P. AMBROGIO PERUFFO  O. F. M.

TERCIÁRI DNEŠKA.

( TERZIARI D' OGGI ).

Preložil:

P. BOHUMÍR RANDA O. F. M.

1946.

NÁKLADOM SERAFÍNSKEHO SVETA, PREŠOV.

Nihi1 obstat

P. Libor Mattoška, OFM, Censor Proae.

Nr. 756/940.

Imprimi poteš t. Bratislava, die 17. Aug. 1940.

P. Bruno Bohm,

Min. Proalls OFM.

N i h i 1 obstat.

Joannes Javorka m. p.,

censor dioec.

Num. 3044/1940.

Imprimatur. Sv. Kríž nad Hronom, die 11. Septembris 1940.

Marianus m. p., episcopus.

Na ceste do výšky...

        Utešený deň vygúľal sa z oblačných periniek a zlatá tvár slnka usmiala sa nevinným, rozkošným smieškom. Márnivo hádzala ligotavé lúče na zem, na luzy, grúne, na malých i veľkých ľudí.

        Svoje teplé oči upierala na vysoký Štít, priodetý machnatými poľanami a škerila sa na ľudí, ktorí sa driapali hore jeho stráňami.

        A skutočne. Tí ľudia kráčali všelijako.

        Jedni šli pomaly, rozvažito, s kroka na krok, ako by každým stúpnutím zvažovali prekročený priestor. Napredovali však ustavične, bez zastávok, húževnato a, načim priznať, vystupovali na vrchol isto, bez obáv, že by odkväcli. — Iní sa ponáhľali, ani čo by im život unikal, ako by chceli byt všade načas a so všetkým chytro hotoví. Avšak i títo boli ešte dosť rozumní. Občas si oddýchli a škriabali sa ďalej.

        Napokon bolo vidieť i takých, čo temer utekali. Rozbehli sa, popustili všetky uzdy a hrr! — nazdávali sa, že sami od seba vyletia hneď až na vrchol. No neprišli ani do tretiny cesty, už museli odpočívať, a to veľmi dlho; už boli unavení, upotení, zmorení, ponosovali sa na bolesti v nohách i v chrbáte. Odpadli ... Smutným zrakom pozerali, ako popri nich prechádzajú tí rozvažití...

        Hľa, to náš život v malom porovnaní!

Jedni, čo rozumne ponímajú život, ako tvrdú, opravdivú skutočnosť, ako vychodenú cestu, opatrenú bezpečným zábradlím prirodzených, Božích a cirkevných príkazov.

        Druhí, ktorí s času na čas si poskočia, robia opovážlivé kotrmelce, ale sa spamätajú a predsa len úprimne sa usilujú nahor, do výšky — k Bohu.

        Tretí — poľutovaniahodní, čo nevidia ďalej od končeka svojho nosa, a vo svojej krátkozrakosti namáhajú sa kdekomu nahovoriť, že ich už život omrzel, alebo keď dokonale otupeli proti všetkému krásnemu, šľachetnému, dobrému, že život je jeden, a ten sa, vraj, končí tu na zemi, bez akéhokoľvek piano sľubovaného pokračovania vo večnosti.

        Čítajme, prosím, pozorne devätnásť úryvkovito zachytených životopisov novodobých terciárov, našich súčasníkov a vrstovníkov, a presvedčíme sa, že ľudský život je ozaj jeden, lež s pokračovaním vo večnosti; že pozemský život je ako rieka, ktorá si musí vymieľať svoje koryto utrpením, útrapami, bolesťou, žiáľom, slzami, zármutkom a len kde-tu radosťou a veselosťou. Presvedčíme sa, že pozemský život nie je taký nesmyselný a bezúčelný, ako by sa na prvý pohľad zdal byť, a má svoj plný smysel. Oplatí sa ho žiť a napĺňa sa príjemnou vôňou serafínskej veselej mysle, ale len vtedy, keď stredobodom tohto života je Eucharistia, v ktorej sa nám treba čím častejšie, ba denne osviežovať a posilňovať!

        Privoňajme ku každej z týchto dvadsiatich nezábudiek osobitne a spoznáme, že smysel nášho života väzí práve v utrpení, v krížoch. V nich sa očisťujeme od zemského balastu a uchránime sa pred jedovatými výparmi nevraživého sveta, pravda, len vtedy, keď s plnou dôverou budeme sa nasycovať Živým Chlebom.

        Eucharistia!

        Drahý Ježiš tak chcel, aby sme požívali jeho sv. Telo a kráčali takto Telo v tele týmto údolím sveta a žitia ku konečnému víťazstvu, ku ktorému dôjsť nech nám Boh pomáha!

V Kremnici na deň sv. Františka Assiského 1940. P. B. R.

MATT TALBOT (1856-1925)

Svätý nosič

        Vystúpiť na podstavec svätosti nie je výlučným právom niekoľkých, monopolom tried alebo veku.

        V cirkvi Božej vedľa kráľovskej koruny a popri katedre nachodí sa i kladivo a roztrhaný odev robotníka.

        Uprostred moderného reklamného individualizmu Boh si vyvolil nosiča, ktorý s posledného štebľa spoločenského rebríka úspešne vystúpil k čistým a svetlým výšinám duchovného života.

        Bol to obyčajný život, onen Matt Talbota. Nebolo v ňom výnimočných javiskových prevratov, ani lesku nápadných zpravodajských chvál.

        Matt nenarodil sa svätý. Na život sa usmial v kresťanskej rodine 2. mája 1856 v Dubline. V onej chudobnej chyži, navoňanej modlitbou, tĺkly dve srdcia, rozochvievané ako by jednou dušou, ktoré sa stravovali v každodennej obeti pre výchovu dvanástich dietok.

Pijan

        Matt, uličník, zo školy Bratov kresťanských škôl dostal sa do práce vo vinárskom podniku.

        Príklad okúzľuje a strhuje.

        V  dvanástom roku, kým mu mladosť ožarovala tvár čistotou, navykol sa piť.

        Otec, abstinent, zamenil mu spoločníkov i prácu: zavolal ho do colných skladov na alkohol v Dubline, kde sám bol vrchným dozorcom.

        Tým horšie! Noví priatelia dovŕšili jeho skazu. K pivu pripojila sa aj pálenka. Návyk mohutnel s rokmi.

        Neužitočný zostával hlas a neúprosný bič otca, ktorý sa ho pokúšal zachrániť ešte tým, že ho zamestnal pri istom murárovi. Matt bol vždy hotový robiť, presný v rozvrhu hodín; ale večer v krčme minul svoj celodenný zárobok.

        Ba jedného dňa predal i topánky, aby mohol slopať. Druhý raz podarilo sa mu zlodejský odňať husle prechádzajúcemu sa huslistovi, aby mal za čo ovlažiť vysušené hrdlá svojich spoločníkov.

        Takto zabudol na náboženské povinnosti a zanedbal sviatosti. Pozostalo len znamenie kríža ráno, keď sa prebudil.

        Mal však peknú vlastnosť: nezhanobil nikdy ľaliu čistoty.

        Vždy bol skromný, zdržanlivý doma i s priateľmi, ktorí boli prostí krčmári. Poznal opilosť z vína, nie onú z tela.

        Mama — anjel domácnosti — vnukla mu, aby sa oženil. Chcela zamedziť jeho skazu. Avšak on sa vždy odhŕňal s úsmevom a teplo sa k nej túlil: „Mama, ty jediná budeš večne mojou nevestou."

Navštevovateľ kostolov

        Tak to bolo v jeho najkrajšej mladosti, až do dvadsiateho ôsmeho roku.

        Mama sa modlila a bdela — sťa nová Monika — nad zhumpľovaným životom syna svojich nárekov.

        No prichádza hodina milosti.

        Jeden týždeň zostane bez roboty. Nikdy však nechýba každodenná návšteva v hostinci. Do soboty sa pretĺka bez haliera. Dúfa, že ho pozvú jeho druhovia. Koľko ráz našetril pre nich!... Čaká na nich pri dverách dielne.

        Vychádzajú, pozdravujú ho, ale bez onoho slova, ktoré tak veľmi túžil počuť... Priatelia opilosti ho opustili.

        Pokorený, sklamaný zostane sám na rohu ulice, pokým v srdci horí plameň hnevu a závisti.

        Toto opustenie, sebeckosť pripravily mu duchovnú trýzeň, ktorá ho mala priviesť k rozhodnému obratu.

        Vrátil sa domov. Matke, začudovanej, že ho vidí prichádzať v takej hodine, cekol: „Dnes, mama, sa nepije!"

        Po obede sa utiahol celkom sám so svojím horkým žiaľom. Chvíle chvejúceho sa predvečera, silného vnútorného utrpenia!

        Matka sa modlila a bdela.

        „Vieš, mama, idem spraviť sľub, že sa neopijem viac," oznámil jej sviatočne oblečený.

        „Spomeň si, synáčik, sľub, daný Bohu, musíš dodržať stoj čo stoj. Ale ak sa cítiš pevný, choď len s požehnaním neba..."

        „Chcem si ho dobyť, mama."

        Matt vyšiel rozhodnutý. V chráme sv. Kríža sľúbil zdržovať sa vína tri mesiace, čo potom obnovil na jeden rok a napokon na celý život.

        Od toho dňa vyhýbal sa hostincom a stal sa navštevovateľom kostolov.

Na rovnej ceste

        Šťastlivé rozuzlenie! Matt načrtol si nový program života: ohnivé úsilie potlačiť svoje osudné sklony. Pracoval pomaly, vytrvalo, mlčanlivo, ale krvácajúc nad drsnosťou srdca, nad priepasťou duše, aby duchovne znovuožil. Napätie vôle u Matta prezrádzalo čosi zázračného, čo, hľadiac na výsledky, bezpochyby podnášalo ho k víťazstvu.

        Odteraz dáva prednosť návšteve chrámu a domova.

        Bratia, dosiaľ pijani a rúhači, neposlušní na akýkoľvek hlas napomenutia, aby sa dali kráčať po správnej ceste, prekážajú jeho modlitbe, životu v pokání. Preto rozhodne sa žiť v chudobnej izbietke osamote, ďaleko od matky, ktorú má tak rád.

        V samote jeho duch rozširuje svoje bezmedzné rozhľady. Začína podivuhodnú vzostupujúcu cestu.

        O piatej obšmieta sa pri bráne kostola, čo čaká na sv. omšu a sv. prijímanie. O šiestej beží do roboty. Navečer, zanechajúc staré spoločnosti, odovzdáva všetku mzdu matke a samučký vracia sa do kostola na dlhú modlitbu.

        Sobotné popoludnie a celú nedeľu krčil sa vždy v kostole. Choval sa v ňom ponížene a zároveň akosi nevysvetliteľne. Zdal sa miláčikom Pánovým, ktorý si istotne obľúbil toľké svetlo dobroty u tejto pokornej osoby.

        Poniektoré sviatky bol prítomný aj na osemnástich omšiach.

        Ako člen mnohých náboženských sdružení 18. októbra 1891 zapísal sa aj do Tretieho rádu sv. Františka. Presne dodržiaval spoločné sv. prijímania, shromaždenia a prednášky; každý deň recitoval Malé hodinky k Panne Márii, ako to robievali starí terciári.

        Sv. František, chudobný a kajúci, je jeho vzorom.

        Za lôžko mu slúžia dva hrbaté, neohobľované stoly. Jedlo si pripravuje veľmi skrovné; často kus suchého chleba, rozmäkčeného vo vode.

        Po modlitbe v kostole oddával sa duchovnému čítaniu. Na odpočinok poberal sa o jedenástej v noci. O druhej po polnoci ho sháňal budíček, a zasa bola na rade modlitba a rozjímanie, vytrženia... Tesný a drsný pás kajúcnikov vrezával sa mu do tela. Na kolenách si schválne vystrihol nohavice, aby mohol kľačať na holej zemi.

Nosič

        Zmena hodinového poriadku omší v kostole zabraňovala mu zúčastniť sa sv. omše, pretože murárske povinnosti pozývali ho do roboty o šiestej.

        No jeho hlboká nábožnosť vnukla mu myšlienku,, aby si premenil remeslo.

        Vstúpil do Závodov Martin, veľkoobchodu s drevom, kde sa začínala robota o ôsmej.

        Ak bol predtým presný v hodinovom poriadku a v práci, teraz je až úzkostlivý; preto je pracovitý a vážený. K druhom chová sa veselo, príjemne, usmieva sa na všetkých hlbokým úsmevom, ktorý rozjasňuje tvár.

        Po prvých úškľabkoch sarkazmu a výsmechu a po nejakom slove zlorečenia jeho príklad, jeho život si vynucuje úctu, lebo na každú kliatbu šepce modlitbu. Len čo sa zjaví, v jeho prítomnosti nik nekľaje a nepočuť viac ošklivého a oplzlého slova.

        Matt zúčastňoval sa jednotne každého správneho dovolávania sa práv a nárokov robotníctva, nikdy však nefiguroval v pouličných manifestáciách.

Pospolitosť duší

        Keď sa bratia vytratili z domu, vrátil sa Matt k matke. Po otcovej smrti presťahoval sa do domčeka na ulici Upper Rutlau.

        Pestoval v sebe vždy veľkú nežnosť k matke. Zvečera tie dve srdcia, ktoré sa rozumeli, rozprávali si dlho o „dôverných priateľoch", ako Matt zvykol menovať Ježiša, Máriu a svätých.

        Rozhovory anjelské, slabikované rečou teplou, veselou od vnútorných a hlbokých tajomností...!

        Matka bola jeho jedinou dôvernicou. Koľkokrát ho prekvapila v noci, v anjelskom chovaní, že sa rozprával s Pannou Máriou, ako by bola prítomná!

        „Keby si vedela, mama," hovoril jej, „aká je dobrá ku mne Panna Mária."

        Lenže málo rozprával o sebe.

Priatelia

        Mal veľmi rád deti a chudobných. Bol štedrý vždy ku všetkým.

        Usmiaty, obťažkaný balíčkami, darčekmi pre svojich chudobných uspokojoval všetky ich túžby, vydajúc všetko, čo zarobil; zbavoval sa neraz i potrebných vecí s františkánskou veľkodušnosťou.

        Bolo to v sobotu. Nejaký kňaz prosil o almužnu na podporu misií pri bráne závodu. Všetci robotníci dali svoj príspevok.

        „Choďte len ďalej, dôstojný otče, stretnete jedného, ktorý vám dá viac."

        Matt vychádzal posledný. Daroval svoju celotýždennú mzdu.

        Nijaký prírastok na plate nezveľaďoval prepych jeho života, ale znamenal rozkvet nových skutkov lásky a dobra.

        V posledných rokoch ochorel. Bez roboty, podporovaný peniazmi, ktoré sa priateľom pošťastilo nanútiť mu, dával ešte almužnu, ako to potvrdzujú niekoľké poznámky, ktoré sa našli medzi jeho papiermi (drobnými útržkami). Tieto i dnes opájajú veľmi mnohé duše hlbokým osvietením.

Symbol a pozvanie  7. júna 1925.

        Matt po prvej sv. omši vrátil sa domov na krátke raňajky. Idúc zpiatky do kostola, zakolísal sa na mieste a naraz padol na zem.

        Nastal shluk; zdvihli ho so zeme. Ale srdce už nebilo viac. Mal 69 rokov.

        Keď druhého rána v blízkej nemocnici rozstrihovali jeho chatrné šaty, nožnice narazili na čosi odporujúceho. To bolo cilícium, ktoré zdrsňovalo telo, anjelsky čisté. Zahalili ho do rúcha sv. Františka, ktorého pobožným synom bol a zaň sa vždy otvorene priznával.

        Dnes nad jeho hrobom na cintoríne v Glausuewin rozširuje svoje ramená kríž, symbol to a pozvanie k všetkým početným pútnikom, ktorí sa sem poberajú vyprosiť si prihovorenie „svätého nosiča".

        Začal sa informatívny proces o hrdinskosti jeho ctnosti.

        V očakávaní neomylného posudku Cirkvi koríme sa medzitým úmyslom Boha, podivuhodného vo svojich svätých.

ARGENE FATI (1890—1926)

Na oheň ma položila láska

        17. novembra 1919 vystupovala mladá blondínka zo Sta. Maria degli Angeli k sv. Damiánovi pod pokrovom bielych vločiek snehu, ktorý jej pripomínal príhodu dokonalej radosti.

        Argene Fati, viac ako päť rokov zapísaná v Treťom ráde sv. Františka, nie pre akýsi dosť rozšírený nasladnutý sentimentalizmus, ale aby žila malú terciársku Regulu v očividnej evanjeliovej úplnosti, prichádzala zastaviť sa v bielej pustovni: zapáliť svoje srdce serafínskym žiarom a opojiť sa duchom Pani Chudoby.

        V sobranom tichu františkánskej svätyne, večeradle to serafínskej mystiky, modlí sa mladá pútnička ideálov a rozjíma dlho na nesúvislej dlažbe malého kostolíka, chudobného ver', no jednako oplývajúceho a jasajúceho čistotou a posvätnosťou.

        Srdce sa jej chveje, prudko tlčie a plače...

        Vracia sa, ta nahor, druhého roku.

        S radosťou znovu pozerá pustovňu Carceri, jaskynky sv. Františka, bl. Egida a bl. Bernarda, kde sa modlí a vzdychá...

        V zapustenom kostolíku sv. Damiána, posypanom kvetinami, splní sa jej dlho láskaný sen. Zasväcuje sa celkom Bohu v dobrovoľnom celopale troma rehoľnými sľubmi chudoby, poslušnosti a čistoty, ako sestry sv. Kláry, zatvorené v kláštornom tichu; ona však zostáva vo svete, aby rozširovala pokoj a dobro Serafínskeho Otca.

        Najdôstojnejší P. generálny minister, prechodiac povedľa nej, dal jej príkaz nového, veselého obsahu: „Je prísnou františkánskou povinnosťou veselosť. Predpisujem vám, aby ste boli vždy veselá za každú cenu. Ak máme klásť obetu s plačom, lepšie bude, keď ju neprinesieme. Sme usrozumení?..."

        Argene uprela naň dvoje očú, jasných a priehľadných ako umbrijské nebo za jasného rána, a prisvedčila: „Reverendissimo, áno."

        Bolo to 20. septembra 1920. Argene mala tridsať rokov.

        V ten istý večer chudobná a ušľachtilá panna zanechala so slzami sv. Damiána a sostúpila dolu do sveta, aby ho navoňala svojím duchom a zapálila svojím žiarom.

        Kadekoľvek bude prechádzať ako belostné videnie čistoty a apoštolátu, ako františkánska misionárka pokoja a lásky.

Svetlo príkladu

        Belejúce sa detstvo a prvá jej mladosť, plná rýdzosti a zápalistej pobožnosti, prekvitá v Pesaro. Jej prvé lásky sú Ježiš, Mária a František.

        Dostáva sa jej prísnej a ukáznenej výchovy, odlesk to vojenskej metódy otca, delostreleckého kapitána.

        Po skončení ľudovej a doplňovacej školy prichádza s rodinou do Ríma.

        Úbohá, je nútená zanechať štúdium pre prácu.

        Kamkoľvek zavíta, rozhadzuje semeno dobroty.

        Najprv bola príručnicou v parfumérii. Prostredie frivolné, svetácke, ktoré nebolo možno smieriť s ideálnymi požiadavkami čistej mladice.

Navštevovala potom rýchlopisnú a strojopisnú školu na ústave Meschini.

        Zjavné nadanie, láska k štúdiu, pilnosť a dobrota srdca vydobyli jej ako odmenu, že ju povýšili na učiteľku, ktorú si ctili predstavení a obľúbili žiaci.

        V lavici i za katedrou, na ulici i námestí Argene bola vždy „anjelom pokoja a svetlom príkladu".

„Som zasnúbená.."

        V dvadsiatich rokoch ju pichá a trápi problém voľby nejakého stavu: nevzpiera sa proti nemu, ani ho neprekonáva.

        Jemnosť, vmaľovaná do tvári žiariacej a zarámovanej do jasnoplavých vlasov, vyberaná inteligencia, príjemný hlas a teplá, plynná reč získavajú si živé sympatie medzi mladými mužmi.

        Prvý sa jej predstaví bohatý mladík.

        Veľmi krátka známosť, pretože Argene spozoruje, že sľubný verenec nemá svetla viery a daromným vidí úsilie pritiahnuť ho k láske Kristovej. Kúzlo sa rozpľasklo v začiatkoch.

        Argene pochopila, že iná musí byť cesta boja.

        Novú ponuku k svadbe, vznešenejšiu a búrlivejšiu, zavrátila rozhodne: „Už som verenicou Ježišovou!"

        Za svetovej vojny táto dobrá deva musela nechať naboku vyučovanie, aby ošetrovala svojich drahých. Mama ležala na polyklinike, brat zranený na fronte, otec celý deň v úrade, mladšia sestra v práci: ona sama musela obriadiť celú domácnosť. Boli to dni plné roboty, obetí, skutkov sebazáporu, ale tiež plné radosti pre jej šľachetné srdce.

        Keď sa vrátil pokoj a jas do rodiny, Argene vyučovala až do r. 1918 v škole pre dietky na vojnu povolaných na Via Donizetti.

        Vyučovanie, zbraň jej apoštolátu, roztiahlo jej srdce, potrebujúce milovať a stala sa matkou oných maličkých, zastrašených vojnou.

        Nadobudla vzácne skúsenosti v onej škole. Spoznala neblahé rodinné pomery v tom smutnom časovom úseku.

        Bolo treba podniknúť radikálne vyliečenie rodinného krbu so zdravou kresťanskou prevýchovou mládeže.

        A hodina práve uderila pre dejiny katolíckeho Talianska.

        R. 1919 založila Armida Barelli Jednotu ženskej katolíckej mládeže talianskej. Jej cieľom bolo pripraviť talianske dievčatá na znovuposvätenie rodiny a vyliečenie spoločnosti.

Vo víre činnosti

        S plným vedomím a zrelým uvážením a s onou duchovnou prípravou, vyvrcholenou u sv. Damiána, keď sa obetovala celkom Bohu a dušiam, Argene našla pole svojho apoštolátu v novom pohybe katolíckych žien.

        Všetko darovala novej nábožensko-spoločenskej činnosti.

        Prorocké heslo: „Eucharistia, apoštolát, hrdinskosť!" bude jej programom a najskvelejšou náčelenkou, ktorá sa roztrblieta na jej čele.

        Naskutku ju menovali delegátkou pre kraje Lacium a Abruzzi. Jej apoštolské cesty nemožno odteraz viac spočítať.

        Duša plamenná, so slovom iskrivým a organizačným duchom, vyžaruje znútra svetlo a teplo.

        V slnku alebo jesennej sychravosti je prítomná všade a máva pochodňou nového pohybu, zakladá diecezánne strediská Jednoty talianskych katolíckych žien, premáha protivenstvá; vysvetľuje a objasňuje každú vec; odokrýva pochybnosti, ťažkosti, nepochopenosť. Na jej stopách rozkvitá dobro, usmieva sa dokonalá veselosť života; zapaľuje všetko serafínsky-mi plameňmi, ktoré horia a žeravo spaľujú jej srdce.

        R. 1921 na oslavách siedmeho storočia Tretieho rádu Argenin františkánsky duch vydal všetok svoj lesk a plameň.

        Vtedy sa ukázala účinnou rečníčkou.

        Jej výrečnosť je ľahká, podmaňujúca, pretože je objektívna. So shovorčivou vrúcnosťou prenáša seba samu do publika, ktoré načúva jej vnútornej vášni.

        „Láska nie je nič iné ako láska a františkanizmus."

        Františkánske dni, týždne, schôdzky a kongresy prenášajú ju z mesta do mesta, aby všade ospevovala veľkosť chudobného Tretieho vojska, aby rozprávala na viacerých miestach v ten istý deň.

        Je to sv. Otec František, ktorý ju ochraňuje a podporuje v tvrdej, oslabujúcej únave a rozpaľuje jej plamenistý oheň.

        A Argenino srdce tlčie radosťou. „Cítim sa veľmi šťastná, zdá sa mi, že som veľmi blízko Ježiša. Láska je činná. Žena vždy odpovedala na zavolanie Božie a vždy mu odpovie."

        Keď ju r. 1923 vyvolili za tajomníčku Jednoty talianskych katolíckych žien a za diecezánnu predsedníčku Jednoty ženskej katolíckej mládeže talianskej so sídlom v Ríme, v činnosti neustala a nepoznala odpočinku.

        Predsedníčka Jednoty žien hovorievala s úsmevom záľubného zadosťučinenia: „Fati je mojou pravou rukou!"

        Po jednej z Argeniných prednášok nejaký pán zvolal: „Tri dámy ako táto prevrátili by celé Taliansko!"

        Hoci ju prenasledovali fyzické i morálne bolesti, mladá františkánska apoštolka vždy bola pohotová v prednej stráži, aby strhla priehrady a pochodovala bezpečne k svojmu jasnému cieľu.

        To bolo jej poslaním. Jej povinnosťou.

        „Rozumieť naše vodcovské poslanie ako duchovné materstvo, milovať stvorenia nám zverené, obetovať sa vznešene za našu prácu," to boli úlohy, ktoré udeľovala Argene všetkým sestrám, ktoré však sama uskutočňovala úzkostlivo a so zrejmým úspechom.

        Stredisko jej života a činnosti bola Eucharistia.

        „Stupňu eucharistického života, dosiahnutého niektorou dušou, takrečeno vždy zodpovedá plodnosť jej apoštolátu... Činnosť apoštolátu za duše a oživenie dôverného spojenia s Pôvodcom života."

S Pani Chudobou

        Plachá pred prepychom a strojenosťou žila v láske k Pani Chudobe.

        Keď jej rodina upadla do smutných finančných pomerov, Argene nehanbila sa pracovať, aby sa uživila a dôsledne odmietala akékoľvek ponuky.

        Hoci chorela, zriekla sa zvláštnych jedál a pohodlia, hotová povedať všetkým: „Chudoba sa má dobre i v nemoci."

        Tak neprijímala ani odmeny za svoje konferencie. Hovorievala: „Stačí náhrada cestovných výdavkov. Sv. František chce, aby sme boli chudobní."

        Na cestách, ktoré platili diecezánne úrady, dávala prednosť tretej triede, izbe chudobnejšej alebo spoločnej a františkánskemu obedu.

        Istej panej, ktorá jej chcela obetavo zaplatiť cestovný lístok druhej triedy, Argene navrhla: „Rozdiel pošleme sirotám sv. Antona!"

        Inokedy, keď ju prosili, aby sa zdržala ešte jeden deň v ktoromsi meste, prezvedela sa, aké výlohy by postačili na jej predĺžený pobyt a povzbudila dotyčných, že tá suma postačí, aby zakúpili odedzu pre jedno malé dieťa, lebo „jeho mať mi ho dnes doporučila."

        Prekonala dlhú cestu pešky v daždi, aby mohla dať chudobnému pár centezimov na električku. Veľkodušne darovala svoj cestovný lístok akejsi panej, ktorá svoj stratila a neváhala pre seba žobrať od cestujúcich...

        Konečne, — františkánska hrdinskosť — keď jej predstavili chudobné dievčatko s odporúčaním, aby mu hneď našla nejaké miesto, Argene bez odkladu popustila mu svoje.

        Tohto ducha vyspelej chudoby a serafínskej charity čerpala tam hore u svojho drahého sv. Damiána, kam sa vracala každý rok na duchovné cvičenia.

Na Kalvárii

        Napozatým dostavila sa bolesť, aby zjemnila jej srdce.

        Nadmieru nepríjemná choroba ušú prinútila ju k dvom veľmi bolestným operáciám.

        Argene s vyjasnenou tvárou prijala tvrdú skúšku ako nebeský dar.

        Vravievala: „Toto je skúška, ktorú žiada odo mňa Pán.

        Ak mi Boh dáva toto utrpenie, to znamená, že mi dá aj silu, aby som ho prestála.

        Nezáleží, že trpím, nezáleží, či sa uzdravím. Stačí, že Pán mi dáva silu všetko trpezlivo znášať. Bože môj, všetko pre tvoju lásku!"

        Cez operáciu šepkala: ,,Ty ma miluješ, Pane, a preto' ma biješ!"

        V mukách, vzbudzujúc obdiv ošetrujúcich lekárov, hovorila k matke a sestre, ktoré plakali okolo jej postele od bôľa: „V útrapách cítim sa bližšia Bohu. Bez jeho pomoci bola by som zostala pod kovovým náčiním. Aký je dobrý Pán! Tým istým prostriedkom dáva nám pykať, aj nám odpúšťa!"

        Po krátkom zotavení, ešte vždy s ostňom bolesti po necitných liečivých zákrokoch a vždy poviazaná, neodkladá svoju prácu.

        Činnosť sa nezastavuje. Hovorí, píše, organizuje, medzitým čo vystupuje na svoju Kalváriu, ukrižovaná svojím Pánom.

        A vystupuje príkrym návrším, spievajúc so Serafínskym Otcom: „Toľké je dobro, ktoré očakávam, že každý trest mi je milý!"

        Prudká bola jej činnosť, ako prudké bolo i jej utrpenie, ktoré so širokým úsmevom vedela zakryť pred všetkými.

„Som pripravená!..

        Na Vianoce r. 1925, posledné a smutné Vianoce bez jasličiek. Argene núdzovo preniesli do nemocnice. Pokus o druhú operáciu, ale bezvýsledný.

        Božský Ženích stál pri bráne v sladkom očakávaní.

        „Dcéruška, bez zázraku nemôžete vyzdravieť. Ste ochotná obetovať život príchodu Kristovho kráľovstva? A v prípade, že by náš Pán vykonal zázrak, sľúbite zmnohonásobiť svoju prácu pre príchod Kristovho kráľovstva ?"

        Argene s vyjasneným úsmevom a s nadľudskou odvahou súhlasila: „Otče, som pripravená na život i na smrť. S mojej strany dala by som prednosť smrti, aby som mohla ísť k Ježišovi, ale nech sa splní vôľa Božia. Celkom sa obetujem jeho sláve."

        Medzitým sa konala celá križiacka modlitbová výprava za jej uzdravenie.

        „Viac ako za zázrak modlite sa za spásu mojej duše. Od toho času, čo som sa väčšmi priblížila ku Kalvárii, stala sa vo mne akási premena. Som veselá. Teraz, keď som pripravená, nepáčilo by sa mi nezomrieť."

        Útechou v hodine martýria bol jej eucharistický Ježiš, čítanie Evanjelia, Nasledovanie Krista a Život sv. Františka.

        Utrpenie tela desilo návštevníkov, kým mladá trpiteľka, vedomá neúprosnosti zla, stála pod svojou šibenicou jasno a usobrato v usmievavej františkánskej odovzdanosti.

        „Musím si robiť násilie," povedala k prisluhujúcemu pátrovi, „aby som oddialila myšlienku na raj, lebo už pri pomyslení naň mi búši srdce príliš veľkou radosťou. I ja spievam ako náš sv. Otec František: Buď pochválený, Pane náš, pre sestru našu telesnú smrť!"

        Spev panny unikal vždy vyššie a ľubozvučnéjšie:

        „Túžim veľmi po nebi. Cítim, že sa mi blíži. Žiadajú zázrak, ale zázrak bude ten, že pôjdem k Ježišovi.“

        Za skorého úsvitu 13. augusta 1926, keď zvony baziliky sv. Antona na Via Merulana hlaholili ranný pozdrav Matke Božej, v izbietke nemocnej odriekali Anjel Pána kňaz, matka a sestra.

        Práve pri slovách: „Ajhľa, dievka Pána..." Argene, „malý svet milosti, svätosti, povznesenosti, posväcovania duší v Bohu" (Pius XI.), skláňala hlavu a sladko usínala v Kristovom pokoji.

ANAKLET  GONZALES  FLORES  (1891-192)

Boh neumiera

        Advokát Anaklét Gonzales Flores je nepremožený vzor viery.

