P. GILBERT NAGYMÁNYOKY, OFM.
Preložili.
P. Dr. Justinián Katona, OFM a P. Metod Lucký, OFM.
1948.
NÁKLADOM SERAPINSKEHO SVETA V.PREŠOVE.
Schválenie rehoľné: Provincialát rádu sv. Františka na Slovensku č. 365/1947. P. Dr. C. Lepáček, OFM., Min. Provinciál. Schválenie biskupské: Nr. 3859/1947. Imprimatur Cassoviae, die 15. Nov. 1947. Josephus Cársky, m. p., Episcopus, Admin. Apost.
Iné je dejiny písať a iné vytvárať ich. Františkáni vždy patrili medzi tých, ktorí dejiny tvorili, lež ich napísanie ponechali iným. Či nie je zvláštne, že o legendárnych hrdinoch františkánskych misií tak málo vieme? Iba zo záznamov súčasníkov, z dejín alebo z podaktorého skromného listu môžeme vytušiť čo — to o ich živote, účinkovaní a plodnej práci. Až v poslednej dobe začínajú si vďační potomkovia viacej všímať pamiatky zašlých hrdinov a kritickým okom skúmať pramene, doteraz zanedbávané a nespracované.
To, čo sa na tom to poli preskúmalo doposiaľ, rovná sa hrdinstvám prvých storočí kresťanských. Mohutné sväzky by sa daly napísať o životoch františkánskych misionárov. Ich životopisy sú napínavejšie ako hociktorý román, lebo sú písané vlastnou krvou.
V tejto knižočke podávame niekoľko stránok z dejín františkánskych misií, niekoľko mien, príbehov, aby sme aj v našom ľude rozplamenili heroizmus a zároveň zavďačili sa za lásku a záujem, s akými sledujú naši rodáci misijnú činnosť františkánov.
Knižočka bola napísaná v predvečer krutého boja svetonázorov a jej cieľom je povzbudiť všetkých} aby ani v najťažších a najtemnejších skúškach života nestrácali odvahu. Nad naším životom a nad našou vierou bdie Boh a Božia Matka!
7. júna 1944
Do nadsvetna čiahajúci duch Danteho videl v slnečnej gloriole svetlý zjav sv. Františka a ospieval ho v jedenástom speve svoje Božskej komédie:
Slnko sa svetu zrodilo
Kto chcel by rodisko mu vhodne osláviť,
nestačí vravieť: Ascesi, to málo je,
lež slovo Východ malo by sa použiť.
Dante, Raj, 11. spev, 52.
Ktoréhosi večera včasnej jesene roku 1182 jagavé slnko ožiarilo oblohu nad Assisi a na stáročia zahnalo moci tmy. Toto slnko, vystupujúce zo stánku pokory a chudoby na zamračené nebo XIII. storočia, malo však osvietiť nielen Taliansko, lež celú Európu, ba celý svet. Danteho výraz „Východ" sa uskutočnil; lebo tu nastúpila svoju víťaznú dráhu jedna z najväčších osobností svetových dejín, osobnosť, v ktorej srdci horela myšlienka vše svetových misií.
Ťažko rozhodnúť, v čom sv. František vyniká najviac. Niektorí ho považuju za nedostihnuteľného hrdinu najhlbšej pokory, iní za nepremožiteľného milovníka chudoby alebo za vtelenú lásku k bližnému; poniektorí vidia v ňom stravujúci plápol lásky k Bohu a najväčšieho apoštola po sv. Pavlovi. Lež všetko toto nevyčerpáva význam sv. Františka. Akosi sa zabúda na jeho nesmierny význam misijný. Zabúda sa na to, že vlastne sv. František, prvý upozornil kresťanský Západ na misijné potreby Východu, ba že sám dal ostatným misionárom príklad horlivosti. Toto ostane večnou Františkovou zásluhou.
Pavlovské heslo „láska Kristova nás núti" dokázal svojím životom. Láska Kristova ho napĺňala keď chodil cestami Umbrie a Ríma, a láska Kristova ha viedla ohlasovať evanjelium medzi pohanov. Kristus prelial krv nielen za Európu, lež za všetkých ľudí, i za pohanov. Nemožno povedať, že sv. František bol prvý, ktorý sa vybral na Východ. Veď v tých časoch išla proti pohanom výprava križiakov za výpravou. Rozdiel je však v cieli. Kým križiaci, mnohí z nich vedení túžbou po dobrodružstve a sláve, bojovali zbraňou o zem, pokropenú krvou Spasiteľa, zatiaľ František išiel dobíjať duše. Nevábila ho zemská prsť, ani bohatstvá Východu, iba duše, čakajúce na svetlo. Nepobral sa s celou výpravou a zbraňami, iba s dvoma spoločníkmi tiahol na výboj proti celému mohamedánskemu svetu.
Misijný odkaz Kristov odznel už pri poslednej večeri. Apoštolovia na svojich misijných cestách získavali tvrdohlavých Židov, rozkošníckych Rimanov i drsných Barbarov pod sladké jarmo Kristovo. A misijný duch v Cirkvi nikdy neprestal, i keď časom azda ochabol. Lež začiatkom XIII. storočia znovu zadunela zem pod krokami misionárov-františkánov. Na ich čele kráčal Žobráčik Boží. Kým zhromažďoval po kvetnatých krajoch Talianska, ozývajúcich sa spevom vtáčikov, bosých a chudobných bojovníkov Cirkvi svätej, duch jeho, nespokojný a apoštolským zápalom naplnený duch, neustále zalietal do Egypta, Sýrie, do krajov saracénskych a nevykoreniteľná túžba pomôcť obyvateľom tých krajov k svetlu viery zaplavovala mu srdce.
Sv. František je azda prvý, a v dejinách sveta ozaj ojedinelý, čo svojej chudobe a žobravom spôsobe života, pokladal celý svet za svoj a ovládol ho. Napoleon a iní dobývatelia sa nazdávali, že ten kúsok sveta, ktorý si podrobili, patrí navždy im. No, pominuli sa a čas spolu so závisťou iných zatrel ich stopy. Lež vojvodca, ktorý vzišiel začiatkom XIII. storočia, jedným kývnutím ruky podelil celý svet medzi seba a spoločníkov a ich výboj im ostal.
„Zasväťte sa úplne službe Evanjelia, lebo Boh vás neposlal do tohto rádu, aby ste doma pekne v pokoji pracovali na spáse duše svojej a svojich príbuzných, ale praje si, aby ste zaniesli jeho meno všetkým ľuďom i kráľom. Preto, aby sme ihneď splnili jeho svätú vôľu, ešte dnes si podelíme Taliansko medzi sebou, a pôjdeme hlásať kráľovstvo božie i do najzapadlejších krajín." Brat František, prostý dušou i mysľou, nestaral sa, či bratia Vedia reči cudzích národov. Nazdával sa, že už ich prítomnosť musí stačiť, aby sa ľudia vrátili ku Kristovi. Ani počuť nechcel o vypracovaní podrobnejších úprav. Jeho misijný program bol: „Choďte v mene Pána. Cestou kráčajte vždy dvaja a dvaja, chovajte sa všade pobožné a slušne. Od rána po terciu zachovajte mlčanie. Vo vašich srdciach nech prebýva duch modlitby, zbytočné a márnivé slová nech nevyjdú z vašich úst. Cestou nech je vaše vystupovanie také skromné a slušné, ako keby ste prebývali v niektorej z pustovní alebo vo svojej cele." Môžeme si predstaviť, aké ťažkosti museli bratia pri takom spôsobe misijnej práce prekonávať. Lež Františka to neodradilo. S apoštolskou horlivosťou posiela nových a nových bratov na všetky strany, aby všade zasiali semienko evanjeliových právd. Ľudská vypočítavosť alebo strach o bratov nekalily dušu sv. Františka, lebo vždy mal pred sebou heslo sv. Pavla: ,,Pre mňa zomrieť za Krista je ziskom." Neoplakával krv bratov, preliatu za vec Kristovu. A táto ozaj ako purpurová záplava leje sa dejinami cez storočia a získala františkánom meno „rádu, ktorý štedro obetuje svoju krv".
Sv. František podelením sveta medzi bratov otvoril novú misijnú epochu. Azda si ani neuvedomil, že on je prvým zo zakladateľov rádových spoločností, ktorý v regule venoval osobitnú kapitolu misijnej činnosti. A je prvý zo zakladateľov rádov, ktorý sa za vec božiu sám vybral do zámoria.
Nevzal si so sebou nič, iba ľudské srdce, bohaté na lásku. Bol človekom lásky! Keď sa boj križiakov skončil s neúspechom — ako to predpovedal — opúšťa bojovníkov železa, násilia a nedisciplinovanosti. Spolu s bratom Iluminátom preniká cez mohamedánske stráže pred samého sultána Melek el- Kamela. Hrdina myšlienky ľudskosti (Chesterton) a predstaviteľ surovosti a krutosti hľadia na seba. Aké jedinečné je toto stretnutie! František, vychudnutý a priam spálený vnútorným ohňom, s dušou horiacou plameňom horlivosti, stojí tu proti sultánovi, rozloženému na mäkkých vankúšoch, predstaviteľovi moci. Stačilo by jedno slovo, jediný pokyn mocnára a hlava brata Františka bola by sa skotúľala do prachu. Ale nedôjde k tomu. František stojí a pokojne sa díva do sultánových očú. A ten pohľad, tá okúzľujúca sila čistých a hlbokých zrakov Františkových spútajú násilie a krutosť. Sultán cíti, že ten slabý človiečik pred ním nemá strach, lež cíti zároveň, že ten chudáčik sa aj vrúcne zaujíma o jeho vnútro! A František začína hovoriť. Jeho slová sú naplnené výbušnosťou južného temperamentu, horí pred zadiveným sultánom jasným plameňom horlivosti. Nezlomne verí, že sa mu podarí obrátiť panovníka a s ním celý mohamedánsky svet.
Ešte dnes nám srdce zviera úžas, keď si pomyslíme, v akom nebezpečenstve sa František nachádzal. No ten, ktorý by sa odvážil postaviť proti päťdesiatim cisárom pre jediného vtáčika (Chesterton), ako by sa bál smrti? Myslím, že sa nemýlime, keď predpokladáme v kútiku jeho duše túžbu po mučeníctve. V tej chvíli ešte nevedel, že o niekoľko rokov alvernský Seraf ho poznačí ranami Ukrižovaného a že po dva roky bude nosiť v sebe kruté bolesti mučeníctva. Podľa sv. Ronaventúru je mučeníctvo najvyšším stupňom lásky a dokonalosti (Apologia paup. IV. § 3) a v duši Františkovej nechýbala túžba po martýriu. Veď či to nedosvedčuje dostatočne tento hrdinský čin? Otvorene vyhlási sultánovi, že chce priviesť ku Kristovi jeho samého i jeho poddaných. A tu František dvíha sa do nadprirodzených výšiek. Hoci sa považuje za naničhodného človeka, predsa je ochotný zázrakom dokázať svoju pravdu. Navrhuje, aby saracénski kňazi vystúpili s ním na navatrenú hranicu, tam Boh ukáže, na koho strane stojí. A keď sultán nesúhlasí, chce tak urobiť sám, aby sultána presvedčil. Že táto horlivosť Františkova zapôsobila, to dokazuje láskavosť, ktorou sultán zahrnul Žobráčika Božieho. Neobrátil sa síce, lež dovolil jemu aj spolubratom kázať po celom kraji a navštevovať voľne sväté miesta v Palestíne. Cesta bola teda otvorená a tisícom misionárov naskytla sa možnosť získať Východ pre Krista.
Hlásateľ Veľkého Kráľa mal nesmierne široké srdce, celý svet sa do neho zmestil. O blaženosť a a slasť svojho vnútra chcel sa podeliť s každým, každému chcel zaniesť radostnú Blahozvesť. Apoštolský muž František cítil v sebe zodpovednosť za všetkých ľudí. Pred smrťou píše list všetkým veriacim, plný ducha Kristovho a misijného. Ani u jedného svätca nestretávame sa s niečím podobným. Cíti už sladký pozyv sestry smrti, a preto ešte sa ponáhľa zanechať ľudstvu svoje myšlienky lásky. Dva listy napísal. Jeden všetkým kresťanom, rehoľníkom, kňazom i svetským ľuďom, mužom i ženám a druhý všetkým richtárom, konzulom, sudcom a vojvodcom sveta.
Misijný oheň oživoval tohto krehkého človiečika až do posledného dychu. V záhradke kláštora San Damiano leží poloslepý, sestra Klára ho starostlivo ošetruje, lež z utrpenia mu uľaviť nemôže. František leží pokojne a čaká smrť. Vie, že jeho synovia cez storočia — a ak Boh dá, do konca sveta — budú verne plniť jeho odkaz: zachovať si napriek všetkým búrkam misijného ducha františkánskeho. A tento odkaz žil 700 rokov a žije aj dnes v srdciach vyše 4.000 misionárov františkánov, ktorí obetavo zápasia v prvých líniách o kráľovstvo Krista na zemi.
Misijný duch sv. Františka nestráca nič na sviežosti cez celé tie dlhé storočia, lebo horiaci plameň lásky Kristovej nik a nič nevyhasí.
Prežije aj tento svet!
Prvé stránky dejín františkánskych misií boly skropené krvou ešte za života sv. Františka.
Prví misionári-františkáni pracovali v Maroku a Tunise. Výsledky boly nevalné, lebo tvrdé duše Saracénov ťažko prijímaly náuku lásky. Sme v dobe krížových výprav a kresťanstvo v tom čase bojovalo proti muzulmanom v Európe, Afrike i Ázii. A táto okolnosť isteže tiež neprospievala na získavanie duší.
Lež viera a odhodlanosť františkánskych misionárov bola nezlomná. Márne pohanskí panovníci zakazovali pod trestom smrti bratom kázať a krstiť, márne ich žalárovali, márne verejne bičovali. Len čo vyšli zo žalárov, ešte rany neboly zacelené, už znova stoja na námestiach a hlásajú slovo božie. Či sa tu neopakovaly príbehy zo Skutkov apoštolských? Keď ich vyhnali z krajiny, vrátili sa inou stranou zpäť. Zahrávali sa so životom v službe vznešenej myšlienky, s fanatickou vierou, že sa im podarí obrátiť Saracénov.
10. januára 1220 vpila zem prvý raz krv františkánskych misionárov. Bratov Berarda, Ota, Petra, Akkurza a Adjuta poslal na misijnú cestu sám sv. František. Svojou odvahou vzbudili pozornosť, ale zároveň aj hnev mohamedánskeho vládcu a kňazstva. Na samom dvore sultána pokúšali sa prehovoriť k veľkému zástupu, lež zabránil im v tom hukot rozzúreného davu. Keď videli, že sa blíži smrť, dali si navzájom rozhrešenie; prosili o odpustenie pokleskov a pokojne stojačky sklonili sa pred sultánom, ktorý im v zúrivosti vlastnoručne postínal hlavy.
Keď priniesly pozostatky týchto mučeníkov do portugalského mesta Koimbry, ich hrdinstvo natoľko dojalo istého rehoľníka z rádu augustiniánov, že ihneď prestúpil do rádu sv. Františka a stal sa tam známym celému svetu pod menom sv. Anton Paduánsky.
Keď počul sv. František o mučeníctve svojich synov, zaradoval sa. Neplakal a nenariekal nad ich smrťou, lež slzy, ktoré mu tiekly po tvári, boly slzami radosti. Hľa, už má aj bratov mučeníkov! S potechou obetoval Pánovi prvotiny svojho rádu. Veril, že korene jeho bratstva natrvalo sa ujmu v zemi, zvlaženej krvou mučeníkov.
Krv prvých františkánskych mučeníkov padla na úrodnú zem. Odteraz františkánsky rád si ozaj zaslúžil meno rádu, ktorý štedro obetuje svoju krv. Františkáni umierali za rozšírenie Kristovho kráľovstva a bez bázne podstupovali najstrašnejšie muky. Krvou zaliati hlásatelia misijnej myšlienky nikdy nevypustili z rúk prápor Kristov a svojím hrdinstvom zapísali sa navždy do dejín svetových misií.
Sv. František umieral. Za dlhých, temných nocí vrúcne sa modlil v chatrči, postavenej uprostred záhradky. Nikdy sa nedozvieme, aké sladké rozhovory mával v tichosti srdca s Bohom. Jeho myšlienky sotva sa už zaoberaly vonkajšími záležitosťami rádu, predsa nemožno si predstaviť, aby nemyslel na bratov súčasných i budúcich, bojujúcich v ďalekých krajoch s temnotou pohanstva. Určite videl v duchu hnedé čaty synov, prechádzajúcich neznámymi krajmi, roztrúsených po celom svete, v srdci Ázie i na brehoch Afriky, na východe, západe, severe i juhu Európy, v Indii a na Filipínskych ostrovoch, v severnej i južnej Amerike, v Číne, Japonsku i na brehoch Tichého oceána.
Presne o rok po Františkovej smrti znovu skropila františkánska krv zem. A znovu to boli muzulmani, ktorí ju preliali. Sv. Daniel a spoločníci nechceli poslúchnuť a opustiť saracénsky kraj ani po opätovnom uväznení, bičovaní, ani po vyhrážaní sa smrťou. Duch prvých františkánskych misionárov mučeníkov ich posilňoval.
10. októbra 1227 slnko nad Cestou bolo krvavočervené. Lúče sa odrážaly od štíhlych minaretov a od kopul, ozdobených zlatým polmesiacom. Na najväčšom námestí mesta už od skorého rána sa hemžil dav ľudí. Uprostred námestia, na priestranstve, vydláždenom kamením, stál pri drevenom kláte mohamedánsky kat s dlhým mečom. Zmučených a zúbožených bratov vyviedli z vlhkého žalára. Šaty mali dokrvavané, ušpinené, na tvárach bolo ešte poznať stopy hrozných múk, lež kráčali v zpriameno a pokojne. Cítili na sebe nenávistné zraky davu, vedeli, že minul sa už čas, kedy kázňami a slovami hlásali pravdu, že teraz obetovaním vlastného života majú dokázať svoju vieru v Krista.
Barbarské ruky im postrhávaly šat s tela. Ako bezmocných baránkov ich socali a bili. Potom svalnatý černoch po jednom ich pristrčil ku klátu. Rad radom odpadávaly hlavy mučeníkov a kotúľaly sa po kamennej dlažbe. Ani jeden vzdych, ani jedno slovíčko náreku neprešlo cez pery mučeníkov. A aj dav, zvyknutý na hysterické výstupy, s nemým úžasom sledoval hrdinstvo františkánov a potom bez slova sa rozišiel. Mŕtvoly bratov ticho ležaly vedľa seba a lúče slnka lesklý sa na ich hnedých habitoch.
Víťazne vznášajú sa duše nových siedmich martýrov k nebesiam. Tam ich už čaká brat František a podáva im mučenícku palmu.
Videl mŕtvoly prvých františkánskych mučeníkov a hlavou mu prebehla myšlienka: Hľa, praví bojovníci Krista, ktorí neváhajú obetovať svoj život v boji za neho! Aj v ňom sa zrodila neuhasiteľná túžba po mučeníctve. Opustil tichý augustiniánsky kláštor v Koimbre a obliekol si rúcho tých, ktorí v ňom zapálili túžbu po obetovaní života.
Stal sa františkánom, zo vzdelaného augustiniána synom prostého Františka. A misijná horlivosť Františkova našla v ňom ozvenu. Znovu a znovu žiadal svojich predstavených, aby ho pustili medzi pohanov. S akou radosťou vystupoval konečne na loď, smerujúcu k Maroku. Opustil všetko, rodnú zem, ľudí, ktorí ho mali radi a ponáhľal sa do nebezpečenstiev, do kraja, ktorého vysušená zem prvá vpila františkánsku krv. Opustil domov, domácke prostredie, aby mohol ísť medzi ľudí, ktorí mu už azda chystajú smrť. Lež nemyslel na to všetko. Jeho cieľom je: Kristovým učením osvietiť temnotu pohanstva. A pre tento cieľ je hotový podstúpiť každú obeť, každé nebezpečenstvo.
Cesty Božej prozreteľnosti sú však nevyspytateľné. Myšlienky Boha nie sú myšlienkami ľudí. Niekedy sa stáva, že kráčame po vlastných cestách v domnení, že sú cesty Božie, a len neskôr zbadáme, že Boh má s nami iné úmysly.
Antona už na lodi schvátila určitá únava, čo vyvrcholilo v prudkej horúčke. Ochorel a na breh Maroka museli ho už vyniesť na nosidlách. Sklamaný a s bolesťou v srdci ležal na jednoduchej posteli. Bol pri cieli svoje cesty, mohol by začať kázať, mohol by obetovať svoju krv za Ježiša, a hľa, musí bezmocne ležať a čakať, kým choroba pominie.
Míňaly sa dni, týždne sa rozrástly na mesiace, a Anton ešte vždy ležal chorý, trápený horúčkou. Bezmocne sa prevracal v posteli a občas slzy trpkosti stekaly mu po tvári. Každý deň počúval cez otvorené okná spev muezínov, ohlasujúcich slávu Alaha s vrcholkov štíhlych minaretov. Ako ho vždy zabolel tento spev. No, nevzpiera sa vôli božej. Meditácie a modlitby, rinúce sa zo srdca, obetuje Bohu za obrátenie neveriacich.
Utrpenia mal dosť. Okrem telesných ťažkostí ešte viac ho trýznily bolesti duševné. Ležal na posteli, odkázaný na iných, bez nádeje na skoré vyzdravenie. I z horúčky šeptal slová lásky ku Kristovi.
Prešly dlhé mesiace a Anton pomaly sa zotavil. Ale videl už jasne, že Boh mu neurčil mučenícku palmu. Cítil, že má s ním iné úmysly a jeho jediným prianím bolo, splniť vôľu Božiu. Preto hneď, ako sa cítil pevnejší, vrátil sa loďou do Európy.
Sv. Anton je patrónom misijného združenia. Apoštolský oheň, ktorý ho naplňoval, žije ďalej v srdciach bratov, ktorí pod jeho záštitou pracujú na rozšírení evanjeliového svetla.
(Bl. Ján z Peruzie a Peter zo Saxoferrato.)
Oboch vyslal sám sv. František do kráľovstva aragónskeho, aby tam obracali pohanov. Vydali sa na cestu plnú ohňa, išli dobyť pre Krista im určený kraj.
V Aragónii mnohých obrátili svojím príkladom svätosti a svojimi kázňami. Apoštolská horlivosť ich však poháňala ďalej. Išli do susednej Valencie, ktorá v tom čase bola v rukách Saracénov. Vo Valencii panoval Azotus, známy svojou krutosťou voči kresťanom. Bratia sa teda dostali priamo do brloha dravca. Začali kázať a vyvracať mohamedánske učenie. Keď sa to dozvedel Azotus, dal ich uväzniť. Usilovali sa z počiatku priviesť ich za cenu slobody k zapreniu viery v Krista, keď však videl ich neoblomnosť, dal ich verejne popraviť na hlavnom námestí Valencie. Tisíce ľudí prizeralo sa ich poprave a bol prítomný i sám vládca. Hlavy bratov skotúľaly sa na zem a brat František v nebi pritúlil k sebe nových mučeníkov.
Smrť oboch vierozvestov nebola márna. Ako to opisuje sv. Anton, od popravy opustilo Azota vojenské šťastie. Valencia bola vo vojne s aragónskym kráľom a odteraz prevaha jasne bola na strane Aragónčanov. Milosť Božia dotkla sa v nešťastí duše Azota a uznal svoje poblúdenie. Aragónsky kráľ Jakub s radosťou prijal túto konverziu. Roku 1238 vtiahol s vojskom do Valencie a v jeho prítomnosti dal sa Azotus pokrstiť. S ním prijala kresťanstvo celá Valencia.
Azotus zavolal do krajiny františkánov a povedal im: „Ja som dal zavraždiť vašich bratov. Ľutujem to zo srdca. Ako zadosťučinenie prijmite môj palác, posvätený krvou mučeníkov."
