PANNA MÁRIA STAROHORSKÁ
ŽIVOTOM Čís. 78. Ročník V. Číslo 6. Cena 1 Ks.

Panna Mária Starohorská.

Staré Hory!
Ktorý katolík na Slovensku by ich nepoznal. alebo aspoň o nich nepočul?
Kto by nikdy nebol videl alebo aspoň si neprial vidieť milostnú sochu Panny Márie Starohorskej? Kto by tam neputoval?
Veď Staré Hory sú slovenským Kurdom!
Veď na Starých Horách tróni milostiplná Pomocnica kresťanov!
Veď na Starých Horách vládne dobrotou a láskou mocná Kráľovná nebies i zeme!
Tam je útočište hriešnikov!
Tam nájdu zarmútení potešenie!
Tam čaká chorých uzdravenie!
Tam Matka Božia dáva požehnanie!

Staré Hory.

Chýrne pútnické miesto Staré Hory leží v malebnej doline na sever od Banskej Bystrice.
Svojím pôvodom sú Staré Hory jednou z najstarších osád celého širokého okolia. Niektoré písomné pamiatky svedčia, že už na konci io. storočia, okolo roku 998, bola tu banská osada. Vtedy vraj bola otvorená bohatá baňa „Haliar“. Iný historický prameň spomína, že roku 1255 sa už horlivo dolovalo v starohorských baniach.
Bane na Starých Horách sa utešene vzmáhaly. Neskoršie tam bola postavená tiež lejáreň.
Práca v baniach vábila k sebe pilných obyvateľov z daleka-široka. Bane na Starých Horách stály sa výdatným prameňom výživy nielen miestneho obyvateľstva, ale tiež celého okolia, blízkeho i vzdialeného.
Tento bohatý prameň obživy začal neskoršie pomaly slabnúť. Na začiatku 19. storočia počaly starohorské bane pomaly upadať, až roku 1888 boly nadobro zatvorené. Ruch banícky utíchol. Baníci boli nútení hľadať si výživu inde. Preto mnohí zo Starých Hôr odišli. A tiež domáci obyvatelia si museli nájsť iné zamestnanie.
Dnes sú už všetky banské dielne na Starých Horách zrúcané. Šachty a štôlne sú zasypané. Stroje a banské zariadenie sú zničené. Oheň v peciach vyhasol. Dnes už len hromady strusky a zasypané štôlne pripomínajú bývalý živý banícky ruch. Dnes už starohorské bane spia sladký sen o starej pominutej sláve.
Terajší starohorskí obyvatelia sú väčšinou rodiny podbrezovských robotníkov, drevorubačov a voziarov.
Bane na Starých Horách sú zatvorené. Prestalo sa v nich pracovať. Prestaly k sebe vábiť ľudí.
A predsa i dnes sú Staré Hory cieľom veľkých zástupov ľudstva.
Čo ich tam vábi ?
Odpoveď nám povie zbožná pieseň, ktorú si cestou spievajú. Odpoveď nám dá ich oko, ktoré radostne žiari. Prezradí nám ju tlkot ich srdca, ktoré od lásky mocne bije.
Vábi ich tam divotvorná Rodička Božia, ktorá si toto malebné miesto vyvolila za svoj trón. Vábi ich tam mocná Kráľovná nebies i zeme, ktorá na tomto posvätnom mieste rozdáva bohaté dary svojej lásky a štedrosti.

Kostol.

