VYSVIACKY SLOVENSKÝCH BISKUPOV.
SOSTAVIL J. P. KYSUCKÝ.
VYDAL SPOLOK SV. VOJTECHA.
ČÍSLO PODIELOVÝCH KNÍH 125.
1921.
TRNAVA.
ARCIBISKUPSKÁ KNIH A KAMENOTLAČIAREŇ V OLOMÚCI.
J.REK: VYSVIACKA SLOVENSKÝCH BISKUPOV. POCHODŇOVÝ PRÔVOD V NITRE.
VYSVIACKY SLOVENSKÝCH BISKUPOV.
SOSTAVIL J. R KYSUCKÝ.
VYDAL SPOLOK SV. VOJ ECHA.
ČÍSLO PODIELOVÝCH KNÍH 125.
TRNAVA, 1921.
ARCIBISKUPSKÁ KNÍH- A KAMENOTLAČIAREŇ V OLOMÚCI.
Spolok sv. Vojtecha podáva svojim členom, a tak do 35.000 Slovákom-katolíkom túto knihu, čo prvý podiel po svetovej vojne. Mnoho žalostí a radostí prežil náš národ cez posledné roky. Zpomedzi radostí najväčšia bola vysviacka troch slovenských biskupov v Nitre, dňa 13. febr. 1921. Túto radosť chce Spolok sv. Vojtecha pamätnou učinit v prítomnej knihe.
Svätá Stolica, ktorej národ slovenský vždy bol verným, ustanovila, aby sme dostali na biskupské stolce svojských pastierov, ktorí porozumejú naším biedam, žiadostiam a znajú našu reč. Svätú Stolicu viedlo zvlášť to, aby dnes, lced svetová vojna tolko zkazy priniesla v náboženskom a mravnom živote ľudí, na čele katolíckeho ludu stáli mužovia apoštolskí, pochodivší z toho samého ľudu, ktorí znajú všetky naše biedy a ťarchy. Svätá Stolica vie, že s ľudom cítiaci, reč a zvyky jeho znajúci pastier vie blahonosne pôsobiť a svojou osobnop prácou ukázať cestu pravú.
Dnes sa ľudia organizujú na základe národnosti, tvoria sa národné štáty a preto miestné je, aby i pastieri ľudu boli toho národného smýšľania, jakého je im sverený ľud. Národný cit je prirodzený dar Boží, a jako taký vždy sa dá poctivé použiť i v hlásaní slova Božieho. Vidíme to na všetkých národoch, najväčšmi však na tých, s ktorými sme cez tisícročie žili, na Maďaroch. Týchto doista by bolelo, keby i len jeden z ich biskupov nevedel madarsky, neznal ich city a zvyky. Dočítali a učili sme sa z dejín maďarských, ako boly spojené v jednom maďarskom srdci: viera a národ. Vieme, že na svoje národné prápory, ba i na peniaze dali obrazy svätých, že i v litániách prosili sme Veľkú Paniu, Kráľovnú Uhorska čo Patrónku, aby orodovala za národ uhorský. To samé činily a činia aj iné národy, keď sa porúčajú do modlitieb a prímluvy svojich svätých rodákov. To dáva istú silu a jednotu jednému národu, že sa spojí vo viere a v úcte svojho svätého. I Svätá Stolica si ctí každý národ a ctí si s tým i jeho oprávnené, od Boha mu dané národné smýšľanie. Dňa 29. júna t. r. — na príklad — svätili zvony v Cegléde. Slávnosti zúčastnil sa aj pápežský nuncius bydliaci v Budapešti. A pri posviacke zvonov, ktorú sám konal, povedal reč v duchu cirkevnom a maďarsko-národnom a na konci pobozkal prápor maďarský. Nespočítateľné sú tie knihy, v ktorých sa dokazuje, čo vykonala Cirkev za maďarský národ. A toto samé sa musí tvrdiť o každom národe, jako to dejiny aj dosvedčujú.
Národ slovenský je rovnoprávny s inými. Je to vôľa Božia, že sme Slováci a preto, čo je jednomu národu v Cirkvi dovoleno ohľadne reči a národného smýšľania, dovoleno je to i druhému. Správne a múdro súdila teda Svätá Stolica, keď na biskupské stolce slovenského ľudu dala biskupov národne tak cítiacich, ako je im sverený ľud. Svätý Pavel apoštol vraví, že mezi Grékmi je Grékom, medzi židmi židom, ctí si teda ich zvyky, ich city, následovne, i ten duchovný pastier medzi Nemcami je citové Nemcom, medzi Maďarmi Maďarom a medzi Slovákmi Slovákom. Hlavné je, aby každý národ porozumel a zamiloval si Krista.
Že slovenský národ pochopil tomu, vieme si to predstaviť z vysviacky prvých slovenských biskupov. Veď v ten deň videla naša starobylá Nitra takmer celé Slovensko zastúpené v 20.000 Slovákoch-katolíkoch.
A kto len mal čo i jednu slzu útrpností s národom počas jeho krížovej cesty, ten sa aj tešil na jeho národnom zmŕtvych vstaní. Vieme zo svätých evanjelií, že zo vzkriesenia Ježišovho nevýslovnú radosť mali jeho učeníci a nevýslovnú zlosť jeho nepriatelia, ktorí umlčať chceli tých, čo hrob Kristov strážili. Aj národ slovenský vstal z národnej poroby a viacej nezomiera v nej ! Toto je múdrym a spravodlivým riadením Božím, ktoré ctiť si musí každý kresťan, ktorý len miluje blížneho svojho, jako seba samého.
Na vysviacku svojich biskupov priniesol ľud svoje srdce, ktoré slzy radostí lialo, keď počulo z pastierských úst slovo Božie a keď ruky biskupov — zo slovenskej krvi pochodivšich — udelovaly apoštolské požehnanie.
Nejednali by sme správne, keby sme zamlčali prítomnosť a obety tých, ktori v celej slávnosti viedli. Bola to naša mládež, presiaknutá duchom orolským, teda katolíckym a národným ! Táto mládež napriek zimnému počasiu sišla sa z celého Slovenska v Nitre v 12.000-ovom zástupe a dokázala, že za Boha a národ vždy stojí v šíku. Tie dary, ktoré Orolstvo dalo pápežskému nunciovi, arcibiskupovi Micarovi, ktorý vysviacku konal, a trom novým biskupom, boly len tichými rečníkmi orolskej duše. Nápis týchto darov s orlom krúžiacim sa ponad Nitrou bol tento: „Prvým slovenským biskupom venuje hájno orolské, verné večnému Rímu a nebotýčnym Tatrám. Zdar Boh !"
I náš dedinský lud prekvapil svojich pastierov. Slovenské ženičky z Ciferu a Vajnôr z vďačnosti oproti svojim cirkevným predstaveným vyšily tri biskupské mitry a daly na ne tieto nápisy: „Slovenským biskupom — národ slovenský. Hospodine, budiž milosť Tvoja na nás nyni i vždycky."
V deň vysviacky bolo veľa slávnosti, z ktorých jednu opisuje i táto kaiha. Nesmieme však pominut velkolepú akadémiu orolskej mládeže, ktorej súčastnily sa tisícové zástupy ľudu. Nevedie nás strannickosr, keď povieme, že na tejto akademíi odznely tie najkrajšie výjavy zbožného a rod svoj milujúceho srdca slovenského. Videli sme tu i bratrskú vzájomnosť Orlov z Moravy, ktorých pod vedením ndp. arcibiskupa dr. A. Stojana prišlo do 600 v rovnošate. Bystrý výstup Orlov verejne vyzaával silu v hesle: za Boha a národ a naplnil prítomných nádejou v krásnu budúcnosť.
Spolok sv. Vojtecha tiež bol prítomný s 250 členami pod práporom, darovaným bratmi z Ameriky. A jestli niekto, tak náš Spolok mal najväčšiu radosť, že sa vysviacka práve v Nitre konala, kde prvé valné shromáždenie kameňmi mu prekazili maďarskí šovinisti preto, lebo na valnom shromáždení hlásalo sa slovo Božie slovensky.
Z veľkej povďačnosti nad víťazstvom pravdy dáva teda Spolok sv. Vojtecha túto knihu svojim členom, aby i ňou sa šírilo slovo Božie a vernosť ku apoštolskej Svätej Stolici v našom národe.
V Trnave, dňa 17. júla, na deň našich patrónov sv. Andreja a Benedika, 1921.
J. P. Kysucký.
Tichomír:
Hľa, pastier stáda k nám sa blíži,
ó, naproti mu poďme von;
on pasie ovce v Krista ríši
a vodí k dobrým prameňom.
O, spievajme mu veselo:
„Pas duše naše,
daj hojnosť paše,
a Kristus za to
nie marné zlato,
lež slávy veniec dá Ti na čelo !"
Ó, v materinskej sladkej reči
ty premluv k nášmu národu
reč Božiu, ktorá duše lieči,
čo dala svetu slobodu;
ó, spievajme .mu veselo:
„Poď, poteš stáda,
jak Boh to žiada,
a Kristus za to
nie marné zlato,
lež slávy veniec dá Ti na čelo !"
Keď Božie slovo apoštoli.
hlásali, písmo dosvedčí,
že všetci ľudia, čo tam boli
ich čuli v svojom nárečí.
O, pastieru, pod veselo,
a v našej vrave
ty premluv prave,
a Kristus za to
nie marné zlato,
lež slávy veniec dá ti na čelo !
Je na srdci ti chúlostivé ?
Zri na nás a sa rozveseľ:
jak včiel roj letí k vonnej nive,
tak ľud Tvoj k Tebe doletel
a spieva Tebe veselo:
„Ó, v našej vrave
k nám premluv prave,
a Kristus za to
nie marné zlato,
lež veniec lásky dá Ti na čelo !"
O, vzmuž sa ako vítaž pravý
a pozri zášti do očí,
jak otec zlúbaj dietok davy,
tým viac, že zlosť ich nivočí;
a ľud Tvoj zvolá veselo:
„Ó, vítaj, vítaj
a pomoc skytaj,
a Kristus za to
nie marné zlato,
lež veniec slávy dá Ti na čelo !"
A láska dietok v prítulnosti
je otcu hojnou odmenou,
zvlášť miláček keď len ho zlostí
tou svojou dušou zkazenou.
My čakáme Ťa veselo;
my radi Teba,
ó, poď k nám teda,
a Kristus za to
nie marné zlato,
lež veniec slávy dá Tí na čelo !
Duch svätý Teba položil, by
si Cirkev jeho spravoval,
čo on si prácou mnohej kvílby
a krvou svojou retoval.
My čakáme Ťa veselo,
my radi Teba,
ó, pod k nám teda,
a Kristus za to
nie marné zlato,
lež slávy veniec dá Ti na čelo.
Ján Ďateľ:
Zalahly mračná na slovenské nivy,
Čo spor nesvorných nahnal bratov.
Ľud krotký zmoril Nemec vladochtívý
So zakúpenou divých čatou.
A to, v čom ešte dúfal národ padlý,
To Methodovo sväté dielo
Ku včasnej smrti rýchlo spelo,
Keď v apoštolské kreslo cudzí sadli. —
Tak prežil Slovák v právach okyptený,
Vo svojom cudzí, vekov veľa —
Však úfal pevne, že Boh stav ten zmení
A pošle vysloboditeľa.
A hľa, v rachote boja svetového .
Aj k nemu voľnosť vchod si razí,
A mdlobu ducha srdca mrazy
Zaháňa žiara kríža dvojatého !
Z tých ramien kríža, z Tatry čo vyčnieva
— Slovenska je to odznak svätý.
Lúč trojbarevný jasných hviezd rozsieva
Svit ranný v srdcia miest i chaty:
Lúč biely značí vieru spásonosnú,
Čo Method v slovenské sial kruhy;
Ten modrý: nádej v život druhý,
A rudý : k Bohu, rodu lásku mocnú.
Tri tieto hviezdy v lesku povetroňov
Sám Boh v potrebnom začal čase,
By cestou božích nezmenných zákonov
Slovákov viedly k večnej spáse,
Na čele nosia vryté písmo sväté
Čo Cirylla um dal pre otcov.
To dôkaz, že za dlhou nocou,
Slovákom svitlv zas dni zlaté. —
Nuž plesaj Nitra, hviezda Alkíona,
Ty ústred viery, dávnej slávy !
Tá moc, čo žila niekdy v tvojom lône .
Včul oživenie svoje slávi —
Tvár tvoja zblädla síce v biedy čase,
Dnes znovu neha mladí teba,
Veď drahý šperk dal ti Pán neba.
A skvitneš zase v dávnej svojej kráse !
Aj ty sa vesel, nádherná Bystrica.
Už zmizly chmáry čo ťa kryly !
Tys bola našej osvety zornica.
Keď vedám naši nás učili.
Váh bystrý poslal tebe svojho syna,
By Mojžišovo prevzal veno
A Tatier vyviedol plemeno
Z tmy ducha k svetlu mocou Hospodina.
Zaplesaj Spišu v radostnej nálade,
Veď padlo jarmo z krku deťom !
Už skvieš sa, čo Syríus na západe,
A deti tvé včul velia svetom.
Tá biedna Orava ti poklad dala,
Čo lásku vrelú mocným slovom
Zažihal k Bohu rodným krovom,
Keď cudzích divá zášť ti hrob kopala.
Pej hymny teda národe môj drahý,
Čo sídliš od Tatier k Dunaju,
Boh uskutočnil tvoje dávne snahy —
Máš vodcov čo ťa v srdci maju !
A pokiaľ budú slovenské znieť slová
Z úst otcovských ku božej chvále
A pôjdeš za hviezdami stále:
Žiť budeš šťastne, a Boh ťa zachová.
Andrej Hlinka:
Po mnohom diplomatickom vyjednávaní, chodení a intervenovaní konečne sme sa dožili troch prvých slovenských biskupov. Ich posviacka sa určila na deň 13. febr., ktorý deň nesmel odznieť bez toho, že by on nevyoral hlbokú brázdu na roli národa dedičnej. Nesmelo slnko 13. febr. 1921 zapadnúť tak, ako zapadlo v predošlý alebo nasledujúci deň. Deň tento musí byt pamätným pre všetky veky a pokolenia slovenské.
Po tisíc ročnom smútku dovolené nám bolo dnes sa zasmiať na tom mieste, kde stála kolíska slovenského katolicismu. Po tisíc ročnom mlčaní, horekovaní a vzdychaní bolo nám dovolené dňa 13. febr. verejne po slovenský zaspievať „Nitra, milá Nitra ... ty si bola niekdy sídlo Svatopluka, ked tu panovala jeho mocná ruka . . .
Ty si bola niekdy mesto Methodovo
keď tu otcom naším hlásal Božie slovo !"
Mnohokrát dúmal, uvažoval som o hlbokom význame tejto z Uhorska vykliatej a zakázanej piesni, ale pochopil som ju dnes v celom jej význame.
Napadol mi text slova, ktoré znelo Mojžišovi z horiacieho kríčka: „Zobuj obuv tvoju, lebo zem, na ktorej stojíš je svätá." Áno na svätej pôde zkropenej potom, prácou a mozolámi otcov našich sv. Cyrilla a Methoda som zastal, ked som v kathedrálnom chráme shromaždeným Orlom, Orliciam a lačnému zástupu lámal Slovo života.
Čosi, jako útrpná radosť, alebo radostná bolesť zakmitlo mojím tvrdým a na zápas navyknutým srdcom. Odmäknul som, stal som sa chlapcom a dieťaťom, hoci skoro šesťdesiat rokov ťažkých a tvrdých tlačí moje plecia. Čosi zajasalo v mojich očiach. Zatemnel sa zrak, zarosilo oko — a nestydím sa povedať, že to bola slza muža tvrdého, muža zaocelovaného v bojoch života.
Prešly doby ťažké ponad nás. Videl som tu slavnú dobu Svätopluka, Methoda, Matúša trenčianskeho. Ako v kaleidoskope utekaly postavy biskupov, hierarchov. Boli biskupovia, boli hierarchovia, boli pomazaní Pánovi, ale čosi bolo medzi nimi a nami. Neboli celí naši, nepatrili úplne nám. Politika, rod, národnosť, smyšlanie, poslanie vyššie sa staväly medzi nich a nás; neboli celkom naši.
Prišiel pred niekoľko rokami sem do starobylého hradu Ferdiš Juriga a Florián Tománek, aby holdovali pamiatke Otcov: Cyrillovi a Methodovi, prišli osláviť martýrov Ondreja a Benedikta: zakázaný im bol prístup do hradu, chrámu a residencie. Mohli ukázať rany ako biblický chudobný Lazar, ale nenašiel sa nik, ktoby im bol podal omrviny padajúce z hojného stola maďarského ierarchu a veľmožov. Medzi svojich prišli a svoji ich nepoznali. Do slovenskej Nitry prišli hľadať hroby otcov, aby sa na nich horko vyplakali, a Nitra, úradná cirkevná Nitra ich neprijala. Nik ich neznal, len úradné medzitka, slúžnovcí a četníci. Museli na istú vzdialku putovať na Skalku, do jaskyne Andreja a Benedikta, aby nik nevidel ich rany. Boly to doby ťažkej poroby a navštívenia.
„Maličkí pýtali chleba, a nebolo ktoby ím ho bol lámal. — Pozri Pane, a viď, čo sa nám stalo ! Stali sme sa sirotami bez otca, a matky naše jako vdovy. Vodu našu sme pili za peniaze, drevo sme si za cenu nadobývali. Šijami našimi sme vzdorovali, ustatým nebolo popriaté odpočinku. Egyptu sme podali ruku a Asyrským, aby sme sa nasýtili chlebom. Otcovia naši hrešili a niet ich a my sme snášali ich neprávosti . . . Sluhovia panovali nad nami ! Koža naša ako pecisko! . . . viď Pane, čo sa nám stalo ! (Threni)."
Tieto city ma opanovaly, keď vystúpil som na posvätné miesto. Bál som sa, ako Izaiáš otvoriť ustá, aby som nepoškvrnil krvou otcov posvätenú svätinu. Dojatý som bol dejom, časom, miestom i osobami, ale rečniť ukladala mi povinnosť, bo tisíce pýtalo chleba, dnes tu po tisícročnej pomlčke a prestávke.
Vysviacka biskupov, synov chudobných slovenských matiek. My, ktorí sme si dovolili do biskupských palácov len pre pokarhanie, lekciu a trest, a stúpali sme po mäkých kobercoch a zádumčivých chodbách len na palcoch, aby sme ešte väčšmi nepopúdili rozhnevaných otcov, dnes cítime sa tu doma, volnými synami, „non ancillae sed liberae". Vykračujeme si tu smelo a otvorene, trebárs nie bezočivo a vyzývavé. Veď je to deň, ktorý „nám učinil Pán".
Je to deň nie politiky a zápasov gladiátorských, ale posvätného ticha a víťazstva kresťanstva a katolicísmu. Videla cirkev moc už takovýchto dní a slávnosti, ale slovenský katolicismus to ešte nevidel. Dnes sme natešení „dobre si učinil Pane, že si nás ponížil", poneváč teraz lepšie cítíme a požívame opojný kalich tvojich slávnosti. Áno slávností, ale dokedy a pokíal bude siahať táto naša radosť ? Táto otázka zdá sa nám dnes nemiestnou. Ale, ked povážime život, dnešné okolností a udalosti, je táto otázka až veľmi na mieste. Na katolicismus sa dnes sype spústa nadaviek a urážiek. „Prýč od Rímu". „Rím musí byť souzen a také odsouzen". „S Vídňou sme se sučtovali, súčtujeme aj s Rímem". „Toľko práv budete mať, koľko si ich uhájite", zavzníeva do našich slávnosti. Preto neoddávajme sa úplne opojnej radostí. Katolicismus je nie quies, nie raj; je to boj o život a palmu víťazstva.
Náš boj ovšem lahšie pôjde pod takými vodcami, ako sú naši noví biskupi. Pokorní synovia tichých tatránskych chalúp, skromní dedínskí farári, ktorí zkusílí všetku ťarchu života. Dnes sice sú oslavovaní a čo skoro bude sa opakovať osud ich majstra ! Dnes hosanna, zajtrá ukrižuj. Dobre padá ich vysviacka do dlhého a veľkého pôstu. Mnohý zavidi ich postavenie, ale o mesiac, rok iste nebude závidenia hodný ich vysoký úrad. Idú nápady na školu, chrám i rodinu, ktoré oní svojím vlastným životom musia odbíjať. Rozpútané vášne ešte neutichly, pozostatky války sa javia. 360 chrámov zneuctených a znesvätených, tisíce sôch pováľaných, alebo pokaličených. Disciplína a samokázeň popúšťa u kňazov i svetských. Zavádza sa nový blúd, pod menom česko-slovenskej cirkvi. Toto bude vyžiadovať mnoho obeti, a od pastiera mnoho ostražitostí a starostí. „Prídu časy, že neznesú zdravej náuky . . . Prídu falošní proroci a budú svádzať učenníkov za sebou. Musí biskup opportune ímportune — príhodné nepríhodne povedať pravdu hore i dolu. A tá pravda celá povedaná a povedaná celému svetu dľa rozkazu Pána, hej tá bolí, tá má mnoho protivníkov a nepriateľov. Neraz musí začuť biskup „nie ím neverte, nie im nedejte".
Sú v katolicisihe doby radostí, sú doby zármutku a plaču. A dnes je táto poslednia, poneváč vymrela úcta k zákonu, vrchností a poriadku. Z jednej strany sa na cirkev nadáva, z druhej ale ide na svojej víťaznej ceste.
Forgeot, francúzky poslanec, republikán a socialista takéto svedectvo vydáva zaznávanému, a v našej republike kopanému katolicísmu. Tázal sa kedysi proti katolicísmu zúrivého Brianda o jeho politike voči katolíckej cirkví. Rečnik začal hovoriť a kresliť bolševismus a ieho následky, ktorý je dľa ieho mienkv výbuchom nainižšírh vášní a najbiedneiších ľudských charakterov. Dokazoval, že s týmto postracnom štátu, poriadku a spoločnosti nebude vedieť iný prospešne zapásiť , ako zaznaný katolicismus . Žeby ale katolicismus môhol túto svoju úlohu prospešne vykonať , potrebné je, aby sa s katolicismus nakládalo dľa jeho zásluh . Aby cirkevná vrchnoésť bola ctená , a aby sa s hlavou katolicismu priateľské styky nadpriadaly.
Čujte čo hovorí tento otvorený a odvážlivý muž Mohol by som povedať bez toho , žeby som ho urazil , neverec , alebo lepšie rečeno ,pohan . Keď mu v snemovni krajná ľavica pokrikovala , obrátil sa k nej a riekol ,, ja nehovorím ako taký .Ja som nie katolíkom . Ja som nič. Neviem , čo som , a neruzumiem nič; toto je hľa moje celé náboženstvo , a moja všetka philosophia . Ale zase vidím , že behom 2000 rokov jedine katolicismus bráni rodinu ,poriadok a prácu . Vykrikovali mu: a majetok a všetko to ,čo sa protiví zásadam diktatúry , anarchie a nenávisti.
Briand ten, ktorý pred desiatimi hovoril , že vyhnali ježiša zo školy ,vojska ,súdov , spoločnosti a štátu – a konečne že ho idú vyhnať aj z kostolov , odpovedal , že podpíše celý výrok Forgeotov o katolicisme.katolicismus srástol s dejinami celého Francúzska , a jeho prácu hlasajú slávne strany dejin francúzskych . Toto povedalten Briand , ktorý prevádzal pred desiatimi rokmi francúzsku separaciu cirkvi od štátu . Toto hovoril Briand , ktorý nielen trpel , ale s radosťou spolupracoval pre okradaní cirkvi vo Francúzsku .Koľká zmena ! .Čo donutilo Brianda , Forgeta a iných ktorí hovoria že sú nie katolíci , že sú ničím , že nevedia nič, k takémuto vyznaniu ? je to víťazstvo kríža ;kresťanstvo je úplnou sústavou civilisacie , ktorá obsahuje všetko ; vedu o Bohu , o človekovi a o svete. Tu sa naučíš ; jako a kedy sa započaly veci – jako , akde budú mať koniec , tu sa javia tie najväčšie tajomstvá , ktoré neznala staroveká filosofia. Kto pil z tohto prameňa múdrosti, ten je múdrejší nad Plátu, viac vie ako Sokrates , hovorí Donoso Cortes . Ešte lepšie vyjadril tajomstvo katolicismu sv Ján Zlatoústy ; .kríž učinil všetkých sedliakov múdrymi .Kresťanstvo sa právom nazýva náboženstvom lásky , ponevač sa zakladá a vrchlí v láske . Miluj Pána Boha svojho z celého srdca svojho ...a bližneho ako seba samého . Toto bolo to tajné kúzlo , ktoré vábilo a hnalo representantstvo katolicismu ; biskupov a pápežov . Každý národ mal svojich patriarchov , apoštolov a prorokov , máme ich dnes aj my.
Tu máme apoštolov národov , ktorí opustili otca , mater , dom a pohodlie ; ktori milovali Boha z celého srdca a z celej duše. Ktorí milovali blížneho viac ako seba samého;
Sv Cyrill a Method Slovanov , sv Augustín a jeho rehoľníci Angličanov ,sv Patrik Irčanov , sv Kolumbán Škotov , sv Ruppert Bavorcov , sv Bonifác Nemcov ,sv Ludgesť Sasov , sv Vojtech Prusov . Sú to vzory dokonálosti o jakej dnešný svet ani poňatia nemá –
Do závratnej výšky idú práce a obety naších rehoľníkov a biskupov . Do neuverenia je to , žeby sv František sáleský bol obrátil 72.000 kalvínov .Sv Ján kapistrán 11.000 husitov .Sv Vincent ferarský v Španielsku 25.000 židov a 8000 saracénov . Jediný sv Peter Kláver pokrstil a obrátil 400.000 černochov.
Synovia sv Benedikta mali 37.000 kláštorov , koľko vedy, askesy, dokonalosti ,sebazapreniaa kresťanskej lásky tu sídlilo , oktorej svet nič alebo málo čo vedel .Dnes ich o to olupujú.
Katolicismus nedrží krok s vedou ? A sami Otcovia tovaryšstva Ježišovho mali 25- 30.000 detí chudobných a opustených . nedávajú na katolicismus, že jeho majetok je mŕtva ruka. Sami otcovia trintári za 400 rokov vykúpili 900.000 zajatcov , za ktorých dali 5 miliardov dukátov . Nech to ukáže dnešná doba , ktorá zabiera kláštory na kasárne a bývania, ale jednej skaly nepoloží na chrám keŕesťanskej kultúry . Nech ide moderný pokrokár di Indie , Afriky , kde kvári čierny mor a uvidí, že bieli otcovia pred dvadsiatimi rokami 596.000 nemocných opatrovali ročite. V Kolumbii bratia saleziáni opatrujú ročite 30.000 prašivých.
Toto je už potom len nejaká obeť. Iste ťažšia úloha, ako po shromaždeniach štvať a zo škôl vyháňať rehoľníkov a rehoľníce, a lámať kríže.
Iste závratná je práca kresťanstva, a nedivíme sa synom sveta tohoto, že na pracujúci a bojujúci katolicismus zúria. „Mňa nenávideli, aj vás nenávidieť budú ! Zo škôl nás vyženú, a budú sa domnievať, žeby tým Bohu službu preukazovali."
Sme bojujúca a nie spiaca cirkev, sme v plačlivom údolí a nie v raji. Preto i našich otcov očakáva ťažká úloha; ale nech im to bude útechou, že my stojíme po ich boku. Ked budú klesať ich ramená, my ím priskočíme ku pomoci ako našim Mojžišom.
Keď stáli sme vedľa nich, ako obyčajných bojovníkov, neopustíme ich ani ako kniežatá. Ked oplakávali sme s nimi osúd národa u vôd Babylona, kde sme museli na vrbu povesiť harfy naše, aj dnes budeme stáť vedľa nich a sľubujeme, že skorej uschne pravica naša, a zomre hlas v hrdle našom, akoby sme sa ím stali nevernými.
Otcovia, žite nám, svieťte nám, a vodte nás na mnohé blahé letá po roli Pánovej.
Dr. Karol Kmeťko:
Životopisci Svätých tvrdia, že vyvolení Boží niekedy cítili sa akoby od Boha opustení, zapomenutí boli; napriek svojho namáhania nemalí chutí k nadprirodzeným veciam, nenašli potešenia ani v modlitbe. Pri tejto duševnej šuchote však tito svätí so sebazaprením riadne konali svoje povinnosti oproti Bohu a blížnemu.
Túto vernosť a vytrvanlivosť odmenil im Boh tým, že na to zase dlhší čas až nad mieru a očakávania cítili v srdciach, „jak sladký je Pán", takže nával priazne a milosti Božej takmer ani zniesť nemohli.
I v živote jednotlivých národov zkusujeme podobné účinky Prozreteľnosti Božej. Aj Slováci (i Češi) dlhé stoletía tvrdo boli zkúšaní vo svojej vernosti a oddannosti k Bohu a Cirkvi katolíckej. (V živote národov stoletía znamenajú len niekoľko rokov.) Málo, veľmi málo potešenia mali zo svojho národného žitia, ale aj vo verejnom cirkevnom živote mnoho trpkostí museli zniesť. Neúprosná politika našich neprajníkov aj na cirkevnom poli šliapala naše prirodzené práva a slobodu, ba í Cirkev chcela použiť k nášmu národnému utláčaniu. Baňsko-bystrickí Moyses a 2—3 slovenskí kanonici bolí v tomto ohľade len výnimkou, ktorí len z omyľu a z nedopatrenia vlády obdržali svoje hodnosti. Missionár, ked k cudzím kmeňom ide hlásať evangelium, najprv usiluje sa osvojiť reč toho národa — niektorí k Slovákom vyslaní biskupi ani to nechceli učiniť, alebo ked aj znali slovensky, ľudu v jeho materinskej rečí nehlásali slovo Božie.
Slovenskí katolíci predsa s trpelivosťou znášali i tento osud, vážili si i v týchto predstavených nástupcov apoštolov, verne konali ich cirkevné predpisy. — Pri tom však zabehli na Velehrad, do súsednej Moravy, aby na tomto slávnom, posvätnom mieste vyliali žiaľ svojho roztrpčeného srdca pred oltárom Božím a svojimi štastnejšími slovianskými bratmi, tam shromaždenými. Miláček Moravanov, dr. A. Cyrill Stojan, ako riaditeľ tých cirkevno-národných sjazdov vždy nás tam oduševňoval, tešieval, aby sme nezúfali, ale i naďalej ostali verní Bohu a národu. Boh spravodlivý a milostivý, ktorý pozoroval naše krivdy, utrpenia ä túžby, shliadnul konečne na uponíženie ľudu svojho, Jemu vždy verného, odmenil vytrvanlivosť a dôveru našu neočakávane, vtedy sme sa dožili našej národnej slobody, keď sme už boli takmer na smrť odsúdení. Na to aj na cirkevnom poli z najvyššieho miesta, od rímskej sv. stolice uznané boly nave cirkevné práva, áno aj slovenskí katolíci obdržali svojich roduverných arcipastierov, — 13.ho Febr. 1921 bol ten v dejepise slovenského národa, veľavýznamný deň, keď v meste Metodovom a Svätoplukovom v staroslávnej Nitre naraz boli pápežským nunciusom, Clementom Micarom traja prví slovenskí biskupi vysvätení.
Na týchto veľkolepých slávnostiach zúčastnivší sa slovenský národ v zimnom počasi cítil v radostnom srdci svojom jaro nového života, uskutočnenie stoletých túžob praotcov svojich. Koľkí rod svoj milujúci Slováci chceli vidieť tento deň a nevideli ho, slyšať slová svojej sladkej materčiny v nitrianskom chráme sv. Metoda a neslyšali ho. A hľa, Boh doprial túto radosť dožiť hynúcemu už pokoleniu, ktoré najprv muselo prežiť hrôzy a biedy dlhotrvajúcej svetovej vojny. Táto vojna mala dodať nášmu národu v porobe žijúcemu posledný úder — dľa úmyslu našich neprajníkov, ale — človek mieni, Pán Boh mení — z toho veľkého svetového červeného mora krvi zrodila sa aj naša sloboda cirkevno-národná.
Mnohi pri tejto slávnosti ronili slzy úprimnej radosti a vďačnosti oproti láskavému Bohu a medzi týmito bol aj náš milý dr. Stojan, ktorý nás na Velehrade toľkokrát povzbudzoval, aby sme nezúfali. Nielen sám prišiel z Moravy ale priniesol so sebou asi 700 verných bratov Moravanov. Veď radosť a láska je taká, že musíme ju rozdeliť medzi známymi ináč ju ani zniesť nevieme. Tak učinil aj náš Stojan, priviedol celý vlak svojich bratov, aby sa radovali s radujúcimi, keď sa rmútili so zarmútenými. No a jako múdro to usporiadal Boh na svete, že radosť rozdelená zato sa nezmenšuje, ale sa ešte zväčšuje. Keď sme videli úprimný jasot našich Moravanov a čistú ich lásku oproti nám, tým viac sme sa tešili, tým radostnejšie sme slávili, ten velký deň, „ktorý nám učinil Pán". Naše spevy už neboly dávne spevy bôľu a žiaľu, už sme nemuseli trúchliť nad tým: „Kto zná, či ti zajtra spievať už dovolia ?" ale to spievavé stvorenie mohlo si zaspievať „canticum nóvum", novú pieseň radosti a vdaky. Bol to opravdivý „Magníficat" (chválospev) predtým uponíženého, teraz ale z milosrdenstva Božieho povýšeného, Bohu vždy verného slovenského národa.
Ako sme podotkli hneď na počiatku, Boh, keď po dlhom zkúšaní začne rozdávať svoje dary, vtedy ich jedon za druhým hojne udeľuje.
Nezadlho, o 7 týždňov po nitrianskej slávnosti, 3. apríla znovu sme slávili, a to na Morave, v Olomúcí. Táto slávnosť hoci nebola historicky taklvýznamná, ako predošlá, v rozmeroch vonkajších bola predsa veľkolepejšia. Krásne jarné počasie, prítomnosť pápežského nuncia, pražského arcibiskupa, dra Kordáča, spolu 13 biskupov, asi stotisíc veriacich z Moravy, z Čiech a zo Slovenska učinila ju skutočne pamätnou pre všetkých. Príčinou, strediskom oslavovania bol náš 70 ročný — Stojan, ktorý v ten deň bol pápežským nunciom, nedávno vysväteným nitrianskym biskupom a miestnym svätiacim biskupom za arcibiskupa olomúckeho vysvätený. Ctitelia jeho, medzi ktorých patrí každý dobresmýšľajúci Slovák, Moravan a Čech, dožili sa tej radosti, že mohli vidieť tohoto vysoko zaslúženého muža na slávnom arcibiskupskom prestole olomúckom. Túžba veriaceho ľudu, vôľa Svätého otca a riadenie Božie sa tu stretly vo vyznačení a oslavovaní muža skutočne svätého života, ktorý má nesmierne zásluhy na poli tak cirkevnom, ako aj národnom — a zvlášte, ktorý po mnohých stoletiach je prvý arcipastier v Olomúci, pochádzajúci z ľudu a nie dľa tamnojšich doterajších predpisov a obyčajov z vysokošľachtického rodu. Také sú cesty a súdy Božie, tak riadi Boh osudy jednotlivcov a celých národov. „Chváľte ho preto všetky národy, chváľte ho všetky pokolenia,"
Ešte jedna spoločná slávnosť bola tento rok: a to 5. júla, vo sviatok sv. Cyrilla a Metoda, na Velehrade. Boli tam mimo pápežského nuncia, arcibiskupa Kordača a dra Stojana i biskupi zo Slovenska, boli tam zastúpené všetky spolky a organizácie katolické z republiky. Bola to slávnosť poďakujúca naším slavným slavianskym apoštolom, sv. Cyrillovi a Metodovi za tie dobrodenia, ktoré naším praotcom preukázali hlásaním sv. evanjelia, a ktoré slavianskym národom zaiste i teraz udeľujú svojou stálou primluvou u Toho Najvyššieho, ktorý nikdy nedopustí, aby v ňom dúfajúci zahanbení boli.
Tak teda súvisí náš slavný Velehrad s Nitrou a Olomúcom, ako kolíska a spoločné ohnisko jednej rodiny s dietkami rozídenýmí po svete hlásať tie isté vznešené idey, tie samé večné pravdy — a schádzajúcimi sa občas pri spoločnom ohnisku, aby nikdy nezabudli, že sú vlastne — bratia.
Dlhomír Poľský:
Nitra milá, rodná Nitra, slovenská ty Nitra,
kedyže ti skvostná prišla od Sloveniek mitra ?
Nikda, nikda, Metodej len, Konštantín, brat umný
jak dostali podarúnok od detičiek šumný !
Pominul ten podarúnok,
padnul vzácny nám budúnok,
čo tí dvaja vierozvesti stavali tak snažne —
Nitra milá, rodná Nitra ! oči moje vlažné.
Prišly časy, krušné časy, pohltily práva,
Rastislava, Svätopluka zaniknula sláva.
Pohltily stanovizne apoštolských predkov,
chmár do hustých pochovaly horlivosti svedkov . . .
Desať sto liet, desať sto liet
— koho srdce nemá bolieť ?
— katovalo, mordovalo ľud náš verný, zbožný
— Križovaný kmen si zúpel: či je život možný ?
Možný, možný, pozahvizdnul evropejský víchor . . .
Vstávaj, otrok, zahynul vrah, porazený stichol !
Vstal aj Slovák, občerstvený peruťami švihnul,
zrakom šĺbkým po slobode drahej vlasti mihnul.
Voľný Machnáč, voľné Sitno,
Ďumbiera tiež volnosť vidno !
aburáca nevýslovnej výtržnosti orkán:
zvestujúci zmrtvýchvstanie polanám i hôrkám.
Zľakali sa neprajní nám pastorálov páni,
mráz ich prešiel, mysliac v sebe: všetko na nich gáni.
Zuvíňali do cudzinska, zanechajúc stáda —
upustené katolíctvo dlho, dlho stráda.
Kristus vnukne svoju vôľu,
pápež koniec robí bôľu !
Ducha vzbudí Solúňanov biskupskej vo trojke —
Hrnie, hrnie valný národ, sťa baránky k dojke.
V nevšednosti v pestrom rúchu vlní sa do sídla,
úchvatný ruch nadšenosti rýchle podá krýdla.
Letia Čechy, Moravienka i Slovenska zápol —
v prepamätný sviatku príbeh kto by dusil plápol ?
Letia šéfi aj ministri,
hodnostárov roj sa bystrí.
Hromový hluk, tlesky pocty s vrelou pompou prijmú
úsmevného nunciusa posvätného Rímu.
Požehnaný, čo prichádza s požehnaním Pána !
utešená sprievod víta triumfálna brána.
Pozdraví ho s úprimnosťou, s vrúcnym holdom vďačne:
chlácholný smier, nové žitie duší sa nám začne !
Ó, kresťanstva čestný oblúk,
nezviklá ťa zjedných dôb luk !
Nepozvolia senátori s ablegátov chórom,
čo samý jed bude slizieť protivníkov pórom.
Sošinú sa Tatier orli, hajná orlíc svižké,
hrdý Foibos pyšne bľuská s prestola vo výške.
Shromaždia sa Matky Božej velebnom na vršku —
kráča, kráča skvelý pochod v prsklých rakét pršku.
Zblknu fakle, lampióny,
more svetieľ v oknách tróni.
Tiahne, tiahne čmyrot ľudstva majestátnym húfom —
neznaboh ten hľadí umknúť chytrej spásy cúfom.
Marí sa mi azda v očiach, či Tisíc a jednu
badám noc tu s bájov kúzly, kde pohádky blednú ?
Tu strom, tam strom, hora sosien, štíhlych jedlíc dvojrad,
od nádražia rušných vlakov Privinov až po hrad.
Hudby zvučia v promenádach,
vlavý prápor každý má dach;
tak milostné, zaliečavo v ucho lezú trúby,
plačlivý až od kochania kradne sa spev ľúby !
Zdar Boh, zdar Boh vesnu šťastia ! zučí strmé bradlo,
kde prakniežat snivé čelo zlaté dumy priadlo.
Vstúpi, vstúpi výber hostí, obdivujú bašty —
nikdy, nikdy toľkej ťarchy ! až tá klenba praští.
Tam ku výši križa ká diaľ !
Ajolos hárf zuní ztadiaľ.
Spoznajú sa výtečníci, lásky nosia známku,
bratsky, svorne besedujú v tom povestí zámku.
Pavlač veže ožiarená až po luny ríšu,
kís' duchovia divné hlasy do povetria píšu.
Mystický sbor lužný koncert serenády strúže,
ocukruje podajedným život zemskej súže.
Čochní z bydiel, z hora pátrov
na poučky do teátrov.
Zvedavosti zábavníkov jasná vedie cesta —
čulý vánok brní, hrá sa s korúhvami mesta.
Zahučí zvoii katedrálky, všetky vrstvy prejme:
semka, semka, vyznačená, na posviacku zrejme !
Vkročí Karol, Ján i Marían, tklivý plynie obrad —
Hospodine všeriadiaci! jaký vecí obrat !
Hnú sa, hnú sa suché kosti
Emmeráma od radosti.
Prísny Svorád i Blahoslav štrófy rečnia žalmu:
Dobrý náš Boh, víťazství, hľa, Slovákom dal palmu !
Prijali ste Pavlov urad, miláčkovia božskí,
spanilej od verenice, oddanosti bozky.
Pripravili veselie vám, podľa starých taktu,
ambrozie, nektáru hod, chýrnu svadby traktu.
Prakresťanských agáp vence
ozdobuju dvoru sience.
Zdravkajú, hej, pohlavári aj chudobných trieda —
na okršku bleskot s tôňou tak sa práve strieda.
Zaplesajú Trenčín, Liptov, Oravy hmiel kopce,
zvirgajú si dovádivé tlúpy jahniat, škopce.
Po lazúrach, grúňov sedlách vzplamenía sa vatry,
až to práska, až tak dudní, až sa nebe zjatrí !
Zhrmí národ: Všetko zrovnám !
Živ, Boh, zlatých biskupov nám !
Po svätyniach Tedeumov hymnu zjačia vlivnú:
s Kmeťkom, Blahom, Vojtaššákom sošli blaha hrivnu !
Dr. Pavel Žiška :
13. február r. 1921 na veky zostane pamätným v dejinách katolíckej cirkvi na Slovensku.
Tohoto dňa boli za okázalých cirkevných a národných slávností svätým olejom pomazaní a za nástupcov apoštolských vysvätení arcipastieri troch díecezí na Slovensku.
Od vyhlásenia našej samostatnej republiky, od vydobytia našej národnej slobody toto bola tá najradostnejšia chvíľa, ktorej sme sa Slováci katolíci dožili.
Tento deň znamená rozhranie v dejinách katolíckej cirkvi na Slovensku: pochovanie starej doby, v ktorej radosti nebolo a začiatok novej doby, po ktorej sme dávno túžili.
Význam tohoto pamätného dňa väzí v tom, že svätá stolica rimská, ktorá riadi a spravuje celú katolícku cirkev na svete, uznala našu štátnu neodvislosť, národnú slobodu a tým priznala nám právo na svojich vlastných biskupov.
My Slováci, od doby sv. Štefana krála uhorského tisíc rokov sme žili nielen v národnom ale i v cirkevnom poručenstve. V bývalom Uhorsku menovite za posledných časov taký neblahý a pre nás Slovákov katolíkov nepriaznivý pomer sa vyvinul medzi cirkvou a štátom, že ten úplne znemožnil, aby sa roduverný, národ svoj láskou sv. Pavla milujúci Slovák kňaz dostal na biskupský stolec.
Právo navrhovania kňazov na hodnosť biskupskú prináležalo apoštolskému kráľovi uhorskému, ktorý toto právo skrze svoju maďarskú vládu a dľa jej návrhu vykonával. A táto sa už postarala, aby za biskupov vždy len takí kňazi boli vymenovaní, ktorí neochvejne stáli v službe maďarskej štátnej myšlienky. Biskupské stolce na Slovensku boly obsadené mužmi, ktorí ani slovensky nevedeli, slovenský jazyk ani po vymenovaní za biskupa si neosvojili, so slovenským ľudom necítili, jeho túžbam nerozumeli, a s ním úplne splynúť nevedeli.
Za takých okolností len milosti Božej a malej hŕstke roduverných kňazov môžeme ďakovať, že naši Slováci katolíci vo viere neklesli, katolícke povedomie neztratili a cirkvi svojej sa nespreneverili.
Táto vernosť, prítulnosť, oddanosť katolíckych Slovákov k matke cirkvi vypuklým spôsobom sa prejavila pri slávnostnej posviacke prvých troch slovenských biskupov. Nebola to slávnosť len tých troch diecezí, ktoré už dostaly svojich pastierov, ale bola to slávnosť celého Slovenska, lebo každý roduverný Slovák náležíte pochopil ďalekosiahly význam tejto posviacky v starobylej Nitre, v slávnom sídle Metodovom.
V ten deň celé Slovensko jasalo radosťou a kto len mohol, pospiechal do Nitry, aby mohol sa zúčastniť tých srdce povznášajúcich cirkevných a národných slávností. A kto tam bol, kto priebeh týchto videl, ten si odtiaľ odniesol takú pamiatku, na ktorú dlhé časy nezabudne.
V tedy prvý krát vkročil na slovenskú pôdu pápežský nuncius Clement Micara a z toho skvelého uvítania, ktorého sa mu dostalo v Bratislave, v Nitre a po celom Slovensku, ktoré po vysviacke navštívil, mohol sa presvedčiť o katolíckom smýšľaní, o nezlomnej vernosti katolíckych Slovákov k Cirkvi. Je to historicky významná údalosť pre nás, že sám pápežský nuncius prišiel posvätiť prvých slovenských katolíckych biskupov, lebo od doby sv. Metoda, ktorý v Ríme bol za biskupa vysvätený, pápežskí nunciusi po Slovensku veľmi nechodili a sv. stolica rímska slovenský katolícky ľud, jeho náboženské smýšlaníe, jeho prítulnosť k Cirkvi, jeho ctností a vady na tolko poznať nemohla. Pri posviacke biskupov v Nitre pápežský nuncius toto všetko vlastnýma očima vidieť mohol a veríme, že o tom, čo videl, aj verný obraz podal svätému otcovi rímskemu.
Mojím úkolom nie je, nitriansku slávnosť podrobne opisovať, to urobia iní, ale poukázať na jej vysoký cirkevný, národný, kultúrny, sociálny význam, že túto posviacku považovať musíme ako začiatok novej doby v cirkevnom živote na Slovensku.
Cirkevný význam vidíme v tom, že svätá stolica rímska, ktorá stojí nad všetkými národami a všetky jednako miluje a ktorá dosial o nás Slovákoch málo vedela, lebo pre neblahé pomery v bývalom Uhorsku nás lepšie poznať nemohla, včuľ bezprostredné styky bude mať s našimi biskupamí, pozná nás ako samostatný národ, naši biskupi prednesú jej všetky naše žiadosti a túžby, katolícke povedomie v našom ľude vzmáhať sa bude a my v pevnom spojení s našimi biskupmi pod ich správou na prehľbení náboženského života pracovať môžeme.
Slovenský katolícky ľud v prevážnej väčšine má ešte hlbokú vieru, má prirodzený mravný cit, ktoré sú podkladom zdravého vývoju náboženského života. Tento zdravý koreň budeme musieť u nášho ľudu pestovať, zošľachťovať, od výhonkov a chorých ratolestí očisťovať, aby šľachetné ovocie prinášal.
Kresťanský svetový názor, hlboké náboženské presvedčenie, pravá viera spojená s čistým, mravným životom, sú ešte i dnes vzácnymi hodnotami a jediným spoľahlivým základom štátneho poriadku proti všetkým otrasom. Katolícke smýšlanie a cítenie, katolícky život nie je prekonaným stanoviskom, ale vážnym kultúrnym činiteľom, je vzpruhou ku konaniu šľachetných skutkov !
Veríme, že pod vedením nových biskupov tento náboženský život medzi našim ľudom sa povznesie, veď oni v našej materinskej reči mu budú hlásať slovo Božie, ako to činili naši prví apoštoli a víerozvestcovía sv. Cyrill a Metod, v našej reči ho budú tešiť a povzbudzovať, chváliť a kárať, ako to za dobré uznajú. Ľud uvidí v nich svojich pravých otcov, prílne k ním, lebo pozná ich šlachetné snahy a dobré úmysly. Kňazi dľa ich príkladú vžijú sa do nových pomerov, priznajú sa k tomu ľudu, od ktorého sa odcudzili, vzdor všetkým jeho slabostiam zamilujú si ho a dvojnásobnou prácou sa budú usilovať nahradiť a doplniť, čo dosiaľ bolo zameškané. I pre kňaza, i pre veriaci ľud je to obodrujúce, keď vie, že má biskupov, ktorí ho milujú, ako starostliví otcovia všetky jeho žiadosti v srdci nosia a dľa možností splňujú.
Sila katolicizmu spočíva v jeho jednote. Už svätý Augustín hovoril; „in ne.cessaríís unitas, in dubiis líbertas, in omnibus charitas", čo po slovensky toľko znamená, že v podstatných otázkach viery, mravov, katolíckej kázne máme byt jednotní, v otázkach, ktoré sa tejto jednoty viery a mravov netýkajú, nech je každému úplná sloboda ponechaná, vo všetkom však vzájomná láska má nás spájať.
