Život svätého Bernaidma Realino, vyznavača zo Spoločnosti Ježišovej.
Svätý Bernardin Realino, vyznávač zo Spoločnosti Ježišovej narodil sa 1. decembra 1530 v talianskom mestečku Carpi. Ako mladík študoval v Modene a Bologni najprv lekárstvo, potom právne vedy, doktorát. práv skladal r. 1556. Úprimné a čisté priateľstvo s Cloridou , malo naňho dobrý vplyv a oduševňovalo ho i za literárnu činnosť.
Vplyvom svojho otca u kardinála Madruzo, dostal sa Bernardín skoro k vysokým úradom a hodnostiam. Stal sa meštanostom v rozličných mestečkách svojej vlasti, štátnym zástupcom v Alessandríi a r. 1564 zástupcom španielskeho vyslanca v Neapoli.
V Neapoli spoznal i Spoločnosť Ježišovu. Vy. konal si pod vedením kazateľa Jána Carmináta osemdňové duchovné cvičenia a r. 1564 vstúpil do rehole. Tu už pred ukončením teologických štúdií bol Spirituálom a novicmajstrom v Neapoli.
Život svätého Bernardína Realino, vyznavača zo Spoločnosti Ježišovej.
Napísal: P. JÁN POPLUHÁR, S. J.
Vydal Posol Božského Srdca Ježišovho Trnava 1948.
Dňa 22. júna 1947 bola vo vatikánskej bazilike dojemná slávnosť, na ktorej slávne panujúci svätý Otec Pius XII., v prítomnosti mnohých cirkevných hodnostárov za úctivej pozornosti celého kresťanského sveta, ako neomylný najvyšší učiteľ Cirkvi, vyhlásil:
»Na Česť najsvätejšej a nerozdielnej Trojice, na vyvýšenie katolíckej viery a na zveľadenie kresťanského náboženstva, nadväznosťou Pána Nášho Ježiša Krista, blahoslavených apoštolov Petra a Pavla, a Našou; — po zrelom uvážení a po častejšom prosení Božej pomoci, ako aj po porade s ctihodnými Našimi Bratmi Kardinálmi Svätej Rímskej Cirkvi, s Patriarchami, Arcibiskupmi a Biskupmi, zdržujúcimi sa v Meste (Ríme); — blahoslavených Jána Brittu, mučeníka, Jozefa Cafassu a Bernardína Realina, vyznavačov, vyhlasujeme a určujeme za svätých, a vpisujeme ich do soznamu svätých. Spolu ustanovujeme, aby si celá Cirkev nábožnou úctou každoročne pripomínala ich pamiatku v deň ich narodenia (pre nebo), a to Jána de Britto štvrtého februára, Jozefa Cafassu dvadsiateho tretieho júna, Bernardína Realina druhého júla. V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.«
Po tomto pápežskom vyhlásení celá Cirkev zaplesala a vzdala úctu novým svojim osláveným údom, ktorým sa dostala pocta oltára.
Svätí vždy patria celej Cirkvi, lebo všetci sme si údy, a našou spoločnou hlavou je Kristus. Preto sa aj my, slovenskí katolíci, radujeme so svojimi bratmi po celom svete i pri tejto radostnej udalosti.
Aby sme sa mohli lepšie zapojiť do tejto všeobecnej radosti a aby sme lepšie poznali príklad nových ozdôb našej svätej Cirkvi, našich nových vzorov a našich nových nebeských ochrancov, žiadame si lepšie poznať ich životopisy.
Mne sa dostalo čestnej úlohy sprístupniť slovenským katolíkom aspoň krátky životopis svätého Bernardína Realina. Pri splnení tejto úlohy hlavnou pomôckou mi bol veľký životopis tohto svätca, ktorý napísal Giuseppe Germier, S J (San Bernardino Realino, Libreria Editrice Fiorentina, Firenze 1943).
Nech nám je svätý Bernardín všetkým príkladom i pomocníkom, aby sme aj my vo všetkom plnili Božiu vôľu, a tak sa stali, aspoň podľa svojich skromných možností, apoštolmi svojho prostredia, ako on.
Trnava, na Hromnice 1948.PJán Populhár SJ .
V talianskom meste Carpi, neďaleko Modeny, na Štedrý deň roku Pána 1529 zasnúbily sa dve šľachetné duše, donna Elisabetta Bellentani a don Francesco Realino. O niekoľko týždňov, 5. februára 1530, sľúbily si vernosť aj pred oltárom. Z tohto bohumilého manželstva narodil sa 1. decembra 1530 svätý Bernardín Realino, vyznavač zo Spoločnosti Ježišovej.
Starí kronikári starostlivo posbierali veľa údajov, z ktorých vysvitá, že Bernardín Realino po oboch rodičoch pochádzal z rodín, ktoré vynikaly nielen šľachtictvom krvi, ale aj kresťanskými a občianskymi čnosťami. No nám sa zdá, že nemusíme pátrať po starej sláve Bellantínovcov a Realinovcov, keďže najhodnotnejšiu a najtrvanlivejšiu slávu dosiahli práve v Bernardínovi.
Don Francesco Realino, bol — ako aj jeho otec — úradníkom na kniežacích dvoroch. Keďže mestečko Carpi bolo pred niekoľkými rokmi stratilo kniežaciu hodnosť, povolanie ho nútilo žiť zväčša mimo rodného mesta. Donna Elisabetta Bellantini milovala skôr tichý život v rodinnom kruhu, preto ostávala v Carpi.
Keď sa 1. decembra 1530 narodil náš Bernardino, jeho otec nebol doma. Ešte i vtedy sa zdržoval na dvore mantovského kniežaťa. Luigi Gonzaga, nazývaný i Rodomente, bol tvrdý pán, ba i násilný ako väčšina Gonzagovcov, ale i veľkodušný vedel byť k svojim verným. Preto don Francesco Realino ho obdivoval.
Pre otcovu neprítomnosť krst prvorodeného odložili na 8. decembra.
Určenie mena je vždy veľká a významná vec pre celú rodinu. Don Francesco ešte aj v tejto chvíli myslel na svoje knieža, preto navrhoval synovi meno Luigi — Alojz. Matka chcela mať Bernardína, lebo v jej rodine od pokolení sa vyznačovali v úcte k svätému Bernardínovi Sienskému, ktorý býval v ich dome, keď kázal v Carpi. Aby bolo i po otcovom i po matkinom, dieťa dostalo obe mená: Bernardín Alojz.
Teda Bernardína Alojza pokrstili 8. decembra na deň Nepoškvrnenej. Kronikári už aj v tejto shode videli predzvesť, že nový úd svätej Cirkvi bude veľkým ctiteľom Matky Božej a že pod jej ochranou dosiahne vysoký stupeň svätosti. A nemýlili sa.
Výchova budúceho svätca bola úlohou predovšetkým matkinou, lebo otec zväčša bol mimo domu. A donna Elisabetta bola dobrá matka a múdra vychovávateľka. Bernardínovi a neskôr aj jeho bratovi svietila príkladom. O jej kresťanskej múdrosti svedčí, že si vo výchove brala na pomoc Matku Božiu a Pána Ježiša v Oltárnej Sviatosti. Bernardín veľmi mladý pristúpil k prvému svätému prijímaniu a potom spolu s matkou bol častým hosťom eucharistického Spasiteľa. Veľmi skoro sa naučil aj modlitbu svätého ruženca. Ruženec bola jeho celoživotná modlitba.
Donna Elisabetta milovala Boha aj vo svojich bližných, najmä v chudobných a chorých, preto aj jej synček naučil sa byť milosrdným. Len čo začal chodiť do školy, z usporených peňazí kupoval chudobným chlapcom školské knihy. Aj pre žobrákov našiel almužnu.
O hlbokom náboženskom živote donny Elisabetty svedčí aj to, že svojho syna naučila aj umeniu spytovať si svedomie. Aj v duchu pokánia a sebazaprenia ho cvičila. Keď videla, že syn má prudkú povahu, pomáhala mu krotiť sa. Tejto matkinej múdrosti a starostlivosti mohol Bernardín ďakovať, že v neskorších rokoch nepochodil zle.
Tieto črty z najútlejšieho veku nášho svätca poznáme zo svedectiev súčasníkov, ale hlavne z jeho vlastných spomienok. I ako sivovlasý starček s najväčšou vďačnosťou myslieval na svoju matku. Hovoril o nej len so slzami v očiach.
Svätý syn Bernardín je najkrajším pomníkom matky Elisabetty.
Bernardín Realino dostal od Pána Boha neoceniteľnú milosť, že sa narodil z dobrej kresťanskej rodiny, najmä, že dostal matku- anjela. Ale svätosť ani on nedostal ako hotovú vec. V zprávach o jeho mladosti nenachodíme nič z tých mimoriadných udalostí, ktoré obdivujeme v životopisoch niektorých svätých. Boh ho viedol k svätosti obyčajnou cestou. Ba z opisu jeho študentských rokov uvidíme, že i keď si mladosť nepoškvrnil veľkými priestupkami, mal chyby, ktoré musel premáhať. Svätým sa stal práve premáhaním a naprávaním svojich nedokonalostí. To môže slúžiť na potechu nám, ktorí tiež sme povolaní k svätosti, ale ľakáme sa tohto cieľa, lebo cítime svoju slabosť. No, Božia milosť je hotová pomáhať i nám, ako pomáhala Bernardínovi. Len ju využime vždy ako on.
Bernardín Realino žil v dobe najväčšieho rozkvetu humanizmu. Vtedy každý obdivoval starý rímsky a grécky svet, každý sa učil klasické reči, čítal starých básnikov a filozofov, a každý sa cítil aspoň básnikom alebo filozofom, keď nie obojím spolu. Snaha po vzdelanosti bola sama v sebe dobrá. Žiaľ, starý svet bol pohanský a šírenie starej vzdelanosti šírilo aj pohanského ducha, aj pohanské mravy.
Aj don Francesco Realino chcel mať so svojho bystrého syna učenca. Preto sa veľmi staral, aby mal dobrých učiteľov.
Prvým učiteľom Bernardína bol Francesco Passi, ktorý ho zasvätil do tajov talianskej a latinskej gramatiky. Paolo Bresciano, ktorý zo svojej veľkodušnosti sám vydržiaval verejnú školu v Carpi, naučil ho reči Homérovej. Akýsi lekár uviedol ho i do filozofie, pravda, len do jej základov.
Šestnásťročný Bernardín osvojil si všetku múdrosť, ktorú mu mohlo dať rodné Carpi. Pre otca to znamenalo novú starosť, pre matku žiaľ lúčenia. A čo pre Bernardína ?
Najbližšie mesto s vysokými školami bola Modena. Ta ho otec zaviedol.
Antonio Bendinelli da Lucca mal chýr nedostihnuteľného profesora latinskej a gréckej reči. Bernardín sa stal jeho horlivým žiakom. Pod jeho vedením sa až zaľúbil do starých básnikov a nadobudol si literárnu vzdelanosť, ktorá bola istotne nadpriemerná.
Ludovico Castelvetro bol druhým hlavným profesorom Bernardína. Prednášal filozofiu. Ale musel byť dosť plytký, keď vedel obdivovať nemeckú »reformu«. Bernardín len svojej pevnej viere, ktorú si priniesol z domu, mohol ďakovať, že ho nepomiatly jeho útoky a výpady proti svätej Cirkvi.
Medzitým Bernardínov otec po smrti Luigi-ho Gonzagu prešiel do služieb kardinála Cristofora Madruzzo, ktorý sa roku 1545 stal miestodržiteľom a gubernátorom Milána. Don Francesco bol iste hrdý na pokroky svojho prvorodeného a spomínal ho aj pred kardinálom. Pán kardinál vo svojej veľkodušnosti sa ponúkol, že ho dá študovať na svoje trovy v Pavii. Ale Bernardín na nazdával, že modenskí profesori sú najmúdrejší, preto ponuku neprijal.
Žiaľ, v Modene ostal na svoju škodu.
Jeho spolužiaci nie všetci boli šľachetní a statoční ako on. A tým sa jeho život zdal čímsi neprirodzeným. Vraj je privážny a neužíva svoju mladosť. Falošní priatelia vedeli, že Bernardína nezvedú priamym pokúšaním, preto si zaumienili zaútočiť na neho okľukou.
Bernardín vo svojej prostote nezbadal ich úmysel a nič netušiac pridal sa k nim. Začali rozhovormi o umení, literatúre a filozofii, ale skončili večierkami, veselou zábavou, ba aj nočným túlaním . .. Pravda, po premárnenej noci ani učenie nešlo. A to bola ešte najmenšia škoda. Horšie bolo, že mu duša bola v najväčšom nebezpečenstve.
Milosrdenstvo Božie nedovolilo, aby sa poškvrnil. Ozvaly sa výčitky svedomia. Bernardín zbadal, čo mu hrozí. Ožil v ňom spasiteľný strach pred hriechom. Začal si spytovať svedomie, ako ho naučila mamička, ktorá sa za neho i teraz modlila. S Božou pomocou zvíťazil. Iste to bolo aj na orodovanie nebeskej Matky, ktorú si ani v týchto nebezpečných dňoch neprestával vzývať. Bernardín spomína aj pomoc svätého Anjela strážcu: »Už som bol vstúpil na klzkú cestu, ale Anjel Boží ma upozornil, že široká cesta vedie do pekla, a napravil ma na úzku cestu do neba !«
Ako sa zdá, Bernardín po tomto spamätaní oželel, že neprijal krásne pozvanie kardinála Madruzzu. Teraz sa sám rozhodol opustiť Modenu, aby v novom prostredí mohol začať nový život. Popri literárnych a filozofických štúdiách vždy ho vábila aj lekárska veda. Preto sa rozhodol za Bolognu, ktorej lekárske školy boly azda priam také slávne ako právnické. Otec vždy dával synovi úplnú voľnosť nielen v predmete štúdia, ale i vo výbere univerzity. Teda ľahko súhlasil. Ale potrebný bol aj súhlas ferrarskej štátnej vrchnosti, lebo vojvoda Ercole II. svojím poddaným zakázal navštevovať zahraničné školy. Vďaka otcovmu vplyvu a na príhovor kardinála Madruzzu to dovolenie dostal, a tak koncom roku 1548 rozlúčil sa s Modenou.
