MYSTÉRIUM CRUCIS

(TAJOMSTVO KRÍŽA)

ROMÁN Z DOBY CISÁRA NERONA

PRELOŽIL:

PETER BRIŠKA

KNIHA III.

vydal: spolok sv. vojtecha v trnave.

1924.

Tlačou Kníhtlačiarne Spolku sv. Vojtecha v Trnave.

Potom kráčal za Scaevinom ku bráne, na ktorú búchali päsťami.

„Čo chcete?" opýtal sa Scaevinus plačlivým hlasom.

„Kto sa opovažuje rušiť pokoj poriadneho občana rímskeho ?"

„Otvor !" rozkazoval takto z vonku. „V mene cisára !"

„Na Juppitra ! Otvorím hneď !" odpovedal senátor. „Majte len trochu trpezlivosti ! Hneď otvorím, keď to tak káže vznešený cisár!"

Medzi rečou zapnul Vindex závoru a zarinčal reťazmi tak, že sa zdalo, ako by sa ju Scaevinus namáhal odsunúť.

„Otvor!" zaznel vonku netrpezlivý hlas a nové rany dopadaly na bránu.

„Veď otváram," volal senátor. „Ale ruky sa mi trasú. Majte trpezlivosť, zavolám otrokov! Vratiac sa do predsiene, zvolal: „Muciu ! Fulviu ! Paride ! Poďte otvoriť bránu !"

Vindex podal mu ruku, rieknuc ticho: „Ešte chvíľu ich podrž a potom1 ich zaveď na chodbu, aby nepočuli dupot koňských kopýt. Vale!"

Rýchle vbehol do dvora, kde sa vyšvihol na ohnivého kappadockého koňa. Sasso s Plautom už sedeli a čakali.

„Ty pôjdeš naposledy", povedal Germánovi, kto.rý mal cez rameno prehodenú širokú sekeru. Pomaly a opatrne vyšli z dvora a zabočili, na hradskú. Ešte vždy počuli rany dopadajúce na bránu.

Keď boli na hradskej ceste, povedal Vindex ticho: „Teraz meče do ruk a s vetrom o závod cez mesto!"

Rýchle obehli južne úpätie pahorku Caelia a dostali sa pustými ulicami, oživenými len ľuďmi najnižších tried, za mesto, kde nútili kone ešte k rýchlejšiemu behu tak, že leteli skutočne s vetrom o závod.

Noc bola jasná, hviezdnatá, predmety poznávali aj na väčšiu vzdialenosť. Keď prešli asi míľu, zastavil Vindex koňa. Plautus a Sasso učinili podobne. Kone stály ako zo železa. Vindex sa naklonil a počúval. Sasso mal oko upreté do diaľky. „Idú za nami; jeden — dva: — tri — štyria sú."

Vindex potvrdil mlčky jeho slová. „Sme prenasledovaní. Ďalej!"

        Zasa sa kone rozbehly. Dupot kopýt sa hlasité ozýval na tvrdej ceste.

        „Naničhodná vec!" zabručal Vindex. „Dnes by sme sa boli obišli bez mesiaca a bez kamenia. Musíme ich oklamať. Obráťte na juhovýchod, smerom k Ardee."

Kone letely naznačeným smerom. Ale čochvíľa poznali, že prenasledovatelia ich útek zbadali.

„Sú ľstivejší, ako som myslel!" povedal Vindex.

„Ale nech! Len ďalej!"

V divokom, šialenom behu leteli okolo stromov, krovín a chalúp. Pred nimi vynorily sa nádherné náhrobky na appijskej ceste, cez ktorú preleteli. Asi o tisíc krokov dalej, octli sa na ceste ardeatskej.

Žiadon neprehovoril ani slova, každý pozoroval stále sa blížiaci dupot koňský.

„Majú kone ako iskry!" povedal po chvíli Vindex. „Naše sú veľmi ťažké. Meče do rúk! Bude to krutý boj, no nedáme sa, zvíťazíme!"

Obrátil sa a videl, ako jazdec, sediaci na belušovi ostatných daleko predstihol.

„A predsa sú hlupáci", povedal zlostne. „Ktože chodí v noci na bielom koni?"

Kopia mu zafičala okolo hlavy.

„Dobre si mieril, ale špatné trafil!"

Jazdec sa stále približoval. Sassonov kôň zostával na zadku. Za malý okamžik dostihol jazdec koňa Sassonovho a vrazil mu meč do slabín.

Sasso sletel dolu s klesajúceho koňa a rýchlosťou pri jeho obrovskom tele až neuveriteľnou, a vyšvihol sa na chrbát bieleho koňa, ktorý pod ťarchou dvoch jazdcov div že neklesol. Obrovskou rukou stisol hlavu svojho protivníka a vrázil mu meč do šije. Prúd krvi vytiekol a zbarvil telo vzpínajúceho sa beluša.

Germán shodil dolu mŕtvolu a chopil sa otaží koňa, ktorý keď pocítil cudzieho jazdca, hnal sa šialenou rýchlosťou ďalej.

Plautus a Vindex nemali ani tušenia, čo sa za nim stalo. Naraz uvideli okolo seba uháňať beluša, na ktorého chrbáte však sedel, ako to dobre podľa širokej sekery poznávali, ich spoločník Sasso.

„Na všetkých bohov! Veď je to Sasso!" zvolal Vimdex. „Človeče, čo to robíš?

Ale Sasso nedal žiadnej odpovede.

„Za ním!" zavelil Vindex. „Musíme ho dohoniť!"

Leteli ďalej a blížili sa k miestu, kde odbočovala cesta do Lavinia, ďalej do Laurenta a Ostie. Šialený beluš zabočil na túto cestu.

„Zbláznil sa!" vykríkol Vindex. „Sasso inou cestou!" Ale beluš hnal sa ďalej a unášal jazdcov ďalej k Laviniu.

Prenasledovatelia sa stále približovali. Keď prišli na križovátku, boli sotva niekoľko sto krokov vzdialení. Vindex žaškrípal zubami. „Dvaja proti štyrom, to bude krutý boj. Ale nech! Na našej strane je právo."

Bežali ďalej po ardelskej ceste, ktorá viedla do Autia. Prenasledovatelia im boli v pätách, počuli už oddychovanie koni.

„Vzdajte sa!" ozval sa pánovitý hlas.

„Vzdajte sa v mene cisára!"

„Akého cisára?" povedal .potupne Vindex a obrátil koňa. Plautus urobil tiež tak. Aj v ňom sa ozvala vojanská krv a meče oboch Dioskurov skrížily sa s nepriateľskými, až tak iskry lietaly. Ale aj títo boli dobrými zápasníkmi a mimo toho boli traja oproti dvom. Bol to boj tuhý a urputný. Plautus bránil sa oproti dvom, ale v jeho žilách nekolovala nadarmo krv Plautiov. Bránil sa ako lev.

Tu začuli nový dupot koňa. Obrovský jazdec na belušovi mihol sa okolo nich. V jeho pravici zakmitla sa sekera, a s rozťatou hlavou padol jeden protivník Plauťov na zem.

„Výborne!" zvolal Vindex, nepúšťajúc svojho protivníka s Očí, ktorý bol nie málo prekvapený, že jeho súdruh, za ktorého jazdca na bielom koni považoval, sa postavil na stranu uprchlíkov. Dobre mierená rana sklátila ho na zem.

Posledný útočník vidiac, že ostal sám, obrátil koňa a dal sa na útek.

„Oho!" vykríkol za ním Sasso, ktorý sa vrátil. „Tak sa u nás nebojuje! My sme navykli na poctivejšiu robotu." Zatočil sekerou a s rozťatou hlavou sletel aj ten na zem.

Chvíľu zostali ticho a mlčky pozerali na miesto, kde zápasili na život a na smrť. Potom podal Vindex Germánovi ruku a! povedal: „Na Domara, ty zlatovlasý Sasso, vykonal si dnes majstrovský kúsok! Od tejto chvíle si slobodný!"

„Ďakujem ti, tribúne", odvetil s úsmevom plavovlasý obor a vztýčil sa v sedle. Ďakujem ti. Moje vlasy zase narastú a prikryjú mi šiju. A tento kôň, rýchly sťa víchor, ktorý sa podobá Vodanovmu Slepnirovi —"

„— je tvojím, a ty si imojím priateľom!" dokončil Vindex.

„Zo srdca ťa rád vidím, tribúne!"

„Vzácne a ušľachtilé zviera," chválil Plautus.

„Veď je to i tak to jediné dobré, čo si z Ríma odnášam do vlasti", smial sa Germán.

„Surový je ako medveď, ale verný, ako rýdze zlato", chválil ho Vindex. „Ponáhľajme sa, aby sme boli chytro u cieľa!"

Bežali ďalej hviezdnatou nocou a za krátky čas boli v Ardee. O hodinu neskoršie soskočili s koni v prístave Autia —

Statná trojveslica kolembala sa na tmavých vodách a čerstvý vzduch nadýmal biele plachty.

„Fortuna (Šťastena)", povedal Vindex, „odnesie nás rýchle po vlnách k cieľu. Plaute, priate ľu drahý, od tejto hodiny začína sa naše šťastie."

Na východe predieral sa ružový jas cez tmavé hrebene hôr. Kráľovná dňa vystupovala na ohnivých koňoch hore na nebo.

„Ešte nikdy nelúčil som sa tak nerád s Latiou, ako dnes", povedal Plautus, keď stál na palube s priateľom u zlatej sochy Fortúny.

„Vrátime sa tam chytro, ale ako víťazi", odvetil Vindex.

„Mňa čosi ťahá mocne zpäť do vlasti", povedal zasa Plautus. „Tá nová viera mi nedáva pokoja."

„Viera v šťastie, v lásku", odpovedal Vindex s úsmevom.

Plautus zavrtel záporne hlavou ale nepovedal nič. Jeho oko hľadelo uprene k miznúcim brehom a ústa jeho šeptaly: „Prídem opäť, Pane môj, prídem opäť!"

1. ​II. Šialená myšlienka. 

Poppea Sabina bola konečne u cieľa. Ozdobila sa purpurom, ktorý jej veľmi pekne slušal a za najväčšej slávy vošla ako nová cisárovná do Palatína. Nero bol jej krásou celkom omámený a na púhy jej pokyn, by sá bol dopustil aj toho najväčšieho zločinu. Keď čítame dnes v dejinách o hrozných zločinoch Neronových, ktoré sa ako hrozné strašidlá z hlbín dejín na nás škľabia, môžeme, ba vlastne musíme príčinu toho hľadať v tom vlive, ktorému Nero úplne podliehal; totiž vo vlive tejto diabolskej ženy.

Priatelia Oktávie umlkli; pred krvelačným pohľadom tejto tygrice a triasli sa hrôzou pred tým, čo najbližšia doba prinesie. Na ľud sa nebolo možno spoliehať, lebo ten horlil pre ňu, staval jej pomníky a sochy, a zdobil ich najkrásnejšími vencami, a senátori boli praobyčajní bojkovia od tej doby, odkedy Paetus Th rasca a Barrea Soranus boli zo svätého kollegia vylúčení. Mohli byť ešte šťastní títo neohrožení dbhájcovia práva a spravodlivosti a slávneho mena rímskeho, že unikli biednej a potupnej smrti.

Tigellinus stal sa mocnejším, ako býval prv, lebo bol miláčkom Nerona a Poppey. Dostal nádherný palác s takzvanými aemilskými záhradami za služby, ktoré im preukázal pri odsúdení a zavraždení Oktávie.

Seneka ustúpil, ako hovorieval, pre chorľavosť, úplne do pozadia. Ztratil úplne vliv na oisára. V skutočnosti však, odstránila ho od dvora Poppea, ktorá ho nemohli vystáť pre jeho „učiteľskú tvár." Ale takto prestal aj ten posledný lepší vliv na oisára. Nero klesal tiež vždy hlbšie a hlbšie.

Od toho času, čo prevzala Poppea Sabina vládu do svojich rúk, podobal sa Rím veľkému bahnisku, z ktorého vychádzaly jedovaté plyny, ktoré ničily všetok lepší a ušľachtilejší život.

Prišlo leto roku 64. po Kristu.

Dvor sa hodlá zasa uchýliť z úzkych a zaprášených ulíc rímskych do chladného, nádherného Autiia, kde dal Tigellinus postaviť pre cisára nový palác. Nestál veľa; len tisícdvesto milionov sestercií.

Nero bol v prvej chvíli zarazený, keď mu Agrigentíňan predložil účty.

„Božský cisáru", odpovedal chytrý Tigellinus, ja sa skutočne hanbím nabídnuť tebe túto škrupinku, aby si v nej býval. Na zemi niet paláca, tebe, božský cisáru, dôstojného. Ale rozkáž mi, aby som smel vystaviť pre teba palác, ktorý by aspoň trochu bol pre teba súci: so striebornými podlahami, ozdobenými rubínmi, zlatými múrami, so strechou smaragdovou, dvermi z jantáru a so stĺpmi z perál. Ale načo ti to ponúkam? Ani taký palác by nebol tebe, božský, dôstojným, a nezasluhoval by, aby naň tvoje oko pozeralo."

„Nie, môj drahý! Najprv si tú tvoju mizernú škrupinku, ktorá ma stojí tisícdvesto milionov, prezrem. Ak sa mi zaľúbi, zostaneme tam cez leto; ak nie, vtedy pôjdeme do Bájí a teba dám — ukrižovať." Cisár sa pri tom blahosklonne usmieval, lebo znal vkus svojho miláčka.

„Chvejem sa pred tvojou prísnosťou, božský", odvetil s úsmevom Tigellinus.

Odišli do Autia a cisár bol uchvátený krásou a nádherou paláca, ktorý v sebe všetko spojoval, čo rafinovaný vkus kedy vynašiel. Pravý sybaritský život nastal v nádhernej viille, a Nero aj so svojou sladkou Poppeou tonuli v mori lásky.

Cisár divil sa stále vkusnému rozdeleniu paláca, gréckym umeleckým prácam; elegancii tvarov a harmónii bariev. Hovoril, že žije v stálom opojení a bál sa toho okamihu, keď sa bude musieť opäť vrátiť do krivých, kostrbatých a ohyzdných ulíc rímskych.

,Aké úbohé, bez všetkého vkusu sú tie kamenné paláce rímske, ktoré ma tak hnevajú! Všetko je nepravidelné, všetko uráža môj krásocit v tom ohyzdnom Ríme!"

„Tys' skutočne na poľutovanie", ozvala sa Poppea. „Nerozumiem síce ničomu z umenia, totiž chcela som povedať, že nerozumiem mnoho z umenia", opravovala sa, „ale nemôžem niako pochopiť, ako môžeš ty, ktorý si rozumný umelec a máš taký vytríbený krásocit, trpieť, aby ťa pohľad na ohyzdný Rím stále urážal!"

„Ty mi z duše hovoríš, moja sladká Poppea", povedal Nero a objal ju. Áno, moja drahá, snívam už dlho o paláci, ktorý by predčil všetko, čo staviteľstvo v tomto obore dosiaľ vykonalo."

„A ktože ti bráni, božský, aby si si nedal taký palác postaviť? Či nie si vládcom sveta? Či nie si všemožúcim, božským vladárom?"

„Niet miesta pre takú ohromnú budovu, ktorá by musela stáť na pahorku úplne voľná, ľahká, ničím neobmedzená, ktorá by z tohoto miesta vývodila mestu mramorovému a zlatému."

„Ach, môj miláčku, ako rada počúvam tvoje plány, ktoré sa zrodily v tvojej hlave! Ty si božským umelcom. Len riekni, a stavba sa prevedie.!"

„Ale kde vezmem miesto? Mesto je ipreplníné, jeden dom stojí na druhom."

„Miesto? Miesta hľadáš? Či nie si cisárom? Nie si bohom toho mesta? Nech klesne v ssutiny, a z popola jeho vystav si mesto nové. Vôľa cisárove je predsa na svete najvyšším zákonom. Rozkáž, aby more plameňov vyšľahlo a zničilo to zastaralé, ohyzdné mesto, s ktorým mohol byť spokojný síce Augustus, ktoré však nevyhovuje môjmu miláčtovi. božskému cisárovi Neronovi!"

Nero sedel mloky. Ruku mal položenú na zktom operadle a hlavu si oprel o dlaň. Jeho oko pozeralo snivé do diaľky. Zvláštna myšlienka, tak hrczne smelá a hrôzyplná kmitla jeho hlavou, že sa zatriasol a netrúfal si ju ani vysloviť. Len po chvíli rozkázal, ani nehnúc sebou: „Prineste mi závitky z Illiady, a ty Sofoniu, mi prečítaš zvučné verše Homerove!"

„Čo ti mám, božský, z Homéra predčítať?" pýtal sa Agrigentíňan.

„Pád Troje; a to miesto o požiare kráľovského mesta."

Tigeliinus vyhľadal v závitkoch to miesto a čítal. Nero počúval skoro ani nedýchajúc. Jeha nozdry boly napnuté, okolo úst pohrávala mu divokí náruživosť; jeho líca inokedy bledé, horely teraz akoby v horúčke. Keď Tigellinus dokončil, oddýchol si Nero z hlboká a povedal ako vo vytržení:

„Ó, šťastný Priamus, ktorému bolo; dopriaté dívať sa na pád svojej ríše a na zkazu svojho kráľovského mesta!"

Poppea bola týmito nesmyseľnými slovami zprvu akoby ohromená. Ale potom chceijúc ho udržať v dobrom rozmare a získať ho pre svoj plán, aby jej v Ríme vystavil podobný palác ako bol palác v Antiume, nabídla mu svoju krásnu tvár k polúbeniu, rieknuc: „A ktože bráimi môjmiu miláčkovi, aby sa nestal druhým Priamom? Aby nevynikol nad neho?"

„Nik, drahá Poppea, celkom nik! Možno, že sa ním stanem. Vážim si Homéra; ale kto jeho verše počuje, nemôže mať žiadnej predstavy o čine tak krásnom, ako bol požiar Troje. Ako rád by som bol býval pri tom! Ale to nebolo možné. Len vtedy môžem videť niečo podobného, ked spálim ohyzdné sídlo cisárske v Ríme. Áno tak urobím!"

„Vzácna to myšlienka", chválil Tigellinus, hoci sa pri slovách Neronových hrôzou zatriasol. Poppea však chopila sa tej strašnej myšlienky ozajstnou rozkošou. "Ty si bol veľkým Nerone, ty si bol vždy božským! Divím sa tvojim smelým myšlienkam, ktorým sa ani Juppiterove nepodobajú. Ako ťa preto milujem, ako sa pred tebou klaniam!" A jako vo vytržení klesla pred ním ma kolená a zdvihla ruky k nemu ako k bohu. ,

Nero ju objal a bozkávajúc ju, povedal:

„Z popola mesta ohavného povstane nové mesto, ktoré i po tisícich rokoch budú nazývať národy zlatým mestom!"

Áno, zaiste bude to mesto zlaté! Ale potom sa už nebude volať Rímom, ale Neropolis, alebo ešte krajšie Neronia."

„Neronia! Neronia!" pochválil jej nápad cisár. Meno moje bude zvečnené o tom meste a na veky bude hlásať slávu moju. Áno, Neronia! Však znie to meno tak mohutnejšie, než to krátke meno Róma (Rím)."

Nero si predstvovai v duchu nielen zmenu mena, ale aj mesta. Táto zmena sa mu tak páčila, že tlieskal rukami ako malé dieťa.

„To bude vzácne divadlo", povedal, „akého svet dosiaľ nevidel! Možno že ma ten vznešený okamih nadchne k novému dielu básnickému, k neakej trúchlohre, ktorej sa svet bude diviť. Ponáhľajte ,sa a prineste mi kuidské pero so zlatým držiatkom, aby som zachytil vznešené myšlienky božské, ktoré mi kmitajú mojou hlavou. Tigelline, tebe sa sverim s mojimi myšlienkami — vlastne nie je to ani potrebné. Ty ich znáš, ty znáš môj úmysel. Príčin sa, aby sa stály živými, postaraj sa, aby sa uskutočnily!"

Na druhý deň odišiel Tigellinus do Ríma, aby robil prípravy k uskutočneniu Neronovho plánu.

1. ​III. Voda milostná. 

„Teba, ako vidím, nič neteší na: zelených brehoch Rýna", povedal jednote dňa Vindex Plautovi, keď ho opäť pristihol, ako zamyslene poizerá do vôd. „Nerád ztrácam, priateľu, ale násilím ťa nechcem zdržovať. Vráť sa do Ríma, keď myslíš, že ti vzduch rímsky poslúži! Ale nezabúdaj, že tyran.má tisíc očí, ktoré strážia jeho mesto!"

Plautus sa ma priateľa nežne podíval, ale celkom nič neodpovedal.

„Teraz si skutočne zvláštnym, Plaute; celkom si inakší, ako si býval predtým. Čože ťa tak do toho Ríma ťahá?" pýtal sa ho zasa Vindex.

„Či si už zabudol na dopis Kalpurnia, v ktorom mi píše, že moja matka trpí na horúčku?"

„Nie, nezabudol som; ale či tam nestálo, že tá horúčka nie je nebezpečná? Vidíš, už ťa mám. Ty sa červeniaš ako chlapec. Tu sa jedná o niečo iného, čo ťa tam tiahne. Len s tým von. Čo je to?"

„Mám tu byť nečinným?" opýtal sa Plautus v nemilých rozpakoch.

„Nie, milý priateľu. Mal by si ku mne byť predsa len úprimnejším a sdielnejším! Ó, ja som to tušil už dávno, že Amor zranil tvoje srdce. Ty pozeráš po celé hodiny do vln alebo ma mesiac. Len nekrúť hlavou! Viem, že som uhádol to pravé." Potom objal Plauta a pýtal sa ho nežne: „Skutočne nemáš, priateľu, ku mne ani trošku dôvery? Či si ju nezasluhujem?"

„Nie je to len láska, čo mňa tiahne do Ríma", odvetil Plautus. „Je to niečo iného, vyššieho, vznešenejšieho. Nezlob sa, priateľu, keď sa ti nesverím úplne s tým, čo ma trápi! Veď každý má v srdci boje, ktoré kalia hladinu duše jeho. Keď nadobudnem v tej veci istoty, potom ti odhalím vnútro svoje do posledného záhybu, pravda len ak sa ešte kedy uvidíme. Teraz nemôžem nič hovoriť. Preto nezlob sa, drahý priateľu, že mlčím. Ako by som ti mohol rozprávať o veciach, ktoré sú dosiaľ neurčité a neisté? Nie, to nemôžem. Dovoľ mi, aby som smel odísť! Až zaklepeš na zlaté brány mesta, potom prídem aj ja, aby som ťa pozdravil. A jestli ťa vyhlásia legie za cisára, potom prídem i ja k ním a budem z úprimného srdca volať s nimi: „Sláva cisárovi Júliovi Vindexovi!" a zostanem tvojím najoddanejším služobníkom."

Vindex sa usmial a znovu objal svojho priateľa. „Bež teda, môj drahý, nech ťa bohovia chránia! Ale chráň sa cisára! Varuj sa ho! Pozdravujem všetkých priateľov! Naše rozlúčenie dlho trvať nebude; veď vieš, že sa nám jedná o niečo veľkého! Jestli sa nám to podarí a podarí sa nám to celkom iste, tak prinesiem do Ríma slobodu. Ži blažene!"

Priatelia sa úprimne objali, poľúbili a Plautus Odišiel. Išiel s radosťou, hoci sa nerád lúčil s úprimným priateľom. Ale v jeho srdci horela mocná túha po pravde, ktorej červánky už dávno ožiarovaly jeho srdce. „Do Ríma!" ozýval sa hlas v jeho srdci. „Do Ríma, kde tečú hlboké a sväté pramene božských tajomství! Do Ríma, kde vytryskuje milostná voda, ako prameň pustine v pustej! Do Ríma, kde kynie srdcu môjmu osvieženie, mojej duši jarná rosa, kde prúdia milosti, ktoré ma očistia, radosťou naplnia a oblažia! Baránku Boží, veď ma ku prameňom vody čistej, aby som sa v nich očistil, aby som bol prebudený k novému životu; uveď ma do obce svätej, aby som v duchu a pravde spojený bol s tými, ktorých milujem!"

Súc prestrojený za rímskeho kupca, dostal sa Plautus do Ríma v druhej polovici mesiaca júla. Mesto bolo ako po vymretí. Cisár bol v Antiume a všetci, ktorí sa považujú za lepších a vznešenejších, utiekli buď za cisárom, lebo niekde k moru, alebo do hôr albánskych. Ale Plautus bol predsa veľmi opatrným a neopovážil sa vstúpiť do domu svojej matky, lebo sa domnieval, že špióni cisárski aj za neprítomnosti cisárovej dávajú na palác dobrý pozor.

Najprv zamieril do domu senátora Pudenca. Tam sa chcel na všetko dôkladne povypytovať a tam práve dúfal dozvedieť sa spoľahlivých zpráv o svojej matke a o Lýdii. Možno, že tam nájde veľkého apoštola Petra, alebo sa dozvie niečo o pobyte Pavlovom, ku ktorému bol púdený nadprirodzenou mocou.

Bolo to k večeru, keď kráčal ulicami mesta. Slnko klonilo sa už za tmavé cypry na Janikulume. Vzduch bol ťažký a dusný. V tú dobu podvečernú mesto trochu ožívalo. Krčmy sa naplnily návštevníkmi, taktiež aj priestranné trávniky na poli Martovom. Ľudia si sadali alebo líhali do polouschlej trávy, aby si trochu odpočinuli a na čerstvejšom vzduchu pookriali, lebo sa občerstvili vodou z chladných studníc.

Na všetkých schodiištiach budov verejných, iu Saturnovho chrámu, v aleji Agrippovej, ako aj na mramorovom schodišti vedúcom do Kapitoliumu.zkráťka každé miestočka bolo obsadené íucľmi, ktorí utiekli z dusných príbytkov, aby sa vo voľnej prírode nadýchali lepšieho vzduchu.

V Tibere bolo málo vody. Tisíce ľudí sa vrhalo do slabotečúcich vín, aby si osviežili zpotené údy. Od mostu Aeliovho až k prístavišťu u kopca Aventínskeho tlačilo sa plno ľudí tak, že lodníci mali moc práce, aby svoj tovar uchránili pred nepovolanými.

Krik kúpajúcich sa, surové vtipy a smiech divákov, chrápanie spiacich a nadávky zo spánku vyrušovaných, to všetko sa ozývalo nocou.

Pokojne stály paláce a chrámy, aleje a zahrady, akoby boli povznesení títo mramoroví velikáni nad sprosté počínanie ľudí. Ako opravdivé sídlo bohov vypínal sa k nebu posvätný Kapitol a pozeral majestátne na budovy dolu pod ním sa rozkladajúce, a na ulice, z ktorých zaznieval krik,, ktorý na niektorých miestach prechádzal v rozpustilý, bakchanársky rev.

Tu i tam v uliciach bolo vidno i biele togy. V záhradách niektorých palácov boly rozžaté svetlá, a veselý jasot, zvuky lýry, ako aj ohnivé piesne svadobné zaznievaly do nočného chladu.

Uprostred spústy domov prestieral sa veľký cirkus. Okolo neho sa skupily drevené búdky, v ktorých mali rozkošný tovar kupci židovskí a sýrski. Tu bolo tiež i veľké skladište oleja, a ďalej k Tiberu boly veľké sýpky naplnené obylím.

Medzi Palatinom a Caeliom bolo niekoľko radov nízkych domov, väčšinou ešte drevených. V týchto úzkych uličkách bol vzduch i večer i v noci ťažký a dusný, ako rozžhavené olovo.

Z podzemných väzení veľkého cirku zaznieval rev zavrených šeliem.

Plutus zachvel sa hrôzou a prešiel čo možno najrýchlejšie okoilo, aby sa dostal na vicus patrioius.

Vznešený senátor Piudenc nebýval už dlhší čas vo svojom paláci, ale na svojom malom majetočku pri ceste salárskej. Preto sa s ním Plautus ani nestretol. Miesto neho uvítal ho starec s bielou bradou a so vznešeným pohľadom. Hooi biele vlasy a biela orada svedčily o jeho starobe, predsa boly kroky jeho ešte pružné a oči jeho plály nadšením mladistvým.

Keď počul, že Plautus je synom Pomponie, stisol mu úprimne ruku a povedal: „Buď vítaný v Ríme, mladý tribúne! Z úst tvojej šľachetnej matky znám ta veľmi dobre a viem, čo sa! deje v tvojom srdci. Buď bez starosti. Matka tvoja je zdravá a Lýdia tiež; ten tichý baránok je zdravý, hoci sa ustavične sužuje za niekým. Vojdi a odpočiň si v dome tomto! Pokoj Pána nech je s Tebou!"

Podľa tohto pozdravu poznal Plautus, že starec je tiež kresťanom. V krátkom čase sa dozvedel, že je jedným z kňazov, ktorých Peter, apoštol Pána, ustanovil a vysvätil za správcov kresťanskej obce rímskej.

Plautus mal z toho nesmiernu radosť. Našiel konečne niekoho, ktorý bol zasvätený do tajomstiev svätej viery, a ktorý zaiste vie rozptýliť aj tie pochybnosti, ktorými bolo zmietané jeho srdce. Sveril sa mu úplne so všetkým, odhalil mu celé svoje srdce celú svoju túhu po pravde.

Pred touto túhoiu po pravde ustúpila aj jeho láska k matke a k Lýdii. Celú noc vyprávali o novom náboženstve a o bojoch, ktoré musel prestáť. A keď Plautus ukončil, vtedy povstal Šimon a roztiahnuc ruky k nebu povedal: „Jak podivné sú cesty Pána! Pane, ty riadiš všetky kroky naše a vedieš ich na pravú cestu. Hľaď, synu drahý, Pán zaviedol ťa ku míne! A vieš, čím som ja pred tým bol? Len počuj!" Plautus pozrel sa zvedave na starca, ktorý si utrel slzy a pokračoval:

„Tridsať rokov uplynulo od tej doby, čo žil v Jeruzaleme žiak synagógy, ktorý bol pýchou a nádejou svojich učiteľov. Milý synu, tým žiakom bol som ja. Bol som učený, ale pyšný, a myslel som si, že soim kráľom medzi učencami. Vtedy som počuj o veľkom učiteľovi a divotvorcovi z Nazareta, ktorý chodil po zemi židovskej. Mnoho som síce o ňom počul, ale pomyslel som si: Či môže niečo dobrého prísť z Nazaretu? Či môže byť učencom, ktorý nenavštevoval školy našich slávnych majstrov? S pohŕdaním odsúdil som jeho učenie a jeho skutky, a nazval som všetko lžou a podvodom a jeho samého klamárom."

„Keď sa jednalo o jeho odsúdenie", povedal po chvíli, „ja som sa vmiesil medzi ľud, a podnecoval som ho, aby kričal: Ukrižuj ho! A ľud ma poslúchol a tým krikom donútili sme rímskeho vladára,Piláta, aby ho odsúdil na smrť. Potom som doprevádzal toho kráľa na horu popravnú. Počul som výkriky rozvášneného ľudu, počul som plač jeho matky, ale moje srdce zostalo chladným. Ba ešte radosť som pociťoval, že sme nad ním zvíťazili."

„Rozmysli si, akého hrozného zločinu som sa dopustil! Ale milosť Božia má hľadala. Kráčal som poblíž kríža, aby mi neušlo ani jediné slovíčko, ani jediný nárek alebo preklínanie. A tu otvoril on ústa svoje a naklonil hlavu do zadu, obrátil oči k nebu a povedal hlasom nežným a predsa srdce prenikajúcim: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia! Tie slová účinkovaly na mňa, ako blesk s neba. Ten hlas jeho tak dojemný, tie slová tak nepochopiteľné! On odsúdený a zbičovaný, on posmievaný a na kríž pribitý, on sa modlil nie snáď za seba, ani za svojich priateľov, ale za svojich nepriateľov. Ako je to možno? Ten človek nemôže byť podvodníkom, nemôže byť luhárom. Lhár by sa nemodlil za tých, ktorí mu pripravili hroznú smrť, ten by ich iba preklínal. Prehodil som plást cez hlavu, aby som nič nevidel, aby som nič viac nepočul, aby som zapúdil z hlavy ten hlas. Ale akoby mi ho tisíc poľníc ohlasovalo, tak znel stále v mojich ušiach. Chvel som sa na celom tele a plakal som ako dieťa ..."

Starec opäť ustal na chvíľu a potom pokračoval: „Počul som duneť zem, počul srom výkriky utekajúcich, počul som hlas stotníka: „Skutočne Synom Božím bol človek ten!" Vtedy som si stiahol s hlavy plášť a pozrel som na Ukrižovaného! Nevidel som nič všade bola tma! Tu akoby nadprirodzenou silou súc púdený, pristúpil som bližšie, vztiahol som ruky svoje k nebu a zakoktal som: „Pane — Pane!" — Potom objal som kríž krvou jeho poliaty, pritlačil som na svoju uplakanú tvár a zvolal som: „Pane môj, odpusť mi!"

Strážci ma odstrčili stranou, ale môj zrak bol stále upretý na jeho svätú tvár, ktorá sa po smrti na mňa usmievala ako na dôkaz, že mi odpustil."

„Ty šťastný!" zašeptal Plautus. „Ty si mohol pozrieť na jeho tvár. Povedz mi, prosím ťa, ako vyzerala?"

Šimon pozrel vážne na mladíka a povedal slávnostne: „Bola to tvár Boha. Od tej chvíle stal som sa jeho učeníkom."

Starec zamlčal, a Plautus tušil, čo tie slová znamenajú: že opustil všetko, čô mal, a pridŕžal sa jeho učeníkov, aby mohol s nimi hlásať jeho učenie. A. v tom sa nemýlil, lebo to skutočne tak bolo. Od tej chvíle, čo pobozkal sv. kríž a to rúcho, do ktorého zahalili jeho sväté telo, pridŕžal sa jeho apoštolov. Žil v núdzi a chudobe a všade hlásal' s najväčšou horlivosťou jeho učenie. Jeho bystrý duch vnikal ako žiariaca pochodeň do hlbín tej podivnej viery. Kde druhí sa divili, tam on horel. Divili sa mu, lebo takých vedomostí, takej ohnivej viery, takého presvedčenia nikde dosiaľ nevideli. Mal zámožných rodičov a zaprisahali ho, aby sa vrátil k ním. Syngóga chcela ho získať za každú cenu. Robili mu najskvelejšie offerty, ale on všetko odmietol.

Jeho učitelia poukazovali na slávu, ktorá ho očakáva na stolci učiteľskom, ku ktorému mu chceli dopomôcť, ale on nedbal. Opustil zarmútených rodičov, opustil zarmútenú nevestu, verných priateľov a starostlivých učiteľov, opustil synagógu a stal sa horlivým učeníkom novej viery, ktorú so zápalom všade hlásal.

Pán ho uviedol aj do Ríma. Bez strachu a bázne vystúpil v synagóge pred svojich bývalých spoluvercov a povedal im: „Drahí krajania! Viete dobre, že už našim prarodičom v raji sľúbený bol vykupiteľ. Viete dobre, že Hospodin toto prisľúbenie opakoval otcom našim: Abrahamovi, Izákovi a Jakubovi, že posielal národu nášmu prorokov, ktorí príchod jeho ohlasovali a na jeho príchod pripravovali. To všetko zaznamenané je vo Svätých písmach, ktoré sa aj u vás v každú sobotu predčitujú. A tento sľúbený Vykupiteľ už prišiel, žil medzi nami, bol ukrižovaný. Obráťte sa a zanechajte bludy a pridŕžajte sa jeho učenia!"

Premnohí uverili jeho slovám a dali sa poučiť o jeho učení a boli potom' obmytí vodou zo studnice lásky Božej.

Plautus bol slovami Šimonovými celkom unesený. Uvažoval dlho o nich a potom sopjal prosobne ruky a zvolal: „Ty, ktorý si pozeral vo svätú jeho tvár, ty, ktorý si sa dotýkal nielen svätého kríža, ale ktorý si zľúbal jeho sväté telo, ty vyvolený Boží, prijmi ma za učeníka Kristovho a obmy mayodou krstu svätého. Lebo ja verím, že je Synom Božím, verím s celou dušou..."

„Veríš všetkému, čo učil? pýtal sá Šimon.

„Verím!"

„Veríš, že sa stal človekom z lásky k rudom, že trpel a zomrel za hriechy celého sveta, že vstal tretieho dňa z mŕtvych?"

„Verím všetko, preto že bol Bohom a Bohu nie je nič nemožné!"

Tu nabral Šimon vody a pristúpil k Plautovi, ktorý klesol na kolená a rozpnúc ruky k nebu, zvolal: „Verím v teba, Ježišu Kriste!"

Šimon lial mu vodu na hlavu, hovoriac: „Plaute, ja ťa krstím v mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého."

1. ​IV.Bakchanalie. 

Tigellimis bol už niekoľko dní v Ríme. V celom meste nevravelo sa o ničom inom, ako o slávnostiach, ktoré sa pripravujú, aby bol vraj ľud odškodnený za to, že nevidí cisára.

Cisárske záhrady boly pustošené, aby ozdobený bol háj okolo chrámu Aeskulápovho na ostrove Tibery. Tisíce barvistých lámp osvetľovalo húštiny a stromové skupiny a na lenive sa hýbajúcieh vlnách Tibery poskakovaly svetielka, ktoré sa podobaly trasúcimi sa hviezdičkám na oblohe nebeskej.

Stĺpy chrámové boly nádherne vyzdobené: brečtan a paznechtník otáčaly sa okolo driekov, a na mramorové schody akoby bol spadol dážď vonných kvetov z ruží, fialôk ä narcisov. Na purpurových poduškách hovely sličné a vnadné dievčatá so žiariacimi očami a svodným úsmevom.

 Priestor pred chrámom bol naplnený pozvanými hosťami. V dlhých radoch stály tu stoly a na nich strieborné džbány s vínom. Mnohé otrokyne vyšnorované a kvietim ozdobené posluhovaly prítomným.

Dokola boly zasadené husté kroviny a stromy tak, že sa zdalo, akoby sa toto miesto nachodilo niekde v lese, úplne od sveta odlúčenom.

Za týmito zelenými múrami mala dnes panovať radosť, mala sa rozprúdiť veselosť a bezúzdna rozkoš. Tak to chcel Tigellinus, božský Agrigentíňan. Z tisícich úst zaznievala chvála na neho, ale on sa dosial neukázal. Boly prinesené rôzne pokrmy, ale o Tigellinovi dosiaľ ani vidu ani slychu.

Tu zaznely trúby., Železné brány sa otvoril a zástupy mladunkých chlapcov a dievčat hrnuly sa do vnútra. Všetci mali na hlavách strieborné vence a tančili okolo voza, na ktorom sedel medzi bielym kvietim opilý párik. Za zvuku cymbalov vystúpil z voza a priblížil sa k ovenčenému trónu, postavenému na najvyššom stupni, kde sa posadil.

„Eros a Afrodita!" zvolal niekto zo zástupu a ukázal na opitý pár.

Každý vedel, kto je Erotom a kto je Afroditou, totiž že Afroditou je povestná neviestka a Tigellinus Erótom.

Sotva sa „božský" pár posadil na tróne, vyhrnuly sa z húštin zástupy sličných otrokýň v ľahulinkých, priesvitných šatoch a pridružily sa k popíjajúcim. Nastala spustlá zábava, ktorá trvala až do polnoci.

O polnoci povstal Tigellinus a dal prútkom znamenie, že slávnosť je u konca. Otroci rozžali na stá pochodní a dávali ich opilým do rúk. S ohlušujúcim krikom vracali sa mužovia a ženy zpäť do mesta.

Na lichvacom trhu, ktorý bol na blízku veľkého cirku, sa sprievod zastavil, lebo úzke ulice nedovoľovaly, aby sa ľud rýchle mohol rozptýliť. Medzi prítomnými strhol sa krik, ba ozývaly sa i nadávky a preklínanie.

Na najvyššom stupni u chrámu bohyne Fortúny stál zástup baohantiek s brečťanovými vencami na hlavách. Boly tam poslané od Tigellina, aby započaté dielo dokončily. Opité bachantky točily pochodňami nad hlavami ľudu a volaly prenikavým hlasom: „Eros a Afrodita slávi slávnu noc svadobnú. Zatočte pochodňami, veselé dietky mocného Bakcha! Hymenaeus! Hymenaeus! "

Ľud opakoval volanie bachantiek a mával pochodňami.

„To je smutný svadobný sprievod", ozval sa hlas zo zástupu. „Čo máme ísť po tme? Máme si snáď niekde v tmavých uliciach prebiť hlavu?"

„Nie!" kričal jeden cez druhého. „Osvetlite ulice, rozžnite pochodne!"

„Ach, čo pochodne", volala Afrodita, ktorá kráčala v sprievode satýrov. „Naše pochodne nám nedostačia. Čo myslíte vy capi nehanební, neišlo by sa nám lepšie po tom špatnom dláždení, keby nám zasvietila iná pochodeň?"

„Tak je!" kričali opití satýrovia, zatlieskali a previedli v kozích kožkách niekoľko divokých skokov.

„No tak!" zvolala opäť Afrodita a vytrhnúc jednomu zo sprievodcov pochodeň, zamávala ňou nad hlavou. „Oslávme dnešnú svadobnú noc, hádžme pochodňami!"

Hodila pochodeň na najbližšiu búdu. Za chvíľu stála búda v plameňoch.

Na okamih sa opitý zástup zarazil. Keď ale naraz zažiarili celá ulica i fórum, zaznel nanovo nadšený krik a sto ohnivých plameňov lietalo na iné búdy.

„Na Erota a Afroditu!" reval ľud, „budme veselí, veď slávime svadobnú noc! Buďme veselí! Hymenaeus!"

Na stá búd stojicích pozdĺž cirku stálo naraz v jednom plameni. Plamene šľahaly hore, preskakovaly so strechy na strechu. Horľavé látky lietaly do vzduchu a z nich padaly milióny iskier dolu a zapaľovaly nové domy.

Ľud nadšene kričal, lebo podobné divadlo nebývalo každý deň.

Satyrovia tančili radosťou a Tigellinom najaté neviestky kričaly stále: „Hádžte pochodňami! Budme veselí! Hymenaeus!"

Divoký sprievod uberal sa ďalej ulicami mesta a všade boly hádzané nové pochodne na drevené búdy alebo domy.

Celá rovina okolo veľkého cirku podobala sa moru plameňov. A požiar šíril sa stále. Dlhotrvajúce horúčosti vysušily stáleté krámy! Kde prišiel oheň, všáde našiel dosť potravy. Každá, i tá najmenšia iskra zapálila, každý vánok hnal plamene ďalej.

Aj cirkus začal horeť. I tu našiel oheň dosť potravy v drevených lešeniach a v sedadlách, určených pre tisíce divákov. Nebe zbarvilo sa krvavé a svahy Aventina a Palatína sa lesklý, akoby sa po nich valil Ohnivý prúd.

„Cirkus horí!" zakričal niekto. Opili sa podívali a prebrali sa trošku zo svojho opojenia.

„Keď horí, nech horí!" zavznel mohutný hlas.

„Však bol i tak špatný pre nás vznešených kviritov. Cisár nám postaví nový a dôstojnejší."

Z chát a domkov poblíž cirku vybiehali mužovia a ženy a nariekali za svojim majetkom. Ale satýrovia a bachantky sa im smiali, strkali do nich, kopali ich a odháňali ich.

„Biedna, špinavá žobrota!" volali, „ani tak malej radosti nám nepraješ? My slávime noc svadobnú. Vás by mali piecť na ražni."

Horúčosť bola desná, až neznesiteľná. Aj opili sa museli rozutekať. Praskajúce plamene, padajúce trámy na domoch, v cirku a krik ľudu desily v podzemných skrýšach zavreté šelmy. Revaly, že ľud sa desil a so strachom utekali s miesta hrôzy.

Účastníci nestydatého sprievodu a pôvodcovia požiaru dali sa na útek, aby boli čo najrýchlejšie preč od ohňa, ktorý nabýval stále väčších rozmerov.

Tu zdul silný vietor. Plamene akoby sa zachvely, skrčily sa na zem, aby vyšľahly dvojnásobnou silou hore a ďalej zahryzly do zpráchnivelého dreva.

Plamenné more obrátilo sa s roviny hore, a celý Palatín, Caelius a Eskvilin boly zahalené dymom a plameňmi.

Nebo sa stále rumenilo, vzduch stával sa žhavejším. Ľud, ktorému plamene zožieraly majetok, zúfale nariekal, bedákal a dovolával sa pomoci. Ale nikto s pomocou nepochodil, iba posmešné a rúhavé hlasy sa ozývaly.

Žhavý vzduch bol nepríjemný a znemožňoval dýchanie. Milióny iskier padalo na ľud prístrešia zbavený a zapalovaly nové domy alebo ľahunký šat, v ktorom vybehli na ulicu, súc praskotom alebo oslňujúcim jasom zo spánku vyrušení.

V úzkych uliciach bola hrozná tlačenica. Cez mŕtvoly zašliapaných detí a starcov utekal ľud ďalej. Matky behaly sem a tam, lomily rukami a volaly na svojich miláčkov, ktorí snáď už boli zašliapaní niekde v uliciach.

Nárek zúfajúcich a chrapot so smrťou zápasiacich prehlušoval výkriky satyrov a bachantiek, ktorí sa dali na útek, aby nepadli do rúk rozvášneného ľudu. Počuli zreteľné hlasy volajúcich, aby pôvodcovia požiaru boli hodení do ohňa.

Na pahorkoch stálo tisíce ľudí, ktorí sa pozerali s hrôzou na divadlo, ktoré sa rozprestieralo pred nimi. Tisíce zachraňovalo svoj majetok, predvídajúc, že za krátky čas dôjde sem požiar, aby zničil ich príbytky.

Malý oddiel policie objavil sá na svahu Palatína. Ale čo mohol urobiť tento nepatrný hlúčok oproti obrovskému požiaru? Zo všetkých domov šľahaly plamene a podobaly sa ohnivým stĺpom, ktoré vysielaly hore kotúče dymu. Zo všetkých strán volali po vodu, ale márne. Požiar šíril sa bez prekážky ďalej.

Plamene blížily sa stále viac k veľkým skladištiam oleja. S hrôzou dívali sa, čo sa stane. Naraz zavznel krátky ale hrozný výbuch, horiaci prúd vyvalil sa z rozpuklých múrov a rozlieval sa ďalej do ulice. Ľudia pred týmto horiacim prúdom dali sa na útek.

        Bez prekážky hnal sa prúd ďalej a objímal ohnivými ramenami pyšné paláce a mramorové stĺporadia, chrámy a záhrady, kupecké skladištia a vôbec všetko, čo sa mu stavalo v cestu. Všade sa na chvíľu zastavil, všde zkúšal, či nenájde potravu pre svoje ohnivé zuby.

Teraz poznávali všetci, že je každá pomoc marná. Na záchranu majetku už nik nepomýšľal; každý sa snažil, aby aspoň svoj život spasil útekom.

Keď zbadali kviriti, že sa nedá nič iného, iba holý život zachrániť, zmocnilo sä ich zúfalstvo. Ozval sa hlasitý nárek alebo preklínanie, ba bolo počuť i hrozby.

Medzi ľudom ukázaly sa zasa bachlantky. Kričaly na ľud, strkaly do tých, ktorí chceli niečo zachrániť. „Čo horí, nech horí!" volaly.

Nikto im nerozumel. Mysleli si, že ztratily rozum, keď im oheň zničil všetko. Uhýbali im s cesty a ľutovaly ich.

Oheň šíril sa ďalej najprv po rovine a potom vystupoval hore na návršia a opäť na druhej strane sostupoval do nížin. Kde oko pozrelo, všade samý požiar.

A čím ďalej šíril sa požiar, týim hlasnejšie ozýval sa nárek ľudu. Ale šialený drak ohnivý nemal milosrdenstva, letel bez ustania, vysielajúc k nebesiam čierny dym a žhavé plamene.

1. ​V.Krst ohňom. 

Práve tej noci, keď rozletela sa po meste zpráva, že u veľkého cirku horí, očakával Plautus v paláci Pudenoovom svoju matku a Lýdiu. Obe ženy čakaly netrpezlive na noc, aby ho pod rúškom tmy mohly navštíviť a šťastné stretnutie náležite osláviť. Kňaz Šimon zašiel totiž hneď z rána po krste Plautovom do paláca Pomponie a oznámil jej, čo sa stalo. K večeru sa vrátil s blahoprianím a pozdravom zpäť do paláca Pudenoovho.

Plautus tešil sa úprimne, že sa s nimi stretne. Preto dopadly na neho tie slová: Horí! Horí! ako hromová rana. Chvíľku zostal celý zdrtený. Sotva si však uvedomil, čo to znamená, pojal ho hrozný strach O matku a o Lýdiu, a ako šialený vybehol z domu, aby ich vyhľadal a zachránil. Ale nešlo to tak rýchle, ako sa domnieval, lebo všade v uliciach bolo mnoho ľudí a padajúce trámy a domy tiež Katarasovaly cestu.

Mužovia a ženy stáli a hlasno bedákali nad zničeným majetkom. Inde zasa stretal sal s opitými podpaľačmi, ktorí bránili ľudu hasiť. K ním sa pridala početná háveď, ktorá kradla, kde sa dalo vziať. Akoby chcely zachraňovať, drali sa títo lupiči do domov, lúpili a nešetrili nikoho a ničoho. S lupom utekali preč a zapaľovali aj tam, kde by sa požiar snáď ani nebol dostal.

Plutus octnul sa razom v tlačenici a nemohol ani v pred ani zpäť. Zmocnila sa ho hrozná úzkosť. Tlkol okolo seba, keď nepomáhaly ani hrozby, ani prosby, ale ďalej sa predsa nedostal. Ľud ustupoval len pred ohňom a pred padajúcimi domy.

Keď všetka snaha Plautova, aby sa dostal von z tlačenice, zostala márnou, nevedel z prvej chvíle, čo má počať. Bol celý zúfalý. Zrazu ho napadla zúfalá myšlienka. Ak sa mám dostať von, veru to ináč nepôjde, iba po hlavách nahromadeného ľudu. Možno že ma srazí dolu niektorý padajúci trám, ale aj to je možné, že bez úrazu sa dostanem von. Poznamenal sa sv. krížom a pozrel vrúcne k nebu o pomoc. Už už sa chystal, aby šialenú myšlienku uviedol v skutok, keď naraz dal sa dav do šialeného úteku. Z klietky cirku dostal sa na slobodu obrovský lev gaestulský a divokým skokom uháňal cez námestie. Oheň ho oslepoval, sykot a praskot ho desil a kde vstúpil, všade ho pálila pôda pod nohami. Hrozným revom krúži! okolo zástupov, ktoré pred ním utekaly. Zlostne zatriasol mohutnou hrivou, pozdvihol veľkú hlavu, oči jeho sa zlovestne zaiskrily. Potom sa skrčil a mohutnými kroky vrhol sa do uličky, vedúcej k Tiberu.

Plautus sa vymohol z tlačenice a pozoroval leva. Videl ho utekať k Tiberu, predpokladal, že sa zpäť nevráti a pustil sa za ním. Zazrel, keď sa vrhol do vln Tibery. Bežal teraz bez strachu ďalej, aby čo najskôr dostal sa k palácu! matkinmu.

Od úzkosti takmer zošialil. Vyhľadával bočné ulice, ktoré sa opäť plnily ľudom.

Konečne dospel tak ďaleko, že zazrel opäť červené stĺpy rodného paláca a poznal, že palác stojí v plameňoch.

Na smrť uľakaný predral sa Plautus k domu. U brány stretol sa s otrhaným žobrákom, ktorý vynášal drahocenné veci von. Zmocnila sa ho hrozná zlosť. Popadol zlodeja a mrštil ním o stĺp, až zostal polomŕtvy ležať, a strieborné veci, ktoré niesol, sa rozletely. A aká ho len potom popadla zlosť, ked videl, aké pustošenie narobila háveď zo Subury. Všetko, čo malo väčšiu cenu, bolo preč, a od všetkých strán šľahaly už plamene.

Prebehol rýchle prednými izbami. Boly všetky prázdne. Ale zazdalo sa mu, že počuje stonanie z Oeka, kde bývali otroci. Tí behali, ako smyslov zbavení sem a tam a nevedeli, čo si počať.

Plautus súc so všetkým oboznámený, pochopil, čo sa stalo. Stena Oeka sa srútila a zatarasila príchod do izby Pomponie. Širokou skulinou múra tlačil sa von hustý dym, a tu i tam Už vyšľahol i plameň.

Hrozný výkrik vydral sa z jeho pŕs. Matko! Lýdia! Kde ste?!"

Otroci bedákali, plakali a zalamovali rukami. Plautus zvolal: „Vyskočte do zahrady! Doneste nástroje, prelomíme múr!"

Hlas Plautov vrátil im rozvahu. Len teraz poznávali, že sa môžu zachrániť. Rýchle poslúchli. Za chvíľu počul Plautus údery do múra od zahrady.

„Pane", volal otrok, „múr je veľmi pevný, nič nevykonáme."

„Len probujte ďalej! Pošli mi sem štyroch silných mužov s týčami."

Ako vietor odkvapil otrok a za chvíľu mal Plautus štyroch pomocníkov s opálenými vlasmi.

„Preboríme múr z tejto strany", povedal Plautus zkrátka a nasadil železný drúk. Ale obrovské kvádry sa ani len nepohly.

„Vodu sem", volal Plautus.

Voda bola: donesená a na okamžik pohasly plamene. „Teraz ale dajme sa opäť do práce!" rozkázal Plautus. Drúk sa nasadil — silné trhnutie — a mohutné kvádry sa z múra vytrhly... potom padaly druhé..., až bol priechod do izby Pomponie uvolnený.

Ale nové zdesenie zmocnilo sa všetkých, keď videli dym a plamene vychádzajúce z izby.

„Beda", nariekaly otrokyne, „v izbe horí! Pani je ztratená!"

Plautus razom pochopil nebezpečie. Rýchle otočil hlavu plášťom a skočil prielomom do izby dymom naplnenej. Vedel dobre, kde je matkina posteľ. Rukou hľadal na posteli — ale bola prázdna.

„Matka! Mamička!" volal zúfale. „Matka! Lýdia!" Ale nikto sa neozval. — Naraz sa mu zdalo, že z protejšej strany začul slabunké zastonanie. Rýchle obrátil sa tam. Bola tam nádržka, do ktorej vodomet striekal vodu. Rýchle ponoril Plautus do vody ruky a umyl si tvár. Chcel teraz hľadať dalej. Tu pri prvom kroku narazil nohou o akýsi predmet. Aké zdesenie sa ho zmocnilo, keď ohmatal nehybné telo. Pozrel ku vchodu. Ten stál už v plameňoch. Nerozmýšľal dlho. Rýchle ponoril do vody svoj plášť a potom telo a bežal k prielomu.

„Pane, chytro, múr padá!" kričali na neho otroci.

„Uhaste plamene!" velil Plautus.

Nové prúdy vody boly vyliate do plameňov.

Plautus pritisol bezduché telo k sebe a skočil do prielomu. Bol by býval klesol, keby ho neboli otroci zachytili. „Chvála Bohu! Chvála Bohu! Sú zachránení!" počúval Plautus.

Dymom a plameňom bol Plautus tak omámený, že ani nepoznal, koho zachránil, či matku, či Lýdiu, alebo niekoho iného.

„Kto je to?" opýtal sa.

„Matka tvoja, naša dobrá pani", odpovedal otrokyne berúc mu z rúk telo Pomponie.

„A kde je Lýdia?" opýtal sa Plautus tras,úcta hlasom. „Hovorte, kde je Lýdia?"

Otroci mlčali.

„Hovorte!" vykríkol hrozivé, „lebo vás..."

Nedohovoril. Vzpamenul si, že je kresťanom, a že ako kresťan ani vysloviť nemá také vyhrážky „Odpusťte!" povedal hlasom miernejším. „Zlosť ma premohla. Ale pre Krista vás prosím, povedzte mi kde je Lýdia? Či viete o nej?"

Tu predstúpil najstarší otrok a povedal: „Pane Lýdia doprevádzala tvoju matku do paláca Pudencovho. Tvoja matka sa vrátila nazpäť. Triasla s; hrôzou na celom tele ale priniesla nám ten chýr, že Rím horí. O Lýdii povedala, že bola v tlačenici ot nej odlúčená. Až do tejto chvíle sa domov nevrátila Aspoň ju nikto doma nevidel."

Plautus bolestne vykríkol a pritlačil si .ruku n; čelo.

Otroci pýtali sa nesmelo, kam majú zaniesť paniu, keď v celom dome niet miestočka, kde by j mohli ošetrovať.

„Do ulice Salárskej, do domu senátora Pudenca Tam na mňa počkajte!" povedal ako vo sne.

Medzitým, čo sa otroci a otrokyne namáhal aby omdlenú k sebe priviedly a potom ju na nosítk položili, prevliekol sa Plautus do iných šiat a opásí sa mečom. „Prejdem krížom cez celé mesto, pozrem do každého kútika a neustanem, dokiaľ Lýdiu nenájdem." Tak povedal sám sebe a pobozkajúc matku, ktorá dosiaľ neprišla k sebe, odišiel z domu.

Keď odchádzal, videl, ako múr za múrom praská. Nedbal na nič. Jeho myšlienky baly sústredené na iný predmet. Jeho túžbou bolo nájsť Lýdiu, ktorá mu bola na svete najdrahšou.

VI.Rím v popole.