Srdcom Starých Plôr je krásny kostol, zasvätený tajomstvu navštívenia najblahosl. Panny Márie.
Prvé počiatky tohto kostola siahajú do doby slávneho správcu uhorskej krajiny Jána Hunyadyho.
S kvitnúcimi baňami na Starých Morách rástol tiež počet robotníkov a obyvateľov. Už vo 14. storočí bola na Starých Horách veľká osada. Živé náboženské cítenie vtedajšieho ľudu hlasité žiadalo, aby tam bola zriadená farnosť, alebo aspoň aby tam bol postavený kostol, v ktorom by sa pre nich konaly v nedeľu a vo sviatok bohoslužby.
Túžbu zbožných obyvateľov uskutočnil bohatý a nábožný správca starohorských baní Michal Kônigsberg.
Boh ho obdaril veľkým majetkom. On však vedel svojho majetku dobre používať na česť Božiu a ku blahu bližných. Jeho štedrosť a dobročinnosť bola známa po celom šírom okolí. Ale najväčšiu slávu si získal a najväčšie dobrodenie preukázal celému kraju tým, že postavil dva nádherné kostoly. Jeden z nich je farský chrám v Banskej Bystrici, zasvätený Panne Márii do neba vzatej, a druhý je pútnický chrám navštívenia Panny Márie na Starých Horách.
Pôvodný kostol starohorský, postavený Michalom Kônigsbergom bol oveľa menší ako dnešný. Bol postavený na vyvýšenom skalnatom mieste v gotickom slohu. Dochované písomné pamiatky hovoria, že to bol krásny a útulný kostolík, v ktorom sa ľudia veľmi radi modlievali.
Stavba chrámu bola začatá asi roku 1448. Práca pokračovala dosť pomaly. Úplne dokončená bola až roku 1499. Nato bol kostol požehnaný a odovzdaný bohoslužbám.
Už v nasledujúcom storočí sa však ukázalo, že kostol je malý. Nestačil pre stále sa vzmáhajúcu obec a pre početných pútnikov, ktorí sem horlivo putovali. A preto bolo treba ho rozšíriť. To sa stalo okolo roku 1589. Neskoršie, asi roku 1621, bol kostol slávnostne vysvätený.
Lež ani takto rozšírený kostol nestačil na dlho pojať do seba všetkých veriacich, ktorých ustavične pribúdalo. Musel byť znovu zväčšený. Roku 1850 boly k nemu pristavané dve veľké bočné lode. Tým kostol získal na priestrannosti, ale stratil na umeleckej kráse a jednotnosti. Prístavbou bočných lodi bol porušený pôvodný gotický sloh kostola.
Na hlavnom oltári kostola je milostná socha Panny Márie starohorskej. Na pravej
strane hlavného oltára je z kameňa vytesané „pastophorium“, t. j. vysoká vežička, v ktorej sa prv uchovávala najsv. Sviatosť oltárna. Je to majstrovská práca stredovekého umenia. Táto vzácna pamiatka pozdnej gotiky mala byť kedysi odvezená do Budapešti, ale na šťastie k prevozu nedošlo a tak ostala zachovaná pre Slovensko.

Milostná socha Panny Márie.

Magnetom, ktorý priťahuje srdce zbožných katolíkov na Staré Hory, je milostná socha Panny Márie, umiestená na hlavnom oltári.
Socha najbl. Panny Márie má hlavu ozdol>enú pozlátenou kráľovskou korunou. V pravej ruke drží vladárske žezlo a v ľavej Božské Dieťa. Aj hlava Ježiškova nesie krásnu pozlátenú korunu. Nebeská Kráľovná stoji nad oblakmi, ktoré držia na svojich ramenách dvaja veľkí anjeli.
Táto krásna socha Panny Márie starohorskej urobená je v životnej veľkosti. Pozoruhodné je, že až podnes je veľmi dobre zachovaná. Nikto by nepovedal, že uplynulo už 500 rokov od toho času, čo vyšla z rúk umelco
vých a predsa nikde v písomných pamiatkach starohorských sa nedočítame, že by bývala niekedy obnovená.
Čas, kedy začal zbožný ľud uctievať najblahosl. Pannu Máriu na Starých Horách, nedá sa presne určiť. Príčinou toho sú na prvom mieste nepokojné a búrlivé časy, ktoré vtedy vládly v Uhorsku. Za náboženských bojov luteránskych a kalvínskych utrpely veľké škody tiež Staré Hory. Všetky vzácne veci boly z kostola ukradnuté. Mnoho obetín a darov, ktoré tam zanechali vďační ctitelia mariánski na poďakovanie Panne Márii za uzdravenie a vyslyšanie, bolo spálené a zničené.
Lež mocná Ochrankyňa neopustila svojich verných ctiteľov ani v týchto strašných pohromách. Ten najväčší poklad, sv. vieru katolícku, im zachovala neporušenú a spolu s ňou tiež vrúcnu úctu k sebe samej, ktorá po utíšení vojnových zmätkov ešte viac sa rozšírila.
Historické pamiatky spomínajú na soche milostnej Panny Márie starohorskej neobyčajný úkaz. Jej tvár sa vraj ukazuje niekedy radostná a veselá, inokedy zas prísna a smutná.
Jezuita Theofil Delpini, ktorý napísal prvé dejiny starohorského chrámu podľa hodnoverných písomných pamiatok, vypravuje, že na tvári milostnej sochy možno pozorovať raz milostný úsmev, inokedy vážny a smutný pohľad, ako by svojím radostným pohľadom chcela prejaviť spokojnosť a potešenie nad čistotou spravodlivých duší, a prísnym, smutným pohľadom ako by chcela donútiť hriešnikov, aby sa kajúcne vyspovedali a zbavili svojich hriechov. Mnohí to pozorovali a tvrdili pri sv. spovedi, že k pokániu ich pohnula prísna tvár sochy Panny Márie.
Tento podivný úkaz pozoroval a roku 1738 prísahou potvrdil vážený starohorský mlynár Ján Hrytz. Na sviatok najblahosl. Panny Márie videl Hrytz pri sv. omši tvár Matky Božej a jej Božského Syna ožiarenú nebeskou jasnosťou. Zároveň pozoroval, že sa jej oči pohybovaly ako živé. Napokon um zatienil sochu malý jasný oblak a úkaz prestal.
Svoj neobyčajný zážitok vypravoval potom P. Jozefovi Spenglerovi, predstavenému jezuitského kláštora v Motyčkách a dodal, že za celých 50 rokov, čo chodí do starohorského kostola, nikdy nič podobného na soche nepozoroval.