V Bologni hlavným profesorom Bernardínovým bol Anton Francesco Fava. Do štúdia medicíny sa dal s novou horlivosťou.
Ale nestal sa neverným ani literárnemu štúdiu a básnictvu. Preložil z gréckeho jazyka do latinského celú Homérovu Odyseu. Aristofanovho Plauta nielen preložil, ale napísal k nemu i poznámky. Písal vysvetlivky aj k niektorým dielam Platóna a k poézii Petrarcu i Bemba. Aby nepracoval len na cudzom, sám složil dve knihy veršov a báseň, y ktorej horlil za spojenie múdrosti a moci, ako ich sjednotené predstavuje ozbrojená Pallas. Toto dielko priatelia Bernardínovi asi pokladali za podarené, keď mu odporúčali, aby ho venoval Ercolovi ď Este. Životopisci spomínajú aj iné literárne diela Bernardínove, napríklad komentár k Sallustiovmu spisu o Catilonovom sprisahaní.
Z toľkých prác tlačou vyšiel len komentár Catulovej básne o svadbe Tetidy a Pelea. Túto prácu napísal už v Modene. V Bologni ju len vydal roku 1551. Z venovania kardinálovi Madruzzovi poznávame Bernardínovu učenosť. Svojou latinčinou sa zaraďuje medzi najlepších klasikov svojej doby. V literárnych kruhoch Bernardínovu prácu prijali s oduševnením.
Ale toto je aj jediné dielo Realinovo, ktoré vyšlo tlačou. Neskôr, keď sa celkom dal na duchovnú cestu, myslel, že musí spolu so svojimi rukopismi spáliť aj túto knihu, hoci nebolo v nej ničoho ľahkomyseľného. Preto sa usiloval skúpiť celý náklad. Len niekoľko exemplárov sa nám zachránilo.
Zato básnictvu ostal Realino verný po celý život. Pravda, z toho, čo nám ostalo, nemôžeme usúdiť, že by bol býval rodeným básnikom. Je to skôr len literárna vycibrenosť. No v jeho časoch v Taliansku každý písal verše, nevynímajúc ani lokajov. Vtedy kardináli, ba i bohatí kupci v snahe byť mecenášmi obkľučovali sa veršovníkmi. Ale Realino svojou činnosťou hodne prevyšoval obyčajný priemer. V poézii nachádzal útechu, keď ho zachvátila bolesť. Poézia i v dospelom veku mu bola rečou, keď sa prihováral Pánu Bohu, keď sa chcel poďakovať šľachetným dobrodincom svojich veľkých diel Básňou vedel potešiť smutného spolubrata. A báseň musela dostať aj Matka Božia, potom aj Anjel strážca, svätá Agneska, rímska mučenica,, a svätá Irena, patrónka mesta Lecce, ktoré bolo javiskom jeho životného diela.
Začiatkom roku 1550 dostal Realino smutnú zvesť. Otec ho volal, aby sa ponáhľal domov, k umierajúcej matke. Donna Elisabetta sa na veľkú radosť celej rodiny ešte trocha zotavila. Aj Bemardíno prebdel pri nej veľa nocí. Až o niekoľko mesiacov, keď sa už zdalo, že niet príčiny na obavy, vrátil sa do Bologne. Chcel pokračovať v štúdiu. Cestou sa zästavil vo Ferrare, aby sa tam, ako už dotiaľ viac ráz, postaral o niektoré rodinné veci.
Ale už o niekoľko týždňov prišiel nový otcov posol z Carpi a teraz oznamoval ešte bolestnejšiu zprávu: matka zomrela.
Vrátil sa do Carpi. Otca i brata tešil a aj sám hľadal útechu u Pána Boha. Vtedy častejšie navštevoval v kláštore otcov olivetánov istého starého rehoľníka, s ktorým sa rozprával o svojom duchovnom živote.
Donna Elisabetta nikdy neprestala žiť v srdci svojho Bernardína.
Krátko po smrti donny Elisabetty nastala v živote Bernardína veľká zmena. V ktoromsi kostole zazrel krásne dievča, ktoré ho očarovalo celým svojím zjavom i nábožnosťou. Vypytoval sa na ňu, a počul o nej len najlepšie. Dievča zbadalo jeho pohľady a aj v jeho srdci skrsol obdiv. Po niekoľkých stretnutiach ich vzájomná sympatia premenila sa v dôverné priateľstvo, ba v lásku.
Meno tohto dievčaťa sa nám nezachovalo. Bernardín vo svojich spomienkach ju síce nazýva Cloridou, no to je meno natoľko v štýle cinquecenta, že ho nemôžeme pokladať za skutočné krstné meno.
Ani o ich láske nevieme veľa. No isté je, že Clorida mala na Bernardína ohromný vplyv. Na jej slovo, hoci mu bolo ťažko, opustil štúdium lekárstva a dal sa na právo. Obdivoval ju pre čistotu jej duše a pre nevšednú vzdelanosť.
»Mal som dvadsaťjeden rokov — píše vo svojich spomienkach — keď som začal študovať občiansku filozofiu a právo, a to na naliehavé prosby Cloridy, svojej vyvolenej. Tak som ju miloval, že som sa pokladal za šťastlivého, keď som mohol splniť jej vôľu. Neposlúchnuť ju by sa mi bolo zdalo zločinom, lebo jej som vďačil za všetko, čo som mal a čím som bol. Teda ona ma priviedla k právu. Keď som sa jej jedného dňa spýtal: Chceš, aby som sa pokúsil o túto ťažkú a tvrdú vec, — odpovedala usmievajúc sa: Nič nie je ťažké tomu, kto miluje !«
Otec sa neprotivil ani tento raz. Ešte mu aj kúpil bohatú právnickú knižnicu. A Bernardín študoval s celým svojím zápalom. Neskôr, spomínajúc na tie časy, smial sa, že vtedy pre hlad po vede paragrafov zabúdal na ten obyčajný hlad. Museli ho upozorňovať na jedenie. Ba jedával len raz denne, aby mohol viac študovať ...
Ale skôr než dosiahol doktorát, prihodilo sa mu, čo neprestával oplakávať po celý svoj dlhý život.
Častejšie chodieval do Ferrary, kde navštevoval i dvor kardinála Luigiho ď Este, ktorý ho predstavil aj vojvodovi Ercolovi II. Bernardína prijímali pre zásluhy jeho otca, ale aj pre jeho vlastné básnické umenie... Pri jednej takej návšteve vo Ferrare mal zastupovať otca pri akomsi spore o majetok. Otec, ako dobrý kresťan, nechcel sa súdiť, preto protivnej stránke navrhol vyrovnanie. Vraj pristane na to, čo povie po vypočutí skúseného právnika rozhodca, ktorého si môže určiť protivná stránka. Podmienka sa nezachovala a keďže aj ináč chybovala dobrá vôľa, nespravodlivý rozhodca dal sa podplatiť. Bemardínovi nemohli pomôcť ani vplyvní priatelia. Nepozostávalo mu iné, než vrátiť sa do Carpi za otcom.
Nespravodlivým rozhodcom bol akýsi Giovanni Girolamo Galii, tiež z Carpi. Bernardín, žiaľ, vtedy ešte bol dosť ďaleko od kresťanskej dokonalosti. Slabo premáhal svoj hnev a pomstlivé myšlienky. Raz sa stretol s Gallim na ulici. I dohováral mu, ale celkom spokojne. No Galii sa na neho oboril. Bemardínovi skypela krv, v prudkosti vytiahol meč a uderil opovážlivca. Ranil ho na tvári. Ešte šťastie, že ho nezasiahol dobre. Bol by sa stal vrahom. Aj to, čo sa stalo, bola veľká chyba.
Vec prišla pred súd. Tu nepomálialy ani otcove styky, ani priazeň Luigiho ďEste. Výrok bol: Bernardín, alebo pôjde do vyhnanstva, alebo si dá odťať ruku. Rozumie sa, že si volil opustiť ferrarské štáty.
Vrátil sa do Bologne, aby si dokončil štúdiá.
3. júna 1556 ho vyhlásili za doktora práv.
V Bologni potom už neostal dlho. Kardinál Madruzzo, gubernátor Milána, ktorému kedysi slúžil aj jeho otec, prijal ho do svojich služieb. Koncom leta pridal sa k sprievodu dona Sigismunda ď Este a jeho manželky donny Giustiny Trivulzi a spolu s nimi, po krátkej návšteve u otca v Carpi, dostal sa dňa 25. októbra 1556 do hlavného mesta Lombardska. Už 12. Decembra toho istého roku dostal osvedčenie, že sa stal občanom Milána »pre svoje odborné znalosti práva a pre svoje čnosti, ktorými bude na ozdobu tomuto mestu«.
Don Francesco Realino mohol byť spokojný: jeho prvorodený syn má zaistenú budúcnosť.
Či aj Clorida bola spokojná so svojím doktorom práv ?
Niektorí životopisci usilujú sa okrášľovať Bernardínov prenáhlený skutok, ktorým len-len že sa nestal vrahom, a vôbec nespomínajú jeho priateľstva s Cloridou. Bernardín prvý neokrášľoval svoj priestupok. Lepšie by bolo bývalo, keby sa nebol prihodil. No, keď sa už stal, ďakujeme Bohu, že nám v Bernardínovej kajúcnosti dal príklad kresťanského obrátenia a potom vzor statočnej snahy po dokonalosti. Aj to nám môže byť na duševný osoh, že vieme o jeho láske ku Cloride. Takto vidíme, že bol človek ako iný. Svätým bol nie od narodenia, ale svätým sa stal, lebo ochotne spolupracoval s Božou milosťou, ktorá ho volala k dokonalosti. Čo je ľahšie, ako urobiť z tohto všetkého záver, že svätým sa môže stať každý, ak len chce, lebo pomocná Božia milosť sa ponúka každému. Teda musím si povedať: Keď sa Bemardino Realino mohol stať svätým, prečo by som sa nemohol stať svätým aj ja ?!
Nie, mladý Dr. Realino ešte nebol svätý. Statočným kresťanom katolíkom byť, to hej, to sa usiloval. Ale ešte viazol v zemskom smýšľaní. Jeho prchkosť už poznáme. Azda ešte väčšia bola jeho ctižiadostivosť. A ťažila ho aj veľká príchylnosť k zemským veciam.
Dobré na ňom bolo, že neopúšťal vieru, ktorú mu v útlom veku vštepovala do srdca jeho dobrá matka. A zachránilo ho to, že sa verne pridŕžal modlitby, že hľadal pomoc vo svätých sviatostiach. Dodajme ešte aj to, čo on najčastejšie prízvukoval vo svojej starobe: zachránilo ho aj to, že sa vždy usiloval byť ctiteľom Panny Márie. Hľa, Matka Božia svojich ctiteľov vždy privádza k svojmu Božskému Synovi, a tým aj k vrcholu dokonalosti.
Dobrotivý Boh shliadol na Bernardinovu dobrú vôľu a teraz, keď vychodil školy zemskej múdrosti, vzal si ho do svojej osobitnej školy. Vychovával si ho. Bola to škola bolestná, lebo žiak sa musel naučiť odputnať od seba; ale aj škola veľmi osožná, svojím výsledkom oblažujúca, lebo učila umeniu stať sa Božím priateľom, priputnať sa celkom k Bohu.
Do Milána prišiel Realino plný ambície a ružových nádejí. Čakal vplyvné a výnosné miesto. Ale pán kardinál Madruzzo mal iste veľa starosti vo svojom dvojitom úrade, ako biskup a gubernátor, keď zabudol na syna svojho verného dona Francesca. A keď konečne, pravdepodobne na príhovor donny Giustiny Trivulzi, dostal úradík, bol dosť sklamaný. Vymenovali ho za mešťanostu obce, skoro dediny Felizzano, kde mal spravovať len asi dvetisíc občanov. Felizzano ležalo skoro na samých hraniciach vojvodstva, na pol cesty medzi mestami Alessandria a Asti. Občania ho prijali láskavo. Veď všetko im ho odporúčalo: jeho rod, jeho učenosť, spravodlivosť pri súdoch.
Osobitne pôsobila na nich aj jeho neskrývaná nábožnosť. Bol prvým a najhorlivejším návštevníkom farského kostola svätého Petra.
Ale istotne mal aj nepriateľov, lebo sotva sa trocha privykol na nové prostredie, z Milána ho vyzvali, aby sa zriekol úradu. Dobrí Piemontčania si ho nechceli dať. Protestovali, ale ich list Bernardínovi nepomohol. No nám poslúžili pekným svedectvom o ňom. V ich proteste z 30. januára 1558 čítame: »Ani nevieme si dosť vynachváliť jeho horlivosť a rozumnosť, ktorú venoval blahu a zdaru nášho mesta. Nielenže pokoj a svornosť zachoval medzi nami, ale aj v súdnych veciach tak rozumne si počínal, že nebolo na ňom badať nijakej prenáhlenosti, a to ani najmenšej, ktorá by ho bola akosi ovládala. Naše mesto nikdy nezabudne na dobrodenia, za ktoré mu je zaviazané vďačnosťou naveky.«
Bernardín sa teraz v Božej škole učil, že ľudská priazeň je nič, že priatelia vedia opúšťať. Bol zronený. Vtedy sa v jeho duši ozval hlas: »Hor sa ! Odhoď zármutok a obráť sa s prosbou na tú kráľovskú Výsosť, ktorá vie pomáhať úbohým, a nepochybuj !«
Túto výzvu si tak vysvetľoval, že má písať rovno jeho Výsosti Filipovi II. No ten bol vtedy zaujatý vojnou proti Francúzsku. Ale aj bez toho málo bolo nádeje, že by sa prosbopis piemontského richtárika bol dostal do rúk mocného španielskeho kráľa.
