NAČO SA SPOVEDAŤ?

ŽIVOTOM č. 82 roč. V. č. 10. Cena Ks 1. -

Túha po vykúpení.

Hlboko v zemi tibetskej vyniká nad divokými horami vrch, pokrytý večným ľadom, ktorý sa nazýva Kallas. Tento vrch je túhou a cieľom každého Inda a budhistu. Z najvzdialenejších končín zeme putujú bez prestania tisícové zástupy k hore a mnohí potrebujú na túto púť viac času ako rok. Mlčky obchádzajú celú horu; niektorí sa pri každom kroku vrhajú na zem a čelom sa jej dotýkajú. Aby obišli horu, k tomu potrebujú skoro dvadsať dní.

Čo ťahá týchto ľudí k tejto hore? Čo tam hľadajú? Hľadajú oslobodenie od svojich hriechov. Hľa, ako túžia po oslobodení od hriechov duše, keď prinášajú tak veľké obete, aby dosiahly odpustenia!

Lenže, kto môže splniť túto túhu ako sám urazený Boh? Jediný Ježiš mohol povedať mŕtvicou ranenému: „Dúfaj, synu, odpúšťajú sa ti tvoje hriechy!“ Ak bol Ježiš púhym človekom, mali zákonníci pravdu, keď riekli: "Tento sa rúha.“ Lebo len Boh môže rozviazať púto hriechu. Ale Kristus Pán svojimi skutkami dokázal, že má moc i nad hriechami. A túto moc dal apoštolom, keď po zmŕtvychvstaní na nich dýchol a riekol: „Prijmite Ducha svätého! Komu odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im, a komu zadržíte, sú zadržané“ (Ján 20, 22-23).

N a č o?

Každou dobrou spoveďou slabne moc zlého ducha. Preto chce diabol odvrátiť ľudí od spovedi tým, že rozširuje proti nej rôzne námietky. „

Spoveď vynašli kňazi.“ Lenže to by si boli vynašli na seba zvláštny kríž. Či je to rozkoš vysedávať celé hodiny vo spovedelnici? Je to rozkoš i v noci vstávať a ísť k chorému a vydávať sa do nebezpečenstva nákazy?

A prečo sa spovedajú kňazi, keď oni vynašli spoveď?

Slávny misionár P. Weninger vypráva: Roku 1853 bol som s jedným metodistickým kazateľom v člnku na jazere Michiganskom. Keď ma spozoroval, pristúpil ku mne s otázkou: „Ste katolícky kňaz?“ „Áno.“ — „Smiem sa vás na niečo opýtať?“ — „Prečo nie“ — „Počujte, spovedá sa tiež pápež?“ „Pravdaže“, odpovedal som. „

Čo, aj pápež sa spovedá ?“ zvolal celý prekvapený. „

Istotne“, povedal som. „Lebo, keby sa nemusel spovedať pápež, nemusel by sa spovedať nikto. Či azda nie je pápež tiež človek a schopný hriechu? A založil azda pre neho Kristus inú Cirkev než tú, ktorej on je hlavou ?“ „

A komu sa spovedá ?“ pýtal sa ďalej udivený kazateľ. „Spovedá sa Kristu Pánovi ?“ „

Nie“, povedal som, „spovedá sa kňazovi" „

No, to som ešte nikdy nepočul“, odpovedal udivený kazateľ. „

Milý pane“, riekol som mu, „pýtajte sa ma ešte viac o katolíckej Cirkvi, lebo vy ste o nej ešte nepočuli mnoho iného“. „

Je známe,že spoveď bola zavedená na IV. sneme lateránskom roku 1215.“

Táto námietka nám ukazuje, ako ľahko si dajú povrchní ľudia niečo nesprávneho nahovoriť. Lebo na tomto sneme bolo ustanovené: „Každý veriaci je povinný, keď dosiahne rokov užívania rozumu, vyznať všetky svoje hriechy aspoň raz do roka svojmu kňazov" (kan. 21). . .

Na sneme lateránskom bolo teda nariadené, aby sa všetci veriaci aspoň raz do roka spovedali, to však je niečo celkom iného, ako zaviesť spoveď.

Z každého storočia môžeme uviesť mnoho dôkazov, že spoveď bola už vtedy známa v Cirkvi. Uvediem aspoň niekoľko:

Už v Skutkoch apoštolských vypráva sv. Lukáš, že v meste Efeze v čase, kedy tam kázal a zázraky konal sv. apoštol Pavol, "mnohí z veriacich“, t. j. z tých, ktorí prijali kresťanstvo, „prichádzali vyznávajúc a vypravujúc svoje hriechy“ (19, 18), t. j. inými slovámi: spovedali sa. Tiež sv. apoštoli Jakub a Ján hovoria zrejme o spovedi, keď píšu; „Vyznávajte sa jedni druhým zo svojich hriechov" (Jak, 5, 16), a keď učia: „Ak vyznávame svoje hriechy, verný je Boh a spravodlivý, aby odpustil nám hriechy naše a očistil nás od všetkej neprávosti“ (1. Ján, I, 9).

V druhom storočí nám podáva zprávu sv. Irenej, žiak apoštolský, že tí, ktorí sa obrátili zo sekty Valentiniánov, po svojom návrate do Cirkvi spovedali sa zo všetkých hriechov, i najtajnejších, áno i zo svojich žiadostí. (Sv. Iren. Adversus Haeres. I. 1. c. 6, 7, 13).