Keď táto jednota živej viery a vzájomnej lásky nás bude spájať, vtedy sa dožijeme lepších časov, vtedy budeme nepremožiteľní. Dúfame, sme presvedčení, že naši noví biskupi túto jednotu viery budú medzí nami pestovať a láskou Kristovou nás spájať.
Slovenský katolícky ľud potrebuje vyššej, základnejšej náboženskej kultúry, aby jeho viera bola rozumná, ako to sv. Pavel apoštol žiada, aby jeho náboženský život nebol len takým zdedeným, zbožným návykom, ale silným presvedčením. K tomu nám dopomôže svedomité vyučovanie náboženstva vo školách, horlivé hlásanie slova Božieho v chrámoch, časové prednášky v rozličných spolkoch, predovšetkým ale zveľadenie našej nábožensko mravnej spisby. Dnes hlavne tlačou, spisami, letákmi, novinami. šíri sa nevera, bezbožnosť, náboženská ľahostajnosť, útočí sa na katolícku cirkev, ktorá sa predstavuje ako .hamovníčka pokroku, vzdelanosti ľudu, ako nepriatelkyňa blahobytu národa, ako zotročovatelka deľníckej triedy.
Proti týmto lžiam, falošným heslám predo všetkým tlačou treba bojovať. Slovenský katolícky ľud musí byť v kresťanskom, katolíckom duchu písanou literatúrou poučený, vzdelaný, ozbrojený, aby vedel vieru svoju, cirkev svoju proti akýmkoľvek útokom hájiť, nepriateľské nápady odraziť, svoje presvedčenie v akejkoľvek víchrici udržať. K tomuto cieľu bol založený Spolok sv. Vojtecha v Trnave, ktorý aj dosiaľ znamenité služby konal katolíckej cirkví na Slovensku, a v budúcností ešte väčšie úkoly čakujú naň. Musí sa stať hradbou katolicizmu na Slovensku, na ktorom všetky nepriateľské útoky sa odrazia.
Noví slovenskí biskupi znajú tieto úkoly Spolku sv. Vojtecha, veď ako výborníci zúčastňovali sa jeho vnútorného života a po svojom povýšení na hodnosť biskupskú prisľúbili, že všemožne ho budú podporovať. Ked to isté učinia aj katolícki veriaci, nemáme sa čoho báť budúcnosti, brány pekelné nás nepremôžu.
Vysviacka nových troch biskupov má neoceniteľný národný význam. Uznal to náš p. prezident, preto biskupov vrelým prípisom pozdravil, uznala to naša vláda, lebo dala sa na slávnosti úradne zastúpiť, uznal to bez náboženského rozdielu každý povedomý Slovák, preto vysviacka bola spolu aj národnou slávnosťou.
Kresťanské učenie neprotiví sa láske k národu. Kresťan katolík nielen smie, ale i má milovať svoj národ väčšmi, než ktorýkoľvek cudzí. Láska k národu spočíva na prirodzenom zákone, teda na vôli Božej. Láska k náboženstvu a láska k národu pochádzajú od jedného Boha, nasledovne nemôžu si protirečiť. A Kristus neprišiel tento prirodzený zákon zrušiť, ale zdokonaliť. Totižto aby sme i nepriateľov našich milovali.
On sám a apoštoli jeho vrúcnou láskou milovali svoj národ. Kristus takmer výhradne len na území židovskej krajiny účinkoval; o sebe tvrdil, že je poslaný k potrateným ovciam z domu Izraelovho. Nad zkazou Jeruzalema, ktorú predvídal, horké slzy vylieval. Hľa, šlachetná láska k národu. Sv. Pavel apoštol tak miloval svoj národ izraelský, že žiadal si byť zavrženým, len aby jeho národ bol spasený. Podobne aj ini svätí a veľkí mužovia v cirkvi katolíckej učili a hlásali, že svoj národ väčšmi milovať než ostatné, je povinnosťou.
Môže byť teda ktokoľvek dobrým kresťanom katolíkom a dobrým národovcom. Tieto dva pôjmy si neprotirečia. Len Slovákom v bývalom Uhorsku nebolo dovolené k svojmu národu verejne sa priznať. Len pri týchto to bolo za hriech považované. A kto vzdor tomu za Slováka sa priznal, svoj národ vrúcne miloval, zaň obetave pracoval, keď ináč aj čistého, bezúhonného života bol, za túto svoju kresťanskú ctnosť nijakého uznania nenašiel.
Toto zkúsili na sebe aj naši noví biskupi. Bolí povedomí Slováci, boli čestní mužovia, národ slovenský plápolajúcou láskou milovali, zaň pracovali a obetovali a za túto šlachetnú prácu nijakého uznania nenašli.
Ale pravda zvíťazila. Boh a svätá stolica rimská povýšila ich na hodnosť biskupskú. Čo bolo predtým hriechom, dnes je už považované za zásluhu. A oni môžu sa odvolávať na svoj život, na svoj príklad, že národ svoj milovať máme, keď za to aj zaznávaní sme.
Všetci traja sú presvedčení Slováci a preto keď za ich príkladom pôjdeme, musí už raz prestať to upodozrievanie, ako keby katolíci neboli verní, spoľahliví občania nášho štátu. Vernosť k Cirkvi musíme vedieť spojiť vernosťou k vlasti, popri horlivom konaní našich cirkevných povinností nesmieme zabúdať na povinnosti, ktoré žiada od nás národ, vlašť, štát. Musíme ukázať, že naše verné katolícke smýšlanie neprotiví sa národnému presvedčeniu, a že naše republikánske smýšlanie vieme srovnať so zásadami katolicizmu.
Vymenovaniu a vysväteniu troch slovenských katolíckych kňazov za biskupov tešíme sa konečne i z tej príčiny, lebo máme istú nádej, že aj ostatní veriaci v druhých diecezách dostanú svojich arcipastierov. Menovite katolíci na území ostrihomskej archidiecezy žijúci.
Ovšem, radosť naša bola by úplnejšia a dokonalejšia bývala, keby všetky biskupské stolce naraz boly bývalý obsadené a všetci Slováci boli by dostali svojich biskupov.
No vieme, že to nebolo možné. Obsadeniu biskupských stolcov v Nitre, v Baňskej-Bystrici, v Spiši nestály v ceste nijaké prekážky; bývalý spišský biskup zomrel, nitriansky a baňsko-bystrický na vyzvanie svätej stolice rímskej sa zriekli a tak ich uprázdnené stolce mohly byť dľa cirkevného práva zaplnené.
Nie je to tak s archidiecezou ostrihomskou. Tejto zákonitým arcipastierom dľa cirkevného práva je ešte vždy arcibiskup ostrihomský, ktorý svoju právomoc skrze trnavského námestníka F. R. Osvalda vykonáva. Tento však dľa cirkevných predpisov len obmedzenú právomoc má, pri čom záujmy náboženského a cirkevného života veľmi trpia.
Preto vrelou žiadosťou a túžbou katolíkov Slovákov na území archidiecezy ostrihomskej žijúcich je, aby z čiastky tejto archidiecezy, ktorá dľa mierovej smluvy našej republike priríeknutá bola, čím skorej samostatné biskupstvo utvorené bolo.
Nie je to možné, aby arcibiskup od svojich veriacich vzdialený v druhom štáte býval, s ktorým styky sú obmedzené. Veriaci potrebujú arcipastiera, ktorý je občanom toho istého štátu, ako oni; ktorý je toho národného presvedčenia, ako oni; ktorý tú krajinu, ten štát považuje za svoju vlasť, ako oni. Veriaci musia mať volný, nehatený prístup k svojmu arcipastierovi, aby mu všetky svoje žiadosti predniesť mohli. Biskup má slovom i príkladom svojich veriacich poučovať medzi nimi sa pohybovať, citové s nimi splynúť, aby bol medzí nimi ten pomer, ktorý je medzi otcom a synom. Biskup má svojich veriacich sviatosťou birmovania posilňovať, o dorosí kňazský sa starať, kázeň cirkevnú medzí kňazmi a ľudom udržovať, a tak svojich veriacich po ceste spasenia viesť. Okrem toho aj hmotné záujmy Cirkvi žiadajú, aby mala silnú, pevnú ruku, v ktorej sa všetko sústrední a ktorá všetko riadi, spravuje. Konečne i naše zvláštne pomery, národná í cirkevná neuvedomelosť nášho ľudu, proticirkevné útoky, poválečná nespokojnosť, jednostranné poburovanie ľudu neodkladne požiadujú, aby cirkevná správa i týchto veriacich bola v rukách kormidelníka, ktorý všetky tieto nebezpečia zná,a na koľko je možno, vie im aj čeliť.
Že terajšie pomery na oblasti archidiecezy ostrihomskej sú neudržatelné a nijako neprospejú ani Cirkvi, ani národu, uznala i naša vláda a zakročila u svätej stolice v Ríme s prosbou, aby čím skôr samostatné biskupstvo tu bolo sriadené, lebo životné otázky cirkevné a i štátne neodkladne to vyžiadujú.
Náš minister zahraničia osvedčil sa, že svätá stolica rímska súhlasí s návrhom našej vlády, je ochotná započať predpráce k utvoreniu nového biskupstva, kým však toto všetko sa prevedie, na ten čas vymenuje apoštolského administrátora, ktorý s rozsiahlejšou, takmer biskupskou právomocou bude spravovať dnešný trnavský vikariát.
Táto zpráva o rozhodnutí svätej stolice nevýslovnou radosťou nás naplňuje, lebo vidíme v nej prvý vážny krok k potrebnému usporiadaniu našich cirkevných pomerov a začiatok sriadenia samostatného biskupstva.
Právo nové biskupstvá zakladať, už jestvujúce rozdeľovať a z nich nové sriadovať prináleží výlučne svätej stolici rímskej. A keď to nutné potreby, predovšetkým duševné záujmy veriacich požiadovaly, svätá stolica rímska jakživ sa neprotivila.
Jasný príklad na to máme na našom Slovensku, a to z tej doby, keď ešte k Uhorsku patrilo. Do r. 1776 všetci Slováci katolíci, vyjmúc tých, čo žili na území terajšieho biskupstva nitrianskeho, patrili pod právomoc arcibiskupstva ostrihomského, ktoré sa rozprestieralo takmer na celé Slovensko. Svätý Štefan kráľ uhorský založil desäť biskupstiev v bývalom Uhorsku, z týchto ostrihomské bolo arcibiskupstvom a tomuto podliehalo takmer celé Slovensko a ešte jedna časť maďarského územia za Dunajom.
Spravovanie takého rozsiahleho arcibiskupstva nebolo ľahké, pri tom aj duševné a cirkevné záujmy musely trpieť, preto kráľovná Maria Terezia požiadala sv. stolicu rimskú, aby z tohoto nesmierne veľkého arcibiskupstva tri nové biskupstvá boly sriadené so sídlom v Baňskej-Bystríci, v Rožňave, v Spiši.
Svätá stolica vyhovela žiadosti kráľovnej Márie Terezie, z arcibiskupstva ostrihomského vykrojila 76 fár do biskupstva baňsko-bystrického, 82 fár do spišského, 56 do rožňavského. Tak povstaly tieto biskupstvá, z rozdelenia územia arcibiskupstva ostrihomského. Ovšem treba bolo aj z majetkov arcibiskupstva ostrihomského týmto novým biskupstvám primeranú čiastku prideliť.
Zaiste tak sa bude pokračovať aj pri sriadení nového biskupstva už či sídlo jeho bude v Trnave alebo v Bratislave.
Arcibiskupstvo ostrihomské má 480 fár. Z týchto prevažná väčšina, 395 fár leží na území mierovou smluvou československej republike pririeknutom a len 85 fár sa nachádza na maďarskom územi.
Tento velký počet fár a tomu zodpovedajúci veľký počet veriacich viac, než 1 million katolíckych duší najjasnejšie dokazuje, jak súrne potrebné je, aby títo mali svojho biskupa. Z ostatných diecezí na Slovensku ani jedna nemá toľko veriacich, toľko farností.
Okrem toho toto územie má dve mestá Trnavu a Bratislavu, ktoré sú takrečeno predurčené, aby boly biskupskými sídlami. Majú peknú historickú minulosť, v dejinách cirkevných značný zástoj hraly, so všetkých strán sú prístupné, aby sa stály stredišťom cirkevného života.
Trnava pre velký počet kostolov „malým Rímom" nazývaná je jedno z najstarších miest na Slovensku. V r. 1238 dostala výsady slobodného kráľovského mesta. Kráľ Ľudvik Veľký začal stavať dnešný velkolepý farský a spolu kapitulský chrám sv. Mikuláša, v stavbe ktorého, ked kráľ Ľudvik Veľký v r. 1380 v Trnave zomrel, pokračoval kráľ Žigmond. Chrám tento dnes vkusne reštaurovaný najlepšie sa hodí za sídelný biskupský chrám.
Vr.1543, keď Ostríhom padol do tureckých rúk, arcibiskup ostrihomský so svojou kapitulou presídlil sa do Trnavy, ktorá vtedy začala žiť svoju zlatú dobu. Medzi jej múrami nastal živý literárny pohyb. R. 1549 bola tu založená prvá kapitulská škola, r. 1561 prišli sem kňazi tovaryšstva Ježišovho a prevzali vedenie tejto školy.
R. 1566 arcibiskup Oláh založil tu prvé semenište na výchovu kňazstva, r. 1577. postavil tu Mikuláš Telegdy kanonik ostrihomský a pozdejšie biskup pätikostolský prvú knihtlačiareň.
R. 1611 vydržiaval tu kardinál Forgách cirkevný snem, ktorého sa 8 biskupov, mnoho kapitulských vikárov, prepoštov a opátov zúčastnilo.
R. 1619 kardinál Peter Pázmány založil v Trnave ústav na výchovu zemanskej mládeže, a v r. 1635 univerzitu s teologickou a filozofickou fakultou.
R. 1638 arcibiskup Imrich Lósy znovu vydržiaval tu cirkevný snem, na ktorom ustanovili založenie nového krajinského seminára pre celé kňazstvo krajiny Uhorskej. Klerici tohoto seminára nosili červenú reverendu. Pri tomto stál ešte iný seminár arcibiskupom Jurajom Szelepcsényim k cti Panny Márie založený a Mariánumom nazvaný.
R. 1717 pod kráľovnou Máriou Tereziou bol položený základ terajšieho velkolepého arcibiskupského konviktu a r. 1754 bol otvorený.
R. 1820. arcibiskup i s kapitulou presťahoval sa do Ostrihomu, r. 1844 primas Josef Kopáči však založil tu novú kapitulu trnavskú, ktorá až po dnes jestvuje a novému biskupovi môže slúžiť za kapitulu sídelnú.
Dnešná budova vikariátna, ktorú ešte arcibiskup Forgách dal v XVI. stoleti postaviť, arcibiskup Líppay ozdobiť a Christián Aug. obnoviť, môže byť biskupskou rezidenciou, veď predtým ostrihomskí arcibiskupi bývalí v nej, dnes však pre arcibiskupských námestníkov je podržaná.
Pre seminár nenie lepšej budovy snáď na celom Slovensku, ako spomenutá budova dnešného arcibiskupského konviktu a s ním spojeného malého seminára. Má dve kaplny, miestnosti na učebne a spálne, má dostatočný počet izieb pre predstavených a profesorov. A má aj priestrannú záhradu.
Z týchto príčin, že Trnava má potrebné budovy, má šťastnú polohu, so štyroch strán je snadno prístupná a leži asi v stredišti územia, z ktorého sa má sriadiť nové biskupstvo, je takmer predurčená k tomu, aby skutočne sa stala sídlom biskupským.
Iní zase myslia na Bratislavu, ktorá vraj ako skutočné hlavné mesto Slovenska, sídlo slovenského ministerstva, stredište vedeckého, politického, priemyselného a obchodného života získala by na význame, keby sa stala aj biskupským sídlom. Má tiež primeraný chrám, starobylý bratislavský dôm, velkoprepoštský palác, ktorý by sa prípadne hodil za biskupskú rezidenciu, má kapitulu, len ešte pre seminár a bohosloveckú fakultu je treba nájsť potrebné miestnosti.
Ktorékoľvek z týchto dvoch miest bude biskupským sídlom, to ponechávame múdremu rozhodnutiu svätej stolice a povalaných činiteľov, nám len o to ide, aby čím skôr sa splnily túžby všetkých viery a národu verných Slovákov katolíkov a aby čím skôr sme mohli uvítať medzí nami svätou stolicou rímskou nám vymenovaného arcipastiera.
Vieme dobre, že najprv treba riešiť spletílé otázky hmotné. Arcibiskupstvo ostrihomské, kapitula a semenište v Ostrihome majú svoje majetky, ktoré dosiaľ slúžily potrebám celého arcibiskupstva. Čiastka týchto leží na oblasti našej republiky, čiastka na maďarskom území. Najprv sa musí ustáliť, čo zostane z týchto arcibiskupovi ostrihomskému, jeho kapitule a semináru, a čo pripadne novému biskupstvu. Toto zaiste dlhší čas potrvá, kým sa to všetko dľa cirkevného práva rieši.
Okrem toho kňažstvo celého arcibiskupstva má svoj spoločný penzijný fond v Ostrihome, ktorý bude treba tiež spravodlivé rozdeliť; taktiež v Ostrihome sú rozličné náboženské, kultúrne, dobročinné základiny, ktoré podobne treba novému biskupstvu prideliť. Toto sú tie prekážky, ktoré sríadenie nového biskupstva oddalujú. No veríme, že cirkevné a spolu aj národné otázky nad týmito hmotnými otázkami zvíťazia, ťažkosti sa prekonajú, veď svätej stolici rímskej predovšetkým záujem veriacich leží na srdci. A táto svätá stolica vymenovaním troch biskupov na Slovensku už ukázala, že blahosklonne sa chová k požiadavkám slovenských katolíkov.
Preto prechovávame nádej, že onedlho aj my veriaci arcibiskupstva ostrihomského dožijeme sa radosti, akej sa už dožili naši bratia v Krístu v díecezách nitrianskej, baňsko-bystrickej a spišskej a dostaneme svojho arcipastiera, otca a vodcu, akého v dnešných krušných časoch potrebujeme.
Kým sa to stane, radostí nad vysviackou prvých trôch slovenských katolíckych biskupov i my sa zúčastňujeme, týmto náš srdečný pozdrav a výraz hlbokej úcty posielame.
Dr. Ferdiš Juriga:
Motto: „Slávnej slávy slávni Slávi Slávne slávme slávnu slávu Slávnych Slávov slávy Slávnej. Dr. Juriga.
Jedným z najväčších rodov ludského plemena je slávsky rod. Slávsky rod tvoria národy: Rus, Rusín, Poliak, Čech, Slovák, Srb, Hrvát, Slovinec,
Tieto národy menujeme jedným rodom, lebo pôvodne z jednej rodiny, z jednoho kraja sú a reč ich jednoho ducha má, tak že pre toto príbuzenstvo tvoria zvláštnu osobitnú jednotku v ľudskom plemene vzhľadom na iné rody, jako germánsky, romanský a iné.
Táto osobitná zvláštnosť tvorí základ istej mravnej osobnosti slávskeho rodu a zvláštneho spoločného súcitu a záujmu a zvlášť zreteľom na iné súsedné, alebo v slávskom rode roztrasené neslávske rody a reči.
Zvláštny rodný súcit a záujem má tvoriť medzi nimi zvláštnu lásku a plodiť vzájomnú pomoc medzi nimi v otázkach národných, ba aj v otázkach iných.
To nakladá zvláštnu braterskú povinnosť, nekrivdiť jedon druhému, nevykorisťovať, neutláčať jedon druhého, lež dopriať si práva reči, chleba, cti každému v jeho krajine a neodorávať si roli dedičnej.
Slávska láska z mravného hľadiska je stupňom zriadenosti lásky, stupňom širším než národná láska, ktorá týmto stupňom má ísť ku všeľudskej láske k blížnemu, k človeku.
A preto, že povedomie Slávstva je zvláštnym svetom súcitu a záujmov, následkom toho má byť aj mravným a právnym pravidlom národným a v skutočnom živote má sa javiť vo vzájomnej zaujatosti, pomoci a v snahe po potrebnom spojení duševne-mravnom a hospodársky politickom na obranu svojich spoločných hodnôt oproti protivným národom a rodom.
Svet týchto citov, záujmov a snáh menujeme svetom panslávskym. Ktorý povedomý Slovák by neznal toto slovo „pansláv,, ači všesláv, všeslavian ?!
Dosť sme sa toto slovo a za tento svet natrpeli. Tu je doba, tu je čas, aby sme to slovo povedome a hrdo vyslovili a k tomu svetu sa priznávali, v ktorom ako Slováci, ako národ slávskeho rodu žijeme, žiť chceme, ako rovnoprávny národ s ostatnými národami slávskeho rodu, jako Rus, Rusín, Poliak, Čech, Srb, Hrvát, Slovinec a Bulhar.
A tomuto svetu základy, trvácnosť založili sv. Cyrill a Methód svojim dielom.
Diaľka, podnebie, vplyv cudzej krvi a reči, dejiny v skutočnosti rozrôznily slávsky rod na rôzne národy so svojou -zvláštnou rečou, tak ako sme ich výš menovali. V pohanstve žili jako rozrazené stáda bez vyššieho spojivá. Prišiel sv. Cyrill a Methód a kresťanstvom dal ím svetovú mravno-kultúrnu formu života v reči a v knihách slovenských. Tak založili jednotu Slávov, panslávstvo na nábožensko-mravnom základe kresťanstva a slovenského slova, slovenskej svätej knihy.
Dielo sv. Cyrilla a Methóda je základom duševného, kultúrneho, hospodárského, politického spoločenského života skoro 200 milliónov duší počítajúceho slávskeho rodu a národov jeho.
Dielo cyrillo-methódovské bolo najväčšou silou, ktorá cez.tísíc ročie udržala Slávstvo oproti hrozným náporom Tatarov, Turkov, Germánov a ich pomáhačov, medzi ktorými na nás najväčší nápor činili Maďari a židia.
A táto myšlienka obnovená velduchmi slovenskými: Hollým a Kollárom, ioznietila umierajúce sily v slávskom rode k jeho slávnemu vzkrieseniu po tejto svetovej vojne.
A čo jednotu slávsku utvorilo, cez tisíc ročie udržiavalo a zomierajúce sily k slávnemu vzkrieseniu roznietilo, jedine to môže byť vyzkúseným základom a udržovateľom aj jej budúcnosti.
V diele sv. Cyrilla a Methóda šťastne sa spojily nadprirodzená sila Slova s prirodzenou silou slova, kresťanskej nábožností a slovenskej, slávskej národnosti.
Ach veľké to dielo, veľký svet, čo chápať iba veľký um, precítiť iba veľké srdce dovedie. To sme žiaľbohu nepochopili úplne ani my, ani do dnes, ale pochopili to Germani, Nemci a ich pomocníci a preto už pred tisíc rokmi sa zúrivou náruživosťou vrhli rozbiť toto dielo. A žiabľohu ich diabolská práca dosť sa podarila, tak že slávske národy dnes asnáď ničoho spoločného nemajú jako sv. Cyrilla a Methóda, ktorí sú každému Slávovi jednako svätí a nádeje slávnej budúcnosti.
Dielo ich je v mnohom porúchané, ale je, žije hoci aj porušené.
Obnovme si v nás dielo sv. Cyrilla a Methóda, od kolísky až po Boží oltár. Modlime sa, pričiňme sa, aby sa všetky slávske národy spojíly, žeby po slávnom vzkriesení z tisícročného hrobu, bol náš časný a večný život slávny.
Toto je cyríllomethódovská myšlienka, ktorej nosičom, svietnikom, má byť zvláštne náš slovenský národ.
V tejto myšlienke vidím zvláštne povolanie, význam našeho národa. Toto dielo, táto myšlienka nás a našu reč, vyzdvihla pred 1050 rokmi z prachu na svetový význam a postavila nás za srdce slávskeho sveta, a našu reč na svätý oltár Ríma, Cirkvi všeobecnej. Táto myšlienka obnovená zas slovenskými veľduchmi : Hollým a Kollárom k vzkrieseniu roznietila zomierajúce slávstvo a táto nás privedie k starej pred tisíc rokmi založenej svetovej a večnej sláve.
A každý človek je na toľko Slovákom, Slávom, panslávom, nakoľko si túto myšlienku upovedomí, precíti a za jej uskutočnenie sa pričiní a takým budiž: Sláva !
Fr. Urbánek:
Hoj, čo za ruch to šírym svetom letí ?
Od Tatier k Dunaju ples jasá . . .
Hľa, stará Nitra novou slávou svieti.
Ach čo tu lesku — kolka krása !
Národa čo tu, ľudu záplavy !
Čaromoc azda divov slet slávi ?
Chorálov ohlas zbožný vôkol zvučí,
radosť tyár farbí — čelá jasní , . ,
Aký to sviatok slávny, krásny
nadšenie sväté z neho bujno pučí,
Prežehnajúc sa berem lýru v ruky
s modlitbou začnem pieseň slávy,
poprosiac Boha o jej čarné zvuky
o tok slov ľúbych jasný, hravý.
Presvätý Bože, pred Tvoj slávny stan
do prachu padám, prosím: ku mne staň,
voď moje pero, nadšením že vzňatý
národu svojmu podám zprávu
Tvojich ciest divných, pravdu pravú . . ,
Pomáhaj Otče, Synu, Duchu svätý !
Bol raz čas — spomienka dôb starých, dávnych
v ktorom sa Nitra mocou skvela,
v ktorom tu kvitla sláva Slávov slávnych,
blaženstvom dýchala zem celá.
Bola to doba, v ktorej Svätopluk
víťazných vojov riadil mečom pluk.
Pán Boh ho davom rodolásky daril,
otcom bol všem, svorností vzorom,
skvel sa čo hviezda nad obzorom
hrdinstvom — slávou vynikal a žiaril.
Velkomoravská ríša tu trón mala,
pred mocou jej sa svety chvely , . ,
Zo všetkých strán sem dochádzala chváľa,
slovenské s trónu čuť tu povely.
Temno však vládlo hájmi Zobora,
modlami plná bola tu hora.
Predkovia klaňali sa modlám naši
slnku i vetru, vode, stromu;
v prach padli pred rachotom hromu . . .
bôžikov hŕba po domoch salaší . . .
Národ náš bol však Bohu drahý — milý
poslal mu svätých bratrov v čase,
by slovo Božie hlásali — krstili —
ľud dobrý viedli k pravde, k spáse.
Mužovia svätí Cyrill s Methodom,
medzí slovianským celým národom
hlásali božie pravdy bez únavy.
Ich slovo svetlo v duše sála
a čierne modly na zem váľa . . .
Víťazstvo skvelé Cirkev, národ slávi.
Nesvornosť ako had sa lstive plazí
do duší kniežat, v hrúd národu;
korene slávy podožiera, kazí;
porobou ničí vznik jej plodu;
stáva sa zkazy krutým prorokom . . .
Veľmocné knieža je už otrokom —
veľríša nosí rabstva ťažké putá . . .
Dedictvo padlo do záhuby —
zhynula pravda. — Osud hrubý
podielom naším stal sa . . . Muka krutá ! —
Tisíc liet trval čas otroctva dravý —
národu žalosť tvár polieva . . .
Slovenskom chodia vlci krvožraví
Slovák mrie, hyne žitia réva . . .
Svätá reč otcov klesla v porobu,
s ňou národ, sláva padla do hrobu.
Čo ostalo nám ? — Viera v Boha živá,
Slovák v nej skalopevne stojí,
mečom mu proti vrahom v boji . . .
Za voľnosť, právo svoje Boha vzýva.
Modlitba naša — k Bohu stálá vrava —
slobody deň nám vyprosila.
Boh, Pán náš, nám —hľa ! — štedro požehnáva ...
v Ňom naša nádej, život, sila.
Milosťou svojou nám aj dnes žiari:
pri božom jeho veľkňaz oltári
biskupov troch keď Slovákom vysvätí . . .
Nemám slov ! — — Šťastie, kto ťa chápe ?
Kto nemá radosť, ten cit vlastný šliape,
ubíja život vlastnej na podstati.
Plesajte Tatry plesom rajských sborov !
Národ môj, teš sa v šťastia kvete ! —
Zazvučte piesne šumom líp a bôrov
takého dňa viac azda neuzrete ! , . .
Radosť skvej sa čo rosa v úslní,
nech každé srdce ňou sa naplní !
Boh poslal Cirkvi nových hospodárov.
Dedictvo svätých apoštolov
prevezmú miesta ich prestolov . . .
Pozdravme ich a posnášajme darov !
Dary ? To naše srdcia, láska naša . . .
Želáme zdar vám v svätej službe !
Pri tom sa prosba vrúcna ku Vám vznáša:
povoľte ľudu dávnej túžbe !
Otcovia budte ľudu! Z Mojzesa
vzor berte ! — Odplatia vám "nebesá,
s vďakou k vám prilne Slovákov rodina;
prekvitne Cirkev, národ hravé
ku blahu, spáse k Božej sláve . . .
Každý duch chváliť bude Hospodina. —
Plesajte Tatry plesom rajských sborov !
Národ môj téš sa v šťastia kvete.
Zazvučte piesne šumom líp a bôrov
takého dňa viac nikdy neuzrete ! . . .
Ján Vojtaššák :
Svetová vojna, ktorá jako veliký požiar hmotne celému človečenstvu škodila, v mravnom ohľade škodila menovite Cirkvi. Jako ťažká a dlho trvajúca choroba vyčerpala človečenstvo zo všetkého, čo si človečenstvo nagazdovalo, a keď honečne pominula, nehala ho hmotne i mravne ožobračeného. S hmotne ozbíjanými majú biedu štáty, duševní mrzáci ale padli na krky Cirkvi. S veľkými nesnádzami sa boria štáty, ktoré rozprestierajú sa len na jednotlivé väčšiemenšie národy. Čo povedať o Cirkvi, ktorá zahrňuje vo svojom lône všetky národy ? Ktorej bezprestredne spôsobujú starosti kresťanské národy celého sveta, ale mimo tých ešte väčšie ťažkosti jej tropia takí, ktorí mimo nej stoja ! Dnešná doba pre Cirkev katolícku je takou zkúškou a podobou, že na ňu cirkevné dejiny budú môcť jednúc poukazovať a sa odvolávať a co na takú dobu, ktorá vydáva svedectvo Cirkvi o jej božskom pôvode a opätov le spečatí predpovedanie Kristovo o jej večnom trvaní.
Doba, ktorú dnes prežívajú národy, je tak ďaleko osudná a zvláštna, že jednotlivé jej fázy vecným dejepiscom zaznačené, budú niekdy čítať naši potomci ako také, ktoré, čo svet svetom stojí, ešte sa v takom vydaní neopakovaly. Ale aj život Cirkvi, keď ho sledujeme až do podrobnosti, je v dnešnej dobe neobyčajný.
Nemienim rozprestierať sa tuná na cirkevný život a pomery, aký je on a jaké panujú v celom svete kresťanskom. Mňa zaujíma život cirkevný a jej pomery v slovenskom národe, aj to len ich krátky priebeh po vypuknuvšej revolúcii.
Každý, kto sledoval pozornosťou vývoj svetovej vojny, už vopred predpovedal, že jej koniec a za ňou následky nebudú prajné Cirkví. Vojna nakoľko dlho trvala, nemala rázu zlatočistiaceho ohňa, ale stala sa bahnom, v ktorom sa maly času pokaziť a zasmrdnúť aj dobré veci. Vojopovinnosť sohnala do spolu ťažké milióny všakových vagabundov spod slnka, ktorí mali čas i spôsob kaziť aj to, čo sa ešte lepším byť zdalo. V mnohom obľahčovaly zkazonosnú prácu vagabundov hrôzy vojny, ktoré všetky lepšie city v človeku zabily, takže ľudia z vojny sa vrátívši, až na malicherné výnimky sú suroví, bezcitní, bezohľadní a polodiví.
Ľudí krotiť a do riadnych kolají života ich pratať, chcej nechcej, vždy padlo za podiel Cirkví. Levov, tygrov, medveďov krotiť to je práca !
A tá práca je aj na našom Slovensku veru veľmi ťažká. Sotva kde ešte inde našly tieto ťažké poválečné časy a pomery Cirkev v takom neprichystanom stave, jako práve na Slovensku. A preto práca neprajníkom Cirkvi tým ľahšia bola medzi nami.
Cirkev katolícka na Slovensku temer za úplné dva roky bola skoro bez hlavy. Sotva sa mýlim v predpokladaní, že niektorým pri moci stojacim bolo by moc záležalo na tom, aby katolícka Cirkev na Slovensku aj ostávala stádom bez pastiera, vojskom bez veliteľa; zhubná práca nepriateľov Cirkví bola by sa tým lepšie ďalej darila. Prozreteľnosť božia ale vždy našla svojich ľudí a svoje prostriedky. Tak i tu konečne našla a poslala lekárov, aby išli a liečili na Slovensku ranavé, nezdravé pomery. Ohromná úloha pre lekárov po toľkej epidemií ! Tu nestačili lekári ľudskými silami a prostriedkami operujúci, tu by sa zišla zázračná ruka božej všemohúcnosti.
Nedostatky, ktoré vojna zapríčinila vypestovaly v národoch dúchaj príliš materialistického. Tomu nemohol ubrániť ani národ slovenský. Materialistický svetonázor ale bol za vše Cirkvi neprajný a hamoval Cirkev v úspešnej práci. Pre tú príčinu aj na Slovensku máme ťažké cirkevné pomery, tým viacej, že so strany štátu nedostáva sa Cirkvi tej, nehovorím o hmotnej, mravnej podpory, ktorú by Cirkev právom očakávať mala za štátu v každej dobe preukazované služby.
Duch neprajný a nepriateľský Cirkvi tak ovládal všetky spoločenské vrstvy, že opravdu Cirkvi oddaných, katolícky smýšľajúcich ľudi je veľmi poriedku.
Všeobecná horúčka sa rozšírila i na Slovensku, že Cirkev treba zbaviť všetkých hmotných prostriedkov. Len poriedku sa nachodia takí, ktorí chápu, že Cirkev ako spoločnosť pozostávajúca z ľudi a žijúca na zemi, nemôže jestvovať a svoje záležitosti zavedovať bez prostriedkov zemských a hmotných. Keby aj bolo na kratší čas možné, jej účinkovanie bolo by v mnohom ochromené. Cirkev katolícka hoc aj zavrhuje ducha materialistického a celým úsilím bojuje proti zavládnutiu materialistického .svetového názoru, materialne prostriedky v umiernenom spôsobe predsa musi upotrebovať v jej zemskom a svetovom sriadení, aby mohla k nadzemskému a večnému cieľu priviesť ľudi. Mnohí nechápu, že zemské veci s nebeskými a časné s večnými sú v úzkom spojení. Cirkev sama uznáva, že bohatstvá a prepych jej životu nie je osožný; ale dľa toho porekadla ..paupertas maxima meretrix" — chudoba najväčšia otrokyňa, ani to si nežiada a neponíma lahostejne, aby všetkého olúpená mala byť nevoľnicou kadejakých nesvedomitých vydriduchov.
Medzi takýmito ťažkými pomerami Cirkev musí sa boriť najsamprv stými hmotármi, o ktorých hovorí sv. Písmo, že im je brucho bohom a natoľko sú zozemštelí, že nemajú ani smyslu na večné vecí. Skeptikov, ktorí o večnom živote v pochybnostiach žili, máme dnes veľmi mnoho. Hmotára, skeptika a pri tom nedouka privedie nazpät do človečenstva len mimoriadna milosť božia. Takíto ináč zlomyseľní pochybovači oslabujú aj iných v náboženskom, katolíckom presvedčení. Človek, ktorý nemal príležitosti zkúsiť, ani by nepredpokladal a neveril, že v prostých vrstvách nášho ľudu je toľko skepsy.
Náš ľud vo všeobecnosti je málo prakticky katolícky. Väčšina je toho domnenia, že ked je v katolíckom kostole pokrstený, po katolícky sosobášený, keď raz v roku spoveď vykoná, na výročité sviatky do kostola pozre a tu i tam doma krátko sa pomodlí, že je tým najlepším cirkevným človekom a katolíkom. Ale na to nepomyslí, že keď sa do protikatolíckých spolkov a sdružení pletie; keď proti katolícku tlač akýmkoľvek spôsobom podporuje a na katolícke podniky ničím nežertvuje; keď k udržaniu náboženských ustanovizní každú obetu priniesť si preceňuje: je katolíkom len do počtu, ale jeho osobnosť, keď treba katolíka skutkom dokázať, na váhu, do počítania nepríde. Cirkev na Slovensku sa musí ešte dlhé roky boriť s týmito slabosťami svojho ľudu, kým ho za povedomého a praktického katolíka vychová. Novopohanský duch, ktorý dnešnou dobou, ako mrazivý vietor tiahne, Cirkev v jej obrodzujúcej práci stále hamuje.
Javí sa smutný príznak medzi slovenským ľudom, že na mnohých miestach odporuje prispievať na udržanie cirkevných osôb a cirkevných ustanovizní a podnikov. Služobníkov by radi mat, len nič na nich dať. To posledné ale je tajná a zakuklená zbraň v rukách tých, ktorí cirkevných služobníkov nechcú mať. Nepriatelia Cirkvi chcejúc oslabiť Cirkev nepriamymi prostriedkami siahajú jej na koreň, odoberajú jej služobníkov. Nakoľko služobnici cirkevní sú tiež len ľudia, ktorí musia ľudským spôsobom žiť, odoberajú sa im prostriedky a podmienky života, čiže výživy, do toho stavu nevstupujú len takí, ktorí sú hrdinských obetí schopní. To vidíme, že v terajšej dobe, ktorá je beztak príliš hlboko v hmotárstve, do kňazského stavu len takí sa hlásia, ktorých zvláštna milosť božia k tomu povoláva.
Tieto ťažké pomery cirkevné sú nám dnes ťažké, lebo sme boli naučení na pohodlie. V týchto ťažkých pomeroch musíme hľadať nové spôsoby, ako na diele božom úspešne pracovať.
A tu nám prichádza pred očí prvá kresťanská Cirkev. Služobníkov Cirkví bolo málo: bolo tých dvanásť rybárov a niekoľko verných učedlníkov. Ale to bol dobrý kvas, ktorý celú masu človečenstva preniknul. Oheň horlivosti za Krista a jeho dielo, láska za spásu svojho spolublížneho dodávala tým niekoľkým zmužilosti, aby v ťažkých pomeroch ducha neztratili, ale tým vytrvanlivejšie pracovali.
Boh v každej dobe našiel svojich ľudí a svoje prostriedky, aby nimi pôsobil na rozšírení svojej slávy. Preto, hocako ťažkými zdajú sa nám býť, hocako ťažko nám padajú naše cirkevné pomery, nesmieme byť máloverní a nesmieme sa vzdávať nádeje, že naším pričinením musia sa stať lepšími.
Máme lepšiu nádej, že človečenstvo a menovite kresťanstvo v našej vlasti preberie sa z horúčkového stavu a bude chladnokrevnejšie uvažovať a vážnejšie i dôstojnejšie si počínať voči náboženstvu svojmu a voči Cirkvi. Silne veríme, že aj na Slovensku kresťanstvo sa prerodí. Zrno dobré v ľude, ktoré týmito časy všaková bodliač udúša, nevyhynie, lež pod tlakom s hora a so strán tým hlbšie a pevnejšie korene pustí do pôdy do spodku a tým húževnatejšíe bude potom vzdorovať povíchriciam ! Boh si našiel a vzbudil potrebných prorokov v každom čase; tak aj v dnešnej dobe, j akokoľvek je ona neprajná katolíckemu kňazstvu na Slovensku, vzbudí v národe slovenskom|také matky, ktoré, jako tie starozákonné Anny prorokyne, budú obetovať svojich synov, ako Samuelov, službe Pánovej, do svätyne, aby, hoc aj tej žatvy je mnoho, tých deľníkov vo vinici Pánovej aspoň po skrovne bolo.
Pomery cirkevné na Slovensku, hoc sú aj fažké, ale predsa nie sú beznádejné.
Dr. Alois Kolísek:
V svojom živote prvý raz bol som v Nitre v júli 1917.
Zo svojich slovenských zkúseností a dojmov znal som Nitru najviac z piesne „Nitra, milá Nitra" a napokon zo svetochýrnej samopašnosti nitrianskej administratívy, ktorá bola azda výkvetom všetkého, čo sa proti slovenskému rodu vystrájalo so snahou: „Vyhubiť",
Čo som robil v Nitre r. 1917 ?
Žialil a modlil sa.
Poviem kráťučko, hoci s nútnym úvodom, ako sa to prihodilo.
Vo Viedni pod vojnou bola akási slovenská expozitúra, ači filiálka českej „Maffie". Predstavitelia českej politiky, najmä poprední poslanci z „Českého Sväzu" schádzali sa tu so Slovákmi, ktorí vo Viedni bývali, alebo z času na čas sem prišli — a vzájomne si sdeľovali, aká je sítuacia doma, ale hlavne v zahraničí. Po zahájení snemu viedenského v máji 1917, bolo nám mnohé o našej budúcnosti už jasné. Deklarácia „Českého Sväzu", v ktorej bola prvý raz verejne celému svetu sdelená túžba za oslobodením Slovenska, nebola dajaká parlamentná póza, ale premyslený, prvotriedný politický čin, vyplývajúci z práce našich ľudí v zahraničí a zo spoľahlivých zpráv o nej.
Od r. 1912. chodieval som často do Viedne vydržiavať kázne pre Čechov i Slovákov a tak sa stalo, že i pod vojnou schádzal som sa tu s poprednými Slovákmi, z ktorých daktorí tu konali vojenskú službu. Bol som volaný i k tým tajným schôdzkam Čechov a Slovákov, ktoré sa konaly hneď tu, hned tam, v daktorej kaviarni alebo v byte Kornéla Stodolu.
Na základe takýchto predporád bola v juni 1917 svolaná do Viedne schôdzka spolahlivých ľudí slovenských, ktorí predstavovali či už istú duchovnú prácu, či už politický smer. V tejto čisto slovenskej schôdzke bolo ustálené: vydržiavať v juli slovenskú „revolučnú" poradu v Prešporku, a moja osoba bola poverená tým, že bych po prešporskej schôdzke sa vybral ďalej na Slovensko medzi významných katolíckych kňazov, ktorých som mal upozorniť, aká je situácia vojny, aké su plány so štátom česko-slovenským, aké sú nádeje pre oslobodenie Slovenska...
Pri informovaní kňazov a iných ľudí slovenských, ku ktorým bol prístup, mal som vyzvedať náladu a názory týchto osôb ohľadom budúcnosti slovenskej.
Ako bolo uzavreté, bolo aj vykonané. Schôdzka v Prešporku sa konala, prišiel k nej i dr. Emil Stodola z Pešti. Bol to naozaj prvý revolučný sbor slovenský.
Zprávodajca o budúcich hraniciach medzí Slovenskom a Maďarskom: Dr. Ivánka, navrhoval odtrhnutie 11—12 žúp slovenských od Maďarska; to vraj je maximum. (Po prevrate sa ukázalo, že to bolo minimum, lebo mierová konferencia určila 18—20 stolíc ku Česko-slovenskej Republike.) Po tejto schôdzke som sa teda vybral na svoju informačnú a výzvednú cestu po Slovensku. Ešte v noci som vyhľadal Tománeka, sdelil som mu, čo bolo potrebné, o posavádnych poradách. Sprievodíl ma na železnicu, a ja cestoval som najprv na tie najpochybnejšie kraje budúceho samostatného Slovenska: do Komárna. Tu som nič nespravil, poviem to úprimne a krátko.
Z Komárna cestoval som do — Nitry, do budúceho „hlavného mesta", alebo metropole ...
Aké bolo sklamanie s týmto mestom, nemožno je vysloviť. Že úrady sú madarské, vedel som, že je tam veľa iných pánov smyšľania nepriateľského, bolo mi tiež známo, avšak že táto Nitra, táto „slovenská matí" je také madarsko-židovsk é mesto, som predsa nečakal.
I stalo sa, čo sa v piesní spieva:
„Čo pozrem na Teba, musím zaplakati."
Zaplakal som, rozžialil som sa a chcel som čím skôr odcestovať. No nemal som vlaku nazpät, iba v noci. Poprechádzal som sa Nitrou krížom — krážom, kým bol večer, súmrak a napokon tma. — Cestou ku štácii odbočil som ešte raz ku kostolu, ktorý mi bol pred tým za denného svetla najviac padol do očí. Pravda, bol zatvorený. Pred hlavnou bránou som kľaknul a modlil som sa ..., modlil som sa „za národ náš ubiedený" za „právo života" ... pre slovenský ľud ... Bola teplá, letná noc. Okolie kostola celkom opustené (tak sa mi vo tme zdalo), osvetlenie na tomto mieste žiadne ... len nado mnou žiarily hviezdy Božie ..., daleké svetlá, oku malučké, no každému svietiacie ... snáď i slovenskému národu svietia ?! Azda sú ony predzvesťou Zory — úsvitu ... A boly, boly !
Ten kostol, pred ktorého zatvorenou bránou som sa modlil, bol farský kostol, v ktorom o tri a pôl roka neskoršie bola vykonaná posviacka troch slovenských biskupov... Dnes mi znova srdce horí, ked si pripomeniem, ako som bol v Nitre — pred úsvitom ...
„Niet pravdy zmučenej, ó niet, ktorá neprešla by v slávu,
niet krivdy najmenšej, ó niet, juž Boh by netrestal."
Tieto slová slovenského básnika-proroka Hviezdoslava zo „Žalmu k tisícročnej pamiatke vierozvestcov sv. Cyrilla a Metoda" boly často meditáciou môjho kňazského srdca, no celou dušou mi zvučaly, keď som v bol druhý raz v Nitre ...
To bolo v máji 1919, už nie v Uhorsku, ale v Česko-slovenskej republike, to bolo v oslobodenom Slovensku. A nebol som sám a osihotený ako vtedy pri prvej návšteve ... Mal som milého a slávneho spoločníka, práve jednoho z osloboditeľov Slovenska: bol to všetkým nám drahý Scotus Viator (R. V. Seton-Watson).
Prišiel k nám, keď Slovensko bolo práve v smútku nad smrťou Milana Štefánika, navštívili sme spoločne miesto u Bratislavy, kde tento slávny syn slovenského národa mŕtvymi, alebo umierajúcimi perámi pobozkal naposledy slobodnú slovenskú zem..., a potom sme išli do — Nitry, vedľa Bratislavy najslávnejšieho mesta slovenského, v histórii a symbolickým významom ešte chýrnejšieho od Bratislavy. Ťažko vypísať tie city, ktoré vtedy naplňovaly dušu moju . ..
Najprv boly to rozpomienky na minulosť pred prevratom po svetovej vojne. Tiež Scotus Viator dobre poznal „nitrianskych pánov". Veď tu r. 1910 bola pojednávaná appeláta, v ktorej on sám hral význačnú rolu. Vypoviem niekoľko slovmi, čo a ako to bolo.
So Scotusom Viatorom oboznámil som sa r. 1908., ked sostavoval svoju knihu „Národnostná otázka v Uhrách", v ktorej on prvý pred evropejskou, áno svetovou verejnosťou vypísal tú zmučenú pravdu slovenskú a tie krivdy od Maďarov páchané. Do tej knihy som prispel osobitným článkom o význame a zpracovaní slovenskej piesne ľudovej, ktorý tam bol anglicky uverejnený s článkami Vajanského, Licharda a Jurkoviča z oboru ľudového umenia. Okrem toho som poskytnul spoľahlivý materiál o Andrejovi Hlinkoví, ktorého rímsky proces s biskupom Párvym mal byť práve rie.šený. Scotus Viator túto žáležitosť pokladal za tak dôležitú a Hlinkovú osobu za tak význačnú, že jeho obraz umiestil na prvom liste spomenutej knihy. Keď som proces Hlinkov v Ríme ukončil (1909) volal ma Scotus Viator k sebe do Škótska, išiel som ta, aby sme pripravili preklad jeho knihy. R. 1910. prišiel Scotus Viator zasa medzi nás, a tu som ho volal, aby so mnou išiel pozrieť „maďarské volby" v Skalici. Prišiel, videl a napokon do mojej domácej knihy napísal: „Fuj"! Keď sme boli v Skalici, navštívil som s ním asi na 20 minút (okolo 6. hod. popol.) vdovu po nebohom direktorovi reálky, Drizhalovi, ktorý mi bol priateľom. Z toho povstala obžaloba na pani Drizhalovu, že vraj dala nocľah cudzincom a neohlásila ich úradom. Bola posúdená na 100 korún pokuty. Podala apellátu do Nitry a tá bola tuná — potvrdená. Tieto veci opísal Scotus Viator v svojej knihe „Corruption and reform in Hungary", (Podplatnosť a náprava v Uhrách), a teraz sme si ich pripomenuli v Samej Nitre odkial zmiznuli tí, ktorí pravdu mučili a krivdou vládli...
Pravda prešla v slávu, krivda bola strestaná.
Boli sme v slobodnej Nitre. Navštívili sme župný dóm, ktorý svojím prepýchovým výstrojom bol takmer symbolom nadutosti a pánovitosti maďarských úradov. Prešli sme aj na „Hrad". V kathedrále som pozdvihnul svoje srdce k nebesiam, aby tu bol čoskoro nový arcipastier, dobrý, milý, slovenský...
