Ján Palárik. Veselohry a divadelné prejavy. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry. Bratislava. 1955.
ROZUMNÝ, majiteľ fabrík v Pešti.
ERNEST, jeho syn.
ĽUDMILA, jeho dcéra.
MARÍNA, jeho vnučka.
ZALEVSKI, poľský ubehlík.
DROTÁR.
DOBOŠI, bývalý študiosus.
ŽID MAUŠL.
KOMISÁR.
JOHAN, sluha v dome Rozumného.
Kuchárka a slúžky.
(Dej sa koná v Pešti, v dome Rozumného. Druhé a tretie dejstvo o mesiac neskôr.)
Drotár; neskôr Marína a kuchárka.
DROTÁR (sedí na zemi neďaleko dverí kuchynských, drotujúc dáku nádobu; vedľa neho leží viacej všakových nádob, drôty atď.): Ver’ tak statočného slovenského domu v celej Pešti som nenašiel. Všetci sa tuná tak prívetive so mnou zhovárajú! Hm, a tá mladá Oravčianka celú kopu všakových nádob mi naznášala; ach, iste má dobré srdce, a dopraje úbohému drotárovi, aby si niečo zarobil! No, musím sa pochlapiť! (Drotujúc začne spievať):
Vitajte, drotári — v peštianskom chotári:
na tých vašich čelách — čo sú to za chmáry?
Jaj, zle je, nedobre — zlý svet na nás šomre:
že tá biedna Slovač — v svete len tak žobre.
Dobrý je ten Slovák, — trápi sa, neborák;
pre svoju dobrotu — už vyšiel na psotu.
Pracuje, mozolí, — v horách i na poli,
a predsa vždy stoná — v chudobe, nevoli.
Nezbíja, nelúpi, — každý ho však tupí:
že je on surovec — nevzdelaný, hlúpy.
Jaj, zle je v krajine — slovenskej rodine:
tá naša žobrota — kedy sa pominie?
Pomáhaj Slovákom — milý, mocný bože!
Keď si sám pomôžeš — i boh ti pomôže.
MARÍNA (počas spevu vo dverách kuchynských sa zjaví a pristúpi k drotárovi): Ej, ej, drotárko, ale len viete pekne spievať! Ver’ sme vás v kuchynských dverách počúvali. Tuná som vám priniesla pohár vína, občerstvite sa trošku! (Drotár vezme a pije.)
KUCHÁRKA (vo dverách kuchynských s vareškou v ruke): Hi, hi, hi, bodajže ťa ho aj s drotárom! Aké smutné pesničky vie spievať. Temer by ma bol k plaču pohol! (K slúžkam, do dverí so smiechom sa tisnúcim.) Nuž, ale či mi nejdete do svojej kuchynskej práce, vy všetečnice, hi, hi, hi! (Zmizne i so slúžkami.)
DROTÁR (dávajúc Maríne prázdny pohár): Boh vám zaplať, panenka, stotisíc ráz!
MARÍNA: Pánboh uslyš, drotárko! Ale kde ste sa to len takú múdru pesničku naučili?
DROTÁR: Ach, prosím vás, panenka, drotári vám také smutné pesničky od nepamäti sveta spievajú! (Drotuje.)
MARÍNA (bokom): Hm, a nebol by špatný šuhaj, keby nebol taký zašmúľaný! (K nemu.) Teda vy znáte viacej takých pesničiek, drotárko? Ach, ver’ bych vás tak pekne prosila, keby ste mi ešte jednu zaspievali.
DROTÁR: He, he, he, pekná panenka! Ak vám tým malú radosť spravím, milerád vám zaspievam. (Odkašle si a začne spievať.)
MARÍNA (smeje sa): Ej, drotárko, teda vy máte i milú doma, ktorá za vami túži? No, ľaďteže ho, no!
DROTÁR (s úsmevom): He, he, krásna panenka, veď je to len taká pesnička. Ja doma nikoho nemám, iba chudobného otca, ktorého abych v jeho starobe dáko fedroval, vybral som sa do šíreho sveta drotovať; keď tam u nás tak málo je výrobku, a bieda neslýchaná!
MARÍNA: Chudák! — Nuž, teda len ďalej spievajte, tak sa mi ten váš spev ľúbi!
DROTÁR (spieva):
Oj, ty moja mať slovenská, smutná si,
skľučujú ťa odjakživa zlé časy!
Tvoje deti vo svete sa túlajú,
bo výživy doma viacej nemajú!
Zanecháva ženu manžel, sestru brat,
pre pár groší ide hrnce drotovať —
pre pár groší v štyri sveta končiny
k ratovaniu svojej drahej rodiny.
MARÍNA (stranou): Ach, tak ma ten jeho spev dojíma! To je neobyčajný mladý drotár! (K nemu.) Ej, ej, ale len viete krásne spievať; ale teraz počujte — i ja vám zaspievam, ako u nás v Orave o drotároch spievajú. (Spieva.)
Ach, čo zlý svet potupného natára
na Slováka, úbohého drotára:
Bár on nosí biedne krpce, psotu trie —
lež pod hunkou šľachetný cit v prsiach vrie.
Nie je preto drotár hoden hanenia,
že krajšieho neprovodí umenia:
Lež vy, páni, hanu na vás tiahnete,
umenia viac čo mu nedoprajete!
Ostatne je každá práca poctivá,
keď poctivé v prsiach srdce prebýva:
Kto leňoší, právo láme a lúpi,
len ten hoden všeho ľudstva potupy!
Kto leňoší, právo láme a lúpi,
len ten hoden všeho ľudstva potupy!
(Marína rýchle zmizne do dverí kuchynských.)
DROTÁR (s rozpiatymi ramenami za zmizlou Marínou): Ach, počkajteže, krásna panenka! Nič, zutekala! — Jaj, bože môj, temer bych bol zabudol, že som chudobným drotárom! Nie, také dačo sa mi ešte na celej ceste neprihodilo! Tak ma omámila táto Oravčianka! Ale kde sa len tu v Pešti vzala, a čo je ona tu v dome?
KUCHÁRKA: Hi, hi, hi, drotárko, nechajte tú svoju prácu — kišasonka Marína mi kázala, abych vám dala dobré jedenie; poďte do kuchyne!
DROTÁR: Kišasonka Marínka, prosím pekne?
KUCHÁRKA: Tak je, tá istá, ktorá práve včuľ pri vás bola a vína vám priniesla.
DROTÁR (zadivený): Ach, to je vaša kišasonka, prosím pekne?
KUCHÁRKA: Hi, hi, vari sa vám to divno vidí, že je tak po sedliacky oblečená? Ale vedieť máte, drotárko, že je ona vlastná vnučka nášho pána veľkomožného.
DROTÁR (zľaknutý): Preboha, vari toho bohatého fabrikanta?
KUCHÁRKA: Tak je, náš pán veľkomožný je jej vlastný strýček, ktorý ju dal nedávno z Oravy sem do Pešti došikovať, lebo jej otec bol, nášho pána veľkomožného vlastný brat, tam v Orave nedávno zomrel, a teraz už nikoho nemá, iba svojho pána strýčka, ktorý tu v Pešti bohatým pánom zostal.
DROTÁR: Ach, teda je ona sirota?
KUCHÁRKA (hovorí chytro): Tak ver’, drotárko! Jej nebožký otec do vyšších škôl nikdy nechodil, ale s pomocou nášho pána veľkomožného začal kupčiť s plátnom. Spočiatku mu síce dobre išlo to plátenníctvo; ale neskôr začal piť, čo je najmä pri kupectve veľmi nebezpečná vec. Na svojich kupeckých cestách alebo všetko prepil, čo utŕžil, alebo keď bol opitý, zlí ľudia ho klamali, obkrádali — a tak z roka na rok vždy viac upádal, až konečne zostal žobrákom. Žena mu od žiaľu umrela, a jedno malé, ešte nevychované dievča Marínku mu nechala. Náš pán veľkomožný posielal síce každý rok tomuto nešťastlivému bratovi svojmu peniaze; ale prosím vás, drotárko, čo môže korheľovi stačiť, a čo ho môže od hroznej záhuby zachrániť? Nešťastník zomrel vo veľkej biede a nevychovanú Marínku, ktorá ho do posledného okamženia opatrovala, po sebe zanechal. Ale no, už som sa až veľmi zahovorila; poďte, drotárko, veď vám to jedenie ochladne.
DROTÁR: Jaj, bože môj, otče môj, čo to za hroznú históriu počúvam! Teda tá Marínka je sirota po korheľovi otcovi? Ó, nešťastná prekliata pijatika, koľké rodiny slovenské ty vnivoč obraciaš! Koľké nešťastlivé siroty v našom národe robíš! Ale ešte dobre, keď taká úbohá sirota má aspoň dákeho strýčka alebo ujčeka vo svete, u ktorého sladký prítulok nájsť môže! Lež ja nešťastlivý, opustený, biedny drotár! —
(Zmizne s kuchárkou vo dverách kuchynských.)
Ernest a Ľudmila.
ERNEST (sedí v ľavom krídle sály pri písacom stolíku a píše).
ĽUDMILA (sedí v druhom krídle sály pri toaletnom stolíku a pletie): Hm, ten môj bratríček je dnes až veľmi pilný: azda sa bojí toho nového vychovávateľa, ktorého dnes apuško chce prijať; (k nemu) ale Ernest, čože to tak dnes pilne pracuješ? Veď si indaj ani za minútu ticho nesedel!
ERNEST: Daj mi pokoj, vidíš, že si píšem úlohu!
ERNEST (nahnevaný, dlaňou zakrývajúc list): Ľudmila, takú facku ti vlepím, až sa ti v očiach zaiskrí. Čis’ už zabudla, čo nám ten starý inštruktor hovorieval, že je to samopaš, do cudzieho listu kukať?
ERNEST: Ty hlupák, čo ty tomu rozumieš? Však je to len cvičenie v kaligrafii!
(Chce mu uchytiť list, on si nedá, pasujúc sa s Ľudmilou.)
Rozumný a neskôr Marína k predošlým.
ROZUMNÝ (zalamujúc rukami): Toto je hrúza! Nuž, či sa mi tak učíte svoje úlohy?
ERNEST (vstrčiac do vačku list): Ale, apuško, ja som sa cvičil v krasopise, ale Ľudmila ma znepokojovala! (Žmurká na ňu.)
ĽUDMILA: Ach, apuško, ten jeho krasopis sa takto začínal: Mein allerliebstes Fräulein! Ver’ som mu to čierne na bielom tak prešlabikovala; vstrčil si to do vačku, apuško!
MARÍNA: Ach, veru hrúza, pán strýček! Veď je taký pochabý a samopašný ten Ernest, už vari nikto s ním nevydrží!
ROZUMNÝ: Nu, nu, Marínka, len už pozbieraj tie črepy a vynes to von!
ROZUMNÝ: Tak, tak, dievka moja, len už choď, a priprav nám raňajky v mojej izbietke. Ale Ernest nebude raňajkovať, ani obedovať, rozumieš? Aby ste mu potom v kuchyni taniere lízať nedali. (Marína zmizne.) To je hrúza! Úfal som už aspoň raz bez mrzutosti uprostred vás si zaraňajkovať, a tu ho máš, už včasráno také galiby! (Hodí sa na pohovku.)
ĽUDMILA: Ale, apuško, len sa už nehnevajte; veď viete, čo vám včera lekár hovoril: že i to najmenšie pobúrenie žlče je opravdivý jed pre vaše zdravie. A čo by sme si potom, my úbohé siroty, počali, keď už mamušky nemáme, a apuško by nám ochorel?
ROZUMNÝ: Ach, veď to je, dievka moja, čo ma veľmi znepokojuje. Ľudia sme smrteľní, moje zdravie s vekom a prácami klesne; keby ma tak nanáhlo pánboh k sebe povolal: ty si ešte dieťa, mladé, nezaopatrené; Ernest, tvoj nezdarný brat, tak ľahkomyseľný a rozpustilý, že by potom azda za krátky čas svoje rodičovské, krvopotne nadobudnuté imanie premárnil, a snáď i teba nešťastlivou učinil. — Vidíš, dcéra moja, to je hlavná príčina mojich starostí otcovských — a to mňa hlavne pohlo, ešte raz dať Ernesta pod feruľu dákeho dobrého vychovávateľa —
ĽUDMILA: Veď som čítala v novinách to oznámenie vaše, apuško; ale, bože môj, veď už má dvadsať rokov, a ešte i teraz preňho vychovávateľa? Ja sa bojím, apuško, že sa na ňom potvrdí to príslovie: čo sa Janík nenaučil, to viac Jano nepochopí.
ROZUMNÝ: Nu, nu, dievka moja, veď uvidíme; ja aspoň úfam, že azda teraz v dospelejšom veku skorej k rozumu príde, keby sa len pod správu dákeho výtečného pedagóga dostal. — Druhé však, čo mi ako ťažký kameň na srdci leží, je smutný osud tvojej sesterničky Maríny. Doma v tej Orave žiadnej výchovy nedostala. Úbohá sirota nevie ani po maďarsky, ani po nemecky, ani žiadnych ručných prác; jej držanie a mravy sú celkom sedliacke; čo len tuná v Pešti z nej bude? (Počuť krik a smiech.) Ale čo tam vonku za krik a lôm? Čo je to?
Johan, Marína a drotár k predošlým.
JOHAN (vchádzajúc s hurtom): Ha, ha, ha, čo ten náš mladý pán s tým drotárom v kuchyni nevykonal, ha, ha, ha!
MARÍNA (vedie drotára): Len poďte smelo, drotárko, nech sa pán strýček dozvie, akého bezbožného syna má!
JOHAN: Ha, ha, ha!
ROZUMNÝ (s hnevom): Ale čo, ha, ha, ha, ty sprosták! Teda čo je?
MARÍNA: Ale, pán strýček, ten Ernest taký surový žart s tým drotárom si dovolil. Chudákovi, dali sme mu v kuchyni trošku zajesť, a keďže sa žaloval, že ho od ustavičnej chôdze nohy bolia, ja som mu dala trošku špiritusu, aby si ním údy natrel.
JOHAN: Ha, ha, ha, ale náš mladý pán furták radil mu, aby si tak natreté nohy a ruky pri ohni usušil, že mu to tým lepšie dnu vsiakne; ha, ha, ha, drotár, sprosták, poslúchol, ale mladý pán Ernest ho odzadu posotil k ohňu, a v tom okamžení začne drotárovi ruka horieť; drotár chmatne dlaňou a chce hasiť, ale sa mu i dlaň zažala, lebo bola ešte mokrá od špiritusu — ha, ha, ha, drotár začne skákať a bohovať — a hrnce, ktoré vedľa neho stáli, hrk na zem, ha, ha, ha —
ROZUMNÝ: To je hrúza! Azda ste si veľmi údy popálili, drotárko?
DROTÁR: Ach, boh zachráň, pán veľkomožný, to nie; veď sa to zaraz zhasilo, iba že som sa trošku preľakol, prosím ponížene.
ROZUMNÝ: To je do porazenia, aké pestvá mi ten nezdar syn vystrája! (K Johanovi.) Johan, utekaj hneď, zavolaj si na pomoc služobnú čeľaď, chyťte mi toho roztopašníka a zatvorte ho do jeho izby, nedajte mu nič jesť a piť, iba chlieb a vodu — musíme mu z hlavy tie mušky povyháňať — hybaj, hybaj!
ĽUDMILA: Ale, apuško, nehnevajteže sa —
ROZUMNÝ (hodí sa na pohovku): To je hrúza, takého nepodareného syna mať: Či je nešťastlivejší otec na svete? (Zalamuje rukami.)
DROTÁR: Ale, prosím ponížene, pán veľkomožný, len sa už tak nesužujte pre toho svojho pána syna! Je síce pravda, že má mušky; ale prosím ponížene, veď ešte nemá rozumu. Keď raz do rozumu príde, ešte môže byť z neho dobrá chlapina!
ROZUMNÝ: Ach, drotárko môj, nebude zo psa slanina!
DROTÁR: Nuž ale prečo by nemohla byť, prosím ponížene?
ROZUMNÝ: Ale vari zo psa slanina? K takej slanine vám dobrý apetít vinšujem, drotárko!
DROTÁR: Ďakujem pekne, pán veľkomožný! Ale vidíte, ja to tak rozumiem, že keď teraz za mladi vášmu pánu synovi tie ohníky bujnosti a šelmovstva vybĺkajú, potom v dospelejšom veku nebude vám viac strečkovať. Lebo vidíte, môj krstný otec mal tiež jedného syna žiaka, ktorý za mladi taký vám bol rozpustilý psisko, celkom ako ten váš syn, pán veľkomožný!
ROZUMNÝ (k Ľudmile a Maríne): Ale dívajte sa len, aký to grobian.
DROTÁR: A pán rechtor môjmu krstnému tiež neraz hovoril, že nebude zo psa slanina. Ale prosím, čo sa predsa z toho furtáka žiaka nestalo? Prijali ho neskôr za kňaza, a teraz je už múdry a veľký pán z neho, už nosí červený pás, a jeho rodina má vám len teraz za slaninu z neho, lebo prosím ponížene, trebárs je len ešte mladý kňazík, ale náš pán rechtor hovoria, že už zanedlho tým kanonikom zostane.
DROTÁR: Naproti tomu ja som mal tiež brata žiaka, ktorý, prosím ponížene, všetkých dvanásť, ba hádam i tú trinástu školu vyštudíroval —
ROZUMNÝ: Čo? Vy prostý drotár takého brata —
ĽUDMILA a MARÍNA: Ale dívajte sa len, kto by sa to nazdal. —
DROTÁR: Ach, prosím pekne, len na druhý rok je tomu, čo som sa ja tohoto drotárskeho remesla chytil. Pred dakoľko rokmi sa môj otec dobre mali; oni boli jeden z najlepších gazdov v dedine, a prosím ponížene — aj richtársku palicu nosili. Ach, vtedy to bol len život v našom richtárskom dome! Jedlo sa, pilo sa, až to bola radosť. Náš pán rechtor, ktorý vtedy k nám často chodieval, nevedel dosť nachváliť môjho staršieho brata Mateja, ktorý k nemu cez zimu do školy chodil, v lete ale ovce a barance pásol, i nahovoril mojich rodičov, aby ho dali do latinských škôl do Žiliny —
ROZUMNÝ: Vy ste veľmi obšírny, drotárko, povedzte mi len teda, čo sa z toho vášho brata stalo?
ROZUMNÝ, ĽUDMILA a MARÍNA: To je hrúza!
DROTÁR: Veru hrúza, prosím pekne; lebo od tej doby môj milý brat, kde sa podel, tam sa podel, akoby bol kameň do vody hodil, ani chýru, ani slychu viac o ňom! Moja mať, nech ich tam boh oslávi, od žiaľu umreli; môj otec začali potom piť, korheľovať, lebo už boli k tomu ako richtár privykli, naše role na bubon uderili —
MARÍNA: Chudák drotár! Už teraz rozumieme, ako mohol richtárov syn zostať drotárom, či nie pravda, pán strýček?
ROZUMNÝ: Veru pekne avanžiroval, nešťastné korheľstvo! (K drotárovi.) Teda ste nikdy viac o tom svojom bratovi nepočuli, drotárko?
DROTÁR: Prosím ponížene, pred rokom, keď sa boli drotári zo sveta domov navrátili, priniesli nám tú radostnú novinu, že by ho boli tuná v Pešti poznávali, a vtedy môj otec mi povedali: „Ach, syn môj, vyber sa i ty do sveta drotovať, aspoň dáky groš vyrobíš, a azda boh dá, že i svojho strateného brata vyhľadáš —“
ROZUMNÝ: Teda by tuná mal byť v Pešti? Akože sa volá, drotárko, ten váš brat?
DROTÁR: Nu, Matej Bubenčík, prosím pekne!
ROZUMNÝ: Matej Bubenčík! Hm, to je síce od koreňa slovenské meno, ale ja tuná nikoho neznám — Bubenčík! (Rozmýšľajúc prechádza sa.)
MARÍNA: Ej, ej, drotárko, azda ten váš brat už tuná v Pešti veľkým pánom zostal! Či by ste boli šťastlivý, keby ste ho tu našli!
DROTÁR: Jaj, pekná panenka, keby, keby! Keby nebol keby, boli by sme v nebi; ale keď je keby, nebudeme v nebi.
JOHAN (pribehne): Pán veľkomožný, už sme toho regrúta zatvorili.
ROZUMNÝ (k sluhovi): Dobre. (K drotárovi.) Viete čo, drotár? Ak je ozaj ten váš brat tuná v Pešti, ja vám za to ručím, že mu prídeme na stopy. Váš osud, veľmi podobný osudu mojej rodiny, neobyčajne ma zaujíma. Zostaňte u mňa, drotánko. Mám veľké dielne za mestom, kde si budete môcť sťa nádenník oveľa viac zarobiť, ako z tej biednej drotárčiny.
MARÍNA (s radosťou): Ach, akoby ste boli moje myšlienky uhádli, pán strýček!
ROZUMNÝ: Teraz ale, deti moje, poďme raňajkovať; ty, Marínka, dáš potom tomuto drotárovi dobrý obed a zavedieš ho do našich dielní za mesto a ukážeš mu robotu. On sa zdá byť súci chasník a ľahko sa priučí dielnickým prácam; ja sa ale dám o jeho bratovi na všetky strany dozvedovať. — Poďme, poďme! (V odchode k Johanovi.) Ty ale, Johan, zostaneš tuná, a ak by sa dáky Erzieher zatiaľ hlásil, povedz mu, aby mal pozhovenie, pokým sa naraňajkujeme. (Ide s Ľudmilou.)
MARÍNA (v odchode): Poďte, drotárko! Uvidíte, že vám nebude zle pod mojou opaterou. (Zmiznú.)
JOHAN (sám): He, he, he, natoľko som vyrozumel, toho sprostého drotára tuná chcú zadržať za nádenníka. No, aspoň tá naša Marínka bude môcť každý deň počúvať ten milý drotársky spev, ktorý sa jej tak veľmi ľúbi. (Napodobňuje drotárov.) Ohé, rájgepinky héfi fóno flíí. He, he, he, to mi je preľúbezný spev! (Upratuje dačo.)
ZALEVSKI (pri dverách): Však som sa len azda nepomýlil? Aspoň dľa udania v novinách tu by to malo byť! Hm, toto bude azda domový sluha — aspoň tak vyzerá — musím ho osloviť. (Zakašle, k Johanovi.) Hé, priateľko, či som dobre prišiel? Či tvoje panstvo nepotrebuje pedagóga?