        V búrkach prenasledovania mával svojou zástavou medzi ľudovými vrstvami svojho zakrvaveného a dymiaceho sa Mexika, hnaný jedinou silou, ktorá všetko hýbe: planúcou vierou v Krista; pohnutý jedinou túžbou po víťazstve: vniesť a udržať vo všetkých dušiach svojej zeme kvas svetla a životného katolicizmu.

        A s úsmevom spečatil svoj mnohostranný apoštolát krvou mladého života, tridsaťšesťročný.

Svetlo a temnosti

        Calles povedal: „V Mexiku zápasia medzi sebou svetlo a temnosti."

        Iba že výrazy načim obrátiť jemu i nám.

        Mexické prenasledovanie sústavne pripravovali bojujúci bezbožníci. 5. februára 1917 odhlasovalo zákonodarné shromaždenie ústavu „Queretaro", (pomenovanú tak po meste, kde sa zišli zákonodarcovia), ktorá schvaľovala všetky nepriateľské prejavy a hrôzyplné vzbury proti Cirkvi od r. 1913 do r. 1917, ktoré sa diali pod autoritatívnym režimom za vojenského povstania.

        Bol to logický dôsledok protináboženského obsahu predchádzajúcich Reformných zákonov, ktoré olúpili Cirkev o právnu osobnosť, majetky a samotný verejný náboženský život.

        Nová ústava „Queretaro" dodávala, že náležalo „zákonodarcom Spojených štátov vydať zákony, ktoré by obmedzili počet kňazov, oprávnených vykonávať svoj úrad na každom mieste."

        Tak Nevestu Kristovu, ktorá vyšla z Božieho boku na vrchole Kalvárie, hatili v prejavoch vnútorného života a v rozvine božského apoštolátu.

        Cez sto rokov skytalo Mexiko poľutovaniahodné divadlo, od toho času, čo sa severoamerický imperializmus spojil s medzinárodným slobodomurárstvom, aby udupal národnú životnosť tohto veľkého latinského kraja.

Neochvejný bojovník

        V tomto pokorujúcom a sužujúcom ovzduší Cirkvi prebúdza sa ohnivá a bojovná duša Anakléta Gonza-les Floresa a vpadá znezrady medzi bratov vo viere, aby ich svorne spojila k odporu a k zápasu.

        Myseľ spolčujúca, srdce s tlkotom oceľovým; ešte ako študent práv zdvíha sa nezastrašene, aby zavolal na poplach medzi katolíckymi mladíkmi a vradil ich do bloku proti novému školskému vládnemu smeru a proti materialistickej, protikresťanskej myšlienke, ktorá podoprela svoju moc násilím a podplácaním davu.

        Táto skupina mladíkov, nadmutých nadšením a smelosťou, vytvorila školu, ktorá bola vyhňou na hrdinov a mučeníkov.

        Roku 1917 zjednocoval Gonzales študentov a robotníkov v kraji Jalisco a na iných miestach; všade zažíhal a metal iskry a odblesky hrdinskosti a náruživosti.

        Mal pero umiernené, iskrivé. S touto zbraňou odvážne podnikal tvrdé polemiky s Kristovými nepriateľmi vo dvoch denníkoch guadalajarských: „La Pa-labra" a „La Epoca".

        Plamenné šľahy proti nenávisti, zakrývanej plášťom humanizmu, priniesli mu v ostrých chvíľach odboja väzenie, ako buričovi ľudových vrstiev proti obecnej autorite.

        On však trpel veselo, lebo bol vedomý, že bojuje svätý boj.

        Jeho heslom bolo:

        „Vytrvať, sľúbiť, že vytrváme, aby sme urýchlili triumf Krista Kráľa!"

        Roku 1922 pripravil kongres Katolíckeho sdruženia práce, konaný v Guadalajare, na ktorom ho jednohlasne vyvolili za predsedu.

        Odteraz obetoval všetky svoje sily, celý svoj život tomu, aby vyburcoval a galvanizoval ducha katolíkov a spojil ich do ucelených skupín.

        Preslovy, prednášky, týždenné schôdzky, zjazdy striedali sa nepretržito. Bol prítomný v mestách i na vidieku; všade šírila jeho ohnivá duša teplo a svetlo, takže mnohí sa ohriali a osvietili.

        Jeho hlas znel, iskril sa žiarom medzi hučiacimi zástupmi, odhodlanými ku každej obeti.

Anaklét bol plameň, ktorý plá ustavične, až k smrti.

Neronov návrat

        Calles, kalná a potmehúdska postava súčasných dejín, súc pri moci, použil s neuveriteľnou prísnosťou protináboženské zákony už v platnosti, ale chabo vykonávané, a povestným „Callesovým zákonom" zo 14. marca 1926, ktorý trestne stíhal každý priestupok protináboženských zákonov, kliesnil cestu otvorenému prenasledovaniu.

        Ukrutný, zúrivý, nesmieriteľný zápas rozpútal sa po celom Mexiku.

        Všetky chrámy boli zatvorené, svätostánky vyprázdnené, zvony zaviazané.

        Vo všetkých príbytkoch Pánových bolo ticho; „ticho ako v predvečer Veľkého piatku, nekonečné, strašné, ako keby sa každý deň udala obnovená bohovražda, ako keby každý deň križovali Ježiša..."

        Advokát, v ktorého žilách prúdila krv františkánskych mučeníkov, padlých za vykúpenie jeho vlasti, a sám františkán až do špiku, zocelený k obeti a k boju, zostal na svojom mieste strážcu a stotníka katolíckeho vojska.

        Za revolučného požiaru založil Národnú ligu a stal sa jej predsedom. Orgánom nového hnutia a vospolného katolíckeho hnutia bol denník „Gladium", titul režúci a bojovný, v ktorom spolupracovali mladí mužovia ako on, rozhodnutí bojovať do posledného dychu.

        Trpná opozícia katolíkov, nebojazlivo nariadená spoločným listom mexického episkopátu 25. júla 1926, zastrašila a poškodila vládu; postavila do nebezpečenstva pevnú pôdu pod nohami.

        Nato Calles rozkázal lapiť pušky a vytasiť meč na kňazov a všetkých nezastrašených obrancov Cirkvi.

        A tak Mexiko sfarbilo sa nachom krvi nových mučeníkov.

        12. decembra 1926, máločo pred národným sviatkom Matky Božej Guadalupskej, náš advokát písal vo svojom „Gladiu": „Dnes nepoložili sme metrické centy kvetov na oltár našej Kráľovnej. Nebo nezatiahlo sa mrakmi kadidla, páleného pri jej nohách.

        Dnes na staré- veži nerozhúpalo sa letkom dvanásť zvonov sviatočnou harmóniou. No predsa naša Kráľovná dostala dnes obetu dôstojnejšiu: pariacu sa krv mučeníkov, nasledovníkov jej Synáčika.

        Tak dnes druží sa k výstrelom pušiek výkrik Krista Kráľa z pŕs mučeníkov, prichystaných radostne obetovať sa až po deň neomylného víťazstva, kedy do výšky zdvihneme pod víťaznou zástavou plášť Jána Diega, na ktorom je vytlačený obraz Kráľovnej."

        Niekoľko dní pred smrťou vytryskli z jeho vrelého srdca ako riava tieto jasné slová, ktoré shrnujú jeho celoživotný program:

        „Nestačí môcť vytýčiť nesmrteľné charaktery, v ktorých sa ospevuje skrytý súlad vesmíru: treba vedieť a chcieť písať krvou, a to tak, že vo vlastnom tele, roztrhanom a krvácajúcom, zostane vlastná myšlienka upevnená navždy mukami mučidiel, tesákmi levov alebo hrotom katovej sekery...

        Dnes nebudeme viac hlasovať opečiatkovanou listinou, budeme hlasovať svojím životom."

        A krátko potom hlasoval svojím životom.

„Nech žije Kristus Kráľ!"

        Polícia od mesiacov pátrala všade po tomto bojovníkovi katolíckej myšlienky, aby navždy umlčala pery, ktoré odvážne vyslovovali pravdu proti prepadávaniu, proti tyranii a proti krutostiam; hľadala ho, aby rozdrvila ono pero bodavejšie ako meč, ktoré udieralo krvavú pečať na nenávisť a lož, nosené v triumfoch a uctievané na oltároch ateizmu; vyhľadávala ho, lebo chránil otvorene, na slnečnom svetle, práva Božie a práva svedomia.

        1. apríla 1927, prvý piatok v mesiaci, odhalil a obkľúčil kordon vojakov priebojníkovo útočište.

        Nebolo možné utiecť.

        Vyšiel teda advokát zo svojho úkrytu a s úsmevom ukázal sa svojím protivníkom.

        „Koho hľadáte?" opýtal sa ich.

        „Advokáta Gonzales Floresa!" odpovedali.

        „Ja som to. Ak mňa hľadáte, tu som vo vašej moci; zatknite ma, ale, prosím vás, neobťažujte týchto mladíkov."

        Boh to dvaja bratia Juraj a Ramon Vargas, prvý poslucháč medicíny a druhý úradník, a mladý profesor Alojz Padilla, predseda Kruhu mladých v Guadalajare.

        Zatvorili všetkých a predviedli ich do vojenskej kasárne.

        Zo svojho väzenia hrdina pozdravoval včuľ blízku hodinu smrti, hodinu najkrajšiu svojho života.

        A začalo sa ihneď mučenie, trápenie väzňov.

        Advokáta, olúpeného, priviazali za oba palce rúk k povalovej hrade a nechali ho tak barbarsky visieť vo vzduchu.

        Nato kati, ako šelmy lačniace po krvi, začali ho ukrutne tĺcť do krvi, aby vyzradil arcibiskupov úkryt.

        Mučeník, ako Ježiš v Pilátovom prétoriu, za surového a divého mučenia mlčal a s čistou, jasnou mysľou povzbudzoval svojich spoločníkov v mučení.

        Po trojhodinových útrapách jeho telo padlo k zemi. Oba palce zostali priviazané na brvne.

        Zhovädilosť ľudského srdca!

        Vojaci vrhli sa ešte na mučeníka, prepichovali jeho nohy dýkou, ryhovali jeho telo ranami britvy. On zavše zakričal: „Všetko pre Krista Kráľa!" Generál Ferreira, zdivočelec, rozkázal ho prepichnúť bodlom. Prvý vojak sa zdráhal. Druhý nasledoval prvého, a tak i ostatných dvadsať. Generál, popudený zlosťou, siedmimi ranami svojho revolvera dokončil bolestnú drámu Kristovho hrdinu.

        Posledné slová mučeníkove, namierené na katanov, koly výbuchmi odpustenia a modlitby, a zároveň výkrikom viery a víťazstva: „Idem do neba, uvidím však skoro triumf svojej viery. Odpúšťam všetkým a budem sa prihovárať za vás. Pred Najvyšším Sudcom sa stretneme jedného dňa všetci, ale vedzte, že máte v nebi príhovorcu, aby ste dostali od Boha milosrdenstvo. Kraje Ameriky, počujte ešte raz: zomieram, ale Boh neumrie. Nech žije Kristus Kráľ!"

        Vedľa jeho hlavy zakrátko klesli i ostatní mladíci, druhovia vo viere a vo víťazstve.

„Prídeme čoskoro, aby sme ťa našli!..

        Mŕtvoly odovzdali rodinám.

        Hukot hrôzy a protestu rozbehol sa po celom meste a potom zvrtol sa na výkrik entuziazmu a triumfu.

        Do domu advokáta Gonzales Floresa defilovalo celé mesto k telesnej schránke mučeníka, medzitým čo každý máčal vreckovky a čisté ručníky do teplej krvi hrdinovej, aby si ju zachoval ako relikviu.

        Advokátova manželka, taktiež horlivá terciárka a dôstojná vdova po mučeníkovi, pozostala sama s dvoma chlapčekmi. Za onoho putovania, manifestácie to sústrasti a oddanosti, stála vedľa mužovej mŕtvoly v sladkom postoji kresťanskej rezignácie pod čiernym závojom, ktorý zakrýval známky prehorké-ho žiaľu.

        Skôr ako boli zavreli truhlu, pani dala pobozkať obom sirôtkam mŕtveho otecka; potom s hrdinskou odvahou šeptala hlasom, nalomeným vzlykmi a plačom:

        „Pre pamiatku mučeníka, pre lásku Ježišovu odpusťte i vy!" A ako odpoveď a súhlas s veľkými slovami matkinými, ktoré vyrvali prítomným slzy, trojročná sirota obrátila sa k oteckovi s posledným s Bohom:

        „Tatíčko, teraz, keď si v raji, modli sa za mamu a za nás. Prídeme čoskoro, aby sme ťa našli. Pozdravuj i za nás Krista Kráľa! Povedz mu, že ho máme radi!..."

ARISTÍD  LEONORI (1856—1928)

Budovateľ chrámov

        Inžinier staviteľ Aristíd Leonori postavil svoj život smerom k nebu.

        Duchaplný „budovateľ chrámov" vybudoval v sebe samom obdivuhodný chrám, vyzdobený vzácnymi kameňmi viery, dobročinnosti a horlivosti pre službu a slávu Pánovu.

        Usmievavá dobrota a serafínska poníženosť, ktorá prestupuje celým jeho životom a preniká celé jeho bytie, vynášajú ho vozvýš nad končiare svojich chrámov a svojich zvoníc, roztratených po troch svetadieloch, štíhlejúcich sa v nekonečnom azúre ako hymna, ako pieseň na „najvyššieho, všemohúceho Pána!"

Umelec

        Rodom i vierou Riman vložil do svojej odbornej činnosti a do života vysoký smysel duchovnej talianskej jemnosti.

        Nadania skvelého a húževnatého v 24. roku dosiahol s jedinečným úspechom laureu staviteľského inžinierstva.

        Začal hneď svoju prácu, neúnavnú a plodnú na význačné diela kresťanského umenia, znovu potvrdzujúc umelecké prvenstvo Talianska nad cudzinou.

        A bol umelcom svätým, verným ideálnej kráse a svojmu poňatiu katolíckemu a rímskemu. Vynútil si obdiv viacerých pápežov, ktorí ho odmenili najvyššími poctami: bol rytierom sv. Gregora, čestným komorníkom meča a plášťa pod Piom X., Benediktom XV. a Piom XI.; komtúrom sv. Silvestra, rytierom Konštantínovho radu sv. Juraja a dostal zlatú medailu za zásluhy.

        Ešte v mladom veku uchytil sa v umeleckom svete a posilnil si takto privilegované postavenie v Taliansku a tiež za morom.

        Jeho diela, ktoré odrážajú udatného a realizačného génia, sú rozosiate po troch kontinentoch. Je nemožné podať ich úplný výpočet.

        Spolupracoval s grófom Vespignanim na veľkolepej reštaurácii apsidy sv. Jána v Lateráne, a odvtedy zasvätil sa stavaniu kostolov, takže si zaslúžil pomenovanie „budovateľa chrámov".

        V  Ríme postavil kostol a konvent sv. Patrika; kostol S. Croce al Quartiere Flaminio na rozkaz sv. Otca Pia X., ako pamiatku tisícšesťstého výročia konštantínskeho; kostol Služobníc B. Srdca na Via Piave; onen sv. Jozefa na Trionfale; hospic Addolorata na Celiu; ústav Školských bratov na Piazza Mastai; ústav „Christian Brothers" na Prati di Castello a na Via Marcantonio Colonna; Kolégium zahraničných misií za kostolom sv. Terézie; Poľský ústav na Prati; laboratórium Dcér charity na Via Emanuele Filiberto.

        V Pompejách stojí imponujúci dom Dcér väznených, zvonica a kanonické oddelenie v sanktuáriu.

        V Ussite postavil náhrobok, ktorý dnes stráži telesné pozostatky veľkého kardinála Petra Gasparriho.

        V Assisi v bazilike S. Maria degli Angeli je od neho trón a pápežský oltár.

        V Londýne daroval katolíckej katedrále vo Westminsteri kazateľnicu; okrášlil oítáre katedrály v írskom meste Armagh; obnovil katedrálu v egyptskej Alexandrii; v Káhire postavil františkánsky kostol sv. Jozefa Izmailského, obdivovaný samým Kedivom.

Svoje najväčšie diela zanechal v Amerike: katedrálu v Buffalo; inú výzdobu sv. Alojza v Missouri; mauzóleum chicagských biskupov a vo Washingtone na hore zvanej Sv. Hrob napodobnil prednejšie sanktuáriá Svätej zeme.

        Dostalo sa mu cti, že ho prijal i prezident Hviezdnatej republiky.

        Pre túto svoju nepretržitú činnosť prebrázdil oceán 34 ráz; dvanásť ráz dlhšie pobudol na Východe.

        Ako neúnavný cestovateľ a znalec reči francúzskej, nemeckej, anglickej a arabskej navštívil Švajčiarsko, Anglicko; zúčastnil sa na medzinárodných kongresoch v Londýne, Montreáli v Kanade a vo Viedni.

        Bol to život dynamickej, širokozaloženej práce, imponujúcich pochopov a diel, ktoré sú novým potvrdením plodnosti a geniálnosti latinského kmeňa.

        Nadržal i humanistickému štúdiu. Založil časopis „Vox Urbis", latinsky redigovaný pre veľkorysejšie rozšírenie vo svete ideového a umeleckého dedičstva kresťanského Ríma.

Kňazské srdce

        Napriek svojej zázračnej činnosti, ktorá ho hádzala z jedného svetadiela do druhého, dal sa budovať s náruživosťou opravdivej kňazskej duše aj živé chrámy sv. Ducha v dušiach.

        Zriekol sa vlastného rodinného hniezda, aby splietal iné hniezda, iné rodiny, iné domy.

Bol mladým, dvadsaťšesťročným inžinierom.

        Keď sa jedného daždivého a režúceho decembrového večera vracal domov, narazil na otrhané a bosé decko, bičované zimou a hladom, ktorý mu mimovoľne naťahoval trasúce sa ruky.

        „Kam ideš spať?"

        „Nemám domova!"

        „A kde tráviš noc?"

        „V Koloseu."

        Ako onen malý uličník, tak mnohí iní chlapci boli opustení a strhovaní zvodmi a nebezpečenstvami ulice.

        Blyskla sa mu myšlienka na nočný útulok, ktorý by shromažďoval takéto úbohé a blúdiace bytôstky. Myšlienka stala sa naskutku hotovým skutkom.

        Z duchaplného dobrého inžiniera naraz povstal „Útulok sv. Filipa" na Via delle Marmorelle, zo sypárne, prispôsobenej na jednoduché a usmievavé izbičky, ako pod otcovskou strechou. Obývali ho chlapci od tretieho do štrnásteho roku, ktorí, keď dostali niekoľko úprav a rád, pomodlili sa a trávili pokojne a bezstarostne noc pod materskými krídlami Božej Prozreteľnosti.

        Takto sa Leonori postaral o ochranu maličkých cez noc.

        A cez deň?

        Hľa, založil „Hospic sv. Filipa" na Vicolo Orbitelli, vôkol korunovaný záhradkou, školy a dielne: obuvnícku a zámočnícku pre svojich chovancov.

        Inžinier bol správcom, dušou tohto diela katolíckeho a spoločenského vykúpenia.

To bol pomník charity a súčasne martýrium jeho srdca.

Udatný v skúškach

        R. 1907 zafučal po celom Taliansku vietor sektárskych a antiklerikálnych krutostí.

        Na Kapitóliu násilím vládol Ernest Nathan.

        Po dvadsiatichpiatich rokoch nepretržitého charitatívneho účinkovania hospic zatvorili a jeho veľkodušného správcu, obeť špinavej kampane ohovárok, pohnali pred súd.

        Leonori mal vtedy po svojom boku strážnika, ktorý ho všade odprevádzal, aj do kostola.

        Pokojne povzbudzoval svoju sestru, ktorá sa tým cítila pokorená: „Buď Bohu vďaka, bo takto i onen úbožiak bude na svätej omši!"

        V tejto veľmi bolestnej skúške podržal si dobrý inžinier prekvapujúcu jasnosť ducha, posilňovanú sv. Otcom Piom X., ktorý sa s ním modlil a trpel.

        Aj priateľ Salvadori spolucítil s ním v jeho bôli a posilňoval ho slovami: „Nedaj sa skľúčiť. Prvým svedectvom tvojej pravdy musí byť tvoja pevnosť, a nikto ti ju nemôže urvať, ak dôveruješ v Boha.

        Nepochybuj, že dobročinnosť, ktorú tak mnohí požívali, spôsobí, že On ťa chráni ako zrenicu svojich očú a urýchli deň tvojho oslobodenia."

        A svitla hodina vykúpenia, v ktorej sa zajagala spanilá nevinnosť tohto Božieho človeka za plebiscitu pôct a skutočne všeobecnej oddanosti.

        Mons. Delia Chiesa, neskorší Benedikt XV. a jeho spolubrat vo sv. Františkovi, povedal po víťaznom rozsudku: „Mučeníctvo končí vždy palmou a palma víťazstva, dosiahnutá rytierom Leonorim, je hodná básne."

        Pápež Pius XI. udelil mu zvláštnu audienciu, v ktorej sa potešil so svojím drahým inžinierom príkladnej, dokonalej podriadenosti vôli Božej, ponosujúc sa na zatvorenie hospica: „Drahý inžinierko," hovoril mu, „dnes naši nepriatelia chcú nás uviesť do položenia, aby sme viac nekonali charitu."

        Za tejto tvrdej skúšky zložil Aristíd „Modlitbu za udelenie shodnej vôle s vôľou Božou", ktorá celkom odhaľuje jeho ducha a vysoký stupeň duchovnosti nevinného martýra.

        „... Keď uprostred tých, čo nás obkľučujú, padajú na nás slová chváloreči, Ty daj, aby sme podvihli oči k nebu, s čistými citmi hľadeli na Boha a k nemu vznášali hymny chvály a vďaky.

        Keď s každej strany počúvame na nás mierené urážlivé a pohanlivé slová, daj, aby sme sa rozpomenuli na utrpenie dobrého Ježiša a mohli sa potešiť, že s ním sme povolaní niesť kríž.

        Keď nás verejné opovrhnutie zníži v očiach ľudí, daj, aby sme cítili v našom srdci živú rozkoš z kríža Kristovho, v ktorom jedinom máme nachádzať česť a radosť... ; nesmieme bažiť po inej sláve ako tej, ktorá je z kríža a ľútosti, pretože je to jediná sláva, ktorá je nám povolená na tomto svete, ak chceme byť spasení na druhom svete víťazstvom kríža."

Vnútorný život

        V hodine skúšky našiel posilu a odvahu v najsvätejšej Sviatosti.

        Vyrastal v eucharistickom ovzduší od dieťaťa a každý deň pristupoval k sv. prijímaniu, v ktorom pokračoval i neskôr, nakoľko mu to len bolo možné; aj na svojich dlhých cestách.

        Každoročne slávieval výročie svojho prvého stretnutia sa s Ježišom. Obzvlášť slávnostne si pripomenul päťdesiatu výročnicu prvého sv. prijímania.

        Úctivý ku kňazom, verne oddaný pápežovi, podporoval kňazské a rehoľné povolania.

Staral sa tiež o vyučovanie katechizmu, aby sa dietky z ľudu pripravovali na prvé sv. prijímanie.

        Znamenitý inžinier „koľko bedlivosti venoval, aby preskúšal tie malé duše, koľko starostlivosti, veď v onom prvom svätom prijímaní zbližovali sa svety sŕdc, a to v plnom vedomí."

        Bol pobožným a veľmi nadšeným ctiteľom Nepoškvrnenej Panny. Pobožné a zobrane modlil sa každý deň ruženec; triduom modlitieb a umŕtvovaní svätil sviatky Matky Božej, ktorá mu osvecovala sťa pod záštitou jeho peknú a usmiatu tvár, ako dieťaťa sebe nežne oddaného.

Jeho františkanizmns

        V tridsiatom roku vstúpil do Tretieho rádu sv. Františka v S. Maria degli Angeli v Assisi a pridružil sa potom k terciárskej obci baziliky na Aracoeli v Ríme.

        Duša, od prírody františkánska, žila serafínske ideály a serafínskeho ducha.

        Povaha jasná, príjemná, celá jeho osobnosť vyžarovala dobrotivosť a úsmev otvorenosti skoro detskej.

        Akú radosť pociťoval, keď prežíval sviatok sv. Františka a posledný deň v roku s františkánmi na Aracoeli!

        Mal záľubu vo výletoch do hôr, šťastný, že môže vrhať svoju hymnu do vesmíru.

        Miloval i hudbu. Hral na husle, klavír a okarínu, spokojný, že môže obveseľovať a obveseliť sa, keď hovie chvíľam serafínskej veselosti.

        Hoci to bola osobnosť dôstojná, šatil sa bez prepychu a strojenosti. Odpriahal svoje srdce od bohatstva, plytval a uštedroval všetkým. Misionárske podniky, vyslúžení robotníci, siroty, kláštory a rehoľné monastéry, všetci úbožiaci nachádzali v Leonorim veľkodušného a ušľachtilého dobrodinca, vždy ochotného pomáhať a rúcať biedu a núdzu.

„Nechcem náreky..."

        Usmieval sa vždycky, i cez dlhú a bolestnú chorobu, ktorá ho zniesla do hrobu.

        Okolo pätnásť rokov, z ktorých šesť prežil v nepohnutosti, trpel, modlil sa, klaňal sa Bohu a dobre činil.

        Hovorieval k všetkým: „Som spokojný, že sa mi tak vodí, pretože je to vôľa Božia; modlite sa za moju odovzdanosť."

        Medzitým, čo chystal projekt pre chrám v afrických misiách, stav sa zhoršoval.

        Niekoľko dní nato, v ten istý deň, keď sa bol znovunarodil v krstnej vode, 10. júla 1928, martýrium 72-ročného tichého františkánskeho terciára obrátilo sa na úsmev svetla a pokoja v Bohu.

        V tej istej chvíli jedna neter ďaleko od Ríma priznala sa úprimne, že videla strýka Aristída, ako ju potešoval: „Nechcem náreky, lebo sa mám tak veľmi dobre!"

        Jeho uctievaná telesná schránka odpočíva teraz v kapitólskom chráme na Aracoeli.

        Náhrobok jeho je oltárom.

ROSINA  GIOVANNETTI  (1896-1929)

Výstredná mladica

        „Výstrednou" ju prezýval svet, pretože bola dobrá,, pobožná, skromná deva.

Rosina Giovannetti zostala čistá a presiaknutá vôňou svojej kvitnúcej mladosti v dymníku a vo vábivých okamihoch umeleckého divadelného sveta.

Terciárska violončelistka

        Narodila sa v Ríme 16. októbra 1896; zavčasu prejavila zreteľnú náklonnosť k hudbe. Študovala hru na klavír a violončelo. Diplom dostala 1. júla 1918 na akadémii sv. Cecílie.

        Vstúpila hneď do divadla.

        Hrala úspešne v Comunale di Terni; v rímskych divadlách Morgana, Národnom, Costanzi, Augustovom, a naposledy bola členkou orchestra rádiovej stanice E. I. A. R. v Meste.

        Plavá, veľmi živá, iskrivá, žartovná mladica, s dvoma lesklými a inteligentnými očami, vyžarovala akési kúzlo, ktoré priťahovalo a podmaňovalo.

        Predstavitosti bohatej a farbistej, srdca vrelého a prekypujúceho citmi, mala pred sebou skvelú umeleckú kariéru a sľubnú budúcnosť.

        R. 1921 v 25. roku vstúpila do terciárskej obce na Aracoeli.

        Od toho času zaznamenáva sa hlboká zmena v Rosme a jej mladosť dostáva novú tvárnosť, ktorá ju núti dumať nad menlivosťou srdca.

        Ako kedysi mala záľubu v elegancii, v nádhere šiat, v tóne a pohybe, tak teraz miluje skromnosť, zdržanlivosť a zanecháva hračky-čačky, náhrdelníky a šaty nápadného strihu a hýrivých farieb.

        Ako lupene jasného kvietka skosené opadávajú s jej srdca všetky sny a snaha po šťastí.

        Dvorný svet divadla pozoruje zmenu.

        V divadle Costanzi, keď orchester cez prestávky odpočíva a kolegovia žartujú, smejú sa a upierajú zraky na hercov a divákov, Rosina zostáva na svojom mieste, oči spustené, číta alebo sa modlí ruženec.

        „Výstredná!" šomrú kolegovia lichotivo.

        „Výstredná! Treba z teba vypelešiť isté mníšske škrupule!... Rosina!... Sme v divadle... a tu sa žiada dvornosť, živosť...

        Si mladá, krásna, rozumná... Rosina, ruženec v divadle!... Skutočne preháňaš!"

        A Rosina proti všetkým fosforeskujúcim lichoteniam stavia svoje pevné, nepohýbateľné predsavzatie.

        Prisľúbila do rúk kňaza, keď prijímala františkánsky opasok, že bude dobrá, pobožná, milosrdná.

        A začala naozaj nový život, utváraný prudkou zbožnosťou a plodným apoštolátom.

Medzi maličkými

        Bola dobročinnou dámou, ošetrovateľkou, horliteľkou B. Srdca, mariánskou, učiteľkou katechizmu medzi maličkými, členkou Katolíckej akcie, Apoštolského diela a Cecilskej kongregácie.

        Hľa, široké pole podnetov a apoštolátu, kde Rosina darovala so stupňujúcou sa vášňou všetky svoje mladé sily, celé srdce, hučiace životom a potrebujúce rozšíriť sa a milovať. Jej prednosti patrili maličkým, brčkavým a džavotajúcim.

        „Verte mi," hovoril istý kňaz, „dietky v blízkosti Rosiny menia sa na dobrých, pozorných a príkladných anjeličkov, vždy ochotných zložiť ručičky k modlitbe s pobožnosťou a vážnosťou, neprimeranou ich útlemu veku. To je dielo dobrej Rosiny."

        Za svojho krátkeho letného pobytu v Anzio chodievala často navštevovať maličkých chovancov v nemocnici Marino. S nimi prežila najkrajšie hodiny svojich dní.

        Raz v oddelení odlúčených hlboko ju dojal prudký a zadúšavý plač úbohého, znetvoreného dieťaťa, ktoré chcelo stadiaľ vyjsť. Rosina sa priblížila k postieľke malého trpiteľa a sladkým, matersky lichotivým hlasom mu rozprávala o malom Ježiškovi. „Vidíš, On, keď prišiel na svet, bol menší ako ty... trpel tak veľmi... myslel už na teba a trpel pre teba!..

        Decko na tieto slová, čo rosili nehu a lásku, rozjasnilo sa ako by kúzlom.

        Na rozlúčku dobrej návštevníci maličký roztvoril dvoje svietiace oči: „Slečna, modli sa za mňa!"

        A Rosina, dotknutá prosbou tohto neposeda, bežala do kostola, kde sa dlho modlila.

        K priateľke, ktorá ju sprevádzala, riekla: „Tak ľúto mi bolo toho maličkého, že som sa musela zaň dlho modliť. Neprosila som však, čo si želal, lež aby Pán splnil svoju božskú vôľu."

„Anjel Reguly"

        Tak ju volali chudobní a chorľaví z Testaccio, ktorým preukazovala dobrodenie s duchom a štedrosťou františkánskou.

        V nej žiari jasný a prekvitajúci plameň serafínskej charity, ktorá nachádza v uľahčení utrpenia a biedy druhých svoje najnenútenejšie a najprirodzenejšie vyústenie.

        V ustavičnom spojení s utrpením nadeľovala všetkým zo svojho veselého, nevyčerpateľného života. V styku s nemocnými dušami jej duša, bohatá a túžiaca žiť, zachvievala sa a stávala sa svetlou a priehľadnou.

        Ako dobrotiteľka v Testaccio s rovnakou radosťou a s tou istou sviatočnosťou, s ktorou vstupovala hrať do iskriaceho sa divadla, vystupovala a zostupovala schodmi, vchádzala do chatrčí, do potemných izbietok obyčajných domkov chudobných a nemocných ľudí, aby im priniesla slovo lásky a odovzdanosti a dar kresťanskej dobrosrdečnosti.

