Zn.:N26.

IVANKA MILAN*.

Slováci a Maďari.

            Spisovateľ ukazuje na pomer medzi Slovákmi a Maďarmi a na základe hlbokých štúdií odmieta názor niektorých maďarských spisovateľov, ktorí tvrdia, že Slováci, Rumuni a Srbi stoja na nižšom kultúrnom stupni nežli Maďari a nemôžu tvoriť štáty. Dokazuje to na pevnom základe, hlavne dejepisnom, a predovšetkým tým, že Maďari svoju vzdelanosť prevzali od tu sídliacich Slavianov. Nemaďarské národy dobrovoľne spojily sa v Uhorsku s Maďarmi, preto maly i vždy celkom rovné práva. Ukazuje to hlavne zemianstvo, nad ľudom panujúca vrstva, ktorá nebola výlučne maďarská, ale z veľkej čiastky slovenská. Len v 17. stor. začal sa silný prúd maďarizácie a bol najväčší koncom minulého storočia. Odpoveď na to dala svetová vojna.

*Ivanka Milan, nar. v októbri 1876, verejný pracovník slovenský, advokát v Bratislave, píše najviac publicistické úvahy.

Desatoro čitateľom.

1. Spomni si zakaždým, keď berieš vypožičanú knihu do ruky, že nie je tvojím majetkom a že ju musíš vrátiť v čas a celkom neporušenú.

2. Vypožičanú knihu zaobaľ doma hneď do papieru. Neber ju do nečistých rúk. Pamätaj, koľko čitateľov bude chcieť ešte za tebou čítať tú istú knihu, čistú a neporušenú.

3. Ušpinená kniha budí ošklivosť, prenáša i nákazlivé choroby. Preto neobracaj strany naslinenými prsty, nevkladaj medzI ne tužky, sirky a pod., nezahýbaj rohy strán, ale vlož na miesto, kde si dočítal pásik čistého papieru alebo stužky.

4. Pri čítaní nevyvracaj a nerozlamuj chrbát knihy; keď leží na stole, neopieraj sa o ňu rukami; neodkladaj knihu na miestach vlhkých alebo zaprášených.

5. Nečítaj pri jedle ani v posteli. Pri čítaní nezabudni vše vydýchnuť a dať odpočinúť očiam.

6. Nezáleží na počte kníh, ktoré si prečítal, ale na tom, čo a ako si čítal.

7. Preto čítaj pozorne a oddane, nečítaj len očami, ale čítaj srdcom. Nepreskakuj pri čítaní odstavce alebo i celé strany. Voľ len knihy dobrých spisovateľov.

8. Vypisuj si, čo sa ti pri čítaní najväčšmi páčilo, čo ťa dojalo alebo uchvátilo: krásné opisy, významné vety, zaujímavé výpovede. Poznamenaj si krátky obsah knihy, titul a spisovateľa.

            9. Nečítaj mnoho naraz, ale čítaj každý deň — a každý deň niečo dobrého vykonaj.

            10. Uč sa z kníh dobru a pravde. V tom je smysel života.

SLOVÁCI A MAĎARI

POLITICKO-HISTORICKÁ ÚVAHA

NAPÍSAL

DR. MILAN IVANKA (DR. VACOVSKÝ)

NAPÍSANÉ BOKU 1910. PRVÝ RAZ UVEREJNENÉ V SLOVENSKEJ ČÍTANKE, MORAVSKO-SLEZSKEJ BESEDY V PRAHE ROKU 1911., DRUHÝ RAZ V PITTSBURGHU PA. ROKU 1914.

CENA Kčs 4.-

BRATISLAVA

1923

V KOMISII NAKLADATEĽSTVA »ACADEMIA« V BRATISLAVE.

PREDMLUVA.

Keď som roku 1909/10-ho sedel vo vacovskom politickom väzení, pán profesor dr. Alois Kolísek ma požiadal, aby som napísal do Slovenskej Čítanky, vydanej Moravsko-slezskou Besedou, článok o Alexandrovi Petófiovi, o Lajošovi Kossuthovi, a o iných takých maďarských spisovateľoch a politikoch, ktorí pochodia zo slovenskej krve.

               Začal som vec študovať. Čím hlbšie som začrel do dejín literatúry maďarskej a do dejín Uhorska vôbec, tým väčšmi rástol počet tých Nemaďarov, ktorí budovali uhorský štát, a maďarskú kultúru.

               Z tohoto štúdia povstala táto politicko-historická úvaha, ktorá vyšla najprv v »Slovenskej Čítanke«, pozdejšie, r. 1914., v osobitnej knihe, vydanej Slovenskou Ligou v Amerike.

               Keďže Maďari ešte i dnes hovoria o svojej kultúrnej prevahe a o tom, že Slováci, Rumuni a Srbi nie sú schopní tvoriť štáty a dvíhať kultúru, keďže i dnes vyvolávajú do cudzozemská, že v záujme civilizácie potrebné je znova stvoriť bývalé Uhorsko, musíme sa i my čím častejšie ozývať a posvietiť i na to, čo Maďari úmyslne zatemňujú a zamlčujú.

Preto som sa rozhodol vydať svoju úvahu, ktorá na Slovensku dosial nebola vydaná.

V Bratislave 14-ho septembra 1923.

Dr. Milan Ivanka.

ÚVOD.

            Pod pozlátenú klenbu slávnostnej siene krajinskej snemovne, uhorská vláda dala namaľovať obraz, ako Maďari zaujali uhorskú vlasť. Slávny »maďarský« maliar Michal Munkácsi1) vykonal túto nesnadnú úlohu jako najlepšie mohol: poneváč historických dokladov niet, namaľoval to, čo učencami za lhára vyhlásený Anonymus o tomto zaujatí navymýšľal. Videť na obraze v kráľovskom úbore na bielom koni sediaceho prísneho Árpáda, za ním tiež tak nádherný generálny štáb jeho, okolo húfy vojska; pred Árpádom k zemi skláňajú sa pokorní Slovania, poslovia to kráľa Svatopluka, a podávajú mu vo džbáne dunajskej vody a za viazaničku zbožia na znamenie, že Svätopluk týmto oddáva celú zem svoju i všetko, čo je na nej — Árpádovi a jeho plemenu. Dielo je s umeleckého stanoviska skvostné, so stanoviska historického však natoľko nemožné, že vláda, na radu rozumných ľudí, dala odstrániť obraz z poradnej siene, a schovať do nepatrnej pobočnej izby, kde ho verejnosť nebárs videť môže. Žiaľbohu, že so lživým obrazom týmto nezmizla i lživá mienka o historickom a terajšom politickom pomere Maďarov k Nemaďarom, a že táto mienka i dnes trvá nielen v Uhrách, ale i po celom neorientovanom svete. Maďarom ovšem záleží na tom, aby svet nepoznal pravdy. Preto krivo vykladajú históriu politikovia na rečništi, professori na universite2) a v stredných školách,3) vo vedeckých dielach a v belletrii,4) v náučných slovníkoch,5) a hlavne v časopisoch.

               1) Michal Munkácsi menoval sa pôvodne : L i e b. Pochádza z nemeckého rodu. Narodil sa v Mukačeve dňa 10. okt. 1844. Patrí medzi najlepších maliarov maďarských.

               2) Sám som požul peštianskeho universitného proíessora histórie : dra Aladára Ballagiho (jeho otec sa volal Bloch) tvrdiť, že povinnosťou jeho je i na universite prednášať históriu »v duchu maďarskom«, i keby to bolo na úkor vedeckej objektívnosti.

               3) V nižších a stredných školách uhorských prednášajú sa bájky Anonymove jako historické faktá.

               4) Celá maďarská belletria, časopisy a politika presiaknuté sú názorom o historickej hegemónii, o kulturträgerskom povolaní a o štátotvornosti maďarského kmeňa.

               5) Pallas Nagy Lexikona, 16. sväzkov.

            Podľa tejto falsifikovanej histórie tvrdí sa :

1. že maďarské plemä6) stojí kultúrne nad nemaďarskými a preto že je povolané rozširovať civilizáciu medzi Nemaďarmi;

6) Meno »Uhorsko«, tak ako i »Hungaria, Hungarus« vzťahovalo sa na niektoré kraje nášho Uhorska už i pred príchodom Maďarov do Uhorska. Dľa Sasínka Uhorskom volaly sa tie kraje, ktoré ležaly »u hôr«. Dľa Anonyma meno »Hungarus« pochodí vraj od hradu Ungvár, kde Maďari počas ich príchodu a bojov odpočívali. Jordanis už v VI. století spomína >>Hungarov«, keď pod týmto názvom zaiste dáky iný národ myslel, a nie dnešných Maďarov.          

            2. že Maďari podmanili Slovákov mečom a stvorili supremaciu (nadvládu) maďarského národa nad slovenským ;

3. že štát tento utvorili a za 1000 rokov udržovali Maďari, i dnes že len oni sú štátotvorným a štát udržujúcim živlom ;

4. že keby i nebolo historických dokladov k odôvodneniu nadvlády Maďarov nad Nemaďarmi, predsa majú na ňu právo, lebo že v skutočnosti majú nadvládu nad všetkými národnosťami koruny svätoštefanskej .

            Pokúsim sa stručne uviesť historické faktá, čerpané z diel najvážnejších dejepiscov a učencov, a pomocou objektívnej logiky vyvodiť záver :

1. že maďarského plemena, jako kmeňovej osobitosti, dnes už vôbec niet, a tí Maďari, ktorí prišli prví do Uhár, nielen že žiadnej samorostlej kultúry svojej nedoniesli so sebou, ale celú kultúru svoju prevzali hlavne od slovanských plemien tu sídliacich ;

2. že Maďari nepodmanili Slovákov mečom a že supremacie, ba ani hegemónie (prvenstva) nad nimi nezariadili ani v začiatkoch, ani behom 1000-ročného spolužitia, ale že žili vedia seba ako rovnoprávne národnosti jednej zeme až do 18-ho storočia ;

3. že štát uhorský mohol sa utvoriť len pri spolupôsobení Slovanov a že udržujú ho od 900 rokov Maďari a Slovania s Rumunmi a Nemci;

4. že Maďari ani historickej, ani skutočnej nadvlády nad Nematľarmi — v pravom smysle slova — nemajú.

I.

Najstaršie dejiny Slovákov.

            Dnes ešte nemáme určitej a vedecky bezspornej odpovedi na otázku, či sú Slováci prvými obyvateľmi nimi obývaného územia: Slovenska ? Iba o Slovanoch vôbec dokázané je, že už za časov Krista boli histórii známi. Že ich história z mnoho dávnejšej doby nespomína, z toho nenasleduje, že ich nebolo a že nie sú najstarším národom v Európe, za akých ich viacerí historikovia novej doby považujú, dôvodiac, že známa ich pokojamilovnosť a usadlosť nezaplietla ich do srážiek s Grékmi a Rimanmi, preto ich grécki a rimanskí historikovia málo, alebo pod rozličnými, dnes už zaniklými menami spomínali. Avšak veľký počet Slovanov a ich veľká rozprestrenosť, taktiež i bezzvestnosť ich príchodu — ktorý, keby sa bol stal v dobe všeobecného sťahovania sa národov, bol by býval v histórii krvavými válkami zapísaný, dopúšťajú, že Slovania už pred zaznačeným v histórii sťahovaním sa národov obývali územie medzi Jaderským, Baltickým a Čiernym morom. Len v najnovšej dobe usilujú sa historikovia a linguisti pomocou názvov riek, hôr, miest, osád atď. voviesť dačo svetla do tejto tmavej doby historickej.

            Avšak väčšmi, než táto otázka, patrí do rámca mojej úvahy: na akom kultúrnom stupni stáli Slováci za času príchodu Maďarov, a či vtedy obývali svoje terajšie územie ?

            Že Slováci a Slovensko tvorili jadro ríše veľkomoravskej, je nad pochybnosť dokázané, jako i to, že za príchodu Maďarov Slovensko bolo Slovákmi obývané.

            O kultúre Slovanov píše slávny Palacký7) toto: Jíž za najstarších věkův nacházíme je ve stálych sídlech osedlé a tiché domácnosti, řemesel i obchodu pilné. Stavívali sobě chalupy z tesaného dříví, tu na neprístupných místech, u řek, jezer a bařin, kde outoku nepřátelského méně hroziti a snáze ubrániti se bylo. U Budinův8) ale již v 5-tém století pred Kristem, z dříví stavěné, s drevenými chrámy a hradbami vysokými.« — »O povaze, obyčejích a způsobu života starých Slovanúv chvalně mluví všichní souvěcí spisovatelé, jak Rekové, tak i Nemci. Byliť národ pokojný, pilný, dobrosrdečný a neošemetný; hostinnosti šetřívali až přez míru; k zajatým a cizincúm vlídněji se mívali, než za věku oněch jinde vídano; avšak i svéhlaví, a proto vždy nesvorní jsouce, vášní svých na uzde držeti neuměli. Cudnosti a vernosti žen slovanských Rekové, co veci neobyčejné, obdivovali se. V nejvetším zalíbení u nich byl zpěv, hudba i tanec. Živili se nejvíce ourodami polnými; jídla moučná zvlášté byla oblíbena; rádi pívali medovinu a nadto pivo, jehožto všednost i samým jménem se osvedčuje. Pluh od Slovanuv i skutkem i slovem k Němcum zanesen; nápodobně i chléb od nich někdy ku Gothúm (hlaib) přešel.«

6) František Palacký: Dejiny národa českého Praha 1907., str. 2, 3 ad.

7) Nejstarší v dejinách pripomínané vetve kmene slovanského byly Budíni a Nurové.« Fr. Palacký, tamže.

            Nejstarší u Slovanúv spůsob oustavy štátni hodil se jen pro národ pokojný, bezelstný a v politickém ohledu ještě nedospelý.« — »Volnost a rovnost všech občanů mezi sebou, co synů téže rodiny, byly hlavní známka starých Slovanův. — »Nechtěje panství ani štátu, ale jen obcí, zamítal s jednotou národní také silné svazky řádu a vlády; nedávaje u seba místa ni rozdílum stavuv ni výsadám, nehoveľ předce ani vplyvu výtečných osob, ani rýchlému rozmáhání se vyšší osvěty.* — »Všecky kmeny slovanské rozdrobený byly ve množství obcí, tu menších, tu větších ... jen v čas potreby spojovávaly se v jednoty tam širší, tu užší, svazky však vždy nepevnými a míjelívými.« — »Vláda jejich byla veskrze DEMOKRATICKÁ. Pročež neznali s počátku ani knížat dedičných, ani rozdílu stavuv.«9)— »Uznáváme býti potrebné, abychom podobnými na to dôkazy neoštídali se. Hned první spisovatel řecký, který o národní Slovanuv povaze r. 552 něco poznamenal, Prokop Cesaríenský, praví o nich, že nemají společného panovníka, nýbrž že od starodávna po demokratickú živí jsou. Totéž potvrzuje po ném cisár Mauricius (roku 582—602), pravě, že o svobodu svou velice dbají, aniž panovníka nad sebou míti chtějí; k cizincúm pak nad míru vlídni jsouce, zajaté ve válce že neodsudzují k věčné porobe, jako jiní národové, ale že jím ukládají lhútu, po kteréžto dle líbosti buď povolení k návratu do vlasti sobe koupiti, aneb u nich co svobodní a přátelé navždy zústávati mohou. Cisár Lev Moudrý (r. 886—911) opakoval svědectví Mauríciovo téměř doslovně. Konečně i nej dôkladnejší znatel Slovanúv, cisár Constantin Porfyrogeneta (r. 946—959) svedčí, že národové slovanští nemají pánov jiných, kromě starých županov. — A s těmito Byzantincu svědectvími souhlasí dokonale také starí spisovatelé němečtí, kteří znali Slovany ještě za pohanské jejich doby. Widukind praví, že oni radějí podnikali všecky zpúsoby bídy, nežli ztrátu svobody, a že jako Němcúm jen o rozšírení jejich panství, tak Slovanúm jen o zachování svobody píle byla. Dětmár Meziborský ( †1018) svědčí o Luticech, že nemají nad sebou pána . . . Potvrzuje to i starý pobký kronikár Bohuchvai, biskup pozňanský († 1253) . . .« — »Máme toho ješte i za našeho věku príklad u Srbuv zadunajských a Černohorcuv, u kterýchž nadarmo byloby hledati politické stavuv rozdíly.«

9)Fr. Palacký, tamže: str. 7., S., 21.

            Vojenskej ústavy, stáleho vojska Slovania nemali. O tom hovorí Palacký : »U většiny kmenuv slovanských válečného umění a cviku nedostávalo a nešetrilo se, ani vojevoda pokaždé ve válce teprv volen býval a za pokoje mizel ouřad jeho.« V čas potreby vojsko bolo organizované podľa žúp. — »Každá župa mala svoj hrad, svoju správu, svoje cesty, svoje súdy, svoju zástavu, pod ktorou tiahlo mužstvo do boja.«10)

10) Julius Botto: Slováci. Str. 5.

            Jako vidno z uvedených čŕt, kultúra Slovanov za príchodu Maďarov bola už pekne rozvinutá. Menovite hospodárstvo, remeslá, chov stáda, kupectvo, spev, hudba, tanec, čistota rodinného pomeru, úcta k hosťom, snášanlivosť k cudzím, milosť k zajatcom dokazujú vysoký stupeň civilisácie našich predkov. Demokratičnosť ich štátneho sriadenia môže i dnes byť príkladom. Škoda, že pri tomto demokratisme nebolo u nich potrebného centralismu a vojenskej organisácie. Roztrúsené obce sosústreďovaly sa síce v župách, župy ale veľmi slabo súvisely spolu, i v prípade válečnej výpravy. Táto decentralisovanosť Slovanov v župy vysvetľuje nám mnohé nejasné otázky z doby príchodu Maďarov, ku ktorým sa jednotlivé župy — podľa veškerej pravdepodobnosti — dobrovoľne, na základe FEDERATÍVNOM pripojily, čo nižšie pokúsim sa dokázať.

            Túto charateristiku Slovanov a teda i Slovákov potvrdzujú i maďarskí dejepisci. Spomeniem tu len Vámbéryho,11) ktorý tiež vyzdvihuje kultúrnosť a mierumilovnosť Slovákov a tvrdí, že i madarský názov Slováka : »tót«, pochodí z turského slova »tat«, čo pokojného, tichého človeka znamená.

11) Herman Vámbéry (predtým menoval sa Wamberger) nar. 19. marca 1832 v Dunaserdaheli (v Prešporskej stolici) z chudobných rodičov židovských. Podporovaný súc bar. Jozefom Eotvôsom, dostal sa do stredu Asie, kde základne študoval život turských a uralaltaiských kmeňov. Od r. 1865 bol professorom východných jazykov na peštianskej universite. Mnoho písal o svojich zkúsenostiach v Asii. Dielo, na ktoré sa často budem odvolávať, je : »A magyarság keletkezése ós gyarapodása.« Budapešť, 1895.