Cestou k Antiumu uháňali na rýchlych koňoch dvaja jazdci s dopisom cisárovi. Tigellinus podával mu zprávu o požiari. Znela takto:

Mocný cisáru príjdi, ale príjdi čo najrýchlejšie! Tvoje oči uvidia divadlo, akého svet dosiaľ nevidel. Zkaza Troje bola hračkou pre deti, kdežto požiar Ríma je divadlom pre bohov." Medzitým, čo jazdci odnášali dopis, prechodil sa Tigellinus mestom. Chcel zvedieť, čo súdi ľud o požiari, a hlavne, koho označuje za podpaľača. Keď kráčal od kúpeľov Agrippavých k Septe Júlii, zatarasil mu cestu hlúčok ľudí, ktorí sa poberali k širokej ceste. V čele kráčal starec. Jeho oči boly obrátené k nebesiam.

Tigellinus sa zarazil, keď počul celkom zreteľne slová starcove:

„Utekajme, lebo sa blíži Hospodin! Deň veľký, deň hrozný, deň hnevu sa blíži. Beda! Beda! Pán prichádza k súdu a sosiela oheň na zem. Beda vám, vy mocní tohoto sveta, ktorí páchate neprávosť, lebo neujdete hnevu Hospodinovmu! Zničí vás ohňom, smetie vás, ako suchý list."

Agrigentíňan priblížil sa ku starcovi a opýtal sa:

„Čo to hovoríš o ohni?"

„Nechaj ma! Nechaj ma odísť v.pokoji! Hľa, Pán už prichádza, laby zahubil bezbožných, ktorí páchajú neprávosť ohňom a mečom."

„Kto je ten Pán, ktorý sosiela oheň na ľud?" opýtal sa znovu Tigellinus.

„Hospodin, Boh zástupov, Boh najvýš spravodlivý a svätý."

„Ako sa nazýva ten váš Boh?"

"Kristus."

„Ty patríš teda k tej prekliatej sekte, ktorá sa ukrýva pred zrakom ľudí?"

„Som kresťanom, pane! Ale v našej viere nie je nič špatného."

„Darebáci ste!" kričal Tigellinus. „Opovrhujete našimi bohmi. A čo si nehovoril, že ten váš boh poslal oheň na naše mesto?"

„On je Pánom, on je najvýš svätý a spravodlivý, on miluje dobré, odmeňuje zaň ale nenávidí a trestá zlé. Zločiny tohoto miesta sú hrozné a volajú O pomstu. Pane, tys' mocný, ty znáš dobre, že nešľachetnosť tohoto mesta je úžasnou. V mojej vlasti je more, hovoria mu Mrtvé. Na tom mieste stály pred mnohými rokmi veľké miestá Sodoma a Gomorha, ale ľud v nich bol bezbožný. A Hospodin zahubil ách, zničil ich tak, že dnes niet po nich ani pamiatky. Oheň a sýru soslal.

Ďalšie slová Tigellintťs ani nepočúval. Nový prúd ľudu odtrhol ho od kresťanov, ktorí sa uberali ďalej k širokej ulici.

Tigellinus obrátil sa iným smerom. Šiel k záhradám aemilským, ktoré mu cisár bol daroval. Tým nehrozilo žiadne nebezpečie. Spokojne pokývol hlavou. „Môžem byť bez starosti", povedal si a vrátil sa do cisárskeho paláca.

Na druhý deň blížil sä cisár. Sotva sa ľud o jeho príchode dozvedel, išiel mu s jasotom v ústrety. Tešilo ho, že cisár berie účasť na jeho nešťastí, a potom si myslel, že ten, ktorý sa vydával za boha, má aj božskú moc a zabráni zhubnému živlu, aby ničil jeho majetok.

Ale ako sa úbožiaci zmýlili! Cisár dal síce celú spustu rozkazov, ktoré ale vykonané neboly, lebo ani vykonané byť nemohly. Oheň sa rozšíril príliš ďaleko na štyroch rôznych miestach.

Potom odobral sa cisár do domu Maecenovho na pahorku eskvilinskom, odkiaľ bola prekrásna vyhliadka na mesto. Zašiel ta z toho dôvodu, aby sa pokochal pohľadom na horiace mesto.

Uprel svoj zrak dychtivé na jednotlivé časti horiaceho: mesta, a na jeho tvári sa rozhostila bezuzdná rozkoš. Keď už bol so všeobecnou prehliadkou hotový, začal študovať jednotlivosti hrozne krásneho obrazu.

Hlboko pod jeho nohami zúrilo more plameňov. Kde len oko dohliadlo, všade oheň, všade olizujúci ohniví hadi, všade syčiace ohnivé plamene, všade biele, tu a tam narudlé obrovské kotúče dymu, ktoré sa naháňaly po obzore a kupily sa v obrovské vrchy.

Bol to desivý a hrozný pohľad. Vypadalo to, ako by bolo postavené vedra seba niekoľko ohnivých sopiek, ktoré razom začaly soptiť, ohnivé plamene a dym chrliť na nebo. Zem sa triasla a dunela, ako keď pri búrke blesk stíha blesk. Ľud nariekal, bedákal, preklínal a hrozil. Popálení a poranení stonali a volali o pomoc: zkrátka všade bol hrozný krik.

Cisár sa chvel, chvel sa bázňou, aby mu z toho hrúzokrásneho obrazu pranič neušlo. Ani nepočúval, čo mu prinášali prichádzajúci poslovia, nedbal na prosebníkov, ktorých sa hodne dostavilo do paláca. Aby nebol v pozorovaní vyrušený, ustanovil, aby ho Tigellinus zastupoval a ten sa už o to postaral, aby sa cisár mohol nerušene venovať pohľadu na požiar. Jeho rozkazy aspoň o tom vydávaly skvelé svedoctvo.

V tom priletel na zpenenom koni posol a zvestoval: Úpätie Eskvilina a Velia stojí v plameňoch. Svah Palatia počína tiež horeť."

„Teda až k Tibere prenikol už oheň! Ďalej preniknúť nemôže. Rieka, široké múry mestské a skala kapitolská ho ďalej nepripustí", mienil Tigellinus.

„Subura je sovrená so všetkých strán plameňmi. Mnoho domov sa srútilo a pochovalo všetkých obyvateľov. Tisíce ľudí uhorelo", hlásil iný posol.

Nero pokrčil ramenami a povedal ticho k svojmu vodcovi: „Nech! Aspoň nám pomohol oheň od niekoľko sto biednych žobrákov. Boli nám aj tak na obťaž."

Stále prichádzali noví poslovia a zvestovali, ako požiar zničil divadlá, chrámy, vzácne stavby, villy konzulov a senátorov, predajne a iné dôležité budovy. Líčili hrozné scény, na aké v Ríme dosiaľ nikto nepamätal, o akých nik ani nepočul. Matky vraj hádzaly svoje deti v šialenstve do plameňov, aby sa zbavily príťaže, ktorá im vadila v úteku. Jedna matka skočila s dvoma dietkaimi do plameňov a jej muž, chcejúc šialenú zachrániť, zostal tam tiež.

Podobných prípadov a to i hodne príšerných, bolo vyprávaných veľmi mnoho. Nero, keď sa o nich dopočul, svráštil čelo; dostával strach, ako to všetko dopadne. Ale sotva pozrel na plamene, zabudol na strach, zabudol na vylíčenú biedu a zúfalstvo, a tvár mu zažiarila divokou radosťou. Postavil sa a roztiahnuc ruky nad mestom, povedal: „Padni v prach a popol, Ríme, a uznaj moc božského cisára! On ťa zničil, ale on ťá zdvihne, krajší, jasnejší a hrdejší povstaneš z hrobu, nie ale ako Rím, ale ako Neronia."

„Vznešený a mocný vladára", zvestoval udychčaný pretorián, , Palatium stojí v plameňoch! Čo máme činiť?"

Tigellinus a Poppea sa zhrozili. Nero sa pozrel smerom k Palatiu, z ktorého vychádzal dusný dym a vyšľahovaly plamene. Keď to zazrel, vykríkol: „Lýru, vavrínový veniec a purpurový plášť!"

Otrok odbehol a o krátky čas priniesol žiadané veci. Nero sá pristrojil, pokročil až na samý okraj rohľadne, dotkol sa strún a ospevoval požiar vo veršoch, ktoré sám složil.

Okolostojaci dvoraninovia tlieskali. Poppea Sabina vrhla sa mu do náručia a zašeptala: „Môj drahý miláčku, môj cisáru, môj bože! Ako ťa obdivujem! Tebe sa klaniam. Tvoje verše sú stokrát krajšie, než verše Homérove, hlás tvoj je sladší než hlas slávika. — Spievaj, spievaj, božský pevče!"

Cisár sa blažene usmieval a zazrel znovu do plamenného mora, ktorého hrozný praskot, smiešaný s krikom a revom davov, prehlušoval jeho chraptivý hlas. Chopiac sa znovu lýry, vztiahol pravicu proti ohňu a zvolal: „Posvätná hrôza sa ma zmocňuje. Nekonečná radosť náplňuje moju hruď. Rozkošou plesá srdce moje, lebo uzrel som konečne divadlo, po ktorom som tak dlho túžil. Večné mesto cisárov je v plameňoch. Skutočne, čože bol zánik Troje proti tomuto' požiaru! Žiadne Oko ľudské dosiaľ nevidelo divadla tak krásneho, aké pripravil ľudu svojmu cisár Nero. Budem ospevovať požiar, aký ešte nikdy nebol ospevovaný! Tigelline, vezmi pero a píš, zachycuj verše, ktoré sa derú z mojich jasajúcich pŕs, aby zOstaly zvečnené našim potomkom."

Nero dal sa do ospevovania zkazy večného mesta Ríma.

Boly to verše jasajúce a lkajúce, ktoré sa z jeho nemocného modzgu vyliahly. Boly to obrazy a prirovnania, že sám ostrý Agrigentíňan musel sa premáhať, aby sa nedal pri písaní do hlučného smiechu.

Medzitým nariekal a bedákal ľud v meste. Po tri dni mnohí z nich ničoho nemali v ústach. Volali o chlieb najprv prosebne, ale potom keď sa ich nikto neujímal, nikto na ich prosby nedbal, stále hlasnejšie, a na koniec prechádzaly prosby v hrozby a krik, ktorý doliehal až k veži domu Maecenovho. Ale cisár nedbal a nedal sa rušiť v ospevovaní večného1 Ríma. Jemu lichotilo, že sa mu dnes darily verše nad očakávanie plynné. Prečo že by dbal na krik ľudu, ktorý volal o chlieb, aby nasýtil svoj žalúdok, ale pre umenie žiadneho smyslu nemal? Nech len trpí hlad, čo ho je po tam? On hladu nemal, jeho verše boly bezvadné, jeho hlas dľa úsudku Tigellina a Poppey bol božským. To bolo dôležitejšie ako krik hladných kviritov.

Medzitým tiahol hladný ľud ako divoký prúd zakúrenými ulicami. Na križovatkách nastala tu a tam zase veľká tlačenica, lebo každý sa usiloval, aby sa čo najprv dostal k cieľu, ktorý si bol vytkol. V takej hroznej tlačenici zmizol jednotlivec, ako kvapka v mori. Zvlášte starci a deti boli povalení, zašliapaní. Nikto nedbal na ich krik a stonanie.

Do takej tlačenice dostal sa opäť Plutus, ktorý sa z horiaceho palácu matkinho odobral, aby vyhľadal Lýdiu. Mal síce mohutné rameno, ale nezdarilo sa mu vždy a všade, aby sa predral ďalej. Často bol prúdom strhnutý a vlečený zpäť, tak že bol. mnoho ráz ďalej od cieľa, ako predtým. Domnieval sa„ že Lýdia sa chcela dostať do paláca Pudencovho, kde sa mala aj s jeho matkou s ním stretnúť. Keď videl pusté scény a zmätok v uliciach, keď videl zohavené mŕtvoly pošliapaných, vtedy sa ho zmocnila hrozná úzkosť. Či nebola aj Lýdia šialeným davom zašliapaná ako tisíce iných? Je predsa len slabým dievčaťom, ktoré si samé nemohlo pomôcť. Jestli sa zavčas niekde nezachránila, tak už nebude doista medzi živými.

Popadla ho hrozná úzkosť a súčasne aij ohromná zlosť proti tomu ľudu. Už siahal po meči, aby si cestu uvolnil, ale za každým pocítil sústrasť s tými úbožiakmi, ktorí ztratiac celý svoj majetok a snáď aj im drahé bytosti, chceli zachrániť útekom aspoň svoj holý život. Či nebolo medzi tým davom ľudí jemu dosť podobných, ktorí hľadali svojich milých? Či mu nemohol mnohý tiež zazlievať, čo on tu v tej tlačenici hľadá? A potom, pripomenul si, že nie je viac pohanom, ale kresťanom, učeníkom Boha lásky, ktorý rozkázal milovať všetkých, aj nepriateľov.

Vzpamätal sa vždy a prosil Boha za odpustenie, že sa dal strhnúť hnevom. Súčasne ale kojil sa blahou nádejou, že všemohúci Boh, ktorému nič nie je nemožným, Lýdiu môže aj s najväčšieho nebezpečia vyslobodiť. Sopial ruky a pozrúc k nebesiam, prosil vrúcne: „Všemohúci, večný Bože. Pred tebou nejestvuje nemožnosť! Zachráň, o zachráň imi moju Lýdiu! Veď aj ona je tvojím dieťaťom. Ó Pane, roztiahni ruky svoje nad ňou a zachráň ju. Vráť mi tú, ktorú milujem čistou láskou, a slúžiť budeme tebe po všetky dni života svojho! Ty si aj mŕtvych kriesil, Ty si seba vyprostil z hrobu, Ty ju môžeš zachrániť! Ty ju môžeš priviesť do môjho náručia. Ja verím v tvoju všemohúcnosť, ja dúfam v tvoju dobrotu. Vyslyš ma, všemohúci, dobrý Bože na nebesiach!"

Po tej modlitbe cítil značnú úľavu a pokojnejšieb uberal sa ďalej. Ale Lýdiu veru nenašiel. Blúdil ďalej a kedykoľvek sa ho zmocňovalo zúfalstvo, vždy ho pozdvihla vzpornienka na všemohúcnosť a dobrotu Božiu.

Medzitým zúril oheň stále a Šíril sa v miestach dosiaľ ušetrených.

Nero cítil sa vo ville Maecenovej úplne bezpečným. Villa totiž stála na návrší a dokola nebolo stavania, ktoré by mohlo poskytnúť zhubnému živlu potravy. Počul síce vztek ľudu, počul jeho hrozné reči, videl jeho zúfalstvo, ale nedbal. Chcel najprv dokončiť spev o zkaze Ríma, a Tigellinus sotva stačil písať, čo všetko mu Nero diktoval. Pri múre Serviovom, neďaleko parku Maecenovho, podarilo sa konečne požiar zdolať. Úsilím pretoriánov bola strhnutá veľká časť mesta a tým bola urobená plameňom na chvíľku prietrž.

Šedé, tmavé mráky dymu zahalily najbližšie okolie. Len tu a tam vyšľahly uhasiňajúce plamene. Tento pohľad bol Neťrovi protivným.

„Príšerný to obraz", povedal, „ktorý uráža moje umelecké oko. Všade samý dym alebo holé zrúcaniny. Nikde nevidím bodu, na ktorom by si s uspokojením odpočinúť mohlo. Zmocňuje sa ho ošklivosť."

Potom sai uchýlil do izieb, odkiaľ nebolo vidno na zhorenište. Tam chcel dokončiť báseň.

Sotva sa posadil, pribehol nový posol a zvestoval: „Božský cisáru, oheň znovu vyšľahol."

„Kde?" opýtal sa Nero chvatne. Tešil sa znovu na pohľad.

„V zahradách aemilských horia budovy" Tigellinus vyskočil. „Čo to hovoríš? kde to horí?"

„V zahradách aemilských vypukol oheň a zachvátil mnohé budovy."

Za okamžik bol Tigellinus von. „Stráž cisárska!" reval. „Moji verní pretoriáni, bežte, ponáhľajte sa, haste!" volal na nich. Vyzýval pretoriánov a utekal s nimi, aby zachránil svoj majetok.

Aemilské záhrady malý veľkú rozlohu. Boly tam háje ovocných stromov, kvetinové záhony, umele sriadené jazerá, vodomety, aleje s krásnymi sochami bohov. Cena zahrád bola ohromná. Znalci tvrdili, že sú hodné niekoľko tnilionov, a teraz to všetko, malo sa stať obeťou zhubného živlu! Teraz mal Tigellinus, ktorý svevoľne toľko biedy uvrhol na ľud, ktorý ho pozbavil prístrešia a majetku, ktorý na všetko pozeral chladným zrakom a s posmechom, teraz mal príležitosť, aby sa „pokochal" pohľadom na požiar, ktorý ničil jeho vlastný majetok. Plakal od zlosti, kričal, zúril, prosil, ale všetko bolo márné. Ohňu nezabránil, majetok nezachránil.

Po celé tri dni zúril v meste požiar. Celé Pole Martovo bolo zničené, taktiež aj Široká ulica, cirkus, úpätie Kvirinálu a Kapitolu Len potom zhasínal, keď nikde potravy nenašiel.

Všade, kdekoľvek sa človek pozrel, bolo plno dymiacich sa srúcanín. Len dusný dym a protivný zápach zhoreniny naplňoval vzduch. Zo zrúcanín palácov trčaly hore len múry; oborené, tlejúce trámy vyzeraly ako hrozivé ramená. Rozpukané stĺpy a sochy bohov a cisárov pôsobily dojmom až príšerným; poloopálené mŕtvoly ľudské á zvieracie, ktoré ležaly na uliciach a na námestiach, otravovaly vzduch. Zkrátka, bol to pohľad na zúfanie.

Počet zhorených a sborených kostolov a palácov sa ani nedal bližšie určiť. Aj najstaršie chrámy stály sa obeťou požiaru. Tak na príklad zničený bol chrám Diany na Aventíne, ktorý bol zbudovaný od kráľa Servia Tullia, ďalej veľký oltár v chráme Herkulovom i s posvätným hájom; potom nádherný chrám Juppitera Statora, ktorý niesol meno svojho zakladateľa Romula, taktiež aj kráľovský hrad Numu Pompilia a chrám bohyne Vesty s ostatnými chrámy ochrancov večného mesta padlý v obeť zhubnému živlu.

Ctihodné pamiatky rímske z dôb najstarších: prastarý fík, strom olivový a ker vínnej révy uschly od prílišnej horúčosti.

Ľud plakal nad svojim zničeným majetkom; ale keď videl zkazu týchto pamiatok, zmocnilo sa ho zrovna zúfalstvo a nariekal:

„Zmizly, navždy zmizly naše prastaré pamiatky, zmizly, a s nimi tiež aj priazeň bohov!"

Palatium a nádherný chrám Apollov boly v ssutinách, pomníky dávnej slávy okolo flaminského chrámu boly silne poškodené; mnohé cisárom Augustom postavené chrámy boly úplne zničené ohňom.

Poklady gréckeho umenia, nádherné diela hellénskeho ducha, ktoré boly v predošlom storočí s veľkými obeťami dovezené do večného mesta, stály sa tiež obeťou plameňov.

Bývalý tieto pamiatky pomníkmi a hlásateľmi dávnych dôb, boly pamiatkou po slávnych mužoch; teraz však pripomínaly holé miesta pominuteľnosť všetkých pozemských vecí a nestálosť ľudskej slávy.

Len posvätný kapitol pozeral shora ako jediná pamiatka, ktorá vedela vzdorovať zhubnému živlu. Ostatné čiastky stály sa nepriehľadnou srúcaninou, mohutným pohrabišťom.

Keď plamene vyhasly, premýšľal Nero, ako by si mal získať priazeň ľudu. Jeho jedinou radkyňou bola teraz Poppea, lebo Tigellinus bol menej sdielnym od tej chvíle, keď aemilský palác ľahol popolom. Poppea vedela dobre ,že požiarom je ľud veľmi pobúrený a popúdený oproti cisárovi, ktorý v dobe nešťastia oň nedbal a ako všemohúci boh, oheň neuhasil. A vedela ona aj to, že ľud najviac vtedy repce, ked má žalúdok prázdny a keď nemá zábavy, kdežto ak má dostatočne postarané o chlieb, plesá a jasá. Teraz, keď prišiel ľud o svoj majetok, keď boly strávené všetky zásoby obilia, teraz bola; oprávnená obava, že sa ľud začne búriť, a že patríciovia, ktorí boly s vládou Neronovou nespokojní, využijú tejto príležitosti, aby ľud poštvali proti cisárovi.

Tomu chcela Poppea predísť. Rýchle sa dala do práce a prinútila aj Tigellina, aby pomáhal, ešte prv, než vášeň ľudu vzrastie.

Nie zo súcitu, nie z lásky k ubohému ľudu, o všetko pripravenému, ale z vypočítavosti dal cisár na radu Poppey vyhlásiť, čo na zmiernenie biedy a núdze chce podniknúť.

Všetky verejné budovy, ktoré pri požiari boly zachránené, boly opravené na byty pre ľud bez prístrešia. Aj zahrady a budovy cisárskeho paláca boly ľudu požičané na voľné používanie. Na Poli Martovom bola napochytre zbudovaná celá hromada príbytkov. Obilie bolo napochytre dovezené a predávané za ceny najnižšie tak, že miera obilia stála len tri sestercie. Celému okoliu bolo prísne nariadené, aby do mesta doviezlo všetko, čo Rím potrebuje.

Ssutiny boly odvážané z Ríma na nákladných lodiach do močarín u Ostie. Z Egypta bolo objednaných mnoho tisíc metrických centov pšenice, aby sa predišlo hladu a biede.

Ale divné! Ľud sa vôbec nechcel dať takto klamať. Rôzne reči kolovaly mestom. Vojaci, ktorí donášali cisárovi zprávy o požiari, rozhlasovali medzi ľudom, že počuli, ako ich cisár ani neposlúchol, akým nadšením ospevoval požiar, ako sa náreku a bedákaniu ľudu posmieval. Tieto reči z úst vojakov prenášané neťíšily ľud, ale padaly ako iskry do zápalných látok. Všade to vrelo a čakalo sa len s napätím na príhodnú chvíľu', aby oheň vyšľahol, oheň silnejší a zhubnejší, ako bol požiar večného mesta.

1. ​VII.Chlieb a hry. 

Keď bol požiar zastavený, pretriasala sa v meste otázka, ako povstal oheň, ktorý priniesol do mesta toľko biedy a nešťastia. Boly pripomínané jednotlivosti, na ktoré sa vo všeobecnom zmätku zabudlo: že oheň vypukol najprv v blízkosti veľkého cirku, že však o krátky čas vyšľahly plamene, a to skoro v tej istej dobe na Aventíne a na Caeliusi. To nebola doista len náhoda.

Ďalej si spomenuli na opilých, ktorí sa prechádzali cez mesto a volali: „Čo horí, nech horí!" Mnohí vraj počuli aj iné hlasy, ako: „Nehasiť! Máme rozkaz!"

Kto dal ten rozkaz? Kto? či boli naozaj opili alebo sa len opilými robili? Či boli schválne opití, aby zapaľovali?

Ľud obyčajne neuvažuje, nepremýšľa vážne; ale keď sa do premýšľania pustí, potom už myslí hroznou logikou. A tak sa to stalo aj teraz.

Keď ustúpilo zdesenie a úzkosť chladnejšej rozvahe, začal ľud premýšľať a prichádzal k záveru, že oheň nevynikol náhodou, ale že tu bolo jednané dľa pevného, presne stanoveného plánu, že voľakto všetko riadil, a síce muž, ktorý mal k tomu moc.

A kto to bol? Snáď cisár sám? čo znamenaly jeho slová: „Padni v prach a popol, Ríme, a uznaj moc božského cisára?" Čo znamenaly jeho slová: „Lýru sem, vavrínový veniec a purpurový plášť?" — Na čo to? Prečo ospevoval zkazu nášho mesta, našich príbytkov, chrámov našich bohov a posvätných pamiatok? Chcel sa snáď sám posmievať nám, Kviritom, za našu vernosť?

Tieto otázky boly pretriasané v hlúčkoch, a vždy zreteľnejšie sa ozývaly slová: „Cisár je podpaľačom. Z jeho rozkazu bolo podpálené mesto. Kliatba na cisára!"

U forumu shromaždilo sa tísíce ľudí a zlostne pozerali na ssutiny palácov a chrámov.

„Žiadame spravodlivosť!" zakričal obrovský kováč z Martovho Poľa, stojac na mohutnom kvádre. „Neprosíme si o žiadnu milosť, len spravedlivosť žiadame. Či nemajú byť trestaní podpaľači, lupiči nášho majetku, keď sa hneď odievajú aj purpurom? Či platí pre tých iné právo, iná spravodlivosť! Sem s nimi! My si spravíme s nimi poriadok."

„Áno, spravíme!" ozvalo sa množstvo. „Sem s nimi!"

„Desať svedkov na to mám, že zapaľovali policisti", ozval sa jedon ostrý hlas.

„Kto je to, ktorý to tvrdí?"opýtal sa kováč.

„Básnik Lukanus."

„Vieš to iste? Nemýliš sa?" opýtal sa kováč básnika.

„Ústa moje tvrdia len to, čo videly", odvetil Lukanus.

„Počujte, dobrí kviriti!" povedal rytier so širokým zlatým prsteňom na prste. „Bachanti a bachantky z ostrova Tiberinho zapálili dom vznešeného Kalpurnia Pisona á potom ho vydrancovali. A či viete, ako sa pomstí ten šľachetný muž? Posiela vám, dobrí kviriti, loď plnú obilia, ktorú složil na aiemilskom moste."

Nech žije Kalpurnius Piso, sláva mu! Smrť na podpaľačov v purpure!" kričal ľud.

Pri vypuklom stĺpe stál vychrtlý starec. Rozťahoval ruky oproti ľudu a volal bez prestania:

„Dajte mi aspoň kúštik chleba! Umieram od hladu!" '

„Čo chce ten chudák?" opýtal sa kováč. „Dal by som mu ho, ale veru ani sám som už štyri dni nemal nič v ústach. Máte snáď niektorý pri sebe chlieb? Dajte mu, prosím vás, dajte! Je síce starý, ale hlad je niečo hrozného!"

„Nemáme ani sami ničoho ! Pomreme i tak všetci od hladu."

A cisár so svojou neviestkou si popíja caekubské. To je neslýchané!"

„Chleba! Chleba!" volal ľud. A ženy kričaly: „Nenechávajte umrieť naše deti od hladu! Zomierajú nám v náručí, postarajte sa im o chlieb a mlieko!"

„Kto vám vzal chlieb? Kto mlieko? Kto vás obral o chatrný odev, ktorým ste si prikrývali nahotu? Kto vás olúpil o prístrešie? Hovorte, kto to bol?" pýtalsa opäť Aelius kováč a zamával prudko kladivom okolo seba.

„Cisár! Smrť na podpaľača!" kričal ľud.

„Smrť na podpaľača v purpure!" reval Aelius. „Poďme, stlčme bo ! Hoďme ho do plameňov alebo do Tibery! Púhy krik nepostačí. Nám treba činov. Do práce!"

„Smrť na podpaľača! Smrť na cisára!" volaly zo všetkých strán, a zástupy hrnuly sa hore k domu Maecenovmu, kde sa cisár dosiaľ zdržoval.

Nero sedel v Atriuíme kvetinami bohaté ozdobenom. Slnko žiarilo s čistého a jasného neba, a jeho lúče rozlievaly sa na kvetúce a vôňu vydávajúce záhonky.

Z vodometu zlatom lemovaného striekal veselé zlatý prúd vody a padal do veľkej striebornej nádržky, okolo ktorej stály nádherné cudzie kvetiny. V celej miestnosti bol príjemný vánok.

Cisár mal na stole citrovom, bohaté jantárom vykladanom, plán nového mesta, ktoré malo vyriasť zo ssutín starého mesta. Nad plánom stálo veľkými písmenami napísané: PLÁN NERONIE.

Po oboch stranách stáli dvaja mužovia, vzozrema inteligentného. Boli to cisárski stavitelia Severus a Celer. Cisárovi naproti stál Tigellin a bedlive pozoroval tvár svojho pána. Popea Sabina odpočívala opodiaľ na pohovke zlatom pretkávanej a hrala sa s mladým levom, uviazaným na zlatej retazi.

„Aký som šťastný!" povedal po chvíli cisár, „že budem predsa raz bývať ako človek. Severus, tvoje plány sa mi páčia. Uhádol si moje myšlienky. A ty, Celer, výborný staviteľ, nie menej."

Oba sa uklonili za to skoro až po zem. Pri tom pozreli vďačne na Tigellina, ktorý ich na prianie cisárovo zavčasu upozornil.

„Tieto široké, rovné ulice", pokračoval cisár a ukazoval zlatou ihlicou na plán, „skytajú vzácnu a nádhernú perspektívu ku Kolu Martovmu, ktoré chcem zastaviť skvostnými budovami. Tieto arkády po oboch stranách ulice budú chrániť pred slnkom a dažďom ; sú skutočne nádherné. Som spokojný, a moji drahí kviriti budú nadšení."

„Tu však", cisár položil oba ukazováčiky na plán, „tu má stáť najväčší sveta div, môj zlatý palác. Kedy chcete začať?"

„Vznešený cisáru, budeme pracovať dňom a nocou, aby rumy boly odstránené. Užasneš, božský, ako chytro bude postavený tvoj zlatý palác!"

„Obom vám dám rytiersky prsteň, ak budú všetky moje priania splnené", povedal cisár s neodolateľnou prívetivosťou, akej býval len niekedy schopný a ktorou svojich poddaných vždy okúzlil.

Oba mužovia sa začerveňali radosťou a bozkali mu ruku, ktorú im podal.

„Len jedno mi robí veľkú starosť", povedal opäť Nero. „Čím budú tie nádherné izby bez božského umenia? Moji drzí Rimania 'nevedia spraviť predsa nič harmonického."

„Božský cisáru", povedal staviteľ Celer, „dovolíš, aby som smel tvoje starosti zaplašiť?"

„Ty snáď vieš o takom mužovi, ktorý by vedel môj zlatý palác vyzdobiť?"

„Božský cisáru", odvetil staviteľ, „takého muža neznámi, lebo ho niet; ale1 v Grécku sú chrámy a paláce, ktoré sú preplnené umeleckými dielami. A nielen Grécko, ale aj ostatné provincie rímskej ríše skrývajú vzácne veci. Stačí, aby si, všemohúci, pokynul a budú tvojimi!"

„Vzácna to myšlienka!" zajasal cisár. „Čo myslíš, Tigelline, nemali by sme poslať do provincií Akrata a Karrinu? Tí sa mi zdajú najvhodnejšími!"

Tigellinus prikývol hlavou na znamenie súhlasu a zapísal si obe mená. Tejto príležitosti použila Poppea Sabina a poznamenala: „Miláčku môj, ty si trochu pribledý! Berieš na seba príliš moc práce. Poď sa posilniť. Pod, môj drahý Nerone! Veď nepatríš len tomu ľudu a tomu mestu, ale i mne, teba vrúcne milujúcej žene. K vôli mne sa musíš šetriť." Pri tom naklonila svodne svoju krásnu hlavu na jeho ramä. Nero ju objal a pobozkal.

Oba staviteli boli v milosti prepustení, a Sabina rozkázala, aby bol donesený 'obed.

Malá spoločnosť si zajedia a vyprázdňovala pohár za pohárom ohnivého caekubského. Všetci boli veľmi veselí, ba až rozpustili. Bavili sa celkom bez starosti a ani si nespomenuli na hroznú biedu, ktorá panovala v meste.

Cisár práve pozdvihol pohár, aby povedal prípitok na zlatý palác, keď sa ozval hrozný krik a búchanie do železnej brány. Od laku mu vypadol pohár z ruky a slová mu odumrely na ústach.

Ľud sa dovalil, a ten ľud neprosil, ale hrozil. Cisár začul zreteľne slová: „Pusťte nás, vojaci, my ideme poriadok urobiť s cisárom!"

„Zaprite brány železnými loperadlami!" vtelil Tigellinus. Bol veľmi bledý! Pretoriánov poslal pracovať do svojho paláca a len nepatrnú čiastku z nieh ponechal v paláci. Mal teraz skutočne veľký strach.

„Koľko pretoriánov máme v paláci?" opýtala sa Poppea.

„Len päťdesiat!" znela odpoveď.

„Len päťdesiat?" zabedákala. „Tí majú zadržať tú ohromnú spustu ľudí? Postav sa im teda v čelo a rozožeň to prašivé stádo, nech nám neruší poludňajší pokoj."

„Ja?" opýtal sa Agrigentíňan úzkosťou sa chvejúc. „Veliteľko"

„Som ja snáď veliteľom pretoriánov?" opýtala sa Ostro Sabina a hnevlive pozrela na neho.

„Nie, na Herkula, nie!" zvolal Tigellinus a zmizol z jedálne.

„Kde je cisár?" volali z vonku. „Kde je podpaľač, sem s ním!"

Nero zvalil sa od ľaknutia na kanapu a zakričal: „Oni vedia — oni vedia, že"

„Nič nevedia!" odvetila Sabína pevne. Nech prídu!"

Brány sa otvorily. Pevne, ako múr stáli pretoriáni. Päťdesiat ostrých kópií bolo namierených na ľud.

„Pusťte nás!" volal ľud. „S vami nemáme čo činiť, my chceme cisára!"

Miesto odpovede pokročil prvý rad o krok do predu. Sotva pocítili v prvých radoch kópie na prsiach, cúvali s krikom.

„Zabíjajú bezbranných. Hanbi sa, tribúne! Hanba mu! Zabite ho!" volali zadnejší.

Centurio (stotnik) vbehol do aleje. „Cisáru" hlásil, „dlho to nevydržíme. Ale len cez naše mŕtvoly dostanú sa k tebe!"

„Čo mám učiniť?" opýtal sa Nero, chvejúc sa od úzkosti.

„Ukáž sa svojmu ľudu!" odpovedala Sabina. „Rozkáž mu, nech sa vráti do mesta!"

„Neposlúchnu ma! Sú rozzúrení. Roztrhajú ma. Nie, ja nepôjdem. Nech ide posol do kasární pre pomoc."

Poppea sa uštipačne usmiala. „Prv, než dôjde posol do kasárni, je brána povalená, pretoriáni pobití a my s nimi!"

„Pane", povedal centúrio, „ľud chce vedeť, kto zapálil mesto. Pomenuj vinníkov, a ľud sai vzdiali."

„Ja mám menovať vinníkov? Ja?" Triasol sa na celom tele.

„Menuj kohokoľvek", radila Poppeá. „Jedná sa len o to, aby ľud bol v túto chvíľu odstránený od brány. Neskoršie si pomôžeme ináč."

„Cisáru", ozval sa Agrigentíňan, „zachránim ťa!"

„Hovor", velila Poppeá. „Hovor rýchle, dokiaľ je čas."

„Mesto bolo zapálené — podlou rukou. O tom niet žiadnej pochybnosti. A ktože iný by sa mohol dopustiť takého strašného zločinu, ako tá boha-prázdna a po celom meste nenávidená sekta?"

„Na koho to myslíš?" pýtal sa cisár, pozrúc na svojho radcu.

„Na koho to iného, ako na Nazarefanov", odvetil Tigellinus.

„Nazareťania?" opýtal sa s nedôverou Nero. „Ako to?"

„Sme zachránení", povedala Sabina. „Bež k stotníkovi a zvestuj ľudu: Podpaľači sú vypátram. Cisár príjde hneď, aby vám to oznámil."

„Počkaj!" volal na odchádzajúceho Nero. „Nechoď ešte!"

„Prečo váhaš? Nepočuješ, ako rvú? V každú chvíľu môžu preraziť múr vojakov, a potom ich nikto nezadrží. „Choď, stotníku, a oznám ľudu, čo som ti rozkázala! Cisár príde okamžite!"

„Drahá Poppea"

„Otroci, doneste žezlo! rozkázala Poppea na Nerona ani nehladiac.

„Nie", zvolal Nero. „Nie žezlo, ale nachový plášť a vavrín!"

Poppea zavesila mu plášť a vyprevadila ho až ku bráne.

Cisár pristúpil ku bráne. Majestátne zakrútil hlavou. — Nero to niekedy vedel veľmi majstrovsky — a ľud naraz ztíchol. Potom pokynul rukou zlatými prsteňmi ozdobenou, a predné rady sklonily sa v prach. Bola to zdedená úcta pred božstvom cisárov, ktoré ľudu imponovalo. Ozvaly sa jednotlivé hlasy: „Podpaľač! Lúpežník!" Nero pozrel zlostne, a aj tieto hlasy úplne zanikly.

Chvíľu bolo hrobové ticho. Nero stál mlčky na mramorovom schode medzi dvoma stĺpmi, ozdobený purpurom a vavrínovým vencom. Jeho tvár bola prísna a chladná, jeho oči boly hrozivé Uprené na ľud, ako by mal za ciel skrotiť divé šelmy.

„Rimania!" oslovil ich konečne Nero, „drahí Rimania! Priali ste si vidieť cisára! Tu stojí nástupca Augustov; čo si prajete od neho?"

Ľud sa chvel pri pohľade na cisára, ktorý bol bohom, pánom života a smrti.

Aeliova ruka, ktorou chcel cisára zaškrtiť, klesla. Pozrel sa znovu na cisára a povedal ticho: „Nie, potomok Klaudiov, cisár, nie, ten nemôže by sprostým podpaľačom:! Ľud sa dal oklamať, dal si niečo nahovoriť. Bieda ho zaslepila. Nie, cisár je nie podpaľačom!"

„Rimania! Hrdí kviriti!" Pokračoval Nero. „Povedzte predsa, čo si prajete od cisára? Chcete chleba? Prajete si zábavy? Všetkého sa vám dostane, čo si prajete. Váš cisár nie je tyranom, on cíti s vami a praje vám."

Ľud pozeral v rozpakoch na cisára. Ako to? Cisár sa nezlobí? Nehrozí žalárom a inými tresty? Sľuboval chlieb a zábavy. A Oni prišla, aby ho zabili.

Nikto si netrúfal prerušiť trápne ticho, všetkých odzbrojila jeho veľkomyseľnosf. Dívali sa prosebne na kováča', aby prehovoril.

Kováč, ktorý bol považovaný za vodcu ľudu, položil svalnatú ruku na svoje široké prsia a povedal hrubým hlalsom: „Vznešený cisáru! Previnili sme sa hrozne proti tvojej posvätnej osobe. Prišli sme, aby sme ťa predvolali pred súd ľudu. S hroznou obžalobou na ústach prihrnuli sme sa k tvojmu palácu. Ale kto ťa vidí v tvojej velebnosti, ten musí zvolať so mnou: Cisáru, ty si nevinný! Božský, udupaj nás, znič nás, zaslúžili sme si to! Ale mňa, cisáru, ktorý som bol vodcom tomu ľudu, mňa nehodného" — kováč rozhrnul svoj hrubý odev a rozpäl svoje široké prsia — „prebodni najprv kopiou tvojich verných vojakov!"

Tento prostý muž z ľudu bol skutočne veľkým vo svojej nezlomnej viere v nevinu cisárovu a nedotknuteľnosť jeho posvätnej osoby. Nero vycítil dobre, že je proti nemu opravdovými skrčkom. Zahanbil sa, a netešilo ho vôbec volanie ľudu, ktorý s cisárom súhlasil a kričal: „Sláva cisárovi! Sláva božskému Neronovi!"

Ale tento stud netrval dlho u Neroná. Bol síce najprv zdrtený poctivým priznaním prostého muža, bol naplnený úctou k nemu, ktorá sa zmocňuje z pravidla každého zbabelca, keď vidí ozajstnú veľkosť a šľachetnosť, ale chcel zakryť svoju nahotu skutkom na oko- šľachetným. Podal totiž kováčovi ruku, rieknúc: „Tvoje prsia sú príliš šľachetné, nie aby smelý byť prebodnuté chladnou oceľou. Cisár potrebuje práne v terajšom čase silné ramená, verné i oddané srdcia. Chceš mi oboje venovať?"

„Cisáru môj! Bože môj!" zakoktal obor a klesol s plačom na zem. „Som tvojim otrokom, tvojím —"

Nero nedal mu ani dohovoriť. Sobol sa k nemu, zdvihol ho so zeme a pritisol ho na svoje prsia.

Ľud žasol nad tým, čo počul, a ešte viac nad tým, čo videl. Jeden z nich, a to vodca vzbúrencov, bol od cisára tak vyznamenaný! Medzi ľudom nastal jasot až k neopísaniu. Volanie slávy a iné radostné výkriky Ozývaly sa, až sa múry otriasaly. Ľud vrhol sa na kolená, tí, čo stáli v blízkosti, tlačili sa cisárovi, bozkávali mu ruky a nohy, áno, i zem na ktorej stála cisárova noha.

Cisár sa blažene usmieval. Oklamal ľud znamenite. Prvý útok bol odrazený, a o ďalšie sa postará už jeho radca, Tigellinus. Už chcel dať ľudu znamenie, aby sa rozišiel, keď dobehol k palácu posol.

„Čo nesieš?" opýtal sa Nero.

„Vznešený cisáru", povedal unavený vojak, „šesť lodí prišlo s obilím do Ostie a čaká na tvoje rozkazy, kde sa má obilie složiť."

Nero sa hrdo vzpriamil. Naskytla sa mu nová príležitosť, aby sa ľudu zalichotil. Hlučným, ďaleko slyšateľným hlasom oznamoval: „Pospiechaj, let, čo i desať koni zničíš, a oznám, aby okamžite všetky lode odpluly do Ríma a složily náklad na aemilskom moste. Už bež!" Obrátic sa k ľudu, pokračoval: Drahí Rimania! Dostane sa vám chleba a vína. Pre vás bolo obilie objednané. Až uvidíte lode v prístave u mostu, príjdite a odneste si, koľko ktorý potrebujete. A teraz —" cisár ustúpil stranou a pokynul rukou — „teraz poďte sem do môjho paláca! Poďte všetci, koľko vás je tu! Čo má cisár, to máte mať aj vy! Buďte mojimi hôsťmi, drahí Kviriti! Poďte a nasýťte sa! Cisár vám nezávidí, poďte!"

Po tých slovách vypukla nová búra nadšenia pre cisára. Ľud jasal nad poctou, akej sa mu dostalo od samého cisára.

Keď sa búrka trochu utíšila, povedal cisár: „Prišli ste sem, aby ste zvedeli mená zločincov, ktorí Ohňom zničili naše sväté mesto. Prianiu vášmu vyhoviem, ale: dnes nie. Nech je dnešný deň zasvätený nezkalenej radosti. Až pozajtre, drahí kviriti, príďte na posvätný Kapitol. Tam bude shromaždený senát a šľachta a tam počujete odpoveď na svoju otázku. Tam počuje nezvratné dôkazy, podoprené výpoveďou svedkov. Potom nech sa obráti váš hnev proti pravým páchateľom. Dnešný deň ale nech je zasvätený nezkalenej radosti."

„Sláva cisárovi! Sláva božskému Neronovi I Sláva! Sláva!"

Poppea bola nadšená víťazstvom svojho božského miláčka, ktoré vlastne bolo jej víťazstvom, lebo ona mu tú myšlienku vnútila. Pred celým ľudom mu padla okolo krku a zľúbala ho.

Potom pokynul Nero znovu, aby prítomný ľud vošiel. Háveď zo Subury a z Poľa Martovho vchádzala do paláca najprv zarazene, váhavé, nemotorne, no pozdejšie si počínala čím ďalej, tým sebavedomejšie, zvlášte, keď uvidela plné džbány vína.

Bola už skoro noc, keď poslední hostia Neronovi opúšťali Maecenov palác. Za spevu a jasotu schádzali s návršia do zakúrenej roviny, kde na nich čakala len bieda a núdza.

Keď aj poslední odišli, vystúpil Nero do vyhliadky vo veži, aby sa nadýchal čerstvého vzduchu. „Dusil som sa tam dolu", povedal, striasajúc sa. Ten vzduch, ktorý mi tam tá háveď zanechala, razí ako po tisícich prašivých psoch."

1. ​VIII.Veľkňaz.  

Na úpätí pahorku Kapitolína stál palác veľkňaza rímskeho. Vážne pozeral na fórum a na posvätnú ulicu (via sacra). Pri ohni utrpel palác síce dosť značné popáleniny, ale v celku bol ešte zachovalý. Jeho zariadenie bolo staromódne a vkusné, čím sa nápadne líšil od palácov iných šľachticov, z pravidla veľmi nevkusne zariadených.

Veľkňaz Titus Klaudius Sabinus, muž vážnych, prísnych ťahov a odvážneho, sebavedomého pohľadu, prechádzal sa zamyslene po izbe. Slnko vychádzalo už na pahorky. Jeho zlaté ranné svetlo ozdobovalo malebne štihlé hlavice peristylu, v ktorom bol shromaždený ľud. Medzi prítomnými bolo vidieť obyčajných návštevníkov, chudobných to priateľov, potom klientov) ale tiež i potomkov slávnych scipionov: senátorov, rytierov a vysokých dvorných úradníkov.

Veľkňaz nebol len preto vynikajúcou osobou v Ríme, že bol najvyšším kňazom, ale aj pre svoj veľký politický vliv.

S palácom veľkňazovým súvisela úzko valná čiastka dejín rímskeho národa a tak aj samého Ríma. Veľké rady jeho predchodcov v úrade, ktorých voskové poprsia pekne sa vynímaly v ozdobných rámcoch z ebenového dreva, vyprávaly o krvavých bojoch a o skvelých víťazstvách v minulých dobách. Mali síce veľkňazi rôzne mená tiež rozličné, ale v jednom boli všetci rovní, v hájení senátorských práv a pohŕdaní s jednoduchým ľudom'.

V týchto veciach bol Títus Klaudius Sabinov rovnaký so svojimi predchodcami. Bol horlivým ctiteľom bohov, ostražitým: a nezlomným zastancom štátneho náboženstva a jeho najvernejším kňazom a snažil sa svojím mocným vlivom a svojím bohatstvom uchovať bez poškvrny starobylé tradície svojho rodu.

Úzkostlivé zachovával predpisy štátneho náboženstva, modlieval sa predpísané bezhlavé modlitby k starým bohom, ačkoľvek jeho nadaný a všestranne vzdelaný duch podobné bezmyšlienkové formy odsudzoval, hoci sa mu z celej duše proti vilo, keď stojac U oltára odriekal prázdne fráze za pomoc bohov. Ale muselo sa to tak diať. Vyžadovalo to štátne náboženstvo, ktoré s ním a s jeho vynikajúcim postavením úzko súviselo, ktoré bolo úzko spojené s vnútorným zariadením života rímskeho. Vyžadovala to aj verejná mravnosť. Na tomto štátnom náboženstve spočívaly všetky vtedajšie zvyky od učenia augustov a haruspíkov) od nich prehliadky letu  vtákov, až do bohoslužby za zomrelých. Preto musela tiež i verejná štátna moc chrániť toto náboženstvo, muselo chrániť aj veľkňaza, a jeho postavenie muselo tak uspôsobiť, aby sa jeho moc vyrovnala vlivu mocných u dvora! panovníckeho, ato tými viac v tej dobe, keď viac a viac mizla vážnosť a úcta pred bohmi.

Práve pre tento mocný vliv veľkňazov, tlačily sa okolo neho rôzne stavy, ale pri tom aj básnici, Umelci a učenci.

Jeden po druhom vstupovali atriou do prijímajúcej izby, ozdobenej babylonskými kobercami. Veľkňaz vítal ich odiaty súc bielou tógou, s čiapkou veľkňazskou na hlave, raz hrdo a vážne, raz zase s úsmevom. Jedných káral, iným udeľoval rady a pokyny, iným opäť rozdával dary ako neaký panovník.

Od požiaru sa počet prosebníkov aspoň zdesaťnásobnil vo všetkých palácoch, ktoré zostaly, teda i u veľkňaza Títa Klaudia Sahina:.

Väčší počet vznešenejších návštevníkov, ktorí sa prišli opýtať len po zdraví veľkňazovom, už sa odporúčal. Zostali iba obyčajní prosebníci.

Naraz nastal medzi nimi hluk. Do paláca dostavil sa Tigellinus, súc doprevádzaný štyrmi nubickými behúňmi. Otroci veľkňazovi hneď ho obklopili, aby ho doprevadili do izby veľkňazovej.

Tigellinus vstúpil hrdo a sebavedome do veľkňazovej izby. Objal a poľúbil veľkňaza, pozdravil ho veľmi láskavé a potom sa opýtal: „Je dovolené prehovoriť s veľkňazom Títom Klaudiiom Sabinom medzi štyrma očami?"

Veľkňaz pokynul hlavou a otroci sa hneď vzdialili.

„Cisár", povedal Tigellinus, „posiela veľkňazovi po mne pozdrav. Je požiarom, ktorý stihol naše posvätné mesto, príliš zdrtený, ináč by bol prišiel sám osobne, by ti vyjadril svoju nelíčenú radosť nad tým, že ťa bohovia ušetrili pred zhubným živlom."

„Ďakujem cisárovi za súcit", odvetil vážne veľkňaz. Znal cisára veľmi dobre1 a vedel, že ako úprimne to cisár myslí. Prichádzal k veľkňazovi len vtedy, keď ho nútne; potreboval. No a v poslednej dobe sa to veľmi často stávalo, častejšie než to bolo veľkňazovi milým. A preto bol od cisára zahrňovaný úctoci a priazňou.

Na tvári veľkňazovej zobrazovala sa otázka, čo si praje. Že neprišiel dôverný radca cisárov len k vôli tomu, aby mu vyjadril sústrasť cisárovu, to mu napadlo hneď, keď ho videl vchádzať.

Tigellinus sá dovtípil. „Veľkňazu Juppiterov", povedal, „či vieš, kto zapálil naše posvätné mesto?"

Sotva však vyslovil tú otázku, už aj ľutoval. Veľkňaz uprel na neho svoj prenikavý orlí zrak a povedal odmerane: „Ja to neviem, Sofonie Tigelline. Ale ty zaiste o tom niečo vieš."

Agrigentíňan sklopil hneď oči pred ostrým pohľadom a povedal: „Počuj, vznešený, čo ti odkazuje cisár Nero. V poslednej dobe rozšírila sa v posvätnom meste našom zlorečená sekta, ktorá sa nazýva nazárénskou. Jako krtice skrývajú sa pred svetlom, ryjú a snažia sa zvrátiť naše štátne náboženstvo.

Oko veľkňazovo sa pri tých slovách zalesklo. Pristúpil k stolu a vzal z neho závitok pergamenu.

Tigellinus pátravé naň pozeral, a vidiac, že veľkňaz sa k odpovedi nemá, pokračoval: „Títo Nazareťania chválili sa verejne, že ich boh zapálil naše sväté mesto. Jednoho z ich kňazov videli krátko pred požiarom na mieste, kde najprv požiar vypukol Máme na to svedkov, ktorí

Veľkňaz uprel znovu na Tigellina krátky a ostrý pohľad tak, že sa Tigellinus zarazil a na chvíľku zamlčal.

„Počuj, Tigelline", povedal Títus Klaudius dôrazne. „Ako vznešený cisár, tak i já, žialirn hlboko nad zkazou mesta bohov. Zločinci, ktorí sa toho dopustili, nech sú spravodlivé potrestaní. Nie je mojou úlohou, ale cisárovou, aby boli vyhľadaní a potrestaní. Mojou povinnosťou je, aby som chránil naše sväté náboženstvo pred neoprávnenými nápadmi."

„Práve preto poslal ma vznešený cisár k tebe", odvetil Tigellinus, súc rád, že mu veľkňaz vyšiel s odpoveďou v ústrety. Nevedel skutočne, ako rozmluvu skončí: „Prosí ťa, aby si sa dal o tej nenávidenej sekte dozvedať a aby si predniesol proti nim obžalobu pre prečin proti štátnemu náboženstvu. Cisár, myslí, že ti nebude ťažko, aby si našiel proti ním dosť dôkazov."

„Sofonie Tigelline", odpovedal veľkňaz, „nie som predajným ako mnohí iní v Ríme! Netreba mi dôkazy hľadať, lebo som sa O ne postaral už pred viac mesiacmi." Tu, — veľkňaz položil ruku na pergamen na stole rozložený, — „tu je opísané všetko, čo som našiel. Očistil som pravdu rod bájov." Pri tom šibaly jeho oči plameňom rozhorlene. „Oo som napísal, to je hroznou obžalobou oproti Nazareťanom, je rozsudkom smrti."

„Ty ma prekvapuješ, vznešený", pvedal Agrigentíňan. „Ako sa zaraduje cisár, že si sa už dávno O to postaral, aby si chránil vieru v bohov! Na zajtra odpoludnia hodlá cisár svolať senátorov do chrámu Juppiterovho, aby sa usniesli na zákone, ktorým —" Tigellinus opäť sklopil zrak, nemôžúc zniesť prenikavý pohľad Títov, „ktorým sá podpaľači odsudzujú a spravodlivosti do rúk odovzdaní byt majú. Prosí ťa, aby si prišiel v čele posvätného sboru kňazského a vystúpil ako prvý žalobca oproti tej sekte."

„Príjdem", povedal veľkňaz krátko. „Posielam cisárovi pozdrav."

Tigellinus sa porúčal a rýchle odišiel z paláca. Sotvá bol Tigellinus preč, obdaroval veľkňaz prosebníkov peniazmi a vrátil sa do svojej pracovne. O malú chvíľku došlo štihlé, bielo oblečené dievčatko a zamierilo hneď k veľkňazovi, ktorý sä naň prívetive usmial.

„Už za rána tak skoro si vstalo, milé dieťa?" opýtal sa nežne a bozkal dievča na čelo.

„Milý otče", odpovedala dievčinka, za rána býva vzduch najčistejší. Zaumienila som si, že aspoň raz predliem z rána v zahrade. Idem práve odtiaľ a niečo ti nesiem." Pri tom mu podala prekrásnu, úplne rozvitú ružu, na ktorej tmavočervených listoch sa dosiaľ jagaly perličky rosy. „Je to jediná ruža z celej zahrady, čo nám požiar nechal. Všetky Ostatné sú ohňom zničené."

„Vďaka ti, moja drahá Klaudia! To bude zaiste pekný deň pre mňa, keď sa tak pekne začína. Ďakujem ti za ňu."

Veľkňaz bol nadšeným priateľom prírody, zvlášte kvetín. So záľubou pozdvihol ružu k nosu a ssal do seba jej sladkú vôňu. Potom ju opatrne položil na stôl, vzal nádhernú vázu zo skryne, nalial do nej vody a vložil do nej ružu.

Váza stála na blízku pergamenu, ktorý dľa slov kňazových Obsahoval rozsudok smrti pre kresťanov. Klaudia nazrela do pergamenu a dala sa do čítania.

„Nechaj to, milé dieťa!" povedal Títus Klaudius. ,To je nie pre teba1. Je to záležitosť príliš vážna a chmúrna, ktorá sa nehodí pre tvoj vek."

„Čo je to, otecko?" opýtala sa Klaudia. „Začula am, ako som sem vstúpila, škaredé slová, nad ktorými som sa zatriasla. Tuším, že sa jednalo o rozsudok smrti. Nemýlilá som sa?"

„Nemýlilá si sa, moje drahé dieťa. Je to tak. Ale iráve preto opakujem, že to nie je vôbec čítanie pre teba."

„Ale, otecko, ty ma považuješ dosiaľ za malé ieťa, a nesdieľaš so mnou svoje tisíceré starosti, toré ťa ťažia. Som predsa už dosť vyspelou, mám ž predsa 17 rokov. Prečo mi nedovTolíš, aby som elila s tebou tvoje starosti?" Pri tom objala otca

okolo krku a pozerala na neho tak nežne, že neodolá a povedal jej všetko, o čo sa jedná a čo má byť podniknuté proti kresťanom.

Títus Klaudius bol skalopevná povaha. Bo prísnym k svojim priateľom, prísnejšími k svojin nepriateľom, ale najprísnejším k sebe. Znal jediní cestu, po ktorej vždy bezohľadne kráčal, a tou cestou bola povinnosť a spravodlivosť.

Ale hoci bol k sebe a k svojmu okoliu neupro sným, k svojmu jedináčkovi, k svojej dcére bol mäkkým a nežným. Skoro všetko mu zomrelo: žení synovia. Zostala mu jediná Klaudia. Ona bol slnečným lúčom, ktorý ožiaroval jeho domácnosť Jej úsmev ho učinil šťastným, jej slzy ho privádzal do zúfalstva.

Keď Klaudia počula, čo zamýšľa učiniť cisár, s jakou obžalobou sa hodlá vytasiť jej Otec, zostal na chvíľku zarazená. Bola zarmútená, lebo jej útle srdce nenávidelo všetky prenasledovania. Ale po chvíli zvíťazila jej mladosť nad zármutkom. Pritúlil sa nežne k Otcovi, položila svoje líce na jeho zvädlu tvár a povedala:

„Otecko, mám malú prosbu!"

„Aha", odpovedal so smiechom veľkňaz. „To za tú ružu. No, tá za to stojí. Teda von s tým, čo praješ."

„Musím ťa otecko opustiť."

„Čože?" povedal uľakane veľkňaz, „opustiť;

„Ale len na jedon deň, otecko. Len na jeden."

„Celý deň mám byť bez teba, drahé dieťa. To príliš dlho."

„Nie, otecko", odpovedala Klaudia, „nie je dlho, lebo ťa vezmem so sebou preč z tohto zakúr ného mesta, kde si človek nemôže ani riadne v dýchnuť."

„A kdeže ma chceš zaviesť, drahé dieťa?"

„Preč, ďaleko preč z toh'oto škaredého mesta; až tam, kde' je povetrie čisté, k tvojmu dobrému priateľovi, k senátorovi Pudencovii, na salarskú cestu. Rada by som videla svoju priateľkyňu, Pudenciánu a prehovorila si s ňou o rozličných veciach, ktorým ty nerozumieš."