        Ktorási jej spoločnica napísala: „Zdržali sme sa dlho u istej stareny. Naša predsedkyňa nám prikázala, len čo ta prídeme, aby sme sa ničoho nedotýkali, lebo bola nemocná na svrab. Okrem toho bola povahy tak málo príťažlivej a tak nechutnej, že po jednej z prvých návštev Rosina mi povedala, keď sme vyšly von: „Tu skutočne nemožno konať dobro, len ak z lásky k Ježišovi Kristovi!"

        A to bolo práve pohnútkou, že jej venovala viac náklonnosti, maznala sa s ňou, prinášala jej darčeky, prejavovala jej nezvyčajnú láskavosť a pozornosť, až onú odpornú starenu, studenú a tvrdú, získala si natoľko, že bola k nám zhovorčivá. Pridružovala sa k nám, podávala nám ruku, takže som sa neraz ozaj zdráhala vystrieť svoju..."

        V poslednom roku života často navštevovala suchotinárskeho mladíka. „Na lôžku ležal mladík, bledý, chudý, s dlhou, nepestovanou bradou. Zdal sa byť živým obrazom bolesti!"

        Pri pohľade na Rosinu onen človek sa usmial, viac ocami ako slovom jej ďakoval, že ho prišla navštíviť. Rosina, ako keby bola opäť našla svoju najdrahšiu priateľku, pristúpila k nemu a bozkala ho!... Nevdojak som ustúpila a keď sme vyšli von, povedala. som jej takrečeno vyčítavo: „Rosina, ty si ho bozkala!... je to muž! Je chorý!... suchotinár!"

        Rosina sa zastavila a zahľadela sa na mňa. Potom mi odvetila: „Silvia, koho si videla na tej posteli? Muža!... Ah! tak? Ak je tomu tak, nechoď viac na návštevy!... Ja som nevidela na onom lôžku človeka, videla som Ježiša a Ježišovi som spravila to najlepšie, čo som vládala!..."

        Duša opravdivo františkánska, pravá nasledovateľka Serafínskeho Otca, ktorý miloval a bozkával malomocného, lebo videl v ňom boľavý obličaj Ježišov.

V Ježišovej otčine

        R. 1927 putovala do zeme Pánovej, kde jej srdce nadobudlo nových záchvevov, nového duševného osvieženia.

        Na lodi pustila sa hneď plávať životom zbožnosti.

        Riaditeľ púte sa bol vyslovil: „V čom sa nám všetkým Rosina javila mimoriadnou, bola pobožnosť. Ako cítila, ako kázala, ako žila!"

        Na parníku bola prítomná zrána kolenačky na sv. omši a pristupovala k sv. prijímaniu. Vždy ochotne riadila improvizovaný zbor.

        Navečer samotná pod nebom, trasúcim sa hviezdičkami, učupená v kúte, modlila sa na kolenách, odbavovala hodinku návštevy Prevelebnej Sviatosti a zdržiavala sa vonku, aby nerušila priateľky v kabíne.

        V Jeruzaleme jej srdce, preplnené vzrušeniami, prekypuje.

        Sväté miesta a sanktuáriá vytrhujú jej slzy, plač útechy a výkriky lásky. Pri návšteve sv. Hrobu vrhá sa na zem, aby bozkala a slzami namočila onen posvätný kameň. V Getsemani sa utiahne zo spoločnosti a sama samučičká ukryje sa k modlitbe v záhrade.

        Na Galikante, ktorý vládne nad údolím Jozafatovým, istá z priateliek sa jej pýta: „Rosina, neľakáš sa myšlienky na posledný súd?" — Rosina pokojne a usmiato, rozjasneno odpovedá: „Nie! Boh je Sudca, ale aj Spasiteľ!"

        Púť do Svätej zeme zažala v Rosininej dusí novy plameň vyššej a teplejšej duchovnosti.

        Jej predsavzatím, vzpružujúcim predsavzatím bolo, aby rozmnožila božskú lásku vo svojom srdci. Netúžila po inom.

        Také bolo predsavzatie a sľuby, ktoré ju opäť a opäť podnecovaly i na posledných duchovných cvičeniach r. 1928.

V objatí kríža

        Teraz videla a posudzovala všetko pod svetlom Božím.

        Na lôžku utrpenia vyjavilo sa jej srdce, zhmotnené vierou, láskou, trpezlivosťou a radostnou rezignáciou do vôle Božej.

        Prikvačila ju choroba, jej telo vyzeralo ako jediná rana.

        Štyri dlhé mesiace martýria ju očistili. Dvakrát za deň ju lekársky ošetrovali; strhávali s nej strapce živého, hnijúceho tela.

        „Rosina, veľmi trpíš?"

        „Ježišovi," odpovedala, „strhali rúcho s rán s toľkou nenávisťou; mne to robíte s takou veľkou láskou..."

        „Všetko za dušičky, pravda, Rosina?"

        „Oh tak, ale modlite sa, dajte sa modliť maličkým, lebo som im verná až do najposlednejšieho..."

        Modlí sa a trpí s duchom nezmeneným za obrátenie hriešnikov, za duše, preklínajúce život a lásku!

        Kríž, ktorý visí nad ňou na stene, posilňuje ju v tomto stravujúcom martýriu.

        Jej posledný vzdych a pieseň:

        „Oh! Kríž drahý, taký krásny a taký vzácny, pretože na tebe skonal môj Pán, vrúcne ťa milujem; ty ma priveď k nemu, aby som tebou bola vykúpená!"

        30. januára 1929 ešte jeden pozdrav krížu, ešte jeden vzdych, posledná modlitba obetovania sa ako dobrovoľná obeta lásky: a pozdravila svitanie svojho vzkriesenia vo svetle Božom.

MÁRIA  DE  FOULQUES  (1861-1929)

Pieseň poníženého života

        Slečna Mária de Foulques žila a zomrela chránená kruhom poníženosti a ukrytosti, tajomnosti a mlčanlivosti.

        Jej cesta je cestou jednoduchého, príkladného života: onoho poníženého, hrdinského života, ktorý zostáva vždy v požehnaní.

Sny a rozlety

        Narodila sa roku 1861 v Castello di Bois-Sales, v diecéze Séez. Ako dievčatko rástla v obyčajnom ovzduší svojej farnosti. Napredujúc vekove volila si cesty najobyčajnejšie.

        Verná svojim povinnostiam, so smädom po čistote a s túžbou zapáčiť sa Pánovi, každý svoj skutok pretvorila na povznášajúcu modlitbu.

        Želanie prijať Ježiša hlboko dojíma jej maličké srdce.

        Avšak svoje prvé sv. prijímanie musí odbaviť napochytro, zanecháva kostol a podmaňujúce obrady, lebo chorľavie.

        Prvé stretnutie s Pánom Ježišom, ktoré je pre všetky dietky najkrajším dňom života, pre Máriu kreše prvý kríž, ktorý nesie s radostnou láskou.

        Čoskoro osirie, stratí otecka.

        Matka i dcéra, samotné, bez opory, utiahnu sa k sestrám benediktínkam v Argentan.

        Modlitba, samota, pokoj: hľa, to sen, snaha Máriinho srdca!

        V 21. roku, v kvete mladosti, rozhodne sa rozlúčiť s hurhajom sveta a zatvoriť sa medzi Sestry Navštívenia. Všetko je pripravené na odchod, keď tu matku prepadne ochromenie.

        Mária nemôže ponechať matku samu na seba.

        Tak so srdcom rozbitým vidí rúcať sa svoj ideál modlitby a ticha.

Dcéra pokorného Chudáčika

        Mária zostala vo svete a zaumienila si viesť život dokonalejší, viac podľa evanjelia. Vstúpila do Tretieho rádu sv. Františka, školy to svätosti a dielne apoštolátu.

        Zapísaná do terciárskej obce v Alengon slozila profesiu roku 1901. Neskôr stala sa i členkou poradného výboru. Sv. František, svätec pokoja a pokorný Chudáčik, stal sa jej otcom a majstrom.

        Nateraz predložila si ako úlohu a vnútorné úsilie, aby dokonale a súhlasne prilipla k predpisom františkánskej Reguly. Prevádzala do životnej praxe onen program života a duchovnosti, ktorý pretvára a okrašľuje dušu svätými kvetmi a plodmi.

        V ničom neustáva, len aby žila serafínskemu ideálu.

        Sv. omša a sv. prijímanie sú na každodennom poriadku.

        Prvé miesto medzi pobožnosťami majú Otčenášové hodinky. Tak jej srdce, ktoré snívalo po kláštornom speve a žalmovaní, teší sa tým, že s vierou a láskou plní svoju liturgickú modlitbu.

        Nezameškáva ani jeden deň odriekať františkánsky ruženec a všetky ostatné rehoľné pobožnôstky.

        Vždy sa zúčastňuje na duchovnom živote, na mesačných shromaždeniach a všetkých prejavoch svojej terciárskej obce.

        V oných hodinách bratskosti a serafínskej lásky zakusovala úprimnú radosť, prudkú clivosť po tom, ako by bolo bývalo v kláštore.

        Každoročné utiahnutie sa, úrodné na nebeské opojenie, značila zlatou bodkou v jednotvárnom slede svojich dní.

        „Užite dobre všetkých svätých hodín," písala istej priateľke, konajúcej duchovné cvičenia, „to sú najutešenejšie hodiny vášho života."

        U Serafínskeho Otca Mária nasledovala jemnosť a pokoru.

        Bola rada, keď ju nik nepoznal. Preto bola nepriateľkou huku, planých rečí, jasná v protivenstvách, pokojná v horkostiach, ktoré jej zapríčiňovala ľudská podlosť. Všetko pochovávala vo svojom šľachetnom srdci. Pre seba vyhradila bolesť, utrpenie; všetkým uštedrovala s františkánskou žičlivosťou svoj dobrotivý úsmev, odpúšťajúce slovo.

        Bodnutá do hĺbky srdca zlomyseľnou rečou Mária riekla: „Neodpovedám; žiadam si byť trpezlivá a pokorná."

        Na púti do Ríma Mons. Buguet, riaditeľ Smiernej obety, ponúkol sa jej, že jej vymôže súkromnú audienciu u sv. Otca Pia X. Mária sa pokorne bránila: „Čas sv. Otca je vzácny. Čo mu poviem? Že som slečna de Foulques, ktorá sa zapodieva dobročinnými skutkami, a potom ?... Nie, nie, sv. Otec musí istotne veľa premýšľať nad inými záležitosťami, a ja ho nechcem rušiť."

        Po stopách stigmatizovaného Otca cvičila sa vo zvláštnej pobožnosti k utrpeniu Pána.

        V bolestiach, vo vnútorných zápasoch Mária upierala zrak vždy na kríž. V poslednom období svojho života uzavierala sa a nevychádzala zo svojej izbietky; jej dni plynuli v dlhej modlitbe, prerušovanej iba čítaním „Revue de la Passion".

        V rozjímaní bolestnej drámy Božského Mučeníka našla silu a odvahu, aby sladko a odovzdane niesla ťarchu svojho kríža.

„Jej kňaz"

        Srdce, ktoré čím väčšmi miluje Pána, tým väčšmi mrie za spásu bližných. To je, hľa, príkaz lásky a apoštolátu, ku ktorému sú povolané františkánske duše.

        Mária de Foulques po matkinej smrti ostala vo svete sama. Vtedy skvitla v jej srdci túžba, ktorá stvorila božskú materinskú pieseň o mystickom materstve.

        Stala sa adoptujúcou matkou živého, rozumného chlapčeka, plného snov, a nad všetky sny plného sna, žiariaceho na vysokom vrchole detských snov: kňažstva!

        Mal osem rokov a volal sa Guy du Boullonney.

        Deň prvého sv. prijímania bol sviatkom pre chlapca i mamu.

        Pán pobozkal čisté a nevinné srdiečko Guyovo a dal v ňom zaznieť svojmu hlasu.

        „Vieš, mama," priznával sa maličký po návrate z eucharistickej hostiny, „toto ráno som prosil Ježiška, aby mi doprial milosti byť kňazom!"

        Matkino srdce zatrepotalo sa nesmiernou radosťou, keď pomyslela na možnosť, že jedného dňa by mala „svojho kňaza".

        Obetavá terciárka sa dobre pamätala na poučenie sv. Otca Františka, ktorý miloval a uctil si kňaza, a ktorý bozkával zem, šliapanú sluhami Božími.

        Aká to radosť pre matku, pre rodinu, ktorá dala Bohu kňaza!

        Materstvo sa vždy leskne žiarou úcty a veľkosti; ale materstvo, ktoré dáva Cirkvi a svetu kňaza, dvíha sa k nebu a skveje sa božským svetlom.

        Keď uplynulo niekoľko dní v Trappe, kde Guy lepšie spoznával volanie Pánovo, vstúpil do veľkého seminára v Séez, zkadiaľ prestúpil do rímskeho francúzskeho seminára.

        V predvečer svojej kňazskej vysviacky Guy napísal mame: „...Je dobre začatým dňom ten, ktorý sa začína sv. obetou, a všetky sa potom budú začínať ako prvý. I vy ste čímsi, čo obetuje!"

        V posvätný deň stigmát serafínskeho Patriarchu — 17. septembra 1910 — vo sv. Jáne Lateránskom, matke všetkých chrámov, Guy bol ordinovaný za kňaza.

        Matka bola pri tom: s iskriacimi očami, s pohybujúcimi sa perami a rozbúreným srdcom.

        Bola prvá, ktorá bozkala posvätené ruky svojho novokňaza, ktorá prijala jeho prvé požehnanie a druhého dňa pristúpila k sv. prijímaniu na jeho omši."

        Te Deum vďaky Pánovi, že jej udelil takú veľkú milosť, prúdilo žeravo z hĺbky jej duše, smiešanej vzrušením, radosťou a plačom.

Kňaz-vojak

        Novokňaz začal svoju dušpastiersku činnosť v Mortagne.

        Svetová vojna hodila ho do bojového poľa ako kaplána a vojaka. Pred odchodom napísal matke: „Ak Boh chce, aby som podľahol v boji, celkom sa podrobujem jeho božskej vôli. Budem vás čakať tam hore. Nádejem sa, že dostanem dobré miesto, miesto kňaza, ktorého ste vy dali do daru Bohu a Cirkvi."

        Kňaz-vojak s nevyčerpateľnou láskou a s obdivuhodným sebazaprením splnil svoje poslanie pri ranených a mŕtvych. I sám bol ťažko ranený; ležal tri dni v kaluži krvi na palebnom priestore.

        Nesmierny bol bôľ, ktorý zakusovala matka. Pribehla k synovi a znásobovala svoje sily, svoje obete, trávila dlhé noci pri zranenom, strachovala sa a modlila sa.

        Po príchode do Mortagne zotavený kňaz znovu sa podujal práce za duše.

        Mladý, ešte s túžbou a zápalom apoštolov, dal sa celý všetkým za vražednej epidémie, ktorá decimovala všetky kraje sťa pohroma. Nepoznal odpočinku v onej hodine smrti a bolesti.

        „Konal som," priznával sa, „svoju povinnosť vojaka na bojovom poli, chcem zomrieť ako obeť svojej kňazskej povinnosti."

        A keď spotreboval svoje sily, 18. októbra 1918 zomieral s jasnou mysľou a prespevoval triumfálny hymnus Vzkriesenia: „Victimae paschali laudes".

        Dobrá mať so srdcom rozpáraným a krvácajúcim vzala na seba nový kríž, ktorý jej poslal Pán.

        Písala istej priateľke: „Dobrý Boh si ho vzal! Ach! aká rana pre moje srdce!... Ale staň sa jeho vôľa!"

V nízkej práci

        V hodine bolesti miesto toho, aby sa uzavrela do seba samej v nemej a nečinnej samote, vedela premôcť a ovládnuť popudy bolestného okamihu tým, že sa oddala dobročinným skutkom a apoštolátu.

        V päťdesiatom roku vstupuje do sekretariátu združenia „Fleurs de Lys", aby tam konala všetky nízke práce.

        „Po osemnásť rokov," napísal Fleury-Divés druhého dňa po smrti Márie de Foulques, „s obdivuhodnou pokorou a trpezlivosťou, beztoho, aby čo len raz chýbala, venovala sa našim podnikom, vám, moje Fleurs de Lys, a pracovala ako dobrá pracovnica, od rána do večera. Každý deň vykonala svoju robotu s veľkou nezištnosťou, bez akejkoľvek odmeny, z čistej lásky k Bohu."

        Prepadávaná často chorobou „angina pectoris" žila po smrti svojho kňaza v ustavičnom jasnom očakávaní sestry smrti.

        Keď ju zastihla ťažká kríza, vždy šepkala: „Buď vôľa Božia!" a tak sa púšťala do svojej práce.

        No krízy sa opakovali.

        Na Zelený štvrtok, hoci mala v noci prudký záchvat, vypostená pristúpila k poslednému sv. prijímaniu vo svojej farnosti.

        Niekoľko dní nato oduševnene prijala posledné sviatosti a vydýchla sladko, pokým ju kňaz potešoval: „Majte dôveru v Pánovu dobrotivosť!"

        Bolo to 12. apríla 1929.

        Tak sa skončila pieseň o poníženom hrdinskom živote.

EVA  LEVALLIÉROVA (1866—1929)

Kráľovná divadla

        Eva Levalliérová! Jedno meno, jedna hviezda, jeden románový život.

        Výborná herečka je dcérou Talianska, ktorá žila vo Francúzsku: Eugénia Mária Paškalína Fenoglio — Eva Levalliérová.

        Hviezda, ktorá uniká z divadla vplyvom milosti, premeňuje sa a zablýskava ako hviezdička na nebi svätosti.

Klobučníčka

        Narodila sa 1. apríla 1866 v Tulone z talianskych rodičov; čoskoro sa presídlila do Perpignana.

        Nad jej detstvom viselo ťažké ovzdušie smútku a tragédie. Otec, zasmušilý, upodozrievaný, žiarlivý a hnevlivý, istého dňa v chorobnom výbuchu zlosti vystrelil na manželku; keďže sa nazdal, že ju zavraždil, vystrelil i na seba a v okamihu sa skántril.

        Po dvoch mesiacoch zomrela aj matka.

        Tak zostala Eva vo svete sirotou.

        Má osemnásť rokov táto pekná sirota, čulá, ne-skrotenej ohnivosti, očú, podkreslených vidinami.

        Srdce, potrebujúce lásku, dostáva sa pod moc tetky, zachmúrenej, hranatej, bez srdca. Dievča vo svojej fantázii sníva o parádnych divadlách a nespútanej slobode, nevie odolať železnej disciplíne tety, prestúpi do kolégia.

        Nadarmo sa tu pokúšajú skrotiť onoho nespratného diablika. Život v ústave, zrytmovaný podľa hlasu zvonca, ju hnevá. Cíti sa zatvorená sťa smutný väzeň.

        Ujde ztade a vráti sa k tete. Prihlási sa do klobučníckeho obchodu, kde sa učí zhotovovať klobúky.

        No ani tu nenachádza svoje povolanie.

        Iné ideály vrtia sa v onej inteligentnej a podivínskej hlavičke.

        Javisko, divadlo blyšťalo sa v jej srdci s vábivým čarom už od rokov v ústave.

        A istého krásneho dňa opustí modistku á cestuje.

        „Chcem byť hviezdou!" nadhodila akémusi neznámemu z Nizzy.

        „Chcete byť hviezdou?... Nuž choďte do Paríža. V Paríži sa vyrábajú hviezdy!"

        A dala sa na cestu do mesta hviezd, oslepená preludom života hviezdy.

Čarodejná hviezda

        Tak sa začal život, ktorý ju skoro vynesie na prestol umenia. A o nej bude rozprávať celý svet.

        Zaraz vystupuje s recitáciami v druhotriednej koncertnej kaviarni a predstaví sa pesničkami, posunkovými hrami a tancom.

        Lenže jej ctižiadosť nie je ešte ukojená.

        Vstúpi do variété.

        Hviezda dvíha sa včuľ na umeleckom obzore v kúzelnom svetle zlata a vo hviezdnych svetielkujúcich kúzlach.

        Výstup je závratne rýchly. Ako onen nejakej nebeskej hviezdy.

        Od roku 1890, nadovšetko však od roku 1908 po rok 1917, Eva stáva sa modlou Paríža, všetkej aristokracie a celého veseliaceho sa europského sveta, ktorý sa valí, aby -"'ej tlieskal, obetoval dary z radosti nad jediným očarúvajúcim úsmevom.

        Vydobyla si naprostý obdiv Eduarda VII., Alfonza XIII., portugalského kráľa, vojvodcu Filipa Orleánskeho. Kritici umenia, literáti, umelci volajú jej na slávu. Lavedan, Alfréd de Capus, Caillavet, František de Croisset a Róbert de Flers píšu diela, len aby ich tlmočila strhujúca talianska umelkyňa.

        V tomto jagajúcom sa blyskote Eva zabudla na Boha, ktorý rozveseľoval jej detstvo.

        Viera bola zamaskovaná hebkým povlakom čudesne osobnej morálky.

        Eva zabudla na kresťanské princípy.

        Jediný jej sen: skvieť sa ako prízrak, sťa hviezda.

        Zlato „tieklo pod jej rukami ani voda."

        Získavala milióny a práve toľko márnila luxusom a zo ctižiadosti.

        Definovali ju: „hltateľka peňazí".

        Jej uhladenosť sa vybíjala v nádhere a strihu šiat, v klenotoch. Bola streštená do zariadenia svojho paláca, ktorý súperil s kaštieľmi kráľa Slnka.

        Vily, autá, osobné služobníctvo, prepych, elegancia — to bolo ozaj primálo pre kráľovnú bulvárov, ktorá, keď cestovala vlakom, mala vyhradené oddelenie, celé ozdobené kvetmi a rozváňajúce ako kráľovská záhrada na jar.

„Eva, ty nie si pre to stvorená!"

        Eva dostihla svoj ideál.

        Nebola však šťastlivá.

        Farárovi, ktorý ju prijal do Kristovej ovčiarne, sa neskôr vyznala: „Po mojich najväčších úspechoch odnášala som si s javiska nevýslovný smútok. Plakala som po každý raz."

        Ježiš, priateľ hriešnikov, dlho sedel na brehoch tejto peniacej sa bystriny, aby usmiernil je tok.

        „Zdalo sa mi, že ma prenasledoval hlas a hovoril mi: „Eva, ty nie si pre to stvorená! Vždycky som plakávala a zúfala si, takže som pomýšľala na samovraždu."

        Skutočne jedného večera po výstupe, ktorý vzbudil burácanie obecenstva, Eva znechutená životom pýtala sa na moste nad Seinou, či „by to nebolo treba skončiť".

        Druhý raz podobne v Londýne po pyšnom triumfe.

        Kráľovná variété uzavierala vo svojom srdci číre prázdno, sklamanie. Cítila sa strašne samou v nemej, ľadovej samote ducha.

        Avšak Božský Pastier sledoval šľapaje tejto svojej poblúdenej ovečky.

        Vo februári 1911 podstúpila ťažkú operáciu. Jednej noci, keď sa stav nemocnej zhoršil, Eva povedala prítomnej sestričke Baptiste: „Sestrička, vidím, že ste znepokojená; ak mám zomrieť, chcem zomrieť po kresťansky. Smrť mi nenaháňa strach. Som umelkyňa, ale predovšetkým som kresťanka!" A na Popolečnú stredu dostala na svoju hlavu z požehnaného popola, a ráno i večer spolu so sestričkou modlila sa ruženec.

        V Evian toho istého roku žiadala o audienciu u kardinála Amette, parížskeho arcibiskupa, aby jej požehnal jednu medailu. Kardinál ju odmietol prijať.

        Eva, zasiahnutá vo svojej hrdosti, vypísala mu svoju živú neľúbosť nad odmietnutím a dodala: .....Od dievčatka mala som vieru, ktorá potom v mojom živote umelkyne zostala podlomená... Sväté sestričky, ktoré ma ošetrovali, obklopovali ma s toľkou dobrotou a rozprávali mi o Bohu s takou vierou a s takou nežnosťou, že semeno viery, skryté v srdci, znovu ožilo. Podľa toho by sa malo so mnou zachádzať, keď badať, že pochybnosť je taká húževnatá ... a ja nachádzam sa na ceste plnej neistoty, a cesta je taká zvodná!..."

Božia hodina

        Avšak svitala hodina svetla.

        Roku 1917 Eva uzavrela zmluvu s Luciánom Guitry na divadelný zájazd do Ameriky cez zimu roku 1918.

        Kvôli príprave na veľkú obchôdzku utiahla sa do Tureny, záhradky Francúzska. Ubytovala sa na zámku v Porcherie, ktorý patril dvom neplnoletým a spravoval ho poručník Don August Desideratus Chasteigner, farár susednej dedinky Chanceaux-sur-Choisille.

        Dobrý farár, ktorý každodenne navštevoval zámok, v prvú nedeľu stretol umelkyňu a veľmi jednoducho, ako i priamo pustil sa do reči:

        „Slečna, ráno som vás nevidel na sv. omši!"

        „Neodvážila som sa prísť bez vášho dovolenia, pán farár. Ak však nebudete v tom vidieť nič nepríležité-ho, dostavím sa."

        „To je iné, slečna. Kostol je otvorený pre všetkých a o miesto niet núdze."

        Kocka bola hodená.

        Na druhú nedeľu Eva Levalliérová kráča na sv. omšu. Pekný dedinský kostolík túli ju láskavo a Ježiš, Božský Väzeň, pozýva ju k návratu.

        Po rade príprav sa vyspovedá a prijíma. Eva povstáva premenená.

        Pán farár, keď sa zmieňoval o tomto sv. prijímaní, podotkol: „Nikdy nezabudnem na ten výjav! Úbohé stvorenie plakalo, že by mu bolo srdce puklo a triaslo sa sťa list, hýbaný vetrom. Bál som sa, že stratí vedomie."

        Od onoho 19. júna 1917 po 10. júl 1929 parížska hviezda, očistená a znovu okrášlená milosťou Božou, ospevovala milosrdenstvo Božie a vystupovala vysoko v žití, vo svojej búšiacej skutočnosti, ako to bol vyslovil Lacordaire: „Milosrdenstvo Božie podvihuje do takej výšky, ako hlboko muselo zostúpiť."

        Takto sa zrodila pre nový život, ktorý bol miernym tŕnistým martýriom, ktoré ona menovala: „Cestou smierenia".

„Milujem len Ježiša!.."

        Skončili sa prázdniny.

        „A včuľ čo si počnete so mnou, pán farár?"

        "No... Nazdávam sa, že sa vrátite do Paríža!"

        ,,Ako ? Vari hrať divadlo ? Vy ste ma vytrhli z bahna a teraz by ste ma nedbali zahnať zpiatky? Nikdy už!"

        „Dobre, nehovorme o tom viac! Dali ste »S Bohom« divadlu."

        „Pán farár, zverím vám celú svoju korešpondenciu; nechcem ju viacej prezerať."

Eva je opäť na ceste, s ktorej zblúdila vtedy, keď z koncertnej kaviarne prišla na parížske bulváry.

        Pretrhala všetky vlákna so svetom a zriekla sa prepychu, peňazí, pohodlia, pôct, všetkého z lásky k Bohu.

        „A čo včuľ?" pýta sa konvertítka. A zajagá sa jej myšlienka na kláštor.

        „Budem karmelitánkou!"

        Sníva o kláštore ako o tichom a pokojnom hniezde, kde sa bude bičovať a umŕtvovať, aby zo seba vymiesila nové stvorenie. Avšak do kláštora sa nedostala.

        Pozvanie syna Jána, ktorý býval na zámku vo Vosgi a Saint-Baslemont a matke spôsoboval iba muky, vyvolalo umelkyňu z jej samoty v Porcherie. Odtiaľ napísala pánu farárovi: „Boh pretvoril moju dušu... Som ľahostajná ku všetkému: k premáhaniam, k bolestiam, ku všetkému. Milujem len Ježiša a jeho Matku. Jemu zasväcujem svoj život, aby som pykala za svoje hriechy!"

        A aby sa odpútala od všetkých pokušení sveta, zašla do Paríža a predala svoj fantastický byt na Poliach Elysejských, svoje náradie a bohatstvá. Všetko rozpredala za polovičnú cenu.

        A  chvatom zanechala mesto svojich snov a svojich triumfov, kde za svojho krátkeho pobytu každého dňa bola prítomná na sv. omši a pristupovala k sv. prijímaniu.

        „Odchádzam," písala pánu farárovi, keď opúšťala Paríž, „bez oplakávania, bez obracania sa zpät, so srdcom plným svojich povinností, ubezpečená o najskutočnejšej podpore Pánovej: a toto je radosť, ktorú nemôže nikto pochopiť a nikto mi odňať."

        A odcestovala do Lurd.

V mariánskom meste

        V meste ustavičných zázrakov, ozývajúcom sa spevom a modlitbou, kde duše a telá vracajú sa k životu, Eva so svojou vernou spoločnicou nachádza seba samu, a jej srdce sa tríbi, čistí vždy viac, podnecované túžbou vstúpiť do Karmelu.

        V Lurdoch vedie život vnútornej zbožnosti. Dlhé, predlhé modlitby, návštevy a hodinky úcty k preve-lebnej sviatosti Oltárnej, čítanie a rozjímania.

        „Okrem cvičení sa v pobožnosti nemám inej roboty."

        A k pobožnosti pridružuje sa umŕtvovanie.

        Vymyslela si kúpeľovú novénu v nádrži ľadovej, režúcej vody, aby obsiahla synovo obrátenie.

        Boli sme vtedy v zime. Opakovala tento trest s hrdinskou odvahou každý mesiac, pokým trval jej pobyt v Lurdoch.

        Začiatkom marca 1918 vrátila sa do Paríža k súdnemu pojednávaniu, otvorenému proti synovi Jánovi, pre dedičný nárok po Ferdinandovi Samuelovi, Jánovom otcovi. Paríž, jej dávnoveký sen hviezdneho umenia a slávy, vštepoval jej teraz len mrzutosť a hrôzu. Videl sa jej neznesiteľným už i pre sužovanie priateľov, ktorí ju obliehali, aby ju prilákali zpät na javisko.

        Jedného dňa stretla Ivonne Pritempsovú a Sacha Guitry.

        „Oh! Oh! konečne si zavŕšila tú peknú frašku? Vrátiš sa k divadlu, však?" vykríkol mladý herec.

        „Chystali sme sa s otcom do Lurd, aby sme ťa znovu vylovili. Vieš, že sa vraciame do Ameriky? Tam budeš vidieť kruh hviezd!..."

        „Želám vám úspech, aký som mala ja, vďaka Bohu!" odvetila Eva.

        Ivonne Pritempsová zvolala plačky:

        „Čože je to za milosť, ktorá premohla Evu Levalliérovú?"

        A konvertítka vrátila sa do Lurd, svojho pokojného útočišťa.

        Jej duša čerpá z nevyschýnajúceho prameňa Božej milosti, ktorá ju prechádza a vždy viac zduchovňuje.

        I tu prenasledovaná priateľmi zostáva neochvejná. Chce byť celkom Pánovou. Pánu farárovi píše: „Ach! tak, Boh je k nám dobrý..., my však ho milujeme vždy väčšmi a majme len jedinú túžbu, jediný úmysel, jediný sen: patriť mu celkom, keď je to jeho vôľa."

        Medzitým Boh podporuje túžbu konvertítky, že si žiada trpieť, aby sa očisťovala. A utrpenia fyzické i morálne začínajú stravovať jej srdce.

        „Och, aká som šťastná napriek všetkým krížom vo svojom novom živote! Jakživ som neokusovala toľko slastí!"

Sníva o Afrike

        V Lurdoch mala príležitosť priblížiť sa k Mons. Lemaitre, kartágskemu arcibiskupovi, ktorému sa v dlhšom rozhovore zdôverila so svojím snom po kláštore.

