SVÄTÝ JOZEF

ŽIVOTOM č. 75 roč. V. č. 3 Cena Ks 1.—

SV. JOZEF.


Úcta sv. Jozefa.

Kde hlaholí meno Mária, meno najčistejšej Matky Pánovej, kde sa vzýva presväté, presladké, premocné meno Ježiš, všade tam sa ozýva tiež slávne meno sv. Jozefa. Sv. Jozef bol pestúnom Pána Ježiša, snúbencom Panny Márie, je mocným ochrancom celej katolíckej Cirkvi.
Po Božej Rodičke nie je na zemi ani na nebi bytosti, ktorá by bola hodnejšia našej úcty, ako sv. Jozef. Pán Boh ho vyvolil za snúbenca najblahoslavenejšej Panny Márie, za ochrancu a strážcu jej panenstva, za jej oporu v živote. „Jozef, syn Dávidov," hovorí anjel, „neboj sa prijať Máriu, svoju manželku." Tým učinil Pán Boh sv. Jozefa pomocníkom vo vykupiteľskom diele Kristovom.
Sv. Jozef je po Panne Márii najbližšie zo všetkých svätých Kristu Pánovi. V Písme sv. je zapísaný ako zákonitý otec Ježišov. „Tvoj otec a ja s bolesťou sme ta hľadali." (Luk. 2, 48.)
„Menom otec" hovorí sv. Bažil, „nezaslúžil byť menovaný ani anjel, ani iný svätec, len sv. Jozef mohol ním byť nazývaný.“ Sv. Bernard hovorí o sv. Jozefovi: „Služobník verný a opatrný, ktorého ustanovil Pán k úteche svojej Matky, za pestúna svojho tela a za jediného najvernejšieho pomocníka svojho veľkého diela na zemi."

Prednosti sv. Jozefa.

Sv. Tomáš Akvínsky tvrdí, že Pán Boh obdaril každého, koho vyvolil k dôležitému úradu, potrebnými milosťami a schopnosťami, aby ho dobre zastával. Možno si predstaviť dôležitejší a zodpovednejší úrad, ako byť pestúnom Božieho Syna? Sv. Jozef bol obdarený hojnými milosťami a darmi skôr, ako začal svoju vznešenú úlohu. A Ježiš Kristus sám tiež posvätil svojho pestúna viacročným dôverným obcovaním s nim; rozmnožil dary a milosti, ktoré sv. Jozef dostal hneď na začiatku svojho úradu. Preto sv. pestún Pána Ježiša je hodný zvláštnej úcty, úcty po Matke Božej najvyššej.
A čím bol sv. Jozef na zemi?
Tesárom v nepatrnom Nazarete. Tam pracoval vo svojej dielni, alebo kam ho remeslo povolalo. Tam ho vidievali v chudobnom odeve s tesárskymi nástrojmi v rukách, nepatrného, skromného. Chudobná bola jeho poste!, čo najjednoduchší bol jeho odev, chudobný jeho obed i večera. Napriek tomu, že boli s Pannou Máriou najdokonalejšími ľuďmi v Nazarete, boli predsa najnepatrnejšími, od sveta neváženými. Keby vtedy bol niekto riekol obyvateľom nazaretským, že tento nepatrný tesár bude raz najväčším svätcom, že bude patrónom Cirkvi svätej, nikto by nebol uveril.
V nepatrných pomeroch sa stal sv. Jozef tým, čím je teraz. Až do smrti žil v chudobnom Nazarete v biednych pomeroch. Keď zomrel, bol už svätým, ako ho teraz uctievame. Cim dosiahol sv. Jozef tak vysokého stupňa svätosti? V jeho živote nečítame o neobyčajných. nápadných skutkoch. Ale mal srdce plné lásky k Pánu Bohu, bol spravodlivý, ako svedči o ňom sv. Písmo. Len jedna vec mu ležala vždy na srdci: aby vyplnil vôľu Božiu. Všetko posväcoval dobrým úmyslom. Konal všetky ctnosti, ale v presvedčení, že zmôže niečo len s pomocou Božou, bol mužom modlitby. Odtiaľ to bohatstvo milosti, ktoré pôsobilo v jeho srdci, preto ten stály vzrast v ctnosti, stále napredovanie v dokonalosti až do výšky, na ktorej sa javí, ako jedno z najvyšších kniežat nebeských.

Ctitelia sv. Jozefa.

