Keď prišiel Spasitel na svet.

Napísal:

Fr. Donatus Pfannmüller

Preložil:

Maroš Madačov.

Vydal Spolok sv. Vojtecha - Trnava 1938.

FR. DONATUS PFANNMÜLLER O. F. M.:

KEĎ PRIŠIEL SPASITEĽ NA SVET.

(OSEM OBRAZOV Z NAJŠŤASTNEJŠÍCH ČIAS SVÄTEJ ZEME.)

Podľa šiesteho nemeckého vydania preložil:

MAROŠ MADAČOV.

Vydal Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1938.

Tlačou Kníhtlačiarne Spolku sv. Vojtecha v Trnave

NIHIL OBSTAT.

Dr. Josephus Nap. Janda, censor.

Nr. 7974/1938.

IMPRIMATUR.

Tyrnaviae, die 15. Júlii 1938.

Dr. Ambrosius Lazík, vicarius generalis.

Na cesta.

Dejiny ľudského pokolenia delia sa na dve doby: pred Kristom a po Kristu. Ako keby i dejepis ticho hovoril: s Kristom začal sa život nový, dobrý, blažený.

Rok čo rok nás ďalej a ďalej nesie od časov, keď Pán Ježiš ako Syn človeka chodil medzi Iudmi po zemi. Po tridsiatichtroch rokoch, ked splnil vôľu svojho Otca nebeského, vrátil sa k nemu do neba. Odišiel, ale jednako ostal a žije i naďalej medzi nami. Žije vo svojej Cirkvi, ktorá je podľa sv. Pavla viditeľným, hoci tajomným, telom Kristovým a všetci kresťania sú údmi tohto tela. Žije vo Sviatosti Oltárnej ako nebeský pokrm našich duší na ceste do jeho nebeského kráľovstva a vo svätej omši denne nekrvavo obnovuje sa jeho veľkopiatková krvavá Obeta. Žije, pracuje, účinkuje i v ostatných sviatostiach, v apoštolovani svojich služobníkov, v Evanjeliu, v nevinných dušiach a v živote všetkých dobrých veriacich, ba skrýva sa ako Nebeský Žobrák aj v každom chudobnom, núdznom a prosiacom človekovi.

A predsa, takí sme radi, keď sa vždy dozvieme o ňom niečo nového. Ked počujeme nového, Bohom osvieteného kazateľa, duchovného otca; ked vidíme krásny obraz Kristov; ked čítame o ňom novú, poučnú, pútavú knihu.

Istý náboženský spisovateľ raz sa bol príkro vyslovil, že zavrhuje všetky životopisy Pána Ježiša, lebo že nám všetkým stačí jediný, ako nám ho opisujú Evanjeliá. Akiste sa vtedy len preriekol; naopak, vzácnym nám je každé dielo, ktoré sa poctivo usiluje dôstojne a živo nám sprítomniť život a učenie nášho nebeského Učiteľa Ježiša. A táto Píannmullerova kniha je najkrajšou z najkrajších, aké kto kedy napísal o najšíastnejších časoch Svätej Zeme.

Šťastie tých časov obnovuje sa v živote každého človeka, každej rodiny, každej obce, farnosti, krajiny, v ktorých a medzi ktorými žije a panuje Kristus, Kristus Kráľ. Tak, ako pôsobil medzi svojimi súčasníkmi, ked svojím učením, zázrakmi, láskou, dobrotou poučoval, pomáhal, tešil, miloval. Tak, ako vyhlásil Sv. Otec Pius XI. pred 12 rokmi pred prvým sviatkom Krista Kráľa: Kristus je Kráľom ľudstva! On je Pánom všetkého viditeľného i neviditeľného tvorstva, preto má sa všetko k nemu obrátiť!

Dnes je vo svete a medzi nami málo porozumenia a snášanlivosti, málo je i lásky i chleba. Ale bude zasa všetkého nadostač, ked sa celí obrátime ku Kristu Kráľovi. Ked náš rozum presiakne jeho učením, jeho Otčenášom, že sme všetci dietkami jedného Otca na nebi. Ked v našich srdciach bude navždy blčat plameň lásky Božej i ku každému stvoreniu, tak ako nám prikázal vo svojej poslednej vôli, v záveti: Milujte sa vospolok, ako i ja som miloval vás! Ked najvyšším zákonom našej vôle, našich skutkov bude vôľa Božia, Božie príkazy, príkaz lásky, v ktorom je plnosí príkazov i zákona!

Tomuto všetkému nás ticho a nevtieravo učí prítomná kniha. Nech nám bude preto milým darom od Spolku sv. Vojtecha, nech nám bude vzácnym potešením, vznešeným vzorom, ale i veľkým príkazom!

Maroš Madačov.

Svätá noc.

žiarilo sa nebo svitom prvých hviezd. Nad Betlehemom snášala sa čierna noc.

Betlehemský pastier Henoch sedel uzimený v kúte svojej koliby za mestom a čakal na večeru. Konečne jeho mladá žena Sanha sňala s ohniska hrniec s vriacou šošovicou, vyliala ju do misy a položila na stôl. Vôňa teplej večere privábila Henocha k stolu. Takúto hostinu nemával každý večer. Obyčajne musel sa uspokojiť s kúskom chleba a kozieho syra, ale za chladného počasia, aké panovalo už viacej dní, zatúžil po varenej večeri.

Čiernovlasá mladá žena s nežným pohľadom podala mužovi drevenú lyžicu a sadla si oproti nemu. Henoch sa pomodlil a mladí manželia jedli spoločne z misy.

Chvíľku ticho večerali. Tu si Henoch vzdychol: — Sanha, zasa ma čaká mizerná noc. Vonku je veľmi zima. Keby nebolo tak jasno, azda by aj snežilo. Nočná stráž v takejto zime je pre mňa veru tvrdým údelom. Nemám rád zimy.

— Chudák môj, ľutujem ťa, — odpovedala Sanha dojatá. — Musí to byť hrozné, strážiť vonku celú noc. Ja aj tu v izbe mrznem ani ostrihané jahniatko ... Pravda, Henoch, bolo by to tisíc ráz krajšie, keby sme mali poriadny domček a keby si ty nemusel byť každú noc pri čriede. Bývame tu tak biedne a osamotene. Keby u nás nenocúval tvoj otec, umrela by som od strachu. A ešte len teraz je tu otupno, keď do mesta prichádzajú toľkí cudzinci. Ako ty odídeš, vždy čakám otca ustrachovaná, kým sa vráti...

—        Nebuď bláznivá, Sanha, — zasmial sa Henoch. — Netreba sa ti báť. Veď ktože by hľadal poklady v našej biednej kolibe? Pravda, na vola vonku v jaskyni musíme dávať pozor. Čo by nám povedal náš pán Achaz, keby mu raz v noci skapal z maštale? Iste by nás vyhnal odtiaľto a nahradil by si škodu z nášho skromného imania. Ale dúfam, že rana volovi sa chytro vyhojí a že ho o-nedlho budem môcť odviesť. Lebo dokiaľ sa musím aj oň starať, nemám ani stania ani spania.

—        Žeby vola niekto ukradol, o to sa nebojím, — povedala Sanha dôverčivo. — Cudzinci o ňom nevedia, ba azda ani o maštali v jaskyni. A Betlehemčania by nám vari len takej krivdy neurobili. Keď aj má Achaz nepriateľov, nebudú sa predsa takto na ňom vŕšiť, lebo my by sme utrpeli škodu, a nie náš pán.

Henoch odložil lyžicu. — Oneskoril som sa už, — povedal žene. — Mám už len málo času, ale niekoľko slov z našich prorokov mi môžeš aj dnes prečítať. Cez dlhú noc mám potom aspoň o čom premýšľať. Dnes to odbav len krátko. Niekoľko viet mi bude dosť.

Sanha vstala, odtisla misu a s drevenej police vzala starostlivo skrútený svitok. Sňala obal a rozkrútila na stôl popísané kožené blany. Sadla si k nim, pritiahla si bližšie žmúriaci lojový kahanec a začala čítať. Vybrala knihu proroka Micheáša a zrak jej padol na slová: „A ty, Betlehem, v kraji Júdovom, nijako nie si najmenším zpomedzi kniežacích miest Júdových, lebo z teba vyjde vojvodca, ktorý bude spravovať ľud môj izraelský."

—        Dosť už, dosť, Sanha! — zvolal Henoch, keď prečítala tieto slová. — Viacej mi netreba na túto noc. Proroctvo, ktoré si mi prečítala, povznáša moju dušu. Jeho smysel je taký hlboký, že pri rozjímaní iste nebudem mať dlhej chvíle. Vieš čo, Sanha? Budem premýšľať, akí by sme boli šťastní, keby sme sa dožili toho veľkého kráľa, ktorý vzíde z nášho mesta. Pravda, nemôžeme očakávať od neho, že sa bude o nás chudobných starať, ale už i to je krásne, keď sa človek môže tešiť takými sladkými nádejami.

Sanha sa usmiala. Hádam mala také isté myšlienky ako Henoch. Odpovedala mu srdečne: — Isteže, drahý môj. Len rozmýšľaj o tomto prorockom prisľúbení. A modli sa aj k Pánovi, aby čoskoro prišiel ten čas, o ktorom hovorí prorok. A keď nás ten kráľ aj nenajme za prvých svojich služobníkov, jednako azda aspoň niekoľko lúčov jeho láskavosti sohreje náš chudobný príbytok.

Medzitým si Henoch obliekol huňu a lúčil sa s povzdychom:-— No, ale teraz mi už treba ísť. Otec bude už hladný a iste túži už po teplom krbe. Sni sladko, Sanha moja. Snívaj o našom šťastí za panovania toho veľkého kráľa.

Pobozkal ju na rozlúčku a vo dverách sa ešte obrátil:

— Jahve ťa žehnaj! A ak by si sa bála, zastrč závoru dverí. Otec príde hneď.

Na dohodenie kameňom od koliby, v skalnatom vŕšku, ku ktorému sa túlil skromný pastierov príbytok, bola jaskyňa. Bolo v nej viacej miestností a najväčšiu z nich premenili na maštaľ. Pozemok, na ktorom bola Henochova koliba a jaskyňa, patril bohatému Achazovi Ben Jochananovi, chlebodarcovi chudobnej pastierskej rodiny. Maštale v jaskyni upotrebúvali obyčajne len vtedy, keď na paši ochorelo niektoré zviera. Henoch ho potom s otcom musel opatrovať.

Aj teraz stál v jaskyni chorý vôl, a preto Henoch nešiel hneď k pašienkom, ale zamieril najprv k maštali. V mesačnom svite čnela k nebu skalná stena a k nej hadil sa kamenitý chodník. Niekoľko dier černelo sa v bielej skale ako zývajúce okná. Vchod jaskyne bol obmurovaný a uzavieraly ho skromné doštené dvere.

Dvere zavŕzgly a Henoch zmizol v jaskyni. V maštali bola tma, mesačný svit sa len ťažko predieral puklinami, ale Henoch sa tu vyznal. Obrátil sa do kúta, kde stál vôl a spokojne prežúval. Henoch ho potlapkal, vzal z výklenku v stene džbán s vodou, polial obväz, ktorý zviera malo na zadnej nohe, a potom znovu vykročil do noci. Starostlivo zavrel maštaľ a ponáhľal sa ku kŕdľom, ktoré ležaly na pol hodiny ďaleko.

Cestou myšlienky plné nádeje a dôvery v krajšiu budúcnosť vkradly sa do pastierovho srdca, keď si pomyslel na prorokove slová. Pravda, pred ním azda už tisíce a tisíce ľudí čakalo narodenie prisľúbeného veľkého kráľa, a nadarmo čakali, ale raz predsa musí prísť tá šťastná hodina. A ak už prišla? A ak je už tu? Čo mohol vtedy od nej čakať? ...

Henoch si na túto otázku nevedel odpovedať. Ale keby mu čakaný kráľ ani nespomohol v jeho biede, už to sa mu zdalo veľkou milosťou, keby sa dožil aspoň jeho narodenia ...

Čarokrásne vybájené obrazy vznikaly v Henochovej mysli a zasa sa tratily. Ale Henoch nesmútil za nimi. Cítil sa takým povzneseným, takým šťastným. Ešte nikdy cesta k pašienkom nezdala sa mu takou krátkou ako dnes. Zahľadel sa hore, ta, kde na tmavobelasej oblohe svietily milióny hviezd. A sdrce sa mu tiež dvíhalo k nebu, za omámeným zrakom. Skutočne, hviezdy žiarily jasnejšie než inokedy. Ba zdalo sa, že ich je tisíc ráz viacej. Toľko hviezd na nebi, ako tejto noci, Henoch ešte nikdy nevidel. Či sa to zem priblížila k nebu, alebo sa nebo lá skavo skláňalo ku zemi?..

Sanha zavrela dvere na závoru, hneď ako Henoch odišiel. Inokedy tak nikdy nerobievala. Ale teraz sa bála sama, keď do Betlehema prichádzalo toľko cudzích a neznámych ľudí. Rímsky cisár Augustus totiž rozkázal popísať celú krajinu a sčítať všetkých obyvateľov. Preto sýrsky miestodržiteľ Cyrínus nariadil, aby sa každý dal zapísať v tom meste, odkiaľ pochádzali jeho predkovia. Teraz deň čo deň dochádzali do mesta cudzinci, z ktorých len máloktorí boli bližšie známi. A dozaista bolo medzi nimi veľa aj takých, ktorí nerobili česť mestu svojich otcov. Týchto sa obávala Sanha, keď osamela v kolibe.

Ešte len pred chvíľkou odišiel Henoch z domu, keď tu zrazu zvonku začula Sanha hluk. Že by to už bol svokor? To bolo sotva možné. Úzkostlivo načúvala: zvonku sa blížily kroky. Ako keby prichádzalo viacej osôb, ba zdalo sa, že čuť aj nárazy kopýt. Mladá žena zbledla. Kto by to mohol byť, že prišiel v takú neskorú hodinu k ich osamelej kolibe? Veď cesta z Gila do Betlehema neviedla tadiaľto, ale obďaleč vbok.

Sanha sa triasla od strachu. Pery jej šepkaly vrúcne prosby o Božiu ochranu pred domnelým nebezpečenstvom. Šramot sa za ten čas celkom priblížil a pred dvermi zatíchol. Sanhe iba teraz prišlo na um zahasiť svetlo. Ale len čo sfúkla plamienok, už to oľutovala, lebo potme bála sa ešte viacej.

Vtom ktosi niekoľko ráz nesmelo zabúchal na dvere. Sanha sa ani nepohla a neopovážila sa ani vydýchnuť. Opäť ktosi zabúchal a na to ozval sa prosebné príjemný mužský hlas:

—        Pre lásku večného Boha vás prosím, otvorte dvom ukonaným pocestným!

Tento hlas Sanhu zasa posmelil. Kto prosí pre lásku Božiu, nemôže zamýšľať nič zlého. Pristúpila bližšie k dverám a nesmelo sa spýtala: — Kto ste, že prosíte o prístrešie, a čo chcete tu?

K Sanhinmu údivu odpovedal nežný ženský hlas: — Sme dvaja pocestní z Nazaretu z Galilejska a .hľadáme nocľah. Prosím ťa, dobrá žena, otvor nám. Sme takí ustatí, a nikde nemôžeme nájsť prístrešia.

A mužský hlas, ktorý predtým hovoril, doložil:

—        Zaprisahám ťa pre lásku večného Boha, neodháňaj nás. Alj ani tu nenájdeme nocľahu, musíme nocovať v Poli, a to by bola smrť pre moju družku. Aspoň nad ňou sa slutuj. Všemožúci ti milosrdenstvo tisícnásobne vynahradí!

Sanha sama nevedela, aké city ju vtedy opanovaly. Či to ten nežný ženský hlas zpred dverí tak očaroval jej srdce? Mimovoľne pomyslela si na milú a drahú priateľku z dávnej mladosti. Menovala sa Maria. Ach, kdeže sú tie blažené časy, ktoré prežila s Máriou a s ostatnými pannami v chráme, tak blízko pri svätyni, v ktorej trónil Pán! Vtedy nepoznala strachu a nevedela, že na svete žijú aj takí ľudia, ktorí nemilujú Boha a neslúžia mu. Nežný ženský hlas prosiaci pred jej dvermi, preniesol ju na chvíľu nazad do šťastnej mladosti. Áno, práve tak sladko znel Máriin hlas, keď zvolala: — Poď, Sanha, ideme sa pokloniť Pánovi!

Len krátko kochala sa Sanha v milých spomienkach. Hlas prosiacich ju zasa prebudil k skutočnosti. Znovu sa ozval mužský hlas: — Či nás aj ty chceš odohnať?

Sanha sa až zľakla hlbokého bôľu, ktorý zavial z tejto krátkej otázky.

—        Nie, nie! — zvolala. — Počkajte len máličko, kým rozsvietim.

V tme chytro hľadala hlinený kahanec, ktorý stál na stole, a skočila ku ohnisku, kde pod popolom žiarily ešte uhlíky. Steblom slamy zapálila knôt, a len čo sa rozhorel, bežala k dverám odtisnúť závoru.

Malý kahanec len slabým svetlom oblial neskorých hosťov, ale mesiac doplnil, čo chýbalo na jasnosti. Sanha videla pred sebou dve osoby: muža v pokročilých rokoch a mladú ženu. Za nimi stál ustatý a ospanlivý osol s dvoma batôžkami.

—        Pokoj Pánov buď s tebou! — pozdravil Sanhu cudzinec so srdečnou vážnosťou. — Odpusť nám našu opovážlivosť, že ťa ešte vyrušujeme tak neskoro večer. Už hodiny a hodiny chodili sme od dverí k dverám a prosili sme o nocľah, ale nikde nás neprijali. Ak máš srdce, dobrá pani, smiluj sa aspoň nad Máriou. Ja ti budem vďačný, keď mi dovolíš prenocovať aj pred prahom svojho domu.

—        Nad Máriou? — zadivila sa Sanha. Potom rezko ustúpila a zvala ich: —Poďte! Pokoj s vami!

Vzala kahanec a zodvihla ho vysoko, aby lepšie videla neskorých hosťov. Ale sotva sa dotkla zrakom tvár; mladej ženy, vykríkla:

—        Maria, ty si to?

I položila chytro kahanec na stôl a s radostným výkrikom objala cudziu ženu: — Ach, milá, dobrá, sladká Maria! V takomto stave musíš prosiť o prístrešie?... Ty si to naozaj? Neklamem sa?

—        Ja, drahá Sanha, ja som to naozaj, — odpovedala mladá žena dojatá. A obe priateľky sa znovu objaly a pobozkaly, kým Máriin sprievodca s povďačnou modlitbou na perách šťastný hľadel na obe ženy.

Chvíľku držaly sa v šťastnom objatí, potom sa Sanha vymkla, aby hosťov počastovala. Na pahrebe na ohnisku stál hrniec so zbytkom šošovice. Bola to čiastka E-leazarova, Sanhinho svokra, ktorý bol pri stáde a teraz sa mal čoskoro vrátiť domov. Sanha zprvoti váhala predložiť šošovicu hladným hosťom. Nie žeby sa jej videla skromnou pre takú návštevu, veď nemala ničoho iného, a obaja pútnici zdali sa ešte chudobnejšími než ona, ale bála sa Eleazarovej prchkosti. Keď sa vrátil domov a niekedy nenašiel prichystanej večere, Sanha mohla byť istá, že starec sa bude s ňou vadiť. Ale láska k Márii a súcit s oboma hladnými počestnými zvíťazily nad jej nerozhodnosťou. Prikryla stôl bielym obrusom a položila naň dva taniere. Nato oplákla chytro obe lyžice od večere a položila ich k tanierom. Mala tak málo náčinia a nemohla hosťom naozaj ničím lepším poslúžiť. Ba aj chlieb, ktorý doniesla, bol posledný v dome. Len zajtra včas ráno mala ísť k Achazovi, ktorému Henoch slúžil, po múku na pečenie.

Oči jej slzy zalialy, keď svoje skromné dary kládla pred Máriu a pred jej sprievodcu. Iba teraz pocítila celú ťarchu svojej chudoby. Teda takto musela privítať a uhostiť svoju najdrahšiu a najlepšiu priateľku? Ale Sanhini hostia ako keby ani nevideli jej chudobu. Jednoduché jedlo, za ktoré sa potom poďakovali vrúcnou modlitbou, im výborne chutilo a Maria sa bezstarostne rozhovorila so Sanhou. Bola šťastná, že môže pobudnúť pod strechou svojej priateľky. Aj Sanha bola šťastnou a celkom sa oddala tomuto šťastiu. Od veľkej radosti, že sa sišla s Máriou, celkom zabudla na svoje trápne položenie. Pritúlila hostí, ktorí prosili o nocľah, — ale či ich mala kde prenocovať? Koliba mala iba jedinú miestnosť, v ktorej boli, a len malý kútik bol oddelený stenou z pletenej slamy. Tam bolo Eleazarovo lôžko. Izba bola mladým manželom aj spálňou aj obytnou miestnosťou. Kde teda mali spať hostia? Na to Sanha nemyslela. Všetku pozornosť venovala len Márii, z ktorej žiaril zvláštny pôvab, a tento pôvab celkom zaujal jej myseľ. Sanha hneď videla, že s Máriou stala sa veľká zmena. Poznala Máriu odprvu ako čnostnú devu a obdivovala dokonalosť všetkých jej čností, ale teraz akési tajomstvo obklopovalo drahú priateľku. Sanha ešte nikdy u nijakej ženy nevidela takú dôstojnosť s toľkou skromnosťou pospolu. Dozaista aj staručká Anna, ktorú ako prorokyňu vedno s Máriou ctily kedysi v chráme, musela by pred Máriou ustúpiť. Čo to len mohlo byť, čo jej vnukalo takú veľkú úctu pred Máriou? Azda to, že priateľka bude matkou? Nie, len to nemohlo byť príčinou tej zvláštnej úcty. Sanha si sama nevedela vysvetliť, čo sa jej na priateľke zdalo neobyčajným. Maria bola ani biela alabastrová lampa, v ktorej horí oslňujúci plameň. Alebo nepodobala sa arche smluvy vo svätyni Najsvätejšieho, obklopenej nebeskými duchami, ktorá bola nedotknuteľnou ľudským rukám?

Sanha sedela na stolčeku Márii pri nohách a načúvala jej slovám. Na jej naliehanie Maria musela rozprávať, ako sa to stalo, že ešte tak neskoro v noci a za mestom hľadala nocľah so svojím manželom. Maria vyhovela Sanhinej žiadosti a rozprávala:

—        Azda vieš, milá Sanha, prečo sme sa v tejto ročnej dobe z Nazaretu vybrali na dlhú cestu až sem. Urobili sme tak pre nariadené sčítanie ľudu. Putovali sme skoro celý týždeň a cestou sme mnoho vytrpeli. Pojali sme so sebou aj osla, ktorý stojí vonku predo dvermi, ale i sedieť na ňom bolo mi ťažko. Dni boly sychravé a noci chladné. Dva razy museli sme nocovať pod šírym nebom, lebo sme nikde nenašli prístrešia. Ale včera večer došli sme šťastne do Jeruzalema a priatelia nás láskavo prijali. Dnes ráno poďakovali sme sa v chráme Pánovi za ochranu na ceste a poberali sme sa ďalej. Nenáhlili sme sa veľmi, lebo môj muž má v Betleheme vzdialených príbuzných a u tých mienili sme sa ubytovať. Popoludní došli sme do mesta. Išli sme hneď ku tým príbuzným, ale nás neprijali. Pred nami prišli iní, a pre nás už nebolo miesta. Obrátili sme sa do verejných nocľahárni, aj tam už boly všetky miesta obsadené. Museli sme teda ísť ďalej. Chodili sme z domu do domu, prosili sme len o malý kútik kdekoľvek v dome, ale všade nás odmietli...

—        Chudinka Maria! — zvolala Sanha s účasťou, ale Maria povedala: — Ach, Sanha, z lásky k Bohu som všetko vďačne pretrpela, ale môjho manžela mi je zo srdca Túto. Veľa tvrdých slov a nádaviek musel zniesť, a mnoho ráz to bolo pre mňa.

—        Nehovor o mne, drahá Maria, — ozval sa jej sprievodca. — Čo zlého mi povedali, pretrpel som rád a už som zabudol na to. Ale reči, ktoré sa dotkly tvojho sluchu a ranily tvoje čisté srdce, pichaly ma v duši ani ohnivé šípy. Nech Boh odpustí všetkým, ktorí ťa dnes urazili!

Na to Maria dokončila opis spoločného utrpenia:

—        Klopali sme všade, kde sme len dúfali, že nás pritúlia, ale nadarmo. Pomaly sa mrkalo, nohy ma bolely a boli sme už strašne ukonaní. V tejto tvŕdzi Jozef, môj verný ochranca, rozpomenul sa na jaskyňu, ktorá má byť niekde tu nablízku. Chceli sme ju vyhľadať a tam prenocovať. Len horko-ťažko sme našli sem cestu. Jaskyne sme síce nenašli, ale tvoje svetlo, dobrá Sanha, priviedlo nás k tebe. Nech ti Pán Boh tisíc ráz odplatí, čo si pre nás vykonala!..,

Maria ešte rozprávala, keď sa zvonku zasa blížily kroky. Sanha trochu zbledla. Vzala kahanec a išla otvoriť. Pritom si šepkala preľaknutá: — To ide môj svokor. Ach, Bože, čo len povie!

Kým Sanha otvárala, vonku ozval sa tvrdý, prísny hlas:

—        Čo to má byť, Sanha? Kde sa tu vzal osol? Azda len nemáš návštevu?

—        Ba hej, otče! — odpovedala Sanha a hlas sa jej triasol. — Mám návštevu, ale nie nadlho. Je to dobrá priateľka, ktorá kedysi bola spolu so mnou v chráme, a jej muž. V meste nenašli nikde nocľahu, a preto vyšli sem, prenocovať v jaskyni nášho pána. Jaskyne nenašli, ale videli moje svetlo a prosili ma pre Boha, oby som ich pritúlila. — A pošepky doložila: — Ach, otče, ak ma len trošíčku máš rád, buď dobrý oproti nim a nevyháňaj ich. Obohá, nešťastná Maria!

Ale Eleazar nedbal na nevestinu prosbu. Strhla ho stará náruživosť a oboril sa prchko na Sanhu:

—        Tak? Pod svoju strechu mám prijať takých, ktorých v meste nikto nechcel prenocovať? Túlajú sa vonku v tmavej noci, a ty ich ešte pritúliš? To musí byť pekná čeliadka! Zaraz sa musia vypratať! Ale zaraz, to ti hovorím!

Eleazar odstrčil nevestu, ktorá zmrzla vo dverách, a strmo vkročil do koliby.

—        Otec, otec! — stenala Sanha a zalomila rukami. — Pre Boha ťa prosím, nevyžeň Máriu z domu. Neprehreš sal Buď milosrdný!

Maria a Jozef vstali. Počuli všetko a videli, že tu nemôžu ďalej ostať. Maria s pokornou odovzdanosťou sklonila hlavu. Jozef sotrel si s tvári niekoľko slz. Čo si mal teraz počať? Kde sa mal s Máriou uchýliť?...

Eleazar stál pred nimi a hľadel na oboch s hnevom v očiach. Ale inakšie si predstavoval nezvaných hosťov. Táto mladá žena s nevinnými detskými očami, v ktorých zračilo sa toľko pokory a odovzdanosti, vedela by azda odzbrojiť jeho hnev. A ani nemal smelosti vyhrešiť ju pre nočná túlanie, ako si bol umienil. Opanúvala ho akási tieseň, ba priamo úcta k nej. Rád by bol odčinil svoje prchké slová, ale čo sa stalo, neodstane sa. V zmätku obzrel sa dookola. Tu zočil na stole pozostatky večera a hnev sa v ňom znovu dvíhal. Cudzí ľudia zjedli jeho časť a on sa má teraz uspokojiť len so suchými korkami? Kým mu táto myšlienka stihla uzrieť v mysli, Maria spýtala sa ho tichým, pohnutým hlasom:

—        Ako si sa rozhodol, pane? Vyženieš nás?

Eleazar sa strhol. Tento hlas zapôsobil naň zvláštnym dojmom. Musel sa nasilu premáhať, aby sa neobmäkčil. Povedal tvrdo:

—        Prečo ma voláš pánom? Som chudobným pastierom, a musíš uznať, že nemáme miesta pre cudzích. Počul som, že ste hľadali Achazovu jaskyňu. Je len niekoľko krokov ďalej, a tam nájdete iste viacej miesta ako tu.

—        Budeme ti povďační, ak nás zavedieš k nej, — obrátil sa k nemu Jozef. — Hľadáme len skromné prístrešie, a ak je to vôľa Božia, uspokojíme sa aj s pastierskou maštaľou.

—        Počkajte, zapálim lampáš, — odpovedal s uľahčením Eleazar. I vzal s police jednoduchý drevený podstavec, oblepený dookola mastným pergamenom. Dnu bola nádobka, plná loja, z ktorého trčal knôt. Starec ho pripálil od kahanca a povedal: — Poďte za mnoul

Maria obrátila sa k dverám radostne, ako keby išla do nádhernej kráľovninej svetlice. Aj Jozefovi sa tvár trochu vyjasnila. So srdca odpadla mu najväčšia starosť. Len úprimnú sústrasť so spanilou mladou ženou, ktorá bola sverená jeho ochrane, bolo vidieť v jeho dôstojných črtách.

Eleazar vyšiel zo dverí a za ním obaja nezvaní hostia. Sanha chcela ísť s Máriou, ale starec jej prísne povedal: — Ty ostaneš doma, Sanha. Ja sa už sám postarám o tvojich priateľov.

Zahriaknutá mladá žena ronila horúce slzy, ale poslúchla. Kŕčovite stisla Márii ruku a plačúc povedala: — Odpusť, Maria, odpusť! Ach, že sa ti takto povodilo, moja milá, dobrá Maria! Ale vidíš, ja som tomu nemohla zabrániť.

Vyšli. Predo dvermi stál osol pocestných. Eleazar pojal ho za uzdu a viedol ho za sebou. Jozef a Maria kráčali ticho za ním.

O chvíľku došli k jaskyni. Teraz videl Jozef, prečo ju predtým nemohol nájsť. Kedysi bola jaskyňa otvorená a mohlo sa do nej vojsť bez prekážky, ale teraz bola zamurovaná a vchod bol zahradený dvercami. Ostalo len niekoľko menších dier na spôsob oblokov. Videl ich aj prv, ale v mesačnom svetle považoval ich za krovie, ktoré bujnelo v skalných puklinách.

Eleazar otvoril. Vstúpili a našli sa v maštali. Jaskyňa bola nepravidelná, len päť-šesť krokov široká, ale tri razy dlhšia. Pri slabom svetle lampáša Jozef zbadal na ľavej strane úzky tmavý otvor, o ktorom vedel, že vedie do menších bočných jaskýň, spojených krátkou chodbou s maštaľou.

Starec obrátil sa vpravo, kde stál chorý vôl jeho pána. Priviazal k nemu osla, podal Jozefovi lampáš a ukázal na maštaľ:

— Nie je tu práve najteplejšie, ale ak si ustelete tam vzadu, môžete vydržať. Okeníc vám tiež nemôžem zaopatriť, ale predtým tu bolo ešte horšie, a môžete byť radi, že ste tu pred rokom nemuseli nocovať. Vtedy tadiaľto inakšie hvízdal vietor. No, ale už musím ísť. Lampáš si môžete tu nechať.

Eleazar chcel odísť bez slova, ale Maria vystrela ruku k nemu a povedala srdečne:

—        Ďakujem ti, otče, z celého srdca, že si nám zaopatril útulok. Odpusť nám, že si sa musel pre nás ustávať a mrzieť. Nehnevaj sa ani na Sanhu, že nás prijala. Iste ťa nechcela zarmútiť. A teraz ti želám dobrú noc. Nech ťa Pán požehná za tvoju milosrdnú lásku!

Nežné Máriine slová starca celkom pomiatly. Zahanbil sa pred mladou ženou a jej sprievodcom, až mu teplá krv udrela do tvári. Čosi nesrozumiteľného zahundral a so sklonenou hlavou odišiel.

Jozef a Maria osameli. Stáli v prostriedku maštale a hľadeli okolo seba. Zem bola zablatená a znečistená, steny boly vlhké. Ešte najčistejšie bolo na konci maštale, tam, kde im ukázal Eleazar. Jozef dal lampáš Márii a začal sbierať suchú slamu, roztrúsenú okolo, aby aspoň jej pripravil nejaké lôžko. Ale nasbieral veľmi málo. Iba čo zem prikryl na trochu tichšom mieste. Keď skončil svoju prácu, sústrastne obrátil sa k Márii:

—        Bude ti tvrdo, milá Maria, ale na česť a slávu Božiu musíš sa tejto noci uspokojiť. Aby ti nebolo tak zima, prestrem ti ešte svoj plášť.

A skôr ako mu Maria mohla zabrániť, sňal si ho s pliec a chcel ho prestrieť na slamu. Ale Maria to nedovolila. Prosila a modlikala, kým naveľa nepristal a znovu sa neodial. Maria sadla si ukonaná na tvrdé lôžko.

S lampášom v ruke Jozef preskúmal aj bočné jaskyne. Dúfal, že nájde v nich ešte trochu slamy pre Máriu. Ale nadarmo sa ustával. Zato v súsednej jaskyni našiel súce miestečko, kde chcel on prenocovať. Bola to vyvýšená kamenná lavička pozdĺž steny. Pre nocľah bola pritvrdá, ale aspoň bola suchá.

Vrátil sa k Márii, lampáš postavil do výklenku v stene a obaja si kľakli k spoločnej modlitbe.

Hlboké ticho a svätý mier zavládly v biednej maštali, ktorá sa pred Bohom zmenila v svätyňa. Tí, ktorí sa tu modlili, celkom zabudli na chudobu a biedu okolo seba. Preto s ich perí nesletel ani jediný vzdych, ani jediná ponosa, kým sa v modlitbe rozprávali s Bohom. Neponosovali sa na Betlehemčanov, že ich nechceli pritúliť, ani na Eleazara, že ich z ľudskej spoločnosti zaviedol medzi zvieratá. Bezpečne a radostne, tak ako deti v matkinom náručí, cítili sa Jozef a Maria pod ochranou ruky Pánovej, ktorý ich sem priviedol. Maria v srdci oplývala šťastím. Azda ani necítila, že je ešte na zemi. Okolo seba videla anjelov v nebeskom jase a sláve. A anjeli hľadeli na ňu plní obdivu, plní úcty a očakávania. Maria sa nedivila anjelom a nebála sa ich. Neboli jej cudzími, lebo vedela, že kde je Pán, tam musia byť aj jeho služobníci. A Pán bol tu, bol tak blízko, blízučko . .. Čoskoro mala ho vidieť z tvári do tvári...

Eleazar sa vrátil domov, keď pocestných ubytoval v jaskyni. Hnev ho prešiel a bolo mu aj veselo aj smutno okolo srdca. Sám nevedel, ktorý cit ho viacej opanoval. Len jedno vedel: že je sám so sebou nie spokojný.

Ako vošiel do koliby, Sanhu našiel plačúcu sedieť pri ohnisku. Pohľad na ňu ho zabolel. Pripomínala mu znovu mladú ženu vonku v jaskyni, pred ktorou sa musel zahanbiť. Odvrátil sa od nevesty a sadol si k stolu, na ktorom ešte stál hrniec a pri ňom ležal chlieb. Eleazar myslel, že hrniec je už prázdny, ale bolo v ňom ešte toľko šošovice, že sa mohol najesť dosýta. Šošovica bola ešte horúca, iste mu ju Sanha prihriala. Ale len čo okúsil jedlo, odložil lyžicu a zvolal:

—        Sanha, poďže sem!

Sanha vstala a utrela si slzy. Eleazar tázavo pozrel na ňu a spýtal sa:

—        Ty si varila túto šošovicu?

—        Pravdaže som ju ja varila, — odpovedala nevesta zadivená. — Azda ešte ostalo trochu? Mne sa vidí, že hrniec už bol prázdny.

—        Pozri sama, — zvolal starec, — šošovice jest ešte do pol hrnca! Keby som to bol vedel, nebol by som sa tak nahneval. A tak ml chutí, že takej dobroty nejedol som ešte nikdy v živote.

Sanha nazrela do hrnca a zadivená krútila hlavou. — Otec, — povedala napokon, — to nie je po dobrom. Keď prišiel Jozef s Máriou, v hrnci bolo práve toľko ako teraz, a jedli obaja. Ja tomu nerozumiem. A uver, do hrnca som viacej nepridávala.

Starec nechápavo hľadel na nevestu. — Na, skús sama, — ponúkol ju potom. — Chuf má znamenitú.

Sanha vzala lyžicu, ktorou jedla Maria. Aj ona cítila podivnú príjemnú chuť ako svokor. Ale vysvetliť si to nevedela. Zamyslela sa. Tento večer zažila už veľa prekvapení, radostných aj smutných. S Máriinou návštevou súvisel aj tento div. Len čo za tajomstvo obklopovalo drahú priateľku? Maria zdala sa jej bytosťou, žijúcou viacej v nebi než na zemi. Azda bola prorokyňou? Áno, isteže bola, a musela byť prorokyňou. Taká svätá a nevinná panna ako Maria ani nemohla byť niečím iným ...

—        Sanha!

Nevesta sa strhla a naľakaná sa ozvala:

—        Počúvam, otče.

—        Sanha, — pokračoval starec, — choď von do malej kôlne, kde sme mávali kozu. Leží tam ešte niekoľko viazaníc pšeničnej slamy nášho pána. Vezmi dve viazanice a vylož ich k dverám. Pôjdem ešte raz k maštali.

—        Už letím, otecko! — zaradovala sa Sanha. Videla, že otec ľutuje svoju tvrdosť oproti Márii a jej manželovi. A preto sa osmelila prosiť: — Dovoľ mi ísť s tebou k jaskyni. Azda ti bude treba v niečom pomôcť.

Ale starec pokrútil hlavou a pomaly povedal: — Len choď. Tam ťa nepotrebujem.

—        A naozaj by bolo lepšie, keby išla so mnou, — za-hundral si, keď Sanha vyšla s ťažkým vzdychom z izby, — ale pred tou cudzou ženou urobila by ma ešte horším, ako som.

Vstal a popošiel do kúta, kde za tenkou slamenou stenou bola jeho posteľ. Odchýlil stenu a z postele vytiahol šedivú vlnenú prikrývku. Starostlivo ju skrútil, vzal pod pazuchu a vyšiel z koliby.

Chvíľu čakal pred dvermi, kým Sanha neprišla so slamou. Dovliekla dve viazanice, ktoré šušťaly za ňou.

—        Kde si bola tak dlho? — spýtal sa jej starec na-mrzený, skrývajúc prikrývku, aby ju nevesta nevidela.

—        Otecko, odpusť mi, ja ... ja ... — chcela sa vyhovoriť Sanha, ale Eleazar ju prerušil:

—        Len čuš, už viem. Hľadala si najväpšie viazanice, ale dobre si urobila. Iď len dnu a ľahni si spať.

Sanha zmizla v kolibe. Eleazar vopchal si prikrývku zasa pod pazuchu, vzal slamu a poberal sa k maštali. Pri dverách zastal a načúval. Dnu bolo ticho. Vetracími otvormi slabo prerážalo svetlo lampáša. Starý pastier potichúčky otvoril a nazrel dnu. V zadnom kúte bolo zo slamy pripravené biedne lôžko. Pri ňom kľačala tá cudzia žena a modlila sa. Bližšie k dverám kľačal muž a tiež sa modlil.

Tento obraz prekvapil Eleazara a pred oboma neznámymi pútnikmi začal cítiť úctu. Ako mu Sanha rozprávala, po dlhej a namáhavej ceste celé odpoludnie hľadali nocľah, a preto iste boli veľmi, veľmi ustatí. Najmä slabá mladá žena bola dozaista na smrť ukonaná, a predsa ešte aj teraz, skoro po polhodine, kľačala a modlila sa. Modlí sa ani anjel, — pomyslel si Eleazar, a pohľad na ňu ho unášal. Dlho stál ticho pri dverách a hľadel na Máriu.

Napokon uvedomil si, prečo sem vlastne prišiel. Zodvihol viazanice a strmo otvoril dvere. Jozef vstal pozrieť, čo sa robí. Maria akoby nepočula. V slabom svetle lampáša Jozef poznal starého pastiera. Pošiel mu naproti a ticho sa ho spýtal: — Nesieš slamu?

Starec prikývol.

—        Ó, pre lásku Božiu ťa prosím, — prosil ticho Jozef, — daj mi z nej trochu pre Máriu. Ustlal som jej lôžko zo slamy, ktorá bola roztrúsená po zemi, a dúfam, že sa preto nenahneváš na mňa. Ale čo som našiel, tým som ledva prikryl tvrdú zem. Daj mi niekoľko Hrsti, prosím ťa. Zvieraťu v kúte ostane ešte dosť.

—        Zvieraťu je dosť teplo, tomu netreba slamy, — krútil Eleazar hlavou. — Slamu som doniesol Márii, ktorá bola taká láskavá ku mne. Ľúto mi je, že v našej kolibe je tak tesno a že som vás musel zaviesť sem. A potom.., potom povedz aj Márii, keď sa domodlí, aby sa nehnevala na mňa, že som prv bol taký prchký. Vieš, cudzinče, ja som už raz taký. Môj jazyk si často nedá rozkázať ako kôň, ktorý po prvý raz cíti sedlo na sebe. A potom mi je zasa ľúto, že som sa prenáhlil.

—        Nerob si nijakých starostí, priateľu, — odpovedal Jozef radostne. Ďakujeme ti zo srdca, že si nám dovolil tu prenocovať. Máme za sebou dlhú a namáhavú cestu, a Maria, ktorú mi Boh sveril, potrebuje láskavej opatery. Nemôžem ani vysloviť, aký som šťastný, že si sa smiloval nad ňou a pripravil si jej aké-také miesto na odpočinok. Jej duša sa teraz rozpráva s Bohom v modlitbe, lebo ináčej by sa ti bola sama poďakovala.

Teraz dal Eleazar Jozefovi aj prikrývku pre Máriu. A keď mu Jozef znovu chcel ďakovať, spieral sa a pošepky povedal: — Len prijmi, a neďakuj. Radšie mi povedz, čo je to s tou Máriou. Zdá sa byť skromnou a jednoduchou ako manželka chudobného človeka, ale v jej blízkosti cítim sa, ako keby som stál pred kráľovnou, alebo pred anjelom.

Jozef na chvíľku zatíchol a potom tiež šepkom odpovedal: — Priateľu, môžem ti iba toľko povedať, že Boh Izraelov učinil s ňou veľké veci. Čo cítiš ty v jej blízkosti, to preniká aj moje srdce, odkedy ju poznám. Maria je svätyňou Pánovou.

Starec s bojazlivou úctou pozrel na Máriu, ktorá sa ešte vždy modlila. Potom obrátil sa k Jozefovi: — Máš istotne pravdu. Ďakujem ti. Usteľ jej dobre a nezabudni ani na seba. A teraz prepáč, už idem. Cítim, že nie som hodný byť v jej blízkosti. Dobrú noc!

Noc, ktorej sa Henoch tak obával, sa pomaly míňala. Podľa hviezd bola už polnoc. Na východ od Betlehema, za pastierskou dedinou Chamaamom, košiarily stáda bohatých pánov z Betlehema a z Jeruzalema. Strážili Ich šiesti pastieri, Chamaamčania, zpomedzi ktorých bol len Henoch, Eleazarov syn, Betlehemčan.

Dookola bolčfc ticho a nočný mier. Len s času na čas ozvala sa niektoré z oviec, ktoré stúlené v kŕdľoch ležaly na vlhkej poľane. Čujní psi ticho pobehávali okolo a aj pri najmenšom nepokoji medzi ovcami ozvali sa tichým vrčaním. Na vŕšku medzi kŕdľami pastieri rozložili si vatru, aby sa sohriali, a políhali si okolo nej. Niekoľko krokov ďalej vo vápencovom brale černel sa vchod do neveľkej jaskyne; tam sa uchýlili za daždivého počasia.

Dvaja starší pastieri hriali si nohy pri pahrebe a udivení hľadeli na nebeskú oblohu, posiatu hviezdami. O-statní štyria sedeli spolu a polohlasne sa zabávali. Rozhovorili sa aj o nevídanej posvätnosti dnešnej noci. Všetkých dojal nevysloviteľne povznášajúci obraz, tmavo-belasé nebo s nádherou hviezd. Už mnoho ráz videli a obdivovali nebeský blankyt v nočnej nádhere, veď skoro každú noc bedlili pri stádach pod týmto tajomným božím stánkom, ale ešte nikdy nevideli hviezdy tak jasne žiariť ako v túto noc.

Šedivý pastier Obed, najstarší medzi nimi, ozval sa ku kamarátom a prisvedčil: — Máte pravdu, bratia. Ani ja som takej oblohy ešte nevidel. Už pasiem tu skoro päťdesiat rokov, ale ešte ani raz som nezažil takej divnej noci. Zdá sa mi, že sme celkom blízko pri nebi, tak jasne a zreteľne svietia hviezdy. A aká pokojná je táto noc. Už dlhší čas nepohla sa ani jedna z oviec medzi toľkými kŕdľami. Izmael, ba aj tvoj pes je tak divne ticho, a inokedy breše celú noc.

— Naozaj, máš pravdu, Obed, — ozval sa Izmael, mladý chlap, ktorý sedel celkom pri ohni. — Už dlhšie sa mi videlo, že mi čosi chybuje, a nemohol som uhádnuť, čo to môže byt. A to, že pes nesteká. Vari len neutiekol do dediny?

Izmael dva rázy ostro zahvízdal a pozorne načúval do tmy. Netrvalo dlho, a k ohňu pribehol neveľký, chlpatý pes.

—        Aj, vidíš ho, tu ti je predsa! — zvolal Izmael i prekvapene i radostne. — Istotne zabudol už na svoj nepekný zvyk. — Potom mu hodil smidku chleba a rozkázal mu: — Choď, Suráš, choď len ku kŕdľu! — A Suráš odbehol veľkými skokmi.

Pastieri ešte so smiechom na tvári hľadeli za ním, keď Henoch poznamenal:

—        Priatelia, rád by som vám niečo povedať. Viete, že moja Sanha bola prv v chráme vo svätom meste Jeruzaleme. Naučila sa tam všeličomu krásnemu a medzi iným naučila sa aj čítať a písať ...

—        Veru, — prerušili ho viacerí, — braček, tvoja žena je vraj učená stvora. Sanha mala sa radšie vydať za kupca alebo za zákonníka, pre teba jej je priškoda.

—        Ale nechcela ani kupca ani učiteľa Písma, — usmial sa Henoch samoľúbo, — ale mňa, chudobného pastiera. Pravda, bola chudobná a ja som tiež chudobný, ale takto nám lepšie sluší dovedna. Ale čo chcem povedať. Sanha si opísala mnoho miest z prorockých kníh a z tých mi každý večer musí niečo prečítať. Dnes večer, vlastne včera večer, veď je už iste po polnoci, prečítala mi miesto, nad ktorým som sa musel zamyslieť. Pomyslite si, tam hovorí prorok Micheáš: ,,A ty, Betlehem, v kraji Júdovom, nijako nie si najmenším zpomedzi kniežacích miest Júdových, lebo z teba vyjde vojvodca, ktorý bude spravovať ľud môj izraelský." Hej, tak prorokoval prorok Micheáš! Z Betlehema vzíde veľký kráľ! Kedy to bude, nikto nevie istotne, ale myslel som si, že sa to azda onedlho stane. Viete, priatelia, práve teraz je v Betleheme, v Dávidovom meste, toľko cudzincov...

—        V Dávidovom meste? — skočil mu do reči Izmael.

— A či veľký kráľ Dávid nebol Betlehemčan? Istotne o ňom platia prorokove slová.            *

—        Mýliš sa, braček! — ozval sa Obed, krútiac hlavou. — Keď som bol vlani na Veľkú noc v chráme v Jeruzaleme, počul som od jedného z našich najmúdrejších učiteľov, že prorok Micheáš žil o niekoľko sto rokov neskoršie ako kráľ Dávid. A tak nemohol o ňom prorokovať.

—        Nezamenil si si azda mená prorokov? — pochyboval Izmael. — Máme toľko prorokov, že človek sa v ich menách môže ľahko pomýliť.

—        Nie, Izmael, nemýlim sa, — dotvŕdzal Obed. — Čo som aj nie učiteľom Písma, ale zato mám dobrú pamäť. Nepomýlim sa nikdy v menách našich veľkých mužov. Ale nechajme Henocha ďalej rozprávať.

—        Teraz je mnoho cudzincov v Betleheme, — pokračoval Henoch. — Tak by bolo ľahko možné, že by bola medzi nimi aj matka prisľúbeného kráľa. Nevidí sa vám to? Netvrdím, že je to tak, ale myslím si, že je to nie celkom nemožné. Rozmýšľal som o všetkých rodinách betlehemských a spýtal som sa, či je niektorá hodná toho veľkého kráľa, ktorého prorok predpovedal. Ale nenašiel som ani jediného domu, ktorý by bol hodný Mesiáša, a preto som myslel na cudzincov. A potom, priatelia, — pokračoval Henoch už s menšou sebadôverou, keď čítal pochybovačnosť s tvárí kamarátov, — pod dojmom tejto čarokrásnej noci, akej z znás ešte nikto nikdy nezažil, povedal som si: Takáto krásna musí byť noc, keď sa narodí veľký kráľ, ktorý, ako kedysi Júda Machabejský, privedie Izraela k novej sláve. V myšlienkách zabehol som do nových, zlatých čias, ale vaše pochybovačné tváre ma privádzajú . . .

—        Pre Boha!... Padá ... Hviezda padá na nás!... Rozgniavi nás, preč, preč!. .. Utekajme, utekajme!...

Takto zrazu vykríkol Obed a ako najrýchlejšie mohol, vyskočil na útek. Ale jeho preľaknutie bolo také veľké, že trasúc sa padol nazad. Ostatní nepokúsili sa ani vstať, lebo vtom oslepilo im oči ostré svetlo hviezdy, ktorá ich obliala svojou žiarou a o ktorej si mysleli, že ich pridusí. I dvíhali ruky nad hlavu zúfale, akoby na o-chranu, hoci vedeli, že si tým nepomôžu.

Len krátku chvíľu trvala ich strašná úzkosť. Tu za-šveholil nad nimi taký lahodný a mäkučký hlas ani šumivé vlnky horského potôčika a ľubozvučný ani harfa:

— Nebojte sa! Lebo hľa, zvestujem vám veľkú radosť, ktorej sa zaraduje všetek ľud: narodil sa vám Spasiteľ v meste Dávidovom. A po tomto ho poznáte: nájdete dieťa, zakrútené do plienok a položené v jasliach...

Pri týchto slovách podivný pokoj vlieval sa pastierom do sŕdc. Zabudli na domnelé nebezpečenstvo, ruky im klesly a všetci udivene hľadeli na belostnú postavu anjela nebeskej krásy, ktorý zastal pred nimi a ktorý k nim takto prehovoril. Kochali sa v kráse anjelovho hlasu a srdcia im plesaly od radosti pri myšlienke na šťastie, ktoré im anjel zvestoval.

Keď nebeský posol dokončil reč, užaslých pastierov zaliala ešte väčšia svetelná záplava. Celý kraj, okolité vŕšky a dolinky kúpaly sa v oslňujúcej žiare. Zástupy anjelov sniesly sa na betlehemské nivy a nebeský chválospev zavlnil sa tichými, blízkymi aj ďalekými rovinami. Na kolenách, s rukami vo vytržení rozpiatymi k nebu, pastieri počúvali nebeský spev. —- Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle! — tak spievali anjeli a tento utešený anjelský spev pastierom vnikal hlboko do slasťou sovretých sŕdc . ..

Už chvíľu tma zasa sedela nad krajom, nočný vetrík odvial aj posledné zvuky anjelského spevu, ale pastieri ešte vždy kľačali okolo dohorievajúcej pahreby. Tak ťažko im bolo odrieknuť sa nebeskej radosti, v akej sa rozplývaly ich srdcia, a vrátiť sa zasa ku všednému životu. Taký spev pristali by počúvať naveky!

Prvý sa spamätal Obed. — Bratia! — zvolal trasúcim sa hlasom, — poďme do Betlehema, aby sme videli udalosť, ktorú nám oznámil Pán!

Vtedy sa zlomil pôvab, ktorý ich až dosial svieral, pastieri vyskočili a ponáhľali sa okolo Chamaamu do Betlehema.

Keď Eleazar prišiel domov, ľahol si. Ale zaspať nijako nemohol. Zážitky poslednej hodiny ho veľmi vzrušily. I usalašil sa vo svojom kútiku a zavolal nevestu:

—        Sanha, odkedy sa poznáš so svojou priateľkou, ktorá teraz bola tu?

—        Oj, poznám sa s ňou už oddávna. Boli sme skoro päť rokov spolu medzi pannami v chráme. Ale ona bola tam dlhšie ako ja. Už ako dieťa prišla medzi ne, a keď som sa ja musela vrátiť ku chorej matke, ona ešte ostala tam. Ach, Maria bola taká dobrá a taká pobožná!

Starec čosi nesrozumiteľne zahundral a po chvíli znovu sa spýtal:

—        A keď bola tu, nebolo ti na nej nič neobyčajného? Ja sám neviem, čo si mám myslieť o tej žene. Zdá sa mi, že je prorokyňou. A ako sa modlila! Človek cíti úctu pred ňou ani pred kráľovnou. A ako sa láskavo so mnou rozprávala! Eh, taká nevesta bola by mi milšia ako ty!

V izbe zhaslo svetlo. Eleazar počul, ako sa Sanha zasmiala. Ale potom vážne doložila:

—        Otecko, máš pravdu. Nikdy mi ani na um neprišlo prirovnať sa k Márii. Odkedy ju poznám, vždy bola svätou pannou, takou pobožnou a nevinnou! A azda ani anjeli Boží nevedia sa tak modliť ako ona. Skoro každý deň dávali nám ju za príklad, aby sme ju nasledovaly, a všetci sme ju mali srdečne radi. Hoci bola ešte veľmi mladá, prevýšila nás všetky v čnostiach. Tak si myslím, že na Sione nikdy nebývala svätejšia deva ako Maria ... Otče, — vzdychla si bolestne Sanha nakoniec, — ach, keby si radšie nebol vyhnal Máriu od nás! Maria mohla si odpočinúť na mojom mieste, bola by som jej ho vďačne prepustila.

Táto jemná výčitka znovu rozbúrila starcov hnev. Nahnevaný odsekol:

—        Len už buď ticho so svojimi vývodmi! Keby si ma nebola tak často hnevala, nebol by som teraz takým prchkým! Úbohej ženy mi je tak ľúto, ale keď sú obaja už raz von, tak nech už tam ostanú. Zamrznúť nezamrznú, o to som sa postaral, neboj sa. A teraz mi už daj pokoj. Chcem spať!

Sanha čušala a svokor sa tiež viacej neozval. Ale ani on ani nevesta dlho nemohli zaspať. Ich myšlienky blúdily okolo jedného miesta: obaja mysleli na neborákov, ktorí mali nocovať vonku v opustenej maštali. Sanha by ich bola rada zavolala nazad do ich koliby ku teplému krbu, ale bála sa svokrovho hnevu. Aj Eleazar rád by bol napravil svoje neľudské počínanie a bol by išiel po cudzích pútnikov, aby sa vrátili do izby, ale nechcel ukázať pred Sanhou, že svoj skutok ozaj veľmi ľutuje.

Dlho sa Eleazar a Sanha zaoberali svojimi myšlienka-Kami, kým im spánok neprivrel vĺčka. Sanha aj v spánku mala tvár zarosenú slzami, ktoré ronila nad otcovou tvrdosťou a Máriiným nešťastím.

Ale nespali dlho; o chvíľu netrpezlivé búchanie na dvere prebudilo Eleazara i Sanhu z prvého spánku. Sanha preľaknutá otvorila oči. Bola ešte hlboká tma. Tušiac nešťastie, chytro vstala, v strachu chytro pohádzala šaty na seba a na ohnisku v popole hľadala žeravý uhlík, aby zapálila svetlo.

Na dvere neprestávali klopať. Ktosi zavolal:

—        Eleazar!... Eleazar!... Vstaň, stalo sa čosi zázračného! ...

Eleazar poznal Obedov hlas.

—        Už idem, starý blázon! — zakričal mu. — Čo búril v noci a nedáš spať poriadnym ľuďom? Vari vás vlk navštívil? A či... počkaj, človeče, odpovedaj: Henocha stihlo nejaké nešťastie?! Chytro vrav!...

—        Nie, nie, Eleazar! Nestalo sa nijaké nešťastie. Naopak, nesiem ti šťastnú, preradostnú novinu. Ale najprv otvor! Stalo sa čosi neslýchaného, zázračného. Ó, Eleazar, Eleazar! Videli sme anjelov, videli sme mnoho nebeských duchov. A počuli sme anjelský spev a nebeskú hudbu. Len otvor, rozpoviem ti to!

Eleazar chytro sa obliekol a vyšiel zpoza steny. Sanha držala v ruke kahanec a rozospatá prestrašene hľadela na starca. Eleazar išiel otvoriť, hundrajúc pritom na nevestu:

—        Ni, stojí tu zasa ako bojazlivé jahniatko a trasie sa, ani keby medveď šarapatil v lieštine!

Starec odtisol závoru a vyzrel do tmy. Vonku stál O-bed s kamarátmi, ale ostatných v prítmí hneď nepoznal.

Obed vzrušený a trhanými slovami rozprával zadivenému Eleazarovi, čo zažili vonku na paši, ako potom leteli do mesta a ako našli všetkých obyvateľov v hlbokom spánku. Zašli aj do verejných nocľahárni, hľadali a dopytovali sa všade na novonarodené dieťa, ktoré malo ležať v jasličkách, — ale všade odpravili ich ako bezočivých rušiteľov nočného pokoja. A teraz sami nevedeli, kde by mali ísť hľadať dieťa.

—        Pomysli si len, — doložil Obed, — to zázračné dieťa leží vraj v jasliach! To anjel výslovne povedal.

—        V jasliach? — čudoval sa Eleazar. — Možno ste spali a snívalo sa vám?

—        Nie! — bránil sa Obed podráždene. — Nespali sme a bedlili sme ako ty teraz. Henoch je svedok. No, Henoch, povedz, či je nie tak, ako som rozprával! — o-brátil sa Obed k Henochovi, ale Henoch sa neozýval. Ale ostatní všetci zvolali:

—        Obed hovorí pravdu! Všetko stalo sa tak, ako práve rozpovedal. Ani sme nespali, ani sa nám nesnívalo!

—        Ale kde sa podel Henoch? — spýtal sa potom ktorýsi z chlapov. — Veď bol medzi nami, keď sme išli sem!

—        Išiel popri mne hen' za roh, akiste k Achazovej maštali, — povedal Izmael. — Hádam išiel pozrieť chorého vola, ktorého vám Achaz sveril do opatery.

Vtom chlapi počuli rezké kroky za sebou a z tmy vynorila sa Henochova postava.

—        Otče! Sanha! Priatelia! — zvolal Henoch radostne. — Našiel som ho! Našiel som Spasiteľa sveta! Našiel som zázračné dieťa v jasličkách!

—        Kde? . .. Kde? ... Kde je? — volali pastieri jeden cez druhého a obstúpili šťastného kamaráta.

—        Tam, v Achazovej maštali. Neviem, ako sa tí ľudia ta dostali. Z dier nad vchodom sa čosi svietilo, a to ma priviedlo na pravú stopu! Poďte!... Poďte, a uvidíte sami!

Henoch sa zvrtol a ponáhľal sa zasa k maštali. Ostatní sa poberali za ním.

Aj Sanha a Eleazar išli za nimi, hoci nie s takou nedočkavosťou. Nevesta radostne zvolala:

—        Ach, otče, či je to nie zázrak? Máriino novonarodené dieťa anjel Pánov zvestoval Henochovi a ostatným pastierom! A anjeli spievali chválospevy Pánovi!

Starec hneď neodpovedal. Bolo mu všeliako okolo srdca. Že cudzia žena, ktorú pred niekoľkými hodinami nechcel pritúliť a vyhnal ju z domu, stala sa matkou, to sa mu nezdalo divným. Ale že anjeli plesali nad jej dieťaťom? ... A predsa! Odvtedy, ako videl Máriu modliť sa a ako počul od nevesty toľkú chválu o jej čnostiach, nezdal sa mu ani tento zázrak nemožným. Veď už len pohľad na ňu budil v ňom nekonečnú úctu. O, Bože! Čo to len vykonal vo svojom prekliatom hneve! Túto chudinu, ktorá porodila Mesiáša, vyhnal do maštale!

Eleazar ťažko si vzdychol a povedal Sanhe trasúcim sa hlasom:

—        Dieťa moje! Ak je tvoja priateľka Mesiášovou matikou, vtedy beda mi!...

Došli k Achazovej jaskyni. Pastieri už boli dnu, ale dvere nechali otvorené. Jasná a príjemná žiara, ktorá la-hodila oku, prebíjala sa dvermi a puklinami a rozlievala sa po súsedných poliach. Eleazar spozoroval, že dvere sú otvorené, a preto sa poponáhľal. Srdce mu náhle dojala úprimná sústrasť s mladou matkou a jej dieťaťom. Ako len mohli byť priatelia takí nerozumní, že dvere nechali otvorení, keď zvonku prudil ešte chladnejší vzduch a keď v maštali bolo aj tak dosť zima?

Iba keď vstúpil do maštale, pochopil nedbanlivosť priateľov. Čo on a Sanha videli, dojalo ich tak, že sa musel nasilu premôcť, aby nezabudol aj on zavrieť za sebou spráchnivelé dvere.

V jaskyni bolo vidno ako vo dne. Celá bola ožiarená obdivuhodným, tajomným svetlom. Svetlo sa šírilo od nebesky krásneho dieťaťa, ktoré ležalo v úzadí jaskyne v starých drevených jasliach. V biednej kolíske bolo trochu slamy a sena a dieťa bolo obvinuté plienkami. S oboch strán pri roztomilom neviniatku klačali Jozef a Maria a vo slastnom vytržení hľadeli na drahocenný poklad, ktorý im Boh sveril. Ich srdcia oplývaly nebeskou radosťou a sladkým pokojom, takže celkom zabudli na seba aj na svoje okolie.

Pred jasličkami kľačali pastieri, Obed a Henoch s kamarátmi. Na ich tvárach miešal sa údiv s najčistejšou radosťou, ktorá im vyvierala zo sŕdc. S rukami skríženými na prsách klaňali sa dieťaťu, Spasiteľovi sveta.

Dlho nič neporušilo hlboké ticho, ktoré zavládlo v jaskyni ako v nejakej svätyni. Len keď Sanha a Eleazar, dojatí týmto zvláštnym pohľadom, tiež padli na kolená, ticho zašušťala slama. Sanha počula, ako sa zo svokrových pŕs vydral ťažký, ľútostivý vzdych, a potom zasa nastalo pokojné ticho ...

Eleazar nevedel, ako dlho kľačal v nemej kajúcej úcte. Z pokorného údivu prebudil ho zrazu hlas dieťaťa v jasličkách, ktoré bolestne zaplakalo.

Celou jaskyňou zavialo vzrušenie. Maria hneď vstala a s materinskou starostlivosťou sklonila sa nad svoje dieťa. Aj pastieri vyskočili a tisli sa bližšie. Z hrdiel ozvaly sa im výkriky údivu:

— Aké je milučké!... Aké roztomilé dieťa!... Aké vznešené! .. . Naozaj, nebeské dieťa!...

Sanha sa pretisla pomedzi chlapov. Teraz bola celkom blízko pri matke a jej dieťati. Chvíľku hladila očami neviniatko a nahlas vykríkla:

—        Maria!

A v tom jedinom slove slialo sa všetko, čím prekypovalo jej srdce: sústrasť s chudobnou vyhnanou matkou a s útlym dieťaťom, láska k dieťaťu, pre ktoré anjeli sostúpili s neba, radostné blahoželanie požehnanej matke, a napokon bolesí, že jej nebo nedožičilo toto nebeské pacholiatko prijať pod svoju strechu.

Maria porozumela výkriku svojej dávnej priateľky. Podala Sanhe ruku a povedala jej so šťastným úsmevom:

—        Ďakujem ti, Sanha.

Tu sa Eleazar hodil k Márii na kolená. Prosebne sopnul ruky a slzy mu zrosily zvädlé líca a šedivú bradu:

—        Maria, odpusť mi pre toto dieťa, čo som ti zlého urobil! — bolestne a ťažko slietly tieto slová s trasúcich sa perí dojatého starca.

Maria sa láskavo obrátila k nemu:

—        Neplač, otče. Bola to vôľa Všemožúceho, aby sme sa sem uchýlili. Ty si nám len cestu sem ukázal.

Eleazar s prekypujúcou vďačnosťou chytil Márii ruku a úctivo ju pobozkal. Potom si utrel slzy a pomaly vstal. Zahľadel sa znovu na dieťa, ktoré neprestávalo plakať, a zazdalo sa mu, že uhádol príčinu jeho slz. Novonarodeniatko iste plakalb od zimy. A už sa aj predieral pomedzi okolostojácich a ponáhľal sa domov.

V izbe ešte horel kahanec na stole, Sanha ho zabudla v náhlosti zahasiť. Eleazar sliedil po izbe. Hľadal niečo, čím by skrahnuté dieťa ochránil pred zimou. Jeho zrak padol na kožuch, ktorý mu nedávno Sanha ušila z ovčích koží. Bez rozmýšľania ho vzal, zhasil svetlo a náhlil sa k jaskyni.

Ešte nedošiel k dverám, keď vyšli ostatní pastieri, v živom rozhovore, a rozchádzali sa. Z ich slov vyrozumel, že idú po dary, aby zmiernili biedu, ktorú videli v maštali. Už len Henoch a Sanha kľačali pri nazaretskej rodine. Obaja hľadeli prehovoriť Máriu a Jozefa, aby sa presťahovalí k nim do izby. Eleazar sa tiež pridal k nim a horlivo prosil. Ale Maria nechcela:

—        Milí priatelia, pohovoríme si o tom až zajtra. Vôľa Najvyššieho zaviedla nás do maštale, nuž, aj s týmto príbytkom sme spokojní.

Eleazar si teraz kľakol k jasličkám a uzimené pacholiatko prikryl mäkkým, teplým kožuchom. Oči mu pritom žiarily radostným šťastím a ústa mu šepkaly:

—        Tento kožuštek ti darujem, milé, sladké dieťatko. Búvaj len sladko a zabudni, že starý Eleazar tak tvrdo sa zachoval oproti tvojej matke! . ..

Čas sa míňal.

Pastierska rodina znovu prosila Máriu, aby sa uchýlila do ich koliby. Ale Maria aj teraz skromne odmietla prosbu. Ukázala na dieťa a povedala im:

—        Toto dieťa si maštaľ zvolilo za prvý príbytok. Ono tak zariadilo všetko. Prečo by som si mala niečo lepšieho žiadať ja, jeho ponížená služobnica?

Eleazar a Sanha Máriu nemohli nijako pochopiť. Ale Henoch tušil, že keď sa Maria nazvala služobnicou svojho syna, že je zasvätená do veľkého božského tajomstva. Rozpamätal sa na slová, ktoré s priateľmi počul od anjela. Preto sa obrátil k svojim:

—        Maria, požehnaná medzi izraelskými ženami, vie, prečo chce tu ostať. Netrápme ju viacej svojimi prosbami. Radšie klaňajme sa dieťaťu, o ktorom povedal anjel, že je Mesiáš, náš Pán.

I kľakol si k jasličkám a modlil sa. Ostatní kľakli si k nemu. Vrúcne hľadeli na sladkú tváričku spiaceho pacholiatka a klaňali sa mu ako Spasiteľovi sveta.

Od odchodu pastierov ušla asi hodina, keď vonku zasa začalo byť živo. Prvý vrátil sa Izmael a bol ešte zadychčaný, keď vstúpil do jaskyne. V náručí niesol jahniatko biele ako sneh. Odbehol poň až ku čriede, takže tejto noci už tretí raz premeral takú ďalekú cestu. Oddal Márii svoj dar so slovami:

—        Dobrá žena, prijmi láskavo tento môj dar pre svojho krásneho synáčka. Rád by som sa ti niečím lepším zavďačiť, ale ja som len chudobným pastierom. — A keď Maria nechcela prijať dar, doložil: — Neboj sa, to je môj poctivý majetok. Jahňa patrí k mojej pláci, preto ti ho môžem darovať.

Maria prijala dar. Ďakovala Izmaelovi a sľúbila mu nebeskú odmenu a požehnanie Božie.

Jeden za druhým poprichádzali aj ostatní pastieri. Každý prišiel s darom, ktorý čo mohol v noci napochytre nájsť a doniesť. Jeden doniesol chleba, druhý ovocia, tretí s uveličenou tvárou daroval pár holubov, ktoré doposiaľ akiste opatroval ako svoje jediné potešenie.

Ostatný prišiel Obed. Staré nohy neniesly ho už tak chytro, ako si želalo jeho srdce. A nevrátil sa sám, ale prišla s ním aj jeho žena Salome. Zabehol až domov, zobudil ju a zvestoval jej zázračnú novinu o anjeloch a o nebeskom pacholiatku v jasličkách. Tu Salome už doma nevydržala. Chcela ísť hneď a vidieť krásne dieťa, o ktorom jej Obed s toľkou láskou rozprával. Ale Obed chcel dieťaťu a jeho matke niečo darovať, preto Salome musela mať strpenie.