        V africkom biskupovi našla Eva ideálneho duchovného radcu, od ktorého sa naučila vyhýbať svetským veciam a ponížene, oddane milovať Pána.

        Keď pominulo zátišie v Marseille, ktoré jej nariadil kartágsky arcibiskup, usmiala sa jej nádej, že sa etáne Ježišovou misionárkou medzi muslimanskými ženami v Afrike. Túžba, ktorá ju plnila radosťou. Keď už bolo pripravené všetko na odchod, lekár jej radil ostať. Odovzdane cúvla pred vstupom do kláštora. Zasa nadarmo. Vtedy pred vyloženým Ježišom žalostila: „Cítila som, že Boh mi vravel takto: Pozri na mňa, Eva, ty plačeš, a ja som nemal miesta, kam hlavu položiť. — Pochopila som; odteraz nesmiem mať iba jedinú túžbu: plniť jeho vôľu!"

Vo svojej Betánii

        Po dlhých potulkách a snení našla si trvalý pobyt:

jednoduchú vilku v Thuilliéres pri Sant-Baslemont. 'omenovala ju „Betániou".

        Tá sa stala jej tichučkým konventom, ktorý zunel modlitbou a prácou, ktorý navštevovala bolesť a láska k Bohu.

        „I tu sa trpí," písala ktorémusi priateľovi, „a mnoho, toľko, že by ste ma nepoznali viacej: utrpenia morálne i fyzické, chudoba... Je skutočne pravda, že kričím, plačem, ponosujem sa a bedákam, lež moja vôľa je ochotná prijať všetko, čo chce môj Ježiš."

        V tichu svojej malej pustovne, ovenčenej zeleňou a štebotom vtáčikov, začula Františkov hlas, ktorý ju volal do svojej serafínskej školy. A objala Tretí rád, aby bola ako keby sestričkou vo svete.

        Od tej chvíle vdychovala ideály a vzory Serafínekeho Otca.

        Trpieť na tele, na duši v jasnosti, chudobe, so spevom.

        Zo svojej Betánie na výzvu Mons. Lemaitreho, ktorý založil stredisko ošetrovateliek, prebrodila more štyri razy a pristála v Tunise. No pokročilý vek, otrasené zdravie nútily ju, zbavenú síl a strašne trpiacu kĺbovým reumatizmom, vše k návratu do jej hniezda.

        R. 1926 posledný raz ju navštívil Róbert Flers z Francúzskej akadémie.

        Eva sa mu priznávala:

        „Lekári nevedia si vysvetliť, ako to, že sa tmolím ešte po svete."

        „A trpíte mnoho?"

        „Ukrutne!"

        „A niet nádeje, že sa bolesti zmiernia?"

        „Hej, ale ja dúfam, že nie. Cítim sa taká šťastná! Neviete si predstaviť, aká som šťastná!"

        „Napriek vašim utrpeniam?"

        „Práve pre tieto utrpenia! Keď vám budú rozprávať o mne, povedzte všetkým, ktorí ma poznajú, že ste videli najšťastnejšiu, ozaj najšťastnejšiu zo všetkých žien!"

        A slávny člen Akadémie napísal potom:

        „Každý z jej dní nie je iným ako utrpením. V jej bledom pohľade oči si zachovalý oheň, ktorý žiari: hľadia veľmi ďaleko a veľmi vysoko. Jej zjemnelé ruky sa spínajú samovoľne... Nekonečná sladkosť sa rozliala po tejto krehkej bytosti, ktorej nervy neraz napnuté bývalý až do prasknutia.

        Život neprestal z nej sálať, nie je to však viae život tu zdola..."

„On sám mi stačí!"

        Parížska hviezda je teraz šťastná v tŕní svojich bolestí, uväznená vo svojej izbietke.

        Posledná perióda jej života ubieha na lôžku, na ktorom spisuje svoje myšlienky, čo prýštia z jej srdca a iskria sa ako plamene.

        „Čo je vôľa môjho Ježiša, buď mojím zákonom, mojou láskou, mojím životom!

        Keby som mala milovať iné veci okrem teba, Pane, nevedela by som to už.

        Všetko, čo som milovala, je len pustotou, sutinou, hanebnosťou... Láska, Láska, zapáľ ma svojím plameňom, aby som horela pre teba, aby si ma strávila, aby som umrela.

        Oh! Svätá tvár Ježišova, tebe sa klaniam! Moje hriechy ťa tak mučili, ako mi je toho ľúto. Milujem ťa a obetujem sa tebe..."

        A dobrovoľná obeť krehne so dňa na deň v telesnej trýzni.

        Život prchá a blíži sa návšteva Božského Priateľa.

        Jedna priateľka chcela jej podoprieť hlavu, trpiacu obličajovou neuralgiou, aby takto poľavili bolesti. Eva sa stavala oproti: „Je to správne, že Boh očisťuje, na čom lipne hriech..."

        Potom s titanským úsilím sosbierala všetky svoje sily ako zápasník ku konečnému víťazstvu a so sovre tými päsťami na prikrývke kričala:

        „O nás dvoch, Ježišu!"

        Nato obrátiac sa k lekárovi zavelila: „Môžete odísť!"

        Ráno 10. júla 1929 sestrička smrť prekročila bránu Betánie a Eva Levalliérová, očistená dvanásťročným pokáním, povznesená bolesťami a premenená milosťou, zhasla jasne.

        Na jej hrobe v malom cintoríku v Thuilliéres podľa herečkinej vôle sú vyryté slová egyptskej kajúcnice, sv. Taidy:

        Všetko som opustila pre Boha,

        On sám mi je dosť.

        Ty, čos' ma stvoril,

        maj zo mňa radosť!

ROSINA CEOLATO (1894—1930)

Serafínska „Kristova Koruna"

        Rosina Ceolato rozvila sa k životu ako zachrániteľská duša v posledný večer fašiangovej šialenosti r. 1894 a ukončila krátku cestu človeka medzi ružami a tŕním, keď vykonávala svoju obetu za božský ideál spasiteľského utrpenia pre bližných na lôžku, ktoré sa stalo oltárom.

„Malé ramená a malý kríž"

        Smutný, zimný bol úsvit tejto ruže, poškvrnenej krvou. Ešte ako veľmi útly jednoročný kvietok vzala na seba svoj kríž. Prudký zápal pľúc ju obsadil a v pľúcach zanechal stopy, ktoré nosila až do smrti.

        „Dobrý môj Pán," napísala neskôr vo svojich spomienkach, „vzal ma za ruku, položil na malé ramená môj malý kríž a spolu sme vystupovali na Kalváriu."

        V jej maličkom srdiečku zrkadlia sa a tlkocú najnežnejšie city dobrotivosti a lásky, nabraté v škole rodičov, naplnených hlbokým kresťanským duchom.

        Koľká to bola dobrota voči sestrám, družkám, čo prichádzali na návštevu k jej bielej postieľke, ktorá sa stala trónom!

        V desiatom roku vykonala svoje prvé sv. prijímanie. Ježiškov bozk sa vtlačil do tohto zlatého srdiečka. On bude odvčuľ jej útočišťom po celý život. Sviatostný Ježiš v bolesti, v opustenosti bude jej svetlom, strediskom, životom.

        R. 1915 za leteckého náletu hodlala, zavčas rána ísť do kostola, aby objala Ježiška a prijala ho do svojho srdca.

        Sestra ju chcela zadržať. Nadarmo. „Chcem prijať Ježiša. Zomriem s ním!" znela jej odpoveď.

        Opovrhla nebezpečenstvom a priblížila sa k oltáru.

        Prijímanie bolo potom na každodennom poriadku. „Bez prijímania," hovorievala, „zdá sa mi môj život pustatinou: keď však môžem uvítať Ježiša, cítim sa v spoločnosti."

        A v sjednotení s Pánom vyrastala pobožná, dobrá, vzorná.

        V pätnástich rokoch, útla sťa tenké vlákno, vstupuje do práce ako zasielateľka v istom obchodnom dome. Jej život prestupuje a preniká vôňa kresťanskej láskavosti a vážnosti. „Môžem to potvrdiť," tak sa vyslovila jedna jej spoločnica, „že Rosina bola vskutku dobrým príkladom pre nás všetky; odvtedy som si ju ctila obzvláštne."

        Avšak jej život obohacoval sa nlodmi kresťanského apoštolátu, povolania rozvitého v modlitbe a každodennom sv. prijímaní.

        Jej zapaľujúca veľkodušnosť potrebovala rozšíriť sa, aby zhrievala a rozduchovala všade plameň božskej lásky.

        Vstúpila medzi Máriine dcéry, stala sa horliteľkou pážat najsvätejšej Sviatosti. Neúnavne, až do úplnej telesnej vyčerpanosti sdružovala dievčatká a privádzala ich do kostola. Sjednocovala opustené a chudobné dcérušky a vyučovala ich katechizmu; vodila ich na prechádzky, hrávala sa s nimi, s nedostižnou materskosťou vlievala do nežných a panenských dušičiek základné počiatky náboženstva a semä dobroty.

„Chcem byť terciárkou!..

        „Učiň ma svätou, ó Ježišu, učiň ma svätou!"

        Tak vzdychalo jej srdce.

        Hľadala program vyššieho a čistejšieho života vo františkánskom ideále.

        Chcem byť terciárkou," riekla svojmu srdcu, .,a tak budem viac povinovatá milovať Boha a duše.

        Tak sa budem môcť stať svätou!" A v 17. roku stala sa dcérou sv. Františka, keď prijala ľaliové meno sestry Agnešky.

        Zostala vernou sľubom a v duši horela láskou k Bohu a bratom, stala sa apoštolkou utrpenia za obrátenie hriešnikov.

        Bolesti vystriedali jej dni, plné životného apoštolátu. V bolesti, v láske k rodinnému životu Rosina zveličovala tlkot svojho srdca, ktoré sa postupne odlučovalo od zeme, aby sa oslobodilo do výšky v poludňajšom svetle Božom, ktoré ju sladko stíhalo.

        V hrôzach vojny ako ubehlica dostala sa do Ferrary, kde bola vždy láskavým anjelom.

        Miestny farár to zaraz spozoroval a vyriekol sa: „Oh! keby všetky moje devy boli také!"

        Keď pominulo nebezpečenstvo, vrátila sa do rodného hniezda, aby pokračovala vo svojom apoštoláte medzi ranenými, vojakmi, chudobnými.

        R. 1919, v roku zrodenia sa dobročinného Sdruženia ženskej katolíckej mládeže talianskej, Rosina bola medzi prvými, aby priniesla svoj príspevok a oheň srdca v novej katolíckej falange.

        Istá priateľka píše: „...Od prvopočiatkov práce, ktorá sa predstavovala nášmu pohľadu plná apoštolskej príťažlivosti a účinnej duchovnej energie, mohla som prehliadnuť v Rosine pravú dušu, stvorenú pre onu prácu, ktorá vyžadovala apoštolskú schopnosť, aby kráľovstvo Kristovo mohlo triumfovať v zhumpľovanej a zbedačenej spoločnosti. Videla som pripravovať sa ju k veľkej úlohe s veselým duchom, s najvyšším sebaoddaním."

        A vrhala sa do víru práce vždy s horlivosťou a neuspokojenou náruživosťou v smutnej a ťažkej perióde nášho národného života. S pramenistými vodami svojho srdca založila sekciu dorasteniek, v ktorej sa trápila dva roky a vynakladala svoje najčerstvejšie sily na výchovu malých katolíckych dievčat.

        Naplnená žiarom a plamom, ktorý rozpaľoval jej 6rdce, vychádzala v ústrety dušiam.

„Teraz chápem, aký bol Ježiš žiarlivý!..

        Snívala o sobáši.

        „Keby chcel Pán, aby som bola manželkou a matkou, želala by som si, aby môj život bol nepretržitou obetou, pokým by Boha dostatočne nemilovali a jemu neslúžili môj manžel a dietky. Žiadala by som si, aby môj domov bol pre Ježiša ako sladká útulňa v Betánii... Chcela by som, aby môj krb bol ako skromné, ale pohostinné útočište v Egypte... Och! aké významné to poslanie pre matku: vychovávať duše v dokonalej láske k Bohu!"

        Avšak Prozreteľnosť uschovávala pre ňu duchovné materstvo.

        Zaznačila vo svojom denníku: „V posledných mesiacoch som toľko trpela, lebo som videla všetku ľudskú príchylnosť praskať; plakala som, lebo som sa videla samotná... No teraz chápem návštevy Ježišove ... Sama s Ježišom samým, opustená všetkými ľudskými priateľstvami! Aká rozkoš! Teraz chápem, ako veľmi bol Ježiš žiarlivý!... a včuľ mu vzdávam vďaky...

        Vďaka ti, ó Ježišu, daj mi silu pre zajtrajšok, aby ma moje biedne utrpenia neodtrhli od tvojej veľkej lásky!...

        ...Vďaka ti, ó Ježišu, a už vopred ďakujem tvojej Mamičke; povedz jej, že tvoja Rosina je šťastná, ba najšťastnejšia, keď prijala tvoju svadobnú ponuku.

Ak táto moja túžba je tiež tvojou, vyslyš ma!..."

        21. januára 1927, keď opäť upadla do nemoce, prv ako by bola prijala sv. Posilu na cestu, zložila sľub trvalej čistoty.

        Jej srdce zostalo čisté a nádherné ani ľalia. Vnútorný život ju nutkal k činnosti. Ako anjel rady, apoštolka ctnosti obhajovala slovom, príkladom, perom poslanie ženy vo svete; dávala pokyny mladým devám, vstupujúcim do manželstva; ohlasovala svornosť v rodine, rozširovala dobrú tlač...

        Jej srdce bolo jediným ohňom horlivosti, len tlkotom lásky.

        „Ó Ježišu, chcela by som byť malou hostiou, aby som sa mohla obetovať tebe a Nebeskej Matke, za spásu duší, za pápeža a prenasledované Mexiko..

        A pokračovala vo svojej prudkej činnosti, aby ľudia milovali Pána Boha; stala sa neúnavnou rozširovateľkou pobožnosti rodinného zasväcovania sa najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.

        Misionárska duša začuje hlas bratov, zápasiacich v predných zákopoch a založí misijný krúžok. Modliť sa, spolupracovať s misionármi stáva sa jej snom, ctižiadosťou srdca.

        Na smrteľnom lôžku smútila: „Akože môžem pracovať pre Teba, keď moje úbohé údy nemôžu ma niesť, kam by ma chceli? Nuž, Ježišu, tebe prinášam obetu svojej vôle a svojho života, lebo ty dávaš všetkým apoštolským dušiam svätý plameň lásky, aby mohli lietať s jedného kraja sveta na druhý, kde je čo len jediná duša spasiteľná."

        Prechovávala vrúcnu a detinskú lásku k sv. Otcovi, láskavému to námestníkovi Kristovmu na zemi.

        Za neho a za sv. Cirkev obetovala svoj život.

        Rosinino srdce bolo skutočne žriedlom vysokých a vznešených ideálov.

„Žiť, trpieť, zomrieť pre Teba!..."

        Žila vo vnútornej trýzni, aby nepretržito napredovala v láske k Bohu, v útulku polepšovania sa a dobývania nových podielov vo výstupe ducha.

        Povaha horúca, energická vedela opanovať seba samu a vzletieť do duchovných výšav.

        K sľubu panenskosti pridala ešte sľub chudoby a poslušnosti.

        Zápalná obeta seba samej bola už úplná.

        Podňatá vierou a božskou láskou teraz už jasne opanúva životné výkyvy.

        Celkom zasľúbená Pánovi podobá sa odvčuľ horiacemu kru. Horí a spaľuje sa nenazdajky.

        31. decembra 1926 písala so svojho bolestného lôžka: „Ty drahý Ježišu, z lásky ku mne dal si sa bičovať, a ja z lásky k tebe som spokojná, že vidím tratiť sa moje telo, rozpadať sa pre teba a pre duše."

        Takto jasá obeť lásky na tróne kríža.

        V tomto časovom úseku jej denník priberá dramatické zafarbenie. Nad telesnými bolesťami, nad morálnymi strpčeniami vynára sa veselá rezignácia, serafínska radosť.

        „Tak, ó Ježišu, ak moja úbohá bytosť má za účel trpieť, som šťastná. Vďaka, ó Ježišu, vďaka! Ty si vypočul moju túžbu. Žiť pre teba, trpieť pre teba, umierať pre teba, hľa, moje najžeravejšie želanie!"

        Jej bolestné poslanie vypučalo v pekný podnet. „Ježišu, jedno veľké poslanie si mi zamedzil (pole Katolíckej akcie); ale daroval si mi iné omnoho vznešenejšie." Založila totiž „Trpiacu rodinu", ktorá pozostávala z dobrovoľných obetí — Rosina ich menovala „Ježišovými robotnicami". Tieto obetovali všetky svoje bôle za odčinenie hriechov sveta. Každá zapísaná stala sa „malou napravovateľskou obetou".

        „Rodina" rozvinula sa obdivuhodne na Rosinin popud. Každý mesiac posielala všetkým členkám obežník, ktorý býval „básňou viery a kresťanskej odovzdanosti".

        Telesná trýzeň ju už strávila. Na želanie domácich vybrala sa do Lurd.

        Biela Kráľovná Pyrenejí vypočula jej prosbu: „Nie uzdraviť, lež tmieť na slávu Božiu!"

Obeta

        Medzitým čo bojujúci bezbožníci kráčali za odkresťančením sveta, Rosina obetovala sa Bohu sťa obeta za spásu sveta.

        Ponuka bola prijatá.

        23. marca prijala Najsvätejšieho, sprevádzaného slávnostne viac ako štyristo benjamínskymi čakateľkami, ktoré odovzdali posledný pozdrav a poslednú útechu jej materinskému srdcu.

        Ešte zopár mesiacov miernych, ale citeľných bolestí prebedárila na lôžku, ktoré sa stalo školou a katedrou.

        Večer 10. júla 1930 sedel pri nej spovedník, aby ju posilňoval v posledných chvíľach bolestnej mladosti. Jej duša vzdychala a prespevovala: „Oh! tak, tak, všetko za duše a ku poteche Ježišovej." Keď sa odmodlila dvanásť Otčenášov, vykríkla: „Do tvojich rúk, Pane, porúčam svoju dušu! Ó Ježišu, spas moju dušu! Ó Mária, moja nádej, oroduj za mňa u Ježiša! Ježišu, tvoja Rosina túži ťa vidieť... Príď, ó Pane!..

        Nad svitaním prišiel Ježiš; pery Rosiny roztiahli sa širokým úsmevom nekonečnej sladkosti.

        Mala tridsaťšesť rokov a päť mesiacov.

        „Dobrý príklad tejto vyvolenej duše," napísal jej biskup, „slúži ako model dobrým dcéruškám našich rodín."

LADISLAV  BATTHÁNYI-STRATTMANN  (1870-1931)

Lekár  chudobných

        Skromný františkánsky opasok ovinoval aj kniežací a kráľovský purpur.

        Sv. Ludvik IX. Francúzsky a sv. Alžbeta Uhorská sú vznešenými veliteľmi zápalistých serafínskych zástupov, ktoré mávajú zástavou pokoja a lásky sv, Františka.

        Nie posledným rytierom serafínskej milície, ktorý žil v rodnej zemi sv. Alžbety, je knieža Ladislav Batthányi-Strattmann. Narodil sa 18. októbra 1870.

Verný sľubu

        Po rodine zdedil aristokraciu krvi a hlboko náboženského ducha.

        V 12. roku v pochmúrnych hodinách matkinej agónie, ktorú tak miloval, urobil sľub, že dosiahne doktorát v medicíne a celý svoj život zasvätí úľave onemocnelých chudobných.

        A svojmu sľubu bol verný.

        Veľmi mladučký stal sa vlastníkom značného otcovského bohatstva. Ako nepriateľ zaháľky, nádhery nestaral sa o šľachtické vyznačenia a zapísal sa na lekársku fakultu. Študoval s horúcou náruživosťou, lebo, ako vtedy vravieval, „budúcnosť závisí od vycvičenia vlastného talentu a od upotrebenia vlastného času."

        R. 1900 promujú ho za doktora. Hneď sa dá realizovať svoj dobročinný ideál. Neďaleko dedičného kaštieľa v Kópcsény zriadi veľkolepú nemocnicu, kde sberá, ošetruje a stará sa o všetkých chorých a postihnutých.

        Do koľaje svojho apoštolátu milosrdného Samaritána zatiahne aj svoju mladú nevestu, grófku Máriu Teréziu Careth, ktorá onedlho získava doktorát medicíny.

        Dvaja manželia žijú takto po všetky hodiny dňa spojení oddaní s rovnakou ohnivou vášňou prevádzaniu kresťanskej charity.

Neúnavný ošetrovateľ

        V krátkom čase sa roztrúsilo jeho meno všade.

        Dobrotivosť, láskavosť, odborná smerodajnosť

kniežaťa Ladislava, uznávaná po celom Uhorsku, privolávala do jeho nemocnice bezpočetné húfy trpiacich a prepadnutých akýmkoľvek druhom choroby. Všetci sa utiekali k nemu, ako k otcovi, obsypávanému plnou úctou.

        Považovali ho za svätca.

        Za svetovej vojny s údivným príkladom umŕtvovania a obetavosti dobrovoľne sa ponúka, že bude zastupovať v istej dedinke zmobilizovaného lekára.

        V tých dňoch strachu a desu on je otcom, tešiteľom všetkých trpiacich, všetkých opustených. Deň preplňuje vysiľujúca práca. Behá z domu do domu, poskytuje všetkým potrebujúcim pomoc, radu, pričinenie.

        Nevšíma si únavy; nechá naboku jedlo, pretrhne krátky spánok a letí, kamkoľvek ho pýtajú. Spoločne so svojou manželkou, veľkodušnou príkladom mužovým, prináša potraviny, lieky, šaty.

        Obaja zrušujú a zarovnávajú každý spoločenský rozdiel a chodia celé noci k posteliam ťažko chorých, bdejú, modlia sa a povzbudzujú k odovzdanosti a naprostému poručeniu sa do rúk Božích.

        Ako lekár dobre podkutý vo svojom povolaní, potúžený širokým vzdelaním a skúsenosťou, nabudúce špecializuje sa na očné lekárstvo.

        „Ktorým sa mi podarí vyliečiť oči," vyslovil sa neskôr, „budú náchylnejší poznať a veriť večné pravdy."

        Ako uctievaný a oceňovaný priateľ najslávnejších lekárov Európy, ako Grosza, Eiselsberga, Priqueta, Campbella, píše do lekárskych denníkov a časopisov, zúčastňuje sa odborníckych kurzov a na medzinárodných kongresoch objasňuje nálezy svojho štúdia a skúseností. Skutočne, sám za svojho života operoval vyše 20.000 ľudí, z čoho 3000 zánetov. Číslice naplňujúce úžasom, čo potvrdzujú jeho zdatnosť a veľkú úctu, ktorú mu všetci preukazovali.

        Každého dňa stovky chorých, sídených zo všetkých kútov Uhorska a Rakúska, stály plotom v sieňach a na chodbách jeho nemocnice, aby ich prehliadol a liečil.

        Ministerstvo železníc bolo nútené zriadiť každý deň zvláštny vlak pre nemocných, ktorí prúdili do Kôpcsény zo všetkých krajov.

        Stretnutie sa kniežaťa s nemocnými bolo otcovské, veľmi príjemné, povzbudivé.

        S plným úsmevom a vyjasnenou tvárou vstupoval do čakárne, preplnenej poviazanými úbožiakmi; hodil pohľad na prítomných a vybral si toho najbiednejšieho, „poďte so mnou," povedal mu, „aby som si vás obzrel prvého."

        Potom sa obrátil k ostatným a pohodil: , .Zaiste všetci viete, že som nadovšetko lekárom chudobných; osoby zámožné a bohaté môžu sa utiekať aj k iným lekárom..."       

        A predniesol tieto slová s toľkým pôvabom a la; hodnosťou, že nikto sa neurazil, ba všetci obdivovali jeho dobrotivosť a úplnú obetu života, aby pomohol a uľahčil ľudskej mizérii.

Kráľovská štedrosť

        Po prevrate podľa trianonskej zmluvy chotár dedinky Kopcsény rozdelili do troch pásiem, susediacich s troma novými politickými hranicami: Rakúska, Československa a Maďarska.

        Nemocnica pre chudobných stala sa rakúskym vlastníctvom.

        Politické okolnosti zaťažili cestovanie a prístup k nemocnici, a ošetrovanie nemocných bolo takmer znemožnené.

        Knieža s kráľovskou veľkodušnosťou darovalo svoju nemocnicu v Kopcsény novému panujúcemu národu s dvojnásobnou prijatou výhradou, že nemocnica bude sledovať svoj pôvodný účel a že darca bude mať zaručené voľné vykonávanie svojho povolania.

        Sám na svojom majetku v Kôrmende, v Maďarsku, postavil veľkolepú a najmodernejšiu nemocnicu, model, vystrojenú všetkými poslednými vymoženosťami lekárskej vedy.

        Všetok svoj majetok, svoju energiu vlial do tohto nového ústavu.

Horlivý terciár

        Tohto ducha nevyčerpateľnej charity čerpal v bystrých prameňoch františkanizmu, ktorého van ho zapálil a rozohnil.

        Ako ponížený terciár vo sv. Otcovi Františkovi vidí evanjeliový ideál charity, ktorý ho nutká dávať sa a obetovať sa za blaho bližných.

        Františkánska regula, na ktorú sľuboval vo františkánskej kaplnke v Bratislave, je pravidlom jeho života, duchovným programom, smernicou činnosti a apoštolátu.

        Vo svojich nesmiernych bohatstvách žil veselo a natešeno v chudobe ducha, v poníženosti, v dôstojnej skromnosti šľachetného a oplývajúceho majiteľa kaštieľov a majerov.

        Pochopil, že bohatstvá sú len prostriedkom a nie cieľom sebe samým, a že len šťastlivým zbehom okolností stal sa ich prostým správcom. Využitkoval ich, aby si zhromaždil poklad v nebi.

        Každý deň okrem obvyklých modlitieb, odriekaných spoločne v rodine so ženou a dietkami, modlieval sa Malé hodinky k P. Márii ako starí horliví terciári a pripojoval modlitbu Otčenášov, ktoré, ako vysvitá z písanej poznámočky v jeho modlitbovej knižke, modlieval sa vždycky ako prvé cvičenie v pobožnosti.

        Plný úcty k svätým františkánom, jeho zvláštnym patrónom bol milovník Eucharistie sv. Paškál Baylon, o ktorom hodlal načrtnúť životopis, ale zahatený smrťou na smrteľnom lôžku poprosil, aby jeho túžbu uskutočnila sestra grófka Alžbeta Pálffyová, známa spisovateľka františkánskeho razenia.

        Serafínska duša rozvoniavala a okolo seba šírila dobrú vôňu Kristovu, ktorá presiakala celý dom, priateľov, chudobných, ktorí sa k nej ponáhľali.

Živá  krížová  cesta

        Pretože chcel občerstviť svojho ducha novým a čistým františkanizmom, v jeseni r. 1929 vychystal sa knieža Ladislav na niekoľko dní do Assisi, do svätej vlasti všetkých františkánov; navštíviť Rím a na výsluchu u sv. Otca vyznať svoju vieru a poslušnosť voči námestníkovi Ježiša Krista.

        Keď ho istý priateľ lekár krátko pred odchodom našiel bledého a skľúčeného, radil mu prívetivo, aby odložil púť na iné dátum a dal sa zaraz prezrieť.

        Prípad je ťažký. Knieža nachytro sa musí podrobiť operačnému zákroku, ktorý mu nepriniesol úľavu. Ladislav začína takto svoju štrnásťmesačnú krížovú cestu; každý z tých mesiacov predstavuje jedno zastavenie bolestnej cesty.

        Veľmi prudké bolesti nemenia odovzdanosť trpiteľovu. Ani srdce, v ktorom pre škubajúce martýrium skusuje blaženosť svätých. Pred svojím zrakom má jasné videnie Kalvárie, ktoré ho potešuje a vzmužuje.

        Lekárovi, ktorý mu chce vstreknúť utišujúci prostriedok, vraví: „Náš Pán prijal na kríži ako úľavu len žič a ocot; dovoľte teda, aby som trpel. Chcem napodobňovať svoj vzor!"

Bolesti tela, bolesti ducha zvyšujú horúčku.

V týchto smutných hodinách jeden z jeho chlapcov je náhle operovaný na zápal slepého čreva a manželka ochorie ťažko, životu nebezpečne.

        Nepretržité a ťažké dopustenia vstupujú do onoho domu, však bez toho, aby odňali a zapudili z tých siení, previatych svätosťou a mysticizmom, sladkú kresťanskú nádej, jediný plamienok v onom prítmí, v oných hustých temnotách.

        Každý deň čerpal silu na sv. Hostine, prítomný na sv. omši, slúženej v jeho izbe.

        „Môj drahý a sladký Ježišu," prosieval, „udeľ ml milosť, aby som ťa miloval veľmi, veľmi. Môj Bože, teraz pochopujem tvoju lásku ku mne. Áno, môj Pane, v teba dúfam!"

        Aj na svojej bolestnej posteli pokračuje vo svojom dobročinnom poslaní voči chudobným, svojim najväčším priateľom a bratom. Vybavuje naliehavejšie záležitosti, povoľuje rozhovory a radí lekárom. V susedstve mal pripravenú miestnosť, v ktorej prijímal chudobných dobrého Pána Boha.

Pod Máriiným úsmevom

        Na svitaní 22. januára 1931 po bezsennej noci knieža, ako by bolo malo prorocké videnie, naraz sa modlí Otčenášové hodinky a dokonči svoje modlitby, lebo neúfa, že by ich mohol vykonať večer.

        Začína vzbudzovanie viery, keď nečakane stratí vedomie. Vzchopí sa a nadobúda vedomie okolo ôsmej večer. Je to polhodinka ružencovej modlitby.

        Zapália sviečky, jeho dietky kľačia okolo oltára.

        Velebný nemocný začína Zdravas Mária; nábožne mu odpovedajú jeho deti. Pomaličky napreduje v modlitbe, medzitým čo hlas kniežaťa slabne a hasne.

        Pri slovách „Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej..." sa zastaví, oči sa zatvoria a vydýchne pokojne v Pánu.

„To je svätec!.

        Je tomu niekoľko rokov, keď pred smrťou kniežaťa Mons. Cesare Orsenigo, vtedajší apoštolský nuncius v Budapešti, na privátnej audiencii u sv. Otca Pia XI. dlho rozprával o kniežati, ktorého meno bolo vtedy rozchytené v ústach všetkých.

        „Maďari", končil nuncius, „ctia si knieža Batthányiho ako svätca; a s mojej stránky, svätý Otče, vás ubezpečujem, že je to ozaj svätec!"

        Bol to ozyv hlasu ľudu, ktorý už kanonizoval veľkého a šľachetného „lekára chudobných", verného nasledovníka assiského Chudáčika.

MÁRIA  DE  LA  LUZ  CAMACHO  (1907—1934)

Nech žije Kristus Kráľ!

        Dej sa odohráva v Mexiku.

        Odboj proti Bohu a jeho Cirkvi rozzúri sa s nerovnakou ukrutnosťou a hromadí trosky a smrť.

        Krajina teroru, zločinov, nenávisti a krvi.

        Kňazi, rehoľníci, mládež — hrdinské moderné obete — množia sa pod zbraňou bojujúcich bezbožníkov.

        V hustom zástupe mučeníkov výnimočne vypuklým spôsobom vyčnieva postava mladej devy: Márie de la Luz, františkánskej terciárky a prvej mučenice Katolíckej akcie, ktorá padla, keď volala na slávu a víťazstvo Kristovho kráľovstva.

Zázračná maličká

        Mária de la Luz Camacho prišla na svet 17. mája 1907 v Tacubaja. Rástla v atmosfére heroizmu.