II.

Najstaršie dejiny Maďarov.

            Vážnejší dejepisci maďarskí už uznali, že kroniky a legendy Anonymusa, Kézaiho, Markusa a Thurócziho, v ktorých je reč o najstarších dejoch Maďarov a o príchode ich do Uhorska — nemajú historicko-vedeckej ceny. Vámbéry vo svojom znamenitom diele : »A magyarság keletkezése és gyarapodása« (Pôvod a rozmnoženie sa Maďarov. Bpešť, 1895.) píše o nich, že »sú úplne nespoľahlivé«, že »postačí jediný pohľad vrhnúť na tie naivné, detinské povesti, ktorými Kézai, Markus, Thuróczi a hlavne nemenovaný notár kráľa Bélu lichotiť chcú národnej márnivosti svojich vrstovníkov, aby sme sa presvedčili, že tieto básne sú vlastne bezcenné«,12) že »udaje našich kronikárov sú väčšinou plodom najbrutálnejšej fantázie a že následkom toho o sťahovaní Maďarov približný obraz len z bádania a živobytia nomádov (kočovných národov) dnešných a minulých dôb zaopratiť si môžeme. «13) O prvých základoch tvorenia štátu a o »krvnej smluve«14) (vérszerzódés), o »zaujatí maďarskej vlasti !« i dnes učia sa žiaci na ľudových a stredných školách v Uhorsku to, čo o týchto dejoch Anonymus navymýšľal. Vámbéry posudzuje údaje Anonymove takto: »Je úplne nepochopiteľné, ako mohli maďarskí dejepisci mysleť na takú absurdnosť, že plnokrevnému Aziatovi, a patriarchálnym'duchom preniknutému nomádovi privlastňovali takú ústavu a také zriadenia, ktoré musely byť celkom cudzie tehdajšiemu aziatskému chápaniu ! Sem náleží predovšetkým Anonymov sprostý výmysel (»otromba koholmány«) o krvnej smluve ... a epigóni sú dosť naivní, že sadajú tomuto chudákovi na lep a že sa vážne púšťajú do rozboru krvnej smluvy. Ba čo viac, dnešní maďarskí dejepisci a politikovia v tejto slátanine (férczmúben) vidia základy terajšej uhorskej ústavy a najtrvalejšie dielo verejného života maďarského. Menovite historikovia: Karol Szabó a Kerékgyártó.«15) O zaujatí vlasti hovorí Vámbéry:16) »Poneváč zápiskám maďarských kronikárov o onom zaujatí vlasti Maďarmi nemožno pod žiadnou podmienkou veriť, lebo tieto zápisky pochodia až z XIII. stoletia, keď tradícia pod tlakom kresťanstva násilne potlačená už dávno vymizla, následkom toho nemáme žiadnej zprávý o prvých vpádoch.« Konečne veľmi výmluvnú kritiku o týchto maďarských kronikároch nachodíme v spomenutom diele Vámbéryho,17) kde vraví: »Keby sme všetko tak snadno uverili, jako maďarskí historikovia doslovne uverili Nemenovanému notárovi čo udáva o zaujatí vlasti, tak by sme sa snadno prešmykli ponad všetky ťažké otázky, a história prvých hrdinských skutkov Árpáda a jeho víťazov bola by jasná v každej svojej čiastke. Ale bohužiaľ, záznamy Nemenovaného notára protivia sa kritike a zdravému ľudskému rozumu. Výmysel je záznam jeho o veľkosti počtu Maďarov; výmysel je naznačený ním smer ich cesty a výmysel tá preradostná pokornosť, ktorú Slovania v Lodomerii a Haliči víťazne postupujúcim podmaniteľom prejavovali.«

12) Vámbéry tamže, str. 19.

13) Vámbéry, tamže, str. 147.

14) Anonymus vo svojich bájkach v 6. kapitoli hovorí o krevnej smluve, že to bola najstaršia smluva a tvorila základ ústavy uhorskej. Podľa toho sedem osobitných kmeňov maďarských, poučených kazárskym velekňasom o výhode centralistickej moci, vyvolilo si za vodcu Álmosa a prisahalo mu vernosť, púšťajúc krv svoju do jednej nádoby.

15) Vámbéry, tamže, 177. str.

16) Vámbéry, tamže, 187. str.

17) Vámbéry, tamže, 191. str.

            Takto posudzuje Anonymusa i druhý výborný maďarský historik : Ignác Acsády.18) Pavel Hunfalvy19) vo svojej »Ethnographii« nazýva ho básnikom a má ho za cele nespoľahlivého pri poznávaní najstarších dejov maďarských. Heinrich Marczali20) vraví o ňom, že : »nevidíme v ňom otca nášho dejepisu«. Nevieme o Anonymusovi ani kto bol a kedy žil, avšak väčšinou pokladajú ho za notára na dvore kráľa Bélu IV. a jeho záznamy vzťahujúce sa na dobu XII—XIII. stoletia sú cenné.

18) Ignác Acsády, historik a publicista, člen maďarskej akademie vied, nar. 9. sept. 1845. vo Veľkom Károle. Napísal nekoľko belletristických a publicistických diel, ale vyniká jako historik. Najvýznamnejšie diela jeho sú : »Jobbágyság tôrtónete Magyarországon« (Dejepis poddanstva v Uhrách) a »A magyar birodalo  tôrténete« 2. sväzky. Bpešť, 1903. Citujeme z diela posledne spomenutého.

19) Pavel Hunfalvy (predtým sa menoval Hunsdorfer) narodil sa 10. aug. 1810. vo Veľkom Slavkove (v Spišskej stolici) z nemeckých rodičov, zomrel dňa 30. nov. 1891. Je zakladateľom novej maďarskej srovnávajúcej jazykovedy; preskúmajúc finnský a turecký jazyk, dospel záveru, že maďarská reč má miesto medzi fínnsko-ugorským a tureckým jazykom ; pozdejšie ale preštudujúc mordvinskó, vogulskó a samojedské nárečia, tvrdil, že maďarská reč patrí medzi ugrinské nárečia. Pozdejšie zanechal jazykovedu a venoval sa výlučne histórii. Bol členom akademie a doživotným členom magnátskej tabule.

20) Heinrich Marczali, historik, universitný professor v Pešti. Nar. 3. apr. 1856, v Marcali (Somoďská stolica) zo židovských rodičov. Ako sa menoval predtým, neviem. Napísal mnoho historických diel.

            Čo sa týka pôvodu Maďarov, väčšina učencov pokladá ich za plemä ural-altajské. Nasledovné schéma znázorní nám rozvetvenie altaiských prarečí21):

21) Viď: »Die Slawischen Elemente im Magyarischen« von Dr. Franz Miklosich. 2. Aufl. eingeleitet von Dr. L. Wagner. Wien u. Teschen 1884. Strana 4. a 6.

            Toto podelenie keď i nie za bezpodmienečne isté, ale za pravdepodobné sa považuje; to avšak s určitosťou možno tvrdiť, že Maďari ani v praveku netvorili rodinu s arijcami. Tohoto náhľadu sú maďarskí historici a filologovia, ako na pr. Pavel Hunfalvy a Jozef Budenz.

            Vámbéry má Maďarov za turecké plemä,22) ale dopúšťa, že sa s ural-altaiskými plemenami silne smiešali prv, než vystúpili na javište histórie ; tvrdí ďalej, že meno »Ärpád« a »Álmos«23) neni meno osobné, ale panovnícky názov. V tureckom jazyku »Ulumus« značí »velebného«, »Ärpád« alebo »Alpad« — »panovníka«.

22) Vámbéry, citované dielo, str. 74.

23) Vámbéry, tamže, str. 141.

            Aká bola kultúra Maďarov a v akom stave i za akých okolností prišli do Uhorska ?

            Obraz, sostavený z niektorých súčasných historických záznamov, z poznania živobytia nomádskych, kočovných národov, ako i zo srovnávajúceho jazykozpytu, možno pokladať za vernú podobizeň kultúry Maďarov. Podľa toho Maďari žili patriarchálny život, nemajúc stálej vlasti, nemali ani tomu zodpovedajúcich štátnych inštitúcií; veľavýznamne a najprvší štátny a politický pomer Slovákov k Maďarom najvieryhodnejšie znázorňujúce je, čo Vámbéry tvrdí, o Maďaroch, hovoriac: »ústava nomádov bola vždy FEDERÁCIA jednotlivých kmeňov pod hlavným vedením spoločne vyvoleného vodcu; ale moc vodcova nebola neobmedzená, lebo každý kmen stál pod správou svojho vlastného pohlavára. «24) Večné blúdenie za dobrými pastvami vyvinulo u nich vojenského ducha, prísnu vojenskú organisáciu, menovite ale bojovanie na koni. Arabskí a grécki historikovia píšu, že Maďari ešte i na Dolnom Dunaji (predposledná to ich vlasť) prebývali pod holým nebom, nie v mestách a pevnostiach, ale v šírom poli, roztrúsení podľa kmeňov a rodín, pasúc po rovinách svoje stáda a kone. Tomu primerane nebývali v budovaných domoch, ale pod šiatrami, ktoré mohli ľahko rozobrať a s nimi ďalej putovať. Neznali orby, ale ako všetci nomádi, zaoberali sa chovom dobytka; preto aj ich pokrm neboly plodiny roľníkove — ktoré by ani neboli mohli so sebou voziť — ale mäso; živý dobytok všade mohli hnať pred sebou a upotrebiť ho k ťahaniu vozov.25) »Maďari teda nevytvorili si ústavnej organisácie počas svojho kočovania. Ako dnešné náboženstvo, tak aj všetky štátne ustanovizne nadobudli si len pozdejšie, v novej vlasti, za doby usadenia sa, po základnom premenení hospodárskych a kultúrnych pomerov svojich a vplyv na verejné záležitosti len behom století si získali.«26)

24) Vámbéry, citované dielo, str. 175.

25) Acsády : A magyar birodalom torténete. I. sv., str. 27.

26) Acsády, tamže, str. 33.

            Hlavné znaky Maďarov tedy sú : nomádsky život, federatívne spojenie jednotlivých kmeňov a naprostý nedostatok štátotvorných vlastností; pri tom výborný výcvik v jazde, v rýchlom prepadnutí a vyplienení nepriateľa, v čas pokoja však chováme dobytka.

            Ich pravlasť je neznáma. História našla ich po r. 830. medzi Dneprom a Donom, nad krimským polostrovom v takzvanej Lebedii, ktorá vtedy náležala Chazarom. Sem sa uchýlili zpod Urala, svojej prvej známej vlasti, pred ustavičnými nápadmi Pečenegov (besenyók) a podobá sa pravde, že vstúpili s Chazarmi do federatívneho pomeru: na spoločnú obranu oproti spoločnému nepriateľovi — proti Pečenegom. Dokazuje to i okolnosť, že história nevie nič o tom, žeby boli mečom dobyli Lebedie, tejto svojej druhej vlasti. O tom ale sú hodnoverné dôkazy, že vodca Maďarov, hneď po príchode do Lebedie, vzal si chazarskú kňažnú za ženu.27) Chazari boli prvými učiteľmi Maďarov v Európe. Tu sa oboznali i s byzantínskou kultúrou. Kéď r. 860. spojené chazarské a maďarské vojsko obliehalo Cherson, tu v meste meškajúci Cyrill (Konštantín), pozdejší slávny apoštol Slovanov, v záujme mieru išiel do tábora Chazarov. Nazpäť idúc stretol sa s Maďarmi, ktorí »zavýjajúc na spôsob vlkov«, prepadli ho; no keď sa dozvedeli, že je byzantínskym, kresťanským kňazom, pustili ho na slobodu. Pozdejšie, kdesi pri Dolnom Dunaji, navštívil ich i Method.

27) Týmto priženením sa Maďari systematicky hľadeli spriateliť sa so susednými národy. Tak i syn Arpádov, Žolt, pojal si za ženu dcéru bihorského kniežaťa bulharského: Menmarota. Pozdejšie Géza (Jeovič i Jejčas) — syn Taksonov — vzal si za ženu dcéru sedmohradského vajdu (rumunského ?) Juliusa: Saroltu, a po jej smrti dcéru poľského kniežaťa Mečislava I. Adelhaidu, s ktorou mal syna Štefana (Svätého).

            Okolo 885. roku, teda asi po 50-ročnom spolužití s Chazarmi, Pečenegovia prepadli Maďarov zas tak, že títo boli nútení hľadať si bezpečnejšiu vlasť pre seba, a pastvy pre svoj dobytok. Vedení súc Arpádom, synom Álmošovým, presťahovali sa do Atelkuzu, k Dolnému Dunaju, do svojej tretej vlasti. Tu, ďaleko od Pečenegov, na žírnych poliach-rovinách, blízko byzantského sveta kultúrneho, prvá ich starosť bola — vstúpiť do federatívneho pomeru s byzantským cisárom Lvom Múdrym. Acsády hovorí: »Maďari chcú sa pokladať takmer za poddaných Byzantu, to jest hľadajú stály spolok s cisárom. A skutočne: opätovne pomáhali cisárovi proti Bulharom a zapriadli s jeho dŕžavou čulé styky kupecké ,«28)

28) Acsády : citované dielo, str. 23.             

            Asi 10 rokov prebývali v Atelkuzu, keď v tretej vojne protibulharskej, Bulhari, pod cárom Simeonom, »najväčšiu čiastku maďarského vojska pozabíjali. Tí, čo sa zachránili, i doma našli všetko spustošené. Kým oni v Bulharsku plienili a bojovali, Simeonom zavolaní Pečenegovia prepadli osady Maďarov v Atelkuzu a povraždili, koho dopadli: mužov, ženy, deti, ostatní — akiste najväčšia časť, ktorí na velikom priestranstve roztrúseno bývali a zavčasu počuli o hroziacom im nebezpečenstve — splašení utekali s Árpádom na západ, pozdĺž Dnestra, aby si pod silnými baštami Karpatov, na známych im už rovinách podkarpatských, novú vlasť našli, ktorá by bola pred Pečenegami chránenejšia.«29) Slávny maďarský historik František Salamon napísal, že do Uhorska prišli, ako »bez rodiny, len z bojovníkov sa skladajúci jazdecký pluk ... so slovanskými manželkami, so slovanskými matkami.30)

29) Julius Pauler: »A magyar nemzet tôrténete Szent Istvanig.« Str. 33.

30) Frane Salamon: »Századok« 1876. str. 730.

            Teda už hodne premiešaní slovanskou krvou a obznámení so slovanskou kultúrou prišli do tejto terajšej, tretej svojej vlasti. — I sem prišli ako kočovní nomádi, NIE S ÚMYSLOM ZALOZIŤ TU ŠTÁT, STÁLU OTČINU. Tým menej mohli teda mať úmyslu podmaniť si tu nájdené národy a založiť supremaciu alebo hegemóniu svojho národa nad tu nájdenými národami. Chybela im k tomu i kultúra i štátotvorná vlastnosť, ba — súdiac z ich malého, krvavými bitkami stenčeného počtu — i potrebná k tomu sila. Veď boli na úteku pred nomádskymi tiež Pečenegami, týmito urputnými prenasledovateľmi Maďarov.

            Prv, nežbv sme o takzvanom »zaujatí vlasti« uvažovali, všimnime si, akú kultúru priniesli Maďari so sebou do Uhorska ?

            Ako otázku pôvodu Maďarov (a iných národov), historikovia práve tak usilujú sa riešiť pomocou srovnávajúcej jazykovedy aj stupeň kultúry Maďarov v čas ich príchodu do Uhár. Reč je — hovoria — najstarším a najvätším monumentom histórie niektorého národa. Preto od historika vyžaduje sa, aby rozumel i jazykovedu patričného národa. Slávny slovanský linguista Dr. František Miklošič vo spise: »Die slavischen Elemente im magyarischen«31) píše : »Hištorik nájde nemalú časť kultúrne-historických dokladov v zkúmaní »prevzatých slov« (Lehnwôrter), lebo slová a veci obyčajne nerozlučne putujú od národa k národu.« Tak, na pr., Miklošič dokazuje, že štátne a kresťansko-cirkevné inštitúcie u slovanských národov neboly samorostlé, ale prevzaté, a to od Nemcov, poťažne — u Bulharov a Rusov — od Byzantíncov. Na dôkaz toho uvádza slová: knez, kráľ a cár. Knez pochodí z gotského »kuniggs«, slovo »kraľ« znamená za názov rozšírené meno mohutného Karia Veľkého. Cesar alebo cár pochodí so stredogréckeho Kaloao Slovo kráľ ujalo sa u západných Slovanov, slovo cár ale u tých Slovanov, ktorým sa táto inštitúcia dostala od Grékov, to jest u Bulharov a Rusov. Za čisto slovanské ustanovizne možno považovať vojvodu, ktorý im bol vodcom iba vo vojne, a župana, ktorý bol hlavou župy, to jest územia, jeho rodom obydleného.32)

31) Hore spomenuté dielo str. 36.

32) Miklošič, spomenuté dielo, str. 36 — 37.

            Takto možno pomocou srovnávajúcej jozykovedy zistiť, čo za inštitúcie a jaké veci, jakú kultúru prevzali Maďari od Slovanov, čomu sa naučili od Turkov (ešte v prvej ich vlasti), čomu od Pečenegov a Rumanov, alebo čo prevzali od Turkov iba po moháčskej porážke, za časov poldruhastoročného tureckého bašovania v Uhorsku atď. Miklošič týmto spôsobom dokázal, že reč o samorostlej kultúre Maďarov je len výmyslom, Maďari takej domorodej kultúry nemali. I medzi Maďarmi takí nestranní učenci, ako Pavel Hunfalvy, Budenz, Szarvas a iní dali Miklošičovi za pravdu.33)

33) Miklošič, spomenuté dielo, str. 31.

            Z kategórií Miklošičom sostavených podávam na ukážku, aké veci a inštitúcie prevzali Maďari od Slovanov, čomu sa od nich naučili, čo chybovalo z ich samorostlej »kultúry«.34)

34) Maďari prevzali nielen slová, ale i prípony: -ár, -ér -nok, -nok, -anc, -enc, -la, -le, -lya, -lye, -kó, -ca, -ce, -cska -cske, -acz, -ecz, -ocz, -óka, a predponu superlatívu : leg-, atď.

Cirkev. — Keresztény: kresťan; pogány : poganin ; pap : pop ; puspôk: biskup ; apát: opát;35) apáca : opatica ; barát: brat; diák : dijak ; koma : kum ; oltár : altár ; kereszt : krst; karácsony : kra-čún ; szerda : streda ; csiitôrtôk : štvrtok ; péntek : piatok ; szombat: sobota ; keresztel: krstiti; bérmál : bermati; szent : svätý ; alamizsna : alamužna ; ba-bona : babuni; báj : baj ; varázs : vražati; parázna : praznik ; pokol: peklo.