JOHAN: Pe-pe- pedagóga? Prosím, čože je to vlastne za tovar?
ZALEVSKI: Nuž, ty osol — moderátora —
ZALEVSKI: Ha, ha, ha, ty sprosté teľa, pedagóga, moderátora, t. j. po slovensky vychovávateľa, rozumieš, ktorý má tvojho mladého pána móres učiť —
JOHAN (hľadiac na Dobošiho): He, he, to vari tiež bude dáky ercíher pre nášho mladého pána! (Ide preč s táckou.)
JOHAN (na stranu): He, he, he, ten sa ver’ na dobrého obrátil!
ZALEVSKI (tisnúc ho do dverí): S dokonalou nádejou, domine frater, môžte odísť potešený — ad revidere!
DOBOŠI (vo dverách): Humillimus servus, domine magnifice! (Zmizne.)
Zalevski, Johan a neskôr Ľudmila.
JOHAN (krúti hlavou, na stranu): Toto sa zdá byť hrozný kazár — ešte takého by sme v dome potrebovali! Ale počkaj, však mu ja zasolím pred pánom veľkomožným! (Ide preč.)
ZALEVSKI (zbadajúc klasifikáciu Dobošiho, zodvihne ju): Ha, ha, ha, a ten bedár zabudol tuná svoju klasifikáciu, ha, ha, ha, to by bol žart, keby sa domový pán teraz zjavil, a ten chudák by sa tiež pre tento svoj dokument vrátil. (Drží listinu v ruke.)
ĽUDMILA (vo dverách): Ha!
ZALEVSKI: Ha, čo to vidím, aké to čarovné zjavenie? (Urobí jej poklonu, k nej.) Neviem, spanilá panička, s kým mám šťastie?
ĽUDMILA: Ani ja, pane! Apuško ma poslal, abych pozrela, či sa tu už nehlási dáky vychovávateľ. (Prizerá sa mu s obľubou.)
ZALEVSKI (k sebe): Ach, aká to krása a detinská milá prostota! (K nej.) Aj, aj, tedy ste vy dcéruška pána — (v zmätku) vášho apuška? — A akéže je vaše meno?
ĽUDMILA: Nu, Ľudmila! (Urobí poklonu.) Ale dovoľte, pane, musím ísť apuškovi povedať, že sa tu ešte žiaden vychovávateľ nehlási.
ZALEVSKI: Žiaden? Nuž, či mňa nechcete za vychovávateľa?
ĽUDMILA (so zadivením): Ale vás, pane, vás za vychovávateľa?
ZALEVSKI: Nuž, veď som preto k vám prišiel, krásna Ľudmila, či sa vám to tak divné vidí?
ĽUDMILA: Ach, ja som sa domnievala, že každý vychovávateľ musí byť obstarný a špatný —
ZALEVSKI: Ha, ha, ha, nuž, akože to rozumiete, láskavá panička?
ĽUDMILA: Ja som mala dvoch vychovávateľov, jeden bol hrbatý a druhý rapavý, i môj bratríček ich mal päť posaváď, a všetci boli špatní; ale vy, pane — ach, (v zmätku) čo som to riekla — ja mienim vlastne, že vy tak nevyzeráte — ačpráve to neni hanba, keď —
ZALEVSKI: Keď niekto chce byť vychovávateľom, či nie pravda, panička? (Na stranu.) Nie, takú nevinnosť anjelskú — toto by bol hriech —
ĽUDMILA: Teda dobre, pane, idem vás apuškovi oznámiť, budete sa mu iste ľúbiť, i môjmu bratríčkovi, adieu! (Ide preč.)
ROZUMNÝ: To je hrúza! Teda len jeden je tuná, a to ešte taký furták? (K Johanovi.) Či je to tento mladý človek?
JOHAN: Na službu, pán veľkomožný; ten istý, o ktorom som rozprával.
ROZUMNÝ (k Zalevskému): Pane, akú smelosť ste si to dovolili, mojej osoby rolu v mojom dome predstavovať? Kto ste vy, vykážte sa svedectvami?
ZALEVSKI (v zmätku): Svedectvami? Hrom a peklo — čo tu robiť? Tuná! (Dáva mu klasifikáciu Dobošiho.) Inšieho svedectva nemám; — jestli som nadužil právo hosťa vo vašom dome, pane, ráčte mi odpustiť moju neslušnosť — váš ponížený sluha! (Chce ísť.)
ROZUMNÝ (hľadiac do listiny, číta): Mathias Bubenčík! To je hrúza! (Volá za ním.) Ho, ho, ho, pane, prosím, počkajte! Veď len tu nenecháte svoje svedectvo?
ZALEVSKI: Veľa mi na ňom nezáleží, pane!
ROZUMNÝ (k Johanovi): Nabok, Johan! (Johan sa vzdiali, k Zalevskému.) Teda sa vy Mathias Bubenčík voláte, mladý človeče?
ZALEVSKI (v zmätku): Nu — myslím, že áno — aspoň tak má byť napísané!
ROZUMNÝ (na stranu): To je hrúza! Predivná náhoda! Ale on je to, ten brat drotárov! (K nemu.) Pane, vaše svedectvo sa mi veľmi ľúbi; ak len máte aj inšie vlastnosti za pedagóga súce —
ZALEVSKI: Ó, bezpochyby, pane! Viem jazdiť, plávať, poľovať, whist a domino sa hrať, dievčencom kurizovať.
ROZUMNÝ (zadivený): To je hrúza, dievčencom —
ZALEVSKI: Na službu, pane, kurizovať!
ROZUMNÝ (k sebe): Hrúza, hrúza, ale on je to! (K nemu.) Vskutku, pane, vy máte neobyčajné vlastnosti: vy jazdíte, plávate, poľujete, whist a domino sa hráte, s krásnym pohlavím zaobchádzať znáte — jedným slovom, vy máte výchovu ducha, rozmar, vzdelanosť —
ZALEVSKI: A najmä biť sa viem, strieľať, duelovať. A keď ma už včuľ zo základu znáte, pane, tak mám česť, porúčať sa so všetkou úctou. (Spraví poklonu a chce ísť.)
ZALEVSKI: Chcete tým povedať?
ROZUMNÝ: Že sa mi dokonale ľúbite —
ZALEVSKI: Ale ja? Prepáčte, ja sa milosťpánovi ľúbim?
ROZUMNÝ: Ako hovorím, dokonale a prijímam vás za vychovávateľa svojho syna.
ZALEVSKI (k sebe): Do čerta, ten nerobí žart! (K nemu.) Pane, ja som ľahkomyseľný syn — hrozne by ste sa sklamali vo mne —
ROZUMNÝ: Vidíte, i táto skromnosť, s ktorou svoje vlastné chyby uznávate, sa mi páči — prosím, sadnite si! (Dáva mu fotel.)
ZALEVSKI: Ďakujem —
ROZUMNÝ: Nič ďakujem, musíte si sadnúť (prinúti ho), tak! (Rozumný sadne si na pohovku.) Prečo sa vám teda neľúbi moje ponúknutie? Alebo ste azda nespokojný s platom v oznámení vykázaným?
ZALEVSKI: Ó, prosím, pane! (Na stranu.) Tisíc striel, to ti mi je dačo neočakávaného — čo tu robiť? Ale počkaj, však ti ja rozoženiem vôľu.
ROZUMNÝ: Nuž, ešte rozmýšľate?
ZALEVSKI: Pane, vaša dobrota veľmi ma dojíma; ale aby ste vedeli, komu chcete zdôveriť výchovu svojho syna, teraz sa vám trošku vyspovedám.
ROZUMNÝ: Nuž? Som veľmi zvedavý!
ZALEVSKI: Rodičia moji vychovali ma v bázni božej a pobožnosti kresťanskej; ich žiadosť bola, aby môj brat zostal doma pri gazdovstve, mňa ale určili do kňazského stavu — zostal som teda bohoslovcom —
ROZUMNÝ (na stranu): Všetko sa zrovnáva, on je to opravdive!
ZALEVSKI: Majúc príležitosť náboženské hádky počúvať a všakové knihy, medzi inším i francúzskych a nemeckých mudrcov spisy čítať, nebadateľne stal som sa dokonalým nevercom a neznabohom!
ROZUMNÝ: To je hrúza! (Strasie sa na celom tele.)
ZALEVSKI: Neveril som viac v žiadneho boha, v žiadne nebo, ani peklo. Nevidel som na zemi žiadnej spravodlivosti, žiadneho práva, iba smutné právo pästi a slepej náhody — celý svet mi prichádzal sťa dáke mravenište hemžiacich sa a pre budúcu korisť žitia medzi sebou boj vedúcich mravcov — a celá história ľudstva jedna nepretržená reťaz ukrutného, nikdy prestať nechcejúceho nátisku, otročenia a škrtenia národov —
ROZUMNÝ (skočí z pohovky): To je hrúza, až mi vlasy dupkom vstávajú!
ROZUMNÝ: Hrúza, hrúza! Ale on je to, všetky okolnosti súhlasia.
ZALEVSKI: Nuž, pane, či mám ešte ďalej hovoriť? Či vám neprešla chuť, výchovu svojho syna, pokoj, česť svojho domu, (s dôrazom) svojej dcéry ľahkomyseľnému, ctizabudlému, hlboko upadlému človekovi zdôveriť?
ROZUMNÝ: Mladý človeče! Všetko, čo ste mi vyrozprávali o sebe, nie sú ešte dáke zločinstvá, ako skôr zablúdenia ľahkomyseľnej mladosti, ktoré sa v dospelejšom veku napraviť môžu; a ja úfam vo vaše krásne vlohy a nevyhaslé ešte iskry statočnosti —
ZALEVSKI (preniknutý): Ó, vy statočná, dobrá duša, vy ešte aspoň dáke zrúcaniny krásnych vlôh vo mne vidíte?
ROZUMNÝ (na stranu): Ten chasník ešte nie je stratený? (K nemu.) Pane, váš duch, cez všetky možné fázy a boje metaný, vaše bohaté skúsenosti a hlbšie náhľady do behu sveta, ktoré ste si na tej ceste zablúdenia nadobyť museli, sú opravdivá filozofia života, lebo sa na praktickom seba samého a sveta poznaní zakladá; vy máte praktickú, zo seba samého a zo života čerpanú psychológiu; slovom, pane, ja takého pedagóga pre svojho syna vyhľadávam, dajte mi ruku!
ZALEVSKI (na stranu): Nie, na takého poctivého človeka som ešte jakživ nenatrafil! (K nemu.) Pane, vaša dobrota ma prevládala — tu je moja ruka! Ja úfam, že sa vo mne nesklamete. (S hlbokým citom.) Ach, môj dobrý, drahocenný otec, ktorého som ja nevďačný syn tak zarmútil, hanebne opustil! Ach, či mi ešte žiješ? Či mi ešte odpustiť môžeš?
ROZUMNÝ (preniknutý): Nu, nu, iste žije a odpustí vám! (Utierajúc si slzy, na stranu.) No, bodajže ťa, temer ma k plaču pohol! (K nemu.) Teda zostaneme pri tom, vy budete vychovávateľom môjho syna; (zacengá). Johan! (Johan pribehne.) Johan! Choď pre môjho syna a priveď mi ho sem, i Ľudmilu, marš! (Johan odíde.) Ha, takú radosť mám z toho! (Prechádza sa, na stranu.) A tento mladý človek nevie, čo ho ešte v mojom dome očakáva — a ten drotár — budeže to radosť! (K Zalevskému.) Teraz, pane, predstavím vás svojmu synovi a dcére. (Vkladá do veľkého pugiláru testimónium Dobošiho.)
ZALEVSKI (v zmätku): Tisíc striel, na to som zabudol — ó, milerád, pane, aké sa vám len ľúbi!
ROZUMNÝ: Ku príkladu Mudroň, to si ľahko zapamätáme, a celkom vám to pristane.
ZALEVSKI: Ha, ha, ha, tak ako vám Rozumný, pane; teda nedbám, zostanem Mudroňom!
Johan, Ernest a Ľudmila k predošlým.
ROZUMNÝ (k prichádzajúcim): Priblížte sa, deti moje! Tuná pán Mudroň, ktorého som včuľ za vychovávateľa pre svojho syna prijal; ja chcem, aby ste mu všetci úctivosť preukazovali, (Ernest z jedného boku trucuje, Ľudmila z druhého boku sa mu s obľubou prizerá) najmä ale moja služobná čeľaď bude mu neobmedzene poslušná, rozumieš, Johan?
JOHAN (trucovito): Na službu, pán veľkomožný! (Na stranu v odchode.) S takým moderateurom nech čert vydrží v dome!
ROZUMNÝ: A ty, Ernest, počuješ, poď sem! (K Zalevskému.) Toto je môj syn Ernest, pán Mudroň, ktorého vám včuľ pod feruľu dávam: je až veľmi rozpustilý, trucovitý; dávam vám neobmedzené právo človeka z neho vykresať. A toto je moja dcéra Ľudmila. Teraz teda, pán Mudroň, začnite svoj úkol vychovávateľský! Ja mám ešte so svojou dcérou daktoré maličkosti vykonať — necháme vás samého s vaším vychovancom, adieu! (Ide preč, vedený Ľudmilou, ktorá sa pár ráz na Zalevského s úsmevom obzrie.)
Zalevski a Ernest; neskôr Johan.
ZALEVSKI (hľadiac za Ľudmilou): Tisíc striel, toto mi tu bude interesantná pedagógia. Lenže teraz môžem mudrovať, akú sústavu vychovávateľskú nasledovať! (Dívajúc sa na Ernesta.) Hm, driečny chlapík, pekná, otvorená slovenská tvár, bystré orličie oči! Z toho ešte môže dačo byť!
ERNEST (trucovito stojí): Ale čo sa len tak na mňa díva? Jestli chce voľačo, nech on začne!
ZALEVSKI (k Ernestovi): Nuž, sadnite si, braček!
ERNEST (zadivený): Ha, nech sa ľúbi, pane!
ERNEST: Ďakujem — mne neslobodno.
ZALEVSKI: Neslobodno? Nuž a prečo?
ERNEST: Všetci moji vychovávatelia mi to zakazovali, že to je sprostá a beťárska obyčaj.
ZALEVSKI: Hm, to teda museli byť akísi trubirohi a zaťatí nepriatelia tabaku!
ERNEST: To síce nie; bo keď som sa s nimi náhodou stretol, každý mlsal v ústach cigarku, akoby bola z medu.
ERNEST (na stranu): Ha, toto nebude tak planý vychovávateľ. (Vezme si cigarku.)
ZALEVSKI: Bravissimo! Teraz ste šuhaj podľa srdca môjho! (Zapaľuje mu.) Ale a propos, či by ste mi nemohli poslúžiť tureckým tabakom? Ja si doma najradšej z fajky komotizujem.
ERNEST (zmraští tvár, k sebe): Juj, ale je tuhá! (K Zalevskému.) Ó, milerád, pane, hneď vám poslúžim! (Ide k jednej kasni, z ktorej vyťahuje tabak s fajkou, napcháva.)
JOHAN (vo dverách): Hm, to sa ja musím podívať, ako im ide to učenie — ho, ho, ho! To si tuná fajčia ako Turci! To mi je ver’ pekná výchova!
ZALEVSKI (Ernestovi): Ďakujem, braček! Už mi výborne horí; teraz si sadnite ku mne — vy ste môj hodný učeník a ja váš majster!
JOHAN (krúti hlavou): Veru pekný majster! Capa záhradníkom spraviť! (K nim.) Ale, preboha, mladí páni, veď je už celá izba plná dymu!
ZALEVSKI: A tvoja hlava plná otrúb. Či nevieš oblok otvoriť, keď je dym? (Johan ide obloky otvoriť — k Ernestovi.) Ale, amice, ja som ešte na raňajky nič nezažil, či by ste takto nemali kalištek dákeho likéru?
JOHAN: Do čerta, roztopčínu? (Na stranu.) Tento moderateur ho pekné veci učí!
ZALEVSKI (k Johanovi, vážne): Sluha musí mať vždy prívetivú tvár a jazyk za zubami, rozumieš?
JOHAN (v zmätku): Na službu, pán moderateur!
ZALEVSKI: Ostatne myslieť si môže, čo chce — teraz marš pre roztopčín! (Johan ide a krúti hlavou.)
ERNEST (volá za ním): Halt, Johan, počuješ! V prvom priečinku odvrchu, aby si sa do druhého priečinku nepomýlil a knihy mi darmo nerozhádzal! (Johan zmizne.)
ZALEVSKI (na stranu): Tisíc striel, to chlapčisko musí mať dačo zapovedaného i v druhom priečinku. (K Ernestovi.) Ale, braček, či by ste takto nemali pri ruke tie takrečené čertove obrázky? Veru by vám peknú hru ukázal.
ERNEST: Ha, ha, vari karty? Ó, tie sú tiež tam v bibliotéke v treťom priečinku; zabehnem sám pre ne, hneď ich prinesiem. (Chce ísť.)
ZALEVSKI: Druhý raz, braček, veď budeme mať dosť času. Aj, aj, ale ste vy len poriadny šuhaj; všetko máte pohotove, čo sa u vzdelaného mladého muža vyhľadáva. A takú výbornú bibliotéku. Aký to v nej utešený poriadok — všetko na priečinky rozdelené, všetko na svojom mieste, všetko múdro, opatrne! Ja iste viem, že i v tom druhom priečinku dačo obzvláštneho za knižkami máte, či bych to nevedel uhádnuť?
ERNEST (v zmätku): Ale pletky! Mám tam cigarky, dohán — t. j. vlastne cukrové bonbóny —
ZALEVSKI: Ha, ha, amice — s dohánom a cigarkami cukrové bonbóny — odpustite, to sa nezrovnáva; (sladko) ale to budú azda dáke interesantné cukrové bonbóny — ha, ha, vari dáke milé tajomstvá srdiečka, dáke ideálne portréty, ľubolístky, prstenčeky, gaštanové vlásky —
ERNEST: Ale no, čoby! (Odvráti tvár.)
ZALEVSKI (na stranu): Ha, tu som do živého trafil! (K nemu.) Nu, nu, amice, ja nechcem byť dotieravý; každý mladý človek má svoje tajomstvá, ktoré nesmie každému zdôveriť. Ale predo mnou, bratku, či by ste sa mohli pretvarovať? Povedzte mi, či chcete byť pokrytcom oproti mne, alebo úprimným priateľom?
ERNEST: Ale keby ste ma potom vyzradili!
ERNEST: Pane, vy máte výbornú sústavu vychovávateľskú! (Na stranu.) Nie, tomuto človekovi nemôžem odolať — tak múdro hovorí!
ZALEVSKI: Veru sa zdáte mať voľačo na srdci, braček, či nezaslúžim vašu dôveru?
ERNEST: Ach, pane, to je tak sladko dobrému priateľovi sa zdôveriť — čujte teda — ja ľúbim jedno krásne dievča, najkrajšie v celej Pešti.
ZALEVSKI: No, nevídali! To som si hneď myslel, že taký driečny šuhaj, ako ste vy, nemôže byť bez milenky; a či aj ona vás ľúbi?
ERNEST: A to ako, pane! Každý týždeň dáva mi rendezvous, píše mi temer každý tretí deň ľubolístky, mám od nej zlatý prstenček, jej vlásky, jej podobizeň —
ZALEVSKI: Bravissimo, amice, a akože sa volá?
ERNEST: Emma, ona je síce Nemka, ale krásna a cnosť sama.
ZALEVSKI: Emma? Aj, aj ukážteže mi tie jej vlásky a podobizňu, abych videl vaše ideály!
ERNEST: Tam to mám všetko v tej bibliotéke v druhom priečinku; poďte, ukážem vám všetko; uvidíte, že nemám zlé gusto.
ZALEVSKI: Ó, výborná bibliotéka! Poďte, nech vás pritisnem k svojmu srdcu v priateľskom objatí! (Objíma ho — na stranu.) Už ho mám — jeho srdce mi je dokorán otvorené — nech žije moja pedagógia!
JOHAN (príde s buteľkou a kolískami): Nech čert vezme takú komédiu!
ERNEST: Ha, tak som včuľ dobrej vôle, bravo, Johan! Teda si šťastlivo našiel tú buteľu! (Schytí ju, nalieva do kalištekov.)
JOHAN (hnevlivo): Našiel, mladý pánko! (Na stranu.) Ale nie bars šťastlivo, bo bola prázdna — včera večer som ju bol vyňuchal a vylogal; musel som teda v náhlosti novú kúpiť za svoje vlastné peniaze.
ZALEVSKI a ERNEST (brinkajú si s pohármi): Nech žije láska a priateľstvo! (Pijú.)
JOHAN (na stranu): Čerti, za moje mozoľné groše sa častujú!
ZALEVSKI: To je výborný roztopčín! Teraz ale, braček, poďme si obzrieť tie vaše cukrové bonbóny a učiť sa z tej vašej výbornej bibliotéky ďalšie vychovávateľské pravidlá! (Zmiznú.)
JOHAN: Hm, to mi je pekný vychovávateľ, takým hádam aj ja bych vedel byť; ačpráve — ako vidím — to nám s ním nepôjde smutno — na každý pád teraz mu smelo na slávu môžem zatrúbiť, takto: (schytí buteľu a kladie ju na ústa) tra-la-la-la! (Pije.)
(Opona padne.)
(Dej sa koná o mesiac neskôr.)
Rozumný, Ľudmila a Marína.
ROZUMNÝ: Medzi inším, deti moje, už dávno nosím jedno tajomstvo na srdci; ale sa bojím, že by vás štebotavé jazýčky vaše svrbeli.
ĽUDMILA: Ach, apuško, budeme nemé ako ryby vo vode! (Na stranu.) Celá horím od zvedavosti!
MARÍNA: Žiadna živá duša sa od nás nedozvie, pán strýček! (Na stranu.) Ale čo to len môže byť?
ROZUMNÝ: Už je zvrchovaný čas, abych vám to zdelil. Vidíte, dievky moje, už ide na druhý mesiac, ako som dvoch statočných ľudí do služieb prijal, rozumiem pána vychovávateľa a toho drotára —
ĽUDMILA a MARÍNA: Nuž?
ROZUMNÝ: Azda sám boh toho výborného vychovávateľa k nám poslal; lebo s ním prišlo opravdivé požehnanie do nášho domu. Za jeden mesiac zázraky porobil s tým mojím synom, nad ktorého budúcnosťou moje otcovské srdce už temer zúfalo. Jeho divoká myseľ je už skrotená, zdurnosť zlomená a zo dňa na deň krotšie a spanilejšie mravy na seba oblieka!