Studienka Panny Márie.

Na východ od kostola je malebné údolie. Vysoké jedle a smreky pôsobia príjemný chládok. Je tu ticho ako v hrobe. Počuť len jednotvárne žblnkanie prameňa, ktorý k sebe vábi unavených pútnikov, lebo voda je čistá a ľadovo studená.
Ako vznikol tento prameň ?
Márne by sme hľadali v písomných pamiatkach jeho pôvod. Listiny a staré rukopisy mlčia o jeho vzniku. Hovoria len toľko, že je zbytočné značiť na papier mŕtvou literou to, čo žije v ústach ľudu živým slovom, a preto niet obavy, že by sa na to zabudlo.
Ústne podanie kladie pôvod tohto prameňa jednomyseľne do časov občianskych nepokojov v 17. storočí.
Celý kraj bol už v. rukách luteránskeho vojska. Už hrozilo nebezpečenstvo i Starým Hotám. Tu niektorí zbožní obyvatelia starohorskí, obávajúc sa, aby sa nedostala milostná socha Panny Márie do rúk bezbožných bludárov, složili ju s hlavného oltára, dôkladne ju zabalili a potom ju zakopali v hore na mieste terajšej Studničky.
Keď roku 1711 nastal pokoj, vykopali ju z horského úkrytu a v slávnostnom sprievode ju preniesli na jej bývalý trón 11a hlavnom oltári. A na pamiatku toho, že tu bola kedysi ukrytá milostná socha Panny Márie, vyvesili pri prameni jej obraz.
Prameň bol dlhé roky opustený a zanedbaný. Cesta k nemu bola skalnatá a strmá. Dosť ťažká i pre zdravého človeka a pre starých á chorých priamo nebezpečná.
Nápravu v tomto ohľade urobil jeden deň v roku 1886.
Toho dňa bol náhle uzdravený od svojej ťažkej choroby hlavy duchovný správca starohorský, Matej Hrivnák. Prechladol a z toho dostal veľké bolesti hlavy a uší. Celých 14 dní nemohol ani spať ani jesť. Lieky, ktorých na radu lekárov proti tomu užíval, nič nepomáhaly. Bolesti sa ustavične zväčšovaly. Obrátil sa teda s dôverou o pomoc k Panne Márii — Uzdraveniu nemocných. Dal si doniesť vody z mariánskej studničky a vypil jeden pohár. A hľa! Sotva to učinil, zmizly všetky jeho bolesti. Na obed už jedol a v noci spal ako najzdravší človek na svete.
Z vďačnosti za svoje zázračné uzdravenie dal vystaviť svojej láskyplnej Dobroditeľke pri studničke dôstojný stánok. Na vlastný náklad nechal postaviť nad studničkou krásnu kaplnku. Boly to vlastne tri malé kaplnky. V prostrednej, ktorá bola najväčšia, stála nádherná socha Panny Márie Rozdávateľky milostí, dielo slávneho tyrolského rezbára K. Rungaldiera. Nad kaplnkou bol nápis: „Život, sladkosť a nádej naša! Buď prímluvnica naša!” V bočných kaplnkách boli postavení dvaja veľkí anjeli ako strážcovia Kráľovnej nebies.
Všetky tri kaplnky boly kryté vkusne vyrezávaným prístreším. Vpredu bola železná mriežka, ktorá tvorila pred kaplnkou malú predsieň. Viedlo k nej niekoľko stupňov. Pod stupňami bola studnička, do ktorej ustavične pritiekala a odtiekala čerstvá voda mariánskeho prameňa.
V tom istom čase bola upravená tiež cesta ku studničke, aby k nej bol pohodlnejší prístup.
Studnička, vystavaná r. 1886, hoci bola opravovaná, po 50 rokoch trvania niesla všade viditeľné stopy porušenia. Operné múry popri ceste hrozily spadnutím, slávobrána pred vchodom ku Studničke bola v stave úplného rozpadnutia — schody pred Studničkou a prameň boly chatrné. Okrem toho nebol na starej Studničke oltár. Cesta ku Studničke bola najmä pre chorých ťažko prístupná a pre prípadné procesie s prev. Sviatosťou Oltárnou Z pútnického kostola vôbec nemysliteľná. Bolo treba myslieť na dôkladnú prestavbu celej Studničky.