Kým sa starena náhlila obliecť sa, Obed rozdúchal pahrebu na ohnisku. Na otázku, čo to robí, odpovedal zadivenej Salome:

—        Či ti to neprišlo na um? Veď aj ja sa chcem krásnemu chlapčekovi a jeho matke niečím zavďačiť. Izmael išiel k ovciam po jahňa, a kam sa porozchodili ostatní, neviem. Ale ja nemôžem dlho otáľať, a preto som rozmý-slal, čo by som mohol najskoršie doniesť Márii. Sohrejem jej teda hrniec mlieka a vezmem jej aj čerstvého chleba.

—        Ale veď ti mlieko vystydne, kým prídeme ta, — namietala Salome.

—        Tak ho prevarím, — stál na svojom Obed, — a potom pobehnem s ním, ako len Dudem stačit. Azda tak chytro len neochladne.

—        Veď hej, ale potom zasa porozlievaš všetko. A ja už nevládzem tak chytro bežať ako ty, — nariekala starena.

—        Nuž, ostaň doma do rána, — radil jej muž.

—        Nie, neostanem. Tak veľmi túžim vidieť to krásne1 dieťa, že doma by som do rána ani oka nezažmúrila. Ale: už viem, ako urobíme. Aby nám mlieko nevystydlo, hrniec zakrútim do teplej šatky, a ja ho budem niesť. Tyj môžeš vziať chlieb. Keby som ti dala niesť rajnicu, iste by bola čochvíľa prázdna. Pozri, ako sa ti už teraz ruky trasú.

Salome mala pravdu. Obed sa celý triasol od radost-j ného vzrušenia. Nuž, vďačne pristal a tak vybrali sa na cestu.

Pravda, prišli poslední, ale svojím skromným darom sal zvlášť milo zavďačili. Salome hneď videla, že Obedový dar bol mladej matke najmilším, a preto mala ešte väčšiu: radosť.

Pri pohľade na spanilého chlapčeka v jasličkách stará žena zaslzila. Aký bol krásny! Ale aký chudobný! Salome nemohla ani oka odtrhnúť od sladkej tváričky ne-j beského dieťaťa. Kľačala pri jasličkách a Obed jej ešte raz musel porozprávať všetko, ako sa im zjavil anjel a čo im o dieťati zvestoval. A keď Obed dokončil, rozplakala sa od radosti...

Pastieri sa už dávno vrátili k čriedam, a Sanha a Salome ešte vždy kľačaly s Máriou a Jozefom pri kolíske nebeského pacholiatka. A keď svitol deň, prišli sa do maštale pokloniť aj iní ľudia, ktorým pastieri zvestovali radostnú novinu. Všetci boli nevýslovne šťastní, keď hľadeli na nebesky krásneho chlapčeka, všetci sa mu klaňali a obetovali mu dary.

V dome svojho Otca.

Veľký rad pútnikov kráča krivolakým chodníkom severne od mesta Jeruzalema, kde sa vrchovitá krajina dvíha najvyššie. Podľa ich vonkajšku možno usudzovať, že prekonali ďalekú cestu. Sú ustatí, zaprášení a zrosení potom. Prichádzajú z Galilejska z Nazaretu.

Ukonaní sú, ale oči im žiaria, veď namáhavá cesta chýli sa ku koncu. Už len niekoľko krokov, a ich opojenému zraku objaví sa cieľ ich túžob, sväté mesto Jeruzalem. Tam budú sláviť Veľkú noc, tam sa v chráme budú klaňať Pánovi.

Prví pútnici práve došli na výšinu. Zastali oddýchnuť si a hlboko dojatí zahľadeli sa na sväté mesto. Na niekoľkých vŕškoch belely sa domy a hrdé paláce. Medzi nimi rozsiate boly tmavé cyprise aj jasná, svieža zeleň ostatných stromov. Ponad strechy domov vyčnievaly mohutné stavby s vysokými vežami. A vysoko prevyšovala nádherná, veľkolepá budova chrámu na hore Moria. Ako sneh biele mramorové steny a pozlátené stĺpy hore-ly na slnci a trblietaly sa ako novobrúsené zrkadlá.

Rozradostení pútnici padli na kolená a nejednému slza svätého šťastia zablyšťala sa v oku. A zasa vstali, zabúdajúc na únavu, a ako na krýdlach náhlili sa s výšin dolu do mesta.

Len traja z pútnikov poostali za nimi; muž starších rokov a mladá žena s chlapcom. Kráčali pomaly dolu po nerovnej ceste a oči im s posvätnou radosťou utkvelý na chrámových múroch. Najmä roztomilý chlapec, ktorý kráčal medzi nimi, nemohol od chrámu ani oka odtrhnúť.  Bol ustatý od dlhej cesty. Už šesť dní trvala pút, cesty boly zlé a neschodné, a každý deň putoval s rodičmi päť-šesť hodín. Bosé nohy mu horely ani v ohni a anjelskú tvár mal opálenú slnkom. Ale pri pohľade na svätyňu jeho mladistvá nežná postava sa vzpružila a malý pútnik zabudol na útrapy dlhej, predlhej cesty. Svätý pôvab ťahal ho k chrámu Pánovmu. Aj on by sa bol rád poponáhľal za ostatnými pútnikmi, ale rodičia ho viedli za ruky. Chceli ho šetriť, preto išli sami pomaly. Chlapec sa vďačne podrobil ich vôli, hoci ho srdce tak mocne vábilo ku chrámu.

Vysoký, pochudý muž, ktorý mu bol za otca a ktorý ho viedol za ruku, svoju ctihodnú tvár obrátil k mladej žene a povedal:

—        Čoskoro sme u cieľa, Maria. Pán nás bezpečne viedol. Len jedno ma trápi: kde nájdeme nocľah na celé sviatky? Moji dobrí priatelia, u ktorých som inokedy býval cez sviatky, už umreli, ako som nedávno počul.

—        Aj ja som už na to myslela a dúfam v Boha, že nebudeme musieť toľko ráz nadarmo klopať ako pred rokmi v Betleheme. Ja sama uspokojila by som sa s hocijakou strechou nad hlavou, kde by som si mohla odpočinúť. Ale k vôli tebe a k vôli Ježišovi rada by som bola, keby sa nám podarilo nájsť poriadny byt. Ježiš je veľmi ustatý a ty si už tiež nie taký zdravý a mocný ako pred dvanástimi rokmi.

Pri týchto slovách Maria láskyplným zrakom pozrela raz na syna, raz na svojho sprievodcu. V jej bytosti bolo toľko dôstojnej vážnosti a toľko dobroty a skromnosti, že razom si získala každé srdce. Po Máriinej odpovedi tesár Jozef ešte viacej zvážnel a po krátkom premýšľaní povedal:

—        Najprv zájdeme do chrámu, a potom poprosím o nocľah Azara, svojho známeho z mladosti. Azda ešte bude mať nejaký zvyšný kútik pre nás.

Chlapec ich ticho počúval. Keď Jozef zatíchol, pozrel naňho a spýtal sa:

—        Prečo sa tak staráš, otče? Veď sa ideme do chrámu klaňať Pánovi. Pán sa aj o nás postará, nebudeme mať ani hladu ani smädu. A ty, matka moja, už nebudeš spať v maštali. — Veselý, dôverivý tón Ježišovho hlasu potom zvážnel, keď s láskou stisol matke ruku a dodal: — Úbohá matka, mnoho si už vytrpela, a ešte sa neskončilo tvoje utrpenie ...

V tom istom čase vonku pred Damašskou bránou mesta Jeruzalema sedel starec. Už hodiny a hodiny bystrým a pozorným okom pozoroval pútnikov, ktorí prichádzali do mesta. Časom si niečo hundral do fúzov, ale len málokto z okoloidúcich porozumel jeho slovám.

—        Istotne prídu tí traja, ktorých očakávam! — hovoril si. — Videl som ich vo sne tak jasne, že sa nemôžem mýliť... Toho roztomilého chlapca našiel by som aj medzi tisícimi!... Musia prísť, sen bol prizjavný!...

Posledné slová zvolal skoro nahlas. Začul ich mládenec, ktorý práve išiel okolo a tiež vyzeral prichodiacich. Prekvapený obrátil sa k starcovi:

—        Čo tu robíš, otče Jozafat? Počul som ťa soomínať akýsi sen, čože sa ti snívalo? Nepovieš mi?

Starec pozrel naň udivene a zvolal:

—        Ach, to si ty, súsed Simeon? Ty si ma azda tajne počúval?

Nie, otče Jozafat. Ja som ťa naschvál nepočúval, ale sám si celkom nahlas povedal, že sa ti čosi prisnilo. Ako sa mi vidí, ten sen ti nedá pokoja, a preto som naň vel-mi zvedevý. Nevyrozprával bys' mi ho?

Starec znovu skúmavo hladel na húf pútnikov, ktorí od severu prichádzali k bráne. Podľa kroja boli to Gali-lejci. Potom sa zasa obrátil k mládencovi, chvíľočku porozmýšľal a začal rozprávať:

—        Veru, Simeon, bol to naozaj čudný sen, celkom inakší ako obyčajné sny. Anjel Boží zastal pri mojej posteli a dlho vážne hladel na mňa. Potom mi položil ruku na hlavu a povedal: „Jozafat celý život si shromažďoval poklady, ale tvoje poklady sú pominuteľné. Po tvojej smrti iní budú užívať, čo si ty zaživa uhonobil; ty budeš nariekať a bedákať, že si na zemi nič dobrého neurobil. Ale potom ti už bedákanie nespomôže. Hra, toto ti odkazuje Pán: Sverím ti najdrahší poklad, ktorý mám na zemi. Moji miláčkovia sú na ceste do Jeruzalema, prijmi ich na hospodu a pohosť ichl"

Keď anjel dohovoril, povedal som mu: „Ja nepoznám tých, ktorých mi Boh posiela, a v týchto dňoch tisíce ľudí putujú do Jeruzalema." Anjel mi odpovedal: „Sú to traja ustatí a dlhou cestou vyčerpaní pútnici: chlapec, ktorého Pán miluje ako oko v hlave, jeho matka a pestún, živitel oboch. Choď k Damašskej bráne a tam ich čakaj medzi pútnikmi!"

Potom zdalo sa mi, akoby anjel otvoril oblok, a ja som v diaľke zazrel tri osoby. Boly ďaleko ale videl som ich celkom jasne. Uzrel som obstarného chudobného muža, mladú ženu a chlapca s tvárou krajšou ako tvár anjela. Nato som sa prebudil, ale anjela už nebolo ...

Starec umlkol a mládenec zamyslene hľadel do zeme. Po chvíli povedal Jozafatovi:

—        Otče, tvoj sen bol skutočne neobyčajný, ale jednako mu nemôžeš celkom veriť. Veď vieš, aké je naše príslovie: „Sen je ako tôňa chmáry: ak si niekto chce v nej oddýchnuť, jeho odpočinok bude krátky, lebo tôňa prejde bez šľaku ako mrak!"

—        A, nie, Simeon! Som presvedčený, že môj sen sa vyplní. Preto som už hosťom dal všetko pripraviť. Moja dcéra Lea práve varí na potúženie hladným pútnikom. Nie som, pravda, hodný, aby Pán poslal ku mne anjela, ale čo mi anjel vo sne povedal, je pravda. Shromažďoval som poklady, ale nevykonal som nič dobrého. Či nemám veriť videniu, ktoré mi vyjavilo trpkú pravdu, ale prisľúbilo mi aj takú veľkú potechu? A konečne, ak neprídu pútnici, ktorých čakám, prinútim iných, aby sa u nás ubytovali. Som už starý, jednou nohou stojím už v hrobe, ale bez dobrých skutkov nechcem odísť so sveta. Veď by som s prázdnymi rukami ani nesmel prísť pred ... Simenon, Simenon!... Môj sen! ... Tam idú tí traja ... chlapec a jeho rodičia!... Pôjdem im naproti!

Tak vykríkol nakoniec Jozafat, vyskočil rezko ako mladý a radostne sa ponáhľal dolu cestou. Neďaleko pod divými figovníkmi stáli traja pútnici, ktorých videl vo sne. Oddychovali v sporej tôni stromov, lebo jarné slniečko poriadne prihrievalo. Jozafat úctivo pristúpil k nim. Chcel sa pokloniť pred vážnym mužom, ktorý chlapcovi šatkou utieral spotené čelo, ale namiesto neho poklonil sa dieťaťu. Cítil, že ho neviditeľná moc nútila padnúť chlapcovi k nohám. Len keď mu ruku pobozkal, spamätal sa a predniesol svoju prosbu:

—        Vítam vás, zbožní pútnici! Hoci som vás nie hodný, predsa opovažujem sa prosiť, aby ste sa u mňa ubytovali. Všetko, čo môj dom môže dať, je ako vaše. Pre večného Boha vás prosím, vyhovejte tejto mojej najvrúcnejšej žiadosti!

Jozef prekvapene pozrel na prosebníka. To bolo viacej, ako sa opovážil dúfať. Strachoval sa, že dlho márne bude hľadať aspoň to najskromnejšie prístrešie sebe a rodine, a teraz jeho pokorne a vrúcne prosia, aby prijal azda aj bohaté a príjemné pohostinstvo. Vďačne stisol starcovi ruku a radostne povedal:

—        Vďačne prijímame tvoje pozvanie, dobrý otče. Eolo mi ťažko na srdci, lebo som sa obával, že nenájdem nocľah svojim drahým, ktorých mi Pán sveril do opatery. Ale Pán nám posiela teba, nuž, nech ťa požehná za tvoju lásku!

Za ten čas chlapec stál skromne pri nich a len ľahunký úsmev mu pohrával okolo kvitnúcich úst. Vedel vopred, že to sa tak skončí, veď to sám všetko tak zariadil.

Chlapcova matka mlčala. Ale v jej nežných očiach zračila sa vrúcna vďaka Bohu a dobrému starcovi. Zamyslene pozrela na syna a pochopila, že toto dieťa nežne a neviditeľne riadilo starcovo srdce tak ako Stvoriteľ riadi hviezdy na nebi.

Medzi pútnikmi a Jozafatom rozpriadol sa krátky rozhovor. Teraz sa ustatí pútnici dozvedeli aj meno svojho dobrodincu. Vstali a o chvíľku zašli pod mohutnú klenbu Damašskej brány.

Mladý Simeon, ktorý bol svedkom celého výjavu,j ešte dlho stál pri figovníkoch. Ešte vždy videl pred sejbou pôvabný zjav malého pútnika, ktorého Jozafat pojal so sebou. A keď sa napokon poberal domov, musel si sám priznať, že ešte nikdy nič ho tak neupútalo a nepotešilo ako pohľad na tohoto chudobného chlapca.

Starý Jozafat mal dom v úzkej a strmej uličke neďaleko chrámu. Zvonku bol nevľúdny a pustý, ale zvnútra bol bohato zariadený, ako sa patrilo na bohatého mešťana. Jeho jediná dcéra Lea bývala pri ňom a riadila mu domácnosť. Ovdovela zavčasu a ľudia ju ctili ako bohabojnú ženu. Ale dnes sa nijako nemohla uspokojiť, lebo otec chcel prijať do domu cudzích ľudíl Roboty bolo veľa a pomáhala jej len stará slúžka a desaťročný chlapec, ktorý im nosieval vodu. Jozafat tieto dve slabé osoby hrdo nazval svojím služobníctvom. Prehnaná sporivosť alebo skôr lakomosť z nemajetného obchodníka urobily zámožného človeka. Jozafat a Lea už roky žili skoro samotárskym životom. A teraz naraz, hoci len na týždeň, mal sa zmeniť starý poriadokl To sq nijako nepáčilo Lee, navyknutej sporiť.

No, poslúchla otca a pripravila všetko hosťom. Č kala ich, ale keď popoludní zaklopali na bránu, s na mrzenou tvárou išla otvoriť sama; i to len zo zvedavo sti, a nie aby ich uvítala radostne.

Odstrčila závoru a otvorila dvere. Prvý vkročil jej otec, ktorý vie'dol chlapca za ruku. Prijala ich nevľúdne! bez láskavého sloVa. Ale sotva pozrela na spanilého chlapca, ako keby jej jarné slniečko zasvietilo v srde Za nimi vstúpily ešte dve osoby, ale Lea ako by ich a nevidela. Jej oči sa nemohly nasýtiť chlapcovej krásy. Ako opitá hľadela na jeho švarnú postavu, kým na dvore čakal svojich rodičov. Ako tak stál, zvonku práve zažiarilo slniečko, slnečné lúče rozlialy sa mu po tvári a na plecia v zlatých vlnách padaly mu plavé vlasy. Líčka sa mu ľahunko rumeneiy a na čele ani drahokamy perlily sa mu drobné kvapky potu. A ako čarovné sladko sa usmieval! A ako jeho pohľad unášal Leu, stojacu v tôni otvorených dverí, keď sa obrátil k nej! V jeho očiach, ktoré prenikaly azda aj na dno duše, Lea zbadala výraz, akého u dieťaťa ešte nikdy nevidela. Pred týmto dieťaťom muselo sa pokoriť aj to najpyšnej-šie srdce a stíšiť aj to najhnevnejšie oko. Toľko dôstojnosti a spolu detskej skromnosti a dobroty zračilo sa v chlapcových nevinných očiach. Lea sama nevedela, čo sa s ňou robí. V duši pocítila hlbokú ľútosť, že chcela byť takou nepohostinnou. Nemohla si poradiť, musela odprosiť toto obdivuhodné dieťa. Ona, dcéra boháča a pani domu, zrazu kľakla pred chlapca, chytila mu obe rúčky a prosila:

—        Odpusť mi, dobrý chlapček, že som ťa neprivítala vľúdnejšie.

Ako živná nebeská rosa jej dušu zvlažily Ježišove láskavé slová:

—        Uspokoj sa, dobrá pani. Keby som ťa bol prosil o nocľah, bola by si ma rada pritúlila. Pozvaní hostia sú vždycky milší ako nezvaní. Veľa lásky dostane sa ti za odmenu, že si sa ustávala k vôli nám.

Jozafat bol svedkom celého výjavu a tušil, aké city sa búrily v srdci jeho pyšnej dcéry. Veď sám zahorel nevýslovnou láskou k dieťaťu. Chlapcova odpoveď Lee ho prekvapila, nuž, nesmel dlhšie otálaľ, aby vykonal svoju povinnosť ako hostiteľ a domáci pán. Zaviedol teda hosťov do pripravených izieb a Lea priniesla za nimi jedlá a nápoje. Ale skôr ako sa pútnici usadili ku stolu, Lea doniesla najprv nádobu s vodou a položila ju k nohám najmladšiemu hosťovi. Sama mu umyla nohy a pritom plakala. Ale sama nevedela, či plače od radosti alebo od bolesti...

Nasledovaly šťastné dni. Jozafat s dcérou so srdečnou láskou zaobchádzali s hosťami a cítili sa takí blažení a takí šťastní ako nikdy predtým. A zbožní nazaretskí pútnici skromne a s vďakou prijímali prejavy ich lásky. Bezstarostne mohli sa oddať túžbe svojich sŕdc — mohli sa modlievať v chráme, ako dlho len chceli.

Ježiš najväčšiu časť dňa strávil v chráme. Tam pri stoliciach učiteľov, ktorí vyučovali pútnikov, bolo aj jeho miestečko. A keď ľud obliehal stolice učiteľov Písma, alebo niektorí ľudia dávali si vysvetliť niektoré slová zo Zákona, nebolo azda nikoho, kto by si nebol všimnul krásneho chlapca, ktorý ticho a pozorne sedel na stupňoch učiteľskej stolice. Chlapec pozorne počúval prednášky a časom obrátil sa s otázkou k jednému alebo k druhému z mudrcov.

Zprvu mu učitelia odpovedali len nakrátko a neradi. Veď videli v Ježišovi len nedospelé dieťa. Ale onedlho jeho otázky boly čo raz častejšie. Učitelia nemohli viacej s cudzím chudobným chlapcom zaobchodit ako s dieťaťom lebo jeho otázky a odpovede svedčily o rozume dospelého muža, a to múdreho muža.

Daniel Asra, pri ktorom Ježiš najviacej sedával, čím ďalej tým viacej obdivoval chlapca, ktorý ho zprvu zaujal len krásou. Keď sa ho predvčerom chlapec prvý raz čosi spýtal, bol mu, učenému člo ekovi obťažným svojou otázkou. Chlapcova otázka videla sa mu vtedy takou detskou a smiešnou! — Rabi, nože mi povedz, či už aj deti musia milovať Boha a milovať ho viacej ako svojich rodičov? — Namrzene mu odpovedal: — Ano, ty malý všetečník, musia, veď načože by boly na svete?

—        Teraz boly jeho otázky práve také skromné ako nevinné, ale väčšinou boly také hlboké, že Daniel Asra neraz nevedel hneď na ne odpovedať. Ani si neuvedomil, že rozpráva s chlapcom ani so šedivým starcom, a ostatní učitelia zabudli na všetko okolo seba a nachýlení pozorne načúvali rečiam múdreho muža s cudzím dieťaťom.

Tak sa míňaly Ježišovi hodiny a dni...

Srdcu jeho matky tento čas podobal sa slnečným jarným dňom. Milý, nežný úsmev, ktorý ešte zväčšoval milotu jej tvári, skoro nikdy nezmizol s jej líc. Jozef tušil šťastie jej duše a povedal jej raz večer, keď sa vracali z chrámu:

—        Maria, ty si prešťastná. Tvoje žiariace oči svedčia, ako dobre sa cítiš v dome nášho Pána.

—        Áno, som prešťastná, — zašepkala Maria a potom živšie pokračovala: — Už je tomu skoro dvanásť rokov, čo som nevidela chrámu. Ostatný raz bola som tu, keď som Ježiša po narodení obetovala Pánovi. A potom sme museli utiecť do Egypta. A keď sme sa podlá rozhodnutia Božieho vrátili do Nazaretu, aspoň ty, ako náš dobrý ochranca, bol si taký šťastný, že potom každý rok mohol si sa v chráme klaňať Pánovi. Ja som musela ostať doma s Ježišom, veď som ho nemohla nechať samého, lebo bol dieťaťom a potreboval mojej starostlivej opatery. Nemohla som sa ani dočkať, kedy Ježiš dorastie, aby sme sa všetci spolu mohli vybrať na túto ďalekú cestu. Konečne sa splnila moja túžba. Oj, dobrý Jozefe, aké šťastné spomienky viažu ma tu ku všetkému, čo vidím okolo seba! Veď tu s milými priateľkami prežila som najšťastnejšie roky svojej mladosti. Kam len pozrem, všade vidím miesta našich detských radostí i bolestí. Naimä dnes rozpomenula som sa na tie šťastné časy. Videla som kňaza v zlatom pretkávanom rúchu. To rúcho vyšily sme voľakedy so Sanhou ctihodnému staručkému Simeonovi. Aký bol vtedy rád, ako nás za to žehnal! Ú, dobrý, starý Simeon!

Maria zvážnela, ba skoro zosmutnela a smutne si vzdychla.

Jozef sa zľakol:

—        Čo ti je, milá sestra? Smútiš za nebohým? Nermut sa, Pán ho povolal k sebe.

— Nežialim nad jeho smrťou, veď umrel v pokoji. Ale prišlo mi znovu na um, čo mi povedal, keď videl Ježiša, keď som ho obetovala v chráme. Veď si bol so mnou, počul si aj ty. Dieťa má sa stať svetlom pohanov a slávou Izraela. Takéto slová musia potešiť materinské srdce, najmä ak ľudia obdivujú dieťa tak, ako Ježiša a ak budí pozornosť všetkých. Ale ja sa nemôžem oddať tejto radosti. Simeon prorokoval vtedy, že mi dušu prenikne meč. A často sa mi zdá, že mi ten meč už visí nad hlavou, ako keby sa mi už noril do srdca ...

—        Nerob si daromných starostí, Maria, — tešil ju Jozef. — Pred Bohom, nech bude jeho meno pochválené, vzal som na seba starosť o teba. Preto urobím pre teba všetko, čo len bude v mojej moci. Nič zlého sa ti nesmie stať! A kde ťa ja nebudem môcť ochrániť, tam ťa ochráni všemožúci Boh! Maria, veď či ťa Boh nemiluje ako oko v hlave? Či neurobil s tebou zázračné veci? Čo sa ti teda môže stať?

Maria s úsmevom pozrela na Jozefa. Jeho dobrota ju milo dojala. Zastala a obrátila sa k nemu:

—        Dobrý Jozef, nebojím sa vlastného utrpenia. Ale dušu prenikol by mi dvojstranný meč, keby sa Ježišovi stalo nešťastie. Od toho ma, Bože, uchovaj!

Obaja pútnici kráčali zasa ďalej. Jozef zamyslený krútil hlavou a mlčal. A potom si vzdychol:

—        Rozumiem ti, Maria! — Na chvíľu zasa zatíchol a potom hlboko pohnutý tichšie a s vrúcnou láskou doložil: — Ó, náš Ježiš! Je to Boží poklad! Nie, Maria, ani jemu sa nesmie nič stať! Sľúbil som pred Bohom, že sa budem starať oňho a chrániť ho ako starostlivý otec... Ale nie, — pokračoval s dôverou, — Ježišovi nestane sa nič zlého. Veď on je vyvolený Boií. To len naša láska k nemu naplňuje nás obavami. ..

Jozafatav dom bol už blízko. Ustaram rodičia radostne si vydýchli, keď pred domom zazreli syna, o ktorého sa tak starali.

Ježiš naradovaný pribehol im naproti a pobozkal im ruky.

—        Otče, — zvestoval Jozefovi, — dnes som mal veľa roboty I Dnes napoludnie stretol ma Joram Ben Safet a nakázal mi povedať všetkým známym z Nazaretu, aby sa už pripravovali na zpiatočnú cestu. Zajtra večer chce sa s nimi dohovoriť na chrámovom nádvorí, a napozajtre včas ráno rozlúčime sa s Jeruzalemom.

Jozef ďakoval chlapcovi za odkaz a vošli do domu. Chceli dobre využiť ten krátky čas, ktorý ešte mali pobudnúť vo svätom meste, i uradili sa, že pôjdu včašie spať, aby ráno mali viacej času modliť sa v chráme.

Slniečko sa zasa chýlilo k západu a chrámovou výšinou povieval studený vetrík. V chrámových sieňach nastalo ticho, ale pred chrámom bola živá trma-vrma. Sviatky sa minulý, cudzí pútnici začali odchádzať domov.

Poschádzali sa na nádvorí vo väčších-menších skupinách a radili sa o zpiatočnej ceste. Aj nazaretskí pútnici sišli sa na miesto, ktoré im označil ich každoročný vodca Joram Ben Safet. Bol to pestrý zástup pútnikov, od šedivých starcov až po dorastajúcich chlapcov, no, bolo medzi nimi aj mnoho žien. Ale najmladším pútnikom bol Ježiš z tesárovho domu na kraji Nazaretu.

Keď sa sišla väčšina pútnikov, Joram Ben Safet, zámožný nazaretský občan, oznámil rozkazy na cestu. Pretože prvý deň nemohol viesť karavánu pútnikov, namiesto seba ustanovil zástupcu, ktorý sa mal postarať o tábor pri Berote, kde nocúvali každý rok.

Na to obrátil sa Joram Ben Safet k tesárovi Jozefovi, ktorý stál neďaleko neho, a povedal mu:

—        Počujže, priateľu, umienil som si zajtra odbočiť cestou na Kariatbal; tam mám priateía, s ktorým sme sa už dávno nevideli. Budem ti veľmi povďačný, ak mi dovolíš Ježiša pojať so sebou. Veď vieš, že chlapca mám úprimne rád, nuž, chcel by som mu urobiť radosť. Zajtra večer, keď budete oddychovať pri Berote, alebo najneskoršie pozajtre ráno by sme vás zasa dohonili... Pristávaš, Jozef? Alebo mám čítať z tvojej vážnej tvári, že váhaš vyhovieť mojej prosbe?

Jozef naozaj veľmi zvážnel pri Joramovej prosbe. Najradšie by bol odmietol jeho návrh, ale Joram Ben Safet bol jeho najlepším chlebodarcom; Jozef veľmi často pracoval u neho. No, myšlienka, žeby sa mal čo len na deň odlúčiť od milého chlapca a .sveriť ho cudzím rukám, ho i zabolela i ľakala. A čo by len povedala Maria, ktorá by azda ani žiť nerrtohla bez syna? Chcel si zo zmätku pomôcť námietkou, preto povedal Joramovi:

—        Pane, chlapec je primladý a slabý.. Nesmie si teda okľukami ešte predĺžiť beztak dlhú cestu do Nazaretu, zaškodilo by mu to. Okrem toho veľmi privykol na matkinu opateru, bez nej necítil by sa šťastným, keby mal putovať sám. Ja som ti zo srdca povďčaný, že chlapca máš rád, ale aj mne je nesmierne ťažko odlúčiť sa od neho.

—        Dobrý Jozef, tvoja starosť je celkom zbytočná, —uisťoval ho živo Joram. — Do Kariatbalu pôjdeme koňmo a chlapcovi najmem osliatko, krotké ani baránok. Nebude mu teda hroziť ani nebezpečenstvo ani únava. V Kariatbale Ježiš nájde milé srdcia a otvorenú náruč, za to ti ručím! Budem sa starať o Chlapca ako o vlastného syna. Cesta z Kariatbalu až do vášho tábora pri Berote bude ešte pohodlnejšia a príjemnejšia. Môj priateľ má výborné jazdné ťavy a iste mi ich požičia na cestu, veď Eleazara dobre poznám. Preto mi môžeš bez obavy sveriť svojho miláčka, spôsobil by si mi nesmiernu radosť. Budem šťastný, keď aspoň raz budem mať milého chlapca celý deň pri sebe.

Joram Ben Safet zatíchol. Usiloval sa, ako vedel, aby zahnal chmáry s tesárovho čela, ale nepodarilo sa mu to. Jozef srdcom rád by bol urobil radosť svojmu dobrodincovi, ale Joram žiadal primnoho. Bol by mu spokojne a s radosťou sveril celý svoj majetoček, svoj domček v Na-zarete, ale dať mu Ježiša a nemať ho na očiach, to sa mu zdalo nemožným. Ale videl aj to, že Joram tak chytro neustúpi, poznal ho ako húževnatého, neústupčivého človeka. V pomykove prišla mu na um šťastná myšlienka: nech rozhodne Ježišova matka! Bol istý, že Maria nepustí syna od seba.

Obaja mužovia stáli doteraz v húfe pútnikov, ktorí sa pomaly začali rozchádzať na všetky strany. Obďaleč stál Ježiš s matkou, Jozef teda išiel k nim aj s nevítaným pro-sebníkom.

Maria sa znepokojila, keď Jozefa videla prichádzať s ustarostenou tvárou a s ním aj Jorama. A potom celá sa preľakla, keď jej Joram predniesol svoju prosbu. Prosebne pozrela na Jozefa. Ale Jozef mlčal.

Napokon prehovorila Maria úpenlivým hlasom:

—        Ach, Joram, nežiadaj takú vec odo mňa! Ťažko, preťažko mi je odriecť tvoju prosbu, ale nemôžem inakšie. Chlapca nesmiem a ani nemôžem pustiť od seba. Neprežila by som, keby ma odlúčili od neho!

Joram obrátil sa s nevoľou a odišiel. Ale po niekoľkých krokoch zasa sa vrátil. Podal Márii ruku a povedal:

—        Odpusť mi, Maria! Nechcel som ťa zarmútiť svojou prosbou! Bol by som rád, keby Ježiš išiel so mnou, ale tvoja bolesť strpčovala by mi túto radosť. Ty si najlepšou zpomedzi všetkých matiek, ktoré som kedy poznal! A teraz dovoľ, aby sme sa rozlúčili po priateľsky. S Bohom, do videnia zajtra! — Keď Joram podával Márii ruku na rozlúčku, videl jej na tvári, aká je rada, že vec sa tak šťastne skončila.

Cestou k Jozafatovmu domu Maria spýtala sa Ježiša:

—        Dieťa moje, bol by si rád išiel s Joramom?

—        Kam ma posiela vôľa môjho Otca, ta všade idem rád, — odpovedal pokorne Ježiš. — Či do Kariatbalu, či do Nazaretu alebo do chrámu Pánovho, všetko mi je rovnako milé.

Maria si myslela, že v jeho slovách skrýva sa jemná výčitka, že ho nepustila s Joramom, preto doložila:

—        Synu môj, ja som ti nechcela prekaziť túto radosť, ale tak ťažko mi je odlúčiť sa od teba, a bola by som sa utrápila od starosti o teba.

—        Drahá matka, — odpovedal Ježiš, — mýliš sa, ak si myslíš, že moje srdce túži po takých pominuteľných radostiach. Túžim len po tom, čo je vôľa Božia. — A potom doložil s vážnosťou, nezvyklou na jeho vek: — Dobrá matka, teraz sa ľakáš bolesti z nášho lúčenia, ale príde hodina, kedy ma odtrhnú od teba, a ty tomu nebudeš môcť zabrániť, a nikto ti vtedy neuľaví v tvojej bolesti. Ale nermúť sa! Včera povedal v chráme istý z učiteľov Zákona, že aj bolesť, znášaná na česť a chválu Božiu, je bohoslužbou.

Maria nevedela, čo odpovedať na synove slová. Predpoveď staručkého Simeona o meči bolesti zaľahla jej na dušu ani kameň. Chlapec hovoril tak vážne a mužne —• či azda už teraz nastávala hodina, kedy má začať svoje veľké, tajomné dielo?

Svitlo utešené jarné ráno. Slnko práve vyšlo zpoza Moabských hôr. Hrdý Jeruzalem blyšťal sa v slnečnom svetle ani v kúpeli roztopeného zlata a hora Moria trblietala sa každú chvíľu inakšími farbami. Biele múry chrámu svietily ako iskriace drahokamy v zlatej čelenke a oslepovaly zrak tisícim pútnikov, ktorí nemohli ani oči odtrhnúť od Pánovej svätyne. Nie div, že im pred návratom domov rozlúčka so svätým mestom bola taká ťažká!

Nazaretskí pútnici sišli sa na ushovorenom mieste pred chrámom. Keď už boli všetci pospolu, spoločne vošli do chrámového nádvoria. Tam sa ešte krátko pomodlili a zasa sa shromaždili na šírom priestranstve pred chrámom. Tí, ktorí mali jazdné zvieratá, mohli už vysadať, lebo medzitým sluhovia a otroci priviedli ťavy, kone, oslov a v živom rozhovore čakali svojich pánov.

Nazaretským pútnikom bolo ľúto opustiť už mesto. Oslepujúca nádhera chrámu prikula ich k zemi. Tak ťaž-ko im bolo rozlúčiť sa so svätyňou, kde trónil Najsvätejší. Napokon Joram Ben Safet vydal rozkaz na odchod.

Dosiaľ rozprával sa vzadu s tesárovou rodinou a teraz vyjazdil koňmo na čelo sprievodu, aby sa ostatní pohli za ním. Pomaly sa celá karavána dala na pochod. Mnohí pútnici išli na ťavách a na koňoch. Chudobnejší niesli sa na vlastných alebo najatých osloch. Tí najchudobnejší putovali pešky. Na chrbte alebo v ruke niesli si batôžky s jedlom a pri boku opáľala sa im tekvicová fľaša alebo neveľké, kožené mechy s pitnou vodou. Medzi nimi putoval aj Jozef a Maria.

Kým sa nepohli s námestia pred chrámom, bol pri nich aj Ježiš. Teraz bol ešte tichší ako inokedy a jeho oči žiadostivo hľadely na chrámové staviská. Keď videl, že ho Joram, ktorý na koni popošiel dopredu, volá ku sebe, bežal k nemu a rodičia ho pustili. Nazdali sa, že mu Joram chce niečo oznámiť. Vtom, ako sa pohli, prešla cudzia karavána okolo nazaretských pútnikov. Boli to pútnici zo západného Judska. V sprievode Nazaretčanov čoskoro vznikla medzera, lebo jazdci išli chytrejšie ako tí, čo išli peší. A zasa iný zástup pútnikov prekrižoval sa s galilejskou karavánou. Dnes odchádzalo z Jeruzalema tisíce a tisíce ľudí. Preto dlho trvalo, kým Galilejčania vyšli konečne z mesta. Ich mohutný sprievod potrhal sa na menšie skupiny, prední nepočkali ostatných, a tak v neporiadku putovali až po prvú stanicu.

Vodca poslal vopred jazdcov na ťavách, aby pri Berote pripravili šiatre všetkým pútnikom. Ostatní jazdci pobrali sa s nimi, len peší pútnici kráčali pomaly svojou cestou. Ale títo sa podelili. Chlapi išli s chlapmi, priatelia s priateľmi. V krajine panoval pokoj, jednotlivým malým húfom nehrozilo nijaké nebezpečenstvo.

Jozef a Maria išli ticho na konci malej skupiny a modlili sa. Boli smutní. Rmútila ich rozlúčka s Jeruzalemom, alebo chybel im chlapec, ktorý bol akiste pri inej skupine? Pre jeho skromnosť a milotu, spojenú s detskou veselosťou a žiariacou nevinnosťou, Ježiša zamilovali a obrúbili si všetci ľudia. Každý ho chcel mať pri sebe. Tak sa asi stalo, že rodičia museli ísť dnes bez neho, sami. Ale bez syna míňaly sa im hodiny tak pomaly, tak pomaly!

Ježiš stál na chrámových schodoch pred Zlatou bránou. Keď ho Joram volal ku sebe, spýtal sa ho, či by nechcel ísť s ním. Ježiš krútil hlavou, že nie, a odstúpil nabok, lebo ho práve cudzia karavána oddelila od ostatných nazaretských krajanov. Ale keď cudzí pútnici prešli, nazaretských pútnikov už nebolo. Odišli už, a Ježiš ostal sám.

Vrúcna túžba ho znovu vábila k svätyni. Tam v týchto dňoch tisíce ľudí prednášalo svoje modlitby pred trónom Božím. Ale vtedy sa do chrámu skláňalo samé nebo, keď sa Ježiš modlil v dome svojho Otca. Tam Ježiš ako Boží Syn duševne splýval s velebou Boha Otca, kým ako človek cítil sa šťastným medzi modliacimi sa zástupmi. Jeho božská prirodzenosť aj teraz žiadala si plné sjednotenie s Bohom Otcom, a jeho ľudská prirodzenosť radostne poslúchala božskú. Prekrásnou bránou do nádherných siení nevchádzal teraz už ako dieťa, ale ako Syn Boží, ktorý hľadá odpočinok v dome svojho Otca.

Ježiš utúlil sa v tichom kútiku a zahĺbil sa do modlitby. Po modlitbe vstal a zašiel k svojmu obľúbenému mie-stečku pri učiteľských stoliciach. Učiteľov bolo málo, ale Daniel Asra aj teraz sedel na svojom mieste. Vážny učenec vľúdnym úsmevom privítal svojho pilného žiaka. Ježiš si skromne sadol k jeho nohám.

Čas sa míňal. Napoludnie učitelia opúšťali svoje miesta, ale Ježiš aj potom ostal na stupňoch Asrovej stolice. Horlivo načúval slovám učiteľov, často sa ich vypytoval a odpovedal im na otázky. Daniel Asra cítil, ako ho čosi mocne vábi k dieťaťu, a čím ďalej tým väčšmi sa divil nad jeho múdrosťou.

A keď odpoludnia znovu zaujal svoju stolicu, malého žiaka našiel sedieť už na stupňoch, Ani netušil, že Ježiš vôbec nevyšiel z chrámu. Keď sa večer poberal domov, povedal Ježišovi:

—        Malý priateľu, už je čas, aby si sa vrátil domov k otcovi a k matke. Iste ťa už budú hľadať. A čochvíľa zavrú aj brány chrámu.

—        Môj Otec vie, že som blízko neho, ale moja matka je smutná, — odpovedal Ježiš skromne.

Daniel Asra nerozumel smyslu chlapcových slov, ale doložil:

—        Tak len choď, synu môj, a ponáhľaj sa potešiť svoju matku! Prestane sa o teba strachovať, keď budeš zasa pri nej!

Ježiš vstal a kým učiteľ odchádzal, pomodlil sa ešte v Šalamúnovej sieni. Potom aj on vyšiel z chrámu a o niekoľko minút neskoršie zavrely sa všetky jeho brány...

Už bola tma, keď sa rímsky stotník Genezius po dennej službe na jeruzalemskom hrade Antónia vracal domov. Ponáhľal sa s ustarostenou tvárou a skoro ani nehľadel na cestu. Doma ležala mu na smrť chorá štvorročná dcéruška, jeho jediné dieťa. Ešte pred hodinou odkázala mu žena, že stav chorej sa nezmenil, že je stále beznádejný. Akou ťažkou bola mu dnes inokedy taká príjemná služba! Hodiny mu boly dlhé ako deň a deň zdal sa mu byť večnosťou. Veď doma zápasila so smrťou milovaná dcéruška, a jeho železná povinnosť odviedla od je jsmrteľnej postieľky! Napokon prišiel večer a s večerom vyslobodenie z tohto trápneho súženia. Ale, ach, noc prinesie azda ešte väčšiu bolesť otcovskému, úzkosťou sovretému srdcu! Azda už smrť pristúpila k dcéruškinej postieľke, a on tomu nemôže zabrániť!

Konečne došiel domov. Práve chcel chytiť rukoväť klopadla a zaklopať, aby mu otvorili, keď v kúte dvora na dlažbe zočil ležať malú bielu postavu. Zprvu si myslel, že sa mu to potme len tak zdá. Ale v tej chvíli otvorily sa domové dvere a prúd svetla rozlial sa po dvore. To sluha počul pánove kroky a prišiel otvoriť. Genezius zavolal sluhu so svetlom, lebo v bielej postave poznal spiaceho chlapca.

Stotník pozrel spiacemu do tvári a prekvapený vykríkol. Ešte nikdy nevidel také spanilé dieťa. Na dôstojníkov výkrik malý spáč sa prebudil. Zodvihol sa a zadivený hľadel na oboch mužov. Svetlo ho oslepovalo, preto zasa zavrel oči a ospanlivo zašepkal:

—        Dobrí ľudia, dovoľte mi tu spaťl Nevyháňajte ma, lebo som veľmi ustatý I

A plavovlasá hlava chlapcova pomaly znovu klesala na skalu, na ktorej ležal prv.

Stotník bol hlboko dojatý. Na prvý pohľad zamiloval si cudzie a azda aj opustené dieťa. Nežne a opatrne vzal na ruky spiaceho chlapca a starostlivo ho niesol do domu.

Sluha zastrčil závoru dverí a kráčal za pánom chodbou, vystlatou mäkkými kobercami. Stotník zastal pred dvermi, sluha mu otvoril a odstúpil nabok. Stotník vošiel so svojím bremenom do veľkej, slabo osvetlenej izby, ktorá bola veľmi pohodlne zariadená. Len čo vstúpil, v úzadí vstala mladá, driečna pani, ktorá sedela pri detskej postieľke. Ponáhľala sa manželovi v ústrety, ale potom prekvapená zastala:

—        Čo to nesieš, Genezius? Cudzie dieťa?

—        Roztomilého chlapca, ktorého som našiel spať vonku na dlažbe, — odpovedal stotník. Potom podišiel doprostred izby pod lampu a doložil: — Pozri len, Fulvia, videla si už niekedy také dieťa?

Rimanka chvíľku pozorovala čarovné krásnu tvár spiaceho dieťaťa a zašepkala:

—        Krásny je ani syn niektorého boha! Škoda, že je to židovský chlapec! Ale poď, Genezius, iste ti je ťažký, polož ho sem na podušky !

Fulvia vzala niekoľko podušiek, ktoré ležaly pri detskej postieľke a rozostlala ich na koberec v kúte izby. Genezius nežne uložil chlapca na ne a chvíľku mlčky hľadel na malého hosťa. Potom pani zaviedla svojho muža k postieľke chorého dieťaťa.

Genezius ticho rozhrnul hodvábne záclony nad postieľkou a spýtal sa:

—        Ako jej je, Fulvia? Ešte vždy nie lepšie?

—        Ach, bohužiaľ, nie, — odpovedala pani beznádejne. — Ak bohovia nepomôžu, náš miláček bude stratený! — Nešťastná matka klesla do lenošky a zakryla si tvár rukami.

Stotník smutný sklonil sa nad postieľku, z ktorej hľadela naň horúčkou rozpálená, vychudlá detská tvárička. Za každým dychom dievčatku vydral sa z chorej hrudi ťažký vzdych a s rozpukaných perí slietol bolestný ston. Genezius videl, že už asi niet nádeje na vyzdravenie, a pri tejto myšlienke zvlhly mu oči.

Zdalo sa, že dieťaťu bolestí pribúda. Bolo čo raz nespokojnejšie, až sa napokon rozplakalo dusivým hlasom. Fulvia nadvihla dcéruške hlavičku, aspoň tak jej chcela uľaviť. Genezius smutne a bezradne hľadel na jej márne ustávanie. Oboch manželov starosť o milované dieťa zaujala natoľko, že celkom zabudli na svojho malého hosťa. Zrazu chlapec zastal pri nich. Dotkol sa jemne ruky utrápenej matky a ozval sa:

—        Dobrá pani, prečo tak veľmi plače to dieťa?

Fulvia prekvapená obrátila sa k nemu a odpovedala:

—        Ach, naša dcéruška je na smrť chorá, a azda umrie! Má veľké bolesti, preto plače.

Chlapec sústrastne pozrel na slzami zarosenú tváričku malej trpiteľky a hanblivo sa spýtal matky:

—        A môžem sa jej dotknúť?

—        Môžeš, ale neublíž jej, — odpovedala Fulvia na detinskú otázku.

Chlapec láskavo pohladil dievčatko po čele a hovoril mu prosebne

—        Už neplač, milá sestrička!

Dieťaťu hneď ustaly slzy, úsmev oživil jeho zvädnuté líčka, a maličká k cudziemu chlapcovi vystrela ručičky ani k vlastnému bračekovi, s ktorým sa dávno nevideli. Ježiš chytil vychudnuté palčeky dievčatka do svojich rúk a radoval sa prítulnosti, ktorú prejavila k nemu malá trpiteľka. O chvíľu sa jej spýtal:

—        A ako sa menuješ, dievčatko?

—        Menujem sa Sabina, — odpovedalo dieťa dôverne.

A Ježiš ju láskavo tíšil:

—        Ja ťa mám rád, malá sestrička, ale teraz chcem, aby si si trochu pospala!

Dievčatko poslušne sklonilo hlavičku do podušky a zavrelo oči. Čoskoro Sabinino pravidelné dýchanie svedčilo, že zaspala.

Genezius a Fulvia zadivení hľadeli na obe deti. Ich obdiv premenil sa v najčistejšiu radosť, keď videli, aký blahodarný vplyv má cudzí chlapec na ich malú Sabinu. Bez slova pozreli na seba. Na tvári zračila sa im nemá otázka: — Či sa nejaký náš boh snížil k nám, aby uzdravil naše choré dieťa?

Z týchto myšlienok vyrušil ich malý hosť. Stál pred domácou paňou, hľadel na ňu hlbokými očami a prosil ju:

—        Dobrá pani, som veľmi hladný! Prosím ťa, daj mi kúsok chleba! Od rána nemal som ničoho v ústach.

Fulviu veľmi dojala skromná chlapcova prosba. Sklonila sa, objala ho a zvolala:

—        Chudáčik maličký! Ako ma bolí, že mi to skôr neprišlo na um! Neboj sa, naješ sa a občerstvíš sa. A už nebudeš spať vonku, na kamennej dlažbe, ale v izbe v mäkkej posteli!

Vstala, ale Genezius ju predišiel. Vrátil sa so slúžkou, ktorá niesla na tácke chutnú večeru. A ako tak zastala nerozhodne, kam položiť tácňu, Genezius povedal:

—        Fulvia, i ja som veľmi hladný ako náš malý host!

—        Beda prebeda! — zvolala Fulvia. — Hlavu mám ešte celkom pomätenú od žiaľu! Veď my sme celkom zabudli na večeru! Tak poďme všetci do iedálne. Tam nahradíme, čo sme zameškali. Priprav stôl, Lidda! — obrátila sa k slúžke. Letmo pozrela ešte na spokojne spiacu dcérušku, pojala chlapca za ruku a viedla ho do izby na druhej strane chodby. Genezius išiel za nimi.

V jedálni už bol stôl prikrytý. Slúžka odbehla po jedlá a po chlapcovu večeru. Kým Fulvia rozkladala príbor po stole a kládla chlapcov tanier medzi svoj a manželov, Genezius usadil malého hosťa.

—        Ako sa menuješ, milý chlapček? — spýtal sa ho.

—        Menujem sa Ježiš, — odpovedal chlapec skromne.

—        A si z Jeruzalema?

—        Nie, pane, moji rodičia bývajú v Nazarete.

—        Z Nazaretu si? Z Galilejska? — divil sa Genezius.

—        Áno, pane.

—        A akože si sa teda dostal na náš dvor? A prečo si chcel nocovať na tvrdej dlažbe? Či ste cez veľkonočné sviatky s rodičmi nemali nocľahu?

Chlapec sa usmial:

—        Pane, mali sme nocľah. Ale moji rodičia odišli domov a ja som tu ostal sám. Chrám ma zadržal, ale rodičia ma hneď odvedú domov. Dnes som bol celý deň v chráme, ale keď večer zavierali brány, musel som odísť. Prišiel som až sem, na váš dvor. A pretože som bol veľmi ustatý, zaspal som na dlažbe, kde si ma našiel.

Fulvia ho zvedavo počúvala.

—        Ach, dieťa, čo si to vykonal? — zvolala, keď Ježiš dokončil. — Akí nešťastní budú tvoji rodičia, že si ich zanechal! Ako sa budú trápiť, ako ťa budú hľadať!

Ježiš sa obrátil k panej, ktorá si práve sadala k nemu, a povedal jej tónom, ktorého Vážnosť sa hlboko dotkla Rimankinho srdca:

—        Viem, dobrá pani, že ma považuješ za neposlušné dieťa, ale neprávom. Lebo je na svete ešte väčšia láska ako láska k rodičom, a to je láska k Bohu. A je aj poslušnosť Bohu, a aj tá je väčšia ako poslušnosť oproti rodičom. Ostal som v chráme, lebo to bola vôľa Boha, ktorého milujem. Aj bolesť, ktorú teraz trpia pre mňa moji rodičia, je bohumilou obetou a Boh im ju nahradí mnohými radosťami. Neveríš, pani? Viem, že mi nerozumieš a máš sústrasť s mojimi rodičmi. Bolesť mojich dobrých rodičov bolí aj moje srdce, ale muselo sa tak stať všetko. Kým som sa nestal synom svojej matky, patril som Bohu. Chrám je domom Božím, prebývať v ňom je mojou potechou.

—        Ale, milé dieťa, — namietala Fulvia, — teraz si nie ani pri svojom Bohu, ani pri rodičoch, ale u nás, Rimanov! A nás nazývajú nepriateľmi vášho národa! Či sa nás nebojíš?

—        Vy ste ma láskavo pritúlili, preto som teraz medzi vami. Budete aj mne rodičmi, kým budem pod vašou strechou a nebeský Otec vás odmení za vašu lásku! Ale ja som aj pri Bohu, veď on prebýva v mojom srdci! — Posledné slová chlapec vyslovil s takým dôrazom a v jeho bytosti bolo toľko dôstojnosti, že pohanským manželom znovu prišlo na um: — Toto dieťa je iste Synom Božím!

Beseda tak zaujala malú spoločnosť, že dosiaľ sa večere na stole nikto ani nedotkol. Konečne Ježiš vstal a polohlasne sa pomodlil svoju obvyklú modlitbu pred jedlom. Modliaci sa chlapec bol rímskym manželom nezvyklým zjavom. Tvár ako keby sa mu bola zažala tichou žiarou a z jeho jasných nevinných očí zažiaril tajomný prísvit. Od chvíle, ako videli chlapca modliť sa, Fulvia a Genezius pocítili k nemu len jediný cit: obdi-vuplnú lásku.

Pri večeri Fulvia so zvláštnou pozornosťou obsluhovala malého cudzinca. A Ježiš s povďačným zrakom prijímal všetko, čo mu predkladali. Jeho dobrodinci boli šťastní. Videli, že chlapec sa dobre cíti medzi nimi.

Po večeri Ježiš prosil Fulviu:

—        Pani, môžem na noc ostať u vás? Dovolíte mi spať na koberci tam v tej izbe, kde spí malá Sabina?

—        Pravdaže, chlapček môj milý! — prisviedčala Fulvia horlivo. — Ale ja som ti chcela dať postlať v inej izbe, kde by si sa mohol spokojne vyspať.

—        Nie, pani, neustávaj sa. Ja sa aj ná koberci dobre vyspím. Veď Sabinu nebudem vyrušovať a ani ona už nebude viacej plakať. Bude spať až do rána.

—        Nuž, nech bude po tvojej vôli, dobrý chlapčekl — súhlasila pani. — A teraz prejďme do izby pozrieť, či Sabina naozaj ešte spí, ako hovoríš!

Všetci vstali a pobrali sa k Sabine. Dievčatko spalo spokojným, zdravým spánkom. Ježiš sa utiahol do svojho kútika a Fulvia ho starostlivo poprikrývala. Potom sadla si do lenošky k dcéruškinej postieľke, aby ju opatrovala. Ale ako manžel odišiel a všetko dookola utíchlo, aj jej oči čoskoro oťažely a aj ona zaspala...

Pred južnou bránou mesta Berotu bola trma-vrma. Už hneď odpoludnia dorazily sem prvé skupiny galilejských pútnikov z Jeruzalema. A stále prichádzali ďalší pútnici, takže pred Berotom bolo čo raz živšie. Pútnici, väčšinou Galilejci, ktorí dnes ráno odišli z Jeruzalema, tu si pripravovali prvý nocľah. Netrvalo dlho a všade nred mestskými múrami, kde zem bola kamenitá a neobrobená, lebo nesľubovala úrodu, stály šiatre ani malé dedinky. Oddávna ustálil sa v stavaní šiatrov aj určitý poriadok: jednotlivé dediny táborily vždy na svojom mieste. Ale aj v meste Berote radi pritúlili pútnikov, koľkí sa pomestili.

Len čo chlapi sňali s tiav náklad, jedni pripravovali veľké šiatre a iní išli napojiť zvieratá alebo nosili vodu pútnikom, ktorí mali dôjsť neskoršie. Cím viacej sa tmilo, tým živšie bolo v tábore. Konečne prichádzali aj peší pútnici. S nimi prišli aj Maria a tesár Jozef.

Obidvaja už zďaleka pozorne hľadeli k nazaretskému táboru. Boli istí, že ich Ježiš bude vyčkávať pred táborom a že im radostne pribehne naproti. Ale sklamali sa. Po chlapcovi nebolo ani vidu ani slychu. Ale ešte si nerobili starosti. Azda Ježiš nespozoroval, že už prišli, alebo bol niekde v súsednom tábore. No, keď sa dlho neukazoval, začali sa znepokojovať. Pýtali sa tu i tam, ale chlapca nikto nevidel. Teraz ich už prejal strach. Ponáhľali sa do susedných táborov a dopytovali sa na syna. Lenžé všade krčili plecami, chlapca nikde nebolo.

Maria sa triasla od laku a úzkosti. S plačom bežala od šiatra k šiatru a všade hľadala stratené dieťa. I Jozef sa sužoval. Napokon prišla mu na um myšlienka, ktorá ho znovu vzmužila.

—        Maria! — povedal. — Myslím, že Ježiš príde s Joramom. Pamätáš sa, že Jeram kýval naň, keď sme odchádzali? Akiste ho prehovoril a pojal so sebou do Kariatbalu. Dúfam, že za hodinu-dve bude Ježiš s Joramom tu v tábore.

Ustarostená tvár Mariina sa znovu vyjasnila.

—        Azda máš pravdu, — prisvedčila mu. — Ale vtedy poďme hneď pred tábor a tam ich čakajme. Bojím sa o chlapca, a tu v tom shone by som nevydržala.

—        Nuž, poďme! — pristal Jozef a s novou nádejou v duši odchádzali z tábora ...

Deň sa už chýlil k večeru. Tmilo sa čo raz viacej, a Maria čím ďalej tým túžobnejšie hľadela k juhozápadu, odkiaľ očakávala toho, ktorého milovala celým srdcom.

Večerný chlad stával sa citeľnejším a nezdravé hmly dvíhaly sa k nebu. Nazaretskí pútnici pomaly sa usalašovali v šiatroch. Len vonku pred táborom stály ešte dve osoby a nepohnute vyzeraly do diaľky. Už sa celkom stmievalo, ich obzor sa stále úžil, ale oni neodchádzali so svojho miesta. Neprehovorili ani slova, len ustarostená Maria časom bolestne si vzdychla.

Konečne začuli slabý hlas s tej strany, v ktorú nacúvali. Maria počula ho prvá a s potlačovanou radosťou polohlasne vykríkla:

—        Už idú! To sú dvaja jazdci!

A naozaj, z tmy vynorili sa dvaja jazdci na ťavách, ktorí sa poberali do tábora. Chytro sa blížili a čoskoro ich bolo dobre rozoznať. Ale, ach! Sotva zbadala Maria zarastené tváre oboch mužov, zúfale zvolala:

—        Bože môj! Kde je Ježiš? Neprišiel s nimi!

Potom trasúcim sa hlasom oslovila prvého jazdca:

—        Joram Ben Safet! Zaprisahám ťa, povedz mi, kde je môj syn?

Jazdec zastavil ťavu pred samou Máriou, bolestne vzrušenou, a zadivený sa spýtal:

—        Tvoj syn? A či neprišiel s vami?

—        Nie, nie. Niet ho tu. Nevideli sme ho od rána, ako si ho pred chrámom zavolal k sebe. Mysleli sme, že si ho pojal do Kariatbalu ... Ach, beda, beda!... Kde je môj syn? . .. Kde je moje dieťa? ... — Nesmierna úzkosť znela z každého slova nešťastnej matky.

Joram Ben Safet sklzol s ťavy a pristúpil k Márii. Sám sa celý preľakol. Hľadel sa ospravodliviť a povedal:

—        To je pravda, Maria, kýval som naň a žartom som sa ho spýtal, či by nechcel ísť so mnou. Ale Ježiš krútil hlavou, že nie, a potom odstúpil nabok. V tej chvíli prechádzala okolo nás cudzia karavána, a ja som musel dávať pozor na ťavu, ktorá sa začala plašiť. Potom, keď sme už odchádzali, zdalo sa mi, že chlapca som videl ešte raz, ale iste to neviem povedať.

Joram Ben Safet viacej nevedel. Aj on bol bezradný a pohľad na nešťastnú matku budil v ňom sústrasť.

—        Ale kde sa len mohol podieť? — spýtali sa Jozef a Maria akoby jednými ústami.

Tu sa zamiešal medzi nich jazdec, ktorý prišiel s Joramom:

—        Či vás je tak málo? Možno, že prišiel s inými, a vy to tom neviete. Veď je to len chlapec, nuž, dozaista stretol priateľov a známych a pripojil sa k nim.

—        To je pravda, Ježiš azda predsa len prišiel pred nami, a priatelia ho nepustili od seba, — prisvedčil Jozef, ktorý pri svojej tichej povahe nedal znať veľkú úzkosť na sebe. — Poďme ho hľadať ešte raz!

—        Áno, poďme ešte raz prezrieť celý tábor, — povedala Maria ticho, ale v jej slovách zračila sa všetka beznádejnosť jej duše. I obrátila sa k táboru a Jozef išiel za ňou.

V tábore mali niekoľko lampášov. Jozef vzal dva a zarmútení rodičia kráčali od šiatra k šiatru. Aj Joram Ben Safet a jeho sprievodca išli s nimi. Najprv sa vybrali k šiatrom mužov. Chlapi sedeli pri besede a veľmi sa divili, že dnes večer sa už druhý raz dopytujú na Je žiša. Ale dnes ho nikto nevidel od rána.

Maria s lampášom v ruke ledva sa už vliekla.

—        Dieťa moje! Syn môj! — To boly jediné slová jej bolesti.

Došli ku šiatrom žien. Máriini sprievodcovia čakali vonku pri každom šiatri, kým Maria nevyšla. Nevideli, čo sa dnu robilo, ale tenkými stenami šiatrov počuli výkriky údivu a sústrastné hlasy žien a bolestné volanie Máriino.

—        Synu môj! Ježišu môj, kde si? ...

Mužom zarosily sa oči pri tomto srdceprenikajúcom náreku.

Konečne navštívili aj posledný stánok. Maria vyšla z neho bledá a vyplakaná a potácala sa ako slabá starena. Keď Joram Ben Safet videl, ako kráča so sklonenou hlavou, mimovoľne pomyslel si na ľaliu, zlomenú búrkou.

Jozef išiel s ňou od šiatra k šiatru, ale nedúfal, že by Ježiša našli v tábore. Lebo to nebola Ježišova obyčaj, aby nešiel k rodičom, ale že by ostal tak dlho pri priateľoch a známych. Vybral sa znovu hľadať len k vôli Márii. Chlapec istotne ostal v Jeruzaleme. Myslel si, že je už stratený, a jeho smútok a úzkosť neboly menšie ako u Márie. Slzy mu tiekly po chudých lícach. Veď kto by sa ubránil pohnutiu pri pohľade na ukonanú, bôľom zlomenú hľadajúcu matku? Ach, veď aj jeho srdce túlilo sa najvrúcnejšou láskou otcovskou k chlapcovi, ktorého mu Boh sveril do opatery. A Boh bedlil nad chlapcom, ako len mohol bedliť nad vlastným Synom. Kedysi Boh k Jozefovi poslal anjela, aby ho poučil, ako má dieťa zachrániť pred nebezpečenstvom. Druhý raz zasa prišiel anjel s odkazom, že sa môže s dieťaťom vrátiť do vlasti. Hľa, chlapec bol Všemožúcemu taký drahý, a teraz sa stratil, stratil sa takým nevysvetliteľným spôsobom! ...

Keď zhasla aj posledná iskierka nádeje, že Ježiša najdú v tábore, Jozef vzal Márii lampáš z trasúcej sa ruky a chcel nešťastnú matku potešiť.

— Vzmuž sa, drahá Maria! — hovoril jej. — Vrátime sa nazad do svätého mesta, a tam ho nájdeme!

Chcel povedať viacej, ale hlas sa mu zadusil v slzách. A starý, vážny muž plakal nahlas ako dieťa ...

Po smutnom večeri nasledovala trápna noc, plná múk.

V jednom šiatri pre ženy kľačala Maria, Jozef kľačal s druhej strany tábora pri spiacich mužoch. V modlitbe obaja zápasili s Bohom o nadovšetko milovaného syna.

Úbohého tesára ani noční hostia obkľúčily myšlienky čierne ako okolitá nočná tma. Prišlo mu na um, ako Ježiš v meste a v chráme budil pozornosť všetkých ľudí. Či medzi zástupmi neboli azda nejakí nepriatelia? Pred dvanástimi rokmi nočnou hodinou musel utekať s matkou aj s dieťaťom, lebo Herodes číhal na chlapcov život. Pravda, Herodes už dávno umrel. Aj jeho syn Archelaos, ktorý niekoľko rokov ako tyran panoval nad Judskom, bol ďaleko vo vyhnanstve, a na jeho tróne sedel rímsky správca. Hoci teda ani s tejto strany nehrozilo nebezpečenstvo, jednako nebolo veľmi ďaleko. V Jeruzaleme bývalo mnoho vznešených Rimanov, ktorí sa vo svojich palácoch so záľubou dávali obsluhovať nJbdými, peknými otrokmi. Ako ľahko mďhol taký krásny a roztomilý chlapec padnúť do oka niektorému lakomému Rimanovi! A potom, na veľkonočné sviatky do svätého mesta nesišli sa len Zidia zo všetkých krajín, ale prišlo tam aj mnoho kadejakej sberby. Aj im mohol chlapec padnúť do rúk ...

Takéto myšlienky nekonečným radom tiahly Jozefovou myslou a odháňaly občerstvujúci spánok s jeho očí. Osvit našiel ťažko skúšaného muža ešte vždy na kolenách.

A Maria?

V duchu videla pred sebou staručkého proroka Simeona. Počula jeho slová: ,,A tvoju vlastnú dušu prenikne meč!" Cítila tento meč; hlboko, prehlboko jej vnikol do srdca. Včera a predvčerom trápily ju úzkostlivé predtuchy pri spomienke na Simeonove proroctvo — a teraz sa tak strašne splnily jeho slová!

A predsa: či smela reptať? Kedysi, pred anjelom Božím, nazvala sa dievkou, slúžkou Pánovou. V pokore zabudla na seba a pristala poslúchnuť Boha vo všetkom, čo bude od nej žiadať. Stala sa jeho služobnicou, — či teda smela reptať, že Pán dopustil na ňu toto utrpenie? Ach, veď bola len slúžkou, ktorej do rúk sveril Boh toto sväté dieťa. Nemohla sa teda hnevať na božské dieťa, že ju opustilo. Stálo nad ňou vysoko, ach, tak vysoko! Ježiš bol jej synom a pánom, ona bola len jeho služobnicou ...

Konečne Máriu premohla únava a vysilenie. Unavene oprela sa o stĺp šiatra. Tak sa pominul ostatok noci. A keď na úsvite nastal v tábore ruch, Maria vstala a vyšla zo šiatra. Vonku ju už čakal Jozef. Len napochytre zjedla kúsok chleba, ktorý jej Jozef podal, a zapila vodou zo džbánu, ktorý jej pridržal. A o chvíľu obaja vyšli z tábora smerom ku svätému mestu. Keď prešli okolo strážcu tábora, ten súcitne hľadel za nimi, kým nezašli v rannej hmle.

Aj v dome stotnika Genezia svital nový deň. Ranný svit miešal sa s bledým svetlom žmúriacej lampy a čo raz jasnejšie osvetľoval i predmety i osoby. Hen v lenoške sedela Fulvia. Hlava jej klesla na operadlo a oči mala zavreté. Mnoho nocí prebedlila pri postieľke svojho miláčka. Teraz konečne aj ju premohol spánok. A mohla spať spokojne. Jej dcéruška bola zachránená a u-smievalo sa na ňu zdravie.

Oblokom vkradol sa do izby slnečný lúč, plazil sa pomaly dlážkou a laškovne pohladil po tvári chlapca, ktorý spal na mäkkých poduškách v kúte izby. Slnečné svetlo len ľahko pobozkalo jeho líčka, ale Ježiš sa prebudil. Otvoril oči, rozhliadol sa okolo seba a usmial sa. Potom čo najtichšie odkryl prikrývku, aby nezobudil domáciu paniu, odpočívajúcu v lenoške. Potichúčky vstal a kľakol si k lôžku. Sopnul ruky, pozdvihol oči k nebesiam a čarovný svit, ktorý včera Genezius a Fulvia pri modlitbe spozorovali na jeho tvári, opäť zažiaril a rozlial sa po celej jeho postave.

Čas utekal a v izbe bol už skoro jasný deň. Vtom začalo sa čosi hýbať aj za záclonami postieľky, pri ktorej sedela spiaca Fulvia. Malá rúčka odhrnula záclony a dve čierne detské očká vykukly zvedavo zpomedzi nich. Zrak malej Sabiny padol na modliaceho sa chlapca a utkvel na ňom s detským údivom. Ale chlapec sa ani nepohol. Zdalo sa, že ani nezbadal, že Sabina ho pozoruje.

Po chvíli Sabina vstala. Pri jej postieľke stála ešte stolička, na ktorej včera večer sedel jej otec. Skúsila stupiť na ňu a soskočiť na zem. Nebolo to ťažké. Teraz stála v bielej nočnej košieľke pred spiacou matkou. Pozrela akoby tázavo na ňu a potom pomaly a váhavými krôčkami cupkala ku chlapcovi, ktorý sa ešte vždy nepohnute modlil. Tu ho Sabina ľahúčko potiahla za šaty, a keď sa Ježiš obrátil, spýtala sa ho pošepky:

— Ty, chlapček! Nebol si ty včera večer pri mojej postieľke a neuzdravil si ma?

Ježiš prikývol a láskavo sa usmial. Sabina sa ho znovu opýtala:

—        Povedzže mi, ako sa menuješ a ako si prišiel ku mne?

—        Menujem sa Ježiš, malá priateľka, a tvoj otecko doniesol ma k tebe sem, do tejto izby.

—        Priniesol ťa? Či nevieš chodiť? Veď si už veľký!

—        Oj, áno, dievčatko, viem chodiť. Ale spal som vonku na dvore a tvoj otecko doniesol ma sem a uložil na tieto podušky.

—        A čo si to robil, kým som neprišla ku tebe?

—        Modlil som sa k Bohu.

—        Ó, milý Ježišu! aj ja sa už viem modliť. Mamička ma naučila. Lenže, ja si nekľaknem pritom, ale stanem si hen k obloku a poviem: „Veľký Mars! Ochraňuj mi otecka, aby ho nezabili nepriatelia!"

Sabina povedala tieto slová nahlas, ako navykla. A jej matka sa na to zobudila. Zprvu hľadela prekvapená okolo seba, ale potom chytro vstala a bežala k deťom. Vzala dcérušku na ruky a zvolala:

—        Dieťa moje drahé! Veď si na smrť choré, musíš ostať v postieľke!

Ale maličká dôrazne krútila hlavičkou a veselo štebotala:

—        Sabina nie je chorá! Tento chlapec, Ježiš, ma uzdravil. Sabina sa už zasa môže hrať!

