ELAISE PASCAL
MYŠLIENKY
1948
VYDAL SPOLOK SV.
VOJTECHA V TRNAVE
Blaise Pascal: Myšlienky (Pensées). Z francúzštiny preložili Jozef Gonsorčik a L. G. F a guľa. Úvodná štúdia od Ladislava H a n u s a. S použitím poznámok podľa vydania Nelson, Éditeurs, Paríž (text Léona Brunschvicga) a vlastných poznámok Jozefa Jánoša. Vychádza ako 12. sväzok edície Svet, séria B, ktorú vydáva Spolok sv. Vojtecha v Trnave. Obálka od Edity Ambrušovej. S povolením cirkevnej vrchnosti v Trnave č. 9h26l 194H. Vytlačila Kníhtlačiareň Bratia Kališ v Nových Zámkoch roku 1948.
Tomášsky mysliteľský typ ustupuje za svojím dielom.
Iba s námahou sbierame osobné ťahy i dáta. Dielo je
objektívna, univerzálna sústava, sta by nie jeden človek bol jeho tvorcom a
nositeľom, ale celý vek, kolektív stredoveku, ktorý na konci shrňuje a vyjadruje. Blaise
Pascal je opačný, augustiniánsky typ. Dielo je tu
vyznaním, ako „Confessiones", záhadný,
prerývaný, fragmentárny svet, ako Pascal sám. Sotva sa odhaľuje, skôr zakrýva.
Chodíme medzi Pascalom a jeho pozostalosťou, od jedného o druhom dozvedieť sa
viac, no socia nás do záhad ioraz väčších. Ani s
osobnosťou Pascalovou nie sme načistom. Svätec?
Mystik'! Ortodoxný, či heretik? Pochybovač, či vizionár? Máme „Myšlienky"
prijímať s katolíckou dôverou, alebo sa k nim blížiť s katolíckým
„darom rozoznávania duchov", ako autorov s iného brehu? Už keď spomíname
takúto otázku, vyvoláva to ovzdušie pochýb. Nám však záleží na jasnom
stanovisku, najmä keď vítame Pascala prvý raz v
slovenskom preklade, a to od katolíckeho nakladateľstva. Pascalovský
problém je hlboký a mnohoznačný.
Chateaubriand
volá ho „až hrozivým géniom". Ťažko obsiahnuť jeho rozsah. Úvod tohto
života je skvelá vedecká dráha. Otec, ktorý po včasnej smrti matkinej celú
starosť preberá sám, výchovu začína logikou, aby postupne prebral celú
filozofiu i náboženstvo v prísnom katolíckom duchu. Matematiku úmyselne
odsudzuje na neskoršie, aby sa chlapec nepristavil pri tomto privábnom pokušení, aby jeho duchovný vývin nestal sa takto
jednostranným. Ale sedemročný Blaise na kockách
dlážky vynájde svoju vlastnú geometriu. Od mladistvých rokov urobil prelomové
objavy o vákuu (vzduchoprázdnom priestore), pokusom dokázal ubúdanie tlaku
výškou, vynašiel složitý počítací stroj, uverejnil
hlboké disertácie o rovnováhe tekutín, o sečniciach
kužeľov a i. „Bol to od Archimeda najväčší pokrok v matematických vedách"
(M. Laros). Obsiahol a prekonal prírodovedu svojej
doby. Položil základy modernej psychológie. Vytušil naše najnovšie objavy atomovej energie. No po krátkej závratnej dráhe náhle sa
vzdal vedeckej činnosti ako nehodnoty a balastu.
Nasleduje krátka fáza svetáckeho života. Po istej nehode sa odvráti od sveta,
ponára sa dovnútra, do konca života venuje sa kontemplácii. Sú tu prelomy,
hlbšie a hlbšie konverzie, načínanie na novej bytostnej rovine.
Pascalovom
živote zračí sa tragická existencia moderného kresťana. Nielen dielom, ale i
životom predznačil našu cestu. Plytká psychologia
hovorila by o rezignácii. Teologia hovorí v poslednej
fáze Pascalovej o dôslednom bytí z viery V tejto
poslednej kontemplácii pripravuje svoju veľkú „Apologiu
kresťanstva". Život 39 rokov ostal zlomkom. Nesmierna veľkosť, ale torzo
učenca, filozofa, teologa. Duch víťazí nad chatrným,
chorobami stravovaným telom. Ako sv. Pavol, nový argument víťazného
spiritualizmu nad ťarbavou hmotou. No telo bolo jednako prislabou nádobou pre
toľký obsah. Rozbila sa.
Od sedemnásteho storočia každá generácia sa musela s
Pascalom vysporiadať. Aj naša slovenská generácia to musí. Pascal je triediacim
znamením novoveku. Rozličné smery si ho osvojujú a vysvetľujú po svojom.
Zámienka k mnohoznačnej interpretácii nachodí sa isteže v samotnom Pascalovi. Veď v jeho veku, ktorý je aj naším vekom, všetko
vajatá v nejasnosti, všetko vrie a speje k poslednému rozhodnutiu. Za týmto aieoo oným zdaním v Pascalových
tézach väzí jeho pravý a jednoznačný smysel: pascalovská kresťanská pravda. Dnešným väčším smyslom pre pravdu treba sa domakať
tejto pravej interpretácie.
Protestanti radi vysliedia aj každé zdanie protirímskeho postoja. Rozmnožujú tábor prívržencov, najmä keď ide o pascalovský formát. Spomína sa ako mučeník slobody svedomia proti náboženskej autorite, a to práve v časoch náboženských bojov. Nenachodia uňho špecifické katolícke prvky, iba všeobecné a nezáväzné pojatie kresťanstva, kresťanstvo necirkevné, neautoritatívne, nehierarchické, nesviatostné. Katolícke prvky sa však u Pascala nachodili. Z organického jadra v celom diele. Aj tam, kde sa o tom výslovne nezmieňuje. Katolícky hľadí na svet, katolícky rieši bytostné problémy, predovšetkým paradox človeka.
Voľná myšlienka zas videla v Pascalovi
tragického pochybovača. Pascal skeptický, nezáväzný, k nijakému táboru
nepatriaci. Aj T. G. Masaryk má Pascala za „veľkého skeptikí novoveku", tiež stihnutého „nemocou
storočia" (Rusko a Európa). Veď aj v Dostojevskom videl otca ateistov.
Nepostihol, nevedel, nemohol a nechcel postihnút Krestana. Liberálna, nezáväzne hľadajúca generácia vkladá
do Pascala seba. Práve on sa stáva ria prahu novoveku jej obľúbeným typom, predlohou vari chateaubriandovského „René", goetheovského Werthera a Fausta, byronovského
Kaina a Mefista, typom titánskeho rozorvaného
moderného človeka, alebo aj Garborgovej 7 ezignovanej „umdlenej duše". Doktrinársky vek prechodí
ponad Pascala s príznačnou povrchnosťou.
Nevystihuje vec, ked sa
bežne pýtame, či Pascal bol veriaci alebo neveriaci. Hovorit
o kresťanstve Pascalovom musíme sostúpiť
do najhlbšieho smyslu viery, veriaceho človeka a
samotnej krestanskosti. Laicizovaná spoločnosť slovo
„veriť", aj v katolíckom úzu, poníma priľahko. Človekom dneška káľa ešte vždy dualizmus medzi sviatočnou kostolnou
zbožnosťou a ináč profánnym pohanským životom — živé to ešte dedičstvo
liberálneho 19. storočia i liberálneho kresťanstva. Zbožnosť ako výnimočný
povrch, ale to, čo človek je, čím existenčne skutočne žije, je svetské, vierou
neprepracované. Tento rozpor medzi kresťanským menom a skutočným charakterom
javí sa na myslení, na živote, diele, výtvoroch, spoločenských formách. Otázka
o skutočnej žitej 1orme, o bytostnej „štruktúre" človeka je tým
závažnejšia, čím je väčším duchovným formátom. U Pascala
má základný význam.
Ide nám v kresťanstve o správne spájanie dvoch
pochopov: „veriaci" a „človek". V liberálnom novoveku, aj v
katolíckom úzu, tieto dva termíny spájaly sa iba
fakticky, čiže náhodilé. Kryly
sa iba v jedinom náhodnom bode. Zbežne sa hovorí: veriaci človek. Viac sa tu
myslí na príslušnosť. Inakší je ako veriaci, inakší ako človek. V obrodenom
katolíckom a pove
dali by sme, v pascalovskom ponímaní, pri spájaní týchto dvoch pochopov
ide o veľa viac. Nielen o faktické a náhodilé, ale
podstatné, existenciálne spojenia života a viery.
Pascal bol kresťanský človek, „homo
religiosus", v tomto podstatnom smysle. Bol to život z viery, existenčnou formou, vonkoncom
usporiadaný shora a usmernený nahor. Veril, oddano, bez pochýb. Bol hľadač, no nie ako skeptik, ktorý
hľadá a bojí sa nájsť, v smysle Sertillangeovom,
o dvojakých ľuďoch: ktorí sa boja Boha stratiť, a ktorí sa boja Boha nájsť. Ale
bol hľadač ako kresťan — pútnik, viator. Jeho
problémy boly samy problémy viery, veriaceho na zemi.
Trpí pre nedostatočné svedectvo Božie v prírode. Boh sa mu zjavuje priveľmi,
aby ho mohol ignorovať a poprieť, a primálo, aby ho zreteľne videl, bez
zakolísania Petra na vlnách. I samo zjavenie Božie mu viac zahaľuje, než
odhaľuje. Trpí pre obmedzenosť ľudskej vnímavosti voči Božiemu svetlu. Darmo,
na zemi vidíme len v zrkadle a v hádankách (1 Kor 13, 12). Viac tušíme a úfame,
než vidíme. Trpí bolestným očakávaním stvorenstva, náhodilosfou,
ničotou ľudskej existencie. Problémy usiloval sa riešiť shora,
v duchu pokory. Nebadalo sa uňho obdobia, keď by mu bolo viery ubudlo. „S
historického hľadiska javí sa Pascal ako génius jednotný a veľmi bohatý. Všetky
jeho hrivny boly bez újmy
podriadené viere a láske Božej" (Boutroux v „Dictionnaire de théologie catholique").
Knihe o Pascalovi dáva R. Guardini názov „Christliche Existenz", v rade monografických štúdií pod spoločným
menom „Unterscheidung des Christlichen"
(„Rozlišovanie krestanskosti"). Preberá tu
náboženské svety Augustína—Pascalu —Holderlina—Dostojevského.
Ako vidíme, nevšíma si len katolíckych, ale aj protestantských a pravoslávnych
zjavov. Hoc z viacerých kresťanských foriem, ide mu o osobnosti, ktorých
hlavným tvárnym zákonom je „krestanskosť" ako
bytostná forma. Spytuje jej ústredný problém: čo ju v poslednom konštituuje a
čo ju rozlišuje od iných existenčných foriem nekresťanských. Túto bytostnú
formu poznáva v Pascalovom živote.
Najhlbší pohľad do Pascálovho
náboženského vnútra nám dovolí jeho „Mémorial"
(„Pamätník"). Zvláštny záznam sakrálneho zážitku. Bolo to videnie?
Zjavenie? Halucinácia?
Pascal zažil živého Boha ako Otca, ako mystérium tremendum, a seba ako diéta Božie, v strachu, v slzách, v
ľútosti, : láske. Načrtol si to na prúžok pergamenu. Nosil ho zašitý v
kabátovej podšívke. Nosil ho tak starostlivo, že si ho preložil aj do podšívky
nových šiat ako svoj poklad. Text pergamenu, je tento: „Rok lásky 1654, v
pondelok 23. novembra, od hodiny 10.5 do polnoci. Oheň. Boh Abrahámov, Boh
Izákov, Boh Jakubov, a nie filozofov a nie mudrcov. Istota. Radosť. Pokoj. Boh
Ježiša Krista. Veľkosť duše ľudskej. To je život večný, že poznajú Teba,
jediného a pravého Boha, i Ježiša Krista, ktorého si Ty poslal. Odlúčili sme sa
od neho. Utekali sme pred ním, zapreli sme ho, ukrižovali sme ho. Aby som už nidy nebol odlúčený od neho. Večná radosť za jediný deň
núdze na zemi. Amen."
Je to mystický zážitok. Priam smyslové
zakúsenie skutočnosti Božej. Stvorené hranice to nepojmú. Hynú hrôzou i blahom.
Ide ich rozhodit. Od tejto chvíle je preniknutý týmz>> obsahom do hlbín. „Mémorial"
sa volá druhou konverziou Pascalovou. Nemohol mat už
spoločenstva so zemou.
Mystický zážitok môže prichodit
aj od iných mocnosti. Zvrtne sa na znamení, v ktorom a odkiaľ prichodí.
Pripomeňme si vytrženie inžiniera Kirillovova v
Dostojevského románe „Posadli"'. Boly dve hodiny
tridsat minút. Zastavil hodiny na znak, že sa
zastavil čas. Blaho, čo až fyzicky premieňa človeka. Iba chvíľu sa dá vydržať.
Svoju božskost tu zažíva Človekoboh,
protiklad a protivník Bohočloveka, Antikrist. Svoju absolútnu slobodu dokáže
najväčšmi tým, že si život odníme. Pôjde prvý. Stane sa „prvorodeným z mŕtvych
'. Za sebou potiahne ostatných. Keď si šivot nemôže
dať, aspoň si ho vezme. Evanjelium smrti. Ale Pascala
Boh povoláva k životu. „Aby život mali a čím viacej ho mali" (Jn 10, 10). Zážitok tu i tam. Aké kritérium pravosti? Boh
Abrahámov sám sa dosvedčuje, že je Bohom Ježiša Krista, Kyriosa,
Pána nášho.
„Mémorial" je kľúčom ku kresťanskej existencii Pascalovej. Všimnime si textu bližšie. „Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov — a n i e filozofov a n i e mudrcov" (— „et non des philosophes et non des savants"). To je silný protiklad. To je tento Boh a nie tamtých. Takýmto dôrazom vyslovali prví kresťania meno Pána „Kyrios". Kyrios h é m ó n! Domi nus n o s t e r! To je Pán n á š, a nie kyrios tamtých, pohanov, Imperátor, Cézar.
— „a nie filozofov a
nie mudrcov" — Zvážme si tieto slová. Toto hovorí Pascal, ktorý obsiahol i
presiahol učenosť svojho času, ktorý nediletančil ako
vonkajší učeň. ale bol svrchovaný domesticus
vedy. Práve tak suverénne a až demonštratívne sa potom vzdal vedy pre vyššie
hodnoty. Ako Dostojevského „Výrastok", ktorého životnou túžbou bolo stať
ta boháčom len preto, aby sa mohol zase vzdať bohatstva a dokázať svoju
kresťanskú slobodu. Obetou je vzdať sa imania c nie vysokých hrozien. Tento
Pascal stavia svojho Boha do protivy s bohom
filozofov a mudrcov.
Akýže je Boh filozofov a mudrcov? Otázka nadčasová a vždy časová. Je to číro abstraktný pochop, výtvor rozumu, ktorý zbožňuje v ňom seba. Nie je skutočnosťou v poriadku vecí. Má iba skutočnosť pojmu, čo skrsol v subjekte. Subjekt je jeho jediným nositeľom. Ako zaniká subjekt, zaniká jeho boh. „Čože urobíš, bože, ak ja zomriem? So mnou strácaš všetok smysel", básni Rilke. Aký je to boh? Imanentný, idealistický, humanistický, deistický. Toľko foriem má, v koľkých s'i vo veku našom zjavuje modlárstvo rozumu. Boh filozofov a mudrcov je raz idealistický, raz materialistický. Abstraktným, zabsolútneným pojmom nahrádza Hegel skutočnosť sveta, človeka, Boha. Svet je vôľa a predstava. Hegel popiera objekt, zabsolútňuje subjekt. Ľavé krídlo hegeliánske popiera subjekt, zabsolútňuje subjekt, hmotnú skutočnosť. Hmota myslí a tvorí. Pripisujú sa jej všetky prívlastky ducha, ba Boha. Kult, ktorý patrí jedine Bohu, prináša s;a hmote, technike, kvantite. Nie íe to už vlastne krajný materializmus, ale zospiritualizovanie, ba zbožšLenie hmoty a mystika hmoty. Askéza a heroizmus, ale obrátené do zeme. Aj táto absolútna hmota je len abstraktný pochop. Nie uznávanie poriadku sveta a hierarchie hodnôt, ale racionalistická sústava. Výtvor rozumu. I to boh filozofov a mudrcov.
Boh filozofov a mudrcov nie je menší než Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov. Bytosť, od ktorej sa väčšie nedá myslieť. Bytosť čistá, lebo veď je abstraktná, duchovná, veď je výtvor ducha. Má jedinú známku, že je, a že je absolútna. Je nad svetom, nad priestorom, nad časom, nad všetkým telom: nikde. Nemôže mať vzťahu k priestoru, k istému zemskému miesta, veď je všeobecný pochop. Nemôže sostúpiť do historického času, ako pochop je postať mimočasová. Nemôže sa vtelif, v tele sa zjaviť. Ako abstraktum nemá vzťahu k telu. Čo je to teda? Všetko a nič. Kde je? Všade a nikde.
Nepokladajú sa za bezbožných, za ateistov. Naopak.
Povedomí sú, že majú najvyšší a najčistejší pochop boha, aký sa len myslieť dá.
Nie sú bezbožní. Majú náboženstvo, a to najvyšší stupeň medzi historickými
náboženstvami. Ono sa vyvíja spolu s vývinom ľudského vedomia, ktorého je ono
výrazom. Po fáze mystickej (pravekej, primitívnej), scholastickáj
i metafyzickej (stredovek), došlo ľudstvo ku tomuto náboženstvu Humanity,
Rozumu. To je náboženstvo dospelé pre du chom dospelých. Jedine dôstojné človeka pokrokového a
osvieteného. Jemu zodpovie najvyššia etika, humanita.
Toto Absolútno je meradlom voči zjavenému náboženstvu kresťanskému. Stavia sa mu s dogmatickou povýšenosťou, so srditou nevraživosťou, s netolerantnosťou. Boh filozofov a mudrcov v histórii stretol sa s náboženstvom Vteleného Slova. Pohoršil sa na ňom. Pýcha sa pohoršuje. Boh večný, čistý duch, ktorý si žiada ctiteľov v duchu a v pravde, opätovne sa zjavil po stvorení slobodným skutkom, v historickom čase, na konkrétnom mieste, ohlasovali ho živí ľudia. „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh otcom ústami prorokov, ale teraz v poslednom čase prehovoril k nám v Synovi" (Žid 1, 1). Ten, ktorý povedal „som, ktorý som", zjavil sa ako Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov. V plnosti časov zjavil sa ako Boh Ježiša Krista. Nie odnikadiaľ, holý pochop, ako Dostojevského Kristus v „Legende o Veľkom inkvizítorovi", ale ako Boh živých, ktorý je na nebesiach, o ktorom Kristus hovorí, a my s ním: môj Otec. Tohto živého Boha zažil Pascal v „Mémoriale". A nie boha filozofov a mudrcov.
Dve náboženstvá sa stretly, nastalo pohoršenie, scandalum.. filozofi vystupujú proti zjavenému Bohu s celou rozhodnosťou. Nie ako neverci! Ale v mene svojho vyššieho, čistejšieho, absolútneho pochopu boha, v mene vyššieho náboženstva a etiky. Pohoršujú sa, ako ctitelia pravého boha, že by Boh mohol sostúpiť na zem na istom mieste, opustiť svoje mimopriestorové myslené bytie, v historickom čase, ktorý sa dá určiť kalendárom, ako urobil Lukáš: „v tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta". Pohoršujú sa, že by Boh mohol porušiť svoju absolútnu neprístupnosť, prehovoriť k ľuďom, ľudia že by s božskou autoritou mohli hlásať slovo Božie. Pohoršujú sa, že by sa Boh mohol telom stať a v ľudskej podobe, ako brat, viditeľne a hmatateľne, prebývať medzi nami, že by sa aj táto ľudská podoba mohla skryť pod spôsoby chleba a vína ako pokrm duše. „Tvrdá je to reč!" Krížovou výpravou tiahnú proti Znepokojovatcľovi ustálených rozumových zemských poriadkov. Pochopíme ináč záhadné slová: „Kto vás zabije, bude sa nazdávať, že koná službu Bohu". Proti zjavenému Bohu dvíha sa odpor ľudskej pýchy. Ona zahatáva cestu viere. „Svetlo vo tmách svieti, ale tmy ho nepojaly. — Medzi svojich prišiel a svoji ho neprijali."
Celá „Pieseň o Bernadete" je históriou takéhoto
pohoršenia v mene náboženstva Rozumu, ba v mene čistoty náboženstva ešte aj v
katolíckych kruhoch. Scandálumom sa vidí, že by
Nebeská Matka mohla opustiť svoje vysoké sídlo, že by sn mohla zjaviť medzi
nami na svete, na nejakom konkrétnom, a najmä takom špinavom mieste, práve v
tomto ľahostajnom čase, a práve tomuto chatrnému dievčaťu. Ako sa môže
vznešenosť zjavovať v prostej forme a nepoškvrniť sa! Kniha je história, ako
padne na zem Zázrak, nebeské teleso, ako rozvíri hladinu života v čoraz širších
kruhoch, ako sa stáva v štáte kameňom úrazu, voči ktorému načim zaujať
stanovisko, za či proti, a tým vysloviť nad sebou súd.
Boh pohoršenie predvída. Neodnáša ho. Pripúšťa ho, aby sa odkryly hlbiny sŕdc, aby ľudia boli vyrušení zo zemského pokoja, aby boli nútení zaujať stanovisko. Boh neohromuje človeka holým zjavením božstva. Zjavenie má svoj zákon, akési pravidlo, ktoré vynímame zo spôsobu, ako sa Boh ľuďom zjavuje. A to je „kenosis", zjavenie v nepatrnosti, v ponížení, a potom, ľudské prostredníctvo milosti. V chatrnej podobe sa zjavuje Boh. Vlastne sa ňou zahaľuje. Nestrháva slávou k úžasu. Neohlušuje velebou. Žiada vieru a pokorné srdce. No i pod chatrnou podobou zjavuje sa dosť zreteľne všetkým. Môžu prijať. Môžu uveriť všetci. Znaky a dôkazy sú dostatočné. Kto má oči na videnie, nech vidí, kto uši na počúvanie, nech čuje. „Iďte, oznámte, čo ste videli a počuli. Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa očisťujú, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. Blahoslavený, kto sa na mne nepohorší" Mt 11, 5K Aj neveriaci má dosť dôvodov prijať zjavenie, uveriť. Ale neprijme. Neverí, lebo nechce veriť. Príčina je v ňom, tajomstvo neprávosti. Nevera jednak nechce sa podobrať na mravné dôsledky viery, jednak sa pohoršuje nad chatrnosťou Božieho zjavu. Za urážku si má, že Absolútno sa zjavuje v poslednej pokore. Pre týchto, ktorí ho neprijali, Boh zjavený je Boh skrytý, Deus absconditus. Lebo sa protivia Duchu, hovorí Písmo, že im zakryl oči, aby nevideli. Boh sa im zjaví už iba v moci ako sudca. Pascal v „Mémoriale" zažil skrytého Boha milujúcich. Bola to odpoveď na úzkostlivé hľadanie dieťaťa. „Mémorial" je kľúčom na pochopenie „Myšlienok".
Pascal sa chystal napísať veľkú „Apologiu
kresťanskej viery" ako výťažok svojho života. Nemal tých desať rokov
potrebných na dokončenie tohto opisu, ktoré by bolo vari bývalo našou
apologetickou Sumou. Bolestné riadenie, že dielo ostalo zlomkom. V pozostalosti
ponachádzali iba na papierikoch porozhadzované náčrtky myšlienok. Plán zaviazol
v štádiu materiálu. Ako by ho bol autor pospájal? V akom poradí? Čo by bol z
neho vybudoval? Pascalov úmysel nepozná nik. Zlomky potom v rozličných
vydaniach posostavovali z dohadov, podľa akéhosi
vecného súvisu. V „Myšlienkach" máme takto iba umele sosnovaný
konglomerát miesto celku. Ich význam je skôr v jednotlivých fragmentoch
myšlienok, než v celku. V stave, v akom sa dostávajú do našich rúk,
„Myšlienky" delia sa na dve časti: Prvá je všeobecná príprava modernej
mysle na prijatie kresťanskej pravdy, druhá je zvláštny rozbor kresťanského
náboženstva. Podrobnejšie:
I. časť nastoľuje problém človeka, biedu a veľkosť (misére et grandeur). Z vlastných
síl tento svoj bytostný problém nevyriešime ani filozofiou, ani humanitnou
mravnosťou. Ľudstvo sa rozchodí už v samom určení pochopu, čo je to najvyššie
dobro, „summum bonum".
Človek je v dedičnom hriechu, v zajatí žiadostivosti, najmä sebalásky. „Naše ja
je hodno nenávisti.' — Le moi
est haissable!"
Problém človeka rozrieši len kresťanské náboženstvo cez Prostredníka Ježiša
Krista.
II. časť priamo dokazuje kresťanskú pravdu, božstvo Kristovo, pravosť Cirkvi. Sú tri poriadky: poriadok tela, poriadok ducha, poriadok lásky. Niet prechodu z jedného do druhého. Vo svete lásky máme osobitnú schopnosť s intuitívnou istotou poznávať Pravdu: srdce. „Srdce má svoje dôvody, ktoré rozum nepozná". Táto myšlienka je aj srdce „Apologie". Do poriadku lásky sa dostávame vierou, milosťou Prostredníka. Láskou stávame sa údmi jeho tela (mystické telo Kristovo!), a to je život. Sem je vsunutý Pascalov povestný „argument stávky" („le pari"). S druhou stranou, s tzv. „libertínmi", alebo podľa vtedajšieho spoločenského názvu „les honnétes hommes", uzaviera stávku o výhru života. Oni sa okúňajú. Pôžitky tohto života sú isté, no večnosť neistá. Stávka sa im nevidí byť rozumná. Pascal dôvodí: večný život zo sľubov Božích je istý. Získaš ňou dvojnásobný život, tento i budúci. To je výhra jedného proti dvom. No aj pôžitky tohto života sú neisté a vratké. Veď najlepší výsledok pozemskej filozofie je stoa, s múdrosťou: najlepšie je nenarodiť sa; keď sme sa však narodili, najlepšie zomrieť. Ale zbožný človek, ktorý od počiatku sádže na stávku, získa i tento život, dobrý život, pokoj srdca. To je už sádzka jedného ku trom. Stratiť život, aby si ho získal, na to treba odvahy. Je to riziko skoku do priepasti.
Ďalej sa zapodieva rozumovými dôkazmi viery. Sú a
dostačia, aby súhlas viery bol rozumný, poťažne, aby
nebol proti rozumu. No nie sú matematicky evidentné. A aj súhlas viery nie je
nevyhnutný, ale slobodný, záslužný. Vlastný dôvod nevery nie je nedostatok
dôkazov, ale protichodná vôľa. Prvotný aôkaz viery je
ochotné srdce. No aj teologické dôkazy môžu byť nástrojom viery. Ako aj „Apologia" môže byť nástrojom milosti. Kresťanskú
pravdu dokazuje najmä zo zázrakov. Nestačí tu vidieť fakty. Vidí ich aj nevera.
Ale hlavná je správna interpretácia zázraku. A to sa už deje pomocou milosti.
Pascal nie je systematikom. „Apologia" nie je scholastický osnované dielo, podľa téz, podľa teologickej metodiky, aké boly vtedajšie apologetiky Bellarminova, Fénelonova, Bossuetova. Ich metódu volá tradičnou. Jeho apologia je životná, psychologická. Na tradičných buduje a predpokladá ich. No svojou úlohou a vlastnú ťažkosť apologie novovekej vidí inde. Ako je potrebná živá, kérygmatická, čiže ohlašovacia teologia, tak táto teologia potrebuje živú, ohlašovaciu apologetiku. Jej úloha, hoci bráni nadčasové pravdy, je vždy konkrétna, časová. Oslovuje konkrétneho človeka, určitú generáciu, musi si všímať jej zvláštnej duchovnej situácie, jej časovej problematiky. Má pracovať psychologickými prostriedkami. Časový priestor, pre ktorý je určená „Apologia" Pascalova, je duchovná situácia novoveku, je problematika moderného človeka.
Tradičná apologetika má všeobecnú predstavu o človeku.
Pravdy podáva špekulatívne. Dôveruje v rozumové presvedčovanie. No, podľa Pascala, náboženský problém novoveku nie je, aspoň nie
prvotne, neznalosť kresťanskej náuky, nedostatok dôkazov a dokazovania. A ani
by sa tento defekt neodstránil samým pôsobením na poznanie, samým hromadením
teologickej literatúry. Tento náhľad by bol pomýlený a všetka solídna stáročná
práca by šla vlastne pomimo vlastnej veci. Pripúšťa veľkú náboženskú nevedomosť
novoveku. Pribúda jej postupne, čím viac sa vek spohanšťuje.
Nevedomosť nie je príčina nevery, ale skôr jej následok. Hlavná prekážka viery u novovekého človeka je skôr citová než rozumová. Rozumová je už len dôsledok citového pôsobenia. Generačná priehrada je tu celý životný afekt. On je základnou štruktúrou moderného človeka. Vytvára jeho smýšTanie, stanoviská, súdy, postupy, isté záujmy, alebo ho vnútorne uzatvára do nezáujmu, alebo nepriateľského odporu voči viere. Už pred skúmaním veci mu určuje úsudok, novoveký protináboženský predsudok^Pascalova zásluha je, že začiatkom nášho veku upozornil na veľký význam životného afektu pre celý postoj človeka k svetu, na veľký vplyv vôle a voluntarizmu na poznanie a konanie človeka. Upozornil na složitý svet podvedomia, predchádzajúci všetko vedomie O afekte rozhoduje niekoľko základných faktov v živote, najmä už v rannom detstve. Poväčšinou potom ostane v jeho zajatí, alebo ťažko sa z neho vymaňuje na objektívne svetlo. Z „Hovorov" sa napríklad dozvedáme, že odmietavý postoj T. G. Masaryka voči katolicizmu podložily niektoré zážitky z detstva a mladosti, najmä okolnosť, že v rozhodujúcich fázach dospievania mal do činenia s niekoľkými nehodnými zástupcami duchovného stavu. Svoj náhľad o katolicizme čoraz viac korigoval, no neprekonal svoj životný afekt Tento život bol prikrátky, aby našiel cestu zpät do Cirkvi.
Pascal žil v puberte novoveku. Renesancia nastupuje s
citlivosťou voči cirkevnej autorite, so zvýšením individuálnym povedomím, s
potrebou autonomie. Pod vonkajším kresťanským rázom
života vnútro sa vyprázdňuje. Osvietenstvo z ľahostajnosti voči viere prechodí
do otvoreného nepriateľstva. V Pascalovom barokovom
storočí premiešavajú sa rozličné duchovné prúdy: náboženská vrúcnosť i skepsa,
mystika i racionalizmus. Život sa postupne spohanšťuje.
V spoločnosti ustaľuje sa ideál pozemsky orientovaného, iba prirodzene
zdvorilého a šľachetného človeka, tzv. „honnéte homme", bez všetkých vyšších vzťahov. Skrižovanie
smerov náhľadne hovorí z architektúry. Priamy výšvih gotickej vertikály v baroku urputne sa borí zo
surovej zemskej matérie nahor, ale stráca smer, výšvih
jednostaj ruší prízemná renesančná horizontála, i potáca sa závraťou
špirály.
17. storočie je nástup racionalizmu. V popredí nie sú problémy metafyzické, ale prírodovedecké. Cirkev necenzuruje samo vedecké bádanie, ale s obavou pozoruje, ako z prírodovedeckej metódy utvára sa profánny, pohanský, kresťanstvu nepriateľský náhľad na svet. Pascalov vrstovník, otec racionalizmu Descartes, darmo sa usiluje dávať svojej náuke kresťanský ráz. Svetové dianie redukuje na mechanizmus, v ktorom zástoj Boží ostáva zbytočným. Ako matematickú metódu vynáša ako jedine spoľahlivú a prípustnú a jedine vedeckú, čím osudovo predznačil smer novovekého ducha. Duchovný okruh novoveku sa takto povážlivo zužoval na okruh experimentálnej vedy. Postupne krpatejú orgány pre chápanie metafyzického sveta ducha, viery, náboženstva. Descartes nastoľuje hlavnú modlu novoveku, pýchu rozumu. „Kryštálový palác" ducha vyhosťuje všetko mystérium. Pascal poznáva toto nebezpečenstvo. Už na prahu novoveku sa s ním vysporiada. „Aoologia" rúca descartovskú modlu.
Novovek teda vyznačuje 1. vláda prírodovedy a zanedbávanie metafyziky, 2. optimizmus rozumu, jedinej potencie ducha, ktorá usvedčuje vieru z klamú, postupne presvieti všetky problémy bytia, nastupuje na miesto náboženstva, 3. viera v nekonečný pokrok, optimizmus viery a techniky, z ktorého vychodí aj kapitalizmus a socializmus, 4. viera, že prekážkou mravnej dobroty je iba nevedomosť. Stačí človeka po učiť o lepšom, aby bol dobrý. Nepozná dogmu dedičného hriechu. 5. zvláštnym prívlastkom novoveku je aj rozluka viery a rozumu, teologie a vedy. Obvod vedy je len smyslová a hmotná experimentálna skutočnosť. Čo je povyše, odkazuje do sveta mýtov a bájok. Ale keďže v človeku predsa len objavuje akúsi potrebu veriť, v hocičo, vieru odkazuje citu. Citový akt je hlavný, objekt viery ľahostajný. Rozum, veda, nehrá tu rolu. Toto dvoje sa nedá slúčiť. Veda a viera sa nepriateľsky stavajú proti sebe. Vek hovorí o „antagonizme", Je nepriateľom viery dogmatickej. Teologia ako špekulatívna sústava vidí sa mu byť protirečením. „Teologia" v liberálnom protestantizme je vlastne psychologia: má vysvetľovať subjektívny akt viery, akt citu. 6. Novovek má náruživosť sekularizovať: všetky oblasti života vymaňovať zo sväzkov Cirkvi (protestantizmus), a postupne zo sakrálnej sféry náboženstva vonkoncom (ateizmus). Sekularizovaná myseľ je srditý nepriateľ každého zapájania života do vyššieho sväzku.
V materialistickom svetonázore 20. storočia dogmatický
racionalizmus ešte raz vrcholí. Ba dávne ideové sústavy až teraz presadzuje do
šírky života. No práve 20. storočím bol od základov otrasený všetok optimizmus
rozumu. Vo výchove, vo vede, v sociálnom živote. Priepastná skúsenosť biedy
dokazuje nedostatočnosť ľudských, prostriedkov pre vyriešenie problémov,
dokazuje jestvovanie dedičného hriechu. Rúca sa modla novoveku, „ boh filozofov
a mudrcov". Prázdnota a úzkosť nastupuje na jeho miesto. Rázcestie môže
viesť do zúfalstva, a môže byt dispozíciou pre vieru. Zdrvením rozumového
optimizmu sa novovek vlastne končí. Budúci vek bude azda veriaci, v znamení
syntézy a hierarchie.
Hlavnú prekážku viery vidí Pascal v slepote srdca. Pre
túto duchovnú situáciu moderného človeka je určená „Apologia".
Chce uvoľňovať dávno zasypané spodné šachty duše k viere, k pravde, k svetlu,
nahor. Negatívne odstraňuje prekážku duše, pozitívne pripravuje na ochotu, na
bytostnú otvorenosť k zvesti viery. „Apologia"
je v službe nášho adventu. Pascal vyšiel z vedy, aby ju podriadil viere.
Novovek sekularizuje, Pascal spája rozum s vierou, teologiu
s vedou, prírodu s nadprírodou. Naväzuje
vzťahy moderného človeka nahor. Na prahu novoveku vopred sa vysporiadal s
hlavnou problematikou novoveku, s našimi bytostnými problémami. Anticipoval
prácu, ktorú od 19. storočia obrovským úsilím koná novoscholastika:
vybudúva organický kresťanský svetonáhTad.
Pripravil apologiu kresťanstva pre naše časy. Svojimi
veľkýná prorockými perspektívami náš vek už
predchádza. Naznačuje riešenia do budúcnosti, i cestu, ktorou sa veriaci vek
bude musieť poberať.
Pascalovu
filozofiu môžme pomenovať iba existencia1nou.
Existencializmus je moderný smer filozofie: príznačný výraz tragicky
rozpolteného ducha pod dejinnými otrasmi, hlasnejší je existencializmus
ateistický (Heidegger, Sartre). Nepozná podstaty, iba
existenciu. Neodvodzuje ju odnikiaľ. Nemá pôvodcu, len v sebe spočíva
absolútnou náhodilosťou. Nemá ani cieľa. Speje do
ničoty. Jej smysel je nesmysel.
Existenčný postoj človeka: extrémy zúfalstva a opovážlivosti. Domovským právom
je však odôvodnený aj existencializmus kresťanský. Ioa
tu totiž nájde svoje riešenie. Tu má predpoklady: kresťanstvo oslovuje človeka
osobne, osobne ho chce spasiť, prináša mu poslednú bytostnú záchranu a
zabezpečenie. Z neho vyrastá osobitná kresťanská existencia, podľa vzoru Ľohočloveka, po dospelý vek Kristov. Vž
Písmo je vlastne existencialistické, najmä knihy Jóba, Žalmov, Ecclesiastes, Apocalypsa (Srov. R. Verneaux, Rzut oka na egzystencijalizm. V: Ateneum kaplaňskie. Júlaugust 1948. S. 1—18). Prežívajú sa obmeny ľudskej biedy
a veľkosti, zúfalstva i úfnosti omilostnenia i
zavrhnutia, stretnutia so živým Bohom i s Božími ľuďmi. Existencializmus
sprevádza celé dejiny západného ducha, i keď, pravdaže, sa ešte neupotrebuje moderná
terminológia.. Za zástupcov existencializmu kresťanského počítajú sa: An' gustín—Pascal—Newman—G, Marcel—Guardini—Przywara. {Srov. Fr. Sawicki, Chrzescijanska
filozof i ja existencijalna. V: l'rzegled
powszechny. Máj 1948. S. 310—3äU)
Teologia
Augustínova je celá osobná. Záhady viery sú mu osobnými záhadami. „Factus sum ipse
mihi magna quaestio'' (Conf. IV. 4.). Hlavná
téma je mu boh a duša. Človek je ma plný antimónií.
Iba v paradoxoch možno o ňom hovorit. Bez Boha je
„bytie k smrti", „lnquietum cor"
— nájde riešenie v Bohu.
Po sv. Augustínovi najväčší existencialista je
začiatkom novoveku Blaise Pascal. Nemal vzťahu k
odosobneným objektívnym sústavám, ba ani ku scholastike, ani ku sv. Tomášovi.
Aj scholastiku celkom mylne počíta k racionalizmu, jej metódu má za
„geometrickú". Ale vonkoncom sa mal za učeníka sv. Augustína. Dielo ju mu
len zámienka, len bojisko vybojovať svoj existenčný boj s Pôvodcom a Sudcom. Jaho základný postoj je tragickoheroický.
Ideálny život je mu namáhavý a nebezpečný. Zaujímajú ho len krízové body bytia.
Z toho vyplýva jeho predstava o človeku, jeho dialektická a intuitívna
poznávacia metóda, jeho pojímanie bytia v protikladoch.
Hlavné tézy „Pensées"
sú existencialistické: paradox človeka, logika srdca a „esprit de finesse".
Vstupom ku „Pensées" je
problém človeka. Ako Descartes buduje skutočnosť na subjektívnej istote vnútra
(„cogito, ergo sum"),
Pascal vychodí z osobného vedomia ľudskej tragiky. Pascalova
zásluha je, že na začiatku novoveku, ktorý bol tak omámený optimizmom, čo do
budúcnosti ľudstva, tak si istý zabezpečenosťou ľudskej existencie, tak plný
veľkosťou a mocou, všemoc.ou človeka, upozornil už
preventívne na malosť a ohrozenosť člojteka Ten
velikáš je veľmiveľmi biedny tvor, vystavený na pospas telesným i duchovným nástrahám, existencia mu visí
na nitke. Prvé, čo si uvedomuje človek, je nesmierna nepatrnosť a náhodilosť. Na čom si zvrtol jeho vznik? Aká je to
nevyhnutnosť, aby som „ja" tu bol? Čo veľkého možno budovať na tejto náhodilosti? Tôňou je medzi bytím a nebytím. Čo ho delí od
ničoty? V cvale premien okolo seba ľudský duch chce pobadať niečo stáleho,
nepodrobeného pominuteľnosti. No prúd zmien ho jednostaj strháva. Ani vonku ani
v sebe nestihne pevného bodu.
Povestná je výpoveď Pascalova:
človek je napätý medzi krajnosťami, medzi veľkosťou a biedou, medzi absolútnou
hodnotou a absolútnou nehodnotou, medzi anjelom a
zverom, nekonečnom a konečnosťou. Je napätý medzi nekonečnosťou veľkého a
nekonečnosťou malého sveta. „Ľaká ho mlčanie nekonečných priestorov". A vytuší
aj závratné predstavy atomových slnečných sústav.
Človek medzi dvoma nekonečnosťami — vyjadruje aj dnešný vedecký náhľad o
existencii ľudskej.
„Nekonečno" nadobúda v novoveku nový a najvyšší
význam. Pre antiku dokonalé bolo to, čo bolo ohraničené. Mal strach pred
nekonečnosťou. V stredoveku kresťanskom hranice sa rozletia, ale v tom
nekonečnu človek má pevné miesto v Bohu a všetko vo svete má vzťah k Bohu. Z
toho vychodila stredoveká dôvera v poriadok, bytostný optimizmus. Spočíval v
Bohu, nie v človeku. Renesancia značí bezpečnosť človeka. Oddeľuje sa odhora,
ohraničuje sa v zemskej konečnosti. No jeho konečnosť je len negatívna: je
toľko ako byť na pospas. Nepoznáva ani princípií ani cieľov. U Pascala
zmizne aj to zdanie stredu bytia, v ktorom renesančný život ešte zo
zotrvačnosti ostáva. Zmizne „duševné miesto", metafyzický domov. Niet pre
človeka dôvodu, prečo je tu a nie tam, teraz a nie inokedy. Pascal ukáže, ako
tento človek stráca absolútne meradlo hodnôt. Pred konečnosťou nieto vyššie a
nižšie, všetko je rovnaké a relatívne vedľa seba Z podstátnosti
človeka klesol do čírej faktičnosti. Žije v zmätku. Js stratený (égaré). Z toho
vzniká ako základný existenčný pocit: úzkosť. Cíti sa univerzálne ohrozený.
Tento pocit nerozptýli ani ideálny typ francúzskej spoločenskej kultúry,
pozemsky orientovaný „honnéte homme".
Jeho životným cieľom je zábava (divertissement),
rozptýlenie, teda útek sám pred sebou. Nechce sa veciam a sebe pozrieť do očú,
bo ináč sa zaraz dostaví muka bytia (ennui) a
stravujúca nuda. Jeho zážitkom je: to, čo je, je neznesiteľné. Povie si: „je m'étonne" — vypadávam zo samého seba.
V Pascalovi vybadať barokový
zážitok nekonečnosti. Aj veriaci človek stráca pevnú pôdu. Cíti sa vysotený z
dôverne známeho do cudzieho kozmu. Musel sobrať
všetku vieru, aby zúčtoval so sebou, aby kresťansky zvládol svoj zážitok, aby
aj v novom svete našiel svoje „centrum securitatis"
— „hlbinu bezpečnosti". Zážitok nekonečnosti zračí sa na barokových,
klenbách, ktorých racionálne bludisko dá sa sledovať iba infinitezimálnym
počtom.
Človek ponechaný na seba nevyrieši myslením záhady
svojej náhodilosti a insekurity.
Nezvládnu to „dogmatici", ktorí rozumovou pýchou sa zadubujú
pred pravdou, ani „pyrhonici", ktorí bez
stanoviska nechávajú prechod.it rozličné náhľady.
Ani mravne nevyrieši pozemský človek svoj problém. Čo je dobro? čo je cieľom života? Rozum sa usiluje poznať a vlastniť pravdu. Istota je jeho životným elementom,. No po páde ako v poznaní sa človek prebára v záhadách, tak aj u mravnosti je voskrz v zajatí žiadostivosti a sebalásky. V člo veku je niečo, pred čím jeho hlbší cit čistoty pociťuje stud, čo predstavám o veľkosti a ušľachtilosti udiera päsťou da tváre. Výsledkom tohto rozboru je: Ľudské ja je hodno nenávisti („le moi est haissable"). Hnusom uteká od seba, no neprekoná ani seba ani svet okolo seba. Znovu a znovu sa rozbieha a znovu podlieha. Zamotáva sa do vlastných antinomií. Duch sa usiluje ku objektívnemu svetu, hľadá cieľ ponad seba. V prekonaní svojho ja, v zapojení sa do objektívneho poriadku vidí záchranu. Ňo nedostáva sa mu K tomu síl. Dva zákony cíti v sebe, ako sv. Pavol, dve duše, ako Goethe. Na poznanie vplýva vôľa. Poznanie je mravný problém. Záujem subjektu cíti sa zásahom toho Druhého shora ohrozený. Nevidí, čo nechce. Bráni sa mravným dôsledkom poznania. Pochopíme, prečo hovorí teologia o „zavinenej nevedomosti".
Človek je bytosť protikladov. V samotnej biede zračí
sa jeho veľkosť. Ponajprv má ducha. Má v sebe niečo, čo nepatrí k hmotnej
skutočnosti sveta. „Priestor pohltí človeka ako bodku, ale človek myšlienkou
pojme priestor". „Človek je trstina, ale trstina mysliaca". V
hierarchii hodnôt „duch je, ktorý oživuje, telo nezmôže nič". Má potom
mravnú veľkosť. Je náhodilý a malý. Ale usiluje sa za
nepominuteľnostou, za večnosťou, za nekonečnom. Preto
spravodlivo ho treba merať meradlom ľudským, čiže veľkým: nie podľa náhodilého prítomného prierezu, ale podľa veľkej vôle. I
keď často zlyháva, veľké veci chcel. Dochodíme ku ďalšej veľkej paradoxnej
myšlienke Pascalovej: „človek nekonečne prevyšuje
človeka" („ľhomme passe
infiniment ľhomme").
Človek, to je predovšetkým biedna danosť. Ale merať ho treba podľa ideálu,
ktorý má o ňom Boh. Ľudský etos je: ustavične byt na
ceste, ku svojmu vyššiemu uskutočneniu. Má príkaz jednostaj prekonávať seba.
človek je paradoxná bytosť.
Svoj vlastný problém nerozlúšti sám od seba. Tu musí
nastúpiť teologická antropologia. Podstatu
skutočnosti poznáme len v protiklade: vinamilosť.
Človek už z pochopu nedá sa bez Boha pomyslieť, lebo je obraz Boží. Jeho bieda
je dedičný hriech, lebo od Boha odpadol. Toto je jeho najväčšia tragédia. Jeho
bieda je bieda sosadeného kráľa. Jeho veľkosť, ze je stvorený pre Boha, že ustavične ukazuje ponad seba, ie nepokojné je jeho srdce, kým nespočinie v Bohu. Vlastná
prirodzenosť človeka nie je číra príroda, ale presahovanie ponad seba. Odtiaľ, shora, sa vyvážia ľudské protiklady. Vo vyššej jednote sa
vyrieši problém človeka.
Kánonom novej výstavby človeka je Kristus. On dáva
ľudskému chaosu shora tvár a tvar. Problém človeka v
„Apologii" je problém z Boha. Boha pochopíme v
Ježišovi Kristovi. Existenciálne myslenie pascalovské
je podstatne christologicke. „Ó človek, darmb hľadáš pomoc z biedy v sebe. Bieda a pomoc vyslovia
sa takto: Adam a Kristus. Prostredník Bjží a ľudí".
„Nepoznáme sa, iba cez Ježiša Krista. On je predmetom všetkého, stred, kam
všetko smeruje. Kto pozná jeho, pozná smysel všetkých
vecí". Ale aj toto posledné zjavenie Ľudskosti je ešte zahalené do tône.
Božie zjavenie na zemi je vždy spolu zabalenie, a to pre dvojznačnosť smyslov, ktoré poukazujú k Bohu a spolu od Boha. Až
posledné zjavenie Lásky odníme tento závoj. Potom poznáme, ako sami sme poznatí.
Problém človeka Pascal vidí a rieši katolícky Lúšti ho
syntézou, „complexio oppositorum".
Jeho pochop o človeku pri všetkej tragike je pozitívny, i čo do pojatia
prírody! — a konečné vyriešenie pozitívne. Nevykonáva ho len Boh, človek
spolupracuje. Takto Pascal odchýli od človeka poslednú a absolútnu tragiku.
Neústi do bytostného pesimizmu, do luterovskej katastrofovej teologie zúfalstva.
Dušou Pascalovho existencializmu je logika srdca. Sú tri poriadky: tela, ducha, lásky. Poriadok tela zaviazne v smysloch, v biologických potrebách. Bytostný zákon je konkupíscencia, etos: vôľa k moci, metóda: násilie, mocenské prostriedky. Veľkí tohto poriadku sú požívači, bohatí, diktátori. Zem o nich najviac hovorí. No „blahoslavení tichí". Poriadok ducha nekonečne prevyšuje telo i svet hmoty. Cez zdanie vecí preniká do podstaty, skúma posledné príčiny, „Esprit" vytvára pojmy, súdy a sústavy, spája, rozdeľuje a triedi. Ale sám sebou aj duch je ohraničený vo svojom okruhu. Pascal, hoci pochádza od vedy, chová k duchu hlbokú nedôveru. Niežeby ho popieral. Uznáva ho, v hierarchii vysoko ho hodnotí. Ale vidí jeho otáznost, vidí jeho nebezpečenstvo i pokušenie: pýchu, zakľúčit sa v sebe, stavat sa na seba, výlučne, vytvoriť zo seba absolútne božstvo. Pre túto modlu chová nedôveru k celému novoveku. Predvída jeho katastrofu. Autonomný duch síroví sa sám v sebe. Jeho mocní sú filozofi, mudrci, géniovia. No ak sú len to, pred vyšším meradlom sú maličkí a biedni. Všetok duch je sám v sebe neplodlK), ak sa neodvodzuje od Svätého Ducha. Ale ten už otvára obzor do nového poriadku lásky. „Všetky telesá sú nič oproti najmenšiemu aktu ducha. Ale aj duch je nič oproti najmenšiemu aktu lásky". Tri poriadky sú osobitné, oddelené svety. Niet prechodu z jedného do druhého. Neodvodzujú sa navzájom. Medzi nimi je zlom. Dostať sa s tohto na ten treba sa nachodiť na novej bytostnej rovine. Poriadok lásky buduje sa shora nadol. Nie človek si ho dáva, ale ak sa otvorí, zúčastní sa prvotného Pôvodcu lásky. To je tvorivý akt. Človeka pretvorí na novú bytosť, na obraz Bohu najväčšmi podobný. Pretvorí každú vec, pozláti i najchatrnejšiu, čoho sa milujúci človek dotkne. Premení svet na oheň a krásu a smysel.
Láska má osobitný poznávací orgán: srdce. Má osobitnú
logiku, ktorú rozum nechápe.
I rozum hľadá vravdu.
Najčastejšie si však sám zahatáva cestu k pravde. Krúži okolo seba a ten kruh
je v novoveku čoraz menši. Autonomný duch sám seba
ochudobňuje. Začína bohorovnou pýchou, no jeho horizont až po našu prítomnosť
sa zužuje na samý smyslový, hmotný svet. Za objekt
vedy a ducha vonkoncom pokladá iba experimentálnu skúsenosť a za 'jedinú
prípustnú metódu pokladá tzv. „geometrickú". Ako stratil tento duch
kontakt s veľkými svetmi ducha! Ako bol olúpený o bohatú hierarchiu bytia, od
najnižšej hmotnej po najvyššie Bytie nestvorené! Škála hodnôt sa mu scvrká na jedinú: človek je to, čo zje. Rozum, duchovná
potencia, skúmajúca podstata všetkého i seba, stáva sa mechanickým aparátom a
úfa, že sa raz umele skonštruuje ako hodinový stroj. Dochodí ku samovražde
moderného ducha: duch sám seba popiera. Borí sa v mechanických putách, ktoré si
bol pýchou sáin naložil. Pokora je východiskom ku
slobode, do vyššieho poriadku lásky. Geometrická metóda honosí sa vedeckou sekuritou moderného života. Aj Pascal vlastne pochádza z
tejto metódy. No nápadný je historický fakt, že práve matematici bývali
revolucionármi ducha, čo ho prelomili do nových horizontov, čo poznali
nedostatky matematickej istoty, čo odhalili novú a novú ohrozenosť človeka.
Pravda je majestát. S úctou sa k nej treba blížiť.
Stvorenie sme. Náboženstvo, religio, vychodí z
uznania tohto faktu. Pred Pravdou slušno sa skloniť. Cede Deo! Ustúp Bohu! Primeraný
postoj človeka je „docta ignorantia"
— „učená nevedomosť" barokového mysliteľa Mikuláša Cusanusa.
Človek s'i uvedomuje, že je konečná, ohraničená
bytosť. Ako duch uzná va svoje hranice, ustavične ich
prekonáva. Človek medzi krajnosťami musí zachovávať mieru, aby sa v krajnosti
nezrútil do priepasti. To vedie k pravej múdrosti. Medzi krajnosťami má nájsť
správne miesto a bod, ktorý mu prisluší ako osobnému,
rozumnému stvoreniu. Jediným správnym stredom pre človeka je pravá ľudskosť, humanitas, pre nás kresťanská humanitas.
Učí nás bytostnej pravde. Bieda a malosť človeka, to sú hranice nadol, učí
pokore. Pokora je prostý a jasný pohľad na realitu vecí, reálna pravda
prostriedku, ani priveľa, ani primálo. Veľkosť človeka vedie k dôvere a
sebavedomiu stvoreného a vykúpeného kresťana: som čo som — milosťou Božou som,
kto som, a jeho milosť vo mne nebola márna.
Poukazom na „coeur" Pascal nášmu času ukazuje východisko zo žalára racionalizmu, cestu k Bohu. Pascalovo „srdce" nie je nejaký moderný antiracionálny emocionizmus Bola by to druhá krajnosť, druhá heréza nášho času, protiklad dogmatického racionalizmu. Potenciu rozumu Pascal pozitívne hodnotí a predpokladá. Veď ani viera, ani svedomie, ani teologia sa nemôže zrieknuť tohto predpokladu. Podstatou viery a svedomia je súd o pravdivosti, o dobre a zle, teológia je špekulácia, povýná milosťou. Pascal len otrasie vekovým bludom pýchy rozumu. V čase, keď sa výlučne hodnotí len rozum, poukazuje na jeho nebezpečenstvá, poukazuje vedľa neho na inú práve tak dôležitú, tak tvorivú potenciu v človeku Rozum sa všetok dostal na falošnú koľajnicu. Týmto smerom už ďalej nemožno íst. Hlas volajúceho na púšti. Pripravujte cestu Pánovi. Každý kopec nech sa sníži — to je rozumová pýcha, čo sa stavia do cesty poznaniu pravdy. Každá dolina nech sa sníži — to je zúfalstvo skepsy, už nezáujem na poznaní pravdy. J to advent, čas na metanoiu. Treba upozornit na zasypané žriedla srdca. Všetok duch sa musí vrátiť na pôvodné miesto, ku Duchu, odkiaľ um i srdce ešte neboly jedno v organickej tvorivej celistvosti. „Srdce", to nie je len cit, náklonnosť, v bežnom smysle. Je to naozaj osobitná poznávacia schopnosť. V srdci sa sníma celý človek. V ňom väzí tajomstvo osoby. Celého ho vyjadruje. Nevypína rozum, súd, poznanie, ale ho sceli do živého zierania a chápania. Ani rozum pôvodne nie je len abstraktný pojem na hladine vedomia, ako si osvietenstvo namýšľalo, ale živý obraz duše, súd a stanovisko, za ktorým stojí celý človek. Súd, ktorý koreňom siaha do vôle, do citu i charakteru.
Srdce poznáva celistvo. Uchopí celú pravdu veci. Do
podstaty vniká intuíciou. Srdce, inštinkt, ešte pred súdom umu vie s istotou,
čo je pravda. Je to predrozumové stanotňsko.
Má svoje dôvody, svoju logiku, ktorú rozum nechápe. Rozum iba dodatočne potvrdí
tento súd srdca. A vtedy má pravdu, keď súhlasí so srdcom. Váha človeka je v
srdci. Toto srdce túži za Bohom. Nepokojné je, kým nespočinie v domove. Svojím
„h quietum cor" sv.
Augustín odhalil srdce západu. História tohto srdca je najšľachetnejším smyslom histórie západu. A všetka plnosť Božstva sníme sa v
Božskom Srdci. Stred Boha a stred človeka od večnosti sa pohybujú k sebe.
Srdce je otvorené a pokorné. Predchádza rozumové dôkazy viery. Takto človek dostane milosť a uverí. Viera sa v ňom stane semienkom kráľovstva Božieho. Hotový a ochotný a otvorný byt, chápať a hľadieť, to je múdrosť detí v kráľovstve Božom. Im sa zjavuje Otec, Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov, Boh Ježiša Krista. Zjavené im je to, čo je skryté filozofom a mudrcom. Blahoslavení sú, lebo sa nepohoršia na poníženom zjavení Božom. Majú etos Hory blahoslavenstiev. Chudobní duchom, čistého srdca, tichí a pokorní. Príkaz je „byt ako deti". Dieťa je mierou v kráľovstve Božom. Ku tejto maľučkosti sa má snížit múdrosť nášho času, aby z prebiedy bola povýšená na „grandeur".
Srdce je osobitná poznávacia schopnosť. Potrebuje
osobitnú poznávaciu metódu na poznávanie vecí, ktoré rozum už nechápe, kde
ostáva vonku, zďaleka ich nepostihuje. Moderná filozofia, ktorú si tu dala veľa
námahy, túto metódu, s Pascalom, volá „esprit de finesse".
Preložiť by sme to mohli ako „duch jemnosti", „schopnosť poznávať jemnú
skutočnosť veci". „Esprit de finesse" je
noetika existencializmu. Existencializmus je nepriateľom abstraktných súdov,
pojmov a sústav. Ide mu o existenciu tohto človeka, o osud tohto života, o
biedu tohto vnútra. Rozum poznáva a pojmy tvorí iba abstrahovaním, všeobecninami. Pritom mu mnoho skutočnosti unikne, niekedy
i vlastná pravda veci. Práve abstraktný rozum sa kloní ku pýche, nevšímať si imponderabilií. Ale existencializmu ide o poznávanie srdca
vecí. Musí tu byť na to nejaká osobitná schopnosť, na spôsob šiesteho smyslu. Problém sa zvrtne na poznávaní konkrétneho. (Srov. filozofický náčrt Guardiniho,
Der Gegcnsatz. Versuch einer Philosophie des LebendigKonkreten) „Nad — racionálny charakter živej
konkrétnosti sa musí zachovať. Teda ani zvláštny poznávací akt, ktorý má pojať
toto konkrétno, nesmie utvárať abstrahované pojmy. Sám musí mať živú
konkrétnosť. — Musí súvisieť s tým, čo rozumieme pod „cítením" a
„hľadením" 'S. 9K Aký je to akt? Aká 'schopnosť? Ako sňať toto dvoje:
poznávanie, ktoré sa bez po chopu nezo.obíde,
a hľadiace cítenie? Antické i stredoveké myslenie bolo ešte živé. Spájalo toto
oboje, myslenie i intuíciu. Vedľa scholastiky bola mystika, vedľa dialektiky
sakrálne umenie. Náhľad na svet bol symbolický. Nebolo problému, ako poznať
živé konkrétno, až sa pojmové myslenie oddelilo a osamostatnilo, až v jeho
mechanických kategóriách sa prepadúval všetok život, všetka substancia, všetka
živá celistvosť, až sa aj človek, živá osoba, s myslením, cítením i
tvorivosťou, odvodzuje ako produkt prostredia. Teraz je problém, akým spôsobom,
akou potenciou sa priblížiť uniknuvšiemu životu i celistvosti. Má to záchranný
význam pre človeka ako personahtu, pre spoločnosť ako
organický celok, pre oživenie vedy, ktorá prekonaním nekonečnej špecializácie
usiluje sa dôjsť k akejsi jednote fholizmus\ pre
umenie, ktoré zase chce trafiť ku symbolickému hľadeniu. No najväčší význam to
má pre samo náboženstvo a vieru. Prirodzený základ milosti trpí vládou
racionalizmu, rozlukou pojmu a citu, abstrakcií a života, viery a vedy.
Kresťanstvo narába so živým človekom, s jeho živým osudom. Teologia
je živá, celistvá, kérygmatická, ohlasovacia sciencia spasenia. Liturgia je životná jednota telesnej
formy, duchovného obsahu, najvyššej prirodzenej kultúry a sakrálneho mystéria.
Takouto syntézou je aj sakrálne umenie. Hľadiaci duchovný orgán potrebuje živý
proces viery i najriacej dejov náboženského života.
Tento, povedali by sme, noetický problém viery naznačil Augustín, filozoficky
ho vypracoval Pascal a je ústrednou otázkou kresťanských existencialistov.
Najmä kardinála Newmanna. Pascalov ,,esprit de fmesse" volá „poznaním reálnym" v diele: „Essai in aid of a grammar of assent". Ako
náuku solídne ho vypracovať ostáva úlohou prítomnosti.
Záverom dotknime
sa otázky o Pascalovom vzťahu ku PortRoyal,
ku janzenizmu, čiže otázky jeho katolíckej
pravovernosti.
Pascalovo storočie bolo aj vekom náboženských bojov. Ústrednou spornou otázkou je náuka o ospravedlnení, o predurčení, o následkoch dedičného hriechu. Janzenizmus (názoo má od biskupa Jansenia z Ypier v náuke o milosti ovplyvnený bol protestantizmom. Bolo to reformné hnutie teologické, v 17. a 18. storočí silne rozšírené najmä po Francúzsku. Prudko vystupovalo proti potridentínskej viero a mravouke Cirkvi. Biskup Jansenius v knihe „Augustín" napáda scholastiku a na nej spočívajúcu teologiu, že jednostranne zaznáva náuku sv. Augustína o milosti a ospravedlnení. Nárokuje si, že cn podáva jeho pôvodnú interpretáciu. V súhlase s Lutherom učí, že človek po dedičnom hriechu stráca svoje význačné prirodzené dary, rozumnosť a slobodu, že vonkoncom je v zajatí žiadostivosti a sebelásky. Milosť neoslovuje jeho slobodu, ale telesná žiadostivosť premôže sa väčšou žiadostivosťou nadprirodzenou, ktorú človek mechanicky nevyhnutne nasleduje. Ábsurdom sa mu vidí cirkevná náuka o tzv. dostačujúcej milosti („gratia sufficiens"), pri ktorej vraj človek má slobodu spolupracovať či odmietnuť. Janzenista zvoláva: „Od milosti dostačujúcej vyslobočľ nás Pane!" Milosť je alebo nijaká, alebo nevyhnutne účinná („gratia efficax"). S protestantizmom učí aj pesimistickú tézu, že Kristus nezomrel za všetkých a Boh už pôvodne nechce spasit všetkých. Pätoro viet janzenistických bolo odsúdených bulou Inocenta X.