Smrť dvoch františkánov vrátila Valenciu kresťanstvu. Cesty božej milosti sú nevypočitateľné. Ako často sa zarazíme pred tajomstvom smrti, zvlášť, keď si myslíme, že smrť nemala smyslu. Azda ihneď sa neukáže súvislosť vecí, azda ihneď nevybadáme smysel smrti, ale smrť kresťana a nadovšetko smrť mučeníka nikdy nie je bez úžitku. Skôr alebo neskôr zem skropená mučeníckou krvou stane sa semeniskom kresťanstva.
Ján a Peter zomreli, ich smrť však priniesla väčšie plody, ako by boli dosiahli celoživotným kázaním. Svojou smrťou vykúpili Valenciu z pohanstva a otvorili tisícom ľudí brány oslávenia.
Pápež Klement XI. vyhlásil ich za blahoslavených.
(Bl. Štefan a Rajmund.)
Kacíri, fanatickí odporci Cirkvi sv., nakazili celé krajiny. Pápeži, usilujúci sa zahatiť šírenie bludu, posielali na ohrozené miesta mužov vynikajúcich vedomosťami, šírkou ducha, ale aj odhodlanosťou a smelosťou. Pápež Gregor IX. videl nebezpečenstvo hroziace západnému kresťanstvu rýchlym vzrastom albigenského bludu. Zo všetkých rehoľných spoločností vybral rehoľníkov, súcich bojovať proti albigencom svojou výrečnosťou a znalosťami. Z rádu sv. Františka boli určení bratia Štefan a Rajmund. Vydali sa na cestu pokorne a poslušne, hoci vedeli, čo ich čaká.
V ostrých dišputách kacíri spoznali, že majú pred sebou mužov, ktorí svojou logikou a obranou božských zjavených právd môžu veľa zla narobiť v ich radoch. Za každú cenu sa ich museli zbaviť. Veliteľ Avenionu, Alfaro, ktorý bol tiež kacírom, sostrojil s najzúrivejšími albigencami úklad proti nič netušiacim bratom. Pozvali oboch františkánov na dišputu na hrad a títo s radosťou pozvanie prijali. Veď to bolo ich prianím, aby sa dostali zoči-voči vodcom albigencov. Nazdávali sa, že sa im podarí presvedčiť bludárov o ich blude a navrátiť ich pravej viere. Dňom a nocou sa pripravovali v modlitbe a rozmýšľali na dišputu.
Nadišiel deň Nanebevstúpenia Pána roku 1242. Na hrade sa schádzali do poradnej siene poprední albigenci. Iba nezvyklá rozrušenosť na tvárach hovorila o akomsi tajnom zámere. Nik nezbadal, že po chodbách sú poukrývaní ozbrojení sluhovia. Iba podaktorí zasvätení vedeli, že vodcovia albigencov chystajú sa na konečné zúčtovanie s nepohodlnými františkánmi.
Nič netušiaci bratia vošli do hradu a ubierali sa priamo k sieni, nad dverami ktorej visely ťažké záclony. Ruka sluhu rozhrnula látku a františkáni videli pred sebou hradného pána a okolo neho zúrivé tváre albigencov. Lež v tom okamihu, ako sa rozhrnuly záclony, sťa by na dané znamenie vyhrnuli sa z vedľajších chodieb ozbrojení sluhovia a povrážali svoje meče a kopije do prekvapených rehoľníkov.
Ani vzdych, ani jediný výkrik nevyšiel z ich úst. Zakrvavení padli na zem a tu s ich odumierajúcich pier zdvihol sa tichý spev Te Deum k nebesiam. O chvíľu ich pery zanemely navždy. Albigenci nemo a prekvapení pozerali na mŕtve telá bratov, ktorých tváre boly rozjasnené úsmevom.
Zpráva o vražde rozišla sa bleskurýchle po svete. Všade, kde zalietla, vzbudila obdiv a úctu k hrdinskosti bratov. Mnohí albigenci vrátili sa zpät do lona Cirkvi.
Pápež Pius IX. roku 1866 zaradil mučeníkov medzi blahoslavených.
(Štefan z Uhorska a Konrád zo Saska.)
Tatárske hordy zničily polovicu Európy. Prihnaly sa ako víchrica z krajov ďalekého Východu a hnaly pred sebou davy utečencov, utekajúcich z domovov ako strachom hnané stádo. Nepoznaly milosrdenstva a súcitu, čo im prišlo do cesty, všetko zničily. V ich stopách ostávaly horiace dediny, rumoviská miest a tisíce zohavených mŕtvol ľudí.
Aj cez Uhorsko prehnala sa tatárska pohroma. Ľudia sa poukrývali v lesoch a uprostred močarísk. Jedine viera udržovala ešte ducha v utrápených a všetkého zbavených ľuďoch. Františkáni v tých hrozných časoch robili všetko, aby zmiernili duševnú biedu. Jedným z následkov tatárskeho pustošenia bol rozmach bludov. Mnohí ľudia v tiesni a núdzi stratili nádej v Boha. Mladý františkánsky rád výborne obstál v ťažkých skúškach. Bratia upevňovali vieru, prebúdzali nádej v lepšiu budúcnosť, posmeľovali zúfalých po celej krajine a ostro bojovali proti bludárstvu.
A aj za takých ťažkých okolností našli sa medzi nimi mužovia, čo sa odobrali za hranice obhajovať čistotu Kristovho učenia. Boli to bratia Štefan z Uhorska a Konrád zo Saska. Na svojej púti za apoštolátom dostali sa až do Urmie, severozápadnej čiastky Perzie. Celý ich život bol tam nepretržitou reťazou námah a nebezpečenstiev. Každý deň znovu a znovu museli sa púšťať do boja s nepriateľskými odpadlíkmi, s osídlami, nastrojenými otvorene alebo úkladné. Lež úspechy, čo i skromné, dodá valy im sily. Z verejných dišpút odchádzali vždy víťazne a vodcom bludárov sa neraz Stalo, že ich vlastné dôkazy a dôvody obrátili františkáni proti nim.
Na nejaký čas utajovaný hnev a nenávisť razom sa prevalily na povrch. Bludári netajili svoj hnev proti bratom. Čoraz otvorenejšie útočili proti nim. Použili všetko, aby ich odstránili. Jed, osídla, úklady, to boly ešte tie najmiernejšie prostriedky pomsty. A nenávisť v srdciach rástla deň čo deň. Bratia cítili blížiacu sa búrku, lež ustúpiť nemohli, to by pokazilo celú ich prácu. Ústup by ich zosmiešnil v očiach pohanov, ba aj v očiach novoobrátených kresťanov. Keď treba, aj obetovaním života chceli dokázať svoju pravdu.
Predpoludním ktoréhosi letného dňa roku 1228 chystali sa bratia františkáni na ohlasovanie slova božieho v susednom meste. Zrazu ich napadol rozzúrený, bludármi nahuckaný dav. Na kolenách privítali sestru smrť. Luza roztrhala ich skoro na kúsky.
Kresťanská krv na červeno sfarbila perzskú zem. Dve biele holubice vzlietly v ústrety slnku.
Ani tu nebola krv mučeníkov preliata nadarmo. Kresťanstvo sa začalo vzmáhať a cez dve storočia mohlo pokojne zasievať semeno Kristovej náuky. Kvitnúce kláštory františkánov a dominikánov v Georgii, Arménii a Perzii mnoho dobra urobily pre tie kraje.
Mor prerušil v XIV. storočí plodnú prácu. Františkáni všetci zahynuli nákazou a z dominikánov ostali iba traja.
(Ján z Piano di Carpino.)
Džingischán umieral. Jeho hordy prerazily už veľký čínsky múr, ktorý cez storočia odolával útokom obyvateľov púšte. Hranice mocnej tatárskej ríše siahaly od Indie po Čierne more. Kamkoľvek prišiel tento obávaný bojovník, všade ostávala v jeho stopách púšť.
Po Džingischánovej smrti jeho synovia podmanili si celú Čínu a zničili západný kalifát. Džingischánov vnuk Batu tiež sa krvavo zapísal do dejín sveta. Ovládol Rusko, vyplienil celé Uhorsko a stál už tesne pred bránami Západu, sťa anjel záhuby a pustošenia.
Západné kresťanstvo sa preberalo. Nepriateľ bol už blízko, muselo sa niečo robiť. Pápež Gregor IX. vyzval 25. mája 1241 civilizované národy ku krížovej výprave proti Tatárom. Ohlasovaním krížovej výpravy poveril mladé rády františkánov a dominikánov. Takto sa dostal Ján z Piano di Carpino, františkán na svoju apoštolskú cestu po Európe.
O niekoľko rokov na žiadosť pápeža Inocenta IV. vydal sa na cestu medzi Mongolov na Ďaleký Východ, s listom a požehnaním pápeža, ako prvý vyslanec katolíckej Cirkvi v srdci Ázie. Odcestoval 16. apríla 1245. Cesta bola unavujúca, keď už ani nespomínané mnohé nebezpečenstvá. Tisíce kilometrov musel prejsť na koni, pomedzi nepriateľské kmene, cez cudzie kraje. Kone odpadávaly cestou únavou, nosiči poutekali, takže napokon ostal sám so spoločníkom Benediktom, rodákom z Poľska. Dni i mesiace plynuly a zdalo sa, že cesta stepami a jednotvárnymi púšťami nebude mať konca. Celých pätnásť mesiacov trvalo, kým sa konečne dostali do Karakorum, sídla Veľkého chána. A ešte šesť týždňov prešlo, než sa dostali pred chána. Chán Kuyuk nie veľmi láskavo ich prijal a na list pápežov, ktorý mu Ján odovzdal, odpovedal dosť hnevlivo. Pravda, ani list sv. Otca neobsahoval samé chvály. Pápež otvorene vytýkal chánovi vraždenie nevinných a pustošenie kesťanských krajín. Na konci listu bola výzva, aby sa chán dal pokrstiť. Dlhá cesta Jána, spojená s toľkými útrapami, bola marná. Cieľ nedosiahla.
A predsa nejaký zisk tu bol. Na žiadosť sv. Otca písal si Ján celou cestou denník. Zaznačil v ňom udalosti, kraje, mestá, zvyky ázijských kmeňov. O tom sa doteraz na Západe nevedelo nič. Cestopis Jánov stal sa neoceniteľným prameňom pre výskum dejín Mongolov, ich zvykov a spôsobu života v dobe Veľkých chánov. Tajomné šero, ktoré doposiaľ zahaľovalo Tatárov, bolo rozptýlené.
Pápež Inocent IV. ocenil zásluhy skromného františkána a po jeho návrate s ciest vymenoval ho za biskupa do Antivari, v Dalmácii.
Verný syn sv. Františka a Matky Cirkvi zomrel 5. augusta 1252.
(Anton de Rosatis.)
Perzskí vládcovia Hulaga a jeho syn Abaka, hoci ostali verní viere svojich predkov, chovali sa voči východným kresťanom priaznivo. Hulaga pri dobytí Bagdadu zastal sa kresťanských obyvateľov mesta. Po obsadení Mezopotámie zaplietli sa Peržania do vojny s egyptským sultánom, v ktorej boli porazení roku 1260. To bola prvá porážka ich vojska a perzský panovník bol nútený hľadať spojenie so západným kresťanstvom.
Syn Hulagov prostredníctvom poslov ponúkol kresťanom na lyonskom sneme spojenectvo. Pápež Gregor X. odpovedal roku 1275 listom, v ktorom oznamoval, že pošlú k Abakovi svojich zástupcov, aby pokračovali v rokovaniach. Bohužiaľ, krátka doba panovania Gregora X. a jeho troch nástupcov, rokovania oddialila a až pápež Mikuláš III. mohol v nich pokračovať. V liste, ktorým oznamoval nové nadviazanie stykov Abakovi, spomína aj františkánov, ktorých hodlá poslať do perzskej ríše.
Onedlho sa už aj vydala prvá skupina františkánov na dlhú, únavnú a dobrodružnú cestu nesmiernymi púšťami, v horúčavách dňa i v hviezdnatých nociach. Prvú skupinu nasledovaly druhé a misijná práca sľubne sa začala rozvíjať.
Roku 1282 zomrel kresťanom naklonený Abaka. Bratia cítili, že nastanú pre nich dni ťažké a plné skúšok. Mali ešte možnosť vrátiť sa nazpät a zachrániť si život, lež neurobili tak.
Mladý brat Abakov Achmed prijal mohamedánske učenie a prerušil všetky styky so Západom. Z náboženských dôvodov spojil sa s egyptským sultánom. Po uzavrení spojeneckej smluvy s Egyptom prvou jeho starosťou bolo vyhladenie kresťanstva v krajine. Dal zrúcať kostoly a kaplnky, podpáliť domy, pozabíjať kresťanov a vykynožiť všetky kresťanské ne-mluvniatka. Brata Aldubranda z Florencie prebodol ktorýsi fanatický pohan, bratovi Antonovi de Rosatis určili však zvláštne múky. V tom boli ozaj majstrami. Anton sa už dávno vzdal nádeje vidieť ešte raz rodnú zem. Poznal náruživoť a pomstychtivosť Peržanov, vášne, podporované teraz aj úradnou mocou.
Tisíce ľudí sa tlačilo na námestí, keď ho vyviedli zo žalára a uprostred námestia pod nádherným stanom sedel sám panovník. Na chvíľu prudkejšie mu zabúchalo srdce, keď videl dve dosky a veľkú pílu. Ale len na chvíľu. Pozrel ešte raz hore na zamračené nebo, sklesol na kolená, vzal do ruky svoj kríž a vrúcne ho pobozkal. Potom, nečakajúc ani na rozkaz, vstúpil medzi dosky. Kat mu sviazal ruky a už sa zarezala píla do dreva nad jeho hlavou. Antonov zrak zablúdil k nebesiam, kde v žiarivom zjavení videl pred sebou prechádzať mučeníkov na čele so Serafínskym Otcom Františkom. Po prepílení hlavy telo sa zrútilo. Katov zmocnila sa zverskosť, krivými nožmi rozkúskovali mučeníka.
O dva roky shodili s trónu Achmeda a na jeho miesto nastúpil syn Abakov Argun. Nový vládca zasa nadviazal styky s Rímom a najväčší misijný pápež Mikuláš IV. poslal do Perzie Jána z Monte Corvino.
V zemi, skropenej mučeníckou krvou, vyrástol nový kvet kresťanstva.
(Bl. Tomáš z Tolentina a spoločníci.)
Vybral sa na misijnú cestu roku 1290. Keď opúšťal Európu, azda ešte nemyslel, že onedlho bude ovenčený palmou mučeníctva.
Svoju prácu začal v Arménii medzi kresťanmi a pokúšal sa ohlasovať Krista aj medzi neveriacimi Jeho apoštolát bol korunovaný úspechom a dostávalo sa mu aj iných úloh. Niekoľko razy sa odobral do Európy s diplomatickým poslaním.
S troma spoločníkmi, Jakubom z Padovy, Petrom zo Sieny a Demetriom rozhodol sa ísť do krajiny svojich túžob, do Číny. Plní oduševnenia nasadli na loď, ktorá ich mala zaviesť do zeme ich misijnej práce. Pri Bombaj dostala sa loď do búrky a už sa zdalo, že niet pre ňu záchrany. No predsa sa im podarilo vylodiť na ostrove Salsette. A tu sa začala ich krátka ale slávna púť za mučeníckou palmou. Divokí Saracéni obkľúčili poškodenú loď a do rehoľného rúcha oblečených vierozvestov ihneď poviazali a odvliekli do hlavného mesta ostrova, do Thany.
Na otázku, akého sú vyznania, smelo a.otvorene vyznali svoje kresťanstvo. A neostali len pri tom. V ohnivých kázňach dokazovali falošnosť mohamedánskej viery a pravosť viery kresťanskej. Saracéni boli z počiatku začudovaní nad toľkou odvahou týchto utrápených trosečníkov. Potom však vyniesli nad nimi ortiel smrti. Vo väzení pokúšali sa viac ráz priviesť ich k zapreniu Krista, lež márne.
9. apríla 1321 nad nepokojným morom začínalo svitať. V žalári celú noc nespali. Modlili sa a čakali na okamih, ktorý im prinesie mučenícku palmu. Nad ránom ešte raz oľutovali svoje hriechy, dali si rozhrešenie a Tomáš ich ešte povzbudil niekoľkými slovami, poukazom na rajskú blaženosť, ktorej sa im malo onedlho dostať.
Obyvateľstvo ostrova shromaždilo sa už a čakalo natlačené v hustých radoch. Konečne nadišiel čas popravy. Dvaja bratia boli upálení na hranici, jedného obesili, keď mu ešte za živa vyrvali srdce z hrude, a Tomáš s úsmevom na tvári sklonil hlavu pod meč kata. Bolo po krvavom divadle. Ľudia sa rozchádzali ticho, nechápali toto hrdinstvo, ale predsa sa ich dotklo.
Nebo bolo zasa bohatšie o štyroch mučeníkov a rád sv. Františka zapísal mená nových štyroch hrdinov do nekrológu. Neskôr sa na tom istom ostrove zastavil neúnavný misionár-františkán Odorik z Pordenone, ktorý previezol mŕtvoly mučeníkov do Zaitunu, kde ich uložil na večný odpočinok v kostole františkánov.
Roku 1894 vyhlásil pápež Lev XIII. Tomáša z Tolentina za blahoslaveného.
(Ján z Monte Corvino.)
Dvadsaťšesť pápežských listov niesol so sebou, keď sa vydal roku 1289 na ďalekú cestu ako splnomocnenec pápežov. Tie listy, adresované viacerým arcibiskupom, biskupom a panovníkom Východu, poodovzdával cestou a potom pokračoval vo svojej púti k Veľkému chánovi Mongolov v Číne. Dlhá cesta, pre rozličné cestovné ťažkosti, trvala celých päť rokov. Samotná cesta po mori okolo oboch Indií trvala dva roky. Nevysloviteľné trápenia, núdzu a neustále nebezpečenstvá musel prežívať, kým konečne po piatich rokoch, v prvej polovici roku 1294 dorazil do sídla mongolských vládcov, do Kambaliku.
Ján z Monte Corvino bol prvý misionár, ktorý vstúpil na pôdu Katay, ako sa vtedy menovala severná Čína. Veľký chán Kubilai, ktorému pápež posielal list, bol jedným z najslávnejších mongolských panovníkov. Železnou rukou ovládal Čínu a Tibet, lež ma rozdiel od iných vládcov usiloval sa povzniesť život podmanených národov. Medzi Číňanmi, zdivočelými vojnou, znovu zaviedol staré náboženské
Obrady a choval sa shovievavo aj voči kresťanom. Skvele vedel zachádzať s ľuďmi a každé náboženstvo bolo presvedčené, že panovník stojí na jeho strane.
Tomuto chánovi niesol pápežov list Ján z Monte Corvino. Avšak chán Kubilai zomrel niekoľko týždňov pred príchodom Jána, a na trón nastúpil jeho vnuk Timur. Ján hneď po príchode vybral sa k Timurovi, ktorý ho prijal s veľkou úctou. S radosťou prevzal pápežov list, v ktorom sv. Otec ďakuje chánovi za shovievavosť voči kresťanom, ponúka mu sv. krst a prosí o láskavé prijatie pápežského vyslanca.
Ján z Monte Corvino dostal úplnú slobodu a dal sa oduševnene do práce. V 47. roku života osvojil si mongolskú reč a natoľko si získal duše, že o krátku dobu mohol už pomýšľať na stavbu kostola. Bludárski nestoriáni všemožne a usilovali prekaziť mu plány. Udávali ho, osočovali, žiadali jeho smrť, lež márne. Roku 1294 až 1305 prijal do lona Cirkvi viac ako 6000 pohanov a bludárov. Keď si uvážime, že do roku 1303 pracoval úplne sám medzi miliónmi pohanov, bez každého spojenia s civilizovanou Europou, musíme sa skloniť v úcte pred gigantickou námahou horlivého misionára.
Štyridsiatich chlapcov naučil spievať bohoslužobné piesne a takto dodal obradom v kostole veľkoleposti. Sám chán rád počúval pekný spev chlapcov a obdivoval zručnosť pri bohoslužbách. Kostol bol postavený práve naproti palácu chána a tak chrámový spev a modlitby bolo počuť až do paláca. Ján preložil do mongolskej reči celý Nový zákon. Voľne sa mohol pohybovať po dvore chána a ako vyslancovi pápeža náležalo mu všade čestné miesto.
Pápežská kúria skoro dvadsať rokov nemala nijakej zprávy o Jánovi z Monte Corvino a všeobecne sa myslelo, že niekde zahynul. Zatiaľ sa vystriedali traja pápeži a až za panovania Klementa V. prebehla Talianskom a južným Francúzskom nečakaná a prekvapujúca zvesť, že Ján z Monte Corvino žije, že vedie rozsiahlu misiu v Kambaliku a že prosí o výpomoc, lebo už sám na prácu nestačí. Zpráva oduševnila františkánov i dominikánov. Ihneď sa vydala na cestu skupina rehoľníkov z dominikánskeho rádu, ovládajúcich okrem latinčiny a gréčtiny aj mongolský jazyk. Zvolili si cestu pevninou, lež na Krymskom poloostrove ostali trčať pre vojnu. Podobne pochodila aj skupina františkánov.
List Jánov dostal sa roku 1306 do rúk Tomáša z Tolentina, ktorý vtedy pracoval na obrátení nestoriánov v Perzii. Tomáš sa rozhodol list osobne zaniesť pápežovi. Na pápežskom dvore tak výrečne a ohnivo ocenil význam Jánov, že pápež ihneď poveril hlavného predstaveného rádu sv. Františka vybrať siedmich kňazov.františkánov, ktorých vysvätili za biskupov. Títo odišli na Ďaleký Východ s.príkazom vysvätiť za biskupa aj Jána z Monte Corvino a odovzdať mu arcibiskupské pallium. Týmto sa stal Ján patriarchom Východu.
Na cestu vydali sa iba šiesti biskupi františkáni, siedmy pre chorobu musel sa cesty vzdať. V Indii nezdravé podnebie zničilo životy ďalších troch biskupov, takže do Kambaliku došli roku 1309 len traja. 60-ročného Jána vysvätili za biskupa. Ešte dvadsať rokov pracoval oduševnený starec na vinici Pána. Svoju rodnú zem viac už nevidel. 81-ročný zomrel prvý arcibiskup Číny a zpráva o jeho smrti rozniesla sa bleskurýchle po mestách a dedinách veľkej ríše.
Kresťania i pohania rovnako smútili za ním.
(Bl. Odorik z Pordenone.)
Rok 1314 značí začiatok jeho potuliek. Od tej doby, sťa by hnaný neviditeľným ohňom, stále bol na cestách. Aj pri dnešných cestovných prostriedkoch bolo by únavné prekonať diaľky, aké prešiel bl. Odorik.
Z Padovy odobral sa do Arménska, lež dlho tam neostal. Cítil, že Boh mu určil iné územie pre prácu. Poháňaný vnútorným ohňom zašiel do Perzie, kde celých osem rokov pracoval na misijnom poli. Úsilie nebolo marné, ale ani výsledky neboly príliš ohromujúce. Po ôsmich rokoch tulácky duch hnal ho zasa v iné kraje.
Nasadol na loď v Ormuze, cestou sa zastavil v meste Thana. Bol smelý, keď sa odvážil do brlohu dravca. Len nedávno zahynul tu mučeníckou smrťou Tomáš z Tolentina so svojimi spoločníkmi. Odorik si zaumienil zachrániť ich telesné pozostatky. Múdrosť a odvaha boly korunované úspechom. Odorik našiel relikvie bratov, odviezol ich do Zaitunu a tam sa postaral o ich slávnostné pochovanie.
Potom znovu ho vidíme na cestách. Prešiel Kranganuru, Ceylon, Madras, Javu, cez Borneo dostal sa do čínskeho Kantónu, poprechádzal všetky čínske prístavy, až napokon zablúdil do Kambaliku (dnešný Peking) , kde účinkoval Ján z Monte Corvino. Môžeme si predstaviť stretnutie oboch veľkých misionárov. Aká radosť zaplavila ich srdcia. Ján z Monte Corvino dostal pomocníka, ktorý s oduševnením badal krásnu prácu Jánovu. Tri roky ostal Odorik v Kambaliku a výdatne pomáhal v apoštolskej práci. Zdalo sa, že si už teraz chce oddýchnuť po mnohých dobrodružstvách a dlhých cestách. Mal 40 rokov.