Bernardínova prosba predsa sa len dostala do dobrých rúk. Neprítomného milánskeho gubernátora zastupoval don Giovanni Figueroa. Ten mu našiel miesto na daňovom úrade v Alessandrii.
V Alessandrii ostal dva roky, lebo sa mu neukazovalo nič lepšieho.
Jeho život plynul vo všednej jednotvárnosti, takže životopisec nemá nič osobitného, čo by si zaslúžilo spomienku.
Iba z Carpi prichodia smutné zvesti: Clorida je ťažko chorá.
Po dvoch rokoch vybral sa do Milána ku gubernátorovi. Ale pre seba, zdá sa, nebol dobrým advokátom. Poslali ho do mestečka Cassine, južne od Alessandrie, znova na samé hranice vojvodstva. Sklamanie bolo. ešte väčšie. Zanedbaná a zaostalá obec istotne bola úzkym rámcom pre jeho schopnosti.
Tu v Cassine čakaly ho najtrpkejšie a najbolestnejšie chvíle jeho života. V prvých jarných dňoch dostal smutnú novinu: Cloridy už niet medzi živými ! Zachvátilo ho zúfalstvo. Myslel, že sa zmárni. Toľme ho diabol pokúšal. Ale potom s Božou pomocou zbadal jeho osídlo a spamätal sa. Pravda, jeho bolesť sa tým veľmi nezmenšila. V starobe sa priznal, že tajne aj plakával.
Jednej noci sa mu vo sne ukázala Clorida a pokarhala ho za jeho zúfalstvo. Vtedy mu zablysol lúč nádeje. Útechu hľadal v poézii. V druhom sni videl svoju vyvolenú ožiarenú a počul jej slová: »Oznamujem ti, že Boh aj teba volá k blaženosti, ktorú ja už požívam. Čože sa teda neoslobodzuješ od toľkých zbytočných starostí, ktoré ti iba prekážajú ? Hor sa. Rob všetko tak, aby si si zaslúžil stať sa občanom neba.«
Takto sa Bernardín v škole Božej Opatery učil vše viac odputnávať od sveta i od seba samého, aby sa stal slobodným pre vyššie veci.
Duch už zvíťazil, ale telo klesalo. Bernardín upadol do dlhej ťažkej choroby. Don Francesco ponáhľal sa za synom. Svojou prítomnosťou mu pomáhal kriesiť nádeje a začať nový život.
Modlitba i teraz bola hlavnou oporou Bernardínovou. Každý deň nábožne slyšal svätú omšu. Raz po návrate z kostola — bolo to 3. júla 1561 — zdalo sa mu, že čuje hlas, ktorý ho milo volá: »Priateľu, poď, poď so mnou.« Prekvapený pozrel, kto ho to oslovuje. Zbadal belasý oblak, z ktorého akoby zpoza závoja usmievala sa na neho ženská postava, vystierala k nemu ruky, ako by ho volala a ukazovala mu nebo: »Hľa, tvoja vlasť !« Obláčik s Cloridou zmizol, ale v srdci mu ostala túžba venovať sa odteraz len dobrým a svätým skutkom.
Hoci toto zjavenie lepšie pochopil, než volanie, aby sa hlásil u kráľovskej Výsosti, predsa až neskôr porozumel, čo je jeho pravým povolaním a že tou kráľovskou Výsosťou je sám Ježiš. Ale Božia Opatera bola spokojná predbežne i s jeho dobrou vôľou. Ako by za odmenu, ale i preto, že teraz mu už nehrozilo nebezpečenstvo dať sa opantať zemskou cťou a slávou, usmialo sa mu i šťastie. Získal si priazeň jedného z najmocnejších pánov tých časov, dona Ferdinanda Francesca Davalos, markíza z Pescary a z Vasto. Ten mu sveril správu lombardského mesta Castelleone a sľúbil mu, že ho neskôr vymenuje za svojho zástupcu v Neapoli.
V Castelleone bol Bernardín vyše dvoch rokov. I tu si získal priazeň obyvateľstva ako na prvom pôsobišti, vo Felizzano. O jeho nestrannosti a spravodlivosti svedčí nasledujúca udalosť. Akýsi občan sa pre čosi nahneval na Realina a verejne mu nadával. Ostatní občania si nedali znevažovať svojho mešťanostu a prípad oznámili markízovi z Pescary, aby ho on súdil. Markíz vyslal osobitného sudcu, a hľa, vinník prosil, aby ho súdil sám napadnutý. Bol si istý, že Bernardín Realino bude mu najmilostivejší.
Popri mnohých úradných povinnostiach ďalej rozvíjal svoj duchovný život. Okrem denného počúvania svätej omše, určil si čas aj na rozjímanie a na duchovné čítanie. Ba aj sám napísal niekoľko menších duchovných prác. Tak napríklad, dielko o márnosti sveta, z ktorého poznávame, akým smerom sa uberal jeho duch a o čom rozjímal. Podľá španielských spisovateľov složil spisok O desiatich veciach, za ktoré máme najviac ďakovať Pánu Bohu. Vo Veľkom týždni 1564 napísal latinské vysvetlenie Otčenáša. Bratovi Giovannimu poslal poučenie, na čo má pozorovať, keď si bude voliť družku pre život.
Ešte pripomeňme, že mladý mešťanosta stal sa útočišťom chudobných a chorých. Pomáhal im radou i almužnou. Bol skôr starostlivým otcom, než úradníkom. Vlastná bieda naučila ho viac myslieť aj na iných.
Spomienka na Cloridu ho stále sprevádzala. Bolesť nad jej stratou nebola menej bolestná, ale už sa odovzdával do vôle Božej. Ba zvečnená ako by mu bola bývala vodkyňou k Bohu. ôsmeho septembra 1562, teda na sviatok narodenia Matky Božej, znova začul vnútorný hlas, ktorý ho povzbudzoval, aby opustil všetko a nasledoval čnosti Cloridy.
Konečne v júli 1564 stal sa správcom neapolských lenných majetkov markíza z Pescary. Tu v Neapoli konečne dozvedel sa jasne aj to, kam ho Boh volá.
Raz sa prechádzal s priateľmi po akejsi tichšej neapolskej uličke. Tu zbadal dvoch mladých rehoľníkov, ktorých skromnosť a sobranosť sa mu veľmi zapáčily. Priatelia mu vedeli iba toľko povedať, že to sú klerici novej rehole, ktorá má neobyčajné meno: Spoločnosť Ježišova, a že ľud nových rehoľníkov nazýva proste jezuitmi. Dr. Realino zatúžil bližšie poznať, kto sú. Mladých rehoľníkov sledoval až do ich kostola. Vošiel za nimi. V kostole práve kázal chýrny kazateľ páter Gianbattista Carminata.
Ako Bernardín počúval, pocítil znova mocnú túžbu nasledovať rady Evanjelia. Pozrel na svoj doterajší život a zbadal v ňom, jasnejšie než dosiaľ, veľa hriechov a nedokonalostí. Rozhodol sa, že všetko napraví dobrou spoveďou z celého života. Aj to si povedal,, že poprosí pátra Carminatu, aby ho on vyspovedal. Po kázni sa utiahol. Niekoľko dní nevychádzal z domu. Rozjímal a spytoval si svedomie. Keď si myslel, že už je hotový, vyhľadal pátra Carminatu.
Páter Carminata zaraz zbadal, že má pred sebou omilostenú dušu, ktorá už veľmi pokročila pod Božím vedením. Aby celoživotná spoveď bola užitočnejšia, navrhol Bernardínovi, aby ešte niekoľko dní venoval rozjímaniu podľa jeho návodu. Bernardín ochotne pristal. Keď sa po niekoľkých dňoch vyspovedal, páter Carminata mu radil, aby často chodil na svätú omšu, denne rozjímal a robil si duchovné čítanie, spytovanie svedomia, ale hlavne, aby každých osem dní pristupoval k najsvätejšej Sviatosti Oltárnej.
Bernardín si na to s mladíkom z Evanjelia mohol povedať, že to všetko zachováva už viac rokov. Preto sa pýtal pátra Carminatu ako spomínaný mladík Pána Ježiša: »Čo mi ešte chybuje ? Mám sa zrieknuť všetkého a nasledovať Majstra ?« Tá myšlienka mu už častejšie prišla, ale zakaždým ju odohnal, lebo sa pokladal za nehodného vstúpiť do osobitnej Božej služby. Vraj po tej náhodne počutej pátrovej kázni predsa sa mu zdá, že ho Boh volá do rehole.
Páter Carminata po dlhšom uvažovaní a po modlitbe mu oznámil, že jeho túžbu po rehoľnom a kňazskom živote pokladá za pravé povolanie od Boha.
V duši Bernardínovej zavládol pokoj a radosť. Ale potom prišly nové pochybnosti. Zdalo sa mu, že prichádza k nemu staručký otec a prosí ho, aby ho neopúšťal. To bola naozaj bolestná otázka: ako prijme don Francesco zvesť o synovom rozhodnutí ?
Bernardín, ako toľko raz vo svojom živote, i teraz svetlo a pomoc hľadal v modlitbe, a to tým viac, že sa mal rozhodnúť, do ktorej rehole vstúpi.
Raz v polovici septembra, ako sa modlil práve ruženec, zalialo ho nezvyčajné svetlo a zjavila sa mu Matka Božia s Dieťaťom. Bol si istý, že je to ona, a rozumel aj jej rozkaz: Panna Mária si žiadala, aby vstúpil do Spoločnosti jej Syna.
O niekoľko dní napísal otcovi dlhý list, v ktorom mu oznamoval svoje rozhodnutie a prosil si jeho požehnanie. Uveďme z neho aspoň niekoľko úryvkov, lebo nám dovoľujú nahliadnuť do jeho duše. List má dátum 28. septembra 1564.
»Otče môj, ktorého si milujem a cením nadovšetko !
Oznamujem Vám dobrú, ba veľmi dobrú novinu. Vystúpil som zo služby pána markíza z Pescary a dostal som povolanie do služby u Pána, u ktorého, ako úfam, čoskoro dosiahnem uspokojenie, česť i nekonečnú odmenu. Už som sa mu sľúbil, lebo by mi bolo na veľkú hanbu, keby som sa spieral venovať mu svoje nepatrné sily, hoci ma volá tak nástojčivo a tak milo, bez akejkoľvek mojej zásluhy. Keďže ide o službu, ktorá môže zapríčiniť, že Vás dlho nebudem môcť vidieť, priznávam sa, zpočiatku som váhal, lebo veľmi túžim vidieť a objať Vás i ostatných. Ale na opätovné povzbudzovanie a posmeľovanie konečne som sa rozhodol prijať toto povolanie, ktoré taký dobrý a mocný Pán ráči ponúkať mne, svojmu najnehodnejšiemu stvoreniu. Pritom som si bol istý, že ani Vy, ani ktokoľvek iný, kto mi žičí ozajstné dobro, nebude proti takejto výhodnej ponuke, z ktorej budem mať, ba už aj mám veľký osoh. Veď, konečne, tým, čo sa milujú, vždy ostáva možnosť vidieť sa očami srdca. A keď sa človek dá viesť nie náruživosťami, lež umom, vidieť sa očami srdca je väčší pôžitok, než pozerať na seba telesnými očami. . .
Otče môj, až dosial, po tridsiatyštvrtý rok svojho života, žil som ako milovník sveta, len svojim radostiam a triumfom. No na koniec som sa presvedčil, že všetko je márnosť a že svet je vlastne nepriateľom našej spásy ... To som sa naučil nie v škole Vergila, Cicera, Petrarcu, Boccacia, Aristotela, Platóna, Hippokrata . .., ktorým som sa až priveľa venoval, ale v škole toho Učiteľa, ktorý nechce, aby sme mimo neho kohosi nazývali učiteľom, a to právom, lebo jedine On vie, môže a chce učiť, čo je pravda, lebo On je múdrosť, dobrota a pravda sama.
Tento Božský Učiteľ mi hovorieval nekonečne útlo: »Synček môj najdrahší, keď chceš byť priateľom sveta, nevyhnutne sa staneš nepriateľom Boha; a keď chceš byť, ako ti načim, priateľom Boha, svet musíš pokladať za nepriateľa.« Keď som mu na to odpovedal, pravda, vždy úctivo: »Učiteľu, Ty sám si učil, že v každom stave, na každom mieste možno slúžiť Pánu Bohu«, — odpovedal mi tak dôkladne a tak hlboko, že ma rozum a pravda prinútily usudzovať ako On, že kto chce dobre slúžiť Pánovi pánov, musí sa zrieknuť sveta, jeho pýchy a slávy, svojich milých, ba že musí zaprieť ešte aj seba samého a svoju vôľu, vziať svoj kríž a statočne kráčať po tej krvavej, ale víťaznej ceste, ktorú nám ukázal náš Vodca a Pán, Ježiš Kristus, Syn Boha živého a večného . . .
Viem, že telo aj od Vás si bude žiadať svoje. Veď, aby som sa priznal, kým toto píšem, zmocňuje sa ma cit poslušného a milujúceho syna. Ale utiekajme sa k Pánovi. Uvážte, že nestratíte syna, ktorého dávate Bohu ... Či azda Pán, ktorému slúžia anjeli, potreboval takého úbožiaka, ako som ja ? To je dobrodenie pre mňa, že ma prijíma. Keď svetský pán žiada od ktoréhosi otca syna za páža, za aké šťastie sa to pokladá! Keď teda Kristus žiada od Vás syna nielen za páža, ale i za brata a priateľa, — veď v Písme takto volá tých, čo Mu ochotne slúžia, — nedali by ste Mu ho z celého srdca a nemali by ste Mu ešte i nohy pobozkať za toľkú milosť ? ...