35) Niektoré slová medzi slovanskými nie sú slovanského pôvodu (na príklad : pop, biskup, opát), avšak Maďari prevzatí i tieto z úst Slovanov, preto sa tu uvádzajú.

Štát. — Zálog : záloh; megye : mežda; grá-nicz : granica ; zsellér : željar ; rab : rob ; robot : robota ; kamat : kamata ; szabad : svobedný ; császár : cesar ; király : kráľ ; udvar : dvor ; udvarnok : dvorník ; asztalnok : stolník ; pohárnok : pohárnik komomok : komorník ; tárnok : tovarník ; bojár : bolja ; bán : ban ; vajda : vojvoda ; ispán : župan ; kenéz : knez ; tiszt: čistý ; izbég : izbeh ; pribék : prebeg ; poroszló : prusati; kaloda : klada ; tômlôcz : temnica.

Mená a miery. — Izlot : zlotý ; poltura : pol vtora ; peták : petak ; pénz : peniaz ; pint : pmt ; akó : okov ; polovnyák : polovnják ; veder : vedro ; kôbôl : kebele ; mércze : merica ; mér : meriti.

            Vojenstvo. — Baj : boj ; csata : četa ; harcz : harc ; bajnok : bojník ; vitéz : vítez ; huszár : gusar ; tábornok : táborník ; sisak : šiš, šišak ; pajzs ; paveza ; tárcza : tarča ; kopja : kopije ; szucza : sulica; szablya : sablja ; lándzsa : lašta ; parittya : prača ; puška : puška ; kard : korda ; tarack : tresk ; tábor : tábor ; strázsa : stráža ; zászlý : záslona.

            Zverstvo. — Kabala : kobyla ; kanca : konica ; paripa : parip ; bika : býk ; bivaly : byvol; szamár : somár ; bárány : baran ; marha : mrhá ; agár : ogar ; szelindek : sledonik ; vizsla : vyžel; macska : mačka ; kaczér : kocúr ; kan : kan ; inedve : medveď ; kakas : kokoš ; jérczfe : jarica ; kappan : kapún ; kacsa : kače ; kácsér : káčer ; récze : reca ; hôrcsôg : chrčak ; pat-, kány : potkan ; peleh : plehe ; czoboly : sobol; vidra : vydra ; páva : páv ; bibicz : bibic ; csóka : čavka ; kuvik : kuvik ; czinege : sinica ; galamb : glab (holub); gerlicze : grlica (hrdlica); kánya : kaňa ; karvaly : kragul; pinty : penkava ; szajkó : sojka ; szalonka : sluka ; szárcsa : škvorec ; tengelice : steglec ; veréb : vrabij ; csík : čík ; csuka : ščuka ; gadócz : gadovc ; gôrgicse : grgeč ; harcsa : hrča ; jász : jas ; kárá /. : karas ; kecsege : kečiga ; laszos : losos ; lepény : lipeň ; márna : mrena ; menyhal: mieň ; pisztráng : pstrag ; sôrôg : sevrjuga ; viza : vyz ; rák : rak ; bolha : blcha ; poloska : plošťka ; babócs : babučka ; kabóca : koby-Mca ; priicsôk : svrček ; zsuzsók : žužok ; kullancs : klešč ; kukac : kukacz ; moly : mol; pondró : pondrav ; csere, cserebegár : črv ; giliszta : glista ; pijóka, pi-jócza : pijavka, pijavica ; ikra : ikra ; viaszk : vosk ; raj : roj ; porond : porod ; kopoltyú : klepeto ; mételv : metilij ; barlang : brlog ; csorda : čreda.

            Rastlinstvo. — Rozs : raž ; hajdina, harie ka, pogányka, tatárka : hajdina, hrečka, poganka, tatarka ; kukoricza : kukurica ; zab : zob ; prósza : proso ; czirók : sirek ; mohar, muhar : muhar ; gabona : gobino ; abajdócz : abadvojec ; répa : repa ; koszmacska : kosmat; rrlerkócze, murok : mrkevca, mrkev ; czékla : oekla ; retek : retkev ; diňnye : dyňa ; ugorka : ugorektok : tyky ; lencse : lešta ; bab : bob ; paszuly : pasúlj ; mák : mak ; komló : chmel; len : ľan ; pasz-koncza : poskonnice ; szeklicze : svetlice ; szilva : sliva ; baraczk : breskva ; cseresznye : čerešňa ; visnye : višňa ; naspolya : nešplja ; berkenye : brekinja ; gesz-tenye : kostaň ; málna : malina ; kôszméte : kosmatka ; szamócza : samonica ; gomba : gaba ; gelyva : gliva ; hirip : hrib ; kozák : kozák ; pecsérke : pečirka ; szô-morcsôk : smrček ; cser : čer ; topoly : topoľ ; jávor : javor ; jegenye ; jagnjed ; szômôrke : smreka ; ra-kottya : rakita ; tisza : tis ; bodza : baza ; boróka : borovka ; abruta : abrota ; belénd : blen ; borostyán : brštan ; boroszlán : brslen ; csipke : ščipek ; csombor : čobr ; csomôr : čemer ; csermely : čermel; galagonya : gloginja ; galambóc : golabovc ; gálna : skalina ; iglicze : iglica; kalincza : kalina ; kapor : kôpor; kapotnyak : kopytník ; konkoly : kakoľ ; kômény : kumin ; laboda : loboda ; lapu : lopúch ; lednek : ledník ; nadragulya : natragulja ; paprád : papraď ; peszterce; pestrec ; pipacs : pipač ; putnok : pútnik ; rozsnok : režník ; sás : šáš ; zsálya : slavulja ; tarack : truskavec ; tisztesfu : čistec ; toklász : stoklas ; varadics : vratič ; venyige : vinika; moh : mach ; penész : pieseň ; imolya : imela ; lép : lep ; gyantár : jantar ; maláta : mláto ; szalad : slad ; bél : bel; mézga : mezga ; gerezd : grozd ; korpa : krupa ; pelyva : pleva ; pozdorja : pazder ; gally : gol; kalász : klas ; kocsány : kocen ; koloncz : kolence ; lúczfa : lúč ; rásgya : roždije ; murva : mrva ; szalma : slama ; burján : buren ; aszat : oset; pázsit : pažiť ; haraszt: chrastie ; lúg : lug ; ragya : režda ; rásza : rasad.

            Nerasty. — Aczél: oceľ ; ólom : olovo ; szompor : sumpor ; gálicz : skalica ; szikla : skala; porond : prad ; akna (der Schacht): okno ; rozsda : režda ; nádol : naditi.

            Hospodárstvo. — Iga, járom : igo (jho) ; jarmo ; zabola : zubadlo ; patkó : podkova ; kólya : kola ; kocsi : kočija ; talyiga : telega ; szán : sane ; targonca : tragovnica ; taraglya : traglje ; lócs : levč ; eplény : oplen ; rakonca : rukunica ; kalamáz : kolomáz ; gereblye : grablje ; ôsztôke : styk ; lemeš : lemeš. ; kabala : kobyla ; pating : poteg ; csoroszlya : črieslo ; gerendély : gredel; borona : brána ;. asztag : stoh ; petrencze : petrenec ; kazal : kozel; guzsaly : kúžel; tiló : trio ; gereben : grebeň ; pereszlen : preslen ; mocsola : močilo ; pászma : pásmo ; csép : cep ; kaczor : kosor ; kasza : kosa ; vodor : voder (vedro ); szita : sito ; rosta : rešeto ; szuszék : súsek ; abrak : obrok ; széna : seno ; szecska : sečka ; jászol: jasle ; paraszt : prost; pásztor : pastur ; bojtár : bajta ; tanya : stanje ; osztôn : osteň ; garád : grad ; ganaj : gnoj ; gúzs : gúž ; lésza, léc : lesa ; pózna : pavúz ; bot : bat; dorong : drag ; pálcza : palica ; porong : pr^g ; deszka : deska ; gerenda : greda ; donga : daga (dúha) ; rúd : ruda ; barázda : brázda ; ugar : ugar ; puszta : pustý; parlag : prelog (prieloh) ; kúp, kupacz : kup ; garmada : garmada ; gát : gat ; árok : jarek ; iszap : isp ; halom : hľum (chlum) ; mocsár : močar ; patak : potok ; róna : rovina.

            Priemysel, kupectvo. — Gôroncsér: grňčar (hrnčiar) ; kádár : kadár ; kollár : kolár ; kovács : kováč ; kupecz : kupec ; mészáros : mesar; molnár : mlynár ; takács : tkáč ; mester : mešter ; kulcs : kľúč ; lakat : lokot ; závár, zár : závor ; retesz : retez ; bárd : brady ; borotva : britva ; szekercze : sekeryca ; topor : topor ; kopács : kopáč ; villa : vila ; csáklya : čakľja ; láncz : lanec ; csípó : ščipcy ; malom : mlyn ; garat: grot ; ecset : ščet (štetka) ; azsag : ožeg ; pamat: pomet ; pamacs : pomočiti ; borda : brdo ; osztováta : stativa ; csákány : čekan ; kalapács : klepáč ; mozsár : možar (mažiar) ; vihnye : výheň ; csáva : ščava ; lúg : lug ; kelepce : klepec ; kalit, kalitka : klietka, kleť ; szák : sak ; cserény : čereň ; apacsín : opačina ; tár : tovar ; vályog : válek ; csap : čep ; abroncs : obruč ; eszterga : struga ; kompona : kapona ; korong : krag (kruh) ; korcsolya : krčuľa ; lapát : lopata ; csév : cieva ; motolla : motovidlo ; máz : maz ; pecsét : pečať ; munka : muka.

            Lodníctvo. — Csólnak : člnok ; keréb : koráb ; kormány : krma ; ladik : ladijka ; naszád : nasad ; vitorla : vetrilo ; zátony : zátoň.

            Budova, byt, náradie. — Ablak : oblok ; akol : okol ; asztal : stol; bánya : banja ; duhna, duním : duchna ; eszterha : strecha ; garádics : gradič ; kiska : chyžka ; kalyiba : koliba ; katlan : kotol; kémény : komín ; kerevet : krevet ; konyha : kuchyňa ; kamara : komora ; kuczkó : kútik ; lócza : lavica ; nyoszolya : nosilo ; oszlop : stĺp ; pad : pod ; padmaly : podmol; pajta : pojata ; pokrócz : pokrovec ; palota : polata ; paplan : poplun ; párkány : parkan ; párna : perina ; pest: pešť ; pince : pivnica ; pitvar : pitvor (prítvor) ; pole : polica ; ponyva : ponjava ; rostély : roštelj ; szekrény : skrinja ; szín : sieň ; szoba : soba (izba); szobor : stobor ; szôvótnek : svetnik; terem: trem (terem); toromba: traba (trúba); torony : tureň ; túkor : tykr ; utca : ulica ; vályog : válek ; vánkos : vankúš ; verócze : dverca ; várda: vard; kanócz: knôt; abrosz : obrusz ; szelencze : solnica ; tányér : tanjir.

            Šatstvo. — Sapka : čapka ; csepesz : čepec ; csuha : čoha; darócz : deravc ; gatya : gace; gerezna : krzno ; guba : guba ; gunya : gunja ; harisnya : harušňa ; irha : irha ;  kápa : kapa ; kapca : kopytce ; kapocs : kop č a ; kucsma : kučma ; kuklya : kukla ; nadrág : nadragy ; palást : plášť ; pántlika : pantlika ; szatying : steg ; párta : parta ; prém : prem ; posztó : postav ; rása : raša ; rúha : ruho (rúcho); salank : slak ; suba : šuba ; szokmány : sukman ; szoknya : sukňa ; táska : taška ; zubbony : zubun ; pelenka : plienka ; pólya : povijalo ; kapta : kopyto ; belezna : blizna ; ontok : atk.

            Barvy. — Barna : brna ; riska : ryska ; ros : rožď ; tarka : strakat.

            Jedlo a nápoj. — Béles : beleš (bialoš) ; eezet : ocot ; galuska : galuška ; gánieza : žganec ; goboneza : gibanica ; gomolya : gomolja ; kalács : koláč ; káposzta : kapusta ; kása : kaša ; keszolcze : kyselica ; kocsonya : končenina ; kolbász : klobása ; kovász : kvas ; kurezina : skvarčina ; lepény : lepeň ; lév : lev ; morvány : mrváň ; olaj : olej ; pecsenye : pečeňa ; pita : pita ; pompos : pampúch ; podluska : podlužka ; pogácsa : pogáč ; prósza : proso ; puliszka : poliska ; szalados : slad ; szalonna : slanina ; tarhó, túró : tvaroh ; zákla : zákol; zsurmóka : žmolka ; pálinka : pálenka ; szivalica : slivovica ; szurutyka : syrovátka ; vinkó : vínko ; zsendice : žinčioa ; ebéd : obed ; uzsonna : úžina ; vacsora : večera ; parázsol: paražiti.

            Nádoby. — Csésze : čaša ; kobak : kubek; kupicza : kupica ; pohár: pohár ; csobán : čbán (džbán); csobolyó : čobola ; korsó : krčag ; kupa : kupa ; palaczk : ploškva ; kondér : konder ; cserpák : črpati ; csutora : čutora ; skatulya : škatuľa ; berbencze : berbenyca ; koroglya : krugla ; medencze : medenica, ; kas : koš ; kosár : košiar ; kosornya : košarina ; kád : kaď ; dézsa : dieža ; bodôn : bedna ; bocška : béčka ; sajtár : žehtár (žochtár) ; málha : malha ; cserép : črep.

            Hostina, hudba, hra. — Lakoma : lakom ; radina : rodiny ; puzdarék : pozdravek ; korcsma : krčma ; doromb : drombla ; duda : duda ; gajdol : gajdati; virelya : svirieľ ; szopóka : sopilka ; szipóka : sipovka ; mancs : meč ; koezka : koczka ; ugrócz : igravec ; zsertelód : žartovať ; pipa : pipa.

Rodina, spoločnosť. — Déd: ded; bába : baba ; bátya : bašta ; néne : neni ; unoka : unuk (vnuk) ; mostoha : mašteha ; dajka : dojka ; pesztonka : pestúnka ; mátka : matka ; dorosba : družba ; barát : brat; társ : tovaryš ; drusza : druž ; család : čeľad.

            Ľudia a ich zamestnanie. — Kulcsár : kľúčar ; szolga : sluga ; szakács : sokač ; tolmács : tlmač ; komorná : komorná ; szomszéd : sused (sgesed).

            Telo a jeho čiastky. — Barkó : brk; kulyak : kulak ; esecs : cec ; derék : driek ; potroh : potroh ; ikra : ikra ; mozga : mozg ; méh : miech ; nádra : njadro.

Nemoce a chyby tela a duše. — Golyva : gliva ; gôrbe : grb (hrb); gôrcs : grč (kŕč); pajót : pajed ; nátha : nadiha ; tályog : talog ; gosuta: šut; selyp : seplav; néma: nemý; bolond : blŕjd; buja; buj; goromba : grab (hrubý); tompa : tap (tupý); pákosz : pakost; patvar : potvor ; garázda : gorazd ; zádor : zador ; pletyka : pleťka ; vádol : vada ; gonosz : gnus (hnusný); hĺba : chyba ; gáncs : ganič (haniť); nyavalya : nevolja.

            Ethnographické a geographické mená národov, zemí, riek. — Német : nemec ; szász : sasin ; porosz : prus ; horvát : hrvat ; , bosnyák : bosniak ; rácz : rask ; bolgár : blgarm ; morva : morava ; cseh : čeh ; lengyel : leh ; rusznyák : rusňák ; gôrôg : grk ; oláh, olasz : vlah ; orosz : rusin ; muszka : moskva ; palócz : plavc ; kazár : kozarin ; zsidó : žid ; szerecsen : sracin ; balaton : batona ; szerém : snem ; gács : galič ; duna : dunaj.

            Miklošič vypočítal a dôvodami opatril 956 takých slov, ktoré Maďari prevzali od Slovanov. Od tých čias ďalším skúmaním bola uznaná maďarskosť niektorých slov z Miklošičovho soznamu; ale štúdiami maďarských slavistov. Asbótha a Melicha povynachodily sa v maďarskom jazyku iné slovanské slová, tak že dnes do takého soznamu nasbieralo by sa ich už hodne vyše tisíc. (Na príklad : homály : hmla ; máglya : mohyla ; keínencze : kamenica ; horpadt: hrbatý atď., atď.)

            Maďari prevzali mnoho slov i od Nemcov (na príklad : ház : das Haus ; fôld : das Feld ; fal : der Wall atď.) i od druhých národov, s ktorými prišli do styku.

            Zaiste poniektoré z udaných vecí boly Maďarom známe i pred prevzatím ich názvov od iných národov, avšak takýchto vecí bolo málo a i tie musely ležať celkom von z kruhu ich životných potrieb a ich kultúry, keďže nedržali za potrebné pomenovať ich svojím vlastným jazykom. I to je možné, že niektoré maďarské slová behom času vypadly z úžitku a nahradené boly slovanskými, avšak takých prípadov muselo byť tiež poriedku, lebo ako vidíme, Maďarom bolo ťažko vyslovovať slovanské slová a museli si ich prispôsobiť duchu svojho jazyka, čo zaiste bola ťažšia úloha, ako podržať starý, maďarský, domácim ľuďom, rodine a čeľadi známy názov vecí.

            Maďari boli jazdecký národ a preto zvlášte kultus koňa bol u nich nemálo vyvinutý. Svojím bohom vraj bieleho koňa obetovávali, do boja, miesto pod zástavami, tiahli tak ako ich príbuzní — Turci: pod koňským chvostom. Šatstvo bolo primerané nomád-skemu životu: hlavnú váhu kládli na to, aby bolo silné, aby ich chránilo od ruských mrazov i od dážďa, a to tým viac, že budovaných domov nemali: obliekali sa teda do silného plátna a koňských koží, ako ich pobratimi kirgízi ešte i teraz paradírujú v kabátoch z lesklosrstnej koňskej kože, na ktorých ako ozdoba hompáľa sa koňský chvost. S koňa, ako i dnešní kirgízi, temer ani nesliezali.36) Ešte i za panovania sv. Štefana, biskup Sv. Gerhard vydáva o nich svedectvo, že opracovať sa ím nechce, ale vo dne v noci vo veselej spoločnosti pijú a do inšieho sa nerozumejú ako do koni a do maštáľ.37)

36) Vámbéry, citované dielo, str. 182.

37) Vámbéry, citované dielo, str. 116.