Dňa 6. júna 1939 navštívil Staré Hory i Studničku J. E. minister Július Stano. Vld. pán farár Šimičák rozprával s nim aj o nutnosti opravy Studničky. A tu pán minister navrhol, že by sa mohlo na miesto starej Studničky postaviť niečo monumentálnejšieho, čo by pozdvihlo zas slávu pútnického miesta, áno, čo by bolo akosi pomníkom vďačnosti celého slovenského národa Panne Márii za samostatnosť. Sľúbil pri tom svoju pomoc.
Myšlienky, navrhnutej p. min. Júliusom Stanom, uchopil sa plnou silou miestny vld. pán farár Jozef Šimičák. Bol utvorený hneď „Širší výbor pre stavbu novej Studničky", ktorého význačnými členmi boli vznešení predstavitelia nášho cirkevného i národného života, na prvom mieste J. E. pán biskup banskobystrický Dr. Marian Bláha, min. Július Stano, min. Gejza Medrický, predseda Snemu Sokol, okresný náčelník z Banskej Bystrice — terajší podžupan Dr. Karol Bulla a miestni činitelia. Okrem toho bol utvorený hneď aj „Užší výbor“, na čele s vldp. farárom starohorským Jozefom Šimičákom a z miestnych kultúrnych činiteľov.
Pán minister Július Stano dal vypracovať plány na Studničku a na novú cestu a dal k dispozícii pomocné ruky p. min. radcu Ing. Paxvlika a prednostu stavebnej správy 11a ministerstve Ing. Voríška.
Rozpočet bol 11a 430.000 Ks.
Prvé značné dary poskytly firmy: Kruliš a konstruktiva, 2. Velflík, Záruba a Pfeffcrmann, 3. Lanna, 4. Hlava a 5. Possista — celkom 120.000 Ks. Ministerstvo hospodárstva prispelo darom 10.000 Ks. Ofery farské v diecéze a dary jednotlivcov vyniesly do konca roku 1939 asi 10.000 Ks. Pri celkovej sume 140.000 prirodzene nemohlo sa začať so stavbou ani v roku 1940. Užší výbor húževnaté pracoval 11a opatrení ďalších potrebných peňazí. Začiatok práce posúril napokon najmä štedrý dar Pohronskej župy, ktorá venovala 50.000 Ks na Studničku a okrem toho ešte 20.000 Ks na stavbu cesty.
S prácou sa začalo v máji roku 1941 a viedol ju Ing. Straka, neskôr Ing. Sinievn. Do konca roku 1941 postavila sa nová kaplnka s travertínovým oltárom a kazateľnicou ; postavily sa i operne betónové múry, vodná fontána na načiera,íie vody a na umývanie, upravil sa i priestor pred Studničkou. Na mieste bývalej slávobrány bol postavený betónový podstavec, do ktorého bude zasadený mohutný železný kríž.
Objednaná je už aj socha Panny Márie u prof. kňaza Giuseppe Cioni vo Florencii. Socha bude z bieleho kararského mramoru.
Teraz na jar robí sa už nová cesta na Studničku pre sprievody s prev. Sviatosťou v čase púti. Zavedie sa na Studničku aj elektrické osvetlenie — popri ceste i pred Studničkou postavia sa lavičky — zriadia sa „ružencové schody“ — pred vchodom ku kaplnke postaví sa mohutný kríž a neďaleko Studničky postaví sa aj úhľadný kiosk s pamiatkami a pre občerstvenie pútnikov. Neskôr postavíme nad vodnou fontánou pred Studničkou sochu sv. archanjela a celá Studnička ozdobí sa okrasnými rastlinami.
Posviacku novej Studničky, ktorá bude spojená s veľkou národnonáboženskou manifestáciou za spoluúčasti pána prezidenta Republiky Dr. J. Tisu. p. min. Júliusa Stanu, p. min. G. Medrického, predsedu Sneniu Dr. Sokola a iných význačných hostí, prevedie J. E. najd. pán biskup Andrej Škrábik, a to v dňoch 28. a 29. júna 1942.