        V ôsmom roku prichádza za chovanku do ústavu v Pueble, kde pristupuje k prvému sv. prijímaniu. Od onoho príznačného dňa jej program, ktorý potom slávnostne objíme, keď vstúpi do radov Katolíckej akcie, bude: „Eucharistia, apoštolát, heroizmus".

        Ako dievča čiernooké, hustých a lesklých vlasov, dokonalých ťahov, predčasne otvorenej a vnímavej inteligencie, železnej, húževnatej vôle, umerňovanej zlatým srdcom, Mária vlastnila zväzok najzreteľnejších vlastností, ktoré ju uspôsobujú ku každému podnikavému kroku, k všetkým vznešeným a krásnym veciam.

        Navštevuje kurzy strihu, módy, vyšívania, maľovania a hudby.

        Nosí v krvi silný sklon k divadlu. Je znamenitou herečkou a prednášateľkou, odmeňovanou hojným potleskom.

        Zastáva veľmi dobre aj úlohu ošetrovateľky a záhradníčky. Ovláda vlastne všetko.

        Otec jej často vraví so záľubným výrazom radosti: „Moja drahá, keby si sa bola narodila chlapcom, mali by sme doma mechanika, záhradníka a stolára."

Malá apoštolka

        V 15. roku začína katechetický apoštolát so všetkou vervou svojej mladistvej duše.

Jej horlivosť a povaha vynútili si zaraz úctu. Zvolili ju totiž za tajomníčku ústredného výboru a potom za pokladníčku.

        Jej domácnosť je strediskom a školou vyučovania kresťanskej náuky. Apoštolát medzi maličkými zaujíma celý jej deň. No pomáha i v domácnosti, hrá na husle a pripravuje deti na spev k slávnym bohoslužbám.

        Vie sa tiež pobaviť a iných zabávať po františkánsky. Pridáva sa často k priateľkám na pochôdzky a výlety do hôr; oslavuje meniny svojich družiek; organizuje slávnosti, na ktorých sa dievčatá zabávajú bez urážky Boha. Hovorí o divadle, o móde; učí ich vyšívať, strihy, tkať a vzbudzuje v nich záujem o svojich chudobných.

        Zakladá divadelný krúžok sv. Izabely, len aby oddialila dievčatá od nedovolených a zvádzajúcich zábav, od kín a tancov.

        Mária sa starostlivo pripravuje na predstavenie. „Čím lepšie sa nám to podarí," zvykla vravieť, „tým viac nás prídu počúvať. Čím viac bude divákov, tým väčší bude dopyt po vstupenkách. Ak budú niekedy naši kňazi uvrhnutí do väzenia, budeme tak môcť zaplatiť výkupné za ich slobodu."

        V revolucionárskom humbugu Božská Hostia je svetlom a posilou sužovaným srdciam katolíkov. Potajomky sa organizujú „Eucharistické stanice" v úkrytoch a podzemných dierach kňazov a v súkromných príbytkoch, kde sa odbavujú služby Božie a poklony Prevelebnej Sviatosti.

        Šťastné to večeradlá!

        Neraz rozbehne sa Mária pohľadať nejakého kňaza, ustanoví s ním hodinu veľkého stretnutia a Ježiš vstupuje do domu Camachov ako kedysi do Betánie.

        Calles si veru nemyslel, keď zatvorí jeden kostol, že otvorí sto svätostánkov. „Osobný nepriateľ Kristov" (tak sa Calles sám nazval) spojil v najsladšiu dôvernosť srdcia a priateľov Kristových, ktorých nenávidel.

Dychtivá po dokonalosti

        Mária zanechala napísané: „Boh nám dal čas, ale čas vymeraný. Podľa skutkov, ktoré konáme, obraciame tento čas na peniaz, ktorý však môže byť rovnako falošný, ako môže byť mincou medenou, striebornou alebo zlatou.

        Žena, ktorá sa oddá celkom svetu, ktorá, ak aj ide v nedeľu na sv. omšu, omešká sa, obracia svoj čas na falošnú mincu. Ktorá nevyužitkúva príležitosť, čo jej Boh dáva, aby konala dobro, a nemá iba ak povrchnú nábožnosť, premieňa svoj čas na medenú mincu.

        Tá, čo prichádza na sv. omšu nielen v prikázané dni, ale aj cez týždeň, ktorá využíva príležitosť, čo jej Boh zosiela ku konaniu dobrého, mení svoj čas na striebornú mincu.

        Žena, ktorá sa zachycuje príležitostí, ktoré jej Boh udeľuje, ktorá ich sama hľadá, nehľadiac na obety, ktoré jej ony ukladajú; tá, čo má srdce plné lásky k Bohu a k bližnému, obracia svoj čas na zlatý peniaz."

        Hľa, serafínska mystika, ktorá určuje hierarchiu hodnôt pravej nábožnosti laickej apoštolky.

        Mária zamenila svoj čas na zlatý peniaz.

        Celá jej osobnosť vydychovala dobrotu a rýdzosť.

        Rozprávala vždycky o veciach velebných a krásnych, o apoštoláte, o dobývaní duší.

        Dvadsaťtriročná vstúpila do Tretieho rádu sv. Františka, kde našla čerstvú pramenistú vodu ducha, po ktorej prahlo jej srdce.

        Jej duchovný otec, P. Tarres, bol napísal, že „Mária preukazovala obzvláštnu úctu sv. Františkovi. Nenašiel som spolusestry tak vytrvalej v cvičení sa v ctnostiach a tak vernú náboženským úkonom, uloženým Regulou, ako je Mária. Ozaj dychtila po dokonalosti."

        Z celej osoby žiari dobro a skvúca belosť.

        Hlas kvitne jej na perách sladko, lichotivo, podmanivo: vznáša sa prudko, skoro hrozivo, ale len aby hájila práva božské a tie, čo majú chudobní na dobročinnosť bohatých. Jej slová, ako i celá osobnosť, nesú pečať františkánskej prostoty a veselosti.

        Šaty nosí bez nárokov a najmenšej strojenosti.

        Svoje priateľky si vyberá z najjednoduchejších, chudobných a skromných, pretože „v ich prostredí," vravievala, „možno sa stretnúť s opravdivou oddanosťou a pravou úprimnosťou."

        Chudobní a nemocní sú jej najdrahší priatelia.

        Taká je malá františkánka, ktorá obnovuje vo svete skvelé príklady sv. patrónky Alžbety!

        „Roku 1933," tak rozprával istý františkánsky páter, „členovia Tretieho rádu boli poverení zbierať plátno a šaty pre chudobných. Slečna Camacho vzala si vec tak k srdcu, že samotnej sa jej podarilo zohnať tristo rífov plátna. Potom s pomocou priateliek usporiadala divadelné predstavenie, aby ním rozveselila chudáčikov Ježiša Krista, ako volávala chudobných."

        Svojim poslucháčkam takto vysvetlila zmysel schôdzky: „Skupina mladých terciárok, ktorá založila divadelný krúžok sv. Izabely, nazdala sa, že zadosťučiní želaniu svojho riaditeľa tým, že vás sem zhromaždila, aby sme oslávili našich chudobných. Ide o oslavu jednoduchú, ale veľmi významnú, zorganizovanú na počesť našej patrónky sv. Izabely. Túto teda predošleme rozdávaniu predmetov, určených našim chudobným.

        Skutočne, ako dať pominúť tejto skvelej slávnosti bez pozvania chudobných Ježiša Krista, ktorých naša svätica tak veľmi milovala? Nedbala na svoju urodzenosť, skláňala sa k nim s láskou, preukazovala im štedro svoju dobročinnosť a vlastnoručne zhotovovala predmety, ktoré sama rozdávala...

        Jej blaženosť spočívala v tom, že obšťastnila druhých. Nám neostáva len nasledovať príklad našej patrónky. S naším neúnavným riaditeľom chceme sa zúčastniť toho šťastia, aby sme mohli rozprestrieť nad našimi drahými chudobnými lúče slnka..

Neznesiteľná

        Máriin apoštolský život dráždi žiarlivosť a závisť spoločníc.

        Nízke duše ju vysmievajú a obviňujú z pýchy, vypínavosti, snobizmu.

        Je to predzvesť utrpenia.

        Istotne, že Pán Boh neskupánil pri Márii; dal jej vlastnosti a vlohy, no ona pracovala horúčkovito, aby ich oplodnila, rozpálená bezodnou láskou Božou, ktorá ju dvíhala nad obyčajnú hladinu duší.

        Roku 1930 vo farnosti Cojoacan ustanovila sa Katolícka akcia.

        Mária bola prvá, čo vstúpila do nej a vnášala tam vieru a apoštolský zápal. Menovali ju hneď pokladničkou a podtajomníčkou.

        Jej rady a podnety prijímajú a prevádzajú vždy jednohlasne. Na schôdzkach a zhromaždeniach pozornosť obracia sa vše k nej.

        Apoštolát je jej ideálom, hlbokou túžbou jej duše.

        V divadelných kúskoch, v ktorých Mária často hrá prvú rolu, je vždy skvelá a vynucuje si na publiku burácajúci potlesk.

        Hlasné pochvaly trvajú krátko, lebo závisť sa zapaľuje zlomyseľnosťou.

        Priateľky snujú povraz nepokoja a zápletiek, aby roztrhli kruh jej spolupracovníčok.

        Napokon jej podliacky prisúdia anonymný list, znešvárený sprostotou.

        Také trpkosti a odporná duchaprázdnosť ubíjajú čisté a priame srdce Máriino.

        Trpí nesmierne na duchu, avšak vie ukryť svoju vnútornú trýzeň z lásky k Bohu.

        „Načim pracovať a nechať hovoriť," povedala si na útechu.

        Keď sa vracala domov unavená celodennou prácou, zasypaná nezdvorilosťami a napuchnutá trpkosťami, vedela sa opanovať a zahaliť svoj zármutok i bôľ srdca.

        „Keď možno niesť vlastný trest ojedinele," hovorievala, „prečo mučiť druhých?"

        Neprezradila nič svojmu duchovnému vodcovi; keď sa mu však zdôverila so svojimi vnútornými ťažkosťami, vedela ospravedlniť všetkých, ktorí boli toho príčinou a odpúšťala im z plného srdca.

        Boli to malé, ale krvavé víťazstvá, ktoré ju pripravovali k poslednej skúške.

„Ideál, ktorý som si ustanovila..

        Istého dňa akási pani zhovárala sa s Máriou o téme manželstva.

        „Povedz mi, Mária, čo myslíš?"

        „Pani," odvetila deva, „nikdy som sa nezaoberala touto otázkou, pretože som sa necítila byť priťahovaná s tej strany. Naostatok, nedomnievam sa, že by som sa bola narodila pre ono povolanie."

        Domáci, ktorí poznali sklony svojej dcéry, nazdávali Set, ZG SSL Mária zahľadela so záľubou na kláštorný život.

        Raz povedala najmladšiemu bračekovi: „Prečo nevstúpite do seminára, ty aj Rafael? Keď chceš, stavme sa, kto pôjde prv, či ja do kláštora, alebo vy do seminára?"

        Sestričke Lupite: „Nepáčilo by sa ti v kláštore?"

        Sestrička chladno potriasla plecami a mlčala.

        „Nuž," dodávala Mária, „ja zase veľmi rada by som bola rehoľnicou!"

        Rodičom však nemukla nikdy nič.

        Ale jej srdce bolo pripravené a ochotné. Nemala odvahy rozprávať o tom nahlas, preto napísala otcovi lístok, v ktorom mu čisto vyložila svoju živú túžbu zasvätiť sa celkom službe Pánovej.

        A končila: „Chcem ísť, drahý môj otecko, k matkám kapucínkam z rádu sv. Otca nášho Františka."

        Ale okolnosti prekazili Márii uskutočniť „ideál, ktorý si ustanovila, onen, zasvätiť sa Bohu, nášmu Pánovi."

        Po dvoch rokoch prijal Pán jej obetu, sfarbenú krvou.

V jase mučeníctva

        V lete 1934 po niekoľkomesačnom prímerí krvavo a desne vypuklo prenasledovanie po celom Mexiku.

        19. december bol tmavý, nenávistný deň, lebo vandalizmus revolucionárov roztrieskal chýrnu sochu Našej Panej v Guadalupe.

        O deväť dní potom zavítala do Guadalupe detská púť, aby sa modlila a usmierila Boží hnev.

        V ten istý deň, keď sa Mária lúčila s priateľkami, shromaždenými na sesterskej besede, prehodila: „Spravíme dobre, keď sa objímeme ako by na blahoželanie do Nového roku. Kto vie, či sa uvidíme!"

        Dva dni nato Mária zanechala zem pre nebo a spečatila svoj mladý život mučeníctvom.

        Očití svedkovia načrtli zprávu o posledných hodinách hrdinskej františkánky.

        „Nedeľa 30. decembra 1934.

        V Coyoacan, v Mexiku.

        Farský kostol je naplnený dvesto deťmi, ktoré sa tam učia katechizmus. Vhodná chvíľa zapáliť kostol, hútajú revolucionári, a dať lekciu z ateizmu celému kraju.

        Šesťdesiat mladíkov od 15 do 18 rokov čoskoro prichádza, upiatych, ozbrojených dvadsať patrónovými revolvermi, podgurážených slušnou dávkou koňaku. Na rozkazové heslo: Nech žije revolúcia! všetci sa majú vrhnúť do útoku a vypáliť. Hľa, tu pochodujú.

        Po príchode krátky odpočinok; a plamenné prívety veliteľov, ktorých základňou boli potupy na kňazov, biskupov, pápeža, zlorečenia proti každému svätému menu.

        Rýchlo sa rozletí chýr, že nepriatelia cirkvi sa chystajú zapáliť kostol.

        Medzi prvými, čo to spozorovali, je Mária de la Luz, 27-ročná terciárka, ktorá je udatná, silná a ktorá vôbec nemá strachu. Mária neváha: musí brániť svojich malých žiačikov katechizmu, ktorí čakajú na ňu; musí chrániť kostol. Oblečená do svojich najkrajších šiat, ako čo by išla na svadbu, pribehne a spolčí sa pred hlavným vchodom s ostatnými odvážlivcami, dievčatmi, mužmi, starcami.

        „Musia prejsť mojím telom, ak chcú prejsť," šomre pre seba a upiera zrak bez obáv na rotu, ktorá sa shlukuje na námestí s revolvermi v hrstiach. Jeden z ozbrojených mladíkov blíži sa k nej. Je to jej bývalý žiak, ktorého bola pripravovala na prvé sv. prijímanie. Hryzie ho svedomie. Pretože vie, čo má prísť, chce zachrániť svoju bývalú katechétku.

        „Slečna, prosím vás, neostávajte tu. Chystá sa požiar kostola."

        Mária de la Luz sa nehýbe so svojho miesta.

        Medzitým sa plní námestie; útočníci váhajú a vyjú: „Smrť kňazom! Zlorečená buď Cirkev!" a iné kliatby na neopakovanie. No na každé zlorečenie odpovedá iný zbor na čele s Máriou „Nech žije Kristus Kráľ! Nech žije Naša Pani z Guadalupe!"

        Veliteľ sa priblíži ku skupine, ktorá bráni kostolný vchod a rozkazuje:

        „Zlorečte Kristovi!"

        „Nech žije Kristus Kráľ!" odpovedá Mária.

        „Nech žije revolúcia!" ziape veliteľ, obrátený k svojim.

        To bol dohodnutý znak: nasledoval blesk a hrozivý tresk.

        „Nech žije Kristus..."

        Mária de la Luz nestihla dokončiť vetu, lebo padá, zasiahnutá do plných pŕs, vedľa druhých obhajcov, nechránených, obrnených len svojou hrdinskou odvahou.

        Súvaha: šesť mŕtvych a dvadsaťpäť ranených, medzi nimi niekoľko deti.

        Vpredu nad bohaprázdnym vraždením hrozivo hýbe sa zástup proti vrahom, ktorí vystrelili všetky náboje. Kati sa chúlia, ustupujú, utekajú.

        Máriu de la Luz, pohrúženú v mori krvi, bez vedomia, preniesli do chrámu, kde prijala posledné pomazanie a vydýchla. Svojou purpurovou krvou zaplavila dlažbu.

        No zachránený je kostol, zachránení sú jej malí žiačikovia katechizmu; nepriateľ však je na úteku..."

„Panna a mučenica, oroduj za nás!"

        Keď Máriu preniesli domov, uložili ju na kvetinové lôžko. Dvetisíc osôb defilovalo úctivo a dojato pred mučenicou, ktorá sa zdala, ako by sladko usnula, sťa Cecília k smrti ubitá vo svojom rímskom paláci.

        Večerom jeden z kňazov položil palmu do Máriiných rúk a povedal: „Tu sú slzy zbytočné. Do tohto domu nevstúpila smrť, lež požehnanie Božie!"

        Všetci kľačali a ktosi mrmlal De profundis.

        „Nie De profundis, nie," pokračoval kňaz, „netreba sa modliť za mučenicu, lebo jej pripadá včuľ orodovať za nás."

        A zopakoval hlasno: „Mária de la Luz, panna a mučenica, oroduj za nás! Mária de la Luz, panna a mučenica, oroduj za naše Mexiko!"

        Bol to večer 31. decembra.

        Bolestnú rakev mučenice niesol na cintor jej vlastný otec a niekoľkí katolícki mladíci, pokým tridsať dievčatok, do biela oblečených, sprevádzalo ich a posýpalo cestu kvietím.

        Tridsaťtisíc ľudí zúčastnilo sa na pohrebných obradoch, ktoré sa premenili na impozantný triumf. Zamiešaná v zástupe kráčala za rakvou pani Carmen Romero Rubio, vdova po prezidentovi republiky Porfýrovi Diazovi.

        Arcibiskup poslal za hrdinkou posledný pozdrav: „Nech žije prvá mučenica Katolíckej akcie!"

FRANTIŠEK  NOSEK  (1886-1938)

Štátnik

        Tretí rád sv. Františka, ktorý sa zrodil pre duše, zahrnuje pod svoju bielu zástavu pokoja a lásky ľudí všetkých spoločenských tried.

        Vždy, od klasických čias stredoveku až po náš vek, ukázala sa cvičišťom ducha serafínsko-katolíckeho, školou činnosti a svätosti.

        V našom dvadsiatom storočí dala povstať šľachetným dušiam v každom národe, povolaným k apoštolátu rozkazom v naliehavej, temnej a búrlivej hodine.

        Širokú a hlbokú stopu v katolíckom a sociálnom živote zanechal vo svojom Československu doktor František Nosek, poslanec a minister, slávny františkánsky terciár; zomrel 17. apríla 1935, človek mladý, 49-ročný. Narodil sa 26. apríla 1886.

Neúnavný pracovník

        V poslednej svojej chorobe bol povedal svojmu priateľovi: „Keď mi Boh dá zdravia, vrátime sa znova a energicky ku práci."

        Hľa, v syntéze zhrnutý celý jeho život, bohatý na poučenia: nepretržitá práca pre katolícku vec a za veľkosť otčiny.

        Spoznal radostnú františkánsku márnotratnosť: dávať a dávať seba.

        Od mladého veku venoval sa apoštolátu medzi mladými a zostal vždy mladým a priateľom mládeže. Bol apoštolom, mužom činnosti.

        Zápal, vždy životný a planúci, podnecoval ho k úplnému dávaniu seba samého vo všetkých farmách katolíckeho apoštolátu.

        Veľmi skoro uzrel hasnúť vo svojom srdci tie najkrajšie nádeje so smrťou jediného syna; a zakrátko zostal v opustenom dome sám, keď mu umrela i žen?

        Tiene a prázdnota, zakrádajúca sa vôkol neho, zjemnili jeho myseľ a ubité, skrvavené srdce.

        V onej šerej hodine s očami upretými na Boha, jediného svojho Potešiteľa, vrhal sa celým svojím bytím do krútňavy apoštolátu, oplývajúc energiou, nevyčerpateľný v iniciatívach, neúnavný v práci.

„Sme sluhovia nedokonalí"

        Tretí rád, ktorého bol poníženým a verným členom, videl v jeho tradičnom svetle: ako vychovávateľa mystických duší a vojakov rímsko katolíckeho apoštolátu. S týmto františkánskym poňatím bola v súlade jeho myšlienka a činnosť.

        Myseľ bystrá a prenikavá v pátraní po pravde; odvážny v obhajobe spravodlivosti; vedel tiež prikryť svoju výbojnosť za dobro plášťom najhlbšej poníženosti.

        Paprčil sa na potlesky, pochvaly a ospravedlňoval sa vše s poznámkou: „Sme sluhovia nedokonalí."

        Duša prvotriedne františkánska; v jeho srdci sa odrážali všetky potreby, biedy a utrpenia spolubližných. Jeho zázračná činnosť smerovala k tomu, aby zahladil a vyhovel týmto nutkavým potrebám.

        Na zmiernenie sociálnych bied založil pomocné ústavy pre chudobné ženy, krúžky pre mládež, exercičné domy.

        Spravoval aj Sdruženie sv. Kláry, pokonne stredisko štúdií, kurzov, týždenníc, kongresov, obzvlášte pre mládež, pre výchovu katolíckeho mladíka a muža k zajtra jšej zodpovednosti v rodine a v národe.

        Všetky jeho impozantné uskutočňovania žily a prosperovali na podklade bezodnej charity Tretieho rádu, úrodného na popudy a skutky.

        Úplne sa zasvätil dobru bližného: s majetkom, životom, radostne, františkánsky, z lásky k Bohu. Stal sa všetko všetkým so srdečnosťou tak bezmernou a hlbokou, že v nej zabúdal sám na seba.

        A zomrel chudobno, ako každý pravý syn sv. Františka.

Štátnik

        Jeho činnosť sa kladne zračila nadovšetko na pôde politickej.

        Dosiahol doktorát práv na pražskej univerzite. Ako mladý muž spravoval finančný ústav v hlavnom meste. Problémy a otázky ekonomické a peňažnicke prehlboval cestami a návštevami u rozličných národov.

        V hlavných zahraničných strediskách a mestách, v styku s najvýznamnejšími ľuďmi a sociálnymi organizáciami a ústavmi nadobudol si životnej a bezpečnej vedomosti o najzávažnejších časových otázkach, hlavne, ktoré si všímali ekonomických a finančných sporov.

        Písal a diskutoval v časopisoch, v novinách s učenosťou a názorným ostrovtipom, pričom ako normu dôsledne kládol náuku Cirkvi.

        V zmätkoch, politických i spoločenských revolúciách mal vždy cieľ, aby roznášal a objasňoval veľ-kňazskú náuku, a dovolával sa nezmeniteľných princípov katolíckej morálky.

        Orientáciou k vyššej a bohatšej mravnosti spoločenských problémov bolo vynárajúce sa hľadisko, ktoré určil doktor Nosek.

        Vo všetkých svojich poslaniach a v kŕčovitých záchvatoch storočia vždy vyniesol svoje cenné slovo, ktoré malo vibrácie vysokej a pohýňajúcej ľudskosti; bolo sťa by burácajúcim hromom jasnosti a lojálnosti.

        Slovo výborné, smierlivé, napravovateľské. Kdekoľvek sa objavil doktor Nosek, tam zavládla vznešená myseľ a dobré srdce.

Poslanec a minister

        Po úžasných útrapách svetovej vojny vstúpilo na pôdu europského života Československo, zjednotené, slobodné, nezávislé.

        Doktor Nosek zúčastnil sa národného a politického života, aby sa dožadoval a obhajoval práva katolíkov. Ako delegát „Československej lidovej strany" v Revolučnom národnom shromaždení prispel mocným a obdivuhodným prínosom a špecializáciou v kodifikácii prvých zákonov republiky.

        Od samého začiatku obnovenej národnej slobody bol zvolený za poslanca v parlamente, kde ho vyvolili za člena rozmanitých komisií rázu ekonomicko-finančného.

        Roku 1925 dostal ministerstvo vnútra; od roku 1926 do 1929 bol ministrom pôšt a telegrafov.

        Ako skúseného národohospodára vyslali ho do hlavných miest Európy, aby na širšej základni zintenzívnil vzájomnú tovarovú výmenu. Zúčastnil sa na mnohých medzinárodných ekonomických konferenciách, kde vzbudzoval všeobecnú pozornosť kongrresistov, lebo bol hlbokým znalcom tejto rozsiahlej panorámy problémov.

        Doktor Nosek vykonal za katedrami, na kongresoch, v ministerstvách veľký a vysoký vzostup.

        Aj politickí protivníci si ho ctili pre jeho dôslednosť a rovnoduchosť.

        Nebol obyčajným politikárom.

        Lojalita, rýdzosť, otvorenosť boli jeho dary, známe a cenené všetkými.

        Nepoznal protichodných kolísok a hry o prestíž, malicherných a nedôsledných logomachií; kráčal rovno podľa svojej vodováhy: dobrobyt náboženstva a veľkosť vlasti.

        Noviny rozprávajú, že pri jednom zasadnutí finančnej komisie v dôsledku zhoršenia sa svetovej krízy rozliční členovia chceli zdupkať, zastrašení, že by vládali premôcť veľké ťažkosti.

        Nosek, pudený svojou láskou k otčine, zdvihol sa pred všetkými údmi rôznych strán a náboženství, natienil širokými a teplými ťahmi život sv. Františka, model činnosti a odvahy, ktorý s tvoriacou vierou prevýšil ľudí a veci so silami nadľudskými, až sa mu podarilo dosiahnuť cieľa, ku ktorému ho volal Boh.

        Rozohrievajúca improvizácia katolíckeho poslanca naplnila údivom všetkých, takže sa presvedčili o nevyhnutnosti, že treba priniesť únavu a obetu za blaho národa.

Príkladný život

        Celú jeho apoštolskú činnosť zhrnuli málo, ale svietiacimi slovami.

        Význačný štátnik sa bol vyslovil: „Boli sme zlomení v našej nedôvere, lebo sme videli jeho príkladný život!"

        Príkladný život terciára, katolíka, občana, úradníka a ministra, žitý v tichosti, ako život všetkých veľkých hrdinov a vzorov viery a kresťanskej vzdelanosti.

ŠEBASTIÁNA  CULTREROVÁ  (1850-1935)

Taká je matka

        Správne sa tvrdí, že najväčšie a najvznešenejšie osudy ľudské tvoria sa na matkinom lone.

        V rodine, kde matka pociťuje celú veľkosť svojej povinnosti a celú mravnú a sociálnu zodpovednosť svojho najvyššieho božského poslania, prekvitá najskvelejšia báseň života.

        V našom dvadsiatom storočí, dynamickom a nepredpojatom, ktoré spravilo z rodiny hostinec, kde matky slohu dvadsiateho storočia vedia všetko okrem varenia a šitia. Šebastiána Cultrerová, františkánska terciárka, žije a zachováva všetky najkrajšie rodinné tradície katolíckeho Talianska, a oblažuje božským jasom domáci krb.

        Je to model talianskej matky, nie práve posledná nasledovnica matiek sv. Františka a sv. Kláry, sv. Ludvika Francúzskeho a všetkých ostatných, ktoré dali a neprestajne dávajú Cirkvi i svetu jasný rad apoštolov, mučeníkov a vyznavačov; jedným slovom deti, ktoré sú na česť viere a rodnému kraju.

Materské majstrovstvo

        Jej srdce je baňou ctností, duša žiari ako slnko rodnej Sicílie.

        Detstvu a mladosti kochá sa na vidieku, kde veľká kniha prírody prihovára sa jej srdcu sladkou rečou.

        Život je to jednoduchý, neporušený a čistý, v prostredí viery a nábožnosti.

        V 14. roku sníva o vstupe do kláštora, ktorý často obdivuje s prudkou nostalgiou zo svojho oblôčika.

        „Nádejem sa, že tam vstúpim ja," vraví si po každý raz, čo hľadí naň vo vytržení.

        No nie je to jej životný údel.

        ,,Boh si neželá, aby som bola sestričkou; no budem veľkodušná a posvätím mu čím viacej detí, ktoré si ráči povolať do svojej služby."

        24. júna 1867 sedemnásťročná kráča k oltáru so Salvátorom Cultrerom.

        Spovedník bol pripomenul mladoženíchovi: „Choďte, priateľu môj, keď ste mi už urvali jednu z najlepších duchovných dcér, ktoré som mal!"

        Šebastiána zveľaďuje v novom manželskom živote duchovné teplo, rozmnožuje prejavy lásky k Bohu a k dušiam.

        Žije v hrejivej atmosfére nadprirodzená. Všetko koná, myslí, vybavuje pod zorným uhlom viery.

        Najprv so svojím mužom, uzatvoreným, prchlivým, ostrým vo výrazoch a surovým v zaobchádzaní, málo nábožným pre nedostatok výchovy.

        Pravda, príklad manželky, ženy vysokého náboženského cítenia, ho premôže a strhne.

        Spozoruje, že Šebastiána sa modlí aj v noci.

        „Čo robíš?" rečie jej muž.

        „Čo robím? Nemôžem spať, modlím sa. Načo tratiť čas? Teraz odbavujem ruženec."

        „Hovor ho hlasnejšie, budem ti spoločníkom!"

        A modlili sa spolu.

        Za krátky čas sa muž preinačil.

        Šebastiána stala sa matkou.

        „Dieťatko, dokiaľ sa znovu nezrodí v krstnej vode, nemôžem pobozkať a pritisnúť na srdce, ani obsypať láskavosťou. Keď však bude pokrstené, oh! vtedy pocítim vo svojej duši celú vlnu milosti, ktorou bude obohatená jeho duša!"

        Jej najvytúženejšou starosťou bola výchova dietok. Ozaj cítila celú ťarchu a zodpovednosť.

        Vychovávala ich v dôvere, v bázni Božej, v láske, povzbudzovala ich, aby pristupovali k sviatostiam. Opakovala im kázne, počuté v kostole a vždy zakľučovala: „Keď nemilujeme Pána Boha v tomto živote, čo získame, dietky moje? Všetko sa pominie, všetko skončí. Tu sme, aby sme sa spasili. Blažený, kto miluje Boha a koná dobré skutky!" V domácich úzkostiach bez jajkania vždy dvíha oči a nádej k Bohu.

        „Tak to chce Pán," vravievala deťom, „tak musíme robiť. V tomto živote sa trpí, veď aj Ježiš trpel za nás a zomrel na kríži. Napokon nie sme na to, aby sme ostali na tomto svete. Všetko sa pominie!..."

        Na deti žiarlila.

        Malé dcérušky brávala všade so sebou. Ani príbuzným ich nezverila.

        „Dcérky," vravievala, „musia klásť nohy do matkiných šľapají a dýchať vzduch vlastnej matky. Kde sa nenachádza matka, ony tam nemajú čo hľadať."

        Starala sa o hlbokú náboženskú výchovu a mnoho sa modlila za rehoľnícke a kňazské povolanie svojich synov. Keď jedna z dcér ktoréhosi dňa žiadala, aby smela vziať na seba mníšske rúcho, podotkla: „Mama, čo si počneš sama s toľkými deťmi?"

        „O to sa nestaraj, dcéra!" odpovedala. „Boh sa postará, ako sa vždy postaral. Ak ťa Pán volá, choď a poslúchni jeho hlas. Budem vždy spokojná..."

        Z desiatich detí, ktoré oživovali jej domácnosť, dve dievčatká vyvolili si rehoľný život a traja chlapci vstúpili do františkánskej rehole a stali sa kňazmi.

        Žena skutočne výnimočná,: matka požehnaná troma kňazmi a dvoma rehoľnicami.

        Jasný to obraz jej vysokého, jemného materského majstrovstva!

Žena viery

        Bola to duša jednoduchej a hlbokej viery.

        Príroda jej rozprávala o Bohu, stvorenia ju dojímali.

        V kňazoch videla služobníkov Božích.

        Pri ich chôdzi sa ukláňala, dožadovala sa ich požehnania a pošepky šomrala: „Buď pozdravená a zvelebená v každej chvíli najsvätejšia prevelebná sviatosť Oltárna." '

        Veľmi si uctila rehoľníkov.

