sa umorí, duch však sa osvieži. To hovorí i príslovie: ,,Kuša sa zlomí, keď ju napneme, duša zas, keď ju spustíme."

Sv. Ambróz hovorí, že jako ľahšie je neupadnúť do hriechu a zachovať nevinnosť, ako potom opravdivé pokánie činiť, práve tak ľahšie je zachovať horlivosť v modlitbe a v zbožnosti, ako po niekoľkodňovej roztržitosti vrátiť sa k nej. Kováč, keď vytiahne z ohňa horúce železo, ktoré môže kuť a dať mu podobu jakú chce, nenechá ho celkom vystydnúť, ale ho znovu vloží do ohňa. Ani my nesmieme dať vychladnúť v sebe teplu pobožnosti, lebo keď nám srdce vychladne a stvrdne, ťažko ho rozohrejeme. Vídíme to zo zkúsenosti, že hoci niekto veľký pokrok urobil v čností, ale keď sa za čas zanedbá, oddá sa roztržitosti a prestane sa cvičiť v dobrom, ztratí všetko, čo si nadobudol za dlhý čas a nazdá sa, že nič mu neostalo z toho, čo mal, a teraz pre ťažkosť, ktorú v sebe cíti, nemyslí, žeby sa mohol vrátiť do predošlého stavu. A naopak tí, čo horlivo kráčajú, vždy sa usilujú zachovať teplo zbožnosti a vytrvale sa cvičia v dobrom, ľahko sa zachránia a za krátky čas veľký pokrok urobia. Príčina tomu je, že nemrhajú čas, nehubia čo spravili ako vlažní a leniví, ktorí svojimi prestávkami stavajú a rúcajú, plecú a rozpletajú a nikdy nedokončia tkaninu. Tí druhí nielen nekazia, ale idú napred a ustavičným cvičením si viac síl a väčšej ľahkosti nadobúdajú v dobrom, a tak veľmi pokročia. To hovorí Mudrc: „Núdzu rodí ruka lenivá, silná však ruka získava bohatstvá."[84] „Duša pracujúcich stlstne."[85]

Ktorýsi otec porovnáva vlažných i lenivých rehoľníkov a usilovných i horlivých. Vraví, že leniví, čo pre starobu už odpočívajú a neidú napred v pokroku, podobajú sa starým sluhom v pánskych domoch, ktorí nič nerobia iba sa vo dverách rozprávajú; dostanú plácu, ako starí sluhovia. Ale už nerastú v milosti u pána, sotva kto pamätá na nich. Mladí však sluhovia sú usilovní a starostliví v službe, celý deň skoro ani si neodpočinú; hneď, ako im pán niečo káže, spravia vec: tí potom rastú u neho v milosti a v láske. Takí sú usilovní a horliví rehoľníci.

HLAVA XIII.

INÉ TRI PROSTRIEDKY POKROKU

Sv. Bazil a iné svätí odporúčajú ako dobrý prostriedok pokroku: pozerať na lepších, čo sa vyznačia v čnosti a usilovať sa ich nasledovať. To isté radieval i sv. Anton opát a hovorieval, že rehoľníkovi je pokračovať ako včelke, ktorá lieta po kvetoch a sbiera med; od jedného nech sa uč! skromným byť, od druhého mlčať, od iného trpieť, zas slúchať a hotovým byť na všetko. U každého pozerajme na to, v čom sa vyznačuje, a nasledujme ho v tom. To robieval i on a takto sa stal veľkým svätým.

Je to jedna z najväčších výhod, čo máme v reholi. Pre tú dával jej prednosť sv. Hieronym a odporúčal žiť radšej v reholi ako o samote: „Aby si sa od druhého učil poslušnosti, od iného poníženosti; aby ťa ten učil mlčaniu, tamten tichosti." Mudrca Carilusa, muža veľkého a výtečného medzi Lacedemončany, raz sa pýtali, ktorý štát pokladá za najlepší. Odpovedal: Ten, v ktorom občania závodia vyznačiť sa v čnosti, a to bez hluku a bez povstania. Medzi inými i túto milosť nám dáva Pán v reholi; keby len nám ju neodňal nikdy. Vo svete a skoro v každom štáte ľudia vadia sa a pretekajú o majetok a hodnosť, ale ledva by si našiel, kto by sa o čnosť pretekal. Kým rehoľníci z dobroty a milosrdenstva Božieho iba o sebazaprenie a čnosť sa starajú. Usilujú sa prevýšiť jeden druhého v čnosti, v poníženosti a v poslušnosti a to bez hluku a šomrania, len zo svätej akejsi závisti. Je to nemalá milosť a dobrodenie od Pána, že nás povolal do rehole, kde je čnosť cenená a vážená, kde si nevážia učeného alebo kazateľa preto, že je veľmi učený alebo veľký kazateľ, ale že je veľmi ponížený a umrtvený; kde všetci sa usilujú pokrok robiť v čnosti a svojím príkladom povzbudzujú nás ísť napred. Použime teda dobre túto príležitosť.

Z toho vyplýva druhý prostriedok: povinnosť dávať bratom dobrý príklad, „aby všetci, hľadiac jeden na druhého, rástli v pobožnosti a Boha nášho Pána chválili", ako hovorí sv. Ignác. Alebo jako Kristus Pán káže v evanjeliume: „Tak nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach."[86] Vieme všetci, jak účinkuje dobrý príklad na druhých. Dobrý rehoľník svojím príkladom viac dosiahne, ako mnohými rečami, lebo ľudia viac veria svojim očiam ako ušiam. Sú presvedčení, že je možné, čo iní robia, a to ich pohýna a povzbudzuje to isté robiť. To je ten trepot tých svätých zvierat, ktoré videl prorok Ezechiel: „Počul som zvieratá trepať krýdlami jedno o druhé."[87] Svojím dobrým príkladom klopeš na srdce bratovi a povzbudzuješ ho ku skrúšenosti, pobožnosti a k túžbe po dokonalosti.

Sv. Bernard tiež vyznáva, že sa povzbudil, keď videl niektorých duchovných a príkladných rehoľníkov, že duša mu slasťou a zbožnosťou oplývala a oči sa mu zarosily, a to nielen vtedy, keď ich videl, ale i keď sa len rozpamätal na niektorého, ktorého poznal, či to bol živý alebo zomrelý. O kráľovi Joziášovi hovorí sv. Písmo: „Pamiatka Joziášova je ako vôňa masti umele smiešanej."[88] Takí máme i my byť, dľa slov apoštola: „Sme dobrou vôňou Kristovou."[89] Buďme jak masť voňavá, jako nádoba s voňavkami, ktorá hneď ako sa jej kto dotkne, zaváňa, osviežuje a posilňuje. To nech nás pohýňa oddať sa čnosti a nikdy nepohoršiť v ničom bratov. Ako príkladný rehoľník veľmi osoží a povzbudzuje a dvíha celý dom, tak pohoršujúci veľa škodí a pokazí niekedy celú spoločnosť. Isté je ďalej, že viac účinkuje zlý príklad, ako dobrý pre našu náchylnosť, ktorá sa ľahšie chýli k zlému ako k dobrému.

V V. knihe Mojžišovej kázal Pán Boh veliteľom rozhlásiť medzi vojskom, keď šli do boja: „Kto je bojazlivý a ľakavého srdca, nech ide a vráti sa do svojho domu."[90] A príčina tomu bola: „Aby nenastrašil srdce svojich bratov ako je sám strachom preľaknutý." To robí i vlažný a lenivý rehoľník svojím zlým príkladom: odstraší druhých podujať sa na dokonalosť, nakazí ich svojou nedbalosťou a lenivosťou. Preto hovorí sv. Eusebius:

„Ktorí si zaumienili žiť medzi mnohými, alebo sú horliví a to bude slúžiť na veľký úžitok druhým, alebo sú nedbalí a to bude veľkým nebezpečenstvom pre druhých."

Môžeme pridať inú vec ako tretí prostriedok a pohnútku: my máme povinnosť dobrý príklad dávať nielen bratom, s ktorými sa stykáme každý deň, ale celému svetu, aby rehoľa neutrpela škody na dobrom mene ktoré má, lebo svet dľa jedného súdi ostatných. Chyba a hriech rehoľníkov je ako hriech dedičný, týka sa všetkých ako tovar kupcov, čo spoločný obchod majú. Hneď povedia: I údovia Spoločnosti sa neporiadne spravujú, robia to a to; preto že videli jedného sa neslušne a prislobodne chovať. Každý má teda povinnosť byť na povzbudenie, aby sa zachránilo a rástlo dobré meno rehole, ktoré z dobroty Pánovej má, a neškodiť mu svojimi chybami a nedokonalosťami. Nám sa ešte viac treba o to starať, lebo všetci hľadia na nás: „Sme za divadlo svetu, i anjelom, i ľuďom."[91] Hoci svetskí ľudia bez príčiny pripočítajú chybu jedného celej reholi, predsa isté je, že dobro rehole závisí od jedného a druhého jej príkladného úda a naopak i opovrhovanie ňou. Oni tvoria spoločnosť.

Každý nech si myslí, že rehoľa-matka mu hovorí, čo povedala matka machabejských mladšiemu synovi, keď ho povzbudzovala zomrieť za zákon: „Synu môj, smiluj sa nado mnou, ktorá som ťa deväť mesiacov v živote nosila a tri roky mliekom kojila a kŕmila a priviedla do toho veku."[92] Smiluj sa nado mnou, synu, ktorá som ťa v živote nosila nie deväť mesiacov, ale deväť, ba dvadsať, tridsať alebo i viac rokov, ktorá som ťa mliekom kojila tri roky v zkúšobnej dobe a vychovávala som ťa v čnosti a vo vede toľkými výdavkami, kým som ťa priviedla do toho stavu, v ktorom si. Za to všetko iba to žiadam od teba, smiluj sa nado mnou, aby som pre teba nezahynula a nemala smutnú starobu. Neobráť proti mne ani proti sebe zbraň, ktorou som ťa ozbrojila pre tvoje dobro a pre dobro bližného. Čo ti má byť príležitosťou a prostriedkom uponížiť sa a zaprieť seba samého, nech ti neslúži za pohnútku spyšnieť, slobodnejším a ľahkomyselným sa stať.

HLAVA XIV.

BUĎME TAKÍ, AKO V PRVY DEŇ

Akýsi mních pýtal sa raz opáta Agatona, ako sa má spravovať v reholi? Odpovedal mu: „Jaký si bol v prvý deň, keď si opustil svet a vstúpil si do kláštora, taký ostaň vždy." Keď teda chceš vedieť, ako sa stať dobrým rehoľníkom, ako pokračovať v čnosti a v dokonalosti, to je dobrý prostriedok: aký si bol prvý deň, keď si opustil svet a prijali ťa do kláštora, taký ostaň vždy. Pováž si, akou oduševnenosťou zanechal si svet a všetko, čo si v ňom mal: rodičov, priateľov a známych, majetok, bohatstvá, radosti a zábavy. Neprestaň opovrhovať svetom, zabúdať na rodinu a na rodičov, zriekať sa rozkoší a pohodlnosti a budeš dobrým rehoľníkom. Rozpamätaj sa, jako ponížene a naliehavo si prosil o prijatie do radu a ako sa ti nazdalo v ten deň, keď ťa prijali, akoby sa ti nebe bolo otvorilo a jakú povďačnosť a povinnosť si cítil v srdci slúžiť Bohu v reholi za tú veľkú milosť a dobrodenie. Vytrvaj v tej povďačnosti a poníženom uznaní. Cíť sa i naďalej zaviazaným ako v prvý deň, keď ťa prijali, takto budeš veľký pokrok robiť v reholi. Pripomni si, aký si bol na začiatku zbožný, skromný, poslušný, ponížený, hotový na všetko, taký ostaň vždy a budeš rásť v čnosti a v dokonalosti.

Tento prostriedok veľmi odporúčajú svätí, ako to uvidíme; ale treba ho nám dobre porozumieť. Nechceme povedať, že netreba ti mať viac čnosti,ako v prvý deň, keď si vstúpil do rehole. Starší nesmie sa uspokojiť s čnosťou nováka. Jasné je, že staršiemu treba mať viac čnosti, ako novákovi, ktorý len začína, ako tomu viac treba vedieť, čo sa učí 10 rokov, ako inému, čo sa iba začína učiť. Rehoľa je tiež školou čnosti a dokonalosti, kto je teda v nej dlhšie, ten má viac vedieť a ďalej byť v pokroku. Kto sa usilovne začal učiť, ale neskoršie zlenivel, tomu radievame vrátiť sa k predošlej horlivosti a usilovnosti, tak dokončí školy. I tebe radíme: vráť sa k dávnej horlivosti, ktorou si začal kráčať po ceste čnosti prvý deň, keď si vstúpil do rehole. Vidz, jak odhodlane a vytrvale si začal slúžiť Bohu. Nič ťa nehatilo, nič ti nebolo ťažké. Buď i naďalej taký horlivý a odhodlaný, a pokročíš. To rozumejú svätí pod tým prostriedkom.

Sv. Antona raz učeníci prosili, aby ich nejako povzbudil k pokroku. Dľa sv. Atanáza takto začal: To nech si každý zapamätá: neupusťme z horlivosti, ktorou sme začali, ale vždy pokračujme ako začiatočníci. To isté opakoval často. A keď sa blížil k smrti, nežnými otcovskými slovami kládol im to na srdce. „Ja síce, — hovoril — synáčkovia, dľa výpovede sv. Písma, odchádzam, kde ma otcovia predišli. Pán ma už volá, chcem vidieť už nebe. Ale vás, dietky moje, napomínam, aby ste naraz nezkazili, čo ste tak dlho robili. Myslite si, že dnes iba stali ste sa rehoľníkmi, aby ste horlivé šli ďalej v tom, čo ste začali." Ak chceš pokrok robiť v čnosti a v dokonalosti, maj to pred očami. Rob, ako by si každý deň začínal a rob vždy tak, ako v prvý deň a bude z teba dobrý rehoľník. I sv. Augustin odporúča tento prostriedok: „Zabudni na všetko, čo si vykonal a každý deň mysli si, že začínaš."

Sv. Anton objasňuje to príkladom zo života. Sluhovia zato, že dlho slúžili už svojim pánom a veľa pracovali, nezameškajú urobiť, čo sa znovu nadhodí, ale sú vždy takí hotoví na všetko, čo im kážu, ako boli prvý deň svojej služby a jakoby posiaľ nič neboli robili. Tak treba i nám slúžiť Bohu, nášmu Stvoriteľovi a Pánovi. Pekný príklad máme na sv. Bernardovi. Surius píše o ňom, že pokladal druhých za svätých a dokonalých, za pokročilých, ktorí robili výnimky v niektorých veciach. Je to dobré preto, aby sme druhých neposudzovali, keď vidíme u nich niečo takého. Sám sa však považoval vždy za začiatočníka a nováka, ktorému sa nesvedčí výnimky robiť. Nevyhyboval spoločným robotám a cvičeniam poníženosti. Prvý bol vo všetkom, čo poslušnosť kázala, prvý chytal metlu a handru. V ničom sa nechcel odchyľovať od druhých. Keď sa teda druhí zaoberali nejakou ručnou robotou, ktorej sa nerozumel, hľadal nejakú ešte viac uponižujúcu a nižšiu prácu, aby neprišiel o zásluhu. Vzal motyku a kopal, alebo chytil sekeru a narúbal dreva a zaniesol ho do kuchyne, a veľmi sa tešil, keď mohol také veci robiť. Všetko to považoval za potrebné k pokroku. Nie tak, jako niektorí, čo hovorievajú, keď sa takýmito vecmi zaoberajú, že to iba pre príklad robia, im sa to nezdá potrebným, ani sa o to nestarajú. Dobré je, že robíš to pre príklad a pre povzbudenie, ale lepšie by bolo, keby si sa presvedčil, že to potrebuješ, ako sv. Bernard.

Sv. Anton dodáva ešte niečo, čo objasní predošlé. On sa neuspokojí tým, že neochladneme v horlivosti, ktorou sme začali, ale chce, aby sme vždy napred išli: „Ako začiatočníkovi treba nám vždy rásť v tom, čo sme začali." Kto začne Bohu slúžiť, ten sa usiluje každý deň viac a lepších skutkov mu preukázať, lebo vidí, že posiaľ iba ho obrážal svojimi hriechami. Takto chce napraviť minulosť a odmenu si zaslúžiť. Tak treba i nám vždy robiť, akoby sme posiaľ neboli si ničoho nadobudli, ale všetko premrhali.

Tento prostriedok, hovorí sv. Gregor, zodpovedá všetkým i dokonalým. Dávid prorok bol muž dokonalý a predsa povedal: „Teraz som začal."[93] Tak horlivo a usilovne slúžil Pánovi na starosť, akoby vtedy bol začal mu slúžiť. Ba je to vlastnosťou dokonalých ľudí, dľa slov Mudrcových: „Keď dokončí človek, vtedy začne."[94] Opravdiví sluhovia Boží, čím ďalej sú, čím viac sa blížia ku cieľu a k dokonalosti, tým horlivejšie a starostlivejšie kráčajú: „Ako tí, čo vykopávajú poklad."[95] Sv. Gregor píše: Tí, čo hľadajú poklad, čím viac kopú a hlbšie sa dostanú, tým usilovnejšie pracujú. Vedia, že sa blížia k skrytému pokladu, že nie sú už ďaleko od neho a to im dodáva ešte väčšej chuti robiť a kopať. Tak i tí, čo sa naozaj starajú o pokrok a dokonalosť, čím ďalej sú, tým viac sa blížia k cieľu, tým viac sa ponáhľajú. Už je blízko poklad! Skoro napred! Už málo chybuje a je náš. ,,Tým viac, čím viac vidíte, že sa deň približuje."[96] Akoby povedal, hovorí sv. Gregor: Tým väčšia má byť robota, čím bližšia je odmena.

Keď kameň padá, čím viac sa blíži k zemi, tým chytrejšie a ľahšie letí, kým ju nedosiahne. Práve tak, čím viac kto pokročí v čnosti a v dokonalosti, čím viac sa blíži k Bohu, ktorý je jeho stredom a ostatným cieľom, tým viac sa ponáhľa dosiahnuť ho. Tí sú, hovorí sv. Bazil, vrúcni duchom, o ktorých apoštol píše: „V horlivosti neupúšťajú, duchom sú vrúcni, Pánu slúžia."[97] Niektorí na začiatku, ako vstúpia do rehole, sú horliví, ale ledva opustia noviciat, hneď ustanú, zostarnú: tí nie sú vrúcni duchom, ale vlažní a leniví. Vrúcni duchom hovorí sv. Bazil, sú tí, čo vždycky takou vrelou túžbou a nenasýteľným hladom chcú slúžiť Bohu ako v prvý deň, v ktorých tá túžba nehasne, ale rastie dľa slov proroka: ,,V jeho prikázaniach má veľkú radosť."[98]

HLAVA XV.

NAČO SI VSTÚPIL DO REHOLE?

Iný prostriedok nám tiež veľmi pomôže rásť v čnosti a nadobudnúť si dokonalosť. Sv. Bernard ho často užíval, ako Surius píše: vždycky na to myslel, ba často sa i pýtal: Bernard, Bernard, načože si sem prišiel? To isté čítame i o sv. opátovi Arzeniusovi, ktorý sa často pýtal sám seba: Arzenius, Arzenius, načože si sem prišiel? Čože si zamýšľal, keď si opustil svet a prišiel do rehole? Či nie na to, aby si sa v nej usiloval vo všetkom P. Bohu páčiť, a nestarať sa o úctu u ľudí, ani si jej nevážiť? Preto dbaj o to a nie o úctu ľudskú. To razí svetom, ktorý si opustil. Nevráť sa k nemu v srdci, lebo málo ti osoží, keď telom budeš v reholi, srdcom však ostaneš vo svete, túžiac po sláve ľudskej.

Týmto sa oduševňovali mnohí svätí. Týmto treba i nám sa oduševňovať, aby sme kráčali napred a premohli všetké ťažkosti, čo sa nám prihodia v reholi. Keď ti bude ťažko poslúchnuť, povzbuď sa slovy: Načože si prišiel do rehole? Prišiel si sem svoju vôľu plniť, alebo vôľu druhého? Prečože chceš dľa svojej robiť? A keď budeš cítiť niektorý následok chudoby, tým oduševňuj sám seba: Či si azda nato sem prišiel, aby si tu mal pohodlie a hojnosť vo všetkom a v ničom nedostatku? Či nevieš, že si nato prišiel, aby si bol chudobný a jako naozaj chudobný niekedy i nedostatok trpel? Čože sa teda žaluješ? Keď sa ti zdá, že o teba nestoja, teš sa tým:Či si azda na to vstúpil do rehole, aby ťa druhí ctili? Doista nie, ale aby ľudia na teba zabudli a ty nič si nerobil z ich úcty. Načože vyhybuješ tomu, načo si sem prišiel a prečo chceš mať to, čoho si sa zriekol? To je rehoľník, neplniť svoju vôľu, byť chudoným a trpieť nedostatok, chcieť byť zabudnutým u ľudí, umrieť svetu a žiť Bohu.

Nato sme prišli do rehole. Málo nám osoží v nej byť, ak nebudeme robiť, načo sme prišli, lebo miesto neurobí človeka svätým, ale svätý a dokonalý život. Dobre hovorí sv. Augustin v reči, ktorú povedal mníchom-pustovníkom: „Sme v samote, sme v púšti; miesto však nás neurobí svätými, ale dobrý skutok posvätí i miesto i nás. Anjeli zhrešili v nebi, Adam v raji, hoci nebolo svätejšieho miesta od týchto miest. Keby mohlo miesto urobiť svätým toho, čo v ňom býva, ani človek ani anjeli by neboli vypadli z hodnosti." Nemysli si teda, že si hotový so všetkým a celkom bezpečný, hovoriac: som rehoľníkom, patrím do Spoločnosti, lebo to nestačí, ak nerobíš to, načo si prišiel. Pomysli si, že nie na to si prišiel, aby bol z teba učenec alebo veľký kazateľ, ale dobrý rehoľník, ktorý sa stará o dokonalosť.

Jak málo závisí od toho, či budeš viac alebo menej učený, či bude z teba veľký alebo menší kazateľ. Ale veľa, ba všetko závisí od toho, či budeš dobrým a dokonalým rehoľníkom. Čo robíme, keď to nerobíme? A čo sme doteraz robili, keď sme to nerobili? O čo sme sa starali, keď sme sa o to nestarali, načo sme prišli? Priateľu, načože si prišiel? Pýtaj sa často sám seba: Bože! akému umeniu mohol som sa ja za ten čas naučit, čo som v Spoločnosti ztrávil? Keby som sa bol učil maľovať, vedel by som už pekne maľovať, a mohol by som žiť z remesla. Chcel som sa stať dobrým rehoľníkom a nedosiahol som to. Toľko rokov chodím už do školy čnosti, a ledva som sa naučil prvé písmeny abecedy. Nedosiahol som am prvého stupňa poníženosti. Za sedem rokov môže sa stať človek dobrým filozofom a theologom a ja za toľko rokov nestal som sa dobrým rehoľníkom. Keby sme sa tak usilovne starali o pravdivé čnosti, ako sa staráme o vedu a učenosť!

Sv. Bernard hovorí: „Mnohí hľadajú učenosť, málo však svedomie. Keby sme tak usilovne a starostlivo hľadali svedomie, ako svetskú a márnu učenosť, skorej by sme ju i našli i s väčším úžitkom ju zachovali." Sv. Doroteus zas hovorí, že veľmi dobre bolo pre neho uvažovať o tom: Keď som vo svete študoval, tak som sa vhĺbil do svojich štúdií, že som na nič iného nemyslel, ani na to, kedy mi treba jesť. Keby nie priateľ, ktorý mi pripravoval jedlo a volal ma jesť, často by som bol zabudol na to. A taká horlivosť a túžba ma zaujala študovať, že keď som jedol, knihu som mal pred sebou: naraz som jedol a študoval. A keď som neskoro prišiel zo školy, hneď som zapálil svetlo a učil som sa do polnoci. Idúc spať, vzal som knihu k sebe, a keď som trošku spal, hneď som začal čítať. Napokon tak som sa oddal štúdiám, že ma okrem nich nič netešilo. Ako som potom prišiel do rehole, často som myslel na to a sám sebe povedal: Keď si sa tak horlivo učil výrečnosti, o koľko viac treba sa ti teraz starať nadobudnúť si opravdivých čností? Takto povzbudzoval sám seba a vraví, že z toho nemálo sily čerpal.

Hodno je i nám sa tým povzbudzovať, lebo vážnejšie je, aby sme boli dobrí rehoľníci, ako veľkí učenci. Preto celou dušou usilujme sa nadobudnúť si tejto Božej múdrosti. To je naša povinnosť. Syn Boží nemal inej roboty na zemi, ako nám lásku preukazovať a starať sa, a to takou obeťou, o náš pokrok a väčšie dobro. Či to bude veľa, keď sa potom my o nič iné nebudeme starať, iba milovať Boha a viac sa mu páčiť, hľadať a rozširovať jeho väčšiu slávu? „Preto pozdvihnite spustené ruky a kleslé kolená",[99] hovorí apoštol. Strašme so seba lenivosť, podkašme si rukávy a „ponáhľajme sa vojsť do toho odpočinku",[100] kým neprídeme k hore dokonalosti a slávy, „k hore Božej Horeb".

Pocestný, ktorý ráno dlho spal, usiluje sa ztratený čas nahradiť. Ponáhľa sa, aby dohonil priateľov, čo šli napred. Podobne treba i nám sa ponáhľať a bežať a ztratený čas nahradiť. Jak ďaleko napred sú moji priatelia, bratia, a sám som jako zaostal! A ja som prv začal, ako oni, lebo som prv vstúpil do rehole! Keby nás len bolelo, že sme toľko času ztratili doteraz, aby nás to hnalo bežať!

Dionyzius Kartuziánsky prináša jeden príklad zo životov Otcov. Akýsi mladík chcel vstúpiť do rehole, ale matka chcela to prekaziť a robila mu mnohé ťažkosti. Nijako nechcel odstúpiť od svojho predsavzatia, vždy jej odpovedal: „Chcem spasiť dušu svoju. Chcem si zabezpečiť duševné spasenie, to je najvážnejšia vec." Touto odpoveďou koniec urobil matkiným ťažkostiam. Keď videla, že nič nedosiahne svojimi rečami, dovolila mu ísf, kde chce: vstúpiť do rehole. Ale čoskoro začal vlažnieť, nedbalým a lenivým byť. Nato o niekoľko dní zomrela mu matka, sám zas upadol do ťažkej choroby. Raz v horúčke v duchu bol pred súd Boží postavený. Tu našiel pred súdnou stolicou matku a mnohých iných, ktorí s ňou očakávali výrok zatratenia. Matka sa ohliadla a keď videla, že jej syn je medzi odsúdenými, zadivila sa a pýtala sa ho: Čože je to, synu? Akože si sa sem dostal? Kde sú slová, čo si mi povedal: Chcem spasiť svoju dušu? Či nato si vstúpil do rehole? I tak sa zmiatol a zahanbil, že nevedel odpovedať. Prišiel k sebe a Božou pomocou vyzdravel. Berúc to za napomenutie Božie, celkom sa premenil, oplakával svoju minulosť a sa kajal, že mu mnohí kázali mierniť sa v prísnosti, aby si neškodil zdraviu. Ale neposlúchol tie rady, hovorieval: Keď som nezniesol karhania matkinho, akože budem môcť znieť slová Kristove a jeho anjelov v súdny deň?

HLAVA XVI

INÉ PROSTRIEDKY

„Buďte dokonalí, jako i váš Otec nebeský je dokonalý",[101] povedal Kristus Pán v reči na hore. Slávny Cyprián takto píše o týchto slovách: „Keď sa ľudia tešia a pokladajú si to za česť, že majú synov sebe podobných, a otec sa tým viac raduje, že splodil syna, čím podobnejším jemu sa stáva: o koľko viac sa bude radovať Boh Otec, keď niekto tak sa duševne narodí, že jeho skutky a čnosti chvália Božiu velebnosť? Aká pochvala, aké vyznačenie a odmena pre teba, že nie si taký, o ktorom by Boh povedal: „Synov som vychoval a povýšil, oni však opovrhli mnou?[102] Ale, že si taký, ktorého skutky slúžia na väčšiu česť a slávu tvojmu nebeskému otcovi. Je to veľká sláva pre Boha, mať synov sebe podobných, pre ktorých ho iní poznajú, ctia a chvália.

Ale akože sa staneme podobnými nášmu nebeskému Otcovi? Sv. Augustin nám to povie: „Myslíme, tým podobnejší budeme Bohu, čím spravodlivejší budeme", čím viac budeme čerpať z jeho spravodlivosti a svätosti. Preto chce Pán, aby sme boli svätí a dokonalí a často nám to pripomína. Raz skrze sv. Pavla: ,.To je vôľa Božia, aby ste sa posväcovali',[103] druhý raz skrze sv. Matúša: „Buďte dokonalí, jako i váš Otec nebeský je dokonalý", zas skrze apoštola Petra: „Buďte svätí, lebo ja som svätý."[104] Rodičia sa tešia dobrým, múdrym a svätým synom: „Múdry syn je radosťou otcovou", hovorí Šalamon, kým „sprostý syn je zármutkom matkiným".[105] Keď už nie pre iné, nuž preto by sme sa mali starať o čnosť a dokonalosť, aby Boh mal z nás nejakú radosť; lebo hlavnou pohnútkou pri skutkoch vždy má byť zaľúbenie a väčšia česť a sláva Božia.

Spomneme ešte druhé postriedky. Sv. Augustin udáva príčinu, prečo sv. Písmo toľko ráz nás volá synmi Božími: „Ja vám budem Otcom a vy budete mi synmi", ktoré slová často opakujú proroci a sv. Pavel: „Buďte nasledovníkmi Božími, jako najmilší synovia",[106] a sv. Ján evanjelista:

„Viďte, jakú lásku preukázal nám Otec, aby sme sa menovali a boli dietkami Božími."[107] Podobne na mnohých iných miestach. Svätý hovorí, že je to preto, aby sme pamätali na svoju hodnosť a tak vážili sami seba a staroslivejšie dávali pozor na seba. Na drahé šaty veľmi dávame pozor, aby sme ich nezababrali. Drahokamy a iné cenné veci bedlivo chránime. Sv. Písmo tiež preto nám tak často pripomína, že sme synovia Boží a Boh je naším otcom, aby sme sa viac chránili a pozor dávali na seba, aby sme pokračovali ako synovia toho, koho sme, a neprestali tak vznešene smýšľať. ako sa na synov Božích svedčí.

To isté hovorí i sv. Lev pápež: „Uznaj, kresťane, svoju hodnosť, a preto, že si sa stal účastným Božej prirodzenosti, nevracaj sa k predošlej nízkosti neslušným postupovaním. Pamätaj, akej hlavy a jakého tela si údom." A sv. Pavel tiež tým povzbudzoval Atenčanov na vyššie veci: „Sme i jeho plemenom. Keď teda sme plemenom Božím[108] ... Obráťme to na seba, ako prvé podobenstvo šatách, ktoré prináša sv. Augustin.

Drahé šaty hocjaká škvrna zohyzdí a tým viac, čím drahšie sú. Na brokade i najmenšiu škvrnu vidno, kým na súkne jej nebadať, ani si jej nevšímame. Takto i na svetských ľuďoch nebadať ani ľahkého hriechu, ba niekedy ani ťažkého. Ale na rehoľníkoch, na milých synoch Božích, hocjaká škvrna a nedokonalosť veľmi bije do očú: neskromnosť, malé šomranie, netrpezlivé slovo uráža a pohoršuje, kým u svetských to nezarazí nikoho. Piesku na nohách si ani nevšimneme, ale v oku ho neznesieme. Svetskí sú ako piesok na nohách tela Cirkvi, rehoľníci zas ako oči, mihalnice. Že každý nedostatok na rehoľníkovi je vážna vec, lebo ho veľmi znetvorí, preto je povinovatý väčší pozor dávať na seba.

Druhá vec, ktorú sme už v siedmej hlave podotkli, nám tiež veľmi pomôže ísť napred: pomyslíme si, že veľká cesta čaká na nás, že je to nič, čo sme doteraz prešli. Tento prostriedok je

i v slovách Kristových podotknutý. Lebo načože by bol povedal: „Buďte dokonalí, ako i váš Otec nebeský je dokonalý"? Akože môžeme my dosiahnuť dokonalosť Otca nebeského: „Či môže byť človek v porovnaní s Bohom spravodlivý?"[109] pýta sa Job. Nikdy, čo by sme sa na tisíc míľ k nemu priblížili. Čo jak blízko prídeme k nemu, vždy bude nekonečná medzera medzi nami. Nato nám povedal Spasiteľ, aby sme boli dokonalí ako náš Otec nebeský je dokonalý, aby sme vedeli, že po tej ceste čnosti treba nám vždy napred ísť, neslobodno sa nám uspokojiť tým, čo máme, ale o to sa starať, čo nám ešte chybuje.

Svätí všeobecne hovoria, a to nie bez príčiny, že najistejší znak toho, že niekto je veľmi ďaleko od dokonalosti je, keď si myslí, že ju už má. Lebo na tejto divnej ceste, čím ďalej kto ide, tým viac zeme vidí a badá, jak veľa mu ešte chybuje. Sv. Bonaventura povedá, že jako keď na horu čím vyššie ideme, tým viac vidíme, tak i keď sa blížime k vrcholu dokonalosti, viac badáme. Niektorý vrch od spodku zdá sa týkať neba, že by sme ho rukou dosiahli, ale keď ideme hore, vidíme, že veru nebo je veľmi vysoko. Tak je to i na ceste dokonalosti s poznaním a milovaním Pána Boha: „Človek sa priblíži k vysokým veciam, ale Boh bude povýšený."[110] Sv. Cyprián takto vysvetľuje tieto slová: Čo i veľa budeme vedieť o Bohu, on ostane vysoko: čím viac poznáš ho, tým viac ti ostane, čo neznáš; miluj ho čo jak veľmi, ešte budeš mať v ňom čo milovať. Treba nám vždy vyššie ísť po ceste dokonalosti. Kto si myslí, že ju už dosiahol, ten je veľmi ďaleko od nej, preto sa mu zdá, že môže rukou nebo dosiahnuť.

To isté sa javí i vo vedách: čím viac kto vie, tým lepšie vidí, koľko ešte nevie. Preto povedal mudrc: To jedno viem, že nič neviem. A ktorýsi veľký hudobník zarmútil sa a povedal, že nič nevie, lebo také široké pole vidí pred sebou, ktoré nikdy nebude môcť si osvojiť. Tí, čo málo vedia, preto že nevidia, čo im chybuje a jak veľa je, čo im treba vedieť, myslia si, že veľa vedia. Tak je to i v Božskej vede. Sluhovia Boží, čo veľký pokrok urobili v nej, dobre vidia jak veľa im ešte chybuje z dokonalosti. To je príčina, prečo je viac ponížený, kto ďaleko pokročil. Po prvé, lebo čím viac rastie v druhých čnostiach, tým viac je poníženým, tým lepšie poznáva seba samého a opovrhuje sám sebou; všetko to je totiž spojené. Po druhé, lebo lepšie vidí, čo mu chybuje, a obsiahne viac svetla, lepšie pozná dobrotu a velebnosť Božiu, hlbšie pozná svoju biedu a ničomnosť. „Priepasť volá priepasť",[111] priepasť dobroty a veľkosti Božej otvára nám hlbinu a priepasť našej biedy, že vidíme nekonečné množstvo svojich nedokonalostí a jak veľa nám ešte chybuje, kým sa dokonalými staneme.

Novák, čo iba začína, myslí si niekedy, že už má čnosti, lebo nevie, jak veľa mu chybuje. Kto sa nerozumie maliarstvu, tomu sa hocjaký obrázok páči a nevidí na ňom veľa chýb. Tak je to i tu: nerozumieš sa umeniu poznať sám seba, preto nevidíš chyby na obraze duše svojej, druhý však. čo sa tomu rozumie, veru badá. Túžme teda a starajme sa o to, čo nám ešte chybuje. „Blahoslavení, ktorí lačnejú a žížnia po spravodlivosti."[112] Ako sv. Hieronym vysvetľuje tie slová: blahoslavení tí, ktorí čo sú i spravodliví, predsa nenasýtia sa, nenazdajú sa. že im stačí, čo majú, ale vždy sú hladní a smädní na čnosť a dokonalosť. Taký bol prorok David, ktorý prosil Pána: ,.Lepšie ma umy od neprávosti a od hriechu očisť ma."[113] Pane, lepšie ma umy, mne nestačí, že som umytý, čistý od hriechov, chcem, aby si ma urobil bielym ako sneh, ba ešte belším: ,,Pokrop ma, Pane, hyzopom a budem čistý, umyješ ma a nad sneh zbeliem."[114] Nie povrchne, ale dobre umy ma. Tak treba i nám volať k Pánu Bohu: Pane, viac poníženosti a trpezlivosti; viac lásky a sebazaprenia; viac rovnováhy vo vôli a odhodlanosti: „Lepšie ma umy."

HLAVA XVII.

VYTRVAJ V ČNOSTI

Nikto „nebude korunovaný, jestli len nebojoval zákonite",[115] píše sv. Pavel. Na ktoré slová hovorí sv. Augustin, že zákonite bojovať je bojovať vytrvalo až do konca, len ten zaslúži odmenu; a spomína, čo povedal sv. Hieronym a iní svätí: „Mnohí začnú, ale máloktorý dosiahne vrchol." Mnohí sa dajú na cestu čnosti a dokonalosti, ale máloktorý vytrvá na nej až do konca. To isté vidíme i u synov izraelských. Šesťsto tisíc ich vyšlo z Egypta, hovorí sv. Písmo, okrem žien a detí, a zpomedzi tých iba dvaja prišli do zasľúbenej zeme. Nie je teda niečo veľkého, hovorí sv. Augustin, začať dačo dobrého, ale dokončiť, to je veľká vec. A sv. Efrem povedá, že nie je ťažko položiť základy, ale dokončiť budovu, a čím vyššie sa dvíha, tým viac vyžaduje roboty a výdavkov. I pri stavaní duševnej budovy nie je ťažko položiť základy, začať, ale dokončiť. Málo nám osoží, že sme dobre začali, keď nedobre dokončíme. U kresťanov, hovorí sv. Hieronym, nepýtame sa na začiatok, ale na koniec. Pavel piano začal, ale dobre dokončil. Judáš chvalitebne začal, ale pre zradu skončil zatratením. Čože mu osožilo, že bol učeníkom a apoštolom Kristovým? Tak i tebe čo osoží, že si dobre začal, keď zle skončíš? Nie tým je prisľúbená odmena a koruna, čo začnú, ale čo vytrvajú: „Kto zotrvá až do konca, ten bude spasený."[116] Pán stál na vrchu rebríku, ktorý videl Jakub, a nie na spodku, ani na stredku. Tým chcel nám dat porozumieť, hovorí sv. Hieronym, že nestačí dobre začať, ani pokračovať, keď nevvtrváme až do konca v dobrom. A sv. Bernard píše: Čože osoží nasledovať Krista, keď ho nedosiahneš? Preto hovorí sv. Pavel: „Tak bežte, aby ste dosiahli." Tam postav, kresťane, cieľ svojho behu a pokoju, kde Kristus postavil svoj. On bol poslušný až do smrti. Bež teda, koľko chceš, keď nebežíš až do smrti, odmenu nedostaneš.

Kristus Pán nás osobitne upozorňuje na to vo sv. evanjeliume: „Nikto nie je súci pre kráľovstvo Božie, kto položí soju ruku na pluh a obzerá sa."[117] A inde: „Pamätajte na ženu Lotovu!"[118] Čo sa stalo so ženou Lotovou? Boh ju vyviedol a vyslobodil zo Sodomy, ale na ceste sa zastavila, ohliadla sa nazad a premenila sa na soľný stĺp. Čo to znamená? Vieš čo? Sv. Augustin hovorí: Soľ dáva chuti veciam a zachová ich, preto povedá Kristus Pán: „Pamätajte na ženu Lotovu", aby sme videli, čo sa s ňou stalo, a tou soľou sa zachovali, vytrvali na dobrej ceste, ktorú sme začali a nepozerali nazad; aby sme sa i my nepremenili na soľné stĺpy a vlastnou zkazou neupozorňovali iných vytrvať. Koľkých vidíme v terajších dňoch, čo ako soľné stĺpy nás napomínajú zachovať sa! Učme sa z cudzej škody a nechcime, aby sa druhí z našej učili.

Sv. Agustin a Hieronym dodávajú, že dobre začať a zle skončiť je niečo strašného. Vec a skutok, čo začneme dobre a s rozumom a dokončíme zle a so smyselnosťou, je strašidlo. Kto tak robí, ten ľudskej hlave primaľuje koňskú šiju. To je potvora. Čosi takého je dobre začať a zle dokončiť. To vytýka i sv. Pavel Galaťanom, ktorí sa išli obrátiť ku skutkom starého Zákona: „Takí hlúpi ste, že keď ste počali s Duchom, teraz telom dokonávate? O nerozumní Galaťania! Ktože vás omámil, aby ste neboli poslušní pravde?"[119]

Ak chceme vytrvať a od Pána obsiahnuť túto milosť, treba nám položiť hlboké základy čnosti a sebazaprenia, lebo kto nemá dobré základy, ten sa sborí a spadne. Červivé jablká padajú so stromu nezrelé, dobré však ostanú, kým nedozrú. Tak je to, keď nie si pevný v čnosti, keď máš prázdne srdce, keď je ti v ňom nejaký červ hrdosti, pýchy, netrpezlivosti alebo inej nezriadenej náruživosti; ten bude žrať a ničiť v tebe silu čnosti a privedie ťa do nebezpečenstva odpadnúť. „Najlepšie je posilňovať srdce milosťou",[120] a opravdivými, pevnými čnosťami.

Albert Veľký vysvetľuje, ako sa nám treba posilniť v čnostiach, aby sme v nich vytrvali. Hovorí, že opravdivý sluha Boží je natoľko upevnený v čnosti a čnosť v jeho srdci je tak zakorenená, že sa vždy môže v nej cvičiť, kedy len chce a nezávisí v tom od druhých, čo oni robia alebo povedajú. Sú niektorí, ktorí, kým nenadhodí sa nejaká príležitosť a kým všetko im po vôli ide, zdajú sa veľmi ponížení a spokojní. Ale ako sa nadhodí čo aká maličkosť, hneď je po pokoji a ukážu, čo sú. Vtedy, hovorí Albert Veľký, čnosť pokoja a poníženosti nie je v nich, ale v druhých. Je to cudzia čnosť a nie tvoja; iní ti ju môžu dať alebo vziať, kedy chcú a to je byť dobrým pre čnosť druhého. Tak hovorievajú ľudia vo svete, keď ich chvália: z vašej milosti som taký, a pravdu majú. Ty nemáš byť dobrým cudzou čnosťou, ale vlastnou, ktorá je v tebe a nezávisí od druhého. Takýchto pripodobňujú močiarom so stojacou vodou. Dokedy sa ich nedotkneš, nesmrdia, ale ako ich pohýbeš, zápach neznesieš. Tak je i s týmito, dokedy sa ich netýkaš, ale necháš kráčať po svojom, zdajú sa čistou vodou, ale pohýb ich čo len trošku, a uvidíš, aký zápach povstane z toho. „Dotkni sa hôr, a dymiť sa budú."[121]

HLAVA XVIII.

DUCHOVNÉ REČI

Jeden z hlavných prostriedkov, ktoré má rehoľa a najmä Spoločnosť, ktorými svojich povzbudzuje ísť napred v čnosti a dokonalosti, sú porady a reči duchovné. Tie sú natoľko riadne, že pravidlo ich predpisuje nám. Niečo povieme, aby sme z nich väčší úžitok mali, vôbec ako treba počúvať reči každému, aby mal z nich osoh.

Po prvé, neiďme na ne len zo zvyku, ale opravdivou túžbou povzbudiť sa a mať z nich nejaký úžitok. Pozrime len, akou dychtivosťou sa schádzali pustovníci na porady a povzbudzovania duchovné a jaký osoh z nich každý bral domov! Tou túžbou a dychtivosťou iďme i my a vtedy budeme mať z nich úžitok. Kto hladný sadá k jedlu, tomu pokrm bude slúžiť na zdravie. Sv. Chrysostom podotkýňa, že kto má chuť, ten je zdravý. Tak kto dychtí, túži počúvať slovo Božie, tomu je duša zdravá. Ak nie si hladný na slovo Božie a ti nechutí, to je znakom, že si chorý, nemáš chuti jesť tento duševný pokrm. A čo by iného úžitku ani sme nemali, iba že trošku počujeme o Bohu hovoriť, už preto bolo by nám ísť veľkou radosťou na tie povzbudenia. Obyčajne sa každý raduje, keď sa o tom hovorí, čo on má rád, ako otec, keď je je o synovi reč. Keby si miloval P. Boha, tesil by si sa počúvať o ňom. Drahý Spasiteľ tiež povedal: „Kto je z Boha, počúva slovo Božie", a naopak o tom, komu nechutí slovo Božie, hneď dodá: „Vy preto nepočúvate, lebo nie ste z Boha."[122]

Po druhé, ak chceme mať úžitok z tých rečí, neiďme na ne zo zvedavosti a nepozerajme na to, ako kto hovorí, alebo či je reč o nových a neobyčajných veciach, ale pozerajme na to, čo sa hovorí. Pre túto vec kárame svetských ľudí a to je na príčine, že mnohí tak málo osohu majú z kázni. Čo by sme povedali o chorom, ktorý pred operáciou by zvedavo obzeral náradie? Aký pekný nožík! Aké vkusné puzdro? Kdeže to vyrábajú? Nechaj to, daj sa operovať, a o iné sa nestaraj. Takí sú i tí, čo nie na to dbajú, čo sa hovorí, čo vlastne potrebujú, ale pozerajú na slová, výrazy a sloh. Takí sú podobní riečici alebo pytľu, ktoré prepúšťajú zrno a najlepšiu, múku a zadržia iba plevy. V druhej knihe Ezdrášovej rozpráva sv. Písmo, že keď Ezdráš prečítal ľudu izraelskému zákon Pánov, taký zmätok povstal medzi ľudom, taký plač a nariekanie, porovnávajúc svoj život so zákonom, ktorý počuli, že leviti museli ísť ich tíšiť, aby kazateľ mohol ďalej hovoriť. Tak treba i nám počúvať reči duchovné a kázne, so zahanbením a s ľútosťou, porovnávať svoj život s tým, čo čujeme a povážiť si, jak ďaleko sme od toho, o čom je tu reč, jak ďaleko sme od dokonalosti.