ĽUDMILA: Ale to, tajomstvo, apuško, to tajomstvo!
ROZUMNÝ: Nu, nu, veďže len nebuďte tak všetečné — všetko sa dozviete. Vidíte, čo by ste hádali, z akého rodu pochádza ten náš pán vychovávateľ?
ĽUDMILA: Ach, apuško, ja v celom jeho držaní takého dačo tajuplného nachádzam — a jeho šľachetné ťahy tvári a veľká vzdelanosť zrejme jeho vyšší rod prezradzuje; ja zo svojej strany bych ho trebárs za dákeho grófa držala!
MARÍNA: Hi, hi, hi, ba vari za dákeho princa!
ROZUMNÝ: Ticho, deti moje — ale aby ste to potom v dome nevykričali — on pochádza z drotárskeho rodu!
ĽUDMILA a MARÍNA (zadivené): Z drotárskeho rodu?
ROZUMNÝ: Istotne, a menuje sa Matej Bubenčík — on je vlastný brat toho nášho drotára —
ĽUDMILA (zarmútená): Ach, to neni možné, apuško! Azda len žartujete!
MARÍNA: No, nevídali! Prečo by ten drotár nemohol mať takého vyučeného brata podľa toho, čo nám bol už sám rozprával? Či si to neviete vysvetliť, sestrička moja, príkladmi zo života slovenského? Ba či nemáme príkladu v našej vlastnej rodine? Či môj apko a váš apko neboli dvaja bratia; a my tiež či sme nie dve sesterničky? A predsa aký to veľký rozdiel medzi nami!
ROZUMNÝ: Pravdu máš, Marka moja! Len výchova robí rozdiel medzi bratmi — a keďže ten drotár nechodil do škôl, jeho brat sa ale vyučil —
ĽUDMILA: Ale, apuško, veď sa pán vychovávateľ volá Mudroň —
ROZUMNÝ: Len na moju žiadosť to vymyslené meno prijal, vlastne ale menuje sa on Matej Bubenčík. Rozpamätáš sa, že obidvoch týchto drotárskych bratov pred mesiacom divná náhoda v jeden deň do nášho domu priviedla. Jeden o druhom nič nevedel, obidvaja mi svoju históriu rozprávali, lenže ten vychovávateľ svoj drotársky pôvod zamlčal; ale jeho meno, školské svedectvo a všetky okolnosti dosvedčujú, že je on opravdive brat toho drotára.
MARÍNA: Ale, pán strýčko, prečože ste teda hneď nepovedali tomu drotárovi, že jeho brat je už nájdený, že je tuná, prečo? —
ROZUMNÝ: Každé prečo má svoje preto. Či neviete, aký bol vtedy ten drotár biedny? Pán vychovávateľ by bol azda zhorel od hanby — a potom, viete, v akej potupe a opovržení sú vôbec drotári! A predstavte si ešte, aký dojem by to bolo na Ernesta, ešte vtedy celkom šelmovstvám oddaného spravilo!
ĽUDMILA: Ach, veď je pravda, apuško! Ale by to predsa nebolo pekne od pána vychovávateľa, keby sa za svojho chudobného brata hanbil — to bych mu nikdy odpustiť nemohla —
MARÍNA: A ja bych mu azda oči vydriapala!
ROZUMNÝ: Deti moje, to je, pravdaže, škaredý hriech, že keď sa Slovák o niečo povýši, už sa začína hanbiť za svoj slovenský pôvod; taký hriech menuje sa odrodilstvom, ktoré všetky národy v ošklivosti majú. Ale že náš pán vychovávateľ neni odrodilcom, to všetkými skutkami dokazuje. On môjho syna v národnom slovenskom duchu vychováva; on i mňa naklonil k prijatiu tej zásady, abych pri svojom obchode radšej úbohým krajanom, nežli cudzím príležitosť a spôsob zárobku dožičil; on vyňuchal tajomné fígle a kujonstvá predošlého nášho hausmajstra a tých troch pisárov odrodilcov, ktorí boli príčina pokazenosti môjho syna — už teraz namiesto nich mám samých statočných Slovákov. Vidíte, deti moje, muž, ktorý takto jedná, ktorý takéto premeny do môjho domu uvádza, neni možno, aby sa za svojho chudobného brata hanbil; ale práve preto musíme byť k nemu útlocitní — a z tej príčiny som schválne toho drotára vo svojich dielňach za mestom podržal, aby tam najprv pri miernej práci a dobrej chove trošku k sebe prišiel —
MARÍNA: Ó, pán strýček, on už tak dobre vyzerá, až je radosť naňho pozrieť!
ROZUMNÝ: Tak ho teda už budeme môcť pánu vychovávateľovi predstaviť — ach, budeže to radosť — len to ešte nevybubnujte hneď v dome, aby sa sprostého kriku nenarobilo, rozumiete? Lebo ja mám ešte inšie zámery s pánom vychovávateľom. Veď hľa, on sa stal v mojom dome tak vzácnym, že bych si už viac bez neho ani dačo počať nevedel!
ĽUDMILA: Ach, apuško, veru i ja som už k nemu tak privykla, akoby bol mojím vlastným bratrancom!
DROTÁR (vo dverách): Pánboh daj šťastia! (Hľadí vôkol po izbe.)
ĽUDMILA A MARÍNA: Ha, drotár, drotár! Vitajte, poďte len dnuká!
DROTÁR: Tuná ho niet! Ale kam, u čerta, sa podel? Však som videl, že semká išiel.
ROZUMNÝ: Ale kto, drotárko?
DROTÁR: Nuž, ten môj brat Matej, prosím ponížene!
VŠETCI (zadivení): Váš brat?
DROTÁR: On opravdive, prosím pekne! Dnes popoludní som sa vás chcel prísť opýtať, či ste sa už dačo o tom mojom bratovi dozvedeli; — vybral som sa teda z tých vašich fabrík do mesta a ako som sa k vášmu domu približoval, tu vidím na ulici dvoch mladých pánov — a temer mi duša od radosti vyskočila, keď — (Zakašle si.)
ROZUMNÝ (na stranu): Tisíc hromov, to bol iste vychovávateľ s mojím synom!
DROTÁR: Keď som v jednom z nich poznal svojho brata Mateja. Ach, tak mi srdce od radosti klopalo — ale som sa bál bližšie k nemu ísť a ho osloviť — a on ma hádam ani len nezbadal — šiel som teda len pomaly za ním, až do vášho domu vkročil — ach, tuná musí byť vo vašom dome, tuná musí byť!
ROZUMNÝ: Nu, nu, drotárko, len ticho! Veď je už tuná v mojom dome; práve dnes som chcel pre vás poslať, aby ste prišli k uvítaniu vášho pána brata — je vám to za chlapíka, tak múdry a vzdelaný. —
ĽUDMILA: A tak kaľavný a šľachetný —
ROZUMNÝ: On otca a celú moju famíliu šťastlivú učinil — on už vedie správu celého môjho domu —
ĽUDMILA: On je nám tak vzácny, akoby k našej vlastnej rodine patril — ach, drotárko, ver’ môžte byť pyšný, že takého brata máte!
DROTÁR: Ach, teda je tuná, teda neni stratený môj drahý brat! Ó, teda som sa nenadarmo zaňho modlieval, aby mu boh v tom svete pomohol, abych ho ešte raz videl — ja šťastlivý človek! Ale kde je, kde je? Nech ho vidím, nech ho oblapím!
ROZUMNÝ: Nu, nu, drotárko, pomalyže! Veď ešte váš pán brat o vás nič nevie — musíme ho k vášmu príchodu pripraviť — a potom, svedčí sa, aby ste pred takého vzdelaného pána brata trošku čistotnejšie predstúpili; musíte zhodiť tie svoje bačkory a tú čiernu košeľu — ja som vám dal nové šaty spraviť — tam sú v čeľadnej izbe schované. Ľudmila a ty, Marka, zaveďte ho tam — poďme, poďme — ja potom pána vychovávateľa pripravím, poďme!
ĽUDMILA (chytiac drotára za ruku): Poďte teda, drotárko, tam vás učešeme, pristrojíme —
MARÍNA (chytiac ho za druhú ruku): Novú košieľku, ktorú som ja ušila, vám oblečieme —
ĽUDMILA: A nový širák s červeno-modro-bielou stužkou na hlavu postavíme! (Ťahajú ho.)
ROZUMNÝ: Ha, ha, ha, budeže to radosti v mojom dome, ha, ha, ha! (Zmiznú.)
Johan a neskôr Doboši.
DOBOŠI (pozerajúc úzkostné po izbe): Ale pán Johan, či tuná nebol pred chvíľou jeden horniak v čiernej hunke?
JOHAN: Nie, pán hausinšpektor, živej duše som nevidel!
DOBOŠI (oddýchne si): Ach, chvalabohu, azda ma predsa nepoznal a preč odišiel! Jaj, preboha, do akej konfúzie by ma bol tuná priviedol! (K Johanovi.) No, dobre sa majte, pán Johan! (Ide preč.)
JOHAN: He, he, he, ako už ináč tento nový hausmajster vyzerá! Ale sa len chytro vypásol v našom dome! A sprosták, nechcel ani počuť, keď mu pán inštruktor túto vysokú hodnosť hausmajsterstva ponúkal — že sa vraj on nie za hausmajstra, lež za kňaza učil, a ustavične pýtal akúsi klasifikáciu naspiatok, že si on vraj pôjde inde kondíciu hľadať; až konečne, keď mu pán inštruktor prisľúbil väčší plat, a že sa on nebude volať hausmajster, lež domový inšpektor, konečne horko-ťažko privolil. — Ha, už idú! (Začne dačo upratovať.)
ERNEST: Pane, mne neni do smiechu; toto je neslýchaná pekelná faloš!
ZALEVSKI (ťapkajúc ho na plece): Pravdaže, braček, to vám verím, že je to bolestná rana pre srdce mladíka, keď sa o falošnosti svojej milenky presvedčí. Vy ste ju držali za vzor krásy a cnosti panenskej, lebo sa vedela hrozne pretvarovať — a to vás zviedlo! Ó, ďakujte mi, amice, že som tej falošnici krásnu masku poctivosti z tvári sňal —
ERNEST: Ach, už od včuľka žiadnej ženskej na svete nebudem viac veriť — tu je moja ruka!
ZALEVSKI: Nie tak, bratku, lež len múdrejším musíte zostať. Hovoril som vám, že styk so ženskými je opravdivá škola pre človeka. Nie všetky krásne ženy sú zlé, lež len málo je ich dobrých. Dobrá ženská prirovnáva sa k drahej perle, či viete, prečo, braček?
ERNEST: Ja myslím, že pre jej hodnotu čili cenu —
ZALEVSKI: Pán Rozumný, veľmi som zvedavý —
ROZUMNÝ (na stranu): Ha, ale ho len prekvapím! (K nemu.) Pán vychovávateľ, prinášam vám radostnú novinu — iste sa vám ani len nesnívalo — pripravte sa k radostnému zhliadaniu — váš vlastný brat prišiel zďaleka, aby vás vyhľadal —
ZALEVSKI (v podivení): Čo? Môj brat? Preboha! Môj brat prišiel z Poľskej?
ROZUMNÝ: Ih, čoby z Poľskej, on tam nikdy nebol; on prišiel rovno z Trenčianskej stolice sťa úbohý drotár!
ZALEVSKI: Z Trenčianskej stolice sťa úbohý drotár? Pane, či chcete komédiu so mnou hrať?
ROZUMNÝ (na stranu): To som si hneď myslel, že sa bude zaňho hanbiť, celý je pomútený! (K nemu.) Žiadnu komédiu, pán vychovávateľ; fuj, azda by ste sa chceli hanbiť za svojho chudobného brata drotára? Verte mi, to by nebolo pekne od vás; on je skutočne váš mladší brat Ondrej Bubenčík —
ZALEVSKI (v hroznom zmätku): Ondrej Bu-ben-čík!
ROZUMNÝ: Tak je, Ondrej Bubenčík, poctivý drotár z Trenčianskej stolice, a vy ste jeho statočný brat Matej Bubenčík —
ZALEVSKI: Tisíc striel! — Ondrej Bubenčík — ha, už teraz začínam chápať — áno, áno — je pravda — teda môj brat —
ROZUMNÝ: Tak, tak, pán vychovávateľ! Už je tuná v mojom dome, či vám ho teda môžem predstaviť?
ZALEVSKI: Ha — ale tak chytro? Tisíc striel — toto mi je hrozné — chcem povedať neočakávané prekvapenie!
ROZUMNÝ: Ani zamak sa neokúňajte, pán vychovávateľ! Veď i ja pochádzam z chudobného rodu — povýšte sa nad hlúpe predsudky sveta — a mimo toho ja som už poriadky porobil, aby sa sprostého kriku v dome nenarobilo — nikto to ešte nevie, že je ten drotár váš vlastný brat, iba ja sám a moja dcéra i vnučka.
ZALEVSKI: Tisíc striel — i vaša dcéra to už vie?
ROZUMNÝ: Tak je, rozkázal som jej, aby ho dala čistotnejšie obliecť — úfam, že sa nebudete zaňho hanbiť — veď je on predsa len váš brat, vaša krv; a trebárs nosí čiernu drotársku huňu, ale verte mi, poctivosťou a prostotou srdca je vám naskrze rovný — nemáte sa čo hanbiť za takého brata — hneď vám ho privediem — privítajte sa, pomerte sa, poobjímajte sa spolu sťa úprimní slovenskí bratia, hneď budeme tuná! (Zmizne.)
Zalevski a neskôr Rozumný, Drotár.
ZALEVSKI: Jasná strela, do akého zmätku ma zjavenie jedného drotára uvrhlo! Zrejmá vec, on je brat toho pomaďarčeného Dobošiho, ktorého slovenské meno podivnou náhodou sa mi prilepilo; teraz, prirodzená vec, že mňa za jeho brata držia — tisíc striel, to ti mi je pikantná situácia — ale ako ho, u čerta, prijmem, čo mu poviem, aké posunky spravím, a on aké oči na mňa vyvalí? Tisíc okovaných, čo tu mám chytro urobiť? Ha, najpoctivejšie bude, pánu Rozumnému pôvod celého tohto nedorozumenia vysvetliť — napaprčí sa azda spočiatku, snáď v prvom návale hnevu i do šibalov mi nadá; ale keď celú vec v poťahu na moju dávnu spoveď pováži, azda sa udobrí — nie, nie, musím ho vytrhnúť z tohoto nedorozumenia — nedorozumenie býva príčinou najväčších balamút na svete — (Ide, ale mu vo dverách cestu zastavia Rozumný a drotár.)
ROZUMNÝ: Ho, ho, ho, kamže chcete, pán vychovávateľ? Tuná vám vediem hosťa, vzácneho hosťa — iste sa poznáte! (K drotárovi.) No, len smelo, drotárko, nič sa nebojte, tuná je váš pán brat — privítajte sa, podrkotajte si spolu dľa ľúbosti srdca — ja vám tu nechcem byť na prekážke — tretieho svedka taká rodinná scéna nepotrebuje, do videnia! (Odíde preč.)
Zalevski a Drotár; neskôr Doboši a Johan.
ZALEVSKI (volá za Rozumným): Holá, pane, len jedno slovo na dorozumenie! Nič, nepočul ma, zmizol! (K drotárovi.) Ha, vitajte, drotárko, sadnite si trošku! (Dáva mu stoličku.)
DROTÁR: Nuž, sto bohov do matere, či je to bosoráctvo, či tuná blázna zo mňa robia, či už kých helementov! Pán urodzený, nuž vari vy ste môj brat? Bouprisám, nerobte žarty so mnou!
ZALEVSKI: Aké žarty, drotárko? Vy hľadáte svojho brata, či nie pravda? On je naším pánom domovým inšpektorom a menuje sa Matej Bubenčík — no, či som neuhádol? On je mojím najlepším priateľom —
DROTÁR: Ach, teda predsa je tuná? Ale kdeže je teda?
ZALEVSKI: Hneď bude tuná, drotárko! Veľmi sa radoval vášmu príchodu, a zaraz letel pre víno a pre hus pečenú; ja musím — povedal — svojmu bratovi k privítanke celú hostinu spraviť, veď som ho už tak dávno nevidel; a behal ako šialený od radosti!
DROTÁR: Ach, teda sa raduje, že som ho vyhľadal?
ZALEVSKI: A to ako! Aleže si len sadnite, drotárko, (usadí ho na stoličku vboku) tak, hneď bude tuná váš pán brat, tuná čakajte trochu na neho — ja musím zatiaľ ísť dačo pilného starému pánovi povedať. (Chce ísť, ale ho zastavia vo dverách Johan a Doboši.)
JOHAN (s hurtom): Tuná je hus pečená a koláče! (Ide, položí to na stôl a odíde.)
DOBOŠI: A tuná je pintovica vína — psi sú už tiež hotoví. (Položí na stôl.)
ZALEVSKI: Ih, čert po vašich psoch, domine frater, teraz je tu reč o vašom bratovi, ktorý už tu na vás čaká; mám šťastie vám ho predstaviť, (ukazujúc na drotára) počastujte ho teraz vínom a spravte mu celú hostinu!
DOBOŠI (v zmätku): Jaj, preboha — môj brat! Teda je predsa tuná? Nuž, Ondrejko, kdeže si sa vzal tuná?
DROTÁR (hodí sa na Dobošiho, bozkávajúc ho): Ach, vitaj mi, môj drahý brat Matejko, duša moja, potešenie moje, drahá moja rodina! Teda si tuná — teda žiješ a si šťastlivý? Ach, prečožes’ nám tak dlho nedal o sebe vedieť? Veď sme mysleli, že si už niekde zahynul v tom svete, a ty si, buď bohu chvála, tuná! Nuž, nechže ti len i ďalej boh pomáha! (Plače od radosti.)
DOBOŠI: No, brat môj úprimný, veďže ma len už pusť! (Drotár ho vypustí.) Nuž, boh ťa priniesol — a akože sa tam na tých Horniakoch máte, a náš dobrý otec či ešte žije?
ZALEVSKI: Tak, tak, teda sa len spolu pozhovárajte — ale tuná niet miesta k tomu, domine frater; zaveďte si ta svojho brata do svojej chyže, tam si podrkotajte, a tuná, vezmite si so sebou toto vínko, a vy, drotárko, túto hus pečenú, (dá im do rúk) tak, teraz choďte a počastujte sa spolu, (tisne ich von) o chvíľu i ja prídem k vám; ad revidere! (Drotár a Doboši zmiznú.) No, chvalabohu, azda mi to ešte dobre vypáli, teraz bežím k pánu Rozumnému — (uderí sa vo dverách s Ernestom) tisíc striel!
ERNEST (s hurtom): Ho, ho, ho, pane! Dobre, že som vás našiel, dačo neočakávaného mám vám zdeliť — (Utiera si tvár ručníkom.)
ZALEVSKI: Druhý raz mi to môžte rozprávať, bratku; pustite ma teraz, mám dačo pilného pred sebou, do videnia! (Chce ísť.)
ERNEST (zadrží ho): Halt, pane, tu o vašu kožu ide — počujte teda! Práve teraz bol u môjho otca ten žid, ktorý nám z Teheranu sirku do fabrík lifruje — on vás onehda tuná spozoroval, a včuľ tvrdí, že on vás dobre pozná — že sa on pred troma roky v Krakove zdržoval a dobre sa na vašu aféru pamätá — že ste vy syn jedného grófa poľského —
ZALEVSKI: Tisíc hromov, ale ja?
ERNEST: Tak je, že ste mali vtedy nešťastlivý súboj, v ktorom ste svojho soka zastrelili — následkom čoho súdne vyšetrovanie proti vám zavedené aj inšie vaše kúsky na svetlo vynieslo — vy ale že ste šťastlivým ukĺznutím ušli rukám trestajúcej spravodlivosti, rodina však zavraždeného že odmenu tisíc zlatých na vás vystavila pre toho, kto by vás živého chytil a vrchnosti odovzdal —
ZALEVSKI: Tisíc hromových bleskov, azda dnes všetky moci pekelné proti mne povstali! (K Ernestovi.) Nuž, a váš otec tomu čertovi židovi uveril?
ERNEST: Darmo ho môj otec uisťoval, že sa iste mýli, lebo že ste vy nie rodený Poliak, že ste vy z chudobného drotárskeho rodu, že je tuná váš vlastný brat drotár, ktorý bude prisahať, že ste vy jeho bratom, ukázal mu aj akési školské svedectvo od vás; ale ten žid zostával pri svojom, tvrdiac, že ten drotár musí byť iste dákysi preplatený kujon, ktorý bude za peniaze falošne prisahať, a môj otec že je v porozumení s vami, že je tuná klam, zrada, komplot —
ZALEVSKI: Hrom a peklo!
ERNEST: Môj otec v návale hnevu vlepil tomu židovi facku, na čo žid s vyhrážkami, že on tú vec polícii oznámi a že bude satisfakciu žiadať, zutekal, a môj otec letel tiež za ním; chce ho dať zatvoriť —
ZALEVSKI: Hrúza, hrúza, čo mi rozprávate, až mi smrteľný pot na čelo vystupuje; (utiera sa ručníkom) ale, a propos, či vaša sestra vie dačo o tomto?
ERNEST: Nebola tam vtedy prítomná — a to sa všetko temer v jednom okamihu stalo — a otec letel rovno na políciu, nikomu nič nepovedajúc —
ZALEVSKI: Ach, braček, nehovorteže teda nikomu, čo sa stalo, aby sa zbytočne lomu a honu nenarobilo — veď azda dáko preletia tieto čierne mrákavy ponad mojou hlavou — len teraz čas nemrhať — tu treba chytrej rady a rozumu — tisíc striel — aha — už viem, čo urobím — netreba odvahu tratiť, odvážna myseľ, vždy nájde dáku kotvu spasenia — ten žid iste peniaze hľadá — leťme za ním — azda sú ešte nie pripustení pred komisára, azda ich ešte v predizbe zastihneme — ó, zlato a striebro sú centovážne dôvody, ktoré toho žida iste presvedčia, že som ja nie ten, za ktorého ma udať chce — poďme, vy budete otca tíšiť, a ja budem s tým handlé-židom kšefty robiť — ostatné vám na ceste vyrozprávam. (Zmiznú.)
(Premena. Chyža Dobošiho; prázdna fľaša stojí na stole.)
Drotár a Doboši.