K najväčším ctiteľom a rozširovateľom úcty sv. Jozefa náleží veľká reformátorka Karmelu sv. Terézia.
Píše: „Keď som mala 22 rokov, bola som stihnutá ochrnutím. Pozemskí lekári ma priviedli do veľmi smutného stavu. Preto som sa obrátila k lekárom nebeským. Za svojho ochrancu som si zvolila sv. Jozefa, ktorý mi zrejme pomohol. Milovaný otec mojej duše ma skoro zbavil slabosti a nemoci. Neskoršie ma zachránil z iného veľmi vážne ho nebezpečenstva, ktoré ohrozovalo moju večnú spásu. Nemôžem si spomenúť, že by mi bol sv. Jozef niekedy niečo odoprel. Dal mi vždy oveľa viac, ako som vedela prosií."
Z vďačnosti sa stala sv. Terézia apoštol-kou úcty k sv. Jozefovi Bez modlitby o pomoc sv. Jozefa nezačínala svätica nikdy nič. Zasvätila mu 13 svojich kláštorov. Jeho sochu umiestila nad bránou všetkých kláštorov, večer kládla k jeho nohám kľúče domu s prosbou, aby opatroval a chránil všetky osoby, ktoré sú v dome.
Táto Svätica o ňom napísala ešte ej toto: „Viem z vlastnej skúsenosti, ako dr. hocenné milosti vyprosuje sv. Jozef od Pána Boha tým, ktorí sa k nemu utiehajú. Chcela by som nadchnúť celý svet k veľkej úcte k nemu. Nepoznám ani jednu dušu, zo všetkých, ktoré ho verne uctievajú, aby nerobila denne nové pokroky v dokonalosti. Ak niekto mi nechce veriť, pre Božiu lásku ho prosím, aby to skúsil. Uvidí z vlastnej skúsenosti, ako je prospešné odporúčať sa slávnemu patriarchovi a pripojiť sa k jeho verným ctiteľom." Kňaz Lalemand bol toho presvedčenia o nevyčerpateľnej dobrote sv. Jozefa, že všetkým, ktorých chcel získať pre jeho úctu, sľuboval jeho menom vyslyšanie ich prosieb.
Keď bol predstaveným kláštora, povzbudil dvoch mladých profesorov, aby pripravili žiakov svojich tried na dôstojnú oslavu sviatku sv. Jozefa, že dostanú milosť, o ktorú ho požiadajú. Oba profesori sľúbili. Všetci ich žiaci boli 19. marca u sv. prijímania. Profesori išli oznámiť predstavenému, ktoré milosti chcú pre seba. Druhého dňa sa P. Nouet vrátil k riaditeľovi a riekol: ,Žiadal som milosť, aby som vždy dôstojne hovoril a písal o Pánu Bohu. Ale teraz som zmenil svoje prianie. Prosím o inú milosť, ktorá nie je tak nebezpečná mojej sebeláske." Sv. riaditeľ odpovedal: „Už je neskoro. Sv. Jozef vám už udelil prvú milosť." Je dobre známe, aký vplyv maly knihy P. Noueta. Druhý profesor neprezradil, čo žiadal. Ale vyznal: „Bol som celkom vyslyšaný."
Kto by dnes nepoznal sv. Terezku, ktorá si tak podivuhodne získala dôveru, lásku a úctu miliónov sŕdc katolíkov? Niet zeme, kde by nebola známa, a misionári sa k nej utiekajú vo svojich potrebách a trápeniach.
A táto „biela kvetinka" už od útlej mladosti zaumienila si modliť sa denne k sv. Jozefovi.
V „Dejinách duše" píše: „Prosila sem sv. Jozefa, aby bedlil nado mnou. Od detinstva som pripojovala úctu k nemu k úcte k najbl. Panne Márii. Obe splývaly v jednu lásku a zbožnosť. Neuplynul deň, aby sem sa mu neodporúčala modlitbou; „O sv. Jozef, otec a strážca panien A tak som cítila, že som dobre chránená a ako nezraniteľná akýmkoľvek nebezpečenstvom."
Sv. František. Sal. bol verným sluhom sv Jozefa a horlivým apoštolom jeho úcty. Nepochyboval o tom, že sv. Jozef je v nebi i so svojím telom.*) Riekol: „Nesmieme pochybovať o tom, že tento svätec má v nebi veľký vplyv u toho, ktorý ho vyznamenal tak, že ho vzal k sebe s telom i s dušou. Je to tým pravdepodobnejšie, že tu na zemi nemáme jeho ostatkov. Ako by mu bol mohol odoprieť túto milosť ten, ktorého slávny patriarcha mal česť a milosť tak často nosiť na svojich rukách, kde sa Ježiškovi tak veľmi ľúbilo. Koľko nežných bozkov mu dal svojimi požehnanými perami, aby aspoň tak odmenil jeho prácu! Je teda bez všetkej pochybnosti pravdou, že sv. Jozef je v nebi s telom i s dušou.
Sv. farár arský ukazoval už v mladom veku veľkú náklonnosť k ctnosti a svätosti, Jeho rodičia sa museli usilovne venovať ťažkým poľným prácam, aby uživili početnú rodinu. Mladý Vianney sa na prácu nesťažoval. Považoval svoje kríže za milé dary Božie a snažil sa sväté konať i celkom všedné práce. Aby sa cvičil v trpezlivosti a v horlivosti v práci, postavil niekoľko krokov pred seba sošku Panny Márie s Ježiškom. Povzbudzoval sa k pilnej práci pohľadom na Kráľovnú nebies, ktorú už Tertullián nazýva „svätou robotníčkou" a na Ježiška, Syna tesárovho. Plný lásky a dôvery hovorieval, utierajúc si pot s čela: „Všetko pre Pána Ježiša a Pannu Máriu!” Aká milá bola Pánu Bohu takáto práca! Vianney žil ustavične v prítomnosti Božej, vo spoločnosti Pána Ježiša, Panny Márie a sv. Jozefa. Niet divu, že sa stal vzorným kňazom a divotvorcom 19. storočia.
*) To však je len súkromná mienka svätcova. Cirkev to úradne za článok viery nevyhlásila.

Pomocník trpiacich.

Niet na svete človeka, ktorý by nebol postihnutý nejakým utrpením. Utrpenie je údelom i svätých, dokiaľ žijú tu na zemi. I sv. Jozefa sprevádzalo utrpenie, a to najmä preto, že bol tak blízko Pánu Ježišovi. Všetky tajomstvá života Krista Pána, ktorý prišiel, aby zadosť urobil za hriech, sú tajomstvami utrpenia. Kam Božský Spasiteľ položil hlavu, všade zanechával stopy svojej tŕňovej koruny. A sv. Jozef často držal Ježiška v náručí a vinul ho na svoje srdce. Preto nebol ani on bez kríža.
Kríž práce ho nasledoval všade. Kríž chudoby ťažil sv. Jozefa menej pre neho samého ako pre osoby, sverené jeho starostlivosti, ktoré videl tak úboho zaopatrené. Neraz ho trápila i núdza o príbytok, zakúšal tvrdosť ľudí a ukrutnosť nepriateľov a prenasledovateľov, ktorí usilovali o život dieťaťa jemu svereného. Utrpenia, protivenstvá a strasti náležaly teda tiež k požehnaniam, ktoré Božia opatera udelila sv. Jozefovi.

Iďte k Jozefovi!