Hradom janzenizmu bol ženský kláštor PortRoyal pri Paríži. Celá pascalovská rodina mala dôverný styk s portroyalským kruhom „cirkevných matiek". Treba spomenúť, že okolo tohto kláštora sa soskupovala elita parížska, či už z odporu proti morálke spoločnosti „Ancien Régimu", proti udajnému jezuitskému laxizmu, či už z rojčenia za novým módnym rigoristickým smerom, alebo proste zo spleenu. Pascala pre PortRoyal získal predovšetkým lekár, ktorý ho ošetroval po nehode pri Seine, potom ho tam pridržiavala sestra Jacquéliner ktorá sa stala aj subpriorkou. Čoskoro bol vtiahnutý do teologických kontroverzií portroyalistov so Sorbonou a s cirkevnými kruhmi parížskymi. Toto je obdobie jeho povestných „Lettres provinciales". Formou patria ku klasickým dielam francúzskej literatúry. Sú to iskrenné, ostré polemie s parížskymi jezuitmi, rázu vieroučného (proti molinizmu, pri čom húževnato sa nazdáva, že je na stanovisku dominikánskych tomistov) a mravoučného (satyry na jezuitský probabilizmus). Spor janzenizmu s Cirkvou, ktorý by sa bol vybavil na vecnom dogmatickom poli, sviedol takto na bočnú koľajnicu osobných sporov. Guardini, ktorý túto otázku prerokúva vari najtaktnejšie, zisťuje u Pascala hodnú ctižiadostivosť (orgueiV Javila sa už pri jeho prvších vedeckých prioritných polemiách. Protivníka deptal chladnou bezohľadnosťou. Pri „Provinciales" posadol ho mladistvý démon boja. Protivníka vyštylizoval ako naskrz zloprajného. Vpadol do pokušenia vidieť kauzu v krajnostiach bielej a čiernej. Cirkvi tým veľmi uškodil, isteže provi vlastnej vôli. „Jezuitov diskreditoval, ale francúzske mravy ani najmenej nenapravil. Cirkevnej veci neosožil, ba naopak, on pripravil pôdu necirkevnému osvietenstvu nasledujúceho storočia" (Špirko).
Hefelhaus S. J. pri tristoročnici narodenia takto shrňuje janzenistickú bilanciu Pascalovu: „Janzenizmus jeho talent zneužil, vnútro mu rozhorčil, sily rozmrhal, život otrávil, jeho pôsobenie, ktoré mohlo byť čírym požehnaním, zvrátil (stimmen der Zeit, júl 1923. S. 279).
Pred varným koncom
života sa vymanil. Prezrel prefíkané machinácie portroyalského
kruhu, ktorých bol len nástrojom a obetou. Znechutený sa utiahol do úplnej
samoty. O jeho predsmrtnom duševnom rozpoložení vydáva svedectvo farár Beurrier zo SaintÉtiennedu Mont,
ktorý ho zaopatroval a v ktorého farnosti umrel: životné omyly odvoláva. je
zvláštnym spôsobom fsinguliérement) oddaný svätej
Cirkvi a pápežovi, svätému Otcovi.
Janzenistické
prvky sa v jeho diele nachádzajú, i keď ich napokon odvolal. Vplýval naň
novotársky pesimizmus. Nevydištinguoval dost zreteľne následky dedičného hriechu a spolupôsobenie
slobody človeka pri omilostnení. Ale v poslednom
rezultáte problém človeka i spasenia rieši katolícky, pozitívne.
Ladislav
Hanus.
Prvý sa pridŕža
zásad očividných, ale tie nie sú pre každého; len ťažko obraciame hlavu v tú
stranu, nie sme na to zvyknutí: ale keď sa tam len trochu zadívame, dokonale
vidíme zásady. Náš duch musel by kráčať mylnými cestami, keby sme zle
vysvetľovali princípy tak zjavné, že skoro nemôžu uniknúť našej pozornosti.
Duch jemný používa
však princípy všeobecne a pred očami každého. Len treba pozerať nenásilne, len
treba mať dobrý, naozaj dobrý zrak; lebo princípy sú také jemné a je ich toľko,
že skoro nie je možné, aby nám niektoré neunikly.
Vynechajme jeden, hneď vznikne omyl; preto musíme mať bystrý zrak, aby sme videly všetky, — a ducha na mieste, ktorý neuvažuje chybne
o známych princípoch.
Keby geometri mali
dobrý zrak, všetci by boli obdarení jemným postrehom, lebo oni nevysvetľujú
chybne zákony,, ktoré poznajú, a keby duchovia jemní vedeli uprieť svoj zrak na
nezvyklé geometrické princípy, boli by geometrami.
Niektorí jemní
duchovia preto nie sú geometrami, lebo sa nemôžu celkom sústrediť na princípy
geometrie; geometri však preto nemajú jemný postreh, lebo nevidia, čo je pred
nimi, a zvyknutí na presné a zjavné zákony geometrie, vynášajú úsudok až potom,
keď dobre preskúmali a zvládli svoje princípy; strácajú sa vo veciach jemnej
povahy, kde sa zásady nedajú nahmatať. Vidíme ich ťažko, skôr ich cítime, ako
vidíme. Je nekonečne namáhavé dať ich pocítiť tým, čo ich sami necítia; sú to
také delikátne veci a je ich tolko, že treba mať
vycibrený a veľmi bystrý smysel, aby sme ich
vycítili, rovno a správne posúdili podľa tohto citu, najčastejšie tak, že ich
ani nemožno dokázať po poriadku ako v geometrii; na tomto poli totiž neovládame
princípy v toľkej miere a na také podujatie by sme proste nestačili. Musíme
naraz, jedným pohľadom, vniknúť do veci, a nie postupom uvažovacím,
— aspoň po určitý stupeň. A tak málokedy sa stáva, že geometri sú jemní a
duchovia jemní sú geometrami, lebo geometri chcú vyriešiť jemné veci
geometricky a zosmešňujú sa, chcejúc začať defeníciami a pokračovať princípmi, čo sa nehodí pre tento
druh uvažovania. Netvrdíme, že duch tak nerobí, ale koná mlčky, prirodzene a neumelkovane, lebo slovami sa to vyjadriť nedá a len málo
ľudí to vie vycítiť.
Naopak, duchovia jemní, zvyknutí posúdiť veci na prvý pohľad, tak sa zarazia, — keď sa im predkladajú poučky, ktorým nerozumejú, lebo do nich možno vniknúť len tak, že sa prehryzieme definíciami a neplodnými princípmi, nenavyknutí vôbec vnikať tak hlboko do vecí, — že sa im zošklivia a znechutia.
Planí duchovia nie
sú nikdy ani jemní ani geometrickí.
Geometri, ktorí sú len geometrami, sú ducha priameho, ale len ak sa im všetko názorne vysvetlí definíciami a princípmi; ináč usudzujú falošne a sú neznesiteľní, lebo postupujú priamo, len pomocou princípov dobre objasnených.
A ľudia jemní,
ktorí sú len jemní, nemajú trpezlivosť prenikať až k prvým princípom
špekulatívnych vecí a obrazotvornosti, ktorých nikdy nevideli a sa nepoužívajú.
2. Priamy smysel má niekoľko druhov: jedni nachádzajú smysel v určitom poriadku vecí, a nie v ostatných poriadkoch, kde sa pletú.
Jedni z niekoľko
princípov dobre vyvodzujú dôsledky a to je smyslová
priamosť.
Iní vyvodzujú
dôsledky z vecí, v ktorých je mnoho princípov.
Jedni napríklad
dobre chápu účinky vody, lebo na to netreba veľa princípov; ale ich dôsledky sú
také krehké, že len duch neobyčajne priamy môže k nim dospieť.
A ti by hádam
neboli dobrými geometrami preto, lebo geometria obsahuje veľký počet zákonov a
povaha ducha je asi taká, že môže ľahko preniknúť až do základu len niekoľko
princípov a naiťažšíe vnikne do vecí, kde je veľa
zákonov.
Je teda dvojaký
duch: jeden rezko a hlboko vniká do dôsledkov princípov a to je duch
správnosti; druhý ovláda veľký počet princípov, pritom sa nepomýli, a to je
duch geometrický. Prvý je silou a priamosťou ducha, druhý je jeho rozpätím.
Prvý ľahko obstojí bez druhého, lebo duch môže byť silný a ohraničený, a druhý
môže byť aj široký a slabý.
3. Kto je zvyknutý posudzovať citom, nevyzná sa v rozumových úsudkoch, lebo chce najprv preniknúť všetko jedným pohľadom, a nie je zvyknutý hľadať zásady. Iní zas naopak, sú navyknutí usudzovať pomocou zásad a nie sú vôbec prístupní veciam citu, lebo hľadajú v nich zásady a nevedia preniknúť veci na prvý pohľad.
4. O geometrii a jemnosti.[2] Pravá výrečnosť posmieva sa výrečnosti; pravá mravnosť vysmieva sa mravnosti, čiže morálka súdu mravného posmieva sa morálke rozumovej, — ktorá je bez pravidiel.
Lebo cit patrí úsudku, ako vedy patria duchu; jemnosť je časťou súdu mravného, geometria však rozumu.
Správne
filozofovať znamená posmievať sa filozofii.
5. Kto posudzuje nejaké dielo bez pravidla, podobá sa tomu, kto nemá hodiniek, kým iný ich má. Jeden povie: sú dve hodiny; druhý povie: je len tri štvrte na jednu. Pozriem na svoje hodiny a poviem prvému: vy sa nudíte; a druhému: čas vám asi uteká, lebo je práve pol druhej — a musím sa
smiať tým, ktorí hovoria, že mi je čas
dlhý a že som to povedal len z hlavy: nevedia, že to tvrdím podlá svojich
hodiniek.[3]
6 Ako si kazíme rozum, kazíme si aj cit.
Rozum a cit
pestujeme rozhovormi, rozum a cit kazíme rozhovormi. Teda dobré či zlé
rozhovory ich cibria, alebo kazia. Najdôležitejšie je vedieť dobre vybrať, aby
sme ich cibrili, a nie kazili; nemožno takto vybrať, ak sme ich ešte necibrili
a nekazili. Je to teda kruh, a šťastný, kto sa z neho dostane.
7 O koľko je v nás viac ducha, o toľko viac pôvodných ľudí objavujeme okolo seba. Priemerné duše nevidia rozdielu medzi ľuďmi.
8 Veľa ľudí tak rozumie kázňam ako nešporom.
9 Keď nechceme napomínať márne a chceme presvedčiť niekoho, že sa mýli, treba vystihnúť, s ktorej strany hľadí na vec, lebo s tej strany býva ona pravdivá, čo mu treba aj uznať; treba mu však odkryť tú stranu, s ktorej je nepravdivá. Potom uzná a vidí, že sa nemýlil, len pochybil, lebo nepozeral na vec so všetkých strán; nehneváme sa, že všetko nevidíme, len nechceme, aby vidsli, že sme sa mýlili; vari je to preto, lebo človek obyčajne nemôže všetko vidieť, a preto, lebo obyčajne sa nemôže mýliť s tej strany, s ktorej sa pozerá, keďže vnímanie smyslami je vždy pravdivé!
10 Obyčajne skôr nás presvedľia dôvody, na ktoré sme sami prišli, ako tie, ktoré pochádzajú od iných.
11 Prvý odpis.
Všetky veľké
rozptýlenia skrývajú v sebe nebezpečenstvo pre kresťanský život, ale medzi
všetkými, ktoré svet vynašiel, najväčšmi sa treba báť divadla. Predstavuje nám vá'ne tak prirodzene a tak nevtieravo, že sa prebúdzaiú a rodia v našom srdci, najmä vášeň lásky; tobôž,
keď nám ju predstavujú čistú a čestnú. Lebo čím nevinnejšou sa zdá dušiam
nevinným, tým väčšmi podliehajú jej vplyvu. Jej nápor zapáči sa našej samoláske a hneď zatúži za tým, čo videla tak pekne
zobrazené, a súčasne upokojuieme svoje svedomie ctnostnými citmi, ktoré na javisku vidíme, čím sa zaháňa
strach z čistých duší, lebo sa nazdávajú, že nie je škvrnou čistoty milovať
láskou, ktorá naoko je taká vznešená.
I odchádzame z
divadla so srdcom naplneným všetkými krásami a slasťami lásky, s dušou a mysľou
tak presvedčenou o jej nevinnosti, že ochotne sa chceme spravovať jej prvými
dojmami, čo viac: nájsť príležitosť a vzbudiť ju niekomu v srdci, a zúčastniť
sa na tých istých rozkošiach a obetiach, ktoré nám tak pekne vymaľovali na
javisku.
12 Scaramouche,[4] kto myslí na jednu vec.
Doktor, ktorý ešte
štvrť hodiny hovorí, keď už všetko povedal, tak túži vyvravieť sa zo srdca.
13 Radi vidíme omyl, vášeň Kleobulininu[5], lebo ona nevie o nej; nebola by sa páčila, keby sa nebola mýlila.
14 Keď sa vo voľnom rozhovore opisuje nejaká vášeň alebo dojem, často sami na sebe skusujeme pravdivosť toho, čo počúvame, hoci sme o nej nevedeli, že je v nás; tu nás čosi nabáda zamilovať si toho, kto ju v nás prebudil, lebo neodkryl nám dobro v sebe, ale v nás; ten dobrý skutok nám ho robí milým; okrem toho táto myšlienková shoda nevyhnutne pobáda naše srdce, aby sme ho radi mali.
15 Výrečnosť, ktorá dokazuje príjemne, — nie mocou ako tyran, nie ako kráľ.
17 Rieky sú cesty, ktoré postupujú a nás vedú, kade chceme.
18 Ak nepoznáme pravdu v niečom, dobre je, keď všetci sú na omyle, ktorý trvalo pripúta nášho ducha, ako napríklad keď je reč o mesiaci, ktorému pripisujeme zmenu počasia, šírenie nemocí atď.; hlavnou chorobou človeka je totiž nepokojná túžba za vecami, ktoré nemôže poznať. A horšie ie pre neho zotrvávať v takejto neužitočnej zvedavosti, ako v omyle.
Spôsob, ako písal Epictet, Montaigne a Salamon de Tultie[6] je najrozšírenejší, najprenikavejší, najlepšie si ho možno zapamätať a citovať, lebo sa skladá z myšlienok, ktoré Vzniklý za obyčajných okolností životných; teda keď niekto bude hovoriť o všeobecnom omyle, ktorý žije medzi ľuďmi, že mesiac je príčinou všetkého, — nech si vždy pripomenie, čo Salamon de Tultie hovorí: keď nepoznáme pravdu v niečom dobre je, keď všetci žijú v omyle atď.; táto myšlienka je napísaná na zadnej strane.
19 Posledné, na čo prídeme, keď dokončujeme niečo, je, že si uvedomíme, čo sme mali najprv urobiť.
20 O poriadku. — Prečo mám rozdeliť svoju morálku skôr na štvoro ako na šestoro? Prečo zavádzam čnosť skôr na štvoro, na dvoje, na jedno? Prečo skôr abstine et sustine,[7] ako nasledovať prírodu?[8] alebo usporiadať svoje veci poctivé ako Platón, či niečo iné? — Všetko sa dá povedať jedným slovom, poviete. — Áno, ale je to zbytočné, keď sa to slovo nevysvetlí; a keď sa dáme do vysvetľovania, len čo ustálime pravidlo, ktoré zahrnuje všetky ostatné, vracajú sa ony do prvotného zmätku, ktorému ste sa chceli vyhnúť. Takto, keď sú všetky zahrnuté do jedného, sú v ňom skryté a neprinášajú úžitok, ako vec v truhle, a objavujú sa vždy vo svojej prirodzenej neusporiadanosti. Príroda ich ustálila každé osobitne a neuzavrela jedno do druhého.
21 Príroda uložila každú svoju pravdu osobitne; naše umenie uzaviera jednu do druhej, ale to je proti prírode: každá má svoje osobitné miesto.
22 Nevravte, že som nepovedal nič nového: usporiadanie obsahu je nové; keď sa ihráme s loptou, hádže ju jeden i druhý, ale jedan to vie lepšie.
Nech si len
vravia, že som použil staré slová. Veď z tých istých myšlienok môžu vzniknúť
rozličné rozhovory iným usporiadaním slov, a tie isté slová vyvolávajú v nás
nové myšlienky novým rozložením slovným.
23 Slová ináč usporiadané dávajú iný smysel a smysel ináč usporiadaný vyvoláva iné účinky.
O reči. —
Neodvracajte duševnú pozornosť inam, len ak má .duch okriať, — i to len vtedy,
keď je to vo vhodnej chvíli a keď ho treba osviežiť, nie ináč; lebo kto
neodpočíva vtedy, keď má, unavuje; a kto unavuje bez potreby, nás necháva
oddýchnuť si, lebo tu odkladáme všetko nabok. Natoľko rada robí zlá
žiadostivosť všetko opačne, čo chcú od nás, — a neposkytuje nám radosť. Táto
radosť je peniaz, za ktorý dáme všetko, čo len kto chce.
25 O výrečnosti. — Treba nám i príjemné i skutočné; ale to príjemné nech pramení z pravdivého.
26 Výrečnosť je maľovanie myšlienky; teda tí, čo pridávajú farieb, keď už namaľovali, maľujú vari obrazec, no nie podobizeň.
27 Smes. O reči. Tí, čo vymýšľajú protiklady, prekrucujúc slová, podobajú sa tým, ktorí pre súmernosť vyrezávajú slepé okná: nejde im o to, aby správne hovorili, ale aby vytvárali správne obrazy.
28 Súmernosť v tom, čo zachytíme jedným pohľadom, podložená vedomím, že bolo by proti rozumu konať ináč, a podložená i výzorom človeka; tak sa stáva, že hľadáme súmernosť do šírky, nie do výšky alebo hĺbky.
29 Keď sa stretneme s prirodzeným štýlom, celí sme uchvátení a žasneme; čakali sme totiž, že uvidíme spisovateľa, — a nachádzame človeka. Kým zase tí, ktorí ma,jú dobrý vkus a uvidiac knihu, myslia si, že nachádzajú človeka, udivení badajú, že našli spisovateľa: Plus poetice quam humane locu tus est[9]. Tí prvší si iste ctia prírodu, lebo si uvedomujú, že môže hovoriť o všetkom, i o teologii.
30 Rovnako nenávidím šaša ako nefúkanca: nezvoľme si za priateľa ani jedného.
Pýtame sa len
ucha, lebo nemáme srdca: pravidlo je počestnosť. Básnik, a nie pravý muž.
Krása opomenutia,
mravného posúdenia.
31 Všekv nenpavé krásy, ktoré zatracuieme u Ciceróna, majú svojich obdivovateľov, — a to vo veľkom počte.
32 Jestvuje akvsi vzor pôvabu a krásy, ktorý spočíva v istom pomere medzi našou prirodzenosťou, — mocnou či slabou, takou, aká je, — a vecou, ktorá sa nám páči.
Všetko, čo je
podľa tohto vzoru, sa nám páči: dom, pieseň, rozhovor, verš, próza, žena,
vtáci, rieky, stromy, izby, odev, atď. Čo nie je podľa tohto vzoru, nepáči sa
tým, ktorí majú dobrý vkus.
A ako býva dokonaly pomer medzi piesňou a domom, vyhotoveným podľa dobrého vzoru, — lebo sa podobaiú tomu jedinému vzoru, hoci svojím spôsobom, — taký istý dokonalý pomer je medzi vecami vytvorenvmi podľa zlého vzoru. Zlý vzor nie je oiedinelý, je ich nekonečne mnoho; ale napríklad každý nepodarený sonet, napísaný podľa zlého vzoru, celkom sa podobá žene, oblečenej podľa tohto modelu.
Najlepšie
vysvitne, aký smiešny je nepodarený sonet, keď si porovnáme jeho povahu a vzor
a potom si predstavíme ženu alebo dom podľa tohto vzoru.
33 O básnickej kráse. — Ako hovoríme o básnickej kráse, mali by sme hovoriť i o kráse geometrickej a lekárskej; ale sa nehovorí: a to preto, lebo sa dobre vie, čo je predmetom geometrie, že spočíva na dôkazoch, ďalej, čo je predmetom lekárstva, ktoré spočíva v liečení; nevieme však, v čom je pôvab, kt\rý je predmetom poézie. Nevieme, aký je prirodzený vzor, ktorý treba napodobňovať; a keďže nevieme, vynašli sme podivné výrazy: »zlatý vek, zázrak našich dní, osudný x atď. a tento žargón voláme básnickou krásou.
Kto si však predstaví ženu podlá vzoru, ktorý vyslovuje male veci velkými slovami, uvidí peknú slečnu, ovešanú zrkadielkami a obtočenú retiazkami; ten sa však usmieva, lebo lepšie vie, v čom je pôvab ženy, ako pôvab veršov. Kto to nevie, obdivuje ju v takej výbave; v mnohých dedinách by ju pokladali i za kráľovnú; preto voláme sonety, složené podľa toho vzoru, dedinskými kráľovnami.
34 Ľudia sa nazdávajú, že sa nevyznáme vo veršoch, ak sa nevydávame za básnika, matematika atď. Všestranní ľudia to však nepotrebujú a nerobia rozdiel medzi zamestnaním básnika a nabubrelého človeka.
Všestranní ľudia
nevolajú sa básnikmi alebo geometrami atď.; ale sú tým všetkým a všetko
posudzujú. Nerozoznávame ich. Budú pokračovať tam, o čom sa hovorilo, keď vošli
dnu. Nezbadáme na nich, že niektorá ich vlastnosť vyniká v nich väčšmi než iná,
kým po nej nemusia siahať; tu si to potom uvedomíme, lebo rovnako patrí k
povahe veci nezdôrazňovať osobitne, keď hovoria dobre, keď nie je o tom reč;
tak isto patrí k veci, aby sa povedalo, že hovoria dobre, keď sa nastolí
otázka.
Je to teda nepravá
chvála muža, keď sa o ňom povie pri vstupe, že je veľmi sčítaný v poézii; a je
to zlý znak, keď si všímame človeka, keď treba posúdiť niekoľko veršov.
35 Treba byť taký, aby sa nemohlo o niekom povedať »Nie je matematikom, ani kazateľom, rečníkom, ale je to čestný človek«; len táto všestranná vlastnosť sa mi páči. Keď vidíme človeka a príde nám na um jeho kniha, to je zlý znak; prial by som si, aby sme si všimli nejakú vlastnosť len ná hodile a keď treba príležitostne použiť — Ne quid nimis —[10] z obavy, aby ho niektorá vlastnosť nepremohla a sa mu neposmievali; nestarajme sa, či dobre hovorí, len ak ide o to, aby sa dobre hovorilo, ale potom už na to aj myslime.
36 Človek má plno potrieb: má rád len tých, ktorí mu vedia všetky splniť. To je dobrý matematik, povieme. — No ja nemám nič spoločného s matematikom: pokladal by ma za poučku. — To je dobrý bojovník. — Pokladal by ma za obliehané miesto. Potrebujem teda čestného človeka, ktorý by sa mohol prispôsobiť všetkým mojim potrebám.
37 Zo všetkého trošku. — Keďže nemôžeme byť vševedcami a nemôžeme všetko vedieť o všetkom, treba vedieť zo všetkého trochu. Lebo je krajšie vedieť niečo o všetkom, ako vedieť všetko o jednom; táto všestrannosť ie najkrajšia. Keby sme mohli mať oboje, tým lepšie, ale keď treba voliť, voľme to prvé. Svet to cíti, aj robí, lebo svet je často dobrým sudcom.
38 Básnik a nečestný muž.
39 Keby blesk udieral do nízkych miest atď., básnici a tí, ktorí vedia rozmýšľať len o veciach tohto sveta, boli by bez dôkazov.
40 Vyberáme príklady, aby sme nimi dokázali iné veci. Keby sme chceli dokazovať príkladmi, použili by sme iné veci za príklady; lebo ako si vždy myslíme, že ťažkosť je v tom, čo chceme dokázať, prídeme i na to, že príklady sú jasnejšie a pomáhajú pri dokazovaní.
Keď teda chceme
vysvetliť obecnú vec, treba použiť osobitné pravidlo nejakého prípadu; ale keď
chceme dokázať osobitný prípad, treba začať (všeobecným) pravidlom. Vec, ktorú
chceme dokázať, pokladáme totiž vždy za nejasnú, a za jasnú tú, ktorú použijeme
ako dôkaz; lebo keď si zaumienime dokázať nejakú vec, najprv si o nej
pomyslíme, že je nejasná, kým tá, ktorou dokazujeme, je jasná a ju ľahko
pochopíme.
41 Martialove Epigramy. — Človek rád býva zlomyseľný, ale nie voči jednookým alebo nešťastným, ale voči pyšným šťastlivcom. Ináč sa mýlime.
Žiadostivosť je
totiž prameňom všetkých našich pohnútok a ľudskosť atď.
Musíme sa páčiť
tým, ktorí majú jemné ľudské city. Epigram o dvoch jednookých nestojí zaveľa.
lebo nepote'uje a je len príspevkom k autorovej
sláve. Čo slúži len pôvodcovi, nemá veľkej ceny. Ambitiosa
recidet ornamenta.[11]
42 Nazvať kráľa
kniežaťom nám lahodí, lebo tým sa zľahčuje jeho hodnosť.[12]
43 Vyd. Bossut, dopi. 2.
Podaktorí
spisovatelia, keď hovoria o svojich dielach, vravievaiú:
»Moja kniha, môj komentár, moja poviedka« atď. — Páchnu malomeštiakmi, ktorí maíú svoj dom a v ústach ustavičné »u mňa«. Urobili by
lepšie, keby hovorili: »naša kniha, náš komentár, naša poviedka« atď. — už len
preto, lebo obyčane je v nich viac cudzieho ako
vlastného rozumu.
Chcete, aby ľudia dobre smýšľali o vás? Nehovorte o sebe.
45 Reči sú znaky, kde sa nestriedajú po sebe písmená, ale slová; takže neznáma reč je rozlúštiteľná.
46 •Vtipná hlava — nepekný charakter.
47 Sú ľudia, ktorí dobre hovoria, ale zle píšu; to preto, lebo prostredie a prítomné osoby ich rozohňujú a ťažia z nich viac ducha, než koľko v ňom nachádzajú bez onoho rozohnenia.
48 Keď sa v rozhovore opakujú slová a pokúšajúc sa ich opraviť vidíme, že sa tam hodia tak, že bez nich by sa rozhovor zasekol, nechajme ich tam; je to správne, hrá tu úlohu aj závisť, ktorá je slepá a nevie, že toto opakovanie nie je chybou a je na mieste, lebo tu niet všeobecného pravidla.
49 Zakrývať prírodu a ju prestrojiť. Už nie kráľ, pápež, biskup; ale vznešený panovník atď. Nie Paríž, — hlavné mesto kráľovstva. Sú miesta, kde treba volať Paríž Parížom a inde zase hlavným mestom kráľovstva.
50 Ten istý význam
sa mení podľa slov, ako ho vyslovujú. Význam dostáva svoju vážnosť od slov,
namiesto toho, aby im ju dával. Hľadajme príklady...
51 Pyrhonský za svojhlavého.[13]
52 Nik nepovie: »Kartezián« len ten, kto ním nie je; povie: »pedant«, kto nie je pedantom; »provinciál«, kto nie je provinciálom, a stavil by som sa, že bol to tlačiar, ktorý toto vsunul do titulu knihy: Listy Provinciálovi.
53 Svrhnutý alebo prevrhnutý voz, podľa úmyslu. Rozliať sa
alebo vlievať, podľa úmyslu. — Násilná obhajovacia reč P. Le
Maitre o františkánovi.[14]
54 Všeličo. Hovorí sa: Chcel som sa tým zaoberať.
55 Otváracia moc kľúča, príťažlivá silá háku.
56 Hádať: Moja
účasť na vašom smútku. — P. kardinál nechcel, aby prezreli jeho zámery.[15]
»Môj duch je plný
nepokoja«. — Som celý znepokojený, je lepšie.
57 Nepadly mi dobre poklony: »Bolo vám to nepríjemné; vari vás nudím; bojím sa, že je to veľmi dlhé.« — Alebo upútame, alebo popudíme.'
58 »Nie ste dobrej nálady, odpusťte, prosím.« Bez toho
ospravedlnenia nebol by som zbadal, že je
v ňom urážka. »S odpustením ... « Niet v tom nič zlého, keď sa niekto
ospravedlňuje, len to prepáčenie.
59 »Zahasiť fakľu vzbury«. Veľmi bujné. »Nespokojnosť jeho génia«. Dve príliš smelé slová.
60 Prvá časť: bieda človeka bez Boha.
Druhá časť:
šťastie človeka s Bohom.
Ináč:
Prvá časť:
Prirodzenosť ľudská je skazená už od prírody.
Druhá časť: Je
Obnoviteľ — podľa Písma.[16]
61 Prvý odpis.
Poradie. —
Rozpravu rád by som viedol asi takto: aby sa dokázala márnosť všetkých ľudských
podmienok, treba ukázať márnosť všedného života filozofov pyrhonských,
stoikov, ale poradie by sa nezachovalo. Viem trocha, čo to je a ako málo ľudí
tomu rozumie. Nijaká ľudská veda nemôže ho zachovať. Svätý Tomáš ho nezachoval.
Matematika ho zachováva, ale je neužitočná v svojej hĺbke.
62 Úvod k prvej časti. — Hovoriť o tých, ktorí prednášali o poznaní sami seba; o rozdeleniach Charronových, ktoré zarmucujú a nudia; o Montaignovom zmätku;[17] dobre vycítil chybu (priamej) metódy, vyhýbal sa jej, preskakujúc s predmetu na predmet, hľadajúc vhodný tón. Hlúpy úmysel seba maľovať, — a to nie mimochodom a proti svojim zásadám, ako sa stáva každému, keď urobí chybu, — ale robí to zásadne a je to jeho prvým a hlavným úmyslom. Lebo hovoriť hlúposti náhodou a zo slabosti, to je celkom bežné zlo. Ale robiť to úmyselne, je neznesiteľné, ba dokonca hovoriť také hlúposti, ako boly tieto ...
63 Montaigne. Montaignove nedostatky sú veľké. Oplzlé slová; nemá to ceny, darmo tvrdí slečna Gournay opak. Ľahkoverný: ľudia bez rečí. Nevedomý: kvadratúra kruhu, väčší svet. Jeho náhľady o dobrovoľnej samovražde, o smrti. Vnuká nezáujem o spásu, bez strachu a ľútosti.[18] Keďže nenapísal svoju knihu preto, aby viedla k zbožnosti, nebol ani viazaný. Ale človek sa nikdy nesmie od neho odvracať. Jeho trochu slobodomyseľné a rozkošnícke náhľady možno ospravedlniť v istých životných okolnostiach; ale nemožno prijať jeho pohanské náhľady o smrti. Lebo keď už nechceme aspoň umrieť kresťansky, treba sa zriecť každej zbožnosti. On však v celej knihe myslí na to, ako treba umierať zbabele a slabošský.
64 Nie v Montaignovi, ale v sebe nachádzam všetko, čo tam vidím.
65 Čo má Montaigne dobrého, ťažko získať. Čo má zlého (pravda, okrem mravov), možno bolo napraviť za chvíľu, keby ho boli upozornili, že navravel toho veľa a že priveľa hovorí o sebe.
66 Treba poznať sám seba: keď to nevedie k pravde, naučí nás aspoň spravovať svoj život a to je veľmi správne.
Márnosť vied. Veda
o viditeľných veciach ma nepoteší v mravnej nevedomosti vo chvíľach zármutku;
ale poznanie mravné ma vždy poteší v nevedomosti o viditeľných veciach.
68 Neučíme ľudí, aby boli čestní, ale učíme ich všetkému inému; a na ničom si tak nezakladajú, ako že sú čestnými ľuďmi. Vystatujú sa však jedinou vecou, ktorú sa nemuseli učiť.
69 Keď čítame veľmi rýchle alebo veľmi pomaly, nič nerozumieme.
Dvojaká
nekonečnosť, stred. Keď čítame veľmi chytro alebo veľmi pomaly, nič
nerozumieme.
70 Príroda ne... — (Príroda nás tak presne postavila do stredu, že keď zmeníme jednu stranu váhy, zaraz sa vychýli aj druhá: Je fesons, zôa trékei.[19] Podľa toho si myslím, že v našej hlave máme struny, ktoré sú tak rozložené, že keď sa niekto dotkne jednej, dotkne sa aj opačnej.)
71 Primnoho a primálo vína: keď mu nedáte z neho, nemôže nájsť pravdu; dajte mnoho, tak isto.
72 Nepomernosť človeka. (Hľa, kam nás vedú prírodné poznatky. Ak nie sú pravdivé, niet pravdy v človeku. Ak sú pravdivé, nájde v nich veľký námet pokorenia, donútený ponížiť sa tak či onak. A pretože nemôže byť bez viery v ne, chcem, prv ako by začal čo najhlbšie skúmať prírodu, aby ju raz pozoroval vážne a dôkladne, aby pozrel aj na seba a vediac, aký je tu pomer...) Nech teda človek pozoruje celú prírodu v jej plnej vznešenosti, nech odvráti svoj pohľad od vecí nízkych, ktoré ho obklopujú. Nech pozrie na žiarivé svetlo, ktoré ako večná lampa osvetľuje vesmír, a zem sa mu zjaví ako bod v pomere k dlhej dráhe, ktorou táto hviezda prebieha, a zmocní sa ho úžas, že tá dlhá cesta je celkom nepatrná pri dráhe, ktorou prebiehajú hviezdy na oblohe. Ale keď sa náš zrak tam zastaví, obrazotvornosť nech pokračuje; skôr ona sa unaví chápaním, ako príroda poskytovaním. Celý náš viditeľný svet je len nezbadateľnou čiarkou v širokom lone prírody. Nijakou ideou ho k nej nepriblížime. Márne napíname svoje predstavy za predstaviteľné priestory, splodíme len atómy popri skutočnosti vecí. Je to nekonečná ríša, ktorej stred je všade a obvod nikde. Konečne je to takým veľkým viditeľným znakom všemohúcnosti Božej, že naša obrazotvornosť sa stráca v tejto myšlienke.
Človek, keď sa spamätá,
nech rozmvšľa, čo je popri tom, čím je vesmír, nech
sa díva na seba ako na blúdenca v odľahlom kútiku
prírody; a nech z toho úzkeho väzenia, v ktorom býva, (rozumiem vesmír), nech
sa naučí správne hodnotiť zem, kráľovstvá, mestá a sám seba. Čím je človek v
nekonečnosti?
Ale aby sa mu
zjavil iný, rovnako udivujúci zázrak, nech za zadíva i do vecí najjemnejších.
Hmyz mu ukáže na svojom drobnom tielku časti neprirovnateľne
menšie, nohy s klbmi, žily v nohách, krv v žilách,
šťavu v krvi, kvapky tej šťavy, pary kvapiek; a keď už rozobral aj najposlednejšie veci, nech mrhá svoje sily v týchto
pojmoch, a posledný, ku ktorému možno dôjsť, nech je teraz predmetom našej
úvahy; vari si pomyslí, že to je tá posledná drobnosť prírody. Chcem mu odhaliť
v nej novú priepasť. Chcem mu popísať nielen viditeľný svet, ale i nesmiernosť
prírody v škrupine atómu. Pozná v nej nekonečnosť vesmíru, ktorého každý svet
má zase svoju oblohu, svoje planéty, svoju zem, práve tak ako náš viditeľný
svet; a na tej zemi sú zvieratá a konečne hmyz, v ktorých znova nájde, čo
našiel v prvších; a keď v ostatných našiel to isté,
bez konca a bez ustania, nech sa stratí v zázrakoch,
ktoré sú rovnako úžasné v malých, ako i v nesmiernych rozmeroch; lebo kto by sa
nečudoval, že naše telo, ktoré je sotva badateľné vo vesmíre a nepozoruješ ho
ani v lone všetkého, stáva sa teraz kolosom, svetom, alebo skôr všetkým proti
ničotnosti, ktorú nemožno zbadať?
Kto takto bude
uvažovať o sebe, zhrozí sa sám seba; a keď uvidí, že telom, ktoré mu dala
príroda, vznáša sa medzi dvoma priepasťami nekonečna a ničoty, bude sa triasť
pri pohľade na tieto zázraky; a myslím, že jeho zvedavosť sa premení na obdiv,
skôr bude prístupný tichému rozjímaniu a už ich nebude povýšene skúmať.
Lebo koniec koncov
čím je človek v prírode? Nič proti nekonečnosti, všetko vo vzťahu k ničomu,
stred medzi ničím a všetkým. Nekonečne ďaleko je od toho, aby pochopil
krajnosti; smysel vecí a ich podstata sú pred ním
skryté v nepreniknuteľnom tajomstve; rovnako nevládze preniknúť ničotu, z ktorej
vznikol, ako ani nekonečno, ktoré ho pohlcuje.
Čo mu teda ostáva,
?.k nie uvedomiť si, že jestvuje (akýsi) stred vecí vo večnej beznádeji, že
pozná ich princíp a ich cieľ? Všetky veci vzniklý z
ničoho a smerujú do nekonečna. Kto by stačil sledovať tieto podivuhodné cesty?
Len pôvodca týchto zázrakov im rozumie. Nik iný. Pretože ľudia neuvažovali o
týchto nekonečnostiach, dali sa odvážne skúmať prírodu, ako by boli s ňou v
nejakom pomere. Je to divná vec, že svojou namyslenosťou, ktorá nemala hraníc, ako
nemá ani predmet ich bádania, chceli pochopiť podstatu vecí a odtiaľ prísť k
poznaniu všetkého; v každom prípade nemožno si také niečo zaumieniť bez
namýšľania alebo bez nekonečnej schopnosti, ako príroda.
Vzdelaný človek vie, že príroda vtláča svoj obraz a obraz svojho tvorcu do všetkých vecí, ktoré podržia takto svoju dvojakú nekonečnosť. A tu vidíme, že pole vedeckého bádania je nekonečné rozsahom skúmania; lebo je bezpochyby, že napríklad úloha geometrie je vysvetliť nekonečnú nekonečnosť tvrdení. Ony sú i nekonečné množstvom a jemnosťou svojich princípov; lebo každý vie, že princípy, ktoré sú označené za konečné, neobstoja osebe a opierajúc sa o iné — a tie zase o iné —, nie sú nikdy posledné. My vyhlasujeme za konečné tie, ktoré sa nimi zdajú podľa rozumu vo veciach hmotných, kde bod. za ktorým naše smysly už nič nevnímajú, nazývame nedeliteľným, hoci podľa svojej povahy je do nekonečnosti deliteľný.
Z dvojitej
nekonečnosti vied nekonečnosť veľkosti možno väčšmi vnímať, a preto len
niektorí ľudia si namýšľajú, že poznajú všetko. »Budem rozprávať o všetkom«,
hovoril Demokritos.
Nekonečnosť
malosti je už oveľa menej zjavná. Filozofi si už dávno mysleli, že sa k nej
prebijú a práve tu sa potkli všetci. A takto vzniklý
bežné názvy, ako O základoch vecí, O základoch filozofie atď.; sú okázalé, hoci
len naoko menej ako tento, čo bije do očí: »De omni scibili.«
Myslíme si, pravda, že skôr vnikneme do jadra vecí, než objímeme ich obvod; viditeľná rozloha sveta nás zrejme prekonáva; my zas prekonávame malé veci, mysliac si, že sa ich zmocňujeme, no predsa potrebujeme nie menej schopnosti, aby sme došli až k ničote, či už ku všetkému; treba jej mat nekonečne mnoho pre jedno i pre druhé a tak sa mi vidí, že kto pochopí posledné princípy vecí, mohol by dôjsť i k poznaniu nekonečna. Jedno závisí od druhého a jedno vedie k druhému. Tieto krajnosti sa dotýkajú a spájajú, vzdialené od seba; schádzajú sa v Bohu a len v Bohu.
Poznajme teda
svoje duchovné rozpätie; sme čosi a nie sme všetko; to, čo máme z bytia, nám
prekáža poznať prvé princípy, ktoré sa rodia z ničoty; a to málo, čo vieme o
bytí, zakrýva nám pohľad do nekonečnosti.
Náš rozum v
množstve pochopiteľných vecí má to isté postavenie ako naše telo v rozmeroch
prírody.
Sme ohraničení v každom smere a stav, ktorý je uprostred dvoch krajností, badať i na všetkých našich duševných silách. Naše smysly nevystihujú nič krajného; mnoho huku nás ohlušuje, mnoho svetla oslepuje, veľká diaľka i prílišná blízkosť prekážajú nášmu zraku, príliš veľa a príliš málo rečí ho zatemňuje; primnoho pravdy udivuje; poznám ľ"dí, čo nemôžu pochopiť, že nula menej štyri je nula; prvé princípy sú nám priveľmi presvedčivé, mnoho radosti unavuje, mnoho súzvuku v hudbe sa znepáči; mnoho dobrodenia dráždi; chceme mať, čím by sme preplatili dlh: Benefícia eo usque laeta sunt dum videntur exsolvi posse; ubi multum antevenere, pro gratia odium redditur.[20] Nevnímame ani krajnú teplotu, ani krajnú zimu. Výstredné vlastnosti sa nám protivia a nie sú prístupné našim smyslom: už ich necítime, len trpíme. Prílišná mladosť a prílišná staroba prekážajú duchu, tak isto primnoho a primálo učenosti; prepiate krajnosti ako by ani nejestvovaly pre nás a nemáme k nim vzťahu: unikajú nám a my im.
Taký je náš pravý
stav; preto nie sme schopní bezpečne vedieť a absolútne nič nevedieť. Blúdime v
širokom okruhu v ustavičnej neistote, nerozhodní a hádzaní od jedného kraia na druhý. Akýkoľvek cieľ, ku ktorému sme dospeli a
chceme zakotviť, kýve sa a mizne nám; keď ideme za
ním, uniká, vyklzava nám a uteká pred nami večným
útekom. Nič nezastane kvôli nám. Tento stav je pre nás prirodzenv
a predsa čo najväčšmi odporuje našej náklonnosti. Spaľujeme sa túžbou nájsť si
pevné miesto a bezpečnú základňu, aby sme na nej postavili vežu, čnejúcu do
nekonečna; no naša základňa praská a pod nami sa otvárajú priepasti. Nehľadajme
teda vôbec istotu, nehľadaime bezpečnosť. Náš rozum
je stále klamaný nestálosťou vonkajších zdaní, nič nemôže ustáliť konečnosť
medzi dvoma nekonečnosťami, ktoré ju svierajú a jej
unikajú.
Ak to ľudia pochopia, myslím, každý pokojne ostane v tom stave, ktorý mu príroda určila. Toto prostredie sa nám dostalo údelom a vždy je vzdialené od krajností; ako málo záleží na tom, či niekto toho vie trochu viac! A keď niečo vie, pozerá na svet s hľadiska trochu vyššieho. Nie je vari stále nekonečne vzdialený od konca, a trvanie nášho života nie je rovnako nekonečne ďaleko od večnosti, i keby bolo desať rokov dlhšie?
S hľadiska týchto nekonečností všetky konečné veci sú si rovnaké a nechápem, prečo by sme obracali svoju obra zotvornost na jednu vec väčšmi ako druhú. Už samo porovnávanie medzi sebou a konečnosťou je trápne.
Keby človek
pozoroval predovšetkým seba, videl by, aký je neschopný prekročiť hranicu vecí.
Akože by aj bolo, keby čiastka poznala celok? Možno bude chcieť poznať aspoň
čiastky, ku ktorým má nejaký vzťah. Všetky čiastky sveta majú však medzi sebou
takýto vzťah a súvisia jedna s druhou, takže nemožno poznať jednu bez druhej a
bez celku.
Napríklad človek
má pomer ku všetkému, čo pozná. Potrebuje miesto na pobyt, čas na bytie, pohyb
na život, prvky na skladbu svojho tela, teplo a potravu na výživu, vzduch na
dýchanie; vidí svetlo, vníma telesá, napokon všetko je s ním spojené. Aby sme
teda poznali človeka, musíme vedieť, prečo potrebuje vzduchu pre život, a pre
poznanie vzduchu treba vedieť, aký je jeho vzťah k životu človeka atď. Plameň
nehorí bez vzduchu: ak teda chcem poznať jedno, musím poznať i druhé.
Keďže teda všetky
veci vzniklý z niečoho a spôsobujú niečo, napomáhané
i pomáhajúce, prostredné i bezprostredné a všetky sa udržujú prirodzeným a nazbadateľným spojivom, ktoré spája najvzdialenejšie a
najrozličnejšie, tvrdím, že nie je možné poznať čiastky a nepoznať celok,
rovnako ako poznať celok a nepoznať jednotlivé časti.
(Večnosť vecí sama
v sebe alebo v Bohu iste ohromí naše krátke jestvovanie. Pevná a stála
nehybnosť prírody, prirovnávame s ustavičnou zmenou, ktorá sa v nás deje, musí
vyvolať to isté.)
Vrcholom našej
nemohúcnosti poznať veci je to, že v podstate svojej ony sú jednoduché a my sa
skladáme z dvoch prirodzeností proti sebe stojacich a rôznorodých, z duše a z
tela. Lebo nie je možné, aby časť, ktorá v nás myslí, nebola duchovná; a keby
sme tvrdili, že sme len telesní, to by nás ešte väčšmi vylučovalo z poznania
vecí, lebo nič nie je také nepochopiteľné, ako povedať, že hmota poznáva sama
seba; nevieme si skrátka predstaviť, ako by sa poznávala.
A tak, keď sme len hmotní, nemôžeme poznať
nič, a keď sme složení z ducha a z hmoty, nemôžeme
poznať dokonale veci jednoduché, či duchovné alebo telesné.
Tak sa stáva, že
skoro všetci filozofi mätú predstavy vecí a hovoria o veciach telesných
duchovne a o duchovných telesne. Tvrdia odvážne, že telesá smerujú nadol, že sa
chcú dostať do svojho stredu, že unikajú svojej skaze, že sa boja prázdnoty, že
hmota má náklonnosti, sympatie, antipatie, všetko veci, ktoré prislúchajú len
duchu. A hovoriac o duchu domnievajú sa, že je ako by na jednom mieste,
pripisujú mu pohyb s miesta na miesto, všetko veci, ktoré prináležia len telám.
Namiesto toho, aby sme prijali predstavy od týchto čírych vecí, dávame im svoje vlastnosti a vtláčame svoju složitú bytosť do všetkých prostých vecí, o ktorých uvažujeme.
Kto by si
nemyslel, keď nás vidí, ako skladáme všetky veci s ducha a z tela, že tá smes bude nám celkom pochopiteľná? A práve tomu rozumieme naimenej. Človek sám v sebe je najzázračnejším dielom
prírody; lebo nemôže pochopiť, čo je telo a ešte menej, čo je duch, no a vôbec
nemôže pochopiť, ako môže byť telo spoiené s duchom.
To je vrchol jeho ťažkostí a predsa to je jeho vlastná bytosť. Modus quo corporibus adhaerent spiritus comprchendi ab hominibus non potest,
et hoc tamen homo est. (Spôsob, ako je duch spojený s telom, človek nemôže
pochopiť, a predsa je to človek. Sv. Augustín, De Civ.
Dei, XXI. 10.) Napokon, aby som dovŕšil dôkaz našej
slabosti, skončím touto dvojitou úvahou...[21]
73 Je však možné, že tento predmet presahuje hranice rozumu. Skúmajme teda jeho objavy o veciach jeho sily. Keď je niečo, na čo sa jeho vlastný záujem asi najvážnejšie obracal, je to hľadanie svrchovaného dobra. Viďme teda, v čom ho vidia tieto silné a obozretné duše, a či sa shodujú.
Jeden hovorí, že svrchované dobro je v čnosti, druhý ho hľadá v rozkoši; jeden ho vidí v prírodných vedách, druhý v pravde: Felix qui potuit rerum cognoscere causas[22] (Verg., Georg. II. 493.), ďalší v úplnej nevedomosti, iný v netečnosti, štvrtý v odpore voči zdaniam, iný sa nečuduje ničomu, nihil mirari prope res quae possit facere et servare beatum[23], a praví pyrhonici v ataraxii, v pochybovaní a večnom pokoji; iní, múdrejší, si myslia, že nájdu niečo lepšieho. A to je všetko.
[Zaradiť za
zákony, k ďalšiemu titulu.]
Keď je nám zrejmé,
že táto pekná filozofia nezískala nič istého po takej dlhej a namáhavej práci,
vari aspoň duša pozná sama seba? Počúvajme vladárov sveta. Čo si mysleli o
svojej podstate? 395.[24]
Umiestili ju
šťastnejšie? 395. Čo zistili o jej pôvode, trvaní a odchode? 399.
[Je teda duša ešte veľmi vzneseným predmetom pre ich slabé svetlo poznania? Teda ju snížme ku hmote, viďme, či vie, z čoho sa skladá vlastné telo, ktoré oživuie, a ostatné, ktoré pozoruje a nimi hýbe podľa svojej vôle. Čo z toho poznali títo veľkí dogmatici, ktorí všetko vedia? 393, Harum sententiarum[25].
To by bezpochyby
stačilo, keby rozum bol rozumný. Je dosť rozumný, aby sa priznal, že ešte
nemohol nájsť nič pevného, no nevzdáva sa nádeje, že to ešte dosiahne; naopak s
nevídanou horlivosťou hľadá a nahovára si, že má nadostač síl na toto dobývame.
Treba to teda dokončiť, a keď vyskúšame jeho mohutnosť v účinkoch, poznajme ich
o sebe; viďme, či je schopná dopracovať sa pravdy.
74 List o pochabosti ľudskej vedy a filozofie.
Tento list pred
zábavu.
Felix qui potuit... Nihil admirari[26].
280 druhov svrchovaného dobra u Montaigna.
74 Prvý odpis.
280 druhov dobra
pre filozofov.
75 Casť I., kn. 1. 2, hlava I., oddiel 4.
Domnienka. Nebude
ťažko snížiť ešte o jeden stupeň a ukázať, aká je
smiešna. Lebo keď sa začne ňou, je ešte niečo hlúpejšieho ako tvrdiť, že neživé
telesá majú vášne, strach, hrôzu? že telesá necitlivé, bez života a neschopné
života, majú vášne, ktoré predsa predpokladajú dušu na ne
citlivú? ba viac, aby predmetom tejto hrôzy bola prázdnota? Čo by im mohlo v
prázdnote naháňať strachu? Či je čosi nižšieho a smiešnejšieho? Nie je to
všetko, že maiú v sebe princíp pohybu, aby sa vyhly prázdnote: že majú ramená, nohy, svaly, nervy?
76 Prvý odpis.
Písať proti tým,
ktorí prehlbujú vedy: Descartes.
77 2. Ruk. Guerrier
• Nemôžem
odpustiť Descartesovi; rád by sa bol v celej svojej filozofii vyhol Bohu; ale nemohol
ho obísť, aby mu nebol dal štipku, s ktorou rozhýbal svet; potom sa už nestará
o Boha.
78 Neužitočný a neistý Descartes.
79 (Descartes. — Treba zhruba povedať: »To sa deje obrazom a pohybom«, lebo je to pravda. Ale určiť, akými, a sostavovať stroj, to je smiešne, lebo je to neužitočné, neisté a trápne. A keby to bolo pravda, neviem, či by celá filozofia stála za hodinu námahy.)
80 Prečo nás krívajúci človek nerozčuľuje, a krívajúci duch áno? To je preto, lebo krívajúci uznáva, že chodíme rovno, ale krívajúci duch tvrdí, že to my krívame; keby toho nebolo, ľutovali by sme ho a nehnevali by sme sa naň.
Epiktet[27] sa nás pýta ešte dôraznejšie: Prečo sa nehneváme, keď nám niekto povie, že nás bolí hlava, a prečo sa hneváme, keď sa o nás povie, že rozmýšľame zle, alebo volíme zle? To preto, lebo sme si istí, že nás nebolí hlava a nie sme kriví; ale už nie sme si takí istí, či naozaj volíme dobre. A tak, — istí si len preto, lebo to vidime na vlastné oči, keď iný vidí svojimi očami opak, — stávame sa nerozhodní a žasneme, najmä, keď tisíce iných sa vysmievajú našej voľbe1 lebo musíme dať prednosť svojmu poznaniu pred cudzím, a to je odvážne a ťažké. Nikdy nie sme v takých rozpakoch, keď je reč o krívajúcom.
81 Duch verí prirodzene, vôľa miluje prirodzene; a keď niet pravých predmetov, prilipnú k nepravým.
Obrazotvornosť. —
Táto klamlivá vlastnosť ľudská, táto pani omylu a nepravosti je tým
prefíkanejšia, že nie je vždy prefíkaná; bola by neklamným pravidlom pravdy,
keby bola neklamným znakom nepravdy. No keďže je veľmi často falošná, nemožno
poznať jej povahu, lebo rovnako znamená pravdu ako nepravdu.
Nehovorím o
bláznoch, hovorím o najmúdrejších; práve u nich obrazotvornosť má veľký dar
presviedčať ľudí. Rozum darmo volá, ceny veciam nedá.
Táto pyšná sila,
nepriateľka rozumu, ktorá rada naň dozerá a ním vládne, aby ukázala, čo všetko
môže pri všetkom, vytvorila v človekovi druhú prirodzenosť. Má svojich
šťastných i nešťastných, zdravých i nemocných, bohatých i chudobných; zvádza
veriť, pochybovať, poprieť rozum; porušuje smysly,
bystrí ich; má svoiich bláznov i svojich mudrcov; a
nič nás väčšmi nepodráždi, ako keď vidíme, že svojich hosťov uspokojuie oveľa lepšie a dokonaleišie.
ako rozum. Ľudia s obrazotvornosťou celkom ináč sa kochajú sami v sebe. čo
rozumní ľudia nemôžu urobiť. Na ľudí sa dívajú pohŕdavo; dišputujú smele a s dôverou v seba; druhí so stachom
a nedôverou; s touto veselou tvárou často víťazia u svojich poslucháčov, toľko
priazne maiú údajne* múdri ľudia u sudcov tej istej
prirodzenosti. Obrazotvornosť neurobí z bláznov mudrcov; ale urobí ich
šťastnými, kým rozum môže urobiť svoiich priateľov
len nešťastnými; prvá ich zasypáva slávou, druhý hanbou.
Kto rozdeľuje
slávu, kto udeľuje úctu a vážnosť osobám, dielam, zákonom, veľkým mužom, ak nie
táto obrazotvorná schopnosť? Všetky bohatstvá zeme nie sú nič bez jej súhlasu!
Či by ste nepovedali, že taký radničný pán, ktorého ctihodná staroba vzbudzuje všade úctu, spravuje sa čistvm a vznešeným rozumom a posudzuje veci podľa ich povahy, nezastavujúc sa pred malichernými okolnosťami, ktoré sa dotýkajú len fantázie slabochov? Pozrite, ako si vykračuje na kázeň so zbožnou horlivosťou a posilňuje pevnosť svojho rozumu zápalom svojej lásky; hľa, pripravený je počúvať s príkladnou úctou. A keď sa zjaví kazateľ, ktorého príroda obdarila zachrípnutým hlasom, divnou a zle oholenou tvárou, a ktorého náhoda na dôvažok ešte aj zašpinila, môže hlásať bohvie aké veľké pravdy, stavím sa, že stratí vážnosť u nášho senátora.
Najväčšieho
filozofa sveta premôže fantázia, keď si stane na dosku nad potrebu širšiu a pod
ním je priepasť, hoci ho rozum presvedčuje o jeho bezpečnosti. Mnohí nevedia
zniesť túto myšlienku, zblednú a sa zapotia.
Nechcem spomenúť
všetky jej účinky.
Veď vieme, že
pohľad mačiek, myší, rozmliaždený kúsok uhlia atď., môŤe
kdekoho zbaviť rozumu. Zafarbenie hlasu imponuje i najmúdrejším a zmení reč aj
báseň. Láska a nenávisť menia tvár spravodlivosti. O koľko spravodlivejšiu vidí
kauzu, keď ju obhajuje advokát vopred dobre zaplatený! O koľko presvedčiveiším gestom dokazuje pravdu sudcom, a ako sa oni
daiú oklamať zdaním! Smiešny rozum, ktorý vietor
zohne všetkými smermi!
Spomenul by som
skoro všetky ľudské úkony, ktoré sa rozviklávajú len
pod jej nárazmi. Lebo rozum musel ustúpiť a najmúdrejší prijíma za svoje tie
princípy, ktoré ľudská obrazotvornosť nerozvážne uviedla na každom mieste.
(Kto by sa spravoval len rozumom, podľa všeobecného úsudku bol by bláznom. Treba súdiť podľa úsudku väčšiny ľudí. Treba pracovať celý deň a zodrať sa, — lebo tak sa zapáčilo rozumu — za dobrá uznané neskutočné, a keď nás spánok zotavil z námah nášho rozumu, treba bez meškania vyskočiť z postele a bežať za opojením, kráčať za stopami tejto panej sveta. — To je jeden z princípov omylu, pravda, nie jediný. Človek mal pravdu, keď spájal pravdu s nepravdou, hoci v tomto smierení obrazotvornosť má dosť veľkú výhodu, lebo vo vojne má ešte väčšiu: rozum nikdy neprevýši fantáziu, kým obrazotvornosť často celkom sosadzuje rozum s jeho miesta.)
Naši sudcovia dobre poznali toto tajomstvo. Ich červené taláre, hermelíny, ktorými vyzdobujú svoje plášte, paláce, v ktorých súdia, erby, všetka tá vznešená slávnostnosť bola prepotrebná; a keby lekári nemali sután a papučiek, a doktori kvadrátov a talárov na všetky strany hodne voľných, nikdy by neboli oklamali svet, ktorý nemôže odolať takému hodnovernému divadlu. Keby ich spravodlivosť bola pravdivá, a keby lekári naozaj vedeli liečiť, nemuseli by si nasadzovať na hlavu štvorhranné čiapky; vznešenosť týchto vied bola by sama v sebe dosť úctyhodná. Ale keďže majú v hlave len neskutočné vedomosti, musia siahať po týchto márnivých prostriedkoch, ktoré pôsobia na obrazotvornosť, s ktorou majú do činenia; a tým naozaj vzbudzujú úctu. Len vojaci sa nepotrebujú takto prestrojovať[28], lebo v svojom zamestnaní majú podstatnejšiu účasť; ich moc je v sile: ostatných v pretvárke.
Preto naši králi nevyhľadávali takéto prestrojenia. Neobliekali sa do neobyčajných šiat, aby sa zdali zvláštni, ale obklopovali sa strážami a halapartňami. Tieto ozbrojené červené tváre, — ktoré majú ruky a silu len pre nich, — trubači a bubeníci, ktorí pochodujú vpredu, a légie, ktoré ich obklopujú, naháňajú strach i najudatnejším. Nemajú len šaty, ale aj silu. Museli by sme mať rozum veľmi vycibrený, aby sme v sultánovi, obklopenom v pyšnom paláci štyridsaťtisíc janičiarmi, videli niečo iného ako sultána. Nenašli by sme ani advokáta v sutane a s kvadrátom na hlave, ktorý by nehovoril namyslene o svojich vedomostiach. Obrazotvornosť vládne všetkým; tvorí krásu, spravodlivosť a šťastie, čo je to hlavné na svete. Zo srdca by som chcel vidieť taliansku knižku, ktorej iba nadpis poznám, ale ten sám je hodnotneiší než veľa kníh: Delľ opinione regina del mondo.[29] Schvaľujem ju, hoci nepoznám, okrem zlého, ak by v nej nejaké bolo.
To by boly asi účinky klamlivej schopnosti, ktorá ako by nám bola
daná len preto, aby nás viedla do nevyhnutného omylu. Sú aj iné princípy.
Nielen staré dojmy nás klamú: čaro novoty má tú istú moc. To je príčinou
všetkých sporov medzi ľuďmi, ktorí si vyčítajú, že trčia pri falošných dojmoch
mladosti, alebo sa nerozvážne ženú za novými. Kto kráča pravou strednou cestou?
Nech sa ukáže a dokáže. Niet princípu, hoci by bol najprirodzenejší, hoci z
detstva, ktorý by nebol pokladaný za chybný dojem či vzdelania či smyslov.
»Pretože ste (hovorí sa) verili od mladi, že skriňa ja prázdna, lebo ste v nej nič nenašli, uverili ste, že prázdnota je možná. To je predstava našich smyslov, zosilnená zvykom, ktorú veda musí opravif«. Iní zase vravia: »Pretože nám v škole povedali, že niet prázdnoty, porušili váš zdravý rozum, ktorý to tak jasne chápal pred týmto zlým dojmom, že ho treba opraviť návratom k vá'mu prvotnému stavu.« Teda kto klamal? Smysly či vzdelanie?
Máme aj iný
princíp omylu: choroby; kazia náš úsudok i smysly; a
keď ťažké choroby ich citeľne kazia, nepochybujem, že aj malé pôsobia
primerane.
I náš vlastný
záujem býva zázračným nástrojom na príjemné zaslepovanie očí. Ani
najspravodlivejší človek nesmie byť sudcom vo svojej veci; niektorí z nich, ako
viem, nechcejúc upadnúť do samolásky, boli, naopak, najnespravodliveiší na svete. Iný prostriedok, ako prehrať
vec úplne spravodlivú, je dať ju rozsúdiť najbližším príbuzným.
Spravodlivosť a
pravda sú dva také jemné výčnelky, že naše nástroje sú príliš tupé, aby sa ich dotkly presne. Keď sa to stane, zlomia hrot a tlačia na
všetko dookola, skôr na nepravdu než na pravdu.
(Človek je teda
tak šťastne sostavený, že nemá nijaký princíp pravdy
a mnoho vynikajúcich princípov nepravdy. Viďme teraz, koľko... No najmocnejšou
príčinou týchto omylov je boj smyslov s rozumom.)
83 Týmto treba začať kapitolu o klamlivých mohúcnostiach.
— Človek bez milosti je bytosť plná bludu prirodzeného a nesmazateľného.[30] Nič mu nevyjaví pravdu. Všetko ho klame: oba princípy pravdy, rozum a smysly, nielen že nie sú dosť spoľahlivé, ale klamú sa navzájom. Smysly klamú rozum nepravými zdaniami; a touže šaľbou, ktorou klamú rozum, samy sú ním klamané: rozum odpláca. Náruživosti duše kalia smysly a vyvolávajú falošné dojmy. Cigánia a klamú sa o preteky.
No okrem týchto
bludov, ktoré sa vyskytujú prípadkom a pre nedostatok
rozumu s jeho rôznorodnými vlastnosťami...
84 Obrazotvornosť fantastickým preceňovaním zväčšuje drobné veci natoľko, že naplní nimi našu dušu; ale s bezočivou nadutosťou zmenšuje veľké veci na svoju úroveň, ako keď napríklad hovorí o Bohu.
85 Vec, ktorá sa nás najväčšmi dotýka, — ako keď zatajujeme, že máme málo peňazí, — často nie je nič; je to ničota, ktorú naša obrazotvornosť nafúkne v horu: iný obrat obrazotvornosti nám to lahko ukáže.
86 (Moja fantázia mi zprotiví toho, kto srká a fučí pri jedle. Fantázia mnoho zaváži. Co si z toho vyberieme? Poddáme sa tej ťarche preto, lebo je prirodzená? Nie, ale sa jej vzoprieme...
87 Nae iste magno magnas nugas dixerit.[31]
Quasi quidquam infelicius sit hornine cui sua figmenta
dominantur.[32]
88 Deti, ktoré sa desia svojej zamazanej tváre, sú deti; kto je však taký slabý, keď je dieťaťom, bude možno silný, keď bude starší. Len fantázia sa zmení. Všetko, čo sa zdokonaľuje pokrokom, pokrokom aj hynie. Čo bolo slabé, nemôže byť nikdy absolútne silné. Darmo sa hovorí: vyrástol, zmenil sa; je zase ten istý.
89 Zvyk je našou prirodzenosťou. Kto privykne na vieru, verí a nemôže sa už nebáť pekla a neverí niečomu inému. Kto si zvykne veriť, že kráľ je hrozný... atď. Kto by teda pochyboval, že naša duša, zvyknutá vidieť číslo, priestor, pohyb, verí tomu a len tomu?
90 Quod crebro videt,
non miratur, etiamsi cur fiat nescit; quod ante
non viderit, id si evencrit, ostentum esse censet. (Cic.)[33]
91 Špongia solis. — Keď vidíme, že nejaký účinok nastáva vždy, usudzujeme, že to tak musí byť, napr, že zajtra bude deň atď. Príroda nás však často klame a nespravuje sa svojimi vlastnými pravidlami.
92 Čím iným sú naše prirodzené zásady než navyknutými zásadami? A v deťoch zásadami, ktoré prevzali zo zvyku svojich otcov ako pud lovu po zvieratách?
