ROZUMNÝ, majiteľ fabrík v Pešti.
JOHAN, sluha v dome Rozumného.
(Dej sa koná v Pešti, v dome Rozumného. Druhé a tretie dejstvo o mesiac neskôr.)
Drotár; neskôr Marína a kuchárka.
DROTÁR (sedí na zemi neďaleko dverí kuchynských, drotujúc dáku nádobu; vedľa neho leží viacej všakových nádob, drôty atď.): Ver’ tak statočného slovenského domu v celej Pešti som nenašiel. Všetci sa tuná tak prívetive so mnou zhovárajú! Hm, a tá mladá Oravčianka celú kopu všakových nádob mi naznášala; ach, iste má dobré srdce, a dopraje úbohému drotárovi, aby si niečo zarobil! No, musím sa pochlapiť! (Drotujúc začne spievať):
DROTÁR (dávajúc Maríne prázdny pohár): Boh vám zaplať, panenka, stotisíc ráz!
MARÍNA: Pánboh uslyš, drotárko! Ale kde ste sa to len takú múdru pesničku naučili?
MARÍNA (smeje sa): Ej, drotárko, teda vy máte i milú doma, ktorá za vami túži? No, ľaďteže ho, no!
MARÍNA: Chudák! — Nuž, teda len ďalej spievajte, tak sa mi ten váš spev ľúbi!
Kto leňoší, právo láme a lúpi,
len ten hoden všeho ľudstva potupy!
(Marína rýchle zmizne do dverí kuchynských.)
DROTÁR: Kišasonka Marínka, prosím pekne?
KUCHÁRKA: Tak je, tá istá, ktorá práve včuľ pri vás bola a vína vám priniesla.
DROTÁR (zadivený): Ach, to je vaša kišasonka, prosím pekne?
DROTÁR (zľaknutý): Preboha, vari toho bohatého fabrikanta?
DROTÁR: Ach, teda je ona sirota?
(Zmizne s kuchárkou vo dverách kuchynských.)
ERNEST (sedí v ľavom krídle sály pri písacom stolíku a píše).
ERNEST: Daj mi pokoj, vidíš, že si píšem úlohu!
ERNEST (nahnevaný, dlaňou zakrývajúc list): Ľudmila, takú facku ti vlepím, až sa ti v očiach zaiskrí. Čis’ už zabudla, čo nám ten starý inštruktor hovorieval, že je to samopaš, do cudzieho listu kukať?
ERNEST: Ty hlupák, čo ty tomu rozumieš? Však je to len cvičenie v kaligrafii!
(Chce mu uchytiť list, on si nedá, pasujúc sa s Ľudmilou.)
Rozumný a neskôr Marína k predošlým.
ROZUMNÝ (zalamujúc rukami): Toto je hrúza! Nuž, či sa mi tak učíte svoje úlohy?
MARÍNA: Ach, veru hrúza, pán strýček! Veď je taký pochabý a samopašný ten Ernest, už vari nikto s ním nevydrží!
ROZUMNÝ: Nu, nu, Marínka, len už pozbieraj tie črepy a vynes to von!
ROZUMNÝ: Tak, tak, dievka moja, len už choď, a priprav nám raňajky v mojej izbietke. Ale Ernest nebude raňajkovať, ani obedovať, rozumieš? Aby ste mu potom v kuchyni taniere lízať nedali. (Marína zmizne.) To je hrúza! Úfal som už aspoň raz bez mrzutosti uprostred vás si zaraňajkovať, a tu ho máš, už včasráno také galiby! (Hodí sa na pohovku.)
ĽUDMILA: Ale, apuško, len sa už nehnevajte; veď viete, čo vám včera lekár hovoril: že i to najmenšie pobúrenie žlče je opravdivý jed pre vaše zdravie. A čo by sme si potom, my úbohé siroty, počali, keď už mamušky nemáme, a apuško by nám ochorel?
ROZUMNÝ: Ach, veď to je, dievka moja, čo ma veľmi znepokojuje. Ľudia sme smrteľní, moje zdravie s vekom a prácami klesne; keby ma tak nanáhlo pánboh k sebe povolal: ty si ešte dieťa, mladé, nezaopatrené; Ernest, tvoj nezdarný brat, tak ľahkomyseľný a rozpustilý, že by potom azda za krátky čas svoje rodičovské, krvopotne nadobudnuté imanie premárnil, a snáď i teba nešťastlivou učinil. — Vidíš, dcéra moja, to je hlavná príčina mojich starostí otcovských — a to mňa hlavne pohlo, ešte raz dať Ernesta pod feruľu dákeho dobrého vychovávateľa —
ĽUDMILA: Veď som čítala v novinách to oznámenie vaše, apuško; ale, bože môj, veď už má dvadsať rokov, a ešte i teraz preňho vychovávateľa? Ja sa bojím, apuško, že sa na ňom potvrdí to príslovie: čo sa Janík nenaučil, to viac Jano nepochopí.
ROZUMNÝ: Nu, nu, dievka moja, veď uvidíme; ja aspoň úfam, že azda teraz v dospelejšom veku skorej k rozumu príde, keby sa len pod správu dákeho výtečného pedagóga dostal. — Druhé však, čo mi ako ťažký kameň na srdci leží, je smutný osud tvojej sesterničky Maríny. Doma v tej Orave žiadnej výchovy nedostala. Úbohá sirota nevie ani po maďarsky, ani po nemecky, ani žiadnych ručných prác; jej držanie a mravy sú celkom sedliacke; čo len tuná v Pešti z nej bude? (Počuť krik a smiech.) Ale čo tam vonku za krik a lôm? Čo je to?
Johan, Marína a drotár k predošlým.
ROZUMNÝ (s hnevom): Ale čo, ha, ha, ha, ty sprosták! Teda čo je?
ROZUMNÝ: To je hrúza! Azda ste si veľmi údy popálili, drotárko?
ĽUDMILA: Ale, apuško, nehnevajteže sa —
ROZUMNÝ (hodí sa na pohovku): To je hrúza, takého nepodareného syna mať: Či je nešťastlivejší otec na svete? (Zalamuje rukami.)
DROTÁR: Ale, prosím ponížene, pán veľkomožný, len sa už tak nesužujte pre toho svojho pána syna! Je síce pravda, že má mušky; ale prosím ponížene, veď ešte nemá rozumu. Keď raz do rozumu príde, ešte môže byť z neho dobrá chlapina!
ROZUMNÝ: Ach, drotárko môj, nebude zo psa slanina!
DROTÁR: Nuž ale prečo by nemohla byť, prosím ponížene?
ROZUMNÝ: Ale vari zo psa slanina? K takej slanine vám dobrý apetít vinšujem, drotárko!
DROTÁR: Ďakujem pekne, pán veľkomožný! Ale vidíte, ja to tak rozumiem, že keď teraz za mladi vášmu pánu synovi tie ohníky bujnosti a šelmovstva vybĺkajú, potom v dospelejšom veku nebude vám viac strečkovať. Lebo vidíte, môj krstný otec mal tiež jedného syna žiaka, ktorý za mladi taký vám bol rozpustilý psisko, celkom ako ten váš syn, pán veľkomožný!
ROZUMNÝ (k Ľudmile a Maríne): Ale dívajte sa len, aký to grobian.
DROTÁR: A pán rechtor môjmu krstnému tiež neraz hovoril, že nebude zo psa slanina. Ale prosím, čo sa predsa z toho furtáka žiaka nestalo? Prijali ho neskôr za kňaza, a teraz je už múdry a veľký pán z neho, už nosí červený pás, a jeho rodina má vám len teraz za slaninu z neho, lebo prosím ponížene, trebárs je len ešte mladý kňazík, ale náš pán rechtor hovoria, že už zanedlho tým kanonikom zostane.
DROTÁR: Naproti tomu ja som mal tiež brata žiaka, ktorý, prosím ponížene, všetkých dvanásť, ba hádam i tú trinástu školu vyštudíroval —
ROZUMNÝ: Čo? Vy prostý drotár takého brata —
ĽUDMILA a MARÍNA: Ale dívajte sa len, kto by sa to nazdal. —
DROTÁR: Ach, prosím pekne, len na druhý rok je tomu, čo som sa ja tohoto drotárskeho remesla chytil. Pred dakoľko rokmi sa môj otec dobre mali; oni boli jeden z najlepších gazdov v dedine, a prosím ponížene — aj richtársku palicu nosili. Ach, vtedy to bol len život v našom richtárskom dome! Jedlo sa, pilo sa, až to bola radosť. Náš pán rechtor, ktorý vtedy k nám často chodieval, nevedel dosť nachváliť môjho staršieho brata Mateja, ktorý k nemu cez zimu do školy chodil, v lete ale ovce a barance pásol, i nahovoril mojich rodičov, aby ho dali do latinských škôl do Žiliny —
ROZUMNÝ: Vy ste veľmi obšírny, drotárko, povedzte mi len teda, čo sa z toho vášho brata stalo?
ROZUMNÝ, ĽUDMILA a MARÍNA: To je hrúza!
DROTÁR: Veru hrúza, prosím pekne; lebo od tej doby môj milý brat, kde sa podel, tam sa podel, akoby bol kameň do vody hodil, ani chýru, ani slychu viac o ňom! Moja mať, nech ich tam boh oslávi, od žiaľu umreli; môj otec začali potom piť, korheľovať, lebo už boli k tomu ako richtár privykli, naše role na bubon uderili —
MARÍNA: Chudák drotár! Už teraz rozumieme, ako mohol richtárov syn zostať drotárom, či nie pravda, pán strýček?
ROZUMNÝ: Veru pekne avanžiroval, nešťastné korheľstvo! (K drotárovi.) Teda ste nikdy viac o tom svojom bratovi nepočuli, drotárko?
DROTÁR: Prosím ponížene, pred rokom, keď sa boli drotári zo sveta domov navrátili, priniesli nám tú radostnú novinu, že by ho boli tuná v Pešti poznávali, a vtedy môj otec mi povedali: „Ach, syn môj, vyber sa i ty do sveta drotovať, aspoň dáky groš vyrobíš, a azda boh dá, že i svojho strateného brata vyhľadáš —“
ROZUMNÝ: Teda by tuná mal byť v Pešti? Akože sa volá, drotárko, ten váš brat?
DROTÁR: Nu, Matej Bubenčík, prosím pekne!
ROZUMNÝ: Matej Bubenčík! Hm, to je síce od koreňa slovenské meno, ale ja tuná nikoho neznám — Bubenčík! (Rozmýšľajúc prechádza sa.)
MARÍNA: Ej, ej, drotárko, azda ten váš brat už tuná v Pešti veľkým pánom zostal! Či by ste boli šťastlivý, keby ste ho tu našli!
DROTÁR: Jaj, pekná panenka, keby, keby! Keby nebol keby, boli by sme v nebi; ale keď je keby, nebudeme v nebi.
JOHAN (pribehne): Pán veľkomožný, už sme toho regrúta zatvorili.
ROZUMNÝ (k sluhovi): Dobre. (K drotárovi.) Viete čo, drotár? Ak je ozaj ten váš brat tuná v Pešti, ja vám za to ručím, že mu prídeme na stopy. Váš osud, veľmi podobný osudu mojej rodiny, neobyčajne ma zaujíma. Zostaňte u mňa, drotánko. Mám veľké dielne za mestom, kde si budete môcť sťa nádenník oveľa viac zarobiť, ako z tej biednej drotárčiny.
MARÍNA (s radosťou): Ach, akoby ste boli moje myšlienky uhádli, pán strýček!
ROZUMNÝ: Teraz ale, deti moje, poďme raňajkovať; ty, Marínka, dáš potom tomuto drotárovi dobrý obed a zavedieš ho do našich dielní za mesto a ukážeš mu robotu. On sa zdá byť súci chasník a ľahko sa priučí dielnickým prácam; ja sa ale dám o jeho bratovi na všetky strany dozvedovať. — Poďme, poďme! (V odchode k Johanovi.) Ty ale, Johan, zostaneš tuná, a ak by sa dáky Erzieher zatiaľ hlásil, povedz mu, aby mal pozhovenie, pokým sa naraňajkujeme. (Ide s Ľudmilou.)
MARÍNA (v odchode): Poďte, drotárko! Uvidíte, že vám nebude zle pod mojou opaterou. (Zmiznú.)
JOHAN: Pe-pe- pedagóga? Prosím, čože je to vlastne za tovar?
ZALEVSKI: Nuž, ty osol — moderátora —
ZALEVSKI: Ha, ha, ha, ty sprosté teľa, pedagóga, moderátora, t. j. po slovensky vychovávateľa, rozumieš, ktorý má tvojho mladého pána móres učiť —
JOHAN (hľadiac na Dobošiho): He, he, to vari tiež bude dáky ercíher pre nášho mladého pána! (Ide preč s táckou.)
JOHAN (na stranu): He, he, he, ten sa ver’ na dobrého obrátil!
ZALEVSKI (tisnúc ho do dverí): S dokonalou nádejou, domine frater, môžte odísť potešený — ad revidere!
DOBOŠI (vo dverách): Humillimus servus, domine magnifice! (Zmizne.)
Zalevski, Johan a neskôr Ľudmila.
JOHAN (krúti hlavou, na stranu): Toto sa zdá byť hrozný kazár — ešte takého by sme v dome potrebovali! Ale počkaj, však mu ja zasolím pred pánom veľkomožným! (Ide preč.)
ZALEVSKI (zbadajúc klasifikáciu Dobošiho, zodvihne ju): Ha, ha, ha, a ten bedár zabudol tuná svoju klasifikáciu, ha, ha, ha, to by bol žart, keby sa domový pán teraz zjavil, a ten chudák by sa tiež pre tento svoj dokument vrátil. (Drží listinu v ruke.)