Tertullián, narodený okolo roku 160 po Kr., hovorí o spovedi ako o známej veci. Tak píše v knihe "O pokání“, hl.10 „Myslím, že mnohí sa preto boja spovedať zo svojich hriechov, alebo to so dňa na deň odkladajú, že im viac záleží na ich cti než na ich spáse. Po tej stránke sa podobajú tým, ktorí trpia tajnou chorobou, ale zatajujú lekárovi svoju nemoc a tak si nemiestnym studom zapríčiňujú smrť. Čo im pomôže tvrdošijnosť, s akou sa zdráhajú odhaliť ľuďom svoje previnenia, keď predsa nemôžu uniknúť vedomosti a súdu Božiemu ?“

Čo sa týka práve uvedených svedectiev sv. Ireneja a Tertulliána, treba si všimnúť, že obidvaja poznali ešte žiakov apoštolov. Mali teda najlepšiu príležitosť poznať tiež učenie apoštolov, a to dodáva ich svedectvu zvláštnej ceny.

Origenes (nar. r. 185 po Kr.) píše takto: „Keď sme odhalili svoje hriechy nielen Bohu, ale i tým, ktorí naše rany a hriechy môžu vyliečiť, budú naše hriechy zničené od Toho, ktorý riekol: Hľa, zničím tvoje neprávosti ako hmlu a tvoje hriechy ako tmu.“ Týmito slovami nehovorí Origenes nič iné, než že kňazi majú moc odpúšťať hriechy tým, ktorí sa z nich skrúšene vyznávajú, teda práve to, čo ešte dnes učí Cirkev katolícka a učiť až do konca sveta.

Sv. Bazil, arcibiskup v Cezarei (zomrel r. 379), píše: "Je treba hriechy vyznávať tým, ktorým je sverené rozdávanie Božích tajomstiev (totiž sv. sviatostí), lebo, že tak urobili sv. kajúcnici, nachádza sa vo sv. Písmach.

Sv. Amróz, biskup milánsky a slávny učiteľ cirkevný (zomrel r. 379), kázal v pôste: „Pozrite, teraz je čas, kedy musíte svoje hriechy vyznávať Bohu a kňazom. Prečo sa hanbi hriešnik svoje hriechy vyznávať, ktoré sú známe Bohu i všetkým anjelom a vyvoleným dušiam? Vyznanie (spoveď) oslobodzuje od smrti, otvára raj a dáva nádej na blaženosť.

Sv. Hieronym píše: „Keď biskup alebo kňaz mocou svojho úradu vypočuje rozličné hriechy, vie, koho má sviazať, koho má rozviazať.“ „

Spoveď znemravňuje.“ Mnohí si povie: Vyspovedám sa z hriechu a zas bude dobre.

Pripúšťam, že by mohol niektorý ľahkomyseľný človek podobne hovoriť. Ale každý dobre poučený katolík vie, že takou rečou by páchal nový hriech. Spoliehal by sa opovážlivo na milosrdenstvo Božie, a spoveď takého hriešnika by bola veľmi pochybná, ak nie svätokrádežná. Každého, i najlepšieho lieku sa dá zneužiť, to nie je teda proti dôkaz.

Čo by pri spovedi znemravňovalo? Že si človek vydáva počet zo svojich skutkov? Alebo, že ľutuje svoje hriechy a sľubuje, že sa polepší? Alebo, že sa z hriechov vyznáva? Alebo, že dostane spasiteľné poučenie, ako má svoj život lepšie zariadiť? „

Mnohí chodia často na spoveď a sú horší než iní, ktorí nechodia.“

Takým porovnávaním by sa dalo všetko dokázať, napríklad máš krásnu úrodu na poli, ale susedovo obilie je biedne. Sused si však pomôže: vyberie z tvojho poľa nejaký špatný klas, zo svojho poľa najkrajší a potom ich prinesie do krčmy a vypráva: Pozrite, také obilie mám ja a také má sused. Tak nesmieme porovnávať špatného kresťana s dobrým nevercom.

Počujme, čo hovorí vynikajúci protestantský vychovávateľ V. Forster: „Duševné uvoľnenie, upokojenie a duševný súlad je nepostrádateľný predpoklad novej mravnej činnosti. — Spoveď katolíckej Cirkvi je založená na psychologickom poznatku, že sa človekovi uľahčí, keď sa sverí s tým, čo ho trápi. „

Nepotrebujem kňaza, sám sa s Bohom vyrovnám.“

Na túto námietku už pred 1500 rokmi odpovedal sv. Augustín: „Nech nikto nehovorí, že robí skryte pokánie. — Boh, ktorý vie, ako robím v srdci pokánie, mi už odpustí. — Kto tak hovorí,“ pokračuje sv. Augustín, „olupuje slová Kristové o ich význam a sám sa klame. Nadarmo by teda bolo povedané: ,Ktorým odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im. Nadarmo by teda bola obdržala Cirkev kľúče kráľovstva nebeského? Chceme azda zničiť evanjelium a slová Kristove? Aká to pýcha!"

K tomu dodávame: Hriechom sme urazili Boha. Kto má právo určovať trest, urazený alebo urážajúci? Boh pozná tvoje hriechy lepšie než ty. Nežiada od teba spoveď aby sa dozvedel tvoje hriechy, ale žiada ju ako pokánie. A mal by právo uložiť ti väčší trest.