Po tretie, nech všetci vedia, že tieto povzbudenia nie sú na to, aby nám rozprávaly o nových a neobyčajných veciach, ale aby nám pripomínaly obyčajné veci a za ne nás oduševňovaly. Týmto smýšľaním treba nám ich navštevovať. Takto vylúčime zvedavosť a väčší osoh budeme mať z nich. Na ten cieľ nariadil sv. Ignác duchovné reči v Spoločnosti. V tretej čiastke konštitúcii po pravidlách hovorí: „Nech pripomína niekto každý týždeň, alebo každý druhý tieto alebo podobné poučenia, aby sme pre krehkosť ľudskú nezabudli na ne, a neprestali sa v nich cvičiť." P. Nadal vo vysvetlivkách ku konstituciam píše, že hoci v konstituciach je: každý týždeň alebo každý druhý, predsa všeobecný je zvyk vo Spoločnosti, že sa exhortácia neodkladá na druhý týždeň, ale týždenne sa máva. Spoločnosť sa pridržiava lepšej čiastky. Nik nemohol to lepšie vedieť, ako P. Nadal, ktorý bol visitátorom Spoločnosti a znal dobre, čo je všeobecný zvyk v nej. Tieto duchovné reči chcú nám pripomenúť to, čo vieme, lebo ľahko zabúdame; preto treba nám to často opakovať. Ale hoci by nám to utkvelo v pamäti, predsa treba, aby nám niekto pripomínal, čo je naša povinnosť a načo sme vstúpili do rehole, aby v nás vôľa a túžba znovu ožila. Lebo pravda je, čo píše sv. Augustin: „Rozum letí, vôľa však pomaly alebo vôbec nejde za ním." Vôľa naša je o veľa slabšia nasledovať to, čo jej zodpovie, ako rozum. Preto je potrebné, aby niekto často pripomínal nám tie veci, ako to robil sv. Pavel: „Ostatne, bratia moji, radujte sa v Pánovi! Mne sa neťaží písať vám to isté, a vám je to potrebné."[123] Apoštolovi doista nechybovaly nové veci, veď bol uchvátený až do tretieho neba, ale považoval si za povinnosť zopakovať tie veci, ktoré im inokedy bol povedal, lebo to im bolo potrebné. O to treba dbať tomu, čo má exhortu alebo káže. Nech nehovorí nič takého, čím by sa len učeným nazdal, lebo to by bolo sebe samému kázať, ale čo je užitočné poslucháčom. Na to je hľadieť i poslucháčom, takto sa im nezunuje počúvať obyčajné a známe veci, lebo vidia, že ich ešte neuskutočnili, alebo aspoň nie tak dokonale ich odbavujú ako sa patrí.

Po štvrté, veľmi osoží, keď každý tak prijíma to, čo sa hovorí v exhorte, ako keby to jemu samému bolo povedano a nie druhým. Nesmie tak počúvať tieto duchovné reči, ako svetskí ľudia počúvajú kázne. Ktorýsi veľký kazateľ povedal: Všetci, čo ma počúvate, ste jako tí, čo iným pokrm rozdávajú, lebo ako tým je povinnosťou iným dávať a sebe nič nenechať, takto robievate i vy, keď mňa počúvate, hovoriac: To je dobre pre toho! to zas pre onoho! keby tu bol môj súsed, to by bolo niečo pre neho! a sebe nič nenecháte. Ja však chcem, aby ste boli hosťami na tejto hostine slova Božieho, a nie rozdavačmi. „Rozumný bude chváliť a prijme hocjaké múdre slovo, čo počuje. Prostopašnému však znepáči sa, keď ho počuje, a hodí ho za chrbát",[124]hovorí Mudrc. Buďme rozumní;, a každý nech prijme, čo sa káže, ako by jemu samému bolo to povedano a nie druhým. Čo sa ti nezdá, že je pre iných, teba hádam sa to viac týka. Často vidíme triesku bližnému v oku, a vo svojom ani brvna nebadáme. A hoci sa to teraz teba netýka, zachovaj si na budúcnosť, azda onedlho budeš to potrebovať. Počúvaj vždy tak, ako keby tebe samému hovoril rečník.

Po piate, vážne je, aby všetci vedeli, že niektoré veci nie preto sa spomínajú alebo karhajú v exhortách, akoby sa stávaly v dome, ale aby sa nikdy nestály, lebo taký liek, čo chráni od choroby, je o veľa lepší ako čo lieči. A to robievame v tých exhortách dľa rady Mudrcovej: „Pred chorobou prijímaj liek."[125] Berme liek skôr ako príde choroba, povzbudzujúc sa k dobrému a karhajúc zlo, aby každý vedel, čo je zlé a nebezpečné a neupadol doňho. Veľká chyba by bola myslieť: to sa týka iného, a väčšia by ešte bola to povedať. Lebo osobitne nevytýka sa nikomu, to by nebolo ani rozumné, ani užitočné, ba len by škodilo; to by znamenalo odsúdiť toho, čo má exhortu.

Kazateľovi treba byť opatrným, poslucháčom však dobre bude, keď každý tak bude brať to, čo sa povedá, ako by sa to jemu samému povedalo. Nie že by kazateľ na neho narážal, to, jako sme podotkli, bola by chyba, ale aby si každý položil ruku na srdce, porovnal svoje skutky a svoj život s tým, čo čuje a povedal: ozaj, to sa mňa týka, to potrebujem ja, Boh mu to dal na jazyk pre môj úžitok. Takto budeme mať veľký osoh.

Tak robila tá Samaritánka dľa sv. evanjeliuma, ktorá počúvala Krista Pána. Bežala a volala: „Poďte a pozrite človeka, ktorý mi povedal všetko, čokoľvek som učinila."[126] Keď kazateľ káže o veciach, ktoré sa týkajú duše, dobre káže a s úžitkom.

Po šieste treba nám vedieť, že slovo Božie je pokrm duševný. Preto vždy sa nám treba starať niečo si zachovať v srdci z kázne alebo z exhorty, aby sme potom mali sily to uskutočniť. Sv. Gregor vykladá slová Krista Pána: „Kdežto to, čo do dobrej zeme (padlo): to sú tí, ktorí keď počujú slovo, v dobrom a výbornom srdci zachovávajú, a prinášajú úrodu v trpezlivosti."[127] Kto nestrpí v žalúdku, čo zjedol, ale vyvracia, ten je ťažko a nebezpečno chorý: tak je i ten, čo nezachová v srdci slovo Božie, ale jedným uchom pustí ho dnu a druhým von. „V srdci svojom schoval som tvoje slová, aby som nehrešil proti tebe",[128] povedá prorok, aby som odporoval pokušeniam a oduševňoval sa za čnosť a dokonalosť. Koľko razy sa stane, že na niekoho príde pokušenie, a je v nebezpečenstve; tu sa rozpomenie na niektoré slová sv. Písma, alebo na to, čo počul a to mu dodá sily a chuti. Kristus Pán troma výrokmi sv. Písma premohol tri pokušenia diablove.

Z toho vidno, jaké karhanie zaslúžia tí, čo len zo zvyku chodia na kázne a na exhorty, alebo čo na nich spia alebo na niečo iné myslia. O nich tiež možno povedať slová sv. evanjeliuma: „Prichádza diabol a vyníma im slovo zo srdca, aby uveriac neboli spasení."[129] Sú to vtáci, čo vysobú zrno, ktoré sa seje, aby nevzišlo. Azda práve to slovo, ktoré si ztratil, keď si spal alebo na iné myslel, mohlo ti slúžiť k pokroku, ale diabol zo závisti usiluje sa, ako len môže, aby sa ti neujalo v srdci.

Sv; Augustín hovorí, že slovo Božie je ako udica, ktorá vtedy chytí, keď je chytená. Vtedy chytíš rybu, keď ona ti chytí udicu, i slovo Božie vtedy ťa chytí a drží, ked ho ty dobre prijmeš. Preto sa tak usiluje diabol, aby si ho neprijal, aby ono teba nechytilo a nezaujalo ti srdce. Chodievajme na exhorty a na kázne a počúvajme slovo Božie takým duchom, ako sa patrí, aby sa nám ujalo v srdci a prinieslo úrodu. „Buďte plniteľmi slova, a nielen poslucháčmi, klamajúcimi seba samých", píše sv. Jakub apoštol. „Lebo kto je len poslucháčom a nie i plniteľom slova, ten sa rovná mužovi, ktorý si pozerá svoju prirodzenú tvár v zrkadle. Popozeral sa a odišiel, a hneď i zabudol, aký bol."[130] Takí nebudú ospravodlivení, iba tí, čo i uskutočnia slovo Božie. „Lebo nie poslucháči zákona sú spravodliví u Boha, ale činitelia zákona budú spravodlivými."[131]

V Duchovnej lúke je opísaná udalosť: jedného dňa sedel Eusebius, muž svätý, s druhým, menom Amian a čítali evanjelia. Amian čítal a druhý vysvetľoval. Neďaleko boli robotníci na poli a pracovali. Eusebius pozeral na nich a nedával pozor na čítanie. Tu sa Amian zastavil a prosil Eusebiusa, aby mu vysvetlil. Eusebius, že nedával pozor, pýtal si ešte raz prečítať to miesto. Amian zbadal, že na iné myslel, pokarhal ho: Nie je div, keď si pozeral na robotníkov, že si nepočul ako treba slová sv. evanjeliuma. Ako Eusebius počul to karhanie, tak sa zahanbil, že odvtedy nedovolil svojim očiam pozerať nielen na tú roľu, ale ani na hviezdy. Odvtedy úzku cestu nastúpil, zavrel sa do chalupy a viac nevyšiel z nej jakživ. V tomto žalári ztrávil štyridsať a viac rokov až do smrti. Takto sa potrestal ten sluha Boží za jednu nepozornosť pri vykladaní slova Božieho. Hanbme sa, že toľko razy sa dopúšťame roztržitosti a nedbáme o to.

HLAVA I.

ODDIEL DRUHÝ DOKONALOSŤ OBYČAJNÝCH SKUTKOV

ROBME DOBRE OBYČAJNÉ VECI

„Rob spravodlivo, čo je spravodlivé", povedal Pán svojmu ľudu, t. j. to, čo je dobré a spravodlivé, rob dobre, spravodlivo a jako sa patrí. Náš pokrok a dokonalosť nie je v tom, že niečo robíme, ale že dobre a jako treba robíme; ako nie to je vážne, aby si bol rehoľníkom, ale dobrým rehoľníkom. Pavel považoval sv. Hieronyma za šťastlivého, že je na stvätých miestach, kde nás Spasiteľ vykúpil. Sv. Hieronym mu však odpísal: „Nie to treba chváliť, že niekto bol v Jeruzaleme, ale že v Jeruzaleme dobre žil." Toto pripomínajú obyčajne rehoľníkom, aby sa neuspokojili tým, že sú v reholi, lebo ako šaty nerobia nikoho rehoľníkom, tak ani miesto, ale dobrý a svätý život. Nie to je hlavné, aby si bol rehoľníkom, ale aby si bol dobrým rehoľníkom, nie aby si odbavoval cvičenia rehoľnícke, ale aby si ich dobre odbavoval. To povedali o Kristovi Pánovi, ako píše sv. Marek: „Všetko dobre učinil."[132] V tom „dobre" je všetka naša dokonalosť.

Isté je, že všetko od toho závisí, či sú naše skutky dobré alebo zlé, lebo my takí budeme, aké sú naše skutky. Ony hovoria, aký kto je, lebo po ovocí poznať strom. Sv. Augustin píše: „Človek je strom, skutky sú ovocie, preto každého po ovocí skutkov poznať." Spasiteľ tiež hovorí o pokrytcoch a falošných prorokoch: „Po ich ovocí poznáte ich."[133] A o sebe zas povedá: „Skutky, ktoré ja konám v mene svojho Otca, tie vydávajú svedectvo o mne",[134] a keď už mne nechcete veriť, verte skutkom, tie dokazujú, kto som." Ale skutky nielen o tom svedčia, jaký je kto v tomto živote, ale jaký bude v druhom, lebo jaké sú naše skutky tu, takí budeme na druhom svete na veky. Pán Boh každému dá odmenu podľa skutkov, ako to sv. Písmo často opakuje i v Starom i v Novom Zákone: „Ty odplatíš každému podľa jeho skutkov."[135] A apoštol: „Čo človek rozsieva, to bude i žať."[136]

Vidzme dopodrobna, ktoré sú to veci, od ktorých závisí všetok náš pokrok a dokonalosť. Povedám, sú to obyčajné veci, ktoré odbavujeme každý deň: modlitba, zpytovanie svedomia, slyšanie alebo slúženie sv. omše, cirkevné hodinky a iné pobožnosti, skutky kajúcnosti a mrtvenia, čo nám povinnosť a poslušnosť káže. Tie všetké veci dobre odbavovať znamená pre nás pokrok a dokonalosť. Keď ich budeme dokonale odbavovať, staneme sa dokonalými; ak ich nedokonale budeme odbavovať, ostaneme nedokonalí. V tom je rozdiel medzi dobrým a dokonalým rehoľníkom a nedokonalým a nedbalým. Nie v tom je rozdiel, či viac alebo iné robí, ako druhý, ale či dokonale alebo nedokonale robí svoje veci. Podľa toho ten je dobrý a dokonalý rehoľník, ktorý tie veci dobre odbavuje, a nedokonalý, ktorý ich nedbalo robí. Čím viac kto je v nich usilovnejší, tým je dokonalejší, a zas čím nedbalejší, tým menej dokonalý.

V podobenstve o rozsievačovi hovorí Spasiteľ, že semeno zasiate do dobrej zeme niekde dalo tridsaťnásobný, inde šesťdesiatnásobný, na inom mieste zas stonásobný úžitok. Tým sa označujú, ako svätí hovoria, stupne sluhov Božích: začiatočníkov, pokročilých a dokonalých. Všetci rozsievame to isté semeno, lebo odbavujeme tie isté veci, zachovávame tie isté pravidlá, všetci máme jednaký čas vyznačený na modlitbu, na zpytovanie svedomia od rána do večera jednako sme zamestnaní tým, lo nám poslušnosť káže, a predsa jaký iný človek je ten, ako tamten! Jak ďaleko je jeden rehoľník od druhého! U jedného tie veci, ktoré vždy odbavuje, prinášajú stonásobnú úrodu, lebo ich horlivé a dokonalo vykonáva, ten je dokonalý; u druhého iba šesťdesiatnásobnú, ten kráča napred, zas u tretieho len tridsaťnásobnú, ten iba začína slúžiť Bohu. Nech pozre každý, medzi ktorých patrí, či nie medzi tých, čo prinášajú tridsaťnásobnú úrodu. Dal by Boh, aby nikto zpomedzi nás nepatril k tým, čo za základ viery iba slamu a drevo kladú, ktoré bude horieť v deň Pánov. Vidz, či nerobíš z márnosti a z ľudských ohľadov, aby si sa druhým páčil, aby ťa iní ctili. To by znamenalo stavať zo slamy a z dreva, ktoré bude horieť aspoň v očistci. Usiluj sa, čo robíš, dobre a dokonale robiť, tak budeš budovať zo striebra, zlata a z drahokamov.

Ľahko porozumieme, že v tom pozostáva všetok náš pokrok a dokonalosť. Naša dokonalosť totižto závisí od dvoch vecí: aby sme to robili, čo Pán Boh chce a tak, jako to on žiada. Viac, zdá sa, nemožno ani vyžadovať, ani očakávať. Čo sa týka pivého: robiť to, čo P. Boh chce, to máme v reholi z milosrdenstva Božieho. A toto je preveľké požehnanie a potecha pre nás, čo žijeme pod poslušnosťou. Sme istí, že čo robíme a čím sa zaoberáme z poslušnosti, je vôľa Božia. To je ako základ v reholi, podaný od evanjeliuma a svätých, o čom viac povieme, ked bude reč o poslušnosti. „Kto vás počúva, mňa počúva." Keď slúchame predstaveného, slúchame Boha a robíme jeho vôľu, lebo to chce od nás P. Boh. Ostáva nám teda robiť veci tak, ako to Boh žiada, dobre totiž a dokonale, lebo tak chce, aby sme ich vykonávali. A práve o tom hovoríme.

V kronike Cistercitov čítame, že sv. Bernard raz, ako odbavoval matutinum s druhými mníchami, videl mnohých anjelov, ktorí si značili, čo robili mnísi. Jedných naznačili si zlatými, druhých striebornými písmenami, zas iných atramentom, i vodou, dľa toho, jakou pozornosťou a vrúcnosťou sa modlili a spievali. Boli i takí, o ktorých nič si nenapísali. Tí boli síce tam telom, ale srdcom a mysľou boli ďaleko, zaoberali sa vecmi, ktoré nepatrily tam. Najmä pri Te Deum videl anjelov, že ich povzbudzovali, aby ho zbožne spievali a z úst niektorých, čo ho začali, badal čosi šľahať ako plameň. Nech každý skúma, jaká je jeho modlitba, či zaslúži, aby bola napísaná zlatom, alebo atramentom, alebo vodou alebo žeby vôbec nebola naznačená. Vidz, či ti zo srdca a z úst, keď sa modlievaš, plameň šľahá alebo či sa ti nudí a zýva. Pozri, či nie si tam iba telom kým duchom si pri učení, alebo pri svojich povinnostiach alebo pri iných veciach, ktoré tam nepatria.

HLAVA II.

ĽAHKO BUDEŠ DOKONALÝ

P. Nadal, veľký muž našej Spoločnosti i učenosťou i čnosťou, keď navštevoval španielske provincie medzi inými najmä tú pravdu kázal prízvukovať, že všetok náš pokrok a dokonalosť je dobre odbavovať jednotlivé, obyčajné a každodenné veci, ktoré sú nám pri ruke. Tak, že nie to je pokrok a polepšenie života, keď podujímame iné neobyčajné skutky alebo zastávame vysoké úrady, ale to, keď dokonale robíme obyčajné rehoľné veci a plníme, čo nám poslušnosť káže, čo by to bola najmenšia služba na svete, lebo to chce od nás P. Boh. O to sa nám treba starať, ak chceme v dokonalosti pokročiť. Vidzme a uvažujme, jak ľahko sa môžeme stať dokonalými, keď nič viac nám netreba robiť, ako čo robievame.

To nás má všetkých veľmi tešiť a povzbudzovať na dokonalosť. Keby sme od teba žiadali veľké a neobyčajné veci, vysoké rozjímania, mohol by si mať nejakú výhovorku a povedať, že ty nevládzeš, ba sa ani neopovážiš také niečo podujať. Alebo keby sme od teba žiadali, aby si sa každý deň až do krvi zbičoval alebo o chlebe a voae sa postil alebo bosý chodil, vždy cilicium nosil, mohol by si povedať, že necítiš v sebe na to sily. Ale nič takého nežiadame od teba, ani nie v tom je tvoja dokonalosť, len rob dobre, čo robievaš. Tými istými vecmi, čo odbavuješ, ak len chceš, môžeš sastať dokonalým. To je všetko, iných skutkov nepotrebuješ. Ktože by nechcel byť dokonalým, keď to skoro v rukách máme a v tak ľahkej veci pozostáva? P. Boh tými slovami povzbudzoval svoj ľud, aby mu slúžil a zachovával zákon: ,,Toto prikázanie, ktoré ti ja dnes prikazujem, nie je nad tebou, ani ďaleko od teba, ani v nebi postavené, aby si mohol povedať: kto z vás môže vstúpiť do neba, aby ho priniesol k nám, aby sme ho mohli počuť i skutkom plniť? Ani za morom nie je složené, aby si sa vyhováral a riekol: Kto z nás bude môcť preplaviť sa za more a až k nám ho priniesť, aby sme ho mohli počuť a činiť, čo je prikázané? Ale slovo je veľmi blízko teba, v tvojich ušiach a v tvojom srdci, aby si ho činil."[137] To isté môžeme povedať o dokonalosti, o ktorej je reč.

Takto povzbudzoval i sv. Anton svojich učeníkov na dokonalosť. Gréci hľadajú vedu za morom, kráľovstvo však nebeské je uprostred vás. Gréci, aby si nadobudli učenosti, dajú sa na dlhé a veľké cesty na mori, vystavia sa veľkým nebezpečenstvám, ale nám, aby sme si nadobudli čnosti a dokonalosti, tej opravdivej múdrosti, netreba sa vystaviť nebezpečenstvám, ba ani z chyže vyjsť, lebo ju dnu nájdeme, v sebe. „Kráľovstvo Božie je uprostred vás." V obyčajných a každodenných veciach. ktoré robievaš, je tvoja dokonalosť. V exhortách, najmä keď sa blíži na pr. advent, pôst alebo pred Duchom sv., pred obnovením sľubov, často sa pretriasa otázka, jako sa pripraviť na to obnovenie, na Veľkúnoc, na príchod Ducha svätého, na narodenie Ježiška. A odporúčajú sa rozličné prostriedky a uvažovania, ktoré sú všetké dobré. Ale najhlavnejší prostriedok je, o čom práve hovoríme: zdokonaľovať sa v obyčajných veciach. Vyhybujme chybám a nedokonalostiam, ktorých sa dopúšťame v tých obyčajných, každodenných veciach a usilujme sa ich čo deň lepšie a bez menej chýb robiť; to bude dobrá alebo najlepšia príprava na všetko. Dbaj hlavne o to; všetké iné prostriedky a uvažovania majú ťa v tom napomáhať.

HLAVA III.

DOKONALOSŤ SKUTKOV

Vidzme, čím sa stanú naše skutky dobrými, potom pozrime prostriedky, ktoré nám pomôžu dobre ich vykonávať. Nakrátko poviem: dvoma vecmi. Prvá a hlavná je: vykonávať ich iba pre Boha. Sv. Ambroz sa pýta: Čože je tomu na príčine, že pri stvorení sveta, ako stvoril Boh veci bez života a zvieratá, všetké hneď chválil. Stvoril Boh rastliny a stromy a hned povedal: „A videl Boh, že je dobré."[138],Stvoril Boh zvieratá, vtákov a ryby a zaraz dodal: „A videl Boh, že je dobré." Stvoril nebo a hviezdy, slnko a mesiac a ihneď podotknul: „A videl Boh, že je dobré." Všetké tie veci, ako ich stvoril, zaraz ich pochválil, ale keď človeka stvoril, zdá sa, že ho bez pochvaly nechal, lebo nenasledujú slová: ,,A videl Boh, že dobrý", ako po ostatných veciach. Čo je tomu na príčine? Vieš čo? hovorí svätý. Lebo krása a dobrota všetkých ostatných neživotných tvorov a zvierat javí sa v ich vonkajšku, niet v nich viac dokonalosti, ako čo očami vidno, preto ich hneď chválil, ale dobrou, a dokonalosť človeka nie je vo vonkajšku, ale dnu, v srdci: „Všetká sláva syna kráľovstva je zdnuká."[139] Všetká krása človeka, ktorý je synom Božím, je dnuká, a to sa páči Bohu. „Človek vidí to, čo sa javí, Pán ale pozerá na srdce",[140] povedal Boh Samuelovi. Boh pozerá na cieľ a úmysel, ktorým kto odbavuje veci. Preto nepochválil človeka hneď, keď ho stvoril, ako ostatné stvorenia. Úmysel je koreňom a základom dobrých a dokonalých skutkov. A jako základné kamene nevidno, hoci na nich spočíva celá budova, tak i úmysel.

Druhá vec, od ktorej závisí dokonalosť našich skutkov, je: vykonávať ich dobre, ako len môžeme. Nestačí ti mať dobrý úmysel, nestačí ti povedať, že robíš pre Boha. Treba sa ti starať čo najlepšie ich vykonávať, aby si sa viac páčil Bohu. Prvý prostriedok, aby naše skutky dobré boly, je, robiť ich iba pre Boha. To nás bude pohýňať, tak dobre, ako len možno, ich vykonávať, aby sme sa pre ne zapáčili Bohu, čo by nás ani predstavení, ani ľudia nevideli. Sv. Ignác raz sa pýtal ktoréhosi brata trošku nedbalého: Bratku, pre koho to robíš? Povedal: Pre lásku Božiu. Náš svätý: Buď istý, že keď i naďalej tak budeš robiť, dám ti hodnú pokutu. Keby si to robil pre ľudí, nebola by tak veľká chyba tvoja nedbalosť, ale že to pre tak veľkého Pána robíš, veľkej chyby sa dopúšťaš.

Druhý prostriedok, ktorý udávajú svätí, je, kráčať v prítomnosti Božej. Seneca povedal, že keď niekto túži po čnosti a chce dobre robiť svoje veci, nech si myslí, že je pred osobou ctihodnou, ktorú si vysoko váži a nech tak robí a hovorí, akoby ho tá osoba videla, počula, keby naozaj bola prítomná. „Tak ži, ako by si bol pred očami nejakého dobrého človeka, ktorý je vždy prítomný." Keď už to má stačiť, aby sme dobre robili svoje veci, o koľko lepší prostriedok bude kráčať v prítomnosti Božej, chodiť pred jeho očami, myslieť, že na nás pozerá? Najmä keď je to nie čisté predstavovanie, ako to druhé, ale ozajstná pravda, ktorú často spomína sv. Písmo: „Oči Pánove sú jasnejšie ako slnko. Vidia všetké cesty ľudské a hlbokú priepasť. Vidia skryté čiastky sŕdc ľudských."[141]

O prostriedku chodiť v prítomnosti Božej v osobitnom oddiele budeme hovoriť. Povieme, aký je výborný a užitočný, ako si ho vážili a odporúčali svätí. Teraz len toľko vyberieme si z neho, jak vážné je dobre odbavovať obyčajné veci. Kráčať v prítomnosti Božej, ako to tam vysvetlíme, nie je na to, aby sme sa v tom zastavili, ale má byť prostriedkom, aby sme dobre robili svoje veci. Keby sme preto, že pamätáme na prítomnosť Božiu, nedbalí boli v svojich prácach a chyby by sme robili v nich, to by nebola dobrá pobožnosť, ale klam. Niektorí podotkýňajú a hovoria, že tá prítomnosť Božia, o ktorej je reč a ktorú sv. Písmo a svätí odporúčajú, znamená: usilovať sa tak dobre robiť svoje veci, žeby sa mohly páčiť Bohu, žeby nebolo nič v nich nehodného jeho očú a jeho prítomnosti; napokon robiť ich pred Bohom, ktorý na človeka pozerá. Zdá sa, to mal na mysli sv. Ján v svojich zjaveniach, keď opisoval tie zvieratá, ktoré stoja pred trónom Božím, hotové na jeho rozkazy. Vraví o nich, že boly zdnuká, zvonku a všade plné očú. Maly oči na nohách, na rukách, na ušiach, na pernách, ba i na samých očiach. Tým chcel dať na javo, že tým, čo chcú dokonale slúžiť Bohu a byť hodní jeho prítomnosti, vo všetkom na to treba pozerať, aby sa nedopustili nič nehodného prítomnosti Božej. I ty máš byť plný očú zdnuká a zvonku, aby si videl, ako robíš, kráčaš, hovoríš, počúvaš, vidíš, myslíš, chceš a žiadaš, aby v skutkoch tvojich nebolo ničoho, čo by mohlo uraziť Boha, pred ktorého tvárou si vždycky.

Tak treba kráčať v prítomnosti Božej. V I. knihe Mojžišovej čítame o Enochovi: „A chodil s Bohom, (t. j. pred Bohom), a neukázal sa, lebo vzal ho Pán."[142] Mudrc a sv. Pavel hovoria: „Enoch sa páčil Bohu, a bol prenesený do raja." Jasne nás učia že jedno je ustavične chodiť s Bohom alebo pred Bohom, a Bohu sa páčiť, lebo jedno vysvetľujú s druhým. Takto vysvetľuje sv. Augustin a Origenes jedno miesto v knihe Exodus. Keď prišiel navštíviť Jetro svojho zaťa Mojžiša, sišli sa Áron a všetci starší Izraela, aby jedli s ním pred Bohom. „Aby jedli .chlieb s ním pred Bohom."[143] Nehovorí sa, že sa sišli jesť pred Stánkom alebo Archou, lebo jej ešte nemali, ale sa sišli hodovať, jesť, piť a radovať sa s ním, a to s takou zbožnosťou, svätosťou a skromnosťou, akoby boli pred Bohom, starajúc sa, aby nič neurazilo jeho Božské oči. Takto kráčajú spravodliví a dokonalí pred Bohom vo všetkých veciach, čo i ľahostajných a životu potrebných: „Spravodliví budú hodovať a veseliť sa pred obličajom Božím a tešiť sa budú radosti",[144] ale pred Bohom, tak, aby sa všetko mohlo páčiť očiam Božím a nič sa nestalo, čo je nehodné jeho prítomnosti.

Takto sa splňuje, hovoria mnohí svätí, čo Kristus Pán káže: „Treba sa vždycky modliť, a nikdy neustávať."[145] A sv. Pavel Tesaloničanom: „Bez prestania sa modlite."[146] Hovoria, že zavše sa

modlí, kto vždy dobre robí, ako to sv. Augustín myslí vykladajúc slová Žalmistu: „Celý deň chváľ." Chceš vedieť, ako môžeš chváliť Boha celý deň? „Čo robíš, dobre rob, a chválil si Boha." To isté tvrdí sv. Hilarius: „Tak sa stane, že bez prestania sa budeme modliť, keď budeme vždy robiť, čo sa Bohu páči a jemu slúži na chválu. Takto celý život hocktorého svätého muža stane sa modlitbou. Žijúc deň a noc dľa zákona, život jeho bude ustavičným rozjímaním." Sv. Hieronym pri slovách Žalmistu: „Chváľte ho slnce a mesiac, chváľte ho všetké hviezdy a svetlo",[147] pýta sa, akože môže slnko a mesiac, svetlo a hviezdy chváliť Boha? A odpovedá: „Tým, že neprestanú svoju povinnosť plniť, službu preukazovať, chvália Boha." Takto vždy chváli Boha a zavše sa modlí i ten, čo dobre robí svoju povinnosť a obyčajné, každodenné rehoľné veci. Môžeme to potvrdiť slovami Ducha svätého u Mudrca: „Kto zachováva zákon, viac sa modlí: spasiteľná obeť je dbať o prikázania, a odstúpiť od každej neprávosti."[148] Z toho vidno, jak vážné je dobre vykonávať svoje obyčajné vecí; to znamená, viac sa modliť, vždy v modlitbe a v prítomnosti Božej kráčať; je to spasiteľná obeť. ktorá sa Bohu veľmi páči.

HLAVA IV.

ROB VŠETKO TAK, AKO BY SI INEJ STAROSTI NEMAL

Tretí prostriedok dobre robiť svoje veci je všetko tak robiť, ako by sme inej nemali. Tak sa modliť, slúžiť sv. omšu, ruženec a hodinky odbavovať, ako by sme nič iného nemali na starosti. Podobne i s ostatnými vecmi načim robiť. Ktože nás ženie? Nedajte sa pri práci pomútiť, aby jedna vec nehatila druhú. Dbajme vždy o to, čo máme práve teraz pod rukami. Počas modlitby nemyslime na učenie, ani na robotu, ani na úrad, lebo to len hatí modlitbu, a nebude dobré ani jedno ani druhé. Celý deň máš na robotu, na učenie a na úrad. „Všetko má svoj čas."[149] Každej veci dajme čas, ktorý jej patrí: „Dosť má deň na vlastnej neresti."[150]

Tento prostriedok tak zodpovedá rozumu, že ho i pohani učili, ktorí nemali svetla viery, aby väčšiu úctu preukazovali svojim bohom. Odtiaľ pochádza staré príslovie: „Nech si sadne, čo sa chce klaňať." Ten, čo sa chce Bohu klaňať, nech si sadne a nech je pozorný, spokojný a nie nedbalý a roztržitý. Plutarch, keď hovorí akú úctu dávali na javo kňazi za jeho času svojim bohom, spomína, že kým kňaz obeť prinášal, ktosi neprestal silným hlasom privolávať mu: Rob, čo robíš. Dávaj pozor, nemysli na iné, len na to, čo máš pred sebou. Tento prostriedok odporúčame tu. Usilujme sa celú pozornosť venovať veci, ktorú máme v rukách, ako by sme nemali nič iného čo robiť. Rob, čo robíš, a to starostlivé, usilovne, a na všetko iné zabudni; takto dobre robíš všetko. Robme, čo na nás teraz čaká. Ktorýsi mudrc hovorí, že len na prítomnosť treba pozerať, a nie na budúcnosť, ani na minulosť. Takto rozumkuje: len čo je prítomné, je v našich rukách, a nie čo sa minulo, ani čo ešte len bude. Prvé preto, že sa už pominulo, nie je v našich rukách, a o druhom nevieme, či bude.

Keby sme to dosiahli, žeby sme boli páni svojich myšlienok a obrazov, aby sme na nič iné nemysleli, iba čo robíme! Ale tak veľká je naša nestálosť a diablova podlosť, že kým jedno robíme, už v nás budí myšlienky a starosti o tom, čo potom bude, aby nás hatil a mýlil v tom, čo práve robíme. Je to obyčajné pokušenie nášho nepriateľa, ktoré nám veľmi škodí: tým chce nám prekaziť, aby sme dačo dobre urobili. Keď sa modlíš, odvádza ti myseľ na povinnosti, na učenie, na úrad a ukazuje ti, ako by si to mohol dobre vybaviť, aby si sa teraz nemodlil dobre. Vnuká ti tisíc spôsobov, ako by si mohol to a to neskoršie dobre vykonať. Ale potom, keď ti prichodí to urobiť, znovu iné ti šepce, aby si ani to nespravil ako sa patrí. Vo všetkom nás teda klame, aby sme nič dobre nevykonali. ,,Nie sú nám neznáme úmysly jeho."[151] Nepozeraj na to, čo bude, ani sa nestaraj teraz o to. Potom bude dobre myslieť na to, ale teraz nie.

Keď ti teda príde pokušenie, že neskôr azda zabudneš na to, čo máš na mysli, vedz, že je to nie od Boha, ale od zlého ducha, lebo Boh nie je priateľom zmätku, ale pokoja a poriadku. Nie Boh ti odoberá pokoj a poriadok vecí, ale diabol, ktorý má rád zmätok a nepokoj. Odbi ho teda, a dúfaj v Bohu, že keď budeš plniť svoju povinnosť, dá ti na čas všetko, čo potrebuješ a to v hojnej miere. Keď ti teda počas duševných vecí na um zíde nejaký dôvod, dobrá myšlienka alebo rozlúštenie nejakej otázky, nestaraj sa oň, a buď presvedčený, že nie veľa ztratíš, keď ho teraz odženieš. Sv. Bernard hovorí: Vedomosť, ktorou pre čnosť opovrhujeme, neskôr ľahšie si nadobudneme. A O. Avila píše: Príde ti na myseľ nejaká starosť, povedz: Pán mi teraz nič takého nekáže, preto netreba mi na to myslieť. Až mi Pán bude kázať, postarám sa o vec.

HLAVA V.

ROB VŠETKO, AKO BY TO BOLA OSTATNÁ VEC V TVOJOM ŽIVOTE

Štvrtý prostriedok, ktorý svätí odporúčajú, je: robiť všetko tak, ako by to bola ostatná vec v našom živote. Sv. Bernard hovorí poučujúc svojich, ako majú pokračovať v svojich prácach: Pri každom skutku si povedz: Keby si hneď zomrel, či by si to urobil? Či by si to tak urobil? A sv. Bazil hovorí: Vždy maj pred očami ostatný deň. Keď ráno vstávaš, pochybuj, či sa dožiješ večera; a keď sa večer ukladáš na odpočinok, nemysli na ráno, aby si sa ľahšie mohol chrániť všetkých hriechov, lebo mnohí chytro zomreli. Je to výborná pohnútka, aby sme všetko dobre robili. O sv. Antonovi čítame, že svojim učeníkom často to pripomínal a oduševňoval ich, aby dokonale odbavovali svoje veci. A zas druhý povedal: Mysli si, že každý deň je pre teba ostatný. Keby sme všetko tak robili, ako keby nám bolo hneď zomrieť a viac by sme nemali kedy čo urobiť, celkom ináč, o veľa dokonalejšie by sme všetko robili. Jak pobožné by som slúžil sv. omšu, keby som vedel istotne, že to bude ostatný skutok v mojom živote, a viac nebudem môcť ani robiť ani zásluhy si nadobudnúť! Jak pozorne by som sa modlil, keby som vedel, že to bude moja ostatná modlitba, a viac nebudem mať kedy prosiť o odpustenie hriechov a o milosrdenstvo! Odtiaľ je známe príslovie: Keď sa nevieš modliť, iď na more; keď človekovi smrť hrozí, o veľa lepšie sa vie modliť.

Ktorýsi rehoľník každý deň pred omšou sá spovedával.Ku koncu svojho života upadol do ťažkej choroby. Predstavený videl, že je na smrť chorý, preto povedal mu: Otče, zle je s vami, vyspovedajte sa. ako by ste mali zomrieť. Chorý zdvihol ruku k nebu a povedal: Chvála Bohu, už vyše tridsať rokov, otče, každý deň sa takto spovedám, ako by som mal hneď zomrieť. Netreba mi nič iného robiť, ako sa obyčajne pripraviť na omšu. Nasledujme ho. Tak sa vždy spovedajme a prijímajme, ako by nám treba bolo hneď zomrieť a podobne robme všetko ostatné. Takto v hodinu smrti nebude treba nás napomínať, aby sme sa spovedali ako pred smrťou, len ako pred prijímaním. Keby sme takto žili, smrť by nás našla dobre pripravených a nikdy by nás neprekvapila. To je najlepšia modlitba a pobožnosť proti náhlej a nenadálej smrti. „Blahoslavený ten sluha, ktorého keď mu príde pán, nájde tak robiť",[152] hovoril Kristus Pán. Takto žil nábožný Job. „Všetké dni, v ktoré teraz bojujem, očakávam, kedy príde premenenie moje. Zavoláš ma a ja ti odpovedať budem."[153] Povolaj ma. Pane, v deň. v ktorý chceš, hotový som ti odpovedať a poslúchnuť tvoje volanie v každú chvíľu a v každú hodinu, kedy sa ti páči.

Jeden z najistejších znakov, že máme všetko v poriadku u Boha, keď sme vždy hotoví počet vydať Bohu každý čas a pri každej práci. Nehovorím tu o neomylnom znaku, lebo takého nemôžeme niať v tomto živote bez zvláštneho zjavenia, ale o istote, ktorú môžeme mať. Tú najskôr vtedy môžeš mať, keď si hotový, aby ta v tej chvíli, v tých okolnostiach, pri tej robote smrť zastihnúť mohla.

Preto vidz, či si hotový ako Job odpovedať Bohu, keby ťa práve teraz volal. Často zkúšaj sám seba a pýtaj sa: Keby ťa smrť teraz zastihla, či by si ju veselo prijal? Keď teda takto zkúšajúc sám seba vidím, že naozaj milé by mi bolo, keby ma smrť práve teraz, pri tej práci a hneď zastihla, istý som, že dobre kráčam a môžem byť spokojný. Ale keď vidím, že nechcel by som, aby mi teraz prišla hodina smrti a našla ma pri tej práci, v tom položení, ale žeby sa trošku oddialila, kým vybavím, čo ma zaujíma teraz: to nie je znakom dobre usporiadaného svedomia; skôr je to znakom toho, že som sa nie veľa staral o pokrok v čnostiach a nežil som, ako sa dobrému rehoľníkovi svedčí. Lebo, ako Kempis hovorí: „Keby si mal dobré svedomie, nebál by si sa veľmi smrti", ale že sa jej tak veľmi bojíš, jasné je, že ťa svedomie pre niečo hryzie a nemáš v poriadku všetko. Lepšie je báť sa hriechu, ako smrti. Správca, ktorý má účty v poriadku, nielen, že sa nebojí počet vydávať, ale sám si to žiada, ale ktorý ich nemá v poriadku, bojí sa, a keď od neho počet žiadajú, vyhovára sa a prosí, aby počkali.

Sv. Frant. Borgias povedal, že dobré cvičenie je pre rehoľníka 24 razy denne si pomyslieť akoby umieral, a až vtedy bude s ním dobre, keď bude môcť s apoštolom hovoriť: Každý deň umieram. Preto nech každý v tej veci sám seba často zpytuje a zkúša. Keď zbadáš, že nie si pripravený v týchto okolnostiach na smrť, usiluj sa pripraviť na tento odchod a mysli si, že prosíš Pána, aby ti na to o niekoľko dní predĺžil život a obsiahneš, čo chceš. Dobre využi čas a hľaď tak žiť, ako by ti prichodilo hneď umrieť. Šťastlivý, čo tak žije, ako chce byť v hodinu smrti.

Medzi inými najmä to pripomíname veriacim v kázňach, aby tak žili, ako chcú, aby v hodinu smrti boli a neodkladali s obrátením a s pokánim. Lebo, ako Kempis píše: Zajtrajší deň je celkom neistý; a odkiaľ vieš, že sa zajtrajška dožiješ? A sv. Gregor: Ten, čo prisľúbil kajúcim odpustenie, hriešnikom zajtrajška neprisľúbil. Hovorieva sa, že niet nič neistejšieho ako hodina smrti. K tomu ešte i Spasiteľ hovorí: Buďte pripravení, lebo v ktorú hodinu sa nenazdáte, Syn človeka prijde. Hoci to hlavne o súdnom dni povedá, predsa o hodine smrti možno to rozumieť, lebo vtedy súdi sa každý osobitne. Výrok tento sa pri ostatnom nezmení, iba potvrdí. Kristus Pán nielen to hovorí, že hodina smrti je neistá, ale že práve vtedy príde, keď sa nenazdáme, a možno vtedy, kedy najmenej myslíš na ňu. To isté hovorí sv. Pavel: ,,Ako zlodej v noci, tak prijde."[154] A sv. Ján vo svojich Zjaveniach: ,,Prijdem k tebe ako zlodej a nevieš, v ktorú hodinu prijdem k tebe."[155] Zlodej čaká, kým všetci v dome spia a o nič sa nestarajú. Týmto podobenstvom učí nás Kristus Pán, aby sme sa mali na pozore a smrť nás nenašla nepripravených.

„Toto však vedzte, že keby vedel hospodár, v ktorú hodinu prijde kmín, zaiste by bdel a nedal by podkopať svoj dom."[156] Preto však, že nevie, kedy príde, či hneď večer či o polnoci, či nad ránom, ustavične má sa na pozore, aby sa nevlámal a nevykradol dom. Tak treba, hovorí Pán, i vám sa vždycky pripravovať, lebo v ktorú hodinu sa nenazdáte, príde smrť.

Svätí hovoria, že je to zvláštne milosrdenstvo Božie, že neznáme hodinu smrti, aby sme vždy boli na ňu pripravení. Lebo keby ľudia vedeli, kedy zomrú, ešte menej by sa starali o dušu a viac by hrešili. Keď teraz, keď sú neistí, kedy príde po nich smrť, tak bezstarostne žijú, čo by bolo, keby vedeli istotne, že neumrú hneď. Preto, hovorí sv. Bonaventura, chcel Boh nás v neistote nechať ohľadom smrti, aby sme si časných vecí málo vážili a nepohrúžili sa do nich, lebo ich každú hodinu, ba každú chvíľu môžeme ztratiť. Tak pohrozil Boh, dľa sv. Lukáša, lakomcovi: „Blázne, tejto noci požiadajú tvoju dušu od teba, čo si však nashromaždil, čie bude?"[157] Preto túžme po pokladoch, ktoré trvajú na veky.

To, čo iným kážeme, svedčí sa i na seba obrátiť ako apoštol podotýka: ,,Ktorý učíš druhého, sám seba neučíš?"[158] Jedno z najobyčajnejších pokušení zlého, ktorými ľudí zvádza, je, že tají pred nimi tú jasnú pravdu a zakrýva ju im pred očami, aby zabudli a ani nemysleli na ňu. Uisťuje ich, že ešte majú kedy sa polepšiť a nový život začať. Týmto klame i mnohých rehoľníkov, a nahovára ich, aby starosť o pokrok duševný na neskôr odložili. Hovoria o sebe: Až tieto štúdia dokončím, až svoj úrad složím, až to alebo to zavŕšim, potom sa oddám duchovným veciam, pokániu a mrtveniu. Nešťastný človeče! A keď zomreš počas štúdií, čo ti osoží veda, pre ktorú si zanedbal čnosť? Či nie je to iba strnište a seno, ktoré v druhom živote len lepšie bude horieť, ako apoštol hovorí? Majme ú-žitok z toho, čo iným kážeme: „Lekáru, lieč sám seba."[159] Užívaj i ty ten istý liek, lebo ho potrebuješ.

HLAVA VI.

LEN NA DNEŠNÝ DEŇ MYSLI

Piaty prostriedok dobre a dokonale odbavovať svoje veci je starať sa len o dnešný deň. Hoci sa tento prostriedok na oko od predošlého v ničom neodchyľuje, predsa je veľký rozdiel medzi nimi, ako to uvidíme. Mnohých odstrašuje zlý duch od čnosti touto myšlienkou: Je to možné, aby si toľko rokov presne zachovával všetko, vždy sa premáhal, postil sa a zriekal vlastnej vôle vo všetkom? To vymaľuje jako vec preťažkú a nahovára človekovi, že to na dlhý čas nemožno vydržať.

Keď sv. Ignác išiel do Manrezy pokánie činiť, medzi inými prišlo na neho i toto pokušenie, o ktorom je reč. Nepriateľ jeho duše pýtal sa ho: Ako by si mohol takto žiť sedemdesiat rokov, lebo toľko rokov bude trvať tvoj život? Proti tomuto pokušeniu je práve tento prostriedok. Nestaraj sa o veľa rokov alebo dní, ale len o dnešný deň. Tento prostriedok najlepšie zodpovie našej slabosti. Ktože by sa neusiloval jeden deň dobre žiť a všetko dobre urobiť, nakoľko to od neho závisí? Tento spôsob káže nám sv. Ignác zachovať pri zvláštnom zpytovaní svedomia, pri ktorom len na pol dňa robíme predsavzatie: do obeda budem skromný, alebo trpezlivý alebo budem mlčať. Takto sa ti stane ľahkým, čo by sa ti zdalo priťažkým, keby si si bol všeobecne pred seba vzal: Nikdy nebudem hovoriť bez potreby, alebo vždy budem sobranej mysle a skromný.