DROTÁR: Ej, bouprisám, takého vína som od tých čias nepil, ako bývali náš otec richtárom; ver’ som sa trošku podgurážil, Maco môj!
DOBOŠI: No, nič to, brat môj úprimný, len keď ťa tuná všetci v dome tak vďačne prijali; ale vidíš, to všetko mne kvôli!
DROTÁR: He, he, veď je pravda, lebo mi hovoril pán veľkomožný: vidíte, drotárko, povedal, vy zostanete tuná v mojom dome pri svojom pánu bratovi, ktorého všetci tak radi máme, povedal.
DOBOŠI: He, he, he, ale ozaj to povedal?
DROTÁR: Ba ešte viac povedal. „A čo vám tu bude chybovať, drotárko, povedal, keď sa váš pán brat tuná k mojej dcére Ľudmile prižení?“ povedal.
DOBOŠI: Ale kýho čerta, čo to hovoríš, Ondrej?
DROTÁR: He, he, he, nuž povedal mi pán veľkomožný, že si ty jeho vyvoleným zaťom, že trebárs si z chudobného drotárskeho rodu, ale že ti páru niet v celej Pešti, a že vraj pri kope je ľahko klásky zbierať, povedal.
DOBOŠI: Ale neni možno, vari len žartoval!
DROTÁR: Ih, čoby žartoval — ja žarty rozumiem — ale on ťa tak vychvaľoval, že jedine ty môžeš jeho dcéru šťastlivou urobiť a tá jeho kaľavná dcéruška, kišasonka Ľudmila, to ti je opravdivý anjel! Ach, budemeže mať za nevestu, he, he, he! Môžte byť pyšný, drotárko, povedala mi, že takého brata máte — a tak sa mi radovala, teba vychvaľovala a na tvoje žiacke letá sa vypytovala —
DROTÁR: To je ver’ až po uši, lebo si sťažovala, že si ty až veľmi k nej prísny a chladný, že jej vyhybuješ, že sa ledva s ňou zhováraš — he, he, Maco, nuž čože to všetko znamená?
DOBOŠI: Ó, ja somár sprostý! Ale kto by sa to bol nazdal, že by bola do mňa zaľúbená? Hm, (prizerajúc sa v zrkadle) veď je pravda, že som ja nie tak špatná šepleta, a tie nové šaty mi znamenite stoja — a ženské majú všakové gusto! — Ale, preboha, veď ona sama ide dnuká, ako krásne oblečená!
ĽUDMILA (v klobúku): Ale, pán inšpektor, keby sa azda môj apuško na mňa dozvedoval, kde som, povedzte mu, že som išla do záhrady, a prídite ma potom zavolať, rozumiete?
DOBOŠI (smeje sa): He, he, he, akože bych nerozumel, kišasonka drahá; môj krásny anjelik! (Ruku jej bozkávajúc.) Ba jestli ráčite dovoliť, teraz hneď s vami pôjdem, budeme sa tam špacirovať spolu a kvietky trhať a privoniavať.
ĽUDMILA: Ha, ha, ha, ďakujem vám za túto galantériu, pán inšpektor! Ha, ha, ha, zdáte sa byť až veľmi dobrej vôle! (K drotárovi.) A vy ste tiež tuná, drotárko? Nuž, akože vás ten váš pán brat prijal, veď sa mi pochváľte!
DROTÁR: He, he, veru veľmi dobre, pani kišasonka — veru ma trošku aj vínom učastoval od radosti, he, he, he!
DOBOŠI: I ja som si trošku zapil od radosti, he, he, he!
ĽUDMILA: To vám ver’ dobre poznať, pán inšpektor! (K drotárovi.) Nuž, a či ste mu tiež rozprávali o mne, ako som vás prijala, a či mal z toho radosť, čo?
DROTÁR (Dobošiho drgne plecom): Nuž, Maco, či ju čuješ? (K Ľudmile.) Ó, všetko som mu vyrozprával, kišasonka drahá, a on až tak rástol od radosti, a do zrkadla sa pozeral — lebo veru vám musím povedať — môj pán brat je do vás zaľúbený až po uši! (K Dobošimu.) Nuž, Maco, bisťubohu, osmeľže sa teraz!
DOBOŠI: Veru až po uši, kišasonka krásna! Láska ho morí, ale sa posiaľ neosmelil svoju horúcu lásku vám vyjaviť —
ĽUDMILA: Ha, ha, nuž akože vy to môžte tvrdiť, pán inšpektor?
DOBOŠI: Ako? He, he, he, no z celého gruntu srdca svojho, z celej mysle i z celej duše svojej, môj drahý poklad, (kľakne pred ňou) moja jasná hviezdička, môj krásny anjel a moje ľúbezné nebíčko! Vás nevýslovné ľúbim, a moja láska nemá kraja ani konca! (Bozkáva jej ruku.)
DROTÁR: Bisťubohu, to dievča je celkom zbláznené do teba, Maco!
DOBOŠI: He, he, he, ale či ozaj?
DROTÁR: Veď len pozri, ako sa jej to všetko páčilo, čos’ jej hovoril —
DOBOŠI: A ako sa mi usmievala, he, he, he!
DROTÁR: Ba až sa tak rehotala, he, he, he!
DOBOŠI: A ako mi svoju okrúhlu bielu ručičku bozkávať dávala, a tak pekne na mňa hľadela, he, he, he!
DROTÁR: A kytku kvetín zo záhrady ti priniesť sľúbila.
DROTÁR: A to tuším dupľované šťastie, Maco môj! Lebo, abych sa ti úprimne priznal, i ja už tuná myslím na ženbu, azda budeme mať dve svadby naraz, he, he, he! (Počína sa tackať.)
DOBOŠI: Ale, Ondrejko môj, ver’ ťa to vínko až veľmi rozveselilo — ktože by sa tu v Pešti do drotára zamiloval?
DROTÁT: Ih, čo drotára! He, he, čis’ nepočul túto pesničku? (Tacká sa a začne spievať):
Ja som dobrý remeselník z tej Trenčianskej stolice,
po mestách i po dedinách chodím drotovať hrnce.
Žienky mňa všade vítajú,
kde rozbitý hrnček majú. — Ja som dobrý atď.
Drotár som bol, drotár budem, drotárom chcem zostati,
keď ja budem drotovati, tak si budem spievati:
Misky, hrnce i randličky
dajte drotovať ženičky. — Ja som dobrý atď.
MARÍNA (vo dverách): Preboha, čo to vidím? Veď je ten drotár opilý! (K nemu.) Ale, Ondrejko, preboha, čo ste to urobili?
DROTÁR: Ih, čo! Urobil, neurobil: poďže mi sem, duša moja, nech ťa za tú vyšívanú košieľku bozkám! (Tackajúc sa, chce ju chytiť.)
MARÍNA: (vyhnúc mu): No, no! Veľmi ste už smelý tuná! Pretože vášho pána brata všetci radi máme, nesmiete si dovoľovať neslušnosti.
DOBOŠI: He, he, odpustite mu, Marínka; ver’ si troška vína zapil od radosti.
DOBOŠI (prijímajúc listy): Hm, i toto je síce dobré znamenie, že len mne také veci zdôverujú!
MARÍNA : Len už teda choďte, pán inšpektor! (Vidiac tackajúceho sa drotára, odvráti sa.) Ach!
DOBOŠI: Hneď, hneď, Marínka zlatá! (Potichu k drotárovi.) Tisíc striel, Ondrejko. Azda je toto tá tvoja dievčina?
DROTÁR: To ver’, nuž a či je nie kaľavná tá pivonka? He, he, he!
DOBOŠI: Hí, do paroma, veď je ona vnučka pána veľkomožného! To my tuná obidvaja neslýchané šťastie spravíme — lenže sa múdro maj k nej — nechám vás teraz samých, hop, hop! (Odíde preč s listinami.)
MARÍNA (na stranu): No, keď som už len sama s tým drotárom! (K nemu.) Ale, preboha, Ondrejko, veď ste sa trošku podnapili — boh zachráň, aby vás takto môj pán strýček videl! Nikdy, ale nikdy bych vás nesmela ľúbiť — on korheľov hrozne nenávidí!
DROTÁR: Ih, čo korheľov, duša moja! Trošku ma učastoval ten môj brat, to je všetko! (Spieva, tackajúc sa, a hudba pianissimo trvá.)
Prišiel z Trenčína — do Pešť Budína
slovenský šuhaj — drotár Kalina.
MARÍNA: Ale, preboha vás prosím, Ondrejko, ak ma len trošku rád máte, poslúchnite ma, poďte si tuná do bočnej chyžky ľahnúť — ver’ ste opilý — poďte, vyspíte sa! (Ťahá ho.)
DROTÁR (vedený Marínou spieva):
Drotár Kalina — napil sa vína,
bo ho miluje — švárna Marína.
MARÍNA (v bočnej chyži): Tak, tuná vás pán strýček neuvidí, vyspíte sa tuná, drotár Kalina!
DROTÁR (slabým hlasom): Bo ho miluje švárna Marína. (Pauza — hudba prestane.)
MARÍNA (navráti sa): Ako mu to víno do hlavy uderilo! Nu, nu, musíme mu to odpustiť; veď je dneskajší deň preňho sviatok neobyčajnej radosti — ale ináč on viedol u nás za celý čas poriadny a striezlivý život; každý groš, ktorý si v tých našich fabrikách zarobil, mne odovzdal, abych mu to vraj opatrovala, že on to pošle domov svojmu chudobnému otcovi — veď už má u mňa vyše dvadsať zlatých usporených. Ó, korheli tak nerobia, to ja dobre viem! (V odchode.) Na šťastie, že ho pán strýček nevidel! On sa tuná vyspí, a bude všetko dobre! (Zmizne.)
Rozumný, Zalevski a Ernest.
ROZUMNÝ (prichádzajúc s Ernestom a Zalevským, širáky v rukách, pri dverách): To je hrúza, ako sa ten žid bláznil! Také daromné strachy a ustávania mi narobil!
ERNEST: Ale, apuško, musíme mu odpustiť; nápadná podobnosť osôb ho tak hrozne pomýlila — to sa v živote často prihodí.
ZALEVSKI: Ha, ha, až mi do smiechu išlo, aký stál ohromený a aké okále na mňa vyvalil, keď som ho zblízka oslovil, čo chce so mnou, ha, ha, ha!
ERNEST (na stranu): Hja, peniaze sú divotvorná moc na svete! (Nahlas.) A do jak hrozného zmätku upadol, jak sa zajakal a blbotal a za odpustenie prosil —
ROZUMNÝ: Nu, veru sa sám už radujem, že tá vec pred komisára neprišla. Bolo by sa daromného kriku narobilo, a snáď i súdne vyšetrovanie by bolo v mojom dome nasledovalo, čo je vždy vec najvýš nepríjemná. Teraz teda ten žid nech si zadrží, čo dostal; tú facku mu nikto viac z líca nezlíže. Ja ale za ničím tak nežialim, ako za stratou drahého času. Bol som práve daktoré listy do Teheranu a Carihradu vyhotovil a začal som revidovať kupecké účty, keď zrazu ten žid tak nemilo ma v práci pretrhol. Teraz takrečeno všetko musím odnovu začať. Poď, syn môj, so mnou, budeš mi pomáhať, abych bol skorej hotový — vy ale, pán vychovávateľ, vyhľadajte si zatiaľ svojho brata — ten je isto starostlivý o vás — poraďte sa s ním, čo by sa tu v Pešti dalo z neho spraviť — zbohom! (Ide.)
ERNEST (v odchode k Zalevskému): Pane, užite smelo môjho ponúknutia priateľského, keď ten žid príde; ja zo svojej strany žiadnych obetí neľutujem k oratovaniu dobrého priateľa, za ktorého nie pár tisíc zo svojho dedičstva, lež jestliby potrebné bolo, i život milerád v obeť položím! (Objíme ho a uteká za otcom.)
ZALEVSKI: Útlocitný, šľachetný mladík! Skutočná pravda, že ľahkomyseľní sú obyčajne dobrého srdca — to sa i na tomto mojom vychovancovi potvrdilo. On mi je teraz opravdivým priateľom v čas potreby, akých sa málo vo svete nachodí. No, uvidím, ako sa dá to jeho šľachetné ponúknutie použiť.
ZALEVSKI: Ha, len poďte dnuká, Jakub! (Žid ide s poklonami.) To som si hneď myslel, že vy nedáte na seba dlho čakať; ale dovoľte, keď vás hneď tak úprimne privítam, že ste vy jeden kujon žid!
ZALEVSKI: To vám musí i hneď dokázať, však-ver? Nuž, povedzte sám, Jakub, či to neni kujonstvo, z nešťastia svojho blížneho takým podlým spôsobom šesťtisíc zlatých chcieť vytisnúť, čo?
ZALEVSKI: Addirovať je ľahká vec, Jakub, ale ako sa to platiť bude?
ŽID: Jemine, azda nemáte peňazí?
ZALEVSKI: Ani babky!
ŽID: Auveh! Teda ako ste mi mohli prisľúbiť tú sumu?
ZALEVSKI: Tisíc striel, žide, lebo si ma chcel udať. Ale vieš čo, Jakub, ja viem, že sa nevyslobodím ináč z tvojich dláb — dám ti vechslu na šesťtisíc zlatých.
ŽID: Auveh. Z nášho handlu niks — nemáte u mňa žiadneho kreditu — lepších je tisíc zlatých istých, nežli šesťtisíc neistých — ja idem rovno na políciu — adieu! (Chce ísť, ale sa vráti.) Ale hola, pán gróf! Starý pán Rozumný sa veľmi o vás interesuje, ba, ako som vyrozumel, on sa zdá mať vôľu za svojho zaťa vás prijať; jestli teda on tú vechslu podpíše —
ZALEVSKI: Ha, výborná myšlienka, Jakub! Už viem, ako ťa vyplatím. Ale predovšetkým pán Rozumný tú vechslu nemôže podpísať — on mňa vždy musí držať za brata toho drotára, rozumieš?
ŽID: Jemine, teda on skutočne nevie, že ste vy mladý gróf Zalevski?
ZALEVSKI: Sprostý Kubo, azda myslíš, že by taký lojálny pán a opatrný špekulant, aký je pán Rozumný, ubehlíka, na ktorého hlavu tisíc zlatých je vystavené, v dome svojom ukrývať sa opovážil? Nieto ešte svoju dcéru, svoje meno a polovičku imania za takého problematického zaťa reskiroval.
ZALEVSKI: Vieš čo, Jakub? Mňa tuná všetci držia za Mateja Bubenčíka, vlastného brata toho drotára. V akej priazni u pána Rozumného stojím, myslím, že si sa až veľmi citeľne presvedčil; a keďže na šťastie i srdcom jeho dcéry Ľudmily vládnem, pochybnosti viacej niet, že sa tuná pod prijatým menom Mateja Bubenčíka, drotárovho brata, ožením — a potom sťa skutočný zať pána Rozumného budem vstave tú vechslu vyplatiť, čo? Či ti to nebude dostatočná garancia?
ŽID: Hm, veľmi pekne, pán gróf, veľmi pekne — ale — (Škrabe si hlavu.)
ZALEVSKI: Nuž, vari to za nepoctivosť držíš, žide?
ZALEVSKI (na stranu): Tisíc striel, ten sa nedá oklamať! (K nemu.) No, to si môžeš myslieť, žide, čo taký úbohý drotár za peniaze a za mnohosľubné výhľady nespraví! A že je on prefíkaný majster, že on vie výborne rolu môjho brata hrať, k tomu nech ti slúži tá okolnosť, že on všetkých v celom dome tak omámiť vedel! Všetci ti budú prisahať, že som ja jeho vlastný brat — a či vieš, žide, akého fortieľu sme k tomu použili?
ŽID: To si nemôžem dosť vysvetliť?
ZALEVSKI: To je celkom jednoduchá vec. On mal brata v školách, ktorý ale vo svete zahynul, menoval sa Matej Bubenčík — jedno školské svedectvo sťa dáka relikvia zostalo po ňom — toto svedectvo dostalo sa do mojej moci, a na to školské svedectvo prijal mňa pán Rozumný za vychovávateľa svojho syna — ha, ha, ha, svedectvo toto je teraz v jeho rukách — ha, ha, ha —
ŽID: Jäkkrl, to svedectvo mi skutočne pán Rozumný ukazoval — videl som ho na svoje vlastné oči — vy ste sa s drotárom uzrozumeli —
ZALEVSKI: A tak sme pána Rozumného a celý jeho dom oklamali — ha, ha, ha, či to neni pekný špás, Jakub?
ŽID: Na moj dušu, ein Meisterstück, osvícený pane! To bych nebol myslel, že ste vy taká hlava, taká hlava! (Na stranu.) Hm, z tejto strany bych teda mal garanciu, lebo obom musí na tom záležať, aby toto ich tajomstvo nevyšlo na svetlo — a obidvaja sú najvýš interesirovaní —
ZALEVSKI: Nuž, ešte váhaš, žide?
ŽID: To síce nie, Herr Graf! Ale vidíte, ja som zvykol na nikoho sa nespoliehať pri mojich kšeftoch —
ZALEVSKI: Tisíc striel, žide, teda mi nedôveruješ?
ŽID: Jemine, ja nikomu na svete nedôverujem, iba sebe samému. A preto moja žiadosť je, aby ste sa vy, pane, tuná schovali, a ja sa budem sám s ňou zhovárať.
ZALEVSKI: Ha, ha, azda veríš, že Ľudmila nejakému židovi tajomstvo srdca zradí?
ŽID: Ó, iste sa mi zradí — nestarajte sa o to — ja svet poznám, ak vás len opravdive ľúbi, tak sa mi bude pekne krásne spovedať. Ale, pst, už ide, chytro sa schovajte! (Vtisne ho za kortínu.)
ĽUDMILA (s kytkou kvetín v ruke): Ach, veď ho tuná niet!
ĽUDMILA (dá mu frčku kytkou, žid odskočí): Ha, ha, to neni pre váš nos, Jakub! Ale, á propos, či tu neni pán vychovávateľ? Veď som práve prišla zo záhrady a že mňa dal k sebe volať na pár slov —
ŽID: Aj, aj, a to ste jemu tú bukrétu priniesli?
ĽUDMILA: Ale kdeže je teda? Veď mi Johan hovoril, že je tuná!
ĽUDMILA: Preč? Ale veď ma dal k sebe zavolať!
ŽID: Tak je, lebo sa chcel od vás odobrať — išiel si práve veci pakovať —
ĽUDMILA: Pakovať? Teda sa vyberá na cestu?
ŽID: Zajtra ráno preč odcestuje —
ĽUDMILA: Ale akože sa to tak náhle stalo? — A neviete na jak dlhý čas?
ŽID: Navždycky.
ĽUDMILA (zľakne sa): Preboha! Čo to hovoríte, Jakub, navždycky? Ale nie — neni možno, azda len žartujete!
ZALEVSKI (za kortínou): To je prefíkaný kujon!
ĽUDMILA: Ale, preboha, nuž prečo, Jakub?
ŽID: Prečo? Jemine, nuž a vy to neviete, že v týchto dňoch jeden drotár, jeho vlastný brat k nemu prišiel?
ĽUDMILA: Nuž, čože je viac — čo je koho do toho?
ŽID: Čo je koho do toho? Nuž, vášho pána vychovávateľa! „Ach,“ povedal mi pred chvíľou, „ja som chudobný čert z nízkeho, potupného drotárskeho rodu, môj brat drotár je tuná — ako bych sa ja teraz mohol uchádzať o lásku bohatej Ľudmily,“ povedal, „ona mňa ľúbiť nemôže — ja tu ďalej nemôžem zostať,“ povedal — a hneď prípravy začal robiť k odchodu —
ZALEVSKI (za kortínou): Toto je hrozný kujon!
ĽUDMILA: Ach, preboha — a mňa sa ani len neporadil, ani môjho apušku — ó, ja nešťastlivá osoba — on mňa iste opravdive nemiluje! (Zakryjúc si tvár, plače.)
ŽID (na stranu): Trafil som do živého — jej láska je čistý med a každá slzička sto dukátov hodna! (K nej.) Aj, aj, teda je vám ho ľúto, mein Fräulein?
ĽUDMILA: Ach, môj milý Jakubko, tak vás pekne prosím, povedzte mu, aby sa neprenáhlil, aby sa najprv mňa — môjho apušku opýtal —
ŽID: He, he, he, teda mu môžem povedať, že ho ľúbite?
ĽUDMILA: Nu, prečo bych to viac tajila, či je to tak dačo zlého, Jakub?
ŽID: Ba až veľmi dobré! Ale či sa nebudete zaňho hanbiť, že má brata drotára?
ĽUDMILA: Nikdy, nikdy, dokiaľ živá budem!
ŽID (na stranu): Jemine, čistý diamant!
ĽUDMILA: Avšak čo sa jeho statočného brata drotára týče, veď on nebude viac drotárom; ožení sa u nás, moja sesternička Marína je do neho zaľúbená —
ZALEVSKI (za kortínou): Tisíc striel, to zas bude nová komédia!
ŽID (s veľkou radosťou): Ha, čo to hovoríte, krásna Ráchel? Jemine, že je vaša sesternička do toho drotára zaľúbená?
ĽUDMILA: Istotne, Jakub, ona sa mi sama dnes vyzradila, a drotár ju tiež ľúbi, a keďže je on pána vychovávateľa vlastný brat, apuško iste nebude proti tomu, že sa obidve naraz vydáme —
ĽUDMILA: A jestli by bol apuško proti tomu, ja bych sa urobila nezdravou, nejedla bych, nepila bych, stonala bych —
ĽUDMILA (s radosťou): Ach, Jakubko, tak vás včuľ rada mám, už teraz zaslúžite túto kytku zavoňať, tuná vám ju nechám (dáva mu kytku), odovzdajte ju pánu vychovávateľovi s krásnym pozdravením odo mňa — ja ale včuľ idem k apkovi, budem ho pomaly pripravovať, budem sa s ním šach hrať, on sa tak rád so mnou hráva, adieu! (Ide preč.)
ZALEVSKI (vyjde spoza kortíny): Ty úlisný žide, daj sem tie kvetiny! (Vytrhne mu ich z ruky a priloží k ústam.) Ó, ty nevinný anjel, krásna, dobrá duša!