            O kultúrnom stupni Maďarov súvekí historikovia vydávajú Maďarom veru zlé vysvedčenie preto niektorí terajší historikovia tvrdia, že oné súveké pramene nie sú objektívne, ale strachom a nenávisťou písané. V týchto záznamoch menujú sa Maďari »pekelným plemenom«, »potomkami Belzebuba«, »národom biblického Goga a Magoga«, ktorých vraj Boh poslal na potrestanie sveta; meno Hungri vraj pochodí z nemeckého Hunger (hlad) a že divokým hladom hnaní prepadúvajú vraj súsedov. Psým národom ich menovali, ktorý vraj na psa a na vlka prisahá, surové mäso jie, krv pije, z padlých ľudí vyberá srdce a hotoví z neho lieky. Zovňajšok že majú hrozný, tvár, výzor neľudský, že nemajú viery, mravov, zákonov, neznajú sväzku manželského, ale postrádajúc všetkých duchovných darov, holdujú len samým hrubým pudom. Ani len ľudským jazykom nehovoria, ale na spôsob zverov zavýjajú.38)

38) Acsády, citované dielo, str. 26.

            Tieto svedectvá nemeckých historikov za objektívne považovať nemožno. Vernejšie a spravedlivejšie charakterisuje nomádske — treda Maďarom podobné — národy Palacký, vraviac:39) »Hejna kočovných Scythňv, Sarmathúv, Hunňu a Avarúv neznala obyčejne ani jiného domova, kromě kar těch, na kterých ženy a deti jejích se vozily, ani jiného jmění kromě stád svých; pročež zabíhajíce ze země do země, z místa na místo, nenechávali po sobě památek jiných, nežli zbořeniny a pustotu, až posléz buďto přilnuvše ke vzdelanosti nové Európy v ní zdomácněli, aneb z ní konečně vyplenění byli.«

39) Palacký, citované dielo, str. 25.

            Keď porovnáme pred-tisícročích Maďarov s dnešnými nomádskymi národami Azie, za dokázané uznať musíme to, čo vysvitá z výskumov Miklošičovýeh, že totiž Maďari v dobe príchodu do Uhorska žiadnej samorostlej kultúry nemali, a celú vzdelanosť svoju od árijských plemien prevzali.

III.

Slováci a Maďari v Uhrách.

            Už aj z dosavádnych, hlavne ale z nasledujúcich riadkov vysvitá, že Maďari nepodmanili Slovákov mečom a že ani na začiatku, ani pozdejšie neustanovili supremacie, alebo hegemónie svojho maďarského plemena nad Slovákmi, ďalej, že na založení a utvorení štátnych inštitúcií a teda štátu samého — ako národ kočovný, nomádsky — pomerne malú, ak nie najmenšiu účasť mali.

            O zaujatí terajšej vlasti Maďarmi píše Ignác Acsády: »Kedy a jako zaujali tieto priestranstvá, je tiež hustým závojom zakryté.«40) Oni neprišli sem s tým úmyslom, aby sa tu stále osadili, veď boli kočovný národ, ktorý žil podchvíľou na iných rovinách, ktorý za dobrú plácu raz tomu; raz onomu panovníkovi pomáhal znepokojovať nepriateľa. Po porážke, ktorú im zapríčinil cár bulharský, Simeon a Pečenegovia, hľadali si novú vlasť blízko ruského Kijeva, odkiaľ ale odrazení boli. Prišlo im práve vhod pozvanie nemeckého cisára Arnulía, ktorý ich zval na pomoc proti Svätoplukovi. »Ale Svätopluk nezľakol sa ani tohoto nového nepriateľa; roku 892. zahnal ich do akýchsi horských užín a bol by ich cele zničil, keby im Amulf a Bratislav neboli na pomoc prišli.«41)

40) Acsády, citované dielo, str. 36.

41) Botto, citované dielo, str. 96.

            Aby si boli podmanili národ slovenský mečom, nebolo možné už ani preto, že počtom boli na to veľmi slabí, vojsko mali mnohými vojnami vybité, deti, starcov, ženy od Pečenegov vyvraždené.

            I teraz, r. 892., kým Maďari oproti Svätoplukovi márne bojovali, Simeon, cár bulharský spolu s Pečenegmi prepadol maďarský »koš«, to jest dľa tureckého spôsobu zanechané rodiny bojovníkov, a ukrutne ich vyvraždil; podľa slov Porfyrogenita ; úplne zničil, 42).

42) Vámbéry, citované dielo, str. 155.

            Acsády myslí,43) že keď prišli do Uhár, Maďarov nebolo viac než asi 100.000 duší, medzi nimi 20—25.000 duší vojska.

43) Acsády, citované dielo, str. 35.

            So všetkých strán tiesnení a znepokojovaní, hľadali pusté kraje, kde by si oddýchli a svoje stáda opatrovať mohli. Za takéto boly im už z dávnejších lúpežných nájazdov známe močaristé roviny pozdľž Tisy a medzi Tisou i Dunajom. Kraje tieto boly ešte od sťahovania sa národov — ktoré sa všetky týmito rovinami valily — slabo obydlené, ochrany, útulku a skrýše málo poskytujúce.

            Pádne a vieryhodne tvrdí Vámbéry,44) čo pohlo Maďarov k tomu, aby prišli do Uhorska a jako to vykonali: »U nomádov žiaden vopred ustálený plán, žiaden vytýčený cieľ nie je smerodajný, ale jedine potreba daného pádu; a nie dedictvo Attilovo, ale strach pred Pečenegmi a uzavretý mier Byzanca s pomstychtivými Bulharmi bolo príčinou, že sa Maďari v Atelkuze nedobre cítili a za novými pastvami slieďac k južným Karpatom podišli a popri Dolnom Dunaji tou istou cestou vnikli do Pannonie, ktorou i Avari, Hunni a pravdepodobne pred týmito mnoho iných ural-altaiských plemien vniklo do bohatých pastvami rovín, ktoré na brehoch Dunaja a Tisy ležaly.« — »Nie od severa na juh, ale od východu na západ postupovali Maďari a jestli prví nepriatelia, na ktorých natrafili, boli Slovania, predpokladať treba, že to boly len poriedku nachodiace sa osady slovanské, ktoré sa v tie časy na severnej a južnej strane Dolnej zemi nachodily a ktoré sa voči novo prišlým nomádskym bojovníkom nechovaly nepriateľsky, a voči tomuto silnejšiemu nepriateľovi ani neboli v stave. Dľa mojej skromnej mienky, Maďari s tejto strany Dunaja nijakého zvláštnejšieho, otvoreného nepriateľstva nezkúsili.«

44) Vámbéry, citované dielo, str. 186., 192.

            Slovensko ešte ani za časov sv. Štefana nepatrilo celé pod korunu jeho,45) tým menej možno teda predpokladať, že by ho, a jeho obyvateľov bol už Arpád alebo jeho syn mečom podmanil.

45) Acsády, citované dielo, str. 96.

            »Maďarský národ — hovorí dr. Ladislav Réthy46) — jehož najväčšia časť sosústrednila sa v Pannonii, okupované územia NEPOKLADAL ZA DEFINITÍVNU DOMOVINU. Túžba preniknúť ďalej na západ bola v maďarskom národe; táto túžba ich viedla k útokom proti západu, a keby národy západnej Európy vtedy neboly tvorily silnejších štátov a organisovaných spoločenství, Maďarstvo by sa nebolo zastavilo na svojej víťaznej ceste iba až pri Atlantickom oceáne, a možno, že dnes niektorá západnejšia časť Európy menovala by sa Magyarországom.«

46) »Ethnographia.« II. ročník, 5. sošit, str. 172.

            Nuž či v takýchto okolnostiach mohli Árpádovci pomýšľať na utvorenie stálej domoviny, stáleho štátu na území terajšieho Uhorska ? Alebo či mali príčiny sriadiť nadvládu národa svojho nad národom slovenským ? Zaiste že nie. Veď dostali sa do súsedstva pokoj a milovných Slovákov, ktorých pre túto ich vlastnosť »tót« mi nazvali a ktorí nikdy nesiahali na cudzie, lebo žili hlavne zo svojho hospodárstva, remesla a kupectva. Tým menej sa jednalo Maďarom o to, aby ich podmanili mečom, lebo Arnulfom zničení  synovia Svätoplukovi sami zavinili, že sa Slovensko rozdrobilo, decentralisovalo na župy, z ktorých bolo vzniklo. Takto rozdrobené župy, pod vedením svojich županov (pohlavárov jednotlivých rodín), pod výmienkou, že Maďari šetriť budú ich majetok a všetky privilégia, dobrovoľne, federatívnym spôsobom  spojovaly sa jedna za druhou s Maďarmi, ktorí sa tiež len preto do žúp sriaďovali a prevzali od Slovákov celé ich župné sriadenie. Maďari, od priamych súredov takto zabezpečení, smelo mohli podnikať nábehy temer po celej západnej Európe. V húfoch po 50—100 — 200 i viac hlavách, na bystrých, vytrvalých koňoch prepádali nepripravené na odpor dediny a mestečká, podpálili, vylúpili ich a v chvíli už ďalej uháňali so svojou korisťou. Neboly to vojny, ale len krvavé, úžasné výpravy lúpežné, ktoré Maďari do západných krajín Európy skoro každý rok i z viacej strán podnikali. Väčším bitkám a pevnostiam sa vyhýbali, záležalo im len na rabovaní.

            Pokojná federácia žúp diala sa pravdepodobne pod tlakom biskupov, lebo Rímu záležalo na tom, aby Veľká Morava — ktorá sa viacej klonila k Byzantu, než k Rímu — neutvorila sa znova. — Pamätné sú urputné intrigy nemeckých biskupov oproti Cyrillovi a Methodovi. Preto i pápež Sylvester II. nielen že podporoval založenie kráľovstva uhorského, ale r. 1001. poslal sv. Štefanovi korunu a dal takto formálne základ k utvoreniu štátu uhorského.

            Ovšem len formálny základ; korunovaním sv. Štefana štát ešte nebol utvorený. Mnohí župani neuznávali Štefana za kráľa. Dlhé doby prešly, kým sa hodnosť kráľovská tak vyvýšila, ako je dnes. Veď známe je skutočné panovanie »princepsa« Matúša Čáka nad všetkými slovenskými župami ešte i roku 1304.

            História pričíta sv. Štefanovi zásluhu o založenie štátu uhorského. Zaiste i on mal zásluhy na tom. Avšak keď povážime, že práve on to bol, ktorý za inštruktorov (učiteľov) vojenských, politických, cirkevných atď. povolával Nemcov, Čechov a iných cudzincov do svojho dvora,47) že svoje zákony takmer doslovne prevzal z francúzskych zákonov,48) že štátnu organisáciu Slovanov prevzal, ponechajúc župy v tom istom stave, v tých istých rámcoch, jako ich Slováci boli ustrojili: musíme konštatovať, že na založení štátu najväčšiu zásluhu mali Slovania a Nemci. Maďari ale často i so zbraňou v ruke povstali oproti sv. Štefanovi a jeho civilisátorským, kulturálnym poriadkom, ktoré nenávideli z celej svojej duše.

47) Hund nemecký, Poznan polský a Václav český rytier.

48) Acsády, citované dielo, str. 87., 98. a 99.

            Píše o tom Acsády49): »Vo svojich tvorbách sv. Štefan bol odkázaný nielen na cudzozemské príklady, ale — menovite na začiatku — i na cudzozemských pomocníkov . . . Ako k stavaniu velkolepých chrámov potrebných staviteľov, sochárov, maliarov, ku razeniu peňazí majstrov, nadarmo hľadal medzi svojimi poddanými, tak musel si tiež z cudziny opatriť cirkevných, politických a vojenských spolupracovníkov. Takto sa dostali na jeho dvor Radla, Astrik, Gerhard a iní výborní kňazia a s nimi cudzozemskí rytieri, ktorí poznali Vojenskú organisáciu Západu, taktiež i tamojšie obyčaje vojenské a domobranné, i vládne ustanovizne. Poniektorí prišli už v sprievode kráľovnej Gizelly a tu zostanúc, celé ich bytie záviselo od kráľa, ktorý nimi bezpodmienečne nakladal. Zo začiatku pokladal ich za spoľahlivejších než domorodcov; tak vymenoval cudzinca Václava za kapitána telesnej stráže svojej, Nemcovi, Huntovi a Poliakovi, Poznanovi sveril vážne vojenské úlohy a dal im veľké majetky.«

49) Citované dielo, str. 97— 8.

            Dolunižšie uvidíme, že nielen základy, ale i celú stavbu uhorského štátu vykonali Slovania, Nemci a Taliani a že za celých 1000 rokov oni ju naprávali a zdokonaľovali, taktiež i to, že celú dnešnú maďarskú kultúru dali Maďarom Slovania, Nemci a Taliani. Maďari k nej len kde-tu malým príspevkom prispeli.

            Ako som už spomenul, Maďari Slovákov nepodmanili mečom, lebo títo sa — po zabezpečení svojej osobnej a majetkovej slobody — dobrovoľne pripojili federatívnym spôsobom ku Maďarom. No i keby sa toto federatívne spojenie nebolo stalo, keby Maďari v krvavej bitke boli zlomili Slovákov: oni ich predsa nepodmanili, ale dajúc im úplnú slobodu, ponechajúc im majetky a privilégia, vieru, reč i všetky národné obyčaje, v bratstve a priateľstve nažívali so Slovákmi bez toho, žeby boli založili dáku hegemóniu alebo supremaciu (nadvládu) Maďarov nad Slovákmi a inými tu bývajúcimi národami. Všetky národy v Uhorsku boly medzi sebou rovnoprávne.

            Je to teda nesprávne tvrdenie, že Maďari tvorili akúsi privilegovanú triedu a Nemaďari že boli viac-menej bezprávni.

            O národnostnej nadvláde alebo o nejakých výsadách niektorej národnosti, nebolo v uhorských zákohoch až do nedávna — ani stopy. Nemohlo byť už ani preto, lebo nebolo ani národnostného povedomia nikde. Ako jednotlivci, tak i celé národy starali sa len o svoje hmotné záujmy a len pozdejšie o náboženské ideály, pokiaľ tieže neprotivily sa ich hmotným záujmom. Slovenského rodu zeman bol práve tak »členom sv. koruny« (membrum sacrae coronae), ako maďarský lebo rumunský; naproti tomu slovenského rodu poddaný bol práve takým  poddáným, ako maďarský, nemecký lebo rumunský poddaný.

            Hovoria-li teda dnešní maďarskí politikovia o historickej hegemónii a supremacii Maďarov, alebo o 1000-ročnom národnom — maďarskom — ráze krajiny uhorskej, úmyselne falsifikujú históriu, aby týmto politickým podvodom zjednali svojmu národu také predpráva, akých si maďarsky národ za 1000 rokov nezaopatril, ani nemohol zaopatriť.

            Ich dnešnú politickú prevahu ovšem uznávame, ale tvrdíme, že je neprirodzená, slabá, len umele udržiavaná, že za ňu ďakovať môžu v prvom rade zemianstvu, ktoré sa k vôli zabezpečeniu svojich privilégií vrhlo do objatia maďarisácie, v druhom rade ale šťastným politickým okolnostiam posledného polstoletia, ktoré vedeli obratne využiť.

            Nielen Árpád, Zoltán, Takšoň, Géza, ale ani sv. Štefan neutvorili národnej nadvlády. Ani v dekrétoch prvých kráľov, ani v zákonoch pred r., 1790, neni ani spomienky o tom, žeby maďarské plemä bolo požívalo nejaké výsady voči ostatným plemenám, alebo že by nad nimi bolo panovalo. Obyvateľstvo krajiny sv. Štefana delilo sa na dve triedy: na slobodných a na otrokov, lepšie rečeno — sluhov (Liberta persona — servus). Medzi sluhami boh Maďari práve tak, ako iné národnosti. To dokazuje prvá kniha dekrétov kráľa Kolomana (panoval od r. 1095. do r. 11-14.), kde v 77. odseku stojí, že »Akých sluhov možno predať von z Uhorska ? Nikto nesmie predať sluhu z maďarského kmeňa, alebo kohokoľvek, kto sa v Uhrách z iného kmeňa narodil, ani slúžku, výjmúc sluhov iného jazyka, ktorí boli z cudzích zemí sem dovedení. «50)

50) »Quales servi possunt vendi extra Hungariam ? Nemo servum in genere hungarorum vel quemlibet in Hungaria nasum alienigenain, nec ancillam, exceptis linguae alterius servis, qui ab aliis ducti sunt regionibus vendat.«

            Ešte jasnejšie hovorí o tom »Tripartitum« (začiatkom XVI. stoletia), kde v III. čiastke, 25. odseku stojí: » . . . keď som práva a obranu i nápad slobodných miest vysvetlil, teraz už o dedinčanoch, ktorých poddanými menujeme, musím hovoriť: 1.§ Ich okolnosti sú mnohoraké. Lebo niektorí sú Maďari (Hungari), iní Sasi a Nemci, iní zase Česi a Slováci, ktorí vyznávajú kresťanskú vieru. Mimo týchto sú niektorí Rumuni a Rusi, iní zase ráčili Srbi a Bulhari, ktorí vyznávajú bludy Grékov. — Sú mimo týchto Jási a Kumáni . . .«

            Slobodní občania sa za časov sv. Štefana na troje delili: na županov (comes), vojakov (miles), a na velikú triedu slobodných (liberi). Župani a vojaci nesmeli slobodného zotročiť. ( . . . statutum est, ut nemo comitum vel militum, posthac aliquam liberam personam servituti subdere audeat. Liber secundus. Caput 20.) Keď k tomuto doložíme, že akú úctu sv. Štefan prechovával k cudzincom a hosťom, ktorí nové zvyky, zbrane a vedy prinášali so sebou, a jakú váhu kládol na mnohojazyčnosť štátu, nikto nebude pochybovať o tom, že kultúrne vyššie stojací Slováci a Nemci zvláštnu lásku a ochranu jeho požívať museli. V 6. kapitoli prvej knihy dekrétov taktď hovorí ku svojmu synovi Imrichovi: »O prijatí cudzincov a opatere hostí. Z hostí a prišlých mužov taký osoh kynie, že ich kráľovská výsosť podľa zásluhy na šieste miesto môže postaviť ... 2. § Lebo ako z rozličných čiastok provincií prichodia hostia, tak aj rozličné jazyky a obyčaje, a rozličné známosti a zbrane donesú so sebou, čo všetko kráľovský dvor zdobí a zveličuje i pohrozí namyslenosti cudzincov. 3. § Lebo krajina jednej reči a jednej obyčaje je bezcenná a krehká. 4. § Preto rozkazujem ti, synu môj ! aby si ich s dobrou vôľou opatroval a poctivé s nimi zaobchodil, aby radšej u teba ako inde bývali.« Nuž či možno so zdravým rozumom predpokladať, žeby sv. Šteian — alebo jeho potomci — Slovákov a iných Nemaďarov do otroctva maďarského bol zapriahol, alebo žeby ich vôbec pod nejaké nadpráva Maďarov bol podrobil ! Naopak: táto idea sv. Štefana stvorila to, že — ako to Vámbéry úprimne konštatuje51) — »korene rodostromov dnešnej uhorskej aristokracie sú z väčšej čiastky v cudzine.« Nebolo teda v Uhrách panstva jednoho národa nad druhým, ale bolo panstvo triedy zemianskej nad triedou poddaných.