Ten prostriedok užíval mních, o ktorom v živote Otcov čítame. Bolo mu veľa bojovať s pažravosťou. Včas ráno ho taký hlad trápil a taká slabosť prišla na neho, že ledva vydržal. Ale on nechcel prestúpiť rehoľnícku obyčaj nič nejesť pred treťou hodinou popoludní. Ráno si vravieval: Čo si i veľmi hladný, či je to tak dlho počkať do deviatej? Potom môžeš jesť. Keď však prišla deviata, povedal si: Doista treba sa mi premôcť, aby som ešte šesť hodín vydržal. Ale ako som vydržal do deviatej, tak vydržím ešte do dvanástej. Prišiel i ten čas. Na poludnie zamočil si chlieb do vody a povedal si: Kým mi namokne chlieb, treba mi počkať; a keď som posiaľ ostal o hlade, neprestúpim obyčaj mnícha pre dve alebo tri hodiny, ktoré ešte zbývajú. Až keď prišla tretia hodina, užil pokrmu pomodliac sa najprv. Tak to robieval niekoľko dní a klamal sám seba tými kratšími dobami. Odtedy necítil taký hlad a slabosť, ba prešly i dva dni, čo nejedol a nebol hladný. Takto ho odmenil Pán, že zvíťazil nad nepriateľom.

Povedali sme, a to nie bez príčiny, že prostriedok tento primeraný je našej slabosti, lebo nás ako krehkých pomaly dvíha, aby sme sa veľkej ťarchy nezľakli. Keby sme boli horliví, silní, keby sme horeli láskou k Bohu, nebolo by nás treba takto pomaly dvíhať, aby sa nám práca a ťažkosť menšou zdala. Opravdivý sluha Boží nepozerá na dlhý čas, na veľa rokov, lebo všetok čas, v ktorý slúži Bohu, zdá sa mu krátkym a práca ľahkou. On nepotrebuje týchto pomôcok. Pekne vyjadruje to sv. Bernard: Nevstupuje do služby Božej na rok, na čas, ako nádenník, ale na veky, bez obmedzenia obetuje sa Bohu úplnou vôľou. Počuj slová spravodlivého: „Na veky nezabudnem tvoje spravodlivosti, lebo nimi si ma živil. Naklonil som si srdce robiť na veky Tvoje spravodlivosti."[160] Jeho spravodlivosť nie na čas ostane, na nijakú chvíľu, ale na veky vekov. Jeho odmena ostane na vždy, nebude mať konca. Večný hlad spravodlivého zasluhuje večné nasýtenie.

V tom smysle vysvetľuje sv. Bernard slová Mudrcove: „Dokonal krátko, vyplnil mnohé časy."[161] Spravodlivý za krátky čas, za niekoľko dní prežije mnoho rokov. Tak miluje Boha a takou túžbou horí slúžiť mu, že čoby sto alebo tisíc rokov žil, vždy by viac a viac jeho službe sa oddával. Za túto túžbu a odhodlanie Boh mu odplatí, akoby dlho žil. To sú ozaj chlapi a silní mužovia, jako Jakub, ktorý tak miloval Ráchelu, že málo sa mu zdalo dva razy po sedem rokov slúžiť za ňu. „Zdalo sa mu to jako málo dní pre veľkosť lásky."[162]

HLAVA VII.

ROBME VŠETKO DOKONALE

Pythagoras, veľký, pohanský mudrc veľmi dobrú radu dával svojim učeníkom a priateľom, čo túžili po čnosti, aby im ju ľahkou a sladkou urobil. Vravieval: Každý nech si vyvolí čo najlepší spôsob života a nech nedbá na to, že zpočiatku zdá sa mu to ťažkým, lebo neskoršie, keď navykne, stane sa mu ľahkým a sladkým. Je to jeden z najhlavnejších prostriedkov, ktorý máme užívať, nie preto, že pochádza od toho mudrca, ale od samého Ducha svätého, ako to uvidíme a pomáha nám v tom, čo chceme dosiahnuť.

Dobrý spôsob života sme si už vyvolili, alebo lepšie rečeno, Pán nás vyvolil naň: „Nie vy ste ma vyvolili, ale ja som vyvolil vás."[163] Nech bude za to chválený a velebený na veky. Ale v tomto živote a stave, do ktorého ťa Pán postavil, môžeš i viacej i menej vykonať. Môžeš byť dokonalým rehoľníkom a tiež nedokonalým a nedbalým, dľa svojich skutkov. Ak chceš pokrok robiť a dokonalosť dosiahnuť v tom, usiluj sa dobre a dokonale odbavovať veci a cvičenia rehoľné. Navykni dobre sa modliť a dobre odbavovať ostatné duchovné veci, navykni poslúchať a zachovávať pravidlá a vážiť si i maličkosti, navykaj sa sobraným byť, tnrtviť sa, mlčať a skromným byť. Nedbaj na to, že zpočiatku pôjde ti to ťažko, lebo neskoršie, keď navykneš, nielen ľahkým sa ti stane, ale sladkým a budeš ďakovať Bohu, že si na to navykol.

Tak učí Duch svätý na mnohých miestach v Písme svätom. V knihe Prísloví hovorí: „Cestu múdrosti ukážem ti",[164] naučím ťa múdrosti, poznať Boha. Dľa sv. Bernarda múdrosť znamená: S chuťou znať Boha. Ja ťa teda naučím ceste, po ktorej bude ti chutiť Boha znať. milovať a slúžiť mu. „Povediem ťa po chodníkoch pravosti. Keď budeš chodiť po nich, kroky tvoje nebudú zúžené, a keď budeš bežať, neurazíš sa."[165] Táto cesta volá sa chodníkom, lebo čnosť na začiatku pre našu náchylnosť ku zlému býva ťažká a zdá sa úzkym chodníkom, ale keď sme tými úzkymi miestami už prešli, prijdeme na širokú a pohodlnú cestu, po ktorej možno bežať bez úrazu a bez prekážky. Týmto krásnym obrazom učí nás Duch svätý nezúfať, keď na ceste čnosti a dokonalosti zpočiatk'? cítime ťažkosť, lebo tá sa neskoršie pominie, miesto nej nájdeme pokoj a veľkú radosť v čnosti. Budeme môcť povedať: ,.Máličko som pracoval a našiel som si veľký pokoj."[166] To isté sa i inde opakuje: „V jeho diele málo si popracuješ a skoro budeš jesť z jeho plodov."[167] A sv. Pavel to isté učí: „Každé cvičenie pre prítomnosť nezdá sa byť síce radostným, ale zarmucujúcim: ale potom prináša prepokojné ovocie spravedlivosti tým, ktorí ním boli vycvičení."[168] Všetko, v čom sa začneme cvičiť, býva ťažké a trpké, ale potom, keď navykneme, nielen ľahkým sa stane, ale i sladkým. To vidíme pri všetkých umeniach a vedách. Žiak sa veru zpočiatku nerád učieva. Niekedy ho treba nasilu hnať, aby sa učil. Preto sa hovorí, že veda sa krvavo vbíja. Ale neskoršie, keď si už nejaké vedomosti nadobudol, tak sa mu zapáčia knihy, že všetka radosť je pre neho nimi sa zaoberať. Tak je to i na ceste čnosti a dokonalosti.

Pekne píše o tom sv. Bernard, keď vysvetľuje slová Jobove: ,,Čoho sa predtým nechcela dotknúť moja duša, to je teraz mojím pokrmom."[169] Chceš vedieť, hovorí, aká je moc zvyku a obyčaje? Napred sa ti niečo zdá neznesiteľným. Časom, keď navykneš, povieš si, že je to nie tak ťažké. Onedlho len málo ho cítiš, čoskoro ho ani necítiš a naostatok ťa teší. Teraz môžeš s Jobom povedať: Čoho sa predtým nechcela dotknúť moja duša, na čo som ani pozrieť nemohol, lebo sa mi ošklivilo, to |e teraz mojím pokrmom, a to sladkým a chutným. Všetko teda od toho závisí, kto čomu navykne.

Preto sa ti zdá ťažkým, na pr. zachovať dodatky rozjímania, malé predpisy, pri modlitbe a pri zpytovaní svedomia, lebo si im neprivykol. Preto je ti tak ťažko na úzde držať obrazotvornosť, že hneď ako vstaneš alebo sa modlíš, túla sa. kde chce, lebo v tom si si nikdy násilie nerobil a neprivykol si ju na úzde držať, aby len na to myslela, o čom má rozjímať. Preto ťa zarmucuje i mlčanie a samota, lebo málo sa v nich cvičíš. Izbička, hovorí Kempiš, keď si v nej ustavične, sladkou sa ti stane, keď len málokedy bývaš v nej, omrzí ťa. Preto rád buď v nej a pomaly sa ti stane príjemnou. Luďom svetským preto je ťažko modliť sa, postiť sa, lebo neprivykli na to. Saul obliekol Dávida do svojho pancieru, aby v ňom bojoval s Filistinským. Ale že nebol naň navyknutý a nemohol v ňom chodiť, složil ho. Neskoršie však privykol naň a dobre narábal s ním. Čo tu hovorím o čnosti a dobrom, to isté platí i o chriechu a zlom. Ak nesložíš zlý zvyk, bude rásť a zosilnievať, že ťažko z neho vybrdneš a jakživ sa ho nestrašieš. Keby si bol hned zo začiatku privykol dobre robiť svoje veci, jaký bohatý by si bol teraz a veselý, že tak sladká a ľahká je čnosť. Pozri len, jaký spokojný je ten, čo nikdy nemal obyčaj prisahať sa, jak ľahko mu je vyhýbať toľkým ťažkým hriechom. Preto od tejto chvíle privykaj dobrej obyčaji: lepšie je začať neskoro, ako nikdy. Vezmi si pred seba dobre robiť všetké svoje obyčajné veci, lebo mnoho od toho závisí. Obráť na to, keď treba, zvláštne zpytovanie svedomia, to bude najlepšie, na čo ho môžeš obrátiť. Tak ti ich bude ľahko a sladko odbavovať.

HLAVA VIII.

NA CESTE ČNOSTI NEUSTÁVAJ

Z toho, čo sme povedali, vysvitá, jak vážné je, aby sa rehoľník zachoval v pobožnosti, vždy horlivo odbavoval cvičenia rehoľné a neupadol do lenivosti, z ktorej veľmi ťažko je povstať. Boh síce môže ho znovu priviesť k horlivému a dokonalému životu, ale to by bol skoro div a zázrak. Pekne píše o tom sv. Bernard Richardovi, opátovi z Fontenay a jeho bratom, na ktorých Boh tento zázrak urobil. Tí predtým tiež nedbalo žili, ale Boh ich povzbudil a priviedol k veľmi horlivému a dokonalému životu. S obdivom a radosťou blahoželá im: Prst Boží je to! Kto mi dá, aby som šiel a videl s Mojžišom to veľké zjavenie? Nie je menej divný, ani menej radostný ten zázrak, ako tamten krík, ktorý horel a predsa neshorel. Zriedkavý vták je ten, ktorý by so stupňa, ktorý v reholi dosiahol, len trošíčku vyššie vystúpil. O veľa ľahšie nájdeš mnohých svetských ľudí, čo sa obrátia, ako čo len jedného nedbalého rehoľníka, ktorý by prešiel k lepšiemu životu. A príčina tomu je, že svetskí nemajú toľko prostriedkov, ako rehoľníci. Keď počujú dobrú kázeň, keď vidia, jak chytro a neočakávano zomrel ten súsed alebo Priateľ, takáto nová príhoda ich zarazí a pohne ich polepšiť sa. Rehoľník tieto prostriedky má vždy pri ruke. Tak často pristupuje k Sviatostiam, toľko povzbudení počuje, toľko rozjíma o Božských veciach, o smrti, o súde, o pekle a o nebi! Keď pri tom všetkom predsa je nedbalý a lenivý, akože, možno potom dúfať, že zmení svoj život? Týmto veciam mu uši už navykly, preto, čo by ho malo povzbudiť a čo pohýna druhých, to jeho nepohne ani nerobí naňho dojem.

Pre túto príčinu povedal sv. Augustín: „Odkedy som začal Bohu slúžiť, ťažko mi bolo nájsť lepších od tých, čo v kláštoroch po ceste čnosti kráčali, ale ani horších som nenašiel od tých, čo v kláštoroch upadli." Sv. Bernard hovorí, že máloktorí, ktorí upadli v reholi, vrátia sa na ten stupeň, na ktorom prv boli, ale ešte horšími sa stávali. Nad týmito plače prorok Jeremiáš: „Ako sa zatemnilo zlato, premenila sa barva prekrásna! Ktorí vyrástli v purpure, objímali hnoj."[170] Ako sa premenila tá barva, ktorá sa tak ligotala? Kdeže sa podela predošlá krása? Tí, ktorí vyrástli v hodvábe a spávali na drahých posteliach, ktorí boli dvoranmi P. Boha v modlitbe a ktorých obcovanie bolo v nebi, tí zašli tak ďaleko, že objímajú hnoj a tešia sa hnusu a blatu.

Všeobecne málo môžeme očakávať od tých, čo v reholi začali upadúvať. Tá vec má nás strachom naplňovať. Príčina toho je, čo sme spomenuli, že od tých istých liekov a prostriedkov ochoreli, ktoré ich maly uzdraviť. Keď teda to, čo iných lieči a uzdravuje, ich stav ešte zhoršuje, čože možno od takého prostriedku očakávať? Keď lieky nemajú nijakého účinku, keď len škodia, vtedy niet nádeje, že chorý vyzdravie. Preto pokladáme za niečo veľkého úpadok a hriech rehoľníkov, kým u svetských si ho ledva všímame. Keď lekár badá, že chorý oslabol alebo že mu tepna pomaly bije, nedbá na to, lebo obyčajný stav sa nezmenil. Ale keď to vidí u človeka silného a zdravého, považuje to za zlý znak, lebo to znamená smrť alebo ťažkú chorobu. Tak je to i tu. Keď svetský človek upadne do hriechov, to nie je niečo neobyčajného u neho: raz do roka sa spovedá, žije v príležitostiach k hriechu. Ale keď rehoľník upadne, ktorý toľko razy prijíma sviatosti, toľko sa modlí, odbavuje sväté cvičenia, to je znak zkazenosti a zakorenenej choroby. Dostatočná príčina obávať sa.

Ale nie preto to hovorím, píše sv. Bernard, aby si zúial, najmä keď chceš hneď povstať, lebo čím viac to odkladáš, tým ťažšie ti to bude, ale preto, aby si nezhrešil, neupadol, neustal. Ale keď niekto upadne, máme prímluvníka v Ježišovi Kristovi, ktorý môže to, čo my nemôžeme. „Dietky moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili, ale keby aj kto zhrešil, máme za prímluvníka u Otca spravedlivého Ježiša Krista."[171]

Nech preto nikto nezúfa. Keď sv. Peter apoštol tak hlboko padol; a po tom veľkom úpadku, zaprení svojho Učiteľa a Pána, vyšvihol sa na taký vysoký stupeň: ktože by zúfal? Či si azda vo svete viac zhrešil, pýta sa sv. Bernard, jako sv. Pavel? Alebo či si v reholi hlbšie upadol, ako sv. Peter? Títo, že oľutovali svoje skutky a kajali sa, nielen odpustenie obsiahli, ale stali sa veľkými svätými. Rob i ty tak, a môžeš sa vrátiť nielen k predošlému stavu, ale dôjsť veľkej dokonalosti.

HLAVA IX.

NOVICÍAT A DUCHOVNÉ CVIČENIA

Z toho, čo sme povedali, vidno, jak vážné je pre novákov, aby svoj noviciat dobre využili a navykli dobre odbavovaf rehoľné cvičenia. To isté vzťahuje sa na všetkých tých, čo sa púšťajú na cestu čnosti. Prvé pravidlo magistrovo v Spoločnosti nám to objasňuje, čo i málo slovami, ktoré sa nielen nás týkajú, ale všetkých rehoľníkov. „Magister má vedieť, že vážnu vec sverili na neho. Lebo od toho prvého vychovávania novákov závisí zväčša ich pokrok a nádej našej Spoločnosti v Pánu." Dve vážne príčiny udáva, aby magister pamätal a vedel, aký význam má jeho úrad. Prvá je, pokrok novákov, druhá nádej Spoločnosti. Rozoberme to dopodrobna. Od toho zvyku, čo si kto nadobudol v noviciate, závisí celý jeho neskorší pokrok alebo úpadok, ako sme to v predošlej hlave povedali. Keďniekto počas noviciatu nedbalo sa staral o duševný pokrok, lenivý a nedbanlivý ostane i neskôr. Nemôže na to myslieť, žeby neskoršie horlivejší bol, lebo niet nádeje, že sa polepší, ale skorej, že sa horším stane.

Pre lepšie porozumenie toho, dajme sa do rozhovoru s novákom, uvážme si jeho dôvody a odpovedajme na ne. Teraz máš v noviciate mnoho času starať sa iba o svoj duševný pokrok a máš veľa prostriedkov na to. Jedine na to dávajú pozor tvoji predstavení, lebo to jé ich povinnosťou. Teraz vidíš príklad druhých, ktorí tiež o nič iné sa nestarajú, len o to. A to veľmi povzbudzuje človeka, keď je medzi takými, čo inej starosti nemajú, lebo čo by i bol lenivý, keď vidí druhých napredovať, bude sa usilovať povstať zo spánku. Teraz máš srdce slobodné, ničím neviazané, a jako sa zdá, túžiace po čnosti. Nič ťa v tom nehatí, ale všetko ti je na pomoci. Keď teda teraz, keď nemáš inej starosti, nepokročíš, ani si čnosti nenadobudneš, čože bude vtedy, keď tisíc starostí budeš mať na hlave? Keď teraz, keď nemáš inej roboty a máš kedy, zle odbavuješ svoje modlitby a zpytovania svedomia, nedbáš o dodatky pred modlitbou, ani o iné duchovné cvičenia, čože bude, keď sa budeš musieť učiť, úrad zastávať, spovedať, kázať? Keď teraz popri toľkých exhortách, príkladoch a povzbudeniach nepokročíš, čože bude, keď sa všeliaké príležitosti a prekážky dostavia? Keď teraz na začiatku svojho polepšenia si lenivý, keď sám nový stav mal by ťa povzbudiť k väčšej zbožnosti a horlivosti, čo bude potom, keď ti uši navyknú všetkému, čo by ťa mohlo pohnúť? Ak teraz, keď sa v tebe náruživosť začína prebúdzať a zlá náchylnosť nemá ešte sily, lebo sa len kľuje, nepostavíš sa oproti nej pre ťažkosť, ktorú v tom cítiš, akože budeš jej odporovať a jakože premôžeš ju neskoršie, keď sa zakorení a zvykom nadobudne si takej sily, že to sa ti nad smrť zdá ťažším?

Sv. Doroteus objasňuje to príkladom. Ktorýsi pustovník šiel s učeníkmi po poli, vysadenom všeliakými cyprusami: veľkými, malými, strednými. Kázal ktorémusi vytrhnúť jeden cyprus. Učeník hneď ho vytrhol, lebo,bol malý. Povedal: Vytrhni tento, trošku väčší. Vytrhol ho, ale už mu to ťažšie šlo, dvoma rukami treba mu bolo ho ťahať. Druhý už iba so spoločníkom vládal vytrhnúť, iný ani všetci spolu nemohli dostať von zo zeme. Načo povedal starec: Tak to býva i s náruživosťami. Na začiatku, keď ešte nemajú hlboké korene, ľahko je ich vytrhať, maličká sila stačí na to; ale neskoršie, keď sa zakorenia, býva to veľmi ťažko, veľkú silu budeš potrebovať na to, a neviem, či sa ti to podarí.

Z toho vidno, ako sa mýli a klame ten, čo svoj pokrok odkladá a myslí si, že neskoršie sa bude premáhať, čo sa mu teraz zdá ťažkým. Keď sa íeraz neodvážiš bojovať, čože si počneš, keď boj bude ťažší? Ak teraz, keď je tvoja náruživosť maličkým levom, si bojazlivý, čo bude, keď vyrastie vo veľké a ukrutné zviera? Buď presvedčený, že keď si teraz lenivý a nedbanlivý, i potom budeš taký, ak teraz nie si dobrým novákom a učeníkom, ani potom nebude z teba dobrý rehoľník a pracovník. Keď teraz nerád slúchaš a nezachovávaš pravidlá, neskoršie ešte menej budeš. Ak teraz nedbalo odbavuješ duchovné cvičenia, jakživ nebudeš ich lepšie odbavovať. Aký si teraz, taký ostaneš navždy. Jaké cesto, taký chlieb, — hovorí sa.

Preto povedá sv. Bonaventura: Podobu, ktorú na seba kto vezme, sotva složí, a kto zanedbá poriadok na začiatku nového života, neskoršie ťažko naň privykne. Jaký kto je za mladi, taký bude i na staré dni. I sv. Písmo hovorí: „Mládenec ostane na svojej ceste; čo i zostarne, neodchýli sa od nej.“[172] Preto povedal sv. Ján Klimak, že veľmi nebezpečné je začať nedbale a lenivo, lebo to je istým znakom budúceho úpadku. Preto veľmi vážne je hned na začiatku privyknúť cvičiť sa v čnosti a dobre odbavovať duchovné veci. To nám pripomína Duch svätý u Jeremiáša proroka: „Dobre je človeku nosiť jarmo od mladosti."[173] Takto mu bude ľahká čnosť a dobré skutky, ináč pôjde mu to všetko ťažko. „Čo si za mladi nenashromaždil, jakože nájdeš na starosť?"[174]

Z toho prvého dôvodu nasleduje druhý. Lebo ked všetok neskorší pokrok rehoľníkov od prvej výchovy závisí, vtedy i dobro rehole od toho závisí. Lebo rehoľu netvoria múry domov alebo kostolov, ale spoločnosť rehoľníkov, ktorí akí sú v noviciate, takí budú i neskoršie. Preto Spoločnosť nielen také semináre postavila, kde by sa naši vo vede a čnosti cvičili, ale i také domy vybudovala, kde sa len v mrtvení a v opravdivých a dôkladných čnostiach cvičia, lebo to sú hlavnejší základ, ako veda. Dom noviciatu, ako sv. František Borgias povedal, pre novákov je Betlehemom, t. j. domom chleba, lebo v ňom sa pripravuje všetok pokrm na nebezpečnú morskú cestu, ktorá nás čaká. To je naša žatva, čas hojnosti, to sú roky úrody, kedy sa treba zabezpečiť a zaobstarať na roky hladu a neúrody, ako robil Jozef. Keby to boli Egyptčania vedeli, na to rátali, neboli by tak ľahko predávali obilie, ktoré Jozef skupoval a odkladal. Keby si vedel, jak vážné je, aby si z noviciatu dobre zásobený vyšiel! Doista by si neutekal z neho, ale viac s boľasťou ho opúšťal, že tak málo si pokročil v čnosti a v mrtvení seba.

Preto hovorieval sv. František, že tí, čo by radi čím skôr vyjsť z noviciatu, len to dávajú na javo, že nevedia, jak dobre sa im treba zaopatriť a nedbajú na dlhú cestu, na ktorú tak málo zásob berú so sebou. Náš Otec, sv. Ignác, žiada si, aby sme bohatí v čnostiach odchodili z noviciatu. To vysvitá i z Konštitúcií. Predpisuje dva roky zkúšky pre novákov, aby sa len o duševný pokrok starali. Za ten čas nečítajú inakších kníh, ani sa neučia nič, iba čo im pomáha premáhať sa a rásť v čnosti a v dokonalosti. A očakáva od nich, že z noviciatu takí horliví vyjdú, tak budú milovať mrtvenie a sobranosť mysle, modlitbu a duchovné veci, že ich treba bude hatiť. A keď ich posiela do kolegiumov, napomína ich, aby cez štúdia neupustili z tej horlivosti v modlitbe a v mrtvení. Náš Otec predpokladá, že novák, odchádzajúc z noviciatu, tak dobre zná Boha a natoľko opovrhuje svetom, taký je zbožný a duchovným veciam oddaný, že ho treba na úzde držať. Usiluj sa, aby si taký odišiel. Využi ten drahý čas, lebo neskôr hádam jakživ nebudeš mať kedy starať sa o pokrok svoj a o bohatstvo duševné. Nenechaj ho uplynúť na dormo, neztrať z neho ani chvíľku. „Nedaj sa oklamať dobrému dňu, a ani kus dobrého daru nech ťa neminie."[175]

Veľké dobrodenie bolo to od Boha pre tých, ktorých v mladom veku povolal do rehole, za čo majú zo srdca ďakovať, lebo v tom veku je veľmi ľahko čnosti sa venovať a rehoľnému životu privyknúť. Stromček ľahko sohneš, aby pekne rástol, kým je ešte tenučký, ale neskoršie, keď už veľký narástol a skrivil sa, zlomíš ho skôr, ako narovnáš. Svoju podobu zadrží na veky. V mladom veku ľahko je človeka navykať dobrému, v čom potom vytrvá cez celý život. Prvá barva sa nedá vytrieť zo súkna. Sv. Hieronym hovorí: Ktože môže purporovú látku na bielu premeniť? A druhý ktosi povedal: Nová nádoba dlho razí, čím bola najprv naplnená. Joziáša kráľa tiež preto chváli sv. Písmo, že za mladi začal slúžiť Bohu: „Keď ešte bol chlapcom, začal hľadať Boha svojho otca Dávida."[176]

Hubert, veľký muž a generál dominikánov rozpráva, že ktorýsi rehoľník o niekoľko dní po smrti zjavil sa svojmu priateľovi svetlom ožiarený. Vyvolal ho z cely a ukázal mu veľké množstvo ľudí v bielom oblečených a ožiarených, ktorí s krížom na pleciach v procesii išli do neba. Potom mu ukázal druhú procesiu ešte krajšiu: tí už nie na pleciach niesli kríž, ale v rukách mali malý, pekný krížik. Nato videl tretí zástup. Kríže týchto krásou vynikaly nad kríže druhých. A neniesli ich ani na pleci, ani v ruke. Každý mal pri sebe anjela, ktorý ho viedol a kríž mu niesol a on veselo šiel za ním. Zadivený rehoľník pýtal sa priateľa, čo znamená to videnie. Povedal mu: Tí, čo na pleciach niesli svoj kríž, to sú, čo v pokročilom veku vstúpili do rehole; druhí, čo ho v rukách mali, sú tí, ktorí v mládeneckom veku vstúpili; ostatní, čo tak veselo kráčali, to sú tí, čo za mladi dali sa na rehoľný život a opustili svet.

ODDIEL TRETÍ

ČISTÝ ÚMYSEL

HLAVA I.

CHRÁŇME SA CTIBAŽNOSTI

Naše stanovy a pravidlá veľmi odporúčajú mal" pri každom skutku čistý úmysel, t. j. hľadať zavše vôľu Božiu a jeho väčšiu slávu. Na každom kroku stretáme sa v nich so slovami: Na väčšiu slávu Božiu; alebo: Pozerajúc zavše na väčšiu službu Božiu, čo je to isté. Sv. Ignác mal tak hlboko zaštepenú v srdci tú túžbu po väčšej sláve a cti Božej a natoľko mal ten cieľ pred očami pri všetkých skutkoch, že ho často opakoval: „ Z hojnosti srdca totiž, hovoria ústa."[177] To bolo akoby odznakom, dušou a životom všetkých jeho skutkov, ako čítame v jeho životopise. Preto právom podpísali pod jeho obraz slová: Na väčšiu slávu Božiu. To je jeho zbraň, jeho heslo a odznak. Tým je vyjadrený jeho život a hrdinské skutky. Väčšiu chválu nemožno povedať tak málo slovami. Tie majú byť i našou zbraňou, i naším heslom a odznakom.

Právom nám to prízvukuje natoľko, lebo všetok náš pokrok a dokonalosť pozostáva v skutkoch, a čím lepšie a dokonalejšie budú naše skutky, tým lepší a dokonalejší budeme my sami. Naše skutky zas tým lepšie a dokonalejšie budú, čím čistejší úmysel, čím vyšší a dokonalejší cieľ budeme mať pred očami. To dáva hodnoty skutkom dľa slov sv. evanjeliumu: „Svieteľnou tvojmu telu je tvoje oko. Ak bude tvoje oko prosté, celé tvoje telo bude svetlé. Lež ak tvoje oko bude nanič, celé tvoje telo bude temné."[178] Pod okom rozumejú svätí úmysel, ktorý pozerá napred na to, čo chceme robiť; pod telom zas rozumejú skutok, ktorý hneď ide za úmyslom, ako telo za očami. Kristus, náš Spasiteľ, hovorí, že úmysel dáva skutkom svetla a lesku; preto keď cieľ a úmysel je dobrý, skutok stane sa dobrým, ak je zlý, stane sa zlým, a keď cieľ je vysoký a dokonalý, i skutok bude taký. To hovorí i apoštol: „Ak koreň svätý, i konáre."[179] Aky je koreň, taký bude i strom, i ovocie na ňom. Akéže ovocie možno očakávať od stromu, čo má hnilé korene, keď nie červivé a nechutné? Ak je koreň zdravý a dobrý, i strom bude zdravý a prinesie dobré ovocie. Tak je to i pri skutkoch, ktorých hodnota a dokonalosť závisí od čistého úmyslu, ktorý je akoby ich koreňom. Čím čistejší je úmysel, tým lepšie a dokonalejšie sú skutky. Sv. Gregor na slová Jobove; „Na čom sú jeho základy upevnené",[180] hovorí, že jako dom spočíva na stĺpoch a stĺpy zas na podstavcoch, tak i duchovný život opiera sa na čnosti a čnosti zas majú svoj základ v čistote a prostom úmysle srdca.

Pre poriadok vecí najprv budeme hovoriť o zlom cieli, ktorému treba nám vyhýbať pri skutkoch, nečiniť ich z ctibažnosti alebo z iných ľudských ohľadov; potom prehovoríme o prostom a čistom cieli alebo úmysle, akým máme ich vykonávať. Napred treba totiž vyhnúť zlému a potom činiť dobré, zodpovedne slovám proroka: „Odvráť sa od zlého a rob dobré."[181] Svätí nás napomínajú, aby sme sa veľmi chránili ctibažnosti. To je prefíkaný kmín, ktorý nás napadne a okradne o všetké dobré skutky: vkráda sa tak tajne a nenazdajky, že často, kým to zbadáme, už nás okradol a olúpil. Sv. Gregor hovorí, že je ako zlodej, čo sa pripojuje k idúcemu a pretvára sa, že on tou istou cestou ide; ale potom, keď sa už človek bezpečným a istým cíti, okradne ho a zabije. Vyznám, píše svätý na konci svojej knihy: Moralia, že keď zkúšam, akým úmyslom som písal túto knihu, zdá sa mi, že iba Bohu som sa chcel ňou zaľúbiť; ale keď lepšie pozrem, vidím, že sa vkradla do mňa žiadosť páčiť sa ľuďom, a to mi lichotilo. Neviem, čo a jako to prišlo, ale teraz na konci vidím, že moja práca nie je bez pliev a prachu, ako na začiatku, lebo čo som začal dobrým úmyslom a túžbou iba Bohu sa ľúbiť, neskoršie neostalo tak čisté.

To je tak, hovorí, ako s jedením. Začíname z potreby, ale pomaly opanuje nás chuť natoľko, že čo sme začali z potreby udržať a zachovať si život, v tom pokračujeme z rozkoše. Práve tak často prijmeme úrad kázať alebo čo iného robiť pre duše, ale tu nadíde nás ctibažnosť a chceme, aby sme sa ľudom páčili, aby si nás cenili, chválili; a keď to nedosiahneme, ovesíme hlavu a ztratíme vôľu.

HLAVA II.

CTIBAŽNOSŤ JE ZLÁ

Ctibažnosť je preto zlá, lebo márnivý človek chce sa povýšiť úctou a slávou, ktorá patrí Bohu: „Samému Bohu úcta a sláva“ a ktorú nechce dat druhému, lež zadržal si ju pre seba: „Svoju slávu nikomu nedám.“[182] Tak píše i sv. Augustin: Pane, kto hľadá chválu tým, čo je tvojím darom, a nehľadá tvoju slávu v tom dobrom, čo činí ale svoju, ten je kmín a zlodej, a podobný diablovi, ktorý ti chce ukradnúť slávu.

Vo všetkom, čo Boh na vonok činí, treba rozoznať dve veci: úžitok a úctu, slávu, ktorá prechádza na pôvodcu. Boh ustanovil v tom živote poriadok, a chce, aby sme ho zachovali, dľa ktorého úžitok všetkého, čo Boh činí, patrí ľuďom, kým sláva patrí jemu samému. „Pán všetko pre samého seba urobil."[183] „Pán stvoril všetky národy na svoju chválu, meno a slávu."[184] Boh všetky veci pre seba stvoril, t. j. na svoju chválu, slávu a úctu. Všetko nám hlása jeho múdrosť, dobrotu a opateru, preto sa hovorí, že nebesia sú plné jeho slávy. Kto zas dobrými skutkami chce, aby ho ľudia chválili, ctili, ten prevráti tento poriadok, čo Boh ustanovil ohľadom dobrých skutkov, ba robí krivdu Bohu, lebo chce, žeby ľudia jeho ctili a chválili miesto Boha. Keď sa stará, aby srdcia ľudské, ktoré majú slúžiť za nádoby pre úctu a slávu Božiu a ňou sa naplniť, naplnily sa jeho úctou a slávou. To značí ukradnúť Bohu srdcia a vyhnať ho z vlastného domu a bývania. Či je niečo horšieho, ako ukradnúť Bohu úctu a ľuďom srdcia? Hovoriť jazykom, aby pozerali, na Boha, a v srdci chcieť, aby sa od Boha odvrátili a na človeka pozerali? Naozaj ponížený nechce byť v srdci ani jedného stvorenia, iba Boha; ani žeby na neho niekto pamätal, iba Boh; ani žeby sa s ním kto zaoberal, iba s Bohom. Žiada si, aby každý len Boha prijal do srdca a chránil si ho.

Ľahko porozumieme, jaká veľká chyba je to z tohto porovnania: ak žena na to sa oblieka, aby sa páčila cudziemu mužskému, mužovi robí veľkú krivdu. Nuž dobré skutky sú nám pre dušu okrasou; ak ich teda robíme, aby sme sa inému ako Bohu páčili, ktorý je zasnúbený s našou dušou, krivdíme mu veľmi. — Pomyslime si ďalej, že akýsi šľachtic urobí nejakú maličkosť za svojho kráľa, ktorý napred za neho veľa sa natrpel. Jak nepekné by to bolo, keby ten šľachtic bol pyšný; jaká hanba by to bola, keby sa tým chválil, čo za kráľa urobil, ako by sa to druhým nepáčilo. A keby ešte kráľ všetko bez jeho pomoci bol urobil, kým on tú maličkosť iba veľkou pomocou kráľovou bol by vykonal a za veľké sľuby? To všetko môžeme na seba obrátiť, aby sme sa zahanbili, že seba vysoko ceníme a pyšní sme na to, čo činíme, ba že sa chválime a vystatujeme pred druhými hocčím. Lebo v porovnaní s tým, čo Boh urobil za nás a čo sme my povinovatí za neho, je iba maličkosť, čo robíme.

I z toho vidno, aká zlá je ctižiadosť, že bohoslovci a svätí kladú ju medzi sedem hlavných hriechov, ktoré sú hlavami a žriedlami iných hriechov. Iní síce osem ich spomínajú: prvý je pýcha, druhý ctižiadosť, ale všeobecne svätí iba o sedem hlavných hriechoch hovoria a ten počet je v Cirkvi prijatý. Dľa sv. Tomáša prvý zpomedzi nich je ctižiadosť, pýcha zas je žriedlom a koreňom všetkých sedem dľa slov Mudrca: „Počiatkom každého hriechu je pýcha."[185]

HLAVA III

CTIBAŽNOSŤ ŠKODÍ

O škode, akú robí ctižiadosť, jasne hovorí Spasiteľ v evanjeliume: „Dajte si pozor, aby ste nekonali svojej spravedlivosti pred ľudmi, že by vás videli; ináč nebudete mať odmeny u vášho Otca, ktorý je na nebesiach."[186] Nenasledujte farizejov, tých pokrytcov, čo všetko preto činili, aby ich ľudia, videli, chválili a ctili, lebo ztratíte všetko ovocie svojich prác: „Veru. povedám vám, tí dostali svoju odmenu." Chcel si, aby ťa ľudia vysoko cenili, tá túžba ťa hnala, do roboty, teda to bude i tvoja odmena, inej neočakávaj vo večnosti. Chudák, čo si už obsiahol svoju odplatu, a inej sa nemôžeš úfať! Preto hovorí Job: „Nádej pokrytcova zahynie“,[187] kto totiž preto robí všetko, aby si bo iní vážili a chválili. Lebo, jako to sv. Gregor vysvetľuje, všetko cenenie, chváľa ľudská a tľapkania, ktoré jedine hľadal, spolu s ním skonajú. „Nebude sa mu páčiť nesmyselnosť jeho." O jako sa sklameš, povedá sv. Gregor, keď sa ti otvoria oči a zbadáš, že čím by si bol mohol kráľovstvo nebeské si zaslúžiť, nadobudol si iba márnu a prázdnu chválu ľudskú. Či jest väčšie sklamanie a hlúposť, ako sa veľa napracovať, veľa dobrých skutkov učiniť, a potom ostať bez každej odmeny? To vlastne chcel povedať Aggeus slovami: „Pozrite na svoje cesty: veľa ste zasiali a málo ste posvážali, jedli ste a nenasýtili ste sa, pili ste a nenapili ste sa dosť, prikryli ste sa a nezohriali ste sa, a kto si nasbieral peniaze, položil ich do deravého mešca.“[188] Ostatné slová v inom preklade znejú: „Položil ich do deravej nádoby", do ktorej naliať víno alebo čo iného je toľko ako na zem vyliať. Tak je to i s ctižiadosťou, tu je jedno získať a ztratiť, stavať a boriť. „Čo dávate peniaze za nie-chlieb a čo sa trápite za nie-sýtosť?“[189] Keď teda pracujete, robíte, potíte sa, to tak robte, aby ste nejaký zisk mali a nie celkom ho utratili.

Sv. Bazil spomína trojakú škodu, ktorú prináša hriech ctižiadosti. Prvá je, že nás prácou a dobrými skutkami trápi a morí. Druhá, že nás hneď o tie skutky i pripravuje, lebo nás okráda zo všetkej odmeny. Tento hriech, hovorí svätý, neodťahuje nás od roboty, veď neutrpeli by sme škody, keby sme bez práce nedostali odmeny, ale čaká, kým sa natrápime, ustaneme a potom nám uchytí všetky dobré skutky, vytrhne nám z rúk všetku odmenu za ne. Preto prirovnáva ho morskému zlodejovi, ktorý v úkryte čaká, kým loď drahým tovarom naložená opustí prístav, a potom ju napadne. Morskí lúpežníci nenapádajú loď, ak prázdna opúšťa prístav a inde berie tovar, ale počkajú, kým sa vráti naplnená. Tak i ten pekelný zlodej, ctižiadosť, pozerá, kedy si nashromaždíme dobrých skutkov a potom nás okradne, olúpi o ne. Ba neuspokojí sa tým, že nám odoberie všetky zásluhy, ale ešte — a to je tretia škoda — urobí nás miesto odmeny trestu hodnými. Dobré obráti sa v zlo, čnosť v hriech, pre zlý cieľ, ktorý si staviame pred oči. Tak sa stáva, že z dobrého zrna zlé ovocie máš, a zaslúžiš si trest a trápenie tým, čím si mohol zaslúžiť nebeskú radosť a odplatu. A ctižiadosť to všetko tak príjemne robieva, že sa človek pre tú škodu, ktorú utrpí, nielen nezarmucuje, ale sa jej teší, a natoľko je mu milá, že čo by si mu to i jasne dokázal a sám by i uznal, že všetko utráca, predsa túži po pochvale ľudskej: je ňou akoby omámený.

Sv. Bazil preto menuje ctižádosť sladkým kmínom duchovných darov, príjemným nepriateľom našej duše. Odtiaľ je, že tento hriech svojou sladkosťou toľkých oklame. A sv. Bernard hovorí: Boj sa strely: ľahko letí, ľahko prebíja, ale povedám ti, nie ľahko poraní, chytro zabije. Táto strela je ctižiadosť. Maličkým práškom je ona, ale jedovatým.

Sv. Pachomius raz sedel s inými vážnymi otcami v záhrade. Tu prinesie ktorýsi mních dva košíky, ktoré ten deň uplietol, postavil ich pri svojej izbičke naproti sv. Pachomiusovi, aby ich ľahko zbadal a ho pre usilovnosť pochválil, že dva košíky za deň uplietol, lebo dľa pravidla iba jeden tieba zrobiť. Svätý však hneď porozumel, že on to iba zo ctižiadosti urobil, preto boľastne si vzdychol a povedal okolo sediacim: Pozrite, prosím vás, toho brata, ktorý od rána do večera pracoval a všetku svoju robotu diablovi posvätil, lebo viac si vážil pochvalu ľudskú, ako slávu Božiu. Potom zavolal mnícha, pokarhal ho a rozkázal mu, aby si vzal na plecia košíky a keď bratia sídu sa modliť, hlasne volal: Otcovia a bratia drahí, modlite sa, prosím vás, za mňa biedneho hriešnika, aby sa Pán Boh nado mnou smiloval, lebo som si vyše cenil tie dva košíky, ako kráľovstvo nebeské.

Z toho vidno, jako sa usilovali dávni otcovia vykoreniť túto chybu zo sŕdc tých, čo sa dali na dokonalosť.

HLAVA IV.

CTIŽIADOSŤ NAPÁDA I POKROČILÝCH

Keď satan po druhý raz pokúšal Krista Pána, vyniesol ho na vrchol chrámu a povedal mu: Ak si Syn Boží, spusť sa dolu. Sv. Cyprian pri tej udalosti zvolá: O strašná podlosť diabolská! Myslel si podliak, že koho nepremohol obžerstvom, toho premôže ctižiadosťou. Nahovára ho, aby lietal a ľud ho obdivoval. Nazdal sa, že s Kristom Pánom tak šťastlivo sa mu povedie, jako s druhými. Vedel už zo zkúsenosti, že koho napred pokušeniami nepremohol, nad tým naostatok ctižiadosťou a pýchou zvíťazil. Preto, že ho obžerstvom nadarmo pokúšal, napadol ho ctižiadosťou, zbraňou ostrejšou. A nie je ani ľahko, hovorí ten istý svätý, netešiť sa pochvale ľudskej. Ako málo je tých, čo by radi počúvali, keď o nich zle hovoria, tak je málo i tých, ktorým by nebolo milé, keď ich chvália. Z toho vidno, že ctižiadosť pokúša nielen začiatočníkov a novákov, ale i starších, i tých, čo sa starajú o dokonalosť, ba tých pokúša najviac.

Sv. Nil, opát, ktorý bol učeníkom sv. Jána Zlatoustého, píše, že tí starí, zkúsení otcovia ináč cvičili novákov a ináč starších. Novákov učili v miernosti sa ustavične cvičiť, lebo hovorievali, že koho premôže obžerstvo, toho ľahko strhne i nečistota. Kto totiž nevie sa postaviť slabšiemu nepriateľovi, jakože sa postaví silnejšiemu? Kto prijme nepriateľa do domu, jakože nebude v nebezpečenstve? Starších zas napomínali, aby usilovne bojovali proti ctižiadosti a pýche, a mali sa pred nimi na pozore. Námorníci čo najopatrnejšie vyhybujú skalám blízko prístavu: často tí, čo sa dlhý čas šťastlivo plavili, v prístave stroskotali. Podobne mnohí, čo skoro celý život šťastie mali: v čnostiach pokračovali, všetky pokušenia premáhali, na konci, neďaleko prístavu, že si zakladali na predošlých víťazstvách a cítili sa bezpečnými; že boli pyšní a nedbalí, hanebne upadli. S ctižiadosťou je to ako s loďou, ktorá na mori nepukla, až v prístave. Nie nadarmo svätí volajú ju búrkou v prístave.

Dávni otcovia teda preto nekázali začiatočníkom chrániť sa ctižiadosti, lebo nevideli toho potrebu. Tí, čo iba včera prišli zo sveta ešte otvorenými ranami na duši, majú dosť z čoho sa uponížiť a hanbiť. Preto tým sa radí, aby sa kajali, postili a umŕtvovali. Starších, čo už smyli hriechy mladosti hojnými slzami a vzdychami, ostro odpokutovali za ne a usilovne sa v čnostiach cvičili, netreba na to napomínať. Začiatočníci, ktorí ešte nemajú pevných čností, ale sú ešte plní náruživostí a zlých náchylností, ktorí ešte neoplakali dosť svoje hriechy, že doteraz nepamätali na P. Boha, nemajú príčiny vystatovať sa, ale radšej žialiť a zahanbiť sa. Preto nech sa uponížia a hanbia tí, čo majú až priveľa príčin skromne o sebe smýšľať, a predsa sa povyšujú a pýšia niečim.

Ako sa klamú takí! Čo by sme len jednu chybu mali, už to by nám malo stačiť uponížiť sa: čo je dobré, musí byť bez chyby, aby však čosi bolo zlé, stačí, keď len jednu má. S nami býva to naopak: hoci márne toľko nedostatkov a chýb, to nám nestačí aby sme sa uponížili, ale keď je v nás čo-to dobrého, už sa vyvyšujeme a chceme, aby si nás druhí cenili, vážili. Jak podlá je ctižiadosť, to z toho vidno, že nikoho nešetrí a budí sa bez každej príčiny v človeku. Preto hovorí sv. Bernard: Prvá je v hriechu a ostatná v boji, t. j. najskorej nás napadne a naostatok ju až premôžeme. Preto, bratia, povedá sv. Augustin, ozbrojme sa všetci proti tomuto hriechu a dajme sa s ním smele do boja dľa príkladu Dávidovho, ktorý riekol: odvráť mi oči aby nevidely márnosť.