Naaman, vojvodca sýrskeho kráľa bol malomocný. Jeho žena sa dozvedela od židovskej slúžky, že prorok Elizeus uzdravuje nemocných. Odobral sa k nemu s bohatými darmi. Prorok ho však vôbec neprijal , len mu odkázal: „Umy sa sedemkrát v Jordáne!" Naaman sa nahneval a chcel sa vrátiť. Jeden zo služobníkov ho však upokojil: "Pozri, pane, keby ti prorok uložil niečo ťažkého, iste by si to rád vykonal, prečo teda nechceš vykonať tak ľahkú vec?“ — Naaman sa umyl a — bol čistý. „

Spoveď je mučiareň svedomia a zotročuje duše.“

Tak môže hovoriť len človek, ktorý sa nikdy dobre nevyspovedal a nezakúsil slobody a radosti sviatostného rozhrešenia.

Počujme svedectvo skúsených ľudí:

Konvertitka Júlia z Massowe píše o svojej spovedi dňa i. júla 1885 po prijatí do katolíckej Cirkvi takto: „Konečne ostaly sme len samé dve (t. j. ona a jej priateľka Mechilda zo Zeschau) v polotmavom kostole so svojmu spovedníkmi Potthofom (dvorským kazateľom v Dražďanoch) a jedným kňazom jezuitom. Čoho som sa najviac obávala, stalo sa mojou najsladšou a najväčšou radosťou — generálna spoveď a veľké, hlboké rozhrešenie! Nikdy som nemala o rozhrešení tak vznešený pojem, a iste nikto, kto neskúsil, nevie, čo je to.“

Mladý advokát po vykonanej životnej spovedi sa rozhodol opustiť svet a vstúpiť do rehole. Píše: „Ó, dietky sveta! Nemáte ani tušenia, aká blaženosť naplní dušu po úprimnej spovedi a po rozhrešení. Keby ste to vedely, nestačily by spovedelnice na vaše spovede."

J. Karol Huysmans popisuje v diele „En route" svoj návrat do Cirkvi a líči účinky prvej sv. spovede (píše v tretej osobe a dáva si meno Burtal): „Názory o prírode úplne zmenil. Celé jeho okolie sa premenovalo. Hmla pochybnosti, ktorá ho prv obstierala, zmizla. Z jeho rozjasnenej duše vyžiarovalo svetlo istoty — na všetko sa pozeral celkom ináč.

Bol to pocit detskej radosti a oslobodenia, ktorý má nemocný, keď smie po dlhej chorobe prvý raz opustiť príbytok a vyjsť na prechádzku. Všetko sa zdá omladené. Lesy a hory’, ktoré už toľkokrát prešiel a v ktorých poznal každý chodníček, javily sa mu teraz vo svetle celkom inom.

Šumiace stromy akoby sa klaňaly v tichej modlitbe Ukrižovanému. Voda rybníka sa už nezdala tak čierna. Biele obláčky, odzrkadľujúce sa v nej, činily dojem, ako by okolo neho kráčaly postavy bielych mníchov...

Bolo to sviatočné požehnanie prírody. Stromy sa klaňaly a kvety s vetrom spievajúc a koriac sa, vysielaly vôňu ako ľúbezné kadidlo hore k obrazu najsv. Sviatosti.

Burtal bol ako vo vytržení. Najradšej by bol svoju vieru a svoje nadšenie zvestoval celému svetu.! Konečne sa cítil v živote naozaj šťastným. Nič pozemského nevedelo mu spôsobiť takú slasť. Len Boh môže dušu naplniť takým šťastím a vliať do nej prúdy pravej radosti.“ „

Kňaz je hriešnik ako ja.“

Áno, preto i on sa musí spovedať. Ale chcel by si, aby vo spovedelnici miesto neho sedel anjel? Buď rád, že tam sedí človek, ktorý pozná ľudské krehkosti a preto má skôr útrpnosť s hriešnikom. „

Kňaz ma vo spovedelnici urazil a preto už nechodím na spoveď.“

Ako odpoveď na túto námietku počuj, čo vypráva P. Ábel S. J.: „Pri misiách vo Falk-nove vyprával som v kázni o spovedi udalosť, ktorá je tiež napísaná v mojej knihe „Zpäť k praktickému kresťanstvu“. Vo Viedni je známe, že u mňa sa nemusia odriekavať formulky, často už dávno zabudnuté: „Ja biedny hriešnik...“ ale že stačí povedať: „Prosím, pomôžte mi, už som nebol toľko a toľko rokov na sv. spovedi.“ Prišiel teda jedného dňa ku mne do bytu úradník a pomohol som mu vykonať dobrú sv. spoveď. Po nej sa ma pýtal kajúcnik, čím by sa mi mohol zavďačiť. — „Ľahko. U vás v úrade je iste ešte niekoľko takých šťúk ako vy. Pošlite mi tu a tam jedného!" Skutočne. Po niekoľkých dňoch sa jeden hlásil, Bohužiaľ, nehol som doma a kajúcnik sa dostal do rúk iného kňaza, ktorý bol chorý na pečienku. Je známe, že práve chorí na pečienku bývajú niekedy dosť podráždení. Len čo hriešnik povedal počet rokov, osopil sa na neho kňaz, že tak dlho žil bez Boha. Pán sa nahneval, vstal a odišiel bez spovedi a v úrade vyprával, čo sa mu stalo, aby sa už nikto nedal prehovoriť na spoveď. Akú zodpovednosť má taký kňaz! Nie je to duch Ježiša Krista, ktorý riekol: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste unavení a ja vás občerstvím.“ Tým som skončil svoju kázeň.