Fulvia bola natoľko prekvapená, že napochytre nevedela odpovedať. Potom nežne prehovorila:

—        Dieťa moje, bolo si veľmi choré, a ľudia tak chytro neozdravejú. Ešte niekoľko dní si musíš poležať v postieľke, kým celkom ozdravieš.

Ale Sabina začala kričať a volala:

—        Pomôž mi, Ježišu! Povedz mamičke, že som celkom zdravá, veď si ma sám uzdravil!

Fulvia nevedela si rady. Dieťa sa spieralo a nechcelo sa dať odniesť do postieľky. Tu k Sabine pristúpil Ježiš a láskavo jej povedal:

—        Sabina, ozdravela si, lebo tvoji rodičia boli ku mne dobrí. Ale poslúchni a daj sa uložiť do postele. Po-spiš si ešte hodinu a potom sa zasa budeš baviť.

Dievčatko sa teraz ochotne dalo zaniesť a hneď zaspalo spokojným spánkom. A keď ju o hodinu prišiel pozrieť otec, Sabina sa už veselo hrala pod dozorom prešťastnej matky. Ježiš práve predtým bol odišiel do chrámu.

Odpoludnia po strašnej noci, ktorú Jozef a Maria prežili v úzkosti o strateného syna, došli do Jeruzalema. Prvé kroky viedly ich do domu dobrého hostiteľa Jozafata. Ich návrat zprvu vzbudil prekvapenie, ktoré sa potom zmenilo na veľké preľaknutie. Po odchode pobožných pútnikov, a najmä po odchode roztomilého chlapca, Lea cítila sa veľmi osamelou. Aj jej otcovi bolo otupno. A teraz stáli pred nimi rodičia milého dieťaťa a utrápení pýtali sa na Ježiša, ktorý sa im stratil! Jozafat a Lea zosmutneli a ich slzy miešaly sa so slzami zarmú-tených rodičov. Ako radi by ich boli potešili! Ale, ach, sami nemali ani poňatia, kam sa chlapec mohol podieť!

Len ťažko mohli oboch vyčerpaných pútnikov prehovoriť, aby si oddýchli a občerstvili sa. Maria chcela ísť hneď do chrámu. Jozafat a Lea išli s nimi, ale starec už nevládal kráčať s ponáhľajúcimi sa. Išiel za nimi, nakoľko ho niesly staré, trasúce sa nohy.

V okolí chrámu prekutali každý kút. Celé odpoludnie chodili po sieňach a nádvoriach, hľadali, vypytovali sa, ale nadarmo. A koľko ráz sa spýtali chrámových sluhov, vždy dostali rovnakú odpoveď:

— Sem prichádza toľko ľudí, že sa nemôžeme pamätať na jednotlivcov!

Zarmútení rodičia obrátili svoje kroky aj k učiteľským stoliciam. Sedel tam iba jediný starec a hlúčku nábožných veriacich vysvetľoval niektoré vety z Písma svätého. Keď sa ho Jozef nesmelo spýtal, či včera alebo dnes nevidel pri učiteľských stoliciach asi dvanásťročného chlapca nápadnej krásy, starec odpovedal:

—        Priateľu môj! Nevidím svojich poslucháčov, som slepý...

Konečne, keď sa už šerilo a v chrámových sieňach a na nádvoriach nebolo skoro ani živej duše, Jozef a Maria odišli s Leou z chrámu. Lea bola smutná a zronená. Ale aká bola v tej chvíli bolesť oboch jej hostí, to si nevedela ani slabo predstaviť.

Bolesť Ježišových rodičov dosahovala najvyššieho stupňa. Zdalo sa, že úbohej matke pukne srdce. Cesta z Jeruzalema do Berotu a nazpäť bola ťažká a bolestná, ale krátka cesta z chrámu do Jozafatovho domu bez Ježiša zdala sa biednej matke tisíc ráz ťažšou. Bola to cesta bez všetkej nádeje, bez iskierky útechy. Čo kedy na zemi mohlo vytrpieť materinské srdce, to trpela Maria v tejto chvíli. Kam sa teraz mala obrátiť, kde hľadať stratené dieťa?

Lea tešila zarmútených priateľov.

—        Poďte, drahí moji, so mnou! — volala ich. — Ježiša nájdeme zajtra. Som presvedčená, že je ešte v meste a tak istotne príde do chrámu. Dnes už musíte mať strpenie, lebo ste celkom vysilení. Len dôverujte! Chlapcovi sa iste nič nestalo, Ježiš je nie ako iní chlapci v jeho veku. Bude raz veľkým prorokom, to hneď vidieť z jeho pohľadu, z jeho slov, z jeho chovania. Boh bude s láskou bedliť nad ním. Nestrachujte sa oňho toľko, chlapec je iste u dobrých ľudí!

Hoci Leine slová nemohly sňať starosť o syna s duše úbohej matky, — veď jej bolesť bola veľká ako more, — jednako neostaly bez účinku na jej ťažko skúšané srdce. Doma Lea a Jozafat obsypali hosťov láskou a účasťou, ale i tak táto noc obom pútnikom nebola menej trápnou ako predošlá. Ich túžba za Ježišom rástla každou minútou, ktorú prežíval kdesi ďaleko od nich, ďaleko na neznámom mieste.

Dnešný deň, chýliaci sa už k večeru, bol pre rodinu stotníka Genezia nadovšetko šťastným. Ježiš odišiel včas ráno z domu a ponáhľal sa do chrámu. Tam strávil celé hodiny zčiastky v modlitbe, zčiastky pn nohách učiteľa Daniela. Po Ježišovom odchode Sabina sa prebudila a na najväčšiu matkinu radosť bola celkom zdravá. V jej malom tielku nebolo ani znaku po predošlej slabosti. Sabina sa neprestajne dopytovala na dobrého chlapca, ktorý ju uzdravil, ako sama ustavične tvrdila. Ničím sa nedala uspokojiť, že Ježiš odišiel. Len pomaly sa Fulvii podarilo dcérušku utíšiť.

Konečne popoludní Ježiš sa vrátil a, ako včera večer, prosil o niečo na jedenie. Fulvia ho s radosťou uhostila.

Keď sa chlapec najedol, Fulvia priniesla k nemu Sabinu. Dievčatko s výbuchom radosti pozdravilo svojho nového priateľa a prosilo ho, aby už neodišiel. A keď ho prosila aj Fulvia, aby len ostal, Ježiš ochotne pristal. Sabina sadla si k chlapcovým nohám a chcela, aby jej rozprával rozprávky o pohanských bohoch a duchoch, aké rímske matky rozprávaly svojim deťom.

A Ježiš začal rozprávať. Jeho slová sohrievaly srdce a znely ako ľubozvučná hudba. Neboly to povesti, čo rozprával, ale obdivuhodné pravdy o svete, obťaženom hriechami, nad ktorým sa Boh láskavo smiloval a poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby ho vykúpil. A hoci to boly samé vznešené veci, o ktorých rozprával cudzí chlapec, hovoril o nich tak jednoducho a tak vrúcne, že rozumelo mu aj dieťa. Sabinine očká dychtivo visely na Ježišových ústach. A v srdiečku začalo jej vychodit čosi ako nové slniečko. Pravda, teraz to boly ešte len radostné zore, ale neskoršie, keď bolo dokonané vykupiteľské dielo, keď tento božský chlapec vykrvácal na dreve kríža na Kalvárii, toto slnko zažiarilo v plnej žiare a ranné zore rozvily sa v jasný deň.

Ale ešte čiesi oči, plné hlbokého pohnutia a nadšenia, hľadely na malého rečníka. Fulvia hneď poznala, že chlapcova rozprávka nie je vymyslenou udalosťou, aké radi počúvame, ale že je čírou pravdou. A v jej duši vzišla istota, že tento božský chlapec je sám nadzemskou bytosťou, ktorá prišla svet vykúpiť. Chlapcove slová jej už nikdy nevymizly z pamäti. A ked po tridsiatich-piatich rokoch ako starena počula z apoštolových úst tie isté slová, ale už uskutočnené, vtedy radostne prijala krst, ktorým -sa stala dieťaťom Božím. A vtedy sa s ňou dala pokrstiť aj jej dcéra Sabina ...

Hodiny letely ako minúty. Nastala noc a Genezius vrátil sa zo služby na hrade domov. Dnes večer prijala ho žena a dcéruška s radostnými tvárami. Cudzí chlapec, ktorého včera večer našiel vonku na dvore, doniesol požehnanie do jeho domu.

Ježiš ešte raz nocoval pod strechou pohanského Rimana. Ráno pred odchodom do chrámu rozlúčil sa so svojimi dobrodincami. Boli zarmútení a nechceli ho pustiť. Ale povedal im, že dnes čaká rodičov, s ktorými odíde domov. Neopovážili sa pochybovať o jeho slovách; dobre vedeli, že Ježiš je čosi viacej ako chudobný židovský chlapec. S bolesťou ho teda vyprevadili. Sohrial im srdcia a ako jasné slnko zažiaril do ich života — teraz prišla chvíľa, aby toto slnko opäť svitlo jeho rodičom, ktorí putovali za ním v najtmavšej noci bolesti...

Maria a Jozef už včas ťáno odišli so svojou dobrou hostiteľkou Leou do chrámu. Ešte nikto nešiel pred nimi; došli ta prví, okrem strážcov chrámu, ktorí práve otvárali brány. Chlapec tu ešte nemohol byť a ani nebol. Pri západnej bráne Maria a Jozef padli na kolená a vo vrúcnej modlitbe úpenlivo prosili Boha, aby im konečne vrátil dieťa do rodičovského náručia. A potom túžobne pozorovali bránu, či nevojde Ježiš. Ale hodina sa míňala za hodinou a Ježiš neprichádzal. Už vošly azda tisíce ľudí, ale Ježiša nebolo medzi nimi.

Blížilo sa už poludnie. Maria už nemohla zniesť toto bezvýsledné čakanie. Túžba za Ježišom ju skoro vyčerpala. Jozef bol pevne presvedčený, že ak je Ježiš ešte v meste, istotne vojde touto bránou. Ale do chrámu viedly ešte tri iné brány. Jozef bol by rád už ráno poslal Máriu a Leu ku každej bráne. Ale hneď sa zriekol tejto myšlienky, lebo sa mu zdalo nemožným nechať matku samu v jej bolesti. Konečne Jozef a Maria sa rozhodli, že pôjdu hľadať syna medzi ľudí. Ale ako ťažko bolo v týchto ohromných budovách nájsť nepatrné dieťa! A v sieňach a nádvoriach chrámu ešte vždy hemžily sa tisíce ľudí.

Jozef, Maria a Lea odišli s doterajšieho miesta, na ktorom čakali od rána, a obrátili sa k severnej bráne. Pomaly predierali sa pomedzi zástupy a úzkostlivo si všímali každého hlúčku ľudí.

Maria zrazu zastala. Ako keby ju tajomná moc zavolala do chrámu, napravo k učiteľským stoliciam. Mocné pohnutie opanovalo jej dušu. Ukázala rukou na belostné steny svätyne a povedala:

—        Ta musíme ísť, Jozef! Srdce mi šepká, že tam ho nájdeme!

A skoro letkom, ako keby ju viedla neviditeľná ruka, Maria ponáhľala sa naznačeným smerom. Jozef a Lea ledva stačili za ňou.

Okolo učiteľských stolíc v tom čase bolo plno ľudí. Len hlavy učiteľov vyčnievaly ponad poslucháčov. Ale plachá a skromná Maria jednako bez veľkej námahy prešla pomedzi dav ľudu. Ľudia jej sami, bez prosenia, ustupovali s cesty. A Jozef, ktorý išiel hneď za ňou, pomyslel si: — Iste jej anjeli kliesnia cestu k synovi! — Ale aj on cítil v srdci záhadnú moc, ktorá Máriu viedla k u-čiteľským stoliciam. Tušil, ba vedel, že teraz nadišla radostná chvíľa stretnutia s Ježišom.

Tieto myšlienky ako jasné lúče osvietily jeho myseľ, keď zrazu zaznel radostný výkrik:

—        Ježiš! Ježiš, dieťa moje!

Ešte krok — a Jozef videl Máriu, ako letí s otvoreným náručím ku stupňom učiteľskej stolice, s ktorých práve vstal Ježiš a ponáhľal sa matke v ústrety.

Vtom už Jozef stál pri prešťastnej matke. V tejto chvíli zabudol na všetky utrpenia posledných dni. Jeho srdce plesalo spolu s Máriou.

Máriin pohľad, plný nevýslovného šťastia, spočinul na synovi, ktorého kľačiac vrúcne objímala. A. potom so slzami radosti v očiach prehovorila:

—        Synu, prečo si nám to učinil? Hľa, tvoj otec i ja s bolesťou sme ťa hľadali!

A znovu zvláštna nadzemská vážnosť objala jeho bytosť a v jeho hlase zaznel ten istý slávnostný tón, ktorý Fulvii vnukol myšlienku, že chlapec je synom niektorého pohanského boha, keď im Ježiš odpovedal;

—        Prečo ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že musím byť v tom, čo je môjho Otca?

Ale oni nerozumeli slovám, ktoré im povedal.

I vrátil sa s nimi a prišiel do Nazaretu a bol im poddaný. A jeho matka zachovávala vo svojom srdci všetky tieto slová.

Syn tesárov.

Den sa chýlil k večeru. Od karmelských hôr podúval chladnejší vetrík a pohrával sa s listím dubov a bukov na okolitých návršiach. Lístie tíško šumelo a vtáci živšie švitorili v konároch. Za dennej horúčavy malí speváci čušali; ale teraz, keď sa už poberali spať trochu skôr ako ľudia dolu v údolí, zaspievali ešte Stvoriterovi svoju večernú pieseň. Do tohto vtáčieho koncertu a šepotu lístkov zamiešal sa ostrý škripot píly, ktorý sa ozýval na kraji lesa. Už od poludnia vyrušoval spevavých operencov v ich odpočinku; včas ráno zobudily zas vtáčích spachtošov rezké a hlasné údery sekier.

Na kraji lesa, neďaleko cesty z Dabaretu do Nazaretu, pracujú totiž dvaja mládenci. Z hrubých konárov postavili lešenie, na ktorom pevne leží zhruba okliesne-ný dub. Jeden z mládencov stojí pod lešením, druhý hore na dreve. Režú kmeň na dosky a už od poludnia preťahujú tvrdým drevom pílu, ktorej vzdychavý škripot zalieha do tichého lesa. Chvíľami si miesta zamenia. Ten, ktorý stál na dube, ide pod lešenie, kým druhý vyškriabe sa hore, aby na čas prevzal ťažšiu robotu.

Hodiny namáhavej práce pomaly sa míňaly. Naozaj, dnes bol skutočne ťažký deň! Ale teraz sa už denná práca končí. Ešte nieKoľko rezov — a posledná doska bude hotová.

Hore na lešení stojací mládenec, mocnej plecitej postavy, unavene si odfúkne a na chvíľku odkladá pílu.

—        Nemali by sme sa zameniť, Jared? — spytuje sa ho priateľ. — Už si ustatý, a ťahať pílu tam hore je nie fígeľ.

—        Nie, len ostaň dolu! — odpovedá Jared. — Veď treba už len niekoľko ťahov. Chvála Bohu, že sme už toľko rozpílili. Dnes bol poriadne ťažký deň! — vzdychne si potom s uľahčením.

A píla znovu začala škripavý spev. Ešte niekoľko minút a Jared radostne volá:

—        Hotovo! Stiahni pílu, Ježiš, a podaj mi sekeru!

Píla pohla sa trošku dozadu a zpod lešenia, obklopeného krovím, vystupuje druhý mládenec. V ruke blyští sa mu ostrá sekera, ktorú podáva priateľovi. Mocné údery znovu zaľahnú lesom a doska za doskou hrmotne letí nabok.

Jared soskočí na zem a zručné ruky ukladajú doskvy na blízku čistinku medzi stromami, aby na slnku pekne vyschly. Obaja mladí robotníci sadajú si potom na ne, aby si oddýchli. Utierajú si spotené čelá a striasajú so šiat rez, ktorý sa im belie najmä po pleciach.

Po krátkom oddychu vstávajú a poberajú sa domov. Obliekajú si vrchný odev, shľadávajú nástroje a vychádzajú z lesa na cestu. Jared kráča ťarbavo, práca ho veľmi zmorila. Zaprášenou, mozoľnatou dlaňou zahŕňa si čierne, spotené vlasy, ktoré sa mu hrnú cez nízke čelo do tvári.

—        Neponáhľaj sa tak! — volá na priateľa, ktorý sa poberá pružným krokom. — Nohy mám ani drevené od , dlhého státia na dube. Veď dnes len azda nejako dôjdeme domov.

Ježiš spomalí krok a obzrie sa. Zapadajúce slniečko ožiari jeho krásne plavé vlasy, vlniace sa mu až po pleciach a horiace ani tečúce zlato. Úsmev mu preletel po spanilej tvári, keď odpovedal:

—        Prepáč, Jared! Veď poznáš moju obyčaj, že keď sa mrká, najradšie som už doma, a že nerád dávam svojim rodičom čakať na seba. Veď vieš, že otec je už starý a pomaly už nevládze pracovať. Preto mu pomáham po večierkoch, keď mi sem-tam ostane nejaká hodinka.

—        Vari len nechceš dnes večer vziať ešte hoblík do ruky, keď si celý deň tak tuho pracoval? — spýtal sa Jared trochu podráždene.

—        Rád by som tak urobil, — odpovedal Ježiš, — ale bojím sa, že už nebudem môcť. Kým dôjdeme domov, už bude noc.

—        Počuj, priateľu! — zvolal Jared takým tónom ako prv. — Ty preháňaš vo všetkom. To je chvályhodná vec, že pomáhaš otcovi, ale tak sa vyčerpávať ako ty, to je predsa primoc! Celý deň robíš v lese alebo tesá-čiš, tak aspoň večer mal by si si trochu oddýchnuť. Pozri, keď ja prídem domov, hodím riad do kúta a ľahnem si, kým ma matka nezavolá na večeru. A potom, priateľu, keď sme už pri tom, poviem ti ešte niečo. Nedávno hovoril mi mýtnikov Eliezer, že už veľa ráz ťa ráno stretol pri studni s krčahom na vodu. Nemám nič proti tomu, že voľakedy si ako chlapec chodieval matke Po vodu. Ale teraz? Už ti je osemnásť rokov, nuž, nemal by si to už robiť. To je ženská robota!

—        Nevrav tak veľmi múdre, Jared! — bránil sa Ježíš s veselým úsmevom. — Ináčej ti prichodí na budúcu sobotu vystúpiť na učiteľskú stolicu a rečniť. A istotne vsetci budú súhlasiť s tebou, pravda, okrem matiek. Ano, mám osemnásť rokov, ale moja matka má dva rázy toíko. A teraz by som nemal s radosťou pomáhať svojej d°brej matke, ktorá toľko žiaľu a bolesti vytrpela pre P^a a ktorá toľko pre mňa vykonala, keď som bol odkazaný na jej pomoc? Myslím, že my mladí mali by všemožne pomáhať svojim rodičom a uľahčovať im 'votné ťažkosti. Skús to len raz, Jared, a nanos svojej matke vody. Uvidíš, že je to nie také ťažké, ako si myslíš!

Jaredovi sa to nevidelo. Povedal:

—        Uznávam, tvoja matka je dva rázy staršia ako ty. Aj v ostatnom máš pravdu Ale kde by potom bola naša chlapská česť?

—        Naša česť? — spýtal sa Ježiš vážne. — Ó, Jared, čo je česť? Zachovávať štvrté prikázanie, ktoré nám Boh dal na Sinai, to nech bude našou cťou!

Rozhovor mládencov potom zaviazol. Ježiš zamyslene hľadel do údolia. Dolu bol Nazaret. Nad krajom skláňal sa už večerný mrk, ale ešte celkom dobre bolo vidieť obielené domky. Mestečko nebolo veľké a jeho obyvatelia netešili sa veľkej láske u súsedov. O Nazaretčanoch sa hovorievalo, že neradi pracujú, ale že radšie chodia po zboji. Azda tak robievali kedysi, ale teraz sa každý usiloval, aby sa uživil spravodlivo a poctivým spôsobom. Pravda, väčšina nazaretských obyvateľov bola chudobná. Mnohí bývali aj v jaskyniach v skalnatom vrchu, o ktorý sa Nazaret opieral. Ale zato s výšiny, odkiaľ schádzali obaja mládenci, bol veľmi pekný pohľad na mestečko. Biele domčeky tu i tam lepily sa ku skale ani lastovičie hniezda, a práve tá nepravidelnosť ich stavby a polohy bola veľmi pôvabnou.

Mládenci chvíľku ticho kráčali vedľa seba. Oči im bjúdily po milovanej otčine, ovenčenej horami. V mysli boli už azda doma, kde ich čakal odpočinok po tvrdej dennej robote. Zrazu na ceste do údolia Jared zbadal ženskú postavu. Mala pred sebou batoh dreva a ako sa zdalo, márne sa usilovala vyložiť si drevo na chrbát.

Jared ukázal na ňu a obrátil sa k Ježišovi:

—        Pozriže, nie je to tam bláznivá Ráchel? Bola nä dreve a nabrala si viacej, ako unesie.

Ježiš pozrel dolu a zvolal:

—        Ach, naozaj, to je úbohá Ráchel! Jej batoh je žene priťažký. — A súcitne doložil: — Chudinka Ráchel! Jej život je tŕnistou cestou.

Ale Jared škodoradostne opakoval:

—        Naviazala si viacej, ako uvládze. Teraz nech skúbi, či ho zanesie do svojej chatrče! Hlúpa žena!

—        Nevrav tak, Jaredl — prosil Ježiš. — Nebuď taký tvrdý! Veď Ráchel nemôže zato, že nemá dobrého rozumu ako iní ľudia. — A po týchto miernych slovách zvolal: — Ráchel! Ráchel! Počkajže trochu! Pomôžem ti!

Žena sa obrátila. A keď videla, že idú k nej, pustila batoh a sadla si k nemu na kameň. Ježiš sa poponáhľal a zanechal kamaráta 'za sebou. Jared si zahundral niekoľko nie práve milých slov. Ale čoskoro sa ukazovalo, že si inakšie rozmyslel, lebo sa rozbehol za Ježišom.

Naraz došli k žene, ktorá sa na nich tupo usmievala. Ježiš ukázal na batoh s drevom a spýtal sa jej láskavo:

—        Ráchel! Myslím, primnoho dreva si si nabrala. Mám ti pomôcť?

Slabomyseľná žena sa nahnevala a príkro povedala:

—        Mal si už dávno prísť, Efraim! Tvoja nevládna mať musí vliecť domov toľko dreva, a taký mladý pobehaj túla sa hore-dolu s pílou a sekerou v ruke, aby si ľudia mysleli, že pracoval! Ó, Efraim, ako si sa pokazil!

Jared sa nahlas rozosmial.

—        Vidíš? Tak ti treba! — posmieval sa Ježišovi. — Teraz ti ešte vynadá za tvoju nerozumnú horlivosť!

Ale Ježiš sa ani najmenej neurazil pomätenou rečou ženinou. Spokojne a usmievavo odpovedal:

—        Matka Ráchel! Dnes mi ešte musíš odpustiť! Zbadal som ťa len teraz, ináčej by som ti už dávno bol pomohol? Poď, vstaň! — pojal ju potom za ruku. — Drevo ti ja vezmem. Ale ponáhľajme sa, lebo nás stihne noc, kým dôjdeme domov.

Ráchel vstala a Ježiš pristúpil k batohu. Poprosil Ja-reda, aby mu zadržal pílu a sekeru a s námahou zodvihol si drevo na chrbát. Jeho mladistvá, štihlá postava sa až prehla pod ťažkým bremenom. Jared videl, že batoh mu je ťažký, preto volal naň:

—        Načo sa s tým trápiš? Shoď drevo so seba a hybaj domov! Nech si ho sprostá Ráchel odnesie sama. Veď si nie jej bláznom!

—        Len ma nechaj! — usmial sa Ježiš. — Ráchell predsa nepokazím radosť. Považuje ma totiž za svojho nebohého syna. Len poď a daj mi pílu a sekeru!

—        Nedám! — odpovedal Jared rezko. — Keď už inakšie nechceš, ponesiem ti aspoň nástroje. A želám ti mnoho šťastia k tvojej novej matke! — dodal potom posmešne.

No, Ježiš sa aj na Jaredov posmech len priateľsky usmial. Ráchel išla popri ňom a potichu vyspevovala sl akúsi starosvetskú pesničku.

—        Ráchel, — povedal jej Ježiš, — keď pôjdeš druhý raz do lesa na drevo, nenaber si už toľko. Nesídeme sa vždy ako dnes, čo by som ti pomohol batoh zaniesť. Rozumieš?

—        Oj, rozumiem! — prisvedčila žena. — Iba teraz som ťa poznala. Si tesárov syn a dobrá Maria je tvoja matka. Pred chvíľou zasa sa mi pomiatla hlava a ja som si myslela, že si môj Efraim.

Tu sa Ráchel pustila do plaču. Pamäť sa jej zasa na chvíľu vyjasnila. Pri jasnom rozume prišiel jej na um nebohý syn Efraim, a teraz ho oplakávala. Jej slzy do-jaly útrpného mládenca.

—        Matka Ráchel, — tešil Ježiš úbohú ženu, — neplač za Efraimom! Bol dobrým synom, viem. Viem aj, aká veľká je tvoja bolesť. Boh, ktorého meno je sväté, povolal tvojho syna k sebe. Efraim je šťastnejší ako ty. A keď ťa aj moria mnohé starosti a ťaží ta bieda, Ten, ktorý živí vtáctvo nebeské, postará sa aj o teba. A keď nebudeš mať čo položiť do úst alebo nebudeš mať čo obliecť na seba, len príď k nám. Sme chudobní, ale radi sa rozdelíme s tebou.

Ráchel sa pomaly utíšila. Ježišove slová boly také láskavé a také hojivé, že dojaly aj Jareda, ktorý s obdivom a s akousi plachou úctou hľadel na Ježiša. Spolu oocítil aj sústrasť s priateľom, ktorý spotený pod svojím bremenom kráčal do údolia. Ježiš si ľavú ruku oprel v bok, lebo všetka ťarcha ležala mu na ľavom pleci.| Pravou rukou ponad hlavu pridržiaval si ráždie, ktoré sa mu mykalo sem a tam. Rukáv sa mu shrnul s ruky a Jared sa čudoval, že Ježiš má v útlych ramenách toľko sily, akú denne ukazoval pri namáhavej tesárskej práci. A keď si všimnul jeho bielej, jemnej pleti, mimovoľne mu prišlo na um: Ježiš svojou ušľachtilou postavou a láskavou povahou patrí skôr do kráľovského paláca, ako do tesárskej chalupy. Len zameniť chudobné robotnícke šaty kráľovským rúchom — a bol by kniežaťom od päty, do hlavy. Tak išiel Jared chvíľu ticho popri ňom a zaoberal sa takýmito myšlienkami. Zrazu obrátil sa k Ježišovi:

—        Už dosť, priateľu! Teraz vezmem ja batoh a zanesiem ho Rácheli domov. Ty vezmi nástroje. Sú ľahšie.

—        Nie, Jared, — odpovedal Ježiš prosebne. — Veď je to už nie tak ďaleko. Ten kúsok cesty ku Ráchelinej chatrči ešte vydržím. I tak som ti úprimne povďačný, že mi nesieš pílu a sekeru. — A keď videl, že Jared sa zachmúril, dodal: — Škoda času, kým by sme si bremená zamieňali. Rodičia nás už čakajú.

Ráchel upadla zasa do nemej otupelosti. Aby ju rozveselil, Ježiš jej povedal:

Vidíš, Ráchel! Predsa len bolo dobre, že sme ta stretli. Iste by už bola noc, kým by si batoh zavliekla domov. A cestou musela by si často oddychovať.

—        Mhm, mhm! — hundrala Ráchel. — Ale tak zle by to nebolo. Bláznivá Ráchel už nejednu noc prežila pod zlatými hviezdami. Pravda, kým som ešte bola mladá a ľudia neprezývali ma ešte bláznivou Ráchelou, vtedy bolo lepšie. Len raz nie. Raz, hej, veru raz bolo zle. Ba hej, — ty o tom nevieš, lebo si spal. Spal si tak sladko a tak tíško ako môj malý Efraim. On ma čakal, a ja som neprichádzala ...

—        O čom to vlastne hovoríš, Ráchel? — spýtal sa Jared, ktorý nič nezmúdrel zo ženiných slov a myslel si. že Ráchel je zasa pomätená.

Ráchel pozrela naň nechápavo a potom dôrazne zvolala:

—        Ó, najmä ty nič nevieš o tom, lebo ty si vôbec nebol tam vtedy. Ale Ježiš bol pri tom, aj Maria a tesár Jozef.

—        O čom hovoríš? — spýtal sa teraz aj Ježiš. — Ja som bol tiež tam? A že som spal?

—        Áno, Ježiš, spal si. Tebe to rozpoviem, lebo si ku mne vždy taký dobrý a nemenuješ ma bláznivou Ráchelou. Počuj teda. Bola som ešte mladá a mocná, ale už som bola vdovou. Môj muž Manases skoro umrel, a ja som ho oplakávala. Ale mala som ešte synáčka, a to ma tešilo. Bola som chudobná a musela som ťažko pracovať, aby môj Efraim nehladoval. Raz som pomáhala žencom hen' na druhej strane v Jafii a do Nazaretu vracala som sa len neskoro večer. Cesta nebola lepšia ako teraz. V tme som sa poklzla a spadla som. Zlomila som si nohu. Ach, ako tvrdo doľahlo na mňa vtedy nešťastie! Ležala som vonku v poli, opustená, v bolestiach. Stenala som, volala som o pomoc, ale nikto neprichádzal. Ach, a môj synáček bol sám doma, mal hlad a čakal ma. Trápila som sa tak celé hodiny a myslela som, že už zahyniem. Ale neumrela som.. . Nie, neumrela som . .. Nie . . . nie!... Ráchel neumrela, ale Efraim musel umrieť!...

Rácheli sa duch znovu zatemnil. Prestala v reči a plakala. Ježiš sa jej nežne prihovoril a spýtal sa jej:

—        A čo sa potom s tebou stalo, matka Ráchel, keď si ležala so zlomenou nohou v poli pri Jafii?

—        Čo sa stalo? — spýtala sa Ráchel udivene. — Veď som vám to povedala... Čo sa potom stalo?... Konečne tesár Jozef a tvoja matka Maria išli tou cestou. Jozef niesol malého chlapca v náručí. Chlapec spal, a tým chlapcom bol si ty, Ježiš. Prichádzali z ďalekej krajiny, ako som sa potom dozvedela od nich, a boli veľmi ustatí Ale keď ma našli v takej biede, smilovali sa nado mnou Dlho sami nevedeli, ako mi majú pomôcť. Konečne sa ushovorili, že Jozef ma zanesie do Nazaretu. Maria chcela chlapca niesť sama.

Jozef nežne složil na zem spiace dieťa a chcel ma zodvihnúť. Ale trpela som pri tom neznesitelné bolesti. Nariekala som a prosila som ho, aby ma radšie nechal ležať. Chcela som radšie zomrieť, ako znášať také strašné bolesti. Pravda, nenechali ma, ale ja som ich nechcela poslúchnuť.

Tu pozrela som na spiaceho chlapca na zemi. Znovu mi prišiel na um môj opustený Efraim, na ktorého som skoro zabudla v mukách. Neznesiteľná bolesť a zúfalstvo pripravily ma temer o rozum. Zazdalo sa mi, že chlapec je môj Efraim, a akoby na záchranu, vystrela som k nemu ruky. Dotkla som sa jeho nožičiek, tvojich nôh, Ježiš. Čo sa so mnou robilo ďalej, už neviem. Pamätám len toľko, že potom tesár Jozef zasa niesol chlapca ako prv a ja že som s Máriou kráčala do Nazaretu. A tej noci Maria spala v mojej posteli a ty, Ježiš, spal si v Efraimovej postieľke. Ale ja som už ani oka nezažmúrila do rána. Sedela som v chatrči a radovala som sa, že mám takých milých hosti. Efraim mi zaspal na rukách a ja som ďakovala Najvyššiemu za pomoc v tej veľkej biede, a tak som v modlitbe čakala ráno.

Jared krútil hlavou nad Ráchelinými slovami. Keď žena prestala, spýtal sa:

— Na jedno si zabudla, Ráchel. Kde bol tej noci tesár Jozef?

Išiel na noc do svojho domu, — odpovedala Ráchel. — Maria ostala pri mne, lebo Jozefov dom bol prázdny a opustený. Už dlhé roky v ňom nikto nebýval. Domček verne opatroval starý Heli, hoci ho všetci nahovárali, aby dom odpredal. Ľudia si mysleli, že tí, ktorým patril, už dávno pomreli...

Došli do Nazaretu. Kráčali okolo prvých domkov s oboch strán cesty. Tu bývali najchudobnejší Nazaretčania a žobráci.

Ježiš zabočil s Ráchelou k jej chatrči. Jared čakal na ceste. Medzitým sa celkom stmilo. Ježiš shodil batoh predo dvermi a chcel sa krátkym pozdravom a niekoľkými slovami rozlúčiť s Ráchelou.

Vtom Ráchel padla na kolená pred prekvapeným mládencom a chytila ho za ruku. Pritisla si ju k ústam a šepkala:

—        Ďakujem ti, Ježišu! Ďakujem ti nastoráz! Bláznivá Ráchel vie, aký si dobrý. Keď idem ulicou, všetci sa mi posmievajú, len ty nie. Ty pomáhaš starej Rácheli a máš ju rád, hoci je len slabou, neužitočnou starenou.

Ježiš sa rýchlo poberal domov. Zdalo sa, že ho Rá-chelina vďačnosť priviedla do zmätku, lebo zrýchlil krok a nevšímal si čakajúceho Jareda. Jared sa poponáhľal za ním a vrele mu povedal:

—        Veď neutekaj tak. Predo mnou sa veru nemusíš hanbiť, veď Rácheline vďaky si si viacej ako zaslúžil. Ale povedz mi len, čo súdiš o udalosti, ktorú nám vyprávala? Zdalo sa mi, že vtedy bola pri rozume, keď nám to spomínala.

—        Ráchel sa ani mne nezdala byť pomätenou, — odpovedal Ježiš vyhýbavo. — Rozprávala, ako keby naozaj sama zažila, čo hovorila. Niekedy sa spýtam matky o tejto veci.

Ako tak išli ďalej, ozval sa Jared:

—        Veď už mnoho ráz som spozoroval, že keď ťa Ráchel pozná a je blízko teba, nehovorí tak pomätene ako inokedv Čo je toho asi príčinou?

—        Azda preto, milý Jared, že si z nej nerobím blázna a nevysmievam ju, ale hovorievam s ňou spokojne a láskavo ako s každým rozumným človekom. Výsmech a surovosť, s akou s ňou často zaobchádzajú, ešte viacej ju pripravujú o rozum.

Medzitým mládenci došli na križovatku dvoch uličiek. Dohovorili sa ešte krátko o zajtrajšej práci a rozišli sa. Jared zabočil do bočnej uličky a Ježiš išiel ďalej tou istou cestou.

Tesár Jozef býval na východnom konci Nazaretu. Jeho skromným obydlím, ako u iných chudobných ľudí v mestečku, bola skalná jaskyňa s malou prístavbou pred vchodom. Obielený domček bol akoby prilepený ku skalisku, a kto prichádzal od juhu alebo od východu, nevidel ani dverí ani oblokov. Ku vchodu sa išlo okolo úzkej západnej steny, v ktorej bolo jediné okno. Len keď sa obišiel severozápadný roh, objavily sa dvere medzi holou šedivou skalou a bielou stenou prístavku. Dvermi vošlo sa už do jaskyne, premenenej v izbu, hoci mala drsné, nepravidelné steny. Všade, kde boly skalne výstupky priveľké, usilovné ruky shladily ich drsný povrch. Kamenitá zem bola urovnaná, steny ovešané kobercami a peknými pletenými rohožami, holá povala bola zabielená. Popri stenách stálo domáce náradie, chudobné a jednoduché, ako v robotníckej rodine.

V tejto predsieni bolo niekoľko dverí. Napravo bol len široký, klenutý otvor, zastretý rohožou. Viedol do väčšej pravidelnej miestnosti, pristavenej pred jaskyňou. Túto izbu udržovala domáca pani ako svätyňu. Tam mala dávno pred devätnástymi rokmi zázračné zjavenie, ktoré ešte viacej spojilo s Najvyšším jej svätý, skrytý život v Bohu. Keď sa tam vtedy modlila, pristúpil k nej anjel Pánov a zjavil jej tajomstvo také vznešené a zázračné, že nikdy nenašla slov, aby ho oznámila svetu. Pokorná panna, žasnúc nad dobrotou Božou, sklonila vtedy hlavu a povedala nebeskému poslovi:

— Hľa, služobnica Pánova, staň sa mi podľa slova tvojho!...

S druhej strany predsiene v skale bola ešte jedna neveľká izbička. Odtiaľ išlo sa chodbou a dolu schodami do tmavej miestnosti, ktorá im slúžila za pivnicu.

Len takýto malý a tichý domov bol tesárovým majetkom, ale prebývala v ňom spokojnosť a tiché šťastie. Tesár Jozef bol svojim občanom vzorom pracovitosti a zbožnosti. VSetci, ktorí Jozefa poznali, milovali ho a vysoko si ho vážili. Nežnú gazdinú Máriu považovali zas za ozdobu nazaretských žien. Čo aj bola chudobná a kúdeľou a krosnami pomáhala živiť malú rodinu, rozdávala almužny, kde len videla trpieť núdzu. Nikto, kto prišiel ku nej smutný a so starosťami, neodchádzal bez útechy. A hoci Maria slovami tešila málo, jej nežná bytosť a obetavá láska samé stačily zmierniť nejednu bolesť a vyhojila nejednu duševnú ranu. A o Ježišovi hovorievaly nazaretské matky svojim deťom:

—        Pozrite na tesárovho syna! Buďte ako Ježiš, pracujte a modlite sa ako on!

—        Ale tesárov syn si aj zaslúžil, aby ho dávali vrstovníkom za príklad. Bolo to zvláštne, ako ho oddane radi mali všetci, ktorí ho poznafi. Z postavy tohto mládenca žiaril podivný pôvab. V domoch, kam chodieval pracovať, očakávali ho s radosťou a lúčili sa s ním bolestne. A zdalo sa, že Ježiš si je ani nie vedomý svojho vplyvu. Bol ku všetkým rovnako láskavý. Hoci bol ešte mladý, všetci si ho ctili a milovali. V jeho prítomnosti nikto sa neopovážil povedať zlé slovo. Aj mužovia, ktorí veľa videli a skúsili, obdivovali múdrosť mladého tesára.

Aj v rodičovskom dome Ježiš bol predmetom úcty. Maria zaobchádzala so synom s toľkou pokorou a láskou, že súsédky udivené krútily hlavou. Nebola azda prehnanou Mariina láska?

Staručký tesár Jozef staral sa o Ježiša s láskou najlepšieho otca. Chcel ho ušetriť od životných bied a námah, ale Ježišova láska ešte prevyšovala pestúnovu lásku. Láska pretekala sa s láskou, preto bol život v tesárovom dome taký blažený, taký šťastný ...

Tí z nazaretských občanov, ktorí si mysleli, že vidia viacej, nepovažovali Ježiša za tesárovho syna. Ježiš bol iste synom nejakého kniežaťa, ktorý sa ukrýval vo vyhnanstve. Ale zasa nevedeli si nijako vysvetliť, ako sa otec mohol odlúčiť od takého milého syna? Ezron, ktorého ctili v Nazarete ako mudrca, povedal:

—        Ježiš je iste synom veľkého kráľa. Dobrovoľne si vyvolil chudobu, aby raz vedel pomáhať chudobným a obohatiť ich.

V rodičovskom dome už túžobne čakali Ježiša. Asi vtedy, keď sa obaja mládenci stretli s choromyseľnou ženou, Maria prestierala stôl k večeri. Jozef, ktorý celý deň pracoval v neďalekej dielni, práve sa vrátil z práce.

Maria teraz sedela v prednej izbe a usilovne priadla. Tu sa tak chytro nestmilo ako v predsieni v jaskyni. Máriine prsty hravo sa klzaly po tenkej vlnenej niti.

Sedela so sklonenou hlavou. Zpod ľahkej šatky splý-valy jej ťažké vrkoče tmavých vlasov s hlavy. S času na čas, keď vonku zaznel šramot, pozrela Maria k obloku s radostným očakávaním v očiach. Ale keď zvuk utíchol a kroky zanikly v diaľke, zhasol aj radostný prí-svit v jej očiach a na jej spanilej tvári javila sa starosť a sklamanie. Znovu sklonila hlavu ku kúdeli a čakala, túžobne čakala syna. Ako ho asi milovala!

Naproti pri obloku v pohodlnej lenoške sedel tesár Jozef. Bol vtedy už asi dva razy starší ako Maria a mal už biele, rednúce vlasy. Staroba a možno aj námaha a starosti vryly mu do čela hlboké brázdy. Ale milé oči a vľúdna tvár zakrývaly tieto znaky staroby a dodávaly mu zvláštnej príťažlivosti.

Jozef dávno uhádol, že Maria túži po synovi, a dobre pozoroval jej sklamanie. Chvíľami láskavo hľadel na ustarostenú matku a napokon nežne prehovoril:

—        Nemaj starosti, Maria! Už čoskoro príde. Iste nepracovali dlhšie ako do západu slnka. Kto vie, komu Ježiš zasa pomáha. Keď vidí biedu, ľahko zabudne na čas.

Bola už skoro noc, keď konečne začuli dobre známe, túžobne čakané kroky. Maria radostne vydýchla, rýchle vstala a zapálila svetlo. Onedlho na to otvorily sa dvere. Ježiš odhrnul záclonu, ktorá delila prednú izbu od predsiene, a s usmievavou tvárou zastal pred matkou.

So srdečnou láskavosťou vystrel ruky k rodičom na pozdrav a prosil:

—        Odpusťte mi, drahí rodičia, že ste museli za mnou tak dlho čakať. Zdržal som sa cestou a nemohol som skôr prísť.

—        Čo sa zasa stalo? — spýtal sa dobrotivo Jozef. — Komu si dnes zasa pomáhal?

—        Ach, otče, — odpovedal Ježiš vrele a v očiach zrkadlila sa mu sústrasť, — úbohá Ráchel sbierala v lese drevo, ale nabrala si toľko, že ho nemohla ani uniesť. Batoh bol chudere priťažký, preto som jej ho zaniesol domďv. Tak sme sa oneskorili.

—        Skončil si dennú prácu dobrým skutkom, syn môj, — povedala Maria. — Chudinka Ráchel nemá už nikoho, kto by sa o ňu staral. Ale my sme jej zaviazaní vďakou, lebo ona nám tiež preukázala dobrodenie. Lenže už je neskoro, nemôžeme ďalej odkladať s večerou, — doložila Maria a vyšla po skromnú večeru.

Aj Ježiš vyšiel z izby. Prešiel predsieňou, kde stála Maria pri ohnisku, a vošiel do zadnej izbietky. Tam bolo celkom tma. Vrátil sa hneď s hlineným kahancom a zapálil ho od ohňa na ohnisku. Táto malá miestnosť, do ktorej nedošlo denné svetlo, lebo ležala hlboko v skale, bola Ježišovou spálňou. Čo sa ho Maria naprosila, aby sa presťahoval do prednej izby, kde spával Jozef a kde bolo ešte dosť miesta. Ale mládenec prenechal celú miestnosť otcovi a uspokojil sa s tmavou jaskyňou. Bolo v nej tak ticho, tak osamele, že neprenikol ta ani najmenší hlások zvonku. Tam mohol kľačať celé hodiny a modliť sa, nikto ho nevyrušoval. A ani nikto nevedel, ako často a ako dlho tam Ježiš kľačieval a zápasil s nebom o spásu sveta.

Nevedela o tom ani Maria. Aj ona sama sa modlievala a prekľačala celé hodiny v noci v predsieni, len niekoľko krokov od Ježišovej izbietky. S rukami skríženými na prsiach bývala obrátená k miestu, kde za stenou odpočíval Ježiš na lôžku. Myslievala si, že Ježiš spí a že len jeho srdce počuje vzdychy jej milujúceho materinského srdca. Ale dnu, v najhlbšej tme, medzi mlčanlivými skalnými stenami, bedlieval mládenec, ktorého srdce ani vatra, horelo láskou. Tento plameň prenikal mu zo srdca do celej postavy, svietil mu aj na nebeskej tvári, a v tomto svetle čierne skalné steny menily sa v iskrivé diamanty, ktorých lesku neznieslo by oko smrteľného človeka. A vtedy so žiariacich stien jaskyne hladely na neho v plachej úcte čarokrásne anjelské oči a tajomné sladké spevy anjelov zaznievaly jaskyňou. Či ich začula niekedy aj Maria? ... Nebeskí duchovia pristúpili potom bližšie a obkľúčili modliaceho sa mládenca. Oddane a pokorne čakali na jeho najmenší pokyn, či ich neuzná za hodných svojho rozkazu. Veď bol ich pánom, ktorý si dobrovoľne vyvolil vyhnanstvo v slzavom údolí... Po čase žiara zasa zhasla. Anjeli videli už len modliaceho sa mládenca a chudobu, ktorá ho obklopovala. Zašli a ustupovali s úctou, kým celkom nezmizli...

Myslel azda Ježiš na podobné blažené nočné hodiny, keď teraz jeho oči tak spokojne blúdily po malej miestnosti? Ale nesmel otáľať. Nalial vody do hlinenej misy a umyl sa. O chvíľu s veselou tvárou vošiel ku rodičom.

Malá rodinka prežívala hodinku tichého, nerušeného šťastia. Keď bol Ježiš doma, zdalo sa vždy, akoby izbou tíško šumely anjelské krýdla. Rajská vôňa napĺňala domček, s Ježišom vchádzal doň nebeský mier. Vonku nad nazaretskými nivami skláňala sa už noc, ale v tesárovom dome hrialo slnko nebeského šťastia.

Ponad Nazaret prešumely roky. Tiché mestečko sa skoro ani nezmenilo. Len jeho obyvatelia zostareli. Nejedného z nich vyniesli z Nazaretu a vykopali mu hrob v horskom úbočí, odkiaľ bol výhľad na okolité vŕšky na juhu. Tam v diaľke bolo sväté mesto Jeruzalem. Namiesto zomrelých do života vstúpili iní ľudia. Azda ľahko, azda ťažko, navštívení biedou a utrpením, pôjdu nazaretskými ulicami, kým aj oni nespočinú v hrobe na slnečnom návrší.

Aj v tesárovom domci v skalnej stene pri bráne, ktorý starý mýtnik Heli toľké roky verne opatroval nezvestnej rodine, nastala medzera. Aj teraz sídlil medzi jeho stenami pokoj a blaženosť, ale verného otca rodiny tam už nebolo. Tesár Jozef odobral sa ta, kde panuje večné šťastie a večný mier. Jozef šťastne skonal v Ježišovom náručí. Vtedy, pred dvoma rokmi, v Nazarete sa prvý raz nahnevali na Ježiša. Aspoň si ľudia tak mysleli, že majú príčinu k tomu. Starého tesára odprevádzali k hrobu všetci, chudobní aj bohatí spoluobčania, veď všetci si ctili a milovali skromného a bezúhonného Jozefa. Ježiš a Maria kráčali za márami. Ľudia v sprievode žalostne plakali, ale Ježiš neplakal. Na jeho tvári javil sa síce hlboký zármutok, ale jeho líca nezrosila ani jediná slza. Jozef toľkou láskou zahrňoval Ježiša, a Ježiš teraz nemal preň ani jedinej slzy? ...

Preto sa v ten deň mnohí hnevali na Ježiša. Považovali ho za nevďačníka bez srdca. A nejeden, kto ho predtým miloval, teraz odvrátil sa od neho. Iba Maria rozumela svojmu synovi. Ona jediná vedela, ako veľmi miloval drahého zosnulého. Videla, s akou nežnou láskou spríjemňoval starému Jozefovi posledné dni jeho života. Niečo však nevedela: aké sladké slová útechy šepkával Ježiš trpiacemu pestúnovi. Len videla chvíľami, ako Jozefove hasnúce oči zajasaly, keď mu dobrý syn zasa pošepol niekoľko radostných slov. Z toho mohla Maria len tušiť, na čo sa vzťahovaly ich tajomné rozhovory. Ježiš iste sľuboval pestúnovi, stojácemu na prahu večnosti, odmenu spravodlivých vo sláve nebeskej. Zásvit šťastia rozlieval sa potom aj po Máriinej ustarostenej tvári, keď videla, ako radostne hľadí Jozef na Ježiša. Tak prešlo v tesárovom domčeku mnoho dní a nocí, až raz Jozef tíško usnul v Ježišovom náručí. Od toho dňa Maria ešte vrúcnejšie prirástla ku svojmu synovi, nestarajúc sa, čo o ňom vonku ľudia vravia alebo myslia.

Nech ľudia vraveli, čo chceli, — ale s Ježišom stala sa naozaj zmena. Rástol vekom, múdrosťou a milosťou u Boha aj u ľudí. Stal sa mladým mužom a teraz mal dvadsaťpäť rokov. Jeho postava vyrástla a zmocnela, jeho tvár obruhovaly svetlé fúzy, a z celej jeho bytosti dýchala nedostupná vznešenosť a dôstojnosť. Každý, kto Ježiša videl, podľahol tomuto dojmu. Ani Jared, s ktorým Ježiš tak často pracoval, nemohol sa ubrániť tomuto pocitu. Preto jeden deň, keď ho mimoriadne dojímala Ježišova prítomnosť, zvolal:

—        Ježišu, prosím ťa, odíď odo mňa! Zahoď sekeru a pílu a choď do Jeruzalema. Ty patríš do chrámu, kde by si mal zaujať stolicu veľkňaza, a nemal by si tráviť svoj život ako robotník v skrytosti a zabudnutí!

Na tento výbuch pokorného údivu Ježiš odpovedal:

—        Ešte neprišla moja hodina, Jared. Len ma ešte nechaj pri sebe, kým sa naplní môj čas.

Od toho dňa Jared cítil sa pri Ježišovi takým maličkým a bezvýznamným, že sa už neopovážil pozerať naňho ako na druha, ale hľadel naňho ako na svojho pána:

Jeden deň, ako tak často inokedy, Ježiš a Jared zasa pracovali spoločne. Bolo to vonku, pred bránou, kde si pred dvadsiatimi rokmi postavil starý tesár skromnú kôlňu. Bolo v nej málo miesta, len menšie práce mohli robiť v tejto dielni. Väčšie práce museli konať vonku pod šírym nebom, čo ako pripekalo na nich slniečko.

Dnes už včas ráno pustil sa Ježiš s Jaredom do práce. Na zemi pred dielňou ležala hŕba neokresaných trámov. Mladý tesár dal ich len včera priviezť sem na nákladných ťavách. Mali vykonať súrnu robotu. Srútila sa totiž strecha na dome jedného z najbohatších mešťanov nazaretských, Hesliho Ben Hirama. Minulá vlhká zima veľmi poškodila staré trámy strechy, už neuniesly ťarchu kamenného krytu a prelomily sa. Na šťastie, nikomu sa nič nestalo pri tomto nešťastí. Dom teraz mali čím skoršie opraviť, aby v ňom mohli bývať.

Hesli sveril prácu mladému tesárskemu majstrovi Ježišovi. Ježiš prijal prácu, hoci vedel, že ťažko bude vyhovieť lakomému Heslimu. Predvídal, že nikto iný v Nazarete by nepomohol Heslimu, ktorého všetci ľudia nenávideli pre jeho lakomosť a tvrdé srdce. Práve preto prisľúbil sa mu tak ochotne.

Ale keď Ježiš prišiel ku Jaredovi, aby mu pomohol v tejto práci, Jared nechcel ani počuť. Na Ježišovu prosbu odpovedal:

—        Tebe by som pomohol veľmi vďačne, ale za toho lakomca sa veru nebudem ustávať. Nezasluhuje si vôbec, že sa ho ujímaš v jeho nesnádzi. Či pred nedávnom nepriviedol zasa tri poriadne rodiny na mizinu? A ty sa teraz tak ponáhľaš, aby si mu preukázal dobrodenie?

Ježiš mu odpovedal spokojne, ale dojímavo:

—        Pravdu máš, Jared! Hesli je nie dobrý človek. Ale myslíš si, že sa tak polepší, keď ho teraz necháme v núdzi? A potom, pomysli si aj na jeho úbohé, nevinné deti. Chúďatá, vo dne sú vystavené slnečnej horúčave, v noci musia mrznúť od zimy. Pozriže, keď som bol pred dvoma dňami u Hesliho, aby som prezrel strechu, jeho deti, Joram a Lea, sedely v kúte spustošenej izby a plakaly. Srdce ma nad nimi zabolelo, i umienil som si, že sa tým úbohým deťom čo najskôr postarám zasa o prístrešie.

—        Ty si pridobrý, Ježišu! — zvolal Jared nasrdený, —až priveľmi dobrý! Ale pozri len na bohatých a vznešených Nazaretčanov. Hoci Hesli patrí k nim, predsa ani jeden nesľutuje sa nad jeho deťmi. Všetci, ktorí sa povyšujú nad nás a majú ho považovať za svojho človeka, nenávidia ho pre jeho lakomstvo a bohatstvo. A my, chudáci, ktorých on utláča, máme s radosťou bežať k nemu a ponúknuť sa: „Hesli Ben Hiram, tu sme, tvoji verní sluhovia a otročil My sa chceme ujať i teba i tvojich dietok. Opravíme ti zborený dom a tvoje deti budeme vo svojich chatrčiach opatrovať so veštkou láskou, ak nás uznáš za hodných tejto milosti!" Či máme byť takými bláznami?

Ježiš nechal Jareda spokojne dohovoriť. Zlostný výbuch svojho pomocníka tíšil spokojnou prívetivosťou. Keď Jared skončil, povedal:

—        Prečo sa tak rozčuľuješ, Jared? Či nám Hesli urobil niečo zlého? Tebe alebo mne? Nepamätám sa.

—        Mne neurobil nič, celkom nič! — skríkol Jared ešte rozčúlenejšie. — Ale tebe! Či to nevieš? Nevyprával ti tvoj otec alebo matka o tom, čo vie celý svet?

Ježiš udivene pozrel na nahnevaného priateľa a záporne krútil hlavou. Jared sa víťazne zasmial. Potom zmiernil hlas a skoro výsmešne rozprával:

—        Hesli chcel ožobráčiť aj tvojich rodičov. Rozprávala mi to moja matka. Dávno predtým, ako ste sa vrátili z Egypta, Hesli chcel si prisvojiť váš domček. Dom bol dedičským podielom tvojho otca. Hesli odkúpil celý vŕšok, pod ktorým leží vaše obydlie. Prirodzene, holú, skalnatú pôdu dostal za veľmi nízku cenu. Myslím, že ten vŕšok kúpil len preto, aby mohol prehlásiť za svoj tvoj otcovský dom, ktorý je z väčšej časti aj tak vbudovaný do skaly toho vŕšku.

Zdalo sa, že Jaredove reči sa Ježišovi neľúbia. I prerušil priateľa a povedal:

—        Ach, nechaj na pokoji tie staré reči, Jared. Neprišli by sme k cieľu.

Ale Jared odmietavo kývol rukou a pokračoval:

—        Ak ma nevypočuješ, potom ani toľko nebudem robiť Heslimu. Najprv ti rozpoviem celú zlobu toho mizerného človeka, a potom sa rozhodni, či chceš prijať prácu, alebo nie. Ak prijmeš, pomôžem ti, ale som presvedčený, že ju rozhorčený odmietneš.

Hesli teda raz v pekný deň vyhlásil váš domček za svoj právoplatný majetok a chcel ho premeniť na maštaľ pre svoje kone. Starý Heli — naň sa už nepamätám — opatroval váš domec a Heslimu nijako nechcel vydať domový kľúč. Áno, obrátil sa hneď na Esrona, predstaveného synagógy, ktorého už vtedy zvolili za sudcu pre jeho múdrosť a spravodlivosť. Esron dobre videl zlobu Heliho a vyniesol spravodlivý rozsudok. Hesli bol odsúdený a okrem toho ako pokutu musel dať dar na synagógu. Tak bol dom zachovaný tvojim rodičom, ale potom stalo sa ešte čosi horšieho.

—        Ešte vždy si neskončil? — spýtal sa Ježiš a po druhý raz prerušil prúd Jaredovej výrečnosti. — Nerád počúvam vyratúvanie hriechov bližného. — Zjavná nevôľa zračila sa na tvári mladého tesárskeho majstra.

Ale Jared sa nedal odstrašiť. Bol presvedčený, že háji spravodlivú vec, a to vedomie dodávalo mu smelosti proti prísnemu, káravému pohľadu Ježišovmu. I začal znovu:

—        Nerozumiem, Ježiš, čo hovoríš o akomsi blížnom, ktorému vypočitávam hriechy. Veď Hesli nie je mojím bližným. Ty, pravda, áno, ale veď ja nevyratúvam tvoje hriechy. Konečne, ani neviem, kto na svete by ti mohol vyčítať niečo zlého. Ja hovorím predsa o Heslim ... Musím ti teda povedať ešte, čo urobil neskoršie, aby ulúpil dom tvojho otca i proti rozsudku múdrehu Esrona. Krátko po návrate z Egypta tesár Jozef chcel si postaviť malú dielňu, v ktorej by mohol pracovať za planého počasia. Potreboval teda kúsok zeme pod stavbu a na dvor pred dielňou. Pravda, vtedy mu to bolo ťažko, veď v Na-zarete bol skoro cudzincom a okrem toho bol celkom chudobný, a nikto mu nechcel požičať ani za dlaň zeme. Konečne Hesli mu prepustil kus pozemku a požičal mu aj peňazí na stavbu.

—        Hesli teda preukázal mojim rodičom dobrodenie, — prerušil Ježiš Jareda s úsmevom.

—        Len počkaj, — odbavil ho Jared sucho, — hlavná vec ešte len teraz príde. Lebo len čo si Jozef dostaval dielňu, Hesli hneď žiadal od neho vypožičané peniaze, hoci sľúbil tvojmu otcovi, že ich bude požadovať len vtedy, keď si Jozef zarobí... Tak už teraz vidíš, Ježiš, aké je to Hesliho dobrodenie!...

Jared na chvíľu prestal a víťazne hľadel na Ježiša. Potom pokračoval:

—        Hesli chcel tvojho otca zničiť. Priviedol ho do najväčšej biedy. Tvoj otec toho tvrdého človeka, ktorý vtedy nebol starší ako my teraz, vraj na kolenách prosil o sľutovanie. Ale slcupáň ho odstrčil od seba. Peniaze chcel mať, peniaze, alebo váš majetok. Esron znovu zachránil tvojho otca. Posháňal potrebnú čiastku a požičal Jozefovi. Tvoj otec bol mu za to povďačný až do smrti. Priateľu! To boly asi trpké chvíle tvojim rodičom! A to všetko pre Hesliho! Ty si bol dieťaťom a nevedel si nič o ich starostiach a ich biede. Vtedy sa ľahko mohlo stať, že by si bol aj ty, ako teraz dietky Hesliho, plakal niekde v kútiku, bez prístrešia, v nočnom chlade a na slnečnom úpale ... Prečo ti to vlastne rozprávam? Aby si teraz pomstil svojho otca, svoju matku i seba samého! Nech bezcitný lakomec cíti čo najdlhšie svoju biedu! Nikto zo stavebných robotníkov nazaretských, dabaret-ských ani seforských nemal by ani prstom hnúť za nehol Nech si privedie robotníkov hodne zďaleka, pre mňa a za mňa aj z Jeruzalema! Nech sa tak zasa zničí majetok, nespravodlivo nadobudnutý, ako vínové hrozno, ktoré zastihne nočný mráz!

Jared si zhlboka oddýchol po svojej dlhej reči.

Pri posledných Jaredových slovách Ježišovou vážnou tvárou preletel ľahký úsmev. Jared s očakávaním, ba s napätím hľadel na Ježiša. Bol presvedčený, že dosiahol žiadaného úspechu, že Ježiš teraz iste neprijme prácu od Hesliho. Ale mýlil sa. Už po jeho očiach mohol poznať, ako sa rozhodol. V Ježišových očiach bolo toľko nevýslovnej dobroty! Jared nikdy predtým nepoznal tak jasne ako teraz, že hlavným rysom Ježišovej osoby je milosrdná láska. Ani stopy vzrušenia nebolo na ušľachtilej mužnej tvári Ježišovej, ani známky nevôle proti utláčateľovi jeho milovaných rodičov. Keď to Jared videl, sklamaný svesil hlavu a skoro úzkostlivo sa spýtal:

—        Majstre! Či ešte aj teraz chceš, aby tvoje a moje ruky pomáhaly budovať dom toho farizeja?

Mladému majstrovi obdivuhodne zažiarily o^i, ked na jeho otázku odpovedal zasa otázkou:

—        Povedz mi, Jared, či pastier zablúdilú ovečku láka hrsťou tŕnia, alebo hrsťou šťavnatej ďateliny?

Jared zadivený zodvihol hlavu a povedal:

—        Nerozumiem ti. Čo nás teraz do pastierov a do oviec?

—        Hovorím obrazne, priateľu. Nemyslíš, že človeka ľahšie získame láskou než nenávisťou? Keby som teraz opustil Hesliho v núdzi, stane sa mojím nepriateľom, a možno bol by ním navždy. Dúfam však, že láskou ho získam.

—        Hovoríš teda o Heslimu? — zvolal živo Jared. —Ty si pastier a Hesli Ben Hiram ovečka? Majstre, mal by si ho nazvať vlkom, to by m,u lepšie pristalo. Ale nech! Pre mňa a za mňa, môže byť ovcou! Tak je, naozaj! On je ovcou, a my ho ostriháme. Nech nám poriadne zaplatí za našu prácu! Ku takejto práci ti ochotne požičiam i svoju sekeru a svoje ruky! — A potom s vynúteným vzdychom doložil: — Škoda, mohol som si ušetriť tých dlhých rečí; i tak už vopred dalo sa predvídať, že tak pochodím. Veď kto by ti mohol odoprieť nejakú prosbu? Ty si pridobrý pre tento svet!

Ježiš podal Jaredovi ruku a povedal:

—        Ďakujem ti, Jared! Vedel som, že ťa nebudem prosiť nadarmo. Zajtra teda dovezieme z lesa potrebné drevo. Mám tam ešte zásobu soťatých stromov. Môj starý priateľ Joram požičia mi niekoľko tiav na dovoz a napozajtre môžeme sa pustiť do práce.

Ako Ježiš predvídal, tak sa stalo. Práca už bola v plnom prúde. Blyšťavá sekera mladistvého majstra rúbala v pravidelných prestávkach do tvrdého stromu. Dlhé kresanice odštiepovaly sa od brvna a padaly na zem. Na vysokom čistom čele Ježišovom perlil sa, pravda, pot, ale jeho tvár, ako vždy, žiarila tichou spokojnosťou. A práca sa darila pod jeho rukami. Hoci pracoval spokojne a bez náhlenia, jednako vykonal oveľa viacej ako jeho pomocník.

Jared sa usiloval, aby vystačil za Ježišom, ale nedarilo sa mu. Pracoval, ako len vládal, aby jednu stranu trámu okresal za tú istú dobu ako Ježiš, ale nedokázal to. Pozoroval to už častejšie, a vždy mu to bolo hádankou. Na chvíľu oprel unavené ruky o porisko sekery a pozoroval Ježiša. Nie, nemohol to pochopiť. Ježiš pracoval s námahou, ale nenáhlil sa. Dôstojný pokoj, ktorý u neho obdivoval každý, neopúšťal ho ani pri práci. Chvíľami aj Ježiš oprel sa poriskom o trám, aby si trochu oddýchol. Aj teraz ustal v práci, složil sekeru a utieral si vlhké čelo. Jared už nemohol udržať svoju zvedavosť, i zvolal na Ježiša:

—        Pri svätej hore Sinajskej zaprisahám ťa, povedz mi, ako je to, že pri práci ustavične zaostávam za tebou? Namáham sa, trápim sa ako blázon, ale ty si len vždy napred! Moje ruky sú pri najmenšom práve také mocné ako tvoje a aj sekeru mám dobrú. Odpovedz mi! Vysvetli mi to!

Ježiš obrátil sa k nemu a povedal:

—        Jared, ty pracuješ len pre peniaze, aby si ostrihal ovcu, ako si nedávno povedal. Ale radšie pracuj preto, aby si sa svojou prácou zaľúbil Najvyššiemu. Uisťujem ťa, že potom ti bude námaha ľahkou, práca sladkou, a požehnanie Pánovo ju včas dokončí.

Jared neodpovedal. Chvíľu hľadel zamyslený pred seba, potom sa jeho sekera zasa začala pravidelne mihotať. I Ježiš sa znovu pustil do práce.

Tak prešla hodina nemej, namáhavej práce. Časom prešiel-okolo niektorý Nazaretčan, pozdravil usilovných robotníkov, chvíľu hľadel na ich robotu a zasa išiel svojou cestou.

Teraz opäť prichádzal ktosi. Bola to chudobná žena. Blížila sa shrbená, ani nie tak starobou, ako skôr prácou, starosťou a biedou. S nepokrytej hlavy visely jej rozčuchrané, prešedivelé vlasy. Ruky a tvár mala neumyté. Na vyblednutých a ošúchaných šatách bolo vidieť mnoho veľkých dier. Hoci ustarané črty chudery ženy neboly práve škaredé, jednako jej zanedbanosť a nečistota pôsobily odporne.

Neborká prichádzala bližšie pomalými krokmi. Keď došla na priestranstvo, zastala a hľadela na pracujúcich. Po chvíli pristúpila bližšie a sadla si na jedno z brvien, ktoré ležaly na hŕbe. Tupým pohľadom sledovala pohyby tesárov. Onedlho zaťala vychudlé ruky v päste a tlkla sa nimi o kolená podľa pravidelných úderov tesárskych sekier.

Jared, ktorý spozoroval jej príchod a ticho sa usmieval nad jej čudným počínaním, zvolal na svojho druha:

—        Pozri, Ježiš, Ráchel nám pomáha kresať!

Ježiš sa obzrel k Rácheli a súcitne hľadel na jej zúboženú postavu. Potom jej kývol, aby prišla k nemu. Ráchel chytro vstala a blížila sa rezkým krokom ani dieťa, ktoré čaká nejaký darček. Ježiš sa jej spýtal:

—        Máš ešte doma dreva, Ráchel? Alebo si zasa chceš nasbierať triesok?

Pomätená žena plačlivým hlasom odpovedala:

—        Ráchel nemá dreva. Efraim celkom zabudol na matku. Odišiel do lesa, a nevrátil sa už.

Ježiš jej na to povedal:

—        Nasbieraj do náručia tu z týchto kresanie a zanes mojej matke Márii. Ostatné si všetky môžeš odniesť domov, do svojej chatrče. Chceš?

—        Ó, Ráchel chce, Ráchel rada chodí k Márii. Maria je dobrá!

Po týchto slovách Ráchel sa sohla a usilovne sbierala čo väčšie štiepky dreva. Keď už myslela, že má dosť, chcela odísť. Ale majster jej odobral trochu dreva z náručia, aby jej nebolo priťažké, a poslal ju k Márii.

Trvalo dlho, veľmi dlho, kým sa Ráchel zasa vrátila. Viacej ako o hodinu objavila sa konečne pri tesároch. Ponáhľala sa, ako len vládala, a už zďaleka kričala:

—        Ježiš, majstre! Maria je dobrá! Maria je veľmi dobrá!

Ježiš a Jared zodvihli sa od práce a pozreli na Ráchel. Úbohá žena sa celkom premenila. Vlasy mala učesané a usporiadané, tvár a ruky mala čisto umyté a diery na šatách zručne zašité. Ráchel žiarila radosťou, keď došla ku tesárom. Tlieskala rukami a volala:

—        Pozrite, ako ma Maria pekne vyparádila! Tak, teraz som zasa pekná! Učesala ma, zaplietla mi vrkoče. Umyla ma a zaplátala mi šaty. A pomyslite si len, dá mi aj nové šaty, ale smiem ich nosiť len v sobotu. A ešte voľačo veľmi pekného vám poviem. Dostala som od Márie aj čosi dobrého pod zuby a najedia som sa dosýtosti, plne dosýtosti. Maria mi povedala, že môžem prísť k nej každý deň a že mi vždy dá jesť, aby som nikdy nehladovala. A vždy ma učeše a usporiada. Tak, tak, Maria je dobrá, Maria je veľmi dobrá!

Ráchel tieto slová viacej odspievala ako hovorila. V posledných rokoch bola čím ďalej tým detinskejšou. Mala za sebou smutný a tvrdý život. Nebyť Márie a jej syna, bola by už iste dávno zahynula. Žila z almužien, čo jej dali dobrí ľudia, ale často bolo toho veľmi málo. Len Maria ju vždy vľúdne prijala a u nej sa vždy najedia dosýta.

Keď sa Ráchel pochválila svojím šťastím, Ježiš jej povedal:

—        Ráchel, teraz si zanes dreva domov, ale neber si veľmi veľa naraz! Už si stará a slabá. Čuješ?

—        Veru, Ráchel je stará a slabá, — hundrala si žena. Ale potom zvolala: — Ale dnes je Ráchel nie slabá, dnes je mocná, veľmi mocná; veď sa najedia dosýta. Dnes odnesiem si domov mnoho triesok!