„No, no, pravda, ako by som to ja mohol rozumieť, čo obťažuje srdcia 17-ročných dievčat!" odpovedal s úsmevom. „Ktože sa vyzná v tých vašich túžbach! Choď, moje milé dieťa, choď! Ale nezabudni si priniesť so sebou ružičky na lícach! Tak sa mi zdá, že si trochu bledá."

„Ale ty, drahý otecko tiež, povedala mäkkunko Klaudia. „Ani chvíľu odpočinku si nedopraiješ. Si stále priviazaný k práci."

„Povinnosť, moje drahé dieťa, povinnosť ma ku práci viaže."

„Teda pôjdeš so mnou?" opýtala sa Klaudia lichotivé.

„Nemôžem, milá Klaudia'", bránil sa veľkňaz.

„Najprv bude treba ešte odhlasovať zákon proti nepriateľom ríše a nášho svätého náboženstva, potom snáď ... Lebo vieš ty čo? Zostaň tam dva dni. Zajtra na večer snáď ..." Usmieval sa sladko na svoje dieťa.

„Príjdeš si pre mňa! Či nie je tak? ó, ty dobrý otecko!" Zajasala Klaudia a objala ho. Potom rýchle a ticho odkvapila.

Blaženým pocitom pozeral Titus Klaudius na ňu. „Ty si mojim slnkom, dieťa drahé!" zašeptal. Potom sa vhĺbil do pergamenu.

Na druhý deň pred poludním shromaždil sa celý senát v chráme Juppiterovom na Kapitoliume, aby vypočul obžalobu proti kresťanom a odhlasoval ich záhubu.

V predu postavený bol pre cisára zlatý trón s bal dachýnom z purpuru so: zlatým lemovaním. Potrónom stálo niekoľko menších stolkov citrových pr pisárov, ktorí mali viesť protokol.

Celý obrovský priestor pred chrámom, nádhern schodište a až ďaleko dolu k spálenému fóru, všetk bolo zrovna ľuďmi nabité.

Veľkňaz pozdravil cisárá v mene prítomných kňazov a potom priniesol obvyklú obeť. Takto s začínaly prípravy k vlastnej schôdzke. Cisár Ner povstal a veľmi prívetive pozdravil prítomnýc kňazov a potom tiež i senátorov ďalšou rečou, v ktory oznámil príčinu, prečo ich svolal. Svoju reč konč týmito slovami: „ Ctihodní otcovia posvätného mesta nášho, vy nad iných povolaní jeho strážcovia ! Hrozný zločin, ktorý bol spáchaný na kráľovné všetkých miest, volá o pomstu. Posvätné chrámy našich bohov vaše paláce, áno i cisársky palác l'ahly popolom stály sa obeťou plameňov. Ak pozreme z tohoto pc výšeného miesta: dolu, nevidíme ničoho iného, ak dosiaľ dymiace sa rumište, popukané stĺpy, hrozn zkazu. Ach, prečo nesosiela Juppiter blesky r pôvodcov tejto zkazy!"

Veľkňaz pozrel sa pri týchto slovách tak pri nikavo tak ostro na. cisára, že sa tento zarazil a na chvíľu zamlčal. Len po chvíli pokračoval, ale hlaso: menej istým a obrátený v inú stranu, aby sa nestretli s jeho zrakom: „Ale ja chcem rázne zničiť týc biednych podpaľačov. A viete, koho obviňujem z toho podlého činu? Viete, kto zapálil naše: sväté meste Sú to Nazareťania; tá biedna háveď, ktorá už ce roky prevádza svoju krtičiu prácu nerušene a be trestne v našom meste."

Vzteklý rev ozval sa medzi davom. „Smrť kresťanom! Spáľte ich! Ukrižujte ich! Zničte ich! ozývalo sa pred chrámom.

Nero sa spokojne usmieval. Potom pokynul liktorom, aby sa postarali o poriadok. Potom pokračoval: „Rozkázal som Sofoniovi Tigellinovi, aby sa postaral o dôkazy, a to dôkazy nezvratné pre moje tvrdenie. Počúvajte, súdte bezohľadne a rozhodnite potom o treste, aký má vinníkov zastihnúť!"

Nero sa posadil a Tigellinus povstal. Rozhliadol sa po shromiaždených s presvedčením, že poslúcháčov uchváti. To sa mu aj úplne podarilo. Hovoril so zápalom, uvádzal dôkaz za dôkazom, a to takou rafinovanou drzosťou, že aj tí, ktorí boli presvedčení o vine cisárovej, začali pochybovať, lebo sa dali jeho vývodmi úplne presvedčiť, že vina padá na kresťanov.

Svoju obžalobu začal tvrdením, že požiar vznikol v tej čiastke mesta, ktorá bola obydlená väčšinou orientálskymi kupci, z ktorých veľká časť boli židia. Sekta Nazareťanov vraj síce povstala medzi židmi, ale v poslednej dobe vraj sa úplne Od nich odlúčila, medzi nimi a židmi nastal krutý boj, o ktorom najlepšie svedoctvo vydávajú žaloby na hlásateľov nového učenia, zvlášte na Pavla z Tarzu. A tu sa chceli kresťania, ktorí sú horší ako židia, na židoch pomstiť, a zapálili im ich byty.

Že je tomu tak', dokazoval hlavne tým, že bol zástup kresťanov pod vodcom Šimonom z Jeruzalema krátko pred vypuknutím požiaru videný na tom mieste, kde požiar vznikol; totiž u veľkého cirku kto iný mohol teda založiť oheň, keď nie tá hnusná háveď kresťanská?

Novým revom a preklínaním bol prejavený súhlas s vývodmi rečníka.

Tigellinus predviedol celý rad vojakov, ktorí pod prísahou dosvedčili, že je to tak, ako to žalobca tvrdil.

Potom zmienil sa o tajomných rečiach, ktoré kresťania hovorili, ktorým ale pred ohňom nik nerozumel, iba, že prijde oheň s neba, ktorý mesto zničí, ako vraj zničil akési mestá v Palestíne. Oheň s neba veru neprišiel, ale bol podložený na zemi od tej prekliatej hávede.

Ďalej líčil, že kresťania vlastne učinili len to, čo im kázalo ich náboženstvo. Vravel, že sám potkal tých fanatikov, ktorí chodili mestom horiacimi pochodňami á volali : „Beda! Beda! Z toho vývodil nový dôkaz, že sú zavrhnutia hodní, a žiadal v mene práva a spravodlivosti pre nich hrozné tresty, ako na podpaľačov a zločincov.

Dav prejavil svoj súhlas novým revom, a senátorovia sa jednohlasne priklonili k jeho vývodom.

Obvyklé otázky, sudcom dávané: „Čo súdiš o tom?" boly púhou formou, aby sa nezdalo, že nebola úplne zachovaná právna cesta.

Ani jediný sa nezastal kresťanov, hoci väčšina z nich poznala tie osoby, ktoré chodily po uliciach s horiacimi pochodňami, že to boli účastníci hodov z ostrova tiberínskeho.

Na to obrátil sa Nero k veľkňazovi, rieknuc: „Títe Klaudiu Sabine, miláčku bohov, nebol by si ochotným a nepovedal by si nám, čo ty O tejto sekte súdiš? Sofonius Tigellinus nám jasne dokázal, že kresťania sú podpaľačmi. Ale my by sme radi počuli z úst nad iné povolaných, z tvoijich úst, ktorý si dôkladne zasvätený do tajomství nášho posvätného náboženstva i do tajomství učenia kresťanského', čo súdiš o kresťanoch. Ja viem celkom dobre, a celé naše mesto to vie, že tvojmu prenikavému zraku a tvojmu bystrému duchu nič neujde. My vieme, že si ich dôkladne pozoroval. Hovor, vznešený veľkňaza! Dychtivé budeme naslúchať tvojim múdrym slovám!"

Veľkňaz Titus Klaudius Sabinus povtstal. Rozhliadol sa po shromaždených, a v tom pohľade bolo vidieť úprimnosť a vážnosť. Všetci pozerali dychtivé na jeho majestátnu postavu.

Titus Klaudius hovoril presviedčavo, pokojne a rozhodne ako muž, ktorý si je vedomý, že háji dobrú a spravodlivú vec. Hovoril vážne, bez obvyklých rečníckych obratov, ale slová jeho dopádaly ako rany kladivom.

„Naše štátne náboženstvo", hovoril, „v ktorého mene hovorím, musí pozerať na otázku, či je náboženstvo kresťanské škodlivým alebo nie, z dvojakého hľadiska: z náboženského a politického. Pozrime naň so stanoviska náboženského. Ich náboženstvo zavrhuje všetkých bohov a žiada, aby uznávaný a uctievaný bol len jediný boh, a to boh ich, mimo ktorého vraj žiadnych bohov niet. Čím sú teda naši bohovia, ktorým sa my klaniame, a ktorým sa klaňali naši otcovia? Sú vraj púhym výmyslom ľudí, ale v skutočnosti vraj nie sú! — Jedine tomuto bohu kresťanskému smú byť prinášané obety a to obety nekrvavé, obety pozostávajúce z chleba a vína. Tieto obety smú prinášať kňazi kresťanskí. Ale kňazom môže sa stať každý bez ohľadu ma jeho pôvod, len ked ho za hodného uznajú hlásatelia tejto novej viery. Tak sa stalo, že kňazmi stali sa prostí rybári z Galiley; ale mohlo by sa stať u nás v Ríme, žeby na stolci veľkňazskom zasedal biedny otrok a prinášal by špinavými rukami kresťanskú obeť. Našiel by sa medzi slobodnými občanmi rímskymi jtedon Ijediný, ktorý by s takým náboženstvom1 mohol súhlasiť? Myslím, že ani jeden. — čo sa týka stanoviska politického, tu hovorím, že zasluhuje toto náboženstve! ešte väčšieho odsúdenia. Ono hlása, že všetci ľudia sú rovní, že niet žiadnych rozdielov medzi stavmi. Niet žiadnych otrokov, žiadnych slobodných Rimanov, žiadnych šľachticov, ba aj cisár je rovný každému z nich. Ale pýtam sa: Kam dospeje naša slávna ríša, keď padnú tie hrádze, ktoré delia jednotlivé staVy od seba? Kam to prijdeme, keď každý má milovať svojich otrokov, ako seba samého? Keď by mohol na cisárskom tróne zasadnúť hociaký rybár z Poľa Martovho, alebo nosič zo Subury, alebo náš otrok? Za čo by nás považovaly národy, ktoré sú nám podrobené? — Nemyslite, ctihodní otcovia, že kresťania sú nevinní snílkovia. Nie. Lžou a podvodom je ich náboženstvo. Je vypočítané len k tomu, aby poštvalo nemajetných a podrobené davy proti nám majetným a mocným, aby sa rozpútal odboj proti panujúcim. Nedajte sa tým klamať, ctihodní otcovia, že sa dosial nechopili násilných prostriedkov, aby svoje zámery uskutočnili. Necítia sa ešte dosť silnými, aby vystúpili na; verejnosť, ale za to pracujú skryte. Dňom a nocou sa snažia, aby si získali nových prívržencov, a robia to až šialene. Ale keď budú mať za sebou dosť stúpencov, potom beda našim bohom, ktorí nás a našich slávnych predkov chránili, potom beda našej slávnej ríši! — Pýtam sa vás, ctihodní otcovia, ktorých svätou povinnosťou je, aby ste sa starali o blaho štátu : Čo učiníte ? Budete ešte i naďalej pozerať kľudne na to, aby sa táto sekta i naďalej beztrestne šírila, alebo sa postaráte o to, aby ste zavčas odstránili kúkoľ, ktorý bujnie medzi pšenicou?"

Veľkňaz si oddýchol a vravel ďalej : „Predkladám vám, ctihodní otcovia, tieto otázky, á prajem si, aby ste odpovedali: Čo zasluhuje ten, ktorý opovrhuje našimi bohmi?"

,Smrť!" odpovedali senátori.

„Smrť!" kričal dav vonku.

„Čo zasluhuje ten, ktorý chce uvaliť na našu drahú vlasť tisíceré nešťastie? Ktorý chce uvaliť na nás posmech všetkých národov?"

„Smrť!" znela odpoveď z, chrámu, a ako hrozná ozvena vykríkol ľud pred chrámom: „Smrť! Smrť!"

Veľkňazov hlas prekričal ľud. „Znáte nepriateľov! Čo učiníte?"

„Zničíme ich!" volali senátori. „Smrť kresťanom!"

„Podávam teda návrh", pokračoval Titus Klaudius, súc obrátený k cisárovi, „aby staré výnosy proti kresťanom, ktoré vydal vznešený cisár Tiberius Klaudius Drusus, boly obnovené, zostrené, a žeby hneď boly v platnosť uvedené."

Návrh bol prijatý všetkými hlasmi. Schôdza sa skončila, a Nero vyšiel v slávnostnom sprievode z chrámu. Bol s výsledkom úplne spokojný.

Veľkňaz odchádzali z chrámu vážne, ale spokojný nebol, hoci mu ľud stále privolával: „Sláva Titovi Klaudiovi Sabinovi! Sláva í miláčkovi bohov!" Bol síce o pravde svojich slov presvedčený, ale niečo hlodalo ako červ v jeho srdci.

Ani neďakoval za pozdravy, a sotva vošiel do svojho paláca, rozkázal, aby k nemu nikoho nepustili. Zavrel sa do svojej izby a zopakoval si ešte raz, čo to hovoril v chráme Juppiterovom. Vzal do ruky pergamen, ale miesto slov, ktoré sám napísal, videl len kostry mrtvých. či neboli jeho slová rozsudkom pre tisíce ľudí?

Spomenul si na svoju dcéru a zachvel sa. Nebude snáď medzi tými odsúdenými aj mnohá panna? A tie nie, nie tie nemohly byť takými, ako ich vylíčil Ale aj proti tým vyprával, aj tie odsúdil na smrť, lebo aj ony boly kresťankami.

„Čo som to len spravil!? Ale prečo mi to napadá len teraz, keď je už neskoro! Zaiste sa už rozbehli cisárski vojaci po meste, aby dovliekli do väzenia všetkých nešťastníkov. Či mám ísť k cisárovi, aby to odvolal? — Nie, to neurobil žiadon Klaudius, aby niekoho prosil, aby odvolával. — Preč, vyhrozné myšlienky, preč! Bol som v práve. Dajte pokoj, vy umrlci! Ste si sami vinní!"

Ale nezbavil sa ich. Behal ako šialený po izbe a stále opakoval: „Čo som to len učinil! Som vrahom, vrahom žien a detí!"

A vojaci skutočne sa už rozpŕchli po meste, aby vyhľadávali kresťanov a odvliekli ich' do väzenia.

1. ​IX.Klaudia. 

Dcéra veľkňazova vstúpila do nosítiek a dala rozkaz, aby ju zaniesli do villy Pudencovej u cesty salárskej. Slnce hrozne pálilo, a k tomu ešte ten nepríjemný zápach dymu, ktorý na mnohých miestach dosiaľ vystupoval z tlejúcich trámov, zrovna ju dusil. Zaborila hlavu do podušiek, aby nevidela dymiace ssutiny, ale krik žien a detí ju prinútil, aby otvorila oči. Videla celý zástup žobrákov, ktorí prosili o nejaký dárčok. Rozdala všetko, čo mala. Jej srdce cítilo skutočnú sústrasť s tými bedármi, ktorým bieda a núdza boly vpísané v tvári; ale nemohla zniesť pohľad na tolkú biedu. Dala rozkaz, aby sa otroci pousilovali, že by sa čím prv octla za mestom. Ale len za bránou Kollinovou ju žobráci opustili.

Vo ville Pudencovej vzbudil príchod Klaudie nemalé prekvapenie, zvlášte ked oznámila, že zajtra príjde aj jej otec. Pudenc a veľkňaz boli síce za mlada veľkí priatelia; ale od tej doby, čo prijal Pudenc vieru kresťanskú, vzdialoval sa nenápadne, a kde to len trochu možné bolo, od dvora a od svojich bývalých priateľov. Keď mu dohovárali, vyhováral sa pre mnoho práce, ktorú má na svojich rozsiahlych majetkoch, a potom na svoj pokročilý vek. Tým spôsobom sa stalo, že sa v poslednej dobe starí priatelia zriedka sišli. Pudenc bol tomu rád. Znál veľkňaza velmi dobre, znal jeho pýchu, neústupnosť a húževnatosť v názoroch náboženských, a nechcel ho schválne dráždiť, nechcel ho schválne volať do1 svojho domu, kde bolo všetko pokresťansky zariadené a kde bol styk s pohanmi Omedzený na najmenšiu mieru.

Pred Klaudiou nedal pravda senátor vôbec znať, že ho chýr o príchode veľkňaza vôbec neteší. Privítal ju veľmi srdečne a doprevadil ju do záhrady, kde sa hraly jeho dietky pod dohľadom matkiným.

Klaudia pozdravila sa so všetkými a bola nadšená od vonného vzduchu. Stále objímala svoju priateľkyňu Pudenoiánu, ktorá sa jej búrlivej radosti len usmievala. Umienilá si Pudenciána, že sa pokúsi o to, aby aj Klaudiu získala pre vieru kresťanskú. Dosiaľ sa neodvážila tak učiniť, ale za to sa veľmi horlivé modlila, aby jej Pán Boh pomohol.

Držiac sa za ruky, smialy sa a žartovaly, ako veselé deti. Klaudia bola nadšená krásou v záhrade. „Tu je to božské!" volala stále. „Jaké sú tie kvety krásne! Aké sú čerstvé! Ako ľúbežne voňajú! A toľko ich tu máte! Ach, moja drahá Pudenciána, ja som bola od radosti bez seba, že som našla v našej záhrade raz jedinú ružičku, a tu ich máte toľko! A hľa, tam sú útle ľalie! Pudenciána, tie sú práve také, ako ty: bledé, útle, nevinné a voňavé. Rada by som niektorú odtrhla — ale nie, nemôžem tak učiniť. Nie ľalií, ale ruží si natrhám. Poď, moja biela ľalia, poď, natrháme si raži!"

Natrhala si hodne ruží, ozdobila si nimi "šaty a hlavu a smiala sa ako malé dieťa. „Pudenciána, u vás je, ako v raji! Tu by som chcela zostať stále. Keby som sa z tohto: milého útulku nemusela vrátiť do ošklivého, zadýmeného mestá, kde na mňa odvšadiaľ hľadí hlad a hrozná bieda."

„A ktože ti bráni, moja drahá!" opýtala sa nežne Pudenciána, súc rada, že sa jej snád naskytla príležitosť, aby mohla začať pred Klaudiou o viere kresťanskej.

„Kto mi bráni— Všetko, moja priateľkyňa. Len si rozmysli, koľko mám povinností! Otca svojho nemôžem predsa opustiť. Som, ako on vráví, jeho slnkom, a vieš predsa, že bez slnka všetko chorlavie a hynie. Keby mňa nemal, zhynul by Od zármutku. Nie, svojho otecka by som nikdy neopustila!"

„Aj on by tiež mohol zostať u nás. Potom by ste boli spolu a

„Aká si ty len dobrá, moja drahá Pudenciána! Áno, je to vzácna myšlienka, lenže otec asi nes volí. Vieš predsa, že je veľkňazom a vo vykonávaní svojich povinnoistí takmer neúprosným. U neho je len práca od ráná do večera. Ešte, že sa trochu so mnou pomazlí. Ale pozri", prerušila sa na raz a ukázala smerom k besiedke, „tam na nás čaká tvoja dobrá mamička. Iste nám pripravila nejaké prekvapenie.

Poďme, nech na nás nečaká!"

Obe dievčence sa rozbehly a hneď boly pri besiedke. „Ako sa ti ľúbim? moja drahá" pýtala sa Klaudia domácej panej.

„Si krásna ako obrázok á usmievaš sa, ako jarný deň", odvetila Sabinella a uviedla Klaudiu do besiedky, kde bolo prichystané malé občerstvenie.

Pudenc pýtal sa Klaudie po zdraví veľkňazovom.

Klaudia pripomenula si návrh svojej priateľkyne a odvetila: „Je veľmi bledý. Krátky pobyt na čerstvom a vonnom vzduchu by mu veľmi osožil. Tu by sa za krátku dobu zotavil. Miluje náruživé prírodu", hlavne kvetiny, a vy ich itu máte toľko! Trochu pokoja by mu neškodllo, ale on si nedá povedať, Leda ak by si ho ty, Pudenc, svojím vlivom prímial, aby sa trošku šiánal."

Pudenc mal síce v úmysle prisľúbiť Klaudii, že sa o to pokúsi, ale neučinil tak, a to z toho dôvodu, že by nebolo radno Uviesť do kresťanského domu pohanského veľkňaza1. Pudenciána ale priskočila k otcovi, objala ho okolo krku a povedala: „Otecko, ja som navrhovala Klaudii, aby sa k nám odsťahovala s otcom na niekoľko dní. Pravda, že proti tomu nič nenamietaš?"

Pudenc sa pri tých slovách zachvel. Opanoval sa však rýchle a odpovedal: „Bude nám vždy vítaný, len nech príde!"

„Áno, príde, musí príjsť!" povedala radostne Klaudia. „Nedám mu pokoja, dokiaľ nesvolí. Ty, Pudenc, musíš mi ale pomáhať. Ale najprv musí pojednať senát nový zákon, a otec musí byť prítomný."

„Nový zákon?" opýtal sa Pudenc. „Aký nový zákon? Ja myslím, že teraz je treba, aby sa dostalo ľudu chleba a nie; nových zákonov."

Hlas Pudenoov znel ostré, tak že Klaudia pozrela Udivene na senátora vždy kľudného a rozvážneho. Preto, Odpovedala trošku zastrašene: „Zákon, o ktorom sa budú radiť, a ktorý bude asi prijatý, lebo aj cisár aj môj otec sú preň, bude veľkým dobrodením pre Rím. Bude sa jednať totiž o tom, aby boli potrestaní ti zločinci, ktorí sa previnili proti nášmu svätému náboženstvu a proti nášmu mestu. A to je predsa potrebné a prospešné."

„A kto sú tí previnilci?" opýtal sia Pudenc." A to vy ešte neviete? Sú to predsa kresťania! Tigellinus o nich tvrdil, že oni zapálili naše mesto, že oni uvrhli na obyvateľov tú hroznú biedu, a môj otec chce zajtra dokázať senátu, že sú nepriateľmi štátu a štátneho náboženstva. Preto bude sa jednať zajtra o tom, aké tresty sa majú proti ním zaviesť. Majú byť náležíte potrestaní, aby ím odišla navždy chuť, učiniť niečo podobného. Ako mi otec povedal, majú byť obnovené a zostrené proti ním zákony cisára Tiberia--Ale, čože vám je?" opýtala sa a pozrela so strachom na Pudenca, jeho manželku a Pudenciánu, ktorí zbledli a triasli sa. „Čo vám je?"

Chvíľku bolo v besiedke hrobové ticho. Potom pozrela Pudenciána láskavé na Klaudiu a zašeptala: „Drahá Klaudia, my sme tiež kresťania."

Akoby hadom uštipnutá odskočila Klaudia a natiahla ruky proti svojej priateľkyni. „Beda! Beda! Čo to vravíš? Vy ste kresťania? Vy? Nie, to nemôže byť! Odvoláj, Pudenciána, to hrozné slovo! Nie, to nemôže byť! Vy, že by ste boli kresťania, ktorí popierajú bohov, ktorí ľud odvádzajú od obetí, ktorí podnecujú ľud oproti šľachte a proti cisárovi, ktorí zapálili naše mesto?"

Čakala na odpoveď, ale všetci traja mlčali a pozerali vážne na seba. Vtedy ztrhala si ruže a a plačom pokračovala: „Ach, aké to bolo krásne! Ale teraz sa už nemôžem viac radovať. Vy — vy kresťanmi? Ty, vznešený Pudenc, ktorého nazývajú najlepším a najšľachetnejším? Ty, Sabinella, ktorú 50m si ctila, ako svoju matku? A ty, moja drahá audenciána, ty štíhla, biela ľalia? — Nie! Nie! To lemôže byť! Hahaha! Je to do smiechu! Vy kresťanmi, vy ste zapálili naše mesto? Nie! Nie!"

Pudenciána priblížila sa ku svojej priateľkyni a vzala ju nežne za ruku. Ale sotva sa jej dotkla, odskočila Klaudia prudko a zvolala: „Nedotýkaj sa ma! Ach, čo si to len urobila! A ja som ťa mala tak rada!"

„A čo ma teraz už nemiluješ, alebo ma miluješ menej, ako pred tým? Veď nie som kresťankou len od požiaru, ale už dávno predtým!"

„Už dávno?" opýtala sa Klaudia a pozrela s nedôverou na Pudenciánu.

„Áno, už dávno je tomu, čo som poslúchla hlas Boha svojho, ktorý ma k sebe volal. U neho som našla pravdu."

„Pravdu?"

„Áno. Pravdu. Počuj, drahá priateľkyňa, my sa za to nehanbíme, nie, my sme hrdými a s radosťou vyznávame, že sme kresťanmi. Našli sme pravého a jediného Boha, Jemu sa klaniame a sme šťastnými. A ja viem, drahá Klaudia, že i ty ho budeš poznávať a jemu sa tiež s nami budeš klaniať."

„Ja?" vykríkla Klaudia zdesene a rozhorlene. „Ja že by som sa mala stať kresťankou, ja že by som mala raz opovrhnúť našimi bohmi? že ja--

Pri tom sa dala do smiechu. Ale ten smiech jej nešiel od srdca. Prestala sa smiať, zakryla si tvár rukami a dala sa do plaču.

Pudenciána ju objala okolo krku a zašeptala: „Drahá Klaudia, veríš, že som ja zapálila naše mesto?"

Klaudia zavrtela záporne hlavou.

„Alebo si snáď myslíš, že to učinil môj otec alebo moja matka? — Počuj, moja drahá: Pomlúvajú nás, hrozné veci si o nás povrávajú buďto zo zloby, alebo že nás nepoznajú. Nenávidia nás, budú nás prenasledovať, trápiť, mučiť, snáď nás aj usmrtia. Ale veď, toho všetkého sa nebojíme, sme na to pripravení. A vieš, kto nás na to všetko upozornil? Bol to sám náš božský učiteľ Ježiš Kristus."

„Čože? On sám to predpovedal? A vy ste sa i napriek tomu stali jeho vvznávačmi?"

„Áno, on sám to predpovedal, keď vravel: Budete vodení pred vladárov a pred kráľov pre meno moje. Áno, vydá brat brata na smrť a otec syna, a povstanú synovia proti rodičom a budú ich zabíjať. U všetkých budete v nenávisti pre mňa. Ale kto vytrvá až do konca, spasený bude. Blahoslavení budete, keď vás budú ľudia nenávidieť, a keď vás vyobcujú a zhania, a meno vaše ako zlé vyvrhnú pre mňa. Radujte sa a veseľte sa, lebo odplata vaša. je veľká v nebesiach. Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale duše zabíjať nemôžu. Radšej sa bojte toho, ktoirý môže aj telo aj dušu zatratiť do pekelného ohňa."

Klaudia pozerala udivene na svoju priateľkyňu, ktorá horela nadšením. „A ty sa nebojíš smrti? Tak mladá a chcela bys umrieť?" pýtala sa.

„Ó jako rada! Jako rada by som trpela z lásky k Tomu, ktorý sa z lásky k nám stal človekom. Myslíš, že by ma niečo mohlo odlúčiť Od môjho Spasiteľa? Nič, ani súženie, ani smrť!"

„Tak aspoň ujdite!" zvolala Klaudia. „Skryte sa, zakiaľ nie je neskoro! Zajtra môžu príjsť pochopovia cisárski — —"

„Nebojíme sa ich, milá Klaudia! Vedz, že Kristus, náš Boh, je s nami. Bez jeho vôle ani vlas s hlavy našej nespadne."

Klaudia zamyslela sa nad tým1, čo počula. Odkiaľ je tá pevná viera? Odkiaľ tá zmužilosť v útlej dievčine? „Bola by ja", opýtala sa sama" seba, „ochotnou podstúpiť trápenie a smrť pre našich bohov?" A odpovedala si, že nie. Jej viera v bohov bola tým, čo počula, otrasená. Nemôže byť bohom1 slabým ten, ktorý dodáva svojím stúpencom takej sily. — Ale jej otec? Čo by sa ten mohol mýliť? Nebol on snáď presvedčený o pravdivosti toho, čo zastával? Hájil on vedome blud a vedome brojil oproti pravde? Ktože jej to len vysvetlí?

Spala zle. Celú noc trápily ju tie otázky, na ktoré si nemohla dať žiadnej odpovedi. Chvela sa od úzkosti o rodinu Pudenoovu, na ktorej ale nepozorovala žiadneho strachu. Naopak, zdálo sa jej, že srdcia ich sú naplnené akousi tajnou radosťou.

Hneď popoludní sa rozlúčila. .Prosila senátora, aby upozornil kresťanov na nebezpečie, a odišla celá rozrušená. Obávala sa, aby sa nestretla so svojim otcom, prísnym a neúprosným veľkňazom Juppiterovým. Chvela sa od strachu, ako to asi dopadne.

Titus Klaudius Sabinus nemal pokoja. Bol sužovaný hroznými predstavami a nepokojne pobehoval po izbe.

„Musím z domu!" rozhodol sa. „Musím preč z mesta, kde všetko páchne mŕtvolami!" Odišiel a zameril smerom na cestu salársku, aby v dome svojho priateľa Pudenca a v náručí svojho milovaného dieťaťa sa upokojil a zabudnul.

S úctou uhýbal sa mu ľud s cesty, keď uzrel známe nosítka veľkňazove a jeho prísnu a vážnu tvár. Ale Titus Klaudius Sabinus neďakoval za pozdravy. Pozeral pred seba ztrnute na miešaninu ľudu, ktorá sa s krikom a hlukom k nemu približovala.

Zrazu začuli svoje meno. Načúval, čo chcú. „Sláva vznešenému veľkňazovi, zničiteľovi plema kresťanského!"

„Rýchle ďalej! Preč z tadiaľto!" vzkríkol na otrokov.

Ale ľud mu zatarasil cestu, otroci nemohli z miesta. Rozhrnul oponu a pozrel zlostne von.

„Uhnite sa ! Ďalej nemohol, jazyk mm vypovedal službu. Z protiľahlého domiku vyvliekli vojaci starca a plačúce dievča. Starcovi tiekla krv po policiach. Bol ranený do hlavy. Dievča držalo starca okolo krku a plášťom jeho zakrývalo svoju nahotu, lebo vojaci schválne na nej roztrhali odev.

„Pred levov s tou kresťanskou háveťou", reval na ľud.

„Hovädá! vyletelo z úst veľkňazových. Obrátil sa na druhú stranu, a tam uzrel podobné divadlo. Vojaci vliekli tri ženy, mizerne oblečené. Boly bledé a oči ich pozeraly úzkostlivé okolo seba. Dve menšie dietky utekaly za niimi.

„Mamička! Mamička! vezmite nás so sebou!", volalo menšie dievčatko.

„Mlčte, holomci!" okríkol ich vojak a jednému dal taký pohlavok, že až sa svaiilo.

Matka vykríkla a zdvihla krvácajúce dieťa. „Neplač! Môj miláčku, neplač!" ukľudňovala dieťa sama plačúc.

Titus Klaudius nad tým zaplakal. „Ja blázon! Ja obluda! Tieto vyhladované ženy som označil za buričov, ktorí sú štátu rímskemu nebezpečnými! Som horší ako pažravý vlk, ktorý trhá baránkov!"

Otroci kráčali s ním ďalej, ale všade videl isté hrozné výjavy.

Smerom od Širokej ulice prichádzal nový zástup mužov. Boli spolu sviazaní. Kráčali smutne, hlavy mali sklopené. Prichádzali z Póla Martovho; obklopoval ich zúrivý dav, ktorého vodcom bol kováč Aclius.

„Už ich vedieme, tých podpaľačov, tých ničiteľov nášho majetku!" reval cestou.

„Zabite ich! Ukrižujte ich!" volal poštvaný ľud.

„Dostane sa vám toho potešenia, že ich uvidíte na kríži, ktorému sa klaňajú", Odpovedal Aclius, „tón ked ich budeme mať viac. Ukryli sa vo svojich podzemných skrýšach. Ešte včera ich bolál celá Subura plná."

Háveď hádzala po nešťastníkoch kamením, a tí, ktorí bližšie stáli, pľuvali na nich a strhovali s nich šaty. Ale Úbožiaci nenadávali, nepreklínali, išli ticho ako baránci vedení na zabitie.

Pekný chlapček bežal za sviazanými a držal otca za ruku. Ticho plakal a bozkával mozolnatú ruku otcovu. Ani otec nič nevravel; nemohol pre veľkú bolesť.

Veľkňaz dobre pozoroval otca a synka, a srdce mu krvácalo pri tom pohľade. Úbohý chlapec bude už zajtrá sirotou, lebo — ďalej si ani netrúfal myslieť.

Nešťastnou náhodou dostal sa chlapec kováčovi pod nohy. Kováč sa potknul a div, že nespadnul na zem.

„Prekliata mršina!" zareval vztekom a mávnul kladivom.

Z úst veľkňazových vydral sa hrozný výkrik. Na čelo mu vyšiel pot, Oči mu div nevyliezly z jamiek. Ale jeho výkriku si nikto nevšimnul, ba nikto sa nad tým ani nepozastavil, keď kováč roztrepal kladivom chlapcovu hlavu. Len otec sklesol vedľa svojho mŕtveho dieťaťa, bozkával krvou zaliaté telo. Plakal, až sa celé jeho statné telo triaslo. „Môj synáčku drahý!" boly jediné slová, ktoré sa vydraly z úst úbohého, nešťastného otca.

Titus Klaudius vyskočil z nosítok. Vrhol sa na kováča, a prsty jeho zaťaly sa do krku kováčovho. „Darebák! Vrah!" vzkríkol veľkňaz. Oči sa mu vyduly a hlas mal chraptivý. „Čo ti urobil ten chlapec, že si ho zabil?"

Kováč striasol so seba veľkňaza a povedal surovo: „Čo mi urobil? Nič! Ale je to tiež jeden z toho prekliateho plemena kresťanského, ktoré má byť vyhubené. A prečo mi to vytýkaš ty, ktorý si sám kresťanov obžaloval, ktorý si dal sám návrh, aby boli zničení? Neoznačil si ich sám za najväčších nepriateľov štátu a nášho svätého náboženstva? Prečo ma teda káraš, keď ja prevádzam to, čo si ty navrhol a čo vznešený náš cisár schválil?"

Veľkňaz stál mlčky, ako omráčený. Tvár mu zmodrala, oči sa mu krútily divoko, až príšerne. Naraz zdvihol ruky do výšky, ako by sa chcel niečoho zachytiť a s výkrikom svalil sa na zem.

Hneď na to ozval sa v blízkosti druhý výkrik, a mladé dievča skleslo u veľkňaza. Bola to Klaudia, ktorá sa ubierala domov a práve došla až k tomuto miestu a bola svedkyňou otcovho pádu. S hlasitým plačom vrhla sa na starca a rúbala chladnú jeho tvár.

„Je mŕtvy!" ozvalo sa v zástupe.

Všetci pozerali na kováča, ktorý sa stále uhýbal, aby sa mohol ztratit z davu.

Klaudia položila hlavu na srdce otcovo a počúvala. Dav ztíchnul ako pena.

„Žije! Žije!" zajásala dievčina radostne. Znovu pobozkala mu hlavu a volala : „Prebuď sa, otče, prebuď sa!"

Po ďalšej chvíli otvoril oči, ale pozeral okolo seba tak divoko a tak ztrnule, že dievčina od bolesti vykríkla a dav sa uhýbal.

Otče môj, drahý otče! Nepozeraj na mňa tak hrozne! Ja sa bojím---"

Tu zaškrípal veľkňaz zubami, a okolo úst ukázala sa pena. Oči mu zasvietily divokým ohňom, a z úst vydral sa taký príšerný smieoh, až dav s hrôzou cúval a ticho sa rozchádzal.

Klaudia poznala s hrôzou, aké nešťastie potkalo jej otca, že sa zbláznil — —

1. ​X. zahradách Neronových. 

Cisár opustil už villu Máecenovu a nasťahoval sa do svojej villy pri záhradách' vatikánskych, ktoré práve v tej dobe boly v plnej kráse, a odkiaľ bol krásny pohľad na novo vyrastajúce mesto.

Túto rozsiahlu plochu zdedil cisár Nero po svojej matke Agrippine, zväčšil ju o hodný kus a vkusne ju aj ozdobil. Všetko, čo krásneho vedelo vykonať uimenie, všetko, čo vykúzlila príroda na blízku i v diaľke, hlavne nádherná južná kvetena, všetko bolo zo zahrád, hájov a vili prenesené, tak že celé mestečko vyzeralo ako v nejakej pohádke.

Uprostred kvetinových záhonov stály alabastrové nádržky na vodu; okolo nich boly nevysoké kry alebo celé ružové háje. Cez cyprusové háje pretiekaly umelé potôčky s čistou vodou z klaudijskéhó vodovodu a šumely valiac sa cez machom porastlé balvany. V korunách stromov poriadali vtáčí speváci svoje koncerty, a pod nimi pobiehali jelene a srny. Kde len oko pozrelo, všade samá krása, akú bys snáď nenašiel nikde inde na svete, lebo aspoň nie tak sviežu, ako práve tam. Aby učinil tieto vzácne sady prístupnými ľudu, dal Nero vystaviť nad Tiberou most a na úpätí pahorku, zrovna u záhrad, nový cirkus. Ľudu malo sa dostať i v dobe stavby obveselenia a radovánok.

Ohromný park pretínaný bol v priamej čiare od severu k juhu krásnym stromoradím, ktoré bolo zasvätené bohu Apollinovi a ktorého meno aj nosilo. Na stá otrokov bolo zamestnaných, aby cesta stromoradím bola posypaná jemným pieskom. Iní opäť kopali po oboch stranách v pravidelných vzdialenostiach hlboké jamy, a opäť iní privezovali na vetve stromov lampáše z pomaľovaného pergamenu, alebo z priesvitných rohov.

Všetko nasvedčovalo, že o krátky čas sa bude konať v zahradách niečo veľkolepého. A skutočne to tak bolo. Nero chcel usporiadať ľudu slávnosť, akej svet ešte nevidel, a ktorá mala ľud úplne s ním usmieriť a posledné tiene rozptýliť, ktoré požiar Ríma na neho vrhol. Na tú slávnosť boli pozvaní všetci, šľachtici a slobodní až do posledného prepustenca. Že ich čakalo nejaké prekvapenie, to vedeli všetci, ale nik sa nedozvedel z čoho bude pozostávať. Hovorilo sa mnoho, hádalo sa všelijako, ale pravdy sä nikto nedozvedel, nikto neuhadnul.

Usporiadaním slávnosti bol ako vždy poverený cisárov radca Tigellinus. Nero mu ponechal úplnú voľnosť, súc presvedčený, že sa Agrigentíňan vynasnaží, aby ho uspokojil. No, nemohol sa zdržať, aby mu nepripomenul:

„Pováž si, Tigelline, že som ja takým umelcom, že nájdem aj pri najdokonalejšom usporiadaní vždy ešte dosť nedostatkov. Celok musí tvoriť harmonický obraz. Rám už mám, totiž moje záhrady a mojich verných Kviritov. Treba len vziať rôzne barvy a z nich namaľovať obraz, aby sa ľúbil mne a mojim Kviritom. Dávam ti právo, abys použil mojich kvetín, kobercov, práporov a purpuru, koľko ti len bude treba. Ale nezápomeň dať obrazu ten červený a teplý nádych, ktorý Rimania tak veľmi milujú. Rozumieš ma predsa, Tigelline?"

Tigellinus veľmi dobre rozumel, čo mienil cisár s tým červeným a teplým nádychom;.

Sošeriávalo sa a tône uliehaly na krásne záhony a na sochy bohov. Po Neronovom moste cez  Tiberu ubieraly sa zástupy ľudu a zaplňovaly ohromný priestor cirku, ktorého obrovské lešenie vypínalo sa do výšky. Radostné výkriky ozývali sa búrlivé so sedadiel. Cisár mal dnes vystúpiť v cirku ako riadič koni. Dvoranínovia si hovorili, ako Nero študoval do podrobná všetky spôsoby a nespôsoby tohoto vystúpenia.

Prítomní dali sa pred započatím hier do hádania, v akej barve vystúpi cisár, a uzavierali nesrnyselné stávky. Tieto stávky stúpaly do nekonečna, zvlášte keď sa dozvedeli, že cisár bude riadiť štyroch španielských žrebcov, ktorí sú rýchlejší ako behúni sicilskí, arkádski, ba i povestní maurskí z Afriky. Zvlášte „Fuskus", sedlový kôň, od ktorého rýchlosti všetko záležalo1, je vraj zviera zrovna zázračné. Preto väčšina sa zapodievala hlavne ním.

Tigellinus rozhlásil o „Fuskusovi", že je to najlepší behúň sveta: štíhly, ale so svalmi ako z ocele, kopytá jeho nie sú väčšie ako detská ruka, rýchlosť však väčšia než vtáčia.

Konečne bolo dané znamenie, že hry sa započnú. Napochytro boly uzavrené posledné stávky a potom sa obrátily zraky všetkých ku vchodu, odkiaľ mali vyjsť zápasníci.

Cisár vošiel prvý. Bol oblečený do šiat barvy zelenej. Nekonečný jásot nastal u tých, ktorí vyhrali, kdežto tí, ktorí prehrali, ticho preklínali. Teraz sa čakalo ešte, či „Fuskus" vyhrá; ale dalo sa pravde podobne očakávať, že áno. Ktože by sa opovážil predstihnúť cisára! Mali len slabunkú iskričku nádeje, že by sa „Fuskús" splašil a nejaké nešťastí zavinil. Ale i potom by sa Sotva kto odhodlal, aby cisára predhonil.

Nero vošiel do arény pieskom posypanej. Všetky okále boly vytreštené na cisársky záprah. Keby bola v tom okamihu došla zpráva, že barbari porazili rímské légie a že ohrožujú Latium, ba že už dochádzajú k bránam mesta", žiadny z prítomných nebol by sa ani pohnul so sedadla. Jediná otázka zamestnávala mysle všetkých: Kto zvíťazí, či ze1ení alebo modrí?

„No „zelení" zvíťazili. Ovenčený bobkovými listy a za ohromného potlesku opúšťal cisár arénu. Za cisárom hrnulo sa von statisíce divákov dokorán otvorenými východmi a vchádzali do cisárskych záhrad, kde mali byť na cisárske útraty pohostení.

V stromoradí Apollinovom boly rozostavené stoly a na nich nekonečné rady džbánov, pohárov, vencov, kytíc a rôznych jedál. Pre vznešenejších hosťov boly u stolov postavené pohovky, kdežto pre nižších boly obyčajné lavice pokryté skvostnými kobercami. Desať tisíc otrokov odiatych do červených šiat obsluhovalo hosťov.

Na južnom konci stromoradia bola pre cisára a jeho dvoranínov postavená tribúna, hodne vysoká, s ktorej mohol dobre prehliadnuť celý dav pozvaných. Tribúna bola pokrytá babylonskými kobercami. Poháre a misky boly zlaté a bohaté drahokamy ozdobené. Celé dve hodiny trvala naozaj lukullská hostina. Víno stúpalo návštevníkom do hlavy, a neviazanosť stupňovala sa každou minútou.

Nad hlavami rozpustilých zazvučala poľnica na znamenie, že hostina sa končí. Ťažko stávali poloopití hostia. Stoly a lavice mizly, a jako hučiaca rieka rozchádzal sa lud po stromoradí a po hájoch.

Cisár si sadol s Tigellinom a s Kalpurniom Pisonom ku stolíku, aby si zahral na kôstky. Sabina sedela trochu dalej s niekoľkými mladými mužmi, ktorí jej pochlebovali a o jej priazeň sa uchádzali.

Znovu zaznela polnica.

„Čo je?" opýtal sa zvedave cisár Tigellina.

„Znamenie!" odvetil Agrigentíňan.

„Aké?"

„Ohlašuje sa pokračovanie zábavy, božský cisár!"

„Vrav srozumiteľne! Čo nevidíš, ako božská Sabina zmiera od zvedavosti? Načo ju mučíš? Vrav!';

„Ústa moje sú zavrené tisícerou prísahou, božský. Nemôžem nič prezradiť. Maj nado mnou sľutovanie!"

„Ja ťa prísah sprosťujem!"

„Otrok tvoj poslúcha." Tigellinus pokynul rukou, a tisíce svetiel, ktoré svietily na vetvách stromov, skoro razom zhaslo. Otroci prinášali vysoké koly a zasadzovali ich do vykopaných jám. Kamením a hlinou boly koly vtĺkané. Vo tme nebolo videť, čo je na koloch pripevnené. Vypádalo to ako čierna hmota'. Zvedavosť ľudu rástla. Cisár zabudol, že mu Tigellin na danú otázku neodpovedal. Hral, a vyhrával, a preto bol v ružovej nálade.

„Vznešená Izida!" zvolal. „Bol to krásny vrh. Milý Kalpurniu, rozlúč sa so svojimi zlatúškami! Sú moje, skutočne moje. Daj ich sem!"

Po niekoľkých vrhoch ale krútil hlavou. Mrzuté povedal: „Fortuna sa odo mňa odvrátila. Kalpurniu, tvoje šťastie rastie mierou nestydatou. Nenosíš snád na prsiach dáke čary? To je do zúfania!"

„Nie, cisáru! Šťastena mi praje!"

„Ha, tu zasa Venuša! Nie, naozaj, to je už do zúfania! Moje krásne peniaze sú zasa preč. Škoda ich!"

„Je tam desaťtisíc denárov, božský!" povedal Tigellinus. „Zkús moje šťastie!"

Nero hodil. Podíval sa na kôstky a zvolal zlostne: „Prehral som zasa! Šťastena, prosím ťa, obráť sa ku mne!" Vsadil opäť desaťtisíc.

„Ludera felix!" povedal Agrigentíňain. „Držím oba palce."

Nero zatrepal nádobou s kôstkami a vyhodil guľôčky zo slonoviny na stôl.

Opäť zaznela poľnica.

„Čo je zase?" opýtal sa cisár a zakryl rukami kôstky.

„Sľúbený kus sa začína!" odvetil Tigellinus.

„Ach tak! Zabudnul som na to pri hre."

Zraky všetkých na tribúne sediacich obrátily sa na stromoradie. Na zadnom konci zaplápolaly dve ohromné pochodne. Len teraz sa dalo rozoznať, čo bolo na koloch pripevnené.

Nero prekvapene vykríknul, taktiež aj Kalpurnius Piso. Oba uzreli po oboch stranách stromoradia viac ako 300 kolov, a na nich priviazané ľudské telá, z ktorých práve prvé dve na severnej strane boly zapálené. Nešťastníci boli zahalení až po prsia kúdeľou naplnenou voskom, olejom a smolou, a boli silnými drátmi pripevnení ku kolom. Len hlavy mali slobodné.

Ľud zostal pri pohľade na tieto živé pochodne zarazený stáť, ale po chvíli nastal neopísateľný jasot, až sa celý sad otriasal.

„Čo sú to za ľudia, ktorých tu pália?" opýtal sa niekdo na tribúne Tigellina.

„Kresťania!" odvetil tázaný silným hlasom.

Jeho slová išly od úst k ústam.

„Áno, kresťania", volal k ľtadu Tigellinus, „tí zločinci a podpaľači, ktorí zapálili naše sväté mesto. Teraz trpia za svoje zločiny, a uvidíme, či im neodíde navždy chuť, aby tak spravili aj druhý raz."

Jásot ľudu neznal medzí. Bez prestania volali: „Kliatba na kresťanov! Sláva cisárovi, pomstiteľovi našej cti! Sláva!"

Ked sa Nero dozvedel, koľko kresťanov dovliekli do väzenia, zhrozil sa toho počtu a pýtal sa udivene sám seba, ako to bolo možné, že za jeho vlády, celkom na blízku jeho paláca a starých pohanských bohov, pri bdelosti veľkňaza a jeho podriadených nové náboženstvo tak sa .rozšírilo. A Tigellinus mu dotvrdil, že všetci polapení sa; priznávajú, že sú kresťania, že žiadon z nich sa nového náboženstva zriecť nechce, a že to nie sú len chudáci, ale že sú medzi nimi aj osoby vynikajúce. Práve títo z rodov vznešenejších a kňazi kresťanskí boli určení za pochodne, kdežto ostatní mali byť pri budúcich hrách predhodení levom.

„Tigelline", povedal cisár, nutiac sa k úsmevu, „tys na nezaplatenie! To je skutočne božské divadlo. Koľko že si obstaral tých živých pochodní?"

„Tristo a dvadsať!"

„Pekný to počet. A jak dlho to asi potrvá, pokiaľ všetky dohoria?"

„Trúfam, asi hodinu!"

„Dobre! Cisár dohrá túto partiu pri svite tri sto a dvadsať pochodní. Povedzte mi, ktorý z mojich predchodcov tak spravil?"

Ani jeden", povedal Tigellinus, „a sotva to spraví dakto po tebe."

„Kalpurniu", opýtal sá Nero svojho spoluhráča, „čo povieš na tú skvostnú myšlienku? Nie je pravda, že je to veľkolepé?"

„Je skutočne neronská!" odpovedal senátor dvojsmyseľne.

„Neronská! Výtečne! To si sa dobre vyjádril", chválil Nero. „Ale pokračujme v hre. Ja som mal posledný vrh. Podívajme sa, čo leží. Dúfam, že sa konečne moje šťastie obráti. Máme k tomu lepšie svetlo."

Podíval sa na kôstky a zaklial surovo. „Beda! Beda! To je zle! zase pes!"

Kalpurnius hodil kôstky do pohára a hodil.

„Zasa Venuša!" zvolal nevrle Nero. „Tvoje šťastie sa mi začína neľúbiť, Kalpurniu. Beda! Beda! Moje krásne zlato je preč. Dvadsať tisíc denárov. Ale nech! Ja sa predsa nepoddám. Zdvojnásobne!"

„Ako rozkážeš, cisáru!" odpovedal Kalpurnius a pridal nových dvadsať tisíc.

Nero prisadil štyridsať, tak že ležalo na stole celých osemdesiat tisíc.

Nero chopil sa pohára a zatrepal ním. Hodil kôstky na stôl. Mal šestnásť. Kalpurnius spravil za ním práve toľko. Ďalšiu dobu zostala hra nerozhodnou. Asi po šiesty raz hodil Nero a mal zasa — „psa."

„Beda! Beda!" povedal zlostne Nero a udrel päsťou na stôl.

Medzitým pozrel Kalpurnius na horiace pochodne. Čosi, akoby súcit s nešťastníkmi ozvalo sa v jeho vnútri. Jeho pohľad stával sa miernejším. Viac a viac ubývalo kolov; ešte ich asi tridsať nebolo zapálených.

Naraz sa zachvel. Zdálo sa mli, že vidí známu tvár. Aby lepšie videl, nahnul sa viac do predu.

Skutočne, ani nie celých sto krokov od tribúny videl bledú tvár svojho mladého priateľa Flauta. Zdálo sa mu, že pozerá na neho smutne, s výčitkou.

Kalpurnius zaťal zubami, aby od bolesti nevzkríknul. No premohol sa. Nemal kedy, aby o tom uvažoval, ako sa dostal Plautus medzi kresťanov, lebo cisár sa stával netrpezlivým a vyzýval ho, aby konečne hodil.

Ruky sa mu triasly, keď konečne hodil kôstky na jantárový stôl, ale ani sa nepodíval, koľko navrh učinil. Stále pozeral na svojho mladého priateľa. Až výkrik cisárov ho priviedol k sebe. Pozrel na cisára, ktorý s výrazom hrôzy pozeral na kôstky.

„Venuša!" povedal cistár ťažko oddychujúc. „Vyhral si, Kalpurniu, a ja ti skutočne závidím tvoje šťastie. Ach, koľko peňazí je preč!"

„Cisáru, celú výhru ti prenechám — pod jednou podmienkou."

Cisár sa nedôverive pozrel na Kalpurnia a opýtal sa: „Skutočne? Nežartuješ?"

„S cisárom ja nikdy nežartujem. Celkom vážne to myslím!"

„A pod jakou podmienkou?" opýtal sa cisár náhle.

„Celých osemdesiattisíc zlatých denárov ti prenechávam — za jednu z tvojich živých pochodní."

„Ale na čo ti je?" Opýtal sa Nero.

„Aby som mal pamiatku na túto slávnosť, lebo nieto v dejinách podobnej. Tebe ich bude svietiť tristo a devätnásť. Jednu bys mohol mne prenechať. Je dobre zaplatená. Rozmysli si, osemdesiattisíc denárov!"

„Na Herkula! Maj si ju!" smial sa Nero. Máš pravdu, že je dobre zaplatená. Za jedného polospáleného kresťana osemdesiattisíc!"

„Ó, nie polospáleného", povedal Kalpurnius, nútiac sa do smiechu. „Ja chcem nespáleného, lebo si ho vo svojich' záhradách spálim sám!"

„Dobre, Kalpurniu, svoľujem. Vyber si, ktorú chceš.'

„Siedmy kôl v ľavo. Milujem sedmičku posvätné číslo Grékov.

„Vidím, že nemáš špatného vkusu", povedal so smiechom cisár. „Vezmi si ho, nech ti svieti hodne dlho!"

Práve kráčal okolo otrok, aby nové dve pochodne zapálil. Kalpurnius povstal a stanúc si k ohrade zavolal na otroka.

„Čo si praješ, pane?" pýtal sa otrok.

„Siedma pochodeň v ľavo je mojou. Cisár sám tak rozkázal. Zavolaj mojich otrokov, nech kôl odstránia a zanesú do mojich zahrád."

Otroci Kalpurniovi hneď prispechali, aby vyplnili rozkaz svojho pána. Senátor zašeptal dozorcovi nad otrokmi do Ucha: „Svojou hlavou mi ručíš za toho, ktorý je priviazaný ku kolu. Choď!"

Potom sa vrátil ku stolu. Cisár mal už peniaze schované, ale ďalej hrať nechcel. „Dnes nebudem už hrať. Šťastena mi nepraje. Až druhý raz si zase zahráme."

Kalpurnius bol s tým veľmi spokojný. Stále videl pred očima smutný pohľad Plautov, z ktorého vyznievala prosba: „Priateľu môjho zosnulého otca, zachráň mä z lásky k mojej matke!"

Senátor cítil teraz v srdci svojom veľké uspokojenie. Miloval Plauta nielen za to, že bol synom jeho priateľa, ale aj pre jeho šľachetnú povahu a preto že bol za svoje verné služby vlasti a cisárovi preukázané prenasledovaný. Keby ho nebol zächránit, bol by si stále vyčítal, že je jeho" spoluvrahom, že si pri jeho upálení spokojne hral.

Cisár si dal podať brúsený smaragd, aby si znovu pozrel pochodne. Bolo ich už málo. Ná pokyn Tigellinov prihrnuli sa pred tribúnu tanečnice, prevádzali rozpusti lé tance a posypávali cestu v stromoradí ružami a fijalkami.

Poslední mučeníci pozerali s radosťou k nebesiam a vysielali svoje modlitby do výšky. Medzi poslednými mučeníkmi bol aj kňaz Šimon. Už horel predposledný pred ním. Tu obrátil Šimon hlavu k tribúne, kde sedel cisár v náručí Poppey, a pozrel na neho takým zrakom, až sa Nero zachvel a odvrátil.

„Milosrdný Bože!" modlil sa Šimon hlasité, „vylej milosť svoju na mňa, aby som s trpezlivosťou zniesol, čo si na mňa vložil! Keby ten oheň, ktorý o krátky čas zasiahne telo moje, očistil dušu moju od všetkých poškvŕn, a zbavil ju, čím sa kedy v živote oproti tebe previnila, aby bola hodnou vojsť do stánkov večných !"

„Čo to vraví ten starec", opýtal sa Nero a zdvihol pohár k ústam.

„Modlí sa k svojmu bohu, aby mu pomohol", odpovedal Tigellinus.

„Nech mlčí ten starý žvasták a neruší môj pokoj!" povedal Nero a hodil pohárom po starcovi.

To bolo pokynom pre háveď, aby hádzala po nešťastných obetiach.

S hrôzou a s ošklivosťou pozeral starec na ľud, ktorý po ňom a troch spoluobetiach hádzal, čo mu do rúk prišlo. Zavrel oči a srovnával ten poštvaný ľud s obyvateľmi Sodomy a Gomorrhy, ktorých Hospodin pred mnoho sto rokmi zničil ohňom a sírou. „Medzi, takouto háveďou", pýtal sa sám seba, medzi takýmto ľudom má riasť semä náboženstva lásky? Ach, to je nemožno! Prv musí byť tá pôda dôkladne presýtená krvou mučeníkov, a len potom sa zakorení v nej pevne kresťanstvo. Zapustilo síce korienky medzi triedou nižšou, a práve v tom spočíva nádej, že svet bude obrodený. Nie shora, ale zdola musí príjsť obrodenie. S vrchu prichádza obyčajne len zkaza, nemravnosť a pohoršenie."

A ked si to uvedomil, tu zmocnil sa ho posvätný hnev, a zvolal: „Klaudiu Nero, ty zločinec na tróne cisárskom, máš toľko zmužilosti, abys vyslyšal slová na smrť odsúdeného?"

Ľud sa zarazil, dvoraníni trnuli od strachu, a sám Nero placho pozrel na Šimona.