Kresťania, iďte k Jozefovi!
Sv. Jozef je zástupca Božej Prozreteľnosti, postará sa o vaše časné záležitosti, pričiní sa, aby sa podarily.
Je vodcom sv. Rodiny, je tiež vodcom celej kresťanskej rodiny, Cirkvi sv. Povedie vás vo vašom povolaní a iste vás privedie k spáse.
Je vzorom skrytého vnútorného života. Bude vaším vodcom a učiteľom v duchovnom živote, v dokonalosti.
Je ochrancom čistoty nepoškvrnenej Panny Márie. Zachráni vám veľký poklad sv. čistoty.
Je pomocníkom v dobrej smrti. Pomôže vám v onej trudnej hodine a vyprosí vám šťastný odchod s tohto sveta.
Je pestúnom Pána Ježiša, snúbencom Panny Márie. V tejto hodnosti vám môže vyžiadať všetky milosti.
Áno, poďme k Jozefovi všetci v nesej zlej dobe, kedy had, ktorého hlavu Panna Mária rozdrvila, zákerne sa pľazi a čierny jed svojho nepriateľstva chŕli proti kresťanstvu. V tomto ťažkom boji sa nemusíme nič obávať. Pravda, nesmieme zaháľať. Napriek, tomu, že máme istotu, že v obrovskom boji zviťazíme, nie je tým ešte povedané, že nijakých vojakov nestratíme. Poďme k Jozefovi, složme svoju dôveru v tohto otca kresťanských národov, ktorý požíva takej slávy a hojnosti milosti len preto, aby vylial nebeské poklady na nás v hojnejšej miere ako ostatní svätí v nebi.

Pomocník vo všetkých potrebách.