Ježiš sa usmial nad jej slovami a zasa sa dal do usilovnej roboty. Aj Jared, ktorý doteraz nemo pozoroval ženu a potichu obdivoval Máriinu dobrotu, opäť sa chytil sekery. Ráchel shrbená chodila pomedzi trámami a sbierala triesky. Chvíľami si pohundrávala:

—        Ráchel sa najedia. Maria je dobrá!

Obidvaja tesári čoskoro sa tak zabrali do práce, že ani nevedeli, čo sa robí okolo nich. Ich sekery sa len tak mihaly hore-dolu v rýchlom tempe. Nie div, že nespozorovali, že od Nazaretu blíži sa k nim akýsi muž. Bol to iste zámožný človek, lebo šaty mal z jemnejšej  látky ako tesári. Aj jeho rovná, hrdá postava, hoci bol v pokročilom veku, svedčila, že len zriedka mu bolo treba konať ťažkú prácu, alebo že jej vôbec ani nikdy nekonal. Bol vysoký, chudý, ušľachtilej tvári; len jeho pohľad nevzbudzoval dôveru.

Obzeral sa bystro dookola a už zdiaľky živo pozoroval tesárov. Teraz zočil aj Ráchel, ktorá si už nasbierala neveľkú náruč kresanie. Oči sa mu zablyšťaly hnevom a ešte väčšmi zrýchlil krok.

Obaja tesári sa zľakli, keď zrazu za nimi ktosi zúrivo vykríkol:

—        Prekliata zlodejka! Naničhodná, bláznivá žena! Necháš tak to drevo! To je moje drevo, musím ho zaplatiť!

Kým sa Ježiš a Jared obrátili, Ráchel prenikavo vykríkla. Príchodzí, kričiac surovým, zlostným hlasom, vytrhol úbohej žene z ruky veľkú triesku a bil ju nemilosrdne hlava-nehlava.

Vtom stalo sa čosi, čo si Jared neskoršie nijako nevedel vysvetliť. Až dosiaľ stál Ježiš pri ňom, ale teraz, vo chvíli, bol už s druhej strany pri zúrivcovi, ktorý v slepom jede ešte vždy bil ženu. A Ježišov hlas zaznel tak mocne a veliteľský, že sám Jared sa zľakol:

—        Hesli!

Rozpajedený Hesli sa strhol a drevo, ktorým bil Ráchel, vypadlo mu z rúk. Striasol sa pod silou Ježišovho hlasu, keď ho oslovil menom, a zbledol od náhlej hrôzy. Oči, iskriace ešte hnevom, sa mu zavrely, lebo nevládal zniesť karhavého pohľadu Ježišových očí. Mladý tesár stál pred chvejúcim sa farizejom ani rozhnevané božstvo. Ježiš výstražné zodvihol pravicu a zvolal hlasom, z ktorého vyznievala hrozná vážnosť:

Beda tomu, kto zodvihne ruku na bezbrannú vdovu! Beda tomu, kto trýzni slabých,! Ten neujde súdu Božiemu!

Ježiš potom nechal tak zroneného Hesliho a obrátil sa k Rácheli, ktorá sa v plači krčila na zemi. Ľavú ruku ako na obranu ešte vždy držala nad hlavou; pravú, z ktorej jej tiekla krv, dvíhala prosebne ku Ježišovi.

Ježiš si súcitne kľakol k chudere a chytil jej krvácajúcu ruku. Videl, že sa jej trieska zadrela hlboko do ruky, keď jej Hesli vytrhol drevo, ktorým ju potom bil.

Aj Jared pribehol a stal si k Ježišovi a úbohej žene. Videl, ako majster starostlivo vyťahuje drevo z Ráchelinej rany. Čosi ho nútilo, aby aj on pomáhal. I odbehol do dielne a doniesol v džbáne vody. Majster poďakoval sa mu nemým kývnutím hlavy.

Ježiš vymyl ranu, potom sklonil sa a odtrhol list zeliny, ktorá rástla okolo, priložil ho úbohej na ranu a obviazal jej ruku šatkou, ktorou si utieral pot.

Kým ju Ježiš tak láskavo opatroval, Rácheli uschly slzy a zasa sa uspokojila. Vďačne pozrela na Ježiša a povedala:

—        Už to nebolí. Už to vôbec nebolí. Ani hlava ma už nebolí.

Ježiš vstal a prívetivo jej povedal:

—        A teraz, Ráchel, choď hen' pod tú sykomoru a sadni si do jej tône. O hodinu bude zasa dobre.

Ráchel hneď vstala a išla poslušne ako dieťa pod strom a sadla si.

Hesli ben Hiram dosiaľ stál na tom istom mieste. Trochu sa už spamätal zo svojho ľaku, a keď si ho Ježiš nevšimol, ale vracal sa k práci, prosil ho zajakavým hlasom:

—        Odpusť, majstre! Nahneval som sa, lebo drevo, ktoré brala, patrí mne!

.Ježiš sa obrátil k nemu a prísne povedal: ? Keď prišiel Spasíte! na svet

— To je moje drevo, nie tvoje. Len okresané trámy, ktorých použijem na tvoj dom, budú tvoje, ale až keď ich zaplatíš. Hovorím ti ešte raz: beda tomu, kto zodvihne ruku na bezbrannú vdovu!

Ježiš vrátil sa k svoiej práci a Hesli celý skormútený vliekol sa k Nazaretu.

On, ktorý sa nazdával, že sa ho bojí celý Nazaret a že sa mu všetci klaňajú pre jeho bohatstvo, našiel teraz kohosi, kto sa ho nebál. Premohla ho záhadná sila, ktorú každý obdivoval u mladého tesára.

Prešlo niekoľko dní. Práca oboch tesárov pekne pokračovala. Na zemi ležalo už hodne okresaných a na skúšku poskladaných trámov. Dlhé pozdĺžne trámy boly husto pospájané krátkymi priečkami. Celá strecha bola už tak sostavená, ako ju mali postaviť na dome, a podobala sa veľkej rybárskej sieti. Keď tesári dokončia na dome svoju prácu, prídu kamenári a murári a jednotlivé štvorce pokryjú kameňmi a vakovkou.

V posledných dňoch Ježiš bol častejšie merať strechu v dome Hesliho, ale domáceho pána nikdy nenašiel doma. Farizejova rodina bývala dočasne, ako sa dalo, v menšej, nepoškodenej prístavbe. Mladý tesár spozoroval pri svojich návštevách, že manželka a deti fari-zejove chovajú sa s plachou úctou ku nemu. No, nedal na sebe znať, že to pozoruje. Ale včera, keď zasa meral v poškodenom dome, prišla k nemu farizejova žena Efra a prosila ho so slzami v očiach, aby odpustil jej mužovi, že bol k úbohej Rácheli taký ukrutný. Ježiš sa jej spýtal, odkiaľ to vie, že Hesli zbil pomätenú ženu.I povedala Efra, že Jaredova matka jej rozpovedala všetko, čo sa dozvedela od syna. Povedala jej aj to, ako láskavo sa majster ujal biednej Ráchel, ale že aj aké strašné bolo „beda!", ktorým pohrozil Heslimu.

Ježiš sa dal Efre pokojne vyrozprávať a potom ju potešil:

— Uspokoj sa, Efra. Trest nestihne ani teba ani tvoje deti. Ale povedz Heslimu, že ak chce ujsť hnevu Božiemu, musí napraviť všetko, čím sa previnil proti Rácheli a ostatným bezbranným ľudom.

Efra odišla trochu uspokojená a Ježiš nerušene dokončil meranie.

Dnes mali dokresať posledné trámy pred tesárskou dielňou a zajtra ich mali doviezť k domu Hesliho. Mladý tesár a jeho pomocník pracovali už od včasného rána. Neskoršie, keď už slniečko vystúpilo vyššie, zasa prišiel ktosi prizerať sa ich práci, ako pravidelne každého rána v posledných dňoch. Bola to Ráchel. Ustavične ju čosi ťahalo k dielni od toho času, ako jej Ježiš tak láskavo obviazal ranu a obránil ju proti ukrutnému Heslimu. A div, rana sa jej zahojila veľmi chytro. Ale Ráchel už nenosila triesky do svojej chatrče. Prichádzala každé ráno skoro vždy v tú istú dobu a sadla si do tône sykomory. Odtiaľ sa snivo prizerala práci oboch tesárov. Na poludnie odchádzala k Márii na obed. Potom sa vrátila s ňou, keď Maria prinášala obed synovi. Ježiš a Maria sadli si do tône, Ráchel mlčky sedela pri nich. Nikto ju nevyrušoval v jej zasnených myšlienkach. Jared býval neďaleko, preto na obed na hodinu chodieval domov. Zdalo sa, že Ráchel je teraz celkom šťastná; celkom ju zanechal nepokoj, ktorý ju trápieval predtým. V myšlienkach hľadievala alebo do neznámej diaľky, alebo si hovorila o svojom synovi Efraimovi, že sa jej čoskoro vráti.

Dnes Ráchel zdala sa zvlášť šťastnou. Keď prišla k dielni, na tvári zračil sa jej sladký pokoj. Hneď sa utúlila na svoje obľúbené miesto pod sykomorou. Mala oblečené šaty, ktoré jej darovala Maria, a bola v nich veľmi sviatočnou. Jared sa tomu divil a v duchu vyčítal Márii, že pomätenej žene darovala šaty, ktoré ešte sama nosila pred niekoľkými dňami. — Tie šaty sú pripekné pre bláznivú Ráchel, — hovoril si. — Maria nosila by ich iste ešte celý rok a bola by s nimi spokojná, Ale Ráchel ich zničí za niekoľko týždňov.

Ako tak rozmýšľal, ani nespozoroval, že Ježiš zavše vrúcne a skúmavo hľadí na Ráchel a že niekoľko ráz obzrel sa aj na juh ...

Bolo asi desať hodín predpoludním, keď priesmykom od Jafie sostupovala malá karavána do nazaretského údolia. Blížila sa len pomaly; prešla hodná chvíľa, kým prišla tak blízko, že bolo rozoznať aj jednotlivosti sprievodu. Teraz aj Jared spozoroval príchodzích. Zachmúril sa a len nasilu potlačil kliatbu, ktorá sa mu drala na jazyk.

—        Majstre! — zvolal rozčúlený, — pozri, tam vedú otrokov! Našich krajanov odvádzajú do zajatia do Cezareje a potom ich asi zavlečú do Ríma! Kliatba Rimanom, utlačovateľom nášho národa!

Jared zlostne odhodil sekeru a chcel prejsť na druhú stranu cesty, kadiaľ sa karavána mala poberať. Ježiš zavolal za ním:

—        Počkaj, Jared! Vezmi náš džbán z dielne a ponáhľaj sa domov! Naber doň čerstvej vody a prines vody ešte v jednej nádobe! Keď už nemôžeme urobiť nič iného, aspoň občerstvíme neborákov sviežím nápojom.

Jared urobil, čo mu Ježiš naložil. Keď už vyšiel z dielne a ponáhľal sa k Nazaretu, Ježiš ešte zavolal za ním:

—        A prines aj chleba! Nech ti matka dá, koľko len môže! Potom jej to nahradím!

Jared prikývol a ponáhľal sa ďalej.

Medzitým sa karavána priblížila. Sprievod viedol rímsky vojak na koni. Štyria peší legionári sprevádzali asi pätnásť zajatcov, ktorí boli reťazami sputnaní dovedná. Boli to chlapi rozličného veku a stavu, ale väčšinou asi nevinní, lebo nezdali sa ako zločinci. V tých časoch stačilo aj jediné prenáhlené slovo proti násilne) rímskej vrchnosti, a už sa človek dostal do pút a odviedli ho do otroctva.

Na konci sprievodu nevládne a zúbožene vliekol sa slabučký mládenec asi pätnásť-šestnásť ročný. Aj ostatní zajatí, zväčša mocní chlapi, boli veľmi ustatí, ale namáhavá cesta priesmykom celkom vyčerpala jeho sily. Jemu Ježiš zvlášť venoval pozornosť a sústrasť. Potom odvrátil oči od blížiacej sa karavány a túžobne hľadel na kraj Nazaretu. Len aby Jared prišiel včas s vodou a chlebom!

Ježiš sa poponáhľal do dielne. Siahol na policu a vzal odtiaľ malý jačmenný chlieb. Držal ho v ruke a hľadel naň zamyslene. Len včera večer mu ho matka upiekla; bol čerstvý a lahodne voňal. Jeden človek sa azda mohol najesť z neho, ale čo to bolo pre pätnástich hladných chlapov? Konečne sa zdalo, že mladý majster sa rozhodol. Ponáhľal sa von so svojím bochníkom.

S pravej strany práve prichádzal Jared s dvoma džbánmi vody. Porozumel tázavému pohľadu, s akým ho Ježiš privítal, a zvolal, krútiac hlavou:

—        Nemohol som sohnať chleba za takú krátku dobu. Matka bude piecť len napoludnie a u súsedov som prosiť nemohol, aby som neprišiel neskoro.

Karavána práve išla okolo. Zajatí žiadostivo hľadeli na džbány s vodou, niektorí prosebne dvíhali sputnané ruky. Ježiš vzal džbán a kráčal ku nim. Chlieb niesol Pod pazuchou.

Riman na čele sprievodu poznal úmysel mladého muža a zastavil koňa. Za ním zastala celá karavána. —aj aj mne vody! — prosil zarastený vojak, na ktorého vznešená dôstojnosť mladého majstra pôsobila hlbokým ; dojmom.

Ježiš mu podal džbán a zatiaľ prišiel aj Jared s druhým krčahom. Hoci sa vzpieral, legionári vzali mu nádobu z rúk a pili dlhými dúškami. Keď Ježiš dostal svoj krčah nazpäť, ponáhľal sa rovno k mládencovi, ktorý už ledva stál na nohách. Láskyplne pozrel na neboráka napoly zomdleného a povedal:

—        Pi, priateľu! Ale pi pomaly, aby ti nezaškodilo!

Mládencovi zažiarily oči a vysušené slabo zašepkaly: — Ďakujem ti, šľachetný muž! — Ježiš mu sám pridržal krčah pri ústach, lebo neborák ho už nevládal udržať.

Keď sa mládenec napil, Ježiš dal piť ostatným chlapom, ktorí dychtivo naťahovali ruky za vodou. Aj Jaredov krčah putoval od úst k ústam.

Teraz Ježiš začal deliť svoj chlieb. Lámal z neho po kúsku a dával zajatým; najprv mládencovi a potom ostatným. Kúsky boly síce malé, ale predsa väčšie ako na raz do úst. Vyhladovaní ujedali si po kúsku, ale len keď sa všetci najedli, došla im zásoba. Jeden zo zajatých, plný údivu, spýtal sa svojho dobrodincu;

—        Či si ty Eliáš, prorok Boží, o ktorom sa verí, že má zasa prísť na tento svet? Chlieb z tvojich rúk rastie mi v prstoch!

Ježiš pokrútil hlavou a odpovedal s vľúdnym úsmevom:

—        Priateľu, nepýtaj sa, ale s vďačným srdcom užívaj Boží dar!

Jared si nevšímal rozdeľovania chleba. Všetku pozornosť sústredil len na zajatých. A ani Ježiš ani on nespozorovali, že Ráchel vstala so svojho miesta pod sykomorou a priblížila sa ku karaváne. Zrazu sa všetci zľakli prenikavého výkriku pomätenej ženy. Ráchel zočila mládenca na konci sprievodu. S radostným výkrikom: — Efraim, dieťa moje! Efraim, synu môj! — hodila sa k nemu. Búrlivo ho objala, pritisla si ho na prsia a jeho tvár pokryla vrúcnymi bozkami. Mládenec bo' oveľa väčšmi prekvapený, než aby sa bránil. Mlčky strpel všetko.

Ráchelino objatie náhle povolilo. Klesla na zem a umierajúcim hlasom volala: — Efraim! Môj Efraim !

Ježiš, Jared a strážci zajatých pribehli k nej. Mladí tesár sklonil sa k Rácheli a chcel ju zodvihnúť, ale v náručí držal už len jej mŕtvolu. Ráchel usmrtilo domnelé šťastie, že našla dávno zomrelého syna.

Ježiš pomaly položil mŕtvolu na zem a jeho pery šepkaly modlitbu.

Náhla smrť úbohej ženy spôsobila preľaknutie. v celej karaváne. Vodca hneď zavelil k ďalšiemu pochodu a pobehol na čelo sprievodu. Mnoho rúk sa vystrelo Jžišovi a Jaredovi na rozlúčku. Nemohli ich ani všetk stisnúť. Len kývali odchádzajúcim na pozdrav. Ale mládencovi na konci sprievodu sa podarilo, že mohol chytiť Ježišovu ruku. Srdečne mu ju pobozkal a skropil slzami. A keď sa lúčil, ukázal na mŕtvu Ráchel a zvolal:

— Pane, smiluj sa aj nad ňou, ako si sa smiloval nado mnou! Považovala ma za svojho syna a umrela dobrou smrťou. Pomodli sa za ňu modlitby, ktoré sa modlievame za zomrelých, a postaraj sa o jej dôstojný pohreb. Buď s Bohom!

Karavána odišla. Zabočila do úzkych nazaretských uličiek a čoskoro zmizla tesárom s očí...

Ježiš sa verne postaral o Ráchelin pohreb, hoci to nebolo jeho povinnosťou, lebo mala ju pochovať obec. Jeho príklad povzbudil ostatných občanov. Nechceli sa dať zahanbiť chudobným tesárom. Za rakvou úbohej ženy, ktorej prv nechceli dať často ani potrebnej potravy, kráčal veľký zástup trúchliacich.

Ráchelino telo uložili do hrobu. A hoci inokedy sa chytro zabúdalo na hroby chudobných, na hrobe Ráchelinom už o niekoľko dní čiasi štedrá ruka dala postaviť Pomník. A ešte dlho spomníali v Nazarete „bláznivú Ráchel", ktorú zabilo šťastie.

O týždeň po Ráchelinej smrti tesárska práca r dome Hesliho chýlila sa ku koncu. Už bolo treba odstrániť len niekoľko podporných brvien, a práca bola skenčená. Prišli už aj murári, ktorí mali plochú strechu pokrývať kresanými kamennými doskami, a konali prípravné práce.

Bolo poludnie. Ježiš a Jared sedeli v tôni pod stenou domu a trochu si odpočívali. Aby nestratili veľa času, odložili dnes obed na neskoršiu dobu. Teraz sa občer.; stvili len hrsťou sušených fíg, ktoré im Efra poslala od svojho synčeka. Hesli Ben Hiram sa ešte vždy neukázal tesárom na oči.

Keď obaja mužovia ešte sedeli, pristúpila k nim Efra. Pozdravila ich a Ježiš jej poďakoval za figy. Efra potom povedala:

—        Môj muž ma posiela k tebe, majstre. Odkazuje ti že ešte dnes dostaneš plácu za prácu. Ale Hesli by rád s tebou hovoril osamote, preto dnes večer príde k tebe A ja, — tu sa Efra trochu zarazila, — než od nás odídeš rada by som sa ti čo najvrúcnejšie poďakovala. Majstre, ty vieš, čo sa v Nazarete hovorí o mojom mužovi: že je lakomý a nemilosrdný k chudobným. Je to až priveľmi pravda, nemôžem to odtajiť, žé nie. Sama som veľa vytrpela pre jeho tvrdosť. Ale vďaka Bohu, zdá sa, že Hesli teraz smýšľa už inakšie. Tvoja dobrota k Rácheli a prísne slová, ktoré si mu povedal, keď bil úbohú ženu, premenily jeho srdce. Dúfam v lepšiu budúcnosť a prosím ťa, pomôž Heslimu, aby sa stal inakším, lepším človekom!

Keď Efra dohovorila, Ježiš jej povedal:

—        Povedz svojmu mužovi, že ho čakám dnes podvečer. A ty, Efra, ďakuj Bohu, že dotkol sa srdca tvojho manžela. Modli sa za neho z celej duše, aby sa dokonale premenilo jeho smýšlanie. Modli sa za neho z celej duše, aby sa dokonale premenilo jeho smýšľanie, aby aj napravil, čím sa prehrešil oproti neborákom, ktorých priniesol o ich skromný majetok.

Efra prisľúbila, že sa bude modliť za svojho muža, odišla. Tesári zasa vstali k práci a o hodinu ju dokončil'

Keď sa nad Nazaretom a okolím snášal večer, v tesárovom dome pri bráne odohrala sa dojímavá udalos Do izby, v ktorej bol Ježiš s matkou, vstúpil Hesli Ben Hiram. Maria odišla a nechala ich samých. V spálni svojho syna medzi skalami padla na kolená a modlila sa za človeka, ktorý navštívil Ježiša. Či Hesli pocítil silu jej modlitby? Dnešná cesta mu bola trpkou, ako sa mu zdalo, trpkejšou ako smrť. Rozhodol sa, že mladého majstra, ktorého záhadná moc nedala mu nikde pokoja, poprosí o odpustenie. Kam sa len obrátil, všade videl, čo zlého urobil. Umienil si, že sa všemožne pričiní, aby napravil všetko, čím sa previnil.

Mariina modlitba pôsobila požehnanie ako jarný vánok. Tmavé mraky ľudskej bázne a hanby v Hesliho mysli rozišly sa pod dychom milosrdnej lásky, ktorý vial tesárovým domčekom. Hesli celú hodinu strávil v útulnom tesárovom príbytku, do ktorého ho priviedol sám dobrý duch. A keď potom s ľahkým srdcom odchádzal domov, jeho tvár žiarila spokojnosťou. Našiel šťastie, ktoré doteraz darmo hľadal i proti všetkému úsiliu po majetku a po bohatstve.

V izbe potom Ježiš rozprával matke, že Hesli Ben Hiram nielen že riadne zaplatil za vykonanú prácu, ale že mu odovzdal aj väčšiu čiastku peňazí ako náhradu niekoľkým ožobráčeným rodinám. A keď odovzdával peniaze matke, povedal jej radostne:

— Ty, dobrá matička, budeš rozdavačkou tohto dobrodenia a sprostredkovateľkou šťastia tým úbohým ľudom. Tvoje ruky nech s peniazmi prinesú radosť a požehnanie do chatrčí úbožiakov, ktorí doteraz žili v biede a zármutku.

A keď sa hviezdy nežne usmievaly s jasného nočného neba, v tesárovom domčeku pri bráne kľačaly dve osoby, ponorené vo vrúcnej modlitbe. Ich srdcia boly Plné radosti, že opäť jedna duša po dlhej bludnej ceste došla najväčšieho dobra, pokoja srdca v Bohu. Boli šťastní. že Hesli Ben Hiram konečne našiel svoje opravdivé štastie.

Divotvorca a učiteľ.

Ešte slnko vysielalo najpálčivejšie lúče, keď cestou, vedú. cou pozdĺž vŕškov z Kafarnaumu a popri Korozaime, puto. valo niekoľko ľudi. Bolo práve poludnie — pocestní eäte zrýchľovali kroky. Akýsi starec viedol prekvitajúceho, asi dvanásťročného chlapca. Za nimi išly tri mladšie ženy.

Slabá starcova postaví ťažko sa opierala o hrčavú palicu, ktorú držal v kostnatej pravici. S ľavej strany túlil sa ku nemu chlapec. Iste išli ku lekárovi. To bolo poznať po bolestnej tvári aj zarosených očiach dieťaťa, ktoré malo ruku v obväze.

Práve teraz došiel starec so svojím mladučkým sprievodcom na miesto, kde cesta odbočuje naľavo do Korozaimu. No, nezabočili na ňu, ale náhlili sa ďalej. Ženy udivene zastaly a jedna z nich zvolala na starca:

—        Ale, otče! Kam to ideš? Veď cesta do Korozaimu ide tadeto!

Starec na chvíľu spomalil krok a obzrel sa.

—        Veď chlapca nevediem do Korozaimu! Keď kafarnaumský lekár Esron vyhlásil, že Samuelovu ruku nemožno vyhojiť, vtedy nespomôže ani umenie Gardanovo!

—        Ale pre Boha, otče, kam nás teda vedieš? Kam vlastne chceš ísť, ak nejdeš ku Gardanovi do Korozaimu? Veď vieš, že na severe býva leu málo ľudí a že tam krajina prechádza v púšť! ... ó, moje nešťastné, úbohé dieťa! ...

Žena sa rozplakala.

Keď chlapec videl matkine slzy, aj on sa rozplakal. Už bol unavený a strápený bolesťou, i klesol na kameň pri ceste.

Pred niekoľkými hodinami vybehol ešte zdravý a veselý z domu, aby sa pohral s kamarátmi. Išli na breh jazera, sadli si do rybárskych člnov a kolísali sa v nich. Tu stalo sa nešťastie. Člny, v ktorých sa chlapci hrali, boly blízko seba. Naraz Samuel bolestne vykríkol a klesol do člnku. Kolísaním člny sa priblížily tesne k sebe a na Samuelovu ruku, ktorou objímal kraj loďky, narazil druhý čln a rozmliaždil mu ju. Rybári začuli krik chlapcov, pribehli k nim a jeden z nich odniesol raneného chlapca do rodičovského domu. Privolaný lekár prehlásil, že poranenie je veľmi ťažké a nezahojiteľné. tJbohá matka ešte len teraz spoznala celú ťarchu nešťastia. Samuel bol jej jedináčkom, jej nádejou. Muž jej zahynul na jazere.

Beznádejne stáli starý otec a matka so svojimi sestrami, ktoré chytro pribehly, okolo plačúceho chlapca. Lekár nemohol pomôcť. Sľúbil len, že chlapcovi zmierni bolesť liečivými zelinami. Odpoludnia chcel mu ruku odňať. Po tomto rozhodnutí nárek úbohej rodiny bol ešte väčší. Z kvitnúceho chlapca mal sa za niekoľko hodín stať biedny mrzák, ktorý by mal raz po kafarnaumských Uliciach prosiť ľudí o almužnu?

Pohľad na ich zármutok dojal prítomného rybára, ktorý doniesol chlapca. Odviedol starca nabok a chvíľu sa ticho s ním shováral. Zdalo sa, že starec znovu nadobúda odvahy. S jeho tvári zmizol starostlivý výraz a oči sa mu vyjasňovaly nádejou.

O niekoľko minúc vrátil sa lekár s hojivými zelinami a obviazal chlapcovi ruku. Keď znovu odišiel a Samuel sa trochu zotavil, dedo sa ho spýtal:

—        Vydržíš, synu, dosť dlhú cestu k inému lekárovi? Poznám muža, ktorý tvoju ruku istotne zahojí.

—        Ó, hej, už môžeme ísť, dedo, — odpovedal Samuel. — Ruka mi už nekrváca a bolesti už tiež trochu ustaly. Ach, tak rád pôjdem ku tomu lekárovi, len keď zasa budem zdravý! Čo by ste si len počali, keby som raz nemohol za vás pracovať?

O hodinu neskoršie staručký Jonatan s vnukom vydali sa na cestu k spomínanému lekárovi, v ktorom skladali všetky svoje nádeje. Matka sa nedala zdržať, aby nesprevádzala synáčka a staručkého otca, a išly s nimi aj obe mladšie dcéry Jonatanove.

Tak došli až na rozcestie, kde odbočuje cesta do Korozaimu.

Maria, najstaršia dcéra Jonatanova, sa nepýtala, ku ktorému lekárovi chcé otec zaviesť jej syna. Pretože vyšly z mesta severovýchodným smerom, bola istá, že idú ku Gardanovi do Korozaimu, ktorý mal chýr dobrého ranhojiča. Ale Jonatan teraz chcel obísť Korozaim a zamieril do pustej a ľudoprázdnej krajiny.

Ženy sa preľakly, ba zhrozily sa. Pomiatol sa azda starcovi rozum od náhleho vzrušenia a bolesti? Maria, ktorá už začala v srdci dúfať, celkom klesla na mysli, nariekala a zalamovala rukami.

Ale Jonatan znovu pojal chlapca za ruku a zodvihol ho so zeme. Medzitým sa ženy priblížily. Starec obrátil sa k Márii a povedal:

— Neplač, Maria! Ešte sa všetko napraví. Lekár, ku ktorému ideme, nebýva v Korozaime a nemenuje sa Gardan. Ale poznáte ho, i ty, synu, i vy všetci. Videli ste ho už často. Rozpomeňte sa na dcérušku predstaveného synagógy; viete, že umrela, a opäť žije. Spomeňte si na Jakuba, sluhu rímskeho stotníka; lámka ho morila na smrť, a teraz sú jeho údy zasa mocné a zdravé. Viete už, ku ktorému lekárovi ideme?

Jeho slová pôsobily neobyčajne. Slzy hneď uschly a ženám sa radostne zablyšťaly oči, ktoré doteraz bežnádejne a bolestne blúdily v diaľke. Maria radostne, ba jasavo zvolala:

—        Áno, otče, už viem, ktorý je ten lekár, ktorý nám môže pomôcť a istotne nám spomôže! Ideme teda k Ježišovi Nazaretskému? Je niekde nablízku? Odkiaľ vieš, že kde je teraz?

A keď starec neodpovedal hneď, ale spokojne hľadel na svojich drahých, ktorí sa kolo neho shŕkli v radostnej nádeji, chlapec povedal s dôverou:

—        Ó, teraz už iste viem, že budem uzdravený. Poznám Ježiša z Nazaretu. Je taký vľúdny a dobrý I Mám ho rád od tej chvíle, čo som ho uzrel po prvý raz!

Malá spoločnosť s chuťou kráčala ďalej. Jonatan im rozpovedal, odkiaľ sa dozvedel, že Ježiš je nablízku. Hovoril:

—        Rybár Jonáš mi vnuknul myšlienku vyhľadať proroka z Nazaretu. Vyprával mi, že Šimon, učeník z Betsaidy, poslal k nemu včera posla. Posol poprosil Jonáša, aby v noci dopravil Šimonovu rybársku bárku z nášho prístavu na určité miesto na severnom brehu jazera. Ježiš a jeho priatelia sú v tom kraji a loďky chcú použiť v najbližších dňoch. Jonáš so svojím bratom veslovali teda včera večer až k úsvitu Jordánu a dnes včas ráno vrátili sa hradskou do Kafarnaumu. Pevne dúfam, že tam Ježiša nájdeme. Iste sa niekde dozvieme o jeho pobyte. Veď jeho veľká láskavosť a dobrota vábi všetkých ľudí. Ľud sa k nemu hrnie, kde sa len Ježiš objaví, aby počul jeho múdre učenie a aby si vyprosil pomoci v každom utrpení.

Plní radostnej nádeje kráčali pútnici ďalej. Ale keď sa kraj stával čím ďalej tým pustejším a široko-ďaleko nebolo vidieť človeka, Maria zasa klesala na mysli. Na jej tvári opäť sa objavila tôňa zármutku a starosti. Aj poludňajšia horúčava oslabovala pomaly sily pútnikov. S pravej strany mali síce ako zrkadlo lesklú hladinu šíreho mora Galilejského, ale ani najmenší vánok nezče-ril jeho vody. Zdalo sa, že jazero sa premenilo v žeravé striebro; oči bolely, keď len trochu spočinuly na jeho nehybnom povrchu.

Ale v diaľke kynuly už bujné zelené brehy jordánske.

Východný breh Galilejského mora je veľmi pustý a riedko obývaný. Mnohé kraje sú holé a neúrodné; iné, najmä v údoliach, sú porastlé bujnou trávou, ale aj tam je len sporo ľudských obydlí.

V úzkej horskej dolinke, ktorou žblnkotal malý potôčik, usadilo sa niekoľko chudobných pastierskych rodín. Vybudovaly si sedem-osem biednych domčekov z rákosia, ale ich dedinka dosiaľ nemala ani len mena. No, zato jej obyvatelia boli spokojní a šťastní. Biedy nemali. Ženy a deti pásly stáda, chlapi plavievali sa po jazere a rozostierali siete na ryby.

Ovce a kozy pásly sa dnes vysoko v úbočí. Pásly sa spokojne; strážilo ich niekoľko detí. Na paši nehrozilo nijaké nebezpečenstvo, preto dnes ženy ostaly doma a za stádom vyšly len deti.

Na kraji malej planiny v stráni pod hustým krovím ležal chlapec. Jeho kozy a ovce pásly sa nablízku. Už niekoľko hodín ležal tak na tom istom mieste, ale pritom jednako nelenil. Hľadel pozorne dolu do údolia a chvíľami, ako v údivu, krútil čiernou kučeravou hlavou. Ci sa mu azda dnes neľúbil nádherný obraz, na ktorý pozeral? Dolu sa široko-ďaleko rozkladalo jazero, obrúbené šťavnaté zelenými brehmi. Na hladine, lesklej ako zrkadlo, pomaly plávaly rybárske bárky. Odtiaľto zdaly sa takými malými a drobnými ako listy okolitých kríkov. So súsedovho brehu v slnečnom jase žiarily biele domy miest a dedín. Vľavo ležala Tiberias, ďalej vbok Magdala, skoro naproti Betsaida, napokon ešte ďalej na sever tiahly sa rady domov Kafarnaumčanov.

Ale dnes v tú stranu len zriedka zaletel pohľad veľkých a múdrych očí chlapcových. Jeho pozornosť v í bila iacej severovýchodná strana, odkiaľ tiekol Jordán k jazeru, vinúc sa ako lesklá stuha zelenými nivami, a kde nad bohatými kvitnúcimi záhradami dvíhaly sa veže a domy Betsaidy Juliovej.

Čo chlapec dnes videl dolu v údolí medzi horami a vzdialeným mestom, to bolo čosi zvláštneho. Tam, kde len zriedka zablúdila ľudská noha, tam sa dnes mrvilo ľuďmi. Už ich bolo na tisíce V údolí a shromaždovali sa už celé hodiny. A opäť prichádzali i jednotlivci i celé zástupy ľudí z dedín a miest nad Jordánom. Len krátko popoludní sa zdalo, že príval ľudí ustával. Zástupy tlačily sa k jednému miestu; bolo to, ako keď sa roj včiel po dlhom blúdení shromaždí okolo svojej kráľovny.

Ale čím spokojnejšie bolo dolu, tým nespokojnejším bol mladý pastier Daniel hore na kraji rovinky. Jeho zvedavosť dosiahla vrcholu. Zrazu odhodlane vyskočil a povedal: — Sbehnem pozrieť, prečo je tam toľko ľudí! — I sohnal dovedna svoje stádo a zaviedol ho trochu ďalej prostred rovinky, kde pásly ostatné deti. Sveril im svoje zvieratá do opatery a rozbehol sa dolu do údolia.

Bez rozmýšľania letel so strmej výšiny. Nedbal na dlhé, pichľavé bodliaky, ktoré mu rozodieraly ruky a prenikaly tenkými šatami; nedbal, keď mu krvácaly bosé nohy. Skákal so skaly na skalu, predieral sa krovinami, a kým prešla štvrťhodinka, bol skoro pri zástupe. Teraz zmiernil svoj šialený beh a s malého návršia pozoroval zástupy.

Boli tu vo veľkom počte chlapi a ženy, mládenci a dievčatá každého veku a stavu. Ba aj deti našly cestu do púšte a ako dospelí, aj ony počúvaly muža, ktorý hovoril k ľudu. Daniel pristúpil bližšie, a teraz mohol aj on pohodlne poznať a pozorovať rečníka, ktorý sedel prostred ľudí na vyvýšenom mieste na kameni.

Len čo ho Daniel zočil, hneď ho opanovala úcta k nemu ako všetkých, ktorí ticho stáli okolo. Ale nebola to úcta ako ku starým ľuďom, ale mladého pastiera upútala ušľachtilá krása a dôstojnosť neznámeho. Cudzinec bol v kvete mužného veku a jeho vznešená postava a podmanivá sila jeho osoby nútila aj starcov, aby sa sklonili pred ním. Jeho oči, žiariace láskou, a jemnosť a miernosť, ktoré sa mu odzrkadľovaly na tvári, získavaly mu všetky srdcia. Jasný, ďaleký srozumitelný hlas znel v Danielovom sluchu ako hudba. S utajeným dychom počúval Daniel, aby mu neušlo ani slova, čo hovoril neznámy:

—        Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej izbietky, zavri dvere a pomodli sa k Otcu svojmu v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí aj v skrytosti, odplatí ti!

Šum, ktorý spôsobili niektorí noví prichodiaci, zapríčinil, že Daniel nerozumel ďalším slovám. Potom znovu jasne preniklo k nemu:

—        Tatko sa teda budete vy modliť: Otče náš, ktorý si v nebesách! Posväť sa meno tvoje! Príď k nám kráľovstvo tvoje! Buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi! Chlieb náš každodenný daj nám dnes. A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. Amen.

Rečník zatíchol. Zdalo sa, že chce ľudu dožičiť času, aby lepšie vnikol do smyslu týchto slov. Daniel využil prestávky, aby sa dozvedel meno učiteľovo. I opýtal sa ticho chlapa, ktorý stál pri ňom:

—        Prosím ťa, kto je tento učiteľ, z ktorého úst vychádzajú také obdivuhodné slová?

Oslovený obrátil sa k Danielovi a udivene pozrel na neho. — Nepoznáš ho? — spýtal sa. — Nepoznáš nazaretského proroka, ktorého meno ide z úst do úst?

—        Ježiš divotvorca! — zvolal Daniel a oči mu za-žiarily od radosti. — Je to naozaj on? Svätec, ktorý prebúdza mŕtvych k životu?

Jeho súsed prikývol a pokarhal horlivého chlapca, aby už bol ticho, lebo svätý učiteľ zasa začal hovoriť.

Pastierik bol nadmieru rozrušený v srdci. Už nevládal upútať pozornosť na učiteľove slová, aspoň teraz nie. Jeho myseľ zamestnávala dôležitá otázka: — Učiní svätý muž aj dnes nejaký zázrak? Uzdraví nejakého chorého? — Ešte raz sa opovážil obťažovať svojho súseda otázkou. A ten, hoci sa zprvu chcel namrzieť, že ho stále vyrušujú, predsa mu dal uspokojivú odpoveď:

— Myslím, že sa iste smiluje nad trpiacimi. V zástupe je mnoho chorých, ako som videl. A Ježišova dobrota nikoho neoslyší. Aspoň nemá vo zvyku prepúšťať chorých bez pomoci a bez útechy.

To Danielovi stačilo. Odzajakal niekoľko slov na poďakovanie, rýchle odišiel a ponáhľal sa domov. Niekoľkoráz sa ešte obzrel, aby sa presvedčil, či sa ľudia už nerozchádzajú. Ale zástupy verne a pevne ako múry obkľučovaly proroka z Nazaretu, z ktorého úst pramenilo spasiteľné učenie.

Starý Jonatan z Kafarnaumu so svojimi drahými bol ešte vždy na ceste k Ježišovi. Severnú zátoku Galilejského mora mali už za chrbtom a pred nimi rozprestierala sa pustá, neobývaná krajina. Čo ako namáhali oči, na severe sa nič ani nepohlo. Ani na druhej strane za Jordánom, odkiaľ sa s hory spurné dívalo mesto Safet, nebolo ani stopy života.

Bezradní pútnici ticho zastali. Už skoro tratili nádej, že najdú nazaretského proroka. Dcéry Jonatanove skúmavo hľadely na rovinu s druhej strany, nad ktorou sa triasol horúci vzduch. Chlapcova matka sa rozplakala. Starec, ktorý sa chvel od únavy, prosebne zodvihol ruky k nebu a modlil sa:

— Pane, Bože Izraelov, veď nás!

V tom okamihu ozvalo sa s druhej strany Jordánu hlasné, tiahle volanie. Hneď na to z krovia, deliaceho Jordán od planiny ako široká zelená hrádza, vynoril sa jazdec na ťave. Zviera akiste prebrodilo rieku, lebo kvapkala s neho voda a bolo mokré až po sedlo. Jazdec zamieril rovno k našim pútnikom, ktorí s očakávaním hľadeli k nemu. Pospevoval si nejakú pesničku a blížil sa k nim. Keď už bol pri nich, prestal spievať a veselo zvolal:

—        Buďte zdraví, priatelia! — A nečakajúc ani odpovedi, s úsmevom doložil: — Čo vás sem priviedlo? Zabehlo vám azda jahniatka, alebo vás prenasledujú mýtnici?

Ale vidiac smutný úsmev, ktorý na chviľu preletel Jonatanovou tvárou, aj on zvážnel, Zastavil zviera a so záujmom sa spýtal:

—        Čože sa vám stalo, otče, že chodíte po neschodných pustatinách a chlapec má ruku na šatke?

—        Hľadáme Ježiša divotvorcu, — odpovedal Jonatan, — aby uzdravil môjho vnuka.

A Maria prosebne dodala:

—        Áno, pane, hľadáme Ježiša Nazaretského. Ak vieš, kde je, povedz nám to! Pozri, ako trpí moje dieťal

Cudzí pútnik útrpne pozrel na chlapca a živo povedal:

—        Ježiš, ktorého hľadáte, je tu! Neviem síce určite, kde je teraz, ale na druhej strane Jordánu sa naň dopýtate. Dnes od rána schádzajú sa k nemu ľudia z Júlie a okolitých dedín na druhej strane rieky. Ako som sa dopočul, je v údolí medzi jazerom a horami. Iste je okolo neho veľký zástup ľudí a tak nebude vám ťažko dopýtať sa na neho.

—        Ó, pane, ďakujem ti! — zvolala Maria a oddýchla si. — Máme ešte asi dlhú cestu pred sebou, ale dúfam, ie nepôjdeme nadarmo!

—        Nie, istotne nepôjdete nadarmo! — tešil ich jazdec. — Kto vzýva Majstra vo spravodlivej veci, neprosí ho nadarmo. Slz, ktoré on už osušil, je viacej, než kva-pák v lejaku!

Ešte si povedali niekoľko priateľských slov s jazdcom zo Safetu a rozlúčili sa, lebo Maria bola ani na tŕni. Dali sa na cestu k Jordánu k priechodu poniže Júlie, o ktorom bolo známe, že je najplytší. Čoskoro dostihli spomenuté miesto. Maria bála sa priechodu cez rieku, ale bez príčiny. Nemuseli si zmočiť ani nohy. V tôni na brehu odpočíval rybár a práve chcel zaveslovať na hladinu rieky, keď prišiel Jonatan so svojimi ku Jordánu. Vďačne previezol pútnikov, ktorí mu neboli neznámi, na druhý breh. Od rybára dozvedeli sa aj to, kam sa ľudia schádzajú od včasného rána. Rybár pozoroval shon ľudí t loďky na jazere, a keď neskoršie pristál pri brehu, dozvedel sa aj príčinu tohto veľkolepého shromaždenia.

Úbohá rodina stratila veľa času, kým hľadala sem i tam. Konečne okolo štvrtej hodiny odpoludnia priblížili sa k miestu, kde sa ľud tisol okolo Ježiša. A bol už svrchovaný čas, že ho našli. Neborák chlapec bol v žalostnom stave. Strata krvi ho oslabila, cesta v slnečnom vpeku a bolesti ho trýznily, a teraz začal ho trápiť aj hlad. Ako on, aj jeho sprivodcovia trpeli hladom a smädom. Veď ktože by si aj bol spomenul na jedlo a nápoj, keď tak nachytro odišli z domu hľadať niekoho, kto by im spomohol?

Konečne boli pri cieli. Nedočkavo predrali sa cez zástup, ktorý sa shromaždil okolo múdreho učiteľa z Nazaretu. Chceli preniknúť až k nemu, chceli sa mu hodiť k nohám a spoločne prosiť o pomoc nešťastnému chlapcovi. Ale keď už boli blízko Ježiša, zastavili sa. Ježiš totiž prehovoril k zástupom niekoľko slov, na ktoré nastal v zástupe všeobecný ruch. Klbko ľudí okolo neho sa uvoľnilo a počalo sa deliť na skupiny. Veľká, bujná lúka bola plná ľudí, ktorí sa usádzali vo väčších-menších húfoch, a na všetkých tvárach javila sa radostná dôvera a tiché šťastie.

Jonatan so svojou rodinou mimovoľne dostal sa medzi ľudí blízko Ježiša. Velebnosť muža, ktorého obdivuhodný chýr rozrušil celú krajinu, starého rybára akoby prikula k miestu. Hoci mu veľmi záležalo na vnukovom zdraví, predsa teraz, keď bol zoči-voči pri samom Ježišovi, nemohol predniesť svoju prosbu. Oddal sa celkom dojmu, ktorým naň Ježiš pôsobil, a zrakom, plným úcty, visel na mužovi, ktorý hen' v Kafarnaume učil také veľké veci, ba aj smrti vyrval jej korisť.

A jednako vzhľad a chovanie Ježišovo v tej chvíli bolo také skromné, že by v ňom nikto nehľadal múdreho učiteľa a mocného divotvorcu. Pred ním práve stáli dvaja učeníci, rybár z Betsaidy a krásny kvitnúci mládenec. Mládenec držal kôš s piatimi neveľkými jačmennými chlebmi, rybár mal na zelenom palmovom liste dve pečené ryby. Ježiš s jemným úsmevom pozrel na zástup a potom na predložený pokrm. Rybár Filip mu povedal:

—        Pozri, Pane, čo je to toľkým ľudom!

Tu zmizol úsmev s Majstrovej tvári. Ježiš zdal sa ako premenený. Jeho črty maly ten istý výraz láskavosti a dobroty, ale javila sa v nich nadprirodzená božská moc. Jonatanovl sa zdalo, že vidí kráľa, ba Boha samého.

Ježiš pozdvihol oči k nebesám, učeníci padli na kolená. Zehnajúc vystrel Ježiš ruky nad chlebom a rybami a modlil sa.

O chvíľku kázal učeníkom, aby vstali. Kým vstávali, kývnul ostatným priateľom, ktorí stáli nablízku, aby pristúpili. Na to rozlámal chlieb, rozdelil ryby, podal mužom a povedal: — Vezmite, priatelia, a nasýťte hladných, ktorí sedia okolo! — Potom si zasa sadol na skalnú lavičku, na ktorej sedel predtým.

Jonatan a všetci okolo neho pozorovali všetko s veľkým záujmom. Kto asi bude taký šťastný, že sa mu dostane z chleba, požehnaného divotvorcom? Iste veľa ľudí v zástupe bolo hladných a on tiež aj s rodinou. Ale čože je to, niekoľko chlebov a malé rybky toľkým ľudom.

Ježišovi učeníci, ktorým dal pokrm, aby ho rozdeľovali, sa rozišli medzi ľudí. Obrátili sa k jednotlivým skupinám. Filip, rybár z Betsaidy, zastal pred Jonatanom. Na palmovom liste, ktorý držal v ruke, ležaly dva kúsky chleba a dve čiastky ryby.

—        Vezmi si, otče Jonatan! — núkal Filip prívetivo udiveného starca.

Ale on ho naľakaný odmietal:

—        Pre Najvyššieho! Akože by som mohol priniesť o tento pokrm hladnejších, ako som ja! — Ale potom chytro strčil Samuela pred seba a doložil: — Ale smiluj sa, dobrý Filip, nad mojím vnukom; i keď mu dáš len trošku chleba, budem ti do smrti vďačný. A potom sa prihovor, prosím ťa, za tohoto chlapca u svojho Majstra Ježiša! Pozri, má rozmliaždenú ruku! Popros Ježiša, aby ho uzdravil!

Filip prikývol a povedal: — Poviem o ňom Pánovi. Ale majte strpenie, kým prepustí zástupy. Len dúfajte! Nebudete prosiť nadarmo!

Na to sa Filip obrátil k chlapcovi a ponúkol mu ryby a chleba. Samuel bol hladný, ale neopovážil sa prijať pokrm. I dal mu učeník sám polovicu chleba a ryby a Samuel dar vďačne prijal. Ale Filip zasa núkal Jonatanovi chlieb a rybu, na palmovom liste bolo jedla práve tolko ako predtým. Zasa tam ležaly dva kúsky chleba a dve čiastky ryby.

Jonatan chytro pozrel na chlapca, ktorý jedol pri ňom, a zodvihol svoje vychudlé ruky k nebesám ako k modlitbe:

—        Filip, priateru! — zvolal polohlasne zvlhlým hlasom. — Filip, nevidíš? ... Zázrak! . . . Pán učinil zázrak svojím požehnaním! — A starcove oči zalialy sa radostnými slzami a hlava mu od pohnutia klesla na prsá.

—        Áno, zázrak, — šepkal učeník dojatý. — Srdce nášho Majstra je také súcitné, také dobrotivé! Ale teraz si už vezmi, otče Jonatan, a jedz, lebo treba sa mi ponáhľať.

Trasúcou sa rukou vzal starec polovicu jedla a šepkajúc slová vďaky, hľadel za učeníkom, ktorý pristúpil k jeho dcére Márii. A zasa ležalo na podložke toľko, koľko tam Ježiš položil. A jedla neubúdalo, čo koľkokoľvek ráz si ľudia brali z neho. Starec na kolenách jedol pokrm, ktorý mu udelilo požehnanie divotvorcovo. Pritom hľadel na Ježiša s nevýslovnou úctou a láskou.

Keď"Ježiš žehnal jedlo, v zástupe bolo veľké ticho. Ale pomaly začaly sa ozývať udivené výkriky, zprvu osamelé, ale potom čím ďalej tým častejšie, a šírily sa ďalej a ďalej. V údolí, inokedy tichom, bolo čím ďalej tým živšie, až sa napokon okolité hory ozývaly jasotom a radostným volaním zástupoy.

— Sláva prorokovi z Nazaretu! — kričal šťastný ľud. — Hozanna divotvorcovi! On premáha smrť, uzdravuje malomocných a živí ľud svojím požehnaním! Hozanna! Hozanna!

Ale ten, ktorého oslavovali, sedel nepohnute na kameni prostred zástupu. Jeho tvár ešte viacej zvážnela.

Jasavé volanie sa pomaly utíšilo. Ľudia si zasa posadali na mäkký trávnatý koberec a spokojne požívali dary, za ktoré vďačili divotvorcovej moci.

Učeníci rozdali zázračný pokrm ľudu a vracali sa k svojmu Pánovi a Majstrovi. Prinášali nazpäť práve toľko chleba a rýb, koľko predtým niesli zástupom. Bola to ich časť, aby sa aj oni posilnili.

Ľud okolo jedol a s radostnou tvárou velebil Boha za divy, ktoré videl na vlastné oči. Nejeden z prítomných hovoril radostne svojmu súsedovi:

—Priateľu, asi tak to bolo kedysi, keď Pán na púšti manou sýtil našich praotcov.

Pastierik Daniel bežal teraz tak chytro domov, ako pred chvíľou sbehol s hôr do údolia. Lenže nevrátil sa už k stádu, ale zamieril domov do dedinky. Skoro bez dychu dobehol do dolinky. Pred jednou z prvých chatrčí sedela žena, ktorá opravovala roztrhané siete. Keď videla, ako chlapec letí k nej, vstala a zvolala karhavo:

—        Čo je, Daniel? Prečo si nie na paši a nestrážiš stáda?

—        Ale keď si všimla chlapcovo rozčúlenie, spýtala sa ho úzkostlivo, akoby jedným dychom: — Stalo sa azda nešťastie? Chytro vrav, srútilo sa niektoré zviera do priepasti?

— Nie, mamička, nie! — zvolal chlapec, sotva lapajúc dych. — Nestalo sa nič zlého. Videl som livotvorcu Ježiša, svätého proroka z Nazaretu. Tam v údolí na druhej strane pri Betsaide Juliovej sišlo sa k nemu mnoho ľudí. Videl som ich shora s pasienku a už od rána som pozoroval, ako sa schádzajú. Chcel som sa dozvedieť, prečo. Zahnal som svoje ovce k stádu Jeftovmu a sbehol som do údolia. Ó, mamička, videl som Ježiša, svätca Božieho! Je taký krásny e milý ako anjel s neba. Učil ľud novej modlitbe. A bude asi uzdravovať aj chorých. Istý muž mi povedal, že je ich veľa v zástupe.

A čo chceš teraz tu? — spýtala sa ho matka už oveľa láskavejšie ako prv. — Chcel si ma zavolať, aby som aj ja videla divotvorcu?

—        To mi, mamička, neprišlo na um, — priznal sa Daniel úprimne. — Pribehol som sem, aby som zavolal chorú Leu. Pomysli sl, mamička, aké by to bolo krásne, keby Ježiš dobrú Leu uzdravil z malomocenstva. Viem, že Ježiš z Nazaretu uzdravil už mnoho malomocných. Vyprávali mi o tom galilejskí rybári, ktorí sa často zastavujú u nás. Vzkriesil aj mŕtvych, tak mu iste nebude ťažké uzdraviť ani malomocnú ženu.

—        Malomocenstvo nevedel vyhojiť ešte ani jeden lekár, — namietala Danielova matka a nedôverivo krútila hlavou.

—        Ale Ježiš Nazaretský to vie, — uisťoval ju Daniel. — Či to otec nevyprával, že v Kafarnaume vzkriesil mŕtve dievčatko? A nepočula si ešte, že v Naime vzkriesil mládenca, ktorého už chceli pochovať?

—        Áno, počula som o tom, — odvetila váhavo žena, — ale neverila som tomu.

—        Ale ja tomu verím, mamička! Kto Ježiša videl a počul, ten rád uverí. Ježiš je nie obyčajným človekom, to je prorok, svätec. A, — hovoril chlapec prosebne, — Leu mám veľmi rád. Želal by som si, aby bola zasa zdravá a šťastná. Lea je také dobrá! Predtým nám, pastierikom, často rozprávala dejiny ľudu Božieho, takže teraz vieme skoro všetko. Vykladala nám zaujímavo o stvorení sveta, o Noemovi a o veľkej potope, o Mojžišovi a o rrátých prorokoch a mnoho iného. Ale teraz už nemôže prichádzať hore na pašu, lebo má veľmi boľavé nohy. Myslím, že aj tvár má už znetvorenú, lebo si ju stále zakrýva. Už ani nevychádza zo svojej chatrče a iste často hladuje, ak majú rybári slabý lov alebo ked jej ľudia zabudnú doniesť jedla.

—        Ale, dieťa, ak je to s Leou už tak zle, ako sa dostane k tvojmu divotvorcovi? Myslím, že si nadarmo bežal tak nerozumne. Lea už sotva opustí chatrč zaživa.

—        Len ma, mamička, pusť, — zvolal s dôverou chlapec. — Budem jej vyprávať o Ježišovi, a ona iste pôjde so mnou. — Potom doložil: — Ale teraz sa mi už treba ponáhľať, ináč Ježiš odíde z údolia; už sa chýli k večeru.

Žena prikývla a Daniel odbehol. Matka ešte volala za ním:

—        Dnes večer sa už nevracaj hore na pašu. Pôjdem ta sama a ja podojím kozy!

O chvíľku bol Daniel pred chatrčou malomocnej ženy. Lea bývala na konci dolinky v kútiku medzi vyčnievajúcimi skalami, spojenými hore rákosovou strechou. Ťažko si bolo predstaviť biednejšieho príbytku. Voda, stekajúca so skaly, drala sa do biednej chatrče a slnečné lúče len okolo poludnia na niekoľko hodín za-staly na zvetralých steblách rákosia, z ktorého bola i strecha i predná stena chatrče. Ako asi bolo len dnu, v tesnej komôrke!

—        Lea! Lea! Si tam? — zvolal Daniel.

—        Áno, Daniel, tu som! — ozval sa zvnútra slabý hlas. — Ale chráň sa, aby si nepristúpil bližšie!

—        Dnes, milá Lea, idem až k tebe, — povedal chlapec so smiechom. — Áno, dnes poprezerám si tvoju chatrč aj zdnuká, lebo mám prq teba radostnú novinu!

Keď Daniel prišiel ešte bližšie k chatrči, chorá slabo vykríkla. Potom úzkostlivo zvolala:

—        Odíď, neštastník! Či nevieš, že stojíš pred hrobom? ... Aj ty sa môžeš nakaziť malomocenstvom a potom by si ma preklínal, že som ťa nevystríhala! Choď preč! Pre Boha, choď preč!

Ale Daniel sa nepohol s miesta a povedal:

—        Počuj, dobrá Lea! Videl som divotvorcu Ježiša z Nazaretu. Často som ti vyprával, čo som o ňom vedel. Že lieči všetky choroby, aj malomocenstvo, ba že vzkriesil aj mŕtvych. Ježiš uzdraví aj teba. Dnes je totiž neďaleko odtiaľto. Nuž, prišiel som po teba, aby som ťa priviedol k nemu, a bez teba sa nepohnem odtiaľto. Ale treba sa nám poponáhľať.

Chvíľu bolo v chatrči ticho; chlapcovi sa len zdalo, že počuje dusený plač. Ale potom nešťastnica povedala trasúcim sa hlasom:

—        Ďakujem ti, dobrý chlapec, za tvoju lásku. Cítim sa tak často osamelou a opustenou. Veď my malomocní sme takí vyhostení zo sveta! Hľa, tvoja zpráva ma trochu potešila, ale ako sa dostanem k Ježišovi? Prsty na nohách mi strovila choroba, a teraz sa mi chodí hrozne ťažko. A moju tvár už tiež nikto nesmie uvidieť, lebo je strašne zohavená.

No, zdalo sa, že aj v tom beznádejnom stave chorej predsa svitla iskierka nádeje, že by mohla byť uzdravená. Lebo k svojej žalobe pripojila otázku:

—        Videl si teda, Daniel, divotvorcu? Povedz mi, aký je?

—        Ó, Lea! — rozhovoril sa chlapec nadšene. — Čo ti mám o ňom povedať? Je krásny ako anjel, ako sám Boh. Jeho oči sú také láskavé ako oči matkine, ale chová sa tak, ako si predstavujem kráľa. Kto ho vidí, musí ho milovať. Ale myslím, že zlí ľudia sa ho asi boja, lebo je takým veľkým a vznešeným! Jeho hlas je ako hudba flauty; počul som ho, keď učil ľud modliť sa.

Daniel bol by rozprával ešte ďalej, ale Lea ho prerušila:

—        Možno, že je to Mesiáš, ktorého čakáme. Premýšľala som o ňom často. Veď čo ešte väčšieho by mohol Mesiáš činiť, ako činí on? — A potom povedala hlasnejšie a ešte s väčšou dôverou: — Daniel, dobrý chlapec, počuješ? Skúsim dôjsť k nemu. Keby ma aj neuzdravil, aspoň ho uzrem. Smrti sa nebojím, ved ju už roky čakám. Pohľadaj mi, Daniel, nejakú palicu, čo sa budem opierať o ňu. Tak by som azda mohla ísť za tebou.

Chlapec radostne vykríkol a odbehol. Na kraji odlomil mocný dubový konár a cestou do chatrče odlámal s neho halúzky. Potom bez váhania vstúpil do príbytku malomocnej Ley. Keď ho Lea videla vstúpiť, skoro zamdlela od ľaku.

—        Nešťastný chlapče! — zastenala úzkostlivo. — Či nevieš, že aj ty stal si sa vyvrheľom, keď si vstúpil do mojej chatrče? Ujdi, kým sa niekto nedozvie, čo si urobil!

Chlapec krútil hlavou a povedal:

—        Viem dobre, čo robím! Viem aj to, že dnes budeš zdravá. Keď divotvorca uvidí tvoje utrpenie, musí ťa uzdraviť... Úbohá Lea! Úbohá, dobrá Lea! — doložil sústrastne, keď zočil všetku biedu okolo.

V chatrči bolo leda biedne lôžko z tlejúceho rákosia a niekoľko rozbitých nádob. V kúte viselo niekoľko kúskov roztrhaného odevu; do starého džbánu na zemi kvapkala voda, tečúca so skalnej steny. Hen na miske ležalo niekoľko suchých kóriek a zbytky pečenej ryby.

Ale najúbohejšou v chatrči bola jej obyvateľka sama. Teraz mohol Daniel celkom zblízka pozorovať jej biedu, a pohľad na ňu ním otriasol. Žena sa práve namáhala, aby si trasúcimi sa prstami, z ktorých jej malomocenstvo zničilo už všetky konce, okrútila opuchnuté nohy. Prsty na nohách jej už dávno odpadly. Lea si okrúcala okolo beztvárnych chodidiel niekoľko starých handár. Ako tak sohnutá sedela na kameni, Daniel jej mohol vidieť aj celú tvár, lebo nešťasnica zakrývala si spodnú časť tvári previazanou šatkou. Čelo ešte nemala postihnuté touto strašnou chorobou, ale niekoľko červených škvŕn nad očami prezrádzalo, že choroba aj tam začína už svoje skazonosné dielo. Lea bola kedysi iste veľmi krásna. Ale v jej veľkých, tmavých očiach ležalo teraz toľko nlbokého, beznádejného bôľu, že chlapec bol bolestne dojatý. Dlhé, husté, kedysi čierne vlasy splývaly jej teraz po chrbte v šedivých pramienkoch, hoci Lea nemala viacej ako štyridsať rokov. Keď sa chorá trochu hlbšie sohla a obväz sa jej odchýlil od tvári, Daniel s hrôzou spozoroval, že chudera má aj nos skoro zničený a že jej hnije aj ostatné telo okolo úst. Ako asi Lea veľmi trpela!

Konečne bola chorá pripravená na cestu. Okrútila si ešte šatku okolo hlavy a namáhavo vyšla z chatrče za chlapcom, ktorý si vydýchol. Okýptenou pravicou chytila sa palice, ktorú jej chlapec podal, a povedala:

—        Ale teraz ma, Daniel, musíš už opustiť. Choď pomaly predo mnou, aby ťa ľudia nevideli tak blízko pri mne. A dávaj pozor, aby si ma viedol po najlepších cestách, lebo po planých by som nevládala ísť za tebou.

Chlapec prisľúbil a urobil, ako mu Lea kázala, ale do srdca kradla sa mu beznádejnosť. Preľakol sa, keď videl, ako chytro sa slnko kloní k západu. Dôjde s Leou k divotvorcovi včas? ..,

Ježiš z Nazaretu s niektorými učeníkmi poodišiel trochu od zástupov. Celé hodiny plynuly s jeho perí slová lásky a múdreho poučenia. Teraz odpočíval medzi svojimi priateľmi a delil sa s nimi o chudobný pokrm, ktorý mu predložili. Ale jeho denná práca ešte nebola dokončená. Vedel, že ešte toľko očí túžobne visí na ňom, že tu ešte toľko chorých a trpiacich čaká od neho útechu a pomoc v núdzi a utrpení. A už sa blížil večer.

Keď učeníci dojedli, Ježiš prikázal dvom z nich: — Obíďte všetkých ľudí a posbierajte pozostalé odrobinky do koša, aby nevyšly navnivoč.

—        Majstre, a kam ich potom máme dať? — spýtal sa jeden z oslovených učeníkov.

—        Dajte ich tým, — odpovedal Ježiš, — ktorí sú najchudobnejší, aby mali čo jesť aspoň na niekoľko dní.

Učeníci chodili od skupiny ku skupine. Dvanásť ráz naplnili kôš odrobinkami z chleba, hoci ho predtým nebolo ani do plného koša. Dvanásť ráz potom delili posbieraný chlieb medzi chudobných. Keď dosbierali, žasli nad tým skoro ešte viacej ako pred chvíľkou, keď delili chlieb a ryby a keď videli, ako sa pokrmy rozmnožujú pod ich rukami.

Konečne vrátili sa k svojmu Majstrovi. Pokľakli pred ním s nevýslovnou úctou a bozkávali obrubu jeho rúcha. Jeden z nich povedal hlboko dojatý:

—        Ó, Pane, čo sme videli! Dvanásť ráz naplnili sme kôš odrobinkami z piatich chlebov! A vieš, Majstre, koľko ľudí sa nasýtilo? Keď sme videli, že činíš zázrak, dali sme porátať aspoň mužov v každom húfe. Ó, Pane, bolo ich päťtisíc okrem žien a detí!

Nová zázračná udalosť, ktorá sa stala pred všetkým ľudom, spôsobila nové vzrušenie v zástupoch. Tu a tam ozývaly sa výkriky:

—        To je iste prorok, ktorý má prísť na svet! Mesiáš je medzi nami! Hozanna!

A jasotu nebolo konca-kraja, najmä keď sa ozval mocný hlas:

—        Nech bude naším kráľom! Zvoľme si ho za kráľa!

Ľudia tisli sa bližšie k Ježišovi. Bolo zjavné, že nasilu chcú pojať so sebou divotvorcu a učiteľa, plného nevídanej múdrosti, a učiniť ho svojím kráľom. Ale Ježiš poznal ich úmysel. Prehovoril ešte niekoľko slov k učeníkom a sám uchýlil sa do hôr.

Zástupy užasly. Všetci čakali, že Ježiš s radosťou prijme kráľovstvo nad galilejskou krajinou, a on uteká? Niektorí vstali a išli hľadať Ježiša. Chvíľu blúdili dolinkami, ale vrátili sa sklamaní, lebo slnko už zachodilo, a Ježiša nebolo. Ježišovi učeníci, — tých dvanásť, ktorí vždy s ním chodievali a ktorých nazýval svojimi apoštolmi, — opustili miesto a sišli k jazeru, kde bola priviazaná Šimonova loďka. Keď ľudia videli, že Ježiš sa nevrátil, začali sa rozchádzať, lebo bol večer a nikto nechcel samotný ostať na noc na púšti.

Ale všetci tak skoro neodišli s miesta, osláveného toľkými divmi. Neboráci, ktorých tam priviedla choroba a bolesť, ešte čakali. Bolo ich asi tridsať alebo viacej, okrem priateľov, ktorí ich priviedli. Dosiaľ boli roztrúsení v zástupe, ale teraz sa sišli na jedno miesto. Sišlo sa tam veľa ľudskej biedy a bolesti. Ležali tu chromí a slepí vedľa chudákov, ktorí mali plno bolestných vredov. Chorých, ktorých trápila lámka a zimnica, sedeli na zemi a triasli sa od zimy, hoci boli teplo pozakrúcaní. Niekoľko malomocných stálo obďaleč; túžobne pozerali smerom, ktorým odišiel Ježiš Nazaretský. Prostred chorých stál Samuel, chlapec z Kafarnaumu, medzi dedom a matkou. Na všetkých tvárach javila sa plná bezradnosť. Čo si teraz mali počať? Nastala už noc. Učeníci Ježišovi práve odchádzali na loďke od neobývaného brehu, a Pán sa nevracal.

Vtom medzi chorými ozval sa prosebný nárek: — Ježišu, synu Dávidov, smiluj sa nado mnou! — Nárek sa opakoval, výkriky boly čo raz hlasnejšie a prosebnejšie, vzdychy bolestnejšie. A vzmáhajúci sa večerný vetrík odnášal ďalej prosby chorých, ale iným smerom, nie tým, ktorým odišiel Ježiš. Len ľútostivá ozvena odrážala sa od blízkych vrchov: — Nado mnou!... Nado mnou!... — Niekedy s ozvenou vrátil sa aj zvuk, ktorý znel ako vzdych alebo pridusený plač.

Znovu zavolala ozvena do neskorého večera: — Nado mnou!... — Naraz ozval sa radostný výkrik, ktorý ozvena tiež zopakovala:

— Som zdravý! Vďaka Bohu!

To vykríkol jeden z malomocných, ktorý sa pred chvíľou hodil na zem s beznádejným plačom a objal skalu, na ktorej predtým sedel Ježiš. A hneď pocítil, ako sa mu rozlieva v údoch nový život; videl, ako sa mu zavierajú rany na rukách a ako sa jeho telu vracia zdravá farba.

Všetci prítomní boli na chvíľu ako omámení. Zrazu si radostne uvedomili, čo sa stalo. Všetci sa hodili ku kamennej lavičke. V niekoľkých chvíľach vrhlo sa na skalu klbko ľudských postáv a ďaleko ponad jazero ozývalo sa úpenlivé volanie:

— I mňa, Pane, uzdrav, i mňa!... Ježišu, svätec Boží, vyslyš mal... Smiluj sa nado mnou!...

Chorí jeden vopred druhého usilovali sa dotknúť posvätného kameňa a tí, ktorí boli najbližšie, ho bozkávali. Ba aj nevládni, ktorých sem len doniesli, liezli po zemi a usilovali sa dotknúť divotvorcovho sedadla.

A chorí, jeden za druhým, ako sa dotkli kameňa, hneď sa vymotali zo zástupu, ktorý sa tisol okolo nich. Ticho, celkom ticho odišiel každý na niekoľko krokov a tam, plačúc od šťastia, padol na kolená, aby sa poďakoval Pánovi za jeho pomoc. Boli uzdravení.

Tak prešlo len niekoľko minút, ale koľko šťastia bolo v nich! Ľudia, ktorí sa dnes videli prvý raz, objímali a bozkávali sa v nevýslovnom šťastí. Ich radosť bola taká veľká, že nikto nepochyboval o uzdravení ostatných. Vrúcne vyobjímali aj malomocných, od ktorých sa ešte pred hodinou odvracali s odporom.

Napokon utíšil sa prvý záchvat radosti. Uzdravení znovu sa hodili na zem a vďačne bozkávali miesto, ktoré im božskou mocou vrátilo stratené zdravie. Pri nich kľačali priatelia, ktorí ich sem odprevadili. Po tichej modlitbe vstali všetci a plní šťastia odchádzali s chválospevom na ústach. Ešte dlho ozýval sa spev Žalmov púšťou, ktorú už noc prikrývala tmavým závojom.