Iný zvyk nám dá iné prirodzené zásady, ako to vieme zo skúsenosti; a keď sú také, že ich zvyk neodstráni, sú i také, ktoré sú proti prírode a tie neodstráni ani príroda, ani iný zvyk. To závisí od povahového sklonu.
93 Otcovia sa boja, že prirodzená láska detí vymizne. Akáže je to teda prirodzenosť, ktorá môže vymiznúť? Zvyk je druhá prirodzenosť, ktorá ničí prvú. No čo je prirodzenosť? Prečo nie je zvyk prirodzený? Veľmi sa bojím, že táto prirodzenosť sama je len prvým zvykom, ako zvyk je druhou prirodzenosťou.
94 Prirodzenosť človeka je úplne prirodzená, omne animal.[34] Nie je nič, čo by sme neurobili prirodzeným; niet prirodzenosti, ktorú by sme neobrátili v nič.
94 bis Prvý odpis.
Človek je vlastne
omne animal.
95 Pamät a radosť sú city; i geometrické vety sa stávajú
citmi, lebo rozum činí city prirodzenými a prirodzené city zanikajú rozumom.[35]
96 Keď sme si
zvykli používať zlé dôkazy, aby sme dokázali účinky prírody, potom už nechceme
prijať dobré, keď sú objavené. Príklad, ktorý o tom svedčí, bol obeh krvi, aby
sa odôvodnilo, prečo žila nabehne pod obväzom.[36]
97 Výber povolania je najdôležitejšou vecou na celý život: o tom rozhoduje náhoda. Zvyk robí murárov, vojakov, pokrývačov. »To je výborný pokrývač«, hovorí sa; a o vojakoch: »To sú poriadni blázni«. A iní naopak: »Niet nič väčšieho ako vojna; všetci ostatní chlapi sú darebáci.« Podľa toho, ako sme počúvali v mladosti chváliť tieto povolania a haniť ostatné, volíme, lebo isteže milujeme pravdu a nenávidíme pochabosť. Tieto slová nás povzbudzujú: hrešíme len pri ich používaní. Taká veľká je sila zvyku, že z tých, ktorých príroda urobila len ľuďmi, robíme ľudí všetkých stavov; lebo sú kraje, kde všetci sú murári, inde vojaci atď. Príroda zrejme nie je taká jednotvárna. Teda zvyk robí toto všetko, lebo znásilňuie prírodu; príroda ho však niekedy prekoná a udržiava človeka v jeho prirodzenom pude proti každému zvyku dobrému či zlému.
93 O predsudku, vedúcom do omylu. Je to smutná vec, že všetci ľudia uvažujú len o prostriedkoch, a nie o cieli. Každý rozmýšľa, ako bude vykonávať svoje povolanie; ale osud nám určuje povolanie a vlasť.
Je smutné, koľko
Turkov, kacírov a neveriacich kráča za príkladom svojich otcov len preto, lebo
si každý myslel, že je to najlepšie; a toto určuje každému povolanie
zámočnícke, vojenské atď.
Preto divosi
nepotrebujú Provence.[37]
99. Je všeobecný a podstatný rozdiel medzi úkonmi vôle a všetkými ostatnými.
Vôľa je jedným z
hlavných ústrojov viery; nie preto, lebo tvorí vieru, ale preto, lebo veci sú
pravdivé alebo nepravdivé podľa toho, s ktorej strany na ne
pozeráme. Vôľa, ktorej sa jedna vec zapáči väčšmi ako druhá, odvracia ducha,
aby si nevšímal vlastností tých vecí, na ktoré sa nerád díva; a tak duch,
kráčajúc ruka v ruke s vôľou, uvidí stranu, ktorú ona má rada; podľa toho súdi,
čo tam vidí.
100 O sebaláske. — Podstata sebalásky a ľudského ja je milovať a vážiť si len seba. Ale čo dokáže? Nemôže prekaziť, aby predmet, ktorý miluje, nebol samá chyba a bieda: chce byť veľký, a vidí, že je malý; chce byť šťastný, a vidí, že je biedny; chce byť dokonalý, a vidí, že je samá nedokonalosť; chce, aby ho ľudia mali radi a si ho vážili, a vidí, že jeho nedokonalosti vyvolávajú len odpor a pohŕdanie. Zmätok, v ktorom sa očitá, vyvoláva v ňom naj nespravodlivej šiu a a najhriešnejšiu náruživosť, akú si možno predstaviť. Lebo zachváti ho smrteľná nenávisť k pravde, ktorá ho karhá a presviedča o jeho chybách. Chcel by ju zničiť a nemôžuc ju ako takú vykynožiť, ničí ju, ako môže, vo vedomí svojom a vo vedomí iných, usiluje sa zakryť svoje chyby iným aj sebe, a nemôže zniesť, aby mu ich iní ukazovali, alebo videli.
Je to naozaj zlo, že sme samé chyby; ale ešte horšie je, že si to nechceme priznať, pretože tým si pridávame ešte aj chybu dobrovoľného sebaklamu. Nechceme, aby nás iní klamali; nepokladáme to za správne, keď chcú, aby sme si ich viac cenili, ako si zasluhujú: teda ani to nie je správne, keď ich my klameme a chceme, aby nás ctili viac, ako si to zasluhujeme.
Takto, keď odhaľujú len naše nedokonalosti a chyby, je zrejmé, že sa nám nedeje krivda, lebo iní nie sú toho príčinou; robia nám tým dobro, lebo nám pomáhajú dostať sa zo zla, ktoré spočíva v tom, že nevieme o týchto nedokonalostiach. Nemáme sa prečo hnevať, že o nich vedia a pohŕdajú nami: je správne, že nás poznajú, akí sme, a nami pohŕdajú, keď sme hodní opovrhnutia.
To sú city, ktoré
sa rodia naozaj v slušnom a spravodlivom srdci. Čo máme povedať o našom, vidiac
v ňom celkom opačný sklon? Veď či nie je pravda, že nenávidíme pravdu a tých,
ktorí nám ju povedia, a sme radi, keď klamú seba na naše dobro a chceme byť
pokladaní za iných, než akí sme v skutočnosti?
Hla dôkaz, ktorého
sa hrozím. Katolícke náboženstvo nežiada, aby sme odkrývali svoje hriechy pred
každým: trpí, aby sme ostali skrytí pred každým; ale s jedným robí výnimku a
rozkazuje, aby sme mu odkryli hlbiny svojho srdca a ukázali sa takými, akí sme.
Prikazuje nám, aby sme len toho jediného človeka na svete neklamali a zaväzuje
ho neporušiteľným tajomstvom, takže táto vedomosť je v ňom, ako by v ňom
nebola. Možno si predstaviť niečo láskavejšieho a nežnejšieho? A predsa človek
je taký skazený, že i v tomto zákone vidí tvrdosť; a to je jeden z hlavných
dôvodov, ktorý pobúril veľkú časť Európy proti Cirkvi.
Aké je ľudské srdce nespravodlivé a nerozumné, keď vidí v tom zlo, že musí konať voči jednému človekovi to, čo by bolo správne konať voči všetkým! Či je vari spravodlivé, aby sme ich klamali?
Sú rôzne stupne tohto odporu k pravde; nemožno však. povedať, že ho nájdeme v istej miere vo všetkých stupňoch lebo je neodlučiteľný od sebalásky. Táto zlá citlivosť • núti tých, čo musia karhať iných, hľadať toľko okľúk a výhovoriek, aby do nich nezavadili. Treba, aby zmenšovali naše chyby, aby sa tvárili, že ich odpúšťajú, aby zamiešavali do reči i pochvalu, dôkazy náklonnosti a úcty. Pri tom všetkom tento liek je vždy trpký sebaláske. Berie z neho čo najmenej a vždy s nechuťou, ba často s tajnou nevoľou proti tým, ktorí ho podávajú.
A tak sa stáva, že
tí, ktorým ide o našu lásku, zdráhajú sa nám preukázať službu, o ktorej vedia,
že nám bude nepríjemná; chovajú sa voči nám tak, ako chceme, aby sa chovali:
nenávidíme pravdu, nuž nám ju skrývajú; chceme, aby sa nám lichotilo, teda
lichotia nám; radi sme, keď sme klamaní, nuž nás klamú.
A tak každý stupeň
šťastia, ktoré nás povznáša vo svete, vzďaľuje nás od pravdy, lebo sa bojíme,
aby sme neurazili tých, ktorých priazeň je užitočnejšia a nepriazeň
nebezpečnejšia. Panovník bude predmetom posmechu celej Európy a on sám o tom
nebude vedieť. Nedivím sa; povedať pravdu je užitočné tomu, komu sa povie, ale
nevýhodné pre tých, ktorí ju povedia, lebo vyvolávajú proti sebe nenávisť. Tí,
čo žijú s panovníkmi, väčšmi milujú svoje záujmy ako záujem panovníka, ktorému
slúžia; a tak nesnažia sa, aby mu prinášali osoh a poškodzovali sami seba.
Toto nešťastie je
naozaj väčšie a obvyklejšie, čím sme šťastnejší; ale ani najmenší nie sú
výnimkou, lebo vždy im bude záležať na tom, aby ich ľudia mali radi. A preto
ľudský život je ustavičným sebaklamom: navzájom sa klameme a lichotíme si.
Nikto o nás nehovorí v našej prítomnosti tak, ako v našej neprítomnosti.
Jednota medzi ľuďmi sa zakladá len na tomto vzájomnom klamaní; a málo
priateľstiev by zostalo, keby každý vedel, čo hovorí jeho priateľ o ňom v jeho
neprítomnosti, hoci o ňom hovorí úprimne a bez vášne.
Človek je teda len maska, lož a pokrytectvo, i v sebe i voči iným.[38] Nechce, aby mu povedali pravdu, vyhvba sa povedať ju iným, a všetky sklony, ktoré sú tak ďaleko od spravodlivosti a pravdy, majú svoj prirodzený koreň v jeho srdci.
101 Tvrdím, že keby všetci ľudia vedeli, čo hovoria jedni o druhých, nebolo by na svete štyroch priateľov. Ukazuje sa to vo zvadách, ktoré zapríčiňujú nerozvážne klebety, ako sa to neraz stáva. (Ba ešte viac, všetci ľudia by boli...)
102 Sú chyby, ktoré sa nás držia len inými, a ktoré, keď vytneme ich koreň, odpadnú ako vetvy.
103 Príklad Alexandrovej cudnosti nevychoval toľko zdržanlivých, kolko nestriezlivých vychovalo jeho pijanstvo. Nie je hanbou, že nie sme takí čnostní ako on, a zdá sa byt ospravedlniteľné, že nie sme horší ako on. Myslíme si, že nie sme úplne väzňami chýb všedných ludí, keď sa vidíme v chybách týchto veľkých ľudí, a predsa nepozorujeme, že tým sa stávajú všednými ľuďmi. Súvisíme s nimi na tom konci, na ktorom oni súvisia so všedným ľudom; lebo nech sú akokoľvek vyvýšení, niekde splývajú s najmenšími ľuďmi. Nevisia v povetrí úplne oddelení od našej spoločnosti. Nie, nie; ak sú väčší ako my, to preto, lebo majú hlavu vyššie; ale nohy majú práve tak nízko ako my. Všetci sú v jednej rovine a opierajú sa o tú istú zem; v tomto ohľade sú rovnako nízko akô my, ako tí najmenší, ako deti, ako zvieratá.
104 Keď nás vášeň vábi urobiť niečo, zabúdame na svoju povinnosť; radi máme knihu, čítame ju, hoci by sme mali robiť niečo iného. Ale aby sme si pripamätali svoju povinnosť, zaumieňme si urobiť niečo, čo nenávidíme; tu sa budeme vyhovárať, že máme inú prácu, a príde nám na um naša povinnosť,
105 Ako ťažko je predložiť vec niekomu na posúdenie a neovplyvniť jeho úsudok spôsobom, akým mu ju predkladáme! Keď povieme: »Mne sa to nepáči; to nie je mi jasné« alebo čosi podobného, zvádzame obrazotvornosť na tento úsudok, alebo ju — naopak — dráždime. Lepšie je nič nepovedať; potom ten druhý súdi podľa toho, čo je, čiže podľa toho, čo v tej chvíli je a podľa toho, aké iné okolnosti, ktorých pôvodcami nie sme, budú tu spolupôsobiť. Ale aspoň my tu nepôsobíme, pravda, ak toto mlčanie nebude mať tiež trocha vplyvu podľa jeho nálady a vysvetľovania, alebo podľa toho, čo si domyslí z pohybov a výrazu tváre, či z hlasu, — ak je azda povahospytcom: tak ťažko je nevyvrátiť úsudok z jeho prirodzeného základu, alebo skôr tak málo je pevný a stály!
106 Keď poznáme hlavnú vášeň niekoho, môžeme si byť istí, že sa mu budeme páčiť, a predsa i pri predstave dobra každý má svoje fantázie, ktoré sú proti jeho vlastnému dobru; táto zvláštnosť nás zaráža.
107 Lustravif lampade terras.[39] Počasie a moja nálada málo súvisia; mám svoje hmly i krásne počasie v sebe; ba i úspech a neúspech mojich vecí tak málo zavažuje. Niekedy bojujem v sebe proti osudu; pre slávu víťazstva s radosťou ho zdolávam; inokedy zase som znechutený i v šťastí.
108 Z toho, že ľudia nemajú záujmu na tom, čo hovoria, ešte nevyplýva, že nelužú; sú totiž ľudia, ktorí lužú, aby luhali.
109 Keď sme zdraví, čudujeme sa, čo by sme robili, keby sme boli chorí; keď sme chorí, s radosťou užívame lieky; nemoc nás na to núti. Nedychtíme a netúžime po zábavách a prechádzkach, ktoré nám zdravie prinášalo, a ktoré nie sú porovnateľné s potrebami choroby. Tu príroda sama nám vnuká náklonnosti a túžby, shodné s prítomným stavom. Nie príroda, len obavy, ktoré si sami vyvolávame, nás znepokojujú, pretože pridávajú k stavu, v ktorom sme, vášne stavu, v ktorom nie sme.
Keďže príroda na
nás uvaľuje nešťastia v každom stave, naše túžby nám vyčarúvajú šťastný stav,
lebo k stavu, v ktorom sme, pripojujú slasti stavu, v ktorom nie sme; a i keby
sme dosiahli tie slasti, nedosiahli by sme šťastia, lebo tento nový stav
priniesol by zase nové túžby.
110 Pocit falošnosti prítomných radostí a neuvedomenie si márnosti neprítomných radostí spôsobujú nestálosť.
Nestálosť. —
Myslíme, že hráme na obyčajnom organe, keď sa dotýkame človeka. Je to naozaj
organ, ale zvláštny, menlivý, striedavý (jeho píšťaly nenasledujú podlá
stupnice). Tí, ktorí vedia hrať na obyčajnom, nevedeli by tu vylúdiť akord. Treba vedieť, kde sú (stupnice alebo
klávesy).
112 Nestálosť. — Veci majú rôzne vlastnosti a duša rôzne náklonnosti; lebo nič nie je jednoduché, čo sa duši dáva, a duša sa nikdy ničomu neoddáva jednoducho. Preto plačeme a sa smejeme pre tú istú vec.
113 Nestálosť a
podivnosti. — Žiť len zo svojej práce a vládnuť nad najmocnejším štátom sveta,
sú veci veľmi protichodné. Slúčily sa v osobe
tureckého sultána.[40]
114 Rozmanitosť je taká bohatá, že všetky zvuky, kroky, každé zakašľanie, kýchnutie... Hrozná delíme podľa plodov, ako napríklad na muškátové, Condrieu, Desargues a iný štep. Je to všetko? Či vyrástly kedy na jednom viniči dve rovnaké hrozná? A v jednom hrozne nájdeme dve rovnaké zrnká? atď.
Nemôžem súdiť o tej istej veci celkom rovnako. Nemôžem posúdiť svoju prácu, keď ju mám rozrobenú; musím tak spraviť ako maliari; odstúpiť, ale nie veľmi. Koľko? Hádajte.
115 Rozličnosť. — Teologia je síce veda, ale koľko vied je to naraz! Človek je bytosť, ale keď ho anatomizujeme, bude ňou aj hlava, srdce, žalúdok, žily, žilky, čiastky žíl, krv, kvapky krvi?
Mesto, vidiek z diaľky je mestom a vidiekom; ale keď sa priblížime, sú to domy, stromy, lístie, rastliny, mravci, mravčie nôžky atď. do nekonečna. To všetko je v slove: vidiek.
116 Myšlienky. — Každý je jeden, každý je rozličný. Koľko pováh v povahe človeka! Koľko povolaní! a akou náhodou si každý vyberá obyčajne to, čo počul chváliť! Dobre urobený podpätok.
117 Podpätok na topánke. — »Oh, ako je to dobre spravené! aký šikovný robotník! aký smelý vojak!« Tu je prameň našich náklonností a voľby povolaní. — »Ten vie piť! Ako málo pije tento!« Hľa, takto sa stávajú ľudia striezlivými a opilcami, vojakmi, zbabelcami atď.
118 Hlavná vloha, ktorá spravuje všetky ostatné.
119 Príroda sa napodobňuje: zrno, zasiate do dobrej zeme, prinesie úrodu; i zásada, vštepená do dobrého ducha, vyrastie; čísla napodobňujú priestor, hoci sú takej rozličnej povahy.
Všetko stvoril a
spravuje jeden vládca: koreň, vetvy, ovocie; princípy, dôsledky.
120 (Príroda obmieňa a napodobňuje, umelosť napodobňuje a obmieňa.)
121 Príroda stále
znovu začína tie isté veci: roky, dni, hodiny; priestory i čísla tak isto sú
koniec koncov pokračovaním jedno druhého. Tým sa vytvára akési nekonečno a večno. Nie žeby v nich bolo niečo z nekonečného a večného,
ale tie konečné veličiny sa násobia nekonečne. A tak, zdá sa mi, nekonečno je
len číslo, ktoré ich násobí.
Čas hojí bolesti i
spory, lebo sa meníme; nie sme už tou istou osobou. Ani urážajúci, ani urazený
nie sú už tí istí. Je to ako s národom, ktorý sme rozhnevali a znovu ho uvidíme
po dvoch pokoleniach. Sú to ešte Francúzi, ale nie takí istí.
123 Už nemiluje osobu, ktorú miloval pred desiatimi rokmi. Uznávam: nie je tá istá, ani on. Bol mladý a ona tiež; je celkom iná. Vari by ju ešte miloval, keby bola taká, aká bývala kedysi.
124 Nepozeráme na veci len s iných strán, ale aj inými očami; nestaráme sa o to, aby boly tie isté.
125 Protivy. — Človek je od prírody veriaci, neveriaci; bojazlivý, odvážny.
126 Popis človeka: závislosť, túžby po nezávislosti, potreba.
127 Povaha človeka: nestálosť, nuda, nepokoj.
128 Nudíme sa, keď opustíme zamestnanie, ku ktorému sme prilipli. Muž rád žije vo svojej domácnosti: vidí ženu, ktorá sa mu páči, ihrá sa päť alebo šesť dní s radosťou; aký je nešťastný, keď sa vracia k svojmu prvému zamestnaniu. Nič nie je také bežné ako toto.
129 Naša prirodzenosť je pohyb; úplný pokoj je smrť.
130 Nepokoj. — Keď sa vojak alebo roľník atď. žalujú, že sa veľa namáhajú, len ich treba nechať bez práce.
131 Nuda. — Nič nie je také neznesiteľné, ako keď človek je úplne pokojný, bez vášní, bez roboty, bez rozptýlenia, bez usilovnosti. Vtedy cíti svoju ničotu, svoju opustenosť, svoju prázdnotu. V hĺbke jeho duše hneď sa uvoľní nuda, zádumčivosť, smútok, zatrpklosť, nevôľa, zúfalstvo.
132 Caesar bol vari už pristarý, aby sa šiel hrať na dobyvateľa sveta; táto zábava bola dobrá Augustoví alebo Alexandrovi: boli to mladí ľudia, ktorých ťažko držať na uzde; ale Caesar bol asi zrelší.
133 Keď sú vedľa seba dve podobné tváre, i keď o sebe ani jedna nie je smiešna, vylúdia úsmev svojou podobnosťou.
134 Ako nanič je maľba udivujúca nás podobnosťou vecí, keď ich neobdivujeme v pôvodine!
135 Páči sa nám len boj, no nie víťazstvo. Radi sa dívame na boj zvierat, nie však na rozzúreného víťaza nad premoženým. Co sme chceli vidieť, ak nie konečné víťazstvo? A keď nastane, sme nasýtení. Tak je to v hre, tak i pri hľadaní pravdy. Radi sledujeme súboj názorov v dišputách, ale rozjímať o nájdenej pravde, to už nie. Keď si chceme uvedomiť príjemnosť nájdenej pravdy, musíme ju vidieť, ako sa rodí z dišputy. Tak isto radi sa dívame, keď dve protichodné vášne narazia na seba; ale keď jedna zvíťazí, ostáva už len hrubosť. Nehľadáme nikdy veci, ale vyskúmanie vecí. A tak ani na javisku nemajú úspech spokojné výjavy bez strachu, ani krajné útrapy bez nádeje, ani hrubá láska, ani krutá prísnosť.
136 Maličkosť nás utešuje, lebo maličkosť nás aj zarmucuje.
137 Nemusíme skúmať všetky jednotlivé zamestnania, stačí, keď ich zahrnujeme do zábavy.
138 Ľudia od
prírody pokrývači a ľudia všetkých povolaní, •okrem zamestnania v izbe.[41]
139 Zábava. — Keď som sa tak niekedy zamyslel nad všelijakými vzrušeniami, nebezpečenstvami a útrapami, ktorým sa ľudia vystavujú pri dvore, vo vojne a z ktorých vzniká toľko hádok, vášní, smelých a často zlých podujatí atď., prišiel som na to, že všetko ľudské nešťastie pochádza z jedinej veci, a to z tej, že ľudia nevedia ostať doma pokojne v izbe. Keby muž, ktorý má dosť na živobytie, vedel sedieť doma, nevychádzal by, neplavil by sa po mori a nedobýval by nejaké miesto. Len preto kupujeme tak draho službu v armáde, lebo sa nám zdá neznesiteľné nehýbať sa s miesta. Len preto vyhľadávame rozhovor a zábavu v hrách, lebo nás neteší vysedávať doma.
Ale keď som
rozmýšľal a našiel príčinu všetkých našich nešťastí, chcel som ju odkryť; tu
zistil som, že je tu veľmi mocný dôvod a väzí v prirodzenom nešťastí nášho
slabého, smrteľného a prebiedneho stavu, že nič nás nemôže obveseliť, keď o tom
hlbšie rozmýšľame.
Keď si predstavíme ktorýkoľvek stav a posbierame vše' tko dobro, ktoré nám môže náležať, kráľovanie je najkrajším úradom na svete; a predsa: predstavme si kráľa obklopeného všetkým príjemným, čo mu môže byť vhod; keď je bez rozptýlenia a nechajú ho rozmýšľať a uvažovať, čím je, — táto mdlá blaženosť ho vôbec neposilní, podľahne videniam vzbúr, ktoré mu hrozia a môžu povstať, a nakoniec i smrti i chorobám, ktoré sú nevyhnutné. Preto, keď nemá to, čo sa menuje zábavou, rozptýlením, je prenešťastný a nešťastnejší ako najmenší z jeho poddaných, ktorý sa ihrá a zabáva.
Preto hra a zábava
so ženami, vojna, vysoké úrady, sú veľmi vyhľadávané. Nie že by v tom bolo
naozaj šťastie, ani že si myslíme, že pravá blaženosť je vyhrávať peniaze,
alebo v tom, že naháňame zajaca. Či by sme ho chceli, keby nám ho niekto núkal?
Nevyhľadávame pokojné a pohodlné požívanie, ktoré nám pripomína naše nešťastné
položenie, nehľadáme ani nebezpečenstvá vojnové, ani namáhavé úradovanie, ale
hľadáme shon, ktorý nás odvracia od tých myšlienok a
nás rozptyľuje.
Preto máme radšej
poľovačku, ako korisť.
Preto ľudia milujú
huk a ruch; preto je väzenie takým strašným trestom; preto je radosť zo samoty
čímsi nepochopiteľným. A napokon preto sú králi šťastní, lebo ľudia sa
ustavične snažia ich rozptýliť a pripravovať im všetky možné radosti.
Kráľa obklopujú
ľudia, ktorí len o tom premýšľajú, ako by ho mohli zabávať, aby nemusel myslieť
na seba. Lebo i kráľ je nešťastný, keď myslí na seba.
Hľa, toto je
všetko, čo ľudia mohli vynájsť, aby sa urobili šťastnými. A tí, ktorí mudrujú a
myslia si, že svet má málo rozumu, keď celý deň naháňa zajaca, ktorého by
nechceli kúpiť, nepoznajú našu povahu. Tento zajac by nás neuchránil pred
pohľadom na smrť a biedu, ale hon — ktorý nás od nich odvracia — chráni nás
pred nimi.
Rada, ktorú dávali Pyrhovi,
aby sa oddal pokoju, ktorý sa vybral hľadať s toľkou námahou, stretávala sa s
mnohými ťažkosťami.[42]
(Povedať niekomu, aby žil pokojne, je ako povedať, aby žil šťastne; to znamená poradiť mu, aby bol v stave úplne šťastnom, o ktorom by mohol pohodlne rozmýšľať tak, aby ho to nezarmucovalo. To neznamená teda rozumieť prirodzenosti Aj ľudia, ktorí prirodzene cítia svoj stav, najviac sa vyhýbajú pokoju a všetko spravia, len aby hľadali nepokoj. To neznamená, že by nemali tušenia, že pravá blaženosť...) — Márnosť, radosť ukazovať to invm.
(Nekonáme teda
dobre, keď ich karháme; nie v tom je ich vina, že hľadajú ruch, keď ho hľadaiú len ako rozptýlenie. Chyba je však v tom, že ho vyhľadávaiú, ako bv vlastníctvo
vecí, ktoré hľadajú, mohlo ich urobiť naozaj šťastnými. Preto naozaj máme
pravdu, že obviňuieme ich z hľadania márnosti; takže
pritom všetkom ani tí. ktorí karhajú, ani tí,
čo sú karhaní, nechápu ozajstnú prirodzenosť ľudskú.)
A tak, keď im
vyčítame, že to hľadajú s toľkým zápalom. ich neuspokoií,
— a oni odpovedajú, ako bv mali urobiť. keby o tom
dobre rozmýšľali. — a že hľadajú v tom len násilné a uchvacujúce zamestnanie,
ktoré 'ch odvracia od myšlienok na seba, — a že preto si vyberajú zauiímavý predmet, ktorý ich očaruje a prudko láka. — odzbrojili
by svojich protivníkov. Ale oni takto neodpovedajú, lebo nepoznajú sami seba.
Nevedia, že hľadajú len hon a nie korisť.
—
Tanec
: Treba si veľmi rozvážiť každv svoj krok. — Šľachtic
si úprimne mvslí, že poľovačka je zábava veľkolepá a
kráľovská, ale jeho honec nie je tej mienky.
Predstavujú si, že
keby dosiahli tento úrad, potom by si s radosťou odpočinuli a necítia, aká je
nenásytná ich žiadostivosť. Myslia si, že úprimne hľadajú pokoj a vo
skutočnosti hľadajú len vzruch.
Majú tajný pud, ktorý ich poháňa hľadať rozptýlenie a vonkajšie zamestnanie, a ktorý pochádza z pocitu ustavičnej biedy. Maiú ešte iný, neznámy pud, ako pozostatok veľkosti našej prvotnej prirodzenosti, a ten im vraví, že ozajstné šťastie je len v pokoji, a nie v nepokoji; z týchto dvoch protichodných pudov utvára sa v nich zmätený zámer, ktorý sa ukrýva pred ich zrakom v hĺbke ich duše; ten ich núti, aby nepokojom smerovali k pokoju a vždy si predstavovali, že uspokojenie, ktoré nemajú, príde, keď premôžu niektoré ťažkosti, stavajúce sa do cesty, a takto si otvoria bránu pokoja.
Tak plynie celý
život. Hľadáme pokoj a bojujeme s niektorými prekážkami; keď sme ich zdolali,
pokoj sa nám stáva nesnesiteľným, lebo buď myslíme na
biedu, ktorú trieme, alebo na biedu, ktorá nám hrozí. A i keby sme videli, že
sme dosť chránení so všetkých strán, nuda by svojou váhou stále vystupovala z
hĺbky srdca, kde má svoje prirodzené korene, a napĺňala by ducha svojím jedom.
Človek je teda
taký nešťastný, že by sa nudil i bez akejkoľvek príčiny nudy, lebo taká je jeho
prirodzenosť; a je taký ničotný, že i keď má tisíc závažných príčin nudy,
najmenšia vec, — ako gulečník a guľa, s ktorou sa
hrá, — stačí, aby sa rozptýlil.
Poviete však,
prečo robí toto všetko? Preto, aby sa zajtra pochválil svojim priateľom, že
hral lepšie ako iný. Iní sa znoja vo svojej pracovni, aby ukázali vedcom, že
rozriešili príklad z algebry, ktorý doteraz nik nevedel rozriešiť. A mnohí iní
vystavujú sa krajným nebezpečenstvám, aby sa potom mohli rovnako hlúpo
pochváliť miestom, ktoré dobyli. A konečne iní sa trápia, aby toto všetko
poznali, nie aby z toho zmúdreli, ale by ukázali, že to vedia, a tí sú z tej
spoločnosti najhlúpejší, lebo vedome sú hlúpi, kým o ostatných si môžeme
myslieť, že by už takí neboli, keby o tom vedeli.
Niekto si kráti život bez nudy tým, že každý deň si trochu zahrá. Dajte mu každé ráno peniaz, ktorý si denne môže vyhrať, s podmienkou, že nebude hrať: urobíte ho nešťastným. Povie sa hádam, že hľadá zábavu v hre, a nie zisk. Dajte mu teda hrať o nič a nerozohreje sa, bude ho to nudiť. Nehľadá teda len zábavu: pobavenie chabé a bez vášne ho bude nudiť. Musí sa pri tom rozohriať a sám seba klamať domnienkou, že bude šťastný, keď vyhrá to, čo by nechcel prijať s podmienkou, že liebude hrať, treba, aby si vytvoril predmet vášne a tým podnecoval svoju túžbu, hnev, strach o predmet, ktorý si sám vytvoril, ako deti, ktoré sa boja tváre, ktorú zamazaly.
Ako je to, že
tento muž, ktorý len pred niekoľko mesiacmi stratil svojho jediného syna a
zasypaný spormi a hádkami bol ešte ráno taký znepokojený, teraz už na to
nemyslí?
Nečudujte sa, je
celkom zaujatý pozorovaním, kade príde diviak, ktorého psí prenasledujú už šesť
hodín. Stačí len toľko. Muž, čo ako je smutný, keď ho možno upútať nejakým
rozptýlením, na tú chvíľu je šťastný. A človek, čo ako šťastný, keď ho
nerozohreje nejaká vášeň alebo zábava, ktorá zabraňuje nude, čoskoro bude
nevrlý a nešťastný. Bez zábavy niet radosti; za zábavy niet zármutku. A to je
tiež šťastím osôb vo vysokom postavení, že majú dosť ľudí, ktorí ich zabávajú a
majú možnosť udržiavať sa v tej nálade.
Všimnime si. Čo
iného je byť hlavným správcom, kancelárom, prvým prezidentom, ak nie byt v
takom postavení, v ktorom už od rána prichádza veľký počet ľudí so všetkých
strán a nenechajú im ani jednu hodinu za celý deň, aby mohli myslieť na seba? A
keď sú v nemilosti a pošlú ich na vidiecke sídla, kde im nechýba ani majetok,
ani služobníci, ktorí vykonávajú ich želania, predsa sú nešťastní a opustení,
lebo im nik neprekáža myslieť na seba.
140 Ako je možné, že tento muž, zarmútený nad smrťou svojej ženy a svojho jediného syna, trápený vážnym sporom, teraz nie je smutný a zdá sa byť zbavený všetkých trudných a znepokojujúcich myšlienok? Nedivte sa; podali mu loptu a on ju má hodiť svojmu spoluhráčovi, i chystá sa ju chytiť pri dopade, aby dobre odrazil. Akože bude myslieť na svoje starosti, keď má teraz túto prácu? Hľa starosť, hodná zamestnať túto veľkú dušu a odstrániť z nej každú inú myšlienku. Tento človek, ktorý sa narodil, aby poznal vesmír, aby posúdil všetky veci, aby spravoval celý štát, hľa ako je teraz zaujatý a ustarostený, ako chytiť zajaca. A keď sa nesníži k tomu a bude chcieť byť stále na pozore, bude tým hlúpejší, lebo sa chce povzniesť nad človečenstvo a koniec koncov je len človekom, čiže schopný na málo, i na mnoho, na všetko a na nič: nie je ani anjelom ani zvieraťom, — je človekom.
141 Ľudia sa zabávajú tým,' že sa naháňajú za loptou; tak sa zabávajú aj králi.
142 Zábava. — Či kráľovská dôstojnosť nie je sama v sebe dosť vznešená pre toho, kto ju má, aby ho urobila šťastným samým pohľadom na to, čo je? Bude ho treba odvracať od tejto myšlienky ako všedných ľudí? Viem dobre, že človeka urobíme šťastným, keď ho odvraciame od pohľadu na jeho domáce biedy a keď všetky jeho myšlienky naplníme starosťou o to, aby vedel dobre tancovať. Ale tak to bude aj s kráľom a bude šťastneiší, keď sa oddá týmto malicherným zábavám, než keby hľadel na svoju vznešenosť? A čo by mohlo lepšie uspokojiť jeho ducha? Nekrivdili by sme teda jeho radosti, keby sme zamestnávali jeho dušu myšlienkou, ako má vyrovnať kroky podľa taktu piesne, alebo obratne hodiť palicou, namiesto toho, aby sme ho nechali pokoine rozmýšľať o vznešenej sláve, ktorá ho obklopuie? Skúste to: nechajte kráľa celkom osamote, bez uspokoienia smyslov, bez akejkoľvek starosti, bez spoločnosti rozmýšľať o sebe pohodlne, a uvidíte, že kráľ bez zábavy je človekom plným bied. Preto sa tomu aj starostlivé vyhýbame a okolo kráľovských osôb nikdy nechýba nadostač ľudí, ktorí sa starajú o to, aby po práci nasledovala zábava, a ktorí pre každý ich voľný čas obstarávajú radovánky a hry, takže nikdy nemajú voľno. Králi sú teda obklopení ľuďmi, ktorí sa obdivuhodne starajú o to, aby kráľ nebol sám a nemal možnosť myslieť na seba, dobre vediac, že by sa cítil úbohý, hoci je kráľom, keby na seba myslel.
Nehovorím tu o
kresťanských kráľoch ako o kresťanoch, ale len ako o kráľoch.
143 Zábava. — Ukladáme ľuďom od malička, aby sa starali o svoju česť, majetok, o svojich piiateľov, ba i o majetok a česť svojich priateľov. Zahrnujeme ich prácou, učením rečí a cvikmi a vravíme im, že by neboli šťastní, keby zdravie, česť a majetok ich a ich priateľov neboly v dobrom stave, a keď im len jedna z týchto vecí bude chýbať, budú nešťastní. Takto im ukladáme povinnosti a práce, ktoré ich sužujú od úsvitu. — Veru, čudný spôsob, ako ich urobiť šťastnými!
— poviete,
— čo by sme mali vynájsť niečo lepšieho, aby boli šťastní? — Ako! Čo by sme
mohli vynájsť? Stačilo by ich ušetriť všetkých týchto starostí; potom by sa
sami videli; premýšľali by, čím sú, odkiaľ pochádzajú, kam idú; a takto
nestačíme ich dostatočne zamestnávať a rozptyľovať. Preto, keď sme im
prichystali toľko práce, keď majú voľnej chvíle, radíme im, aby ju použili na
zábavu, hru a celí sa im oddávali.
Aké prázdne je srdce ľudské a koľko je v
ňom nečistoty!
144 Dlho som sa zaoberal abstraktnými vedami, ale to, že sa tu len s málo ľuďmi možno dorozumieť, ma znechutilo. Keď som začal študovať človeka, videl som, že tieto abstraktné vedy nededia človeku, a že vnikaiúc do nich, väčšmi som sa vzďaľoval od svojho založenia fiko tí, ktorí ich nepoznajú. Odpustil som iným, že sa v nich málo vyznaiú, dúfal som však, že náidem veľa spoločníkov aspoň pri štúdiu človeka, a že to je to pravé štúdium, ktoré je v človeku vrodené. Sklamal son sa; ešte menei je tých, ktorí študujú človeka, než tých, ktorí študuiú geometriu. Len pre neschopnosť študovať toto hľadá sa ostatné; ale či nie je pravda, že veda nie je ešte to, čo človek musí ovládať, a ža mu je lepšie nepoznať sa, aby bol šťastný?
145 (Len jediná myšlienka nás zamestnáva, nemôžeme myslieť naraz na dvoie veci; a z nich viac nás zaujíma myšlienka na svet, ako na Boha.)
146 Človek je zrejme tak stvorený, aby myslel; v tom je všetka jeho dôstojnosť; celá jeho zásluha a povinnosť je myslieť tak, ako sa patrí. Podľa poriadku myslenia máme začať sami sebou, svojím tvorcom a svojím cieľom.
A na čo myslí
svet? Nikdy nie na toto, ale na tanec, na zvuky harfy, na spev, na strúhanie
veršov, na napichovanie krúžku atď., ako sa biť, ako sa stať kráľom, no nemyslí
na to, čo znamená byť kráľom a čo byť človekom.
147 Neuspokojujeme sa so životom, ktorý je v nás a v našej bytosti: chceme žiť v predstave iných životom domnelým. Preto sa usilujeme o vonkajšie zdanie. Neustále pracujeme na okrašľovaní a zachovaní nášho imaginárneho života a zanedbávame ten pravý. A keď sme spokojní, šľachetní alebo verní, snažíme sa to dať najavo, aby sme pripútali tieto čnosti k svojej druhej bytosti, a hoci by sme ich aj odpútali od seba, len aby sme ich pripojili k druhej. Pristali by sme byť zbabelcami, len aby sme si získali povesť, že sme statoční. Je to veľkým znakom ničotnosti našej vlastnej bytosti, že nie sme spokojní s jedným bez druhého a že často zamieňame jedno s druhým! Lebo, kto by neumrel, aby zachoval svoju žesť, bol by bez cti.
148 Takí sme domýšľaví, že si želáme, aby nás poznal celý svet, ba i ľudia, ktorí prídu, keď nás už nebude. Takí sme márnomyseľní, že úcta piatich či šiestich, ktorí nás obklopujú, nás teší a uspokojuje.
149 V mestách, ktorými prechádzame, nestaráme sa o to, aby si nás ľudia ctili; ale záleží nám na tom, keď tam máme pobudnúť za nejaký čas. Ako dlho? Primerane k nášmu márnivému a biednemu trvaniu.
150 Márnomyseľnosť je tak zakorená v ľudskom srdci, že i vojak, oplan, kuchár a nosič sa pýšia a chcú mať svojich obdivovateľov; aj filozofi ich chcú mat. I tí, ktorí proti tomu píšu, chcú byť slávni, že to dobre napísali; i tí, ktorí to čítajú, chcú byt slávni, že si to prečítali; a vari i ja, ktorý toto píšem, želám si to v duchu; a možno, že tí, čo si toto prečítajú...
151 Sláva. — Obdiv kazí každého od malička. Ó ako krásne to povedal! Ó ako dobre to urobil! Aký je múdry! atď.
Deti v PortRoyal,
ktorým sa nedáva tento osteň závisti a slávy, upádajú do ľahostajnosti.
152 Pýcha. — Zvedavosť je len márnomyseľnosť. Najčastejšie len preto chceme niečo vedieť, aby sme o tom mohli hovoriť. Necestovali by sme po mori, keby sme o tom nemohli nikomu nič rozprávať, len pre samú radosť, že vidíme more, bez nádeje, že raz to niekomu aj povieme.
153 O túžbe za úctou tých, s ktorými sme. — Pýcha nás ovláda celkom prirodzene uprostred našich bied, omylov atď. Ešte aj o život radi prídeme, len keď o tom budú rozprávať.
Márnomyseľnosť: hra, hon, návšteva,
divadlo, falošná večnosť mena.
154 (Nemám priateľov vám na prospech).
155 Pravý priateľ je čosi tak užitočného i pre najväčších pánov, aby o nich dobre hovoril a podporoval ich aj v ich neprítomnosti, že by sa títo mali všemožne starať, aby ho mali. Nech si ho však dobre vyvolia; lebo keď všetko vynaložia na hlúpych, to im nedonesie osoh, čo ako dobre budú o nich hovoriť; a dokonca ani nebudú o nich dobre hovoriť, keď sa budú cítiť slabšími, alebo nemajú vážnosti; a tak budú o nich zle hovoriť spoločne. 1
156 Ferox gens, nullam esse vitam sine armis rati.[43] Radšej majú smrť ako pokoj; iní radšej majú smrť ako vojnu.
Každá mienka môže byť milšia ako život, ku ktorému láska zdá sa byť taká Silná a taká prirodzená.
157 Protiklad: pohŕdanie životom, umrieť za nič, nenávisť k životu. ».
158 Remeslá. — Sladkosť slávy je taká veľká, že si obľúbime všetko, čoho sa dotkne, ešte aj smrť.
159 Pekné skutky, keď sú skryté, zasluhujú najväčšiu úctu. Keď čítam o nich v dejinách, veľmi sa mi páčia (ako na stránke 184).[44] Ale napokon neboly celkom skryté, lebo sa o nich vedelo, a hoci sa všetko urobilo, aby boly skryté, to málo, čím sa prejavily, pokazí všetko; lebo to je najkrajšie, že chcely byť skryté.
160 Kýchanie vyčerpáva všetky duševné sily práve tak ako práca. Ale z toho nevyvodzujeme tie isté dôsledky proti vznešenosti človeka, lebo to je proti jeho vôli. A hoci sme jeho príčinou, predsa sme jeho príčinou proti svojej vôli; nejde o vec samu, ide o čosi iného; a takto v tejto činnosti niet znaku ľudskej slabosti a otroctva.
Pre človeka nie je
hanbou podľahnúť bolesti, ale je hanbou, keď podľahne rozkoši. To nie je preto,
lebo bolesť prichádza odinakiaľ a rozkoš vyhľadávame, lebo môžeme vyhľadávať
bolesť a podľahnúť jej úmyselne, bez takejto nízkosti. Ako je to teda, že je cťou
pre rozum, keď podľahne tlaku bolesti, a je hanbou, keď podľahne tlaku rozkoše?
To je preto, lebo bolesť nás nepokúša a nevábi. My si ju dobrovoľne volíme a
chceme, aby panovala nad nami. Takto sme pánmi veci; tu človek podlieha sám
sebe. Ale v rozkoši človek podlieha rozkoši. Teda len sebaovládanie a moc nad
sebou vedú k sláve a len otroctvo vedie k hanbe.
161 Márnosť. — Je divné, že takú zrejmú vec, ako je svetská márnosť, tak málo ľudí pozná; je to čudné a prekvapujúce, keď sa povie, že je hlúposťou hľadať slávu!
162 Kto chce dokonale poznať ľudskú márnosť, nech pozoruje príčiny a následky lásky. Príčinou je nejaké čosi[45] (Corn e i 11 e) a následky sú strašné. To čosi, maličkosť, že ju nemožno rozoznať, otriasa celou zemou, kniežatmi, vojskami, celým svetom.
Kleopatrin Nos: keby bol
býval kratší, celá tvárnosť zeme by bola iná.[46]
163 Márnosť. — Príčina a následky lásky: Kleopatra.
163 bis.Prvý odpis.
(Najlepšie poznáme
ľudskú márnosť, keď si uvážime príčinu a následky lásky; lebo celý vesmír sa
ňou zmenil: Kleopatrin nos.)
164 Kto nevidí svetskú márnosť, veru sám je veľmi márnivý. A kto ju aj nevidí, okrem mladých ľudí, ktorí sú celí zabratí do huku zábavy a do myšlienky na budúcnosť? Ale odoberte im zábavu, uvidíte, ako sa budú sužovať nudou; tu pocítia svoju ničotu, hoci ju nepoznajú, lebo je to veľké iešťastie, keď je niekto v neznesiteľnom smútku, len čo musí seba pozorovať a nemôže sa ničím rozptýliť.
165 Myšlienky. — In omnibus requiem quaesivi[47] Keby náš stav bol naozaj šťastný, nemuseli by sme od neho odvracať svoje myšlienky, aby sme sa stali šťastnými.
165 bis.
Keby náš stav bol
naozaj šťastný, nebolo by potrebné odvracať od neho myšlienky.
166 Zábava. — Smrť je znesiteľnejšia bez myšlienky na ňu, než myšlienka na smrť bez nebezpečenstva.
167 Biedy ľudského života zavinily toto všetko. Keď si to ľudia uvedomili, začali sa zabávať.
168 Zábava. — Keď ľudia nevedeli vyliečiť smrť, biedu a nevedomosť, rozhodli sa, že nebudú na ne myslieť a budú šťastní.
169 I proti týmto biedam chce byť šťastný, a len šťastný, a nemôže nechcieť ním byť; ale čo si počne? Bolo by treba, keď má urobiť dobre, aby sa stal nesmrteľným; ale keďže to nedokáže, rozhodol sa, že nebude na to myslieť.
170 Prvý odpis.
Zábava. — Keby
človek bol šťastný, bol by ním tým viac, čím menej by sa zabával, ako svätí a
Boh. — Áno, ale či nie sme vari šťastní, keď nás môže rozveseliť zábava? — Nie;
lebo zábava pochádza odinakiaľ, a zvonku, a človek je takto závislý, a teda
podrobený zmätkom z tisícich náhod, pre ktoré musí upadnúť do trápenia.
171 Bieda. — Jediná vec, ktorá nás utešuje v našich biedach, je zábava a predsa ona je našou najväčšou biedou. Lebo najmä ona prekáža nám myslieť na seba a pozvoľna nás sožiera. Bez nej by sme sa nudili a nuda by nás hnala hľadať lepší prostriedok, ako jej uniknúť. Zábava nás však teší a nepozorovane nás vedie k smrti.
172 Nepridržiavame sa nikdy prítomnosti. Predbehujeme budúcnosť, ako by veľmi pomaly prichádzala, aby sme akosi urýchlili jej beh. Alebo privoláme minulosť, aby sme ju zastavili, lebo prirýchlo letí; sme takí nemúdri, že blúdime v časoch, ktoré už nie sú nič a nemyslíme na jediný, ktorý je náš; takí sme márniví, že myslíme na tie, ktoré už nie sú a bez rozmýšľania unikáme tomu, ktorý je. To je preto, lebo prítomnosť nás obyčajne zraňuje. Zakrývame ju pred svojím zrakom, lebo nás zarmucuje, a keď je nám príjemná, ľutujeme, že nám uniká. Snažíme sa ju udržať budúcnosťou a chceme rozhodovať o niečom, čo nie je v našej moci, v čase, ktorého sa hádam ani nedočkáme.
Skúmajme všetci
svoje myšlienky a uvidíme, že všetky sú zaujaté minulosťou a budúcnosťou. Skoro
vôbec nemyslíme na prítomnosť; a keď aj, len preto, aby sme videli, ako si
zariadiť budúcnosť. Prítomnosť nie je nikdy naším cieľom; minulosť a prítomnosť
sú našimi prostriedkami. Len budúcnosť je naším cieľom. Takto nikdy nežijeme,
ale dúfame, že budeme žiť a pretože stále sa chystáme byť šťastní, nie sme nimi
nikdy .
173 Hovorí sa, že zamestnania sú predzvesťou nešťastia, lebo nešťastia sú všednou vecou a tak často sa stáva niečo zlého, že to často uhádnu. Naproti tomu. keby ľudia hovorili, že sú predzvesťou šťastia, často by luhali. Šťastie pripisujú len zriedkavým úkazom nebeským a takto málokedy uhádnu.
Bieda. — Šalamún a
Jób najlepšie poznali a najlepšie hovorili o biede človeka: jeden najšťastnejší
a druhý najnešťastnejší; jeden poznal márnosť rozkoší zo skúsenosti, druhý
pravdu bied.
174 bis.
Bieda. — Jób a
Šalamún.
175 Tak málo poznáme sami seba, že mnohí si myslia, že umrú, keď sú zdraví; mnohí si zasa myslia, že sa cítia dobre, keď len smrť stojí pred dverami a necítia, že horúčka sa blíži, alebo že sa v nich tvorí vred.
176 Cromwell[48] chcel zničiť celé kresťanstvo, vyhubil kráľovskú rodinu a jeho rod mal byť naveky mocný, keby sa nebolo dostalo zrniečko piesku do jeho močovodu. Ba i Rím sa pred ním triasol; keďže sa však v ňom usadil onen drobný piesok, umrel, jeho rodinu pokorili, nastal pokoj a krá! znovu nastúpil na trón.
177 (Traja hostitelia.) Kto by bol žil v priateľstve s kráľom anglickým, kráľom poľským a kráľovnou švédskou[49], či by si bol pomyslel, že raz nebude mať na svete nikde ochrany a ú točišťa?
178 Prvý odpis.
Macrobius:[50] o neviniatkach, zabitých Herodesom.
179 Keď sa Augustus dozvedel, že medzi deťmi do dvoch 10kov, ktoré Herodes dal zavraždiť, bol aj jeho vlastný syn, povedal, že bolo lepšie byť Herodesovým bravom, ako jeho synom. (Macrobius, kniha II., Sat. hl. IV.)
180 Veľkí aj malí majú tie isté nehody, tie isté mrzutosti, tie isté náruživosti, ale jeden je na vrchole kolesa a druhý blízo stredu, a preto tie isté pohyby ním menej hádžu.
181 Sme takí nešťastní, že z nejakej veci sa len vtedy môžeme tešiť, ak sa hneváme, keď sa nedarí; to sa však môže stať v tisícoch prípadoch a každú chvíľu. Kto by bol našiel tajomstvo, ako sa radovať z dobra a nehnevať sa na opačné zlo, bol by našiel to pravé; je to večný pohyb.
182 Ak tí, ktorí v mrzutostiach zachovávajú vždy dobrú nádej a tešia sa zo šťastných príhod, nie sú rovnako zarmútení pri nepríjemnostiach, sú podozriví, že si nič nebudú robiť z toho, keď sa im veci nedaria; a radujú sa, že našli tieto zámienky nádeje, aby ukázali, že majú na tom záujem, a aby predstieranou radosťou zakryli radosť, ktorú cítia, keď vidia, že vec je stratená.
183 Vrháme sa bezstarostne do priepasti, keď sme niečo položili pred seba, aby sme to nevideli.
184 List, ktorý má priviesť k hľadaniu Boha.
A potom nech hľadá u filozofov, pyrhonikov a dogmatikov, ktorí sužujú toho, kto ich hľadá.
185 Boh, ktorý si počína jemne vo všetkom, vštepuje náboženstvo do ducha dôvodmi a do srdca milosťou. Ale kto ho chce vlievať do ducha a do srdca násilím a hrozbami, nevštepoval by do nich náboženstvo, ale hrôzu, terrorem potius quam religionem.
186 Ne, si terrerentur et non docerentur, improba quasi dominatio
videretur. (Aug. Ep. 48 alebo 49).[51]
IV. sväzok: Contra mendacium — ad Consentium,
187 Poriadok. — Ľudia pohŕdajú náboženstvom: nenávidia ho a boja sa, že je pravé. Kto chce tomu odpomôcť, musí najsamprv ukázať, že náboženstvo nie je proti rozumu, že je ctihodné a treba k nemu vzbudiť úctu; potom ho treba urobiť milým, vzbudiť túžbu v dobrých, aby bolo pravé; potom ukázať, že je pravé. Ctihodné, lebo dobre poznalo človeka. Láskyhodné, lebo sľubuje pravé dobro.
Pri každom
rozhovore a rozprave treba si počínať tak, aby sme mohli povedať tým, čo sa
pohoršujú: »Na čo sa sťažujete?«
189 Nevercov treba najprv ľutovať: sú dosť nešťastní pre svoj stav. Len vtedy by ich bolo treba haniť, keby to osožilo. Ale im to škodí.
190 Treba ľutovať ateistov, ktorí hľadajú, lebo veď či nie sú dosť nešťastní? — Napádať tých, ktorí sa tým ch váha.
191 A tento sa bude posmievať inému? Kto sa má posmievať? a predsa, tento sa neposmieva inému, ale má nad ním zľutovanie.
192 Vyčítať Mitonovi, že sa nehýba, keď Boh mu bude vyčítať.
193 Quid fiet hominibus qui minima contemnunt, majora non credunt? (Co sa stane s ľuďmi, ktorí najmenšími vecami pohŕdajú a väčším neveria?)
194 Prvý odpis.
... Nech aspoň poznajú, aké je náboženstvo, proti ktorému bojujú, prv než začnú proti nemu bojovať. Keby sa toto náboženstvo vystatovalo, že má jasné poznanie Boha, že ho má zrejmé a nezastreté, bolo by to bojovať proti nemu, keby sme tvrdili, že na svete nevidíme nič, čo by ho jasnejšie dokazovalo. Ale keďže naopak, hovorí, že ľudia žijú v tmách a ďaleko od Boha, — že sa skryl ich poznaniu, — že si dáva aj také meno v Písmach, Deus absconditus,[52] a konečne, ak sa rovnako snaží dokázať tieto dve veci: že Boh dal viditeľné znaky v Cirkvi, aby ho poznali tí, ktorí ho úprimne hľadajú, — a že ich predsa skryl tak, aby ho poznali len tí, ktorí ho hľadajú celým svojím srdcom, — čo môžu získať, keď — nesnažiac sa, ako sa sami priznávajú, aby hľadali pravdu, — volajú, že nič im ju neukazuje; lebo tma, v ktorej žijú a ktorú vyčítajú Cirkvi, dokazuje len jednu z vecí, ktorú náboženstvo tvrdí, bez toho, aby sa dotklo druhej, a potvrdzuje jeho učenie a ani zďaleka ho nevyvracia.
Aby mohli bojovať
proti náboženstvu, museli by mu dosvedčiť, že vynaložili všetky sily, všade ho
hľadali, aj v tom, čo Cirkev predkladá na poučenie, ale bez akéhokoľvek uspokoienia. Keby takto hovorili, naozaj by vyvrátili jedno
z jei tvrdení. Dúfam však, že sa mi tu podarí
dokázať, že rozumný človek nemôže takto hovoriť: ba opovažujem sa povedať, že
to nikdy nikto neurobil. Je dosť známe, ako si počínajú tí, ktorí takto
rozmýšľajú. Myslia si, že vynaložili dosť na poučenie, keď venovali niekoľko
hodín čítaniu niektorej knihy Písma, a keď sa opýtali niektorého kňaza na
pravdy viery. Potom sa chvália, že nadarmo hľadali v knihách a medzi ľuďmi. Ale
naozaj, hovorím im to, čo som často povedal, že táto nedbalosť je neznesiteľná.
Veď tu nejde o povrchný záujem cudzej osoby, aby sa takto postupovalo: ide tu o
nás samých a o naše všetko.
Nesmrteľnosť duše
je pre nás čosi tak dôležitého, tak hlboko sa nás dotýka, že by sme museli
stratiť všetok svoj cit. aby sme mohli byť ľahostajní k otázke, ako je to
vlastne s ňou. Všetky naše činy a myšlienky musia sa uberať cestami tak
rôznymi, podľa toho, či možno dúfať vo večné dobro, alebo nie, že nemožno
urobiť krok so smyslom a rozvahou ináč, len keď
uprieme pohľad na bod, ktorý má byť naším posledným cieľom.
Takto naším
prvotným záujmom a úlohou je objasniť si vec, od ktorej závisí každý náš počin.
Preto medzi tými, ktorí ešte nie sú úplne presvedčení, rozlišujem tých, ktorí
zo všetkých svojich síl sa snažia, aby sa poučili, a tých, ktorí žijú,
nestarajúc sa a nemysliac na to.
Môžem mať iba
súcit s tými, ktorí úprimne sa zmietajú v pochybnostiach, — ktorí v nich vidia
svoje najväčšie neťastie a nič neľutujúc, len aby im
unikli, robia z tohto hľadania svoje hlavné a najvážnejšie zamestnanie.
Ale celkom ináč
pozerám na tých, ktorí žijú bez myšlienky na tento posledný cieľ života a len
preto, že sami nevedia nájsť presvedčivé vedomie, zanedbávajú ho hľadať inde a
dôkladne skúmať, či táto domnienka je z tvch, ktoré
ľud prijíma s dôverčivou prostotou, alebo či je z tých, ktoré hoci o sebe
temné, predsa majú veľmi pevný a neochvejný základ.
Táto nedbalosť vo veci, v ktorej ide o
nich samých, o ich večnosť, o ich všetko, väčšmi ma hnevá, ako doií^na; žasnem nad ňou a desím sa. To je pre mňa príšerné.
Nehovorím to zo zbožnej a horlivej duchovnej oddanosti. Naooak,
myslím si, že musíme mať v sebe tento cit z príčin ľudského záujmu a zo záujmu
lásky k sebe: pritom netreba len to vidieť, čo vidia ľudia najmenej osvietení.
Nemusíme mať dušu
mimoriadne povýšenú, aby sme pochodili, že tu niet opravdivého a trvalého
uspokojenia, že všetky naše rozkoše sú len márnosťou; — že naše bolesti sú
nekonečné a napokon smrť, ktorá nám hrozí každú chvíľu, musí nás neomylne za
niekoľko rokov voviesť do hroznej nevyhnutosti — že
budeme naveky alebo zničení, alebo nešťastní.
Niet nič
istejšieho a strašnejšieho, ako je toto. Hrajme sa na neochvejných hrdinov, ako
len chceme, to je koniec, ktorý postihne i najkrajší život na svete.
Rozmýšľajme o tom a priznajme si, či nie je pravda, že dobro v tomto živote je
len v nádeji na iný život; — že šťastní sme len tou mierou, ako sa k tejto
nádeji približujeme, a že ako nebude nešťastia pre tých, ktorí sa dopracovali
úplnej istoty večnosti, niet šťastia ani pre tých, ktorí o nej nemajú tušenia.
Iste je veľkým
zlom žiť v týchto pochybnostiach, ale je prinajmenej neodpustiteľnou
povinnosťou hľadať, ak sme v týchto pochybnostiach; a tak ten, kto pochybuje a
nehľadá, je i veľmi nešťastný i veľmi nespravodlivý. A keď je pritom pokojný a
spokojný, a keď sa k tomu otvorene priznáva, ba dokonca sa tým aj chváli, a keď
práve tento stav je mu príčinou radosti a pýchy, nepoznám slov, ako pomenovať
toto prečudesné stvorenie.
Kde sa berú takéto
city? Akú radosť má človek, keď ho čaká len bieda bez konca? Načo tá márnivosť,
keď sa vidí v nepreniknuteľných temnotách, a ako je možné, že toto rozumovanie
sa odohráva v rozumnom človeku?
»Neviem, kto ma
poslal na svet, neviem, čo je svet, neviem, čo som. 2ijem v strašnej
nevedomosti všetkých vecí. Neviem, čo je moje telo, moje smysly,
moja duša, ba ani tá časť mojej bytosti, ktorá myslí to, čo hovorím, ktorá
premýšľa o všetkom, aj o sebe, a nepozná viac, ako ostatné. Vidím úžasné
priestory vesmíru, ktoré ma obklopujú a som prikovaný v jednom kúte tejto
nesmiernej rozlohy, no neviem, prečo som postavený práve na toto a nie na iné
miesto; neviem ani to, prečo táto krátka chvíľa, ktorá mi je daná pre život, je
mi určená práve na tomto a nie na inom bode celej večnosti, ktorá ma
predchádzala, a celej večnosti, ktorá príde po mne. Vidím len nekonečnosti na
všetkých stranách, ktoré ma uzavierajú ako atom, ako
tieň, ktorý trvá len chvíľu bez návratu. Viem iba toľko, že musím umrieť; ale
čo najmenej poznám, je smrť, ktorej neuniknem«.
»Ako neviem,
odkiaľ prichádzam, neviem ani to, kam idem. Len to viem, že opúšťajúc ten svet
alebo padnem navždy do ničoty, alebo do rúk rozhnevaného Boha, a neviem, ktorá
z týchto dvoch možností bude mojím večným údelom. Hľa, takýto je môj stav, samá
slabosť, samá neistota. A z toho všetkého usudzujem, že mám teda stráviť dni
svojho života a nestarať sa o to, čo sa má so mnou stať. Hádam by som mohol
nájsť nejaké vyjasnenie v svojich pochybnostiach, ale nechcem sa namáhať,
nechcem sa pohnúť ani na krok, aby som ho hľadal; a potom, pohŕdajúc tými,
ktorí sa boria s touto snahou, chcem kráčať bezstarostne a bez strachu sa
odvážiť na túto veľkú udalosť, sladko sa odovzdať smrti, v neistote večnosti svojho
budúceho staýu. (Nech si boli akokoľvek istí, je to
skôr príčinou zúfalstva než samoľúbosti.)
Kto by si prial za
priateľa človeka, ktorý takto hovorí? Kto by si ho zvolil zpomedzi
iných, aby mu sveril svoje starosti? Kto by sa
uchýlil k nemu so svojimi trápeniami? A nakoniec, na čo by sme ho mohli použiť?
Naozaj je na slávu
náboženstvu, že jeho nepriatelia sú takí nerozumní; ich odpor je mu tak málo
nebezpečný, že naopak, ešte potvrdzujú jeho pravdy. Kresťanská viera poukazuje
totiž skoro len na dvoje vecí: na skazenosť ľudskej prirodzenosti a na
vykúpenie Ježišom Kristom. A tvrdím, že keď títo ľudia nedokazujú pravdu o
vykúpení svätosťou svojich mravov, aspoň obdivuhodne dokazujú skazenosť ľudskej
prirodzenosti citmi tak neprirodzenými.
Pre človeka nie je
nič také dôležité, ako jeho stav. Ničoho sa tak nehrozí ako večnosti. A keď sa
nájdu ľudia, ktorí sú ľahostajní k strate svojho bytia a k nebezpečenstvu
večných bied, nie je to vôbec prirodzené: Celkom ináč sa správajú voči všetkým
ostatným veciam; boja sa i najmenších, predvídajú ich, cítia, a človek, ktorý
toľko dní a nocí zúri a zúfa, lebo prišiel o úrad, alebo pre údajnú urážku na
cti, je ten istý, ktorý vie, že smrťou všetko stratí a vôbec ho to
neznepokojuje a nepohne. Aké je to hrozné, keď vidíme, že v jednom a tom istom
srdci súčasne sa prejavuje citlivosť pre veci najmenšie, ale aj podivná
bezcitnosť pre najväčšie. Je to nepochopiteľné počarenie a nadprirodzené
omámenie, ktoré svedčí o všemohúcej sile, čo ho spôsobuje.
V ľudskej prirodzenosti
musí byť akási čudná zvrátenosť, keď sa chváli, že je v tomto stave, v ktorom
zdá sa nemožné, žeby v ňom niekto mohol byť. Skúsenosť mi ich ukazuje predsa
toľko, že by nás prekvapilo, keby sme nevedeli, že väčšina ľudí, ktorí sa
zamiešajú medzi nich, sa pretvaruje a v skutočnosti nie sú takí. Sú to ľudia,
ktorí kdesi začuli, že dobré spôsoby sveta spočívajú v takejto neviazanosti.
Volajú to strasením jarma a pokúšajú sa to napodobňovať. Nebolo by však ťažko
im vysvetliť, ako sa mýlia, keď si takto hľadajú úctu. Takto sa totiž ona
nezískava, vravím, ani medzi ľuďmi, ktorí zdravo usudzujú a vedia, že jediná
cesta, ktorou možno dosiahnuť úctu, je tá, keď sme čestní, verní, rozvážni a
schopní pomáhať priateľovi, lebo ľudia majú radi, pravda, len to, čo im môže
byť užitočné. Čože máme z toho, keď počujeme niekoho rozprávať, že už teda
striasol jarmo a neverí, že je Boh, ktorý vie o jeho skutkoch, — že sa pokladá
za jediného pána svojho osudu a že za svoj život bude skladať účty len sám
sebe? Vari si myslí, že tým dosiahol, aby sme odteraz mali voči nemu dôveru a
čakali od neho potechu, radu a pomoc vo všetkých potrebách života? Hádam si
myslia, že nás potešili, keď povedali, že naša duša je len trochu vetríka a
dymu, a keď nám to ešte povedali tónom pyšným a spokojným? Je to vari niečo, čo
sa má povedať veselo? Nie je to niečo, čo sa má — naopak — povedať smutne, ako
najsmutnejšia vec na svete?