ĽUDMILA (vo dverách): Ha!
ZALEVSKI: Ha, čo to vidím, aké to čarovné zjavenie? (Urobí jej poklonu, k nej.) Neviem, spanilá panička, s kým mám šťastie?
ĽUDMILA: Ani ja, pane! Apuško ma poslal, abych pozrela, či sa tu už nehlási dáky vychovávateľ. (Prizerá sa mu s obľubou.)
ZALEVSKI (k sebe): Ach, aká to krása a detinská milá prostota! (K nej.) Aj, aj, tedy ste vy dcéruška pána — (v zmätku) vášho apuška? — A akéže je vaše meno?
ĽUDMILA: Nu, Ľudmila! (Urobí poklonu.) Ale dovoľte, pane, musím ísť apuškovi povedať, že sa tu ešte žiaden vychovávateľ nehlási.
ZALEVSKI: Žiaden? Nuž, či mňa nechcete za vychovávateľa?
ĽUDMILA (so zadivením): Ale vás, pane, vás za vychovávateľa?
ZALEVSKI: Nuž, veď som preto k vám prišiel, krásna Ľudmila, či sa vám to tak divné vidí?
ĽUDMILA: Ach, ja som sa domnievala, že každý vychovávateľ musí byť obstarný a špatný —
ZALEVSKI: Ha, ha, ha, nuž, akože to rozumiete, láskavá panička?
ĽUDMILA: Ja som mala dvoch vychovávateľov, jeden bol hrbatý a druhý rapavý, i môj bratríček ich mal päť posaváď, a všetci boli špatní; ale vy, pane — ach, (v zmätku) čo som to riekla — ja mienim vlastne, že vy tak nevyzeráte — ačpráve to neni hanba, keď —
ZALEVSKI: Keď niekto chce byť vychovávateľom, či nie pravda, panička? (Na stranu.) Nie, takú nevinnosť anjelskú — toto by bol hriech —
ĽUDMILA: Teda dobre, pane, idem vás apuškovi oznámiť, budete sa mu iste ľúbiť, i môjmu bratríčkovi, adieu! (Ide preč.)
JOHAN: Na službu, pán veľkomožný; ten istý, o ktorom som rozprával.
ZALEVSKI: Veľa mi na ňom nezáleží, pane!
ZALEVSKI (v zmätku): Nu — myslím, že áno — aspoň tak má byť napísané!
ROZUMNÝ (zadivený): To je hrúza, dievčencom —
ZALEVSKI: Na službu, pane, kurizovať!
ZALEVSKI: Chcete tým povedať?
ROZUMNÝ: Že sa mi dokonale ľúbite —
ZALEVSKI: Ale ja? Prepáčte, ja sa milosťpánovi ľúbim?
ROZUMNÝ: Ako hovorím, dokonale a prijímam vás za vychovávateľa svojho syna.
ZALEVSKI (k sebe): Do čerta, ten nerobí žart! (K nemu.) Pane, ja som ľahkomyseľný syn — hrozne by ste sa sklamali vo mne —
ROZUMNÝ: Vidíte, i táto skromnosť, s ktorou svoje vlastné chyby uznávate, sa mi páči — prosím, sadnite si! (Dáva mu fotel.)
ZALEVSKI: Ďakujem —
ROZUMNÝ: Nič ďakujem, musíte si sadnúť (prinúti ho), tak! (Rozumný sadne si na pohovku.) Prečo sa vám teda neľúbi moje ponúknutie? Alebo ste azda nespokojný s platom v oznámení vykázaným?
ZALEVSKI: Ó, prosím, pane! (Na stranu.) Tisíc striel, to ti mi je dačo neočakávaného — čo tu robiť? Ale počkaj, však ti ja rozoženiem vôľu.
ROZUMNÝ: Nuž, ešte rozmýšľate?
ZALEVSKI: Pane, vaša dobrota veľmi ma dojíma; ale aby ste vedeli, komu chcete zdôveriť výchovu svojho syna, teraz sa vám trošku vyspovedám.
ROZUMNÝ: Nuž? Som veľmi zvedavý!
ZALEVSKI: Rodičia moji vychovali ma v bázni božej a pobožnosti kresťanskej; ich žiadosť bola, aby môj brat zostal doma pri gazdovstve, mňa ale určili do kňazského stavu — zostal som teda bohoslovcom —
ROZUMNÝ (na stranu): Všetko sa zrovnáva, on je to opravdive!
ZALEVSKI: Majúc príležitosť náboženské hádky počúvať a všakové knihy, medzi inším i francúzskych a nemeckých mudrcov spisy čítať, nebadateľne stal som sa dokonalým nevercom a neznabohom!
ROZUMNÝ: To je hrúza! (Strasie sa na celom tele.)
ZALEVSKI: Neveril som viac v žiadneho boha, v žiadne nebo, ani peklo. Nevidel som na zemi žiadnej spravodlivosti, žiadneho práva, iba smutné právo pästi a slepej náhody — celý svet mi prichádzal sťa dáke mravenište hemžiacich sa a pre budúcu korisť žitia medzi sebou boj vedúcich mravcov — a celá história ľudstva jedna nepretržená reťaz ukrutného, nikdy prestať nechcejúceho nátisku, otročenia a škrtenia národov —
ROZUMNÝ (skočí z pohovky): To je hrúza, až mi vlasy dupkom vstávajú!
ROZUMNÝ: Hrúza, hrúza! Ale on je to, všetky okolnosti súhlasia.
ZALEVSKI: Nuž, pane, či mám ešte ďalej hovoriť? Či vám neprešla chuť, výchovu svojho syna, pokoj, česť svojho domu, (s dôrazom) svojej dcéry ľahkomyseľnému, ctizabudlému, hlboko upadlému človekovi zdôveriť?
ROZUMNÝ: Mladý človeče! Všetko, čo ste mi vyrozprávali o sebe, nie sú ešte dáke zločinstvá, ako skôr zablúdenia ľahkomyseľnej mladosti, ktoré sa v dospelejšom veku napraviť môžu; a ja úfam vo vaše krásne vlohy a nevyhaslé ešte iskry statočnosti —
ZALEVSKI (preniknutý): Ó, vy statočná, dobrá duša, vy ešte aspoň dáke zrúcaniny krásnych vlôh vo mne vidíte?
ROZUMNÝ (na stranu): Ten chasník ešte nie je stratený? (K nemu.) Pane, váš duch, cez všetky možné fázy a boje metaný, vaše bohaté skúsenosti a hlbšie náhľady do behu sveta, ktoré ste si na tej ceste zablúdenia nadobyť museli, sú opravdivá filozofia života, lebo sa na praktickom seba samého a sveta poznaní zakladá; vy máte praktickú, zo seba samého a zo života čerpanú psychológiu; slovom, pane, ja takého pedagóga pre svojho syna vyhľadávam, dajte mi ruku!
ZALEVSKI (na stranu): Nie, na takého poctivého človeka som ešte jakživ nenatrafil! (K nemu.) Pane, vaša dobrota ma prevládala — tu je moja ruka! Ja úfam, že sa vo mne nesklamete. (S hlbokým citom.) Ach, môj dobrý, drahocenný otec, ktorého som ja nevďačný syn tak zarmútil, hanebne opustil! Ach, či mi ešte žiješ? Či mi ešte odpustiť môžeš?
ROZUMNÝ (preniknutý): Nu, nu, iste žije a odpustí vám! (Utierajúc si slzy, na stranu.) No, bodajže ťa, temer ma k plaču pohol! (K nemu.) Teda zostaneme pri tom, vy budete vychovávateľom môjho syna; (zacengá). Johan! (Johan pribehne.) Johan! Choď pre môjho syna a priveď mi ho sem, i Ľudmilu, marš! (Johan odíde.) Ha, takú radosť mám z toho! (Prechádza sa, na stranu.) A tento mladý človek nevie, čo ho ešte v mojom dome očakáva — a ten drotár — budeže to radosť! (K Zalevskému.) Teraz, pane, predstavím vás svojmu synovi a dcére. (Vkladá do veľkého pugiláru testimónium Dobošiho.)
ZALEVSKI (v zmätku): Tisíc striel, na to som zabudol — ó, milerád, pane, aké sa vám len ľúbi!
ROZUMNÝ: Ku príkladu Mudroň, to si ľahko zapamätáme, a celkom vám to pristane.
ZALEVSKI: Ha, ha, ha, tak ako vám Rozumný, pane; teda nedbám, zostanem Mudroňom!
Johan, Ernest a Ľudmila k predošlým.
Zalevski a Ernest; neskôr Johan.
ERNEST (trucovito stojí): Ale čo sa len tak na mňa díva? Jestli chce voľačo, nech on začne!
ZALEVSKI (k Ernestovi): Nuž, sadnite si, braček!
ERNEST (zadivený): Ha, nech sa ľúbi, pane!
ERNEST: Ďakujem — mne neslobodno.
ZALEVSKI: Neslobodno? Nuž a prečo?
ERNEST: Všetci moji vychovávatelia mi to zakazovali, že to je sprostá a beťárska obyčaj.
ZALEVSKI: Hm, to teda museli byť akísi trubirohi a zaťatí nepriatelia tabaku!
ERNEST: To síce nie; bo keď som sa s nimi náhodou stretol, každý mlsal v ústach cigarku, akoby bola z medu.
ERNEST (na stranu): Ha, toto nebude tak planý vychovávateľ. (Vezme si cigarku.)
ZALEVSKI: Bravissimo! Teraz ste šuhaj podľa srdca môjho! (Zapaľuje mu.) Ale a propos, či by ste mi nemohli poslúžiť tureckým tabakom? Ja si doma najradšej z fajky komotizujem.
ERNEST (zmraští tvár, k sebe): Juj, ale je tuhá! (K Zalevskému.) Ó, milerád, pane, hneď vám poslúžim! (Ide k jednej kasni, z ktorej vyťahuje tabak s fajkou, napcháva.)
JOHAN (vo dverách): Hm, to sa ja musím podívať, ako im ide to učenie — ho, ho, ho! To si tuná fajčia ako Turci! To mi je ver’ pekná výchova!
ZALEVSKI (Ernestovi): Ďakujem, braček! Už mi výborne horí; teraz si sadnite ku mne — vy ste môj hodný učeník a ja váš majster!
JOHAN (krúti hlavou): Veru pekný majster! Capa záhradníkom spraviť! (K nim.) Ale, preboha, mladí páni, veď je už celá izba plná dymu!
ZALEVSKI: A tvoja hlava plná otrúb. Či nevieš oblok otvoriť, keď je dym? (Johan ide obloky otvoriť — k Ernestovi.) Ale, amice, ja som ešte na raňajky nič nezažil, či by ste takto nemali kalištek dákeho likéru?
JOHAN: Do čerta, roztopčínu? (Na stranu.) Tento moderateur ho pekné veci učí!
ZALEVSKI (k Johanovi, vážne): Sluha musí mať vždy prívetivú tvár a jazyk za zubami, rozumieš?
JOHAN (v zmätku): Na službu, pán moderateur!
ZALEVSKI: Ostatne myslieť si môže, čo chce — teraz marš pre roztopčín! (Johan ide a krúti hlavou.)
ERNEST (volá za ním): Halt, Johan, počuješ! V prvom priečinku odvrchu, aby si sa do druhého priečinku nepomýlil a knihy mi darmo nerozhádzal! (Johan zmizne.)
ZALEVSKI (na stranu): Tisíc striel, to chlapčisko musí mať dačo zapovedaného i v druhom priečinku. (K Ernestovi.) Ale, braček, či by ste takto nemali pri ruke tie takrečené čertove obrázky? Veru by vám peknú hru ukázal.
ERNEST: Ha, ha, vari karty? Ó, tie sú tiež tam v bibliotéke v treťom priečinku; zabehnem sám pre ne, hneď ich prinesiem. (Chce ísť.)
ZALEVSKI: Druhý raz, braček, veď budeme mať dosť času. Aj, aj, ale ste vy len poriadny šuhaj; všetko máte pohotove, čo sa u vzdelaného mladého muža vyhľadáva. A takú výbornú bibliotéku. Aký to v nej utešený poriadok — všetko na priečinky rozdelené, všetko na svojom mieste, všetko múdro, opatrne! Ja iste viem, že i v tom druhom priečinku dačo obzvláštneho za knižkami máte, či bych to nevedel uhádnuť?
ERNEST (v zmätku): Ale pletky! Mám tam cigarky, dohán — t. j. vlastne cukrové bonbóny —
ZALEVSKI: Ha, ha, amice — s dohánom a cigarkami cukrové bonbóny — odpustite, to sa nezrovnáva; (sladko) ale to budú azda dáke interesantné cukrové bonbóny — ha, ha, vari dáke milé tajomstvá srdiečka, dáke ideálne portréty, ľubolístky, prstenčeky, gaštanové vlásky —
ERNEST: Ale no, čoby! (Odvráti tvár.)
ZALEVSKI (na stranu): Ha, tu som do živého trafil! (K nemu.) Nu, nu, amice, ja nechcem byť dotieravý; každý mladý človek má svoje tajomstvá, ktoré nesmie každému zdôveriť. Ale predo mnou, bratku, či by ste sa mohli pretvarovať? Povedzte mi, či chcete byť pokrytcom oproti mne, alebo úprimným priateľom?
ERNEST: Ale keby ste ma potom vyzradili!
ERNEST: Pane, vy máte výbornú sústavu vychovávateľskú! (Na stranu.) Nie, tomuto človekovi nemôžem odolať — tak múdro hovorí!
ZALEVSKI: Veru sa zdáte mať voľačo na srdci, braček, či nezaslúžim vašu dôveru?