51) Vámbéry, citované dielo, str. 261.

            Po smrti sv. Štefana pomaly začala sa tvoriť v Uhrách ustanovizeň privilegovaného »zemianstva, ktoré za panovania kráľa Ondreja II. (r. 1205—1235.) už tak ohromne zmohutnelo, že bolo v stave prinútiť kráľa, aby mu v takzvanej Zlatej Bulle zabezpečil priďaleko siahajúce, ale moc kráľovu obmedzujúce práva. — To sa stalo roku 1222. a bolo snáď najosudnejším činom v histórii Uhorska. V tieto časy nerobil sa rozdiel medzi Maďarmi a Nemaďarmi. Soznáva to i dr. Ladislav Réthy, hovoriac:52) »V starých stoletiach, keď zemianstvo tvorilo štát, kráľovstvo uhorské nerobilo rozdielu medzi maďarským a nemaďarským občanom krajiny. Tak sa stalo, že v našej aristokracii všetky krajinské kmeny sú zastúpené, ale sú v nej aj iné živly, ktoré — ako prisťahovali jednotlivci, alebo rodiny — pre osobné zásluhy zaujali miesto vo vývodiacej spoločnosti krajiny.«

52) »Ethnographia«, II. roč., V. sošit, str. 176.

IV.

Zemianstvo jako žleb maďarisácie.

            Spomenul som už, že ešte príchodom Maďarov do Uhorska, niektorí súvekí historikovia menovali niektoré kraje dnešného Uhorska: Hungariou. Po utvorení sa štátu uhorského, tento názov prešiel na všetkých jej obyvateľov, ktorých menovali: Hungarmi. No menom: Hungari, zvali špeciálne i Maďarov.

            Tento dvojsmyseľný názov v zákonoch a historických dielach narobil mnoho osudných nedorozumení a škody pre nemaďarské národnosti v Uhorsku: Maďarov vyvyšoval, Nemaďarov zatajoval.

            Až do roku 1848, len zemianstvo tvorilo »národ«. Poddanstvo stájo mimo národa, bez ohľadu na to, či bolo maďarské, alebo slovenské, rumunské atď. A tento politický, ideový národ »Hungarie«, nazýval sa — bez ohľadu na rassu, jazyk, národnosť: »národom uhorským « — »natiohungarica«. Maďarský historik Hunfalvy píše o tom: »V uhorskom politickom práve vyvinul sa veľký rozdiel medzi zemanom a nezemanom, ale ani najmenšieho politického rozdielu nebolo medzi Maďarom a Nemaďarom. Zeman mal prílišné privilégia, ale zemanmi boli nielen Maďari, ale i Slovania, Nemci, Rumuni, slovom ľudia všetkých národností.« Všetky privilégia, všetky práva, všetky majetky zemianske úzko súvisely s pojmom »natio liungarica«. Ako u drievnych Rimanov: »Civis Romanus sum« (Som rimský občan) znamenalo nielen pôvod, ale i všetky tie práva, ktoré Rimanovi patrily -— tak slová: »Som uhorský zeman« znamenaly toľko, ako: som slobodný, mám tie a tie privilégia, práva atď. Veľká hmotná výhoda závisela od názvu : »membrum sacrae coronae«, lebo »nationis hungaricae«. V zlatej bulle Ondreja II. sú obsažené všetky základné výsady zemianstva :

§ 1. Právo účasti na krajinskom sneme.

            § 2. Zemana neslobodno zlapať, ani trestať, pokým riadny súd nad ním nesúdil.

§ 3. Zeman neplatí dane.

§ 4. So svojím majetkom nakladá voľne.

§ 5. Župan len v peňažných otázkach môže súdiť nad zemanom.

§ 7. Mimo hraníc krajiny zemania nie sú povinní bojovať, len ak im kráľ za to zaplatí; doma ale povinní sú všetci brániť krajinu.

§ 8. Nádvorný župan môže súdiť nad zemanmi, avšak kde ide o život, alebo o majetok, bez vedomosti kráľa nemôže súdiť.

§ 10. Synovi zemana, v boji padnutého, kráľ má dať dar, aký sa mu ľúbi.

§ 11. Cudzinci nemajú dostať žiadnej hodnosti, ak to krajinská rada nedovolí.

§ 15. Kráľovi sluhovia nemajú práva do zemianskych dedin sa ubytovať.

§ 16. Celú stolicu (župu) kráľ nesmie nikomu darovať.

§ 17. Zemiansky majetok nesmie byť nazpäť vzatý.

§ 22. Kráľove ošípané nesmú sa pásť na zemanovej pašienke.

§ 23. Komorskí župani, soľno-skladoví úradníci a colníci majú byť volení zpomedzi zemanov; židia a izmaeliti nemôžu nimi byť.

§ 24. Cudzinec nesmie dostať majetku.

§ 30. Mimo nádvorného župana, bána, kráľovho a kráľovnej sudcu, nikto nemôže mať dva úrady.

§ 31. Kráľ dovoľuje, že jestli by on alebo jeho následníci zákona tohoto nezachovávali, vtedy zemania buď všetci, alebo jednotlivé majú právo kráľovi sa sprotiviť a odporovať bez toho, žeby spáchali nevernosť.53) Nie div, že zemianstvo tak žiarlivé bdelo nad svojimi výsadami: veď mu boly chlebom i celým jeho životom ! V iných zákonoch zase zemani majú zabezpečenú ochranu svojich životov, zdravia a majetku priamo drakonickými trestami, sami ale len ľahkou pokutou sú trestaní za akékoľvek ublíženie, zabitie nezemana, alebo poškodenie jeho majetku.

53) Tento zákon je v Uhrách, aspoň pro forma, i dnes v platnosti: kráľ totiž pri korunovani výslovne prisahá zastávať i tento zákon, mimo 31. §-u.

            Za takýchto okolností je vecou pochopiteľnou, že každý zeman, nech bol pôvodom Norman, Ital, Nemec, Litvan, Poliak, Čech, Slovák, Rumun atď. bol pyšný na svoje »uhorstvo«, na názov: »nobilis Hungarus«, a pochopiteľná je i jeho žiarlivá bedlivosť na neodvislosť tej »Hungarie«, ktorá mu dala a zaručovala všetky jeho neobyčajné privilégia, akých v žiadnej inej krajine nebolo. »Extra Hungariam non est vita« (Mimo Uhorska niet života) bolo heslo zemanov.

            Národnostného povedomia až asi do francúzskej revolúcie u nich za celých 900 rokov nebolo; bolo im jedno: či Slovák, či Maďar, nech len boly majetky, privilégia, mastné úrady, sloboda, sláva a panovanie nad poddanými. Za »Hungara« považoval sa Slovák: pán. Ján z Podmanína (zakladateľ maďarónskej rodiny barónov Podmanických), Čech: pán Bogat-Radovan (zakladateľ kniežacej rodiny Rákócich), Nemec: Gut-Keled (zakladateľ kniežacej rodiny Báthorych), Rumun: Drag  (zakladateľ rodiny Dragffy), Rumun: Janko Dan (dedo kráľa Matiáša Huňadyho), Horvát: Mikuláš Šubič Zrinský, atď., atď., tisíce a tisíce zemanov pôvodu nemaďarského.

            V tomto ideovom svete žilo celé nemaďarské zemianstvo cez dlhé veky. Čech, Nemec, Francúz, Ital, snadno zabudol na svoj pôvod a telom i dušou pridal sa k národu Hungarov. S nimi pridávala sa k Hungarom i najväčšia čiastka domorodých slovenských, nemeckých a niečo menej rumunských a srbských aristokratov a malých zemanov. Rumunov a Srbov ich pravoslávie zdržiavalo od splynutia sa s ostatným uhorským zemianstvom.

            Avšak ani maďarské zemianstvo nezaujímalo sa za svoju maďarskú národnosť, až do doby Márie Terezie. Klassické svedectvá tohoto tvrdenia podávajú sami maďarskí historikovia. Tak na príklad Vámbéry ponosuje sa, 54), 55) že »i za doby Árpádovcov maďarská reč považovaná bola za  reč najnižšícli tried ľudu, a ako reč hlboko pod kresťanskou kultúrou stojacej luzy, opovrhovaná bola.« »Čože sa mohol i — cudzieho pôvodu — Veľký Ludvig a Žigmund o Madarov starať ! Ich iedál bol trón, vláda, panovanie a politická veľkosť pod ich žezlom stojacieho Uhorska, ale nie národná hegemónia maďarstva.« Historik na dvore kráľa Matiaša Huňadyho, Talian, Martius Galeotti, píše: »Nemci, Česi, Poliaci dakedy v materinskej reči, zväčša ale po latinsky píšu: v celom kresťanstve iba Uhorsko píše po latinsky.« Hunfalvy píše : »Maďarské evanjelium z roku 1466. poukazuje na určitú, usadlú reč, ktorou boli by mohli práve tak písať, ako latinskou: ale spoločenstvo za doby kráľa Matiaša nepotrebovalo maďarskej literatúry.«56)

               54). 55) Vámbéry, citované dielo, str. 336. — Rumunských a srbských zemanov ich pravoslávna viera chránila pred maďarisáciou. Ona ich aj dnes delí od Maďarov, ktorí sú po väčšine rim. katolíci a kalvíni.

56) Vámbéry, citované dielo, str. 319., 337. a 342. Zaujímavé je, ako i v Uhorsku prenikol česko-slovenský jazyk ku kráľ. dvoru. Dr. Samo Czambel vo svojom diele: Slováci a ich reč, píšo o tom na str. 155., 158. a 168. takto: Čeština vrtkou náhodou dostala sa opätovne aj na kráľovský dvor uhorský (prvý raz za panovania kráľa Václava, u Čechov II.) a to roku 1395, ked sa kráľ Žigmund samostatným kráľom stal po smrti svojej manželky. Od neho, z doby 1420 — 1436  poznáme asi 20 českých listín, vydaných v rozličných uhorských mestách, ako: v Budíne, Trnave, Prešporku, Tate, Skalici, Ostrihome, Vyšehrade, Trenčíne.« — Potom zase husiti Jána Jiskry z Brandýsa mali veľký vplyv na slovenčinu: »v hornom Uhorsku pod Jiskrom rozloživší sa husitskí Gechovia mimo svoje husitské náboženstvo doniesli so sebou aj vrelú lásku k rodnému jazyku.« Matiaš kráľ (Spravodlivý) súc vychovaný v Čechách i sám znamenite česky vedel a písal. Za ním vystúpil na trón Vladislav II., kráľ český. »Oba spomenutí panovníci užili jazyka českého i k uhorským samosprávnym vrchnostiam. Vidz list Matejov k mestu Trnave a list kráľa Vladislava k mestu Prešporku.« Známe i niekoľko listín československých z doby 1500 — 1520. Čím diaľ tým viac rozširovala sa českoslovenčina na Slovensku; po reformácii do polovice XVI. stoletia bola obcovacím jazykom medzi samosprávnymi obcami.

            Ešte i za panovania Márie Terezie (1740 — 1780.), keď sa Maďari začali prebúdzať k národnému povedomiu a keď vo Viedni v »uhorskom dome« zemanskí leib-gardisti kráľovnej Márie Terezie započali pestovať maďarskú literatúru — i vtedy ešte maďarská reč bola práve taká neúradná a práve tak bezo všetkých he gemoniálnych práv — ako ktorákoľvek iná reč uhorských národností. Urbárne nariadenia — na príklad — boly roku 1767. v celej krajine len po latinsky, slovensky a maďarsky vyhlásené.57) Na nove založenej universite v Trnave (1769—70.) a na gymnásii pri nej sriadenom, maďarská reč bola práve tak podriadenou rečou ako slovenská; tu učilo sa roku 1772. po nemecky 30, po francúzsky 12, po slovensky 2 a po maďarsky 2 žiaci.58) Keď františkáni prevzali kremnické gymnásium, kráľovná požadovala od každého professora znalosť nemeckej a slovenskej reči.59) Vo všeobecnosti ale natískala nemčinu, tú chcela spraviť za úradnú reč v Uhorsku, všetky ostatné reči boly jej jednako málo vzácne. V jej školskom nariadení: Ratio Educationis hovorí, že v Uhorsku je sedem rečí a tieto sú rovnoprávne.

57) Acsády, citované dielo, str. 510. — V Sedmohradskn sa urbariálna reforma kráľovnej zlomila na zlomyslnosti zemianskych vrchností; teda práve tam, kde bola najpotrebnejšia.

58) Acsády, citované dielo, II. sväzok, str. 518.

59) Acsády, citované dielo, II. sväzok. str. 520.

            Ako vidno, Maďari nielen že nemali v Uhorsku národnostnej hegemónie, ale ani ich reč nepožívala žiadnych hegemoniálnych práv. Jasné je, že hovoriť o 1000 - ročnom maďarskom ráze (charaktere) Uhorska a o hegemónii Maďarov môže len šovinistická nevedomosť alebo politická intriga.

            Čo teda zapríčinilo, že maďarčina tak rýchle postúpila a za pol stoletia stala sa úradnou rečou štátu ? Za času Jozefa II. pri sčítaní ľudu r. 1785. Maďarov bolo pomerne najviac medzi všetkými uhorskými národnosťami. Najbohatšie a najúrodnejšie kraje — Dolniaky a Zadunajsko — mali Maďari, a preto vývodili majetkove. Ich zemianstvo bolo najbohatšie a preto nemaďarské zemianstvo rado sa »priženilo« do bohatých rodín maďarských, čím otvorily sa maďarisácii nové žleby a prítoky. Názov: »Hungarus« celých 1000 rokov suggeroval šľachte, že je nielen uhorská, ale i maďarská, keďže »Hungarus« znamená nielen »Uhra«, .ale i »Maďara«. Zemianstvo, žiarlivo chrániace neodvislosť Uhorska od Rakúska a Česka, a v neodvislosti krajiny zase svoje velké hmotné výsady, videlo tieto istejšie a lepšie zabezpečené, keď sa odlúčilo, odtrhlo od súsedných pokrevných kmeňov: Slovanov a Nemcov a pridalo sa k úplne ojedinelému v Európe národu: k Maďarom. Známe sú predsa nároky českých, poľských a nemeckých panovníkov na uhorský trón, ako i veľké odboje Uhrov za svoju samostatnosť a v nej za vzácne privilégia zemanov. Samostatnosť a neodvislosť Uhorska znamenaly toľko, čo privilégia, výsady, nadprávo, panovanie zemanov nad nezemanmi.

            Rozšíreniu sa maďarstva v poslednom polstoletí veľmi pomáhalo i prenasledovanie Nemaďarov. Tento predmet je tak široký, že k úplnému vyčerpaniu jeho potrebná je zvláštna kniha, akú napísal blahej pamäti Ambro Pietor, bývalý redaktor »Národných Novín« v Turčianskom Svätom Martine, pod názvom »Nápor — odpor. Ako postupovala maďarisácia v Uhorsku a čo s tým súvisí.« (1905.)

            Reformácia priniesla Maďarom maďarskú bohoslužobnú reč, maďarskú bibliu a cirkevnú literatúru. Kalvinismus rozšíril sa v Uhrách takmer výlučne u Maďarov. (Preto ho i nazývajú : »magyar vallás« — maďarské náboženstvo.) Centralistické snahy viedeňské nútily Maďarov do stáleho odboja : Báthory, Bočkay, Bethlen, Rákócovci, Thôkôly — ač pôvodom všetci Nemaďari - predsa veľmi prispeli k prebudeniu povedomia maďarsko-národného tým, že bojovali za samostatnosť Uhorska. Urbárske nariadenia Márie Terezie vzbudily u zemanov odpor, lebo videli v nich nebezpečie pre svoje osobné záujmy; tento nepokoj zemanov stupňoval sa germanisačnými snahami kráľovny, ktorá natískajúc nemčinu do škôl, zlomila výlučné panstvo latiny vo škole a tým pripravila jej pád i vo verejnom živote.

            Zrazu nečakane vystúpili na javište maďarskej literatúry, bohatí zemanskí leibgardisti kráľovnej Márie Terezie, ktorí vo Viedni nasiakli západnou kultúrou a pobádaní súc novými revolučnými ideami Francie, modernismom slobodných murárov, usilovne začali prekladať francúzske a nemecké diela do maďarčiny, ba i pôvodné diela písať. Vo viedeňskom nemeckom lesku a prepychu vzbudilo sa v nich maďarské národné povedomie a — na príklad — leibgardista gróf Adam Teleki (pôvodom Srb) r. 1773. už karhá Maďarov, že »svojej reči neznajú, a keď ju i znajú, nepokladajú za pekné a dobré, čo Maďar vykonal.«60)

60) Acsédy, citované dielo, II. sväzok, str. 530.

            Toto hnutie zrodilo prvý maďarský časopis: jakýsi Matej Rát (pôvodom Nemec) 1. januára r. 1780. dal sa ho vydávať pod menom: »Magyar Hírmondó«.

            Avšak najväčší podnet k rýchlemu vývoju maďarčiny daly absolutistické, protizemanské nariadenia Jozefa II. ako i jeho germanisačné snahy.

            Na mladého cisára silne účinkovalo demokratické učenie Rousseauova a encyklopedistov: účel je, blahobyt občanov, rovnosť občanov pod výlučnou vládou cisára, bez delenia svojej moci s privilegovanými triedami a cirkevnými stavmi — to bol jeho ideál.

            »Ale Jozefove nariadenia — píše vehlasný Fraňo Pulszky61) — zobudily uhorské zemianstvo z dlhého spánku. — Zrušenie volieb úradníkov (reštaurácie) a vymenovanie týchže vládou zobudilo tú glorifikáciu stoličnej inštitúcie, ktorá za doby Kossutha dosiahla svoj vrchol, keď ju baštou ústavy nazvali.62) Zavedenie rakúskeho občanského zákona a ustanovenie nemeckého jazyka za reč administrácie prebudilo síce národnostný cit v našej vlasti, ale tento — vyznajme si pravdu — pri prvom vystúpení svojom bol vo väčšine reakcionársky a pridŕžal sa takzvanej pradedovskej slobody, pod čím rozumeli výlučne zemianske privilégia. Národ zastonal, keď mu násilne odviezli korunu sv. Štefana z Prešporku do Viedne, lebo tento skutok znamenal, že Uhorsko má byť vtopené do rakúskej ríše; vzpomienky mnohých století viazaly sa k tomuto znaku uhorského kráľovstva, jej únos hlboko zasiahol do mysle a vôle národa a trebárs ona len zemianstvo zastupovala — lebo len ono bolo „membrum sacrae regni coronae“ — predsa i idey národnosti a krajinskej samostatnosti sa k nej pripojily. Neuznanie a skutočné zrušenie uhorskej ústavy, ako i násilná germanisácia, jednakým spôsobom urazily cit slobody a národnosti.«

61) i 62) »Martinovics ós társai«, irta Pulszky Ferenc. II. vydanie. Bpešť, 1907, str. 11—18. Fraňo Pulszky, dozorca krajinských múzeí a knihovní, spisovateľ politik, správca  »Národného Múzea« v Bpešti. Pôvodom bol Poliak. Jeho dedo prišiel z Poľskej za času kurucských vojen a usadil sa v Šariši. R. 1740. dostal od Márie Theresie zemianstvo. Fr. Pulszky narodil sa r. 1814. v Prešove. Maďarsky naučil sa ako už hodný chlapec u starej matky Fejérváryčky. Veľkú politickú úlohu hral už od mladi jako vyslanec, bojovník (1848 —49), exulant, publicista, archeolog, belletrista.