Keby o tom vážne rozmýšľali, videli by, že zle to pochopili, že je to tak proti zdravému rozumu, v protive s poctivosťou a tak ďaleko v každom ohľade od jemných mravov, o ktoré sa usilujú, že skôr by mohli napraviť ako zkaziť tých, ktorí boli ochotní ich nasledovať. A naozaj, nech sa vyspovedajú zo svojich citov a z toho, prečo neveria v náboženstvo; povedia vám také nízke a slabé dôvody, že nás presvedčia o opaku. Ktosi im raz veľmi priliehavo povedal: »Keď takto budete ďalej hovoriť, naozaj ma obrátite na vieru.« A mal pravdu; lebo kto by sa nebál žiť v citoch, v ktorých máme za spoločníkov ľudí tak pohŕdania hodných?
Takto tí, ktorí
len predstierajú spomenuté city, sú veľmi nešťastní, keď znásilňujú svoju
prirodzenosť, aby sa stávali najbezočivejšími medzi ľuďmi. Ak ich v hĺbke srdca
mrzí, že nemajú viac poznania, nech to nezatajujú; toto priznanie nebude im na hanbu.
Hanbou je len nehanbiť sa. Nič neusvedčuie väčšmi
slabosť ducha, ako keď nepozná, aký je človek ne'íťastnv
bez Boha; nič nesvedčí väčšmi o zlej náklonnosti srdca, ako to, že si neprajeme
pravdu večných prísľubov; nič nie je zbabelejšie, ako robiť sa hrdinom proti
Bohu. Kiežby prenechali tieto bezbožnosti tým, ktorí sa narodili dosť
nešťastne, aby boli naozaj na to schopní, Kiežby boli aspoň čestnými ľuďmi, keď
už nemôžu byť kresťanmi, a kiežby konečne poznali, že sú len dva druhy ľudí,
ktoré môžeme nazvať rozumnými: tí, čo slúžia Bohu z celého svojho srdca, lebo
ho poznajú, alebo tí, ktorí ho hľadajú celým svojím srdcom, lebo ho nepoznajú.
Ale tí, ktorí žijú neznajúc a nehľadajúc Jeho, sami seba uznávajú za tak málo hodných svojej starostlivosti, že nie sú hodní starostlivosti iných, a že treba mať všetku lásku náboženstva, ktorým pohŕdajú, aby sme nimi nepohŕdali a ich neopustili v ich pochabosti. Ale keďže toto náboženstvo nás zaväzuje vždy sa dívať na nich, kým len žiť budú, ako na schopných milosti, ktorá ich môže osvietiť, a keďže máme byť pamätliví, že v krátkom čase môžu byť naplnení vierou väčšou, než je naša, a naopak, keďže i my môžeme upadnúť do slepoty, v akej sú oni, treba pre nich urobiť to, čo by sme chceli, aby sa nám urobilo, keby sme boli na ich mieste, a pripomínať im, aby mali zmilovanie sami nad sebou a snažili sa pokúsiť aspoň o niekoľko krokov, či nenájdu osvietenie. Nech sa oddávajú tomuto čítaniu niekoľko hodín, keď ináč tak neužitočne mrhajú čas. Čo ako je im to odporné, nech sa dajú do tohto čítania, hádam prídu na niečo a v najhoršom prípade nestratia mnoho. Ale tí, ktorí sa do toho dajú s dokonalou úprimnosťou a opravdivou túžbou za pravdou, nájdu uspokojenie a budú presvedčení dôkazmi náboženstva tak božského, ktoré som posbieral a v ktorých som sa spravoval asi týmto poriadkom ...
194 bis[53]
Musíme mať polutovanie i s jednými i s druhými; pre jedných treba mať
milosrdenstvo z jemnocitu a pre druhých z pohŕdania.
(* 2)
(Nepreberám to
sústavne, ale podľa spôsobu, ako je ľudské srdce stvorené, nie podľa horlivej
zbožnosti a odriekania, ale podľa zásady čisto ľudskej, podľa záujmu a lásky k
sebe a preto, lebo je to vec, ktorá nás dosť zaujíma, aby nás dojala a
ubezpečila, že po všetkých zlobách života nevyhnutná smrť, ktorá nám hrozí
každú chvíľu, má neomylne za pár rokov ... podľa hroznej nevyhnutnosti...)
(* 3)
(Bezpochyby niet
dobra bez poznania Boha; šťastní sme len tou mierou, ako sa k Nemu blížime, a
najväčším šťastím je poznať ho s istotou; tou mierou, akou sa od Neho vzďaľujeme,
stávame sa nešťastní a najväčším nešťastím by bola istota o opaku.)
(Je teda nešťastím
pochybovať, ale je neodpustitelnou povinnosťou hľadať
v pochybnosti; a tak ten, kto pochybuje a nehľadá, je i nešťastný i
nespravodlivý; a keď je pritom veselý a domýšľavý, nemám slova, ako správne
pomenovať toto výstredné stvorenie.)
(4)
(Aká radosť čakať
už len biedu bez úľavy! aká útecha v beznádeji na utešiteľa!)
(5)
Ale ani tí, ktorí naoko sú najväčší protivníci slávy náboženstva, nebudú neužitoční pre ostatných. Vytvoríme si z nich prvý dôkaz, že je v ňom niečo nadprirodzeného: lebo takáto zaslepenosť nie je prirodzená; a keď pre svoju pochabosť budú sa stavať proti vlastnému dobru, dobrá bude ona na to, aby ochránila iných hrôzou príkladu tak žalostného a pochabosti tak hodnej súcitu.
(6)
Sú vari takí
pevní, že sú bezcitní ku všetkému, čo sa ich týka? všímajme si to pri strate
majetku alebo cti: ako! to je hotový zázrak!...
(7)
Je však isté, že človek má skazenú prirodzenosť, že vo svojom srdci má semeno radosti nad tým.
(8)
(Takí sú akademisti, žiaci, a to je najhoršia ľudská povaha, akú
poznám.)
(9)
Jemné správanie
smeruje k neochote, pravá zbožnosť k ochote voči iným.
(10)
Pekná príčina na
radosť a vystatovanie, mať hlavu pyšne pozdvihnutú takto: »Teda radujme sa,
žime bez strachu, nepokoja a očakávajme smrť, lebo nevieme, kedy príde a potom
uvidíme, čo bude s nami... « Nevidím tu dôslednosť.
(11)
Je to vec, o
ktorej možno hovoriť veselo? To je čosi, o čom sa má teda hovoriť smutne.
(*12)
To nie je dobrý spôsob.
(13)
Vy ma obrátite na
vieru.
(14)
(Nehnevať sa preto
a nemilovať ... je znakom slabosti ducha, a nie zloby vôle.)
(*15)
Je to odvážne od
umierajúceho človeka, keď v slabosti a v smrteľnom zápase stavia sa proti
všemohúcemu a večnému Bohu?)
(*16)
(To dokazuje, že
niet im čo povedať: nie z pohŕdania, ale pretože nemajú zdravý rozum; treba,
aby sa ich dotkol Boh.)
(*17)
(Musíme byť veľmi
pevní v náboženstve, ktorým pohŕdajú, ak nemáme nimi pohŕdať.)
(*18)
(Aký by som bol
šťastný, keby som bol v takom položení, že by sa ľudia zmilovali nad mojou
pochabosťou a že by ma dobrotivo z nej zachraňovali i proti mojej vôli!)
(19)
Nestačí, že sa
dejú zázraky na niektorom mieste, a že sa Prozreteľnosť ukazuje nad národom?
194 ter. Prvý odpis.
Spýtal by som sa
ich, či nie je pravda, že sami overujú základ viery, proti ktorej bojujú, a
ktorý je v tom, že prirodzenosť ľudská je porušená.
(2)
Len toto je
dôležité a len toto zanedbávame.
(3)
To je všetko, čo
by mohol urobiť človek, ktorý by si bol istý nepravosti tejto zprávy a nemal by sa radovať, ale smútiť.
(4)
O tom treba
poznamenať len toľko, že je to znakom rozumnosti.
(5)
Tri podmienky.
195 Prvý odpis.
Prv ako by som
začal dokazovať kresťanské náboženstvo, pokladám za potrebné poukázať na nespravodlivosť
ľudí, čo žijú nehľadajúc pravdu vo veci, ktorá je taká dôležitá pre nich a
ktorá sa ich tak zblízka dotýka.
Zo všetkých ich
poblúdení je nepochybné to, ktoré ich najviac presviedča o pochabosti a
zaslepenosti, a v ktorom najľahšie možno ich zmiasť prvými zásadami zdravého smyslu a prirodzenými citmi. Lebo nemožno pochybovať, že
trvanie nášho života je len chvíľkou, že stav smrti je večný, nech je hociakej povahy, a že takto všetky naše počiny a myšlienky
musia sa uberať cestami tak rozdielnymi podľa povahy tejto večnosti, že nemožno
pokročiť vpred múdro a rozvážne, len so zreteľom na pravdu toho bodu, ktorý má
byť naším posledným cieľom.
Niet nič jasnejšieho ako toto, a takto, podľa zásad rozumu, životospráva ľudí je úplne nerozumná, keď sa nedajú na inú cestu. Súďme teda podľa toho o tých, ktorí žijú a nemyslia na tento posledný cieľ života, — ktorí sa dajú zvádzať svojimi náklonnosťami a rozkošami bez rozmyslu a bez nepokoja a — ako by mohli zničiť večnosť tým, že od nej odvracajú svoje myšlienky, — snažia sa byť šťastní len v tejto chvíli.
Večnosť však
ostáva a smrť, ktorá ju raz otvorí, a ktorá im hrozí každú chvíľu, musí ich
neomylne uvrhnúť v krátkom čase do hroznej nevyhnutnosti byť večne alebo
zničení, alebo nešťastní, pritom však nebudú vedieť, ktorá z týchto večností im
bola pripravená na večné veky.
Hľa pochybovačnosť so strašným následkom! Sú v nebezpečenstve večných bied; a jednako, ako by to nestálo za námahu, nedbajú na to, aby sa presvedčili, či je to z tých mienok, ktoré ľud prijíma s príliš ľahkou dôverivostou, alebo z tých, ktoré, — samy v sebe nejasné, — majú základ veľmi pevný, hoci skrytý. Takto nevedia, či je v tom pravda, alebo klam, ani či je v dôkazoch sila alebo slabosť; majú ich pred očami, nechcú na ne pozerať, a v tejto nevedomosti rozhodujú sa urobiť všetko, čo ich bezpodmienečne uvrhne do nešťastia, čakajú, kým im smrť poskytne dôkaz; pritom sú dokonale spokojní v tomto stave, priznávajú sa k nemu a chvália sa ním. Možno vážne myslieť na význam tejto veci a nezhroziť sa nad týmto nezvyčajným správaním?
Tento pokoj v
nevedomosti je čosi ohavného a treba sa pričiniť, aby tí, ktorí v ňom žijú,
precítili jeho výstrednosť a tupé bláznovstvo tým, že im to staviame pred oči a
takto ich zmätieme pohľadom na ich pochabosť. Lebo viďme, ako rozmýšľajú ľudia,
keď si volia žit v nevedomosti o tom, čím sú, a
nehľadajú vyjasnenie. »Neviem«, hovoria.
195bis. Prvý odpis.
Naša predstavivosť
nám tak mocne zväčšuje prítomnosť tým, že o nej ustavične rozmýšľame, a tak
zmenšuje večnosť tým, že o nej neuvažujeme, že z večnosti robíme nič a z ničoty
večnosť, a to všetko má v nás také silné korene, že celý náš rozum nemôže nás
pred tým obrániť a že...
196 Ľudia nemajú srdce; nemohli by sme si z nich urobiť priateľov.
197 Prvý odpis.
Byť necitlivý až
po pohŕdanie užitočnými vecami a stať sa necitlivým vo veci, ktorá sa nás
najväčšmi týka.
198 Citlivosť človeka v maličkostiach a necitlivosť pri veľkých veciach je znakom nezvyčajnej zvrátenosti.
199 Prvý odpis.
Predstavme si
množstvo spútaných a na smrť odsúdených ludí, z
ktorých niekoľko každý deň usmrtia pred zrakom ostatných. Ti, čo ostali ešte
nažive, vidia svoj osud v osude im podobných a dívajúc sa navzájom na seba s
bolesťou a beznádejne, očakávajú, kedy príde na nich rad. To je obraz ľudského
položenia.
200 Človek vo väzení, ktorý nevie, či rozsudok nad ním je už vynesený a už len hodinu má na to, aby sa dozvedel, a táto hodina stačí, — keď sa to dozvie, — na zmenu rozsudku, je proti prírode, ak nevyužije tú hodinu, aby sa dozvedel, či je rozsudok vynesený, ale hrá sa v karty. Takto je nadprirodzené, že človek, atď.; to ruka Božia na neho doľahla. Takto nielen horlivosť tých, ktorý ho hľadajú, dokazuje Boha, ale i zaslepenosť tých, ktorí ho nehľadajú.
201 Prvý odpis.
Všetky námietky
jedných i druhých smerujú len proti nim samým a nie proti náboženstvu. Všetko,
čo hovoria bezbožní ...
202 Prvý odpis.
(Na tých, ktorých
trápi, že sú bez viery, vidíme, že ich Boh neosvecuje; ale na ostatných vidíme,
že je Boh, ktorý ich zaslepuje.)
203 Fascinatio nugacitatis.[54] — Aby náruživosť neškodila, konajme, ako by sme už len týždeň mali žiť.
204 Keď máme dať týždeň života, dajme sto rokov.
204 bis.
Keď máme dať
týždeň, dajme celý život.
205 Keď premýšľam
o krátkom trvaní svojho života, pohlteného v predchádzajúcej a nasledujúcej
večnosti, o malom priestore, ktorý zapĺňam, a ktorý vidím, pohrúženom v
nekonečnej nesmiernosti priestorov, ktoré nepoznám a ktoré nepoznajú ma,
strachujem sa a divím, že sa vidím skôr tu, ako tam, lebo niet príčin, prečo skôr
tu ako tam, prečo skôr teraz ako inokedy. Kto ma sem postavil? Na čí rozkaz a
zariadenie mi bolo určené toto miesto a tento čas? — Memoria
hospitis unius diei praetereuntis[55]
206 Prvý odpis.
Večné mlčanie
nekonečných priestorov ma dusí.
207 Koľko svetov nás nepozná!
208 Prečo je moje vedenie ohraničené? môj vzrast? moje trvanie na sto rokov a nie na tisíc? Prečo mi dala príroda takéto trvanie, prečo zvolila práve toto, a nie iné množstvo, keď v nekonečnosti niet dôvodu vybrať jedno a nie druhé, a keď jedno nevábi väčšmi ako druhé?
209 Si menej otrokom, keď ťa miluje a hladká tvoj pán? Si prešťastný, otrok: tvoj pán ťa pohladká, čoskoro však — zbije.
210 Posledný akt je krvavý, čo ako krásna je ostatná časť komédie. Hodí sa nakoniec trochu hliny na hlavu, a koniec.
211 Je to smiešne, keď sa spoliehame na spoločnosť nám podobných, biednych ako my, bezmocných ako my, nepomôžu nám, každý zomrie sám. Teda robme, ako by sme boli sami; nuž, či by sme stavali nádherné domy atď.? Hľadali by sme pravdu bez váhania a keď to odmietame, dokazujeme, že si viac ceníme úctu ľudí než hľadanie pravdy.
212 Miznutie, — Je to hrozný pocit, ako mizne všetko, čo máme.
213 Medzi nami a peklom, či nebom, je len život medzi oboma, a to je najkrehkejšia vec na svete.
214 Nespravodlivosť. — Keď sa namyslenosť spojí s biedou, to je svrchovaná nespravodlivosť.
215 Báť sa smrti mimo nebezpečenstva a nie v nebezpečenstve, lebo treba byť človekom
216 Len náhlej smrti sa treba báť, a preto len veľkí páni si vydržiavali osobitných spovedníkov.
217 Dedič zisťuje nároky svojho domu. Vari povie: »Azda nie sú pravé?« a zabudne ich preskúmať?
218 Žalár[56] — Súhlasím, že mienka Koperníkova sa neprehlbuje; ale toto... Je dôležité pre celý život vedieť, či duša je smrteľná alebo nesmrteľná.
219 Je isté, že tým, či duša je smrteľná, alebo nesmrteľná,
musí byť stanovený úplný rozdiel v
mravnosti. Filozofi však jednako vypracovali svoju morálku nezávisle od toho.
Uvažujú, ako krátiť čas.
Platón, príprava na kresťanstvo.
220 Pokryteckosť filozofov, ktorí nepremýšľali o nesmrteľnosti duše; nesprávnosť ich dilemy v Montaignovi.
221 Neznabohovia musia tvrdiť veci dokonale jasné. Nie je však dokonale jasné, že duša je hmotná.
222 Neznabohovia. — Aký dôvod uvádzajú, že vzkriesenie nie je možné? Čo je ťažšie: narodiť sa, alebo vstať zmŕtvych? aby bolo to, čo ešte nebolo, alebo aby to, čo bolo, ešte bolo? Je ťažšie vstúpiť do života, ako sa tam vrátiť? Zvyk nám robí jedno ľahkým, nedostatok návyku robí druhé nemožným. Obyčajné usudzovanie!
Prečo nemôže panna
porodiť? Či sliepka neznesie vajcia bez kohúta? Kto ich rozozná podľa vonkajšiu
jedno od druhého? A kto nám povedal, že sliepka nemôže tvoriť tento zárodok
práve tak dobre ako kohút?
223 Čo môžu namietať proti vzkrieseniu a proti zrodeniu z panny? Čo je ťažšie: stvoriť človeka, či zviera, alebo ho znova stvoriť? A keby nikdy neboli videli nejaké zvieratá, mohli by určiť, či sa množia bez spoločenstva jedných s druhými?
224 Ako nenávidím prejavy zhrublej nevery k Eucharistiiľ atď. Keď je Evanjelium pravdivé, keď Ježiš Kristus je Boh, aká je tu ťažkosť?
225 Ateizmus, znak sily ducha, ale len do určitej miery.
226 Bezbožní, ktorí sa chvascú, že sa spravujú rozumom, sú asi rozumové neobyčajne silní. Čo teda hovoria? Či nevidíme, vravia, že zvieratá umierajú a žijú ako ľudia, a Turci ako kresťania? Majú svoje obrady, prorokov, učencov, svätých, mníchov, ako my atď. — Protiví sa to Písmu? či o tom všetkom nehovorí?
Keď vám neveľmi
ide o to, aby ste poznali pravdu, toto stačí pre váš pokoj. Keď však celým svojím
srdcom túžite ju poznať, nestačí; prizrite sa bližšie. Stačilo by to na otázku
filozofickú; ale tu, kde ide o všetko ... A predsa po povrchnej úvahe toho
druhu budeme sa smiať atď. Hľadajme v tomto náboženstve, či nám nevysvetlí túto
nejasnosť: azda nás o nej poučí.
227 Poriadok v dialogoch. — Čo mám robiť? Všade vidím len nejasnosti. Mám veriť, že nie som nič? mám veriť, že som Boh?
Všetky veci sa
menia a idú za sebou. — Mýlite sa, je...
228 Námietka ateistov: »Ale nemáme vysvetlenie!«
229 Prvý odpis.
Hľa čo vidím, a čo
ma znepokojuje: Obzerám sa dookola a všade vidím len nejasnosť. Príroda mi
nedáva nič, čo by nebolo predmetom pochybnosti a nepokoja. Keby som v nej
nevidel nič, čo by poukazovalo na Božstvo, rozhodol by som sa za zápor. Keby
som všade videl znaky Stvoriteľa, spočinul by som spokojne vo viere. Keďže však
vidím primnoho na popieranie a primálo, čo by ma posilňovalo, som v žalostnom
položení, a tam, kde som si sto ráz prial, ak Boh udržuje vieru, aby vydala
svedectvo o ňom bez dvojsmyslu; a keď znamenia, ktoré
ona o ňom predkladá, sú klamné, aby ich zaraz vyvrátila; nech povie všetko
alebo nič, aby som videl, čím sa mám spravovať. V stave, v ktorom som, keď
neviem, čo som a čo mám robiť, nepoznám ani svoje položenie, ani svoju
povinnosť. Celé moje srdce túži poznať, kde je pravé dobro a chce ho
nasledovať. Všetko by som obetoval pre večnosť.
Závidím tým,
ktorých vidím žiť vo viere s takouto ľahostajnosťou a tak zle užívajú dar,
ktorý by som užil vari ináč.
230 Nepochopiteľné, že Boh je a nepochopiteľné, že nie je; žte duša je v tele, a že nemáme dušu; že svet je stvorený, a že nie je stvorený atď.: že dedičný hriech je, a že nie je.
231 Myslíte, že nie je možné, aby Boh bol nekonečný, bez častí? — Áno. Ukážem vám teda niečo nekonečného a nedeliteľného. Je to bod, ktorý sa pohybuje všade s nekonečnou rýchlosťou, lebo je jeden na všetkých miestach a celý na každom mieste.
Poznajte z tohto
prirodzeného účinku, ktorý sa vám prv zdal nemožný, že môžu byť aj iné, ktoré
ešte nepoznáte. Nevyvodzujte z tohto poučenia dôsledok, že už všetko viete, ale
že vám ostáva poznať nekonečne mnoho.
232 Nekonečný pohyb; bod, ktorý zapĺňa všetko, v okamihu pokoja: nekonečný bez mnohosti, nedeliteľný a nekonečný.
233 Nekonečno — nič. — Naša duša je vložená do tela, kde nachádza číslo, čas a rozmery. Rozmýšľa o tom a nazve prirodzenosťou, nevyhnutnosťou a nemôže veriť v nič iného.
Jednotka, pripojená k nekonečnu,
nezväčšuje ho o nič, práve tak ako stopa nezväčší nekonečnú mieru. Konečno sa
stráca v nekonečne a stáva sa holou ničotou. Tak i náš duch pred Bohom; tak i
naša spravodlivosť pred spravodlivosťou Božou. Medzi našou a Božou
spravodlivosťou nie je taký veľký nepomer ako medzi jednotkou a nekonečnom.
Spravodlivosť Božia iste je taká veľká ako jeho milosrdenstvo; lenže
spravodlivosť voči zatrateným je menej nesmierna a má sa zdať menej podivná,
než milosrdenstvo voči vyvoleným.
Vieme, že je
nekonečno, ale nepoznáme jeho povahu. Keďže vieme, že nie je správne tvrdiť, že
by čísla boly konečné, je teda pravda, že je
nekonečno v čísle1); vieme však, že to je. Nie je správne tvrdiť, že je párne,
nie je správne, že by bolo nepárne, lebo ak pridáme jednotku, nekonečno nemení
svoju povahu; jednako je to číslo a každé číslo je párne alebo nepárne (pravda
toto sa rozumie o každom konečnom čísle). Takto dobre môžeme poznať, že je
jeden Boh, nevieme však, čo je.
Niet pravdy
podstatnej, keď vidieť toľko vecí, ktoré nie sú pravdou samou?
Poznáme teda jestvovanie a povahu konečna, lebo sme koneční a v priestore, ako ono. Vieme o jestvovaní konečna, ale nepoznáme jeho povahu, preto, lebo má rozmery, ako ich máme aj my, nie však hranice ako my. Nepoznáme však ani jestvovanie, ani povahu Boha, lebo nemá ani rozmerov, ani hraníc.
Avšak vierou
poznáme Jeho jestvovanie; slávou poznáme jeho prirodzenosť. Už som ukázal, že
môžeme dobre poznať jestvovanie niečoho, i keď nepoznáme jeho prirodzenosť.
Hovorme teraz
podľa prirodzených poznatkov.
Ak Boh je, je
nekonečne nepochopiteľný, lebo, nemajúc ani častí, ani hraníc, nemá k nám
nijaký vzťah: teda nie sme schopní poznať ani to, čo je, ani to, či je. Keď je
to tak, kto sa podoberie rozriešiť túto otázku? Nie sme to my, čo nemáme k nemu
nijakého vzťahu.[57]
Kto bude teda vyhadzovať kresťanom na oči, že nemôžu rozumom odôvodniť svoju vieru, — oni čo vyznávajú náboženstvo, ktoré nemôžu odôvodniť? Vyhlasujú, vysvetľujúc ho svetu, že je hlúposťou, stultitiam,[58] a potom nariekate, že ho nedokazujú! Keby ho dokazovali, nespĺňali by slovo: práve v ich nedostatku dôkazov je dostatok smyslu. — Áno; ale i keď to ospravedlňuje tých, ktorí takto vysvetľujú náboženstvo a oslobodzuje ich od výčitky, že ho vyznávajú bez rozumu, to neospravedlňuje tých, ktorí ho prijímajú. — Skúmajme teda tento bod a povedzme: »Boh je, alebo nie je«. Kam sa však nakloníme? Rozum nám tu nič nerozrieši. Je tu nekonečný chaos, ktorý nás oddeľuje. Hra sa odohráva v posledných končinách nekonečnej vzdialenosti, kde vyjde číslo, alebo lev. O čo sa stavíte? Podľa triezveho rozumu nemôžete urobiť ani jedno, ani druhé; rozumom nemôžete brániť ani jedno z oboch.
Nevyhadzujte teda
nič na oči tým, ktorí vyvolili, lebo nič neviete. — Nie, no nevyčítam im to, že
takto volili, ale že vôbec volili, lebo i ten, kto volí číslo, i ten druhý,
rovnako robia chybu; správne je nikdy sa nestaviť.
— Áno, ale staviť sa treba: to nie je dobrovoľné, ste v tom. Čo si teda volíte? Viďme. Pretože treba si vybrať, pozrime, čo sa vás menej týka. Dve veci môžete stratiť: pravdu a dobro, a dve veci môžete dať do stávky: svoj rozum a svoju vôľu, svoje vedenie a svoju blaženosť. A vaša prirodzenosť má sa vyhnúť dvom veciam: omylu a biede. Vášmu rozumu sa neubližuje, lebo treba voliť, či sa volí jedno, alebo druhé. Jednu vec sme odbavili. Ale vaša blaženosť? Stavme sa, že Boh je a zvážme zisk a stratu. Uvažujme o týchto dvoch prípadoch: keď vyhráte, vyhráte všetko; keď prehráte, neprehráte nič. Stavte sa teda bez váhania, že je. — To je znamenité: áno, treba sa staviť; ale hádam sa stavím o primnoho. — Pozrime. Keďže je tu rovnaká možnosť výhry alebo prehry, keby ste mali vyhrať len dva životy za jeden, mohli by ste sa ešte staviť. Keby ste však mohli vyhrať tri, mali by ste hrať (lebo musíte) a boli by ste nerozumný, keď ste už prinútený hrať, keby ste nedali do stávky svoj život, aby ste zaň vyhrali tri v hre, kde je rovnaká pravdepodobnosť výhry ako prehry. Ale tu je večnosť života a šťastia. A keď je to tak, keby tu bolo nekonečne mnoho možností, z ktorých len jedna by bola pre vás, i vtedy by ste mali hodiť do stávky jednu, aby ste mali dve, a nerobili by ste dobre, — keď už musíte hrať, — keby ste odmietli staviť sa o jeden život proti trom v hre, kde z nekonečného množstva možností jedna je pre vás, keby bolo možno vyhrať nekonečnosť života nekonečného šťastného. Ale tu možno vyhrať nekonečnosť života nekonečne šťastného, možnosť výhry proti konečnému počtu možností straty, a to, čo dávate do hry, je konečné. Tu prestáva každá stávka: Tam, kde je nekonečno, a kde niet nekonečných možností prehry proti možnosti výhry, tam nemáme kolísať, treba dať všetko. A tak, keď musíme hrať, treba sa zrieknuť rozumu, aby sme zachránili život, skôr než dať ho do stávky pre výhru nekonečna, ktorá je práve taká možná, ako prehra ničoho.
Lebo nič
nezískame, keď povieme, že nie je isté, či vyhráme, — a že je isté, že
hazardujeme, — a že nekonečná vzdialenosť, ktorá je medzi istotou toho, že sa
dávame do stávky, a neistotou toho, že vyhráme, vyrovnáva konečno, ktoré iste
dáme do stávky s nekonečným, ktoré je neisté. Nie je to tak; každý hráč
hazarduje s istotou, aby vyhral s neistotou, a predsa hazarduje iste s
nekonečným, aby vyhral neisté konečno, a nehreší proti rozumu. Niet konečnej
vzdialenosti medzi istotou toho, že sa dávame do hry, a neistotou výhry; to nie
je správne. V skutočnosti je nekonečnosť medzi istotou výhry a istotou prehry.
Ale neistota výhry je úmerná istote toho, čo dávame do stávky, podľa pomeru
možností výhry a prehry; a preto, keď na jednej strane je tolko
možností ako na druhej, hrá rovný proti rovnému; a teda istota toho, že sa
dávame do stávky, rovná sa neistote výhry; nie je pravda, že je od nej
nekonečne vzdialená. A tak náš návrh je v nekonečnej presile, či sa má dať do
stávky konečno, kde sú rovnaké možnosti výhry ako prehry, a možno vyhrať
nekonečno. To sa dá dokázať; a keď sú ľudia schopní nejakej pravdy, tu je.
Priznám, pripúšťam. Ale nebolo by možno vidieť pozadie hry? — Äno, Písmo a iné atď.
— Áno, ale mám ruky poviazané a ústa nemé:
nútia ma staviť sa, a nie som slobodný; nepovoľujú mi a ja som už raz taký, že
nemôžem veriť. Čo mám teda urobiť?
— To je pravda. Ale uvedomte si aspoň, že
vaša neschopnosť veriť, — lebo rozum vás k tomu vedie a vy predsa nemôžete, —
(pochádza len z vašich vášní). Snažte sa teda, nie aby ste sa presvedčovali
rozmnožovaním dôkazov o Bohu, ale oslabovaním svojich vášní. Chcete dôjsť k
viere, a nepoznáte cestu; chcete sa vyliečiť z nevery, a hľadáte liek; učte sa
od tých, ktorí boli spútaní ako vy, a teraz sa stavia o všetko svoje blaho. Oni
poznajú cestu, po ktorej by ste chceli ísť aj vy, a uzdravili sa z choroby,
ktorú i vy chcete vyliečiť. Robte tak, ako oni začali: robili všetko tak, ako
by verili, prežehnávali sa svätenou vodou, dávali na sväté omše atď. Tak celkom
prirodzene dojdete k viere.
Ale práve toho sa
bojím.
— A prečo? čo by ste stratili?
Dôkazom, že to tam
vedie, je, že sa tým oslabia vášne, ktoré sú vám veľkou prekážkou atď.
Koniec tohto
rozhovoru. Nuž čo zlého sa vám stane, keď sa takto rozhodnete? Budete verný,
čestný, ponížený, vďačný, láskavý, úprimne priateľský a opravdivý. Pravda,
nebudete (hlivieť) v otrávených radostiach, sláve, rozkošiach, ale vari
nebudete mať iné? Vravím vám, že tým získate v tomto živote a na každom kroku,
ktorý spravíte na tejto ceste, uvidíte toľko istoty výhry a toľko ničoty toho,
čo dávate v stávku, že nakoniec poznáte, že ste sa stavili o vec istú,
nekonečnú, za ktorú ste nedali nič.
— »Ó tento rozhovor ma uchvacuje, oslňuje
atď.«
— Keď
sa vám táto reč páči a zdá sa vám účinná, vedzte, že takto hovoril človek,
ktorý padol na kolená predtým a potom, aby prosil nekonečnú a nedeliteľnú
Bytosť, ktorej podrobuje celú svoju bytosť, aby si podrobila i vašu, pre vaše
vlastné dobro a pre svoju slávu; a vedzte, že takto sa zlaďuje sila s touto
poníženosťou.
234 Keby sme mali robiť niečo len pre isté, nesmeli by sme nič robiť pre náboženstvo, lebo nie je isté. Ale koľko vecí podnikáme naneisto, cesty na mori, bitky! Tvrdím teda, že by sme nemali nič robiť, lebo nič nie je isté; a že v náboženstve je viac istoty, ako v tom, či sa dočkáme rána; lebo nie je isté, či sa dočkáme rána, ale je isté možné, že sa ho nedočkáme. Toto však nemôžeme povedať aj o náboženstve. Nie je isté, že je; ale kto sa odvažuje povedať, že je iste možné, že nie je? Nuž, keď pracujeme pre zajtrajšok a za neistú vec, konáme rozumne; lebo máme pracovať za neisté, podľa pravidiel stávky, ako sme dokázali.
Svätý Augustín vedel, že pracujeme za neisté, na mori, v boji atď., ale nepoznal pravidlo stávky, ktoré dokazuje, že sme to povinní robiť. Montaigne videl, že kuľhavý duch nás uráža, a že zvyk môže všetko, ale nevidel príčiny tohto účinku. Všetci títo ľudia videli následky, ale nevideli príčiny. Sú popri tých, ktorí odkryli príčiny, ako tí, ktorí majú len oči, kým iní majú aj ducha. Lebo účinky sú zrejmé len smyslom a príčiny sú zjavné len duchu. A hoci tieto príčiny možno vnímať duchom, tento duch je oproti duchu, ktorý vidí príčiny, ako telesné smysly proti duchu.
235 Rem viderunt, causam
non viderunt.[59]
236 Musíte sa rozhodnúť hľadať pravdu stávkou, lebo keď umriete bez úcty k pranému princípu, ste stratený. »Ale, — poviete, — keby bol chcel, aby som ho ctil, bol by mi ukázal znaky svojej vôle«. Aj to urobil, ale vy na ne nedbáte. Hľadajte ich teda; vyplatí sa.
237 Stávky. — Treba žiť ináč vo svete podľa týchto rozličných predpokladov: 1) Keby sme tu mohli žiť navždy; 2) Keď je isté, že tu nebudeme žiť dlho, a neisté, či tu budeme len hodinu. Tento posledný predpoklad je náš.
238 Čo mi konečne sľubujete viac (lebo desať rokov je v stávke), než desať rokov samolásky, bezúspešne sa pokúšať páčiť sa, okrem istých múk?
239 Námietka. — Tí, čo dúfajú v svoju spásu, sú šťastní, ale ako protiváhu cítia strach pred peklom.
Odpoveď. — Kto sa
má väčšmi báť pekla, ten, kto nedbá, či je nejaké peklo a iste bude zatratený,
keď je zatratenie; alebo ten, kto je iste presvedčený, že peklo je, a žije v
nádeji, že bude spasený, keď spasenie je?
240 »Bol by som čoskoro zanechal rozkoše, hovoria, keby som mal vieru«. A ja hovorím: »Boli by ste čoskoro verili, keby ste zanechali rozkoše«. — Vy musíte začať! Keby som mohol, dal by som vám vieru. Nemôžem to urobiť, teda ani skúmať pravdu toho, čo hovoríte. Ale vy môžete ľahko zanechať rozkoše a skúsiť, či to, čo hovorím, je pravda.
241 Poriadok. — Väčšmi by som sa bál, že sa mýlim, že kresťanské náboženstvo je pravé, než že sa nemýlim, pokladajúc ho za pravdivé.
242 Úvod k druhej časti: Hovoriť o tých, ktorí pretriasali tento predmet.
Čudujem sa, s akou
smelosťou dávajú sa títo ľudia do reči o Bohu. Prihovárajú sa nevercom, a prvou
kapitolou dokazujú Božstvo v dielach prírody. Nedivil by som sa ich počínaniu,
keby hovorili k veriacim, lebo je isté, že tí, ktorí majú živú vieru v srdci,
vidia, že všetko, čo je, je dielom Boha, ktorému sa klaňajú. Ale tým, v ktorých
toto svetlo vyhaslo, treba znovu zažať, ľuďom zbaveným viery a milosti, ktorí,
i keby celým svojím rozumom hľadali všetko, čo vidia v prírode, a čo by ich
mohlo priviesť k tomuto poznaniu, nájdu iba nejasnosť a temnoty; hovoriť im, že
majú pozrieť na najnepatrnejšiu vec okolo seba a
zjavne uvidia Boha, a treba im ponúknuť ako dôkaz čohosi tak veľkého a
dôležitého len obeh mesiaca a hviezd, a pomyslieť si, že takouto rečou je už
daný dôkaz, — to znamená dať im popud, aby si mysleli, že dôkazy nášho
náboženstva sú veľmi slabé; viem z rozumu a skúsenosti, že nič nie je vhodnejšieho,
aby sa v nich vzbudilo pohŕdanie náboženstvom.
Písmo, ktoré
lepšie pozná veci, čo sú od Boha, takto nehovorí. Naopak, hovorí, že Boh je
Bohom skrytým; a že od porušenia prirodzenosti nechal ľudí v zaslepenosti, z
ktorej môžu vyjsť len Ježišom Kristom, mimo ktorého každé spojenie s Bohom je
prerušené: Nemo novit Patrem,
nisi Filius, et cui voluerit Filius
revelare.[60]
Práve toto nám
naznačuje Písmo, keď na toľko miestach prízvukuje, že kto hľadá Boha, nachádza
ho. Nehovorí sa o tomto svetle ako o svetle za bieleho dňa. Nehovorí sa, že tí,
čo hľadajú svetlo za bieleho dňa alebo vodu v mori, ich nájdu. Boh nie je takto
zjavný v prírode. Písmo nám aj inde hovorí: Veru tu es Deus absconditus.[61]
243 Prvý odpis.
Je to čudné, že
ani jeden cirkevný spisovateľ nedokazoval Boha prírodou. Všetci chcú vnuknúť
vieru v Neho: Dávid, Šalamún a iní; nikdy nepovedali: »Niet tu prázdnoty, teda
je tu Boh« Boli ešte prezieravejší ľudia, ktorí prišli po nich, a všetci
dokazovali Boha prírodou. To je veľmi dôležité.
244 Ach, čo! netrvdíte vari sami, že nebesia a vtáctvo dokazujú Boha? — Nie. — A nehovorí to i vaše náboženstvo? — Nie. Lebo hoci je to pravda v istom smysle pre niektoré duše, ktorým Boh udeľuje takéto poznanie, predsa je to nepravdivé vzhľadom na väčšinu.
245 Sú tri prostriedky, ako veriť: rozum, návyk, vnuknutie. Kresťanské náboženstvo, ktoré je jedine správne, neprijíma za svoje pravé deti tých, ktorí veria bez vnuknutia; nevytvára rozum a návyk, naopak; treba však otvoriť ducha dôkazom, utvrdiť sa v nich zvykom; ale s pokorou sa oddávať vnuknutiam, ktoré jedine môžu viesť k pravde a spáse: Ne evacuetur crux Christi[62].
246 Poriadok. — Po liste, že máme hľadať Boha, napísať list o odstraňovaní prekážok, čo je rozpravou o stroji, o príprave stroja, o hľadaní rozumom
Poriadok. — Povzbudzujzúci list priateľovi, aby hľadal. — A on odpovie: »Ale čo mi pomôže hľadať? nič sa neukazuje«. A odpovedať mu: »Nezúfajte«. A on odpovedal, že by bol šťastný, keby našiel nejaké svetlo, ale že práve podľa tohto náboženstva, keby takto veril, nič by mu to neosožilo, a preto radšej nehľadá nič. — A na to mu odpovedať: »stroj«.
248 List, ktorý naznačuje užitočnosť dôkazov strojom. — Viera sa líši od dôkazu: jedno je ľudské, druhé je darom Božím. Justus ex fide vivit.[63] Túto vieru sám Boh vkladá do srdca a dôkaz je často jej nástrojom, fides ex auditu.[64] Ale táto viera je v srdci a núti povedať nie scio (viem), ale credo (verím).
249 Skladať svoju nádej do vonkajších obradov znamená byť poverčivý; no nechcieť sa im podrobiť znamená byť pyšný.
250 Aby sme obsiahli Boha, treba, aby sa vonkajšok spojil s vnútrom, čiže máme padnúť na kolená, modliť sa perami atď., aby pyšný človek, ktorý sa nechcel podriadiť Bohu, podriadil sa stvoreniu. Čakať od tohto vonkajška pomoc je poverou, nechcieť ho spojiť s vnútrom je pýchou.
251 Náboženstvá iné, — ako pohanské — sú ľudovejšie, lebo zdôrazňujú vonkajšok; nie sú však pre bystrých ľudí. Náboženstvo čisto duchovné by im bolo primeranejšie; neslúžilo by však ľudu. Len náboženstvo kresťanské je primerané všetkým, lebo je pomiešané z vonkajška a vnútrajška. Dvíha ľud k vnútru a ponižuje pyšných k vonkajšku a nie je dokonalé bez obidvoch; lebo je potrebné, aby ľud rozumel duchu litery a aby vzdelaní podrobili svojho ducha litere.
Lebo nesmieme sa nepoznať; sme strojom i
duchom: preto jediným nástrojom presvedčenia nie je len dokazovanieAko
málo vecí je dokázané! Dôkazy presviedčajú len ducha. Návyk robí naše dôkazy
silnejšími a uveriteľnejšími; nakláňa si stroj, ktorý unáša ducha, takže ten na
to nemysli. Kto dokázal, že zajtra bude deň a že zomrieme? a čomu sa viac verí?
Teda návyk nás o tom presviedča; on spôsobuje, že je tolko
kresťanov, zvyk robí Turkov, pohanov, majstrov, vojakov atď. (Kresťania okrem
toho prijímajú pri krste vieru, kým pohania nie.) Konečne treba sa nachýliť ku
zvyku, keď raz duch poznal, kde je pravda, aby nás napojil a nasýtil touto v'erou, ktorá nám každú chvíľu uniká; lebo stále mať pred
očami dôkazy viery je prílišná starosť. Treba si nadobudnúť ľahšiu vieru, tú zo
zvyku, ktorá bez nútenia, bez umenia, bez dôkazu nás presviedča o veciach a
prikláňa všetky naše schopnosti k tejto viere, takže naša duša zapadá do nej
prirodzene. Keď veríme len silou presvedčenia a ke^'
stroj je naklonený veriť v opak, to nie je dosť. Treba teda presvedčiť obe naše
časti: a) ducha dôvodmi, ktoré stačí pochopiť raz v živote; a b) stroj zvykom,
a nedovoliť mu, aby sa priklonil k opaku. Inclina cor meum, Deus.[65]
Rozum koná pomaly,
s mnohými ohľadmi, podľa mnohých zásad, ktoré musíme mať stále na očiach, že
každú hodinu povolí, alebo zblúdi, ak si nezapamätá všetky svoje zásady. Cit
nekoná takto: koná hneď a vždy je hotový konať. Máme teda svoju vieru vložiť do
citu, ináč vždy sa bude kolísať.
253 Dve krajnosti: vylučovať rozum, pripúšťať len rozum.
254 Neraz treba vyčítať ľuďom prílišnú učenosť; je to vada prirodzená ako nevera, a práve taká záhubná. Povera.
255 Zbožnosť je čosi iného než povera.
Stupňovať zbožnosť až po poveru, je toľko
ako ničiť ju.
Kacíri nám vyčítajú poverčivú oddanosť;
bolo by to toľko, ako robiť, čo nám výčítajú.
Bezbožnosť neveriť v Eucharistiu preto,
lebo ju nevidíme.
Povera veriť v tvrdenia atď.
Viera atď.
256 Je málo pravých kresťanov, myslím práve vo viere. Mnohí veria, ale z povery; mnohí neveria, ale z neviazanosti; málo je tých uprostred.
Nepočítam do toho tých, ktorí žijú v opravdivej zbožnosti mravov, a všetkých, ktorí veria citom srdca.
257 Sú trojakí ľudia: jedni slúžia Bohu, lebo Ho našli; druhí Ho hľadajú, lebo Ho nenašli; ostatní žijú, a Ho nehľadali a nenašli. Prví sú rozumní a šťastní, poslední sú pochabí a nešťastní; tí uprostred sú nešťastní a rozumní.
258 Unusquisque sibi Deum fingit. (Každý si vytvára Boha).
Ošklivosť.
259 Obyčajní ľudia vedia nemyslieť na to, na čo nechcú myslieť. »Nemysli na miesta o Mesiášovi«, hovorieval žid svojmu synovi. Takto robia často i naši. Takto sa udržujú falošné náboženstvá, ba aj pravé, vzhľadom na mnohých. Sú však takí, ktorí sa nevedia ubrániť takémuto smýšľaniu a rozmýšľajú tým viac, čím väčšmi im to budú zakazovať. Tí odmietajú nepravé náboženstvá; ba i pravé, keď sa im reč nezdá pevne podložená.
260 Skrývajú sa v mase a volajú množstvo na svoju pomoc. Huk.
Vážnosť. — Nesmie
byť zásadou vašej viery povedať, čo ste počuli, a nesmiete veriť nič, keď sa
nevžijete do stavu, ako by ste to nikdy neboli počuli.
Verte len v súhlase sami so sebou, verte len pevnému hlasu svojho rozumu, a nie iných.
Veriť je také
dôležité! Sto protirečení bolo by pravdou.
Keby starobylosť
bola pravidlom viery, boli by teda starí bývali bez pravidla? Keby všeobecný
súhlas, čo keby ľudia boli zahynuli?
Falošná
poníženosť, pýcha.
Odhrňte rúško!
Darmo sa budete namáhať, treba alebo veriť, alebo popierať, alebo pochybovať.
Nebudeme teda mať pravidlo? O zvieratách súdime, že čo robia, dobre robia: nebude
pravidla na súdenie ľudí?
Popierať, veriť a
pochybovať je človeku to, čo koňovi bežať.
Trest tých, čo hrešia, omyl.
261 Tí, čo nemiluiú pravdu, odvolávajú sa, aby mohli popierať, na množstvo tých, ktorí ju popierajú. A tak ich omyl pochádza len z toho, že nemilujú pravdu alebo lásku. Táto výhovorka však neplatí
262 Povera a smyselnosť. Úzkostlivosť, zlé žiadosti. Zlý strach.
Bázeň, nie tá,
ktorá pcchádza z viery v Boha, ale bázeň z toho, že
pochybujeme, či je alebo nie je. Dobrá bázeň pochádza z viery, nepravá z
pochybovania. Dobrá bázeň je spojená s nádejou, lebo sa rodí z viery a z nádeje
v Boha, v ktorého veríme; bázeň zlá je spojená so zúfalstvom, lebo sa bojí
Boha, v ktorého neverí. Jedni sa boja, aby Ho nestratili, iní sa boja, aby Ho
nenašli.
263 »Zázrak, hovoria mnohí, by ma utvrdil vo viere®. Tak hovoríme, keď nevidíme zázrak. Dôvody, videné z dialky, ako by zastieraly náš zrak, ale keď sa k nim priblížime, začíname vidieť i poza ne. Nič nezahatí pohyblivosť nášho ducha. Niet pravidla bez výnimky, hovorí sa, ani všeobecnej pravdy, ktorá by vyhovovala s každej stránky. Stačí, aby nebola úplne všestranná a v danom prípade už robíme výnimku, hovoriac: »Nie je to vždy pravda, teda sú prípady, keď to nie je tak«. Ostáva len dokázať, že to je taký prípad; a sme veľmi neobratní a veľmi nešťastní, keď nenachádzame nejaké objasnenie.
264 Nenudí nás
jesť a spať každý deň, lebo hlad i spánok znova sa vracajú; keby toho nebolo,
nudili by sme sa. Takto sa nudíme bez hladu po duchovných veciach. Hlad po spravodlivosti,
ôsme blahoslavenstvo.[66]
265 Viera dobre povie to, čo smysly nepovedia, ale nepovie opak toho, čo vidia smysly. Je nad nimi a nie proti nim.
266 Koľko hviezd, ktoré filozofi predtým nepoznali, nám odhalil ďalekohľad! Niektorí[67] smelo sa dali do sv. Písma, hovoriac: »Je ich len tisíc dvadsať dva, my to vieme.«
Na zemi je tráva,
vidíme ju; s mesiaca by sme ju nevideli. A na tej tráve sú chĺpky; a v chĺpkoch
malé živočíchy, ale potom už nič. — Ó namyslenci! — Slúčeniny
sa skladajú z prvkov; a prvky nie. — Ó namyslenci! — Pozrite na tento jemný
odtienok! Netreba hovoriť, že to je, čo nevidíme. Treba teda hovoriť ako iní,
ale nemyslieť ako oni.
267 Posledným krokom rozumu je poznatok, že je nekonečne mnoho vecí, ktoré ho presahujú. Je veru slabý, keď nepríde na tento poznatok.
Keď ho presahujú
veci prirodzené, čo povedať o nadprirodzených?
268 Podrobenie. — Treba vedieť pochybovať, kde treba, — tvrdiť, kde treba, — podrobiť sa, kde treba. Kto nekoná takto, nechápe silu rozumu.
Mnohí hrešia proti týmto trom zásadám
alebo že tvrdia všetko ako presvedčivé, lebo sa nevyznajú v dokazovaní; alebo
pochybujú o všetkom, lebo nevedia, kedy sa treba podrobiť; alebo sa podrobujú
vo všetkom, lebo nevedia, kedy treba posudzovať.
269 Podrobenie a užívanie rozumu, v tom spočíva pravé kresťanstvo.
270 Svätý Augustín. Rozum by sa nikdy nepodrobil, keby nesúdil, že sú prípady, keď sa musí podrobiť. Je teda správne, že sa podriaďuje, keď sa nazdáva, že sa musí podriadiť.
271 Múdrosť nás
posiela do detsva: Nisi efficiamini sicut parvuli.[68]
272 Nič sa tak neshoduje s rozumom ako toto poprenie rozumu.
273 Keď všetko podrobíme rozumu, naše náboženstvo nebude mať nič tajomného ani nadprirodzeného. Keď sa postavíme proti zásadám rozumu, naše náboženstvo bude nesmyselné a smiešne.
274 Každé naše rozumovanie napokon ustupuje citu. Ale obrazotvornosť sa podobá, aj protirečí citu, takže nemôžeme rozlišovať medzi týmito protivami. Jeden hovorí, že môj cit je obrazotvornosť, druhý, že jeho obrazotvornosť je cit. Bolo by treba nejaké pravidlo. Rozum sa ponúka, ale on sa ohýba všetkými smermi a tak niet pravidla.
275 Ľudia často pokladajú svoju obrazivosť za svoje srdce, domnievajúc sa, že sa obrátili na vieru, keď ešte len myslia na obrátenie.
276 Pán de Roannez vravieval: »Dôvody mi prichádzajú na um potom, ale vec sa mi najprv páči, alebo nepáči, hoci neviem, prečo, — a predsa sa mi to nepáči z príčin, ktoré objavím len neskoršie«. Myslím však, že sa nám to nepáčilo nie pre príčiny, na ktoré sme prišli až potom, ale preto, lebo nenachádzame tieto príčiny len preto, lebo sa nám to nepáči
277 Srdce má svoje dôvody, ktoré rozum nepozná; to sa vie o tisíce veciach. Vravím, že srdce miluje nekonečnú bytosť, — pravda, aj seba, — prirodzene, podľa toho, ako sa čomu oddáva; zatvrdzuje sa proti jednému alebo druhému — podľa svojej vôle. Odhodili ste jedno a podržali druhé: milujete sa rozumom?
278 Srdce cíti
Boha, nie rozum. Hľa, čo je viera: cítiť Boha v srdci, nie rozumom.[69]
279 Viera je darom Božím. Nemyslite si, že sme povedali, že je to dar rozumu. Iné náboženstvá nehovoria takto o svojej viere; ony dávajú len rozumovanie, ako sa k nej dostať, ale ono k nej nevedie.
280 Ako ďaleko je od poznania Boha k láske k Bohu!
281 Srdce, pud, zásady.
282 Pravdu poznáme nielen rozumom, ale aj srdcom; tým druhým spôsobom poznávame prvé princípy, a rozumová úvaha, ktorá nemá v tom účasti, nadarmo sa ich pokúša premôcť. Pyrhonici, ktorí sa len týmto zaoberajú, namáhajú sa zbytočne. Vieme, že nesnívame, čo ako ťažko to rozumom dokázať; táto nemohúcnosť dokazuje len slabosť nášho rozumu, nie však neistotu všetkých našich poznatkov, ako to oni tvrdia. Lebo poznanie prvých princípov, ako je priestor, čas, pohyb, čísla, je práve také pevné, ako hocktorý z týchto poznatkov, ktoré získavame rozumovými pochodmi. A rozum sa má opierať práve o poznatky srdca a inštinktu a na nich si má založiť svoju reč. Srdce cíti, že sú tri rozmery v priestore a že čísla sú nekonečné; rozum dokazuje potom, že niet dvoch umocnín, z ktorých jedna by bola dva razy väčšia, než druhá. Princípy cítime, poučky vyvodzujeme, a to všetko s istotou, hoci rozličnými cestami. Je rovnako zbytočné a smiešne, keď rozum žiada od srdca dôkazy svojich prvých princípov, keď chce s ním súhlasiť, ako by bolo smiešne, keby srdce žiadalo od rozumu mienku o všetkých poučkách, ktoré doKazuje, keď ich bude chcieť prijať.
Táto nemohúcnosť
má teda slúžiť len na pokorenie rozumu, ktorý by chcel posúdiť všetko, nie však
na rozvracanie našej istoty, že len rozum je schopný nás poučovať. Kiež by dal
Boh, aby sme ho, naopak, nikdy nepotrebovali, a aby sme všetky veci poznávali
inštinktom a citom! Príroda nám však odoprela toto dobro; naopak, dala nám len
veľmi málo takýchto poznatkov; všetky ostatné môžeme získať len rozumovou
činnosťou.
Preto tí, ktorým
Boh dal náboženstvo ako cit srdca, sú veľmi šťastní a ich presvedčenie je aj
veľmi správne. Ale tým, ktorí ho nemajú, môžeme dať len rozumové, nádeiac sa, že Boh im ho dá citom srdca, bez čoho viera je
len ľudská a na spásu nestačí.
283 Poriadok (proti námietke, že v Písme niet vnútorného poriadku). — Srdce má svoj poriadok; duch má svoj, postupujúc princípom a dokazovaním; srdce má iný. Nedokazujeme, že máme byť milovaní, preberajúc príčiny lásky po poriadku: to by bolo smiešne.
Ježiš Kristus a
svätý Pavol majú poriadok lásky a nie ducha: chceli rozpáliť, nie poučovať.
Svätý Augustín taktiež. Onen poriadok spočíva najmä v odbočovaní pri každom
bode, ktorým smerujeme k cieľu, aby sme naň stále poukazovali.
284 Nečuduj sa, že
obyčajní ľudia veria a nerozumkujú. Boh im vnuká lásku k sebe a nenávisť voči
sebe. Nakloňuje ich srdce k viere. Nebudeme môcť
nikdy veriť užitočnou a úprimnou vierou, keď Boh nenakloní srdce; a uveríme,
keď nám ho nakloní. A toto dobre vedel i Dávid, keď povedal: Inclina cor meum,
Deus.[70]
285 Náboženstvo je prispôsobené ku každému duchu. Jedni utkvejú na prostom zriadení a toto náboženstvo je také, že samo jeho zriadenie stačí na dokázanie pravdy. Iní idú až k apoštolom. Najučenejší idú až k počiatkom sveta. Anjeli ho vidia ešte lepšie a z väčšej diaľky.
286 Tí, ktorí nečítali Zákony[71] a predsa veria, veria preto, lebo majú vnútornú schopnosť na svätosť a s tým, čo počujú o našom náboženstve, súhlasia. Cítia, že ich Boh stvoril. Chcú milovať len Boha; chcú nenávidieť len seba Cítia, že scmi od seba nemajú na to sily; že nie sú schopní ísť k Bohu, a keď Boh nepríde k nim, nie sú schopní dostať sa s Ním do spojenia. A v našom náboženstve poznajú, že treba milovať len Boha a nenávidieť len seba; ale keďže všetci sme porušení a neschopní Boha, Boh sa stal človekom, aby sa s nami spojil. Už netreba presviedčať ľudí, ktorí majú túto schopnosť v srdci a sú si vedomí svojej povinnosti a neschopnosti.
287 Kto je kresťan a nepozná proroctvá a dôkazy, súdi o tom práve tak dobre ako tí, ktorí ich poznajú. Súdia srdcom, kým iní súdia duchom. Boh sám ich nakloňuje k viere a ich presvedčenie je veľmi účinné.
Pripúšťam, že niektorí kresťania, ktorí veria bez dôkazov, nebudú vari mať čím presvedčiť neveriaceho, ktorý sa za takého vyhlasuje. Ale tí, čo poznajú dôkazy náboženstva, bez ťažkosti dosvedčia, že taký veriaci je naozaj preniknutý Bohom, hoci sám Ho nemôže dokázať. Lebo tým, že Boh povedal vo svojich proroctvách (a tie nepochybne sú proroctvami), že v kráľovstve Ježiša Krista vyleje svojho ducha na národy a že synovia, dcéry a deti Cirkvi budú prorokovať,[72] je isté, že duch Boží je nad týmito a nie nad inými.
288 Namiesto toho, aby ste nariekali, že Boh sa skryl, poďakujte sa mu, že sa až tak odkryl; a poďakujte sa mu i za to, že sa neodkryl pyšným mudrcom, nehodným poznať Boha presvätého.
Dva druhy ľudí
poznávajú: tí, čo majú srdce pokorné a milujú poníženosť, nech už je stupsň ich ducha vysoký či nízky; — a tí, ktorí majú dosť
ducha, aby videli pravdu, nech majú proti nej hocičo.
289 Prvý odpis.
DÔKAZ. — 1.
Kresťanské náboženstvo, svojím zriadením také silné, také mierne, tak v protive s prírodou. — 2. Svätosť, vznešenosť a pokora duše
kresťanskej. — 3. Zázraky Svätého Písma. — 4. Ježiš Kristus nadovšetko. — 5.
Apoštolovia predovšetkým. — 6. Mojžiš a proroci predovšetkým. — 7. Národ
židovský. — 8. Proroci. — 9. Stále trvanie: Nijaké náboženstvo netrvá stále. —
10. Učenie, ktoré odôvodňuje všetko. — 11. Svätosť tohto zákona. — 12. Chovanie
sa sveta.
Je nepochybné, keď si uvážime, čo je život a čo toto náboženstvo, nesmieme sa spierať náklonnosti ísť za ním, keď vstúpi do nášho srdca; a je isté, že niet dôvodu posmievať sa tým, ktorí ho nasledujú.
290 Dôkazy náboženstva: Mravnosť, — Náuka — Zázraky — Proroctvá — Podobenstvá.
291 V liste o nespravodlivosti možno si zažartovať o prvorodených, ktorí majú všetko: Priate! môj, narodili ste sa s tejto strany hory; je teda spravodlivé, aby ten, kto ie starší od vás, mal všetko.
Prečo ma zabíjate?
292 Býva za vodou.
293 »Prečo ma zabíjate? — Nuž či nebývate za vodou? Priateľ môj, keby ste bývali na tejto strane, bol by som vrahom, a bolo by nespravodlivé takto vás zabíjať; keďže však bývate na druhej strane, som statočný človek a je to spravodlivé«.
294 Na čom založí riadenie sveta, ktorému chce vládnuť? Azda na vrtochu každého jednotlivca? Aký zmätok! Vari na spravodlivosti? Nepozná ju.
Keby ju poznal, iste by nebol vyslovil túto zásadu, najvšeobecnejšiu zo všetkých, ktoré sa ujaly medzi ľuďmi: aby sa totiž každý spravoval podľa mravov svojej krajiny. Jas opravdivej spravodlivosti bol by si podmanil všetky národy a zákonodarcovia by si neboli vzali za vzor fantázie a vrtochy Peržanov a Nemcov, namiesto tejto pevnej spravodlivosti. Pestovaly by ju všetky štáty sveta po všetky časy; namiesto toho nevidíme nič spravodlivého, čo by nemenilo povahu podľa zmeny podnebia. Tri stupne bližšie k pólu prevracajú celú právnu sústavu, jeden poludník rozhoduje o pravde; po niekoľko rokoch vlády základné zákony sa menia; právo má svoje údobia, vstup Saturna do znamenia Leva nám naznačuje počiatok neiakého zločinu. Smiešna spravodlivosť, ktorú ohraničuje r'eka! Pravda pred Pyrenejami, omyl za nimi.
Vyhlasujú, že spravodlivosť nie je v týchto zvykoch, ale v prirodzených zákonoch, známych vo všetkých krajinách. Iste by to tvrdili neústupne, keby odvážna náhoda, ktorá splodila ľudské zákony, bola našla aspoň jeden, ktorý by platil všeobecne. Vtip je však v tom, že vrtochy ľudské sa tak rozrôznily, že ich vlastne niet.
Lúpež,
krvismilstvo, vraždenie detí a otcov, toto všetko malo svoje miesto medzi
čnostnými skutkami. Môže byť niečo smiešnejšieho než to, že niekto má právo
zabiť ma preto, lebo býva za vodou a jeho vladár má niečo proti môjmu, hoci ja
s ním nemám nič?
Prirodzené zákony
bezpochyby sú; ale tento krásny skazený rozum skazil všetko: NihiI amplius nostrurn
est; ouod nostrum dicimus, artis est.[73]
Ex senatus consultis et plebiscitis crimina exercentur.[74]
Ut olim vitiis,
sic nunc legibus laboramus.[75]
Z tohto zmätku plynie, že jeden hovorí: »Podstatou spravodlivosti je autorita zákonodarcova«, druhý: »Pohodlie panovníkovom iný: »Súčasnv zvvk« a naiistejšie je: »Nič nie je spravodlivé osebe podľa tohože dôvodu, všetko s akolíše časom«. Zvyk tvorí všetku spravodHvosť len preto, lebo ľudia ho prijali; to ie mystický základ jeho autority. Kto ju privádza zpät k jej počiatku, ničí ju. Nič nie je také pochvbné, ako tieto zákony, ktoré karhajú chyby; kto ich poslúcha, — lebo sú spravodlivé, — poslúcha spravodlivosť, ktorú si predstavuje, ale nie podstatu zákona: ona celá je jej smyslom; ona je zákonom a nič viac. Kto by chcel skúmať jeho pohnútku, zistí, že je taká slabá a ledajaká, že keď nie je navyknutý uvažovať o zázrakoch ľudskej obrazotvornosti, bude sa čudovať, že jedno storočie mu získalo toľko nádhery a úcty. Umenie búriť sa, prevracať štáty znamená otriasť ustálenými zvykmi, siahať až na ich zdroj, aby sa mohlo poukazovať na nedostatok ich autority a spravodlivosti. Hovorí sa, že treba sa vrátiť k základným a pôvodným zákonom štátnym, ktoré nesprávny zvyk zrušil. Touto hrou sa iste všetko prehrá. Na týchto váhach nič nebude správne. Ľud však predsa rád počúva také reči. Shadzuiú jarmo, len čo ho poznajú, a veľkí to použijú na záhubu ľudu a na zničenie zvedavých skúšateľov priíatých zvykov. Preto naj múdrej ši zo zákonodarcov hovorieval, že pre dobro ľudí treba ich často klamat a iný dobrý politik zas: Cum veritatem qua liberetur ignoret, expedit, quod fallatur.[76] Netreba, aby cítil pravdu násilnej vlády; tá zavedená bola kedysi bez rozumného dôvodu; ien na to sa stala rozumnou; treba ju ukazovať ako právoplatnú, večnú, a treba zakrývať jej vznik, keď nechceme, aby jej bol skoro koniec.
295 Moje, tvoje.
»To je môj pes«, — hovorily chudobné deti; »tu je
moje miesto pod slnkom.« Hľa, začiatok a obraz privlastnenia celej zeme.[77]
296 Keď sa má
rozhodnúť otázka, či sa má viesť vojna a zabíjať toľko ľudí, odsúdiť toľko
Španielov na smrť, robí to jediný človek a i ten je predpojatý: mal by to byť
tretí nestranný.[78]
297 Veri juris.[79] Už ho nemáme: keby sme ho mali, neprijímali by sme ako pravidlo spravodlivosti, že sa máme spravovať obyčajmi svojej krajiny. Preto, keďže sme nemohli nájsť spravodlivosť, našli sme silu atď.