Don Francesco bol dobrý kresťan. Premohol bolesť a dovolil synovi vstúpiť pod zástavou Ignáca Loyolského do vojska Kristovho.
Neapolským provinciálom jezuitov bol páter Salmeron, jeden z prvých spoločníkov Zakladateľa a bývalý pápežský bohoslovec na Tridentskom cirkevnom sneme.
Dr. Bernardína Realina ochotne prijal do Spoločnosti na odporúčanie pátra Carminatu. Len od Ignácovho prvého nástupcu, pátra Jakuba Layneza, si vyžiadal rozhodnutie, či ho má prijať do neapolského noviciátu, a či poslať do Ríma. Páter Laynez kázal prijať ho v Neapoli.
Bernardín vstúpil do Spoločnosti dňa 13. októbra 1564. Mal 34 rokov.
Novicmajstrom mu bol páter Gianniccolo Pedelungo. Aj on bol vo svete právnikom a vysokým úradníkom. Ale keď raz bol svedkom, ako odsúdili nevinného, rozhodol sa opustiť svet. Páter Pedelungo mal otcovské porozumenie pre nového kandidáta. To však neznamená, že by ho nebol zaraz začal skúšať v duchu pravidiel.
Hneď v prvých dňoch ho poslal do kuchyne hrnce umývať, čo sa v tom čase pokladalo za veľmi uponížujúce. Ale Bernardín kuchára poslúchal ochotnejšie a radostnejšie, než predtým mocného markíza z Pescary.
30. novembra, na sviatok svätého Andreja apoštola, dostal rehoľné rúcho.
Prvým a hlavným cvičením v noviciáte boly veľké, mesiac trvajúce duchovné cvičenia. V nich sa zaučil do askézy svätého Ignáca a položil nový základ pre svoj duchovný život.
Hlavným učiteľom mu bol ukrižovaný Kristus. K nemu ho viedol aj jeho novicmajster. Raz si bol od neho pýtal knižku na duchovné čítanie. Páter Pedelungo mu ukázal kríž a povedal: »Syn môj, hľa, kniha, ktorú treba najviac čítať!«
Po roku noviciátu predstavení rozhodli, aby si doplnil filozofické štúdiá a začal študovať aj teologiu. On by bol najradšej ostal bratom laikom, aby sa mohol venovať službe ostatných.
Keď si osvojil základy teologie, osem mesiacov po skončení noviciátu, monsignor Mario Caraffa, neapolský arcibiskup, ho vysvätil za kňaza. Bolo to 24. mája roku 1567, na vigíliu sviatku Najsvätejšej Trojice. Prvú svätú omšu obetoval Najvyššiemu na sviatok Božieho Tela.
Staručký don Francesco Realino na zvesť o synovej vysviacke mohol zaspievať so svätým Simeonom: Pane, už prepusť svojho služobníka.. . Toto bola jeho posledná radosť na zemi. Prežíval ju ako jeho Bernardín, ktorý mu bol napísal: »Už som kňaz ! V povedomí svojej nehodnosti sám nad sebou sa čudujem . . . Prosím Vás, aby ste po prečítaní tohto listu išli do kostola a na kolenách ďakovali Božskej Velebnosti za milosť, ktorú dostal Váš syn. Ani Vy, ani ja sme si to nezaslúžili. ..«
Don Francesco Realino odišiel do večnej vlasti ešte toho istého roku, na sviatok Božieho narodenia. Spolu s donnou Elisabettou s neba sprevádzal a podporoval kňazskú a apoštolskú prácu svojho prvorodeného.
Novokňaz Bernardín Realino pokračoval v teologických štúdiách. Ale viac múdrosti získaval z modlitby, než z kníh. To zistili aj predstavení. Keď v nasledujúcom roku páter Pedelungo prestal byť majstrom novicov (nevieme, či zomrel, či len ťažko ochorel), priam Bernardína vymenovali za jeho nástupcu. Po prenesení celého noviciátu do Noly stal sa spovedníkom a duchovným otcom celého neapolského kláštora. Všetci mali v neho veľkú dôveru. A Bernardín každému slúžil, ako najlepšie vedel. Verne si plnil svoju dvojitú povinnosť. Bol duchovným vodcom druhých, a sám si každý deň sadal do školských lavíc, aby dokončil štúdiá.
Vtedajším generálom Spoločnosti Ježišovej bol bývalý vojvoda Gandie, svätý František Borgias. Hovorí sa, že svätý spozná svätého. On to bol, ktorý vymenoval Bernardína Realina za majstra novicov, hoci nie všetci súhlasili s tým. Teraz, šesť rokov po jeho vstupe do Spoločnosti, dovolil mu, — natoľko si cenil jeho čnosti, — složiť slávnostné sľuby, hoci pravidlá všeobecne žiadajú oveľa dlhší skúšobný čas.
Tak v posledný deň mája roku 1571 Bernardín kľačal pred oltárom, pri ktorom jeho provinciál Salmeron držal Najsvätejšiu Sviatosť, a slávnostne sľuboval Božej Velebnosti večnú chudobu, čistotu a poslušnosť, ako aj osobitný sľub poslušnosti voči pápežovi.
Po odchode noviciátu z Neapola a po skončení všetkých štúdií Bernardín sa mohol viac venovať aj kňazskej práci mimo kláštora. Neapol bolo jedno z tých málo miest, kde novotári našli ochotných poslucháčov. Napríklad, tu účinkoval za čas aj Giovanni Valdés. Veriaci boli vo viere zanedbaní, všetko kňazstvo tiež nebolo vonkoncom verné apoštolskej dokonalosti. Náprava mohla prísť len vtedy, keď sa uskutočnia všetky predpisy svätého tridentského snemu, ktorý sa bol nedávno skončil.
Páter Realino dostal úlohu vysvetľovať systematicky celý tridentský katechizmus. Kázaval aj pri iných príležitostiach. Napríklad 15. júla kázal v prítomnosti arcibiskupa, aby pripravil veriacich na prijatie sviatosti birmovania.
A páter Realino bol kazateľ, ktorý hovoril z duše, a preto jeho slová obracaly aj zátvrdlivých hriešnikov.
Zachoval sa nám o tom prípad obchodníka Gašpara a jeho priateľa. Nábožný Gašpar bol častým poslucháčom pátra Realina, ale mal priateľa, ktorý mal veľmi zanedbané svedomie. Raz ho nič netušiaceho zavolal do kostola. Práve na kázeň pátra Realina. Páter Realino hovoril o duševnom stave hriešnika. Hovoril tak názorne, že priateľ myslel, že o ňom je reč. Preto nahnevaný ušiel z kostola. Ledva sa dal Gašparovi presvedčiť, že on kňazovi nič nepovedal, že ak kazateľ dačo o ňom povedal, vedel to z Božieho osvietenia, lebo je Boží človek . . . Vtedy sa vrátil do kostola, vyspovedal sa pátrovi Realinovi a začal nový život.
Mládež tiež skúsovala pomoc pátra Realina. Slúžil jej nielen ako spovedník a duchovný otec gymnázia, ale aj ako duchovný správca kongregácie, ktorú bol založil dominikán Ambrogio Salvio, neskôr biskup v meste Nardo.
O Realinovom vplyve na študentov zachovala sa nám udalosť, z ktorej sa dá veľa vyrozumieť. V kolégiu otcov jezuitov boli dvaja chovanci z Noly, Gregorio a Carlo Mastrilli. Rodičov mali dobrých a Spoločnosť Ježišova im bola zaviazaná veľkou vďakou, lebo jej založili v Nole kláštor. Ale ani prsty jednej ruky nie sú rovnaké, nuž nie div, že aj bratia Mastrilliovci boli odlišní. Starší Gregorio prevyšoval brata aj dobrotou a usilovnosťou. Zato Carlo vždy dával príčinu na žaloby. Raz si na pátroch profesoroch skúšal svoje kresličské vlohy: robil karikatúry. Jeden z tých posmešných obrázkov dostal do rúk aj starší Gregorio. Najprv strašil brata, že to ukáže otcovi. Carlo sľuboval, že sa polepší, len aby sa otec nič nedozvedel. Bol hotový aj vyspovedať sa. . . Gregorio len to chcel.
— Ale, pátrovi Pedelungovi sa spovedať nebudem, — vymieňoval si kajúcnik z prinútenia a udával aj príčinu: — To je svätý, a ja som darebák.
Gregorio mu poradil:
— Teda sa vyspovedaj pátrovi Realinovi !
Páter Realino nebol menej svätý, ale vzbudzoval viac dôvery. Azda preto, že mal viac porozumenia pre študentské huncútstva. Ale aj on bol veľmi prekvapený, keď mu Carlo Mastrilli celkom vážne a úprimne oznamoval:
— Otče, chcem byť jezuitom !
Aj sa stal, hoci ťažko mu bolo presvedčiť ostatných pátrov, že sa naozaj obrátil.
Páter Carlo Mastrilli nebol jediným, ktorého do Spoločnosti priviedla osobnosť svätého Bernardína. Napríklad, jemu ďakoval po Bohu za svoje povolanie aj Pietro Spinnelli, syn vojvodu zo Seminary, ktorý sa stal najkrajšou ozdobou neapolskej provincie, a vynikol aj ako vzácny duchovný spisovateľ.
Ale hlavná starostlivosť a láska pátra Realina patrila najúbohejším. On bol oporou chudoby, potešiteľom a pomocníkom uväznených. Ako kňaz mohol neporovnateľne viac vykonať pre nich, než ako keď bol ešte úradníkom vo svete. Teraz im mohol pomáhať i duševne. Aj medzi úbožiakmi uprednostňoval jedných: otrokov. Keď ich nemohol oslobodzovať zpod zemského jarma, pomáhal im aspoň dosiahnuť slobodu synov Božích. Pravda, nezameškal nič, čím by im mohol uľaviť. Ľudskú dôstojnosť si cenil ešte aj v najbiednejších otrokoch a tým aj on značne napomohol uskutočnenie stáročného úsilia Katolíckej cirkvi o konečné zrušenie otroctva.
Neapolčania si obľúbili pátra Realina. Hrnuli sa na jeho kázne, chceli sa u neho spovedať a usilovali sa aj naprávať, lebo si ho vážili ako svätého. Lenže Neapol mal dosť kňazov. V Itálii zas bolo veľa biskupstiev, ktoré sa podobaly opustenej vinici. Aj tie kraje čakaly apoštolov. Napríklad, aj mesto Lecce, na samom juhu polostrova, už dávno si prosilo aspoň dvoch -troch pátrov jezuitov. Predstaveným sa zdalo, že spravodlivé je vypočuť ich volanie. Takto aj páter Bernardín Realino dostal rozkaz zanechať Neapol a vybrať sa práve do Lecce. (Lecce vyslovujeme Lečče. Odteraz budeme aj písať takto podľa slovenskej výslovnosti.)
Cesta z Neapola na nové pôsobište trvala Bemardínovi a bratovi Alfonzovi, ktorého dostal za spoločníka,, celý týždeň. Bola to ozajstná púť, bohatá na sebazapieranie, duchovné rozhovory a modlitby.
Pútnici chceli vojsť do Lečče nebadane. Ale keď sa dostali na míľu od svojho cieľa, prišla im v ústrety mestská šľachta na koňoch spolu s predstaviteľmi mestskej správy. Vítali ich, ako sa ani panovníci nevítajú. Prišiel aj hlavný mešťanosta don Selvaggio Guarino.
Svätý Bernardín túto poctu, keď sa jej už nemohol vyhnúť, prijímal nie pre seba, lež pre Krista, ktorý ho ústami predstavených posiela slúžiť dušiam ochotného obyvateľstva. A čím vrúcnejšie ho vítali, tým väčšmi sa cítil zaviazaným stať sa všetkým pre každého, aby všetkých ešte väčšmi získal pre Boha.
Vítajúci sprievod konečne zastal pred domom, ktorý don Baldassarre Catalano ponúkol za kláštor. Unavení pútnici úfali sa, že konečne ostanú sami. Ale až do neskorej noci prichádzali mestskí páni a šľachtici, lebo pátra každý chcel osobne privítať.
Hľa, povesť svätosti prišla z Neapola pred svätým.
Na druhý deň Bernardín navštívil cirkevnú vrchnosť. Potom v prítomnosti celej kapitule slúžil svätú omšu v biskupskom kostole. Po svätej omši ho žiadali, aby vystúpil na kazateľnicu. Bernardín poslúchol. Vianoce už boly celkom blízko, preto za námet kázne si vybral slová svätého Pavla, ktoré svätá Cirkev opakuje vo vianočnej liturgii: Zjavila sa dobrota a láskavosť Spasiteľa nášho, Boha . . .
Po bohoslužbách Bernardín si pokladal za povinnosť vrátiť návštevu občanom, ktorí ho tak srdečne privítali. Z kostola sa odobral rovno do väzenia. Jeho prvá úcta a apoštolská láska patrila najnešťastlivejším, na ktorých mimo neho nemyslel azda nik.
Takto už v prvých dňoch skutkami ukázal mestu svoj apoštolský program.
Páter Giacomo Abate, ktorý už predtým bol prišiel do Lečče, pridal sa k nemu a spolu svorne ohlasovali slovo Božie. To bola predbežne ich hlavná práca. Veriaci boli dosť nepoučení a zanedbaní, preto kázeň a náuka bola pre nich najpotrebnejšia. Sústavne preberali celý katechizmus. Hoci kázali každý sviatok a každú nedeľu dva razy v najväčšom kostole, Leččania vždy hojnejšie sa k nim hrnuli. Páter Giacomo Abate bol ranným kazateľom, páter Realino večerným. Okrem toho každý utorok a štvrtok shromaždovali deti na katechizmus. Mali presný program aj návštevy nemocných a väzňov.