Malomocná Lea a jej mladý sprievodca boli na ceste do údolia. Pomaly, nekonečne pomaly vliekla sa úbohá žena. Táto cesta bola pre ňu takým utrpením, akého ešte nezažila. Keby nemala toľko viery v Ježiša Nazaretského a keby tak netúžila po uzdravení, iste by sa bola vrátila po sto krokoch. Zmrzačené, boľavé nohy ju strašne bolely. A keď sa taká zúbožená vliekla niekedy cez dedinku, nevýslovne trpelo aj jej srdce. Každý, kto ju videl, odvracal sa od nej s odporom a utekal domov. Toho sa Lea nenazdala. Kým ešte bola zdravá a mocná, všetkým pomáhala a tešila ich v biede. A každý rád využíval k práci mladú vdovu. Opatrovala chorých, podporovala a tešila starých a opustených a sama si zarábala na živobytie poľnou prácou a pradením vlny. Tu zrazu, prostred jej činnosti, zachvátilo ju malomocenstvo. Od tej chvíle bola vylúčená z ľudskej spoločnosti. Odvtedy jej denne kládli známi trochu jedla pred prah jej biednej chatrče a boli presvedčení, že urobili dosť, keď sa aspoň dočasne postarali, aby neumrela od hladu vo svojej opustenej chatrči.

Lea vliekla sa ďalej. Daniel musel ísť čím ďalej tým pomalšie a čo raz viacej obchádzať okľukami, aby našiel lepšiu cestu a aby sa dostal ďalej s úbohou trpiteľkou. Ach, a slnce už zachádzalo za hory! Dlhé tône kládly sa rýchlejšie a rýchlejšie na jazero a do tmava sfarbily jeho vody. Len na druhej strane jazera bol ešte deň a zdiaľky biele domy miest priateľsky kynuly na pozdrav.

—        Daniel! — zvolala chorá vzdychajúc, — obávam sa, že už nenájdeme nazaretského proroka. Stmieva sa už, a ja nemôžem ísť rýchlejšie.

Chlapec zastal a smutne sa obzrel. Čo mal na to povedať, ako mal Leu potešiť? Veď jeho trápila tá istá starosť. Konečne odpovedal:

—        Jednako skúsime, dobrá Lea! A keď my už aj nenájdeme divotvorcu, azda on nájde nás! Možno nás stretne, a ja ho poprosím za teba!

Išli ďalej. Prešli sotva polovicu cesty, keď nastala noc. Už skoro tratili všetku nádej. Nebolo zbytočné trápiť sa ďaľšou cestou? Ešte raz ožila ich odvaha. Z diaľky začuli radostné výkriky a hneď na to spev Žalmov, Ale hlasy vzdiaľovaly sa čo raz viac, až celkom umlkly.

Keď nastala tma, chlapec kráčal len niekoľko krokov pred Leou a upozorňoval ju na každú skalu na ceste, ale chorá sa jednako každú chvíľu potkla. A každé potknútie na neschodnej skalnatej cestičke do nevydržania zväčšovalo bolesti jej okyptených nôh. Zrazu chlapec počul za sebou bolestný výkrik a hluk padajúceho tela. Chytro sa obrátil a vrátil sa nazad tri-štyri kroky. Pri nohách ležala mu Lea bez hnutia.

Volal chorú, prosil ju najkrajšími slovami, ale nedostávalo sa mu odpovedi. Nevýslovné utrpenie pozbavilo ženu vedomia. Daniel stál nad ňou bezradný, so slzami v očiach. Rozopial náruč k zamdletej žene, že ju zodvihne so zeme, ale ruky mu zasa klesly. Predstavil si v tej chvíli s hroznou jasnosťou všetky hrôzy malomocenstva a striasol sa. Oči zalialy sa mu slzami. Čo si mal počať? Mal sa vrátiť a zavolať ľudí, ktorí by nešťastnicu odniesli nazad do jej chatrče? Ach, vedel, že by to bolo daromné. Ani jeden rybár z ich dedinky nedotkol by sa malomocnej ani za zlato celého sveta.

Chlapec sa znovu pokúšal prebudiť Leu a volal ju tak bolestne a tak vrúcne, ako mu len vnukla najväčšia úzkosť a starosť. Ale všetko daromné! V srdci začaly ho sužovať chmúrne výčitky. Vyčítal si, že úbohú ženu skoro nasilu vyvliekol z chatrče a zaviedol na túto bolestnú cestu. Nebol sám na vine, že Lea teraz tak strašne trpí a že možno umrie tu, opustená, v tmavej noci? Či chorá už azda umrela? Chlapcovo srdce, inokedy také smelé, začalo sa chvieť. A predsa to myslel tak dobre! Divotvorca Ježiš by iste pomohol! Ježiš?... Daniel kedysi bol počul, že mnohí ľudia považujú ho za Syna Božieho. Ak je Ježiš naozaj Synom Božím, môže sa k nemu aj modliť. Iste sa môže, a nedopustí sa tým modlárstva! Tieto myšlienky chlapca potešily, i rozhodol sa, že sa k Ježišovi pomodlí. Keď je Ježiš Synom Božím, istotne mu pomôže!

Odhodlane si kľakol na cestu, sopial ruky k modlitbe a prosil:

— Ježišu Nazaretský, ty si už učinil toľko zázrakov, vyslyš aj mňa! Hľa, chcel som priviesť k tebe malomocnú Leu, aby si ju uzdravil, lebo ona je taká dobrá. Ó, Ježišu! Svätý! — Vtom chlapec prerušil svoju úpenlivú prosbu. Rozpamätal sa na modlitbu, ktorú dnes Ježiš učil ľud. Trochu porozmýšľal a potom začal pomaly a vážne: — Otče náš, ktorý si v nebesách! . . . Posväť sa meno tvoje! . . . Príď kráľovstvo tvoje!.. . Buď vôľa tvoja .. . ako v nebi. . . tak i na zemi... — Ďalej už nevládal, lebo hlas sa mu rozišiel v slzách a v plači. Zakryl si tvár rukami a žalostne sa rozplakal.

Tu ozval sa pri ňom nežný hlas, ktorý ho tešil: Neplač už! Tvoja modlitba je vyslyšaná!

Daniel vo chvíli bol na nohách. Veď tak dobre poznal tento zvučný, mäkký hlas, z ktorého hovorilo toľko lásky! A tu, tu, hľa, stál pred ním svätec z Nazaretu, divotvorca, ktorého modlitbu práve opakoval. Nemýlil sa, hoci bola tma; Ježiša videl tak jasne ako vo dne. A ako sa dobrotivo usmieval! Daniel túžobne vystrel k nemu ruky a zvolal:

—        Ó, Pane!

Vtom mocnejšie zavial nočný vietor, rúcho divotvorcovo dotklo sa na chvíľu Ley, ležiacej na zemi, a Ježiš zasa zmizol.

Daniel stál strnulé a pozeral na miesto, kde predtým videl Ježiša. Bol preč! Svätec sa stratil a Ley si ani nevšimol!

Tu začalo sa čosi hýbať vedľa užaslého chlapca. Lea vstala a pretierala si oči ako zo spánku. Náhle zvolala:

—        Kde som? . .. Daniel, ty si pri mne?

—        Áno, ja som tu! — odpovedal chlapec, plný radosti, že malomocná znovu prejavuje známky života.

—        Čo sa to so mnou stalo? — spýtala sa znovu Lea skoro s krikom. — Hovor! ... — A kým jej Daniel mohol niečo povedať, vykríkla s jasotom: — Som uzdravená! Mám zasa zdravú tvár! A moje ruky! ... Mo'je prsty. — Mám zdravé nohy. .. odpadnuté prsty mi znovu narástly... ó, Bože, čo sa to so mnou stalo?

—        Ó, Lea, divotvorca Ježiš bol tu! — povedal Daniel ticho, prekonaný posvätnou úctou.

Tu sa už uzdravená nemohla zdržať. Hodila sa k chlapcovi, objala ho a vybozkávala mu hlavu, tvár, ruky.

A keď uľavila svojmu prekypujúcemu šťastiu, sadla si na zem k chlapcovi a Daniel jej musel rozpovedať, čo sa stalo. Keď Lea všetko vypočula, pocit jej šťastia premenil sa vo vrúcnu modlitbu vďaky a slzami vďačnosti zrosila skalnatú zem. Nedbala, že je už tma a noc, nestarala sa ani o búrku, ktorá sa strhla nad jazerom, ale, chváliac Boha a radostne sa rozprávajúc s Danielom, ostala až do svitania na mieste, kde bola zázračne uzdravená. Len ráno vrátili sa obaja domov a zvestovali užas-lým obyvateľom dedinky, čo sa stalo minulej noci a ako sa nad ňou smiloval tajomný muž z Nazaretu.

Než sa Ježiš uchýlil do hôr pred prenáhlenou horlivosťou ľudu, ktorý ho chcel nasilu učiniť svojím kráľom, povedal svojim učeníkom: — Ak nastane noc skôr, ako sa vrátim, preplavte sa cez jazero bezo mňa.

Učeníci verne splnili tento rozkaz a odplavili sa bez Majstra. Ale dnešná nočná plavba bola veľmi ťažká. Sotva sa bárka trochu vzdialila od brehu, zodvihol sa veľký vietor a premenil sa v búrku. Búrka rozvírila vodnú hladinu, takže bárka stala sa hračkou vln. A loďka musela plávať proti vlnám a proti búrke! Ale mužovia, ktorí sedeli v nej, ešte nezúfali. Väčšinou boli rybármi a skúsenými plavcami a dobre poznali všetky vrtochy jazera. Tí, ktorí neboli rybármi a plavcami, naučili sa od svojich druhov, ako treba narábať veslom. Pretože plachta im len prekážala, nepoužili jej, ale chytili sa vesiel Šimon, majiteľ loďky, bol najskúsenejším medzi nimii preto stál pri kormidle. Bol si vedomý, že životy ich všetkých spočívajú v jeho rukách a závisia od jeho bedlivosti. Mocnou rukou riadil hrubo okresané kormidlo, usilujúc sa preniknúť zrakom tmu, aby zavčasu zbadal každú vlnu, ktorá sa valila proti nim. Jediné, čo mohol rozoznať vo tme, bol pás bielej peny, ktorá sa na siahu vysoko kopila nad hladinou; ale to mu stačilo. Krátkym obratom kormidla priviedol loďku pred valiacu sa vlnu, a už sa loďka preniesla cez nebezpečnú prekážku ako ušľachtilý jazdecký kôň, aby znovu začala tú istú hru.

Hodina za hodinou sa míňala. Dávno už mali dôjst k brehu, ale zdalo sa, že breh zmizol kdéši v nekonečne. Sila rúk veslárov už ochabovala. Konečné rybári poznali, že za dlhého zápasu s vlnami stratili správny smer. Blúdili bez cieľa po jazere, lebo na oblohe nebolo ani hviezdičky, ktorá by im ukázala ďáľšiu cestu. Bolo už dávno po polnoci, keď napokon slabý mesačný SVit prenikol uháňajúcimi mrakmi. Rybári videli, že búrka ich zahnala ďaleko na juh. A videli aj to, žé daromné bojujú proti vlnám.

Vzadu pri kormidle stál Šimon s rozčuchranými vlasmi a fúzami a kŕčovite držal kormidlo. Naklonený dopredu strnulé hľadel pred seba, s čela sa mu rinul pot a mokré šaty mu bily do trasúcich sa kolien. Dolu na veslárskych lavičkách sedeli jeho druhovia a veslovali s napätím posledných síl. Ich oči beznádejne utkvievaly na zúriacich vlnách, Zdalo sa, že čoskoro bude všetkým koniec. Tu v najväčšej úzkosti a beznádejnosti zvolal kormidelník:

— Bratia, dôverujte! Náš Majster a Pán nám nedá zahynúť. Veď či sme sa neodplävili na jazero na jeho rozkaz?

Majstrovo meno povzbudilo skleslé srdcia. V biede a hrôze dnešnej noci zabudli na Majstra a na všetky jeho zázraky. — Ježišu! Panel Pomôž nám! Nedaj nám zahynúť! — ozývalo sa teraz trhano z pŕs ťažko oddychujúcich učeníkov a všetci s novou odvahou zápasili s rozbúrenými vlnami.

Vtom ozval sa hrozný výkrik, ktorý prestrašil všetkých. To vykríkol kormidelník Šimon. Veslári ustrašene pozreli k nemu a zabudli veslovať. Osvetlený tlmenou mesačnou žiarou, Šimon opieral sa o kormidlo. Prestrašenú tvár obracal k jazeru a ruky vystieral pred seba ako na obranu. Rybári pozreli, čo Petra tak prestrašilo, a od hrôzy aj im vypadly veslá z rúk. Ani na štyridsať. päťdesiat siah od nich kráčala po vlnách biela postava a rýchle sa blížila ku kolísajúcej sa loďke.

—        Beda nám! Beda nám! — volali naľakané rybári. To je duch smrti a uvrhne nás do priepasti. Beda nám, sme stratení!

Trasúc sa niektorí padli na kolená, vystreli ruky k nebu a svoju dušu odporúčali Bohu. A akoby naozaj nadchádzal koniec, v tej chvíli vlna loďku,- neriadenú ani veslami ani kormidlom, zodvihla do výšky. Ale hned zasa klesla a kolísala sa spokojne medzi vlnami. Dosial žili všetci.

Teraz sa biela postava priblížila ešte viacej. Tu ozval sa známy hlas:

—        Uspokojte sa! Ja som to, nebojte sa!

Bolo to možné? Veď to bol známy milý hlas ich Majstra, ktorého nechali na druhom brehu. A on kráča po mori? ... Rybárom znovu začaly biť tepny, ktoré im prv stuhly od smrteľnej hrôzy. Nekonečný pokoj sniesol sa im do zúfalých sŕdc: Ježiš bol nablízku.

Keď Šimon začul Majstrov hlas, klesol pri kormidle. Náhly priechod z najväčšej hrôzy k najväčšej radosti premohol mocného muža. Ale teraz sa zasa chytro posbieral. Celú jeho bytosť opanovala láska k Majstrovi, ktorý sa mu javil v tejto chvíli ešte väčším než inokedy

—        Pane! — zvolal túžobne Šimon, — ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode!

—        Poď! — volal ho Majster láskavo.

Šimon prekročil kraj loďky a ponáhľal sa po vode v ústrety Ježišovi. Už mal za sebou polovicu cesty, ale vtedy na chvíľu odvrátil oči od čakajúceho Ježiša a obzrel sa. Cítil okolo zúriacu búrku, videl, ako okolo neho striekajú, vlnia sa a kypia vodné vlny, i zakolísala sa jeho duša. Ale len čo si uvedomil tento pocit úzkosť' už spozoroval na svoju hrôzu, že sa topí. Úzkostlivo vy strel ruky k Ježišovi a zvolal:

—        Pane, zachráň ma!

Ježiš bol zaraz pri ňom, podal mu ruku a povedal:

—        Máloverný, prečo si pochyboval?

A potom ruka v ruke, ako dvaja milí priatelia, obaja došli po vlnách ku člnku a vstúpili do neho. Vietor sa hneď utíšil, obloha sa vyjasnila a vlny opadly.

Učeníci v loďke s nesmiernym úžasom hľadeli na všetko. Keď Šimon vykročil s loďky a išiel po mori naproti Ježišovi, boli presvedčení, že opovážlivec sa hneď utopí. Ale keď ho videli kráčať tak bezpečne po rozbúrených vlnách, užaslým zrakom sledovali každý jeho pohyb s horúčkovým vzrušením. Spozorovali aj jeho pochybnosť, aj ako Ježiš zachránil tonúceho, aby sa neutopil. Teraz, keď Ježiš vstúpil k nim do člnku, všetci sa tisli k nemu, ale nikto neopovážil sa ho dotknúť. Padli pred ním na kolená a klaňali sa mu, hovoriac:

—        Skutočne, Syn Boží si ty!

Po chvíli, keď sa ich mysle zasa trochu utíšily z prekvapenia posledných chvíľ, chytili sa zasa vesiel. Ale už ich nebolo treba. Loďka v tej chvíli došla k piesočnému brehu. Boli u cieľa — v Kafarnaume.

V Kafarnaume, pred domom, ktorý ležal pri mori a bol oveľa priestrannejší ako ostatné domy, sišlo sa množstvo ľudu.

Včera neskoro v noci prišiel domov starý Jonatan so svojimi drahými. Plní radosti zvestovali svojim priateľom, čo sa stalo na druhej strane jazera. Ráno išla ich zpráva rýchle z úst do úst, a keď sa rozhlásilo, že Ježiš sa s učeníkmi v noci vrátil a, ako obyčajne, ubytoval sa u jedného zo svojich priateľov, ľudia sa schádzali, aby sa potešili pohľadom na divotvorcu a aby ho s jasotom pozdravili. Hostiteľ Ježišov len ťažko mohol uspokojiť ľud. Hostia prišli ukonaní a premoknutí len pred niekoľkými hodinami a potrebovali s Ježišom zaslúženého odpočinku. Ale krik prebudil odpočívajúcich. Ježiš vedel, že ho ľud hľadá len zo zvedavosti; preto sa neukazoval. Keď sa hodina míňala za hodinou, a žiadosť zvedavých sa nesplnila, pomaly sa začali rozchádzať. Len akýsi starec s chlapcom vytrvali a čakali až do poludnia; doniesli Ježišovi dar z vďačnosti, že im pomohol v najväčšej biede. Trpezlivo sedeli pri dverách. Bol to Jonatan a Samuel, na ktorého ruke už nebolo ani znaku po včerajšom poranení. Chlapec mal na kolenách kôš s dvoma peknými rybami, so sladkým ovocím a čerstvým pšeničným chlebom.

Okolo poludnia ráznymi údermi vesla priplávalo niekoľko člnov do prístavu v Kafarnaume. V ich čele bol maličký člnok s troma osobami. Vesloval mocný muž a pri kormidle sedel chlapec. Treťou bola prekvitajúca žena s nevýslovným šťastím na tvári. S rozkošou hľadela na oslnené pobrežie, ku ktorému sa ich loďka blížila. Malomocná Lea ponáhľala sa poďakovať Pánovi, že ju uzdravil. Sprevádzal ju Daniel s otcom.

Za nimi prichádzaly iné, väčšie loďky, Boly to rybárske lode z Tiberiady, vracajúce sa s druhej strany jazera, kam dnes včas ráno odišly na lov. Člnky boly husto obsadené ľuďmi, ktorí včera boli pri Ježišovi a on ich nasýtil. Prišli, aby znovu vyhľadali Ježiša.

Keď loďky pristály pri brehu, Ježiš vyšiel z domu. j Prví ho uzreli Jonatan so Samuelom. K nim pripojila sa Lea, ktorá sa v prekypujúcej vďačnosti hodila Pánovi k nohám. Vďačnosť oboch uzdravených, plná viery a pokory, bola Ježišovi milá, lebo pochádzala z ich veriacich sŕdc. Pán ich láskavo prijal, požehnal a prepustil ich.

Ale ostatnému ľudu, ktorý ho hľadal, Ježiš vyäiel prísne naproti. Zvedavo tisli sa okolo neho a spýtali sa: I

—        Majstre, kedy si sem prišiel?

—        Veru, veru, hovorím vám, — odpovedal im Ježiš, — hľadáte ma nie preto, že ste videli divy, ale že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Ustávajte sa nie o pokrm pomíňajúci, ale o pokrm, ktorý ostáva k životu večnému, ktorý vám dá Syn človeka; lebo jeho potvrdil Otec, Boh.

I povedali mu: — Čo máme činiť, aby sme konali diela Božie?

Ježiš im odpovedal: — To je dielo Božie, aby ste verili v toho, ktorého On poslal!

Potom išiel pred nimi do synagógy a učil ich.

Dvaja priatelia.

Bral sa cestou, ktorá ide z Jericha do Jeruzalema, akýsi jazdec. Išiel k západu, k svätému mestu Jeruzalemu, do ktorého mal ešte asi hodinu cesty. Pred ním na juhovýchodnom svahu hory ležala prívetivá, usporiadaná Betánia. Jazdec — podľa zovňajšku vyšší sluha vznešenej rodiny — teraz odbočil s hradskej a zamieril cestičkou k budove, ktorá ani malý zámok ležala prostred veľkých záhrad pri Betánii. Skôr ako prešiel cez bránu, nádherne vykresanú z kameňa, zadržal ešte iaz koňa a obzrel sa. Skúmavo hľadel na cestu, ktorou práve prišiel, a v diaľke zazrel hlúčik ľudí, kráčajúcich tou istou cestou. I obrátil sa zasa spokojne k bráne a povedal polohlasne:

— Istotne pôjdu tadiaľto, lebo putujú do Jeruzalema' Upozorním na to pána, iste využije túto príležitosť. ;

Jazdec prešiel bránou a viedol koňa širokým, rovným a dobre opatrovaným stromoradím k zámku. S oboch strán stromoradia rozprestieraly sa nádherné sadí' Kým kôň pomaly kráčal hladkou cestou, jazdec s očividnou záľubou hľadel na kvety a na ovocné a okrasné stromy okolo cesty. Všetko, čo tu oko videlo, svedčilo o vkusa, poriadku a bohatstve. A nad tou všetkou krásou vial oblažujúci pokoj, dych mieru a šťastia. Okrem škrípania piesku, ktorý harušil pod konskými kopytami, nepočul len radostný bzukot nesčíselných včiel, ktoré usilovne poletovaly s kvetá na kvet, a v tônistých konároch ozývalo sa radostné švitorenie vtáčkov. Všade panoval pokoj. Len celkom vzadu vo dvore, kde boly hospodárske budovy, bol živší ruch.

Zrazu do tohto ticha zaznel zvučný hlas muža, ktorý vstal s kamennej lavičky v tôni s pravej strany cesty a povedal udivene:

—        Ty si už zpäť, Amri? To si sa poponáhľal!

Hoci bol jazdec už v rokoch, bystro soskočil so sedla a úctivo pristúpil k mužovi, ktorý ho oslovil:

—        Ano, pane, — odpovedal — podarilo sa mi chytro vybaviť tvoj rozkaz. Cestou stretol som sluhu toho pána, ktorému som mal odovzdať tvoj list. Sveril som mu tvoj odkaz, a tým sa moja cesta skrátila o niekoľko hodín.

—        To je dobre! — odpovedal pán. — Teraz si oddýchni, Amri, a zajedz si, iste si unavený a hladný. — A s vľúdnym pokynom prepúšťal dlhoročného verného správcu.

Ale Amri zastal a povedal: — Pane, prinášam ti ešte zprávu, ktorá ťa iste poteší. Pred chvíľkou predbehol som pútnikov, ktorí idú do Jeruzalema. Boli to jednoduchí ľudia z Galilejska, ako som, hneď spozoroval. Ale ich vodca bol mi nápadný. Bol odetý jednoducho, ba chudobne, ale jeho ušľachtilé chovanie, vážnosť a dôstojnosť zapôsobily na mňa mocným dojmom. I spýtal som sa jedného z pútnikov na meno toho človeka. Jeho odpoveď naplnila ma radosťou. Je to Ježiš, prorok z Nazaretu, o ktorého zázračných skutkoch a učení začína sa s obdivom hovoriť po celej krajine.

—        Divotvorca je nablízku? Kde je? Musím ho vidieť a porozprávať sa s ním! — zvolal pán živo a tvár mu zažiarila od radostného prekvapenia.

Amri videl, že svojmu milovanému pánovi spôsobil veľkú radosť. Odpovedal: — O krátku polhodinku pôjde Ježiš Nazaretský so svojím sprievodom okolo nás.

—        Tak, Amri, než sa oddáš zaslúženému odpočinku, splníš mi láskavo ešte jednu žiadosť. Choď, priviaž si koňa niekde pri dome a povedz mojej sestre, aby čakala hostí. Pozvem veľkého muža z Nazaretu aj jeho priateľov, aby si zajedli u mňa a oddýchli si. Už dávno som túžil poznať ich. Ale teraz sa mi treba poponáhľať, aby som sa neoneskoril.

Po týchto slovách kráčal chytro cez stromoradie k bráne. Amri sa tiež ponáhľal, aby splnil pánov rozkaz. Okrútil uzdu svojho koňa okolo stĺpu schodiska a cez veľkú predsieň vstúpil do domu. V rozsiahlej sieni, pokrytej kobercami, prichádzala mu v ústrety pani, sestra domáceho pána. Bola oveľa mladšia ako jej brat; mohía mať asi dvadsať rokov. Jej pôvabný zjav bol ešte krajší pre láskavý výraz v jej ušľachtilej tvári. Bystro a akosi dôverne išla naproti starému správcovi a povedala mu udivene:

—        Aj, hľaďme, náš dobrý Amri je už doma! Pravda, všade dobre, doma najlepšie, a preto si sa tak ponáhľal?

—        Ak má človek takú dobrotivú paniu ako ja, —usmial sa Amri, — tak pravdaže, vtedy cudzí svet a sloboda nemajú pôvabu.

Pani ľahko pokrútila hlavou a povedala: — Amri, ty sa mi vždycky zaliečaš, a predsa viem, že som ti prv zapríčinila nejednu starosť a že som ta často potrápila svojimi vrtochmi. Nie som dobrá, ale chcela by som byť dobrou.

—        Teš sa, pani moja, tvoja žiadosť sa splní. Mám práve pre teba radostné posolstvo, ktoré asi hodne prispeje k tomu a ktoré ti iste spôsobí veľkú radosť. Pán ti odkazuje, aby si sa pripravila na hostí. Je ich asi pät-ná£. alebo dvadsať a o chvíľku môžu byť tu. Pán odišiel pozvať ich.

—        Hostí? zvolala zvedavo pani. — Dvadsať hostí, a tak náhle! Kto to asi bude, Amri, nevieš?

—        Viem, viem, a budem mať radosť, keď prídu. Je to Ježiš Nazaretský so svojimi sprievodcami. Pán im išiel naproti a pozve ich.

—        Ježiš Nazaretský, učiteľ plný múdrosti a zázračnej sily? On príde? ... Ó, Amri, to je radosť! To je šťastie!

Amri sa tešil pohľadom na prekvapenie svojej mladej panej. Videl, ako jej radostne zažiarily oči a aká bola na chvíľu celkom zmätená. Potom zvolala:

—        Ďakujem ti, dobrý Amri. Ale teraz už musím ísť a pripraviť všetko. Je mi síce ľúto, že už nemám času pre teba, ale ak príde k nám veľký prorok, o ktorom som už počula toľko dobrého, musí ustúpiť aj náš verný Amri.

A kým sa Amri obzrel, už aj odbehla a čoskoro na to počul jej svieži hlas, ako svoláva sluhov a slúžky, aby pripravili jedálňu a hostinu čakaným hosťom.

Starý sluha sa pomaly obrátil k východu a pri tom si so spokojnou tvárou hundral potichu: — Je to stále tá istá dobrá a usilovná Marta ako za detských rokov. Keby aj tá druhá bola taká dobrá, nebolo by teraz zármutku pod touto tichou strechou!...

V tom istom čase, keď Marta rezko behala z kuchyne do komory a vľúdnymi slovami povzbudzovala služobníctvo, jej brat stál na ceste a očakával galilejských pútnikov. Nemusel dlho čakať, čoskoro objavili sa v zákrute cesty. Išiel im v ústrety a očami hľadal medzi nimi toho, ktorého si žiadal už dávno poznať. A nebolo treba, aby dlho hľadal. Muž v bielom rúchu, ktorý v tichom zamyslení kráčal medzi svojimi spoločníkmi a v ktorého tvári bolo toľko vážnosti a dôstojnosti, bol Ježiš z Nazaretu.

Statkár úctivo pristúpil k pútnikovi, v ktorom dobre vytušil toho, koho hľadal, a ozval sa:

—        Pane, odpusť, že sa blížim k tebe. Prosím ťa, pocti svojou návštevou mňa i môj dom. V srdci som už dávno túžil vidieť tvoju tvár. Dnes, keď sa mi dostalo toho šťastia, neobchádzaj môj dom!

Pocestný zastal a vľúdne pozrel na pokorného pro-sebníka. Potom odpovedal:

—        Neprosil si ma nadarmo, Lazar. Rád prijímam tvoje pozvanie, ale, — doložil, hľadiac láskavo na svojich sprievodcov, — aj títo moji priatelia sú ustatí a túžia po láskavom pohostinstve.

—        Pane, — zvolal živo Lazar, — tvoji priatelia sú mojimi priateľmi a kam ty pôjdeš, musia ísť aj oni za tebou. Všetci, všetci sú mi drahí, ktorí sú takí šťastní, že smú prebývať pri tebe . . . Ale, Pane, oslovil si ma mojím menom, — odkiaľ ma poznáš?

—        Poznám ťa, teba i mnohých iných. To nech ti postačí.

—        Ó, Pane, viem, že si prorok, — povedal Lazar chvejúcim sa hlasom. — Iste vieš aj to, ako moje srdce jasá, že si ráčil prijať moje pozvanie. Ó, to je šťastný deň pre môj dom! Všetko, všetko, čo len mám, kladiem ti k nohám. A kedykoľvek prídeš, či vo dne či v noci, vždy mi tvoja návšteva bude najväčšou radosťou. Keby som nebol pred tebou taký malý a nepatrný, prosil by som ťa, aby si bol mojím priateľom v živote i v smrti.

Zdalo sa, že Ježiš Nazaretský je dojatý láskou tohoto vznešeného muža. Podal mu ruku a povedal:

—        Si dobrý, Lazar. Budem tvojím priateľom, ako si žiadaš, a ty buď priateľom mojím.

Lazar bol nekonečne šťastný, že môže byť priateľom nového proroka-divotvorcu. Nemal ani slov, aby odpovedal. Len po. chvíli, klaňajúc sa pokorne Ježišovi, povedal:

—        Ďakujem ti, Panel Tvoj dar je taký veľký, že sa ti nikdy neodslúžim nadostač. Ale teraz poď a požehnaj i mňa i môj majetok. Všetko moje odo dneška je aj tvojím.

Pútnici odbočili na vedľajšiu cestičku, ktorou predtým išiel Amri. Lazar mlčky kráčal popri Ježišovi. Bolo mu tak dobre, tak sladko! Išli potichu až k domu. Len chvíľami Ježišovi učeníci prerušovali úplné mlčanie udivenými výkrikmi, keď pozorovali nádherné záhrady.

Pri vchode do domu očakávala hosťov Marta. Srdce jej tĺklo od radosti, keď videla prichádzať Ježiša s La-zarom. Len čo Ježiš prekročil prah, padla mu k nohám, bozkávala mu ruky a dojatá zvolala:

—        Ó, Pane!

V jej slovách bolo toľko šťastia! Ale Ježiš jej odpovedal s jemným úsmevom, ktorý tak vábil k nemu všetky srdcia:

—        Vstaň, dcéra moja, pokoj s tebou! Sme hosťami tvojimi i tvojho brata!

Marta vstala a povedala: — Nech bude požehnaná hodina, ktorá ťa, Pane, priviedla pod našu strechu! Buď vítaný!

Lazar potom zaviedol hosťov do siene blízko vchodu. Bola to priestranná miestnosť a v nej dookola boly vypchaté sedadlá. Na Lazarovu prosbu hostia si posadali.

Keď hostia vchádzali, v kúte svetlice úctivo stáli dvaja mládenci. Teraz pristúpili bližšie k hosťom. Jeden niesol nádobu s vodou, druhý veľkú plytkú misu. Chceli ísť k Ježišovi, ale pokyn pánov ich zrazu zadržal. Lazar chytro odložil vrchný odev a sám si kľakol k nohám divotvorcovým. Mládenci pristúpili k nemu. Ten, ktorý niesol vodu, nalial vody do misy a hostiteľ začal umývať Ježišovi nohy. Urobil to s takou láskou a úctou, že jeho sluhovia žasli. Keď starostlivo osušil nohy svojmu novému priateľovi, vstal a pristúpil k ďalšiemu hosťovi. Bol to Šimon, rybár z Betsaidy. Ale keď mu Lazar chcel umyť nohy, bránil sa a povedal:

Pane, nerob to, veď máš na to sluhov!

Ale Lazar si nedal zabrániť a odpovedal:

—        Sluhovia umývajú nohy hosíom, ale priateľom poslúžim ja sám. — A umyl a poutieral nohy všetkým, ktorých pozval do svojho domu.

Umývanie nôh sa skončilo. Lazar si zasa obliekol vrchné rúcho a povedal s radostným uspokojením:

—        Teraz som vykonal prvú povinnosť k svojim drahým priateľom, a bola mi sladkou. A teraz vás prosím, zasadnite k jednoduchej hostine, ktorú napochytre pripravila moja sestra.

Ježiš vstal a učeníci nasledovali jeho príklad. Kecľ Ježiš s Lazarom odchádzal do jedálne, povedal:

Lazar, zriedka ma prijímajú s takou láskou, s akou si ty prijal dnes mňa i mojich učeníkov. Ale povedám ti: vráti sa ti viacej, ako dávaš. Na dnešný deň nezabudneš nikdy!

Tieto slová, vyslovené tak dôrazne a presvedčivo mocne pôsobily na Lazara. S plachou úctou pozrel Ježišovi do tvári a povedal:

—        Pane, verím každému tvojmu slovu. Tvojej moci nemôže nikto odolať. Keby som ležal mŕtvy tu pri tvojich nohách, pevne verím, že by si ma mohol vzkriesiť k životu ako mládenca v Naime. Ale to, čo som preukázal a preukazujem tebe a tvojim učeníkom, učinil som z lásky!

Medzitým prišli do jedálne. Ježišovi učeníci, prostí galilejskí rybári, žasli nad toľkou nádherou, v ktorej sa našli. Lazar pozoroval údiv svojich hostí a s úsmevom im ukazoval ťažké záclony, bohato pretkávané zlatom, ktoré ozdobovaly steny jedálne:

—        Je tu veľa iného, než vídavate v židovských domoch. Moji predkovia pochádzali z Egypta. Mnohé z týchto ozdôb ako aj tieto koberce s pohanskými vzorkami pochádzajú z dávnych čias z vlasti mojich predkov. Aj nádoby s kvetinami hen v okenných výklenkoch sú egyptského pôvodu. Mám rád tieto predmety a sú mi drahé z úcty k predkom.

Keď Lazar uputal pozornosť svojich hostí na pamätné predmety z dávnych dôb a tešil sa ich obdivu, ticho pristúpila k nemu jeho sestra Marta a pošepkala mu:

—        Ale, braček milý, pamätaj, že naši hostia sú už hladní! Všetko som už pripravila, nuž nezdržuj ich Viacej!

Lazar sa usmial nad Martinou horlivosťou. Hneď sa obrátil k Ježišovi a povedal:

—        Pane, odpusť, že teba i tvojich druhov nechávam stáť o hlade a ukazujem ti staré ozdoby. Je to moja slabosť, že svojich priateľov obťažujem týmito vecmi. Poď, « prosím, na miesto, ktoré ti patrí.

Viedol Ježiša na horný koniec dlhého nízkeho stola prostred izby. Keď si Ježiš sadol, Lazar núkal aj ostatných, aby si posadali, a napokon sadol si k najvzácnejšiemu hosťovi.

Na prosbu hostiteľovu Ježiš požehnal pokrmy. Potom si posadali na podušky okolo stola podľa zvyku vznešených Židov. Miesta bolo nadostač; pri stole bolo by sa pcmestilo dva rázy toľko hostí. Takýto spôsob hostiny bol celkom nový Ježišovým učeníkom, ktorí väčšinou pochádzali z chudobného ľudu. Ale hneď sa vžili do svojho nového postavenia. A ako dobre im bolo tu po. dlhej, namáhavej ceste! Potichu žehnali láskävého do-brodincu a ďakujúc Bohu jedli chutné pokrmy, ktoré im predkladala sama hostiteľova sestra.

Lazar cítil sa prešťastným pri svojom novom priateľovi. Ale akokoľvek ho obšťastňovalo priateľstvo slávneho učiteľa, jednako úcta k Ježišovi nedovoľovala mu osloviť ho slovom „priateľu!" Vedel síce, že hosť, pri ktorom odpočíval, ešte pred nedávnom narábal tesárskou sekerou a bol chudobným robotníkom, ale obklopovala ho akási veleba, pred ktorou sa hlboko skláňal.

—        Pane, — povedal pri hostine Ježišovi, — ako dlho túžil som po tom, aby som sa dostal k tebe! Ty si tešiteľom zarmútených. Aj mňa ťaží veľký zármutok, ktorý ti rozpoviem, aby som uľavil svojmu srdcu. Viem, že ty môžeš všetko, že môžeš potešiť i mňa i môj dom.

Akoby tázavo spočinul Ježišov pohľad na tvári Lazarovej. A hoci jeho obdivuhodná dobrota povzbudzovala zarmútenáho, aby sa sveril svojou bolesťou, Lazar pokrútil hlavou:

—        Teraz nie, Pane! — šepkal mu. — Len tebe samému poviem, čo ma trápi. Ver mi, Pane, mám dôveru k tebe! Zdáš sa mi anjelom Božím; tvojmu srdcu môžem sveriť aj svoje najtajnejšie myšlienky. Taký som ti oddaný nie pre zázraky, ktoré si učinil, — pre ne musel by som sa ťa len obávať, — ale moje srdce dojala tvoja láska. Chudobní a biedni, ktorým si pomohol a potešil ich, sú svedkami tvojej dobroty. To, čo si učinil v Káne Galilej-skej, v Naime, v Kafarnaume a na mnohých iných miestach, nech je svedoctvom tým, ktorí neveria v tvoje poslanie; mne je to len dôkazom tvojej veľkosti, pred ktorou sa s úctou kloním. Ale ja ťa prosím len o tvoju lásku.

Lazar hovoril hlboko dojatý a nakoaiec s vrúcnou oddanosťou. Mal asi veľký zármutok, ktorý ho pobádal, aby tak vrúcne prosil o Ježišovu lásku.

—        Pravdu hovoríš, Lazar! — povedal mu Ježiš preláskavo. — Láska je viacej ako moc. Ale dôveruj; dostane sa ti veľkej lásky a moc bude slúžiť láske.

Lazar zasa zatíchol. Premýšľal o Ježišových slovách; no, nemohol ich pochopiť. Ale v duši mal pokoj a mier.

Hostina sa skončila. Lazar naliehavo prosil hostí, aby dnes už nechodili ďalej, ale aby si odpočinuli.

—        Hľa, priatelia, — povedal, — sväté mesto, kam cielia vaše nohy, je už nie ďaleko. Dojdete ta ľahko zajtra ráno. Želal by som si, aby ste môj dom považovali za svoj. Je tu dosť miesta pre všetkých. Vyspíte sa pod mojou strechou a len zajtra choďte do Jeruzalema. Každý večer vás budem čakať, že prídete na noc. Nikto vás tu nebude vyrušovať a každý vám milerád poslúži s láskou, ako sa patrí mojim priateľom.

Ježiš prijal Lazarov návrh. Lazar dal zavolať Amriho. Tento prišiel zaraz a pán mu prikázal, aby sa postaral o Ježišových priateľov. Mal ich povodiť po dome a po záhradách a dať im hore na poschodí pripraviť spálňu. Starý správca prijal tento rozkaz s radostnou tvárou. Divotvorca so svojimi učeníkmi ostane teda tu, a azda na niekoľko dní! To iste nastane v tichom dome nový život a pred mocou zázračného hosťa stratí sa zármutok, ktorý už rokv trápi všetkých obyvateľov tohto domu.

oKeď Amri odišiel, aby rozjareným učeníkom poukazoval krásy bohatého dvorca, Ježiš s Lazarom a Martou ostali sami. Lazar zaviedol Ježiša do malej útulnej svetlice pri jedálni a Marta išla s nimi.

—        Odpusť, Pane, — povedal Lazar, — že som ťa odlúčil od tvojich priateľov. Rád by som ti sveril svoj zármutok a poprosil ťa o pomoc. Pred tvojimi sprievodcami nemohol som sa dotknúť rany, ktorá i mne i sestre pôA sobí toľko bolesti.

Ježiš sadol si na sedadlo, ktoré mu ponúkla Marti. Lazar stál pred ním celý usužovaný skrytou bolesťou a zápasil so slzami. Marta kľakla si v úzadí a zakryla tvár závojom.

—        Len hovor, Lazar, — oslovil ho učiteľ z Nazaretu. — Na každú ranu je liečivá bylina a na každý zármutok má dobrotivý Boh hojivý balzam. A aby sa tvoja bolesť utíšila, sľubujem ti vopred, že keď príde čas, obráti sa ti v radosť.

—        Pane, — začal Lazar povzbudený týmito slovami, ■— poznáš Kafarnaum na pobreží galilejského mora; veď odtiaľ rozniesla sa povesť o tvojej múdrosti a o tvojich ozaj božských skutkoch. Neďaleko tohto mesta leží Magdala; Rimania tam majú svoju pevnosť so svojou vojenskou posádkou. V Magdale je príčina nášho zármutku. Pane, možno si už počul v Kafarnaume o žene, ktorá je hanbou tej nádhernej krajiny a ktorá, zaslepená svojou krásou a bohatstvom, opustila cesty Božie a cesty dobrých mravov a oddala sa hriechu ako podlá pohanka.

Lazarovi začal sa chvieť hlas a v tvári objavila sa mu '0 Ked prišiel Spasitel na svet

nevýslovná duševná bolesf. Vzadu svetlice, kde kľačala Marta, ozval sa udúšaný plač. Ježiš videl, ako Lazar trpí, a spýtal' sa ho jemne:

—        Hovoríš o Márii z Magdaly?

—        Áno, Pane, o nej hovorím. Pane!... Maria je moja sestra!... — Tieto slová. podobaly sa bolestnému náreku; Lazar sa už nemohol zdržať slz.

Marta sa priblížila k Ježišovi. Spustila závoj a Ježiš videl jej tvár zaliatu slzami. Kľačiac, plakala nahlas a volala:

—Pane, to je naša sestra a my ju milujeme. Ú, prosím, ukáž na nej svoju moc! Smiluj sa nad ňou a smiluj sa nad nami!

Ježišovi ich bolo veľmi ľúto. Povedal:

—        Neplačte, vaša sestra opustí zlé cesty. Veru, pove-dám vám: príde čas, že jej čnosť bude velebená až na koniec sveta. — A obrátiac sa k Marte, doložil: — Vstaň, dcéra moja, a utri si slzy. Dožiješ sa ešte radosti od tej, pre ktorú teraz tak horko plačeš.

Anjel útechy vznášal sa nad svetlicou. Na Ježišovo slovo uschly slzy a do zarmútených sŕdc sniesol sa mier. Keď vďačne bozkávali ruky svojho tešiteľa, jeho vznešenú hlavu práve ožiarily slnečné lúče a obklopily ho svätožiarou.

V tej chvíli pocítila hriešnica v diaľke hanbu a ľútosť nad svojím hriešnym životom.

Veľkonočná slávnosť, ktorá Ježiša a jeho učeníkov priviedla do Jeruzalema, sa pominula. Oslavovaný, najvýš velebený, ale i najvýš nenávidený učiteľ z Nazaretu v chráme častejšie prehovoril k ľudu a poučoval ho. Jeho múdrosti nebolo možno odporovať. Jeho láska a dobrota získala mu mnoho nových priateľov, ale prísnou láskou k pravde a neuprosnou spravodlivosťou pohneval proti sebe aj mnoho nesmieriteľných nepriateľov.

Lazarov dorn mával častejšie šťastie, že mohol hostiť divotvorcu a jeho priateľov. Lazarova žiadosť, aby Ježiš na noc chodil vždy k nemu, sa pravda, nesplnila. Aj verní priatelia a ctitelia Ježišovi v Jeruzaleme vyprosili si tej cti, aby smeli niekedy Ježiša pohostiť vo svojich domoch. Ale čo Amri, verný správca Lazarov, očakával od Ježišovej návštevy v Betánii, to sa už čiastočne splnilo. Zdalo sa, že už pominula veľká bolesť, ktorá tak dlho sužovala Lazara a jeho sestru. I Lazar i Marta hľadeli s novou dôverou do budúcnosti. Kamkoľvek Ježiš prišiel, všade šíril toľko svetla a lásky, že musela odtiaľ zmiznúť každá starosť a bolesť.

Ježiš na tejto veľkonočnej ceste ostatný raz zavítal k Lazarovi; zajtra chcel sa vrátiť so svojimi učeníkmi do Galilejska. Bol nádherný jarný večer. Učeníci chodili po záhrade svojho dobrodincu a horlivo sa rozprávali o slávnosti v Jeruzaleme. Obďaleč prechádzal sa Majster s Lazarom. Marta kráčala za nimi. Zprvu sa úctivo uťahovala, ale slová, ktoré veľký učiteľ hovoril jej bratovi, vábily ju bližšie a bližšie. Nebola to zvedavosť, ktorá ju ťahala, aby počúvala Ježišove slová, ale Marta poznala, že sú to vznešené náuky, ktoré slávny Majster hlása Lazarovi. — Blahoslavení sú chudobní duchom, :— povedal Ježiš. A potom mu vysvetľoval, že pozemský majetok je len pôžičkou, ktorú Otec nebeský sveril jeanej časti ľudstva. Hovoril tak nadšene o chudobe, že Lazar povedal:

—        Pane, ak je to tak, chcel by som byť žobrákom.

Ježiš s úsmevom pokrútil hlavou a povedal:

—        Nerozumel si ma, priateľu. Chudoba, o ktorej hovorím, nezáleží v tom. že by si si musel vyžobrávať chlieb u cudzích dverí, ale v tom, aby si veľmi nevisel srdcom na veciach, ktoré ti Boh len požičal. Si bohatý, Lazar, ale tvoje bohatstvo nesmie ti byť na záhubu. Tvoje bohatstvo má ti otvoriť nebeskú bránu, a nie zavrieť ti ju.

—        Teraz ťa rozumiem, Pane, — zvolal Lazar radostne. — Ó, keby ťa počula moja sestra Maria! Hľa, mňa a Martu Boh uchránil, aby nám bohatstvo nebolo na skazu, ale Máriu bohatstvo a krása sviedly, že klesla tak hlboko.

Lazar zatíchol a hlboko si vzdychol. Ale Marta sa skromne obrátila k Ježišovi a povedala:

—        Pane, smiem ti niečo povedať o svojej sestre? Mám k tebe prosbu.

—        Len hovor, Marta, — odpovedal Ježiš.

—        Pane, — povedala Marta prosebne, — dovoľ mne aj Lazarovi, aby sme išli s tebou do Galilejska. Tvoje učenie nám ukáže cestu do neba a aj našu sestru vyvedie z hanby a hriechu na dobrú cestu. Vyhľadám Máriu, aby tiež prišla k tebe a počúvala tvoje slová.

Lazar s údivom počúval, čo hovorí Marta. Aká múdra bola jeho sestra! Jemu to dosiaľ neprišlo na um. Hneď bol radostne nadšený za tento úmysel. — Áno, Pane, — zvolal, — Marta má pravdu. Skúsime Máriu priviesť k tebe. S radosťou pôjdeme za tebou. Pane! Dovolíš nám, aby sme ťa nasledovali?

—        Prečo by som vás odmietal? — odpovedal Ježiš. — Ale bude vám treba znášať námahu a odriekanie, lebo Syn človeka, ktorý hlása chudobu, chudobu aj zachováva. Ty, Lazar, môžeš ísť so mnou, Marta zas môže odprevádzať moju matku do Kafarnaumu.

—        Tvoju matku? — s netajeným údivom opýtali sa obaja súrodenci akoby jednými ústami. — Či tvoja matka prišla s tebou?

—        Moja matka je v Jeruzaleme u priateliek, — odpovedal Ježiš. — Prišla tiež na slávnosť, ale putovala inou cestou.

—        Smiem ísť s matkou nášho Majstra! — zvolala Marta plná radosti, obracajúc sa k bratovi. — Počuješ? — A Ježišovi povedala: — Ó, Pane, prečo si svoju matku nepriviedol k nám do Betánie? Bola by som ju milovala ako vlastnú matku; mne umrela matka tak zavčasu! Aká je asi dobrá tvoja matka!

Marta bola celá natešená, že smie cestovať s matkou zbožňovaného učiteľa, a dlho sa nemohla uspokojiť. Konečne sa utíšila natoľko, že mohla spokojne uvažovať o potrebných prípravách na zamýšľanú cestu.

Všetci traja už niekoľko ráz prešli okolo ozdobnej besiedky, ktorá stála trochu bokom od starostlivo opatrovaného chodníka. Napokon Marta vošla do bes;edky a poprosila Lazara a Ježiša, aby aj oni vošli. Keď Ježiš a Lazar vošli do besiedky, Marta vzala odev, položený na stole, a išla k Ježišovi. Bol to plášť z jemnej bielej vlny. Podávajúc ho Ježišovi, povedala:

—        Pane, tvoja prítomnosť pod našou strechou nám spôsobila toľko radosti! Splň mi ešte jednu prosbu a prijmi tento plášť na pamiatku od nás, aby si nezabudol na nás. Hľa, urobila som ho sama z vďačnosti za tvoju dobrotu a láskavosť, ktorú si nám preukázal.

—        Si veľmi dobrá, Marta, — odpovedal Ježiš láskavo, — ale mne netreba dva plášte. Môj plášť mi stačí.

Marta preľaknutá a smutná pozrela na Ježiša. — Pane, — povedala, — neodmietaj môj darček. Daj mi svoj plášť a prijmi zaň tento; tak nebudeš bohatší než predtým.

Aby Martu nezarmútil, Ježiš prijal plášť a dal jej svoj. S trasúcimi sa rukami prijala Marta obnosený chudobný odev a potom ho chytro odniesla do svojej izby. Tam ho opatrovala ako drahocenný poklad.

Ježiš bol znovu vo svojej domovine, v Galilejsku. Vyučujúc, chodil s miesta na miesto. Činil pritom také mnohé a nápadné divy, že onedlho jeho meno sa s úctou vyslovovalo aj ďaleko za hranicami krajiny. Nejaký čas Lazar chodil všade s Ježišom. Učenie, ktoré hlásal jeho veľký priateľ, zapustilo hlboké korene v jeho srdci a prinášalo stonásobný úžitok. Ale musel sa už vrátiť domov. Správa veľkého majetku nevyhnutne vyžadovala jeho osobnú prítomnosť. S bolesťou sa rozlúčil so svojím dobrotivým učiteľom a priateľom, ale v srdci ostal pri Ježišovi.

Marta vrúcne priľnula k Márii a, ako si žiadala, našla v nej druhú matku. Denne poznávala u šľachetnej ženy nové prednosti, a preto denne rástla jej láska k nej a k jej tajomnému synovi. Čo učil svätý priateľ jej brata, to všetko videla stelesnené u Márii. Preto v jej spoločnosti čím ďalej tým väčšmi prospievala v čnosti, hoci to sama netušila.

Jej horlivá snaha o obrátenie hlboko padlej sestry prinášala už dobré ovocie. Martinej vytrvanlivosti a láskyplnému naliehaniu sa podarilo, že padlá deva bola už niekoľko ráz pri Ježišových rečiach. Objavila sa síce vždy v márnivom obleku ani na nejakej slávnosti, ale jej srcde počalo pomaly mäknúť.

Jeden deň vošiel Ježiš v Kafarnaume do domu, kde bývala jeho matka, ktorá hľadela vždy byť blízko syna. Marta bola práve pri svojej materskej priateľkyni. Ježiš pristúpil k nej a povedal:

—        Marta, zvestujem ti veľkú radosť! Tvoja sestra Maria zriekla sa hriešneho života a kajúcne obrátila sa k Bohu.

Marta, nanajvýš rozradostnená potešiteľnou a neočakávanou zprávou, padla Ježišovi k nohám a zvolala: Buď Behu chvála! Ďakujem ti, Pane, za túto zprávu. Tvojej láske neodolá ani jedno srdce! — A potom vstala a chytro doložila: — Pane, hneď sa vyberiem na cestu a pôjdem k nej do Magdaly.

Ale divotvorca, ktorého moci sa aj hriešne duše poddávaly s ľútosťou, neschválil jej úmysel.

—        Nie, povedal, — teraz nechaj Máriou osamote. Keď sa človek navráti k Bohu, samota a ticho osoží mu viacej ako najlepšia spoločnosť. Musí svoju dušu umyť slzami ľútosti vo svojej komôrke a anjeli Boží posbierajú potom s jasotom všetky jeho vzdychy. Kajúcnika nepotešia ľudské slová, ale poteší ho potom Otec nebeský sám.

Marta teda ostala. Vedela, že Ježiš učil len múdrosti a láske.

Dva týždne nebolo vidieť vznešenej hriešnice z Magdaly. Ale deň po deň chodila so zástupom nazaretského učiteľa po dedinách, kadiaľ učil, žena, zahalená hustým závojom. Vysoká, štihlá postava odetá bola chudobným, drsným odevom; útle bosé nohy čoskoro boly do krvi zranené chôdzou po skalnatých cestách. Nejeden poslucháč, ktorý pri vyučovaní počúval blízko nej, čudoval sa nad jej chovaním. Sedávala schýlená a ako zničená od bolesti, a k sluchu okolostojácich prenikaly cez hustý závoj bolestné vzdychy a dusený plač.

Mnohí ľudia mali sústrasť s neznámou ženou. Ako len bolo možné, že divotvorca, ktorého vľúdnemu zraku predsa doteraz neunikol nijaký bôľ, akosi nespozoroval túto neborkú? Prečo len nemal sľutovania s jej tajomnou bolesťou? Prečo nejakým slovom alebo skutkom neosu-šil jej horúce, stále tečúce slzy? Ježiš prísne a dôrazne rozprával o zlobe hriechu, o spravodlivosti vševediaceho Boha a o strašnom treste za hriech, ktorý každý hriech prináša so sebou. Ale keď potom videl, ako jeho poslucháčom vlhnú oči, ako sa na ich tvárach javí bolesť nad doterajším poblúdilým životom, zabočil v reči na božské milosrdenstvo, ktoré tak rado odpúšťa hriešnikom; hovoril o láske Otcovej, ktorý s radosťou prijíma strateného syna a vinie ho na svoju hruď.

Úbohá žena sa temer svíjala od bolesti a ľútosti, keď Majster tak vážne hovoril o hriechu. Ale len čo jeho reč o láske a sľutovaní Božom začala dojímať všetky srdcia, zdalo sa, že žena rečníkove slová priamo hltá. Ako bez dychu a dychtivo počúvala útechyplné slová, jej skleslá postava sa vyrovnávala a ruky, složené na prsách, chvely sa jej ako v horúčke.

A každý večer zástupy sa radostne rozchádzaly, potešené láskou svätca z Nazaretu a poučené jeho múdrosťou. Len neznáma žena, ktorá prichádzala ráno so slzami, večer zasa odchádzala s plačom. Ale nikto nevedel ani to, kde býva ...

V Kafarnaume v dome farizeja Šimona panoval sviatočný ruch. Okoloidúci mohli cez otvorenú bránu vidiet celý neveľký, ale pekne dláždený dvor s vodometmi a so sieňami, ktoré boly nádherne ozdobené vencami a kvietím. Bohato odetí Zidia prechádzali sa po stlpovitej chodbe okolo dvora a rozprávali sa, alebo hľadeli sa osviežiť a opierali sa o kamenné nádrže, do ktorých vtekala zurčiaca voda. Šimon farizej ich pozval na hostinu a teraz čakali na znak, že hostina sa začína.

Vtom vošiel do dvora nový hosť. Oči všetkých prítomných obrátily sa k nemu a hostia vymieňali si o ňom polohlasné poznámky.

—        Ach, tak! Šimon pozval aj nového proroka! — povedal posmešne jeden z hostí k svojmu spoločníkovi. — Nemusíme sa teda starať o zábavu.

—        Len mi choď, Levi, s takou zábavou, — odpovedal druhý a namrzeno hodil rukou. — V prítomnosti tohoto Nazaretského človek musí vážiť každé slovíčko na zlatých vážkach, lebo ináč neujde karhavému pohľadu z jeho hlbokých, nevyspytateľných očí. A keby si niektJ dovolil drsný žart, som istý, že by Nazaretský odložil nabok všetku zdvorilosť a vinníkovi by pred celou spoločnosťou povedal nie práve príjemní veci.

—        To máš pravdu, Barsabáš, — odpovedal druhý. — I mne je nedobre v jeho blízkosti. Nechápem Šimona, čo nám to vykonal, keď pozval aj toho mravokárcu na slávnostnú hostinu. Ale o jeho očiach povedal si to veľmi dobre, naozaj vedia pôsobiť veľmi mocne. Nedávno som ho videl, ako sa ujal starého škaredého slepca. Dobrota, ktorá pritom žiarila z jeho pohľadu, ma odzbro-jila a aspoň na hodinu utíšila vo mne zlosť, ktorú som mal na neho odnedávna pre jeho ostrý jazyk. Keby bol k nám menej prísny, človek by ho mohol mať rád.

—        Začiatok by teda už bol, — povedal Barsabáš posmešne svojmu priateľovi. — Oči Nazaretského ťa už napoly premohly. Čochvíľa budeš ležať pri jeho nohách a klaňať sa mu ako toľkí iní.

Levi sa zlostne strhol. Chcel ostro odseknúť posmievačovi, ale práve pristúpil k nim hostiteľ, a to ho zdržalo. Keď Ježiš vstúpil do dvora, Šimon prijal ho so zaliečavý-mi slovami a zaviedol ho do jedálne. Teraz prišiel zavolať ostatných hosťov, lebo hostina už bola pripravená.

Čoskoro boli všetci hostia shromaždení v slávnostne ozdobenej sieni. Bolo ich vyše dvadsať. Keď si podľa zákonitého predpisu umyli ruky v pripravených nádobách, Ježiš na hostiteľovu prosbu pomodlil sa žehnajúcu modlitbu. Potom sa všetci uložili na nízke sedadlá k stolu. Oproti divotvorcovi ležal hostiteľ, s oboch strán okolo Ježiša boli dvaja učitelia zákona.[1] Vyprosili si tieto miesta od Šimona, lebo dúfali, že takto sa bližšie soznámia so záhadným prorokom.

Onedlho po začiatku hostiny nastal rozruch pri jednom vchode do siene. Ktorýsi sluha vykríkol s úžasom a všetci hostia sa obzreli k nemu. Vo dverách stála žena a skúmaho hľadela po sieni, akoby niekoho hľadala. Hostia sa napoly zodvihli a udivene i zvedavo hľadeli na votrelkyňu. Nebola to hriešnica z Magdaly? . . . Ako sa sem dostala? Či azda stratila už aj ostatnú štipku hanby, že sa bez pozvania opovážila votrieť na hostinu mužov?

Ale nie! Maria nebola oblečená ľahkomyseľne a márnivo ako kedysi. Mala jednoduché šaty, bez ozdôb, a na tvári jej tiež bolo vidieť, že neprichádza na hostinu. Jej tvár, ktorá krásou ešte nedávno nejedného priviedla do záhuby, bola dnes vyplakaná, utrápená, bledá. A kde sa podel lesk jej svodných očí? Zdalo sa, že na túto otázku dostatočne odpovedajú dve veľké slzy, ktoré jej práve tiekly po lícach.

A akoby tieto slzy znovu oživily jej dosiaľ nehybnú postavu, Maria vkročila so sklonenou hlavou do siene. Slzy sa jej hojnejšie začaly rínúť z očí. Keď došla za sedadlo Ježišovo, padla na kolená s tlmeným vzdychom.

Niektorí z hostí opustili svoje miesta, aby lepšie videli nápadné počínanie Máriino. Ostatní sedeli ďalej na sedadlách, ale tiež zvedavo hľadeli na postavu, ležiacu na zemi, a krútili hlavami. Len Ježiš zachoval pokoj. Zľahka sa obzrel a pohľadom nevýslovne ľútostivým pozrel na ženu, ktorej horúce slzy teraz bez prestania kropily jeho nohy. Postava, krčiaca sa na zemi, triasla sa ako v zimnici, že aj niektorí hostia boli dojatí týmto pohľadom.

Po chvíli začala Maria rozpletať trasúcimi sa prstami hrubé vrkoče svojich dlhých, nádherných vlasov a utierala nimi nohy divotvorcove, zrosené slzami.

Za ten čas starý sluha Šimonov stál za ňou a s úžasom sa díval, čo robí. Zrazu vybehol zo siene; natoľko ho dojal bolestný pohľad na Máriu. Vonku v pitvore oprel sa o stenu a rozplakal sa:

— Ó, Amri, brat môj, srdce by ti puklo od žiaľu, keby si videl, ako sa ponižuje miláčik vášho domu.

Medzitým Maria vyňala malú zapečatenú alabastrovú nádobku, v akých vznešené panie mávaly vzácne voňavky. Odlomila úzke hrdielko ozdobnej nádobky, a hneď sa priestrannou sieňou šírila ľúbezná vôňa. Hostia s rozkošou vdychovali nádhernú vôňu. Bol to pravý nard; poznali ho dobre a vedeli oceniť jeho omamnú, jemnú vôňu. Len najbohatší ľudia mohli si časom dožičiť takého vzácneho pôžitku. Ale ako sa podivili, keď Maria vyliala ten drahocenný balzam na nohy nazaretského učiteľa a pomazala mu ich!

V srdciach mnohých hosťov začala hrýzť závisť. Teda len pre mladého tesára z Nazaretu, čo .si osoboval byť učiteľom v Izraeli, táto žena zmámila takú vzácnu, skoro nezaplatiteľnú masť? Či nebolo nikoho dôstojnejšieho nad neho? Nebolo tu dosť mužov, bohatých i múdrosťou i vekom, ktorí si oveľa viacej zaslúžili takúto poctu?

Aj hostiteľ Šimon sa zaoberal podobnými myšlienkami. — Nie je prorokom, ani poslom Božím, — myslel si, — keď sa dá pomazať verejnej hriešnici. Ako môže dovoliť, aby sa ho čo len do'tkla?

Zrazu ho Ježiš vyrušil z týchto myšlienok. Obrátil sa láskavo k nemu a povedal mu:

—        Šimon, mám ti čosi povedať!

—        Majstre, povedz! odpovedal prekvapený, ba skoro naľakaný Šimon.

A Ježiš začal spokojne rozprávať:

—        Istý Veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden mu bol dlžný päťsto desiatnikov, druhý päťdesiat. Pretože nemali, čím by zaplatili, Odpustil dlh obom. Ktorý z nich ho teraz viacej miluje?

Udivene a nechápavo počúval Šimon so svojimi hosťami túto jednoduchú rozprávku. Na Ježišovu otázku odpovedal rýchle a isto:

—        Myslím, že teh, ktorému Viacej odpustil.

—        Dobre si súdil, — prisvedčil Ježiš. A ukážuc na ženu, povedal Šimonovi: — Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a Vody na nohy si mi nepodal, kým ona slzami pokropila moje nohý a poutierala svojimi vlasmi. Nepobozkal ái ma, kým ona, ako vošla, neprestala bozkávať moje nohy. Olejom si nepomazal hlavu moju, kým ona mi balzamom pomazala moje nohy. Preto ti hovorím: odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo mnoho milovalai a komu sa menej odpúšťa, menej miluje. — A obrátiac sa k Márii, povedal slávnostne a dôrazne: — Odpúšťajú sa ti hriechy!

Šimona a jeho hostí natoľko ohromil dôraz posledných Ježišových slov, že na dlhšie utíchol rozhovor pri stole. Ale v srdciach im skrsla otázka:

—        Kto je tento, že i hriechy odpúšťa?

A ešte raz zaznel tým tichom nesmierne dobrotivý hlas divotvorcov, keď povedal Márii:

—        Tvoja viera ťa spasila, iď v pokoji!

Bohatý Lazarov dom i celý dvor bol slávnostne o-zdobený. Od kamennej brány až ku domu cestu obrubovaly nádherné kvetiny a zelené vence. Stĺpy predsiene boly tiež ovenčené a medzi ich krásnymi kresanými hlavicami kolísaly sa utešené vence. A v oblokoch, ktorých okenice boly otvorené naširoko, stály egyptské urny, plné voňavých kvetov, a zvláštne viazané kvetinové kytice visely ako malé baldachýny nad sklepenými obločnými oblúkmi. Všade na cestách a v záhradách bolo ešte plno robotníkov, ktorí pilne pracovali, aby všetko bolo čo najskôr v poriadku. Na tvári všetkých pracujúcich bolo vidieť radosť. Starý správca ich vôbec nemusel povzbudzovať k práci. Uznával to aj Amri, ktorého stará, verná tvár až tak žiarila od radosti, — ale ako by mohol dnes mlčky sledovať prácu svojich podriadených?

Marta, mladá pani domu, bola doma a prechádzala sa z izby do izby. Jej živá povaha pobádala ju z miestnosti do miestnosti. Znovu a znovu sa dívala, či ešte netreba niečo opraviť alebo prikrášliť. Najmä dvom izbám venovala najnežnejšiu starostlivosť. Jedna bola v prvom poschodí pri jej vlastnej izbe. Tam za šťastných detských rokov bývala jej sestra Maria. Z tejto siene bol nádherný výhľad do záhrad, ktoré obkľučovaly celý dvor. Bolo vidieť až k jordánskemu údoliu pomedzi malebné vŕšky judskej púšte; a v šírej diaľke za Mŕtvym morom ohraničovaly obzor hmlisté belasé vrchy Moabského pohoria.

V izbe svojej sestry Marta dala zariadiť všetko tak, ako mávala kedysi, len aby v nej rodný dom vzbudil čo najviacej krásnych spomienok. Kde len oko pozrelo, všade bolo vidieť zjavné stopy vynachádzavej sesterskej lásky.

Odtiaľ sa Marta ponáhľala naproti, kde boly bratove izby. Ich okná boly obrátené k svätému mestu, ktoré však nebolo odtiaľto vidieť pre Olivovú horu. Martu vá-bila najmä prívetivá izbička, súsediaca s izbami jej brata. Zastala vo dverách a pozorne skúmala, dnes už azda po desiaty raz, každý kút útulnej izbietky. Všetko bolo tu jednoduché, ale pre toho, kto miloval prostotu, veľmi vábivé. I keď izbička nebola tak zariadená, aby zasle-povala oči, jednako množstvo a farby vyberaných kvetín, ktorými bola ozdobená, srdce človeka naplňaly radosťou.

S hlbokým vzdychom zavrela Marta izbietku a hovorila si:

—        Ó, ako rada by som drahému hosťovi ponúkla najlepšiu izbu v dome! Ale on miluje prostotu a chudobu. Keď už nemôžem inakšie, aspoň kvety nech mu vyjadria moju lásku a vďačnosť!

Marta práve ešte ostatný raz prezerala slávnostne ozdobenú a k hostine pripravenú jedálňu, keď pribehol Amri skoro bez dychu.

—        Už idú, pani! — zvolal, — už idú! Oznámil mi to sluha, ktorého som poslal na stráž. Ale odpusť, pôjdem ái ešte umyť ruky a preobliecť sa do slávnostných šiat. — Dopovedal chytro a odbehol. Marta ešte počula, ako cestou jasá: — Ó, šťastný deň! Maria sa vracia do otcovského domu a divotvorca bude zasa u nás!

Slová starého verného sluhu v srdci mladej panej znovu prebudily pocity šťastia, trochu utlmené zamestnaním posledných chvíľ. Marte zažiarily oči; padla na kolená a zvolala v prekypujúcej radosti:

—        Ó, večný Otče, vďaka, tisícoraká vďaka ti za šťastie tejto hodiny! Nikdy nezabudnem na tvoje milosrdenstvo, ktoré si nám učinil!

Bol to radostný deň pre Betániu a pre všetkých, ktorí tam opravdivo slúžili Pánovi. Vracala sa domov stratená dcéra, ktorá pred nedávnom našla pokoj duše i srdca. A ten, ktorý jej ho vrátil, mocný, tajomný muž z Nazaretu, chcel sám svojou prítomnosťou osláviť návrat ka-júcnice.

O udalosti v Šimonovom dome Ježiš priniesol šťastnej Marte radostnú zprávu, ako hrdinsky činí jej sestra Maria pokánie. Po krátkej, radostnej návšteve u Márii Marta vrátila áa do Betánie, aby aj T.azčira potešila radostnou novinou a aby v otcovskom dome pripravila všetko stratenej a znovu nájdenej sestre.

Lazar sa hneď vybral do Galilejska. Chcel sa poďakovať šľachetnému priateľovi za všetko, čo učinil s Máriou, a priviesť ju domov. Umienil si, že dedičný majetok Máriin v Magdale predá a že tak čo najviacej zahladí stopy jej pobytu na pobreží Galilejského mora a preruší všetko, čo ju ešte pútalo k tej krajine.

Ježiš prišiel do Betánie s Lazarom a s niekoľkými učeníkmi. Za nimi prišla aj obrátená Maria s Ježišovou matkou a niektorými nábožnými ženami. Mariina spanilá tvár žiarila nevýslovným šťastím a duševným pokojom. Všetkým súrodencom nastala teraz nová doba, plná blaženosti. Chorí a chudobní v celom okolí čoskoro tiež poznali, že Maria, kedysi pyšná dcéra vznešenej rodiny, je už doma. Kajala sa za svoje hriechy aj skutkami milosrdenstva, ktoré preukazovala tým, nad ktorých sa kedysi cítila nesmierne povýšenou. O Márii hovorievalo sa teraz vždy len s veľkou láskou a vďačnosťou. Ale kajúcnici jednako ostala spásonosná pamiatka, ktorá ju vždy upomínala na minulosť. Nemenovali ju už Máriou, ale Magdalénou, a onedlho menovali ju tak aj jej priatelia, takže si konečne i sama zamilovala to meno.