Pri večeri prišla reč na onú udalosť. Jeden z dôstojných pánov misionárov myslel, že v dobe a krajine, kde i tak úcta pred kňazom je podkopaná, som nemal s kazateľnice tak hovoriť. Dôstojný pán arcidekan, terajší biskup litomerický, Dr. Gross, mi však odpovedal, že bohužiaľ prílišná drsnosť niektorých kňazov zavinila, že tu a tam niekto dlhé roky sa vzďaľuje od spovedelnice a že je dobre, keď ľud z úst kňaza i v tejto veci počuje pravdu.

Keď som sa po misiách vo Falknove vrátil do Viedne, našiel som doporučený list neznámeho kňaza. Oznamoval mi, že niekoľko ráz sa pokúšal pohnúť umierajúceho občana, aby sa vyspovedal. Ale nadarmo. Požičal mu moju knižku „Zpät k praktickému kresťanstvu“.O niekoľko dní umierajúci povolal kňaza, aby ho vyspovedal. Čo bolo príčinou? Pri čítaní knihy prišiel na kázeň, kde som hovoril o onom hriešnikovi a prísnom kňazovi.

T

ak sa i jemu prihodilo. Že však kňaz sa odvážil verejne pokárať nesprávne počínanie iného kňaza, ho pohnulo, že predsa išiel na sv. spoveď. Nemocný s veľkou radosťou prijal sv. sviatosti a prosil kňaza, aby mne neznámemu, poďakoval. — Priateľu, ak ťa skutočne niečo podobného odstrašilo od sv. spovedi, netrestaj Boha a svoju vlastnú dušu za chybu nejakého kňaza; choď skôr smieriť sa s Bohom !"

Túha po spovedi.

Barón Luttwitz vypráva: „

Mal som na srdci ťažký hriech, ktorého som sa dopustil v myšlienkach a ktorého som sa chcel zbaviť. Išiel som k nášmu kazateľovi a pýtal som sa ho: „Máme spoveď?“ — „Pravdaže.“ — „Ako to,“ pýtal som sa ďalej, „mám už 42 rokov, ale nikdy som ešte nepočul, že by sa niekto z nás spovedal?“ - „U nás sa to nerobí, ale spoveď máme.“ — „Ako odpúšťate hriechy?“ pýtal som sa. — „Máme formulku,“ odpovedal, „ale pretože som ešte nemal príležitosť spovedať, bude asi niekde založená; ale ak si prajete, výhradám ju.“

Bol som nahnevaný. Išiel som do Paríža, aby som sa tam, nepoznaný, vyspovedal. Opýtal som sa na vynikajúceho protestantského kazateľa . . .

Doviedli ma k ctihodnému, starému pánovi s dlhou bielou bradou a tu sa odohral tento rozhovor: „

Čo si prajete?“ pýtal sa ma. „

Rád by som sa vyspovedal.“ „

Ako sa voláte?“ „

Prosím, nechajme meno stranou; prichádzam, aby som pred Bohom vyznal svoje hriechy.“

Prosil ma, aby som vošiel do izby. Sadol som si do pohovky. On sa posadil naproti mne. „

Čím ste,“ pýtal sa ma a pri tom mi menoval tucet rôznych siekt. —

Trnul som...

Sú teda okrem našej, všetkých bludov zbavenej Cirkvi, ešte iné, ktoré sa tiež všetkých bludov zbavily a pritom učia pravý opak našej Cirkvi! „

Z čoho si prajete sa vyspovedať?“ pýtal sa ma.

Menoval som mu svoj hriech, ktorého som sa dopustil v myšlienkach, a prosil som ho, aby mi ho menom Božím odpustil. „

My hriechy neodpúšťame, “riekol, „veď nevieme, či nám Boh naše hriechy odpustí.“ „

Ale evanjelium predsa hovorí, že Kristus dal svojim apoštolom moc odpúšťať hriechy.“ „

Pravda, ale my ju nevykonávame.“ „

Tým potvrdzujete, že protestantizmus je vybudovaný na nevere a nútite ma, aby som sa stal katolíkom.“

Lekár volá po spovedi.

Vrchný lekár Dr. H. J. Schon uverejnil v časopise „Kirche og Folk“ prednášku, ktorú mal na spoločnej schôdzke evanjelických kňazov a kresťanských lekárov. Vyprával tam medzi iným: „Jedna pacientka prišla ku mne z ďaleka, nariekala na bolenie hlavy, tlčenie srdca a iné. Preskúmanie ukázalo, že orgány sú zdravé. Príčina nemoci bola teda asi inde. Počas rozhovoru vyložila mi pacientka celý beh života. Tým, že sa mohla zdôveriť, cítila sa oveľa ľahšie. Z domu ešte písomne mi ďakovala za moju dobrotu. A predsa som jej nič iného neurobil, než že vypočul sústrastne jej reč a niekoľkými slovami ju potešil. Vidíte teda, protestantská cirkev musí zas zaviesť spoveď. Duchovná správa bez spovedi je nemožná a keď choré duše prichádzajú k lekárovi, majú vinu evanjelickí kňazi, ktorí nerozumia duchovnej správe. Katolícka Cirkev za našich dní priťahuje k sebe, pretože v spovedeľnici dáva príležitosť, vyznať sa zo všetkého.“

Významná štatistika.

V pruskom Sliezsku bola sostavená štatistika choromyseľných podľa vyznania. I ukázalo sa, že percento choromyseľných katolíkov bolo omnoho nižšie než protestantov. Slávny lekár profesor vo Vratislave bol požiadaný, aby to vysvetlil. „Vec je jednoduchá,“ hovoril lekár. „Katolíci i protestanti hrešia. Avšak katolíci majú spoveď, kým my ju nemáme. A pretože protestanti nikdy určite nevedia, či sú smierení s Bohom, ľahšie ochorejú na nervy. V n ú t o r n á d u š e v n á b o l e s ť u ž m n o h ý ch p r i p r a v i l a o r o z u m.“

Sociálny význam spovedi.