298 Spravodlivosť, sila. — Je správne, aby sme to, čo je spravodlivé, nasledovali: je nevyhnutné, aby sme to, čo je najmocnejšie, nasledovali. Spravodlivosť bez sily je bezmocná: sila bez spravodlivosti je tyranská. Spravodlivosť bez sily naráža na odpor, lebo vždy sú zlí ľudia; sila bez spravodlivosti je obviňovaná. Treba teda spojiť spravodlivosť a silu. Treba sa pričiniť, aby to, čo je spravodlivé, bolo i silné, alebo to, čo je silné, bolo i spravodlivé.
Spravodlivosť je
predmetom sporov: sila sa veľmi ľahko a bez dišputy pozná. A preto nemohli sme
dať spravodlivosti silu, lebo sila odporovala spravodlivosti a hovorila, že je
nespravodlivá, a že práve ona, sila, je spravodlivá: a keďže nebolo možné
učiniť, aby to, čo je spravodlivé, bolo i silné, urobili sme, aby to, čo je
mocné, bolo spravodlivé.
299 Len všeobecné pravidlá sú zákonmi krajiny pre obyčajné veci a väčšina pre ostatné. Prečo to? Zo sily, ktorá je v nej. Preto králi, ktorí majú moc odinakiaľ, nespravujú sa podľa väčšiny svojich ministrov.
Pravdaže, rovnosť
dobra je spravodlivá: keďže však nebolo možno dosiahnuť, aby sme museli
poslúchať spravodlivosť, urobili sme, aby bolo spravodlivé poslúchať silu;
keďže nebolo možno posilniť spravodlivosť, ospravedlnili sme silu, aby
spravodlivosť a sila boly spolu, a aby bol pokoj,
ktorý je svrchovaným dobrom.
300 »Ak silný
človek v plnej výzbroji stráži svoj dvor, jeho majetok je bezpečný«[80]
301 Prečo nasledujeme väčšinu? Vari preto, že má viac rozumu? Nie, ale že má väčšiu silu. Prečo sa pridŕžame starých zákonov a dávnych mienok? Lebo sú zdravšie? Nie, ale sú svrchované a odstraňujú koreň neshody.
302 To je účinok sily, a nie zvyku; lebo vynachádzaví ľudia sú vzácni; masa chce len ísť za niekým a popiera slávu vynálezcom, ktorí ju vyhľadávajú svojimi vynálezmi. A keďže ju chcú neústupne dosiahnuť a pohŕdajú tými, ktorí nie sú vynálezcami, iní im dávajú posmešné mená a najradšej by ich zbili. Nechváľme sa teda touto bystrosťou a buďme spokojní sami v sebe.
303 Sila je kráľovnou sveta, nie mienka. — Ale mienka používa silu. — Sila rodí mienku. Slabosť je krásna podľa našej mienky. Prečo? Lebo kto by chcel chodiť po povraze, bude sám; a nájdem i dosť takých, ktorí povedia, že to nie je ani pekné.
304 Sväzky, ktoré priťahujú úctu jedných voči druhým, sú vo všeobecnosti sväzkami z nevylinutnosti, lebo treba, aby boly rôzne stupne, keďže všetci ľudia by chceli panovať, a všetci nemôžu, kým niektorí môžu.
Predstavte si
teda, ako sa začnú utvárať. Bezpochyby sa budú biť, kým silnejšia strana
premôže slabšiu a nakoniec bude jedna vládnuca strana. Ale keď sa to raz stane,
tu vládcovia, ktorí nechcú, aby vojna pokračovala, nariadia, aby sila, ktorú
majú v rukách, prešla, kde sa im zapáči; jedni ju odovzdávajú voľbe národov,
iní rodovému dedičstvu atď.
A tu začína
obrazotvornosť hrať svoju úlohu. Až potiaľ moc vynucuje skutočnosť; tu je to
sila, ktorá sa udržuje obrazotvornosťou na určitej strane, vo Francúzsku pri
šľachticoch, vo Švajčiarsku pri mešťanoch atď.
Sväzky, ktoré teda priťahujú úctu k tomu či onomu osobitne, sú sväzkami obrazotvornosti.
305 Švajčiari sa urazia, keď ich niekto nazve šľachticmi a dokazujú svoj meštiansky pôvod, aby boli uznávaní za hodných na vysoké úrady.
306 Pretože vojvodstvá, kráľovstvá a vrchnosti sú skutočné a potrebné (lebo sila spravuje všetko), sú všade a vždy; pretože však len fantázia spôsobuje, že ten alebo ten ním je, nie je to stále; podrobuje sa zmene atď.
307 Kancelár je vážny a nádherne oblečený, lebo jeho úrad nie je pravý; nie ako kráľ: ten má moc a nepotrebuje obrazotvornosti. Sudcovia, lekári atď. majú len obrazotvornosť.
308 Zvyk, že kráľov vidno so strážami, bubeníkmi, dôstojníkmi a všetkým, čo skláňa človeka k úcte a hrôze, spôsobuje, že keď sa občas zjavia sami a bez sprievodu, už ich pohľad budí v poddaných úctu a hrôzu, lebo v myšlienkach ich osoby neoddeľuiú sa od ich družiny, ktorá ich obyčaine sprevádza. A svet, ktorý nevie, že tento účinok pochádza z onoho zvyku, verí, že pochádza z prirodzenej sily; preto sa hovorí: »Znamenie Božstva je vtlačené na jeho tvári atď.«
309 Spravodlivosť. — Ako móda spôsobuje potešenie, tak isto aj spravodlivosť.
310 Kráľ a tyran.[81]
Budem mať tiež
svoje skryté myšlienky.
Budem dávať pozor
na každom kroku.
Veľkosť zriadenia,
úcta k zriadeniu.
Potešením
vznešených ľudí je, keď môžu urobiť niekoho šťastným.
Smyslom bohatstva je, aby
ho štedro rozdávali.
Smysel každej veci treba
hľadať. Smysel moci je ochraňovať.
Keď sila útočí na
pretvárku, keď prostý vojak vezme kvadrátovú čiapku prvému prezidentovi a
vyhodí ju oblokom.[82]
310 bis.
Poslušnosť z
obrazotvornosti.
311 Vláda založená na verejnej mienke a obrazotvornosti drží sa nejaký čas, je mierna a dobrovoľná; vláda sily panuje vždy. Verejná mienka je takto akosi kráľovnou sveta, kým sila je jeho tyranom.
312 Spravodlivosť je to, čo je nastolené; a takto všetky naše vynesené zákony budú nevyhnutne pokladané bez skúmania za spravodlivé, lebo sú vynesené.
313 Zdravá mienka ľudu. — Najväčším zlom sú občianske vojny; sú nevyhnutné, keď chceme odmeniť zásluhy, lebo všetci povedia, že sa zaslúžili. Zlo, ktorého sa treba báť od hlupáka, čo nastupuje vládu podľa práva rodového, nie je ani také veľké, ani také isté.
314 Boh stvoril všetko pre seba, dal moc trestu aj dobra sebe.
Môžete ju pririecť Bohu alebo sebe. Keď
Bohu, pravidlom je Evanjelium. Keď sebe, osvojíte si miesto Boha. Ako je Boh
obklopený ľuďmi plnými lásky, čo ho prosia o dobro lásky, ktoré je v jeho moci,
tak ...
Pochopte teda a
vedzte, že ste len kráľom žiadostivosti a chodíte po cestách žiadostivosti.
315 Príčina
účinkov. — Je to na podiv: nechcú, aby som si ctil človeka, oblečeného v brokáte
a sprevádzaného siedmimi alebo ôsmimi lokajmi! Nuž čo! Dá ma zbiť, keď ho
nepozdravím. Ten šat, to je sila. To je ako s koňom, ktorý je dobre vystrojený,
popri inom koni. Montaigne je smiešny, keď nevidí,
aký je tu rozdiel a keď sa čuduje, že ho nachádzame, a pýta sa na príčinu.
»Naozaj, hovorí, ako je to, že, .. .atď.[83]
316 Zdravá mienka ľudu. — Byť vystrojený neznamená byť márnomyseľný, lebo tým sa ukazuje, že máme mnoho ľudí pre svoju službu; na vlasoch poznať, že máme komorníka, voňavkára atď.; na golierku, šnúre, čipke, atď. Nie je to len číry zovňajšok, ani číry postroj, keď nám slúži mnoho rúk. Cím viac rúk máme, tým sme mocnejší. Byť vystrojený znamená ukázať svoju silu.
317 Úcta znamená: »Obťažujte sa«. Zdá sa to daromné, ale veľmi správne; lebo to je toľko: Rád by som sa obťažoval, keby ste to potrebovali, lebo robím to rád, i keď vám to neposlúži. Nehovoriac o tom, že úcta je na to, aby rozlišovala vznešených: keby úcta znamenala zostať v kresle, uctievali by sme každého, a nerobili by sme rozdielu; ale keď sa obťažujeme, naozaj vyznamenávame.
317 bis.
Márnivosť. — Úcta
znamená: »Obťažujte sa«.
318 On má štyroch lokajov.
319 Ako dobre, že robíme rozdiel medzi ľuďmi skôr podľa vonkajšku, než podľa vnútorných kvalít! Kto z nás dvoch bude mať prednosť? Kto prepustí miesto druhému? Menej schopný? Ja som však práve taký schopný ako on; bude sa treba preto biť. On má štyroch lokajov a ja len jedného, to vidno; treba len spočítať; musím ustúpiť ja a som hlupák, keď to popieram. A takto budeme nažívať v pokoji; to je najväčšie dobro.
320 Za kormidelníka na lodi nevolíme z cestujúcich toho, kto je z najlepšej rodiny.
320 bis[84]
Najnerozumnejšie
veci na svete stávajú sa najrozumnejšími pre ľudskú neusporiadanosť. Je čosi
menej rozumného než vybrať za vladára štátu prvorodeného syna kráľovnej? Za
kormidelníka lode nevolíme z cestujúcich toho, kto je z najlepšieho domu. To by
bol smiešny a nespravodlivý zákon. Ale pretože oni sú a vždy budú takí, zákon
sa stáva rozumným a spravodlivým, lebo koho zvolíme, najudatnejšieho a
najschopnejšieho? Hneď sa dáme do seba, každý tvrdí, že on je ten najudatnejší
a najschopnejší. Prisúďme teda túto vlastnosť čomusi nespornému. Je to
najstarší syn kráľov; to je jasné, o tom niet sporu. Rozum nemôže urobiť
lepšie, lebo občianska vojna je najväčšie zlo.
321 Deti s obdivom sledujú, keď si niekto ctí ich kamarátov.
322 Akou veľkou výhodou je vznešený pôvod, ktorý už
v osemnástich rokoch posadí človeka do
výhodného postavenia, urobí ho známym a uctievaným, čo by iný mohol dosiahnuť
len v päťdesiatich rokoch: to sa získalo tridsať rokov bez námahy.
323 Prvý odpis.
Čo je to ja?
Keď sa niekto
postaví do obloka, aby pozeral na chodcov, môžem povedať ja, keď tade
prechodím, že sa postavil do obloka, aby ma videl? Nie; lebo nemyslí na mňa
osobitne. Kto však miluje niekoho pre jeho krásu, miluje ho? Nie; lebo neštovica, ktorá zabíja krásu a nezabije človeka, spôsobí,
že ho už nebude milovať. A keď ma radi majú pre môj úsudok, pamäť, milujú moje
ja? Nie; lebo tieto vlastnosti môžem stratiť, a ešte som nestratil seba. Kde je
teda toto ja, keď nie je ani v tele, ani v duši? A ako milovať telo alebo dušu,
ak nie pre tieto vlastnosti, ktoré nie sú tým, čo tvorí moje ja, lebo sa môžu
pominúť? Lebo či by sme milovali podstatu duše niekoho abstraktne, hoci by mal
hocijaké vlastnosti? To nie je možné a nebolo by to správne. Nemilujeme teda
nikdy osobu, ale len vlastnosti. Neposmievajme sa teda už tým, ktorí sa dávajú
uctievať pre svoje postavenie a hodnosti, lebo nemilujeme nikoho, len pre
vlastnosti vypožičané.
324 Ľud má veľmi zdravé náhľady ako napríklad: 1. Radšej si vyvolil zábavu a poľovačku než poéziu; polomúdri sa mu preto posmievajú a s jasotom ukazujú v tom svetskú bláznivosť, ale pre dôvod, — ktorý nechápu, — ľud má pravdu. 2. Medzi ľuďmi sa robí rozdiel podľa vonkajška, ako napríklad podľa vznešeného pôvodu alebo majetku: svet i tu víťazoslávne jasá a ukazuje, aké je to nerozumné; ale to je veľmi rozumné — kanibali sa smejú kráľovi-dieťaťu.[85] 3. Urazí sa, keď dostal zaucho, alebo že tak túži po sláve. Ale to je velmi žiadúce pre iné podstatné dobrá, ktoré s tým súvisia. A človeka, ktorý dostal zaucho a neurazí sa, obsypú urážkami a nepríjemnosťami. 4. Pracuje na neisto; cestuje po mori; chodí po doske.
325 Montaigne nemá pravdu: zvyk treba nasledovať len preto, že je to zvyk, a nie preto, lebo je rozumný alebo správny; ale ľud sa ním spravuje pre jedinú príčinu, že ho pokladá za správny: ináč by ho neposlúchal, hoci by to bol zvyk: lebo my chceme sa podvoliť len rozumu alebo spravodlivosti. Bez toho zvyk by bol len tyraniou; ale vláda rozumu a spravodlivosti nie je menej tyranská, než vláda zábavy: to sú princípy človeku prirodzené.
Je teda dobré, že
máme poslúchať zákony a obyčaje, lebo to sú zákony; — že máme vedieť, že nie je
ani jeden pravý a spravodlivý, a že by sa mal zaviesť, — že sa v tom nevyznáme
a takto treba sa len spravovať prijatými zákonmi; takto by sme sa ich nikdy
nezriekli. Ale ľud nie je schopný dať sa poučiť touto náukou; a tak, pretože sa
domnieva, že pravdu možno nájsť a ona je v zákonoch a obyčajoch, verí im a v
ich starobylosti vidi dôkaz ich pravdy, a nie len ich
číre autority bez pravdy. Poslúcha, ale je hotový sa vzbúriť, len čo sa mu
dokáže, že tieto zákony a obyčaje nemajú ceny; to sa môže ukázať na všetkých,
keď na nich pozeráme s inej strany.
326 Nespravodlivosť. — Je nebezpečné povedať ľudu, že zákony nie sú spravodlivé; poslúcha ich totiž len preto, lebo verí, že sú spravodlivé. Preto treba mu povedať súčasne, že ich treba poslúchať, lebo to sú zákony; tak isto treba poslúchať predstavených nie preto, že sú spravodliví, ale preto, že sú predstavení. Tým sa predíde každej vzbure, keď si to môžeme vysvetliť, a to je vlastne definícia spravodlivosti.
327 Svet dobre súdi o veciach, lebo žije v prirodzenej nevedomosti, ktorá je pravým miestom človeka. Vedy majú dve krajnosti, ktoré sa dotýkajú; prvá je čistá prirodzená nevedomosť, v ktorej sa rodia všetci ľudia. Druhá krajnosť je to, kam dospejú veľké duše, ktoré prebraly všetko, čo ľudia môžu vedieť, no prídu na to, že nevedia nič a ocitnú sa v tej istej nevedomosti, z ktorej vyšly. Ale to je nevedomosť učená, ktorá sa pozná. Tí medzi obomi, ktorí vyšli z nevedomosti prirodzenej a nemohli dôjsť k druhej, majú akýsi náter teito dostatočnej vedy a tvária sa múdro. Títo mútia svet a všetko zle posudzujú. Ľud a chytráci spravujú beh sveta, títo pohŕdajú ľudom a sami sú opovrhovaní. O všetkom súdia zle, a svet o nich súdi dobre.
328 Príčina účinkov. — Ustavičný prevrat dôvodov »za« v »proti«.
Ukázali sme teda,
že človek je márnivý, lebo si váži veci, ktoré nie sú podstatné. A všetky tie
mienky sú vyvrátené. Potom sme ukázali, že všetky tieto mienky sú veľmi zdravé
a že teda ľud nie je taký ničotný, ako sa hovorí, lebo všetky tieto ničotnosti
majú veľmi dobrý dôvod. A tak sme vyvrátili mienku, ktorá vyvracala mienku
ľudu.
Teraz však treba
podvrátiť posledné tvrdenie a ukázať, že ostáva stále pravdou, že ľud je
márnivý, hoci jeho náhľady sú zdravé; lebo necíti, v čom je pravda jeho
náhľadov, a keďže si ju dáva tam, kde nie je, jeho náhľady sú vždy veľmi chybné
a veľmi nezdravé.
329 Príčina účinkov. — Slabosť človeka je príčinou toľkých krás, ktoré uvádzame, ako dobre hrať na harfe.
Je to zlo len z
našej slabosti.
330 Moc kráľov sa zakladá na rozume a pochabosti ľudu a oveľa väčšmi na pochabosti.
Najvznešenejšia a
najdôležitejšia vec na svete má za základ slabosť, a tento základ je napodiv
pevný, lebo nič nie je istejšie ako to, že ľud bude vždy slabý. Čo sa zakladá
na zdravom rozume, spočíva naozaj na zlom základe, ako napríklad úcta k
múdrosti.[86]
331 Predstavujeme si Platóna a Aristotela len ako učencov v slávnostných talároch. Boli to čestní ľudia a smiali sa ako iní v priateľskom krúžku: a keď sa zabávali písaním svojich Zákonov a Politiky, robili to, ako by sa boli hrali. Bola to menej filozofická a menej vážna časť ich života. Najfilozofickejšie bolo žiť jednoducho a spokojne.
O politike písali
len tak, ako by boli robili poriadok v blázinci. A keď naoko hovorili o nej ako
o veľkej veci, to len preto, lebo vedeli, že blázni, ktorým hovoria, si myslia,
že sú kráľmi a cisármi. Vmýšľali sa do ich predstáv, aby zmiernili ich
bláznovstvá na najmenšie možné zlo.
332 Tyranstvo spočíva v túžbe za všeobecným a ľubovoľným vládnutím.
Rozličné stavy:
mocných, krásnych, rozumných, zbožných, z ktorých každý vládne na svojom, nie
inde. Niekedy sa stretnú; mocný s krásnym sa pochabo bijú, kto bude pánom nad
druhým, lebo ich odbory sa líšia. Nerozumejú si a ich chybou je, že chcú
vládnuť všade. To nedokáže nič, ani sila: nezmôže sa na nič v kráľovstve
múdrych; je vládkyňou len vonkajších skutkov.
Tyranstvo. — Teda
takéto reči nie sú správne a sú tyranské: »Som krásny, teda sa ma bojte. — Som
silný, teda ma milujte. — Som ... «
Tyranstvo je vôľa
dosiahnuť jednou cestou to, čo možno dosiahnuť len inou. Rôznym vlohám
pripisujeme rôzne povinnosti: povinnosť ľúbiť príjemnosť, povinnosť báť sa
sily, povinnosť dôvery k vede. Máme plniť tieto povinnosti; nie je správne ich
odmietať a nie je správne žiadať za ne iné. A práve
tak nesprávne a tyranské je hovoriť: »Nie je silný, teda si ho nebudem ctiť;
nie je schopný, teda sa ho nebudem báť.«
333 Nevideli ste nikdy ľudí, ktorí sa ponosujú na vašu malú úctu voči nim, a predkladajú vám za príklad ľudí vysoko postavených, ktorí si ich ctia? Na to by som im odpovedal: »Ukážte mi vlastnosť, ktorou ste ich očarili, a i ja si vás budem vážiť.«
334 Príčina účinkov. — Žiadostivosť a sila sú dva pramene všetkých našich činov: žiadostivosť robí dobrovoľne, sila nedobrovoľne.
335 Príčiny účinkov. — Je teda pravda, keď sa povie, že všetci žijú v klamnej predstave; lebo i keď názory ľudu sú zdravé, nie sú také v jeho hlave; myslí si totiž, že pravda je tam, kde nie je. Pravda je síce v ich názoroch, ale nie tam, kde si ju oni predstavujú; áno, treba si ctiť šľachticov, nie však preto, lebo pôvod je naozaj prednosťou atď.
336 Príčina účinkov. — Treba mať skrytú myšlienku a podľa nej posudzovať všetko, i keď hovoríme ako ľud.
337 Príčina účinkov. — Stupňovanie. Ľud si ctí osoby z vysokého rodu. Polobystrí nimi pohŕdajú a hovoria, že pôvod nie je osobnou prednosťou, ale náhodnou. Bystrí ľudia si ich ctia, nie pre tú myšlienku ako lud, ale pre myšlienku skrytú. Nábožní, ktorí majú viac horlivosti ako vedemostí, nimi pohŕdajú, i proti dôvodu, pre ktorý ich bystrí ľudia ctia, pretože nábožní posudzujú ich podľa nového poznania, ktoré čerpajú zo zbožnosti. Ale dokonalí kresťania ich ctia z iného vyššieho poznania. Takto prechádzajú mienky z pro na kontra, podľa poznania, ktoré sme si osvojili.
338 Praví
kresťania predsa poslúchajú pochabosti, nie preto, že si ctia pochabosti, ale
príkaz Boží, ktorý na potrestanie ľudí podrobil ich týmto pochabostiam. Omnis creatura subjecta est vanitati.
Liberabitur.[87]
Takto vysvetľuje sv. Tomáš[88]miesto u svätého Jakuba o uprednostňovaní boháčov tým, že keď to nerobia kvôli Bohu, vystupujú z poriadku náboženstva.
339 Viem si predstaviť človeka bez rúk, nôh a hlavy, lebo ien skúsenosť nás učí, že hlava je dôležitejšia ako nohy. Ale neviem si predstaviť človeka bez myslenia: Bol by to kameň alebo zviera.
339 bis. Prvý
odpis.
Čo cíti v nás radosť? Ruka? Rameno? Telo? Krv? Uvidíme, že je to iste čosi nehmotného.
340 Počítací stroj svojím výkonom väčšmi sa blíži k mysleniu než všetky úkony zvierat, ale neurobí nič, čo by naznačovalo, že má vôľu, ako to vidíme u zvierat.
341 Liancourtova rozprávka o šťuke a žabe: robia stále to isté, nikdy ináč a nič duchovného.
342 Keby zviera robilo duchom to, čo robí pudom, a keby hovorilo duchom, čo hovorí inštinktom, o hone, a preto, aby upozornilo svojich druhov, že korisť sa našla, alebo sa stratila, hovorilo by iste i o veciach, na ktorých mu väčšmi záleží, ako napríklad »Prehryznite povraz, ktorý ma reže a ktorý nemôžem dosiahnuť«.
343 Prvý odpis.
Papagáj si čistí
zobák, hoci ho má čistý.
344 Prvý odpis.
Pud a rozum, znaky
dvoch prirodzeností.
345 Rozum nám rozkazuje oveľa panovačnejšie než nejaký vladár: lebo keď neposlúchneme jedného, sme nešťastní, keď však neposlúchneme druhého, sme hlúpi.
346 Myšlienka tvorí veľkosť človeka.
347 Človek je najslabšou trstinou v prírode, ale je to trstina mysliaca. Netreba pobúriť celý vesmír, aby ho zničil: para, Kvapka vody stačí, aby ho zabila. Ale i keby ho vesmír zničil, človek by bol vznešenejší než to, čo ho zabíja, lebo vie, že umiera. A pozná i prevahu, ktorú má vesmír nad ním; vesmír to nevie.
Všetka naša vznešenosť spočíva teda v myslení. Odtiaľ sa máme povznášať; nie z priestoru a času, ktoré nemôžeme vyplniť. Snažme sa teda dobre myslieť: to je princíp mravnosti.
348 Mysliaca trstina. — Mám hľadať svoju dôstojnosť nie v priestore, ale v usporiadaní svojho myslenia. Nebudem mať viac, keď budem mať zeme: priestorom ma vesmír uzavrie do seba a pohltne ako bodku; myšlienkou ja sa ho zmocním.
349 Nehmotnosť duše. — Akou hmotou skrotili filozofi svoje vášne?
350 Stoici. — Usudzujú, že to, čo môžeme zavše, môžeme vždy, a keď túžba za slávou ženie konať dobre tých, ktorých ovláda, iní to môžu tak isto. Sú to horúčkovité popudy, ktoré zdravie nemôže napodobňovať. Epiktet z toho, že sú pevní kresťania, uzatvára, že každý môže byť pevný.
351 Veľké úsilia ducha, ku ktorým duša zavše dospeje, je čosi, kde sa neudrží. Vyšvihne sa tam nie ako na trón, navždy, ale len na chvíľu.
352 Co dokáže ľudská čnosť, nemá sa merať úsilím, ale všednou prácou človeka.
353 Neobdivujem nadbytok čnosti, ako napr. statočnosti, keď nevidím súčasne nadmieru čnosti opačnej — ako u Epaminonda —, ktorý vynikal i krajnou statočnosťou i krajnou dobrotou; ináč to nie je stúpanie, ale klesanie. Neukazujeme svoju veľkosť, aby sme upadli do jednej krajnosti, len ak sa dotýkame súčasne oboch naraz, a keď vyplníme všetko, čo je medzi nimi. Hádam je to len náhle vzplanutie duše z krajnosti do krajnosti a v skutočnosti stojí na jednom mieste len chvíľu ako žeravý hlaveň. Nech, ale je to aspoň znakom duchovnej čulosti, i keď to neukazuje jej šírku.
354 Ľudska povaha nekráča stále vpred, pokročí a zase sa
vracia. Horúčka drví zimou a rozpaľuje horúčosťou, a horúčkové mrazenie ukazuje
práve tak dobre veľkosť horúčky ako jej teplota. Ľudským vynálezom so storočia
na storočie vodí sa rovnako. S dobrotou, zlobou sveta je vo všeobecnosti práve
tak: Plerumque gratae principibus vices.[89]
355 Neprestávajúca výrečnosť nudí.
Kniežatá a králi
zavše si zahrajú. Nesedia vždy na tróne, nrdia sa na
ňom. Veľkosť musí byť opustená, aby ju bolo možno cítiť. Ustavičnosť
sa sprotiví vo všetkom. Chlad je príjemný na zohriatie.
Príroda kráča
vpred, itus et reditus.
Pokročí a vráti sa, potom zase ďalej a dva razy zpät,
potom vpred ako nikdy, atď. Príliv mora deje sa takto, slnko postupuje asi
takto:[90]
356 Telo sa vyživuje pomaly. Mnoho jedla, málo sily.
357 Keď sledujeme čnosti až do krajnosti s jednej i druhej strany, ukazujú sa neresti, ktoré sa tam vlúdia nebadane, svojimi nebadanými cestami, so strany malého nekonečna; a ukazujú sa neresti hromadne, so strany veľkého nekonečna, až sa strácame v nerestiach a už nevidno čnosti. Napádame i samu dokonalosť.
358 Človek nie je ani anjel, ani zviera a nešťastie chce, že kto chce hrať anjela, hrá zviera.
359 V čnosti sa neudržujeme vlastnou silou, ale protiváhou dvoch protiľahlých nečností, ako keď medzi dvoma vetrami stojíme rovno: odstráňte jednu nekonečnosť, padneme do druhej.
360 Čo stoici hlásajú, je také ťažké a márnivé!
Stoici vravia:
Všetci tí, ktorí nie sú na vysokom stupni múdrosti, sú rovnako pochabí a nectnostní ako tí, čo sú dvomi prstami vo vode.
361 Prvý odpis.
Svrchované dobro. Spor o svrchované dobro. — Ut sis contentus temetipso et ex te nascentibus bonis.[91] Je tu protiklad, lebo radia nakoniec sa zabiť. Ó aký blažený život, ktorého sa zbavujeme ako moru!
362 Ex senatus consultis et plebiscitis ...
Hľadať podobné
state.
363 Ex senatus consultis et plebiscitis scelera exercentur.[92]
(Sen. 588.)
Nihil tam absurde dici potest quod non dicatur ab aliquo philosophorum.[93] (Cicero, De Divin. II. 58.)
Quibusdam destinatis sententiis consecrati quae non probant coguntur defendere.[94] (Cic. Tusc. II. 2.)
Ut omnium rerum litterarum quoque intemperantia laboramus.[95] (Seneca Ep. 106.)
Id maxime quemque decet, quod est cuiusque suum maxime.[96] (Cic. De officiis, I, 31.)
Hos natura modos primum
dedit.[97]
(Verg. Georg. II, 20).
Paucis opus est litteris ad bonam mentem.[98] (Sen. Ep. 106.)
Si quando turpe non sit, tamen non est non turpe quum id a multitudine laudetur[99] (Cic. De fin. II., 15.)
Mihi sic usus est, tibi ut opus est facto, fac.[100] (Terentius, Heatontontim., I. 1, 28.)
364 Rarum est enim ut satis se quisque vereatur.[101] (Quintil, 7, X.)
Tot circa unum caput tumultuantes deos.[102] (Suasor, 1, 4.)
Nihil turpius quam cognitioni assertionem praecurrere.[103] (Cic. Acad. I, XIII., 45.)
Nec me pudet, ut istos, fateri nescire quid nesciam.[104] (Cic. Tusc. I. 25.)
Melius non incipient.[105] (Seneca, Ep. 72.)
365 Myšlienka. Celá dôstojnosť ľudská je v myšlienke. Ale čo je to myšlienka? Aká je pochabá!
Myšlienka je teda čosi obdivuhodného a
neporovnateľného vo svojej podstate. Musela mať mimoriadne nedostatky, že sa
stala opovrhovanou. Ale ich má také, že nič nie je smiešnejšie. Aká je veľká
svojou povahou! Aká nízka svojimi nedostatkami!
366 Duch tohto svrchovaného sudcu sveta nie je taký nezávislý, aby sa
nezmiatol pri prvom šuchote nablízku. Netreba rachotu dela, aby sa vytrhol zo
svojich myšlienok: stačí za škrípnutie veterného
kohútika alebo škripca. Nečuduj sa, že teraz mu nejde rozmýšľanie: mucha mu
bzučí okolo uší; je toho dosť, aby sa naraz nemohol rozumne rozhodovať. Ak
chcete, aby našiel pravdu, zažeňte zviera, čo drží v šachu jeho rozum a mýli
tohto mocného ducha, ktorý vládne nad mestami a královstvami.
To je zábavné! O ridicolosissimo eroe![106]
367 Sila múch: vyhrávajú boje[107], prekážajú činnosti našej duše, žerú naše telo.
368 Keď povie niekto[108], že teplo je len pohybom akýchsi gulôčok a svetlo conatus recedendi[109], ktorý cítime, začudujeme sa. Ako! žeby rozkoš bola len tancom duchov? My máme o tom celkom inú predstavu, a tie city sa nám zdajú tak ďaleko od tých, o ktorých hovoríme, že sú tie isté ako city, ktoré k nim prirovnávame! Pocit ohňa, teplota, ktorú cítime celkom ináč než dotyk, vjem zvuku a svetla, to všetko sa nám zdá tajomné a predsa je to hrubé ako kus kameňa. Je pravda, že malosť duchov, ktorí vnikajú do pórov, dotýka sa iných nervov, ale vždy sú to nervy dotknuté.
369 Pamäť je nevyhnutná pre každú činnosť rozumu.
370 Náhoda prináša myšlienky a náhoda ich aj odnáša; niet toho umenia, ktoré by ich zachovávalo, alebo získavalo.
Keď už myšlienka odletela, chcel som si ju
zapísať; namiesto toho zapisujem, že mi odletela.)
371 (Keď som bol malý, zamykal som svoju knihu; a pretože sa mi stalo niekoľko ráz, že (sa mýlim?) ... mysliac, že som ju zamkol, začal som nedôverovať.)
372 Keď zapisujem svoju myšlienku, neraz mi unikne; ale to pripomína moju slabosť, na ktorú zabúdam každú chvíľu; toto ma poučuje práve tak, ako zabudnutá myšlienka, lebi smerujem k poznaniu svojej ničotnosti.
373 Pyrhonizmus. — Zapíšem si sem svoje myšlienky bez poriadku a predsa vari nie zmäteno a bez uváženia: toto je opravdivý poriadok, ktorý práve vždy neporiadkom bude ukazovať môj cieľ.
Preukázal by som priveľa cti svojmu
námetu, keby som ho preberal po poriadku, lebo chcem ukázať, že je ho
neschopný.
374 Najviac sa čudujem, že nik nežasne nad svojou slabosťou. Vážne sa činíme a každý ide za svojím povolaním, nie že je skutočne dobre takto konať, keď to móda žiada, ale ako by každý určite vedel, kde je rozum a spravodlivosť. Každá hodina prináša svoje sklamanie a zo smiešnej poníženosti si myslíme, že je to naša vina, a nie chyba umenia, ktorým sa vždy chválime. Ale je dobre, že je toľko ľudí na svete, ktorí nie sú pyrhonikmi, na slávu pyrhonízmu, aby sa videlo, že človek je schopný naj výstrednej šej mienky, lebo je schopný uveriť, že nie je v onej prirodzenej a nevyhnutnej slabosti, — a veriť, že, naopak, je v prirodzenej múdrosti.
Nič neposilňuje pyrhonizmus väčšmi ako to, že sú aj nepyrhonici:
keby všetci nimi boli, nemali by pravdu.
375 Dlho som žil vo viere, že je spravodlivosť, a nemýlil som sa; lebo spravodlivosť jestvuje podľa toho, ako nám ju Boh zjavil. Ale som ju takto nechápal, a tu som sa mýlil. Myslel som si totiž, že naša spravodlivosť je v podstate spravodlivá a že ju mám z čoho poznať a posudzovať. Ale toľko ráz som sa prichytil pri chybe priameho úsudku, že som začal nedôverovať sebe a potom aj iným. Videl som, že všetky krajiny a ľudia sa menia. A tak po mnohých zmenách úsudku o pravej spravodlivosti som poznal, že naša povaha je ustavičná zmena a odvtedy som sa už nemenil. A keby som sa zmenil, potvrdil by som svoju mienku.
(Pyrhonik Arcesilas[110], ktorý znovu sa stal dogmatikom.)
376 Táto sekta sa väčšmi posilňuje svojimi nepriateľmi než priateľmi: lebo ľudská slabosť oveľa skôr sa prejavuje u tých, ktorí ju nepoznajú, než u tých, ktorí ju poznajú.
377 Pokorné reči sú podkladom pýchy u ľudí pyšných a podkladom pokory u pokorných. Tak i reči o pyrhonizme sú podkladom kladného tvrdenia u tých, ktorí tvrdia. Málokto hovorí pokorne o pokore; málokto čisté o čistote; málokto pochybovačné o pyrhonizme. My sme len lož, dvoj akosť, nesrovnalosť; skrývame sa a sami pred sebou sa pretvarujeme.
378 Pyrhonizmus. Výstredného ducha ako aj krainú chybu obviňuieme z pochabosti; okrem priemernosti niet nič dobrého. Toto zaviedla väčšina, ktorá sa púšťa do každého, kto by sa jej chcel vymknúť na tom alebo na druhom konci. Nebudem sa priečiť, nech ma tam zaradia. Odmietam však, aby ma dali na dolný koniec, nie preto, že je to dolný koniec, ale že je to koniec; tak isto by som sa priečil, keby ma zaradili na horný koniec. Opúšťať stred znamená opúšťať ľudskosť: Veľkosť ľudskei duše spočíva v tom. že vieme sa v neí udržať; nie je pravda, že by bolo veľkosťou opustiť stred; naopak, ani v tom, že ho neopúšťame.
379 Nie je dobre byť príliš slobodný. Nie je dobre mať všetko potrebné.
380 Všetky dobré zásady sú na svete, len ich treba vedieť použiť. Napríklad nikto nepochybuje, že pre obranu verejného blaha treba vystaviť svoj život nebezpečenstvu; ale za náboženstvo nie.
Je potrebné, aby ľudia boli medzi sebou nerovní, to je pravda; ale keď sa to pripustí, otvoria sa dvere nielen najvyššej panovačnosti, ale aj najhoršej tyranii.
Je potrebné povoliť
duchu trochu voľnosti; ale tým sa otvára brána najväčším bezuzdnostiam.
Vyznačme hranice. Vo vreciach niet hraníc: zákony ich chcú nakresliť, ale duch
to neznesie.
381 Keď sme príliš mladí, neusudzujeme dobre; keď sme príliš starí, tak isto. Keď na niečo nemyslíme dosť, alebo keď myslíme na to príliš, sme predpojatí a zblaznieme z toho. Keď pozorujeme svoje dielo, len čo sme ho dokončili, sme ním ešte celkom zaujatí; keď veľmi neskoro, potom ie nám už cudzie. Tak je to ai s obrazmi, keď hľadíme na ne príliš zďaleka a príliš zblízka; len jed?n bod je nedeliteľný a ie pravým miestom. Ostatné sú príliš blízko, príliš ďaleko, príliš vysoko alebo príliš nízko. Perspektíva určuje tento bod v umení maliarskom. Ale kto ho určí pri pravde a mravnosti?
382 Keď sa všetko hýbe rovnako, naoko nič sa nehýbe, ako na lodi. Keď všetci tiahnú k bezuzdnosti, zdá sa. že nikto k nei netiahne. Kto sa zastaví, je ako pevný bod ukazovateľom bezuzdnosti ostatným.
383 Ti, ktorí žijú neusporiadane, hovoria tvm, čo žijú usporiadane, že práve oni sa vzďaľujú od prírody, a myslia si, že oni sa ňou spravujú. I tí, ktorí sú na lodi. myslia si, že utekajú tí, ktorí sú na brehu. Reč je rovnaká na všetkých stranách. Treba mať pevný bod, aby sme mohli o tom súdiť. Prístav súdi o tých, ktorí sú na lodi; ale kde nájdeme prístav mravnosti?
384 Odporovať je zlým znakom pravdy. Mnoho iných vecí sa vyvrátilo; mnoho nesprávnych ostáva nevyvrátených. Ani odporovanie nie je znakom nepravdy, ani neodporovať nie je znakom pravdy.
385 Pyrhonizmus. — Každá vec je tu zčiastky pravdivá, zčiastky nepravdivá. Pravda v svojej podstate nie je taká: je celkom rýdza a celkom pravdivá. Ona smiešanina ju zneucťuje a ničí. Nič nie je načisto pravdivé: a tak nič nie je pravé, keď mys'íme na rýdzu pravdu. Povie sa, že vražda je zlo. Áno, lebo dobre poznáme aj zlo a nepravdu. Ale čo je dobré? Čistota? Hovorím, že nie, lebo svet by zanikol. Manželstvo? Nie: zdržanlivosť je lepšia. Nezabíjať? Nie, lebo neporiadky by boly hrozné a zlí by pozabíjali všetkých dobrých. Zabíjať? Nie, lebo je to proti" prírode. Pravdu a dobro máme len zčiastky a sú pomiešané so zlom a nepravdou.
386 Keby sa nám každú noc snívalo to istá, pôsobilo by to na nás práve tak ako predmety, ktoré vídame každý deň. A keby sa robotníkovi každú noc snívalo dvanásť hodín, že je kráľom, myslím, že by bol skoro taký šťastný ako kráľ, ktorému by sa každú noc dvanásť hodín snívalo, že je robotníkom.
Keby sa nám každú noc zdalo, že nás prenasledujú nepriatelia, sužujú hrozné obludy a každý deň by sme sa museli boriť s rozličnými starosťami, ako keď cestujeme, trpeli by sme skoro tak, ako by to bola pravda, a báli by sme sa ísť spať, ako sa bojíme prebudiť, keď sa naozaj bojíme vydať takýmto nebezpečenstvám. A naozaj by to spôsobilo skoro také utrpenie, ako skutočnosť. Ale keďže všetky sny sa líšia, a ten istý sa viac ráz mení, to, čo v nich vidíme, pôsobí oveľa menej ako to, čo vidíme v bdení, a to pre spojitosť, ktorá síce nie je taká súvislá a rovnaká, aby sa tiež nemenila, ale nemení sa tak prudko, vari i zriedkavejšie, al o keď cestujeme. A tu povieme: »Zdá sa mi, že snívam«; lebo život je snom trocha menej nestálym.
387 (Možno, že sú tu pravé dôkazy, ale nie je isté. To dokazuje len toľko, že nič nie je isté, všetko je neisté, na slávu pyrhonizmu.)
388 Zdravý smysel. — Sú nútení hovoriť: »Nerobíte úprimne; my nespíme« atď. Aká to radosť, keď vidím pyšný rozum pokorne prosiť! Lebo to nie je reč muža, ktorému odopierame jeho právo a ktorý si ho bráni so zbraňami a silou v ruke. Nezabáva s tým, keď hovorí, že nekonáme úprimne, ale túto neúprimnosť trestá silou.
389 Kniha Kazateľ[111] ukazuje, že človek bez Boha nič nevie, a je nevyhnutne nešťastný. Lebo nešťastným byť znamená chcieť a nemôcť. On chce však byť šťastný a mať istotu o nejakej pravde a predsa nemôže ani vedieť ani netúžiť po vedení. Nemôže ani pochybovať.
390 Bože môj! sú to hlúpe reči! »Bol by Boh stvoril svet, aby ho zatratil? Prial by si toľko slabých ľudí?« atď. Pyrhonizmus je liekom na toto zlo a srazí túto domýšľavosť.
391 Rozhovor. — Veľké slová: Popieram náboženstvo.
Rozhovor. — Pyrhonizmus slúži náboženstvu.
392 Proti pyrhonizmu. — ... Je to teda čudné, že nemôžeme definovať tieto veci tak, aby sme ich nezatemnili. Hovoríme o nich so všetkou istotou. Predpokladáme, že všetci ľudia ich chápu rovnako: ale tento predpoklad je veľmi neoprávnený, lebo nemáme o ňom nijakého dôkazu. Vidím, že tieto slová užívame pri rovnakých príležitostiach, a že vždy, keď dvaja ludia vidia, že teleso mení svoje miesto, obaja vyjadrujú svoj názor o tom istom predmete tým istým slovom, hovoriac jeden i druhý, že sa teleso pohlo; z tejto shody výrazu vyvodzuje sa silná domnienka o shode predstáv. To však nie je vôbec presvedčivé, hoci sa možno staviť, že je to tak. Veď vieme, že často vyvodzujeme rovnaké dôsledky z rozdielnych predpokladov.
To stačí, aby
zatemnilo aspoň predmet; nie žeby to úplne zhaslo prirodzenú jasnosť, ktorá nás
uisťuje o týchto veciach. Akademici by sa boli stavili, ale ju to zakaľuje a
mätie dogmatikov, na slávu pyrhonskej kabaly, ktorá spočíva na onej dvojakej dvojmyselnosti
a na istej pochybnej nejasnosti, z ktorej naše pochybnosti nemôžu odstrániť
všetku jasnosť, ani naše prirodzené poznanie zahnať z nej všetku tmu.
393 Je to smiešne, že sú na svete ľudia, ktorí, keď sa zriekli všetkých zákonov božských a prirodzených, vyhlásili si zákony, ktoré presne poslúchajú, ako napríklad vojaci Mohamedovi, zlodeji, kacíri atď. A tak aj logici.
Zdá sa, že ich svojvoľa nepozná hraníc, ani prekážok, keďže už prestúpili
toľko spravodlivých a svätých zákonov.
394 Všetky ich zásady sú pravdivé, pyrhonské, stoické, ateistické atď. Ale ich závery sú falošné, lebo opačné princípy sú tiež pravé.
395 Pud. Rozum. — Je v nás akási neschopnosť dokazovať, a tú nepremôže nijaký dogmatizmus; je v nás predstava pravdy, ktorú nepremôže nijaký pyrhonizmus.
396 Dve veci poučujú človeka o celej jeho prirodzenosti: pud a skúsenosť.
397 Vznešenosť človeka je tým veľká, že poznáva svoju úbohosť. Strom nevie, že je úbohý. Som teda úbohý, keď poznávam, že som úbohý, ale som veľký, keď poznávam, že som úbohý.
398 Práve celá tá bieda dokazuje jeho veľkosť. Je to bieda veľmoža, bieda sosadeného kráľa.
399 Prvý odpis.
Bez citu nie sme
biedni: zrútený dom nie je biedny. Len človek je biedny. Ego vir videns.[112]
400 Vznešenosť človeka. — Naša predstava o človeku je taká vznešená, že nemôže zniesť, aby niekto pre ňu nami pohŕdal a v duši neuctil. A celá blaženosť ľudská spočíva na tejto úcte.
401 Sláva. — Zvieratá sa navzájom neobdivujú. Kôň neobdivuje svojho druha. Súperia v behu, ale z toho nevyvodzujú dôsledok, lebo keď sú v maštali, najsilnejší a najneohrabanejší neprepustí zo svojho obroku druhému, ako to ľudia chcú, aby sa im urobilo. Ich čnosť sa uspokojí sama sebou.
402 Veľkosť človeka prejavuje sa i v jeho ctižiadostivosti, že vedel z nej vytvoriť obdivuhodný poriadok a urobil z nej obraz lásky k bližnému.
403 Veľkosť. — Príčiny následkov ukazujú veľkosť človeka: lebo vedel odvodiť taký krásny poriadok zo ctižiadostivosti.
404 Prvý odpis.
Najväčšou
nízkosťou u človeka je vyhľadávať slávu, lenže je to aj najväčšou známkou jeho
vznešenosti, lebo nech má hocičo na zemi, nech má pevné zdravie a hocaké
pohodlie, nie je spokojný, keď si ho ľudia nevážia. Ľudoký
úsudok si tak veľmi ctíme, že nech by mal niekto čo akú výhodu na zemi, keď to
neznamená i väčšiu výhodu v úsudku ľudí, človek nie je spokojný. To je
najkrajší kút na svete: nič ho neodvráti od túžby, ktorá je nevykoreniteľnou
vlastnosťou ľudského srdca.
A tí, čo najviac
pohŕdajú ľuďmi a porovnávajú ich so zvieratami, i tí chcú, aby ich oni
obdivovali a im verili, a svojim vlastným citom si protirečia; ich
prirodzenosť, ktorá je mocnejšia ako všetko iné, presvedčuje ich o veľkosti
človeka silnejšie, než ich presvedčuje rozum o ich nízkosti.
405 Protirečenie. — Pýcha, protiváha všetkých bied; alebo zakrýva svoju biedu, alebo — keď ju odkryje — chváli sa, že ju pozná.
406 Prvý odpis.
Pýcha vyvažuje a
prevažuje každú biedu. Je to nezvyčajná obluda a celkom zrejmé blúznenie; hľa
vypadol zo svojho miesta a hľadá ho celý nepokojný. Každý to tak robí. Uvidíme,
kto ho nájde.
407 Keď zlomyseľnosť má rozum na svojej strane, spyšnie a stavia svoj rozum na obdiv s celým jeho leskom.
Keď sebatrýznenie
alebo prísna disciplína neviedly k pravému dobru a
treba sa zase vrátiť k prírode, spyšnie týmto návratom.
408 Zlo je ľahké a je ho nekonečne mnoho. Dobro je takmer jediné. Ale istý duch zla rovnako ťažko nájsť, ako to, čo nazývame dobrom, a často pokladáme za dobro podľa tohto znamenia toto nezvyčajné zlo. Ba treba aj neobyčajnej veľkosti duševnej, aby sa došlo až k nemu, práve tak ako k dobru.
409 Veľkosť človeka. — Veľkosť človeka je preto taká zrejmá, lebo sa odvodzuje i z jeho biedy. Lebo to, čo nazývame prirodzenosťou u zvierat, nazývame biedou u človeka; z toho poznávame, že ak jeho prirodzenosť dnes rovná sa prirodzenosti zvieraťa, klesol z prirodzenosti lepšej, ktorá mu bola kedysi vlastná.
Lebo kto sa cíti
nešťastným, že nie je kráľom, ak nie sosadený kráľ?
Videli vari Paula Aemilia nešťastného, že už nie je
konzulom? Naopak, každý videl, že bol šťastný, keď ním bol, lebo nebolo jeho
zamestnaním byť vždy konzulom. Ale videli, že Perseus
je taký nešťastný, že nie je už kráľom, lebo byť kráľom bolo jeho povolaním, že
sa ľudia čudovali, že mu život bol ešte znesiteľný. Kto sa cíti nešťastným, že
má len jedny ústa? A kto by nebol nešťastný, keď má len jedno oko? Hádam nikdy
nikomu neprišlo na um zarmucovať sa, že nemá troje očí, ale nik nás nepoteší,
keď nemáme nijaké.
410 Perseus, kráľ macedónsky, Paulus Aemilius. — Perseovi vyčítali, že
sa nezabil.[113]
411 Hoci vidíme celú svoju biedu, ktorá sa nás dotýka a drží za krk, je v nás pud, ktorý nemôžeme potlačiť a nás pozdvihuje.
412 Vnútorný boj človeka medzi rozumom a vášňami. Keby mal len rozum bez vášní... Keby mal len vášne bez rozumu. Keďže však má jedno i druhé, nemôže byť bez boja; lebo len vtedy môže žiť v pokoji s jedným, keď bojuje s druhým: je teda vždy rozdelený a sám proti sebe.
413 Tento vnútorný boj rozumu proti vášňam spôsobil, že tí, ktorí chceli mier, rozdelili sa na dve sekty. Jedni sa chceli zriecť vášní a stať sa bohmi; druhí sa chceli zriecť rozumu a stať sa zvieratmi. (Des Barreaux). Ale nemohli ani jedni, ani druhí; rozum stále žaluje na nízkosť a nespravodlivosť vášní a ruší pokoj tých, ktorí sa im oddávajú; a vášne vždy žijú v tých, ktorí sa ich chcú zriecť.
414 Ľudia sú tak nevyhnutne bláznami, že nebyť bláznom bolo by byť bláznom v inom smere bláznovstva.
415 Ľudskú prirodzenosť možno posudzovať dvomi spôsobmi: raz podľa cieľa človeka, — a vtedy je veľký a neporovnateľný; inokedy podľa priemernosti, ako posudzujeme povahu koňa a psa, pozorujúc beh et animum arcendi,[114] a tu je človek podlý a nízky. To sú dve cesty, ktoré vedú k rozličným úsudkom a k mnohým sporom medzi filozofmi. Lebo jeden popiera predpoklad druhého. Jeden hovorí: »Nenarodil sa pre tento cieľ, lebo všetky jeho skutky tomu odporujú«. Druhý povie: »Vzďaľuje sa od cieľa, keď sa dopúšťa týchto nízkych činov«.
416 V P. R.[115] Vznešenosť a bieda. — Keďže bieda sa odvodzuje zo vznešenosti a vznešenosť z biedy, jedni odôvodňovali biedu tým viac, že im bola dôkazom vznešenosti; a keďže druhí dokazovali vznešenosť s tým väčšou silou, že ju vyvodzovali z biedy samej, všetko, čo jedni mohli povedať ako dôkaz vznešenosti, slúžilo len za dôkaz druhým, aby dokázali biedu; lebo sme tým biednejší, čím väčšia bola výška, s ktorej sme spadli; a druhí naopak. Jedni sa vynášali nad druhých v kruhu bez konca; lebo je isté, že tou mierou, ako jasno ľudia vidia, objavujú vznešenosť i biedu v človeku. Slovom, človek vie, že je biedny: je teda biedny, lebo ním je; ale je veľmi vznešený, lebo to vie.
417 Táto ľudská dvojakost je taká zjavná, že si niektorí mysleli, že máme dve duše; jednoduchá bytosť sa im zdala neschopná takých a tak náhlych prechodov z bezhraničnej pýchy do hroznej skleslosti srdca.
418 Je nebezpečné príliš ukazovať človeku, ako sa podobá zvieratám a neukazovať mu jeho vznešenosť. Nebezpečné je aj príliš ukazovať jeho veľkosť bez jeho nízkosti. Ešte nebezpečnejšie je nepoučiť ho o jednej i o druhej. Ale veľmi osožné je ukázať mu jednu i druhú.
Netreba, aby človek veril, že sa podobá
zvieratám i anjelom, ani aby nevedel o jednom alebo o druhom, ale aby vedel
jedno i druhé. »
419 Nestrpím, aby spočinul v jednom alebo druhom, aby, keď bude bez základu a pokoja...
420 Keď sa vychvaľuje, ponižujem ho; keď sa ponižuje, vychvaľujem ho, a vždy hovorím proti nemu, kým nepochopí, že je nepochopiteľným tvorom.
421 Karhám rovnako tých, čo si zaumienili chváliť človeka, ako aj tých, čo ho chcú karhať, aj tých, ktorí chcú, aby sa zabával; a môžem súhlasiť len s tými, ktorí hľadajú so slzami v očiach.
422 Je dobre, keď je človek mdlý a unavený bezvýsledným hľadaním pravého dobra, a vzťahuje svoje ruky k Vysloboditeľovi.
423 Protiklady. Keď ukázali nízkosf i veľkosť človeka. — Nech teraz človek pozná svoju cenu. Nech sa miluje, lebo má v sebe prirodzenosť, schopnú dobra; ale nech preto nemiluje nízkosť, ktorá v ňom je. Nech sebou pohŕda, lebo táto schopnosť je prázdna; ale preto nech nepohŕda touto prirodzenou schopnosťou. Nech nenávidí seba, nech miluje seba: má v sebe schopnosť poznať pravdu a byť šťastný; ale nemá pravdy ani stálej, ani uspokojujúcej.
Chcel by som teda
povzbudiť človeka, aby túto pravdu hľadal a očistený od vášní bol ochotný
nasledovať ju, kde ju nájde, vediac, ako veľmi sa zatemnilo jeho poznanie
vášňami. Rád by som bol, keby nenávidel v sebe žiadostivosť, ktorá ho spravuje
podľa seba, aby ho nezaslepovala vo voľbe a aby ho nezastavila, keď sa raz
rozhodne.
424 Všetky tieto protirečenia, ktoré ma ako by najviac odvádzaly od poznania, od náboženstva, ma najskorej priviedly k pravému náboženstvu.
425 Časť druhá. Človek bez viery nemôže poznať pravé dobro a spravodlivosť. — Všetci ľudia chcú byť šťastní; tu niet výnimky. Môžu pritom užívať najrozličnejšie prostriedky, všetci speiú k tomuto cieľu. Pre tú istú túžbu jedni idú do vojny a druhí nie, ona je v obidvoch a spravuje sa rozličnými hľadiskami.[116] I ten najmenší krok smeruje len k tomuto cieľu. Je oohnútkou všetkých skutkov všetkých ľudí, i tých, ktorí sa chcú obesiť.
A za taký dlhý rad
rokov predsa nikto neprišiel bez viery k bodu, kam všetci húževnate spejú.
Všetci sa ponosujú: kniežatá a poddaní; šľachtici a mešťania; starí a mladí;
silní a slabí; učení a nevedomí; zdraví a nemocní; vo všetkých krajinách po
všetky časy, v každom veku a postavení.
Táto dlhá,
nepretržitá a jednoznačná skúsenosť mala by nás veru presvedčiť o našej
nemohúcnosti náisť dobro vlastným úsilím; ale z
príkladu sa málo učíme. Nie je nikdy tak dokonale podobný, aby v ňom nebol
nejaký jemný rozdiel; preto dúfame, že naše očakávanie sa tentoraz nesklame ako
doteraz. A tak. keďže prítomnosť nás nikdy neuspokoíuje,
skúsenosť nás klame a vedie z ne5ťastia do nešťastia až do smrti, ktorá je jeho
večným vrcholom.
Či nám táto chtivosť a nemohúcnosť nehovorí, že kedysi bolo v človeku pravé šťastie a teraz ostal po ňom len znak a úplne prázdna stopa, ktorú márne sa pokúša vynlniť všetkým, čo ho obklopuje? Hľadá v neprítomných veciach pomoc, ktorej sa mu nedostane ani z vecí prítomných, ale všetky tieto veci na to nestačia, lebo túto priepasť bez dna možno naplniť len čímsi nekonečným a nezmeniteľným, čiže samým Bohom.
On jediný je jeho pravým dobrom; a je zaujímavé, že odkedy ho opustil, niet v prírode nič, čo by ho mohlo nahradiť: hviezdy, obloha, zem, živly, rastliny, zeliny, póry, zvieratá, hmyz, dobytčatá, hady, horúčka, mor, vojna, hlad, neresti, cudzoložstvo, krvismilstvo. Odkedy stratil pravé dobro, všetko sa mu môže zdať dobrom, i jeho vlastná skaza, hoci sa to tak protiví Bohu, rozumu a celej prírode.
Jedni ho hľadajú v
autorite, iní vo zvláštnostiach a vedách, iní v rozkošiach. Boli takí, ktorí sa
naozaj priblížili a mysleli, že je potrebné, aby všeobecné dobro, po ktorom
všetci ľudia túžia, nebolo ani v jednej zo zvláštnych vecí, ktoré môžu
prináležať len jednému človeku, a ktoré, keď sú rozdelené, skôr zarmucuiú svojho vlastníka, lebo mu chýba časť, ktorú nemá,
než by ho uspokojovaly radosťou z časti, ktorú mu
prinášajú. Pochopili, že pravé dobro má byť také, abv
mohlo náležať naraz všetkým, neskrátené. a aby ho nikto nemohol stratiť proti
svojej vôli. Domnievajú sa, — pretože táto túžba je prirodzená človeku a je
nevyhnutne v každom, — že človek ju nemôže nemať; uzatvárajú z toho ...
426 Prvý odpis.
Keďže sa stratila
pravá prirodzenosť, všetko sa stáva jeho prirodzenosťou; podobne, pretože pravé
dobro sa stratilo, všetko sa stáva jeho pravým dobrom.
427 Človek nevie, kam sa má postaviť. Zreime zblúdil, stratil svoje pravé miesto a nemôže ho nájsť. Hľadá ho všade nepokojný a bez výsledku v nepreniknuteľných tmách.
428 Keď dokazovať Boha prírodou je znakom slabosti, nepohŕdajte Písmom; keď poznať tieto nesrovnalosti je znakom sily, čítajte Písmo.
429 Nízkosť
človeka, ktorý sa podrobuje i zvieratám, a ich aj zbožňuje.
430 V P. R.[117] (Začiatok, keď bola vysvetlená nepochopiteľnosť). — Veľkosť a bieda človeka je taká zjavná, že je nevyhnutné, aby pravé náboženstvo nás poučilo, že je akýsi vznešený princíp veľkosti v človeku a je v ňom i vznešený princíp biedy. Potrebné je teda, aby nám vysvetlilo tieto úžasné proti vy.
Ak chce urobiť
človeka šťastným, musí mu ukázať, že je jeden Boh, že ho musíme milovať, že
naším pravým šťastím byť v ňom a naším jediným nešťastím je, že sme od neho
odlúčení. Musí uznať, že sme samá temnota, ktorá nám prekáža poznať ho a
milovať, a teda, keďže naše povinnosti nás zaväzujú milovať Boha, a náruživosti
nás od neho odvracajú, sme samá nespravodlivosť. Je potrebné, aby vysvetlilo
tieto naše rozpory s Bohom a s naším dobrom; je potrebné, aby nás naučilo
liečiť naše slabosti a poučilo nás o prostriedkoch, ako sa dostať k týmto
liekom. Skúšajme s tejto stránky všetky náboženstvá na svete a uvidíme, či je
iné náboženstvo, okrem kresťanského, ktoré by vyhovelo.
Vari filozofi nám
vyhlasujú za najvyššie to dobro, ktoré je v nás? Je to pravé dobro? Našli liek
na naše neduhy? Vyliečili pýchu človeka tým, že ho postavili na roveň Bohu?
Našli liek proti našej žiadostivosti tí, ktorí nás porovnali so zvieratmi? Alebo vari mohamedáni, ktorí vyhlásili radosti
zemské za najvyššie dobro i vo večnosti?
Ktoré náboženstvo
nás teda naučí liečiť pýchu a náruživosť? Ktoré náboženstvo nás poučí konečne o
našom dobre, povinnostiach, slabostiach, ktoré nás' od nich odvracajú, o
príčine týchto slabostí, o liekoch, ktoré ich môžu uzdraviť, i o prostriedku,
ako možno získať tieto lieky?
Všetky ostatné náboženstvá to nedokázaly. Viďme, čo urobí Múdrosť Božia.
Nečakajte, hovorí, od ľudí ani pravdu, ani útechu. Ja som vás stvorila a len ja vás môžem poučiť, kto ste. Ale nie ste už takí, akých som vás stvorila. Stvorila som človeka svätého, nevinného, dokonalého, naplnila som ho rozumom a poznaním; dala som mu svoju slávu a svoje zázraky. Oko ľudské videlo teda velebnosť Božiu. Nebolo teda v temnotách, ktoré ho oslepujú, ani v smrteľnosti a v biede, ktorá ho zarmucuje. Ale nemohol zniesť toľko slávy a nepadnúť do pýchy. Chcel sa urobiť stredom sám seba a nezávislým od mojej moci. Vymkol sa mojej vláde; a keď z túžby náisť v sebe svoju blaženosť chcel sa mi vyrovnať, ponechala som ho na seba; a keď búril stvorenia, ktoré mu boly podrobené, urobila som ich jeho nepriateľmi, takže človek sa dnes stal podobný zvieratám a tak ďaleko je odo mňa, že len matne tuší svojho tvorcu: tak sa zatemnily a pomiatly všetky ieho poznatky! Smysly, nezávislé od rozumu, a často samy vládnuce nad rozumom, zviedly ho hľadať rozkoše. Všetky stvore^ nia ho alebo sužujú, alebo ho pokúšajú a panujú nad ním, alebo tým, že ho podrobujú svojou silou, alebo ho očarujú svojím pôvabom, čo je vláda strašnejšia.
V takom stave žijú dnes ľudia. Ostáva im len akýsi bezmocný pud po šťastí ich prvotnej prirodzenosti a sú ponorení do biedy svojej zaslepenosti a náruživosti, ktorá sa stala ich druhou prirodzenosťou.
Z tohto princípu,
ktorý vám uvádzam, môžete poznať príčinu toľko nesrovnalostí,
ktoré ohromily všetkých ľudí a rozdelily
ich na tak rozličné strany. Pozoruite teraz všetky
hnutia veľkosti a slávy, ktoré skúsenosť toľkorakej biedy ne~
mohla vyhladiť, a uvidíte, či ich príčina nie je v inej prirodzenosti.
V P. R. na zajtra,
(Prosoponea). — Darmo hľadáte, ľudia, sami v sebe
liek na svoju biedu. Každé vaše poznanie môŕe dospieť
naj ďalej k vedomiu, že nenáidete v sebe ani pravdu
ani dobro. Filozofi vám to sľúbili, ale nemohli dať. Nevedia, čo je vaše pravé
dobro, ani to, aký je váš pravý stav.[118]
Aký liek by vám
dali na vaše utrpenia, keď ich sami nepoznajú? Vašou hlavnou chorobou je pýcha,
ktorá vás odďaľuje od Boha, a žiadostivosť, ktorá vás pripútava k zemi a oni
stále podporovali aspoň jednu z týchto chorôb. Keď vám dali Boha za cieľ, to
len preto, aby podnecovali vašu pýchu: vnukli vám myšlienku, že ste mu podobní
a shodnl svojou prirodzenosťou. A tí, ktorí poznali
márnosť tohto tvrdenia, uvrhli vás do inej priepasti, keď vám povedali, že vaša
prirodzenosť podobá sa prirodzenosti zvierat, a viedli vás k tomu, aby ste
hľadali svoje dobro v žiadostivostiach, ktoré sú údelom zvierat. Takto sa
neliečia vaše nepravosti, ktoré títo mudrci ani nepoznali. Len ja jediná vám
môžem povedať, kto ste ...[119]
Adam, Ježiš
Kristus.
S Bobom sa
spojujeme milosťou, nie prirodzenosťou. Ponížia vás pokáním, nie
prirodzenosťou.
Táto dvojitá
schopnosť teda ...
Nie ste v stave
svojho stvorenia.
Keď tie dva stavy
sú odkryté, nie je možné, aby ste ich nepoznali. Pozorujte svoje hnutia,
pozorujte sami seba a uvidíte. či nenájdete v sebe živé znaky oboch
prirodzeností.