Starohorské kaplnky.

Zbožní pútnici starohorskí radi konajú pobožnosti aj v ostatných menších kaplnkách, ktorými je okrášlené toto sväté miesto.
1. Kaplnka najsv. Trojice: bola postavená roku 1794 zároveň s domom, ktorý je s ňou spojený. Postavila .ju bohatá pani Alžbeta Heinzová z Viedne, vdova po kráľovskom radcovi. Pri kaplnke dala postaviť dom, v ktorom opatrovala na vlastné útraty niekoľko starých a chorých osôb. Po svojej smrti darovala tento dom banskobystrickému biskupstvu pre starých chudobných kňazov, aby sa sem mohli uchýliť vo svojej opustenosti a po prípade vypomôcť farárovi pri spovedaní pútnikov. Roku 1884 biskupský úrad dom predal a tak stratili kňazi svoj útulok.
V tejto kaplnke sa slúži sv. omša na sviatok najsv. Trojice.
2. Kaplnka sv. Alžbety: pôvodne bola zasvätená sv. Žofii. Dala ju postaviť roku 1819 Žofia Kubicová z Trstenej na poďakovanie za svoje uzdravenie. Trpela totiž dlhé roky epilepsiou. Vo svojom trápení prišla hľadať pomoc i na Staré Hory. Sľúbila Panne Márii, že tu dá postaviť pomník, ak bude uzdravená. Jej prosba bola vyslyšaná a podľa svojho sľubu dala postaviť túto kaplnku s obrazom svojej patrónky sv. Žofie.
Neskoršie však kaplnka spustla. Už jej hrozilo spadnutie. Preto ju roku 1881 dal opraviť a obnoviť starohorský lesný správca Jozef Procházka. Pri tom. nahradil tiež starý obraz sv. Žofie novým obrazom sv. Alžbety.
Kaplnka sv. Alžbety stojí na malom kopci medzi Banskou Bystricou a Starými Horami, od ktorých je vzdialená asi 1 km.
3. Kaplnka sv. Anny: je svojím pôvodom najstaršia kaplnka starohorská. Vystavená bola niekedy okolo roku 1600. Roku 1794 bola rozšírená a roku 1847 dôkladne opravená. Kaplnka je dosť veľká a preto sa v nej odbavujú pohrebné obrady. Na veži tejto kaplnky je zvon, ktorým sa trikrát denne zvonieva na ,,Anjel Pána“.
4. Kaplnka sv. Petra a Pavla: postaviť ju dal vlastným nákladom zámožný občan starohorský Leopold Longauer.
5. Kaplnka sv. Floriána: bola postavená roku 1790.
Kalvária: Ako si ani ináč nevieme dobre predstaviť, je na Starých Horách tiež krásna kalvária. Založil ju roku už 1726 Michal Rajs. Roku 1869 boly na nej postavené nové kríže a sedem zastavení umučenia Pána. Zároveň bola urobená tiež riadna cesta na kalváriu.
Roku 1891 začala sa na kalvárii stavať skvostná gotická kaplnka podľa plánu okresného notára Dionýza Dvihalyho. Dokončená bola roku 1893 a potom bola slávnostne zasvätená Sedembolestnej Panne Márii a jej ukrižovanému Synovi. Pri tej príležitosti tmia upravená tiež cesta, vedúca na kalváriu a bolv postavené nové stanice krížovej cesty.
Boly tam aj kaplnky krížovej cesty. Ale čas a nepohoda znivočily takmer úplne jednotlivé zastavenia, takže pútnici odbavovali si dosiaľ pobožnosť krížovej cesty kolenačky okolo kaplnky Sedembolestnej Panny Márie — bez zastavení.
Toho roku budú si môcť odbaviť pobožnosť už pri novej krížovej ceste. Nová krížová cesta je už na Starých Horách. Sú to nie obrazy, ale polosochy (skulptúra) zo sádry, ktoré budú zasadené do ozdobných, dočasne drevených kaplniek, na ktorých tiež už pracuje rezbár. Nová krížová cesta bude stať na mieste behom mesiaca mája. Pred prvou veľkou púťou — v sobotu 23. mája pred Turícami odpoludnia vld. viceprovinciál redemptoristov Jozef Lavička ju slávnostne posvätí a odovzdá pútnikom.
*
Novou krížovou cestou splní sa túžba mnohých zbožných starohorských pútnikov. Toho roku opraví sa i kaplnka Bolestnej Panny Márie, aj cesta na kalváriu. Nebude to riešenie konečné. Keď sa pomery upokoja, vybu duje sa celá nová (kalvária, nová kaplnka Panny Márie Bolestnej, i nové murované kaplnky pre zastavenia krížovej cesty, aby i tým bola oslavovaná Panna Mária starohorská so svojim Božským Synom.

Divotvorná Pomocnica kresťanov.