Vo väčšom meste v Nemecku protestantskej rodine ukradli všetko strieborné náčinie. Ale svedomie nedalo zlodejovi pokoja. Išiel na spoveď k mladému jezuitovi W. a odovzdal mu náčinie s prosbou, aby sa postaral o vrátenie veci majiteľovi. Jezuita zaniesol drahocenné veci osobne do rodiny a vysvetlil, že zlodej mu to pri spovedi odovzdal. Rodina, plná radosti a údivu, chcela ešte vedieť, akým spôsobom sa všetko stalo, ale kňaz, aby neporušil spovedná tajomstvo, odmietol ďalšie vysvetlenie. Majiteľka domu dojatá riekla: „Povedzte mi, odkiaľ majú katolícki kňazi tak veľkú moc nad dušami?“

Istý nekatolícky továrnik prijímal len katolíckych robotníkov. Kedysi sa ho priateľ pýtal, prečo to robí, a on odpovedal: „Katolícki robotníci chodia na spoveď. Som aspoň istý, že ma neokrádajú.“

Spoveď umierajúceho.

Kňaz rozpráva: „Vo veľkom meste B. som bol zavolaný k chorému, aby som ho zaopatril. Po svätých obradoch chorý prehlásil: „Pred niekoľkými rokmi som ukradol ako bankový úradník 300 mariek. Pretože som to šikovne urobil, ostalo súdne vyšetrovanie márne. Teraz však, pred smrťou, chcem upokojiť svoje svedomie, tu sú peniaze i s úrokmi. Buďte, dôstojný pane, taký láskavý, zaneste túto čiastku do banky a prineste mi potvrdenie, že peniaze sú zaplatené, aby som mohol pokojne zomrieť. — Ponáhľajte sa, lebo už nebudem dlho živý.“

Druhého dňa hneď ráno išiel som do banky a pýtal som sa riaditeľa, či si spomína, že pred niekoľkými rokmi zmizly peniaze z pokladne. „Čosi sa mi zdá, však to hneď zistím z knih.“ Po krátkom hľadaní zvolal: „Naozaj, tak je!“ — „Nuž," riekol som, „prinášam vám peniaze i s úrokmi od človeka, ktorý ich ukradol. Prosím, aby ste mi príjem potvrdili.“ — „Ale ja už nemám dnes práva na tie peniaze, nemusíte mi ich splácať.“ — „Pán riaditeľ,“ odpovedal som, „prichádzam od umierajúceho, ktorý nechce s cudzím majetkom predstúpiť pred súd Boží. Chce mať istotu, že je všetko v poriadku. Prosím, vás, prijmite peniaze a dajte mi potvrdenie. Vec súri, lebo chorý je blízko smrti.“ Stalo sa tak. Riaditeľ - nekatolík hneď poznal, že je to účinok sv. spovedi a riekol: „Čudujem sa, čo všetko dokážete spoveďou.“

Druhého dňa prišiel ku mne katolík a hovoril, že spomínaný riaditeľ večer v kasine povedal : „Páni, nedržím sa nijakého náboženstva. Keby som však prijal nejakú vieru, bola by to len katolícka, najlepšia zo všetkých. Pomyslite si, dnes ráno mi priniesol mladý kaplán od človeka, ktorý nám ukradol 300 mariek, peniaze i s úrokmi, hoci sme už dávno na to zabudli a tiež súdny proces bol nemožný. Ten človek sa spovedal a prehlásil, že bez zadosťučinenia nemôže pokojne zomrieť. Taká viera mi imponuje!“

Spoveď a inoverci.

Leibnitz, jeden z najväčších protestantských učencov, píše v jednom zo svojich spisov, nazvanom „Systém teológie“, o spovedi takto: „Iste, ak je v kresťanskom náboženstve niečo krásneho a uchvacujúceho, je to spoveď. Lebo nutnosť spovedať sa odstrašuje mnoho od hriechu zvlášť tých, ktorí nie sú ešte zatvrdili, a poskytuje padlým veľkú útechu, takže si myslím, že zbožný, vážny a opatrný spovedník je výborným nástrojom Božím k spáse duší. Lebo jeho rada nám pomáha k usporiadaniu našich náklonností, k zbadaniu našich chýb, k vyhýbaniu sa príležitosti ku hriechu, k navráteniu ukradnutého, k náhrade škody, k rozptýleniu pochybností, k pozdvihnutiu skleslého ducha, konečne ku zmierneniu a zbaveniu všetkého zla duševného. Ak možno na zemi nájsť niečo výborného, sotva nájdeme niečo výbornejšieho nad verného priateľa. Akým dôležitým stáva sa pre nás zvlášť vtedy, keď neporušiteľnou posvätnosťou božskej sviatosti je povinný zachovať vernosť (mlčanlivosť) a poskytnúť pomoc.“

Protestantský lord Fitz - William vyjadruje sa vo svojich „Listoch Attikových“ o účinnosti spovedi takto: „Ctnosť, spravodlivosť a mravnosť sú nutným základom všetkých štátov. Ale bez súdnej stolice pokánia, ktorú má Cirkev rímska, nie je pre ctnosť, spravodlivosť a mravnosť iného ani trochu spravodlivého základu.“