HLAVA V.

KOMU SA TREBA NAJVIAC CHRÁNIŤ?

Hoci každému treba vyhybovať ctižiadosti, nám, co sa staráme o spasenie duší, treba zvláštnym spôsobom opatrnými byť. Naše práce sú vysoké, významné a celému svetu známe; čím sú väčšie a viac duchovné, tým väčšie je nebezpečenstvo a ťažšia naša vina, ak v nich seba a pochvalu ľudskú hľadáme. Tým by sme sa vystatovali, čo si Boh najviac cení a váži: jeho milosťou a darmi duchovnými. Preto hovorí sv. Bernard: Beda tým, čo dostali dar o Bohu dobre myslieť a hovoriť, keď chcú mať zisk z pobožnosti; ked obrátia na márnosť, čo dostali na úžitok Boží; keď vysoko smýšľajúc o sebe neprisvedčia poníženým. Veru beda tým, čo o božských a duchovných veciach jasne myslia a hovoria, čo sv. Písmo sväté rozumejú a pekne kážu, keď tým, čo im Boh dal, aby mu získali duše a jeho slávu a úctu šírili, hľadajú seba a pochvalu ľudskú. Nech sa boja toho, čo čítame u Ozeáša proroka: „Dal som striebra, rozmnožil som im zlato, a oni si urobili Baala“:[190] modlu svojej slávy.

Takto vysvetľuje sv. Gregor i slová sv. Pavla, písané Korinťanom: „Nie sme jako mnohí, ktorí padelajú slovo Božie, ale z úprimnosti, jako z Boha pred Bohom mluvíme v Kristovi."[191] Dvojako možno prekrúcať slovo Božie. Po prvé, keď kto Písmo sväté inakšie rozumie a vykladá, jako ono zneje, podkladá mu nepravdivý smysel. Ozajstným pôvodcom Písma je Duch svätý a opravdivý jeho smysel je ten, ktorý Cirkev označila skrze svätých otcov a učiteľov. Druhý spôsob je, ktorý zodpovedá nášmu predmetu. Kto totiž slovom Božím, čo hlása a úradom svojím, neusiluje sa získať Bohu duchovných synov — to je jeho úlohou dľa apoštola: „Skrze evanjelium ja som vás splodil“[192] — ten prekrúca slovo Božie.

Nehľadajme teda v svojich prácach nič iného, jako čistú slávu Božiu za príkladom Kristovým, ktorý povedal: „Ja nehľadám svojej slávy, ale slávu toho, ktorý ma poslal, Otca.“[193]

Písmo sväté rozpráva o hrdinskom skutku Joaba, vodcu vojska Dávidovho. Keď obliehal hlavné mesto Ammonitov, Rabbat, v ktorom bol sám kráľ i s dvorom a tak ho utiskoval, že zaujatie už isté bolo, poslal ku kráľovi Dávidovi poslov, aby mu oznámili, jako sa majú veci a tiež prosil ho prísť a dobyť mesto. Príčinu toho kroku sám udáva: „Aby nie mojemu menu pripisovali víťazstvo, keď som sboril mesto.“[194] A tak sa i stalo. Podobnú vernosť oproti Bohu povinovatí sme i my zachovávať vo všetkých prácach, a nikdy nechcieť, aby nám pripisovali obrátenie duší a zdar prác, ale všetko jedine Bohu: „Nie nám, ale svojmu menu dávaj slávu.“[195] Jedine Bohu, ktorý je v nebi, treba privlastňovať všetku slávu, lebo tak spievali i anjeli: „Sláva Bohu na výsostiach."

Sv. Tomáš Akvinský, ako to v jeho životopise čítame, nikdy nebol od ctižiadosti tak pokúšaný, aby sa bol dopustil dajakej viny. Nikdy nemal v sebe obľúbenie ani pre veľkú učenosť, ani pre anjelskú múdrosť, ani pre iné dary a milosti Božie. A o sv. Ignácovi tiež vieme, že veľa rokov pred smrťou ani najmenšie pokúšenie ctižiadosti sa ho nedotklo. Duša mu bola nebeským svetlom tak osvietená, a natoľko znal sám seba a opovrhoval sebou, že nijakej chyby sa nebál tak, ako ctižiadosti. Jeho príklad treba nám nasledovať, a zahanbiť sa, že sa dáme porvať ctižiadosti i v chatrných veciach, čože bude s tebou, keď zbadáš, že si učený, že si sa chýrečným kazateľom stal, že si veľa duší získal? Čo, keď ťa pre to chváliť a oslavovať bude celý svet? Treba nám teda privyknúť v malých veciach nedbať na chválu ľudskú a nedať sa viesť ohľadom ľudským, aby nám to neskoršie šlo i vo väčších a vážnych veciach.

HLAVA VI.

PROSTRIEDKY PROTI CTIBAŽNOSTI

Sv. Bernard vysvetľujúc verš 90. žalmu: „Po hadovi a bazilisku budeš chodiť; a pošliapeš leva a draka", povedá, že ako niektoré z týchto zvierat škodia zubami, iné pazúrami, zas iné prestrašujú revom, tak i satan, čo ho i nevidieť, škodieva ľuďom všeliako. Svätý prirovnáva vlastnosti zvierat rozličným pokušeniam a chybám, ktorými nás satan napáda. O baziliskovi spomína starú bájku: vraj na koho pozre, toho zrakom zabije. To prispôsobňuje ctižiadosti dľa slov Krista Pána: „Dajte si pozor, aby ste nekonali svojej spravedlivosti pred ľuďmi, aby vás videli";[196] akoby povedal: chráň sa očú baziliska. Treba ešte dodať, že podľa bájky bazilisk iba toho zabije, na koho sám prvý pozre, kým keď ty na neho prv pozreš, nielen že ti neuškodí, ale od tvojho pohľadu zahynie. Podobne nikto nezahynie od ctižiadosti, iba slepí a nedbalí, čo dovolia jej, aby na nich pozrela a sami neusilujú sa jej prv do očú pozrieť, aby videli, aká je márna, klamná a neužitočná. Keby sme takto prv pozreli na baziliska ctižiadosti, nezabil by nás, ani neuškodil, ale sami by sme ho zabili a znivočili, žeby ani pamiatky po ňom neostalo.

To nech bude teda prvým prostriedkom proti ctižiadosti. Povážme si pozorne, že úcta u ľudí nie je nič iné, ako vetrík a márnosť: ničoho nám ona nedá, ani ničoho nevezme. Nestaneme sa tým ani lepšími, že nás chvália, ani horšími, že nás hania a prenasledujú.

Sv. Chrysostom pekne vysvetľuje slová Žalmistu: .,Lebo ty žehnať budeš spravodlivému“, a hovorí, že ony povzbudzujú spravodlivého, ktorého bezbožní prenasledujú a očerňujú, aby netratil ducha, ale radšej sa z toho smial. Čože mu škodí, keď ním hoci všetci opovrhujú, ale kráľ anjelovho chváli a požehná? A naopak, keď ho Boh nepožehná, ani nechváli, nič mu neosoží, čo by ho celý svet vychvaľoval a oslavoval.

Job sedel na smetisku ranami obsypaný, od priateľov a nepriateľov, ba i od vlastnej ženy vysmiaty, a predsa bol od nich šťastlivejší. „Boh mu totiž žehnal“, lebo hoci ľudia o ňom zle hovorili a zlorečili mu, Boh o ňom dobre myslel a dal o ňom toto svedectvo: ,,Bol človek prostý a úprimný a bohabojný, ktorý vyhyboval zlému a ešte zachoval nevinnosť.“[197] Tá mienka P. Boha o ňom urobila ho ozaj veľkým mužom; ľudské zas urážky ani vlas mu neskrívily na hlave. Z toho uzatvára svätý Chrysostom, že jedine o to treba sa nám starať zo všetkých síl, aby sme pred Bohom boli veľkí, lebo úcta u ľudí ničoho nám ani nepridá, ani neodoberie, preto netreba na nich dbať, čo súdia o nás. Sv. Pavel apoštol povedal: ,,Avšak mne na tom ani najmenej nezáleží, aby som bol súdený od vás, alebo od ľudského súdu“,[198] t. j. od ľudí: nechcem sa im páčiť, len Bohu, lebo on je mojím sudcom: „Pán je, ktorý ma súdi."

Inú vec dodáva sv, Bonaventura, Hovorí: Nehnevaj sa na tých, čo o tebe zle hovoria. Lebo to je pravda alebo nie. Ak je to pravda, nediv sa, že sa opovážia i povedať, čo si sa ty opovážil urobiť; ak je to nepravda, nič ti nemôžu škodiť. Keď predsa budí sa v tebe preto hnev, znášaj to trpezlivo, ako ten, čo si dáva žeravým železom vypáliť ranu; lebo jako vypálenie lieči chorobu, tak i ohováranie vylieči v tebe pýchu, ktorá sa ti azda v srdci ukrýva.

Druhý veľmi dobrý prostriedok odporúčajú nám sv. Bazil, Gregor, Bernard a vôbec všetci svätí spisovatelia: t. j. nikdy ani slova nepovedať na svoju pochvalu. Nikdy nehovor o sebe, čo by ti bolo na chválu, hoci jaký priateľ by to bol, s ktorým sa shováraš, ba viac sa usiluj skrývať čnosti, ako chyby. O. Avila bol v tejto veci natoľko opatrný, že keď niečo povzbudzujúceho rozprával, čo sa s ním stalo, to jako o treťom rozprával, že nikto nemyslel na neho.

Jeden španielsky biskup, dávny priateľ sv. Ignáca z Paríža, rozprával nám, že keď raz sv. Ignác učil ich duchovne sa modliť, ktorýsi sa ho pýtal, akože sa on modlieva. Svätý odpovedal: To neviem, iba, čo je vám potrebno vedieť: to vyžaduje láska a potreba, druhé by bolo márnosťou, í sv. František dával veľký pozor v tomto ohľade: nielen neopovážil sa vyjavovať milosti, ktorými ho Boh obsypával, ale po modlitbe i na slová i ná pohyby tak dbal, že nikto nezbadal, čo sa mu v srdci deje.

Tretí prostriedok je: nielen nehovoriť, čo by nám na pochvalu bolo. ale ukrývať i dobré skutky, ktoré činíme dľa príkazu Spasiteľovho: ,,Ale ty, keď sa budeš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor dvere a modli sa k svojmu Otcovi v skrytosti; a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí ti.“[199] „Keď sa postíš, pomasť si hlavu a umy si tvár, aby si sa nevidel ľuďom vyposteným“,[200] t. j. väčšiu, sviatostnú veselosť dávaj na javo, ako inokedy, aby ľudia nevideli ti na tvári, že sa postíš. Dľa svedectva sv. Hieronyma v Palestíne vo sviatok každý si pomazal hlavu. Preto, že tak tajný je ten hriech, Spasiteľ nám káže chrániť sa ho a vyhybovať mu, činiac skutky v skrytosti, aby sme ich neutratili, kmín ctižiadosti neukradol nám ich. Tak schovávajú, hovorí sv. Gregor, cestovatelia peniaze; keby ich ukazovali, zlodeji by ich okradli. Pri tej príležitosti spomína, čo sa prihodilo Ezechiášovi, kráľovi judskému: Ukázal poklady svojho domu poslom kráľa babylonského; tí ho potom vykradli, a všetko odviezli do Babylonu. Sem sa hodí podobenstvo o sliepke, ktorá hneď ako zniesla vajce, začne kotkodákať a preto vezmú jej ho. To isté sa stane tým, čo, keď niečo dobrého vykonali, hneď chcú, aby ich druhí videli a sami hovoria tak, že sa iní dozvedia.

Opravdivý sluha Boží je tak ďaleko od tej ctižiadosti, píše sv. Gregor, že sa neuspokojí tými skutkami, ktoré môžu byť už známe ľuďom, — lebo si myslí, že tým už dostal i odmenu za ne — ale ; usiluje sa ešte iné pridať, o ktorých by svet nevevedel. Keď sv. Hilarion videl, aké množstvo ľudí i prichodí k nemu a jako si ho vážia pre niektoré zázraky, ktoré urobil, veľmi ho to bolelo, a každý deň oplakával svoje nešťastie. Učeníkom svojim, ktorí sa pýtali, prečo plače a zarmucuje sa, odpovedal: Zdá sa mi, bratia, P. Boh ma už v tom živote chce odmeniť tou úctou u ľudí.

Je to novou pohnútkou bojovať proti tejto chybe. Chráň sa ctižiadosti. Nechci, aby ťa ľudia vysoko cenili; nechci, aby ti Boh za to dobré, čo si azda učinil, už v tomto živote celkom odplatil. Takto robieva on, ako vidno z odpovede, ktorú dal boháčovi: „Synu, rozpomeň sa, že si obdržal veci dobré za svojho živobytia."[201] To je príčinou, prečo svätí radia silou-mocou vyhybovať neobyčajným veciam. Nad takými sa iní zastavujú. Kto niečo takého robí, čo nikto, tomu sa každý čuduje. To dalej vzbudzuje i ctižiadosť i pýchu, kým u druhých vyvoláva opovrhovanie.

Ale nemôžeme zavše skrývať dobré skutky, najmä keď bližným pomáhame, preto usilujme sa dobrý úmysel v nich zachovať. To dosiahneme, ak často pozdvihneme srdce k Bohu a obetujeme mu všetké myšlienky, slová a skutky. A keď by nás ešte i vtedy pokúšala ctižiadosť, povedzme jej s O. Avilom: Neskoro prichádzaš; všetko som už Bohu obetoval. Dobré je i to povedať, čo sv. Bernard vravieval, keď mu počas kázne prišla pyšná myšlienka: „Nie pre teba som začal, ani pre teba neprestanem.“ Neslobodno totižto zo strachu pred pýchou opustiť dobrý skutok, lebo to by bol veľký omyl, ale treba si zapchať uši na pochvaly ľudské, aby sme ich ani nepočúvali, ani o ne nedbali. Sv. Chrysostom hovorí, aby sme tak zachádzali so svetom, ako otec s malým synom: málo dbá o to, či ho chváli alebo haní a prezýva; ba smeje sa, lebo chlapec nevie, čo robí. Tak je i nám málo dbať o to, čo o nás ľudia hovoria. Svet je ako dieťa: nevie, čo hovorí. Čosi zvláštneho povedal apoštol Indie, sv. František Xaverský: Kto pozerá na svoje hriechy a nedokonalosti, a rozpomenie sa, že je pred tvárou Božou, ten si bude myslieť, keď ho ľudia chvália, že sa z neho smejú, a ich pochvaly za úražky považuje.

Znať samého seba nech nám slúži za ostatný prostriedok a za liek oproti chorobe ctižiadosti. Keby sme totiž hlboko vnikli do seba a dokonale sa pozreli, doista by sme videli, že nemáme, čím sa pýšiť, ale preveľa, prečo sa zahanbiť a uponížiť, : lebo sme plní chýb a hriechov. A keby sme si dôkladne pozreli nielen hriechy svoje, ale i skutky, j ktoré sa nám zdajú byť dobré a spravodlivé, zväčša našli by sme veľa príčin zahanbiť sa a uponížiť. Preto hovorí sv. Gregor: Všetka ľudská ; spravodlivosť, t. j. čo so svojej strany máme a činíme, ak ju postavíme proti spravodlivosti Božej a prísne ju súdime, ukáže sa nespravodlivosťou; a za čo sme očakávali odmenu, za to nám trest hrozí. Preto sa Job zavše obával a všetko obozretne činieval, pre chyby totiž a nedokonalosti, ktorých človek obyčajne sa dopúšťa, keď nedáva pozor na seba. „Bál som sa všetkých svojich skutkov.“[202] Keď je tomu tak, čo sa vtedy nadúvame a ctižiadosťou unášame? Či nevidíme jasne, keď si večer dobre zpytujeme svedomie, akí sme biedni, koľko hriechov sa dopúšťame slovami, skutkami, myšlienkami, koľko dobrých skutkov opúšťame, a keď Božou pomocou niečo dobrého vykonáme, to obyčajne býva zakalené či už pýchou, či ctižiadosťou, či nedbalosťou a inými vedomými a ešte viac nevedomými chybami? Vstúpme teda do seba a pozrime, jak nešľachetne postupujeme a hneď sa v nás rozplynie všetka pýcha a ctižiadosť.

HLAVA VII.

DOBRÝ ÚMYSEL

Ukázali sme, ako sa treba chrániť ohľadu ľudského vo všetkom, čo robíme. Teraz prizrime sa cieľu a úmyslu, ktorý nám treba mať pred očami pri každom skutku a to je väčšia česť a sláva Božia.

Dobrý syn zavše na to pozerá, čo chce od neho otec. Ničoho nerobí proti vôli otcovej, ale usiluje sa vo všetkom zodpovedať jeho žiadosti. Tak treba i nám na Boha pozerať. Jediným cieľom všetkých našich skutkov má byť: Bohu sa páčiť a plniť jeho najsvätejšiu vôľu.

Ktorýsi z dávnych pustovníkov pred každou prácou chvíľku postál. Keď sa ho pýtali, čo robí, odpovedal: Naše skutky nič nestoja, ak nepochádzajú z dobrého úmyslu a nesmerujú k dobrému cieľu. Strelec, aby trafil, napred postoji a cieli. I ja, keď začínam prácu, myslím na Boha, ktorý má byť cieľom všetkých našich prác — to robievam, keď ma vidíte stáť. Tak treba i nám robiť: „Polož ma ako pečať na svoje srdce.“[203] A jako strelec ľavé oko prižmúra a len pravým pozerá, aby od rovnej čiary neodbočil a nepomýlil sa: tak treba i nám prižmúriť ľavé oko ohľadov ľudských a zemských a otvoriť iba pravé, t. j. dobrého úmyslu. Potom trafíme, a to do stredku: do srdca Božieho: „Poranila si mi srdce, sestro moja, snúbenico, poranila si mi srdce jedným okom svojím.“[204]

Hovoriac však jasnejšie a púšťajúc sa do podrobná, povedám, že treba sa'nám usilovať všetky skutky Bohu pripisovať. Ale v tom sú rozličné stupne. Ráno teda, keď vstávame, obetujme Bohu myšlienky, slová a skutky celého dňa, a prosme ho, aby to všetko prijal na česť a slávu svoju. Keď potom neskoršie sa ctižiadosť dostaví, povedzme jej: Neskoro prichodíš, prepísal som už ten skutok inému.

Nesmieme sa však tým uspokojiť, že ráno obetujeme Bohu všetko, čo ten deň činiť budeme, ale treba nám navyknúť, nakoľko možno, každú prácu, keď ju začíname, väčšej sláve Božej venovať. Ako murár, keď stavia, v ruke drží olovo a prikladá ho skoro ku každej tehle alebo kameňu; podobne treba i nám prikladať všetko, čo robíme, k tej miere vôle a väčšej slávy Božej. A jak murárovi nie je dosť raz na začiatku vziať do ruky olovo, ale dotiaľ naň pozerá, dokiaľ tehlu alebo kameň správne nepoložil, tak ani nám sa netreba tým uspokojiť, že raz na začiatku obetujeme svoje práce Bohu, ale kým ich nedokončíme, častejšie opakujme: Pre teba, Bože, to robím, lebo ty mi to kážeš, lebo to je tvoja vôľa.

HLAVA VIII.

VŠETKO ČISTÝM ÚMYSLOM

Učitelia duchovného života dobrým porovnaním vysvetľujú, ako môžeme všetko robiť dokonalšie. Matematikovia nehľadia na hmotu. Pri telesách dbajú iba na počet a na podobu; nestarajú sa o to, z čoho sú tie veci, či zo zlata, či zo striebra, či z čoho iného, lebo to ich nezaujíma. Podobne treba i sluhovi Božiemu pri skutkoch pozerať hlavne na vôľu Božiu, a nedbať o to, z čoho sú, či zo zlata, či z blata; t. j. nehľaď na to, či ti dajú ten, alebo iný úrad, či ti rozkážu to alebo iné, lebo nie v tom je náš pokrok a dokonalosť, ale plniť vôľu Božiu a hľadať jeho slávu v tom, čo robíme. Pekne hovorí sv. Bazil za sv. Pavlom apoštolom: Kresťan jedine preto jie a žije, aby chválil Boha; či totižto jiete, alebo pijete, alebo čo iného robíte, všetko na slávu Božiu robte, povedá sv. Pavel.

Sv. Ján evanjelista rozpráva, že Pán ustatý od cesty ostal so Samaritánkou, kým učeníci šli do mesta nakúpiť pokrmu. Po čase prišli a núkali Spasiteľa: „Učiteľu, jedz." Odpovedal: „Ja mám jesť pokrm, o ktorom vy neviete." Učeníci sa pýtali medzi sebou: ,,Či mu niekto priniesol jesť?" Načo Ježiš: „Mojím pokrmom je, aby som plnil vôľu toho, ktorý ma poslal.“[205]

To má byť i naším pokrmom vo všetkom, čo robíme. Keď sa učíš, keď spovedáš, prednášaš alebo kážeš, nesmie byť tvojím pokrmom chuť vedieť, učiť alebo kázať. To by značilo zo zlata urobiť blato. Ale tvojím pokrmom, tvojou chuťou a radosťou má byť plniť vôľu Božiu, ktorý chce, aby si to a to robil. To isté má byť ti pokrmom, keď máš domáce práce. Takto ten istý pokrm a to isté zamestnanie má vrátnik a opatrovník, čo kazateľ a profesor. Preto treba ti spokojným byť s úradom, jako jemu so svojím, lebo tú istú príčinu spokojným byť máš i ty i on: plníte vôľu Božiu. Jako duchovný počtovník nesmieš sa zastaviť pri hmotnej čiastke toho, čo robíš, ale pozerať na duchovnú, že robíš, čo Boh chce.

Preto sa nám treba usilovať ustavične mať na jazyku a v srdci slová: Pre teba. Pane, robím to, pre tvoju slávu, lebo ty to chceš. V tom sa nám treba cvičiť, dokedy nebudeme všetko tak robiť jako Bohu, a nie ľudom, dľa slov sv. Pavla: „Slúžiac jako Pánu a nie jako ľuďom“,[206] dokedy nebudeme ozaj Boha milovať v tom, čo robíme a tešiť sa jeho vôli. Takto pri robote viac budeme milovať, ako pracovať.

Otec Avila má veľmi dobré porovnanie: matka vďačne perie šaty synovi alebo mužovi, ktorý prišiel s cesty. Tou nízkou službou, ktorú s neobyčajnou radosťou robí, dáva na javo, ako ich miluje. Keby sme sa naučili takto všetko robiť! Keby sme našli ten tajný poklad na roli, ktorý s jednej strany vidno a s druhej je skrytý! Jak duchovnými by sme sa stali, ako by sme pokročili! To je tá opravdivá a istá alchimia, v ktorej meď a železo možno premeniť na najčistejšie zlato;

lebo hocjaký chatrný skutok má vysokú cenu. Preto odteraz usilujme sa, aby všetko, čo robíme, bolo čo najlepším zlatom, keďže to tak ľahko ide. V chráme Šalamonovom všetko bolo zo zlata alebo pozlátené: nech i u nás je všetko z lásky k Bohu alebo pre lásku Božiu.

HLAVA IX.

ROZTRATENOSŤ A PRÁCE NA VONOK

Niekedy nás vonkajšie práce rozptyľujú, ale tomu nie sú práce na príčine, len my sami: nevieme ich použiť, ani robiť, ako treba. Nech teda nikto nepripisuje zamestnaniam vinu, ale sebe. Roztlč orech, lebo nie škrupina sa jie, ale jadro. Keď sa zastavíš pri vonkajšku skutku, pri škrupine, umoríš telo, vyhasíš ducha. Jadro, to ti má byť pokrmom. Preto rozhryzni zubami rozmýšľania tú kôru, a odhoď tú škrupinu a siahni po zrnku, ako veľký orol Ezechielov, čo vošiel a vytiahol jadro cedra, nezastaviac sa na povrchu: „Zápalné obety tučné budem obetovať tebe.“[207] To ti treba Bohu obetovať a takto ti bude duša rásť.

Marta a Maria sú sestry: jedna neruší ani neprekáža druhej, ale si pomáhajú. Modlitba pomáha dobre robiť, robota, ako sa patrí, pomáha modliť sa, jako dobré sestry. Keď si teda pri robote nespokojný, to je preto, že ti nepomáha Maria, modlitba: „Marto, starostlivá si a trudíš sa pre mnohé veci."[208] Marta je v zmätku, lebo sestra Maria jej nepomáha. „Povedzže jej, aby mi pomáhala." Postaraj sa, aby ti Maria, t. j. modlitba prišla na pomoc. Uvidíš, hneď ťa minie nepokoj.

O zvieratách Ezechielových je napísano, že každé malo jednu ruku pod krýdlom. Mužom duchovným podobne treba držať ruku práce pod krýdlom rozmýšľania, jedno neodlučujúc od druhého, aby pri robote rozmýšľali, a pri rozmýšľaní robili. To hovorí Cassian o dávnych mníchoch v Egypte, ktorí kým rukami pracovali, neprestali myslieť o Bohu, plniac rukami úlohu Marty a srdcom úlohu Marie. Pekne píše sv. Bernard: Nech sa najmä o to starajú tí, čo sa oddávajú duchovným cvičeniam, aby sa vonkajšími vecmi natoľko nezaoberali, žeby vyhasili ducha pobožnosti. Takto hoci na tele od vonkajších dobrých skutkov ustanú, v mysli predsa si odpočinú. Takýmto spôsobom nebudú hatiť rozličné zamestnania pobožnosť a sobranosť, ale skorej podporovať, lebo nezaujmú celkom myseľ, žeby nemohla myslieť o Bohu. Preto povedal Nadal, veľký duchovný muž z dávnych časov, že v reholi závidí novákom, lebo nemajú inej starosti, iba pokrok robiť, a bratom, lebo myseľ im ostane slobodná, že sa môžu celý deň modliť.

Sv. Ján Klimak rozpráva, že v ktoromsi kláštore našiel kuchára, ktorý čo i mal veľa roboty, lebo bolo veľa rehoľníkov, vraj 236 okrem hosťov, predsa bol veľmi sobraného ducha, ba obsiahol i dar sĺz. Sv. Ján sa mu divil a pýtal sa, akože si to mohol nadobudnúť pri veľkej a ustavičnej robote? Zpočiatku nechcel odpovedať, konečne však riekol: Nikdy nemyslím, že slúžim ľuďom, ale Bohu, a zavše považujem sa za nehodného, aby som odpočíval; a pohľad na oheň v peci zakaždým ma núti plakať a myslieť na oheň v pekle.

O sv. Kateríne Senenskej čítame, že ju rodičia veľmi nahovárali, aby sa vydala. Natoľko ju prenasledovali, že jej nedali ani osobitnej izby, kde by sa bola mohla modliť; obsypali ju domácimi prácami; prepustili kuchárku a na jej miesto ju postavili, aby nemala kedy ani chvíľku venovať modlitbe a duchovným veciam. Ale poučená od Ducha svätého, vystavila si v srdci duševnú komôrku, a zaumienila si nikdy nevyjsť z nej a takto i urobila. Z prvej cely. čo mala, niekedy musela vyjsť, z tej však duchovnej nikdy nevychodila. Prvú jej vzali, tú druhú zas nikto jej nemohol vziať. V otcovi svojom vyobrazovala si Krista Pána, v matke Pannu Mariu, v bratoch a rodine apoštolov a učeníkov Pánových. Takto veľkou radosťou a pilnosťou slúžila im v kuchyni a. inde. Zavše myslela na Krista Pána, považujúc seba za jeho slúžku; ustavične sa tešila prítomnosti Božej a s ním prebývala v stánku svätých. Preto často pripomínala i spovedníkovi, keď mal veľa roboty alebo bolo mu ísť kdesi: Otče, vystavte si v srdci komôrku a nevychoďte z nej nikdy. To isté urobme i my, vtedy nás vonkajšie práce nebudú rozptyľovať, ale skorej nám budú pomáhať modliť sa.

HLAVA X.

POKRAČUJME V TOM, O ČOM BOLA REČ

Kto tak robí, ako sme povedali, ten má plné skutky. Tí, čo tak žijú, dľa slov Písma svätého, ktoré vysvetľuje sv. Hieronym a sv. Gregor, žijú dobré dni a sú plní dní, a čo i krátko žijú, umierajú vo vysokom veku, ako hovorí Mudrc: „Dokonalý v krátku vyplnil mnohé časy.“[209] Akože môže kto krátky čas žiť a predsa veľa rokov prežiť? Vieš ako? Keď má plné skutky, keď žije plné dni: „A najdú v nich plné dni.“[210] Tieto slová vysvetľujú predošlé. Dobrý rehoľník a sluha Boží žije od rána do večera a od večera do druhého rána celý deň pozostávajúci zo 24 hodín, lebo celý čas plní vôľu Božiu. Ani jesť, odpočívať alebo spať nie sú pre neho prázdne skutky, ak to obracia na väčšíú česť a slávu Božiu, a keď to robí, lebo je to vôľa Božia. Nejie z rozkoše, ako nerozumné stvorenia, nehľadá radosť v tých veciach, radšej by chcel sa bez nich obísť, keby bolo možno takto Bohu slúžiť. O, Pane, keby sme mohli žiť bez jedenia, spania a bez odpočinku! O, keby sme ťa mohli, Pane, neprestajne milovať a nestarať sa o telo a o jeho potreby! „Vysloboď ma z potrieb.“[211] Ale viem, že je to nemožné v tomto živote.

Spravodlivý znáša to síce trpezlivo, ale nie bez bolesti. Ale nech nás poučia Job a David prorok, ako znášali tieto veci... „Pred jedením vzdychám“,[212] hovorí prvý. „Nápoj som si plačom pomiešal“,[213] povedá druhý. „Zvlažujem každú noc posteľ svoju a slzami zmáčam lôžko svoje.“[214]

I nám je takto robiť: iba z nútenosti ísť na odpočinok a vzdychať: Pane, tak dlho nebudem môcť na teba myslieť! „Beda mi, že tak dlho musím byť prespoľný.“[215] Jak dlho bude trvať moje uväznenie? Kedyže ma, Pane, vyslobodíš z toho vyhnanstva? Dokedy že ma necháš v otroctve. „Vyveď zo žalára dušu moju.“[216] Kedyže ma, Pane, vyvedieš zo žalára tohto tela, aby som sa ti mohol celý dať? O, kedyže sa to stane? Jak neskoro prichodí tá hodina. To sú plné skutky, plné dni. Takýmto činom spravodlivý žije za krátky čas veľa a za málo dní zaslúži si veľa rokov. Ten zas, čo robí dobre, čo nevyužije dni svojho života, hoci by dlho žil a mal veľa rokov, má iba prázdne dni: „Mal som prázdne mesiace", lebo dal minúť dňom a rokom bez úžitku. Môže právom povedať: „Dní mojich rokov je málo a zlé sú."

U Izaiáša hovorí Ezechiel kráľ, keď z choroby vstával: „Povedal som: stred svojich dní idem k bránam pekelným.“[217] Hieronym na tie slová píše, že svätí a spravodliví naplnia svoje dni, jako Abrahám, o ktorom čítame: „Umrel v dobrej starobe a plný dní“;[218] kým hriešnici zavše stred svoiich dní umierajú, ba ani to nedosiahnu, jako prorok hovorí: „Mužovia falošní a krvožížniví nedožijú polovicu dní svojich“,[219] lebo daromné im prešly roky. Preto sv. Písmo volá storočného hriešnika i,storočným chlapcom“,[220] a povedá o ňom, že bude prekliaty, lebo nežil jako muž, ale jako chlapec. Smrť berie hriešnikov zavše nedozretých; preto, keď sa už blíži, vzdychajú: o, keby som aspoň rok ešte žil, žeby som sa kajal! Takto sa má vec i s nedbalými rehoľníkmi: hoci už veľa rokov nosia rehoľné rúcho, predsa majú len máličko dní rehoľných.

V ročníkoch sv. Františka čítame, že ktorýsi rehoľník pýtal sa druhého, jak dlho je už rehoľníkom. Odpovedal mu: Ani chvíľku. Prvý to nijako nerozumel. Vysvetlil mu sluha Boží: Dobre viem, že už sedemdesiatpäť rokov nosievam rúcho bratov menších, ale jak dlho som rehoľníkom skutkami, to vôbec neviem. Nech Boh dá, aby nikto z nás nemohol povedať to naozaj, čo tento svätý človek povedal z poníženosti. Veď nie je hlavnou vecou mnohé roky a dlhý život v reholi, ale dobrý život. Mnohí, hovorí Kempis, rátajú roky, kedy sa obrátili, ale často málo sa polepšujú. Viac stoja dni dobrého života, hoci ich je málo, ako mnohé dni nedbalého života. Boh nepozerá na to, koľko kto žil, ale jako, ani na to, jak dlho bol v reholi, ale či bol dobrý rehoľník. Pekný príklad máme na to vo sv. Písme. O Saulovi totižto píše: „Syn jedného roku bol Saul, keď počal kraľovať, a dva roky kraľoval nad Izraelom:“[221] Isté je však, že kraľoval štyridsať rokov. I sv. Pavel svedčí o tom v Skutkoch apoštolských: „A odvtedy požadovali kráľa, a Boh dal im Saula, syna Cisovho, muža z pokolenia Benjaminovho, za štyridsať rokov.“[222] Akože môžu teda písať knihy kráľov, že panoval iba dva roky? Nuž tak, že ročníky Božie rátajú

mu iba tie roky, v ktoré dobre panoval, a preto spomínajú len dva roky, lebo len tak dlho panoval ako dobrý kráľ. I v evanjeliume tí, čo naostatok prišli do vinice robiť a pracovali len hodinu, mali prednosť pred tými, čo od rána robili, lebo za tú hodinu zaslúžili si toľko alebo viac, jako iný celý deň. Drž sa tej zásady a viď, jak dlho žiješ podľa nej v reholi.

Pekne to vysvetľuje Eusebius emisenský: Rátavame čas a roky, v ktorých sme: nech ťa neklame, hocikto si, počet dní, ktoré si tu strávil, odkedy si opustil svet. Iba ten deň rátaj, keď si si zaprel vôľu, premáhal zlé žiadosti, keď si neprekročil ani jednu regulu, iba ten deň rátaj, ktorý svieti čistotou a svetlom svätého rozmýšľania. Z takých dní sostav si roky, ak môžeš, a dľa toho meraj čas, odkedy si rehoľníkom. Ale i boj sa, aby ti nepovedal Boh, čo povedal biskupovi v Sarde: ,,Znám tvoje skutky, že máš meno, jako by si žil, ale si mŕtvy. Buď bedlivý, lebo nenachádzam, že by tvoje skutky boly plné pred mojím Bohom.“[223] Tvoje skutky nie sú plné, ale márne a prázdne, nie sú plné Boha, ale bez Boha a plné sú teba. Hľadáš v nich iba seba, svoju pohodlnosť, svoju česť a slávu. Preto dávajme pozor. Usilujme sa, aby naše skutky boly plné, aby sme za krátky čas veľa žili a veľa si zaslúžili u Boha.

HLAVA XI.

ČISTÝ ÚMYSEL LEPŠIE VYSVETLENÝ

Dobrú radu dávajú tým, čo sa zaoberajú s blížnym: ako sa im totižto načim spravovať v apoštolských prácach. Z toho jasno vidno, aký čistý úmysel treba nám v nich mať a jedine Boha v nich hľadať. To učia slávni otcovia a učitelia Cirkvi: sv. Hieronym, Gregor a Chrysostom. Keď začínaš nejakú prácu na úžitok bližného, či už je to všeobecný, alebo zvláštny, nepozeraj v prvom rade na výsledok, ale na vôľu Božiu. Keď spovedáme, kážeme, vyučujeme, nehľadme, aby sa obrátili alebo polepšili a pokrok robili tí, ktorých spovedáme, kážeme, ale žeby sme plnili vôľu Božiu a Bohu sa páčili.

Výsledok takej práce, aby sa druhý polepšil, a kázeň mala účinok, nie od nás závisí, ale od Boha. „Ja som sadil, Apollo polieval, ale Boh, ktorý dáva vzrast."[224] Sadiť a polievať môžeme ako záhradník, ale dať bylinám rásť, stromom obrodiť, nie je vecou záhradníka, ale Pána Boha. I dušiam iba on dáva milosť povstať z hriechov, obrátiť sa a rásť v čnosti a dokonalosti. Cena a dokonalosť našej práce nezávisí teda od toho. Takýto čistý úmysel usilujme sa nadobudnúť si pri prácach a budeme mať veľký pokoj. Kto takto smýšľa, toho nepomúti, keď sa mu pre niečo nepodarí to, čo chcel, lebo nie to bolo jeho cieľom, ale vôľu Božiu plniť a jemu sa páčiť. Ale keď budeš pozerať na úžitok svojej práce a to bude tvojím hlavným cieľom a náhodou bez výsledku ostane tvoja práca, vtedy ťa to pomúti, ztratíš nielen pokoj srdca, ale často i trpezlivosť, ba ešte viac.

Sv. Ignác vysvetľuje to dobrým príkladom. Vieš, hovorí, ako sa máme starať o bližného? Tak, jako anjeli strážcovia o tých, ktorých im Boh dal do ochrany. Nakoľko môžu, napomínajú ich, bránia, spravujú, osvecujú, povzbudzujú a pomáhajú im dobre robiť, ale keď tí, čo sú im sverení, zneužívajú svoju vôľu, keď sa im protivia, za to sa nezarmútia, ani netrápia, ani nič netratia z blaženosti, ktorá vyplýva z videnia Boha. Povedia si, čo hovorí Jeremiáš: „Liečili sme Babylon a nevyzdravel, nuž opusťme ho.“[225] Tak sa treba i nám všemožne starať, aby bližný povstal z hriechu. Ak sme všetko urobili, čo sme mohli, buďme spokojní: chorý nechcel, preto nevyzdravel.

Keď sa učeníci vrátili z apoštolskej práce, a tešili sa, že zázraky robili a diablov vyháňali, Kristus Pán im povedal: „Z toho sa neradujte; lež radujte sa, že vaše mená zapísané sú v nebesiach.“[226] Neteš sa výsledku svojej práce, ale hľaď, či tvoje skutky sú také, že zaslúžiš, aby ti bolo meno zapísané v nebesiach. Hľaď, či plníš svoje povinnosti: tomu sa máš radovať, lebo zdar, obrátenia a zázraky nie od nás závisia; i odmena a sláva, ktorú obsiahneš, tomu bude primeraná, ako si pracoval, a nie či sa obrátil niekto alebo nie. A čo by si kázňami a prácou apoštolskou veľa dobrého urobil, celý svet obrátil, n sám seba zanedbal, čo by ti to osožilo, dľa slov Krista Pána? A naopak, keď robíš, čo ti kážu, hoci by sa nikto neobrátil, zato tvoja odmena nebude menšia. Iste by sa zarmútil sv. Jakub apoštol, keby jeho odplata od toho závisela, lebo dľa podania v celom Španielsku získal Kristu iba sedem alebo deväť duší; ale preto nie menej si zaslúžil a zaľúbil sa Bohu, ako ostatní apoštolovia.

V tom je ešte i iná potecha: P. Boh nielen z toho nebude vyžadovať počet, či si veľa ovocia priniesol či nie; ale ani z toho, či si výborne kázal alebo prednášal. Pán Boh nám to ukáže a od toho nezávisí ani naša zásluha. On mi len to káže a žiada odo mňa, na čo stačím dľa darov, ktoré som dostal: keď veľa, veľa, keď málo, málo. Tým sa uspokojí. „Od každého, ktorému sa mnoho dalo, bude sa mnoho požadovať“,[227] komu málo, málo. Pekne vysvetľuje to sv. Chrysostom v reči o talentoch. Pýta sa: Čo je tomu príčina, že sluha, ktorý získal dva talenty, dostal tú istú odplatu, čo ten, ktorý zarobil päť? Keď totiž pán žiadal počet z talentov, ktoré rozdal medzi sluhov, ten, čo dostal päť, ako to čítame v evanjeliume, prišiel a povedal: „Pane, päť hrivien si mi odovzdal, hľa, iných päť vyše toho som získal. Riekol mu pán: Dobre, sluho dobrý a verný, že si nad málom bol verný, nad mnohým ťa ustanovím: vojdi do radostí svojho pána.“ Potom prišiel i ten, čo dostal dva talenty a povedal: „Pane, dve hrivny si mi odovzdal, hľa, iné dve som získal.“[228] A pán mu tie isté slová povedal a tú istú odmenu mu sľuboval, čo tomu, ktorý päť nadobudol. Čo je tomu na príčine? Svätý odpovedá: Celkom spravodlivo, lebo to, že jeden viac doniesol, druhý menej, nepochádzalo z usilovnosti jedného a z nedbalosti druhého, ale z počtu sverených hrivien. Obidvaja boli jednako usilovní a .preto jednakú odplatu dostali. Z toho veľká potecha vyplýva pre nás, lebo to sa týka všetkých vecí, všetkých povinností a úradov: keď dakto toľkou starostlivosťou dbá o niečo jako druhý, môže si toľko zásluh nadobudnúť jako on, čo i neurobí toľko. Na príklad: keď mňa toľko stojí slabá kázeň, čo teba dobrá, možno toľko zásluh mám jako ty, alebo i viac. Práve tak je to i s učením: hoci druhý zle sa učí, a ty dobre, on málo vie, a ty veľa, možno, on viac si zaslúži jako ty. To isté je pri všetkých povinnostiach: hoci úrad svoj nezastávam tak ako ty, a sily moje nevyrovnajú sa tvojim, predsa možné je, že ja mám väčšiu zásluhu ako ty. Nemáš sa teda čo vynášať nad druhých ani ja zarmucovať.

To isté učí i sv. Hieronym, keď vykladá spomenuté slová: Pán prijal jednakou radosťou i toho, čo z päť hrivien vyrobil desäť, i toho, čo z dvoch priniesol štyri, lebo on nehľadí na zisk, ale na vôľu, usilovnosť, lásku. Obetované veci páčia sa Bohu nie dľa ceny, ale dľa lásky, hovorí Salvianus. Podobne i sv. Gregor: Boh nepozerá, koľko, ale z čoho, t. j. nehľadí na dar, ale na srdce. Ten sa mu môžu viac páčiť s menej skutkami, ako druhý s mnohými, ak ich vykonáva väčšou láskou. V tom sa javí, jak veľký je Boh: nijaká služba, čo by bola jak veľká, nie je mu veľkou, ak láska nie je veľká. On nepotrebuje ničoho od nás, on nemôže v ničom viac mať. ,,Nuž keď spravodlivo budeš robiť, čože mu dáš, alebo čože prijme z tvojej ruky?“[229] Nič iného nechce a neváži si, iba aby sme ho milovali, a robili, čo stačíme. To vidíme i z tých dvoch peniažkov, ktoré vdova hodila do pokladnice v kostole. Kristus Pán sedel nedaleko pokladnice, do ktorej hádzali ľudia peniaze. Prišli farizeji a boháči, jedni dávali strieborné, iní hádam zlaté. Tu prišla akási chudobná vdova a hodila dva peniažky. Načo sa Pán obrátil k učeníkom a povedal: „Veru, povedám vám, že táto chudobná vdova vhodila viac než všetci.“[230] „Lebo všetci z toho, čo im zbývalo vhodili; kdežto táto zo svojho nedostatku, všetku svoju živnosť, ktorú mala, vhodila.“[231] To isté, čo urobil s vdovou, urobí i s učenými, hovorí sv. Chrysostom. Podobne postúpi Boh s tými, čo kážu, učia sa, pracujú a zastávajú rozličné úrady, lebo on nepozerá na vec, ale na vôľu, lásku a usilovnosť.

HLAVA XII.

ZNAKY ČISTÉHO ÚMYSLU

Sv. Gregor dáva dobrý znak na rozoznanie, či niekto v apoštolských prácach hľadá iba Boha a či seba samého. Viď, keď druhý pekne káže a celý svet ho počúva, či sa tomu tešíš jako keby si to ty robil; ak sa netešíš, ale skorej zarmucuješ a závidíš druhému, to je, hovorí sv. Gregor, istý znak, že nehľadáš jedine slávu Božiu. Uvádza na to slová sv. Jakuba apoštola: „Jestliže máte horkú žiarlivosť a sú rozopre vo vašich srdciach, táto múdrosť nesostúpila shora, ale je zemská, smyselná a diabolská.“[232] To nie je horlivosť za slávu a česť Božiu, ale horlivosť za seba, aby ťa ctili a vážili, ako druhého. Keby si žiadal Bohu česť a nie sebe, tešil by si sa, že je veľa takých pracovníkov, ktorí robia čo ty nemôžeš, alebo nevládzeš. Tak smýšľal Mojžiš, ktorý akoby rozhnevaný povedal Jozuovi, keď nedovolil niektorým prorokovať. „Čo horlíš pre mňa? Kto dá, aby všetok ľud prorokoval, a dal im Pán ducha svojho?“[233] Tak má hovoriť sluha Boží: Keby Pán Boh dal, aby všetci boli dobrí kazatelia, naplnili sa jeho duchom, aby sa čím viac šírila sláva Božia, a znali a velebili jeho meno po celom svete.

Pekný príklad máme na to zo života O. Avilu. Hovorí sa, že keď počul o Spoločnosti Ježišovej, ktorú Boh skrze sv. Ignáca dal svetu, a dozvedel sa o jej cieľu a stanovách, povedal, že to je to, po čom on toľko rokov túžil a nemohol dosiahnuť. Potom sa vraj prirovnal dieťaťu, ktoré chce vyniesť hore vrchom nejakú ťažkú vec, ale sily mu na to nestačia; tu príde obor, chytí ťarchu, čo dieťa ani nedvihlo, a ľahko ju zanesie, kde chce. Z poníženosti prirovnal seba dieťaťu, sv. Ignáca zas obru. Čo sa nášho predmetu týka, je to, že sa tak radoval a tešil, ako keby sám bol založil Spoločnosť: lebo netúžil po inom, iba po sláve Božej a po spasení duší. To sú dobrí a verní sluhovia Boží: nehľadajú seba, ale Ježiša Krista. Opravdivý sluha Boží tak má žiadať jedine slávu a česť Božiu, a spasenie duší, že keďby Boh chcel, aby to druhý robil, tešil by sa, ako keby on to robil. V tom smysle sa modlievali niektorí horliví sluhovia Boží. Daj, Pane, aby sa ten alebo tá obrátila, tebe slúžila. Urob to, skrze koho sa ti to páči, pre seba nežiadam nič. To značí kráčať v pravde a v čistote, netúžiac po vlastnej sláve, ale po väčšej sláve Božej.