Nájde sa toľko
protikladov v jednoduchej bytosti?
Nepochopiteľné. —
Všetko, čo je nepochopiteľné, neprestáva byť Nekonečné číslo; nekonečný
priestor, ktorý sa rovná konečnému.
Neuveriteľné, že by sa Boh s nami spojil. — Takto možno smýšľať len pri pohľade na našu nízkosť. Ale keď smýšľate úprimne, uvažujte tak ďaleko ako ja a presvedčíte sa, že naozaj sme takí nízki, že sami osebe nie sme schopní poznať, či jeho milosrdenstvo nemôže nás urobiť schopnými, aby sme ho obsiahli. Lebo rada by som vedela, odkiaľ má tento tvor, ktorý vie, že je taký slabý, právo merať Božie milosrdenstvo a určiť mu medze, ktoré mu našepkáva jeho obrazotvornosť. Tak málo vie, kto je Boh, ako málo vie, čím je on sám: a celý zmätený pohľadom na svoj vlastný stav opovažuje sa povedať, že Boh ho nemôže urobiť schopným spojiť sa s ním.
Ale chcela by som
sa ho opýtať, či Boh žiada od neho niečo iné ako poznať ho a milovať; a prečo
si myslí, že Boh nemôže sa mu urobiť poznateľným a milým, keď predsa prirodzene
je schopný lásky a poznania? V každom prípade vie aspoň to, že je, a že niečo
miluje. Teda, keď vidí niečo v temnotách, v ktorých žije, a keď nachádza nejaký
predmet lásky medzi vecami na zemi, prečo, keď Boh sošle
nejaký lúč svojej podstaty, by nebol schopný poznať ho a milovať tak, že sa mu
zapáči s nami sa spojiť? V takomto rozumkovaní iste je veľa neznesiteľných
namysleností, hoci naoko sa zakladá na pokore, ktorá nie je ani úprimná ani
rozumná, ak nás nevedie k priznaniu, že nevediac o sebe, kto sme, môžeme sa to
dozvedieť len od Boha.
Nechcem, aby ste mi podriadili svoju vieru bez dôvodov a nežiadam si vás podmaniť tyransky. Nechcem vám ani všetko objasniť. A keby sa tie proti vy urovnaly, chcel by som vám ukázať jasne, presvedčivými dôkazmi, znamenia božské v sebe, a tie, ktoré vás presvedčia, kto som, a dodávajú vážnosti zázrakmi a dôkazmi, ktoré nebudete môcť odmietnuť; napokon chcem, aby ste uverili bez.. .[120] veciam, o ktorých vás poučujem, keď nenájdete v nich iného dôvodu na odmietnutie, ak len sami osebe nemôžete poznať, či sú alebo nie.
Boh chcel vykúpiť
ľudí a umožniť spasenie tým, ktorí ho hľadali. Ale ľudia sa ukazujú takí
nehodní, že je spravodlivé, aby Boh odoprel niektorým pre ich zátvrdlivosť, čo iným udeľuje z milosrdenstva, ktoré im nie
je povinnv preukázať. Keby bol chcel prevýšiť vzdorivosť najzatvrdlivejších,
bol by sa im mohol zjaviť tak zrejme, že by neboli mohli pochybovať o pravde
jeho bytosti, ako sa ukáže na konci sveta v takom lesku bleskov a pri takom
rozvrate prírody, že mŕtvi budú vstávať z hrobov a i najzaslepenejší ho uvidia.
Ale nie takto sa
chcel zjaviť, keď z lásky prišiel k nám; pretože toľkí sa stali nehodní jeho
milosti, chcel ich nechať bez dobra, ktoré si neželaiú.
Nebolo teda správne, aby sa zjavil spôsobom zrejme božským a naprosto presvedčil všetkých ľudí. Nebolo však tiež
správne, aby prišiel tak skryte, že by ho nemohli poznať tí, ktorí ho úprimne
hľadali. Týmto sa chcel dať dokonale poznať; a takto — pretože sa chcel
otvorene zjaviť tým, čo ho hľadajú z celého srdca, a ostať skrytý tým, čo sa
odvracajú od neho celým srdcom — zmierňuje toto poznanie seba tak, že dal o
sebe viditeľné znamenia tým, čo ho hľadajú, a nie tým. ktorí ho nehľadaiú. Je tu dosť svetla pre tých, ktorí túžia len
vidieť, a dosť tmy pre tých, ktorí sú opačnej náklonnosti.
430 bis
Všetko, čo je
nepochopiteľné, neprestáva byť.
431 Prvý odpis.
Nikto iný nevedel, že človek je najvznešenejší tvor. Jedni, ktorí dobre poznali jeho skutočnú vznešenosť, pokladali za zbabelosť a nevďačnosť nízke city, ktoré ľudia maiú od prírody o sebe. A iní, ktorí dobre poznali skutočnosť tejto nízkosti. pokladali city vznešenosti, ktoré sú rovnako prirodzené človeku, za smiešnu pýchu.
»Pozdvihni svoje oči k Bohu, hovoria jedni, dívaj sa na toho, ktorému sa podobáš, a ktorý ťa stvoril, aby si sa mu klaňal. Môžeš sa mu urobiť podobným, múdrosťou sa mu vyrovnáš, keď pôjdeš za ním«. »Hore hlavu, slobodní ľudia«, hovorí Epictet. A iní mu hovoria: »Pozri na zem, aký si biednv červ, a pozri zvieratá, ktorvm si druhom.«
Čo bude teda s
človekom? Bude rovný Bohu, či zvieratám? Akv úžasný
rozdiel! Čím budeme teda? Kto nevidí z toho všetkého, že človek zblúdil, padol
so svoiho miesta, že ho nepokoine
hľadá, a že ho už nemôže nájsť? A kto ho tam zavedie? Najväčší ľudia to
nedokázali.
432 Pyrhonizmus je to pravé, lebo koniec koncov, ľudia pred Ježišom Kristom nevedeli, na čom sú, či sú veľkí alebo malí. A tí, ktorí tvrdili jedno alebo druhé, sami nevedeli nič a hádali sa bez smyslu a náhodne: a blúdili stále, vylučujúc jedno či druhé.
Quod ergo ignorantes quaeritis, religio annuntiat vobis.[121]
433 Keď pochopili ľudskú prirodzenosť. — Ak náboženstvo má byť pravé, potrebné je, aby poznalo našu prirodzenosť. Musí poznať veľkosť a nízkosť, a príčinu jednej i druhaj. Ktoré iné náboženstvo, ako kresťanské, ju poznalo?
434 Hlavné dôvody pyrhonikov — vynechávam menšie — sú: že nemáme nijakej istoty o pravde týchto princípov, okrem viery a zjavenia, iba ak v tom, že ich prirodzene cítime v sebe; prirodzený cit však nie je presvedčivým dôkazom pravdy, lebo tým, že nemáme istoty, okrem viery, či je človek stvorený dobrým Bohom, zlým duchom, alebo náhodne, je pochybné, či tieto princípy sú nám dané pravé, a či nepravé, alebo neisté, podľa nášho pôvodu. Tým viac, že nikto nemá istoty, okrem viery, či bdie, alebo spí, lebo v spánku veríme tak pevne, že bdieme, ako za bdenia. Zdá sa nám, že vidíme priestory, postavy a pohyby; cítime, ako sa míňa čas, meráme ho a konečne robíme celkom tak, ako za bdenia. Pretože teda polovicu života strávime v spánku, podľa nášho vlastného priznania, v ktorom, hoci sa nám to zdá, nemáme nijakú predstavu o pravde, a keďže všetky naše city sú tu klamnými preludmi, ktovie, či tá polovica života, v ktorej myslíme, že bdieme, nie je tiež spánkom trocha odlišným od prvého, z ktorého sa prebúdzame, keď si myslíme, že spíme?
(A kto pochybuje,
keby sme snívali dvaja, a keby sa sny náhodou shodovaly
— čo je dosť obyčajné — a zase by sme bdeli sami, že by sme videli veci
obrátene? Konečne, ako často snívame, aby sme snívali, hromadiac sen na sen, či
život sám nie je len sen, na ktorý sa prilepia druhé a z nich sa prebúdzame
smrťou, v ktorej máme práve tak málo princípov pravdy a dobra, ako v
prirodzenom spánku; lebo tieto myšlienky, ktoré nami lomcujú, nie sú hádam len
klamné predstavy, podobné toku času a neistým fantáziám našich snov?)
Tu sú hlavné
dôvody s tej i onej strany.
Vynechávam menšie,
ako sú reči pyrhonikov proti vplyvom zvyku, výchovy,
zvykom krajiny a iným podobným veciam, ktoré, hoci strhávajú so sebou väčšinu
všedných ľudí
— ktorí dogmatizujú len na týchto
malicherných základoch
— prevrátia
sa pri najmenšom fúknutí pyrhonikov. Kto o tom
pochybuje, stačí, keď pozrie do ich kníh. Presvedčíme sa veľmi skoro, hádam až
priveľmi.
Zastavím sa teraz
pri jedinom opornom bode dogmatikov, ktorý spočíva v tom — hovoriac poctivé a
úprimne —, že nemožno pochybovať o princípoch prirodzených.
Proti tomu pyrhonici stručne namietajú neistotu nášho pôvodu, ktorá
zahrnuje i neistotu našej prirodzenosti; a na to majú ešte dogmatici odpovedať
odvtedy, čo svet svetom stojí.
Tu je otvorená
vojna medzi ľuďmi, na ktorej sa každý musí zúčastniť a nutne sa pridať alebo k
dogmatizmu, alebo k pyrhonizmu. Lebo kto bude chcieť
ostať neutrálnym, stane sa pyrhonikom v pravom slova smysle. Táto nestrannosť je podstatou kabaly.
Kto nie je proti nim, je celkom iste za nich (v čom je ich výhoda). Nie sú sami
pre seba. Sú nestranní, ľahostajní, zaujatí rovnako proti všetkému.
Čo spraví teda
človek v tomto položení? Bude o všetkom pochybovať? Bude pochybovať, či
pochybuje? Bude pochybovať, či je? Nemožno dôjsť až sem. A ja tvrdím, že ešte
nikdy nebolo naozaj dokonalého pyrhonika. Príroda
podporuje nemohúci rozum a bráni mu zabiehať až po tento bod.
Povie sa teda,
naopak, že iste má pravdu on, ktorý, keď len trochu naň dorážame, nemôže
preukázať na ňu nijakého oprávnenia, a ktorý, keď ju dosiahol, musí ju pustiť?
Aká mátoha je teda
človek? Aká zvláštnosť, aká obluda, aký zmätok, aký podklad protirečení, aký
zázrak! Sudca nad všetkým, hlúpy chrobáčik zemský, strážca pravdy, stoka
neistoty, omylu, sláva a brak vesmíru.
Kto rozmotá túto motanicu? Prirodzenosť mätie pyrhonikov a rozum mätie dogmatikov. Čo sa teda stane s vami, ľudia, ktorí skúmate svoj pravý stav svojím prirodzeným rozumom? Nemôžete uniknúť ani jednej z týchto sekt, ale ani zostať v niektorej.
Vedz teda, hrdoš,
akou záhadou si sám sebe. Poníž sa, bezmocný rozum; mlč, hlúpa príroda; vedz,
že človek nekonečne presahuje človeka a pouč sa od svojho pána o svojom pravom
stave, ktorý nepoznáš. Počúvaj Boha!
Lebo, konečne,
keby človek nebol býval nikdy porušený, tešil by sa iste vo svojej nevinnosti z
pravdy a blaženosti. A keby človek nikdy nebol býval porušený, nemal by
predstavu ani o pravde, ani o blaženosti. Ale my nešťastníci, ktorí by sme boli
ešte nešťastnejší v našom položení, máme predstavu o šťastí, a nemôžeme ho
dosiahnuť. Cítime pojem pravdy a máme len lož; sme neschopní nevedieť úplne
nič, i vedieť istotne, takže je zjavné, že sme boli na určitom stupni
dokonalosti, s ktorého sme na nešťastie spadli!
Vec úžasná, no
predsa podivná, že tajomstvo nášmu poznaniu najvzdialenejšie, čiže tajomstvo
dedičnosti hriechu je niečo, bez čoho nemôžeme o sebe nič vedieť! Lebo
bezpochyby nič tak nezaráža náš rozum, ako keď sa povie, že hriech prvého
človeka urobil vinníkmi tých, ktorí, — súc takí vzdialení od tohto počiatku, —
zdajú sa neschopnými mať účasŕ na ňom. Toto prenášanie
nejaví sa nám len nemožné, ale zdá sa nám i veľmi nespravodlivé, lebo čo sa
väčšmi protiví pravidlám našej biednej spravodlivosti, než naveky zatratiť d'eťa, neschopné vôle, pre hriech, na ktorom zdá sa mať
takú malú účasť, a ktorý bol spáchaný šesť tisíc rokov pred jeho narodením?
Iste nás nič tak hrubo neuráža ako toto učenie. A predsa bez tohto tajomstva,
ktoré je zo všetkvch najnepochopiteľnejšie, nemôžeme
pochopiť sami seba. Týmto tajomstvom je sviazaný aj
uzol nášho stavu, takže človek je nepochopiteľnejší
bez tohto tajomstva, než je toto tajomstvo nepochopiteľné človeku.
(Z toho vidno, že
Boh, ktorý chce urobiť ťažkosť nášho bytia nám samým nepochopiteľnou, skryl jej
uzol tak vysoko, alebo lepšie rečeno, tak nízko, že
sme veru neschopní dostať sa až k nemu; takže nie pyšným vystatovaním sa nášho
rozumu, ale prostým podrobením rozumu sa môžeme poznať.)
(Tieto základy,
pevne vybudované na nedotknuteľnej vážnosti náboženstva, ukazujú nám, že sú dve
rovnako pevné pravdy viery: jedna, že človek v stave stvorenia alebo v stave
milosti je povýšený nad všetku prirodzenosť, ako by podobný Bohu a účastný na
jeho božstve; druhá, že v stave porušenosti a hriechu klesol z tohto stavu a
stal sa podobný zvieratám.)
(Tie dve tvrdenia
sú rovnako pevné a isté. Písmo nám zjavne vyhlasuje, keď hovorí na niektorých
miestach: Deliciae meae esse cum filiis
hominum.[122]
Effundam spiritum meum super omnem carnem.[123]
Dii estis,[124]
atď., a keď hovorí inde: Omnis caro
foenum.[125]
Homo assimilatus est jumentis insipicntibus
et similis factus est illis.[126]
Dixi in corde meo de filiis hominum.
(Eccl. III.)[127]
(Z toho jasne
vysvitá, že človek milosťou stáva sa podobným Bohu a účastníkom jeho Božstva, a
že bez milosti sa podobá nerozumným zvieratám.)
435 Čo iného mohli urobiť ľudia bez tohto božského poznania, než sa povzniesť vnútorným citom, ktorý im ostáva z ich bývalej veľkosti, alebo sa pokoriť pri pohľade na teraišiu svoju slabosť?[128] Lebo, nevidiac celú pravdu, nemohli dôjsť k dokonalej čnosti. Jedni pokladali prirodzenosť za neporušenú, druhí za nenapraviteľnú, a preto nemohli uisť ani pýche, ani lenivosti, ktoré sú dvomi prameňmi všetkých nerestí; môžu sa len alebo poddať im zo zbabelosti, alebo sa obrátiť od nich z pýchy. Lebo keby poznali vznešenosť človeka, nevedeli by o jeho porušenosti: takže hoci sa vyhli lenivosti, stratili sa v pýche. A keby poznali slabosť prirodzenosti, nepoznali by jej dôstojnosť: takže sa síce mohli vyhnúť márnivosti, ale len tak, že sa vrhli do zúfalstva.
Z tohto pochádzajú
rozličné sekty stoikov, epikurejcov, dogmatikov, akademikov atď. Len kresťanské
náboženstvo mohlo vyliečiť tieto dve neresti, nie tak, že múdrosťou zeme
vyháňalo jednu druhou, ale vyháňalo jednu i druhú prostotou Evanjelia. Lebo učí
spravodlivých — ktorých povznáša až po účasť na samom božstve —, že ešte i v
tomto vznešenom stave nosia v sebe zárodok každej porušenosti, ktorá ich po
celý život podrobuje omylu, biede, smrti, hriechu; a volá i na najbezbožnejších, že môžu dosiahnuť milosť svojho
Vykupiteľa. Takto, desiac tých, ktorých ospravedlňuje, a potešujúc tých,
ktorých zatracuje, mierni s toľkou spravodlivosťou bázeň i nádej onou dvojitou
schopnosťou — milosti i hriechu —, ktorá patrí jedným aj druhým, a nekonečne
väčšmi ponižuje, než sám rozum môže urobiť, ale neprivádza do zúfania; a
povznáša nekonečne vyššie ako pýcha prirodzenosti, ale nenadúva; takto ukazuje,
že ono, prosté omylu a nepravosti, jediné môže poučovať a naprávať ľudí.
Kto môže uprieť
tomuto nebeskému poznaniu vieru a úctu? Či nie je nad slnko jasnejšie, že
cítime v sebe nezničiteľné znaky vznešenosti? A či nie je pravda, že každú
chvíľku skusujeme následky svojho žalostného stavu? Čo nám teda hovorí tento
chaos a príšerný zmätok, ak nie pravdu o oboch týchto stavoch, hlasom tak
silným, že mu nemožno odolať?
436 Slabosť. — Ľudia vo všetkých zamestnaniach lipnú za dobrom a nemajú práva ani dokazovať, že im prináleží podľa spravodlivosti, lebo majú len ľudskú fantáziu a nemajú ani sily prisvojiť si ho bezpečne. Tak je to i vo vede, lebo nemoc ju odníma. Nie sme schopní ani pravdy, ani dobra.
435 bis.
Ľudia vo všetkých
zamestnaniach hľadajú dobro a nemajú práva zmocniť sa ho spravodlivo, nemajú
ani sily udržať si ho bezpečne; tak isto je to aj s vedou a rozkošami. Nie sme schopní
ani pravdy, ani dobra.
437 Túžime za pravdou a nachádzame v sebe len neistotu. Hľadáme šťastie a nachádzame len biedu a smrť. Nie sme schopní nepriať si pravdy a šťastia, a nie sme schopní ani istoty, ani šťastia. Táto túžba je nám ponechaná, jednak aby nás trestala, jednak aby nám dala cítiť, odkiaľ sme spadli.
438 Keď človek nie je stvorený pre Boha, prečo je šťastný len v Bohu? Keď človek je stvorený pre Boha, prečo sa tak protiví Bohu?
439 Porušená prirodzenosť. Človek nekoná podľa rozumu, ktorý je podstatou jeho bytia.
440 Prvý odpis.
Porušenie rozumu prejavuje sa v toľko rozličných a čudných mravoch. Musela prísť pravda, aby človek nežil už sám v sebe.
441 Prvý odpis.
Priznávam, že
zaraz, ako kresťanské náboženstvo odkrylo princíp, že prirodzenosť ľudská je
porušená a odvrátila sa od Boha, všade vidíme dôkazy pravdy; lebo prirodzenosť
je taká, že všade dosvedčuje strateného Boha — i v človeku, i mimo človeka — a
porušenú prirodzenosť.
442 Pravá prirodzenosť človeka, jeho pravé dobro, pravá dokonalosť, ako aj pravé náboženstvo sú veci, ktorých poznanie je neodlučiteľné.
443 Veľkosť, bieda. — Čím viac poznania je v nás, tým viac veľkosti a nízkosti objavujeme v človeku. Priemerní ľudia — tí povznesenejší, filozofi, čudujú sa obyčajným ľuďom; — kresťania sa čudujú filozofom.
Kto sa teda bude
čudovať, že náboženstvo do základu odhaľuje to, čo chápeme tým väčšmi, čím viac
poznania je v nás?
444 Čo ľudia mohli pochopiť svojimi najhlbšími vedomosťami, náboženstvo vštepovalo do detí.
445 Prvý odpis.
Dedičný hriech je ľuďom bláznovstvo, ale sami ho ním robíme. Nevyčítajte mi teda nedostatok rozumu v tomto učení, keď i ja tvrdím o ňom, že je bez rozumu. Ale toto bláznovstvo je múdrejšie ako celá múdrosť ľudská: sapientius est hominibus[129]; lebo bez neho čo by sme povedali, čím je človek? Celý stav závisí od tohto nevystihnuteľného bodu. A ako by ho bol vystihol svojím rozumom, keď je to niečo proti rozumu, a keď jeho rozum nielenže ho neobjavil svojimi cestami, ale sa i vzďaľuje od neho, keď mu ho predstavujeme?
446 O dedičnom
hriechu: Obšírne podanie o dedičnom hriechu podľa Židov [130]
O slove Genezy 8, 21.: Cit a myslenie ľudského srdca chýlia sa k zlému od jeho mladosti Rabin Mojžiš Haddarschan: Tento zlý zárodok vložený je do človeka od tej hodiny, ako bol stvorený.
Massechet Succa: Tento zlý zárodok má sedem mien v Písme; volá sa: zlo, neobriezka, nečistota, nepriateľ, pohoršenie, kamenné srdce, severný vietor: to všetko znamená zlobu, ktorá je skrytá a vtlačená do ľudského srdca.
Misdrach Tillim hovorí to isté a okrem toho, že Boh vyslobodí dobrú prirodzenosť ľudskú od zlej.
Táto zloba
obnovuje sa každý deň proti človeku, ako je napísané v Žalme 37, 33: »Hriešnik
striehne na spravodlivého a hľadá ho na smrť; ale Pán ho nenechá v jeho rukách.«
Táto zloba pokúša srdce človeka v tomto živote a bude ho obviňovať v druhom. To
všetko je v Talmude.
Misdrach Tillim o Žalme 4.: »Traste sa a nezhrešte.«: traste sa a
podeste svoju žiadostivosť a nezvedie vás na hriech. A o Žalme 36, 2: »Hovorí
bezbožný sám v sebe: Niet bázne Božej pred moiimi
očami«, to znamená, že zloba, prirodzená človeku, povedala to bezbožnému.
Misdrach el Kohelet. »Lepšis je chudobné a múdre dieťa ako starý a pochabý kráľ, ktorý nemôže predvídať budúcnosť. Dieťa je čnosť a kráľ je ľudská zloba. Nazvaná je kráľom, lebo "šetci členovia ho počúvajú, a starým, lebo sídli v ľudskom srdci od detstva do staroby; nazýva sa aj pochabým, lebo vedie človeka po ceste (zatratenia) a ho nepredvída.
Tak isto hovorí Misdrach Tillim.
Bereschit Rabba o Žalme 35, 10: »Pane, všetky moje kosti ti budú
žehnať, lebo ty vyslobodzuješ úbohého z moci tyrana«. Je horšieho tyrana nad
zlý zárodok? — A o Prísloviach 25, 21: »Keď je tvoj nepriateľ hladný, nakŕm
ho«: to znamená, keď zlý zárodok má hlad, daj mu chleba, múdrosti, o čom sa
hovorí v Prísl. 9: a keď je smädný, daj sa mu napiť,
o čom je reč v Iz. 55.
Misdrach Tillim hovorí to isté; že aj Písmo na tom mieste, hovoriac
o našom nepriateľovi, rozumie zlý zárodok; a že keď mu dáme toho chleba a vody,
sypeme mu žeravé uhlie na hlavu.
Misdrach el Kohelet o Kaz. 9: »Veľký kráľ
obkľúčil malé mesto«. Tým veľkým kráľom je zlý zárodok; veľké stroje na
dobývanie, ktorými ho obkľúčil, sú pokušenia, a našiel sa múdry a chudobný muž,
ktorý ho oslobodil, totiž čnosť.
O Žalme 51: »Blahoslavený, kto má ohľad na chudobného.
A o Žalme 78:
»Duch odchádza a nevracia sa«; táto stať stala sa zámienkou hovoriť proti
nesmrteľnosti duše; ale jej smysel je, že tento duch
je zlý zárodok, ktorý odchádza s človekom i za smrť, a nevráti sa v deň
vzkriesenia.
A o Žalme 103 to
isté.
I o Žalme 16.
447 Môže sa hovoriť, keď bolo povedané, že spravodlivosť odišla zo sveta, že ľudia poznali dedičný hriech? — Nemo ante cbitum beatus est.[131] Znamená to, že poznali, že smrťou sa začína večná a ozajstná blaženosť?
448 (Mitton) vidí dobre, že prirodzenosť je porušená a ľudia sa protivia počestnosti; nevie však, prečo sa nechcú povzniesť vyššie.
449 Poriadok. — Po porušení povedať: »Je spravodlivé, aby všetci, ktorí sú v tomto stave, ho poznali; aj tí, ktorí sa mu tešia, aj tí, ktorí sa mu netešia. Ale nie je spravodlivé, aby všetci videli vykúpenie.«
450 Keď nevieme, že sme samá pýcha, ctižiadosť, žiadostivosť, slabosť, bieda a nespravodlivosť, sme veľmi zaslepení. A keď to vieme, a netúžime sa vyslobodiť, čo povedať o človeku? ... Či si teda nemáme vážiť náboženstvo, ktoré tak dobre pozná ľudské chyby, a túžiť za pravdou náboženstva, ktoré sľubuje také žiadúce lieky?
451 Ľudia sa od prírody navzáiom nenávidia. Podrobili sme si žiaSostivosť, ako sme len mohli, aby sme ju mohli použiť pre všeobecné dobro. Ale to je len pretvárka a falošný obraz lásky k bližnému; lebo v základe je to len nenávisť.
452 Ľutovať nešťastných nie je proti žiadostivosti; naopak, sme veľmi radi, keď môžeme preukázať tento dôkaz priateľstva a dať sa pochváliť za jemnocit, aj keď nič nedávame.
453 Založili sme a odvodili podivuhodné pravidlá spoločenského poriadku, mravnosti a spravodlivosti zo žiadostivosti, ale v podstate tento lacný základ človeka, toto figmentum malum[132], je len zakrytý, nie je odstránený.
454 Nespravodlivosť. — Nenašli iného prostriedku, ako uspokojiť žiadostivosť a nekrivdiť iným.
455 Ja je hodno nenávisti: vy, Miton, ho zakrývate, vy ho preto neodmietate, a práve preto vždy ste hodný nenávisti. — Nie, lebo keď sa voči každému chováme úslužne — ako to robíme —, nik nemá príčiny nenávidieť vás. — To by bola pravda, keby sme v ja nenávideli nepríjemnosť, ktorá ním z neho vzniká. Ale keď ho nenávidím, lebo je nespravodlivé, že sa robí stredom všetkého, budem ho nenávidieť vždy.
Skrátka ja má dve
vlastnosti: je nespravodlivé v sebe tým, že sa robí stredom všetkého; je
nepohodlné iným tým, že si ich chce zotročiť, lebo každé ja je nepriateľom a
chcelo by byť tyranom všetkých ostatných. Odstraňujete z neho obťažnosť, ale nie
nespravodlivosť; a tak ho nerobíte obľúbeným u tých, ktorí v ňom nenávidia jeho
nespravodlivosť: robíte ho milým len nespravodlivým, lebo v ňom už nevidia svo:ho nepriateľa; a tak ostávate nespravodlivým a môžete
sa páčiť len nespravodlivým.
456 Aký nezriadený je úsudok, podľa ktorého niet nikoho, kto by sa nepovyšoval nad ostatný svet a nemiloval väčimi svoje vlastné dobro, trvanie svojho šťastia a života, ako trvanie celého ostatného sveta!
457 Každý je sám sebe všetkým, lebo keď umrie, všetko umrelo pre neho. Preto každý si mysli o sebe, že je všetko všetkým. Neposudzujme prírodu podľa seba; ale podľa nej.
458 Všetko, čo je na svete, je žiadostivosťou tela, žiadostivosťou očí alebo pýchou života: libido senticndi, libido sciendi, libido dominandi.[133] Nešťastná zem zlorečenia, ktorú tieto tri rieky skôr rozpaľujú, ako zvlažujú! Blahoslavení všetci, ktorí stoja pri týchto riekach, nie ponorení, nie unášaní, ale nehybní, pevní; nie stojac, ale sediac v polohe nízkej a bezpečnej, odkiaľ nevstávajú pred svetlom, len keď si v ňom spočinuli v pokoji, a tak naťahujú ruku za tým, ktorý ich má povzniesť, aby stáli pevní v bránach svätého Jeruzalema, kde ich pýcha nepremôže a nesrazí; a ktorí predsa plačú, nie preto, lebo vidia, ako miznú pominuteľné veci, a prúdy ich unášajú, ale v spomienke na svoju drahú vlasť, na nebeský Jeruzalem, na ktorý ustavične spomínajú v svojom dlhom vyhnanstve.
459 Rieky babylonské tečú, klesajú a unášajú.
Ó svätý Sion, kde
všetko je pevné a nič neklesá!
Sadnime si pri
riekach, nie pod ne, nie do nich, ale nad ne; a nestojme, ale seďme; aby sme boli ponížení sediac, a
v bezpečnosti, súc nad nimi. Ale stáť budeme v bránach Jeruzalema.
Viďme, či táto rozkoš j^ stála alebo pominuteľná: ak uniká, je to rieka babylonská.
460 Žiadostivosť tela, očí, pýchy atď. Sú tri rady vecí: telo, duch, vôľa. Smyseľní sú boháči, králi; ich cieľom je telo. Zvedaví a učenci; ich cieľom je duch. Múdri; ich cieľom je spravodlivosť.
Boh má panovať nad
všetkými a všetko má smerovať k nemu. Vo veciach telesných panuje vlastne
žiadostivosť; v duchovných vlastne zvedavosť; v múdrosti vlastne pýcha. Nie
žeby sme sa nemohli presláviť dobrobytom alebo vedomosťami, to však nie je
príčinou na pýchu; lebo ak priznáme niekomu, že je učený, neprestaneme ho presviedčať,
že nerobí dobre, keď je pyšný. Pravou príčinou pýchy je múdrosť, lebo nemôžeme
priznať človeku, že sa stal múdrym a že nerobí dobre, keď sa tým vystatuje;
lebo to prislúcha spravodlivosti. Tiež len Boh jediný dáva múdrosť a preto Qui gloriatur, in Domino glorietur.[134]
461 Trojaká žiadostivosť vytvorila tri sekty a filozofi iba nasledovali jednu z troch žiadostivostí.
462 Hľadanie pravého dobra. — Všední ľudia vidia dobro v šťastí a vo vonkajších dobrotách, alebo aspoň v zábave. Filozofi ukázali márnosť toho všetkého a hľadali dobro, kde mohli.
463 (Proti filozofom, ktorí majú Boha bez Ježiša Krista.)
Filozofi. — Myslia si, že len Boh je hodný lásky a obdivu, a žiadali si, aby ich ľudia milovali a obdivovali, ale neznajú svoju porušenosť. Ak majú dosť citu, aby ho milovali a sa mu klaňali, a v tom vidia svoju najväčšiu radosť, nedbám, nech sa pokladajú za dobrých. Ale keď sa tomu protivia, keď sa o nič iného nestarajú, len ako sa zahniezdiť do ľudskej priazne, a keď pre všetku dokonalosť robia len to, že síce nenútia nikoho, aby ich ctil, ale tým, čo ich ctia, dávajú na javo, že môžu byt šťastní, keď ich milujú, — tým musím povedať, že je to hrozná dokonalosť. Čože! Poznali Boha a nepriali si, aby ľudia len jeho milovali, ale aby sa ľudia obmedzili na nich! Chceli byť predmetom dobrovoľného šťastia ľudí!
464 Filozofi. — Sme plní vecí, ktoré nás ženú za vonkajškom.
Pud nám dáva
cítiť, že máme hľadať svoje šťastie mimo seba. Naše vášne nás ženú za
vonkajškom, aj keď predmety ich samy neroznecujú. Vonkajšie predmety nás
pokúšajú a lákajú, i keď na ne nemyslíme. A tak
filozofi darmo hovoria: » Utiahnite sa do seba, tam nájdete svoje dobro«;
neveríme im, a tí, čo im veria, sú veľmi prázdni a hlúpi ľudia.
465 Stoici hovoria: »Vráťte sa sami do seba; tam nájdete pokoj svoj«; a to nie je pravda. Iní hovoria: »Vyidite von. hľadajte šťastie v zábave«; a to nie je pravda. Prídu choroby. Šťastie nie je ani mimo nás, ani v nás; je v Bohu, mimo nás, aj v nás.
466 Keď Epictet dokonale poznal cestu, povedal ľuďom: »Chodíte po
nesprávnej ceste«; ukazuje, že je iná, ale nevedie k nej. Je to cesta, na
ktorej chceme to, čo Boh chce. K nej vedie Ježiš Kristus: Via,
veritas.[135]
Chyby samého Zénona (filozofa).
467 Príčina následkov. — Epictet. Tí, čo hovoria: Bolí vás hlava[136],.. .'nie je to isté. Istí sme si zdravím, nie spravodlivosťou; a jeho spravodlivosť naozaj bola pochabosťou.
A zatiaľ si myslel, že je presvedčivá, keď
hovoril: »Alebo v našej moci, alebo nie«. Ale nevystihol, že nie je v našej
moci spravovať srdce, a nemal pravdu, keď usudzoval z toho, že sú kresťania.
468 Ani jedno náboženstvo neprikazuje, že sa máme nenávidieť. Nijaké iné náboženstvo sa teda nemôže páčiť tým, ktorí sa nenávidia a hľadajú bytosť skutočne hodnú lásky. A títo, keby nikdy neboli počuli o náboženstve poníženého Boha, oddali by sa mu ihneď.
469 Cítim, že môžem nebyť: lebo moje ja spočíva v mojom myslení: teda ja, ktorý myslím, nebol by som, keby moja matka bola bývala zabitá, prv než som sa prebudil k životu. Teda nie som bytosťou nevyhnutnou. Nie som ani večný a nekonečný; ale dobre vidím, že v prírode je akási bytosť nevyhnutná, večná a nekonečná.
470 »Keby som uvidel zázrak, hovoria, obrátil by som sa«. Ako môžu tvrdiť, že by urobili, čo nepoznajú? Predstavujú si, že toto obrátenie spočíva v uctievaní, pri ktorom prichádzame do styku s Bohom, ako si to predstavujú. Pravé obrátenie znamená, že padneme do prachu pred nekonečnou Bytosťou, ktorú sme toľko ráz rozhnevali a ktorá nás môže oprávnene zničiť každú chvíľu; znamená priznať, že bez nej sa nezmôžeme na nič a že sme si bez nej zaslúžili len nemilosť. Znamená poznať, že medzi Bohom a nami je neprekonateľný rozpor a bez prostredníka nemôže byť spojenia.
471 Nie je spravodlivé, aby niekto pripojil sa ku mne, 1 keby to urobil rád a dobrovoľne. Sklamal by som tých, v ktorých by som vyvolal túto túžbu; lebo nie som cieľom nikoho a nemám ich čím uspokojiť. Či nie som hotový umrieť? A tak umrie predmet ich lásky. A tu ako by som bol vinný, keby som získal vieru nepravde, hoci by som ju dokazoval mierne, a keby jej verili radi a keby sa tým i mne spôsobila radosť, rovnako by som bol vinný, že som sa pričinil, aby ma radi mali. A keď tak priťahujem ludí, že sa ku mne pridávajú, musím upozorniť tých, ktorí by boli ochotní súhlasiť so lžou, že nemajú uveriť, i keby mi z toho vyplývala nejaká výhoda; a taktiež, že nemajú ku mne prilipnúť; lebo tak majú žiť, aby sa starali o to, ako sa zapáčiť Bohu, alebo ako ho nájsť.
472 Prvý odpis.
Vlastná vôľa sa nikdy neuspokojí, i keby mala všetko, čo chce; ale sme uspokojení, len čo sa zriekneme všetkého. Bez nej nemôžeme byť nespokojní; a s ňou nemôžeme byť spokojní.
473 Predstavme si
telo plné mysliacich údov.[137]
474 Údy. Začať týmto. — Aby sme usmernili lásku, ktorou sme si sami povinní, musíme si predstaviť telo, plné mysliacich údov, lebo sme údmi celku a vidieť, ako by sa mal každý úd milovať atď.
475 Keby nohy a ruky maly osobitnú vôľu, nikdy by neboly na svojom poriadku, len keby túto osobitnú vôľu podriadili vôli prvotnej, ktorá spravuie celé telo. Ináč sú v neporiadku a v nešťastí; ale keď chcú len dobro tela, konajú svoje vlastné dobro.
476 Máme milovať len Boha a nenávidieť len seba.
Keby eioha nikdy nebola vedela, že patrí k telu a že je telo, od ktorého závisí, — keby bola poznala a milovala len seba, — a keby bola poznala, že patrí k telu, od ktorého závisí akv žiaľ aký zmätok by vyznačovaly iei minulý život, že bola neužitočná telu, ktoré jej dalo život, ktoré by ju bolo zničilo, keby ju bolo odhodilo a oddelilo od seba, ako sa ona oddeľovala od neho! Ako by bola prosila, aby ju tam len ponechalo, a s akou poddajnosťou by sa bola dala viesť vôľou, ktorá vládne telom; bola by vari aj s tým súhlasila, aby ju odsekli, keď to bude treba! Alebo by už prestala byť údom; lebo je potrebné, aby každý bol ochotný umrieť pre telo, pre ktoré jediné je všetko.
477 Nie je pravda, že si zasluhujeme, aby nás iní milovali: nie je spravodlivé, aby sme to chceli. Keby sme sa rodili rozumní a ľahostainí a poznali seba a iných, nedávali by sme takúto náklonnosť svojej vôli. My sa však rodíme s ňou; rodíme sa teda nespravodliví; lebo každý smeruie k sebe. To je proti všetkému poriadku. Treba smerovať k všeobecnému; a sklon k sebe i e počiatkom každého neporiadku, vo vojne. v štáte, v hospodárstve, v jednotlivom tele ľudskom. Vôľa je teda porušená.
Ak údy
prirodzených a občianskych spoločností smerujú k dobru tela, samy spoločnosti
musia smerovať k inému, všeobecnejšiemu telu. ktorého údmi sú. Máme teda
smerovať k všeobecnému. Rodíme sa teda nespravodliví a porušení.
478 Keď chceme myslieť na Boha. je niečo, čo nás odvracia a pokúša myslieť na iné? Toto všetko je zlé a je v nás od narodenia.
479 Keď Boh je. len ieho milujme, a nie pominuteľné stvorenia. Rozumovanie bezbožných v Múdrosti[138] zakladá sa len na tom. že niet Boha. »Keď je tak, hovoria, radujme sa zo stvorení. « To ie naihoršia cesta. Ale keby bolo treba Boha milovať. neusudzovali by takto, ale práve naopak. A to ie úsudok núdrych: »Boh ie teda nerpduime sa zo stvorenin.«
Teda všetko, čo nás povzbudzuje, aby sme
lipli za stvoreniami, je zlé, lebo nám prekáža slúžiť Bohu, keď ho poznáme, a
hľadať ho, keď ho nepoznáme. Sme plní žiadostivosti, plní zla; teda máme
nenávidieť sami seba a všetko, čo nás pripútava k inému než k Bohu samému.
480 Na to, aby údy boly šťastné, treba, aby maly vôľu a aby ju prispôsobily telu.
481 Príklady šľachetných padlých Lacedemončanov a inýľh skoro na nás nezapôsobia; lebo aký význam majú pre nás? Ale príklad mučeníckej smrti nás dojíma, lebo sú to naše údy.[139] Sme s nimi v spoločnom sväzku; ich rozhodnutie môže utvárať naše nielen príkladom, ale preto, lebo si hádam zaslúžilo naše rozhodnutie. Nič podobného nenachádzame v príklade pohanov, nie sme s nimi spojení; ako nezbohatneme tým, že vidíme cudzinca, ktorý je bohatý, ale skôr, keď vidíme svojho otca alebo manžela, ktorí sú bohatí.
482 Mravnosť. — Keď Boh stvoril nebo a zem, ktoré necítia šťastie svojho bytia, chcel stvoriť i bytosti, ktoré by ho poznaly a tvorily telo mysliacich údov. Lebo naše údy necítia šťastie svojej jednoty, svojho obdivuhodného rozumu a starostlivosti, ktorú príroda preukazuje, aby do nich vliala ducha a dala im rásť a trvať. Aké by boly šťastné, keby to cítily, keby to videly! Ale musely by mať rozum a poznanie, aby to poznaly, a dobrú vôľu pre súhlas s vôľou nekonečnej duše. A keby sa im ušlo rozumu a užívaly ho na to, aby podržaly potravu v sebe a nedovolily jej prejsť do iných údov, boly by niejen nespravodlivé, ale i úbohé a väčšmi by sa nenávidely medzi sebou, ako milovaly, lebo ich blaženosť, ako aj ich povinnosť, spočíva v súhlase s chovaním celej duše, ku ktorej patria, ktorá ich miluje väčšmi, než ony samy sa milujú.
483 Byt údom znamená žit, byt a hýbať sa len duchom tela a pre telo.
Oddelený úd, ktorý
nevidí telo, ku ktorému patrí, už len hynie a odumiera; predsa si však myslí,
že je celkom a keďže sa nedíva na seba ako na čiastku tela, od ktorého závisí,
myslí si, že závisí len od seba, a chce sa staf sám
stredom a telom. Keďže však nemá v sebe princíp života, len blúdi a čuduje sa v
neistote svojho bytia, lebo cíti dobre, že nie je telom, a pritom nevidí, že je
údom tela. Konečne, keď pozná seba, ako by sa spamätal a miluje sa len pre
telo; Túto mu je svojich predošlých poblúdení.
Podľa svojej prirodzenosti nemohol by milovať inú vec, iba ak pre seba a aby si ju podrobil, lebo každá vec väčšmi miluje seba než celok. Ale keď miluje telo, miluje seba, lebo žije len v ňom, s ním a pre neho: Qui adhaeret Deo, unus spiritus est[140].
Telo miluje ruku, a keby ruka mala vôľu,
mala by sa milovať práve tak, ako ju miluje duša. Každá láska, ktorá presahuje
nad to, je nespravodlivá.
Adhaerens Deo unus spiritus
est. Milujeme sa, lebo sme údmi Ježiša Krista.
Milujeme Ježiša Krista, lebo je telom, ktorého sme údmi. Všetko je jedno, jedno
je v druhom, ako tri Osoby.
484 Dva zákony
skôr stačia na spravovanie celej kresťanskej republiky, než všetky politické
zákony.[141]
485 Pravou a jedinou čnosťou je teda nenávidieť seba, lebo pre svoju žiadostivosť sme hodní nenávidenia, — a hľadať bytosť naozaj hodnú milovania, aby sme ju milovali. Keďže však nemôžeme milovať, čo je mimo nás, máme milovať bytosť, ktorá je v nás, a nie je nami, a to je pravda o každom človeku. Takáto je len Bytosť nekonečná. Kráľovstvo Božie je v nás[142]; dobro nekonečné je v nás, je »my sami,« a nie je »iny«.
486 Dôstojnosť človeka, keď bol ešte verný, spočívala v tom, že užíval a vládol nad stvoreniami, ale dnes je v tom, že sa od nich oddeľuje a si ich podmaňuje.
487 Každé náboženstvo, ktoré vo svojej viere neuctieva Boha ako princíp všetkého, a ktoré v svojej mravnosti nemiluje jediného Boha ako cieľ všetkého, je falošné.
488 2. Ruk. Guerrierov.
... Nie je však
možné, aby Boh bol kedy cieľom, ak nie je princípom. Vtedy človek obracia svoj
zrak nahor, ale opiera sa o piesok: tu zem sa preborí a my spadneme, dívajúc sa
na nebo.
489 Ak je jeden princíp všetkého, jeden cieľ všetkého: všetko je skrze neho a všetko pre neho. Pravé náboženstvo má nás teda učiť, aby sme len jeho ctili a len jeho milovali. Keď však nemôžeme ctiť, čo nepoznáme, a milovať niečo iného, ako seba, — náboženstvo, ktoré nás poučuje o týchto povinnostiach, má nás učiť aj o týchto slabostiach a poradiť nám aj lieky. Učí nás, že skrze jedného človeka všetko bolo stratené. že spojenie medzi Bohom a nami bolo prerušené a že jeden človek ho aj obnovil.
Rodíme sa v takej protive k láske Božej, a ona je taká nevyhnutná, že nutne
sa rodíme vinnými; ináč by Boh bol nespravodlivý.
490 Ľudia, keďže si nenavykli získavať zásluhu, ale ju len odmeňovať, kde ju našli hotovú, posudzujú Boha podľa seba.
491 Znakom pravého náboženstva má byť povinnosť milovať Boha. Je to správne a predsa ani jedno náboženstvo to neprikázalo: naše to urobilo. Musí poznať aj žiadostivosť, ai slabosť; naše tu urobilo. Má vedieť prinášať i lieky; prvým je modlitba. Ani jedno náboženstvo nežiadalo pre Boha milovať Ho a nasledovať.
492 Kto nemôže v sebe nenávidieť svoiu sebalásku a cit, ktorý ho poháňa, aby sa robil Bohom, je úplne zaslepený. Kto nevidí, že nič nie je tak proti spravodlivosti a pravde? Lebo nie je správne, že by sme si to zaslúžili; a je nespravodlivé a nemožné dôjsť k tomu, lebo všetci chcú to isté. Narodili sme sa teda v zjavnej nespravodlivosti, ktorej sa nemôžeme, ale musíme striasť.
No ani jedno
náboženstvo si nepovšimlo, že je to hriech, — že sme sa v ňom narodili, — že
sme povinní mu odolávať, a ani nepomyslelo dať nám proti nemu lieky.
493 Pravé náboženstvo nás poučuje, aké sú naše povinnosti, naše slabosti: pýcha a žiadostivosť, a aké sú lieky: poníženosť a umŕtvovanie.
494 Prvý odpis.
Pravé náboženstvo by malo poučovať o
veľkosti, biede, malo by viesť k úcte a pohŕdaniu sám sebou, k láske a
nenávisti.
495 Ak je nadprirodzenou zaslepenosťou žiť a neskúmať, čo sme, je strašné žiť zle a veriť v Boha.
496 Skúsenosť nám dokazuje, aký úžasný rozdiel je medzi zbožnosťou a dobrotou.
497 Proti tým, ktorí spoliehajúc sa na milosrdenstvo Božie sú vytrvalo nedbalí a nekonajú dobré skutky. — Pretože dvomi prameňmi našich hriechov sú pýcha a lenivosť, Boh odhalil nám v sebe dve vlastnosti, aby sme ich napravili: svoje milosrdenstvo a svoju spravodlivosť. Vlastným smyslom spravodlivosti je pokoriť pýchu, čo ako sväté sú skutky, et non intres in judicium[143]; a vlastným smyslom milosrdenstva je premáhať lenivosť povzbudzovaním na dobré skutky, ako je napísané: »Milosrdenstvo Božie povzbudzuje na pokánie«[144] a na inom mieste o Ninivčanoch: »Robme pokánie, aby sme videli, či hádam (Boh) nebude nám milosrdný.«[145] A takto milosrdenstvo ani zďaleka neschvaľuje nedbalosť, naopak, je to vlastnosť, ktorá proti nej výslovne bojuje; takže namiesto toho, aby sme hovorili: »Keby v Bohu nebolo milosrdenstva, museli by sme sa zo všetkých síl snažiť o čnosť«, treba naopak povedať, že práve preto, že v Bohu je milosrdenstvo, musíme sa snažiť zo všetkých síl.
498 Je pravda, ťažká je cesta k zbožnosti. Ale táto ťažkosť nepochádza zo zbožnosti, ktorá sa v nás rodí, ale z bezbožnosti, ktorá je ešte v nás. Keby sa naše smysly nespieraly pokániu a keby sa naša porušenosť nespierala čistote Božej, nebolo by v tom pre nás nič ťažkého. Trpíme len tou mierou, ako nepravosť — ktorá je nám prirodzená — odporuie nadprirodzenej milosti. Naše srdce cíti, ako sa trhá medzi protivnými silami. Ale bolo by veľmi nespravodlivé pripisovať toto násilie Bohu, ktorý nás priťahuje, a nepričítať svetu, ktorý nás zdržuje. Je to ako s dieťaťom, ktoré matka trhá z rúk zlodejov; má milovať v bolesti, ktorú trpí, láskavé a oprávnené násilie tej, ktorá sa snaží o jeho slobodu, a má nenávidieť útočnú a tyranskú násilnosť tých, ktorí ho zdržujú nespravodlivo. Najukrutnejší boj, ktorý Boh môže vypovedať ľuďom na tomto svete, je, keď ich nechá bez boja, ktorý priniesol na svet: »Prišiel som priniesť boj[146], hovorí; a aby poučil o tomto boji: »Oheň som prišiel hodiť na zem.«[147] Pred ním svet žil v tomto falošnom pokoji.
499 Vonkajšie skutky. — Nie je nič také nebezpečné, ako to, čo sa páči Bohu i ľuďom. Lebo stavy, ktoré sa páčia Bohu i ľuďom, majú jednu vec, ktorá sa páči Bohu, a druhú, ktorá sa páči ľuďom. Ako veľkosť svätej Terézie: Bohu sa páči jej hlboká pokora v jej zjaveniach; ľuďom sa páčia jej vysvetlenia. A tak o preteky napodobňujú jej reči, mysliac si, že napodobňujú jej stav, čiže milujú to, čo Boh miluje, a že prechádzajú do stavu, ktorý Boh miluje.
Lepšie je nepostiť
sa a byť poníženým, ako postiť sa, a byť samoľúby. Farizej, publikán.[148]
Čo by mi to
pomohlo, keby som si to pripomenul, keď mi to môže rovnako škodiť a osožiť, a
keď všetko závisí od požehnania Božieho, ktoré udeľuje len veciam vykonaným pre
neho a podľa jeho pravidiel a na jeho cestách, keď spôsob je práve taký
dôležitý ako vec, a hádam ešte väčšmi, lebo Boh môže si vybrať zo zla dobro a
bez Boha vyberáme zlo z dobra?
500 Prvý odpis.
Chápanie slov
dobro a zlo.[149]
501 Prvý stupeň: byt karhaný pre konanie zla a pochválený pre konanie dobra. Druhý stupeň: nebyť ani chválený, ani karhaný.
502 Abrahám neprijal nič pre seba, len pre svojich sluhov[150]; takto spravodlivý neprijíma od sveta nič pre seba, ani pochvalu sveta ale len pre svoje vášne, ktorým rozkazuje ako pán, hovoriac jednej: Iď, a druhej: Príď. Sub te erit appetitus tuus.[151] Jeho vášne, takto ovládané: lakomstvo, žiarlivosť, hnev, sú čnosťami a Boh sám ich pričíta[152]; a to sú práve také čnosti, ako je dobrotivosť, súcit, stálosť, ktoré sú tiež vášňami. Treba ich používať ako otrokov, a keď sa im ponecháva ich potrava, prekaziť, aby duša si z nej vzala; lebo keď vášne sú pánmi, sú to nepravosti, a tu dávajú duši svoj pokrm, a duša sa ním živí a otravuje.
503 Filozofi posvätili neresti tým, že ich pripisovali aj samému Bohu; kresťania posvätili čnosti.
504 Spravodlivý koná z viery i vo veciach najmenších: keď karhá svojich sluhov, praje si ich obrátenie duchom Božím a prosí Boha, aby ich napravil, a čaká práve toľko od Boha ako od svojich napomenutí a prosí Ho, aby požehnal jeho karhania. A takto koná i pri iných skutkoch.
505 Všetko nám môže byť smrteľné, aj veci určené pre našu službu; ako v prírode môžu nás zabiť múry, aj schody nás môžu zabiť, keď nestúpame správne.
Najmenší pohyb je
dôležitý pre celú prírodu; celé more sa mení jediným kamienkom. I pri milosti
najmenší čin je dôležitý pre celok svojimi následkami. Teda všetko je dôležité.
Pri každom čine
treba okrem skutku pozerať i na svoj prítomný, minulý a budúci stav, i na stavy
ostatných, pre ktorých má význam a musíme vidieť súvislosť všetkých týchto vecí.
A potom budeme naozaj zdržanliví.
506 Kiežby nám Boh nepripočítal naše hriechy, čiže všetky následky a dôsledky našich hriechov, ktoré sú strašné, i najmenšie chyby, keď ich chceme nasledovať bez milosrdenstva!
507 Hnutia milosti, zatvrdlivosť srdca, vonkajšie okolnosti.
508 Len pomocou milosti sa môže stať človek svätým; kto o tom pochybuje, nevie, čo je svätec, a čo človek.
509 Filozofi. — Je to čosi krásneho volať na človeka, ktorý nepozná seba, aby sám od seba šiel k Bohu! A čosi krásneho je povedať to človeku, ktorý pozná seba.
510 Človek nie je hodný Boha, ale nie je neschopný stať sa ho hodným.
Je nedôstojné
Boha, aby sa spojil s biednym človekom, ale nie je nedôstojné Boha vyslobodiť
človeka z jeho biedy.
511 Keby sme chceli tvrdiť, že človek je príliš malý, aby si zaslúžil spojenie s Bohom, sám by musel byť veľmi veľký, aby to mohol posúdiť.
512 Celá je telom Ježiša Krista, podľa jeho reči, nemožno však povedať, že je celým telom Ježiša Krista. Keď sa spoja dve veci bez premeny, nemožno povedať, že jedna sa stáva druhou: tak sa spája duša s telom, oheň s drevom, bez premeny. Premena je však potrebná, aby sa forma jednej stala formou druhej, ako napríklad spojenie Slova s človekom.
Keďže moje telo bez mojej duše by nebolo ľudským telom, teda moja duša, spojená s nejakou hmotou, tvorí moje telo. Nerobí rozdiel medzi podmienkou nevyhnutnou a podmienkou dostatočnou: spojenie je nevyhnutné, ale nie dostatočné. Ľavé rameno nie ie pravé. Nepriestupnosť je vlastnosťou telies. Totožnosť de numero v tomže čase vyžaduje totožnosť hmoty. Takto, keby Boh spojil moju dušu s nejakým telom v Číne, to isté telo idem numero by bolo1 v Číne; tá istá rieka, ktorá tečie tu. je idem numero ako rieka, ktorá tečie v tom istom čase v Číne.
513 Prečo ustanovil Boh modlitbu?
1. Aby ukázal svojim tvorom vznešenosť príčinnosti.
2. Aby nás poučil, od koho máme čnosť.
3. Aby nás naučil prácou si vyslúžiť iné čnosti.
(Aby si však
zachoval prednosť, dáva modlitbu, komu sám chce.)
Námietka: Niekto
si však bude myslieť, že modlitbu máme od seba.
To je nesmysel, lebo keď — majúc vieru — nemôžeme rnať čnosti, ako by sme mohli mať vieru? Je väčší rozdiel
medzi neverou a vierou, ako medzi vierou a čnosťou?
Zásluha; — toto
slovo je dvojsmyselné.
Meruit haberc Redemptorem. Meruit tam sacra mcmbra tangere, Digno tam sacra mcmbra tangere.[153] Non sum dignus.[154] Qui manducat indignus.[155] Dignus est accipere.[156] DigJtiare me.
Boh nie je povinný, len podľa svojich
sľubov. Sľúbil, že dožičí spravodlivosť modlitbám: nikdy nesľúbil modlitby inému,
len deťom zasľúbenia.[157]
Svätý Augustín
výslovne povedal, že sily budú odňaté spravodlivému. Ale povedal to náhodou;
lebo sa mohlo stať, že by sa nenaskytla príležitosť, aby to povedal. Ale jeho
princípy ukazujú, že keď sa naskytla príležitosť, bolo by nemožné, aby to
nepovedal, alebo aby nepovedal nič opačného. Je teda viac byť prinútený povedať
to, keď sa príležitosť naskytuje, než povedať to, keď sa príležitosť naskytla;
lebo prvé je z potreby, druhé z náhody. Ale oboje je všetko, čo si možno priať.
514 »S bázňou
konajte dielo svojho spasenia.«[158]
Dôkazy modlitby: Petenti dabitur. ) Teda je v
našej moci prosiť. Naopak... nie je v nej, lebo udelenie, ktoré by ho prosilo,
nie je v nej; lebo ak nie je v nej spasenie a je v nej udelenie, nie je tam
modlitba.
Spravodlivý by už teda nemal dúfať v Boha, lebo nemá dúfať, ale usilovať sa dostať, čo prosí.
Dôvoďme teda, lebo
človek je teraz neprávosťou od prvého hriechu, a pretože Boh nechce, aby sa
týmto od neho nevzďaľoval, že len prvým účinkom sa nevzďaľuje od neho.
Teda tí, ktorí sa vzďaľujú, nemajú to
prvé, bez čoho sa človek nevzďaľuje od Boha, a tí, ktorí sa nevzďaľujú, majú
tento prvý účinok. Teda tí, ktorí požívali nejaký čas milosti týmto prvým
účinkom, prestávajú prosiť, lebo nemajú tento prvý účinok.
Potom Boh opúšťa
prvý v tomto smysle ...
515 Vyvolení
nebudú vedieť o svojich čnostiach a zatratení o veľkosti svojich hriechov:
»Pane, kedy sme ťa videli hladného, smädného atď.?[159]
516 Rim. 3, 27: Sláva je vylúčená: akým zákonom? zákonom skutkov? nie, ale zákonom viery. — Teda viera nie je v našej moci ako skutky zákona a je nám daná iným spôsobom.
517 Utešte sa: nečakajte ju od seba, ale naopak, neočakávajúc nič, máte ju očakávať od seba.
518 Každý stav, aj mučeníci, sa majú báť, podľa Písma.
Najväčšou mukou
očistca je neistota rozsudku. Deus absconditus.[160]
519 Ján 8.: Multi crediderunt in eum. Dicebat ergo Jesus:
»Si manseritis
..., V E R E mei discipuli eritis, et V E RI TAS LIBERABIT VOS«. Responderunt:
»Semen Abrahae sumus, et nemini servimus unquam.[161]
Je veľký rozdiel
medzi učeníkmi a pravými učeníkmi. Rozoznáme ich, keď im povieme, že pravda ich
vyslobodí. Lebo keď povedia, že sú slobodní, a že na nich je, či sa dostanú z
otroctva diablovho, isteže sú učeníkmi, ale nie pravými učeníkmi.
520 Zákon nezničil prirodzenosť; ale ju poučil;[162] milosť nezničila zákon; ale dala sa mu uplatniť.[163] Viera, prijatá pri krste, je prameňom celého života kresťana, i na vieru obrátených.
521 Milosť bude vždy na svete (tak ako prirodzenosť), takže je akosi prirodzená. A tak vždy budú pelagiáni,[164] a vždy katolíci, a vždy bude boj; lebo prvé narodenie činí jedných, a milosť druhého narodenia činí druhých.
522 Zákon zaväzoval na to, čo nedával. Milosť dáva to, na čo zaväzuje.
523 Všetka viera spočíva v Ježišovi Kristovi a v Adamovi[165] a všetka mravnosť v žiadostivosti a milosti.
524 Niet pre človeka vhodnejšej náuky, než je tá, ktorá ho poučuje o jeho dvojakej schopnosti dostať a stratiť milosť pre dvojaké nebezpečenstvo, ktorému je ustavične vystavený, zúfalstvu alebo pýche.
525 Filozofi nepredpisovali city obom stavom primerané. Vnukali hnutia čistej veľkosti, a to nie je stav človeka. Vnukali hnutia čistej nízkosti, a to nie je stav človeka. Hnutia nízkosti sú potrebné, nie od prírody, ale z kajúcnosti, nie aby sme v nej zotrvali, ale aby sme kráčali k veľkosti. Potrebné sú hnutia veľkosti, nie zo zásluhy, ale z milosti, a len vtedy, keď prešly nízkosťou.
526 Bieda prehovára na zúfalstvo, pýcha na povýšenosť. Vtelenie ukazuje človeku veľkosť jeho biedy veľkosťou lieku, ktorého bolo treba.
527 Poznanie Boha bez poznania vlastnej biedy vedie k pýche. Poznanie vlastnej biedy bez poznania Boha vedie do zúfalstva. Poznanie Ježiša Krista tvorí stred, lebo v ňom nachádzame aj Boha aj svoju biedu.
528 Ježiš Kristus je Boh, ku ktorému sa približujeme bez pýchy a pred ktorým sa koríme bez zúfalstva.
529 ... Nie pokorenie, ktoré nás činí neschopnými dobra, ani svätosť, prostá zla.
530 Ktosi raz povedal, že pocítil veľkú radosť a dôveru, keď odchádzal zo spovedelnice. Iný mi povedal, že sa nezbavil strachu. Pomyslel som si potom, že z týcho dvoch mal by sa slúčiť jeden dobrý, a obaja chybili v tom, že nemali city jeden druhého. Tak sa to stáva často aj v iných veciach.
531 Kto pozná vôľu svojho pána, bude viac bitý pre moc, ktorú má, pretože vie.[166] Qui justus est, justificetur adhuc,[167] pre moc, ktorú má, lebo je spravodlivý. Od toho, kto dostal viac, bude sa viac požadovať, pre moc, ktorú má z pomoci.
532 V Písme sú state na útechu všetkým stavom a state na výstrahu všetkým stavom.
Zdá sa, že príroda
svojimi dvomi nekonečnosťami, prirodzenými a normálnymi, urobila to isté, lebo
vždy budeme raz hore, raz dolu, spôsobnejší a menej spôsobní, vznešenejší a
úbohejší, aby naša pýcha bola pokorená a naša úbohosť znovu pozdvihnutá.
533 Comminutum cor,[168] svätý Pavol, hla, to je kresťanská povaha. »Alba vás menovala, ja vás už nepoznám,[169] Corneille, hla, to zas povaha neľudská. Ľudská povaha je opačná.
534 Sú len dva druhy ľudí: spravodliví, ktorí sa pokladajú za hriešnikov; a hriešnici, ktorí sa pokladajú za spravodlivých.
535 Sme veľmi zaviazaní tým, ktorí upozorňujú na naše chyby, lebo nás pokorujú. Učia, že opovrhovali nami; nezabraňujú, aby sme nimi neboli v budúcnosti, lebo máme mnoho iných chýb, ktoré nás robia hodnými opovrhnutia. Pripravujú cestu nápravy a vyslobodenia z chyby.
536 Človek je taký, že keď mu stále hovoria, že je hlúpy, uverí; a keď si to sami sebe navrávame, uveríme. Lebo človek vedie sám v sebe rozhovor, ktorý treba dobre viest: Corrumpunt bonos mores colloquia prava.[170] Treba byť ticho, dokiaľ len možno, a zaoberať sa len s Bohom, o ktorom vieme, že je pravda; a tak sami sa o nej presvedčíme.
537 Kresťanstvo je podivné! Prikazuje človekovi, aby poznal, aký je nízky a ohavný, a nariaďuje mu, aby sa snažil byť podobný Bohu. Bez tejto protiváhy toto povyšovanie by ho urobilo hrozne márnivým, alebo jeho ponižovanie by ho urobilo strašne opovrhnutým.
S akou malou pýchou verí kresťan, že je
spojený s Bohom! S akým malým opovrhnutím sa prirovnáva k zemskému červovi! Aký
krásny spôsob prijímať život i smrť, dobro i zlo!
539 Je nejaký rozdiel medzi poslušnosťou vojaka a kartuziána? Obaja sú rovnako poslušní, závislí a prekonávajú rovnako tvrdé cvičenia. Ale vojak stále dúfa, že sa stane velitelom, a nestáva sa ním nikdy; (lebo velitelia i kniežatá sú vždy otrokmi a sú závislí); ale on vždy dúfa a sa namáha, aby to dosiahol; kartuzián však skladá sľub, že bude vždy závislý. Nelíšia sa teda stálou službou, do ktorej sa dali, ale nádejou, ktorú jeden má vždy a druhý nikdy.
540 V nádeji kresťanov, že obsiahnu nekonečné dobro, je skutočná radosť i strach: lebo to nie je tak ako s tými, ktorí očakávali kráľovstvo, z ktorého by nemali nič, lebo sú poddaní; ale oni dúfajú vo svätosť, vyňatie z nespravodlivosti, a z toho už majú niečo.