ŽID: Mein Kompliment, osvícený pán gróf! Už máte kredit a garanciu u mňa — he, he, he; ale ste vy len hlava, múdra hlava — veru škoda vás byť, že neprináležíte k tej našej generácii; na moj dušu, za pár rokov by ste zostali druhým Rothschildom! Ale, jemine, šesťtisíc je veru primálo za to veľké šťastie, ktoré vám teraz doprajem —
ZALEVSKI: Ty čert úlisný, ty bys’ ešte komu šťastia doprial, ty?
ŽID: Prosím ponížene, komu v moci stojí šťastie druhého jedným slovom znivočiť, a neurobí to, ten mu ho dopraje.
ZALEVSKI: Rozumiem túto tvoju vyhrážku, čerte, len už hovor!
ZALEVSKI: Ten úsmev pekelnej radosti na tvojich škaredých pernách mi je dôkazom, že si dobre povedomý svojho víťazstva! (Sadne a píše.)
ZALEVSKI: Ako je vaše priezvisko?
ŽID: Jakub Mauschl!
ZALEVSKI (píše a číta): Jakubovi Maušlovi dľa vechslového práva —
ZALEVSKI (píše a číta): V hotovosti vyplatiť. V Pešti dňa 1. mája 185*, vlastnoručný podpis: Matej Bubenčík. Tu máš, Jakub, (dáva mu písmo) prešlabikuj si to ešte raz, či si tak spokojný?
ŽID (hľadiac do písma): Ganz richtig, dokonale spokojný! (Vstrčí písmo do vačku, k sebe.) He, he, to nebol zlý Handel! (K nemu.) Pán gróf, ja vám už teraz z gruntu srdca šťastie vinšujem k tomu manželstvu! (Spraví poklonu.)
ZALEVSKI: Ha, iste si ešte nikomu tak úprimne šťastie nevinšoval, žide! Ale to ti povedať musím, že si ty pri svojom všetkom kujonstve predsa len sprostý trubiroh, adieu! (Zmizne bočnými dverami.)
Zalevski; neskôr Rozumný, Ľudmila, Ernest a Marína.
ZALEVSKI (sám): No, už som sa predsa raz sprostil toho žida! Ale teraz čo počať? Hm, tá krásna Ľudmila mňa teda opravdive miluje! Už bych včuľ temer vôľu mal do pobratimstva vstúpiť s drotárom, keby mi jeho opravdivý brat nebol na prekážke. Na každý pád musím obidvoch vyhľadať a zhovárať sa s nimi — (Chce ísť, ale sa otvoria dvere a prichádzajú Rozumný, Ľudmila, Ernest a Marína.) Ha, títo azda idú dáky kongres familiárny držať!
ROZUMNÝ (k Zalevskému): To je hrúza, teda nás chcete tak náhle zanechať, pán vychovávateľ? Preboha, nuž čože vám to napadlo?
ERNEST: A mne ste sa ani len nezdôverili, pane! Či sa bláznite?
ZALEVSKI (vo veľkom zmätku): Ale, u čerta — ja — ako?
ĽUDMILA (k Zalevskému): Či je to pekne od vás, tak pokradomky svoje veci pakovať, bez nášho vedomia chcieť zutekať, ani len apušku o radu sa neopýtať?
MARÍNA: A svojho chudáka brata chcieť opustiť, a zaňho sa hanbiť, pretože bol drotárom? Fuj!
ZALEVSKI (v zmätku): Ach, odpustite mi! (Na stranu.) Tisíc striel, akú galibu mi ten žid narobil — čože mám, u čerta, včuľ hovoriť? (K Rozumnému.) Pane, ja som si bol síce umienil zamlčať príčinu svojho odchodu.
ROZUMNÝ: To je hrúza, teda je to predsa pravda?
ZALEVSKI: Ale včuľ už musím hovoriť. Môj úkol vychovávateľský mi neodpúšťa vo vašom vzácnom dome ďalej zostávať; lebo vedieť máte, že ja vašu krásnu dcéru nevýslovné ľúbim!
ĽUDMILA (vo veľkej radosti objímuc Marínu): Ach, sesternička moja, on mňa ľúbi, nevýslovne ľúbi.
ROZUMNÝ: To je hrúza!
ZALEVSKI: Tak je, ľúbim ju od prvého okamihu, ako som ju po prvý raz videl. Jej krása, jej detinská prostota a nevinnosť uderila s mocou hromového blesku do duše mojej a elektrizovala — a tráviteľným plápolom ľúbosti zapálila útroby srdca môjho — to bola hlavná príčina, pane, prečo som sa bol tak zdráhal, vychovávateľom vášho syna zostať — ale vy ste ma nútili — nemohol som vašej dobrote odolať — stal som sa vychovávateľom vášho syna — v ktoromžto vážnom postavení až posiaľ som sa namáhal svoju nešťastlivú náchylnosť k vašej dcére nie bez ťažkého vnútorného boja v sebe dusiť a utajovať —
ROZUMNÝ: Nu, nu, pán vychovávateľ, práve týmto svojím krásnym držaním — že ste vždy mali pred očima svoj vychovávateľský úkol — vyzískali ste si chválu a moju priazeň —
ZALEVSKI: Ale teraz, keď mi už i panička Ľudmila práve pred chvíľou odkázala, že je i ona tiež zaľúbená do mňa —
ROZUMNÝ: Aj, aj, čo to slyším, dcéra moja?
ĽUDMILA: Ach, apuško, nuž či je to dačo zlého?
ZALEVSKI (k Rozumnému): Tak už včuľ sám dopustíte, pane, že tuná nevydrží viac próbu moja pedagógia — príležitosť činí zlodeja — nie, nie, ja nechcem nadužiť vašu dobrotu, pane — Ľudmila nemôže byť mojou —
ERNEST: Nuž, ale prečo by nemohla byť moja sestra vašou, pán vychovávateľ? Ja aspoň zo svojej strany bych sa veľmi tešil, keby sme takto švagrami zostali.
ZALEVSKI: Nie, nie, braček, veď viete, jak hrozná medzera je medzi nami!
ERNEST: Aká medzera? (Žmurkajúc na neho.) Vari to, že ste z chudobného drotárskeho rodu — že tuná máte brata drotára?
ĽUDMILA: Ach, to, to, apuško! To je tá jeho vyhútaná medzera — on myslí, že by sme sa hanbili pre jeho nevzdelaného brata drotára — preto radšej chce ta ísť — ach! (Rozmaznuje sa.)
ROZUMNÝ (na stranu): Hm, na každý pád tento chasník znovu ukázal peknú črtu charakteru! — Hm, ja som síce myslel, že je ešte k tomu dosť času, lež teraz sa už nedá táto vec odkladať. (K Zalevskému.) Pán vychovávateľ, my vás na žiaden pád z domu nepustíme! Vaša výchova, vzdelanosť a poctivý šľachetný charakter zmazali úplne z vášho čela pečať nízkeho pôvodu a povýšili vás do vznešeného stavu opravdivých šľachticov, akými sa i potupený drotársky národ pýšiť môže; lebo vedieť máte, že i ja sám z toho istého opovrženého slovenského ľudu pochádzam a teda nebudem sa hanbiť mať za zaťa takého šľachtica slovenského, aký ste vy! (Ťapká ho na plece — vtom prikvapia drotár a Doboši.)
DROTÁR: Pánboh daj šťastia, páni moji!
ZALEVSKI (ide mu v ústrety): Pánboh uslyš, Ondrejko! Vitaj nám stokrát (stískajúc mu ruku), ešte ty si nám tuná chyboval — (na stranu) k balamutám veže babylonskej! Teraz nech boh pomôže!
DOBOŠI (s poklonami k Rozumnému): Ponížený sluha, domine magnifice!
ROZUMNÝ (k drotárovi): Veru, práve nám dobre prichádzate, drotárko! Veď vám chcel zutekať ten váš pán brat — chcel nás zanechať —
DOBOŠI (k Rozumnému): Och, to bol cigáň, kto vám to hovoril, pán veľkomožný; veď som sa azda nespochabel! Ja som ani piaď ďalej z domu nebol, iba na pošte s tými listami, ale som tam musel dlho čakať — tuná sú recepisy. (Kladie ich na stôl.)
ROZUMNÝ: To je hrúza, ako bláznivo tára ten môj domový inšpektor! (Všetci sa smejú.) Či sa mu vari rozum čistí?
DROTÁR: Ale, pán veľkomožný, ver’ si trošku vínka zapil, a to bolo trochu prituhé, he, he, he!
ROZUMNÝ: To je inšie! Teda, drotárko môj, práve teraz som sa dozvedel, že je moja dcéra do vášho pána brata zaľúbená —
DOBOŠI (chytro): Ó, aké to neslýchané šťastie! (S posunkami k Ľudmile.)
ZALEVSKI (temer súčasne s Dobošim): Ó! (Na stranu.) Smrteľný pot mi na čelo vystupuje!
ROZUMNÝ (pokračuje k drotárovi): Keďže som ale dokonale presvedčený, že len jedine váš pán brat moju dcéru šťastlivú učiniť môže —
DOBOŠI (chytro): Ó, istotne, he, he, he! (Chce k Ľudmile letieť, ale ho Ernest odzadu za kabát chytí, načo sa on hnevlivo obzrie a komicky stojí.)
ZALEVSKI (k Ľudmile): Ó! (Na stranu.) Pekelné hrúzy ma obkľučujú!
ROZUMNÝ (k drotárovi): Preto, aby sme dnešný večer veselo dokončili, oznamujem vám radostnú novinu: že ja vášho pána brata za svojho zaťa prijímam a svoju dcéru Ľudmilu za manželku mu dávam!
DROTÁR, ĽUDMILA, ZALEVSKI, DOBOŠI (naraz): Ó, radosť nad radosti! (Všetci temer naraz letia bozkať ruku Rozumnému, pričom Doboši do Zalevského udrie, nabok odletí a padne, čo sa stane v jednom okamžení.)
ERNEST (dvíhajúc Dobošiho): Ha, ha, ha, no, nič to, švagre, malinké salto mortale — len vstaňte hore, tak!
DROTÁR (k Rozumnému): Ach, môj drahý veľkomožný pánko! Tá vaša veľká dobrota dodáva mi smelosti, abych ja tiež svoju poníženú prosbu predložil, ale sa len nehnevajte! (Upravuje sa a kašle.)
ZALEVSKI (na stranu): Do sto hromov, čo z toho zase vypáli!
ROZUMNÝ (k drotárovi): Nič sa neokúňajte, drotárko, hovorte smelo, veď ste už, hľa, mojím milým švagrom!
DROTÁR: Nuž, keď je tomu tak, pán veľkomožný — keď už raz môjmu pánu bratovi svoju milú — neúročno — dcérušku za ženu dávate, dajte mne tiež svoju kaľavnú vnučku Marínu, aby tak bolo švagrovstvo naše ešte viac potvrdené.
DOBOŠI: A radosť dokonalá!
ZALEVSKI (v zmätku): A všeobecná! (Na stranu.) Tisíc!
ROZUMNÝ: To je hrúza! Hm, na toto som nebol prichystaný! (K Maríne.) Nuž, Marka moja, čože ty na to povieš? Či si sa mi sem do Pešti prišla za drotára vydať?
MARÍNA: Ach, pán strýček! Keď sa vy, ani moja sesternička za jeho brata nehanbíte, prečo bych sa ja mala zaňho hanbiť? Veď sú obidvaja vlastní bratia od koreňa!
ZALEVSKI (k Ernestovi): Ha, ha, od Adama a Evy!
ROZUMNÝ: To je hrúza! Teda ho ozaj miluješ, dievka moja?
MARÍNA: Z celého srdca svojho! Najprv tie jeho zádumčivé piesne útrpnosť nad jeho biednym stavom vo mne vzbudili; ale keď som ho neskorej v tých našich fabrikách pri práci lepšie poznávala, jeho pilnosť a pracovitosť videla, v jeho otvorenej tvári taká dobrota a statočnosť sa mi zrkadlila, že som si nevedela spomôcť, útrpnosť premenila sa na ľúbosť, ktorú som ale násilne v sebe tajila, lebo som ešte vtedy nevedela, že ten jeho brat, o ktorom on tak často rozprával, je tuná v našom dome, že on má byť manželom mojej milej sesterničky; teraz ale nevidím príčinu, prečo by sa dve sesterničky nemohli vydať za dvoch bratov — ak to môj dobrý pán strýček dovolí! (Bozkáva mu ruku.)
DROTÁR: Ó, ja šťastlivý drotár!
ROZUMNÝ: To je hrúza, aká mi je zrazu výrečná, až sa jej tak z úst sypali tie dôvody!
ZALEVSKI: Láska ju logiku učila!
DOBOŠI: I retoriku, rogo humillime!
ROZUMNÝ: Nuž, vnučka moja milá! Keď teda úfaš byť s týmto statočným prírody synom šťastlivá, nedbám; veď sa hovorí, že sa manželstvá v nebi uzavierajú; nech sa teda stane, čo sa v nebi uzavrelo! Ale dnes je už beztoho prineskoro — a ja sa ešte musím poradiť o manželskom vene pre vás — zajtra ráno dám zavolať notára k písaniu dvoch kontraktov manželských. Včuľ sa mi teda rozídite a robte prípravy k radostnému plesu — našim ale budúcim párikom manželským dovoľujem, aby sa v poctivosti po prvý raz objali a dobrú noc si zavinšovali!
DROTÁR (lúči sa s Marínou): Nuž, teda dobrú noc, dušička moja!
ROZUMNÝ: Ha, budúže to dva páriky manželské, sťaby ich len ulial! Teraz ale, dievky moje, poďte so mnou! (Ľudmila a Marína pribehnú a chytia ho za ramená.) Tak, vám ostatným dobrú noc! (Ide, vedený Ľudmilou a Marínou.)
VŠETCI: Dobrú noc!
DOBOŠI: Nič dobrú noc — ho, ho, ho — počkajže — ja sa ešte musím s pánom veľkomožným zhovárať — (Chce ísť za nimi.)
ERNEST (zastaví ho): Ale, švagre, dajte už dnes pokoj — nahneval by sa môj apko — nemusíte byť dotieravý — však sa zajtra môžte zhovárať.
DOBOŠI (k Zalevskému): Teda, ako ste sa vy opovážili moju nevestu objať, he?
ZALEVSKI (v zmätku): Nu, nu, pardon, domine frater — čože ja môžem zato, že sa do môjho náručia hodila?
ERNEST: Ha, ha, iste sa pomýlila!
DOBOŠI: Ďakujem ja za také pomýlenie!
DROTÁR: He, he, Maco, ak sa ozaj pomýlila, tak má azda vlčiu tmu tá tvoja nevesta.
ZALEVSKI a ERNEST: Bravo, švagorko, vy ste uhádli!
DOBOŠI (krúti hlavou): Hm, to sa mi všetko nevidí — ja som nie natoľko sprostý — ale však zajtra uvidím! (K drotárovi). Poďme, brat môj, bo tuto si bláznov z nás robia. (Ťahá ho.)
DROTÁR (v odchode): Ach, bisťubohu, Maco, ak si ty blázon, ale ja som nie! Dobrú noc, pánovia!
ERNEST: Ha, ha, ha, toto je komédia!
ZALEVSKI: Komédia ver’, ale neviem, či sa zajtra pre mňa tragédiou nedokončí! (Hodí sa zúfale na pohovku.) Už viac neviem ani napravo, ani naľavo z tohoto labyrintu balamút!
ERNEST: Ha, naľavo bych vám vedel poradiť, pane!
EENEST: Ale, hrom a peklo, pane, či ozaj zúfate? Či myslíte, že by sa tí dvaja drotárski chudáci nedali tak ako ten žid k mlčaniu nakloniť?
ZALEVSKI: To sotva pôjde, keď sú už obaja domnelým šťastím lásky a bohatstva opojení!
ERNEST: Ale keď ich z toho opojenia vytrhneme, keď hroznej samošaľbe svojej na stopu prídu — keď uvidia, že to bol pre nich iba krásny, ale márny sen o šťastí, ktorý sa iba na jednom nedorozumení zakladal — a keď potom prosbami a hrozbami, sľubmi a peniazmi všeobecný útok na nich urobíme, tisíc striel, či ste ma neučili, že sú peniaze divotvorná moc, ktorej sotvakto odolať môže?
ZALEVSKI: Ale, braček, jestli by jej predsa ten surový prírody syn drotár odolal?
ERNEST: Pane, jestli by na toho drotára ani prosby, ani hrozby, ani tie vaše zlata a striebra centovážne dôvody neúčinkovali, tak ja znám ešte jednu divotvornejšiu moc —
ZALEVSKI: A to by bola?
ERNEST: Ha, ja myslím, že moc lásky! Však ste ma učili, pane, že je moc lásky všemohúca, ktorej ani sami bohovia na Olympe odolať nemohli — učili ste ma, že i tých najudatnejších hrdinov, ktorých delá a pluky nepriateľské prevládať nemohli, konečne prevládala jedna slabá žena!
ZALEVSKI (vyskočí): Ha, chlape repa, už chápem —
ZALEVSKI: Bravissimo! Vy ste môj hodný učeník. Vy ste moje učenia a zásady na špik a krv obrátili; a jestli budete i ďalej také pokroky činiť, tak Herkulesovi prisahám — prvého diplomata Európy z vás vychovám! Hurrah! (Bežia spolu preč; opona padne.)
Johan a neskôr Marína.
MARÍNA (prikvapí): Ach, dobré ráno, Johan! Či tu neni pán vychovávateľ? Rada bych sa s ním zhovárať — veď ma bratranček Ernest práve teraz nastrašil, že ten drotár neni brat pána vychovávateľa, lež hausmajstra Dobošiho —
JOHAN: He, he, he, však vám čistú pravdu hovoril! Pán hausinšpektor a ten drotár sú vlastní bratia; ja som videl na svoje vlastné oči, ako sa spolu objímali a jeden druhému si tykali —
MARÍNA: Ale vy pľuhák Johan, vy tiež cigánite!
JOHAN: Ale ja vás ocigániť? Nuž, nech by ma tuná hneď hus kopla, jestli vám číru čistú pravdu nehovorím; — mne môžete veriť, Marínka moja zlatá (kľakne pred ňou), lebo ja vás ľúbim a vernú manželskú lásku vám prisahám — ó, keby ste vedeli, ako toto srdce za vás klope! Čo by ste sa vy tam za sprostého drotára vydávali — za mňa sa vydajte, ja vás spravím paňou veľkomožnou a kúpim vám krinolínu i šál i mufy! (Kľačí pred ňou, na čo sa zo dvier dívajú Zalevski a Ernest.)
Zalevski a Ernest k predošlým.
ZALEVSKI a ERNEST: Ha, ha, ha, bravo, bravo!
JOHAN (vyskočí a zuteká): Ho, ho, ho! (Zmizne.)
MARÍNA: Ach, veďže sa len dívajte, ako sa ten náš Johan blázni!
ZALEVSKI: Ha, ha, ha, veď sme videli, ako vám lásku vyznával; už máte dvoch frajerov naraz; môžte si vyberať, či drotára, či Johana!
MARÍNA: Oh, radšej bych do Dunaja skočila, akoby sa mala za toho plchavého pľundráka vydať!
ERNEST (k Zalevskému): Ha, to je znamenité!
ZALEVSKI (k Ernestovi): Výborne! Voda na náš mlyn! (K Maríne.) Aj, aj, Marínka! Teda sa vám lepšie páči ten drotársky brat hausmajstra Dobošiho?
MARÍNA: Ach, preboha, teda je to predsa pravda! Teda ten drotár neni váš brat, pán vychovávateľ?
ZALEVSKI: Ha, ha, ha, čiže vraj môj brat! Ktože vás to tak mohol poblázniť? Či ste sa ma kedy opýtali? Ja som ho včera po prvý raz vo vašom dome videl, a neviem, akým divným spôsobom naraz mi ho všetci silou mocou za brata vtískate — no, ver’ ste ma do peknej rodiny povýšili!
MARÍNA: Ach, beda mi, prebeda! Ja nešťastná stvora — už ma teraz iste za toho drotára nedajú — aká hanba a potupa — už je to všade rozchýrené!
ERNEST: A to mi veriť môžeš, Marka moja, že aby apko túto potupu dáko zmazal, bude ťa iste za toho Johana nútiť — on je do teba zaľúbený — a už vyše desať rokov nám verne slúži —
MARÍNA: Ach, nechcem, nechcem ho — ó, ja nešťastná sirota, prečo som radšej tam v Orave nezostala a do služby nešla!
ZALEVSKI: Ach, chúďatko, Marínka! Nuž, veď sa už len tak netrápte — ja vás veľmi ľutujem — my vám to kvôli spravíme, že sa vy ešte za toho drotára vydáte.
MARÍNA: Ach, jestli on je nie váš brat, tak je všetko darmo — ja znám pána strýčka!
ZALEVSKI: Ale na šťastie váš pán strýček i vaša sesternička ešte sú vždy v tom domnení, že je ten drotár môj vlastný brat; necháme ich teda i ďalej v tom chybnom domnení; ja zo svojej strany tak sa budem robiť, ako keby ten drotár skutočne bol mojím bratom.
ERNEST: A ja tiež budem mlčať z lásky k svojej sesterničke, tu je moja ruka!
MARÍNA (s radosťou): Ha, budete ozaj mlčať?
ZALEVSKI: Ó, mileradi! Láska nás všetkých nemých učiní; ja dostanem Ľudmilu, vy môjho domnelého brata drotára — to bude pekný žart — len keby potom, u čerta, sám ten drotár a jeho opravdivý brat Matej Doboši všetko nepokazili!
ERNEST: To sa stať nesmie, len ich musíme popredku poučiť, v čom je vec. Toto ale ty, Marka, musíš na seba vziať — ten drotár je do teba zaľúbený a všetko ti kvôli spraví; len ho musíš múdro nahovoriť, učičíkať —
MARÍNA: Jaj, bože môj, ale či to nebude hriech? Či to nevyzerá tak, akoby sme pána strýčka oklamať chceli?
ERNEST: Pletky! Aký hriech? Komuže tým uškodíme?
ZALEVSKI: Žiadnej živej duši! Nevinný žart! Nuž ale dobre, keď Marka nechce, prosiť sa jej nebudeme — nech si potom jej drotár poberie svoje drôty —
ERNEST: Ha, ha, a Marka nech sa potom vydá za starého sluhu — nechajme ju! (Chcú ísť.)
MARÍNA: Ale no, nechoďte — veď už nedbám! Však vy ste vyučení študenti, a viete, čo je zlé a dobré; keď teda tvrdíte, že to bude len žart —
ZALEVSKI (k Ernestovi): Bravo, už ju máme! (K Maríne.) Teda, ak chcete, Marínka, poďte hneď s nami k tomu drotárovi!