Sv. Jozef je stvorený za pomocníka vo všetkých našich potrebách, pretože prežil celý ľudský život so všetkými jeho radosťami a utrpeniami.
Sv. Bernard piše: „Niektorým svätým je dané primlúvať sa v istých potrebách, ale sv. Jozefovi je dané pomáhať vo všetkých záležitostiach a ujímať sa všetkých, ktorí sa k nemu s dôverou utiekajú."
Sv. Terézia potvrdzuje jeho slová: „Zdá sa, že Pán Boh dal iným svätým moc, aby pomáhali v niektorých veciach. Ale o sv. Jozefovi dosvedčuje skúsenosť, že pomáha vždy a všade, a že tým dáva Pán Boh najavo, že i v nebi všetko robí, za čo ho svätý Jozef prosí. Veľkomyselná láska sv. Jozefa objíma všetky potreby tela i duše."
A sv. Otec Lev XIII. hovorí, že Pán Boh zariadil život sv. Jozefa tak, aby nám žiaril ako vzor vo všetkých okolnostiach a svojou pomocou, vedomosťou a skúsenosťou mohol zasiahnuť v náš prospech.
Roku 1860 bola istá rodina zbavená zamestnania, ktorým si dosť ťažko opatrovala najpotrebnejšiu výživu. Ocitla sa v najväčšej biede. Zármutok a starosť uvrhly vysilenú matku na lôžko. Domáci sa všemožne namáhali, aby jej uľahčili, ale jej stav sa stále horšil.
Matkin otec bol už od útlej mladosti pod ochranou sv. Jozefa. Častejšie sa presvedčil, aká mocná je prímluva tohto svätca. Chopil sa teda pravého prostriedku, aby rodine získal pomoc.
Raz ráno vstúpil celý rozradostnený do izby. Riekol ku svojej dcére: "Co robíš? Nepozoruješ, kam ťa priviedla nedôvera v pomoc Božiu?”
„Ale, otče," odpovedala nemocná, "ako môžete byť tak spokojný, ked sme v takom hroznom postavení?"
„Dcéra moja, všetku starosť som složil do rúk sv. Jozefa. Som istý, že jeho milostiplné srdce nás neopustí. Dosiaľ ma vždy vyslyšal keď som ho o nejakú milosť prosil. Dôverne sa obráť k nemu a presvedčíš sa, že tvoje prosby budú vyslyšané!"
Zarmútená matka poslúchla. Viac slzami, ako modlitbou vzývala sv. Jozefa. Vrátili sa jej spokojnosť a pocítila zvláštnu slasť, ako by bola vstala z hrobu k životu. Vrátila sa jej sila a bývalá veselosť. Čoskoro mohla zas nerušene zastávať svoje domáce povinnosti. Ostatní členovia rodiny nemohli ani uveriť,
že by sa mohla tak náhle po svojej ťažkej chorobe zotaviť.
Sv. Jozef sa staral po celý čas, kým bola rodina bez zamestnania, aby títo dobrí ľudia boli opatrení najnutnejšími potrebami.
*
Je večer. Lúče zapadajúceho slnka naposledy vnikajú otvoreným oknom do malej prívetivej izbičky. Pri stole sedí muž. Hlavu podpiera rukou, oči má napolo zatvorené. Nevidí zapadajúce slnce. Je celý zaujatý vlastným životom, v ktorom, zdá sa, slnce šťastia zapadá navždy.
Nie je ani rok ženatý. Kríž za krížom ho stihá. Jeho mladá žena, ktorú miluje, a ktorá je vzornou, oddanou družkou vo všetkých dobách, je tŕňom v oku jeho staručkej matke. Za ten rok, čo je vydatá, vytrpela od nej toľko krívd a nespravodlivosti, že bez dôvery v Pána Boha bola by iste podľahla. A on, úbohý manžel, trpel týmito neutešenými pomermi najviac.
Nešťastie nikdy neprichádza samo. Za jedným krížom nasleduje druhý. Tak to bolo i v tejto rodine.
Nie veľký majetok mužov stačil sotva na denné domáce potreby. Všade bolo počuť nariekanie na obchodnú živnosť. Nebolo divu, že muž klesal na mysli. Doliehala na neho i chorľavosť jeho manželky a množiace sa rodinné starosti. Zdalo sa mu, že dnes je najhoršie.
Už celú hodinu bol takto zadumaný a ani nepozoroval, že sa dvere zľahka otvorily. Až ked sa nejaká ruka mäkko dotkla jeho čela a ozvalo sa úzkostlivé zavolanie: „Jozef!" prebral sa.
„Jozef!" opakovala manželka znova. Hlas sa jej chvel. „Čo ti je?"
Po tejto otázke zdvihol muž hlavu. Oči mal vlhké, bol veľmi smutný. Žena pokračovala milo, láskavo. „Jozef, len nie tak! Vedz, budem rada a ochotne znášať všetko, budem spokojná so všetkým, čo Pán Boh dopustí. Ale tak ťa nemôžem vidief. Neklesaj na mysli! Časom sa všetko zmení a bude zas dobre."
„Nemal som sa ženiť," riekol po chvíľke smutne muž. „Ty si nešťastná a ja tiež nie som šťastný. Hnev matkin je stále väčší. Majetku ubúda, starosti sa množia. Mária, aká bude budúcnosť? Nemôžem na teba pohliadnúť, aby som sa nezachvel."
Žena sa snažila muža upokojiť. „Počuj. Jozef, niečo ma napadlo. To ta istotne poteší. Pred niekoľkými dňami som čítala toľko pekného a podivného o tvojom s v. patrónovi, že som často nad knihou od radosti zaplakala. Sľúbila som, že z peňazí, ktoré svojou prácou vyrobím, zapálim každú stredu pred jeho obrazom lampku, a že sa budem po celý rok každý deň modliť k nemu litánie. To som sľúbila za seba. Prosím ťa, aby si začal so mnou konať deväťdňovú pobožnosť k sv. Jozefovi. Súhlasíš, Jozef?"
Úbohý muž bol natoľko malomyseľný, že už strácal nádej i v pomoc sv. Jozefa. Ale na prosbu manželky sľúbil, že bude s ňou konať deväťdňovú pobožnosť.
Minulo osem dni. Obidvaja manželia sa horlivo modlili pred domácim veľkým obrazom sv. Jozefa, ktorý tak priateľsky a milo na nich pozeral s obrazu. Nezdalo sa, že by prichádzala pomoc. Zdravie Márie sa nelepšilo. Srdce úbohého muža bolo sovreté žiaľom a v dome sa zdalo všetko ešte horšie. Modlili sa však ďalej.
V posledný deň deväťdňovej pobožnosti naraz niekto zaklopal na dvere. Poštár prinášal dva listy. V jednom boly peniaze.
„Pod, Mária," volal dojatý muž, „pozri, čo má pre nás sv. Jozef. Tu sú peniaze. Vyženú najväčší nedostatok pre prvú dobu. Posiela ti ich niekto z J ... za tvoje práce, ktoré si prv vykonala. Je to oveľa viac, ako zasluhuješ. A ako láskavo píše! — A tu list od nášho drahého priateľa kňaza N. V niekoľkých dňoch sem príde, aby v našom susedstve strávil leto. Máme mu prísť naproti."
Mária počúvala celá udivená. Potom zvolala so slzami v očiach: „O milý sv. Jozef, to si urobil ty! Teraz prichádza pomoci"
A pomoc naozaj prišla. Keď po niekoľkých týždňoch odchádzal priateľ kňaz, mohli mu mladi, ťažko skúšaní manželia vrúcne dakovať za pomoc, ktorej sa im dostalo. Na rázne zakročenia kňazovo bol zaistený v domácnosti pokoj. Mladi manželia pozerali veselo a plní nadeje do budúcnosti. A neskoršie vždy, keď boli navštívení nejakým krížom, považovali nehodu za prejav lásky Božej.
*
Pred rokmi žil v Brisbanne, v austrálskej kolónii, katolícky Írčan. Bol otcom početnej rodiny. Pilnou a namáhavou pracou zarábal na každodenný chlieb. Všetky snahy pracovitej rodiny, aby sa povzniesla k lepšiemu postaveniu, boly bezvýsledné.
Minulý roky. Život rodiny bol stále tvrdý, ťažký. Raz večer rozprávali manželia plní starosti o budúcnosti. Mimochodom vzal muž do ruky noviny. V nich sa dočítal o výhodnom mieste, ktoré zadávala správa kolónie. Jeho schopnosti úplne vyhovovaly podmienkam, ktoré sa žiadaly od uchádzačov. Keby to miesto dostal, bola by budúcnosl rodiny zaistená.
Bolo možné, aby on, cudzinec, ktorý nemal v mieste ani priateľa, dosiahol miesto, ktoré iste bude mať veľa uchádzačovi A on je k tomu ešte Írčan a katolík! To bude iste na závadu kolónii, kde prevládali neverci a najrôznejší sektári. Všetko dôkladne uvážil. Ale predsa chcel pomôcť rodine z núdze.
Bola práve streda. „Milá žena," riekol svojej manželke, „rozum mi hovorí, že nemám ani najmenšej nádeje na toto miesto. Ale v pevnej dôvere k sv. Jozefovi sa predsa pokúsim osobne požiadať o vypísané miesto. Ty pros zatiaľ sv. Jozefa i s deťmi, aby požehnal moje kroky."