Iný protestant vraví: „Kto môže spočítať tých, ktorí spoveďou boli zachránení, privedení k premýšľaniu o sebe, o svojom stave a tým azda odtrhnutí od kraja priepasti, do ktorej sa už chystali vrhnúť. Alebo tisíce tých, ktorí vo spovedi obdržali poučenie o pochybnostiach svedomia, uzdravenie pre svedomie ranené, upokojenie pre svedomie trápené úzkosťami a tak obdržali práve to, čím jedine mohli byť udržaní a upevnení v dobrom.“

Protestant E. Naville v Ženeve úprimne vyznáva: "Ktorý hriešnik neobracia žiadostivo oči po súdnej stolici pokánia? Kto si nežiadal v horkosti svojej duše a v neistote vedieť, či mu Boh odpustil, počuť z úst toho, ktorý má účasť na moci Kristovej, slová: „Choď v pokoji, tvoje hriechy sú odpustené!“

Preto dal jeden protestantský kazateľ pruskému kráľovi Fridrichovi Viliamovi II. radu, aby u svojich protestantských poddaných opäť zaviedol spoveď: „Neviem vášmu veličenstvu odporúčať nič dôležitejšieho ako spoveď. Cirkev nemá účinnejšieho prostriedku nad ňu, aby udržala kresťanov v bázni Božej.“

Ani nepriatelia kresťanstva a náboženstva vôbec nepopierajú užitočnosť spovedi. Tak uznal J. J. Rousseau, známy svojimi bezbožnými spismi, v jasnom okamihu: „Spoveď je výborným zariadením, je úzdou neprávostí, vie podivuhodne naladiť srdce k odpusteniu, srdce plné nenávisti a pohnúť k náprave tých, ktorí sa dopustili nespravodlivosti.“

Peter Leroux volá na štátnikov, ktorí odstraňujú každé náboženstvo a pritom chcú zachovať poriadok: „Vedzte, že je to niečo hrozného, podržať kata, keď ste odstránili spovedníka.“

Marmontel, francúzsky dejepisec, píše vo svojich „Memoires“: „Nie je vhodnejšieho prostriedku udržať v mládeži čistotu mravov ako mesačná spoveď.“

Účinky spovedi.

I. Odpustenie hriechov. Sv. spoveďou dostávame odpustenie všetkých po krste spáchaných hriechov, smrteľných i všedných, za ktoré ľutujeme. To je niečo tak veľkého, že to nikto nepochopí. Sv. Tomáš Akvínsky tvrdí, že odpustenie smrteľného hriechu a s tým spojené ospravedlnenie je väčším zázrakom, ako stvorenie sveta.

Vieš, čo je hriech? Čo to znamená uraziť nekonečného Boha a najláskavejšieho Otca? Sv. Katarína raz prosila Boha, aby jej ukázal ošklivosť smrteľného hriechu. Boh jej odpovedal : „Neukážem ti ošklivosť smrteľného hriechu, to by si nezniesla. Ale ukážem ti ošklivosť hriechu všedného.“ Toto poznanie všedného hriechu bolo tak hrozné, že svätá prehlásila: „Radšej chcem po celý svoj život chodiť bosá po žeravom uhli, ako vidieť ešte raz niečo tak hrozného.“ — Ó, Bože, ako vyzerá duša hriešnika. Keby ju videl, hanbou a hrôzou by zahynul.

Ale po dobrej spovedi hriech je odpustený, zmizol navždy! Čo cíti asi človek odsúdený na smrť, keď v poslednom okamihu dostane milosť! Zdá sa mu, že je to sen, nemôže to šťastie ani pochopiť, od radosti je celý bez seba.

2. Odpustenie trestov. Sv. spoveďou dostávame aj odpustenie všetkých večných trestov a aspoň časti trestov časných. Boh odpúšťa tým väčšiu časť trestov časných, čím väčšia je ľútosť a skrúšenosť kajúcnikova.

Peklo, večný trest, je vec tak hrozná, že niektorí pochybujú, ako by mohol milosrdný Boh tak ukrutne trestať. Ale len Boh vie dokonale. čo je hriech a aký trest zasluhuje. A Kristus, ktorého nepriatelia nemohli usvedčiť ani z jednej chyby, ktorému sv. Peter vyznal. „Pane, ku komu by sme išli, ty máš slová, života večného.” — Ten istý Kristus hovorí jasne o pekle, „kde oheň nehasne a červ nehynie”, "kde je škrípanie zubov“, „kde je boháč smädný naveky“.

Čo pôsobí dobrá spoveď? Zachraňuje človeka, ktorý už visel nad priepasťou, vytrhuje dušu „z pažeráku leva“.

3. Posväcujúca milosť.

Ak stratí kajúcnik posväcujúcu milosť ťažkými hriechmi, udeľuje sa mu svätou spoveďou; ak ju nestratil, tým že sa dopustil hriechov všedných, je v ňom rozmnožená.

Čo je milosť? Je to spojenie s Kristom. „Ja som vyničný kmeň, vy ste ratolesti. Bez mňa nemôžete nič činiť." Hriech odlučuje od Krista. Milosť je život — hriech je smrť. Hriech hasí v duši oheň Ducha svätého. „Neviete, že ste chrám Boží, a že Duch svätý prebýva vo vás? Chrám Boží je svätý a ten ste vy.“ Hriech pustoší a ničí chrám Ducha svätého.

A čo robí spoveď? Kriesi mŕtvu dušu k novému životu, spojuje ratolesť s kmeňom, obnovuje a ozdobuje chrám Boží.