Azda najviac dobrého sa dá vykonať vo spovednici. Preto Realino i v Lečče vytrvanlivo spovedával.
Aj kláštory prosily pátra Bernardína o duchovné poučenie a povzbudenie.
Biskupský úrad pridelil pátrom kostolík zasvätený Zvestovaniu Panny Márie. Veriaci prichádzali v takom hojnom počte, že čoskoro bolo treba pomýšľať na stavbu veľkého kostola. Mesto samo topilo sa v dlžobách, preto nemohlo pomôcť. Ale medzi občanmi našlo sa veľa dobrodincov. Kúpili veľkú záhradu pri dočasnom kláštore. Našli sa aj potrebné peniaze, aby sa mohla začať stavba veľkorysého chrámu. Posviacka základného kameňa bola už 21. septembra 1575. Pravda, prvá sbierka sa chytro vyčerpala. Tak všetka starosť o stavbu pripadla pátrovi Realinovi. Najviac ho zabolelo, že pre túto stavbu vzniklo medzi ním a provinciálom v Neapoli nedorozumenie. Páter provinciál Salmeron bol tej mienky, že páter Realino prekročil smernice, ktoré mu bol dal, keď ho poslal do Lečče. Spor urovnal najvyšší predstavený v Ríme, páter generál Everard Mercurian, ktorý dal za pravdu pátrovi Realinovi. Pán Boh toto nedorozumenie azda len preto dopustil, aby sme dostali nový dôkaz o poslušnosti a spolu aj o horlivosti nášho svätého.
Na toľkú prácu bol páter Realino sám, lebo jeho spoločníka predstavení poslali do iného mesta. Preto sa nečudujeme, keď sa dozvedánie že od námah ťažko ochorel. Ujali sa ho dobrí ľudia. A celé Lečče sa modlilo za jeho uzdravenie.
Božia Opatera postarala sa, aby napredovala nielen stavba kostola, ale aby sa začalo stavať aj kolégium, škola. Raffaele Staivano bol bohatý a veľkodušný. Činnosť pátra Realina poznal už z Neapola a chcel, aby aj mládež jeho rodného mesta dostala jezuitské školy. On zaistil na tento cieľ dvetisíc dukátov ročnej renty. Toto sa stalo proti očakávaniu všetkých, ale podľa presnej predpovede pátra Realina.
Aj chudobní prinášali obety podľa svojej možnosti a len anjeli v nebi vedia, koľkí sa svojou almužnou zapáčili Bohu ako chudobná žena z Evanjelia svojimi halierikami. Ale, že stavanie kostola a školy je bohumilá vec, o tom sa občania Lečče presvedčili príhodou, ktorá sa nedá vysvetliť prirodzeným spôsobom. Keď sa im totižto pozdávalo, že stavba ráno bola vyššia, než ju zanechali večer, všetko starostlivo zmerali a poznačili. A skutočne, ráno novým presným meraním zistili, že múry sú naozaj vyššie. Azda pomáhaly pri stavbe aj anjelské ruky ?
Kostol, ktorý začali stavať, ako sme povedali, roku 1575, o dva roky bol zväčša postavený, takže ho mohli požehnaním zasvätiť Najsvätejšiemu menu Ježišovmu. Slávnostná posviacka bola neskôr.
Kolégium, v ktorom mala byť škola, začali stavať roku 1579, ale posviacka mohla byť až 25. septembra 1585. Vtedy sa začalo aj vyučovať. Do nového kolégia prišli z Neapola pátri profesori spolu s prvým rektorom. Leččania očakávali, že prvým predstaveným jezuitov bude páter Realino, ale on mal veľa iných povinností. Predovšetkým musel sa starať o dokončenie stavby kostola a o úplné vystrojenie škôl. Okrem toho vše viac a viac mu prichodilo slúžiť celému mestu. Každý prichádzal k nemu. začnúc cirkevnými a svetskými predstavenými až po najpotrebnejších veriacich. Prvým rektorom kolégia v Lečče sa stal páter Gianiccolo Petrella.
Hej, páter Realino sa vše viac a viac stával všetkým pre všetkých.
Rokami rástol počet tých, čo sa u neho chceli spovedať.
Za mládežou išiel sám.
Bol zakladateľom a dušou Mariánskej kongregácie mladíkov Zvestovania Panny Márie, nazvanej tak azda na pamiatku kostolíka, ktorý Spoločnosť Ježišova dostala, keď prišla do Lečče. Zachovalý sa nám pravidlá, ktoré páter Realino napísal pre túto kongregáciu. A to pravidlá všeobecné, ktoré určujú ducha kongregácie, i pravidlá osobitné pre jednotlivé úrady v kongregácii, ktoré sú viac rázu praktického. Oboje však rovnako odzrkadľujú Realinovu osobnosť. Vidno, že ich písal dokonalý právnik, skúsený úradník občianskej samosprávy, ale aj človek vonkoncom duchovný, hľadiaci na všetko s hľadiska nadprirodzeného.
Podľa týchto pravidiel kongregácia má dva ciele: starať sa nielen o vlastnú dokonalosť, ale i o posvätenie bližných. Vytýčením tohto dvojitého cieľa je MK príbuzná Spoločnosti Ježišovej. Preto kongreganisti dávajú sa viesť v duchovnom živote kňazmi Spoločnosti. Potom pre dokonalejší život, najmä pre častejšie pristupovanie k sviatostiam získavajú aj svojich príbuzných a priateľov. Dnes by sme povedali: posväcujú prostredie, v ktorom žijú. Ale za to usilujú sa apoštolovať aj »navonok«. Preto idú i tam, kam by nešli pre predsudky svojej triedy: medzi chudobných a opustených, ktorým tiež treba zvestovať Krista. Kongreganisti navštevujú opustených chorých, potešujú väzňov a sbierajú almužnu pre núdznych. Lebo skutky milosrdenstva najviac pripravujú cestu Pravde. Ale Krista dať druhému môže len ten, kto ho sám má. A zas, Kristus istotne príde hojnejšie prebývať k tomu, kto Ho chce dávať druhému. Slovom, kongreganista posväcuje seba, aby mohol účinnejšie apoštolovať, a apoštoluje, lebo vie, že takto aj sám sa dostane najbližšie ku Kristovi. Pritom celá duchovnosť kongreganistu je preniknutá útlou láskou a úctou k Matke Božej.
Okrem tejto kongregácie spravoval aj kongregáciu študentov.
Takto Mariánske kongregácie právom si počítajú Bernardína Realina medzi svojich najväčších svätých. Jeho kongregácia v ničom nezaostávala za terajšími.
Sociálnu prácu kongreganistov usmerňoval Realino spôsobom, ktorý napodiv pripomína metódu neskorších konferencií svätého Vincenta de Paul. Kongreganisti si podelili mesto na okresy a podľa ustáleného poriadku vyhľadávali chudobných.
Podobne aj väzňov navštevovali po poriadku.
Kongreganisti musia aj vo väzňoch vidieť samého Krista a Jemu samému slúžia, keď ich potešujú. Majú ich povzbudzovať na trpezlivosť, aby trest prijímali v duchu pokánia a vynáhrady. Podľa možnosti nech ich získajú pre mesačnú svätú spoveď. Nech im hľadajú spovedníkov medzi rehoľným a svetským kňazstvom. A potom nech si pokladajú za veľmi čestnú povinnosť sprevádzať k nim Oltárnu Sviatosť. Nech smierujú hnevníkov. Keby sa im zdalo, že ktosi je nevinne odsúdený, nech mu po porade s duchovným otcom kongregácie nájdu svedomitého advokáta, a nech sa usilujú zaobstarať aj peniaze, potrebné na obnovenie procesu.
Väzňom prinášajú dobré čítanie, najmä náboženské. Starajú sa, aby uväznení mohli byť na svätej omši aspoň vo sviatok.
Iná povinnosť kongreganistov: shromažďovať žobrákov a deti na katechizmus, podľa poriadku, ktorý určia predstavení kongregácie.
Ozaj bohatý program a natoľko časový, že môže dať dobré myšlienky i dnešným kongregáciám.
A páter Realino viac než slovami učil príkladom.
Keď prišiel do Lečče, bola tam už Karita, ktorej členovia týždenne dva razy nosili väzňom jesť a starali sa o čistotu väzenia. On sa. k týmto apoštolom kresťanskej lásky zaraz pridal, a hoci bol kňaz, nosil väzňom vodu, zametal im cely; nebál sa nijakej služby.
V jednom z mestských väzení nebolo studne. Väzni veľa sa nasmädili, hlavne za letných horúčav. Páter Realino nosil im vodu každý deň. Potom zorganizoval susedov väzenia, aby mu pomáhali v tejto službe milosrdenstva. Tento pekný zvyk sa potom udržal dlhé roky, kým sa páter Ribera nepostaral, aby sa na dvore väznice postavila cisterna.
Chorých neprestával osobne navštevovať ani v starobe. Zachovalo sa nám, že osobitnú lásku prejavoval istému porazenému úbožiakovi, ktorý roky ležal v chudobnej chatrči a nemal nikoho okrem staručkej matky. Nebolo týždňa, čo by ho Realino nebol navštívil. S dovolením predstavených vždy mu donášal dajakú podporu. »Poďme navštíviť môjho synáčka« — hovorieval rehoľnému bratovi, ktorý mu býval sprievodcom. Cestou sa modlievali ruženec. Len čo chorý zbadal svojho tešiteľa, nevedel sa opanovať a od radosti kričal: svätý ide, svätý ide ! Páter Realino mu prikazoval mlčať. Pokladal sa za veľkého hriešnika a hovorieval, že je ešte veľmi ďaleko od svätosti. Na zpiatočnej ceste žalovával sa sprievodcovi: »Vidíte, aký som ešte svetácky, hľadám svoje pohodlie; tento úbožiak ma zahanbí pri ostatnom súde: ten človek sväto trpí, ja som veľký hriešnik.«
Ale u ľudu sa zakoreňovalo presvedčenie, že páter Bernardín Realino predsa je len veľký svätý.
A čo, keby ho boli ešte poznali tak zblízka ako jeho spolubratia! I tí si ho ctili ako verného sluhu Božieho. Každý deň skúsovali jeho bratskú lásku, a to ich presviedčalo, že je i s Pánom Bohom úzko spojený. Lebo bližných len ten môže naozaj a vytrvanlivo milovať, kto má v srdci pravú lásku k Bohu.
V rokoch 1595 až 1597 bol rektorom, hlavným predstaveným kláštora a školy. Na tento úrad ho vymenoval na návrh svätého Róberta Bellarmina páter Acquaviva, generál celej rehole. Okrem toho za svojho dlhého života viac než trinásť ráz zastupoval dlhší čas neprítomných predstavených. Na svojich rehoľných spolubratov hľadel vždy ako na svojich pánov. Keď bol práve predstaveným, cítil sa ich sluhom väčšmi než inokedy. Najčastejšie zastával úrad spovedníka a duchovného otca.
V súkromných rozhovoroch i v prednáškach povzbudzoval svojich spolubratov, aby si zachovali ducha svojho zakladateľa, ktorý učí, že základ každého apoštolátu je modlitba, spojenie s Pánom Bohom. Nás, ktorí sme v duchu nášho veku náklonní preceňovať vonkajšiu činnosť a zanedbávať pestovanie vnútorného života, až. zaráža, ako tento muž činu a neúnavný apoštol horlil za skryté rozjímanie. V jednej z kázní pre spolubratov zvolal: »Nože, drahí bratia, prosím vás, horlivo sa cvičme v modlitbe. Keď v kuchyni niet ohňa, nedá sa variť. Keď telo chladne, aká nádej na udržanie života ? Modlitba je ten strom života, ktorý zachováva a obnovuje život duše. Náš Otec Ignác hovorí, že len modlitba udržuje kolégiá. Mýlime sa, keď si myslíme, že kolégia sa udržujú z majetkov a peňazí !«
Spolubratia vedeli, že páter Realino hovorí o modlitbe a duchovnom živote len to, čoho sa sám drží v každodennom živote.
Bol príkladom aj bratskej lásky. I keď bol predstaveným celého domu, rád vykonával i najprostejšie domáce práce. Ochotne zastupoval vrátnika; pomáhal kostolníkovi; ale najradšej spolu s bratom ošetrovateľom slúžil chorým. Raz sa stalo, že istý páter jezuita prišiel do Lečče na návštevu. Prvého hľadal pátra rektora. Ale pátra rektora nebolo ani v izbe, ani v kostole, ani v záhrade, nikde . . . Našli ho až v kuchyni: umýval riad. I toto bolo obľúbené zamestnanie nášho svätého.
Už mal osemdesiat rokov, keď ho, ako už toľko ráz, provinciálny predstavený poveril, aby zastupoval neprítomného rektora. Svoju rozšírenú právomoc využil na to, aby sa podriadil kuchárovi a pomáhal mu. Pátri Giovam-batista Maramonte a Francesco Mirabelli, ktorí mu pomáhali v správe kláštora, našli ho viac ráz pri tejto ťažkej práci, ktorá už nijako nebola pre neho, lebo bol veľmi slabý a chorľavý. Odporúčali mu, aby sa šetril. Ale Realino ich prosil, aby ho už len nechali pri tomto zamestnaní, veď brat kuchár mu pomôže, keď sám nebude vládať. Páter Maramonte myslel, že sa musí odvolať na svoju úradnú moc, aby ho odviedol z kuchyne. No vtedy páter Realino, ktorý ináč bol vzorom pokory, vzpriamil sa a povedal: »Nezabúdajte, že zástupca predstaveného som ja !«
Aký tvrdý bol k sebe, taký láskavý bol k druhým. To skúsovali najmä chorí alebo smutní spolubratia. Aby ich trocha pozdvihol na duchu a obveselil, on, ktorý kedysi chcel byť básnikom, vždy mal pre nich naporúdzi básničku alebo vtipný epigram. Chorým zas zaobstaral aj najdrahšie lieky alebo najvyberanejšie jedlá — len aby sa vyliečili. I v tomto bol verným synom svätého Ignáca, ktorý raz rozkázal predať domáce zariadenie, aby mohol zaobstarať potrebné lieky pre chorého spolubrata. Realino ešte i chorých sluhov opatroval ako najbližšiu rodinu; čo by nebol urobil pre svojich spolubratov !