Mne bolo veľkým zadostučinením, milým pocitom, že sa mi podarilo práve do Nitry, do našej Nitry doviesť takého muža, ako je Scotus Viator.
S radosťou spomínam na tie okamihy v Nitre, na pohostinstvo p. župana dr. Okánika, na spoločnosť talianských dôstojníkov z tehdajšej dohodovej missie, na návštevu u kanonika D. Durčianskeho, prof. dr. Tisu...
Čo tu bolo nádejí, čo radostí z lepšej budúcnosti, lebo vtedy slovenská sloboda svitla !
Tretí raz bol som v Nitre pri posviacke prvých slovenských biskupov a intronizácii biskupa nitrianskeho.
Chcel som ten deň stráviť v svojom kútiku osamotený v meditácii a modlitbe za národ slovenský a za jeho nových pastierov, ako kedysi pred zatvorenou bránou kostola, kde sa teraz posviacka chystala . ..
No koncom januára navštívil ma dr. Tiso a správca Pôstényi a oslovili ma, aby som pri posviacke v Nitre riadil „úmelecké matiné".
Prisľúbil som.
Súčasne žiadali dra Dobroslava Orla, professora theol. fakulty v Bratislave, aby pomohol riadiť cirkevné spevy pri posviacke.
Poneváč posviacka bola chystaná na 6. februára — potrebné bolo s prípravami umeleckej čiastky programu sa ponáhliť. Po porade a dorozumení s dr. Orlom navštívil on Schneídra-Trnavského v Trnave a v Nitre direktora chrámskeho dómu B. Štetku, aby sa dohovoril o potrebných veciach cirkevného spevu posviackového. Medzitým som ja začal riešiť svoju úlohu. Najsámprv som odstúpil od názvu „matiné", lebo naše produkie boly zamýšlané na dobu po obede až do večera, to je teda nie matiné.. . Vymyslel som meno: Umelecko-literárna Beseda (podľa ľudového obyčaju „besedovať").
Pri sostavení programu mal som tieto myšlienky a zásady: Nech tu „v svätom meste Methodovom" ožijú rozpomienky na prvých biskupov slavianskych — sv. Cyrilla a Metóda !
Nech sa tu ozýva umelecké slovo, spev a hudba pokial možno, slovenské, — skladby, jedine slovenské ! Výkonní úmelcovia, najmä solistovia, nech sú len katolíci, keďže sa jedná o posviacku biskupov katolíckych.
Ked sa dr. Orel vrátil, ustálili sme programm spevov cirkevných i umelecko-literárnej besedy, ktorý sme obohatili, keď posviacka bola odložená na 13. februara, a tým sme získali viac času na riadnu prípravu.
Okrem solistov Slovenského Národného divadla v Bratislave povolali sme aj iných spevákov z bratislavskej intelligencie pre spev sborový.
Vyslovujem iskrennú vďaku všetkým týmto spevákom, ktorých ku spoločnej práci umeleckej oduševnila veľká myšlienka národná a povedomie historického významu, aký mala táto zriedkavá slávnosť cirkevná.
Aby nitrianske slávnosti maly najväčší lesk a okrem dojemných obradov a výkonov náboženských tiež účasť vyššieho umenia svetského, bol chefom opery Slovenského Nár. divadla pripravený tiež Symfoničný koncert s orchestrom tohoto divadla.
Všetko sa pripravilo sťa by dľa básnikovej výzvy k oslave cyrillo-metodejskej:
Ktorým známa je prelesť súzvuku, dar daný piesne z ríše nebešťanstva: osnujte hudbu k pochodu, narazte nový spev ! (Hviezdoslav).
O tom, ak sa nám program spevu cirkevného, umelecko-literárnej besedy a symfonického koncertu vydaril, podám tu jednoducho programm a napokon posudky referentov tlačových.
O pol 9. hodine ráno vo farskom chráme pri obradoch vysviacky a intronizácie bol programm :
1. „Ecce sacerdos magnus". Složil Bohumil Štetka.
2. Introit a ostatné chorálné spevy dľa vatikánskeho vydania.
3. Missa „Stella matutina" Složil Mikuláš Schneider-Trnavský.
4. Offertorium: a) „Scapulis suis" (recitatív),
b) „O bone Jesu". Složil pre mužský sbor J. B. Foerster.
5. Spevy pri jednotlivých výkonoch vysviacky pre miešaný sbor složil B. Štetka.
6. a) Pápežská hymna, harmonizoval Mikuláš Šchneider-Trnavský.
b) Národné hymny.
O pol 12. hodine v katedrálnom chráme:
7. Pri intronizácii; „Te Deum laudamus". Složil V. Říhovský pre miešaný sbor. Čísla 1., 5. a 7. previedol katedrálny sbor, riadil direktor Bohumil Štetka.
Čísla 2., 3., 4. a 6. spieval „Mužský sbor z Bratislavy" riadil dr. D. Orel.
Čísla 3,, 4. a 5. boly spievané prvý raz.
Na organ hral insp. Mikuláš Schneider-Trnavský, skladateľ a direktor chorú v Trnave.
Hlasy slovenskej tlače o chrámovom speve pri posviacke :
„Slovenský Denník" 15. íebruara 1921.
Umelecké slávnosti v Nitre.
„Krásnym doprovodom nitrianskych slávností boly hudobné a spevné čísla, nech už boly rázu čisto cirkevného alebo zábavného. Ich výber bol vkusný, na ozaj umelecký a tak stály sa osviežujúcim elementom celého dňa. Už pri samých obradoch vysviacky a intronizácie mohutným dojmom pôsobila nová omša, míssa „Stella matutina", složená pre mužský sbor od Mikuláša Schneidera Trnavského. Plná pekných hudobných myšlienok, s odvážnym vedením hlasov poskytla novému umeleckému telesu, mužskému sboru z Bratislavy, ktorého tvorcom je prof. dr. Dobroslav Orel, príležitosť ukázať ukáznenosť a hlasovú zdatnosť. Nové sdruženie, složené z najlepších spevákov, pokiaľ ich mohla Bratislava poskytnúť, má všetky možností zdarného vývoja a môže sa vyvinut časom v prvotriedné teleso rázu známych učiteľských sdružení v Brne a v Prahe, ked pôjde v intenciách svojho zakladateľa. Že tieto ambície sú rýdzo umelecké, dokázala voiba mužského sboru J. B. Forstera „O bone Jesu", najmodernejšej to ukážky cirkevnej hudby českej. Dobre sa uplatnil i katedrálny sbor nitriansky pod direktorom Bohumilom Stetkom."
„Národnie Noviny" 19. februára 1921.
Dozvuky nitrianskych slávnosti.
„Len o dozvukoch slávnosti slávnej Nitry mám pár slov napísať. Doslovne o posledných zvukoch, o zvukoch umenia, spevu, hudby, ktoré sprevádzaly slávnosť, ako zvuky harfy slová prorokov.
Veď bola to slávnosť cirkevná a bohoslužobná, a bohoslužby od vekov sú spojené všade, menovite v katolíckej Cirkvi, s umením, so spevom a hudbou, muselo tedy i tu byť a bolo na mieste i umenie harmónie. Veď bola to slávnosť biskupov, ktorí majú byť otcovia a vodcovia, proroci a apoštolovia svojho ľudu, — nech tedy podľa Žalmistu oslavujú Boha spevom a piesňou novou. Veď bola to slávnosť slovenského ľudu katolíckeho, a slovenská duša najkrajšie svoje prejavy skladá do spievaného slova.
O chrámovej obradnej hudbe, ktorú Bohumil Štetka a Mikuláš Schneider-Trnavský složili k tejto príležitosti: k slávnostnej omši a celej vysviacke biskupov, musia povedať svoj úsudok ľudia k tomu povalanejší. Ja len to vyzdvihujem, že í katedrálny spevácky sbor dostál svojej úlohe, ale menovite prekvapil bratislavský mužský sbor — celé nové spevácke sdruženie — ktorý sotva mal osem prób a tak vedel naštudovať a predniesť ťažké, dlhé skladby, vyplňujúce vyše dvoch hodin trvajúce slávnostné obrady vysviacky. Riaditeľ dr. Dobroslav Orel docielil obdivuhodného výsledku. Ak kto, iste on, prvotriedny znateľ katolíckej cirkevnej hudby (menovite gregoriánskeho spevu), sám kňaz, mohol naj-kongeniálnejšie porozumieť obsahu a smyslu posvätných, tisícročnou tradíciou ustálených foriem latinskej liturgie a mohol najlepší výraz dať tomu, čo skladatelia práve k tejto slávnostnej príležitostí, chceli pomocou spevu a harmónie povedať."
Poriadok Umelecko-literárnej Besedy o 4 hod. bol nasledujúci:
1. Národné hymny: „Nad Tatrou sa blýska", „Kde domov můj".
2. „Nitra, milá Nitra". Upravil Mikuláš Schneider-Trnavský.
3. a) Ján Hollý: Cyrillomethodiáda (úryvok), b) I. Gr. Orlov: Slovenským veľkňazom. Recitoval p. Janko Borodáč, z deklamačného a dramatického oddelenia štátneho konzervatória v Prahe.
4. Pavel Kŕĺžkovský: Cyril a Method (Hvězdy dvé se z východu . . .), mužský sbor so sprievodom klavíra.
5.Slovenský ľud v svojej piesni: a) Prívet dr. Alojz Kolísek, b) Spevy: Konope, konope (Milan Lichard), Na zelenej lúčke (VI. Rebikov), ide Kračúň (Leoš Janáček), Nitrianske hodiny (Vít. Novák), spievala sl. Maria Hloužková, profesorka Hudobnej školy pre Slovensko, sólistka Slov. Národ. Divadla.— Čie že to ovečky, balada, (Vil. Figuš), Z bačovských piesní (Miloš Lihovecký), Vojenská (VI. Meličko), Zbojnícka (Mík. Schneider-Trnavský), Spieval Ján Konštantín, sólista Slov. Národ. Divadla.
Prestávka 10 minút.
6. Mikuláš Schneider-Trnavský: Venec umelých piesní pre mužský sbor so sprievodom klavíra na ľudové texty.
7. Mikuláš Schneider-Trnavský : Sonáta G-moll pre husle a klavír: a) Allegro, b) Scherzo, c) Adagio, d) Rondo. Prednesie pôvodca.
8. Umelé piesne: a) Št. Fajnor: Jaj, ten cimbál (Ad. Heyduk), b) Fr. Kafenda: Kukučka (Sv. Hurban-Vajanský), c) Mik. Schneider-Trnavský: Drotárik (Ferko Urbánek), Spieval Zdenek Knittl, sólista Slov. Národ. Divadla,
9. Z rečí biskupa Štefana Moyzesa v Matici Slovenskej r. 1865. Recituje p. Janko Borodáč.
10. a) Bratislava, mužský sbor, b) Hej Slováci, mužský sbor.
Čísla 1. 2. 4. 6. a 10. spieval „Mužský sbor z Bratislavy", riadil dr. Dobroslav Orel. — Na klavíri sprevádzal č. 1. a 6. Mikuláš Schneider-Trnavský, čísla 4. 5. 7. a 8. Frico Kafenda, prof. Hudobnej školy pre Slovensko.
O Umelecko-literárnej Besede rozpísaly sa popredné slovenské noviny čo najpochváľnejšie.
„Slovák" dňa 30. marca 1921 krátko, no jadrno, slovami Jura Kozu Matejova:
„O štvrtej som nechal radujúcich medzi radujúcimi a išiel som na „umelecko-literárnu besedu" ktorú mal na slávnosť dňa Kolísek.
Neviem, čo mám z nej chváliť !
Kolísek bol znamenitý a Orol tiež taký.
Keď odznely umelecky prednesené slovenské piesne, slza mi vypadla z očú. Boh vie, čo som myslel, a v myšlienkach som chodil.
A tento spevavý slovenský ľud chceli Maďari zničiť — pošepnul mi do ucha môj súsed.
A ja nevedel som mu slova odpovedať, ale zahrmieť by som bol chcel celým svetom, alebo na kolená padnúť a prosiť:
Bratia ! Ak ste nám naozaj aspoň vo voľačom bratia, nuž nechajte nevinný slovenský ľud na kvetových slovenských lúkách spievať, zunieť, a svet, nebo, seba a všetko milovať. Nechajte nás nevinných, detských a blažených ta ako nás Boh stvoril a slovenské matky vychovaly !
Avšak slova som povedať nevedel. Na besede prítomní bolí aj pp. biskupi, nuncius, minister Slovenska a všetci prví hostia slávnosti."
„Slovenský Denník" dvoma referátmi dir. Boh. Haluzického. Dňa 15. febr. 1921:
„O 4. hodine bola na župnom dome umelecko-literárna beseda. Jej program bol sostavený na význam dňa s tendenciou národne-výchovnou prof. dr. Aloisom Kolískom, ktorý i v svojom prívete prehovoril o slovenskej piesni. Poriadok besedy bol veľmi bohatý a poskytnul svojou pestrosfou a predsa len akousi jednotnou líniou prítomným mnoho radosti. Historickú jeho čiastku, rozpomienky na slávne doby starobylej Nitry, tvorila stará znárodnelá pieseň „Nitra, milá Nitra", upravená pre mužský sbor Mikulášom Schneidrom-Trnavským so svojou ostatnou slokou poprevratového pôvodu: „Tak sa časy menia, tak tento svet beží, Nitra, milá Nitra zas nám prináleží", dalej kantáta pre mužský sbor Pavla Krížkovského, jednoho z buditeľov národnej hudby čes. Cyríll a Method (Hvézdy dve se z východu . ..), zaspievaná prvý raz v jubilejnom roku cyrilo-methodejskom r. 1863 v Brne, a konečne recitácia úryvku Jána Hollého Cyrillomethodiády, a to koniec VI. spevu, kde pápež Adrián vymenúva Konštantína a Methoda biskupmi veľkomoravskými a povoľuje slovanskú liturgiu. Druhá čiastka programu bola venovaná ľudovej piesni, slovenskej. Okrem prívetu dr. Kolíska, ktorý poukázal na odraz slovenského cítenia a života vôbec v ľudovej našej piesni, vyplnená bola vhodne volenými ukážkami starej ľudovej piesne v harmonizácii najlepších jej znalcov a skladateľov, a to Slováka Milana Licharda, Rusa VI. Rebikova, Moravana Leoša Janáčka a Čecha Vítezslava Nováka. Okrem toho zastúpení boli svojimi rôznotvárnymi harmonizáciami mladší slovenskí skladatelia Schneider-Trnavský, Vil. Figuš, Miloš Lihovecký a VI., Meličko. Tretia časť programu bola venovaná umelým skladbám v duchu ľudovej poezie. Tu vynikol zvlášť Trnavského „Veniec umelých piesní" pre mužský sbor na texty ľudových piesní, rukopisná novinka, dokazujúca veľkú invenciu, harmonizačnú pohotovosť Schneiderovu. „Veniec" stane sa iste kmeňovým repertoirom všetkých našich i českých sdruženi peveckých. Okrem Schneidra, ktorý reprezentovaný bol ešte rozkošnou piesňou „Drotárik" na slová F. Urbánka, prednesená bola pieseň z prvých počiatkov československej vzájomnosti od Štefana Fajnora na slová Adolfa Heyduka „Jaj, ten cimbál" a ako protipol moderne založená pieseň profesora bratislavskej hudobnej školy Fr. Kafendu „Kukučka" na slová Svet, Hurbana Vajanského.
Pekne do programu vpadla i Schneidrova Sonáta G-moll pre husle a klavír, skladba plná jemného citu, ktorý vyjadril skladateľ í mäkkým prednesením na husle. Štvrtý oddiel venovaný bol myšlienkam vlasteneckým, ktoré roznietil úryvok z reči baňskobystrického biskupa Moyzesa, prednesenej v Matici Slovenskej r. 1865. Voľba bola tým prihodnejšia, že slovo Moyzesovo platí zrovna tak dnes, ako svojho času. Mužské sbory „Bratislava" a obľúbená „Hej Slováci" vystupňovaly ešte túto náladu.
Z reprodukujúcich síl vyniklo zasa sdruženie mužského sboru bratislavského, ďalej členovia Slovenského Národného Divadla sl. Hloušková, ktorá zvlášť pekne predniesla pieseň „Nítranské hodiny", Kníttl, ktorý svoje umenie uplatnil najmä v Trnavského piesni „Drotárik", a Konštantín, ktorého „Zbojnícka" vyvolala živý ohlas. Básne (tiež Grebáča-Orlova „Slovenským veľkňazom"), text Moyzesovej rečí recitoval p. Ján Borodáč. J. Borodáč práve dokončuje deklamačné a dramatické oddelenie konzervatória pražského a je prvý Slovák, ktorý sa odborne venuje dramatickému umeniu. Pri usilovnom štúdiu vyrastie azda z neho prvý slovenský herec. Ako znamenitý virtuóz na piano sa osvedčil Fr. Kafenda, ktorého doprovod piesní a Schneidrovej sonáty ukázal vysokú kvalitu umeleckú. I ukážka z jeho tvorčiej práce skladateľskej prezradzuje pekný talent.
Umelecko-literárna beseda bola naozaj dobrým príkladom, akého rázu by mala byť naša expanzívna umelecko- a,ľudovýchovná práca. Mala svoj štyl, vôňu slovenského kraja a reprodukčná stránka bola vynikajúca. Škoda len, že bola malá účasť zrovna tých, ktorým bola určená, ľudu. Poradatelia prof. dr. Kolísek i prof. dr. Orel môžu byť veru s výsledkom svojej usilovnosti a práce spokojní.
Literárnej besedy v župnom dome zúčastnili sa pápežský nuncius dr. Micara, minister dr. Míčura, arcibiskup dr. Stojan, traja noví slovenskí biskupi, českí biskupi dr. Podlaha a dr. Kašpar, gen. Fourniér a temer všetci ostatní slávnostní hostia.
Po slávnostiach v Nitre.
Bola to krásna, dojímavá chvilä, ked v nedeľu 13. februára na poobedňajšej akadémii v sále župného domu v Nitre počúvali sme i takéto významné slová slovenského biskupa:
„Rodu môj, milý národe slovenský !
Spal si duševne stá liet. Precitni a zmužni! Precitni k práci človeka hodnej a sebe užitočnej. Práca je zákonom, pochodiacim z vôle božskej. Pracovať ti bude treba vždy, už či len na úžitok iných, či i na svoj — voľ si ! Neukazuj mi svoje tvrdé mozole: znám ich ! lež práve to štiepa mi srdce, že z tak mnoho tvrdých mozoľov je tak málo úžitku pre Teba ! Nesťažuj si, drahý rodu môj, na svoju krušnú domovinu; oplýva ona nielen krásami rajskými, lež í pokladmi nevyvážiteľnými, ktoré však dovedie spatriť a zúžitkovať len oko osvetou rozbystrene. Neodvolávaj sa na skromné číslo údov svojich, národe môj ! Nebol početneší národ Grékov; skromné a neplodné bolo územie Attiky, a — predsa mesto Athény v dejinách človečenstva závodí so svetovládnym Rímom. Nie z množstva netečných, lež hlavne zo svornej horlivosti a rozumnosti pracovníkov vyplýva zdar činnosti ľudskej.
Nie teda v spomenutých okolnostiach väzí príčina Tvojich bied, drahý rodu môj, ale jedine v nedostatku duševnej osvety. Rozptýlený si ako zrnká poľa piesočného, ktorým zahráva každý vietor. Sostav sa tedy osvetou duševnou, povedomím národným, obecnomyseľnostou v tuhú mocnú skalu, vzdorujúcu í treskom hromu i besnote víchrov.
Drahý rodu môj, vo vzdelancoch svojich máš vodcov horlivých, obetivých množiacich sa, bud Bohu vdaka, so dňa na deň; však ich snahy len na dobro tvoje smerujú. Pomysli, národe drahý, odkiaľ mal by pomoci očakávať, jestli nie od svojeti ? Postav sa na bezpečné plecia svojich prirodzených vodcov, aby si sa povýšil, otvor ochotne oči svetlu pravdy a užitočných vedomostí, ktoré prinášajú Ti domáci vzdelancovia Tvoji v srozumiteľnej, v Tvojej jadrnej reči. Pracuj pilne na národnej roli dedičnej.
Boj sa pri tom Boha, buď poslušný zákonom občianskym, a ver mi, národe drahý, že Ti bude, ako Ti nebolo !"
Je dobrým svedectvom pre usporiadateľov akademie, že pamätali na to, aby tieto zlaté slová nezabudnuteľného biskupa Št. Moyzesa zaznely v týchto významných dňoch. Telo jeho vyše polstoročia kryje čierna zem, ale skvelý, svoj národ milujúci duch jeho prítomný bol nad slávnostným shromaždením a slová eho padaly do duší. Kiežby všade padlý na úrodnú pôdu.
A samo miesto, Jede sa slávnosti konaly, núti Slováka i k iným milým rozpomienkam. Pri dvojdielnej katedrále, v pravo v kútiku stojí skromnučká, okrúhlastá budova, káplnka bez ozdôb, chudobná, opustená — a to je prvý, najstarší kresťanský kostol na území našej republiky, ktorý bol tu postavený už za panovania slovenského kniežaťa Pribinu v prvej polovici IX. storočia. K tejto vysokej skale nitrianskeho hradu viaže „sa i pamiatka cyrilomethodejská — rozpomienka na apoštolov Slovanstva, ktorých velkým dielom začína sa veľká kultúrna epocha medzi slovanskými národami.
Pod takýmito historickými perspektívami ujímajú sa tu prvý raz v dejinách synovia slovenského ľudu cirkevnej správy, vodcovstva nad katolíckym slovenským ľudom. Ich činnosť vo chvíli tak významnej stavia sa pred veľký súd dejín. Každé ,slovenské srdce želá si, aby čestne obstáli pred týmto sudcom, aby „Slovák spracoval svojich sebe sverených so cťou a slávou."
Poriadok „Symfonického koncertu" bol:
1. B. Smetana: Predohra k opere „Libuša".
2. M. Schneider-Trnavský: Podtatranská idylka.
3. B. Smetana: „Vyšehrad", symfonická báseň.
Prestávka 10 minút.
4. Anton Dvoŕák: Z nového sveta, symfónia.
Predniesol orchester Slovenského Národného Divadla, riadil Milan Zuna.
O Symfonickom koncerte boly tieto kritiky:
„Slovák", 30. marca 1921.
„Symfonický koncert bol večer o 7. hod. Boly prítomné všetky hudobné inštrumenty, aj — ja. Ináč by som nevedel o ňom nič rozprávať, ako na pr. neviem nič ani o orolských slávnostiach, ktoré súčasné boly a len toľko som počul o nich, že boly čo najkrásnejšie.
No a symfonický koncert tiež bol pekný, nuž nemôže mi byť ľúto ani takto. Nadovšetko sa mi ľúbil Zuna, ktorý spravoval hudbu.
To som už počul, že ako voľakto hrá, tak musí druhý tancovať. Nuž viete, to je nič zvláštneho. Ako Zuna tancoval, tak musely všetky trúby, base, bubny, husle a píšťale hrať.
Vyzeral tak, ako všemohúci kráľ kôt, ktorý ked rukou, okom, ba jediným vrázkom tvári mihne, už musí každá kota svoj hlas vydať a prispieť svojou prácou k harmonickému celku zázračných zvukov, ktoré raz hrmia akoby hromom, raz šepocú, akoby kostolní anjeli, alebo šumiace kvietky v tichých svätynách čarodejných hôr.
Zunovi som naozaj závidel. Keby som nebol žurnalista, nuž zaiste druhým Zunom by bol chcel byť."
„Národnie Noviny", 20. februára 1921.
„A podobne sotva ešte počulo mesto toto taký koncert, aký — večer toho dňa — poskytol orchester Slovenského Národného Divadla pod vedením Milana Zunu.
Na programme boly: predhra Smetanovej opery „Libuša" a jeho „Vyšehrad" a Dvoŕákova symfónia „Z nového sveta". Slovenský bod programmu bola Schneíderova nová skladba: „Podtatranská idylka", z pôvodnej klavírovej skladby len k tejto príležitostí pre orchester inštruovaná.
Náš Mikuláš z Trnavy sa v tento deň preukázal ozaj ako všestranný muzikant. Dokázal sa ráno v kostole ako skladateľ liturgickej, posvätnej hudby (s omšou „Stella Matutina") a ako organista, popoludní na Umeleckej besede ako komponista piesní a husľovej skladby, ako harmonizátor, pianista a huslista, večer na koncerte ako skladateľ symfonický a ako dirigent orchestru. Hviezdoslav vyzýva ku slávnosti tisícročnej pamiatky tých, čo to majú, „vy fujaru prineste zas, i dušel gajdice" ; náš Mikuláš priniesol verne viac, časi všetko, čo umenia hudobné môže dať.
Jeho „Podtatranská idylla" razí nové cesty: je vari prvá pôvodná slovenská symfonická, orchestrálna skladba, ak sa nemýlim. Len by sa mi zdalo — a v tom súhlasil so mnou i jeden dobrý znateľ muziky — že titul tej skladby je trochu pochybený, že mala by sa menovať tá Idylla skôr „Podšumavskou": sú to zvuky — v originálnej bohatej sýtej inštrumentárií — nie tak slovenské, ako české, skôr motivy a rytmy českého tanca zavznievajú tam, miestami celé smetanovské, než motívy slovenských, podtatranských odzemkov a trávníc. No to nerobí nič, nech sa tá skladba menuje hocijako. Keď je to len naše a mohlo to zavzniet majstrovskou hrou orchestra slovenského divadla v slovenskej Nitre a pod slovenskými zástavami."
No mal som zo slávností veľa dojmov dobrých. Pre mňa najkrajší bol ten, že pri svetodejinnom úradnom akte v Nitre boli dovedna biskupovia z Češka, Moravy a Slovenska pod vodcovstvom zástupca sv. Otca pápéža . . ., a že hlavy prvých biskupov slovenských boly ozdobené mitrami, ktoré sú výtvarmí ľudového umenia slovenského . . .
Matej Lisy:
Priechod s pohanstva na vieru kresťanskú konal sa u rozličných kmeňov slovanských v rozličných dobách. Najsamprv začalo prenikať kresťanstvo na juhu (od V. storočia), a pozvoľna sa šírilo na sever a severovýchod.
Rozširovali ho zväčša nemeckí kňazi, ktorí príchodili k Slovanom rozličným spôsobom, Niekdy jednotlive, chudobní a bosí, len s krížom v ruke, s nadšením v srdci a s túhou po smrti mučedlníeckej, inokede opatrnejšie a rozvážnejšie, s náležitým prôvodom ochranným a s náležitou pompou, ktorá mala ľudu imponovať. No nech príchodili akokoľvek, nemeckí kňazi boli si vedomí vše, i jakéhosi národného poslania, všade pripravovali pôdu nemeckému vlivu, latinsko-nemeckej civilizácii a franko-germánskej politickej svrchovanosti. Jednotlivé kmene slovanské dobre vycítily nebezpečie, ktoré im hrozilo so strany nemeckého vlivu, a preto odpor domorodého obyvateľstva proti „novej viere" bol miestami značný.
Najpatrnejší bol tento nápor nemecký u Slovanov severozápadných (Lutici, Bodrci, Veneti atď.) v terajšom Prusku a preto i odpor týchto Slovanov proti samému kresťanstvu bol najhúževnatejší, až konečne v bojoch proti nemeckému náporu podľahli, boli Nemcami ako pohani vyhubení alebo zotročení, ich kvetnúce osady zanikly; na miestach, kde stály mnohosľubné staroslovanské osady, dnes preoráva krvou pohanských Slovanov kropenú pôdu chladnokrvný Germán a vyhubených Slovanov už len história spomína.
Inde, kde nemecká výbojnosť bola menej patrná, Slovania dosť ochotne prijímali novú vieru, ale pri tom sa ešte dlho húževnate pridržali i starých zvykov, tak že „nového Boha" jednoducho priradili ku ostatným bohom; kronikár Detmar spomína i ktorési slovenské knieža, že bol sice kresťan, ale ori tom slúžil i starým bohom.
Naši slovenskí predkovia oboznamovali sa s Kresťanstvom dosť skoro, veď žili "v susedstve národov kresťanských, obchodný život priviedol ich v styky s Frankmi, Rimanmi, Grékmi a Nemcami a frankský kupec Samo, v rokoch 627—662 sorganisoval ich dokonca v prvú väčšiu ríšu stredoslovanskú, ktorá však jeho smrťou zanikla, lebo medzi rozličnými stredoslovanskými kmeňmi (Slováci, Česi, Slovinci) nebolo iného spojítka ako boj proti divokým Avarom a tí boli Samom zatlačení ďaleko do Pannonie a na Dolnú zem, kde zanikli.
No styky stredoslovanských kmeňov s národmi kresťanskými ostaly i naďalej a kresťanstvo a s ním i vplyv franko-nemecký v jednodlivých krajoch stredoslovanských vše váčšmi uplatňoval sa. Predkovia naši stáli pred ťažkou dilem-mou: alebo zprotivia sa kresťanstvu, aby zamedzili vplyv nemecký, a vtedy — to dobre cítili — v strede vzdelaných národov neudržia sa, (ako to neskôr osud severozápadných Slovanov i dokázal,) alebo príjmu kresťanstvo z rúk nemeckých kňazov, a vtedy bude im vziať na seba i putá nemeckej politickej svrchovanosti.
V tejto osudnej chvíli poslala Prozreteľnosť božská národu nášmu panovníka, akým nemôže sa pochlúbiť každé pokolenie. Veľká osobnosť Rastislavova ešte ani zďaleka nie je ocenená, ale i to málo, čo o ňom vieme, ukazuje ho v svetle nanajvýš úctihodnom. On bystrým okom zbadal nebezpečie, ktoré hrozilo národu nášmu z výšspomenutej dilemmy, a hľadal, i našiel z neho šťastlivé východište. Aby vyhnul nemeckému vlivu, obrátil sa na východ, ku gréckemu cisárovi Michalovi III. a od neho pýtal učiteľov viery kresťanskej, ktorí by jeho národ v rodnom jazyku poučovali o pravdách kresťanských.
Takto sa dostali k nám r. 863. svätí bratia Konštantin-Cyrill a Method. Ich príchod značí novú dobu v živote národa nášho a bol zárodkom skvelej budúcnosti. Svätí títo bratia, Gréci po meči, no Slovania po praslici, priniesli k nám nielen učenie Kristovo, ale i veľkú lásku k plemenu slovanskému a hlboké pochopenie pre potreby národa nášho. Ich blahodarným pôsobením národ náš vytrhnutý bol z tmy pohanstva na slnečné pole kresťanskej kultúry, no zároveň vyslobodený bol i z pút germánsko-rimanského vlivu, a povýšením reči slovanskej za reč cirkevnú a obradnú položený bol základ našej národnej vzdelanosti. Svätí bratia totižto sostavili slovanské písmo, preložili do slovančíny sv. knihy a vymohli v Ríme, aby reč slovanská uznaná bola za reč cirkevnú, za reč posvätnú, ako je latina a gréčtina. Čím sa nemôžu honosiť veľké vzdelané národy Európy, to dosiahol náš malý, no zdravý a snaživý národ pod Tatrami: v IX. století, keď si na to ostatné národy ešte ani myslieť netrúfali, mal preložené sv. Písmo do materčiny, počul sv. omšu spievať v jazyku rodnom a jeho kňazi učili sa čítať a písať v jazyku materinskom ! Jak ďaleko sme predstihli ostatné národy Európy v národnej vzdelanosti a jaká krásna budúcnosť kynula národu nášmu, keby to nebola prekazila zloba nepriateľa !
No Nemci nemohli zabudnúť, že kmene stredoslovanské geniálnym ťahom Rastislavovým vytrhly sa im z moci a pod vedením veľduchov, ako boli Rastislav a sv. Method, idú sa stať vážnym súperom ríše nemeckej a rozhodným činiteľom strednej Európy. I preto započal sa krutý pohon proti obom: Methoda chceli znemožniť na poli cirkevnom, Rastislava zlomiť na poli politickom. Zášť nemeckých kňazov (vyšších a nižších) proti Methodovi neznala hraníc. Tu sa ukázala nemecká „christiánitas" v pravom svetle. Prekážky, intrikv, pomluvy pred pápežom, podvody, ba i trýznenie sú ich prostriedky v boji pod dielu Methodovmu. Samého ctihodného starca Methoda úlisné chytili a poltreťa roka držali vo väzení biskupa soľnohradského a len na rázné zakročenie pápeža ho pustili na slobodu. No všetké intríky boly marné. Sv. Method pokračoval v požehnanom diele, učil, kázal, krstil, organizoval cirkev, prekladal do slovenčiny sv. Písmo, dva razy šiel do Ríma, aby sa ospravedlnil a na pravú mieru snížil úlisné pomluvy nemeckých veľkňazov — a z celej borby vyšiel čistý, nepoškvrnený a — víťazne. Pápež Hadrián II. (i jeho nástupca Ján VIII.) nielen že potvrdil slovanský preklad sv. Písma a slovanskú liturgiu a vysvätil za kňazov učeníkov sv. bratov-apoštolov, lež na odvetu biskupom nemeckým vyňal Stredoslovanov z právomoci biskupa soľnohradského a biskupa pasovského a založil pod arcibiskupstvom Methodovým nové arcibiskupstvo moravsko-pannonské, podriadené priamo sv. Stolici.
Pred mladou cirkvou veľkomoravskou tak z náboženského, ako i z národného ohladu otváraly sa perspektívy netušeného rozkvetu, keby ich neboly v zárodku udusily nesváry politické. Vznešený Rastislav, bohužiaľ, stal sa obeťou politických intrík nemeckých a nedočkavosti vlastného synovca Svätopluka. Sám Svätopluk je pre nás psychologická záhada. Veľké ctnosti, nadanosf, politický rozhľad a povestná hrdínskosť striedajú sa v ňom s veľkými chybami, prudkosťou, ctibažnosťou, rozmarom. On nepokračoval po šľapajách svojho velkého predchodcu a hlavne vo veciach cirkevnopolitických volil si cesty priamo opačné. Čo ho viedlo pri tomto podivnom pokračovaní, ťažko nám určiť. Možno, že to bol len rozmar; možno, že bola na príčine jeho latinsko-nemecká- výchova; ale tiež možno — a pri Svätoplukovi toto sa zdá pravde najpodobnejším — že práve politické príčiny ho priviedly k tomu, že odvrátil sa od slovanskej bohoslužby a priklonil sa k nepriateľom Methodovým.
Bystrozraký Svätopluk nemohol totižto nezbadať, že cirkevná politika Rastislavova nepriniesla žiaducného ovocia v tej miere, ako sa to dalo očakávať. Nemci prenasledovali slovanských kresťanov práve tak, ako prenasledovali pohanských Slovanov. Vidieť, že ich hlavným cieľom nebolo Slovanov pokresťaniť, ale dostať pod svoju politickú svrchovanosť. Aby osudnej srážke vyhnul, alebo ju aspoň oddialil — rozsiahlemu, no mladému štátu stredoslovanskému šlo hlavne o čas, aby sa mohol vnútorne utužiť — rozišiel sa s Methodom a nadržal kňazom nemeckým. Popri slovanskej zavedená je í latinská liturgia a nitrianskym biskupom stal sa zlopovestný Viching, zarytý nepriateľ všetkého slovanského. Posledné dni Methodove strpčené boly vedomím, že jeho životné dielo podivným pokračovaním ináčej veľkého panovníka vychodí na zmar, no stále dúfal, že Svätopluk vzpamätá sa a napraví svoj omyl. S iskrou nádeje do budúcnosti rozlúčil sa na večnosť s národom jemu tak drahým 6. apríla r. 885., keď mu bol odporúčal za svojho nástupcu Gorazda, najmilejšieho svojho učeníka, nositeľa jeho veľkých ideí národných a náboženských. No nesplnila sa mu ani táto posledná nádej. Svätopluk ostal v odpore proti dielu Methodovmu, nadržal kňazom cudzím, ktorí u pápeža Štefana V. vymohli zrušenie slovanskej bohuslužby, nástupcom Methodovým stal sa práve Viching a učeníci Methodovi: Gorazd, Kliment, Vavrínec, Naum, Agelar spolu asi s 200 inými slovanskými kňazmi bolí po dlhých persekúciach z vlastí vypudení. Tí odišli do Bulharska, kde pokračovali v tradíciach Methodových a priviedli slovanské písomníctvo cirkevné ku skvelému rozkvetu.
Takto vyšla na zmar nádejná sejba svätých vierozvestcov na Veľkej Morave (a v Čechách, ktoré patrily za sv. Václava k biskupovi rezenskému, a prvým pražským biskupom — asi r. 973. — stal se tiež Nemec, Detmar), vinou krátkozrakosti vlastných synov a intrík cudzorodej hierarchie.
Tradícia slovanských bohoslužieb zato ešte dlho žila a bolo s ňou rátať, ešte i neskorším panovníkom uhorským, ale v celku boly predsa len pochované. Tak sv. Štefan založil vo Vespríme pravoslávny kláštor, aby vyhovel duševným potrebám pannonských Slovanov ), taktiež Ondrej I. na Vyšehrade pre slovanských mníchov a jeho manželka, Anastazia, v Tomove (v Biharsku) pre ženy ; i sázavskí slovanskí mnísi, synovia sv. Prokopa, vypudení toho času z Čiech, našli útulok u Ondreja I. a usadili sa na Slovensku, kde ich spolubratia (slovanskí benediktíni) už od X. stoletia pôsobili na Zobore a na Sv. Beňadiku u Hrona. Z nich pošli svätí pustovníci slovenskí, Svorád a Benedik, patrónovia Slovenska, ktorí mučedelnícku smrť postúpili na Skalke pri Trenčíne.
Po páde Veľkej Moravy vlasť naša stala sa nástupišťom vojsk maďarských, českých a poľských, pri čom mladá cirkev slovenská nesmierne trpela, hlavne od pohanských maďarských hôrd, ktoré cez kraje slovenské robily nájazdy do zemí západných. Po strašných porážkach pri Merseburgu r. 933. a ešte väčšmi pri Augsburgu r. 955. Maďari prinútení boli hľadať umiestenie v spoločnosti národov civilizovaných a prijať kresťanstvo, hlavne z rúk kňazov slovanských, o čom svedčia i slovanské prvky v cirkevnej terminológii maďarskej (püspök, kereszt, kereszténység, malaszt, pap-pop, apát, barát, szerda, csütörtök, péntek atď. atď).
Pri organizovaní nového štátu sv. Štefan prevzal feudálné zariadenie západných zemí so všetkými jeho výhodami a vadami. Vynikajúci pohlavári národov Maďarmi obsadeného územia, i cudzozemskí prisťahovalci, dostali od krála veľké, rozsiahle majetky s povinnosťou verne mu slúžiť a bojovať i s poddanými pod jeho prápormi. Medzi týchto feudálov boli zaradení nešťastným spôsobom aj pohlavári cirkevní, na veľkú škodu ich duchovného povolania. Dostali tiež velké majetky s poddanými a s povinnosťami svetských feudálov. Rozumie sa, že tak anoval krá! nad nimi a oni nad ľudom. Tak povstala silnou reťazou vzájomných záujmov pospájaná, spoludržiaca, národne bezbarevná trieda výsadného zemianstva, pravda, na úkor a výsmech kresťanskej náuky o rovnosti a rovnoprávnosti ľudí. A keď i od ľudu slovenského odpadli duchom a telom najsilnejší jeho príslušníci, a ani ľudské, ani politické jeho práva nemalý ochrany, započala sa jehô osudná osobná nevoľnosť a jeho celkový mravný a hmotný úpadok. Feudalizmus nivelloval, urovnával všetko. V ňom ztratily sa i tie prvky a útvary, z ktorých vzniklo celé kráľovstvo uhorské a vlialy sa do državného celku kráľovstva uhorského.
Štátotvornými živly boli teda len magnáti, präláti a zemani. Ich jedinou povinnosťou bolo slúžiť kráľovi, cvičiť sa vo zbrani a vydržiavať početné vojská. Ostatný ľud bol nevoľný, nemal žiadnych práv, len povinnosti, otrocký živoril na pôde zemepána a znášal všetké bremená. V tomto smutnom položení jedinou potechou toho biedneho ľudu bol len kňaz, ktorý obyčajne i sám z tejto nevoľníckej triedy pochodil a tak vedel pochopiť jeho bôle a strasti. Ale na pomer pánaku poddaným práve preto mal pramálo vplyvu. Vyšší cirkevní hodnostári, majitelia velkých poddanství, mali na hlave štátné starosti a feudálné povinnosti, o ľud sa málo starali.
Duch Vichingov vznášal sa nad dedictvom svätého Methoda .
Pri takýchto pomeroch niet sa čomu diviť, že ľud túžil po duševnej obrode, a keď za slabých panovníkov nemal ho kto chrániť ani proti prechmatom mocných oligarchov, ktorí si privlastňovali cirkevné majetky, olupovali kostoly a prenasledovali im nepoddajných, ľudu milých kňazov a rehoľníkov, ľahko pochopíme, prečo našiel u nás takú úrodnú pôdu český husitizmus a neskoršie nemecký protestantizmus, ktorý ináčej z počiatku prispôsoboval sa daným pomerom a len demokratickým zariadením líšil se od katolicizmu . Ľud sám ani nezbadal, ako sa octnul v kacírstve.
Protestantská záplava konečne vyburcovala í netečné katolíctvo na obranu, ale cieľuvedomá protireformácia začala sa leii od konca XVI. stoletia, keď r. 1560. osadili sa v Trnave jezuiti, ktorí odtiaľ rozprestreli svoju činnosť na celé Slovensko a za krátky čas založili na Slovensku vyše 22 kláštorov a vyvinuli veľmi energickú činnosť protireformačnú hlavne v kruhoch zemianskych, kým medzi pospolitým ľudom konali veľmi blahodárnu prácu otcovia rádu sv. Františka. Pôsobením týchto dvoch hlavných činiteľov protireformácie ľud slovenský pomaly vrátil sa do lona matky cirkvi, tak že od tej doby je ľud slovenský asi v 73% katolícky a v 27% protestantský.
Velké zásluhy o cirkevné obrodenie na Slovensku získala si kráľovná Maria Terezia, ktorá r. 1746. znovuvzkriesíla biskupstvo spišské a založila biskupstvá banskobystrické a rožňavské a cieľom vyššieho vzdelania kňazského dorastu založila ústredný seminár v Bratislave. Neušla pozornosti veľkej panovnice ani detinská láska, ktorou slovanské národy monarchie lnuly ku svätým vierozvestcom Cyrillovi a Methodovi a r. 1777. vymohla v Ríme, aby sa na ich úctu po všetkých kostoloch monarchie slávievaly bohoslužby.
V slovenskom ľude ináčej neprestajne žila vdačná pamät vznesených slovanských apoštolov, a tejto svojej hlbokej úcte rád dával výraz venovaním kostolov, sôch, obrazov pamiatke sv. Cyrilla a Methoda, i keď to úradná cirkev nerada videla a politické vrchnosti vše väčšmi prekážaly. Už niektoré odchýlky starších a novších obradných kníh v Uhorsku od rímskeho obradoslovia su pozostatky niekdajšej cyrillskej bohoslužby. Sem prináležia i niektoré staré cirkevné pamiatky, ktoré nám zloba času do novších čias ušetrila, ako je nebohým Jozefom Kohútom v Dolnom Kubíne nájdený cyrillský oltárik a zvon s hlaholským nápisom; taktiež okruhlá kaplnka v Ludrovej (pri Ružomberku) a pravdepodobne aj v Skalici, ďalej starobylý kostolík sv. Michala v Dražovciach (pri Nitre) a sv. Trom Kráľom zasvätený niekdajší kostolík na Ostrolúke (Zvolensko). Z novšej doby máme sv, Cyrillovi a Methodovi zasvätené kostoly v Selciach (r. 1863.), na Mojtine a v Dohnanoch, kaplnky na Poliku a v Laclavej; oltáry v Moravskom Lieskove a Stankovänoch; sochy v Lábe, na Brezovici (Orava), v Lopeji, na Bacúrove, v D. Lopašove, v Námestove, v Jablonke a D. Lipnici (v poľskej Orave); vo Višňovom obraz, v Radvani na Hôrke, v Považskej Bystrici a kedysi aj v kaplnke pod Ďumbierom (Zvolensko) v nástenných maľbách v Hochštettne v oknovej maľbe na skle, v Gombáši, v Stankovänoch, v D. Lopašove a v Mor. Lieskove v obrazoch na kostolných zástavách; v Bartoš Lehôtke (Tekov) bol do r. 1916. zvon s obrazom, v Prochote do r. 1917. tiež 179 funtový zvon so slovenským nápisom: „S. Otče MethoDe ! Ochraňuj CIrkeV Katolocký V. Lial a Sostavil Jozef Pozdech v Pešti 1867.", a iný 59 funtový s nápisom; Svätý Cyrille ! Budiž ochrancom Slovenska !"
Je známe, že germanizačné snahy cisára Jozefa II. vzbudili u Maďarov dotia nejestvujúce maďarské národné povedomie. Do týchto čias v Uhorsku maďarského národného povedomia nebolo. Nebolo ani národnostného utláčania, bolo len utláčanie triedné. Totižto všetku moc v štáte a spoločnosti držali v rukách zemani a ostatný národ znášal len ťarchy a útrapy. Ale tu nebolo rozdielu medzi zemanom maďarským a slovenským, práve tak, ako nebolo rozdielu ani medzi poddaným maďarským a slovenským. Na jednej strane boli nahromadené všetké privilégia, všetké práva, majetky, úrady, sloboda — na druhej strane robota, dane, bieda, nevoľnosť.
„Som uhorský zeman" — to znamenalo: som slobodný, som pánom majetku, poddaných, som zákonodarcom, mám tíé a tie práva, výsady. Je pochopiteľné, že pri takých okolnostiach všetci zemani bez rozdielu národnostného spoludržiali, boli pyšní na svoje „uhorstvo", na svoje uhorské zemianstvo. Ale maďarské toto zemanstvo nebolo. Konverzačná reč výsadných tried všetkých národností bola reč latinská, ktorá bola spolu i rečou úradnou, rečou verejného života, správy a zákonodárstva. Na maďarské vody zaplával tento „politický národ" až v XVIII. století, keď demokratické a germanizačné snahy Josefa II. začaly ohrožovať ich výsady, a keď dolňouhorskí Srbí, sedmohradskí Sasi a Rumuni začali vystupovať so svojimi autonomistickými požiadavkami, v čom zemani videli ohrožovanie svojich nadpráv. Toto všetko pritiahlo zemianstvo bližšie k maďarstvu, ktoré bolo medzi národnosťami najpočetnejšie, malo centrálné umiestenie a primerane svojmu východnému pôvodu najhúževnatejšie bránilo nadpráva zemianské, nemajúc smyslu pre rovnoprávnosť, demokraciu. Tak ,bol pomaly nahradený „hungarizmus" maďarizmom a už teraz silno začalo sa centralizovať vo verejnej správe krajiny, najprv heslom úradnej reči maďarskej, potom už v podobe hegemónie, supremácie, nadvlády maďarského kmeňa nad národmi nemaďarskými. Počalo sa maďarizovanie škôl, prenasledovanie nemaďarských občanov v úrade a vo všetkých verejných ustanovizniach. Dane celého obyvateľstva obrácané boly výlučne len na podporovanie maďarskej kultúry, umenia, divadla, múzea, maďarských -umelcov, výstav, spolkov, priemyslu a obchodu. Naproti tomu nemaďarské národy nielen že ostaly bez všetkej podpory, bez všetkých hmotných prostriedkov, ale boly vo svojich kultúrnych snahách všemožne hatené, prekážané, ubíjané.
V tomto ovzduší i na slovenský katolicizmus prišly zlé časy. Hierarchia, ktorá z označených príčin ľudu slovenskému naklonená nikdy nebola, teraz vše väčšmi stávala sa najintranzigentnejšou nositeľkou maďarskej štátnej idey, čo znamenalo odpor proti všetkým kultúrnym snahám slovenským. Na začiatku XIX. stoletia, pri nádejeplnej renaissance slovenského katolicizmu, v dobe účinkovania učeného Slovenského Tovaryšstva, ktoré sdružilo okolo seba najlepších synov slovenského katolicizmu a stalo sa požehnaným ohniskom nábožensko-národnej vzdelanosti ľudu slovenského, našiel sa ešte jeden Alexander Rudnay, arcibiskup ostrihomský, jeden Ladislav Zábojský, biskup spišský, Lajčiak, rožňavský, Kluch, Wurum a hlavne Fr. X. Fuchs biskupi nitrianski, ktorí priaznivým okom hľadeli na literárné snahy slovenského katolicizmu, ale Štefan Moyses, biskup banskobystrický (╬ 1869.), ktorý naplnený duchom apoštolským svätého Methoda úplne splynul s ľuďom svojím a stal se jeho velebným vodcom na poli národnom a náboženskom, našiel sa za tisíc rokov len jeden jediný. V ňom ešte raz zjavila sa na Slovensku v plnej velebností nádhera slovanského veľkňaza v duchu Methodovom, aby sa po ňom tým v príšernejšom svetle ukázala naša opovržená opustenosť, abominatio desolationis. Posledné polstoročie bolo ťažkou, trápnou kalváriou slovenského katolicizmu pod tlakom nám cudzej, veľkopanskej, slovenským snahám neprajnej a nepriatelskej hierarchie.