„Nerone, ty obluda na tróne, pýtam sa ťa pred tvárou Boha vševedúceho a spravodlivého, prečo prenasleduješ kresťanov, mojich bratov? V čom ti ublížili? Že zapálili mesto? Luhár, ty sám najlepšie vieš, kto zapálil paláce boháčov a chatrče chudákov! Ty bledneš? Zbledni, ty divá šeľma v ľudskej podobe! Zblednite aj vy, predajní dvoraníni, vy ku všetkému prikyvujúci Kviriti! Pán zástupov, ktorý nám dal silu, aby sme zmužiile pretrpeli múky, zničí celé vaše hnilé pokolenie, ktoré sa dnes honosí zlatom a purpurom. Vystríham vás! Pomsta sa blíži, príjde deň odplaty, a kríž Pána zaskvie sa a bude panovať nad celým svetom. Tvoja koruna, tyrane, octne sa v blate i s tvojím purpurom. Ale napriek tomu neodsudzujeme teba, Nerone, že nás mučíš,. Si svedený, my ti odpúšťame. Sme kresťanmi nie dľa slova, ale dľa skutkov. Naše náboženstvo nám zakazuje nenávidieť nepriateľov, ono nám káže, aby sme ich milovali. Sme ti za to vďačnými, že si nám pripravil tnuky a bolesti, ktorými si získame tie koruny, ktoré prisľúbil Kristus všetkým, ktorí vneho veria a pre meno jeho trpia. Ľutujeme teba, preto, že ťa stihne trest, hrozný trest, buďto už tu, lebo iste vo večnosti. Spravodlivému Bohu ešte nik neutiekol, a ani ty mu neutečieš!"

Len teraz sa Tigellin vzpamätal a rozkázal, aby kúdeľ na Šimonovi bola zapálená.

„Moji bratia", pokračoval Šimon, „naším posledným slovom na tomto svete má byť oslava Boha našeho. Zaspievajme si na rozlúčenie spev vďakov! Ježišu Kriste, do rúk tvojich odovzdávame duše svoje. Spievajte, drahí bratia, spievajte so mnou chvály Hospodinovi, Bohu nášemu!"

Mohutným hlasom zaspieval Šimon a traja jeho spoločníci:

„Chváľte Hospodina s neba,

chváľte ho na výsostiach.

Chváľte ho všetci jeho anjeli,

chváľte ho všetky jeho zástupy.

Chváľte ho slnce a mesiac,

chváľte ho všetky svietivé hviezdy.

Chváľte ho nebesia nebies,

a vody, ktoré nad nebesami sú.

Nech chvália meno Pánovo,

lebo on rozkázal, a boly stvorené.

A postavil ich navždy, na veky,

dal príkaz, a neprekročí ho žiadon z nich ..."

Pomaly tíchly jednotlivé hlasy, ktoré spievaly chválu Pánovi. Len hlas Šimonov znel ešte zreteľne:

„Zemskí kráľovia, a všetky národy,

kniežatá a všetci zemskí sudcovia,

starci a mladíci

nech chvália meno — Pánovo!

Lebo meno jeho — jedine — je vznešené! —

Jeho sláva — je nad zemou — a nad — nebom!..."

Aj Šimon zamlkoL Len jednotlivé slová bolo počuť: „Pane — duši mojej — bud milostivým!"

Práve pri cisárskej tribúne viselo mladé, asi šestnásťročné dievča. Nadobyčajnou zmužilosťou vzdorovala dievčina hrozným btolestiam, stále volajúc a modliac sa: „Pane, Bože môj! Čím sú tieto bolesti oproti sláve, ktorú si nám v nebi pripravil? Ani oko nevidelo, ani ucho neslyšalo, ani srdce ľudské nepocíti lo, čo si pripravil tým, ktorí ťa milujú. Pod, môj milý ženíchu, a odveď ma do neba! Zničte si, plamene, moje telo, len keď duša vystúpi k nebesiam, kde žiari svetlo večné. Alleluja! Alleluja!"

Väčšina mučeníkov bola už mŕtva. Len u niektorých dokazovaly slabé vzdychy, že duch je dosiaľ v tele.

Medzi tými bol aj Šimon. Bolesť jeho bola hrozná. Ale predsa si napjal posledné sily a modlil sa hlasité, hoci v prestávkach:

„Ježišu Kriste — vyznávam — že si pravým Bohom. — Tys mojou — spásou. — Prichádzam k Tebe — maj so mnou — sľu — továrne. — Pane, Bože — môj — buď meno — tvoje pochvá — meno na veky — vekov—A-men."

Ľud zostal zarazený pri tomto poslednom divadle. Takej zmužilosti dosiaľ nevidel a divil sa tej trpezlivosti. Pociťoval sústrasť s kresťanmi, a tu i tam padlo aj ostrejšie slovo o ukrutných trestoch, ktoré ich stihly.

Tigellinus, iktorý mal všade oči a uši, pozoroval dobre tú zmenu. Postaral sa hneď o nápravu.

Dal otrokom znamenie, aiby doniesli vina, že by slávnosť dôstojne bola zakončená.

„Zdrav buď, cisár!" zvolal, pozdvihujúc pohár. „Nech žije božský Nero!"

Tigellinus vyprázdnil pohár a ľud sa chopil tiež pijatyky. Kričal a pil na zdravie Neronovo a zapomenul razom na súcit s kresťanmi.

Hudba zahrala, svetlá boly znovu zapálené, a ľud pil a privolával na slávu cisárovi, ktorý sa mu postaral o zábavu a pitie.

1. ​XI.Nový Rim. 

Ako omladnútý Fénix vyrastal nový Rím z popola a rumu starého a spáleného Ríma. Vo dne ä v noci sa pracovalo, tisíce rúk sa pričiňovalo, aby bola práca čo najprv dokončená.

Široké, pravidelné ulice s lesklými kolonádami (stĺporadiami) boly na mieste starých, úzkych uličiek rôzne zahnutých. Všetko bolo peknejšie ako prv.

Biedne chatrče, ktorých bolo prv plno na predmestiach, zmizly úplne, a miesto nich stály krásne domy. Veľkolepé, nádherné paláce s vkusnými sady ozdobovaly čiastky mesta obývané šľachtou. Lomy u Tibery poskytovaly dosť mramoru, aby mohly byt paláce vyzdobené farbistými stĺpmi, provincie zasielaly dosť drahocenného dreva a kameňov, a Grécko s Malou Asiou plnily zase cisársku pokladnicu, z ktorej boly priamo rozhadzované medzi ľud násilím olúpené peniaze.

Tisíce španielskych a gallských remeselníkov došlo už konoom septembra do Ríma, lebo Nero si prial, aby do roka bola väčšia čiastka mesta postavená. Pracovalo sa vo dne a v noci s obrovskou rýchlosťou.

I senátori a iní šľachtici sa starali, aby si svoje paláce znova postavili a čo najvkusnejše vyzdobili. Povolali do Ríma najlepších sochárov a maliarov gréckych, aby im čo najlepšie ich príbytky vyzdobili. Ale Nero sa stairal aj o to, aby aj príbytky chudobnejších boly vkusne ozdobené. Nečinil tak z lásky, ale pre svoju chválu, aby nové mesto večné hlásalo slávu mena jeho.

Z počiatku bavila cisára starosť o výzdobu mesta, ale neskoršie sa mu tá práca znechutila. Dali sa teda do básnenia a do hudby. Z tej príčiny si zaumienil, že obnóví dávno uplynulé doby, keď bohovia sostupovali na túto zem a učili ľud posvätnému umeniu. On, ktorý bol tiež bohom, chcel pokračovať v ich diele. Shromaždil okolo seba mladíkov z najvznešenejších rodín, poučoval ich v hre na kytaru a vo speve, cvičil ich v pohyboch, aby z nich boli dobrí hudobníci a dobrí herci.

Mladíci a zvlášte ich rodičia považovali tento výcvik za niečo potupného, ponižujúceho, za niečo, čím sa zaoberali len otroci, ale podrobili sa tejto ukrutnej ľubovôli cisára, lebo sa báli jeho pomsty. Zviášte od tej doby, keď dal cisár jednému z nich soťať hlavu za to, že nechcel vystúpiť v cirkuse ako herec, neopovážil sa nik cisárovi zjavne sprotiviť.

Medzi šľachtou rástol tajne, no predsa očividome odpor proti cisárovi. Cisár pristrihoval stále ich práva, zachádzal s nimi ako s nevoľníkmi, neobzeral sa vôbec na ich priania alebo výsady. Ale od tej doby, ked rozkázal, aby nielen ich synovia a dcéry, ale aj oni sami so svojimi manželkami sa objavili na javišti v čižmách s vysokými podpätkami (to bol odznak hercov gréckych), a to kedy sa mu zapáčilo, stúpal odpor na mieru najvyššiu. V Ríme bolo ako pred búrkou.

Nero nemal o smýšľaní šľachty ani toho najmenšieho tušenia. Bol tak zahĺbený dio svojej myšlienky, že zabudnul na celý svet. Medzitým, čo sa v Ríme schyľovalo k búrke, ktorá sa mohla skončiť pre neho nedobre, pripravoval sa Nero na notvý výstup ma javišti, ktorý mal jehlo slávu ešte zvýšiť. Ale nie Rím, ktorý umeniu ani za mak nerozumel, ktorý jeho nadšenie nechápal, ale Grécko, vlasť pravého umenia, malo byť svedkom jeho nehynúcej slávy. Tam! chcel dostať vavríny.

No predsa hlatvná zkúškái sa mala konať v Itálii, a to v Neapoli, kde ráz grécky ešte úplne nevymizol. Nero očakával, že tam bude jeho vystúpenie prijaté s nadšením a bude posúdené s náležitým pochopením. Len po tejto zkúške v Neapoli zájde si do vlasti; umelr cov a nevráti sa do Ríma prv, dokiaľ nepochodí všetky čelnejšie mestá staroslávnej Hellady.

Cisár sa vynasnažil, aby jeho plán bol čo najprv uskutočnený. Prípravy k odjazdu dialy sa kvapne, ale nie tak rýchle, ako si to cisár prial, lebo celý dvor ho chcel doprevádzať, aby bol svedkom jeho nekonečnej slávy.

Prepustenec, menom Helios, muž ohyzdný a sprostý, ktorý s:i lichotením získal dôveru Tigeilinovu a Neronovu, vládol v Ríme neobmedzene za neprítomnosti cisárovej. Tento muž učinil cisára svojou tvrdosťou a ukrutnosťou ešte viac nenávideným u šľachty a u ľudu.

Také boly pomery v Ríme, keď za tmavej noci, asi, štrnásť dní po od jazde cisárovom v mesiaci septembri blížili sa dvaja mužovia k palácu bohatého Scaeviina na pahorku caielinskom. Oba boli vysokí, širokoplecí a zahalení riasnatou paenulou. Kapucne mali stiahnuté hlboko do tváre.

U tajného vchodu sa zastavili a zaklopali. Vo vnútri sa ozval hlías, čo by si priali.

„Amor a Psyche!" odpovedal šeptom jeden z prišlých.

Po týchto slovách otvorila sa ihned brána, a mužovia vošli do záhrady. Mladší z nich, štíhly junák pružného chodu sa zastavil u nízkeho krovu a ticho zavolal akési meno. Niečo z kroví zašušťalo a s hlasitým výkrikom padla junákovi zakuklená postava okolo krku.

Starší muž, ktorý sa bol medzitým asi na dvadsať krokov vzdialil, obrátil sa a hlasité ziaklial: „Na Styxu, tribúne, my sme sem prišli, aby sme zachránili vlasť, a ty si tu dávaš milostné dostaveníčka!"

„Odpusť, praefekte", odvetil mierne tribún, „láska mi naleje sily do ramien! Teda ešte jeden bozk, miláčka", povedal obrátiac sa ku dievčaťu.

„Môj, zlatý!" povedala vášnivé ho bozkávajúc, až sa zatriasol od blaženosti a šťastia.

„Či už bude tomu bozkávaniu koniec?" zabručal starší druh. „Teraz niet času na ľúbostné hlúposti. Veď viete, že nás čakajú!"

„Áno, čakajú na nás", odpovedala dievčina, „ale to nám nezabráni, aby sme sa nepozdravili a nepobozkali. Pravda že nie, ty drahý?"

„To sú slová ako oheň, ako grécky oheň", povedal starší.

„A veru skutočne gréckym ohňom sú!" odvetila dievčina.

„Ach, ty si to krásna Epicharida? No, pravda, pravda! Koho tvoje ramená oblapia, ten sa môže nazvať šťastným, a tak chytro sa z nich nevymotá. Buď zdravá, božská!"

„Zdravstvuj i ty, praefekte!" povedala Epicharis ticho. „Ale teraz už poďme. Už som sa trochu uspokojila." A pri túlia c sa k svojmu milencovi, zašeptala: „Aká som šťastná! Ako ťa milujem, ty môj drahý, môj milý!"

Malý mužík s hlavou nepomerme veľkou prepustil prichodiiacich do domu. Oči mu behaly piateho a nepokojne semtam. Sotva sa všalk za nimi zavrely dvere, zavolal otroka a prísne mu rozkázal, aby nikoho do vnútra nevpúšťal, kto by neznal hesla: „Amor a Psyche!" Potom Vošiel dol vnútra a uvažoval : „Čo to zase majú? O čo to; ide? O nejakú vätšú zábavu? Či len O jedlo a pitie? Dnes iste nie, lebo niet nič zvláštneho prichystané. To bude niečo zvláštneho a vážneho. Myslím, že som sa nemýlil a dobre som videl, že títo poslední dvaja mužovia mali na sebe brnenie. Nejedná sa; smäd o nejakú vzburu? Nebolo by to za dnešných pomerov ami nič zvláštneho, keby ku nej došlo. Keď panovali v Ríme tyranii, nebývalý vzbury ničím neobyčajným. Ale či je môj pán tiež zúčastnený vzbury? Hahaha! Hlúpejšieho pomocníka už nikde nemohli nájsť. Soaevínus sprisahancom! Hahaha! Nie;, tak hlúpymi sú snáď predsa tí vojenskí páni mie. čo by to teda mohlo byť?... Ale načo si budem zbytočne lámať hlavu. Mám dobré uši a dám dobrý pozor na všetko."

Faenius Rufus, praefekt praetoriánov, Epicharis a jej milenec, tribún Subrius Flavius vošli stĺpovou chodbou do malého, jasne osvetleného oeka.

Sieň bola nádherne ozdobená a osvetlená. Na prostriedku stál dlhý stôl a na ňom strieborné džbány a zlaté poháre a celé hromady jemného a vonného ovocia z Kampanie.

Naši známi boli medzi prvými hosťmi. Scaevinus ich privítal veľmi prívetivé. „Pod ochranou jasného súhviezdiia Amora a Psyche", povedal, „chceme dnes rokovať a usniesť sa o veci, ktorá zmení razom tvárnosť zeme. Scaevinus vitá svojich milých hosťov vo svojom príbytku."

Za malú chvíľu ich počet sa zvýšil S dvoch nových, ktorí mali tiež kapucne hlboko do tváre vtisnuté. Boli to Kaipurnius Piso a dvoranín Klaudius Senecio. Scaevinus ich privítali tiež tými slovami alko Rufa a Flavia.

Prišlo ich ešte niekoľko. Čo. ako sa rôznili svojím verejným pôsobením a svojím pôvodom, všetci shodovali sa v jednom, tottž v nenávisti oproti cisárovi. Pravda, každý mal pre svoju nenávisť iný dôvod. Kaipurnius mal na príklad nádej, že bude po Nerovi cisárom, čomu sa vôbec neprotivil, ba naopak, po purpure túžil. Faenius Rufus a Seneka ho nenávideli, lebo ioh cisár odstrkoval; Epichairis preto, že cisáir pustošil a vysával jej vlasť, Grécko. Annaeus Lukanus preto, že cisár kázal jeho verše spáliť a zakázal mu verejne prednášať a verše predčítať, hoci verše jeho boly ďaleko lepšie ako Neronove; tribún Subrius Flaviius preto, že bol Nero tyranom svojho ľudu, a hostiteľ Scaevinus nemal inej príčiny mimo tej, že bolo v tej dobe medzi šľachtou módou Nerona nenávidieť.

V poslednej dobe vzrástol počet nespokojencov medzi vysokopostavenými .osobnosťami značne, a zvláštne medzi vojenskými hodnostármi. Vodcami týchto1 odbojníkov boli praefekt praetoriánov Faenitus Rufus a tribún Subrius Flavius.

Kalpurnius Piso povstal a povedal hlasom tlumeným: „Priatelila! Účel našej schôdzky, od ktorej tak mnoho záleží, je vám všetkým dobre známy. Netreba, aby som sa širšie o ňom zmieňoval. Z ríše Neronovej vyhnané sú všetky ctnosti, za to ale kvitne podozrievavosť. Scaevine, pýtam sa ťa: sme v tvojom dome úplne istí?"

„Úplne!" odvetil Scaevinus. „Svojou hlavou za to ručím."

„Náš hostiteľ, ako ste počuli, uisťuje nás, že sme tu bez svedkov a úplne istými", pokračoval Kalpurnius. „Ale predsa ťa vyzývam, Flavie, abys prešiel všetky izby a že by si sa každému, koho nájdeš u dvier, vrazil bez rozmýšľania meč do prsú. Nech je to kto chce!"

Flavius odhodil plášť a podobal sa v lesklom brnení bohu války. Epicharis bolia by mu v tej chvíli najradšej padla okolo krku; pred toľkými vážnymi ľuďmi si však predsa netrúfala. Ale keď kráčal okolo nej, predsa mu aspoň ruku srdečne stiskla.

Nikde nezastihol Subrius nikoho v izbe okrem Milicha, dozorcu nad otrokmi, ktorý ich do siene vpustil. Ten počúval síce pri dverách, ale keď počul slová Kalpurniove, rýchle sa vzdialil á udeľoval otrokom rozkazy, aby šli spať.

„Ty dobre robíš", chválil ho Flavius. „Znáš ma?"

„Nie, pane, neznám ťa, nikdy som ťa dosiaľ nevidel."

„Tým lepšie pre teba. Ale teraz sa ber sám tiež do postele! Vyzeráš veľmi ospalé." Ani sa Milichus nenazdal, už bo vystrčil tribún za dvere a zavrel za ním.

Milichus zostal zarazene pri dverách stáť. Toho sa nenazdal, že ho za dvere vystrčia a odoberú mu príležitosť ukojiť jeho zvedavosť. Zlostne zaťal päsťou. „Vidím z toho, že niečo kujete. Ale počkajte, vy, vy sprisahanci. Ja sa to predsa dozviem. Haihaha! Môj pán mi to všetko vyžvatle. Ale potom vám bude beda!"

Bručiac odchádzal do svojej izby, aby svojej žene oznámil ako pochodil.

Subrius Flavius vchádzal práve zpät do siene, keď zaznely údery na bránu. Scaevinus išiel sám ku bráne, aby sa dozvedel, kto prichodí.

Asi o minútu vrátil sa s dvoma zakuklenci, ktorí shodili kapucne až v sieni ä len potom pozdravili shromaždených.

„No, to je pekné", pavedal Kalpurnius Piso veselo, „že ste sa konečne prebudili zo svojho ztuhlého pokoja. Bute nám srdečne vítaní Barreus Soränus a Paetus Thrasea, vy neodvislí a nepodplatiteľní zastanci práva. Zdravstvujte!"

Všetci obklopili dvoch vážnych mužov, ktorí svoje šľachetné jednanie spojovali s povahou nežistnou a nepoškvrnenou, a ktorí povstali proti cisárovi nie z úmyslov sebeckých, ale preto, že sprosté a surovo prestupoval zákony.

Kalpurnius Piso ponúkol shromaždených, aby sa posadili a pokračoval: „Moji milí priatelia! Cisár sa ukrutne prehrešil. Už mu nestačí, aby páchal neresti tajne, ale ich pácha verejne a tak nestydaite, že tuhne krv v človeku, keď na ne len pomyslí. Môžete si myslieť niečo hroznejšieho, môžete si predstaviť väčšiu zkazenosť nad tú poslednú slávnosť v záhradách vatikánskych, kde panie a. dievčatá práve z našich najlepších rodín boly od neho znásilnené?"

„Darebák!" zvolala ohnivá Epicharis.

„Zaslúži si stonásobnú smrť. Aká to hanba pre Rimanov. A to si nechajú Rimania len tak bez všetkého robiť? Navrhujem, aby zahynul nestydatý násilník! Rýchle k činu!"

Epiaharis vyprávala otvorene. Jej náruživosť pudila ju k rýchlemu a rozhodnému jednaniu.

„Epieharida, ty divoška!" prerušil ju Kalpurnius chladne. „Len maj trochu trpezlivosti! Nesmieme sa prenáhlíť!" Potom pokračoval ďalej vo svojej reči: „A tých 320 kresťanov, ktorí mu svietili ako živé pochodne v jeho záhradách, či nebolo1 to prasprostým šlalením ľudu? Boli všetci nevinní."

„Áno, boli nevinní!" ozval sa Paetus Thrasea. „Ja to stále opakujem. Aby nasýtil svoju pomstychtivosť a krvelačnosť, aby naplnil svoje stále prázdne kapsy, šliape v prach právo a spravodlivosť."

„Boli tí úbohí kresťania nevinní, povedal zase Piso. „Nezapálil! tí úbohí zbožňovateliia kríža Rím, ale on sám1 dal na toi rojkaz."

Výkrik hnevu zaznel sieňou.

„Dôkazy pre svoje tvrdenie mám po ruke a títo dvaja poctiví zastane! práva mi to dosvedčia, že sa zakladajú na pravde."

„To ti, Kalpurniu, radi dosvedčíme. Zkúmali sme dôkazy veľmi bedlive a tvrdíme, že sa opierajú o pravdu."

„To je hnusné", ozval sa hromovým hlasom praefekt praetariánov, „je to hnusné, čo podniká cisár oproti nám--"

„Prosím ťa", prerušil ho Kalpurnius, „mierni sa! Kričíš, ako keby si mal pred sebou svoje légie."

„Poslúchnem ťa", povedal miernejším hlasom Faenius Rufus. „Ale pýtam sa vás, či je to nie hnusné, keď náš cisár, vládca svetovej ríše vystupuje na javište ako herec, ako zápasník alebo ako kočiš? Čo si o nás pomyslia ostatné národy, keď náš cisár robí také hlúposti?"

„Eh, čo" zabručal Rufus. „Som vojakom a žiadnymi poštárom. Ja neviem vážiť všetko na zlatých vážkach, ako vy advokáti. Poriadna rana do rebier a účet vyrovnaný. Tak chcem počítať aspoň ja!"

„To je iste osvedčený spôsob lúštiť záhady, ale nie je vždy dobrým, múdrym a spravodlivým", odvetil s úsmevom advokát.

„Ale v tomto prípade zaiste oprávneným", zastal sa praefesta dvoranína Klaudiusa Senecia. „Len si rozmyslite, drahí priatelia, že čo všetko sli dovoľuje Nero oproti našim najstarším rodinám! Kto by nezahorel hnevom oproti tyranovi, ked si spomenie, že synovia rodín Fúriov, Fabiov, Klaudiov a Valeriov vystupujú na jeho rozkaz na javišti ako hudobníci, tanečníci, mimici alebo zápasníci s divou zverou! A či sa tak nestalo pred odchodom cisárovým do Neapola? Oni síce potajme zúria, ale predsa tančia, ako im on hvízda."

„Lebo nie sú už žiadnymi Rimanmi", ozval sa mladý básnik Annaeus Lukanus. „Keby mali kvapku krvi svojich hrdých predkov, nestalo by sa tak.

Advokát Thrasea potriasol vážne šedivou hlavou. „Priatelia, takým spôsobom neprídeme k cieľu. Dávate sa príliš ovládať prudkosťou. Je to síce všetko pravda, čo hovoríte, ale maríte zbytočne čas slovami. My vieme všetci, čím sa Nero previnil, načo by sme to tu ešte pretriasali? Myslím, že sme sa tu sišli preto, aby sme sa poradili, čo máme učiniť. Vytaste sa s návrhom!"

Prítomní vyslovili svoj súhlas, a Kaipurnius požiadal Thraseu, aby sám dal patričný návrh.

„Dobre teda", povedal Thrasea. „Je tomu tak, ako sme tu počuli, že Nero do blata šliape hodnosť cisársku, že snižuje náš národ v očiach všetkých okolitých národov, že po storočiach budú nia nás pozerať ako na národ menej cenný. Je pravda, že popredné naše rodiny sú snižované a zneuctievané, že sú nútené, aby konaly služby, ktoré patria otrokom. Spomínam si na Albiu Kapeltu, matku senátora, starenu osemdesiatročnú, ktorá bola nútená, aby tancovala v cirku a to ešte bez masky. Bola to hanba pre celý Rím. Nechcem uvádzať iné, snáď ešte hroznejšie a hnusnejšie prípady, ktorých sa Nero dopustil a vravím znova v túto chvíľu, čo som vždy hovorieval, a to je pravda, že v Ríme platí jediný zákon a tým je rozmar tyranov. Dnes rozprúdi víno falernské jeho krv, a jediný pokyn stačí, a dcéry našich popredných rodín sú vlečené do jeho postele. Zajtra rozohní sa pre Homéra a chce byť podobný Achajom pred Trojou. Opäť stačí jediný pokyn a plamene zachvátia Rím. Moji priatelila, či nájdete ;iné východisko z tej hanby, krome toto: Nech zomre tyran?"

„Nech zomre tyran!" ozvali sa všetci skoro jednohlasne.

Kľud a rozvaha, s akou vyprával Thrasea, dodaly všetkým rozvahy, bez ktorej sa nedá previesť žiadna dôležitá vec, akou bolo odstránenie tyrana Nerona.

Len Seneka povstal, aby sa Nerona zastal. Jeho vysoké čelo zachmúrené, keď spustil: „Nepoškvrňujme ruky svoje krvou! Nebuďme katmi cisárovými, ale len ničiteľmi jeho bezúzdnosti, jeho trónu! Gieľ svoj dosiahneme aj bez krviprelievania. Nenávisť, pomsta, zlosť a zúfalstvo búria sa nielen v nás, ale v celom ľude. Látok zápalných nahromadených je všade dosť, je treba iba iskry, aby vzplál oheň. Vrhnite túto iskru do ľudu, svolajte ho, aby sa verejne ozval proti tyranovi, povolajte tyrana pred súd senátu! Ten nech ho súdi, ten nech ho zbavi trónu, alebo nech hoci aj na smrť odsúdi! Senát má na to právo ale nie my!"

„Čože? Ľud?" ozval sa Kalpurnius červený od hnevu. „Mýliš sa, milý Seneka, ak si myslíš, že ľud, tá háveď, ktorá túži len po chlebe á po zábave, sa nadchne pre slobodu. Čo sa nepamätáš, ako dopadlo vzbúrenie ľudu po odsúdení nevinnej Oktávie? Alebo ako pochodili, keď po požiari došli do vi'lly Maecenovej?A ty očakávaš niečo dobrého od tej bezuzdnej hávede? Či sa snáď naši leňoši obávajú cisára? Blesk udiera len do vysokých kmeňov, kdežto vždycky šetrí kroviny pod nimi sa plaziace. To je ľudu úplne ľahostajné, či panuje nad ním Nero alebo Augustus, len keď sa má načo pozerať a keď sa mu chlieb pravidelne a v hojnej miere rozdeľuje. Za chlieb a za zábavy zapredá sa náš „dobrý" ľud každému barbarovi. Preč s takým ľudom! Ani zlámanej barli nedám za taký ľud. Ušpinený Sigamber imu je práve takým milým, ako potomok Augustov! To je hanba, že to došlo u nás tak ďaleko."

Slová Kalpumiove boly odmenené hlučným súhlasom.

Keď sa hluk trošku stíšil, povedal Thrasea: „Bohužiaľ, že ti musím dať, Kalpurniu, za pravdu. Na náš ľud sa spoliehať nemôžeme a predsa sa musíme obzerať po spojencoch. Sami nič nevyvedieme, Ako to stojí s vojskom, praefekte?" opýtal sa Faenia Rufa.

„Dobre!" Odpovedal oslovený. „Jedná sa len o peniaze. Akonáhle budeme mať dosť peňazí, bude vojsko úplne naším."

„K tým ti už domôžeme. O to; sa nestaraj!" odpovedal Piso.

„A jaké chýry došlý od Júlia Vindexa?" pýtal sa opäť Thrasea.

„Žiadne", odpovedal Kalpuirnius Piso. „Už viac mesiacov nedal o sebe žiadneho chýru. Ale došla do Ríma od inokiaľ zvesť, že Vindex túži sám po purpure. Tak ďaleko to ale dôjsť nesmie."

„Tomu, Kalpurniu, neuverím, žeby bol Vindex zradcom", povedal Soranus.

„Ja tiež nie“, pridal sa k jeho mieneniu Thrasea.

„Relata refero", bránil sa Kalpurnius Piso.

„Verím ti", povedal Thrasea. „Ale ja považujem Vindexa za nezištného obhajcu práv a za tak múdreho, že by nerobil nič bez súhlasu s nami. Nastaly by z toho veľké zápletky a dlhé vzbury, ktoré by boly štátu veľmi nebezpečnými. A nám sa predsa o to jedná, aby sme zachránili štát. Uvážte si aj to, priatelia, že Nero síce nie je v Ríme, ale má tu svojich špehúňov. Slabý vánok môže doniesť podozrenie na Palatín a zajtra môžeme byť bez hlavy. Preto vám vravím: k činu!"

Všetci súhlasili až na Seneku, ktorý stále záporne vrtel hlavou.

„Treba nám robiť hneď bez odkladu', pokračoval Thrasea, „a to bez ľudu. Postavme ľud pred dokonané dielo naše, pred mŕtvolu cisárovu. Ľud sa síce trochu zarazí, ale uvíta nového cisára s veľkým jasotom, tým väčším, čím väčšie budú jeho dary. Vojsko sa postaví na stranu nového cisára, a senátori budú radi, že je tyran mŕtvy."

Nový súhlas sa Ozval sieňou. Na Seneku sa nik ani neobzrel.

„A teraz si máme ešte zodpovedať na otázku: Kedy má byť Nero zavraždený? Kto má nejaký určitý návrh?"

Prvý sa ozval básnik Anneus Lukanus rieknuc:

„Ja mám vhodný a snadno prevoditeľný návrh; ako viete, prichádza Nero častejšie ku Kalpurniovi Pisovi na návštevu. Nebude to teda nič nápadného, keď ho Kalpurnius zase k sebe pozve. Ja sa ukryjem v zahrade a pri prvej príležitosti vrazím tyranovi dýku do pŕs."

Kalpurnius pri posledných slovách básnikových nepokojne vyskočil a zvolal:

„Nie! Rozhodne nie! To nejde. Právo pohostinné mi je posvätným a nikdy nedovolím, aby dom môj bol znesvätený krvou, čo aj krvou tyranovou. Nie, to nejde, rozhodne nie!"

„Dávam ti úplne za pravdu, milý priatelu", povedal Thrasea. „Posvätnými sú nám všetkým naše príbytky, a bohovia by sa zlobili, keby sme ich znesvetili krvou. Kto má iný návrh?"

Tu predstúpila ohnivá Epicharis. Tvár jej horela ohňom. Chvejúcim, sa hlasom zvolala:

„Nech zhynie, ako zhynul Caesar! Pri budúcich hrách, ktoré pripadnú na prvého októbra, nech je zahubený. Ty, Faenius Rufus alebo iný obor, padnete pred ním na kolená a poprosíte ho o nejakú milosť. Pri tom strhnete ho na zem a ostatní, ktorí budete stáť na blízku, dokonáte dielo započaté."

„Tvoj návrh, krásna Grékyňa", povedal Thrasea, „nie je ani trochu špatným. A čo potom ak nebudú hry prvého októbra? Sú síce oznámené, ale znáte všetci jeho vrtkavosť. Čo dnes ujedná, to zajtra zavrhne."

„Ak nebudú prvého októbra, budú v iný deň", odpovedala Epicharis.

A mý musíme svoj plán zase zmeniť. Vie snáď niekto z nás niečo lepšieho?" opýtal sa znovu Thrasea.

„Ja", ozval sa Senecio. Pohladil si holú hlavu rukou a okolo úst objavil sa mu chladný úsmev. Ostro a rezave znely jeho slová: „Ja viem niečo lepšieho. Cisár, ako vám je známo, zdržuje sa teraz v Neapoli a vráti sa ozdobený súc vavrínmi v najbližších dňoch — aspoň taký chýr prišiel z Neapola do cisárskeho paláca. Na zlatom voze, levmi ťahanom prejde ulicami mesta. Ty však —" pri tom utkvel pychľavý zrak jeho na Subriovi Flaviovi — „ty však

vrazíš mu meč do prsú. Tys tribúne vyvolený, abys' sa stal osloboditeľom Ríma. Pýtam sa ťa, tribúne, cheš to učiniť?"

„Chcem", odvetil mladík ohnivé a zamával mečom. „Na Jupitera vám prisahám, že táto oceľ prebodne srdce tyranovo."

Epicharis vyskočila s jasotom a padla svojmu milencovi okolo krku volajúc: „Môj miláčku, môj hrdina! Ty pomstiteľ našej čnosti, tak ťa za to milujem!"

Všetci pozerali dojatí na zamilovaný párik. Ich úmysel, odstrániť tyrana, bol síce trestuhodný, ale v tejto chvíli nevideli v ňom nič špatného, nič zlého, ba považovlai to za skutok slávy a chvály, lebo sa jednalo o vlasť a sebaobranu.

Sprisahanci prebrali ešte raz všetky podrobnosti plánu a potom ticho a opatrne opúšťali palác svojho hostiteľa.

Noc tichá zavládla mestom, keď Epicharis a Subrius Flavius kráčali za ruky sa vedúc ulicami mesta a snili o večnej láske a o večnej sláve, ktorá na nich čakala.

1. ​XII. Zlatý palác. 

Scaevinus nešiel spať, keď jeho priatelia odišli. Víno bolo dobré a on sa od dobrého vína prv neodlúčil, pokiaľ ho nepremohlo a pod stôl nehodilo. Tam ho potom na druhý deň našiel Milichus a dal ho preniesť do spálne. Spal až do večera; ale Milichus sa od jeho postele ani nehnul.

Konečne k večeru sa prebudil, žiadal lukrinské ustrice a džbán falernského. Medzitým, čo jedol a popíjal, namáhal sa, aby si vzpomenul, o čom sa včera v noci U neho vravelo a na čom sa usniesli; ale snaha jeho zostala márnou. Preto požiadal Milicha, aby mu pomohol.

Milichus sal zľakol, lebo si myslel, že sa od svojho pána nič nedozvie ia] práve na to sia tešil. Veľmi sa vynasnažoval, aby mu niektoré podrobnosti pripamätal, ako hostia boli zakuklení, prichádzali tajnou bránou, každý musel povedať heslo: „Amor a Psyche", tribún pozeral izby s mečom v ruke.

Scaevinus poklepával si spokojne na čelo na znamenie, že sa v jeho hlavičke: začína rozodnievať. Zavrel oči a vzpomínal ďalej. Sotva si ale uvedomil, — nie úplne, ale len čiastočne — o čom sa radili a na čom sa usniesli, zatriasol sa a s hrôzou otvoril oči: „Čo bude, ak sa nám náš plán nezdarí? Nebude ma to stáť život? Ach, načo som sa len púšťal do takých vecí, ktoré sa mi môžu stať Osudnými!" Tak bedákal Scaevinus a Milichus len tak hltal jeho slová, hoci dosiaľ nevedelo čo ide.

Keď sa Scaevinus niekoľkými pohármi posilnil, stal sa kľudnejším a odvážnejším, a pozeral na celý čin so stránky druhej. Usporiadal svojim otrokom skutočnú hostinu, až sa tomu Milichus začudoval. Lebo znal svojho pána veľmi dobre. Vedel, že rozhadzuje, kde ide o jemu1 rovných, O šľachticov, ale nemá žiadneho srdca k nižším, zvlášť k otrokom.

Dnes Milichus svojho pána nechápal. Najprv nariekal a plakal a o chvíľu sa smial. Potom žiadal,, aby mu priviedli právnika, že chce robiť závet, potom zase, že pôjde na Kapitolium, aby bohom obetoval.

Keď sa vrátil z Kapitolium, odovzdal Milichovi dýku so značkou Juppiterovou a rozkázal mu, aby ju dobre nabrúsil, že ju bude potrebovať.

Čím ďalej, tým zreteľnejšie poznával Milichus, že sa včera jednalo o niečo veľmi dôležitom, a podozrenie, že je pán jeho zapletený do nejakého sprisahania, stále rástlo. Len to nevedel, o jaké spiknutie sa jedná, a preto chcel mať stoj čo stoj v tej veci istotu. Pravda pozajtre ráno to nebude, to vedel tiež, ale vtedy sa to iste dozvie. Znal neomylný prostriedok, ako to od neho vylákať. Mal totiž Scaevinus tú vadu, že pri rannom kúpeli sám so sebou hlasité hovoril o veciach, ktoré ho tiesnily, zvlášte však keď si večer predtým trochu doprial vína. Preto mu predložil Milichus vína toho najsilnejšieho.

Ráno dal sa Scaevinus zaniesť do kúpelne. Za oponou postavil sa Milichus á pozorne počúval, aby mu ani jediné slovo neušlo.

Sotva sa Scaevinus ocitnul vo vode, začala samomluva. Milichus sa musel premáhať, aby premohol najprv svoju hrôzu, že chcú zavraždiť cisára, a pozdejšie svoju radosť, aká odmena ho očakáva za chýr, ktorý prinesie cisárovi. Ani trochu nepochyboval o tom, že Scaevinus hovoril pravdu. Ešte toho dňa zmizol z paláca, á dýka, ktorú mal nabrúsiť, zmizla s ním.

Milichus odobral sa rovno z paláca svojho pána do Neapola. Cestou uvažoval stále o odmene, aká ho očakáva za to, že zachráni cisárovi Nerovi život. „Najmenšia odmena moja bude rytiersky prsteň a statok niekde pri mori..."

O niekoľko dní došiel z Neapola do Ríma chýr, že cisár odložil cestu do Grécka a chce sa vrátiť do svojho milovaného mesta. Vráti sa vraj ako víťaz, ako najlepší pevec sveta. Preto rozkázal, aby bol oblúk u veľkého cirku strhnutý a nahradený novým, ktorý by tiež i jeho veľkú slávu hlásal.

Priania a rozkazy cisárove boly hneď na vlas vyplnené. Všetci Očakávali s napjatím cisára. lebo jeho príchod zvestoval im nové slávnosti a nové zábavy. Ľud zapomenul úplne, že pred niekoľkými dni ho preklínal ako tyrana.

Konečne prišiel túžobne očakávaný deň; bol to veľmi krásny, teplý deň v mesiaci septembri. Ulice mesta boly nádherne vyzdobené a ľud sa tlačil, aby uvítal a pozdravil oisára.

Keď vošiel Nero bránou do mesta, ozval sa nekonečný jasot. „Jo triiumphe! Jo triumphe! Jo Auguste! Sláva olympskému víťazovi! Sláva Nerovi!" ozývalo sa so všetkých strán.

Sprievod bol sriadený ako válečný sprievod víťazných. Na predku išlo sto rytierov na koňoch. Mali zlaté brnenie a zlaté prilby. Za nimi kráčali hudobníci, potom senátori v tógach zlatom pretkaných.

Za nimi išla korisť: Zástup v bielom oblečených mladíkov niesol na nachových a hodvabných poduškách zlaté a vavrínové vence. Pred každým vencom niesol menší chlapec tabuľku, na ktorej bolo napísané, za aký spev alebo za ktorú hru cisár veniec obdržal.

Jasotom vítal ľud svojho cisára, ktorý ako víťaz stál na voze, na ktorom sa pred rokmi z války Augustus vraciaval. Voz bol ťahaný ôsmymi bielymi koňmi, ktorých postroj bol zo zlata a ktorých hrivy a chvosty boly prepletené perlovými šnórami.

Víťaz stál na pozlátenom voze trošku bledý. Bol oblečený do šiat nachových, cez ktoré mal prehodený plášť so zlatými hviezdičkami. Hlavu mal ozdobenú vavrínovým venoom a v pravici držal pythiekú vetev olivovú, ale tá pravica sa triasla a oči jeho behaly placho a úzkostlivé po ľude.

Po stranách víťazného voza išli Tigellinus a Helios, a za vozm kráčal kováč Aelius s kladivom v ruke.

Za kováčom kráčala stotina pretoriánov a za nimi celý rad jazdy a pešieho vojska. Stále sa ozývaly poľnice a rohy a ľud nadšene pozdravoval cisára a privolával mu na slávu.

Kedže tak bývalý sriadené všetky víťazné sprievody, zdalo sa, že cisár nie je na nič pripravený, že nemá ani tušenia, čo na neho čaká.

Medzitým prišiel sprievod na fórum.

Pri soche Júlia Caesara, ktorú sa podarilo pri požiari zachrániť, stály dve štíhle postavy. Držäly sa pevne za ruky, nič nevravely; len láskyplne pozeraly na seba.

Keď sprievod prišiel až ku schodom, povedal Subriius Flavius: „Hodina odplaty sa priblížila, drahá Epicharidá!"

„Si odhodlaný?" pýtalo sa dievča.

„Som, môj miláčku!"

„Bohovia nech a ochraňujú! Daj pozor!" Stisla mu ruku a Subrius sa blížil. Naraz skočil na stupátko a zamával dýkou.

„Zhyň, ty tyran!" vzkríkol.

Ostrá oceľ odrazila sa na krunieri, ktorý mal Nero pod nádherným šatom.

Cisár sa trochu zapotáčal, ale nespadol. Za to Flavius od laku div že nespadol so stupátka. Rozohnal sa ešte raz po hlave, ale prv než mohol uderiť, dostal ranu sám a svalil sa na zem.

Sprievod sa razom zastavil. Ľud bol celý zdesený nad tým, čo videl. Sotva sa prebral z hrôzy, kričal: „Roztrhajte ho na kusy! Smrť na vraha!"

Na stá rúk dvíhalo sa na tribúna, aby ho roztrhalo.

Epicharis videla všetko. Ako poranená Ivica vrhla sa do shlufcu ľudu a padla1 ku svojmu milencovi na zem, volajúc: „Môj miláčku! Môj úbohý Flavius!" slzy vystrekly jej z očú, keď ľúbalá nehybné telo svojho snúbenca.

        Ľud pozeral na oboch, ale necítil s nimi žiadneho súcitu, ba práve naopak, kričal: „Roztrhajte ich oboch!"

Nero pošimul si hlavu trošku do zadu ako šikovný herec a natiahnuc pravicu ozdobenú pythickým vencom zvolal silným hlasom: „Mne prináležia oba! Budem ich súdiť a sám ich potrescem. Uspokojte sa moji drahí a verní Kviriti. Rana bola určená pre moje srdce, ktoré patrí mojim milovaným Kviritom, ale bohovia ma zachránili. Nech sú im za to vrúcne vďaky vzdávané!"

„Sláva Neronovi! Sláva nepremožiteľnému hrdinovi! Sláva silnému bohovi! Nech žije Nero, víťaz nad víťazmi!" volal ľud nadšene.

Flavius a Epicharis boli obstúpení pretordanmi a vlečení ďalej so sprievodom, ktorý sa ubieral ku chrámu Apollinovmu. Tam bola prinesená obeta za poďakovanie za záchranu drahého života cisárovho. Nero bol pri obeti veľmi netrpezlivý. Nie bohovia, ale krunier ho zachránil a ostražitosť jeho verných, zvlášte Tigellima.

Odtiaľ odobral sa cisár sprevádzaný súc dvoma tisícimi praetoriánov na Eskvilin, kde na neho čakala Poppea, ktorá sa sprievodu nezúčastnite, lebo očakávala v krátkej dobe narodenie dieťaťa, budúceho vladára rímskeho.

V tom okamihu, keď sa útok na Nerona nezdaril, keď sa potvrdil chýr o sprisahaní, ktorý bol Milichus do Neapola priniesol, dal Tigellinus 'obsadiť brány mesta silnými strážnu, aby nikto nemohol z mesta von.

Nero bol zvedavý na svoj zlatý palác, ktorý bol za jeho neprítomnosti dohotovený. Ale horká pilulka padla do kalicha radosti, totiž chýr a sprisahaní Kalpurnia Pisona, lebo z toho poznal, že to ide vážne o jeho odstránenie. Bol zarmútený nie snáď preto, že by mu bolo na priateľstve Kalpurnia Pisona záležalo, ale preto, že patril k najvážnejším senátorom a že aj vojsko má na sprisahaní podiel, čo bývalo vždy veľmi nebezpečné. Vojsko a vlivní senátori boli veľmi nebezpečným nepriateľom. Ale Tigellinus ho ubezpečil, že jednou ranou zničí hroznú hydru a že od tej chvíle bude na neho vo dne a v noci pozor dávať šesť kohort.

S Poppeou odobral sa cisár do nového paláca, ktorý sa rozprestieral po celom návrší od Pailatína až k Eskvilimu. Cisár začul o jeho nádhere mnoho chvály a preto bol nesmierne zvedavý. Faon, jeho prepustenec, bol mu sprievodcom.

Do palácu vkročili hlavným vchodom so strany južnej. Nádvorie veľmi priestranné bolo ozdobené vysokými korintskými stĺpmi a bolo krásne obsiate kvetinovými záhony. Uprostred nádvoria stála obrovská socha Neronova 120 stôp vysoká (bezmála 40 metrov).

Keď ju Sabina uvidela, zajasala: „Hľa, môj miláčku, kto sa ti teraz vyrovná? Ani Jupiter, blesky metajúci nie ti je rovným."

Cisár sa spokojne usmial. Chvála z úst Sabíny ho veľmi potešila.

Faon pristúpil bližšie a povedal pokorne: „Ráč, božský vladáru, vstúpiť ďalej a pozri, či ti nevystavili za tvojej neprítomnosti príbytok, ktorý by bol tebe dôstojným. Nikde na svete nieto paláca podobného. Len pozri milostivé na tú trojnásobnú kolonádu, ktorá sa tu začína a ide okolo paláca v diaľke štyritisíc stôp."

Cisár pozrel na stĺporadie a zostal s úžasom stáť. Toho sa naozaj ani nenazdal. Všetko bolo nádherne a prepychove zariadené. Stropy boly ozdobené umeleckými kassettami zo slonovej kosti a perál. Boly tak umelecky sostavené, že jediné stisknutie postačilo, aby sa zdvihly, tak že za príhodnej povetrnosti mohli prechádzajúci sa pozerať na modré nebe.

Nero vstúpil do paláca. Všade čakalo na neho nové prekvapenie. Raz bolo' vidno podobné kassettové stropy ako; v stĺporadiach, iraz zasa iné so zlatými košmi, naplnenými kvietim, inde zasa vyčnievaly zo stropov strieborné trúbky, z ktorých na tiché stisknutie pera kvapkal do zlatých misiek vonný olej.

Na stenách boly široké, vyleštené zlaté pruhy a podlaha z akantového (paznechtníkového) malachitu leskla sá sťa najčerstvejšia zeleň. Inde ozdobená bola nádhernou mosaikou dľa nákresov najslávnejších umeloov tej doby, a bola tak dôsledne prevedená, že si myslel, že to nie sú pravé kamienky, ale že maliar s umeleckým štetcom pracoval tu na podlahe. Tu bola „Bitka u Arbely", tam „Smrť troch sto Fabiov", tam zasa rozličné milostné dobrodružstvá z bájoslovia, na pr. „Rozpustilý sprievod baíkchantov", „Diana v kúpeli", „Afrodita v náručí Adonisovom" atď.

Okná v šáloch maly rámy zlaté alebo zo slonoviny. Tabuľky zo skla fenického ozdobené boly rubínmi, smaragdimi a diamantmi, ktoré pri svite slnečnom vrhaly prekrásne svetlo na mramorové steny.

V každej izbe shodovalo sa zariadenie a ozdoba úplne so slohom jeho a dodávalo mu zvláštneho rázu. Tu boly znázornené úskalia kaprejské, tam búrlivé more, inde zase tichý život vonkovský. Tu zdalo sa, že kráča noha po zelenej pažiti, kdežto inde sa zdalo pozorujúcemu, akoby sa blížil ku hore Olympu, sídlu nesmrteľných to bohov.

Materiál, ktorý bol pri stavbe a výzdobe paláca cisárskeho použitý, bol mramor, drahé kovy, purpur a hodváb, drahocenné drevo zo všetkých vtedy známych končín sveta, zvlášte Grécka, z Malej Azie a Arabie, a jantár z pobrežia mora baltického.

Zvlášť jedna izba bola nádherná. Bola úplne posiata krásnymi perlami, medzi ktorými žiarily krvavé a zelené drahokami. Každý z týchto drahokamov mal väčšiu cenu, iako ktorákoľvek villa.

„Tá je pre teba len, moja sladunká Sabina", povedal Nero nežne. „Len sa pozri, moja drahá, na tie perličky na stenách, na tú podlahu z achátu, na dveraje z mala ch y tu a na lôžko zo zlata, zo slonoviny, z purpuru a hodvábu! Ako sa ti to ľúbi, môj miláčku?"

„Môj najdrahší Nerone, môj jediný a najmilší!" odpovedala náruživá žena, vrhnúc sa Neronovi okolo krku.

„Tuná", šeptal jej Nero do ucha, „tu, obklopený všetkou možnou nádherou, nech uvidí svetlo sveta môj drahý, túžene očakávaný syn: Klaudius Nero Sabinus!"

Kráčali ďalej po babylonských kobercoch z jednej izby do druhej. Bolo ich sto, ale ani jedna z tých nádherných izieb nepodobala sa druhej.

Konečne prišli do izby, ktorú nazval Faon zázrakom sveta. Bola to velká, okruhlá sieň, ktorá sa tvarom a farbou podobala oblohe nebeskej. Pomocou stroja otáčala sa sieň okolo svojej osy, tak že slnko od rána do večera priamo do nej svietilo.

Mramorové kúpelne, do ktorých vtekala voda silne voňavkami presýtená, znázorňovaly vlniace sa more. Na prostriedku stál zlatý trón, drahokameňmi posiaty. Ten jediný stôl pevne.

„Pozri, drahá", povedal Nero, „toto je moja izba vladárska! Všetko sa tu točí, len môj trón stojí neochvejne a bude stáť večne. S tohto miesta budem vládnuť neobmedzene, odtiaľto budem metať blesky a hromy a beda tomu, koho zasiahne môj hnev."

Za hlavnou budovou boly početné nádvoria, zelené lúčiny, zahrady, široké polia a vinice, úbočia a háje, v ktorých sa pásla plachá zver."

Na prostriedku bol veľký rybník, na ktorom sa húpalo množstvo člnov a menších lodíc.

Moja sladunká Poppea", povedal cisár svojej manželke, ktorá s úžasom1 pozerala na rybník porastlý krovím a ružami, „sme už prezreli všetko. Nám, a len jedine nám1 patrí toto miesto, ktoré budeme nazývať Rímom. Ale to, čo leží za cisárskym palácom, to nech. je pomenované po mne, po svojom zakladatelovi, Neroniou. Ja som to povedal a učinené jest. Rozkázal som, a stalo sa. Tento palác, ktorý bol postavený dľa môjho rozkazu, je konečne dôstojným obydlím pre mňa, cisára všemohúcej ríše rímskej."

Sabina položila hlavu na jeho prsia a zašepkala: „Tys' mojím bohom, tys' mojím všetkým! Nekonečné je moje šťastie. Budúcnosť patrí tebe a tvojím potomkom na veky. Ty dáš svetu zákony a svet ich bude vykonávať, ty vládnuť budeš mocným slovom svojím od juhu k severu, od východu až k západu. Sláva tebe vznešený, nesmrteľný bože!"

Poppea bola dlhou chodzou unavená U preto rozkázal cisár, aby bola odnesená v nosítkach do svojej izby. Nero rozlúčil sa s ňou veľmi nežne, rozkázal jej, aby sa šetrila! a potom prešiel do takzvanej básnickej siene. Tam boly uložené v ebenových priehradách zriedkavé a drahocenné závitky básnikov gréckych a rímskyoh. Odtiaľ bol prekrásny pohľad na nové mesto.

Nero si pozrel na vystavenú už dosiaľ čiastku mesta a bol veľmi spokojný, „čože bol proti mne Augustus!" povedal po chvíli. „Ten bol vladárom v meste drevenom, kdežto ja vládnuť budem v meste mramorovom. Veru, ani som si nepredstavoval, že by terajší umelci niečo podobného vedeli dokázať. Ale oni to spravili preto, lebo som im myšlienku tú vnknul ja, Nero. Kdeže ste, vy chatrče Romulove? Oheň vás strávil a cisár Nero vás nahradil pialáomä mramorovými. Povstaňte z hlrobov, vy dávni kráľovia rímski, povstaňte, vy konzulovia, ktorí ste cez stáročia riadili osudy tohto mesta a tejto slávnej ríše, a pozrite na moje slávne dielo! Jakí udivení by ste poberali na stĺporadie širokých ulíc, na mramorové chrámy a paláce a na novozaložené háje, a velebili by ste môj dômysel a môj krásocit!"

Ale v tom okamžiku zablúdilo oko jeho smerom, kdo stál palác Kalpurnia Pisona. Pomyslel si zasa na sprisahanie a čelo jeho sa zachmúrilo, a oči jeho pozeraly temne, ba až úzkostlivé. Bol len sám. „Čo by sa stalo, ak by..." Netrúfal si ani pomyslieť ďalej. Zavolal na otrokov a rozkázal im, aby mu boli na blízku, keby snáď niektorého potreboval. Len teraz si vydýchnul slobodnejšie.

„Kde je Tigellinus?" opýtal sa Faona, ktorý tiež prišiel s otrokmi, domnievajúc sa, že snáď Nero potrebuje jeho služieb.

„Nevrátil sa dosial", odvetil prepustenec.

Nero nepokojne trhol so sebou, „čo by sa stalo, keby sa Tigellinovi nepodarilo zmocniť všetkých sprisahancov?" opýtal sa sám seba. „Keby niektorý upŕchli a vrátili sa po čase .nazpäť, aby ma zavraždili? Nie, to neni možno! Tigellinus je opatrný, ten sa už o to postaral, aby sa všetkých zmocnil, 'a ja ich dám bez milosrdenstva všetkých usmrtiť. Áno, všetkých, i Kalpumia. Ľud musí vidieť, že sa nikto nesmie oprieť božskej mojej vôli."

Trochu sa uspokojil a pozeral si mesto dalej. Zahľadel sa na pahorok vatikánsky, kde boly jeho zahrady. Vzpomínal si na tú hroznú hostinu, po ktorej mu pri hre v kôstky svietily živé pochodne. Videl v duchu horeť a začul hlas kňaza Šimona: „Nerone, ty obluda na tróne Cisárskom... Len zbledni, ty divá šelma v ľudskej podobe!... Tvoja koruna octne sa v blate.,. Naše náboženstvo nám zakazuje nenávidieť nepriateľov, ono, nám káže, aby sme ich milovali. Sme ti za to vďačnými." Zatriasol sa pri tejto vzpomienke. „Preč z tadiaľto!" vykríkol prudko. „Ste blázni všetci, áno, ste blázni a učenie vášho zakladateľa je hlúpe a zpozdilé! že mi odpúšťate? Ha, ha, ha! Vy hlupáci, odpúšťate, lebo proti mne nemáte radnej moci! Hlásajte ctnosť a sebazapieranie, kážete, že všetci ľudia sú rovní. Či to neni bláznivé? ako by mohol potom svet obstáť, keby boli všetci idia tak mocní ako som ja? Ktože by poslúchal, eby chceli všetci razom rozkazovať? či mám ja, sár, poslúchať iného? A tá vaša ctnosť? Nie, také masti nemilujem. Čím vraj sú tieto boľasti proti tomu!, čo im ich boh pripravil v nebi! Ani vraj oko nevialo, akú slávu Hm pripravili ich boh! Nestojím o to aše nebe a vášho boha sa nebojím. Umrieť musím, ko každý iný, ale dokiaľ som tu, chcem užívať. Či by ym mal ja, cisár, občerstvovať ústa svoje vodou to kadejaký žobroš? Bude sa mi snád snadnejšie uierať, bude neúprosná smrť snesitelnejšia, keď vnikan do vášho náboženstva? Zhasne snáď tá iskra mne tlejúca, ktorá jedine život vo mne osladzuje, ktorá srdce moje naplňuje rozkošou, ktorá blaží oko zachvieva celým telom. Či sa mi snáď staroba priblíži pozdejšie ak sa stanem kresťanom? Na Styxa, nie! Dajte mi záruku, že nesostárnem, že mi líce nezvädnú, že mi údy nesoslábnu, že duch môj večne ide mladým, že život môj stále bude naplnený radovánkami, a ja budem kresťanom a povýšim vaše boženstvo na štátne. Ale tejto záruky mi dať nemôžete, preto, že aj vy mladí umierate, lebo sa nemôžete ubrániť bolestiam, ktoré sami vám pripravil, Nie som tu na svete, aby som trpel, ale aby som sa doval, aby som užíval. Pre mňa nemá život ceny, stli nemôžem užívať. Radovať sa, Užívať, to je heslo moje, dokiaľ neztuhne posledná kvapka krvi mojich žilách, dokiaľ neunikne duch z tela."

Ale naraz, sa zatriasol a ztrnule pozeral na pahorek vatikánsky. Slnečné paprsky rozlievaly sa po amorových stenách, ktoré tonuly v mori jasu. Nad najvyšším vrchom Vatikánu uzrel mrak, ktorého spodná čiastka imlaila podobu cisárskeho trónu. — Z vrchnej čiastky vystupovala obrovská tmavá hlava a za ňou kríž, ktorého spodná čiastka bola ako vrazená do trónu Cisárskeho. Hlava s krížom! vystupovala výš a výš, až bolo videí celú postavu.