ERNEST: Ach, pane, to je tak sladko dobrému priateľovi sa zdôveriť — čujte teda — ja ľúbim jedno krásne dievča, najkrajšie v celej Pešti.
ZALEVSKI: No, nevídali! To som si hneď myslel, že taký driečny šuhaj, ako ste vy, nemôže byť bez milenky; a či aj ona vás ľúbi?
ERNEST: A to ako, pane! Každý týždeň dáva mi rendezvous, píše mi temer každý tretí deň ľubolístky, mám od nej zlatý prstenček, jej vlásky, jej podobizeň —
ZALEVSKI: Bravissimo, amice, a akože sa volá?
ERNEST: Emma, ona je síce Nemka, ale krásna a cnosť sama.
ZALEVSKI: Emma? Aj, aj ukážteže mi tie jej vlásky a podobizňu, abych videl vaše ideály!
ERNEST: Tam to mám všetko v tej bibliotéke v druhom priečinku; poďte, ukážem vám všetko; uvidíte, že nemám zlé gusto.
ZALEVSKI: Ó, výborná bibliotéka! Poďte, nech vás pritisnem k svojmu srdcu v priateľskom objatí! (Objíma ho — na stranu.) Už ho mám — jeho srdce mi je dokorán otvorené — nech žije moja pedagógia!
JOHAN (príde s buteľkou a kolískami): Nech čert vezme takú komédiu!
ERNEST: Ha, tak som včuľ dobrej vôle, bravo, Johan! Teda si šťastlivo našiel tú buteľu! (Schytí ju, nalieva do kalištekov.)
JOHAN (hnevlivo): Našiel, mladý pánko! (Na stranu.) Ale nie bars šťastlivo, bo bola prázdna — včera večer som ju bol vyňuchal a vylogal; musel som teda v náhlosti novú kúpiť za svoje vlastné peniaze.
ZALEVSKI a ERNEST (brinkajú si s pohármi): Nech žije láska a priateľstvo! (Pijú.)
JOHAN (na stranu): Čerti, za moje mozoľné groše sa častujú!
ZALEVSKI: To je výborný roztopčín! Teraz ale, braček, poďme si obzrieť tie vaše cukrové bonbóny a učiť sa z tej vašej výbornej bibliotéky ďalšie vychovávateľské pravidlá! (Zmiznú.)
JOHAN: Hm, to mi je pekný vychovávateľ, takým hádam aj ja bych vedel byť; ačpráve — ako vidím — to nám s ním nepôjde smutno — na každý pád teraz mu smelo na slávu môžem zatrúbiť, takto: (schytí buteľu a kladie ju na ústa) tra-la-la-la! (Pije.)
(Opona padne.)
(Dej sa koná o mesiac neskôr.)
ĽUDMILA: Ach, apuško, budeme nemé ako ryby vo vode! (Na stranu.) Celá horím od zvedavosti!
MARÍNA: Žiadna živá duša sa od nás nedozvie, pán strýček! (Na stranu.) Ale čo to len môže byť?
ĽUDMILA: Ale to, tajomstvo, apuško, to tajomstvo!
MARÍNA: Hi, hi, hi, ba vari za dákeho princa!
ĽUDMILA a MARÍNA (zadivené): Z drotárskeho rodu?
ROZUMNÝ: Istotne, a menuje sa Matej Bubenčík — on je vlastný brat toho nášho drotára —
ĽUDMILA (zarmútená): Ach, to neni možné, apuško! Azda len žartujete!
ĽUDMILA: Ale, apuško, veď sa pán vychovávateľ volá Mudroň —
MARÍNA: A ja bych mu azda oči vydriapala!
MARÍNA: Ó, pán strýček, on už tak dobre vyzerá, až je radosť naňho pozrieť!
ĽUDMILA: Ach, apuško, veru i ja som už k nemu tak privykla, akoby bol mojím vlastným bratrancom!
DROTÁR (vo dverách): Pánboh daj šťastia! (Hľadí vôkol po izbe.)
ĽUDMILA A MARÍNA: Ha, drotár, drotár! Vitajte, poďte len dnuká!
DROTÁR: Tuná ho niet! Ale kam, u čerta, sa podel? Však som videl, že semká išiel.
DROTÁR: Nuž, ten môj brat Matej, prosím ponížene!
ROZUMNÝ (na stranu): Tisíc hromov, to bol iste vychovávateľ s mojím synom!
ĽUDMILA: A tak kaľavný a šľachetný —
ROZUMNÝ: On otca a celú moju famíliu šťastlivú učinil — on už vedie správu celého môjho domu —
ĽUDMILA (chytiac drotára za ruku): Poďte teda, drotárko, tam vás učešeme, pristrojíme —
MARÍNA (chytiac ho za druhú ruku): Novú košieľku, ktorú som ja ušila, vám oblečieme —
ĽUDMILA: A nový širák s červeno-modro-bielou stužkou na hlavu postavíme! (Ťahajú ho.)
ROZUMNÝ: Ha, ha, ha, budeže to radosti v mojom dome, ha, ha, ha! (Zmiznú.)
DOBOŠI (pozerajúc úzkostné po izbe): Ale pán Johan, či tuná nebol pred chvíľou jeden horniak v čiernej hunke?
JOHAN: Nie, pán hausinšpektor, živej duše som nevidel!
DOBOŠI (oddýchne si): Ach, chvalabohu, azda ma predsa nepoznal a preč odišiel! Jaj, preboha, do akej konfúzie by ma bol tuná priviedol! (K Johanovi.) No, dobre sa majte, pán Johan! (Ide preč.)
JOHAN: He, he, he, ako už ináč tento nový hausmajster vyzerá! Ale sa len chytro vypásol v našom dome! A sprosták, nechcel ani počuť, keď mu pán inštruktor túto vysokú hodnosť hausmajsterstva ponúkal — že sa vraj on nie za hausmajstra, lež za kňaza učil, a ustavične pýtal akúsi klasifikáciu naspiatok, že si on vraj pôjde inde kondíciu hľadať; až konečne, keď mu pán inštruktor prisľúbil väčší plat, a že sa on nebude volať hausmajster, lež domový inšpektor, konečne horko-ťažko privolil. — Ha, už idú! (Začne dačo upratovať.)
ERNEST: Pane, mne neni do smiechu; toto je neslýchaná pekelná faloš!
ZALEVSKI (ťapkajúc ho na plece): Pravdaže, braček, to vám verím, že je to bolestná rana pre srdce mladíka, keď sa o falošnosti svojej milenky presvedčí. Vy ste ju držali za vzor krásy a cnosti panenskej, lebo sa vedela hrozne pretvarovať — a to vás zviedlo! Ó, ďakujte mi, amice, že som tej falošnici krásnu masku poctivosti z tvári sňal —
ERNEST: Ach, už od včuľka žiadnej ženskej na svete nebudem viac veriť — tu je moja ruka!
ZALEVSKI: Nie tak, bratku, lež len múdrejším musíte zostať. Hovoril som vám, že styk so ženskými je opravdivá škola pre človeka. Nie všetky krásne ženy sú zlé, lež len málo je ich dobrých. Dobrá ženská prirovnáva sa k drahej perle, či viete, prečo, braček?
ERNEST: Ja myslím, že pre jej hodnotu čili cenu —
ZALEVSKI: Pán Rozumný, veľmi som zvedavý —
ROZUMNÝ (na stranu): Ha, ale ho len prekvapím! (K nemu.) Pán vychovávateľ, prinášam vám radostnú novinu — iste sa vám ani len nesnívalo — pripravte sa k radostnému zhliadaniu — váš vlastný brat prišiel zďaleka, aby vás vyhľadal —
ZALEVSKI (v podivení): Čo? Môj brat? Preboha! Môj brat prišiel z Poľskej?
ROZUMNÝ: Ih, čoby z Poľskej, on tam nikdy nebol; on prišiel rovno z Trenčianskej stolice sťa úbohý drotár!
ZALEVSKI: Z Trenčianskej stolice sťa úbohý drotár? Pane, či chcete komédiu so mnou hrať?
ROZUMNÝ (na stranu): To som si hneď myslel, že sa bude zaňho hanbiť, celý je pomútený! (K nemu.) Žiadnu komédiu, pán vychovávateľ; fuj, azda by ste sa chceli hanbiť za svojho chudobného brata drotára? Verte mi, to by nebolo pekne od vás; on je skutočne váš mladší brat Ondrej Bubenčík —
ZALEVSKI (v hroznom zmätku): Ondrej Bu-ben-čík!
ROZUMNÝ: Tak je, Ondrej Bubenčík, poctivý drotár z Trenčianskej stolice, a vy ste jeho statočný brat Matej Bubenčík —
ZALEVSKI: Tisíc striel! — Ondrej Bubenčík — ha, už teraz začínam chápať — áno, áno — je pravda — teda môj brat —
ROZUMNÝ: Tak, tak, pán vychovávateľ! Už je tuná v mojom dome, či vám ho teda môžem predstaviť?
ZALEVSKI: Ha — ale tak chytro? Tisíc striel — toto mi je hrozné — chcem povedať neočakávané prekvapenie!
ROZUMNÝ: Ani zamak sa neokúňajte, pán vychovávateľ! Veď i ja pochádzam z chudobného rodu — povýšte sa nad hlúpe predsudky sveta — a mimo toho ja som už poriadky porobil, aby sa sprostého kriku v dome nenarobilo — nikto to ešte nevie, že je ten drotár váš vlastný brat, iba ja sám a moja dcéra i vnučka.
ZALEVSKI: Tisíc striel — i vaša dcéra to už vie?
ROZUMNÝ: Tak je, rozkázal som jej, aby ho dala čistotnejšie obliecť — úfam, že sa nebudete zaňho hanbiť — veď je on predsa len váš brat, vaša krv; a trebárs nosí čiernu drotársku huňu, ale verte mi, poctivosťou a prostotou srdca je vám naskrze rovný — nemáte sa čo hanbiť za takého brata — hneď vám ho privediem — privítajte sa, pomerte sa, poobjímajte sa spolu sťa úprimní slovenskí bratia, hneď budeme tuná! (Zmizne.)
Zalevski a neskôr Rozumný, Drotár.
Zalevski a Drotár; neskôr Doboši a Johan.
DROTÁR: Ach, teda predsa je tuná? Ale kdeže je teda?
DROTÁR: Ach, teda sa raduje, že som ho vyhľadal?
JOHAN (s hurtom): Tuná je hus pečená a koláče! (Ide, položí to na stôl a odíde.)
DOBOŠI: A tuná je pintovica vína — psi sú už tiež hotoví. (Položí na stôl.)
ZALEVSKI: Tisíc hromov, ale ja?
(Premena. Chyža Dobošiho; prázdna fľaša stojí na stole.)
DOBOŠI: He, he, he, ale ozaj to povedal?
DOBOŠI: Ale kýho čerta, čo to hovoríš, Ondrej?
DOBOŠI: Ale neni možno, vari len žartoval!
DROTÁR: To je ver’ až po uši, lebo si sťažovala, že si ty až veľmi k nej prísny a chladný, že jej vyhybuješ, že sa ledva s ňou zhováraš — he, he, Maco, nuž čože to všetko znamená?
DOBOŠI: Ó, ja somár sprostý! Ale kto by sa to bol nazdal, že by bola do mňa zaľúbená? Hm, (prizerajúc sa v zrkadle) veď je pravda, že som ja nie tak špatná šepleta, a tie nové šaty mi znamenite stoja — a ženské majú všakové gusto! — Ale, preboha, veď ona sama ide dnuká, ako krásne oblečená!
DOBOŠI: I ja som si trošku zapil od radosti, he, he, he!
ĽUDMILA: Ha, ha, nuž akože vy to môžte tvrdiť, pán inšpektor?
DROTÁR: Bisťubohu, to dievča je celkom zbláznené do teba, Maco!
DOBOŠI: He, he, he, ale či ozaj?
DROTÁR: Veď len pozri, ako sa jej to všetko páčilo, čos’ jej hovoril —
DOBOŠI: A ako sa mi usmievala, he, he, he!
DROTÁR: Ba až sa tak rehotala, he, he, he!
DROTÁR: A kytku kvetín zo záhrady ti priniesť sľúbila.
DROTÁR: A to tuším dupľované šťastie, Maco môj! Lebo, abych sa ti úprimne priznal, i ja už tuná myslím na ženbu, azda budeme mať dve svadby naraz, he, he, he! (Počína sa tackať.)
DOBOŠI: Ale, Ondrejko môj, ver’ ťa to vínko až veľmi rozveselilo — ktože by sa tu v Pešti do drotára zamiloval?
DROTÁT: Ih, čo drotára! He, he, čis’ nepočul túto pesničku? (Tacká sa a začne spievať):
DOBOŠI: He, he, odpustite mu, Marínka; ver’ si troška vína zapil od radosti.
DOBOŠI (prijímajúc listy): Hm, i toto je síce dobré znamenie, že len mne také veci zdôverujú!
MARÍNA : Len už teda choďte, pán inšpektor! (Vidiac tackajúceho sa drotára, odvráti sa.) Ach!
DOBOŠI: Hneď, hneď, Marínka zlatá! (Potichu k drotárovi.) Tisíc striel, Ondrejko. Azda je toto tá tvoja dievčina?
DROTÁR: To ver’, nuž a či je nie kaľavná tá pivonka? He, he, he!
DOBOŠI: Hí, do paroma, veď je ona vnučka pána veľkomožného! To my tuná obidvaja neslýchané šťastie spravíme — lenže sa múdro maj k nej — nechám vás teraz samých, hop, hop! (Odíde preč s listinami.)