To isté možno povedať o duchovnom pokroku našom a našich bratov. Kto sa zarmúti, keď vidí, že brat ide napred v čnosti, ten nehľadá len slávu Božiu. Pravda je. opravdivého sluhu Božieho má to bolieť, že neslúži Pánu ako treba, predsa nesmie nad tým smútiť, že druhý väčší pokrok robí ako on. Ba radšej úľavu má cítiť v tom zármutku nad svojou zaostalosťou a nedbalosťou, že iní predsa plnia, čo by on chcel, chvália Boha a slúžia mu. Ten smútok, čo povstane v niektorých, pochádza zo samolásky, z pýchy a zo skrytej závisti. Keď niekto naozaj túži po väčšej sláve Božej a preto chce slúžiť Bohu, ten sa raduje a teší, keď vidí, že iní rastú v čnosti a v dokonalosti, hoci s druhej strany ho io boli a za to sa hanbí, že sám nie je tak horlivý.

Po druhé: keď je rehoľník hotový robiť, čo mu kážu a nežiada si, aby mu radšej to kázali, jako ono, keď sa nepridržiava ani jedného úradu, lebo je s hocktorým spokojný, to je znak, že všetko robí iba pre Boha. Jemu sú všetky povinnosti rovnaké, lebo nehľadá iba vôľu Božiu a nezastaví sa pri vonkajšku prác. Ale keď nie tak rád prijíma ponížené a ťažké roboty ako ľahké a čestné, to je znak, že nehľadá v nich Boha, ale seba, svoju radosť a pohodlnosť. Preto dobre hovorí Kempis: Keby príčinou tvojej túžby bol Boh, tešil by si sa, čo ako by rozhodol.

Po tretie: znakom je, že niekto nie pre Boha pracuje, ale pre ľudské ohľady, keď chce, aby sa predstavenému páčilo, čo robí, aby dal i na javo či už slovami, či ináč, že je spokojný, a keď sa to nestane, vtedy sa znechutí. Keď pracuješ jedine pre Boha, nebudeš pozerat na to; radšej sa zahanbíš, že predstavený sa tak vyslovuje o tebe pre tvoju nedokonalosť a slabosť. Budeš sa žalovať: aký som ja biedny a slabý v čnosti, keď ma treba takto povzbudzovať!

V Duchovnej Lúke je reč o opátovi Jánovi, učeníkovi Amonovom. Vraj dvanásť rokov obsluhoval akéhosi chorého pustovníka, ktorý, hoci ho svedomite opatroval, ani slovíčka láskavého mu nepovedal, ba surovo s ním zachádzal. Keď potom blížila sa mu ostatná hodinka a mnohí pustovníci stáli okolo neho, zavolal trpezlivého a poníženého učeníka, chytil ho za ruku a povedal mu tri razy: Ostaň s Bohom, ostaň s Bohom, ostaň s Bohom. Odporúčal ho otcom, aby ho prijali za syna a povedal: To nie je človek, ale anjel. Za dvanásť rokov obsluhoval ma v chorobe, a čo i nepočul odo mňa ani dobrého slova, vďačne a usilovne ma opatroval.

HLAVA XIII.

TREBA RÁSŤ V ČISTOM ÚMYSLE

Sv. Ignác nás dopodrobna poučuje, ako treba nám rásť v čistom úmysle. Píše: Nech sa každý usiluje dobrý úmysel mať nielen čo sa týka povolania, ale i vo všetkých jednotlivých veciach; nech chcú zavše slúžiť a páčiť sa dobrote Božej pre ňu samú a pre lásku a neobyčajné dobrodenia skôr, ako zo strachu pred trestom alebo z nádeje na odmenu, hoci i týmto si môžeme pomáhať. Všelijako možno hľadať Boha a slúžiť mu. Zo strachu pred trestom slúžiť Bohu je dobré, lebo i bázeň sluhovská je dar Boží. Preto prosil i Dávid Pána: „Prenikni strachom svojím telo moje.“[234] Keby však niekto povedal alebo myslel: Keby nebolo pekla alebo keby som sa nebál trestu, obrážal by som Boha, to by bol hriech, lebo taký dáva na javo zlú vôľu. Ale pomáhať si strachom pred trestami, pred smrťou a pred súdom, aby sme slúžili Bohu a nehrešili, je dobré. I sv. Písmo často pripomína nám tieto veci a nimi nás povzbudzuje.

Po druhé: možno slúžiť Bohu pre odmenu, ktorú očakávame vo sláve, a to je tiež dobrý, ba lepší spôsob od predošlého. Lepšie je robiť pre budúcu odplatu, ako zo strachu pred peklom. Takto postúpil Mojžiš dľa slov apoštola: „Vierou tajil Mojžiš, keď vyrástol, že je synom dcéry Faraonovej, a volil radšej trpieť s ľudom Božím, nežli mať časný pôžitok z hriechu. Lebo za väčšie bohatstvo od pokladov egyptských považoval pohanenie Kristovo, poneváč hľadel na odplatu.“[235] A Žalmista o sebe píše: „Naklonil som srdce moje k vykonávaniu spravodlivostí tvojich na veky pre odplatu.“[236]

Dobré je to všetko, a treba nám týmto si pomáhať, ale sv. Ignác chce, aby sme dalej šli, aby sme pozdvihli srdce a vznešenejšie smýšľali: „Usilujte sa dosiahnuť lepších darov. A ešte výbornejšiu cestu vám ukážem.“[237] Neuspokojí sa, aby sme hocjako hľadali Boha a slúžili mu, ale ukazuje nám cestu o veľa vyššiu. Chce, aby sme slúžili Bohu pre Boha, pre jeho samého, pre jeho nekonečnú dobrotu, pre to, že je ten, ktorý je.

Cirkevní otcovia, sv. Bazil, Chrysostom a Gregor pekne píšu o tejto veci. Tých, čo pre odplatu slúžia Bohu, prirovnávajú Šimonovi cirenejskému, ktorý niesol kríž Kristov za plat. Hovoria títo svätí, že netreba sa nám starať o odmenu, lebo takto robievajú iba sluhovia a nádenníci, čo len na zárobok hľadia. My nesmieme takto slúžiť Bohu, ale jako opravdiví synovia, z lásky. Veľký rozdiel je medzi službou otrokovou, sluhovou a synovou. Otrok slúži pánovi zo strachu pred bitkou, sluha slúži za plácu, ktorú dostane; keď teda je usilovný, to býva preto, že väčšiu odmenu očakáva. Syn zas z lásky slúži otcovi a veľmi dáva pozor, aby ho neobrazil, nie zo strachu pred trestom, lebo syn sa tohto neobáva, keď je už veľký, ani preto, žeby niečo očakával, ale z čistej lásky. Preto dobrý syn, čo je otec i chudobný a nemá mu čo nechať, slúži mu a ctí si ho, lebo mu je otcom; stačí mu, keď je len otec s jeho prácou spokojný. Tak treba i nám slúžiť Bohu, hovoria svätí, nie zo strachu pred trestom, ako otroci slúžili kedysi, ani hlavne za odmenu, ako platení sluhovia, ale ako opravdiví synovia, lebo už máme odplatu od Boha, že sme nimi: „Viďte, jakú lásku preukázal nám Otec, aby sme sa menovali a boli dietkami Božími.“[238] Opravdu môžeme volať Boha otcom a jeho Syna bratom. Ak sme teda synovia Boží, milujme ho a slúžme mu, jako synovia, ctime ho, jako otca, a jako takého otca, z čistej lásky, aby sme sa mu páčili. Zaslúži to, ktorý je večný, nekonečne dobrý; a čo by sme mali tisíc sŕdc, nemohli by sme ho dostatočne milovať a slúžiť mu.

Dobre povedá sv. Chrysostom: Keď si bol hoden niečo vykonať, čo sa páči Bohu, a očakávaš okrem toho, že si zaslúžil páčiť sa, ešte nejakú inú odmenu, vtedy nevieš, jak dobrá je vec páčiť sa Bohu, keby si totiž vedel, nežiadal by si ani nijakej odplaty, ani daru. Veď čože väčšieho a lepšieho môžeme očakávať a hľadať nad to? „Buďte nasledovníkmi Božími, jako najmilejší synovia, a žite v láske, jako i Kristus miloval nás“,[239] hovorí sv. Pavel. A sv. Bonaventura zas: Pováž si, že tvoj dobrodinca, Boh, tak ti dobre robí, že nič nežiada od teba, a nie je utisnutý ani na teba, ani na nijaké stvorenie, ba za veľkú cenu nás miluje, lebo nás vykúpil životom, krvou svojou. Tak treba i nám Boha milovať a slúžiť mu: čistým úmyslom.

Po čnostiach a po nadprirodzených máme túžiť tiež len pre Boha a pre jeho väčšiu slávu, aby sme sa mu viac páčili. Samé spasenie treba nám iba preto si žiadať. Keď si pomyslíme na odmenu, ktorú za dobré skutky dostaneme a tým sa povzbudzujeme, nech to nebude hlavný cieľ a pohnútka, ale služba a sláva Božia. Čím väčšiu slávu totiž obsiahneme, tým viac ho môžeme chváliť a velebiť. To je opravdivá a dokonalá láska k Bohu. To značí hľadať Boha čistým úmyslom, a nie seba hľadať a milovať.

Jasnejšie to bude z rozdielu, ktorí robia učení medzi dokonalou láskou, ktorú volajú priateľskou a žiadostivou. Priateľ miluje priateľa pre neho samého a pre jeho čnosť, nehľadí na svoj úžitok a výhodu. Láskou žiadostivou miluje jeden druhého, keď ho nie pre neho samého miluje, ale pre osoh, ktorý môže mať z neho. Tak miluje sluha boháča a pána, lebo očakáva od neho odplatu. Jasné je, že je to nedokonalá láska, ba číra samoláska. To neznačí milovať priateľa, ale milovať seba samého a svoje výhody. Tak máme radi chlieb a víno, lebo tie nemiluješ iba pre seba, t. j. v nich máš rád seba samého. Takto milujú Boha a slúžia mu tí, čo mu slúžia zo strachu pred trestom alebo v nádeji na odmenu. V tej láske je veľa samolásky: nehľadáš P. Boha čistým úmyslom.

Tomu nás učí i Spasiteľ u sv. Jána. Keď totižto zázračne nasítil päťtisíc ľudí nerátajúc ženy a deti päť chlebmi a dvoma rybami, a preto veľké množstvo ľudí hrnulo sa za ním, povedal im: „Veru, veru, povedám vám: Hľadáte ma nie preto, že ste videli zázraky, lež preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Usilujte sa dostať pokrm, nie ktorý sa kazí, lež ktorý trvá do života večného."[240] Veľmi dobre odpovedal sluha Boží, o ktorom rozpráva Gerson, a ktorý sa veľa modlil a kajal. Nepriateľ duše mu závidel toľko dobrých skutkov, preto začal ho pokúšať. Načože sa toľko trápiš, veď nebudeš spasený, neprídeš do neba. Odpovedal mu: Neslúžim Bohu pre nebo, ale pre neho samého. Zlý duch zahanbený odišiel od neho.

Sv. Bernard ide ešte ďalej. Chce, aby sme pri dobrých skutkoch natoľko zabudli na svoj osoh, žeby sme sa neuspokojili láskou synovskou, ale ešte viac žiadali: Synovia milujú, ale o majetku myslia. Kým sa obávajú, že ho utratia, viac si ctia, a menej milujú toho, od ktorého ho očakávajú. Podozrivá je mi láska, ktorú budí nádej niečo obsiahnuť. Slabá je, lebo keď sa ztratí nádej, i ona vyhasne alebo ochladne. Je nečistá, lebo niečo si žiada. Čistá láska nie je sluhovská; nečerpá sily z úfnosti, ani neutrpí škody z jej nedostaku. Tým chce povedať, že kto naozaj miluje, tomu netreba sa povzbudzovať ufnosťou, že niečo dostane za to, že slúži Bohu a pracuje za neho; ba neprestal b.y pracovať, čo by i vedel, že nič nedostane, lebo iba čistá láska ho ženie. Ktoráže je to láska, ktorá prevyšuje lásku synovskú? Vieš ktorá? Svätý hovorí: Láska zasnúbených. Opravdivá láska je spokojná sama so sebou, má odmenu, ale iba to, čo miluje. Taká láska je medzi zasnúbenými: nechce nič iného, len milovať. Ani on nechce nič iného, ani ona nemá čo iného pred očami, hovorí sv. Bernard. Tak treba i nám Boha milovať, ktorý je zasnúbený s našou dušou. On má byť nám radosťou, potechou. Taká láska samá sebe stačí, samá sebe sa páči, a samá si je odmenou. Okrem seba nehľadá príčiny, osohu. Jej osoh je: milujem, lebo milujem; milujem, aby som miloval.

Sv. Chrysostom dodáva k tomu: Nemysli si, že menšiu odmenu dostaneš, ak nebudeš ju mať pred očami, ba skorej väčšiu obsiahneš. Čím menej budeš myslieť na zisk, tým viac získaš. Isté je totiž, že čím viac slobodnejší je skutok od záujmu, tým je lepší a dokonalejší; a že niet v ňom samolásky, o veľa viac je záslužnejší. Tým väčšia bude tvoja odplata, čím ďalej si od každého úžitku a čím čistejším úmyslom chceš sa Bohu páčiť. Čím ďalej stojíš od ducha sluhovského, tým hojnejšia bude tvoja odmena. Boh ti nebude platiť, jako robotníkovi, ale ako synovi, ktorý zdedí poklady otcove. „Keď (sme) dietkami, aj dedičmi, a to dedičmi Božími a spoludedičmi Kristovými."[241] Spolu s ním zdedíme všetok majetok Otca nášho, ktorý je v nebi. Dcéra Faraonova platila Mojžišovej matke za dojčenie chlapca, ale matka to nie za plácu robila, ale z lásky.

HLAVA XIV.

TRI STUPNE DOKONALOSTI

Z učenia svätých a najmä sv. Bernarda môžeme si sostaviť tri stupne dokonalosti, ktorými môžeme vystúpiť k veľkej čistote úmyslu a dokonalej láske Božej.

Prvý stupeň je v tom, že jedine slávu Božiu hľadáme: vo všetkom, čo robíme, jeho vôľu plníme, a zabúdame na celý svet. Sv. Bernard hovorí: Chceš vedieť, či veľmi miluješ Boha a či rastieš v tej láske? Pozeraj, či ťa nejaká vec nepotešuje. Z toho uvidíš, či si pokročil v láske Božej. Dokedy sa z nejakej veci radujem a teším, dotiaľ neopovážim sa povedať, že vrele milujem Boha. To isté hovorí i sv. Augustin: Menej ťa miluje, kto pri tebe niečo miluje, čo nie pre teba má rád. Nebude to taká vznešená láska, akú mala tá svätá kráľovná, ktorá stred prepychu kráľovského riekla: „Pane, ty vieš, že nikdy sa neradovala tvoja dievka, odkedy sem som bola prenesená až podnes, iba z teba, Pane Bože Abraháma.“[242] Netešila som sa ani korune, ani hodnosti, ani kráľovským bohatstvám, ani hostinám Asuerovým, iba tebe, Bože. To je dokonalá láska.

Sv. Gregor vysvetľuje slová Jobove: „Ktorí si stavajú samoty“,[243] a píše: Ten si vybudoval samotu, čo je taký slobodný od všetkých stvorení, a natoľko ztratil lásku k zemským veciam, že hoci je medzi svetskými zábavami, cíti sa samotným, lebo to ho neuspokojuje, neteší. Preto, že všetku radost má v Bohu, nenachodí v nijakej inej veci potechy. Keď niekto má veľmi milého priateľa, bez neho cíti sa samotným, čo by bol i vo veľkej spoločnosti, lebo len jemu sa teší. Tak je to i s tým, čo všetku lásku má v Bohu a netúži po nijakom stvorení: i pri všetkých radostiach zemských bude sa cítiť samotným, lebo to ho neteší, iba ten, koho miluje. Tí, čo to dosiahli, hovorí sv. Gregor, majú veľký duševný pokoj: nič ich neruší, ani netrápi: ani nešťastie ich nezroní, ani šťastie ich nevyvýši. Nie sú priviazaní k ničomu na svete, preto neznepokojujú, ani sa nemenia s vecmi, lebo nezávisia od nich, nemajú ich za nič.

Vieš, pýta sa sv. Gregor, kto dosiahol to a vystavil si túto samotu? Kto povedal: „O jedno som prosil Pána, a to budem hľadať: aby som býval v dome Pánovom všetky dni svojho života.“[244] Lebo niet ničoho ani na nebi ani na zemi, po čom nám je túžiť okrem teba, Pane. „A teraz jaké je moje očakávanie? Či nie Pán?“[245] Dosiahol to i sv. opát Silvanus, o ktorom čítame, že keď vstal od modlitby, takými chatrnými a nízkymi sa mu zdaly zemské veci, že zakrýval si rukami oči, aby ich nevidel. Zavrite sa mi oči. hovoril sám k sebe, zavrite sa a nepozerajte na svet, lebo niet na ňom nič pozerania hodného. To isté čítame i o sv. Ignácovi. Keď sa v mysli pozdvihol k Bohu a pozeral na nebo, hovorieval: Jak hnusí sa mi zem, keď pozerám na nebo.

Druhý stupeň môže byť ten, ktorý kladie sv. Bernard v spise o láske Božej: keď totižto nielen na všetké vonkajšie veci zabudneme, ale i na seba samého, a nemilujeme seba iba v Bohu a skrze Boha a pre Boha. Natoľko nám treba na seba zabudnúť a na svoj osoh a tak čisto a dokonale milovať Boha, žeby sme sa z darov, ktoré dostávame od neho, ako z milosti a slávy, nie pre svoj úžitok radovali, ale len preto, že tým sa stane vôľa Božia a čo sa jemu páči. Takto robievajú i blahoslavení v nebi. Ich viac teší vôľa Božia, ako vlastná sláva. Tak čisto milujú Boha a tak sú premenení v ňom a s jeho vôľou spojený, že tá sláva a šťastie, ktoré obsiahli, neteší ich natoľko pre ich vlastný osoh, ako pre to, že tomu je rád Boh a to je jeho vôľa. Tak milujme Boha, hovorí sv. Bernard, ako Dávid: „Oslavujte Pána, lebo je dobrý.“[246] Nehovorí, lebo mne je dobrý, ale: lebo je dobrý. Nemiluje, ani nechváli Boha, lebo mu je dobrý, ako druhý, o ktorom píše: „Chváliť ťa bude, keď mu dobre urobíš.“[247] Miluje a chváli Boha preto, lebo je dobrý sám v sebe, lebo je nekonečne dobrý.

Tretí a najvyšší stupeň dokonalosti a lásky Božej je, hovorí sv. Bernard: Keď kto nie pre to pracuje, aby sa Bohu páčil, ale že sa mu Boh páči, alebo že sa Bohu páči jeho robota. Taký na nič iné nepozerá, iba na P. Boha, akoby okrem neho nebolo ničoho na svete. To je najčistejšia láska Božia. Táto láska je horou a to vysokou horou Božou, ozaj „horou prevysokou a tučnou“,[248] je úrodná a veľkej dokonalosti.

„Kto vystúpi na horu Pánovu?“[249] „Ktože mi dá krýdla ako holubovi a odletím a odpočiniem si.“[250] Beda mi, hovorí sv. Bernard, že v tom vyhnanstve nemôžem úplne zabudnúť na seba! „Ja nešťastný človek! Ktože ma vyslobodí z tohto smrteľného tela?“[251] „Pane, násilie trpím, zaujmi sa mňa.“[252] Kedyže umriem, Pane, celkom sebe, a začnem žiť jedine tebe? „Beda mi, lebo moje bývanie predĺžilo sa.“[253] „Kedyže prídem a zjavím sa pred tvárou Božou.“[254] Kedyže sa vyslobodím z tohto vyhnanstva? Kedyže sa, Pane, spojím s tebou a láskou sa premením v teba? Kedyže sa odtrhnem od seba, a stanem sa jedným duchom s tebou? Žeby som nič nemiloval v sebe a pre seba, ani samého seba, ale všetko v tebe a pre teba. Teba, človeče, dajako ztratiť, aby ťa ani nebolo, a vôbec o tebe ani nevedieť a vyprázdniť sa z teba a skoro zničiť je vlastnosťou nebeského obcovania a nie ľudskej náklonnosti. Je to dokonalosť skôr nebeská, ako zemská. I prorok píše: „Vojdem v mocnosti Pána, Pane, pripomínať budem jedine spravodlivosť tvoju.“[255] Keď dobrý a verný sluha vojde do radosti Pánovej a opojí sa hojnou jeho láskou, vtedy sa premení v Bohu, že nespozná ani seba: „Keď sa ukáže, budeme jemu podobní, preto, že ho uvidíme, jako je.“[256] Vtedy budeme Bohu podobní, stvorenie Stvoriteľovi. Sv. Písmo hovorí, že Bob všetko stvoril pre seba a pre svoju slávu. Vtedy čisto budeme milovať Boha a nie seba, ani čo iného, iba v Bohu. Tešiť nás bude nie natoľko vlastná silná potreba, alebo nečistá blaženosť, ako skorej že jeho vôľa sa plní v nás. Celou našou radosťou bude nie naša radosť, ale radosť P. Boha. „Vojdi do radosti svojho Pána.“

Sv. Bernard volá: O, svätá a čistá láska! O, sladká náklonnosť! O, čistý úmysel vôle! Tým čistejší, čím menej v ňom ostane zo seba. Tým sladší, čím viac Božie je všetko, čo nás teší. To znamená premeniť sa v Bohu a podobným byť jemu. Svätý prináša tri podobenstvá na vysvetlenie, ako sa premeníme v Bohu. Ako kvapka vody hodená do vína, v ktorom ztratí všetké svoje vlastnosti a príjme barvu a chuť vína; ako železo rozpálené podobným sa stane ohňu a ztratí svoju predošlú podobu; ako povetrie, ktoré prenikne svetlo slnka, že zdá sa svetlom a nie osvetleným, tak ztratíme aj my v nebi všetké svoje vlastnosti a premeníme sa v Bohu. Ináč akože bude Boh všetko vo všetkom dľa slov apoštola, ak v človeku ostane niečo ľudského, čo by sa nepremenilo v Bohu? Nebude tam nič našeho, lebo našou slávou a blaženosťou bude sláva a radosť Božia. „Ty si sláva moja, čo povyšuješ hlavu moju.“[257] Nebudeme odpočívať v svojej radosti, ale všetka vaša radosť bude v Bohu. Hoci to teraz nemôžeme dosiahnuť, predsa treba sa nám o to starať, lebo čím viac sa priblížime k tomu, čím viac rastieme v tom, tým je väčšia naša dokonalosť a spojenie s Bohom. Preto končí sv. Bernard: To je vôľa tvojho Syna, to je jeho modlitba k Otcovi: Chcem, aby jako ja a ty sme jedno, i oni boli jedno v nás; aby ťa totiž milovali pre teba a nie seba, iba v tebe. To je koniec, to dokonalosť, pokoj, radosť v Duchu svätom. To je najvyššia dokonalosť, čo stvorenie môže dosiahnuť.

ODIEL ŠTVRTÝ

JAK CENNÁ JE BRATSKÁ LÁSKA

HLAVA I.

JAK CENNÁ JE BRATSKÁ LÁSKA

„Hľa, jak dobre a milo je bratom spolu bývať.“[258] Sv. Hieronym hovorí, že tieto slová týkajú sa rehoľníkov. Ozaj dobre, ozaj milo je to; — píše — jedného brata sme opustili a našli sme mnohých. Vo svete sme opustili jedného a v reholi sme našli veľa bratov, ktorí nás viac milujú, ako naši vlastní bratia. Môj pokrevný brat, píše ten istý svätý, nemiluje mňa, ale môj majetok. Pokrevní iba pre osoh nás hľadajú; ak nemajú od nás čo očakávať, nestarajú sa o nás. Duchovní bratia zas, čo o svoje nedbajú, nehľadajú ani cudzie. I sv. Ambróz sa podobne vyjadruje: Väčšie je bratstvo v Kristu, ako krvi. Bratstvo krvi prináša iba podobnosť vo tvári, kým bratstvo v Kristu dáva jednomyselnosť srdca a duše, jako je písano v Skutkoch: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu myseľ.“[259]

Pekné sú slová i sv. Bazila o tejto veľkej jednote rehoľníkov. Čože možno myslieť, hovorí, milšieho, šťastlivejšieho a divnejšieho? Ľudia rozličných národností zachovávaním poriadku srástli tak v jedno, že zdá sa, akoby vo veľa osobách bol iba jeden duch, a zas akoby mnohé osoby nástrojami boly jednej mysli. To isté obdivujeme i v živote sv. Ignáca, keď vidíme tú veľkú jednotu medzi ľuďmi rozličnej národnosti, stavu, náklonnosti a vlôh. Milosť a čnosť a nadprirodené dary urobia nás podobnými a spoja nás: „Boh je, ktorý dá bývať spolu (ľuďom) jednakej obyčaje“,[260] — hovorí prorok. Je to veľká milosť od dobrotivého a milosrdného Pána Boha. Jej vôňa rozširuje sa i medzi svetskými na ich veľké povzbudenie, pokrok a na veľkú slávu Božiu. Mnohých, čo vstupujú do našej rehole, hlavne tá jednota a láska priťahuje. I sv. Augustin sa podobne vyjadruje: „Hľa, jak dobre a milo je bratom spolu bývať. Tie slová žalmu, to je ten sladký hlas, pieseň, ktorá zrodila kláštory.“ Pre ten sladký hlas opúšťajú šľachetné duše rodičov a“ majetok a spoja sa v reholi. To je tá trúba, ktorá ich svolala z rozličných čiastok sveta a sľubovala im v jednote a v láske nebeský život. Tá naplnila kláštory, zveľadila rehole. To je ten magnét, ktorý priťahuje srdcia. Dľa Mudrca „svornosť bratov“ je jedna zpomedzi troch vecí, ktoré sa páčia Bohu a ľuďom.

Dvojaký príkaz lásky máme. Prvý a hlavný je milovať Boha z celého srdca, z celej duše, zo všetkých síl: „To je najväčší a prvý príkaz. Druhý je podobný tomu: milovať budeš bližného svojho jako seba samého.“[261] O tomto druhom hovoríme teraz, lebo z neho vyplýva jednota a bratstvo. Jednota sŕdc je výsledkom a vlastnosťou tejto lásky, ktorá, jako sv. Dyonisius hovorí, má moc spájať, sjednocovať. Sv. Pavel ju tiež menuje „sväzkom dokonalosti“, čo sväzuje veci: urobí, že mnohí jedno chcú, že čo pre seba chcem, to i druhým žičím, priateľ stane sa mi druhým „ja“, a ja zas budem druhý „on“. I sv. Augustin užíva slová: „Polovička duše mojej“, t. j. jedna duša vo dvoch.

Začnime slovami Krista Pána, aby sme videli, jaká cenná je táto láska k bližnému. Pováž si, povedá sv. Chrysostom, že Kristus Pán, keď dáva veľký príkaz milovať Boha, hneď dodá, že druhý milovať bližného je podobný prvému. Obdivuj, hovorí, dobrotivosť Pánovu, ktorý chce, aby sme človeka, hoci nekonečne ďaleko stojí od Stvoriteľa, podobnou láskou milovali, ako Pána Boha. Boha káže nám milovať z celého srdca a z celej duše, kým bližného jako seba samého. Keď niekomu chceme pomôcť a odporúčame ho druhému, hovorievame, keď toho miluješ, mňa miluješ. Podobne sa vyslovil i Kristus dľa Chrysostoma: „Druhý však je podobný tomu“. Keď miluješ bližného, miluješ Boha. V tom smysle povedal i sv. Petrovi: „Miluješ ma? Pas ovce moje.“[262] Keď ma miluješ, staraj sa o mojich. Tým ukážeš, že mňa naozaj miluješ.

Pán chce, aby sme bližného takou láskou milovali, jako jeho samého. To je ten nový príkaz, čo nám dal. „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vospolok milovali, jako som vás ja miloval.“[263] Jako Kristus Pán nás miloval jedine pre Boha a skrze Boha, tak chce, aby sme bližného milovali len pre Boha a skrze Boha. I sv. Augustin hovorí, že je to nový príkaz nielen preto, že ho nám Spasiteľ znovu vysvetlil a odporúčal slovom a príkladom, ale že je ozaj nový. Prirodzená láska založená na krvi a na ohľadoch ľudských a vlastných záujmoch je stará. Tú lásku majú i dobrí i zlí, ba nielen ľudia, ale i zvieratá: „Každé zviera rado má sebe podobné“,[264] hovorí Písmo sv. Ale láska, ktorou Kristus Pán nám káže milovať bližného a bratov, je nová, lebo má byť duchovná a nadprirodzená: milovať bližného pre Boha a tak, jako Pána Boha. I svätí a bohoslovci hovoria, že je to tá istá láska a tá istá čnosť Božia, lebo má za predmet P. Boha, a milovať bližného je tiež čnosť Božia, lebo ho milujeme pre Boha. Nekonečne dobrý Boh je milovania hoden sám pre seba a bližný pre neho.

Napokon celé sv. Písmo nič tak neprizvukuje, a neodporúča, ako túto jednotu a bratskú lásku. A Kristus Pán, keď už mu prichodilo odísť, v reči pri ostatnej večeri znovu a znovu spomína ju: „Toto je moje prikázanie, aby ste sa milovali vospolok, ako som miloval vás.“[265] A zasa: „To vám prikazujem, aby ste sa milovali vospolok.“[266] To je akoby môj testament, moja ostatná vôľa. Z toho vidno, ako si žiada, aby sme si to hlboko zaštepili do srdca. Vedel, jak vážne je to, že od toho závisí zákon a plnenie ostatných príkazov dľa apoštola: „Kto miluje bližného, vyplnil zákon.“[267] Toho istého náhľadu bol i jeho milovaný učeník, ktorý v svojich listoch, zdá sa, akoby nepísal o ničom inom. Sv. Hieronym spomína o ňom. že keď už bol starý a nevládal do kostola ísť, a len učeníci ho zaniesli ta na pleciach, iba to kázaval: „Synáčkovia, milujte jeden druhého.“ A keď sa učeníkom zunovalo zavše to isté počúvať, povedali mu: Učiteľu, prečože nám to isté vždy kážeš? Odpoveď bola: „Lebo to je príkaz Pánov a stačí, keď sa jedine ten plní.“ „Lebo všetok zákon vyplňuje sa v jednom slove: Milovať budeš „bilžného svojho jako seba samého.“[268]

Sv. Augustin uvažuje o veci: Takú váhu kladie Pán na ten príkaz, že povedá: „Po tom budú poznávať všetci, že ste mojimi učeníkmi, keď budete mať lásku jedni k druhým.“[269]

Spasiteľ však ešte ďalej šiel. V modlitbe k nebeskému otcovi u sv. Jána nielen to chce, aby po tom poznali jeho učeníkov, ale žeby taká jednota a bratstvo bolo medzi nami, aby to stačilo presvedčiť svet o pravdivosti našej viery a o Božstve Kristovom. „No neprosím len za nich, ale i za tých, ktorí skrze ich slovo uveria vo mňa: aby všetci jedno boli, jako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni v nás jedno boli, aby svet uveril, že ty si ma poslal.“[270] Či možno viac vyzdvihnúť vznešenosť tejto jednoty a bratskej lásky? Keďže ona stačí svet presvedčiť o tom, že je ovocím príchodu Kristovho na svet a že pre ňu treba každému prijať náuku a vieru kresťanskú.

Pravdivosť toho potvrdzuje prípad Pachomiusov. Ako pohan bojoval vo vojsku Veľkého Konstantina. Raz nemali čo jesť, skoro hladom umierali. Tu prišli do mesta, kde ich ľudia vďačne prijali a hojne im dali všetkého, čo potrebovali. Pachomius sa zadivený pýtal: Akýže je to národ, čo tak rád dáva? Odpovedali mu: To sú kresťania, ktorým viera káže prijať každého a pomáhať druhým. Hneď vzkrsla v ňom túžba nasledovať ich; pozdvihol ruku a sľuboval Bohu, že stane sa kresťanom. To ho pohlo obrátiť sa a uveriť, že tá viera je pravdivá.

Spasiteľ dodáva ešte inú veľmi potešiteľnú vec: „Aby svet poznal, že ty si ma poslal a miloval si ich, ako si aj mňa miloval.“[271] Jeden z najhlavnejších znakov, že Boh nejakú spoločnosť rád má a podobne, ako svojho Syna miluje, je, že jej dä milosť jednoty a bratskej lásky, ako ju dal v prvej Cikvi tým, čo boli pravdivého ducha. I sv. Ján hovorí: „Keď sa milujeme vospolok, Boh zostáva v nás, a jeho láska je v nás dokonalá.“[272] A Pán sám hovorí: „Kde sú dvaja alebo traja shromaždení v mojom mene, tam som ja uprostred nich.“[273] Čože bude tam, kde sa toľkí sídu v jeho mene a z lásky k nemu? Preto starajme sa vždy ostať v tej láske a jednote, aby Boh býval medzi nami a miloval nás.

HLAVA II

PROSTRIEDKY ZACHOVAŤ LÁSKU .

Sv. Pavel apoštol Kolosanom odporúča rozličné čnosti, ale „nadovšetko majte lásku, čo je sväzkom dokonalosti“,[274] píše im. Láska chráni a oživuje ostatné čnosti. To isté prízvukuje i sv. Peter: „Predovšetkým ustavične majte vzájomnú lásku medzi sebou.“[275] Z toho vidno, jak vážna je táto láska a jednota, keď nám ju apoštoli natoľko na srdce kladú, hovoriac, že ona má byť predovšetkým a nadovšetko.

Jasné je, jak potrebná je jednota a svornosť. Veď ktorá rehoľa môže byť bez nich? Ba nielen rehoľa, ale nijaký spolok a spoločnosť nemôže byť bez jednoty a poriadku. Odober množstvu to, čo ho spojuje, a povstane v ňom zmätok. Preto hovorí i latinské porekadlo: kde je množstvo, tam je zmätok. Rozumie sa, keď je množstvo bez poriadku a jednoty. Preto každá spoločnosť a každá krajina, čo by ju tvorili i divosi, stará sa o jednotu a poriadok, závisiac od jednej alebo viac hláv, z ktorých sa skladá vláda. To badať i u zvierat, a to nielen u včiel, ktoré-majú predivný prirodzený pud v tomto ohľade, ale i u vlkov, levov a iných divokých zverov. Chcú sa udržať, preto sa starajú o nejakú jednotu, ináč by vyhynuly. Ba sami zlí duchovia, hoci sejú nesvornosť a kúkoľ, dľa svedectva Krista Pána, medzi sebou sú spojení: „Jestli i satan sám proti sebe je rozdelený, jako obstojí jeho kráľovstvo?“[276] A na potvrdenie svojich slov privádza príklad o krajine: „Každé kráľovstvo proti sebe rozdelené spustne, a dom na dom padne.“[277] Kráľovstvo bez svornosti nepotrebuje vonkajších nepriateľov, ktorí by ho znivočili: sami obyvatelia vykynožia jeden druhého. I Plato hovorí, že niet pre krajinu nebezpečnejšieho nepriateľa, ako je nesvornosť, a zas niet užitočnejšej veci, ako je pokoj a jednota.

Sv. Hieronym to isté hovorí o reholi, a to väčším dôrazom: Láska robí rehoľníkov, mníchov. Bez nej sú kláštory peklami, obyvatelia diablami; s ňou sú rajom zemským, a tí, čo v nich bývajú, anjelmi. Potvrdzuje to sv. Bazil: Tí, keď usilovne zachovajú jednotu, napodobňujú život anjelov, medzi ktorými niet nijakej zvady, nijakej hádky. Sv. Vavrinec zas hovorí, že na zemi nič nepredstavuje lepšie jednotu v nebi, ako jednota rehoľníkov, ktorých spája láska. Je to život anjelský, nebeský. „Ozaj, Pán je na tom mieste, ani nie je tu čo iného, ako dom Boží a brána nebeská.“[278] Ale prestaňme hovoriť vo všeobecnosti, dajme sa do podrobnosti o tejto bratskej jednote a láske. Sv. Ignác vraví, že jeden z najhlavnejších prostriedkov, ktorý najviac napomáha Spoločnosť, je tá jednota a vzájomná láska. Okrem všeobecných príčin, ktoré dokazujú, aká potrebná je táto jednota v každej reholi a spoločnosti, spomína i iné, pre ktoré je ona nám viac potrebná, jako iným.

Prvá príčina je, že Spoločnosť je čata vojakov, ktorých Boh dal Cirkvi, aby jej pomáhali bojovať proti svetu a diablovi, zachrániť čím viac duší pre neho. To nám predkladá i náš inštitút a zástava, ktorú rozvinula bula, spis potvrdenia Spoločnosti Ježišovej: Kto chce pod zástavou kríža s Bohom bojovať a slúžiť iba Pánovi a Cirkvi, jeho neveste atd. Preto, že je Spoločnosť čatou vojakov, nesieme vysoko zástavu a sliromažďujetne bojovníkov proti nepriateľom sv. kríža. Keď teda táto čata bude dobre sriadená, že všetci jedno budú mať na mysli, vtedy rozdrvia skaly, čo im budú stáť v ceste, a nič ich nezastaví. Takej čate pripodobňuje Duch sv. i Cirkev: „Strašná, jako sriadený tábor.“[279] Pluk dobre usporiadaný, nikto nemôže prelomiť, lebo jedni bránia druhých, ale keď chybuje v ňom jednoty a poriadku, nepriateľ hneď ho rozpráši. Dávid spomína, jako zvíťazil nad nepriateľmi: „Rozdvojil Pán nepriateľov mojich predo mnou, jako sa rozdvojujú vody“,[280] a nazval vŕšok, kde sa bitka odohrala, Baal-pharasim, t. j. miesto rozdvojenia. Jedno je totiž rozdvojiť a zvíťaziť. Preto hovoria tí, čo o vojnách píšu: Množstvo nesriadené skorej padá, jako bojuje. Pri vojsku o nič sa tak nedbá, ako žeby šík neprelomili a nerozohnali, ale žeby ostal stále v poriadku a každý pozeral na druhého a bránil svoje miesto.

A nielen spoločné dobro, ale i dobro jednotlivca závisí od toho, aby každý zachoval tento poriadok: keď prelomia šík, i vojakov ľahšie postrieľajú. Podobne je i s našou Spoločnosťou; ak ostaneme spojení láskou a budeme pomáhať jeden druhému a svorní sa pustíme do boja, rozbijeme nepriateľov a nás nič nepremôže: „Brat, ktorý iná pomoc od brata, tvrdší je, ako pevnosť.“[281] A inde: „Povraz trojnásobný ťažko sa roztrhne.“[282] Povraz, upletený zo slabých vlákien, je silný ako železo. Takí budeme i my, ak budeme svorní.

Sv. Bazil povzbudzuje rehoľníkov týmito slovami: Pozri, jako sjednotení bojovali Machabejci za Pána. Hľaď na vojsko, ktoré pozostávalo z vyše tristotisíc hláv a o tom Písmo sv. hovorí: „Vyšli ako jeden muž.“[283] Išli jako jeden muž, lebo všetci jedno chceli, za jedno sa oduševňovali; takto nastrašili nepriateľov a zvíťazili nad nimi. Takto treba i nám bojovať duchovne za Pána, a naše práce prinesú hojné ovocie v dušiach a nepriateľom naženieme strachu. Ba, hovorí sv. Bazil, ani zlý duch si nebude trúfať oproti nám, keď uvidí, že sme všetci spojení proti nemu.

Sv. Ignác považuje to za najhlavnejšiu príčinu, pre ktorú nám je zvlášť potrebná táto jednota. Píše totiž: „O sjednotenie a vzájomné srovnávanie však treba čo najstarostlivejšie dbať a nič nedopustiť, čo by sa tomu protivilo, aby sme vospolok spojení sväzkom bratskej lásky, lepšie a účinnejšie sa mohli oddávať službe Božej a napomáhať bližného.“ A na inom mieste zas hovorí, že bez tejto jednoty Spoločnosť sa ani nezachová, ani nedosiahne cieľ, pre ktorý bola založená. Istá vec je, že keď budeme rozdvojení, nesvorní medzi sebou, nielen nedosiahneme cieľ našej rehole, t. j. získať Bohu duše, ale ani sami sa nezachováme. Keď vojaci, ktorí by sa mali spojiť a spolu uderiť na nepriateľa, začnú medzi sebou sa biť, jasné je, že nielen nezvíťazia, ale sa sami znivočia: „Rozdvojené je ich srdce, preto teraz zahynú.“[284] To isté hovorí i apoštol: „Jestliže sa vospolok hryziete a žeriete, dajte pozor, aby ste jedni druhých nestrávili.“[285] Toho sa treba báť i v reholi, a nie vonkajších nepriateľov, prenasledovaní, ktoré môžu povstať, lebo tie nám neškodia. Dobre povedal sv. Bernard svojim rehoľníkom: Ktože vás bude môcť zvonku znepokojovať alebo zarmucovať, keď dnu sa dobre máte a tešíte sa bratskému pokoju? V tom smysle sa vyjadruje i sv. Peter: „Nuž kto vám uškodí, keď budete horliť za dobré?“[286] Keď budeme, jakí máme byť, a bude medizi nami bratská láska, nijaké protivenstvo, nijaké prenasledovanie zvonku nemôže nám škodiť, ba bude nám len k dobrému slúžiť. Tak to bolo i s Cirkvou, keď ju prenasledovali. Tie prenasledovania neurobily jej väčšej škody, ako záhradník stromom, keď ich orezáva. Preto povedal ktorýsi mučeník tyranovi, že na roli, ktorú polieva krvou kresťanov, tým krajšie a hojnejšie bude rásť zbožie.

Sv. Písmo vychvaľuje Rimanov, medzi ktorými veľká jednota panovala: „Každý rok sveria jednému človeku správu svoju a všetci slúchajú jedného. Niet medzi nimi ani nenávisti, ani žiarlivosti.“[287] Zakiaľ boli Rimania takto spojení, zatiaľ boli páni sveta a premohli všetkých nepriateľov, ale ako povstaly medzi nimi domáce boje, bolo po nich. Odtiaľ je i príslovie: svornosťou malé veci rastú, nesvornosťou i najväčšie sa rozpadnú.

Jest i iná zvláštna príčina, pre ktorú veľmi je nám potrebná táto jednota, a to je tá, že v Spoločnosti sú neobyčajné ťažkosti a prekážky dosiahnuť tú jednotu. Sv. Ignác spomína tri ťažkosti. Prvá je, že Spoločnosť je roztratená po celom svete medzi kresťanmi a pohanmi. Jej členovia sú ďaleko jeden od druhého, preto ťažko je im stýkať sa a znať sa; potom pochádzajú z rozličných národností, ktoré sa protivia jedna druhej. A nie je ani tak ľahko prestať nedore smfšľať o inom národe, keď v tom duchu sa niekto narodí a vyrastie a pozerať na cudzieho, nie jako na cudzieho, ale jako na syna a brata Spoločnosti. Druhá príčina je, že Spoločnosť pozostáva z líčených ľudí. Učenosť zas nakloňuje človeka ctiť seba a málo ctiť druhých a držať sa svojho úsudku. Sv. Tomáš hovorí, že učení sa neoddávajú tak pobožnosti. ako neučení, prostí. Právom sa možno teda obávať, že sa nebudú priateliť medzi sebou, ale každý pôjde za svojím zdaním a bude ho považovať za pravdu; bude sa starať o úctu pre seba, čo býva príčinou veľkej nesvornosti. Tretia ťažkosť a prekážka, a to nie malá, je že sú to ľudia, ktorých si budú vážiť i vysokí páni, a z tých priateľství často povstávajú rozličné nároky, výnimky, že niektorí nechcú žiť, jako ostatní. To všetko veľmi škodí jednote a bratstvu.

Čím ťažšia ie choroba, tým istejšie liek treba užívať. Sv. Ignác tiež dobré prostriedky označuje proti týmto ťažkostiam. Prvý a najhlavnejší je, žeby sa neprijímali do Spoločnosti ľudia, čo nevedia na úzde držať svoje náruživosti. Neumŕtvený človek neznesie ani poriadku ani jednoty. Učený bude hrdý a bude sa chcieť vyvyšovať nad iných, iných si nebude veľa vážiť; bude hľadať priazeň vplyvných mužov, bude chcieť, aby ho obsluhovali. Z toho všetkého iba nesvornosť a nepokoj môže povstať. Čím viac kto je vo Spoločnosti učený a nadaný, ak nie je spolu i veľmi čnostný a umŕtvený, tým viac sa treba báť, že bude trhať jednotu a celej Spoločnosti narobí klopoty. Dobre hovoria, že učenosť a talentu človeka neumŕtveného sú ako zbraň v rukách šialeného, ktorou seba a druhých poraní. Ale keď sú. učení spolu i umŕtvení a ponížení, a nehľadajú seba, ale čo je Ježiša Krista, ako hovorí apoštol, vtedy bude panovať veľký pokoj a jednota medzi nimi a všetko pôjde dobre; svojím príkladom budú napomáhať a povzbudzovať druhých k čnosti. To je najhlavnejší prostriedok, ktorý postačí, keď ho zachovajú.

Okrem toho sv. Ignác udáva iné prostriedky proti spomenutým ťažkostiam. Tak odporúča, aby si vzdialení bratia často písavali dľa zvyku Spoločnosti, dali znať o sebe druhým, aby sa spoločne povzbudzovali jednako postupovať, nakoľko to dovolí národný rozdiel. To pomáha veľmi jednote.