Muž urobil, ako si zaumienil. Odcestoval. Matka s deťmi sa doma modlila. Bol posledný deň deväťdňovej pobožnosti, pol desiatej hodiny večer. Niekto hlasne zaklopal na dvere, posol doručil matke telegram. Otec dostal žiadané miesto.
Radostný plač a najvrúcnejšie vďaky Matke Božej a sv Jozefovi boly prvým prejavom tejto radosti. V meste bol všeobecný podiv, že neznámv cudzinec dosiahol také postavenie. Na otázku, kto sa za nich primlúval, odpovedali manželia pekne a správne: „Tu na zemi nikto. Ale na nebi sv. Jozef, ktorý je mocnejší než všetci priatelia na zemi. Jemu ďakujeme za svoje šťastie."
Od tej doby žila rodina v šťastí a spokojnosti. O budúcnosť početných dietok bolo postarané.
*
Bolo to vo štvrtok 19. februára. Niekoľko chlapcov sa bavilo na ulici. Blížil sa voz naložený nábytkom a slamou. Jeden z chlapcov bol náhlym pohybom koňa tak postrašený, že snažiac sa zachrániť, potkol sa o kameň a padol pod ťažký voz. Koleso mu prešlo obidve nohy.
Možno si predstaviť, ako sa zľakly ostatné deti, ktoré boly svedkami nešťastia. Hneď utekaly, aby chlapca, ktorý bol celý polámaný, vytiahly zpod kolies. Ale skôr, ako mu mohly pomôcť, bol chlapec už na nohách. Jeho malí druhovia so strachom volali: „Umiera, umiera!"
Napriek tomu, že chlapec nič necítil, bol výkrikmi chlapcov tak naľakaný, že zvolal: „Azda musím zomrieť; ale skôr chcem vidieť mamičku!" A utekal domov.
Keď matka zazrela plačúceho miláčka, myslela, že sa pobil s kamarátmi. Chcela napraviť krivdu. Synček zvolal: „Voz ma prešiel!" Deti potvrdily jeho výpoveď. Matka zalomila rukami. Viliem sa zatiaľ vyzliekol, vzal obrázok sv. Jozefa, ktorý mal vo vrecku, keď ho voz prešiel, a riekol matke: „Neplačte, mamička, nezomriem. Sv. Jozef je pri mne."
Vyprával, že v okamihu, keď videl nebezpečenstvo, pomyslel si na sv. Jozefa a vyslovil jeho sv. meno. Ani necítil, že ho tlači ťažký náklad.
Privolaný lekár zistil, že dieťa nemá ani jednu ranu. Len temné miesto na koži naznačovalo, kadiaľ prešlo koleso. S radostnou pýchou ukazoval chlapec malý obrázok sv. Jozefa všetkým svojim známym a oznamoval: „Tento ma zachránil!“
Kresťanské matky! Nad vašimi dietkami sa často vznáša tisícoraké nebezpečenstvo. Zdvojnásobte svoje modlitby a dôveru k P. Márii, sv. Jozefovi a sv. anjelovi strážcovi, zdvojnásobte svoju pečlivosť a starosť, aby neprišly duše vašich deti do zahynutia!
*
Istá krajčírka sa mala vydať na cestu k. vzdialenej rodine hájnikovej. Nadarmo sa obzerala po sprievodcovi. Vydala sa teda na cestu sama. Modlila sa ruženec a často sa pozerala k dedine N., v ktorej bol v kostole oltár sv. Jozefa.
Nestretla ani živú dušu. Tak išla asi polovicu cesty. Prišla k lesu a chcela si odpočinúť. A z ľaknutia div nespadla. Z lesa vyšiel muž, ktorý na ňu uprel lačné zraky. Mal radosť z jej úzkosti. Tak skoro ráno nemohla na záchranu ani pomyslieť.
„Sv. Jozef, pomôž!" To bolo jediné, čo ešte mohla zvolať.
V tom istom okamihu išli okolo dvaja mládenci v živom rozhovore. Prívetivo dievča pozdravili a išli ďalej. Krajčírka sa chytro pustila za nimi a zlosyn v pätách za ňou. Až keď prišli k mýtine, kde niekoľko drevorubačov rúbalo drevo, zostal pozadu.
So slzami v očiach ďakovalo dievča sv. Jozefovi, že jej neočakávane poslal pomoc.
*
Bohatý súkromník M. utápal väčšiu časí svojho života v pôžitkoch a rozkošiach. Žil bez viery v Boha. Keď zostarnul, upadol do ťažkej choroby. Zdalo sa. že už zomrie. Bol ako katolík pokrstený a vychovaný, ale jeho život to nedosvedčoval. Mal dobrú, zbožnú ženu, ktorá sa snažila priviesť chorého, aby prijal sv. sviatosti. Ale všetko jej úsilie sa rozbíjalo o jeho vzdor. Zatvrdnuté srdca hriešnikovo sa nechcelo obmäkčiť.
Jedného dňa vošla do domu mladá, jednoducho oblečená žena a ponúkala obraz. Hovorila, že jej muž je maliarom a už niekoľko mesiacov trpí nervózou a nemôže pracovať. Bieda ju prinútila k tomu, aby ponúkla obraz p. M., ktorý je známv ako podporovateľ umenia. Pri reči sňala rúško s obrazu. Obraz predstavoval sv. Jozefa na smrteľnej posteli.
Chorý p. M. i jeho žena boli pri pohľade na obraz ako vo vytržení. Obidvaja súhlasili, že si ho kúpia. Pani dala obraz hneď zavesiť nad posteľ chorého, aby sa mohol častejšie pozrieť na ušľachtilé rysy sv. osôb. Čím častejšie sa uhasínajúce oko dívalo na sv. Jozefa, tým viac sa prebúdzala a pôsobila v jeho srdci milosť Božia. Hneď na druhý deň riekol svojej manželke: „Mám na mysli svoj skorý odchod s tohto sveta Kiež by som mohol aj ja zomrieť ako sv. Jozef vo spoločnosti Pána Ježiša a Panny Máriel"
S plačom odpovedala žena: „Viktor, prijmi s kajúcnym srdcom sviatosť pokánia a najsv. Sviatosť oltárnu. Potom smrť, ak podľa vôle Božej príde, bude ti uľahčená prítomnosťou sv. Rodiny."
„Myslíš, Anna," riekol chorý s pochybnosťami, „že sa sv. Jozef na mňa nehnevá? Pre sobáš som vydedil jediného syna. Nesmie mi do domu. Keď nám chudobná maliarova žena ponúkala obraz, pomyslel som si: Náš Ferdinand je tiež maliarom, azda žije tiež v biede a je bez pomoci. Už niekoľko rokov som nečítal jeho listy a ani sám som mu nepísal."
„Náš syn Ferdinand," riekla pani s plačom, „je už dva týždne tuná v meste. Žije naozaj vo veľmi tiesnivých pomeroch. A predsa odmieta všetku pomoc, ktorú som im ponúkala, pretože vraj je udeľovaná bez vedomia a bez lásky otcovej. Peniaze, ktoré jeho manželka dostala od nás za obraz, zachránia ich teraz aspoň na čas od najhoršej biedy."
„Ako? — Môj syn Ferdinand je tu v meste a jeho manželka bola u mňa? — O dobrý Bože, ako ti ďakujem!"
„Mám preňho poslať?" pýtala sa manželka radostne.
„Pošli!" Povedz mu, že túžim po smierení a že si prajem vidieť jeho ženu i dietky. Nech prídu hneď ráno. Musím zatvrdnuté srdce očistiť od hriechov kajúcou sv. spoveďou a sv. prijímaním."
Ešte toho istého dňa sa nemocný vyspovedal a vrúcne prijal telo Pánovo.
Kto vie vypísať radosť nad stretnutím rodičov so synom? V slzách riekol otec: „Milý Ferdinand, tvoj tak umelo prevedený obraz ma pohnul k smiereniu s Pánom Bohom a s tebou!"
„Nie, otče!" opravil ho syn. „Len Pánu Bohu a sv. Jozefovi ďakujeme za túto šťastnú chvíľu života. Odporúčal som denne svojich rodičov, ženu i dietky, seba samého i svoju skromnú maľbu, ktorú som prevádzal s veľkou láskou, do ochrany pestúna Pána Ježiša
Po niekoľkých dňoch sa rozlúčil p. M s pozemským životom. Odchádzal šťastný, lebo pri jeho smrteľnej posteli stála manželka a syn Ferdinand so svojou rodinou. Naposledy, ešte zašeptal: „Ježiš, Mária, Jozef!"
*
„Zaviazal som sa v mladosti sľubom," píše starší muž, „ktorému som sa stal neverným." Hanbil som sa za svoj hriech, ale nemal som sily, aby som sa z neho vyspovedal. Spovedal som sa a prijímal som svätokrádežne. Tento trojaký zločin som musel draho zaplatiť. Výčitky svedomia mučily moju dušu, nemal som pokoja ani vo dne ani v noci. Myšlienka na smrť mi pôsobila hrôzu. Videl som sa už v pekelných plameňoch. Odsudzoval som svoju zločinnú zbabelosť, a predsa som sa nemohol odhodlať k tomu, aby som otvoril svoje srdce spovedníkovi. To by bolo moje trápenie ukončilo.
V stave plnom zmätku mi napadlo, aby som sa obrátil na sv. Jozefa. A Pán Boh mi dal milosť, že som nadobudol sily vyspovedať sa z hriechu a vyprostiť sa z vnútorného utrpenia. S vďačnosťou nosím pri sebe stále obrázok sv. Jozefa.