MARÍNA (na stranu): No, keď som už len sama s tým drotárom! (K nemu.) Ale, preboha, Ondrejko, veď ste sa trošku podnapili — boh zachráň, aby vás takto môj pán strýček videl! Nikdy, ale nikdy bych vás nesmela ľúbiť — on korheľov hrozne nenávidí!
DROTÁR: Ih, čo korheľov, duša moja! Trošku ma učastoval ten môj brat, to je všetko! (Spieva, tackajúc sa, a hudba pianissimo trvá.)
Prišiel z Trenčína — do Pešť Budína
slovenský šuhaj — drotár Kalina.
DROTÁR (vedený Marínou spieva):
Drotár Kalina — napil sa vína,
bo ho miluje — švárna Marína.
MARÍNA (v bočnej chyži): Tak, tuná vás pán strýček neuvidí, vyspíte sa tuná, drotár Kalina!
DROTÁR (slabým hlasom): Bo ho miluje švárna Marína. (Pauza — hudba prestane.)
ZALEVSKI: Ha, len poďte dnuká, Jakub! (Žid ide s poklonami.) To som si hneď myslel, že vy nedáte na seba dlho čakať; ale dovoľte, keď vás hneď tak úprimne privítam, že ste vy jeden kujon žid!
ZALEVSKI: To vám musí i hneď dokázať, však-ver? Nuž, povedzte sám, Jakub, či to neni kujonstvo, z nešťastia svojho blížneho takým podlým spôsobom šesťtisíc zlatých chcieť vytisnúť, čo?
ZALEVSKI: Addirovať je ľahká vec, Jakub, ale ako sa to platiť bude?
ŽID: Jemine, azda nemáte peňazí?
ZALEVSKI: Ani babky!
ŽID: Auveh! Teda ako ste mi mohli prisľúbiť tú sumu?
ZALEVSKI: Tisíc striel, žide, lebo si ma chcel udať. Ale vieš čo, Jakub, ja viem, že sa nevyslobodím ináč z tvojich dláb — dám ti vechslu na šesťtisíc zlatých.
ŽID: Auveh. Z nášho handlu niks — nemáte u mňa žiadneho kreditu — lepších je tisíc zlatých istých, nežli šesťtisíc neistých — ja idem rovno na políciu — adieu! (Chce ísť, ale sa vráti.) Ale hola, pán gróf! Starý pán Rozumný sa veľmi o vás interesuje, ba, ako som vyrozumel, on sa zdá mať vôľu za svojho zaťa vás prijať; jestli teda on tú vechslu podpíše —
ZALEVSKI: Ha, výborná myšlienka, Jakub! Už viem, ako ťa vyplatím. Ale predovšetkým pán Rozumný tú vechslu nemôže podpísať — on mňa vždy musí držať za brata toho drotára, rozumieš?
ŽID: Jemine, teda on skutočne nevie, že ste vy mladý gróf Zalevski?
ZALEVSKI: Sprostý Kubo, azda myslíš, že by taký lojálny pán a opatrný špekulant, aký je pán Rozumný, ubehlíka, na ktorého hlavu tisíc zlatých je vystavené, v dome svojom ukrývať sa opovážil? Nieto ešte svoju dcéru, svoje meno a polovičku imania za takého problematického zaťa reskiroval.
ZALEVSKI: Vieš čo, Jakub? Mňa tuná všetci držia za Mateja Bubenčíka, vlastného brata toho drotára. V akej priazni u pána Rozumného stojím, myslím, že si sa až veľmi citeľne presvedčil; a keďže na šťastie i srdcom jeho dcéry Ľudmily vládnem, pochybnosti viacej niet, že sa tuná pod prijatým menom Mateja Bubenčíka, drotárovho brata, ožením — a potom sťa skutočný zať pána Rozumného budem vstave tú vechslu vyplatiť, čo? Či ti to nebude dostatočná garancia?
ŽID: Hm, veľmi pekne, pán gróf, veľmi pekne — ale — (Škrabe si hlavu.)
ZALEVSKI: Nuž, vari to za nepoctivosť držíš, žide?
ZALEVSKI (na stranu): Tisíc striel, ten sa nedá oklamať! (K nemu.) No, to si môžeš myslieť, žide, čo taký úbohý drotár za peniaze a za mnohosľubné výhľady nespraví! A že je on prefíkaný majster, že on vie výborne rolu môjho brata hrať, k tomu nech ti slúži tá okolnosť, že on všetkých v celom dome tak omámiť vedel! Všetci ti budú prisahať, že som ja jeho vlastný brat — a či vieš, žide, akého fortieľu sme k tomu použili?
ŽID: To si nemôžem dosť vysvetliť?
ZALEVSKI: To je celkom jednoduchá vec. On mal brata v školách, ktorý ale vo svete zahynul, menoval sa Matej Bubenčík — jedno školské svedectvo sťa dáka relikvia zostalo po ňom — toto svedectvo dostalo sa do mojej moci, a na to školské svedectvo prijal mňa pán Rozumný za vychovávateľa svojho syna — ha, ha, ha, svedectvo toto je teraz v jeho rukách — ha, ha, ha —
ŽID: Jäkkrl, to svedectvo mi skutočne pán Rozumný ukazoval — videl som ho na svoje vlastné oči — vy ste sa s drotárom uzrozumeli —
ZALEVSKI: A tak sme pána Rozumného a celý jeho dom oklamali — ha, ha, ha, či to neni pekný špás, Jakub?
ŽID: Na moj dušu, ein Meisterstück, osvícený pane! To bych nebol myslel, že ste vy taká hlava, taká hlava! (Na stranu.) Hm, z tejto strany bych teda mal garanciu, lebo obom musí na tom záležať, aby toto ich tajomstvo nevyšlo na svetlo — a obidvaja sú najvýš interesirovaní —
ZALEVSKI: Nuž, ešte váhaš, žide?
ŽID: To síce nie, Herr Graf! Ale vidíte, ja som zvykol na nikoho sa nespoliehať pri mojich kšeftoch —
ZALEVSKI: Tisíc striel, žide, teda mi nedôveruješ?
ŽID: Jemine, ja nikomu na svete nedôverujem, iba sebe samému. A preto moja žiadosť je, aby ste sa vy, pane, tuná schovali, a ja sa budem sám s ňou zhovárať.
ZALEVSKI: Ha, ha, azda veríš, že Ľudmila nejakému židovi tajomstvo srdca zradí?
ŽID: Ó, iste sa mi zradí — nestarajte sa o to — ja svet poznám, ak vás len opravdive ľúbi, tak sa mi bude pekne krásne spovedať. Ale, pst, už ide, chytro sa schovajte! (Vtisne ho za kortínu.)
ĽUDMILA (s kytkou kvetín v ruke): Ach, veď ho tuná niet!
ĽUDMILA (dá mu frčku kytkou, žid odskočí): Ha, ha, to neni pre váš nos, Jakub! Ale, á propos, či tu neni pán vychovávateľ? Veď som práve prišla zo záhrady a že mňa dal k sebe volať na pár slov —
ŽID: Aj, aj, a to ste jemu tú bukrétu priniesli?
ĽUDMILA: Ale kdeže je teda? Veď mi Johan hovoril, že je tuná!
ĽUDMILA: Preč? Ale veď ma dal k sebe zavolať!
ŽID: Tak je, lebo sa chcel od vás odobrať — išiel si práve veci pakovať —
ĽUDMILA: Pakovať? Teda sa vyberá na cestu?
ŽID: Zajtra ráno preč odcestuje —
ĽUDMILA: Ale akože sa to tak náhle stalo? — A neviete na jak dlhý čas?
ŽID: Navždycky.
ĽUDMILA (zľakne sa): Preboha! Čo to hovoríte, Jakub, navždycky? Ale nie — neni možno, azda len žartujete!
ZALEVSKI (za kortínou): To je prefíkaný kujon!
ĽUDMILA: Ale, preboha, nuž prečo, Jakub?
ŽID: Prečo? Jemine, nuž a vy to neviete, že v týchto dňoch jeden drotár, jeho vlastný brat k nemu prišiel?
ĽUDMILA: Nuž, čože je viac — čo je koho do toho?
ŽID: Čo je koho do toho? Nuž, vášho pána vychovávateľa! „Ach,“ povedal mi pred chvíľou, „ja som chudobný čert z nízkeho, potupného drotárskeho rodu, môj brat drotár je tuná — ako bych sa ja teraz mohol uchádzať o lásku bohatej Ľudmily,“ povedal, „ona mňa ľúbiť nemôže — ja tu ďalej nemôžem zostať,“ povedal — a hneď prípravy začal robiť k odchodu —
ZALEVSKI (za kortínou): Toto je hrozný kujon!
ĽUDMILA: Ach, preboha — a mňa sa ani len neporadil, ani môjho apušku — ó, ja nešťastlivá osoba — on mňa iste opravdive nemiluje! (Zakryjúc si tvár, plače.)
ŽID (na stranu): Trafil som do živého — jej láska je čistý med a každá slzička sto dukátov hodna! (K nej.) Aj, aj, teda je vám ho ľúto, mein Fräulein?
ĽUDMILA: Ach, môj milý Jakubko, tak vás pekne prosím, povedzte mu, aby sa neprenáhlil, aby sa najprv mňa — môjho apušku opýtal —
ŽID: He, he, he, teda mu môžem povedať, že ho ľúbite?
ĽUDMILA: Nu, prečo bych to viac tajila, či je to tak dačo zlého, Jakub?
ŽID: Ba až veľmi dobré! Ale či sa nebudete zaňho hanbiť, že má brata drotára?
ĽUDMILA: Nikdy, nikdy, dokiaľ živá budem!
ŽID (na stranu): Jemine, čistý diamant!
ĽUDMILA: Avšak čo sa jeho statočného brata drotára týče, veď on nebude viac drotárom; ožení sa u nás, moja sesternička Marína je do neho zaľúbená —
ZALEVSKI (za kortínou): Tisíc striel, to zas bude nová komédia!
ŽID (s veľkou radosťou): Ha, čo to hovoríte, krásna Ráchel? Jemine, že je vaša sesternička do toho drotára zaľúbená?
ĽUDMILA: Istotne, Jakub, ona sa mi sama dnes vyzradila, a drotár ju tiež ľúbi, a keďže je on pána vychovávateľa vlastný brat, apuško iste nebude proti tomu, že sa obidve naraz vydáme —
ĽUDMILA: A jestli by bol apuško proti tomu, ja bych sa urobila nezdravou, nejedla bych, nepila bych, stonala bych —
ĽUDMILA (s radosťou): Ach, Jakubko, tak vás včuľ rada mám, už teraz zaslúžite túto kytku zavoňať, tuná vám ju nechám (dáva mu kytku), odovzdajte ju pánu vychovávateľovi s krásnym pozdravením odo mňa — ja ale včuľ idem k apkovi, budem ho pomaly pripravovať, budem sa s ním šach hrať, on sa tak rád so mnou hráva, adieu! (Ide preč.)
ZALEVSKI: Ty čert úlisný, ty bys’ ešte komu šťastia doprial, ty?
ZALEVSKI: Rozumiem túto tvoju vyhrážku, čerte, len už hovor!
ZALEVSKI: Ten úsmev pekelnej radosti na tvojich škaredých pernách mi je dôkazom, že si dobre povedomý svojho víťazstva! (Sadne a píše.)
ZALEVSKI: Ako je vaše priezvisko?
ŽID: Jakub Mauschl!
ZALEVSKI (píše a číta): Jakubovi Maušlovi dľa vechslového práva —
ZALEVSKI (píše a číta): V hotovosti vyplatiť. V Pešti dňa 1. mája 185*, vlastnoručný podpis: Matej Bubenčík. Tu máš, Jakub, (dáva mu písmo) prešlabikuj si to ešte raz, či si tak spokojný?
ŽID (hľadiac do písma): Ganz richtig, dokonale spokojný! (Vstrčí písmo do vačku, k sebe.) He, he, to nebol zlý Handel! (K nemu.) Pán gróf, ja vám už teraz z gruntu srdca šťastie vinšujem k tomu manželstvu! (Spraví poklonu.)
ZALEVSKI: Ha, iste si ešte nikomu tak úprimne šťastie nevinšoval, žide! Ale to ti povedať musím, že si ty pri svojom všetkom kujonstve predsa len sprostý trubiroh, adieu! (Zmizne bočnými dverami.)
Zalevski; neskôr Rozumný, Ľudmila, Ernest a Marína.
ERNEST: A mne ste sa ani len nezdôverili, pane! Či sa bláznite?
ZALEVSKI (vo veľkom zmätku): Ale, u čerta — ja — ako?
MARÍNA: A svojho chudáka brata chcieť opustiť, a zaňho sa hanbiť, pretože bol drotárom? Fuj!
ROZUMNÝ: To je hrúza, teda je to predsa pravda?
ĽUDMILA (vo veľkej radosti objímuc Marínu): Ach, sesternička moja, on mňa ľúbi, nevýslovne ľúbi.
ROZUMNÝ: Aj, aj, čo to slyším, dcéra moja?
ĽUDMILA: Ach, apuško, nuž či je to dačo zlého?
ZALEVSKI: Nie, nie, braček, veď viete, jak hrozná medzera je medzi nami!
DROTÁR: Pánboh daj šťastia, páni moji!
DOBOŠI (s poklonami k Rozumnému): Ponížený sluha, domine magnifice!
DROTÁR: Ale, pán veľkomožný, ver’ si trošku vínka zapil, a to bolo trochu prituhé, he, he, he!
DOBOŠI (chytro): Ó, aké to neslýchané šťastie! (S posunkami k Ľudmile.)
ZALEVSKI (temer súčasne s Dobošim): Ó! (Na stranu.) Smrteľný pot mi na čelo vystupuje!
ZALEVSKI (k Ľudmile): Ó! (Na stranu.) Pekelné hrúzy ma obkľučujú!