        Bozkávala ich opasok, šťastná, že môže hovoriť s dušami, zasvätenými Bohu.

Naplnená svätými myšlienkami často zvolávala: ,,Ó nebesá! Ó vlasť! Ó Božej môj, kedyže prídeš a potešíš moje srdce?"

        Každodenne odriekala ruženec, odbavovala krížovú cestu a iné druhy pobožností.

        Každý rok slávila mesiac máj s obzvláštnou pobožnosťou a názorne si predstavovala na Vianoce božskú scénu z Betlehema.

        Z úcty k obrazom každý kútik domu vytapétovala obrázkami a rámikmi s posvätnými predmetmi: bolo to ako v menšej galérii.

        Dcéry lamentovali nad tým.

        „Nechajte to," zavracala ich, „mne dobre padne pozerať na ne."

        Tohto ducha viery čerpala na eucharistickej hostine. Sv. omša a prijímanie tvorili jej každodenný pokrm, radosť, vytrženia viac ako 60 rokov.

        Bez tieňa a pobočných želaní horela neuhasiteľným smädom po Bohu. Svoj dlhý a úmorný deň prespievala zhusteným rytmom modlitby, rozjímania a mystickej pozdvihnutosti, ktoré zjasňovali jej srdce božským pokojom.

        Žila a dýchala v Bohu.

        Vskutku, na Bielu sobotu 1932, na sviatočný hla-hol vzkriesenia, spitá nebeskou radosťou, vraví k deťom: „Poďte... poďte, nech vás pobozkám! Ježiš vstal zmŕtvych!... Aký to sviatok, moje deti!..."

        Jej duša plápolala serafínskym žiarom!

Jej dobročinnosť

        Bola to z duší františkánsky evanjeliových, stelesnená láska k chudobným.

        Láska pudová, cítená, hlboká, ktorá jej dala vidieť v nich chudobného a trpiaceho Ježiša.

        Almužnu uštedrovala všetkým, ktorí sa zastavovali pri jej dverách, a v domkoch biednych, ktoré navštevovala až po najneskoršiu starobu.

        Keď istého dňa nevidela pri dverách jedného stále prichodiaceho starca, myslela, že ochorel. Zavolala dcéru, ktorú vždy brávala so sebou: „Dcéra moja, istotne je chorý. Kto bude myslieť naň a obsluhovať ho? Poďme my. Ježiš si to žiada!"

        A dali sa do hľadania, pokým ho nenašli učupeného, horúčkou zmrveného vo vlhkej, temnej diere.

        Šebastiána sa priblížila k nemu, potešila ho, posilnila ho pokrmami, zásobila prestieradlami a prikrývkami.

        V návštevách pokračovala, pokiaľ nevyzdravel.

        Dcéra sa bola raz ponosovala, že chudobným by mali pomáhať príbuzní. „A keď sa príbuzní o nich nestarajú, dcéra moja, dáme im zahynúť aj my? Keď slúžime chudobným, slúžime Bohu!"

        Niektorí chudobní požívali výhradu, že si zasadali k stolu s ňou. Pravda, najprv ich očistila a obliekla do vypraných šiat.

        Najšpinavejších obriadila sama.

        Keď raz vstúpila do izby, jedna z dcér spozorovala, že mama priniesla so sebou odporný hmyz.

        „Mama, a toto?..."

        „Čože?"

        „Pozri, pozri, ako sa prechádzajú po tebe!"

        „Ako si to vysvetliť?"

        „To musíš ty vedieť."

        „Ale — veď si pravidelne mením bielizeň!..."

        „Kde si bola dnes ráno?"

        „Máš pravdu. Navštívila som a prezliekla chudobnú, chorú starenu, ktorá hnila vo svojej špine. Čo to chceš spraviť, dcéra moja? Ľahká tu pomoc. Pre toto nenačim odoprieť pomoc chudobným."

        Nielen že vychádzala v ústrety núdzi chudobných, ale dbala v prvom rade o ich duševné dobro.

        Pre všetkých mala sladké, láskavé, lichotivé slovo, ktoré podnímalo i najtvrdšie srdcia.

        Vzbudzovala v ich dušiach nábožné myšlienky, nabádala ich k pobožnostiam, k zachovávaniu Božích príkazov.

        Jej slovo a príklad boli nepretržitým poučením, nepretržitým františkánskym apoštolátom pokoja a dobra.

        I vtedy, keď šedivé hodiny zaľahli na jej dom.

        Pri mužovej smrti uteká do kostola a s dietkami pristupuje k sv. prijímaniu. Po návrate bozká mužovu mŕtvolu a sladkým, silným hlasom volá: „Láska ... päťdesiat rokov sme boli spolu!... Láska!... Stretneme sa v raji!... Zaiste skoro sa uvidíme!"

„Uvidíme sa v raji!"

        Odterajška hľadí s clivosťou na nebo ako unavený pútnik, keď dychtí po cieli.

        Posledné roky sú prepletené bolesťami, trýzňou, zatrpklosťou. Avšak Šebastiána nekláti sa vo svojej viere.

        Hovorí jednostaj: „Staň sa vôľa Božia!"

        Ťažká choroba predchádza príchod sestry telesnej smrti. V okamihoch prudkej bolesti opakuje so Serafínskym Otcom: „Boh môj a moje všetko!"

        Syn-kňaz, aby ju potešil, vraví jej, že sa skoro uzdraví.

        A ona: „Načo, dieťa moje? Dajte mi skonať v pokoji. Mám 85 rokov. Už je čas!"

        Bolo vtedy horúce leto; keď boli spomínali sviatok Nepoškvrnenej Panny, lekár ju uisťoval: „Do decembra budete zdravá a môžete sa pobrať do kostola."

        „Až do tých čias?" skríkla Šebastiána. „Nie, už skoro pôjdem, aby som ju videla v raji."

        V týchto bolestivých momentoch bez ustania bozkávala terciársky opasok, kríž a volala v návale lásky: „Bože môj, pre tvoju lásku; ty si trpel toľko pre mňa!"

        Keď prijala posledné pomazanie z rúk syna-kňaza, nemohla udržať svoju vnútornú radosť a vybuchla:

        „Toto je môj sviatočný deň."

        A pobozkala ruku syna:

        „Koľko dobra mi spôsobila táto ruka!"

        Druhý syn na kolenách, pohnutý a uslzený, bozkáva matkinu ruku: „Mama, my sme to, čo ti za všetko ďakujeme. Aj za rehoľné povolanie a všetky dobrá, ktoré z neho plynú."

        Ona nato dodáva: „Bože môj, daj, aby všetky moje deti boli mi korunou v raji."

        Keď ju v posledných hodinách trýznili bolesti, jej srdce vybuchovalo v ustavičné, jednoliate vzdychy lásky:

        „Láska!... V teba dôverujem, Láska!... Ty si moja sila a moja opora... Celá sa ti zverujem, Láska!... Láska duše mojej, trpím, ale ty ma miluješ, Láska!"

        Chýbalo ešte niekoľko dní. V izbe sa modlili a plakali. Posledné slová zomierajúcej:

        „Teraz buďte ticho; chcem usnúť."

        A usnula spánkom večného pokoja Božích vyvolených 29. septembra 1935.

        Bolo jej 86 rokov.

TRANCREDI  ROTHE  (1851—1935)

Advokát Boha a Cirkvi

        Činnosť františkanizmu zažiaruje a začína žiť snom Inocenta III., ktorý uzrel Františka podopierať padajúci Laterán.

        Františkanizmus je vojsko serafínsko-rímske, ktoré vychovalo svojich hrdinov, svojich apoštolov, aby bojovali ťažké boje za vieru, aby rozširovali sväté dedičstvo evanjelia a rímskej kultúry.

        Tancredi Rothe, františkánsky terciár, bol, ako sa sám rád definoval, „advokátom Boha a Cirkvi".

Vedecký bádateľ

        Svetlo sveta uzrel na deň sv. Františka 1851. Po celý svoj dlhý život sledoval program pokoja a dobra v postavení univerzitného profesora.

        K viere a k vykonávaniu vážnej kresťanskej pobožnosti vychovala ho svätá matka.

        Pomýšľal aj na kňažstvo. No kým jeho brat dosiahol tohto ideálu, stal sa kňazom, potom kanonikom a redaktorom časopisu „Semaine religieuse du Diocese de Coutances", on ostal vo svete, aby splnil iné vznešené postavenie.

        Po stopách krajana sv. Iva venoval sa svetskej kariére, aby rozvinul svoju činnosť na útechu nešťastných a obhajoval všetky počestné a správne žaloby.

        V mladom veku zapaľuje sa svätým plápolom a veľkými ideálmi vo sv. prijímaní, ktoré od 17. roku stáva sa každodenným. Ako chovanec diecezánneho seminára v Saint-Lô zapíše sa časom na právnickú fakultu univerzity v Caen, kde ako mladý muž nadobúda doktorát práv. Stáva sa hneď advokátom vo Valognes.

        Katolícke vyučovanie vstupovalo vtedy vo Francúzsku do nebezpečnej a chúlostivej periódy.

        Racionalistický a pozitivistický liberalizmus nepoprene buntošil v školách a besnil na univerzitách.

        Mladé generácie rástli s jedom v srdci, s nákazou to pre rodinu a vlasť.

        Zákon z r. 1875, ktorý nariadil slobodu vyučovania na vyšších katedrách, našiel katolíkov pripravených čeliť nebezpečenstvám tým, že si zriadili vlastné katolícke univerzity.

Mesto Lille je z prvých, ktoré zakladá katolícku univerzitu so samostatnou právnickou fakultou, riadenou veľkým právnikom Groussauom.

        Najlepšie vedecké osobnosti zbiehajú sa do týchto študijných stredísk a takto otvárajú nový prúd života a myšlienky.

        Tancredi Rothe, človek vedy už známy, bol povolaný do Lille, aby prednášal dejiny práva a právo prirodzené.

        V tejto disciplíne zanechal hlbokú stopu. Bol bezpečným a smelým obhajcom a obnoviteľom tejto vedy, zanedbávanej na laických univerzitách.

        „Právo prirodzené," napísal vo svojom »Traktáte o prirodzenom práve«, „je regulou, na ktorú načim všetky pozitívne zákony zpät priviesť a s ňou ich porovnať; lebo ak sú v protive s niektorým základným princípom, strácajú všetku svoju silu. Prirodzené právo je nerozborné dielo Božie, prameň, príčina a princíp každej autority."

        Mladý profesor pochopil výšku svojho poslania. A so všetkou náruživosťou svojej duše, lačnejúcej po pravde, oddal sa celkom prísnemu štúdiu a obhajovateľskému vyučovaniu základných zásad ľudského života a spoločnosti.

        Do svojich kurzov, najnavštevovanejších, a do svojich štúdií vnášal silnú originalitu.

        Jeho štúdium a prednášky nie sú jednoduchým rozborom alebo bledým výpočtom rozličných mienok, všímajúcich si prirodzeného práva; najprv ich sám spozná podľa dokonalosti, s meditáciou nadnáša sa k abstrakcii a potom dáva svoje šťastlivé a mocné uzávery, vyložené v mnohých knihách, prekypujúcich a výživných na zdravé myšlienky a vývody.

        „Tancredi Rothe," napísal Maurice Vanlaer v »Réforme sociale«, „po chodníčkoch už vychodených rád pobehúva voľno, rýchlo a odvažuje sa do krajov panenských a nevyskúmaných. Je veľkým vedeckým skúmateľom."

        Rothe podoberal sa na hľadanie a bránenie pravdy so zápalom a istotou ducha, ktorý hravo prevyšoval každú ťažkosť. Správne ho definoval: „Ozajstný gavalier stredoveku, ktorého dámou lásky bola pravda."

Apoštolské účinkovanie

        Všetko sa snažil študovať a hodnotiť na svetle kresťanstva, aby rozlúštil „veľké sociálne problémy našich čias".

        Cieľom jeho účinkovania bolo osvetliť princípy vedy a dobre podkuť poslucháčov v pravde, pretože potom ju budú obhajovať „slovom a tlačou... Ktorí sa neuspokoja len potvrdiť s času na čas princípy, ale ktorí podľa vlastného svetla a pomocou skúsenostných údajov budú nepretržito a vytrvanlivo osievať tieto problémy. Spojme sa," posmeľoval, „lebo výpad proti bludu musí byť všeobecný a húževnatý. Buďme mužmi sociálnej pravdy."

        Boli to smutné sociálne pomery toho času, čo ho zapaľovali horúcim žiarom, ktorý rozduchoval v srdci svojich mladíkov, pocelovaných teplým vánkom apoštolskej náruživosti a rozhodnutých potierať liberalizmus a laicizmus, ktoré sa hocikde chvastali ako jedinečné plody modernej doby.

        Tento apoštolát vyvieral z jeho katolíckeho a františkánskeho srdca.

        „Náruživo som nasledoval Boha," priznal sa raz. „Verím, že sa mi dostalo povolania byť advokátom Boha a Cirkvi... Žil som svoj život chrániac práva Božie..."

        A jemu — Bohu — pripisoval zásluhy a slávu.

        Svoje diela zakončoval výrazmi, akých užívali svätí: Chvála najsvätejšiemu Srdcu, Ježišovi a Márii vždy Panne; Panne Rodičke a jej slávnemu Ženíchovi česť; Najsvätejšej Trojici a svätej Rodine venované!

Františkánska jasnosť

        Zanietený svojím účinkovaním zapísal sa v Lille do Tretieho rádu sv. Františka,

        Terciárska Regula, tak priamočiara a tak plodná na duchovnú činnosť, stala sa mu programom apoštolátu na celý život.

        Mladíci si ho uctili, ako svojho učiteľa viery a žitia.

        Dobrota ducha, nežný a srdečný zmysel pre porozumenie zbližovali ho s mladými dušami, ktoré v ňom nachádzali bezpečného a otcovského strážcu.

        Jeho obličaj, jeho lesklé oči hovorili o jasnosti a láske; boli zrkadlom jeho duše. Osvecovali tiež silu jeho charakteru v odovzdanosti, s ktorou znášal zlo a nepriaznivé premeny; ukázal, nakoľko zvyk dlho trvajúceho hľadania pravdy je budovateľom pevných pováh.

        Smrť manželky a brata vystlala jeho srdce ľahkou vrstvou vnútorného smútku; no neochromila jas jeho duše, ponorenej vždy v sladkom obcovaní s Pánom. Jeho pohľad bol obrátený k nebu.

        R. 1921, keď zostal sám vo svojom domku, prišiel do Paríža, kam ho láskavo sprevádzala dcéra.

        Hoci bol už vekove obšúchaný, pokračoval vo svojom františkánskom apoštoláte aj v metropole.

        Bol vzorom hocikomu vo vernosti sľubom, v skromnosti a nábožnosti.

        Spolubratia Tretieho rádu, Konferencie sv. Lamberta z Vaugirard, Spoločnosti sv. Vincenta z Paoli, Farského výboru, Eucharistického diela, z Korporácie žurnalistov ho milovali a pozerali naň ako na symbol, ako na svoju zástavu.

        „Všetko v ňom bolo suladné," povedal Dutoit, „lebo jeho myšlienky boli správne a jeho život blyšťal sa priezračnou čistotou kryštálu."

        Celý deň ubiehal mu činne v Katolíckej akcii. Za noci bol vytrvalým ctiteľom na Montmarte a v Notre-Dame des Victoires.

        V posledných mesiacoch života prijímal bolesti s údivnou rezignáciou a podriadením sa vôli Božej.

        Vážne ohrozený na zdraví nemohol viac vychádzať z domu a zúčastňovať sa života vo svojej družine.

        Prijal i túto tvrdú obeť so sladkou jasnosťou.

        V jeseni 1935, medzitým čo na nebi nad Europou stíhali sa mrákavy, hroziace bleskmi vojny, pripravoval sa s dcérou na dlhý odpočinok v Normansku. Avšak jeho srdce nevydržalo viacej.

        21. októbra Pán povolal svojho dobrého a verného sluhu na večný odpočinok.

NINO  PACCHIONI  (1912—1936)

Alebo kapucínom alebo smrť

        „Na nízkom a štvorhrannom podstavci z čierneho mramora stojí kríž: jedno meno, jedno priezvisko, dve dáta.

        Syntéza existencie, ktorá zanechala vo svete krvavú ranu!"

        Ako by bol on napísal, nie ranu, ale svetlú brázdu zanechal vo svete Nino Pacchioni.

        Vysoký, štíhly, moderný mladík sníval o kinematografickej kariére, a prijal už pozvanie jedného podniku, aby vystúpil ako hlavný herec vo filme zaručeného úspechu.

Sv. František, spevák a básnik, v jedinom momente zaslepil ho z neba a otočil k svojmu zvodnému ideálu.

        Vo františkanizme našiel Nino Pacchioni čerstvú, čistú a zurčiacu pramenistú vodu, po ktorej smädilo jeho srdce, plné vzletov a snov.

Pekný švihák

        Narodil sa v Motta di Cavezze (Modena) 24. júna 1912.

        Výchovy sa mu dostalo panskej, dokonalej, pod sladkoprísnym prútom matky, lebo otec priskoro umrel.

        V kolégiu a na vidieku prekvitala jeho mladosť.

        Býval veselý doma, s priateľmi; vyšnurovaný, voňavý, otvorený, uhladený. Pekný švihák jemného, najmodernejšieho vkusu.

        Miloval veľmi zábavy. Jeho prevládajúcou náruživosťou bolo kino, ktoré vedel hodnotiť odborníčky.

        Duše bol hudobníckej; hrával na mandolínu, jazdil na motocykli, bol lyžiarom a diletantom vo fotografovaní a futurizme.

        Všetky umelecké a športové formy nášho dvadsiateho storočia ho lákaly, a oddával sa im náruživo a so zápalom.

        Avšak nijaká zábava mu nevyhovela vonkoncom.

        Jeho srdce vždy sa ozývalo akousi prázdnotou a cítil iné, vyššie požiadavky.

        Potreboval Boha, ktorému sa klaňal z jednoduchej kresťanskej povinnosti, ale bez duše viery.

        Osobnosť zhmotnená hrdosťou, nestrannosťou a úprimnosťou nepoznala fikcií a pokrytectva.

        Ajhľa, Nino.

        Mladík ako všetci ostatní, ako všetci mladoni nášho dvadsiateho storočia, trochu vlažní v náboženstve a blčiaci pre šport, nadšení za každú novotu, ktorou nie je Cirkev.

        V 21. roku veľmi ťažká choroba podlomila mu takmer mladosť. Matkina modlitba vyprosila mu uzdravenie od Svätca zázrakov.

        Nino pochopí pokyn Boží. A obráti koleso.

V tôni františkánskeho stromu

        Roku 1930 prišiel s mamou do Reggio, kde dostal diplom agrárneho znalca. Roku 1935 pustil sa nedočkavo do hľadania nejakého zamestnania. Márne a bezúspešné potulky.

        Bol veľmi zarmútený a jeho srdce zakusovalo smutnú, zdrcujúcu Kalváriu, zakiaľ on so všetkou prudkosťou svojho mladého veku dychtil po činnosti.

        Daromné hľadanie postavenia pokorovalo ho až do plaču.

        Matka, pieseň materskej lásky, bdela pri synovi v slzách.

        Poradila svojmu pokladu, aby navštevoval kostol otcov kapucínov, kde sa konali obrady s milou jednoduchosťou a dôstojnosťou.

        Kostolíček mystickej samoty, usobranosti a modlitby.

        A navštevoval aj františkánske cenákulum vedľa konventu, kde sa veselý kŕdel mládeže stretal vo vzájomnej zhovievavosti duší a ideálov.

        Nino prišiel tam jedného večera, keď odprevádzal matku.

        Prostredie, osoby, farbistá vôňa miesta, výbušná veselosť mládeže; chudoba, prívetivá úprimnosť Bratov dotýkali sa ho silno.

        Nadovšetko ho upútala figúra jedného z rehoľníkov. Zazdalo sa mu, že vidí sv. Františka. Toho si zvolil za svojho spovedníka a riaditeľa.

        Od toho času bol jeho pozemským anjelom.

        „Bol to on, čo mi otvoril oči duše — a bol to on, čo mi zatvoril telesné oči pri smrti," to by si bol o ňom doznal Nino.

        Pri stretnutí s týmto rehoľníkom premenila sa jeho duša.

        „Od toho dňa, ktorý nemožno zabudnúť,

        stala sa zmena taká hlboká,

        že kedykoľvek myslím na cestu prešlú,

        cítim, že sa červeniem a tratím..."

        Jeden hlas zaznieva v srdci v tej hodine krízy.

        Hlas veľmi vysoký. Mocný.

        Obľúbeným miestečkom sa mu stáva osamelý kostolík rehoľníkov, rozveselený dlhou modlitbou a každodenným prijímaním.

        Dni napína v hľadaní svetla, istoty: poznať vôľu Božiu.

        A trávi dlhý čas v združení mládeže. Serafínska veselosť ho naozaj naplňuje údivom a odhaľuje mu jasnú skutočnosť života.

        Spoločnosť mladých terciárov vzbudí v ňom chuť, aby sa oboznámil s františkánskou Regulou. Preštuduje ju do hĺbky: odhodlá sa osvojiť si ju, aby ju prežíval.

        13. októbra 1935 zložil sľuby.

        Bola to oslepujúca jasnosť pre Nina v onen daždivý októbrový deň. Aspoň niektoré z jeho pocitov:

        „Hľa, som pred oltárom: zažatých je niekoľko voskovíc a jedna lampa, jeden brat rehoľník a ešte jeden.

        Z úst starého pátra vychádzajú slová jasné, rozhodné, radiace. Slová, ktoré majú hlbokú ozvenu v mojom srdci, kde sa zmietajú pocity včerajška a dneška; jedine pevná vôľa vie zamedziť, aby obličaj nezvýrazňoval vnútorný boj.

        Dlhú, tenkú sviečku, ktorá sa topí pod teplom plameňa, držia moje ruky, ľahunko sa chvejúce. Pred svrchovanosťou Boha som odhodil včerajšok, aby som uchvátil dnešok.

        Oči mi horia a nevládzem hľadieť na kríž do výše.

        Svieca vyhasla, duša je čistejšia, pokojná, bujará, keď vychádzam uvítať sa s priateľmi."

        Pre Nina obliečka na terciára má svoj účel v novom princípe: v princípe tvrdšieho boja, lepších predsavzatí, prísnejšej priamosti.

        Pod tôňou františkánskeho stromu našiel Nino pokoj.

        „Musím vám povedať," písal istému priateľovi, „že skutočne, keď som pripútal svojho ducha a tiež telo k nedeľnému rítu, cítim spokojnosť, ktorá mi dovoľuje stráviť deň v jasnoduchosti."

        Tretí rád svojou evanjeliovou silou znovubudovania zduchovnil jeho cítenie. V ňom našiel seba samého. A kráčal bezpečne so zažatým plamienkom v ruke, ktorý niesol vysoko a mával ním víťazne.

        Hľa, na ceste očisťovania. Ježiš ho rozpaľoval každý deň svojou božskou láskou.

        Začal sa uvoľňovať od zemských vecí, od peňazí, ktoré odvčuľ nenávidel.

        A sám od seba. Od elegancie šiat, ktorú vidí bezvýznamnou.

        A jeho čierne, lesklé, vlnivé vlasy? Istého dňa sa bol preriekol, že by si ich jakživ nedal ostrihať; teraz sa rozhodol odstrániť ich, zbaviť sa ich, ale „pomaly, každý raz trošku, aby nevzbudil matkinu neľúbosť."

        Odskočil aj od kinematografie. Posledný film „Anjeli bez raja" si pozrel, lebo ho matka žiadala o sprievod.

        Vychádza von nespokojný. Druhí anjeli iného raja poletovali na nebi jeho duše!

        Priatelí sa s chudobnými, pokorenými, ktorí si vydobýjajú jeho srdce. Trpel, keď ich videl, a nikdy ich neprepustil bez haliera.

„Svet nie je pre mňa..."

        Jedna vec ho ešte omínala: potemná vyhliadka do budúcnosti.

        Hľadaná práca sa neukazovala. Sklamaný svetom, obchodmi jeho srdce dozrievalo pre čosi nového.

        Útočišťom v smutných a trpkých hodinách bol mu kostolík rehoľníkov. „Keď prídem sem," vravieval, „a počujem zavŕzgať bránu, ako sa zatvára, zdá sa mi, že zanechávam jeden svet a žijem druhý."

        Doma býval s matkou len na obed, večeru a o 11. hodine v noci, keď sa vracal zo združenia mládeže.

        Tak to bolo cez celú jednu zimu.

        Kam chodieval?

        Mať, zádumčivá a zaujatá, trpela týmto odlučovaním sa.

        Na jej ráznu otázku Nino odpovedal, že strávil deň v bibliotéke, v tej v konvente.

        „Kto ma oddeľuje a drží ďaleko od sveta, je tmavá porta konventná."

        Kapucínsky konvent stal sa jeho snom, temer trýznivým.

        Istému priateľovi písal: „V týchto dňoch, keď náš duch je podrobený Božím zmenám vo svojom žití v pokoji alebo huku, ráčte sa pomodliť vrúcne trochu i za mňa...

        Modlite sa k Pánovi, aby ma vytrhol z tohto dvojcestia, na ktorom sa ocitám, a na ktorom som nehybný ako stojatá voda."

        Niekoľko dní nato, so srdcom trasúcim sa od boja, napísal svojmu dôverníkovi: „Neteším sa viac pokoju!... Svet nie je pre mňa, nemôžem v ňom žiť; túžim, prahnem po čistejšom stave, po drsnejšej prísnosti, stať sa kňazom, svätcom!..."

        Dráma sa začala.

        Matka trpela mukami očakávania.

        Doma obaja vždy plakali.

        Nino sa domnieval, že zomrie pod váhou pochybností, neistoty a malomyseľnosti.

        Však hlas Boží znel silno.

        Matka sa nevedela smieriť s tým, že jej krásny Nino by mal byť bratom-kapucínom.

        A Nino musel krvavo zápasiť s matkiným srdcom.

        Zápas dvoch sŕdc, dvoch lások.

        „Musím kráčať, ako by som mal nohy z olova, ináč zapríčiním jej smrť," hovorieval zavše Nino.

        Úbohá matka! Vdova, odteraz videla sa samou vo svete, bez úsmevu a bozkov svojho jediného pokladu.

        A jej srdce bolo nesmieriteľné, ukrutné z lásky.

        Nina poslala von, ďaleko, do Pavullo, aby ho oddelila od mníšskeho okolia a aby mu prešla chuť po mníchoch.

        Nino to prijal, „avšak pod tou podmienkou, že ak po dvoch mesiacoch budem tej istej mienky, nevrátim sa ani len pozdraviť matku, aby som jej nespôsobil zármutok. Napíšem jej na karotku, a uvidíme sa oblečení u Bratov."

        V Pavullo ubytoval sa v blízkosti kapucínskeho kláštora.

        Po jednom mesiaci vrátil sa na matkinu žiadosť do Reggio, kvôli lekárskej prehliadke.

        Nino sa uspokojoval: „Toto je posledná skúška. Ak táto prehrmí dobre, všetko je vyhraté."

        A všetko išlo hladko, víťazne.

        6. septembra 1936, bez rozlúčky od matky, vstúpil Nino do noviciátneho kláštora vo Fidenze, aby ostal kapucínom.

        Však ona — matka — bola pobúrená vo svojom srdci, ranenom láskou.

        Načrtol trasľavo vo svojom denníku:

        „6. septembra: vstup do Fidenze;

        7.: myšlienka, že som zabil matku;

        8.: úbohá mama!"

        Nadchádza skúška ohniska dvoch lások, stojacich v zápase.

        Nazajtra, keď mal obliecť františkánsky habit, dostal Nino „zúfalý list" od matky, ktorá ho chcela za každú cenu domov.

        Poslušný, dostal dovolenie, aby sa išiel od nej odobrať.

        Zaraz jej napísal: „Keby som bol mŕtvy, čo by si povedala, keby som zomrel, nebolo by lepšie... a tu nie som mŕtvy ... Milujem Ca!..."

        A odcestoval s nádejou, že dostane jej požehnanie a vráti sa rýchlo do Fidenze.

        Do denníka vpísal: „13. septembra: som vyčerpaný a smutný."

        Avšak svoje srdce nechal v kláštore.

        „Alebo kapucínom, alebo smrť!"

        Jednému z priateľov vyznal, prečo sa vrátil do rodiny: „...Matka bola zúfalá, lebo bola sama bez toho, že by bola našla domov, a bolesť ju stiesnila. Vo svojom vnútri cítil som rozkazujúcu povinnosť, aby som jej prispel na pomoc a som istý, že mi neodoprie svoj odmeňujúci bozk...

        Zrejme, budem si priať, aby sa mi matka sama pridala na cestu do Fidenze, a sám osuším slzy na jej tvári a budem prosiť toľko, pokým jej Pán nedá dostatočnejšej sily, než akú jej môžem poskytnúť ja."

Celopal

        Sotva mesiac po návrate do rodiny nečakaná nemoc priniesla ho do nemocnice.

        Malka ocitla sa na ceste ku Kalvárii, medzitým čo syn upel pod krížom.

        Nino mal i na bolestnom lôžku široký úsmev, ktorý vyjasňoval jeho biely obličaj.

        Tušil blízko konečný krok. A uvedomelo sa chcel naň pripraviť.

        Istého dňa povedal matke: „Čoskoro túto ruku, ktorú zvieraš a toto čelo, ktoré hladkáš, budeš cítiť chladné navždy!... Staň sa vôľa Božia."

        A vyjavil i svoje posledné želanie: „.. .Nie kvety, nie spevy, ale pohrebné obrady nech sa vykonajú v malom Dome Božom pri kláštore za asistencie mojich Bratov."

        Každý deň prijímal spolu s matkou a spolu sa dlho modlievali.

        Rozjasnený v telesných mukách Nino hovorieval ku všetkým priateľom, čo ho navštevovali: „Modlite sa nie za moje uzdravenie, lež aby sa stala vôľa Božia."

        Matka, ktorá ho ošetrovala po päťdesiat dní dňom i nocou, naposledy aj sama musela sa uložiť do postele v horúčke, s mečom v srdci.

        Ninov stav sa prekotne horšil.

        Svojmu pátrovi-dôvernikovi povedal: „S Bohom, braček, neuzrieme sa tu viacej!"

        Posledné sviatosti prijal s obdivuhodnou duchaprítomnosťou.

        Matka, rozpálená horúčkou, chcela byť pri smrti svojho syna.

        Keď ju Nino zočil, prosil: „Jeden bozk, mama... a choď do postele, lebo si chorá."

        Zakrátko sa matka vrátila ešte raz.

        Jeden bozk, druhý bozk, ešte jeden bozk... a potom tíško skonal.

        Bolo to 30. septembra 1936.

        Opásaný bol opaskom a škapuliarom Tretieho rádu; jeho lôžko premenilo sa na oltár.

        Na jeho náhrobku možno čítať slová:

        „Odpočívaj v pokoji, najdrahší!

        Nasledoval si Krista v obeti najhrdinskejšej:

        On opätoval tvoju lásku a povolal ťa za svojho anjela."

        Po Ninovom pohrebe pán farár pridal sa k matke, mučenici lásky, bolesti a osamelosti, a pošepkal jej: „Nino získal prvú cenu, bolo to v novinách; prvú cenu!..."

        V nebi!

LOU  LAMOUR  (1903—1937)

Pútnica lásky

        Lou Lamour: meno kovové a zvučné, ktoré keby sme vyslovili s koncovým hrdelným „r", povedalo by sa, že je menom filmovej hviezdy; naproti tomu je to meno vrúcnej františkánskej duše, pútnice lásky a pokoja po okúzľujúcej serafínskej Umbrii.

Neposedný čertík

        Lujza Mária Alžbeta Lamour je Francúzkou len podľa zvukoslovného vonkajšku mena.

        Svetlo sveta uzrela v Holandsku, v meste Harderwyk, 1. marca 1903. Domáci sa s ňou maznali a volali ju vždy Lou miesto Lujza: menom, ktoré jej potom ostalo.