Priateľstvo medzi Ježišom z Nazaretu a Lazarom z Betánie, ak to ešte vôbec bolo možné, stalo sa časom ešte vrúcnejším. Keď mocný učiteľ prebýval v okolí mesta, najradšie pobudol u Lazara. A keď zavítal pod jeho strechu, Lazarovi a jeho sestrám hodiny míňaly sa ani chvíľky. Keď Ježiš hovoril o božskej láske a o božskom milosrdenstve, cítili sa ako na prahu raja. Zdalo sa im vtedy často, akoby Ježiš sám bol tým dobrotivým Bohom, o ktorom hovoril, a že jeho útle telo násilne musí tlmiť žiaru božskej velebnosti, ktorá by ním chcela prenikať. Kto to len bol tento mocný, svätý, tajomný učiteľ? ... V dušiach im pomaly svitala tichá, ale mocná predtucha. Aj oni sa dozvedeli o slovách, ktoré kedysi Ježiš povedal o sebe svojim učeníkom. A boly to slová také hlboké, také vznešené, že slabý ľudský duch placho ustupoval pred nimi a ľudské pery neopovažovaly sa ich len tak ľahko vysloviť... Bol Ježiš z Nazaretu Synom Božím?

Divotvorca zasa učil v Galilejsku. Bol večer. Na vrchu medzi Betsaidou a Magdalou Ježiš celý deň učil zástupy ľudu, ktoré išly za ním, a uzdravoval chorých, ktorí ho prosili o pomoc. Teraz sa ľudia rozišli, aby bol pred večerom každý doma. Na jazere, ktoré vietor ľahko rozčeril, rybári veslovali domov. Pastieri sháňali stáda do údolia, vinári opúšťali svoje vinice a s veselými piesňami na perách poberali sa k domovu. Všetko dýchalo večerným pokojom. Aj Ježiš a jeho učeníci išli do blízkej Betsaidy, kde si chceli prosiť nocľah.

V tej chvíli vyšiel z mestečka, ku ktorému sa blížili, jazdec na koni a chytro cválal oproti nim. Zpočiatku si ho nikto nevšímal, až zrazu zvolal Šimon:

—        Majstre, pozri, ide sem Amri, dobrý Amri, Lazarov správca! Čo ho sem asi vedie?

Aj ostatní učeníci poznali jazdca a Ježiš povedal:

—        To je Amri a nesie mi nejaký odkaz.

O chvíľku dobehol jazdec k pútnikom. Bol to naozä] Amri. Soskočil so sedla a pristúpil k Ježišovi. Úctivo pozdravil Lazarovho vzácneho priateľa a povedal:

—        Pane, sestry môjho pána ma posielajú k tebe. Prinášam ti z Betánie trúchlivú zvesť. Ten, ktorého miluješ, je chorý.

Keď to Ježiš počul, tešil Amriho i učeníkov, ktorých tá zpráva veľmi zarmútila:

—        Táto choroba nie je k smrti, ale k sláve Božej, aby Syn človeka bol oslávený skrze ňu.

Tváre učeníkov sa vyjasnily. Aj Amri sa veľmi potešil, lebo miloval svojho pána. Okrútil si úzdu koňa okolo ruky a pešo sprevádzal Ježiša s jeho učeníkmi do blízkeho mestečka. Cestou trpezlivo odpovedal na mnohé otázky, ktorými sa ho učeníci dopytovali na Lazara. Tej noci nocoval s nimi a na druhý deň včas ráno vrátil sa na koni domov.

Od návštevy Amriho prešly dva dni a bol zasa večer. Cestou na nocľah obrátil sa Ježiš zrazu k svojim učeníkom a povedal im:

—        Bratia, poďme zasa do Jeruzalema!

Toto rozhodnutie milovaného Majstra učeníkov veľmi poľakalo, lebo Ježiš mal v Jeruzaleme mnoho nepriateľov. Preto ho chceli odvrátiť od toho úmyslu a povedali:

—        Majstre, len nedávno ťa tam chceli Zidia ukameňovať, a už zasa tam ideš?

Ale Ježiš odpovedal: — Náš priateľ Lazar spí, ale idem, aby som ho zo sna prebudil.

Niekoľkí učeníci sa na to usmiali a jeden z nich povedal:

—        Pane, ak spí, prebudí sa zasa. Veď kým dôjdeme do Betánie, prejde niekoľko dní. — A iní naradovaní hovorili Ježišovi: — To je dobrý znak, keď spí, to iste bude zasa čoskoro zdravý!

Ale Ježiš pokrútil vážne hlavou a povedal:

—        Nerozumeli ste, čo som myslel. Lazar zomrel a radujem sa pre vás, že som tam nebol, aby ste verili. Ale poďme k nemu!

Táto nečakaná smutná zvesť ohromila a zarmútila učeníkov. O chvíľu obrátil sa Šimon k Ježišovi a spýtal sa:

— Pane, a odkiaľ vieš, že náš priateľ umrel? Veď od tej chvíle, čo odišiel Amri, neprišiel k tebe nijaký posol z Betánie.

Divotvorca spomalil kroky, pozrel hlboko do Petrových očí a povedal:

—        Ó, Šimon, Šimon, ešte vždy nemáš viery? Videl som ho umierať, a preto viem, že zomrel.

Šimon sa zhíčil; bol celý zmätený Majstrovým pohľadom, ktorý tak hlboko vnikal do jeho duše. So sklonenou hlavou išiel za svojimi druhmi. Keď sa priblížil k nim, počul, ako Tomáš práve povedal ostatným učeníkom: — Poďme teda aj my, a umrime s ním! — Z toho Šimon hneď zvedel, že jeho druhovia hovoria o nebezpečenstve, ktorému sa Ježiš, ich Majster a Pán, asi vydával, keď išiel do Jeruzalema.

O dva dni po tomto rozhovore došiel Ježiš so svojimi učeníkmi ku Jeruzalemu. Lenže nevošli do svätého mesta, ale prešli okolo údolia Jozafatského, aby čo najkratšou cestou došli do Betánie. Putovali chytro, lebo Ježiš sa veľmi ponáhľal k svojmu zomrelému priateľovi.

Betfage bola už za nimi a cesta sa skláňala do údolia, keď im prichádzala v ústrety žena v smútočnom rúchu. Učeníci ju už zďaleka poznali po rýchlej chôdzi; bola to Marta, sestra zomrelého. Keď sa priblížila k nim, padla Ježišovi k nohám, vystrela k nemu ruky a hľadela na divotvorcu so zaslzenými očami. V jej pohľade bolo toľko bolesti, ale aj toľko dôvery, že Ježiš bol veľmi dojatý.

—        Pane, — povedala s nárekom, — keby si bol tu, môj brat by nebol zomrel. Ale aj teraz viem, že Boh ti dá, o čo ho len požiadaš.

—        Marta, tvoj brat zasa vstane! — odpovedal Ježiš dôrazne na túto žalobu, plnú dôvery.

—        Pane, — hovorila Marta ešte v slzách, ale potešená Ježišovým príchodom, — viem, že vstane pri vzkriesení v posledný deň.

Pri týchto slovách Marta si utierala zaslzené oči, ale potom pozrela prekvapená k Majstrovi, keď začal zasa hovoriť. Lebo znovu pocítila vplyv jeho tajomnej nadzemskej moci, pred ktorou sa vždy zachvela v prítomnosti Ježišovej. Slávnostne a' mocne, ako len Boh môže hovoriť, znely Ježišove sľová:

—        Ja som vzkriesenie a živoí! Kto verí vo mňa, čo by aj umrel, žiť bude, a nikto, kto žije a verí vo mňa, neumre naveky. Či veríš tomu?

Pod silou týchto slov striasla sa Marta až v hĺbke duše. Po druhý raz padla k Ježišovým nohám a zvolala s najhlbším presvedčením:

—        Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Kristus, Syn Boha živého, ktorý si prišiel na tento svet.

Stalo sa. Marta složila vyznanife, ktoré jej driemalo v duši odvtedy, ako Ježiša videla po prvý raz. Teraz bola jeho, vyznanie ju spojilo s ním. On bol jej Pánom a ona jeho služobnicou; on bol jej Bohom a ona jeho dieťaťom. Dušu Martinu zaplavilo šťastie, aké nepoznala ani vo chvíľach najväčšieho blaha. Veď ako sladko bolo dôverovať Pánovi! Večne, večne ho chcela milovať.

A znovu začula hlas Ježišov. Ale teraz už hovoril zasa ako tešiteľ a verný priateľ:

—        Choď, Marta, a zavolaj svoju sestru!

Marta vstala a ponáhľala sa nazpäť do Betánie. Ježiš s učeníkmi išiel pomaly za ňou. Pred mestečkom, blízko miesta, kde bol Lazárov rodinný hrob, oddýchli si na chvíľku v tôni stromov.

Ustatí pútnici sedeli len krátky čas. Čoskoro prišla Maria s Martou. Za nimi išiel zástup ľudí, ktorí prišli z Jeruzalema potešiť sestry. Len čo Maria zazrela bratovho priateľa a záchrancu svojej duše, bežala k nemu, padla pred ním na kolená a zvolala:

—        Poie, keby si tu bol býval, môj brat by nebol umrel.

Keď ju Ježiš videl pred sebou v slzách a zlomenú od bolesti, zarmútil sa v duchu a láskavo sa spýtal:

—        Kde ste ho položili?

Maria chytro vstala a plačúc povedala:

—        Poď, Pane, a viď!

Ježiš kráčal za sestrami a aj jemu padaly slzy z očí. Keď Zidia videli, ako plače, hovorili si vospolok: Hľa, ako ho miloval! — Ale iní, ktorí boli jeho priateľmi, povedali posmešne: — Keď otvoril oči slepému narodenia, či nemohol učiniť aj to, aby lazar neumrel? Zdá sa, že jeho moc, o ktorej hovoria jeho zaslepení prívrženci, nie je taká veľká.

Či začul Ježiš tieto slová? Videli, ako sa zachvel, ale nepovedal nič.

Sestry prešly s Ježišom úzkou bránou a ľudia sa tisli za nimi. Boli teraz v malej tichej záhradke, ktorú s jednej strany od záhrad pri Lazarovom dvore oddeľoval živý plot; ostatné tri strany ohradené boly múrom. Tu i tam dvíhaly sa dohora tmavé, vážne cypriše. Tráva bola postúpaná mnohými návštevníkmi posledných dní. S tej strany, ktorá vystupovala príkro do vrchu, bolo v skale vykresaných niekoľko hrobov. Lazarov hrob bolo hneď poznať podľa kamennej dosky, ktorou bol privalený, a podľa množstva zvädlých kvetín, čo le-žaly pred hrobom na zemi.

Ježiš s Máriou a Martou zastavil sa pred hrobom. Učeníci stáli okolo neho. Ostatnú časť záhradky celkom zaplnili prítomní ľudia. Ježiš sa obrátil k učeníkom a povedal:

—        Odvarte kameň!

Hneď pristúpilo niekoľko učeníkov, ale Marta povedala:

—        Pane, už zapácha, lebo už štyri dni leží v hrobe.

Učeníci nerozhodne ustúpili. Tu Ježiš povedal Marte:

—        Či som ti nepovedal, že ak budeš veriť, uvidíš slávu Božiu?

Teraz začala Marta tušiť, že sa stane čosi veľkého. Umíkla a trasúc sa padla na kolená; jej sestra si kľakla k nej. Učeníci odvalili kameň; aj oni sa pritom triasli od rozčúlenia a očakávania. Ľudia okolo stáli bez slova. Veď tu rozkazoval divotvorca!

Tí, čo stáli bližšie, mohli vidieť v prítmí hrobu vystretú mŕtvolu zomrelého, zakrútenú v bielych plachtách. Mŕtvolný pach hneď otrávil okolitý vzduch.

Tu Ježiš zodvihol oči k nebesám a modlil sa:

—        Otče, ďakujem ti, že si ma vyslyšal. Ja som síce vedel, že ma vždycky vyslyšíš, ale pre zástup, ktorý stojí okolo, som to povedal, aby uverili, že si ma ty poslal. — Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: — Lazar, poď von!

Tieto slová prenikly srdcom všetkých. Hrôza prešla prítomným ľudom. S hlavou naklonenou dopredu a so zatajeným dychom každý strnulé pozeral do tmavého hrobu.

A ledva doznel divotvorcov hlas, Lazar stál živý vo dverách svojho tmavého, chladného príbytku. Jeho postava sa ľahko chvela. Azda chcel vykročiť v ústrety svojmu priateľovi, ktorý ho vyrval hrobu, ale nemohol sa hnúť pre obväzy, ktorými bol poobkrúcaný.

Účinok jeho zjavu bol premocný. Ozvaly sa výkriky z mnohých hrdiel. Tí, ktorých sem priviedla len zvedavosť, vykríkli od hrôzy a zakryli si tvár rukami; chceli utiecť, ale nemohli pre úzky priestor. Učeníci nahlas jasali pri novom triumfe svojho Majstra nad smrťou a radovali sa, že láskavý dobrodinca zasa ožil. Marta a Maria vystrely ruky ku vzkriesenému bratovi a volaly, zajakajúc sa šťastím:

—        Lazar, ó, Lazar, ty zasa žiješ?

Len Ježiš ostal spokojný. Nedbal na rozruch okolo seba a prikázal svojim učeníkom:

—        Rozviažte ho a nechajte ho, nech odíde.

Žiariac od radosti priskočili učeníci a trasúcimi sa prstami rozväzovali plátna, ktorými mal sviazané ruky a nohy ich vzkriesený priateľ. Potom v radostnom opojení bozkami posiali jeho ruky.

Teraz sa až mohol Lazar slobodne pohybovať, dlhé úmrtné rúcho mu už neprekážalo v pohybe. Pokročil dopredu a klesol Ježišovi do otvoreného náručia.

—        Môj priateľu, môj Bože! — zvolal. V tej chvíli nemohol viacej povedať. Ale Ježiš mu rozumel. Veď S1 spočívali v objatí.

Keď sa pustili, Lazar pocítil, že jeho ruky ktosi objí" ma; pritlačily sa mu na ne mäkké teplé pery a kvapkali mu na ne slzy radosti. Marta a Maria maly znovu svojho milovaného brata, ktorého pred štyrma dňami v nevýslovnom smútku odprevadily do hrobu. Ich láska k divotvorcovi, ktorý sa im teraz zjavil ako Syn Boží, priniesla požehnané ovocie. V tejto chvíli uverily v Ježiša s mnohými inými Iudmi, ktorí boli svedkami tohoto zázraku.

Keď potom Ježiš s Lazarom ruka v ruke kráčali pomaly k Lazarovmu domu a Lazar s blaženým úsmevom hľadel do očí svojho božského priateľa, Ježiš mu povedal:

—        Pamätáš, Lazar, na slová, ktoré som ti kedysi povedal: Vráti sa ti viac, než dávaš, a dostane sa ti veľkej lásky a moc bude slúžiť láske?

—        Áno, Pane, — odpovedal Lazar, prekonaný Ježišovou dobrotou. — Nezabudol som na tvoje slová. Ale teraz im už rozumiem, veď ty sám si Boh lásky!

Jeho závet.

Hosť bol v Lazarovom dome v Betánii. V jednej z prízemnýcn izieb sedel mládenec a smutne hľadel cez otvorený oblok. Túžobným pohľadom utkvieval na Olivovej hore. Alebo azda túžil po svätom meste, ktoré sa skrývalo za horou? Vzdychol si; veď bol v pohodlnej izbe práve takým zajatcom ako vtáča, ktoré švitorilo nad ním v ozdobnej klietke a prosilo o slobodu.

Len láska a priateľstvo zadržalo mládenca v izbe. Malé zranenie na nohe, ktoré si chladil v plytkej nádobe s vodou, iste by mu nebolo bránilo, aby išiel s Majstrom do Jeruzalema. Ale Lazar, a ešte viacej jeho sestry, prinútily ho napokon svojím naliehaním, aby ostal u nich. Včera večer, keď sa vracal s Ježišom a s ostatnými učeníkmi zo svätého mesta, potme zapichol si do nohy tŕň; a teraz nesmel ísť s milovaným Majstrom, v ktorého prítomnosti bol takým šťastným.

Ktosi ticho zaklopal na dvere a do izby vošiel Lazar. S úsmevom pozdravil zarmúteného učeníka a povedal veselo:

—        No, milý Ján, smieril si sa už so svojím väzením? Prichádzam, aby som ti pomohol odháňať smutné myšlienky, a okrem toho chcel by som mať aj osoh z tvojej prítomnosti.

—        Drahý Lazar, ako ti môžem osožiť svojím tunajším pobytom? — spýtal sa mládenec skromne. — Pravda, som smutný; a ako by som nebol? Keby si bol tri roky chodil s dobrým Majstrom a skúsil od neho toľko lásky ako ja, ach, Lazar, každá hodina t»ez Pána bola by ti práve taká trápna ako mne. Ale tvoja návšteva ma teší a už sa nebudem ponosovať.

—        Dobrý Ján, chápem tvoju bolesť, — odpovedal Lazar vážne. — Skoro by som ti závidel, že môžeš chodiť s Pánom. Aj ja z celej duše túžim po jeho spoločnosti, a len na jeho výslovnú žiadosť ostal som doma, hoci by som tak rád išiel za ním. Či mi neučinil veľké veci? Je mojím priateľom a vyrval ma smrti. Ó, Ján, nemôžem ani vypovedať, ako veľmi milujem Ježiša!

Blažený úsmev preletel mládencovou tvárou, ktorá žiarila nežnou krásou a nevinnosťou. Ale potom Ján zasa zvážnel a povedal:

—        Ó, keby všetci tak vrúcne milovali Pána ako ty a ja! Ale Ježiš má toľko mocných nepriateľov!

—        Azda chceš povedať, že mal nepriateľov, — odpovedal Lazar. — Veď či ho včera nevelebil všetek ľud? Jeho príchod do svätého mesta bol iste pravým triumfom. Ako tu xaožno hovoriť o nepriateľoch? Veď tvoji priatelia boli včera večer nadšení, s akou láskou ľudia prijali Pána a viedli ho do chrámu. Ó, škoda, že som musel vtedy sedieť doma ani v zajatí, hoci by som bol tak rád prispel k oslave nášho veľkého priateľa!

Znovu akoby slnečný lúč preletel učeníkovou tvárou, keď žartovne povedal:

—        Teraz vidím, že v zajatí sme obaja. Lenže ja budem zajtra už voľný, kým tvoje zajatie potrvá prinajmenej tak dlho, kým Pán zasa neodíde do Galilejska.

—        Neviem, — začal zasa Lazar, — prečo Pán chce, aby som žil v skrytosti. Veď moja prítomnosť v Jeruzaleme iste by prispela k jeho najväčšej sláve. Bol som mŕtvy a slovo Majstrovo navrátilo mi zasa dušu do tela, ktoré sa už rozpadávalo. Od Elizeových čias nikto nevykonal niečo podobného.

—        Že ti Pán prikázal, aby si ostal v ústraní, to urobil len z lásky k tebe. Ani nevieš, akú veľkú nenávisť vzbudilo tvoje vzkriesenie. Nepriatelia Majstrovi číhajú naň. Mal si umrieť, Lazar, mal si znovu umrieť, aby sa čo najskôr zabudlo na zázrak, ktorý sa stal na tebe. Sláva Pánova by ti mohla byť na skazu. Preto sa chráň! Keby si videl zúrivosť Majstrových nepriateľov pri včerajšom nadšení ľudu, iste by si nepovedal, že Ježiš nemá nepriateľov. A práve preto, že yiem, akí sú nazlostení Majstrovi nepriatelia, dnešné zajatie mi je také ťažké.

Ale úzkostlivé starosti učeníkove len málo pôsobily na Lazara. Poznal síce nenávisť farizejov a pyšných zákonníkov, ale ako by títo biednici mohli uškodiť Mesiášovi, divotvorcovi, v ktorom poznal Božieho Syna? Veď on jediným pokynom svojej moci môže zničiť všetkých svojich nepriateľov!

Lazar chcel učeníka priviesť na iné myšlienky, i prosil:

—        Milý priateľu, vyprávaj mi niečo zo života nášho dobrého Majstra! Počúval si tak často jeho učenie, sprevádzal si Pána na všetkých jeho cestách, buď teda teraz namiesto neho mojím učiteľom.

Lazar si pritiahol stoličku a sadol si oproti Jánovi. Ján chvíľku premýšľal a práve chcel začať rozprávať, keď okolo hlavy zavial mu chladný vzduch. Prekvapený zodvihol hlavu: dvere sa potichu otvorily a v izbe stál Judáš Iškariotský, jeden z učeníkov Ježišových. Jeho prítomnosť pôsobila síce na Jána vždycky nepríjemne, ale teraz, keď spozoroval, ako Judáš sliedi po izbe a hľadí na neho i na Lazara, pocítil k nemu temer odpor. Ale premohol sa a zvolal udivene:

—        Ty si tu, Judáš?

Lazar sa prekvapený obrátil k dverám. Nemal ani tušenia, že Judáš je v Betánii.

Judáš teraz pristúpil bližšie. S pretváračnou oddanosťou poklonil sa domácemu pánovi a povedal:

—        Odpusť, pane, že som vás vyrušil v rozhovore a že som bez pozvania vošiel až sem. Ale myslel som si, že Jánovi je tu smutno samému, a preto by som mu rád skrátil dlhú chvíľu.

Ani Lazara nepotešila prítomnosť tohoto učeníka. Preto odpovedal chladnejšie, ako mal vo zvyku:

—        Tvoja starosť o Jána je síce chvalitebná, ale zbytočná. Nezanedbávam svojich hostí, a najmä vtedy nie, keď sú mojimi priateľmi!

—        Pre mňa si teda opustil Majstra? — doložil Ján s jemnou výčitkou. — Ale, Judáš, to si nemal robiť. Teraz, keď je toľko nenávisti a hnevu oproti Pánovi, aspoň my ho nemáme opúšťať.

Táto priateľská výčitka Judáša veľmi urazila. Povedal trpko Jánovi:

—        To je teda vďaka za moju lásku? Ty ma jednoducho odmietaš?

—        Tvoju lásku neodmietam, — odpovedal Ján pokorne. — Ale patrí sa, aby služobník bol pri svojom pánovi, učeník pri svojom majstrovi. Mne je tak ľúto, že musím teraz byť tak ďaleko od Ježiša! Ako rád by som bol teraz pri ňom! Čím viacej priateľov bude mať okolo seba, tým menej sa mu treba báť nepriateľov.

—        Nie som paholkom tesára z Nazaretu — odpovedal Judáš tvrdo. Ale potom doložil miernejšie: — Čo si ty s inými denne namýšľaš o nepriateľoch Ježišových, to všetko je zbytočná starosť. Chápem, pravda, že zákonníkom a farizejom je často na ťarchu svojimi rečami. Aj ja mám niekedy dosť jeho ustavičného napomínania a daromných sľubov. A aby som povedal pravdu, aj dnes odišiel som od neho hlavne preto, aby som nemusel celý deň počúvať jaho karhavé reči.

—        Ale, Judáš, Judáš! — zvolal Ján bolestne. — Náš dobrý Majster si nezaslúžil takého tvrdého úsudku. No, nebudem sa vadiť. Odpusť mi, že som ťa rozhneval. Len hnev ti mohol priniesť na jazyk také slová!

Lazar vstal. Bolo mu najvýš nemilým, že musel byť svedkom sporu oboch učeníkov. Ako málo lásky mal Judáš k veľkému svätému mužovi, za ktorého by bol Lazar sám hneď obetoval aj život! Nenadarmo cítil teda istú nechuť k Judášovi Iškariotskému. Ale roztržku bolo treba skončiť. Lazar pritiahol k sebe prázdnu stoličku a povedal Judášovi:

—        Poď a sadni si, Judáš, Dnes si už dva rázy prešiel cestu do Jeruzalema, iste sa ti zíde posedieť. Práve mi mal Ján vyprávať niečo zo života a učenia Majstrovho. Keď si aj ty tu, pôjde mu to ešte lepšie. Dvaja viacej pamätajú ako jeden.

Judáš si sadol. Zdalo sa, že ľutuje svoju prenáhlenosť. Usiloval sa láskavo tváriť a povedal:

—        S radosťou vyhoviem tvojej žiadosti, pane. Keby Ján niečo zabudol, čo je konečne ľahko možné, keď je taký mladý, ja mu to pripomeniem. Mnoho sme skúsili pri Ježišovi a mnoho sme videli, o čom ostatní ľudia nemajú ani poňatia!

Judáš Iškariotský hovoril prehnane vážne a namyslene. To sa tiež nemilo dotklo Lazara a Ján zosmutnel ešte viacej. Konečne Ján začal:

—        Budem ti, Lazar. rozprávať o udalosti, ktorá sa stala v Kafarnaume. Bolo to asi pred rokom. Jeden deň vykonal Pán veľký zázrak. Piatimi chlebmi a dvoma rybičkami nasýtil vyše päťtisíc ľudí. A odrobiniek, ktoré pozostalý, bolo ešte viacej ako chlebov predtým. Naplnili sme nimi dva i ť vrchovatých košov. Na druhý deň sa ľudia isa siši u Pana. Azda ich vábil zázračný pokrm, hádam očakávali, že zázrak sa bude opakovať. Ale Majster, ktorý vidí do ľudských sŕdc, pokarhal zástupy, lebo hoci videly zázrak, jednako maly malú vieru. Potom v synagóge v Kafarnaume, kam ho mnohí nasledovali, odhalil nám učenie obdivuhodné a plné veľkých tajomství.

—        Ach, už viem, o čom Ján hovorí, — pretrhol Judáš Iškariotský Jánovu reč a obrátil sa k Lazarovi. — To bol vtedy nešťastný deň pre Majstra. Svojím nerozumom prišiel vtedy o mnohých verných priateľov. Ale učil vtedy strašné veci. Ja som tomu síce neveril doslovne, lebo by som sa bol aj ja musel odvrátiť od neho. Ale rozumný človek sa nedá nastrašiť podobnými slovami. Nechal som ho hovoriť, pretože všetko sa mi zdalo len ako hrozná rozprávka.

—        Ale, Judáš! — zvolal Ján s hrôzou, — čo to hovoríš? — A potom mu hovoril spokojne, ale bolestne: — Judáš, brat môj, počul si len slová Majstrove, ale nerozumel si im. Ani ja som nemohol pochopiť ich smysel a stále čakám, že Pán svoj sľub nejako splní. Ale to viem a poznal som to už vtedy s plnou istotou, že v zasľúbení, ktoré nám Pán vtedy dal, skrýva sa viacej lásky, než môže pochopiť ľudský duch.

—        Ó, drahý Ján, — zvolal Lazar živo, — len mi rozprávaj o tom tajomnom prisľúbení. Povedz mi, čo Pán vtedy učil, a aj ja uverím, ako si uveril ty. Verím už v lásku Ježišovu, ktorá prekonáva všetko, lebo som ju skúsil na sebe samom.

Judáš sa namrzený natiahol na stoličke; cítil sa pokoreným a zdalo sa, že sa už nemieni "zúčastniť ďalšieho rozhovoru.

Ján stíšil hlas, akoby sa obával, že ho Judáš zasa preruší neláskavými poznámkami. Rozprával:

—        Pri spomienke na zázračný chlieb, ktorého sa dostalo zástupom predošlého dňa, niektorí z ľudu povedali Majstrovi: Naši otcovia jedli manu na púšti, ako je písané: Chlieb s neba dal im k jedlu. Vtedy povedal im Ježiš: „Veru, veru, povedám vám: nie Mojžiš dal vám chlieb s neba, ale môj Otec dáva vám pravdivý chlieb s neba. Lebo chlieb Boží je ten, ktorý sostupuje s neba a dáva život svetu." I povedali mu Zidia: „Pane, dávaj nám vždy toho chleba!" A Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nebude lačnieť, a kto verí vo mňa, nebude nikdy smädný. Ale povedal som vám, že hoci ste ma videli, predsa neveríte. Všetko, čo mi dáva Otec, príde ku mne; a toho, kto príde ku mne, nevyhodím von, lebo sostúpil som s neba, nie aby som činil svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal."

—        Ježiš potom učil ešte viacej o svojom nebeskom Otcovi, — pokračoval Ján, — a doložil, že všetkých, ktorí veria v neho, vzkriesi z mŕtvych v posledný deň. I reptali ľudia proti nemu, že povedal: ,,Ja som chlieb, ktorý sostúpil s neba." Ale Pán sa nedal mýliť ich odporom. Potvrdil svoje slová a povedal: „Veru, veru, povedám vám: kto verí vo mňa, má život večný. Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti manu a pomreli. Ale toto je chlieb, ktorý sostupuje s neba, aby neumrel nikto, kto bude jesť z neho. Ja som chlieb živý, ktorý som sostúpil s neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky."

—        A teraz, drahý Lazar, — končil Ján, — Pán povedal slová, ktoré vtedy spôsobilý takú veľkú nevôľu a pre ktoré ho mnohí opustili. Zdôraznil totiž: „Veru, veru, povedám vám: ak nebudete jesť telo Syna človeka a nebudete piť jeho krv, nebudete mať v sebe života. Kto jie moje telo a pije moju krv, má život večný, a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je opravdivé pokrmom a moja krv je opravdivé nápojom. Kto jie moje telo a pije moju krv, prebýva vo mne a ja v ňom."

Ján sa odmlčal. Chvíľu bolo v izbe ticho. Lazar sedel bez pohnutia, v hlbokom zamyslení. Judáš ho pozoroval skúmavým pohľadom; na úzkych perách pohrával mu sotva znateľný posmešný úsmev. Ján mal zavreté oči; v spomienkách ešte raz prežíval tajomné chvíle toho veľkého dňa.

—        Ján! — ozval sa Lazar.

Ján otvoril oči a pozrel na hostiteľa, ktorý skúmavo hľadel na neho.

—        Hovor, — povedal, — počúvam!

—        Vieš, priatelu môj, čo som cítil pri tvojom vyprávaní? Pravda, ani ja, čo ako premýšľam, nemôžem pochopiť, ako nám Pán dá svoje telo za pokrm a svoju krv za nápoj. Ale jedno viem iste, ako je Boh nad nami: Ježiš Nazaretský je Syn Boží! O tom nemôže byť pochybnosti, lebo jeho slová sú jasné ako slnko. A komu by nestačily jeho slová, toho musia presvedčiť jeho skutky! O, keby som bol skôr počul tieto jeho slová, už dávno by som bol uveril v jeho božstvo! Tušil som síce, že Pán je nadzemská bytosť, ale oči otvorily sa mi len vtedy, keď ma vzkriesil z mŕtvych. A ak nechápem slová o jeho tele a krvi, ktoré nám chce dať za pokrm a nápoj, myslím, že to len preto, lebo nevládzem pochopiť veľkosť jeho lásky k nám. Lebo len láska, len božská láska ho núti, aby sa dal tak bez výhrady ľuďom!

Ján prikývol. Čo Lazar hovoril, to boly aj jeho myšlienky a city.

Kým Lazar rozprával, Judáš vstal a ticho vyšiel z izby. Potom sa ešte raz ukázal vo dverách a povedal:

—        Ján, nevieš, kde bude Majster toho roku sláviť veľkonočného baránka?

—        Neviem, Judáš, — pokrútil Ján hlavou. — Pán doteraz nerozprával o tom; aspoň ja som o tom nič nepočul.

Judáš sa mlčky uklonil hostiteľovi a zasa zavrel za sebou dvere. Keď ho Lazar neskoršie hľadal, aby ho pozval na obed, povedali mu, že učeník opustil dom a ponáhľal sa k Jeruzalemu.

Prešly tri dni. Ján už nesedel vo svojom väzení. Len jeden deň strávil v útulnej Betánii; na druhý deň ráno horlivý učeník bol zasa v sprievode milovaného Majstra na ceste do svätého mesta.

Ale včera stalo sa čosi neobyčajného. Ježiš so svojimi učeníkmi zavítal zasa do Betánie do milého útulku k Lazarovi, ale utiahol sa aj od svojich učeníkov aj od Lazara. Na jeho žiadosť nechali ho nerušene osamote v jeho izbietke. V celej jeho bytosti bolo toľko hlbokej vážnosti a v jeho tvári toľko slávnostného pokoja a dôstojnosti, že všetci žasli. Ježiš neprišiel ani k spoločnej večeri, a keď mu odniesli pokrm do izby, neprijal nič. Čo sa asi dialo v jeho duši?

Keď sa ostatný raz vracal z Jeruzalema a vystúpil na horu Olivovú, dlhým bolestným pohľadom zastal na svätom mieste, ktoré ležalo pred ním v žiare zapadajúceho slnka. A keď jeho učeníci nahlas obdivovali nádherné budovy chrámu a okolité paláce, povedal smutne:

—        Veru, hovorím vám, prídu dni, v ktorých z toho, čo vidíte, neostane kameň na kameni, ktorý by nebol rozborený.

A potom predpovedal hrôzy pri skaze Jeruzalema a na konci sveta.

Nasledujúci deň a nasledujúcu noc Ježiš strávil celkom osamote. Dnes, štrnásty deň mesiaca Nisana, prišiel zasa medzi svojich učeníkov. Privítali ho s radostnými tvárami, z ktorých poznal, ako im včera bolo smutno za rím. Ale ani dnes nepobudol dlho s nimi. Zavolal k sebe Šimona, rybára z Betsaidy, ktorého pomenoval Petrom, a Jána, a povedal im:

—        Choďte a prichystajte nám baránka, aby sme jedli.

—        Pane, a kde chceš, aby sme ho pripravili? — spýtali sa obaja naraz.

Tu sa Ježiš obzrel po izbe a videl, že Judáš stojí za ním. Potom povedal:

—        Hľa, keď budete vchádzať do mesta, stretne sa s vami človek so džbánom vody. Iďte za ním do domu, do ktorého vojde, a povedzte domovému pánovi: Učitel ti odkazuje: Môj čas je blízko, u teba odbavím Veľkú noc i so svojimi učeníkmi. Kde je svetlica, kde by som mohol jesť s nimi baránka? A on vám ukáže veľké prestreté večeradlo; tam nám pripravte.

—        Učiníme, Pane, ako hovoríš, — odpovedal Peter.

Potom vyšli obaja učeníci, ale vonku sa Ján zrazu zastavil a povedal:

—        Nemáme peňazí, aby sme kúpili veľkonočného baránka. Neviem ani, kam ideme, ani či domový pán zaplatí za Majstra výdavky s večerou.

—        Ozaj, to ani mne neprišlo na um, — povedal Šimon. — Vráť sa k Majstrovi a povedz mu, aby nám Judáš dal niekoľko desiatnikov z milodarov, ktoré má pri sebe. Ja ťa počkám tu.

Ján sa vrátil, ale Pána už nenašiel v izbe. Povedali mu, že Ježiš sa zasa uchýlil do svojej osamelej izbietky. Pristúpil teda k Judášovi, ktorý stál v obločnom výklenku a zachmúrený nehybne hľadel do diaľky. Ján sa ľahko dotkol jeho pleca; Judáš sa preľaknutý obrátil.

—        Judáš, — oslovil ho Ján, — so Šimonom máme kúpiť veľkonočného baránka. Ale nemáme peňazí. Daj nám niekoľko desiatnikov.

Judáš zrakom plným nenávisti pozrel na prosiaceho a drzo mu odsekol:

—        Doteraz som vždy ja sám obstarával nákupy. Keď to teraz Majster prikázal iným, tak nech im dá aj peniaze. Prac sa mi s očí!

Ján sa utiahol zarazený; nevedel, čo si má o jeho počínaní myslieť. Smutný kráčal pomaly von, aby sa požaloval Šimonovi. Vo dverách stretol Lazara. Spozoroval Jánov zármutok a spýtal sa udivene:

—        Čo sa ti stalo, Ján? Zapríčinil ti azda Judáš zasa nejakú mrzutosť?

—        Ach, Lazar, — odpovedal Ján váhavo, — mám so Šimonom kúpiť veľkonočného baránka, ale Judáš je dnes zlej vôle a nechce mi dať peňazí. Veď vieš, on opatruje milodary, ktoré Pánovi a nám dajú dobrí ľudia.

—        To je nie také zlé, môj mladý priateľu! — usmial sa Lazar. Potom siahol za opasok, vyňal z neho malý vyšívaný mešec a podával ho Jánovi: — Vezmi si ho. Čo je v ňom, azda postačí.

Po krátkom rozmýšľaní Ján prijal peniaze a povedal:

—        Si priateľom nášho Majstra, azda teda smiem prijať tvoj dar. Ale čo sa zvýši, to ti vrátim.

—        Ako chceš, — odpovedal Lazar vľúdne. — Ale pre mňa neskúp ani na Ježišovi ani na svojich bratoch!

Ján sa srdečne poďakoval a ponáhľal sa za Šimonom.

—        Kde si bol tak dlho? — privítal ho Šimon.

Ján mu rozpovedal všetko a vyšli na cestu.

—        Judáš sa mi od nejakého času vôbec nepáči, — odsudzoval Šimon ostro Judášovo chovanie. — Taký je uzavretý a nevľúdny, ako keby ani nebol naším bratom, ale jedným z našich nepriateľov. Zdá sa mi, že viacej miluje peniaze, ktoré mu Pán sveril, ako dobrého Majstra samého.

Ján nepovedal nič na to. Zatajil Petrovi aj urážlivé slová, ktoré Judáš vyslovil pred niekoľkými dňami proti Majstrovi.

Obaja apoštolovia prešli mlčky hodný kus cesty. Keď sa priblížili k mestu, spýtal sa Ján:

—        Prečo nás len poslal Pán tak tajomne, aby sme pripravili veľkonočného baránka? Veď ani nevieme, kam ideme.

—        I mne je to hádankou, — odpovedal Šimon. — Ale nazdávam sa, že to Pán urobil azda len z opatrnosti pred svojimi nepriateľmi. Preto pred každým budeme mlčať o tom, čo máme učiniť. Pán bude v duchu s nami a povedie nás tam, kam chce, aby sme išli.

Medzitým došli na chodník blízko Jeruzalema, ktorý viedol naľavo k dedinke Siloah. Ján zastal a povedal:

—        Ak pôjdeme tadiaľto, Pastierskou bránou, sotva stretneme muža so džbánom, lebo tu niet studne, z ktorej by nabral vody.

—        Poďme teda bránou Essenskou, — povedal Šimon po krátkom rozmýšľaní. — Tak prídeme skôr do mesta, hoci je tá cesta trochu namáhavejšia.

Keď kráčali okolo veže Siloah, stretli muža, ktorý bol po vodu v Rogelskom prameni. Tu Ján radostne zvolal na Šimona:

—        Pozri, Šimon, tam prichádza muž s džbánom, ako nám povedal Pán!

—        Ozaj, — odpovedal Šimon. — Poďme teda za ním!

Išli pomaly za mužom, ktorý vošiel do brány a potom sa obrátil naľavo na návršie Sionské. Hneď na to zmizol vo veľkom dvojposchodovom dome, ktorý akiste patril zámožnému človekovi.

Apoštolovia zastali a udivene pozreli na seba.

—        Tu? — spýtal sa Šimon zarazený. — Nazdával som sa, že ideme do domu niektorého priateľa, ale táto časť mesta mi je skoro neznáma. Doteraz som tu bol len málokedy. Kto to tu asi býva?

—        Našli sme muža s džbánom, ako povedal Pán, — povedal Ján s dôverou, — iste sme teda našli aj dom správny. Poď, Šimon, zaklopeme.

Išli k vrátam a niekoľko ráz spustili rukoväť klo-padla. Vráta sa o chvíľku otvorily. Pred nimi stál starší urastlý človek a udivene hľadel na nich. Zdalo sa, že nepozná ani jedného z nich, a ani apoštolovia sa nepamätali, že by ho niekde už videli. Boli preto v nemalom zmätku, lebo si mysleli, že zaklopali na nepravé dvere.

Pán domu sa zdvorilé spýtal, čo si žiadajú.

—        Pane, — odpovedal neisto Šimon, — Majster nás posiela a odkazuje ti: Môj čas je blízko a u teba budem i s učeníkmi jesť veľkonočného baránka. Kde je veče-radlo, v ktorom by som jedol baránka i so svojimi učeníkmi?

Zdalo sa, že neznámy muž zprvu žasol nad týmito slovami. Ale potom mu radosť preletela po tvári. Začínal chápať. Vystrel ruky k učeníkom a prívetivo im povedal:

—        Vítajte! Sám Najvyšší vás sem posiela. Poďte a viďte!

Viedol ich hore na poschodie a Ján so Šimonom kráčali za ním ako vo sne. Obaja sa v duchu udivene pýtali sami seba: — Odkiaľ vie, že sme poslaní a že sme učeníkmi Ježišovými?

Došli na poschodie. Domáci pán otvoril dvere a učeníci uzreli veľké, krásne zariadené večeradlo. Hanblivo vošli dnu. Práve preto, že všetko sa dialo tak jednoducho, zdalo sa im to skoro zázrakom. Skúmavo sa obzerali po sieni. Skutočne, Pán ich nemohol viest lepšie. Tu bolo všetko tak dokonale zariadené, že už nebolo treba dlhých príprav k večeri.

—        Pane, — povedal Šimon pánovi, — táto sieň je krásna! Ozaj ju prepustíš na tento večer Majstrovi a nám?

—        Prepustím! Dnes a kedykoľvek a na ako dlho chcete! Aj všetko, čo vám treba k príprave na hostinu, misy, taniere, poháre a krb. Poviem synovi, aby vám pomohol a dal všetko, čo budete potrebovať.

Šimon a Ján boli srdečne povďační dobrotivému pánovi. Čo boli Ježišovými učeníkmi, ešte nikdy sa im tak ľahko nechystala veľkonočná večera ako teraz. Bez námahy do večera boli hotoví so všetkým.

Keď sa stmilo, prišiel Ježiš s ostatnými učeníkmi z Betánie.

Lazar chcel milovaného priateľa odprevadiť až do mesta, ale Ježiš nedovolil. Lazar s Martou išiel teda len k bráne. Tam sa Ježiš rozlúčil s nimi. Zdalo sa, že dnes lúčenie Ježiša dojíma. Povedal im:

—        Dnes vám ešte raz ďakujem za všetko, čo ste učinili mne a mojim bratom. Mám k vám ešte jednu prosbu, ktorú mi musíte vyplniť. Do zajtrajšej deviatej [2] hodiny nepríďte za mnou. Najprv musí byť zabitý veľkonočný baránok, a len potom príďte aj vy na slávnosť!

Mnoho bôľu zaznievalo z Majstrovho hlasu, keď to hovoril. Lazar odpovedal:

—        Pane, tvoja žiadosť nám je rozkazom. Ale niiako sme si nezaslúžili tvojej vďaky. Veď sami sme ti podlžní tisíc ráz viacej, ako ti kedy môžeme odplatiť. Buď s Bohom, Pane, žičíme ti radostné veľkonočné sviatky!

Ešte nikdy sa nevidela učeníkom cesta z Betánie do Jeruzalema takou krátkou ako dnes. Ich Majster bol samá láska a dobrota. Čnelo sa im za ním, keď viacej ako deň museli byť bez neho, ale teraz im všetko nahradil. No, prekvapilo ich, že išli na Sion bránou Essenskou; tadiaľ ich Pán ešte nikdy neviedol.

Vstúpili do domu. Ich prekvapenie a radosť rástly, lebo sieň bola slávnostne ozdobená. V srdci boli zvláštne dojatí a ústa im onemely. Toto večeradlo zdalo sa im ako svätyňa v chráme.

Všetko bolo pripravené. Ježiš pristúpil k jednej z prichystaných nádob, aby si umel ruky. Učeníci si umývali ruky v ostatných nádobách. Po umývaní Ježiš podľa obyčaje pristúpil k stolu, naplnil pohár vínom, pomodlil sa nad ním žehr.ajúcu modlitbu a dal piť učeníkom. Zavládlo slávnostné ticho.

Vtom vošiel do siene mládenec. Bol to syn domáceho pána. Niesol pečeného veľkonočného baránka a položil ho na stôl. Potom priňiesol nekvasené chleby a misu horkého šalátu.

Ježiš znovu pristúpil k stolu, vzal misu so zeleninou a trochu z nej zjedol. Na to podal misu učeníkom a aj oni si z nej trochu zajedli. Keď si zajedli, zaspievali dva Žalmy na chválu a na vďaku Bohu za vyslobodenie z egyptského zajatia. Po chválospeve si znovu podávali pohár pokoja s vínom. Len potom si sadli a usalašili sa okolo stola.

Nastala malá prestávka. Učeníci čakali, že Pán a Majster rozdelí veľkonočného baránka, ako bolo vo zvyku. Ale ešte sa k tomu nepriberal. Láskavo pozeral po všelkých, ktorí stolovali s ním, a povedal dojatý:

— Túžobne som si žiadal jesť tohoto veľkonočného baránka s vami, skôr ako by som trpel. Lebo povedám vám, že odteraz ho už nebudem jesť, kým sa nenaplní v kráľovstve Božom.

Hoci z jeho slov vyznievalo toľko lásky, jednako táto reč smútkom a úzkosťou naplnila srdcia učeníkov. V nemom údive hľadeli všetci na Majstra a Jánovi sa tisly slzy do očí. Či bolo možné, aby stratil milovaného Majstra? A keď teraz Pán vedľa neho delil baránka, ponoril sa do myšlienky, ktorá bola taká bolestná: „Už naposledy jiem s Pánom veľkonočného baránka. Na rok bude už koniec šťastiu, ktoré som našiel u neho!"

Učeníci pokračovali v hostine. Slová, ktoré im povedal Ježiš, ešte znely v ich srdciach. Ale pri hostine niektorí z nich čoskoro zabudli na svoj smútok. Premýšľali o tom, kto z nich bude väčším v kráľovstve Pánovom; ved do najbližšej Veľkej noci mala by už byt založená Majstrova ríša, ako práve sám naznačil. Ktoré vynikajúce miesta budú v nej mať oni, jeho priatelia?... Svoje myšlienky prejavili i slovami a rozhovor pri stole začal sa krútiť len okolo tejto otázky.

Učeníci si nevšimli, akú bolesť spôsobili týmito reč-mi Majstrovmu srdcu. Nevideli, ako zosmutnela jeho tvár. Ved toľko ráz im už povedal: — Kto je z vás najväčším, nech bude ako najmenší! — Či nemohli pochopiť toto poučenie?

Náhle Ježiš vstal od stola. Odložil vrchné rúcho, vzal ľanovú zásteru a prepásal sa ňou. Oči všetkých ho udivene sledovaly. Potom nalial vody do jednej z nádob, v ktorých si umývali ruky, a pristúpil k Šimonovi Petrovi. S nesmiernym úžasom poznal učeník Majstrov úmysel: Ježiš mu chcel umyť nohy!

—        Pane, — zvolal celkom užaslý, — ty mi chceš umyť nohy?

—        Čo ja robím, <— odpovedal Ježiš, — ty teraz nerozumieš, ale porozumieš tomu potom.

—        Ty, Pane, nikdy mi nebudeš umývať nohy! — bránil sa Peter rozčúleným hlasom, ktorý zlyhával i od bolesti i od zahanbenia.

Tu Ježiš povedal vážne a určite:

—        Ak ta neumyjem, nebudeš mať účasti so mnou.

Táto vyhrážka zlomila učeníkov odpor. Účasť s Pánom musel si vykúpiť za cenu pokorenia Ježišovho. Teraz už pristal, aby mu jeho Pán a Majster umyl nohy. Ale zakryl si pritom tvár rukami, lebo sa nemohol dívať na Ježišovo pokorenie. Ježiš, ktorému toľko ráz vyznal, veri v neho ako v Syna Božieho, teraz kľačal pred j ako otrok. A túto službu nepreukázal Pán len jemu, aj všetkým jeho bratom!

Ó, toto poučenie otriaslo srdcom všetkých, ktorí sa :te len pred chvíľkou považovali za väčších ako niektrí zo spolubratov. Opanovala ich trpká ľútosť nad ch márnou ctižiadosťou. Ale jeden z nich sa usmieval slzách, keď mu Pán namáčal nohy. Bol to Ján.

—        Pane, — šepkal mu, — keby moje srdce bolo toho ichopné, miloval by som ťa ešte viacej ako doteraz ... ne tvoju pokoru!

S najrozličnejšími pocitmi hľadeli teraz učeníci, ako tlajster znovu oblieka svoje vrchné rúcho a opäť si sadá edzi nich. Oči všetkých visely na ňom Ježiš im podal:

—        Či viete, čo som vám učinil? Vy ma menujete Učiľom a Pánom, a dobre hovoríte, lebo veď i som. Keď da ja, Pán a Učiteľ váš, umyl som vám nohy, i vy áte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám totižto klad, aby ste i vy činili tak, ako som ja učinil vám. eru, veru, povedám vám: nie je sluha väčší nad svojo pána, ani posol väčší od toho, ktorý ho poslal. Keď viete, blahoslavení budete, ak to budete činiť. Nehovorím to o vás všetkých; ja viem, ktorých som si vyvolil. Ale aby sa splnilo Písmo: „Kto jedol môj chlieb, vstal proti mne!"

Ako oheň padaly Majstrove slová do sŕdc apoštolom a od zahanbenia začervenely sa im líca. Teraz poznali, ako veľmi ich miloval Pán. Často a často im hlásal pokoru, ale jeho učenie zaniklo v ich sluchu spolu slovami; teraz videli pokoru na vlastné oči. A čo vili, to nemohlo už nikdy zmiznúť z ich pamäti. Ale no slovo zasiahlo ich srdcia ako blesk: — Nehovorím o vás všetkých! — Či mohol niekto z nich byť bez lásky k nemu? Kto len môže povstať proti milovanému Majstrovi, kto len môže zamýšľať proti nemu niečo zlého?

Ale Pán im hovoril ešte viacej. Dnešný večer zdal sa takým podivne významným; nesmelo im ujsť ani slovíčka.

— Už teraz vám to hovorím, skôr ako sa stane, aby ste, keď sa stalo, uverili, že ja som to.

Tieseň v srdciach apoštolov vzrastala. Či ich Majster pripravuje na nešťastie, na zlobu, ktorá skrsne u nich a „v shrnie sa na jeho hlavu? Či im to chce pripomenúť už teraz, aby nestratili dôvery v neho ani vtedy, keď prídu na nich dni smútku?

Ale Pán ich trochu potešil, keď povedal

— Veru, veru, povedám vám: kto prijme toho, koho pošlem, mňa prijme, a kto mňa prijme, prijme toho, ktorý mňa poslal.

Toľko bolesti bolo v Majstrovom hlase, toľko bôľu a lásky! Jeho slová boly ako slová lúčenia. Čo ešte asi donesie tento večer? So zvláštnou pozornosťou sledovali učeníci všetko, čo Ježiš hovoril a činil.

Videli, ako podivuhodne žiari jeho tvár, ako ťažko oddychuje jeho hruď. Niekoľko chvíľ ostal Pán tak, zahĺbený sám v sebe, ako keby sa sústreďoval a pripravoval na veľké dielo, dielo lásky. Výraz jeho tvári sa rozjasnil. Pán zdal sa teraz väčší, velebnejší, než ho kedy videli. Len Šimon, Jakub a Ján ho už raz videli v tom tajomnom lesku, keď ich pojal so sebou na horu Tábor. Ale všetci, všetci hľadeli teraz naň s úžasom a s najväčším očakávaním.

Na to Ježiš vzal do ruky jeden z nekvasených chlebov, ktoré ležaly pred ním na stole, pozdvihol oči k nebesám a modlil sa. Potom rozlomil chlieb a podával ho učeníkom. A kým im ho podával, povedal s nevýslovnou láskou:

— Vezmite a jedzte. Toto je moje telo, ktoré sa za vás dáva. To čiňte na moiu parmatku!

Vznášali sa vo večeradle anjeli? ...' Do sŕdc učeníkov tiekly prúdy lásky. Veľké slovo, ktoré Pán práve povedal, iste pohlo i nebom i zemou. Svoje telo pod pôsobom chleba im kládol na trasúce sa pery. V tej ivíli všetkých opanovala a dojala láska Božia. Keď sa l nim Pán blížil s nebeským pokrmom, padli na kolená; jemohla ich posvätnosť tejto chvíle. Učeníci roztvorili náručie; cítili, ako Majstrova láska vniká do ich sŕdc, ako nebeský chlieb plameňom naplňuje ich duše. Z očí im tiekly slzy lásky.

Nedúfal som nadarmo! — jasal v duši Ján. — Zasľúbenie z Kafarnaumu sa vyplnilo! Pán mi dal za pokrm svoje telo!

A so svätou víťazoslávou pozrel na Judáša Iškariotského, ktorý sa kedysi posmieval z tohto zasľúbenia. Ale klamaly ho vari zaslzené oči?... Na tvári Judášovej bol ten istý posmešný výraz ako pred niekoľkými dňami!...

Teraz vzal Ježiš kalich s vínom, ktorý stál na stole, pozdvihol ho, ďakoval a povedal, obrátiac sa k učeníkom:

Pite z toho všetci, lebo toto je moja krv Nového zákona, ktorá sa za vás a za mnohých vyleje na odpustenie hriechov.

S posvätnou hrôzou učeníci jeden za druhým dvíhali kalich ku svojim perám, aby prijali z božského nápoja. Nevedeli skoro, čo sa s nimi robí; mlčky sa zasa uložili na ľahátka. Nevýslovná' blaženosť opanovala všetky sily ich duše. Väčšieho šťastia, aké cítili oni, ľudské srdce by už asi neznieslo. Ich Majster a Pán, v ktorého verili, ktorému dôverovali a ktorého milovali, pred chvíľou umýval im nohy ani otrok, a teraz dal sa im za pokrm!

Áno, ba ešte viacej. Povedal: — To čiňte na moju Pamiatku! — V budúcnosti majú teda sami činiť tento div, ktorý Pán práve vykonal? Majú chlieb a víno premieňať na telo a na krv Ježišovu a prijímať ich častejšie, azda denne? Áno, iste, tak to má byť! Až Pán odíde od nich, budú činiť to isté, čo činil on. Budú lámať tajomný chlieb všetkým, ktorí uveria v Ježiša. Veď v Kafarnaume povedal: — Ak nebudete jesť tela Syna človeka a piť jeho krvi, nebudete mať v sebe života. Ach, Majstre, čo si to učinil s nami! Ó, nech bude naveky požehnaný večer, ktorý nám priniesol tento nebeský pokrm!...

V sieni bolo posvätné ticho. Duše učeníkov horely úžasom, posvätnou úctou a rozkošou ...

Len po dlhšej chvíli napätie trochu uľavilo. Žiariace oči apoštolov ako vo vytržení visely na milovanom Majstrovi.

Ale čo to? Smútok znovu zatienil jeho tvár. Tento večer priniesol toľko šťastia, — či mal priniesť aj zármutok? Ježiš spozoroval ich pohľady, ktoré sa tázavo obrátily k nemu; vedel, čo sa odohráva v srdciach jeho učeníkov. Vzdychol si a povedal im:

—        Veru, veru, povedám vám, jeden z vás ma zradí!

Učeníci bezradne pozerali na seba, lebo nevedeli o kom hovorí. Teraz, keď sa im dostalo najväčšieho dôkazu jeho lásky, teraz by mal jeden z nich zradiť drahého Majstra? To nechápali a to ich prekvapilo nesmierne. Skoro sa neopovážili ani hnúť, tak ich ohromily tieto slová.

Konečne Šimon pozrel na Jána, ktorého Pán zvlášť miloval a ktorý bol preto pri samom Ježišovi. Ticho mu kývol, a Ján hneď porozumel. Sklonil sa na prsá Ježišove a spýtal sa pošepky:

—        Pane, kto je to?

—        Ten je to, ktorému podám omočeného chleba, — odpovedal Ježiš tiež potichu. I namočil chlieb, ktorý držal v ruke, a podal ho Judášovi, synovi Šimona Iškariotského. Hlas Ježišov sa ľahko chvel, keď povedal Judášovi: — Čo robíš, urob čím skoršie!

Judáš hneď vstal. V očiach mu horel cudzí, hrozivý svit, keď sa ešte raz poobzeral po sieni, a potom chytro odchádzal z večeradla. A vonku bola tmavá noc ...

Ján zbledol, keď sa Judáš chystal k odchodu. Na jeho tvári javila sa hrozná duševná úzkosť. Chcel vyskočiť a zadržať zradcu. Ale Ježiš mu položil ruku na plece a zašepkal:

—        Ostaň tu!

Učeníci, ktorí sedeli blízko, videli Jánovo podivné počínanie, ale nevedeli, prečo to robí. Pokrútili hlavami a karhavo pozreli na neho. Ale čoskoro na ta zabudli.

Ján si znovu sadol. Hoci ho úzkosť ešte neopustila, predsa sa tešil myšlienkou, že čas zrady Judášovej je iste ešte ďaleko.

Teraz, keď neverný Judáš odišiel, Ježiš javil sa zasa plný posvätného nadšenia. Jeho zármutok sa pominul, ale prešiel na učeníkov. Smutne premýšľali, kto je asi zradcom. Ježiš obrátil ich myšlienky inde. Povzbudzoval ich a hovoril im o svojom kráľovstve. Tí, ktorí vytrvajú pri ňom i v dobrých i v zlých časoch, ktorí ho budú nasledovať i za utrpenia a prenasledovania, tí budú hodovať s ním pri stole v jeho kráľovstve, budú sedieť na prestoloch a súdiť dvanásť pokolení izraelských.

Potom sa Pán obrátiľ osobitne k Šimonovi a povedal mu:

—        Šimon, Šimon, hľa, satan vypýtal si vás, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neklesla tvoja viera, a ty, keď sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov!

Tu vstal Šimon a povedal plný horlivosti a lásky:

—        Pane, hotový som ísť s tebou i do žalára, i na smrť!

Ale Ježiš mu odpovedal vážne a smutne:

—        Hovorím ti, Peter, že skôr, ako dnes zaspieva kohút, ty tri rázy zapreš, že ma poznáš!

A obrátiac sa k všetkým, pokračoval:

Všetci sa pohoršíte nado mnou tejto nocí, lebo je Písané: „Udriem pastiera, a rozpŕchnu sa ovce!"

Na tvárach apoštolov javila sa veľká tieseň. Preto doložil, aby ich potešil:—

Ale keď vstanem z mŕtvych, predídem vás do Galilejska ... Synáčkovia, ešte chvíľku som s vami. Budete ma hľadať, a ako som hovoril Židom: „Kam ja idem, vy nemôžete prísť", tak teraz hovorím i vám. Nové prikázanie vám dávam: aby ste sa vospolok milovali, ako som i ja miloval vás. Po tom vás poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď budete mať lásku jedni k druhým.

Ján, ktorý odpočíval na prsách Ježišových, ticho plakal a niekoľko sĺz stieklo aj na ruky Majstrove. Ale Ježiš hovoril ďalej:

—        Nech sa vám nezarmucuje srdce. Veríte v Boha, i vo mňa verte. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, bol by som vám to povedal; lebo odchádzam pripaviť vám miesto. A keď odídem a pripravím vám miesto, prídem zasa a vezmem vás k sebe, aby ste i vy boli, kde som ja. A viste, kam ja idem, i cestu poznáte.

Tu jeden z učeníkov, Tomáš, prerušil Majstra v reči a smutne povedal:

—        Pane, nevieme, kam ideš; i akože môžeme vedieť cestu?

—        Ja som cesta a pravda a život, — odpovedal Ježiš dôrazne. — Nikto nepríde k Otcovi, iba skrze mňa. Keby ste boli poznali mňa, iste by ste poznali i môjho Otca. A odteraz ho poznáte, ba videli ste ho.

Opäť prerušil Ježiša jeden z učeníkov, Filip, a povedal:

—        Pane, ukáž nám Otca, a dostačí nám!

Tri roky žili ako dôverní priatelia so svojím Majstrom. Obdivovali jeho čnosti, počúvali jeho učenie, dostávalo sa im aj dôkazov jeho lásky. Sto ráz, ba tisíc ráz nanajvýš žasli nad jeho božskými zázrakmi. Často mu vyznávali svoju vieru, že je Synona Božím. Ale keď teraz sedeli okolo neho ako brat s bratom a on zaobchádzal s nimi tak jednoducho a tak láskavo, oddali sa len šťastiu z jeho prítomnosti a nemysleli na jeho veľkosť. Preto im Ježiš povedal s jemnou výčitkou:

—        Toľký čas som s vami, a ešte ste ma nepoznali? Filip, kto vidí mňa, vidí aj Otca. Akože ty teda hovoríš: ukáž nám Otca? Či neveríte, že ja som v Otcovi a Otec je vo mne? Slová, ktoré vám ja hovorím, nehovorím sám od seba, ale Otec, ktorý prebýva vo mne, ten činí aj moje skutky. Či neveríte, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Ak neveríte, aspoň pre samé skutky verte. Veru, veru, povedám vám: kto verí vo mňa, i on bude činiť skutky, ktoré ja činím, ba bude činiť väčšie od nich, lebo ja odchádzam k Otcovi. A čokoľvek budete pýtať od Otca v mojom mene, učiním to, aby Otec bol oslávený v Synovi. Ak budete niečo pýtať odo mňa v mojom mene, učiním to.

Ak ma milujete, zachovávajte moje prikázania. A ja budem prosiť Otca, a dá vám iného Tešiteľa, aby s vami ostával na veky, Ducha pravdy, ktorého svet nemôže dostať, pretože ho nevidí, ani ho nepozná; ale vy ho poznáte, lebo u vás ostane a bude vo vás.

Nenechám vás ako siroty, prídem zasa k vám. Ešte máličko, a svet ma už neuvidí; no, vy ma uvidíte, lebo ja žijem, aj vy budete žiť. V ten deň poznáte, že ja som vo svojom Otcovi a vy vo mne a ja vo vás.

Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto mňa miluje, bude milovaný od môjho Otca, i ja sám ho budem milovať a zjavím sa mu. Keď ma kto miluje, zachová moje reči, a môj Otec ho bude milovať, a prídeme k nemu a spravíme si príbytok u neho. Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová, a predsa reč, ktorú ste počuli, nie je moja, ale Otca, ktorý ma Poslal.

Toto som vám povedal, kým som ešte medzi vami. Ale Potešiteľ, Duch svätý, ktorého Otec pošle v mojom liene, ten vás naučí všetkým veciam a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.

Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam; nie ako svet dáva, ja vám ho dávam. Nermúť sa srdce vaše, ani sa nestrachuj. Počuli ste, že som vám povedal: Odrádzam; no, zasa prídem k vám. Keby ste ma milovali, zaiste by ste sa radovali, že idem k Otcovi, lebo Otec je väčší odo mňa. A teraz som vám to povedal, skôr ako sa to stane, aby ste verili, keď sa stane.

Už nebudem veľa hovoriť s vami, lebo prichádza knieža tohto sveta, hoci nemá nič so mnou!

Kým tak Ježiš so svätým zápalom hovoril svojim učeníkom a ich oči visely na ňom s úctou a láskou, Judáš išiel svojou nočnou cestou.

Len čo vykročil z večeradla, pohltila ho tma. Chvíľu nerozhodne blúdil po uliciach. Napokon zastal a obrátil sa priamo k domu najvyššieho kňaza Kajfáša. Čoskoro došiel ta, lebo Kajfášov dom bol tiež na Sione. Vonkajšia brána nebola zatvorená, mohol teda vojsť nerušene.

Judáš chytro prešiel slabo osvetleným dvorom a schodiskom a stĺpovou chodbou dostal sa k dverám veľkej siene. Nebol tu cudzím, lebo tento týždeň už bol raz tu. Ale keď sa priblížil k dverám a chcel ich už otvoril náhle zodvihla sa vedľa neho tmavá postava. Judáš sa zľakol. Myslel si, že je to strážca dverí, spamätal sa teda a chcel znovu vojsť. Ale strážca ho zadržal a zvolal:

—        Stoj, kto si?

—        Odstúp, mám posolstvo najvyššiemu kňazovi! — zvolal nahnevaný Judáš a vytrhol sa mu z rúk. A kým sa strážca spamätal, Judáš ho odstrčil a vošiel dvermi-ktoré rýchlo zavrel za sebou.

V sieni bolo väčšie shromaždenie. Živý rozhovor onemel ako na povel a prítomní zlostným okom hľadeli na votrelca. Judáš stál pred vysokou radou židovskou pred staršími mesta, ktorí sa tu za predsedníctva naj' vyššieho kňaza v neskorej nočnej hodine sišli na pota' du, hoci neprišli všetci.

Niektorí mužovia povstávali rozhorčení a chceli vy hodiť cudzinca. Ale najvyšší kňaz poznal Judáša a nahlas zvolal:

—        Nechajte ho! Čakal som tohoto muža. Je to ten o ktorom som vám povedal, že nám vydá svodcu z Nazaretu!

Po týchto slovách nastalo ticho a členovia rady si zasa posadali. Judáš pristúpil bližšie ku Kajfášovi a povedal drsným, chrapľavým hlasom:

—        Pravdu máš, ja som ten, ktorý vám dnes vydá toho, o ktorom si hovoril. Áno, — doložil s mrazivým smiechom, — urobím to!

Sieňou rozliehaly sa výkriky súhlasu. Najvyšší kňaz obzeral sa víťazne so svojho vyvýšeného sedadla po shromaždených.

Hluk, ktorý Judáša ohlušoval, ešte zväčšoval jeho rozčúlenie. Keď sa shromaždenie trochu utíšilo, Judáš povedal Kajfášovi:

—        Sľúbil si mi poriadnu odmenu, ak vám vyzradím nazaretského tesára. Teraz mi povedz, koľko mi chceš dať. Potrebujem peňazí, veľa peňazí!

Kajfáš rozmýšľal chvíľu a potom povedal:

—        Služba, ktorú nám preukážeš, nedá ti veľa roboty. Dám ti dvadsať strieborných.

—        Dvadsať strieborných? — vykríkol Judáš. —Dvadsať strieborných? — Potom sa potupne zasmial a povedal hlasom, trasúcim sa od jedu: — Kajfáš, keby si nebol najvyšším kňazom, povedal by som, že si blázon!

Kajfáš a starší z ľudu vyskočili pobúrení touto urážkou a najvyšší kňaz vykríkol:

—        Človeče, nevieš, s kým hovoríš? Prac sa odtiaľto, alebo ťa dám hodiť do žalara!

Judáš zbledol. Cúvol o niekoľko krokov, ale potom zasa zastal a povedal prosebne:

—        Dajte mi tristo strieborných, a ešte tejto noci bude vo vašej moci!

—        Tridsať strieborných! — odpovedal Kajfáš spokojne a vyziablymi prstami hladil si pritom dlhú čiernu bradu. Usiloval sa tak zakryť svoje vnútorné rozčúlenie a trochu nastrašiť zradcu.

—        Nie, nie! — kričal Judáš! — Dajte mi aspoň dvesto!

—        Tridsať strieborných! — povedal chladne najvyšší kňaz.

Judáš sa chytal za vlasy a zmätene obzeral sa po sieni. Potom hovoril plačlivým hlasom:

—        Sto strieborných za Nazaretského!... Dajte ml sto strieborných!

—        Tridsať strieborných! — opakoval Kajfáš s mrazivým pokojom. Potom doložil: — Tridsať strieborných je viacej ako dosť. Viacej ti nemôžem dať za tvoju službu. Kto vie, či nám ten čarodejník neujde aj po tvojej zrade? A keby nám i teraz ušiel, ako už toľko ráz inokedy, peniaze by sme vyhodili daromné!

Judáš sa strhol pri slove „zrada", no, hneď zasa utíšil výčitky svojho svedomia. Usiloval sa ešte raz zvýšiť cenu krvi, ale nepodarilo sa mu to. Prosil najvyššieho kňaza, aby mu pridal dvadsať strieborných aspoň vtedy, keď Ježiš už bude zajatý. Ale znovu dostal chladnú odpoveď:

—        Tridsať strieborných!

—        Nuž, dobre! — zvolal Judáš zlostne. — Daj sem peniaze, a ja ti poviem, kde je dnes v noci!

Kajfáš odišiel bočnými dvermi, ktoré viedly do jeho bytu, a vrátil sa o niekoľko minút. Vyrátal na stolík tridsať strieborných a kývol Judášovi. Tento žiadostivo hľadel na peniaze a keď ich chytro prepočítal, chcel ich shrnúť do svojho vrecka. Ale najvyšší kňaz ich zakryl rukami a povedal:

—        Najprv povedz, čo máš povedať!

—        Nedôveruješ mi? — odpovedal Judáš a ruky mu klesly. — Nuž, počuj! Ježiš Nazaretský je teraz ešte v meste, ale noc strávi v záhrade Getsemanskej na úpätí Olivovej hory. Tam ho môžete chytiť.

—        Poznám to miesto! — odpovedal Kajfáš. — Ale dokiaľ je Ježiš nie v našej moci, neprepustím ťa... Tu máš svoje peniaze!

Žiadostivo shrnul Judáš Iškariotský strieborníky do svojho mešca. Potom sa zodvihol a spýtal sa:

—        Vari aj mňa len nedáš zavrieť?

—        Nedám ťa zavrieť, — pokrútil hlavou najvyšší kňaz, — ale ostaneš tu ako ručiteľ za svoje slová. Odprevadíš chlapov, ktorí ho zajmú, a postaráš sa, aby po tme nechytili niekoho iného namiesto neho.

—        To urobím, — povedal Judáš a oddýchol si.

Jeden z členov rady namietal, že Ježiša mali by hneď zajať, keď je nablízku. Ale Kajfáš nechcel.

—        Nie, — povedal, — mohol by povstať rozbroj v meste. Nechcem, aby vojaci chrámovej stráže vtrhli v noci do cudzieho domu. Jeho majiteľ je iste priateľom Nazaretského a mohol by sa ponosovať u Piláta.

—        Mužovia! — zvolal potom Kajfáš a obzeral sa po shromaždených. Teraz zakončme poradu! Dnešný deň sa nemôže šťastnejšie skončiť pre mňa, ako keď sa mi podarí Nazaretského v putách postaviť pred súdnu stolicu. Pripravte sa! Som rozhodnutý odsúdiť ho ešte tejto noci. Nazaretský musí zomrieť ešte pred veľkonočnou slávnosťou. Už dlho som hľadal svedkov, akých potrebujem, aby som mohol vyniesť rozsudok nad ním. Všetko je už pripravené. Dúfam, že do budúceho večera uvidíme pyšného tesára umierať na kríži!... — A oči najvyššieho kňaza zahorely nenávisťou pri týchto slovách.