Páter Pecorari, jeho niekdajší podriadený, spomína, že sám skúsil jeho starostlivosť, keď bol chorý. Mohol ho poprosiť i o najnižšiu službu. Bol si istý, že mu všetko urobí po vôli. Raz — už sa zotavoval — nebol v izbe, keď mu doniesol akúsi lahôdku. Nuž, položil mu ju na stôl spolu s ceduľkou, na ktorú napísal: haec amor, haec charitas, haec Realinus amans — toto kázala milujúcemu Realinovi láska !
Pravda, bratská láska svätého Realina bola vonkoncom nadprirodzená. Nebolo v nej nič zmäkčeného. Keď to duchovný pokrok poddaného vyžadoval, vedel byť aj prísny. No ani v najväčšej prísnosti nezabúdal, že zastupuje Boha, ktorý je otec svojich tvorov, teda, že aj sám musí byť ako otec.
Raz sa stalo, že brat kostolník nezachoval úctivosť, ktorú mu rehoľné pravidlá predpisujú voči kňazom. Totižto istý páter viac raz sa oneskoril na svätú omšu, lebo sa chcel domodliť breviár, hoci veriaci už čakali. Nuž, oslovil ho dosť netrpezlivo a dosť hlasno. Realino, ako predstavený, musel oboch pokarhať. Avšak bratovi uznal, že dlho bol trpezlivý. Priestupok mu iba spomenul po dvoch týždňoch. To bolo všetko. Ale aj stačilo.
Viac lásky a shovievavosti ukázal inému bratovi, a to priam preto, že jeho chyba bola väčšia. Nevieme presne, čo sa stalo. Po svojom zástupcovi odkázal dotyčnému bratovi, aby svoju vinu vyznal v jedálni. Avšak bratovi sa to zdalo veľmi veľkou pokutou. Kde- komu sa žaloval, že predstavený je k nemu veľmi prísny. Realino sa to dozvedel. Bratovi odkázal, že svoju vinu nemusí vyznať. Ale pri večeri po modlitbe pristúpil k previnilcovi, objal ho a prosil, aby mu odpustil, keď ho zarmútil. Toľká láska všetkých dojala. I samému bratovi vyhŕkly slzy. Uznal, že chybil a bol hotový na akékoľvek pokánie. Páter Realino svojou dobrotou istotne viac dosiahol, než iný tvrdou prísnosťou.
Hej, kto má v srdci lásku k Bohu, má srdce pre všetkých, ktorí sú Boží. Kto sa stará predovšetkým o duševné veci, má smysel i pre hmotné potreby svojich bližných. Každého miluje rovnako, ale keď už treba dakoho viac milovať, tak sú to istotne úbohejší, núdznejší. Lebo čím je láska všeobecnejšia a nezištnejšia, tým je božskejšia.
Roku 1607 bol veľký hlad v celom Taliansku. Kláštor pátra Realina stal sa útočišťom chudobných celého okolia. Jeho zásluhám pripisovali domáci i chudobní, že každý mohol dostať čo-to. A páter Realino najradšej rozdával sám, lebo vtedy k daru mohol pridať aj svoju lásku.
Svätý Bernardín Realino žil v dobe, ktorú dejepisci označujú za najsmutnejšiu. Mimo Anglicka nebolo vonkajších prenasledovaní. Ale bolo horšie. Pohanstvo, ten starý a zemský človek, ktorý v každom z nás žije, vtedy začalo dvíhať hlavu. S prebudením záujmu o staré pohanské písomníctvo vracaly sa aj pohanské mravy, pohanský život. Toto oživenie obdivu pohanského staroveku menujeme humanizmom. Boli humanisti aj svätí, napríklad Tomáš Mórus, kancelár anglického kráľovstva, ktorý svojou mučeníckou smrťou (roku 1535) zaradil sa do počtu najväčších hrdinov kresťanstva. Ale, žiaľ, humanisti zväčša pre pohanských básnikov zanedbávali štúdium evanjelia, a tým sa odďaľovali aj od Krista. Ešte väčší žiaľ, že tomuto novému pohanskému duchu veľké ústupky urobili aj niektorí kňazi, a to aj na najvyšších miestach. Duch Svätý neopúšťal Cirkev ani v týchto smutných časoch. Budil horlivcov, ktorý si vzali za životnú úlohu oslobodiť ju od záplavy pohanstva. Tieto snahy vyvrcholily vo svätom cirkevnom sneme v Tridente (1545—1563 s prestávkami).
Začala sa obnova v Cirkvi.
Hlavnou snahou tridentského snemu bolo obnoviť život kňazov. Keď sa kňazi dajú vonkoncom preniknúť duchom Evanjelia, keď si nadobudnú dôkladné vedomosti a pevné čnosti, budú ľudu ohlasovať slovo Božie, budú mu vysluhovať sväté sviatosti, a tak sa obnoví aj ľud, celá Cirkev. Do obnovovania cirkevného života sa zapojily aj rehole, napríklad Spoločnosť Ježišova, ktorú založil bývalý baskický dôstojník Ignác Loyolský s niekoľkými parížskymi študentami, a ktorú potvrdil pápež Pavol III. roku 1540.
Celý život -Bernardína Realina, ako sme ho doteraz mohli sledovať, je uskutočňovanie ideálov tridentského snemu.
Dostal sa mu osobitný dar boží, že sa narodil z rodiny hlboko nábožnej. Aj vyvíjať sa mohol v dobrom prostredí. Svojej matke mohol ďakovať, že sa naučil modliť a že už za mladi začal často pristupovať k svätým sviatostiam. Jeho dobrá mamička naučila ho aj základy našej svätej viery. Teda mladému Bernardínovi nechybovaly ani poznanie viery, ani modlitba, ani užívanie svätých sviatostí, slovom nič z toho, čo malo podľa tridentských Otcov obnoviť božiu Cirkev. Hľa, Duch Svätý vanie, kde chce. On vnukal i donne Elisabette, ako má vychovávať svojho syna.
Modlitbu a sviatosti nezanechal ani za študentského života, hoci aj on pocítil vábenie márnych radostí. Jeho vyvolená Clorida mu tiež pomáhala milovať Boha. Aj neskôr, keď si po skončení štúdií chcel zaistiť zemskú kariéru, verne počúval volanie Boha, ktorý sa mu ozýval v hlase jeho svedomia. Pripomeňme si, že aj ako mešťanosta býval prvý na svätej omši. . .
V modlitbe a v duchovných cvičeniach spoznal, že Boh ho volá do rehole, a to práve do novozaloženej Spoločnosti Ježišovej.
V reholi dostal Realino dôkladné bohoslovecké vzdelanie a — čo je ešte viac — tu akoby v nazaretskej utiahnutosti veľa rokov reformoval seba samého, aby sa pripodobnil k Spasiteľovi, ktorý bol chudobný, čistý a poslušný. Toto bola Realinova príprava na apoštolát, na obnovu Cirkvi.
Keď je pravda, že za svojho účinkovania v Lečče každému chcel slúžiť, predsa — toto bolo celkom v duchu tridentskej obnovy — najväčšiu starostlivosť venoval kňazom. Výchove budúcich kňazov slúžily aj školy, ktoré založil. Veď v kolégiu sa okrem predmetov, ktoré zodpovedajú asi terajším gymnáziám, prednášaly aj filozofia a teologia. Na tieto prednášky mal každý prístup. Ale, ako pomôcť ostatným oltárnym bratom, ktorý už pracovali v Pánovej vinici ? Bernardín Realino mal najlepšie skúsenosti s kongregáciami pre mladíkov i pre študentov. Nebolo by dačo podobného i pre kňazov ? Realino neváhal. Sostavil osobitné pravidlá i pre kňazov a založil aj pre nich Mariánsku kongregáciu. Každý kňaz ostal vo svete na svojom mieste, ale kongregácia ho preškolila, dala mu pevný duchovný základ. Pred prijatím do kongregácie každý kňaz musel prekonať čosi ako noviciát. Po prijatí musel sa ďalej zdokonaľovať. Prvý apoštolát kňazov -kongreganistov bol apoštolát modlitby. Potom nasledoval apoštolát dobrého príkladu. A len keď v týchto dvoch si nadobudli istú ľahkosť, mohli pomýšľať na apoštolát slova a priameho styku s dušami. Po tejto príprave Realino požadoval od svojich kňazov priam takú horlivosť v skutkoch duchovného milosrdenstva, ako učil ostatných kongreganistov skutkom telesného milosrdenstva.
Koľko členov mala kňazská kongregácia pátra Realina ? Presné záznamy sa nám nezachovaly. Ale vieme, že radu kongregácie tvorilo dvanásť kňazov a môžeme predpokladať, že obyčajných členov bolo viac než predstavenstva. Konečne, Bemardínovi nikdy nešlo o veľký počet. Ak kdesi, tak priam tu kládol najväčší dôraz na akosť kongreganistov. Zato aj mnohí preláti a biskupi si pokladali za česť byť Realinovými žiakmi.
Bernardín Realino sám málokedy vystupoval na školskú katedru. No mal iný spôsob, ako doplňovať vedomosti kňazov a ako ich sdokonalovať na dobré vysluhovanie sviatosti pokánia. Bol radcom pri lúštení složitejších prípadov, ktoré sa mohly vyskytnúť pri spovedaní. O radu v týchto veciach svedomia prosili kňazi aj z ďaleka. Bernardín odpovedal svedomito. Zachoval sa nám jeho rukopis, tristodvadsaťtri husto písaných stránok, kde si zapisoval odpovede na zriedkavejšie prípady. Z týchto zápiskov vidíme, že ani v starobe neprestal študovať. Všímal si aj najnovšiu teologickú literatúru.
Ako laikov predchádzal v skutkoch kresťanskej lásky, tak oltárnym bratom bol vzorom verného a horlivého plnenia kňazských povinností.
Už sme viac ráz spomenuli jeho kazateľskú činnosť. Teraz, keď poznáme jeho úsilie o obnovu Cirkvi, lepšie chápeme, prečo sa jej venoval tak vytrvanlivo už v Neapoli, ale hlavne v Lečče.
Tá istá snaha, ktorú sme nazvali duchom tridentskej obnovy, nám vysvetlí, prečo tak neúnavne spovedával. Hej, sviatosť pokánia, ktorá lieči a uzdravuje duševné rany úprimných kajúcnikov, musela byť hlavným nástrojom apoštolskej činnosti pátra Realina. A to tým viac, že je prípravnou cestou k Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej ! Pán Ježiš obnoví každú dušu, ktorá sa s Ním spája vo svätom prijímaní.
Vo spovednici dosiahol páter Realino najviac obrátení.
Bol spovedníkom každého. Prichádzali k nemu laici, svetskí kňazi aj rehoľníci; sedliaci i úradníci a šľachta. Pre neho sa Lečče stalo čímsi takým, akým bolo Ars pre svätého Jána Vianneya.
Spovednica pátra Realina bola vždy obliehaná. Keď kostolník ráno otváral bránu kostola, on už čakal. Prvý prichádzali robotníci, slúžky Potom doradu ostatní. Ale naozaj doradu. Lebo svätý Bernardín neprijímal ľudí podlá kabáta. Neraz sa stalo, že hrdý šľachtic musel ustúpiť skromnému sluhovi alebo aj otrokovi. Nad tým sa nik nezastavoval.
A kajúcnici vedeli trpezlivo čakať. Neraz aj pol dňa . ..
Stávalo sa, že páter Realino vystupoval zo spovednice, aby zavolal takého, čo bol prišiel len pred chvíľou. To muselo mať príčinu. Azda to bol človek, čo si veľa rokov nevykonal ani veľkonočnú povinnosť a aj teraz prišiel skoro len zo zvedavosti. . . Tomu bolo treba pomôcť.
Mnohí z takých sa neskôr priznali, že už chceli odložiť spoveď, ale svätý spovedník spoznal ich stav z Božieho osvietenia a tak ich priviedol na dobrú cestu.
Alebo i to sa stávalo, že i takých, ktorých videl prvý raz, nenazdajky oslovil: »Vy prichádzate odtiaľ a odtiaľ... Už ste sa nespovedali toľko a toľko . . . Nože si ešte spytujte svedomie. Zabudli ste ešte na toto a toto . . .« Alebo: »Zamyslite sa trocha. Vaša ľútosť nebola dobrá . .. Nie ste ochotný vyhýbať sa určitej príležitosti... Až potom Vás vyspovedám .. .« Takéto napomenutia dával mimo spovednice, ale vždy tak, aby šetril dobré meino dotyčného. A nestalo sa, že by sa bol pomýlil.
Pred sviatkami spovedával až dvanásť hodín denne, hoci spoveď i pre neho bola najväčšou ťarchou kňazského života. Priznal sa, že zpočiatku cítil proti nej veľký odpor. Len modlitba a láska k nesmrteľným dušiam mu daly silu vytrvať v spovednici toľkú časť života!
Spolubratia museli dávať pozor, aby sa páter Realino veľmi nevysilil. Často ho museli odvolať, aby si odpočinul, lebo už omdlieval.