        Jej svetlé detstvo spieva veselosťou a životnosťou.

        Lou je tiež dievčatkom so všetkými túžbami a náruživosťami svojho veku.

        Citlivá a obratná, s čerstvo dýchajúcou tváričkou, ožiarená dvoma svietiacimi očami, má oheň a živosť neposedného čertíka; raduje sa a spieva ako vtáčik.

        Charakter veľmi príjemný a požehnaný.

        V rodine je radosťou rodičov; rastie bujno, ušľachtilo a čisto, v ovzduší, oteplenom nežnosťou a vatovanom úsmevmi a láskou.

        Čas osvieženia. Cupkajúc vybieha z domu ku každej hre a detskej zábavke: od korčúľ k naháňačke, k behu i ku kolu.

        Čas štúdia. Lou netreba napomínať. Štúdium je jej náruživosťou, silnejšou od samej hry.

        Je inteligencie otvorenej, včasnej, veľmi živej fantázie, nadaná jemným umeleckým zmyslom; vyniká vždy v nižších triedach i na lýceu.

        Na univerzite v Utrechte dosiahla stupeň bakalaureátu, a po dvoch rokoch s jedinečným úspechom doktorát filozofie na univerzite v Leyden.

        Prechovávala zvláštny kult pre umenie sedemnásteho storočia. Študovala aj reči a taliansku literatúru, aby poznala jej velikášov.

        Omnoho neskôr zvrtla svoje štúdium len na umenie a literatúru náboženskú, ktorú vedela preberať a vykladať originálne a kompetentne. Preto ju vyhľadávali kvôli jej jemným prednáškam a úvahám. Jasným hlasom, zreteľným prednesom a sladkým, pútavým prízvukom Lou zachytila ihneď obecenstvo.

        Prednášala tiež do rádia, lebo ju veľmi radi počúvali.

        Jej obľúbenou témou bol náboženský námet, ktorý poobliekala do podnímajúcich a lahodných mystických odtienkov, priťahujúcich a zaujímavých.

        Tak vykonávala prospešný apoštolát medzi intelektuálmi; učila ich poznávať a milovať katolíckych básnikov, a zvlášť holandských.

Matka Cigánov

        Nad dokonalú výchovu a nad samotné spoločenské postavenie Lou kladie poéziu a výsostnosť srdca.

        Zakusuje takrečeno pudovo prudký odpor a ošklivosť k frivolnému životu spoločnosti, avšak cíti zároveň silnú náruživosť, neskrotnú nutnosť: milovať! Urobiť šťastnými druhých! Nadeľovať zo svojej lásky tomu, kto je bez nej, kto trpí, kto plače. Srdce veľmi citlivé, vetrané dychom najjemnejšej a naj-nežnejšej lásky.

        V jej prítomnosti sa nehundre, neposudzuje, nehovorí sa zle o blížnom.

        Načo trhať kráľovský plášť lásky, keď sme všetci bratia?

        Bieda a chudoba ju podnímajú hlboko. Pociťuje silnú a živú sympatiu k chudobným a opusteným deťom. Predovšetkým k deťom Cigánov a komediantov, k malým nevinným tulákom uprostred všetkých úkladov sveta.

        Božské duchovné materstvo, ktoré vôňou ovieva jej kvitnúci život! '

        A jej dobrotivosti darí sa získať si ich.

        Strávi dlhý čas medzi nimi; rozpráva im a poučuje ich, že život je pekný a svätý.

        Zprvu odporujúci a zlomyseľní sú premožení dobrotou a veľkodušnou láskou slečny, ktorú obklopujú íl milujú ako matku.

        Lou medzitým hovorí im dobré slová, vysvetľuje katechizmus, rozpráva o Pánovej láske, vhadzuje do malých sŕdc semeno dobroty.

        Tomuto apoštolátu vyberanej charity Lou zasvätí sa celkom a s takou stálosťou, že jej to zapríčiní až chorobu.

Nasledovať svätých

        Láska k chudobným je cesta, ktorou možno dôjsť k láske k Bohu.

        Aj Lou, práve ako sv. Otec František, vidí v chudobnom trpiaceho a uboleného Ježiša Krista.

        Tak sa zobrazuje nová orientácia jej ducha.

        Proces tohto nového rozvoja podobá sa onomu, ktorý Serafínsky Otec pomenoval svojím obrátením.

        Jej duša, očistená a zosilnená v súvislom vykonávaní charity, včuľ náhli sa s nadnášajúcou intenzitou k svojmu úplnému zduchovneniu.

        „Nasledovanie Krista" jej skytá rozriešenie vlastných vnútorných útrap; rozvinie jej Regulu života, naučí ju starostlivosti o dušu.

        „Na univerzite," priznávala sa, „naučila som sa ceniť túto knihu ako klasický text, teraz je to hlas, ktorý ma volá k novému životu, k životu v spojení s Bohom."

        Teraz ju vychutnáva, chápe celý jej asketický a mystický obsah: každý výrok, každé slovo má pre ňu nový skrytý zmysel, nový význam, vysoký a hlboký.

        Jej jediná túžba je: okrášliť dušu, spoznať vedu svätých.

        „Nie, že by som mala byt svätá," hovorila ponížene, „dúfam ale, že budem môcť nasledovať svätých ... v istom odstupe, hodný kus cesty pozadu."

        Ponížená to túžba, ktorá rozvíňa jej dušu už v chôdzi za svätými.

        O svoj duchovný život stará sa úzkostlivo.

        Jej srdce je malou pieckou božskej lásky.

        Každé ráno je na svojom mieste vo farskom kostole, veľmi vzdialenom od domova, aby bola na sv. omši a prijímaní. Večer vracia sa tam znovu na hodinu poklony k Božskému Väzňovi.

        V domácnosti, milovaná a takmer zbožňovaná, je vždycky dobrá, poslušná, pracovitá a snaživá.

        Po príklade svätých umŕtvuje svoju zmyselnosť, svoje náklonnosti, zapiera svoje malicherné ja.

        Chudobná duchom miluje chudobu, jednoduchosť v jedle a v šatstve, zbavuje sa všetkého, čo je nápadné a svetské.

        Hoci trpí nepretržito, nepozná smútok a trudnomyseľnosť; podržuje si vždy vysoký tón svojej obvyklej a milej živosti a jasnú serafínsku veselosť.

        Je naozaj jednou z oných duší-svetiel, odetých božskými plameňmi, ktoré sa blyštia a svietia.

        Istá pani po rozhovore s Lou priznala sa slávnostne a dojímavo: „Nevedela som dosiaľ správne chápať nesmiernu hodnotu katolíckej viery; Lujza mi ju odhalila."

V Klárinom svetle

        Rozsiahly apoštolát ako pravidlo jej umŕtveného života vyčerpáva jej slabú telesnú tkaň.

        Matka Cigánov musí opustiť svojich maličkých chránencov a odobrať sa na dlhý, absolútny odpočinok.

        Lou stáva sa teda pútnicou.

        Cieľ: Rím, mesto Petrovo, mesto umenia; Assisi, mesto Serafínskeho Otca.

        Začiatkom letnej sezóny 1936 dostala sa do serafínskeho mesta, hýriaceho zeleňou a azúrom.

Assisi — jedno z hlavných miest ducha — svojím nevyrovnateľným a mystickým kúzlom sv. Damiána a sv. Kláry, zobúdza v duši novej pútnice čosi mysteriózneho a veľkého.

        Za istého nádherného rána, keď skončila svoje pobožnosti v kostolíku sv. Kláry, cítila sa zaslepená svetlom, ako by nejakým zjavením.

        Akýsi hlas rozpriada sa v jej srdci a zaceľuje jej vnútorný zármutok, ktorý ju od niekoľkých rokov ruší a pichá.

        Vari hlas sestry Kláry, ktorá ju pozýva a volá medzi svoje dcéry?

        „Čo Veľkého mi dožičil uzrieť Ženích panien? Obetu neustálu, jasnú, vyplňovanú v láske a pre lásku! Toto spôsobuje, že Kristus žije vo mne! Hľa, tvoj život, moja malá Lujza! I keď tvoje krehké telo nevládze uniesť môj drsný habit, tvoja duša môže ma nasledovať v obetovaní sa a v úplnom celopale ukrižovanému Ježišovi! On to chce; budem ti matkou a učiteľkou."

        Lou zachytí hlas zvysoka. Zaľúbená radostne obetuje sa celkom v naprostom oddaní sa, v hrdinskom obetovaní Bohu, aku malá túžiaca klariska vo svete.

        Keď po niekoľkých mesiacoch matka kľačala na tom istom mieste, vzlykala: „Moja Lou, vrátila sa ztadiaľto celkom vymenená! Vrátila sa druhá!"

        Hej, to je druhé stvorenie. Jej duch planie serafínskym ohňom, ktorý sa odráža v jej zapálenom pohľade; oči majú zvláštny lesk. Zdá sa poletujúcou dušou.

        Cvičenia v zbožnosti nadobúdajú prudkého rytmu: každá jej myšlienka, každý jej skutok, ako aj každé utrpenie dostáva obetnú formu.

Tŕňová koruna

        Assisi má nezabudnuteľný pôvab.

        Sv. František a sestra Klára boli vždy prítomní v srdci Lou a ich slová boli prízvukovaným pozvaním.

        „Dovoľ mi, mamička," vravela matke, ktorá, keď ju videla bledú a vysilenú, zabraňovala jej túto dlhú cestu, „dovoľ mi ísť do Assisi; Boh to chce!"

        A v apríli 1937 Lou zanechala znovu svoje Holandsko a pustila sa smerom na Taliansko; mierila k Assisi.

        Tentoraz vyberá sa na pobyt aspoň trojtýždňový, aby svoje srdce priviedla do vytrženia serafínskym duchom.

        Vystúpi v Bazileji a v Miláne, aby bola prítomná na sv. omši a sv. prijímaní.

        Umorená únavou šťastlivo dosiahne Assisi.

        Nijaký mrak nezatemňuje iskriaci sa jas jej ducha. Avšak pobadá čosi vážnejšieho.

        Upadne náhle do veľmi ťažkej a trápnej vyčerpanosti.

        Duchovný otec jej vyloží ťažký stav, potvrdí lekárovu radu a prinúti ju ostať v posteli, v úplnom pokoji.

        Lou prijíma radostne toto tvrdé komando.

        „Dobre, budem teda leňošiť a odpočiniem si, ako vravíte."

        Ako veľmi trpí, že nemôže skoro vstať, obdivovať rozkošné umbrijské rána a plniť svoje povinnosti na milých a tichučkých františkánskych svätých miestach!

        Odpočinok! Je to, očividome, len rozkaz. Skutočnosť je iná.

        O niekoľko dní ju súrne prevezú do nemocnice a potom na kliniku do Perugie.

        Lou nastupuje bolestnú cestu.

        Trpí veľmi prudkými bolesťami hlavy, ktoré jej úplne znemožňujú spánok.

        „Toto je vaša tŕňová koruna!" potešoval ju páter direktor.

        „Hej, otče, to je moja tŕňová koruna, ale nepo-merne menšia v prirovnaní k onej, ktorá ovíjala božské spánky Ježišove!..."

„Láska moja je ukrižovaná!"

        Spád nemoci je prekotný.

        Lou pýta sa po svojich rodičoch, ktorých tak veľmi miluje. Bola im vždy poslušná a oddaná, a teraz túži po ich prítomnosti a po ich požehnaní.

        Hneď, ako sa spamätala, že prejavila túto túžbu, zvolala:

        „Som ešte veľmi pozemská!" pritlačí kríž a obnovuje s tlkotom srdca úkon úplného odovzdania sa: „Láska moja je ukrižovaná!"

        Rodičia pricestujú lietadlom a ponáhľajú sa k lôžku svojho pokladu.

        Lou ich pozdravuje s najdetinskejším úsmevom, len aby ich posmelila a zbavila tlačiaceho bôľu.

        „Lou," oslovuje ju mama, „Lou, ty sa uzdravíš a budeme ešte spolu."

        „V nebi!..." odvetí s povzdychom malá trpiteľka.

        To boli jej posledné slová.

        Večer 27. apríla, zaopatrená všetkou náboženskou útechou ako Serafínsky Otec, tichučko skrížila ruky na lone sestry smrti.

        Obeť bola takto vykonaná v čírom 34. roku.

        Nad západom zajtrajška v sprievode dlhého zástupu rehoľníkov a kňazov preniesli jej telesné pozostatky do Assisi, kde zostali vyložené po celý deň v kapucínskom kostole.

        Dav sa v pravom slova zmysle valil pred jej márami, prosil a dožadoval sa milosti od „svätej holandskej slečny".

        Ako by skromnú, ušľachtilú daň uznanlivého holdu „matke Cigánov" niesla skupina dietok veľké vence kvetov.

        Nad jej hrobom vypína sa kríž a Ukrižovaný so slovami:

        ..Láska moja je ukrižovaná"

        Milovanej

        Holanďanke Lujze (Lou) Lamour

        nábožnej assislcej pútnici

        opustení rodičia.

        Je to závideniahodný osud františkánskej duše, že môže odpočívať večným spánkom v meste pod Subasiom, blízko sv. Otca Františka a sestry Kláry.

ANGIOLINA  GUASTI  (1854—1937)

Ó moja Angiolina

        Usnula s jasnou mysľou vo svojej vile v Galciane zamlklej ako pustovňa, pohrúženej do pokoja a otcovských spomienok, presiaknutej a prekypujúcej františkánskou arómou; posvätnej odteraz pre Talianov ako malá svätyňa.

        Nič mimoriadneho nevyskytlo sa v jej živote.

        Angiolina Guasti žila skromne v tôni, v radostnej tôni otcovskej a ticho hasla.

        Keď jej otecko venoval taliansky preklad „Nasledovania Krista", vpísal doň tieto slová vysokej múdrosti:

        Aby si sa naučila

        milovať a trpieť

        po kresťansky,

        odporúčam ti túto knihu,

        ó moja Angiolina.

        ty,

        keď ju budeš čítať a rozjímať,

        mysli na svojho otca.

        Angiolina mala vtedy dvanásť rokov.

        Verne a poslušne plnila prianie svojho otca, po ktorom zdedila jeho ducha, roztomilosť a jasnoduchosť nielen, že myslela naň, ale venovala sa mu celkom a takto sa úplne tratila v otcovskej tôni, pretkanej zbožnosťou a štúdiom.

Otcovská škola

        Ako prvorodená dcéra Sluhu Božieho Cesara Guastiho, narodila sa 21. februára 1884 vo Florencii.

        Druhého dňa ju pokrstili v San Giovanni. Otec chcel, aby sa volala Angiolina, po kmotrovi Angelovi Pezzanovi, jemu tak veľmi milému; Mária „z úcty k Našej Panej; Katarína z vďačnosti ku sv. Kataríne z Ricci; Rôza a Karolína, ako srdečná pamiatka na svoju matku a onu Nunziatinu; a Margita, ako spomienka na deň, v ktorý bola pokrstená."

        Päť pekných a slávnych mien, ale malé krásne dievčatko dostáva sa do dejín so svojím prvým menom ako „Angiolina di Cesare Guasti", tak nazvaná od Izidora Del Lunga.

        Mons. Limberti, florencký arcibiskup, pomazal ju potom sv. krizmou; kmotrom bol Henrik Bindi, priateľ Guastiho a oveľa neskôr arcibiskup v Siene.

        Keď zomierala jej dobrá mamička, hodná spoločnica oteckova, povedala: „Želám si, aby ste Angiolinu svojím časom poslali do výchovného ústavu."

        R. 1863 deväťročné dievča vstupuje do kolégia Sestier Navštívenia v Pistoji.

        Otec, krátko po odchode dcéry, takto sa bol zdôveril istému kňazovi: „Neverili by ste mi, čo ma stálo, že som sa nakrátko odlúčil od toho dievčaťa; no spravil som to pre jej väčšie dobro a dúfam, že Pán mi vynahradí moju obetu."

        Angiolina rástla dobrá, pobožná, učenlivá, snaživá v škole mníšok a využitkovala mnoho z múdrych rád a poučení otca, tak starostlivého o jej kresťanskú výchovu.

        „Napozatým buď tvojou myšlienkou," písal jej otec, „aby si využila tak vzácny čas a tak priaznivú okolnosť, ako je tá, že môžeš pokračovať vo výchove a vzdelaní, začatom s takou láskou a riadenú až do tejto chvíle tvojou drahou Blankou. Spomeň si na to, čo som ti viackrát prízvukoval; a drž v pamäti svoju dobrú mamu, vždy prítomnú."

        Na Vianoce: „Moja drahá Angiolina, Jezuliatko nech je s tebou a nech sa zrodí v tvojom srdci, vnesúc doň každé krajšie semä ctnosti, aby časom bolo z neho vidieť plody. Toto je želanie, ktoré má pre teba tvoj otecko..

        „...Buď dobrá každým dňom viac; hľaď, aby si zatlačila i tie najmenšie chybičky, ktorých si si vedomá a buď istá, že otecko ti chce vždycky tým viac dobrého, čím viac sa budeš páčiť Ježiškovi."

        K prvému sv. prijímaniu: „Dozvedel som sa o peknej novote z tvojho posledného lístka, a som nekonečne potešený. Tvoj úbohý otecko nemôže ti želať väčšieho šťastia ako toto: prijať Ježiška! Sú to dve prosté slová, ale vysokej hodnoty, a ty ju iste dobre chápeš, poučená tvojou dobrou učiteľkou. Ešte lepšie ju porozumieš, keď Ježiš bude v tvojom vnútri..."

        Ako Angiolina prospievala v štúdiu a v dobrom, to hovoria úchvatné riadky jej otecka: „Tvoj lístok mi prezrádza, že ho písalo dievčatko dobré, veselé, ktoré sa má dobre.

        Potom tu bol ten druhý francúzsky, ktorý mi dosvedčuje inú vec, t. j., že robíš pokroky v učení, v ktorom ťa vedú výborné učiteľky. Napreduj na tejto ceste a potešíš sa, keď uvidíš, že si oteckovou potechou...

        A zdá sa mi, ako by si hovorila: »a kedy ma príde otecko navštíviť ?«

        Odpoviem ti zaraz: Len čo budem môcť!...

        Potom je dobre priniesť nejakú obetu; začať s maličkosťami a navykať sa na väčšie obety, ak ich Boh bude od nás chcieť. Veľkou školou kresťana je ona obetí, a žiadam si, aby si ju spoznala v čase svojho štúdia.

        Bolo ti to obetou, moja drahá Angiolina, že ťa nenavštívil otecko? Nuž, i toto je jedna lekcia tej veľkej školy. Konajme dobro!"

Dobrá dcéra

        A malá Angiolina využitkovala zvýšenou mierou otcove ponaučenia.

        Lásku, ktorú mu prejavovala, striedala s dobrotou, poslušnosťou a povšimnutím si jeho prianí.

        Keď sa navrátila do rodiny, otecko chcel odmeniť svoju dcérušku za prospech v kolégiu tým, že jej daroval hodinky po matke; k nim pripojil srdečnú básničku, v ktorej veršoval:

        „V hodine, čo smrti ju zovú hlúpi,

        najsvätejšie slovo

        vtedy mi rec a zatlač oči,

        moja dcéruška!"

        Angiolina, dobrá a drahá Angiolina, odvčuľ sa stáva jeho podporou a pomocou, dôvernicou v domácnosti, opustenej dobrou matkou.

        Je jeho tajomníčkou v prezeraní a prepisovaní rukopisov; vo chvíľach oteckovho povinného odpočinku Angiolina miesto neho píše posledné diktované listy veľkému priateľovi kardinálovi Capecelatrovi.

        Otcovo želanie bolo vyslyšané v poslednej hodine: Angiolina pri posteli opakovala mu „najsvätejšie slovo," keď mu dala pobozkať kríž.

        Nato mu zatlačila oči.

        Nežná dcéra, tlmočnica lásky všetkých súrodencov, dala napísať na jeho hrob:

        Prinášame k tvojmu hrobu,

        ó otče, našu modlitbu,

        k nebu však obraciame

        nádej nesmrteľnú!

Ako v osihotenom kláštore

        A potom uzavrela sa vo svojej vile v Galciano pri Prato, ktorú dostala po matke.

        Za františkánsku terciárku, ako aj otca, obliekol ju a sľuby prijal Sluha Boží P. Bernardín da Portogruaro.

        Pokračovala ponížene a ticho v otcovskej práci. Žila úprave a katalogizovaniu veľmi početných otcových papierov, okolo štyritisíc listov.

        V tejto trpezlivej práci nachádzala oddych svojho života, cítila triasť sa a tĺcť srdce a génia otcovho, ktorý do nich prelial všetky poklady svojej duše.

        A žila tak vzdialená od reklamného a vreštiaceho sveta, ako pokorná dcéra veľkého otca.

        Nikdy nespyšnela na otcovu slávu a nikdy nechcela hovoriť o ňom, o predsavzatí, že ani písať sa neodvažuje o ňom. Pamätala na otcovo želanie, ktorý nemiloval verejnosť, hoci ona, strážkyňa otcovho srdca, bola by mohla odhaliť toľké taje a toľké dary, ktorými bol ozdobený.

        Dovolila len, aby druhí uverejňovali otcove pamäti, i to, len keď všetko preosieval senátor Izidor Del Lungo, „bezpečný svedok života tak vzácneho a utiahnutého".

        A bola prísna, nepoddajná, lebo si ctila pravdu. Pravdu a jednoduchosť, také bolo otcovo naučenie.

        Preto, keď sa tlačili diela Cesara Guastiho starostlivosťou Izidora Del Lunga a priora Don Lorenza Ciulliho, Angiolina, obdarená vkusom a umeleckou jemnosťou žiadala si vidieť, opravovať a preskúmať všetku korektúru.

        Zdedila po otcovi jeho ducha a dobrosrdečnosť. Ducha a dobrotu ozaj františkánsku.

        „Podržala si vždy," hovorí jej životopisec, „srdce dievčatka a jeho život, úpravu a čistú jednoduchosť šiat, skvejúcich sa vyberanou znalosťou a kresťanskou dôstojnosťou.

        Milovala kvetiny, a ozaj v hodinách najsmutnejších stačil pekný kvietok, aby ju rozveselil. Keď vítala hostí, ukazovala sa vždycky veselá a sviatočná, a vyzerala ani dievčatko, ktoré tlieska ručičkami. Keď však niekto zavítal do vily, aby ju poctil a dopytoval sa po otcovej pamiatke, jej obličaj sa vyjasnil a vyzeral omladeno. Vracala sa zpiatky k rokom, v ktorých žila spolu s ním v dome vo Florencii alebo vo vile v Galciane, avšak životom, ktorý mal príchuť monastických zvyklostí."

        Vila stala sa pre ňu maličkým a osamote stojacím františkánskvm kláštorom, oblečeným do zelene a kvetiniek, okrášleným velebným kostolíčkom, zasväteným sv. Antonovi, útočišťu pokoja v hodinách trpkosti a opustenia.

        R. 1922, na sté výročie otcovho narodenia, dostala výsada, že v ňom môže prechovávať sviatostného Ježiša, Priateľa tak vytúženého v jej ústraní.

„Mám taký strach pred smrťou!"

        Z príležitosti stej výročnice si umienila, že oslávi otcovu pamiatku slávnostnými zádušnými obradmi, ktorých sa zúčastnil sám sv. Otec Pius XI., ktorý veľkolepým telegramom rád „si spomínal na hodného syna katolíckej cirkvi, ktorá so zvýšenou kresťanskou svedomitosťou živila vyvoleného veľducha, opravdivú múdrosť vo františkánskej pokore."

        Angiolina, ako ponížený a detinský hold zvrchovanej dobrote sv. Otca, prejavila veľkú radosť nad tým, že bola prijatá na súkromnej audiencii a pokorne zložila k nohám pápeža-bibliotekára jednu kópiu z „Nasledovania Krista", v otcovom preklade, a všetky zväzky jeho diel.

        Šťastlivá a so zadosťučinením vrátila sa do Galciana, prv však zastavila sa ako dobrá dcéra v rodisku Serafínskeho Otca.

        Posledné roky prežívala s františkánskou jednoduchosťou života a očakávala sestričku smrť.

        Z poslušnosti vyšla a spustila sa do Prato, aby sa zúčastnila pamiatkovej slávnosti na Cesara Guastiho, ktorú usporiadal kardinál Salotti.

        Keď tento navštívil jej vilu, obsypal starú dcéru Služobníka Božieho otcovskými a potešujúcimi slovami.

        Angiolina dovolila si kolenačky požiadať purpurovanú Eminenciu, aby sa modlila za ňu, pretože vraj „mám taký strach pred smrťou."

        Kardinálovi, ktorý ju šťastlivými výrazmi upomínal, ako by bol býval otec s františkánskou jasnosťou vyzeral v ústrety sestre smrti, Angiolina pokorne odpovedala :

        „Hej, ale ja nie som on, Eminencia!"

        Niekoľko mesiacov nato, 2. októbra 1937, prepadol ju výron krvi.

        Prijala posledné sviatosti a potešená apoštolským a serafínskym požehnaním vydýchla tichučko v Pánovi 11. októbra, na oktávu sv. Otca Františka, sťa svietiaci príklad pokory, jasnosti a rýdzosti.

JOZEF  LO-PA-HONG  († 1937)

Čínsky  Ozanam

        Františkanizmus je špikom evanjelia. Je láska. Živé a účinlivé vtelenie božského príkazu lásky, prineseného Ježišom na zem.

        Nasledovník sv. Chudáčika je žijúcim evanjeliom, apoštolom lásky, Samaritánom doraneného a boľavého ľudstva.

        Roznášačom plameňa Kristovej lásky na každom mieste: v lazarete, v nemocnici, vo väzení, v škole a v živote, v pokoji a vo vojne.

        V posledných tridsiatich rokoch ohromujúca postava opanúva čínsky katolícky život: Jozef Lo-Pa-Hong, horlivý terciár, verný bojovník Cirkvi a pápeža, neohrozený a šľachetný apoštol a martýr lásky.

„Trpieť, poslúchať!"

        Narodil sa v Šanghaji, obchodnom to stredisku ďalekého Východu, z bohatej rodiny, katolíckej od troch storočí.

        Rodné mesto, kozmopolitické, vychovalo ho k širokému, ďalekému rozhľadu a mysleniu.

        Zasvätil sa štúdiu práv, načo sa stal advokátom.

        Skvelá budúcnosť sa mu usmievala s najlepšími vyhliadkami šťastia vonkajšieho života, ako na poli priemyselnom, tak i obchodnom.

        Lež božská láska volala ho k inému podniku, iste vznešenejšiemu a vyššiemu.

        Misionárska činnosť v jeho meste mala dosť prekážok a katolicizmus maskovaný vírivou krútňavou svetového obchodu, ktorý sem zháňal ľudí všetkých farieb.

        Bolo treba odstrániť túto skôrnatenosť vytvorením krížovej výpravy duši dynamických a realizačných, ktoré by podmaňovali nenaštrbeným životom a činnosťou.

        R. 1911, keď mal priam tridsať rokov, začal a uskutočnil s údivným a časy predstihujúcim poňatím apoštolát organizovanej Katolíckej akcie.

        Bol to nový prevrat, podložený heslom: „trpieť — poslúchať!"

        Rozmanité katolícke smery, izolované a spiacé, spojili sa v jediný pohyb a nasledovali jednu jedinú vrchovú čiaru, za jedným jediným cieľom.

        R. 1913 založil Čínsku katolícku akciu v dnešnom zložení, závislú na apoštolskom vikárovi v Šanghaji, Mons. Parisovi.

        Stanovy a poriadok, ktorý vytýčil, bol veľmi prísny vo výbere hlásiacich sa, ktorí museli podstúpiť trojročnú skúšku. Ako nejaký mníšsky noviciát.

        V každodennom programe figurovala na prvom mieste duchovná výchova: rozjímanie, duchovné čítanie, sv. prijímanie, spytovanie svedomia, ruženec ap.

        Mladíci, študenti, remeselníci, priemyselníci a obchodníci prijali so živým zápalom pozvanie k apoštolátu.

        Akousi lodenicou na iniciatívy, generálnou vyhňou na plány akcie, školou duchovného utvárania bolo vždy ústredné sídlo, riadené rozvážnosťou a pevnou rukou Lo-Pa-Honga.

        Ovocie hojne dozrelo v strede metropoly, v ľudnatých predmestiach, na vidieku.

        Po tridsiatich rokoch neustávajúcej práce štatistika poznačila: postavenie 33 kostolov; 88 oratórií; 71 prednáškových sídel; 17 škôl; 1 chlapčenského kolégia a 1 dievčenského penzionátu; jednej školy pre ošetrovateľky a druhej pre ošetrovateľov; 7 nemocníc ; 89 kliník; 2 sirotincov; 2 nálezincov; pomoc viac ako 9 miliónom chudobným; udelenie vyše 250.000 krstov; zriadenie dvoch opátství: jedného pre benediktínov a druhého pre trapistov.

Jeho pracovný deň

        Činnosť bola odleskom a buchotom jeho srdca.

        Vskutku, bol vzorom intenzívneho apoštolátu, pretože žil intenzívnym serafínskym životom.

        Pochopil slová Leva XIII.: „Tretí rád dodáva ozajstných kresťanov."

        Preto r. 1925 za priechodného pobytu v Paríži vstúpil do Tretieho rádu sv. Františka.

        A do neho vtelil ducha.

        Denný poriadok preplietol teplou duchovnosťou celú jeho činnosť, všetku jeho prácu.

        „Vstával so slnkom," písali o ňom šanghajské noviny, „a keď sa bol zúčastnil na dvoch-troch sv. omšiach, skočil na vozidlo, obchodil niektoré zo svojich nemocníc a dielní, bol prítomný na porade správneho výboru, zahládzal vzniklé spory, rozhodoval o prijatí nejakého nemocného alebo ošetrujúceho.

        Tento obdivuhodný pracovník zaujímal sa o každú podrobnosť, ponáhľal sa pokrstiť niektorého zomierajúceho, ktorého mu určili, a večer, unavený, ale veselý, rozpamätal sa na nejakú slávnosť v chráme sv. Petra alebo v onom sv. Jozefa, a šiel, aby tam so svojou modlitbou položil hrsť kvetov."

        Jeho návštevy v nemocniciach neboli jednoduchými inšpekčnými obchôdzkami, ale boli školou lásky.

        Pozastavoval sa pri posteliach nemocných, detí, starcov, aby vypočul ich potreby a túžby, aby potešil ich srdce, nadovšetko aby ich poučil o duševných veciach a povzbudil ich, žeby s jasnou mysľou oblapili božský dar bolesti, ako prostriedok očistenia, zjemnenia a povýšenia.

        Koľké zjatrené srdcia spoznali balzam onoho teplého, otcovského a bratského slova!

        Každú nedeľu navštevoval na aute všetky šidla Katolíckej akcie v šanghajskom pásme; konal prednášky, udeľoval smernice správneho a účinného pôsobenia v združeniach, aby sa hotovali na ťažkú hodinu, ktorá dunela otčinou v zbrani.

        Hoci býval veľmi zaneprázdnený, zavalený prácou, ba ako by pohrúžený v nej, bol vždy rozvážny, pokojný.

        Zdal sa najpokojnejším človekom na tomto svete!

        Na rozličných verejných manifestáciách nosieval čierne okuliare. Neskôr vyšlo najavo, že ich nosieval, aby bol čím nenápadnejší.

        Pristupoval od diela k dielu, s miesta na miesto, vždy agilný, obratný, takmer vždy pešo, hoci vlastnil niekoľko automobilov.

        Len naliehavá povinnosť usadila ho za volant, za ktorým sa modlieval ruženec.

Otec rodiny

        V posledných rokoch svojho života bol jedným z najväčších finančníkov v Číne.