Duch Vichingov slávil triumf nad dedictvom sv. Methoda.
No, čo sto vekov bludných hodlalo, zvrtla doba. Veľký zápas, ktorý sa na Slovensku tisíc rokov viedol medzi duchom Vichíngovým a duchom sv. Methoda, medzí duchom cudzím a duchom našským, duchom feudálno-aristokratickým a duchom slovansko-kresťanským, skončil sa predsa skvelým víťazstvom Pravdy! Víching, prototýp protinárodných, nekresťanských cudzincov-biskupov bol svojho času pre svoje hriechy pápežom pozbavený biskupstva a zomrel v nemilosti; ten istý osu stihol i posledných jeho stúpencov na Slovensku a do dedictva Ipolyi-Štummerov, Bubičov, Batthyányich, Radnai-Ritthammerov a Párvych posadení boli opäť mužovia z ľudu vyšlí, mužovia ducha apoštolského a demokratického, ducha cyrillomethodejského, ktorých národ slovenský tak dlho čakal !
Poznámka vydávatela a cirk. cenzora: Duch Vichingov nemožno porovnať s duchom spomenutých biskupov, ktorí i keď národne necítili s ľudom, za to Cirkev katolícku milovali a na rozkvete katolíckej viery blahonosne účinkovali.
Dr. Juraj Hodál:
Nielen jednotlivci ale aj celé národy sú odvisjé od najvyššej bytnosti, osud ich, život alebo smrť, rozkvet alebo zhynutie je tiež v rukách Božích. No a jako priputáva k Bohu táto odvislosť jednotlivcov, tak priputáva ona k Nemu aj národy, ktoré, ako aj tí jednotlivci, hľadia si ten svoj pomer k Bohu v svojom náboženstve vyriadiť. Jak sa len zjavil človek na zemi, už bol nábožným, starožitné pamiatky dosvedčujú o tom hojne; ale aj národy, nakoľko len siahajú dejiny do dávnej minulosti, preukazujú sa tiež vždy nábožnými a to nielen v jednotlivcoch, ale aj v celých svojich celkoch. Ich nábpženstvo, ich kult, ako to ukazuje príklad starých Assýrčanov, Egyptčanov, Židov, Grékov, Rimanov a aj iných pozdejších národov, bolo vždy najvážnejšou súčiastkou ich verejného, národného života, ba pri mnohých ako aj pri starých Slavianoch, knieža bol v jednej osobe aj najvyšším kňazom, ktorý odbavoval obety a najvážnejšie obrady kultu v mene a v prospech svojho národa.
Nedarmo sa ale hovorí že: Si duo facíunt idem, non est idem. Náboženstvo už ani dvoch jednotlivcov nie je docela jednaké ani v nútornom obsahu ani v zovnútorných výjavoch; tým menej bolo a je ono jednaké teda u rozličných národov. Naopak, národy už od najstarších časov vypestovaly si každý svoje národné náboženstvo, svoje mythologie, svoje obrady, ktoré boly jak výkvety ich povahy, obrazotvornosti, charakteru a národnej ich kultúry; Assýrčania, Egyptčania, Židia, Gréci, Rimaní, Germání, Slavianí, každý mali svoje národné náboženstvo, každý svojím spôsobom sa blížíl k svojím bohom. Ba aj keď sa rozšírilo kresťanstvo a so všezahrňujúcim katolicizmom nastala v náboženskom ohľade istá jednotvárnosť, jedna viera, jedno náboženstvo, jeden kult, vidíme, že aj odvtedy preráža tú jednotvárnosť u jednotlivých národov istý národný ráz, národný charakter. Východné národy, Gréci, Arméni, Koptí, Rusi, Rusíni, Bulhari a iné vypestovaly si svoje osobitné liturgie, výjavy svojho náboženského života zariadily do cela po svojsky a západné národy tiež za dlhé storočia maly svoje liturgie (gallikánska, irská, mozarabská, staroslavianska liturgia) ba aj odvtedy, čo najviac v XVI. století vzdaly sa k vôli jednotnosti starých svojich náboženských zvykov, ponechaly si predsa a aj vypestovaly si v svojom cirkevnoprávnom zariadení, náboženskom výstroji a v obradoch toľko národných zvláštností, že ich náboženstvo, pri tom všetkom že je číročisto krestansko-katolícke, predsa má taký národný ráz, národný náter, že ten Francúz, Talian, Američan alebo Nemec, každý si ho považuje jako domorodé, lebo javí sa ono jeho povahe, národnej kultúre, národným obyčajom primerane.
Istá vec je, že snaha, dať katolíckemu náboženskému životu istý národný ráz, javí sa všeobecne, ba na mnohých miestach je ona až tak silná, že mnohokrát už vybočila z oprávnenej koľaje a javila sa v zakladaní cirkví národných (cirkev francúzsko-katolícka, cirkev nemecko-katolícka, najnovšie cirkev československá) a tak istá vec je, že táto snaha je do cela prirodzená, ba považujúc vec z toho ohľadu, že každý človek a tak aj národ môže Boha chváliť len svojím spôsobom a že to náboženstvo tým lepšie zakorení sa v srdci ľudu a tým lepšie prenikne jeho život, čím bližšie stojí ono k jeho národnej povahe, je táto snaha v primeraných medziach aj veľmi rozumná, oprávnená a chvalitebná.
Slovenský národ súc pred prevratom o úplnej národnej porobe ťažko cítil a niesol nedostatok národného rázu vo svojom náboženskom živote; konajúc sa skoro všade všetko v znamení rázu maďarského videlo sa mu byť to náboženstvo ako cudzie a s bolesťou videl každý, že hlavne v prvých dňoch národného prebudenia nakoľko sa odvrátil ľud od náboženstva ba nepriatelsky sa postavil proti nemu vytýkajúc mu, že nebolo riadené v duchu národnom. Už aj z tohoto každý zdravo smýšľajúci človek musí uzatvárat, že teda už aj v záujme samého náboženstva je, aby ono dostalo aj u nás istý slovenský ráz, slovenský národný náter a že postavovať sa proti tejto, už aj u nás mohutne sa javiacej snahe, bola by hriešna nerozmyslenosť.
Ano aj v slovenskom národe javí sa už tá snaha, aby jeho náboženský život dostal národný ráz, národný náter, národné zabarvenia. Nielen slovenskí evanjelici sa už organizovali na slovenskom základe, ale aj u slovenských katolíkov badať silný prúd, aby aj ich náboženstvo bolo sriadené, vedené a zabarvené duchom slovenským. To všeobecné volanie po slovenských biskupoch, tá veľká radosť a ukázalá slávnosť pri vysviacke troch prvých slovenských arcipastierov, té na mnohých miestach obnovené oslavy slovenských apoštolov sv. Cyrilla a Methoda, potom túžby po zaokrúhlení Slovenska ako cirkevného celku, sbierky na stavbu národnej svätyne, chrámu a kláštora sv. Andreja a Benedika, požadovanie a uvedenie staroslovanskej reči aspoň dvakrát ročite do liturgie a podobné zjavy sú už silné prejavy vôle katolíckej čiastky slovenského národa, že áno aj ona chce mať slovenský ráz, slovenské zabarvenie vo svojom náboženskom živote.
Táto snaha je teda tu, musíme to s potechou konštatovať a nie proti nej sa stavať ale o spôsobe a medziach jej uplatnenia vážne rozmýšľať, aby sme zachytili a tak v prospech národa ako v prospech samého katolicizmu využili tú ohromnú energiu, ktorá sa v nej jak v mohutnom prirodzenom prúde javí.
V nasledujúcich riadkoch to by chcel láskavým čitateľom v malých obrisoch predniesť, v čom a jako by sme mohli dať aj nášmu katolíckemu náboženskému životu ten slovensko národný ráz, to slovensko národné zabarvenie.
Bezpochybné je, že vo veciach viery a mravov o nejakom národnom zabarveni ani reči byť nemôže. To je „depositum", drahý poklad celého kresťanstva, ba aj celého človečenstva, to nejako chcieť zabarvovať znamenalo by to len kaziť, čo by viedlo len k rozkladu. Môže byť hádam o tom reč, že niektoré čiastky náuky kresťanskej, ktoré už či vo veciach viery alebo mravov k slovenskej povahe bližšie stoja, téže v našom náboženskom živote viac sa môžu prízvukovať, vypuklejšie predstavovať, aby priťahovaly, no súc ony aj tak najviac všeľudské, nejakého národného zabarvenia ani dať nemôžu. Nemožno dať potom národného rázu nášmu náboženskému životu ani v iných podstatných veciach, ako v takých podstatných cirkevno právnych, liturgických a iných ustanoveniach, ktoré jednotnosť cirkví rim. katolíckej bezpodmienečne vyžadujú. Také sa teda ani hýbať ani z národných ohľadov nijako meniť nemôžu.
Pri podstatných veciach je ale mnoho pobočných vecí pobočných cirkevnoprávnych sriadení náboženských výkonov a predmetov prislúchajúcich k náboženskému výstroju ktoré už či vo svojej podstate, alebo v prevedení dopúšťajú veľmi dobre národný ráz, národné zabarvenie a súc této najviac také okoličnosti náboženského života, ktoré jak drobností najviac sa v ňom vybíjajú, riadne aj dostatočne zabarvia na vonok náboženský život a aj ukoja tým požiadavky jednotlivca a národa v tomto ohľade. V týchto by sme mohli teda dať nášmu náboženskému životu národné zabarvenie.
Možnosť takéhoto zabarvenia núka sa nám v istej miere na trojom poli, a sice na poli cirkevnoprávneho zariadenia, na poli náboženského výstroju a na poli náboženských obradov.
a) Mohli by sme teda dodať ten národný ráz nášmu náboženskému životu po prvé na poli cirkevnoprávnom. Vidíme, že každý národ, ktorý má len akú takú politickú neodvislost, má aj v cirkevnom ohľade akosi zaokrúhlené územie, má svoju národnú hierarchiu y čele s arcibiskupom alebo primášom, má potom priamy potyk s Rímom, prípadne svojho zástupce pri Sv. stolici, slovom ten národ aj v náboženskom, cirkevnom ohľade vystupuje na vonok jak osobitný, etnografický celok. — Potom aj vnútorné cirkevnoprávné sriadenie má každý národ svojské, národné, jeho povahe, historickému vývinu a kultúre zodpovedajúce. Známe je každému, že toto vnútorné cirkevnoprávné sriadenie vyvinulo sa počas století v každej krajine ináč a ináč aspoň v istých veciach ako školských, patronátnych a hmotných záležitostiach. Prispôsobovalo sa ono všade najviac domaj-šíemu svetskému zákonodárstvu a jak jus particulare aj od Sv. stolice povolené, odobrené bolo. Vznikajúc ale všade najviac z domajších názorov a pomerov obdržalo všade aj istý národný ráz, bolo a je všade národnou zvláštnosťou, tak že ináč vypadá ono v Itálii, ináč v Nemecku, ináč v Amerike a ináč u nás v bývalom Uhorsku. — Teda po prvé takéhoto svojského zovnútorného a vnútorného cirkevnoprávneho sriadenia by sme sa mohli aj my Slováci domáhať.
Čo sa týká toho zovnútorného svojského sriadenia našej zemi v cirkevnoprávnom ohľade, k tomu máme už podklad, lebo Slovensko tvoriac už v istom ohľade politický zaokrúhlený celok môže byť aj v cirkevnoprávnom ohľade zaokrúhlené a po svojsky sriadené. K tomuto prináležalo by to, aby Slovensko sriadilo sa v jednu osobitnú cirkevnú provinciu v čele s jedným arcibiskupom. Táto s jednej strany obsahovať by musela všetky obce Slovenska (teda obce podriadené ešte maďarským biskupom maly by byť pridelené čím skôr tunajším biskupstvám, poťažne sriadené v nové biskupstvo), s druhej strany ale nesmela by už byťfpodriadená nikomu, (teda nesmela by uznávať žiadné primášske práva), iba Rímskemu Otcovi, aby tak osobitnosť a svojprávnosť slovenského národa sa aj v náboženskom živote vyjadrovala. K tomu účelu žiaducné by bolo, aby slovenská cirkevná provincia mal pri Rímskej Stolici svojho osobitného agensa, ba nakoľko by republika obdržala aj svojho kardinála, ten by mal byť aspoň striedavo aj Slovák, aby tak slovenská národnost tým lepšie vyrážala a vôľa slovenských katolíkov prípadne aj pri voľbe námestníka Kristovho sa uplatňovala.
Toto vonkajšie církevnoprávné sriaďovanie našej zemi je už aj v potešiteľnom prúde, no málo počuť ešte o vnútornom národnom sriadení nášho cirkevnoprávneho života. Toto vnútorné církevnoprávné sriadenie je totiž u nás do cela cudzie. Vyvinujúc sa pravda dľa zákonodarstva a vôle panujúcej maďarskej národností, je ono vlastne maďarského rázu a tak neslovenské, cudzie a pre svoje do cela autokratické základy slovenskej povahe vôbec nezodpovedajúce. Slavianske národy sú totiž už od koreňa demokratické, ako to vidieť z prvotného ich župného sriadenia, potom drobenia sa na kmeny a z výbojných, revolúčnych pohybov za slobodu všade, kde boly utláčané. Taký je aj národ slovenský, ktorý tiež ťažko nesie, aby sa v bárčom rozhodovalo o ňom bez neho, nech sú to bárs aj veci cirkevného, náboženského rázu. Poneváč teda naše včuľajšie vnútorné církevnoprávné sriadenie je tak cudzieho pôvodu a ani slovenskej povahe nezodpovie, mohlo by sa aj toto zameniť s novým našským a slovenskej povahe zodpovedajúcim sriadením, v ktorom by aspoň v istých veciach (školských, patronátnych, cirkevno-hospodárskych) uplatňovala sa vo vedení aj vôľa nižšieho kňažstva a slovenského ľudu (kat. cirkevná autonomia) a ktoré tak aj pôvodom aj v duchu bolo by už našské, slovenské.
Tým zovnútorným cirkevnoprávným sriadením t. j. cirkevným administratívnym oddelením Slovenska dostala by Cirkev u nás ako národný rámec, stala by sa tak ako cirkvou národnou a jak našou, slovenskou by sa javila pred Bohom a pred svetom, tým novým vnútorným cirkevnoprávnym sriadením ale javila by sa ona našskou, domácou nám. Slovenskí katolíci tvorili by v tomto novom sriadení už jedon osobitný organizmus, ktorého cirkevný a náboženský život pohyboval a rozvinoval by sa už pravda tiež osobitne a to slovenskej povahe, slovenským pomerom, slovenskej duši primerane a tak prejavovalo by už aj samo v sebe našu národnosť a slúžilo by spolu aj za základ, na ktorom by sa mohly vyvinovať, a za rámec, v ktorom by sa mohly uplatňovať iné rázovítosti v našom náboženskom živote.
b) Druhé pole, na ktorom by náš národný ráz mohol sa v našom náboženskom živote vybíjať, je pole náboženského výstroju. Myslím pod týmto naše kostoly, kaplnky, cintoríny, kalvárie taktiež ich zariadenie a výzdobu. Vo všetkých týchto mohol by sa uplatniť slovenský sloh, slovenský stýl, alebo aspoň používať by sa mohly slovenské motívy. Nové kostoly, ktoré sa budú na Slovensku stavať, mohly by už byť stavané všetky v štýle slovenskom. Keď je stýl bizancký, románsky, alebo gotický, keď teda iné národy vedely si svojím spôsobom stavať kostoly, prečo by sme si ich aj my nemohli stavať naším spôsobom v štýle slovenskom. Nech nikto nehovorí, že slovenského štýlu nieto ! Nech si obzre naše staré drevené kostolíky v Tŕňovom, v Oravke a inde, sú ony jak milé pokračovanie našich podtatranských chalupíek, plné slovenskosti, plné naivnej národnej zvláštnosti. Áno jestvuje ten stýl slovenský, len ho treba vyhľadať a vykristalizovať, zdokonálíť trochu. Keďby pri stavaní nových kostolov podmienkou bolo pri súbehu, aby bol kostol v slohu slovenskom, chytro by naši stavitelia a umelci sostavili ho a vykristalizovalí zo spomenutých, kde — tu ešte pozostalých, starých slovenských chrámov a mohol by náš ľud aspoň na niektorých miestach v svojskom chráme velebiť svojho Boha a cítiť sa v nom jako v otcovskom domove.
Čo som povedal o kostole, to platí aj o ostatných veciach náboženského výstroju; pri všetkých by sa mohol uplatniť slovenský stýl, kde to ale už nemožno, mohly by sa aspoň používať slovenské motívy. Na steny našich kostolov, na oltáre, na zástavy mohli by sa dostať pomaly všade slovenskí svätí, Sv. Andrej a Benedik, Cyril a Method a na kostolných šatoch, prikryvadlách, náradí mohlo by sa používať čím viac slovenskej ornamentiky.
Platí to potom okrem verejného náboženského výstroju aj na výstroj nábožensky domáci. Slovenská domácnosť stojí ešte aj dnes na základe kresťanskom, a má v svojom príbytku mnoho nábožných obrazov, sôch a iných náboženských predmetov; této tiež by mohly nosiť na sebe ráz slovenský, nakoľko vyobrazovaly by aj našich slovenských svätých, ozdobené by boly slovenskou ornamentikou, opatrené slovenskými nápismi atd., aby tak náš náboženský život aj doma vo svätyni rodiny sa ukazoval našským, slovenským.
Zavedením toho slovenského slohu a slovenských motívov vo výstroji náboženskom dostávala by Cirkev Kristova u nás isté národné rúcho a národný náš ráz vyšespomenutým cirkevnoprávnym sriadením už vybíjajúci sa, by ešte lepšie vyrážal.
c) Môže konečne náš národný ráz vyrážať ešte a to hádam najjasnejšie na poli náboženských obradov. Národne náboženské zvláštností, obyčaje a jazyk náš tu sa môžu najlepšie uplatniť, no a té ukazujú najlepšie národný ráz.
V tomto ohľade prvou úlohou by malo byť sostaviť osobitné Proprium Slovakxae v Breviarii, Proprium Slovakiae v Missáli, taktiež sostaviť osobitné Rituale Slovenska. Máme svojich slovenských svätých Andreja a Benedika, Cyrila a Methoda, Troch Košických mučedelníkov, ktorí na našej zemi položiti za Krista život, majú potom naše diecezy svojich patrónov, má náš ľud svojich obľúbených svätých, Klementa, sv. Martina, Vendelina, Barboru atd., týchto officia a omše by prišly do Propriov, mohly by sa teda ony sostaviť. Aj vlastné Rituale by mohlo mať Slovensko. Základ k nemu by mohly tvoriť rituále už užívané, ktoré majú už tiež mnoho našských ešte so staroslovenských časov pochodíacích zvláštností, musely by sa ale k tomu pribrať ešte zvláštnosti so starších ich vydaní ba aj mnohé domorodé obrady, ktoré sa ešte kde — tu po našich zapadlých farnostiach ako staré zvyklosti užívajú.
Mohly by sme potom pozdvihnúť kult našich slovenských svätých, ako ctia svojich svätých iné národy. Den Sv. Andreja a Benedika, jakožto našich slovenských patrónov mohol by byť po celom Slovensku zasvätený sviatok a to ako sviatok národný, ktorý by sa odbavoval namiesto zrušeného sviatku sv. Štefana kráľa. Aj den sv. Cyrila a Methoda slovenských vierozvestov taktiež deň košických mučedelníkov by sa mohol zvláštnym spôsobom zasvätiť.
Mnoho by prispelo konečne k vyjavovaniu nášho národného rázu uvedenie do obradov nášho staroslovenského a dnešného jazyka. Staroslovenský jazyk už povolila Svätá Stolica aspoň dvakrát do roka na dvoch miestach užívať (v Nitre a na Skalke); je to opravdu významné, lebo to už opravdu dýcha svojeťou; no mohly by sme prosiť Sv. Stolicu, aby to aspoň jedenkrát do roka na deň Sv. Andreja a Benedika na všetkých biskupských kathedrálach, poťažne farských chrámoch povolila. Tým by už opravdu vo veľkej miere sa prejavovala v našom náboženskom živote naša národnosť.
To je ale nie dosť; naša slovenčina by sa mala aj iný raz a to vždy ozývať v našich kostoloch aspoň pri pobočných pobožnostiach, keď to rubriky dovolia. Pri lytániach, processiách, spolkových pobožnostiach ale aj pri svätej omši vo speve mala by sa ona čím viac a to na čím širšom poli užívať, lebo jazyk ukazuje najviac národnosť, prejavuje ten národný ráz.
Pripomeniem tu ešte aj naše nábožensky zabarvené ľudové obyčaje. Náš ľud totiž má aj akési domáce také polonáboženské obrady, obyčaje, ktoré na niektoré sviatky, ako Vianoce, Veľkúnoc, Turice a inokedy hlavne pri rozličných rodinných príležitostiach, krsteniach, veseliach atď. užíva. Této sú skoro všetky na náboženskom základe a okrem toho že silne udržujú medzi naším ľudom náboženského ducha, sú aj kus nášho národniho života, preto tieto tiež by sa mohly k výšspomenutému cieľu využiť, tak že by sa nielen zachovalý, ale kde už vyšly z obyčaje tam k výjavu nášho prostonárodného náboženského života by sa aj rozširovaly.
Tak tým národným cirkevnoprávnym sriadením našej zemi, potom slovenským slohom a slovenskými motívami v náboženskom výstroji, konečne zachovaním zvláštnych našich obradov a používaním v nich našej materčiny by sa mohol náš slovenský ráz v našom náboženskom živote vyrážať. — Toto ale samo v sebe sú vlastne len puhé formy, ktorým treba by bolo ešte dodať národného ducha a toho nemôže dodať iba jedno národne povedomé, rýdzoslovenské kňazstvo, ktoré ako predstaviteľ náboženstva bolo by spolu aj nositeľom toho národného, slovenského rázu v našom náboženskom živote. K tomu cieľu musela by byť výchova kňazská opravdu slovenská, aby pomaly také kňažstvo zaujalo na celej čiare vedenie nášho náboženského života, ktoré by s radosťou zodpovedalo aj tej druhej svojej národnej úlohe.
Stará idea a stará túžba národov je, aby svojím náboženstvom, alebo aspoň svojským spôsobom sa blížily k Bohu. Cirkev katolícka zasa je jedna všeobecná, všenárodná spoločnosť, ktorá hlása a uskutočňuje všade jednotnosť. No dá sa obidvom snahám pekne vyhoveť, lebo Cirkev, ako dobrá matka povolí národom, aby pri zachovaní vecí podstatných naplnily v pobočných veciach svoj náboženský život rázom národným. Použijúc túto dobrotu matky Cirkvi mohli by sme to aj u nás v našom náboženskom živote uskutočniť a síce jak už spomenuté bolo tým, že by sme dali našej zemi našský národný rámec aj v cirkevnom ohľade novým cirkevnoprávnym zariadením, že by sme dali potom nášmu náboženskému životu isté národné rúcho so slovenským slohom a motizovaním v náboženskom výstroji a že by konečne uviedli sme do neho aj čím viac slovenského života s našskými obradmi, jazykom a čím viac národného ducha so slovenským, roduverným kňazstvom. Tak by dostal nás náboženský život slovenský národný ráz. No a tým vyhral by aj národ a vyhrala by aj Cirkev. Vyhral by národ, lebo tak aj náboženský život by budil v našom ľude národné povedomie a ukazoval na vonok jeho svojráz, jeho slovenskosť, a vyhrala by aj Cirkev, lebo tým národným rázom stala by sa ona opravdu našskou a ňou hlásané náboženstvo naším, teda o mnoho obľúbenejším a utuženým.
Hľadme to teda aj uskutočniť, a nech dajú nám nebesia k tomu pomoci, aby, tak ked sa to uskutoční, aj náboženským životom sa prejavovala a utužovala naša národnosť a to národne zabarvené náboženstvo zas tým viac priťahovalo a povznášalo slovenský národ — k Bohu.
Poznámka vydávatela a cirk. cenzora: Pisateľ tohto článku použil nesprávnu zvesť časopisu „Slováka". Svätá Stolica nepovolila užívať staroslovenský jazyk na Slovensku a jako sa dozvedáme, ešte nik neprosil Svätého Otca o toto povolenie.
Dr. Pavel Žiška :
Pri všeobecnej radosti Slovákov katolíkov, že tri biskupské stolce na Slovensku už sú roduvernými kňazmi obsadené, nevďačnosti by sme sa dopustili, keby sme pri tejto príležitosti tichým mlčaním pominuli toho veľa zaslúžilého muža, ktorý svojím čistým, bezúhonným kňazským životom, rýdzim slovenským smýšľaním, polstoletou neúnavnou literárnou činnosťou v prvom rade si zaslúžil, aby bol povýšený na najvyššiu hodnosť cirkevnú, na prestol biskupský.
Je to kanonik František Richard Osvald, terajší arcibiskupský námestník v Trnave.
Zaiste len jeho vysoký vek, má už 76 rokov a s týmto vekom spojená telesná slabosť boly jedinou príčinou, že smerodajní činitelia, ktorí pri obsadení biskupských stolcov na Slovensku rozhodujúce slovo majú, odhliadnuť museli od jeho ctihodnej osoby.
Nás však táto okolnosť nehatí, ba práve za povinnosť nám nakladá, aby sme v tejto „Pamätnej knihe", z príležitostí vysviacky prvých slovenských katolíckych biskupov vydanej, s pochvalnou vďačnosťou zvečnili nehynúce zásluhy tohoto muža, ktorý cez polstoletie pracoval za cirkev a národ, za tieto svoje zásluhy v bývalom Uhorsku žiadnej odmeny neobdržal, a v našom štáte, kde sa tieto zásluhy odmeňujú, pre svoj vysoký vek zasa nemôže byť povýšený na to miesto, ktoré mu prináleží.
Ako svätý Ján Krstiteľ sa tešil, keď videl, že Kristova sláva, ktorému cestu pripravoval, rastie a jeho zapadá, tak aj Fr. R. Osvald sa raduje, že na čelo katolíckej cirkvi na Slovensku, za ktorú on toľko pracoval, dostali sa mužovia, ktorých v istom ohľade tiež v jeho odchovancami pomenovať môžeme. A ako Kristus vyslovil sa o svätom Jánovi Krstiteľovi, že nenarodil sa väčší muž v Starom Zákone nad neho, tak zaisté i naši noví biskupi vo svojej vysokej hodnosti uznajú Osvaldove zásluhy na poli cirkevnom a národnom, a keď už ho vo svojom sbore ctiť nemôžu, lebo pre svoj patriarchálny vek a telesnú slabosť na biskupskú prácu, v dnešnej dobe železné čuvy požadujúcu, nie je súci, tak iste za samozrejmé budú považovať, keď jeho zásluhy v tejto knihe stručne spomenieme a z príležitosti vysviacky prvých slovenských biskupov, aj jemu svoj hold vyslovíme.
František Richard Osvald narodil sa v Hodruši pri Štiavnici 3. októbra r. 1845. Ľudové školy odbavil v Hodruši a v Štiavnici, gymnaziálné štúdia v btiavnici a v Trnave, bohoslovie v Ostrihome. Už ako bohoslovec prejavoval slovenské smýšľanie, vrelú lásku k slovenskému národu, ostro vystupoval proti šovinistickému, nekresťanskému smýšľaniu svojich spolužiakov, a s Pavlom Blahom, včuľajším farárom gbelským bol uznaným vodcom slovenských bohoslovcov. Títo mali v Ostrihome slovenskú literárnu školu, v ktorej učili sa slovensky písať a rečniť. Vedúcim duchom celej školy bol Osvald. Nielen sám neúnavne pracoval, ale aj druhých k literárnej činnosti povzbudzoval. K slabším dobroprajnú, trpezlivú lásku preukazoval. Na chyby ich upozorňoval, práce im opravoval a to všetko s takou nežnosťou, skromnosťou činil, že nikto sa necítil pri tom urazeným. Už vtedy začal písať i do slovenských časopisov. V čísle 103. „Pešťbudínskych Vedomostí" uverejnil svoju prvú literárnu prácu: Len niekoľko slov k našemu ľudu. Taktiež v tomto časopise bránil kardinála Jána Šímora, ktorého madarskí šovinísti surovo napadli.
So stránky svojich spolubohoslovcov pre svoje otvorené slovenské smýšľanie mnoho musel trpieť, upodozrievali ho, že dostáva listy z Ruska, zaviedli proti nemu prísné vyšetrovanie, tak že už na prepustenie zo seminára bol pripravený. Ovšem bansko-bystrický biskup Štefan Moyzes vdačne by ho bol prijal, kardinál Šimor však zakročil a Osvald oslobodený bol od trápnych nepríjemností ďalšieho vyšetrovania.
V r. 1869. bol vysvätený za kňaza. Po odbavení prvej sv. omše vo svojom rodisku nastúpil pridelenú mu kaplánsku stanicu v Starom Tekove. Odtiaľto po dvoch rokoch preložený bol do Drégely-Palánku; v r. 1872. už ho nachádzame vo Vrábloch, túto stanicu však pre stálé chorľavenie musel opustiť a odobrať sa na dovolenú, ktorá asi rok trvala. V r. 1876. znova nastúpil cirkevnú službu ako kaplán v Majcichove. Na kaplánskych staniciach všade horlivo účinkoval, ľud k nemu s úprimnou láskou lnul, deti vo škole ho milovali, na rozličných cirkevných slávnostiach bol vítaným kazateľom, voči svojim predstaveným vždy bol úctivý, úslužný, tak že títo pre jeho tichú a znášanlivú povahu všade ho mali radi a trúchlili za ním, keď na druhú stanicu odchádzal. Pri svojich kaplánskych povinnostiach ani na okamih nezabudol na literárnu činnosť. Vedel to o ňom aj kardinál Šimor, ktorý mladých, snaživých kňazov vďačne podporoval a Osvalda mimoriadne miloval. Raz keď bol u neho na výsluchu a Osvald žiadal od neho, že keď už ho chce na druhú stanicu preložiť, aby ho preložil na takú, kde je aj lekárňa, lebo stále chorľavel, Šimor žartovne poznamenal: No a kde je aj tlačiareň.
Ako mladý kaplán pracoval do časopisov Cyrilla a Methoda, do Katolíckych Novín. Tu sa objavily jeho obšírnejšie články: ako „Kto pán vo škole, čili odlúčenie školy od cirkvi", „Pamätník slovenských poslucháčov kat. bohoslovia k tisícročnej oslave sv. Cyrilla", a „Rehoľníci". Vydal „Zrkadlo učenia katolíckeho vo svätých obradoch" vo troch dielach, modlitebnú knižku a spevník pre ctiteľov Matky Božej (Ruženec), Čítania, listy a evanjelia na všetky nedele a sviatky", „Krásy sv. Ruženca", pritom pracoval do |Blahovho Kazateľa, do Pútnika svätovojtešského.
Počas svojho kaplánovania v Majcichove pri veľmi skromných podmienkach hlásil sa aj za správcu Spolku sv. Vojtecha, no jeho túžba stretla sa s istými ťažkosťami, tak že musel od svojho úmyslu ustúpiť. Ačkolvek vtedy už dobrému menu literárnemu sa tešil, prijal vymenovanie za adminstrátora do Teplej pri Štiavnici, na jednu z tých najchudobnejších fár archidiecézy ostrihomskej. A na tejto chudobnej fare strávil Osvald úplných 36 rokov (1880—1916). 27 rokov ako administrátor, 9 rokov ako už vymenovaný farár a dekan okresu štiavnického. A táto skromná dedinka Osvaldovou osobou a jeho literárnou činnosťou všeobecne známou sa stala vo verejnom živote slovenskom. Tu účinkoval Osvald ako vzorný farár v prospech svojich veriacich, tu pracoval ako uznaný, plodný spisovateľ pre celý národ slovenský. Väčšina diel jeho tu uzrela svetlo.
Sotva zaujal faru, po zaniknutí Blahovho Kazateľa, hneď začal vydávať nový časopis pre cirkevné rečníctvo, Kazateľňu. A vydával ju od r. 1881. do 1908., teda úplných 27 rokov. Táto Kazateľňa neoceniteľným pokladom bola zvlášť pre mladší dorost kňazský, ktorý v seminároch nemal dostatočnej príležitosť v slovenčine sa zdokonáliť. Osvald touto Kazateľňou celú školu utvoril okolo seba. Nielen sám pilne pracoval, ale i druhých k písaniu povzbudzoval. Počiatočných mladíkov na chyby otcovsky upozorňoval, menej dokonalé práce častokrát úplne prepracoval a pod menom ich povôdcu uverejnil. Mnohí Slováci kňazi s povďačnosťou spomínajú i dnes, že z diel jeho, hlavne z Kazateľne sa naučili správne slovensky písať a mluviť. Sväzky Kazateľne i dnes sú vzácnym pokladom cirkevného rečníctva.
Nielen pre hlásateľov slova Božieho písal a pracoval Osvald, ale chcel pomôcť i katechétom. Pre týchto vypracoval výbornú praktickú rukoväť k vysvetľovaniu malého katechísmu. Táto knižka v slovenskej literatúre jedinočná tiež neoceniteľné služby konala mladšiemu kňažstvu pri chystaní sa na katechetické prednášky. I terajší stolno-belehradský biskup dr. Procházka pochvalne sa o nej zmienil v istom cirkevnom časopise maďarskom. Prvé vydanie čoskoro sa minulo, tak že treba bolo o druhé sa postarať, ktoré v r. 1909. aj vyšlo. Keby Osvald v živote svojom ničoho iného nebol napísal, preložil alebo opravil, len tieto dve veľkolepé diela, Kazateľňu, ktorú 27 rokov redigoval a Praktickú rukoväť, aj vtedy si zaslúži úprimnú, jakživ nehynúcu povďačnosť slovenského kňažstva katolíckeho.
Fr. R. Osvald však nieien pre katolícke kňažstvo pracoval, ale hlavne pre ľud slovenský, ktorého náboženská, mravnopoučná literatúra veľmi chatrná, chudobná bola. A na tomto poli tiež také zásluhy si získal, ako nikto iný. V rámci e to krátkej rozpomienky nemôžeme pospomínať všetky väčšie — menšie diela, ktoré od r. 1869. až po dnes svetlo ;uzrely, obmedzíme sa len na niektoré významnejšie :
„Len jedno je potrebné." úprimné slovo ku katolíckym rodičom o kresťanskom domácom vychovávaní, r. 1881.
„Od kolísky", čili o náboženskej výchove dietok, r. 1889.
„Boh moja nádej", modlitebná knižka pre oboje pohlavie r. 1891.
„Anjelíčok", modlitebná knižka pre zbožné dietky, r. 1891.
„Katolícke hlasy", vyšlo 7 sväzočkov, v r. 1893—1901.
„Hrsti príkladov", r. 1897.
„Obeta omše svätej", čili prameň všetkých milostí, r. 1906.
„Kvety s kríža", knižka k potešeniu nemocných, r. 1910.
Mohli by sme ešte spomenúť „Obradoslovie" (liturgiku) čili učenie o svätých obradoch cirkví katolíckej r. 1882; „Živý. Ruženec" na česť Matky Božej Panny Márie a k spaseniu veriacich, r. 1884, Bolestný ruženec, r. 1887; „Prípravu k prvej sv. spovedi", r. 1890 a „Prípravu k prvému sv. prijímaniu", r. 1893 atď.
Zvlášte musíme vyzdvihnúť „Tovaryšstvo" vo troch sväzkoch r, 1893—98 vydané. Je to skvostný sborník literárnych (vedeckých, belletristických, básnických) prác k oslave 100 ročnej pamiatky založenia Učeného Slovenského Tovaryšstva v Trnave r. 1793. Najvýtečnejší cirkevní spisovatelia prispeli literárnymi plodmi k tomu dielu, ktoré i obsahom i krásnym vystavením v tom čase ozdobou bolo katolíckej literatúry slovenskej. Toto je jediné dielo slovenské, ktoré sa i do pápežskej knihovne vatikánskej dostalo.
Nie menšiu zásluhu si získal Fr. R, Osvald vydávaním „Literárnych Listov", ktoré ako príloha Kazatelne dlhé roky so živým záujmom sledovaly náš život literárny, vážnu, vecnú a spravedlivú kritiku vynášaly nad literárnymi dielami slovenskými, objavily mnohé neznáme rukopisy, a chránily čistotu jazyka slovenského.
I pri vydaní „Písma Svätého" pre slovenských katolíkov má Osvald velké zásluhy. Ako najvyšší cirkevný censor všetky rukopisy svedomite prezrel, opravil a pod tlač usporiadal. Nový Zákon katolíci Slováci už dávno majú v rukách, zo Starého Zákona vyšla zpod tlače prvá čiastka, a máme nádej, že Spolok sv. Vojtecha onedlho znova začne vydávať dalšie časté Písma Sv. Starého Zákona. Všetky rukopisy Osvaldom opravené a schálené čakajú len na vydavatela.
Z týchto krátkych črtov vidno, že Fr. R. Osvald patrí medzi najplodnejších spisovateľov slovenských. On je snád jediný, ktorý sa môže pochlúbiť, že vydal 100 knižiek slovenských čiastočne pôvodných, čiastočne v preklade alebo v oprave.
Správne ocenenie tejto rozsiahlej literárnej činnosti Osvaldovej bude úlohou histórie literatúry slovenskej, v ktorej jeho meno zaiste skvelými písmenami bude zapísané.
A za túto pilnú, neúnavnú pracovitosť nedostalo sa Osvaldovi v bývalom Uhorsku dlhý čas žiadnej odmeny, žiadneho uznania, on ničoho nežiadal a nehľadal, lebo bol úprimného slovenského smýšlania a vedel, že také zásluhy sa za maďarskej vlády neodmeňujú. Keby bol rod svoj zaprel a toľko dieľ v maďarskom jazyku napísal, iste by sa bol vyšvihnul na vysoký stupeň hodnosti a obdržal bohaté cirkevné benefícium. Takto ale musel sa uspokojiť s biednou farkou v Teplej a vytrvať tam úplných 36 rokov. A práve táto okolnosť ukazuje najvypuklejším spôsobom jeho skromnú, beznáročnú povahu. Kým iní kňazi chodili za lepšími farmi, hľadali priazeň vysokých vplyvných pánov, Fr. R. Osvald v práci hľadal radosť a potešenie a poneváč jeho farnosť bola malá, pracoval literárne pre celý národ slovenský. Je to zvláštný zjav v našom živote národnom, že mužovia, ktorých pamiatka bude požehnávaná, zväčša na malých, chudobných farách žili a pracovali pre celý národ. Tým len svoju veľkú duševnú silu dokázali.
Konečne v r. 1916 na aké-také uznanie jeho literárnej činnosti bol povýšený a menovaný za kanovníka — do Trnavy, na to najchudobnejšie miesto. Mal si tu po veľkej, vykonanej práci odpočinúť, on však, ktorý cez celý život svoj prí-vyknul pracovať, ani tu nevedel odpočívať. Sotva sa sem dostal, prevzal duchovné vedenie mníšok Uršulínok a okrem toho dalej pracoval na oprave Pisma Sv. Starého Zákona, ktorého ďalšie vydávanie Spolkom sv. Vojtecha veľmi mu na srdci leží.
Prišlo naše národné oslobodenie, utvoril sa československý štát. Po odchode trnavského vikára Báthyho, rodom Maďara, kto iný mohol byť poverený správou trnavského vikariátu, po prevrate značne zväčšeného, ako Fr. R. Osvald, ktorého cirkevné a národné smýšlanie všeobecne je známé. I vyššia cirkevná vrchnosť, i vláda plnú dôveru složila v ňom. A čo sa zásluh týka, nie je zaslúžilejšieho človeka pre túto hodnosť nad neho. A on sa nezdráhal, ačkoľvek táto hodnosť len ťažkú ťarchu znamenala pre neho. Hladal pokoj, odpočinok v Trnave a miesto toho našiel novú tŕňovú korunu, lebo hodnosť vikársku na území vikariátu trnavského za dnešnej doby iným pomenovať nemožno. A on trpezlivo nesie túto tŕňovú korunu prozretelnosťou Božou mu na hlavu nasadenú. Chcel by sa jej sprostit, ale vyššie záujmy Cirkvi to nedovolia. A tieto sú aj pre neho rozhodujúce. Obetuje seba, pracuje vo svojom vysokom veku od rána do večera, vedie cirkevné záležitosti vikariátu trnavského, ako sa za dnešných ťažkých časov len viesť dajú. Pri tom je aj správcom učitelského ústavu mníšok Uršulínok v Trnave, ktorým zo svojej bohatej zkúsenosti dobré rady ochotne udeluje.
Jeho skromnoť, nežistnosť najlepšie dokazuje tá okolnosť, že hodnosť senátorskú len na velké nahováranie prijal, ked však videl, že pre svoj vysoký vek a stálu chorlavosť povinnostiam tohoto úradu vyhovieť nemôže, dobrovoľne sa ho zriekol.
25. júla r. 1919 v chráme trnavských mnišok Uršulínok slávil v skromnej tichosti päťdesiatu výročnicu svojho posvätenia za kňaza. Tohoto dňa kňažstvo vikariátu trnavského obsypalo ho prejavmi úprimnej lásky, úcty a povdačnosti a modlilo sa k Bohu všemohúcemu za neho, aby ho ešte dlhé roky v dobrom zdraví medzi nami udržal. Všetky slovenské ba i české časopisy pochvalne sa zmienily o jeho veľkých zásluhách na poli cirkevnej a národnej literatúry slovenskej.
I túto krátku a skromnú rozpomienku tým vrúcnym želaním končíme, aby mu Boh bol hojnou odmenou za všetko, čo k jeho cti a sláve vykonal, a nech sa ešte dlhé roky teší dobrému zdraviu, aby mohol viedeť rozkvet Cirkvi v oslobodenom národe, ktorý tak úprimne miloval a za ktorý toľko pracoval.
Dr. Štefan Kmeť-Špaňodolinec:
Kto sa mnoho styká s ludmi, často slyší napádanie Kristovej cirkvi. Napádatelia nepovedia sice, že Kristovu cirkev chcú hanobiť, ubíjať; lež to činia v skutku. Možno, že by sa niektorý z nich aj ohradzoval proti námietke, domienke, že svojimi nápadmi vlastne samé náboženstvo od Krista dané zpotupuje, zľahčuje; ale to by len o tom svedčilo, že nemá jasného pochopu o Kristovi, jeho náboženstve a jeho cirkvi. Tak by sa teda mohlo dopustiť, že ľudia napádajú cirkev bez dostatočného objasnenia, odôvodnenia svojich snáh, bez dostatočného ospravedlnenia svojho počínania.
A je skutočne tak. Prevažná väčšina nepriateľov Kristovej cirkvi nemá skoro ani poňatia o tom, čo je cirkev. Nemá jasného pochopu o jej podstate, o jej cieli, o jej účinkovaní, o prostriedkoch, ktoré používala a používať má k obsiahnutiu svojho cieľa. Keby im toto neschádzalo, nie len že by nenapádali cirkev, ale by si ju zamilovali a s hrdosťou ducha by sa je pridŕžali.
Málo je tých, ktorí cirkev vedome a schválne nanávídia a prenasledujú. To sú len tí, ktorí vôbec aj zjavenie Božie zapierajú, ktorým neexistuje nič nadsmyselného, nič nadprirodzeného, ktorí chcú seba postaviť namiesto Boha. Tito nemôžu prijať žiadnu cirkev ako ustanovizeň Božiu, a tak ani Kristovu cirkev nepovažujú za to, čím skutočne je.
Tito ľudia svojimi spismi vedú povrchných, nemysliacich čitateľov a udržujú vo zmätku a pomýlenom názore ohľadom Kristovej cirkvi.
Prináleží to ku zkazenej prirodzenosti ľudskej, že sa človek na toľko protiví pravde. Nebudem Ti slúžiť ! to sa neprestajne moce v rozume človeka, poneváč sa domnieva, že svojou nepoddajnosťou, neporiadenosťou väčšiu, pravdivú slobodu získa. Koľké pomýlenie ! Sloboda nezáleží v túlaní sa po zbytočných, neužitočných miestach, ani nezáleží v používaní svojho rozumu na neosožné, bezzákladné, nepravdivé domnienky. A práve túto slobodu, túto voľnosť myslenia tiskajú dopredu nepriatelia Kristovej cirkvi; tým ju chcú znechutiť u ľudi malomyseľných, že ju vyobrazujú ako strašiaka, ktorý odháňa každé voľné dýchteníe po pravde.
Nepovedia úprimne, že oni, nepriatelia Kristovej cirkvi, skutočne to robia, čo vytýkajú cirkví bezzákladne. Lebo o čom inom že svedčí to náruživé, nedočkavé, krikom, hrmotom hlásané učenie protivníkov Kristovej cirkvi, keď nie o tej snahe, aby ľudí nastrašili, o rozum, o schopnosť rozmýšľania doniesli a tým do svojho saku dostali !
Dávno je známe, že kto zlé pácha, tomu sa nerád priznáva a usiluje sa to na iných svaliť. Po zlodejovi volať a sám byť tým, je špatnou vlastnosťou nenapraviteľných ľudí.
Protivníci Kristovej cirkvi tiež volajú, že cirkev okrádza ľudí o voľnosť myslenia, o slobodu vôle, a vlastne oni sú tymi kmínmi. Násilenstvom chcú strhnúť svet za sebou. Namiesto toho, že by vysvetlili, že každý človek má voľnosť myslenia a slobodu vôle bez rozdieľu a ohľadu, čie názory, čie zásady prijíma a nasleduje; strkajú škaredú úlohu ujarmenia mysle a vôle na Kristovu cirkev, ktorá vlastne dokonalú voľnosť, svobodu pestuje a bráni. Čože zatemňuje rozum, čo že ho činí otrokom ? Či nie predne hriechy, špatné skutky ? Čože činí z ľudí bezvládnych gašpárkov, ľútky, hračky rôzných vplyvov, doliehaní, vtipkovaní, či nie práve to, že sa stali sami v sebe korisťou neprávostí, hriechov ? A ktože pracuje na tom, aby sa ľudia vymanili zpod týchto ujarmiteľov volného myslenia a slobodnej vôle ? Či je to nie Kristova cirkev, ktorá vychováva čleveka k poznaniu svojej dôstojnosti a svojho vznešeného cieľa ? Cirkev chce mať ľudí slobodných od blúdu a od hriechov. Týmto najokázalejšie dosvedčuje, že je priateľkou všestrannej skutočnej voľnosti a slobode. Poneváč vystríha pred blúdom a hriechom, najúčinlivejšie dopomáha ku voľnosti a slobode.
Nevedomosť, neznalosť veci je vždy prameňom chýb a nedorozumenia. Z neznalosti cirkvi pochádzajú nedorozumenia a chybné náhľady, ktoré zavládajú aj dobromyseľných ináčej členov Kristovej cirkvi. Z nedorozumenia stávajú sa mimovoľne pomahačmi zúmyselných a zlomyseľných protivníkov cirkvi. Aký to zarmucujúci zjav !
Kristova cirkev svojim bezmála 2000 ročným dejstvovaním dokázala toľko a tak veľkých dobrodení pre ľudí, že ozaj len náruživosťou zaslepení alebo nevedomí môžu ju obviňovať, že je nepriateľkou akéhokoľvek dobra.
Poneváč je to kliatbou hriechu, že všade hľadá zlé, ani cirkev Kristova nemôže byť ochránená pred podobnými nápadmi. Ona je to mesto na vysokom vrchu postavené, ktoré sa nemôže skryť (Mt. 5. 14.) a na ktoré je ľahko útočiť každému nepriateľovi. Od svojho vzniknutia, nemala Kristova cirkev pokoja, poneváč jej práve tak protirečia, ako jej zakladateľovi Kristovi. Je ona nehynúcim znamením, dôkazom božstva Kristovho a jeho učenia tu na zemi. Kto zapiera Krista a jeho božstvo, ten musí zapierať aj živé pokračovanie toho Krista: cirkev.
Kresťan-katolík má byť verným svojej cirkvi a má tú vernosť dokázať dôsledným kresťanským životom. Verným môže byt človek len tomu, kto tú vernosť zaslúži, kto sa tiež aspoň v podobnej miere dokáže dôsledným. Kristova cirkev je najdokonalejším zjavom, najprospešnejším dejateľom na okršleku zeme, ona v plnej miere zaslúži úctu, poslušnosť a vernosť od svojich členov.
Na vznešenú ochotnosť vo vyplnení tejto povinnosti počíta Kristova cirkev u všetkých, ktorým je ona známa čo božská ustanovizeň a dobrodejka ľudí.
O tomto by som Ťa chcel, milý čitateľu presvedčiť nasledovnými článkami.
Na túto otázku nám odpovedá katekizmus. Cirkev je spoločnosť na zemi žijúcich kresťanov-katolíkov, ktorej společnosti viditeľnou hlavou je pápež.
a) Cirkev Kristova je spoločnosť. Hneď toto slovo zavdáva príčinu jej nepriateľom k napádaniu. Hovoria: cirkev ako spoločnosť musí byť podriadená štátu, ktorý je svrchovanou mocou ľudskou. Štát nemôže ostať bez vplyvu na cirkev, poneváč by tým sebe samému škodil.