Útočište hriešnikov.

"Boh neposlal Syna svojho na svet, aby súdil svet, ale aby spasený bol svet skrze neho" (Ján 3, 17). Kristus Pán sám to potvrdzuje: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov ku pokániu."
Sv. Jozef živil toho Spasiteľa sveta, staral sa o neho, a aby ho svetu zachránil, konal namáhavé cesty. Dal mu všetko, čo ako človek ku svojmu vykupiteľskému dielu potreboval. To sv. Jozef činil, aby Ježiš Kristus mohol konať vykupiteľské dielo, aby nás konečne vykúpil svojou obetou na kríži. Všetci sme potrebovali vykúpenia, pretože sme všetci hriešni.
Nevyslyší Pán Ježiš rád svojho pestúna sv. Jozefa, ak ho bude prosiť o záchranu hriešnika pre všetko, čo pre neho učinil a vytrpel?
Moc sv. Jozefa je veľká. Zlí duchovia sa jej boja. Preto ho nazýva sv. Cirkev „Víťazom nad peklom.” „Postrach zlých duchov." Sv. Jozef je najväčším miláčkom Božím, môže zadržať spravodlivý hnev Boží proti hriešnikovi. A nikoho neodmieta, kto sa k nemu obracia s plnou dôverou.

Ochranca umierajúcich.

Všetci náležíme k bratstvu smrti, pretože sme všetci z bratstva hriechu. Smrť je odplata za hriech. Je to bolestný stav pre našu prirodzenosť, ktorým sa oddeluje od seba, čo večne k sebe náleží. Smrťou nastáva už večnosť.
Tieto okolnosti dostatočne naznačujú, že okamih smrti je vážny. Len nebo nám môže v ňom poskytnúť pomoc. Najmocnejším patrónom, ktorý teší, posiľuje, stojí pri umierajúcom a pomáha šťastne zomrieť, je sv. Jozef. Lebo nemožno si predstaviť krajšiu smrť, ako bola jeho. Všetko sa sústredilo, aby jeho odchod z tohto sveta bol čo najutešenejší.
Minulosť neposkytovala svätcovi nič, čoho by sa bol bál alebo za čo by bol musel ľutovať. Povzbudzovala ho k najväčšej nádeji, ukazovala mu život plný nevinnosti a čistoty, pravých a najvznešenejších ctnosti, nesmiernych zásluh o Ježiša Krista a o Pannu Máriu, o sv. Cirkev a o všetko ľudstvo, život práce, námah, utrpenia, znášaný v duchu trpezlivosti, viery a najšľachetnejšej lásky. Prítomnosť bola veľmi radostná, plná útechy. Umieral v náručí svojho sverenca Ježiša Krista a Márie Panny. Obidvaja mu splácali v okamihu smrti všetku jeho lásku a Jeho zásluhy o nich. Boli to pomocníci a tešitelia, ktorí nielen podopierali a držali klesajúce telo, ale mocnými milosťami občerstvovali srdce a dušu umierajúceho. Duch sv. premeňoval jeho srdce v nebo, plné útechy a rozkoše.
Pohľad do budúcnosti ho uisťoval, že po krátkom čase sa stretne zas so svojím osláveným sverencom vo večnej blaženosti. Smrť sv. Jozefa bola naozaj šťastná a vznešená. Môže v nás vzbudiť dôveru v jeho pomoc a ochranu ako patróna umierajúcich.
Je pravda, že človek obyčajne v tom stave zomiera, v akom žije. Umiera v milosti Božej, keď v tejto milosti už skôr žil, a umiera v hriechu, keď viedol hriešny živo|. Ale toto pravidlo má mnoho výnimôk. Stáva sa, že človek spravodlivý sa niekedy dopusti ťažkého hriechu a v tomto hriechu náhle zomrie. Ale tiež naopak, že hriešny človek pred samou smrťou za svoje hriechy ľutuje a kajúcne v milosti Božej odovzdá svoju dušu svojmu Tvorcovi a Sudcovi. Jasný príklad máme na kajúcnom lotrovi. Písmo sv. hovorí, že človek nikdy nevie, či je hodný lásky alebo nenávisti Božej (Kaz. 9, 1.), a i sv. Pavol sám o sebe tvrdí: „Ničoho nie som si vedomý, ale preto ešte nie som ospravodlnený." A preto nikto nemôže vedieí, aká bude jeho hodinka smrti, či v stave posväcujúcej milosti alebo v stave ťažkého hriechu. I veľkí svätci sa chveli hrôzou a strachom pred smrťou a nastávajúcim súdom. Učitelia duchovného života uvádzajú medzi známkami, z ktorých možno s nejakou pravdepodobnosťou súdiť na predurčenie k večnému životu, tiež zvláštnu úctu k najbl. Panne. Ale pretože jej život je úzko spojený so životom jej manžela, preto môžeme tiež tvrdiť, že každý katolícky kresťan, ktorý vrúcne uctieva sv. Jozefa a prosí ho najmä o šťastnú hodinku smrti, môže vo všetkej pokore dôverovať, že náleží do počtu predurčených. Lebo nemožno myslieť, že by sv. Jozef svojmu ctiteľovi odoprel svoju mocnú prímluvu v hodine, ktorá má rozhodovať, či Kristus sa dočká na ňom ovocia svojho vykúpenia, alebo či svoju krv nadarmo za neho vylial.
Šťastná hodinka smrti! Ako vrúcne sa za túto milosť modlievali naši predkovia! Ako málo ludí sa za ňu vrúcne a vytrvale modlí dnes! Úbohí ľudia!
O sv. Jozef, vypros nám, našim rodičom, našim dietkam, našim ostatným príbuzným a známym tú milosť, ktorú žiadny človek nevie oceniť, šťastnú hodinku smrti!
Jozef Garvalho z Brazílie bol chovancom kláštora Jezuitov. Bol z rodiny Pombalov, ktorá nespravodlivo prenasledovala portugalských kňazov rehole Tovarišstva Ježišovho. Keď sa tento mladík vrátil do Brazílie, ochorel na suchoty a dlhšiu dobu bol pripútaný na lôžko v príbytku svojho poručníka.
Čoskoro sa javily známky blížiacej sa smrti. Chlapcov poručník, odprisahaný slobodomurár, nechcel ku chlapcovi pripustiť kňaza. Jozef Garvalho neustával prosiť o katolíckeho kňaza.
„Nikdy nedovolím, aby k tebe prišiel katolícky kňaz. Bez sviatosti tiež môžeš umrieť."
S dôverou vzýval chlapec svojho patróna sv. Jozefa o pomoc. Modlil sa a žil stále medzi strachom a nádejou.
Jedného dňa prišiel do domu zatvrdnutého poručníka kupec a prial si hovoriť s chorým. Bol uvedený do jeho izby. Po krátkej reči poznal chlapec, že hovorí s kňazom a rehoľníkom.
„Počul som," riekol rehoľník, „že si túžobne žiadal o katolíckeho kňaza. Som tu, aby som ťa vyspovedal."
Chorý sa vyspovedal a rehoľník prisľúbil, že po dvoch dňoch príde zas a udelí mu sv. pomazanie. Prišiel, ale chlapec bol už mŕtvy. Mal blaženú smrť. Na večnosti iste velebil svojho sv. patróna za neskonalú milosť.
Aj ty zomriešl To je isté. Ale nevieš, kedy, kde a ako zomrieš. Ak si spomenieš na okamih svojej smrti, právom sa ťa zmocňuje strach a úzkosť, ale buď istý, že zomrieš dobre, ak budeš nasledovať sv. Jozefa v jeho spokojnosti, pokore, čistote, poslušnosti, trpezlivosti a odovzdanosti do vôle Božej.