541 Nik nie je taký šťastný, rozumný, čnostný a milý ako pravý kresťan.
542 Len kresťanské náboženstvo robí človeka i milým i šťastným. V počestnosti nemôžeme byť naraz milí a šťastní.
543 Úvod. — Metafyzické dôkazy Boha sú tak ďaleko od ľudského rozumovania a sú také spletité, že nás veľmi nedojímajú. A keby aj pôsobily na niektorých, to je len začas, kým vidia onen dôkaz; ale o hodinu sa už boja, že sa mýlili.
Quod curiositate cognoverunt, superbia amiserunt.[171]
To je ovocie
poznania Boha, ktoré sa deje bez Ježiša Krista a znamená byť bez prostredníka v
spojení s Bohom, ktorého poznali bez prostredníka. Kým tí, čo poznali Boha
skrze prostredníka, poznajú svoju biedu.
544 Prvý odpis.
Boh kresťanov je
Boh, ktorý v duši vyvoláva cit, že je jej jediným dobrom, že všetok jej pokoj
je v ňom a len vi tom je jej radosť, že Ho miluje; a súčasne vzbudzuje v nej
hrôzu z prekážok, ktoré ju zdržiavajú a bránia milovať Boha zo všetkých síl.
Sebaláska a žiadostivosť, ktoré ju zdržujú, sú jej neznesiteľné. Tento Boh v
nej budí pocit, že základ sebalásky, ktorá ju ničí, je v nej, a len on ju môže
vyliečiť.
545 Ježiš Kristus ustavične pripomínal ľuďom, že milujú sami seba, že sú otroci, zaslepení, chorí, nešťastní a hriešni; že treba, aby ich vyslobodil, osvietil, oblažil a vyliečil; a to sa môže stať, keď budú nenávidieť seba a jeho nasledovať biedou a smrťou kríža.
546 Bez Ježiša Krista človek musí byť v neprávosti a v biede. S Ježišom' Kristom človek je bez neprávosti a biedy. V ňom je všetka naša čnosť a všetka naša blaženosť. Bez neho je len neprávosť, bieda, omyly, temnoty, smrť a zúfalstvo.
547 Boh skrze Ježiša Krista.[172] Boha poznávame len skrze Ježiša Krista. Bez tohto Prostredníka nie je možné nijaké spojenie s Bohom; skrze Ježiša Krista poznávame Boha. Všetci, ktorí tvrdili, že poznajú Boha a dokazujú ho bez Ježiša Krista, mali len bezmocné dôkazy. Ale na dokázanie Ježiša Krista máme proroctvá, ktoré sú pevné a hmatateľné dôkazy. A keďže tieto proroctvá sa vyplnily a udalosti potvrdily ich pravdivosť, znamenajú istotu týchto právd a sú teda aj dôkazom božstva Ježiša Krista. V ňom a skrze neho poznávame teda Boha. Mimo neho a bez Písma, bez dedičného hriechu, bez nevyhnutného Prostredníka, ktorý bol prisľúbený a prišiel, nemožno vôbec dokázať Boha, hlásať dobrú náuku a dobrú morálku. Ale skrze Ježiša Krista a v Ježišovi Kristovi dokazujeme Boha, hlásame mravnosť a učenie. Ježiš Kristus je teda pravým Bohom človečenstva.
Ale súčasne
poznávame svoju biedu, lebo Boh nie je nič iného ako opravovateľ
našej biedy. Preto Boha dobre môžeme poznať len vtedy, keď poznáme svoje
previnenia.
Aj tí, ktorí
poznali Boha a nepoznali svoju biedu, nevelebili jeho, ale seba. Quia non cognovit
per sapientiam, placuit Deo per stultitiam praedicationis salvos facere.[173]
548 Nielenže Boha nepoznávame len skrze Ježiša Krista, ale ani sami seba nepoznávame, len skrze Ježiša Krista. Život a smrť poznáme len skrze Ježiša Krista. Mimo Ježiša Krista revieme, čo je náš život, naša smrť, ani Boh, ani my sami.
Teda bez Písma,
ktoré smeruje len k Ježišovi Kristovi, nepoznáme nič, vidíme len temnosť,
zmätok v prirodzenosti Božej a vo vlastnej prirodzenosti.
549 Je nielen nemožné, ale i zbytočné poznať Boha bez Ježiša Krista. Nevzdialili sa od neho, ale priblížili sa mu; neponížili sa, ale ...
Quo quisquam optimus est, pessimus, si hoc ipsum, quod optimum est, adscribat sibi.[174]
550 Milujem chudobu, lebo i Ježiš Kristus ju miloval. Milujem hmotné statky, lebo pomocou nich možno pomáhať biednym. Zachovávam vernosť každému. Neodplácam zlo zlým; ale im prajem podobný stav, ako je môj, v ktorom sa neprijíma zlo ani dobro od ľudí. Snažím sa byť spravodlivý, pravdivý, úprimný a verný každému a zo srdca milujem tých, S ktorými ma Boh spojil užšie; a či som sám alebo pred zrakmi ľudí, pri všetkých skutkoch myslím na Boha, ktorý ich má súdiť, a ktorému som ich všetky zasvätil.
Také sú moje city
a po všetky dni svojho života zvelebujem svojho Vykupiteľa, ktorý ich vštepil
do mňa, a ktorý z človeka, plného slabosti, biedy, žiadostivosti a ctižiadosti
urobil človeka oslobodeného od všetkého tohto zla silou svojej milosti; jej
patrí všetka sláva z toho, lebo zo seba mám len biedu a blud.
551 Dignior plagis quam osculis non
timeo quia amo.[175]
552 Hrob Ježiša Krista. — Ježiš Kristus bol mŕtvy, ale ho videli na kríži. Umrel a bol skrytý v hrobke.
Ježiša Krista
pochovali len svätí.
Ježiš Kristus
nevykonal v hrobe nijaký zázrak.
Len svätí tam
vstupujú.
Tam začína Ježiš
Kristus nový život, nie na kríži.
To je posledné
tajomstvo Utrpenia a Vykúpenia.
(Ježiš Kristus učí
živý, mŕtvy, pochovaný, vzkriesený.)
Ježiš Kristus
nemal na zemi miesta, kde by si bol odpočinul, len v hrobe.
Jeho nepriatelia
prestali ho sužovať len vtedy, keď už bol v hrobe.
553 Tajomstvo
Ježišovo. — Ježiš znáša vo svojom utrpení muky, ktoré mu spôsobujú ľudia; ale
pri svojom skonávaní trpí muky, ktoré si sám spôsobuje: turbavit
semetipsum.[176]
Je to mučenie nie
z ruky ľudskej, ale všemohúcej, lebo aby sa ono vytrpelo, treba byt všemohúcim.
Ježiš hľadá aspoň trochu útechy u svojich troch najdrahších priateľov, a oni spia.[177] Prosí ich, aby bedlili trocha s ním, a oni ho opúšťajú celkom ľahostajne, tak málo cítiac s ním, že ani na chvíľku sa nemohli ubrániť spánku. A tak Ježiš sám bol ponechaný hnevu Božiemu.
Ježiš je jediný na
zemi, ktorý nielen cíti a rozdeľuje svoje utrpenie, ale ktorý ho pozná: len
nebo a on ho pozná.
Ježiš je v
záhrade, nie v záhrade rozkoší — ako prvý Adam, kde sa zatratil a s ním celé
ľudské pokolenie; — ale v záhrade múk, kde spasil seba a celé ľudské pokolenie.
Prekonáva toto
utrpenie a túto opustenosť v hrôze noci.
Verím, že Ježiš
nenariekal nikdy, len vtedy jediný raz; ale tu narieka, ako by už nemohol niesť
svoju nesmiernu bolesť: »Smutná je duša moja až na smrť.«
Ježiš hľadá druhov
a potechu medzi ľuďmi. Zdá sa mi, to je jediný raz v jeho živote. Ale ich
nenachádza, lebo učeníci spia.
Ježiš bude
dokonávať až do konca sveta: nespime v tomto čase.
Ježiš uprostred
tohto úplného opustenia od sveta a od svojich priateľov, ktorých si vybral, aby
s ním bedlili, keď ich nachádza v spánku, vyčíta im nebezpečenstvo, ktorému
vystavujú seba, a nie jeho, a so srdečnou láskou im pripomína, nevďačníkom, ich
vlastnú spásu, dobro a napomína ich, že duch je ochotný, ale telo slabé.
Ježiš, keď ich
nachádza znovu spať, keď ani jeho, ani ich vlastné uváženie ich nevedelo
zadržať, je taký dobrý, že ich nezobúdza a necháva ich odpočívať.
Ježiš sa modlí v neistote o vôli Otcovej a
bojí sa smrti; ale keď ju poznal, ide, aby sa jej obetoval: Eamus.[178]
Processit (Ján).[179]
Ježiš prosil ľudí a
oni ho nevypočuli.
Ježiš, kým jeho
učeníci spali, vykonal ich spasenie. Vykonal ho pre každého spravodlivého, kým
oni spali, i v ničote pred ich narodením, i v hriechoch od ich narodenia.
Len raz prosí, aby
sa kalich vzdialil, a ešte s odovzdaním prosil, a dva razy, aby sa vrátil, keď
toho treba.
Ježiš v žiali.
Ježiš, keď videl
všetkých svojich priateľov spať a všetkých svojich nepriateľov bdieť, celý sa
odovzdáva svojmu Otcovi.
Ježiš nevidí v
Judášovi svojho nepriateľa, ale rozkaz Boha, ktorého miluje, a priznáva to,
lebo ho volá priateľom.[180]
Ježiš sa odtrhuje
od svojich učeníkov, aby začal svoj smrteľný zápas; treba sa odtrhnúť od
svojich najbližších a najmilších a nasledovať ho.
Pretože Ježiš je v
smrteľnom zápase a v najväčších bolestiach, modlime sa dlhšie.
Prosíme
milosrdenstvo Božie, nie aby nás nechalo na pokoji v našich neprávostiach, ale
aby nás od nich oslobodilo.
Keby Boh nám dával
učiteľov zo svojej ruky, och, ako ochotne by sme ich mali poslúchať!
Nevyhnutnosť a udalosti z nej sú neklamné.
— Teš
sa; nehľadal by si ma, keby si ma nebol našiel.
Myslel som na teba
v svojom smrteľnom zápase; prelieval som kropaje krvi za teba.[181]
Skôr by si ma pokúšal, ako seba skúšal,
keby si premýšľal, či by si dobre urobil tú alebo onu
neprítomnú vec. Urobím ju v tebe, keď sa naskytne.
Daj sa viest
mojimi pravidlami; viď, ako dobre som viedol Pannu a svätých, ktorí ma nechali
pôsobiť v sebe.
Otec má rád
všetko, čo robím.
Chceš, aby ma to
vždy stálo krv môjho človečenstva a ty mi nedáš svoje slzy?
Tvoje obrátenie je
mojou vecou: neboj sa a pros s dôverou ako za mňa.
Pri tebe som podľa
svojho slova v Písme; svojím duchom i vnuknutiami v Cirkvi; i svojou mocou v
kňazoch; svojou modlitbou vo veriacich.
Lekári ťa nevyliečia, lebo nakoniec umrieš. Ale ja uzdravujem a robím telo nesmrteľným.
Strp okovy a
telesné otroctvo; tu ta vyslobodím len z otroctva duševného.
Ja som ti väčším
priateľom ako ten alebo onen, lebo urobil som za teba viac ako oni; a neboli by
vytrpeli to, čo som ja vytrpel za teba; a neumreli by za teba v čase tvojej
nevery a ukrutnosti, ako som to urobil ja, ako som ochotný urobiť a urobím vo
svojich vyvolených a vo Svätej Sviatosti.
Keby si poznal
svoje hriechy, stratil by si odvahu.
»Stratím ju teda,
Pane, lebo verím v ich zlobu, ako ty hovoríš.«
Nie, lebo ja,
skrze ktorého sa to dozvedáš, môžem ťa z nich uzdraviť, a že ti to hovorím, je
znakom, že ta chcem uzdraviť. Tou mierou, akou ich odpykáš, poznáš ich a povie
sa ti: »Pozri na hriechy, ktoré sú ti odpustené. Čiň pokánie za svoje skryté
hriechy a pre tajnú zlobu tých, ktorých poznáš.«
— »Pane, dávam ti všetko.«
— Milujem ťa vrúcnejšie, ako si ty miloval
svoje nečistoty, ut immundus
pro luto.
Moja je z toho
sláva, a nie tvoja, ty červ pozemský!
Spýtaj sa svojho
vodcu, keď moje vlastné slová sú ti príležitosťou na zlo, márnivosť alebo
zvedavosť.
— »Vidím priepasť svojej pýchy, zvedavosti
a žiadostivosti. Niet tu vzťahu medzi mnou a Bohom, ani medzi sprrvodlivým Ježišom Kristom. Ale sa stal hriechom skrze
mňa; všetky tvoje rany padlý na neho. Je ohavnejší ako ja a ani trocha mnou
nepohŕda; pokladá si za česť, že idem k nemu a mu pomáham.
Ale uzdravil seba
a mňa uzdraví tým skôr.
Treba, aby som
pripojil svoje trápenia k jeho trápeniam a aby som sa s ním spojil, a on
zachraňujúc seba, zachráni i mňa.
Ale v budúcnosti
nech sa ich nepridáva.
Eritis sicut dii, scientes bonum et malum.[182] Každý sa robí bohom, keď súdi: »Toto je dobré alebo zlé«, a keď plače, alebo sa veľmi raduje z udalostí.
Konať malé veci
ako veľké pre velebnosť Ježiša Krista, ktorý ich koná v nás a žije naším
životom; a konať veci veľké ako malé a ľahké pre jeho všemohúcnosť.
554 Zdá sa mi, že Ježiš Kristus dovoľuje dotknúť sa jeho rán len po zmŕtvychvstaní: Noli me tangere.[183] Smieme sa spojiť len s jeho utrpením.
Odovzdal sa na prijímanie ako smrteľný —
pri poslednej večeri; ako vzkriesený — učeníkcm z Emauz; ako nanebevstúpivší —
celej Cirkvi.
555 Neporovnávaj sa s inými, len so mnou. Ak ma nenachádzaš v tých, s ktorými sa porovnávaš, porovnávaš sa s čímsi biednym. Keď ma v nich nenachádzaš, porovnaj sa s ním. Ale čo tam budeš porovnávať? Teba alebo mňa v tebe? Ak teba, je to čosi odporného. Ak mňa, porovnávaš sa so mnou. Lebo ja som Boh v každom.
Hovorím s tebou a
radím ti často, lebo tvoj vodca nemôže s tebou hovoriť; lebo nechcem, aby si
nemal vodcu. A možno, že to robím na jeho modlitby, a on ťa teda vedie a ty to
nevidíš. Nehľadal by si ma, kebys' ma nemal.
Neznepokojuj sa
teda.
556 Prvý odpis.
Rúhajú sa tomu, čo nepoznajú. Kresťanské náboženstvo spočíva na dvoch bodoch.[184] Rovnako je dôležité, aby ich ľudia poznali, a tak isto je nebezpečné, keď o nich nevedia. A rovnako je to milosrdenstvom Božím, že im dal znaky oboch.
A predsa usudzujú, že jeden z týchto bodov nie je, z toho, z čoho by mali usudzovať opak. Mudrcov, ktorí hlásali, že je len jeden Boh, prenasledovali; Židov nenávideli; kresťanov ešte viac. Videli prirodzeným rozumom, že ak je na zemi pravé náboženstvo, všetko musí k nemu smerovať ako do svojho stredu.
Cieľom každého vedenia
vecí musí byť potvrdenie a veľkosť náboženstva; ľudia majú mať v sebe city shodné s tým, čo nás ono učí. A konečne ono má byť takto
cieľom a stredom, kam všetky veci smerujú, aby, kto pozná jeho zásady, mohol
vysvetliť i celú prirodzenosť ľudskú osobitne a aj celé riadenie sveta vôbec.
A práve preto sa rúhajú kresťanskému náboženstvu, lebo ho zle poznajú. Myslia si, že jednoducho spočíva v modlitbe Bohu veľkému, mocnému a večnému. Je to vlastne deizmus,[185] práve taký cudzí náboženstvu kresťanskému ako ateizmus, ktorý je celkom jeho opakom. A z toho usudzujú, že toto náboženstvo nie je pravé, lebo nevedia, že všetky veci shodne potvrdzujú, že Boh sa neukazuje ľuďom celkom otvorene, hoci by to mohol urobiť. Ale nech si z toho ukujú, čo budú chcieť, proti deizmu, neusúdia nič proti kresťanskému náboženstvu. Ono spočíva na tajomstve Vykúpi tela, ktorý spojil v sebe dve prirodzenosti: ľudskú a božskú, a vyslobodil ľudí z hniloby hriechu, aby ich smieril s Bohom vo svojej božskej bytosti.
Hlása teda ľuďom
tieto dve pravdy naraz: že je jeden Boh, ktorého sú ľudia schopní, a že je
porušenosť v prirodzenosti, ktorá ich robí nehodnými Jeho. Je rovnako dôležité,
aby ľudia poznali jedno i druhé. A je práve také nebezpečné pre človeka poznať
Boha a nepoznať svoju biedu, ako keď pozná svoju úbohosť, ale nepozná
Vykupiteľa, ktorý ho môže uzdraviť. Len jedno poznanie z týchto dvoch vedie
alebo k pýche filozofov, ktorí poznali Boha, a nepoznali svoju úbohosť, alebo k
zúfalstvu ateistov, ktorí poznajú svoju biedu, ale nepoznajú Vykupiteľa.
A tak ako človek
musí poznať tieto dva body, tak je vecou milosrdenstva Božieho, že nám ich dal
poznať. Kresťanské náboženstvo to robí a práve na tom spočíva.
Skúmajme poriadok
sveta podľa toho a uvidíme, či všetky veci nesmerujú k potvrdeniu dvoch
hlavných zásad tohto náboženstva: Tí, ktorí blúdia, len preto blúdia, lebo
nevedia jednu z oboch vecí. Možno teda poznať Boha bez svojej biedy a svoju
biedu bez Boha. Ale nemožno poznať Ježiša Krista, keď nepoznáme zároveň aj Boha
aj svoju biedu. Ježiš Kristus je cieľom všetkého a stredom, ku ktorému sa
všetko tiahne. Kto ho pozná, pozná smysel všetkého.
A preto nepodujmem
sa tu dokazovať prirodzenými dôvodmi ani jestvovanie Boha, ani Trojicu, ani
nesmrteľnosť duše, ani nič podobného, nielen preto, že by som sa necítil dosť
silným nájsť v prírode dôvody, ktorými by som presvedčil zatvrdilých
neznabohov, ale aj preto, lebo toto poznanie bez Ježiša Krista je neužitočné a
neplodné. Keby niekto bol presvedčený, že rozmery čísiel sú pravdy nehmotné, večné
a závislé od prvej pravdy, z ktorej všetky pochádzajú, a voláme ju Bohom,
nemyslel by som si o ňom, že veľmi pokročil na ceste ku svojmu spaseniu.
Boh kresťanov nie
je len Bohom, prostým pôvodcom geometrických právd a prírodného poriadku. To je
mienka pohanov a epikurejcov. Nie je ani Bohom, ktorý bdie svojou
prozreteľnosťou nad životom a statkami ľudskými a udeľuje rad šťastných rokov
tým, ktorí ho ctia; to je podiel Židov. Ale Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh
Jakubov, Boh kresťanov je Boh lásky a útechy; je Boh, ktorý naplňuje dušu a
srdcia tých, ktorí sú jeho; je Boh, ktorý im dáva vnútorne pocítiť ich biedu a
svoje nekonečné milosrdenstvo; spája sa s hĺbkou ich duše, naplňuje ju
poníženosťou, radosťou, dôverou a láskou; robí ich neschopnými iného cieľa, ako
je on sám.
Všetci, ktorí
hľadajú Boha mimo Ježiša Krista a sa zastavujú v prírode, alebo nenašli nijaké
uspokojujúce vysvetlenie, alebo nakoniec nájdu nejakú cestu, ako poznať Boha a
slúžiť mu bez prostredníka, a tak upadnú alebo do ateizmu, alebo do deizmu,
ktoré sú kresťanskému náboženstvu skoro rovnako odporné.
Bez Ježiša Krista
svet by sa neudržal, lebo musel by byť alebo zničený, alebo by musel byť
hotovým peklom.
Keby svet mal
poučiť človeka o Bohu, jeho božskosť by žiarila nepopierateľne na všetkých
stranách. Ale keďže svet jestvuje len skrze Ježiša Krista pre Ježiša Krista a
na poučenie ľudí o ich porušenosti a o ich vykúpení, všetko sa v ňom jagá
dôkazmi týchto dvoch právd. Všetko, čo v ňom vidíme, neznačí ani úplnú
neprítomnosť, ani zjavnú prítomnosť božstva, ale prítomnosť Boha, ktorý sa
skrýva. Všetko je poznačené týmto znamením.
Kto poznáva
prírodu, nepoznáva ju len preto, aby poznával svoju úbohosť? A kto ju pozná,
len sám bude nešťastný?
Nie je potrebné,
aby nič nevidel; ani to netreba, aby ho videl dosť, aby veril, že ho'má; lebo aby sme poznali, čo sme stratili, treba vidieť
i nevidieť; a to je práve stav prirodzenosti.
Čo aké stanovisko
zaujme, nenechám ho pri ňom na pokoji.
557 Prvý odpis.
Teda je pravda, že všetko poúča človeka o jeho stave, ale treba tomu dobre rozumieť: lebo nie je pravda, že všetko odkrýva Boha, a nie je pravda, že všetko skrýva Boha. Ale je pravda, že razom sa skrýva tým, čo ho pokúšajú, a odkrýva sa tým, čo ho hľadajú, lebo ľudia sú zároveň nehodní Boha i schopní Boha: nehodní svojou porušenosťou a schopní svojou prvotnou prirodzenosťou.
558 Prvý odpis.
Na čo budeme teda
usudzovať zo všetkých našich temnôt, ak nie na svoju nehodnosť?
559 Prvý odpis.
Keby sa Boh nikdy
nebol zjavil, toto večné nezjavovanie sa bolo by dvojsmyselné
a mohlo by znamenať práve tak neprítomnosť každého božstva, ako nehodnosť ľudí
ho poznať. Ale tým, že sa zjavuje niekedy, a nie vždy, odstraňuje sa dvojsmyselnosť. Keď sa zjaví raz, je vždy; a tak môžeme
usudzovať len toľko, že je jeden Boh, a že ľudia nie sú ho hodní.
559 biš. Prvý odpis.
Večná bytosť je
vždy, keď je raz.
560 Prvý odpis.
Nechápem ani
slávny stav Adama, ani povahu jeho hriechu, ani prenesenie jeho hriechu na nás.
To sú veci, ktoré sa stály v stave celkom inej prirodzenosti, než je naša
prirodzenosť a ktoré presahujú stav našej terajšej schopnosti.
To všetko je
zbytočné vedieť, ak sa chceme z toho dostať; a jediné, čo je pre nás dôležité,
je, že sme biedni, skazení, oddelení od Boha, ale vykúpení Ježišom Kristom; a o
tom nájdeme obdivuhodné dôkazy na zemi. Takto oba dôkazy porušenosti a
vykúpenia odvodzujú sa z bezbožných, ktorí žijú' v ľahostajnosti k náboženstvu,
a zo Židov, ktorí sú jeho nesmieriteľnými
nepriateľmi.
560 bis. Prvý odpis.
A tak celý vesmír
učí človeka alebo že je porušený, alebo že je vykúpený; všetko mu hlása jeho
veľkosť alebo jeho úbohosť. Opustenosť Bohom javí sa na pohanoch, priazeň Boha
na Židoch.
561 Sú dva spôsoby, ako presviedčať o pravdách nášho náboženstva: jeden silou rozumu, druhý autoritou toho, ktorý hovorí. Nepoužívame ten posledný, ale ten prvý. Nehovoríme: »Treba to uveriť, lebo Písmo, ktoré to tvrdí, je božské«, ale hovoríme, že treba veriť pre ten a ten dôvod, čo je slabým dôkazom, lebo rozum je ohybný v každom smere.
562 Na svete všetko poukazuje či na úbohosť človeka, alebo na milosrdenstvo Božie; ukazuje alebo bezmocnosť človeka bez Boha, alebo silu človeka s Bohom.
563 Ako budú zmätení zatratení, keď uvidia, že budú odsúdení svojím vlastným dôvodom, ktorým chceli odsudzovať kresťanské náboženstvo!
564 Proroctvá, ba i zázraky a dôkazy nášho náboženstva nie sú takej povahy, aby sme mohli povedať, že sú úplne presvedčivé. Ale sú aj také, že nemôžeme povedať, že veriť im je nerozumné. Je v nich svetlo i temnota, aby jedni boli osvietení a druhí zatemnení. Ale zrejmosť je taká, že prevyšuje, alebo sa aspoň rovná opačnej zrejmosti; takže rozum by nemohol rozhodnúť, že nemá byť nasledovaná; a tak môže rozhodovať len žiadostivosť a zlomyseľnosť srdca. Tým spôsobom je dosť zrejmosti na odsúdenie a málo na presviedčanie; takže je zjavné, že tí, ktorí ju nasledujú, robia to z milosti, nie z rozumu; a tých, ktorí sa jej vyhýbajú, odvádza žiadostivosť, a nie rozum.
Vere discipuli,[186]
vere Israelita,[187]
vere liberi,[188]
vere cibus.[189]
565 Prvý odpis.
Poznajte teda
pravdu náboženstva i v nejasnosti náboženstva, v malej jasnosti, ktorú o ňom
máme, v ľahostajnosti k jeho poznaniu.
566 Ináč neporozumieme dielam Božím, keď si nevyznačíme zásadu, že jedných chcel zaslepiť, a iných osvietiť.
567 Dva opačné dôvody. Začať treba takto: bez toho nepochopíme nič a všetko je kacírske. A na konci každej pravdy treba dodať, že si pripomíname pravdu opačnú.
568 Námietka. — V Písme Svätom je zrejme mnoho vecí, ktoré nie sú z vnuknutia Ducha Svätého.
Odpoveď. — Teda
neškodia viere.
Námietka. — Ale
Cirkev rozhodla, že všetko pochádza od Ducha Svätého.
Odpoveď. Odpovedám
dvojako: Cirkev nikdy takto nerozhodla; po druhé: keby bola takto rozhodla,
mohlo by sa to aj takto udržať.
Je mnoho nepravých
duchov.
Dionýzius cíti lásku kresťanskú, bol na mieste.[190] Myslíte, že proroctvá, uvádzané v Evanjeliu, spomínajú sa preto, aby nás obrátily? Nie, ale aby vás vzdialily od viery.
569 Cirkevné učenie. Na začiatku Cirkvi kacíri slúžia za dôkaz kánonického učenia.
570 Do kapitoly o Základoch treba vložiť, čo sa hovorí v Podobenstvách o príčine podobenstiev: prečo je prorokovaný posledný príchod Ježiša Krista, a prečo je prorokovaný nejasne.
571 Dôvod, prečo Podobenstvá. (Maly hovoriť ľudu smyselnému a urobiť ho strážcom duchovného Zákona): aby sa uverilo Mesiášovi, boly potrebné preichádzajúce proroctvá, ktoré by boly prenášaná od ľudí hodnoverných, starostlivých a verných, od ľudí s neobyčajnou horlivosťou, známou po celej zemi.
Aby sa to všetko
podarilo, Boh vyvolil tento smyselný národ a sveril mu proroctvá, ktoré predpovedajú Mesiáša ako
vysloboditeľa a darcu smyselného dobra, ktoré tento
národ miloval. A tak sa mimoriadne zapálil za svojich prorokov a ukázal celému
svetu knihy, ktoré predpovedajú jeho Mesiáša, uisťujúc všetky národy, že má
prísť tak, ako je to predpovedané v knihách, ktoré nechávali otvorené celému
svetu. A preto tento národ, sklamaný potupným a chudobným príchodom Mesiáša,
stal sa jeho naj ukrutnej ším nepriateľom. A takto
vidíme, ako národ na svete, o ktorom najmenej možno tvrdiť, že by nám žičil —
národ, ktorý bol najpresnejší a ako len možno najhorlivejší k svojmu zákonu a svoMm prorokom, prináša ich neporušených; takto tí, ktorí
odmietli a ukrižovali Ježiša Krista, ktorý im bol na pohoršenie, sú tí, čo
prinášajú knihy, ktoré svedčia o ňom, a hlásajú, že ho neprijmú a pohoršia sa
nad ním. Takto sami ukázali svojím odmietaním, že je to on; rovnako to dokázali
i spravodliví židia, ktorí ho prijali, ako aj nespravodliví, ktorí ho odmietli;
jedno i druhé bolo totiž predpovedané.
Preto proroctvá pod telesným smyslom, ktorého tento národ bol priateľom, majú skrytý duchovný smysel, ktorého bol nepriateľom. Keby duchovný smysel bol býval odkrytý, neboli by ho mohli milovať a neboli by ho prenášali. Neboli by tak horlivo zachovávali svoje knihy a obrady. A keby boli milovali tieto duchovné prísľuby a boly ich zachovávali neporušené až do príchodu Mesiáša, ich svedectvo by nebolo malo toľko sily, lebo by boli bývali jeho priateľmi.
Preto bolo dobré,
že duchovný smysel ostal zakrytý. Ale s druhej
strany, keby tento smysel bol býval natoľko skrytý,
že by sa nikdy nebol prejavil, nebol by mohol slúžiť za dôkaz Mesiášovi. Čo sa
teda stalo? Bol skrytý pod časným na mnohých miestach a bol odkrytý veľmi jasne
na niektorých; okrem toho doba a stav sveta boly
predpovedané tak jasne, že je to nad slnko jasnejšie. A tento duchovný smysel je tak jasne vysvetlený na niekoľko miestach, že len
zaslepenosť. podobná zaslepenosti, ktorá zatemňuje ducha, keď sa poddáva telu,
— ho mohla nepoznať.
Tak si teda
počínal Boh. Tento smysel je zakrytý iným na
nesčíselných miestach a odkrytý len na niekoľkých, ale predsa tak, že miesta,
kde je skrytý, sú dvojsmyselné a vyhovujú obom; zase
tie miesta, kde je odkrytý, majú len jeden význam a môžu vyhovovať len
duchovnému smyslu.
Toto teda nemohlo
viesť do omylu a len národ tak smyselný sa mohol
mýliť.
Lebo keď dobrá boly sľúbené v hojnosti, ktože im prekážal vidieť v nich
pravé dobrá, ak nie ich žiadostivosť, ktorá pripisovala tento smysel dobrám pozemským? Ale tí, ktorí videli dobro len v
Bohu, pripisovali ho jedine Bohu. Lebo dva princípy delia ľudskú vôľu:
žiadostivosť a láska. Nie žeby žiadostivosť nemohla byť spolu s vierou v Boha a
láska pri zemských dobrách. Ale žiadostivosť využíva Boha a teší sa zo sveta;
láska to robí naopak.
Posledným cieľom
je teda to, čo dáva veciam meno. Všetko, čo nám prekáža ho dosiahnuť, nazvalo
sa nepriateľom. A tak stvorenia, hoci dobré, sú nepriateľmi spravodlivých, keď
ich odvracajú od Boha; a Boh sám je nepriateľom tých, ktorých vyrušuje v
žiadostivosti.
Keďže slovo nepriateľ závisí od posledného
cieľa, spravodliví rozumeli ním svoje vá'ne a smyselní Babylončanov: a tak tie pojmy boly
temné len nespravodlivým. A preto ho
rorí Izaiáš: Signa legem in electis meis,[191] a že Ježiš Kristus bude kameňom pohoršenia. Ale »Blahoslavení, ktorí sa na ňom nepohoršia!«[192] Ozeáš[193] to hovorí jasne: »Kto je múdry, pochopí to. Lebo cesty Božie sú rovné a spravodliví chodiť budú po nich, ale priestupníci padnú na nich.«
572 Hypotéza o
prefíkaných apoštoloch[194]
Doba jasne, spôsob
temne.[195]
Päť dôkazov o
Podobenstvách. I 1.600 — Proroci.
2.000 ] 400 — Roztrúsení.
573 Zaslepenosť — z Písma. — Písmo — hovorili Zidia — vraví, že nevieme, odkiaľ príde Kristus. Ján 7, 27[196] — a 12, 34.[197] Písmo hovorí, že Kristus ostane na veky, a tento vraví, že umrie.
Tiež neuverili, —
hovorí sv. Ján —, hoci vykonal toľko zázrakov, aby sa naplnila reč Izaiáša
proroka: Oslepil ich oči atď.«
574 Prvý odpis.
Veľkosť. —
Náboženstvo je taká vznešená vec, že je spravodlivé, aby tí, ktorí sa nechcú
preň namáhať a ho hľadať, ak je ono temné, — boli ho zbavení. Načo teda
nariekať, ak je ono také, že ho možno nájsť, keď ho hľadáme?
575 Všetko sa obracia v dobro pre vyvolených, ešte aj nejasnosti Písma; lebo oni si ich ctia pre božské jasnosti; a všetko sa obracia v zlo pre ostatných, ešte aj jasnosti; lebo títo sa im rúhajú pre nejasnosti, ktorým nerozumejú.
576 Všeobecný pomer sveta k Cirkvi: Boh, ktorý chce oslepiť a osvietiť. — Keďže udalosti dokázaly božskosť týchto proroctiev, ostatné teda treba uveriť; a podľa toho takto vidíme poriadok sveta: pretože sa zabudlo na zázraky stvorenia a potopy, Boh posiela zákon a zázraky Mojžišove, prorokov, ktorí prorokujú nezvyčajné veci; a aby prichystal trvalý zázrak, pripravuje proroctvá a uskutočnenia; ale proroctvá môžu byť podozrivé a preto chce ich urobiť nepodozrivými atď.
577 Boh obrátil zaslepenosť tohto národa v dobro vyvolených.
578 Je dosť
jasnosti na osvietenie vyvolených a dosť nejasnosti na ich poníženie. Je dosť
nejasnosti na oslepenie zatratených, a dosť jasnosti na ich odsúdenie, a aby sa
nemohli vyhovárať. (Sv. Augustín, Montaigne: Sebonde.)[198]
Rodostrom Ježiša
Krista v Starom zákone je vložený medzi toľkými zbytočnými, že ho nemožno
rozoznať. Keby Mojžiš bol zaznamenal len predkov Ježiša Krista, bolo by to
bývalo príliš zrejmé. Keby nebol býval zaznačil rodostrom Ježiša Krista, nebolo
by to bývalo dosť zreteľné. Ale po všetkom, kto pozrie bližšie, vidí rodostrom
Ježiša Krista presne určený v knihe Tamar, Ruth atď.
Tí, čo nariaďovali
tieto obety, vedeli o ich zbytočnosti; tí, čo ich vyhlásili za zbytočné,
neprestali ich obetovať i naďalej.
Keby Boh bol dovolil len jedno náboženstvo, bolo by ono bývalo velmi poznateľné; pozrime však bližšie a dobre rozoznávame pravdu v tomto zmätku.
Princíp: Mojžiš bol bystrý muž; keby sa teda bol spravoval svojím rozumom, nebol by povedal nič otvorene, čo by bolo bývalo priamo proti duchu. Takto všetky velmi zjavné slabosti sú silami. Príklad: oba rodostromy sv. Matúša[199] a sv. Lukáša[200]; čo je jasnejšie, že to bolo urobené v dohode?
579 Boh (a apoštolovia), predvídajúc, že zo semena pýchy vyrástly by herezy, a nechcejúc im dať príležitosť, aby vzniklý z ich vlastných výrazov, vložil do Písma a modlitieb Cirkvi slová a opačné výroky, aby doniesly časom svoje ovocie.
Tak isto ako
vkladá lásku do mravnosti, ktorá prináša plod proti žiadostivosti.
580 Príroda vyznačuje sa dokonalosťami, aby ukázala, že je obrazom Boha; a nedostatkami, aby sa videlo, že je len jeho obrazom.
581 Boh chce viac ovládať vôľu, ako ducha. Dokonalá jasnosť slúžila by duchu a škodila vôli. Pokoriť pýchu.
582 I zo samej pravdy si robievame modlu; lebo pravda bez lásky nie je Bohom, a je jeho obrazom a modlou, ktorú netreba milovať, klaňať sa jej; ešte menej treba milovať a klaňať sa opaku, čím je lož.
Môžem mať rád
úplnú tajomnosť; ale keď ma Boh zaväzuje na stav polotajomný,
trocha tej nejasnosti, ktorá tu je, sa mi protiví, a keďže tu nevidím zásluhu
úplnej nejasnosti, nepáči sa mi. To je chyba a nasvedčuje, že si robím modlu z
tajomnosti, ktorá je mimo poriadku Božieho. Treba sl
však ctiť len jeho poriadok.
583 Dengľaví sú ľudia, ktorí poznajú pravdu, ale sa jej držia len do tej miery, pokiaľ sa to shoduje s ich záujmom; ináč ju však opúšťajú.
584 Prvý odpis.
Svet jestvuje, aby uskutočnil
milosrdenstvo a súd, nie aby v ňom ľudia boli takí, ako vyšli z rúk Božích, ale
ako nepriatelia Boha, ktorým Boh dáva milosťou dosť svetla, aby sa vrátili, keď
ho chcú hľadať a nasledovať; ?!e aby ich aj potrestal, keď ho odmietajú hľadať
a nasledovať.
595 Ze Boh sa chcel skryť. — Keby bolo len jedno náboženstvo, Boh by bol v ňom celkom zjavný. Keby mučeníci boli len v našom náboženstve, tak isto.
Pretože Boh je
takto skrytý, každé náboženstvo, ktoré nehovorí, že Boh je skrytý, nie je
pravdivé; a každé náboženstvo, ktoré to neodôvodňuje, nepoučuje. Naše robí toto
všetko: Vere tu es Deus absconditus.[201]
586 Keby nebolo nejasnosti, človek by necítil svoju porušenosť a keby nebolo svetla, človek by nedúfal v liek. Takto je nielen spravodlivé, ale i užitočné, že Boh je zčiastky skrytý a zčiastky odkrytý, lebo pre človeka je rovnako nebezpečné poznať Boha a nepoznať svoju biedu, ako poznať svoju biedu a nepoznať Boha.
587 Toto
náboženstvo také vznešené v zázrakoch, svätých, zbožných, bezúhonných, múdrych
a veľkých svedkov; v mučeníkoch; v kráľoch ustanovených (Dávid); v Izaiášovi,
kniežati krvi — také vznešené vo vede, keď odhalilo všetky svoje zázraky a
všetku svoju múdrosť, zavrhne toto všetko a vraví, že nemá ani múdrosti ani
znamenia, ale kríž a bláznovstvo.[202]
Lebo tí, ktorí
týmito znameniami a touto múdrosťou si zaslúžili vašu dôveru, a ktorí vám
dokázali svoj charakter, vyhlasujú vám, že z toho všetkého nič nás nemôže
zmeniť a učiniť schopnými poznať a milovať Boha, iba čnosť bláznovstva kríža,
bez múdrosti a znamení; a nie znamenia bez tejto čnosti. A takto naše
náboženstvo je bláznivé vzhľadom na skutočnú príčinu a múdre vzhľadom na
múdrosť, ktorá naň pripravuje.
588 Naše
náboženstvo je múdre i bláznivé. Múdre, lebo je najučenejšie a najviac sa
zakladá na zázrakoch, proroctvách atď. Bláznivé, lebo toto všetko nezapríčinilo
to, že sme takíto; vedie to síce k odsúdeniu tých, ktorí nie sú takíto, ale
neprivedie k viere tých, ktorí sú takíto. K viere ich vedie kríž, ne evacuata sít crux.[203]
A tak svätý Pavol, ktorý prišiel v múdrosti a znameniach, hovorí, že neprišiel
ani v múdrosti ani znameniach, lebo prišiel, aby obracal ľudí na vieru. Ale tí,
ktorí prichádzajú len presviedčať, môžu povedať, že prichádzajú v múdrosti a
znameniach.[204]
588 bis. Prvý odpis.
Protivy. — Nekonečná
múdrosť a bláznovstvo náboženstva.
589 O tom, že
kresťanské náboženstvo nie je jediné. — Nie je pravda, že je to dôvod veriť, že
nie je pravé; práve naopak, vysvitá z toho, že je pravé.[205]
590 Prvý odpis.
Pri náboženstvách
treba byť úprimný; praví pohania, praví židia, praví kresťania.
591 Ježiš Kristus[206]
592 Nepravosť iných náboženstiev. — Nemajú svedkov, títo[207] majú. Boh odopiera iným náboženstvám vykazovať takéto znamenia: Izaiáš 43, 9[208]; 44, 8.5)
593 Dejiny Číny.[209] — Verím len tým udalostiam, ktorých svedkovia boli hotoví obetovať i svoj život.
(Komu možno väčšmi
veriť, Mojžišovi alebo Číne?) Nejde o to, aby sa to videlo zhruba. Vravím vám,
že je prečo zaslepiť a osvietiť. Tým jediným slovom vyvraciam všetky vaše
rozumovania. »Ale Čína zatemňuje«, — hovoríte a ja odpovedám: Čína zatemňuje,
ale možno nájsť jasnosť; hľadajte ju. A tak všetko, čo hovoríte, pôsobí na
jeden z úmyslov a nič proti druhému. Takto slúži to, a neškodí. Treba to teda
vidieť podrobne a dokázať.
594 Prvý odpis.
Proti dejinám
Číny. — Dejepisci Mexika, päť sine, z ktorých
posledné je len osemsto rokov staré.[210]
Rozdiel medzi knihou, prijatou ľudom, alebo ktorú tvorí ľud.
595 Mohamed bez vážnosti. Jeho dôvody by teda maly byť veľmi silné, lebo sa opierajú len o svoju silu. A čo hovorí? Že mu treba veriť.
596 Žalmy, spievané po celej zemi.
Kto vydáva svedectvo o Mohamedovi? On sám.
Ježiš Kristus chce, aby jeho svedectvo nebolo ničím.[211]
Vlastnosť svedkov
vyžaduje, aby boli vždy a všade; a on, chudák, je sám.
597 Proti Mohamedovi. — Korán nie je zväčša od Mohameda, ako Evanjelium nie je len svätého Matúša, lebo sa ho dovolávajú mnohí spisovatelia so storočia na storočie. Sami neprialia, Celsus a Porfyrius, ho nikdy nepopierali.
Korán hovorí, že
svätý Matúš bol dobrý človek. Mohamed bol teda falošným prorokom alebo preto,
lebo dobrých ľudí volá zlými, alebo tým, že sa neshodoval
s tým, čo bolo povedané o Ježišovi Kristovi.
598 Nechcem, aby posudzovali Mohameda podľa toho, čo je v ňom nejasné a čo sa môže považovať za mystické, ale podľa toho, čo je u neho jasné, podľa jeho raja a ostatného. V tom je práve smiešny. A preto nie je správne považovať jeho nejasnosti za tajomstvá, lebo vidíme, že jeho jasné miesta sú smiešne.
Nie je to tak s
Písmom. Pripúšťam, že sú v ňom nejasnosti, ktoré sú práve také zvláštne ako
Mohamedove; ale sú v ňom i obdivuhodné jasnosti, zjavné a splnené proroctvá.
Porovnanie teda nie je rovnaké. Nemožno dať dokopy a porovnávať veci, ktoré sú
si podobné len nejasnosťou a nie jasnosťou, ktorá zasluhuje, aby sme ctili
nejasnosti.
599 Rozdiel medzi Ježišom Kristom a Mohamedom. — Mohamed neprorokuje; Ježiš Kristus prorokuje. Mohamed zabíja, Ježiš Kristus dáva zabíjať svojich. Mohamed zakazuje čítať; apoštolovia prikazujú.[212] Konečne medzi nimi je taký rozdiel, že keď Mohamed kráčal cestou ľudského šťastia, Ježiš Kristus vyvolil si cestu ľudskej smrti. A namiesto toho, aby sme súdili, že nakoľko Mohamed zvíťazil, i Ježiš Kristus mohol zvíťaziť, treba povedať, že nakoľko Mohamed zvíťazil, Ježiš Kristus musel zahynúť.
600 Každý môže urobiť, čo urobil Mohamed, lebo on nečinil zázraky a nebol predpovedaný. Nikto nemôže vykonať, čo vykonal Ježiš Kristus.
601 Základ našej viery. — Pohanské náboženstvo nemá základu dnes. Hovorí sa, že kedysi malo základ vo veštbách, ktoré prehovorily. Ale kde sú knihy, ktoré nás o tom ubezpečujú? Sú hodné viery pre čnosť svojich pôvodcov? Záchovaly sa nám s takou starostlivosťou, aby sme mohli tvrdiť, že sú neporušené?
Základom
mohamedánskeho náboženstva je Korán a Mohamed. Ale bol predpovedaný prorok,
ktorý mal byť posledným očakávaním sveta? A preukázal sa vari nejakým znamením,
ktorým by sa nebol preukázal každý, kto by sa chcel nazvať prorokom? A čo
vraví, aké zázraky vykonal? Aké tajomstvá hlásal podľa svojho vlastného
podania? Akú mravouku, akú blaženosť?
Na židovské
náboženstvo musíme sa dívať ináč podľa podania svätých kníh a ináč podľa
podania ľudu. Jeho mravnosť a šťastie sú smiešne v podaní ľudu, ale obdivuhodné
v podaní ich svätých (a každé náboženstvo tak isto, lebo kresťanské sa celkom
líši od kresťanstva podľa Svätých Kníh a podľa kazuistov).
Jeho základ je obdivuhodný: je to najstaršia a najhodnovernejšia kniha na
svete. A kým Mohamed — aby zaistil svojej knihe stále trvanie — zakázal ju čítať,
Mojžiš nariadil, by jeho zákon každý čítal.[213]
Naše náboženstvo
je také božské, že iné božské náboženstvo má z neho len základ.
602 Poriadok. — Vidieť, čo je jasné a neodškriepiteľné v položení židov.
604[214] Len veda, ktorá je proti zdravému rozumu a prirodzenosti ľudskej, jediná sa udržiavala stále medzi ľuďmi.
605 Len náboženstvo proti prirodzenosti, proti zdravému smyslu, proti našim rozkošiam je jediné, ktoré bolo vždy.
606 Len naše náboženstvo hlásalo, že človek sa rodí v hriechu; ani jedna sekta filozofická to netvrdila: ani jedna teda nehovorila pravdu.
Nijaká sekta, ani náboženstvo neboly vždy na svete, len náboženstvo kresťanské.
607 Kto bude posudzovať židovské náboženstvo podľa ľudí hrubých, ten ho pozná zle. Ono je zrejmé vo svätých knihách a v podaní prorokov, ktorí dosť jasne dávali najavo, že si nevysvetľujú zákon doslovne. Takto naše náboženstvo je božské v Evanjeliu, v apoštoloch a v podaní; ale je smiešne u tých, ktorí si ho zle vysvetľujú.
Mesiáš podľa smyselných židov má byť vznešený vladár svetský. Ježiš Kristus podľa smyselných kresťanov prišiel nás oslobodiť od povinnosti milovať Boha, a aby nám dal sviatosti, ktoré vykonávajú všetko bez nás. Ani jedno, ani druhé nie je náboženstvom kresťanským, ani židovským. Praví židia a praví kresťania vždy očakávali Mesiáša, aby ich naučil láske k Bohu a skrze túto lásku zvíťaziť nad ich nepriateľmi.
608 Smyselní židia sú uprostred medzi kresťanmi a pohanmi. Pohania nepoznajú Boha a milujú len svet. Zidia poznajú pravého Boha a milujú len svet. Kresťania poznajú pravého Boha a nemilujú svet. Zidia a pohania milujú rovnaké dobrá. Zidia a kresťania poznajú toho istého Boha. Zidia boli dvojakí: jedni cítili celkom pohansky, druhí kresťansky.
609 Dvojakí ľudia v každom náboženstve: medzi pohanmi ctitelia zvierat, — druhí, ctitelia jedného Boha v prirodzenom náboženstve. Medzi židmi smyselní a duchovní, ktorí boli kresťanmi Starého zákona. Medzi kresťanmi ľudia hrubí, ktorí sú židmi Nového zákona.
Židia smyselní očakávali Mesiáša smyselného, a kresťania hrubí veria, že Mesiáš ich oslobodil od povinnej lásky k Bohu; praví židia a praví kresťania ctia Mesiáša, ktorý ich učí milovať Boha.
610 Aby sa ukázalo, že praví židia a praví kresťania majú to isté náboženstvo. Zdalo sa, že náboženstvo židovské spočíva predovšetkým na otcovstve Abrahámovom, na obriezke, na obetách, na obradoch, na arche, na chráme, na Jeruzaleme a napokon na zákone a úmluve s Mojžišom.
Tvrdím, že ono
nespočívalo ani na jednej z týchto vecí, ale len na láske k Bohu a že Boh zavrhoval
všetko ostatné.
Ze Boh neprijímal
potomstvo Abrahámovo.
Ze Boh potrestá židov ako cudzincov, keď sa proti nemu previnia. Deut. 8, 19: »Ale keď zabudneš na Pána Boha svojho a budeš nasledovať bohov cudzích a ctiť ich a klaňať sa im: hľa, teraz ti predpovedám, že konečne zahynieš. Ako národy, ktoré vyplienil Pán.« Ze Boh prijme cudzincov ako židov, ak ho budú milovať. Iz. 56, 3: »Cudzinec, čo lipne na Pánovi, nech nehovorí: „Veru, vylúči ma Pán zo svojho ľudu." — A cudzincov, ktorí lipnú na Pánovi, aby mu slúžili a milovali meno Jahve, — zavediem na svoj svätý vrch a rozradostím ich v svojom dome modlitby; ich celopaly a obety ľúbeznými budú na mojom oltári.«
Že praví židia
pokladali svoju zásluhu len v Bohu a nie v Abrahámovi. Iz
63, 16: »Veď Ty si Otec náš, veď Abrahám nevie o nás a Izrael nás nepozná. Ty,
Pane, si Otec náš, „Vykupiteľ náš pradávny" máš meno.«
Mojžiš sám im
povedal, že Boh neprijme osoby. Deut. 10, 17: »Boh
hovorí, neprijímam osoby, ani dary.«
Sobota bola len znamením, Ex. 31, 13:[215] a na pamäť odchodu z Egypta, Deut, 5, 15.[216] Teda už nie je nevyhnutná, lebo na Egypt treba zabudnúť.
Obriezka bola len znamením. Gen. 17, ll.[217] a tak sa stalo, že na púšti neboli obrezaní, lebo sa nemohli spojiť s inými národmi. A po príchode Ježiša obriezka už nie je potrebná.
Že obriezka srdca
je nariadená. Deut. 10, 16; Jerem.
4, 4: »Obrežte teda obriezku svojho srdca a svoje šije nezatvrdzujte ďalej,
lebo váš Boh je Boh veľký, mocný a strašný, ktorý neprijíma osoby, ani darov.«
Že Boh hovorí, že
to raz urobí. Deut. 30, 6: »Boh ti obreže srdce aj
tvojim deťom, aby si ho miloval z celého srdca svojho.«
Že neobrezaní na
srdci budú súdení. Jerem. 9, 26. Lebo Boh bude súdiť
neobrezané národy a všetok ľud Izraelský, lebo »je neobrezaný na srdci.«
Že vonkajšok nič nepomáha bez vnútra. Joel 2, 13: Scindite corda vestra [218]atď. Iz. 58, 3, 4 atď.
Láska k Bohu znova a znova sa prikazuje v celej knihe Deuteronomium. Beut. 30, 19: »Volám za svedka nebo a zem, že som poslal pred vás smrť a život, aby ste vyvolili život a aby ste milovali Boha a ho poslúchali; lebo Boh je vaším životom«.
Že židia pré nedostatok lásky budú odvrhnutí za svoje neprávosti a
pohania budú vyvolení na ich miesto. Oz. 1, 10.[219]
Deut. 32, 20: »Skryjem sa im pri pohľade na ich
posledné zločiny; lebo je to národ zlý a neverný. Naviedli ma na hnev pre veci.
ktoré nepatria bohom; a ja ich navediem na žiarlivosť ľudom, ktorý nie je mojím
ľudom, a národom bez vedomosti a rozumnosti«. Iz. 65,
l.[220]
Že časné majetky
sú nepravé a pravým dobrom je byť spojený s Bohom. Žalm 143, 15.[221]
Že ich sviatky
nepáčia sa Bohu. Amos 5, 21.[222]
Že obety židov sa
nepáčia Bohu. Iz. 66, 2—3;[223]
1, ll:[224]
Jerem. 6, 20;[225]
Dávid, Miserere, 18.[226]
— Ani obety dobrých, Exspectans.[227]
Žalm, 50 8—14.[228]
Že ich neustanovil
pre ich tvrdosť. Micheáš, obdivuhodne, 6, 6[229].
I. R. (prvá kniha Kráľov)[230],
15, 22; Ozeáš, 6, 6.[231]
Že obety pohanov
prijme Boh a že Pán odvráti svoju záľubu od obetí židov. Malachiáš
1, 10.[232]
Že Boh uzavrie
novú úmluvu skrze Mesiáša a stará bude zrušená. Jerem. 31, 31 [233]
Mandata non bona, Ezech.[234]
Že staré veci budú
zabudnuté. Iz. 43, 18, 19;[235]
65, 17,18.[236]
Že sa nebude
spomínať na archu. Jerem. 3, 15, 16.[237]
Že chrám bude
zavrhnutý. Jerem. 7, 12—14.[238]
Že obety budú
zavrhnuté a iné, čisté obety budú ustanovené. Malachiáš
1, ll.[239]
Že Áronov obetný poriadok bude zrušený a Mesiáš uvedie Melchisedechov poriadok. Dixit Dominus.[240]
Že nový spôsob obety potrvá na veky. Tamtiež.
Že Jeruzalem bude zavrhnutý a Rím prijatý. Dixit Dominus.
Že meno židov bude
zavrhnuté a dá sa nové meno. Iz. 65, 15.[241]
Že toto nové meno
bude lepšie, než meno židov, a bude večné. Iz. 56, 5.[242]
Že židia majú byť
bez prorokov (Amos), bez kráľov, bez kniežat, bez obety, bez modly.[243]
Že židia jednako
ostanú vždy národom. Jerem. 31, 36.[244]
611 Republika. — Kresťanská, ba aj židovská republika mala za vládcu len Boha, ako to spomína Filón (židovský), O monarchii.
Keď bojovali,
bojovali len za Boha; dúfali predovšetkým v Boha; na svoje mestá hľadeli ako na
Božie a zachovávali ich pre Boha. I, Paralip. 19, 13.[245]
612 Gen. 17: Statuam pactum mcum inter me
et te focdere sempiterno ... ut sim Deus tuus ...[246]
Et tu ergo custodies pactum meum.[247]
613 Stálosť. — Toto náboženstvo, ktoré spočíva vo viere, že človek klesol zo stavu slávy a spojenia s Bohom do stavu zárm'itku, pokánia a odlúčenosti od Boha, ale že po tomto živote buderre zase oslávení skrze Mesiáša, ktorý má prísť, bolo vždy na zemi. Všetko zašlo, toto jediné ostalo a preň sú všetky veci.
V prvom údobí sveta ľudí unášaly
všelijaké nezriadenosti. a predsa žili aj svätí ako Henoch[248],
Lamech a iní, ktorí trpezlive
očakávali Krista, prisľúbeného od počiatku sveta. Noe videl ľudskú zlobu v
najvyššom stupni;[249]
a stal sa hodným, aby zachránil svet vo svojej osobe skrze nádej v Mesiáša,
ktorého bol predobrazom. Abraháma obklopovali modloslužobníci, keď mu Boh
oznámil tajomstvo Mesiáša, ktorého pozdravil z diaľky.[250]
Za čias Izáka a Jakuba ohavnosť sa rozšírila po celej zemi: ale títo svätci
žili vo viere; a Jakub, keď umieral a požehnával svoje deti, zvolal vo
vytržení, ktoré prerušilo jeho slová: »Čakám, — ó môj Bože! — Spasiteľa,
ktorého si prisľúbil: Salutare tuum
exspectabo, Domine.«[251]
Egypťania boli
nakazení modloslužbou a mágiou; sám ľud Boží dal sa zviesť ich príkladmi. Ale
Mojžiš a iní predsa verili v toho, ktorého nevideli a uctievali ho, upierajúc
zrak na večné dary, ktoré im pripravoval.
Gréci a Latini podľahli nepravým božstvám; básnici vymysleli na sto
rozličných bohosloví; filozofi sa rozpadli na tisíc rozličných sekt: v srdci
Judska sa však vždy našli vybraní ľudia, ktorí predpovedali príchod Mesiáša, o
ktorom len oni vedeli.
Konečne prišiel,
keď sa časy naplnily: a odvtedy zažili sme toľko
rozkolov a heréz, toľko prevratov, toľko zmien vo všetkých veciach, ale táto
Cirkev, ktorá uctieva Toho, ktorého ľudia vždy uctievali, trvala bez
prerušenia. A je obdivuhodné, neporovnateľné a úplne božské, že toto
náboženstvo, ktoré vždy bolo, bývalo ustavične napádané. Tisíc ráz ho už skoro
úplne vyhubili; a po každý raz, čo sa ocitlo v takomto stave, Boh ho vyvýšil
neobyčajnými zásahmi svojej moci. Toto nás uvádza v údiv, ako i to, že sa
udržalo, nepoddalo a nepodvolilo sa vôli tyranov. Lebo nie je nič zvláštneho,
že štát trvá, keď zákony musia niekedy ustúpiť nevyhnutnosti, ale ... (Viď
krúžok v Montaignovi!)[252]
614 Štáty by zanikly, keby sa zákony neprispôsobovaly neráz nevyhnutnosti. Ale náboženstvo toto nikdy nestrpelo a nepoužilo. Tieto prispôsobenia či zázraky sú tiež potrebné. Nie je podivné, že prispôsobením sa zachovávame, a to vlastne neznamená, že sa udržujeme; veď nakoniec zaniknú úplne; ani jeden štát netrval tisíc rokov. Ale že toto náboženstvo sa držalo vždy a pevne, to je božské.
615 Hovor, čo chceš, musíš priznať, že kresťanské náboženstvo má v sebe čosi obdivuhodného. To preto, hovoria: »lebo ste sa v ňom narodili«. Ba nie; práve pre túto príčinu sa bránim, zo strachu, aby ma tento predsudok nezviedol. Ale, hoci som sa v ňom narodil, neprestávam ho takéto vidieť.
616 Stálosť. — Vždy sa verilo v Mesiáša. Podanie Adamovo bolo ešte čerstvé v Noemovi a Mojžišovi. Proroci ho potom predpovedali, a predpovedali vždy ešte aj iné veci; ich uskutočnenie, ktoré sa spĺňalo s času na čas pred zrakom ľudí, potvrdzovalo pravdivosť ich poslania a teda i pravdu ich prísľubov o Mesiášovi: Ježiš Kristus činil zázraky a apoštolovia, ktorí obrátili na vieru všetkých pohanov, tiež; a keď sa takto naplnily všetky proroctvá, Mesiáš bol dokázaný navždy.
617 Stálosť. — Uvedomme si, že očakávanie alebo uctievanie Mesiáša trvá bez prerušenia od stvorenia sveta; že sa našli ľudia, čo hlásali, ako im Boh zjavil, že sa má narodiť Vykupiteľ, ktorý spasí svoj ľud; že potom prišiel Abrahám a povedal, ako mal zjavenie, že z neho sa má narodiť skrze syna, ktorý r.a inu narodí; že Jakub vyhlásil, že zpomedzi jehc dvanástich synov narodí sa z Judu; že potom prišli Mojžiš a proroci, aby ohlásili čas a spôsob jeho príchodu; že tí povedali, že zákon, ktorý mali, bol len očakávaním zákona Mesiášovho; že sa do tých čias udrží, ale ten druhý potrvá naveky; že takto ich zákon alebo zákon Mesiášov, ktorého onen bol prisľúbením, bude vždy na zemi; a že naozaj platil, že konečne prišiel Ježiš Kristus, ako to bolo predpovedané. To je podivuhodné.
618 Toto je skutočnosť. Kým všetci filozofi sa delia na rozličné sekty, v jednom kúte sveta žijú ľudia, haistarší obyvatelia na svete, a tvrdia, že všetci blúdia, lebo Boh im zjavil pravdu a ona bude na zemi na veky vekov. A naozaj, všetky sekty zanikajú, ale táto trvá stále a je už 4000 rokov stará.
Hlásajú, že ich predkovia im povedali, že človek poklesol zo spojenia s Bohom a upadol do úplného odlúčenia od Boha, ale im prisľúbil vykúpenie; že toto učenie bude vždy žiť na svete; že ich zákon má dvojaký smysel; že po 1600 rokov mali ľudí, ktorých považovali za prorokov a tí predpovedali čas a spôsob; že 400 rokov nato boli rozptýlení, lebo Ježiš Kristus mal byť zvestovaný všade; že Ježiš Kristus prišiel tak a vtedy, ako to bolo predpovedané; a že odvtedy židia sú roztratení, preklínaní všade a predsa sa udržujú.
619 Vidím, že kresťanské náboženstvo sa zakladá na predošlom náboženstve a hľa, aká je skutočnosť.
Nehovorím tu o
zázrakoch Mojžišových, Ježiša Krista a apoštolov, lebo zprvu
sa nezdajú presvedčivé, a pretože chcem tu len ozrejmiť všetky základy tohto
kresťanského náboženstva, ktoré sú neodškriepiteľné, a o ktorých nikto nemôže
zapochybovať. Isté je jedno; že na viacero končinách sveta vidíme zvláštny
národ, oddelený od všetkých ostatných národov sveta, a volá sa národom
židovským.
Vidím teda
množstvo náboženstiev na rozličných končinách sveta a po všetky časy, no nemajú
ani morálky, ktorá by sa mi zdala, ani dôkazy, ktoré by ma mohly
presvedčiť. A takto rovnako by som odmietol aj náboženstvo Mohamedovo,
náboženstvo čínske, starých Rimanov a aj egyptské, pre jediný dôvod, že nakoľko
jedno nejaví viac znakov pravdy ako druhé, a nič takého, čo by ma nevyhnutne
viedlo k rozhodnutiu, rozum sa nemôže prikloniť skôr k jednému ako ku druhému.
Ale keď pozorujem
túto nestálu a čudnú rozličnosť mravov a viery v rozličných časoch, tu vidím v
jednom kúte sveta osobitný národ, oddelený od všetkých iných národov zeme; je
najstarší zo všetkých; ich dejiny predchádzajú o niekoľko storočí najstaršie
dejiny, čo poznáme.
Vidím, že tento veľký a početný národ pochádza z jedného človeka, klania sa jednému Bohu a spravuje sa podľa zákona, o ktorom vraví, že ho má z jeho ruky. Sú presvedčení, že sú jediní na svete, ktorým Boh zjavil svoje tajomstvá; že všetci ľudia sú porušení a v nemilosti u Boha; že všetci sú v zajatí svojich smyslov a vlastného ducha; že z toho pochádzajú podivné poblúdenia a ustavičné zmeny, ktoré sa vyskytujú medzi nimi, aj náboženstvá, aj zvyky; naproti tomu oni ostávajú neochvejní vo svojom chovaní: ale Boh nenechá iné národy večne v týchto temnotách; že príde osloboditeľ pre všetkých; že oni sú na svete, aby to oznámili ľuďom; že práve preto boli vybraní, aby boli poslami a hlásateľmi tejto veľkej udalosti a vyzvali všetky národy do jedného šíku s nimi v očakávaní tohto osloboditeľa.
Stretnutie s tým
národom ma uvádza do údivu a zdá sa mi, že zasluhuje pozornosť. Uvažujem o
zákone, ktorým sa chvália, že ho dostali od Boha, a vidím, že je obdivuhodný.
Je to medzi všetkými zákonmi prvý a taký, že samo slovo zákon tisíc rokov prv,
než ho začali Gréci užívať, medzi Židmi bolo prijaté a bez prerušenia zachovávané.
Takto je mi čudné, že prvý zákon sveta je aj najdokonalejší, takže najväčší
zákonodarcovia si vypožičali od nich svoje zákony, ako to vidieť na zákone
Dvanástich tabúľ aténskych, ktorý potom prevzali Rimania, a čo by bolo aj ľahko
dokázať, keby Josephus (Flavius)
a iní neboli už dosť popísali o veci.