Z toho vidno, že si napriateľský štát predstavuje cirkev ako nejaký komunistický spolok, pred ktorým sa mu treba mať na pozore, aby sa mu nestal škodným. A tak to aj vyzerá so zákonami vo štátoch, ktoré sú odtrhnuté od cirkvi. Cirkev tam nemá slobody verejných služieb božích, nemá práva verejného vystupovania na poli výučby a výchovy ľudí. Nesmie si nadobúdzať majetok, z ktorého by nemusela vydávať počet pred štátom. Je v okovách otroctva, slúžebníctva štátneho. Či takou spoločnosťou má a môže byť Kristova cirkev ? Kto by to mohol dopustiť, keď verí a vie, že ju Kristus založil ? Či mohol Kristus o takej spoločnosti povedať: „Brány pekelné jú nepremôžu" ? (Mt. 16, 18.).
b) Cirkev je spoločnosť. Do nej prináležia všetci kresťania-katolíci, ktorí sa svojim životom nepozbavili toho účastenstva. To účastenstvo požaduje, aby všetko verili, čo cirkev učí, aby jej prikázania zachovávali a: prostriedky milosti užívali. Toto troje prináleží ku kresfanskému-náboženskému životu a v tom sa javí aj vernosť k cirkvi. Jedno bez druhého nemôže byt. Kto verí, čo cirkev ako zjavené pravdy hlása, musí to činiť čo prikazuje, teda aj prostriedky milosti užívať.
V tomto záleží sväzok medzí členami cirkvi, ktorý netrpí žiadneho soslabenia. Každá premena sa protiví podstate cirkvi, každé naštrbenie stykov ustálených donáša duchovnú smrť pre previnilca. Na tom sa nemožno zadiviť; poneváč je cirkev viditeľnou spoločnosťou, každý musí svoju príslušnoť k nej viditeľným a predpísaným spôsobom dosvedčovať.
Toto dosvedčenie sa deje najlepšie tak, že členovia cirkvi sú poslušní zákonitým predstaveným, sú vo spojení s viditeľnou hlavou cirkvi: rimským pápežom.
Spojenie s ním je podstatnou podmienkou katolíckeho kresťanstva. Bez pápeža nieto cirkví Kristovej, bez jednoty s pápežom nieto pravého náboženstva.
c) Pápež je základom cirkvi, je prameňom jednoty a neporušíteľnosti cirkvi.
Kristus na Petrovi, prvom pápežovi, vystavil cirkev, ktorá nikdy nemôže ostať bez svojho základu, poneváč by nebolo v nej jednoty a neporušitelnosti. Čo je stavisku jeho primeraný základ, to je cirkvi pápež. Bez základu nemôže ostať stavisko jednotné, nerozborené; bez pápeža nemôže ostať cirkev jednotná, nerozborená.
To dokázal dejepis cirkvi. Ti, ktorí ostali spojení s pápežom, ostávali jednotní v každom ohľade, a nepoblúdili. Ktorí sa odčeslí od pápeža, nemohli sa zachovať vo svojom pôvodnom stave, ale vždy dalej sa rozpadávali a vždy hlbšie do blúdov a povier sa norili.
Nepriatelia cirkvi vždy najväčšmi na pápeža útočili. Vedia, že ked'by sa im podarilo poraziť pápeža, že by mali celú vec vyhratú. Preto sa usilujú odtrhnúť katolíkov od spoločnosti s pápežom a priviesť do rozkolníctva, aby ztratili obživujúce pramene a vyschli, ako zo živého stroma odčesnutá haluz. Že sa to mnohým tak stalo, je makateľným dôkazom pravdy, že je pápež nevyhnutne potrebným základom cirkvi. Preto je pápežský úrad nezničiteľný. Čo by sa jakokoľvek vzbúrili protivníci pápežstva proti nemu, čo by ho aj násílníckým spôsobom chceli zničiť, to nedokážu nikdy, poneváč je to vôľa Kristova, aby jeho cirkev do skončenia sveta na pápežovi trvala.
Túto neodolateľnú silu cirkvi uznávajú aj jej protivníci aspoň tak, že ju vyzdvihujú nad všetky ustanovizne ľudské, ktoré behom času na svete vzniklý. Dostatočné je tu uviesť slova berlínskeho luteránskeho profesora Dr. Harnacka, ktorý cirkev následovne opisuje: „Rimská cirkev (kat.) je najrozsiahlejšou a najmohutnejšou, najkomplikovanejšou (najsložitejšou) a predsa najjednotnejšou ustanovizňou, ktorá voľakedy vznikla. Všetky sily ľudského ducha a živľov pracovaly na tejto budove. Rimský katolicizmus ďaleko prevýšil grécky katolicizmus svojou všestrannosťou a prísnou spolupatričnosťou.
Od luteránskeho rationalistu (zapierača zjavenia B.) je to vetká chvála pre Kristovu cirkev. On uznáva, že nieto jej podobnej ustanovizne, že dokonalosťou všetky ľudské diela prevyšuje. Odkiaľ ten náramný rozdiel ? Či ho možíio pripisovať ľudským schopnostiam ? Veď aj iné společnosti staväli na to súci ľudia a mali v tom primeranejšie prostriedky. Prečo že len Kristova (rimská) cirkev vznikla tým spôsobom, že vyniká nad všetky iné spoločnosti. Tu zastal Harnack v ťahaní dôsledku, poneváč by ho bol viedol k božskému pôvodu cirkvi a to sa mu nehodilo do krámu racionalismu. On nepripúšťa zjavenia Božieho, zapiera božstvo Kristovo a tak nemohol ani v ustanovení tak dokonalej spoločnosti vidieť dielo božskými silami zbudované.
Na čo by bol prišiel Kristus na zem, na čo by bol učil, pravému náboženstvu, keby sa nebol postaral o isté a stále zachovanie svojho učenia a pravého náboženstva ? Kto by to mohol predpokladať o Kristovi, že polovičatú prácu chcel a mohol vykonať ? A ani takú by nebol vykonal, keby sa bol uspokojil s tým, že nekolko tisíc židom ohlásil svoje učenie! Veď tým vlastne len na tom záležalo, aby im Kristus čím viac dobrodenia učinil, aby im v hmotnom živote pomáhal; o duševné povznesenie, o preporodenie sa veru veľmi málo dobýjali. Či nehľadali u Krista znovu zbudovanie židovskej krajiny ? Kedykolvek hovoril Kristus o svojom kráľovstve na zemi, vždy sa ím zajagaly oči a v úzadí svojich myšlienok si stavaly plány o veľmoci židovskej. Márne by bol Kristus umrel a z mrtvých vstal na dôkaz svojho učenia, keby nebol sorganisoval primeraný úrad na neporušené zachovanie svojho učenia.
Niekoľko tých ľudí, čo dobre pochopili slovám Kristovým, stačilo len dotial na udržanie známosti o jeho učení, kým žili. Po ich smrti by sa bolo všetko zanorilo do starej povery a nevery. Komu by sa bolo chcelo zápasiť so sta prekážkami na uplatnenie zásad učenia Kristovho, keďby nebol býval sriadený šík hlásateľov, ktorým to bolo naložené ako povinnosť so zaručeným sľubom pomáhania shora ?
Či nevidno práve v našom čase, že ľudská nemotornosť, poťažne krehkosť, ktorá sa tak snadno svrhne do zkazenosti, môže len zhubiť, zošpatiť božské dielo ? Čože dokázala českozbojnícka trupa na katolíckom náboženstve v Čechách ? Čí ho zachovala, či ho len jedným bludom pokazila ? Po roku nebolo ani poznať, že sú to ľudia, ktorí verili v Krista a kresťanmi boli ! Stali sa z nich noví pohania.
Kristus musel ustanovit živý organismus, musel sriadiť osobitnú spoločnosť z tých, čo v neho verili. Nemohol nechať bez dostatočných pomôcok svojich vyznávačov, keď žiadal od nich, aby pri ňom vytrvali až do konca.
Učinil to založením a sriadením cirkví t. j,: shromažďovaním ľudí do osobitnej náboženskej spoločnosti, ktorú opatrií dokonalou neodvíslostou od všetkých ľudských spoločností, ktorá je nehynúcou hrádzou jeho učenia a opatrovkyňou všetkých prostriedkov milostí, ktoré svojou smrťou zaslúžil.
Kristus založil cirkev a to ako dokonalú, jedinú a neodvislú náboženskú spoločnosť.
To vysvitá z toho, že sám shromaždoval ľudí okolo seba, že rozkázal apoštolom, aby všetkým národom hlásali jeho náboženské učenie.
Sv. Písmo nám to dosvedčuje. Evangelium dľa sv. Jána (4. 39.-41.) sdeľuje, že mnoho Samaritánov uverilo v neho, a (v 11. 45.) že mnohí zo Židov, ktorí boli prišli k Márii a Marte a videli, čo Ježiš učil, uverili v neho. Ten istý sv. Evangelista sdelil aj to, že sa shromaždíli hlavní kňazi a farizeji a riekli: „Čo spravíme, lebo tento človek robí mnohé zázraky ? Jestli ho tak necháme, všetci uveria v neho." (11., 47.).
Kristus tým, čo sa ku nemu pridružili, naložil veriť a všetko zachovával, čo mluvil. Dal teda svojim veriacim určité učenie a príkazy, a týmto ich tesno spojil medzi sebou. Aj spôsob bohoslužby jasne označil, keď povedal „praví ctitelia klaňať sa budú Otcovi v duchu a v pravde". (Jan 4. 23.) Základom bohoslužby položil vňútorné skutky ducha: vieru, nádej a lásku a tým učinil rozdiel medzi bohoslužbou v neho veriacich a tou, ktorú vzdávali Samaritáni a Židia. Aby sa tá vňútorná úcta dôstojným spôsobom javila na vonok, naučil Kristus modlitbe a prikázal vytrvať v nej. Ustanovil obetu a jej obnovovanie, opakovanie naložil apoštolom.
Prečo to učinil ?
To všetko ustanovil pre zvláštny, určitý ciel, ktorý mali členovia cirkvi dosiahnuť. Tento ciel je dvojnásobný: priamy a nepriamy. Priamy, bezprostredný záleží vo vyznávaní právd, v nasledovaní príkazov, v ctnostnom živote; nepriamy, aby každý vyznavač účastný bol života večného v nebi.
K zabezpečeniu toho ciela ustanovil predstavených, ktorí mali bdieť nad neporušiteľnosťou viery a mravov, mali neomylne učiť pravde a právoplatne rozkazovať, a zakazovať, aby jednota veriacich zachovaná bola.
To všetko aj preto učinil, aby bol rozdiel určitý a jasný medzi žinagógou a jeho cirkvou. Tento chcel znázorniť aj tým, že predpovedal blízke zrútenie mesta a chrámu jeruzalemského ako symbolu jednoty židovskej; že kázal hlásať svoje učenie všetkým národom, teda aj pohanom.
To vysvitá z dejepisu počiatkov cirkvi. Skutky Ap. (2./42.—46: 4./23. a 5./11.) svedčia o tom, že sa kresťania v osobitnú spoločnosť sdružili, že do nej len pokrstených pripúšťali, že tej spoločnosti zákonitými predstavenými boli apoštoli. Tie isté Skutky (8-/1.—3.) vyprávajú, že Židia začali prenasledovať cirkev, z čoho vidno, že to bola osobitná, od žínagógy určite oddelená a jej protipostavená spoločnosť.
Spisy cirkevných otcov a učiteľov z prvých století dokazujú pôvod cirkvi od Krista, čo ani Židia, ani pohania nikdy nezapierali. O tom boli presvedčení všetci až do 16. storočia, že Kristus viditeľnú, osobitnú cirkev ustanovil. Mnoho bolo rozkolníkov, ktorí tajemné telo Kristovo — cirkev trhali, ale ani jedon netvrdil, že Kristus nezaložil cirkev. Do 16. storočia len toľko sa opovážili, že svojmu rozkolu privlastňovali tie známky, ktoré dal Kristus cirkví. Sám ten skutok, že Kristus ustanovil cirkev, bol vždy jasným a nepopierateľným.
Z luteranismom sa narodila tá snaha zapierať ustanovenie cirkvi od Krista. Keď Luther všetko povyhadzoval, čo sa mu nehodílo do slobodného, bezuzdného života, ked zrušil kňazský úrad, zavrhol sviatosti a dobré skutky, keď [učil, že si je každý učiteľom v tom, čo ma veriť; na čo mu mala byt dobrou zriadená cirkev, ktorá to všetko zabraňovala ? Preto Luther hovoril, že cirkev je neviditeľná, že pozostáva z tých, ktorí istotne budú spasení bez svojich dobrých skutkov.
Racionalisti (voľnomyšlienkári) zapierajú božstvo Kristovo a tak pravda aj ustanovenie cirkvi od neho.
Poneváč ale Sv. Písmo a celá minulosť o tom svedčí, že Kristus ustanovil cirkev, môžeme spokojne pominúť bezzákladné zapieraníe cirkví zo strany racionalistov. Veď oní samí utvárajú spolky na rozširovanie svojich domnienok, a tým dopúšťajú skutok ako osožný a potrebný aj u Krista, že založil cirkev.
Ako by aj bol mohol inakšiu cirkev ustanoviť ? Na dokonalé náboženstvo prislúchala dokonalá cirkev. Veď Kristovo náboženstvo je vlastne složené v Kristovej cirkvi. K zachovaniu náboženstva bolo treba zriadiť dokonalú cirkev. Dokonalosť cirkvi záleži v tom, že má svoj cieľ a má sama v sebe primerané prostriedky k dosiahnutiu toho cieľa, že je nezávislá na žiadnej inej spoločnosti.
Cirkev má ten istý cieľ, čo náboženstvo. Vedie ľudi do večného spasenia. Jej prostriedky sú: vyučovanie v pravom náboženstve, vedenie, spravovanie príkazmi a posvätenie prostriedkami milosti.
Jako duchovný je jej cieľ, tak sú aj jej prostriedky duchovné. Na vykonávanie trojnásobného úkolu cirkvi: na vyučovanie, zpravovanie a posväcovanie jej členov ustanovil Kristus trojnásobný úrad a síce: učiteľský, správcovský a kňazský úrad. Kristus prikázal apoštolom vyučovať, dal im moc rozkázať a zakázať, opatril ich duchovnou mocou sviatostí vysluhovať.
Svrchovanou mocou vo vykonávaní trojnásobného úradu opatril Kristus sv. Petra, ako svojho námestníka, ako viditeľnú hlavu cirkvi. V ňom sa javí najčelnejšie dokonalosť cirkvi, poneváč vo svojej viditeľnej hlave je ona neodvislá od všetkých iných spoločností.
Jáko dokonalý je cieľ a prostriedky ku nemu, tak dokonale vykonáva cirkev svoj trojnásobný úrad. Neomylnosť jej učiteľov — biskupov a pápeža — je v tom najistejšou zárukou, že sa cirkev statočne, svedomíte postaráva o všetko, čo k náboženstvu prináleží.
Poneváč cirkev duchovnými prostriedkami dosahuje svoj cieľ, nemôže sa prirovnávať k ľudským spoločnostiam, ktoré majú časný, hmotný cieľ a užívajú hmotné prostriedky. Cirkev je úplne neodvislou spoločnosťou v dosahovaní svojho cieľa. Tu sa ona nemôže nikoho iného radiť, čo má robiť, od nikoho dovolenie pýtať k tomu, čo musí robiť, od nikoho k tomu pomoc očakávať. Jej úkol je samostatný, preto je aj ona samostatná. Má v sebe všetku spôsobilosť pre svoj úrad, preto je aj sebestatočná, dostatočná.
Cirkev používa aj hmotné prostriedky.
To, že cirkev má duchovný cieľ a podobné prostriedky, nevytvára, aby ona vôbec žiadných hmotných pomôcok nepoužila. Toto sú rôzne vychovávacie ústavy, bohoslúžebné budovy, pohnuteľné a nepohnuteľné majetky. O nich sa môže povedať predne, že sú to vonkajšie dôkazy, ovocia účinlivosti cirkvi; sú len tam, kde cirkev už pôsobí. Cirkev je ich pôvodcom, ona ich zrodila a nie ony ju. Všetky hmotné pomôcky bez učinkujúcej cirkvi ostanú miestnymi vecmi, bezvýznamnými pokladmi, samé neuvedú žiadnu cirkev do života.
Keď teda cirkev príjme hmotné pomôcky od kohokoľvek, nestáva sa jeho slúžkou, nie podriadenou spoločnosťou. Charakter, svojráznosť má cirkev sama zo seba a nie z vonkajších okolností, či pomerov. Tieto ostávajú bezcennými pre cirkev, jestli sa nesrovnávajú s jej cieľom.
Ani to nič neujíma na neodvíslostí cirkvi, na jej dokonalej sriadenosti, že sa ona často musí potkať s nepriateľskými nápadmi od ľudských spoločností, od štátov. Nesprávne a nespravedlívé zakročenie proti komukoľvek, nesvedči o slabosti napadnutého, lež o nezákonitosti samého skutku. Právo ostáva silnejším, nezdolateľným aj vtedy, keď ho brutálna nespravedlivosť chce zadusiť.
Cirkev nezávisí na štáte.
Cirkev ako dokonalá spoločnosť má právo jestvovania a dejstvovania na svete bez ohľadu na jakúkoľvek inú spoločnosť, nech sa ona aj štátom menuje. Štát môže utláčať cirkev, može ju hatíť v jej blahodarnom účinkovaní, ale z toho nenasleduje, že je štát vyšším faktorom, alebo že to štát má právo urobiť. Cirkev to musí trpieť, poneváč ona nemá drastických pomôcok, nevládne brachiálnou silou, nemá zbroja a väzení. Ale kto by sa mohol opovážiť povedať, že sa cirkev má poddať, že sa nemá ani duchovnými prostriedkami proti násilenstvu bránit? Jako by mohla cirkev mlčať pri zasahovaní do jej práv, pri vykorisťovaní jej hmotných pomôcok. Cirkev vždy musí brániť svoju neodvislosť a nikdy nemôže štátu privoliť miešať sa do jej záujmov a úkolov.
Cirkev si je povedomá, že svojim účinkovaním medzi ľudmi je na prospech každému štátu. O tom sa každý nepredpojatý pozorovateľ môže presvedčiť, že cirkev má vznešené povolanie, a že má nesmierne zásluhy v zabezpečení hmotného dobrobytu spoločnosti ľudskej. Bezzákladné a neúprimné je teda to tvrdenie, že sa štát musí mať na pozore pred vplyvom cirkevným; nespravedlívé je aj každé zasahovanie do pôsobenia cirkvi a jej práv pod tou zámienkou, že štát musí dozerať na cirkev, aby sa v niečom neprevinila.
Cirkev je osožná štátu.
Cirkev musí vplývať na štát skrze svojich členov. Ale to vplývanie je vždy prospešné, jestli tí občania majú ozaj cirkevného ducha. Len o tých sa môže povedať, že v duchu cirkevnom vplývajú na štát, ktorí sú dušou a telom statoční, spravedliví. A týchto vplyv štát nikdy neobanuje. Títo občania sú štátu najosožnejší, poneváč sa na nich a ich pracovitosť vždy môže štát spoľahnúť. Oni sú základom poriadku, sú prameňom spokojnosti. Títo dajú vždy štátu, čo mu prináleží, a dávajú to neraz so zaprením svojich záujmov, bezzištne. Keby mal štát všetkých občanov takých, mohol by pozatvárať všetky žaláre a trestnice, súdy a napravujúce ústavy. Čo cirkev žiada dokonalosti na svoji členoch, tá ostáva na nich aj vtedy, ked sú občanmi štátu. Dobrý cirkevník, dobrý štátnik !
Štát sa nemá čo báť vplyvu cirkvi, poneváč je cirkev najlepšou" vychovateľkou ľudí.
Štát a cirkev majú byť v úzkom spojení.
Majú stáť vedľa seba a nie proti sebe. Každý z nich má svoj osobitý cieľ, ktorý sa dá síce akotak dosiahnút bezvzájomnej pomoci, ale vždy lepšie, keď sa štát nestavia cirkvi napriek a cirkev môže bež prekážok vyvinúť svoj krásny úkol v každom ohľade. Blahodarné vplývanie na cirkev sa nielen dovoľuje každému štátu, lež sa aj očakáva. Jeho spoluúčinkovanie s cirkvou by priviedlo ľudskú spoločnosť na výšku vzdelanosti a mravnosti, a otvorilo by nevyčerpateľné pramene blahobytu zemského.
Keď cirkev vidí, že štát len na to používá svoju moc, aby ju mohla zdržiavať v dosiahnutí jej cieľa, s bôľom, ale odhodlane musí povedať: Väčšmi musím poslúchať Boha ako ľudí.
Cirkev nezaberá pôdu štátu.
Cirkev je dokonalou, neodvislou společnosťou, ačpráve nemá svojho vlastného territoriuma, svojej vlastnej zeme, na ktorej by sama bez inej spoločnosti — štátu — pôsobila. Cirkev je nie zemskou mocou, zemskou krajinou. Ona je vlastne pútničkou tu na zemi. Pútnik je všade tam doma, kde sa v danom okamžení zdržuje, ačpráve vlastného domova nemá. Cirkev je všade doma, a nikde nemá sama vlastného domova. Poneváč ľudia bývajú na zemi, aj cirkev musí účinkovať na tej istej zemi. Na to je ustanovená, aby všade ta išla, kde ľudia bývajú.
Že následkom pôsobenia cirkvi medzi ľudmi ani jeden štát neprišiel o svoju pôdu, o svoj priestor, tu uzná každý. Cirkev nezaujíma pôdu, zeme, lež zaujíma ľudí, vlastne týchto srdce a dušu pod vplyv Kristovho náboženstva. Tým že sa ľudia stali členami cirkvi, neprestali byť občanmi štátu, nepreniesli so sebou pôdu štátnu do cirkvi, lež len svoje srdce, svoju dušu dali pod vplyv cirkvi.
Preto sa cirkev vždy smestila a smestí na tomistom priestore so štátmi a ked im ho nevýťahovala zpod nohú, ani ona sa nestala závislou na štátoch pre ich vlastníctvo na pôde. Nezávislosť cirkvi na štátoch má svoj prameň v jej mravnej moci, ktorá aj vtedy sa javí, keď má okovy na rukách a nohách od toho, ktorý tam zemou vládne.
Apoštoli sa nepytovali rimských cisárov, či sa majú ukázať na priestore rímskej ríše, a rímski cisári nikdy nevyhadzovali apoštolom a kresťanom na oči, že bažia za pôdou štátnou, ani nenakladali cirkvi, aby sa opýtala, či môže pôsobiť na priestore ich ríše.
Rozkolníci (odtrhnutí) o Kristovej cirkvi samí inšie neučia, nežli že Kristus jednu cirkev ustanovil. Pravda, za tú jednu považujú ten zlomok cirkvi, v ktorom sa oni nachodia.
Kacíri, ktorí vôbec zapierajú jestvovanie viditelnej cirkvi, učia, že Kristus žiadnu cirkev neustanovil.
Kristus ustanovil cirkev a tú jedinú. To vysvitá z učenia Kristovho, ktoré mohlo byť len jednotné, všade rovnaké, to isté. Pre rozšírenie toho jedného učenia ani nemohol viac cirkvi ustanoviť. Tak by bol znemožnil udržanie svojho učenia.
Pre zachovanie svojho učenia opatril apoštolov darom neomylnosti a založil svoju cirkev na základe Petra. Toto by bolo bývalo zbytočné, keby bol viac spoločností, cirkví založil, alebo dopustil založiť Veď jednotnosť a neporušená totožnosť učenia mohla byť len v jednotnej nerozlučiteľnej cirkvi zabezpečená. Množstvo strážcov bez jedného najvyššieho dozorcu, veliteľa nemôže na tenistý cieľ strážiť, lež každý podľa svojho zdania bude dohliadať.
Samé učenie Kristovo teda požadovalo jednú, jednotnú cirkev s jedným najvyšším učiteľom, ako zárukou neporušiteľnej pravdy. Čo má a musí mať jednu hlavu, to same môže byť, ba musí byť jednotné. To označuje aj obraz, ktorého použil Kristus k znázorneniu ustanovenia cirkvi. Cirkev svoju totižto pripodobnil silnej, na skale vystavenej budove. Budova môže byť silná, keď má základ jednotný a jedon celok tvoriaci s ňou. Základ a budova nemôžu byť osobité. Základ bez budovy je bezúčelný, budova bez primeraného, silného základu je marná, čoskoro sa zrúti.
Kristus len jedon základ položil pre svoju cirkev na apoštolovi Petrovi a jeho zákonitých nástupcoch. Jemu samému dal v cirkví najvyššiu moc, jeho samého ustanovil za pastiera ostatných apoštolov a im podriadených ľudí. Vždy len o jednej cirkvi hovoril a tú jedinú svojou cirkvou pomenoval. (Mt. 16./18.-18./17.) „A ja ti povedam, že ty si Petr, a na túto skalu vystavím svoju cirkev, a brány pekelné ju nepremôžu". „Jestli ich neposlúchne, povedz cirkvi; a keď ani cirkev neposlúchne: Maj sa jako pohan a mýtnik." „Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tejto ovčiarne; ... a bude jedna ovčiareň a jeden pastier." „Moje kráľovstvo nie je z tohoto sveta." (Ján 10./16.—18./36.)
O jednej cirkvi Kristovej hovorí sv. Pavel na mnohých miestach svojich listov. Krista menuje hlavou cirkvi, ktorú on miluje, a zase „hlavou nad celou cirkvou, ktorá je jeho telo." (Ef. 1./22.) V tomto obraze je zrejme predložená pravda, že Kristus má len jednu cirkev. Ako on len jednu hlavu má, tak pod tou jednou hlavou len jedna cirkev sa môže nachodiť, ako jej telo. V skutočnosti je to tak, a v podobenstve z nej vzatom tiež nemôže byt iné znázornené, predstavené.
Cirkevní otcovia a učitelia vždy učili, že Kristus len jednu cirkev ustanovil. Cyprián píše: „Boh je jeden, a Kristus je jeden, a jedna cirkev." (Ep. 43. c. 5.) Oplutas: „Kristus je ženíchom jednej cirkvi." Vyznanie viery niceokonstantinopolítanské z r. 381. podobne jednu cirkev vyznáva. Z ustavičného, nepretržite zachovaného podania cirkevného máme zaručené, že kresťania vždy len o jednej cirkvi Kristovej malí vedomosť a v takú verili.
Poneváč Kristus len jednu cirkev ustanovil a chcel, aby sa do tej cirkvi každý dostal, musel svoju cirkev dostatočne označiť, musel ju opatriť ľahko poznateľnými vlastnosťami. Keby to nebol učinil, márne by bol prízvukoval, že je potrebné jeho cirkev poslúchať. Ani by nebol mohol povedať, „kto neposlúcha cirkev, nech je ako pohan a publikán." Keď je totižto nevyhnutne potrebné, aby sa každý stal členom Kristovej cirkvi, jestli nechce byť vylúčený z kráľovstva nebeského, potrebné je, aby sa tá cirkev tak predstavila pred ludmi, že ju každý dobromyseľný človek ľahko pozná a od iných takzvaných cirkví isto rozozná.
Kristova cirkev má také vlastnosti, ktoré len na nej možno videt, ktorými sa nemôže honosiť žiadna ľudská spoločnosť. Ku poznaniu týchto vlastností je dostatočné, aby sa človek stal nepredpojatým pozorovateľom cirkvi, jej života, jej učenia, jej pôsobenia. 19 storočné dejstvovanie cirkvi je najhlasitejším dôkazom jej božského pôvodu; a jej vňútorný život najokázaJejšie svedči o tom, že sa nikdy nezvrhla s vyšky, na ktorú ju postavil jej božský zakladateľ. Zákonom prírody je to ustálené, že každá vec môže len tak jestvovať, jestli má sama v sebe neporušené všetky jej prislúchajúce podstatné vlastnosti. Ked niečo zanikne, stalo^ sa to z tej príčiny, že patričná vec utratila k jej jestvovaniu potrebné vlastnosti. Čo sa podstatne premenilo, čo ztratilo hlavné, podstatné podmienky svojho života, nemôže ani za okamženie ďalej žiť, tým menej pôsobiť.
Cirkev Kristova žije "a pôsobí skoro 19 storočí, musí mať v sebe k tomu existovaniu a pôsobeniu potrebné vlastnosti bez všetkej zmeny a ujmy.
Tieto vlastnosti cirkvi Kristovej sú samé v sebe rovnako dôležité. Všetky rovnako označujú pravdivosť cirkvi. Predsa, keď na ne pozeráme podľa ich vyplatnenia sa pred svetom mimo nej stojacim, vidíme, že sú medzi vlastnosťami cirkvi také, ktoré sa aj zovňútorne, pred očima telesnýma ukážu ako jej vlastnosti. Tieto vlastnosti menujeme známkami cirkvi. Z toho vidno, že všetky známky cirkvi sú spolu jej vlastnosťami, ale nie všetky vlastnosti sú jej známkami. Tento logíčný, formálny rozdiel' medzi vlastnosťou a známkou cirkvi káže najprv ukázať na jej vlastnosti a potom predstaviť aj jej známky.
Spoločnosť môže pozostávať z členov, ktorí majú rovnaké právo a povinnosti . V nej nemá nikto moc nad iným panovať, ačpráve pre vybavenia potrebných povinností sama spoločnosť sverí výkony práva na jednotlivých členov. Tým sa aj sama spoločnosť zaväzuje k poslušností voči rozkazom predstavených. Cirkev Kristova je nie spoločnosťou ľudí rovnakým právom opatrených. Kristus hneď pri založení, ustanovení cirkví učinil rozdiel medzí apoštolmi a tymi, ku ktorým ich poslal. Z ustanovenia úradu apoštolského, z ustanovení Petra za hlavu apoštolov jasno vidno, že Kristus dal apoštolom právo predstaveného, že Petra postavil za vodcu samých apoštolov. V Kristovej cirkvi teda pôvodne je veľký rozdiel ohľadom práva a moci medzi jej členamí. V Kristovej cirkvi sú ustanovení predstavení, a sú tým predstaveným podriadení veriaci. A tento pomer je nie dielom ľudí, členovia cirkvi neustanovujú pre seba predstavených, ani im nedávajú zo seba právo a moc spravovať a vyučovať, lež je on ustanovený od samého Krista. V Kristovej cirkvi sú pápež, biskupi a kňazi tymi medzítkami, na ktorých sám Kristus sveril svoje učenie, ktorým dal právo spravovať členov cirkvi.
Toto zavrhli všetci odštiepení od cirkvi Kristovej. Nad tým sa nemožno zamyslieť, je to prírodeným, nutným následkom odtrhnutia sa od Krista a jeho cirkvi. Kto nechce mat od Krista ustanovený poriadok, ten sa musí zamotať do ľudskej svevôle a zkúsif na sebe jej všetky účinky.
Pôvodcovia toho blúdného názoru poprvé na sebe pocítili trest svojho činu. Ani nezbadali ako, vykľzla so im z ruky všetka moc, zmizlo im všetko právo. Stali sa ľútkami v ruke tých, ktorým privlastnili im nepatriace právo.
V cirkví Kristovej je nie človek pozbavený každého práva a nie je odkázaný na absolútnu, bezpodmienečnú poslušnosť. Kto to hovorí, vydáva o sebe svedectvo, že sa nikdy neobznámil s učením a príkazmi cirkvi.
O členoch cirkvi Kristovej platí v plnej miere, že sú slobodnými, že požívajú voľnosť, aká naozaj prísluchá rozumnému človekovi. S dôrazom nech je povedané, že cirkev Kristova podáva ľudom pravdivú, naozajstnú slobodu, poneváč ich varuje pred poblúdením od pravdy a odbočením s pravej cesty. Čo sa vmestí do priestoru pravdy a čo ostáva mezí hraníciami dobra, v tom všetkom je každý člen cirkví Kristovej slobodný, neviazaný. — Kto by mohol zazlievať svedomitému vodičovi, že nedovolí kadialkoľvek sa kriapať, škrabať na štít vrchu, ked on to dobre vie, že z toho obyčajne nešťastie vzniká ? Kto by zazlieval Kristovej cirkvi, že chce byť vodcom v hľadaní vrcholu pravdy, ten zabúda na náklonnosť človeka k pochybovaniu v tom a zapieraniu toho, čo sa jeho namyslenosti protiví. Koľké a aké hrozné pády sa stály na poli zkúmania a vyhľadávania náboženských právd, keď to hľadanie pravdy neviedla cirkev Kristova ? A čo povedať o správe človeka na pravej ceste ? Či si on dostačí v každom prípade, aby sa s dobrej cesty neskľzol a tým nezahynul ? To každý múdrý človek uzná, že by sám na seba ponechaný viackrát poblúdil, kým by sa nejako došmátral ku hľadanej pravde. Ači sa to aj každému podarí ? Čí má každý dostatočnej pilností a vytrvanlívostí vo skúmaní, rozmýšľaní, odvodzovaní ? A je každý aj pri takej pilností súci, spôsobilý na to ?
Keď sa teda Kristova cirkev stavia ako voditeľka v hľadaní náboženských právd, keď sa ona považuje za riaditeľku ľudských činov a životov, či tým odníma slobodu, voľnosť ducha ľudského ? — Pravda je sama vsebe neúprosná, nepremeniteľná a preto nedovolí hazardovanie so sebou. Tým menej je to dovolené na poli tých právd, ktoré sú spolu aj podmienkami večného života. A takéto sú náboženské pravdy. Pre zachovanie a rozšírenie týchto ustanovil Kristus úrad učiteľský vo svojej cirkví. Tento úrad je osobitný ochranca pravdy a oprávnený rozšír o vateľ učenia o nej.
Kto sa chce základne naučiť vede istého odboru, musí to tak začať, že si sadne k nohám zbehlého, učeného učiteľa a len potom, keď zkúsil, ako možno pátrať po pravde, oddáva sa samostatnému zkúmaniu a odvodzovaniu.
Na poli zjavenej pravdy to tiež nemôže byť ináč. Aj tu je potrebný učený a k tomu pred poblúdením zachránený učiteľ, ku ktorému je treba prichádzať pre dobrú úpravu, pre správné výroky o pravde. V Kristovej cirkvi nemôže byt každý člen učitelom pravdy, nemôže byt každý správcom verejného života.
Kristus ustanovil vo svojej cirkvi učiteľský úrad. Od neho dostali apoštoli a ich násťupci právomoc ohlašovat jeho učenie až do skončenia sveta. Čo sa ľahko pochopuje už aj z tej okolnosti, že hneď od počiatku cirkvi len tí vyučovali, ktorí sa mohli dokázať ako poslanci apoštolov. Sami apoštoli si boli úplne povedomí, jaký úrad nosia na sebe. Od svojich poslucháčov požadovali podriadenie sa ich učeniu. „Tak nás považuj človek ako rozdavačov tajemství božích." „Na tomto základe apoštolov a prorokov, na samom hlavnom uholnom kameni, Kristu Ježišovi ... i vy ste spolu vystavení za príbytok Boží v Duchú." (Ef. 2. 20.) A preto apoštoli a ich nástupcí predpisovali, rozkazovali veriacim, čo majú činiť a nepýtali si k tomu od nikoho oprávnenie, „poneváč namiesto Krista konali posolstvo." (2. Kor. 5./20.) To dosvedčili aj pred židovskými národmi, keď im tieto zabraňovali, „aby už viac v tom mene nemlúvili žiadnemu človeku." (Sk. 4./17.) Oni jednoducho povedali: „My nemôžeme nemlúviť o tom, čo sme videli a počuli." (4. 20.) V Kristovej cirkvi sú teda učitelia od Krista ustanovení a sú poslucháči, ktorí nemajú tú právomoc, aby iných v mene Kristovom vyučovali, ale majú naložené, aby sa učili.
Toisté platí aj o správcovskom úrade v cirkvi Kristovej. Tento ustanovil Kristus a tým rozdelil príslušníkov svojej cirkvi na predstavených a podriadených. Učinil to Kristus z ohľadu na budúcnosť svojej cirkvi. Poneváč sa cirkev mala utvoriť podľa daných a ustálených pravidiel, jej zakladatelia nemali a nemohli čakať úpravu od založenej spoločnosti k jej zakladaniu. Tak by bolo bývalo stavisko pred základom. Apoštoli by boli dostali právomoc od toho, čo oni už založili a sriadilí. Nikto nedostane právo rozkázať od toho, komu právoplatne rozkazuje. To by bol nesmyseľ, žeby nekomu bolo treba rozkazovať, v čom on sám dáva poverenie k rozkazom.
Apoštoli vystupovali pred národami ako poverení rozkázať a neposlušných trestať. Prichádzali k rôznym ľudom a nikdy nebrali ohľad na ich zvyky, obyčaje, náboženské zákony, lež neodvísle na tom, prikázali všetko zachovávať, čo im Kristus hovoril. Apoštoli boli presvedčení, že im bola daná právomoc k spravovaniu cirkvi. To im bolo jasnými slovami povedané, ktorým oni správne porozumeli.
Tu sa musíme rozpamätať aj na najvyšší úrad cirkevný: na viditeľnú hlavu cirkvi. Túto ustanovil Kristus vo sv. Petrovi. Jemu, a nie apoštolom, ani ostatným prívržencom svojim riekol — Kristus: „Pás baránky moje ! Pás ovce moje !" (Jan 21. 16.) Jemu a nie apoštolom, tým menej ostatným pridruženým riekol: „Tebe dám kľúče od kráľovstva nebeského." „Ty si Peter, a na túto skalu vystavím svoju cirkev." (Mt. 16./18.).
To všetko jasne dosvedčuje, že Kristus popredku ustanovil najprvšíeho správcu cirkvi a na neho sveril svrchovanú právomoc vo všetkom, čo bolo treba vykonať pre stále zbudovaníe cirkvi. Peter nedostal od Krista plnú moc v cirkvi, jako jej predstaviteľ, jej nástupca, jakoby namiesto a v mene cirkvi, lež dostal ju práve na to, aby on cirkev správne sriadil a sriadenú správne viedol.
V Kristovej cirkvi nie sú teda rovnakí členovia. Sú v nej učitelia a správcovia a sú, ktorí sa od nich učia a sú spravovaní. Tento podstatný rozdiel chcel mať sám Kristus v cirkvi.
V terajšom čase sa veľmi mnoho píše o nadvláde štátov. Túto nadvládu si tým viac privlastňujú štáty, čím väčšmi sú v rozopre s cirkvou Kristovou. Stavajú svoju pomýlenú theoriu na tom základe, že v neodvislom štáte nemôže byť žiadna spoločnosť, ktorá by nebola jemu podriadená. Tiež hovoria, že cirkev bez vlastného priestoru, bez výlúčne jej prináležajúceho territoriuma ani si nemôže dokonalú nedovislost pripisovať. Na tomto základe by chcely štáty cirkev ujarmiť, učiniť z nej svoju slúžku, svoju poddanú.
Snadno sa to vysvetlí, že cirkev nemôže byt žiadnemu štátu podriadenou, že ona musí vládnuť dokonalou slobodou. Cirkev netvorí v štáte štát, poneváč jej hranicami sú hranice sveta. Cirkev prekročuje každú hmotnú hranicu a vystupuje všade ako doma, poneváč má svetový význam, poneváč jej cieľom je celý okršlek zeme naplniť Kristovým náboženstvom. O pôdu, o zem jej neide tou vládnu jej vyznávači, jej prívrženci rovnakým právom, ako jej protivníci. Cirkev, ako všeobecný ústav Kristov vždy sa musí pridržiavať výpovede Kristovej: „Moje kráľovstvo nie je z tohoto sveta." (Ján. 18. 35.) Cirkev nezaujíma pôdu, na na ktorej ľudia bývajú, ale vydobýja srdce ľudí! V ňom zakladá svoje královstvo, svoje panstvo.
Cirkvi prináleží úplná sloboda, tá totižto, ktorou jú vyznačil Kristus. Kristova cirkev musí byť slobodná vo vyznávaní náboženstva, y jeho zachovaní rozširovaní. To vysvitá z Kristovho rozkazu na apoštolov: „Čokoľvek sviažete na zemi, bude sviazané na nebi." (Mt. 18./18.) „Daná mi je všetka moc na nebi a na zemi; idte teda, učte všetky národy, pokrstite ich: V mene Otca i Syna i Ducha svätého." (28./18.) Tu neobmedzuje Kristus danú moc nijakým spôsobom. Nečiní ju závislou na súhlase predstavených svetských a privolení ľudí. Kristus absolútne rozkazuje a apoštoli absolútne podľa rozkazu Kristovho činili. Nepýtali sa nikde a nikdy, či smú Kristovo náboženstvo vyznávať a jeho vyznanie aj od ľudí požadoval. O tom sa nikde nenachodi žiadna zmienka. Apoštoli nielen že si nepýtali žiadno dovolenie pre hlásanie náboženstva, pre činenie zázrakov, pre utváranie náboženských spoločností a ich riadenie; ale ani sa neobzerali na ústavu krajín, lež slobodne to všetko činili.
Dľa ich príkladu pokračovali aj veriaci. Títo dobre vedeli o príkaze Kristovom: „Kto miluje otca alebo matku viac než mňa, nie je mňa hoden;" a kto miluje syna alebo dcéru nado mňa, nie je mňa hoden." (Mt. 10-/37.) ako i o tom: „Á nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť, ale radšej bojte sa toho, ktorý môže dušu i telo zatratit do pekla." (10./28.).
Vyznavačov Kristových zabíjali pre vieru. A Kristus prikazuje vyznanie tej viery vzdor časnej smrtí, ktorú prinášalo to vyznanie na nasledovníkov Kristových. Týmto bolo naložené ako vidno, aby sa vo viere úplne slobodne chovali, aby totižto nepozerali na to, či sa ich náboženstvo Túbi štátu a jeho úradníkom. A tak to bolo správne a spravodlivo. Kristovo náboženstvo učilo kresťanov dať cisárovi, čo jemu patrilo, a v ničom sa nepreviňovalo proti štátu. Právom si žiadalo úplnú slobodu vo vykonávaní služieb božích, dobrých skutkov, vo vyznávaní viery.
Poneváč nikto nesmie byt na závadu vo vykonaní dobrého a tým menej smie niekto k zlému zvádzať, cirkev sa vždy ohradzovala proti takému počínaniu od štátu, alebo jeho úradníkov.
Ani to nedá žiadneho práva štátu proti cirkvi, že sa najdú nektorí čo v neporozumení jej učenia v niečom prestrelia, preháňajú; na to je cirkevný úrad učiteľský, na to sú predstavení, aby také vecí zamedzili, znemožnili.
Cirkev má právo hlásať učenie Kristovo; to právo jej prináleží, poneváč nim ju opatril Kristus.
Slobodným hlásaním pravdy pre všetky časy sa udržuje Kristovo náboženstvo a sa rozširuje. Poneváč je kresťanské náboženstvo božského pôvodu a jediné, ktoré chce mat Boh, cirkev Kristova má právo to náboženstvo rozšíriť všade a každý je povinný do nej vstúpiť, jej učenie prijať, ked mal dostatočnej príležitosti obznámiť sa v ňom a jej učením.
Žiadon štát nemôže dokázať, že by bola cirkev zneužila túto od Boha jej danú slobodu. Čo sa vytýka cirkvi ako chyba, vina, to sú vždy prechmaty, ktorých sa dopustili jednotliví členovia, a ktoré sama cirkev v prvom rade odsúdila a zatracovala. Cirkev sa už neraz zriekla takých výhod, ktorých sa jej dostalo od štátov, ked jej ony boly na závadu vo vykonaní jej účelu; ale sa nikdy ne-zriekla práva slobodne vyznávať, hlásať, rozširovať učenie Kristovo, poneváč by sa tým zriekla svojho života. Tak by robila proti jasnému príkazu Kristovmu, čo sa vôbec nemôže stať. Protiví sa to jej vlastnosti, ktorá v tom záleží, že je nevyhnuteľne potrebná k spaseniu ľudí.
Boh mohol aj iný spôsob spasenia ustanoviť, nežli ho teraz máme. Mohol trebárs každému vnuknúť, čo je k spaseniu potrebné činiť. Teda v tom smysle ša nerozumie nevyhnutná potrebnosť cirkvi, jakoby bez nej, iným spôsobom, neboli mohli ľudia byť spasení. Keď ale Kristus cirkev na to ustanovil, aby skrze ňu ľudi do večného života voviedol, cirkev je tým jediným prostriedkom, ktorým riadne majú byť ľudia spasení. Dopúšťa sa, že možno aj inakšie dosiahnuť život večný, lez tento spôsob je nie ten riadny spôsob, ktorým Kristus chcel ľudí vôbec učiť, viesť a posvätiť. Výnimky sú zpod všeobecného zákona, ale tieto nepodvracujú pravdivosť učenia, že je cirkev nevyhnutne k spaseniu potrebná.
Proti tomuto učeniu sa veľmi vzpierajú zvlášte tí, ktorí nie sú členami cirkvi Kristovej, lež nejakej inej spoločnosti náboženskej. A vysvetľujú ho v ten smyseľ, akoby cirkev Kristova palicu lámala nad tymi všetkými, čo nie sú jej skutočnými členami. Cirkev to nerobí. Ona o nikom netvrdí, že poneváč neprináleží do nej, je zatratený. Celkom iné je učit, kto bude spasený, a iné je určiť, čo je treba — z ustanovenia Božieho — ku spaseniu. Toto posledné učí cirkev s dokonalou, jasnou určitosťou, to prvé nikde nehovorí, poneváč to len Boh sám vie. Cirkev vie o sebe, že ju Kristus na to ustanovil, aby ludí viedla do neba, a preto musí učiť o sebe, že len ona je na to schopná, aby ich s istotou priviedla ta.
Mohlo by sa to osvietiť aj týmto obrazom. Zdravý a dobre známy vbdič vyvedie na štít vrchu každého, kto za ním ide a telesne a duchovne dosť silný je vyškriabať sa naň.
Kto sa ale vymkne zpod jeho vedenia a zarazí cestou inou, nech sebe pripíše, keď vrchoľa neuzre a namiesto toho sa srútí do hlbiny. Podobne nie vodič je na vine, keď nekoho nenesú nohy po bralách a psiciach, keď nekomu vypovedia službu plúce, ked ho zadúša sádlo. Však vodič urobil svoju úlohu, ale nemohol ju do konca previesť; poneváč sa jedon schválne, zúmyseľne odtrhol od neho a išiel za svojou hlavou dojzahynutia, a preto že sa druhý opustil, nevytrval s ním až na štít.
Takým vodičom je Kristova'cirkev. Každý, kdo ju nasleduje až do konca života, dosiahne vrchol: život večný. Kto sa schválne vytrhne zpod jej vodcovstva a ide svojimi chodníkmi, ten si sám vystavuje svedectvo, že nedojde ta, kam mal prísť vedený od cirkvi. Vina je teda na tom, kto nechce byt členom cirkvi, alebo keď je aj členom, nekoná svoje povinnosti.
Kto nemohol byť členom cirkví Kristovej, poneváč ju nepoznal, tomu nemohla sa ona stať vodcom; a tak äni nemá ujmu preto, že nebol jej prívržencom. Takýmto môže Boh poslúžiť iným spôsobom, aby prišli k spaseniu. Takíto bývajú účastní mimoriadnej milosti Božej, nakoľko si to svojím ináčej čestným životom zaslúžia, aby sa aj bez Kristovej cirkvi zachránili pred zatratením. Cirkev Kristova je k spaseniu potrebná, ale ona nehovorí, že pre túto okoľnost bude niekto zatratený, lež len to učí, že s ňou a v nej má každý hladať prostriedky spasenia, ked sa o nej dostatočne dozvedel ako o ústave od Krista na ten cieľ ustanovenom.
V tomto smysle treba rozumie tej vete: Okrem Kristovej cirkvi nieto spasenia. Z čoho nech sí zase nikto netvorí ten úsudok, že každý člen cirkvi iste bude spasený.
Cirkev si právom osobuje túto vlastnosť, poneváč je tak vystrojená, že môže iste viesť každého do neba. Kristus prikázal, aby sa každý stal členom cirkvi. To vysvitá z jeho slov: „Jestli kto znovu sa nenarodí z vody a z Ducha sv., nemôže vojsť do kráľovstva Božieho." (Jan 3./5.) Krstom sa stane človek členom cirkvi, teda kto sa ani tým nechce stať, nemožno mu je dosiahnuť život večný Nezabudnime tu na krst krvi a túžby. Aj tieto sú bránami do cirkví a života večného. Inde zase riekol Kristus: „Keď ani cirkev neposlúchne: Maj sa jako pohan a mýtnik " (Mt. 18./17.) Neposlušní vo veľkej veci sú podobní pohanom a verejným hriešnikom, ktorých vytvárali zo spoločnosti. Z toho vidno, že ku cirkvi prináležať a ju poslúchať je istou zárukou večného spasenia.
Toto potvrdzujú ďalšie slová Kristove: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mňou pohŕda" (Lk. 10./16.) a „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude zatratený." (Mk. I6./16.) Apoštolov ustanovil pre hlásanie svojho učenia, pre spravovanie veriacich, týchže opatril touistou mocou, ako jeho poslal Otec, z toho vidno, že prislúchať do cirkvi a jej poslušným byt, je k spaseniu potrebné.