No viac ako tri roky nevydržal. Vnútorná nutnosť hnala ho ďalej. Rozlúčil sa s Jánom a išiel znovu do neznáma. Po cestách, o akých si moderný človek nevie ani len predstavu urobiť, chodil pešo, š palicou v ruke a jednoduchou kapsou na pleci. Prešiel povedľa čínskeho múru. Diaľky ho tiahly. Chcel zaniesť Krista tam, kde o ňom ešte nepočuli. Oheň apoštolátu dával silu údom, občerstvoval neraz na smrť unavené telo. Cestou ošedivel úplne a dlhé vlasy a brada skoro celkom mu zakrývaly tvár. Prvý z Europanov zastal na hraniciach tibetskej plošiny. Noha bieleho ešte nevstúpila tam, kde stojí teraz tento bosý františkán v ošúchanom habite. Neváhal ani chvíľku, dal sa na púť severným Tibetom. Sťa by neviditeľná sila držala nad ním ochrannú ruku, nestalo sa mu nič. Bystrým zrakom pozoroval všetko okolo seba a uschoval v pamäti.
Po prejdení severného Tibetu vrátil sa znovu na svoje osemročné pôsobisko do Perzie, odkiaľ prešiel potom do Arménska. V meste Udine si trochu oddýchol a prestávku v cestovaní využil na nadiktovanie jedného z najdôležitejších cestopisov zo stredoveku. Dal opísať aj hrdinskú smrť Tomáša z Tolentina a jeho spoločníkov, ktorá by bola bez neho upadla v zabudnutie. Odorik prvý prináša do Európy zprávy o Číne, o akých tu dovtedy nik nechyroval. Podáva vo svojom cestopise etnografické a kultúrne dáta veľkej ceny. Prvý z Europanov píše o čínskych zvykoch, o znetvorených nohách žien, o dlhých nechtoch mandarínov ap.
Chystal sa prejsť do Avignonu k pápežovi, aby si vyžiadal nových misionárov. Vedel, že bez mladších síl misie, čo ako prekvitajúce, nezachráni a nezväčší. Ponáhľal sa na pápežský dvor, ale cestou v Pise ťažko ochorel. Keďže nemohol pokračovať v ceste, rýchle sa vrátil nazpät do Udiny, kde roku 1331 zomrel.
Benedikt XIV. zaradil neúnavného misionára roku 1755 medzi blahoslavených.
(Bratia Monaldus, Anton a František.)
Po odstránení krvavého panovníka Achmeda, nastúpil na perzský trón Abakov syn Argun (1284 až 1291). Podľa príkladu svojho otca usiloval sa aj on nadviazať styky so Západom a za jeho vlády nastaly kresťanom lepšie časy. Veľký misijný pápež Mikuláš IV. na znak priazne poslal k mladému vládcovi roku 1289 Jána z Monte Corvino.
Roku 1291 vydaly sa na cestu do Argumovho kráľovstva nové skupiny františkánskych misionárov. Sotva vykročily z Talianska, došla smutná zpráva, že Argun zomrel. Misionári aj tak pokračovali v ceste na dvor perzského vládcu. Argunov brat Kaihatu, ktorý nastúpil na trón, zachoval priazeň ku kresťanom a za jeho vlády začalo sa kresťanstvo sľubne rozvíjať. O štyri roky neskôr sedel už na tróne Baydu, ktorý tiež pokračoval v línii svojich predchodcov. Ba venoval kresťanom toľko pozornosti, že upadol u mohamedánov do nenávisti. Vo svojej zlosti vyznavači Alaha zašli tak ďaleko, že po štyroch mesiacoch vládcu zavraždili a na jeho miesto posadili Argunovho syna Gazu.
Bohužiaľ, Gaza sa v ničom nepodal na otca. Za svoje povýšenie na trón ďakoval mohamedánom, nuž musel sa podľa toho aj riadiť. Nastalo krvavé prenasledovanie kresťanov. Mnoho kostolov a kláštorov zrúcali, podpálili, veriacich v Krista pochytali a mnohých popravili. Čoskoro ovládol izlam celú Perziu. Kde-tu sa kresťania predsa len udržali. Hoci Gaza neskôr z politických dôvodov svoje protikresťanské nariadenia odvolal, misie boly poškodené.
Za jeho nástupcu Kodabendaha sa nič nezmenilo. Nepostavil sa verejne proti kresťanom, ale ani ich nebránil. Za jeho vlády viac františkánov podstúpilo mučenícku smrť.
V prvých marcových dňoch roku 1314 kadi mesta Erzingjanu zakázal františkánom ohlasovať ľudu slovo Božie. Synovia sv. Františka, ktorí každý deň shromažďovali okolo seba zástupy a poučovali ich priamo na námestí, prirodzene neposlúchli. Badali, že práve kadiho zákaz láka ešte viac ľudí a že ich počúvajú horlivejšie. Istotne pôsobila tu aj okolnosť, že ľudia boli zvedaví, ako dlho sa odvážia františkáni kázať napriek prísnemu zákazu. Išlo tu o záchranu doterajších výsledkov práce, to bratia vedeli. Keby teraz ustúpili, rozpadlo by sa všetko, čo získali. Cítili, že im ide o hlavu, ale kázali ďalej.
Kadi hneď druhého dňa vyniesol nad neposlušnými františkánmi ortiel smrti. Rozsudok hneď aj previedli. Chytili bratov a vliekli ich na námestie. Tam, kde denne ohlasovali Krista, tam mali podať aj dôkaz svojej viery. Dav, ktorý azda ešte včera ticho počúval slová kazateľov, dnes im reval na smrť. Diví mohamedáni vrhli sa na bratov a mečami ich povraždili. Mŕtvoly nechali štyri dni ležať v prachu na výstrahu kresťanom.
Krv františkánov nebola však márna. Ak neberieme do ohľadu menšie prenasledovania, cez celé storočie prekvitaly misie v Perzii, v zemi skropenej krvou toľkých františkánov.
(Bl. Rajmund Lullus.)
Už roku 1291 pracoval na rozšírení kresťanstva v Tunise. Mimoriadna tvorčia sila, priam fanatická horlivosť naplňovaly tohto františkánskeho terciára. Vybral si jednu z najťažších úloh, boj s izlamom a pustil sa do neho v krajine, kde mohamedánstvo bolo azda najväčšmi zakorenené.
Predtým bol veselým a radovánky zháňajúcim rytierom, vlastníkom veľkých majetkov. Keď sa ho však dotkla milosť Božia, ihneď zanechal svet a všetky svoje schopnosti využil pre Krista. Neľakal sa ťažkostí, nebál sa nebezpečenstiev.
Keď porozdával celý svoj majetok, utiahol sa do samoty. V tichosti a oddialení od ľudí hľadal Boha, a našiel ho. Dlhých deväť rokov prežil v samote a pripravoval sa na svoje budúce poslanie, ktoré sa pomaly jasne rysovalo pred ním. Okrem modlitieb a rozjímaní študoval aj teológiu a arabčinu. Na ostrove Majorka založil kolégium, v ktorom 13 františkánov sústavne pripravoval na misijnú prácu medzi mohamedánmi. Celých deväť rokov trvala príprava. Rajmund okrem vyučovania písal knihy na obranu viery a učebnice, podľa ktorých sa mali pripravovať ďalší misionári.
Po dôkladnej príprave vydal sa na cestu, aby svojim misijným ideám získal podporu kompetentných kruhov. Často sa obrátil na pápežskom dvore a zúčastnil sa zasadaní cirkevného snemu vo Vienne, kde sa mu podarilo vymôcť zriadenie vyučovania hebrejčiny, gréčtiny, chaldejčiny a arabčiny na univerzitách v Bologni, Oxforde, Paríži a na Salamanke.
Posledné roky pred mučeníckou smrťou bol jeho život neustálym cestovaním. Organizoval pomoc a podporu pre Sv. zem a misie na dvoroch panovníckych, pochodil kraje stredného Východu a tri razy navštívil Severnú Afriku. Všade sa usiloval šíriť vieru v Krista. Fanatickí mohamedáni neváhali použiť ani najpodlejších prostriedkov, aby sa ho zbavili.
Pri svojej tretej návšteve v Afrike dňa 29. júna 1316 kázal pred veľkým zástupom ľudu. Cítil nepriateľov okolo seba a predsa sa odvážil kázať. Kázal oduševnene o viere v Krista a dokazoval pochybnosť mohamedánstva. Svoju kázeň nedokončil. Kamene vyhasily jeho život. Zakladateľ prvých misijných škôl, spisovateľov, po ktorom ostalo na 300 spisov, neúnavný misionár prelial svoju krv za Krista.
(Bl. Gentilis z Mantiliky.)
Na Alverne sa pripravoval na svoje životné poslanie. Mal pred sebou krásny kňazský plodný život, lež ani ťažkosti v ňom chýbať nebudú. S výšin františkánskej Kalvárie sostúpil dolu, aby sa ujal svojej roboty. Ako rehoľník žiaril svätosťou, ako človek patril medzi najspoločenskejších ľudí. Na Alverne osvojil si nielen skromnosť a veselosť sv. Františka, ale aj túžbu zachraňovať ľudské duše. Táto túžba rástla v ňom so dňa na deň, až raz prerazila na povrch.
S dovolením predstavených odobral sa do Perzie. Večný ideál františkánskych duší: ohlasovať v nedoziernych diaľkach neznámym ľuďom pravdy ukrižovaného Krista, horel aj v ňom.
Hneď na začiatku narazil na ťažkosť, na ktorú nerátal. Vážne sa venoval štúdiu perzskej reči, lež nevládal osvojiť si ju. Táto nečakaná prekážka ho celkom zronila. Zúfalý a skormútený vydal sa na zpiatočnú cestu domov. Zázračné zjavy na ceste ho však pohly vrátiť sa zasa do Perzie. Badal v nich prianie Božie, a keď ho Boh volá zpät, dá mu zaiste i pomoc, aby mohol ohlasovať Krista. A skutočne. Boh odmenil jeho túžbu a poslušnosť darom rečí. Nesčíselnými zázrakmi napomáhaný pokrstil do 10.000 Peržanov. Bol obdarený aj prorockými schopnosťami, takže určite a jasne predpovedal skúšky, ktoré čakajú jeho i kresťanstvo.
Bol jedným z najúspešnejších vierozvestov v Perzii. Keby bol získal iba niekoľko duší, azda by si ho mohamedáni ani neboli všimli. Takto však vzbudil zúrivosť Saracénov.
Obžalovali ho, že podvodným spôsobom, sľubmi, nahováraním, ba dokonca aj vyhrážkami donucuje mohamedánov prijať kresťanstvo. Aké smiešne! Ako by mohol bezbranný, chudobný františkán prinútiť niekoho prijať takú nenávidenú vieru?
Výsledky misionárskej práce Gentilisa vzbudily hnev mohamedánskej vrchnosti. Keď sa dozvedeli, že už tisíce ľudí prijalo vieru v cudzieho Boha, ich rozhorčenie nemalo konca. Hneď dali Gentilisa chytiť a uväzniť.
Františkán ani tak nedbal o svoje utrpenie, viacej ho ťažila starosť, čo bude teraz s veriacimi. Nerozbehnú sa ako naplašené stádo? Chcel ich aspoň svojím príkladom povzbudiť, svojím hrdinským chovaním vliať im do sŕdc odvahu. Riadny sudcovský rozsudok nebol vynesený. Je nepriateľom mohamedánskej viery, zaslúži si smrť! Popravu musia však previesť čo najslávnostnejšie, aby načisto prešla každému chuť stať sa kresťanom. Bolo to roku 1340, pod belasým nebom Perzie, v tôni štíhlych minaretov, na vrcholku ktorých jagal sa zlatý polmesiac. Gentilisa zavesili za ruky a meč katov rozťal mu hlavu napoly.
Nebol posledný v rade mučeníkov Perzie. Prichádzali za ním noví a noví františkáni a nejeden z nich krvou spečatil svoju lásku ku Kristovi.
Pre mnohé zázraky vyhlásil pápež Pius VI. Gentilisa za blahoslaveného.
(Bl. Ján z Cetiny a Peter de Dueňas.)
Španielske víťazstvá čoraz väčšie územia získavaly od mohamedánskych Maurov. Aragónsky kráľ Jakub I. pozval dominikánov a františkánov, aby medzi Maurami šírili vieru. Roku 1242 nariadil, že všetci Židia a mohamedáni na dobytých územiach musia sa zúčastniť na kázniach. Kto by sa zdráhal, toho úrady donútia. Naopak, kde ešte vládli Maurovia, tam bolo pod trestom smrti zakázané šíriť evanjeliovú náuku.
Ján z Cetiny za mladi bol vojakom. Neskôr Božia milosť dotkla sa jeho duše. Utiahol sa do samoty, kde žil niekoľko rokov. Túžba po väčšej dokonalosti priviedla ho do rádu sv. Františka. Po vysviacke za kňaza vybral sa do Ríma, aby si od samej Sv. stolice vyprosil dovolenie ísť ohlasovať evanjelium Saracénom.
Podobná túžba hnala medzi pohanov aj brata Petra. Pompu a nádheru kráľovského dvora zamenil, za prostý život podľa vzoru sv. Františka.
Išli spolu smerom na Granadu. Cestou cez španielske kraje nekázali, sbierali sily na prácu medzi pohanmi. Vedeli, že ich čaká ťažká práca a kraje, cez ktoré práve prechádzajú, azda už viac neuvidia.
S domovom sa rozlúčili navždy. Pri takej rozlúčke pocíti človek najviac, čo ho k domovu viaže. Treba však potrhať putá, spájajúce duševne s rodinou, známymi. Pri takej rozlúčke vrátia sa ešte raz chvíle bezstarostného detstva na myseľ, aby potom zapadly navždy do hmly zabudnutia.
Obaja františkáni kráčali svojou cestou bez obzerania sa. Misijný oheň, ktorý horel vo sv. Pavlovi a ktorý postavil sv. Františka pred saracénskeho sultána, rozpaľoval aj ich srdcia. V Granade bez meškania začali kázať. Ich cieľ bol získať ľud mesta pre Krista a vytrieť zo zŕdc Mohameda. Smelo a nebojácne stáli tam pred zástupom, ktorého sa čoskoro zmocnila zúrivosť. Už po prvej kázni ich chytili a uvrhli do žalára. Použili všetky prostriedky, aby vierozvestov priviedli k zrade. Sľubovali, lichotili, vyhrážali sa im. No misionári boli pevní, radšej chceli obetovať život, než zradiť Krista.
Sľuby a vyhrážky nezlomily bratov, ani sám kráľ nepochodil, keď sa ich usiloval prehovoriť. Nahnevaný dal si ich priviesť do paláca a plný zúrivosti sám sa stal ich katom: vlastnoručne im postínal hlavy pred udivenými služobníkmi. Telesné pozostatky mučeníkov vláčili mestom, kým ich kresťania potajomky nepochovali.
Oboch si ctíme medzi blahoslavenými.
(Bl. Mikuláš Tavelič.)
Bol potomkom vznešenej dalmatskej rodiny. Do rádu sv. Františka vstúpil ešte mladý a už v prvých rokoch skvel sa čnosťami, ktoré mu neskôr pripravily palmu mučeníctva.
Zpočiatku pracoval v Bosne. Veľa nepríjemnosti mu narobili patarénski odpadlíci, proti ktorým odhodlane bojoval dvanásť rokov a mnohých z nich priviedol nazpät do lodičky sv. Petra.
Táto práca mu však nestačila. Neuhasiteľný plameň túžby, ešte viac urobiť pre Krista, horel v ňom neustále. Túžil po miestach, kde by mohol za vec Kristovu aj krv preliať. Znovu a znovu prosil svojich predstavených, aby ho pustili do Sv. zeme medzi mohamedánov. Konečne dovolenie dosiahol. Predstavení vedeli o túžbe Mikuláša a boli presvedčení, že aj tam vykoná veľa na poli misijnom.
V tých časoch postavenie františkánov vo Sv. zemi bolo ťažké. Palestínu ovládli egyptskí sultáni, ktorí vo svojom fanatizme použili všetky prostriedky na vyničenie kresťanov. I za najmenšie platili veriaci krvou. Františkáni v tej hroznej víchrici boli úplne bezmocní. Nenašiel sa nik, čo by sa ich zastal, boli vydaní napospas zbesilosti sultánov i ľudu.
Mikuláš hneď po príchode do Sv. zeme pustil sa do štúdia arabskej reči, aby čím skôr mohol začať svoj apoštolát. Bol skalopevne presvedčený, že sa mu podarí získať mohamedánov pre Krista a presvedčiť ich o neudržateľnosti Mohamedovej náuky. Apoštolský oheň horel v ňom. 14. novembra 1391 vošiel do mešity Omara v Jeruzaleme a mal tam oduševnenú kázeň. Zlosť mohamedánov sa nedá ani opísať. Ihneď ho vyvliekli z mešity a natĺkli palicami. Polomŕtveho františkána vrhli do žalára, kde ho vyvesili za ruky. To im však nestačilo. Chceli jeho krv. Z chrbta vyveseného stiahli kožu a potom ho omdletého shodili na zem. Tri dni a tri noci ležal bez pomoci, nedali mu jesť ani piť. Utýraný a vyčerpaný Mikuláš však nestrácal ducha. Vedel prečo trpí a bol odhodlaný všetko ticho, bez ponosy znášať.
Palmu mučeníctva mal pripravenú. Zmučeného postavili na nohy a viedli na námestie, kde čakal už krvilačný dav. Bol vydaný napospas luzy, ktorá palicami a mečami dobila bezmocnú obeť. Mŕtvolu rozkúskovali a spálili.
Nebol prvým ani posledným mučeníkom v tej zemi, ktorá kedysi vpila krv Božského Majstra. Svojou smrťou neurobil nič iné, iba nasledoval Ukrižovaného.
Pápež Lev XIII. vyhlásil ho za blahoslaveného.
(Brat Albert zo Sarteana.)
Slávnou kapitolou františkánskych dejín sú misie v Abesínsku. Dlhý rad apoštolských mužov, ktorí poslúchli volanie pápežov a zasvätili svoje sily obráteniu tejto čiastky Afriky, stojí pred nami.
V polovici XV. storočia vzniká úsilie sjednotiť abesínskych rozkolníkov s Rímom. A pápež Eugen IV., ktorému zvlášť ležalo na srdci toto sjednotenie, použil na to zväčša františkánov.
28. augusta 1439 zapojil sa do tejto práce Albert zo Sarteana, krajan sv. Bernardína Sienského. Vo Florencii počúval prednášky Guariniho a kaďže si chcel osvojiť gréčtinu, ako 37-ročný dal sa zapísať do Guarinovej školy vo Verone. Tu sa stretol so sv. Bernardínom a stal sa učeníkom veľkého kazateľa františkánskeho. Aj Albert bol obratným rečníkom, podkutým i vedecky a používal všeobecnú vážnosť, až na dvoch troch čudákov humanistov.
V roku 1439 vymenoval pápež Alberta za komisára Indie, Abesínska, Egypta a Jeruzalema. Najväčšia úloha, ktorá mu bola sverená, bolo pozvanie abesínskych cirkevných hodnostárov na cirkevný snem, kde by sa s nimi prerokovaly sporné otázky. Albert sa ihneď dal do práce. Odišiel do Egypta, kde sa mu podarilo svojou výrečnosťou pohnúť patriarchu koptov Jána, že prisľúbil svoju účasť na sneme. Po tomto úspechu chcel Albert pokračovať v ceste, lež do Abesínska sa nedostal. Egypstký sultán Djaq-maq, ktorý žil v nepriateľstve s abesínskym cisárom, nechcel prepustiť pápežovho vyslanca cez svoje územie. Albert odišiel so zástupcami koptského patriarchu do Talianska, prikázal však svojmu spoločníkovi Tomášovi, aby sa pokúsil dostať do Abesínska inou cestou.
Brat Tomáš s inými troma františkánmi vydal sa na dlhú a neistú cestu. Tri razy sa dostali do žalára. Prvý a druhý raz vyviazli pomerne šťastlivo, tretí raz však boli nútení prežiť v žalári niekoľko mesiacov uprostred strádania a útrap. Jeden z nich v žalári zomrel. Keď sa napokon roku 1443 vyslobodili, nevládali pokračovať v ceste, a tak listy pápeža abesínskemu cisárovi doručili iní, nie farntiškáni.
Keď sa konečne Albertovi zo Sarteana podarilo nadviazať styky s Abesínskom, chýlil sa už jeho život ku koncu. Po dlhých vandrovkách morom i púšťami, po skončení svojho poslania, tiahol v slávnostnom sprievode spolu so zástupcami jakobítov a Abesínska. Zrazu pred Cortonou stretol sa nečakane so svojím učiteľom sv. Bernardínom, ktorý sa niesol na oslíkovi. Keď sa nádherný sprievod priblížil, postavil Bernardín oslíka krížom cez cestu a privolal Albertovi: „Pamätaj na smrť!" To bolo ich posledné stretnutie.
Albert aj v rúchu pápežského legáta ostal prostým františkánom, ktorého jediným cieľom bola práca na sjednotení.
(Bl. Tomáš z Florencie a spoločníci.)
Albert zo Sarteana v sprievode kopstkých biskupov odišiel do Ríma, prikázal však bratovi Tomášovi, aby sa pokúsil nejako dostať do Abesínska. Najkratšia a najjednoduchšia cesta bola cez územie, spravované egypstkým sultánom, lež sultán prechod tadiaľ nepovolil. Rozhodli sa preto cestovať cez Malú Áziu, Mezopotámiu, Perzský záliv a Arabské more. Po rozlúčke s Albertom ihneď sa vydali na cestu.
Išli peši, bez peňazí, celkom tak, ako to kázal sv. František. Cesta bola neistá, plná nebezpečenstiev. V záludných pralesoch číhaly dravce, na rovinách zasa kruté pohanské kmene. Keď si uvážime, čo to značí ísť bez peňazí, bez zbraní, bez ochrany po úplne neznámych cestách, cez krajiny, kde ľud hovorí cudzou rečou a je plný nepriateľstva voči cudzincom, môžeme si utvoriť aký-taký obraz o hrdinstve tých mužov. Vedeli len toľko, ktorými krajinami im načim prejsť, aby dorazili na dvor abesínskeho cisára. Istotne, aj oni počítali so všetkým. Lež misijný duch, ktorý ich spaľoval, nepozná ťažkosti, nebezpečenstiev, nebojí sa smrti. Keď odchádzali z.domova na misie, dali im do ruky kríž a Ukrižovaný im bol posilou i nádejou.
Hoci pomaly, predsa len napredovali. Blízko Carihradu dostali sa do zajatia, lež talianski obchodníci ich vyslobodili. S veselou mysľou pokračovali v ceste, hoci obchodníci usilovali sa ich prehovoriť na návrat. Nedošli ďaleko, chytili ich znova. Aj teraz sa im podarilo vyviaznuť pomocou tých istých obchodníkov. No, domov sa nevrátili.
Po dlhej a únavnej ceste dosiahli hranice Abesínska, ale skôr, než ich prekročili, znovu upadli do zajatia. A teraz sa začalo to najťažšie utrpenie. Bez hocakého súdu hodili františkánov do hlbokej vyschnutej studne a nechali ich bez akejkoľvek pomoci. Dvadsať dní nedostali kúska chleba. Hrozný hlad a smäd ich trápil. Už-už sa chystali na smrť, keď nejaká dobrá duša shodila im smidku chleba, namočeného vo vode. To sa opakovalo každý deň cez tri mesiace, ktoré museli prežiť pod zemou, vydaní napospas nepriazni počasia.
Zpráva o ich zajatí dostala sa až do Ríma a pápež Eugen ich za veľké peniaze vykúpil. Tak sa konečne dostali roku 1443 na slobodu. Prežité utrpenia však nechaly na nich svoje stopy. Nevydržali už dlho, a po návrate do Talianska, jeden po druhom pomreli.