620 Prednosti židovského Fudu. — Pri tomto skúmaní židovský národ priťahuje moju pozornosť predovšetkým množstvom podivuhodných vecí, ktoré sa v ňom prejavujú.
Vidím
predovšetkým, že celý tento národ skladá sa z bratov: a kým všetky ostatné
národy vzniklý spojením mnohých rodín, tento, hoci je
na počet veľký, celý vyšiel z jedného muža; a keďže takto všetci sú jedným
telom a údmi jedni druhých, tvoria mocný štát jedinej rodiny. To je jedinečné.
Táto rodina či
národ je najstarší podľa pamäti ľudskej: podľa mojej mienky toto im pridáva
zvláštnej úcty a najmä vo výskume, ktorý konáme; lebo ak sa Boh stýkal po
všetky časy s ľuďmi, treba sa na nich obrátiť, keď chceme poznať tradíciu.
Tento národ je
pozoruhodný nielen svojou starobylosťou, ale je podivný aj pre svoje
neprerušené trvanie od začiatku až doteraz: lebo kým národy Grécka a Itálie, Lacedemónie, Atén, Ríma a
iné, ktoré prišly dlho po nich, dávno zahynuly, títo sa udržujú stále i proti snahám toľko mocných
kráľov, ktorí sa sto ráz pokúšali ich vyhubiť, ako to dosvedčujú ich dejepisci
a ľahko možno usúdiť i z prirodzeného poriadku vecí, za taký dlhý rad rokov,
predsa sa stále zachovali (a toto zachovanie bolo predpovedané); ich dejiny,
ktoré siahajú od prvých čias až podnes, uzatvárajú vo svojom trvaní celé naše
dejiny (a predchádzajú ich hodne dlho).
Zákon, ktorým sa
tento národ spravuje, je najstarším a najdokonalejším zákonom na svete, a
jediný, ktorý stále zachovávali bez prerušenia v jednom štáte. Práve toto
podivuhodne dokazuje Josephus (Flavius)
proti Apionovi, a po ňom i židovský Filón na rozličných miestach, kde ukazujú, že je taký
starý, že i samo meno zákon bolo známe najstarším národom viac ako tisíc rokov
potom, takže Homér, ktorý napísal dejiny toľko štátov, ani raz nepoužil toto
slovo. A ľahko posúdime jeho dokonalosť, keď si ho prečítame. Tu vidíme. že o
všetkých veciach rokuje s toľkou múdrosťou, spravodlivosťou a rozvahou, že
najstarší zákonodarcovia grécki a rímski, ktorí čosi o ňom šípili, vypožičali
si z neho svoie hlavné zákony. Zrejme to vidieť na
zákone Dvanástich tabúľ a na iných dôkazoch, ktoré Josephus
uvádza.
Ale tento zákon je
aj najprísnejší a najtvrdší zo všetkých, keď je reč o úcte ich náboženstva,
lebo zaväzuje tento národ, a chce ho pridržať pri jeho povinnostiach, aby
zachovával tisíc zvláštnych a ťažkých predpisov pod trestom smrti. Obdivuhodná
vec, že tento buričský a netrpezlivý národ ho i zachovával tak neochvejne po
toľko storočí, kvm všetky ostatné štáty s času na čas
menily zákony, hoci boly
oveľa ľahšie.
Kniha, ktorá
obsahuje tento zákon, prvá zo všetkých, je i najstaršou knihou sveta; Homéros, Hesiodos a iní písali
šesť či sedemsto rokov neskoršie.
621 Prvý odpis.
Keď už bolo po
stvorení a po potope a Boh už nemusel zničiť svet, ani ho znovu stvoriť, ani
dávať veľké znamenia o sebe, začal zakladať na zemi zvlášť vyvolený národ a ten
mal trvať až po národ, ktorý mal stvoriť Mesiáš svojím duchom.
622 Prvý odpis.
Keď už od stvorenia sveta začalo byt ďaleko, určil Boh jediného súčasného[253] dejepisca a sveril na celý jeden národ chranu tejto knihy, aby tieto dejiny boly najzaručenejšie na svete a aby sa všetci ľudia mohli z nej naučiť to, čo nevyhnutne potrebujú, a aby sa to mohli dozvedieť len z nej.
623 (Jafet začína rodokmeň.)[254]
Jozef[255] skrížil svoje ruky a dáva prednosť mladšiemu.
624 Prečo dáva Mojžiš ľuďom taký dlhý život a tak málo pokolení?
Lebo nie dĺžka
rokov, ale veľký počet pokolení zatemňuje veci; lebo pravda sa porušuje len
zmenou ľudí. A tak dve najpamätihodnejšie veci, ktoré si len možno predstaviť,
totiž stvorenie a potopu, dáva tak blízko seba, že sa ich možno takmer dotknúť.
625 Sem, ktorý videl Lamecha, ktorý videl Adama, videl aj Jakuba[256], ktorý videl tých, čo videli Mojžiša. Teda potopa a stvorenie sú pravdivé. Takto usudzujú ľudia, ktorí tomu dobre rozumejú.
626 Iný kruh. — Dlhý život patriarchov namiesto toho, aby bol spôsobil zabúdanie dejín vecí minulých, naopak, poslúžil ich zachovaniu. Lebo príčinou toho, že často nie sme dosť oboznámení s históriou svojich predkov, je, že sme s nimi takmer nikdy nežili a že často umreli skôr, než sme dospeli vekom. Nuž keď ľudia žili tak dlho, deti dlho sa stýkaly so svojimi rodičmi a dlho sa rozprávaly s nimi. O čomže sa rozprávaly, ak nie o dejinách predkov, lebo veď celá história
spočívala v nich, nemalý nijakých štúdií,
ani vied, ani umení, ktoré zaberajú velkú časť
rozhovorov o živote? I to vidíme, že v tom čase národy s mimoriadnou
starostlivosťou uchovávaly svoje rodokmene.
627 Myslím, že Jozue má prvý z Božieho národa toto meno, ako Ježiš Kristus je posledný z národa Božieho.
628 Prvý odpis.
Starobylosť Židov.
— Aký rozdiel medzi knihou a knihou! Nedivím sa, že Gréci složili
Iliadu a Egypťania a Číňania svoje dejiny.
Len treba vidieť,
ako sa zrodily. Títo bájni dejepisci nie sú
súčasníkmi vecí, o ktorých píšu. Homér tvorí román, ktorý považuje za román a
ho aj prijímali za román. (Veď nikto nepochyboval, že Trója a Agamemnon práve tak nejestvovali ako zlaté jablko). Ba ani
nemal v úmysle písať dejiny, ale išlo mu len o rozptýlenie. V tom čase je
jediný, ktorý píše; krása diela zachováva vec: každý sa to dozvie a hovorí o
tom; musí sa to vedieť; každý to vie nazpamäť.
Štyristo rokov nato svedkovia udalostí už nežijú; už nik nevie zo svojej
vedomosti, či je to bájka alebo dejiny: ľudia sa to naučili od svojich predkov,
môže to byť pravdivé.
Každá história,
ktorá nie je súčasná, je podozrivá; tak knihy Sibyline a Trismegistove
a mnohé iné, ktorým svet veril, nie sú pravdivé a po čase sa ukážu ako falošné.
Nie je to tak so súčasnými spisovateľmi.
Je veľký rozdiel
medzi knihou, ktorú napíše jednotlivec a rozšíri ju medzi národom, a knihou,
ktorú sám národ napíše. Nemožno pochybovať, že kniha je práve taká stará ako
národ.
629 Jozef skrýva hanbu svojho národa.
Mojžiš neskrýva
vlastnú hanbu.
Quis mihi det ut
omnes prophetent?[257]
Bol namrzený na
ľud.
630 Úprimnosť
Židov. — Odvtedy, čo už nemali prorokov, Makabejci;
od čias Ježiša Krista, Massor.[258]
»Tá kniha vám bude
svedectvom«.[259]
Neúplné a koncové
písmená.[260]
Úprimní ku svojej
cti a umierajúci za to; to nemá príkladu na svete, ani svojho koreňa v prírode.
631 Úprimnosť Židov. — ... S láskou a verne opatrujú knihu, kde Mojžiš vyhlasuje, že boli nevďační voči Bohu po celý svoj život a že vie, že po jeho smrti budú ešte nevďačnejší; ale že volá nebo aj zem za svedka proti nim a že im to dosť často pripomínali. Vyhlasuje, že konečne sa Boh nahnevá na nich a rozmetie ich medzi všetkými národmi zeme; ako ho dráždili, klaňajúc sa bohom, ktorí neboli ich Bohom, a že i on ich poženie do závisti, keď raz privolá národ, ktorý nie je jeho národom; a chce, aby všetky jeho slová boly zachovávané na veky a aby jeho kniha vložená bola do archy úmluvy, aby bola večným svedectvom proti nim.
Izaiáš hovorí to isté, 30, 8.
632 O Ezdrášovi. — Bájka: knihy sa spálily s chrámom. Chybne v knihe Machabejcov[261]: »Jeremiáš im dal zákon«.
Bájka, že všetko vypravoval zpamäti. Josephus a Ezdráš poznamenávajú, že čítal knihu.[262]
Bájka, že zmenil písmená. Josephus hovorí, že zákon bol v hebrejčine, keď ho
preložila Septuaginta.[263]
Za Antiocha a Vespaziána, keď chceli
zničiť knihy a nebolo proroka, nemohlo sa to stať. A pod Babylončanmi, za
ktorých nebolo nijaké prenasledovanie a žilo tolko
prorokov, boli by ich dovolili spáliť? Josephus posmieva
sa Židom, ktorí by netrpeli...
Tertulián hovorí, že Noe
mohol práve tak obnoviť v duchu knihu Henochovu,
ktorá sa stratila pri potope, ako Ezdráš mohol
obnoviť Písma, stratené počas zajatia.
Eusebius dokazuje, že nie
je neuveriteľné, že Septuaginta vysvetlila sväté
Písma s tou jednotnosťou, akú v nich obdivujeme. Eusebius,
kn. V. Hist. kap. 8; a
čerpal to zo sv. Irenea.
Svätý Hilarius v
predhovore k Žalmom hovorí, že Ezdráš sostavil Žalmy po poriadku. Pôvod tohto podania pochádza zo
14. hlavy 4. knihy Ezdrášovej.
633 Proti bájke o Ezdrášovi II. Mach. 2. — Josephus, Ant. II. 1: Pre proroctvo Izaiášovo Cyrus popustil zo svojej tvrdosti proti ľudu. Zidia žili pokojným životom za Cyra v Babylone, teda mohli mať zákon, IV. Králi, 17, 27.
Josephus v celej histórii
o Ezdrášovi nehovorí ani slovo o obnovení.
634 Ak je bájka o Ezdrášovi uveritelná, treba veriť, že Písmo je Písmo Sväté; lebo táto bájka spočíva len na vážnosti tých, ktorí hovoria o vážnosti Septuaginty, a tá dokazuje, že Písmo je sväté.
Teda keď táto rozprávka je pravá, my máme z toho osoh; keď nie, máme ho odinakiaľ. A tak tí, čo chceli rozbúrať pravdu nášho náboženstva, založenú na Mojžišovi, potvrdzujú ju tou istou a utoritou, ktorou ju napádajú. Teda touto prozreteľnosťou trvá stále.
635 Chronologia rabinizmu (čísla strán z knihy Pugio).
Strana 27, R. Hakadosch (r. 200), autor Misehna
alebo ústneho zákona, alebo druhého zákona.
Jeden Siphra
Barajetot
Vysvetlivky Mischny Talmud Hierosol
(r. 340) Tosiphtot
Berescliit Rabah, od R. Osaia Rabah, výklad Mischny.
Bereschit Rabah, Bar Nachmoni sú rozpravy
jemné, príjemné, historické a teologické. Ten istý autor napísal knihy nazvané Rabot.
Sto rokov po
Talmude Hierosol bol napísaný Talmud babylonský, R. Ase (440) so všeobecným súhlasom všetkých Židov, ktorí sú
nevyhnutne zaviazaní zachovávať všetko, čo je tam napísané. Dodatok R. Asea volá sa Gemara, čiže výklad Mischny.
A Talmud obsahuje
spolu Mischnu a Gemaru.
636 »Ak« neznamená
ľahostajnosť: Malachiáš[264],
Izaiáš, Iz., Si volumus[265]
atď. In quacumque die.[266]
637 Proroctvá. — Žezlo nebolo odňaté babylonským zajatím, lebo návrat bol prisľúbený a predpovedaný.
638 Dôkazy Ježiša Krista. — Byť zajatý a byť si istý vyslobodenia v sedemdesiatich rokoch, nie je zajatím. Ale teraz sú zajatcami bez akejkoľvek nádeje.
Boh im sľúbil, že i keď ich rozmetie po všetkých končinách sveta, ak budú verní zákonu, predsa ich zase shromaždí.[267] Sú tam veľmi verní a ostávajú utláčaní.
639 Keď Nabuchodonozor zavliekol ľud do zajatia, aby si vari nemysleli, že žezlo bolo odňaté od Judu, už predtým sa povedalo. židom, že budú tam len krátko a zase budú uvedení zpät. Proroci ich neprestajne potešovali; ich králi vládli ďalej. Ale druhá skaza je bez prísľubu obnovenia, bez prorokov, bez kráľov, bez potechy, bez nádeje, lebo žezlo bolo odňaté navždy.
640 Je to divné a zasluhuje mimoriadnu pozornosť, že židovský národ trvá toľko rokov a nevychádza z biedy: je to potrebné ako dôkaz Ježiša Krista, i aby trval ako jeho dôkaz, i aby bol biedny, lebo ho ukrižovali: a hoci bieda a jestvovanie si odporujú, jednako jestvuje i pri svojej biede.
641 Je to národ
zrejme vyvolený, aby bol za svedka Mesiášovi (Iz. 43,
9; 44, 8). Opatruje knihy, miluje ich a nerozumie im. A toto všetko bolo
predpovedané: že súdy Božie sú im sverené, ale ako
zapečatená kniha.[268]
16 Pascal: Myšlienky,
642 Dôkaz oboch zákonov naraz. — Aby sme mohli oba zákony dokázať naraz, treba len pozrieť, či sa proroctvá jedného splnily v druhom. Kto chce vyskúšať proroctvá, musí im rozumieť: lebo keď veríme, že majú len jeden smysel, je isté, že Mesiáš nepríde; ale ak majú dva, je isté, že príde v Ježišovi Kristovi.
Celá otázka je
teda v tom, či majú dvojaký smysel.
Že Písmo má dvojaký smysel, ktorý mu dali Ježiš Kristus a apoštolovia, o tom sú tieto dôkazy:
1. Dôkaz zo samého Písma.
2. Dôkaz rabínov: Mojžiš Maymon hovorí, že má dve tváre a proroci prorokovali len o
Ježišovi Kristovi.
3. Dôkaz z Kabaly;
4. Dôkaz v mystickom vysvetľovaní, ktoré
sami rabíni dávajú Písmu.
5. Dôkaz z princípov rabínskych, že je tu dvojaký význam, že sú dva príchody Mesiášove, slávny alebo potupný, podľa ich zásluhy, že proroci prorokovali len o Mesiášovi — zákon nie je večný, ale má sa zmeniť v Mesiášovi — že tu sa už nebude spomínať Červené more, že Židia a pohania sa pomiešajú;
U. (Dôkazy z
kľúča, ktorý nám zanechali Ježiš Kristus a apoštolovia).
643 Izaiáš 51: Červené more, obraz Vykúpenia. Ut sciatis quod tilius hominis habet potestatem remittendi peccata, tibi dico: Surge.[269] Boh, aby zrejme ukázal, že môže stvoriť národ svätý neviditeľnej svätosti a naplniť ho večnou slávou, konal veci viditeľné. A keďže príroda je obrazom milosti, urobil v dobrodeniach prírody to, čo mal urobiť v dobrodeniach milosti, aby sa poznalo, že môže učiniť neviditeľné, keď činí i viditeľné. Zachránil teda národ od potopy; dal mu zrodiť sa z Abraháma; vykúpil ho z rúk jeho nepriateľov a uviedol ho v pokoj.
Cieľom Božím
nebolo zachraňovať od potopy, stvoriť celý národ z Abraháma a uviesť ho do
žírnej zeme. Aj milosť je len predobrazom slávy, lebo nie je posledným cieľom.
Bola zobrazená zákonom a sama zobrazuje (slávu); ale je jej podobou a princípom
alebo príčinou.
Bežný život ľudí
podobá sa životu svätých. Všetci hľadajú svoje uspokojenie a líšia sa len v
predmete, v ktorom ho vidia. Svojimi nepriateľmi nazvú tých, ktorí im v tom
prekážajú atď. Boh teda ukázal, že má moc dávať neviditeľné dobrá, tým, že ju
ukázal v dobrách viditeľných.
644 Predobrazy. — Boh, chcejúc si stvoriť svätý národ, oddeliť ho od všetkých iných národov, oslobodiť od nepriateľov a uviesť ho na miesto pokoja, sľúbil, že to urobí a predpovedal skrze svojich prorokov čas a spôsob svojho príchodu. A zatiaľ, aby upevnil nádej svojich vyvolených, ukazoval sa im po všetky časy v predobraze a nenechával ich nikdy bez istoty svojej moci a že chce ich spásu. Lebo pri stvorení človeka Adam bol toho svedkom a opatrovníkom prísľubu o Spasiteľovi,[270] ktorý sa mal narodiť zo ženy, keď ľudia boli ešte tak blízko stvorenia, že nemohli zabudnúť na svoje stvorenie a pád. A keď tí, ktorí videli Adama, už neboli na svete, Boh poslal Noema.[271] Zachránil ho a zaplavil celú zem zázrakom, ktorý dostatočne naznačoval moc, akú mal na spasenie sveta, a vôľu to urobiť a spôsobiť, aby sa narodil zo semena ženy ten, ktorý bol prisľúbený. Ten zázrak stačil na posilnenie nádeje ľudí...
Keď spomienka na
potopu bola ešte taká čerstvá medzi ľuďmi a Noe žil, Boh prisľúbil Abrahámovi,[272]
a keď Sem ešte žil, Boh poslal Mojžiša atď... ,[273]
645 Predobrazy. — Boh, chceiúc vymaniť svojich z náklonnosti pre pomíňajúce dobrá, aby ukázal, že to nebolo z nemohúcnosti, stvoril židovský národ.
646 Synagóga nezahynula preto, lebo bola predobrazom; ale preto, že bola len predobrazom, upadla do otroctva. Predobraz trval do príchodu pravdy, aby Cirkev bola neprestaine viditeľná či v obraze, ktorý ju sľuboval, či už v skutočnosti.
647 Že zákon bol obrazný.
648 Dva omyly: 1. ponímať všetko doslovne; 2. chápať všetko duchovne.
649 Hovoriť proti veľmi obrazným.
650 Sú predobrazy jasné a presvedčivé, ale sú i také, ktoré sú ako by trocha za vlasy pritiahnuté a presvedčujú len tých, ktorí svoje presvedčenie berú odinakiaľ. Tieto predobrazy podobajú sa apokalyptickým; rozdiel je však v tom, že títo nemajú nepochybných. Takže nie je nič tak nesprávneho, ako keď títo ukazujú, že ich (predobrazy) sú práve tak dobre podložené ako niektoré naše; lebo nemajú medzi svojimi také presvedčivé, ako sú niektoré naše. Vec nie je teda rovnaká na oboch stranách. Tieto veci nesmú sa stavať na roveň a spliesť ich, keď sa zdajú podobné na jednom konci, kým na druhom sú zas také rozdielne. To sú jasnosti, ktoré zasluhujú, keď sú božské, aby sme ctili nejasnosti.
(To je ako s tými,
ktorí medzi sebou hovoria nejasnou rečou: tí, čo jej nerozumejú, chápu len
hlúpy smysel.)
651 Výstrednosti Apekalyptikov a Preadamitov, Milenárov atď[274]— Kto by chcel vyvodiť výstredné mienky z Písma, urobil by to napríklad na tomto: Je povedané, že »toto pokolenie nepominie, kvra sa toto všetko nestane.«[275] A tu poviem, že po tomto pokolení príde druhé a stále postupne.
V druhej knihe Paralipomenon hovorí sa o Šalamúnovi a kráľovi, ako by to boly dve rozličné osoby.[276] Tvrdil by som, že to boly dve.
652 Zvláštne predobrazy. — Dvoiaké zákony, dvojaké tabule zákona, dvojaký chrám, dvojaké zajatie.
653 Predobrazy. — Proroci prorokovali v predobrazoch pásov, brady a pripálených vlasov atď.
654 Rozdiel medzi
obedom a večerou.[277]
U Boha niet
rozdielu medzi slovom a úmyslom, lebo je pravdovravný; ani medzi slovom a
skutkom, lebo je mocný; ani medň prostriedkami a
účinkom, lebo je múdry. Bern., ult. sermo in Missam.
Augustín V, de Civ., 10. Toto pravidlo je všeobecné: Boh môže všetko,
okrem tých vecí, ktoré keby mohol, nebol by všemohúci, ako napríklad umrieť,
byť klamaný, luhat atď.
Niektorí
evanjelisti na potvrdenie pravdy; ich rozdielnosť (je) užitočná.
Eucharistia po
Večeri; Pravda po predobraze.
Záhuba Jeruzalema:
podobenstvo o konci sveta štyridsať rokov po smrti Ježišovej.
Neviem, či ako
človek, alebo ako vyslaný. Matúš 24, 36.
Ježiš odsúdený
židmi a pohanmi.
Židia a pohania zobrazení dvojakými synmi: Aug. 20, de Civit. 29.
655 Šesť rokov,
šesť otcov šiestich vekov, šesť zázrakov na začiatku šiestich vekov, šesť
východov na začiatku šiestich vekov.[278]
656 Adam forma futuri.[279] Šesť dní na stvorenie jedného, šesť vekov na stvorenie druhého. Šesť dní, ktoré podľa Mojžiša boly na stvorenie Adama, sú obrazom šiestich vekov na stvorenie Ježiša Krista a Cirkvi. Keby Adam nebol býval zhrešil a Ježiš Kristus nebol prišiel, bola by bývala len jedna úmluva, len jeden vek ľudí, a o stvorení by sa bolo hovorilo, že sa uskutočnilo v jednom veku.
657 Predobrazy. — Národy, židovský a egyptský, jasne predpovedané dvomi podrobnosťami, ktoré sa prihodily Mojžišovi.[280] Egypťan mláti Žida, Mojžiš ho pomstí, zabije Egypťana a Žid je za to nevďačný.
658 Podobenstvá Evanjelia pre stav chorej duše sú nemocné telá. Ale nakoľko telo nemôže byť dosť choré, aby to dobre vyjadrilo, bolo ich treba viac. Preto je tu hluchý, nemý, slepý, porazený, mŕtvy, Lazár, posadlý. Všetko je to spolu v nemocnej duši.
659 Predobrazy. — Aby sa ukázalo, že Starý Zákon je len obrazný a že proroci rozumeli časnými dobrami iné dobrá, treba pripomenúť:
Po prvé: že by to
nebolo dôstojné Boha.
Po druhé: že ich
výroky vyslovujú veľmi jasne prísľub dobra pozemského, a predsa hovoria, že ich
reči sú nejasné a ich smyslu nebudú rozumieť. Z toho
vyplýva, že tento skrytý smysel nebol ten, k^orý vyslovoval otvorene, a teda chceli hovoriť o iných
obetách, o inom vysloboditeľovi atď. Hovoria, že mu porozumieme len na konci
časov. Jer. 30, ult.
Tretím dôkazom je,
že ich reči si odporujú a sa vyvracajú. Preto, keď si myslíme, že slovami zákon
a obeta mysleli len zákon a obetu podľa Mojžiša, je v tom zjavný a hrubý
rozpor. Rozumeli teda niečo iného, protirečiac si niekoľko ráz v tej istej
kapitole.
Kto chce rozumieť
úmyslu autorovmu ...
660 Žiadostivosť sa nám stala prirodzenou a vypestovala našu druhú prirodzenosť; sú teda dve prirodzenosti v nás: jedna dobrá, druhá zlá. Kde je Boh? Kde nie ste vy,[281] a kráľovstvo Božie je vo vás. — Rabíni.
661 Zo všetkých tajomstiev len pokánie bolo hlásané zrejme židom, a to svätým Jánom, predchodcom; potom ostatné tajomstvá, aby sa naznačilo, že v každom človekovi, ako aj v celom svete, tento poriadok musí sa zachovávať.
662 Telesní židia nechápali ani veľkosť ani uponíženie Mesiáša, predpovedaného v ich proroctvách. Nepoznali ho v jeho predpovedanej veľkosti, ako keď hovorí, že Mesiáš bude pánom Dávida, hoci je jeho synom,[282] — že je pred Abrahámom a ho videl.[283] Neverili, že je taký veľký, žeby bol večný, a nepoznali ho ani v jeho uponížení a smrti. »Mesiáš ostane naveky, — vraveli — ten hovorí, že umrie.« Neverili teda, že je smrteľný, ani že je večný: hľadali na ňom len telesnú vznešenosť.
663 Obrazný. — Nič sa tak nepodobá láske ako žiadostivosť a nič jej tak neodporuje. A tak židia, obsypaní dobrom, ktoré lichotilo ich žiadostivosti, veľmi sa shodovali s kresťanmi, pritom sa však veľmi líšili od nich; mali obe vlastnosti, ktoré potrebovali, — že boli veľmi shodní s Mesiášom, aby boli jeho predobrazom, — a veľmi odlišní, aby neboli podozrivými svedkami.
664 Obrazný. — Boh použil žiadostivosť Židov, aby slúžili Ježišovi Kristovi (ktorý prinášal liek proti žiadostivosti).
665 Láska nie je obrazným príkazom. Je čosi hrozného tvrdiť, že Ježiš Kristus, ktorý prišiel zrušiť predobrazy a nastoliť pravdu, príde dat len podobu lásky a odňať skutočnosť, ktorá bola predtým.
»Keď teda svetlo,
čo je v tebe, je tmou, aká veľká je potom sama tma?«[284]
666 Počarenie. Somnum suum.[285]
Figúra huius mundi.[286]
Eucharista: Comedes panem tuum.[287]
Panem nostrum.[288]
Inimici Dei terram ligent.[289] Hriešnici lížu zem, čiže milujú radosti zemské.
Starý zákon
obsahoval podobenstvá budúcej radosti, a Nový zákon naznačuje cesty k nej.
Predobrazy hovorily o radosti; cesty o pokání, — a
veľkonočného baránka jedávali s horkými zelinami, cum
amaritudinibus.[290]
Singularis sum ego donec transeam.[291] Ježiš Kristus bol pred svojou smrťou skoro sám mučeníkom.
667 Obrazní. —
Výrazy meč, štít.[292]
Pctentissime.[293]
668 Len vtedy sa vzďaľujeme, keď sa vzďaľujeme od lásky.
Naše modlitby a naše čnosti sú ohavné pred
Bohom, ak nie sú modlitbami a čnosťami Ježiša Krista. A naše hriechy nebudú
nikdy predmetom (milosrdenstva), ale spravodlivosti Božej, keď nie sú hriechami Ježiša Krista. Vzal na seba našehriechy
a (prijal) nás do svojej jednoty; veď čnosti sú mu (vlastné) a hriechy cudzie;
a nám (sú) čnosti cudzie a naše hriechy sú nám vlastné.
Zmeňme pravidlo,
ktorého sme sa (doteraz) pridŕžali pri posudzovaní, čo je dobré. Za pravidlo
sme mali svoju vôľu; spravujme sa teraz vôľou (Božou): všetko, čo ona chce, je
dobré a spravodlivé; všetko, čo ona nechce, je (zlé).
Všetko, čo Boh
nechce, je zakázané. Hriechy sú zakázané všeobecným vyhlásením Božím, že ich
nechce. Ostatné veci, ktoré všeobecne nezakázal, — a preto ich voláme
dovolenými, — nie sú však vždy dovolené. Lebo keď Boh vzdiali od nás niektorú z
nich, a keď skutkom, ktorý je prejavom vôle Božej, sa ukáže, že Boh nechce, aby
sme mali nejakú vec, sa nám zakazuje ako hriech, lebo vôľou Božou je, aby sme
nemali ani jednu ani druhú. Medzi týmito dvomi vecami je len ten rozdiel, že je
isté, že Boh nebude chcieť nikdy hriech, ale že nie je isté, že nikdy nebude
chcieť druhé. Ale keď Boh ju nechce, musíme ju považovať za hriech; lebo
neprítomnosť vôle Božej, ktorá jediná je všetka dobrota a spravodlivosť, robí
ju nespravodlivou a zlou.
669 Prvý odpis.
Zmeniť predobraz
pre našu slabosť.
670 Predobrazy. — Zidia zostarli v pozemských myšlienkach, že Boh miloval ich otca Abraháma, jeho telo a čo z neho pochádzalo; že preto ich rozmnožil a oddelil od všetkých ostatných národov a nedovolil, aby sa s nimi pomiešali; že keď treli biedu v Egypte, vyslobodil ich s veľkými znameniami svojimi na ich dobro; že ich živil mannou na púšti; že ich priviedol do zeme prebohatej; že im dal kráľov a veľkolepý chrám, aby tam obetovali zvieratá a prelievaním ich krvi boli očistení; a že im konečne mal poslať Mesiáša, aby ich urobil pánmi celého sveta. A predpovedal aj čas jeho príchodu.
Keď svet zostarel v týchto telesných omyloch, Ježiš Kristus prišiel v predpovedanom čase, ale nie s očakávaným leskom; preto ani si nepomysleli, že je to on. Po jeho smrti prišiel svätý Pavol, aby učil ľudí, že všetky tieto veci udaly sa v predobraze;[294] že kráľovstvo Božie nespočíva v tele, ale v duchu;[295] že nepriateľmi ľudí nie sú Babylončania, ale vášne; že Boh sa nekochá v chrámoch rukami vystavaných,[296] ale v srdci čistom a poníženom; že obriezka tela je neužitočná, ale obriezka srdca je nevyhnutná;[297] že nie Mojžiš dával im chlieb z neba[298] atď.
Ale keďže Boh nechcel odkryť tie veci
národu, ktorý nebol toho hodný, a chcel ich predsa predpovedať, aby im uverili,
jasne predpovedal ich čas a niekoľko ráz vyslovil ich výslovne, alebo hojnými
podobenstvami, aby tí, ktorí (milujú) veci zobrazujúce, sa pri nich zastavili,
a tí, ktorí milujú veci zobrazené, ich tam našli.
Všetko, čo nevedie
k láske, je predobrazom.
Jediným predmetom
Písma je láska.
Všetko, čo nevedie
k jedinému cieľu, je jeho predobrazom; lebo pretože je len jeden cieľ, to, čo
nevedie k nemu vlastnými slovami, je obrazné.
Boh takto rozlišuje toto jediné prikázanie lásky, aby upokojil našu zvedavosť, ktorá vyhľadáva rozmanitosť, tou rozmanitosťou, ktorá nás vždy vedie k náímu jedine potrebnému. Len jedno je potrebné,[299] a my milujeme rozmanitosť. Boh vyhovuje jednému aj druhému rozmanitosťou, ktorá smeruje k jedine potrebnému.
Židia tak radi
mali veci zobrazujúce a tak ich očakávali, že nerozoznali, keď prišlo
uskutočnenie v predpovedanom čase a predpovedaným spôsobom.
Rabíni pokladajú za predobrazy prsia Mladuchy[300] a všetko, čo nevyjadruje jediný cieľ — ktorý majú — statky pozemské. A kresťania pokladajú i Eucharistiu za predobraz slávy, ku ktorej smerujú.
671 Židia, ktorí
boli povolaní na to, aby podmanili národy a kráľov, boli otrokmi hriechu;
kresťania, ktorí boli povolaní, aby slúžili a boli podrobení, sú slobodnými dietkami.[301]
672 Pre formalistov. — Keď svätý Peter a apoštolovia sa rozhodli, že zrušia obriezku,[302] kde šlo o to, či sa bude konať proti zákonu Božiemu, nepýtali sa prorokov, ale jednoducho prijali svedectvo Ducha Svätého v osobe neobrezaných. Zdalo sa im istejšie, že Boh schvaľuje tých, ktorých naplňuje Duchom svoiím, než že by bolo treba zachovať zákon. Vedeli, že cieľom zákona je len Duch Svätý a pretože bol im daný bez obriezky, ona teda nebola potrebná.
673 Fac secundum exemplár quod tibi ostensum est in monte.[303] Židovské náboženstvo bolo teda zriadené na podobnosti pravdy o Mesiášovi; a pravda o Mesiášovi bola poznaná náboženstvom židovským, ktoré bolo jeho podobenstvom.
Pravda bola len
zobrazená v židoch. V nebi je odkrytá. V Cirkvi je prikrytá a poznaná so
zreteľom na podobenstvo. Predobraz bol urobený podľa pravdy a pravda bola
poznaná podľa predobrazu.
Svätý Pavol sám hovorí, že ľudia budú brániť manželstvám,[304] a sám o tom hovorí Korinťanom[305] spôsobom, ktorý je osídlom; lebo keby niektorý prorok bol povedal jedno a svätý Pavol potom druhé, boli by ho obvinili.
674 Zobrazení. —
»Snaž sa a sprav to podľa obrazu, ktorý ti bol ukázaný na hore.« Na to svätý
Pavol hovorí, že Zidia znázorňovali veci nebeské.[306]
675 A predsa tento Zákon, vydaný na zaslepenie jedných a na osvietenie druhých, znamenal aj u tých, ktorých zaslepoval, pravdu a tú mali poznať aj ostatní. Lebo viditeľné dobrá, ktoré dostávali od Boha, boly také veľké a božské, až sa zdalo jasné, že má moc im dať i dobrá neviditeľné, a aj Mesiáša.
Lebo príroda je
obrazom milosti a viditeľné zázraky sú obrazmi neviditeľných. Ut sciatis, — tibi
dico: Surge.[307]
Izaiáš (51)[308] hovorí, že vykúpenie bude ako priechod cez Červené more.
Boh teda ukázal
pri odchode z Egypta, z mora, pri porážke kráľov, pri manne, v celom rodokmeni Abraháma,
že je schopný spasiť ich, soslať nebeský chlieb atď.,
takže nepriateľský národ je podobou a predstavou toho Mesiáša, ktorého
nepoznajú atď.
Teda konečne nás
poučil, že všetky tieto veci boly len predobrazy, a
čo je to pravá sloboda, pravý Izraelita, pravá obriezka, pravý chlieb nebeský
atď.
V týchto prisľúbeniach každý nachádza to, čo má na dne svojho srdca, statky časné či statky duchovné, Boha alebo stvorenia; ale s tým rozdielom, že tí, čo tam hľadajú stvorenia, nájdu ich tam, ale s mnohými protirečeniami, so zákazom ich milovať, s príkazom klaňať sa len Bohu a len jeho milovať, čo je jedno a to isté, a že konečne Mesiáš neprišiel pre nich; kým tí, čo tam hľadajú Boha, nachádzajú ho bez akýchkoľvek protirečení, s príkazom len jeho milovať, a že prišiel Mesiáš v predpovedanom čase, aby im dal dobrá, ktoré si pýtajú.
Takto Židia mali zázraky, proroctvá, a videli, ako sa ony vypĺňajú. A zákon ich učil klaňať sa a milovať len jedného Boha; a tento zákon bol aj večný. Mal teda všetky znaky pravého náboženstva. Bol aj pravý. Treba však rozlišovať medzi náukou židovskou a medzi náukou zákona židovského. Náuka Židov nebola pravdivá, hoci obsahovala zázraky, proroctvá i stálosť, lebo nemala ten druhý bod: klaňať sa a milovať len Boha.
676 Prvý odpis.
Závoj, ktorý je na týchto knihách pre Židov, je aj pre zlých kresťanov a pre všetkých tých, ktorí nevedia nenávidieť sami seba.
Ale ako hravo
pochopíme tie knihy a poznáme Ježiša Krista, keď naozaj nenávidíme seba!
677 Podobenstvo znamená neprítomnosť aj dosť aj neiadosť.
Značka má dvojaký smysel: jeden jasný povedané, že smysel je skrytý.
678 Obraz znamená neprítomnosť i prítomnosť, radosť i neľúbosť. Skutočnosť však vylučuje neprítomnosť a neľúbosť.
Predobrazy. — Kto
chce poznať, či zákon a obety sú skutočnosťou alebo podobenstvom, musí vidieť,
či proroci, keď hovoria o týchto veciach, zastavujú na nich svoj zrak a
myšlienku, ako keby v nich videli len starú smluvu,
alebo či v nich vidia čosi iného, čoho je ona obrazom; lebo na obraze vidíme
zobrazenú vec. Preto treba len skúmať, čo hovoria o nej.
Keď hovoria, že
bude večná, rozumejú tu smluvu, o ktorej hovoria, že
bude zmenená; a podobne o obetách atď.?
Znak má dvojaký smysel. Keď dostaneme do rúk dôležitý list, kde nájdeme jasný smysel, ale je v ňom povedané, prítomnosť, že smysel je zastretý a nejasný, že je tak skrytý, že čítame tento list a ho nečítame, a rozumieme mu, ale mu nerozumieme, čo si máme myslieť, ak nie, že je to značka s dvojakým smyslom, a tým viac, že v ňom nájdeme zrejmé nesrovnalosti v doslovnom smysle? Proroci hlásali jasne, že Boh vždy bude milovať Izraela a že zákon bude večný; a povedali, že (židia) neporozumejú jeho smyslu a že je zahalený.
Ako máme teda by
vďační tým, ktorí nám odkrývajú znak a učia nás poznať skrytý smysel, a najmä keď zásady, ktoré pritom užívajú, sú úplne
prirodzené a jasné! To urobil práve Ježiš Kristus a apoštolovia: odstránil
pečať, roztrhol závoj a odkryl ducha. Preto nás učili, že nepriateľmi človeka
sú jeho vášne; že Vykupiteľ bude duchovný a i jeho kráľovstvo bude duchovné; že
jeho príchod bude dvojaký: jeden v biede, aby pokoril človeka pyšného, druhý v
sláve, aby vyvýšil človeka poníženého; že Ježiš Kristus bude Boh i človek.
679 Predobrazy. — Ježiš Kristus otvoril im ducha, aby rozumeli Písmam.
Dve veľké otvorenia sú tieto: 1. Všetky veci sa prihodily v podobenstvách: vere Israelitae, vere liberi,[309] pravý chlieb z neba; 2. Boh uponížený až po Kríž: Kristus musel trpieť, aby vošiel do svojej slávy: »Aby premohol smrť svojou smrťou«.[310] Dva príchody.
680 Predobrazy. — Odvtedy, čo toto tajomstvo raz vyšlo na javo, nemožno ho nevidieť. Čítajme Starý zákon s tohto hľadiska, a viďme, či obety boly pravé, či Abrahámovo otcovstvo bolo pravou príčinou priazne Božej, či zaľúbená zem bola ozajstným miestom pokoja. — Nie; teda boly to len predobrazy. Tak isto viďme všetky predpísané obrady a všetky príkazy, ktoré nie sú pre lásku, a uvidíme, že sú to len jej predobrazy.
Všetky tieto obety a obrady boly teda predobrazy alebo pošetilosti. Sú však veci jasné, a sú príliš vznešené, než aby sme ich pokladali za pošetilosť.
Vedieť, či sa proroci zastavili svojím
zrakom v Starom zákone, alebo či tam videli iné veci.
681 Predobrazy. —
Kľúč ku znaku: Veri adoratores[311].
Ecce agnus Dei, qui tollit
peccata mundi.[312]
682 Iz. 1, 21. Zmena dobra na zlo a pomsta Božia: Iz. 10, 1;
Zázraky: Iz. 33, 9; 40, 17; 41, 26; 43, 13; Jer. 11, 21; Iz. 44, 20—24; 54, 8; 63, 12—17: 64, 17.
Jer. 2, 35; 4,
22—24; 5, 4, 29—31; 6, 16.
Vonkajšie
sviatosti: Jer. 7, 14.
Vonkajšia obeta
nie je podstatne dôležitá: Jer. 7, 22.
Množstvo náuk:
Jer. 11, 13.
Jer. 15, 2; 17, 9: Pravum est cor omnium et inscrutabile: quis cognoscet illud?[313] čiže, kto pozná úplne zlobu? lebo je už známe, že je zlé, Ego Dominus atď. — Jer. 17, 17; 23, 15—17.
68?
Predobrazy. — Litera zabíja[314]; všetko sa prihodilo v predobrazoch.[315] Tento znak dáva nám svätý Pavol. Kristus musel trpieť. Ponížený Boh. Obriezka srdca, pravý pôst, pravá obeta, pravý chrám. Proroci naznačili, že toto všetko musí byť duchovné.
Nie mäso, ktoré sa
pominie, ale to, čo sa nepominie.
»Budete skutočne slobodní«[316]. Teda iná sloboda je len podobou slobody.
»Ja som pravý chlieb z neba«[317].
684 Rozpor. — Len vtedy sa môžeme spokojne tváriť, keď privedieme do súladu všetky naše nesrovnalosti; nestačí porovnať niekoľko shodných vlastností, keď sa neprivedú do súladu protichodné vlastnosti.
Takto pre
porozumenie Písma treba poznať smysel, v ktorom
všetky protichodné state sa shodujú. Nestačí poznať
jeden, ktorý sa hodí na mnohé shodné state, ale treba
poznať taký, ktorý urovná i state protichodné.
Každý spisovateľ
pozná smysel, v ktorom sa všetky protichodné miesta
zladia, alebo nepozná nijakého smyslu. Nemožno to
povedať o Písme a prorokoch. Akiste príliš dobre poznali pravý smysel. Treba teda v nich hľadať jeden, ktorý uvedie do shody všetky nesrovnalosti.
Pravý smysel nie je teda smysel
židovský; v Ježišovi Kristovi sa všetky rozpory urovnaly.
Židia by nevedeli
uviesť do súladu zrušenie kráľovstva a kniežatstva, predpovedané Ozeášom,[318]
s proroctvom Jakubovým.[319]
Keď chápeme zákon,
obety a kráľovstvo ako skutočnosti, nemôžeme priviesť do súladu všetky miesta.
Musia byť len predobrazmi. Nevedeli by sme priviesť do súladu state od toho
istého autora, ani v tej istej knihe, ba často ani v tej istej hlave. Ako keď Ezechiel (hl. 20) hovorí, že budú žiť v príkazoch Božích, a
že skrze ne žiť nebudú.
685 Predobrazy. — Ak zákon a obety sú pravda, musia sa páčiť Bohu a nemôžu sa mu sprotiviť. Ak sú predobrazmi, musia sa mu páčiť aj nepáčiť. V celom Písme sa však páčia i nepáčia.
Bolo povedané, že
zákon bude zmenený, že obeta bude zmenená, že budú bez zákona, bez kniežaťa a
bez obety, že bude uzavretá nová smluva, že bude
obnovený zákon, že príkazy, ktoré prijali, nie sú dobré, že ich obety sú
odporné, že Boh si ich nežiadal.
A naopak, povedalo
sa, že zákon potrvá naveky, že táto smluva bude
večná, že obeta bude večná, že žezlo nebude odňaté od nich, lebo nemá byt od
nich odňaté, kým nepríde večný Kráľ. Všetky tie state vari znamenajú, že sú to
skutočnosti? Nie: znamenajú, že sú to predobrazy? Nie; ale že je to skutočnosť
alebo predobraz. Ale prvé miesta, vylučujúce skutočnosť, naznačujú, že je to
len predobraz.
Všetky tieto state
nemôžu byť súčasne napísané o skutočnosti. Všetky môžu byť napísané o
predobraze: nie sú tece skutočnosť, naznačujú, že je
to len predobraz.
Agnus occisus ab origine mundi.[320] Sudca obetník.
686 Nesrovnalosti. – Žezlo až po Mesiáša, bez kráľa
a kniežaťa.
Večný zákon –
zmenený.
Večná smluva – smluva nová.
Dobré zákony – príkary nedobré. Ezech.[321]
687 Keď slovo Božie, ktoré je pravdivé, nie je pravdivé doslovne, je pravdivé duchovne. Sede a dextris meis.[322] Doslovne nie je to pravdivé; duchovne je to teda správne. V týchto výrazoch hovorí sa o Bohu ako o ľuďoch, a to neznamená nič iné ako to, že úmysel, ktorí majú ľudia, keď dávajú sedieť po svojej pravici, bude mať aj Boh. Je to teda znakom úmyslu Božieho, nie spôsobu jeho uskutočnenia.
Keď teda hovorí: »Bohu sa zapáčila vôňa vašich kadidiel a za to vám dá žírnu zem«; to je ten istý úmysel, aký by mal človek, ktorý, prijmúc vaše kadidlá, za odmenu by vám dal žírnu zem; taký istý úmysel bude mať s vami Boh, aký má človek s tým, komu dáva vône. Takto, iratus est, »žiarlivý Boh«.[323] Lebo keďže Božie veci sú nevysloviteľné, nemôžu sa povedať ináč, a Cirkev ešte aj dnes užíva: Quia confortavit seras[324] atď.
Nie je dovolené pripisovať Písmu smysel, aký nám nezjavilo, že ho má. Tak napríklad povedať, že zavreté mem u Izaiáša znamená 600, to nie je zjavené.[325] Mohlo by sa povedať, že koncové tsade a he deficientes znamenajú tajomstvo. Nie je teda dovolené takto hovoriť a ešte menej tvrdiť, že je to spôsob kameňa mudrcov. Ale my hovoríme, že slovný smysel nie je pravý, lebo to sami proroci povedali.
688 Prvý odpis.
Netvrdím, že mem
je tajomné.
689 Mojžiš (Deut. 30) sľubuje, že Boh obreže ich srdcia, aby ich urobil schopnými ho milovať.
690 Zo slova Dávidovho alebo Mojžišovho, že »Boh obreže srdcia«, možno súdiť na ich ducha. Čo by aj všetky ich reči boly dvojsmyselné a pochybné, či sú filozofické alebo kresťanské: napokon slovo tejto povahy určuje všetky ostatné, ako Epictetovo slovo tohto druhu určuje všetko ostatné naopak. Až potiaľ siaha dvojsmyselnosť, ďalej nie.
691 Ak dve osoby vedú hlúpe rozprávky a jedna má dvojaký smysel, vyzná sa v kabale, a druhá má len jeden smysel, tu, keď niekto nezasvätený počúva takýto ich rozhovor, vytvorí si o nich taký istý úsudok. Ale keď v ďalšom rozhovore jedna hovorí veci anjelské, a druhá stále jalové a všedné, pomyslí si, že jedna hovorí tajomne, druhá však nie: jedna totiž ukázala dostatočne, že je neschopná takej pochabosti a schopná byt tajomnou; a druhá, že nie je schopná tajomstva a schopná hlúposti.
Starý zákon je
značka.
692 Sú ľudia, ktorí vidia, ie človek nemá iného nepriateľa ako žiadostivosť, ktorá jeho odvracia od Boha, a nie Boha; ani iného dobra ako Boha, a nie žírnu zem. Tí, čo veria, že dobro človeka je v tele a zlo v tom, čo ho odvracia od smyslových rozkoší, nech sa nimi (omámia) a v nich (umrú). Ale tí, ktorí hľadajú Boha z celého srdca svojho, ktorí sa len vtedy zarmucujú, keď sú zbavení jeho pohľadu, — ktorí len za tým túžia, aby ho mali, a len tých pokladajú za nepriateľov, ktorí ich od neho odvracajú, — ktorí sa zarmucujú, keď vidia, že sú obklopení a opanovaní od takých nepriateľov, — tí nech sa potešia, lebo zvestujem im šťastnú novinku: je pre nich vysloboditeľ, ukážem im ho, ukážem im, že je Boh pre nich, neukážem ho iným. Ukážem im, že bol prisľúbený Mesiáš, ktorý vyslobodí z rúk nepriateľov; bol prisľúbený a prišiel, aby oslobodil od neprávostí, nie však od nepriateľov.
Keď Dávid
predpovedal, že Mesiáš vyslobodí ľud svoj od nepriateľov, možno smyslove veriť, že to budú Egypťania, a tu by som nemohol
dokázať, že proroctvo sa vyplnilo. Ale i to si možno myslieť, že to budú
neprávosti: lebo po pravde Egypťania nie sú nepriateľmi, ale neprávosti nimi
sú. Slovo nepriateľ je teda dvojmyselné.
Ale keď inde hovorí, ako to aj robí, že vyslobodí svoj národ od jeho neprávostí[326] podobne ako Izaiáš[327] a iní, dvojsmyselnosť je odstránená a dvojitý smysel nepriateľov prechádza na jednoduchý smysel neprávosti, lebo ak mal na mysli neprávosti, mohol ich dobre označiť ako nepriateľov; keď však myslel na nepriateľov, nemohol ich označiť ako neprávosti.
Mojžiš, Dávid a Izaiáš užívali tie isté
výrazy. Ktože povie teda, že nemali na mysli ten istý smysel,
a že smysel Dávidov, ktorý zjavne myslel na
neprávosti, keď hovoril o nepriateľoch, nebol ten istý ako smysel
Mojžišov, ktorý hovoril o nepriateľoch?
Daniel (9) modli
sa za oslobodenie ľudu z otroctva nepriateľského; ale on myslel na neprávosti,
a aby to dokázal, hovorí, že Gabriel mu prišiel povedať, že bol vyslyšaný a
treba počkať už len sedemdesiat týždňov; potom ľud bude vyslobodený od
neprávosti, skončí sa hriech, a osloboditeľ, Svätý svätých, privedie
spravodlivosť večnú, nie zákonnú, ale večnú.[328]
693 Keď vidím zaslepenosť a úbohosť človeka, — keď sa dívam na celý nemý vesmír[329] a na človeka bez svetla, ponechaného na seba a ako by blúdiaceho v tomto kútiku vesmíru, a nevie, kto ho sem položil, čo tu má robiť, čo bude s ním po smrti, neschopného hocijakého poznania, zhrozím sa ako človek, ktorého preniesli v spánku na opustený a strašný ostrov, a tam sa zobudí a nevie, kde je, a nemôže sa dostať zpät. A tu sa čudujem, že ešte nezúfal nad svojím biednym stavom. Vidím okolo seba iných ľudí, mne podobných: pýtam sa ich, či sú lepšie poučení ako ja; hovoria, že nie; a tu títo biedni zblúdenci, keď sa obzreli okolo seba a uvideli nejaké zábavné predmety, oddali sa im a prilipli k nim. Ja som sa nemohol k nim pripútať, a uvažujúc, že je asi ešte niečo, než čo vidím, hľadal som, či Boh nenechal nejaké znamenie o sebe.
Vidím mnoho
náboženstiev proti sebe a teda všetky sú falošné, okrem jedného. Každé chce,
aby sa mu uverilo pre jeho vlastnú autoritu a hrozí neveriacim. Neverím im.
Každý to môže hovoriť, každý sa môže vyhlásiť za proroka. Ale vidím náboženstvo
kresťanské, kde nachádzam proroctvá, a to je čosi, čo nemôže každý urobiť.
694 A toto všetko korunuje proroctvo, aby sme nemohli povedať, že ho vytvorila náhoda.
Kto by neuznal,
keď mu ostáva už len týždeň života, že lepšie je veriť, že to nie je len vecou
náhody? ...
Keby nás vášne nedržaly v zajatí, týždeň a sto rokov boly
by to isté.[330]
695 Prvý odpis.
Proroctvá. — Veľký
Pan je mŕtvy.[331]
696 Susceperunt verbum cum omni aviditate, scrutantes Scripturas, si ita se haberent.[332]
697 Prodita lege. — Impleta černe. — Implenda collige.[333]
698 Proroctvám porozumieme len vtedy, keď sa veci stály: a tak dôkazy utiahnutosti, zdržanlivosti, mlčanlivosti atď. sú dôkazmi len tým, ktorí ich poznajú a v ne veria.
Jozef tak vnútorný v zákone úplne
vonkajšom.
Vonkajšie kajanie pobáda na kajanie
vnútorné, ako pokorovanie k pokore. Takto...
699 Synagóga bola pred Cirkvou; Židia pred kresťanmi. Proroci predpovedali kresťanov; svätý Ján Ježiša Krista.
700 Je krásne sledovať očami viery históriu Herodesa, Caesara.
701 Horlivosť Židov k svojmu zákonu a svojmu chrámu: Josephus a Filón židovský ad Caium. Ktorý národ bol taký horlivý? Museli byť takí.
Ježiš Kristus predpovedaný čo do času a stavu sveta: vodca odňatý od bedier[334] a štvrté kráľovstvo.[335] Akí sme šťastní, keď vidíme toto svetlo v tejto temnote!
Je krásne vidieť očami viery, ako Darius a Cyrus, Rimania,
Alexander, Pompeius a Herodes konajú nevedomky na
slávu Evanjelia.
702 Horlivosť židovského národa k svojmu zákonu a najmä odvtedy, keď už nebolo prorokov.
703 Kým proroci horlili za zachovávanie zákona, ľud ho zanedbával. Ale keď už nebolo prorokov, horlivosť nastúpila.
704 Diabol porušil horlivosť Židov pred Ježišom Kristom, lebo by im bola na spásu, ale potom už nie.
Národ židovský, vysmievaný pohanmi;
kresťanský ľud prenasledovaný.
705 Dôkaz. — Proroctvá so splnením; čo predchádzalo a čo nasledovalo po Ježišovi Kristovi.
706 Najvyšším dôkazom Ježiša Krista sú proroctvá. O ne sa Boh aj najviac staral; lebo udalosť, ktorá ich splnila, je neprestajným zázrakom od vzniku Cirkvi až do konca. Aj Boh vzbudzoval proroctvá po šestnásť storočí; a po štyristo rokov potom rozmetával všetky tieto proroctvá so všetkými Židmi, ktorí ich prenášali, po všetkých krajoch sveta. Taká bola príprava na narodenie Ježiša Krista, a keďže jeho Evanjeliu každý mal uveriť, boly potrebné nielen proroctvá, aby sa mu uverilo, ale tie proroctvá boly rozšírené po celom svete, aby si ich každý mohol osvojiť.
707 Ale nestačilo, aby boly proroctvá; bolo treba, aby ich rozhlásili po všetkých miestach a zachovali po všetky časy. A bolo treba to predpovedať, aby táto shoda nebola pokladaná za vec náhody.
Je omnoho
slávnejšie pre Mesiáša, že (židia) sú prizeračmi, ba
nástrojmi jeho slávy, okrem toho, že ich Boh zachoval.
708 Proroctvá. — Čas predpovedaný položením židovského národa, položením pohanského ľudu, stavom chrámu a počtom rokov.
709 Treba na to odvahy predpovedať jednu vec toľkorakým spôsobom: štvoro kráľovstiev modloslužobných či pohanských, koniec panovania Judovho a sedemdesiat týždňov muselo nastať v tom istom čase a všetko skôr, než druhý chrám mal byť zrúcaný.
710 Proroctvá. — Keby jeden človek bol napísal knihu predpovedí o Ježišovi Kristovi čo do času a spôsobu príchodu, a keby Ježiš Kristus bol prišiel podľa týchto proroctiev, bola by v tom Božia moc. Ale tu je oveľa viac; je tu celý rad ľudí, žijúcich po štyri tisíce rokov, ktorí stále a bez zmeny nastupujú jeden po druhom a predpovedajú ten istý príchod. Celý národ ho hlása celých štyri tisíc rokov, aby vydal o ňom svedectvo istoty, ktorú mal a od ktorej ho nemohly odvrátiť nijaké hrozby a prenasledovania; toto je omnoho dôležitejšie.
711 Predpovede mimoriadnych vecí. — Boli cudzincami v Egypte, nemali vlastného majetku ani tam ani inde.
(Nebolo tam ani najmenšieho zdania o kráľovstve, ktoré sa tam potom udržalo tak dlho, ani o svrchovanej rade sedemdesiatich sudcov, ktorú nazývali synedriom, a ktorá, ustanovená Mojžišom, trvala až do čias Ježiša Krista: všetky tieto veci boly tak vzdialené od ich vtedajšieho položenia, ako len mohly byť), keď Jakub, umierajúc a žehnajúc svojim dvanástim deťom, vyhlasuje im, že obsadia veľkú zem, a predpovedá najmä pokoleniu Júdovmu, že králi, ktorí ich raz budú spravovať, budú pochádzať z jeho rodu a že všetci jeho bratia budú mu poddaní[336] (a že i sám Mesiáš, ktorý má byť očakávaním, narodí sa z neho a že kráľovstvo nebude odňaté od Judu, ani vládca a zákonodarca od jeho potomkov, kým nepovstane očakávaný Mesiáš v jeho rode.)
Ten istý Jakub, rozhodujúc o tejto budúcei krajine, ako by bol už jej pánom, dal z nej Jozefovi q jeden podiel viac než ostatným: »Dávam ti, hovorí, väčší diel než tvojim bratom.«[337] A požehnávajúc jeho dvoch synov, Efraima a Manassesa, ktorých mu Jozef predviedol, staršieho Manassesa, po pravici, a mladšieho Efraima po ľavici, skrížil svoje ruky a položiac svoju pravú ruku na hlavu Efraimovu a ľavú na Manassesovu, takto ich požehnal. A keď Jozef mu poznamenáva, že radšej má mladšieho, odpovedá mu s obdivuhodnou pevnosťou: »Viem to, syn môj, viem to dobre; ale Efraim vyrastie väčšmi ako Manasses.« Čo sa potom skutočne aj stalo, lebo jeho rod sám bol skoro taký rozvetvený ako dve ostatné pokolenia, ktoré tvorily celé kráľovstvo a obyčajne sa volaly jediným menom Efraim.
Ten istý Jozef,
umierajúc, ukladá svojim deťom, aby vzali so sebou jeho kosti, keď pôjdu do
onej krajiny, kam sa dostaly len o dvesto rokov.[338]
Mojžiš, ktorý
všetky tieto veci napísal už dávno predtým, ako sa stály, sám dal každému rodu
z tejto zeme prv, než do nej vkročil, ako by bol býval jej pánom (a nakoniec
vyhlasuje, že Boh vzbudí z ich národa a z ich pokolení proroka,[339]
ktorého on bol predobrazom a predpovedal im presne všetko, čo sa s nimi stane v
krajine, kam vstúpia po jeho smrti; víťazstvá, ktoré im Boh dá, ich nevďačnosť
voči Bohu, tresty, ktoré ich za to postihnú a ostatné ich príhody.)[340]
Dáva im rozhodcov, ktorí rozdelia zem,[341]
určuje im formu politického zriadenia, ktorým sa budú spravovať, mestá pre
útočište, ktoré si tam postavia ...[342]
712 S proroctvami o mimoriadnych veciach sú spojené proroctvá o Mesiášovi, aby proroctvá o Mesiášovi neboly bez dôkazov, a aby proroctvá zvláštne neboly bez plodu.
713 Zajatie Židov bez návratu. Jer. 11, 11: »Hľa, privediem na nich biedy, z ktorých nebudú môcť vyjsť.«
Predobrazy. — Iz. 5, 17: »Zaspievam svojmu miláčkovi
pieseň svojho priateľa o jeho vinici. Vinicu mal miláčik môj na úrodnom úbočí.
I okopal ju, skálie vysbieral z nej a révou ju
vysadil, postavil vprostred nej vežu a lisom ju vystrojil. Potom čakal, *že
urodí hrozno, a urodila plánky. A teraz, občania Jeruzalema a mužovia Judska, súďteže medzi mnou a mojou vinicou. Čože som mal ešte
zrobiť svojej vinici a neurobil som jej? Prečože, hoc čakal som hrozno, urodila
len plánky? Teraz však nechže vám ukážem, čo ja urobím svojej vinici: pováľam
jej plot a stane sa pastvou, zrúcam jej ohradu a bude rozšliapaná. A obrátim ju
na púšť, nebude strihaná a nebude kopaná, a vzrastie tŕnie a bodľač; ba aj
oblakom prikážem, by neskropily ju dažďom. Bo vinicou
Pána zástupov je dom Izraelov a mužovia judskí
rozkošným jeho sadom. I čakal na právo — a hľa, krvipreliatie,
na spravodlivosť — a hľa, kvílenie.«
Iz. 8, 13 - 17: »Pána zástupov, toho pokladajte za Svätého, On je vašou bázňou a On vaším strachom. A bude svätyňou a skalou úrazu a kameňom pádu obom domom Izraela a sieťou a osídlom obyvateľom Jeruzalema. I potknú sa oň mnohí a padnú a sa rozbijú a zachytia sa. a budú ulovení. Potvrdím svedectvo a zapečatím náuku u svoijich učeníkov. A čakám na Pána, ktorý si zakryl tvár pred domom Jakuba a dúfam v neho.«
Iz. 29: »Tŕpnite — a
stŕpnete, zaslepujtesa — a oslepnete, ste opití — ale
nie od vína, tackáte sa — ale nie od liehu. Lebo vylial na vás Pán ducha
závratu a zavrel vaše oči: — prorokov a vaše hlavy, — vidcov
— zahalil«. (Daniel 12, 10: »Bezbožníci neporozumejú, ale rozumní porozumejú«. Ozeáš, posledná hlava, posledný verš, po mnohých časných
požehnaniach, hovorí: »Kde je múdry? a počul tie veci atd'.«)
— »I bude vám zjavenie všetkého ako slová zapečatenej knihy; keď ju dajú tomu,
čo vie čítať so slovami: čítajže toto, odpovie:
nemôžem, veď je zapečatená. A ak dajú knihu tomu, čo nevie čítať a povedia: čítajže toto, odpovie: neviem čítať.
I povedal Pán:
Pretože sa mi približuje tento ľud, svojimi ústami a perami ma ctí, ale srdce
si vzďaľuje odo mňa (hľa, dôvod a príčina; lebo keby ctili Boha srdcom, boli by
rozumeli proroctvám), takže je ich bázeň voči mne naučeným príkazom ľudským:
preto, hľa, ja znovu vykonám divy s týmto ľudom, podivne a divno, i zahynie
múdrosť jeho mudrcov a rozum jeho rozumných sa schová.«
Proroctvá. —
Dôkazy božstva. — Iz. 41: »Nech prídu a nech nám
zjavia, čo sa stať má: veci prvšie ktoréže sú?
povedzte, nech pochopíme a zvieme ich výsledky; alebo nám povedzte, čo príde.
Povedzte, čo príde v budúcnosti a budeme vedieť, že ste bohmi; ba urobte, či už
dobré a či zlé, nech žasne a vidíme razom. Hľa, vy nivoč ste len a dielo vaše
je ničomné; ohavník vyvolí si vás atď.« »Kto to
zvestoval od začiatku, by sme vedeli a odpradávna, by sme povedali: »Pravdu
má«? Veď nik nezvestoval, veď nikto nehlásal, nikto nepočul vašu reč.«
Iz. 42: »Ja som Jahve, to je moje meno a svoju slávu inému nedám, ani svoju chválu modlám. Predošlé veci, hľa, prišly a nové ja oznamujem, skôr než vyklíčia, dám vám ich počuť. Spievajte Pánovi pieseň novú, chválospev jeho od končín zeme: čo vstupujete na more a čím ono plné je, ostrovy a tí, čo bývajú na nich.« — 43, 8 a ďalej: »Vyveďže ľud slepý, hoci oči majú, a ohluchnutých, hoci majú uši. Pohania všetci nechže sa sídu a shromaždia sa národy! Ktože z nich zvestuje toto? Veci predošlé nech nám oznámia! nech postavia si svedkov a vyhrajú spor, ti, keď očujú, nech povedia: „Pravda!" Mne ste svedkami vy, — to výrok Pánov, — a môj sluha, ktorého som zvolil, aby ste vedeli a mi uverili a pochopili, že ja som to ten: predo mnou nebol utvorený boh a ani po mne nebude. Ja, ja som Pán a okrem mňa niet spasiteľa. Ja som predzvestoval a spasil a oznámil a cudzieho nebolo u vás, nuž vy ste mi svedkami — to výrok Pánov — ja som však Bohom, aj odteraz ním budem a z ruky mojej nik nevytrhne; čo urobím, ktože to odčiní? Takto hovorí Pán,