O samospasíteľnosti cirkvi učia aj apoštolskí otcovia a spisovatelia cirkvi. Sv. Ignác píše: „Kto rozkolníka následuje, neobsiahne dedictvo kráľovstva nebeského." (Ep. ad Phil.) Sv. Irenej hovorí, že Pán bude súdiť všetkých, ktorí sú von z pravdy tj. ktorí nie sú v cirkvi. Origenes vysvetlujúc ústavu cirkví hovorí: Nikto si nenamýšľaj, nikto sa neklam: von z tohoto domu t j. von z cirkvi nikto nepríde k spaseniu.
Cirkev si bola vždy povedomá, že je ona jediná, ktorá môže dokonale zachovať učenie Kristovo, poneváč jej bolo prisľúbené neprestajné pomáhanie Ducha sv.
Týmto sa cirkev Kristova nedokazuje ukrutnou, neshovievavou proti ľuďom, ani sa násilne nenatíska ako sprievodkyňa do neba. To musí hlásať, že len ona má. zjavené pravdy božie čisto, neporušene zachované, že len to náboženstvo, ktoré ona hlása, je práve, božské náboženstvo; a to jej nikto nesmie za zlé mať. Keby cirkev inšie učila o sebe, nebola by ozaj cirkvou Kristovou.
Týmto nikomu neodníma slobodnú vôľu, poneváč nikomu nenanucuje prijatie a vyznávanie svojho učenia. Pojednávať sa o učeniu cudzom tiež nemôže, poneváč sa pravda na čiastky nedá rozdeliť. Cirkev hlása celú pravdu a žiada, aby sa celá prijala ako predmet viery a vyznávania. Spustiť z toho, čo je pokladom jej svereným, je nemožno; poneváč by sa tým aj vyznavačom učenia aj samému Krístu krivda stala. Kristus prikázal všetko zachovávať, čo hovoril; jeho vôľou je to, aby každý prijal ce,ú pravdu. Lož a podvod nemá práva, tak nemá práva ani v náboženstve. Cirkev s čistým, pravým náboženstvom nemá sa čo pojednávať s tymi, ktorí sa pridŕžajú blúdu, a tak podvodným spôsobom ľudí klamú.
Z toho vidno, že vyznavači náboženstva Kristovho nemajú účasť brat na náboženských úkonoch inovercov, poneváč by sa tým prehrešili proti viere. Katolík nemá ísť do inoverského kostola v nedeľu a sviatok ani vtedy, keď nemá vo svojom bydlisku chrámu Božieho. Keď mu je nemožné ísť do svojho kostola na sv. omšu, má ostať doma a modliť sa a nemyslieť si, že lepšie slúži Bohu, ked ide do nekatolíckeho kostola. Toto cirkev nedovoľuje, poneváč vie, že Boba len katolíckymi obradmi môžeme slušne a primerane uctiť.
Dovolené je ist na pohräb známym inovercom, poneváč sa to činí z úcty k mrtvému, a nie z privrženosti k nepravému náboženstvu.
To dávne „Zničte podlú cirkev !" len nechce zaniknúť v hlavách jej nepriateľov. Čo všetko podnikli protivníci na zrútenie cirkvi dosaváď, to sa vlastne adressovalo na samé náboženstvo. Aj to je dôkaz, že náboženstvo a Kristova cirkev sú vlastne jeden pojem s dvoma menami. Nepriatelia cirkvi probovali to už všemožným spôsobom, aby jej život zkrátíli a aspoň po stáletiach sa jej smrti dožili. Lež čo jedno storočie prejde, to sa ten koniec vždy väčšmi odďaľuje od horizontu jej neprajníkov. Nieto kraja sveta, kde by sa doteraz nebolo útočilo na cirkev. A jaké to boly nástroje ! Nechybely medzi nimi ukrutné a surové prenasledovania, hojne bolo prefíkaného, chytráckeho napádania, upadozrievania, potupovania a osočovania. Prišli falošní zastanci voľnej myšlienky, zjavily sa advokáti mravného obrodenia, prokátori náboženskej snášanlivosti, trubači ľudskej vzdelanosti, hájnici vyššej učeností, rozšofní hospodári v majetkových pomeroch a vždy starí odbojníci samého Boha, aby všetci jednomyseľne útočili na tú podlú: na cirkev Kristovu. A div divúci ona ešte vždy stojí a pred ľudmi otvorených očú nie len stojí, lež vzmáha sa vždy viac a viac. Ký to ústav tá cirkev, ktorú 19 storočná práca protivníkov v ničom nemohla podkopať a k úpadku priviesť !
Tristoročné krvavé prenasledovanie sa tým skončí, že prenasledovateľ ju uznáva za živu a životaschopnú, že jej dá právo verejného pôsobenia, áno že ju aj hmotne aj mravne napomáha. Za tým rôzni odbojníci na tom pracujú, aby si ju na svoju stranu prilákali, aby sa na nej dvíhali. Zneužívam jej jednotlivé úrady, práva, aby sa na jej úkor sosílnili a svojim neblahým cieľom tým výdatnejšie venovali. To je jej osúd až do 14. storočia. Do vtedy bola tá úbohá cirkev stredišťom, kde sa všetky útoky na súsedné štáty a národy pomstily. Keď ktorý stredoveký panovník chcel mat podporu, išiel ku cirkvi. Keď sa komu podarilo zničiť svojho nepriateľa, hneď bol hotový svoju neskrotenú ctibažnosť dať pocítiť aj Kristovej cirkvi. Od 14. storočia mala cirkev mnoho nepriateľov v bludou čiteľoch a ich náhončích, lakomých na cirkevné majetky. Tu sa ukázalo po prvý krát, že aké nízke príčiny pohýňajú ľudi útočiť na cirkev, na Kristovo náboženstvo. S telom svojím rozladení mnísi, za cudzími ženami chtiví panovníci, na poklady velebných chrámov a kláštorov hladní zemaní, vo svojom nemravnom živote neskroteni ľudia to boli, ktorí roznietili deformáciu cirkvi v samých sebe, ktorým milšie boly tupé nápady na cirkev, príjemnejšie prázdné zvuky piesní nad čulý, šľachetný kresťanský život a božské akkordy katolíckych služieb Božích. O, tá nízkost smýšľania ľudského, ktorá sa vždy radšej váľala v bahne, nežlí lietala vo výšinách ctnosti ! Keď sa ľudia necítili dosť silnými nasledovať krásné, nebotyčné zásady cirkvi, začali túto napádať, namiesto oživotvorenia svojich ospalých síl k dobrému.
Zvláštny je ten zjav ľudskej kultúry, že sa skrze ňu stali ľudia slabúchmí. Pri ohromných strojoch, pri báječných vynálezoch, pri pokročilom, pohodlnom živote sa stal človek menším, nežlí bol predtým. Jakoby bol vydal svoju schopnosť na hmotu a sám ostal bez chutí a vôle ! Sveril svoj osud hmotným nástrojom, ktoré učinil nad sebou pánom. Či je to nie žalostný stav duše ľudskej ?
Vrcholu tohoto dožili sme sa my, ktorí sme videli zápasiť dve čiastky sveta o hmotný dobrobyt v krvavej, dlhotrvanlivej válke, z ktorej obe stránky zničené, hmotne a mravne hlboko pokleslé vyšly. Ktože môže povedať, že zo svetovej války mala víťazná stránka prospech ? Ktože nahradí millióny padlých 'ivotov ? Kedyže bude možno povedať, že hmotné ztraty sú vynahradené, dohonené ? A kto je vstave vypočítať tú hlbokú, nesmiernu pokleslost ľudských mravov, rozrytie toľkých kresťanských rodín následkom války ?
Rozzúrily sa tu čierne snahy nepriateľov cirkvi a samého Boha. Natropili toľko rán na ľudskej spoločnosti, že tá potrvá dlho, kým sa zasa vzmuží a na čestnú cestu sí stane.
V tomto svetovom zápase nevery, beznáboženstva s cirkvou, s vierou sa znova dokázalo, žé všetky útoky na cirkev a vieru sú bezvýsledné, že cirkev ostane stáť, prežije všetky zmätky ľudské, že len ona môže vyslobodiť ľudí zo zkazy, ktorú si prichystali odvrátením sa od nej.
Či je to nie najskvelejším svedectvom pre svetový význam cirkvi, keď sa počas války museli jej nepriatelia uchádzať o jej náklonnosť, o jej podporu ? A to má znamenať neschopnosť cirkvi pre správu ľudí v 20. Storočí ? To dokazuje, že je Kristovo náboženstvo prežitým stanoviskom v dejinách krajín ? Ktože sa chytá toho, ktorý už posledné sily ztráca ?
Cirkev Kristova sa práve vo svetovej válke dokázala ako nezlomná moc, ako všetky krajiny prevyšujúci ústav, ktorý nemôže zoslabnúť, ale vždy musí novej sily a výsledkov dokazovať.
Kristova cirkev stojí a stáť bude nepremenitelná až do skončenia sveta. Tak to má prisľúbené od svojho zakladateľa Krista. Jeho sľub sa dokázal pravdivým doteraz, a nebude to ináčej ani v budúcnosti. „A ja ti povedám, že ty si Peter, a na túto skalu vystavím svoju cirkev a brány pekelné ju nepremôžu". (Mt. 16. 18.) To je tak jasná výpoveď, že sa tu inšie nemôže ani myslieť, ako že je cirkev na všetky časy nepremožiteľná, že bude trvať do skončenia sveta.
Cirkev má svoj zástoj javiť v zabezpečovaní spasenia ľudského. Pre toto pôsobil Kristus na zemi a pre jeho pokračovania ustanovil cirkev, ktorá do toho času má trvať, kým budú ľudia žiť na zemi. Bezpodmienečné prisľúbenie Kristovo, že s apoštolmi bude až do skončenia sveta, podobne o tom svedčí, že okrem cirkvi Kristovej nikdy nebude žiadna ustanovizeň, aby si v nej mohli ľudia spásychtiví zabezpečiť život večný. V predošlom článku sme čítali, že je cirkev absolútne potrebná pre spásu ludí.
Cirkev bude trvať, asíce nepremenená vo svojej ústave a bez zmeny vo svojom učení a účinkovaní. Toto je veľmi dôležitá vlastnosť Kristovej cirkvi. Málo by to znamenalo, keby sa cirkev len tak mohla udržať, ked'by neprestajne upúšťala zo svojho prvotného učenia a pôsobenia. Tým by sa dokázala hynúcou ustanovizňou ľudskou, na ktorej ľudia zmeny učinía podľa svojich chúťok a zmien času.
Kristova cirkev je tak sriadená, že sa v nej nemôže stať žiadna premena ohľadom trojnásobného úradu. Učiteľský, zákonodarský a kňazský úrad má ustanovený od svojho zakladateľa Krista a tieto úrady musia ostať nepremenené navždy.
Kristus dal cirkví najvyššieho pastiera, kňaza a správcu v osobe sv. Petra. Jeho trojnásobný úrad trvá s nezmeneným úkolom a nezmenenou mocou od ustanovenia a trvať bude až do skončenia. Rímsky pápež, nástupca Petrov na jeho rímskom biskupskom stolci je vždy stredišťom cirkvi, je vždy uhoľným kameňom jej trvácnosti, je vždy prvým učiteľom pravdy, je vždy posledným appellačným forúmom vo veciach viery a mravov. Rímska stolica pápežská je podstatou cirkvi Kristovej. Bez nej nieto cirkví, ako nieto bez základu stáleho budoviska. Z rímskeho pápeža vyplýva vlastne všetka trvácnosť cirkvi a to bez všetkej zmeny, čo sa týka jej podstaty.
Ku podstate cirkvi prináleží jej ústava, pozostávajúca z pápeža a biskupov a ich pomocníkov kňazov. Táto ústava sa vždy bez zmeny zachovala v cirkvi, čo je zaiste dôkazom, že ona pochádza od Krista a preto je nepremeniteľná.
Nezmeniteľná trvácnosť ústavy cirkevnej má svoju príčinu v jej dôležitom cieli: v zachovaní neporušenej náuky viery a mravov až do konca času. Kristus ustanovil náboženstvo pre všetky časy a všetkých ľudí. K udržaniu a rozšíreniu toho náboženstva je postavený sbor apoštolský, tento teda musí trvať po všetky časy.
Dejepis svedčí o tom, že všetka sila a trvácnosť v cirkvi založená je na sbore biskupskom, ktorý je s rímskym pápežom spojený. Sbor biskupský dostáva svoje poslania od rímskeho pápeža a len s ním spojený a jemu poslušný je spoluudržiavateľom cirkvi a pravého náboženstva.
Členovia cirkví boli vždy podriadení správe a vedeniu od Krista ustanovených biskupov a rímskeho pápeža. Rímsky pápež a biskupi boli vždy neodvislí vo svojom úrade od mienky a dobrozdania veriacich. Oni dostávajú svoju moc a silu shora, od Krista, ktorá ich zachová od chýb a pomýlenia vo vykonávaní svojho úradu.
Kristova cirkev nestrpí žiadnej zmeny v učení viery a mravov. Cirkev je neomylná v učení, čo máme veriť a činiť, aby sme do neba prišli. Táto vlastnosť je tak základná, že bez nej by nemohla trvať cirkev ani na okamženie.
Človek je od Boha stvorený s tou náklonnosťou, že hľadá pravdu, že túži po pravde. Keby bol človek v pôvodnom stave nevinnosti aj teraz, nebolo by mu ťažko tú pravdu nájsť a jej sa pridŕžať. Ale pjneváč je rozum ľudský dedičným hriechom zatemnený a vôľa na hriech náklonná, bolo potrebné, aby Boh ľudí qeomylne vyučil o náboženskej pravde. To učinil skrze svojho jednorodeného syna, ktorý pred Pilátom vydal o tom svedectvo: „Ja som sa na to narodil a nato som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde." (Jan 18./37.) Kristus seba pomenoval svetlom sveta a udal aj príčinu, prečo milujú ľudia viac tmu, nežli svetlo, poneváč ich skutky boly zlé. (Ján 3./19.).
Ako bolo potrebné pre ľudí času Kristovho, aby ich neomylne vyučil ohľadom pravdy, tak je to potrebné v každom čase. Kristus musel zanechať vo svojej cirkvi neomylný úrad učiteľský pre zachovanie a rozšírenie svojho učenia. Bez takéhoto úradu by bolo čoskoro zaniklo v rôznych bludov ľudských.
Celý Starý Zákon svedčí o tom, že pre zachovanie známosti pravého Boha bolo potrebné neprestajné vyučovanie ľudu izraelského a to od mužov osobitne na to poslaných, teda Bohom samým overených. Bez nich by sa bol Iud židovský zanoril do modloslúžebníctva okolitých národov. Nebolo na tom dosf, že raz prijal istú náuku ohľadom viery a mravov.
Podobne by sa bolo stalo s Kristovým učením, keby sa nebol postaral o neomylnú cirkev a v nejoneomylných učiteľov svojho učenia. Toto učinil Kristus. Poslal svojich apoštolov a ich nástupcov ako učiteľov svojho učenia a opatril ich svojim prispievaním a pomocou Ducha sv. Učinlivá prítomnosť Kristova s apoštolmi a osvecujúca a posilňujúca pomoc Ducha svätého sú prameňom tej neomylnosti, ktorou je opatrená sv. cirkev v zachovaní a rozšírení Kristovho učenia.
Jasné sú slová Kristove, ktoré povedal apoštolom pred svojím nanebevstúpením: „Daná mi je všetka moc na nebi a na zemi; iďte teda, učte všetky národy a krstite ich: V mene Otca í Syna i Ducha sv.; učte ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dní, až do skončenia sveta." (Mt. 29./18—20.).
Význam tohoto sľubu je tak ďalekosiahly, že v sebe obsahuje všemožnú pomoc, ktorú apoštoli a ich nástupníci vo vykonávaní svojho úradu potrebovali. Čo učinil Kristus vo svojom časnom, viditeľnom pobyte na zemi, to isté prisľúbil učiniť apoštolom a ich nástupcom po svojom nanebevstúpení. Kto by nevedel, že Kristus svojou prítomnosťou prekazil každú chybu, ktorej by sa boli apoštoli dopustili vo vykonávaní im svereného úradu, kým s nimi bol a ich s času na čas vysielal medzi ľudí ? Na túto svoju tak výdatne osožné účinkujúcu prítomnosť pri apoštoloch a ich nástupníkoch zakladal Kristus svoju nádej, že oni svojmu neľahkému úkolu zodpovedia, zadosťučinia. Kristus musel mať to presvedčenie o svojich apoštoloch a ich nástupcoch, poneváč by nebol mohol prikázať apoštolom, aby požadovali poslušnosť vo všetkom, čo oni budú učiť. Keby sa boli apoštoli dopustili chýb a omylov v hlásaní Kristovho učenia, či by boli smeli žiadať bezpodmienečnú poslušnosť vo viere a mravoch ? Na to boli apoštoli súci následkom sľubu Kristovho, ktorý nebol prázdnym slovom lež bol zaručením vždy činnej a dostatočnej pomoci vo vykonaní naloženého im úradu. Len s touto trvácou a vždy prítomnou pomocou sa mohli apoštoli vydať ako neomylní učitelia, ako spoľahliví vodcovia.
Toto neprestajné spojenie s Kristom malo svoj základ na tom sľube, ktorý dal Kristus apoštolom pri poslednej večeri v nasledujúcich slovách: „A ja budem prosiť Otca, a dá vám iného Tešiteľa, aby s vami zostával na veky; Ducha pravdy." (Ján 14. 16.) Duch pravdy mal zostávať s apoštolmi na prosbu Kristovu preto, poneváč ich poslal vyučovať a spravovať ľudí. Duchom pravdy vedení mali sami pravdu učiť a prikazovať.
Na tomto základe mohol prisľúbiť aj to, že jeho cirkev ani brány pekelné nepremôžu. (Mt. 16./18.) Na božskej pomoci spočívala neomylnosť apoštolov v hlásaní právd a príkazov Božích, proti tejto neomylnosti ostávajú všetky útoky bez výsledku. V tomto smysle sa majú rozumieť aj slová sv. Pavla (1 Tim. 3./15.): „Ako sa máš chovať v dome Božom, čím je cirkev Boha živého, stĺp a opora pravdy." Cirkev je stĺpom a oporou pravdy, poneváč má vo svojom učiteľskom úrade zaručenú neomylnosť vo veciach viery a mravov.
Neomylnosť cirkvi Kristovej záleží teda na slávnostnom sľube Kristovom, že so svojou cirkvou ostane až do skočenia sveta a na ustavičnej pomoci Ducha sv. ktorý nedopustí, že by sa cirkev pomýlila v hlásaní učenia Kristovho. Učiteľský úrad cirkvi Kristovej má tú výsadu pre spasenie ľudí. Má ju danú od Boha, ktorý chce, aby každý kto verí, mal život večný.
Nie je to žiadne bezprávné osobovanie si schopnosti, súcosti, ani sa tým nečiní cirkev podobnou Bohu. Cirkev dobre vie, že učiteľský úrad je preto neomylný, poneváč ho Boh tým učinil pre zachovanie pravého učenia Kristovho, ale nie pre osobnú márnosť. Nie je teda sama od seba neomylná, lež z pomoci a z ustanovenia Božieho.
Toto ustanovenie Božie súhlasí aj s požiadavkami rozumu. Tento chce mať istý smer v hľadaní pravdy. Keby sa každý mal od prvopočiatku domáhať každej pravdy a dla svojho úsudku tvoriť si ju, tak by sme sa ešte vždy len pri počiatkoch vedy nachádzali. Dokázané pravdy aj vo vede ľudskej sú podkladmi dalšieho bádania a Odvodzovania. Ony nikomu neberú možnosť rozmýšľať o nich a svojimi vlastnými dôvodami sa presvedčiť o ich pravdivosti.
Neomylný úrad učiteľský hlása Kristovo učenie na základe zjavenia Božieho, teda len to konštatuje, čo máme veriť ako od Boha zjavené pravdy. K tomu je povolaný práve pre zabezpečenie záruky, a žeby sa nikto nemýlil vo veciach viery a mravov. V týchto veciach si nikto nemôže byť sebestačný, poneváč je tu najväčšie nebezpečenstvo sebazavádzania a oklamania. Dokazuje sa to na všetkých, ktorí nenasledujú cirkev Kristovu v jej neomylnom učení.
Cirkev Kristova je neomylná vo svojich biskupoch a pápežovi. Nie jednotlivý biskup, lež sbor biskupský je neomylný aj to len nakoľko je spojený s rímskym pápežom. Sv. Petrovi naložil Kristus, aby posilňoval vo viere aj svojich,bratrov-apoštolov, sv. Petrovi povedal, že je základom cirkvi. V ňom a skrze neho boli aj ostatní apoštoli spolu základmi cirvkvi, bez neho nie. Na túto významnú úlohu povolal Kristus Petra, ked mu rozkázal: „Pas baránky moje ! Pas ovce moje !" Pokrmom, ktorým mal sv. Peter sýtiť aj baránky aj ovce Kristove, bolo jeho učenie. Toto zaiste musel tak podávať, aby ono sýtilo k životu a neotravovalo k smrtí. K životu sýtilo to učenie, keď bolo čisté, neporušené, tak ako ho Kristus oddal.
Sv. Peter bol teda v prvom rade opatrený darom neomylnosti pre jeho úrad medzi apoštolmi. Dar neomylnosti nebol osobnou výsadou Petrovou, lež bol pomocou v jeho úrade ako hlavy cirkvi. Táto výsada prešla spolu s jeho úradom na jeho nástupcov. V úrade viditeľnej hlavy cirkvi je složená aj pomoc Božia, ktorá sa menuje neomylnosťou v učení viery a mravov. Pápež je neomylný, keď ako najvyšší učiteľ celej cirkvi slávnostným spôsobom vynáša výrok vo veciach viery a mravov, ktoré celá cirkev má veriť a zachovávať. Pápež ako námestník Kristov má túto výsadu a má ju len vtedy, keď v mene a mocou Krista prednáša učenie, ktoré všetci katolíci sú povinní veriť. Pápež vynáša ten výrok rozhodujúcim spôsobom t. j. tak, že sa najprv všetkých biskupov opýta, čo veria členovia cirkvi a oni sami o tom predmete, a keď sa presvedčil, že to verila-cirkev prv než bolo dogmaticky — ako článok viery — určite prednášené, vyhlási to slávnostne ako článok viery. Po takom vyhlásení sú členovia cirkvi povinní vyhlásené učenie ako od Boha zjavené učenie veriť a zachovať. Slávnostným vyhlásením za článok viery netvorí pápež žiadné nové pravdy, lež len určite oznámi, že niečo bolo zjavené od Boha ako pravda náboženská. Toto slávnostné ohlásenie pravdy tým spôsobom prispieva k dobru duševnému, že podá základ záslužnej viery, že zaväzuje k určitému podriadeniu ľudského rozumu zjavenej pravde. Slávnostným vyhlásením sa dostáva zjavená pravda na svietnik, aby s neho svietila, kým dosial bola skrytá tak, že ju mnohí ani vidiet nemohli.
Pápež následkom neomylnosti v učení o viere a mravoch je nie sám v sebe dokonalejším, ani je nie oslobodený od pokušenia ku hriechu a hriešnosti vôbec. To sú len krivé, nepravé domnienky nepriateľov cirkvi a jej pápeža o neomylnosti pápežovej. Pre neomylnosť pápežovu môžu všetky štáty, všetci jednotlivci bezstarostne nažívať vo svojom obyčajnom živote, poneváč sa ona nezaobera so žiadnymi časnými záležitosťami ľudí, lež len bdie nad svereným pokladom učenia Kristovho. O Kristovom učení vynáša pápež neomylný výrok a k tomu je on povolaný ako námestník Kristov. Z toho vyhlásenia nemal škodu žiadon štát.
Nielen pápež lež aj biskupi s ním spojení sú opatrení výsadou neomylnosti.
Nikdy sa to nemôže stať, že by sa všetci biskupi pomýlili a niečo učili, ča sa protiví zjavenej pravde Božej. Keby sa to mohlo stat, nebola by cirkev stĺpom a oporou pravdy, nebola by na skale postavená a do skončenia sveta trvajúca. Všetka sila cirkví záleží vlastne v jej jednotnom učení a jednotnej správe. Obidvoje je len tak možné, keď má cirkev neomylných učiteľov zjavenej pravdy. Na základe pravej viery má záležať poriadok v cirkvi, bez nej by to bolo prázdnym rámcom. Z viery majú pochádzať dobré skutky, dľa viery má byť usporiadaný súkromný a verejnoprávny život v cirkvi. Jaké usporiadanie by to mohlo byť, keby sám základ bol pochybený, mylný ? Spravedlivý má žiť z viery. Cirkev musí svoje pôsobenie podľa článkov viery riadiť, ináčej by poblúdila v hľadaní svojho cieľa. To samé by bolo jej zamknutím, poneváč by ju nemal kto upozorniť na chybu a zachrániť pred bludom. Na toto treba myslieť, ked Kristus povedal apoštolom: „Vy ste soľ zeme. Jestliže soľ vyvetríe, čím sa osolí ?Vy ste svetlo sveta." (Mt. 5., 13. 14.).
Ako soľ udržuje od hniloby to, čo sa ňou posolí, tak mali apoštoli a ich nástupcovia udržovať pokolenie ľudské od duševnej hniloby, od mravnej nákazy, (Pozn. k. c. m.) a nie naopak.
V Kristovej cirkvi sa nemôže stat žiadna zmena v zjavenom učení ani tak, že by sa z neho niečo odhodílo, alebo že by sa to učenie v inom smysle vysvetľovalo, ako ho Kristus rozumel a učil, konečne ani tak sa nemôže stať žiadna premena, že by sa niečo ako nová pravda pridalo ku Kristovmu učeniu.
To všetko by sa len mocou Kristovou mohlo učiniť. Ale Kristus práve opačné prikázal apoštolom a ich nástupcom. Prikázal celú náuku o viere a mravoch neporušene zachovať a takú hlásať ľuďom.
Čí môže byť pokrok vo viere ?
V novšej dobe sa veľmi ujala snaha po pokroku aj vo veciach náboženstva. Ľuďom jakoby nechutílo učenie Kristovo. Oni by ho chceli mať podľa svojho ducha. Chceli by Kristovo náboženstvo prispôsobniť časovému duchu. Svoje snahy vysvetľujú pokrokom v občianskom živote. Protikresťanské noviny a spisy sú plné nápadmi na cirkev Kristovu: Cirkev nemôže ostať na tom stanovisku, na ktorom bola predtým; ináčej sa ztratí vo víre života ľudí. Cirkev by lepšie urobila, keby tak tvrdo nehájila svoje zásady, keby bola elastičnejšia, keby sa vedela pojednať, keby popustila, keby bola miernejšia vo svojich požiadavkách na ľudí. Pokiaľ by mala ustúpiť, kolko by mala popustiť zo svojich zásad, o tom sa nehovorí, no rozumie sa, že čím viac, áno všetko. Takto všetci protivníci cirkvi by chceli, aby sa cirkev sama zničila.
Pred vážnym človekom je to samozrejmé, že Kristus chcel, aby sa súhrn právd od neho hlásaných vždy v celom dosahu zachoval. Veď ktože by si to mohol namyslieť, že by Kristus dovolil komukoľvek svoje božské dielo opraviť, premeniť ? Či by to nebolo zjavom pošetílosti, keďby sa niekomu zachcelo premienu robiť na učení, ktoré Kristus dal ? A či by to nebola premena, keď by sa ku Kristovmu učeniu čokoľvek prikladalo, čo on neučil, a keďby sa čokoľvek odhodilo z toho, čo on hlásal ? Podobne každé preináčenie, pravého pôvodného smysľu učenia Kristovho by zmenilo samo náboženstvo. Toto nedovolil Kristus nikomu. Týmto je dostatočne povedané, že v Kristovom náboženstve nemôže byť taký pokrok, ktorý by. znamenal podstatnú zmenu, ktorý by znamenal vývin od nedokonalého k dokonalému.
Tento názor sa protiví božskej múdrosti Krista, poneváč by toľko znamenal, že Kristus nevedel dať dokonalé, ustálené učenie, ktoré by zodpovedalo pomeru človeka k Bohu pre všetky časy. To by bolo bohoruhavé smýšlanie ! Kristus dokonale vedel, čo učí, a dokonale jasne prednášal svoje učenie ohladom cieľa človeka. V tomto učení len on bol kompetentný hlásať istú nepremeniteľnú pravdu, poneváč je Syn Boží. Ani preto nemožno žiadať podstatný pokrok vo zjavenej viere, akoby apoštoli neboli hlásali úplne učenie Kristovo. To každý uzná, že im na tom nezáležalo, aby čokoľvek zamlčali z toho, čo im rozkázané bolo učiť. Sami boli schopní toho, poneváč ich Duch sv. v tom posilňoval a osvecoval.
Kristus im to nepovedal na prázdno: „Potešíteľ, Duch sv,, ktorého Otec pošle v mojom mene, ten vás naučí všetkým veciam a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal." (Ján 14./26.) Mali apoštoli dokonalú známosť o učení Kristovom, mali neprestajnú pomoc Ducha sv., boli neomylní hlásatelia zjavenej pravdy a tak aj všetko povedali, čo mali povedat, bez chyby a omylu.
Kristovo učenie v jeho cirkvi sa len natoľko môže vyvinovať, nakoľko sa ono zreteľnejšie prednesie, srozumiteľnejšie vysvetlí tak, že ho veriaci lepšie pochopia a zovrubnejšie si ho osvoja. Kristovo učenie v cirkvi katolíckej učinilo pokrok, poneváč ho velikí učitelia cirkvi dôvodmi ľudského rozumu dokázali ako učenie, ktoré skutečne len od Boha môže pochádzať a ktoré požiadavkám duše a srdca dokonale zodpovie.
Pritom, že sa učenie Kristovo nemôže sa v iné premeniť, je ono vždy predmetom ľudského bádania a rozmýšľania. Pri ňom sa vyzkusovala schopnosť nejedného mysliteľa v každom čase. Sv. Augustín, Tomáš Aq., Bonaventura a stá iných sú práve tým veľkí, že rozberali učenie Kristovo a pri svetle svojho rozumu ho do nového systému uviedli.
Učenie Kristovo podstatne nepremeniteľné, dopúšťa vývin vo vedľajších veciach. To dosvedčuje história vývinu niektorých článkov viery, ktoré sa len behom času dokázaly ako zjavené pravdy Božie, keď ich predtým len ako so zjavenými pravdami súvislé učenie verili.
Hlbokí myslitelia vždy stáli na pôde náboženského učenia a nielen že nemali žiadnej závady vo svojich snahách, lež nachádzali vo zjavených pravdách isté, jasné smernice pre svoje štúdia, pre svoju vedu.
A tak je to správne. Poneváč sa zjavenie Božie a neomylná cirkev Kristova nezaoberá so zákonmi prírody a nestavia žiadne axiomy na poli ľudskej vedy, nikto sa nemôže právom miešať do učenia zjavených právd, jestli je nie na to od Krista ustanovený. Jako na poli ľudskej vedy len ten môže rozhodovať, kto si k tomu základnou učenosťou dostatočného práva a auktority nadobudol, tak aj na poli zjavených právd len ten môže autoritatívne — povedzme správne — rozhodovať, učiť, kto je k tomu povolaný cirkevnou učenosťou a poslaním Božím. Preto aj Kristova cirkev nikdy nesmela a nemohla sveriť rozriešenie záhadných otázok zjavenia Božieho na tých, ktorým nebolo povedané: „Učte všetky národy" a „ja s vami budem až do skončenia sveta." Toto božské poslanie bolo a je nevyhnutnou podmienkou, aby sa niekto správne mohol zabývať s vysvetľovaním učenia Kristovho. S týmto Božím poslaním je zaručené aj prispenie Božie, aby poslaný správne vybavil svoj úrad učiteľský. Lebo je to prirodzenou vlastnosťou pravdy, že sa ona najistejšie zachová, keď ju takí hlásajú, ktorí sú na to povolanými a súcimí.
Obava o slobodu ľudskej vedy následkom Kristovho učenia a neomylného učiteľského úradu sa mohla narodiť len u tých, ktorí sami nikdy dostatočno nepoznali ani Kristovho učenia, ani úlohy učiteľského úradu. Kto toto dvoje dostatočne zná, nikdy nebude na to pomýšľať, že by mal väčšej slobody v hľadaní prírodných právd, keby ich nebolo.
Neomylná cirkev Kristova nemôže tak pokračovať v pravdách od Krista zjavených, ako robia filozofi, ktorí dnes všetkú váhu kladú na to, čo zajtrá zrútia. Táto nestálosť v platnosti učenia rôznych mysliteľov bez základu Božieho zjavenia najlepšie dosvedčuje, že ľudské domnienky ani nemôžu byť porovnané s učením,, ktoré hlása neomylná cirkev Kristova.
Toto má svoj základ na pravdomlúvnosti a vševedomostí Božej a má svojich hájitelov v oprávnených a spôsobilých učiteloch cirkvi Kristovej. Jako je teda cirkev Kristova nepremeniteľná vo svojom sriadení, tak je nezmenená a nezmeniteľná aj vo veciach viery a mravov, vo zjavenom učení. V tomto záleží jej trvácnosť, pevnosť až do skončenia sveta,
Pre nesmiernu dôležitosť cirkvi pre ľudskú spoločnosť musel dať Kristus spôsob poznať ju a rozoznať od každej inej spoločností. Kristus Pán to učinil veľmi dôraznými znakmi. Každý úprimnej vôle človek môže snadno poznať a od iných spoločností dokonale rozoznať cirkev Kristovu, nech len zkúma jej účinkovanie a výsledky jej učenia. Kristova cirkev je tak významnou na okršleku zeme, že s ňou musí počítať každý činiteľ verejného života.
Napoleon I. bol veľkým aj v štátnych záležitostiach. Predsa pri svojej ohromnej moci a pri svojom svetovom vplyve chcel mat po ruke aj Kristovu cirkev, poneváč dobre chápal hlboký význam Kristovho náboženstva na jednotlivcov a spoločnosti ľudí. Chcel mať pod svojím vplyvom pápeža a skrze neho celý katolícky svet. Keď sa mu to nedarilo slušným, diplomatickým spôsobom, čihal na pápežskú moc násilne. Dal odviesť pápeža Pia VII. do Francúska. Keď videl, že sa mu pápež aj tak stavia v cestu, radili mu odtrhnúť Francúsko od pápeža. Neišlo mu to do hlavy. Dobre vedel, že Kristova cirkev je jednotná a všeobecná. Bol by trhaním cirkvi len seba ponížil. — Toho sa mu dostalo r. 1814. následkom víťazstva spojených mocnárov europských nad ním.
Prečože sa nechcel Napoleon zamiešať do luteránskych, kalvínskych, mohamedánskych náboženských spoločností ? Prečože si netrúfal skrze ne zväčšiť svoju slávu a rozmnožiť svoju svetskú moc ? Zaiste len preto, poneváč vedel, že len Kristova cirkev je svetového významu, že len ona má tú moc, aby povšetky časy pôsobila vo spoločností ľudskej.
Aj terajšie napádanie cirkvi je výrazom strachu pred jej mravnou silou a je spolu dôkazom toho, že Kristova cirkev zachovala svoju životnú silu aj po svojom 19 storočnom jestvovaní. Boja sa jej všetci, ktorí sú nie jej živými členmi.
Kristus oznámil známky svojej cirkvi.
Perlou Kristovho učenia je jeho kňazská reč, ktorú povedal apoštolom po poslednej večere. V nej tešil svojich učeníkov a sľuboval im Ducha sv., modlil sa za svoje oslávenie, za svojich, učeníkov a veriacich. (Viď: Ján 14.—17. hlavy.) V tejto reči sa utešene znázorňuje jednota cirkvi, jej všeobecnosť podľa času a príestora, jej apoštolský pôvod a úrad, jako aj jej vždy trvajúca svätosť. „Otče svätý, v mene svojom zachovai ich, ktorých si mi dal, aby boli jedno, jako i my. Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene. Tých, ktorých si mi dal, chránil som, a žiaden z nich nezahynul." — „Posväť ich v pravde; tvoja reč je pravda. Jako si ma ty poslal do sveta, i ja som ich poslal do sveta. A ja pre nich posväcujem (obecám sa Bohu) seba samého, aby aj oni posvätení boli v pravde. No neprosím len za nich, ale i za tých, ktorí skrze ich slovo uveria vo mňa." — „A ja budem prosiť Otca, a dá vám iného Tešiteľa, aby s vami zostával na veky; Ducha pravdy ... vy ho poznáte, lebo u nás ostane a u vás bude. Nenechám vás sirotami, prídem zasa k vám. Ešte maličko, a svet ma už neuvidí: no vy ma uvidíte, lebo ja žijem a aj vy budete žiť." — „Nie vy ste mňa vyvolili, ale ja som vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a ovocie prinášali, a vaše ovocie, aby zostalo. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval to, čo je jeho; ale poneváč nie ste zo sveta, íež ja som vás zo sveta vyvolil, preto vás svet nenávidí."
Kristus prikázal apoštolom, aby boli jednotní v hlásaní jeho učenia, a vo svojej kňazskej reči im to slávnostne prisľúbil, že sa bude modliť za nich, aby boli jednotní v učnní, aby bolí stáli vo svojom úrade.
Kto pozorne čítal tieto slová Kristove, porozumel, že sa ony nevzťahujú len na osobu apoštolov, tež že majú svoj význam pre všetky časy.
Kristus ustanovil cirkev a pripodobnil ju svietniku na stôl položenému, ktorý svojou žiarou celú miestnosť osvieti; pripodobnít ju mestu na vrchu, postavenému, ktoré každý vidí. Má teda cirkev také známky, ktoré ju nápadne označujú, ktoré len jej jedinej prináležia a preto ju od každej inej spoločnosti rozlišujú.
Tieto známky cirkvi sú: apoštolský pôvod a úrad, jednotnosť v učeni viery a mravov, všeobecnosť dľa času a priestora a svätosť učenia a príkazov.
Táto známka je základom všetkých ostatných. Ona totižto dosvedčuje, že sa Kristova cirkev pôsobením apoštolov založila, že je podstatne tá istá aj teraz, jaká bola v dobe apoštolov, že má nepretrženú súvislosť s apoštolmi aj v učení aj vo vnútornej a zovňajšej ústave. A toto je veľmi dôležité.
Kristova cirkev je dľa svojho pôvodu božské dielo. Kristus dal apoštolom moc a naložil im založiť cirkev. Čo apoštoli urobili dľa rozkazu Kristovho, to malo cenu a platnosť pred Bohom. Apoštoli sa rozišli po prijatí Ducha sv., hlásali Kristovo učenie. Z tých, ktorí ho prijali a boli pokrstení, utvorili cirkevné obce Jednotlivé cirkevné obce maly svojich duchovných správcov. Týchto ustanovili apoštoli a ostávali s nimi v nepretrženom spojení. Tvorili spoločnosť, ktorú sväzovala jedna viera a tie isté príkazy. Náčelníkom celej spoločnosti bol náčelník apoštolov: Peter.
Keď sa Kristova cirkev vždy ďalej rozmáhala a sami apoštoli nestačili jej všetky čiastky bezprostredne spravovať, ustanovili vrchných duchovných správcov — biskupov a opatrili ich tou istou mocou, akou oni boli poslaní od Krista. Od apoštolov ustanovení biskupi mali naložené podobne pracovať na rozšírení cirkvi. Akou bedlivosťou vykonávali svoj úrad, vysvitá z toho, že po niekoľko rokoch bolo rozhlásené učenie Kristovo po celej rímskej ríši, ktorá vtedy v sebe obsahovala veľké čiastky Európy, Azie a Afriky. Chľúbou tehdajších cirkevných obcí bol ich apoštolský pôvod, v ňom maly najistejší dôkaz aj o pravdivosti učenia. Čo nemalo nijakej súvislosti s apoštolmi, čo sa nemohlo odvodzovať z apoštolského ustanovenia, to neplatilo za pravé učenie a nariadenie.
Prvým veriacim Kristovej cirkvi neprestajne.zvučalo v ušiach, že sú „vystavení na základe apoštolov a prorokov, na samom hlavnom uholnom kameni Kristu Ježišovi, na ktorom celá budova vystavená rastie vo sv. chrám v Pánovi, na ktorom i vy ste spolu vystavení za príbytok Boží v Duchu." (Ef. 2., 20.—22.) Pre Kristovu cirkev boli apoštoli základmi, poneváč oni privádzali prvých vyznávačov do nej a oni prví ju spravovali v mene Kristovom.
Tento apoštolský pôvod cirkvi všeobecne uznávajú aj odštiepenci a kacíri.
Ale nielen to, že Kristovu cirkev apoštoli založili, prislúcha ako známka pravej cirkví, lež potrebné je, aby ju zákonití nástapníci týchže apoštolov aj spravovali. Bez zákonitých správcov ani nemôže cirkev jestvovat. Zákonitými správcami Kristovej cirkvi sú tí, ktorí ako nástupníci apoštolov sú vo spojení s rímákym pápežom. Kristus tým spôsobom sriadil svoju cirkev, aby ju pod náčelníctvom pápežovým nástupníci apoštolov — biskupi spravovali.
O tom svedčí výrok Kristov, ktorým osobité sv. Petra a všeobecne všetkých apoštolov ustanovil za pastierov cirkvi a ich vlastnou plnomocou opatril. „Ako mňa poslal Otec, i ja posielam vás." „Pas baránky moje. Pas ovce moje." (Jan 20. 21; 21. 15.) Povinnosť, úrad pastiera je trvácny úrad. Musí ho voľakto zastupovať aj po smrti alebo zrieknutí sa predošlého pastiera. Stádo nemôže ostať bez pastiera, jestli nechcú gazdovia, aby im následkom rôznych nebezpečenství do škody upadlo. Preto sa aj vždy starajú o spoľahlivého pastiera, na ktorého by bez starosti a obavy mohli sverit svoje stádo.
V tomto ľachko porozumiteľnom obraze podáva Kristus úpravu ohľadom apoštolského úradu. Po smrti sv. Petra a apoštolov nemohla ostať cirkev bez schopných, súcich pastierov. Ich miesta teda zastúpili iní, ktorí tou istou právomocou tú istú úlohu vykonávali. Tak sa udržal a udržuje nepretržitý sväzok žijúcich, pápeža a biskupov s Petrom a apoštolmi. Kde nieto tohoto postupu v úrade apoštolskom, tam nieto ani pravej cirkvi Kristovej.
Sv. Pavel ap. píše Titovi (1. 5.): „K vôli tomu som ťa zanechal na Kréte, aby si zariadil to, čo chybí, a aby si ustanovil kňazov po mestách, ako som ti to ja uložil." Ten istý sv. Pavel nakladá starším z Efesu: „Dajte pozor na seba a na celé stádo, v ktorom Duch sv. ustanovil vás za biskupov, aby ste spravovali cirkev Božiu, ktorú nadobudol svojou krvou." (Sk. 20., 28.)
Z obidvoch týchto viet vysvitá, že tí správcovia cirkvi museli byť vo spojení s apoštolmi, aby mohli právoplatne vyučovať a zariadiť v cirkvi potrebné záležitosti. Tak silné bolo toto presvedčenie, že sv. otcovia a cirkevní spisovatelia ani nepokladali za pravú cirkev, ktorá sa nemohla vykázať s apoštolským pôvodom. Len slová Tertuliana chcem tu uviesť na dôkaz, ako dôrazne sa žiadalo od každé i cirkvi, aby sa dokázala apoštolskou. „Jestli sa niektoré (kacírske) cirkvi opovážia vriadit do doby apoštolskej, aby sa zdaly od apoštolov ustanovené, môžeme im povedať: Oznámte pôvod svojich cirkví, udajte rad svojich biskupov, ktorý tak plynie od počiatku v nastupníkoch, že prvý z nich mal niektorého z apoštolov alebo apoštolských mužov za pôvodcu a predchodcu. Apoštolské cirkvi takto oznamujú svoj pôvod; cirkev vo Smyrne udáva Polykarpa ustanoveného od Jána (apoštola); cirkev v Ríme Klementa ustanoveného od Petra; podobným spôsobom to vykážu aj iné cirkvi, ktoré od apoštolov obdržali biskupov. Nech to vykážu aj kacíri !"
Bez ustanovenia apoštolského nikto nebol zákonitým biskupom. Sv. Cyprián hovorí: „Nie je biskupom, kto zavrhuje apoštolské podanie a na ničie miesto nenastúpiac sám seba ustanovil." Hlboký význam majú slová sv. Rehora Naz.: „Kto sa nasilu vtisol, nemôže byť nástupcom, ale kto utrpel násilie; ani ten, kto zrušil zákony, ale kto je zákonite vyvolený, ani kto protivné články vyznáva, ale kto tou istou vierou je vystrojený; iba akby v tom nachádzal nástupníctvo, ako ked povieme : choroba nastúpi namiesto zdravia, tma namiesto svetla, búrka namiesto tichého počasia a pošetilosť namiesto rozumu."
Z týchto slov sv. Rehora vysvitá, že vždy len ten bol za zákonitého biskupa, kňaza považovaný koho príslušný, predstavený k tomu ustanovil. Za toho bol považovaný nástupca sv. Petra, preto sa každý biskup musel vykázať poslaním od neho a tak dosvedčit apoštolskosť svoju.
2. Kristova cirkev je všeobecná.
Kristus umrel za všetkých ľudí každého času a vykúpil všetkých od hriechu a večného zatratenia. Z toho nasleduje, že aj cirkev má byť učiteľkou, matkou všetkých ľudí. Cirkev má v sebe súcosť, aby sa stala matkou všetkých, aby sa všade dokázala ako istá voditeľka do života večného. Svojim pôsobením dostatočne dokázala účinlivosť Kristovho učenia na preporodenie ľudskej spoločnosti. Všade, kam zašlý hlasy apoštolov a ich nástupcov, sa zjavil nový spôsob života, ktorý bol človeka dôstojný.
Následkom toho, že Kristova cirkev vládne pravým náboženským učením, ona je výlučne oprávnená domáhať sa svojho uplatnenia sa vo spoločnosti ľudskej. Kristova cirkev má jediná právo, dané od Boha, aby všade prichádzala ako úprimná matka, učiteľka, ktorej naozaj na srdci leží časné a večné blaho všetkých ľudí. Tohoto práva sa Kristova cirkev nikdy nezriekla, ani sa zrieknuť nemôže. Preto vychádzala a vychádza do všetkých krajov sveta nehľadiac na to, zdáliž ju prívetive, alebo s odporom prijmú. Nesložila úrad hlásania učenia Božieho, neprestala nakladať povinnosť zachovávania príkazov Kristových ani vtedy, keď jej to prinášalo prenasledovanie. Nedala sa zastrašiť žiadnymi zákonmi, ktoré ľudia vynášali proti nej. Od toho času, čo sa rozišli apoštoli po celom svete, vysiela cirkev Kristova vierozvestcov do všetkých končín, ktorí sú si povedomí, že im prináleží úloha získať duše pre Boha skrze Kristovo učenie, preto sa najochotnejšou vôľou a najobetivejšou láskou venujú svojmu úkolu. Keby neboli presvedčení, že Kristovmu učeniu má prináležať každé srdce, keby nevedeli, že „Pánom je zem a jej plnosť", že na nej len vôľa Božia ma právo panovať, zaiste by sa neunúvali natoľko, že aj o život prijdú.
Že sa to nestalo doteraz, aby všetci ľudia poznali pravého Boha a ktorého poslal: Ježiša Krista, nič ne odníma zo všeobecnosti cirkvi Kristovej. Kristus chce, aby sa jeho učenie pozvoľne rozširovalo, aby sa nikomu nediala ujma na slobodnom rozhodnutí sa v prijatí pravdy. Kto by sa mohol uspokojiť s úspechom cirkvi Kristovej, keďby sa ona akýmkoľvek násilným spôsobom šírila ? Mohamedáni nanútili svoje blúznenia mečom a zavádzaním ľudí vášnivými sľuby. Luteráni válkami a zaberaním cirkevných majetkov získali vplyvných ľudí a činili nátlak na podriadený svet. Ako im tieto zbrane vypadly z rúk nemôžu s miesta. Mohamedáni sa vôbec ani nepokúsia o rozšírenie svojich náuk medzi im neznámym svetom; luteráni s veľkými hmotnými prostriedkami a pod záštitou štátu nemôžu podobne nič zvláštneho dokázať v rozšírení Luterovho učenia. Ani im do mysli nepríde, že by voľakedy mohli ovládnuť svet svojím náboženstvom. Čo sa odtrhlo od žriedla vody živej, to nemôže mať schopnosť životvorne pôsobiť.
Všeobecnosť cirkvi Kristovej neprestáva, keď sa ešte mnohí nachádzajú mimo jej ovčinca. Všeobecná platnosť neičoho nezávisí od toho, zdáliž to všetci prijali a užívajú, lež na tom, zdáliž tá vec sama v sebe sa môže stať všeobecnou, zdáliž sa dokázala a dokazuje ako všeobecne osožná a potrebná. A toto Kristova cirkev vždy dokázala a dokáže.