Pápež Klement X. vyhlásil Tomáša za blahoslaveného.
(Sv. Jakub z Marchie.)
Chcel byť kartuziánom, ale stal sa františkánom. Jeho rehoľný život začal v znamení prísnosti. Pôsty, bičovanie a umŕtvovanie boly by azda predčasne zničily jeho sily, keby nebol zasiahol sv. Bernardín.
Roku 1432 vymenoval pápež Jakuba za vikára Bosny. Dvadsaťpäť rokóv neúnavne pracoval za Krista a Cirkev. Prešiel Bosnu, Albánsko, Hercegovinu, dnešnú Juhosláviu a Maďarsko. Prácu františkánov na týchto územiach ocenil aj pápež Eugen IV., ktorý sa vyslovil, že vikariáty Bosny sú záchranou Cirkvi a pravej viery; a pápežský legát Tomáš napísal roku 1451 sv. Jánovi Kapistránskemu: „Odpadlíci a kacíri miznú pred bratmi ako vosk pri ohni. Keby sme mali toľko bratov, že by sme stačili obsadiť hlavné mestá krajiny, všetci odpadlíci a kacíri by zmizli."
Jakub odhodlane sa pustil do boja s husitmi, bogomilmi a manichejcami. Veľké množstvá poslucháčov sa shromažďovaly okolo neho a uctievali si ho rovnako prostí ľudia i panovníci. Mnohí sa obracali naňho s prosbou o radu v ťažkých veciach. Sektárov, nazvaných fraticelli, úplne zlikvidoval. Ohlasoval i krížovú výpravu proti Turkom.
Vo františkánskom ráde patril medzi zástancov obnovy uvoľnenej disciplíny. Spolu so sv. Bernardínom Sienským, sv. Jánom Kapistránskym a Albertom zo Sarteana previedli ďalekosiahle reformy, ktorými sa podarilo rád znovu upevniť a zabezpečiť mu miesto, ktoré mu prislúchalo.
Peši pochodil celé Taliansko, Maďarsko a Balkán, všade prinášal svetlo viery a na tisíce kacírov priviedol zpät do Cirkvi. Slávny historik františkánsky Wadding prináša vo svojom diele listy maďarských a sedmohradských biskupov, ktorí sa pochvalne vyslovujú o účinkovaní bl. Jakuba.
Ako pápežský legát bez peňazí a bez palice, v prostých sandáloch prešiel Európu od Škandinávie po Illyriu (Chorvátsko). Zomrel v Neapoli roku 1476, mal 85 rokov. Výsledky jeho práce javia sa na všetkých stranách. Kacírstvo po Európe vymiera a moc Turkov je už nalomená. Jednoduchá truhla zakrýva pozostatky toho, ktorý si zaslúžil titul: Kladivo bludárov.
Pápež Benedikt XIII. vyhlásil ho po monhých zázrakoch za svätého.
(Brat Ján Perez.)
V objavení Nového sveta neodškriepiteľnú zásluhu majú dvaja františkáni. Mohli by sme povedať, že bez ich hmotnej a morálnej pomoci Kolumbus by nikdy nebol dosiahol svoj cieľ.
Kolumbus, ktorý bol ináč františkánskym terciárom, často zavítal do kláštora Bratov menších v Rabide. Hoci svet sa posmieval fantastickým plánom Janovčana, tu v kláštore našiel porozumenie. Brat Anton, známy hvezdár, potvrdil všetky jeho výpočty, rozptýlil všetky pochybnosti a naplnil srdce Kolumbovo dôverou. Ján Perez bol spovedníkom objaviteľa, ktorého poznal skrz-naskrz. Vedel o jeho pevnej vôli a vedel i o utrpeniach, ktoré musel podstúpiť. Kolumbus našiel v Jánovi pomocníka, ku ktorému sa vždy mohol utiekať v ťažkostiach a ktorý mu vymohol vypočutie na dvore kráľovnej Izabely.
Po audiencii u kráľovnej začaly prípravy na cestu Nové a nové ťažkosti sa vyskytovaly, ale Ján bol vždy ochotný pomáhať svojmu chránencovi. Štátna správa sa postarala aj o to, aby výprava vzala so sebou vierozvestov. Ani jedna loď nesmela byť bez kňaza misionára. Sám. Kolumbus považoval za svoje poslanie hlásať Krista v Novom svete. Toto oznámil pri rozlúčke aj kráľovi a kráľovnej.
Keď sa vylodil roku 1492 na ostrove Guahani, ktorý nazval San Salvadore, prvou jeho starosťou bolo vztýčiť kríž a postaviť oltár, na ktorom Pedro de Aranas odslúžil prvú sv. omšu v Novom svete. Od tej doby na každej ceste sprevádzali Kolumba rehoľníci, najmä františkáni, ktorí začali ihneď pracovať na obrátení Indiánov. Najväčšie ťažkosti im pôsobila ukrutnosť conquistadorov. Františkáni i dominikáni neraz boli nútení tvrdo zakročiť proti ich neľudskostiam, ba obrátili sa aj na kráľa, aby do tej veci zasiahol.
Na druhej objavnej ceste sprevádzal Kolumba aj Ján Perez. Nazpät sa už nevrátil. Videl pred sebou šíre polia, pripravené na žatvu, i ostal ohlasovať slovo Božie Indiánom. Založil viac kláštorov. Do roku 1500 pokrstil vyše 3000 Indiánov. Vo februári 1502 prišlo mu na pomoc sedemnásť františkánov.
Toto bol začiatok neskôr tak blahodárne účinkujúcich františkánskych misií. Úloha ich bola ťažká, lebo musely preklenovať priepasti,' ktoré spôsobili v srdciach Indiánov ukrutní španielski conquistadori.
(Sv. Ján Kapistránsky.)
Roku 1414 vstúpil v Perugi medzi františkánov, nazvaných observanti. Rôzne vnútorné rozbroje hádzaly loďku františkánskeho rádu z úskalia na úskalie a zdalo sa, že niet už záchrany. Aj tí, ktorí by mohli pomôcť, radšej napochytro opustili zmietanú loďku a z bezpečia počúvali hrmot vlnobitia okolo krehkej lodičky. V týchto ťažkých dňoch vynorila sa zrazu na oblohe rádu postava sv. Jána Kapistránskeho.
Po svätorečení sv. Bernardína Sienského r. 1450 poslal pápež Jána Kapistránskeho do boja proti bludárom v Austrii a Nemecku. Účinky jeho kázní boly nádherné. V jeho stopách priam rástly františkánske kláštory s pevnou disciplínou, naplnené oduševnenými bratmi. O jeho organizačných schopnostiach jasne svedčí fakt, že sám, jediný, bez haliera, postavil 170 kláštorov.
Ako misionár precestoval celú Európu, vyučoval, potešoval, robil zázraky. Mikuláš V. ho vymenoval za hlavného inkvizítora. Ostro vystupoval aj proti Židom, ktorí vo svojej bezhraničnej úžernosti vykorisťovali sociálne slabších ľudí XV. storočia. Ohlasoval evanjelium od Írska po Španielsko, v oblasti Karpát, ba zašiel až do ruských krajín. Jednota rádu Bratov menších bola upevnená, Ján Kapistránsky môže sa venovať práci na záchrane duší.
Nové nebezpečenstvo sa valí zdola. Turci vztýčili na vežiach Carihradu polmesiac a hrnú sa ďalej cez Balkán do Európy. Ján bol vtedy pápežským nunciom v Nemecku. Razom pochopil vážnosť chvíle. Napísal pápežovi, cisárovi, kniežaťu Filipovi z Burgundie, nemeckým vojvodcom a zúfale prosil o pomoc. Sám sa ponáhľal do Uhorska, ktoré bolo bezprostredne ohrozené. Sbiera križiakov, káže, oduševňuje, modlí sa, vystavuje sa nebezpečenstvám smrti. Za poldruha roka prešiel celú krajinu. „Idú Turci!" — zúfalo sa volá po krajine. Kráľ odchádza na poľovačku do Viedne, šľachta bez záujmu hľadí si len svojich zábav a sporov. Zďaleka počuť už hukot tureckých zbraní, situácia je zúfalá.
Ale Ján Kapistránsky stojí na stráži. Ohnivými slovami volá každého na krížovú výpravu proti Turkom. Jeho slovám rozumejú iba prostí, chudobní utláčaní ľudia. Páni? Tí majú pre neho iba posmech a pohŕdanie. Len jeden sa pridáva k nemu, Ján Hunyadi.
Pod Belehradom v osudných dňoch zachránil františkán Ján Kapistránsky krajinu už-už sa potápajúcu. Sám viedol bitku na Dunaji a po víťazstve, 70-ročný starec, celých jedenásť dní pochoduje s vojakmi, oduševňuje a podnecuje. 22. júla 1456 bolo dobyté slávne víťazstvo, ktoré na stáročia zachránilo Uhorsko a celú Európu od osmanskej záplavy. Zvony celého sveta oznamovaly ľudstvu toto víťazstvo.
(Sv. František Solánsky.)
Bol jedným z najväčších misionárov. Keď nastúpil v Cadixe na loď, nemal so sebou nič, iba svoje husle. Ako museli pozerať ľudia na tohto tichého a skromného františkána, ktorý sa berie na dlhú zámorskú cestu, prosto, ako by to bolo iba prejsť z jedinej dediny do druhej, a berie si so sebou len svoje husličky!
Prvou zastávkou bola osada Tucuman v Peru. Celých dvanásť rokov pracuje tu medzi Indiánmi a títo azda ani jedného belocha si neobľúbili natoľko, ako vtelenú dobrotu, „Slnko Peru", brata Františka.
Denne ho vídali medzi Socotoniou a La" Magdalénou, ako sa ponáhľa po svojej apoštolskej práci. Reč domordcov sa naučil priam zázračne. Kapitán Garcia de Valdes, ktorý bol jeho učiteľom indiánskej reči, neskôr pod prísahou tvrdil, že František sa za necelé dva týždne naučil složitý jazyk, ba poniektorí tvrdili, že krajšie rozpráva po indiánsky ako samí Indiáni.
Chýr o Františkovi niesol sa celým krajom. Ani o jednom misionárovi nezaznačili toľko zázračných udalostí, ako práve o ňom. Hľa, aspoň jedna: Keď odbavoval v Rioji na Zelený štvrtok obrady, pohanskí Indiáni napadli dedinku vo veľkom množstve. Ustrašení kresťania utiekali sa k Františkovi, ktorý pokojne vyšiel v ústrety útočníkom a začal im kázať v ich rodnej reči. Útočníci sa zarazili. Sekery, kopije položili si k nohám a zrak každého z nich upieral sa na kazateľa a každý z nich hltal slová pokoja a spásy. Ako to zaznačil kronikár z Cordovy, za niekoľko týždňov do 9000 Indiánov prijalo sv. krst.
Roku 1589, v štyridsiatom roku života bol už známy po celom svete ako apoštol Indiánov a divotvorca Ameriky. Za úspechy v práci zaiste môže ďakovať v značnej miere aj obľúbenosti, ktorú si získal. Keď po večeroch pri ohni zaznely tóny jeho husieľ, máloktoré oko načúvajúcich Indiánov ostalo suché.
Aj obyvateľstvo mesta Lima pocítilo blahodárnosť jeho účinkovania. Lima, mesto dobýjané španielskym conquistadorom Pizarom, žilo úplne nemravne. Špina a zlo podsvetia naplňovaly domy a ulice. Keď ich František Solánsky napomínal, odpovedali mu posmechom. Netrvalo dlho, zem sa zatriasla a smrť mala hojnú žatvu. To pohlo tvrdé srdcia ľudí a obrátili sa.
František zomrel 14. júla 1610 v Lime. Tisíce a tisíce ľudí sa tlačilo okolo jeho truhly. V šírych lesoch zaznievaly smútočné spevy Indiánov a so slzami v očiach odprevádzaly zástupy na poslednej ceste „Slnko Peru", sv. Františka Solánskeho.
(Biskup Ján z Albuquerque.)
Osem svetských kňazov a osem františkánov dostalo sa na lodiach Cabrala roku 1510 do Prednej Indie Vylodili sa v Kalkute a ihneď začali pracovať. Medzi miliónmi pohanov a mohamedánov žilo po malabarskych brehoch ešte niekoľko kresťanov, medzi ktorými naposledy účinkoval františkán Ján Marignolli. Bolo to ešte roku 1346, keď odišiel do Číny a.odvtedy nebolo nijakých stykov medzi týmito kresťanmi a.Rímom
Až roku 1500 priviezli Cabralove lode, ako sme to spomenuli, nových misionárov. O dva-tri mesiace však bola ich práca prerušená. Pohanskí Maurovia rozšírili o vierozvestoch, že sú iba predvojom ďalších väčších vojsk ktoré majú prísť obsadiť krajinu. Nahuckaný kráľ rozkázal napadnúť domy, v ktorých bývali misionári. Troch z nich zavraždili, ostatným sa podarilo dobehnúť na loď a zachrániť sa.
Františkán Ján z Albuquerque so spoločníkmi, dominikanmi začal účinkovať v Cohine. Roku 1534 je UZ V dôležitom Prístavnom meste Goa, kde sa mu podarilo zriadiť prvé samostatné biskupstvo indické. Biskup Ján z Albuquerque mal na starosti najväčšiu diecézu sveta, lebo jeho biskupstvo siahalo od Južnej Afriky až po Japonsko. Pri misijnej práci verných spoločníkov mal v P. Vincentovi de Lagos a v Diegovi de Borba.
Najväčšími nepriateľmi boli brahmínski kňazi. Ani na chvíľu neprestali štvať proti vierozvestom, a kde len mohli, prekážali im v práci. O nich napísal neskôr sv. František Xaverský: ,,Sú v týchto krajoch mužovia, ktorých nazývajú brahmínmi. Niet horších a hriešnejších ľudí nad nich. Ich odpor je na príčine, že ešte neprijal celý národ náuku Krista."
Ján a spoločníci stavali kostoly, sirotince, zakladali výchovné ústavy a zvláštnu pozornosť venovali výchove domorodého kléru. Vedeli, že skôr-neskôr budú musieť sveriť osud katolíckej Cirkvi do rúk domorodých kňazov. Pracovali neúnavne a počet kresťanov deň po deň rástol.
Františkáni pracovali v Indii zo všetkých misionárov najúspešnejšie. Už hneď v prvých dobách účinkovania založili sedem kláštorov. Neskôr brat Soares pokrstil panovníka Tanora a brat Anton de Porto po zrúcaní dvanástich budhistických pagôd postavil 11 katolíckych kostolov.
Biskup Ján mohol byť spokojný. Všade sa úspešne pracovalo, všade sa stavaly kostoly a pod jeho právomoc patrilo 635 tisíc veriacich.
V tých rokoch blížil sa k brehom Indie sv. František Xaverský, na lodi nazvanej Sousa. Zastavil sa v meste Goa, kde mu prišiel v ústrety biskup Albuquerque, oblečený slávnostne v biskupskom šate, na čele svojich kňazov. Prišiel privítať veľkého apoštola. Srdce šedivého biskupa cítilo, že môže smelo sveriť osud katolíckej Indie do rúk tohto nadšeného misionára.
Biskup Albuquerque zomrel v Goa a bol pochovaný v katedrále, ktorú sám postavil.
(Brat Martin z Valencie.)
Roku 1523 odcestovalo zo Španielska do Mexika 12 apoštolov františkánov, vyzbrojených pokynmi svojho predstaveného, ktoré patria medzi skvosty misijnej metodiky. Jezuita P. Cuevas takto píše o práci františkánov: „Títo dvanásti mužovia ostanú navždy otcami mexickej Cirkvi a ozdobou Španielska."
12. júna 1524 došli do hlavného mesta, kde ich slávnostne prijal dobyvateľ Mexika Cortez. Po dvojtýždňových exercíciách zadržali prvú kapitulu, na ktorej sa zúčastnil sám Cortez, 12 františkánov, 11 kňazov a 5 laikov. Dôkladne popretriasali metódu misijnej činnosti. Zvláštne starosti im robilo mnohoženstvo Indiánov, v tej veci, ktorú manželku majú uznať za pravú. P. Martin, kustos, podelil medzi misionárov mestá Mexiko, Texcoco, Tlaxcalo a Guaxozingo.
So svätou horlivosťou dali sa do práce. Mnohí z nich neváhali ani dať si vyostriť predné zuby, aby lepšie mohli vyslovovať indiánske slová. Napísali katechizmus v indiánskej reči, keďže však Indiáni nevedeli čítať, vysvetľovali ho kresbami.
Na rozkaz Corteza zničili mnoho modiel. Viacerí im to zazlievali a obvinili ich z vandalizmu, z ničenia historických pamiatok. Mexický historik Joachim Icazbalceta vyvrátil však toto obvinenie. Svätyne Indiánov prestavali františkáni na kostoly a jediné, čo odstraňovali, boly krvou postriekané kamenné balvany a ošklivé modly.
O práci františkánov vydáva svedectvo list P. Martina zo dňa 12. júna 1531: „Doteraz sme pokrstili na milión Indiánov. Na každého z nás pripadlo asi 100.000 krstov. Všetci sme sa naučili reči domorodcov a vyučujeme veľké zástupy ľudu. Zvláštnou našou nádejou sú chlapci, ktorých asi dvadsiatich vedieme v našich kláštoroch k zbožnému životu. Kláštory nám stavali sami Indiáni s veľkou ochotou. V domoch pri kláštoroch dostáva stálu výchovu do 500 chlapcov, ktorí občas aj z kazateľnice povedia pár krásnych slov svojim otcom." Pochválne hovorí tento list aj o indiánskych ženách, ktoré so slzami v očiach pristupujú k stolu Pána.
P. Martin dlhých dvadsať rokov viedol školy. Mnoho pracoval a ešte viac sa modlil. Celý jeho život plynul medzi modlitbou a prácou. Často napomínal svojich bratov, aby nezabúdali na dobrý príklad, lebo Indiáni viac sa učia očami ako počúvaním.
Zomrel 21. marca 1534. Státisíce Indiánov odprevádzalo na poslednej ceste Apoštola Mexika.
(Bl. Ján Forest.)
Manželstvo Henricha VIII. v Anglicku vyvolalo prenasledovanie katolíkov. Tisíci prišli o život a majetok, Všade na svete, kde vypukne oheň nenávisti proti kresťanstvu, františkáni sú medzi prvými, ktorí bránia a pomáhajú zachraňovať vo víchrici, čo sa dá.
Ján Forest vyučoval na univerzite v Oxforde. Bol všeobecne známy ako výborný prednášate! a muž svätého života. Bol duchovným otcom a spovedníkom Kataríny z Aragónie, právoplatnej manželky anglického kráľa Henricha VIII., ktorú kráľ svojvoľne zavrhol. Vždy spravodlivý a šľachetný Ján tušil búrku na obzore, neľakal sa však.
Bolo to v jeho povahe, že zakročil vždy, keď videl niekde nespravodlivosť a aj teraz dôrazne pripomenul Henrichovi sviatostnú manželskú prísahu, ale tento si jeho varovného hlasu nevšímal.
Keď neskôr kráľ poprel aj primát pápeža, Ján siahol po pere a rad radom písal svoje apologetické dielo o nerozlučiteľnosti manželstva a primáte Petra. Vedel, že sa zahráva so životom, ale nemohol robiť ináč. Kráľ na apologetické dielo Jánovo odpovedal vyhnaním františkánov z Anglicka roku 1534 a zavraždením P. Huga de Rich z Cambridge a richmondského gvardiána P. Richarda Risbey, ktorých dal rozštvrtiť a vyvesiť na bránu mesta.
V Londýne uväznili do 200 františkánov spolu s Jánom Forestom a neslýchaným spôsobom ich zmučili. Hnev kráľa nemal hraníc. Tí bosí františkáni odvážia sa nesúhlasiť s ním, s hlavou svetovej ríše! Ale najväčší hnev prechovával proti Jánovi Forestovi, ktorého dal bez zmilovania popraviť.
Roku 1538 vyviedli staručkého, od dlhého väznenia oslabnutého Jána na námestie, aby ho verejne upálili. Uprostred námestia horela hranica. Jána zavesili na reťaz nad oheň. Davy ľudu hemžily sa okolo a zvedavo hľadeli na františkána, ktorý vzdoroval rozkazom mocného kráľa. Aj sústrasť bola zaiste v dušiach ľudí, veď mnohí verili, že zomiera nevinne.
Zástupca kráľa ešte raz mu prečítal rozsudok, ale P. Ján už nedával na to pozor. Jeho zrak skĺzol sa po ľuďoch a potom sa uprel na nebesia. Plamene schvátily habit a mučeník čoskoro stratil vedomie. Spálená mŕtvola visela ešte niekoľko dní na reťazi, kým ho tajne nepochovali.
Lev XIII. zaradil ho medzi blahoslavených.
(Gorkomskí mučeníci.)
Kedykoľvek prišla na Cirkev víchrica prenasledovania, Bratia menší vždy boli hotoví obetovať životy za vieru. Znášali útrapy a prenasledovania, ale nezradili nikdy.
Roku 1572 vypukla búrka v Gorkome v Holandsku. Kalvíni, hodlajúci zničiť katolícku Cirkev, vrhli sa v prvom rade na kňazov a rehoľníkov. V tom čase predstaveným kláštora v Gorkome bol Mikuláš Pick, statočný a svätého života františkán. Prenasledovanie nenašlo kláštorných obyvateľov nepripravených. Mikuláš deň po deň upozorňoval na hroziace nebezpečenstvo.
Kalvíni najviac brojili proti učeniu o skutočnej prítomnosti Krista vo Sviatosti Oltárnej a proti primátu pápeža. Keby boli bratia popreli tieto články, alebo aspoň neohlasovali ich, mohli sa zachrániť, lež to bolo od nich ďaleko.
Celé Gorkom napnuté čakalo, čo prinesú najbližšie dni. Vlády v meste sa zmocnili tzv. gueux, „chlapci z vôd", hotoví na všetko. Život človeka nebol vzácny vôbec. Ich ukrutnosť nemala hraníc.
Prvý prešiel kalváriou utrpení Mikuláš. Kalvíni, ako by boli tušili, že práve v ňom sa skrýva posmeľovateľ ostatných. Ukrutné muky musel pretrpieť. Pálili ho horiacimi sviečkami, tvár mu celkom zhorela v plameňoch a napokon mu zmučenú hlavu vnorili ešte do horúceho vosku. Ani ostatní neboli ušetrení. Celú noc trvalo mučenie. 90-ročný starček Willehald ďakoval svojim trýzniteľom a Mikuláš neprestával povzbudzovať svojimi spálenými ústami ostatných na vytrvalosť. Mučenie a utrpenie nemohlo prinútiť bojovníkov Krista k zapretiu viery. Keď všetky pokusy, priviesť ich k zrade, zlyhaly, boli odsúdení na smrť.
Na sto kalvínov prizeralo sa ich poprave. Smrť stratila pre mučeníkov osteň hrôzy, všetci s túžbou mysleli na chvíľu, kedy sa stretnú s Kristom v sláve. Povešali ich rad radom. Bolo to 11 františkánov, jeden augustinián, jeden dominikán, štyria svetskí kňazi. Ani ich smrť neuspokojila vrahov. Už mŕtvym poodrezávali nosy, uši a iné údy a vyhodili na ulicu. Katolíci neskôr pochovali zneuctené telá mučeníkov.
Pius IX. vyhlásil ich za svätých.
(Brat Ján Alfaro.)
Dejiny misií v Číne v XIII. storočí zakončuje františkán z Uhorska. Po vyvraždení a po vyháňaní Bratov menších ostal ešte jeden strážca Kristovej viery, Matej Eskandélyi, rodák z Budína. Pinto Mendez tvrdí, že videl jeho náhrobný kameň. Uhorský františkán žil zprvu v samote, potom podarilo sa mu pomocou obchodníkov dostať do Číny, kde v Shantungu mnohých obrátil. Okolo roku 1400 ho žiarliví bonzovia zavraždili.