V nedeľu a v dňoch väčšieho návalu, napríklad v pôste, alebo za jubilea v rokoch 1585 a 1600, žil iba pre kajúcnikov. Raz bol svojmu bratovi napísal: »Tu každá nedeľa je skoro ako Veľká noc: toľkí chlapi, ženy i mladí pristupujú k svätým sviatostiam. Nech je zato chvála Pánovi !«
Keď slúžil iným, nezanedbával ani svoju dušu. Spával málo. Najmä v staršom veku mu stačily štyri hodiny odpočinku. Len čo vstal, ponáhľal sa na návštevu prevelebnej Sviatosti Oltárnej. Potom rozjímal najmenej hodinu. Keď prišli veriaci na spoveď, obyčajne už bol aj po svätej omši, aby sa im mohol stále venovať. Iba v lete slúžieval pred poludním, aby šetril spolubratov, ktorí ťažko znášali horúčavu.
Jedával len raz denne. Taký zvyk mal už od študentských čias v Bologni. Rád sa uskromňoval, aby s dovolením predstavených mohol zo svojej čiastky dávať chudobným. Túto obetu prinášal aj vtedy, keď bol už taký starý, že nevládal s ostatnými chodiť do jedálne, a brat ošetrovateľ mu nosil obed do izby. Nezačal jesť, kým dačo neodložil pre svojich chudobných . . .
Nezanedbával ani skutky kajúcnosti, o ktorých čítavame v životopisoch najväčších svätých kajúcnikov. Nerobil to azda preto, aby premáhal svoju telesnosť. Vieme z jeho dôverného priznania, že Pán Boh ho veľmi skoro oslobodil od telesných pokušení. Ale bičoval sa a nosil kajúci pás, aby vynahradil pochybenia svojej mladosti, ale hlavne, aby hriešnikom vyprosil milosť obrátenia. Kajúcnici sa neraz čudovali, že im dáva také malé pokánie. Nuž za mnohých sám seba pokutoval. ..
Uspokojil sa s hocakou izbou. Nestrpel nijaký prepych. Dokiaľ vládal, sám si zametal a usporadoval izbu. Raz ho brat vrátnik veľmi odprosoval, že z omylu priviedol k nemu istého veľkého pána, keď si práve riadil izbu. »Nič sa nestalo« — uspokojoval ho páter Realino — „svetskí sa nemajú čo pohoršovať na tom, keď žijeme ako chudobní!«
Chudobu miloval ako najpevnejší múr rehoľného života. Ako chudobný neváhal žobrať pre chudobných z dvier do dvier.
O jeho poslušnosti páter Annibale Vitale svedčí, že bola taká dokonalá, že už pre ňu samu by sme ho museli pokladať za svätého. A poslúchal nielen najvyšších predstavených, lež napríklad i spolubrata, ktorému mu v starobe pridelili za ošetrovateľa.
Koľko hodín sa páter Realino modlieval? Presne nevieme. Ale zisťovať to je zbytočné. On stále žil spojený s Bohom. A život spojený s Bohom je ustavičná modlitba.
Keď slúžil svätú omšu, jeho tvár často žiarila nadzemským svetlom. A vôbec, Oltárna Sviatosť bola stredobodom jeho života. Často ju navštevoval i cez deň. Šiel sa jej pokloniť do každého kostola, kde bola vyložená na verejnú úctu.
Láska k Pánu Ježišovi v Oltárnej Sviatosti ho pohla, aby kostol, ktorý sa postavil z jeho starostlivosti, bol čím krajší, čím dôstojnejší nebeského Hosťa.
On, ktorý toľkou starostlivosťou privádzal starých hriešnikov k Sviatosti Oltárnej, veľmi rád by ju bol dával deťom, ktoré hriech ešte nepoškvrnil. Žiaľ, vtedy sa pre všelijaké predsudky neopovažovali vrátiť k starokresťanskému zvyku skorých prijímaní. Tým viac sa tešil, keď ktorési dieťa »z omylu« prijímalo.
Tak raz, keď už spovedal, pribehla za ním donna Isabella Ventura a plačúc žalovala na svojho päťročného synka Claudia, že si kľakol na prijímanie medzi veriacich a tak »ukradol« Pána Ježiša. Páter Realino sa iba usmial a zašepotal: »Kiežby aj Bernardín vždy tak hodne »kradol« Spasiteľa !«
Svätý Pavol bol napísal Korinťanom, že v službe dušiam nezabúda ani na svoju spásu: »Tvrdo si premáham telo a podrobujem si ho, aby som azda nebol zavrhnutý, hoci som iným kázal« (I Kor. 9, 27). Táto spasiteľná obava bola vzpruhou aj svätého Bernardína Realina. Ona ho zachovala v pokore, ktorá je začiatkom každej svätosti. V tejto pokore pokladal sa za ostatného v Božom dome, za služobníka všetkých.
Skrýval svoju múdrosť. Ochotne sa radil.
Nič ho tak neznepokojovalo, ako keď mu ľudia začali prejavovať veľkú úctu. Až bolesť cítil, keď ho vyhlasovali za svätého.
Akýsi zápalistý notár verejne ho nazval svätým. »Pekný svätý! Bernardín je najväčší hriešnik na svete — protestoval Bernardín — a vy ho z čista- jasna vyhlasujete za svätého! Vy ste ozaj láskavý, keď sa nazdávate, že Bernardín je svätý!«
Ale popri všetkých protestoch u ľudu rástlo presvedčenie, že páter Bernardín Realino je svätý. A v tomto s ľudom zajedno boli aj učení bohoslovci a cirkevní hodnostári ako napríklad Róbert Bellarmino, ktorému samému sa dostala nielen česť oltára, ale aj titul Učiteľa všeobecnej Cirkvi.
Keď roku 1595 svätý Róbert Bellarmin ako neapolský provinciál úradne navštívil kláštor v Lečče, vítala ho pri bráne celá rehoľná rodina. Svätý Róbert Bellarmin zaraz sa pýtal na pátra Realina. Ten totižto práve vtedy bol predstaveným kláštora, ale vo svojej skromnosti zamiešal sa medzi ostatných spolubratov. Len čo páter Realino predstúpil, svätý Bellarmin sa mu hodil k nohám. Chudáka pátra Realina toľká úcta celkom zmiatla. V náhlosti i on sa hodil na kolená. Tak sa objali. Svätý spoznal svätého.
Na Štedrý večer roku 1610 svätý služobník Boží, hoci ho už tlačilo osemdesiat rokov, ako obyčajne bol vo spovednici. Zima v tom roku bola neobyčajne tuhá. Páter Realino nemal teplých šiat. Azda by si ich ani nebol vzal, lebo chcel byť čím podobnejší betlehemskému Dieťaťu, ktoré prišlo na svet v najväčšej chudobe, v studenej maštali.. . Nuž nie čudo, že sa starček triasol na celom tele. Donna Isabella Ventura prišla sa k nemu vyspovedať, lebo on bol aj jej duchovným otcom. Vtedy zbadala, že ho zima lomí. Ponáhľala sa oznámiť to pátrovi rektorovi, ktorý vtedy tiež spovedal. Starostlivý páter rektor, bol to Alessandro Ferrari, zaraz ho poslal do izby a bratovi ošetrovateľovi rozkázal, aby mu zakúril.
Poslušný páter Realino zaraz sa vybral do izby. Ale bola práve svätá noc. Nuž rozjímal o narodení Pána. Zrazu sa mu zazdalo, že jeho izbietka ožiarila sa nadzemským svetlom. Ozvaly sa anjelské Spevy. Prišla k nemu Matka Božia s Dieťatkom.
— Čože sa tak trasieš, môj dobrý Bernardín ? — oslovila ho Panna Mária.
— Zima mi je, — odpovedal svätý.
Vtedy mu Matka Božia dala do náručia Ježiška. Svätý starček Ho objal. Nevedel sa od Neho odlúčiť. Prosil:
— Pani moja, dovoľ ešte trocha, ešte trocha...
Medzitým brat ošetrovateľ prišiel s ohňom I on videl nadzemské svetlo a čul nebeské spevy. Nechal všetko tak a bežal po pátra rektora. No, keď sa s ním vrátil, zjavenie zmizlo. Iba Bernardín sa už netriasol a hovoril, že už nepotrebuje ohňa . ..
V živote svätého Bernardína Realina častejšie nachodíme takéto zjavenia. Rozumie sa, že nie v nich bola jeho svätosť. Už sme si povedali, že tajomstvo jeho svätosti bola modlitba, v ktorej poznával Božiu vôľu. Poslušnosťou dokazoval, že miluje Boha, že je s Ním spojený. Mimoriadne udalosti a zázraky, ktoré tiež musíme aspoň nakrátko uviesť, boly len žiarou, odbleskom jeho svätosti. A Pán Boh ich robil skôr iba pre jeho bližných, aby spoznali cestu k svätosti a nasledovali jeho príklad.
V zápisniciach vyšetrovania svätosti Bernardínovho života nachodíme 174 predpovedí budúcnosti, 73 rozličných skutkov, vyžadujúcich nadľudské vysvetlenie, a 27 prípadov, z ktorých vysvitá, že Bernardín videl ľuďom i do svedomia. No najčastejšie sú prípady mimoriadneho uzdravenia, lebo tohto sa týkalo obyčajne aj predpovedanie budúcnosti. Z tejto okolnosti však vidno i to, že náš svätý svoju divotvornú moc postavil do služieb trpiacich. Jeho láska k nim neznala hraníc, a tak, keď už nepomáhaly ľudské prostriedky, vzýval Božiu pomoc. No všetky jeho zázraky vyznačujú sa neobyčajnou prostotou. Vždy sa vyhýbal všetkému divadelnému, nápadnému. Nechel ohromovať, ale pomáhať. Svoj zásah, nakoľko bolo možno, skrýval. Keď ho poprosili o pomoc, obyčajne sa viac hodín zahĺbil do modlitby, alebo pohliadol na nebesá a krížom požehnal chorého, a Boh ho vyslyšal. Jeho prítomnosť pri chorom nebola vždy potrebná. Často postačoval hocaký predmet, ktorý bol užíval, napríklad časť odevu alebo list. Keď toho nebolo, zavše postačilo odvolávať sa na neho v prosbách k Pánu Bohu.
Spomeňme aspoň niekoľko takýchto zázračných uzdravení.
Stalo sa to roku 1604. Svätý Bernardín Realino dostal hosťa z Neapola. Je to don Giovanni Caputo. Rozprávajú sa o hosťovej rodine, ktorá bola práve v Carovigno. Don Caputo sa žaluje, že mu Božia Opatera vzala už troch synčekov. Vtom vkročí posol z Carovigna a oznamuje donovi Caputovi, že ho manželka súrne volá, lebo im už aj dcérka ochorela na smrť. Ako to náš svätý čuje, vyhrknú mu slzy sústrasti a volá: Modlime sa! Pomodlili sa kľačiačky litánie na česť Matky Božej.
V Carovigno čaká dona Caputa smutné divadlo. Pri chorej dievčine sú traja lekári — Giovan Maria Moricena da Brindisi, Angelo Gentile di Carovigno, a Marcantonio Sanť angelo da Ostuni — a ich mienka sa shoduje: tu niet ľudskej pomoci.
Užalostený otec nevedel urobiť nič iného, než vyslať nového posla do Lečče a prosiť pátra Realina o modlitbu. Posol o dva dni priniesol uspokojivú odpoveď: Netreba sa báť, lebo dievčatko vyzdravie; Boh chce, aby mu slúžilo v kláštore. No dievča už-už umieralo. Vtedy otec vzal Bernardínov list a položil ho na prsia dcérky. Umierajúca sa zaraz uspokojila a usnula. Tíško spala osem hodín. Rodičia nechceli veriť svojim očiam. Z času na čas kládli pred dcérinu tvár zrkadlo, aby sa presvedčili, že dýcha. Potom sa dievča prebudilo a bolo zdravé. Páter Bernardín sa nepomýlil ani v predpovedi, že uzdravená sa zasvätí Pánu Bohu v kláštore.
Niektoré uzdravenia svedkovia označovali skoro ako vskriesenie mŕtveho. Napríklad lekári opustili ako beznádejného aj chlapčeka menom
Diego Chetta. Jeho otec v zúfalstve išiel do kolégia za pátrom Realinom. Boží sluha poľu-toval zarmúteného otca, zaraz si s ním kľakol a pomodlili sa, ako obyčajne v takých prípadoch, loretanské litánie. Po modlitbe mu povedal: »Teraz choďte domov. Zajtra si ho pozriem. Buďte spokojný, tejto noci vám nezomrie, lebo Pánovi sa zapáčily vaše slzy.«
Na druhý deň páter Realino skutočne navštívil umierajúceho. Modlil sa pri ňom, potom prítomných vyzval, aby dôverovali v Božiu pomoc. Matku, ktorá bola najužalostnenejšia, potešil, že jej dieťa čoskoro vyzdravie. Tak sa aj stalo. Len čo svätý vyšiel z domu, príbuzní zistili, že Diego náhle ozdravel. Najprekvapenejší bol práve on. Posmeľovali ho, aby vstal: »Si ako Lazar. Páter Realino premohol smrť. Vstaň a povedz ľuďom, aký zázrak s tebou urobil.«
Aj slepým sa vrátil zrak na orodovanie nášho Svätého. Klerik Orazio Teofilatto oslepol na obe oči. Raz ho jeho priateľ Andrea Troso zaviedol k pátrovi Realinovi. Ten bol práve chorý, ale slepému kázal kľaknúť a požehnal mu oči znakom svätého kríža. Slepému klerikovi zaraz sa vyjasnilo v očiach a onedlho znova dobre videl.
Dobrotivý Boh takto oslávil svojho sluhu, aby ukázal, aké zaľúbenie má v ňom. Bernardín Ho dokonale poslúchal, a On zas rád vyslyšal jeho prosby za trpiacich. Bernardín sa usiloval byť podobným Spasiteľovi, preto do istej miery aj o ňom môžeme povedať: »Kade chodil, všade dobre robil a uzdravoval« — a tiež aj: »Vychádzala z neho sila a uzdravovala všetkých.