Iný vážny prostriedok zachovať jednotu je dokonalá poslušnosť. Tá spája rehoľníkov, ich mysle a vôle, že sa zdajú byť jednými. Keď sa podarí zrieknuť svojej vôle a svojho úsudku, čo sa deje skrze poslušnosť, vtedy je iba jedna vôľa spoločná, predstaveného totiž, ktorý poddaných so sebou spojených i medzi sebou spojuje dľa zásady i veci, čo sa tretej rovnajú i medzi sebou sú rovnaké. Čím viac sú poddaní s predstaveným sjednotení, tým viac budú i medzi sebou sjednotení. Poslušnosť a poriadok rehoľný a zachovávanie pravidiel vyrovnáva všetko a robí veľkú jednotu.

Dávni Egyptčania vyobrazovali jednotu lyrou s mnohými strunami, ktoré dávajú prekrásny hlas, ak sú v súhlase s hlavnou strunou. Tak je to i s rehoľnou spoločnosťou: keď sú struny, poddaní, s hlavou, s predstaveným v súlade, vydajú pekný zvuk. A jako pri lyre, keď len jedna struna nie je dobre naladená, všetok súzvuk sa ztratí, tak i v reholi, keď len jeden člen nie je jednej mysle s predstaveným, ztratí sa súzvuk jednoty.

Sv. Bernard hovorí, že jako do lodi preto vojde voda, lebo tably nedobre pristávajú jedna k druhej alebo nie sú dosť spojené, tak i pri reholi to je príčinou zkazy, že členovia nie sú spojení tým sväzkom bratskej lásky. Preto káže nám P. General Aquaviva v liste o jednote a bratskej láske tak vážiť si túto jednotu a lásku a tak sa o ňu starať, akoby všetko dobro Spoločnosti od nej záviselo, jako i naozaj závisí. I Kristus Pán v reči pred umučením to prosil pre nás od nebeského Otca: „Otče svätý, zachráň ich v mene svojom, ktorých si mi dal, aby boli jedno, jako i my.“[288] Pováž si podobenstvo: ako otec a syn od prírody sú jedno, tak chce Pán, aby sme boli jedno láskou, a to nás zachráni.

HLAVA III.

POHNÚTKY LÁSKY ZO SV. PÍSMA

Sv. Ján poukazuje na lásku P. Boha, keď nám dal svojho jednorodeného syna a končí slovami: „Premilení, keď Boh takto miloval nás, i my sa musíme milovať vospolok.“[289] Právom sa môže niekto pýtať, akože uzatvára apoštol z toho, že Boh nás miloval, to, že i nám treba milovať bližného? Lebo z toho, zdá sa, iba to nasleduje, že treba nám Boha milovať. Na to možno ľahko odpovedať.

Po prvé: preto povedal to apoštol, aby sme videli, jaká vzácna je láska k bližnému a jako si ju cení P. Boh. V evanjeliume čítame tiež, že akýsi zákonník pýtal sa Spasiteľa: „Učiteľu, ktoré prikázania je veliké v zákone? Riekol mu Ježiš: Milovať budeš Pána Boha svojho, z celého srdca svojho a celou svojou dušou a celou myšľou. Toto je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé však podobné je tomuto: milovať budeš svojho bližného, jako seba samého.“[290] Načo však spomínaš. Pane, druhé prikázanie, keď sa len o prvom dopytujú? Nato, aby sme videli vznešenosť lásky k bližnému, a jako ju cení P. Boh.

Po druhé: láska k Bohu a láska k bližnému sú ako dva sliate prstene, z ktorých jeden osve nemožno sňať, lebo sú spojené. I láska k Bohu a k bližnému ostanú navždy spojené, jedna nebude

bez druhej. Tou istou láskou, ktorou milujeme Boha, milujeme i bližného pre P. Boha. A jako nemožno milovať P. Boha bez toho, žeby sme nemilovali spolu i bližného, tak nemôžeme ani bližného milovať ozajstnou láskou, keď nemilujeme Boha, lebo pohnútka lásky k bližnému je sám P. Boh. Preto povedá i apoštol, že keď milujeme bližného, tým milujeme Boha: „Keď sa milujeme vospolok, Boh zostáva v nás, a jeho láska je v nás dokonalá.“[291] a dodáva, aby sme videli, že v láske k Bohu je uzavretá láska k bližnému: „A také prikázanie máme od neho, aby ten, kto miluje Boha, miloval i svojho brata.“[292] Najlepšie z toho vidno, jak miluje P. Boh ľudí a jak chce, aby sme i my radi mali iných, že nemôžeme ho milovať, ak nemilujeme bližného, ani uraziť bližného bez toho. žeby sme Boha neobrazili. Keby daktorý kráľ tak miloval svojho sluhu, že svojím telom by ho bránil, kedy by mu len ublížiť alebo ho zabiť chceli, natoľko, že by ho ani poraniť nemohli, iba ak by prv kráľovi ublížili: či by to nebola neslýchaná láska? Nuž takú lásku má Boh k ľuďom: postaví sa zavše napred bližného, že ti nemožno uraziť druhého bez urazenia P. Boha: „Kto sa vás dotkne, dotkne sa zrenice môjho oka.“[293] Preto, že láska k Bohu a láska k bližnému sú spojené a jedno je v druhom a nemožno ich oddeliť, mohol sv. Ján vyviesť jednu lásku z druhej. Ale výslovne vyviedol iba lásku k bližnému, a nie k Bohu, lebo povinnosť Boha milovať je vec jasná, ktorú netreba dokazovať. Preto vyzdvihuje a zdôrazňuje lásku k bližnému, na ktorú by sme ináč ľahko zabudli.

Po tretie: sv. Ján nehovorí o zimnej láske, ale horiacej, činnej, ktorá je spojená s dobrými skutkami: „Dietky moje, nemilujme slovom, ani jazykom, ale skutkom a pravdou.“ To je opravdivá láska. Že chcel nám dať vedieť, že Boh žiada naše dobré skutky pre bližného a pre našich bratov dľa slov Ozeáša, ktoré i evanjelium uvádza: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu“, preto výslovne hovorí o láske k bližnému. Ako ten, ktorý vypožičal druhému, odkáže dlžníkovi: Čo si mne dlžen, to daj tomu alebo tamtomu, tak i sv. Ján v mene P. Boha, ktorému sme dlžní toľkú lásku a toľko dobrodení, prepisuje to na bližného, na našich bratov, aby sme im dali to, čo sme povinovatí Bohu dať. Tú lásku a dobrý skutok, čo preukážeš bližnému, preukazuješ Bohu, lebo on to prijíma, jako keby sme to jemu robili: „Veru, povedám vám: nakoľko ste to učinili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to učinili.“[294] A to je iná, veľká pohnútka milovať a dobre robiť bratom; lebo takto hoci sa nám zdá, že sme im nič nie dlžní, keď len na nich samých pozeráme, ale keď pozeráme na Boha a na dlhy, ktoré máme u neho, a ktoré on odstúpil našim bratom, uznáme, že sme jeho dlžníci a sluhovia. Pekne hovorí P. Avila: Keď ti telo vnukne: čo som tomu dlžen, aby som mu dobre robil? akože ho mám milovať, ktorý mi predtým zle urobil? Odpoveď mu: Azda by som ťa poslúchol, keby pohnútkou mojej lásky bol bližný, ale že Kristus Pán prijme to, čo robím bližnému, jako by som to jemu robil, prečo by ma to malo hatiť v láske a v dobrých skutkoch, že bližný je taký a onaký, alebo že mi robil zle, keď ja nepozerám na neho, ale na Spasiteľa? Preto správne vyvádza apoštol z preveľkej lásky Božej k nám lásku k bližnému. A žeby nás viac pohol k tejto láske, na začiatku spomína vtelenie Syna Božieho: „Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet.“[295] Boh je teda pokrevný ľuďom, preto treba ich považovať za rodinu Božiu a za bratov Kristových, a jako takých milovať.

HLAVA IV.

AKÁ MÁ BYŤ NAŠA JEDNOTA?

Sv. Bazil a Augustin, učitelia Cirkvi, pekne nám objasňujú, aká má byť naša jednota s bratmi, podobenstvo sv. Pavla o tele ľudskom. Pozri, hovoria, aká jednota a svornosť je medzi údmi tela, ako si pomáhajú a slúžia vzájomne: oko nohe, noha ruke; ako bráni ruka hlavu, a keď ti niekto chce na nohu stúpiť, hneď sa ti ozve jazyk: pozor, stúpiš mi na nohu; ako všetky opatrujú slabý úd, čo vidno, keď máš ranu alebo ti niečo chybí. Každý úd berie si iba toľko živnosti, koľko poľ trebuje, ostatok prepustí druhému. Predivne spolucítia všetky. Keď máš žalúdok nezdravý i hlava ťa bolí, a keď jeden úd vyzdravie, celé telo sa teší a raduje. ,,Keď trpí jeden úd, spolu trpia všetky údy, alebo keď sa oslavuje jeden úd. spolu sa radujú všetky údy.“[296] K týmto slovám píše sv. Augustín: Noha vstúpi do tŕňa; čo je tak ďaleko od očú, ako nohy? Ďaleko je miestom, ale blízko citom lásky. Hneď, ako ti tŕň vošiel do nohy, oči ho začnú hľadať, celé telo sa schýli, a ruky ho vytiahnu. Zdravé sú oči, zdravé ruky; telo, hlava, zdravé i nohy, iba kde je tŕň, tam ťa bolí, a hľa, všetky údy sa starajú a spolucítia. Tak sa treba ' nám mať s bratmi, starať sa o nich, akoby o nás šlo, tešiť sa, keď sa im dobre vodí, a smútiť, keď sa im čo zlého prihodí.

V týchto dvoch veciach, hovorí sv. Bazil, javí sa ozajstná láska, že totiž smútime a spolutrpíme s bližným v jeho smútku a krížoch i duševných i telesných a tešíme sa jeho šťastiu. To káže i apoštol: „Radovať sa s radujúcimi, plakať s plačúcimi.“[297] A sv. Ján Klimak píše: Keď niekto chce vedieť, či ozaj miluje bližného, nech pozre, či oplakáva ich hriechy a či sa teší ich milostiam a pokroku. To je dobrá zkúška lásky k bližnému. A iná svätá povedala: Viac milostí som obsiahla, keď som oplakávala cudzie hriechy, ako keď svoje. Hovorila to nie preto, ako by sme mali menej oplakávať svoje hriechy ako cudzie, ale že sa to Bohu veľmi páči.

Ďalej treba nám povážiť pri podobenstve sv. Pavla rozličnosť údov a ich úlohy. Inú úlohu majú oči, inú nohy, ruky, a predsa veľká jednota a pokoj je medzi nimi, každé je spokojné so svojou povinnosťou a nezávidí druhému, hoci vyše stojí od neho. Tak máme i my byť spokojní so svojím úradom a nezávidieť druhým, čo zastávajú vyššie úrady. Potom vyšší úd nikdy neopovrhuje nižším, ale si ho váži, pomáha mu a bráni ho, ako len môže. Ani tí, čo majú vážne úrady, nesmú opovrhovať druhými, ktorým sverili menej vážné, ale povinovatí sú ich ctiť, pomáhať im a dbať o nich, ako o údov potrebných. „Nemôže oko povedať ruke: Nepotrebujem tvojej služby; alebo zas hlava nohám: Nie ste mi potrebné“,[298] hovorí sv. Pavel. Ba Boh tak složil telo ľudské, že „údy telesné, ktoré sa zdajú byť slabšími, sú potrebnejšie.“ A to prečo? „Aby nebolo rozkolu v tele“,[299] ale jednota panovala v ňom.

Tak je to i s telom reliolným: jedni majú úlohu hlavy, druhí očít, iní nôh a rúk. Nemôže povedať hlava, že nepotrebuje rúk; ani oči, že nepotrebujú nôh. Naopak, zdá sa, že bez nich nemožno v reholi žiť a pracovať. Bola to veľká opatera Božia, aby nebol medzi nami rozkol, ale svornosť a jednota.

To je obraz opravdivej lásky a jednoty bratskej. Z toho sa nám treba učiť pomáhať a slúžiť jeden druhému, čo i apoštol veľmi odporúča: „Aby ste slúžili vospolok skrze duchovnú lásku.“[300] To zachováva a posilňuje jednotu. Veľkú pochvalu zasluhuje rehoľník, ktorý rád pomáha, posluhuje iným. To je znakom, že je ponížený a umŕtvený. Kristus Pán doista príklad chcel nám dať uponížiť sa, lebo poníženosť robí cestu láske a bratstvu, keď poumýval nohy apoštolom: „Keď teda ja, Pán a Učiteľ váš, umyl som vám nohy, i vy máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám totižto príklad, aby ste i vy činili tak, ako som ja učinil vám“[301] pomáhali a slúžili jeden druhému poníženosťou a láskou.

HLAVA V.

ČO VYŽADUJE OD NÁS BRATSKÁ LÁSKA?

Čo vyžaduje od nás bratská láska? „Láska je trpelivá, je dobrotivá, láska nezávidí, nekoná ľahkovážne, nenadáva sa, nie je ctibažná, nehľadá svoje vlastné.“[302] Jednota a láska bratská vyžaduje všetké ostatné čnosti; lebo proti nej bojuje pýcha, závisť, žiarlivosť, netrpezlivosť, samoláska, neumrtvenosť a iné podobné veci. Ak teda chceme v láske ostať, musíme sa starať o rozličné čnosti. Tomu nás učí apoštol.

Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá. Tie dve veci: trpieť a každému dobre robiť, sú veľmi vážne a potrebné pre zachovanie jednoty a lásky. Ľudia sme, plní chýb a nedokonalostí, preto druhí majú čo od nás trpieť, s druhej strany sme zas slabí a preto potrebujeme pomoc bratov. Takto, dľa slov apoštola, zachová sa láska a splní sa príkaz Spasiteľov: „Znášajte jeden druhého ťarchy, a tak vyplníte zákon Kristov.“[303] Sv. Augustin vysvetľuje tie slová pekným podobenstvom, čerpaným zo starých prírodozpytcov. Dľa týchto vraj jelene, keď sa idú pásť a prichodí im preplávať nejakú rieku, postavia sa do jedného radu, a že ťažké rohy majú na hlave, každý opre si ich o chrbát predného, iba sám prvý musí ich rovno hore držať. Berie na seba túto ťarchu, aby priateľom mohol uľahčiť. Ale nezmorí sa priveľmi, lebo o nejaký čas ide na koniec radu, a tak zanieňujú sa dovtedy, dokedy neprídu na sucho. Takto treba i nám podporovať a pomáhať jeden druhému. Každý sa má starať druhému prácu obľahčiť, nakoľko stačí; to vyžaduje láska. Vyhybovať zas robote a všetko len na druhého svaľovať, prezradzuje nedostatok lásky.

Ten istý svätý hovorí, že najlepším znakom lásky je znášať trpezlivo nedokonalosti a chyby druhého: „Snášajúc sa vospolok v láske, usilujúc sa zachovávať jednotu ducha vo sväzku pokoja.“[304] „Láska všetko znáša, všetko pretrpí.“[305] Keď nevieš trpezlivo znášať nedostatky bližného, ani ho netrpíš, vedz, že tvoja láska nebude dlho trvať, čo by si koľko rozjímal a čo aké prostriedky užíval. Keď prirodzená láska vie veľa nepríjemností zniesť, ako to vidíme u matky, keď opatruje chorého muža alebo syna, tým viac povinovatá je duchovná láska strpieť slabosti bratov. A pamätajme, hovorí sv. Augustin, že netreba nám na veky trpieť, lebo v druhom živote nebudeme mať čo znášať od druhých, preto trpme teraz, aby sme si zabezpečili šťastlivú večnosť. Nepozerajme na to, jak dlho to bude trvať, lebo trápenie trvá krátko, kým odmena zaň na veky potrvá. Sú to tak vážne tie dve veci, znášať bratov a pomáhať im, že dľa sv. Augustina ony tvoria jadro kresťanského života. A právom, lebo celý kresťanský život spočíva na láske, v láske zas pozostáva celý zákon, ako sám Spasiteľ hovorí, preto čo je jadrom lásky, je spolu jadrom života kresťanského.

Ďalej hovorí sv. Pavel apoštol: „Láska sa nenadúva, nie je ctibažná.“ A sv. Ambroz tiež: „Priateľstvo nezná pýchy"; naopak rodí rovnosť medzi priateľmi. Preto píše i Mudrc: „Priateľa ochrániť nebudem sa hanbiť.“[306] Priateľ nie je ctibažný; nepozerá, či ho prv druhý pozdraví. Nepadne mu ťažko uctiť ho a predísť pozdravom; lebo medzi priateľmi panuje veľká rovnosť: láska nezná rozdielov. Preto povedal i Aristoteles: „Priateľstvo musí byť medzi rovnými.“ A ktosi iný povedal: Neshodujú sa, ani spolu nebývajú velebnosť a láska. Kráľom byť i priateľom, to neide. Ak chceš byť opravdivým priateľom, treba sa ti uponížiť, rovným sa stať priateľovi, lebo on je druhým „ja“. I Pána Boha nútila láska k ľuďom uponížiť sa a podobným sa stať im: „Učinil si ho málo čo menšieho od anjelov“,[307] a stal sa človekom. Preto i povedal apoštolom: „Už vás nenazývam sluhami, ale priateľmi“,[308] čo znamená nejakú rovnosť.

Rozvažuj o láske Kristovej: Hoci sa nehovorí, že niekto je priateľom kráľovým, čo by i bol veľká osobnosť, knieža alebo vojvodca, ale že je mu veľmi oddaný, nekonečná velebnosť Božia predsa tak sa nám podobnou stala a natoľko nás milovala, že nás nemenuje sluhmi, ale priateľmi. Podobne ani v reholi nesmie láska znať pýchy, ale má plodiť rovnosť medzi všetkými. Tá rovnosť veľmi napomáha lásku a jednotu: jedno, s druhým ide. Preto kde je táto poníženosť a prostota, tam je i veľká jednota a bratstvo. To vidíme i v našej Spoločnosti z dobroty Božej: panuje v nej láska i rovnosť a prostota medzi všetkými, lebo každý sa usiluje „prednosť dávať druhým a považovať v srdci všetkých za predstavených.“ Ten, čo bol niečim vo svete, jako hovorí sv. Augustin, viac sa teší spoločnosti chudobných spolubratov, ako hodnosti bohatých rodičov, lebo si váži iba čnosť a všetko ostatné má za nič.

Pekné slová napísal o tejto veci sv. Ambroz: „Veľmi napomáha lásku, keď sa ľudia dľa náuky apoštola predbehujú v úcte; keď poddaní jeden druhého považujúc za predstaveného radi slúžia a predstavení nezpyšnejú; keď chudobný vďačne uzná prednosť boháčovu a boháč zas rád sa uponíži k chudobnému; keď sa šľachtici nevystatujú ich pôvodom, a chudobní nevyvyšujú, že sú takí ľudia ako oni; keď si napokon necenia viac bohatstvá, jako dobré mravy, a moc zlých, jako spravodlivosť dobrých.“

HLAVA VI.

INÉ DVE VECI

Láska, hovorí sv. Pavel apoštol, nezávidí. Kto ozaj rád má druhého, ten mu žičí dobré, a teší sa jeho šťastiu ako svojmu. Sv. Augustin vysvetľuje to príkladom Jonatana, ktorý veľmi rád mal Dávida. Sv. Písmo hovorí: ,,Duša Jonatanova spojila sa s dušou Dávidovou a miloval ho Jonatan jako dušu svoju..“[309] Výsledok toho bol, že hoci on bol synom kráľovským, Dávidovi chcel odovzdať kráľovstvo: ,,Ty budeš kraľovať nad Izraelom a ja budem po tebe nasledovať.“ Jonatan sa radoval šťastiu Dávidovmu ako svojmu.

Svätí prinášajú iný príklad, ktorý ešte lepšie objasní túto vlastnosť lásky. V nebi niet závisti, že iní sú vyše; ba naopak, každý žičí druhému väčšiu slávu a keby mohol, podelil by sa so svojou, aby ten, čo je v menšej sláve, bol v rovnej s ním, alebo i do väčšej sa dostal, lebo každý sa raduje blaženosti druhého, akoby to jeho bola. Nie je to ťažko srozumieť. Keď sa matka, ktorá má prirodzenú lásku, teší šťastiu synovmu, akoby to jej šťastie bolo. o koľko viac má sa tešiť ten, čo má dokonalú, nadprirodenú lásku? Preto láska i nás má povzbudzovať radovať sa, keď sa druhému dobre vodí.

Sv. Augustin povedá, že láska urobí dobro druhého naším bez toho, žeby niečo druhému

vzala, jedine tešiac a radujúc sa mu. Niet v tom nič divného. Človek tým, že sa teší hriechu druhého, dopustí sa toho istého hriechu, lebo Pán Boh na srdce pozerá. Nie je teda div, keď i to dobré, čomu sa teší, stane sa jeho zásluhou, najmä že Boh radšej odmeňuje ako tresce. Preto roz-važujme s jednej strany, jaká vznešená vec je láska, koľko osohu môžeme mať z nej: ňou sa môžu stať všetké dobré skutky bratov našimi tým, že sa im tešíme, a to je o veľa istejšie, ako keby sme sa vlastným tešili, lebo takto ctibažnosť nebude sa v nás budiť; a s druhej strany rozva-žujme, jaká zlá a škodlivá je závisť, lebo z cudzieho dobra robí vlastné zlo. Vyhybujme teda závisti a starajme sa o lásku.

Z toho nasleduje druhé, čo apoštol hneď dodáva: „Láska nie je ctibažná, nehľadá svoje vlastné.“[310] Láska nehľadá výhody, lebo kto sa teší tomu, že sa druhému dobre vodí, ten je ďaleko od toho. Láske sa najviac protiví a prekáža samoláska, ktorá hľadá iba svoje výhody. Sv. Ignác nazýva ju preto najväčším nepriateľom všetkého poriadku a jednoty. Humbert zas menuje ju morovou ranou pre spoločný a rehoľný život, lebo všetko nakazí a zkazí. A hoci je pravda, že samoláska je všeobecne nepriateľom každej čnosti, ale hlavne je nepriateľom tejto všeobecnej láske, ako už i jej meno ukazuje, lebo čo je svoje nie je spoločné. Samoláska je rozdvojenie, chce všetko pre seba, vo všetkom hľadá iba svoje, čo sa rovno protiví láske a jednote.

Sv. Písmo hovorí o Abrahamovi a Lotovi:

„Ani nemohla im zem stačiť, aby spolu bývali.“[311] Obidvaja mali toľko statku, že im nestačila zem pre pašu. Pastieri sa im vadili medzi sebou a preto bolo potrebno, aby sa rozlúčili. Tieto slová vysvetľuje sv. Chrysostom: Kde je moje a tvoje, tam sú všelijaké zvady i medzi bratmi. Kde zas toho niet, tam je pokoj a svornosť. I v prvej Cirkvi preto bola veľká jednota medzi veriacimi, a mali jednu dušu a jedno srdce, lebo nebolo medzi nimi moje a tvoje, ale mali všetko spoločné: „Nikto nepovažoval za svoje niečo z toho, čo mal, ale všetko mali spoločné.“[312] Preto kladú všetké rehole vnuknutím Božím a za príkladom evanjeliuma chudobu za hlavný základ a za prvý sľub. Lebo takto nebude medzi nami moje a tvoje, z čoho by sa samoláska živila, ale budeme mať jednu myseľ a jedno srdce.

Doista veľmi napomáha bratskú lásku zrieknuť sa všetkých vecí tohto sveta. Ale nestačí, aby len v časných veciach nebolo moje a tvoje, ale i v ostatných, ináč jednota a láska budú mať prekážky v ceste. Keď budeš chcieť úctu pre seba, keď budeš .túžiť po vyššom úrade a budeš hľadať si pohodlnosť a výhody, istotne sa rozdvojíš s bratmi. Z toho iba závisť sa budí v človeku: chce sa povýšiť nad bratov, aby sa ligotal, aby ho chválili a oslavovali. A že všetku chválu len pre seba chce, a bojí sa, že mu ju druhý odoberie, preto sa teší alebo sa mu páči, ak sa druhému niečo nepodarí. Zdá sa mu, že brat tým ostal zahanbený a nižší je od neho. Usiluje sa druhého kedytedy očerniť či už javne, či tajne. Srdce má plné nezriadenej samolásky, ctibažnosti, pýchy a závisti. To všetko ničí ako moľ jednotu a lásku medzi bratmi. „Láska sa neraduje neprávosti, ale teší sa pravde.“[313] Láska sa neteší tomu, keď sa iným zle vodí, ale keď sa im všetko darí, keď idú vyše a čím viac kto postúpi, tým viac sa raduje. „Našim bratom si, rozmnož sa na tisíc tisícov.“ To moja radosť a potecha, lebo tvoje šťastie je mojím šťastím.

Kupca, ktorý spolu s inými má obchod, nezarmucuje zisk a usilovnosť spoločníkov, ale skorej teší, lebo z toho i on bude mať osoh. Tak sa treba i nám radovať zo zdaru a pokroku bratov, lebo všetko bude slúžiť "na úžitok celej Spoločnosti, ktorej som údom, a ktorej dobrodenia prijímam.

HLAVA VII.

VÁŽME SI VYSOKO BRATOV

Láska bratská nesmie ostať v srdci, ale musí sa javiť i v skutkoch. I sv. Písmo hovorí: „Kto by videl svojho brata, že má núdzu, a zatvoril by svoje srdce pred ním, akože zostáva láska Božia v ňom?“[314] Keď budeme v nebi, píše sv. Augustin, nebudeme potrebovať skutkov na zachránenie lásky. Oheň v slnku tiež nepotrebuje, aby prikladali na neho, ale na zemi hneď vyhasne, ak nepriložia na neho. Takto je i s nami v tomto biednom živote: vyhasne v nás láska, ak ju neudržujeme dobrými skutkami. „Z toho sme poznali lásku Božiu, že on položil svoj život za nás; i my musíme klásť životy za bratov.“[315] Z toho vyvádza sv. Bazil: Ak láska ku Kristu Pánu vyžaduje od nás hotovými byť i umrieť za bratov, tým väčším právom žiada od nás iné veci obyčajné, ktoré sú ľahšie ako život položiť.

Veľmi vážna vec je, ktorú vyžaduje od nás láska, a ktorá ju zachováva, vysoko si vážiť bratov. To je základ, na ktorom spočíva celá budova lásky. Táto láska nie je náruživosť, ani slepá náchylnosť, ani nežný, smyselný cit, ale je rozumná a duchovná láska, ktorá pozerá na vyššie, na večné pohnútky. Je láska cenivá, pochádzajúca z lásky k Bohu, ktorého ceníme nado všetko a bližného jako majetok Boží. Z váženia bratov a z dobrej mienky o nich vyplýva, že ich milujeme, ctíme, im pomáhame atď. Nakoľko ich ceníme, natoľko ich i milujeme a službu im prikazujeme. Apoštol tiež to píše: „Aby ste v poníženosti jeden druhého za vyššieho vzájomne pokladali.“ [316]A Rimanom: „Úctivosťou sa vospolok predchádzajte.“[317] Sv. Chrysostom dodáva, že apoštol nehovorí, aby sme ctili jeden druhého, ale žeby sme sa predchádzali, t. j. nečakali, kým nás druhý uctí a pozdraví, ale žeby sme sa usilovali druhých predísť a prví ich pozdraviť. To nám kladie i sv. Ignác na srdce: „Usilujúc sa vo všetkom prednosť dávať druhým“, t. j. úctivosťou sa predchádzať.

Dopodrobna sa púšťajúc v tejto veci, pripomíname, že hlavne o to sa nám treba zavše starať, aby sme mali veľkú úctu oproti bratom, vždy o nich dobre hovorili, v reči o nich také slová užívali, ktoré ukazujú, že si ich vážime. Sv. Ignác tak hovoril o druhých, že každý bol presvedčený, že má dobrú mienku o ňom a ho miluje ako otec, preto ho i všetci radi mali a ctili. A sotva jest čo iného, čo by človeka tak povzbudilo k láske, ako keď vie, že brat ho miluje, žičí mu, myslí a hovorí o ňom dobre. Nech pozre každý, ako sa teší, keď mu druhý preukáže nejakú službu, ako sa usiluje zavďačiť sa mu, ako začne o ňom dobre hovoriť. Aké dobré následky máva to! Preto povedal Seneca: Ak chceš, aby ťa milovali, miluj. Od toho lepšieho prostriedku niet. Za lásku sa len láskou možno odplatiť.

Kristus Pán hovoril: „Všetko, čokoľvek chcete, aby ľudia činili vám, i vy čiňte im.“[318] Tieto slová

vysvetľuje sv. Chrysostom: Chceš od druhého dobrodenia? Rob mu ty dobre. Chceš dôjsť milosrdenstva? Smiluj sa nad bližným. Chceš, aby ťa chválili? Chváľ ty druhých. Chceš, aby ťa milovali? Miluj. Chceš mať prednosť pred inými? Dávaj ty prednosť druhému.

Okrem toho dobre hovoriť o iných znamená dobrý príklad dávať, lebo to je znakom veľkej lásky a jednoty. A naopak čo len slovíčko povieš či už javne, či tajne na očernenie druhého, pohoršíš bližného, lebo dáš na javo svoju ctibažnosť alebo závisť. Preto chráňme sa toho. Tvoj brat má svoje chyby, ale doista má i dobré vlastnosti; na tieto pozeraj, o tamtie nedbaj. Nasleduj včelku, ktorá lieta po kvetinách a bodlač obíde. Nebud jako chrobák, čo rovno do trusu lezie.

HLAVA VIII

NEOHOVÁRAJME NIKOHO

Nechcem tu obšírne písať o ohováraní, o ktorom neskoršie bude reč; chcem spomenúť iba jednu vážnu vec týkajúcu sa nášho predmetu. Jako sa nám treba chrániť ohovárania, tak neslobodno nám nikdy hovoriť druhému: Ktosi to a to povedal o tebe; najmä keď je to vec, ktorá by ho zarmútila. Lebo to iba rozdvojenie plodt a nesvornosť .seje medzi bratov, čo je ohavné. I Pán Boh nenávidí to zo srdca dla Písma: „Šesť vecí je, ktoré nenávidí Boh a siedmu má v ohavnosti duša jeho: toho, čo seje nesvornosti medzi bratov.“[319] Ak niečo veľmi nenávidíme, hovoríme, že nenávidíme to zo srdca. Podobne sa vyjadruje i Písmo sv., aby nám dalo vedieť, jako sa nepáčia Bohu takí, ba nielen Bohu, ale i ľuďom. „Utrhač poškvrní dušu svoju a u každého bude v nenávisti; i ten, čo by s ním prebýval, nenávidený bude.“[320] To sú tí, ktorých ohováračmi nazývame. To znamená vlastne huckať; vec nedôstojná dobrého človeka, tým menej rehoľníka. „Nebuď nazvaný klebetníkom“,[321] hovorí Sirach. Čože môže byť škodiivšieho v rehoľnej spoločnosti, ako huckať bratov jedného proti druhému? Zdá sa, že je to diabolská vec, lebo to je jeho úloha.

A nemyslime si, že k tomu, aby sa jeden nahneval na druhého, treba veľkých vecí; stačia maličkosti, čo sú niekedy ledva ľahké hriechy. Preto pri tom nie na to treba hľadieť, či je veľká vec alebo malá, čo hovoria o druhom, ale či je to taká, že môže znepokojiť alebo zarmútiť brata a vzbudiť v ňom odpor proti druhému. Ktosi na pr. povedal slovo, z ktorého uzatváraš, že málo si ctí bližného alebo jeho učenosť, alebo jeho dary, alebo čnosti alebo čo iného; keď ty to nerozumne rozpovieš tomu istému, uvidíš, jako bude to na neho účinkovať. Myslíš si, že nič zlého nerobíš, a predsa prebodneš mu srdce: „Slová klebetníka zdajú sa byť prosté a ony dochádzajú do vnútornosti srdca.“[322] Sú niektorí, čo si z daktorých vecí nič nerobia, lebo neviem odkiaľ pozerajú na ne alebo vôbec nepozerajú. Keby sa im prizreli, ako sa patrí, videli by rozdiel a naplnili by sa strachom, či sa nedopustili ťažkého hriechu pre zlé následky a nepríjemnosti, ktoré vyplývajú z takýchto rečí.

Keď je tak škodlivé a Bohu ošklivé siať nesvornosť medzi bratov, čože je siať kúkol medzi predstaveného a poddaných? Keď je niekto príčinou rozdvojenia medzi údmi a hlavou, medzi otcom a synmi, o koľko viac bude takého nenávidieť Boh? A to sa stáva, keď dakto podobne hovorí o predstavenom, ako sme povedali o bratoch. Dávida poddaní veľmi radi mali a slúchali ho a boli jedno s ním. Ako však počuli zle o ňom a o jeho kraľovaní od syna Absalona, odopreli mu poslušnosť a povstali proti nemu. Koľko razy sa to prihodí, že ktosi úprimne smýšľa o predstavenom, váži si ho, sverí mu svoju dušu, otvorí mu celé srdce, tu počuje o ňom čosi, a celý sa premení. Teraz nasledujú neúprimnosti, klamstvá a posudzovania, upodozrievania, šomrania a niekedy to tak ide, že ten nakazí toho a tamtoho a tí zas iných. Na neuverenie je, koľko škody narobia také nerozvažité slová.

Ale povie niekto: niekedy však užitočné je vedieť, čo hovoria o človeku, aby dával na seba pozor. Pravda, vtedy sa vec smie i povedať, len neslobodno zradiť toho, kto to riekol, hoci by to bol verejne povedal. Nech sa v tom nikto nevyhovára tým, že by mu to iný bol i tak doniesol. Nech každý dáva pozor na seba, lebo ,,beda tomu človeku, skrze ktorého pohoršenie prichádza“.[323] A čo by druhý veľmi rád vedieť, kto to povedal, a veľmi by sa tešil tomu. nesmieš ho vyjaviť. Sklameš sa, ak sa budeš chcieť priateľovi zavďačiť. Nie je to dobré priateľstvo, lebo zle urobíš i jednému i druhému, ale sebe najviac: obťažíš si svedomie zlým skutkom.

Ľahko porozumieme, aká zlá vec je to, lebo ani predstavený nesmie zradiť toho. ktorý mu oznámil nejaké pochybenie druhého, „aby mu dľa otcovskej starostlivosti a opatery mohol pomôcť zodpovedným liekom.“ Predstavený dbá a musí dbať dľa pravidla, aby nedal príčinu bratom znechutiť sa. Ak sa nám tak treba obávať a tak obozretne postupovať, keď sa to robí zákonite a podľa pravidla, z lásky a z túžby po dobrom, o koľko viac sa treba obávať nepríjemnosti, keď kto prezradí druhému nespravodlivo, proti pravidlu, bez lásky a bez rozvažitosti, ba často zo závisti a z ctibažnosti alebo z iných ľudských ohľadov? Sv. Augustin veľmi chváli svoju matku, sv. Moniku, že keď počula ohováranie a klebety o druhých, nikdy nedala to ďalej. Zavše iba to vravela, čo mohlo iných uspokojiť, potešiť a spojiť. Tak treba i nám robiť: usilovať sa anjelmi pokoja byť.

HLAVA IX

MILÉ SLOVÁ

Veľmi napomáhajú a upevňujú bratskú lásku a jednotu dobré a milé slová. „Slovo lahodné rozmnožuje si priateľov, a ukracuje nepriateľov“,[324] kým „reč spurná vzbudzuje prchlivosť“,[325] a rozsieva nesvornosť. Neláskavé a uštipačné slová sú príčinou roztrpčenia a rozdvojenia. Ľudia sme, vieme, ako sa nás dotýkajú takéto slová a jako rozhorčujú iných: ináč začnú pozerať na brata, posudzovať ho v duchu a možno začnú i hovoriť o ňom zle. Preto je veľmi vážné, aby naše slová boly vždy milé a láskavé, a tak budily lásku dľa Písma: „Múdry v reči sám seba činí milého.“[326]

Tu treba pripomenúť a jako základ položiť ďalším slovám, žeby si nikto nepovedal: Moji bratia sú čnostní, nepohoršia sa hneď nad jedným slovíčkom ostrejším a uštipačnom, ba ani si ho nevšimnú. Ale tu nie je reč, akí sú alebo jakí majú byť tvoji bratia, ale aký máš ty byť a jako sa chovať k nim. Sv. Bernard píše: Keď povieš: môj brat sa pre takú maličkosť neobrazí; odpoviem ti: čím menšia vec je to, tým ľahšie mohol si jej vyhnúť. A sv. Chrysostom hovorí, že to len zväčšuje toju vinu, lebo si sa nepremohol v tak ľahkej veci. Či ty máš byť planý preto, že tvoj brat je dobrý? „Či tvoje oko je ničomné, preto, že ja som dobrý?“[327]

Vážme si teda všetkých vysoko a nemyslime si, že sú krehkí, že pre každé nič sa pohnevajú. Ale zato dávajme pozor na seba, buďme obozretní, ako by boli krehkí a slabí ako sklo. Nedajme im so svojej stránky príležitosti rozhorčiť sa. Poprvé preto, lebo tým neprestane naša chyba byť chybou, že druhý je čnostný a dokonalý; po druhé preto, lebo nie všetci sú pripravení spokojne prijímať urážky.

Nie je ťažko domyslieť sa, jakými slovy možno bratov uraziť. Každý môže zkúsiť, jaké slová a jaký spôsob rozveselí a zarmúti brata. Duch sv. skrze Mudrca toto pravidlo nám dáva v tomto ohľade: „Vyrozumej veciam bližného svojho sám zo seba.“[328] Nech každý pozre, či by ho to nebolelo, keby sa s ním druhý chladno shováral, keby mi kyslo odpovedal, a rozkazovačne niečo kázal; a nech sa chráni takého spôsobu, lebo druhý je tiež človek, ako on, a tiež tak cíti, jako on.

Ďalej poníženosť dobre nás poučí, ako nám treba hovoriť. Kto je ponížený a považuje sa za nižšieho od všetkých, ten vie, jako má vravieť. Ten nikdy nepovie nerozvažitého slova, ktorým by mohol druhého uraziť. Ten zavše bude hovoriť s druhým úctivo. Taký doista nikdy nepovie predstavenému : Vaša velebnosť nerozumie, čo hovorím, lebo sa považuje za nižšieho a má oproti nemu úctu. Keď teda niekto také alebo podobné slová vyriekne v reči s bratom, to je preto, lebo sa nemá za nižšieho od neho a nectí si ho. Buďme ponížení a pokladajme každého za vyššieho od seba dľa náuky apoštolovej,[329] a vtedy budeme vedieť, čo a jako treba nám hovoriť s bratmi. — Teraz však zo všeobecnosti prejdeme do podrobností a spomenieme, jaké slová sa protivia láske, aby sme sa ich chránii.

HLAVA X.

CHRÁŇME SA UŠTIPAČNÝCH SLOV

Starostlivé sa nám treba chrániť uštipačných slov, čo bodnú druhého, lebo sa týkajú jeho postavenia alebo vlôh nenajlepších alebo iného nedostatku prirodzeného alebo mravného. Takéto slová veľmi škodia a veľmi sa protivia láske; u tým horšie bývajú, čím väčším vtipom a nežnosťou sa prednesú, lebo tým hlbšie sa vryjú poslucháčom v pamäť. Najhoršie je, že taký posmeškár si myslí, že čosi veľkého povedal a preukázal svoj um; ale sa veľmi mýli, lebo tým iba to dal na javo, aký má nedobrý rozum a jakú planú vôľu. Taký svoj rozum, ktorý dostal od Boha, aby mu slúžil, zneužíva na uštipačné vtipy, ktoré urážajú a pohoršujú bratov, robia nepokoj a kazia lásku.

Albert Veľký hovorí, že jako keď niekomu cítiť z úst je znakom, že má žalúdok pokazený, tak ked kto zle hovorí o druhom, je to znakom, že má srdce choré. A čo by povedal sv. Bernard o uštipačnom rehoľníkovi? Keď on hocjaký žart v ústach rehoľníkových nazýva kliatbou a svätokrádežou, ako by nazval škodlivé a urážlivé žarty? Sú to veci cudzie reholi, preto nemajú mať miesta v ústach rehoľníkových, jako: mená dávať, naťahovať druhého, vysmievať sa, alebo strúhať veršíky, ktoré ospevujú chyby alebo nedokonalosti druhého, a iné podobné veci, ktoré neslobodno predniesť ani zo žartu ani naozaj.

O tom môže každý sám súdiť. Či by to tebe bolo milo, keby si z teba niekto urobil vtip a rozosmiali by sa všetci, že to ti dobre pristáva? Keď zas nechceš, aby s tebou tak robili, ani ty nerob to z druhými, lebo to je pravidlo lásky. Či by si sa tešil, keby niekto zachytil nejaké tvoje slovo a pustil do povetria, začal o tom reči šíriť? Doista nie. Nuž, akože chceš to druhému urobiť, čo sebe nežičíš, čo by teba rozhnevalo a urazilo? A keď prezývanie a posmievanie uráža, o čo viac uráža skutok? Preto treba nám to nenávidieť, aby sa medzi nami ani nespomínalo, ako apoštol prikazuje o nečistom hriechu: „Smilstvo však a všeliká nečistota nech sa ani nespomína medzi vami, jako sa sluší na svätých.“[330] A ďalej výslovne dodáva: „Ani mrzkosť, alebo bláznivé reči alebo šašovstvo, čo nepatrí k veci.“[331] Teda nedobré žarty robiť neshoduje sa s naším životom. A sv. Bernard píše: Ak každý bude počet skladať v súdny deň i zo zbytočného slovíčka, o koľko viac z nečistého a z nízkeho slova? Jak prísno bude súdený ten, čo povedal slová nerozmyslené, urážlivé, škodlivé!

HLAVA XI.

NEHÁDAJME SA

Chráňme sa ďalej hádať s druhým alebo mu protirečiť, lebo to sa tiež protiví jednote a bratskej láske. I sv. Pavel nás napomína na to: „Neškriep sa, lebo to k ničomu nevedie, leda k za-hubeniu poslucháčov“, a niže píše: „Sluha Pánov však nemá sa vadiť, ale prívetivý byť ku všetkým, spôsobný vyučovať, trpelivý.“[332] I svätí nám to veľmi odporúčajú, od ktorých sv. Ignác to prevzal do pravidiel. Sv. Doroteus hovorí, že radšej chce, aby sa nejaká vec nestala, ako žeby sa pre ňu bratia povadili. A dodáva: „Tisíc ráz to opakujem.“ Sv. Bonaventura zas pripomína, jako sa to nesvedčí na sluhov Božích hašteriť sa a hádať jako ženy. A sv. Ján Klimak píše: Kto veľmi bráni svoje zdanie, čo by i pravda bola, nech bude presvedčený, že na to ho zlý duch povzbudzuje. Dôvodom toho je, že.nič nepovbudzuje ľudí na to, iba ctibažnosť: silou-mocou chcú zvíťaziť v hádke, aby ich druhí považovali za múdrych a zkúsených. V tom iba duch pýchy ich poháňa.

Dvojaká chyba stáva sa pri tom. Prvá je toho, čo protirečí druhému a tým dáva príčinu hádke, a toho vina je väčšia. Často neveľa závisí od toho, či vec tak alebo ináč sa má, ale veľká škoda sa stane, keď sa naruší pokoj a láska. Druhý hovorí dobromyselne, je presvedčený, že vec sa má tak, nuž nechaj ho, veď od toho nič nezávisí. „O vec, ktorá sa teba netýka, nedohaduj sa.“[333] Nebojuj duchom protirečenia, lebo to je zlý duch. A čo by išlo o nejakú vážnu vec a nebolo by dobre bratovi ostať v omyle, radšej neprotireč, ale neskoršie povedz mu pravdu medzi štyrmi očami. Dosiahneš i cieľ, i nepríjemnosti vyhneš.

Druhá chyba, ktorú treba tu spomenúť, je, aby si sa tvrdošijne nepridržiaval svojej mienky, keď ti kto protirečí, ale nechaj vec tak, keď si už raz dva razy povedal, čo myslíš. Nehovor nič, ako by si ani viac nevedel, a nerob nijakého znaku, jakým druhí len to dávajú na javo, že dobrovoľne ustupujú, ale sa nepoddajú.

Odstúpiť svoje právo, ako sa patrí, a dať druhému zvíťaziť v takýchto hádkach, je vlastnosťou šľachetných sŕdc: ,,Česť pre človeka, ktorý sa chráni roztržky.“[334] Celkom slušne. Taký človek skutok lásky preukazuje bližnému, lebo ušetrí ho od roztrpčenosti, ktorá z takýchto hádok nasledúva. Potom taký uponíži sa, lebo premôže v sebe túžbu zvíťaziť nad druhým; i Bohu milú vec urobí, lebo prekazí ďalšie hriechy dľa slov Mudrca: „Zdržuj sa zvady a umenšíš hreichh.“[335] A naopak, kto sa dohaduje s druhým, pohoršuje bratov, kazí pokoj a lásku, a príčinou je veľa nepríjemnosti a trpkosti. Miesto toho, žeby ho iní ctili, po čom tak túži, začnú si ho nevážiť, lebo vidia, že má tvrdú hlavu a nepopustí zo svojho.

O sv. Tomášovi naznačili, že v školských dišputách nikdy nikomu tvrdošijne neprotirečil, ale vyjadril svoje myšlienky spokojne, miernymi slovami, ktoré dýchaly úctou oproti všetkým. Nechcel sám zvíťaziť, ale aby pravda zvíťazila. Známy je príklad o tých starcoch, čo spolubývali v jednej cele a nikdy sa ani nepovadili ani nepohašterili medzi sebou. Raz predsa oprobovali, či by sa vedeli pohádať nad tým. komu patrí kameň, čo je v cele, ale sa im to nepodarilo. Tak sa treba i nám zdržať zvady a hádky.