Ak je zpráva Pinta Mendeza pravdivá, vraví františkánsky historik Lemmens, potom toto bol posledný misionár v Číne v období stredoveku, lebo tu asi na 150 rokov misijná činnosť uviazla.
Františkáni však na Čínu nezabudli. Viacej razy sa pokúšali dostať do nej rôznym spôsobom, ale nadarmo. Konečne sa im podarilo na Filipínskych ostrovoch utvoriť kustodiu a odtiaľ začali obliehať Čínu. Prvým predstaveným františkánov na Filipínach bol P. Ján Alfaro. Neraz so slzami v očiach zamyslel sa nad čínskym cestopisom Martina z Rado. So dňa na deň rástla v ňom túžba ísť pomáhať úbohým dušiam. Konečne dostal povolenie.
Roku 1579 odobral sa so spoločníkmi loďou do Cíny. Keď pristali, P. Alfaro klesol na kolená a ďakoval Bohu, že mu doprial vstúpiť na zem skropenú krvou toľkých františkánov. Vtedy ešte netušil, že zbytočná bola jeho námaha. Bez povolenia nemohli sa dostať ďalej do vnútrozemia. Urobili všetko, aby povolenie dostali, lež týždne prechádzaly a nič nedosiahli. P. Alfaro ešte vždy dúfal. Trpeli veľkým nedostatkom a jeden z jeho spoločníkov nevydržal strádanie. Pochovali ho v Kantóne.
Keď už položenie bolo nevydržateľné, rozhodli sa vrátiť. So slzami v očiach lúčili sa s mestom, kde toľko pretrpeli. Poniektorí vrátili sa do Manily na Filipínach, P. Alfaro s dvoma spoločníkmi ostal v Macao, kde ich biskup prijal veľmi láskavo. Oddali sa modlitbe a pokániu.
Macao bolo vtedy v moci Portugalčanov. P. Alfaro jasne videl, že sú to práve portugalské vrchnosti, ktoré im najväčšmi znemožňujú z obchodných dôvodov misijnú prácu. Chcel vec rázne rozriešiť a rozhodol sa ísť do Goa k miestokráľovi a arcibiskupovi.
Cestoval loďou, ale k cieľu nedošiel. Prišla búrka a loď sa potopila. Spolu s ňou zahynul vo vlnách aj P. Alfaro, odvážny bojovník za Krista.
Počet františkánskych hrdinov, ktorí za duševnú spásu Číny obetovali všetko, vzrástol o jedného.
(Sv. Peter Baptista a spoločníci.)
Roku 1584 vstúpil prvý františkán na územie Japonska. O tomto františkánovi napísal dominikán P. Aduarte: „Už len to chybovalo, aby sa mu klaňali." Ján Pobre bol prostým bratom laikom. Svojím zjavom však zapôsobil na Japoncov nezabudnuteľne. Natoľko si ho obľúbili, že P. Coelho, provinciál jezuitských japonských misií prosil 24. januára guvernéra a biskupa z Manily, aby poslali františkánskych misionárov do Japonska. Zatiaľ však sa zjavilo nariadenie pápeža Gregora XIII., ktoré misie v Japonsku vyhradilo jedine jezuitom.
Roku 1593 po mnohých poradách a po dôkladnej úvahe odcestoval z Manily do krajiny vychádzajúceho slnka P. Peter Baptista s troma spoločníkmi. Na cisárskom dvore ich prijali milo. Peter napísal r. 1594 guvernérovi do Manily: „Od mnohých osobností, vysoko postavených z cisárskeho dvora, som počul, že preto dovolili otcom Spoločnosti ostať v Japonsku, lebo si nás obľúbili." Františkáni ihneď začali horlivo ohlasovať Krista. Keď P. Organtino S. J. napomínal Petra, že nie je múdre v takých neistých časoch uchovávať Sviatosť Oltárnu, odpovedal mu Peter: „Kým žije tento cisár, môžeme byť spokojní. Chová sa voči nám ako vlastný otec. Dovolil nám stavať kostoly a kláštory, odbavovať bohoslužby, ba dovolil nám aj zvoniť."
V ťažkostiach bol Peter trpezlivý a rozvážny. Podľa vzoru sv. Otca Františka v prvom rade chudobným ohlasoval Krista. V Meacu postavil tábor pre malomocných, v ktorom žil s bratmi životom obetavej lásky k bližnému. Podobné tábory pre ošetrovanie malomocných postavil aj pri Nagasaki a Osake.
Do roku 1595 zaznamenala františkánska misia do 25.000 obrátení.
Nebudeme sa rozpisovať o príčinách búrky, ktorá razom prerušila dlhoročnú prácu a zničila jej výsledky. Sledujme len beh udalostí.
8. decembra 1596 vypuklo prenasledovanie kresťanov. Cisár Taykosama vydal nariadenie, že každého rehoľníka treba pribiť na kríž. Pred kláštory františkánov v Meacu a Osake postavili stráže a nik nesmel kláštor opustiť. Nadarmo sa usilovali vysokopostavené osobnosti zachrániť františkánov, podzemné sily nepriateľov kresťanstva ovplyvnily cisára úplne.
2. januára bratov uväznili. V kostole posledný raz ešte zaspievali Te Deum, na poďakovanie Bohu, že ich uznal za hodných mučeníctva. Druhého dňa odvliekli ich na námestie, kde sa stretli so spolubratmi, privedenými z Osaky. Tu sa začalo martýrium. Poodrezovali im uši a nosy. 8. januára vyniesli nad nimi ortiel smrti na kríži. Bolo to 6. františkánov, 3 jezuiti a 17 terciárov.
Dvadsaťšesť krížov stálo pri Nagasaki. Medzi mučeníkmi boli aj traja chlapci, Anton, Tomáš a Ľudovít. Márne ich trýznitelia nahovárali zradiť Krista, ich jedinou túžbou bolo zomrieť na kríži. Ako by oduševnenosť takých sv. Tarzícov bola prešla do nich. Obetiam na krížoch pribitým vojaci rad radom poprebodávali srdcia. Chlapci spolu s ostatnými hrdinsky spievali žalmy, kým kopija nevyhasila ich životy.
Pápež Pius IX. vyhlásil roku 1862 prvých mučeníkov Japonska za svätých.
(P. Ľudovít Bolanos.)
Misijné dejiny medzi Indiánmi patria k najslávnejším častiam cirkevnej histórie. Celá légia apoštolských mužov kráčala v stopách objaviteľov a usilovala sa hojiť rany, spôsobené vojskom a dobrodruhmi.
Čelné miesto medzi vierozvestami patrí P. Bolanosovi, ktorého P. Guevara, jezuita, nazval „obrom indiánskych misií". Do Ameriky prišiel roku 1572. Keď si osvojil reč domorodcov, začal kázať. Viac rokov ohlasoval slovo Božie pri rieke Picer a Buay, kde postavil 15 kostolov a obrátil mnohých Indiánov. Keď ho miestokráľ odtiaľ vyhnal, lebo sa nebál ohlásiť proti ukrutnostiam dobyvateľov, odišiel do Paraguay a pokračoval v práci v kraji Guayare. Podľa záznamov kronikárov chodieval stále peší a za pokrm mu slúžil kukuričný chlieb, ovocie a korienky.
Usiloval sa sústrediť kočovných Indiánov v dedinách a zaúčal do riadnej roľníckej práce tých, ktorí dosiaľ žili len z poľovačiek. Keď sa mu práca priveľmi rozrástla a nestačil ju sám zvládnuť, zavolal 3i na pomoc jezuitov a odovzdal im 15 prosperujúcich redukcií. Z týchto časom sa vyvinuly oné slávne jezuitské redukcie.
P. Ľudovít pobral sa ďalej. Od roku 1607 pozakladal osady Caazapá, Yta, Yuty a Ytaty. Istotne, založených osád bolo viac, lebo dejepisec Cordova spomína iba postavenie vyše 25 kostolov. O dôkladnosti jeho práce svedčí, že osady obstály aj neskôr v tých najťažších dobách. Popri tejto práci písal modlitby v indiánskej reči, ba vydal aj katechizmus v nárečí guanarskom. Prvý sostavil slovník a gramatiku indiánskej reči.
Ustavične chodil pralesmi, milovaný všetkými, s ktorými prišiel do styku. Podľa dejepiscov pokrstil vyše tridsať tisíc Indiánov. Nemusíme sa pozastavovať nad týmto číslom, keď si uvedomíme, s akou láskou sa vinuli k nemu domorodci, za ktorých venoval i posledný svoj dych. Nemálo spolu pôsobily aj zázraky, ktoré konal. Modlitbou veľa razy uzdravil chorého a raz, keď divý jaguar napadol koňa istého Indiána, P. Bolanos jedným slovom dravca zahnal na útek.
Vyčerpaný neustálou a obrovskou prácou utiahol sa misionár roku 1620 do kláštora v Buenos Aires. Mal už 80 rokov, keď zanechal pralesy, svojich Indiánov, a žil už len modlitbe. Ešte deväť rokov sa modlil v kláštorskom zátiší za tých, ktorým venoval svoj život. Zomrel roku 1629 a jeho meno žije dodnes na perách potomkov vtedajších Indiánov.
(Bl. Apolinár a spoločníci.)
Japonská zem bola skropená krvou mučeníkov. Prenasledovanie postihlo japonských katolíkov tvrdo.
Roku 1608 bolo v Macao zavraždených vyše 40 Japoncov. Cisár sa preto rozhodol, že ako vynáhradu zaberie portugalskú loď „Madre de Dios", ktorá pristála v Nagasaki roku 1609. Avšak kapitán dal loď vyhodiť do vzduchu, pričom zahynulo viacej Japoncov. Guvernér z Nagasaki obvinil z toho pred cisárom Spoločnosť Ježišovu. Cisár Jeyasu chcel vypovedať z krajiny všetkých jezuitov, len na zákrok františkána Sotela uspokojil sa s vyhnaním dvoch.
Rad nehôd sa týmto neskončil. Ktorýsi kresťanský šľachtic nerozumne sa zachoval, keď dopomohol na útek istej dvornej dáme, čo na cisárskom dvore pripísali na vrub kresťanom. Neskôr miestokráľ arimský zorganizoval proti vládcovi vzburu, do ktorej zaplietli aj niekoľkých kresťanov. Aj toto holandskí obchodníci zvalili na jezuitov.
7. decembra 1613 vyšiel cisársky dekrét, podľa ktorého kresťanskú vieru treba zničiť, misionárov povyháňať, kostoly a kláštory zbúrať. Zaistených misionárov roku 1614 vypovedali z krajiny, len niekoľkým sa podarilo ujsť do hôr. Šiesti františkáni i proti zákazu ostali tajne pri veriacich.
Po smrti cisára Jeyasu nastúpil na trón jeho syn Hidetada. Nový cisár už ani dosiaľ neprejavoval priazeň voči kresťanstvu a teraz obrátil proti nim celú svoju zúrivosť. Na misionárov čakala neúprosná, krutá smrť, tak isto aj na tých, ktorí sa opovážili misionárov skrývať. Použilo sa všetko, len aby čím viac kresťanov odpadlo. Krv tiekla potokmi. V hĺbkach hôr a na miestach, kam ešte ľudská noha nevkročila, nachádzali prenasledovaní úkryt. Počet obetí prekročil tisíce a japonskí cisári závodili s cisármi Ríma v prvých storočiach kresťanstva. Ba dalo by sa povedať, že v spôsobe týrania ich prevyšovali.
Roku 1617 ukrutným spôsobom popravili P. Petra a r. 1618 P. Jána. Prenasledovatelia objavili napokon aj skrývajúceho sa Apolinára a jeho spoločníkov. Misionári vedeli, že nadišla chvíľa, kedy musia položiť životy za Krista. V duchu sa vracali storočiami a zamýšľali sa nad hrdinstvom toľkých predkov, františkánskych mučeníkov.
Určili im smrť v plameňoch. Von z mesta navatrili veľké ohne. Spolu s františkánmi aj mnohí veriaci dostali sa na vatru slávy. Koľko krásnych príkladov vernosti a heroizmu bolo medzi tými ľuďmi, obetujúcimi životy za lepšiu budúcnosť Japonska. Priviazali ich k stĺpom a podpálili hranice. Z dymu a. plameňov .zdvihol sa k.nebesiam spev mučeníkov , ktorí prijímali so vztýčenou hlavou palmu martýria z rúk anjelov
Krv kresťanov oplodnila japonskú zem Márne zúrili cisári , kresťanstvo sa im nepodarilo vykoreniť a.dodnes prekvitá v Krajine vychádzajúceho slnka.
(P. Mikuláš Viel.)
Aj v Kanade bola preliata krv františkánov. Ako všade, aj tu bolo jej úlohou oplodniť neúrodnú zem, aby priniesla hojnú úrodu duší Kristovi.
Strediskom misionárov bolo mesto Quebeck. Odtiaľ sa rozchádzali francúzski františkáni medzi divé kmene Indiánov. Učiteľom P. Mikuláša bol P. Le Caron, ktorý už od roku 1615 účinkoval medzi Indiánmi. Dva roky býval v stanoch Hurónov a dokonale si osvojil ich jazyk a zvyky. Pozaznačoval si ich slová, sostavil slovník a tak sa mohla začať sústavná práca. Pre Indiánov vybudovali školy, ktoré zpočiatku viedol P. Le Caron. Roku 1620 postavil v Quebecku kostol, kláštor a malý seminár, kde vychovávali domorodých chlapcov.
Roku 1623 prišiel do Kanady P. Mikuláš Viel a brat Gabriel Sagard, prvý dejepisec kanadských misií. V apoštoláte medzi Hurónmi stretol sa P. Mikuláš s P. Le Caronom. Po roku už prebral po ňom prácu a pokračoval v nej horlivé a s láskou.
Misijná práca medzi Indiánmi bola veľmi ťažká. Le Caron píše v jednom zo svojich listov: ,,Hriechy úplne otupily a zaslepily týchto Indiánov voči pravdám viery. Úplne im stačia ich poverčivé zvyky. Keď im hovoríme o pravdách našej viery, počúvajú bez záujmu. Jednou z najväčších prekážok je mnohoženstvo. Nechápu nerozlučiteľnosť manželstva. Najväčšou rozkošou pre nich je jedenie a pitie, a preto využijú každú príležitosť na usporiadanie slávnostných hostín. Druhou prekážkou je pomstychtivosť."
Ale františkáni neváhali dať sa do práce. Výsledky ktoré dosiahli, stály za námahu. Mnoho vytrpeli od kmeňa Irokézov, nesmieriteľných nepriateľov Hurónov. Obeťou tohto nepriateľstva stal sa aj P. Mikuláš.
Medzi odchovancami františkánov zvlášť vynikal mladý Hurón, ktorý sa vinul k P. Mikulášovi s detinskou oddanosťou. Menoval sa Ahuntsic. Chystal sa za kaňza a všade doprevádzal svojho duchovného otca Roku 1625 išiel P. Mikuláš do Quebecku na duchovné cvičenia a ako vždy, aj teraz sprevádzal ho Ahuntsic. Keď sa chceli pri dnešnom Montreale preplaviť cez rieku Sv. Vavrinca, upadli do rúk Irokézov, ktorí oboch uprostred prúdu zavraždili. Mŕtvoly mučeníkov zmizly vo vlnách rieky.
Úsek rieky, kde obetovali obaja mučeníci svoje životy za Krista, dodnes sa volá Sault — au — Recollet. Jednu z obcí na blízkom okolí nazvali podľa hrdinského Huróna Ahuntsicom. Roku 1903 postavili obyvatelia pred farským kostolom v Sault — au — Recolle pomník prvým mučeníkom Kanady.
(Bl. Ján z Prado.)
Človek by si myslel, že najťažšie je pôsobiť misijne tam, kam ešte nedošla noha bieleho človeka, kde sa obyvateľstvo pridržiava svojho spôsobu života, či už pokojného alebo bojovného. Niekedy je to tak' ale nie vždy. Len si spomeňme, že prví františkánski mučeníci zahynuli nie medzi divými domorodcami, ale pravé v pomerne kultúrnej krajine, kde však nenávisť voči kresťanom bola vystupňovaná až na najvyššiu mieru.
Ján z Prado, provinciál Andalúzie poslal dvoch bratov do Maroka, aby uväzneným kresťanom zaniesli útechu. Obaja františkáni ostali v neustálom listovnom spojení s P. Jánom. Ich zprávy o osude nešťastných zajatcov boly čoraz smutnejšie. Opisovaly opustenosť, strádania zotročených, ako sa v bezmocnosti rúvajú s putami, ako mnohí nevládali už znášať zverské zachádzania a ochabli vo viere, alebo ochabli. Tieto listy vyvolaly v srdci P. Jána dosiaľ Krytu, silnú túžbu ísť do Maroka a pomôcť zajatcom
Ale hneď to nešlo. Prešlo pár rokov, kým sa mu podarilo dostať dovolenie a kým mohol nastúpiť v Cadixe na loď, smerujúcu k Maroku. Roku 1630 pristál pri brehoch Maroka. Prvoradým cieľom jeho bolo nie tak obrátiť mohamedánov, ale skôr priniesť útechu 2.000 zajatcom ukrutného sultána.
Keď sa o ňom sultán dozvedel, dal si ho zavolať pred seba. P. Ján nebol prvý v dejinách rádu, ktorý stál pred sultánom, veď už sv. Zakladateľ nebál sa pozerať do očú sultánovi Melek-el-Kamelovi. Lež kým tento bol ľudský, zatiaľ sultán Muley-el-Valid bol všeobecne známy svojou ukrutnosťou. P. Ján sa nenaľakal. Už pri vstupe na pôdu Maroka položil svoj život do rúk Božích a bol odhodlaný pre vieru aj smrť prijať.
Na otázku Muley-el-Valida, či je kresťanská viera lepšia než mohamedánska, smelo odvetil, že kresťanstvo je oveľa dokonalejšie, veď Kristus je Cesta, Pravda a Život. Mohamedáni sa spravujú podľa falošného proroka, kým Kristus je jednorodeným Synom Božím. Oheň, s akým hovoril P. Ján, na chvíľu prekvapil aj samého sultána, lež potom tým viacej vybuchla jeho zúrivosť. Pred očami sultána ho služobníci schytili a dozráňali mečami. Polomŕtvy ležal pred divým sultánom. Potom ho uväznili v tmavej, vlhkej diere, kam zavliekli aj jeho spoločníkov. Keď prišiel k sebe, začal chváliť Boha, že mu doprial trpieť pre vieru. Spoločníkov, ktorí sa uľakane tlačili okolo neho, povzbudzoval a oduševňoval. Podarilo sa mu rozplameniť aj v nich túžbu po mučeníctve. Ich žiadosťou bolo, aby mohli všetci spolu umrieť.
Na druhý deň po príchode sultána, priviazali P. Jána k stĺpu a zapálili pod ním hranicu. Jeho spoločníkov nepopravili, ale museli ako otroci pracovať v mlyne na pušný prach. Vatra okolo P. Jána sa rozhorela a mučeník uprostred dymu a plameňov zdvihol kríž a takto vyznával svoju vieru v Krista. Ťažké kamene z rúk davu dobíjaly v dyme sa dusiaceho františkána. Bolo to 24. mája 1631.
Pre mnohé zázraky, ktorými Boh oslávil P. Jána, zaradil ho Benedikt XIII. roku 1728 medzi blahoslavených.
(P. Alojz Sotelo a spoločníci.)
Rok 1602 bol pre japonské misie rokom nádejí. Miestokráľ Manily poslal P. Jána a P. Didaka s darmi k cisárovi Jeyasu, ktorý františkánov prijal priaznivo a dovolil im postaviť si aj kláštory. Tak boly postavené kláštory v Sakay, Osadde a Meako.
Najväčším apoštolom zpomedzi japonských misionárov františkánov toho času bol P. Alojz Sotelo. Jeho prvou misijnou stanicou bolo Meako, kde pre svoju rozvážnosť a horlivosť získal si aj priazeň a obľubu u cisára Jeyasu. Najväčšieho úspechu sa mu však podarilo dosiahnuť v oblasti Mutsu, kde roku 1611 nariadil Idate Masamune, vládca tej oblasti, šírenie kresťanskej viery. Do 800 obetných kameňov bolo odstránených a na ich miestach dvíhaly sa kostoly a kaplnky.
P. Sotelo sotva stačil vyučovať a krstiť. Pracoval vo dne v noci. Žatva bola veľká, ale robotníkov málo. Cítil, že sám už na túto prácu nestačí, že by potreboval do sto pomocníkov, aby mohol žatvu úspešne skončiť. Kráľ sa teda rozhodol poslať Sotela do Ríma, aby zaniesol jeho pozdrav pápežovi a vypýtal si ďalších misionárov. P. Sotelo odcestoval s vysokým úradnikom dvora menom Hasekura Rokuemonnal. Roku 1615 prišli do Madridu, kde sa dal Hasekura pokrstiť a odtiaľ pokračovali v ceste do Ríma.
Pápež Pavol V. prijal Sotela s veľkou slávou. Vymenoval ho za biskupa východného Japonska a poslal do Madridu, kde ho mal tamojší arcibiskup vysvätiť. Lež v Madride začaly sa okolo neho splietať intrigy neprajníkov. Kládli mu neustále prekážky do cesty. Sotelo vedel, odkiaľ to všetko pochádza. Keďže však proti žiarlivosti a nepriazni nič nezmohol, vrátil sa bez vysvätenia do Manily. Odtiaľ až roku 1622 podarilo sa mu dostať do Japonska na malej čínskej lodke. Jeden zo synov spoločníka jeho cesty Hasekuru zomrel roku 1640 mučeníckou smrťou.
Zatiaľ vypuklo v Japonsku všeobecné prenasledovanie kresťanov. Keď sa utrápený a vysilený P. Sotelo vrátil do Japonska, už nezachádzali s ním ako s osobnosťou diplomata, ale ho chytili a uväznili. Dva mesiace pred smrťou ešte napísal pápežovi, že nejaká intervencia by azda mohla zastaviť prenasledovanie. Na smrť ani nemyslel, hoci vedel, že ho čaká.
V druhej polovici augusta 1624 nadišla chvíľa mučeníckej smrti. P. Sotela so spoločníkmi priviazali k stĺpom a zapálili pod nimi hranicu. Z plameňov a dymu dvíhal sa k nebu spev Te Deum. Počet japonských mučeníkov zasa vzrástol.
Misie vo východnom Japonsku, založené Sotelom, obstály aj vo víchrici. Odpadlíkov bolo pomerne málo.
(P. Anton Virgoletta.)
Na tróne Abesínska sedel Seltan Sagad I. (1607 až 1632). Už nebolo tak ťažko dostať sa do krajiny, lebo v Káhire nebol sultán, ktorý by nechcel prepustiť misionárov cez svoje územie.
Kráľ Seltan Sagad I. prijal krst a kresťanstvo priam nanucoval svojim poddaným. To viedlo ku krvavej občianskej vojne, ktorú síce kráľ vyhral, ale predsa len spôsobila, že za panovania Seltanovho syna sa pomery zmenily. Z celého Abesínska povyháňali cudzích vierozvestov a tých, ktorí ostali, pozatvárali a povraždili.
Cirkev sv. však nemohla sa uspokojiť s tým, že rozkvet misií v Abesínsku bol tak zrazu prerušený. Už roku 1633 poverila Sv. Stolica františkána P. Antona Virgoletta, aby sa pokúsil nejako dostať do abesínskej zeme. Pokus sa nepodaril. Roku 1637 vymenovali P. Virgoletta za apoštolského prefekta a znovu ho poslali spolu s P. Pescopaganom do Abesínska. P. Antonom začína dlhý rad františkánskych apoštolských prefektov a tiež aj misijná činnosť rádu na tomto území.
Obaja františkáni šťastne došli na ostrov Suakin, nie v rehoľnom rúchu, ale jeden sa vydával za kožušníka, druhý za rezbára. Na ostrove museli čakať, kým sa naskytne príležitosť preniknúť do Abesínska. Týždne sa míňaly, ale s nimi sa míňaly aj peniaze, ktoré si doniesli. Museli sa iným spôsobom starať o živobytie. Dali sa najať ako robotníci a vlastnými rukami si zarábali na chlieb.