Aj obyčajné predmety, ktoré sa akoby posvätily tým, že ich užíval, maly zázračnú moc. Bernardín sa v starobe pri chôdzi opieral o paličku. Táto palička sa veľmi vychýrila. Stále ju nosil. Bez nej si ho ani predstaviť nevedeli. Mnohí svoje uzdravenie pripisovali dotyku s touto palicou. Uveďme aspoň jedného. Antonio Maramonte, osemnásťročný mládenec, bol už jednou nohou v hrobe. Ale priniesli mu palicu Svätého. S dôverou ju bozkával. O necelú hodinu bol celkom zdravý . . .
Podivný a mocný je Boh vo svojich svätých !
Hoci Bernardín Realino vo svojej mladosti prešiel skoro celou Itáliou, predsa patril predovšetkým mestu Lečče. Predstavení viac ráz ho chceli poslať na iné pôsobište, ale mestská rada i ľud vždy dosiahli, aby zostal. No i pre ich »svätého«, ako ho všeobecne volali nadišiel čas neodvolateľného odchodu do večnosti.
Páter Realino nikdy nebol veľmi zdravý. V rehoľných katalogoch už roku 1587 je naznačené, že zdravotne je slabý. O desať rokov píšu o ňom, že jeho sily sú starecké. Ale jeho staroba mala ešte dlho trvať.
Slabosť ho nútila omedzovať vonkajšiu prácu. Tým vytrvanlivejšie vysedával vo spovednici. Vo voľných chvíľach modlieval sa ruženec, alebo rozjímal pred Najsvätejšou Sviatosťou. K návštevníkom bol milý. Každého vedel potešiť a posilniť.
Tretieho marca 1610 sa mu stalo nešťastie. Nohy mal už slabé, preto spolubratia dávali na neho pozor. Ale v ten deň akási horlivá duša pýtala si od neho po spovedi akúsi pamiatku. Ochotný páter Bernardín vyšiel sám hore schodami do svojej izby. Ale na zpiatočnej ceste hlava sa mu zatočila. Padol zo samého vrchu schodov. Ostal ležať bezseba. Krvácal. Jednu ranu mal na brade, druhú nad pravým okom.
Na tupý úder pádu pribehli spolubratia i veriaci z kostola. Zaniesli ho do izbičky pri sakristii. Privolali lekára, ale ten ho nevedel prebrať. Vtedy ľud myslel, že ich otec už skonáva. Každý chcel mať po ňom pamiatku. Najodvážlivejší vtrhli do kláštora a doslova pobrali z jeho izby všetko, čo sa dalo hýbať . ..
Ale dobrotivý Boh ešte chcel mať svojho služobníka na zemi...
Páter Realino na všeobecnú radosť sa prebral. Mal veľké bolesti, ale znášal ich trpezlivo. Rany sa mu dlho nechcely hojiť. Lekár podlá vtedajších lekárskych predpisov narobil mu nové rany... ale aj novú bolesť. Až celá tvár bola ako jedna rana.
Vo svojej chorobe veľa rozjímal o Pánovom umučení. Očití svedkovia tvrdia, že vtedy zabúdal na všetko.
Ako svedčí páter Antonio Beatillo, ktorý vtedy pri ňom bedlil, 24. marca o ôsmej hodine ukázal sa mu trpiaci Spasiteľ aj viditeľným spôsobom. Vtedy zažil toľko duševnej útechy, že si žiadal, aby mu choroba ostala, ak je Božia vôľa.
Božia vôľa bola, aby sa vyliečil.
Jazvy mu ostaly, ale rany zacelely. Len oči mu začaly slabnúť. Ešte niekoľko rokov mohol aj svätú omšu slúžiť. Spovednici ostal verný aj keď už celkom oslepol. Keď už nemohol slúžiť svätú omšu, s veľkou pobožnosťou prijímal Spasiteľa, najprv v kostole, potom vo svojej izbičke.
Keď už bol taký slabý, že nemohol vychádzať z izby, mužskí prichádzali za ním. Tu ich spovedával, neraz ležiac na posteli. Ale teraz jeho hlavným zamestnaním bola modlitba a rozjímanie. Pripravoval sa na odchod do radostí svojho Pána. Mohol úfať, veď vždy Mu bol dobrým a verným služobníkom . . .
Na svoje duchovné deti nezabúdal. Aj Lečča-ia boli s ním stále spojení. Prosievali ho, aby sa za nich modlil. Jeho orodovaniu dôverovali bezpodmienečne.
Po nešťastlivom páde so schodov žil ešte šesť rokov.
Na Nový rok 1616 páter Beatillo ho oslovil: »Otče, nový rok už prišiel.« Na to svätý odpovedal: »Hej, nový rok už prišiel, ale my odídeme.
Páter Beatillo vzťahoval to na seba, lebo po pôste mal ísť do Loretta. Nuž sa opýtal: »A kdeže pôjdeme ? Do Loretta ?«
Svätý na to: »Nie do Loretta, ale do neba !«
Boh mu istotne dal vedieť, že si ho už povolá. Pomaly sa začal lúčiť od priateľov. Teofilo a Marcantonio Zimarra dosvedčujú, že im povedal: »Na tomto svete sa už neuvidíme. Starajte sa o seba a o svoju rodinu. Ja na vás nikdy nezabudnem a vždy vás budem odporúčať Pánovi.« Požehnal ich krížikom na čelo.
Rehoľný brat Soria sa obával, aby sa pátrovi Realinovi nestalo čosi takého ako roku 1610. Svätý ho uistil, že nie, že zomrie zaopatrený svätými sviatosťami.
Ráno 29. júna toho istého roku 1616 páter Paolo Torrosio, vtedajší rektor kláštora, chcel sa u Bernardína spovedať. Ale sluhu Božieho našiel vo vysokej horúčke. Zaraz si uvedomil vážnosť položenia, no nechcel znepokojiť Leččanov, preto vec oznámil iba domácim. Pravda, občania sa zo smútku rehoľníkov i sami dozvedeli, že ich svätý umiera . . . Bernardín nemal mať ani teraz pokoj od svojich duchovných detí ... Páter rektor im musel dovoliť, aby sa na neho mohli prísť pozrieť aspoň zďaleka. I tak bolo treba postaviť stráž ku bráne kláštora.
Páter Realino dostal porážku. Stratil reč. Ale pamäť a jasnosť vedomia sa mu vrátila. Jeho duchovný otec, páter Annibale Vitale, ešte raz ho mohol vyspovedať pomocou posunkov. Páter Antonio Maresgallo mu udelil sväté pomazanie v prítomnosti spolubratov.
Umierajúci bol spokojný, úplne odovzdaný do vôle Božej. Usiloval sa sám odpovedať na sväté obrady.
Predstavený musel aspoň vážnejším občanom dovoliť, aby sa smeli odobrať od umierajúceho. Úctivo kľakali a bozkávali mu ruky. Dotýkali sa ho ružencami a inými predmetmi. Odporúčali sa mu do modlitieb v nebi.
Večer prvého júla prišiel aj najdôstojneší pán biskup Scipione Špina, hoci vtedy aj sám bol chorý.
Odobrať sa chcela aj úradná deputácia mesta a prišla s prosbou, ktorá nemá páru v dejinách svätých.
Mestská rada na všeobecnú žiadosť občanov už 21. decembra 1615 rozhodla na slávnostnom zasadaní, že pátra Bernardína Realino volí si za patróna a nebeského ochrancu. Teraz teda prišla úradná deputácia poprosiť umierajúceho svätca, aby aj naďalej bol dobrodincom mesta, ktoré tak miloval.
V starom rukopisnom životopise nachodíme i mešťanostovu reč v tejto dojímavej chvíli. Hovoril:
Predrahý Otče, veľmi nás bolí, že nás opúšťate. Želali by sme si, aby ste na našu potechu a pomoc vždy boli s nami. Keďže vás však Spasiteľ volá do neba, odporúčame do vašich modlitieb seba i celé toto mesto, ktoré ste vždy tak milovali a ktoré si vás vždy veľmi ctilo. Sľúbte nám to pre svoju veľkú lásku k nám, pre ktorú úfame, že v nebi budete naším stálym patrónom a ochrancom, za ktorého vás teraz ustanovujeme. Prosíme vás, prijmite nás za sluhov a synov. Nezabúdajte na nás, ktorí veľmi žialime nad vaším odchodom.«
Páter Bernardín Realino vo svojej prostote a dobrote prikývol. Mestskí páni ešte raz mu bozkali ruku a slziac ticho odišli.
Bola sobota a okrem toho aj sviatok návštevy Matky Božej u Alžbety. Umierajúci páter Realino, ako vždy vrúcny ctiteľ mariánsky, nemohol si žiadať krajšieho dňa na stretnutie s Matkou a jej božským Synom . . .
Blížily sa posledné chvíle . . .
Páter Antonio Maresgallo predriekal vyznanie viery. Bernardín sa usiloval hovoriť za ním, ale jazyk mu nechcel slúžiť. Preto iba hlavou prikyvoval na znak súhlasu.
Sledoval pobožné a s plným vedomím aj modlitby za umierajúcich.
Ruky mal nábožne skrížené na prsiach.
Zrazu ho bolo jasne počuť, ako si vzdychol: »Madonna mia Santissima !« (Presvätá Pani moja !).
To boly jeho posledné slová. Nastal smrteľný zápas. Páter Beatillo začal nahlas čítať Umučenie Pána podľa svätého Jána. Pri slovách: »Jeden zo strážnikov, čo tam stál, dal Ježišovi zaucho« umierajúci sa trocha zatriasol. Vtedy páter Beatillo prestal čítať, dal mu do rúk hromničku, nahol sa k nemu a predriekal mu niekoľko vzdychov.
Bernardín otvoril oči a usnul v Pánu.
Boly štyri hodiny popoludní soboty ,2. júla roku 1616.
Všetky zvony zahlaholily a všetci Leččania zaplakali, že stratili otca. Ale onedlho si uvedomili, že je u spoločného Otca Nebeského, odkiaľ im bude môcť viac pomáhať, než dosiaľ. Preto aj ich žalosť premenila sa na radostnú nádej.
Pohreb pokorného sluhu Božieho bol triumfálny.
Každý chcel ešte raz vidieť toho, s ktorým sa každý lúčil ako s vlastným otcom. Aj dotýkať sa ho chcely. Viac chorých sa vtedy zázračne uzdravilo.
Pamiatka a úcta pátra Realina rástla z roka na rok.
Mestská rada zaraz po pohrebe vyslala mešťanostu s dvoma zástupcami mesta ku Generálovi jezuitov a ku kardinálovi Bellarminovi, aby sa na žiadosť mesta postarali o proces blahorečenia. A skutočne, roku 1620 Svätá Stolica v Ríme dala súhlas, aby sa začalo vyšetrovanie o chýre svätosti zvečneného sluhu Božieho.
Časom sa k žiadosti Leččanov pripojily aj iné talianské mestá, ba aj mnohí biskupi po celej Európe. Ale proces pokračoval len veľmi pomaly. Príčiny toho boly vonkajšie, politické. Totižto v tom čase panovnícke dvory burbonské zo všetkých síl sa namáhaly, aby pápež zrušil rehoľu Spoločnosti Ježišovej. Rozumie sa, že za takých okolností nebolo múdre vyhlásiť jedného člena tejto Spoločnosti za blahoslaveného. Pápež Klement XIII. roku 1773 pre »dobro pokoja« na nátlak svetských panovníkov Spoločnosť Ježišovu skutočne aj zrušil.
Proces blahorečenia sluhu Božieho Realina obnovili až po vzkriesení Spoločnosti Ježišovej. Svätý Otec Lev XII. na sviatok svätého Ignáca Loyolského, 31. júla 1828 vydal naria denie, ktorým čnosti Bernardína Realina uznal za hrdinské. Pápež Lev XIII. dve uzdravenia, ktoré sa stály na orodovanie Bernardínovo, uznal za zázrak.
Blahorečenie sa konalo 12. januára 1896.
Úcta nového blahoslaveného rozšírila sa po celom svete. Najviac však prekvitala v Lečče, kde jeho rehoľní spolubratia obnovili, iste na jeho orodovanie, svoju apoštolskú činnosť ako za jeho čias ...
Na orodovanie blahoslaveného Bernardína Realina milostivý Boh urobil nové zázraky. Roku 1902 sa začal proces svätorečenia.
Konečne dňa 22. júna 1947 náš slávne panujúci svätý Otec, pápež Pius XII. vyhlásil ho — spolu s blahoslaveným Jánom de Britto a blahoslaveným Jozefom Cafassom — za svätého.
I. V rodičovskom dome 6
II. Študent a básnik 9
III. Vo víre života 13
IV. V Božej škole 16
V. Novák v Kristovom vojsku 25
VI. Otec celého mesta 30
VII. V duchu tridentskej obnovy 41
VIII. Žiara svätosti 49
IX. Odchod verného služobníka do radosti Pána 53
R. 1567 ho vysvätili za kňaza. Potom pôsobil horlivo a s pekným výsledkom; čoskoro ho považovali za svätého, hlavne študujúca mládež v Neapoli. Roku 1574 ho predstavení poslali do Lecce (Apulia), aby tam založil kolégium; tu zostal až do svojej smrti 2. júla 1616.
Pre svätý život, vľudnosť pokoru a lásku si ho obľúbili v celej Apulii; volali ho »otcom« mesta Lecce, podobne ako sv. Filipa Neri v Ríme. Mnohé nadprirodzené zjavy zvyšovaly jeho úctu. Vážili si ho natoľko, že ešte skôr ako zomrel, vyvolili si ho za ochrancu mesta. Pápeži a iní vynikajúci ľudia sa odporúčali do jeho modlitieb a prosili ho o radu.
Osobnosť svätého Bernardína Realino odzrkadľuje pravú prirodzenosť, zošľachtenú k dokonalej svätosti. Za blahoslaveného bol vyhlásený 27. septembra 1895, Za svätého 22. júna 1947. Jeho sviatok je 3. júla.