        Bol riaditeľom Tramvayovej spoločnosti v Šanghaji; riaditeľom Čínskej elektrárenskej spoločnosti v tom istom meste; riaditeľom ,,Shangai-Inland-Wa-ter-Works-Company"; riaditeľom plavebnej spoločnosti „Tatung-Zung-Kee", prezidentom Čínskej obchodnej komory atď.

        Hoci bol tak veľmi zaujatý prácou, nezanedbával rodinu a dal pocítiť svoju otcovskosť v rodinnom kruhu.

        Výchova desiatich detí ležala mu vždy na srdci. Vychovával ich predovšetkým láskavo a prísno, podľa katolíckej rodinnej tradície so školou dobrého príkladu. A ony boly jeho najvernejší spolupracovníci a pomocníci v skutkoch lásky, vo vyučovaní náboženstva.

        Za patróna domu vyvolil si najsvätejšie Srdce Ježišovo. Milostný Majster trónil v prijímacom salóne. Ostatné miestnosti boli zasvätené Madone a iným svätým.

        V jedálni usmieval sa sv. Jozef, jeho osobný patrón a poradca. „Modlitba k sv. Jozefovi," prezradil, „nebola nikdy nevypočutá. Ani raz ma neopustil."

        Nechýbala ani kaplnka, opatrovaná s umeleckým jemnocitom, kde navečer zhromažďoval svoje dietky k spoločným modlitbám.

        Jeho dom bol nocľahárňou všetkým prichádzajúcim a odchádzajúcim misionárom, ktorým sa dostalo vše úcty a ochrany.

        Na lodiach Čínskej plavebnej spoločnosti vymohol pre nich bezplatnú cestu, zvlášte vyhradené oddelenie a tiež kaplnku pre bohoslužby a náboženské úkony.

        Jeho pomoc a podporu misiám nemožno vyrátať. Svojím vplyvom a svojím menom, rešpektovaným aj pohanmi a protestantmi, dosiahol v misiách právne usporiadanie rozličných práv, a jeho intervencia zachránila premnohých misionárov v ťažkých a nebezpečných položeniach.

Krstiteľ

        Za konfliktu a po japonskej okupácii jeho rodné mesto dmulo sa ľudským prílivom zranených, utečencov a prebehlíkov, prenasledovaných zimou, terorom a hladom.

        Veľmi smutná kronika vraví, že „medzi čierňava-mi najzaťatejšej nenávisti a reže, ktorú privliekla so sebou vojna, prebleskoval lúč kresťanskej charity."

        V oných dramatických hodinách Jozef nepoznal odpočinku. Vytrval neochvejne na stopách dobročinnosti, aby uľavil toľkej biede. Ľudia každého náboženstva a národnosti zvelebovali odvahu a sebazaprenie Lo-Pa-Honga.

        Je prítomný všade, bedlivý, činný. Behá z tábora do tábora, z domu do domu, aby potešoval, riadil pomocné zákroky a krstil.

        Ustavične bol pri lôžku zomierajúcich, aby ich pripravil na posledný krok. Podarilo sa mu takmer vždy premôcť i zatvrdnutých a nekajúcnych.

        Raz, keď videl daromnú všetku snahu, aby si podmanil jedno tvrdé srdce, utiahol sa dôverne do kúta izby a modlil sa ruženec. Sotva skončil, zomierajúci prosil samovoľne sv. krst.

        Svojou dobročinnosťou prekračoval aj prahy žalárov k smrti odsúdeným, aby ich prichystal na sv. krst.

        Bol všade. Nosieval so sebou fľaštičku so svätenou vodou, aby mohol kedykoľvek otvoriť nebeské brány toľkým úbohým krajanom.

        Je nemožné číselne zaznamenať krsty, ktoré prisluhoval Lo-Pa-Hong vo chvíli smrti.

Zázraky charity

        Výtečný priemyselník, vzdelaný sociolog, veľkodušný dobrodinca Lo-Pa-Hong „stvoril v Šanghaji veľkolepé a ohromujúce diela apoštolátu a charity, ktoré skytali plastické nahliadnutie, prístupné tiež pohanom a neveriacim, do zázrakov, ktorých je schopná láska k bližnému pre lásku k Bohu."

        Nemožno poprieť, že jeho skutky mali korene v jeho finančnej potencii.

        No, „nijaké bohatstvo nebolo lepšie upotrebené, ako práve jeho." Jeho dobročinnosť a štedrosť nepoznali hraníc.

        Lo-Pa-Hong žil poučenie veľkého Fridricha Ozanama:

        „Zem je chladná, príliš chladná; týka sa nás katolíkov, aby sme rozdúchali životné teplo, ktoré zhasína. Nás očakáva, aby sme znovu začali obdobie martýrov, lebo naše martýrium je možné všetkým. Byť mučeníkom znamená dať vlastný život za Boha a za vlastných bratov, či zhorí na jeden raz ako celopal, či sa skončí pozvoľna, čmudivo sa spaľujúc nocou i dňom, ako kadidlo na oltári."

        Vojnové hrôzy a pustošenie priviedli ho na mizinu. Avšak on neustal dávať sa, obetovať sa v ťažkých momentoch, ktoré vyžadovali jeho dobročinnosť.

        Priam preto prijal pozvanie, aby pristúpil za člena výboru pre znovupostavenie mesta po japonskej okupácii Šanghaja.

        Bez politických predsudkov, ale s jediným úmyslom urobiť koniec nezamestnanosti a biede, Lo-Pa-Hong rozhodol sa na naliehavé prosby dať súhlas k tomu, v nádeji, že tak by mohol oživotvoriť svoje dobročinné diela.

        Písalo sa 27. decembra 1937. „Neprijal som ponuku," vysvetľoval toho istého dňa apoštolskému vikárovi, „pre iné, len preto, aby som mohol dostať zpät svoje podniky a konať dobro k sláve Božej a k úteche nešťastných."

„Až k mučeníctvu!"

        Keď sa jedného dňa pýtali Fridricha Ozanama, až pokiaľ treba milovať chudákov, odpovedal: „Až k mučeníctvu!"

        A Jozef Lo-Pa-Hong padol ako martýr Kristovej lásky.

        Okolo druhej hodiny popoludní 30. decembra, ako vyšiel z domu istého priateľa a vsadol do auta, schladilo jeho telo päť revolverových nábojov: tri mu prevŕtali hruď, jeden ho zasiahol do hlavy a jeden do ramena.

        Podplatený vrah usmrtil ho pod zámienkou, že sa pridal k votrelcom.

        Čína stratila takto jedného z najväčších dobrodincov priam vtedy, keď ho najviac potrebovala.

        „Zriedkakedy," môžeme povedať aj o ňom, „spájala sa so vznešenosťou krvi aj toľká vznešenosť srdca: skláňajúc sa k nešťastiam a utrpeniam vystupoval tým vyššie v oceňovaní u ľudí!"

HENRIK  ZERMAN  (1867—1938)

Generál a terciár

        Zomrel s modlitbou na ústach.

        Bol začal prípravu na sv. prijímanie ešte v predchádzajúci večer a v ono ráno v nej pokračoval vzdychmi lásky. Žiadal si taktiež svoju modlitbovú knižku.

        Keď prišiel k vzbudzovaniu túžby, na naliehanie ošetrovateľky odložil knižku a zastavil sa pri slovách r „Bože môj, spájam sa s tebou..

        Tak ho prekvapila sestra smrť.

Vojak

        Narodil sa v Silee 17. novembra 1867. Charakteru jemného a milého dostal ako podiel od prirodzenosti zreteľnú náklonnosť k nábožnosti, takže už od detstva pomýšľal na kňažstvo. Avšak otec, lekár v Melme (Trevisko) a potom v Quero, dal ho zapísať medzi kráľovských četníkov.

        Nenahraditeľná teta vychovala ho k cíteniu s Cirkvou, k hlboko náboženskému životu a k zmyslu pre povinnosť. V kasárni bol žiarivým príkladom vyberaných ctností.

        Vojenskou kariérou prebehol skvelo a vystúpil v krátkom čase k najvyšším stupňom dobre zaslúžených zbrani. Osvedčil sa nadovšetko svojou pevnou výchovou a charakterom.

        Pretože bol uhnetený zo sily a láskavosti, mal ruku zo železa, ale na nej aksamietovú rukavicu.

        Keď bol mladým veliteľom v Ríme, rozľútený, poburujúci zástup rušil verejný poriadok. Henrik priskočil a vydal rázne nariadenie vypochodovať bez streľby proti vzbúrencom.

        Zástup bol naskutku premožený smelým gestom.

        V Turíne — v povojnovom čase, presýtenom a šumiacom rozožieravými výmetmi všetkého druhu sociálneho života, bol poverený prebrať závody Fiat z rúk stávkujúcich. Po bezúspešných hrozbách vrhol niekoľko autokarov proti vchodu, vyrazil vráta a hrnul sa nezastaviteľne vpred.

        Robotnici padli pokorení pred bleskovým zásahom.

        Odvaha, pevnosť, smelosť Zermanova nachádzali svoj základ v mravnej priamosti a nedotknuteľnosti. Smernice jeho činnosti a myslenia boli: povinnosť, dobro, vôľa Božia!

        V dôverných poslaniach kráľovského domu, ako spolupracovník najvyššieho velenia za svetovej vojny, ako veliteľ talianskych formácií, légie v Ríme, vo Vicenzi, Bari, v Benátkach, Turíne, Alessandrii, generál Zerman bol vždy a všade človek verný, počestný, až úzkostlivo priamy. Aj vtedy, keď ho vernosť stála veľa, najmä keď išlo o to, zmieriť povinnosť s priateľskými citmi a kamarátstvom; keď mu kolegovia pripomínali osobnú česť; keď plnil svoju povinnosť po boku najvyšších vojenských autorít.

Veriaci

        Vojak kráľa a vlasti, generál Zerman, bol priam tak vojakom Cirkvi a Krista.

        Človek viery je otvoreným obrancom najdrahšieho pokladu svojho života. V kasárni, s priateľmi a kamarátmi, robí výčitky rúhačom, udržuje náboženské rozhovory, obhajuje pápeža, kňazov a vymáha im úctu. Na vlaku, na námestiach, v spoločnostiach nezdráha sa vyhlásiť za praktického katolíka a požaduje úctu pre svoje náboženské presvedčenie.

        V akejsi veľkej navštevovanej kaviarni jeden z jeho priateľov dovolil si lepkavou a diabolskou rečou spustiť pohanu a kal na kňazov a na tých, čo chodia do kostola.

        Generál ho zavrátil mierne, ale rázne: „I ja chodím každý deň do kostola, a nevidí sa mi, žeby som bol preto horší než som."

        Je vždy mužom poctivým. Všetky poverenia a úrady sú preň váhou a zodpovednosťou: preto dbá všestranne, aby ich vyplnil.

        Ako richtár mesta Pedavena di Feltre pracuje húževnato na tom, aby podvihol obecné financie; ako predstavený sirotinca Carenzoni, člen a predseda rôznych združení a podnikov nábožensko-charitatívnych vinie k srdcu všetko a všetkých až do posledných chvíľ života.

        Zasadal súd, aby odsúdil vinníka, ochraňovaného strechou protekcie a podkúpenou chamrad'ou. Generál sám sa zdvihol a v mene pravdy a počestnosti neplatným vyhlásil oslobodzujúci rozsudok a zo lži usvedčil zločinné milosrdenstvo; uložil za povinnosť odsúdiť delikventa.

        Predseda súdu bol potom z prvých, ktorí stisli ruku nebojazlivému ochrancovi pravdy.

Terciár

        Po prestupe z kasární do civilného života nachádzame v srdci generála Zermana vystupňovanie nových duchovných vyžarujúcich síl a prekvapujúci rozkvet ctností.

        Ako predstavený Katolíckych mužov vo svojej farnosti je oporou a hybnou pákou celej farskej činnosti.

        Nepremešká nikdy zasadnutie sekcie, je prvý, čo študuje kresťanskú náuku, aby nebol v rozpakoch medzi prostými sedliakmi, keď sa zúčastňoval ich skúšok na nábožensko-kultúrnych pretekoch. Na zasadnutiach diecezánneho poradného zboru vypytoval sa, robil si poznámky, informoval sa o všetkom, „lebo," hovorieval, „neviem to, a musím sa učiť."

        Bol aj členom Tretieho rádu sv. Františka.

        Františkanizmus úplne zodpovedal požiadavkám jeho zápalistého, veselého a radostného ducha. V serafinskej mystike nachádzala jeho duša úzke a vyjasňujúce spojenie, z ktorého plynula jeho najväčšia blaženosť, že sa cítil poníženým synom assiského Serafína, ktorý sa mu odhaľoval ako najoslňujúcejšie vtelenie božského evanjelia.

        S akým duchom družnosti, s akou radostnou prostotou a pravidelnosťou zúčastňoval sa na zasadnutiach výboru, na mesačných zhromaždeniach svojej terciárskej obce! Bol prvým, čo vstupoval do chrámu a posledný, čo vychádzal, šťastný, že môže pobudnúť v mystickom tichu františkánskych kostolíčkov, tak jednoduchých a získavajúcich modlitbe a duševnému povzneseniu.

        Bol vždy v slastnom spojení s Bohom. V kostole sa to spoznalo naraz. S tvárou nebesky jasnou, oči upreté na svätostánok; zdalo sa vždycky, že sa odtŕha od zeme, tak veľmi ho zohrievala a rozjasňovala atmosféra, čo ho obklopovala.

        Prijímal každodenne po akurátnej príprave, ktorú začínal v predchádzajúci večer. Každý deň odbavoval Hodinky k P. Márii, ruženec, bol na sv. omši, strávil deň ako deň jednu hodinu na rozjímaní v kostole alebo doma.

Apoštol

        Dokonalý nasledovník chudobného Františka skrýval v prsiach veľmi nežné srdce, ktoré ľahko dojala bieda a bôľ.

        Nenútene a spokojne sa rozprával so sedliakmi, n chudobnými nádenníkmi, zaujímal sa o ich rodinu, o ich záležitosti, skoro ako otec, ktorý miluje a stará sa o vlastné deti, a nepozastavuje sa na slovách a ne-zdvorilosti.

        „Hej, synku," odpovedal istému neohrabanému sedliakovi, ktorý mu pripomínal márnosť jeho titulov a vyznamenaní, „hej, synku, nemáte ani toľko ceny, čo roj múch."

        Tri dni pracoval len na tom, aby akejsi neučenej chudobnej vdove zrovnal úverové účty, ktoré ju čakali. Napomáhal potajomky početné a chudobné rodiny tak, že malé služby odmeňoval značnými sumami.

        Bol štedrým podporovateľom všetkých charitatívnych ustanovizní. Poradne sv. Vincenta, seminár, misionárske a ľudomilné ústavy, rehole, nábožsnské a farské združenia, sirotince mali veľký podiel v jeho srdci i — v jeho peňaženke. Nezabudol na ne ani pri smrti.

        Dať, konať dobro, zbaviť sa niečoho z lásky k Bohu, trpieť, to bolo túžbou jeho srdca.

        Strpel všetko pre Božiu lásku. I v posledných dňoch bolestnej choroby prekvital na jeho perách široký úsmev láskavosti a dobroty. Však pod touto jasnou roztomilosťou zatajoval veľmi prudké bolesti, ktoré zmietali jeho oceľovú telesnú tkaň. No z jeho pier nevybuchlo jakživ ani jediné slovo ponosy.

        V dlhých hodinách samoty a bolesti poslednej choroby uložil si ako umŕtvenie, že neotvorí viacej rádio cez štyridsaťdenný pôst, hoci v politickom a vojenskom svete rozmotávali sa udalosti svetového ohlasu, ktoré by bol istotne sledoval so starou náruživosťou vojaka a generála.

        Trápený smädom len málokedy si pýtal piť, túžil nasledovať božského Mučeníka na kríži.

Závet

        Ako človek veľmi živej viery, ktorá žeravo tlkla po celý jeho pohnutý život, vyvolil si za nápis na svoj náhrobok slová evanjelia: „Riekol Ježiš: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, aj keby zomrel, bude žiť; a kto žije a verí vo mňa, nezomrie naveky." (Ján 11, 25-26.)

        Jeho závet' je druhým jagavým svedectvom:

        „V mene Otca i Syna i Ducha svätého. Predvídajúc svoj blízky prechod do života zázemského, s neohraničenou dôverou zverujem sa náručiu božského milosrdenstva a súčasne odvolávam sa na modlitby svojej manželky, príbuzných a dobročinných duší.

        Žiadam si pohreb skromný, preniknutý živou vierou."

        Priam pre tohto ducha viery, ktorý zapaľuje jeho život, správne bol nazvaný „živým evanjeliom".

        Zomrel 16. marca 1938, keď očakával so vzdychmi lásky sviatostného Ježiša, ktorý už-už prichádzal ako božská posila na poslednú cestu v posledných okamihoch jeho života.

        Doktor Henrik Zerman, generál kráľovských karabinierov na odpočinku, vznešená postava občana a vojaka, katolíka a františkánskeho terciára, je príkladom, napomenutím a symbolom bojovnej katolíckej mládeži.

Hviezda New Yorku

        Volala sa Elinor Flynnová.

        Svet ju poznal pod inými menami. Na scéne sa dala menovať „Goldy Russelová", vo filme „Elinor Kingová". Mená, ktoré sme často vídali na plakátoch na múroch a na vyvesených oznámeniach.

        Však meno, ktoré ju viacej ctí a prevaľuje sa cez iskriaci životný obzor mladej umelkyne, je prosté a veľké meno: „Františkánska terciárka".

        Eva Levalliérová bola hviezdou a potom terciárkou.

        Elinor Flynnová je hviezdou a terciárkou súčasne.

        Kráľovná parížskych bulvárov, v predvečer hviezdnej cesty do Ameriky, dotknutá milosťou, počúva Boží hlas a bezprostredne opúšťa javisko so všetkými jeho pominuteľnými a oslepujúcimi šaľbami, aby našla v lone Tretieho rádu „cestu zmierenia" a svojho vzkriesenia.

        Zbožňovaná Američianka naproti tomu nepozná predchádzajúcich zážitkov a duchovnej krízy parížskej čarodejky; opásaná františkánskym povrázkom, bez vystatovania a vypínania vystupuje na javiská a vo filme, vznáša sa nad úkladnou a svetielkujúcou pôdou sťa skvelý prípad nedotknuteľnosti a dobroty.

Kráča nad kráterom

        Nevzdialila sa nikdy zo Severnej Ameriky a pracovala skoro vždy v New Yorku, meste pokušiteľských ľudí, smelých a škripiacich individualistických a technických pochopov života a ducha.

        „V Spojených štátoch," pred nedávnom bol napísal osobitný vyslanec, ktorý sa vrátil zo zaoceánskej cesty, „láska k mladosti vyčíňa, že Američania vynakladajú miliardy korún na telocvičné náradia. parné kúpele, masáž, farbidlá, ondulácie a tanečné hodiny...

        Kinové hviezdy zapadajú, sotva prekročili päť-a tridsiaty rok...

        Dámy vydávajú tisíce a tisíce dolárov, len aby boli svieže, štíhle, pružné, aby si dali natierať kožu, kde sa ukazujú vrásky, aby sa dali nalíčiť...

        Všeobecne slepá vzdelanosť, kde sa človek stáva mechanizmom v mene hygieny, športu, priemyslu ..., kde všetko je zredukované na jednu vec: jednotlivcovu blaženosť.

        Správny cieľ bytia je zadosťučinenie vlastného na. Len „ja", v základe, prahne po tom, aby sa rozptýlilo, pobavilo, zahalilo do hmly zmätených, strhujúcich kratochvíľ, ktoré mu dovolia zabudnúť na svoju existenciu..."

        Ako vedela Elinor Flynnová žiť jasnoducho a pokojne svoj vnútorný ideál a skvieť sa vo filme i v divadlách sni odblesk neba uprostred týchto víriacich sa pochopov a duchovných poblúdení?

        Neobyčajná umelkyňa, ktorej prechod veľkými javiskami severoamerického mesta bol ustavičným zdarom, nepretržitým jasotom, v srdci si žiarlivo strážila plamienok viery a lásky k Bohu.

        Kráčala nad kráterom amerického života, ako tajomstvo dobrotivosti a milosti.

Jemná duša

        Vrodená vľúdnosť a dobrotivosť Elinorinho srdca prýšti na každom kroku počnúc včasným detstvom. Narodila sa v Chicagu 17. marca 1910.

        Dobrá a učenlivá chovanka školy sv. Márie, pianistka na akadémii v Lorete a sv. Xavéria očividome prejavila zrejmú náklonnosť k divadlu a tancu.

        Už ako dievčatko debutovala v New Yorku s Fredom Stone, a bol to pravý objav, ktorý ju potom vyšvihol na všetky najväčšie divadlá mesta a Hviezdnatej republiky.

        Mladica svetlých nádejí dostala sa do Hollywoodu, mesta hviezd.

Jej svieži, mladý a dobrotivý úsmev trblietal sa v zachvievajúcom sa a farbami hrajúcom jagote filmu.

        Po štyroch rokoch v kráľovstve tieňov vrátila sa do New Yorku, kde ju nadšene prijali.

        Vystupovala vo filme, na scénach, v rádiu; všade ju túžobne očakávali a šialene jej prevolávali na slávu.

        No Elinor vôbec nespyšnela na svoje úspechy.

        Bola podivne skromná a pokorná.

        Keď vyšla z divadla utiahnutá, zapnutá vo svojom plášti, utekala vždycky pred tlačenicou davu, fotografov, kritikov umenia a novinárov, ktorí ju neúnavne obťažovali.

        Máloktorí však z jej obdivovateľov uvažovali o tom, že pod čarom hlasu, výkonov a originálnych prednesov umelkyňa ukrývala dušu vyberanej duchovnej jemnosti, celkom presiaknutú milou a plápolajúcou serafínskosťou.

        Spievala, tancovala, ukazovala sa nie pre výdobytky márnivej ľudskej slávy, ale pretože cítila zhlboka, že toto je jej povolanie, jej poslanie, jej apoštolát.

        Príklad a správa jej nedotknutého života očarúvala viacej ako prvá úloha vo veľkofilme.

        Rástla vždy v rodinnom ovzduší, veselá, pokojná a zdravo nábožná.

        Rannú modlitbu, ruženec každého večera prv než by si ľahla, aj neskoro v noci, týždennú spoveď, sv. prijímanie každú nedeľu... praktikovala vždy od detstva v rodine, na cestách, v Hollywoode a v New Yorku.

        Mons. Fulton J. Sheen z príležitosti smrti umelkyne napísal matke: „...Bola to jedna z najušľachtilejších duší katolíckych diev, ktoré som kedy poznal, precítenej duchovnosti, ktorú neprestajne vyžarovala na všetkých, čo sa k nej priblížili.

        Nám neostáva než pýtať sa, prečo Boh povolal ju tak nepredvídane k sebe. Bola už tak spojená s Bohom, že ju zachcel mať večne pri sebe. Je to istý druh Božej netrpezlivosti, aby si pritiahol jednu drahú ovečku do nebeského košiara; preto ju uchvátil..."

Františkánska hviezda

        Krátko po návrate z Hollywoodu do New Yorku, kde jej divadelné úspechy získali meno „newyorskej hviezdy", Elinor s matkou, zapálená horúcou túžbou spojiť sa užšie s Pánom, stala sa členkou Tretieho rádu sv. Františka.

        Najslávnejšia a najznámejšia umelkyňa veľmesta stáva sa poníženou prívrženkou rehole pokánia!

        Živým sfarbením sa priodel teraz jej kvitnúci život. Živý plamienok ju zažíha a pretvára.

        Hoci verne plní svoju umeleckú úlohu, nezanedbáva starosť o záhradu svojej duše.

        Odhodláva sa prísne zachovávať a prevádzať prikázania terciárskej Reguly, na ktorú slávnostne sľubovala.

        Vzťahy františkánskej umelkyne k Pánovi stávajú sa odvčuľ vnútornejšími, milostnejšími, častejšími.

        Nedeľné prijímanie mení sa na každodenné; návštevy Najsvätejšieho, hodiny poklony a rozjímania pozlacujú jej deň, prepletený vystupovaním na doskách javiska a v rádiu.

        ..Neporušená a čistá krása, roztomilá osobnosť získavali jej lásku všetkých," povedal istý spisovateľ v „Tertiary Record", časopise farnosti sv. Františka Assiského v New York City.

        Som prekvapený, keď pozorujem malý počet tých, čo poznajú tajomstvo jej roztomilosti a kúzla.

        Nie je to mystérium pre Bratov Menších kostola sv. Františka. Oni vedia, že už od rokov prichádza každé ráno, aby bola na sv. omši a dostala sv. prijímanie.

        Oni vedia, že pod rúchom umelkyne skrýva sa habit a opasok františkánskej terciárky..."

        Taktiež druhovia v umení si všímajú, že Elinorina tvár sa rumení novými lúčmi.

        Ktorýsi umelec sa jej opytuje, čo ju vábi každé ráno na sv. omšu a tak včas do chrámu.

        „Pavel," odpovedala mu zvonivo a usmiato, „keby si mal drahého priateľa, ktorý ťa nevidí často, cítil by si sa sám, či nie ? Vidíš, Náš Pán je najdrahší a najlepší priateľ, akého mám. Keď ho nenavštívim častejšie, cítim sa samotná. Preto zachádzam k nemu veľa ráz."

        Veľkolepé priznanie!

        Cíti sa osihotenou v obojetnom a čarodejnom svete, opustenou uprostred volania na slávu a triumfov.

        Čárom umenia podmaňuje si srdcia a ovláda zástupy. Ale Elinor, vladárka očí, plavokráska a vyberaná, elegantná dáma, zlodejka sŕdc, je premožená iným srdcom: Srdcom sŕdc.

Poškvrnený krížik

        Školu bolestí vychodila v istej rodine, stíhanej tragickými nešťastiami. Šľachetné a veľmi citlivé srdce búšilo úprimnou láskou k chudobným a nešťastným.

        Serafínskej láske a ľudskej solidarite učila sa Elinor od Božského Martýra.

        Ukrižovaný prihováral sa jej duši rečou bolesti, pohnutia a útrapami.

        Zakorenil sa v srdci mladej františkánky, že nemohla naň zabudnúť ani na okamih.

        Raz, keď bola na ceste, nemohla vykonať trojhodinovú pobožnosť Veľkého piatku; s priateľkou zabočila do lesa, kľakla si na peň stromu a dlho ostala pohrúžená v rozjímaní o utrpení Pánovom.

        Napokon s ramenami vystretými do podoby kríža odriekala sedem Otčenášov, Zdravasov a Sláva na česť siedmich slov, ktoré povedal Ježiš na strome kríža.

        Elinor vše myslela na Muža bolesti. Ukrižovaný visel na stene jej domu, v jej izbietke nad hlavou postele, ba i v divadle v jej komôrke-obliekárni.

        Táto láska k Ukrižovanému zmenila sa časom na zjatrajúcu duševnú trýzeň.

        Koľké poryvy lásky, koľké bozky a koľké slzy jej urvala zo srdca! Krížik, ktorý vždy nosievala pri sebe, bol poškvrnený červeňou jej nafarbených pier...

        Elinor sa domnievala, že všetky povolania a umenia mali by byť zasvätené Jemu. Aj divadlo.

Farbidlo bolo jej len nastrojenou maskou, neužívala ho z presvedčenia. Smiala sa mu, keď prosila Ježiša o odpustenie.

        Láska páli, očisťuje a premeňuje každú vec.

Zlomená mladosť

        V lete roku 1938 padlý zbesnelé horúčavy na New York. Elinor, bledá a vyčerpaná, cítila potrebu zotavenia a dlhšieho odpočinku.

        A s matkou zanechala mesto, spálené kanikulmi, aby sa pobrala k príbuzným do Glens Falls.

        Prežehnala sa a sadla do auta; pohla sa na cestu.

        Radosť pochodovala v jej srdci, že si bude hovieť celé týždne bez starosti, usobratá v čerstvej samote. Prázdniny by jej maly prinavrátiť sviežosť a pevnosť unaveným silám.

        Stroj uháňa závratne.

        Elinor po málo slovách zoberie sa v tichu, kým jej tvár vlhne nehou.

        S prižmúrenými očami, skríženými rukami, len pery sa ľahunko pohybujú.

        Zdá sa, ako by snila.

        Matka, upútaná dcériným chovaním, vyruší ju slovom. „Momentík, mamička," odpovie jej nežne, „práve odbavujem terciárske hodinky."

        Veselo trávi dni v zelenom zákutí kraja a v priateľskom kruhu príbuzných.

        Ďaleko od lomozu a od stykov s ľahkomyseľnou a skazenou spoločnosťou plní pokojne svoje pobožnosti, zintenzívňuje svoju modlitbu a rozjímanie.

        Pozdáva sa, že cíti blízky príchod sestry smrti.

        Vskutku po niekoľkých dňoch, 4. júla 1938, ako sa vracala do Glens Falls z pozvania k obedu, pri automobilovej nehode Elinor neočakávane zomiera.

        Mala sotva 28 rokov.

        Hviezda New Yorku, ponížená a horlivá františkánska terciárka, unikla takto javisku života, na ktorom zhrnula toľko víťazných úspechov, aby prešla na božskú scénu neba.

Hla..

        Hľa, devätnásť faklí, devätnásť sŕdc, devätnásť terciárov dneška, to jest posledného dvadsaťročia.

        Blízki teda nám, naši súčasníci, naši bratia. Obdivuhodné kvety, natrhané na všetkých suchých poliach našej zmechanizovanej, skeptickej a cynickej civilizácie, hladujúcej po rozkošiach a po zlate.

        Duše, čo našli vo františkánstve zdravý, evanjeliový pochop života, celkom vibrujúceho čistotou, výšinami a istotou v lepší život.

        Životy krátke alebo dlhé, ktoré však prežívali intenzívno hodiny svojich rôznych a mnohotvárnych dní, ktoré boly a sú našimi dňami.

        I dnes teda kvitne vo svete dobrota, svätosť. Preto je možné stúpať po šľa^" ""ách týchto jasných a utešených duší, bez tôni a túžob, miernených silou a podložených jednoduchosťou a rýdzosťou.

        Cesty otvorené všetkým chodcom života.

        Cesty, ktorými všetci môžu prejsť s jasnou mysľou, radostne, pod bielou zástavou Serafínskeho Otca.

Obsah:

Na ceste do výšky.....'.......……………………………………………………………………..5

Svätý nosič......................……………………………………………………………………...7

Na oheň ma položila láska....…………………………………………………………………15

Boh neumiera.........…………………………………………………………………………...25

Budovateľ chrámov.......………………………………………………………………………33

Výstredná mladica.......……………………………………………………………………….43

Pieseň poníženého života.....………………………………………………………………….51

Kráľovná divadla........………………………………………………………………………..59

Serafínska „Kristova koruna"...………………………………………………………………71

Lekár chudobných.......……………………………………………………………………….79

Nech žije Kristus Kráľ.....…………………………………………………………………....87

Štátnik......-....………………………………………………………………………………...99

Taká je matka.........………………………………………………………………………….105

Advokát Boha a Cirkvi......………………………………………………………………….113

Alebo kapucínom alebo smrť...……………………………………………………………..119

Pútnica lásky.........…………………………………………………………………………..129

Ó moja Angiolina........……………………………………………………………………...139

Čínsky Ozanam........………………………………………………………………………..147

Generál a terciár........……………………………………………………………………….157

Hviezda New Yorku.......…………………………………………………………………...165

Hľa..............………………………………………………………………………………..173

P. Ambrogio Peruffo O. F. M.:

TERCIÁRI DNEŠKA.

Preložil: P. Bohumír Randa O. F. M.

Vyšlo ako 1. zväzok knižnice Serafínskeho sveta,

ktorú rediguje P. Libor Mattoška O. F. M.,

nákladom administrácie Serafínskeho sveta

v Prešove.

Kresby: Samo Šmálik.

Vytlačila „Pravda", grafické a vydavateľské

podniky, filiálka vo Zvolene

roku Pána 1946