            Zemani v každom, i v tom najhumánnejšom nariadení Jozefa II. vetrili nejaký úklad proti svojím privilégiám. Tak na príklad vzopreli sa nariadeniu, podľa ktorého maly byť na každý dom pribité domovné čísla;  stolice protestovaly proti sčítaniu obyvateľstva; vymeranie nemovitého majetku naplnilo ich hrúzou, lebo videli v tom predzvesť odanenia zemanov. Márne odvolal Jozef II. svoje nariadenia pred smrťou: zemianstvo už cítilo, že ani uhorská ústava, ani stoličná správa, ani autorita vysokého kňažstva nie sú také sviatosti, na ktoré by sa absolutismus neosmelil siahnuť.

            »Keď sa roznieslo, že cisár Jozef II. odvolal neústavné nariadenia, — píše Fr. Pulszky v spomenutom diele — vrátil korunu do Budína a zomrel — radosť opanovala krajinu a započaly sa orgie, v ktorých národnostný cit s najzaťatejším konservatismom spolu krepčily ako besné. So stoličných domov kati strhávali domovné čísla všade, a sčítacie i katastrálne spisy a mapy slávnostne spálili, tu pod šibenicami, inde zas na námestí, pri čom páni a panie v maďarských šatách tančili okolo ohňa. Nezemanských úradníkov zahnali, meričov pozemkov polapali a zaradili medzi vojakov...« atď.

            Germanisačné a demokratické snahy hrozne pobúrily mysle. — Maďari, Slováci, Rumuni, Srbi — všetci prišli na to, že reč a literatúra udržuje a konservuje národ, jeho práva i neodvislosť, že v šírení cudzej kultúry je nebezpečie pre jestvovanie národa a štátu, že ak chcú zostať národami, musia sa vzdelávať a vzdelanie môže sa len materinskou rečou rozšíriť. Aby zemianstvo mohlo čeliť demokracii a rušeniu svojich privilégií, búrilo národnostné city proti germanisácii i v širších massách mešťanstva a poddaného ľudu.

            Do tohoto obdobia spadajú pohyby Srbov za národnú autonomiu, vyhraničené územie, pod vojvodstvom Alexandra (syna Leopolda II.); sedmohradskí Sasi žiadali, aby boli uznati za ,»politický národ«; to samé žiadali i Rumuni. Tieto snahy budily u zemianstva strach pred federáciou a pred rozpadnutím sa historického Uhorska; a toto zase pritiahlo zemianstvo bližšie k maďarstvu, ktoré teraz už silne začalo centralisovať správu zeme najprv len s heslom maďarskej úradnej reči, potom už v podobe HEGEMÓNIE, SUPREMACIE MAĎARSKÉHO KMEŇA a národa nad nemaďarskými národami. Po smrti Jozefa II. nemaďarské a hlavne slovenské zemianstvo už stálo v jednom šíku na ochranu maďarskej Hungarie, za hegemóniu maďarskej reči a pozdejšie, i dnes: za hegemóniu maďarského národa. Na korunovačnom sneme Leopolda II. r. 1780. Maďari a maďaróni žiadali pestovanie národného jazyka«; XVI. zák. čl. z r. 1791. ustanovuje pre stredné a vysoké školy osobitných professorov pre maďarskú reč; VII. zák. čl. z r. 1792. vriaďuje reč maďarskú medzi riadne predmety; r. 1793. domáhali sa, aby úradná reč snemu bola maďarská i protokoly aby sa písaly len po maďarsky; no vykonať to úplne nemohli pre odpor Srbov, Horvatov a mnohých, maďarsky vôbec neznajúcich zemanov; XIV. zák. čl. z r. 1805. uvádza maďarčinu za úradný jazyk uhorskej dvornej kancelárie; VIII. zák. 61. z r. 1808. ustanovuje postaviť v Pešti »národné museuni« na pestovanie maďarskej reči; r. 1811. snem chcel zaviesť maďarčinu za vyučovaciu reč vo všetkých školách — ale bol rozpustený; r. 1825. založená bola maďarská akadémia; v tom samom roku chceli vyhlásiť maďarčinu za jazyk správy, ale to sa rozbilo na odpore Srbov a slovenských vyslancov z nitrianskej a liptovskej stolice; XI. zák. 61. z r. 1827. uzákonil maďarskú akadémiu a palatín, arciknieža Jozef stal sa jej protektorom; VIII. zák. 61. ustanovuje, že námestná rada i kúrie majú úradovať maďarsky; kto chce zastávať verejný úrad, musí vedeť po maďarsky; a bez toho nepripustí sa nikto ani k advokátskej zkúške; r. 1836. III. zák. čl. vyhlásil maďarskú osnovu zákonov za hodnovernú, maďarský jazyk pri kráľ. tabuli za úradný; XLI. zák. čl. z r. 1836. ustanovuje postaviť v Pešti maďarské divadlo za účelom pestovania a šírenia maďarského jazyka; VI. zák. čl. z r. 1840. vyhlásil maďarský jazyk za úradný pri representáciach snemu ku korune,  pri súdoch, pri miestodržiteľstve atď.; v tom istom roku snem zavrhol kráľovský reskript, ktorý uznával právo horvatských vyslancov, aby na uhorskom sneme mohli hovoriť latinsky; r. 1843. snem nechcel uznať latinsky vystavené mandáty horvastkých vyslancov, ani im nechcel dovoliť latinsky hovoriť; v magjaátskej tabuli gróf Erdódy vytýkal Horvatom, že robia ruskú propagandu; sám palatín napomáhal maďarisáciu; keď slávny Ján Kollár na čele deputácie v otázke pozemku pre ev. cirkev v Pešti spomenul národy Uhorska, palatín Jozef skočil mu do reči a s hnevom odvrkol: »Ja znám v Uhorsku len jeden národ a to je národ maďarský; zák. čl. II. z r. 1844. ustanovuje, že všetky kráľovské reskripty a nariadenia uhorskej dvornej kancellárie, všetky zákony majú byť maďarsky osnované a pojednávania snemu maďarsky vedené, vyjmúc rečí tých horvatských vyslancov, ktorí maďarsky nevedia, ale i to len za šesť rokov; súdy majú pojednávať len po maďarsky, na všetkých školách má byť maďarčina naudelnou rečou; r. 1847. za palatína vymenovaný arcicnieža Štefan složil prísahu po maďarsky; v tom istom roku predložený bol snemu návrh zákona o uhorskom štátnom občianstve, kde je zreteľno vyslovené, že k dosiahnutiu občianskeho práva požaduje sa, aby patričný vedel po maďarsky. Podobné návrhy boly na dennom poriadku uhorského snemu i počas revolúcie r. 1848 — 49. Iba v Segedíne prišiel Kossuth a s ním všetci madarskí politikovia k tomu presvedčeniu, že schybil, keď od počiatku tak nepriateľsky sa postavil proti nemaďarským národnostiam, a bol by to rád napravil. Dňa 28. júla r. 1849. dal zákonom vyhlásiť rovnoprávnosť všetkých národností, ale bolo už pozde.63)

63) »Nápor — odpor«. Ako postupovala maďarizácia v Uhorsku a čo s tým súvisí. Sostavil Ambŕo Pietor. T. Sv. Martin, 1905. Str. 9 — 27.

            Zároveň s krajinským snemom maďarisovaly i stolice, i cirkve, i maďarská spoločnosť. To, čo Maďari zatracovali u Márii Terezii a Jozefa II. — prevádzali sami stupňovanou mierou voči Nemaďarom. A slovenské zemianstvo nepostavilo sa na obranu slovenského národa, ale — až na malé výnimky — maďarisovalo seba i svoj národ, po prípade dívalo sa neutrálne na tento kmeňový boj.

            Spomenutý Matej Ráth, vydavateľ maďarského časopisu »Magyar Hírmondó«, písal v ňom, že poneváč v Uhrách sú vo väčšine Slovania: Horvati, Slovinci, Srbi, Slováci a Rusi, aby bola slovenská — tót — reč prijatá za úradnú. O niečo pozdejšie (roku 1817.) Gregor Berzevicy v jednom spise svojom odporúča túto vec k uváženiu. Turčiansky vyslanec Franc Justh (bol vyslancom 1832—1836) ozval sa na sneme v Prešporku, aby slovenčina bola diplomatickou rečou; za to dostalo sa mu prezývky »tót király« (slovenský kráľ).64) Svoj národ bránili len z ľudu vyšší vzdelanci slovenskí, katolícki a evanjelickí kňazi: Benignus Smrtník (františkán), Ján Robík, Štefan Dubnicay, Alex. Máčaj, Hugolín Gavlovio (františkán), Alex. Nozdrovický (assessor v Žiline r. 1778. preložil Fénélonovho Telemacka), ďalej Daniel Horčička, Daniel Rrman, Ján Hrdlička, Ondrej Plachý, Jur Ribay, Michal Semian, Bohuslav Tabhc, evanjelickí kňazi v rokoch 1678 — 1800; Anton Bernolák, Jur Fándli, Jozef Ignác Bajza, Jur Palkovič, katolícki kňazi v rokoch 1780 — 1840; za nimi hlási sa Ján Kollár, Jozef M. Hurban, Michal M. Hodža, Ľudevít Štúr, Pavel Jozeffi, Ján Seberíni, Ján Chalúpka, Sámuel Reuss, Karol Kuzmáni, ev. kňazi a iní.

64) »Nápor — odpor«, str. 17. Justhovci pochádzajú z Čiech. Usadli sa v Turčianskej stolici, v Necpaloch. Tu narodil sa i dnes veľkú politickú úlohu hrajúci bývalý predseda uhorskej snemovne : Julius Justh, 13. jan. 1850.

            Sysifovu prácu bolo konať týmto slovenským, bezmajetným kňazom, aby zachránili svoj národ od záplavy maďarisácie, ktorú viedla bohatá maďarská a zmaďarisovaná šľachta, podporovaná krajinskou, stoličnou i mestskou správou, trpená — napoleonovskými vojnami stiesneným — Francom I. a revolúciou ochromeným Ferdinandom V.

            Práca táto bola tým svízelnejšia, že sledovaná bola od Maďarov s nepriazňou, ktorá sa prejavovala i v prenasledovaní. Tak na príklad už roku 1827 v Lajoš Komárne — v stolici vesprímskej — väznili a palicovali tých, čo nechceli upustiť od slovenskej reči pri službách Božích; Martin Bartoš dostal 64 palíc a mesiac žalára, Juro Janáček 60 palíc, Pavel Rus 40 a Štefan Vrabec pre svoj vysoký vek len 24 palíc. Kaločský arcibiskup Patacsics (pôvodom Srb) dal pred svojím kaštieľom vyťať po 12 palíc každému svojmu poddanému, ktorý sa opovážil hovoriť po slovensky.65)

65) »Nápor — odpor «, str. 16.

            Že pri takom stave vecí sa množil počet odrodilcov, nebude nikomu divno. Renegáti množili sa dvakráť tak husto, ako maďarské úrady, za ktorými driapalo sa zemianstvo i vyššie meštianstvo. — Preto hľadeli sa prelicitovať v šovinisme. Smutné exempláre takýchto renegátov a ich napredovania predstavujú na príklad Pavel Kubica, syn slovenských sedliakov s Dolného Srnieho (v trenčianskej stolici), narodil sa 25. októbra 1816. zomrel 31. mája 1893. ako člen magnátskej snemovne. — Školy vychodil v Nitre, Trenčíne a Prešporku. Roku 1837 bol úradníkom v Komárne. Roku 1838. bol stoličným podnotárom v Trenčíne. Roku 1847. stal sa vyslancom a na sneme vyslovil svoju ľútosť nad tým, že maďarská reč nie je jeho materinskou, ale vraj chce, aby maďarská reč bola všade uvedená. Preto žiada vyniesť zákon: 1. aby sa kráľovské kniežatá maďarskej reči vyučovali; 2. aby vo všetkých školách a ústavoch rečou naukosdelnou bola reč maďarská a že aj úradníci v Horvatsku povinní sú vedieť po maďarsky. Počas revolúcie šiel s prchajúcim parlamentom i do Debrecína — detronisovať Habsburgskú dynastiu; po revolúcii zmiznul, avšak vyžobral si amnestiu; roku 1861. je už podžupan, 1865. zasa vyslancom, roku 1867. vláda vymenovala ho za hlavného župana trenčianskej stolice, ktorý úrad podržal si až do r. 1890. Bol členom magnátskej snemovne, mal menší rád Sv. Štefana, väčší rád Fraňa Jozefa, a bol i tajným radcom Jeho Veličenstva. — Tarnóci, vyslanec nitrianskej stolice — po reči Ludevíta Štúra, v ktorej tento žiadal slovenskú vyučovaciu reč aspoň pre ľudové školy — hovoril, že slovenský ľud nitrianskej stolice chce sa pomaďarčiť, čo ovšem neskoršjie — stanúc si r. 1848 — 49. pod zástavy slovenských dobrovoľníkov — Nitrani sami dôkladne a makave podvrátili.66) Takýmito cestami prešli i slovensko-kmenoví Kossuth a Petófi do tábora Maďarov.

66) »Nápor — odpor«, str. 26. Slováci a Maďari.

            Nekonečný je dnes rad odrodilcov slovenských ako nekonečné je i prenasledovanie slovenského národa.

V.

Kultúrna prevaha Maďarov a ráz ich kultúry vo svetle pravdy.

            V dnešných politických bojoch Maďari neprestajne hlásajú svoju hegemóniu, supremaciu, 1000-ročný maďarský národný ráz krajiny a svoju kulturálnu prevahu voči ostatným nemaďarským národom v Uhorsku. Menovite v aktuálnej otázke volebnej reformy maďarské politické strany bez výnimky hlásajú a agitujú, aby bola tak uzákonená, žeby hegemónia, supremacia Maďarov a 1000-ročný maďarský ráz krajiny bol zabezpečený, bo že vraj Maďari založili a behom 1000 rokov i udržiavali túto krajinu, konečne, že maďarské plemä je kultúry schopnejšie ako nemaďarské plemená, preto že Maďari sú povolaní rozširovať osvetu na východe Europv, atď.

            Tieto sady novovekej maďarskej politiky, trebárs ony znalcov histórie ani na okamih nepomýlia, a hoci svojou naivnosťou do očí bijú, predsa nosia v sebe zárodky nebezpečného bludu, ktorý menovite v srdciach školskej mládeže už i koná nenahraditeľnú škodu.

            O tom, či Maďari mečom podmanili Uhorsko a v ňom bývajúce národy, alebo či — zaujímajúc pusté kraje pozdĺž Tisy a Dunaja — federatívny spolok utvorili s nimi: niet žiadnych istých historických dôkazov a preto nútení sme z malého počtu, z nekultúrnosti, z nomádskych obyčajov Maďarov, ako i z tej dokázanej okolnosti, že nomádski Maďari keď prišli do Uhorska, nemali úmyslu sa tu na večnosť usadiť: nútení sme zatvárať, že nebolo žiadnej príčiny, aby si tu bývajúce národy znepriatelili, ich podmanili a nad ne svoju hegemóniu alebo supremaciu rozprestreli. Za doby sv. Štefana a celého Árpádovského domu — ako to všetky krajinské zákony nepodvratiteľne dokazujú — Maďari nielen že nepožívali nijakej národnostnej hegemónie a supreniacie a len ako i ostatné, s nimi spojené národy, delili sa na zemanov a poddaných, ale naopak: nomádski Maďari dobrovoľne podrobili sa supremacii slovenského štátneho, župného i obecného zariadenia, a vzali na seba ráz, obyčaje a spôsoby a vôbec kultúru tu nájdených Slovanov, ktorých prijali za svojich učiteľov, vodcov správcov krajinskej a župnej ústavy a všetkých verejných diel.

            O maďarskom národnom ráze hovoriť i dnes je nemožnosť -— lebo takého rázu Maďari nemajú. Maďari svoj pôvodný ráz už v prvých stoletiach príchodu do Uhorska úplne ztratili. Dnes niet po ňom ani chýru ani slychu.

            Počujme o tomto mienky dvoch najvýznamnejších maďarských spisovateľov-učencov !

            Dr. Ladislav Réthy67) hovoriac o ural-altaiskom pôvode Maďarov, konštatuje: »Ako sme zo sväzku týchto národov vystúpili, uplynulo tisíc rokov. Prirodzená vec, že národ, toto pohyblivé komplexum, ktoré je rečou, sťa obručou spojené, formoval, a premieňal sa a pretvoril sa hádam natoľko, že rassove už ani nepatríme medzi tie národy, ku ktorým nás rečové sväzky viažu.« »Pochop Maďarstva nekryje sa s pochopom rassy... My sme nie altaiský národ, dávno-predávno sme nie ním.« »To Maďarstvo, ktoré na všetky strany obžalúvajú, za tyrana, moc svoju nadužívajúceho despotu vyhlasujú, nie je nič inšie, ako federácia nás všetkých.«

67) »Ethnographia «, II. ročník, V. sošit, str. 172.

            S menším pathosom, ale s väčšou znalosťou píše o tomto výtečný etnograf a historik Armin Vámbéry:68) »Dnešný národ Maďarov považujem za miešaninu národov katexochén.« »Najväčší príspevok k utvoreniu sa dnešného maďarstva daly árijské národy... Pôvodného obyvateľstva Uhorska bolo viac ako tri štvrtiny árijského pôvodu a najviac ak štvrtinu možno považovať za uralaltaiského pôvodu. Tento číselný pomer vzali sme z topografického menoslovu, z výrazov administratívnych, politických a cirkevných doby Árpádovej, konečne z vlastných mien dokumentov a váradského Regestruma, z čoho vysvitá, že je Maďar v nápadnej menšine voči Slovanovi 69) »V dnešných Maďaroch hocičo iné možno objaviť, len nie vo fysickom ohľade z jednorodých živlov povstalé národné teleso, nasledovne ani žiaden výlučný, na ural-altaisky pôvod poukazujúci ráz.« Z pomedzi všetkých miešaných národov Európy a Asie, Maďari tvoria zaiste najzvláštnejšie pomiešaný národ.« »Ani v barve ich očí a vlasov, ani v útvare ich tela, nikde, nikde nevidno určitého znaku alebo dôkazu jednotnosti, poťažne pôvodu spoločného plemena. Kto by chcel niečo takého tušiť, alebo vynájsť, to znamenalo by toľko, ako chcieť podvrátiť históriu. «70)

68) Vámbéry, citované dielo, str. 7.