V sieni bolo teraz veľmi hlučno a živo. Kajfáš poslal sluhu s písomným rozkazom k chrámovej stráži, aby sa pripravila na nočnú výpravu. Niektorí z vysokej rady, ktorí Ježiša najväčšmi nenávideli, chceli byť pri tom, keď ho chytia. Iní zasa, čo bývali nablízku, ponáhľali sa domov, aby najvyššiemu kňazovi poslali svojich sluhov k nočnej výprave na pomoc.

Judáš Iškariotský a sluha z čeľadi najvyššieho kňaza prišli na výzvedy k domu, kde bol Ježiš s učeníkmi, práve vtedy, keď Majster skončil večeru a vstal. Učeníci tiež vstali a čakali, až sa Ježiš pomodli ďakovnú modlitbu.

A Ježiš sa modlil, ale nie modlitbu, akú čakali. Učeníci stáli a hľadeli s plachou úctou na neho. Ich Pán a Majster nehovoril slová ľudské, ale božské. V duchu videli otvorené nebo a počuli, ako Syn Boží, ich drahý Majster, rozpráva sa s večným Otcom. Tu svitlo v nich poznanie o nesmiernej láske Božej, ktorá sa im zjavovala čím ďalej tým v žiarivejšej kráse a veľkosti. Naj-prv ich Pán nasýtil nebeským pokrmom, a teraz počuli slová, ktoré by do vytrženia priviedly aj anjelov. Ježiš sa modlil:

— Otče, prišla hodina: osláv svojho Syna, aby tvoj Syn oslávil teba; tak ako si mu dal moc nad všetkým ľudstvom, aby dal večný život všetkým, ktorých si mu dal. A to je život večný, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.

Ja som ťa oslávil na zemi a dokonal som dielo, ktoré si mi dal, aby som konal. Teraz zasa ty, Otče, osláv mňa u seba slávou, ktorú som mal u teba, skôr než bol svet.

Oznámil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a mne si ich dal a zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba; lebo slová, ktoré si mi dal, dal som im, a oni ich prijali a naozaj poznali, že som vyšiel od teba, a uveru., že si ma ty poslal.

Ja za nich prosím; nie za svet prosím, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko moje je tvoje a tvoje je moje, a ja som v nich oslávený.

A ja som už nie viacej vo svete, ale oni sú vo svete, a ja idem k tebe. Otče svätý, zachovaj aj ich vo svojom mene, ktorých si mi dal, aby boli jedno, ako sme aj my..Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene; ochránil som tých, ktorých si mi dal, a nikto z nich nezahynul, leda syn záhuby, aby sa vyplnilo Písmo. Ale teraz idem k tebe a toto hovorím vo svete, aby mali moju radosť v sebe úplnú. Ja som im dal tvoje slová a svet ich nenávidel, lebo .nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta.

Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich zachoval od zlého. Zo sveta nie sú, tak ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich v pravde; tvoje slovo je pravda.

Ako si ma ty poslal do sveta, aj ja som ich poslal do sveta. A pre nich posväcujem seba samého, aby aj oni boli posvätení v pravde.

No, neprosím len za nich, ale aj za tých, ktorí skrze ich slovo uveria vo mňa: aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni v nás jedno boli, aby svet uveril, že si ma ty poslal.

A ja som aj im dal slávu, ktorú si imí dal, aby boli jedno, tak ako i my sme jedno; ja v nich a ty vo mne, aby boli v jednote dokonalej a aby svet poznal, že ty si ma poslal a že si ich miloval, ako miluješ aj mňa.

Otče, chcem, aby, kde som ja, boli so mnou aj tí, ktorých si mi dal, žeby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta.

Otče spravodlivý, svet ťa nepoznal, ale ja som ťa poznal, a aj títo poznali, že si ma ty poslal. A oboznámil som ich s tvojím menom i budem oboznamovať, aby láska, ktorou si ma miloval, bola v nich a ja tiež v nich ...

Doznelo posledné slovo. Ježiš zasa spustil ruky, ktoré pri modlitbe rozopial. V sieni nastalo hlboké ticho. Učeníci s neobmedzenou úctou hľadeli na Majstra, od ktorého za jeho modlitby placho ustúpili. Niektorým z nich tiekiy slzy po tvári. Ešte nikdy nepoznali tak zjavne božstvo svojho Pána ako teraz. Jeho láska, ktorú vycítili z jeho modlitby, dojala ich do hlbín duše.

Zrazu Ján padol Majstrovi k nohám. — Pane, ó, Pane! — volal s plačom. Chcel mu pobozkať obrubok rúcha, ale Ježiš ustúpil. Potom sa schýlil k vernému učeníkovi, ktorý tonul v slzách, objal a zodvihol ho.

— Neplač, Ján, — povedal mu láskavo. Potom sa obrátil k ostatným a povedal im: — Priatelia, je čas, poďme!

A vyšiel s nimi na horu Olivovú.

Keď vyšli z osvetlenej siene a obkľúčila ich tma, klesla odvaha učeníkov. Nočné tône tiesnivo sa vkrádaly do ich duší a učeníci premýšľali o tom, čo povedal ich Majster o svojom utrpení. Bojazlivo kráčali cez mestské ulice. V Kidronskej doline za mostom rozlúčil sa Ježiš s nimi a so sebou pojal len troch učeníkov. Tu vzniklo v nich plané tušenie, že sa už azda rozžehnali so svojím drahým Majstrom. Za múrom Getsemanskej záhrady hľadali útulok pred chladným nočným vetrom. Sedeli tam a modlili sa a vzdychali, až im spánok zavrel unavené oči...

Dokonané je!

Tak nastalo pochmurné, smutné ráno. V údolí Jozafatskom, Kid-ronskom a Hinnonskom okolo Jeruzalema válaly sa ťažké hmly. Ponad hrnčiarovo pole Hakelda-ma, kde sa ranné pary lámaly o horu Zlej rady, vystupovaly hmly čudesných podôb, ani keby ich bičovaly neviditeľné ruky duchov. Chladné a vlhké ráno vznášalo sa nad Jeruzalemom; slnko akoby dnes len nasilu vysielalo svetlo a teplo na zem a váhavo sa poberalo svojou dráhou.

            Ale na uliciach bolo pozorovať zvláštny ruch. Sotva sa rozvidnelo, už tu a tam poprední Židia vychádzali zo svojich domov a trasúc sa od zimy, ponáhľali sa na horu Sion. Prešla hodina a teraz nastal nevľúdny chmúrny deň.

Od Sionu zaznieval vzdialený hluk. Tento sa pomaly blížil a stával sa jasnejším. K mestskej štvrti Akra blí-žily sa zástupy ľudu. Ľudia jasali a kričali.

Na ceste, kadiaľ sa valil hučiaci dav, stál akýsi muž. Zvedavo pozeral v ústrety ľuďom a čakal ich. Keď sa zástup priblížil, spozoroval, že v sprievode sú kňazi a vysoká rada, vojaci chrámovej stráže a kati. Ranné ticho surovým krikom rušila luza, ktorá vo veľkom množstve sprevádzala sprievod.

Čakajúci muž žasol ešte viacej, keď videl, že vojaci v prostriedku vedú zajatého človeka. Bol to muž v naj. lepších rokoch, ale bolestné bolo naň pozerať. Kráčal pevne spútaný, vlasy i fúzy mal rozčuchrané, tvár opuchnutú a zohavenú špinou, popod oči belasé kolesá, akiste od bitia alebo od pádu. Aj mokré rúcho zajatého bolo zablatené a ťažko mu udieralo do trasúcich sa kolien ... Čo chcú kňazi s týmto zajatým? Akého zločinu sa asi dopustil?

Muž na ceste krútil hlavou; sprievod mu bol hádankou. A zamestnávala ho ešte iná myšlienka. Zdalo sa mu, že zajatého už niekde videl. Ale čo ako premýšľal, neprišlo mu na um, kde už videl jeho tvár.

Sprievod prešiel okolo. V malej vzdialenosti za sprievodom išlo niekoľko mužov, vážnych a smutných. Cudzincovi svitlo v očiach. Tam prichádzal jeho známy, hostiteľ, u ktorého sa ubytoval cez sviatky. On mu iste vysvetlí toto zvláštne pouličné divadlo. Pristúpil chytro k staršiemu mužovi ušľachtilého, vznešeného zovňajšku, ktorý kráčal zamyslený, a zvolal živo:

—        Zdrav buď, Nikodem! Aký som rád, že som ťa stretol!

Oslovený zdvihol hlavu; podal mu ruku a povedal:

—        Ach, to si ty, Jairus, môj hosť? Buď tiež pozdravený! Divím sa, že si tu. Myslel som si, že si u mňa, doma, s ostatnými veľkonočnými hosťmi.

—        Vyšiel som trochu na rannú prechádzku, ako som zvyklý doma. Ale tu som stretol kňazov, vojakov a ľud s akýmsi zajatým. Povedz mi, pre Boha, čo sa to robí? Od prekvapenia a zvedavosti som celkom bez seba.

—        A či si ty nepoznal toho sviazaného človeka? — spýtal sa na to Nikodem s bolestným prízvukom. — Veci práve včera večer si mi ešte rozprával o ňom.

Jairus tázavo pozrel na hostiteľa, pokrútil hlavou a povedal:

—        Neviem, o kom hovoríš, nepamätám sa. Veď včera som predsa nehovoril o nijakom zločincovi. — Potom váhavo doložil: — Zdalo sa mi síce, ako keby som ho už niekde bol videl, ale neviem, kedy a kde. Čo zlého urobil?

—        To sa musíš spýtať najvyššieho kňaza Kajfáša, priateľu, — odpovedal Nikodem príkro. — Ja ho nemôžem obviniť z nijakého zločinu. — A potom doložil ticho a smutne: — Dobrý Jairus, ten, ktorého práve viedli okolo teba v putách, je divotvorca, ktorý vzkriesil tvoju dcérušku: Ježiš, svätec nazaretský!

Jairus zbledol akc smrť a zatackal sa. Ako keby mu niekto oči zastrel čiernym závojom. Potom pristúpil ku samému Nikodemovi, kŕčovite ho chytil za plece a chrapľavo zvolal:

—        Divotvorca Ježiš? ... Sviazaný a zbitý? ... Bože môj, Bože môj!... Ale naozaj to bol on!... Teraz viem, že to bol on!... Ale, pre Boha, Nikodem, čo to s ním robia? Chcú ho zabiť?

—        Odsúdený je na smrť! — odpovedal Nikodem chmúrne. — Pilát má potvrdiť rozsudok, preto ho vedú k nemu,

—        Ak Ježiš zomrie, — zastenal Jairus, — zomrie nevinný človek!

Nikodem naliehal, aby išli ďalej; chcel vedieť, ako sa to skončí. Jairus išiel s ním, ale kráčal popri ňom ako vo sne. Neočakávaná zpráva, že bol odsúdený muž, ktorý ieho otcovskému srdcu priniesol toľké šťastie, celkom ho ohromila. Videl zázraky tajomného muža, ktoré činil v Kafarnaume, počul jeho učenie a poznal jeho čnosti. Preto si ho nesmierne ctil a miloval. A teraz ho chcú usmrtiť?

O chvíľu došli k Nikodemovmu domu. Nikodem povedal:

—        Jairus, choď len dnu. Neočakávaný chýr ťa veľmi zronil. Nemáš toľko sily, aby si mohol vidieť, čo hrozného tento deň Jeruzalemu ešte prinesie. Pošlem ti neskoršie zprávu, ako sa veci majú; ale nemám nádeje, žeby sa divotvorcu podarilo zachrániť. Iba ak pohan Pilát bude spravodlivejší ako naši kňazi, zaslepení nenávisťou.

Nikodem ponáhľal sa ďalej k hradu Antónii. Jairus vošiel do domu hostiteľovho. To budú smutné veľkonočné sviatky, keď ich začínajú nespravodlivým rozsudkom! A azda sa ešte po tomto smutnom úsvite stane vražda spravodlivého Pána!

Jairus nepozorovane vošiel do svojej izby a zastrčil za sebou závoru dverí. Sadol si na kraj postele a predstavil si ešte raz trúchlivé divadlo, ktoré videl na ulici. Ó, aký bol celkom inakší divotvorca vtedy, keď stál pri smrteľnej postieľke jeho dcérušky! Ako žiarily jeho oči, aká ušľachtilá, aká božská bola vtedy jeho postava! Slzy plačúcich ho nedojaly, lebo vedel, aká veľká je moc jeho slova. Chytil mŕtve dievčatko za ruku a prikázal: — Dievča, hovorím ti, vstaň! — a smrť musela ustúpiť, a dievča zdravé a prekvitajúce kleslo do náručia prešťastných rodičov... Ak ho usmrtia, čo povie svojej dcéruške, keď príde domov? Visela na Ježišovi Nazaretskom celou láskou svojho čistého detského srdiečka a každému, kto to chcel počuť, rozprávala, že Ježiš Nazaretský je Syn Boží.

Syn Boží? ... Kto pozoroval jeho život, jeho zázraky a jeho učenie, musel veriť, že je to tak. Ale, ach, dnešné ráno, dnešný deň hodne otriasol touto vierou. Keby ho viedli anjeli, keby namiesto surového kriku ľudí ozývaly sa ich nebeské spevy — áno, vtedy by sa celkom jasne dokázalo jeho božstvo. A predsa! Či pred rokom v synagóge doma v Kafarnaume nepočul slová tajomného muža? A nehovoril tak presvedčivo o svojom nebeskom Otcovi, ktorého poslanie vykonáva? Ako to len povedal vtedy? — Prišiel som s neba, nie aby som činil svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal. — Áno, tak vtedy povedal. Bolo to ten istý deň, keď sľúbil, že svoje telo a svoju krv dá ľuďom za pokrm a za nápoj ...

Zrazu Jairus vyskočil a strmo sa prechádzal po svojej izbietke. V jeho duši vynorila sa nová myšlienka. „A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta." — Bolo by to možné? — spýtal sa vzrušený. — Chcel tým azda naznačiť, že vydá svoje telo a svoju krv za svet, že za svet zomrie? Ó, kde tu hľadať istotu?

Jairus zastal a chytil sa oboma rukami za hlavu. — Písmo, — vzdychal si, — obsahuje mnoho miest, ktoré poukazujú na trpiaceho a umierajúceho Mesiáša. Ale beda mi! Dnes nevládzem rozmýšľať, dnes sa nemôžem rozpamätať na všetko, čo som tak často čítaval a iným, — možno zle, — vysvetľoval!

Jairus si vysilený ľahol. Hlava ho bolela od samého premýšľania, oprel si ju na podušky a o chvíľu zaspal nespokojným, divými snami rušeným spánkom.

Divotvorca, ktorého pred chvíľou vliekli ulicami svia-zaného ako zločinca, prebdel noc v nevýslovných mukách. Ako chudobný a cudzí vo vlastnej otčine nejednu noc strávil bez prístrešia, ak sa ho milosrdne neujal dobrý priateľ alebo iná súcitná duša. Jeho žiaci znášali chudobu spolu s ním. K milovanému Majstrovi nepútala ich nádej na pozemskú odmenu, ale láska. Aj včera večer vyšli v neskorej nočnej hodine z mesta a v Getsemanskej záhrade hľadali a našli útulok pod starými olivami. Do Betánie bolo dosť ďaleko, najmä tak neskoro v noci, a v meste, preplnenom cudzími pútnikmi nechceli nikoho obťažovať. A okrem toho Majster miloval samotu tichej slávnostnei noci, kedy oči blúdily v nesmiernej diaľke hviezdnej oblohy, kým vo dne zrak bol sputnaný úzkym obzorom. Keď došli do Olivovej záhrady, Ježiš odišiel od spiacich učeníkov do malej jaskyne v ikalnona úbočí a modlil sa.

Čo si šepkalo lístie prastarých stromov, čo šumelo o dňoch dávno minulých? ... Olivy videly, ako sa pod ich konármi vlečie muž, ktorý sa ani ranená srna skrýva v jaskyni, kde sa modlí, chystajúc sa trpieť a umrieť.

Keď asi pred tisíc rokmi vypučily z koreňov, videly podobný obra?, a o tom si dnes vyprávaiy. Vtedy sa tadiaľto poberal veľký kráľ Dávid a olivy videly jeho slzy a počuly jeho nárek. Utekal vtedy z Jeruzalema pred vlastným synom Absolonom. A či ten, ktorý teraz pod ich košatými haluzami vzdychal a plakal, nepochádzal tiež z rodu Dávidovho?

Smutne skláňaly staré olivy svoje konáre; muž bolesti, modliaci sa pod nimi, bol väčší ako Dávid, ale aj jeho bolesť bola väčšia. Vyšiel z jaskyne a priblížil sa ku trom učeníkom, ktorí spali. Stromy sa zachvely až v koreňoch, lebo na jeho čelo vyšiel krvavý pot. Zobudil učeníkov a prosil ich, aby bedlili a modlili sa s ním. Prebrali sa, rozhliadli sa ospalé, ale zasa len zaspali. Tri rázy prišiel k nim Majster, ktorého duša bola smutná až k smrti, ale učeníkov vždy našiel spiacich.

Vtom svetlo fakiel predralo sa konármi až do sokor-cov olív. To suroví, ozbrojení vojaci vtrhli do záhrady; hľadali toho, ktorý sa osamote modlil. Spokojne im vyšiel v ústrety a spýtal sa:

—        Koho hľadáte?

—        Ježiša Nazaretského! — odpovedali drsne a posmešne.

—        Ja som to! — povedal im Ježiš dôstojne. A užaslé stromy videly, ako mocní žoldnieri popadali na zem pod ťarchou tohto slova. Ten, ktorý ich vyslovil, bol mocnejší než Dávid ...

Konečne sa vojaci zasa osmelili. Zpomedzi nich vystúpil Judáš Iškariotský a priblížil sa k Majstrovi. Objal ho, pobozkal a povedal: — Zdrav' buď, Majstre! — Tu pristúpili žoldnieri a spútali Ježiša, lebo zradca im povedal: — Koho pobqzkám, to je on, toho chyťte!

Keď olivy v záhrade Getsemanskej videly, že Spravodlivý bol zradený bozkom, striasly sa od odporu a hrôzy. A ich šumot znel ďalej a ďalej-v ušiach zradcu, kým v zúfalstve nad svojím strašným skutkom neskončil svoj život na strome v Hinnonskom údolí...

Keď Ježiša odviedli z jeho tichého útulku, učeníci sa rozpŕchli plní úzkosti. Pri Kidronskom moste vojaci shodili zajatého do potoka. Poranil sa, krvácal a triasol sa, ale trpel ticho, bez slova. Potom ho odviedli k jeho sudcom, najprv k Annášovi a potom ku Kajfášovi.

Pred najvyšším kňazom Kajfášom začal sa nočný výsluch. Ježišovi nepriatelia, najvyšší kňaz, zákonníci a farizeii, za dobrú odmenu získali falošných svedkov. Ale čo svedkovia hovo-ili, nedokazovalo mu nijakej viny. Hoci pohovorili veľa prázdnych rečí, Ježišovo meno ostalo čisté, bez poškvrny. Daromné úsilie, aby nevinného obvinili, dráždilo nepriateľov čím ďalej tým k väčšej zúrivosti. Nadávali zajatému a trýznili ho, ale on trpel mlčky.

Konečne najvyšší kňaz vstal. Rada starších, ktorá sa sišla na jeho pozvanie, s napätím čakala na túto chvíľu a rozhodnutie. Kajfáš sa slávnostne spýtal Ježiša z Nazaretu:

—        Zaprisahám ťa na Boha živého, či si ty Kristus, Syn Boha požehnaného?

Tu sa vzpriamil strýznený a unavený zajatec, ktorý až doteraz mlčky znášal všetky žaloby proti sebe, a pevne a dôstojne odpovedal:

—        Ja som to! A uvidíte Syna človeka sedieť na pravici moci Božej a prichádzať v oblakoch nebeských!

Hlboké ticho nastalo v sieni, keď najvyšší kňaz vyslovil otázku, na ktorej závisel nielen život Ježišov, ale aj spása Izraela a spása všetkého ľudstva. Teraz sa rozbesnela búrka. S pokryteckou bolesťou veľkňaz roztrhol si rúcho a vykríkol prenikavým hlasom:

—        Rúhal sa! Či ešte potrebujeme svedkov? Hľa, teraz ste počuli rúhanie! Čo sa vám vidí?

Sieňou zahrmel divý rev. Zabudlo sa na všetko šťastie, ktoré Ježiš Nazaretský doniesol krajine. Zabudli na jeho zázraky, ktoré oblažily tisíce a tisíce ľudí. Zabudli na jeho lásku, miernosť a pokoru, ktoré mu získavaly srdcia všetkých. Zabudli aj na jeho učenie, ktoré premáhalo skazeného ducha doby. Do sŕdc nepriateľov sa hlboko vryly káravé slová, ktoré povedal proti nim, a nemohli mu zabudnúť jeho čnostný život, ktorý s ich vlastného života strhol závoj pokrytectva.

—        Musí zomrieť! Hodný je smrti! Na kríž s ním! —ozývalo sa divo po sieni. Hoci ortiel smrti ešte nemal zákonitej platnosti, lebo ho vyniesli v nezákonnej nočnej dobe, predsa sa rozhodli, že Ježiš Nazaretský musí zomrieť.

Zajatý poznal, čo ho očakáva. Nezbledol, ani sa nezachvel. Len jeho tvár sa pokryla tieňou hlbokého bôľu a jeho pery šepkaly:

—        Svet ma nepoznal. Otče, odpusť im!

Kajfáš pozval členov vysokej rady na nové zasadnutie, ktoré sa malo sísť včas ráno, a rozoslal poslov, aby to oznámili aj neprítomným členom. Zajatého medzitým odviedli zo siene. Ráno potom jeho rozčuchrané vlasy, poudieraná tvár, strýznené telo a zašpinené šaty svedči-ly o tom, akú strašnú noc prežil pod dozorom surovej stráže.

Zavčas rána Kajfáš znovu predvolal Ježiša pred vysokú radu. Nočný rozsudok bol potvrdený, hoci proti nemu protestovali niektorí členovia rady, ktorým bola pri-zjavnou nevinnosť tajomného muža.

Nepriatelia zvíťazili. Teraz viedli Ježiša pred rímskeho vladára Piláta. Bez Pilátovho dovolenia nesmeli ho usmrtiť.

Mocné búchanie na dvere prebudilo Jaira z jeho krátkeho, nespokojného spánku. Naľakaný vyskočil z postele a otvoril zamknuté dvere. Vonku stáli dvaja mužovia. Bol to starý domáci sluha Nikodemov a druhý akýsi cudzinec, ktorého Jairus ešte nikdy nevidel. Keď sluha videl Jaira, zvolal s uľahčením:

—        Chvála Bohu, že ťa vidím! Obával som sa, že si ochorel, ale neopovážil som sa otvoriť dvere. A môj pán hneď z rána odišiel z domu.

Potom pristúpil neznámy posol, pozdravil Jaira a povedal:

—        Nikodem ma posiela k tebe. Prinášam ti smutnú zprávu. Nikodem plakal, keď mi hovoril: „Choď do môjho domu a povedz môjmu hosťovi Jairovi z Kafarnaumu, že Pilát potvrdil rozsudok nad Ježišom z Nazaretu. Má zomrieť smrťou na kríži. Ak chceš ešte raz vidieť jeho tvár, poponáhľaj sa!"

Jairus bol bolestne dojatý. Ale premohol sa a povedal: — Už idem. — Potom sa spýtal posla, ktorý už chcel odísť: — A kde nájdem Nikodema? A čo je teraz s Ježišom Nazaretským?

—        Keď som odchádzal od Nikodema, — smutne zvestoval posol, — Ježiš bol zasa u Piláta. Predtým ho zaviedli k Herodesovi. A Nikodem ťa chcel čakať v západnom kúte námestia.

—        Ďakujem ti! — povedal Jairus, berúc na seba plášť, a ponáhľal sa hneď za poslom na námestie.

Už zďaleka doliehal k nemu hluk a krik. Keď Jairus prišiel bližšie, zistil, že pred palácom Pilátovým je nepriehľadné množstvo ľudu. Vari tisíce a tisíce ľudí zaplavovaly námestie.

Po krátkom hľadaní našiel Nikodema. Vymenili spolu len niekoľko slov. Nikodem kývol svojmu veľkonočnému hosťovi a obaja sa usilovali prekliesniť si cestu tlačiacim sa zástupom. Tak sa dostali k severozápadnému rohu námestia, kadiaľ sa chodilo na popravisko Golgotu, kde popravovali zločincov.

Keď došli na kraj námestia, Nikodem so svojím sprievodcom zamieril do ulice, ktorá viedla na Golgotu, a zastavil sa pod jedným oblúkom brány.

—        Ó, Jairus, — začal hovoriť potom Nikodem trúchlivo, — prežil som práve hodinu, plnú strašných múk. Svätec z Nazaretu musel vytrpieť v tej dobe strašné veci. Pilát ho chcel prepustiť, lebo nenašiel na ňom nijakej viny. Ale podplatený ľud, kňazi, zákonníci a farizeji zúrili ako bez smyslov a žiadali jeho smrť. Pilát ešte vždy dúfal, že ho zachráni; dal ho zbičovať, aby ukojil krvilačnosť davu. Ach, predrahý Jairus! Videl som, ako ho bičovali, a ešte teraz sa trasiem, keď si spomeniem na to, čo som videl. Krv nevinného Ježiša tiekla v prúdochj niet na ňom zdravého miestečka. Keď ho potom viedli k Pilátovi a namáhavo sa vliekol po bielych mramorových schodoch, videl som na nich krvavé stúpaj e jeho nôh. A na hlavu mu na posmech vtisli korunu z tŕnia ako kráľovi, tlkli korunu palicou a vrážali mu tŕnie hlboko do hlavy... Ó, Jairus, to je strašné, čo si zloba a nenávisť katov vymyslely proti divotvorcovi!

Nikodem ešte hovoril, keď sa tadiaľ začal hrnúť rozčúlený ľud. Ľudia poberali sa na Golgotu. Zástup hučal a zúril divo. V úzkej ulici, ktorá bola zčiastky aj preklenutá, hluk sa zosilňoval a stával sa skoro neznesiteľným. Nikodem a Jairus mali čo robiť, aby ich zástup nestrhol so sebou. Zdalo sa im, že vidia víťazný sprievod samého pekla. A do tej vravy zaznieval časom prenikavý zvuk trúbky, na ktorej trúbil vojenský trubač na čele sprievodu.

Konečne prešla kadejaká sberba, ktorá vykrikovala na začiatku súdneho sprievodu. Za ňou išli tí, ktorých nenávisti za obeť padol nazaretský učiteľ. Peši alebo na koni poberali sa farizeji, kňazi a zákonníci. Tvárili sa hrdo a víťazne. Predsa sa im len podarilo zvíťaziť nad tým, o ktorom sa povrávalo, že je nepremožiteľným. Kráčali so smiechom ani na slávnosť. Keď jeden z nich i zazrel Nikodema, ako stojí vo výklenku, zvolal naň:

— Čože sa tak kyslo tváriš, Nikodem? Dnes je radostný deň v Izraeli !

Za mestskými predákmi išli rímski vojaci a za nimi niekoľko katov, ktorí niesli dva kríže a vrece s nástrojmi. Potom dvaja a dvaja kati viedli dvoch zločincov. Jairus si uľahčene oddýchol; Ježiša Nazaretského nebolo  medzi nimi, len malá čata vojakov kráčala za oboma zločincami. Aj vojaci prešli okolo pevným, odmeraným .krokom. Ale teraz, ó, Bože, čo to bolo? Celý zástup katov obklopoval postavu, ktorá hlboko sklonená vliekla sa ťažko pod bremenom kríža. Jairovi sa sovrelo srdce: mal to byt divotvorca z Nazaretu? Postava pod krížom mala do hlavy vtisnuté strašné pletivo z tŕnia, podobné hniezdu veľkého vtáka. Teraz už vedel Jairus, koho má pred sebou, lebo Nikodem pred chvíľou spomínal tŕňovú korunu. Jairus zazrel odsúdeného len na chvíľku, ale tento pohľad hrôzou naplnil jeho dušu. Zpod tŕňovej koruny ešte teraz odsúdenému rinula sa krv po celej tvári, stekala mu aj po vlasoch, slepených zaschlou krvou, po obnaženom krku, a mizla mu pod odevom. Jairus mu nemohol dobre pozrieť do tvári, lebo nešťastný odsúdenec tak hlboko bol sklonený pod bremenom, že mu jej nebolo vidieť.

Obaja priatelia chceli sa pridať k sprievodu. Pohľad na Ježiša bol veľmi bolestný a iste maly prísť ešte žalostnejšie udalosti, ale jednako len išli za sprievodom, lebo ich nútila k tomu úcta k tajomnému mužovi.

Zrazu sprievod zastal a ozval sa zlostný krik katov. Mučeník klesol pod svojím bremenom. Jairus tisol sa chytro dopredu. Videl Ježiša na kolenách; videl ako ho bili tvrdými päsťami a ako sa daromné namáhal, aby znovu vstal. Jairus chcel okríknuť katanov, aby mu sňali aspoň bremeno, aby Ježiš mohol vstať, ale hrdlo mal natoľko stisnuté od ľútosti a žiaľu, že z úst sa mu vydral len nejasný ston.

Konečne i kati pochopili, že strýznené telo odsúdeného je prislabé, aby sa zodvihol i s krížom. Zodvihli ho so zeme, ale kríž musel znovu vziať na seba a niesť ho ďalej.

Nikodem so svojím hosťom kráčali ďalej za sprievodom. Boli skoro celkom blízko samého odsúdenca. Nikodem bol členom vysokej rady, preto smel kráčať blízko Ježiša; jeho priateľ išiel s ním.

Teraz sprievod trochu zabočil. Nikodem cítil, ako ho ktosi prudko chytil za ruku, a Jairus mu šepkal do ucha:

— Pozri, to je iste svätcova matka!... Úbohá, nešťastná matka!...

Nikodem sa obzrel. V bočnej uličke, kam ukazovaln jeho priateľ, stálo niekoľko žien. Dve z nich zalamovaly rukami v najväčšej bolesti a ostatné plačúc hľadely s nevýslovnou úzkosťou na strašný zástup katov s odsúdeným. Náhle akoby ožila postava tej šľachetnej ženy, ktorá až doteraz v nemej bolesti stála nehybne pred ženami a pozerala na smutné divadlo. Opustila svoje družky a rozpínajúc náručie, kráčala vpred so srdcervúcim výkrikom:

—        Syn môj! Syn môj!...

Jej mladá sprievodkyňa chcela ju najprv zadržať, ale potom sa potočila nazpät k múru a zakryla si tvár rukami.

Maria, matka Ježišova, pretisla sa cez zástup katov. Materinskej láske nemohli odolať ani kati; ustúpili placho pred jej vznešenou postavou, zlomenou od bolesti. Sprievod zasa zastal; Maria padla na kolená pred svojím synom a objala ho. Ježiš jej pozrel do tvári, strhanej bôľom, a nešťastná matka hľadela na svojho syna. Ked videla jeho tak zakrvavenú tvár a tŕne, ktoré sa mu vtláčaly do slúch a do vysokého čela, zdalo sa, že umrie od bolesti. Zbledla na smrť, oči jej zmeravely a pery zo-sinely. Z pŕs sa jej vydral bolestný vzlykot, podobný poslednému vzdychu umierajúceho. Potom sa ozvala trasúcim sa hlasom:

—        Syn môj!...

Len Jairus, ktorý sa pretisol až k Márii, akoby ju chcel brániť pred katmi, počul Ježišovu odpoveď:

—        Moja drahá, úbohá matka!

Mnoho okolostojácich bolo dojatých k slzám pri pohľade na toto bolestné lúčenie. Ba aj kati boli dojatí úctou k tejto žene a k jej bolesti.

Tu jeden z členov vysokej rady, ktorý išiel na koni za samými odsúdenými, nahnevaný zvolal na hlavného kata:

—        Sorsar! Či nevieš, čo je tvoja povinnosť? Ako dlho máme ešte čakať? Odtrhni od neho túto ženu a vytisnl ju zo sprievodu!

—        Vy ste horší ako hyeni na púšti! — zahundral pokarhaný kat a nenávistne pozrel na jazdca. — Každý zločinec sa smie rozlúčiť so svojimi drahými, prečo len tento nie?

Potom sa pomaly priblížil k ťažko skúšanej žene, nežne ju pojal za ruky a pokojne, bez násilia ju vyviedol z radu. Maria chvíľu stála ako vo sne; sprievod sa zasa pohol, a ani to nespozorovala. Konečne sa vrátila neistým krokom ku ostatným ženám.

I Jairus vystúpil zo sprievodu. Zbadal pred sebou Nikodema a videl, že plače. Povedal mu:

—        Nikodem, ja už nevydržím dívať sa na tie muky. Musím sa vrátiť, cítim sa veľmi slabým a biednym,

—        Áno, len sa vráť, — prikývol Nikodem, — dosť, keď jeden z nás pretrpí to trápenie až do dna. Ja teda pôjdem za ním až do konca.

Jairus sa obzrel. Ulica bola zahatená tisnúcimi sa zástupmi. Teraz sa ešte nemohol vrátiť. Unavený sadol si na kamenný výbežok pod stenou a čakal. Tu spozoroval nablízku stáť Máriu s ostatnými ženami. Videl zármutok bolestnej matky, uzrel aj jej mladú sprievodkyňu, ktorá bola ešte viacej preniknutá bôľom ako ostatní. Tvár mladej ženy nebola mu cudzia a premýšľal i vo svojom zármutku, kde ju už raz videl. Konečne sa rozpamätal. Veď to bola hriešnica z Magdaly, ktorej už vyše roka nebolo vídať pri jazere!

Plačúce ženy odišly. Poberaly sa za sprievodom, ktorého začiatok práve prešiel cez Súdnu bránu na úpätí pahorku Golgoty. Jairus vstal a pomaly sa vracal do domu svojho láskavého hostiteľa.

Bolo poludnie. Jairus sedel vo svojej izbietke, pohrúžený v myšlienkách. Na stole pred ním stály rozličné jedlá, ale ani sa ich nedotkol. Keď sa Jairus vrátil, starý sluha hostiteľov, poľakaný jeho bledosťou a ubolenosťou, naliehavo ho prosil, aby si hneď ľahol. Myslel si, že hosť ochorel, a veľmi ľutoval, že pána niet doma. Ale Jairus uspokojil starostlivého sluhu a povedal mu, že sa Nikodem pripojil k súdnemu sprievodu.

—        Pane, — doložil sluha akosi dôležite, — počul so už, že Ježiša Nazaretského odsúdili na smrť. Veď dnes ráno ho viedli okolo nás. Podľa tvojho zármutku súdim, že ho tiež miluješ. Hľa, aj môj pán, tak sa mi vidí, je priateľom veľkého Galilejčana. Viem, že ho v noci častejšie taine navštevoval.

—        Nič sa nedivím, že tvoj pán je tiež jeho prívržencom, — odpovedal Jairus. — Kto videl Ježišove skutky a počul jeho učenie, musí byť plný úcty k tomuto veľkému učiteľovi, ak len nemá srdce celkom skazené.

—        A je to skutočná pravda, — spýtal sa starec, — že vykonal všetky zázraky, o ktorých sa hovorí? Aj tu v meste vraj vykonal veľké veci. Ja skoro nikdy ne vyjdem z domu a videl som toho zázračného muža len dva rázy, keď išiel okolo.

—        Neviem, o ktorých zázrakoch ti rozprávali, — odpovedal Jairus. — Ježiš pri jazere Genezaretskom skoro denne konával veľké divy a o mnohých jeho skutkoch počul som od hodnoverných svedkov. Ale aj ja sám som skúsil na sebe jeho milosrdenstvo. Stál som pri ňom, keď vzkriesil moju dcérušku z mŕtvych.

—        Ozaj? To urobil? — zvolal starec udivene. — To mi musíš porozprávať, vlastne... prosím ťa o tol

—        Teraz nie, dobrý starček, — odpovedal odmietavo Jairus. — Strašné veci, ktoré som dnes prežil a videl, celkom ma vyčerpaly. Azda zajtra alebo pozajtre splním tvoju prosbu.

—        Veď ja vďačne počkám, pane, — zvolal sluha radostne. — Ale teraz už choď, dobrý Jairus, do svojej izby; donesiem ti ta obed a vína, aby si sa posilnil.

Konečne mohol sa Jairus utiahnuť do samoty, a teraz premýšľal o tom, čo prežil dnes dopoludnia. Čo ho najviacej zarmucovalo, to bola strašná ukrutnosť, s akou zaobchádzali s Ježišom. Že také zaobchádzanie bolo celkom neoprávnené, o tom bol pevne presvedčený. Nenasledoval síce divotvorcu na jeho cestách ako toľkí iní, ale potajomky pozoroval tajomného muža aj jeho život a obdivoval ho. Je nemožné, aby sa Ježiš dopustil skutku, za ktorý by si zaslúžil takého strašného trýznenia a potupnú smrť na kríži. Umieral teda len preto, lebo ho nenávideli. A nenávideli ho len pre jeho svätý život, pre jeho múdrosť, pre jeho zázraky.

Tu Jairus udivene pozrel k obloku: v izbe sa náhle stmilo. Kam sa podelo slnko, ktoré ráno zvíťazilo nad hmlou a konečne prinieslo jasný deň? Jairus znepokojený vstal a pristúpil k obloku. Stmievalo sa viacej a viacej. Slnko stálo na oblohe ako mdlý tmavočervený kruh bez lesku — a naozaj: vyšly aj hviezdy, ale so zvláštnym tmavým, akoby zastretým svitom. Čo to malo znamenať? Ubúdajúci mesiac predsa nemohol byť príčinou zatmenia — a slnko stálo na nebi bez tône na sebe, ale aj bez lesku. Čudujúcemu sa Jairovi sovrela srdce tieseň.

Teraz sa už deň premenil v ozajstnú noc. Z ulíc ozýval sa úzkostlivý nárek. Do neho miešalo sa zavýjanie psov a prestrašené čvrlikanie vtáctva. Zo súsedného domu oproti doliehal sem plač žien a detí. A teraz sa aj tu v dome ozvalo pomätené volanie. Bolo počuť, ako sa ktosi ponáhľa hore schodmi a potkýňa sa, a do toho hluku miešaly sa mnohé hlasy, v ktorých trasúci sa Jairus jasne rozoznal úzkostlivé výkriky:

—        Pane, buď nám na pomoci v deň hrôzy! Pane, smiluj sa nad nami a zachráň nás!

Potom ktosi mocne zabúchal na jeho dvere, a skôr ako Jairus prišiel k slovu, jeho izba naplnila sa množstvom ľudí, ktorých však potme nemohol rozoznať.

—        Pane, pane! — volali všetci ustrašene, — odpusť nám! Umierame od .hrôzy, lebo svet hynie!... Ó, keby aspoň náš pán bol doma!

—        Len odvahu, priatelia! — povzbudzoval ich Jairus, ale aj jeho hlas bol mdlý a neistý. — Prineste sem najprv svetlo! Potom počkáme, čo sa bude robiť ďalej.

—        Ach, áno, svetlo, — vzdychol si ženský hlas, —prineste svetlo!

—        Ale kto pôjde poň dolu? — spýtal sa ktosi. — Choď ty, Jefte!

—        Nie, nie! — zvolal oslovený. — Skapal by som tam od strachu! Umrieme všetci!

Jairus skúsil uspokojiť prestrašenú Nikodemovu čeľaď, a konečne prehovoril starého sluhu Kaleba, aby sišiel do prízemia a zapálil lampu od ohňa na ohnisku.

Keď sa Kaleb vrátil a doniesol svetlo, Jairus uzrel okolo seba na smrť bledé tváre a ustrašené trasúce sa postavy Nikodemovho služobníctva. Na zemi kľačaly dve slúžky, zakrývaly si tvár rukami a stenaly od úzkosti. Niektorí sluhovia, premôžení strachom, opierali sa o steny izby; ostatní úpenlivo hľadeli na pánovho hosťa.

—        Ukrižovali svätca z Nazaretu! — vykríkla zrazu jedna zo slúžok. — Ukrižovali ho, lebo povedal, že je Synom Božím. Istotne je Synom Božím, lebo aj slnko zhaslo a zem sa trasie!

Tieto slová vzbudily nové zdesenie u prítomných, tlúžky sa rozplakaly a sluhovia div nezúfali. Po chvíli, iteď tma neprestávala, ale naopak, ešte hustla a stávala sa hroznejšou, Jairus povedal:

—        Vzývajme Pána, aby sa smiloval nad nami a bol nám milostivý !

—        Áno, — ozvali sa jednohlasne všetci okolo, — áno, modlime sa!

Jairus začal sa predmodlievať 142. Žalm a všetci trasúcim sa hlasom horlivé sa modlili za ním:

„Ó, Pane, vyslyš moju modlitbu,

pre svoju vernosť vypočuj moju úpenlivú prosbu

a pre svoju spravodlivosť vyslyš ma!

A nezačínaj súd nad svojím služobníkom,

veď pred tebou nie je bez viny nikto živý.

Lebo nepriateľ prenasleduje moju dušu,

až do prachu zeme sráža môj život,

zaháňa ma do temnôt ani dávno mŕtvych.

Preto je skormútený vo mne môj duch

a srdce mi trnie v mojej hrudi.

Úzkostlivo a prosebne modlili sa shromaždení tieto verše i daľšie Žalmy. Ich slová znely ako pohrebné spevy na smrť odsúdených a slabé svetlo žmúriacej lampy hádzalo na steny spotvorené tône, ktoré akoby tancovaly tanec mŕtvych. A oboma malými oblokmi do izby ešte vždy zývala noc. Blížila sa už deviata hodina denná a tma trvala ďalej. Hlasy modliacich sa už ustávaly a ústa im už temer vyschly. Konečne, keď modlitbu na chvíľku prerušili, zvolal jeden zo sluhov:

—        Zdá sa mi, že sa už rozvidnieva!

Všetky oči sa skúmavo obrátily k oblokom. V úzkostlivom napätí hľadely do tmy. Prešlo niekoľko minút medzi nádejou a strachom a na to uľahčene povedal Jairus:

—        Áno, už svitá. Už rozoznať obrysy súsedných domov.

Vonku sa naozaj rýchle rozjasňovalo. Ale nebolo to obyčajné denné svetlo. Zdalo sa, že nebo sa premenilo v krv a oheň a niektoré mraky váľaly sa po oblohe ani krvavé morské vlny. Ohromujúce zdesenie prejalo všetkých pri tomto pohľade, ktorí boli v Jairusovej izbietke. A nielen oni, i celé mesto upadlo do nemého zúfalstva. Vtom sa rozbesnela búrka, až v ušiach zaliehalo, a zatriasla sa celá zem, vlniac sa hore-dolu ani rozbúrené more. Všetci v Jairovej izbietke zdesene vykríkli a Dopadali na zem ...

Nad mestom, ktoré sa dnes dopustilo vraždy na Ježišovi z Nazaretu, snieslo sa večerné šero. Jairus, veľkonočný pútnik z Kafarnaumu, sedel v izbe a stále čakal príchod svojho dobrého hostiteľa. Rukou si podopieral hlavu, unavenú myšlienkami a dojma: ii dnešného smutného dňa. Veru, bol to ozaj smutný deňl Aj samé slnko za tri hodiny nevydalo zemi svetla a rozprestrelo nad ňou smútočný závoj. A keď sa konečne vrátilo jeho svetlo, ako strašne sa ohlásilo! Aj zem hrozila, že roztrhá svoje putá a že sa rozpadne navnivoč. Tu v dome síce nikto neutrpel škody pri tom strašnom zemetrasení, ale vonku to bolo horšie. Keď sa začala tajomná tma, mnoho ľudí ponáhľalo sa domov s Golgoty. Niektorých z nich zabily trosky múrov, ktoré sa srútily na nich pri zemetrasení. Ešte i teraz doliehal k sluchu osamelého Jaira, keď s hrôzou zasa vstal so zeme, úzkostlivý krik zo stých hrdiel. Ulicou divo bežali ľudia ako šialení.

—        Beda! Beda! — kričali. — Mŕtvi vstávajú z hrobov a prenasledujú nás! Svet hynie!.. . Posledný deň je tu!...

Bol to strašlivý, pamätný deň ...

Po schodoch blížily sa unavené, ťažké kroky. Jairus načúval; bol to iste hostiteľ. Vstal a otvoril (Jvere. Zvonku blížil sa Nikodem a za ním kráčal starý sluha s lampou v ruke. Plný starosti a lásky hľadel na svojho pána, ktorý sa od rána zdal o niekoľko rokov starším.

Nikodem bez slova podal hosťovi ruku a sadol si k stolu na stoličku, na ktorej predtým sedel Jairus. Tento vzal sluhovi svetlo a keď sluha odišiel, pristúpil k hostiteľovi. Chcel ho osloviť, chcel sa ho spýtať na koniec nazaretského proroka, ale nemal k tomu odvahy. Nikodem položil obe ruky na stôl, sklonil sa a skryl si tvár medzi ne. Urastlým mužom otriasal prudký vzlykot a slzy mu tiekiy na kamennú podlahu.

Jairus postavil lampu na stôl a smutne pozeral na plačúceho muža. Aký veľký bol asi jeho žiaľ, keď ho natoľko opanoval!

Konečne sa zdalo, že Nikodem sa premohol. Jairus pristúpil k nemu, položil mu ruku na plece a povedal dojatý:

—        Úbohý priateľu!

Nikodem zodvihol hlavu a Jairus videl jeho ustarostenú tvár, zrosenú slzami.

—        Ó, Jairus, — premáhal sa a bolestne hovoril Nikodem, — že som sa musel dočkať niečoho takého!

Jairus si sadol oproti nemu a po chvíli smutného mlčania povedal konečne Nikodem:

—        Chceš vedieť, čo sa dnes potom stalo?

Jairus len prikývol; neopovážil sa povedať áno.

Tu začal hovoriť Nikodem takým divným, slávnostným spôsobom, že Jairom to otriaslo až v hĺbke duše:

—        Videl somdnes umierať Boha! A uzrel som, ako diabli jasajú nad jeho smrťou. Ale aj diabli boli premôžení a zdesene sa odplazili...

Znovu zatíchol, zamyslel sa, potom si bolestne vzdychol a rozprával ďalej:

—        Ešte si, Jairus, zazrel bolestný obraz, keď trpite-lova matka padla na kolená pred svojím synom. Nedivím sa, keď si pre tú srdcervúcu bolesť nemal odvahy ísť ďalej so sprievodom. Skôr žasnem nad tým, že som sám vydržal sledovať až do konca muky svätca z Nazaretu a jeho vznešenej matky a že mi pri tom nepuklo srdce od ľútosti.

Keď si odišiel, Ježiša opustily sily celkom. Stenal pod svojím bremenom a namáhal sa ísť ďalej, ale čoskoro zasa padol. Ale jeho nepriatelia nechceli, aby umrel na ceste, ale na potupnom dreve. Preto rozkázali katom, aby strýznenému pomohli niesť kríž, ale kati sa zdráhali. I hnevali sa jeho nepriatelia, preklínali ich a rozzúrili sa.

Pri ceste, kadiaľ sme išli, stál akýsi dedinčan a s hrôzou hladel na odsúdeného s tŕňovou korunou pod krížom. Kati ho chytili a privliekli ho k Ježišovi. Mal namiesto nich niesť odsúdenému kríž. Dedinčan sa vzpieral, ako mohol. Neviem, či sa bál hanby alebo hrozil sa utrpenia, ktoré videl. Tu som zazrel, ako Ježiš Nazaretský pozrel naňho smutne i prosebne zakrvavenými očami. I sľutoval sa nad ním neborák dedinčan a pomohol mu niesť ťažké bremeno.

O chvíľu stalo sa niečo, z čoho som poznal, že Ježiš nestratil svoju zázračnú moc a že teda kráča na smr dobrovoľne. Hoci už neniesol svoje bremeno, jednako jeho kroky boly čím ďalej tým neistejšie. Obával som sa každej chvíle, že zasa klesne. Zrazu zodvihol hlavu a obzrel sa, akoby niekoho hľadal. Ach, oči mal zaliate krvou, ktorá mu stekala s raneného čela. Vtom sa pomedzi katov predrala Veronika, jedna z popredných žien v Jeruzaleme. Videl som ju už predtým stáť plačúcu na schodoch jej domu, kde čakala smutný sprievod. Keď došla k Ježišovi, chytro si stiahla s hlavy závoj a kľačiac, vtisla ho Ježišovi do trasúcej sa ruky. Ježiš pritisol si šatku na tvár a vrátil ju Veronike so slovami: „Buď požehnaná!"

Tu som, Jairus, videl zázrak, ktorý potvrdil božskú silu Ježišovu. Na závoji sa ukázala zakrvavená svätcova tvár so všetkými ranami. Nijaký maliar na svete nebol by ju mohol namaľovať lepšie a výraznejšie, ako ju odtlačil Ježiš vo chvíľke.

Keď Veronika videla zázračnú podobizeň, vykríkla od údivu i bolesti a potom zvolala: „Pane, ďakujem ti ľ Bozkávala vzácny poklad, ktorý jej Ježiš daroval a u-tiahla sa zo sprievodu. Spozoroval som ešte, ako sa okolo nej shŕkli ľudia, ktorí chceli s ňou vyjednávať. Ale ona odišla domov, aby jej nikto nevzal divotvorcov dar.

O chvíľku videl som nové srdcervúce divadlo. Ach, Jairus, to je niečo strašného, keď vidíme, ako nemilosrdne nejakého človeka ženú na smrť. A čo ešte len vtedy, keď, ako tu, kráča na smrť nevinný, a bez slova, ako baránok! Nepriatelia dobrého Majstra div sa nezašli od netrpezlivosti; čo raz netrpezlivejšie ho durili, aby sa poponáhľal. Ale k smrti unavené Ježišovo telo už nevydržalo a Ježiš znovu klesol pod krížom ťažko a bolestne. ! Beda, ako ho kopali a bili do krvi! Konečne ho znovu strhli so zeme a zodvihli ho povrazmi, ktoré mu uviazali okolo pásu.

Prešli sme Súdnou bránou a prišli sme pred Golgotu. Zimomriavky ma prejaly od zdesenia. Hore na Golgote už pracovali kati a kopali jamy, do ktorých chceli zasadiť kríže. Na vŕšku a dookola bolo plno zvedavcov. Čo sa asi dialo v Ježišovej duši? Aké pocity sa striedaly v jeho srdci pri pohlade na tie prípravy? Tri roky chodil po krajine a kamkoľvek prišiel, všade len dobre činil a rozsieval požehnanie. Ešte pred niekoľkými dňami jasal všetek ľud a s radostným volaním „Hosanna!" sprevádzal ho do chrámu ... A teraz? ...

Ach, Jairus, dušu mi opanovaly trpké myšlienky na pochované nádeje, na neuskutočnené nádherné kráľovstvo pod berlou Ježiša Nazaretského, nášho Mesiáša. A čo cítil asi oni

Čoskoro som sa dozvedel, čo myslel a cítil. Blízko cesty, po ktorej sme kráčali, stálo mnoho žien, ktoré sa pustily do ľútostnéhc plaču, keď uzrely umučeného Ježiša. Ježiš sa obrátil k nim a povedal im vážne prorocké slová:

..Dcéry Jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samé nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo, hľa, prídu dni, v ktorých povedia: Blahoslavené sú neplodné a životy, ktoré nerodily, a prsá, ktoré nekojily. Vtedy počnú hovoriť horám: Svaľte sa na nás! A vŕškom: Prikryte nás! Lebo keď toto robia so stromom zeleným, čo sa stane so suchým?"

Tieto slová, drahý Jairus, naplnily ma úzkosťou. Slová umierajúceho boly mi vždycky sväté, ale čo hovoril Ježiš, to je večná pravda. Divíš sa?.. Ó, Jairus, videl som ho minulej noci pred vysokou radou, ku ktorej tiež patrím. Poviazali ho ako zločinca a trýznili ho suroví vojaci. Mlčky á pokojne znášal všetky pochabé obviňovania, ktoré sa naňho sypaly. Ale keď ho veľkňaz zaprisahal, aby povedal, či je Synom Božím, tu stál pred nami, hoci bol spútaný, ako Boh a s nevýslovnou velebnosťou, slávnostne a so žiariacim pohľadom vyhlásil:

„Ty si povedal! Ja som!"

Áno, prisahám ti, Jairus, že Ježiš Nazaretský je Syn Boží! Stojíme tu pred veľkým, svätým tajomstvom. Len Boh môže umierať tak, ako zomrel Ježiš. A len láska božská mohla si vy voliť ťažký život medzi nami ľuďmi a potupnú smrť na dreve kríža! ...

Nikodem hovoril s posvätným nadšením. Jeho posledné slová ani ohnivé strely vnikaly do hosťovho srdca. Jairus si bol vedomý, že jeho doterajšia viera v Ježiša z Nazaretu bola len tôňou oproti viere a láske tohoto pravého Ježišovho učeníka. Jairus veril v Ježiša len v šťastí a keď videl nazaretského divotvorcu konať jeho veľké zázraky; ale keď divotvorcu viedli na smrť ako zločinca, jeho dušu zachvátila mocná búrka a zničila jeho nádeje. V troskách svojich nádejí našiel už len zbytky svojej viery, a keby mu vďačná láska k Ježišovi nebola svietila do tejto duševnej temnoty, bol by asi hľadel na divotvorcu práve tak, ako toľkí iní, ktorí ho považovali za svodcu ľudu.

Jairus sedel oproti svojmu hostiteľovi so sklonenou hlavou a potom prosil tichým, smutným hlasom:

—        Ty si ho videl umierať, Nikodem. Ó, vyprávaj mi o jeho posledných hodinách!

—        Ach, keď je to také bolestné, — odpovedal Nikodem, — keď máme opisovať utrpenie a smrť toho, koho milujeme. Ale nech sa ti stane po vôli, lebo som istý, že svätcova smrť má ohromný význam pre svet!

Asi v poludnie došli sme na Golgotu, keď predtým Ježiš ešte raz padol pod krížom. Keď došli s ním na výšinu, sňali mu bremeno s pliec. Ale po tejto krátkej úľave čakaly ho hneď hrozné muky. Kati strhli Ježišovi šaty s tela, že sa svíjal od bolesti a od studu. Beda! Na celom tele nemal zdravého miestečka! Krv mu znovu tiekla prúdom, lebo pri násilnom strhnutí šiat obnovily sa mu rany od bičovania. Videl som, ako sa Ježiš celý triasol pri tejto ukrutnosti, — ale, ach, to bol ešte len počiatok ďalších múk!

Potom ho odviedli ku krížu, ktorý ležal na zemi. Ó, Jairus! Nemôžem ti ani vysloviť, čo som cítil, keď som videl, ako si svätec sám líha na drevo kríža. Bolo to také dojímavé, že sa mi oči zalialy slzami. Ako unavené dieťa, ktoré sa večer ospalé ukladá do mäkkej postieľky, tak túžobne a oddane sa ukladal Pán na toto tvrdé smrteľné lôžko. Ach, keby mu aspoň vtedy boli dožičili pokoja!

Ale hneď priskočili k nemu viacerí kati. Skoro mi krv stuhla v žilách nad tým, čo som zazrel. V rukách mali veľké, hrubé železné klince a ťažké kladivo. Bolo to možné? Chceli ho pribiť na kríž? Nikdy predtým som nepočul, žeby takým spôsobom umučili hoci najväčšieho zločinca. Ale Ježiš Nazaretský musel pretrpieť i tieto najväčšie muky.

Zakryl som si oči. Ale zato som počul údery kladiva a tiché, bolestné stony mučeníkove. Počul som aj hrozný výkrik bolesťou prebodnutého materinského srdca: Maria videla, ako trpí a umiera jej milovaný syn ... Beda, beda!...

Jairus, ak sa niekedy splnia prorocké slová Ježiša Nazaretského, ktoré povedal plačúcim ženám, ak bude náš národ i mesto Jeruzalem prenasledovať nešťastie za nešťastím, bude to iste za ukrutnosti, spáchané dnes.

Ale počúvaj ďalej. Ruky a nohy svätcovi prebodli a pribili ho na potupné drevo. Na zem stekaly z jeho rán potôčiky krvi. S jedom a revom potom zodvihli kríž. Len Boh vie, čo Ježiš trpel: ľudský jazyk nevládze opísať tie muky.

Keď som ho videl visieť na kríži v mukách, myslel som, že mi srdce pukne od bolesti. A domnieval som sa, že všetci okolo kríža cítia podobne. Ale nie! Namiesto súcitu mali v ústach len posmech. Rúhali sa umierajúcemu a tupili ho. Keby som na vlastné uši nebol počul ich slová, nebol by som veril, že ľudia sú schopní takej ukrutnosti. A počuj, priateľu, čo on vo svojom utrpení učinil! Ešte aj na kríži sa modlil za svojich nepriateľov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!" Veru, len Boh je schopný takej lásky!

A keď niekedy budeš, Jairus, chváliť ženu statočnú, šľachetnú a vznešenú, nezabudni spomenúť Máriu, matku Ježišovu. Ona je väčšia ako bola Ester a Judit. Tri hodiny stála pod krížom svojho milovaného syna, tri hodiny trpela s ním v nevýslovných mukách. Ach, ako ma dojímala jej láska, jej tichý bôl! Musela nečinne pozerať, ako trpí jej drahý syn a ako umiera. Keď volal nad ňou v smrteľných mukách: ,,Žížním!" — zodvihla k nemu svoju anjelskú tvár a pozrela naňho pohľadom, ktorý by obmäkčil skalu; ale spomôcť mu nemohla. Smrť sa blížila k jej dieťaťu, a ona, hoci stála pri ňom, predsa bola tak ďaleko od neho!

Len Ukrižovaný chápal Máriin bôľ, lebo poznal jej lásku. Vedel, že ostane osamelou, až on umrie, preto jej ešte na kríži prejavil svoju synovskú lásku. Dal svojej matke za syna učeníka, ktorého najväčšmi miloval, a zarmútenému učeníkovi dal Máriu za matku.

A sám si videl, Jairus, ako aj nebo a zem trúchlily nad Spravodlivým. Tma, trvajúca tri hodiny, a strašlivé zemetrasenie po nej znovu mi len potvrdilo moc umierajúceho. Tieto úkazy spôsobilý na Golgote strašnú hrôzu. Ale predsa, predsa srdcia jeho nepriateľov sa ani potom neobmäkčily.

Ó,... a potom prišla chvíľka, ktorá skončila toto veľké utrpenie. Slnko zasa začalo zaháňať temnotu. Tu zvolal Ježiš ako vjťazne a silným hlasom: ,,Dokonané je!" A o chvíľu zasa prehovoril: „Otče, do tvojich rúk porúčam ducha svojho!" To boly jeho posledné slová. Sklonil hlavu a vypustil ducha. A v tej chvíli sa zem zatriasla od bolesti a od hrôzy ...

Nikodem utíchol a smutne pozeral na hosťa, ktorý sa nadarmo usiloval zakryť pred ním svoje slzy. Smutný koniec svätca z Nazaretu ho hlboko dojal. Ale jeho zármutok ešte rástol, keď sa rozpomenul na uplynulé šťastné roky, ktoré Ježiš prežil vo svojej nesmiernej láske a dobrote pri jazere Galilejskom, medzi chudobným ľudom, kde učil a všade dobre činil. S akým jasotom ho ľud prijímal, ako chodil všade za ním! Kam prišiel, tam prišlo s ním aj šťastie a požehnanie; odkiaľ odišiel, tam túžili po jeho návrate. Jeho skutky boly skutky Božie, ktoré ho ako zlatá reťaz spájaly s chudobným, trpiacim ľudom. A teraz sa pominulo všetko! Iste sa už nikdy nevráti radostné divadlo, ktoré bývalo tak často na pobreží Genezaretského jazera, kde mŕtvi vstávali k novému životu a chorí sa uzdravovali na jeho jediné slovo. Pokoj a šťastie navždy zmizly z tejto krajiny.

Ale to všetko ustúpilo do úzadia, lebo v duši Jairusovej sa znovu náhle vynorila myšlienka na božstvo Ježišovo. Ak je Ježiš Syn Boží, tak beda svetu a trikráť beda izraelskému národu, ktorý ho usmrtil! Jairus sa zľakol týchto myšlienok. Žiadal si v hĺbke srdca, aby svätec, ktorý mu jediné dieťa vzkriesil z mŕtvych, bol len prorokom, a nie Synom Božím.

—        Povedz mi, Jairus, — vyrušil ho hostiteľ z týchto myšlienok, — poznáš dvadsiatyprvý Žalm nášho veľkého proroka Dávida?

—        Pravdaže poznám, a prečo sa pýtaš?

—        Náš svätý prorok a kráľ, — pokračoval Nikodem, — prorokoval totiž o tom, ktorého sme ukrižovali:

„Ja som skôr červ, a nie človek,

na hanbu ľuďom a vyvrheľ sberby.

Všetci, čo ma vidia, posmievajú sa mi,

otŕčajú ústa a krútia hlavou:

„Dúfal v Pánovi, nech ho vyslobodí,

nech mu spomôže, veď mal v ňom zaľúbenie!"

Prebodli ruky moje a nohy moje,

spočítali všetky kosti moje,

rozdelili medzi sebou moje rúcho

a o moje šaty hádzali lós ..."

—        Tak je písané, — zvolal Nikodem trasúcim sa hlasom. — A uisťujem ťa, že tu niet ani o slabiku viacej alebo menej, a všetko, všetko sa dnes strašne vyplnilo na Ježišovi Nazaretskom. A vieš, o kom to Dávid proro koval? Predpovedal to o prisľúbenom Mesiášovi, a tento Mesiáš bol Syn Boží!

Jairus sa zhrozil. Čo Nikodem povedal, to bola asi pravda. Lenže hrozné dôsledky vyplývaly z tejto pravdy! ... Beda Izraelovi!...

—        Aj prorok Izaiáš, — ozval sa znovu hostiteľ, — predvídal dnešný deň a predpovedal utrpenie Mesiášovo. Poznáš, Jairus, miesto, kde hovorí:

„Podoby nemal, ani krásy, aby sme naň hľadeli,

ani zovňajšku, aby sme sa kochali v ňom.

Pohŕdaným bol a najostatnejším z ľudí,

mužom bolestí, skúseným v utrpení,

pred akým si ľudia zastierajú tvár,

potupeným bol, že sme si ho nič nevážili.

Ale ozaj neduhy naše on vzal na seba

a čo sme my mali trpieť, on trpel za nás,

a my sme ho mali za malomocného,

zbitého od Boha a sužovaného.

Ale on bol ranený pre hriechy naše,

zbitý bol pre neprávosti naše, pre našu

spásu doľahly na neho tresty

a jeho ranami sme ozdraveli.

Obetoval sa, pretože sám chcel,

a neotvoril svojich úst;

ako baránok, vedený k zabitiu,

a ako ovca pred tým, kto ju strihá,

býva nemá, ani on neotvoril svojich úst.

Z úzkosti, keď ho odsúdili, smrť ho vytrhla ..."

—        Niet pochybnosti; — povedal s hlbokým vzdychom Jairus, — o Ježišovi Nazarets'kom prorokovali títo proroci, o nikom inom. A pretože oni o ňom prorokovali, on je väčší od nich. On je iste Syn Boží a možno, že aj prisľúbený Mesiáš.

Po tých slovách zavládlo na chvíľu smutné mlčanie v izbe.

—        A čo sa stalo s mŕtvolou svätcovou? — spýtal sa potom Jairus. — Nechali ju na kríži?

A Nikodem rozprával, čo sa stalo po smrti Ježišovej:

—        Keď sa poprava konečne skončila, vojaci a ľud odišli s Golgoty. Ostala tam len matka Ježišova s niekoľkými priateľmi. Jeden z nás odišiel k Pilátovi vyprosiť mŕtvolu bolestnej matke. Pilát hneď vyhovel tejto prosbe. Sňali sme sväté telo s kríža a položili sme ho matke do náručia. Ó, Jairus, keby skaly vedely hovoriť, pri tom pohľade celá zem ozývala by sa ich nárekom! Plačúc stáli sme okolo svätej ženy, ktorá v nesmiernej bolesti, nemajúc už ani slz, pozerala na hrozné rany svojho syna. Potom trasúcou sa rukou nežne sňala tŕňovú korunu s hlavy Ježišovej a bozkávala jeho bledé čelo, zrosené krvou. Pri nohách jej kľačala Magdaléna, sestra Lazarova z Betánie, a v nevýslovnej bolesti zalamovala rukami. Ježiš sa kedysi smiloval nad ňou a podľa jej bolesti súdil som o jej láske k nemu.

Medzitým učeník Ján, ktorému Ježiš sveril svoju matku, a niekoľko žien odišlo do mesta. Čoskoro sa vrátili s plátnom a vodou. Umyli sme sväté telo a zakrútili sme ho do plátna. Maria a ženy sa staraly, kam uložiť telo Pánovo. Ale môj priateľ Jozef z Arimatie mal nablízku nový hrob, i ponúkol ho sám trúchliácej matke pre milovaného syna.

Niesli sme telo k hrobu. Iste sa nikto nikdy nedotýkal s väčšou úctou archy smluvy, než sme sa my dotýkali svojho svätého bremena. Konečne sa veľkému trpiteľovi malo dostať pokoja! Uložili sme mŕtvolu do hrobu, so smutným srdcom a so slzami v očiach pozreli sme ešte raz na pokojnú svätú tvár Ježišovu a zavreli sme hrob. Keď ženy odvádzaly Máriu a ja som pozrel na jej vznešenú postavu, zlomenú utrpením dnešného dňa, tu, Jairus, prisahal som vo svojom srdci, že ju budem chrániť svojím vplyvom, že jej budem starostlivo na pomoci a že bude mať vo mne verného priatela v každej dobe...

Kým Nikodem ešte hovoril, obaja začuli náhle kroky hore schodmi, ktoré sa potom blížil y k izbe. Ktosi prudko zabúchal na dvere a hneď vošiel starý hostiteľov sluha. Bol naj výš rozčúlený a zalamoval rukami.

—        Panel Pane! — vydal konečne zo seba. — Veľkonočný baránok!... Ó, Bože, nedali sme zabiť veľkonočného baránka!... Tá hrôza a tá tma!... Zabudli sme na všetky tvoje rozkazy!... Iba teraz mi prišlo na um ...

Obaja mužovia vstali a s úžasom hľadeli na zroneného sluhu. Jairus zbledol a povedal:

—        Pre Boha, Nikodem! Už nastáva noc, a my sme už mali sláviť veľkonočnú večeru!

Nikodema neočakávaná zvesť pomiatla na niekoľko okamihov. Ale potom sa zasa spamätal a odpovedal vážne a s dôrazom:

—        Uspokojte sa, priatelia! Dnes je koniec starej smluve Izraela s Pánom; bola zrušená zločinom Izraela. Izrael svojho vlastného Mesiáša pribil na kríž. Dnes bol na Golgote zabitý nový, nepoškvrnený, svätý veľkonočný baránok. V neho verme, v jeho milosrdenstvo dúfajme a jeho milujme až do posledného dychu!

Ani Jairus ani sluha neopovážili sa odporovať Nikodemovým slovám. Sami dobre cítili, že dnešný deň je medzníkom v dejinách ich národa, ktorý sa volal vyvoleným ľudom Božím ...

V dome Nikodemovom sa už nikdy viac neslávila veľkonočná večera Starého zákona. Zato namiesto nej o niekoľko týždňov všetci domáci slávili hostinu lásky, ktorú Ježiš Nazaretský ustanovil v predvečer svojej smrti a prikázal ju sláviť svojim učeníkom. Stará smluva bola skutočne zrušená a namiesto nej nastúpila nová smluva Nového zákona, smluva tajomná božská.

Aleluja!

Milým šepotom šelestilo lístie krovia a stromov, ktorých však ešte nebolo rozoznať, lebo ich ešte zakrývala noc. Na nebi trblietaly sa blednúce hviezdy, ako keď svitá nový deň. V záhrade, ktorá bola s troch strán ohradená vysokým múrom a vzadu priliehala k malej budove, prechádzal sa ktosi voľným, sotva slyšateľným krokom. Chvíľami sa ozval do nočného ticha hlboký, bolestný vzdych, alebo do šepotu lístia zamiešaly sa polohlasné žalostné slová: — Syn môj!... Môj milovaný synu!... Ó, príď!.., Prebuď sa!...

Bol to ženský hlas a bolo v ňom toľko horkého, pálčivého bôľu!

Hviezdičky zbledly ešte viacej a na východe, kde ako stena dvíhaly sa Moabské hory, ukázal sa na nebi slabý úsvit. Čas sa míňal. Zasa sa trochu viac rozvidnelo. Východné nebo rozhorelo sa červenými zorami a nejasné obrysy okolia vystupovaly teraz čo raz v jasnejších tvaroch. Steny domu a záhradné múry odrážaly sa svetlejšie od tmavých, zarosených krov.

Kroky utíchly. Ženská postava, zahalená tmavým rúchom, stála bez "hnutia na chodníku, posypanom pieskom. Znovu ozval sa s jej perí túžobný vzdych:

—        Synu môj! . . . Synu môj! .. . Prebuď sa, vráť sa!... Skráť dobu nášho rozlúčenia, lebo bez teba mi je život tmavou nocou!...