Ochranca sv. Cirkvi.

Počiatkom a vzorom sv. Cirkvi je sv. Rodina. Na čele sv. Rodiny bol sv. Jozef ako jej hlava, otec, ochranca, vodca, strážca a živiteľ. A preto má dôležitý vzťah k Cirkvi katolíckej, ktorá je dielom sv. Rodiny nazaretskej, jej duchovným rozšírením a pokračovaním. Najprednejšími údmi sv. Cirkvi sú kňazi. Sv. Jozef mal zvláštny vzťah ku stavu kňazskému, a to úradom a službou.
Sv. Jozef mal veľkú moc nad Ježišom Kristom. Istou mierou spolupôsobil, že sme Spasiteľa dostali, potom ho vychoval, živil a zachránil. Jeho povolanie a služba smerovala zvláštnym spôsobom k osobe Kristovej, okolo ktorého sa pohybovalo všetko jeho pôsobenie. Životné úkony sv. Jozefa boly teda kňazské, lebo i kňazské pôsobenie smeruje predovšetkým k starosti o najsv. Sviatosť oltárnu. Sv. Jozef nespôsobil síce priamo, aby Spasiteľ prišiel a bol prítomný, ako to robí kňaz pri sv. Omši, ale jeho služba bola oveľa dôležitejšia, ako služba všetkých služobníkov oltára.
Druhý vzťah ku stavu kňazskému záleží v ctnostiach. Tie sú tiež celkom kňazské. Je to duch viery, čistota, pokora, láska k Pánu Bohu a horlivosť o duše. Sv. Jozef je preto najkrajším vzorom kňazov. A o svoju rodinu, ktorá ustavične rastie a rozvetvuje sa po šírom svete, stará sa sv. Jozef ako otec a chráni ju. Vedie ju ku svätosti veľmi účinným spôsobom, primlúva sa za všetkých, poskytuje im pomoc vo všetkých potrebách a stará sa o to, aby sa rozširovala vždy viac a viac medzi pohanskými národmi.
Pius IX. bol veľkým milovníkom umenia. Dokiaľ mu dovoľovaly finančné prostriedky, dával rímskym umelcom príležitosť, aby svoje nadanie rozvinuli.
Jeden z najnadanejších maliarov dostal od neho ponuku, aby namaľoval obraz, znázorňujúci akúsi nebeskú scénu. Umelec pracoval veľmi horlivo na svojom diele. Sv. Otec ho raz navštívil v jeho ateliéri. Po niekoľkých láskavých slovách chcel vidieť obraz. Keď mu maliar vysvetľoval, ako chápe obraz, povedal náhle sv. Otec: „A kam chceš umiestiť sv. Jozefa?”
„Sem hore, sv. Otče, do tohto rohu", povedal maliar, ukazujúc to miesto.
„Nie, môj synu!", riekol mu sv. Otec „Len ho namaľuj vedľa Pána Ježiša a Panny Márie. Inde ho nedávaj, lebo i v nebi je blízko nich!"
Pápež Lev XIII. v okružnom liste, určenom pre celý kresťanský svet, 5. augusta 1889 takto vyjadruje, prečo bol s V Jozef Prehlásený za patróna celej Cirkvi:
„Presvätý domček, ktorý spravoval sv. Jozef otcovskou mocou, prechovával v sebe počiatky vznikajúcej Cirkvi. Najbl. Panna, ktorá bola rodičkou Ježiša Krista, je matkou všetkých kresťanov; lebo ich zrodila na hore Kalvárii za najväčších múk Vykúpiteľových.
Z týchto pričin bl. patriarcha Jozef cíti, že mu je zvláštnym spôsobom sverený kresťanský ľud, z ktorého pozostáva Cirkev, to je tá veľká a po celom svete rozšírená rodina, a on, sv. Jozef, že v nej zaujíma postavenie otca, súc mužom Panny Márie a otcom Ježiša Krista. Je teda vhodné a celkom dôstojné sv. Jozefa, že — ako sa prv pečlivo staral o všetky potreby rodiny nazaretskej tak teraz svojou nebeskou ochranou háji a chráni Cirkev Kristovu.
Sú však dôvody, prečo všetci, nech bývajú kdekoľvek a nech majú akékoľvek postavenie, sa majú sveriť láske a ochrane sv. Jozefa. Otcovia majú v Jozefovi najvzácnejší vzor otcovskej bedlivosti a opatery. Manželia majú v ňom dokonalý príklad lásky, jednoty a vernosti manželskej. Panny v ňom majú vzor a ochrancu panenskej čistoty ... Bohatí nech sa od neho učia, po ktorých statkoch sa má najviac túžiť a o ktoré statky treba všemožne sa usilovať. Robotníci, remeselníci a všetci ľudia chudobnejší majú akési zvláštne právo utiekať sa k sv. Jozefovi a z neho si brať príklad. Lebo bol z rodu kráľovského a manželom tej, ktorá je najsvätejšia medzi všetkými ženami a považovaný bol za otca Syna Božieho; a predsa trávil svoj život ako remeselník a vlastnými
rukami vyrábal, čo bolo treba pre rodinu.
*
Pius X., rodným menom Jozef Sarto, mal veľkú úctu ku svojmu nebeskému patrónovi. Pri sostavovaní nového cirkevného zákonníka zaradil sviatok sv. Jozefa medzi sviatky zasvätené. Povýšil sviatok ochrany sv. Jozefa. K rozšíreniu jeho úcty prispel Pius X. zvlášť tým, že zaviedol nové litánie k sv. Jozefovi a vrelo odporúčal, aby veriaci zasvätili mesiac marec tomuto svätému patriarchovi.