ZALEVSKI (na stranu): Do sto hromov, čo z toho zase vypáli!
ZALEVSKI (v zmätku): A všeobecná! (Na stranu.) Tisíc!
ZALEVSKI (k Ernestovi): Ha, ha, od Adama a Evy!
ROZUMNÝ: To je hrúza! Teda ho ozaj miluješ, dievka moja?
DROTÁR: Ó, ja šťastlivý drotár!
ROZUMNÝ: To je hrúza, aká mi je zrazu výrečná, až sa jej tak z úst sypali tie dôvody!
ZALEVSKI: Láska ju logiku učila!
DOBOŠI: I retoriku, rogo humillime!
DROTÁR (lúči sa s Marínou): Nuž, teda dobrú noc, dušička moja!
ROZUMNÝ: Ha, budúže to dva páriky manželské, sťaby ich len ulial! Teraz ale, dievky moje, poďte so mnou! (Ľudmila a Marína pribehnú a chytia ho za ramená.) Tak, vám ostatným dobrú noc! (Ide, vedený Ľudmilou a Marínou.)
VŠETCI: Dobrú noc!
DOBOŠI: Nič dobrú noc — ho, ho, ho — počkajže — ja sa ešte musím s pánom veľkomožným zhovárať — (Chce ísť za nimi.)
ERNEST (zastaví ho): Ale, švagre, dajte už dnes pokoj — nahneval by sa môj apko — nemusíte byť dotieravý — však sa zajtra môžte zhovárať.
DOBOŠI (k Zalevskému): Teda, ako ste sa vy opovážili moju nevestu objať, he?
ZALEVSKI (v zmätku): Nu, nu, pardon, domine frater — čože ja môžem zato, že sa do môjho náručia hodila?
ERNEST: Ha, ha, iste sa pomýlila!
DOBOŠI: Ďakujem ja za také pomýlenie!
DROTÁR: He, he, Maco, ak sa ozaj pomýlila, tak má azda vlčiu tmu tá tvoja nevesta.
ZALEVSKI a ERNEST: Bravo, švagorko, vy ste uhádli!
DOBOŠI (krúti hlavou): Hm, to sa mi všetko nevidí — ja som nie natoľko sprostý — ale však zajtra uvidím! (K drotárovi). Poďme, brat môj, bo tuto si bláznov z nás robia. (Ťahá ho.)
DROTÁR (v odchode): Ach, bisťubohu, Maco, ak si ty blázon, ale ja som nie! Dobrú noc, pánovia!
ERNEST: Ha, ha, ha, toto je komédia!
ERNEST: Ha, naľavo bych vám vedel poradiť, pane!
EENEST: Ale, hrom a peklo, pane, či ozaj zúfate? Či myslíte, že by sa tí dvaja drotárski chudáci nedali tak ako ten žid k mlčaniu nakloniť?
ZALEVSKI: To sotva pôjde, keď sú už obaja domnelým šťastím lásky a bohatstva opojení!
ERNEST: Ale keď ich z toho opojenia vytrhneme, keď hroznej samošaľbe svojej na stopu prídu — keď uvidia, že to bol pre nich iba krásny, ale márny sen o šťastí, ktorý sa iba na jednom nedorozumení zakladal — a keď potom prosbami a hrozbami, sľubmi a peniazmi všeobecný útok na nich urobíme, tisíc striel, či ste ma neučili, že sú peniaze divotvorná moc, ktorej sotvakto odolať môže?
ZALEVSKI: Ale, braček, jestli by jej predsa ten surový prírody syn drotár odolal?
ERNEST: Pane, jestli by na toho drotára ani prosby, ani hrozby, ani tie vaše zlata a striebra centovážne dôvody neúčinkovali, tak ja znám ešte jednu divotvornejšiu moc —
ZALEVSKI: A to by bola?
ERNEST: Ha, ja myslím, že moc lásky! Však ste ma učili, pane, že je moc lásky všemohúca, ktorej ani sami bohovia na Olympe odolať nemohli — učili ste ma, že i tých najudatnejších hrdinov, ktorých delá a pluky nepriateľské prevládať nemohli, konečne prevládala jedna slabá žena!
ZALEVSKI (vyskočí): Ha, chlape repa, už chápem —
ZALEVSKI: Bravissimo! Vy ste môj hodný učeník. Vy ste moje učenia a zásady na špik a krv obrátili; a jestli budete i ďalej také pokroky činiť, tak Herkulesovi prisahám — prvého diplomata Európy z vás vychovám! Hurrah! (Bežia spolu preč; opona padne.)
MARÍNA (prikvapí): Ach, dobré ráno, Johan! Či tu neni pán vychovávateľ? Rada bych sa s ním zhovárať — veď ma bratranček Ernest práve teraz nastrašil, že ten drotár neni brat pána vychovávateľa, lež hausmajstra Dobošiho —
JOHAN: He, he, he, však vám čistú pravdu hovoril! Pán hausinšpektor a ten drotár sú vlastní bratia; ja som videl na svoje vlastné oči, ako sa spolu objímali a jeden druhému si tykali —
MARÍNA: Ale vy pľuhák Johan, vy tiež cigánite!
JOHAN: Ale ja vás ocigániť? Nuž, nech by ma tuná hneď hus kopla, jestli vám číru čistú pravdu nehovorím; — mne môžete veriť, Marínka moja zlatá (kľakne pred ňou), lebo ja vás ľúbim a vernú manželskú lásku vám prisahám — ó, keby ste vedeli, ako toto srdce za vás klope! Čo by ste sa vy tam za sprostého drotára vydávali — za mňa sa vydajte, ja vás spravím paňou veľkomožnou a kúpim vám krinolínu i šál i mufy! (Kľačí pred ňou, na čo sa zo dvier dívajú Zalevski a Ernest.)
Zalevski a Ernest k predošlým.
ZALEVSKI a ERNEST: Ha, ha, ha, bravo, bravo!
JOHAN (vyskočí a zuteká): Ho, ho, ho! (Zmizne.)
MARÍNA: Ach, veďže sa len dívajte, ako sa ten náš Johan blázni!
MARÍNA: Oh, radšej bych do Dunaja skočila, akoby sa mala za toho plchavého pľundráka vydať!
ERNEST (k Zalevskému): Ha, to je znamenité!
MARÍNA: Ach, preboha, teda je to predsa pravda! Teda ten drotár neni váš brat, pán vychovávateľ?
MARÍNA: Ach, jestli on je nie váš brat, tak je všetko darmo — ja znám pána strýčka!
ERNEST: A ja tiež budem mlčať z lásky k svojej sesterničke, tu je moja ruka!
MARÍNA (s radosťou): Ha, budete ozaj mlčať?
ERNEST: Pletky! Aký hriech? Komuže tým uškodíme?
ERNEST: Ha, ha, a Marka nech sa potom vydá za starého sluhu — nechajme ju! (Chcú ísť.)
MARÍNA: Ale, preboha — veď si to najprv musím rozmyslieť —
MARÍNA (na stranu): Ach, bože môj, akože mám začať?
DOBOŠI: Rogo humillime, to je cigánstvo; on neni Matej Bubenčík, ja som Matej Bubenčík!
DROTÁR (k Dobošimu): Nuž, bisťubohu, Maco, či je to ozaj tak?
DOBOŠI: Ach, nehnevaj sa, brat môj, veď hovorím, že som si ja bol ešte ako jurista meno pomaďarčil —
MARÍNA: Lebo sa hanbil, že ho boh stvoril Slovákom, ten hnusný odrodilec!
DROTÁR (k Dobošimu): Nuž, stotisíc striel okovaných do teba bilo, ty nevďačník! Či sme my preto na teba nakladali, aby si sa potom za svoju rodinu hanbil? Sto hromov v tebe sedelo, ty nezdar! (Chce sa na neho oboriť.)
MARÍNA: Nu, nu, milý môj Ondrejko, utíš sa len — veď čo sa už raz stalo, odstať sa viac nemôže. Dosť je na tom, že keď si ty do nášho domu prišiel a rozprával nám o svojom vyučenom bratovi Matejovi Bubenčíkovi, nikomu ani zďaleka na um neprišlo, že by tento odrodilec Doboši mal byť tvojím bratom, lež všetci sme tohoto pána za tvojho brata držali.
ERNEST: Celkom prirodzene; lebo môj pán vychovávateľ bol nám známy pod menom Matej Bubenčík.
DROTÁR: Tisíc hromov, ver’ sa mi už teraz mozgy otvárajú!
ERNEST: A keďže moja sestra je do pána Mateja Bubenčíka a nie do hausmajstra Dobošiho zaľúbená —
DOBOŠI: Nič! Ja chcem byť odvčuľka zase len Matejom Bubenčíkom!
MARÍNA: Aj, aj, už je pozde, milý drozde! Zostaňte vy len Dobošim, lebo moja sesternička Ľudmila tohoto pána (ukazujúc na Zalevského) ľúbi, a jemu je zasnúbená, ako ste včera večer počuli a na svoje vlastné oči videli —
ZALEVSKI: Ha, ha, ha, ani nemala vlčiu tmu, domine frater!
DOBOŠI (k drotárovi): Či som ti nehovoril, že si tu bláznov z nás robia, he?
DROTÁR: Toto je hrozná galiba! Ale ty oplan si všetkého príčina, to tvoje maďarské meno také balamuty narobilo, teraz ťa boh nakarhal! (K Zalevskému.) Ale i vy, mladý pánko, prečože ste včera večer pánu veľkomožnému túto chybu nevysvetlili? Prečože ste čušali ako ryba vo vode, keď mi hovoril, že on môjmu bratovi svoju dcéru za manželku dáva? Prečože ste nevyšli s farbou, že ste vy nie môj brat, he?
ZALEVSKI (na stranu): Tisíc striel, ten ma začína po drotársky katechizovať! (K drotárovi.) Prečo? Nu, drotárko, lebo som sa bál, že by vám potom pán veľkomožný svoju vnučku nebol zasnúbil, keby to bolo na svetlo vyšlo, že ste vy nie môj brat —
MARÍNA: Istotne, Ondrejko, pán strýček jedine preto vyslyšal tvoju a moju prosbu, lebo teba držal za brata svojho pána zaťa.
DROTÁR: Hí, do tisíc okovaných striel, toto je ešte väčšia galiba!
ERNEST: Istotne, drotárko, bo keby sa teraz môj apko dozvedel toto nedorozumenie, z nášho švagrovstva iste by nič nebolo!
DROTÁR: Ó, ja nešťastlivý človek na svete, ale som len pochodil! Čo si teraz počnem?
MARÍNA: Nu, milý môj — opravdivá láska všetky prekážky prevládze.
DROTÁR (s hlbokým žiaľom): Jaj, duša moja, horkýže prevládze!
MARÍNA: Počujže, drahý môj! Na šťastie môj pán strýček ešte i teraz je v tom presvedčení, že si ty vlastný brat jeho pána zaťa; ak mu teda sami túto chybu nevyzradíme, tak bude všetko dobre, dá nám ešte dnes svoje požehnanie, a —
DROTÁR: Ach, keby nás len títo mladí páni nevyzradili!
ERNEST: Z lásky k svojej sesterničke Maríne ja to neurobím, drotárko! Ak sa vy len sám nevyzradíte, ja budem mlčať — tu je moja ruka!
ZALEVSKI: A ja tiež nechcem dve milujúce srdcia rozlúčiť; keď sa váš vlastný brat za vás hanbil, drotárko, ja sa nebudem za vás hanbiť — ja vás budem pred celým svetom za svojho brata vyznávať — budeme si „ty“ hovoriť — tu máš moju ruku, brat môj úprimný!
DROTÁR: Ach, bože môj, aká to veľká dobrota od vás! Alebo azda len žartujete so mnou, he?
ZALEVSKI: Žiadne žarty, brat môj! Len sa potom nepomýľ pred pánom veľkomožným, abys’ ma potom mladým pánkom nemenoval, lež hovor mi smelo „ty“ a menuj ma svojím milým bratom, svojím Macom!
DROTÁR: He, he, he, mladý pánko, veď mi to tak divno prichodí!
ZALEVSKI: No, už som ti riekol, abys’ mi nehovoril mladý pánko; takým spôsobom celý žart vyzradíš — urob hneď teraz próbu a tykaj mi ako svojmu bratovi, aby ti jazyk privykol.
DROTÁR: He, he, he — nuž, ale sa teda nehnevajte — to jest nehnevaj sa — he, he, he, Maco môj!
VŠETCI: Ha, ha, ha, dobre je, pôjde to!
ZALEVSKI: Tak, Ondrejko môj, chlap si! Lenže sa potom, do čerta, nezabudni — a vy, Doboši, beda vám, ak by ste potom tento nevinný žart vyzradili! Včuľ už teda poďme k pánu veľkomožnému. (Chytí za ruku drotára.)
VŠETCI: Ha, ha, ha, poďme, poďme! (Ťahajú drotára.)
DROTÁR: Ale nieže! Preboha, počujteže, prosím ponížene —
ZALEVSKI: Nuž, čože ešte máš, brat môj?
DROTÁR: Jaj, horkýže som ja váš brat, mladý pánko! Veď kebych vás tak svojím bratom menoval, veď bych cigánil, na moj dušu, a pána veľkomožného oklamal. Nie, nie, preboha, nechajte ma, ja som si to lepšie rozvážil. Pán veľkomožný je statočná duša; on ma do svojho domu láskave prijal, a toľké dobrodenie mi preukázal, a ja bych sa mu teraz tak zle mal odmeniť?
VŠETCI: Tu ho máme zase!