Tisíce a tisíce kresťanov hľadaly pomoc u Panny Márie starohorskej. A nehľadali ju nadarmo. Toho živým dôkazom sú tie neprestajné púte na Staré Hory. Toho dôkazom sú opätovné prosby a vzývania. Toho dôkazom sú tiež podivuhodné vyslyšania, zaznamenané v dejinách Starých Hôr. O mnohých vyslyšaniach dejiny nevedia nič, ostal v utajené, ostaly známe len Bohu a dotyčnej duši. Iné však boly zaznamenané, aby hlásalv celému svetu nesmiernu moc a veľkú dobrotu starohorskej Madony.
1.Slepý od narodenia: Roku 1715 priviedla na Staré Hory pani Weiterschutzová svojho syna Františka, aby tu hľadala pre neho pomoc a uzdravenie. Narodil sa jej slepý. Nikdy nevidel jej starostlivú tvár, nikdy nevidel upracovanú ruku otcovu. Všetka krása sveta a nádhera prírody bola pre neho skrytá v tmách. Márne sa namáhala ľudská veda, aby vniesla do jeho oka aspoň slabý lúč svetla. Až pred oltárom Panny Márie starohorskej, kam ho nešťastná matka zaniesla, až tam sa mu otvorily oči a zažiaril v nich vyhasnutý zrak. Z vďačnosti za túto milosť stal sa potom, keď dospel, kostolníkom a zastával tento úrad až do smrti.
2. Chromá: Roku 1715 priviezli na Staré Hory vznešenú paniu so skvelým sprievodom. Po tri dni ju prinášali služobníci na rukách pred oltár Panny Márie, lebo bola chromá a veľmi slabá. Každý deň sa tam za ňu slúžila sv. omša. Tretieho dňa bola chromá pani náhle uzdravená. Nepotrebovala už pomoci druhých. Sama mohla chodiť a sama tiež na vlastných nohách cestovala domov.
3. Na smrteľnej posteli: V máj i roku 1760 ležal na smrteľnej posteli urodený pán Ladislav Adday v Banskej Štiavnici. Trpel silným chrlením krvi. Cítil, že už dlho nevydrží a preto si dal zavolať kňaza, aby ho pripravil a posilnil sviatosťami umierajúcich na poslednú cestu. Prišiel k nemu P. Matej Tranker S. J. Po udelení sv. sviatostí ho kňaz ešte láskavo tešil a aby mu uľahčil smrteľný zápas, položil mu na prsia malý obrázok ľan ny Márie starohorskej. Aký bol jeho údiv, keď videl, že umierajúci začína pravidelne dýchať a chrlenie krvi úplne prestalo. Umierajúci bol náhle a úplne uzdravený a o niekoľko dní putoval sám na Staré Hory, aby tam poďakoval Panne Márii za svoje uzdravenie.
4. Slepé luteránske dievča : Roku 1756 prišlo na Staré Hory na púť aj luteránske dievča z okolia Bratislavy. Bola temer úplne slepá. Po celej ceste vrúcne prosila Matku Božiu, aby jej pomohla a vrátila zrak. Hneď po príchode na Staré Hory dala sa vyučiť katolíckej viere. Zanedlho složila katolícke vyznanie viery a pristúpila k sv. sviatostiam. A hľa! S uzdravením duše vyprosila jej Panna Mária tiež zdravie tela. Očná choroba pominula a videla celkom dobre. Plná radosti vrátila sa domov. Rodičia boli jej uzdravením veľmi prekvapení. Zázrak mocnej Kráľovnej nebies, vykonaný na ich dcére, priviedol tiež ich do lona pravej viery. Zriekli sa svojho bludu a stali sa vrúcnymi ctiteľmi láskyplnej „Pomocnice kresťanov“.
5. Chromý mládenec: Roku 1791 zavítal na Staré Hory zemanský mládenec Jozef de Bobez i so svojou matkou. Bol chromý na obidve nohy. Už dlhé roky mohol sa pohybovať len o barlách. Hľadal pomoc u lekárov, ale márne. Obrátil sa teda s dôverou k Matke Božej. Pred oltárom Panny Márie starohorskej vrúcne sa modlil za svoje uzdravenie. A Matka Božia bola k nemu ozaj milostivá. Na sviatok svojho narodenia vyslyšala jeho prosby a uzdravila ho. Mohol chodiť bez všetkej pomoci. Nepotreboval už bariel. Zázračnému uzdraveniu boli prítomní okrem matky tiež viacerí kňazi.