Nevyberala len isté národy, nesiahala len na príbuzné zeme, lež všade išla a ide, kam jej vôbec ľudská vôľa prístupu dovolí. Jej učenie je primerané pre eskimáka na ľudovej točni, je vhodné pre černocha horúceho pásma a dávno priviedla ku vysokej kultúre obyvateľov mierneho podnebia. To jedno, že sa Kristova cirkev zachovala neporušená za 19 storočí a pôsobí vždy plnou silou, je zaiste veľkým dôkazom, že je ustanovená pre všetky časy a všetkých ľudí. Nemala v tom žiadnej ľudskej pomoci, ale mala mnoho prekážok. Tá pomoc, ktorú jej na oko poskytovali niektorí vladári, vlastne ta cielila, aby ju zotročili. Nebola to za darmo, bezžistne podaná pomoc. Tam vždy bol zlý duch vypočítavosti, časného zisku. Keby sa Kristova cirkev stretala s dostatočným porozumením ľudí a zvlášte tých, ktorí vládnu zemskou mocou, dávno by bola mohla mať voj svojom lone všetkých ľudí, dávno by sa bola dokázala aj materiálne všeobecnom cirkvou. Nedorozumenie, vlastne nepriaznivé vysvetľovanie snáh cirkvi učinil? ešte aj dobroprajných ľudí chladnými a zavdalo neprajníkom novú zbraň na útočenie na ňu. Kým sa cirkev stretáva s ľahostajnými, vášnivými ľuďmi, ktorí nechcú seba opanovať a ctnostne žiť, do toho času sa nemôže stať matkou všetkých. Nie ona je na príčine, že ju mnohí a mnohí nechcú znať a jej dobrodenia užívať.
Kristova cirkev je všeobecná. Takou ju označil Boh už v St. Zákone. Patriarchom sľúbil Boh, že v ich pokolení budú všetky národy požehnané, že sa do nového Jeruzalema všetky národy shromaždia, že celý okršlek zemský bude účastný pravej viery, že od východu až po západ sa bude konať živá obeta.
Toto dosvedčil Kristus. Prikázal apoštolom, aby všetkému stvoreniu kázali evanjelium až do končín zeme (Mk. 16. 15.) Predpovedal, „že mnohí príjdú od východu a od západu a budú stolovať s Abrahamom a Izákom a Jakubom v kráľovstve nebeskom". (Mt. 8./11.) Apoštoli skutočne „kázali všade a Pán spoluúčinkoval a potvrdzoval ich kázanie znameniami, ktoré žatým nasledovaly" (Mk. 16./20.) a „ich hlas rozliehal sa po celej zemi a až do končín okršleku zemského ich slová". (Rim. 10./18.).
Keď už za času apoštolov bola tak rozšírená, že ju každý videl, čo sa malo očakávať po rozídení sa tak mnohých víerozvestcov medzi národy ?
Meno katolík znamenalo človeka, ktorý je členom cirkvi Kristovej, ktorý má zaručenú pravdu, ako dedictvo svoje. V tomto smysle sa užíva aj teraz, označuje kresťana, ktorý vládne čistým učením Kristovým, ktorý poslúcha príkazy a užíva prostriedky milosti v cirkvi Kristovej. K jeho bližšiemu označeniu nie je treba žiadneho prídavného mena, poneváč je ono výlučným označením všetkých, ktorí sú vo spojitosti s rímskym pápežom, ako pastierom beránkov a oviec Kristových. Kto je nie katolíkom, nie je ani pravým kresťanom. Toto meno si bezprávne pripisuje. Kresťanstva nekatolíckeho nieto. Kristus ustanovil cirkev a tá má byť všetkým kresťanom matkou; ktorým je nie, z ich viny nie sú ani Kristovi.
Nech to nikoho nemýli, že cirkev behom času veľké ztraty utrpela. Ona vzdor týmto vždy ešte ostala všeobecnou, poneváč neztratila právo ďalšieho rozšírenia sa a ani neprestala jestvovať na celej zemi. Aj tieto zjavy v živote cirkví majú svoje vysvetlenie v predpovedi Kristovej: „Vo svete budete mat utiskovaníe." (Ján 16./33.) Nemožnosťou je len to, že by cirkev ako všeobecná spoločnosť zaniknúť musela preto, že jednotliví alebo aj mnohí svevoľne sa odtrhli od nej. Sila cirkvi ostať voditeľkou všetkých ochotných ľudi nemôže ubudnúť, poneváč má svoj základ na živom Kristovi.
Cirkev je sriadený šík proti nevere, bludu, neporiadku a každej zlosti ľudskej. Vo svojom boji proti lži a hriechu musí byt jednotná, ináčej by sa ani nemohla postaviť na bojište ako obranca pravdy a ctnosti. Kto by mohol prijať od cirkvi návod, úpravu vo vážnych veciach viery a príkazov, keby ona sama nemala bezpochybne celú pravdu a dokonalé príkazy ?
Jednotnosť v učení viery a mravov vyžaduje jednotnosť učiteľského úradu v cirkvi samej. Už sme povedali, že každé učenie musí mat svojich povolaných hlásateľov a že v tomto ohľade nemôže byť výnimkou ani božské učenie Kristovo. „Viera je zo slyšania" hovorí sv. Pavel. Slyšať sa len to dá, čo niekto alebo niečo hlasom zo seba vydali. Učenie o zjavení Božom sa tiež musí dostať do duše človeka, aby sa stalo jeho majetkom. Obyčajným, riadnym spôsobom toho prijdenía pravdy do duše človeka je jej slyšanie od ustanoveného k tomu hlásateľa. Poneváč cirkev má svojich učiteľov, títo musia všade to isté kázať, aby sa mohli dosvedčiť ako hlásatelia pravdy. Nič tak veľmi neukáže rôznosť, neustálenosť učenia, ako keď sa každý učiteľ na seba spolieha v jeho hlásaní. Tam viedeť, že sa absolútna pravda nestala ich majetkom, že len svoje myšlienky oznamujú, každý dľa svojho poňatia.
Cirkev Kristova musí hájit učenie Kristovo.
Toto je jednotné a jedno, tak sa musí zachovať a rozšíriť medzi ľudí. Cirkev teda ako učiteľka učenia Kristovho musí všade a vždy jednako pokračovať v hlásaní a hájení zjavenia Božieho. Musí požadovať rovnakú vieru od poslucháčov pravdy. Vyznávači učenia Kristovho musia byť jednotní vo svojom presvedčení náboženskom. Sväzok lásky a poslušnosti ich musí viazať k učitelom pravdy, aby tak tvorili jedno stavanie na skale Petra a na hlavnom uholnom kameni Kristu, a vyrástli v jedno tajemné telo pod hlavou Krista.
Jednotnosť cirkvi teda troje obsahuje v sebe: jednotu viery, jednotu učiteľského a spravujúceho úradu a nerozlučiteľný sväzok so zákonitými predstavenými cirkvi.
Že musí byť jednotnosť v učení cirkvi, to vysvitá z rozkazu Kristovho, ktorým poslal apoštolov ohlasovať svoje učenie. Všetkým apoštolom dal ten istý príkaz, toisté mali učiť všetkých a to isté mali všetci veriť, aby spasení boli. Ako apoštolom nebolo ponechané na vôlu, čo majú účiť, tak ani poslucháčom nebolo a nie je dovolené vyberať z hlásaného učenia, čo sa im Iúbi, lež je nevyhnutne potrebné celé učenie prijať a zachovávať. To vysvitá z ustanovenia Kristovho, ktorým dal moc apoštolom požadovať vieru v hlásané pravdy. Keby nebolo treba pridŕžať sa hlásanej pravdy, Kristus by nebol povedal: „Kto uverí, ten spasený bude", lež by bol dovolil vybrať si, čo sa komu ľúbi z jeho učenia.
No to zaiste nemohol dovoliť, poneváč by tým sám bol príčinou bludov a i nich pochodiacej nemravnosti. Kristus naložil apoštolom prísne zachovanie svojho učenia a riekol im: „Ničoho si neberte na cestu: ani palice, ani kapsy, ani chleba, ani peňazí, ani dvoch oblekov nemajte. A do ktoréhokoľvek domu vojdete, tam zostaňte a odtiaľ neodchádzajte. A ktoríkoľvek vás neprijmú, keď z toho mesta vyjdete, straste ešte i prach so svojich nôh na svedectvo proti nim." (Lk. 9., 3.—5.).
Z tohoto rozkazu Kristovho jasne vysvitá, že apoštoli mali právo žiadať od kohokoľvek úplné prijatie svojho učenia, a nesmeli sa pojednať ohľadom neho s nikým. K tomuto ich len tak mohol Kristus oprávniť, keď ich spolu učinil istými, neomylnými učiteľmi pravdy.
Apoštoli týmto spôsobom účinkovali medzi ľudmi. Sv. Pavel vytvoril z cirkvi tých, ktorí odhodili vieru tj. učenie od neho hlásané (I. Tím. 1. 19). Galaťanom píše: Čudujem sa, že tak chytro odvraciate sa od toho, ktorý vás povolal do milosti Kristovej, k druhému evanjeliu, kdežto niet iného, len že sú niektorí, ktorí vás zmiatajú a chcú podvrátiť evanjelium Kristovo." (1., 6.—7.) Rimanov vystríha pred rozsievačmi rozkolov a bludov: „Prosím vás, bratia, aby ste dali pozor na tých, ktorí robia rozbroje a pohoršenia proti učeniu, ktorému ste sa vy naučili, a vyhýbajte im." (16. 17.) Efezanov napomínal, aby sa usilovali zachovať jednotu viery. „Prosím vás teda ... aby ste žili. .. usilujúc sa zachovávať jednotu ducha vo sväzku pokoja" a odôvodňuje svoje napomínanie týmito slovami: „Jeden Pán, jedna viera, jeden krst." (4. 1.—5.).
Nástupníci apoštolov to isté hlásali o cirkvi Kristovej. St. Irenej hovorí: „Pravá a všeobecná cirkev vyznáva jednu a tú istú vieru na celom okršleku zemskom." St. Cyríll Alex. „Všetky cirkvi (cirkevné obce) tvoria jednu cirkev (všeobecnú), preto že prináležia jednému Pánovi a jednu vieru majú." — Najstaršie vyznania viery (apoštolské, níceokonst.) dostatočne dosvedčujú potrebu jednotnosti v učení, a vytvárajú zo spoločností cirkvi tých, ktorí inšie vyznávajú.
Ako musí byť jednota v učení a vyznávaní jeho, tak musí byť jednota vo spravovaní cirkvi. To sa dosahuje skrze ustanovený učiteľský a kňazský úrad, ktorému sú veriaci cirkvi poslušnosťou zaviazaní vo veciach viery a mravov. Základom jednotnosti vo správe cirkevnej je viditeľná hlava cirkvi. Pápež je to centrum, z ktorého vychádza, a do ktorého sa vracia každá moc cirkevná.
Keby nebolo jednotnej správy v cirkvi, nemohlo by v nej byť jednotné učenie a na ňom spočívajúca jednotná viera. Kristus ustanovil v cirkvi apoštolov a dal im moc rozkazovať; chcel teda, aby sa všetci veriaci im podriaďovali, ako predstavených, ich slyšali a nasledovali. Kristus chcel jednotnosť cirkví zabezpečiť zachovaním neporušeného učenia a poistením stáleho a rovnakého spravovania jej členov. Toto dvoje zrodilo jednotný sväzok medzi predstavenými cirkvi a jej členmi.
Následkom jednotného učenia a jednotnej správy sú všetky čiastky cirkvi nerozlučiteľne spojené, tak že tvoria jeden celok, ktorého centrom, stredišťom je viditeľná hlava cirkví. Sám pochop dokonalej spoločnosti to so sebou donáša, že musí byť jednotná, že sa musia všetci členovia tými istými pravidlami riadiť, tie isté prostriedky užívať, aby boli rovnakými v práve a povinnostiach, aby ten istý cieľ dosiahli.
Ani nieto druhej spoločnosti, ktorá by tak presne zachovať mohla rovnakosť práva a povinností, ako to učiní cirkev. Jej členovia sú opravdu rovnakí v užívaní práva a konaní povinností. V cirkvi nieto výsad ohľadom zaviazanosti, nieto rozdieľu v dosahovaní cieľa. Každý člen cirkvi je povinný veriť a príkazy zachovávať. Od toho nikto nemôže byť oslobodený. Všetkým rovnako je potrebná pomoc Božia, ktorá zo sv. omše a sviatostí vyviera. Všetci sú povinní tieto prostriedky milostí užívať. Kto to nerobí, prestane byt živým údom tela Kristovho.
Vyššie som uviedol krásnu reč Kristovu, ktorú držal pred svojím utrpením Tu chcem len tie slová zopakovať, z ktorých vysvitá, že Kristus hlavne jednotnosť nakladal apoštolom v každom ohľade, aby bolo vidno, že sú jeho apoštolmi.
„Otče svätý, v mene svojom zachovaj ich, ktorých si mi dal, aby boli jedno, jako i my." „No neprosím len za nich, ale i za tých, ktorí skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci jedno boli, jako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni v nás jedno boli, aby svet uveril, že ty si ma poslal. Ja v nich a ty vo mne, aby boli v jednote dokonalej a aby svet poznal, že ty si ma poslal a miloval si ich, ako si aj mňa miloval." (Ján 17., 20.).
Jednotu v cirkvi pripodobnil tomu sväzku, v ktorom sa On so svojím Otcom nebeským nachádza. Táto jednota je podstatná, najdokonalejšia, nerozboriteľná, stála, večná. V cirkví tiež musí byť bezpodmienečná jednota vo všetkých podstatných veciach a musí byť až do toho času, kým sama cirkev má trvať... do skončenia sveta.
Túto jednotu prosí a modlitbou spohi aj oznamuje ako známku, po ktorej majú ľudia poznať jeho cirkev. Kristus sa odvoláva na svoje poslanie od Otca a to na ten cieľ, aby dokázal lásku Božiu k ľuďom. Túto dokázal obetovaním svojho života za ľudí. Pre túto veľkú lásku k ľudom prosil svojho Otca, aby tí, ktorých on vykúpil s ním, Kristom, v cirkvi vždy ostali spojení. Táto jednota je teda výsledkom, ovocím učenia, pôsobenia, smrti Kristovej a nikdy nemôže zaniknúť v jeho cirkvi, ako nemôže prestať jednota medzi Kristom a Otcom nebeským.
Dokonalá musí byť tá jednota medzi biskupmi a pápežom a medzi veriacimi a to vo všetkom, čo je na cirkev sverené ako poklad, ako poručenstvo.
Tento poklad pozostáva z viery, príkazov a prostriedkov milosti, teda z Kristovho náboženstva. Vo všetkom tom musí byť cirkev jednotná.
Na túto jednotu sa vynasnažovali apoštoli. K tomu cieľu svolal sv. Peter prvý snem cirkevný do Jeruzalema. Na ňom sa ushodli apoštoli, že nebudú činiť žiadneho rozdieľu medzi obrezanými a neobrezanými pri ich prijatí do cirkvi Kristovej. (Lk. 15., 6.—11.) St. Pavel na mnohých miestach svojich listov menuje cirkev Kristovu „jedným telom" zaiste len z tej príčiny, aby tým označil jednotu, celok množstva veriacich, a spolu ich jednotný cieľ. Korinťanom píše (I. 1., 10.): „No prosím vás, bratia, v mene Pána nášho Ježiša Krista, aby ste všetci to isté hovorili, a že by nebolo medzi vami rozkolov, ale buďte dokonalí v jednej mysli a v rovnakej mienke." Zaiste to neboly žiadne verejné rozkoly, lež len rôzné mienky a nedorozumenia, ktoré nikoho nevytváraly zo spoločnosti veriacich, predsa pre nebezpečenstvo nepokoja medzi členomi cirkvi napomína ich sv. Pavel, aby sa varovali aj súkromných škriepok a dotazavačick, a aby žili v dokonalej svornosti a láske. Efezanov prosí ten istý apoštol, aby „sa milovali zachovávať jednotu ducha vo sväzku pokoja" (4., 3.), Filipanov žiada, aby doplnili jeho radosť, aby boli toho istého smýšľania, jednakej lásky, jedného ducha, jedného citu." (2., 2.) Či z týchto slov nevysvitá úpenlivá starosť o jednotu medzi veriacimi ?
Kristus povedal žene Samaritánke, že tí, čo sa klaňajú Bohu, majú sa mu klaňať v duchu a pravde. (Ján 4., 23.). Naložil za povinnosť „modliť sa v modlitbe neustávať." (Lk. 18., 1.) Pri poslednej večere ustanovil spôsob eucharistickej obety, dal príkaz to isté činiť, teda ustanovil bohoslužbu.
Náboženstvo vôbec nemôže byť bez presne ustálenej, verejnej bohoslužby. V jej vykonávaní tiež musí byt Kristova cirkev jednotná. Boha vôbec nemožno hocčím a hocako uctiť. To sa protiví svätosti a dokonalosti Božej, že by Boh mohol prijať barsaké, aj falošné, hriešné úkony, ako dôkaz jemu vzdanej úcty.
Nad bohoslužbou musí bdieť cirkev, aby ona nielen dôstoiná, ale aj jednotná ostala.
Preto vidíme, že sa cirkev pridržiava jednotného jazyka vo vykonaní obety omše sv. a len po základnom preskúmaní veci a reči dovoľuje isté odchylky v užívaní jazyka niektorých národov. Túto príčinu hľadať máme aj v tom, že Kristova cirkev nedovolí čítať a vydávať spisy o náboženstve pojednávajúce, bez toho, že by ich ona preskúmala a schválila ohľadom obsahu. Dobrý cirkevník ani nevezme do ruky cirkevným úradom neudobrenú knižku, jestli sa ona zaoberá s náboženskou náukou. To schválenie od cirkvi je zárukou, že ju môže bez duševnej škody čítaf, ináčej môže mať vždy obavu, že narazí na kameň pohoršenia a pokušenia ku hriechu pochybovania vo viere, alebo ku samej nevere.
Keby sme sa opýtali ľudí, ktorí nie sú členmi Kristovej cirkvi, čo myslia o svätosti vôbec, nevedeli by nám dať odpovedi. To preto, poneváč len Kristova cirkev môže pestovať mravnú dokonalosť vo svojich členoch, keď je sama v sebe svätou. Kto sám svätosti nemá, akože by ju inému sdelit mohol ?
Svätosť Kristovej cirkvi sa zakladá na jej pôvodcovi, na jej božskom učení, na primeraných pomôckach, prostriedkoch k obsiahnutiu svätosti.
Kristova cirkev je svätá preto, že pochodí od božského zakladateľa a tak je sríadená, že všetko v nej k dokonalosti vedie, a preto vždy mala ctnostných, dokonalých členov, ktorých svätosť bola vzorná a k tomu aj zázrakmi dokázaná.
Pravá cirkev je ustanovizňou Kristovou a tak ani nemôže byť bez známky svätosti. Čo Kristus ustanovil na pokračovanie v jeho práci, to musí byť samo iak bezúhonné a sväté, ako sám Kristus. To uzná každý, čo má zdravý rozum.
Kristus ustanovil cirkev, aby ľudí do večného života priviedla. Má teda najsvätejší cieľ: priviesť ľudí k Bohu. Pre tento cieľ má dokonalé učenie, má sväté príkazy a má prostriedky milosti. Spravuje rozum učením, vedie vôľu príkazmi, posväcuje človeka sv. sviatosťami, Tí, čo toto troje užívajú; veria, príkazy zachovávajú a sviatosti užívajú, sú živými a vzornými členmi cirkví Kristovej. Oni ukážu svojím životom blahodarný vplyv cirkvi na nich.
Nepríde tu do reči, koľkí sú skutočne vzornými členmi cirkvi, lež o to sa jedná, že cirkev je schopná všetkých svojich členov na cestu svätosti upraviť a že mnohí skutočne na tej ceste kráčajú a svätosť dosahujú.
Cirkev je nie spoločnosťou výlučne svätých ľudí, nie je spoločnosťou k životu večnému predurčených, ako to aj český Hus bludné učil. To sme odôvodnili vyšej v článku o viditeľnosti cirkvi Kristovej. Keby sa aj dokázalo, že v istých časoch je veľmi málo vzorných členov cirkvi, to by nesvedčilo proti svátosti samej cirkvi, lež len o nezdarnosti jej členov, o ich duchovnej malomoc-nosti. Ľudská krehkosť všetko by chcela mat na svoj obraz pretvorené, nie je vždy ochotná pre vysoké cieľe.
Odtiať tá rozličnosť medzi členmi cirkvi, čo sa týka ich života, a ešte väčšia, hlbšia medzi samou cirkvou a jej povrchnými členmi. Kristova cirkev sa nemôže spotvoriť, vysliecť s tej dokonalosti, v ktorej ju Kristus založil. Ona svoju svätosť vnútornú zachová vždy, poneváč má isto prisľúbenú pomoc Božiu a poneváč ako námestníčka Kristova vždy len dobré a pravdivé učenie môže hájiť a hlásať. Ináčej by svojmu cieľu nezodpovedala.
Pre jej vznešený cieľ a pre jej dokonalú ústrojnosť dostalo sa jej mien: kráľovstvo Božie na zemi, dom Boží, ovčinec Kristov, nevesta Kristova, telo Kristovo, atď., čo všetko označuje, že je Kristova cirkev svätá, bohumilá spoločnosť . Keď Kristus so svojou cirkvou ostáva do skončenia sveta, ten sväzok s ňou musí mať pre ňu prospešný účinok. Tento posväcujúci vplyv Kristov na cirkev opisuje sv. Pavel v liste Efézanom písanom nasledovne: „Mužovia, milujte svoje manželky, jako i Kristus miloval Cirkev a vydal seba samého za ňu, aby ju posvätil a očistil kúpeľom vodovým skrze slovo života; aby sám predstavil sebe Cirkev slávnu, nemajúcu poškvrny ani vrásky, alebo niečo takého, ale aby bola svätá a nepoškvrnená." (5., 15—27.).
Nato dal Kristus cirkvi všetky prostriedky, aby mohla byt svätá a nepoškvrnená. Obeta omše sv., verejné modlitby, sviatosti a z nich vyplývajúce etnosti: viery, nádeje a lásky sú tie hýbadlá, ktoré dvíhajú cirkev nad všetky iné spoločnosti ľudské a činia ju obdivuhodnou a blahodarnou pred svetom.
Jadrom pravého náboženstva je vzdať primeranú úctu Bohu a človeka čím dokonalejšie priviesť k nemu. Toto činí sv. cirkev svojou dokonalou obetou, svojimi sviatostiami, zvlášte pokánim a sviatosťou oltárnou. Pri sv. omši obcuje so svojimi veriacimi jako spoluobetujúca Krista Otcu nebeskému a tým sťahuje na seba a svojich veriacich zásluhy krvavej obety Kristovej, je posvätiteľkou svojich členov. — Sviatosťou pokánia vymaňuje ľudí z moci diablovej a zpät stavia v nich oltár boží, aby sa na ňom znovu vznášaly obety bohumilej, záslužnej modlitby a dobrých skutkov. Skrze sv. oltárnu pretvoruje svojich členov v živé telá Kristove, dáva im pokrm, z ktorého vzniká obetivý život a dokonalé sebaovládanie, aby už nie človek, lež Kristus v ňom žil a pôsobil.
Kristova cirkev vôbec cez celý život sprevádza človeka svojimi posväcujúcimi prostriedkami, aby ho zachránila pred duševným úrazom, Jako dobrá matka má sústrasť so svojimi dietkami, keď ony trpia telesne. V nemoci donáša im balzam účinlivej modlitby a sviatosti pomazania, z ktorej mnohé dostanú zpiatky aj telesné zdravie.
Táto svätosť cirkvi vždy mala posväcujúci vplyv na jej členov. Cirkev Kristova je vždy kvitnúcim a úrodným stromom, na ktorom je hojne dobrého ovocia.
Prvotná horlivosť veriacich bola tak známou a neobyčajnou, že sa nad ňou s úžasom zadivili pohania a židia. Tak veľkou bola láska k blížnemu, že nemali súkromného majetku, lež všetko pokladalo sa za spoločné. Nebolo medzi nimi rozdielu ani v domácom živote. Sk. hovoria (2., 44.): „A tiež všetci, ktorí verili, boli spolu a mali všetko spoločné. Predávali statky a majetky a delili ich medzi všetkých, ako komu bolo treba. A každodenne vytrvávali jednomyseľne v chráme, lámali chlieb po domoch a prijímali pokrm s_ veselým a úprimným srdcom chválili Boha a mali milosť u všetkého ľudu." — Či môže byť krajšieho svedectva pre bezúhonnosť a šľachetnosť prvých kresťanov nad toto ?
Vernú oddanosť Bohu a stálosť v dobrom dosvedčovali obetovaním svojho života, mučeníckou smrťou. Na ich oslávené duše sa poťahujú v prvom rade slová sv. Jána (Zj. 7., 9.): „Potom som videl zástup veliký, ktorý nikto nemohol spočítať, zo všetkých národov a pokolení a ľudí i jazykov stáť pred trónom ä pred obličajom Baránka, oblečený do bielych šiat, a palmy v ich rukách."
Niekomu sa pozdáva, že tá horlivosť prvých kresťanov bola len slameným plameňom, ktorá nikdy viac neprišla k svojmu prvotnému ohňu. Ale to je mylne. Cirkev vždy mala hrdinov v ctnostiach. Každý vek cirkevný bol života plný, pôsobil na posvätení ľudí.
Svätosť svojej cirkvi dokazuje Boh zázrakmi. Keď Kristus uzdravil slepého od narodenia, Židia sa dohadovali s ním a vytýkali mu, že znesvätil sobotu, keď sa šiel umyť do rybníka Siloe. Po mnohom dôvodnení konečne riekol mládenec Židom: „Predsa vieme, že Boh hriešnikov nepočuje; ale toho vyslyší, kto mu slúži a plní vôľu." (Ján 9., 31.) Sv. Pismo má ku tejto vete poznámku. Boh nevyslyší tých, ktorí od neho prosia zázrak, aby nim potvrdili lživieru. Pravé zázraky boly vždy istými dôkazmi pravdy Božej. Tak to prisľúbil Kristus (Mt. 16.. 17., 18.) „A tých, ktorí uveria, tieto znamenia budú nasledovať: V mojom mene budú vyháňať diabolstvá, novými jazykmi mluviť, hadov dvíhať, a keď niečo smrtonosného vypijú neuškodí im, na chorých budú ruky vkladať, a tí budú sa dobre mať."
Týchto dôkazov mala a má cirkev Kristova hojne. Každý vek cirkví je nimi oslávený. Cirkev žiada nad všetku pochybnosť dokázané zázraky pri vyhlásení za svätých. Zázraky, ktoré sa stály na primluvu niektorého člena cirkvi, musia dokázať jeho dokonalú svätost a hodnosť nato, aby ho na zemi žijúci veriaci ako svätého ctili a vzývali.
Okrem týchto zázrakov dokazuje Boh svätosť svojej cirkvi aj tymi udalosťami, ktoré sa podľa ľudských a prírodných zákonov nemôžu vysvetliť. Tu uvádzame len zjavenia P. Márie v Lourdes a najnovšie zjavy na sv. kríži v Limpias vo Španielsku.
Prečo sa nečo podobného nestalo okrem cirkvi Kristovej? Boh len tam pôsob} svojou silou, kde má k tomu potrebné mravné podmienky. Nikto nemôže čakať pôsobenie milosti Božej bez spolupracovania s ňou. Tým menej sa dá očakávať mimoriadné zasiahnutie Božie do účinkov ľudských, do okolností, jestli sa tieta protivia svätostí, alebo pravde Božej.
Boh môže len svoju pravdu potvrdiť. Keď sa len v Kristovej cirkvi stanú pravé zázraky, tým je od samého Boha dosvedčená aj pravdivosť, aj svätosť cirkvi.
Keby sme sa opýtali iných spoločností náboženských, čo rozumejú pod jednotou, svätosťou, všeobecnosťou a apoštolskosťou cirkvi, nevedeli by nám dať dostatočne uspokojujúcu odpoveď. Ani jej nemôžu dať, poneváč nemajú vecnéha poňatia o týchto známkach cirkvi. Od Kristovej cirkvi odtrhnuté spoločnosti ná boženské nemajú jednoty, nie svätosti, nie všeobecnosti, nie apoštolskosti.
Jednota Kristovej cirkvi záleží v jednom a tom istom učení, v jednotnej správe Túto známku nemajú okrem nej žiadne spoločnosti náboženské.
Jednota učenia im chýba dvojnásobne: nemajú to isté učenie, čo Kristus sverii apoštolom a nemajú ani to jednotné. Preto že nechceli mať Kristovo učenie, sa stali bludármi, bludovercami; preto že nemajú darov Ducha sv., nemajú neomylných učiteľov; a preto nieto u nich jednoty ani v ich učení. Oní sa postavili na stanovisko, že si je každý sám učiteľom a vodcom, tak sa im povodílo,. že majú koľko hláv, tolko rôzných učení.
Proti tomu nepomáhajú žiadne ustálené vyznania, poneváč tieto až potom vzniklý, keď sa už boli úplne zvrhli so stanoviska zjaveného učenia a vyhlásili za dovolené neobmedzené posudzovať a vysvetľovať Sv. Písmo. V odtrhnutých spoločnostiach od Kristovej cirkvi nemôže byt jednota učenia, poneváč v nich nieto autorizovaného, oprávneného vrchného učiteľa, ktorý by mohol právoplatne určiť číru pravdu a rozkázať ju ako takú veriť, zadržať. V církvách nekatolíckych je mnoho rozkolu, sú mnohé odtiene a protimluvy a sú mnohé malé cirkvičky. ktoré sa tým istým právom pokladajú za správné, ako tá sama, z ktorej sa vylúčily.
Z toho trhania sa vysvitá jasne, že jednota učenia sa nemôže zachovať ľudskou schopnosťou a umom, lež že je to ovocím pôsobenia Ducha sv., ktorý len s Kristovou cirkvou zostáva, poneváč len jej je prisľúbený ako učiteľ, ktorý všetko pripomína, čo učil Kristus.
Kam zašlý protestantské cirkvi ohľadom náboženského učenia, úžasne ukazuje ich stav kňazský — pastorský. Na ich učilištiach verejne zapierajú božstvo Kristovo a zjavenie Božie. Ako tam môže byť o jednote učenia reči ? Je to dôkazom tej pravdy, že náboženstvo dal Boh a len Boh ho môže udržiavať v ľudoch. Poneváč okrem cirkvi Kristovej nieto spôsobilého udržiavateľa božieho učenia, nikde inde sa nenachodí pravé náboženstvo.
Čo urobili s Kristovým náboženstvom sami ľudia, dostatočne vidieť na spoločnostiach, ktoré sa menujú kresťanskými. Rozkoľníci zavrhli článok viery, že Duch sv. pochádza od Otca a Syna a že Kristus ustanovil viditeľnú hlavu cirkvi. Protestanti vôbec nemajú sviatostí okrem krsta. Nemajú bohoslužby, ktorá by na ozaj označila pomer človeka k Bohu. Nemajú obety. Vykonávajú Bohu úctu, ako komu napadne.
Nemajú jednoty ani vo vnútornej správe cirkevnej, poneváč sa sriadili na základe národných cirkvi. Jeden každý štát si pokládá za svoju záležitosť riadiť veci náboženské. Z takého riadenia nemôže pochádzať voľačo dobrého, poneváč štátni vedúci sú nie toho kalibru ľudia, ktorí by mohli náboženské záležitosti blahodarne viesť a spravovať. Nekatolícke cirkvi sa stály všade slúžkami štátu a tak sa aj pretvorily na ľahostajné sdruženia, ktoré sa za náboženské veci najmenej zaujímajú. Nekatolícke, zvlášte protestantské cirkví sú sdruženia nábožensky ľahostajných ľudí, ktorým nezáleží na tom, čo majú veriť lež ako sa majú zjavenej pravde zprotiviť a Kristovu cirkev napádať.
Je to ozaj posmechom pre Kristovo učenie, keď sa rôzne spoločností cirkevné nazdávajú, že môžu na ňom toľko premeniť, koľko sa im ľúbi. Čo by to bol za Boha, ktorý by si to dovolil učiniť so svojim slovom, so svojim učením ? Či by to nesvedčilo o ľahostejnosti ohľadom podaného učenia, keby sa Boh nebol postaral o zabezpečenie svojho učenia ? Keď sa musel postarať, či je to teda dovolené, aby sa utváraly spoločnosti, ktoré to učenie dľa ľudskej zkazenosti a na váhe obmedzenej učenosti tríbia a triedia ? Či to môže byť dovolené, aby ľudia samí ustanovili sa za sudcov výroku Božieho a vyvádzali súdy nad učením Božím ?
Bez božskej auktoriti, bez opravnenia Božieho môžu ľudia zpotvoriť slová Božie, ale dôstojne ich nikdy nebudú vysvetľovať a ohlasovať. Kto teda nemá prisľúbenú pomoc Božiu a tým zabezpečenú, zaistenú neomylnosť vo vysvetľovaní a hlásaní učenia Kristovho, u toho márne hľadáme jednotu učení. Duch pravdy je len s tou cirkvou, ktorá je od Krista ustanovená a ktorá má na dôkaz svojho božského pôvodu známku svätostí v učení, príkazoch a úkonoch bohoslužebných, ktorá sa môže vykázať s množstvom dokonalých, svätých členov. Touto je len tá cirkev, ktorá má viditeľnú hľavu, rimského pápeža.
Poneváč všetka svätosť sa na troch pilieroch zakladá asíce na viere pravej, na príkazoch Božích a na sviatostiach Kristových; jasná vec je, že kde nieto týchto pilierov, tam nemožno nájsť ani opravdivej svätosti, ba ani mravností vôbec.
Kristova cirkev má sebe všetky podmienky a pomocné prostriedky, aby sa mohol človek dostať na úroveň mravn ého života a dosiahnuť dokonalosť kresťanskú. Ona má čisté, pravé učenie Božie, ona má príkazy k spravedlnosti zaväzujúce a má sviatosti v každom stave a veku posvecujúce. Cirkev Kristova je ozaj starostlivou matkou, ktorá vedie človeka od narodenia až do smrti po ceste pravej a podopiera ho nielen dobrou radou, lež aj všestrannou pomocou. Každý, kto jej učenie prijal, jej príkazy zachováva, jej sviatosti ku svojmu spaseniu užíva, dojde aspoň k toľko mravnej sile, že sa zachová od ťažkého hriechu a vždy je ochotný dobré činiť. Toto nemôžu činiť tí, čo sú svojou hriešnou vôľou von z cirkví Kristovej, poneváč im to troje chybuje. Sám podklad svätosti schádza tým, ktorí nie sú členami Kristovej cirkvi. Nemajú ani pravého poňatia o ctnosti a hriechu, jako by mohli dosiahnuť svätosť života ?
Medzi ctnosťou a hriechom nemôže byť žiadneho vyjednávania. Ctnosť je vždy protivou hriechu, hriech každý vždy je zabíjačom ctnosti. Kto neučí tomuto pravidlu, kto nenasleduje tento prísny a neuprositeľny zákon, ten nemôže dať pravej úpravy ku ctnostnému životu, ani je nie v stave uchrániť sa pred hriechom.
Kristova cirkev má dokonalé učenie o ctnosti a hriechu, poneváč ho má od Krista. Učenie Kristovej, cirkvi je sväté nielen pre jeho pôvodcu, Krista, lež samo v sebe. Bez mála 19 sto rokov zná ľudské pokolenie vznešené učenie Kristovo a od toho času nikto sa neopovážil povedať, že by ono v sebe obsahovalo, čo by sa nesrovnávalo s rozumom a sporiadanou vôľou ľudskou.
Aj najurputnejší nepriatelia učenia Kristovho uznávajú, že nič lepšieho, šľachetnejšieho sa nedá myslieť, nežli čo Kristus učil. A jakoľvek by sa namáhali nahradiť učenie Kristovo, nepodarí sa to nikomu; poneváč čo je Božieho pôvodu, to sa ľudským spôsobom nedá nahradiť. To môžu ľudia nenasledovať, pre seba neosožným učiniť, ale ono samo v sebe ostane tým,, čím je: Kristovým učením.
Tajemstvá Kristovho učenia sú tak vznešené a k božskému náboženstvu tak pristojné, že by bez nich ani nemohlo byť. Kto by si totižto dal namlúviť, že je Kristovo náboženstvo božského pôvodu, keď by ono len také učenie podávalo, ktoré možno ľahko ľudským umom pochopiť a v ktorom všetkému možno primerane porozumieť ? Také náboženstvo nemohol dať Syn Boží, v ktorom sa nenachodí známka božského pôvodu. A čo inšie môže byt touto známkou, keď nie pravdy, ktoré presahujú schopnosť ľudskú, ktoré človek nemohol nájsť a ani ich pochopiť nemôže ? Keď Boh naplnil tajemstvami viditelnú prírodu, jako že by on sám nebol ľudskému rozumu tajemstvom ? Veď predsa stvoriteľ musí byť dokonalejší, viac musí v sebe obsahovať, nežli tie vecí, ktoré on zničoho vyviedoľ.
No a v náboženstve, v Kristovom učení sa podává sám Boh k poznaniu; či sa môže dať väčšmi poznať od ľudí, nežli ony sú to vstave učiniť ? Boh by to zaiste bol učinil, veď mu záleží na tom, že by ho ľudia čo najlepšie poznali. Ľudský, omedzený rozum je prekážkou dokonalého poznania všetkých právd, zákonov v prírode; ten istý je na závade aj v poznaní nadprirodzených, zjavených právd, božského učenia v celom jeho dosahu.
Keď sa behom času vyskytly bludy v pochopení Kristovho učenia, to bolo vždy následkom namyslenosti ľudskej, ktorá si dôverovala zkúmata posudzoval myšlienky a výroky Boha a tieže ťahala na úroveň umu ľudského.
Všetky blúdy proti učeniu Kristovmu vymyslené boly od takých, ktorí svoj jasný pochop zatemnili neprávosťami života, ktorí chceli mať Boha a jeho učenie podľa svojich hriešných chúťok, poneváč sa im príkril vo svojej svätosti a pravdomlúvnosti. Kto tak robí, musí nevyhnutne zavadiť do vysokých tajemství božích a tým vysvetľovať, či lepšie rečeno zakrývať svoju holotu mravnú.
O tomto pokračovaní bludoučiteľov svedči dejepis. Aj najnovší rozkol v Čechách v tom mal svoju hlavnú príčinu, že sa jeho pôvodcovia dávno zkľzli s cesty ctnosti a baželi po telesných rozkošiach, po ženení. Či taký telesný človek môže chápať to, čo je duchovné ?
Kristova cirkev má neúprosné príkazy, ktoré lámu všetku svevolnosť a ujarmujú každé hríešné hnutie telesného človeka. Kto by mohol inšie čakať od Kristovho učenia ? Ten, ktorý učil, že sú blahoslavení čistého srdca, ktorý rozkázal svojim nasledovníkom vziať svoj kríž na seba, ktorý povedal, že kráľovstvo Božie trpí násilenstvo, nemohol popustiť na Božích prikázaniach. Kto by a nechcel riadiť tymi príkazmi, ztratíl by vlastne povahu ľudskú. Tú nemožno od seba zahodiť, tak nemožno ani zprostit sa záväzku skrze príkazy Božie.
Čo že možno čakať tam za svätosť, kde zachovávanie príkazov nepokladajú za záslužný skutok, kde učia, že sama dôvera v Kristove zásluhy dostačí ku spaseniu ? A takýchto cirkví si nazakladali tí, čo si chceli poľahčiť na ťarche svedomia. Čí si tým polahčili ? Či je ľahšie žiť svevoľne, protiviť sa príkazom, nežli tieto zachovávať ?
Vo všeobecnosti platí pravidlo, že ťažšie je iného rozkazy plniť, nežli svoju vôlu nasledovať. Ale Kristus povedal: „Moje jarmo je príjemné a bremeno moje je ľahké." (Mt. 11., 30.) A jeho učenie musí platiť v každom prípade života. Teda jeho príkazy musia byť príjemné a ich zachovávanie ľahké. Áno je každému, kto spolupracuje s mílosfou božou.
Toto je to tajemstvo dobra, čo neznajú tí, ktorí sú okrem Kristovej cirkvi. Jako si zlý nadobudne zvyklosť v zlom, tak si nadobudne ctnostný ochotnosť v dobrom. Spáchanie zlého neraz požaduje väčšie obety, nežli vykonanie dobrého. Keď sa zlí obetujú celou silou zkaze, či sa dobrí nemajú obetovať všetkou vytrvanlivosťou na spasenie duše svojej ? Takejto vytrvanlívostí učí Kristus vo svojej cirkvi a dosahuje ju na mnohých následovníkoch obdivuhodným spôsobom.
Kristova cirkev vyniká svätosťou svojich členov, akej nemôžu ukázať prívrženci iných cirkví. O to sa oni ani nepokúsili nikdy. Je u nich obyčajou každého chváliť v pohrabných rečiach, lež tá chvála sa neraz očividome protivila životu mrtvého. Veď oní chvália aj tých, čo sa obesili alebo zastrelili, a či sú chvályhodní ? Nie je možno dosiahnuť stupeň skutočnej mravnosti, kde sa každý sám ospravedlňuje pripisovaním zásluh Kristových. Ako by mohol byť človek dobrým, ktorému je ľahostajné každé dobré slovo, každý zlý skutok, preto že on nič nemôže premeniť na jeho večnom osude ? Poneváč sú im dobré skutky nepotrebné ku spaseniu, ako že ich môže ich cirkev predpisovať a k vytrvanlivému vykonávaniu povzbudzovať ? Či sa tým neotvára brána zloby do korán ?
Tomuto ľahkomyseľnému učeniu ohľadom dobrých skutkov sa musí pripísať ten velký rozdieľ medzi mravnosťou katolíkov a nekatolíkov. V protestantských cirkvách sú žalostné pomery ohľadom 6. a 9. prikázania Božieho. Rozsobáše sú dovolené. Nieto zaviazaností k navráteniu odcudzeného majetku. Nieto žiadneho hamovníka v bezuzdnom živote. Ked sa konečne aj tento zhnusí, ked nespokojnosť srdca neprestáva ani pri užívaní svetských rozkoší, lež vždy väčšie nároky stavia, tam si potom pomáhajú tým najväčším zlým, odňatím si života. A tu si myslia, že ušli Bohu, s ktorým sa nechceli stretať vo svojom živote, poneváč im nebol po chuti. Nazdávajú sa, že vyskočením z koľaji životnej skočili do ničoho, a nie do mocnej ruky Božej. Nie, život sa nedá zničiť, je energia Božia, ktorá nepodlieha zákonu entropie — vychladnutiu života veškerého. Jako sa'im protivil šľachetnosti a ceny pozbavený život na zemi, tak sa on protiví aj Bohu. Nemali vyšších idei, neznali význam života; bol im prázdny a prázdnota ich mučila pri všetkom oplývaní zemskými radovánkami, preto ho zahodili ako vytlačený citrón.
Jestli jesto krajšich zjavov aj v nekatolíckych Cirkvách, tie sú vždy ovocím vplyvu katolíckeho, ktorý je tak mohutný, že sa mu ťažko ubránia. Mnoho je takých, ktorí ani nevedia, že sú v bludnom učení a tým je vždy lahšíe vidieť pekný príklad blížneho a nasledovať ho aspoň podľa svojho zdania, nežli tým, ktorí sú zúmyseľnými prívrženci blúdu.
Kristova cirkev je záhradou ctnosti. V nej sa nachodí koreň všetkej svätosti. „Bezo mňa nič nemôžete činiť. Jestli kto vo mne nezostane, vyhodí sa von ako ratolesť, i uschne a soberú a hodia na oheň, a bude horieť." (Jan 15., 6.) Kristus s cirkvou zostávajúci je viničom, z ktorého pochádza každý záslužný skutok. Na ňom vyrástly tak početné ovocia sebeobetavej lásky, poslušnosti a čistoty, ktorými sa skvela a skvie Kristova cirkev.
Len pravé učenie a Kristov príklad mohol dodať miliónom odvážlivostí obetovať aj svoj život na dôkaz vernosti a lásky k Bohu. Veľké tisíce míssionárov. ktorí opustia všetko pohodlie domáceho života, ktorí sa uspokoja s najtvrdšími okolnosťami pohanského sveta, sú živými dôkazmi, čoho je schopná láska ku pravde a kráľovstvu Kristovmu na zemi.
Táto láska ku Kristu, ktorú vidia u missionárov, pohýna najväčšmi pohanov prijať ich učenie a stať sa členami Kristovej cirkvi. Toto nikdy nedokážu tí, ktorým neide o spásu duší, lež o zárobok pri vykonávaní kazateľského úradu. Povedal som vyššie, že sa nekatolícke cirkvi nerozširujú, lež upádajú ; toto si treba vysvetliť aj z tej príčiny, že väčšmi pôsobí na ne príklad katolíkov a mocnejšie ich vábia pravé učenie, duchaplné obrady a služby Božie v Kristovej cirkvi, nežli suchopárnosť, jalovosť kázania inovercov-kňazov a studenosť, bezvýznamnosť ich spevov a modlitieb. Ony sú prázdnou ozvenou, ktorá zvučí ale nepohýňa a nepovzbudzuje.
Mravná chudoba nekatolíckych cirkvi hlavne odtiaľ pochádza, že nemajú posväcujúcich prostriedkov, zvlášte prameň života: vel. oltárnu sviatosť. V Kristovej cirkvi nachodíme dokonalých svätých, poneváč je v nej pôvodca všetkej svätosti, Kristus, ktorý sa podáva ako pokrm duší. Z toho nebeského chleba, z Krista vzniká v človekovi každá pravá snaha po dobrom, ako aj sila vykonať to dobré.
Keď sa ratolesť odčesne od stromu, už aj prestala žiť. Márne by sme ju chceli k životu vzkriesiť. Nemožno ju spojiť s koreňom oživujúcim, ked sú všetky sväzky životné potrhané. Tento obraz použil Kristus na znázornenie tej sily, ktorá z neho pre cirkev vyviera. Kde je Kristus tam je pôsobiaca sila, tam je vzrast. Všetky cirkvi odstúpením od Krista ztratíly právo menovať sa všeobecnými-katolíckymi. To samé dosvedčily, keď si pridaly meno nové, aby sa ukázaly ako samostatné, nezávislé na Kristovej cirkvi.
Len Kristova cirkev je katolícka, poneváč len ona je schopná všeobecne vplývať na každého človeka. Kristus svojim učením položil úplne nový základ pre mravný život. Vo svojom učení obrátil pozornosť človeka na jeho pôvodcu, Boha a kázal mu vo všetkom na Boha myslieť a v pravom pomere s ním sotrvávať.
Z toho učenia vznikla tá neobmedzená oddanosť na Boha, ktorá charakterisuje, označuje každého vzorného katolíka. Katolík je plnoprávnym dieťaťom Božím, jemu je nie nič zabránené, čo sa s tým útlým pomerom dieťaťa k jeho Otcovi nebeskému srovná, shoduje.
Katolík má vždy otvorené dvere prísť k Bohu. Jeho kostoly mu poskytujú príležitosť každý deň k vykonaniu k najdokonálejšej poklony a spolu k najúprimnejšiemu sväzku s Bohom. Katolícke kostoly sú vždy skutočnými stánkami Božími, v nich býva stále Kristus pod spôsobom chleba a je spolu s Otcom a Duchom svätým hotový vyslyšať každú spravedlivú prosbu.
Katolík má každodenne príležitosť dať sa do útleho styku so svojim Spasiteľom vo sviatosti pokánia a oltárnej. Vo sviatosti pokania slyší jeho uzdravujúce slová: „Dúfaj synu, odpúšťajú sa ti hriechy", a vo sviatosti oltárnej sa vlieva do samého Krista, aby sa oddal jeho božskému pôsobenia.
Katolík má prikázané zasvätiť dni Pánove a posvätiť v nich dušu svoju. V tom mu je napomoci slyšané slovo Božie a spoločné služby Božie. Tu sa cíti ozaj katolíkom, ktorý má všetko spoločné s Kristom, tak že s ním vykonáva aj obetu poklony, prosby a vďakyčinenia.
Všeobecnou je Kristova cirkev predne preto, že človeka v jeho všetkých pomeroch životných spravuje. Celého má vo svojej materskej moci, na celého vylieva svoju materskú starostlivosť.
Nie je to tak s tými, ktorí nie sú v jej lone. Týchto cirkev je volakým vonkajším sdružením ľudí na nejasný cieľ. Nieto u nich obživujúceho ducha, ktorý by všeobecne vplýval na človeka. Čo sa náboženskými úkonami nazýva, to je bez jadra, bez významu. Miesto týchto úkonov sú miestami, ktoré sa v ničom nelíšia od obyčajných budov ľudských. Sú to priestory, v ktorých si každý pohovie dľa svojej chuti a nálady, v ktorých nič nepripomína blízkosť, prítomnosť Božiu. Ony sa neotvárajú veríacemu človekovi, aby si vylial svoje srdce pred živým Bohom, lež sú miestnosťami, v ktorých sa oživotvorí spolupatričnosť cirkevníka. Na inovercoch sa skutočne dosvedčuje, že je u nich v platnosti prázdné cirkevníctvo bez náboženského ducha. Nieto tam oduševnenosti náboženskej, ktorá by cítila potrebu zblížiť sa k Bohu na jeho výhradnom mieste, lež je len vonkajšia zvyklosť, ktorá sa pri vhodných príležitostiach javí.
O pravdivom, vnútornom posvätení človeka skrze zaväzujúce príkazy nieto tam ani spomienky. Však ani nemôže byt, poneváč sa nevplýva na rozum pravou vierou, neriadi sa vôľa prúkazmi, neposväcuje sa duša milosťami. Celý človek sa vykĺzol zpod správy cirkvi, poneváč ona prestala byt Kristovou.