ERNEST: Ale nevídali, švagorko! Veď to bude len nevinný žart, ktorý nikomu nezaškodí a vás predsa s Marínou šťastlivého učiní. Oženíte sa u nás, vstúpite do príbuznosti s celou našou rodinou, z chudobného drotára zostanete pánom; jestli sa ale včuľ sám prezradíte, ja svojho apku znám, on vám Marínu nedá, ba za to vám stojím, že i váš pán brat Doboši službu u nás stratí, a potom môžte s pánom bohom ta ísť.
DROTÁR: Ja, bože môj, otče môj!
DOBOŠI: Ach, teda už len privoľ, brat môj! Veď ako nám tu dobre bude — a máme staručkého chudobného otca doma, môžme ho potom semká k nám vziať; jestli nás ale stadiaľto vyženú, čože si potom počneme?
DROTÁR: Nie, nie, brat môj! Pusť ma, predsa by to neprávosť bola od nás —
MARÍNA: Ach, beda mne, prebeda! Ja nešťastná oklamaná dievka! Či ma teda ozaj zanechať chceš, milý môj? Ach, nechoď, zostaň tuná, privoľ k tomu nevinnému žartu, ak ma len trošku miluješ — nerob ma naveky nešťastlivou! (Drží ho.)
DROTÁR (vymáha sa z jej rúk): Jaj, vari mi srdce pukne od žiaľu — pusť ma, duša moja! Nie, nie, ja nemôžem toho statočného pána oklamať. Rovná cesta býva vždy najlepšia, Marínka moja zlatá! Ja sám pôjdem k tvojmu pánu strýčkovi a vysvetlím mu celú túto vec, aby nebol oklamaný; ale jestli na rovnej ceste spravodlivosti nemôžeš byť mojou, duša moja — poručeno bohu — nech sa stane, čo sa má stať; ale ja za všetky sveta poklady nechcem zostať luhárom! (Vytrhne sa jej a preč uteká.)
VŠETCI: Toto je hrozný drotár!
ERNEST: Tisíc striel, to bych nebol myslel — poďme, bežme za ním, čo to z toho vypáli za komédia! (Všetci bežia preč.)
(Premena. Predizba u Rozumného.)
Johan; neskôr Drotár, Marína, Ernest a Doboši.
DROTÁR: Ja sa chcem zhovárať s pánom veľkomožným; pustite ma dnuká! (Chce ísť do dverí.)
MARÍNA: Ha, preboha, tí sa pasujú!
ERNEST a DOBOŠI (na stranu): Do čerta, už sme všetci zradení!
MARÍNA (k Johanovi): Ale kýho paroma, Johan, povedali ste mu to?
MARÍNA: Jaj, beda mne, prebeda mne!
DROTÁR (v žiarlivosti): Ale, bisťubohu, Marínka, vari ťa ten pochabý pľundrák ľúbi?
DROTÁR: Sto okovaných jasných striel, toto je hrozná galiba!
DOBOŠI: Jaj, urob to, brat môj, preboha ťa prosím!
DROTÁR (s vnútorným bojom): Ach, nieže, brat môj! Veď by to len predsa hriech bol.
DROTÁR: Hm, čože už tu mám ja hriešny človek spraviť?
DOBOŠI: Ale ja, pán veľkomožný? Nikdy živej duši som to nepovedal!
ROZUMNÝ (k Johanovi): Nuž, či čuješ, ty sprostý mamľas? Či som ti ja tak nehovoril?
JOHAN: Nič, pán veľkomožný! Hausinšpektor cigáni!
DOBOŠI: Ale ja cigániť? Nuž, či som tu ja kedy povedal, že je tento drotár môj vlastný brat?
MARÍNA a ERNEST (na stranu s radosťou): Ha, chvalabohu, už predsa luhal!
ROZUMNÝ: Toto je hrúza! Ten môj sluha vari dnes bláznivé huby pojedol!
DROTÁR (s vnútorným bojom): Ó! (Dívajúc sa na Marínu, aké znaky mu dáva.) Áno, áno, áno!
ERNEST a MARÍNA (na stranu): Ha, dobre je, zase luhal!
ROZUMNÝ: Toto je hrúza!
JOHAN (napodobňujúc ho): Toto je hrúza!
ROZUMNÝ (k Johanovi): Či si teda počul, ty sprostý trubiroh! (Chytiac ho za šticu.) To je hrúza, takto si blázna zo mňa robiť! (Šticuje ho.)
JOHAN: Jaj, jaj, jaj! (Ernest a Marína sa smejú.)
ROZUMNÝ (k Johanovi): Ani mi len nepískni viac — čo si dostal, je tvoje — a včuľ mi choď pre pána vychovávateľa, rozumieš? Pre môjho pána zaťa, že ho dáme prosiť, aby prišiel k písaniu kontraktu manželského, že je už všetko pripravené, moja dcéra je už oblečená, notáriuš hneď príde a jeho brat že je už tiež tu. (Johan chce hovoriť.) Nič! Ani len slova viac, marš! (Johan odíde.) Toto je hrúza — už mi dávno nebol takým bláznivým ten môj Johan ako dnes — tak blúznil dve na tri do sveta. No, nič to, deti moje; zdá sa, že ho trošku láska pobláznila, lebo je on do mojej Marínky zaľúbený a nasilu chcel ju mať za ženu — ha, ha, ha, to mu teda musíme odpustiť, lebo mi je on ináč verný sluha — ale láska je takého čosi bláznivého, že i múdru hlavu často pobalamutí! Teraz teda, deti moje, poďte do môjho spoločenského salónu, tam budeme na notáriuša a na pána mladoženícha čakať, (otvorí bočné dvere) poďte, deti moje! (Ide s Marínou.)
DROTÁR: Jaj, bože môj, čo som to urobil!
ERNEST (chytí ho za ruku):
Zalevski; neskôr Johan a Ernest.
ERNEST (zadivený): Ale, pane, teraz, keď ste už blízko k cieľu, tak hovoríte?
ERNEST: Pane, vaša reč ma hrúzou naplňuje!
ERNEST: Ale, preboha, pane, to víno vám zrazu do hlavy uderilo!
ŽID: Auveh! Pán Bräutigam je opilý, auveh!
ZALEVSKI (postaviac sa zrazu na rovné nohy pred žida): Tisíc striel, žide, kto je opilý, he?
ŽID: He, he, pardon, predsa ste nie opilý, len ste žartovali. Jemine, jak výborne, jak prirodzene — temer bych bol uveril — ní, taký krásny žart!
ZALEVSKI (tacká sa znovu): He, he, Jakub, a či to nebude pekný žart, keď ja dostanem takú bo-bo-bohatú ženičku a ty dvanásťtisíc zlatých? Či nebudeme mať obidvaja dobrý re-re-rebach? (Tacká sa.)
ŽID (pred ním cúvajúc): Auveh! On nežartuje, predsa je opilý! (K nemu.) Ale, pane, teda sa aspoň choďte vyspať z toho vína!
ZALEVSKI: Ja spať? Ha, ha, ty sprostý Jakub Ma-ma-maušl; veď už všetci na mňa čakajú — budeme písať manželský ko-kontrakt — poďme! (Táckajúc sa, chce ísť.)
ŽID (prichytí ho): Auveh, azda v tomto stave opilosti? Nech sa boh zmiluje! Povedzte mi, nešťastník, či chcete to manželstvo nasilu prekaziť!
ZALEVSKI: Ih čo, la-lári, fári! Ty to nerozumieš, sprostý Jakub! Ach, či len z teba pán bude — he, he, poďme teda, už je tam iste i no-notáriuš — (Chce ísť.)
ERNEST (s úžasom): Ale hrúza, čo sa vám stalo, pane? Ľahnite si tu na diván, ja idem povedať, že vám zle prišlo, kým sa nevyspíte —
ŽID (drží ho): Jemine, nesmiete ísť, nepustíme vás. (K Ernestovi.) Mladý pánko, pomôžte mi ho zadržať! (Na stranu.) Auveh, až mi pot na čelo vystupuje, už som akoby ma z vody vytiahli! (K Zalevskému.) Preboha, pane, azda si myslíte, že by sa poctivá panna za opilca vydať chcela?
ZALEVSKI: Ne-nedajbože — potom si nájdem druhú!
ŽID: Druhú? Jemine, a kto mi potom vyplatí moju vechslu, he? Ní, pane, na svoju statočnosť vám prisahám, jestli z vášho manželstva s Ľudmilou nič nebude —
ZALEVSKI: Tak ti iste vechsla prepadne, Jakub, he, he, aký ku-ku-kujon!
ERNEST: Do tisíc striel, už všetci sem idú; toto bude hrozná katastrofa!
Rozumný, Ľudmila, Drotár, Marína a Doboši k predošlým.
ZALEVSKI: Ba práve, ja som sa včuľ k nej vy-vyberal —
ĽUDMILA (s úsmevom): Ó, už je tu ona sama! (Spraví mu poklonu.)
ĽUDMILA: Preboha, čože je vám to, pane?
DROTÁR: Tisíc striel, ten je dobre drgnutý, veď sa mu nohy i jazyk zapletajú!
ERNEST: Ale pletky! Trošku mu zle prišlo — azda dostal závrat do hlavy!
ŽID (s radosťou): Áno, áno, závrat! Pán vychovávateľ na to často trpí — sám mi hovoril!
VŠETCI (temer naraz s úžasom): Toto je hrúza!
ERNEST (chytí Zalevského): Ale, preboha vás prosím, pane, upamätujte sa, poďte si ľahnúť!
ZALEVSKI: Ja, ľa-ľahnúť? Vy ste môj učeník a ja váš majster, vy ma nebudete u-u-učiť!
ROZUMNÝ: To je hrúza, veru pekný majster! Teda ten môj Johan predsa mal pravdu!
ROZUMNÝ: To je hrúza, ten žid vari zase rozum tratí!
ŽID: Rozum? Jemine, keby len rozum a nič viac!
ZALEVSKI: Teda kdeže je už ten pán no-notáriuš, he?
ERNEST: Ale, preboha, pane — (Ťahá ho.)
ZALEVSKI: Ih, čo! Včuľ budeme kontrakt manželský písať, ja mám k tomu právo i môj brat dro-drotár, (tacká sa k nemu) ha, tu si, môj milý Ondrejko? Poď, nech ťa objímem, do-dobrý si chlap! (Temer sa zvalí na drotára.)
DROTÁR (udrží ho): Ho, ho, ho, mladý pánko! U čerta, akú galibu to vystrájate!
ROZUMNÝ: Ale, hrom a peklo, už trpezlivosť tratím! Ernest a vy Doboši, pomôžte tomu drotárovi, zmocnite sa toho pijáka, odveďte mi ho z očí! (Chcú ho chytiť.)
ZALEVSKI (zodvihne stoličku): Prvému, kto sa opováži, hneď boky dolámem!
ROZUMNÝ: Toto je hrúza! (K Ľudmile.) Teda tu máš, dievka moja, muža korheľa — ak úfaš, že budeš s ním šťastlivá —
ĽUDMILA: Jaj, nechcem, nechcem ho, ja potupená nešťastná stvora! (Hodí sa v náručie otcovi.) Ach, bože môj, otče môj, ale som sa len peknej svadby dožila! (Plače.)
ŽID (k sebe): Auveh — to sa dalo predvídať! (V odchode.) Ale počkaj, však mi budeš za to v chládku sedieť! (Zmizne.)
ROZUMNÝ (k Zalevskému): Pán Bubenčík! Neviem, či ma budete v takomto stave rozumieť — ale všetko jedno mi je. Keď som vás pred časom za vychovávateľa svojho syna prijal, urobil som to z útrpnosti k vášmu bratovi drotárovi — urobil som to — boh mi svedok — z čistej ľudolásky. Úfal som, že moja dobrota vašu ľahkomyseľnosť a cit povinnosti vo vašom srdci prebudí. Ale tak je to so Slovákmi dačo počínať. Čo by priam anjel z neba prišiel, nič z nich neurobí pre ich škaredú náchylnosť k pijatike, pre ich zakrpatelosť na tele i na duši! Toto je zakliaty, stratený národ! Neni divu, že sa ho potom jeho vzdelanejší synovia odriekajú! Pane, vy ste moju dobrotu nehodným spôsobom zneužili a celý môj dom hrozne potupili: od tohoto okamženia vypovedám vám službu — teraz sa pakujte z môjho domu, marš!
ĽUDMILA: Ach, hrozná, hrozná vec!
ZALEVSKI (urobí sa triezvym): Ach, srdce mi pukne od žiaľu! Zbohom, Ľudmila! A vy, pane, odpustite mi moju neslušnosť — ale môj brat drotár je celkom nevinný, tak ako je boh na nebi, celkom nevinný! (Znovu sa tacká.) A-adieu, váš celkom po-pokorný služobník!
(Ide tackajúc sa, vedený Ernestom.)
ROZUMNÝ: To je hrúza! Akému to človekovi zveril som výchovu svojho syna — a chcel som mu ta dať ešte i svoju dcéru za manželku! No, ďakovať bohu, že ešte dosť včasne svoju masku zhodil a ukázal sa takým, akým je! (K drotárovi.) No, ver’ máte pekného brata, drotár — môžete si teraz ta ísť s ním hrnce drotovať a korheľovať!
DROTÁR: Tisíc okovaných hromových striel, čože už mám teraz ja biedny hriešnik povedať? (K Maríne.) Nuž, či ho teraz vidíš, ty podvodná Eva, aký to koniec má, že si ma zviedla ako Adama v raji k tomu cigánstvu. Či som nehovoril, že rovná cesta býva vždy najlepšia? Ó, ja sprostý človek, že som sa dal hlúpymi fígľami ženskými omámiť! (K Rozumnému.) Teraz bite ma, pán veľkomožný, zatvorte, mučte, dosekajte ma na kusy, lebo, bisťubohu, sám pred sebou sa už hanbím, ja trestuhodný hriešnik, všetky pokuty som zaslúžil — tuná je môj chrbát, bite ma!