6. Nemý: Na počiatku 19. storočia narodil sa rodičom Rongovým v Banskej Bystrici chlapec, ktorého pokrstili na meno Anton. Radosť šťastných rodičov nad narodením synka bola zakalená trpkou bolesťou. Chlapec bol úplne nemý. Utrápení rodičia márne s ním chodili od lekára k lekárovi. Jazyk úbohého Antona ostal nerozviazaný, ústa nemé. Raz ho vzali i na Staré Hory a obetovali ho Panne Márii. Nebeská Kráľovná, ktorá o sebe predpovedala, že ju budú blahoslavenou nazývať všetky pokolenia, otvorila ústa nešťastnému chlapcovi, aby ju mohol blahoslaviť aj on. Neskoršie vstúpil do trnavského seminára, aby sa stal kňazom a mohol tým lepšie ďakovať Panne Márii za svoje uzdravenie.
7. Bezdetní manželia: Šťastné bolo manželstvo hlavného župana turčianskej župy baróna Šimona Révaya. Len jedna vec veľmi trápila urodzených manželov. Nemali deti. Keď im Boh dlho nedával dieťa, rozhodli sa, že si ho vyprosia. Prišli teda dňa ó. mája 1849 na Staré Hory, aby si na preblahosl. Bohorodičke vyprosili požehnanie svojho manželstva. A po uplynutí jedného roka ich vidíme opäť putovať na Staré Hory. Ale teraz už neidú sami. Šťastná pani Šarlola Révayová tiskne k srdcu pekné a zdravé dieťa. Idú sa poďakovať za rýchle vyslyšanie. Z vďačnosti obetovali Panne Márii strieborné reliéfy seba a svojho dieťaťa.
8. Ťažko chorý kňaz: Istý kňaz z nitrianskej župy upadol do veľmi nebezpečnej choroby. Trápila ho vysoká horúčka. Liečili a ošetrovali ho štyria lekári. Ale videli, že všetka ich snaha, zachovať chorého pri živote, je márna. Vzdali sa už všetkej nádeje. Na nemocného už išly smrteľné úzkosti. Už mu vyvstával na čele studený pot. Tu sa obrátil, s veľkou dôverou k Panne Márii starohorskej a prosil ju za uzdravenie. Sľúbil jej, že ak ho uzdraví, vykoná púť na Staré Hory. A skutočne sa uzdravil k úžasu ošetrujúcich lekárov. A splnil tiež svoj sľub. Onedlho po uzdravení, 1. novembra 1890, prišiel na Staré Hory, aby tu poďakoval svojej nebeskej Matke za svoje uzdravenie.
9. Mŕtvicou ranený: Andrej Kusko z Nemeckej Ľupče bol ranený mŕtvicou na jazyk tak, že nemohol vôbec vyprávať. Za šesť rokov nemohol prehovoriť ani slova. Už sa vzdal všetkej nádeje, že by ešte niekedy nadobudol reči. Vo februári roku 1824 prišiel na Staré Hory v nádeji, že milostná Madona, ktorá toľkým chorým vrátila zdravie, pomôže i jemu. A nebol sklamaný. Len čo sa napil vody z mariánskej studničky, bol hneď uzdravený. Plný vďačnosti nechcel sa ani rozlúčiť so Starými Horami. Ostal tam bývať až do svojej smrti.
10. Ang1ická nemoc: Bohatý mešťan banskobystrický, Rudolf Hritz mal synka, ktorý dostal už v útlom veku 9 rokov anglickú nemoc. Lekárska pomoc nič nepomáhala. Choroba chlapcova sa nijako nelepšila. Tu strápená matka obrátila sa s dôverou o pomoc k divotvornej Kráľovnej na Starých Horách. Roku 18S7 prišla na Staré Hory, aby sa tam pomodlila za uzdravenie svojho synka. Potom nabrala vody z mariánskej studničky a doma ňou pokropila chorého chlapca. Hneď po prvom pokropení touto vodou sa stav nemocného zlepšil, a onedlho sa úplrtc uzdravil. Od tej doby vďačná matka často putovala na Staré Hory i so svojou rodinou.
11. Vred; Istá vznešená pani z Banskej Bystrice mala na prsníku veľký a nebezpečný vred, ktorý hrozil otravou krvi. Ošetrujúci lekár chcel na nej previesť operáciu, ale pani sa jej nechcela podrobiť. Nechcela sa dať operovať ani vtedy, keď lekár vyhlásil, že niet inej pomoci. Naľakaná pani prišla roku 1887 na Staré Hory, aby hľadala .pomoc u nebeskej Lekárky. Vrúcne sa modlila za svoje uzdravenie pred milostnou sochou Panny Márie a potom si nabrala vody zo studničky na umývanie boľavého miesta. Vzývajúc mocnú Madonu starohorskú, namáčala si chorý prsník v tejto vode a hľa, po krátkom čase sa vred otvoril, hnis z neho vytiekol a bolesti prestaly.