MARÍNA: Ale, preboha — veď si to najprv musím rozmyslieť —
ERNEST (chytí ju za ruku): Nič, s vecou sa nedá odkladať — apko nezadlho pošle pre notára, tu niet času na rozmýšľanie. (Ťahá ju.)
ZALEVSKI (chytí ju za druhú ruku): Veď vám potom bôžik lásky bude šeptať slová, ktoré máte hovoriť. (Vedú ju.) Nech žije naša diplomacia!
DROTÁR (zastaviac im cestu): Ho, ho, ho, páni! Čože to naťahujete tú moju nevestu? Chcete mi ju odviesť zavčas rána, he?
ERNEST (pustiac Marínu): Ba k vám sme ju chceli zaviesť, švagorko, lebo nám nechcela veriť, že ste vy vlastný brat toť nášho hausinšpektora. (Ukazuje na Dobošiho.)
ZALEVSKI: Ha, ha, ha, ona mňa drží za vášho brata, drotárko! (K Maríne.) Nože, u čerta, hovorteže už, Marínka!
MARÍNA (na stranu): Ach, bože môj, akože mám začať?
ERNEST: Milý môj drotárko! Veľké nedorozumenie sa včera stalo ohľadom toho manželstva. Môj apko, i ja, i moja sestra Ľudmila, i toť moja sesternička Marína, slovom všetci sme držali tohoto pána (ukazujúc na Zalevského) za vášho vlastného brata, pretože sa on divnou náhodou Matej Bubenčík menuje —
DOBOŠI: Rogo humillime, to je cigánstvo; on neni Matej Bubenčík, ja som Matej Bubenčík!
MARÍNA (k Dobošimu): Čo sa bláznite, pán inšpektor? Však sa vy nevoláte Bubenčík, lež Doboši — to celý svet vie!
DOBOŠI: Hja, lebo som si ja už dávno svoje slovenské meno na maďarské bol premenil, ale predtým som sa Bubenčík písal.
MARÍNA: Hm, čo bolo predtým, to neni teraz; teraz tento pán tuná (ukazuje na Zalevského) je Bubenčík, a vy ste Doboši, no či nie je pravda?
DROTÁR (k Dobošimu): Nuž, bisťubohu, Maco, či je to ozaj tak?
DOBOŠI: Ach, nehnevaj sa, brat môj, veď hovorím, že som si ja bol ešte ako jurista meno pomaďarčil —
MARÍNA: Lebo sa hanbil, že ho boh stvoril Slovákom, ten hnusný odrodilec!
DROTÁR (k Dobošimu): Nuž, stotisíc striel okovaných do teba bilo, ty nevďačník! Či sme my preto na teba nakladali, aby si sa potom za svoju rodinu hanbil? Sto hromov v tebe sedelo, ty nezdar! (Chce sa na neho oboriť.)
MARÍNA: Nu, nu, milý môj Ondrejko, utíš sa len — veď čo sa už raz stalo, odstať sa viac nemôže. Dosť je na tom, že keď si ty do nášho domu prišiel a rozprával nám o svojom vyučenom bratovi Matejovi Bubenčíkovi, nikomu ani zďaleka na um neprišlo, že by tento odrodilec Doboši mal byť tvojím bratom, lež všetci sme tohoto pána za tvojho brata držali.
ERNEST: Celkom prirodzene; lebo môj pán vychovávateľ bol nám známy pod menom Matej Bubenčík.
DROTÁR: Tisíc hromov, ver’ sa mi už teraz mozgy otvárajú!
ERNEST: A keďže moja sestra je do pána Mateja Bubenčíka a nie do hausmajstra Dobošiho zaľúbená —
DOBOŠI: Nič! Ja chcem byť odvčuľka zase len Matejom Bubenčíkom!
MARÍNA: Aj, aj, už je pozde, milý drozde! Zostaňte vy len Dobošim, lebo moja sesternička Ľudmila tohoto pána (ukazujúc na Zalevského) ľúbi, a jemu je zasnúbená, ako ste včera večer počuli a na svoje vlastné oči videli —
ZALEVSKI: Ha, ha, ha, ani nemala vlčiu tmu, domine frater!
DOBOŠI (k drotárovi): Či som ti nehovoril, že si tu bláznov z nás robia, he?
DROTÁR: Toto je hrozná galiba! Ale ty oplan si všetkého príčina, to tvoje maďarské meno také balamuty narobilo, teraz ťa boh nakarhal! (K Zalevskému.) Ale i vy, mladý pánko, prečože ste včera večer pánu veľkomožnému túto chybu nevysvetlili? Prečože ste čušali ako ryba vo vode, keď mi hovoril, že on môjmu bratovi svoju dcéru za manželku dáva? Prečože ste nevyšli s farbou, že ste vy nie môj brat, he?
ZALEVSKI (na stranu): Tisíc striel, ten ma začína po drotársky katechizovať! (K drotárovi.) Prečo? Nu, drotárko, lebo som sa bál, že by vám potom pán veľkomožný svoju vnučku nebol zasnúbil, keby to bolo na svetlo vyšlo, že ste vy nie môj brat —
MARÍNA: Istotne, Ondrejko, pán strýček jedine preto vyslyšal tvoju a moju prosbu, lebo teba držal za brata svojho pána zaťa.
DROTÁR: Hí, do tisíc okovaných striel, toto je ešte väčšia galiba!
ERNEST: Istotne, drotárko, bo keby sa teraz môj apko dozvedel toto nedorozumenie, z nášho švagrovstva iste by nič nebolo!
DROTÁR: Ó, ja nešťastlivý človek na svete, ale som len pochodil! Čo si teraz počnem?
MARÍNA: Nu, milý môj — opravdivá láska všetky prekážky prevládze.
DROTÁR (s hlbokým žiaľom): Jaj, duša moja, horkýže prevládze!
MARÍNA: Počujže, drahý môj! Na šťastie môj pán strýček ešte i teraz je v tom presvedčení, že si ty vlastný brat jeho pána zaťa; ak mu teda sami túto chybu nevyzradíme, tak bude všetko dobre, dá nám ešte dnes svoje požehnanie, a —
DROTÁR: Ach, keby nás len títo mladí páni nevyzradili!
ERNEST: Z lásky k svojej sesterničke Maríne ja to neurobím, drotárko! Ak sa vy len sám nevyzradíte, ja budem mlčať — tu je moja ruka!
ZALEVSKI: A ja tiež nechcem dve milujúce srdcia rozlúčiť; keď sa váš vlastný brat za vás hanbil, drotárko, ja sa nebudem za vás hanbiť — ja vás budem pred celým svetom za svojho brata vyznávať — budeme si „ty“ hovoriť — tu máš moju ruku, brat môj úprimný!
DROTÁR: Ach, bože môj, aká to veľká dobrota od vás! Alebo azda len žartujete so mnou, he?
ZALEVSKI: Žiadne žarty, brat môj! Len sa potom nepomýľ pred pánom veľkomožným, abys’ ma potom mladým pánkom nemenoval, lež hovor mi smelo „ty“ a menuj ma svojím milým bratom, svojím Macom!
DROTÁR: He, he, he, mladý pánko, veď mi to tak divno prichodí!
ZALEVSKI: No, už som ti riekol, abys’ mi nehovoril mladý pánko; takým spôsobom celý žart vyzradíš — urob hneď teraz próbu a tykaj mi ako svojmu bratovi, aby ti jazyk privykol.
DROTÁR: He, he, he — nuž, ale sa teda nehnevajte — to jest nehnevaj sa — he, he, he, Maco môj!
VŠETCI: Ha, ha, ha, dobre je, pôjde to!
ZALEVSKI: Tak, Ondrejko môj, chlap si! Lenže sa potom, do čerta, nezabudni — a vy, Doboši, beda vám, ak by ste potom tento nevinný žart vyzradili! Včuľ už teda poďme k pánu veľkomožnému. (Chytí za ruku drotára.)
VŠETCI: Ha, ha, ha, poďme, poďme! (Ťahajú drotára.)
DROTÁR: Ale nieže! Preboha, počujteže, prosím ponížene —
ZALEVSKI: Nuž, čože ešte máš, brat môj?
DROTÁR: Jaj, horkýže som ja váš brat, mladý pánko! Veď kebych vás tak svojím bratom menoval, veď bych cigánil, na moj dušu, a pána veľkomožného oklamal. Nie, nie, preboha, nechajte ma, ja som si to lepšie rozvážil. Pán veľkomožný je statočná duša; on ma do svojho domu láskave prijal, a toľké dobrodenie mi preukázal, a ja bych sa mu teraz tak zle mal odmeniť?
VŠETCI: Tu ho máme zase!
ERNEST: Ale nevídali, švagorko! Veď to bude len nevinný žart, ktorý nikomu nezaškodí a vás predsa s Marínou šťastlivého učiní. Oženíte sa u nás, vstúpite do príbuznosti s celou našou rodinou, z chudobného drotára zostanete pánom; jestli sa ale včuľ sám prezradíte, ja svojho apku znám, on vám Marínu nedá, ba za to vám stojím, že i váš pán brat Doboši službu u nás stratí, a potom môžte s pánom bohom ta ísť.
DROTÁR: Ja, bože môj, otče môj!
DOBOŠI: Ach, teda už len privoľ, brat môj! Veď ako nám tu dobre bude — a máme staručkého chudobného otca doma, môžme ho potom semká k nám vziať; jestli nás ale stadiaľto vyženú, čože si potom počneme?
DROTÁR: Nie, nie, brat môj! Pusť ma, predsa by to neprávosť bola od nás —
MARÍNA: Ach, beda mne, prebeda! Ja nešťastná oklamaná dievka! Či ma teda ozaj zanechať chceš, milý môj? Ach, nechoď, zostaň tuná, privoľ k tomu nevinnému žartu, ak ma len trošku miluješ — nerob ma naveky nešťastlivou! (Drží ho.)
DROTÁR (vymáha sa z jej rúk): Jaj, vari mi srdce pukne od žiaľu — pusť ma, duša moja! Nie, nie, ja nemôžem toho statočného pána oklamať. Rovná cesta býva vždy najlepšia, Marínka moja zlatá! Ja sám pôjdem k tvojmu pánu strýčkovi a vysvetlím mu celú túto vec, aby nebol oklamaný; ale jestli na rovnej ceste spravodlivosti nemôžeš byť mojou, duša moja — poručeno bohu — nech sa stane, čo sa má stať; ale ja za všetky sveta poklady nechcem zostať luhárom! (Vytrhne sa jej a preč uteká.)
VŠETCI: Toto je hrozný drotár!
ERNEST: Tisíc striel, to bych nebol myslel — poďme, bežme za ním, čo to z toho vypáli za komédia! (Všetci bežia preč.)
(Premena. Predizba u Rozumného.)
Johan; neskôr Drotár, Marína, Ernest a Doboši.
JOHAN (sám): Toto je do porazenia! Vari sa už všetci v našom dome bláznia. Ešte i pán veľkomožný drží toho drotára za brata pána vychovávateľa. Ani ma len počuť nechcel a do hlupákov mi nadával! Ale však uvidíme, kto je hlupák — privediem mu samého drotára, nech mu on sám do očí povie, kto je jeho brat, či pán vychovávateľ, či hausmajster? (V behu uderí sa o drotára, ktorý práve vkročil.) Ho, ho, ho!
DROTÁR: Ja sa chcem zhovárať s pánom veľkomožným; pustite ma dnuká! (Chce ísť do dverí.)
JOHAN (chytí ho pod krk): Halt! Ver’ ste mi dobre prišli, vy sprostý drotár, vy oplan! Vy ste sa opovážili vnučku pána veľkomožného za ženu si pýtať? Vy ledakto, či ste nevedeli, že ja mám väčšie právo na Marínu ako vy? Ja, ktorý už tuná desať rokov verne slúžim a Marínu milujem, he? (Marína, Ernest a Doboši vstúpia dnu.)
MARÍNA: Ha, preboha, tí sa pasujú!
JOHAN (vypustiac drotára, beží k Maríne s poklonami): Ach, dobre je, Marínka, moja sivá holubička, že ste semká za samcom prileteli — vy ste mi nechceli veriť, že je tento sprostý drotár vlastný brat nášho hausmajstra; no, či som vás klamal? Ja som to už i pánu veľkomožnému povedal a vás si za pani manželku pýtal —
ERNEST a DOBOŠI (na stranu): Do čerta, už sme všetci zradení!
MARÍNA (k Johanovi): Ale kýho paroma, Johan, povedali ste mu to?
JOHAN: Povedal ver’, ale on mi to nechcel veriť a smial sa mi, a do hlupákov mi nadával; teraz teda dobre, že ste všetci tuná, hneď zavolám pána veľkomožného, a vy, drotár, musíte mu potom do očí pravdu povedať, kto ste vy a ktorý je váš brat, i vy, pán hausinšpektor, rozumiete? A potom švárna Marína bude večne mojou. (Hodí jej bozk prstami od úst a zmizne do bočných dvier.)
MARÍNA: Jaj, beda mne, prebeda mne!
DROTÁR (v žiarlivosti): Ale, bisťubohu, Marínka, vari ťa ten pochabý pľundrák ľúbi?
MARÍNA: Jaj, pravdaže ma ľúbi, až do zbláznenia! Ale ja ho nechcem — a teraz ma budú silou mocou za neho nútiť — jaj, vari do Dunaja skočím, ja nešťastná stvora!
DROTÁR: Sto okovaných jasných striel, toto je hrozná galiba!
ERNEST: Vidíte, drotárko, ak len nechcete naveky nešťastlivú urobiť moju sesterničku aj seba samého, tak už musíte tajiť, i my všetci budeme tajiť, a apko nám uverí, a sluhu bude za pochabého hlupáka držať, a oratujete i seba, i Marínu, i brata —
DOBOŠI: Jaj, urob to, brat môj, preboha ťa prosím!
DROTÁR (s vnútorným bojom): Ach, nieže, brat môj! Veď by to len predsa hriech bol.
MARÍNA (hodí sa mu k nohám): Jaj, či si teda tak neciteľný, milý môj, nad mojím veľkým nešťastím? Či ma už tak málo miluješ? Veď ten malinký hriech vari ani len hriech nemôže byť, keď sa tým nikomu krivda nestane, a my predsa obidvaja môžme zostať šťastliví! Jestli je to ale predsa dáky hriech, veď nám to azda pánboh odpustí; ja sa potom budem tak vrúcne k bohu modliť, a postiť sa, a do kostolíčka chodiť, a almužny dávať — (Plače.)
DROTÁR: Hm, čože už tu mám ja hriešny človek spraviť?
MARÍNA (pokračujúc): A keď raz budeme svoji, veď potom budem pána strýčka sama za odpustenie prosiť, i pán Ernest i sesternička Ľudmila budú za nás orodovať, a pán strýček sa iste udobrí, a bude všetko dobre; len teraz ma oratuj z pazúrov toho hnusného pľundráka! (Plače.)
DROTÁR: Nuž, veď už teda nedbám, duša moja, len už vstaň hore (dvíha ju), a neplač, poručeno bohu! (Láska ju.)
ERNEST (na stranu): Ha, predsa zvíťazila láska! (K nim.) Ticho, preboha, už apko ide — len teraz všetci múdro odpovedajme!
ROZUMNÝ: Toto je hrúza, aký mi je pobláznený ten môj sluha! Nedá mi pokoja, a tvrdí a duší sa a prisahať chce, že ste vy, drotárko, vlastný brat hausmajstra. (K Dobošimu.) Teraz teda povedzte mi pravdu, pán Doboši, čo je vo veci? Či ste sa vy azda za brata tohoto drotára pred mojím sluhom udávali, čo?
DOBOŠI: Ale ja, pán veľkomožný? Nikdy živej duši som to nepovedal!
ERNEST: Ale, apuško, veď ani dáka podobnosť mena to neprezradzuje; veď sa drotár menuje Bubenčík, hausmajster ale sa píše Doboši.
ROZUMNÝ (k Johanovi): Nuž, či čuješ, ty sprostý mamľas? Či som ti ja tak nehovoril?
JOHAN: Nič, pán veľkomožný! Hausinšpektor cigáni!
DOBOŠI: Ale ja cigániť? Nuž, či som tu ja kedy povedal, že je tento drotár môj vlastný brat?
JOHAN: Lebo vy sa hanbíte za neho — ale nech povie sám drotár! No, či nie pravda, drotárko, že je tento náš pán hausinšpektor váš vlastný brat, he? Povedzte na svedomie!
DROTÁR (s vnútorným bojom): Ach, na moje svedomie — (Dívajúc sa na Marínu, ktorá mu rukami, hlavou i ústami znaky dáva, aby povedal, že nie.) Nie, nie, nie!
MARÍNA a ERNEST (na stranu s radosťou): Ha, chvalabohu, už predsa luhal!
ROZUMNÝ: Toto je hrúza! Ten môj sluha vari dnes bláznivé huby pojedol!
DROTÁR (s vnútorným bojom): Ó! (Dívajúc sa na Marínu, aké znaky mu dáva.) Áno, áno, áno!
ERNEST a MARÍNA (na stranu): Ha, dobre je, zase luhal!
ROZUMNÝ: Toto je hrúza!
JOHAN (napodobňujúc ho): Toto je hrúza!
ROZUMNÝ (k Johanovi): Či si teda počul, ty sprostý trubiroh! (Chytiac ho za šticu.) To je hrúza, takto si blázna zo mňa robiť! (Šticuje ho.)
JOHAN: Jaj, jaj, jaj! (Ernest a Marína sa smejú.)
ROZUMNÝ (k Johanovi): Ani mi len nepískni viac — čo si dostal, je tvoje — a včuľ mi choď pre pána vychovávateľa, rozumieš? Pre môjho pána zaťa, že ho dáme prosiť, aby prišiel k písaniu kontraktu manželského, že je už všetko pripravené, moja dcéra je už oblečená, notáriuš hneď príde a jeho brat že je už tiež tu. (Johan chce hovoriť.) Nič! Ani len slova viac, marš! (Johan odíde.) Toto je hrúza — už mi dávno nebol takým bláznivým ten môj Johan ako dnes — tak blúznil dve na tri do sveta. No, nič to, deti moje; zdá sa, že ho trošku láska pobláznila, lebo je on do mojej Marínky zaľúbený a nasilu chcel ju mať za ženu — ha, ha, ha, to mu teda musíme odpustiť, lebo mi je on ináč verný sluha — ale láska je takého čosi bláznivého, že i múdru hlavu často pobalamutí! Teraz teda, deti moje, poďte do môjho spoločenského salónu, tam budeme na notáriuša a na pána mladoženícha čakať, (otvorí bočné dvere) poďte, deti moje! (Ide s Marínou.)
DROTÁR: Jaj, bože môj, čo som to urobil!
ERNEST (chytí ho za ruku):
Ha, ha, švagre, nič si nerob z toho!
Láska robí v svete lhárov mnoho:
Len už včuľ buď dôsledný a stály —
trebárs neviem, tento tvoj klam malý
ako v čerty ešte ti vypáli!
Zalevski; neskôr Johan a Ernest.
ZALEVSKI (pečatí list; pred ním stojí fľaša vína s pohárom): Tak! Moja rola je toľko ako dokončená! Ten drotár hrozný dojem na mňa spravil, musím si ho teraz vínom zaliať! (Pije.)
JOHAN (prikvapí): Pán moderateur! Aby sa ľúbilo zaraz ísť k pánu veľkomožnému, už sú svadobníci zhromaždení, i notáriuš hneď príde, len na vás ešte čakajú — a ten kujon drotár, on sa opovážil cigániť pred pánom veľkomožným, že ste vy jeho vlastný brat; pokarhajte ho náležite za to cigánstvo —
ZALEVSKI: Nepapuľuj mi, ja viem, čo mám urobiť; ale tu máš tento list, hybaj s ním zaraz na políciu a odovzdaj ho pánu komisárovi do jeho vlastných rúk, rozumieš? Marš! (Johan odíde s listom.) Nech sa stane, čo sa má stať, hovoril ten drotár, tisíc striel, ale kto by len bol takú silu ducha, takú krásu mravného charakteru u drotára hľadal! (Pije.)
ERNEST (prikvapí): Ha, viktória, viktória, pane! Naša diplomacia zvíťazila, Samson je už premožený — už vás pred mojím otcom za svojho brata uznal ten drotár — teraz teda poďte, už všetci na vás čakajú, a moja sestra je netrpezlivá —
ZALEVSKI: Ha, nedivím sa, že ten drotár predsa podľahol našim pekelným úkladom — ale, braček, kto by sa nám bol do duše díval, čo vlastne chceme — nie, nie, braček, dosť už tým nezbednostiam — zašli sme priďaleko, ale ten drotár nás hegol naspiatok — musíme sa i od drotára dačo učiť my vzdelanejší. „Rovná cesta býva vždy najlepšia“, hovoril, ale my sme už boli na krivej —
ERNEST (zadivený): Ale, pane, teraz, keď ste už blízko k cieľu, tak hovoríte?
ERNEST: Pane, vaša reč ma hrúzou naplňuje!
ŽID (s poklonami odo dvier): Khašama Diener! (K Zalevskému.) Pane, prišiel som vám šťastie vinšovať k tomu manželstvu, he, he, he —
ERNEST: Ale, preboha, pane, to víno vám zrazu do hlavy uderilo!
ŽID: Auveh! Pán Bräutigam je opilý, auveh!
ZALEVSKI (postaviac sa zrazu na rovné nohy pred žida): Tisíc striel, žide, kto je opilý, he?
ŽID: He, he, pardon, predsa ste nie opilý, len ste žartovali. Jemine, jak výborne, jak prirodzene — temer bych bol uveril — ní, taký krásny žart!
ZALEVSKI (tacká sa znovu): He, he, Jakub, a či to nebude pekný žart, keď ja dostanem takú bo-bo-bohatú ženičku a ty dvanásťtisíc zlatých? Či nebudeme mať obidvaja dobrý re-re-rebach? (Tacká sa.)
ŽID (pred ním cúvajúc): Auveh! On nežartuje, predsa je opilý! (K nemu.) Ale, pane, teda sa aspoň choďte vyspať z toho vína!
ZALEVSKI: Ja spať? Ha, ha, ty sprostý Jakub Ma-ma-maušl; veď už všetci na mňa čakajú — budeme písať manželský ko-kontrakt — poďme! (Táckajúc sa, chce ísť.)