ROZUMNÝ: To je hrúza, vari sa pobláznil tento drotár!
MARÍNA: Ja, horkýže pobláznil, môj drahý pán strýček! On len svoju vinu vyznáva, ku ktorej som ho ja nemúdra zvábila; ja som všetkého vina, ja som ho podviedla, mňa bite, pán strýček, mňa trescite!
ROZUMNÝ: Ale, do čerta, teda čože ste to porobili? (Na stranu.) Tisíc striel, azda —
DROTÁR: Nuž, prosím ponížene, pán veľkomožný, ver’ sme vás oklamali dnes ráno, lebo ten váš opilý pán zať neni môj brat —
ROZUMNÝ: Hrom a peklo, drotár! (Chytí ho pod krk.) Čo to hovoríš, že on neni tvoj brat?
DROTÁR: Nie ver’! Vo vašom dome som ho po prvý raz videl, ja neznám, kto je on — zahrdúste ma, švacnite ma o zem, zabite ma!
ROZUMNÝ (pustí drotára): Teda odpovedaj mi, ty kujon drotár, čis’ mi nerozprával, že máš vyučeného brata vo svete menom Mateja Bubenčíka, ktorého si v našom dome našiel, he?
DOBOŠI (sa predstaví): Rogo humillime, to som ja, ja som opravdivý brat tohto drotára!
ROZUMNÝ: To je hrúza, ale vy? Či sa i vy už bláznite? Však sa vy píšete Doboši!
DOBOŠI: Hja, lebo ja som si bol ešte ako jurista meno pomaďarčil; ale vo svojom dávnejšom školskom svedectve zreteľne sa píšem Matej Bubenčík. Však to testimónium, rogo humillime, má byť vo vašich rukách, pán veľkomožný! Aspoň pán vychovávateľ mi bol hovoril, že vám to testimónium odovzdal.
ROZUMNÝ: Mne? Vari ešte čo? (Zamyslí sa.) Ha, už sa trošku upamätujem — to je hrúza! (Vytiahne z pugilára písmo.) Vari toto testimónium by bolo vaše, pán Doboši?
ROZUMNÝ (udrie sa na čelo): Tisíc hromových bleskov — už včuľ začínam chápať — ha — to je celkom na bielom dni! Teda môj Johan predsa mal pravdu — ó, toto je neslýchaný klam a podvod — ó, ten prefíkaný furták — kde je, kde je? Musím ho dať zatvoriť — chytajte ho, aby neuskočil, chytajte ho!
ĽUDMILA: Ale, preboha, apuško, nuž koho?
ROZUMNÝ: Toho neslýchaného klamára, toho kujona, vychovávateľa, toho zlosyna — za ním! (Rozbehne sa, ale zrazu sa umierni.) Ale tisíc striel, veď ja som si sčasti sám na príčine — ja som ho silou mocou nútil u mňa zostať — nie, toto je hrozná samošaľba! Ale toto testimónium je všetkých kolomút príčina. (Hodí písmo o zem, ktoré Doboši zodvihne.) A vy dvaja (oborí sa na drotára a Dobošiho) kujoni, luhári, vy háveď drotárska! Vy ste mi dnes ráno do očí luhali, mňa hrozne oklamali, teraz alo marš! Od dnešného dňa vypovedám vám obidvom službu — pakujte sa mi hneď, ešte dnes z môjho domu — žiadne milosrdenstvo — marš! (Drotár a Doboši, ktorí vždy pred Rozumným cúvali, vo dverách zmiznú, a Marína so zalamovaním rúk a s plačom za nimi.) Toto je hrúza! Ale som si len pekných ľudí choval v dome, samých korheľov, zlosynov — a títo sa ešte mali u mňa ženiť, do príbuznosti so mnou vstupovať, no, ver’ by sme boli pochodili, dievka moja! (Hodí sa na pohovku.) Už teraz vidím, že je to veru naničhodná zberba, tá Slovač!
ĽUDMILA: Ale, apuško, kto len teda môže byť ten náš vychovávateľ, keď on neni brat toho drotára? Toto všetko mi je nepochopiteľné!
ROZUMNÝ: Ale, tisíc striel, žide, či sa zase blázniš?
ŽID: Pane, len včera som sa pobláznil kvôli dvanásťtisíc zlatým — jemine, prečítajte tento dokument! (Dáva mu vechslu.)
ROZUMNÝ: To je hrúza, veď je to písmo toho furtáka vychovávateľa! (Číta.)
ROZUMNÝ (čítajúc): Matej Bubenčík. (Hovorí.) Skutočná pravda! Veru pekné kúsky teraz jeden za druhým na svetlo vychádzajú, vari ma porazí od jedu! (Pustí vechslu z rúk, ktorú žid dychtive zodvihne.) Hrúza, hrúza, a to ešte mal byť vychovávateľ? Ba kujon a nehanebný šibal!
ŽID: Veru hrozný šibal, klamár, ukrutný tiger! On mňa tak potupne oklamal, mňa, Jakuba Maušla, ktorého ešte žiaden kresťan v celom svete nebol vstave oklamať!
ROZUMNÝ (so zadivením): Nuž, ako, žide? Však mňa ste chceli oklamať — na konto mojej dcéry podpísal ti tých dvanásťtisíc zlatých —
ŽID: Tak je, podpísal, a ja som sa dal bláznom spraviť — nevyzradil som ho, neudal som ho; lebo, prosím ponížene, on je opravdive ten proskribovaný ubehlík poľský, mladý gróf Kazimír Zalevski!
ĽUDMILA (s úžasom): Preboha, mladý gróf Kazimír Zalevski! (Klesne.)
ROZUMNÝ: Toto je hrúza!
ROZUMNÝ: Ty sprostý žide, ale ako si mohol uveriť, že bych ja bol privolil k takému nehanebnému kujonstvu?
ĽUDMILA (s radosťou): Ach, apuško drahý, teda on nebol opilý, iste nebol opilý!
ROZUMNÝ: Tisíc striel, teraz sa mi začína v hlave rozvidňovať!
ŽID: Teraz teda povedzte, či to neni hrozný človek ten váš prekliaty vychovávateľ? Ja hovorím, že sto ráz horší nežli ja, bože mi odpusť — ja som len fušer proti nemu, tak mňa hrozne prekabátil!
ROZUMNÝ: To je hrúza, s tvojím porozumením, syn môj?
ROZUMNÝ: To je hrúza, ty, syn môj drahý!
ROZUMNÝ: To je hrúza, ale to hovoril?
ROZUMNÝ (s hlbokým citom): Nie, to je ver’ hrozný človek!
JOHAN: Ale, pán veľkomožný, hovoril som, že nikto druhý nesmie vedieť —
ROZUMNÝ: Ach, krásne, krásne! Ale kam sa len teraz chce obrátiť?
ĽUDMILA: Ach, Jakubko, či by ste ozaj mohli byť tak nemilosrdným? Kdeže vám on včuľ tých dvanásťtisíc zlatých vyplatiť môže?
ĽUDMILA: Ach, apuško môj drahý —
ROZUMNÝ: Nu, nu, dievka moja, veď i ja myslím, či by sme ho nemohli oratovať z neľudských dláb tohoto žida; ale dvanásťtisíc zlatých tak z vačku vyhodiť — nie, to je hrúza!
ERNEST (hodí sa k nohám otcovi): Ach, môj dobrý apuško! Jestli moje rozpustilé mravy pred mesiacom vaše otcovské srdce úzkosťou a strachom naplňovali, jestli som predtým vašej dobrote, vašim otcovským prosbám i hrozbám tak často vzdoroval, ach, odpustite mi a prijmite teraz moje sväté uistenie, že ja odvčúľka budem vaším najposlušnejším, najlepším synom, že vás budem ctiť a milovať sťa svojho najväčšieho dobrodinca a najlepšieho otca —
ROZUMNÝ (s pohnutím): Nu, nu, syn môj drahý! (Na stranu.) Zrejmá vec, že mi ho ten vychovávateľ premenil!
ERNEST: Ach, ale oratujte mi včuľ môjho dobrého vychovávateľa a priateľa, ktorý navrátil strateného syna dobrému otcovi! (Plače.)
ROZUMNÝ: Nu, nu, pravdu máš, syn môj! Dobrý vychovávateľ a dobrý priateľ sú hodni všelijakých obetí! A podarená výchova je poklad neoceniteľný — už včuľ s radosťou vyplatím tých dvanásťtisíc zlatých! (Zacengá.) Johan! (Johan príde, Rozumný vyťahuje z vačku pugilár a číta veľké bankovky.)
ROZUMNÝ (k Johanovi): Hybaj, utekaj k pánu vychovávateľovi, že ho dám pekne prosiť, aby bez odkladu ku mne prišiel, že mu mám niečo veľmi nutného zdeliť, marš! (Johan odíde.) Ty ale, žide, daj sem tú svoju vechslu, nech ti ju likvidujem! (Žid podáva s posunkami radosti vechslu.)
ĽUDMILA A ERNEST: Ach, náš drahý apuško!
Drotár, Doboši a Marína k predošlým.
DROTÁR a MARÍNA (temer naraz): Ach, či je to možné?
DROTÁR (zarazený): Ale kýho paroma, vari toho opilého vychovávateľa?
VŠETCI (súčasne): Toto je hrúza!
DROTÁR: Jaj, ale by sme druhých ľudí klamali a svedomie si zapredali!
VŠETCI (s úžasom): Hrozná, hrozná vec!
JOHAN (prikvapí): Pán vychovávateľ zaraz bude tuná i s pánom komisárom od polície —
VŠETCI (zľaknutí): Preboha, s komisárom?
ROZUMNÝ, ĽUDMILA a ERNEST: Beda nám, beda nám, už je všetko zradené!
Komisár a Zalevski k predošlým.
ZALEVSKI (pretrhnúc ho v reči, po strane): Ale preboha, dosť toho žartu, pán komisár! Či nevidíte tie hrúzy na všetkých tvárach maľované?
ROZUMNÝ (v zmätku): Aké to šťastie, pán komisár! Nu — vítam vás vo svojom dome — prosím, nech sa ľúbi u nás (dávajúc mu stoličku, ale ju obrátiac zadom) sadnúť!
KOMISÁR: Ha, ha, děkuji, pane Rozumný! Věru, zdáte se míti zlé svědomí; (napraví si stoličku a sadá) slyšte tedy! Pán vychovatel vašnostina syna Ernesta dnes se byl na zdejší policejní direkcí sám písemně udal, že jest on soudami stíhaný uběhlík polský, mladý hrabě Kazimír Zalevski —
(Rozumný, Ľudmila, Žid temer naraz:)
ROZUMNÝ: To je hrúza!
ĽUDMILA: Ach, beda, prebeda!
ŽID: Auveh, auveh!
KOMISÁR: Ha, ha, mladá slečinka se také leká? Nu, tož se jen nelekejte, spanilá slečno, neb pán hrabě udal také, že jest váš pán tatík v té veci beze vší viny, a myslím vám způsobiti radostné překvapení, když vám teď oznámím: že právě dnes ráno došly na zdejší policejní správu od krakovského obvodu ouřední písma, (ukáže listiny) v nichž ve veřejnou známost se dáva, že mladý hrabě Kazimír Zalevski, jenž byl pro souboj a prchnutí od vojska pod kriminální pravotou, konečně milost obdržel, a může se svobodně do své vlasti v náručí svého otce navrátiti —
ROZUMNÝ, ĽUDMILA a ERNEST (s radosťou): Ach, či je to ozaj možná vec?
KOMISÁR: A poněvádž — jak jsem byl připomenul — váš pán vychovatel se byl sám témeř současně na policejním ouřadě udal, tak jsem již vedel, kde mám hraběte Kazimíra Zalevského hledati —
ZALEVSKI: Tak je, a bol tak láskavý pán komisár, osobne mi priniesť túto radostnú novinu a prečítať mi tie úradné písma, z ktorých som sa k svojej nevypovedateľnej radosti práve dozvedel, že po mojom zmiznutí z krajiny môj kochaný otec pravotu za mňa viedol proti mojim protivníkom, a súd krajinský mňa konečne za nevinného vyhlásil —
ROZUMNÝ a ĽUDMILA (s radosťou): Ach, za nevinného?
ZALEVSKI: Tak je, nakoľko totiž k tomu súboju ja som bol vyvolaný a mravne prinútený, čo sa svedkami a sekundantmi pred súdom dokázalo; pre môj útek ale dobrý môj otec mi osobne milosť u cisára pána vyprosil. Ó, mój łaskawy, mój kochany ojciec, którego juź trzy lata niewidziałem! Ó, jakaź to radość będzie, kiedy stracony syn na łono swego dobrego ojca, na łono swojej kochanej ojczyzny powróci; bo wiecie dobrze, panowie, jak ogniście płonie milość ojczyzny w polakałonie!
ĽUDMILA: Ó, radosť, radosť. A jak ľubozvučný je ten poľský jazyk v jeho ústach — veď mi to temer tak zneje ako tá naša milá slovenčina. — Hm, preto mi on tak často hovorieval, že slovenčina a poľština sú dve krásne sestry od jednej matky Slávy!
KOMISÁR: A čeština třetí, a síce tá nejstarší, spanilá slečno! Já se velice raduji z toho, že se teď u také vzdělané slovanské společnosti nacházím! (K Zalevskému.) Vám ale, pane hrabě, štestí přeji, a za čest sobě pokládám, že vám nyní mohu osobně doručiti tyto listiny — příjmetež —
(Odovzdáva mu listiny, ktoré on s mimikou radosti prehliada.)