69) Vámbéry, citované dielo, str. 318.

70) Vámbéry, citované dielo, str. 367— 8.

            Pramaďar (ósmagyar), ktorý by sa mohol na tento právny titul odvolávať, už v XI. století bol veľkou zriedkavosťou, v pozdejšej dobe historickej, jestvovanie takéhoto Pramaďara považovať musíme za veľmi illusórne.« »V žilách dnešného pokolenia Maďarov nieto viacej ani jedinej kvapky pramaďarskej krve.«71) »Takej jednotnej rázovitosti, akú má na príklad Slovák, ktorý bol prez celé stoletia ušetrený od primiešania sa cudzej krve . . . v celom Maďarstve nadarmo by sme hľadali. «72) »Maďarstvo nielen že je miešanina národov, ale je najstrakatejšia miešanina národov známeho sveta.«

71) Vámbéry, citované dielo, str. 369.

72) Vámbéry, citované dielo, str. 371.

            Nuž — ťažko bude stvoriť také všeobecné volebné právo v Uhorsku, ktoré by zachránilo jeho 1000-ročný maďarský ráz !

            A akože to stojí s tou kultúrnou prevahou maďarstva a s ich tvrdením, že uhorský štát oni založili, oni udržali za celých 1000 rokov a oni sú štátotvorným elementom i dnes ?

            Maďari, keď prišli do Uhorska, žiadnej autómnej kultúry nemali. Toto je dnes už neodškriepiteľne dokázaná vec. Ich nomádsky život nepripúšťal zakorenenia pra žiadnej kultúry. A v dobe svojho prvého vystúpenia na javisko histórie začali pomaly prijímať kultúru najprv od Chazarov nad Krymom, potom od Rusov a Bulharov v Atelkuze a konečne od Slovákov a Nemcov v Uhorsku. — Vyše 1000 slovanských slov, kultúrne veci a pochopy znamenajúcich, prevzali od Slovanov do svojej reči; od Slovanov prevzali i kresťanstvo, štátne, župné a obecné ustanovizne (kráľ, koruna, župan, nádvorník, sluha, rob, atď. znejú v maďarčine: király, korona, ispán, nádor, szolga, rab), hudbu, šatstvo, hospodárstvo atď. A tu ďalej aspoň čiastočne vypočítame mená tých Nemaďarov, ktorí svojím umom, nadaním, prácou a obetivosťou prispeli k zveľadeniu maďarskej kultúry.

            A veľkolepú úlohu založenia a udržania štátu v prevažnej väčšine tiež. Nemaďari konali; darmo šovinistické falšovanie histórie usiluje sa pre seba, pre maďarskú rassu nárokovať a podržať veľkých herosov krajinskej histórie ! Trebárs až do konca XVIII. stoletia nebolo u nich národnostného povedomia, — no neboli ani Maďari. Iba v XIX. století započal sa ten zvláštny a nadmieru smutný process, že nemaďarská šľachta uhorská chrániac svoje zemianske privilégia, čím diaľ tým húfnejšie pridávala sa k maďarskému národu, rozmnožujúc rady jeho, majetok, česť a slávu, inteligenciu, mecénov, umelcov, politikov a spisovateľov jeho a dopomáhajúc mu k obdržaniu politickej moci, krajinskej vlády. Dnes z daňových peňazí celého obyvateľstva krajiny vláda podporuje len maďarskú kultúru, maďarskú vedu, literatúru, umenie, divadlo, musea, umelcov, výstavky, spolky, maďarský priemysel a obchod. Ba vláda za tieto isté peniaze všetkých národností kupuje duše nemaďarské, platí za nepriateľské nám, maďarisujúee snahy. Kultúrnu prácu nemaďarských národností vláda nielen že nepodporuje, ale i prenasleduje a ničí. Vláda zhabala Slovákom všetky tri gymnásia, ktoré si sami založili a udržiavali, zhabala Matku, vedecký a literárny spolok Slovákov i celý jej majetok, z úrokov jehož teraz podporuje protislovenský spolok. Tak hľa mozoľnou prácou nadobudnuté peniaze nemaďarských daňovníkov sodomickým ohňom padajú zpäť na ich hlavy.

VI.

Kto založil a za tisíc rokov udržiaval Uhorsko ? Kto stvoril Maďarom kultúru ?

            Za potrebné držím ukázať, akou mierou Nemaďari prispeli ku založeniu a udržaniu Uhorska a ako v najnovšej dobe zúčastnení sú na povznesení maďarstva. Z tej príčiny podám menoslov niektorých zemianskych rodín a ich významnejších členov, ako i niektorých spisovateľov, učencov a umelcov, ktorí — ač nemaďarského pôvodu — dali svoje talenty do služby maďarskej národnosti.73)

73) »Ethnographia« II. ročník, V. sošit, str. 176 — 7. a: s»Pallas Nagy Lexikón«

AMADÉ (grófi). Pôvodom boli Nemci z bratov: Gutha a Keleda. — Omodeus o Ompud bojovali proti Tatárom pri Šajave. — Omodeus spišský župan a palatín za Karla Róberta, ktorý len jemu ďakuje za svoju korunu. Tadeáš tiež palatín, jeho syn František tiež to isté. Ladislav básnik, Tadeáš hudobník.

ASPERMONT (grófi). Pôvodom Nemec. Poľný maršálek. Priniesol z Poľskej archív Rákócich.

APAFI. Pôvodom Francúzi. Dali krajine mnoho vážnych dejateľov, hlavných županov, zakladateľov kláštorov, vojakov, atď. Dvaja z nich boli sedmohradskými kniežaťmi, a síce : Michal r. 1661. a jeho syn Michal II. r, 1681—95.

BÁTORI. Pôvodom Nemci, z bratov Gutha a Keleda, jako Amadé, s ktorými majú i spoločný erb. Boli grófi, pozdejšie kniežatá. Jedna z najvýznamnejších rodín Uhorska a Sedmohradska. Prvý sa vyznačil Bareck okolo r. 1200. Štefan, sedmohradský vojvoda r. 1422. Štefan IV., sedmohradský vojvoda r. 1480. Štefan V., knieža sedmohradský a kráľ poľský r. 1560. Krištof, sedmohradský knieža r. 1576. Žigmund, sedmohradský knieža r. 1600. Ondrej VI., sedmohradský knieža, kardinál roku 1599. Gabriel, sedmohradský knieža roku 1608.

BRUNSWICK, gróf. Nemec.

BOLZA. gróf. Nemec. Peter, generál.

            BALDACI, barón. Korzický Talian. Anton, dôverník kráľa Františka. Emanuel, plukovník r. 1848.

            BETHLEN. Pôvodom Francúzi. — Gabriel, sedmohradské knieža r. 1613—29. Rodina táto dala Uhorsku mnoho významných ľudí: vojvodov, politikov, spisovateľov, poslancov i ministra.

            CIBAK. Pôvodom Taliani. Imrich, vojvodca a veľkovaradín: ky bi 'cup.

CRNOJEVIČ. Pôvodom Srb. Arsen, patriarcha r. 1700. Peter, gróf, temešský hlavný župan.

            ČEKONIČ, gróf. Pôv. Srb. Jozef, generál. Ondrej, politik.

            DEMENDY (Dci Mendi), Pôvodom Taliani. Domáci lekár kráľa Ludvika Veľkého Benedikt, veľkovaradínsky biskup, r. 1378.

            DRUGET. Pôvodom Taliani. Filip prišiel s Karolom Róbertom, palatín. Ján, brat Filipov,  Palatín, praded rodiny Viliam, palatín r. 1342. Žigmund, historik; s ním vymrela rodina.

            DEGENFELD-SCHÓMBURG, grófi a baróni. — Pôvodom Nemci. Chýrni válečníci. August, generál. Fridrich, generál. Krištof, generál v XVIII. a XIX. století. .

            DRAGFFY. Pôvodom Rumuni. Mikuláš, sedmohradský vojvodca r. 1367. Taktiež Pavel Drag, Bartolomej, ktorý posledne menovaný vyhnal Turkov zo Srbska, spolu s Kinižim. Gašpar, hlavný župan r. 1560. Juraj, hlavný župan. Ján, zemský sudca, niesol krajinskú zástavu v moháčskej bitke, kde i padol. Tomáš, sudca roku 1480, Turóci jemu venoval svoju kroniku.

            ESZTERHÁZY, grófi a kniežatá, Pôvodom Slovania. Prvý známy ded rodiny volal sa Mogut r. 1186. Rodina má meno od dediny Stráž (Estoraz) v prešporskej stolici. Rodina začala sa vzmáhať uprostred XVI. stoletia. Anton, povestný kurucký generál. — Anton, cisársky generál. Daniel, kurucký generál. ImriCh, ostrihomský arcibiskup. Mikuláš, palatín.

            FESTETIČ, gróf. Pôvodom Horvat. Juraj, založil prvú hospodársku školu v Kestheli r. 1800. Výborný muž.

            FORGÁČ, gróf. Pôvodom Slovan, z Pozňanska. Rodina Forgáčov je vetev s kmeňa rodiny Ivanku z turčianskej stolice. Ondrej, jeden z troch synov Ivankových zachránil život kráľa Belu IV. na Šajave v bitke oproti Tatárom, kde brat Ondrejov Tomáš padol. — Ondrej postavil hrad zniovský v turčianskej stolici, taktiež i gímešský hrad r. 1250. Ondrej II. s bratom Ivankom II. bojoval oproti Matúšovi Čákovi roku 1312, pri čom oba padli. Baláž, ktorý prvý z rodu Ivanku užíval meno Forgáč, 7. februára 1388. úkladne zavraždil Karola II. (Malého). — František, biskup roku 1566, arcibiskup roku 1577. Rodina táto dala krajine mnoho vplyvných dejateľov, vojakov, županov atď.

            FRANGEPAN. Pôvodom Taliani. — Hrali významnú úlohu v histórii Uhorska. Bartolomej r. 1193. prišiel z Veglie. Ján bol r. 1391. hrvatským bánom a švagrom kráľa Žigmunda. Mikuláš roku 1412. bán, Ján a Štefan, báni. Žigmund, zakladateľ otočackého biskupstva . Bernhard, bojovník proti Turkom. Krištof, povestný vojvodca r. 1470—1530. Oslobodil Jajce od Turkov. (Na hatvanskorn sneme ubil ostrihomského biskupa Zalkaiho, začo bol tri dni zavretý.) Juraj, kaločský arcibiskup. Taktiež i František. — Juraj, Vojvodca, bojoval proti Turkom. František, za jediný deň — roku 1571. — vo troch bitkách zvíťazil nad Turkom. Vuk, vojvodca. Juraj, hudobník, maliar, sochár a výborný vojvodca. František Krištof bol 30. apríla roku 1671. ako sprisahanec popravený. S ním vymrela rodina Frangepánov.

            GARA (Garay). Pôvodom Srbi. V 14. a 15. století hrali vymámim úlohu. Majetky ich ležaly v 12 stoliciach. Desider, župan. Ján, biskup r. 1347. Ján, bán r. 1427. Ladislav, palatín, veľký intrigant. Mikuláš, palatín r. 1355—75, s Forgáčom spolupôsobil pri zavraždení Karola II.

            GRASSALKOVICH. Pôvodom Horvat. Anton, z fiškála stal sa grófom a bol veľmi obľúbeným intimusom Márie Terezie. Jeho syn: Anton bol už kniežaťom a dostal od kráľovnej veľké majetky.

            HALLER VON HALLERSTEIN, gróf. Pôvodom Nemec. František, generál. Gabriel, saský gróf. Gabriel, gubernátor sedmohradský.

            HADIK, gróf. — Potomci slovenského, evanjelického kňaza z turčianskej stolice. Ondrej, slávny generál r. 1764. Bela, admirál.

            HUŇADY. Pôvodom Rumun: menoval sa Dan. Šerban, za kráľa Žigmunda prišiel z Moldavy, odkiaľ ho jeho bratanec Vlad, rumunský vojvoda vyhnal. — Za víťazné skutky dostal od kráľa do daru zámok Huňad. Syn jeho: But bol otcom slávneho a hrdinského Jána. Butova manželka bola Rumunka, menom Alžbeta Margineanu. Ján narodil sa 1387. Najslávnejší bohatier kresťanstva proti Turkom. Jemu k pocte je nariadené v poludnie zvoniť u katolíkov v Uhrách. Bol gubernátorom uhorským a vojvodom sedmohradským. Zomrel dňa 22. júla 1456. po dobytí Belehradu. Jeho synovia: Matej kráľ (Spravodlivý) slávne panoval a priviedol umenie, obchod i priemysel k rozkvetu, rozšíril hranice krajiny; Ladislav, následkom intríg Garaiových bol kráľom Ladislavom na smrť odsúdený a sťatý.

            JÓSIKA, barón. Pôvodom Rumun. Mikuláš, maďarský románopisec. Samuel, hlavný kancelár.

            JESENSKÝ, barón. Pôvodom Slováci. Dali krajine mnoho výborných politikov, vajakov a spisovateľov. Michal, župan turčianskej stolice padol r. 1278. v boji proti českému Ottakarovi. Mikuláš, podžupan v 16. století. Štefan, bojovník verný Ferdinandovi I. Ladislav, padol pri Moháči. Anton dostal barónstvo roku 1741., ale s ním vymrela táto vetva. Daniel, latinský spisovateľ. Ján (roku 1793—1866) dostal barónstvo.

            KEGLEVICH, gróf. Pôvodom Horvati.

            KHUEN-HÉDERVÁRY, gróf. Pôvodom tyrolský Talian.

            KONIGSEGG, gróf. Pôvodom Nemec.

            LOPRESTI, gróf. Pôvodom Španieli. Árpád, veľmi smelý bojovník maďarský roku 1848.

            LORÁNTFFY. Pôvodom Nemci.

            LUZSÉNSZKY, barón. Pôvodom Poliak.

            MAJLÁTH, gróf. Pôvodom Rumun.

            MEDŇANSKÝ, baróni. Pôvodom Slováci. A lojs, pedagóg. Dionys, spisovateľ. Ladislav, maliar.

            MIGAZZI. grófi. Taliani. Krištof, chýrny vacovský biskup, neskoršie kardinál.

            NÁKÓ, grófi. Macedónski Rumuni.

            ODESCALCHI, kniežatá. Taliani. Benedikt, pápež. Artur, spisovateľ, pracoval na tom, aby v Bukovine bývajúci Cángó-Maďari usadili sa v Uhrách. Julius, roku 1848. bojoval proti Rakúšanom. pozdejšie stal sa poslancom.

            PALLAVICINI, markgrófi. Taliani. Karol, roku 1743. založil uhorskú vetev; výtečný vojak.

            PODMANICKÝ, baróni. Pôvodom Slováci. Štefan korunoval Jána Zápoľského. Fridrich, bol cez 30 rokov predsedom liberálnej strany snemovej v Uhorsku.

            PONGRÁC, grófi. Pôvodom Česi. Výborní vojaci.

            RÁDAY, grófi. Pôvodom Taliani. Gedeon, vykorenil dolnozemských zbojníkov.

            RADVANSKÝ, baróni. Pôvodom Slováci.

            RÁKÓCI. Pôvodom Slováci (alebo Česi). Prvý z nich volal sa Bogat, syn Radovana, ktorého kronika spomína ako palatína Šalamúna z roku 1067. Číž, župan, bojoval proti Grékom, pod II. Štefanom. Filko, syn Bogatov a Čepá , syn Čížov. Číž bol zakladateľom rodiny. Rákócovci začali hrať veľkú úlohu v druhej polovici XVI. stoletia. Žigmund, sedmohradské knieža roku 1588. Juraj, to isté roku 1630 — 1648. Juraj II. to isté roku 1648 — 1660. Franc I. to isté roku 1652—1676. Franc II., knieža sedmohradské a uhorské roku 1704 — 1711. Modla Maďarov !

            SINA, baróni. Pôvodom Alacedo-Rumuni.

            SPLÉNYI, baróni. Pôvodom tyrolskí Taliani.

            TELEKY, grófi. Pôvodom Srbi. — Michal I. mocný štátnik v Sedmohradsku. Veľkú úlohu začali hrať od roku 1700. Medzi nimi bolo viac maďarských spisovateľov.

THÖKÖLI, Pôvodom Poliaci. Štefan I. r. 1581—1651. verný Ferdinandovi II. radšej utratil 70.000 zlatový svoj majetok keretúrsky, než by bol prestúpil ku Bethlenovi. Štefan II., župan oravskej stolice. Jeho syn Imrich (1657—1705) podporoval Kara-Mustafu, keď obliehal Viedeň r. 1683. Dlho bojoval proti cisárovi Leopoldovi.

            THURZO. Pôvodom Poliaci. Ján II. bol roku 1490. starostom v Krakove. Juraj (1567—1616.) palatín.

            WESSELÉNYI, baróni. Pôvodom Česi. Rodina začala vynikať v XVI. století. Dala krajine dlhý rad županov a vojvodcov. František (1605 — 1667.) bojoval proti Turkom, stal sa palatínom a grófom. Mikuláš, spisovateľ a politik (1796 — 1850.) napísal medzi iným: »Szózat a magyar és szláv nemzetiség úgyében.« Lipsko 1823. Zastupoval stranu miernych maďarisátorov.

            ZRINI. Jedna z najstarších rodín horvatských. — Pochádza z rodu Šubičovho r. 1066. Vynikali ako udatní bojovníci a politikovia. Juraj bojoval s Ludevítom Veľkým v Neapoli r. 1347. Pavel, obranca kráľovnej Márie. Peter I. bojoval s Huňadym proti Turkom. Peter II. víťazne bojoval proti Turkom a roku 1493. padol i so svojím synom Pavlom III. Mikuláš III. bojoval po boku Jána Korvina. Jeho syn Mikuláš IV. povestný hrdina zríňsky. Juraj, vojak a propagátor luteranismu v Horvatsku, založil z Nedeljistji kníh tlačiareň, kde vyšlo dielo Michala Bučiča, protestantského kňaza v horvatskej reči, roku 1570. Mikuláš VI. a Juraj V., oba protestanti, avšak biskup Pázmán ich priviedol ku katolíctvu. Mikuláš VIII. maďarský básnik. Peter, brat básnikov bol popravený pre účasť na Wesselényovskom spiknutí roku 1670. Jediný syn jeho Ján Anton pozbavený majetku i mena, pod daným mu novým menom »Antôn Gnade« zariadený bol do rakúskeho vojska; pozdejšie bol nevinne väznený v Kufsteine 20 rokov, kde sa zbláznel a v 50. roku (1703.) zomrel. — S ním vymrela veľká, slávna horvatská rodina Subičov.