ŽID (prichytí ho): Auveh, azda v tomto stave opilosti? Nech sa boh zmiluje! Povedzte mi, nešťastník, či chcete to manželstvo nasilu prekaziť!
ZALEVSKI: Ih čo, la-lári, fári! Ty to nerozumieš, sprostý Jakub! Ach, či len z teba pán bude — he, he, poďme teda, už je tam iste i no-notáriuš — (Chce ísť.)
ERNEST (s úžasom): Ale hrúza, čo sa vám stalo, pane? Ľahnite si tu na diván, ja idem povedať, že vám zle prišlo, kým sa nevyspíte —
ŽID (drží ho): Jemine, nesmiete ísť, nepustíme vás. (K Ernestovi.) Mladý pánko, pomôžte mi ho zadržať! (Na stranu.) Auveh, až mi pot na čelo vystupuje, už som akoby ma z vody vytiahli! (K Zalevskému.) Preboha, pane, azda si myslíte, že by sa poctivá panna za opilca vydať chcela?
ZALEVSKI: Ne-nedajbože — potom si nájdem druhú!
ŽID: Druhú? Jemine, a kto mi potom vyplatí moju vechslu, he? Ní, pane, na svoju statočnosť vám prisahám, jestli z vášho manželstva s Ľudmilou nič nebude —
ZALEVSKI: Tak ti iste vechsla prepadne, Jakub, he, he, aký ku-ku-kujon!
ERNEST: Do tisíc striel, už všetci sem idú; toto bude hrozná katastrofa!
Rozumný, Ľudmila, Drotár, Marína a Doboši k predošlým.
ROZUMNÝ (vedie Ľudmilu k Zalevskému): Aj, aj, teda si sami musíme prísť pre pána mladoženícha? Už vyše pol hodiny čakáme, a mladoženícha kde nič, tu nič! Či je to galantné od vás, takto sa dať hľadať svojou nevestou?
ZALEVSKI: Ba práve, ja som sa včuľ k nej vy-vyberal —
ĽUDMILA (s úsmevom): Ó, už je tu ona sama! (Spraví mu poklonu.)
ZALEVSKI: Ha, ona sama? Ó, to mi je ra-radostné prekvapenie, panička! Či vám môžem podať svoje rameno? (Namáha sa rovno stáť pri nej.)
ĽUDMILA: Preboha, čože je vám to, pane?
ZALEVSKI (tackajúc sa): Mne? Ha, nuž čože by mi bolo, iba že som veľmi dobrej vôle, he, he, krásny anjel môj! (Ľudmila cúva pred ním.)
DROTÁR: Tisíc striel, ten je dobre drgnutý, veď sa mu nohy i jazyk zapletajú!
ERNEST: Ale pletky! Trošku mu zle prišlo — azda dostal závrat do hlavy!
ŽID (s radosťou): Áno, áno, závrat! Pán vychovávateľ na to často trpí — sám mi hovoril!
ZALEVSKI: Ja-ja som ti hovoril? Lu-lužeš na svoju dušu, ty starý hriešnik! (K ostatným.) Odpustite mi, páni! Bol som obstaral k tým našim svadbám niekoľko bu-bu-butelí ma-malagy, a ja malagu ľú-ľúbim — tak mi chutnalo, he, he, he, ale ja som preto pri dobrom rozume! (Tacká sa vždy.)
VŠETCI (temer naraz s úžasom): Toto je hrúza!
ERNEST (chytí Zalevského): Ale, preboha vás prosím, pane, upamätujte sa, poďte si ľahnúť!
ZALEVSKI: Ja, ľa-ľahnúť? Vy ste môj učeník a ja váš majster, vy ma nebudete u-u-učiť!
ROZUMNÝ: To je hrúza, veru pekný majster! Teda ten môj Johan predsa mal pravdu!
ĽUDMILA: Ó, aké to nehodné a škaredé držanie! Ó, ja nešťastlivá osoba, akej hanby a potupy som sa dožila!
ROZUMNÝ: To je hrúza, ten žid vari zase rozum tratí!
ŽID: Rozum? Jemine, keby len rozum a nič viac!
ZALEVSKI: Teda kdeže je už ten pán no-notáriuš, he?
ERNEST: Ale, preboha, pane — (Ťahá ho.)
ZALEVSKI: Ih, čo! Včuľ budeme kontrakt manželský písať, ja mám k tomu právo i môj brat dro-drotár, (tacká sa k nemu) ha, tu si, môj milý Ondrejko? Poď, nech ťa objímem, do-dobrý si chlap! (Temer sa zvalí na drotára.)
DROTÁR (udrží ho): Ho, ho, ho, mladý pánko! U čerta, akú galibu to vystrájate!
ROZUMNÝ: Ale, hrom a peklo, už trpezlivosť tratím! Ernest a vy Doboši, pomôžte tomu drotárovi, zmocnite sa toho pijáka, odveďte mi ho z očí! (Chcú ho chytiť.)
ZALEVSKI (zodvihne stoličku): Prvému, kto sa opováži, hneď boky dolámem!
ROZUMNÝ: Toto je hrúza! (K Ľudmile.) Teda tu máš, dievka moja, muža korheľa — ak úfaš, že budeš s ním šťastlivá —
ĽUDMILA: Jaj, nechcem, nechcem ho, ja potupená nešťastná stvora! (Hodí sa v náručie otcovi.) Ach, bože môj, otče môj, ale som sa len peknej svadby dožila! (Plače.)
ŽID (k sebe): Auveh — to sa dalo predvídať! (V odchode.) Ale počkaj, však mi budeš za to v chládku sedieť! (Zmizne.)
ROZUMNÝ (k Zalevskému): Pán Bubenčík! Neviem, či ma budete v takomto stave rozumieť — ale všetko jedno mi je. Keď som vás pred časom za vychovávateľa svojho syna prijal, urobil som to z útrpnosti k vášmu bratovi drotárovi — urobil som to — boh mi svedok — z čistej ľudolásky. Úfal som, že moja dobrota vašu ľahkomyseľnosť a cit povinnosti vo vašom srdci prebudí. Ale tak je to so Slovákmi dačo počínať. Čo by priam anjel z neba prišiel, nič z nich neurobí pre ich škaredú náchylnosť k pijatike, pre ich zakrpatelosť na tele i na duši! Toto je zakliaty, stratený národ! Neni divu, že sa ho potom jeho vzdelanejší synovia odriekajú! Pane, vy ste moju dobrotu nehodným spôsobom zneužili a celý môj dom hrozne potupili: od tohoto okamženia vypovedám vám službu — teraz sa pakujte z môjho domu, marš!
ĽUDMILA: Ach, hrozná, hrozná vec!
ZALEVSKI (urobí sa triezvym): Ach, srdce mi pukne od žiaľu! Zbohom, Ľudmila! A vy, pane, odpustite mi moju neslušnosť — ale môj brat drotár je celkom nevinný, tak ako je boh na nebi, celkom nevinný! (Znovu sa tacká.) A-adieu, váš celkom po-pokorný služobník!
(Ide tackajúc sa, vedený Ernestom.)
ROZUMNÝ: To je hrúza! Akému to človekovi zveril som výchovu svojho syna — a chcel som mu ta dať ešte i svoju dcéru za manželku! No, ďakovať bohu, že ešte dosť včasne svoju masku zhodil a ukázal sa takým, akým je! (K drotárovi.) No, ver’ máte pekného brata, drotár — môžete si teraz ta ísť s ním hrnce drotovať a korheľovať!
DROTÁR: Tisíc okovaných hromových striel, čože už mám teraz ja biedny hriešnik povedať? (K Maríne.) Nuž, či ho teraz vidíš, ty podvodná Eva, aký to koniec má, že si ma zviedla ako Adama v raji k tomu cigánstvu. Či som nehovoril, že rovná cesta býva vždy najlepšia? Ó, ja sprostý človek, že som sa dal hlúpymi fígľami ženskými omámiť! (K Rozumnému.) Teraz bite ma, pán veľkomožný, zatvorte, mučte, dosekajte ma na kusy, lebo, bisťubohu, sám pred sebou sa už hanbím, ja trestuhodný hriešnik, všetky pokuty som zaslúžil — tuná je môj chrbát, bite ma!
ROZUMNÝ: To je hrúza, vari sa pobláznil tento drotár!
MARÍNA: Ja, horkýže pobláznil, môj drahý pán strýček! On len svoju vinu vyznáva, ku ktorej som ho ja nemúdra zvábila; ja som všetkého vina, ja som ho podviedla, mňa bite, pán strýček, mňa trescite!
ROZUMNÝ: Ale, do čerta, teda čože ste to porobili? (Na stranu.) Tisíc striel, azda —
DROTÁR: Nuž, prosím ponížene, pán veľkomožný, ver’ sme vás oklamali dnes ráno, lebo ten váš opilý pán zať neni môj brat —
ROZUMNÝ: Hrom a peklo, drotár! (Chytí ho pod krk.) Čo to hovoríš, že on neni tvoj brat?
DROTÁR: Nie ver’! Vo vašom dome som ho po prvý raz videl, ja neznám, kto je on — zahrdúste ma, švacnite ma o zem, zabite ma!
ROZUMNÝ (pustí drotára): Teda odpovedaj mi, ty kujon drotár, čis’ mi nerozprával, že máš vyučeného brata vo svete menom Mateja Bubenčíka, ktorého si v našom dome našiel, he?
DOBOŠI (sa predstaví): Rogo humillime, to som ja, ja som opravdivý brat tohto drotára!
ROZUMNÝ: To je hrúza, ale vy? Či sa i vy už bláznite? Však sa vy píšete Doboši!
DOBOŠI: Hja, lebo ja som si bol ešte ako jurista meno pomaďarčil; ale vo svojom dávnejšom školskom svedectve zreteľne sa píšem Matej Bubenčík. Však to testimónium, rogo humillime, má byť vo vašich rukách, pán veľkomožný! Aspoň pán vychovávateľ mi bol hovoril, že vám to testimónium odovzdal.
ROZUMNÝ: Mne? Vari ešte čo? (Zamyslí sa.) Ha, už sa trošku upamätujem — to je hrúza! (Vytiahne z pugilára písmo.) Vari toto testimónium by bolo vaše, pán Doboši?
ROZUMNÝ (udrie sa na čelo): Tisíc hromových bleskov — už včuľ začínam chápať — ha — to je celkom na bielom dni! Teda môj Johan predsa mal pravdu — ó, toto je neslýchaný klam a podvod — ó, ten prefíkaný furták — kde je, kde je? Musím ho dať zatvoriť — chytajte ho, aby neuskočil, chytajte ho!
ĽUDMILA: Ale, preboha, apuško, nuž koho?
ROZUMNÝ: Toho neslýchaného klamára, toho kujona, vychovávateľa, toho zlosyna — za ním! (Rozbehne sa, ale zrazu sa umierni.) Ale tisíc striel, veď ja som si sčasti sám na príčine — ja som ho silou mocou nútil u mňa zostať — nie, toto je hrozná samošaľba! Ale toto testimónium je všetkých kolomút príčina. (Hodí písmo o zem, ktoré Doboši zodvihne.) A vy dvaja (oborí sa na drotára a Dobošiho) kujoni, luhári, vy háveď drotárska! Vy ste mi dnes ráno do očí luhali, mňa hrozne oklamali, teraz alo marš! Od dnešného dňa vypovedám vám obidvom službu — pakujte sa mi hneď, ešte dnes z môjho domu — žiadne milosrdenstvo — marš! (Drotár a Doboši, ktorí vždy pred Rozumným cúvali, vo dverách zmiznú, a Marína so zalamovaním rúk a s plačom za nimi.) Toto je hrúza! Ale som si len pekných ľudí choval v dome, samých korheľov, zlosynov — a títo sa ešte mali u mňa ženiť, do príbuznosti so mnou vstupovať, no, ver’ by sme boli pochodili, dievka moja! (Hodí sa na pohovku.) Už teraz vidím, že je to veru naničhodná zberba, tá Slovač!
ĽUDMILA: Ale, apuško, kto len teda môže byť ten náš vychovávateľ, keď on neni brat toho drotára? Toto všetko mi je nepochopiteľné!
ROZUMNÝ: Ale, tisíc striel, žide, či sa zase blázniš?
ŽID: Pane, len včera som sa pobláznil kvôli dvanásťtisíc zlatým — jemine, prečítajte tento dokument! (Dáva mu vechslu.)
ROZUMNÝ: To je hrúza, veď je to písmo toho furtáka vychovávateľa! (Číta.)
ROZUMNÝ (čítajúc): Matej Bubenčík. (Hovorí.) Skutočná pravda! Veru pekné kúsky teraz jeden za druhým na svetlo vychádzajú, vari ma porazí od jedu! (Pustí vechslu z rúk, ktorú žid dychtive zodvihne.) Hrúza, hrúza, a to ešte mal byť vychovávateľ? Ba kujon a nehanebný šibal!
ŽID: Veru hrozný šibal, klamár, ukrutný tiger! On mňa tak potupne oklamal, mňa, Jakuba Maušla, ktorého ešte žiaden kresťan v celom svete nebol vstave oklamať!
ROZUMNÝ (so zadivením): Nuž, ako, žide? Však mňa ste chceli oklamať — na konto mojej dcéry podpísal ti tých dvanásťtisíc zlatých —
ŽID: Tak je, podpísal, a ja som sa dal bláznom spraviť — nevyzradil som ho, neudal som ho; lebo, prosím ponížene, on je opravdive ten proskribovaný ubehlík poľský, mladý gróf Kazimír Zalevski!
ĽUDMILA (s úžasom): Preboha, mladý gróf Kazimír Zalevski! (Klesne.)
ROZUMNÝ: Toto je hrúza!
ROZUMNÝ: Ty sprostý žide, ale ako si mohol uveriť, že bych ja bol privolil k takému nehanebnému kujonstvu?
ĽUDMILA (s radosťou): Ach, apuško drahý, teda on nebol opilý, iste nebol opilý!
ROZUMNÝ: Tisíc striel, teraz sa mi začína v hlave rozvidňovať!
ŽID: Teraz teda povedzte, či to neni hrozný človek ten váš prekliaty vychovávateľ? Ja hovorím, že sto ráz horší nežli ja, bože mi odpusť — ja som len fušer proti nemu, tak mňa hrozne prekabátil!
ERNEST (prikvapí): Ach, apuško drahý, odpustite mi moju veľkú vinu — ja som vedel, že pán vychovávateľ neni brat toho drotára, že je on nešťastlivý gróf Kazimír Zalevski — on s mojím porozumením tomuto kujonovi židovi dal jednu vechslu —
ROZUMNÝ: To je hrúza, s tvojím porozumením, syn môj?
ERNEST: Tak je, bo som ho chcel oratovať — ja som skrz Marínu i toho drotára omámil, aby ho za svojho brata uznal — ten drotár je nevinný — ja som toho všetkého vina!
ROZUMNÝ: To je hrúza, ty, syn môj drahý!
ERNEST: Ach, tak je, apuško — to je moja veľká vina; ale dnes ráno, keď už bolo všetko múdro osnované a ja som už pána vychovávateľa volal k písaniu kontraktu manželského, zrazu mi povie, že z toho nič nebude, že by to bola hrozná nepoctivosť —
ROZUMNÝ: To je hrúza, ale to hovoril?
ERNEST: To ver’, a všakové krásne naučenia mi dával; lež ako sa tento žid vo dverách zjavil, naraz k môjmu hroznému zadiveniu začne sa klátiť a tackať a bláboliť sťaby opilý; takže som i ja najprv uveril, že je skutočne opilý; ale apuško, on nebol opilý — nebol opilý!
ĽUDMILA (s radosťou): Ó, veď už vieme, bratríček môj drahý, už vieme — ach, my sme mu takú hroznú krivdu urobili!
ROZUMNÝ (s hlbokým citom): Nie, to je ver’ hrozný človek!
JOHAN (s listom v ruke): Prišiel som oznámiť, že ten čertovský vychovávateľ už preč odchádza z nášho domu, práve si svoju bagážiu pakuje, a na rozlučnú posiela tento list (dáva ho Rozumnému, ktorý ho dychtive otvorí a číta); ale dá prosiť, že ani Fräule Ľudmila, ani žiadna živá duša nesmie vedieť, čo je v tom liste, iba sám pán veľkomožný.
ĽUDMILA: Ach, preboha, ja to nesmiem vedieť? Nuž prečo? Ach, azda ma nemiluje, a preto preč z nášho domu odchádza —
ROZUMNÝ (prečítajúc list): Toto je hrúza! Počujte len, deti moje, čo mi píše! (Chce čítať.) „Vysoko-ctený —“
JOHAN: Ale, pán veľkomožný, hovoril som, že nikto druhý nesmie vedieť —
ROZUMNÝ (okríkne ho): Mlč, ty mamľas, marš nabok! (Johan odíde.) Počujte teda! (Číta.) „Vysokoctený pane! Odchádzajúc z vášho vzácneho domu, ďakujem vám za vašu dobrotu, s ktorou ste strateného syna napravili — úfam, že som sa vám navzájom tiež odmenil podareným vychovávaním vášho syna Ernesta, ktorého priateľstvo, vaša blahosklonnosť a láska vašej hodnej dcéry Ľudmily mňa nevýslovne pyšným činí. Ale darmo je — neuprositeľný osud vytrhuje ma z kola šľachetnej rodiny — Ľudmila nemôže byť mojou. — Abych jej ale bolesť nad svojím zmiznutím uľavil — jedným slovom, aby mňa nešťastníka ľahko zabudnúť a druhého statočného muža oblažiť mohla, dovolil som si vo vašom dome tej neslušnosti, urobiť sa opilým, dobre vediac, že nič tak zhnusiť nemôže mladého muža v očiach dobre vychovanej panny ako opilstvo; toto nech bude psychologickým liekom k vyliečeniu jej nešťastnej lásky ku mne; nech ma navždy zabudne — ale ja, dokiaľ živý budem, nikdy ju, ani vás, pane, nezabudnem. Nešťastlivý gróf Kazimír Zalevski.“
ĽUDMILA: Ach, prebeda, čo sme to urobili! Ach, čo mi je teraz z celého tohoto sveta bez neho! Ó, ja nešťastlivá stvora ženská! (Plače.)
ROZUMNÝ: Na každý pád je to podivenia hoden mladý muž! Ešte i tie jeho kúsky, ktorých sa v mojom dome dopustil, sa mi včuľ v krásnom svetle predstavujú!
ERNEST: Ach, apuško, on ma učil, že jestli šľachetný niekedy hreší, ešte i tie jeho hriechy majú byť krásne, podivenia hodny!
ROZUMNÝ: Ach, krásne, krásne! Ale kam sa len teraz chce obrátiť?
ĽUDMILA: Ach, Jakubko, či by ste ozaj mohli byť tak nemilosrdným? Kdeže vám on včuľ tých dvanásťtisíc zlatých vyplatiť môže?
ĽUDMILA: Ach, apuško môj drahý —
ROZUMNÝ: Nu, nu, dievka moja, veď i ja myslím, či by sme ho nemohli oratovať z neľudských dláb tohoto žida; ale dvanásťtisíc zlatých tak z vačku vyhodiť — nie, to je hrúza!
ERNEST (hodí sa k nohám otcovi): Ach, môj dobrý apuško! Jestli moje rozpustilé mravy pred mesiacom vaše otcovské srdce úzkosťou a strachom naplňovali, jestli som predtým vašej dobrote, vašim otcovským prosbám i hrozbám tak často vzdoroval, ach, odpustite mi a prijmite teraz moje sväté uistenie, že ja odvčúľka budem vaším najposlušnejším, najlepším synom, že vás budem ctiť a milovať sťa svojho najväčšieho dobrodinca a najlepšieho otca —
ROZUMNÝ (s pohnutím): Nu, nu, syn môj drahý! (Na stranu.) Zrejmá vec, že mi ho ten vychovávateľ premenil!
ERNEST: Ach, ale oratujte mi včuľ môjho dobrého vychovávateľa a priateľa, ktorý navrátil strateného syna dobrému otcovi! (Plače.)
ROZUMNÝ: Nu, nu, pravdu máš, syn môj! Dobrý vychovávateľ a dobrý priateľ sú hodni všelijakých obetí! A podarená výchova je poklad neoceniteľný — už včuľ s radosťou vyplatím tých dvanásťtisíc zlatých! (Zacengá.) Johan! (Johan príde, Rozumný vyťahuje z vačku pugilár a číta veľké bankovky.)
ROZUMNÝ (k Johanovi): Hybaj, utekaj k pánu vychovávateľovi, že ho dám pekne prosiť, aby bez odkladu ku mne prišiel, že mu mám niečo veľmi nutného zdeliť, marš! (Johan odíde.) Ty ale, žide, daj sem tú svoju vechslu, nech ti ju likvidujem! (Žid podáva s posunkami radosti vechslu.)
ĽUDMILA A ERNEST: Ach, náš drahý apuško!
Drotár, Doboši a Marína k predošlým.
DROTÁR (s balíkom drôtu a s paličkou v ruke): Nech vás tu boh požehná a opatruje, pán veľkomožný! (Bozkávajúc mu ruku.) Ďakujem vám za všetku vašu dobrotu (Doboši a Marína plačú); odpustite mi, že som sa tak hrozne proti vám prehrešil — ó, ja som váš hnev a nelásku spravodlive zaslúžil — zostaňte tuná všetci s pánom bohom! (Chce ísť.)
ROZUMNÝ (prichytí ho): Ho, ho, drotárko, počkajteže, no! (Na stranu.) To je hrúza, temer by sme boli na toho drotára zabudli! (K nemu.) Nepôjdete nikde z môjho domu, drotárko, vaša statočnosť vyšla na svetlo — všetko vám odpúšťam — zostanete u mňa a dávam vám svoju vnučku Marínu za ženu —
DROTÁR a MARÍNA (temer naraz): Ach, či je to možné?
ROZUMNÝ: Všetko je možné u boha, drotárko! Marína je vaša a dostanete s ňou pekné veno do gazdovstva; ale musíte toho mladého pána — rozumiete — toho môjho pána zaťa za svojho vlastného brata uznať —
DROTÁR (zarazený): Ale kýho paroma, vari toho opilého vychovávateľa?
ROZUMNÝ: Ó, on nebol opilý, drotárko! Len sa tak robil pred nami — ja mu včuľ svoju dcéru Ľudmilu za manželku dávam; ale vy musíte pred každým hovoriť, že je on váš vlastný brat — on sa žení u mňa pod menom vášho brata —
DROTÁR: Ale, pre všetkých svätých a svätice božské, čo sa vám robí, pán veľkomožný? Veď ste ma práve preto trestali!