Márnotratný syn prichádza k otcovi a volá: „Otče, zhrešil som, nie som hodný nazývať sa tvojím synom!“ Ale otec ani nečaká, aby dohovoril, objíma ho a bozkáva. „Prineste najlepšie rúcho a oblečte mu ho a dajte mu na ruku prsteň a na nohy obuv, a pripravte hostinu, lebo tento môj syn bol stratený a je nájdený, bol mŕtvy a žije.“

4. Oživenie zásluh. Smrteľný hriech okráda človeka o všetky zásluhy dobrých skutkov v milosti vykonaných. Keď oheň v kachliach zhasne, nemá uhlie žiaru, keď sa však zas oheň rozhorí, i to ochladnuté uhlie sa znova rozpáli. Tak i skutky a zásluhy stratené smrteľným hriechom nadobúdajú opäť ceny, ak sa vráti dobrou spoveďou stav milosti.

Šťastie dobrej spovedi.

Do Arsu prišiel jedného dna mladý vznešený muž z Paríža. Prišiel sa pozrieť na slávneho farára. Ale Vianey, osvietený milosťou Božou, videl stav jeho duše a povedal mu: Ráčte si kľaknúť a spovedajte sa!“ Mladý muž sa naľakal a povedal: "Ako by som sa mohol spovedať, keď som neverec? Prišiel som len preto, aby som vás videl a s vami sa porozprával.“ Vianey mu povedal: „Nemám času, vonku čaká ešte asi 50 osôb, chcú radu a potešenie. Kľaknite si a vykonajte si dobrú spoveď.“ Svätý kňaz to povedal s takou úprimnou láskou a tak presvedčivo, že mladý muž nemohol odolať; kľakol si a vyspovedal sa. Keď vstal celý rozradostený a šťastný, zvolal: „Ó, aká krásna je katolícka viera!" „

A to mi musí povedať protestantka!"

Básnik Klement Brentano popisuje svoj život bez viery takto: „Keď som stratil milosť Božiu, pripadal mi život ako smutná, suchá púšť, kde nieto stromu ani stebla trávy, ani prameňa vody. Oddal som sa nesmiernemu zármutku a trudnomyseľnosti, všade som videl len biedu. Vo svojom zármutku som sa obrátil k Alojzii Henselovej, ktorá vtedy bola ešte protestantkou. Na môj nárek odpovedala: „Čo mi vyprávate o svojom bôli? Ste katolík; choďte sa vyspovedať katolíckemu kňazovi !“ Táto odpoveď básnika zahanbila. „To mi musí povedať protestantka!“ riekol si - išiel na spoveď a bolo po smútku a trudnomyseľnosti.

Spoveď mŕtvych Indiánov.

Misionár zo severnej Ameriky vyprával: „Pôsobil som v zemi, kde leží večný sneh a ľad. Okrem stanice, mi sverenej, musel Som pre nedostatok misionárov pôsobiť i v susedných osadách, veľmi vzdialených. Tu vypukla v tej krajine nákazlivá choroba a moja práca sa tým zdvojnásobila. Raz prišiel ku mne posol a prosil vrúcne, aby som navštívil jeho známeho, na smrť chorého, lebo nemá kňaza, ktorý by ho zaopatril sv. sviatosťami. Rád by som bol hneď išiel, ale vrúcne prosby vlastných farníkov mi nedovolily okamžite ich opustiť. Keď nákazlivá choroba trocha povolila, vydal som sa na cestu. Hoci boly ukrutné mrazy, naložil som potrebné lieky a potraviny na sane, do ktorých som zapriahol psov, ako je obyčaj na severe, a ponáhľal som sa poliami, pokrytými snehom a ľadom. Chcel som zachrániť, čo sa ešte zachrániť dalo. Aký to však bol smutný pohľad, keď som prišiel k cieľu Ležalo tam 11 mŕtvol, zamrznutých zimou 50° C. Keď som sa k nim priblížil a chcel sa za nich pomodliť, zazrel som s údivom, že každá mŕtvola drží v ruke list z brezovej kôry ktorá slúži na severe ako písací papier. Vzal som prvému list z ruky a čítal slová:" Len náš duchovný otec smie čítať tieto. "Ďalší obsah riadkov bola jeho spoveď. To isté bolo i u ostatných. Títo úbožiaci, keď cítili že sa blíži smrť a nemohli sa spovedať, napísali svoje hriechy na papier. Každý list obsahoval ešte túto poslednú prosbu: "Prosím ťa duchovný otče, aby si obetoval svätú omšu za moju dušu. Ako odmenu za túto službu ti nechávam svoju krásnu sekeru... " a pod. •

Keď som ten dôkaz živej viery a tieto detinské testamenty čítal, zaslzel som a riekol som si: „Ó, vy milé úprimné duše! Počuli ste odo mňa často, že dokonalá ľútosť s túhou po sv. spovedi očisťuje od hriechov a chceli ste pred Bohom, svojím svedomím a kňazom to úprimne vyznať, že ste umrely v tomto smyšľaní.“

Štyridsať rokov čakala na spoveď.