ROZUMNÝ: Ach, radosť, neočakávaná radosť! No, kto by sa len bol nazdal, že to ešte taký dobrý koniec vezme? Teda ten drotár predsa mal pravdu, že rovná cesta býva vždy najlepšia. Tisíc striel, a ja som ho tak zle odpravil! (K Ernestovi.) Ach, syn môj drahý, ty máš rýchle nohy — leť čo môžeš za tým statočným drotárom — azda sa ešte lúči s Marínou — vyhľadaj, dohoň ho, priveď mi ho naspiatok — tak, syn môj! (Ernest odíde.) Chudák drotár, veď je on vlastne hrdina tohoto nášho plesu!
ĽUDMILA (k Zalevskému): Aj, aj, na taký spôsob nás už teda skoro zanecháte, pán vychovávateľ — (v zmätku) alebo, no — akože vás mám už teraz titulovať?
ZALEVSKI: Ó, ladná panna! Vychovávateľ je krásny titul, na ktorý vždy pyšný budem; ale mne ešte milší titul bude (kľakne pred ňou), keď ma budeš odvčuľka svojím milým mladoženíchom, svojím kochaným manželom titulovať — (Kľačí a drží ju za ruku.)
ĽUDMILA: Ale no, pán gróf, (dvíha ho) vstaňte-že!
ZALEVSKI: Krásna Ľudmila! Láska k tebe učila ma tuná pravidlám dobrej výchovy, a tvoj dobrý otec jedine hodnotu výchovy oceniť mienil, keď ťa včera so mnou zasnúbil, ačpráve mňa len za chudobného drotárskeho syna držal; ó, jak šťastlivým sa teraz cítim, keď ťa už môžem svojou láskavou grófkou menovať — no, či môžem?
ROZUMNÝ (žmurkajúc na Ľudmilu): Nu, nu, dievka moja, to sa rozumie, rozumie!
ĽUDMILA: Nuž, teda už nedbám, pán gróf, ale jednu výnimku si vyprosím, totiž — aby ste sa nikdy viac neurobili opilým!
ZALEVSKI: Ha, ha, ha, tu je moja ruka (uderí jej do ruky, a bozká jej ruku), krásna Ľudmila! Toto bolo prvý i posledný raz! Ó, jak nevýslovnú radosť bude mať môj kochaný otec a celá moja rodina, keď im takúto krásnu, cnostlivú nevestu od statočných bratov Slovákov z Vengier privediem! (Objíme ju a bozká, s ňou mimicky rozprávajúc.)
ŽID (s radosťou k Rozumnému): He, he, pán veľkomožný, teda privoľujete k tomu manželstvu?
ROZUMNÝ: Ó, milerád, s najväčšou radosťou — ani kontrakt písať nepotrebujeme — tu máme pána komisára za svedka!
ŽID: Auveh, auveh! Ale, hola, však je to predsa vaše vlastnoručné písmo, osvícený pane, ja vyhrám proces — vyplaťte podobrote!
ZALEVSKI: Ha, ha, žide, nech ti vyplatí Matej Bubenčík! (Odvráti sa od neho.)
DOBOŠI (zľaknutý): Ale, preboha, vari ja? Nuž začo? A potom však sa ja píšem Mathias Doboši!
KOMISÁR (vážne): Měl jste býti lépe na pozoru, žide! Nejvýš onen Bubenčík, jehož jméno pán hrabě na onu směnku falešně podepsal, mohl by pravotu zdvihnout proti pánu hraběti.
ROZUMNÝ: A aby ju nezdvihol proti môjmu pánu zaťovi, ja tých dvanásťtisíc zlatých darujem jeho statočnému bratovi drotárovi, ktorý svojím poctivým jednaním prekazil, že som ich tomuto židovi nevyplatil; — tisíc striel, ale bych sa len bol mrzko opálil, keby nie ten drotár!
VŠETCI: Adieu — ha, ha, ha, ha, ha! (Smejú sa všetci a ruky si stískajú.)
Drotár, Marína a Ernest k predošlým.
VŠETCI: Ha, vitajte nám, drotár, vitajte!
(Drotár a Marína Rozumnému ruky bozkávajú.)
11Machnáč, vysoký vrch medzi Trenčianskymi Teplicami a Bánovcami, z ktorého sa drotár — idúc do sveta — ešte raz na svoj rodný milý kraj obzrie a od svojej rodiny, ktorá ho často až dotiaľ odprevádza s ťažkým srdcom sa lúči. (Pozn. aut.)
22nem. Moja najmilšia slečna.
33z nem. ľúbostné listy
44Aj, to mi je pekná kaligrafia — z gr., krasopis
55z nem. majstrovský kus
66Findža — východoslovenské slovo - čaša
77… však som ja dobrý fogmeg — z maď., lapaj, prefíkaný človek
88… dáka mastná kanonia — z lat., miesto kanonika pri biskupskom sídle, spojené s bohatými príjmami
99Ale ako ho za krelika do tej seminárije v Trnave prijali — z lat. klerik, seminarium, poslucháč bohoslovia, seminár bohoslovecký, slová zdeformované ľudovou výslovnosťou
1010 … moderátora — Moderateury? — Slovná hra: moderátor, z lat., vychovávateľ, správca; moderateur franc., regulátor pri stroji
1111 z franc. skom. pán, pánko.
1212 z nem. vychovávateľ
1313 … a v tomto báršanovom foteli — dnes bežnejšie baršúnovom, aksamietom, zametom obtiahnutom
1414 … a ukrývam sa už na tretí rok tu vo Vengroch — poľ., v Uhrách; Palárik charakterizuje reč Zalevského, ktorý ináč hovorí správne po slovensky, niekoľkými polonizmami (Vengry, ojčizna atď.)
1515 maď. Ponížený služobník.
1616 lat. ponížený sluha, osvietený pane.
1717 Filister — z lat., samoľúby, nevzdelaný človek s úzkym malomeštiackym rozhľadom
1818 lat. prosím ponížene, osvietený pane.
1919 Absolutus theologus — lat., skončený, vyštudovaný bohoslovec
2020 Eminens — žiak študujúci s vyznamenaním
2121 lat. pán brat.
2222 Vokácia do kňazského stavu — z lat., povolanie
2323 lat. s nádejou.
2424 Rekomandácia — z lat., odporúčanie
2525 Subsídium — z lat., podpora
2626 lat. do videnia.
2727 lat. ďakujem, vznešený pane.
2828 z nem. za sluhu, paholka.
2929 Testimónium — z lat., svedectvo, vysvedčenie
3030 Gymnastikus — z lat., gymnast, atlét, telocvikár
3131 … odovzdať sa rozkošiam epikurejským — tu vo význame: pôžitkárskym, zmyslovým. Význam vznikol nesprávnym výkladom filozofie starogréckeho filozofa Epikura (341 — 270 pred n. l.)
3232 … beda tu mojim… pedagogickým maximám — z lat. zásadám, pravidlám
3333 franc. ozaj
3434 Chrestomatia latinských klasikov — z gr., výber, čítanka, zostavená pre školské účely z textov latinských spisovateľov
3535 Plautus Titus Maccius — latinský spisovateľ, autor mnohých komédií, odrážajúcich súdobé mravy spoločnosti (okolo 250 — 184 pred n. l.)
3636 Terenc, aj Terentius — latinský spisovateľ, podobne ako Plautus, autor viacerých komédií napísaných podľa gréckych vzorov, ale miernejší satirik (194 — 159 pred n. l.)
3737 Lucillius, Gaius — satirický básnik rímsky (149 — 103 pred n. l.)
3838 Calpurnius, T. Siculus — latinský básnik, autor idylických básní podľa vzoru Theokrita a Vergilia (žil asi v 1. storočí n. l.)
3939 Ausonius — latinský básnik, obratný veršovec, rodák z územia terajšieho Francúzska (okolo 310 — 348 n. l.)
4040 lat. priateľ
4141 lat. mimochodom
4242 Segars — z franc., tabatierka, tabačnica, taška na cigary, cigarety
4343 lat. Hanba učenému, ak pokleskom vyvracia seba samého.
4444 Sto Argusových očí — v starogréckej mytológii stooký obor-strážca
4545 lat. Bravo, priateľko, nech žije nikotínová bylina.
4646 Roztopčín — tuhý likér
4747 Fénelon, François de Salignac de La Mothe-Fénelon — (1651 — 1715), francúzsky arcibiskup, vychovávateľ Burgundského vojvodu, pre ktorého zložil niekoľko pedagogických spisov. Jeho spis Telemach je plný narážok a nepriamej kritiky absolutistickej vlády Ľudovíta XIV.
11z nem. dary.
22Pintovnica — dve holby t. j. vyše litra
33… od samého Lavatra praktickejšie oko — Lavater, Jean Gaspard (1741 — 1801), filozof, básnik a protestantský teológ, rodák z Zürichu, objaviteľ tzv. fyziognómie, náuky usudzovať o charaktere človeka podľa čŕt tváre.
44Gemma — lat., drahokam vo všeobecnosti, v špeciálnom význame umelecky vyrezávané a brúsené kamene
55Margarita — lat., perla
66Kvarc — kremeň
77lat. v teórii.
88maď. skom. kliatba.
99… ktorý také fantázie ľúbosti v mozgoch i prísneho Katóna tvorí — Cato Starší, Riman povestný prísnosťou zásad; usiloval sa zamedziť prepych vládnúcich vrstiev v Ríme; v prenesenom význame: človek prísnych mravov.
1010 Vokácia za petrína — vokácia, pozri pozn. k str. 142; petrín, člen katolíckej rehole petrínov (ordo Sancti Petri pontificis), založenej roku 1521
1111 Retour-receptis — z franc., asi to, čo dnešná návratka; pošta za osobitný poplatok dala adresátovi potvrdiť prijatie zásielky a potvrdenie potom doručila odosielateľovi, ktorý chcel mať istotu, že adresát zásielku naozaj prijal.
1212 z nem. skom. najponíženejší služobník.
1313 nem. pán gróf
1414 nem. citlivý
1515 jiddiš zvolanie, asi ako beda.
1616 Infámia — z lat., ujma na občianskej cti
1717 Rebach — prídavok, zvýšenie ceny
1818 Addirovať — spočítať
1919 nem. celkom pravdu
2020 nem. návrh
2121 nem. vkus
2222 nem. údajne
2323 Kortína — z lat., záves okolo postele, opona, záclona
2424 nem. milostivá slečna
2525 nem. to je dobré
2626 nem. to je výborné
2727 nem. Bože to je skombinovaný, premyslený plán.
2828 nem. Božské vrtochy.
2929 nem. To je poklad.
3030 nem. veľkomyseľný
3131 nem. celkom správne.
3232 nem. Nech boh žehná vynálezcu.
3333 nem. rozumie sa
3434 nem. Ó, ty úbohý blázon!
3535 lat. Čo to vidím?
3636 Azda a la Ikarus salto mortale do Dunaja spraviť — Ikarus, Ikaros, postava zo starogréckej mytológie, syn Daidala; spolu s otcom utiekol z väzenia na ostrove Kréta, a to tak, že Daidalos urobil pre seba i pre syna pomocou vosku z peria vtákov krídla. Ikaros vzlietol, no slnečné lúče vosk roztopili, krídla Ikarove sa rozpadli a on padol do mora. Na tento Ikarov pád myslí Zalevski, keď hovorí o „salto mortale“.
3737 Marína teda nech bude vašou Dalilou k premoženiu toho Samsona — narážka na biblickú príhodu o Dalile, ktorú použili Filištínci ako nástroj na premoženie siláka Samsona; Dalila očarila Samsona a potom mu odstrihla vlasy, čím ho zbavila sily.
11nem. milostivá pani
22maď. že Slovák nie je človek a ja úbohý slovenský chasník vždy zemiaky žrať!
33maď. mierna nadávka
44nem. na desiatu
55Ariadne — v starogréckej mytológii dcéra Minosa, kráľa krétskeho; zaľúbila sa do aténskeho mladíka Tézea, ktorý mal byť spolu s ostatnými aténskymi mladíkmi a devami privezenými na Krétu hodený za pokrm oblude Minotaurovi, poločloveku a polobýku, prebývajúcemu v bludisku — labyrinte. Ariadne pomohla Tézeovi klbkom nití, ktoré hrdina upevnil pri vchode do labyrintu, takže sa napokon, vedený niťou, mohol dostať z bludiska. Tézeus Minotaura zabil. V ďalšom texte Palárikovom Minotaurus je chápaný ako symbol: „Minotaurus neprávosti“ napokon pohltí človeka, ktorý najprv pácha len „všakové malé hriešky“.
66… neohrozený Tézeus — pozri predch. pozn.
77nem. nevesta, snúbenica
88Herbathé — bylinný čaj
99nem. skom. či už i ty máš pod čapicou?
1010 nem. u čerta, v čertoch
1111 franc. nem. skom. slečinka
1212 lat. k službám
1313 nem. je hodno námahy
1414 nem. ženích, snúbenec
1515 nem. celkom správne
1616 lat. nem. proti tejto zmenke
1717 z nem. podplatil
1818 nem. umele
1919 nem. presne
2020 nem. výborne to ide
2121 Kufstein — okresné mesto v Tirolsku s povestnou pevnosťou Geroldseck, premenenou na väznicu.
2222 nem. otecko
2323 nem. skom. veľkodušný
2424 nem. zdar boh!
2525 nem. Beda mi, beda mi, moja zmenka!
2626 … a vy všickni jste také arretováni — z franc., zatknutí
2727 nem. čierne na bielom
2828 nem. rozumieš?
2929 nem. polovica sumy bude vaša
3030 nem. prekliaty
3131 nem. nech mi boh odpustí
3232 nem. to sa mi už nikdy nestane