S hrôzou pozoroval cisár celé to divadlo na oblohe. Naraz ztratil všetku odvahu, triasol sa, chcel volať o pomoc, ale nebol v stave, aby jediné slovo vyslovil. Vzpomenul si na slová Šimonove: „Varujem vás, pomsta sa blíži, prinde deň odplaty a kríž Pána zastkvie sa a1 bude panovať nad celým svetom." — Bolo by to predsa možné, aby kríž panoval predsa nad Rímom, ba nad celým svetom? Nie! To je nemožné, aby kríž panoval. — Ale aký bol hrozný ten obrovský muž s tým krížom!" Zdálo sa mu, akt keby ten muž chcel rozbiť trón, do ktorého zabodnutá bola spodnejšia čiastka kríža. A skutočne rozlete sa trón na dve čiastky, ktoré už po chvíli mizly.

„Trón je rozbitý", zvolal úzkostlivé a pozrel znovu na obrovskú postavu muža s krížom, ktorá postupovala bližšie k nebu. „Rozbitý je trón a snád zasiahne svojim krížom aj mňa." V úzkosti, aby nebol zasiahnutý, odskočil od okna a vrazil hlavou, na ktorej mal dosial zlatý veniec víťazný, do rohú mramorového. Chytil sa za hlavu, akoby zkúšal, či je ešte celá. Bola, ale zlatý veniec bol prelomený a spadol s jasným zvukom na zem.

Cisár zostal ako bleskom omráčený. Kríž rozbil mu trón a zlatý veniec tiež. Dal sa do plaču. Otroci keď počuli plač, chytro pribehli a odniesli hó do ložnice. Akoby v horúčke volal Nero stále: „Kríž Kríž!"

V tejže dobe kráčal k Vatikánu starec. Ľavicou opieral sa ;o palicu nábore krížom označenú. Jeho ústa šepotaly: „Moji drahí bratia, tu ste teda preliali voju krv, tu ste dokázali., že ste skutočnými učeníkmi svojho božského Majstra, Očistené odišly duše aše ku trónu Najvyššieho. O ty pôda svätá, krvou mučeníkov svlažená! Požehnaná ty pôda, po ktorej toja noha kráča. Pozrite na mňa, svätí mučeníci, vy hrdinni bojovníci vo vojsku nebeskom! Vyproste mi svätej sily a pevnej viery, aby som obmäkčil pre Krista získal tie divoké, náruživosti oddané nezkrotené srdcia Rimanov, pyšných a všetkým ložným nerestiam oddaných. Ježišu Kriste, Majstre môj a Pane, ktorý svätým krížom svojím svet si vykúpil, pomôž, aby som ich naučil milovať Teba a svätý kríž Tvoj!"

Keď dostúpil starec až k najvyššiemu bodu, zarazil kríž do zeme, a zdvihnúc oči svoje k nebu, a tiahol pravicu svoju k mestu a povedal hlasom prorockým: „Pred celým mestom nad svetom vládnucim zarážam tu do zeme svätý kríž, znamenie ášho vykúpenia. Tu na tomto mieste drahou krvou íučeníkov presýtenom a posvätenom, volám k tebe, y pyšný Ríme: „Kríž ťa premôže, teba i tvoj hrdý trón cisársky! S oltárov spadnú bohovia tvoji, chrámy ich sa rozpadnú a budú opustené, a vy, hrdí Rímania, budete vyhladení, ak sa včas neskloníte pred v. krížom. V ňom jedine je vaša spása. Vo víťazosláve prejde kríž celými svetom, vzpriami, čo bolo alomené, posvätí a obšťastní, kto sa k nemu bude tiekať. Sem, k tomuto svätému miestu putovať budú šeťky národy sveta a budú prebývať v pokoji v tôni kríža!"

Zapadajúce skice ožiarovalo hlavu ctihodného tarca, ktorého meno bolo Peter. Tento ctihodný starec, ktorého oko bolo vždy mierne, ktorého tvár sa tále usmievala a žehnala, ujal sa dnes správy sedmipahorkového mesta a zasvätil ho svojmu Majstrovi a Pánovi, Bohu všemohúcemu, ktorého zástupoom bol tu na zemi. A keď zdvihnul ruky k nebesiam červánkami ožiareným, vtedy si vzpomenul na slová, ktoré k nemu' prehovoril Kristus v krajine u Caesaree Filipovej: „Tu es Petrus ..." Ty si Peter a na tejto skale zakladám Cirkev svoju a brány pekelné ju nepremôžu.

Tichunko si tie slová opakoval a dodal: „Nepremôžu ju ani brány pekla, ktorého nástrojom sú ľudia zlí a nešľachetní..."

1. ​XIII. Hellas a Rím. 

Nero nesklamal sa v dôvere, ktorú skladal v Tigellinovi, lebo Agrigentíňan previedol svoj úkol rýchle a veľmi obratne. Stráže pri bránach boly zdvojnásobené, a silný oddiel pretoriánov vniknú do paláca Scaevinovho, kde sa hneď nič netušiaceho majiteľa zmocnil a odvliekol ho do súdnej budovy.

Tigellinus sa ho na nič nepýtal, ale rozkázal ho hneď priviazať na škripec, aby Scaevinus čo najrýchlejšie prezradil svojich súdruhov.

Senátor Scaevinus miloval nadovšetko víno a dobré jedlá, ale práve tak zase nenávidel muky. Sotva pocítil na svojom tele slabé účinky škripca, prezradil bez pýtania ako hlavného spoluvinníka dvorského Pána Klaudia Seneoia. Budto že si napochytro na iného nemyslel, alebo sa domnieval, že Tigellinus z ohľadu na váženého Klaudia bude s ním zachádzať miernejšie.

O malú chvíľu bol Klaudius Senecio predvedený. Aj on mal silného a odvážneho ducha, ale slabé, bolesť nenávidiace telo, a prezradil všetkých ostatných spoluvinníkov.

Ticho, bez hluku dal obstúpiť Tigellinus všetky paláce sprísahanoov, a prv než nastal večer, boli všetoi odvedení do väzenia. Každý, kto bol len v malom podozrení, že bol zúčastnený na sprisahaní, alebo mal o ňom aspoň vedomosť, bol zatknutý a do väzenia uvrhnutý. Básnik Anneus Luikanus, ktorý ospevoval hrdinskú lásku, priateľstvo, prezradil aj svoju vlastnú matku, sestru Senekovu za spoluvinnicu.

Keď sa večer cisár dozvedel, že do sprisahania sú zapletení aj dvorskí páni a vysokí vojenskí hodnostári, dal sa do plaču: „Prečo ma len nenávidia, keď som im v ničom neublížil!" nariekal si. Potom ale sa ho zmocnila 'hrozná zlosť la zajčal kričať: „Nech zomrú všetci, všetci doi jedného!"

V meste bolo ticho ako pred búrkou. Chýr o sprisahaní a o výsledku vyšetrovania rozniesol sa bleskurýchle po celom meste. Aj obyčajní ľudia počali sa už strachovať o svoj život, z čiastky preto, že im uklzlo tu i tam nejaké ostré slovo proti cisárovi, z čiastky preto, že vedeli, že udávači použijú tejto príležitosti, aby sa pomstili na svojich protivníkoch. A konečne nikto nevedel, či budú polapaní všetci sprísahanci, či nevypukne z nenadania nová revolúcia. Výbušnej látky bolo už nahromadenej dosť a dosah následkov nedal sa ani približne určiť, zvlášte, keď počuli, že aj pretoriáni sú do sprisahania zapletení. Ich vernosť bola síce známa, že totiž závisela vždy od toho, jako a v jakej miere sa im vyplácal plat. Za jednu noc sa mohlo mienenie vojska zmeniť a odvážny tribún mohol s jedinou kohortou, ale s plným mešcom zlatých sestercií spraviť úplný prevrat.

V tomto kritickom okamžiku, keď, ako aj sám Nero doznal, jeho cisársky trón spočíval na špici meča, bol Ttigellihus neocenitellnými. Ten zachoval na vonok úplný kľud a s pretoriánmi sa spriatelil pomocou plných mešcov dukátov.

Tento kľud pôsobil uspokojivé na kviritov. Poznávali, že trón Neronov sa! nekolíše, že stojí pevne. Všetko išlo starou cestou.

Tigellinus zašiel ale ešte ďalej. Jemu sa nejednalo len o to, aby ľud ukľudnil, ale aj o

to, aby bol ľud cisárovi získaný. Preto požiadal cisára, aby sa vyšetrovania horlivé zúčastňoval, a žeby ľudu oznámil, že imu ďakuje za účasť, ktorú mu pri zachránení z veľkého nebezpečia dal na javo.

Alkta, diurna, úradné noviny rímske, priniesly toto poďakovanie. Súčasne bolo ľudu oznámené, že budú prinesené vo všetkých kostoloch obeti na poďakovanie, a po nich že budú v cirkusi usporiadané veľkolepé hry. Aj chleba a iných ik živobytiu potrebných vecí sa im dostane v hojnej miere.

Ľud bol nadšený a šťastný. Cisár sa mu postlará o chlieb a zábavu! Čo si mohli žiadať kviriti ešte viac?

Stalo sa jak bolo oznámené. Vo všetkých chrámoch boly prinesené obeti, hry boly usporiadané a obilie bolo rozdelené. Z ohľadu na svoju manželku nezúčastni sa Nero hier. Ľud to uznal a nešomral, lebo dostal viac, ako obyčajne.

Tigellinus žiadal neustále, aby sprísahanci boli čím prv potrestaní. Ľudu musí vraj sa dostať odstrašujúceho! príkladu, aby mu odišla navždy chuť, zúčastňovať sa na nejakom spiknutí. Ale cisár nemal k tomu veľkej chuti. Stále sa obával, že s tým dá šľachte nový podmet ku vzbúre a nechcel veriť, že by boli všetci sprísahanci schytaní. Ale keď Tigellinus stále naliehal, dal si povedať a svolal súd, na ktorom: sám predsedal. Tigellinus a: Helios a ešte niekoľko cisárovi oddaných ľudí boli ako predsedovia. Sprísahanci boli takmer všetci bez výjimky odsúdení na smrť a poprava mala byť hneď vykonaná.

Cisár sedel so svojimi priateľmi vo filagórii v záhrade, ktorá bola tak postavená, že sa dala uzavrieť úplne, aby nik nepovolaný nič nevidel a nepočul. Chcel tam prijímať chýry o vykonanej poprave.

        Tigellinus pokývnul pretoriánom, ktorí stáli v radoch u vchodu, aby vošli po jednom a cisárovi podali chýry. Prvý bol centurio, muž skoro obrovský. Poklonil sa hlboko pred cisárom a pozdravil ho obvyklým spôsobom: „Ave caesar!" (Zdrav buď cisár!)

„Prichádzaš z paláca Kalpurnia Pisona?" opýtal sa Nero a snažil sa, aby dodal hlasu svojmu nádych trpkosti. „Ako prijal rozkaz môj najvernejší priateľ? Vrav!"

„Triasol sa na celom tele, božský!" odvetil centurio. Sľuboval mi zlaté hory, doly, ak ho nechám ujsť. Ale mne je milšia milosť môjho vznešeného cisára, ako zlato zrádcovo. Poskytnú! som mu toľko času, aby napísal svoju poslednú vôľu. Tu je, božský vladáru!"

Centurio kľakol pred cisárom a odovzdal mu pergamen.

Nero prečítal ho bežne a povedal so smiechom: „Osol! zahrnuje ma lichotením a odovzdáva mi polovicu svojho imania. Nebolo treba, lebo si ho vezmem všetko. Jeho vdove — „bol Kalpurnius ženatý?" opýtal sa cisár prisediacich. „To som nevedel."

        „Arria Galia", odpovedal miesto nich Centurio, „je prekrásna."

        „A tak, tebe sa teda páči?"

        „Vznešený cisáru, tá sa musí každému páčiť!"

        „Dobre! Je tvoja, celkom a navždy tvoja, centurione! Ten zradca ju porúča do mojej ochrany! Nechcem ju ani videť."

Centurio poboskal cisárovi plášť, rieknuc: „Odmeňuješ svojich verných ako boh, vznešený cisáru!"

„Dobre! Dobre!" prerušil bo cisár. „Povedz mi, ako umieral ten zradca?"

„Ako zbabelec! Kňučal, nariekal a bedákal ako pes. Hnusiíl sa mi. Môj meč zablyskol sta na hrdle jeho a — bolo po ňom."

„Si statočným vojakom. Tu je tvoja mzda! Buď mi verným; aj pojzdejšie, nikdy to neobanuješ." Heluos vyplatil centuriovi 2000 sestercií. Odchádzajúc zvolal centurio: „Sláva božskému cisárovi! Sláva Neronovi!"

        Cisár sa spokojne usmieval a1 rozkázal: „Druhý!"

        „Prinášaš mi chýr od môjho inezapomenuteľného otcovského učiteľa?" opýtal sa tribúna hlasom veľmi smutným:.

        „Neni ho viac medzi živými, božský cisáru!"

        „Zomrel ľahko a rýchle1 môj otcovský priateľ?"

        „Ó nie! Smrť prichádzala pomaly a bola veľmi bolestná."

        Cisár si vzdychol. „Dovolil som veľkému filozofovi, aby si sám zvolil spôsob smrti. To bolo predsa odo mňa veľká milosť. Akú smrť si vyvolil Seneka?"

        „Prerezal si žily na rukách; ale krv vytiekala zo žíl len pomaly, po kvapkách. Pomohol som, keď som mu prerezal žily aj na nohách a na krku."

        „Aká to bola ohyzdná smrť! Ináč, iné si ani nezaslúžil ten slabomyseľný starec!"

        „To si aj myslím!" povedal tribún.

        „Mal aj bolesti?"

        „Trpel hrozné rnuky. Konečne požiadal o pohár s jedom rieknuc: Smrť je len povstaním od dobrej hostiny. Žite blažene, priatelia moji! Ale jed neúčinkoval, údy boly chladné, žalúdok vydávil jed a s tým sa jeho múky zdvojnásob uily. Už som ho začal ľutovať, a potom to už trvalo aj trochu dlho. Dal som ho preniesť do kúpelne a pustil som na neho dobre teplú vodu, ktorá miu telo trochu rozohnala. O malú chvíľu zomrel."

„Dobre si učinil, tribúne. Bol predsa mojim učiteľom a zaslúžil si, aby si sa k nemu šetrne choval. Vezmi odmenu svoju za verné služby a za šetrnosť k nemu!"

        Tribún dostal tritisíc se s tercií a odišiel veľké vďaky vzdávajúc štedrému cisárovi.

        Tretí vojak podával chýr o smrti básnika Lukana, ktorý spustil v posledných okamžikoch svojho života potupnú báseň na cisára.

Nero zaťal päsťou. „Somár!" zakričal. „Aj jeho verše boly také mizerné ako aj on sám! Mlč mi o ňom a choď!"

Vojak bol rád, že tak pochodil, že sa mu nedarilo horšie, ako sa obával; jeho šťastím: bolo, že sa ho cisár neopýtal, ako tá báseň znela.

Po ňom prišiel na rad štvrtý vojak. „Scaevinus", vravel, „bol od ľaku celkom bez sebal, keď počul o rozsudku smrti. Kričal bez prestania, že sa simrti bojí. Ja nie som, vznešený cisáru, žiadnym bezcitným netvorom. Dal som mu priniesť bohatú večeru a jedol ai pil som s nimi Pri desiatom pohári ponúkol mi priateľstvo, pri pätnástom majetok. Po dvadsiatom padol mi okolo krku a plakal. V nútil som mu plný pohár do ruky a rozkázal som mu, aby ho vyprázdnil na tvoje zdravie, cisáru. Nezdráhal sa vôbec. Medzitým čo popíjal, vrazil so mu meč do tyla. Umrel, pijúc zo zlatého pohára na tvoje zdravie!"

        „Ty si skutočne duchaplný, tribúne. Som s tebou veľmi spokojný. Obdržíš dvojnásobnú odmenu ea svoju prácu."

„Ty prichádzaš od prekrucovateľov práva?" opýtal sa ďalšieho vojaka, ktorý prichádzal s tvárou zachmúrenou.

„Áno", povedal vojak. „Vyplnil som, cisáru, rozkazy tvoje — s nechuťou." Koniec povedal sotva! slyšateľným hlasom. Cisár síce koniec nepočul a odčítal mu ho na tvári a opýtal sa nevľúdne: „Ako zomreli? Vrav!"

„Ako hrdinovia", odvetil vojak. „Thrasea zdvihol pravicu s prerezanýma žilama k nebu a zvolal: Tebe, Juppiteru, božský osloboditeľu zasväcujem: túto krv! — Jeho krvou sú skropené steny žalára."

„A druhý?" opýtal sa Nero, keď sa vojak odmlčal.

„Soranus zomrel tiež spokojne, ako hrdina. Len keď padol ná zem, vykríkol dve slová."

„Čo povedal?" opýtal sa Nero zúrivé pozerajúc na tribúna.

Vojak najprv váhal, ale potom uprúc svoj hlas na cisára, povedal hlasom pevným: „Kliatba na tyrana!"

„Jaj!" povedal cisár, trasúc sa od zlosti. „Máš veľmi dobrú pamäť! Bež, statočný mužiu, tam za dvermi sa ti dostane patričnej odmeny!"

Tigellinus dal pretoriánom, ktorí stáli na stráži pokyn, a tí doprevadili tribúna do tmávej izby. Tam ho zavraždili a očistiac svoje meče od krve, vrátili sa nazpäť na svoje miesta, ako by sá nič zvláštneho nebolo prihodilo.

Medzitým rozkázal Nero, aby mu priviedli zamilovaný párik.

Flavius ia Epicharis boli privedení. Boli reťázmi spútaní. Keď sa uvideli pozreli na seba veľmi nežne.

        „Ty môj drahý, môj Flavius!" pozdravila ho Grékyňa ohnivé.

        ,Ty moja' sladká holubička!" privítal ju tribún nadšene.

        „Nechajte to!" okríkol ich cisár a pritom takmer hltal očima sličné a vnadné dievča, ktoré bolo len ľahunko oblečené a podobalo sa Afrodite.

        „Aká je to krásna žena! Na všetkých bohov, to nie je ani žena, to je bohyňa lásky", povedal Nero polohlasite.

Práve v tom okamžiku, čo sá pásol Nero na vňädách dievčiny, odhrnula sa záclona, a nepekná tvár ženská sa ukázala vo filagórii. Bola to Poppea Sabina. Nahrnula sa viac do predu, aby si Grékyňu lepšie prezrela a musela chtiac-nechtiac uznať, že Grékyňa je krajšia ako ona. Táto dievčina bola v tom najkrajšom veku, kdežto Poppea už odkvitala. Zmocnila sä jej hrozná zlosť, lebo začula posledné slová Neronove a videla, aký je rozčúlený a jakó ním lomcuje náruživosť.

Nero nevedel vôbec nič o tom, že je Poppea vo filagórii a Tigellinus netrúfal si svojho pána na ňu upozorniť. Robil sa, ako by nič nevidel. Konečne si Nero predsa vzpomenul, prečo dal Subria Flav.ia a Epicharidu predviesť a zahrmel na tribúna: „Ty mizerák, zrušil si prísahu! Stal si sa vrahom! Či vieš, čo teraz na teba čaká?"

Tribún podíval sa cisárovi pevne a hrdé do očú a povedal: „Myslíš si, cisáru, že sa snáď smrti bojím? Myslíš si, že sa bojím teba, šeľmi divokej a po krvi priahnucej? Ty matkovrah, ty vrah svojej manželky, ty hanobiteľ ženskej cti, ty podpaľač! Svet tebou musí pohŕdať a tisíce, nie, milliony ľudí musia tebou opovrhovať a teba nenávidieť, ako ťa nenávidím ja. Za najkrajší čin svoj na tomto svete by som bol počítal, keby sa mi bolo podarilo teba prebodnúť a tak zbaviť svet obavy, akú ešte dosial nevidel. Bohužiaľ, nepodarilo .sa mi to. V celom svojom živote bol si len nečestným hercom a komediantom, už či s,i kráčal v purpure, alebo si ako paholok v cirkusi kone riadil. Mal si pod purpurom krunier, poneváč si chcel ľud oklamať svojou statočnosťou. Kiež by ruky moje v tejto chvíli boly voľné, aby Som ta mohol zahrdúsiť!"

Nero bol od vzteku takmer beiz seba. Svalil sa do podušiek a dvoranmi nevedeli, čo majú činiť. Len s námahou povstal cisár — biela pena sa mu ukázala okolo úst, päste mal zaťaté a potom zo seba vyrazil trhane: Pretoriáni — srazte mu — na mieste hlavu!"

        „Ďakujem ti, ty obava ma tróne cisárskom! Nerone, teraz naposledy vidím tvoju ohyzdnú tvár. Hoci by ťa iný lepšie trafil ako som to vedel ja, a ja pevne dúfam, že sa inému lepšie podarí. Hoci by sa to stalo čím, prv, aby naša slávna ríša bola takýchto oblúd čím prv zbavená!"

Vojaci sa do neho ohytali, ale Subrius Flavius pozrel na nich zrakom, až ustrašene cúvli a netrúfali si na neho ruku vložiť. Potom priblížil sa k Epicharide, rieknuc: „Moje milované dievča, musíme sa rozlúčiť!"

Epicharis položila svoju ružovú tvárinku na jeho. Cítil tlkot jej srdca a bolo mu smiutnio, že musí taký mladý opustiť svoju vyvolenú. Ale sa chytro vzpamätoval. Stalrá rímska hrdosť v ňom zvíťazila. Pobozkal Epicharidu naposledy a pozerajúc jej stále do oóú cúval ku dverám.

„Nech žije sloboda!" zvolal, keď sa ho chopili od chrbta vojaci.

        „A láska!" dodala Epicharis s úsmevom a v očiach zaleskly sa jej slzy.

Nero pozrel vztekle na mladého tribúna, ktorý mu povedal pravdu do očú, ako dosial ešte nikto nia svete.

Vojaci zaviedli tribúna do záhrady, kde kvitly posledné ruže. Tam bola vykopaná jama. Postavili ho pred ňu a veliteľ povedal, aby si kľakol.

„Nikdy! Pred mečom skláňa pravý Riman len šiju, ale kolená nikdy nie!" Pozrel ešte raz na dvere, kde bola jeho milovaná Epicharis. „Ži blažene! Ži blažene, drahá dievčina moja a vzpomeň si aj na mňa! Ži.blažene!" Potom obrátiac sa k veliteľovi, dodal: „Tak udri, ty zbabelý paholok po krvi žížniaceho tyrana! Hanbím sa, že mám kollegu, ktorý vykonáva katanské služby najväčšej Oblude, akej ešte ani v našom večnom meste nebolo. Ži. blažene, môj hrdý, vznešený Ríme! Hoci by si bol čím prv oslobodený od tyrana!"

Potom sklonil hlavu, meč sa zablysknul, a hlava hrdého tribúna skotúľala sa do piesku.

Nero dosiaľ nevedel, že je Sabina v besiedke. Ked sa trochu vzpamätoval zo svojho vzteku, pozeral plný nadšenia na sličnú Grékyňu. Poppea ho dobre pozorovala, a v jej srdci sa ozvala žiarlivosť. Konečne nemôžuc sa ďalej premôcť, povedala: „Čože chceš s tou dievčinou, môj sladký Nerone?"

Cisár sa uľaknute obrátil. „Ach, tys tu, moja sladká Poppea? Celkom: som nezbadal, že si svedkom nášho pojednávania! Ale to neni, môj miláčku, nič pre teba, vieš, v tvojom stave"

Poppea triasla sa od hnevu. „Prepusť dievku!"

Nedohovorila. Epicharis zdvihla hrde hlavu a pozrela sa vznešene na Roppeu. „Dievku?" opýtala sa s hnevom. „Dievku? Toto slovo je súce na pomenovanie teba, ty záletnica, ty neviestka! Ja som neopustila muža ako ty, aby som sa stala súJožnicou iného. Celé mesto to vie, ba v celej ríši je známo, že si horšia a nestydatejšia, ako ktorékoľvek dievča z ulice Tulliovej. (Povestné miesto neviestok). Ty cudzoložnica, ty vražednica! Na prstoch tvojich Ipí krv vznešenej cisárovny Oktávie, na tvojom drzom čele je napísaná hanba!"

Poppea skleslá bez seba na podušky. Cisár priskočil k nej a zvolal: „Čože ti je, Poppea? Čože ti je? Prebuď sa!"

„Pomsti ma! Pomsti ma! povedala slabým hlasom. ,Pomsti takú pohanu!" Potom sa dala do plaču.

„Mlč, drahá! Mlč! Šetri sa! Vieš predsa, že nosíš pod srdcom budúceho cisára. Tigelline, zavolaj otrokov, nech zanesú cisárovnu do jej komnaty!"

„Pomsti ma, a to hneď!" volala na cisára. Ale už tam boli otroci a odniesli ju preč z besiedky.

Nero obrátil sa potom k sličnej Epicharide a povedal nežne: „Chceli ste ma zavraždiť. Čo som vám učinil zlého? Čím som sa previnil proti tebe?"

        „Ty sa pýtaš, cisáru? A to neni nič ničím, že pustošíš vlasť moju milenú? To neni nič, že si mi zabil rodičov a rodinu a teraz môjho milenca? Cisáru, ja ťa nenávidím z celej duše svojej. Hanba ti, opovrhujem tebou!"

„Ale ja ťa, sličné dievča, milujem!" povedal ticho a nežne Nero. „Neboj sa, ty neumreš, nie, ty nesmieš umrieť, ty ma budeš, ty ma musíš milovať! Ty budeš mojou!"

Ja 'tvojou? Nikdy! Mlč, ty ohyzdný netvor, nič, ty po krvi žížniaca šeľma! Opovrhujem tebou. Teším sa tomu, že môžem1 umrieť. Zabi ma, ale rýchle!"

„Ty blázonko! Len si rozmysli, aký krásny život sa otvára pred tebou! Cisár ťa miluje, cisár —"

        „Ktorého ja z celej duše nenávidím a preklínam."

„V náručí Neronovom premení sa nenávisť na lásku. Tvoje telo je príliš pekné a príliš mladé, než by sa už malo obrátiť v prach a popol. Miluj mňa, vličná Grékyňa, buď mojou' Afroditou!"

„O tvoju lásku ja nestojím, hoci by som sa nohla na tebe pomstiť!"

„Na všetkých bohov podsvetských", zakričal Nero, „tak umri, ty bláznivé, tvrdošijne stvorenie! Vie neumreš náhle ako tvoj milenec. Nechám ťa pomaly umierať a budem sa pásť na tvojich mukách."

„Som presvedčená, že to učiníš. Celý tvoj život je iba samá ukrutnosť."

        Nero zaškrípal zubama. „Počkaj len, keď sa dostavia muky, budeš hovoriť celkom ináč! Nemysli si, te žartujem. Umrieš iste."

        „Ja viem umierať. Smrti sa nebojím, ba teším sa na ňu."

        „Tvrdošijná! Radšej ohceš umrieť, než žiť v náručí Neronovom?"

Epicharis mu neodpovedala. Jej pohľad svedčil en o jej nenávisti a jej pohŕdaní cisárom.

Nero zaškrípal zubami a potom rozkázal: „Vojaci, pripravte mučidlá!"

Vojaci sa chopili Epicharidy a viedli ju do sálui ;rasne zariadeného, kde v kúte stál škripec. Tam jej sňali putá s rúk a s nôh, a položili ju na železnú posteľ. Pritiahli šrauby a jej útle telo so naťahovalo. Grékyňa, majúc ústa pevne zavreté, ani necekla, ani jediným pohnutím nedala na javo, jak veľmi trpí. Len dych jej vychádzal z prsú rýchle a písklave. Bola bledá ako mramor.

Nero stál poblíž postele a pásol sa na kráse priviazaného dievčaťa.

        „Výjdite!" rozkázal vojakom. „Zavolám vás, až keď vás budem potrebovať."

        Epicharis zahorela studorn a hnevom; jej telo sa triaslo. Byť sama s Neronom — nie — to bolo horšie ako smrť sama---

Cisár objal krásne telo Grékyne a bozkával ju stále bláboliac o horúcej láske. „Epicharida, ty sladunká, zimeram láskou k tebe! Srdce moje horí pre teba, ty krásna Grékyňa. Nemôžeš ma skutočne milovať? Rozmysli si to len, cisár Nero ťa prosí o lásku. Epicharida, miluj ma! Učiním ťa cisárovnou!"

Hnusíš sa mi, ty netvor! Fuj, hanbi sa, ty obluda!"

„Epicharida, pozri na mňa! Na kolenách ťa prosí cisár Nero o lásku. Pozri, mohol by som hroziť, mohol by som ťa prinútiť, ale ja nechcem užiť násilia, ja ťai prosím, abys mi venovala svoju lásku. Ty ma budeš milovať, ja to viem. Pravda;, že budeš mojou? Budem k tebe dobrotivým. Ty s mia chcela zavraždiť, tys aj s iným pásla po mojom živote, a zato ti ja chcel mi darovať slobodu, zahrniem ťa všetkým, čo sa ti: len bude páčiť. Všetko ti dám, len keď ma budeš milovať. Buď mojou, slečná Epicharida! Život plný slasti a radosti ťa očakáva po mojom boku, ty sladká, ty najikrásnejšia medzi všetkými ženami."

Cisár uvolnil šrauby a pobozkal znovu ztrnulé údy dievčiny.

Sotva boly šrauby uvoľnené a postava Grékyne nadobudla pôvodného tvaru, vydral sa jej z úst povzdych. Naraz sa vzpriamila majúc nohy a ruky uvoľnené a odstrčila cisára prudko od seba.

„Hrozím sa ťa, ty obluda!" zvolala dievčina. „Tiene obetí, ktoré si zhubil, sú okolo teba. Ide z teba hrôza, ktorá ma naplňuje ošklivosťou."

„Nevrav tak, miláčku môj", žobromil Nero dalej. „I keď ma budeš nenávidieť, ja ťa predsa budem milovať. Milujem' ťa šialene, div že sa od toho nezblázniim. Pod, moja drahá, moja milovaná Epicharida! V láske zapomenieš na všetko."

Jeho ruky objal y znovu peknú Grékyňu, ktorá sa mu nemohla ubrániť.

        „Epicharida moja najmilejšia, ja"

Ďalej nedohovoril. Na praihu ukázala sa zťažka oddychujúc Sabina Poppea, jeho manželka. Uprela na Nerona svoje oči, z ktorých šľaihaly blesky. Chvejúcim sa hlasom zavrieskaila: „Tak, ty ma klameš, Nerone? Ty mizerný neverník!"

        Toto slovo tak pôsobilo na Nerona, ako by ho boíl poštípal had. Popadal ho hrozný vztek, poneváč videl, že ho postihla vlastná manželka pri čine nečistom. Odskočil od Epicharidy a zareval na Poppeu: „Čo tu chceš? Čo sa za mnou pľúžiš ako mačka? Preč ztadiaľto, lebo bude zle!"

Jeho hlas bol chrapľavý a oči sa mu zvracaly divokým vztekom ako oči šialenca. Ale Poppea sa z miesta ani nepohla.

„Poď so mnou!" povedala pánovite, čím jeho vztek len zvýšila.

        „Nehnem sa driev z tohto miesta, dokiaľ neodtrhnem túto ružu. Nechaj ma ma pokoji a bež do svojej izby!"

        „Nie, ty pôjdeš so mnou, a to hneď! Ty musíš ísť so mnou, Nerone!"

        „Na Herkula, žena, odídi! Riadim ti, odídi!"

        „Nerone, to je od teba sprosté, takto sa so mnou vyprávať!"

        Cisár už potom nevedel od vzteku, čo robí. Priskočili k Poppei, zatrmácal ňou a potom ju kopnul do žalúdka tak prudko, až kus odletela a svalila sa na zem. Z úst jej vychádzaly nesrozumiteľné zvuky. Nero vytriezvel razom.

        „Poppea!" volal na ňu cisár. Ale Popea sebou na zemi ani nepohla.

        Cisár vybehol von a svolial otrokov. Pečliive ju dal naložiť na nosítka a zaniesť do jej izby.

        „Lekárov! Lekárov!" volal cisár a behal po izbách ako bez smyslov.

Epicharis pozorovala všetko a zhroziac sa nad tým, čo videla, skleslá na železnú posteľ. Hlavou jej lietala jedna myšlienka za druhou. „Ak prinde cisár zasa", povedala sama ku sebe, „iai on iste príjde, tak som ztratená. Preč odtiaľto, preč z tohto hrozného miesta. Snáď sa mi podarí nepozorovane odtiaľto upŕchnuť. V celom dome je zmätok, snáď si ma nikto nepovstane."

        Pomaly postavila sa na nohy, ale pocítila v celom tele prudké bolesti, hlavne v nabehlých klboch. S bolestným výkrikom skleslá na zem. V klboch ju bolelo, hlava ju pálila. Tak ležala dlho, dlho

        Naraz zaslúchla na chodbe prudké oddychovanie, ktoré sa blížilo k izbe. V úzkosti si sobrala posledné sily, povstala a zavrela dvere závorou.

        Na zemi ležiac uslyšala prudké zabúšenie na dvere.

        „Otvor, Epicharida, otvor! Ja som to, ja, cisár!"

Epicharis sa neozvala.

        Znovu ozval sa cisárov hlas: „Epicharida moja krásna, otvor mi! Nič zlého! sa ti nestane! Sľubujem ti, že ti všetko odpustím!"

        Keď Grékyňa neodpovedala, začal cisár ostrejšie: „Ako sa môžeš opovážiť vzdorovať cisárovi? Nevieš, čo na teba čeká? Vyzývam ťa znovu, abys mi dobrovoľne otvorila, bo ináč užijem násilia."

        Ale ani teraz neodpovedala Epicharis. Nero opakoval svoju hrozbu zase bezvýsledne. Tu zavolal na otrokov, aby násilne otvorili dvere. O krátky čas sa už i ozvaly rany sekier do dverí. Jakonáhle počula Epicharis, že Nero splňuje, čím hrozil, už vedela, že je ztratená. „Radšej smrť, ako by som sa mala dostať do jeho rúk!" povedala ticho a obzerala sa po nejakom ostrom nástroji, aby učinila koniec svojmu životu. Ale nikde neuvidela, čo hľadala. Povzdychla si z hlboká.

Ešte prudšie búchali otroci do dverí. Cisár ich stále povzbudzoval k rýchlejšej práci.

Vtedy sa ozval z izby výkrik: „Cisáru, nenávidím ťa!"

Bola to Epicharis, ktorá tie slová vyriekla. Nevediac si inej rady odhodlala sa Grékyňa na hroznú sebevraždu. Zubami si prehrýzla žily na rukách. Mladistvá krv striekala prudko a s ňou unikal mladý život z krásneho tela. Slábnucima irukama usporiadala na sebe cudne svoj šat a potom zavrela oči čakajúc na smrť.

Keď konečne otroci presekali takú dieru, že mohol človek preliezť a keď odstrčil závoru, vošiel Nero do izby a videl pred sebou na zemi len — mrtvolu krásnej Epicharidy.

1. ​XIV. Učiň zázrak, Galilejsky! 

Poppea Sabina svijala sa na lôžku v hrozných bolestiach. Kopnutie do života uvrhlo ju na smrteľnú posteľ. Lekári cisárovi poznali, že jej pomôcť nemôžu, že ju pri živote nezachovajú, ale chceli aspoň hrozné bolestii zmierniť. Užili rozličných prostriedkov, ale veru nepomohol ani jeden.

V nasledujúcej noci porodila Poppea mŕtveho syna. Keď sa to Nero dozvedel, bol od vzteku až takmer šialený a chcel dať všetkých lekárov usmrtiť.

„Vladáru", povedal starý, šedivý Euroitas, „pozabíjaj nás! Máš na to vládu. Ale si díobre rozmysli, že smrťou našou mŕtveho chlapca nevzkriesiš. Proti smrti nie je lieku."

Nero uznal pravdu slov lekárových, a kľudnejším sa nestal. Zúril stále, ba snáď ešte viac, ako predtým. Nerozčuľovala ho ani láska otcovská, ani boľasť o dieťa, ale len to vedomie, že sám zahubil dediča trónu svojho mena, a že nemá moci, aby ho priviedol k životu. Toto vedomie, že neni všemohúcim, že neni bohom, ale malomocným človekom iba, ako! všetci ostatní smrteľníci, dráždilo ho k hroznému vztelju, že si počínal ako šialenec. Padol na zem1 k mŕtvole svojho syna a volal k bohom, aby sa nad ním smilovali a vrátili mŕtvole život.

Ale bohovia boli na jeho prosby hluchí. Dal teda zavolať vážených kňazov do paláca, a rozkázal im, aby sa modlili oni, aby dieťa jeho prebudili k životu. Keď sa ani im nepodarilo ožliviť mŕtve telo, zvolal Nero vášnivé: „Tušil som to už dávno, ale teraz to viem už celkom určite, že vaši bohovia ničím inším sú neni, ako výplodmi chorobného mozgu. Jakože môže voľakto pomáhať, keď ho vôbec nieto? Ha, ha, ha! A vy ich prosíte o pomoc? Koho?"

Veľkňaz, ktorý nastúpil miesto po Tiitovi Sabinov i Klaudiovi, zakryl posvätnou kňažskou páskou svoju tvár a chvel sa hrôzou nad rúhavou rečou Neronovou. Niekoľko kňazov utieklo z paláca, lebo sa báli, že šialený cisár ich povraždí.

Celý deň a celú noc zúril cisár. Konečne celkom zunavený od náreku a plaču, sklesol na zem a: otroci ho zaniesli do postele. Keď sa po ďalšej dobe prebudil a vzpomenul si, čo sa stalo, pozeral chmúrno okolo seba.

„Eurotos", povedal dutým hlasom k lekárovi, ktorý sa od neho ani na chvíľu nehnul. „Dnes pochoval som bohov navždy. Neni bohov, neni. Tí, ktorých sme za bohov považovali, sú púhym výmyslom ľudí. — Nevrť hlavou, Eurotas, som O tom úplne presvedčený. Ale len počúvaj, čo ti poviem. Počul som vyprávať o novom bohu, ktorý sa vraj narodil v zemi židovskej a ten vraj i mŕtvych kriesil a k životu prebúdzal. Takého boha by siom teraz potreboval, aby mi oživil môjho syna. Ten mi musí pomôcť, ten musí k životu prebudiť moje dieťa!"

„Pane", odpovedal šedivý lekár, „tu nespraví už niič ani starý, ani nový boh. Tu je zákon prírody, a proti nemu sú všetci bohovia bezmocnými

„Mlč, ty pes!" zakríkol ho Nero. „Choď a okamžite mi priveď kňaza toho nového boha! Dám mu peňazí, koľko s.a mu bude ľúbiť, ale môjho chlapca mi musí priviesť k životu."

„Poslúchnem ta, cisáru", odvetil Eurotas a dodal ticho, aby ho cisár nepočul: „Veľmi mi je ľúto, že si taký slabý a bezmocný, hoci sa nazývaš všemohúcim bohom." Vo dverách sa obrátil a lopýtal sa:

        „Koho ti mám zavolať, cisáru?"

        „Kňaza kresťanského, len rýchle, pospiechaj!"

        „Kňaza? Veď si dal všetkých pozabíjať!"

        „Všetkých? Nie! Kresťanov je v žalári na stá a medzi nimi bude zaiste aj niekoľko kňazov. Jednoho mi priveď!"

        Lekár odišiel s obličajom smutným z paláca cisárskeho.

        Nero vyšiel tiež z izby, v ktorej odpočívala mŕtvola jeho syna, a odobral sa do ložnice svojej manželky Poppey. Trpela nesmieme miuky, lebo ťahy jej obličaja boly nesmierne zkrivené. Keď uzrela Nerona, vykríkla zdesene.

        „Čo ti je?" Opýtal sa Nero. „Či ti je lepšie? Praješ si niečo?"

        „Umieram", stonala Sabina. „Ty si ma zabil, ty obluda!"

        „Odpusť, Sabina, stalo sa to v návale zlosti. A potom, ty neumreš, doista neumreš. Lekári ťa uzdravia!"

„Ty vrah! Ty vrah!" kričala nemocná a zatínala bolesťou prsty do purpurových podušiek.

        „Žena", povedal cisár hlasom temným a len s ťažkosťou premáhal vztek. „Žena, nedráždi ma! I tak som od hnevu celkom bez seba."

        „Ty vrah! Ty vrah!" opakovala nemocná.

        Vtedy sklesol Nero k lôžku Poppey a vytreštenýma očima pozeral na umierajúcu, ktorou zmietala prudká horúčka. Jej oči boly zavreté, ústa sa pohybovaly, zdáilo sa, že niečo vraví.

Otrokyne placho cúvaly pred cisárom a úzkostlivé pozeraly na neho z diaľky. Nero nadzdvilinul hlavu, aby pozrel Sabine do tvári. V tom začul úryvkovite prenášané slová: „Othone, môj drahý Othone! — Ja som tá milovala — ale zachcelo sa — mi purpuru. — Teraz je — koniec. — Odpusť mi — drahý Othone! — Vidím všade krv — samú krv. — Mojre krvi. — Pomôžte, — ach, — pomôžte mli! — Sahájú mi — na hrdlo! Dusia — du — siia ma!"

Vzpriamila sa na lôžku a široko roztvoreným a očima pozerala okolo seba.

Nero sa zhrozil. Chcel uskočiť, utiecť, ale nemohol sa pohnúť z miesta.

V tom zazrela Sabina Nerona pri lôžku. Otvorila ústa a s námahou vykríkla: „Nerone — ty vrah

— vrah" Prúd krvi vystríknul jej z úst, ktorý zasiahol aj cisára — hlava skleslá na podušky, aby sa viac nevzpriamila. — Poppea Sabina bola mŕtva.

Nero pozrel na bledú, bolesťou zkrúcanú tvár Sabininu a hneď bol z izby vonku. Bál sa jej, bál sa sám seba. —

Medzi ľuďom neučinil chýr o smrti Poppey Sabiny vôbec žiadneho rozruchu, j ako cisár očakával a si to prial. Lud sa jej živej bál a nenávidel ju, mŕtvou ale pohŕdali. Lud si dobre pamätoval, že od tej chvíle, čo sa spojil cisár s touto ženou, stíhala jedna vražda druhú, že jedna obeta za druhou klesala doi predčasného hrobu, a hlavne teraz si vzpo-menuil na úbohú cisárovná Oktáviiu, ktorú pred ňou zachrániť nemohol.

Ľud zostal teda na ten chýr úplne chladným. Za to zase Nero ukazoval na podiv hroznú bolesť, až sa jeho priatelia strachovali o jeho zdravie.

„To krásne telo", povedal svojim radcom, „nesmie byť strávené ohňom na hranici, ale bude dľa starodávneho spôsobu egyptských kráľov balsamované a uložené do krypty Jútiov."

        Hneď boly dané potrebné rozkazy na pohrab, ktorý sa mal konať s najväčšou okázalosťou, jako sa sluší a patrí na milovanú manželku božského cisára. V tom priviedol Eurotas do paláca akéhosi starca.

„Čo s ním, čo urobil?" .opýtal sa cisár lekára.

        „Vznešený, poslal si ma, aby som ti priviedol kresťanského kňaza. Prešiel som všetky žaláre a našiel som jediného, a tohto ti tu privádzam."

        „Ach tak!" povedal Nero. „Pamätám sa už. Môj chlapec, môj úbohý chlapec! Toho chcem mať živého. Pod so mnou!" povedal starcovi.

Nero voviedol starca do izby, v ktorej odpočíval na zlatej posteli chlapčok. Omamujúcou vôňou ruží a kadidla a zápachom! umrlčím bola preplnená celá izba1.

        „Tu leží moje dieťa", povedali Nero. „Si naozaj kresťanom?"

        „Áno, som kresťanom", povedal starec.

        „Dobre. A si ty i kňazom kresťanským?"

        „Peter, apoštol Pána, posvätil ma za kňaza."

        „Jak sa nazývaš?"

        „Urban."

        „Povedz mi, kňazu kresťanský: môže mŕtvy zase ožiť?"

        Cisár pozeral s napätím na vážnu tvár starcovu.

        „Jedine Boh môže vrátiť do mŕtveho tela dušu."

        „Hovoríš: jedine Boh? Ktorý Boh? Pomenuj ho!"

        „Pravý Boh!"

        „Aké je jeho meno?"

        „On má jediné meno, ale to vraví, že je Bohom."

        „Vy ho nazývate Ježiš alebo aj Kristus?"

        „Ty znáš jeho meno. Načo sa teda pýtaš ako sa menuje?"

        „Pretože chcem vedeť, či si kňazom toho Boha, alebo niektorého iného."

        „Slúžim jedine tomuto pravému Bohu."

        „Počuj teda: O tomto vašom Bohu som sa dozvedel, že činili veliké divy, že uzdravoval nemocných, ba že aj mŕtvych kriesil. Je to pravda?"

        „Áno, cisáru, to je pravda."

        „Tak vraj vzkriesil v Naime mládenca, ktorého niesli pochovať."

        Kňaz pokývnul hlavou, že hovorí pravdu.

        „Potom dcéru Jaira, predstaveného synagógy. Potom v Bethanii akéhosi Lazara, ktorý už štyry dni ležal v hrobe", pokračoval Nero, keď videl, že kňaz kývnutím hlavy dáva na javo, že je tomu tak, ako hovorí. „Je to tak?"

        „Áno, cisáru, to je pravda. Vzkriesil ich."

        „Tak teda počuj, čo ti poviem: Váš Boh, váš Kristus, nech mi oživí môjho mŕtveho- chlapčoka. Pros ho, rozkáž mu, však si jeho kňazom! Zlatom ťa zasypem a hodnosťami, ak ta poslúchne a vyplní, o čo žiadam."

Starec ustúpil o krok do zadu a pozrúc sa vznešene na cisára, povedal:

„Cisáru, nerúhaj sa! Myslíš, že všemohúci Boh, ktorý tróni na nebesiach, si dá rozkázať, že sa dá k niečomu prinútiť? Veci, ktoré sa nám zdajú nemožnými, On koná svojou všemohúcou vôľou. On uzdravuje nemocných, On Meči neduživých, On kriesi mŕtvych, nie snáď liekom, ale mocným slovom svojím, ale len vtedy, keď to neodporuje jeho múdrosti. On by vedel vo svojej všemohúcnosti, z puhého súcitu: a milosrdenstva s tou bolesťou aj tvoje dieťa vzkriesiť, ale ja nie som hoden, aby som sa stal nástrojom tak veľkého zázraku. A potom pochybujem, že by to chcel učiniť."

„Ty pochybuješ, že by to chcel? Prečo? Lebo vieš, že je práve tak bezmocný ten váš Boh, ako vôbec všetci bohovia, lebo je to vaše náboženstvo práve takým klamom ako všetky iné náboženstvá. Priznaj sa len, ty prekliaty kresťan, že váš Boh je klamárom, ktorý chcel svet oklamať!"

„Tak hovoríš, ako nerozumné decko", povedal starec zmužile, a oko jeho zaplápolalo ohňom svätého nadšenia, a jeho postava pred cisárom takmer riastla. „Ty si žiadaš ešte zázrak?! Myslíš si, že preukazuješ Bohu milosť, keď žiadaš, aby tvoje dieťa k životu priviedol? Nie ty Bohu, ale Boh tebe by veľkú milosť preukázal, keby tak učinil. Ale ty takej milosti nie si hodný, či si už na to zabudnul, koľko kresťanov si dal povraždiť? Zabudnul sii, koľko ich hynie v žalári? Koľko ich čaká na smrť? A za to ti má Boh preukázať takú milosť? Nie, cisáru, takej milosti nie si hodným."

        „Starče, vyprávaš veľmi drze. Keby sa nejednalo o moje dieťa, ktoré máš k životu priviesť, dal by som rozkaz, aby ťa hneď umučili. Ale teraz ťa vyzývam naposledy: Oživ dieťa moje, lebo ťa dám na kusy roztrhať!"

        „Učiň, cisáru, ako vravíš. Nebojím sa teba, ani hnevu tvojho. S radosťou položím život svoj, aby sorni bol spojený s Kristom, So svojím Bohom."

„Si aj ty len taký blázon, ako všetci ostatní. Čo je smrť tak krásna, že sa na ňu tešíš?" opýtal sa Nero.

        „Áno, cisáru. Smrť je bránou, ktorou sa vchádza do života večného ; radostného' alebo žalostného, dľa toho, aký bal život náš na svete. Ja pevne dúfam, že vojdem do života radostného, že budem večne spojený so svojím Pánom, ktorému som veme slúžil v živote svojom."

        „Dobre! Teš sa, ty blázon, teš! Postarám sa o to, aby si sa dostal ku svojmu lžibohu čím prv."'

        Vyšiel von a zavolal: „Vojaci, chyťtie tohto blázna a pomôžte mu do podsvetia!"

        Vojaci chytili kňaza Urbana a odvliekli ho na smrť.

Cisár zostal sám v izbe, lebo Eurotas sa z nej nepozorovane vytratil.

        „Prekliata cháska kresťanská!" kričal. „Zničím vás úplne. Všetko je klamstvo, čo učíte a' čomu sa klaniate. Snáď váš Boh zapríčinil smrť môjho dieťaťa! Nie snáď; celkom iste on- to urobil. Prečo mi ho neoživil? Ale ja vás zničím, rozdrúzgam, ja vás podávim ako vlk ovce. Traste sa vy kresťanskí psi, tras sa aj ty, Bože kresťanský! Vojaci, choďte a prehľadajte celé mestoy aj tie najtajnejšie skrýše, a kde nájdete nejakého kresťana, uvrhnite ho do žalára. Dám ich všetkých ukrižovať, aby boli podobní svojmu Bohu, ktorý bol tiež ukrižovaný. Potom na nich pustím levov."

Keď sa; vyzúril, klesol na pohovku. Zrak mu behal po izbe a zastavil sa zase na mŕtvom dieťati. Vyskočil a utekal preč.

„Ten odporný zápach umrlčí ma desí. Tu smrť, tam smrť. Preč z tadiaľto — kde vidím iba smrť, preč! Nechcem sa dívať smrti do tvári, chcem žiť, chcem ešte užívať!"

1. ​XV. Quo vadis ? (Kam ideš ?) 

Plautus skrývali sa od tej doby, keď mu zachránil život Kaipurnius Piso, na jednom vonkovskom jeho statku a dostával občas od neho zprávy. Keď sa však dozvedel o jeho smrti, nemal tam už viacej pokoja, lebo statky prešly do rúk Neronových, a nemohol vedeť, či nebude prezradený a vydaný do rúk cisárových. Ale ešte viac ako obava pred možným prezradením trápilo ho, že nemal nikoho, komu by sa sváril, komu by sa posťažoval, aby uľavil na svojom srdci. Vtedy, keď visel na kole a pozeral v ústrety hroznej smrti, vzpomínal si na svojich miláčkov, ale zo srdca jeho vychádzala vrúcna prosba k nebesiam: „Bože a Pane môj! Buď milostivý mojej duši!"

Na miesto koruny mučeníckej dostalo sa mu slobody. Oslobodenie svoje tak neočakávané považoval za zrejmý dôkaz moci Božej, ba za pravý zázrak nového Boha. On, jedine Boh ho zachránil, kdežto Kaipurnius bol len nástrojom Božím. Jeho srdce bolo naplnené veľkou radosťou nad takým zrejmým dôkazom lásky Božej, a zaumienil si, že bude vždy Bohu slúžiť a že od neho neodstúpi aj keby to najväčšie utrpenie naňho očakávalo.

Samota, na ktorú bol na vidieku odsúdený, poskytovala mu dosť času, aby sa zabýval sám so sobou a s Bohom svojím. Ale nie menej vzrástla u neho i túha, aby sa sišiel i so sv. Pavlom, alebo so sv. Petrom, ktorý Božského Majstra a Pána videl, ktorým jeho úst sväté pravdy slýchaľ. Jak rád by zvedel, čo súviselo s Božským Majstrom!

Aj po mamičke a po Lýdii sa mu stískalo. Teraz, keď ich spojovala jedna viera, jedno náboženstvo, teraz by bol pobyt s nimi prameňom pravej radosti a blaha. O matke svojej sa dozvedel od otcovského priateľa, že sa uzdravila úplne, ale o Lýdii nevedel nič, lebo- Kalpurnius Piso mu nemohol podať o nej žiadnych zpráv. Zahynula, či žije snád niekde v otroctve u dákeho spustlíka? Keby vedel, že zhorela alebo prišla v tlačenici o život, oželel by ju a odporúčal by jej dušu do milosrdenstva Božieho. Ale pomyslenie, že sa dostala do rúk dajakého zhýralca, pripravovalo ho takmer o rozum. Preto, keď sa dozvedel o smrti svojho otcovského priateľa, neodolal svojej túhe a pustil sa do Ríma.

Hneď po svojom príchode do Ríma stretol sa Plautus v dome senátora Pudenca v jeho vile pri hradskej salárskej so svojou matkou. Tam sa dozvedel aj to, že prvá búrka, ktorá sa sniesla po požiari Ríma ma hlavy kresťanov, ušetrila životy obbch apoštolov. Plautus pocítili nad tým úprimnú radosť. Sv. apoštolovia totiž skryli sa v osamelej chýži u Tiberi, poneváč ich Pudenc ma blížiace sa nebezpečie upozornil a zaprisahal ich, aby sa zachránili, by Cirkev Kristova v Ríme nebola pozbavená svojich vodcov predčasne. Keď búrka prešla, vtedy sa usilovali roztrúsené ovečky opäť vyhľadať a okolo seba shromaždiť, čo však bolo veľmi nesnadné a nebezpečné. No sv. apoštoli nezúfali, a sv.Peter odvážil sa i za bielého dňa do mesta do príbytkov chudoby, aby tešil svojich verných, aby im prinášal pokrm pre telo a pre dušu.

Verné dietky milovaly svojho pastiera úprimne a prosily ho, aby sa šetril a vyhýbal nebezpečiu. Ale Peter nepoznal strachu. Keď ho prosievali, aby na nejaký čas odišiel z Ríma, dokiaľ nebezpečie úplne nepominie, hovorieval: „Milí bratia! Neviete, o čo prosíte! Môj Majster a Pán mi povedal: Pas baránky moje! Pas ovečky moje! Vy ste moji baránkovia, vy ste moje ovečky. Akýmže by som ja bol pastierom, keby som od vás utiekol? Ako by som vyplnil potom rozkaz Kristov? Nie, ja zostanem u vás, lebo vás milujem, lebo chcem byť vaším dobrým pastierom, a dobrý pastier dáva aj život svoj za ovce svoje. Len nájomník ovce opúšťa, lebo mu na nich nič nezáleží, lebo nie sú jeho. Nenúťte ma, aby som od vás odišiel."

        Ale keď po nádhernom pohrabe Sabiny na novo vypuklo prenasledovanie kresťanov, a to o veľa prudšie ako po požiari, vtedy mu kresťania pokoja nedali a veľmi ho prosili, aby odišiel a niekde sa skryl. Medzi prosiacimi bol zasa Pudenc. „Pane", povedal senátor, a v očiach lesklý sa mu slzy, „pane, čo si počneme bez pastiera? Čo sa nepamätuješ, čo hovorí Písmo: Biť budú pastiera a rozprchnú sa ovce? Ak nebudeme mať pastiera, rozpŕchnu sa ovečky a vlk bude mať snadnejšiu prácu. Nemyslím, abys od nás navždy odišiel, nie; aspoň na čas sa ukry, dokiaľ sa búrka nepreženie. Potom sa zasa vráť medzi nás."

        „Áno, prosíme ťa vrúcne", povedali prítomní. „Zachráň život svoj k vôli nám!"

        Tu si zakryl Peter rukama oči a plakal nad takou láskou svojich verných a potom povedal: „Ako sa vám odmením za vašu veľkú lásku? Boh vám ju odmeň, drahé ovečky moje!"

        A oni padli na kolená a prosili: „Pane, požehnaj nám, aby požehnanie Božie nás voždy sprevádzalo na všetkých cestách našich!"

Peter roztiahnul ruky svoje nad nimi a žehnajúc ich znamením sv. kríža povedal: „Požehnanie Boha všemohúceho Otca, Syna i Ducha svätého nech sostúpi na vás a nech zostane vždycky s vami." Potom ich objal a na rozlúčenú ich pobozkal.

        Bol večer, keď Peter odchádzal z mesta. Plautus a jeden otrok Pudencov ho odprevádzali. Hlavné mesto bolo ožiarené poslednými paprskami zapadajúceho slnka. Listie na stromoch bolo ako pozlátené, voda v Tibere tiahla sa ako horiaci pás a ztrácala sa ďaleko v modravom údolí. Posledné kvety vydychovaly sladkú vôňu a nežný vánok snášal ju s pahorkov dolu do nižiny. Na západe horela obloha a zo zeme vychádzal príjemný chlad.

V údoliach sa stretali s početnými boháčmi: ktorí pospiechali buďto do verejných kúpeľov, alebo k prepychovým bazárom, alebo von do prírody,  aby pookriali na čerstvom vzduchu. Ďalej stretli na stá povozov, na ktorých bol naložený tovar pre obyvateľov Ríma; inde zase elegantné povozy, v ktorých sedeli výletníci, ktorí si cestou vyprávali dobrodružstvá za dňa prežité.

Na lučinách brala sa veselá mládež pod dozorom vážnych a prísnych učiteľov: buďto sa cvičila v zápasení, alebo hádzala diskom. Tam zase pri búdkach rozličných komediantov videli otrokov a otrokyne s deťmi, ktoré tlieskaly a smialy sa ich zázračným kúskom. Tam dvíhal obor Apokratus šesť chlapcov naraz do výšky, inde tancovali hadi naraz dľa taktu hudby. Všade videli radosť a veselosť, bohatstvo a prepych, všade stretávali sa s ľuďmi honiacimi sa za šťastím a pôžitkom.