Kde mohli, v tajnosti ohlasovali evanjelium a niektorých aj pokrstili. Ale pri všetkej opatrnosti prišlo najavo, že sú misionármi a teraz začalo ich utrpenie. Hodili ich do suchej studne a viac týždňov strážili ako väzňov. Potom ich vytiahli, posadili do člna a poslali na more. Kormidelník člna robil všetko možné, aby misionárov čím viac zmučil. Trpeli úžasnou páľavou rovníkového slnka a strašným smädom. Voda mora sa nedal piť a inej vody nemali. P. Anton skoro zomrel cestou. Konečne sa dostali na ostrov Massaua.
Vyčerpaní a zbedovaný vystúpili na pevnú zem. Ale už za niekoľko hodín ich chytili a zavliekli pred kráľa Fasilada. Keď sa kráľ dozvedel, čo sú to za ľudia, v okovách ich poslal nazad na ostrov Suakin.
Ledva vládali stáť na nohách. Vlhké ovzdušie žalára a podvýživa oslabovaly ich organizmus. P. Anton ležal bezvládne na kamennej dlažbe väzenia. Už len jedno mu stálo pred očima: Abesínia. Zem jeho snov, zem, do ktorej ho poslal námestník Kristov. No, pápežovo prianie splniť nemohol. Vo vysokej horúčke vídal pred sebou abesínsku zem, za ňou objavovaly sa kontúry svätopeterskej baziliky a pred všetkým tým skvel sa kríž, ktorý nemohol zasadiť do zeme svojich snov, kríž, na ktorý bol teraz sám natiahnutý v hrozných mukách.
Prvý apoštolský prefekt Abesínska zomrel tam v opustenosti a v tme suakinského väzenia. Jeho spoločník vytrval pri ňom do poslednej chvíľky a zatlačil mu oči.
(Bratia Jakub Sormanský a Ferdinand Albisola.)
Albánsko dostalo sa roku 1479 pod tureckú nadvládu. Františkáni, ktorí tu účinkovali už od r. 1300. dlhé desaťročia žili v neustálom mučeníctve. A najmä teraz, pod tvrdým jarmom tureckým, nastala ich krížová cesta.
Je isté, že oficiálneho prenasledovania kresťanov nebolo. Ba sultán Mohamed II. dal františkánom ochrannú listinu. Ale tam, kde ruka sultána nedosiahla, málo boly platné podobné listiny. Nepriatelia viery jedného vždy sa chránili: nikoho neodsúdili pre kresťanstvo. No príčin na odsúdenie vždy sa našlo dosť a neraz odpravovali františkánov tajne, bez súdu. Životy a majetky kňazov a veriacich boly vydané napospas bezuzdnej nenávisti.
Obdivuhodná je pevnosť a vernosť, s akou vedeli františkáni obstáť v skúškach. Storočia trval zápas kríža s polmesiacom, a že kríž nepodľahol v Albánsku polmesiacu, v značnej miere možno po Bohu pripísať františkánom.
Dve osobnosti vynikajú v tomto boji, Jakub Sormanský a Ferdinand Albisola. Jeden bol Tatár, druhý Albánec. Vedeli, že v albánskom skalnatom kraji bývajú duše ešte tvrdšie od kameňa, to ich však neodradilo. Veď to bolo ich cieľom, kamenistú zem skyprieť a zasiať do nej semeno viery v Krista. Horlivo sa dali do kázania, ich hlasy odrážaly vrchy navôkol. Z davu poslucháčov prvé boly ženy a nezákonné manželky, ktoré prejavily nesúhlas s novou náukou, hlásanou františkánmi. Vierozvestovia žiadali obete a to sa nepáčilo, ani mužom zvyknutým na pohodlný život. A za vrchol urážky považovali zneváženie zdedenej viery z úst františkánov. To sú odvážliví a nebezpeční ľudia, treba ich odpraviť.
Chytili oboch a určili im strašnú smrť. Napichli ich na dlhé, špicaté koly a postavili na úbočí kopca, aby sa ľudia mohli kochať v ich trápení. Jakub, sťa dieťa v úzkosti, dva razy zavolal: „Sv. František! Sv. František!" Ferdinand ani vo veľkých mukách a hrozných bolestiach neprestával ohlasovať Krista.
Noví dvaja mučeníci smrťou dokázali svoju lásku k Bohu. Hľadeli uhasínajúcim zrakom na kontúry pohanského mesta pred sebou, pred ktorým tiahla biela stužka rieky. Zrak im skĺzol na ozbrojených Albáncov a zúrivé albánske ženy. Potom prišla smrť. Obeta bola dokonaná. Oheň nenávisti v srdciach katov utíchol a sami pochovali oboch martýrov. O ich hrobe však nik nevie. Kdesi medzi skalami odpočívajú ich telá a čakajú na slávne vzkriesenie.
Ich smrť však predsa nebola daromná. Kamenné duše mnohých zmäkly a neskôr vydržaly aj v ťažkých víchriciach.
(P. Anton de Pescopagano a spoločníci.)
Žil vo väzení spolu s P. Virgolettom. Veľký sen ich života, misijná práca v Abesínsku už-už sa rozplýval kdesi v diaľke. Videl bolestné umieranie prvého apoštolského prefekta Abesínska. A potom, pri jeho mŕtvom tele, na kolenách obnovil svoje predsavzatie obetovať život za Krista.
O nejakú dobu po smrti P. Virgoletta dostal sa na slobodu. Päť rokov tajne pracoval na misijnom poli a neraz bol na kraji záhuby. Každý deň prichádzal ako robotník na námestie a dal sa najať na najťažšie a najponižujúcejšie práce. S Europou nemal nijakého spojenia. Dlhé roky nevedeli o ňom v Európe nič. V práci však neustával. Podarilo sa mu viacerých pokrstiť. Trpká prítomnosť budila v ňom nádej na krajšiu budúcnosť. Už nemal inej túžby, iba obetovať život za Krista a svojou krvou prispieť k zdaru misijnej práce.
Roku 1647 konečne dostal pomocníkov. P. Jozef a P. Felix sa vybrali už roku 1645 na cestu do Abesínska, no dva roky prešly a ešte stále boli na ceste, Prechádzali z jedného mesta do druhého, z jednej dediny do druhej, znášali príkoria a krutosti pohanov i odpadlíkov, len aby sa dostali k cieľu. Keď ich konečne P. Anton mohol objať, slzy radosti stekaly všetkým trom po tvári.
Keď už boli traja, nazdával sa P. Anton, vymenovaný za apoštolského prefekta, že najlepšie bude napísať cisárovi Fariladasovi a vysvetliť mu ich položenie. Skutočne, roku 1647 napísal list, v ktorom prosil o blahosklonné povolenie vstúpiť do Abesínska. Týmto však prezradili svoju prítomnosť na ostrove Suakin. Fariladas nielenže vôbec neodpovedal na list, ale napísal suakinskému pašovi, aby sa postaral o odstránenie všetkých troch Europanov.
Paša s najväčšou radosťou vyhovel. Františkánov nebolo tak ťažko objaviť. Ani vo veľkom množstve domorodcov nemohli sa ukryť traja belosi. Chytili ich a hneď aj vyniesli nad nimi ortieľ smrti. Malý domček, ktorý im slúžil za bydlisko i kostol, stal sa teraz ich väzením. Silné stráže bdelý nad uväznenými.
O niekoľko dní nadišla chvíľa, keď mali vlastnou krvou dosvedčiť svoju vieru v Boha. Boli pripravení prijať smrť hrdinsky, ako sa patrí na bojovníkov Krista. Okolo domčeka sbiehal sa dav. Vyvliekli všetkých troch pred domček. V rannom slnku tri razy blyskol sa meč kata a tri hlavy mučeníkov odpadly na zem.
Paša dostal za svoju prácu 130 uncií zlata. Mučenici však boli odmenení palmou, krajšou a vzácnejšou nad všetko zlato. Stalo sa to v marci 1648.
(P. Ľudovít z Laurentiana a P. František Mistretta.)
Keď sa patriarcha Mendez dozvedel roku 1648 o smrti františkánskych misionárov, napísal do Ríma, že františkáni už skoro desať rokov bojujú pred abesínskou Trójou, ale nepodarilo sa im preniknúť do nej. Jednako boja sa nevzdávajú.
Ozaj, františkáni sa boja nevzdali. Hľadeli na Abesínsko ako na zem zasľúbenú, zem nádejí, do ktorej sa musia za každú cenu dostať. Ustavične prosili Sv. Stolicu, aby mohli pokračovať v pokusoch.
21. januára 1664 vymenovala Sv. Stolica za prefekta P. Jána z Aquily. Keď došla roku 1666 zpráva o smrti ukrutného Fariladasa, nádeje stúply a hneď sa začalo pomýšľať na zaujatie abesínskych misií.
P. Ľudovít a P. František vzali na seba úlohu pripravovateľov cesty. V civilných šatách vydali sa na nebezpečnú púť. P. Ľudovít bol oblečený za lekára. P. František za hudobníka. Podarilo sa im prejsť cez hranicu a už-už chceli odkázať, aby prišli aj ostatní, keď ich zrazu objavili a uväznili.
Zpráva, že sa dvom františkánom zasa podarilo dostať do krajiny, rozniesla sa rýchle. Najviac zúrili koptskí kňazi a mnísi. Pobúrili nielen hlavné mesto, ale aj celé okolie a nútili kráľa potrestať votrelcov odstrašujúcim spôsobom. Neuspokojili sa s jednoduchou popravou. Chceli zo smrti františkánov urobiť udalosť pre celú krajinu. Dúfali tiež, že zpráva o poprave odoberie chuť všetkým, ktorí by sa chceli pokúsiť preniknúť do Abesínska. Celé týždne pripravovali slávnostnú popravu, na ktorej sa mal zúčastniť aj panovník s celým dvorom.
Konečne svitol deň popravy, 5. marec 1668. Obaja vojaci Cirkvi Kristovej čakali východ slnka. Hrôzy, uponíženia a trápenia boly už za nimi, ostávala už len posledná fáza boja, smrť pre Krista a pre vieru. Chceli zomrieť, ako sa patrí na vojakov Cirkvi. Keď ich vyviedli, videli pred sebou neprehľadné zástupy, k nebu strmiace dva kríže a nádheru kráľovského sprievodu. Vyznavačov prviazali na kríže a potom na pokyn kráľov začaly na nich pršať kamene so všetkých strán. Zdivočelý zástup dobíjal svoje obete. Keď telá misionárov bezvládne ovisly na krížoch, vojak kopijou prebodol srdcia umučených.
Takto nasledovali bratia sv. Františka svojho Božského Majstra krížovou cestou až na kríž na Kalvárii.
(Pátri Ján, Marcel a Angelus.)
Abesínsky cisár, koptskí hodnostári a mnísi veľmi sa mýlili, ak sa nazdávali, že smrť dvoch františkánov odradí ostatných, ktorí na rozkaz pápežov išli v stopách mučeníkov. Naopak, podnietili tým ešte ich horlivosť a túžbu dostať sa čím skôr do kraja, skropeného krvou.
Prekážky, ktoré sa im postavily do cesty, zarazily ich rýchlosť. Dostali sa iba do arabského prístavu Djidada a tu zaviazli nie na pár dní, lež na poldruha roka. Keď videli, že sa u ale j nedostanú, postavili svoj misijný kríž v tomto meste a začali pracovať. Robili ako robotníci, aby si získali kúsok chleba a aby nepomreli hladom. Žili medzi pohanmi a väčšie výsledky ich práce začaly sa ukazovať až potom, keď v meste vypukol mor.
Prvou ich starosťou bolo prenajať si väčší dom, ktorý zmenili na nemocnicu. Ošetrovali v nej chorých z okolia a tých, o ktorých sa nik nestaral. Smrť priamo kosila životy chorých, lebo nebolo liekov. Usilovali sa teda aspoň posledné chvíle umierajúcich uľahčiť. Dňom i nocou bdeli pri posteliach nakazených, poučovali a potešovali. Veľmi mnohí sa dali ešte pred smrťou pokrstiť.
Sotva bol deň, žeby neúprosná choroba neskosila niektorého chorého. Len čo odniesli mŕtveho, už sa hlásil iní so stopami choroby na zbiedenom tele. Nákaza bola veľmi prudká, aj v meste skoro nebolo domu, kde by nemali chorého. Obetavej práce františkánov všimli si všetci, no nik sa o nich nestaral. Každý mal dosť roboty so sebou. Kto mohol, utiekol z nakazeného mesta, len bieli mužovia vydržali pri posteliach umierajúcich.
Mor je jedna z najchytľavejších chorôb. Františkáni vedeli, že aj ich asi nepominie, no predsa vydržali, ošetrovali a pochovávali. Pomaly sa nákaza vyzúrila. Počet chorých sa zmenšoval a františkáni už mysleli, že sú von z nebezpečenstva. Zrazu však rad-radom všetci museli do postelí. Kde sa ešte pred pár dňami zmietali v bolestiach domorodci, tam teraz ležali ich ošetrovatelia. Za niekoľko dní traja z nich zomreli ako hrdinovia lásky k bližnému.
Jedine brat Ľudovít vyzdravel. Po smrti pátrov vrátil sa do Ríma a podal zprávu o výsledku misijnej cesty do Abesínska a o hrdinstve spoločníkov.
(P. Ľudovít Hennepin.)
Bol prvým Europanom, ktorý ohlasoval evanjelium Indiánom pri vodopáde Niagara. On tiež prvý videl a opísal Niagaru a objavil dosiaľ neznámy horný tok rieky Mississippi.
Po niekoľko rokov hlásal náuku Kristovu Indiánom pri jazere Ontario. V práci prechádzaly dni i roky. Indiáni si navykli pomaly na bielych ľudí a radi posielali svoje deti do misijných škôl. Aká veľká bola ich nedôvera a podozrievavosť voči františkánom zpočiatku, tak potom vzrástla ich láska a oddanosť. Okolo kaplnky misie hromadily sa prosté indiánske domce. Lovci z nekonečných pralesov a prérií naučili sa miesto stanov bývať v riadnom domčeku. Misionári starali sa nielen o ich duševné blaho, ale aj hmotné zabezpečenie. A Indiáni, hoci v nich občas vybuchla vrodená divosť, pomaly sklonili hlavy pod sladké jarmo Krista.
Na jeseň 1678 dostal P. Ľudovít Hennepin rozkaz zúčastniť sa expedície, ktorú viedol La Salle. Bol to kráľ Ľudovít XIV., ktorý .nariadil kanadskému provinciálovi postarať sa o duchovné vedenie výpravy. Táto úloha bola pridelená P. Ľudovítovi.
V júli 1679 vydala sa expedícia na cestu. Po mnohých ťažkostiach a nebezpečenstvách došli k rieke Illinois, kde sa utáborili. La Salle sa vybral odtiaľ do Quebecku a pred odcestovaním prosil P. Ľudovíta, aby zatiaľ preskúmal tok Mississippi, ku ktorej došiel predtým už aj jezuita Marquette. P. Ľudovít vydal sa teda na púť pozdĺž rieky.
Ostatní čakali na návrat vodcu výpravy z Quebecku. Prešlo pár mesiacov a keď sa nevracal, rozhodli sa vrátiť do Kanady. Cestou, kým opravovali člny, zašiel si P. Gabriel do lesa, pomodliť sa breviár. Bol už večer, lež P. Gabriela nebolo. Hľadanie bolo bezvýsledné. Len neskôr sa dozvedeli, že ho zavraždili vyzvedači indiánskeho kmeňa Kikapušov. Podobný osud stihol aj druhého františkána z expedície, P. Zenoba, keď odprevádzal roku 1687 La Salleho na juh do Texasu.
P. Ľudovít zatiaľ pokračoval v ceste popri všetkých námahách a nebezpečenstvách. Ktoréhosi dňa začul na diaľku viacerých kliometrov mohutný hukot Niagarského vodopádu. Išiel za tým hukotom a zrazu ostal stáť nemý nad uchvacujúcou krásou vôd, rútiacich sa do hĺbky. Noha bieleho človeka ešte nevkročila na tieto miesta. A tam, nad vodami vodopádu, zahaleného ako by do priesvitnej hmly a rozprašujúceho kvapky vody naširoko, začal P. Ľudovít kázať Indiánom. Hovoril o Stvoriteľovi prírody, o mocnom Bohu, ktorého silu a účinkovanie ukazuje tento zázrak prírody.
Indiáni počúvali ticho jeho slová. P. Ľudovít sa potom s nimi rozlúčil s pevným odhodlaním vrátiť sa ešte sem a priniesť radostnú Blahozvesť v kraje nádhery.
(Peter Fardé.)
Najdobrodružnejší život, aký kedy prežíval niektorý františkán. Keby sme nemali poruke hodnoverné záznamy, nazdávali by sme sa, že tento životopis je vymyslený románopiscom, natoľko je napínavý i prekvapujúci.
Toto píše Gemelli o Petrovi Fardé (Františkanizmus): Medzi zážitky všeobecnej hodnoty zaraďujú sa mnohé osobnostné, zpomedzi ktorých najzaujímavejší a najvýznamnejší je azda príbeh Petra Fardé, brata z Gand, ktorý štyri roky prežíval najnebezpečnejšie dobrodružstvá, aké si len vieme predstaviť. Roku 1686 odcestoval z Lisabonu do Sv. zeme, cestou však loď, na ktorej sa viezol, prepadla flotila pirátov. Títo pochytali všetkých cestujúcich a popredali v Bone (Alžír) za otrokov. Brat Peter dostal sa k bohatému mohamedánovi, ktorý využil jeho staviteľské schopnosti. Dal si stavať v Agadez (Sahara) palác v europskom štýle. Františkán nelenil, a ako vedúci stavby oboznamoval s Kristom svojho pána a pokrstil do 200 židovských a černošských otrokov, ktorí pracovali na stavbe. Bol by pokračoval vo svojom apoštoláte, keby ho nebol istý francúzsky hugenota oznámil kadimu, ktorý dal františkána zbiť po chodidlách a mučiť.
Keď bol vyhnaný z Agadez, vydal sa na dobrodružnú cestu. Sám prešiel Nigerský záliv, prekročil vrchy medzi Sudanom a Guineou, vyše týždňa kráčal pustým a divým krajom, za dňa trýznený páliacim slnkom, v noci plný bázne pred divými zvermi, ohrozovali ho ľudožrúti, komáre a malária ho za živa skoro utrápily, umieral hladom, lebo byliny navôkol boly jedovaté. Konečne ho istý dobrosrdečný černoch vzal do svojej karavany, previezol do Konga, z Konga do Angoly a napokon do Loandy (prístav Angoly). Tu sa pomocou svojho dobrosrdečného černocha dostal na loď a nastúpil cestu domov. Ale blízko ostrova Sv. Heleny plachetnica stroskotala a úbohý brat Peter zachránil sa iba tak, že plávajúc, posbieral niekoľko dosák, poskladal si z nich, nakoľko to bolo možné, plť a tak si mohol trocha oddýchnuť. Tri dni a tri noci zmietaly vlny krehkú plť, ktorá stratila pravý smer, po Atlantiku. Konečne zastavila sa na osamotenom skalisku, na ktorom stroskotanec strávil sedem dní o hlade, kým vlny nepriniesly zdochlinu akejsi ryby, ktorá mu poskytla potravu, nestráviteľnú pre tých, ktorí neboli takí hladní ako on.
Zdá sa byť nemožný tento život, v ktorom muselo byť potlačené všetko ľudské, a predsa Peter Fardé vydržal dlhých šesť mesiacov, skoro nahý na holom skalisku, jedol surové rybky, pil zapáchajúcu vodu, spal na kameňoch, chránený troskami plte, samota ho trýznila, hukot oceána ohlušoval, lež nezdivočil, lebo potešovala ho modlitba a v neuveriteľnej chudobe poznával zvláštnu lásku sv. Františka k sebe Konečne ho našla ktorási z lodí pirátov a zaviezla do Salé (Maroko), odkiaľ sa mu po ďalších dobrodružstvách podarilo vrátiť do Gand. O rok neskôr zomrel v Aachen.
(P. František zo Salema.)
Rok 1671 je dôležitý v dejinách abesínskych misií. Toho roku totiž spojila Sv. Stolica misie v Abesínsku s koptskými misiami v Egypte. Týmto sa zjednodušila cesta, ktorá sa zdala doteraz neprekonateľná a ľahšie sa mohly dostať zprávy z Abesínska do Európy.
Predstavený egyptských misií P. Daniel z Arezza dostal príkaz využiť všetky možnosti a poslať misionárov do Abesínska. P. Daniel usiloval sa naozaj vyplniť rozkaz cez viac rokov, no bez výsledku. Dvaja františkáni dostali sa roku 1680 až do Massaua, ale odtiaľ boli nútení oznámiť, že ďalej už nemôžu preniknúť.
3. februára 1697 sa koptské misie v Egypte definitívne odlúčily od Sv. zeme a dostaly sa priamo pod správu Propagandy. P. František zo Salema mal sa znovu pokúsiť vniknúť do Abesínska. Roky sa míňaly, lež nebolo možné vyplniť rozkaz. Na jeseň roku 1698 traja františkáni Paschal, Benedikt z Tripaldy a Anton z Terzy vydali sa na cestu do Abesínska, aby preskúmali, či je už možné dostať sa tam. V Nubii počkali na P. Františka, pápežovho vyslanca, ktorý niesol do Abesínska listy pápeža Inocenta XII.
Cesta františkánov trvala skoro rok. Dnes si ani nevieme predstaviť, čo to značí vybrať sa do neznámej krajiny, bez všetkých dopravných prostriedkov, iba v sprievode niekoľkých ozbrojených mužov. Nevieme, čo značí dlhé mesiace blúdiť pomedzi nepriateľské kmene a znášať ťažkosti neistých ciest. Od útrap predčasne ostarnutý P. František skoro sa zlomil cestou. Bolo sa treba postarať však, aby vyslanec pápežov neostal, ale išiel dopredu. Najali nosičov, ktorí niesli zdráhajúceho sa P. Františka na pleciach. Takto napredovali so dňa na deň, s mesiaca na mesiac. Zdravotný stav P. Františka sa neustále zhoršoval.
3. augusta 1701 neboli už ďaleko od Gondaru. Zdalo sa, že ,teraz už ovládnu abesínsku Tróju. S veľkou radosťou chystali sa vtiahnuť do mesta. Lež P. Františkovi nebolo súdené vkročiť do neho. Cítil to, a preto odovzdal pápežské listiny a právomoc vyslanca P. Jozefovi z Jeruzalema. Druhého dňa zomrel a tam ho aj pochovali.
Jeho sprievodci dostali sa pred abesínskeho cisára, ktorý ich prijal s radosťou. Ale aby v radosti mali aj trochu blenu, o to sa postarali neprajníci pravej viery.
P. František dodnes odpočíva večným spánkom na ceste apoštolskej, ktorou kráčal, i keď prápor Kristov nedoniesol sám až k cieľu.
(P. Jozef z Jeruzalema.)
Abesínsko sa stalo vlastne druhou Svätou zemou. Cez stáročia sa pokúšala Cirkev získať pre Krista túto zem nádejí a vztýčiť na nej kríž. Neľutovala ľudí ani útrap, neustále putovali noví a noví misionári do Abesínska.
Ani nie tak panovníci, ako skôr ľud a domorodí koptskí mnísi boli na príčine, že sa toľko pokusov zmarilo a že toľko františkánov prelialo svoju krv. Panovníci z politických ohľadov radi by nadviazali styky s europským Západom, lež ľudia a koptskí mnísi, do krvi nenávideli Rím a europský Západ, vynachádzali nové a nové prekážky, znemožňujúce sjednotenie.
V marci roku 1700 pápež Inocent XII. poveril Františka zo Salema ísť do Abesínska a doručiť listy rímskej kúrie cisárovi a hodnostárom koptskej cirkvi. P. František vydal sa na cestu, no útrapy cesty natoľko ho zlomily, že roku 1701 zomrel poblíž Gondaru. Pred smrťou odovzdal svoje poverenia a listy pápeža P. Jozefovi z Jeruzalema.