ROZUMNÝ: Okolnosti sa premenili, drotárko! Teraz vás bohate za to odmením, ak mi len prisľúbite, že môjho pána zaťa za svojho vlastného brata pred celým svetom vyznávať budete —
DROTÁR: Ej, bisťubohu, pán veľkomožný, to už ver’ nie! Raz som sa dal podvodnými ženskými slzami omámiť, ale viacej ani za celý svet!
VŠETCI (súčasne): Toto je hrúza!
ŽID: Auveh, auveh!
DOBOŠI (k drotárovi): Ale, preboha, brat môj! Privoľ k tomu, veď už viac nikoho tým neoklameme, keď to sami chcú —
DROTÁR: Jaj, ale by sme druhých ľudí klamali a svedomie si zapredali!
ROZUMNÝ (s neláskou): Tisíc striel, vy surový drotár, ak mi k tomu neprivolíte, tak už potom môžte v čerty odísť!
ŽID (k drotárovi potichu): Jemine, dobrý človeče, jestli urobíte, čo od vás žiadajú, ja vám ešte dnes tisíc zlatých darujem — (Drží ho za ruku.)
MARÍNA (z druhého boku k drotárovi): Ach, milý môj premilený, veď nebuď skala, keď už vidíš, že sa veci k nášmu šťastiu premenili — (Drží ho za ruku.)
DROTÁR (odsotiac ich od seba): Preč, preč, vy pokušitelia! Hovoril som, že rovná cesta býva vždy najlepšia. Prekliaty ten človek, čo sa neprávosťou obohatí — naproti tomu spravodlivý vo svete sa hádam nestratí — s pánom bohom — drotár som bol, drotár budem, drotárom chcem zostati! (Uteká preč a Marína za ním.)
VŠETCI (s úžasom): Hrozná, hrozná vec!
ROZUMNÝ: Toto je hrúza! (K židovi.) Tak teda vidíš, žide, že bych ti daromne tú vechslu likvidoval — môj zať nemôže sa viac menovať Matejom Bubenčíkom; tu si máš svoju vechslu naspiatok! (Žid berie vechslu.)
JOHAN (prikvapí): Pán vychovávateľ zaraz bude tuná i s pánom komisárom od polície —
VŠETCI (zľaknutí): Preboha, s komisárom?
JOHAN: Tak je, ako som išiel volať, už bol u neho pán komisár s akýmisi papiermi v ruke, ktoré mu čítal — a teraz idú obidvaja semká!
ROZUMNÝ, ĽUDMILA a ERNEST: Beda nám, beda nám, už je všetko zradené!
Komisár a Zalevski k predošlým.
ZALEVSKI (pretrhnúc ho v reči, po strane): Ale preboha, dosť toho žartu, pán komisár! Či nevidíte tie hrúzy na všetkých tvárach maľované?
ROZUMNÝ (v zmätku): Aké to šťastie, pán komisár! Nu — vítam vás vo svojom dome — prosím, nech sa ľúbi u nás (dávajúc mu stoličku, ale ju obrátiac zadom) sadnúť!
KOMISÁR: Ha, ha, děkuji, pane Rozumný! Věru, zdáte se míti zlé svědomí; (napraví si stoličku a sadá) slyšte tedy! Pán vychovatel vašnostina syna Ernesta dnes se byl na zdejší policejní direkcí sám písemně udal, že jest on soudami stíhaný uběhlík polský, mladý hrabě Kazimír Zalevski —
(Rozumný, Ľudmila, Žid temer naraz:)
ROZUMNÝ: To je hrúza!
ĽUDMILA: Ach, beda, prebeda!
ŽID: Auveh, auveh!
KOMISÁR: Ha, ha, mladá slečinka se také leká? Nu, tož se jen nelekejte, spanilá slečno, neb pán hrabě udal také, že jest váš pán tatík v té veci beze vší viny, a myslím vám způsobiti radostné překvapení, když vám teď oznámím: že právě dnes ráno došly na zdejší policejní správu od krakovského obvodu ouřední písma, (ukáže listiny) v nichž ve veřejnou známost se dáva, že mladý hrabě Kazimír Zalevski, jenž byl pro souboj a prchnutí od vojska pod kriminální pravotou, konečně milost obdržel, a může se svobodně do své vlasti v náručí svého otce navrátiti —
ROZUMNÝ, ĽUDMILA a ERNEST (s radosťou): Ach, či je to ozaj možná vec?
KOMISÁR: A poněvádž — jak jsem byl připomenul — váš pán vychovatel se byl sám témeř současně na policejním ouřadě udal, tak jsem již vedel, kde mám hraběte Kazimíra Zalevského hledati —
ZALEVSKI: Tak je, a bol tak láskavý pán komisár, osobne mi priniesť túto radostnú novinu a prečítať mi tie úradné písma, z ktorých som sa k svojej nevypovedateľnej radosti práve dozvedel, že po mojom zmiznutí z krajiny môj kochaný otec pravotu za mňa viedol proti mojim protivníkom, a súd krajinský mňa konečne za nevinného vyhlásil —
ROZUMNÝ a ĽUDMILA (s radosťou): Ach, za nevinného?
ZALEVSKI: Tak je, nakoľko totiž k tomu súboju ja som bol vyvolaný a mravne prinútený, čo sa svedkami a sekundantmi pred súdom dokázalo; pre môj útek ale dobrý môj otec mi osobne milosť u cisára pána vyprosil. Ó, mój łaskawy, mój kochany ojciec, którego juź trzy lata niewidziałem! Ó, jakaź to radość będzie, kiedy stracony syn na łono swego dobrego ojca, na łono swojej kochanej ojczyzny powróci; bo wiecie dobrze, panowie, jak ogniście płonie milość ojczyzny w polakałonie!
ĽUDMILA: Ó, radosť, radosť. A jak ľubozvučný je ten poľský jazyk v jeho ústach — veď mi to temer tak zneje ako tá naša milá slovenčina. — Hm, preto mi on tak často hovorieval, že slovenčina a poľština sú dve krásne sestry od jednej matky Slávy!
KOMISÁR: A čeština třetí, a síce tá nejstarší, spanilá slečno! Já se velice raduji z toho, že se teď u také vzdělané slovanské společnosti nacházím! (K Zalevskému.) Vám ale, pane hrabě, štestí přeji, a za čest sobě pokládám, že vám nyní mohu osobně doručiti tyto listiny — příjmetež —
(Odovzdáva mu listiny, ktoré on s mimikou radosti prehliada.)
ROZUMNÝ: Ach, radosť, neočakávaná radosť! No, kto by sa len bol nazdal, že to ešte taký dobrý koniec vezme? Teda ten drotár predsa mal pravdu, že rovná cesta býva vždy najlepšia. Tisíc striel, a ja som ho tak zle odpravil! (K Ernestovi.) Ach, syn môj drahý, ty máš rýchle nohy — leť čo môžeš za tým statočným drotárom — azda sa ešte lúči s Marínou — vyhľadaj, dohoň ho, priveď mi ho naspiatok — tak, syn môj! (Ernest odíde.) Chudák drotár, veď je on vlastne hrdina tohoto nášho plesu!
ĽUDMILA (k Zalevskému): Aj, aj, na taký spôsob nás už teda skoro zanecháte, pán vychovávateľ — (v zmätku) alebo, no — akože vás mám už teraz titulovať?
ZALEVSKI: Ó, ladná panna! Vychovávateľ je krásny titul, na ktorý vždy pyšný budem; ale mne ešte milší titul bude (kľakne pred ňou), keď ma budeš odvčuľka svojím milým mladoženíchom, svojím kochaným manželom titulovať — (Kľačí a drží ju za ruku.)
ĽUDMILA: Ale no, pán gróf, (dvíha ho) vstaňte-že!
ZALEVSKI: Krásna Ľudmila! Láska k tebe učila ma tuná pravidlám dobrej výchovy, a tvoj dobrý otec jedine hodnotu výchovy oceniť mienil, keď ťa včera so mnou zasnúbil, ačpráve mňa len za chudobného drotárskeho syna držal; ó, jak šťastlivým sa teraz cítim, keď ťa už môžem svojou láskavou grófkou menovať — no, či môžem?
ROZUMNÝ (žmurkajúc na Ľudmilu): Nu, nu, dievka moja, to sa rozumie, rozumie!
ĽUDMILA: Nuž, teda už nedbám, pán gróf, ale jednu výnimku si vyprosím, totiž — aby ste sa nikdy viac neurobili opilým!
ZALEVSKI: Ha, ha, ha, tu je moja ruka (uderí jej do ruky, a bozká jej ruku), krásna Ľudmila! Toto bolo prvý i posledný raz! Ó, jak nevýslovnú radosť bude mať môj kochaný otec a celá moja rodina, keď im takúto krásnu, cnostlivú nevestu od statočných bratov Slovákov z Vengier privediem! (Objíme ju a bozká, s ňou mimicky rozprávajúc.)
ŽID (s radosťou k Rozumnému): He, he, pán veľkomožný, teda privoľujete k tomu manželstvu?
ROZUMNÝ: Ó, milerád, s najväčšou radosťou — ani kontrakt písať nepotrebujeme — tu máme pána komisára za svedka!
ŽID: Auveh, auveh! Ale, hola, však je to predsa vaše vlastnoručné písmo, osvícený pane, ja vyhrám proces — vyplaťte podobrote!
ZALEVSKI: Ha, ha, žide, nech ti vyplatí Matej Bubenčík! (Odvráti sa od neho.)
DOBOŠI (zľaknutý): Ale, preboha, vari ja? Nuž začo? A potom však sa ja píšem Mathias Doboši!
KOMISÁR (vážne): Měl jste býti lépe na pozoru, žide! Nejvýš onen Bubenčík, jehož jméno pán hrabě na onu směnku falešně podepsal, mohl by pravotu zdvihnout proti pánu hraběti.
ROZUMNÝ: A aby ju nezdvihol proti môjmu pánu zaťovi, ja tých dvanásťtisíc zlatých darujem jeho statočnému bratovi drotárovi, ktorý svojím poctivým jednaním prekazil, že som ich tomuto židovi nevyplatil; — tisíc striel, ale bych sa len bol mrzko opálil, keby nie ten drotár!
VŠETCI: Adieu — ha, ha, ha, ha, ha! (Smejú sa všetci a ruky si stískajú.)
Drotár, Marína a Ernest k predošlým.
ERNEST (vedie drotára s Marínou): Ha, tuná je náš drotár, už chcel ta ísť zase len hrnce drotovať, ale sme ho lapili!
VŠETCI: Ha, vitajte nám, drotár, vitajte!
ROZUMNÝ (ťapká ho na plece): Sláva vám, drotár! Vy ste mi svojou poctivosťou dvanásťtisíc zlatých zachránili; teraz ich vám darujem. Tuná (dá mu veľký pugilár), vezmite si — napozatým nebudete drotárom — nepustíme vás z domu viac, ani vášho brata!
DROTÁR (do otvoreného pugilára hľadiac): Nuž, ale stotisíc pikulíkov, veď sú tuná samé nové, novučičké stovky! (K Rozumnému.) He, he, he, pán veľkomožný, už ste ma dva razy ošialili, azda i teraz len žartujete — tuná si máte (dáva pugilár naspäť), nerobte komédiu s chudobným človekom!
ROZUMNÝ: Žiadna komédia, drotárko — už vás viac neošialime — zadržte si tú sumu, ktorú vám včuľ dávam sťa veno manželské so svojou milou vnučkou Marínou; (K Maríne.) Poďže sem, dievka moja!
DROTÁR (vo veľkom zadivení): Nuž, ale u všetkých helementov, či to ozaj neni komédia? Veď len pred chvíľou ste ma s hnevom preč odohnali!
ROZUMNÝ: Drotárko môj, vaša poctivosť zvíťazila a pripravila nám všetkým taký radostný sviatok! — Požehnaný bol váš príchod do môjho domu; lebo jedine vami dal mi boh dobrého vychovávateľa pre môjho syna — vami dal mi šľachetného manžela pre moju dcéru — vami spojil statočnú slovenskú rodinu so slávnym šľachtickým rodom grófov Zalevských: teraz teda slušná vec je, aby ste i vy k našej rodine patrili. (Chytí Maríninu ruku a spojí ju s rukou drotárovou.) Marína je vaša, drotárko — buďte svoji šťastliví, tak ako ja sa teraz medzi vami šťastlivým cítim, a svoje požehnanie vám udeľujem!
(Drotár a Marína Rozumnému ruky bozkávajú.)
VŠETCI: Sláva drotárovi!
DROTÁR (plačúc od radosti): Ach, bože môj dobrý, či bol kedy tak šťastlivý drotár na svete? Alebo či sa mi to azda len sníva?
ZALEVSKI (k drotárovi): Milý švagorko náš! Zo žobrákov stávajú sa páni a z pánov žobráci; a ja hovorím, že za drotárov nemajú sa čo hanbiť statoční Slováci!
(Opona padne.)
11Machnáč, vysoký vrch medzi Trenčianskymi Teplicami a Bánovcami, z ktorého sa drotár — idúc do sveta — ešte raz na svoj rodný milý kraj obzrie a od svojej rodiny, ktorá ho často až dotiaľ odprevádza s ťažkým srdcom sa lúči. (Pozn. aut.)
22nem. Moja najmilšia slečna.
33z nem. ľúbostné listy
44Aj, to mi je pekná kaligrafia — z gr., krasopis
55z nem. majstrovský kus
66Findža — východoslovenské slovo - čaša
77… však som ja dobrý fogmeg — z maď., lapaj, prefíkaný človek
88… dáka mastná kanonia — z lat., miesto kanonika pri biskupskom sídle, spojené s bohatými príjmami
99Ale ako ho za krelika do tej seminárije v Trnave prijali — z lat. klerik, seminarium, poslucháč bohoslovia, seminár bohoslovecký, slová zdeformované ľudovou výslovnosťou
1010 … moderátora — Moderateury? — Slovná hra: moderátor, z lat., vychovávateľ, správca; moderateur franc., regulátor pri stroji
1111 z franc. skom. pán, pánko.
1212 z nem. vychovávateľ
1313 … a v tomto báršanovom foteli — dnes bežnejšie baršúnovom, aksamietom, zametom obtiahnutom
1414 … a ukrývam sa už na tretí rok tu vo Vengroch — poľ., v Uhrách; Palárik charakterizuje reč Zalevského, ktorý ináč hovorí správne po slovensky, niekoľkými polonizmami (Vengry, ojčizna atď.)
1515 maď. Ponížený služobník.
1616 lat. ponížený sluha, osvietený pane.
1717 Filister — z lat., samoľúby, nevzdelaný človek s úzkym malomeštiackym rozhľadom
1818 lat. prosím ponížene, osvietený pane.
1919 Absolutus theologus — lat., skončený, vyštudovaný bohoslovec
2020 Eminens — žiak študujúci s vyznamenaním
2121 lat. pán brat.
2222 Vokácia do kňazského stavu — z lat., povolanie
2323 lat. s nádejou.
2424 Rekomandácia — z lat., odporúčanie
2525 Subsídium — z lat., podpora
2626 lat. do videnia.
2727 lat. ďakujem, vznešený pane.
2828 z nem. za sluhu, paholka.
2929 Testimónium — z lat., svedectvo, vysvedčenie
3030 Gymnastikus — z lat., gymnast, atlét, telocvikár
3131 … odovzdať sa rozkošiam epikurejským — tu vo význame: pôžitkárskym, zmyslovým. Význam vznikol nesprávnym výkladom filozofie starogréckeho filozofa Epikura (341 — 270 pred n. l.)
3232 … beda tu mojim… pedagogickým maximám — z lat. zásadám, pravidlám
3333 franc. ozaj
3434 Chrestomatia latinských klasikov — z gr., výber, čítanka, zostavená pre školské účely z textov latinských spisovateľov
3535 Plautus Titus Maccius — latinský spisovateľ, autor mnohých komédií, odrážajúcich súdobé mravy spoločnosti (okolo 250 — 184 pred n. l.)
3636 Terenc, aj Terentius — latinský spisovateľ, podobne ako Plautus, autor viacerých komédií napísaných podľa gréckych vzorov, ale miernejší satirik (194 — 159 pred n. l.)
3737 Lucillius, Gaius — satirický básnik rímsky (149 — 103 pred n. l.)
3838 Calpurnius, T. Siculus — latinský básnik, autor idylických básní podľa vzoru Theokrita a Vergilia (žil asi v 1. storočí n. l.)
3939 Ausonius — latinský básnik, obratný veršovec, rodák z územia terajšieho Francúzska (okolo 310 — 348 n. l.)
4040 lat. priateľ
4141 lat. mimochodom
4242 Segars — z franc., tabatierka, tabačnica, taška na cigary, cigarety
4343 lat. Hanba učenému, ak pokleskom vyvracia seba samého.
4444 Sto Argusových očí — v starogréckej mytológii stooký obor-strážca
4545 lat. Bravo, priateľko, nech žije nikotínová bylina.
4646 Roztopčín — tuhý likér
4747 Fénelon, François de Salignac de La Mothe-Fénelon — (1651 — 1715), francúzsky arcibiskup, vychovávateľ Burgundského vojvodu, pre ktorého zložil niekoľko pedagogických spisov. Jeho spis Telemach je plný narážok a nepriamej kritiky absolutistickej vlády Ľudovíta XIV.
11z nem. dary.
22Pintovnica — dve holby t. j. vyše litra
33… od samého Lavatra praktickejšie oko — Lavater, Jean Gaspard (1741 — 1801), filozof, básnik a protestantský teológ, rodák z Zürichu, objaviteľ tzv. fyziognómie, náuky usudzovať o charaktere človeka podľa čŕt tváre.
44Gemma — lat., drahokam vo všeobecnosti, v špeciálnom význame umelecky vyrezávané a brúsené kamene
55Margarita — lat., perla
66Kvarc — kremeň
77lat. v teórii.
88maď. skom. kliatba.
99… ktorý také fantázie ľúbosti v mozgoch i prísneho Katóna tvorí — Cato Starší, Riman povestný prísnosťou zásad; usiloval sa zamedziť prepych vládnúcich vrstiev v Ríme; v prenesenom význame: človek prísnych mravov.
1010 Vokácia za petrína — vokácia, pozri pozn. k str. 142; petrín, člen katolíckej rehole petrínov (ordo Sancti Petri pontificis), založenej roku 1521
1111 Retour-receptis — z franc., asi to, čo dnešná návratka; pošta za osobitný poplatok dala adresátovi potvrdiť prijatie zásielky a potvrdenie potom doručila odosielateľovi, ktorý chcel mať istotu, že adresát zásielku naozaj prijal.
1212 z nem. skom. najponíženejší služobník.
1313 nem. pán gróf
1414 nem. citlivý
1515 jiddiš zvolanie, asi ako beda.
1616 Infámia — z lat., ujma na občianskej cti
1717 Rebach — prídavok, zvýšenie ceny
1818 Addirovať — spočítať
1919 nem. celkom pravdu
2020 nem. návrh
2121 nem. vkus
2222 nem. údajne
2323 Kortína — z lat., záves okolo postele, opona, záclona
2424 nem. milostivá slečna
2525 nem. to je dobré
2626 nem. to je výborné
2727 nem. Bože to je skombinovaný, premyslený plán.
2828 nem. Božské vrtochy.
2929 nem. To je poklad.
3030 nem. veľkomyseľný
3131 nem. celkom správne.
3232 nem. Nech boh žehná vynálezcu.
3333 nem. rozumie sa
3434 nem. Ó, ty úbohý blázon!
3535 lat. Čo to vidím?
3636 Azda a la Ikarus salto mortale do Dunaja spraviť — Ikarus, Ikaros, postava zo starogréckej mytológie, syn Daidala; spolu s otcom utiekol z väzenia na ostrove Kréta, a to tak, že Daidalos urobil pre seba i pre syna pomocou vosku z peria vtákov krídla. Ikaros vzlietol, no slnečné lúče vosk roztopili, krídla Ikarove sa rozpadli a on padol do mora. Na tento Ikarov pád myslí Zalevski, keď hovorí o „salto mortale“.
3737 Marína teda nech bude vašou Dalilou k premoženiu toho Samsona — narážka na biblickú príhodu o Dalile, ktorú použili Filištínci ako nástroj na premoženie siláka Samsona; Dalila očarila Samsona a potom mu odstrihla vlasy, čím ho zbavila sily.
11nem. milostivá pani
22maď. že Slovák nie je človek a ja úbohý slovenský chasník vždy zemiaky žrať!
33maď. mierna nadávka
44nem. na desiatu
55Ariadne — v starogréckej mytológii dcéra Minosa, kráľa krétskeho; zaľúbila sa do aténskeho mladíka Tézea, ktorý mal byť spolu s ostatnými aténskymi mladíkmi a devami privezenými na Krétu hodený za pokrm oblude Minotaurovi, poločloveku a polobýku, prebývajúcemu v bludisku — labyrinte. Ariadne pomohla Tézeovi klbkom nití, ktoré hrdina upevnil pri vchode do labyrintu, takže sa napokon, vedený niťou, mohol dostať z bludiska. Tézeus Minotaura zabil. V ďalšom texte Palárikovom Minotaurus je chápaný ako symbol: „Minotaurus neprávosti“ napokon pohltí človeka, ktorý najprv pácha len „všakové malé hriešky“.
66… neohrozený Tézeus — pozri predch. pozn.
77nem. nevesta, snúbenica
88Herbathé — bylinný čaj
99nem. skom. či už i ty máš pod čapicou?
1010 nem. u čerta, v čertoch
1111 franc. nem. skom. slečinka
1212 lat. k službám
1313 nem. je hodno námahy
1414 nem. ženích, snúbenec
1515 nem. celkom správne
1616 lat. nem. proti tejto zmenke
1717 z nem. podplatil
1818 nem. umele
1919 nem. presne
2020 nem. výborne to ide
2121 Kufstein — okresné mesto v Tirolsku s povestnou pevnosťou Geroldseck, premenenou na väznicu.
2222 nem. otecko
2323 nem. skom. veľkodušný
2424 nem. zdar boh!
2525 nem. Beda mi, beda mi, moja zmenka!
2626 … a vy všickni jste také arretováni — z franc., zatknutí
2727 nem. čierne na bielom
2828 nem. rozumieš?
2929 nem. polovica sumy bude vaša
3030 nem. prekliaty
3131 nem. nech mi boh odpustí
3232 nem. to sa mi už nikdy nestane