            ZÁPOLA. Pôvodom Horvat. Meno od obce Zápoľa v Požerkej stolici. Tomáš, biskup r. 1350. Ján, gubernátor Haliče, padol vo výprave neapolskej. Imrich a Štefan hrali veľkú úlohu v XV. století. Jur, vodca uhorských vojsk u Moháča, kde i padnul. Imrich, spišský gróf a palatín. Štefan, palatín, bojoval proti synovi kráľa Matiaša: Jánovi Korvinovi. Ján, syn Štefanov, kráľ uhorský (nar. r. 1447., zomrel r. 1540).

            Nemaďarského pôvodu sú ešte i tieto uhorské aristokratické rodiny:

Grófi: Beňovský, Berchtold, Bissingen-Nippenburg, Blankenstein, Bombelles, Chotek, Ciráky, Draskovič, Edelshein-Gyulai, Hoyos, Jankovich, Karáteonyi, Nieky, Normann-Ehrenféls, Pejačevič, Schônborn-Buchheim, Somssich, Stubenberg, Wenckheim, Wimpffen, Želanka-Želeňski.

            Baróni: Baich, Bohuš, Duka, Forster, Nikolič, Nopča, Piret de Bihain, Redl, Vojnits a Wodlaner.

            Všetci tu menovaní sú dnes členmi magnátskej tabule.

            Vámbéry píše o uhorskej šľachte toto: »Ešte rozmanitejšia a pestrejšia je stredná uhorská šlachta; v jej radoch sú tisíce z našich národností nemaďarských, tak, že zemianska inštitúcia ako sieť, nesčíselnými a na všetky strany sa rozprestierajúcimi vláknami zapriadla celú intelligenciu národa (uhorského).74)

74) Vámbéry, citované dielo, str. 177.

            Vezmime na príklad najmenšiu stolicu v Uhrách, stolicu Turčiansku. Len z pamäti vypočítam v nej i dne i žijúce rodiny zemanské, ichž najväčšia čiastka ani dnes nezná inej reči ako slovenskú. Nájdeme tu rodiny: Jesenských vyše 700 duší; Zátureckých, okolo 200 duší; Ruttkayovcov, vyše 500 duší; Lamošov, okolo 200 duší.

            Čepčánich, okolo 50 duší; Justhov, Vaňovíčov, Ilgov (Ilko:Ilija), Ivankov, Záhorských, Zorkovských (dnes sa volajú : Zorkóczy), Tomčánskych (dnes sa volajú : Tomcsányi), Búľovských, Benických, Kevických, Kossuthov, Vladárov, Veličov, Čertov (dnes sa volajú: Eôrdôgh), Končekov, Marltovických, Karlovských, Thomkov, Rakovských a iných. Tieto rodiny — až na malú výnimku — zabraly a držia i dnes v rukách všetky stoličné úrady a sinekúry. Iba vlastenecky, t. j. maďarsky citiacim a smýšľajúcini nezemanom, po prípade i židom dopustí sa zaujať niektoré menšie — pisárske — úrady.

            Z tohoto nižšieho zemianstva — a v najnovšie časy i nezemianstva — veľmi mnohí Nemaďari zaujímali významné miesta pri vybudovaní uhorského štátu.

            Tak na príklad V CIRKEVNOM OBORE biskupi a vyšší kňazi: Mikuláš Oláh, Ján Vitez, Jur Draškovič, Ondrej Dudič, Peter Berisló, Gabriel Patachich. Arnold Ipolyi-Stummer, Jozef Samassa, Haynald, Schlauch, Hornig, Lonhard, Simor, Vássáry, Černoch atď.

            V POLITIKE: Miuláš Jurišič, Títus Dugovič, Ján Kapistrán, Pavel Kňaz (Kiniži), Mikuláš Sondy (rodom z Turčianskej stolice, syn sedliaka, menom Šulio), Štefan Dobó, Jozef Hajnóci (hlava spiknutia jakobínov z roku 1795, syn asódskeho evanjelického farára), Jozef Martinovič, Lackovič, Solárčik (členovia tohože spiknutia boli všetci sťatí), Ludvik Asboth, generál roku 1848 — 49., pôvodom Angličan, Juraj Klapka, generál a politik, jeho starý otec, Karol okolo roku 1780. prisťahoval sa zo Znojma na Morave, Erdósi (Polesný), v bitke na Branisku r. 1848. sa vyznamenal, August Trefort, minister, Daniel Irányi (Halbschuh), generál Tiirr, minister Gabriel Klauzál (Klouzal, Čech), Pavel Vasvári, generál Czecz, generál Kmetty; generáli a »aradskí mučenníci« r. 1849: Ludvik Aulich, Ján Damjanich, Arnošt Paltenberg, Karol Knézicli, gróf Karol Leiningen, Juraj Lahner, Jozef Schweidel, Arnošt Kiss a Viliam Lázár. Slovenského pôvodu je i Ludevít Kossuth. — Historicky známy prvý praded bol slovenský poddaný v turčianskej stolici. Kráľ Bela IV. dal mu na pravom brehu rieky Turca kúsok zeme, ktorú mal spoločne so svojím pokrevným: Vojslavom, synom Vojanovým. Otec Ludvikov vysťahoval sa ako mládenec do zemplínskej stolice a tam sa oženil. Ludvik ako chlapec často chodieval do Turca ku svojmu strýkovi Ďurkovi Kossuthovi, ktorý bol horlivý slovenský rodoľub. Ludvik chodil do záturčianskej školy a učil sa abecedu zo slovenského šľabikára. »Kossuthapánk« (»Otče náš Kossuth«) volajú Maďari tohoto Slováka !!! — Július Justh (rodina jeho pochodí z Čiech, on narodil sa v Necpaloch v Turčianskej stolici). Weckerle, Vlašič, Bekšič, Béla Griinwald, Jakabffyovci, Lukácsovci, Štefan Gorove, Szatmári (žid), Rákosiovci, Berzevicy, Rakovszky atď. Bojovníci a neskôr emigranti roku 1848 — 49.: Bern, Percel, Kmetty, Guyon, barón Stein, Visocky, Zamolsky, Dembinsky, gróf Monti, Pavel Hájnik, Faust, Gyurman, Vukovieh, Benicky, Pulszky, Gorove atď., atď.

            VO VEDE maďarskej vynikali títo učenci nemaďarského pôvodu: Frant. Toldy (Schiedel), Karol Szécsy (Závodský), Virgil Koltai (Chromeček), Jozef Bánóczi (Weiss, žid), Gustáv Wenczel, professor Oskár Asboth, Dr. Ján Melich, Otto Herrmann, Pavel a Ján Hunfalvy (Hunsdorfer), Jozef Budenz, Szende Riedi (v duši dobrý Slovák do smrti), Otto Donner, Arpád Kerékgyártó (Wagner), Jozef Balaša (filolog), Žigmund Simonyi (Steiner), Jozef Szinnyey (Ferber), Ignác Halász (Fischer), Armin Vámbéry (Wamberger), Bernát Munkácsi, Lenhossék, Ignác Kunos, Móric Szilassi, Juraj Wolf, August Greguss, Juraj Pray, Adam Kollár, Dávid Zwiílinger, Ján Šajnovits, Albert Lehr, August Heinrich, Aladár Ballagi (Bloch), Friedrich Riedi, Frant. Badics, Adolf Kessler, Adolf Silberstein-Otvôs atď., atď.

            V HUDBE — o ktorej dnes Maďari s veľkým sebavedomím píšu — sú najmenej samostatní. Keď prišli do Uhorska, pravdepodobne nemali žiadnych nástrojov hudebných. — V životopise sv. Gerharda píše súčasný historik o nich (okolo roku 980—1020.): »Stalo sa, že (sv. Gerhard) putoval ku kráľovi (sv. Štefanovi) v záujme svojho veriaceho. V tomto okolí ležal statok (majetok), kam na poludnie zašiel odpočívať. Okolo polnoci počul lomoz mlynských kameňov a spev ženy, ktorá ich točila. — Biskup zadivený riekol Waltherovi: »Čuješ, Walther, jak znie spev Maďarov ?« — a oba sa smiali tomuto spevu.« O vývoji maďarskej hudby nieto žiadnych záznamov. Tak sa zdá, že za doby Árpádovcov ju na dvore kráľovskom Slováci pestovali, lebo všetky listovné pamiatky menujú hudcov tej doby: igricmi a kobzármi. Až hodne v novom veku, za časov Rákócyjských válok (okolo roku 1700.), začína sa spomínať maďarská hudba, že ani túto nezaložili Maďari, ale cigáni -— muzikanti v tábore Rákóciho, v ktorom vojenčili najväčším dielom uhorskí Rusi (natio Rakociana), Slováci a Rumuni; od spevavých ruských, slovenských a rumunských vojakov sosbierali cigánski hudci všetky najkrajšie piesne, pridali k ním svoj cigáňsky sloh, temperament a fantáziu a takto položili základ dnešnej maďarskej ľudovej piesni. Mená cigáňskych primášov z tej doby sú : Miško Barna, Cínka Panna a Ján Bihari. Cigánske motívy vypestovali, vytríbili a z nich dnešnú hudbu maďarskú stvorili: Ján Lavolla, pôvodom Slovák z Fedýmešu, v Prešporskej stolici (1764—1820.), Antonín Čermák (Cermak, Edler von Luid und Rohaus), narodil sa roku 1771. v Čechách a zomrel roku 1822. vo Vespríme, Ignác Ružička, Slovák, narodil sa roku 1774. v Pezinku v Prešporskej stolici, zomrel roku 1833. v Kľuži, Markus Rózsavôlgyi (žid, menoval sa pôvodne Rosen-thal), nar. vo Vespríme roku 1790,, zomrel roku 1848. Takto vypestovanú hudbu ďalej popularisovali cigánski primáši: Martinovič, Ondro Boka, Karol Boka, Marci Dombi, a nemaďarského pôvodu intelligenti: Ján Pečeňanský (Palotási), Gustáv Nizsnyai, Ignác Frank, František Erkel, Julius Káldy, L. Zima y, Edmund Reményi, K. Huber, F. Doppler, Abrányi a najväčší z nich: Frant. Liszt, zadunajský Nemec, atď., atď.

            Maďarskú LITERATÚRU stvorili tiež z najväčšej čiastky mužovia nemaďarského pôvodu. Najslávnejší a najväčší dvaja maďarskí básnici Alexander Petófi (Petrovič) a Imrich Madách sú pôvodu čiste slovenského. Petófiho otec Štefan narodil sa v Asóde, slovensko-maďarskom meste v Peštianskej stolici, roku 1791., kam jeho predkovia z Prešporskej stolice boli prišli; tu bol mäsiarom a tu si vzal za ženu roku 1818. Máriu Hrúzovu, Slovenku, ktorá sa narodila roku 1791. v Liešnom v Turčianskej stolici, zo slovenských sedliackych rodičov; cez celý život zle hovorila po maďarsky. Alexander Petófi narodil sa 1. januára roku 1823. v Malom Kôrôsi (čisto slovenskej obci), chodil v Asóde a v Banskej Štiavnici do školy. Padol r. 1849. u Segešváru, kde obďaleč díval sa na bitku a zapisoval si poznámky do notesa. — Imrich Madách narodil sa roku 1823, v Dolnej Strehovej, v Novohradskej stolici, zo slovenskej, zemianskej rodiny. Andrej Dugonič, gróf Jozef Gvadányi, Matej Ráth. Jozef Kármán, Michal Vitkovič, Alexander Vachot, Fridrich Kerényi, Ignác Riskó, Béla Tarkányi, Jozef Székács, Adolf Frankenburg, Gustáv Lauka, Árpád Bercik, Ábrányovci, Arnold Vértessi, Elek Gozsdu, Žigmund Just, Gregor Csiky, Koloman Mikszáth, Franc Herceg, Kenedy (Kaufmann), Gárdonyi (Ziegler), Franc Molnár a celé desiatky nových spisovateľov.

            V DIVADELNOM UMENÍ nemaďarského pôvodu boli .Karol Megyeri (Stan d), Kornélia Hollósi, Kornélia Prielle, Julius Vizvári (Vyskidenský), Franc Nádai (Navrátil) atď.

            V MALIARSTVE vynikajú títo umelci nemaďarského pôvodu: Ján Kupecký, Slovák, narodil sa v Pezinku, v Prešporskej stolici na začiatku XVIII. stoletia. V Uhorsku pracoval celý rad cudzozemských maliarov u bohatých aristokratov a po kostoloch, týchto však — hoďas i mali veľký vplyv na vývoj umenia v Uhorsku — tu nejdeme spomínať. Na začiatku XIX. stoletia vynikajú: Ján Hesz, Ján Donát. V 40. rokoch: Stark, Rombauer, Stein, Hofbauer, Schäffer, Sirmó, Vándza, Ender, Agotha, Hora, Peschky, Kozina, Schôffl, Csauszík, Knopp, Wagner. Najlepší boli: Brocký a Karol Markó starší, za nimi nasledovali: Weber, Than, Lotz, Lieze-Meyer, Julius Benczúr, Franc Packa, Franc Soldatics, Ignác Roskovics, Michal Munkácsi (Lieb). Najnovší: Baditz, Bohm, L. Bruck, M. Bruck, Eisenhut, Ebner, Nadler, Joanovits, Skuteczky, Jendrássik, Rippl-Rónai, Karlovszky, László, Zemplényi, Grúnwald, Kimnach, Basch, Herzl. Strobenc, Greguss, Mednyánszky, Mannheimer, Horovitz, Ballo, Ferraris, Innocent, Stellka, Burger, Spánik, Koszkol, Konek a mnohí iní.

            V maďarskom SOCHÁRSTVE známi sú títo sochári nemaďarského pôvodu: Baue , Zúllich, Engel, Dunaiszky, Kugler, Donath, Stróbl, Mátray, Brestyánszky, Szárnovszky, Fadrusz, Hirsch, Ligeti, Meyr, Jankovics a iní.

            Takto — hľa — nemaďarské umy a nemaďarské ruky budovaly a udržiavaly uhorský štát, uhorskú kultúru a uhorské umenie cez celé tisícletie. Iba v poslednom století, z príčin, ktoré som už udal, uhorská kultúra začala sa meniť v maďarskú práve tak, ako uhorské zemianstvo, menilo sa v maďarské. Dualismus — ktorý oddal veškerú moc v Rakúsku Nemcom a v Uhorsku Maďarom — bol najvýdatnejším pomáhačom Maďarov v tomto maďarisovaní výkvetu nemaďarského génia. Uhorská vláda z daňových peňazí všetkých obyvateľov Uhorska, teda i z daňových peňazí nemaďarských národností — podporuje len a výlučne maďarských umelcov, maďarských spisovateľov, maďarské divadlá, maďarské výstavky, maďarskú vedu. Na nemaďarskú kultúru nielen že ničoho nedá, ale ju — trebárs i nezákonite — umlčuje, zadŕha, ničí; politikov väzní, časopisy ohromnými peňažnými pokutami zabíja atď.

Soznam kníh

nakladateľstva „ACADEMIA“ Bratislava,

vlastného nákladu a v hlavnej komisii.

K dostaniu u všetkých kníhkupcov.

Pre mládež:

Hana Gregorova-Tajovská: Kytka. Rozprávky pre deti. Obrázky od M. Fišerovej-Kvěchovej — Kč 26.

J. Bodnár: Nezbedovia. Obrázky z detského života dľa skutočných udalostí, s obrázkami, viaz. Kč 10.

Andersonove rozprávky: Ilustrované, viaz. Kč 18.60

Grimove najkrajšie rozprávky: Ilustrované, viaz.  Kč 15.

Kipling: Z indických chrastí . Kč 22.

Poviedky z 1001 noci: Kč 20.

Poviedky J. C. Andersona: Kč 20.

Pre dospelých:

Tajovský: Rozprávky z Ruska. Rozprávky o čsl. légiách v Rusku. Kč 15.

Kvetoslav F. Urbanovič: Poklesky. Román Kč 16.40.

Sbierka poučn. a zábavn. čítania I. a II. viaz. Kč 16.

H. Johnson: Podzemný klub. Kč 7.

Vladimír Roy: Rosou a tŕnim. Básne. Kč 15.

                         Keď miznú hmly. Básne . Kč 15.

Alex. Dumas Syn: Dáma s kameliami. Kč 22.

Maupassant: Dievča z majera a druhé novely. Kč 9.

L. N. Tolstoj: Výprava do hôr. Kč 9.

Koloman Banšell: Baronica. Kč 8.

Edgar Allan Poe: Zlatý chrobáčik. Kč 7.

M. Leblanc: Červená sedmička. Z príbehov Arsena Lupina, lupiča-gentlemana. Kč 6.

A. Conan Doyle: Dobrodružstvo Čierneho Petra. Kč 4.50

Vladimír Hurban Vladimírov: Reštaurácia (Divadlo). Kč 4.50

Lacné sošity:

Mladen: V zákutí sveta. Kč 3.

A. Conan Doyle: Námorná smluva. Kč 3.

Vladimír Hurban Vladimírov: Trenčiansky Matúš (Divadlo). Kč 3.

Gustáv Maršali: Kaplán. Kč 3.

Rôzne.

Menoslov obcí na Slovensku brož. Kčs 30.—, viaz., 38.—

Šrobár: Ľudová zdravoveda. Kč 18.60

Mluvnice a slovníky: — Nyelvtanok és szótárak:

Dr. Michal Slávik: Maď.-slov. právnická terminológia. Magy.-szlov. jogi múszótár, viaz. Kôtve. Kč 18

Tvrdý: Slovník inojazyčný, viaz. Kč 15.

Loos-Pechány:

                 I. Slovník slovensko-maďarský, brož. Kč 18.

                                                                               viaz. Kč 22.

                 II. Slovník maďarsko-slovenský, brož. Kč 18.

                                                                                  viaz. Kč 22.

                 I/II.                                     spolu viaz. Kč 40.

Štefan Mihal: Kurs slovenského jazyka

                              Szlováknyelvi tanfolyam. Kč 16.

Novinky:

GALLO: Sbierka slovenských sborových a solových spevov pre rôzne príležitosti, cena Kč 15.—

72 vybraných národných, ľudových a umelých piesni pre sbory, mužské, ženské a smiešené. Nezbytné pre školy, spolky a spevokoly.

INŽ. R. NIEDERLAND: Lesné zákony, cena Kč 15.-

VE PROSPECH

PENZ. FONDU UČITEĽSKÝCH VDÔV A SIRÔT

Slovenské literárne sošity

S PORTRÉTMI 10 SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV A BÁSNIKOV

pre ľudové, meštianské a stredné školy.

K dostaniu u každého kníhkupca a obchodníka papierom.