Púte na Staré Hory.

Púte na Staré Hory sa začalv vtedy, ked bol postavený kostol a v ňom milostná socha Panny Márie.
Smelo môžeme povedať, že už v 15. storočí prichádzali zbožní pútnici na Staré Hory. Z počiatku však to boly nie veľké púte. ale skôr len zbožní jednotlivci alebo menšie skupiny. Ani nás to nijako neprekvapuje, veď každá vec má malé začiatky.
Rozkvet pútí a vôbec úcty Panny Márie starohorskej nastal po roku 1652, kedy boli na Spaniu Dolinu dosadení jezuiti. Horliví synovia sv. Ignáca z Loyoly povzniesli celé okolie k horlivému náboženskému životu. Dalo im to veľa práce, lebo strom náboženského života celého kraja bol spálený silným mrazom protestantizmu. Lež koreň viery katolíckej v ľude nezahynul. Stačilo teda zavlažiť ho rosou náboženských poučení a kázní, stačilo osvietiť ho lúčom sv. sviatostí, stačilo ohriať ho teplom apoštolskej horlivosti, a znova sa zazelenal, znova rozkvitol.
Farská kronika starohorská zaznamenala zvlášť veľkú púť v roku 1695 na sviatok navštívenia Panny Márie. Kronikár výslovne podotýka, že to bola ozaj púť. Ľudia sem neprišli obdivovať krásy prírody, ale očistiť svoju dušu a prijať do svojho srdca Chlieb anjelský.
Od toho času sláva Starých Hôr sa veľmi rýchlo rozšírila po celom Slovensku. Zo všetkých krajov prichádzali sem zbožní pútnici jednotlivé i hromadne, aby uctili Madonu starohorskú.
Nový rozkvet v pútnickom ruchu starohorskom nasial roku 1755, kedy zbožná cisárovná Mária Terézia zriadila na Motyčkách kláštor jezuitov a pod ich duchovnú správu dala tiež blízke Staré Hory. Vtedy sa začaly konať na Starých Horách pravideľné bohoslužby každú nedeľu a sviatok.
Pútnický ruch na Starých Horách neustal ani, keď jezuiti boh zrušení a museli odísť z Motyčiek a spolu i zo Starých Hôr.
Po odchode jezuitov bola roku 1775 zradená na Starých Horách fara. Stála prítomnosť kňaza a každodenné bohoslužby vábily pútnikov i v robotné dni, takže nebolo azda dňa, aby nejaký pútnik nebol navštívil Staré Hory.
Ale jeden kňaz nemohol vyhovieť duševným potrebám toľkých pútnikov, keď každý, kto putuje s opravdivým úmyslom na Staré Hory, chce si tam vykonať dobrú sv. spoveď a do svojho čistého srdca prijať Chlieb anjelský. Od noci do noci spovedal miestny kňaz prichádzajúcich pútnikov. Niekedy mu prišli pomôcť aj iní kňazi z okolia, ktorí sa mohli uvoľniť na nedeľu zo svojej farnosti. Ale ani tak nestačili na taký nával pútnikov. Mnohí museli na spoveď veľmi dlho čakať a mnohí sa k nej vôbec nedostali. Preto sa medzi kňazmi i veriacimi ozývalo volanie, aby na Staré Hory prišli nejakí rehoľníci.
Tomuto želaniu vyhovel terajší dp. farár Jozef Šimičák. Povolal na Staré Hory obľúbených ľudových misionárov redemptoristov a sveril im toto posvätné miesto.
Redemptoristi prišli na Staré Hory i6. mája 1941. Pre nedostatok miesta na fare sú tam zatiaľ len dvaja kňazi a jeden brat laik. Ale na púte prichádzajú pomáhať aj z iných kláštorov.
Redemptoristi sa pustili s nadšením do práce. Ich snahou je, povzniesť Staré Hory, aby sa na ne pútnici tešili, upraviť ich tak, aby sa tam pútnici cítili ako doma. Chcú vystavať na Starých Horách nielen kláštor, ale tiež moderný pútnický dom, aby mali pútnici kde prenocovať. Zamýšľajú postaviť tiež exercičný dom, kde by sa konaly duchovne cvičenia pre kňazov i laikov. Pevne dúfajú, že s pomocou Božou a s pomocou šľachetných dobrodincov sa im to čím skôr podarí.

* * *

UPOZORNENIE:
Prehlasujem, že zázračným a nadprirodzeným udalostiam v tejto knižočke vypravovaným prikladáme len ľudskú vieru a v smysle dekrétu pápeža Urbana VIII. podrobujem sa úplne rozhodnutiu Cirkvi ohľadom nich.
A. KRAJČÍK, redaktor.

Imprimi potest. Bratislavae, die 1. Junii 1941. P. Josephus Lávička CSsR, visitator.
Nihil obstat. Mons. Geysa Sziicsy, censor dioec. Nr. 4443/1941.
Imprimi potest. Tyrnaviae, die 13. Junii 1941. Josephus Minárik, vicarius generalis.

Prosíme ctiteľov Panny Márie starohorskej, aby nám pomohli uskutočniť opravu a výzdobu tohto prvého pútnického miesta na Slovensku. K tomu účelu sme vložili do tohto čísla složenky. Za každú, i najmenšiu obeť a podporu, voláme zo srdca: Pán Boh zaplať!
Kláštor Redemptoristov na Starých Horách.