Ale naši traja pocestní si tieto kúsky ani nevšimli. Len keď sa sotkali s množstvom, ktoré im zatarasilo cestu, vtedy chytili oba sprievodci Petra za ruky, aby sa im v tlačenici neztratil. Peter sa nad takou starostlivosťou len usmieval.

Tak došli na cestu appijskú. Tu už stretávali menej ľudí. Bola už úplne tma, keď dochádzali k appijskej bráne.

Mlčky kráčali tmavými oblúkom. Naraz sa Peter zastavil a zahľadel sa do predu. „Čo je to?" opýtal sa ticho. „Vidím akúsi zvláštnu žiaru, ktorá sa ku mne blíži."

Sprievodcovia Petrovi slyšali slová Petrove ale nič nevideli. Udivene pozerali na Petra, ktorého oči sa lesklý blaženým úžasom. Peter videl pred sebou totiž svojho Pána a Majstra. Jeho hlava bola ozdobená tŕňovou korunou, na ramenách jeho spočíval ťažký kríž. Spasiteľ kráčal pomalinky s krížom; zdáte sa, že už aj sklesne pod jeho ťarchou. Na jeho sv. obličaji bolo videť hlboký zármutok, a oči jeho pozeraly na Petra ako s výčitkou.

Peter sa zarazil. Nesmierna bolesť sovrela jeho srdce a on sklesal na zemi. Jeho oči zalialy sa slzami, ruky rozpriahol do predu, ako by chcel niekoho objať, jeho ústa sa chvely pohnutím a ticho, sotva slyšateľne sa opýtal: „Quo vadis, Domine? Quo vadis? (Kam ideš, Pane? Kam ideš?)

A práve tak ticho, ako zašelestenie ranného vánku, odpovedal Pán: „Idem, aby som sa znovu dal ukrižovať."

A vtedy vytryskly z očú Petrových bohaté slzy a on zavzlykal: „Pane! Pane! —"

Zjavenie zmizlo.

Peter pokročil o niekoľko krokov ďalej a znovu sklesol na kolená a bozkával zem, ktorú noha Pána jeho posvätia.

Plautus nevedel si vysvetliť počínanie Petrovo a opýtal sa: „Pane, s kým si sa to vyprával? Koho si videl? My nevideli sme nikoho!"

        „Videl som svojho milého Pána!" odpovedal smutne Peter.

        „Čo to hovoríš?" opýtal sa Plautus. „Pána si videl? Skutočne?"

        „Áno, bol to skutočne Pán a Majster môj. Niesol kríž na pleciach a korunu tŕňovú mal na hlave. Ó Pane! Ó Majstre môj!"

„Cítil som akúsi posvätnú hrôzu, ktorá naplňovala moje vnútro, keď som pozrel na teba", povedal. Plautus. „O čom sa vyprával s tebou? Bol si veľmi, veľmi smutný."

        „Pozrel sa na mňa smutne, tak smutne, ako vtedy, keď som po tretí raz tvrdil, že ho ani neznám a kohút po druhý raz zaspieval. Pri tom mi povedal: Idem, aby som sa znovu dal ukrižovať!"

        „Pane, nerozumiem slovám tým", povedal Plautus.

Peter neodpovedal nič. Pobozkal znovu to sväté miesto a povstal. Potom sa obrátil a zamieril znovu do Ríma.

„Pane, kdeže to ideš? Veď sa vraciaš do Ríma a my práve utekáme z Ríma, pripomínal Plautus.

Peter pozrel k pahorku vatikánskemu a odpovedal ticho: „Vraciam sa do Ríma, aby som tam umrel za milého Majstra svojho. Poďme nazpät!"

O niekoľko dní pozdejšie boli oba apoštolovia polapení a uvrhnutí do mamertínskeho žalára. Keďsa o tom dozvedel cisár Nero, povedal domýšľavé: „Teraz sa ukáže, kto je mocnejším, či ten Boh kresťanský alebo ja, cisár rímsky. Dám ich oboch ukrižovať."

Dlho strádali sv. apoštoli v žalári. Nero akoby bol zapomenul na nich. Ale po meste šírily sa chýry o zázrakoch, ktoré sa v žalári stály. Oba apoštoli hlásali aj v žalári nové učenie s takým zápalom, že žalármíci a asi 40 spoluzajatých sa obrátilo a žiadali, aby boli pokrstení. Ale nebolo v žalári vody. Preto vraj sa vrhol Peter na kolená a pomodlil sa k novému Bohu a tu sa vyprýštil z tvrdej skaly prúd Vody, ktorou potom pokrstil Peter obrátených.

Keď sa Nero o tom dozvedel, zvolal červený od hnevu: „Okamžite ich pribite na kríž! Lebo mi ináč svedú všetkých obyvateľov tohto mesta!"

Tigellinus sa, pravda, dobre poponáhľal, aby vyplnili rozkazy svojho pána. Hneď na druhý deň, skoro ráno, mali byť oba popravení.

Ale zdálo sa, že k poprave toho dňa ani nedôjde. Tmavé mraky honily sa Od rána mad mestom, blesk stíhal blesk, rachot hromu skoro ani neustal, do mnohých domov uderilo a prietrž mračien zaplavila ulice mešita. Nebesá a zem sa búrily oproti násiliu, ktoré malo byť spáchané na sv. apoštoloch.

Len po poludni sa nebo vyjasnilo a ukázala sa modrá obloha. Vtedy dal Tigelllimus vojakom rozkaz, aby s popravou nemeškali, ale najkrajšou cestou zaviedli apoštolov na cestu ostijskú, kde boli už kríže pripravené.

Sotva sa dozvedel ľud, že poprava predsa bude vykonaná, spiechal hneď na miesto popravné, aby týchto dvoch divotvorcov videl umierať. Počul vyprávať o zázrakoch, ktoré sa stály v žalári a bol presvedčený, že ani ich smrť nebude; bez zázraku.A uvidel už cestou niečo strašného. Z jasného neba sa zablesklo, blesk spadol ako had na pozlátenú strechu chrámu Juppiterovho a hrozný rachot hromu otriasol všetkými, že zdesene vykríkli a s hrôzou pozerali na chrám najvyššieho boha rímskeho. Ale ich hrôza sa ešte zvýšila, keď uzreli po chvíli bielo oblečených kňazov .Juppiterových ako šialených utekal z chrámu a začuli z úst ich chýr: „Posvätné siene chrámu sú zničené, zlatá socha najvyššieho boha bleskom roztavená, veľkňaz je zabitý u oltára a niekoľko kňazov je bleskom omráčených."

„To urobil Boh kresťanov!" zvolal ktosi v zástupe a po ňom ozvalo sa ako búrka: „Áno, to urobil Boh kresťanov. On je najmocnejším od všetkých bohov. On sa zlobí, že jeho veľkňazi sú vedení na smrť. Pusťte ich na slobodu, aby nás nezničil všetkých!"

        Ale vojaci mali prísny rozkaz, aby v prípade vzbúry užili zbrane. Preto obrátili sa proti ľudu, ktorý sa im do cesty staval a rozháňali ho. Len s ťažkosťou sa mohol sprievod ďalej ubierať, lebo ľud sa zbraní neľakali a reptal stále hlasitejšie.

Oba apoštoli kráčali: kľudne a dôstojne, nie ako zajatci, nie ako na: popravu, ale ako víťazi, ktorým v diaľke kynie žiarivá koruna alebo veniec vavrínový. Ich oči svietily nadšením, ich ústa sa usmievaly. Išli s radosťou v ústrety smrti, lebo smrť nebola pre nich hroznou, ale bola len bránou, ktorou mali vojsť do raja a spojiť sa so svojím drahým Majstrom a Pánom.

Ľud ich s úžasom pozoroval a nemohol si vysvetliť toto nadšenie. Tu povedali niektorí : „Podívajte sa, ako sa usmievajú. Tak si nepočínajú zločinci. Sú nevinní. Prečo by mali umrieť? Či chcete, aby nás ich kresťanský Boh úplne zahubil? Vyrvime im ich z rúk!" A mnohí zahrozili pästami.

Tu ozval sa Peter, rieknuc: „Drahí! Neprotivte sa vôli cisárovej, ktorý nás odsúdil na smrť kríža, lebo kríž, odznak nášho vykúpenia, je bránou, ktorou vojdeme ku Kristu Ježišovi. My sa radujeme, že smieme pre neho trpieť, že smieme umrieť na kríži, ako aj on umrel. Ďakujeme vám za vašu priazeň a za vašu lásku. Budeme sa za vás primiúvať, aby vás Pán učinil svojimi učeníkmi. Ó, hoci by ste poznali, jak krásne je jeho učenie, hoci by ste sa stali jeho nasledovníkmi! Nebráňte vojakom, aby konali svoju povinnosť, a nezdržujte nás, aby sme boli chytro u Krista Ježiša."

Ľud sa stíšil. Na také reči nebol navyknutý. Oni ich chceli oslobodiť, chceli ich hoci aj násilím zachrániť pred hroznou smrťou na kríži, a títo starci sa idú tešiť na smrť a prosia ich, aby im nebránili umrieť. Sú to skutočne podivní ľudia títo kresťania!

„To je účinok ich náboženstva. Ich viera ich učí pohŕdať nielen pôžitkárstvom, ale aj utrpením a smrťou. či si myslíte, že by sa naši kňazi tiež tak tešili na smrť ako títo starci? Ich náboženstvo musí byť pravé."

„Áno, je v tom náboženstve akési zvláštne tajomstvo", povedali iný. „Škoda, že neznám dákeho kňaza, ktorý by ma do neho zasvätil."

        „Nevrav tak hlasité!" napomínal ho súsed. „Však vieš, koľko kresťanov trpí v žalároch, a vieš, čo na nich čaká. Či sa chceš aj ty stať pokrmom levov a iných šeliem?"

„Na Herkula! To nechcem! Ale keby sam bol kresťanom, kto vie, či by som sa ich ľakal. Len si vzpomeň na živé fakle v zahradách vatikánskych, že sa tie tiež nebály smrti, že ďakavaly svojmu Bohu za milosť, že mohly za neho horeť. Veru, stojí to za to, aby som sa dal o tom náboženstve poučiť."

Sv. apoštoli naslúchali tým slovám s radosťou v srdci. Poznávali, že práve smrť mučenícka je tým magnátom, ktorý k sebe tiahne a núti í zátvrdlivé srdcia, aby rozmýšľali. Videli, že aj v Ríme puká ľadová kôra, a že snáď nadíde doba, keď aj tu pôda krvou mučeníckou zavlažená prinesie bohatú úrodu.

        „Cesty Božie sú nevyzpytateľné", povedal Pavel ticho k Petrovi.

        A v tom začuli v diaľke dupot koňa. Na spenenom vraníku prihnal sa tribún a odovzdal stotníkovi pergamen.

        „Čo je to? či snáď udelil cisár tým starcom milosť?" pýtať sa.

Medzitým rozlomil stotník pečať, prečítal si list a za hrobového ticha oznámil: „Božský Nero rozhodol, že nemajú oba zločinci zomrieť na jednom mieste. Peter, rodom z Galiley, má byť ukrižovaný na pahorku vatikánskom, kdežto Pavel, ktorý pochádza z Tarzu a "je občanom rímskym, má byť sťatý za bránou ostijskou pri kúpeľoch silvianských."

        „Ľud bol zarazený. Jeho očakávanie sa teda nesplnilo. Nedostali milosti, ale mali byť na dvoch od seba vzdialených miestach zabití.

        „Ale načo je to? Prečo je tak náhle zmenený daný rozsudok?"

        „Prečo? To je zrejmé. Nero sa bojí, aby kresťania nespravili nejakú vzburu. Preto posiela jednoho ďaleko za mesto, kdežto druhého chce mať na blízku svojho paláca, aby bolo vojsko po ruke."

„Nie preto", odpovedal druhý. „Chce byť svedkom smrti toho veľkňaza, ktorý zavinil smrteľný pád egyptského čarodejníka. Nero je tyran."

        „Mlč, ty nešťastník! Nevrhaj sa čelom do záhuby!"

        „Však je to pravda!" bránil sa odvážlivec a chcel ďalej vyprávať, ale súdruhovia ho odtiahli nasilu preč.

Sv. apoštoli boli nad rozsudkom zarmútení; nie snáď, že by si priali slobody, ale preto, že si priali, aby zomreli spoločne a navzájom si dodávali trpezlivosti.

        „Musíme sa, drahý bratku, rozlúčiť", povedal smutne Peter. „Do videnia v nebesiach, drahý brate môj!"

        „Nech je chvála Bohu vzdaná, že nám doprial mučeníckej koruny."

        „I ja za to úprimne ďakujem, že nás uznal za hodných trpeť. Len ešte máličko a odpočinieme si po boji v náručí Božského svojho Majstra", povedal Peter.

        „Dobrý boj sme bojovali, bratku milý. Hlásali sme učenie jeho po celom svete, poslúchli sme hlas jeho a teraz nás volá k sebe, aby nám vyplatil mzdu, korunu spravodlivosti. Vidím v duchu, jak po celom svete žiari sv. kríž, znamenie nášho vykúpenia. Jak si šťastným, brate, že ti bude dopriate, aby si mohol umrieť na dreve sv. kríža!"

        „Nie som hoden tej veľkej milosti, aby som zomrel podobnou smrťou ako môj Majster."

        Vojaci boli netrpezliví a nútili ich, aby sa rozišli.

Peter objal Pavla a povedal: „Choď v pokoji, kazateľu evangelia a vodca spravodlivých na ceste spasenia!"

        „Pokoj Pána buď s tebou, ty základe Cirkvi a pastieru všetkých baránkov Kristových!"

        Stisli si ešte raz ruky so slovmi: „Do videnia v nebesiach!" a rozišli sa.

Aj ľud sa rozdvojil. Väčšina doprevádzala Petra k Vatikánu, a ostatní išli s Pavlom za bránu ostijskú.

Asi hodinu cesty za bránou, tam, kde v ľavo odbočuje cesta aedenská, pri kúpeľoch silviánskych, zastavil sa sprievod. Pavla priviazali ku smreku, obnažili ho a zbičovali.

        Pavel bol trpezlivý, ani vzdychom neprejavil bolesť, ktorú pociťoval. Potom si kľakol na kolená a pozrúc k nebesiam, povedal: „Ďakujem ti, ó môj Ježišu, že si ma hodným učinil pre teba trpeť. Kde je smrť, osteň tvoj? Kde je smrť, víťazstvo tvoje? Vďaka Bohu, ktorý mi dal víťazstvo skrze Pána našeho, Ježiša Krista." Potom sohnul pokorne hlavu, ktorú vojak razom oddelil Od tela.

A hľa! Hlava od tela oddelená trikrát sa od zeme odrazila a na troch miestach, ktorých sa dotkla, vytryskly tri pramene, z ktorých každý mal inú teplotu.

Vojaci a ľud zostali nad týmto zázrakom celí zarazení.

        „Tu máte nový dôkaz, že Boh kresťanský je mocnejší ako naši bohovia!"

        Tu pristúpila bohatá pani, menom Plautila, k stotníkovi a požiadala ho,aby smela pochovať telo Pavlovo. Stotník mlčky dovolil.

Medzitým vliekli Petra nazpäť k Vatikánu, kde ležal na zemi veľký kríž.

        Dokiaľ vojaci robili prípravu k ukrižovaniu, pozrel Peter ešte raz na mesto. Jeho tvár žiarila nadšením. Vo vytržení videl v duchu mesto, ako klesá do ssutín i so svojimi bohmi: a oltármi, a jako zo ssutín vyvstáva chrám, akého svet dosiaľ nevidel. Na vrcholku chrámu žiaril kríž, kríž jeho Majstra. Videl, ako ku tomuto chrámu prichádzajú všetky národy sveta a ako klesajú na kolená a skláňajú sa pired nástrojom vykúpenia.

Tu sv. Peter apoštol klesol na kolená, vztiahol ruky k nebesiam a s nadšením zvolal: „Via crutis, Via luciis!" (Cesta kríža, cesta svetla!) Potom' sopäl ruky a žehnal mestu.

Vojaci sa chytili Petra a zbičovali ho, ako to boli Nero rozkázal. Potom ho položili na kríž a pribili.

Z jeho nôh a rúk pirýštila krv, ale sv. apoštol necítil žiadnych bolestí. Jeho srdce bolo naplnené blaženosťou, lebo slyšal známy hlas: „Ešte dnes budeš so mnou v raji. Poď, služobníka verný, vojdi do radosti večnej!"

Vojaci chceli postaviť kríž ako obyčajne, ale Peter ich prosil, aby mu preukázali tú veľkú milosť a postavili kríž hlavou dolu. Jeho prosbe bolo vyhovené.

        Zrakom zakaleným pozrel Peter ešte raz na drahé mesto, kde už 25 liet pôsobil. A vtedy preletel blažený úsmev po jeho tvári, a bledé ústa zašeptaly: „Christus vincit! Christus regnat! Chrastu s imperat!"18)

1. ​XVI.Na smrť odsúdený. 

        Dom Pudencov na ceste salárskej zostal akoby zázrakom ušetrený prenasledovania, ktoré oproti kresťanom vypuklo. Bol síce známy ako zastanca chudoby a utisknutých, jako muž spravedlivý a; svojej vlasti verne oddaný, ale to všetko by ho nebolo zachránilo pred väzením, keby bol ma neho padnul aj ten najmenší tieň podozrenia. Možná, že príčina tohb bola jeho zdržanlivosť; možná, že aj pre osamelú polohu jeho majetočku naňho podozrenie nepadlo. Ale Pudenc boli presvedčený, že ruka Božia bola jedinou jeho záštitou v dobe nebezpečia. Práve preto tým väčšou dôverou sa spollliehal na jeho všemohúcnosť a múdrosť, ktorá všetko riadi a spravuje.

V dobe, keď cilrkev sv. bola prenasledovaná, staral sa Pudenc ako hlava rodiny o to, aby ich nebezpečie a prípadná smrť nenašla nepripravených. Vštepoval svojím domácim hlavne dôveru v pomoc Božiu, bez ktorého vôle ani vlas s hlavy nespadne.

Chýr o smrti sv. apoštolov dojal všetkých veľmi bolestne, a Pudenc sa musel premáhať, aby pred svojimi nevypukol v hlasitý plač. Ale vzpomienka na prozreteľnosť Božiu dodala mu sily, a on klesol na kolená a modlil sa: „Pane, odpusť, že som mal slabú vieru! Odňal si nám pastierov dobrých, ale ty nás neopúšťaš; veď si povedal, že budeš s Cirkvou svojou až do skonania sveta."

Večer potom navštívil Pudenc niektorých kresťanov a tešil ich, aby neplakali nad ztratou sv. apoštolov. „Boh to tak chcel, drahí bratia! Našou povinnosťou teraz bude, aby sme sa vospolok podporovali, ako nás na to učili naši sv. apoštoli. Moji drahí! Koľko je medzi nami chudobných a opustených, koľko hladujúcich a nemocných, koľko strádajúcich! Poďte a pomôžte lačných kŕmiť, žížnivých napájať, nemocných navštevovať a ošetrovať, tešte zarmútených, poučujte nevedomých, privádzajte na pravú cestu zblúdilých! Nesmieme svoju vieru preukazovať len modlitbou a slovami, ale láskou, ktorá všade pomáha, ktorá sa za druhých obetuje. Viete dobre, čo žiadal Kristus Pán od svojich učeníkov, totiž dobročinnú lásku. On povedal:,, Čokoľvek ste učinili bratom mojim najmenším, mne ste učinili! Áno, nasledujme Krista v konaní skutkov lásky a on nám udelí k tomu svojho svätého požehnania."

Prítomní kresťania boli touto rečou Pudencovou veľmi potešení a povzbudení v dôvere v Boha ku konaniu skutkov lásky. Medzi tými bol aj Plautus, ktorý v dome Pudenoovom našiel ochrany, keď sa vrátil zo statku Kalpurniovho do mesta. Slová Pudencove zanechaly v duši jeho silný dojem. Zdálo sa mu, akoby miu v duši zasvietilo nové žiarivé svetlo, lebo čím ďalej o tých slovách premýšľal, tým lepšie poznával, v čom záleží pravé náboženstvo Kristovo. Teraz sa mu videlo náboženstvo kríža tak vznešené ako slnce, ktoré svetlom svojím ožiaruje oelú zem a ju zahrieva teplom svojimi. Aj v jeho duši plálo čisté svetlo, ktoré ho osviežovalo a zahrievalo, ktoré dušu jeho očisťovalo a povznášalo k prameňu svetla a všetkého požehnania: k Bohu samému. Len teraz poznával, jako chyboval, keď sa ku matke svojej v dobe moru tak neprivetive choval, jej dobročinnosť zazlieval a tým ju zarmucoval. Dosavádna starosť o seba a svojich milých sa mu zdála veľmi malichernou a nepatrnou. Čím bola zloba a nenávisť cisárova oproti nesmiernej láske Božej, ktorá mu žiarila s kríža? Čím bola jeho láska k ztratenej Lýdii oproti tej láske, ktorá vychádzala z rán Vykupiteľových? Malým potočkom, ba len kvapkou vody oproti celému moru.

Plautus sa trpko usmial pri vzpomienke na Lýdiu a ponorili svoju lásku do tohoto nesmierneho mora lásky. Rana pôsobená ztratou Lýdie bola dosiaľ nezacelená, dosiaľ krvácala; ale teraz dúfal, že v láske Božej našiel balsam pre túto ranu, dúfal, že sa bolesť zmierni a rana sa úplne zacelie. „Čože je, Pane, bolesť moja oproti tej bolesti, ktorú si vytrpel za mňa na kríži! Pane, ty si povedal: Učte sa odo mňa, ja som tichý a pokorný srdcom! Ó učiň, aby srdce moje bolo podobné srdcu tvojmu! Chcem byť trpezlivým, chcem všetko znášať, čo na mňa sošleš. Prial by som si, aby som mohol za teba umrieť, ale tak veľkej milosti nie som hoden. Nech sa stane vôľa tvoja!"

Ešte toho dňa začínali kresťania uskutočňovať svoje predsavzatie. Nástupca sv. Petra, Linus, poslal k senátorovi Pudencovi posla s prosbou, aby sa ujal chudobných, ktorí sa zdržovali ďaleko za mestom v lornoch. Mnohí z nich boli ťažko nemocní. Pudenc okamžite sa odobral do mesta, kde sa stretol s Linom a navrhol mu, že nemocných dá preniesť do mesta, kdežto zdravších a práce schopnejších pošle na svoje vonkovské majetky.

Biskup Linus schválil úmysel senátorov, ale radil k opatrnosti. „Neni treba svojvoľne vydávať do nebezpečia seba, svoju rodinu a ostatných kresťanov. Najlepšie by bolo, keby sa predbežne zaniesli úbožiakom, potraviny a najnutnejšie šaty, a len pozdejšie sprav, čo si za dobré uznal."

Pudenc uznal rozhodnutie Linovo za správne a podrobil sa mu úplne. Poslal verného Lydona domov, aby sa na cestu pripravil a vzal so sebou všetko, čo sa sohnať môže.

Medzitým, čo sa shováral Pudenc s Linom aj o iných záležitostiach mladej Cirkvi, dostavilo sa do domu päť dievčat oblečených do bielych šiat, tak že sa podobaly anjelom lásky a milosrdenstva. Presily biskupa, aby im: dovolil ísť do domov a tam ošetrovať chorých a nemocných. S pohnutím ich Linus požehnával a slzy sa mu zjavily v očiach.

        Lydon sa chytro dostavil aj s dvoma, medzkami, súc pripravený na cestu. Bol prestrojený za obchodníka, ktorý má v úmysle niekde na vonkave predávať svoj tovar. Ale s ním sa dostavia aj Pudenciani. Keď počula, že päť dievčeniec sa odhodlalo ošetrovať nemocných v lomoch, vrhla sa otcovi okolo krku a prosila, aby smela ísť s nimi. Pudenc na to nerád svolil, ale Plautus a niekoľko iných silných mužov sa nabídlo, že ich doprevadia. Mimo toho uisťovali kresťania, ktorí lomy a ich okolie znalý, že im cestou nehrozí žiadne nebezpečie.

Pudenciána bola nad otcovským svolením celá šťastná, že sa Plautus až podivil. Chápal odvážlivosť u mužov, ale nepredpokladal ju u slabých pannien. „Veru", povedal si, „to je nový dôkaz, že učenie kríža je učením božským keď i z bojazlivých dievčeniec učiní hrdinky"

Ale Plautus pociťoval v srdci svojom radosť nad tým že bude doprevádzať dievčence na ceste k lomom, aj z tej príčiny, lebo dúfal, že sa od tamajších kresťanov snáď niečo dozvie o svojej zmiznutej Lýdii. „Snáď bude medzi nimi —" Hneď sa snažil zahnať tú myšlienku, ako zpozdilú, ale ona sa nedala viac zapudiť. Prichádzala stále, a číim viac sa blížili k lomení, tým prudšie búšilo jej srdce, tým hlučnejšie sa ozývalo v srdci jeho prianie, aby sa tam mohol uvidieť s Lydiou.

Mlčky sa ubieral malý sprievod po ceste k lomom. Ticho prebehli oblúkom Drusovým a spiechali k hrobke Scipionov. Ani si nepovšimnuli, ako sa trochu ďalej od nich mihla zahalená postava, ktorá ich iskriacima očima pozorovala a potom hodný kus, cesty ešte stopovala. Bez starosti a bez bázne sa ubierali ďalej, len aby čo najdriev poskytli pomoc svojim strádajúcim bratom.

Pred nimi sa tiahla majestátna cesta appijská. Mlčky stály tu podiaľ cesty obrovské kamene; vo výklenkoch týchto kameňov bol uložený popol vznešených Rimanov; to jediné, čo zostalo z ich slávy a moci.

Medzi druhým a tretím nulovým kameňom odbočili s cesty a zabočil k východu. Prešli po drevenom môstku, ktorý viedol cez nepatrný potôčik, prekročili cestu latinskú a dostali sa do hustého krovia, cez ktoré viedol úzky, sotva znateľný chodník. Museli ísť pomaly a opatrne, až došli na širokú pláň, ktorá bola pokrytá kamením. Len tu a tam rástol chatrný ker alebo stál osamele väčší strom.

        „Táto krajiná je mi celkom neznámou", povedal Plautus k Lydonovi. „Kam to vlastne ideme?"

„K lomom", povedal Lydon. „Dnes sú lomy zapomenuté ale driev tu bývalo veľmi živo. Tu sa ukrili kresťania, ktorí si netrúfali skryť sa v meste."

        „Myslíš, Lydone, že by tu mohli byť aj tí kresťania, ktorí sa ztratili pri požiari mesta?" opýtal sa Plautus.

        „Niektorí tu budú, ale podobných skrýš je aj viac. O niektorých vôbec nevieme, tie sú známe len našim kňazom."

        Medzitým prišli k jame. Plautus, ktorý kráčal s Lydonom až naposled, videl, že predchodiaci zmizli v zemi.

„Sme u cieľa", povedal Sydon a zastavil sa. Potom sňal s medzkou náklad, položil ho na zem a zaviedol ich kúsok ďalej. Vrátiac sa, rozhrnul veľký ker vavrínový, a Plautus uzrel pred sebou úzku chodbu, ktorá srázne viedla dolu. Touto chodbou dostali sa do širších a dosť vysokých chodieb, ktoré ústily do priečnej chodby. Odtiaľ sa dali na pravo a za malú chvíľu octli sa v priestrannej komore, ktorá bola skrovne osvetlená malými olejovými lampičkami. Steny boly holé, ale jemná vôňa kadidla ich presvedčovala, že tu bola obetovaná Najvyššiemu zápalná obeť.

U všetkých, zvlášť u nemocných pozoroval Plautus nesmiernu radosť nad príchodom kresťanov z Ríma. Všetci vzdávali Bohu úprimné vďaky a velebili dobrotu senátorovu.

Plautus prenechal rozdeľovanie darov a starosť o nemocných dievčencom, a vrátil sa nazpäť do hlavného priestoru, v ktorom bol postavený kamenný oltár. Na prostriedku stál obyčajný drevený kríž a jemu po bokoch dva jednoduché svietniky.

Keď si všetko pozrel, vrátil sa k ostatným a zrakom behal po prítomných. Hľadal Lýdiu; ale márne. Srdce jeho bolo naplnené zármutkom nad tým, že sa dožil sklamania. Už chcel opäť odísť, aby si prezrel ďalšie priestory, keď zazrel v kútku osobu, ktorá uprene na neho pozerala. Myslel si, že táto Osoba má k nemu snáď nejakú prosbu, a preto pristúpil bližšie, aby sa opýtal, čo si od neho praje. Ale sotva učinil dva kroky, zarazil sa a zostal stáť. Zdalo sa mu, že vidí Lýdiu. Položí si ruky na oči, naklonil sa do predu, aby lepšie videl. Nie, nemohol sa mýliť, bola to iste Lýdia. Bola bledá, bola oprená o stenu a zdalo sa, že chce vysloviť akúsi veľkú otázku.

Plautovi sa itriasly kolená, keď Lýdiu poznal. Sotva vedel vypovedať slová: „Ty moja sladká holubička! Moja sladká holubička!"

Jej ústa sa bolestne usmievaly, akoby nemohly pochopiť, že sa skutočne stalo, čo už viac neočakávala, že jej Pautus skutočne stojí pred ňou.

Plautus uchopili jej chladné ruky a stisknul ich vrúcne.

Tu akoby niekto nalial nového života do jej tela. Pozrela vrúcne na Plauta, roztvorila ruky, objala ho a položila hlavu svoju na jeho prsia. „Plautus, môj sladký Plautus!" zašeptala tíško. „Neni to sen?"

        „Moja drahá Lýdia, neni; je to skutočnosť; Boh nás spojil a už nič viac nás nerozdvojí. Ach, moja drahá Lýdia, kebys' vedela, koľko som sa ťa nahľadal, čo som pre tetía vytrpel!"

„A ja tiež, môj drahý Piaiutusko!" povedala Lýdia nežne. „Nebolo dňa, nebolo hodiny, ba nebolo ani okamžiku, v ktorom by som sa nebola o teba strachovala. Stále som sa obávala, že ťa cisárovi sliediči polapia niekde. Ani si na to vzpomenúť nesmiem, aby som sa nezatriasla od strachu." Zakryla si rukami oči, akoby chcela zahnať chmúrne obrazy, ktoré sa jej sta valy pred oči.

Plautus ju pohladkal nežne po vlasoch a povedal: „Domnieval som sa, drahá Lýdia, že si zostala pochovaná v ssutinách. Trúchlil som za tebou veľmi.

Ale povedz mi, ako sa to stalo, že si bola zachránená, moja milá holubička?"

„Shluk ľudí ma oddelil od tvojej matky", vyprávala Lýdia. „Volala som ju stále, ale dovolať som sa jej nemohla. Keď som poznala, že v tej tlačenici svoju veliteľku už neuvidím, snažil som sa, aby som sa dostala von a inou cestou sa dostala do paláca Pudencovho. Dlho to trvalo, pokiaľ som sa k nemu dotlačila. Ale môžeš si pomyslieť, jaká hrôza sa ma zmocnila, keď som ho zazrela v plameňoch. Najprv chcela som sa vrhnúť do horiaceho paláca, aby som ti prispela ku pomoci Ale potom som si pomyslela, že si zavčas ušiel, a preto utekala som preč, chcejúc sa dostať domov. Ani neviem, ako sa to stalo, padla som bez vedomia na zem. Na šťastie stretli sa so mnou bratia, ktorí ma omdletú priniesli na toto miesto, kam sa nikdy papršok slnka nedostane."

Lýdia sa odmlčala, súc premožená smutnými vzpomienkami. Plautus ju hladkal po vlasoch a tešil Ju nádejou v lepšiu budúcnosť. Potom sa jej opýtal: „Prečo si sa, moja drahá, neodhodlala vrátiť nazpäť k matke?"

„Najprv", povedala Lýdia, „bola som chorá a taká soslabnutá, že som sa na cestu vydať nemohla. Pozdejšie ale sme počuli zase o hroznom prenasledovaní kresťanov, tak že opatrnosť nám velála, iaby sme von nevychádzali. Len niektorí z bratov vychádzali v noai, aby doniesli, čo nám bolo pre zachovanie života potrebné. V poslednej dobe dostúpila núdza do takej výšky, že mnohí z nás od hladu onemocneli, ba i zomreli."

        Plautus načúval výpravku svojej snúbenice s takým záujmom, že úplne preslyšal ryndžanie zbrane. Len keď sa ozvalo po chodbách úzkostlivé volanie o pomoc, prebudil sa zo svojho blaženého sna.

Na útek nebolo možno ani myslieť. Z tejto chodby viedol jediný východ, aten bol obsadený vojskom. Kresťania sa tlačili do kŕdla ako ovce, ktoré napadal dravý, nenasýtny vllk.

U chodu zavznel pánovi,tý hlas: „Tu je celé hniezdo jedovatých hadov! Cisár bude mať ukrutnú radosť, keď sa o tom dozvie."

„To je Tigellinus", povedal Plautus a položil ruku jako na ochranu nad Lýdiou. „Z rúk jeho nás nič neoslobodí. Bojíš sa, moja drahá Lýdia?"

        „Nebojím! Veď si predsa u mňa, môj drahý Plautus!"

        „Budem ťa chrániť, miláčku môj! A jestlli nás čaká smrť, tak zomreme spoločne. Smrť nás spojí a uvedie do raja."

„Smrti sa nebojím, ale ľakám sa muk. Bárs by ma Pán posilnil, aby som statočne mohla umrieť za svoju vieru."

Medzitým, čo vojaci z rozkazu Tlgellinovho viazali úbohých kresťanov a nemocných, stál prli oltári ctihodný starec a modlil sa. Okolo neho kľačalo šesť pannien.

„Nebojte sa!" tešil ich starec Masami nežným. „Nebojte sa tých, ktorí chcú zabiť vaše telo, ktoré i tak raz rozpadne sa v prach a popol, pretože duši vašej ublížiť nemôžu. Rán vás ochráni, jeho moc je. neobmedzená, nekonečná. Vzpomeňte sa na tých, ktorí v najväčších mukácli prespevovali vďaku Hospodinovi, Bohu nášmu, a jemu ďakovali, že im dovolil za meno jeho trpieť. Vzpomeňte si, čo povedal náš Božský Spasiteľ: Blahoslavení ste, keď vás budú tupiť a prenasledovať a všetko zlé a nepravé o vás hovoriť. Radujte sa a veseľte sa, lebo odplata vaša hojná je v nebesách."

Po týchto slovách nadobudly panny akejsi nadprirodzenej sily. Pudenciána prvá povstala a obrátiac sa k dievčencom, povedala nadšene: „Prišli nepriatelia kríža, aby nás zničili. Ale my sa neľakáme smrti. Smrť spojí nás s tým, ktorého sme si za svojho ženícha vyvolily. Posilni nás, Ježišu Kriste!"

Vojaci boli so svojou prácou hotoví. Poprechádzali všade s horiacimi fakľami, ale nenašli nikoho krome tých, ktorí boli na blízku kaplnky.

U vchodu stál Tigellinus s hrdým úsmevom na tvári. Vedľa neho stál kováč Aelius s kladivom v ruke.

„Za dnešný čin zasluhuješ rytiersky prsteň, kováču!" povedal Tigellinus. „To bol skutočne vzácny lov!"

        „O prsteň nestojím", smial Sa kováč. „Hrsť dukátov by mi bola milšia. Za tie si môžem dopriať na seba aj do seba."

        „Má sa ti ich dostať", tešil ho Tigellinus. „Veru . som bol v rozpakoch, kde nabrať toľko kresťanov, koľko lieh budeme pre levov potrebovať. V Ríme sme už žiadneho nájsť nemohli. Ale sa budú Rimania tešiť, že budú tú kresťanskú háveď šelmy v cirku preháňať ! Či im nepraješ tej radosti?"

        „Prečo by som neprial? Nech sa radujú! Ja sa budem tiež radovať pri víne."

Kresťania boil'i vyvedení von a obstúpení vojskom. Nebránili sa vôbec. Len keď jeden z vojakov sa chcel zachovať necudne k Pudenciáne, priskočil Lydon a odstrčil vojaka tak prudko, až odletel. Za to sä vojak pomstil, že meč vrazil vernému sluhovi dordca. Lydon ani nezakričal. Jeho oči boly i vo smrti upreté na Pudénciánu, pre ktorej česť život svoj obetoval.

Plautus a Lýdia ani nepozorovali, že boli spolu s viazaní. Držali sa za ruky a kráčali s ostatnými do Ríma, kde maly na nich čakať hrozné muky.

Zakrvavená mŕtvola verného sluhu odpočívala na dne lomov, ovievaná súc vôňou kadidla. Jeho Oči boly obrátené na oltár, na ktorom stál sv. kríž.

1. ​XVII Tajomstvo kríza. 

Tigellinus obdržal od Neronia do daru ipaiác v Karine ako uznanie, že má v zničení kresťanov nesmrteľné zásluhy. Boly hneď ohlásené hry v novovystavenom cirkusi, pri ktorých mali byť kresťania mučení na obveselenie ľudu rimamského.

        Veľký cirkus balia taká ohromná kamenná stavba v ktorej malo miesto stopäťdesiattisíc osôb. Ľud túžil už dávno, aby ju videl. Preto použití tej vzácnej príležitosti, aby si ju prezrel. Krem toho dal Tigellinus prehlásiť, že tieto hry majú prevýšiť všetky dosavádne.

        U mnohých však nebola príčinou, že sa dostavili, anli vrodená zvedavosť, ani túha po obveselení, ale strach pred Nerómom, ktorý bol kamdiaľ viac podozrievavejší a za odmietnutie by sa bol na nich kruté pomstil.

        Jestliže sa ľud už z vonku divil ohromnej rozlohe Cirku, bol ešte viac prekvapený vnútorným zariadením. Lebo vypadal ako obrovská zlatá mušla, purpurom olemovaná a ružami a sňahom pokrytá.

Trávnik v aréne podobal sa obrovskému zelenému jašterovi v dĺžke si 640 metrov, ktorého obrovský chrbát bol posypaný zeleným pieskom.

        Na eliptických sedadlách tiesnilo sa okolo stopäťdesiattisíc divákov, sviatočne oblečených, mnohí v lesklých tógach s vencami na hlavách, a na bohatých kanapách si hovely rímske dámy.

        Do hluku tých tisícov nenútene sa baviacich zaznieval rev hladných šeliem. Ale ľud sa o ne nestaral, vediac, že sú dobre uschované za silnými železnými mrežami. Krem toho, k vôli väčšej istote, bola vysoká kamenná ohrada, opatrená železným zábradlím s pohyblivými guľami, cez ktoré by sa žiadna šelma k sedadlám nedostala.

        Nero vedel, že ho ľud nenávidí, a hľadel ho udržať v dobrej nálade obvyklým spôsobom, totiž hrami a zábavou. Keď bola zábava, zapomínal na všetko, aj na žalúdok, aj na pomstu oproti tyranovi a ukrutníkovi.

Uprostred širokej terasy stál cisársky stán z purpuru. Okolo stanu sedeli už pretori, senátori a vestálky, ktoré boly odiate v biele tuniiky. Na čele imialy biele stuhy a striebrom pretkávané závoje, ktoré zahaľovaly nielen ich hlavy, ale i mnohý zrušený sľub.

        Slnce pražilo desne a holé nepokryté hlavy senátorov skláňaly sa pod ťažkým jeho úpalom. Ale v tom už aj vyliezali ako veverice vkusne oblečení lodníci na sťažne na najvyššej terase postavené a lamovím spolu spojené, a ťahali ich za hodvabné šnóry. O chvíľu prestierala Sa nad celým priestorom ohromná, hviezdičkami posiata klenba, že celý priestor vyzeral ako obrovský stán. Vo vnútri bollo krásne ružové prítmie.

        Cisár sedel na tróne purpurom vykladanom á nudil sa veľmi. Z dlhej chvíle si pozeral cez smaragd pestre vystrojený ľud. Naraz utkvelo jeho oko na mladej dáme, ktorej hlava bola ozdobená vencom zlatých klasov.

        „Kto je to tá žiariaca Ceres?" spýtal sa a oči mu zasvietily ako maškrtnému kocúrovi.

        „To je Júlliia, dcéra bohatého Sallusta", odvetil Tigellinus.

        Nero si povzdychol. „Som taký osamotený na tróne!"

        „Mám ti ju, božský, snáď doviesť?" pospiechal s otázkou Agrigentíňan.

        „Nie!" odpovedal Nero. „Nie, to jest: dnes nie! Snáď zajtra alebo pozajtru. Ach, na Jupitera, ver mi, môj verný Tigelline, že už sám seba niekdy nepoznávam. Dnes sa už tých ženských desím."

        Tigellinus sli zahryzol do úst. „To neni div", pomyslel si, „že sa ich bojíš. Krásna manželka tribúna; Gaja, ktorú si pozval k sebe, bola by ťa bezmála zahrdúsila, keby sme ti neboli pirispely na pomoc."

        Medzitým, čo zvrhlí Rimania hovorili o pôžitkoch, ktoré na nich čakaly, trýznili sa kresťania v podzemných väzeniach cirku. Niekoľko dní pred hrami boli zo štátnych väzení sem dovlečení, a bolo im dodané pokrmu a vína v hojnej miere, aby vraj boli Silnejší a vyzerali statne. Ale väčšina z nich sa pokrmov ani nedotkla, a iní jedli zase len toľko-, aby neumreli hladom. Že na nich čaká smrť, to bolo celkom isté. a prosili, aby zniesli utrpenie zo smrťou spojené, pomoc ale očakávali od inakiaľ než z jedla a pitia. Očakávali pomoc shora, od Božského Majstra svojho, ktorý za všetkých, teda aj za nich svoju predrahú krv vylial, ktorý aj za nich umrel, a za ktorého aj oni boli ochotní svoj život obetovať.

        V tej dobe dopriali na smrť odsúdeným veľkú slobodu. Mohli ich aj známi navštíviť. Len východy z väzenia boly strážené, aby žiaden neušiel.

        Iní odsúdenci hovorievali obyčajne s hrôzou a zdesením1 o mukáoh, ktoré na nich čakaly, alebo o smrti; kresťania sa ale celkom ináč pripravovali na smrť. Ich myšlienky nezaobieraly sa zemou, ale nebom, ktoré sa im otváralo. Každému z nich sa zdialo, že stojí pri bránach nebeského mesta, a len na to čaká, kedy sa tie brány otvoria, a Pán mu pokynie, aby stúpali. Práve preto nepociťovali pred smrťou žiadneho strachu; naopak, preahádzal ich pocit zvláštnej radosti a blaženosti. Cítili síce bolesť, že tu zanechávajú svojich miláčkov, rodičov alebo deti alebo Svojich príbuzných; ale i pri tej bolesti bol im Boh tešiteľom. Boli pevne presvedčení, že Boh ich miláčkov neopustí, a že sa s nimi o krátky čas zase uvidia tom, kde nieto viac bolesti ani rozlúčenia,

        I Plautus potlačil v srdci svojom bolesť nad rýchlym rozlúčením sa s matkou a s Lýdiou. Pudenciána vo väzení tešila všetkých a povedala, i sklučenému Plautovi: „Hore srdcia, milý Plaute! Našli rodičia budú sa síce rmútiť nad našou smrťou, ale Pán Ježiš ich poteší. Či nevieš, že bol tešiteľom zarmútených? Nepamutuješ sa, že k vdove, ktorá plakala nad smrťou svojho syna, povedal: Neplač! Tak poteší aj našich miláčkov."

        Medzi väzňami boli aj kresťanskí manželia v najlepších rokoch. S nimi bola aj ich desaťročná dievčinka, bledá a útlunká. Bola nemocná už prv, a vlhký vzduch podzemných žalárov jej ešte viac škodil. Svoje veľké oči upierala na otca alebo na matku, a stále sa ich na niečo dopytovala.

        Rodičom stúpaly slzy do očú, kedykoľvek svoju dcérušku uvideli. Len s ťažkosťou zadržovali slzy, aby svoje dieťa nenaľakali.

        „Povedz mi, matička moja, ako vyzerajú tí leví, ktorým budeme piredhodení?"

        „Mlč, môj miláčku, nemôžem ti to povedať."

        „A prečo, mamička? Len mi to povedz. Ja sa ich nebojím."

        „Dosiaľ som. žiadneho nevidela", odpovedala matka.

        „A ty, otecko, ani ty si ešte nevidel leva?"

        „Videl dieťa, ale nepýtaj sa; ma. Srdce sa mí chveje."

        „Dobre! Nebudem sa ťa teda pýtať, ako1 vyzerajú, aby som ti nespôsobila bolesť. Odpusť mi, drahý otecko, ak som ťa mojou otázkou zarmútila! Ale to mi snáď predsa povieš, jak je daleko do neba, o ktorom sii mi s mamičkou vyprával?"

        „To neni ďaleko, moje milé dieťa. Akonáhle hodná dušička opustí telo, je v okamžiku v nebi u Pána Boha!"

        ,Ach, je to ikrósné! Taik budeme ešte dnes všetci traja v nebi u miílého Spasiteľa, ktorý mal ľudí tak rád, že za nich umrel. Ach, tam musí byť krásne! Ale, či neni pravda, len dobré deti a dobrí ľudia sa dostanú do neba?"

        „Áno, moje dieťa."

        „A ja som bola predsa vždy dobrá, či nie? Zarmútila som vás ja niekdy?"

        „Nie, nikdy nie, drahá dcéruška", odpovedal otec trhaným hlasom a privinul svoje dieťa k prsiam, aby Ukryl svoje slzy. Matka tichunko plakala.

        „Ach, moji milí rodičia, ako ste ma vždy mali radi! Ďakujem vám za vašu lásku. Dajte mi, prosím vás, ešte svoje požehnanie, než pôjdeme pred levov!"

        Matka si posadila dievča do náručia a pobozkala ho. Otec kľačal na kolenách, hladkal jej hlavičku a robil jej krížik na čelo.

        „ Či nie je pravda", povedalo po chvíli nemocné dievča zase, „povediete ma za ruky, keď pôjdeme pred levov? Bude tam iste mnoho ľudí... Mne je tak dobre, matička, tak dobre! A tam hore — len sa podívalte hoíre — vidíte tam ten biely znak? Hľa, on sa rozplýva, ach, mamička, to je krása! Vidíte ho tiež? Vidíte toho malého anjelika, ako sa na mňa usmieva? On na mňa kýva, aby som išla za ním. Smiem, otecko? Smiem, drahá mamička moja?---On ma berie za ruku, — chce, aby som s ním išla hore do neba, — — pobozkaj ma, moja drahá mamička, aj ty drahý otecko môj, ---- — je to už naposledy. — Do videnia--v ne-be-siach---"

Z prsú devčatka vydral sa povzdych, ruky skleslý; dievčatko ležalo- v náručí matkinom tichunko, zdalo sa, že usnula.

        „Phillida, dieťa, moje!" zvolal otec a privinul chladnúcu ruku dieťaťa ku svojim ústam.

        „Je mŕtva!" zašeptala matka. „Pán Boh ju vzal k sebe a ušetril ju pred hroznou smrťou. Bohu vďaka!"

        Ostatní kresťania pozerali hlboko dojatí na manželov.

        „Aká je to krásna smrť!" povedala Pudenciána pozrúc na nevinnú tvár dieťaťa. „Dobre ste si svoje dieťa vychovali. Dozaista je už teraz u Pána Boha", „A bude sa za nás u neho primlúvať — dodala maitka, — aby sme sa aj my k nemu dostali."

        „Ten, ktorý dieťa tak veľmi miloval, zaiste nám posily v nastávajúcom boji -neodepre."

        Panny, ktoré boly s Pudenciánou polapené, obklopily nevinné dievča, a jedna z nich povedala: „O krátku dobu prinde rad aj na nás. Modlime sa, aby sme v boji vytrvaly. Nespoliehajme sa veľmi na svoju odvahu, ale dúfajme v pomoc Najvyššieho. Viete, že očakávame ženícha svojich duší. O krátky čas príjde, aby nás pozval na svadobnú hostinu. Kiežby nás našiel pripravené a sviece rozžaté v rukách našich! Modlime sa!"

        Panny pokľakly a ostatní kresťania s nimi a spoločne zaspievali nadšený chválospev svojmu Vykupiteľovi. Keď dospievali, sadol si Plautus s Lýdiou na kameň. Nevraveli spolu o ničom. Kedykoľvek sa ozval rev šeliem, zatriasla sa Lýdia a pritúlila sa tesnejšie ku svojmu snúbencovi.

        Plautus ju tešil, ako len najlepšie vedel. „Len neztrácaj smelosť, moja drahá Lýdia! Neľakaj sa tých dravých šeliem, ktoré síce vedia roztrhať naše telo, ale nijako neublížia našej duši. A potom pomysli si, moja drahá, akú veľkú milosť nám preukazuje Pán, keď nám dáva príležitosť, aby sme smeli za neho umrieť. Moja drahá, upokoj sa, neboj sa!"

Tieto slová povedal Plautus z presvedčenia. Kedykoľvek si myslel na to, že bol tak blízko smrti, a že mu koruna mučenícka bola vyrvaná jeho priateľom Kalpurniom Pisonom, vždy bolestne zachvelo sa jeho srdce, lebo mu napadlo, že ani nebol tak čestnej smrti hoden. Teraz však volal ho Pán znovu, a on chcel dokázať, že miluje svojho Boha skutočne, z celého srdca, a že je odhodlaný pre neho zomrieť. Vtedy nebol tak dobre na smrť pripravený, ako teraz,. Vtedy bolo srdce jeho naplnené starosťou o snúbenicu a matku, ale teraz bol presvedčený, že senátor Pudenc sa o jeho matku postará, a s Lýdiou mal zase spoločne predstúpiť pred trón Najvyššieho.

Vďačne pozrel hore, aby Bohu za tú veľkú milosť poďakoval. Tu utkvel zrak jeho na strope, ktorý bol ožiarený matným svetlom fakle. Na strope videl slová: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mne, keby aj zomrel, živý bude na veky!"

        Tie slová boly vryté do začerveňaJého kameňa a lesklý sa ako strieborné. Vryl ich tam voľaktorý kresťan, ktorý tu bol pred ním uväznený. Meno jebo síce známe nebolo, ale tie slová čítali odsúdenci nepočetnekrát a čerpali z nich vždy novú silu a dôveru.

Plautus vyškriabal už predtým na bočnej stene iné nápisy, ktoré počul z úst velikého apoštola Pavla: „Milujúcim Boha napomáhajú všetky veci k dobrému." Ďalej tieto: „Keď Boh s nami, kto proti nám?"

V tom zaznely poľnice. Plautus povstal a povedal: „Prvá čiastka hier je u konca. Teraz bude rad na nás. Nebojme sa! Keď bude Boh s nami, kto proti nám? Kto nás odlúči od lásky Kristovej? Ani život, ani smrť, ani žiadne stvorenie nás neodlúči od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježišovi, Pánu našom. Ježišu, Baránku Boží, smiluj sa nad nami!" Potom povedal ticho k Lýdii: „Priprav sa, moja drahá! Pozri sa mi ešte raz do očú a daj mi posledný bozk ľ Keď výjdeš von, zavri oči, -aby si nič nevidela a modli sa k Pánu Ježišovi!" Potom pobozkal trasúcu sa dievku a postúpil bližšie, aby počul, koho otrok zavolá.

        Dvere sa škrípave otvorily a do vnútra vstúpil otrok a oznamoval : „Tribún Plautus a jeho otrokyňa! Lýdia!"

Plautus s Lýdiou pristúpili k nemu.

        „Tu", povedal Otrok a podával Plautovi krátku dýku, „tu vezme zbraň, ktorú ti cisár posiela ako zvláštnu milosť. Bojuj statočne, kto vie, či"

        Plautus obrátil sa k ostatným a povedal: „Do videnia v nebesiach, drahí bratia! Modlite sa za nás!" Potom vkročil mužne a odhodlane do arény. Po ľavom boku mu kráčala Lýdia, ktorá v bielych šatách vyzerala ako útla, biela ľalija."

        „Jaký je to pekný párik! Eros a Afrodita!" ozvalo sa s tribúny. „Škoda ich pre levov."

Plautus pozdvihol hlavu. Keď vošiel z tmavého žalára podzemného do arény, zmocnil sa ho pocit neistoty. Ale keď pozrel na to veľké množstvo ľudu, na tú miešaninu hláv, rúk a tôg, keď počul volanie ľudu, vtedy zmizol ten pocit, a okolo úst jeho pohrával úsmev, a on pozdravil rukou Rimanov.

        S najvyšších stupňov tribúny zaznel hrozný výkrik: „Plautus! Plautus!"

        Bola to Júlia, dcéra Sallustova, ktorá tak vykríkla a bez seba spadla na zem.

        „To je Plautus, syn vojvodcu Plauta, víťaza nad Icénmi", volali iní.

        Tu postúpil Plautus o krok do predu a zvolal hlasom, pred ktorým sa kedysi triasli barbari: „Áno, som Plautus, ktorý vodieval rímskych orlov až na koniec sveta. Som Plautus, syn toho vojvodcu, ktorý premohol Britov a život svoj obetoval za slávu Ríma, Som Plautus, ktorý pre svoju vlasť krv prelieval. Podívajte sa, Rimania", pri tom rozhalil odev, aby bolo vidno početné jeho jazvy, „v dvadsiatich bitkách som bojoval za Rím, a dnes budem bojovať — s levmi. Tak odmeňuje Rím svojich verných!"

        Rimania rozpačité mlčali. Cítili dobre, že Plautus ťal do živého, ale netrúfali si ozvať sa nahlas, aby nepopúdili cisára. Cisár sebou pri reči tribúnorej nepokojne vrtel a metal na rečníka zúrivé pohľady.

        Tigellinus predstúpil a zvolal: „Tento bývalý ribún stal sa zradcom svojej vlasti, nepriateľom cisára a štátu, lebo je kresťanom. Je to jeden z tých, ktorí zapálili sväté vaše mesto. Preto zasluhuje mrť."

        Tigellinus sa odmlčal, čakajúc, že ľud prejaví jeho rečou súhlas. Ale dnes čakal marne. Ľud bol prvesdčený, že kresťania mesto nezapálili, ale ľudia iní, a dosť zhusta bolo počuť, že to učinil Tigellinus z rozkazu Neronovho, a že prenasledovanie kresťanov je púhym prostriedkom, aby ľudom nesmýšľajúcim bol sypaný piesok do očú, aby nevideli pravého páchateľa.

        Keď Tigellinus pozoroval, že ľud s jeho rečotí nesúhlasí, že len medzi telesnou strážou ozval sa slabý súhlas, vtedy začal blednúť. Ale o krátky čas sa vzpamätoval a povedali kúsave: „Verní kviriti majú srdce šľachetné a cítia tiež aj s človekom, ktorý opovrhuje našimi bohmi a strážcami našej vlasti. To im zaiste slúži len ku cti. Nech je teda dovolené tomuto bývalému tribúnovi, ktorý našich bohov nectí a krížu sa klania, aby bojoval krížom nie proti bohom, ale proti levovi. Nech vám ukáže, kto je silnejší, či lev alebo ten jeho kríž."

        Vojaci z telesnej stráže sa dali do hrozného chichotu, keď bola Plautotvi podaná silná, hrubá tyč, na vrchnom konci krížom zakončená. Ale ľud zostal i teraz chladným, chladnejším než prv, poneváč bol slovami Tigellina urazený.

        Plautus bol tiež v rozpakoch, čo má počať s tou tyčou. Ale keď si ju vzal do rúk, vtedy sa tvár jeho rozjasnila, a On cítil nádobyčajnú silu vo svojich pažiach. Sťa by bola akási zvláštna silá prešla z kríža do nich. Pritlačil hlo vrúcne ku svojim prsiam a obrátiac sa k Lýdii, povedal: „ Neboj sa, môj miláčku! V kríži je spasenie, krížom zvíťazíme! Pritlač sa ku stene a zavri oči, nech sa robí čo chce!"

        Ľud všetko mlčky pozoroval. Tu ozvala sa poľnica a z otvorenej klietky vyrútil sa dlo arény mohutný lev. Najprv sa rozhľadel, potom pokrčil hlavu k zemi a zareval.

        Lýdia div, že neomdlela, keď zaslúchla rev, a musela sa pridŕžať kameňov, aby nesklesla. Otvoriac oči, videla, ako Plautus pevne a nehybne stojí v arene. Zahanbila sa za svoju slabosť a padnúc na kolená, modlila sa: „Bože môj, odpusť mi moju slabosť! Som len slabým dievčaťom."

        Táto úprimná zbožnosť Močiacej panny dojala mnohých z divákov, tak že sa im oči zarosily slzami, a s bázňou očakávali, ako dopadne ten nerovný boj. Ten lev bol obrovský, najväčší a najsilnejší, ktorý vôbec v Ríme v tej dobe bol. Jeho, velké čelo bolo zastrené mohutnou hrivou, a jeho oči svietily príšerným žiarom.

        Plautus pozoroval leva, ale ani brvou nepohnul. Lev stál na jednom mieste skrčený a švihal mocným obonom do piesku, a bez ustania reval. Z -otvoreného hrtáňa tickly mu sliny. Teraz sa prikrčil ešte viac, každý jeho sval sa napnul — a v okamžiku ako šíp letel na Flauta.

        Plaiutus bleskurýchle uskočili stranou. Lev dopadnul práve na to miesto, kde Plautus stál; ale v tom okamžiku mu vrazil tribún dýku až po rukoväť do jeho širokých prsú.