Žena pokročila o niekoľko krokov, a ako sa čo raz viacej rozvidnievalo, bolo trochu rozoznať už aj jej tvár. Ach, osamelá žena, ktorej srdce svierala túžba a ktorej mihalniciam vyhýbal spánok, bola Maria, matka pred niekoľkými dňami ukrižovaného Ježiša, Akou ranou bola pre ňu synova smrť! Akou unavenou a zlomenou zdala sa v tomto rannom šere!

Jej krásna tvár bola bledá, s tmavými kolesami pod uplakanými očami, a na mihalniciach triasly sa jej slzy. Ale jej pohľad nebol beznádejný a na tvári odzrkadľovala sa jej túžba a očakávanie.

—        Už je čas, môj sladký Ježišu, — šepkala a túžobne otvorila náručie v tú stranu, kde bola Golgota.

Vtom ako blesk zasvitol prvý slnečný lúč za vzdialenými horami. Východ žiaril nachovými farbami; príroda akoby radostne zaplesala. Záhradou povieval ľahučký vánok a pohyboval ratolesťami, ktoré sa skláňaly k sebe, objímaly sa a šepkaly si. A tam, kde práve teraz padla na kolená užialená matka, zaznel sladký, milý vtáčí spev. So spevom snášal sa vtáčik čo raz nižšie k trúchliacej Márii a sadol si celkom pri nej na halúzke, akoby ju chcel poťešiť.

Tu zatriasla sa zem, lenže nie strašne a s hukotom, ale ako keby radostne podskočila. Máriinu dušu prejala rozkoš, i vstala chytro. A len čo vstala so zeme, pred ňou zastala mužská postava nebeskej krásy. Postava žiarila čarovným svitom, ktorý zaplašil aj posledné tône ranného svitania, a Maria v blaženom vytržení klesla do náručia nebeského zjavu. A radostný výkrik sniesol sa s jej perí:

—        Môj synu!... Môj Bože!...

Ešte bola noc nad Jeruzalemom, keď sa otvorila brána domu v hornom meste a tri tmavé postavy vyšly na ulicu. Chvíľu íiačúvaly a potom sa ponáhľaly ku Genátskej bráne. Nikoho nestretly; mesto odpočívalo ešte v hlbokom spánku. Ale jednako ani slovom neopovážily sa rušiť ticho, ktoré ich obkľučovalo. Išly azda niekde s nejakým zlým úmyslom?

Práve došly k bráne. V kúte sedel strážca a spal, ale brána bola zavretá. Všetky tri postavy sa shŕkly dovedna a šepkaly. Ozval sa ženský hlas:

—        Ach, čo urobíme teraz? Nemôžeme vyjsť von! Máme zobudiť strážcu?

—        Nie, nie, — odpovedaly druhé dve ženy úzkostlivo.

—        Mohol by urobiť poplach, a potom by sa prezradil náš úmysel.

—        Čo na tom, — odpovedal prvý hlas. — Nech si Pánovi nepriatelia myslia o mne, čo chcú. Ale poďme radšie hore k Súdnej bráne, myslím, že tú nezavierajú v noci.

Ženy kráčaly ďalej. Išly, nakoľko len mohly, celkom popri mestských múroch k Súdnej bráne.

Svitalo. Tajomné pútnice boly tým smelšie, čím viacej sa rozvidnievalo. Teraz sa už rozprávaly spolu nebojácne. Zrazu jedna z nich zastala a povedala:

—        Ach, Bože! Na niečo sme zabudly! Kameň!... Kto nám odvalí kameň od hrobových dverí? ...

Aj druhé dve zastaly a preľaknuté hľadely na hovoriacu.

—        Ozaj, na ťažký kameň sme zabudly, — ozvala sa iná. — Ach, že sme na to nemyslely! Nemalý sme sa tak tajiť. Môj syn bol by iste rád išiel s nami a tvoji dvaja synovia, Salome, mohli ísť tiež!

—        Máš pravdu, Maria. Keby sme sa boly vopred dohovorily s mužmi, mohlo sa to lepšie skončiť. Teraz ideme asi nadarmo. — Potom sa obrátila k druhej sprievodkyni, ktorá bola vysokej, vznešenej postavy, a povedala:

—        Čo myslíš, Magdaléna, máme sa vrátiť a zavolať svojich synov? Sú s ostatnými učeníkmi na Sione.

—        Len poďme ku hrobu! — odpovedala oslovená a 15 Ked prišiel Spasiteľ na svet. pokrútila hlavou. — Čosi ma ťahá ta; azda nám Pán pošle niekoho, ak samé nebudeme vládať od valiť kameň.

Medzitým sa rozvidnelo ešte viacej. Zeny vystúpily z tône domov. Boly to dve staršie ženy, podľa zovňajšku akiste z ľudu z nižších vrstiev. Tretia, vznešená a mladá, bola sestra Lazarova.

Prešly ďalej len kúsok cesty a znovu zastaly. Čosi neobyčajného ich náhle zarazilo. Zem sa pod nimi zakolísala, že sa ako v závrati pritúlily k sebe. Ale ich strach bol zbytočný. Otras zeme trval len chvíľku a zasa bolo ticho. Teraz kráčaly ešte chytrejšie ako predtým.

Už boly blízko Súdnej brány a s radosťou zistily, že brána je otvorená. Práve chcely vojsť do brány, ktorá sa ešte černela v rannom pološere, keď začuly za bránou blížiaci sa náhly dupot a trhaný rozhovor mužských hlasov. Ženy sa placho skryly za jeden z mohutných pilierov, ktoré s oboch strán brány podopieraly starú šedivú klenbu. Vtom prebehli okolo nich traja-štyria chlapi v divom úteku. Boli to vojaci rímskej légie, ktorí utekali do mesta ani pred neviditeľným nepriateľom. Mali preľaknuté tváre a v očiach zračila sa im úzkosť a strach. Ženy s údivom hľadely za nimi, až kým nezmizli medzi domami. Potom vystúpily zo svojho úkrytu a váhavo išly ďalej. Úzkostlivo sa pýtaly, čo asi tak veľmi nastrašilo týchto vojakov, ale nenašly uspokojivej odpovedi.

Golgota už bola pred nimi. Zltošedé skaliská žiarily do červená; prebúdzajúce sa ráno okrášlilo pustú výšinu najkrajšími farbami. Ale ženy sa striasly, keď videly hore na vrchu tri kríže; na prostrednom z nich musel takou strašnou smrťou pred dvoma dňami skonať ich drahý Majster. Vyšly na vŕšok a vošly do záhrady Jozefa z Arimatie, ktorý Ukrižovanému prepustil svoj nový kamenný hrob. S bolestnou spomienkou na smutné udalosti kráčaly s očami sklopenými k zemi. Náhle Salomu a Máriu zo zamyslenia vyrušil výkrik úžasu, ktorý sa vydral z hrdla ich mladej sprievodkyne. Zodvihly hlavu a videly, že sú už len niekoľko krokov od hrobu, ale že hrob je otvorený. Kameň bol odvalený od vchodu. Magdaléna poponáhľala sa trochu vopred a letmo nazrela do hrobu. Hrob bol prázdny.

Zastala pred vchodom a nevedela si rady. Milovaného Majstra tam nebolo. Usmrtili ho a teraz jej vyrvali ešte aj jeho mŕtvolu! Aká ukrutná nová rana to bola jej milujúcemu srdcu!

Náhle sa obrátila a zvolala na priateľky:

—        Počkajte tu, ja zavolám Šimona! To akiste nepriatelia otvorili hrob!

A ani nečakajúc odpovedi, rozbehla sa okolo žien dolu vŕškom do mesta. Len keď už mala Súdnu bránu za sebou, stíšila beh a ponáhľala sa, ako mohla, aby sa nestala nápadnou, ku štvrti sionskej.

Dôstojník, ktorý mal dozor nad strážou na hrade Antónii, vyšiel z dusnej strážnice a zastal pod vysokou hlavnou bránou. Bol nevyspatý a ustatý a ne vrie sa obzeral po širokom nádvorí, kadiaľ sa prechádzaly dve stráže s vytasenými mečmi. Zahromžil na nudnú nočnú službu a práve sa chcel vrátiť, keď jeho pozornosť upútalo niekoľko vojakov, ktorí prišli z mesta a objavili sa náhle pred bránou nádvoria. Jeden zo strážcov odtisol závoru brány a vpustil ich dnu.

K svojmu najväčšiemu údivu dôstojník poznal v prichádzajúcich tých vojakov, ktorí mali od včerajšieho večera stráž na Golgote. Pred dvoma dňami dostal od Piláta podivný rozkaz, že sa musí strážiť hrob tajomného ukrižovaného Galilejčana. On sa tomuto rozkazu len usmial, jeho podriadení naň nadávali, ale stráže sa pravidelne striedaly, A teraz títo štyria vojaci opovážili sa opustiť svoje miesto?

Vojaci sa najprv ponáhľali, ale potom sa blížili čo raz pomalšie, až napokon zastali v istej vzdialenosti od predstaveného.

—        Len poďte bližšie, darebáci! — zvolal na nich dôstojník nahnevaný. — Prečo ste zanechali stráž?

Vojaci sa priblížili.

—        Museli sme utiecť! — povedal jeden z vojakov. —-Pri hrobe, ktorý sme strážili od večera, stály sa zázračné veci. Zjavil sa nám duch, a proti duchom nemôžeme bojovať.

—        Rozprávaj jasnejšie, nešťastník! Či nevieš, že zbabelosť sa trestá smrťou? Povedz dopodrobna, čo sa stalo!

Vojak rozprával znovu a z výrazu jeho tvári a z jeho rozčúlenia poznal stotník, že vojak hovorí pravdu:

—        Noc prešla spokojne a nikto sa nepriblížil ku hrobu. Ale skôr ako vyšlo slnko, sniesol sa s neba duch ako blesk a zem sa zatriasla. Duch, postava žiariaca ako oheň a belostná ako sneh, stál zrazu medzi nami, takže sme ako bleskom zasiahnutí popadali na zem. Ešte som videl, ako duch hravo odvalil ťažký kameň od vchodu do hrobu a sadol si naň; potom som stratil vedomie. Keď som sa znovu prebral, videl som ešte anjela, ako sedí na kameni, ale hrob už bol prázdny. Hrozne sme sa naľakali a dali sme sa na útek.

Stotník nedôverčivo pokrútil hlavou a obrátil sa k ostatným vojakom:

—        Čo hovoríte vy na túto bájku?

—        To nie je bájka, to je pravda! — volali vojaci. —Prisaháme, že všetko sa stalo tak, ako rozprával Viktor! — Potom doložil iný z nich: — Keby sme opustili hrob zo zbabelosti, iste by sme nečakali tam až do rána. Ale proti bohom a nebeským duchom nič nedokáže ani naj-statočnejší muž.

Dôstojník pozeral zamyslene pred seba. Zpráva vojakov zdala sa mu veľmi nepravdepodobnou, ale jednako muselo v tom byť čosi. Už okolnosť, že sa vôbec hrob musel strážiť, svedčila v prospech utečencov. Po dlhšom rozmýšľaní rozhodol stotník:

—        Teraz si oddýchnite za hodinu v strážnici. Potom pôjdete pred najvyššieho židovského kňaza a podáte mu o tom zprávu. Ja sa nevyznám v príhodách s duchmi!

Maria a Salome bľadely za odchádzajúcou Magdalénou a najradšie by sa aj ony pustily za ňou. Predchádzajúce stretnutie s nastrašenými vojakmi a teraz otvorený hrob otriasly trochu ich smelosť. Ale len ostaly tu. Magdaléna sa istotne čoskoro vráti a privedie aj niekoho z galilejských priateľov. Chvíľu stály na mieste, kde ich opustila mladá priateľka, ale potom pristúpily ku hrobu. Zpod plášťov, ktorými boly zahalené, vyňaly dva balíčky a položily ich na zem. V balíkoch maly voňavky a plátno; veď prišly nabalzamovať mŕtvolu drahého Majstra.

Dlho tak stály a vyzeraly Magdalénu s učeníkmi od Jeruzalema. Tu Salome povedala:

—        Ale sme my len jednako nemúdre, drahá Maria! Cestou sme nariekaly, že dvere sú ptivalené ťažkým kameňom, a teraz stojíme pri otvorenom hrobe a nevojde-me. Možno, že niektorí z priateľov predsa sa len dozvedeli o našom úmysle a v noci otvorili hrob. Poďme dnu a dajme sa do roboty!

—        Ozaj, to je smiešne, prečo sme sa tak naľakaly! — prikývla Maria a usmiala sa. — Poď, pustíme sa chytro do práce! Kým sa Magdaléna vráti, môžeme byť temer hotové. A Magdalene ušetríme hodne bolesti, lebo keby znovu videla rany Pánove, len by nám prekážala svojím nárekom; veď Majstra tak milovala!

Ženy vzaly balíky a išly k hrobu. Magdaléna im v náhlosti nepovedala, že hrob je prázdny! Naraz Salome zastala a zvolala:

—        Môj Bože!... Hrob je prázdny!... Ktosi ukradol telo Pánovo!

V okamihu stála pri nej Maria a skúmavo pozerala do hrobu.

—        Niet ho tu! Naozaj ho niet! — zvolala naľakaná. — Ó, tí biednici! Zabili ho, a teraz nám ukradli aj jeho mŕtvolu!... Beda! Čo len bude robiť Magdaléna, keď to uvidí? ...

Osmelily sa a vošly do hrobu. Ale obe zaraz odskočily nazad s prenikavým výkrikom. Trasúcimi sa rukami zachytily sa dverí, lebo od strašného l'aku im nohy vypovedaly službu. Pri nich s pravej strany sedela nebeská postava, anjel, ktorému tvár žiarila ako blesk a jeho rúcho bolo biele ako sneh.

Tu začuly sladký hlas! To anjel prehovoril k nim:

— Nebojte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského ukrižovaného? Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Vstal, ako povedal, a niet ho tu. Hľa, poďte a pozrite si miesto, kde bol položený! Rozpomeňte sa, ako vám hovoril, keď bol ešte v Galilejsku: Syn človeka musí byť vydaný do rúk ľuďom hriešnym a ukrižovaný, a tretieho dňa vstane z mŕtvych. Ale iďte a povedzte jeho učeníkom a Petrovi: Hľa, predíde vás do Galilejska, tam ho uvidíte, ako vám povedal.

Anjelov hlas upútal ženy, i zastaly a prestaly sa báť. Ale teraz, keď anjel dohovoril, znovu ich opanovala hrôza a zdesenie. Ako len mohly, utekaly od hrobu a zo záhrady, a len vonku trochu zmiernily svoje kroky. Trasúc sa bázňou a rozčúlením nad zázračnou zvesťou, daly sa na cestu. Vracaly sa tým istým smerom, odkiaľ prišly a kadiaľ pred chvíľkou bežala s Golgoty aj Magdaléna.

Lazar, bohatý statkár z Betánie, mal aj v Jeruzaleme vlastný obytný dom. Bol síce malý, len s niekoľkými izbami, ale Lazarovi stačil. Kúpil ho len preto, aby mal kde spať pod vlastnou strechou, keď prišiel na niekoľko dní do Jeruzalema, a najmä preto, aby cez sviatky nemusel každý deň chodiť z Betánie do Jeruzalema a z Jeruzalema nazad domov. Za domom bola aj krásna záhradka.

Pred dvoma dňami, v predvečer veľkonočnej soboty, prišiel sem Lazar aj s Martou. Sestra už napoludnie chcela odísť do mesta, aby starej slúžke, ktorá stále bývala v dome, pomohla riadne pripraviť -všetko na slávnosť. Ale tu nastala náhla, nevysvetliteľná tma a zadržala Martu doma skoro až do večera. A keď obaja súrodenci prišli večer do mesta, aká strašná, srdcervúca zpráva ich tam čakala! Keby boli našli nádherný jeruzalemský chrám rozvalený v zrúcaninách, ich bolesť bola by menšia ako pri zvesti o smrti božského priateľa. Ešte včera bol ich hosťom, ešte včera im tak dojímavo ďakoval a požehnával ich za všetku lásku — a dnes už bol mŕtvy, dnes už zomrel v neznesiteľných mukách na potupnom dreve kríža!.. . Lazar a Marta ani nevedeli, ako sa dostali do svojho domu, tak im srdce zdrevenelo od ľaku a od bolesti. Ó, teraz už Lazar rozumel, prečo si Ježiš žiadal, aby prišli do Jeruzalema len v piatok večer. To zasa bola láska jeho božského srdca, čo chcela Lazara ušetriť od pohľadu na toľké utrpenie. Lazar nemal vidieť, čo Ježiš musel trpieť za hriechy ľudstva, aby mu nepuklo srdce.

Teraz sedeli Lazar s Martou vo svojom dome a v nevýslovnej bolesti zalamovali rukami. Ich oči nemalý slz, aby uľavili svojmu skormútenému srdcu; len pálčivá bolesť sovierala im srdce a hrozila ich zadusiť.

Vtom otvorily sa dvere a vošla Magdaléna. Lazar a Marta poznali podľa jej zovňajšku, aký dnes prežila strašný, bolestný deň. Sestra stála pred nimi ako tôňa.

Ale Magdaléna neprišla sama. Priviedla bratovi a sestre aj hosťa: vyčerpanú, bledú, bôľom a strasťou zlomenú matku ukrižovaného Ježiša. Pri pohľade na ňu akoby sa razom zlomilo puto, ktoré ťažilo Lazara a Martu. S výkrikom hodila sa Marta drahej matke Ježišovej do náručia a žalostne sa rozplakala.

Magdaléna zasa odišla. Kde prežila túto noc a nasledujúci deň, nevedel ani Lazar ani Marta. Ale ani sa o ňu teraz nestarali. Mysleli len na to, aby bolestnej matke preukázali všetku lásku, ktorou milovali jej tajomného, svätého syna.

V malom dome na Sione bola toho roku smutná veľkonočná slávnosť. Ale koľko v ňom Imlo teraz bolesti a lásky, toľko mal zasa čoskoro skúsi i radosti.

Pominula sa Veľkonočná sobota. Zdalo sa, že Maria už nemá duše v tele. Ticho a smutne sedela v izbe, ktorú jej pripravili s vernou priateľskou láskou, ale srdcom a dušou prebývala pri milovanom synovi. Čo sa okolo nej robilo, všetku starostlivosť, lásku a úctu, ktorou ju zahrňovali Lazar s Martou, prijímala s pokornou vďakou. Ale meč bolesti, ktorý prenikol jej dušu, ju ešte vždy pálil a ako bezodné more bol jej zármutok. Bolo dojímavé vidieť matku Božiu v jej bolesti. Útulného lôžka, ktoré jej s láskou ustlali v izbe, prvú noc sa ani nedotkla. Keď jej preto ráno Marta činila láskavé výčitky, trpiteľka odpovedala:

—        Milá dcéra, teraz nemôžem spať. Hľa, môj syn leží vonku na tvrdom kameni; moje srdce musí bedliť pri ňom.

A opäť nastal deň. Marta vstala zavčasu, aby bola naporúdzi, keby jej materinská priateľka potrebovala jej pomoci. Potichu sa vkradla do Máriinej izby, že sa pozre za ňou. Ale keď opatrne otvorila dvere, našla aj dnes posteľ nedotknutú, a Márie v izbe nebolo.

Marta sa zľakla. Letela k bratovi a povedala mu, čo videla. Ale Lazar ju uspokojil:

—        Buď bez starosti, Maria od nás neodíde bez rozlúčky. Hoci jej srdce tonie v mori bolesti, ona predsa nepodľahne bôľu, ako sa obávaš. Keď včera ako bez záujmu sedela osamelá vo svojej izbietke, jej duša prebývala v modlitbe pred trónom Božím. Bohu priniesla za obeť svojho svätého syna, Bohu obetovala aj svoje veľké utrpenie. Ona pozná tajomstvo Ježišovo lepšie ako my. Často som obdivoval jej úctu k Ježišovi. A teraz ti, Marta, poviem, kde je Maria. Ešte v noci som ju počul ísť do záhrady. Tam ju nájdeme, aj ja idem s tebou.

Súrodenci vošli do záhrady. Našli ju hneď, sedela nehybne na lavičke. Marta ustarostená bežala k nej. Ale keď sa k nej priblížila, Maria pozrela na ňu s takým blaženým úsmevom, že Marta nevedela, čo sa s ňou robí. Padla pred Máriou na kolená, objala ju a vrúcne zvolala:

—        Ó, Mária, moja matka!

Teraz došiel aj Lazar. Preľakol sa nad náhlou premenou v celej Máriinej bytosti. Nebeské šťastie jej žiarilo z očí a rozjasňovalo jej anjelskú tvár. Keď jej podával ruku na pozdrav, povedala mu chvejúcim sa hlasom:

—        Ó, Lazar, vstal z mŕtvych!. ..

Lazar pozrel tázavo na ňu a Marta naľakaná chytro vstala. Čo tým chce Maria povedať? . .. Vstal z mŕtvych? Ale Maria povedala:

—        Lazar, vidím ti z očí, čo si myslíš. Divíš sa a pochybuješ. Ale počuj: Ježiš, ktorého ukrižovali a ktorého priatelia uložili do hrobu pri Golgote, vstal z mŕtvych. Asi pred hodinou sa mi zjavil tu v záhrade, a preto mi srdce oplýva šťastím.

Lazar a Marta stáli pred Máriou v nemom úžase a hľadeli na prešťastnú matku. Nevedeli, čo si majú myslieť o tejto zvesti. Tu im povedala Maria:

—        Drahí priatelia, verili ste v Ježiša, dokiaľ prebýval u vás. Považovali ste ho za Syna Božieho — a nemýlili ste sa. Ukrižovaný Ježiš je skutočne Synom Najvyššieho, a ja som len jeho nepatrnou služobnicou. On dobrovoľne zomrel za hriechy sveta. A predpovedal vopred aj to, že o tri dni vstane z mŕtvych, preto čakala som s vrúcnou túžbou túto blaženú chvíľu. Už prišla, a ja som smela na vlastné oči vidieť Ježiša v jeho sláve. O, klaňajme sa Pánovi!

Ale ani nebolo treba, aby ich Maria vyzvala k modlitbe. Lazar a Marta sami padli na kolená a ich modlitby sa spojily v jasavý chválospev o láske Božej. Závoj smútku, ktorým ich obostrely posledné dni, spadol s ich duší. Pred ich duševným zrakom jasne a zreteľne javilo sa zázračné dielo Božskej lásky, ktoré Syn Boží dokonal takrečeno pred ich očami. Syn Boží prišiel s neba na zem, aby vykúpil hriešne ľudstvo. Žil medzi ľuďmi, hojil ich bolesti, oživoval ich božským učením, tešil ich. A ľudia ho za to pribili na kríž. Ale on premohol smrť a hriech a slávne vstal z hrobu. Ich božský priateľ vstal z mŕtvych! ... Aleluja, aleluja!...

Opojení šťastím a láskou ku vzkriesenému Ježišovi, Lazar s Martou zabudli na všetko okolo seba a dlho zotrvali vo vrúcnej modlitbe. Konečne sa spamätali, kde sú, vstali a prešťastnú matku viedli víťazoslávne do svojho tichého domova.

Najvyšší kňaz Kajfáš vstal pred chvíľkou a práve sa obliekal pomocou svojho sluhu, keď niekto netrpezlivo zaklopal na dvere jeho spálne. Namrzený, že ho vyrušujú, rozkázal sluhovi drsne:

—        Choď, Silas, a pozri, čo sa robí!

Sluha otvoril dvere a vyzrel von. Pred dvermi stál Malchus, jeden z nižších sluhov; bolo vidieť na ňom, že je veľmi vzrušený.

—        Čo chceš? — spýtal sa Silas druha.

—        Ach, počuj, — odpovedal Malchus nedočkavo, —stály sa zázračné veci. Musím sa hneď rozprávať s pánom.

—        A čo sa stalo? Veľkňaz sa práve oblieka. Musíš trochu počkať.

V tej chvíli zaznel zo spálne ostrý a netrpezlivý hlas Kajfášov:

—        Silas, čo tam tak dlho klebetíš za dvermi? Kto je tam?

Tu Malchus otvoril dvere dokorán a zavolal:

—        Pane, chcel som ísť k tebe, lebo stal sa veľký div! Galilejčan, ktorého pred dvoma dňami ukrižovali, vstal z mŕtvych. Tu sú vojaci, ktorí chcú hovoriť s tebou.

Keď Kajfáš počul túto nečakanú zprávu, zbledol a začal sa triasť. Ale potom sa opanoval, pokrútil hlavou a povedal:

—        Čo to táraš za hlúposti, Malchus? Mŕtvi nevstávajú z mŕtvych hneď po dvoch alebo po troch dňoch. Si opitý aj s tými, ktorí ti rozprávali túto bájku!

—        Pane, nie som opitý, — uisťoval Malchus. — Hovorím ti len to, čo rozprávali strážci, ktorí strážili hrob. Galilejčan bol zázračný muž. Či mi tej noci, keď sme ho chytili, hneď nezahojil ucho, ktoré mi odťal jeden z jeho učeníkov? Môže byť teda pravdou i to, čo hovoria vojaci.

—        Zaveď teda Rimanov do malej siene pri slávnostnej sieni, — povedal Kajfáš a pokrútil zasa hlavou. — Potom povedz svojim druhom, aby sa pripravili, že možno onedlho pôjdu s posolstvom do mesta.

Malchus odišiel a najvyšší kňaz sa chytro doobliekal. Silas videl, ako sa jeho pán trasie, a mal z toho tichú radosť. — Teda predsa sa našiel niekto, — hovoril si, — pred kým má strach!

Kajfáš sa na to s tlčúcim srdcom vybral do izby, kde ho čakali rímski vojaci. Cestou si hundral cez zuby:

—        S tým prekliatym Galilejčanom je to čím ďalej tým horšie. Dúfal som, že aspoň po jeho smrti už budeme mať pokoj, a teraz vraj vstal z mŕtvych!...

Kajfáš chcel striasť so seba starosť, ktorá ho začala moriť, ale akosi sa mu to nedarilo. Ale jednako nebolo mu ťažké urobiť povznesenú a výsmešnú tvár, keď vkročil k vojakom.

Pred najvyšším kňazom stáli štyria strážci hrobu. Okrem toho službu konajúci dôstojník poslal s nimi aj poddôstojníka.

—        No, teda, vy strašiaci, — zvolal Kajfáš vo dverách, — akú táraninu mi to chcete zvestovať už za rána?

—        Pane, neprišli sme sem, aby sme počúvali tvoj výsmech! — predstúpil pred Kajfáša jeden z vojakov. — Ale náš veliteľ nás posiela sem, aby sme ti podali zprá-vu o tom, čo sme videli pri hrobe, ktorý sme strážili.

—        Rozprávaj teda! — odpovedal nevrle Kajfáš. Urazila ho vojakova smelosť, že sa opovážil pokarhať ho.

—        Strážili sme hrob so všetkou opatrnosťou, — začal teda rozprávať vojak, — ako nám kázala naša povinnosť. A vždy, keď sme sa mali vystriedať dvaja a dvaja na stráži, svedomite prezreli sme pečate, ktorými si dal zapečatiť hrob. Aj ja som ich tuto s Kájom prezrel, keď sme preberali stráž; boly neporušené. Svitalo už, preto som zhasil lampáš, ktorým sme si svietili celú noc. Obaja naši druhovia, ako ich vidíš, zakrútili sa do plášťov, aby si pospali, kým my stali sme si ku hrobu na stráž.

Tu, keď sa nad vrchami ukázaly prvé ranné zore, zatriasla sa zem. Ako blesk sniesla sa s neba jasná postava, podobná prekrásnemu mládencovi. Bola belostná ako sneh a tvár jej svietila ako plameň, plný svetla a žiary. Hoci sa nás duch ani nedotkol, boli sme odhodení nabok. Uzrel som ešte, ako duch hravo odstrčil ťažký náhrobný kameň a sadol si naň. Ale potom som zamdlel od strachu a od úzkosti. Veď to bolo také strašné, vidieť náhle pri sebe nebeského ducha! Keď som sa prebral, moji druhovia dali sa na útek. Videl som, že duch ešte vždy sedí na kameni. Svetlo, ktorým žiarila jeho tvár, osvetľovalo hrob, i videl som, že je prázdny, že niet v ňom mŕtvoly. S hrôzou vyskočil som aj ja a utekal som za kamarátmi, ako som len vládal. To je všetko, čo viem. Prišli sme na hrad a stotník nás poslal sem, aby sme ti zvestovali všetko, čo sa stalo.

—        To sa vám len prisnilo! — usiloval sa Kajfáš chladne vysmiať vojakov, ale hlas sa mu triasol.

—        To je nie pravda! — vykríkol rozhorčený vojak. — Či môžu mať štyria chlapi naraz jeden sen? Alebo spí azda niekto s otvorenými očami? A okrem toho sme ochotní odprisahať všetko, čo som ti tu povedal, na všetkých našich bohov, a ak chceš, aj na vašich.

—        To je všetko pravda, — zvolali aj ostatní traja strážci. — Konečne, choď a pozri sa do hrobu sám!

Najvyšší kňaz neodpovedal hneď na dotvrdzanie vojakov, ale chvíľu premýšľal. Potom sa obrátil k nim a povedal im neobyčajne priateľsky:

—        No, dobre, povedzme, že sa všetko stalo tak, ako hovoríte. Ale veď máte chvíľu času. Nuž sadnite si a oddýchnite si. Pošlem vám nejaké občerstvenie, lebo p j prebdenej noci ste iste hladní.

Rimania udivene pozreli na seba. Potom si okúňavo posadali na sedadlá okolo stien a Kajfáš im povedal s úsmevom:

—        Teraz už musím odísť, milí priatelia. Rozmyslite si všetko ešte raz, lebo svoju výpoveď budete znovu opakovať pred niektorými členmi vysokej rady.

Len čo najvyšší kňaz vyšiel z izby, poddôstojník s potmehúdskym úsmevom povedal:

—        Chlapci, nespozorovali ste ešte nič?

—        Ba áno, — ozval sa vojak, ktorý oznámil celú vec Kajfášovi, — zrazu sa celkom premenil a stal sa veľmi priateľským. Azda si len nemyslí, že sme miláčkami bohov, keď sa nám zjavil duch?

—        Kdežeby, čo si to vlastne namýšľaš! — zvolal vodca posmešne. — Židovský kňaz sa nebude predsa veľa zaujímať o tvojich rímskych bohov. Skôr má sa vec takto: On síce verí, že sa vám zjavil duch, ale navonok to nechce pripustiť, a chcel by radšie všetko utajiť. Akiste bude vyjednávať s vysokou radou a pokúsi sa, aby vás podplatil. Bude chcieť, aby ste vypovedali niečo iného, na príklad, že ste boli opití a že v noci niekto ukradol mŕtvolu z hrobu.

—        Ale to predsa neurobíme! — zvolali vojaci rozhorčene. — Na to sú veľké tresty, a potom, veď to by ani nebola pravda!

Poddôstojník už nemal času odpovedať, lebo dvere sa otvorily a vošli dvaja sluhovia najvyššieho kňaza. Jeden z nich niesol veľkú misu s mäsom a chlebom, druhý veľký krčah s vínom a päť pohárov. Položili jedlá a nápoj na stôl a jeden z nich, Malchus, povedal:

—        To vám posiela najvyšší kňaz. Priniesli ste mu asi veľmi radostnú zprávu, že je k vám taký štedrý. Ku nám už býva skúpejší.

—        V prvej veci, ako vidieť, máš pravdu, — odpovedal vodca vojakov, — ale tej druhej neverím. Veď na to si pritučný a tvoj nos je tiež pričervený.

—        To je hanba! — nahneval sa Malchus. — Môj pán ťa tu štedre hostí, a ty ma budeš urážať? A práve zato sa prvý napijem, veď je vínko dobré! A už sa chystal, že sa napije. Ale Riman priskočil k nemu, vytrhol mu plný pohár z ruky a osopil sa naň:

—        Žide, nešpiň pohár svojimi nečistými ústami!

Malchus zbledol pri tejto urážke. Schytil druhého sluhu za plece a ťahal ho k dverám. Vo dverách kričal zlostne:

—        Poď, Jozef! Nechajme neokrúchaných rímskych žoldošov samých! Veď tí nemajú ani poňatia o pravidlách pohostinstva! — A tresol za sebou dvermi.

—        Tak, tých dvoch by sme už šťastne mali vonku! — uškeril sa Riman. — A teraz si sadnite a jedzte! Naschvál som týchto Abrahámových synov vysotil za dvere, lebo by som vám rád niečo povedal. — Pritom sa pustil do poriadneho kusa mäsa a chleba. Ostatní sa tiež nedali núkať a popritom počúvali, ako ich v prestávkach poučoval:

—        Keď vás teda ten Žid bude chcieť podplatiť, aby ste inakšie svedčili, tak najprv odmietnite. Bráňte sa a povedzte, že by vás ťažko potrestali. Dávajte pozor, koľko vám ponúkne, a keby vám i veľmi veľa ponúkal, pýtajte dva rázy alebo aj tri rázy toľko. Povedzte, že pochovaný Galilejčan bol divotvorca, prorok, Boh; veď aj bol! Vyžmýkajte zo Žida toľko, koľko sa len dá. Tretinu z toho dostanem potom ja, rozumiete? Veď trestu sa nemusíte obávať. Jednoducho budeme o tom mlčať, a keby sa vás stotník spýtal, povedzte, že veľkňaz prosil, aby ste mlčali... Ale pomaly! ... Nepite mi toľko, aby ste mali rozum čistý, lebo nakoniec ešte vystrojíte nejakú hlúposť!

Vojaci voľky-nevoľky postavili poháre na stôl, kým vodca potiahol si ešte jeden poriadny dúšok. Tak prešla dobrá hodina. Konečne otvorily sa dvere a objavil sa najvyšší kňaz.

—        Nuž, priatelia, — povedal láskavo, — už ste sa potúžili? — Vojaci prikývli a Kajfáš pokračoval: — Poďte teda so mnou, tu je shromaždená vysoká rada; jej členovia by radi počuľi o tom dobrodružstve z vašich vlastných úst.

Vojaci vstali, nasadili si zasa čákovy, ktoré si sňali pri jedle, a išli za najvyšším kňazom. Vstúpili do slávnostnej siene, kde už bolo asi tridsať-štyridsať popredných Židov. Ale Rimania sa vôbec neokúňali. Na žiadosť najvyššieho kňaza smelo a nenútene opakovali svoju zprávu. Spozorovali, ako sa vojaci znovu rozhodli, že sa budú riadiť radou svojho vodcu, ktorú im dal v izbe.

Keď hlavný svedok skončil vyprávanie a ostatní vojaci potvrdili pravdu jeho slov a aj zakliali sa, že je to pravda, navjyšší kňaz povedal:

—        Milí priatelia, nemienim vyšetrovať, či je všetko pravda, čo hovoríte. Ale ukrižovaný, ktorý ležal v tom hrobe, bol svodca ľudu a burič. Keby sa teraz jeho prívrženci dozvedeli, čo sa v noci stalo, bol by koniec azda ešte horší ako začiatok. Zjavenie, ktoré ste spomínali, možno ani nemá významu, ale pochabý ľud urobí z toho hotovú udalosť. Preto vec nesmie prísť na verejnosť. Odmeníme vás teda, ale prisľúbite a odprisaháte ml, že o tom budete mlčať. Pristávate?

Vojaci sa na chvíľu zarazili, ale potom ozval sa hlavný svedok:

—        Lenže potom sa nás opýtajú, kam sa podelo telo ukrižovaného, lebo v hrobe ho niet.

—        Môžete odpovedať na to, že ho ukradli jeho priatelia, keď ste spali.

—        Pane, to nejde! — krútil vojak hlavou na tento návrh najvyššieho kňaza. — Ty nepoznáš naše prísne zákony o stráži. Rímsky vojak nikdy nespí na stráži, a keby zaspal, beda mu, čakajú ho najťažšie tresty! Ak počúvneme tvoju radu, vydáme sa ťažkým trestom.

—        Poviete teda niečo iného!

—        Nevieme nič iného, len pravdu, a povedal som ju i tebe i ostatným tu.

Kajfáš horko-ťažko opanoval svoj hnev, ale po chvíli povedal:

—        Majte rozum, ľudia! Nechcem, aby bájka o vašom zjavení dostala sa medzi ľud. Dám vám za to sto zlatých denárov, ak mi odprisaháte, že budete mlčať.

—        Sto zlatých denárov každému z nás? — spýtal sa vojak nedočkavo.

—        Nie, vám všetkým dovedna, — odpovedal Kajfáš zamračene. — Či je to azda málo?

—        Áno, pane, to je málo. Prívrženci ukrižovaného od radosti istotne zaplatia aj desať ráz viac za tú zprávu.

Najvyšší kňaz potichu zaklial, ale potom drsne povedal:

—        Dobre teda, každý z vás strážcov dostane sto zlatých denárov... Štyristo denárov!... Prekliate!... Nazaretský nebol toľko hodný! Jeho život bol len za tridsať strieborných!

—        A čo ja? — spýtal sa lestivo poddôstojník, ktorý ako vodca odprevádzal vojakov aj pred vysokú radu.

—        Ty? ... — hovoril zdĺhavo Kajfáš. — Veď ty si nebol na stráži a nič si nevidel. A za cestu si sa najedol a napil vína.

—        Divím sa, pane, že nevieš lepšie počítať, — odpovedal Riman posmešne. — Ak má zjavenie pri hrobe ostať tajomstvom, aj ja musím mať niečo z neho. Ako svedok vášho vyjednávania a ako vodca týchto vojakov žiadam len dvesto zlatých denárov.

—        To je hanba! — zvolal Kajfáš rozzúrený. — To je neslýchané! ... To je drzosť!... Tí prekliati Rimani nás privedú na mizinu!... — ozývaly sa sieňou divé výkriky. Členovia vysokej rady povyskakovali so svojich sedadiel a Kajfáš behal hore-dolu ani šialený.

Tu zarezal sa do toho hluku ostrý hlas poddôstojníkov:

—        Za túto pohanu budem žiadať zadosťučinenie! Zaraz idem so svojimi ľuďmi k zemskému vladárovi Pilátovi a po všetkých uliciach budeme volať, že ukrižovaný Galilejčan vstal z mŕtvych. Že zomrel nevinne, to vieme všetci, ale jeho smrť máte na svedomí vy!

Tieto slová dotkly sa rozčúlených Židov ani ladová sprcha. V sieni nastalo mŕtve ticho; len kroky vojakov, ktorí sa poberali ku dverám, dunely tupo pod klenbou zasedacej siene.

—        Stojte! Počkajte! — náhle skríkol Kajfáš, keď vychádzal posledný vojak zo dverí, a z jeho hlasu jasne vyznievala úzkosť. Najvyšší kňaz natoľko pozabudol na svoju dôstojnosť, že bežal za vojakmi a zadržal ich.

Ale teraz Rimania pýtali viacej ako predtým. Kajfáš musel draho vykúpiť ich mlčanie. A keď vojaci o chvíľu veselo vychádzali z paláca najvyššieho kňaza, vrecká mali plné rýdzych zlatých denárov. Stráž pri hrobe Galilejčana ich nesmierne obohatila hmotne ...

Keď Magdaléna odbehla od otvoreného, prázdneho Ježišovho hrobu, vrátila sa Súdnou bránou do mesta. Chcela ísť k Šimonovi Petrovi a k ostatným priateľom, o ktorých vedela, že sa utiahli do domu, kde bola posledná večera. Ako sa ponáhľala okolo Herodesovej paloty, stretla Šimona a Jána. I oznámila im celá rozrušená, že hrob Ježišov je otvorený a prázdny.

Tento chýr oboch učeníkov nanajvýš prekvapil a zarazil.

—        Ach, môjho Pána tam niet! — zvolal Ján bolestne. — Ukradli jeho telo! O, Majstre drahý, kde ťa mám teraz hľadať?...

I Šimon i Ján obrátili sa hneď k údoliu a začali bežať. Magdaléna utekala za nimi, ako vládala. Genatská brána bola už otvorená, a tak aj cesta ku hrobu kratšou. Keď boli už za bránou, utekali ešte rýchlejšie. Mladší Ján čoskoro predbehol starého Šimona. Magdaléna videla, že Ján je už v záhrade Jozefa z Arimatie, kým Peter bol len pod troma krížami.

Plačúci zastal Ján pred hrobom, kým dôjde Šimon. Pozrel do hrobu, ale videl len rúcha, ktorými bolo zakrútené telo Pánovo. Keď došiel aj Šimon, vstúpili obaja do hrobu. Úmrtné rúcho Pánovo ležalo pekne poskladané; nikde nebolo ani stopy, žeby bol niekto mŕtvolu odniesol. Šimon od bolesti nad novou stratou nemohol prehovoriť ani slova. Stál bezradne a díval sa na miesto, kde predtým odpočíval Ježiš. Po chvíli si hlboko vzdychol a obrátil sa k východu. Všetko, čo tu videl, bolo mu nevysvetliteľné.

Ale Jánovi prišly na um dávne slová drahého Majstra. Rozpamätal sa, ako ich Ježiš znovu a znovu uisťoval, že vstane z mŕtvych. Vtedy nechápal jeho slová. Ako? Ich Majster vstane z mŕtvych? Ich Majster by mal umrieť?... Učeníci nemohli pochopiť smrť dobrého Majstra, ako teda mohla čakať, že vstane z mŕtvych!...

Kým Šimon nesmierne zarmútený kráčal do mesta, Ján mlčky išiel vedľa neho, pohrúžený v myšlienkach, ale s tichou nádejou v srdci. Predpoveď drahého Majstra o jeho horkej smrti sa tak strašne splnila, — prečo by sa nemalo vyplniť aj jeho veľké slovo o zmŕtvychvstaní?...

Učeníci síce odišli, ale hrob neosamel. Trúchliaca Magdaléna ostala pri ňom. Dúfala, že Šimon jej povie aspoň slovo, kam sa podelo mŕtve telo Pánovo, ale on odišiel a ani sa o ňu neobzrel. Od bolesti zabudol, že aj ona je tu.

Magdaléna s plačom nazrela do hrobu. Ale čo to? Na oboch koncoch miesta v kamennom hrobe, kde predtým ležala mŕtvola Ježišova, sedeli teraz dvaja anjeli. S úžasom i nádejou pozerala na nebeské postavy, odeté snehobielym nádherným rúchom; ale potom zasa beznádejne sklopila oči. Ach, ani anjeli jej nemohli nahradiť milovaného, drahého Majstra, ktorý milosrdne sňal bremeno hriechov s jej duše. Magdaléna nebála sa anjelov, ne-triasla sa v ich prítomnosti, len slzy jej tiekiy ešte hojnejšie.

Tu sa jej anjeli spýtali vľúdne:

—- Žena, čo plačeš?

—        Lebo vzali môjho Pána, a neviem, kde ho položili.

Hlboký smútok vyznieval z jej slov. Keď to povedala, obzrela sa, lebo zrazu na skalu vedľa nej padla ľudská tôňa. A za ňou ozval sa mužský hlas:

—        Žena, čo plačeš? Koho hľadáš?

Magdaléna videla za sebou stáť muža a myslela sii že je to záhradník. V žiali si ani nevšimla, čo sa jej spytuje; myslela len na toho, koho oplakávala. Preto odpovedala:

—        Pane, ak si ho ty vzal, povedz mi, kde si ho položil, a ja ho vezmem.

Tu stala sa s postavou muža zázračná premena. Tvár mu zažiarila ako slnko a celé telo zaskvelo sa mu nebeskou krásou. Na rukách i na nohách zasvietily mu ako drahokamy krvavé rany a z jeho srdca ako keby šľaha-ly plamene. A biele rúcho nebeskej postavy trblietalo sa ako diamanty. A potom prehovoril slovo, ktoré premenilo všetek jej žiaľ v radosť a všetku bolesť v najčistejšiu rozkoš:

—        Maria!

Užialenej Magdalene znelo toto oslovenie ako nebeská hudba. Obrátila sa celkom k nemu, vystrela ruky a znovu si ich pritisla na tlčúce srdce, pozrela k nemu a s jasavým výkrikom — Majstre! — padla zjaveniu k nohám. Uzrela Ježiša v lesku jeho slávy ...

Salome a jej priateľka Maria Jakubova prestrašené odišly od hrobu, kde k nim prehovoril anjel. Ale medzi Golgotou a mestom Maria už nemala sily, aby išla ďalej. Už bola stará a vysilila ju aj minulá prebdelá noc a vzrušenie dnešného rána. Slzy jej vyhŕkly z očí a klesla na skalu pri ceste. Salome voľky-nevoľky ostala pri nej. Sadla si vedľa nej a usilovala sa potešiť ju:

—        Oddýchni si trochu, Maria, a zasa bude všetko dobre. Tej noci sme ani oka nezažmúrily, aby sme nezaspaly a neoneskorily sa ku hrobu; preto si teraz taká slabá. Pravda, aj ja som sa v prvej chvíli zľakla anjela a celá som sa triasla. Ate teraz, dobrá Maria, v srdci mi je tak ľahko a veselo, že by som sa hneď dala do spevu. Veď si len pomysli, čo nám povedal anjel: „Vstal, niet ho tu. Hľa, tu je miesto, kde ho položili!"

—        Ó, Salome, — zvolala Maria, — dobre som počula, čo anjel povedal, ale nerozumela som tomu. Priveľmi ma opanovala úzkosť a zármutok. A nepovedal tiež, že máme ísť k učeníkom a zvestovať im to?

—        Áno, tak nám povedal. Máme im zaniesť túto radostnú zprávu.

Maria utrela si slzy závojom s hlavy a povedala:

—        Len teraz vidím, aký posvätný a radostný bude pre nás tento deň. Ach, doteraz som myslela len na naše sklamanie a na svoj strach. Ešte chvíľku si odpočiniem a potom pôjdeme k Šimonovi a k ostatným.

—        Ako sa bratia zaradujú! — zvolala Salome. — Boli sme všetci takí zničení a beznádejní! A najmä Šimon v tieto dni tak plakal, že ešte nikdy som nikoho nevidela tak plakať. Ostarel od samého plaču a zármutku. Ale kto by si to bol pomyslel, — doložila radostne, — že nám po týchto strašných dňoch svitne také blažené ráno? Pre zármutok sme celkom zabudli, že Ježiš je Syn Boží, ktorý nemôže ostať v hrobe. Teraz čo raz lepšie vidím, že zármutok nám celkom zaslepil i oči i srdcia. Či Pán nevzkriesil Magdaleninho brata, ktorého telo v hrobe už zapáchalo? Ó, Maria, Ježiš je veľký! Ježiš, ktorého sme nasledovaly a ktorého učenie sme počúvaly, je skutočne Syn Boží!

Posvätná hrôza otriasla Máriou. Spýtala sa ticho a nesmelo:

—        A kde je asi teraz Pán? Čo myslíš, Salome, vstúpil na nebesá? Alebo pôjde s nami zasa do Galilejska a tam bude činiť zázraky a poučovať ľud?

—        Áno, áno! Myslím, že iste! — odpovedala Salome horlivo. — Veď máme povedať priateľom, že ich predíde do Galilejska, že ho tam zasa uvidia.

—        Ozaj! A ja som zabudla na to! — povedala Maria. — Ó, zo srdca by som si žiadala, aby sa znovu začaly tie šťastné dni, ktoré sme tam prežily. V Galilejsku sú ľudia nie takí zlí, ako tu vo veľkom meste.

—        Ako to všetko bude, Maria, to ti neviem povedať. Azda to Pán oznámil Šimonovi a bratom, čo bude v budúcnosti. Teraz, keď nás Pán opustil, Šimon je naším otcom. Budeme to robiť, čo nám povie.

—        Poponáhľajme sa, — vstala Maria, — aby sme čím skoršie povedaly Šimonovi, čo sme videly a počuly. Už zasa vládzem ísť Spomienka na dnešné šťastie ma viacej posilnila ako ten krátky odpočinok.

—        Túžim po tom, aby sme to bratom čo najskôr oznámily, — odpovedala Salome. — Nemôžem sa ani dočkať, až im rozpoviem všetko a uvidím ich užaslé tváre. Aká som rada, že ti je už lepšie! Ale teraz sa poponáhľajme. Poď, opri sa o mňa, pôjde ti to rýchlejšie!

A ruka v ruke kráčaly obe ženy, až prišly k Súdnej bráne. Pred dvoma dňami kráčaly tadiaľto s celkom inakšími pocitmi. Vtedy išly s bolesťou za milovaným Majstrom, ktorý sa v biede a potupe vliekol na popravisko. Teraz im žiarily oči od radosti, keď sa vrúcne rozprá-valy o láske Toho, ktorého ukrižovali.

Tu im prichádzal v ústrety akýsi muž. Zprvu si ho ani nevšímaly, ale potom zastaly ako prikuté s úžasom a obdivom. Pred nimi stál Ten, ktorého lásku práve spo-mínaly. Pán sa im zjavil krásnejší, ako ho kedy videly, Uchvátené jeho velebnosťou, ženy bežaly k nemu.

—        Vítajte! — oslovil ich Ježiš. Ale ženy od radosti nemalý slov, aby odpovedaly. V nemom vytržení klesly mu k nohám a klaňaly sa mu. Tu Ježiš prehovoril:

—        Nebojte sal Iďte a zvestujte mojim bratom: nech idú do Galilejska, tam ma uvidia!

Hneď na to zjavenie zmizlo. Maria a Salome kľačaly na ceste samé. Čo ako chytro vstaly a obzeraly sa, Ježiša už nevidely.

Lazar s Martou napiate počúvali. O čom to hovorí? Aké zázračné, tajomné dieťa sa narodilo v maštali?

Maria vyzvala priateľku, aby vstala, a obrátila sa k súrodencom:

—        Vidím, že sa divíte tomu, čo Sanha hovorí, ale povedala pravdu. Ježiš, ktorého zázračný život poznáte, skutočne sa narodil v maštali. Najvyšší vyvolil si to najnižšie. A ako zomrel pred niekoľkými dňami v potupe na kríži, tak si už od najútlejšej mladosti vyvolil chudobu a biedu za priateľov. Prvou kolískou mu boly jasle v maštali neďaleko Sanhinho domčeku. Večný Boh chcel, aby sa tak stalo. Svet videl potupu svojho Stvoriteľa, ale uvidí aj jeho slávu.

Sanha chytila Máriu za ruky a vrele jej ich stisla. S nevýslovnou sústrasťou pozerala do očí priateľkiných a povedala tichým hlasom:

—        Ten, ktorý zomrel na kríži, bol tým sladkým dieťaťom, ktorému sme sa klaňali v maštali, o ktorom spievali anjeli a ktorého zvestovali pastierom? ... Ó, Maria! Maria!

—        On bol baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta, — odpovedala Maria ticho. Zdalo sa, že ju temer dusí vznešené božské tajomstvo o vykúpení sveta skrze jej syna. Veď bola v ňom skrytá taká veľká, taká nesmierna láska!...

Marta ponúkla Sanhu, aby si prisadla k Márii a raňajkovala s ňou. Také stretnutie po vyše ako tridsiatich rokoch muselo sa predsa náležíte osláviť! Marta už sama obstarala obsluhu pri stole. Sanha sa skromne zdráhala. Vtom objavil sa nový hosť. Dvere sa strmo otvorily a na prahu stála Magdaléna.

—        Maria! — volali Lazar i Marta odrazu, — odkiaľ prichádzaš? Kde si bola v tieto dni?

Ale Maria Magdaléna neodpovedala na ich otázky. Bežala rovno k matke Ježišovej, vrele ju objala a zvolala:

—        Ó, Matka! Matka! Videla som Pána! Rozprával sa so mnou! Ježiš vstal z mŕtvych! Hrob je prázdny!

Jasot jej slov znovu rozradostnil srdcia všetkých. Nová svedkyňa zmŕtvychvstania milovaného Majstra, svedkyňa jeho božstva, potvrdzovala, čo už vedeli z Máriiných úst. Všetci obstali matku Ježišovu a blahožičili jej. Ale Maria povedala Magdalene:

—        Viem, dcéra moja, že Pán vstal z mŕtvych. Aj mne sa ukázal a oslobodil ma od bôľu, ktorý ma hrozil zadusiť.

Sanha odnášala raňajky skoro nedotknuté. Magdaléna povedala, čo sa jej prihodilo pri hrobe, a potom sa ponáhľala preč, aby priniesla radostné posolstvo aj Šimonovi a ostatným priateľom.

Magdaléna našla učeníkov veľmi vzrušených. Najprv im Šimon a Ján oznámili ohromujúcu zvesť, že hrob našli otvorený a prázdny. Pred niekoľkými minútami prišly Maria a Salome a skoro bez dychu im zvestovaly, že k nim prehovoril najprv anjel v hrobe a potom že sa im zjavil aj sám Pán.

Ale učeníci ich zprávu prijali s nedôverou a krútením hlavy. Všetko, čo im zvestovaly, bolo také podivuhodné, ešte to nemohli pochopiť. Tu prišla Magdaléna. Aj ona videla Pána a počula jeho hlas. V dušiach všetkých svitala už síce predtucha o sláve milovaného Majstra, ale k viere sa dosiaľ ešte povzniesť nemohli.

Ale ženy sa nedaly zháčiť vo svojom šťastí pochybnosťami učeníkov. Vybraly sa k matke vzkrieseného Pána; dúfaly, že u nej najdú ochotnejšiu vieru. Magdaléna išla s nimi. V Lazarovom dome ich radostne prijali a našly tam veriace srdcia. Nikdy nezažil Lazarov dom krajšieho dňa a nikdy neprebývali pod jeho strechou šťastnejší ľudia ako dnes.

Prešly týždne odvtedy, ako sa Jeruzalem v predvečer Veľkej noci dopustil bohovraždy. V Jeruzaleme pominula sa radosť zo života, ktorá inokedy oživovala mesto, a zapadlo slnko mieru, ktoré kedysi svietilo nad Sálemom, mestom pokoja. Zapadlo a Izrael darmo čakal, že mu raňajšie zore zvestujú jeho nový východ. Ťažké bremeno spočívalo na všetkých mysliach; tam, za Golgotou, zapadlo im šťastie ...

Alebo azda tiché, blažené tváre tých mužov, ktorí boli kedysi učeníkmi galilejského divotvorcu, ktorého nepriatelia ukrižovali, zvestovaly nový radostný deň?...

Po Majstrovej smrti učeníci odišli do Galilejska, ale čoskoro sa vrátili a z očí im žiarila dôvera. Teraz Jen zriedka kedy ukázal sa niektorý z nich na ulici, ale kto ich videl, divil sa, že tak chytro oželeli smrť svojho Majstra. Ale ľud nepoznal ich tiché, sladké šťastie, ktoré zohrievalo ich srdcia!

Večer ten deň, keď sa rozniesla podivná zpráva o vzkriesení Majstrovom a tak ich vzrušila, videli Pána na vlastné oči. Neprekážaly mu ani hrubé múry, ani zavreté dvere. Zrazu zastal Pán prostred ich vážneho shro-maždenia vo všetkej kráse svojej slávy.

Bol to začiatok blažených časov. Skoro denne ho vídali alebo jednotlivo alebo všetci spoločne; a aj keď ho nevideli, s posvätnou úctou cítili jeho blízkosť. Keď sa im zjavoval, dával im vznešené poučenia a udelil im moc, nad ktorou až žasli. Čo raz viacej poznávali teraz veľkosť jeho lásky. Keď putovali s ním po zemi pred jeho smrťou, vtedy by nikdy neboli pochopili také vznešené veci. Ale teraz porozumeli, že len jeho zmŕtvychvstanie ich natoľko posilnilo vo viere, že prijímali všetko, čo im hlásal.

A ešte čosi iného bolo pre Majstrových verných sladkým putom lásky. Bol to odkaz, ktorý im drahý Majster zanechal na pamiatku večer pred svojou smrťou. Hostina lásky, ktorú slávili podľa jeho príkazu, mana jeho svätého tela a nebeský nápoj jeho krvi boly im prameňom najčistejších radostí. Ich Majster a Pán potvrdil im teraz sám, že dobre pochopili jeho závet a odkaz. Kedykoľvek konali veľkú obeť a všemocným slovom premieňali chlieb a víno v telo a krv Ježišovu, vzkriesený Ježiš im nikdy nepovedal, že sa mýlia. Čo kedysi učil v Kafarnaume a čo učinil pri poslednej večeri, to bolo božské slovo a božský čin; to malo trvať vždycky a ustavične malo byť účinným.

Štyridsať dní radovali sa Ježišovi učeníci z dôverného styku s ním. Potom ich vyviedol raz ráno hore na horu Olivovú. Keď na východe nastával deň, rozlúčil sa s nimi a požehnal ich.

Ako ranné slnko vystupuje na oblohu v lesku a v nádhere, tak žiarivo sa Boží Syn vzniesol pred nimi do nebeskej slávy. Vykúpenie ľudského pokolenia bolo dokončené. Vykupiteľ zvíťazil nad svetom, nad smrťou a nad peklom, a teraz slávil vchod do kráľovstva svojej večnej slávy.

Keď učeníci túžobne pozerali za ním k nebesám, zastali pri nich dvaja anjeli a potešili ich prisľúbením, že Pán raz zasa príde s mocou a velebnosťou.

A oni sa klaňali Pánovi a vrátili sa s veľkou radosťou do Jeruzalema.

Vtelený Syn Boží trónil vo svojej nebeskej sláve, ale v slzavom pozemskom údolí, vo vyhnanstve, prebýval malý zástup tých, ktorí v neho uverili. Vo svojich srdciach nezabudnuteľným zachovávali jeho učenie, jeho slová, jeho skutky lásky, ktorú im preukázal. Mali pre Majstra získavať svet a všetky srdcia — ale, ach, ako málo ich bolo a akí boli bojazliví! Teraz, keď Pán odišiel od nich, čoskoro pocítili, ako im chybuje jeho sila, jeho rada, jeho láska. Spojení vo vrúcnej modlitbe volali k nebu, aby im poslalo prisľúbeného Potešiteľa.

Desať dní prosili a modlili sa. Potom sostúpil k nim do slzavého údolia Duch Boží. Bolo to vtedy, keď ZiJia slávili sviatky letníc; vtedy sa na nich vylial Duch svätý. Sostúpily na nich ohnivé jazyky a plamene lásky rozohrialy ich srdcia.

Po soslaní Ducha svätého nadobudli odvahy, aby dokončili dielo, ktoré im Pán prikázal:

— Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Iďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca t Syna i Ducha svätého. A učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta!

Koniec.

Objednajte si z modlitebných kníh Spolku svätého Vojtecha.

J. Pöstényi:

Ave Maria. Má 464 strán formátu 11X13 a] V2 om. Kniha obsahuje potrebné modlitby, pútnické pobožnosti, ružence a veľa pútnických piesní, väčšinou takých, čo dosial neboly tlačené a boly len v rukopisoch predspevákov. Mnohé pesničky sú v nej jednohlasne notované. CENA; neviazaná (crudo) Kčs 10.—, v plátne Kôs 15.—, v koži so zlatorezom Kčs 30.—, v mäkkej koži so zlatorezom Kčs 32.—.

J. P. Kysucký: Boh moja spása. Má 185 strán formátu 11 aj V2XI6 cm. Sú v nej všetky potrebné modlitby a pobožnosti. Knižka má veľké písmeny, preto je čitateľná pre starších a krátkozrakých. CENA: neviazaná (crudo) Kčs 7.—, v plátne Kčs 10.—, v koži so zlatorezom Kčs 20.—.

A. T.: Cesta spásy. Má 221 strán formátu 9X12 cm. Modlitbová knižočka so spevníkom. Obsahuje veľmi pekné a milé modlitby ku každej príležitosti. Veľmi vhodná knižočka pre dámy. CENA: neviazaná (crudo) Kčs 4.50, v plátne Kčs 8.—, v koži so zlatorezom Kčs 18.—-.

J. P. Kysucký: Nebeské kvietky. Má 263 strán formátu 6 aj VsX9 aj Vi cm. V. vydanie. Krásna modlitbová knižočka pre žiakov našich ľudových škôl. Obsahuje krásne modlitby i poučenia a z dobrej polovice cirkevné piesne. CENA: neviazaná (crudo) Kčs 2.—, v plátne Kčs 3.—, v koži so zlatorezom Kčs 9.—, vo vatovanej koži so zlatorezom Kčs 20.—.

J. P. Kysucký: Ružičky. Má 250 strán formátu 4 aj ViX6 cm. Vefmi milá a obľúbená modlitbová knižočka pre dámy v liliputnurn formáte. CENA: neviazaná (crudo) Kčs 6__, v plátne Kčs 10.—, vo vatovanej koži so zlatorezom v krabičke Kčs 15.—.

L. J. Mattoška : Svätý Anton. Má 189 strán formátu 7X11 cm. III. vydanie. Malá modlitbová knižka na rozšírenie úcty sv. Antona Paduánskeho. Obsahuje deväfútorkové pobožnosti k jeho úcte, omšové pobožnosti, litánie k sv. Antonovi, ruženec sv. Antona a piesne ku sv. Antonovi. CENA: neviazaná (crudo) Kčs 5.—, v plátne Kčs 10.—, v koži so zlatorezom Kčs 15.—.

A. K m e ť: Svätý škapuliar. Má 140 strán formátu 10 aj l/sXl4 aj Vs cm. XI. vydanie. Modlitbová knižočka pre ctiteľov marianských s krásnymi pobožnosťami, s hodinkami ku cti prebi. Panne Márii. CENA: neviazaná (crudo) Kij 5.—, v polplátne Kčs 8.—, v plátne Kčs 12.—, v koži so zlatorezom Kčs 20.—.

K. B. Ž e k o : Úbohé dušičky. Má 381 strán formátu 9 aj ViXl5 cm. Malá, vkusná modlitbová knižka, venovaná modlitbám za duše, trpiace v očistci. CENA: neviazaná (crudo) Kčs 8.—, v plátne Kčs 12.— v koži so zlatorezom Kčs 20. — .

F r. R. O s val d: Živý ruženec. Má 113 strán formátu 11 aj ViX 15 aj '/» cm. XXI. vydanie. Obsahuje potrebné modlitby, najmä poučenia o sv. ruženci a ružencové piesne. DosiaF sa minulo 225.000 kusov. CENA: neviazaná (crudo) Kčs 3.—, v polplátne Kčs 5.—, v plátne Kčs 8.—, v koži so zlatorezom Kčs 18.-. Objednávky adresujte na SPOLOK SV. VOJTECHA V TRNAVE. ]

Kto zbožne spieva - dvojnásobne sa modlí !

Slovo o Jednotnom katolíckom spevníku.

Spolok sv. Vojtecha vydal neobyčajne významné, do liturgických, literárnych a hudobných základov slovenského katolíckeho života hlboko zasahujúoe veľké dielo:

Jednotný katolícky spevník.

ktorý sostavily biskupskými úradmi určené komisie a ich predlohy sharmonizoval i nápevmi doplnil Mikuláš Schneider-Trnavský. Spevník na 578. stranách veľkého kvartového formátu shr-ňuje výsledky všetkých doterajších snáh o čistotu, hodnotu i jednotu slovenského cirkevného spevu a svojou obnoviteľský priebojnou silou, obsahovou úrovňou i autoritatívnosťou predstavuje epochálny medzník vo vývoji slovenskej chrámovej hudby. Poslanie tohoto Jednotného katolíckeho spevníka je svrchovane dôležité, lebo:

1. odstraňuje vieroučné dvojsmysly, chyby a priame bludy,šírené v mnohých piesňových tekstoch ľudového, najmä pútnického pôvodu;

2. dôsledne uplatňuje v slovenských liturgických tekstoch tú prirodzenú zásadu, že v cirkevných úkonoch znieť musí a smie všade, vždy a bez výnimky len reč gramaticky správna, neporušene dôstojná, jazykovými cudzotami neznetvorená;

3. náležitým výberom piesní a ich potrebnou básnickou úpravou, hlavne zreteľom na príslušné nápevy, dbá na zachovávanie toho príkazu, aby na posvätné miesta a príležitosti neboly pripustené nekontrolované pokusy ochotníckych veršovníkov;

4. pri dôkladnej revízii slovenského piesňového pokladu od najstarších čias až po naše dni podstatne obohacuje našu cirkevnú hudbu.

5. sviežou, velebnou a pritom technicky dobre prístupnou harmonizačnou úpravou jednotných piesní dvíha upadnutú úroveň našej chrámovej hudby a tým mocne prispieva k prehĺbeniu zbožnosti u veriacich.

Cena Jednotného katolíckeho spevníka je Kčs 200.— pri hotovom platení (posiela sa franko), možno ho dostať i na 4 splátky za Kčs 212.— (s príplatkom porta).

Súčasne s veľkým harmonizovaným Spevníkom, určeným pre organistov, obstaral Spolok sv. Vojtecha i dve malé vydania tohoto kancionálu: úplný Jednotný katolícky spevník bez nôt, doplnený najpotrebnejšími modlitbami. Cena Spevníka bez nôt je: v píá<tne Kčs 7.—, v pegainoide Kčs 12.—, v koži so zlatorezom Kčs 25.—. Spevník možno dostaf i s jedcvhlasovými nápevmi a najpotrebnejšími modlitbami za Kčs 12.— v celoplátenej väzbe. — Objednávky adresujte na SPOLOK SV. VOJTECHA V TRNAVE.

Kniha kníh. Najcennejší dar ku každej príležitosti! Dielo, ktoré patrí na stôí každej kresťanskej rodiny!

Spolok sv. Vojtecha vydal ojedinelé dielo, akého sme dosiaľ nemali. Je to

Písmo sväté v obrazoch,

ktoré zachyfuje slovom i obrazom Starý i Nový zákon a obsahuje celkom 248 strán, z ktorých každá opatrená je prekrásnou rytinou. Tekst tohoto diela na základe tekstovej úpravy filozofického a náboženského spisovateľa prof. Emanuela Žáka, meno ktorého je zárukou vysokej a umeleckej hodnoty slovnej časti, opatril Spolok sv. Vojtecha za spoluúčasti univerzitného profesora-publicistu Dra Štefana Zlatoša.

Kniha je viazainá do dosák s pegamoidu, ozdobených zlatými ornamentami. Je to ojedinelý dar ku každej príležitosti, ale najmä na Vianoce, na meniny, z príležitosti birmovky, duchovných cvičení. uzavretia sňatku, krstu, na cestu do života, pri dokončení štúdií a pod. Je to nevyhnutne potrebná príručka i pre Vdp. katechetov. Spomenieme ešte, že v tejto knihe plných osem strán venované je na záznamy rodinnej kroniky. — Napriek stotisícovým investíciám, ktoré r toto dielo vyžiadalo, Spolok sv. Vojtecha, čo najväčšiemu rozšíreniu k vôli, určil nízku cenu — Kčs 130.— za ekzemplár. Táto cena umožní každému kupiť si toto vzácne dielo. — Formát veľký, 44 X 34. Tešíme sa na Vašu objednávku a značíme sa s úctou:

SPOLOK SV. VOJTECHA V TRNAVE.

Objednajte si Písmo sväté - Nový zákon I. II., vreckový formát, na indickom papieri. — Cena I. sväzku: erudo Kčs 22.50, v plátne Kčs 25.—, v koži Kčs 33.—. II. sväzok: Cena: erudo Kčs 24.75, v plátne Kčs 27.50, v koži 36.30.

Písmo sväté – Evanjelia v lacnom ľudovom vydaní, vreckový formát, v celoplátenej väzbe za Kčs 8.—. Upozorňujeme, že toto vydanie Písma sv. obsahuje len Evanjelia, Dostať u SPOLKU SV. VOJTECHA V TRNAVE.

Každý »člen Spolku sv. Vojtecha by mal predplácať mesačník.

Na Slovensku je vela rozličných spolkov, ktoré majú svoj časopis. Člen skoro každého tohoto spolku je povinný predplácaf aj časopis svojho spolku. Tak by mali urobiť aj členovia Spolku sv. Vojtecha. Keď je „PÚTNIK" aj dnes jeden z najlacnejšich časopisov, čo by to znamenalo, keby ho predplácalo všetkých 110.000 členov Spolku sv. Vojtecha? Mohol by vychádza! na viacej stranách ako posial a bol by ešte lacnejší. .PÚTNIK" čítajú dnes Slováci na celom svete a majú ho radí, čo nám svojimi listmi už často dokázali.

Čo nájdete v „Pútníbu" ? Dobové krásne úvodníky! Zaujímavosti! Články zo zdravovedy! Katolícke úvahy! Články o nových vynálezoch I Krásne besednice tuzemských í zahraničných spisovateľovi Veselé spevy strýčka Tobiáša Taradla! Staf o živote Spolku sv. Vojtecha! Články o živote Slovákov v zahraníčí! Vela zaujímavých drobníčiek! Vela obrázkov súčasných udalostí !

Preto všetcia predplácajte si časopis „PÚTNIK", aby ste sa upevnili vo svojom kresfansko-katolíckom presvedčení a rozmnožili svoje vedomostí a pri tom sa aj pobavili.

Predplatné len Kčs 6.- na rok.

Pre zahraničie Kčs 10.-, pre Ameriku-60 centov.

Objednajte si na korešpondenčnom lístku časopis „Pútnik" od Spolku sv. Vojtecha v Trnave.

---

[1] Židia za čias Kristových pri hostine, ale ležali na Iavom boku hlavou ku stolu a nohami von od stola. Lávou rukou sa podop'erali, pravou jedli. I stoly i sedadlá boly nízke, pohodlné. (Pozn. prekl.)

[2] Židia počítali denné hodiny od šiestej hodiny rannej. Deviata hodina je teda tretia hodina popoludní, kedy Ježiä na kríži umrel. (Pozn. prekl.)