P. Jozef pokračoval v ceste do hlavného mesta ríše. Ľud netušil, kto sú tí mužovia, ktorí sa hýbu pomedzi nich. Keby vedel o ich cieli, neboli by zašli ďaleko. 9. augusta 1701 došli do Gondaru a o päť dní stáli už pred cisárom. P. Jozef odovzdal listy a dary od pápeža. Cisár Iyani I., ktorý mal aj tak na mysli sjednotenie koptov s Rímom, zaradoval sa posolstvu.
No príchod františkánov neostal utajený. Koptskí mnísi, ktorí mali vyzvedačov všade, i na cisárskom dvore, ihneď rozhlásili medzi ľuďmi, že cudzinci nie sú obchodníci, ale kňazi. Umele vyvolávané prejavy protestu a nenávisti prinútily cisára, aby polovicu františkánov poslal pod ochranou silnej stráže zpät a tých, ktorí ostali, ukryl.
P. Jozef a P. Karol ostali teda na cisárskom dvore. P. Karol onedlho zomrel, ale P. Jozef neostal sám, lebo dvorný lekár cisárov, ktorý bol tiež preoblečeným františkánom a ukrýval sa pod menom Soliman, pomáhal mu v práci. V nasledujúcich týždňoch cisár viacej razy prijal P. Jozefa, hovoril s ním o viere a o svojich ťažkostiach.
Keď už boly odstránené všetky prekážky, složil cisár a spolu s ním hlavný predstavený koptských mníchov 2. februára 1702 katolícke vierovyznanie. P. Jozef odišiel potom z Gondaru do Ríma, podať zprávu o výsledku svoje práce. Cisár len ťažko sa rozlúčil s P. Jozefom, ktorého si veľmi obľúbil. Poslal pápežovi list, v ktorom ho uisťoval o svojej vernosti a oddanosti. Poslal tiež osem abesínskych chlapcov na pápežský dvor, aby ich tam vychovali. Pápež s potešením prijal priaznivé zprávy a ihneď nariadil P. Jozefovi vziať viacej misionárov, vrátiť sa a pokračovať v začatej práci. V liste žiadal cisára, aby sa s celou krajinou vrátil do Cirkvi.
P. Jozef s misionármi dal sa na cestu a po mnohých ťažkostiach došli do Sennaru. Tu ich čakalo nemilé prekvapenie. Kráľ ich nechcel pustiť ďalej do Abesínska. Pápežov vyslanec P. Jozef tu zomrel. Pred smrťou odovzdal svoju právomoc P. Liberátovi Weissovi, ktorému sa podarilo po mnohých prekážkach dostať do Gondaru, kde obetoval svoj život za vieru.
(P. Liberát Weiss.)
Roku 1698 bol vysvätený za kňaza vo Viedni. Keď ho neskôr preložili do Grazu, stretol sa s misionárom, ktorý viac rokov strávil v Abesínsku. Misionár oduševnene rozprával o misijnej práci, hovoril o biednych afrických pomeroch, o núdzi domorodcov, o potrebe rozvinutia misijnej činnosti. P. Liberát počúval zamyslený. Zdalo sa mu, že ústami misionára hovorí k nemu sám Boh. V jeho srdci už dávno žila tajená túžba po zachraňovaní duší pre Krista, túžba, ktorá je vlastná každému vernému františkánovi.
A táto jeho túžba čoskoro sa splnila. Roku 1703 vyzvali predstavení všetkých Bratov menších, ktorí cítia povolanie misijné, aby sa prihlásili do apoštolskej práce v Afrike. P. Liberát bol medzi prvými.
Abesínsko nebolo v tom čase medzi krajinami so sympatickou povesťou. Misionára čakaly tu ťažkosti, hrôza afrického podnebia a rozbúrené prostredie. Ani dnes s použitím moderných cestovných prostriedkov nie je ľahko dostať sa do Abesínska, a ako to muselo byť vtedy! Bolo treba prejsť cez Balkán, Malú Áziu, Palestínu a pozdĺž Nílu až do abesínskej ríše. Cesta po mori zasa viedla Stredozemným a Červeným morom, skoro až po Indický oceán. V samom Abesínsku je kraj popretínaný vysokými vrchmi, pomedzi ktoré tiahnu sa kamenisté púšte. Africké slnko neúprosne bije do skál svojimi lúčmi a nedostatok vody občas je katastrofálny.
Kresťanstvo dostalo sa do Abesínska už v prvom storočí po Kristovi a krásne sa rozvíjalo. Časom však dosť neprístupná krajina stratila spojenie s Rímom a zaplavili ju bludári, ktorí medziiným popierali človečenstvo Ježiša. Sedem storočí bolo Abesínsko odkázané úplne na seba. V XIII. storočí začali tu znovu misijnú prácu najprv františkáni, neskôr jezuiti a kapucíni.
Roku 1704 vydali sa teda františkáni do Abesínska. Cestou zažili mnohé dobrodružstvá. Neraz upadli do zajatia, inokedy ich zaradili jednoducho do povstaleckej bandy a museli sa podrobiť vojenskému výcviku, potom zasa iná banda ich úplne vydrancovala, šejk tej bandy dal si urobiť z omšového rúcha prikrývku na koňa. Viac ich zahynulo cestou a ostatní, keď sa už blížili ku Gondaru, boli nútení vrátiť sa. A tak o rok, roku 1705, našli sa tam, odkiaľ pred mesiacmi vyšli, v Ahmine. Tu čakalo P. Liberáta vyznačenie: Rím ho vymenoval za apoštolského prefekta jednej z abesínskych misií. P. Liberát prijal nový úrad so zdráhaním a z poslušnosti.
Pokúsili sa znovu dostať do Abesínska, teraz po mori. Roku 1711 odišli z Káhiry smerom na Suez. Cestou vo víchrici skoro sa potopili. Z prístavu Jambo museli ujsť na člnoch, lebo guevrnér mesta číhal na ich životy. Konečne 17. apríla 1712 dostali sa do Massaua, kde vystúpili s radostným srdcom na breh. Abesínsky cisár prijal misionárov v Gondare prívetive, ale verejne nemohli kázať, aby medzi ľuďmi nepovstala vzbura.
Začala sa ich práca. Čoskoro shromaždili okolo seba na sto veriacich — obrátencov. Sám cisár nebol ďaleko už od prijatia krstu.
(P. Liberát a spoločníci.)
Nad prácou abesínskych misionárov nesvietilo však stále slnko pokoja. Nepriatelia pravej viery dali sa do práce a do čistej pšenice misionárov zasievali kúkoľ. Panovníkovi i koptským mníchom usilovali sa nahovoriť, že františkáni sú nepriateľmi viery a úcty k Panne Márii, ktorú si v Abesínsku veľmi uctievali. Dosiaľ tajená žiarlivosť mníchov prerazila na povrch. Začaly sa divé útoky na františkánov, nahuckávači pobúrili z fanatizovaný ľud, ktorý žiadal cisára, aby vykázal misionárov z krajiny.
Cisár, ktorého život tiež už nebol v bezpečí a musel sa skrývať vo svojom paláci, dal si raz v noci zavolať františkánov a požiadal ich, aby ihneď opustili mesto. P. Liberát poprosil cisára, aby im dovolil aspoň na iných miestach krajiny pracovať. Cisár dovolil a poslal ich v sprievode ozbrojenej stráže do oblasti Tigre, vzdialenej asi 10 dní cesty. Bolo to v septembri roku 1715.
Lež nepriatelia sa o tom dozvedeli. V nenávisti nasypali cisárovi otravy do jedla. Cisár síce nezomrel, ale nebol už schopný nijakej práce. Jeho nástupca podľahol celkom vplyvu nepriateľov pravej viery. Dal ihneď františkánov priviesť do hlavného mesta zpät. Za vinu im kládli najnemožnejšie veci. Ľud žiadal ich vyhnanie, iní zasa nástojili na ich smrti. Druhého dňa zasa ich vypočúvali. Smelé odpovede rozhnevaly cisára natoľko, že chcel ich dať ihneď popraviť.
3. marca 1716 veľké húfy ľudu shromaždily sa pred žalárom františkánov a žiadaly ich smrť. Výkriky bolo počuť až do cisárskeho paláca. Uväznení vedeli už, že dnes ich čaká žiarivá mučenícka koruna. Vyvliekli ich zo žalára a s posmeškami ťahali za mesto. Šaty im rozkmásali už cestou, cez diery bol vidieť zakrvavené telá. Chýlilo sa k večeru a posledné lúče slnka ožiarovaly veže mesta. Myšlienky mučeníkov boly už ďaleko od tohto sveta. Ešte raz sa objali. Boli spolubratmi doma, v kláštore i v cudzine, v práci, v utrpeniach i v smrti. Koptský mních schytil veľký kameň a so slovami: „Nech je prekliaty, kto nehodí do nich aspoň päť takýchto kameňov", hodil do františkánov. Potom začaly so všetkých strán padať skaly, kým sa mučeníci nezrútili mŕtvi do vlastnej krvi.
Veľký kopec kamenia zakrýval telá troch martýrov a nad kopcom blikotaly zázračné svetlá. Ľud vytriezvel, i sám cisár uznal svoju chybu, ľutoval, ale to už mučeníkov nevzkriesilo. Ich duše boly už pri Serafínskom Otcovi,- ktorý ich uradostene a hrdo privinul k sebe.
(P. Anton zo Sora.)
Márne prikazovali sultáni, aby sa františkánom v Bosne a Albánsku neubližovalo. Kde chceli poslúchli, kde nechceli, neposlúchli. Veď sultán všade nevidí. Úradníci zriedka kedy odsúdili františkána alebo katolíka pre vieru, ale vynachádzali tisíce iných príčin na ich potrestanie, niekedy i usmrtenie.
Cez dlhé desaťročia sotva by sme našli mesiac, v ktorom by neboli fanatickí albánski vrchári zabili jedného-dvoch františkánov. Občas sa posbierali dokopy a začal pravý pohon na rehoľníkov. Keď niektorého dochytili, neunikol smrti. No nepodarilo sa im premôcť misijnú horlivosť synov sv. Františka. Na miesta tých, ktorí padli v boji, nastupovali noví, ešte horlivejší a bojovnejší. Albánske vrchy boly nemými svedkami hrdinstva tých mužov, ktorých mená sa zapísaly krvou do dejín katolíckej Cirkvi v Albánsku.
P. Anton pustil sa tiež do nebezpečnej apoštolskej práce. Počul veľa o hrdinstve svojich spolubratov a o veľkej duševnej biede albánskeho ľudu. Opustil samotu hôr, aby mohol žiť medzi ľuďmi. Pracovať musel potajomky. Chodil horami a dolami, po výškach a končiaroch nebotyčných vrchov, vyhľadával zapadnuté dediny, aby tam potešil a posilnil duše strápené namáhavou prácou a ťažkým údelom. V neustálom nebezpečenstve života chodil po opustených chodníčkoch a hľadal stratené ovečky.
Prechodil všetky dediny v horách a sotva bola nejaká koliba v lone hôr, ktorá by bola unikla jeho pozornosti. Všade ho poznali a chýr o ňom dostal sa i do blízkeho mestečka. Tým však rozhodlo sa aj o jeho živote, lebo tu, ďaleko od hlavného mesta, ktože sa mohol zastať františkána. P. Antona zavčasu upozornili, že ho hľadajú po horách turecké a albánske čaty. Bol opatrnejší, ale dlho sa už neukrýval. Zradou dostal sa do rúk nepriateľov, ktorí s jasotom vliekli bezbranného františkána pred kadiho mestečka. Kadiho rozsudok znel: smrť povrazom.
29 júla 1718 bola poprava. Pred očami zvedavcov z mestečka prehodili cez konár povraz a zavesili naň P Antona. Tri dni visel tam dobrodinca albánskych vrchárov a nový františkánsky mučeník.
(P. František Rivarolo.)
Kým sedel na abesínskom tróne cisár Dávid III krvavý prenasledovateľ katolíkov, Propaganda neposielala misionárov do Abesínska. Jeho nástupci však, Bakafa. a Iyasu II., sami pozvali do krajiny františkánov.
Bakafa povolal na svoj dvor misionára, aby s ním prerokoval vážne záležitosti. Rím, i keď nevedel určite, čo sú to tie vážne záležitosti, vymenoval P. Františka Rivarola za apoštolského prefekta Abesínska a poslal ho na cisársky dvor Bakafov. Do hlavného mesta mohol sa dostať len v sprievode silnej stráže ktorú mu poslal cisár v ústrety. Úmyslom cisára bolo spojiť sa s europskými panovníkmi proti Turkom, ktorí ho neustále ohrozovali z mesta Massaua. P. Rivarolo v nádeji, že sa tak otvoria skvelé možnosti misijnej práce, podujal sa sprostredkovať toto spojenectvo.
Z Abesínska odcestoval na lodi. Na otvorenom mori dostala sa však loď do rúk pirátov Zajali i P Františka a z pápežského vyslanca stal sa otrok Vyše a znášal útrapy otroctva. Nemučily ho tak veľmi telesné ťažkosti, bitie a úplné pozbavenie všetkého, ako skôr, že nemohol splniť svoje poslanie, lebo nazdával sa, že teraz už miznú všetky nádeje na úspešnú prácu v abesínskych misiách. Za temných nocí, kým jeho spoluotroci spali, vzpriamil sa na svojom lôžku a s rukami vystretými k nebesiam prosil Boha o pomoc. Položenie jeho bolo ozaj ťažké. Omšu sv. slúžiť nemohol, modliť sa len potajomky. Tí, uprostred ktorých žil; boli pohanmi, jemnocit v nich otročením dávno vymizol, neverili nikomu a ničomu. Bolo ozajstným mučeníctvom žiť medzi nimi.
Keď sa konečne dostal na slobodu, chcel svoje poslanie dokončiť. Popri všetkom pustil sa znova horlivo do práce. Bol na kráľovských dvoroch v Madride i Lisabone, lež nadarmo. Politické pomery sa zmenily kým bol P. František v otroctve a teraz ponuka a žiadosť abesínskeho cisára panovníkov nezaujímaly. Keď videl, že všetko je márne, chcel sa vrátiť do Abesínska. Pokúšal sa ešte uzavrieť s Le Roux d Esneval francúzsko-abesínsku obchodnú smluvu, ale ani to sa mu nepodarilo.
Uprostred týchto ťažkostí P. Rivarolo zomrel. Bol priamo fanatickým uskutočňovateľom svojej idey a neúnavným bojovníkom Kristovým. Keby sa bolo podarilo jeho poslanie, azda ináč by sa bol utváral aj osud abesínskej Cirkvi.
(Biskup Saccomo.)
Cisár mocnej čínskej ríše Jung Čeng dal roku 1724 príkaz vyhnať všetkých misionárov z krajiny. Začala sa víchrica prenasledovania v zemi misijných úspechov, víchrica, ktorá sa podobala tej, čo zúrila v prvých storočiach kresťanstva. Sv. omše odbavovali v noci, tajne. Misionári sa zahrávali so svojím životom, veriaci so svojou slobodou. Museli sa neustále skrývať a triasť strachom. Zrdžovali sa v skalnatých dierach, v jaskyniach alebo v lesoch, do ktorých ľudská noha doteraz nevkročila. Keď ich objavili, uväznili ich alebo vyvliekli za hranice ríše. Prístavy i rieky boly pod neustálym dozorom a misionári iba lsťou sa mohli dostať cez sieť stráží.
Jednako, proti všetkým nebezpečenstvám, rozkazom a útrapám, ostali misionári na svojich miestach. Preoblečení pokračovali v práci medzi ľuďmi. Miesto tých, ktorí boli v žalároch, prichádzali neustále noví a noví. A tak i cez prenasledovanie bolo možno šíriť náuky Krista.
Na tróne sa vystriedalo viac cisárov, ale prenasledovanie sa nezmiernilo, ba vychádzaly nové a prísnejšie nariadenia proti kresťanom. Za cisára Kin-Lunga vyšiel prísny dekrét o uväznení kňazov cudzincov a o vyhnaní kňazov domorodých do Mongolska. Prenasledovanie nezasiahlo celú ríšu, lebo medzi správcami oblastí vždy sa našli takí, čo príkazy celkom neposlúchli. Najvážnejšia situácia bola v stredných oblastiach ríše, kde bolo prenasledovanie zosilnené povstaním mohamedánov. Kresťanov obvinili zo spojenectva s mohamedánmi. Stá a stá kresťanov hroznými mukami usilovali sa prinútiť, aby vyzradili úkryty misionárov. Po roku im oznámili, že ich prepustia, ak odovzdajú všetky náboženské predmety, ružence, relikvie, agnušteky a ak zaprú svoju vieru. To bola ťažká podmienka a len málo kresťanov poslúchlo. Tých, ktorí sa nepodrobili rozkazu, vyhnali na púšť Ili.
Misionári skoro všetci dostali sa do rúk drabantov, medzi nimi i značná časť domorodých kňazov. Za cisára Kin-Lunga boli uväznení ôsmi apoštolskí vikári a množstvo misionárov. Podľa listiny z roku 1784 len v samom hlavnom meste ríše bolo uväznených jedenásť františkánov.
Biskup Saccomo ukázal sa raz tu, inokedy zas inde a všade potešoval a povzbudzoval. Neobjavili ho, keď však videl, koľkých veriacich zatvorili pre neho, sám sa vydal do rúk prenasledovateľov. Uväznili ho vo vlhkom žalári hlavného mesta, kde už viac františkánov čakalo na svoj osud. Život v žalári rovnal sa mučeníctvu. Deň čo deň bolo treba znášať nové a nové útrapy, zlú stravu a hrôzu nečinnosti. Telesný organizmus biskupov dlho nevydržal Vonku svitalo. Mrežami okienca prenikalo ranné svetlo na biskupa, vystretého na zemi. Bratia kľačali okolo neho s boľastným pohnutím na tvárach. S tichým úmevom na tvári zomrel vojak Kristov, biskup sv. Cirkvi, nástupca apoštolov, obetujúc svoj život za čínsky ľud.
(Bl. Ján z Triory.)
V prvých rokoch vlády cisára Kiakinga nastaly priaznivejšie časy pre čínske misie. Cisár blahoprajné zachádzal s cudzími misionármi, i na samom dvore mal viac kresťanov. V Pekingu povolili slávnostné bohoslužby, ba roku 1803 zadržali aj cirkevný snem v Setschwau. O rok mohli sa vrátiť aj kresťania vyhnaní na púšť Ili. Predsa však nie všade prestalo prenasledovanie, na to bola čínska ríša priveľká. Kým na jednom mieste rozhýbala sa požehnaná práca, na inom bolo treba prekonávať veľké ťažkosti a prekážky.
Roku 1811 prebehla Čínou nová vlna prenasledovania. Začalo sa to maličkosťou, lež bilancia prenasledovania bola krvavá. Augustinián Adeodat nakreslil mapu misií v Číne a na mape prostou čiarou rozdelil portugalskú misijnú oblasť od talianskej. Mapa sa dostala do rúk cisára a viac nebolo treba. Bol tu zrejmý dôkaz, tak navrávali zlomyseľní radci cisárovi, že cudzinci chcú ríšu rozdeliť na dve časti.
Hnev cisárov bol strašný. Ihneď vydal nariadenie povraždiť všetkých kňazov, cudzích i domorodých, a zrúcať kostoly. Mandarínom bola prisľúbená odmena za každého zavraždeného kňaza a sľubovala sa veľká peňažná suma všetkým, ktorí oznámia kresťanov vrchnostiam. Aj teraz nie rovnako splnili správcovia provincií rozkaz. Boly mestá a dediny, kde sa žilo celkom pokojne, a zasa inde tiekly ulicami potoky krvi.
V provincii Hunan už 16 rokov pracoval Ján z Triory na spáse duší. V rozsiahlej provincii bol jediným bielym kňazom. Neúspech a nebezpečenstvo nezlomily jeho ducha, naopak, zoceľovaly ho neustále. Pomoc neprišla odnikiaľ, sám niesol ťažký kríž misionárskeho života.
Prenasledovanie našlo ho pripraveného. Keď sa sudca pýtal, prečo neodišiel z krajiny, hrdinsky odpovedal. V duchu prebehol celých 16 rokov práce. Cítil, že Boh je už spokojný s námahami a prácami a že ho volá teraz na konečnú súvahu. Nemal sa čoho báť, tých 16 rokov, prežitých v ťažkostiach a nebezpečenstvách, nepremárnil.
V reťazách viedli ho do žalára. Viac kilometrov musel ísť peši s ťažkými okovami na sebe. Sedem dlhých a bolestných mesiacov trvalo väznenie. Na krku, na rukách i na nohách mal putá, obťažné mu bolo či už stáť, sedieť alebo ležať. Všetko znášal ticho, odovzdaný do vôle božej. Modlil sa za Čínu.
Prišiel deň popravy. Priviazali ho na kríž a zaškrtili povrazom.
Pápež Lev XIII. vyhlásil Jána za blahoslaveného.
(P. Odorik a Collodio.)
Miesta usmrtených misionárov bol treba dopĺňať. Nebolo času, ani hmotných prostriedkov na výchovu domorodých kňazov, čo jediné by azda zlepšilo náboženské pomery v Číne. Noví a noví misionári prichádzali z Európy, lež všetko to bolo ako kvapka "v mori. Víchor prenasledovania vyvrátil od koreňa aj najsilnejšie duby a na mnohých miestach vyšly nazmar misijné úsilia storočí.
V Končičíne poslednými misionármi boli talianski františkáni. P. Odorik (rodinné meno Odorico a Collodio) prišiel do Číny v júni 1821, aby prevzal krvou skropené dedičstvo predchodcov. V čase najväčších skúšok mal na starosti 6000 veriacich.
Aby bolo nešťastie dovŕšené, vypukol v krajine mor. Kresťanskí i pohanskí Číňania v tisícoch zomierali po celej ríši. P. Odorik našiel široké pole práce. Deň po deň zdržoval sa pri posteliach umierajúcich a včasné ráno už bol na cintoríne a pochovával mŕtvych. Nebál sa, že sa aj on nakazí, viedla ho myšlienka ostať pri ovečkách Kristovho stáda v čase skúšok.
Roku 1833 chytili aj jeho a uväznili. Aj sami pohani prihovárali sa za jeho prepustenie. Podarilo sa im dosiahnuť aspoň toľko, že ho vrchnosti poslali do vyhnanstva na pustý ostrov. Žalár veľmi oslabil misionára, ktorý aj tak nevynikal pevným zdravím. Vyčerpaného a na smrť chorého vyložili ho na ostrove. Za pokrm mu slúžily korene a ovocie. Nestratil ducha v opustenosti duševnej i telesnej. Modlil sa po celý deň za svojich veriacich, aby vytrvali vo viere. Všetky svoje utrpenia, kríže a skoro neznesiteľné muky obetoval za obrátenie Číny.
Potom jedného dňa nevládal už vstať. Bezmocne ležal na brehu ostrova a chystal sa na smrť. V duchu ešte raz prešiel svojím životom. Predstavoval si udalosti, známe tváre, utrpenia i radosti. Skrúšene si preskúmal svedomie a potom pokojne čakal na smrť. Prozreteľnosť Božia však nedopustila, aby zomrel celkom opustený. Skoro v posledných chvíľach života P. Odorika dostal sa na ostrov istý misionár na úteku pred prenasledovateľmi. Tento neznámy kňaz zatlačil oči umierajúceho.
Bolo 23. mája 1834. Voda hučala jednotvárne okolo brehov ostrova a vetrík šuchoril v listí stromov nad hrobom misionára. Smrťou tohto mučeníka skončily sa františkánske misie v Končičíne.
(Bl. mučeníci z Damasku.)
Svätá zem je krvavým cintorínom františkánskych mučeníkov. Preliatie krvi roku 1860 nebolo prvé v dejinách svätozemských misií.