        Hrozný rev, o mnoho hroznejší ako prv, ozval sa z hrtáňa leva. Stĺpy prachu zdvíhaly sa hore, tak že nebolo bojujúcich ani videť.

        Plautus nespustil leva s očí. Uhnul sa opatrne stranou a bol pripravený na nový útok. Dlhlo hľadal lev skrvaveným zrakom svojho nepriateľa. Jeho tlama bola roztvorená.

        Tu napadla Plautovi myšlienka, aby vrazil kríž levovi do hrtáňa. Nerozpakoval sa dlho a prv, než sa len odhodlal ku skoku, vrazil mu silnú týč do otvorenej tlamy. Krv vydrala sa z tlamy, a príšerné tóny ozývaly sa v aréne, tak že i otužilejší Rimania sa chveli hrôzou.

        Ako šialený pobiehal lev po aróne, až mu kríž z tlamy vypadol, a diváci na najspodnejších laviciach sedliaci strachom cúvali, aby snáď lev ohradu nepreskočil a na nich sa nevrlínul.

        Plautus nemajúc ničoho viac na svoju obranu, vždy sa levovi obratne vyhnul.

Tu ozvaly sa s tribúny hlasy: „Dajte mu meč, nech to zbesmené zviera dobije!"

        Sotva doznely tieto slová, spadlo niekoľko zbraní do arény. Plautus vybral si široký, silný a rovný meč a kopiju. Takto ozbrojený čakal nový útok.

        Lev ustával v šialenom behu. Ztrata krvi z dvoch simrteľtnýob rán ho veľmi oslabila. No ale gaetulský lev má tuhý život, ten sa tak snadno zdolať nedá. Zastavil sa a chystal sa k novému útoku. Napial opäť všetkú silu, ale jeho skok bol o veľa slabší ako prvý. Plautus sa obratne opäť ulinul na stranu, ale predsa bol driapami zasiahnutý na ramene. Ale nič nedbajúc na ranu, priskočil a so strany mu vrazil meč do prsú.

        Lev zareval chraplvým hlasom, bičoval ohonom piesok, ale k novému skoku sa už neodhodlal. Posadil sa na zadné nohy, a ten okamžik využitkoval Plautus a vrazil mo do krku kopiju.

        Nový prúd krvi sa vyrinul z prepichnutého hrdla. Lev sa váľal chvíľu po zemi, potom sa začal chvieť; lev ustával.

        Len tu sa rozviazaly Rímanom jazyky. Dlhý, nekonečný jasot ozval sa z radov obecenstva, až sa aréna otriasala.

        „Milosť pre Plauta! Milosť!" volali z tisícich hrdiel.

        Jeho zmužilosť a chladnokrvnosť, s ktorou vystúpil do boja oproti levovi; jeho odvaha, s ktorou zranil len s malou dýkou smrteľne leva, bola v očiach Rimanov volacími veľkým, tak že na neho pozerali ako na nejakého poloboha. čo bolo ľudu po tom, že bol kresťanom. Bol Rimianom, bol hrdinom, a takého mali nechať zahynúť? A tá obratnosť, s ktorou sa vždy zachránil pred skokom šeľmy, aby jej novú zasadil ranu! S akou silou jej vrazil do hrtáňa drevo kríža! S jakou silou jej vrazil do prsú meč! A jak iste prebodnul kopijou jej hrdlo! Nie, taký hrdina nesmie zomrieť, ten musí byť národu zachovaný!

        Milosť pre Plaluta!" ozývalo sa stále hrozivejšie z radov ľudu. „Cisáru, prepusť ho! Cisáru, ľud si to praje!"

        Nero sedel celý bledý! Jeho čelo bolo svraštené, jeho rety pevne sovrené. Bál sa ľudu, a nevedel, čo si poôiať.

        Tu pristúpil k nemu Tigellinus, a niečo mu zašeptal do ucha.

        Nero nad tým zúrivé zavrtel hlavou.

        Ľud pozoroval cisára a domnievajúc sa, že cisár nechce vyholvieť jeho prianiu, kričal hllasitejšie a vyzývavejšie.

        Tu cisár povstal a pokynul rukou. Dav bol utíšený naraz.

        „Rimania!" ozval sa Nero, a hlas sa mu triasol od rozčúlenia. „Drahí Rimania Nemám ničoho proti tomu, aby tribún bol slobodný, ak sa zriekne svojho náboženstva a jestli bude obetovať bohom. Nič inšieho od neho nežiadam!"

        Ale ľud si v tejto chvíli neprial ani obeti, ani prísahy, ale slobody pre hrdinu. Na tom mu vôbec nezáležalo, či tribún verí toto, .alebo tamuto. Preto volamie o milosť neustalo, ale stávalo sa ešte hrozivejším.

        „Nech si je kresťanom Ale je aj hrdinom, akého v Ríme nieto. Nech dokáže niečo podobného iný'! Milosť mu uidei, cisáru!"

        Iní zase volali: „Povedal si, cisáru, tvoj radca Tigellinus nám to oznámil, že Plautus má dokázať, kto je silnejší, či lev alebo ton jeho kríž. A kríž zvíťazil. Jeho Boh je mocný, mocnejší ako naši bohovia. Prepusť ho!"

        A práve nad ním zaznel hlas: „Videli ste ho, jak bez strachu a bez bázne bojoval s krížom v ruké za svoju vieru? Cisáru, milosť!"

        Plautus si krik ľudu ani nevšímali. U jeho nôh ležala šelma mŕtva. Jako vo srnách pozeral sa po aréne, sta by čakal nového nepriateľa. Ale neuvidel žiadneho1. Len Lýdiu zbadal, ktorá dosiaľ kľačälia pri múre a modlila sa. Tvár sa mu vyjasnila. Pribehol ku nej, zdvihol ju so zeme a zaniesol ju v náručí do arény. Držal ju v rukách j ako útlu, bielu ľaliu. A ľud porozumel, že neprosí o milosť pre seba, ale pre ňu, pre svoju snúbenicu.

        Jako zvuk hromu ozvalo sa znovu volanie ľudu, ktorý povstal so sedadiel.

        „Milosť pre snúbencov! Milosť! Cisáru, udeľ im obomj milosť!"

        Zraky všetkých1 boly obrátené k cisárskemu trónu. Nero sa chladne usmieval a stále pozeral na pretoriánov, ktorí mu v najhoršom prípade mali pomôcť proti ľudu a proti šľachte. Nezáležalo mi síce vôbec na tom, či sa majú tito ľudia stať korisťou levov, alebo či majú byť prepustení na slobodu; ale zmocnil sa ho vztek, že si ľud trúfal; a chce to na ňom, na božskom a všemohúcom cisárovi vynútiť ich slobodu. Preto pošinul hlavou hrde do zadu a lOznámil ľudu:

        „Tento bývalý tribún nebojoval síce špatné, ale nemôže byť omilostnený, lebo prináleží k sekte, O ktorej sa senát usniesol, že má byť so sveta vyhladená. Tak Plautus ako aj to dievča si zaslúžia smrti. Ale ako cisár chcem preukázať svojim verným kviritom, ktorí za nich prosia, milosť, a ustanovujem, aby bojoval ešte raz s levom. Ak sa mu ho podarí premôcť, tak môže odísť slobodne, kam bude chcieť. Až do tej doby budú uväznení oba."

        Nad takou ukrutnosťou ozvala sa hrozná búrka, tak že sa cisár zachvel. Teraz už ľutoval svoje slová k ľudu, ktoré už odvolať nemohol, odvolať nesmel, ak sa nechcel uponížiť.

        Keď boli Lýdia s Plautam odvádzaní do väzenia, ozval sa jasot ľudu a prevolávanie: „Sláva Plautovi!" a „Do šťastnejšieho videnia!"

        Nero zaškrípal vztekle zubami. V tejto chvíli tušil dobre, že jeho obľuba u ľudu kamdiaľ mizne, a že asi prinde doba, keď úplne prestane.

1. ​XVIII Kvety z raja. 

        Týmto výčinom ľudu bol Nero tak pobúrený, že povstal a chcel dať pretariánom rozkaz, aby ľud násilím vyhnali z cirku. Opatrný Tigellinus uhádnul zámer cisárov a vynaložil celý svoj um, aby cisára od jeho úmyslu odvrátil.

        Ale Nero bol na jeho slová hluchý a ustúpiť nechcel. Tu sa odhodlal Tigellinus k najhoršiemu a povedal: „Božský, odpusť, že odvažujem sa vraveť ďalej: Nend tomu tak dávno, čo zlomili sme odboj Kalpurnia Pisona,a to len preto, že bol ľud pri tebe. Keby sa bol Piso postaral o to, aby si získal priazeň ľudu, teraz by sa on bol radoval, a my by sme boli odpočívali v podsvetí, alebo tiene naše by boly blúdily podiaľ jazera acheronského. Ale keď odpúdiš ľud od seba, potom budeme pri druhom boji malomocnými, lebo aj pretoriáni budú bezvládni oproti toľkým tisícom. Zaprisahám ťa, božský, odpusť ľudu jeho neopatrné výkriky a použi Osvedčeného prostriedku, ktorý dosiaľ nikdy nesklamal. Rozkáž, aby sa v prestávke dostalo ľudu nejakého občerstvenia, a daj medzi nich rozhodiť niečo peňazí, a uvidíš, že ľud na všetko zabudne a tebe bude privolávať na slávu. Na lyžicu medu viac múch nalapáš, ako na celý sud octu."

        Nero neodpovedal. Posadil sa a pozeral vztekle pred seba. Tejto príležitosti použil Tigellinus a dal patričné rozkazy, aby bol jeho návrh .prevedený. Ale veľké bolo jeho podivenie, keď mnohí odmietali občerstvenie a ani po zlate sa neukazovala veľká túha. Dal -teda rýchle znamenie, -aby sa v hrách pokračovalo.

        S tribúny nad cisárom zavznela ľúbezná hudba, a na piesku sa objavili početní trpaslíci, ktorí robili rozličné bláznivé skoky. Ale ľud si ich ani nevšímali a ich výkony potleskom neodmenil, ale bavil sa dosť hlučne iným spôsobom.

        Trpaslíci zmizli a na ich miesto' sa objavili početní otroci, ktorí za pomerne krátku dobu zmenili arénu úplne, až na: nespoznanie. Keď opona, ktorá predtým bránila žhavým paprškom slnečeným, bola svinutá, vtedy videl ľud v žiari zapadajúceho slnka krásné zelené trávniky, kopce s krovím, skalami a väčšími stromy. Na prostriedku bežal potôčik obklopený nízkym krovím a rákoším okolo malého návršia.

        Na brehu potôčka pásly sa dve kozičky, a trošku ďalej pískal na fujare počerný, asi- desaťročný chlapec. Bol to skutočne krásny obrázok, ktorý prítomným pripomínal vonkovské vily a majetočky alebo čarokrásne údolia v Grécku. Ešte tam chýbali bohovia a lesné panny, aby obraz bal úplný.

        So záľubou pozerali prítomní na túto čarokrásnu idylu, a lepšia nálada sa vracala. Mnohý z prítomných boháčov vzpomenul si pri tom .na svoju mladosť, alebo na rozkošné chvíle, ktoré prežili v zátiší vonkovského statku v parných letných dňoch.

        Za tklivej hudby hnal chlapčok svoje kozičky domov. V tom vystúpilo z jaskyne šesť mladunkých dievčat v bielunkom rúchu. Kráčaly pomaly, vedúc sa za ruky k návršiu. Pudenciána kráčala na prostriedku.

        Ľud pozeral na dievčence a divil sa im. Čože tu chcú? Či majú snáď predstavovať bohyne a lesné panny? To sotva, lebo ich chovanie sa a ich odev nijako nenasvedčovaly, že by sem boly došlý za tým účelom. Či budú snáď prevádzať grécky tanec? To už prv. Grécky tanec stal sa v poslednej dobe lúbostkou cisárovou, a stávalo sa práve teraz častejšie, že si cisár vyberal za tanečnice panny a panie zo vznešených rodov rímskych. Jako na poved zmizol úsmev, ktorý na ich tváre vykúzlil pohľad ná rozkošnú premenu arény.

        Panny sa zastavily na návrší. Tam pokľakly vedľa seba á tichý, sladunký nápev zbožnej piesne ozýval sa priestorom.

        „Čo je to za pieseň?" opytovali sa niektorí.

        „Kresťanská, čo, nepočujete, jako opakujú stále1 slová: Pro Christo, Domino nostro?"

        „Čo robia kresťanky v aréne?"

        „Budú bojovať s levmi", odpovedali im pretoriáni.

        Medzi ľudom vypukla nanovo búrka nevôle. Ľud sa už nasýtil krvi a nechcel ju stále vidieť. „Čo učinily tieto slabé dievčence, že boly predvedené pred šelmy? Či aj tie zapálily Rím? Načo sú také ukrutnosti?" Ľud i tak rozzúrený, že cisár nevyhovel jeho praniu, začal mrmlať ešte silnejšie. „Prepusťte ich!" zaznelo z vyšších sedadiel.

        „Prepusťte ich!" zahučala celá aréna, až sa cirkus striasal.

        To už nebola prosba, to bol rozkaz, ktorý sa nevzťahoval priamo na cisára, ktorý vyzýval už až ku vzbure oproti cisárovi.

        Nero gánil zúrivé očima a od zlosti div že sa nezošalel. To sa mu ešte nestalo, aby mu dal ľud tak na javo svoju nevážnosť ako dnes. Pokynul rukou a otroci pristúpili a strhli pannám šaty s tela.

        Dievčence schúlily sa haneblive dohromady, a slzy bolesti vystrekly im z očú.

        „Hanba! Hanbite sa!" volali z lavíc ľudu na cisára a na jeho radcov.

        Tu sa ukázalo nad arénou malé mračno. Nebe dosiaľ jasné sa zabalilo do tmavých mrakov a z nich padaly milióny bielych hviezdičiek, ktoré pokryly celú arénu i nežné, útle telá nevinných panien.

        Rimania sa divili. „Čo to? Sňah teraz v prostriedku let?"

        Bol to skutočne mäkký, čerstvý sňah, ktorý padal na ich hlavy a holé ruky.

        „Zázrak! Zázrak!" volal jeden cez druhého.

        „Tu vidíme teraz, ako sa Boh ujíma tých, ktorí mu slúžia! Cisáru, prepusť ich!"

„Prepusť ich!" volali hlasitejšie. „Prepusť ich, nech nás ich Boh netresce aj s tebou! On je mocnejší ako ty,.ako všetci vaši bohovia. Prepusť ich!"

        Cisár bol týmto divom tiež prekvapený a volaním ľudu ešte viac rozčúlený! Ztrnule pozeral na padajúci sňah. Chcel pokynúť, aby sa ľud utíšil, chcel mu oznámiť, že chce vyplniť jeho prianie, ale nemohol od hrôzy ani ruky pozdvihnúť.

        V tom však otvoríly sa brány tmavých jaskýň a šesť obrovských levov vyrútilo sa do arény hlasitými revom. Chvíľku začaly zarazene stáť nad neobyčajnou búrkou sňahovou, ktorá smáčala ich hrivy. Ale potom vysliedily svoje obeti a vrhly sa na ne.

        Hrobové ticho, zavládalo v arene. Nikto skoro ani vydýchnuť netrúfal, tak že bolo počuť prelamovanie kostí mučeníc.

        Hrdinské panny ani necekly. Plný údivu nad týmto hrdinstvom zvolal ktosi: „Hľa, aké sú zmužilé! Zabíjajú ich, vraždia ich, ale oni ani neceknú! Silný je ten ich Boh, ktorému sa klaňajú."

        A nikto ich nezakríkol, nikto a proti tomu neozval. Ľud dosiaľ trnul nad zázrakom, ktorého bol svedkom.

        A hlások akýsi sťa jarný vánok ozval sa zdola: „Ježišu Kriste, svetlo sveta, mňa k sebe nevezmeš? O, prijmi ma tiež do neba ako sestry moje! Ježišu! ..."

        Ostatné slová prehlušil rev leva, a posledná obeta padla pod jeho tlapami.

        „Počuli ste? Ona ešte na seba upozorňovala toho leva. To je zvláštné náboženstvo, ktoré takej sily dodáva svojim vyznavačom. To náboženstvo je pravé!"

        Mrak sňahový sa rozptýlil a ľud videl, že telá mučeníc boly pokryté sňahom sťa dakým bielym plášťom. Len zakrvavené miesta odrážaly sa od bielej pôdy ako šesť červených, ruží. Levy stály stranou a cerily zuby na podesený ľud, akoby chcely chrániť panny pred zhanobením.

        Rimania sa so sedadiel nehýbali a pozerali s hrôzou dolu do arény, kde žiarilo šesť krvavých škvŕn, ako šesť červených rozkvitnutých ruží. Ale šesť krvavých škvŕn zmizlo a na ich miesto vyrástlo šesť kvitnúcich ľalií s lesklými, zelenými, listy a sňahobielymi kvety.

        Z počiatku mysleli, že je to jeden z tých umelých kúskov, aké výdávali častejšie v aréne. Ale jaké bolo ich prekvapenie, keď videli, ako sa nežné púčky rozvíjajú a keď pocítili príjemnú ľalijovú vôňu, akú žiadne umenie ľudské vytvoriť nevie. Bola to vôňa tak sladká á tak príjemná, tak nežná a nadprirodzená, aká môže prichádzať len zo sveta neznámeho, z krajín nadpozemských, kde tróni Boh nad všetko vznešený.

        Ľud to cítil a zmocnila sa ho bázeň pred týmto Vzneseným, nepochopiteľným a mocným Bohom, ktorého moc sa im práve ukázala. A keď sa trochu vzpamätovali, tu ozývali sa najprv jednotlive, ale potom ako vo sbore slová: „Zázrak! Zázrak!"

        Ľud už nechcel nič vidieť. „Poďme preč, preč s miesta, kde vládne Boh kresťanský!" volali a povstali

        Cisár dal strážcom znamenie, aby levov zahnali. Ale sotva sa daktorý z otrokov pohnul, aby poslúchol rozkaz cisára, zarevali levi a ohrozovali ho.

        I to bolo záhadou pre ľud. Najprv tá hrdinská zmužilosť panien, potom sňáh, potom krvavé škvrny lesknúce sa sťa červené ruže a teraz to divné počínanie levov, to všetko si ľud nevedel vysvetliť.

        „Jak je to možno?" pýtali sa.

        „To si snadno vysvetlíte, keď uznáte, že je nad nami Boh všemohúci", ozval sa silný hlas. „Uznajte; ho za svojho pána a pokloníte sa mu.

        A mnohí padli na kolená a klaňali sa tomu, ktorého dosiaľ neznali, ale ktorého moc videli. Pomaly sa vyprázdnily sedadlá, ale v srdci mnohých účastníkov pulkala už ľadová kôra a s inými citmi Opúšťali arénu, ako s akými do nej vchádzali.

1. 1. ​XIX.Nový Boh! 

        Ľud nestaral sa vôbec nič o cisára a rozchádzal sa z cirku ,po uliciach mesta žive hovoriac o tom, čoho bol dnes svedkom. Tak rozniesla sa zpráva o tom bleskurýchle po celom Ríme. Mnohé oko kresťanské zalesklo sa pri tej zpráve radosťou a nadšením, a mnohé srdce sa zachvelo pohnutím. V tedy dozvedel sa v súkromnosti manžel od svojej manželky, brat od sestry, rodičia od detí a naopak, že oni tohto kresťanského Boha už dávno znajú, že mu už dávno slúžia, lebo poznali, že kresťanský Boh je mocnejším, dobrotivejším a súcitnejším, ako mŕtvi bohovia rímski a grécki.

        Tak ako trhá jarný vánok obal pukov, tak mizly obaly z ruží vo vnútri srdca ukrytých, a ruže ukazovaly sa v plnej kráse a vydávaly v okolí vôňu ľúbeznú. Zástup slávnych mučeníkov napojili skryté pramene krvou, a tieto pramene rozlievaly teraz prúdy milosti Božej po siedmich pahorkoch večného mesta a zavlažovaly útle semä kresťanstva.

        Plná úžasu a nadšenia spiechala väčšina návštevníkov veľkého cirku na druhý deň k srdcu mesta, nan rímske fórum. Ale tam pri mramorovom schodišti, vedúcom k chrámu Juppiterovmu, čakalo na nich opäť nové prekvapenie. Stál tam totiž hlúčok ľudí, ktorí,jak sa dalo súdiť z uprášeného odevu, prichádzali do Ríma z daleka.

        Na prostriedku stál hrde, ako socha z mramoru starec milých ťahov v obličaji Usmieval sa milo na okoloidúcich, ktorí zvedavo na neho pozerali, akoby jeho tvár už niekde boli videli, alebo akoby sa divili, purečo tie ženy pri jeho nohách kľačia.

        „Taká sa mi tá tvár pozdáva akási známa", Dovedal konečne jeden a to hodne hlasité, aby ho starec počul. „Nezdá sa vám, že je podobný nášmu bývalému veľkňazovi Titovi Klaudiovi Sabinovi?"

        „Nevidel som ho nikdy sa usmievať", prehodil iný. „Býval vždy vážny a prísny. Ale tento sa usmieva tak milo, tak sladko. Ostatne veľkňaz je už dávno mŕtvy."

        Ľud sa zastavoval a kopil sa okolo neznámeho.

        „Je to iste náš veľkňaz, a tá panna s červenými vlasy je jeho dcéra."

        „Máš pravdu, je to oni, náš milovaný veľkňaz."

        A sotva tie slová uslyšal ľud, ozvalo sa volanie: Sláva ti, kráľmi kňazov! Sláva ti, vznešený veľkňu! Sláva Titovi Klaudiovi Sabinovi!"

        Starca to zprvu bavilo, že ho nepoznávali, ktorého za dárvno mŕtveho považovali. Keď začul, ako ho vítajú, pozrel vďačne k nebu a modlil sa tíško. Keď a búrka nadšenia ztíšlila, roztiahol ruky, aby ľud mlkol. Razom umlkli všetci.

        „V mene Otca, i Syna i Ducha Svätého! Pozdravujem vás, drahí priatelila a obyvatelia tohto mesta."

        „Čo je to za pozdrav?" pýtali sa stojací na ízku.

        „A či je to skutočne Klaudius, náš bývalý veľkňaz?" povedali iní.

        „Drahí priatelia! Teší ma, že ma mnohí z vás poznali, a nehnevám sa, že ma iní zase nepoznali a považovali ma za mŕtveho. Všetkých bez rozdielu vás vítam, v mene Otca, i Syna i Ducha Svätého."

        „Ale prečo nás vítaš tým neobvyklým pozdravom? Čo je to za pozdrav?"

        „Je to pozdrav nového Boha, ktorého hlásateľom som sa stal", odvetil Titus Klaudiu s.

        „Ako to? Nového Boha? Vznešený veľkňaz Jupitera opustil starých bohov a pridŕža sa Boha kresťanského? Je to možné?" ,

        Tieto otázky sypaly sa na veľkňaza, a ľud sa tlačil, aby z jeho úst začul odpoveď.

        Titus Klaudius sa usmieval a potom pokynul pravicou, aby sa ľud ztíšill. Ľud sa hneď ukľudnil. Jeho stará moc a vážnosť dosiaľ nepominuly. Ten, ktorý bol predtým považovaný jak od kňazov tak od ľudu za vyvolenca bohov nesmrteľných, ten, ktorý predtým jediným pohybom ruky ukľudňoval rozvášnený ľud, ten i dnes vedel docieliť, že ľud ihneď uimlkol a dychtivé naslúchal jeho slovám.

        „Moji drahí!" začal veľkňaz. „Vy teraz viete všetci, že pred vami stojí váš bývalý veľkňaz. Vy ste ma nazývali kráľom kňazov, miláčikom bohov, a priznávam sa, že ste radi počúvali moje slová. Pamätujem sa dobre na poslednú svoju reč ku vám, v ktorej som svolával kliatbu a smrť na kresťanov, na vyznavačov nového Boha. Moje slová boly vám rozkazom, a vy ste sa pričinili, aby ste meno kresťanského Boha zo sveta vyhladili. Myslel som vtedy, ako aj vy, že možno ľudskými rukami zničiť diela Božie. Stá, ba tisíce kresťanov bolo už popravených, krvou ich zbarvila sa pôda tohto mesta, ale meno kresťanského Boha zničené neni a nebude."

        Veľkňaz si oddýchol a pokračoval. „Robil som vtedy nerozvážne. Myslel som, že znám dopodrobna učenie nového Boha, ale neznal som ho. Dal som sa oklamať, tak ako vy ste boli oklamaní mojimi slovami. Či snáď veríte, že oni páchali zločiny, ktoré sa im pripisujú?"

        „Neveríme!" ozvalo sa z tisícich hrdiel.

        „Veríte, že ,kresťania zapálili naše mesto, že zničili naše príbytky, chrámy bohov, že uvalili na nás toľko biedy?"

        „Neveríme!" ozval sa zase ľiud. „Cisár a jeho radcovia sú padpaľači! Vieme to celkom liste!"

        „Vidíte teda, že ste vraždili nevinných!" pokračovali silným hlasom Titus Klaudius. „Či to bolo správné? Nebude vražda ľudí nevinných volať k Bohu o pomstu? No ale vy ste sa dali sviesť na násilie inými, a hlavne ja som bol toho príčinou, že ste sa stali vrahmi."

        Veľkňaz opäť na chvíľu ustal a potom pokračoval hlasom tichším a bolestnejším: „Áno, ja mám na tom najväčší podiel, že ste hubili vyznavačov nového Boha, ktorý je Bohom najvýš spravedlivým. Na mne najlepšie môžete poznať, že sa tento Boh nenechá beztrestne urážať. Mocne sa ma jeho ruka dotkla. Zbláznil som sa, ako dobre viete, a počínal som si nie jako človek, ale jako divoká šelma. Nechýbalo mnoho a bol by som svoje vlastné dieťa, svoju milovanú Klaudiu usmrtil..."

        Ľud naslúchal jeho slovám skoro ani nedýchajúc a pozeral sa na vekňaza, ktorý svoju dcéru nežne po hlave hladkal.

        „Moje milé dieťa", povedal opäť vekňaz, „modlilo sa k bohom, aby ma sprostili tej hroznej nemoci. Prosila na kolenách dcéra moja, zaklínala bohov so slzami v očiach, ale bohovia; pozerali na ňu chladno a tvrdo bez súcitu. Tu odvrátila sa od nich a vydala sa na cestu, ;aby hľadala pomoci pre mňa u nového Boha. Prešla mnohé zeme, prešla more, až konečne došla do Jeruzalema, do toho sv. mesta, o ktorom jej bolo povedané, že tam by ju asi najľahšie mohla nájsť. Tam v tom meste žila moja príbuzná, Klaudia Prekula, vdova po bývalom rímskom vladárovi, Pontskom Pilátovi. Bola od nej láskavé prijatá a pohostená. Spolu chodievaly každý deň na kopec za mestom, na ktorom toho Boha ukrižovali, a k hrobu, do ktorého ho položili. — Milí priatelia, vy si: ani neviete predstaviť, aké sväté a vznešené sú tie miesta! Či snád ste videli už niektorí tie sväté miesta? Zaiste nik z vás. Ó, prial by som vám, aby ste ich videli z jara, keď nepriehľadné polia vôkol sú pokryté červeným kvetom makovým;, keď zloté báne a zlaté cimbria vyčnievajú hore z toho mora kvetov. Prial by som vám, aby ste si na ne pozreli, keď zrána ľúbajúácich paprsky vychádzajúceho slnka. — Drahí priatelia, mne sa dostalo toho šťastia, že som tie sväté miesta videl. Ako drahokam lesklo sa sväté mesto na prostriedku kvetov, súc ožiarené jasom ranných červánkov. V plášť zahalený kráčal som časne z rána na ten kopec, ktorý nazývajú Golgotou čili Horou Pdpravnou. Keď sme došli na vrch, padlý moje sprievodkyne na zem a bozkávaly trávnik a ružový ker, ktorý rastie práve na tom mieste, kde bol jeho kríž postavený, na tom mieste, kam stiekala jeho svätá; krv. Akási nadprirodzená moc ma nútila aby som i ja padol na kolená a učinil podobne. Uposlúchol som a kľakol som si. — Potom sme kráčali ku skale, do ktorej bol pochovaný. Chodili sme touto cestou každučký deň, a v hlave mojej bolo stále jasnejšie. Prebúdzal som; sa z dlhej noci a tmy, pozoroval som, ako sa to v duši mojej jasní nad svetlo slnka."

        Titus Klaudius Sabinus zasa umlkol na chvíľu. Blažený úsmev sa mu rozhostil po tvári. Rimania úctivé pozerali na starca, vyprávajúceho so zápalom o veciach, ktoré im boly nové a boli žiadostiví, aby vo svojej reči pokračoval. Tu i tam ozval sa posmešný hlas o kresťanoch i o veľkňazovi, ale len ojedinele. Za to hlučne sa ozvali niektorí: „A videl si, veľkňazu, toho nového Boha? Ukázal sa ti? Povedz nám, ako vyzerá?"

        Tu zažiarilo oko starcovo nadšením. Ukázal na stareny na jeho boku kľačiace a povedal vážne: „Pravda, že som ho videl, ale len na obraze. Ale tieto ženy ho videly a jeho sväté ruky spočíval y na ich hlave. Znáte ich? Toto je Klaudia Prekula, moja príbuzná, vdova po Pilátovi. „Povedz, vznešená pani", povedal obrátiac sa k nej, „a vyrozprávaj tomuto ľudu, ako vyzeral ten nový Boh, ktorého manžel tvoj vydal na smrť."

        Klaudia Rrokula povstala. Bola bledá, vychudnutá, ale jej krásné ústa sa usmievaly ako vo sni, a jej jasné oči pozeraly, akoby sa vracaly zo sveta iného, nadprirodzeného.

        „Áno, videla som ho, povedala, hlasom plačlivým a jasavým naraz. „Videla som Pána, ktorý chodil vo svojej vlasti; s miesta do miesta; videla som ho, ako rozsieval všade semeno slova Božieho, jako hojil rany, ako rozkazoval vodám a vetrom, ako všade dobre činil a pomáhal, i ľudí k sebe priťahoval. Áno, ja pozerala som mu do očú, ale sklopila som ich opäť. Tie oči jeho pozeraly tak nežne, tak mile, vychádzalo z nich milosrdenstvo. Jeho; čelo žiarilo jasom. Jeho vlasy zdaly sa byť zdobené korunou, ako kresťania zdobia jeho hlavu ;na obrazoch. Z neho vychádzala sila, ktorou slepí nadobúdali zrak, hluchí sluch a chromí úplné vyzdravenie. Silou svojho slova, pohľadom, vzkladaním rúk svojich uzdravoval nemocných na tele i na duchu. On kŕmil lačných, On aj mŕtvych kriesil. Mojej najlepšej priateľke Senedii, manželke predstaveného synagógy v Kafarnaume, Jaira, onemocnela dcérušká. Privolali ku nej tých niajchýrnejších lekárov, ale žiaden jej pomôcť nemohol. A vtedy bola Senediia upozornená, že ten divotvorca sa zdržuje v tej krajine. Požiadala svojho manžela, aby ho do domu privolal, ale Jairus nechceli, že mu to jeho postavenie ako predstaveného synagógy nedovoľuje. Ale nemoc sa stále horšila, nemocnej sa ukazoval na čele smrteľný pot. Tu konečne dal si Jairus povedať a išiel, aby ho vyhľadal. Hneď bol ochotný a išiel s ním do Kafarnaum. Ale medzitým dcéruška umrela. Keď to otcovi na ceste zvestovali, domnieval sa oni všetci ostatní, že jeho moc tak ďaleko nesahá. Ale on ho potešil, rieknuc mu: ,Neboj sa, ale dôveruj!" Potom vošiel do izby, kde ležalo bezduché telo, bledé a studené, chytil ju za ruku a hľa! — duša vrátila sa zpäť do tela, ona ožila a bola úplne zdravá. Povedzte mi, počuli ste už, aby nejaký človek bol učinil už niečo podobného?"

        „Nie, to neučinil ešte nikto z ľudí", presvedčovali najbližšie stojací.

        „Ale on to učinil a mohol to učiniť", pokračovala Klaudia Prekula, „lebo bol Bohom, lebo mal moc nad životom a smrťou."

        „A prečo ho teda Pilát, tvoj manžel, odsúdil na smrť?" pýtal sa jeden z prítomných, ktorý stál celkom na blízku ženy Pilátovej.

        „Bolestnú ranu rozrývaš otázkou tou v srdci mojom, milý priateľu, odvetila tázaná; „ale pravdu zatajiť nemožno. Vodcovia ľudu židovského nenávideli ho pre jeho učenie a snažili sa ho usmrtiť. Podarilo sa im získať jedného z mužov, ktorí s nimi stále chodili a ten im ho zradil. S viazaného, ako zločinca priviedli ho k môjmu mužovi a obžalovali ho, že svádza ľud oproti cisárovi. Môj muž dobre poznal, že obžaloba nezakladá sa na pravde, a chcel ho prepustiť. Sama som ho o to prosila. Ale vodcovia poštvali ľud a hrozili môjmu manželovi, že ho obžalujú u cisára; a on bol slabým, aby sa im oprel, a odsúdil ho, ako si to priali, na hroznú smrť kríža. Bolo to v piatok pred hlavnými sviatkami židovskými. Hrozné mraky obostrely zem, blesky križovaly, mesto umĺklo, akoby v ňom panovala smrť. K deviatej hodine (naša tretia) zatmelo sa slnko, zemi sa triasla, zdalo sa, že sa celý vesmír rúca, opona chrámová sa| roztrhla v poly, hroby sa otváraly, a proroci, veľkňazi a iní v povesti svätosti zomrelí ukázali sa v meste."

        Klaudia Prokula bola líčením trudných vzpomienok taká dojatá, že skleslá na stupeň mramorový a zakryjúc si závojom obličaj ticho plakala.

        Titus Klaudius ujal sa opäť slova a povedal:

        „Drahý priatelia, počuli ste, čo sa stalo pri jeho smrti. Celá príroda: trúchlila. že zomrel jej tvorca. Potom však ho sňali s kríža a položili ho: do nového, v skale vytesaného hrobu, a postavili k nemu vojenskú stráž; lebo on sám o sebe povedal, že tretieho dňa vstane z mŕtvych, a že tak podá najlepší dôkaz, že učenie jeho je pravé."

        „A vstal?" opýtali sa poslucháči a zdesene pozerali na starca.

        „Áno, vstal! Tretieho dňa ráno opakovalo sa zemetrasenie, a on vyšiel z hrobu. Vojaci s hrôzou pozerali na zmŕtvychvstalého. Práve tí, ktorí mali dávať pozor na jeho hrob a dokázať, že neni pravda, čo učiil, práve tí dokázali, že vstal, a že sa na ňom vyplnilo, čo bol o sebe predpovedal. Tam pri tom hrobe som sedával so svojou dcérou a so svojou príbuznou. Najprv pozerával som sa tupo na modliace sa ženy, ale pozdejšie som sa modlil tiež, aby som bol uzdravený a našiel som pravdu. A hľa! O niekoľko dní som sa úplne uzdravil. Zmocnila sa ma hrozná ošklivosť nad starým bludom mojím. Zošklivily sa mi posvätné siene našich bohov, ktorých som si driev uctieval a prinášal som im Obeti, kde som driev odriekaval bezvýznamné modlitby. Keď som zavrhol starých bohov, prial som si, aby som mohol slúžiť tomu pravému Bohu, ktorý ma uzdravil. Prosil som ho, aby sa mi ukázal. Ja úbohý tvor chcel som vidieť svojho tvorcu, ja človek svojho Boha. Ale on sa pre moju modlitbu nepohoršil, on sa mi ukázal. Ó, priatelia drahí! Jaká to slasť, aká blaženosť, pozerať na jeho božskú tvár! — Jedného dňa, keď sme zase putovali k miestu, kde bol ukrižovaný, stretli sme sa tam so ženou, ktorá tiež na posvätné miesta prišla, aby sa tam modlila. Klaudia Prokula sa s ňou pozdravila nám ju predstavila slovami: „To je Veronika, ktorá tiež svätého Majstra poznala." My sme ju úctivé pozdravili a ona povedala: „Znala som, znala. Pán mi zanechal po sebe pamiatku, ktorú v úctivosti budem mať pokiaľ ma len na svete ponechá. Hľa, viďte!" — Pritom vyňala potné rúcho a rozbalila ho. — Zachveli sme sa bázňou, keď sme naň pozreli", pokračoval veľkňaz. „Videli sme tvár tak krásnu a pri tom tak bolestnú, akú môže mať iba Boh. Cítil som v srdci takú nekonečnú blaženosť, že padol som na svoju tvár a klaňal som sa tomu, ktorého podobu som videl."

        „A kde je ten obraz? Kde je? Možno ho niekde vidieť? Či je v Jeruzaleme?" pýtali sa niektorí.

        Tu povstala druhá starena a vyňala z košíčka upleteného z palmových listov, biele, pečlive složené rúcho potné a rozbalila ho vykladajúc: „Keď ho viedli na horu Golgotu, vtedy ľud povykoval a kričal. Majster pod krížom klesal, lebo bol veľmi soslabnutý pre ztratu krvi, a kríž bol pri tom veľmi ťažký. Na jeho čele a na celom obličaji stály veľké kropaje potu.

Srdce moje cítilo s ním sústrasť; ja som mu musela preukázať milosrdenstvo, aj keby ma bol ľud za to na kusy roztrhal. Aspoň spotenú tvár som mu chcela utrieť. Rýchle predrala som sa až k nemu a priložila som svoje potné rúcho na jeho svätú tvár. A keď som tak učinila, vtedy pozrel na mňa zrakom, že som sa zachvela od šťastia. — Ale jaké bolo moje prekvapenie, keď som pozrela na rúcho, na ktorom zostala vytisknutá jeho svätá tvár!"

        Veronika zdvihla rúcho a držala ho oboma rukami hore, aby ľud videl. Titus Klaludius Sabinus, jeho dcéra a Klaudia Pirokula padli na zem a volali: „Môj Bože! Môj Bože! Klaniame sa tebe veľký Bože!"

        Mlčky a s úctou pozeral ľud na rúcho, ktoré držala Veronika v rukách. Videl na ňom nežnú a bolestnú tvár, pravý obraz trpiteľa. Z jeho rtov akoby sa bolo ozývalo bolestné stonanie, a pri tom akoby chcely hovoriť o nesmiernej láske k ľuďom. V jeho Očiach zračilo sa toľko bolesti, a pri tom pozeraly tak láskavo okolo seba. Okolo bledého čela vinula sa koruna z tŕnia, ktoré sa zadieralo do mäsa, a z početných rán prýštila sa krv a stiekala po bledých lícach.

        Titus Klaudius povstal a pobozkal pred celým zástupom sv. obraz a potom zaplakal.

        „Pozrite, drahí priatelia, a srovnajte obraz tento s obrazy bohov, ktorým ste sa dosiaľ klaňali! Obrazy bohov sú krásné, ukazujú nám ich večne mladých, v pohodlí a radovámkaoh žijúcich, ale neznajúcich a nestarajúcich sa o ľudskú bolesť a biedu. Bohovia vaši sa ovenčujú kvietku a rozplývajú sa úsmevmi a láskou. Pýtam sa vás: Čo môžu títo bohovia povedať na útechu chudákovi v jeho chyži, otrokovi v jeho putách, čo vdove, sirotám a všetkým, ktorí tu trpia, a tým, ktorí tu plačú? Čo môžu povedať tým, na ktorých sa rany zrovna sypú, keď tieto rany drtia telo, ducha i srdce? Nič, zhola nič, lebo rieznajú bolesti, neznajú súcitu; — ale pozrite sa sem! Tu je pravý, jedine pravý Boh. Je pribitý na potupné drevo, nohy a ruky sú prebodnuté, čelo zohavené, srdce otvorené. Celé jeho telo nemá iného šatu ako kráľovský purpur svojej vlastnej krvi! Božstvá vaše sú božstvá rozkoše. Preč s nimi, s týmito falošnými bohmi ! Takých ľud nepotrebuje. Pravý Boh je len tento Boh bolesti!"

        Pri týchto slovách zdalo sa mnohým z ľudu, že sa im sníva.

        „Ale povedz nám, drahý veľkňazu, či je to možno, aby Boh trpel? Ako mohol zomrieť! Prečo nesmietol bleskom svojich nepriateľov? Prečo trpel?" opýtal sa ľud znovu.

        „Pýtate sa: prečo? Iste nie preto, že by bol malomocný a slabý — veď je Bohom! Isteže nie preto, že by bol musel — veď je Bohom! On trpel jedine — z lásky!"

        „Nie", ozval sa hlas, „nie, neni Bohom, lebo je to Boha nedôstojné, aby trpel. Boh nemohol trpieť, Boh nemohol umrieť za človeka!"

        Kým by bol mohol veľkňaz odpovedať, ozvala sa v zástupe matka s dieťatkom pri prsiach a pozrúc sa na obraz, odpovedala s jasným hlasom : „Čo je v tom nemožného? Živím dieťa mliekom svojho tela a veru by som dala zaň i svoju krv. Či si nikdy nemiloval? Ja aspoň keby som mala dokázať lásku ku svojmu dieťaťu a ku svojmu manželovi, neváhala by som sa, ak by bolo treba, dať sa aj umučiť, ukrižovať!"

        „Zo srdca si mi vravela, dobrá žena!" pochválil ju veľkňaz dojatý jej slovami. „Priatelia drahí, ľudstvo trpiace netúži po rozkošiach a radovánkach. ale po láske; a lásku tú nájde len tu u tohto Boha. Len uvažujte: Otrok od pána svojho ztýraný a zbitý pozre na jeho obraz a pomyslí si: „Trpel viac — bol Bohom a dal sa bičovať!" Chudák zomierajúci od hladu zašepce: „Zížnil, a nedali mu iba ocot a žlče!" Svrhnutý a moci zbavený a o svoje majetky pripravený si pomyslí: „Aj on bol spútaný a o všetko olúpený. Nemal si kam, ani hlavu položiť a na potupnom kríži zomrel!" Tieto vzpomienky dodajú všetkým strádajúcim sily, aby neklesli. Prí pohľade na neho uschnú slzy, a pod jeho poľubkami ztíšia sa všetky bolesti. To je Boh, akého svet potrebuje!"

        Tichunko pozeral ľud na obraz nového Boha. Pomaly a v zamýšľaní sa rozchádzal. Premýšľal o obrátení veľkňazovom a o tom, čo od neho bol počul. Bolo to tak krásne, tak dojemné, že nemohli O tom pomlčať a nezmieniť sa o tom svojim priateľom a svojim známym. Stále prichádzaly nové zástupy a prialy si veľkňaza vidieť a počuť. A keď počuly jeho výmluvné slová a pozrely na jeho obraz, vtedy nevedely sa ubrániť a padlý pred obrazom na kolená.

        Účinok slov veľkňaza bol ďalekosiahly. Ľud ho znal, vážil si ho, dokiaľ bol kráľom kňazov a pomyslel si teraz: „Keď muž takého rozhľadu a nadania uznáva nového Boha za Boha pravého, tak to musí byť pravda zaiste. Lebo tento muž, neoblomný ctiteľ starých bohov, «neúprosný žalobca na náboženstvo kresťanské a na jeho vyznavačov, nestal sa len náhodou, ani z nejakého zisku zastancom nového Boha. Čo mohol získať? Nič, ale obávať sa musel, že bude dľa zákona, ktorý on predložil a ktorému k uskutočneniu sám prispel, polapený a usmrtený."

        Ľud videl v obrátení Títa Klaudia Sabina nový doklad, že náboženstvo kresťanské je náboženstvom pravým, a bol mu ešte viac naklonený.

        Tak slávilo mladé kresťanstvo opäť svoje nové víťazstvo v hlavnom meste, svetovej ríše, a krv mučeníkov stávala sa prúdom, ktorý sa všade rozlieval a zúrodňoval pôdu, posiaľ jemu nepriaznivú. Nový Boh vošiel do mesta cisárskeho, a pri jeho príchode chvely sa chrámy pohanské, ale za to v srdciach strádajúcich ozývala sa túha po pokoji a po vykúpení.

1. ​XX.Spútaný lev. 

        Ľud sa dosiaľ neprebral z údivu nad obrátením veľkňaza Tita Klaudia Sabina, keď doletel do Ríma nový a neočakávaný chýr, že Julius Vindex, neohrožený bojovník za slobodu a veľkosť Ríma, v Gallii sa vzbúril a prehlásil Galbu, dosavádneho miestodržiteľa vo Španielsku, za cisára. Taktiež i verné pluky germánske na Rýne prehlásily sa pod vodcovstvom Virginia Rufa pre nového cisára. Obe vojská vraj tiahnú teraz spoločne proti Rímu. Ale cieľom ťaženia neni nič iného, ako zmocniť sa cisárskeho leva.

        Na druhý deň z rána uvidel ľud nové divadlo, nad ktorým sa zhrozil. Oba levi, ktorí strážili výstup na Kapitol, boli spútaní silnými reťaznii a na krku im boly zavesené dve veľké tabuľky, na ktorých bolo napísané:,, Vindex a Rufus spútajú o krátky čas cisárskeho leva. Ľudu sa neukrivdí!"

        Na počiatku sa ľud zhrozil. Veď to bola urážka cisára a to bola v očiach ľudu vec neslýchaná, hrozný zločin. Ale pomaly ustupovalo zdesenie kľudnej rozvahe. Ľud počal uvažovať, čoho sa mu dostalo od Nerona v posledných štyroch letách jeho panovania. Na podnet Tigellinov dopúšťal sa cisár takých výstredností, že hraničily zrovna so šialenstvom. Ľudia sa pýtali, čo má Cisár ešte vôbec len špetku rozumu! Tak bolo spomenuté, že cisár dal pobiť na stá bohatých patriciov a prepustenoov, aby naplnil svoje stále prázdne pokladnice. Manželky najzaslúžilejších mužov zneuctil a potom ich dal verejne na pranier. Áno, i do chrámu Vesty sa vodral a panny bohyni zasvätené zneuctil, čím proti sebe všetkých kňazov popudil.

        Rimania bývali obyčajne hluchými a slepými ku všetkému, čo cisár činil. Nikomu ani nenapadlo, aby odsúdil nešľachetné skutky jeho; ale k tomu poslednému mlčať nemohol, mlčať ani nechcel. Zločin tento bol v očiach ľudu veľmi veľkým, poneč s tým bolo zľahčované, ba urážané i štátne náboženstvo.

        Ale cisár sa dopustil ešte aj iného zločinu na ľude samom. Od posledných hier, keď bol cisár jednaním ľudu pobúrený a popudený, rozkázal medzi ľud obilie dať len zriedka a s nechuťou. Nič nedbal na výstražný hlas svojho Agrigentíňana, ktorý mu neustále pripomínal, že „žravá beštia" má hlad a že je nebezpečno ju dráždiť.

        Keď sa teda stala tá verejná potupa cisárovi, nikomu ani nenapadlo, aby sa pýtal, kto je vinníkom? Moc cisárova razom skleslá, vzbura vypukla celou silou a zachvátila mysle všetkých ako obrovský požiar. Jednoduchý ľud, ktorému hladný žalúdok pripomínal cisárove povinnosti k ľudu, sa búril, prechádzal mestom, kričal a bral, kde sa čo urvať dalo. Všade sa ozývalo nadšené volanie: „Sláva Sulpíciovi Galbovi! Sláva osloboditeľovi od zločinného tyrana!"

        Meno Galbovo bolo v meste dobre známe. Bo Galba pochádzal zo starej rímskej famílie, ktorá bola už za doby republiky" chýrnou. Jeho matka Mummia bola vnučkou Katullovou a pracovníčkou Lucia Mummia Achaika, ktorý dobyl mesto Korynt. Otec jeho bol síce hrbatý, ale predsa sa stal senátorom.

        Galba bol v očiach Rimanov chýrny aj preto, že keď bol ešte pretorom, doviedol do Ríma tančiacich slonov, čo bolo novinkou dosiaľ nevídanou a neslýchanou.

        U vojska požíval povesť človeka veľmi prísneho, ale zato spravodlivého. Vyprávalo sa o ňom, že keď stal sa nástupnom Gaetulika v Španielsku, zakázal vojakom, aby pri predstaveniach tlieskali, a že tých, ktorí sa proti zákazu previnili, prísne trestával.

        Osem rokov bol Galba miestodržiteľom v severnom Španielsku. Jeho vláda bola z počiatku veľmi prísnou, ale stala sa pozdejšie veľmi, až skoro nápadne shovievavou. Vedel totiž, že bolo na neho v Ríme žalované, a bárs sa mu za to ešte nedostalo domluvy, nechcel, aby sa opakovaly žaloby, ktoré mohly mať v zapätí odvolanie, po prípade aj žalár. „Z ničoho sa účty neskladajú a preto nebudeme nič robiť!" hovorieval svojim verným, keď sa divili jeho nečinnosti.

        Tento muž prichádzal teda do Ríma ako osloboditeľ, a ľud mu bol naklonený. Rimania mali radi štipľavé vtipy, smiali sa im; ale radšej ako vtipné slová, počúvali cinkot zlata. Aj oni sa klaňali radi zlatému teľaťu, ktoré malo nielen medzi Židmi, ale aj medzi Rimanmi mnoho nadšených ctiteľov. Že bol Galba bohatý, o tom nebolo pochybnosti. „Ktorýže miestodržiteľ sa dosiaľ neobohatil? A načože boly tie provincie? Načože bol ten podrobený ľud? Aby platil cisárovi a jeho miestodržiteľom."

        Galba bol považovaný za mnohonásobného millionára. Aspoň sa o ňom vyprávalo, že vozí v bednách stále so sebou svoje imanie, ktoré sa cenilo na niekoľko tisíc millioinov sestercií, poneváč za poslednej doby vlády Neronovej nebol nikto životom' istý ani v Ríme, a zvlášte nikto, kto mal milliony.

        Vojsko Galbovo tiahlo cez Latium a pomaly sia blížilo k Rímu. Postupovalo len zvoľna, lebo čakalo na súdruhov z Gallie a z Germánie, ktorí boli ešte vzdialení.

        V meste zúrila vzbura. Ľud prechádzal ulicami a volal: „Sláva Galbovii! Sláva osloboditeľovi!" Nikto oproti ním nezakročil. Pretoriáni súc uplatení náhončími Galbovými, opúšťali Zlatý dom, chodili s ľudom, kričali a pomáhali boriť sochy cisárove. Áno, i Germáni, ktorí zostali dosiaľ jemu najvernejší, odišli z paláca, keď sa dozvedeli, že ich bratia na Rýne tiahnú oproti Rímu. Proti svojim bratom bojovať nechceli.

        Všetci opustili Nerona, ktorí sa mu v jeho šťastí klaňali, zvlášte však tí, ktorých učinil mocnými a bohatými; nikto nechcel pri ňom zostať keď sa chystali, že ho polapajú a spútajú. Čože mohli očakávať od svrhnutého a bezmocného- cisára?

        Medzi prvými, ktorí ho opustili, bol aj jeho najvernejší radca Tigellinus. Keď zbadal, že sa: Nero neudrží, že pád jeho je už neodvratný, sobral, čo sa sobráť dalo, a bez hluku zmizol z Ríma.

        Nero si zprvu nevšímal blížiace sa nebezpečenstvo. Bol práve v Neapoli, keď mu senát poslal chýr o vzbure Vindexovej. Ani za hodných ich neuznal, aby im odpovedal. Ale keď jeden posol za druhým prinášal trúchlivé chýry, keď ho senát upozornil, čo robí ľud v meste, že ho Vindex verejne nazval tyranom, zlým spevákom a .komediantom, len vtedy im odpovedal, že prísť nemôže, lebo je zachrípnutý a svoj hlas musí šetriť. Ale prečo ho vraj nazýva Vindex zlým spevákom, keď sa toľké roky v speve cvičil?

        Konečne prišiel do Ríma, ale nie aby sa staral o poriadok, ale aby svojim priateľom ukázal najnovší svoj vynález, vodný organ. Budete ho počuť o krátky.čas v cirku, ak vám to Vindex milostivé dovolí", povedal uštipačne.

        Ale keď došiel chýr, že v čele celej vzbury stojí Galba, vtedy sa hrozné zdesenie zmocnilo Nerona. Omdlel a chvíľku ležal akoby mŕty. Keď sa vzpamätoval, tlkol sa päsťou do čela a volal plačlivým hlasom: „Mne je už koniec! Čo sa so mnou deje, to sa nestalo dosiaľ žiadnemu cisárovi! Mne chcú vziať ríše, ešte pokiaľ nie som mŕtvy."

        O chvíľku sa utíšil a dal si priniesť kytaru. Spieval veselé piesne, smial sa rozpustile a žartoval s prítomnými. Naraz ho opäť pojalo šialenstvo; kričal, že všetkých vojvodcov pošle do vyhnanstva, že ich dá povraždiť, že nechá zahrdúsiť všetkých Germánov a Gallov, ktorí sú v Ríme, a že dá vypustiť na ľud šelmy z cirku...

        „Nech žije vojna!" zvolal opäť nadšene. „Postavím sa v čelo vojska mne verného bez meča, s lýrou v ruke. Budem spievať a svojím spevom ochromím ramená nepriateľov. Čiňte prípravy, vyrazíme, akonáhle budem hotoví so svojou básňou! Ale nezapomeňte vziať so sebou aj moje hudobné nástroje!"

        Ale druhého dňa sa rozhodnú inak. „Nič nechcem počuť o válečnom reve. Dám zapáliť znovu Rím, aby sprísahanc' našli už lem ssutiny, a odídem do Alexandrie a tam založím novú ríšu, v ktorej uctievané budú jedine bohyne lásky a bohyne umenia."

        Ale ani tento plán nepreviedol. Dal sa opäť do spevu. Celé spústy cesnaku v oleji naloženého zjedol, aby jeho hlas zjemnel.

        Nepriateľské vojská blížily sa stále k Rímu, ai Nero medzitým márni! čas, spevojm a hrou, alebo sl dal od žien umazať svoje ryšavé vlasy a pozeral sa ua ich roztopašné tance.

        Vtedy došiel chýr, že vojsko sprisahanoov je sotva niekoľko hodín od hradieb vzdialené. „Jestli nie dnes v noci, tak zajtra iste bude stáť pred bránami", tak mu oznamovali poslovia.

        Nerona ten chýr podesil. Zmocnila sa ho hrozné zúfalstvo. Popadol dýku a pobehoval ako šialený po izbách. Všade, kamkoľvek pozrel, videl pustošenie. Nikde nevidel ani jediného otroka. Rozutekali sa, naplniac si kapsy zlatom a striebrom a spustošili, čo sa odvliecť nedalo. Videl pošliapané kvetiny, potrhané vence, rámy holé, o drahé kamene a perly olúpené.

        Tie izby boly pusté, v ktorých sa ešte pred niekoľkými dňami hýrilo. Chcel utiecť, chcel sa niekam skryť, ale všetky východy z paláca boly z vonku zastrčené. Čo mu teda zbývalo iného, ako vraziť si dýku do srdca alebo sa dať polapiť. Ale k sebavražde sa Nero neodhodlal. Tisíce ľudí chladnokrvne odsúdil na smrť, kochal sa pri pohľade na ich múky, ale keď sám mal siahnuť si na život, vtedy zmocnila sa ho hrozná úzkosť. Nevedel, čo si počať.

        Medzitým pred palácom sa stával hluk ešte hrozivejším a pre neho nebezpečnejším. Volanie na slávu Galbovi bolo stále hlučnejšie.

        A u neho sa neukázal žiadny priateľ; nikto neprišiel, aby ho potešil, nikto, aby ho poľutoval. Toho sa veru nenazdal, že bude raz tak opustený. V tom ohromnom paláci, o ktorom sa vyslovil, že konečne bude bývať ako človek, bol teraz úplne sám. Teraz si vzpomínal na mladé letá, čím chcel a mohol byť svojmu ľudu a čím sa mu stal, totiž kliatbou, démonom, krvelačným tygrom.

        Stal sa zločincom, ktorý tisíce ľudí zahubil len preto, že sa mu to ľúbilo. Tisíce ich vykrvácalo pod jeho driapami, a všetky tie obeti upieraly na neho teraz svoje ztrnulé zraky. Bolo ich veľmi veľa.

        Nero chcel volať o; pomoc, ale hrozná úzkosť sovrela mu hrdlo. Len nesrozumiteľný výkrik sa vydral z jeho prsú, a on sa svalil na zem ako smrteľne zranená šelma a zostal chvíľku bez pohnutia ležať na zemi.

        Čím viac sa sošerievalo a v dlhých sieňach cisárskeho paláca nastávala tma, tým hroznejšie myšlienky a predstavy ho mučily. Stále nové obeti prichádzaly a kopily sa okolo neho, posmešne sa uškľabujúc. Zavieral úzkostlivé oči, aby ich nevidel, váľal sa po zemi, ale to všetko nič nepomáhalo.

        Zrovna pred neho postavila sa vysoká, hrdá postava ženy so zlatou korunou na hlave. Rozovrela purpurový plášť, aby videl jej biele kosti, a siahala po ňom svojou kostnatou rukou. Jej hlas znel príšerne, keď sa ho opýtala: „Neznáš ma? Ja som to, matka tvoja, ktorá som ťa porodila, ktorá ťa živila, ktorá ťa milovala. Ja som Agirippina, ktorú si dal zavraždiť."

        Jedna obeť za druhou pristupovala k nemu a každá mu povedala; do očú niečo príšerného.

        Naposledy pristúpila k nemu Poppea Sabiina a objala ho bez slova. Sotva ucítil na šiji jej hladké ruky, bolo mu, ako by sa mu zarážalo do srdca tisíc dýk. Snažil sa, aby sa vyprostil z jej objatia, ale striasť ju nemohol. Váľal sa ako šialený po zemi. Konečne ho pustila.