Kristova cirkev je katolickou-všeobecnou, poneváč má vo svojej správe všetkých ľudí. Kristus trpel a umrel za všetkých, za všetkých sa modlil; cirkev to isté robí. Pracuje na spasení všetkých ludí, modlí sa za všetkých. Aj ti, ktorí neuslyšia jej hlas bezprostredne, sú účastní jej lásky. Cirkev Kristova sa za všetkých ľudí modlí, všetkým prosí milosť Božiu a večné spasenie.
Tou je aj pred očima sveta. Ona sama je ozaj svetovou cirkvou, ktorá vo svojom ovčinci shromaždu]e všetky národy sveta. Tento všeobecný svetový vplyv cirkvi Kristovej uznávajú všetci, ktorí vôbec majú smyseľ pre duchovný, mravný život človeka. Na tento všeobecný vplyv Kristovej cirkvi pamätujú vážné štáty, keď sa usilujú byt v dobrom pomere ku nej.
Iné cirkvi sa o to ani nepokúsia, poneváč nie sú neodvislými, lež podriadenými spoločnosťami v jednotlivých štátoch.
Už sme slyšali, že apoštolský pôvod je najrozhodujúcejším dôkazom pravdivosti učenia cirkvi. Čo nepochádza od apoštolov, to je nie Kristovo.
Katolícka cirkev má bezprostredný pôvod apoštolský. Ona má zákonité na-sledovníctvo apoštolov v rímskom pápežovi a biskupoch. Skrze nich prešlo Kristovo učenie 19storokov a prejde v budúcnosti na potomkov Adamových.
Iná cirkevná spoločnosť nemá spojenia s apoštolmi. Všetky sú odrezanými konármi so stromu Kristovej cirkvi a sú stavaním protivníkov Kristových. Okrem cirkvi katolíckej nieto pravého pastiera, ktorý by sa mohol odvolávať na božského Pastiera, Krista, jako na svojho ustanovitela, jako na svoj vzor.
Kristus, dobrý pastier, dal svoj život za svoje ovce a ustanovil len jeden ovčine c. V ňom sa nachodia všetky jeho ovce, ktoré slyšia jeho hlas a následujú ho. Týmto ovčincom je len tá cirkev, ktorá má od Krista ustanovených pastierov, ktorým on sám povedal: „Posielam vás do celého sveta." Toto poslanie im Kristus veľmi dôrazne prízvukoval, naň staval povinnosť, aby všade išli. „Ako mňa poslal Otec, tak i ja posielam vás," (Ján 20. 21.) Kristus poslúchal svojho Otca až na kríž, takú poslušnosť požadoval a požaduje aj od apoštolov. A oní ju aj dokázali v každom čase. Všetci apoštoli okúsili mučedelnicku smrť a podobným spôsobom zapečatili svoje pôsobenie ich nástupci za tristo rokov. Krv prvých pastierov zabezpečila trvanie apoštolského úradu v Kristovej cirkvi. Dľa príkladu Kristovho pracovali na rozšírení pravdy, samých seba obetovali za ňu.
Tento apoštolský duch chybuje v každej cirkevnej spoločnosti okrem Kristovej cirkvi. Nikdy sa to nestalo, že by sa bol kto z lásky k blúdu obetoval, že by bol z presvedčenia pre svoj blúd priniesol v obeť svoj život. Každý fanatismus vo veciach pomýlených, nesprávných, pochádza z nenávisti pravdy a jej hlásateľov. Nie hlásanú myšlenku zastávajú, lež odmietnutú pravdu napádajú všetci fanatickí bludári. V tomto nieto apoštolskosti ani za mak. Ta je výlučne zloba a náruživosť, ktorá sa nevie mierniť, a tak naráža na odpor pravdy.
Ako nieto apoštolského ducha okrem Kristovej cirkvi, tak nieto ani sväzku s prvotným apoštolským úradom. Ti nemôžu mať nič spoločného s Kristom a jeho apoštolmi, ktorí jeho učenia zpotvorili a jeho ustanovizne od seba odmetali. Čo je tam apoštolského, kde ešte aj ustanovenie cirkvi od Krista a jej zakladanie skrze apoštolovv zapierajú a učia, že je cirkev sríadená na gréckych filosofických názoroch ?
Všetky nekatolícke cirkevné spoločnosti majú svojich zakladatelov v dobe, ked až stá a tisíc rokov ubehlo po apoštoloch. Ako môžu byť apoštolskými, ked sa práve od apoštolov odtrhly ? Uznávajú to samé, keď sa menujú podľa svojho pôvodcu, ak sa len za neho nehaňbia.
Hľadajú v tom moderného ducha, ktorí sa musí protiviť tomu, čo je staré, apoštolské, poneváč by inakšie nemohly odôvodniť svoj krok, svoj skutok. Móda nemôže byť životom náboženstva, poneváč sa toto nemôže pristrihnúť dľa časového vkusu, lež musí ostať to isté vždy, ako ten isty ostáva aj jeho pôvodca: Boh.
Apoštolský pôvod je zárukou pravdivosti, zákonitosti predstavených cirkevných Ich úrad je dedictvo po Kristovi a jeho apoštoloch. Dedictvo musí mat nepretrženu reťaz majiteľov, ktorí môžu dokázať, že v ich moci a užívaní sa nachodilo dedictvo: Tak im ho nikto nemôže odňať, nikto im nemôže námietky robiť ohľadom právneho vládnutia a spravovania majetkom.
V Kristovej cirkvi je neodškriepitelne istým postup v apoštolskom úrade a z po našu dobu. Katolícka cirkev vždy mala svojho zákonitého pápeža a vždy mala biskupov, ktorí svoju moc od "rímskeho pápeža obdržali.
Aj v čase rozkolu západného bol vždy zákonitý pápež, ktorému sa proti staval nezákonitý sok, a preto žiadnej moci nemal v cirkvi Kristovej. Smutnou dobou je v histórii cirkevnej doba pápežov, ktorí nestáli na výške svojho úradu. lež ani tá neukazuje pretrhnutie nite medzí nimi a Kristom, poneváč boli nástupcami toho, ktorý mal spojitosť s prvým pápežom: sv, Petrom.
Nepriatelia Kristovej cirkvi nikdy nebudú môcť dokázať, že ona nepochádza od Krista a apoštolov. Preto sa rútia na cirkev bez ohľadu na to, že kto ju ustanovil. Im cirkev zavadzia, ako im zavadzia náboženstvo od nej udržiavané. Keby sa cirkev Kristova mohla stať ľahostajnou ohľadom učenia a mravov ľudí. tak by si ju nikto nevšímal, ani nenapádal, Kristova cirkev má vo svojej opatere poklad pravej viery a čistobožského náboženstva, preto sa musí vždy postarať o jeho neporušené zachovanie a šírenie. — To sa stane skrze apoštolský úrad, ktorý je neomylný.
Neprotiví sa teda apoštolskému, pôvodu, že terajšia cirkev jasne hlása mnohé pravdy náboženstva, ktoré v apoštolskéj dobe ešte málo známe boly. Práve preto, že je cirkev opatrená apoštolským úradom, má a musí vysvetľovať zjavené pravdy náboženské, aby sa zachovalý pred nepravým smysľom a neboly príčinou mravnej zkazy ľudí. Ako pokročila cirkev v jasnom, určitom hlásaní Kristovho učenia a tým vždy viac vážnosti získala u svojich členov, tak aj tito vždy väčšou slávou zaodievalí, svoju matku. Chudobná, vo svojich prvých vyznavačoch malicherná cirkev časom tak zosilnela a vplyvnou sa stala, že to muselo mať za následok stavanie vyzdobených chrámov Božích a lepšie opatrenie jej predstavených.
Verní synovia a dcéry cirkvi sa tomu tešia a vždy novou nádejou sa kochajú ohľadom budúcnosti sv. cirkvi. A majú k tomu príčinu, nielen v zasľúbení Kristovom, ale aj v neohroženej oddaností, ktorou sa chovajú k zásadam svojej cirkví. Sila cirkvi spočíva na mravnej sile jej členov.
Ku celistvej náuke o Kristovej cirkvi prináleží aj veľmi dôležité učenie o jej hlave: rímskom pápežovi.
Katechismus učí, že katolíckej cirkvi viditeľnou hlavou je rimský pápež. Bez neho nieto cirkvi, ako nieto živého tela bez hlavy. Keby sa mohla cirkev zaobist bez viditeľnej hlavy, nebol by ju Kristus tak ustanovil, že jej dal v Petrovi základ a len potom ju staval. Preto nám ešte treba o rímskom pápežovi predniesf, čím je a čo pôsobí v Kristovej cirkvi.
Pápežský úrad je najviac v oku nepriateľov cirkvi Kristovej. U nás najväčšmi útočia naň českí voľnomyšlienkári a s nimi spriahnutí rozkolníci českej cirkvi. „Pryč od Ríma" je zrnom toho revu, ktorý sa ozýva po lesoch voľnomyšlienkárskych a odpadlickych. Pri sčítaní ľudu v r. 1921. sa natoľko rozzúrili proti pápežovi, že sa nehaňbili uličníckym spôsobom štvat ľudí k odpadnutiu od Ríma, to jest od pápeža. Čo len zlého voľakedy zakúsil česky národ — svojou vinou — to všetko pripisujú teraz za vinu Rímu, tojest pápežskému úradu.
Počnúc od Jána Husa, ktorému kostnický cirkevný snem dokázal, že sa previnil proti Kristovmu učeniu a vyzval ho, aby svoje bludné učenie stiahol nazpät a ho odvolal, až po Bielu-Horu, ked sa dostalo Česko do ruky katolíckych Habsburgov, všetko — všetko zlé je narazané na ťarchu katolíckej cirkvi a v nej v prvom rade pápežovi. Teraz sa ozýva po nevereckých novinách: „súčtovali sme s Viedňou, súčtujme aj s Rímom." A tu sa zase predne rozumie pápežská moc.
Českí rozkolníci pod zástarou vymáhať na pápežovi dovolenie českej reči v službách Božích tam zašli, že sa odtrhli od cirkvi Kristovej a teraz sa ponúkajú do sväzku srbskej pravoslávnej cirkvi. Pápež im bol zlým, dobrým im má byť srbský patriarcha, ako hlava cirkvi.
Ako teraz v Čechách z nehodných príčin napádajú pápeža a nespravedlivým spôsobom sa rútia na pápežský úrad, tak sa to dialo aj predtým — vždy.
Mnohí mocnári sami žiadali pomoc a radu rímskej stolice pápežskej a ochotne sľubovali a ponúkali odplatu za ňu. Predsa neskôr, keď sa zase okolnosti a pomery jednotlivých štátov premenily, hotoví boli útočiť na svojho ochráncu a rádcu. Nechceme ospravedlňovať všetky kroky pápežského úradu na poli politiky — zvlášte v stredoveku, lež toľko musíme prízvukovať, že pápeži sa obyčajne len vtedy zamiešali do svetských záležitostí jednotlivých štátov, keď ich na to osobitne vyzvali alebo dané okolností donútily. Výbojnou mocou nebola nikdy pápežská moc.
Ku správnemu posúdeniu dávno minulých dejov je potrebné znať všetky pohnútky všetkých činiteľov. Kto sa len na jedného z nich ztažuje, riadne chybí vo svojom úsudku a výroku, A v tom je pápežský úrad ozaj výnimečne nešťastný !
Kým sa mnohým dáva odpustenie za nevoľne spáchané viny, kým sa zabudzajú ozaj ohromné krivdy učinené v prítomnom čase, pápeži ostávajú stredobodom všetkých osočovaní a nápadov, ktoré si nezaslúžili ani v najnižšom stupni. Čože môže terajší úrad pápežský za politiku dávnejšej moci pápežskej ?
Z toho vidno, že predmetom napádania je nie osoba pápežova, lež sama ustanovizeň pápežská.
Pápežova mravná moc zavadzia — ako sme to už povedali — svetu; ju by chcel zničiť. To je najlepším dôkazom pre dôležitosť pápežského úradu, že ho všemožným spôsobom napádajú a ničia. Keby nemal významnú moc, zaiste by si ho toľko nevšímali, ani by sa ho toľko nebáli. — Pápežská moc je prvotriednou mocou, o ktorú sa musia všetky štáty chceš — nechceš — opierať, ak len nechcú zahynúť.
Zvláštnym zjavom je to, že tí čo majú vo svojej moci všetky prostriedky panovania nad svetom, nad ludmi, predsa sú prinútení uchádzať sa o priazeň pápežského úradu, keď chcú bezpečne obstáť. Či to nedosvedčuje, že sa v pápežskom úrade nachodí auktorita, pred ktorou sa každý človek — či vladár, či nevladár — musí pokoriť a ju uznať ? Pápežská moc je nie z tohoto sveta.
Kristus riekol Pilátovi: „Moje kráľovstvo nie je z tohoto sveta." (Jan 18., 36.) Na vysvetlenie dodal, že by mohol zavolať na svoju obranu pluky anjelske; ale toho nepotreboval, poneváč on mravnou silou pôsobil a len mravnou silou chce dosvedčiť svoju pravdu.
Rimsky pápež tiež v mravnej moci má svoju silu nad celým svetom. Dokázalo sa to vo svetovej válke. Stál nad všetkými válčiacimi vo výške všeobecného sudcu a sútrpného otca. Vladári neraz počuli jeho výstražný hlas pred predlžovaním útrap a krvi prelievania, neraz počuli výrok o strašnej zodpovednosti pred Bohom za všetko z války vyplývajúce zlé. A bárby boli aj nasledovali jeho výzvu k urovnaniu vzniklých sporov ! Koľko zlého by sa bolo odstránilo od ľudského pokolenia !
A keď sa mu nepodarilo pre rozľútenú nenávisť všeobecne zahnať hrôzu vojny, neraz sa mu podarilo sosňať s krku žínku, odtiahnuť od pŕs flintu, ktoré by boly zničily životy za šľachetné cieľe pracujúcich ľudí. Koľko sľz sotrel svojim vypro-stredkováním slobody pre zajatcov občanských, a uľavenia na príkrom položení vojákov! Nikto nečítal o tom, že by sa boli nevalčiaci mocnári podobným spôsobom pokúsili vplývať na umenšenie telesných a duchovných bied vojakov na frontách, alebo sirôt a vdôv za frontami. To učinil pápež, ako otec všetkých ľudí.
Celý vzdelaný svet vie, že je pápež duchovným otcom kresťanov—katolíkov, ktorí ho poslúchajú a na jeho pokyny čakajú. Odkiaľ táto moc ? Je to vývojom stárokov ? Dostal pápež túto moc od ľudí ? Kto by to mohol a chcel uveriť, že sa pápežský úrad len tak z ničoho zmohol na svetový význam a vplyv ?
V pápežstve je založená božská sila, ktorá sa postupom času a okoľností musí rozvíjať a nie slabnúť. Len ľudské a prírodné sily sa soderú behom času a užitku; čo božského je, musí ríasť a vždy silnejšie a dôkladnejšie pôsobiť.
Rímsky pápežský úrad je dielom Kristovým, ktorý nemôže zaniknúť, poneváč má prisľúbenú božskú pomoc až do skončenia vekov.
Pápež je námestníkom Kristovým, ako taký vládne plnou mocou v cirkvi Kristovej. Plná moc pápežská neznamená nejakú prednostnú postať medzi seberovnými, neznamená právo dozerania na seberovných, lež obsahuje v sebe plnosť právomoci cirkevnej a je prameňom všetkého práva, všetkých zákonov a hlavne jednoty v cirkvi Kristovej.
Pápež je viditeľnou hlavou cirkvi, ktorý má všetku moc ku správe cirkvi neobmedzene a neocudziteľne.
To vysvitá zo slov, ktorými Kristus ustanovil Petra za hlavu cirkvi. Povedal mu: „Tebe dám kľúče od. kráľovstva nebeského. A čokoľvek sviažeš na zemi, bude sviazané i na nebesiach." (Mat. 16., 29.) „Pas baránky moje ! Pas ovce moje !"
Komu dajú kľúče a poveria ho úplnou mocou spravovať kráľovstvo, musí byť svrchovaným pánom toho kráľovstva. Sviazať na zemi tak že by to malo platnosť aj na nebesiach zaiste znamená právomoc Božiu, v ktorej sa obsahuje všetka dôstojnosť a sila duchovná.
Inokedy zase povedal Petrovi: „Šimone, Šimone, hľa satan vypýtal si vás, aby vás preosieval ako pšenicu; ale já som prosil za teba, aby neprestala tvoje viera: a ty keď sa niekdy obrátiš, utvrdzuj svojich bratov." (Lk. 22., 31. 32.) Peter ako hlava cirkvi mal posilňovať aj bratov svojich, aby sa nikdy neprevi-nili proti zjaveným pravdám Božím. — Ježiš dal nové meno Šimovi: „Ty si Šimon, syn Jonášov, ty sa budeš volať Kefas (čo znamená: Skala)" (Jan 1., 42.) Sám Kristus vysvetlil príčinu, prečo mu dáva meno skaly, keď mu povedal: „Ty si Peter a na túto skalu vystavím svoju cirkev a brány pekelné ju nepremôžu." (Mt. 16., 18.).
Všetky týto reči povedané Petrovi majú len tak pravý smyseľ, keď ich rozumieme o ustanovení Petra za hlavu cirkvi a apoštolov.
V tomto smysľe, ako hlavy cirkvi, kladú evanjelisti meno Petra vždy na prvé miesto, ked je reč o apoštoloch. Peter prvý vychádza po prijati Ducha sv., prvý uči a činí zázraky, prvý príjme pohanov k pokrsteniu, predsedá snemu apoštolskému, on vedie vyvolenie Matejovo za apoštola namiesto zradného Judáša.
Sv. Peter vykonával úrad hlavy cirkvi, ako mu bol naložený od Krista. Tým istým spôsobom ho vykonávajú jeho nástupci, poneváč Petrov úrad prešiel na jeho nástupníkov ako hlavy cirkvi.
Kristus ustanovil cirkev pre všetkých ľudí a pre všetky časy, tak musí byť v nej stály aj nástupca Petrov ako hlava cirkvi.
Toto učí Kristova cirkev ako zaručenú pravdu, ktorú je kresťanský katolík povinný veriť. Na poslednom všeobecnom sneme cirkevnom r. 1870. je slávnostne vynesená nauka o pápežskom úrade, z ktorej vysvitá, že Kristus pre všetky časy dal viditeľnú hlavu cirkvi.
Nástupcom sv. Petra je vždy ten, ktorý právoplatne zaujme jeho biskupský stolec v Ríme.
Sv. Peter bol rimským biskupom, z Ríma spravoval celú cirkev Kristovu, ako náčelník apoštolov a námestník Kristov. Celá cirkev katolícka vvznáva, že len ten je zákonitým pápežom, koho ustanoveným spôsobom vyvolia na uprázdnené biskupstvo sv. Petra v Ríme. Plnomoc pápežská nemôže byt prenesená na iný biskupský stolec v katolíckej cirkvi. Poneváč sv. Peter bol ustanovený za hlavu cirkvi, jeho právomoc môže prejsť len oa toho, kto na miesto neho úraduje, kto jeho povinnosti koná.
Sv, Peter z Ríma spravoval celú cirkev za 25 rokov. — 67. roku po narodení Krista Pána utrpel mučenícku smrť pod cisárom Nerom.
Toho pravdivosť dokazujú mnohé pamätníky, mnohé výpovede najstarších, skoro súčasných svedkov. Tak sv. Klement Rimský svedčí, že Peter a Pavel u nás (v Ríme) utrpeli s veľkým množstvom mucenícku smrť. Sv. Ignác Rímsky píše: „Nerozkazujem vám ako Peter a Pavel." Papis a Klement Alexandrijský svedčia, že Peter a Pavel na Linusa sverili správu cirkvi. Kajus kňaz svedčí, že videl pomníky hrobov Petra a Pavla v Ríme vo Vatikáne a na ceste do Ostie. Sv. Hieronym píše: „Šimon Peter z biskupstva cirkvi Antiochie a po hlásaní viery tým, ktorí boli z obriezky uverili . . . druhého roku cisára Klaudia išiel do Ríma a tam za 25 rokov mal kňazskú stolicu (bol pápežom) do posledného roku Nerona."
Najstaršie snemy cirkevné (zo 4, a 5. storočia) zretedeľnými slovami svedčia, že rímského biskupa uznávajú za hlavu cirkvi.
Aj o tom svedčia dôkazy, že rímskí pápeži vykonávali svoj úrad voči celej cirkvi, voči všetkým biskupom. Všetky vážne, dôležité veci sa posielaly na riešenie do Ríma, na pápeža. Biskupi vo sporných záležitostiach vždy na pápeža posielali svoje appelácie a na rozhodnutí pápežskej stolice sa uspokojili.
Tak to bolo vždy od času sv. Petra. Ozaj nieto úradu, ktorý by mohol svoje jestvovanie tak silnými dôkazmi ukázať, ako to činí pápežský úrad. Jeho 19 storočné účinkovanie na dobrobyte ľudí je najlepším dôkazom jeho božského pôvodu. Ľudskou silou sa to nemohlo vykonať, čo vykonal pápežský úrad na obrodenie národov, ktoré sa za 19 sto rokov s ním do potyku dostaly. — Koľké zahynuly behom času a pápežstvo trvá v rastúcej sile a vážnosti !
Poneváč je pápežstvo Kristovým ustanovením, všeobecne sa za to má, že sv Peter z vnuknutia Božieho prešiel z Antiochie do Ríma a v ňom založil pápežský stolec. Od časov sv. Petra sa pápež zdržuje v Ríme a nedá sa ani myslieť, aby sa pápežský stolec mohol tak ľahko preniesť do iného mesta. Malo by to veľké, tažké následky pre celú cirkev. Sám názov „rímský pápež" je tak zakorenený do povedomia katolíkov, že by to urážalo ich uši, a znížilo by vyznám pápežov, keby sa mal inakším pápežom menovať.
Keď sa aj zdržovali pápeži v XIV. století za 70 rokov v Avignone (vo Francúsku), to sa považovalo za velkú chybu a všetci priaznivci cirkvi na tom naliehali, aby sa pápež čím skorej vrátil do Ríma. Pápež Pius IX. tiež odišiel na nekoľko dní z Ríma pred revolucionármi, ale tým činom nepreniesol pápežský úrad do Gaety, lež ostal rímskym pápežom.
Vláda talianska v mnohom je na závade pápežovi v jeho úradovaní, ale sotva by sa opovážila niečo učiniť tým cieľom, aby sa pápež vzdialil z Ríma. V terajšich politických pomeroch musí talianské kráľovstvo byť povďačné pápežovi, že je tam.
Pápež je pozbavený svojho territoriumu, nad ktorým do r. 1870. ako svetský panovník vládol. Pripojila ho talianská vláda k sjednotenej Itálie. Pápež ostal zatvorený do svojho domu, (v ktorom bývajú pápeži od r. 1870.), do Vatikánu, Z neho nevykročí na taliansku pôdu, aby sa nezriekol historického práva na odňaté mu territorium. Pápež by mohol väčšou slobodou pôsobiť, keby mal svojho vlastného územia. Na usporiadanie tohoto neblahého a pre pápeža nehodného položenia sa talianska vláda nepriberá. Pápež nemôže sa zrieknuť svojho práva za ponúkané mu nekoľké milióny lir. Jeho postavenie je medzinárodné, pápežská otázka môže byť len medzinárodným právom riešená. Kedy sa to stane ? Na to môžeme len to povedať: Božie mlyny pomaly, ale iste melú !
Pápežská moc je riadna, bezprostredná a neobmedzená duchovná právomoc, krorej stálym pôvodcom, udeľovateľom je sám Kristus. Čo povedal Kristus Petrovi, to je povedané každému jeho nástupníkovi. Pápež nedostáva svoju plnú moc od svojich voličov, od cirkvi, ktorú má spravovať, lež mu je shora daná.
Pápež má svoju právomoc následkom svojho úradu. Jeho právomoc na celú cirkev je s jeho úradom, postavením spojená a je od neho neodlučiteľná. Pápež nemôže svoju pápežskú právomoc na iného preniesť, inému sveriť, tak že by mal svojho námestníka vo vykonávaní pápežského úradu. Jeho moc je priviazaná na neho, na jeho osobu; kým je pápežom, je sám nosičom plnej moci pápežskej.
No že pápež nemôže sám vybavovať všetky záležitosti celej cirkvi, že pre svoj ohromný úrad potrebuje mnohých pomocníkov, kto by to nevedel ? Všetci jeho úradníci toľko právomoci majú na vykonaní svojho úradu, koľko im pápež povolí.
Pápežská moc je beprostredná, ona sa vzťahuje na všetkých biskupov, kňazov a veriacich cirkvi. Pápež sa nemusí opytovať biskupov, či má nečo nariadiť alebo zabrániť. Ako od páoeža musí byť ustanovený každý biskup, aby mal biskupskú právomoc, tak ju má dotial, kým mu ju pápež neodníme. Že vážne príčiny musí mat k tomu, to nemusí byť dvakrát povedané.
Pápežská právomoc je neobmedzená. Jako tomu rozumieť ? Či má pápež právo bársčo rozkázať a bársčo zakázať ? Kto by si to myslel ! Pápeža viažu zákony Božie a cirkevné. On jch má prvý zachovávať ! Čo sa v hraniciach týchto zákonov môže a smie činiť to môže a smie pápež naložiť. Čo sa dľa týchto zákonov nesmie stať, urobiť, to nesmie ani pápež rozkázať. Jeho právomoc je neobmedzená, poneváč ju nemusí žiadnej ľudskej moci podriaďovať. Čo za osožné a potrebné uzná, to môže rozkázať, bárs to aj pred tým zakázané bolo; a môže zakázať, bárs to pred tým rozkázané bolo. Môže zákazy a rozkazy predošlých pápežov preináčit, poneváč má tú istú moc, akú mali jeho predchodcovia. Cirkevné zákony môže premeniť. Pravdaže cirkev nefabrikuje zákony, ako národné shromaždenia, a tak ani nepremieňa s roka na rok svoje nariadenia. Práca Duchom svätým vedená a pomocou jeho skončená ani sa nemôže prirovnať čiro ľudskej práci.
Pápežská právomoc je božská od Krista daná. Kto má túto právomoc v cirkvi Kristovej vykonáyaí, to sa určí voľbou pápeža. Po smrtí sv. Petra volia pápeža. Spôsob pápežskej voľby je teraz veľmi prísne ustálaný. Voličmi pápeža sú kardináli. To sú kňazi a biskupi, ktorých pápež pre veľké zásluhy v cirkvi vymenuje na túto vysokú dôstojnosť. Je ich najviac 70. Do ich sboru prináležia skoro z každej krajiny 1—2 biskupi alebo arcibiskupi. Najprednejšou povinnosťou kardinálov je vyvoliť pápeža. K tomu cieľu sa hned dajú na cestu do Ríma, ako sa dozvedeli o smrti predošlého pápeža. Voľba pápeža sa deje vo Vatikáne, pod prísnym dozorom a v úplnej tajnosti pred vonkajším svetom. Kým sa voľba neprevedie, kardináli nesmú s vonajším svetom sa stýkať. Ku platnosti voľby sa požaduje dvatretinová väčšina hlasov. Keď vyvolený príme voľbu, ihned je zákonitým pápežom, ktorému sú jeho voličia podriadení. Na dôkaz podriadenosti ho hneď pozdravia ako pápeža.
Táto otázka je teraz veľmi aktuálnou, je na čase. So strany cirkvi je tá otázka vždy jasná, Cirkev má vždy tie isté, jasné pochopy o pomere svojom ku štátom. Ten pomer je založený na poslaní a cieli cirkvi. Cieľom cirkvi je ľudí posväcovať a do života večného viesť. Tento najsvätejší cieľ podáva cirkvi smer, v akom má pôsobiť vo spoločnosti ľudí. Z toho smeru sa ľahko môžu poznať prostriedky, ktoré používa k obsiahnutiu cieľa. Má svätý cieľ, má teda len také prostriedky, ktoré sa s ním srovnajú. Cirkev nesmie, nemôže odstúpiť od svojho cieľa, musí ostať vernou svojmu povolaniu. V dosiahnutí svojho cieľa sa nemôža riadit rôznymi okolnosťami času, miesta, nie rôznymi povahami, náladami ľudí, lež ona musí byt vodcom, správcom, učiteľom ľudí.
Kto si dostatočné uvážil úkol cirkvi, kto sám už vie, že cirkev je sám ďalej žijúci a pôsobiaci Kristus, ten aj to vie, že sa tej cirkvi nikto nemá čo báť,. Nie je ona nepriateľom ľudí, lež je vskutku matkou a to múdrou, starostlivou matkou. Od múdrej a starostlivej matky sa žiadno dieťa nemôže zlému naučiť, ani škody utrpieť. Všetci, čo úprimne nasledovali učenie cirkvi Kristovej, mali z toho i časný i večný zisk. Ako by mohla cirkev škodiť svojim učením, keď ono pochádza od Boha, ktorý len dobre chce a činí ľudom.
Pravda, kto nepozná cirkev a jej cieľ, ten ju nemôže spravedlive posúdiť a jej účinkovanie oceniť. A sú to ľudia, ktorí sú ďalekí všetkej ctnosti, ktorí dľa seba posudzujú cirkev a preto nič dobrého, prospešného nevidia v nej.
Cirkev Kristova je samostatná, dokonalá spoločnosť, ktorá vo svojom obore sa slobodne musí pohybovať. To jej prináleží následkom božského zákona. Túto slobodu si musí hájiť proti komukoľvek, teda aj proti štátom. Vo jej povolaní ju nikto nesmie hatiť.
Preto je to vždy smutným zjavom v pomere cirkvi ku štátom, ked sa tieto ozaj tak chovajú proti cirkvi, ako by sa ona bola previnila proti nim. Tá, čo stavia najistejší základ pre ľudskú spoločnosť, čo vychováva ľudí na statočných, štátu verných občanov, sa má pojednávať so štátmi, aké práva jej ponechajú, aby ich mohla podporovať. Zaiste nehodné zachádzanie s Kristovou cirkvou !
Cirkev neujíma na práve štátov, škodným spôsobom a zlým úmyslom sa nikdy nemieša do záležitosti štátov. Úlohou cirkvi bolo vždy verejný poriadok udržať a síce na jedine istom základe, na kresfanskej mravnosti jednotlivcov. Cirkev vychováva štátu najlepších občanov. Ľudia Bohu oddaní, sú aj štátu oddaní. Od Boha odvrátení Iudia sú najnespoľahlívejsí občania. Cirkev sa vtedy teší úprimne, keď má zdarné deti, ktoré jej učenie v plnom znení prevádzajú do života. Na týchto ukáže, čím je ona pre štáty.
Kde má štát oči a pochop pre vznešený úkol a prospešný vplyv cirkvi na ľudí, tam sa usilujú všemožným spúsobom napomúct jej úkol a čím hlbšie využiť jej výchovnú prácu ľudí. Južno-americké republiky sú vzornými štátmi ohľadom pomeru ku Kristovej cirkvi. Uznávajú vo svojich štátnych zákonoch, že sa bez spolupracovania s cirkvou nemôžu dostať na stupeň blahobytu. Poneváč cirkev je schopná na to, aby vládla dušou, aby spravovala srdce človeka, napomáhaja ju v tomto vplývaní dodržiavaním zasvätených sviatkov, nariadením vyučovaniú náboženstva na všetkých stupňoch školstva, povolením slobodného rozvoju náboženských ústavov a katolíckych škol. Bez týchto nemôže cirkev vyvinúť svoju prácu na zošlachtení ľudí !
Túto slobodu odpláca cirkev hojným výmerom svojho blahodarného účinkovania. Rodina a škola sú základmi spoločnosti ľudskej. Tieto dva základy sú len tak prospešnými, jestli sa v nich pestuje smysel pre ctnost a obetivosť. Cirkev Kristova svojím učením k tomu dopomáha, aby sa v rodinách položil počiatok šľachetného, sebaobetivého života. — Bez takého života občanov nemôže trvať štát. Keď by sa občania výlučne sobeckými snahami zaoberali a na svojich spoluobčanov žiadon zretel nebrali, bolo by po každom spoločnom snažení. Kto že môže byť šlachetný, kto sebaobetivý bez vznešených ideí Kristovho náboženstva ?
Všetko zlé vo spoločnosti ľudskej pochádza odtiaľ, že sú v nej ľudia, ktorých srdce je plné zášťou a nenávisťou. Zvlášte v novšom čase sa tak úžasne rozšírila nenávisť a závisť medzi jednotlivými triedami človečenstva, že sa už ľudia skoro ani nepokládajú za členov jednej spoločnosti ľudskej. Osobné záujmy sa derú do predku, spoločné obro dostáva zanedbané a nepovšimnuté. Ba skoro by sa mohlo povedať, že sa útočí na všeobecné záujmy, že sa na tom pracuje, aby sa zrútili všetky sväzky nielen národné, lež aj rodinné. Či je to nie prácou socialistov ?
Tu nepomôže žiadna múdrosť ľudská, toto zlo neodstráni žiadna pokroková učenosť, túto nemoc ľudského pokolenia nevylieči žiadon balzam hmotný. Keby sa to mohlo odstrániť týmito prostriedkami už by bolo muselo nastúpiť aspoň čiastočné polepšenie. Či ho badať ? Či sa vracia láska a vzájomné porozumenie do spoločností ľudskej ? Bez náboženstva Kristovho sa to nikdy nepodarí !
Kristova cirkev udržiava v rodinách a školách náboženského ducha a tým kladie základ pre ctnost a sebaobetivosť.
Bez sporiadaného a nerozlučiteľného manželského spolunažívania rodičov nemožno vychovať dietky. Nerozlučiteľné manželstvo má len Kristova cirkev. Také manželstvo je záhradou rodičovskej auktority. Kto ničí aktoritu rodičov, prekáža dobrú výchovu dietok.
Všeobecná je ponosa, že je mládež zkazená. Kto je tomu vina ? Nedostatočná výchova rodičovská. Tá nedostatočnosť výchovy väzí v nedbanlivosti rodičov, ele ešte väčšmi v tom, že mnohí rodičia prišli o auktoritu pred svojimi dietkami. A akože prišli o ňu ? Z čiastky svojou vinou, poneváč sa o ňu pripravili nemravným životom, zlým príkladom, ktorý u nich dietky videly. Druhou príčinou zničenej auktority rodičovskej je podrývame náboženského ducha v mládeži zo strany nevereckých, zkazených ľudí, ano aj samých ústavov. Kto tomu učí mládež: ty si už dospelý, plnoletý, tebe už nemá čo rodič rozkazovať,ty si môžeš voliť, či chceš byť katolíkom alebo nie, teba nikto nemôže nútiť, aby si býval s rodičmi, nikto ti nesmie rozkázať, že máš nedeľu a sviatok zasvätiť, že máš vydať počet o svojom zárobku atd. — či ten nepodtína rodičovskú auktoritu ?
To je hrozným hriechom, ktorého sa dopúšťajú na mládeži, ktorí jej také rady dávajú. K čomu je potrebná hlboká učenosť a mnohoročná zkúsenosť, to si má mládež vo svojej ľahkomyseľnosti a nerozvažitosti sama určiť, bez svedomitej rady, výstrahy rodičov ? Či má byť mravnou, či má byť bohabojnou, či má vyznávať Krista slovom a skutkom, v tom jei majú byť spoľahlivejšími radcami nepriatelia ctnosti, nežli kresťanskí rodičia ? Či to neznamená ničiť auktoritu rodičiv voči ich díetkam ? Toto cirkev nemôže dovoliť. V tom sa ona musí postaviť na odpor proti komukoľvek. Z toho potom vznikajú neblahé pomery medzi cirkvou a štátom. A či to cirkev zavinila ?
Cirkev sa nemôže zriecť svojho božského práva, aby vplývala na zákonodarstvo skrze svojich verných synov a dcéry. Kde sa to prevádza do života, máva to blahodarné účinky.
Kristovo učenie je najdokonalejším pravidlom pre každé zákonodarstvo. Absolútna spravedlivost sa len tam zachová, kde sa pamätá na zákon Boží.
Kým sa to môže stať bez ťažkostí, bez prekážok od štátu, dotiaľ je pomer medzi cirkvou a štátom prajný obidvom. Cirkev a štát sú navzájom osožný. Každé trhanie toho vzájemneho pomáhania je škodné obidvom. Nemožno schvaľovať mienku neiktorých, že cirkev nepotrebuje pomoci štátu, že jej lepšie prospeje, keď je odlúčená od štátu. To je už samo v sebe nezdravý stav. Lebo čo má byt spojené dľa zákonov prírody, dľa vrodených mu požiadavôk, to nikdy sa nebude mať dobre, keď je roztrhnuté. Jako by sa mohla mať cirkev lepšie, keď jej zbýva ochranná ruka štátu vo veciach hmotných ? Cirkev nemá donucujúcej moci, ktorá je často potrebná k prevedeniu poriadku. Na toľko dokonalými sa nestanú ľudia nikdy, že by sa im mohlo nechať na vôľu zadržať poriadok.
Preto sa to nikdy nestalo, že by sa bola cirkev trhala od štátu, že by ona bola začala spor so štátom. Cirkev vždy bola pokojamilovnou družkou štátu, a neraz sa musela prispôsobniť požíadavkom štátnym, poneváč nechcela Väčšia zlé zapríčiniť. Stalo se to vždy len vo veciach, ktoré sa netýkaly viery a mravov. V ochrane Kristovho učenia a svojej ústavy sa cirkev nikdy nepoddala žiadnym štátom. V takýchto prípadoch neprichádza jej inšia povinnosť, nežli oznámiť: nemôžem a ťahať z toho následky. Keď štát vyhodí cirkev na ulicu, to je zaiste nie prospešné pre ňu. Keď by sa štát miešal do práv cirkvi, ona by sa musela brániť. To je tiež nie želateľné. Cirkev chce pracovať na prospech štátu, a na tom pracuje aj keď ju štát na ulicu vyhodí. Cirkev nemôže inakšie robiť.
Spoločné pracovanie je zdarnejšie. Také je aj vtedy, keď je reč o cirkvi a štáte. Ony majú ruka v ruke pracovať. Majú svoje vykázané pôsobište, ktoré je nie na míle vzdialené, lež sa nachodí v jednom a tom istom človekovi. Štát sa má starať predne o telo, a cirkev o dušu človeka. Jako by títo starostovia — cirkev a štát — mohly byť jeden druhému odporným, keď majú na jednom mieste, k spoločnému cieľu pracovať ?
Každé trhanie štátu c d cirkvi je na úkor štátu. Z cirkvi prichádza štátu veľká pomoc. Cirkev sa stará o pravú mravnosť ľudí, ona pestuje o duchovný život človeka, ktorý je podkladom časného života. Štát odtrhnutím sa od cirkvi, ničí svoje základy, ktoré sú len tak silné a stále, keď sú na skale kresťanskej mravnosti položené. Bez bázni Božej nieto spravedlivosti, bez spravedlivosti nieto svornosti, bez svornosti nieto spolupracovania a spolu nažívania.
Cirkev trpí pri rozluke štátu od cirkvi na hmotnom živote, poneváč jej štát odníma podporu hmotnú. Štát trpí na mravnom živote, poneváč sa rozlukou vyťahuje zpod ušlachťujúceho mravného vplyvu cirkvi.
Cirkev a štát majú byť spojený a spoločnou silou majú pracovať na blahobytu ľudskom.
Doslov.
Keby sme sa opýtali odpadlíka od cirkvi, prečo to urobil, nevedel by nám udať dostatočnej príčiny. Pravda by predstieral rôzné chyby na cirkvi, len v sebe by nechcel uznať žiadnej. To je už tak s ľudmí, že nemôžu uznať na nenávidenom človekovi ani to za dobré, čo je skutočiíe výborné. Náruživosťou zaslepení ľudia nevidia svoje chyby, ale bývajú veľmi prísnymi sudcami každej ctnosti, ktorú iní majú. Tento osud má aj Kristova cirkev. Jej protivníci sú predpojatými sudcami všetkého, čo cirkev činí. Ani v tom nenasledujú Piláta, že by sa opýtali: Čo ie pravda ? Oni si sami spravia pravdu, nech je ona hneď zelená, hneď červená, anebo akákoľvek.
Od takýchto ľudí by sme márne čakali vecného spravedlívého posúdenia Kristovej cirkví.
Toto nemôže byť smerodajné pre katolíkov. Katolíci majú v sebe nosiť známky svojej cirkvi. Katolíci majú byť jednotní vo vyznávaní Kristovho učenia, majú byt svätí vo svojom živote, všeobecní v dobrých skutkoch, apoštolskí vo zastávaní svojho náboženstva. Takto nájdu najlepší dôkaz pre božský pôvod cirkvi.
Katolíci majú v sebe cítiť, že im je cirkev prameňom života, že bez nej nemôžu byť dietkami Božími a dedičmi kráľovstva nebeského. Kto čistým okom hľadí na Kristovu cirkev, musí obdivovať jej život a musí uznať, že ona len z božského prameňa môže pochádzať.
K tomuto presvedčeniu prišli všetci, ktorí sa navrátili do Kristovej cirkví. Presvedčili sa, že len ona má božské poslanie, ktorému vždy ostala vernou. V tomto božskom poslaní videli jej pravdivosť a radovali sa zo srdca, že našli svoju matku — cirkev.
My sme jej členovia od narodenia, buďme jej verní až do skonania !
Dr. J. Buday
Keď katolícky Slovák vysloví alebo slyší spomínat „náš spolok" zaiste takmer každý myslí na Spolok sv. Vojtecha. Jakoby aj nie ? Veď je to najväčšia, najpočetnejšia nielen katolícko-slovenská ale vôbec slovenská organizacia, nielen na Slovensku, ale i za morom, v Amerike. A že sa Spolok sv. Vojtecha takto zmohol, rozšíril, to je takmer zázrak Boží.
Uvážme len už jeho tažký pôvod. Kolko námah, koľko prác to stálo blahej pamäti Andreja Radlinského pokým uskutočnil sen svojej mladosti, ba celého života katolícky literárny spolok. Až na maľučký počet priateľov jeho a priateľov slov. kat. spisby, všetci ho opustili v tých ťažkých bojoch za jeho bohumilý ideál !
Bez pomoci jak svetských, tak i cirkevných vrchností stál v tom tvrdom bojí. Lež Radlinský by nebol býval Radlinským, mužom žulopevnej vôle, keby nebol prekonal všetky tieto ťažkosti. I prekonal ich hoci za cenu nesmiernu. On, charakter čistý ako kryštál, v obeť priniesol í svoju osobnú česť, len aby vrchnosti povolily Spolok sv. Vojtecha.
A jako tažký bol pôvod tohoto nášho spolku, práve takými ťažkosťami bolo spojené i ďalšie jeho trvanie a rozširovanie. Mal síce spolok za „ochrancov" biskupský sbor Uhorska a nebohý primas Simor uznal o ňom, lebo uznať musel, „že je on povolaný miesto neho apoštolovať medzi slovenskými veriacimi", ale všetka táto láska k spolku ochrancov jeho, bola len láskou platonickou, bez všetkej pozitívnej podpory.
My slovenskí katolíci s trpkosťou spomíname, že ochrancovia nikdy nebrah účasť na prácach, ba ani len na shromáždeniach spolku, ba i pozdravné telegramy zo shromáždení spolkových synovskou oddanosťou im zasielané pravidelne ostávaly bez odpovede. My s trpkosťou spomíname, že roky a roky darmo sme klopali, prosili, naliehali, naši ochrancovia nechceli prepustiť kňaza, aby sa výlučne apoštolským prácam spolku venovať mohol. „Synu môj k Vojtechu nemožno", bola jediná odpoveď na naše všetky prosby. Skutočne takto povedal doslovne biskup slov. veriacich mladému kňazovi, úpenlive prosiacemu prepustenie k spolku. Bol spolok slovenský, to bola jeho neodpustiteľná vina.
A nie len to ! Je všeobecne známou vecou, že v posledných desaťročiach i vysoké cirkevné kruhy o to pracovaly, aby Spolok Sv, Vojtecha vliaty bol do maďarského Spolku sv. Štefana, kde by bol býval jeho pôvodný cieľ vydávať slovenské knihy zaiste zmarený. Takto chránili spolok „ochrancovia" jeho. Lež ochránil ho Boh. A ochrana Božia je nad ochranou všetkých ľudí ! Ozaj za trvanie a rozšírenie spolku, — mimo milosti Božej, — pracovala len hŕstka národ svoj milujúcich kňazov a sám ten nábožný ľud slovenský, pre ktorého národný dobrobyt a spasenie večné bol ten spolok založený.
A keď v takýchto macošských pomeroch vyrástol spolok predsa v najmohutnejšiu organizáciu slovenskú, či nie je oprávnená naša nádej, že v zmenených priaznivých okolíčnostiach stane sa on chľúbou cirkvi a národa rovnako ?!
Uvážme len koľké pásky viažu všetkých troch nových slovenských biskupov, ktorých nám starostlivosť Rímu dala, ku nášmu spolku.
Dobre pamätáme, akou zaujatosťou sprevádzal od počiatku svojho kňazstva najdôst. p. nitriansky biskup dr. Kmet'ko vývin nášho spolku, jako sa menovite v mladších rokoch zúčastňoval valných shromáždení, ako potom prispieval do spolkových kalendárov a posledne on prepracoval stanovy spolku. Učasť na sostavení stanov daktorého spolku robí patričného spolutvorcom, spolurodičom toho spolku. Viaže ho teda k spolku tá najvznešenejšia láska, —- aby sme tak povedali, — otcovská.
A kto by nevedel na Slovensku o tom, že najdôst. p. biskup spišský Vojtaššák si vytknul za svoj životný cieľ, ten istý, ktorý sleduje aj náš spolok, vydávať totiž dobré spisy pre katolíckych Slovákov ! Má on hojnú účasť aj na založení knihtlačiarskeho spolku „Leva", spolku to bratského nášho Spolku sv. Vojtecha. Viaže ho teda k spolku, — aby sme sa tak vyslovili, — láska bratská.
A konečne čo povedať o najdôst. p. biskupovi baňsko-bystrickom Blahovi ? Toho macošské pomery vyhnaly z vlasti. Bol emigrantom. Odtrhnutý od svojho národa. Zaiste túžil v tom vyhnanstve pracovať za svoj národ v lône jeho. A túto jeho túžbu splniť umožnil mu náš spolok, keď ho zvolil za svojho činovníka. A potom skrze svoje účinkovanie pri spolku stal sa známym a slávnym v národe a ako taký dosiahol vysokú hodnosť biskupskú. Viaže ho teda ku spolku, — jestli sa tak môžeme vysloviť, — láska synovská.
A či láska otcovská, bratská a synovská nie sú tie najvznešenejšie, najšľachetnejšie pásky ? Či možno pochybovať, že naši biskupi zo všetkých sil záujmu sa spolku ?
Nie. Oni to už dokázali svojou okázalou účaťsou na tohoročnom valnom shromáždení nášho spolku a všetci tria v svojich rečiach sľúbili mu podporu svoju a vernosť. Ináč to ani byť nemôže. I spolok je „náš", i oni sú „naši." I spolok „apoštoluje", i oni „apoštoluju". Oba medzí nami.
Nášmu spolku zaiste nastáva slávna doba, akú už prežil slovinský bratský Spolok sv. Mohorja, ktorého keď sa zaujali biskupi, ich príklad nasledovali kňazia, príklad kňazov veriaci a tak sa stalo, že temer niet slovinskej rodiny, ktorá by nebola členom Spolku sv. Mohorja.
I ohľadom nášho spolku splní sa, čo sa mesačne modlievame k Božskému Srdcu Ježiša, že totiž s biskupmi sjednotení budú kňazia, s kňazmi veriaci, tak abysme tvorili jedno stavanie vystavené na uholnom kameni, ktorý je Ježiš Kristus.
Toto je najbezpečnejší spôsob vybudovať v národe našom nádhernú, monumentálnu budovu: veľký Spolok sv. Vojtecha, v ktorom najdú prístrešie všetci katolícki Slováci.
Nihil obstat.
Dr. Stephanus Rovenský m.p.censor.
Dr. Pau1us Žiška.m.p.censor.
Nr. 6668/1921.
Imprimatur
Tyrnaviae, die 26. oct. 1921.
Fr. Rich. Osvald m. p.. AEppalis Vicaríus Generalis.
J. P. Kysucký: Úvodom 1
Tichomír: Uvítanie biskupa. III
Ján Ďateľ: Alleluja Slovákov 5
Andrej Hlinka: Význam vysviacky prvých slovenských biskupov 7
Dr. Karol Kmeťko: Nitra — Velehrad — Olomúc. 13
Dlhomír Poľský: Slávnosť Slovenska .16
Dr. Pavel Žiška: Pozdrav novým biskupom z arcibiskupstva ostrihomského 19
Dr. Ferdíš Juriga: Cyrillomethódovská myšlienka 27
Fr. Urbánek: Plesajte Tatry. 29
Ján Vojtaššák: Ťažké pomery cirkevné 32
Dr. Alois Kolísek: Tri razy v Nitre 36
Matej Lísý: Z dejin Cirkvi katolíckej na Slovensku. 48
Dr. Juraj Hodál: Národný ráz v našom náboženskom živote. 55
Dr. Pavel Žiška: František Richard Osvald. .62
Dr. Štefan Kmeť-Špaňodolinec: O Kristovej cirkvi 67
Dr. J. Buday: Náš spolok a naši biskupi. 111