V turecko-ruskej vojne (1854—1855) zvíťazili pomocou Angličanov a Francúzov Turci. Europské veľmoci za to žiadaly, aby kresťanská menšina v Tureckej ríši, bez ohľadu na národnosť a vyznanie, mala tie isté práva, ako mohamedáni. Sultán roku 1856 podpísal dekrét o slobode kresťanského vierovyznania. Mohamedánske obyvateľstvo, naplnené pekelnou nenávisťou a zúrivosťou, začalo protikresťanskú kampaň, dirigovanú z Mekky. Strach z europských mocností zatiaľ však bránil väčším násilnostiam.
Ale v horách Libanonu nič nebolo na prekážku diabolskej nenávisti. Rozhorela sa nehatene a iskry dostaly sa až k úpätiu Antilibanonu, do Damasku. Zo 150 tisíc obyvateľov do dvadsať tisíc ich bolo kresťanov rôzneho rítu. Duchovnú správu katolíkov latinského obradu mali v rukách františkáni. Oni sa tiež starali o pútnikov, chudobných a o udržovanie pútnických domov.
9. júla 1860 prenasledovanie začínalo. Pohani maľovali kríže na zem a nútili kresťanov šliapať po nich. Iní zasa zavesili kríže na chvosty potulných psov a donucovali kresťanov klaňať sa im. Na poludnie zaznely zvony a to bolo znamením na všeobecné vraždenie. Toho popoludnia a v noci tisíce kresťanov padlo za obeť zúrivosti mohamedánov. Ulice a múry Damašku červenaly sa krvou kresťanských mučeníkov.
Františkáni, ktorí pracovali tu už viac storočí, neutiekli pred masakrou. P. Emanuel Ruiz, gvardián, dôveroval silným múrom a železným bránam kláštora. Keď počuli hukot zúrivcov po uliciach, pozatvárali všetky brány, lež zabudli na malé dvierka v múre. Nezabudol však istý žid a upozornil na ne mohamedánov. Takto sa odplatil za to, že ho v kláštore živili. Týmito dvierkami vtrhla divá horda drúzov do kláštora.
P. Emanuel a ostatní františkáni stáli okolo oltára. Predstavený dal ešte raz rozhrešenie spolubratom, potom zbožne prijali Sviatosť Oltárnu. Vedeli, že Boh ich volá už k sebe, i nezdráhali sa ísť. Krvilačná horda ihneď sa pustila do nich. P. Emanuel prijal smrteľný úder opretý o oltár. Za pár minút bolo všetko hotové.
Zaznely zvony kostola. To kati vyzváňali na posmech. Lež zvuk kovu naširoko oznamoval nové víťazstvo synov sv Františka, ktorí sa nebáli za Krista obetovať svoje životy.
22. mája 1925 boli ôsmi hrdinskí františkáni vyhlásení za blahoslavených.
(Bl. biskupi Fogolla aGrassi.)
V júni roku 1900 vydal miestokráľ Yii-Sien rozkaz, že každý kresťan pod trestom smrti musí sa vrátiť k viere pohanských bohov. Azda sa miestokráľ obával, že sloboda, ktorej sa tešila katolícka Cirkev v Číne, poškodí verejné záujmy, keď sa obráti veľké množstvo pohanov. Toľko je isté, že medzi ľudom, ktorý bol veľmi poverčivý, rozniesla sa zvesť, ako by kresťania boli príčinou pohrôm, ktoré postihly ríšu, povodní, neúrody a hladu. Vraj ohlasovanie novej viery, pohŕdanie starými bohmi Číny a prekážanie v úcte k mŕtvym predkom privolávajú hnev nebies.
Nastaly smutné dni. Podzemná organizácia Boxerov slávila svoje triumfy. Všade sa dostala zpráva o ich krutosti. Napádali kresťanské obce, obyvateľstvo vyvraždili a domy podpálili. Mnohých kresťanov odvliekli do pagod a mučením nútili zanechať vieru v Krista.
V noci 5. júla dal miestokráľ chytiť františkánskych biskupov Fogollu a Grassiho, potom misionárov františkánov P. Teodorika, P. Eliáša a brata Ondreja Baure. Spolu s nimi uväznili sedem sestričiek františkániek. Zaviedli ich do domu mandarínov, kde bol žalár. Modlili sa neustále a posmeľovali domorodcov, ktorých tiež uväznili. Nejedna slza skanula po lícach žalárovaných, ale vôľa Božia bola pre nich nadovšetko.
9. júla okolo štvrtej popoludní dal miestokráľ Yii-Sien vojsku rozkaz obstúpiť žalár. Potom nariadil predviesť väzňov. Vojaci vtrhli do žalára, kde biskup Grassi dal ešte ostatným rozhrešenie. Sami drabanti sa zarazili, keď videli nadzemský pokoj svojich obetí. Lež na rozkaz veliteľa vrhli sa na uväznených, bili ich, socali a kopali. Krv ostávala v stopách mučeníkov, kadiaľ ich vliekli pred miestokráľa. Yii-Sein zúrivo skríkol na biskupa Fogollu: „Koľkým mojím ľuďom si uškodil?" Veľkňaz pokojne odvetil: „Ani jednému, naopak, mnohým sme dobre robili." Biskupov pokoj rozzúril miestokráľa. Rukoväťou šable uderil veľpastiera po hlave tak silne, že sklesol na zem. To bolo znamením, na ktoré sa zástup vrhol na mučeníkov. Nadávky a vreskot luzy šírily sa navôkol. Zabíjali svoje obete, ťahali ich sem-tam za šaty, ktorejsi sestričke strhli závoj a roztrhali na márne kúsky. Polomŕtvym mučeníkom napokon postínali hlavy.
Krv synov a dcér sv. Františka miešala sa navzájom. Bolo to posvätné spečatenie prijatia Sestier misionárok Panny Márie do Serafínskeho rádu.
Oboch biskupov i so spolumučeníkmi vyhlásil pápež Pius XII. v novembri 1946 za blahoslavených.
(P. Cesidius Perelli.)
Prenasledovanie kresťanov v Číne zaľahlo plnou ťarchou na františkánov. Rok 1900 patrí medzi slávne, ale krvavé roky misijných dejín.
Aj v Európe cítili, že sa na Východe čosi chystá. Každý deň prichádzaly chmúrne zprávy o nepokojoch a o ťažkom postavení misionárov. Predovšetkým milujúca matka, Cirkev sv., dívala sa s úzkosťou na Východ, kde boly ohrozené životy jej najlepších dietok.
Prekvitajúce cirkevné obce v Číne, i keď nerátaly na priamu ochranu cisára, hľadely s nádejou do budúcnosti. Urobily všetko, aby zmiernily biedu čínskeho ľudu na poli náboženskom i sociálnom a aby vymanily duše šikmookých domorodcov zo zúfalej prázdnoty, ktorá ich už tisícročia opriadala.
Lež situácia sa vyvinula ináč. Razom vypuklo zlovestné povstanie Boxerov, ktoré strhlo široké masy ľudu proti „diablom zo Západu". A kresťanské obce vzplanuly razom neuhasiteľným požiarom Nenávistné útoky proti belochom hrozily vyničiť úplne kresťanstvo na území, skropenom krvou toľkých mučeníkov. Nebolo nijakej, čo ako zapadlej dediny, kam by nedošla vlna nenávisti. Z pokojného a pohostinného čínskeho človeka cez jednu noc stalo sa krvilačné zviera.
P. Perelli už viac rokov pracoval v istom malom mestečku. Pokojne, naplnený láskou k Bohu a ľudstvu, robil čo mohol, aby zahnal temnoty z duší. Každého miloval, o každého sa staral rovnako a nikdy mu ani len na um neprišlo, ako sa mu raz odplatia tí, ktorým robil dobre.
Povstanie Boxerov prišlo zrazu. Kresťania opúšťali misijné kaplnky a utekali do hôr. P. Perelli ostal sám. Myslel, že všetko to, je len politickou agitáciou, že víchrica prejde a život sa, zasa vráti do starých koľají. Ktorési ráno videl blížiť sa ku kaplnke skupinu ľudí. Len to mu bolo divné, že tí ľudia boli ozbrojení palicami a drúkmi. Nestratil však duchaprítomnosť. Ak má zomrieť, nuž zomrie pripravený. Pokojne vyšiel na prah kaplnky. Len čo sa objavil, dav, ktorý obstúpil kaplnku, zasypal ho skalami. Jeden z kameňov trafil ho do čela a telo P. Cesida sviezlo sa na zem. Zrazu priskočil k nemu Číňan divého výzoru, vylial obsah konvice, ktorú priniesol, na rehoľníka, bol tam petrolej a benzín, a zapálil. Za chvíľu plamene zachvátily všetko. Mučeník vysoko zdvihol svoj kríž a modlil sa za svojich katov.
Plamene pokračovaly vo svojom diele, zachytily drevené steny kaplnky a o chvíľu sa jej trosky zrútily na neohrozeného bojovníka Kristovho.
(Bl. biskup Fantosati.)
Povstanie Boxerov ťažko zasiahlo františkánske misie. V oblasti Šantung bolo zničených do 200 prekvitajúcich kresťanských obci a viac ako 10.000 veriacich blúdilo bez ochrany a bez domova. Kresťanstvo však, ako vždy dosiaľ, aj tu hrdinstvom stmelilo rozpadávajúcu sa stáročnú prácu. Do 200 kresťanov obetovalo svoj život za vieru v Krista.
V oblastiach Shansi a Hunan bola situácia ešte horšia. Boxerské povstanie dosahovalo takých rozmerov, že kresťanstvo tu bolo na vymretie. Nikdy nebudeme presne vedieť, koľkí prišli o život pre svoje katolícke presvedčenie. Aby sme si urobili akú takú predstavu o tom, pripomeňme si, že len zo seveného vikariátu provincie Shansi vyše 1500 mučeníkov predostreli v Ríme na začiatku procesu o blahorečenie. Aká mohutná čata mučeníkov!
Biskup františkán Fantosati v povíchrici s obdivuhodnou odvahou riadil osudy sebe svereného stáda. Chodil po mestách a dedinách svojej diecéze, všade uspokojoval, vlieval odvahu a skláňal sa ako dobrý otec nad trpiace duše, vypočúval ponosy a hojil rany. Veriaci ho milovali, pohani obdivovali. Bol neustále na cestách a k srdcu každého vedel si nájsť chodníček.
Na jednej z okružných ciest po diecéze ho napomínali, aby nešiel von z mesta, lebo po okolí potulujú sa Boxeri. Fantosati pokojne vypočul rady, ale keď bolo treba istému chorému v blízkej obci poskytnúť poslednú útechu, nedal sa zadržať ničím.
Cesta viedla pozdĺž menšej rieky. Žlté vody pomaly sa valily na juh. Na rieke plávala loďka a ľudia z loďky im kývali, aby zastali. Biskup a jeho spoločník ani len tušenia nemali, že sú to Boxeri. Loďka pristála pri brehu. Mužovia z loďky vyskočili a s krikom vrhli sa na františkánov. Trvalo to iba pár minút. Zasypali oboch rehoľníkov kameňami, potom ktorýsi z Boxerov odzadu prebodol biskupa. Jeho spoločníkovi, ktorý sa ponáhľal na pomoc, rozpoltili hlavu. Vysušený horúci piesok dychtivo hltal krv mučeníkov.
Znovu boly chudobnejšie rady Kristových bojovníkov o dvoch ľudí. Ale preliata krv bola úrodná, zrodili sa z nej ďalší hrdinovia, ktorí pohŕdali nebezpečenstvom i smrťou, a vzali na svoje plecia kríž apoštolátu, červený krvou mučeníkov.
Biskupa Fantosatiho vyhlásil pápež Pius XII. spolu s biskupmi Fogollom a Grassim za blahoslaveného.
(F. Angelus Melotto.)
Nepopierateľný fakt je, že tam, kde sa najviac prelievala krv mučeníkov, boly aj najkrajšie výsledky práce. Roku 1900 neprestala ešte ani zďaleka doba mučenícka v Číne, ani inde. Trvá dodnes a bude trvať až do konca sveta. „Budú vás nenávidieť pre moje meno," povedal Kristus.
V XX. storočí otvorily sa nedohľadné možnosti pre misijnú prácu v Číne. Sotva nájdeme krajinu na svete, ktorej synovia by neboli zastúpení vo vojsku, určenom dobyť šíré územia Ďalekého Východu pre Krista. A nechýbajú ani mučeníci.
Zrušenie cisárstva v Číne a založenie republiky prinieslo so sebou občiansku vojnu. Vo vrchoch sa zdržovali zbojníci a generáli, bojovali každý osve alebo v spojení s banditmi, o bohatšie provincie a mestá. Misionárov pozajímali, povraždili, alebo len za vysoké sumy prepúšťali zo zajatia. Mnohí z nich pohynuli v temných žalároch a pivniciach.
P. Melotto dostal sa práve doprostred občianskej vojny. Vyše desaťročná práca prinášala už plody a úroda sa ukazovala krásna. Staručký misionár však vôbec nemyslel ešte na odpočinok, tým menej na návrat do vlasti. Chcel ostať tu, medzi tými, za ktorých pracoval a modlil sa po celý život.
V okolí boly neustále boje. Povstalci a zbojníci neustále drancovali úbohých obyvateľov. Neraz vykradli aj misijnú stanicu P. Angela, ale staručkému misionárovi neublížili. Dal im všetko čo mal, a v najväčšej biede pracoval ďalej. Staroba so dňa na deň ťažila viac a viac. Iba ťažko udržal sa na nohách, ani jazdiť už nevládal. A bolo treba chodiť do kresťanských obcí, položených ďaleko od seba.
Ktoréhosi dňa ho požiadali, aby navštívil umierajúceho Číňana v susednej dedine, ktorý chcel ešte pristúpiť k sv. spovedi a prijímaniu. P. Melotto neváhal ani chvíľu. Poprosil dvoch silných mládencov, aby ho zaniesli na nosidlách k umierajúcemu. Darmo ho odhovárali, darmo prosili, aby odložil cestu, lebo na okolí šarapatia banditi, láska k dušiam ho nútila ísť.
A na tej ceste ho zastihla smrť. Zpoza kopca sa razom vyrútili ozbrojení zbojníci, niekoľkými ranami zastrelili františkána i jeho sprievodcov. P. Melotto pritisol k hrudi kríž a zomrel s tvárou obrátenou k nebesiam. Položil život za svoje ovečky a pobral sa cestou mučeníkov do rajskej slávy, aby tam pred trónom Najvyššieho orodoval za tých, ktorých nechal tu na zemi.
P. Dr. L. Demmens, OFM: Gesehichte der Franziskanermissionen (Dejiny Františkánskych misií) — Münster 1929.
P. Dr H. Holzapfel, OFM: Manuale historiae Ordinis Fratrum Minorum (Príručka dejín rádu Bratov menších) — Frei-burg 1909.
P. P. Schrotty, OFM: A ferences missziókról (Františkánske misie) — Budapešť 1927.
P. Dr. A. Gemelli, OFM: II Francescanesimo (Františkanizmus) — Miláno 1933.
Breviarium Romano-Seraphicum.
Martyrologium Seraphicum.
P. I. Takács, OFM: Szent Ferenc rendje (Rád sv. Františka) Budapešť 1937.
P. A. Molnár, OFM: Páduai Szt. Antal jellemrajza (Charakteristika sv. Antona Paduánskeho) — Budapešť 1931.
A1bigenci — takto sa nazývala sekta katarov v južnom Francúzsku. Hlavným prejavom navonok tejto sekty bola nenávisť voči katolíkom. Rozoznávali vo svojej náuke princíp dobra a zla, akéhosi boha a hmotu. Opovrhovali všetkým, čo súviselo s hmotou: manželstvom, majetkom, s požívaním mäsa ap. Zavrhovali sviatosti, svetskú vrchnosť, vojny, trest smrti, prísahu. Jadre sekty tvorili tzv. „dokonalí", ktorých bolo pomerne málo, ostatní boli jednoduchí veriaci. Často končili svoj život dobrovoľnou smrťou hladom. Rozšírili sa po celej južnej Európe. Za Inocenta III. bola proti ním podniknutá aj krížová výprava.
Bogomi1i — sekta, z ktorej vznikli neskôr v XII. a XIII. storočí katari. Náuka bogomilov sa rovná úplne náuke albigencov. Rozšírili sa v XI. storočí najmä po celom Balkáne.
Boxeri — tajná čínska organizácia. V čínskej reči sa volali I-Huo-Tciuen (Sdruženie pre spravodlivosť a poriadok). Terorizovali ľud svojou krutosťou a nevyberavosťcu v prostriedkoch. Ich zúrivosť vyvrcholila pri boxerskom povstaní roku 1900, kedy mnoho kresťanov padlo za obeť ich zvrhlým pudom.
Brahmíni — kňazi brahmanského náboženstva, rozšíreného v Indii. Najvyšším bohom tohto pohanského náboženstva je Brahma, hybná sila sveta, ktorého si uctievali obetami. Brahmini sú zároveň najvyššou kastou indickej spoločnosti.
Conquistadori — španielski dobyvatelia Ameriky. Tiahla ich do Nového Sveta túžba po zlate a dopúšťali sa na domorodých obyvateľoch nesmiernych ukrutností.
Drúzovia — mohamedánska náboženská sekta, rozšírená v Sýrii a Libanone. Veria v božstvo, ktoré sa vtelilo do človeka. Okrem toho božstva uctievajú päť „ministrov" božích.
Fraticelli — sekta, ktorá sa utvorila z františkánov, čo pre svoje heretické založenie opustili rád. Hlavný ich omyl zakladal sa na príliš prepiatom názore na chudobu. Z toho vznikaly potom medzi nimi a Sv. Stolicou rozpory.
Hugenoti — jedna z mnohých protestantských cirkvičiek, založená vo Francúzsku v XVT. storočí. Hugenotom nešlo ani tak o náboženstvo, ako skôr o politickú moc.
Jakobíti — názov pre monofyzitov, bývajúcich v Sýrii a Mezopotámii. Monofyziti, sektári, tvrdili, že v Kristovi po vtelení neboly dve prirodzenosti, božská a ľudská, ale len božská. Keďže však je nemožné, aby božská prirodzenosť trpela, vymysleli si, r e Kristus mal len zdanlivé telo.
Kadi — mohamedánsky sudca a richtár miest a mestečiek.
Kopti — názov pre monofyzitov, bývajúcich v Egypte a Abesínsku. Jestvujú podnes. Čiastka (asi 30.000) sjednotila sa s rímskou Cirkvou.
Manichejci — sekta, ktorá vznikla pomiešaním kresťanstva a budhizmu. Rozoznáva dvoch bohov: boha dobra a boha zla. Hmota je zlá, preto sa treba zdržiavať telesnej práce, mäsa, vina, manželstva. Pre svoju zdanlivú askézu a smyseľnosťou podfarbené bohoslužby získala si veľa stúpencov. Šírila sa už v m. storočí po Kristu.
Nestoriáni — sektári, ktorých blud bol namierený proti Matke Božej. Učili, že Panna Mária porodila iba človeka, preto jej neprislúcha pomenovanie Bohorodička.
Pataréni — takto nazývali sektu katarov v severnom Taliansku. Učenie viď pri hesle: Albigenci.
Propaganda — misijná organizácia, ktorú založil pápež Gregor XV. roku 1622, aby dal misijnej činnosti potrebné stredisko. V Ríme bol zriadený seminár pre misijné kňazstvo. Podobný seminár bol zalomený aj v Paríži.
Redukcie — slobodné osady v Amerike, kde shromažďovali Indiánov a učili remeslám a obrábaniu pôdy. Európania nemali do nich prístupu. Známe sú najmä jezuitské redukcie v Paraguay, ktoré tvorily samostatnú oblasť, „jezuitský štát", trvajúci 150 rokov.
Úvodom 5
Svätý František a misie.. 7
Prví františkánski mučeníci........... 19
Sv. Daniel a spoločníci. 22
Sv. Anton v Maroku 26
Apoštolovia Valencie (Bl. Ján z Peruzie a Peter zo Saxoferrato) 30
Te Deum na perách umierajúcich (Bl. Štefan a.Rajmund 33
Hrdinovia urmijskej púšte (Štefan z Uhorska a .Konrád zo Saska). 37
Po stopách Džingischána (Ján z Fiano di Carpino) 41
Rozpílený pre Krista (Anton de Rosatis) 45
Hrdinovia ohňa a meča (Bl. Tomáš z Tolentina a spoločníci) 49
Prvý arcibiskup Cíny (Ján z Monte Corvino) 53
Boží tulák (Bl. Odorik z Pordenone) 58
Na námestí Arménie (Bratia Monaldus, Anton a František) 62
Zakladateľ misijnej vedy (Bl. Rajmund Lullus) 66
Apoštol Peržanov (Bl. Gentilis z Mantiliky) 69
Kráľovský kat (Bl. Ján z Cetiny a Peter Duenas) 73
Mučeník z Omarovej mešity (Bl. Mikuláš Tavelič) 76
Bojovník za sjednotenie (Brat Albert zo Sarteana) 79
V studni na púšti (Bl. Tomáš z Florencie a spoločníci) 83
Kladivo bludárov (Sv. Jakub z Marchie) 86
S Kolumbom v Amerike (Brat Ján Perez) 89
Záchranca západu (Sv. Ján Kapistránsky) 92
Svätec s husličkami (Sv. František Solánsky) 96
Ten čo privítal sv. Františka Xaverského (Brat Ján z Albuquerque) 99
Apoštol Mexika (Brat Martin z Valencie) 103
Anglický kráľovský spovedník (Bl. Ján Forest) 106
V purpure mučeníctva (Gorkomskí mučeníci) 109
Hrob vo vlnách mora (Brat Ján Alfaro) 112
Dvadsaťšesť krížov pri Nagasaki (Sv. Peter Baptista a spoločníci). 115
Misionár Indiánov (P. Ľudovít Bolanos). 119
V plameňoch (Bl. Apolinár a spoločníci) 122
Prví mučeníci kanadských misií (P. Mikuláš Viel) 126
V mohamedánskom žalári (Bl. Ján z Prado)..... 129
Prvý biskup východného Japonska (P. Alojz Sotelo a spoločníci) . 133
Smrť vo väzení (P. Anton Virgoletta). 136
Albánske vrchy rozprávajú... (Bratia Jakub Sormanský a Ferdinand Albisola) 140
Robotníkom pre Krista (P. Anton Pescopagano a spoločníci) 143
Na kríži (P. Ľudovít z Laurentiana a P. František Mistretta). 146
V rukách smrti. (Pátri Ján, Marcel a Angelus) 149
Pri niagarskom vodopáde (P. Ľudovít Hennepin) 152
Na dobrodružných cestách (Peter Fardé) 156
Smrť pred cieľom (P. František zo Salema) 160
Boj o Abesínsko (P. Jozef z Jeruzalema) 163
Po cestách vierozvestov (P. Liberát Veiss) 167
Ukameňovaní pre Krista (P. Liberát a spoločníci) 171
Horami a dolami (P. Anton zo Sora) 174
Z pápežského vyslanca otrokom (P. František Rivarolo) 177
Smrť biskupa v žalári (Biskup Saccomo) 180
Mučeník z Hunanu (Bl. Ján z Triory) 184
Hrob na pustom ostrove (P. Odorik a Collodio) 187
V horách Libanonu (Bl. mučeníci z Damašku) 190
V rukách Boxerov (Bl. biskupi Fogolla a Grassi) 194
Smrť v plameňoch (Bl. Cesidius Perelli) 197
Na brehu rieky (Bl. biskup Fantosati) 200
A ešte jeden mučeník z Číny (P. Angelus Melotto) 203
Literatúra. 206
Vysvetlivky .207
Spisovateľ P. Gilbert Nagymányoky, OFM.
Názov diela Krížovou cestou apoštolov.
Pôvodina Maďarská (A ferences missziók vérrel írt története).
Preložili P. Dr. Justinián Katona, OFM a P. Metod Lucky, OFM.
Vydala Admin. časopisu „Serafínsky svet", Prešov, 1948.
Edícia „Serafínsky svet", sv. 15.
Redaktor P. Libor J. Mattoška, OFM.
Vytlačila Pravda, grafické a vydavateľské podniky, Zvolen.