D. Droudet, misionár v Hanoi, išiel jedného dňa do kostola, aby spovedal. Pred dvermi sakristie čakala naňho neznáma starenka a prosila: „Otče, chcela by som sa spovedať. Už som nebola 40 rokov na spovedi.“ Kňaz si myslel, že je to nejaká poblúdená ovca, a preto ju poslal k rádovým sestrám, aby ju na sv. spoveď pripravily; ukázalo sa však, že starenka poznala dôkladne pravdy sv. viery a bola dobre pripravená. Druhého dňa dozvedel sa kňaz niečo iného z jej života. Menovala sa Anna Nhä a patrila do misijného územia španielskych dominikánov v strednom Tonkingu. Za prenasledovania v roku 1860 bola zajatá a odvedená do Činy a tam predaná bohatému Číňanovi. Niekoľkokrát sa pokúsila o útek, ale tým len rozhnevala svojho pána. Konečne sa smierila so svojím osudom. V srdci zostala verná svojej viere a denne sa modlievala k Bohu a k Matke Božej o milosť, aby sa mohla aspoň pred smrťou vyspovedať. Tej modlitba bola vyslyšaná. Kým išla do vzdialeného mesta nakupovať, dedina, kde žil jej pán, bola zničená povodňou a obyvatelia sa potopili. Tak získala zas slobodu a rozhodla sa k návratu do Tonkingu. Vydala sa na cestu, putovala 8 dní až k moru, dala sa previezť na lodi do Häphongu a odtiaľ zas pešo do Hanoi. Toľko obetí priniesla, aby sa mohla vyspovedať.

Spovedné tajomstvo.

Jezuita P. Umbricht, misionár v Guzerat v Indii, píše: „Naši chovanci sú bystrí chlapci. Misijné cesty v teplých krajinách veľmi unavujú, ale bystré odpovede našich chovancov ma vždy znovu vzpružia. Raz pri skúške pýtam sa malého žiaka: „Smiem niekomu vyzradiť, čo si sa mi spovedal?“ — „Nie,“ odpovedal. „A čo, keby mi niekto vyhrožoval smrťou, keď nevyzradím?“ — „Tak by ste sa museli nechať zabiť,“ znela pokojná odpoveď nášho malého filozofa. A mal pravdu. Kňaz je viazaný mlčanlivosťou, i keby mu hrozili smrťou, ako dokazujú cirkevne dejiny, že mnoho už bolo obetí spovedného tajomstva.

Chvála spovedi.

A. Gerling píše v svojej knihe „Umenie koncentračné“ túto chválu na nedeľu a spoveď: „Nedeľa má byť všetkým ľuďom dňom telesného pokoja, duševného sústredenia, duchovného zátišia prijatých dojmov. Nedele v kostole pripomínaly ľuďom ich podobnosť s Bohom, pozdvihly ich dušu nad banálnosť všedného života a povzbudzovaly ich k prísnemu ponoreniu do svojho vnútra. Tichá modlitba, nemý rozhovor so zbožňovaným je samotou i v množstve ľudí rovnako smýšľajúcich. Len v samote je možné sústredenie a ponorenie do seba. Večne spiechajúci kultúrni ľudia majú sotva kedy poznať seba samých, pretože sa vyhýbajú svojej vlastnej spoločnosti. Majú toľko práce so svetom, že im ich vlastná bytosť ostáva neznáma. Kto sa chce poradiť sam so sebou, kto chce v tichom rozjímaní nájsť seba samého, nesmie sa dať zaujať a odtrhnúť záujmami druhých ľudí.“ Ďalej nabáda Gerling k spytovaniu vlastných chýb: „Pri posudzovaní svojej vlastnej vzácnej osobnosti nebývame objektívni. Cirkev katolícka prejavila zavedením spovedi celkom eminentné porozumenie pre psychológiu a naznačila správnu cestu k sebavýchove. Spoveď predpokladá sústredenie, prísny pohľad do vlastného vnútra a vypočítavanie hriechov uvádza spovedajúcemu sa do pamäti, že má chyby, aké sú tie chyby a kde treba nasadiť páku sebavýchovy.“

Doslov.

Drahý priateľu! Zamysli sa a uvažuj, čo si v tejto brošúrke čítal. Azda si už dlhý čas zanedbával sv. spoveď. Azda ťa trápi tajná alebo svätokrádežné spovedi roztrpčujú tvoj život. Sober sa, vyhľadaj si spovedníka a priprav sa na dobrú celoživotnú spoveď. Keď shodíš so seba ťažké bremeno hriechov, pocítiš niečo z tej nebeskej radosti o ktoré, hovorí Spasiteľ: „Väčšia bude v nebi radosť nad jedným hriešnikom pokánie činiacim ako nad 99 spravodlivými, ktorí pokánie nepotebujú. “Živý som," vraví Boh, "nechcem smrť hriešnika, ale aby sa odvrátil od svojej cesty a bol živý" (Ez. 33,II). "Či môže žena zabudnúť na svoje nemluvňatko, aby sa nesľutovala nad synom svojho života? A keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do svojich rúk som ťa zapísal." (Iz.49, 15 -16 ).

Boh čaká na teba. Chceš vzdorovať jeho láske? „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdce"(Ž. 94). CHoď na spoveď a počuješ potešujúce slová Spasiteľove: "Dúfaj, synu, o d p ú š ť a j ú sa t i h r i e c h y !"

Imprimi potest. Bratislavae 12. Sept. 1942. P. Josepbus Lávička CSsR, visitator. Nihil obstat. P. Isidorus Štefík S.J., censor dioec. Imprimi potest. Nr. 8475/1942 Tyrnaviae, die 8. Octobris 1942. Josephus Minárik, vicarius generalis. Tlačí kníhtlačiareň Unia, Bratislava, Kolárska 5. — Novinové výplatné povolilo riaditeľstvo pôšt a telegrafov v Bratislave, číslo 2865-III-1939, 9. I.

ŽIVOTOM č. 83 roč. V.č.11. Cena Ks1,-