Podobne sa nám treba chrániť karhať brata, hoci by sa nám i zdalo, že to urobíme láskou a jako sa patrí. To je povinnosťou predstaveného. Ešte to ujde, keď predstavený má jedného alebo dvoch, čo nás upozornia na naše chyby, ale keby sa hockto zamiešal do jeho úradu, to by nebolo dobre. Obyčajne ľudia nedajú sa napravovať a karhať od rovných sebe, preto máme na to i pravidlo: , .Nikto nesmie okrem tých, ktorým to predstavený dovolí, druhým ani rozkazovať ani karhať.“ Nemožno sveriť tú úlohu každému. Sám predstavený, keď chce niekoho napraviť a na nejakú chybu upozorniť, musí napred si vyvoliť zodpovednú chvíľu, rozvážiť si slová a spôsob, aby poddaný spokojne prijal napomenutie a polepšil sa. To všetko je potrebné. Teda nepovedať hneď chybu bratovi, a ešte menej za horúca, pod zámienkou horlivosti. Lebo tá horlivosť nepochádza z lásky, ale sa jej veľmi protiví a skorej i škodí, jako osoží. A čo by si i mal veľa príčin na to, druhému hneď príde pokušenie a povie si j v srdci (keby to len slovami nepovedal): ktože ; ťa ustanovil za predstaveného nado mnou. čože sa miešaš do úradu druhého? „Ktože ťa ustanovil za panovníka a sudcu nad nami?“[336] Keď ty povieš druhému, že proti pravidlu robí, on ti tiež môže povedať, že to je tiež proti pravidlu karhať druhého.

O Sokratesovi sa rozpráva, že keď raz bol na hostine s priateľmi u ktoréhosi popredného muža, a zbadal kohosi, že sa pri stole zabudol, prísne ho pokarhal. Tu mu Platon, ktorý tiež bol tam, povedal: Či by nebolo lepšie, keby si mu to bol neskoršie povedal a upozornil ho medzi štyrmi očami? Načo Sokrates: A to by nebolo lepšie, keby si mi to neskoršie a súkromne bol povedal? Jeho karhanie obrátil a podotkol, že to isté urobil, čo jemu za zlé mal.

Ba nielen že nie je to ani horlivosť ani láska, ale často je to nedobrá povaha karhajúceho alebo netrpezlivosť, alebo neumŕtvenosť, ktorá tak chytro zbadá chybu bratovu, ba často i to, čo nie je chyba, a neuspokojí sa dovtedy, dokedy to nepovie. Nemôže alebo nechce sám seba umŕtvovať, preto umŕtvuje druhého. Nech bude každý prísny oproti sebe, oproti bratovi zas láskavý. Tomu nás učia svätí slovom i príkladom a to napomáha veľmi jednotu a bratskú lásku. Z toho jasné je, že keď nie je dobré karhať brata, hoci sa ti zdá, že to urobíš spokojne a láskavo, tým menej bude to dobre, keď mu chybu nie tak láskavo dáš na vedomie. Preto chráňme sa toho veľmi a vôbec všetkých slov, čo by mohly uraziť bratov.

HLAVA XIII.

ODPOVEDAJ LÁSKAVO

Sv. Bazil v reči o rehoľnom živote veľmi dobrú radu dáva tým, čo sa zaoberajú vonkajšími skutkami lásky. Pri týchto, povedá, usiluj sa ručnou prácou láskavé slová spojiť. Nesmieš sa uspokojiť samou robotou, ale treba sa ti starať dobre robiť, čo robíš a spokojné a láskavé slová užívať, aby každý videl, že vďačne robíš a každému milá bola tvoja práca. To hovorí i Písmo sv.: „Synu, k dobrým veciam nepridávaj dohováranie a k nejakému daru nepridávaj trpkosť zlého slova. Či rosa nechladí horúčosť? Tak i dobré slovo viac, ako sám dar. Nuž, či dobré slovo nie je nad dobrý dar?“[337] To je tá sôľ, o ktorej píše sv. Pavel, a ktorá urobí milým a chutným všetko, čo robíš. Viac stojí a viac sa cení spôsob a vďačnosť, ktorou pomáhaš, a dobré slová, ktoré odpovedáš, jako samá robota. A naopak, ak nedobrým úmyslom robíš a hnevlivo odpovedáš, čo by si hockoľko pracoval a unúval sa, to sa nebude za nič považovať. „Vaša reč nech je vždy láskavá, so soľou smiešaná, aby ste vedeli, jako máte každému odpovedať.“[338]

Keď nemáš kedy, máš veľa svojej roboty, že nemôžeš spraviť, o čo ťa prosia, zato nemusíš mrzuto odpovedať bratovi. Skorej sa ti treba usilovať tak peknú odpoveď mu dať, žeby bol spokojný, ako keby si mu bol urobil čo chcel, vidiac u teba dobrú vôľu. Povedz mu: Veľmi rád by som vám to spravil, keby som mohol, ale teraz nemôžem. Azda neskoršie budem mať kedy. Alebo ak nemáš dovolenia na niečo: Idem prosiť o dovolenie. Čo nemôžeš skutkom splniť, to splň aspoň slovami, aby videli tvoju dobrú vôľu. To povedá i Sirach: „Jazyk výmluvný v dobrom človeku rozmnožuje prívetivosť“.[339] a podporuje lásku a jednotu.

Sv. Bonaventura hovorí, že sa máme zahanbiť, ak povieme nejaké tvrdé, surové slovo, ktoré môže uraziť brata, čo by sme to boli i v prchlivosti povedali a samé slovo by nebolo veľmi urážlivé. Keď sa nám to predsa prihodí, usilujme sa hneď zahanbiť, uponížiť a brata odprosiť.

O sv. Dositeusovi sa rozpráva, že keď bol opatrovníkom chorých, veľmi dbal o to, aby nikoho neurazil, ale s každým láskavo zachádzal. Ale že mu prichodilo s mnohými hovoriť, to s kuchárom, kde má variť zelie, to s rozdavačom, prečo nedá chorým, čo je najlepšie, alebo prečo nedá hneď; inokedy zas s tým, čo mal jedáleň na starosti, aby mohol niektoré veci si vziať z jedálne. preto sa stalo niekedy, že hnevlivo hovoril a povedal nejaké ostrejšie slovo. Ale hneď, ako sa zbadal, uponížil sa, šiel do svojej cely, padol na kolená a plakal. Raz išiel tade sv. Doroteus, jeho učiteľ, a pýtal sa ho: Čože je to, Dositeuse. čože sí spravil? Ktorý so slzami vyznal svoju vinu: Otče. surovo som oslovil brata. Doroteus ho pokarhal: To je poníženosť? A ty ešte žiješ? Potom mu povedal: Teraz vstaň. Nech ti Boh odpusti. Začnime znovu. Dositeus s radosťou vstal, ako by bol od Pána Boha počul, že mu odpúšťa, a znovu si zaumienil nikdy neosloviť nikoho neláskavo a surovo.

Sv. Bazil krátku a stručnú radu dáva i tým, čo skutky lásky preukazujú druhým, i tým, čo ich prijímajú. Pýta sa: Akože treba pomáhať bratom? A odpovedá: Myslime, čo robíme bratom, to Kristu Pánu robíme. Veď sám povedal: „Veru povedám vám, čo ste učinili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to učinili.“[340] Tak rob svoje veci, ako keby si Bohu slúžil a nie ľuďom, a takto dobre a láskavo urobíš všetko. A dalej sa pýta: A jako treba mne prijať službu bratovu? Odpovedá: Ako sluha od pána, alebo ako sv. Peter, keď mu Pán chcel umyť nohy: „Pane, ty mi umývaš nohy?“ Takýmto činom zachová sa poníženosť i v jednom i v druhom, lebo ani ten sa nebude hanbiť poslúžiť bratovi, ktorého považuje za syna Božieho a za brata Kristovho; ani tamten sa nebude pýšiť, že ho všetci obsluhujú, ale sa skôr zahanbí a uponíži, lebo to nie pre neho robia, ale pre Boha. S druhej stránky zas láska bratská vzmáha sa a rastie pre tú istú príčinu.

HLAVA XIII.

KEĎ NÁS BRAT URAZÍ

Sme krehkí ľudia, preto niekdy povieme jeden druhému neláskavé slovo alebo dáme nejakú príležitosť bratovi obraziť sa. Prehovoríme teda, ako sa nám treba zachovať, keď nás niekto urazí.

Predovšetkým neodpovedajme takým istým nespokojným a surovým hlasom, ale majme toľko čnosti a poníženosti, že nedáme badať ničoho na sebe. Oheň našej lásky nesmie byť tak slabý, že ho niekoľko kvapiek vedy zahasí. Dľa sv. Bazila sv. Pavel preto nazýva tú lásku bratskou, aby označil, že nesmie byť slabá, hocjaká, ale neobyčajná ohnivá a silná. „Bratská láska nech zostáva medzi vami.“[341] „Láskou bratskou sa vospolok milujte.“[342]

Veľmi žiaducné je, aby nikto nedal príležitosti bratovi, ani slovom ani skutkom, rozhnevať sa; ale i to je tiež žiaducné, aby nikto nebol taký krehký a slabý v čnosti, že pre hocjakú maličkosť hneď sa napaprčí, začne kričať a ztratí duševný pokoj. Lepšie by bolo, keby nikto druhého neurazil, do úradu druhého sa nemiešal, ale keď sa to niekedy stane, to nie je ešte príčinou, aby sa mu druhý postavil a pýtal sa ho, či má na to povolenie, alebo či zná pravidlo, ktoré zakazuje miešať sa do roboty spolubrata. Z toho iba zvada povstane, ktorej by nebolo, keby patričný mlčal.

Keď železo padne na kemeň, to zazvučí, ale keď padne na slamu, to ani nepočuješ. Keď sa guľa z kanóna vrazí do múra, spraví ohromný treskot, ale keď padne do vriec z piesku, ztratl svoju silu. Preto povedá i Šalamon: ,,Odpoveď lahodná zkrocuje hnev; ale reč spúrna vzbudzuje prchlivosť“,[343] to je ešte olej, drevo na oheň dľa Písma: ,,Neprikladaj drevo na jeho oheň.“[344] Nesmieš zapáliť alebo rozdúchať oheň svojimi odpoveďami, ale maj toľko pokoja a čnosti, že keď ti niekto povie jedno-druhé slovo neláskavé, nespravíš krik, nedáš to badať, ale zakryješ, zahasíš.

Sv. Doroteus nás učí. ako treba nám v týchto prípadoch odpovedať. Hovorí, že keď nás niekto surovo osloví a pokarhá, alebo nám čosi takého vyčituje, čo sme nikdv neurobili, odpovedajme mu ponížene, prosme ho o prepáčenie, ako by sme mu my boli dali príležitosť k tomu a povedzme: Odpusť mi, bratku, a modli sa za mňa. Takto mu vraj radil ktorýsi zo starých otcov. Ak teda budeme dbať s jednej strany o to, aby sme neobrazili nikoho a nedali príležitosti bratom rozhnevať sa; s druhej strany zas o to, aby sme spokojne prijali a strpeli urážky druhých, vtedy budeme žiť v pokoji a v láske.

Keď dakedy v tom predsa pochybíš, a máš niečo proti bratovi, lebo on sa preriekol a ty nemáš toľko poníženosti, aby si sa nad tým prešmykol; ty si sa urazil a jeho si odpoveďami dopálil, vtedy, hovorí sv. Bonaventura, nesmieš ostať v hneve s bratom, ale usiluj sa s ním udobriť čím skorej, či už pred obedom alebo aspoň pred večerou. Apoštol píše: „Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom.“[345]

A jako sa udobriť? Nech odprosí jeden druhého. Sv. Ignác to isté nám káže v Stanovách: „Neslobodno trpieť ani hnev ani nepokoj medzi našimi. Keď sa predsa niečo takého prihodí pre našu slabosť alebo pre pokušenie zlého, ktorý ustavične rozduchuje oheň nesvornosti medzi bratmi, treba sa postarať, aby po zodpovednom zadosťučinení hneď sa vrátili k predošlému bratstvu a láske.“ A medzi duchovnými radami, ktoré nám po sv. Ignácovi zostaly, jedna je, že keď sa niečo takého stane, nech prosí jeden druhého o odpustenie, lebo to je zodpovedné zadosťučinenie, ktoré vyžadujú Stanovy. Poníženosť napravuje lásku, ako hovorí sv. Bonaventura: „Jedine poníženosť je nápravou urazenej lásky.“ Všetci sme povinovatí byť hotoví prosiť o prepáčenie a prepáčiť druhým dľa slov apoštolových: „Znašajte sa vospolok a odpúšťajte si jeden druhému, keby kto mal žalobu proti niekomu.“[346] Ba treba sa nám starať predísť druhého v tom: „Aby nikto nevzal tvoju korunu.“[347] Kto prv začne, uponíži sa a prosí o odpustenie, ten dostane veľkú odmenu. Kto je teda starší alebo je ďalej v čnosti a samomŕtvení, ten má prvý byť v tom, upustiť zo svojho práva a nehľadieť, či ho druhý obrazil alebo či má viac príčin sa hnevať. Keď pastieri Abrahamovi a Lotovi sa medzi sebou vadili pre pasienky, Abrahám hneď ustúpil a povedal Lotovi: „Prosím, nech nebude roztržky medzi mnou a tebou; medzi pastiermi mojimi a tvojimi, lebo bratia srne. Hľa, celá zem je pred tebou, odstúp odo mňa, prosím: jestli na ľavú stranu pôjdeš, ja pravo držať budem, jestli ty pravú si vyvolíš, ja na ľavú pôjdem.“[348]

V kronike cistercitov je reč o mníchovi, ktorý pri prijímaní zavše oplýval sladkosťou, akoby bol med jedol, a tá sladkosť trvala i tri dni. Raz však pokarhal kohosi a neodprosil ho pred prijímaním. Ten deň cítil horkosť, akoby bol blen mal ustavične v ústach. Doista preto, lebo nesplnil rozkaz Pánov v evanjeliume: „Keď prinášaš svoj dar na oltár, a tam sa rozpomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe: nechaj tam svoj dar pred oltárom, a iď najprv smieriť sa so svojím bratom, a potom prijdeš a prednesieš svoj dar.“[349] Z toho vidno, jako si Pán žiada, aby sme sa hneď udobrili s bratom, lebo káže i od oltára odísť a smieriť sa, až potom obetovať svoj dar.

HLAVA XIV.

TRI RADY

Z toho, čo sme povedali, tri veci si nám treba zapamätať na prípad, keď nás brat urazí, rozhnevá. Prvá je, že nesmieme byť pomstiví. Všetci sme bratia, údy toho istého tela. Ani jeden úd, keď mu ublíži druhý, nepomstí sa na ňom. Ani jeden chlapec nie je tak sprostý, žeby, keď si Jazyk uhrizol, zuby si vylámal, ktorými sa pohrýzol. Keď sa už jedna škoda stala, aspoň druhá nech sa nestane. Takto treba i nám si povedať: Moje telo je, odpusťme mu, stala sa škoda na rehoľnom tele, vyhnime aspoň druhej: „Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé.“[350] Nehovorím tu o pomste vo vážnej veci, lebo v reholi ďaleko sme a máme byť ďaleko od takej pomsty, ale hovorím o maličkostiach, o ktorých si niektorí myslia, že môžu ich chcieť, ba sa ich i dopustiť bez ťažkého hriechu. Dakto povie: Nechcem síce, aby sa bratovi niečo zlého prihodilo, ale rád by som povedať slovo, dva, aby videl, spamätal sa, že zle urobil. Druhý sa zas teší, keď pokarhajú, potrescú toho, ktorého nemá veľmi rád. Iný zasa raduje sa tomu, že druhému sa niečo nedarí, že sa pre niečo trápi a hanbí. Taká pomsta je zlá vec. Taký neodpustil bratovi zo srdca, a nemôže sa spokojne modliť v Otčenáši: Odpusť nám, Pane, naše viny, jako i my odpúšťame našim vinníkom. To bude väčšia chyba medzi nami, jako medzi svetskými, keď sa chcú na nepriateľoch vypomstiť. „Nehovor: ako mi on urobil, i ja mu tak spravím“,[351] napomína nás Písmo sväté. Nežič bratovi to, čo ti on urobil, lebo to je chcieť sa pomstiť.

Druhá vec je, žeby sme sa nielen pomsty chránili, ale i iného, čo sa svetským zdá dovoleným. Hovoria totiž: Ja mu nežičím nič zlého, ale si ho do srdca nepripustím. Odvracajú sa od neho, nemôžu ho strpieť, hovoria. U svetských považujeme to za zlé, a pochybujeme, či takí plnia zákon o láske, lebo to býva príčinou, prečo ho neoslovia, čím druhých pohoršujú. O koľko väčšia chyba by to bola, keby sa niečo takého medzi nami prihodilo, žeby sme ťažké srdce mali na brata, a nepozerali na neho tak, ako predtým, „ako včera a predvčerom.“[352] To má byť ďaleko od rehoľníkov. „Všetka trpkosť a hnevlivosť, a krik nech sa vzdiali od vás“, píše apoštol. „Ale buďte vospolok dobrotiví, milosrdní, odpúšťajúci jeden druhému, jako i Boh pre Krista odpustil vám“[353] Zabúdajme na urážky, odpúšťajme zo srdca. Vieš, čo je to zo srdca odpustiť? Sv. Pavel povedá:

„Jako i Pán odpustil vám, tak i vy.“[354] Viď, jako nám zo srdca odpúšťa Boh, keď za hriechy ľutujeme a prosíme o prepáčenie za ne. Nehnevá sa a nepozerá na nás mrzutý: je naším priateľom jako predtým. Miluje nás, akoby sme ho nikdy neboli obrazili, nevyčituje nám hriechy, ba zabudne na ne: „Na nijaké neprávosti jeho, ktoré učinil, nespomenie.“[355] „A hodí všetké naše hriechy do hlbokosti mora.“[356] Takto treba i nám odpúšťať a zabúdať na urážky. Nesmiem sa hnevať na brata, ale akoby nás nikdy nebol urazil, nikdy nebolo sa nič stalo medzi nami. Ak chceš, aby ti Boh tak odpustil, i tebe treba tak druhým odpúšťať. Ak nie, môžeš sa obávať slov Kristových:

„Tak i Otec môj nebeský vykoná vám, jestli neodpustíte každý svojmu bratovi zo svojich sŕdc.“[357] „Odpúšťajte, a odpustí sa i vám. Tou istou mierou totiž, ktorou merať budete, bude vám nazpät odmerané.“[358]

Tretiu vec, ktorá vysvetlí predošlé, spomína sv. Bazil. Ako sa nám treba chrániť pridôverného priateľstva, lebo z toho veľa nepríjemností vyplýva, tak nesmieme mať proti nikomu odpor, lebo to býva príčinou tiež mnohých chýb. A čože môže horšieho byť, ako keby sa o niektorom z našich (čoho nech nás P. Boh chráni) roznieslo, že sa s druhým nesnáša; stalo sa čosi a teraz už sú nie takí, akí boli predtým, hnevajú sa? To sú roztržky, ktoré stačia úplne znivočiť rehoľu. Keď Kristus Pán chce, aby nás po tom poznali, že sme jeho učeníci, že milujeme jeden druhého, tedy nie je učeníkom Kristovým a dobrým rehoľníkom ten, čo nemiluje brata. Keď teda cítiš zvláštnu náchylnosť k niekomu, usiluj sa ju vytrhať zo srdca, aby nepustila horene. Učitelia duchovného života kážu v tom prípade veľmi pozor dávať, aby tá náchylnosť nevyšla na javo, ani v skutkoch sa neukázala, žeby nikto ju nezbadal, ináč pohoršenie bude veľké. Podobne keď odpor začneš cítiť proti niekomu, usiluj sa ho hneď vykoreniť, aby sa ti v srdci neujal.

Hlavne sa ti treba starať, aby sa ten odpor v skutkoch nejavil, lebo to veľmi uráža. A nielen o to dbaj, aby to iní nezbadali, ale žeby ani ten istý to nezbadal. Ľahko rozumieť to z príkladu, o ktorom je reč. Tí, čo cítia zvláštnu náchylnosť k niekomu, usilujú sa to zakryť, aby druhí nevideli a nepohoršili sa, ale tomu istému dajú o tom vedieť raz výslovne, druhý raz tajne, čo je tiež zlé a škodlivé. Podobne sa starajú i tí, čo odpor cítia proti niekomu, aby to nikto nezbadal. Ale jemu samému dajú to na vedomie: vyhýbajú mu, mrzutú tvár ukazujú mu, a prísni sú proti nemu. Nech vraj vidí, že ich urazil. A to je tiež zlé, lebo to je pomsta, ktorej sa máme silou-mocou chrániť.

Svätí odporúčajú počas pokušenia väčší pozor dávať, aby sme mu nepodľahli, Práve tak, keď proti niekomu máme odpor alebo máme mrzutosť s niekým, treba nám vľúdnejšími byť, aby nás hnev nestrhol sebou, a nevyšlo nám čosi z úst, čo by svedčilo o našom smýšľaní a brata urazilo. Ba vtedy treba sa nám viac starať, dobre mu robiť, dobre hovoriť o ňom, pomáhať mu, modliť sa za neho dľa rady sv. Pavla: „Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrotou zlo premáhaj. Keď to spravíš, žeravého uhlia nahrnieš mu na hlavu.“[359] Bude to uhlie lásky a dobroty.

Tomáš Kempiš rozpráva o ktoromsi kňazovi, s ktorým spolu bol v kláštore. Vraj raz šiel do druhého kláštora. Na ceste stretol sa s človekom svetským, s ktorým sa dal do reči. Shovárali sa priateľsky i o duchovných veciach. Tu mu povedal, že mu vyrozpráva, čo sa mu kedysi prihodilo. Vraj dlhý čas pri omši nemohol nikdy vidieť sviatosť Oltárnu v rukách kňazových. Myslel si, že ďaleko stojí. Šiel teda bližšie k oltáru, ku kňazovi, ale nevidel viac, ako predtým. To trvalo rok. Robilo mu to nepokoj v srdci tým viac. že nevedel ozajstnú príčinu. Rozhodol sa to vyznať kňazovi pri spovedi. Kňaz sa ho múdro povypytoval a zbadal, že ten človek hnevá sa na bližného pre akúsi krivdu, ktorú od neho utrpel a ktorú nechcel mu odpustiť. Spovedník vidiac zetvrdilosť jeho srdca i pokarhal i povzbudil ho, a spolu povedal mu, v jakom nebezpečenstve je: Boh mu neodpustí hriechy, ak on neodpustí bližnému krivdu; a to je ďalej príčinou, že nevidí sviatosť Oltárnu. Keď to počul, oľutoval svoju zatvrdilosť, poslúchol spovedníka, odpustil nepriateľovi, prijal pokutu, šiel do kostola, slyšal sv. omšu, a hľa, bez ťažkosti videl Sviatosť. Ďakoval Bohu a chválil ho za to dobrodenie a za iné dary, ktoré dáva svojim stvoreniam.

HLAVA XV.

NEPOSUDZUJME DRUHÝCH

,,Ty prečo súdiš svojho brata? a ty zas čo opovrhuješ svojho brata?“[360] píše sv. Pavel apoštol. Zlý duch, nepriateľ našej duše, hlavne na to nás pokúša, aby sme posudzovali a upodozrievali bratov. Chce, aby sme si ich nevážili, nectili, žeby v nás láska aspoň ochladla, keď už celkom nevyhasne. Proti tomuto pokušeniu musíme veľmi usilovne bojovať, a mať ho za veľké, lebo chct v nás to najhlavnejšie, lásku, vyhubiť. I sv. Augustin hovorí: Predovšetkým treba sa chrániť upodozrievania, čo je jedom priateľstva. A sv. Bonaventura: Skrytý, ale najhroznejší mor je to, ktorý vyháňa Boha a trhá bratskú lásku.

Je to hriech pre hocjaké menšie príčiny opovrhovať bližným a menej si ho vážiť. Tým sa krivda robí bratovi, a tým väčšia, čím ťažšia je vec, z ktorej ho upodozrievajú a čím slabšie sú dôvody na to. Ľahko je to srozumieť. Keď ohovoríš brata pred druhým, že ztratí u neho dobre meno, zhrešíš ťažko. Ale tú istú krivdu zrobíš mu, keď bez príčiny a bez dostatočných dôvodov prestneš si ho vážiť, lebo brat má právo na dobré meno u teba, jak i u druhého. Z toho vidí každý, jak krivdí bližnému. Či by ti to nepadlo ťažko, keby ťa niekto bez príčiny za takého považoval?

Nuž práve tak ubližuješ druhému, keď o ňom takto súdiš. Meraj to día seba; to je totiž miera lásky a spolu i spravodlivosti.

Treba podotknúť, že iné je pokúšaným byť a iné je privoliť. Pri nečistých pokušeniach tiež prízvukujeme to. Samé pokušenia nie sú zlé, iba privoliť k nim je hriechom. Podobne i tu nie je to zlé keď niekoho znepokojujú posudzovačné myšlienky, hoci pravda lepšie by bolo, keby sme tak milovali bratov, tak vysoko si ich vážili, svojich chýb natoľko vedomí boli, žeby nám ani na um nezišlo myslieť o chybách druhých. Naostatok, ako sv. Bernard hovorí: „Neškodí niečo cítiť, ak to nechceme.“ Nie je hriech mať pokušenie, ale podľahnúť mu. A ten podľahne pokušeniu posudzovania, ktorý súhlasí s ním a ztratí úctu oproti bratovi a neváži si ho viac tak, ako predtým. V takomto prípade, keď sa spovedá, nech nepovedá, že mal posudzovačné myšlienky o bratovi, ale že privolil k nim.

Bohoslovci kážu nám veľmi sa chrániť druhému povedať svoj úsudok alebo podozrenie o blížnom, lebo to môže byť príčinou, že on tiež tak bude o ňom smýšľať alebo upodozrievať ho z niečoho. Vo všetkých nás je tá zlá náchylnosť, že skorej uveríme o bratovi zlé, jako dobré. Preto ani pri spovedi neslobodno spomínať osobu, o ktorej nám prišly také myšlienky, jako ani to, kto nás tým alebo iným urazil, aby sám spovedník nezmenil svoju mienku o ňom. Tak nám kážu učitelia a svätí dbať o dobré meno bližného. A ty by si chcel zo slabých dôvodov svoju dobrú mienku o bratovi zmeniť, na ktorú on má prirodzené právo u každého, dokedy jeho skutky nedajú jasné svedectvo o inom?

Krivdu, ktorá sa robí bližnému, zväčšuje nespravodlivosť oproti Bohu. Kto posudzuje druhého, ten si pripisuje právo Božie. Kristus Pán napomínal: „Nesúďte, a nebudete súdení; neodsudzujte, a nebudete odsúdení.“[361] Sv. Augustin hovorí, že Spasiteľ tu zakazuje posudzovať iných, ich úmysel, a iné neisté a tajné veci, lebo srdce človeka iba P. Boh zná; preto bráni nám miešať sa do toho. Sv. Pavel vysvetľuje to v liste písanon. Rimanom: „Ktože si ty, že súdiš cudzieho sluhu Svojmu Pánovi stojí alebo padá.“[362] Súdiť patrí pánovi. Ten človek zas nie je tvojím sluhom. Pánom je mu Boh, nech on ho súdi, ty sa nemiešaj do jeho práva. „Nesúďte pred časom, dokiaľ nepríde Pán, ktorý osvieti i tmavé úkryty a vyjaví vady sŕdc, a vtedy bude mať každý chválu od Boha.“[363] To je príčina, prečo nesmieme súdiť, lebo to sú veci neisté a tajné, ktoré súdiť patrí Bohu. Preto, kto sa mieša do týchto vecí, pripisuje si právo Božie.

V živote Otcov čítame o mníchovi, Ktorý ako začal súdiť zle o spolubratovi z niektorých znakov, čo videl a počul, hneď počul hlas v duši: Ľudia si berú môj súd a miešajú sa do cudzieho práva. Keď to hovoria svätí o veciach zdanlivé zlých, čo bude s dobrými skutkami, o ktorých súdime, že ich bližný vykonal nedobrým úmyslom, z ľudských ohľadov? To znamená ešte viac si privlastňovať právo Božie, lebo tým vkročíme do srdca bližnému a súdime jeho úmysel a myšlienky, na čo len Boh má právo. Šalamon nazýva takých liádačmi, lebo súdia o veciach, ktorých neznajú: „Hádač a snov vykladač domnieva sa o tom, čo nezná.“[364]

HLAVA XVI.

PRÍČINY POSUDZOVANIA

Prvé žriedlo posudzovania je pýcha, žriedlo všetkých hriechov, ale najmä tohto. Sv. Bonaventura podotýka pozoruhodnú vec. Hovorí, že duchovní ľudia sú najviac pokúšaní posudzovať druhých. Zdá sa, na nich sa splňujú slová sv. Pavla: „Duchovný človek však posúdi všetko.“[365] Nazdajú sa, že veľa darov dostali od P. Boha a miesto toho, aby sa uponížili, pýšia sa, vysoko smýšľajú o sebe a málo si cenia druhých, keď ich vidia, že sú menej sobranej mysle, viac sa oddávajú vonkajším veciam. Chcú naprávať iných, kým na seba zabúdajú.

Svätí hovoria, že prostota je dcérou poníženosti. Opravdivé ponížený má otvorené oči iba pre svoje chyby a zavreté pre chyby bližného. Taký nájde zavše dosť na čo pozerať a oplakávať, že mu ani na um nesíde pozerať na druhých. Kto je ozaj ponížený, ten je ďaleko od každého posudzovania. Preto svätí odporúčajú to jako najlepší prostriedok i proti tej i proti mnohým iným veciam, nepozerať totiž iba na svoje chyby: „Aby som vedel, čo mi chybuje.“[366] Nebuďme jako pokrytci, ktorých pokarhal Kristus Pán. Tí zbadali i triesočku v očiach bližného, kým v svojich ani brvno nevideli. „Čo vidíš smeťku v oku svojmu bratovi, kdežto brvna vo svojom oku nevidíš.“[367] Hľadieť ustavične na vlastné chyby prináša veľa úžitku, ako poníženosť, bohabojnosť, sobranosť duševnú, veľký pokoj. Hľadieť zas na cudzie chyby robí veľa škody duši, budí v nej pýchu, posudzovačné myšlienky, hnev oproti bratovi, nepokoj, nemúdru horlivosť a iné veci, čo len znepokojujú srdce. Keď zbadáš na bratovi nejakú chybu, hovoria svätí, usiluj sa z toho nejaký osoh mať. Sv. Bonaventura nás učí tomu: Keď badáš na bratovi niečo, čo sa ti nepáči, skôr ako by si ho posúdil, obráť svoje oči na seba a viď, či nie je v tebe niečo podobného. Keď hej, vtedy odsúď v sebe to, čo by si chcel u druhého odsúdiť a hovor s prorokom: „Ja som zhrešil, ja som robil zle.“[368] Ja som planý, a nie som hoden pobozkať zem, po ktorej brat chodí a ja sa opovažujem posudzovať ho? Jaká malichernosť je, čo haním na druhom proti tomu, čo v sebe nachádzam!

Sv. Bernard odporúča nám druhý dorý spôsob: Keď vidíš dačo na druhom, povedá, čo sa ti nepáči, pozri, či nie je to v tebe a vyhoď to. Keď zas vidíš, čo sa ti páči, hľaď, či je to v tebe. Ak hej, drž to, ak nie, nadobudni si to. Takto zo všetkého budeme mať osoh.

Sv. Tomáš označuje iné žriedlo posudzovania. Hovorí, že niekedy ono pochádza zo zkazeného srdca. Kto ako robil alebo robí, tak súdi i o druhých. „Blázon po blúdnej ceste chodiaci preto, že je sám sprostý, všetkých za bláznov má.“[369] Dobre sa hovorí: Kto kradne, myslí si, že každý kradne. Keď niekto pozerá cez belasé sklo, všetko sa mu zdá belasým, keď cez zelené hľadí, všetko je mu zeleným. Podobne i zkazenému a nedokonalému človeku všetko sa vidí zlým a všetko vysvetľuje zle, lebo pozerá cez svoje sklo. On sám takto robieva, pre takéto ciele a z takýchto ohľadov, preto si myslí, že i ostatní takto robievajú. Tých sa týkajú slová sv. Pavla: „V čom súdiš druhého, sám seba odsudzuješ, preto, že to isté robíš, čo súdiš.“[370] Kto je zas dobrý a čnostný, ten vždy vysvetľuje veci na dobré, hoci sú nejaké znaky, čo budia pochybnosť. Zle vykladať skutky druhého býva zlým znakom. Sv. Doroteus hovorí, že kto je zdravý a má dobrý žalúdok, ten i zkazený pokrm strávi, ale kto je nezdravý, kto má pokazený žalúdok, ten ani dobrý pokrm neznesie. Práve tak, kto je dobrého ducha, ten všetko vysvetľuje na dobré, ale kto nemá čnosti, ten zas všetko zle vykladá.

Ešte viac svedči o čnosti a dokonalosti, keď kto usiluje sa vyhovoriť skutok bližného, čo i jasne zlý. Sv. Bernard odporúča to: Vyhováraj úmysly, keď už skutok nemôžeš. Mysli na nevedomosť, na prenáhlenie, na príhodu. Keby sme milovali bližného, jako seba samého, a keby sme pozerali na neho, ako na druhé ,,ja“, vtedy by sme našli čím ho vyhovoriť. Sami sa veru vieme vyhovárať, brániť, zmenšovať svoje chyby. Takto by sme robili i s druhými, keby sme ich naozaj milovali. A keď je vina jasná, že ju nemožno vykladať, i vtedy, hovorí sv. Bernard, mysli si, že pokušenie bolo veľké, a povedz si: Čo by sa bolo so mnou stalo, keby na mňa bolo prišlo také pokušenie, keby mňa bol tak napádal zlý duch, jako toho alebo tamtoho? Sv. Ignác nesúdil ani vtedy, keď skutok bol zjavne zlý a nedalo sa ho nijako na dobré vysvetliť. Riekaval: „Nesúďte pred časom“, a to, čo povedal Pán Samuelovi: „Jedine Boh vidí srdce“, a slová sv. Pavla: Každý „Pánovi stojí alebo padá.“

Hojné žriedlo posudzovania dľa sv. Tomáša býva odpor, závisť a žiarlivosť. Kto cíti odpor proti druhému, ten prísne bude ho súdiť a zle vykladať jeho veci, lebo každý ľahko uverí to, čo chce. Objasníme to s protivnej stránky. Keď dakto druhého rád má, tomu všetko sa zdá dobrým u priateľa a neposudzuje ho, čo by niečo i nie celkom dobrého spravil. Skorej ho vyhovára: „Láska nemyslí zle.“ Tú istú chybu a tie isté znaky vidíš, a predsa jak inakšie pozeráš na toho, ktorého rád máš a proti ktorému odpor cítiš! Každý deň zkusujeme, že toho skutky sa nám nepáčia, kým skutky druhého, hoci sú hádam horšie, nás neurážajú, ba ani sa nezastavíme na nich. Dobre hovorí Písmo: „Nenávisť vzbudzuje rozbroj, láska ale všetké previnenia prikrýva.“[371] Posudzovanie teda druhého pochádza z nedostatku lásky. Odtiaľ je, že niekedy i to sa nepáči u brata, čo nie je ani chybou, ako pohyby, reči, chodenie, ba neraz i jeho čnosť. Z toho nasleduje, že ako prostota veľmi napomáha batská lásku, tak láska zas veľmi podporuje prostotu. Tie dve čnosti sú ako sestry.

Užitočné je potom pozorne rozmýšľať o tom, akým podvodom a jakou podlosťou usiluje sa diabol pripraviť nás o úctu a lásku, ktorú náme k bratovi, a to takými maličkosťami, ktoré ani nie sú hriechom, a keď sú, tak ľahké sú, že takýchto sa nemôžme zachrániť. V tomto živote niet totiž človeka, ktorý by kedy-tedy neupadol do chýb a ľahkých hriechov. „Keby sme povedali, že nemáme hriechu, klamali by sme seba samého, a nebolo by v nás pravdy.“[372] „Spravodlivý sedem ráz padne“,[373] a zato neprestane byť spravodlivým. Preto niet príčiny, aby u teba ztratil dobré meno, keď pred Bohom neprestane byť spravodlivým, ani z milosti Božej neztratí ani za mak. Opravdivá láska nezakladá sa na vrtochoch, ako svetská láska, ktorú najmenšia vec môže vyhasiť, na pr. že si sa neuklonil priateľovi, ale zakladá sa na Bohu, ktorý nemôže pochybiť. Nasledujme teda Srdce Božie, ktoré nás miluje, hoci sme plní chýb, nedokonalostí a všetkých hriechov. P. Boh ma trpí i popri toľkých chybách a nedokonalostiach a ja by som nemohol strpieť maličkú chybičku u brata, ale by mi to muselo už oči klať, odpor budiť vo mne proti nemu? Tým by si len to dával na javo, že nemiluješ čisto pre Boha, lebo ináč by sa ti nesmelo protiviť to, čo sa Bohu neprotiví; to čo Pána nehnevá, nesmie hnevať ani jeho sluhov. On je synom Božím, jeho miláčkom, ak ho teda P. Boh má rád, i tebe načim ho ctiť a milovať: „Premilení, keď Boh takto miloval nás, i my sa musíme milovať vospolok.“[374]

Sv. Gregor a druhí svätí hovoria, že P. Boh niekedy odoprie menšie dary tým, čo dostali od neho veľké milosti. Premúdrou a tajnou opaterou nechá ich v niektorých chybách a nedokonalostiach, aby videli, že nikdy sa im nepodarí striasť sa nejakej chyby, čo jako by chceli a jak silne by si zaumienili. Takto sa zavše uponížia a zahanbia, a presvedčia sa, že ani vo veľkých veciach sami od seba nič nemôžu, ak v maličkostiach nevedia si poradiť. Niekto teda môže s jednej stránky byť veľmi čnostný, dokonalý, ba i svätý, a s druhej stránky môže mať nejaké chyby a nedokonalosti, ktoré Boh na ňom ponechal, aby ostal ponížený i pri daroch, Čo dostal.

Preto nesmieme nikoho posudzovať, ani menej vážiť, keď badáme na ňom chyby, ani seba viac ceniť, že nie sme povedomí takýchto nedostatkov, lebo druhý môže byť popri nich dokonalý a ty i bez nich nedokonalý. Takto ostaneš ponížený, budeš si vážiť brata a milovať ho a nikdy neodsúdiš ho pre nič.

HLAVA XVII.

NIEKOĽKO PRÍKLADOV

V živote Otcov čítame o opátovi Izákovi, že raz príduc z pustatiny do kláštora, zle súdil o ktoromsi mníchovi a považoval ho za trestuhodného, lebo málo čností badal na ňom. Keď sa potom chcel vrátiť do svojej cely, našiel pri dverách anjela stáť, ktorý ho nechcel pustiť dnu. Pýtal sa, prečo ho nepustí. Odpovedal mu anjel, že ho vraj Pán poslal, aby sa ho opýtal, kde chce dať hodiť toho mnícha, ktorého odsúdil. Opát sa zadivil, uznal svoju vinu a prosil Pána o odpustenie. Anjel ho uspokojil, že Pán nateraz mu prepáči, ale na budúce nech sa chráni posudzovať dakoho, dokedy Pán pri všeobecnom súde nevyriekne svoj súd nad každým.

Sv. Gregor rozpráva o Casiovi, biskupovi narnienskom, veľkom sluhovi Božom, že bol v tvári silne červený. Keď ho videl Totila, kráľ Gótov, myslel si, že je to od vína. Ale Pán čoskoro zakročil na obranu svojho sluhu. Dovolil zlému duchovi vojsť do človeka, ktorý berlu niesol pred kráľom a trápil ho pred panovníkom a pred celým vojskom. Zaniesli posadlého k svätému, ktorý sa pomodlil, urobil kríž nad ním a v tej chvíli opustil ho diabol. Kráľ zmenil svoj úsudok o ňom a odteraz si ho vysoko vážil.

O dvoch svätých mníchoch čítame, že im Boh dal milosť, že mohli vidieť jeden druhému do duše. Jeden z nich vyšiel kedysi z cely a našiel ktoréhosi mnícha jesť. Bez toho, žeby sa ho bol pýtal, prečo jie tak včas, pokarhal ho: Čože je to, že tak včas jieš, a to v piatok? Ako sa vrátil do cely, zarmútil sa jeho priate, lebo nevidel mu v duši lásku Božiu. Spýtal sa ho: Čože si spravil, kým si bol preč? Odpovedal, že sa nepamätá, aby bol niečo zlého urobil. Hádam si povedal nejaké neužitočné slovo, naliehal priateľ. Tu sa spamätal, čo povedal a jako posúdil druhého mnícha. Vyrozprával mu, čo sa stalo, a obidvaja kajali sa dva týždne za to previnenie. Po dvoch týždňoch znovu videl priateľovi v duši znak lásky Božej.

V kronikách reholi sv. Františka je reč o divnom videní, ktoré mal brat Leo, spoločník samého sv. Františka. Videl rehoľných spolubratov v dlhom rade. Všetci sa jagali; ale jeden zpo-medzi nich vynikal leskom: oči mu žiarily ako slnko, že nemohol mu do nich pozrieť. Pýtal sa, kto je to, čo má také ligotavé oči? Dozvedel sa, že je to brat Bernard Quintaval, prvý spoločník sv. Františka, a preto má oči plné lesku, lebo zavše dobre vykladal to, čo videl u druhých a všetkých za lepších považoval od seba. Keď videl žobrákov, povedal si: Títo lepšie zachovávajú chudobu, ako ty. Tak súdil o nich, jako keby dobrovoľne boli sľubovali a chceli chudobu. A keď videl boháčov pekne oblečených, pomyslel si: Azda tí nosia pod šatami cilicium a tajne mučia svoje telo. Možno, sú lepší, ako tý. Pre túto prostotu oslávil mu Pán oči. Robme i my tak. Sv. Do-roteus hovorí: Keď prídeš do izby druhého a vidíš veľký neporiadok v nej, alebo vidíš brata, že

nedbá o čistotu na sebe, pomysli si: O šťastlivý a blažený bratku, čo si sa tak oddal Bohu, že na tieto veci ani nepozreš. Keď zas vidíš, že všetko je na ňom čisté, povedz si: Tomu je i duša v poriadku.

Sv. František chodil po Taliansku a kázal. Ráz na ceste našiel chudobného a chorého človeka. Prišlo mu ho ľúto a začal hovoriť svojmu spoločníkovi o chorobe a chudobe toho žobráka. Spoločník však sa vyjadril: Pravdu máš, otče, to je veľký chudák, ale azda v srdci je bohatší v túžbach, ako všetci ľudia. Sv. František sa pohoršil na týchto posudzovačných slovách a povedal mu. Bratku, ak chceš pri mne ostať, musíš robiť pokánie, aké ti rozkážem, lebo si sa prehrešil proti bližnému. Brat bol hotový veľkou poníženosťou hocjaké pokánie činiť. Svätý mu kázal složiť rúcho, padnúť tomu žobrákovi k nohám, vyznať mu, že ho posúdiť a prosiť ho o prepáčenie a modlitbu. Spoločník hneď splnil, čo mu povedal sv. František.

Ten istý svätý kedysi pre veľa sĺz dobre neoslepol. V takom stave šiel hľadať brata Bernarda, aby sa jeho zbožnými rečami potešil. Bernard mal totižto zvláštny dar hovoriť o Bohu, preto sa často celé noce shováral s ním o duchovných veciach a o nebi. Prišiel k jeho cele ďaleko v hore, Bernard sa práve modlil. Svätý sa priblížil k nemu a povedal mu: Bratku, Bernardu, poď sa poshovárať s tým slepým. Ale brat bol celkom zahĺbený v Bohu, ničoho nepočul ani ničoho neodpovedal. Minula chvíľa. František začal znovu volať: Bernardu, poď potešiť toho slepého chudáka. Znovu nedostal nijakej odpovedi. Svätý sa zarmútil a odišiel šomrajúc, že na jeho volanie nechcel odpovedať. Na ceste potom hľadal v modlitbe vysvetlenie, prečo mu brat nedal odpovedi. Hneď počul hlas Boží: Čože sa hneváš? Či sa to svedčí, aby človek opustil Boha pre stvorenie? Keď si volal na Bernarda, on bol vtedy so mnou a nie sám so sebou; nemohol k tebe prísť, ani ti ničoho povedať, lebo ťa nepočul. Svätý sa teraz vrátil k bratovi Bernardovi, aby vyznal mu vinu a dostal pokutu za ňu. Brat sa práve prestal modliť. Hodil sa mu teda k nohám, povedal mu, čím sa prehrešil a jako ho Pán pokarhal a kázal mu z poslušnosti potrestať ho jako mu povie. Bernard si myslel, že svätý rozkáže mu čosi neobyčajne uponižujúceho, ako to robieval, aby sa potrestal, preto chcel sa vyhovoriť. Povedal mu: Hotový som, otče, čo mi rozkážeš, ak i ty spravíš to, čo ti poviem. Svätý pristal na to, lebo on radšej poslúchal, ako rozkazoval. Načo riekol František: Z poslušnosti ti kážem, potrestaj ma, že som ťa posúdil. Ja si ľahnem na zem a ty mi jednou nohou vstúp na hrdlo, druhou na ústa a hovor slová, ktoré som zaslúžil: Lež tu na zemi, zlý synu Petra Bernardona! Čože si ty taký pyšný, ty naničhodný? Keď to počul brat Bernard, začal pochybovať, či to má urobiť, ale že nechcel sa protiviť a zarmútiť sv. Otca, urobil čo najväčšou úctou. Potom povedal František: Teraz ty mi rozkáž, čo chceš, v mene svätej poslušnosti. Riekol Bernard: V mene svätej poslušnosti ti rozkazujem, prísne ma pokarhaj pre moje chyby kedy len budeme spolu. Ťažko padlo to sv. Františkovi, lebo brata si vysoko vážil pre jeho svätosť, preto odteraz nebavil sa dlho u Bernarda, aby ho nemusel karhať. Keď ho išiel navštíviť a trochu poshovárať sa s ním o Bohu, skoro sa odobral od neho.