Moc sv. Jozefa v nebi.

Sv. Jozef nemal vnútornú účasť pri vtelení Syna Božieho ako Panna Mária. Ale jeho účasť sa vzťahovala nielen k dielu Pána Ježiša, ako u iných svätých, ale na osobu Krista Pána. Preto mu patri najvyššia úcta medzi všetkými svätými. Jeho dôstojnosť je povznesená nad všetkých anjelov. On nie je Jen veľký a mocný v kráľovstve nebeskom, ale je tiež neoceniteľným dobrodincom celého ľudstva.
V Jozefovom dome v Nazarete a pod jeho rukou sa pripravovalo vykúpenie ľudstva. Čo urobil, to urobil pre nás. Základom jeho pôsobenia v Cirkvi je jeho vysoká dôstojnosť, ctnostný život a moc jeho primluvy.
Jeho nebeská sláva je iste veľkú, primeraná jeho vznešenej dôstojnosti, jeho nesmiernym zásluhám a nekonečnej vďačnosti jeho Božského Syna. Sv. Jozef konal svoju prácu s najväčšou láskou. Preto mu Pán Boh nameral „dobrú a natlačenú a natrasenú a vrchovatú mieru" slávy. Ustanovil svojho dobrého a verného pestúna nad všetkými vecami a vykázal mu prvé miesto vo svojom kráľovstve po Matke Božej Panne Márii.

Modlitba k sv. Jozefovi.*)

Môj svätý Patriarcha, radujem za s tvojej blaženosti a slávy. Ty si bol hodný toho. aby si ako otec rozkazoval Pánu Ježišovi, a on, ktorého poslúchajú nebesia i zem, ťa poslúchal. Môj svätý ochranca, keďže ti sám Boh slúžil, i ja sa dnes zasväcujem tvojej službe. Volím si ťa po Panne Márii za svojho hlavného ochrancu a svojho orodovníka. Sľubujem ti, že ťa každý deň uctím nejakým zvláštnym skutkom a odporúčam sa do tvojej ochrany. Pre blaženú spoločnosť s Ježišom a Pannou Máriou, z ktorej si sa vo svojom živote radoval, buď počas môjho života mojím ochrancom a pre prítomnosť Pána Ježiša a Panny Márie pri tvojej smrti, stoj pri mne obzvlášte v hodinke mojej smrti, aby vypustiac dušu, odprevádzaný tebou, Ježišom a Máriou v nebi som ti ďakoval a spolu s vami Boha večne v nebi velebil a miloval. Amen.
*) Tejto modlitby možno užiť vhodne k deväťdňovej pobožnosti, keď sa k nej pridá niekoľkokrát Ptčenáš a Zdravas.

Upozornenie:
Prehlasujem, že zázračným a nadprirodzeným udalostiam, v tejto knižočke rozprávaným, prikladáme len ľudskú vieru a v smysle dekrétu pápeža Urbana VIII. podrobujem sa úplne rozhodnutiu Cirkvi ohľadom nich.
A. Krajčík, redaktor.
Imprimi potest. Bratislavae, die 10. Februarii 1942. P. Josephus Lávička CSsR, visitator. —
Nihil obstat. Mons. Geysa Szucsy, censor dioec.
Imprimi potest. Nr. 1709/1942. Tyrnaviae, die 28. Februarii. 1942. Mons. Josephus Minárik, vicarius generalis. „
Životom" vychádza v Bratislave raz mesačne. Predplatné na rok Ks 12.—. Majiteľ a vydavateľ: Kláštor redemptoristov v Bratislave. Redakcia a administrácia: Bratislava, Puškinova ul. č. 4, tel. 7328. — Zodpovedný redaktor: Ľ. Michalovič. Vedúci redaktor: A. Krajčik. — Tlačí knihtlačiarcň Únia, Bratislava, Kolárska 5. — Novinové výplatná povolilo riaditeľstvo pôšt a telegrafov v Bratislave, číslo 2865-III-1939, 9. I.