Surius rozpráva, že raz prišiel miestny kňaz navštíviť svätého opáta Arseniusa, ktorý práve bol chorý: ležal na pokrovci, pod hlavou mal mäkký vankúš. S kňazom prišiel akýsi mních, ktorý keď videl takto Arseniusa, začal sa horšiť, že sa ten prepych nesvedčí na človeka všeobecne za svätého považovaného. Nevedel totiž, kto bol predtým Arsenius. Múdry kňaz zavolal starca trošku na bok a pýtal sa ho: Prosím ťa, otče, povedz mi, akože si žil, kým si sa nestal mníchom? Povedal, veľmi chudobne, nemal ničoho. Vtedy rnu vysvetlil kňaz: Vedz, že Arsenius bol veľký pán, mal veľa peňazí. Všetko to však zanechal a volil si chudobu a poníženosť. Nuž či je to prepych pre takého človeka, keď teraz počas choroby a na starosť na pokrovci leží a vankúš má pod hlavou? Načo starec zahanbený umĺkol.

Opát Machet rozpráva u Cassiana, že hlavne pre tri veci posúdil mníchov. Prvá bola, že keď niektorému spuchly ústa a hľadal na to liek, považoval to za nedostatok samomŕtvenia. Druhá: ak daktorý upustiac z ostrosti mníšskej nosil kožuch alebo sa ním prikrýval, dľa neho sa to protivilo prísnosti, ktorú v kláštore treba zachovávať. Tretia: kedy-tedy prišli svetskí ľudia a z pobožnosti prosili posvätený olej od mníchov. O tých ľudoch si myslel, že sa robia ako by boli veľmi svätí. A vyznáva, že Pán Boh pre to potrestal ho. Upadol práve do tých troch vecí, ktoré ti druhých odsúdil. Ústa mu spuchly, že pre veľké boľasti na rozkaz pedstavených musel sa dať liečiť. V chorobe bol prinútený podobný kožuch nosiť. A svetským tiež dal požehnaného oleja, lebo nevedel sa ich ináč zbaviť. A končí svoje slová, aby sa každý poučil z jeho príkladu a chránil sa toho hriechu, lebo ináč sám upadne do toho, pre čo súdi druhého, ako sa to jemu prihodilo.

Anastasius, opát kláštora na hore Sinai, spomína o akomsi mníchovi, ktorý nedbal veľmi o spoločné cvičenia, ako pôsty a mŕtvenia atď. a preto iní ho nemali za dobrého rehoľníka. Ako sa mu blížila hodinka smrti, nesmierne sa začal radovať. Anastasius sa ho pýtal: Akože sa môže taký nedbanlivý rehoľník teraz smiať a tešiť? Odpovedal mu mních: Nediv sa, otče. Pán poslal anjela, ktorý ma ubezpečil, že budem spasený, lebo sa splnia slová: „Nesúďte, a nebudete súdení; neodsudzujte, a nebudete odsúdení; odpúšťajte a odpustí sa i vám.“[375] Pravda je, že som nedbal o spoločné cvičenia pre nedbalosť a pre telesnú slabosť, ale trpezlivo som znášal urážky druhých, neposudzoval som ich, ba skorej som ich vyhováral, keď niečo urobili alebo povedali; a preto som taký veselý.

HLAVA XVIII.

NEDOBRÉ PRIATEĽSTVÁ

Doteraz sme hovorili o dobrej a duchovnej jednote a láske, teraz prehovoríme o trojakej nedobrej a neduchovnej, ale zlej a škodnej jednote a láske. Sv. Bazil hovorí, že medzi dobrými rehoľníkmi má panovať veľká svornosť a láska, ale nesmie byť medzi nimi nijakého priateľstva, ktoré by len dvoch alebo troch úzko spájalo. To by nebola jednota, ale rozdvojenie. Úzke priateľstvá sú zlé, čo by sa i niekomu zdaly svätými. Dopodrobna sa púšťajúc hovorí: Ak by sa kto našiel, čo silnejšou náchylnosťou miluje či už brata rehoľného, či rodinu, či koho iného z hocjakej príčiny, toho treba potrestať za krivdu, ktorú urobil všeobecnej láskej. A inde zas spomína, prečo je to krivda: Kto totiž jedného viac miluje, ako ostatných, ten sám o sebe svedčí, že druhých nemiluje dokonale. Tým ich uráža a krivdu robí celej spoločnosti. A keď jedného uraziť je vec veľká — dľa slov Pánových u Zachariáša znamená to dotknúť sa zrenice očú jeho — čože bude uraziť celú spoločnosť? Preto sv. Bazil veľmi kladie na srdce rehoľníkom nemilovať viac jedného ako druhého, nestýkať sa viac s tým ako s tamtým, aby neboli na ťarchu a na pohoršenie nikomu.

„Nedávaj nikomu nijakého pohoršenia.“[376] Nech majú spoločnú a všeobecnú lásku oproti všetkým nasledujúc dobrotu a lásku Božiu, „ktorý svojmu slnku dáva vychádzať nad dobrých i zlých a dáva pršať na spravodlivých i nespravodlivých“.[377] Svätý ďalej hovorí, že takéto priateľstvá v reholi sú žriedlom závisti, podozrenia, ba nenávisti a nepriateľstva, sú príčinou rozdvojenia, nesvornosti.To všetko je ako mor pre rehoľu. Tu totiž vyjaví jeden svoje pokušenie, druhý svoje súdy, tretí žaloby, zas iný veci, ktoré sa majú v tajnosti zachovať. Tu počuť šomrania, nadávky na toho alebo tamtoho, ba niekedy i na predstaveného. Tu prechádzajú chyby s jedného na druhého za niekoľko dní ako nejaká nákazlivá choroba. Tie priateľstvá sú napokon príčinou, že sa prestupujú mnohé pravidlá, že dakto robí veľa vecí nepotrebných len k vôli priateľovi.

Sv. Efrem hovorí, že takéto priateľstvá a reči veľmi škodia duši. Preto vyhybujme im a chráňme sa ich. Majme ustavične pred očami, že v reholi nesmú byť medzi členmi zvláštne priateľské styky, ktoré by mohly uraziť ostatných. Naše priateľstvo má byť duchovné, nesmie sa opierať na telo a krv. ani na vonkajšok, ani na iný ľudský ohľad, ale na Boha, nášho Pána, ktorý všetko spojuje. Rovnaká láska má byť medzi všetkými, ako medzi synmi Božími a bratmi Kristovými. Nedajme si zaujať srdce od nijakého stvorenia, iba od P. Boha.

V kronike radu sv. Františka je reč o svätom bratovi Jánovi Luka. Ten svätý muž vraj veľmi vyhyboval priateľstvám. Raz sa ho opýtal ktorýsi rehoľník, ktorý chcel sa s ním rozprávať.

a prečo tak zriedkavo dá sa do reči s tými, čo ho hľadajú. Odpovedal sluha Boží: Pre vaše dobro robievam to; čím viac budem spojený s Bohom, tým viac osožím bratom, čo mi dobre chcú; vaše sladkasté priateľstvá zas ma odťahujú od Boha a škodia i vám i mne.

HLAVA XIX.

INÉ NEDOBRÉ PRIATEĽSTVÁ

Sú i iné priateľstvá, čo majú inakší cieľ, ako predošlé a ktoré nie menej škodia spoločnosti, jednote a bratskej láske, ale ešte viac. Povstávajú ony, keď dakto chce ísť vysoko, cteným a váženým byť, preto sa pripojí k takým, čo mu v tom na pomoci môžu byť. Cassian hovorí, ako ťažké choroby telesné pomaly rastú, podobne i duchovné pomaly sosilnievajú.

Opíšeme, ako sa vyviňuje táto choroba v duši a spolu označíme obyčajnú cestu, ktorou sa začne kaziť mladý rehoľník počas štúdií. Vyjde scholastík z noviciatu. Božou pomocou nie malý pokrok urobil v duchovnom živote; váži si a rád má duchovné veci. Tu príde do kolegiumu. Čím viac sa oddáva učeniu, tým viac zanedbáva duchovné cvičenia, opúšťa ich zčiastky, alebo bez ducha a bez úžitku ich odbavuje, čo je jedno. Kráča ďalej, a jako ide bez zbrane duchovnej, lebo svoje povinnosti neplní ako treba a vedochtivosť ho dvíha a nadúva, pomaly začne si vysoko vážiť prirorodzené dary a vlohy, kým čnosť a poníženosť tratí u neho ceny. To je tá brána, ktorou vchádza zkaza študujúcich, preto treba jej silou-mocou vyhýbať. Zmenšuje sa v nich úcta oproti čnosti, poníženosti, samomrtveniu a oproti všetkému, čo sa týka duchovného pokroku, kým úcta oproti učenosti a súcosti rastie v nich. Nazdávajú sa, že takto stanú sa vzácnejšími a váženejšími, preto usilujú sa, aby ich považovali za nadaných, za múdrych. Pri hádkach školských veľmi dbajú na dôkazy, a každú príležitosť využijú vyniknúť, zaligotať sa, kým druhých hľadia zahanbiť, aby ich neprevýšili. Ešte ďalej pokročia: začnú lichotiť profesorovi alebo iným starším otcom a všetkým, o ktorých si myslia, že im môžu pomáhať, priatelia sa s nimi, a to len preto, aby sa vyzdvihli, vynikli, mali dobré meno.

Je to vec, čo najviac škodí reholi a najviac sa protiví jednote, lebo či môže čo horšieho povstať v kláštore, ako žiarlivosť a ctibažnosť? Či môže väčšia choroba prísť na nás, ako začať hovoriť, že človek musí sa postarať o seba a použiť druhých, lebo keď nebude myslieť na seba, nič si nebudú z neho robiť? Nech nás Boh chráni od takýchto rečí a nech nedá, aby sa kto našiel, čo by tým jedon otrávil srdce druhému a otvoril mu oči, aby videl svoju zkazu. Ďaleko stojí od toho pravda, ktorú vyznáva Spoločnosť. Sv. Ignác hovorí v Stanovách: „Všetci zo Spoločnosti nech sa dajú na ozajstné a dokonalé čnosti a na duchovné veci a nech tým viac pripisujú, ako učenosti a iným prirodzeným a ľudským darom.“ To si váži a cent Spoločnosť. Preto dávaj pozor, aby ťa starý had nenakazil svojím jedom a nenaviedol ťa prestúpiť zákaz predstavených a jesť zo zakázaného sľubujúc ti, že budeš ako bohovia. Never mu, že takto dôjdeš uznania a úcty; cigáni, lebo je otcom lži; naopak nikto si ťa nebude vážiť. Kým keby sl kráčal cestou čností, staral sa o duchovné veci a o svoj pokrok, Pán by ti dal i jedno i druhé, i čnosť, po ktorej túžiš, i úctu. Ctil a vysoko by ťa cenil i Boh i ľudia.

Na potvrdenie toho máme udalosť v tretej knihe Kráľov. P. Boh povedal Šalamonovi, aby prosil, čo si žiada. Šalamon uprel svoj zrak na múdrosť a o ňu prosil. Písmo o tom hovorí: „Páčilo sa to Pánovi, že Šalamon žiadal si takú vec. Povedal Boh Šalamonovi: Že si žiadal túto vec, a neprosil si dlhý vek, ani bohatstvo, ani duše nepriateľov, ale si žiadal sebe múdrosť rozoznať súd: hľa, učinil som ti podľa tvojich rečí a dal som ti srdce múdre, a rozumné, tak že nikoho pred tebou tebe rovného nebolo, ani po tebe nebude.“[378] Ba čo viac, Šalamonova prosba natoľko sa páčila Bohu, že nielen múdrosti mu dal, o ktorú prosil, a to v hojnosti, ale ešte mu i to dal, o čo neprosil. „Ale i to, o čo si neprosil, dám ti: bohatstvo a slávu, tak že nikoho tebe rovného nebolo medzi kráľmi, po všetké predošlé dni.“ Tak urobí Boh i s tebou, ak si volíš opravdivú múdrosť, t. j. ozajstné a pevné čnosti. Dá ti čnosť, o ktorú sa staráš, lebo to sa Bohu veľmi páči; dá ti i úctu, o ktorú nedbáš. To vieme i zo zkúsenosti, že takýchto si cení i Boh i ľudia. Syn Boží povedal, že kto sa uponíži, ten bude povýšený, a čím viac sa uponížiš a oddáš sa čnosti, tým viac budeš povýšený a ctený. Čím viac budeš vyhvbovať vyznačeniam, tým viac budú bežať za tebou, ako tieň beží s človekom. Kým ctibažní čím viac sa nadúvajú, aby sa nazdali veľkými, tým menšími sa stávajú, čím vyššie sa usilujú vystúpiť, tým nižšie padajú, čím viac si myslia, že druhí ich ctia tým menej si ich každý váži, lebo ich považujú za pyšných, nespokojných a kaziteľov. Preto nepozostáva iné, ako ich odrezať od tela rehole ako škodlivé, hnilé údy, aby nenakazili druhých.

Vrátiac sa k svojmu predmetu, povedám, ako sa treba chrániť ctibažnosti a žiarlivosti, podobne treba vyhybovať i priateľstvám, čo smerujú k tomu. Nesmieme byť priviazaní k nikomu, ani nesmú mať u nás miesta slová: ,,Ja som Pavlov, a ja Apollov, ja zas Kefasov.“[379] Ja sa nedržím ani toho, ani tamtoho, iba predstaveného: jedine s ním som spojený. V Spoločnosti nepotrebujeme nijakých patronov, netreba nám nikomu lichotiť, lebo sme neprišli sem pre iné, iba dušu si spasiť. Buď dobrým rehoľníkom a staraj sa naozaj o to, na čo si vstúpil do rehole a nebudeš potrebovať nikoho okrem Boha. Len taký nájde v kláštore pokoj, iní ho nenajdú, ako sami vyznávajú. Rehoľník mal by sa hanbiť, že ho považujú za človeka, ktorý hľadá patronov, lichotí druhým, aby ho podporovali, lebo to svedčí o veľkej nedokonalosti a veľkej slabosti. Dom, ktorý treba podpierať, je slabý a svalí sa ľahko, strom, ktorý treba priviazať k niečomu, má slabé korene. Podobne je i s tebou, keď hľadáš patronov, tým len to dávaš na javo, že si ešte nepustil silné korene v čnosti, ba ani v rehole. Preto napomína P. Gen. Aquaviva scholastikov a zabraňuje im hľadať si patronov medzi staršími pátrami. A pátrom tiež káže chrániť sa takýchto vecí. Nech si nežičia, aby sa k nim mladí veľmi približovali, a prosili ich o podporovanie; ani nech sa nenúkajú, že im budú pomáhať vo všetkom, čo budú potrebovať. A ešte menej majú si to považovať za neviem jakú česť, že sa k nim druhí obracajú. Nech sa neurazia, že to iní nerobia, akoby o mladých nestáli a boli veľmi ostrí a prísni. A práve to je po rehoľnícky, tu druhé značí postupovať po svetsky. Ak sa na teba kto žaluje preto, to sa žaluje, že si čnostný a že jako dobrý rehoľník ďaleko stojíš od všetkého, čo je svetské a protivné reholi. Daj Bože, aby nebolo inakšej ponosy na nás.

HLAVA XX.

NAJNEBEZPEČNEJŠIE PRIATEĽSTVA

Priateľstvá, o ktorých bude teraz reč, sú o veľa horšie, a viac sa protivia jednote a láske, ako prvé. Tie povstanú vtedy, keď sa niektorí na to spoja, aby zmenili stanovy rehole, jej predpisy a zvyky. Sv. Bernard v tom smysle vykladá slová Písma sv.: „Synovia mojej matky brojili proti mne.“[380] Takto vyjadruje nevesta, v mene Cirkvi, svoju boľasť pre krivdy, ktoré jej urobili synovia. Nemyslime si, hovorí svätý, že zabudla, koľko trpela od pohanov, židov a tyranov. Najviac žiali nad domácim zlom. To sa jej boľastnejšie dotýka, toho by sme sa väčšmi mali chrániť. Boj, ktorý vyvolávajú domáci nepriatelia, ju viac bolí, a je o veľa väčší a horší, ako čo povstane od vonkajších nepriateľov.

To isté možno povedať i o reholi, ktorá je hlavným údom Cirkvi, a kráča tými istými šľapajami, čo ona. „Synovia mojej matky brojili proti mne“, synovia, ktorých som vychovala, dala vyučiť toľkými obeťami, tú istú zbraň, čo som im dala, aby ňou bojovali proti svetu a získali duše Bohu, obrátili proti mne, proti svojej matke. Jako to musí bolieť! Ale hoci je to boľastné, nie je divné. Sv. František zkúsil to sám v svojej reholi; a Cirkev ešte za apoštolov trpela také prenasledovanie od svojich synov, ktorí povstali proti nej rozličnými bludami a kacírstvami. Údovia musia ísť za hlavou. Hlavou však je Kristus, ktorý kráčal cestou krížov a prenasledovania. Takto sa vyvolení očisťujú ako zlato v peci. Sv. Pavel tiež píše: „Musia byť i bludy, aby tí, ktorí sa dokázali, boli zjavní medzi vami.“[381] A Kristus Pán u sv. Matúša hovorí: „Musí to síce byť, aby pohoršenia prišly; avšak beda tomu človeku, skrze ktorého pohoršenie prichádza.“[382] Musia byť pohoršenia i v Cirkvi, i v reholi, lebo sme krehkí ľudia, ale beda tomu, čo je príčinou pohoršenia! Lepšie by bolo, keby sa nebol ani narodil.

Sv. Bazil veľmi prísno odsudzuje takéto priateľstvá. Keď sa niektorí dobrovoľne odlúčia, píše, a utvoria si medzi sebou krúžok, je to hriešne priateľstvo. To je vzbura, rozdvojenie a znak neprávosti tých, čo sa tak priatelia. Záhubu pripravujú reholi tí, čo chcú zmeniť jej základy, stanovy, hoci to robia pod zámienkou, že ju obnovia. Svätý káže takýchto napomenúť najprv medzi štyrmi očami, potom pred inými dľa rady evanjeliumskej, a keď ani to neosoží, ,,maj sa jako pohan a mýtnik“.[383] Takého treba odlúčiť od druhých, aku nákazlivého chorého, aby choroba neprešla na iných. To isté nariaďuje i sv. Ignác dľa slov sv. Pavla apoštola: „Ó, by aj odrezaní boli tí, ktorí vás zmiatajú.“[384] Hnilý úd treba odrezať, aby ne-nakazil ostatné.

Jasné je, jaká zkaza hrozí odtiaľ reholi. Stačí vec vysvetliť, aby sme videli otravu, preto nie je ani potrebno reči šíriť o nej. Ale že je vec vážna, trošku zastavíme sa pri nej a spomeniem jednu príčinu, ktorá samá stačí, aby sme sa nielen odporom, ale i hrôzou odvrátili od nej, a upevnili sa v láske k Stanovám našim.

Rehoľný život nie je vynálezom ľudským, ale Božím; preto všetko to, čo slúži na zachovanie a zveľadenie rehole, neslobodno mať za vymysleniny ľudské, ani za návrh nejakého človeka, alo za úmysel P. Boha. On vyvolil sv. Františka za zakladateľa svojho radu, sv. Dominika, sv. Ignáca a podobne i ostatných. Spolu však označil im i prostriedky — skutky Božie sú dokonalé — čo lepšie zodpovedajú cieľu rehole, ktoré sami neboli by vymysleli.

Tak to vidíme u sv. Ignáca. Z jednej jeho odpovedi a zo slov P. Laineza vysvitá, že najhlavnejšie veci, ktoré sú ako základy Spoločnosti, P. Boh, pôvodca rehole, vnukol sv. Ignácovi, ktorého vyvolil za hlavu a za hlavný nástroj založlt tento rad. Jasné je to i z toho, jako písal Stanovy, koľko sa modlil, koľko sĺz stálo ho každé slovo, čo napísal. Čítame o ňom, že keď sa nevedel rozhodnúť, či to zodpovie alebo nie, aby kostoly profesných domov maly nejaký stály dôchodok, a to ani nie je z najhlavnejších vecí, štyridsať dní slúžil omšu na ten úmysel a modlil sa horlivejšie, ako inokedy. Z toho vidno, koľko ráz mohol asi prosiť P. Boha o radu, kým písal Stanovy a jaké svetlo asi mu dal Pán, aby označil to, čo bolo jeho Velebnosti milšie.

Žeby sa však niekto nenazdal, že sme to z prsta vycicali, alebo že chválime svoje, hoci už i to dokazuje naše tvrdenie, „máme väčšie svedectvo“ od toho. Dobré bude, keď ešte čosi iného pripojíme, lebo preveľa závisí od toho, aby sme sa v tejto zásade upevnili.

Sv. František utiahol sa s dvoma spoločníkmi na horu Cainerio, aby napísal regulu, ktorú by potom mohol predložiť sv. Otcovi na potvrdenie, lebo doteraz rehoľa nedostala potvrdenia písomne, iba ústne od Inocenta III. Tu sa postil 40 dní o chlebe a o vode, a neprestajne sa modliac skladal Stanovy, podľa vnuknutia Božieho, ako sám povedal a jako to uvidíme. Zhotovenú regulu oddal Fr. Eliášovi, generálnemu vikárovi. Bol to človek rozumný a učený. Keď zbadal, že regula vyžaduje väčšiu poníženosť a chudobu, ako sa jemu videlo, dal sa jej ztratiť, aby druhá bola potvrdená, čo by jemu viac zodpovedala. Sv. František, ktorý radšej šiel za vôľou Božou, jako za ľudskou, nič si nerobil z toho. Vrátil sa na horu a znova sa začal postiť a modliť 40 dní, aby vedel, čo chce P. Boh a jako má napísať regulu.

Fr. Eliáš chcel to prekaziť, preto svolal niektorých učených bratov a povedal im, že sv. Otec František takú ostrú regulu zamýšľa napísať, že ju nebude možno zachovávať. Tí ho potom ako generálneho vikára posielali ku Františkovi, aby mu v mene všetkých povedal, že oni neprijmú takej reguly. Fr. Eliáš sa neopovážil sám ísť, volal i ostatných. Všetci teda idú na horu k cele, kde sv. Otec sa modlieval. Fr. Eliáš volá na sv. Františka, ktorý keď ho uzrel spolu s druhými, pýtal sa ho: Čože chcú títo bratia? Odpovedal Eliáš: Sú to predstavení, ktorí počuli, že píšeš novú regulu; obávajú sa, že bude veľmi ostrá, preto protestujú proti nej. Sprav ju pre seba, ale nie pre nich. Ako to počul svätý, padol na kolená a pozdvihnúc oči k nebu povedal: Či som ti nepovedal, Pane, že mi neuveria? Hneď sa zjavil lúč s neba, ktorý riekol: Františku, nič nie, je tvoje v regule, všetko, čo je v nej, je moje. Chcem, aby sa zachovávala až do písmeny, do písmeny, a to bez poznámky, bez poznámky, bez poznámky. Viem, čo môže ľudská slabosť a jako im budem pomáhať. Ti, čo ju nechcú zachovávať, nech vystúpia z radu. Sv. František sa obrátil k bratom a pýtal sa: Počuli ste? Počuli ste? Počuli ste? Chcete, aby sa to zopakovalo? Fr. Eliáš a predstavení preľaknutí a zahanbení vrátili sa domov a nepovedali ani slova. Svätý dokončil regulu, ktorá úplne taká bola, ako predošlá, ktorú má Pán zjavil. Potom vzal ju do Rímu, prečítal ju svätému Otcovi, Honoriusovi III. Pápežovi zdala priveľkou a priťažkou jej ostrosť a chudoba. Ale František odpovedal: Ja som, svätý Otče, ani slovíčka nevložil sám od seba do tejto reguly: Kristus Pán ju složil. On vie najlepšie, čo je potrebné a užitočné dušiam, zná, čo môžu bratia a čo zachová túto rehoľu. Jemu je všetko známe, čo sa prihodí v Cirkvi a v tomto rade: preto netreba mi, ani nemôžem nič meniť. Pápež pohnutý vnuknutím Božím vydal bulu potvrdenia: Ad perpetuam rei memoriam. Takto vnuká a dáva Boh stanovy zakladateľom rehôľ. Takto vnukoi Boh i sv. Ignácovi inštitút nášho radu. O tom máme ešte väčšiu istotu, ako o predošlom, zo zapečatených pápežských písiem. Gregor XIII. blahej pamäti v bule: Ascendente Domino a v druhej, ktorú ešte prv vydal: Quanto fructuosius, keď už spomenul vlastnosti nášho

institutu a niektoré ťažkosti, ktoré môžu i vonkajších i našich pomútiť, jasne povedá: Preto sv. Ignác na vnuknutie Božie považoval za dobre tak podeliť telo Spoločnosti na údy a stupne. Či možno jasnejšie hovoriť?

Vráťme sa teraz k predmetu svojmu a dajme sa do reči s tými, čo chcú zmeniť stanovy rehole a predpisy zakladateľove. Pýtame sa ich: či sa vám to nezdá veľkou pýchou povedať, že nie je dobrá cesta, ktorú sv. Ignác v konstituciach označil, že vy vymyslíte lepšiu? Aký to nerozum! Vysvetlime vec čímsi podobným. Medzi najväčších hriechov patrí v Cirkvi kacírstvo. Nehovorím, že niet väčšieho hriechu, lebo nenávidieť Boha je väčší hriech, ale ten málokedy sa stane na zemi, najčastejšie v pekle. Nuž zpomedzi hriechov, ktorých sa ľudia obyčajne dopúšťajú, je najväčší kacírstvo. Ním sa človek odtrhne od Cirkvi. Takto znivočí v sebe základ života nadprirodzeného, t. j. vieru. Či sa vám nezdá ohromnou pýchou, keď niekto radšej to verí, to má za pravdu, čo sa jemu vidí, ako čo Cirkev katolícka učí veriť a čo na cirkevných snemoch schválila, na ktoré sa sišli z celého sveta mužovia učenosťou a svätosťou vynikajúci? Za čo toľko mučeníkov prelialo svoju krv a čo toľkými zázrakmi bolo potvrdené? Či jest väčšej pýchy a zaslepenosti, ako povedať: ja viac verím to, čo sa mi tej noci snívalo, alebo to, čo povedá Martin Luther, človek zlý, nepoctivý? Nuž takto postupujú a to robia tí, čo viac veria svojmu zdaniu, ako Bohu, hlave a zakladateľovi rehole, čo si myslia, že cesta, ktorú oni vynašli, je lepšia, ako ktorú Pán Boh ukázal tomu, ktorého vyvolil za hlavný nástroj založiť Spoločnosť. Je to diabolská pýcha. Prečo? Nuž či Boh skryl pred sv. Ignácom dobrú cestu, zodpovednú jeho reholi a tebe ju zjavil? Či nevidíš, že je to klam diablov, ktorý ťa chce použiť proti Spoločnosti, ktorej sa tak bojí, aby si kazil pokoj a jednotu v reholi, ako kacír pokoj v Cirkvi? Ja chcem iba reformovať rehoľu. Klameš sa: diabol, otec lži, týmto ťa zaslepuje. To neznamená reformovať, ale chcieť znivočiť, zkaziť Spoločnosť. A zapamätaj si, že je to nie prepínanie, ale čistá pravda. Lebo rehoľa sa vtedy reformuje, keď sa odchýlila od prvotného institutu, aby sa vrátila k predpisom, ktoré jej zakladateľ dal. To je dobré a sväté a to i robia mnohé rehole, aby sa zachovalý v pôvodnom stave. Ale zmeniť inštitút a prvotnú cestu, ktorú nám ukázal zakladateľ, osvietený od Boha, a chcieť zaviesť inú, to neznamená reformovať rehoľu, ale znivočiť ju a inú chcieť založiť dľa svojej chuti, ako to chcel urobiť Fr. Eliáš s radom sv. Františka. To nie je duch Boží, ale diabolský.

Na sneme tridentskom bola reč o reformovaní rehôľ. Povstaly niektoré spasiteľné predpisy. P. General Lainez pri tej príležitosti prehovoril: Otcovia svätí, zdá sa mi, že tieto predpisy netýkajú sa Spoločnosti Ježišovej. Je ona nová rehoľa, odchýľna od ostatných, a jako taká uznaná od sv. Stolice. Božou pomocou nesišli sme s cesty nášho institutu, preto, ak by sa tieto predpisy i jej týkaly, neobnovila by sa, ale premenila. Svätý snem odpovedal v zasadnutí 25.: Neni naším úmyslom ani zakazovať ani nič obnovovať v Spoločnosti Ježišovej; nech ďalej slúži Bohu a Cirkvi dľa svojho institutu schváleného od sv. Stolice. Snem tridentský teda nič sa neopováži meniť na Spoločnosti, a ty sa opovažuješ z hocjakých ľudských ohľadov chcieť ju zmeniť?

Inakšie si ctil a vážil náš Institut kardinál Marcel Cervinus, ktorý sa neskoršie stal pápežom pod menom Marcel II. Trochu skôr, ako ho vyvolili za pápeža, mal veľkú dišputu s P. Olavem, výborným teologom Spoločnosti, a to nad predpisom, ktorý zakazuje prijímať našim akúkoľvek hodnosť, iba ak ho poslušnosť pod hriechom núti na to; sám generál nemôže to rozkázať, iba nariadením sv. Otca; na to skladajú profesi osobitný sľub. Kardinál myslel, že Spoločnosť by väčšiu službu preukazovala Cirkvi, keby jej dávala dobrých biskupov, ako keď jej posiela dobrých kazateľov a spovedníkov. Biskup predsa môže viac dobrého urobiť, ako obyčajný kňaz. Prinášal ešte mnohé iné dôkazy. P. Olave odpovedal, že Spoločnosť väčšiu službu preukáže. Cirkvi, keď sa zachová v svojej čistote a poníženosti, aby spokojnejšie a dlhšie mohla pracovať. Ale kardinálovi zdaly sa silnejšími svoje dôvody. Tu riekol P. Olave: Keď Vaša Osvietenosť nedá sa presvedčiť, nám stačí auktorita sv. Ignáca. Vtedy i kardinál povedal: Máš pravdu, lebo hoci sa mi zdá, že moje dôvody sú lepšie, predsa auktorita sv. Ignáca v tejto veci viac váži, ako všetky dôvody sveta. To isté hovorí i rozum. Lebo keď ho Boh vyvolil na to, aby založil rehoľu, ako je vaša, a rozšíril ju po celej zemi na. úžitok duší, a spravoval ju takou múdrosťou, vtedy i to treba veriť, a to ani ináč nemôže byť, že sám Boh mu zjavil, ako mu má slúžiť táto rehoľa a jako sa zachová. Tým viac príčin máme my, čo sme rehoľníci a synovia poslušnosti, poddať svoj úsudok, keď vidíme, že stanovy Spoločnosti a nariadenie Božie dané skrze zakladateľa je jedno, a najmä keď vieme, že všetci pápežovia, čo doteraz boli a sv. snem tridentský ich schválil a potvrdil. Ďalej Pán toľko milostí dal Spoločnosti a toľko dobrého vykonal pre duše už dlhé roky. Nuž kto by sa opovážil čo i len pomyslieť na to, aby sa jej stanovy zmenily? „Neprestupuj dávne medze, ktoré položili tvoji otcovia.“[385] Gregor XIII. v bule: Ascendente Domino potvrdzuje znovu institut Spoločnosti a hlavne tie veci, čo sa môžu niektorým nepáčiť. A zakazuje v mene poslušnosti, pod trestom vyobcovania ipso facto a ztraty každého úradu a beneficiumu, aby sa ktokoľvek opovážil napadnúť niektorú vec z institutu či rovno či pod zámienkou dišputy. Kto má nejakú pochybnosť, nech sa obráti na sv. Stolicu, alebo na generála Spoločnosti, alebo na ľudí, ktorým to jeho Svätosť sverila, iný nesmie sa miešať do toho. To isté urobil Gregor XIV. jeho nástupca v bule: Ecclesiae Catholicae. Uvážiac, hovorí, ako to škodí rehoľnému poriadku a duchovnému pokroku a jako kazí pokoj v reholi, keď sa nielen zmeňuje, ale sa napáda pod hocjakou zámienkou to, čo zakladateľ predpísal, samá rehoľa na svojich generálnych kongregáciách prijala a schválila, ba čo viac, i sv. Stolica uznala a potvrdila; prikazujeme v mene poslušnosti každému, či je duchovný, či svetský, či rehoľník, hoci z tej istej Spoločnosti, pod trestom vyobcovania latae sententiae a ztraty ipso facto každého úradu, hodnosti, hlasu pri voľbách, aby sa neopovážil napadnúť nijakú vec z institutu Spoločnosti ani rovno, ani nerovno, ani pod zámienkou horlivosti. Dodáva čosi zvláštneho: Neslobodno navrhovať, aby sa niečo pridalo, alebo odobralo, iba skrze sv. Otca, alebo skrze nunciusa, generála Spoločnosti, alebo skrze generálnu kongregáciu. Pavel V. v bule z r. 1606 potvrdzujúc institut a privilegie Spoločnosti spomína o nariadeniach Gregora XIII. a XIV. a znovu ich schvaľuje. Takto sa teraz nikto nemôže postaviť proti institutu bez toho, žeby nebol vyobcovaný, či je zo Spoločnosti či nie, či je rehoľník či duchovný, či svetský a je hocjakého postavenia alebo hodnosti. Zakončme slovami sv. Pavla: „Ostatne, bratia, radujte sa, buďte dokonalí, povzbudzujte sa, smýšľajte jednako, majte pokoj, a Boh pokoja a milovania bude s vami.“[386] Radujme sa, bratia, a tešme sa, že nás Pán povolal do tak svätej Spoločnosti; usilujme sa dokonalými sa stať a zachovávať pokoj a jednotu, povzbudzujme sá spoločne, a takto Boh, žriedlo pokoja a lásky, bude s nami.

Obsah.

ODDIEL PRVÝ:DUCHOVNÝ POKROK •

I .Vážme si duchovné veci 9

II.O túžbe po čnosti a po dokonalosti 17

III.Túžba po pokroku a milosť Božia 23

IV.Horlivosť v duchovných veciach a túžba po nich 27

V .Túžba po dokonalosti je znakom milosti Božej 31

VI .Neísť napred je ísť nazad 34

VII .Starajme sa o to, čo nám chybuje 39

VIII .Hladine na veľké veci 46

IX .Vážme si vysoko i maličkosti 54

X. Iná príčina veci 58

XI.Dobré predsavzatia treba uskutočňovať 64

XII.Nedopúšťajme sa úmyselne hriechov 68

XIII.Iné tri prostriedky pokroku 71

XIV.Buďme takí ako v prvý deň 76

XV .Načo si vstúpil do rehole? 81

XVI .Iné prostriedky 86

XVII .Vytrvaj v čnosti 92

XVIII .Duchovné reči . 96

ODDIEL DRUHÝ: DOKONALOSŤ OBYČAJNÝCH SKUTKOV.

.

I .Robme dobre obyčajné veci 105

II .Ľahko sa staneš dokonalým 109

III.Dokonalosť našich skutkov .112

IV.všetko tak, ako by si inej starosti nemal . 117

V.Rob všetko, ako by to bola ostatná vec v živote . 120

VI.Len na dnešný deň mysli . 126

VII. Robme všetko dokonale . 129

VIII .Na ceste čnosti neustávaj . 133

IX .Noviciat a duchovné cvičenia . 136

ODDIEL TRETÍ: ClSTÝ ÚMYSEL

I .Chráňme sa ctibažnosti . 145

II.Ctibažnosť je zlá . 148

III.Ctibažnosť škodí . 151

IV.Ctižiadosť napáda i pokročilých . 155

V.Komu sa treba najviac chrániť? . 158

VI.Prostriedky proti ctižiadosti . 161

VII.Dobrý úmysel . 168

VIII .Robme všetko čistým úmyslom . 170

IX.Roztratenosť a práce na vonok . 173

X.Pokračujme v tom, o čom bola reč . 176

XI.Čistý úmysel lepšie vysvetlený . 180

XII.Znaky čistého úmyslu . 185

XIII.Treba rásť v čistom úmysle . 189

XIV.Tri stupne dokonalosti . 195

ODDIEL ŠTVRTÝ: JEDNOTA A LÁSKA BRATSKÁ.

I .Jak cenná je bratská láska . 203

H .Prostriedky zachovať lásku . .209

III.Pohnútky lásky zo sv. Písma .217

IV.Aká má byť naša jednota? .. 221

V .Čo vyžaduje od nás bratská láska? . 224

V. Iné dve veci .228

VII .Vážme si vysoko bratov . 232

VIII.Neohovárajme nikoho . 235

IX.Milé slová . 239

X.Chráňme sa uštipačných slov 242

XI.Nehádajme sa 244

XII.Odpovedaj láskavo 248

XIII.Keď nás brat urazí 251

XIV.Tri rady 255

XV.Neposudzujme druhých 260

XVI.Príčiny posudzovania 264

XVII.Niekoľko príkladov 270

XVIII. Nedobré priateľstvá 276

XIX.Iné nedobré priateľstvá 279

XX.Najnebezpečnejšie priateľstvá 284

---

[1] Múdr 7,7. — " Kol 3, 14. — Fil 3, 8.

[2] Mat 13, 41. —.

[3] Jer 9, 23

[4] Luk 10, 17

[5] Tam 20.

[6] Mat 16, 26.

[7] Mat 6 ,33

[8]Žlm 101, 5.

[9] 11 Sir 18, 22.

[10] ^Mat 5,6.

[11]Prísl 11,6.

[12] Mat 5,20.

[13] Mat 3,15.

[14] Žlm 41, 2.

[15] Mat 19, 21

[16] Múdr 3, 7

[17] Luk 1, 53

[18] Žlm 106, 9

[19] Dan 9, 23

[20]Múdr 6, 13

[21] Zjav 3, 20

[22] Pies 5, 2

[23] Iz 30, 18

[24]Zjav 21, 6

[25] Ján 7, 37

[26] Rím 7, 18"

[27] Prísl 13, 4

[28] ^{Prísl 21, 25}

[29] Žlm 38, 7

[30] Iz 37, 3

[31] Mat 24, 19

[32] Iz 21, 12

[33] Mich 6, 8

[34]Sir 24, 29

[35] Ján 4, 13

[36] I Petr 2, 3

[37] Žlm 33, 9

[38] Mat 5, 6

[39] Žlm 16, 23

[40]pies 1, 3

[41]Kaz 9, 1

[42] II Kor 1, 9

[43] Prísl 4, 18

[44]Žlm 83, 8

[45] Prísl 4, 19

[46]Luk 9, 62

[47] Jak 1, 17

[48] Mat 3, 6

[49] Žlm 101, 27

[50] Job 14, 2

[51] Luk 2, 52

[52]Mat 11, 12

[53] Žlm 34, 12

[54] Gal 5, 7

[55] I Kor 4, 8

[56] Zjav 22, 11

[57] Mat 5, 6

[58] Fil 3, 13

[59] Luk 18, 11

[60] Tam

[61] I Kor 9, 24

[62] Luk 19, 13

[63]Prís. 2, 4

[64] Luk 16, 8

[65]I Kor 12, 31

[66] Luk 10, 27

[67] Mat 22, 38

[68] ^{I TIM 1,5}

[69] Žlm 83, 6

[70] Prísl 21, 5

[71]Mat 20, 16

[72] Mat 7, 13, 14

[73]Mat. 5. 45

[74] Job 33, 27

[75] Sir 19. 1

[76] Sír 10. 13

[77]I Kor 10, 13

[78] Žlm 17, 26

[79] Sir 19, 1

[80]Zjav 3

[81] Kaz 7, 19

[82] Luk 16. 10

[83] Múdr 16, 28

[84]Prísl. 10, 4

[85] Prisl 13, 4

[86] Mat 5, 16

[87] Ez 3, 13

[88] Sír 49, 1

[89] II Kor 2, 15

[90] Deut 20, 8

[91] I Kor 4, 9

[92] Mach 7, 27

[93] Žlm 76, 11

[94] Sir 18, 6

[95] Job 3, 21

[96]Žid 10, 25

[97]Rim 12, 11

[98] Žlm 111, 1

[99] Žid 12. 12

[100] Žid 4, 11

[101] Mat 5, 48

[102] Iz 1, 2

[103]Tes 4, 3

[104] I Petr 1, 16

[105] Prísl 10, 1

[106] Efez 5. 1

[107] I Ján 3, 1

[108] Sk ap 17, 28

[109] Job 4, 17

[110] Žlm 63, 8

[111] Žlm 14. 8

[112] Mat 5. 6

[113] Žlm 50. 4

[114] Tam 50, 9

[115]II Tím 2, 5

[116] Mat 24, 13

[117]Luk 9. 62

[118] Luk 17, 32

[119] Gal 3, 3, 1

[120] Žid 13, 9

[121] Žlm 143, 5

[122] Ján 8, 47

[123] Filip 3, 1

[124] Sir 21, 18

[125] Sir 18, 20

[126] Ján 4, 29

[127] Luk 8, 15

[128] Žlm 118, 11

[129] Luk 8. 12

[130]Jak 1, 22-24

[131] Rim 2 13

[132] Mat 7, 37

[133] Mat 7, 16

[134] Ján 10, 25,

[135]Žlm 61, 23

[136]Gal 6, 8

[137] Deut 30, 11- 14

[138] Gen 1, 10

[139] Žlm 44, 14

[140] I Kráľ 16, 7

[141] Sir 23, 28

[142] Gen 5, 24

[143] Exod 18,12

[144] Žlm 67,4

[145] Luk 18,1

[146]Tes 5, 17

[147] Ž1m 148, 3

[148] Sir 35, 1

[149] Sir 3, 1

[150] Mat 6. 34

[151] II Kor 2, 11

[152] Mat 24, 46

[153] Job 14, 14

[154] Luk 12, 40

[155] Tes 5, 2

[156] Zjav 3, 3

[157] Luk 12, 39

[158] Luk 12, 20

[159] Rím 2, 21

[160] Žlm 118, 93

[161] Múdr 4, 13

[162] Gen 29, 20

[163] Ján 15, 16

[164] Prísl 4, 11

[165] Tam 12

[166] Sir 51, 35

[167] Sir 6, 20

[168] Žid 12, 11

[169] Job 6, 7

[170] Jer 4, 1, 5

[171] I Ján 2, 1

[172]Prísl 22, 6

[173] Jer 3, 27

[174] Sir 25, 5

[175] Sir 14, 14

[176] II Par 34, 3

[177] Mat 12, 34

[178] Mat 6, 22

[179] Rim 11, 16

[180] Job 38, 6

[181] Žlm 33, 15

[182] Iz 42, 8

[183] Prísl 16, 4

[184] Deut 26. 19

[185] Sir 10. 15

[186] Mat 6, 1

[187] Job 8, 13

[188] Agg 1, 5, 6

[189] Iz 55, 2

[190] Oz 2. 8

[191] II Kor 2, 17

[192] I Kor 4, 15

[193] Ján 8, 50

[194] II Kráľ 12. 28

[195] Žlm 113, 9

[196] Mat 6, 1

[197] Job 2. 3

[198] I Kor 4, 3

[199] Mat 6, 6

[200] Tam 17

[201] Luk 16, 25

[202] Job 9, 28

[203] Pies 6, 6

[204] Pies 4, 9

[205] Ján5, 31—34

[206] Ef 6, 7

[207] Žlm 65, 15

[208] Luk 10, 41

[209] Múdr 4, 13

[210] Žlm 72, 10

[211] Žlm 24, 17

[212] Job 3, 24

[213] Žlm 101, 10

[214] Žlm 6, 7

[215]Žlm 119, 5

[216]Žlm 141, 8

[217] Iz 38, 10

[218] Gen 25, 8

[219] Žlm 54, 24

[220] Iz 55, 20

[221]I Král 13. 1

[222] Sk ap 13, 21

[223] Zjav 3, 1, 2

[224] I Kor 3, 6

[225] Jer 51, 9

[226] Luk 10, 20

[227] Luk 12, 48

[228] Mat 25, 20-22

[229] Job 35, 7

[230] Mar 12, 43

[231] Luk 21, 4

[232] Jak 3, 14

[233] Lev 11, 29

[234] Žlm 118, 120

[235] Žid 11, 24—26

[236] Žlm 118, 112

[237]I Kor 12, 31

[238] I Ján 3, 1

[239] Ef 5, 1

[240] Ján 6, 26, 27

[241] Rim 8, 17

[242] Es 14, 8

[243]Job 3, 14

[244] Žlm 26, 7

[245] Žlm 38, 8

[246] Žlm 117, 1

[247] Žlm 48, 19

[248] Žlm 67, 16

[249] Žlm 23, 3

[250] Žlm 54, 7

[251] Rim 7, 24

[252] Iz 38, 14

[253]Žlm 119, 5

[254]Žlm 41, 3

[255] Žlm 70, 16

[256] I Ján 3, 2

[257] Žlm 3, 4

[258] Žlm 132, 1

[259] Sk ap 4, 32

[260] Žlm 67, 7

[261] Mat 22, 38

[262] Ján 21, 17

[263] Tam 13, 34

[264] Sir 13, 19

[265] Ján 15, 12

[266] Tam 17 - 10

[267] Rim 13, 8

[268]Gal 5, 14

[269] Ján 13, 35

[270]Ján 17, 20

[271] Ján 17, 23

[272]I Ján 4, 12

[273] Mat 18, 20

[274] Kol 3, 14

[275] I Pet 4, 8

[276] Luk 11, 18

[277] Luk 11, 17

[278] Gen 28, 16

[279] Pies 6, 9

[280] II Král 5, 20

[281] Prísl 18, 19

[282] Kaz 4, 12

[283] I Král 11, 7

[284] Os 10, 2

[285] Gal 5, 15

[286] I Pet 3, 13

[287]I Mach 8. 16

[288]Ján 17, 11

[289] I Ján 4, 11

[290] Mat 22. 36—39

[291] I Ján 4, 12

[292] Tam 21

[293] Zach 2, 8

[294] Mat 25, 40

[295] I Ján 4, 9

[296]I Kor 12, 26

[297] Rim 12, 15

[298] I Kor 12, 21

[299] I Kor 12, 25

[300] Gal 5, 13

[301] Ján 13. 14, 15

[302] I Kor 13,4

[303] Gal 6,2

[304] Ef 4, 3

[305] I Kor 13, 7

[306] Sir 22, 31

[307] Žlm 8, 6

[308] Ján 15. 15

[309] I Kráľ 18, 1

[310] I Kor 13,5

[311] Gen 13, 6

[312]Sk ap 4, 32

[313] I Kor 13,6

[314] I Ján 3. 17

[315] Tam 16

[316]Fil 2. 3

[317]Rim 12, 10

[318] Mat 7, 12

[319] Prísl 6, 16