        S hrôzou pozeral na nepriehľadný dav obetí; ale tých, ktorých sa najviac obával, ktorých v poslednej dobe dal utratiť, tých medzi nimi nevidel.

        Kde zostal ten bielovlasý kňaz, ktorého dal pribiť na kríž, že mu nevzkriesil jeho syna? Kde bolo tých tristodevätnásť kresťanov, ktorých dal upáliť? Kde zostali ostatní, ktorých predhodil šelmám, ktorých dal sťať alebo ináč mučiť? Nebolo ich. Či sa snád ešte ten dostavia a pripravia mu múky snád ešte hroznejšie? A kde je tá, ktorú týral až na smrť, ktorá mala! najväčšiu príčinu, aby ho nenávidela, aby sa na ňom pomstila? Kde zostala Oktávia, jeho manželka, ktorú dal zabiť na ostrove Pandatatš?

        Nebolo jej, nebolo kresťanov! Tu mu napadlo: „Vidíš! Oni sa nepomstia, nepomstí sa ani Oktáviál, lebo ta skutočne milovala." A jakoby očakával' od Ok-itávie pomoc o podpory, zvolal: „Oktávia, moja drahá Oktávia, pomôž!"

        Razom zmyzly všetky príšerné postavy. Nero si zhlboka oddýchol. Posadil sa na zem, podoprel hlavu o dlane a zaplakal.

        Dlho tak vytrval sediac na zemi. Tu začul z ďaleka kroky. Chcel utiecť, domnievajúc sa, že už pre neho idú, ale nemohol sa hnúť. Postava došla až k nemu a spoznajúc cisára, zašeptala: „Utekaj, cisáru, nepriateľ je už skoro pri meste. A o krátky čas bude v paláci."

        Nero poznal svojho prepustenca Faona. To bol jediný z celého Ríma, ktorý mu zostal verným. Povstal a opýtal sa zúfale: „Čo mám činiť!"

        „Utekaj!" odpovedal Faon.

        „Utekať? Čo, neni skutočne žiadnej inej pomoci? Utiecť? A kam? Nie, nikam nepôjdem! Čo, nevieš, Že mi hviezdoveštci prorokovali, že aj keď sa zborí môj trôn v Ríme, že ma nový očakáva na východe?"

        „Práve preto je treba, povedal Faon, „abys rýchle opustil palác, dokiaľ je čas. Prosím ťa, cisáru, poď so mnou! Priodej sa plášťom, ktorý som ti priniesol, abys nebol poznaný! Ale pospiechaj, cisáru!"

        „Musí to byť? Skutočne musí?" opýtal sa opäť Nero.

        „Musí!" odpovedal rázne Faon. „Počuješ, cisáru?"

        Hrozný hluk ozýval a po uliciach, a to celkom na blízku cisárskeho pláca.

        „Všetko je ztratené!" povedal cisár akoby pre seba. Potom strhol na seba cisársky plášť. „Daj sem", poručil Faonovi, a priodial sa plášťom, ktorý mu prepustenec podal.

        „Poďme!" povedal Faon a išiel pred Neronom.

        Prebehli chytro celý rad dlhých izieb, v ktorých zažil cisár toľko dobrodružství, ktoré ale vňom vyvolávaly teraz iba trúchlivé vzpomienky.

        „Ach, kde sú tí moji spoločníci, s ktorými som sa tak často bavieval?"

        „Ušli!" povedal mu krátko Faon a utekal ďalej.

        „Kdeže sú", pýtal sa zase Nero, „moji úradníci, ktorých som svojou priazňou zahrňoval? Kde je Tigellinus? Povedz mi? Kde je Tigellinus?"

        „Ten? Bol prvý, ktorý teba cisáru, opustil. Biedna duša!" uľahčil si Faon.

        „Teda všetci ma opustili, a já som ich tak miloval!"

        „Počkaj, Faone!" volal za utekajúcim, „kde je moja telesná stráž? Kde sú moji pretoriáni? Povedz, kde sú? Prečo ma nebránia?"

        „Cisáru", povedal Faon pre stále otázky celkom namrzený. „Nymphidius, ktorého- Tigellinus učinil svojím zástupcom, prišiel medzi vojakov a povedal im, že si z Ríma ušiel. Zároveň im oznámil, že Galba vyplatí každému dôstojníkovi tridsaťtisíc sestercií a jednoduchým vojakom po piatich tisícoch. Oni mu uverili, Opustili teba a odtiahli vojsku Galbovmu naproti."

        „Teda všetci, všetci ma opustili!" nariekal Nero a zostal stáť u mramorového pásu v múre. Pozrel si na vyhladený mramor a zhrozil sa sám seba, svojich bledých, vpadlých líc a ztrnulých očú.

        „Som to skutočne ja, ja, cisár? V ktorého rukách spočíval osud nielen Ríma, nielen národa rímskeho, ale celého sveta? Nie", povedal si „nie, to nie som ja, to je len môj tieň!"

„Ale chladný mramor sa mu posmieval: „Tys'to!"

        „Preč ztadiaľto! Preč!" vykríkol, až sa Faon naľakal.

        Rýchle prebehli ostatnými izbami a vyšli na nádvorie. Tam na južnej strane bola brána nezasväteným neznáma. Ani Nero o nej nevedel. Keď k nej dochádzali, zaznel s Kapitola ostrý hlas polnice.

        „Čo je to?" opýtal sa Nero s bázňou.

        „Senátori sú svolávaní na Kapitol. Budú sa, radiť, ako uvítať víťaza."

        „Nero ucítil bodnutie v srdci. „Tak ďaleko to už so mnou došlo?" pomyslel si. „Tak chytro na mňa v Ríme zabudli? Ó, svete", zvolal nahlas, „hnusíš sa mi, skutočne sa mi hnusíš!"

        Bránkou vyšli na ulicu. Kráčali mlčky vedľa seba. Neďaleko stáli dvaja mužovia, držiac za úzdy dva biedne kone. Keď ich Nero zozrel, zaklial: „Na túto chromú zdochlinu si mám sadnúť?"

        „Nemáme lepších", odvetil Faon a prepustil oboch mužov.

        „Tak teda si sadnem, ale viem, že sa mi cestou všetky rebrá prelámu."

        Práve si chceli sadnúť, keď začuli mocné údery na železnú bránu a hrozný krik.

        Nero sa zatriasol, až mu zuby zatrepotaly. „Ach, bárs by tu bol aspoň môj verný Tigellinus so svojimi pretoriánmii!"

        „Tigellinus?" povedal trpko Faon. „Či sa už ne-pamätuješ, cisáru, že som ti povedal, že Tigellinus bol prvý, ktorý ťa zradil? Sobrai, kde sa čo dalo a ušiel."

        „Ted aj on!" povedal smutne Nero a prešiel si rukou po zapotenom čele. „Ale, Faone, je. to skutočne hanobné, keď cisár takého ducha ako ja, musí tak biedne opúšťať Rím!"

        Prelomte múr! Roztlčte brány!" reval ľud pred palácom. „Nedajte tyranovi času, aby mohol jedom ukončiť svoj biedny život! Musíme ho dostať živého! Potiahneme ho pred súd, aby ho súdil."

        „Nie pred súd!" bránili sa iní. „Na kusy ho sami roztrháme!"

        „Nero zakryl si rukami tvár a povedal trpko: „A ja som ich zahrňoval dobrodením!" Vyšiel na koňa a bežal za Faomom.

        „Pozrite sa", ozval sa silný hlas, „tu stojí socha toho netvora!"

        „Dolu s ňou!" reval ľud. „Dolu s ňou! Rozmláťte ju, aby z nej ani prášok neostal!"

        S hrôzou počuli Nero slová rozzúreného davu.

        Z ďaleká ozval sa pád sochy a prenikavý krik ľudu.

        Nero sa zatriasol. „Koniec!" povedal rýchle a bežal za Faonom.

        Išli tryskom okolo voňavých záhrad, okolo šumiacich vodotryskov a umele zariadených jazier. Uchádzali mlčky a s bázňou v srdci, lebo prenasledovanie išlo za nimi.

        V korunách vysokých platánov a jalší pohrával sa mierny vietor, a okolo rozpukaných kmeňov cyprisov vinuly sa tmavé tieine ako hrozné strašidlá.

        Hrozný strach sa cisára zmocnil. Pobídnul koňa a zašoptal Faonovi: „Bežme rýchlejšie! Tisíc strašidiel sa ženie za nami!" Zuby mu pri tom od úzkosti klepaly, len tak že sa udržal v sedle. Išli vedľa seba ako dvaja na smrť odsúdení.

1. ​XXI.Osloboditeľ. 

        Za jasnej noci vtiahlo spojené vojsko spisahancov do hlavného mesta. V čele vojska išiel na krásnom bielom koni Julius Vindex. Prichádzal pred novým cisárom, aby menom jeho Oznámil mestu slobodu.

        „K zlatému domu", rozkázal, keď sa ocitol v meste. „Najprv sa musíme zmocniť tyrana, aby sa mu mohlo dostať odplaty za jeho zločiny."

        S vetrom o závod sa rozišli vojaci k Eskvilinu, na ktorom stál palác cisársky, ale Nerona nenašli, bárs prehliadali celý palác.

        Julius Vindex zúril. Tušil, že sa asi Neronovi podarilo v prestrojení .upŕchhuť a preto rozkázal, aby ho hľadali, a sľúbil hodnú odmenu, kto mu ho dovedie živého. Sám zašiel tiež na Kapitol, kde bol senátormi očakávaný. Cestou bol pozdravovaný od ľudu ako vysloboditeľ, čím aj skutočne bol, lebo zbavil ľud tyrana.

        Senátori pozdravili Júlia ako vyslanca nového cisára a požiadali ho, aby predsedal súdu nad Neronom. Julius Vindex im vyhovel. Keď bol uvedený na predné miesto, vytasil ostrý a britký meč, hodil ho medzi sbromaždených, rieknuc: „Týmto súdte!"

        Nato usniesli sa senátori na tamto: „Neronova pamiatka nech je prekliata, jeho meno všade: na kameni, na pergamene a inde zničené, jeho sochy nech sú pováľané, on sám ale nech je daný do klatby, a hlava jeho nech padne rukou katovou!"

        Hlásatelia od Vindexa na to Určení oznamovali tento rozsudok ihneď v noci za zvuku trúb a poľníc. Ľud sa! nehoršil, ale jasal

        Všade sa ozývalo nadšenie, keď bolo ohlásené, že nový cisár chce o niekoľko dní prísť do Ríma a že už pred svojím príchodom chce ľudu rozdeliť obilie, a že na dôkaz vďaky za šťastné oslobodenie Ríma a celej ríše z rúk tyrana usporiada veľkolepé hry.

        Razom bol Nero zapomenutý, a z tisícich hrdiel sa ozývalo nadšené volanie: „Sláva cisárovi Galbovi! Sláva Juliusovi Vindexrovi!"

        Senátu bolo až úzko, keď videl nadšenie ľudu pre hrdinského mladíka. Vindex vycítil ich obavy, usmial sa a povedal: „Buďte bez starosti, ctihodní otcovia! Ruka moja sa nikdy nezdvihne, aby siahla po korune cisársej. Mojou jedinou ctižiadosťou je, aby som učinil vlasť veľkou a slávnou i slobodnou, aby rímski orlovia speli od slávy ku sláve!"

        Tieto slová boli senátormi odmenené búrlivou pochvalou, poneváč neboli zvyklí na podobnú nežistnosť a šľachetnosť.

        Vindex rozhliadol sa po shromaždenýoh a povedal, nevidiac medzi nimi svojich priateľov: „Rady vaše sú riedke, ctihodní otcovia. Kdeže sú ostaní?"

        Tu povstal jeden z najstarších: „Niektorých tyran zo sboru nášho vylúčil, iní zase padli mečom."

        „Od dneška má vládnuť všade spravedlivosť, lebo ona vie jedine učiniť národy šťastnými, blaženými a veľkými."

        Po týchto slovách rozlúčil sa so senátom ai za jasotu ľudu Sostupoval s Kapitolu. Cestou sa dozvedel, že jeho verný priateľ Plautus je uväznený. Rýchle dal svojim podriadeným potrebné rozkazy a zamieril k úpätiu Kapitolu, kde holo väzenie mamertinské.

        Zachvel sa hrôzou pri pohľade na väzenie. Vrátny musel hneď otvoriť a viesť ho k miestu, kde Plautus strádal.

        „Je to hanba pre celý rímsky národ", povedal Vindex ku svojim sprievodcom, „že synovia najšľachetnejších rodín, že tí, ktorí statočne bojovali a krvácali pre vlasť, strádať musia v týchto miestnostiach!"

        „Nielen mužoyia", prihlásil sa k slovu žalárnik, ktorý si chcel zaistiť priazeň mocného vojvodcu, „ale i ženy, ba aj dievčence a deti sú väznené. Keby sme my neboli mali trochu súcitu s nimi a smilovania a im tajne niečo: nepodstrčili, dávno by boli v týchto dierach pohynuli."

        „Jak dlho tu bývajú uväznení?" opýtal sa Vindex.

        „Vždy až po nové hry, pane. To trvalo niekdy veľmi dlho. Len niekoľko dní pred hrami bývali odvedení do žalárov u cirku. Však tu sme u cieľa. Tu je zavretý Plautus."

        Závora zaškrípala a dvere sa otvorily. Do vnútra vnikol červený svit pochodní a ožiaril zástup ľudí na kolenách kľačiacich. Modlili sa. Ich vyhublé tváre nesvedčili o zármutku a zúfalstve, ako býva u Pudí, ktorí čakajú v žalári na smrť, ale zdalo sa, že akýsi svätý pokoj a mier preniká do ich sŕdc.

        Keď zaslúchlii na chodbe kroky a rinkot zbraní domnievali sa, že majú byť odvlečení do žalárov u cirku. S úsmevom sa lúčili, navzájom sa povzbudzovali, dodávali si zmužilosti a potom si kľakli, aby sa na posledy spoločne pomodlili.

        „S Bohom! Buďte zimužilýmá! Kristus je s nami! U neho sa opäť uvidíme! Pre Krista!" Tak volali na seba kresťania, keď sa dvere žalára otvorily.

        Otužilým vojakom tiekly slzy po tvári nad tým, čo videli a slyšali. Sám Vindex musel násilím slzy potlačovať, prv než mohol zvolať: „Plautus, si tu?"

        „Som!" odpovedal Plautus neohrožene. „Chcem opäť bojovať s levom a umrieť pre Krista."

        Spoluväzni s nadšením opakovali slová:

        „Pre Krista! Pre Krista!"

        „Aká to pevná viera v božstvo!" povedal Vindex dojatý. „Jak mocným, jak dobrotivým je ten ich Boh, že bez bázne, ba s radosťou a s nadšením idú na smrť!"

        „Takí sú všetci kresťania, i ženy", chválil opäť žalárnik.

        „Plautus, môj drahý Plautus!" zvolal Vindex a pospiechal v ústrety svojimu priateľovi, ktorí sa predieral zástupom kľačiacich. Padol mu okolo krku a srdečne ho pobozkali.

        „Julius, si to ty skutočne? A ty prichádzaš —"

„— aby som ťa odtiaľto vyslobodil, úbohý priateľu!" povedal Vindex. Priatelia sa znovu úprimne objali.

        „Teda ste zvíťazili?" opýtal sa po chvíli Plautus.

        „Mesto je v našich rukách, vláda tyranova je zlomená, a snáď o krátky čas sa octne aj on sám v mojich rukách, a potom beda mu! Poslal som za ním svojich najvernejších."

        Spoluväzni poslúchali kľačiac chýr o úteku Neronovom a o prevrate v Ríme.

        „Prinášam vám všetkým slobodu", povedal obrátiac sa k ním Vindex. „Poďte so mnou! Slnce spravodlivosti zasvitne nad naším mestám. Budete môcť žiť slobodne a budete šťastnými. A ty, priateľu drahý, ty budeš môjmu srdcu najbližším. Konečne dostane sa i tebe cti a Slávy, akej si si už dávno zaslúžil. Cisár ťa urobí veľkým a mocným, Plaute, lebo vie, čo si vykonal pre vlasť, a dozvie sa aj o tom, čo si vytrpel."

        „A vieš, priateľu, že som vyznavačom nového náboženstva?"

        „Buď!" odpovedal Vindex vážne. „Veď si ty Rimanom a to verným a šľachetným, akých je teraz v Ríme veľmi málo. A teraz už o tom mlč! Prehovoríme si o tom až voľakedy indy. Ale teraz poďme preč z tohto miesta hrôzy!"

        „Áno, priateľu, už idem", povedal Plautus; „ale vedz, že tu irnám bytosť, ktorá mi je drahou. Je tiež slobodná moja Lýdia?"

        „,Ako sa to len môžeš pýtať? Všetci do jedného ste slobodní. Ničím ste sa nepreviniili, len ste uctievali nového Boha. Uctite si, koho chcete, nikto vám v tom brániť nebude! Len to vám radím, aby ste tak činili ticho, bez hluku, by ste nepopudili proti sebe fanatických kňazov, ktorí na vonok bohom kadidlo zapaľujú, ale v srdci nimi pohŕdajú. Veru, keby mali byť do žalára vrhnutí všetci, ktorí starých bohov nectia, najmenej polovička mesta! úpela by v okovách. A potom ti musím povedať, že sa mienenie o vás značne zmenilo Od tej doby, čo sa Titus Klaudius Sabinus pridal na vašu stranu."

        „Titus Klaudius nám je priaznivý?" opýtal sa Plautus.

        „On je kresťanom, milý priateľu, a neohroženým zastancom vašej viery. Na hlavu Medusy! Bola to pre kňazov rana, keď sa o tam dozvedeli! Ale proti bývalému veľkňazovi, ktorý požíva dosiaľ obľuby u všetkých, si predsa vystúpiť netrúfali."

        Plautus sa vrátil do väzenia a po chvíli z neho vystúpil s Lýdiou.

        Vindex bol jej sličnosťou prekvapený a povedal s úsmevom: „Teraz to už chápem, čo ťa ťahalo od Rýna nazpäť do Ríma. Buď šťastný, že si našiel srdce, ktoré je tebe hodné. Ale prv než odídeme, musím si prezrieť tvoje väzenie, v ktorom si tak dlhú dobu prežil." Vzal z ruky žalárnikovej pochodeň a prezeral si väzenie. „A čo je to tu napísané?" opýtal sa Plauta.

        „Môj Ježišu! Môj Spasíteľu! Môj Ježišu! Môj Vykupiteľu!" čítal Vindex.

        Na inom mieste vyškriabané baly neumelou rukou tieto slová: „Tebe žijem, tebe umieram! Amen." A potom ďalej stálo napísané latinsky: „Dávajte cisárovi, čo je cisárovo, a čo Božie, Bohu!"

        Vindex zakrútil nad týmito nápisy hlavou a opýtal sa: „Kto písal tie slová, priateľu? To neni špatná filozofia."

        „Kresťania!" odvetil Plautus, „nemali v žalári svetla slnečného, preto chceli, aby im svietilo svetlo svätej viery. Bez tohoto svetla boli by bývali veľmi nešťastnými. Ale kedykoľvek počali klesať na mysli, obrátili zraky svoje k týmto nápisom a čerpali v nich novú silu a odhodlanie."

        Vindex sa zamyslel. „Podivná to viera!" povedal ako pre seba a svietil si ďalej. Tam zase čítal: „Blahoslavení, ktorí trpia pre spravodlivosť, lebo ich ja kráľovstvo nebeské." Hneď vedľa: „Pudenciana, dcéra Pudenca, 20 rokov stará, bola tu uväznená na rozkaz cisárov, lebo verila v Krista. So Sabinou, Chloridou, Aquilou, Flaviou a Florou, svojimi priateľkyňami bola umučená."

        Písmo bolo ešte čerstvé a nasvedčovalo, že bolo len nedávno vryté do kameňa.

        „Ako to?" povedal Vindex. „Snáď nechceš povedať, že senátor Pudenc je tiež kresťanom?"

Plautus mlčky pokynul hlavou.

        „To ja skutočne zvláštné, povedal na to vojvoda, „že práve tí najlepší a najšľachetnejší z Rimanov, s ktorými som sa stýkal, sú kresťania. Prosím ťa, vysvetli mi, čo vás ženie do náručia nového Boha? Čo je to?"

        „Milý priateľu", odvetil Plautus, „nie statky pozemského, po ktorých sa obyčajne ľudia sháňajú, ale pravda."

        Vindex sa opäť na chvíľu odmlčal a potom sa opýtal žalárnika: „Je ich tu zavretých ešte viac?"

        „Vyše sto, pane!"

        „Všetkých ich na slobodu prepustíš, všetkých! Rozumieš? Otvoríš dokorán všetky dvere žalára, snímeš všetkým spútaným reťaze, oznámiš im, že sú slobodní! Povedz im, že prišla do Ríma konečne spravodlivosť. Dnes nesmie v Ríme nikto plakať a nariekať. Všetci nech sa tešia!"

        Žalárnik sa ponáhľal, aby vyplnil rozkaz svojho pána. Kým došli na koniec chodby, bol Vindex obklopený zástupom oslobodených, z ktorých mnohí mu so slzami v očiach ďakovali za svoje oslobodenie. Potom padli na kolená a ďakovali Bohu svojmu za tú milosť, že poprial mladému kresťanstvu časov priaznivejších, aby sa mohlo zotaviť z hrúz, ktoré muselo v posledných dobách pretrpieť, a zároveň ho prosili, aby požehnal dobrotivého vojvodcu. Potom s radosťou opúšťali väzenie, aby sa; dostali ku svojim drahým a s nimi sa potešili.

        Vindex hľadel za nimi a v jeho očiach a zablyskly slzy. „Drahý priateľu", povedal k Plautovi pohnutým hlasom, „ja som dosiaľ považoval za svoj najlepší čin, že som zbavil mesto tyrana. Ale teraz ti povedám, že je na svete ešte niečo lepšieho. Nevysloviteľná radosť naplňuje srdce moje nad tým, že som týmto nevinným a na smrť odsúdeným ľudom dopomohol k slobode. Áno, toto vedomie mi pôsobí tisíckrát väčšiu, lepšiu a čistejšiu radosť, ako víťazstvo, ktoré som.dobyl nad tyranom. Teraz som skutočne šťastný."

        Priatelia si tisli úprimne ruky a kráčali ďalej za jasotu ľudu.

1. ​XXII.Koniec tyranov. 

        Medzitým utekal Nero s Faonom z Ríma. Ich predbežným cieľom bol majetoček Faonov asi štyri míle vzdialený od mesta cestou salárskou a nomentánskou. Tam sa chcel svrhnutý cisár ukryť a pozdejšie utiecť do Gallie, alebo do Grécka alebo niekam inde.

        Pobočnými uličkami dostali sa nepozorovane z mesta von. Nero mal pod bradou uviazanú vreckovku, aby ho nepoznali; ale tejto opatrnosti nebolo ani treba. Ktože by si pomyslel, že tento pozdný jazdec v roztrhanom plášti, bosý a na takej starej kobyle sediaci je božský cisár Nero.

        Keď išli cez križovatku, začuli divoký krik davu. Nero sa triasol na celom tele, keď začul hrozivé výkriky, nadávky a vyhrážky oproti sebe.

        „Kde je ten krvelačný tyger? Kde je ten nestydatý padúch? Chytili ho?"

        „Nechytili. Darebák je niekde Ukrytý! Ale myho nájdeme, i keby bol pod zemou, a vylámeme tej divokej šelme zuby."

        „Čo, zuby? Polámeme mu kosti, by mu ani jedna jediná nezostala celá!"

        „Ukrižujme ho! Však si to on zasluhuje. Na miesto obilia vozil z Egypta do Ríma piesok. Tak si on vážil verných Kviriitov, ktorí mu neráz zachránili život."

        „Nie! To všetko bol by pre neho malý trest. Jemu sa musí dostať trest vlastizradcu."

        „A jaký je to trest?" pýtali sa zvedave niektori.

        „V čom to záleží?"

        „To vy neviete?" zvolal silným hlasom kováč Aelius. Keď totiž kováč videl, že cisárovi horí pôda pod nohami, že by mu obrana Nerona mohla prísť draho, naplnil svoje kapsy zlatými predmetmi zo Zlatého domu, ukryl ich dobre vo svojom dome a potom sa pridal na stranu vzbúrencov a stál sa. opäť ich vodcom.

        „Teda to vy neviete? A vy ste Rimania, že ani to neviete ako sa trescú vlastizradci?

        „Máme tu v Ríme toľko zákonov", povedal niekto zo zástupu, „že neni ani možno, aby ich človek všetky znal. A jako je známo, povedal jeden grécky mudrc, — na mene nezáleží, — že najlepší štát je ten, ktorý má čo najmenej zákonov."

        „Ver mi", ozval sa iný, „mne sa ten Grék ľúbi, trebárs si mi jeho meno nepovedal. Málo zákonov, ale za to hodne žrádla a pijatiky. To je moja zásada."

        Hlasitý smiech sa ozval zástupom. A do toho smiechu vykríkol Aelius: „Taký nesmysel mohol povedať len Grék. Však sú dobre známe tie filozofické rečičky! Ráno trepú o zdržanlivosti a sebapremáhaní, a na poludnie si u svojho patróna precpávajú žalúdok, že treba vziať osem otrokov, aby ich dostali z domu von. Chlape, ja ich dobre poznám. Nero bol tiež takým filozofujúcim lotrom. Ale veľmi planým nebol. Keby sa bol viac staral o vlasť a národ a neplietol sa do remesla básnikom, kočišom a komediantom, verte mi, mohol dosiaľ sedieť na tróne. Ale je už teraz koniec s jeho filozofovaním. Čo mu pomôže, že bol komediantom, keď ho s vlečú do nahá, keď mu dajú na krk vidlicu a na smrť ho ubičujú? A takého trestu sa mu dostane, ako každému vlastizradcovi. To vám povedám ja, Aelius, kováč so Suburu. Rozumiete?"

        „A nebude to! pre neho malý trest?" opýtal sa opäť iný.

        „Nie! Toho trestu si zaslúžil ten vrah, ten krvelačný tyger."

        Nero sa triasol, keď počul, aký trest ho čaká. Pritočil sa s koňom ku Faonovi a zašepkal: „Ponáhľajme sa, lebo ma poznajú a usmrtia."

        Faon zabočil do novej uličky, ktorou sa dostali na salársku cestu. Tam si konečne trochu oddýchol a zmiernil krok koňa. Pozeral stále na jasnú hviezdnatú oblohu, akoby ztadiaľ očakával istú pomoc. Ale nevidel tam žiadneho zvláštneho znamenia. „Moja hviezda už asi zhasla!" povzdychol si.

        Boli síce už hodne ďaleko od mesta, ale dosiaľ počuli pustý krik, smiech a válečný spev. Dosť zreteľne zaznievaly až sem jednotlivé slová, ktoré vždy cisára podesily: „Kliatba... tyran ... nemravník .., kmín ... zradca... Galba,.."

        Kone utekaly, nakoľko im to unavené nohy dovoľovály. Stretávali jednotlivých chodoov, ba i celé zástupy zvedavcov, ktorí sa chceli na vlastné oči presvedčiť, čo sa v Ríme deje, alebo ktorí chceli vidieť slávny príjazd nového cisára.

        „Počúvajte!" povedal k ním akýsi bodrý roľník. „Už majú toho darebáka Nerona? Či sa mu podarilo ujsť?"

        Faon sa pozrel zúrivé na roľníka a zareval na neho, až roľník naľakaný odskočil.

        „Na Styxu", povedal roľník, „je to sprostý chlap! Na moju zdvorilú otázku ma ide prebodnúť očima!"

        Nero pozeral stranou, aby nebol poznaný a ponúkal koňa k väčšiemu spechu. Roľníci pozreli za nimi, krútili hlavami a povedali : „Bezpochyby prenasledujú Nerona. Bohovia, pomôžte im, aby ho chytili a potom zamedzili ďalšiemu krviprelievaniu!"

        „To nebudú prenasledovatelia! Majú mizerné kone a potom sú bosí. Kto vie, čo v noci hľadajú. Nech si idú kam chcú! My poďme do Ríma!"

        Obaja jazdci išli ďalej. Tu stretli sa s pretoriánom, ktorý sa vracal do: mesta z dovolenej. Svetlo mesačné padalo na bledú tvár cisárovu, „čo to má znamenať?" pomyslel si. „Cisár sedí na starom koni, bosý, v zodranom plášti a s ušpineným klobúkom na hlave. „Zastavil sia a pozdravil: „Ave Caesar!" (Cisáru, buď zdravý!)

        Cisár neodpovedal. Zatriasol sa, že bol poznaný. Ak pošlú za ním prenasledovateľov, tak ich tento vojak naňho upozorní a beda mu bude.

        Čím ďalej išli, tými zriedkavejšie ľudí stretávali, až konečne počuli iba dupot kopýt svojich koni.

        Naraz kmitol sa celkom na blízku stieň, až sa i cisár naľakal a koňom na stranu trhnul. S hrôzou pozeral Nero na postavu, ktorá blížila po ceste. Súčasne sa ozval hlas: „Už sa na mňa nepamätuješ? Som Ahasver, večný tulák."

        Nero sa zastavil, musel sa zastaviť, lebo postava zdržala koňa.

        „Vidíš", pokračoval Ahasver, „varoval Som ťa, abys nebojoval proti ukrižovanému, lebo jeho učenie je Učením Božím. Povedal som ti, aby si si vzal odo mňa odstrašujúci príklad, a predsa si neposlúchol! Bojoval si proti krížu a teraz si premožený krížom."

        Nero mlčal a s hrozou naslúchal jeho slovám.

        „Volal som vtedy na teba a na všetkých, ktorí ste sa vzpierali uznať Krista a Boha: Beda! Teraz vidíš, že sa moje slová vyplňujú na tebe. Jeho učenie premohlo teba a premôže celý svet. Jeho kríž zničí tróny kráľov, ktorí mu odporujú. On založí novú ríšu, ktorá po celom svete bude rozšírená a v nej zavládne láska a milosrdenstvo, tie čnosti, ktoré si ty nechcel znať. Preto nebudú ani ku tebe milosrdnými. Nerone, Nerone, keby si ma bol poslúchol! Mohol si byť šťastným! Teraz si na konci liet života svojho, a koniec tvoj bude smutný a pamiatka tvoja bude prekliata, meno tvoje bude s opovržením vyslovované a ty budeš v opovržení po stá ročia a tisícročia. Nerone! Nerone!"

        Ahasver pustil uzdu koňa a ubieral sa ďalej k Večnému mestu.

        Nero sa hrôzou zatriasol. Kôň sa pohol a Nero sletel dolu s výkrikom.

        Faon soskočil so svojho koňa a pomáhal cisárovi na nohy. Dlho ho nemohol priviesť k sebe. Konečne sa vzpamätaval a vytreštenýma očima pozeral okolo seba.

        „Vzmuž sa, cisáru!" prosil Faon. „Každá minúta nám je drahá. Musíme sa ponáhľať, aby srne ušli prenasledovateľom, ktorí môžu prísť v každú chvíľu. Vzmuž sa! Pôjde to!"

        Nero pomocou Faoma povstal, ale na koňa viac sadnúť nechcel. Vernému prepustencovi nezbývalo nič iného, ako kone zahnať s cesty, aby išli kam chceli, a ubierať sa pešo ku statku, kam na šťastie nebolo už ďaleko. Kráčali k hore, ktorá súvisela so statkom. Ale poneváč nebolo radno, aby vošli do statku priamo, aby snáď nebol cisár od otrokov poznaný a potom zradený, kráčali horou a predierali s;a húštinami.

        Z ďaleka zaslúchli dupot koňských kopýt. Ukryli sa v húštine domnievajúc sa, že vojaci sú im na stope.

        Cisár sklesol na zemi. Plot sa mu lial s Čela. „Nemôžem!" odpovedal vernému sprievodcovi, keď ho ponúkal, aby išli dalej. „Aspoň keby som mal trochu vody!" nariekal.

        „Pane", odpovedal Faon, „v hore nieto žiadneho pramenia. Premáhaj sa ešte chvíľu! Asi o pol hodinky budeme z hory vonku a potom ti bude pomožené."

        Opäť kráčali ďalej. Les bol stále hustší. Na niektorých miestach musel Faon liezť po štyroch a Nero sa plazil za ním tým istým spôsobom. Plakal od hanby a od bolesti.

        Konečne bola tŕnistá; cesta u konca a už bol najvyšší čas, lebo cisára už opúšťaly sily. Faon ho už musel vliecť.

        Nízkou bránkou sa dotasli do zahrady. Pri; pieskovom lome sa Faon zastavil a povedal: „Zostaň tu, cisáru, a počkaj na mňa! Keby si počul niečo podozrivého, skry sa v lome. Tam si úplne v bezpečnosti. Ani najlepší špión ťa tam hľadať nebude. Ja pôjdem, aby som ti doniesol nejaký koberec."

        „Ďakujem", povedal trpko Nero. „Ale koberce nenos, lebo do diery nepoleziem. Nemám chuti byť za živa pochovaným!"

        „Tak zostaň tu a odpočiň si na trávniku!" Shodil so seba plášť a rozprestrel ho na mäkkú trávu.

        Nero svalil sa na plášť. Zížeň mal strašnú.

        „Prosím ťa, prines mi trochu vody", prosil.

        ,,Pane!" odpovedal Faon smutne, „tu nieto žiadnej vody. Ale zájdem do kamenných lomov, či tam nenájdem, čo si praješ. Ale nemám nádoby."

        Mlčky sňal cisár svoj klobúk s hlavy a podal ho bez slova Faonovi, ktorý hneď bežal k lomom Našiel tam jamu a v nej zapáchajúcu vodu. Nabral vody a vrátil sa k cisárovi.či nepovoľujú. „Musí to byť, Faone", povedal ticho. „Prosím ťa, nasaď mi dýku! Nie na krk! Veď z toho vychádzaly kedysi nebeské tóny! Na prsia ju prilož, tam to tak nebolí! Tak! A teraz — teraz je koniec!

—        Je to hrozné, že musím umrieť! — Nie — počkaj—        ešte chvíľku chcem žiť. — Všetko marné — dvere povoľujú — už idú. Chytro pritlač! Nie, počkaj!"

        „Doneste sekery, ktosi je tam!" zavelil vodca.

        V.tom okamžiku vystúpilo slnko nad hory a osvietilo rovinu. Paprsok vnikol zamrežovaným okienkom do izby a zastavil sa na protivnom múre. Nero pozeral sa na paprsok roztvorenýma očima. Búchanie do dvier na chvíľu ustalo a cisár mohol nerušene paprsok pozorovať. A čo videl? To nenávidené znamenie, ktoré mu pripomínalo nového Boha, kríž, ktorý tam vytvorila mreža. Zaklial hrozne a zahrozil päsťou. Tys mi vyrval korunu, ty, a nie Galba! Všetko je preč, len ten kríž nie!"

        Kroky sa blížily na znamenie, že vojaci idú so sekerami.

        „Pritlač, Faone, chytro pritlač!" prosil cisár.

        Dýka prešla cez prsia. Prúd krvi — hrozný výkrik a Nero sa svalil krvou zaliatý na zem. Oči mu vystúpily z jamôk a obrátily sa ku krížu.

        V.tom dvere povolily a vstúpili vojaci. Hrôza ich pojala, keď si pozreli na vytreštené oči Neronove.

        Stotník sa priblížil. „Je mŕtvy?" opýtal sa.

        „Nie, ešte dýcha", odpovedal s plačom Faon.

        „Chytro prineste plátno", rozkázal stotník, „aby sme zastavili krv". Prikľakol si a položil cíp svojho plášťa na ranu.

        „Už je neskoro!" zastonal ranený. Smrteľná hrôza otriasla celým jeho čelom. Oči sa mu stále vrtely a vždy pozeraly na kríž. Smrteľná úzkosť sa rozliala na celej tvári, prudké šklbnutie — telo sa natiahlo — Nero bol mŕtvy.

        Stotník povstal a povedal: „Bol zločincom, bol, zpustlíkom na tróne, bol stonásobným vrahom, ale bol mojím cisárom. Preto nech sa nik neodváži zneuctiť jeho telo. Vojaci", povedal obrátiac sa k nim, „pôjdem do Ríma, aby som podal chýr o tom, čo sa stalo. Vy ale budete maťu neho stráž, pokiaľ sa nevrátim. Ty ale", rozkázal Faonovi, „postaraj sa, aby Sa mojim vojakom dostalo riadneho občerstvenia!"

        Stotník svliekol plášť a prihodil ním mŕtvolu Neronovu.

1. ​XXIII.V tôni kríža. 

        Rím, zbavený hrúzovlády Neronovej, chystal sa, aby dôstojne uvítal nového svojho cisára, do ktorého toľko nádejí skladal. Celé mesto sa zmenilo, na ozdobený chrám. Všetky slávobrány a stĺporadia, všetky chrámy a paláce boly okrášlené kvetinami a vencami. S lomozom chodili vojaci mestskej stráže po uliciach a odstraňovali rozbité sochy Neronove a nahradzovali ich stlpami a slávobránami blížiaceho sa nového cisára, Servia Sulpicia Galbu.

        Za jasotu ľudu a zvuku poľníc a rohov vchádzal nový cisár do hlavného mesta svetovej ríše; všetka šľachta so senátom v čele vyšla mu naproti a doprevádzala ho ozdobenými ulicami mesta na ctihodný Kapitol.

        Cisár oznámil ľudu, že konečne nadišla nová doba, keď nebude viacej panovať nad ľudom zločinná ľubovôla tyranova, ale svätá a nestranná spravodlivosť; že nechce žiť v hodovaní a nečinnosti, ale že chce pomocou svojho verného ľudu a svojich statočných vojakov obnoviť starú, hrdinskú slávu rímsku. Ríša rímska sa má stať veľkou a mocnou, ako bývala za cisára Augusta.

        Ale Galba sľuboval viac ako mohol splniť. Hnilý trón cisársky nebol by pred pádom zachoval ani iný panovník, a nie taký starec 73 ročný, ako bol Galba. Ľud rímsky bol už taký hnilobou presiaknutý, že jeho pád bol už neodvratný.

        Rimanom to veľmi lichotilo, že im cisár sľuboval. Boli hrdí na svoje skoro osemstoročné slávne dejiny, považovali sa za prvý národ na svete a preto nechceli sa priznať ku svojej slabosti a nestatočnosti.

        Ale nie menej naplnila radosťou zpráva o potrestaní nenávideného radou cisárovho, prefekta Tigellina. Na úteku bol aj so svojím lupom, s ktorými chcel zavčas ufujazdiť, v Osti dopadený a dopravený k cisárovi. Márne ponúkal novému cisárovi ako výkupné všetky svoje poklady. Galba ho dal spútať a poslal ho do dolov na Sardinnii.

        „To je hrozný osud", povedali niektorí cisárovi.

        „Nedávno bol miláčkom cisárovým, nájvlivnejšou osobou v celej ríši a teraz otrokom v baniach."

        „Hrozný", odpovedal z krátka cisár, „ale zaslúžený a spravodlivý!"

        Za novej vlády si oddýchli aj kresťania. Je pravda, že prevažná väčšina obyvateľstva v Ríme, zvlášť tí požívajúci a v nadbytku žijúci a po pôžitkoch túžiaci, ľpeli na bohoch krásy, rozkoše a radosti. Čím viac poznávali, ako bledne vznešenosť ich bohov, čím viac cítili, jak mizne v ľude ich úcta, tým náruživejšie sa snažili, aby vládu bohov udržali.

        Zvlášť kňazi pohanskí, ktorých počet bol na tisíce, cítili a predvídali, že chytro nastane koniec slávy bohov. Preto použili všetky prostriedky, neľakali sa ani luhárstva a podvodu, a mužne až k zúfalstvu húževnate bránili sa vychádzajúcim červánkom novej viery. Že je násilie proti novej viere prostriedkom slabým a naprosto nedostatočným, to vycítili zvlášte tí chytrejší medzi nimi a preto snažili sa vieru kresťanskú zosmiešniť a na druhej strane svoje náboženstvo obostrieť nádherou a jasom. Slávnosti náboženské boly konané vždy s najväčšou nádherou a okázalosťou. Chrámy boly vyzdobené kvetinami a zlatom, sochy bohov boly nahradzované inými, krásnejšími. Pri slávnostiach sa hýrilo, ale všetko úsilie bolo már-né. Vážnejší ľudia, ktorí dosial ľpeli na pohanstve, Odvracali sa s hnusom od chlipných orgií a buďto sa stávali kresťanmi, alebo sa aspoň vzdiäľovali Obetí.

        Zvlášte po obrátení sa veľkňaza a po jeho neohroženom vystúpení na obranu novej viery bola ich vážnosť smrteľne zranená. A trebárs dosiaľ lákaly zvuky poľníc a rohov mnohých do chrámov a hájov bohom zasvätených, predsa sa dalo zreteľne pozorovať, ako si nová viera razí cestu k dušiam ľudí šľachetných. A to bolo znamením novej, lepšej doby.

        Opäť prišlo jaro so svojimi vňadami.

        Na salárskej ceste, kde stála! villa Plautov-a uprostred kvetúcioh stromov, príroda sa zrovna nadobyčajne výstrojila a nádherným šatom priodiala.

        Medzi tnávnikovou zeleňou boly početné záhonky kvetinové. Okolo stály vavríny, oleandry, mandlovniky a myrty v najlepšom kvete a vydychovaly po zahrade omamujúcu vôňu.

        Brána paláca bola ozdobená vencami a kvetinami. Na obyvateľoch bolo možno vidieť akúsi zvláštnu radosť. Na trávnikoch a v tôni kvetúcich stromov hraly sa dietky a tančily vo venčekoch.

        Aj sieň, vedúca do zahrady bola ovenčená a na podlahu boly položené drahocenné koberce.

        Na dané znamenie ubierali sa hostia zo zahrady do paláca. V najväčšej izbe, čo najpečlivejšie vyzdobenej, boly pre nich pripravené stoly.

        Ale načo to všetko? — Bola dnes svadba Plautova s Lýdiou.

        Celá kreťanská obec bola tu shromaždená, aby úctila novomanželov a žeby vyjadrila svoju radosť nad tým, že mučené a prenasledované kresťanstvo povstalo z hrobu a že mu nastaly nové, lepšie časy.

        Je pravda, že aj tu zaznel y cimbaly a ílétne, i tu sa ozývalo nadšenie a radosť; ale nebolo tu žiadnej výstrednosti, žiadnej roztopašností, na jaké boli Rimania navyknutí pri podobných príležitostiach. Všade bolo vidieť rozumnú radosť a vážne ticho. Akési tajomné kúzlo spočívalo na všetkých prítomných. Nič nebolo krikľavého v tej radosti a nadšení. Všade bolí možno pozorovať čistú, všetko objímajúcu lásku.

        Kňaz požehnal sväzku Plauta s Lýdiou a všetkým pripadalo, akoby to požehnanie už sostúpilo na novomanželov a na nich spôsobom viditeľným spočívalo. Tu nazerali pozvaní snáď po prvý raz na sviatosť stavu manželského, ako na Ono veľké tajomstvo, ktorým sa sväzok medzi mužom a ženou posväcuje a upevňuje.

        V pohanskom Ríme strážili kňazi svätý oheň v chráme bohyne Vesty na Palatíne. Každý rok, keď bola slávnosť tejto bohyne, putovaly ženy rímske bosé do jej chrámu, aby si odniesly domov posvätný oheň, o ktorom boly presvedčené, že im prinesie požehnanie. To bolo ovšem len pohanským zvykom. Tu však bolo niečo iného a nového. Tu nehorel žiadon Oheň, tu nebolo povätných plameňov. Tu stali sa muž a žena manželmi sviatosťou stavu manželského a súčasne kňazmi svojho domu a svojej rodiny. Svetlo, ktoré im k tomu cieľu slúžiť malo, nebolo vziate od mŕtveho plameňa, ale pochádzalo z neba, zo zázračného žriedla Srdca Božieho, z toho srdca, ktoré láskou horí, ktoré oživuje milliony ľudských sŕdc, ktoré občerstvuje a posväcuje. Čelá novomanželov boly tiež ozdobené vencami z ruží, ale tých nebolo ani treba, lebo tých ozdoboval Iný skvosť, iný drahokam, totiž láskaš. O láske vyprávali ich žiariace oči, ich usmievajúce sa rety, ich spojené ruky.

        V ten deň vykonali Plautus a senátor Pudenc dielo veľkého významu : dali totiž všetkým svojimi otrokom slobodu. Putá otroctva boly zlomené a nebolo rozdielu medzi tými, ktorí sa nazývali bratmi a sestrami v Kristu rozdielu. Nikto v pohanskom Ríme ani netušil, že to všetko učinila pravá kresťanská láska, ktorá ticho, bez hluku vtiahla do večného Ríma, ktorá zavítala do chatrč a palácov a ktorá všade po sebe zanechávala tú vôňu; ktorá človeka dvíha, oživuje a radosťou do budúcnosti naplňuje.

        Keď sa Plautus zmienil o svojom pláne, že chce totiž dať všetkým svojim otrokom slobodu a že tých, ktorí sú ženatí a majú rodinu, chce podeliť pozemkami, aby mali majetok, vtedy sa Pudenc z počiatku tej myšlienky naľakal. Zdala sa mu šialenou, neprevediteľnou. Ale keď Plautus vysvetlil, že dúfa týmto spôsobom získať bývalých otrokov úplne pre svoju rodinu a pre kresťanstvo, keď mu Plautus dokazoval, že týmto spôsobom budú pob'ídnutí k práci a k starosti o výživu svojich vlastných rodín, vtedy počal uvažovať o tom pláne, a uznal, že sa predsa dá previesť. A čím ďalej o ňom uvažoval, tým viac poznával, že týmto spôsobom sa vlastne uskutočňuje prikázanie lásky: Miluj bližného, ako seba samého. Preto nielen že sohválil Plautov plán, ale učinil aj sám podobne.

        Takto sa stal sviatok Plautov niekoľko sto ľuďom zdrojom šťastia a požehnania. To bol prvý plod kresťanstva; ale nemal byť ešte posledným.

        Plautus sa cítil veľmi šťastným, že mohol iným spraviť radosť. Ďakoval Bohu, že mu ukázal cestu ku krížu, že íio povolal, aby »a stal učeníkom jehu. Dostalo sa mm ku sviatku mnoho blahoprania, až sa divil. Aj z Athén došiel dopis. Bol od Sergia, ktorý mu bol dosial dlžný 30 denárov. Písal:

        „Filozof Sergius Aemiliovi Plautovi, svojmu priateľovi, pozdrav a požehnanie. Nech ti žehná ten tvoj Boh, môj drahý, tebe a Lýdii, manželke tvojej! Bud šťastný, ako sami ja! A ja som veru šťastný! Mám všetko, čo srdce chce; som bohatý, plášť môj je z látky najjemnejšej, a predovšetkým mám — Júliu', dcéru bohatého Sallusta. Ty ani nechápeš, ako je človekovi, ktorý videl pred sebou smutnú budúcnosť,ktorý sa domnieval, že je odsúdený, aby chodil po celý život v roztrhanom plášti, a naraz sa môže váľať v zlate!

        Ó, milý priateľu, život je krásny, veľmi krásny, a človek toho ani mnoho nepotrebuje, aby bol šťastným! Stačí hromádka zlata. Driev, pokiaľ som bol chudobný a chodil som v deravom plášti, ohrnovali na mňa Rimania nosy a krčili ramenami, keď som prednášal o učení stoikov. Dnes však, milý priateľu, počítajú ma medzi najlepších filozofov Grécka. Poznávaš, 5o môže zlato? Ináč, bohatý filozof je bielou vranou, všetko sa mu podivuje. Driev sa mi oni vysmievali,a teraz sa smejem zase ja im, tým blbcom a bláznom. Áno, smejem sa im preto, lebo som šťastný. Áno, milý priateľu, ja som veľmi šťastný!

        Nenazývaj ma ináč,ako smejúcim sa filozofom, a dobre učiníš. Mám všetko, aby som bol šťastý! Mám cirkus, fórum i divadlo, mám zahrady, kúpele, modré nebe a čerstvý vzduch. Ale nezabudni, Že mám aj Juliu. O Júlia mea, Júlia dulcissima!)

        V Athenach je všetko elegantnejšie a jemnejšie ako v Ríme, kde smrdí všetko barbarstvom. A preto ani nechce moja sladumká Júlia o Ríme ani počuť. A mňa ta veru tiež nič netiahne. Obávam sa. že by ma veritelia roztrhali, a to by som n'érád, nstôtiLj n»rád. Som rád, že žijem.

        Júlia je perla, Ale niekedy, áno niekedy je pra zvláštna: nikdy nechodí do cirku, nikdy do divadla, a keď počuje revať leva — takých je tu ináč málo — upáda do mdlôb'. Nemohol bys' mi to vysvetliť?

        Od tej doby, Čo nemám hladu, stal som sa o mnoho rozumnejším. Hlad, milý priatelili, je zlá vec, ten zničí aj tú najlepšiu filozofiu. Byť chytrákom, prispôsobiť sa okolnostiam1, to sú tie najlepšie ctnosťi. Keby mi dnes nabldli praeturu) bárs aj v Neapoli, prisaham ti na všetkých bohov, Že by som ju prijal. Skutočne prijal by som ju, i keby som mal za ňu dať Jeden alebo dva prsty. Neveríš? Zaiste By som dal, buď o tom presvedčený! Ver mi, lepšie je byť praetorom s deviatimi alebo ôsmimi prsty, ako žobrákom s desiatimi. Či nemyslíš?

        Šťastím oplývam; zbožňujem krásu, Kde sa s ňou stretnem. Divím sa nesmrteľnému umeniu Phidiovmu,") vážim si Perikla a niekedy aj Homéra. Milujem Júliu, ale veril — veriť — hm — veriť môžem jedine v sebe! To je moja filozofia a s tou som úplne šťastný! --

        Zdá sa mi, že som predsa len povedal veľa. Úplne šťastný nie som, milý priateľu. Vieš, tá výpoveď, že pred smrťou nikto neni šťastný, neni bez základu. Júlia ma, Júlia dulcissima, robí mi nekedy starosť. Stále sa viac kloní k tomu novému líčeniu. Nečíta ani Homéra, ani Platóna. Nedávno som jej priniesol Petronia, ktorého predsa v Ríme nazývajú arbiter elegantiarum (znalec uhladenosti) a chcel som jej z neho prečítať „Hostinu Trimalchiovu", ) a tu mi ona ten závitok vytrhla a hodila; mi ho do ohňa. Počul si už niečo podobného! Za to však sedáva denne nad závitkami Pavla z Tarzu, — myslím, že Ho aj ťy budeš znať, — a raz som ju pristihol, že plakala. Ach, milý priateľu, zachycuje ma úzkosť, keď si pomyslím, ako bude ďalej. Lebo čím viacej sa kloní Júlia k viere Ukrižovaného, — ja sa veru k nej nepridám, lebo taká viera pre mňa neni, — tým viacej sa odvracia odo mňa. Ver mi, že začínam byť žiarlivým na toho Boha, ktorý mi srdce Juliino odcudzuje.

        Carissime! Som1 jedným1 z predných filozofov stoických, znám aj skoro všetky iné sústavy filozofické od najstarších dôb až na naše časy, ale v jednej som nedoukom. Či vieš, ktorú filozofiu s tým mienim? Je to filozofia lásky. Srdce Júliine som dosiaľ neprezkúmal. Je v ňom čosi boľavého, čoho sa nesmiem dotknúť. Či by bolo snáď tých boľavých miest ešte viac? To neviem, ale prial by som si, aby zmizly všetky; aby moja sladunká Júlia milovala len mňa. Potom by som bol šťastný.

        Len si rozmysli, aká bláznivá myšlienka ju v posledných dňoch napadla! Vraj rozdá celé svoje imanie chudobným, lebo vraj chudobní sú bratmi Ježiša Krista, toho nového Boha, a jej bratmi tiež. Cha-cha-cha! Žobrák zo Subury bratom nového Boha a tiež aj bratom mojej Júlie! A také nešťastné myšlienky čerpá z tých „svätých" závitkov! No, či to neni zpozdilé a smiešne?

        Carissime, keď to Júlia tak spraví, tak som zničeným človekom. Dosť dlho som zakúšal nedostatok, brodil som sa v núdzi a biede a vôbec netúžim, aby som sa vrátil do starých šlapají, aby som chodil v roztrhanom plášti. Ale Júlia má tvrdú hlavu, znám ju veľmi dobre, a ja sa obávam, že.

        V ten deň, keď upadnem zase do biedy, vezmem „teplý kúpeľ'. Veď ty rozumieš, čo to znamená. Potom plač a nariekaj, lebo tvojho verného priateľa Sergia nebude viac na svete. A potom1 ti prisahám, že odomňa tých 30 denárov nikdy nedostaneš. Preto ti radím, vymaž si ich radšej z dlžnej knihy svojej.

        Vale, carissitme, vale! (Bud zdravý, milený, buď zdravý!)"

        „Úbohý filozof!" povedal Plautus, keď to dočítal. „Sám sa obávam, že', nebude dlho šťastným po boku Júlie. Ale on si zase voľajako pomôže; a potom ho Júlia zaiste nenechá strádať, ak sa rod neho odlúči. Len to nemôžem pochopiť, ako sa mohla k tomu kroku odhodlať a jemu ruku podať. Veď Sergius bol vždy takým ľahkomyseľným táradlom, a ona to dobre vedela!"

        Pomponia, ktorá načúvala na dopis Sergija, ne-povedela síce nič, ale myslela si: „Ak to nespravila zo vzdoru, tak to' spravila zo zúfalstva. Ona milovala teba, synu!" Nahlas dodala: „Daj Bože, aby našla pokoj pre svoju dušu!"

        Keď sa sošerievalo, a temné vrcholky hôr satanských sa zapálili purpurom, vtedy došla zpráva, že čata pretoriánov sa kvapom blíži. Plautus poslal im naproti služobniotvo s pochodňami, aby neskorých hosťov uvítalo. Ale ani sa nenazdal, už bol objatý a pobozkaný.

        „Drahý priateľu", oslovil ho Vindex, „prichádzam síce pozde, ale prichádzam predsa. Nech Hymen — odpusť, zabudnul som, že ty našich bohov nectíš — nech ti teda žehná Boh tvoj, aby si bol šťastným, j ako to skutočne zasluhuješ. Vieš, milý priateľu, že ti prajem zo srdca všetko dobré. A teraz ešte niečo iného, milý Plante! Prinášam ti teraz od cisára snubný darčok, a dúfam, že ta poteší."

        Obrátiac sa zpola k Plautovi a zpola k shromaž-deným povedal povýšeným hlasom: „Aemilie Plaute! Vznešený cisár sa dozvedel, aké služby si preukázal svojej vlasti a jakého prenasledovania sa t! za to v odmenu dostalo. Cisár je šľachetný a nechee byť nespravodlivý jako ten, ktorého meno nechcem tu ani vysloviť. Menuje ťa", pri tom podával priateľovi pergamen s nachovou' pečaťou cisárskou, „za praetora na Siciliu. Nech žije vznešený cisár Galba! Nech žije Aemilius Plautus, praetor ina Sicílii!"

        Vojaci opakovali s nadšením slová svojho veliteľa.

        Plautus bol týmto neočakávaným vyznamenaním veľmi prekvapený. Praetura na Sicilii bola úradom po konzuláte najprednejšim, a za doby cisárskej, keď sa stal konzulát bezvýznamným titulom, tiež najvýnosnejším a najvilivnejším. Nebolo divu, že sa po tomto úrade sháňali rímski šľachtici a i uplácaním sa ho domáhali.

        Vindex videl, ako bol jeho priateľ prekvapený, a nenaliehal vôbec na neho, aby hned odpovedal, či ponúknuté vyznamenanie prijíma. Vedel, že Plautus bude O veci tak dôležitej uvažovať.

        A Plautus skutočne uvažoval. Netúžil vôbec po verejnom úrade, ba naopak bolo jeho prianím, aby mohol niekde v Ústraní žiť sebe ä svojej rodine v pokoji. Napadlo mu síce, čo by na to povedal cisár, keby úrad praetorský zamietnul, ale ďalej sa o to nestaral. Za to ešte viac sa zaoberal otázkou, aký prospech bude z toho mať sám, jeho rodina a celé kresťanstvo. A keď práve o tejto otázke uvažoval, vtedy si pomyslel, že asi prozreteľnosť Božská ho' na to miesto volá, aby svojím vlivom a mocou svojho úradu novú viem a jej vyznávačov chránil. Videl v duchu, ako za jeho panovania sa nová viera po celom ostrove rozšíri, ako všetko obyvateľstvo od najnižších chudákov až do najvyšších boháčov prilnie ku sv. krížu, a jako tento sv. kríž všetkých oblaží,

zošľachtí a všetok život na ostrove a snáď i ďalej zreformuje.

        A keď pri tejto úvahe dospel až k tomuto úsudku, usmial sä blažene a prijal, čo mu cisár ponúkal. Ale že bol povahy priamej, preto vzal svojho priateľa stranou a povedal mu: -Priateľu drahý, vieš, že som kresťanom? Vie: o tom aj cisár? Nebude to považovať za zločin, že som ja taký úrad na seba vzal, i keď som kresťanom?"

        Vindex odpovedal: „Môžeš byť kresťanom, ale buď äj Rimanom! Myslím, že viera a národnosť sa nevylučujú. Aspoň sa tak domnievam, keď pozerám na tvoj dosavádny život a potom keď si vzpomeniem na tie slová, ktoré som v tvojom žalári čítal: „Dávajte, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božieho, Bohu." Či tomu neni tak?"

        „Niako mi to viera moja nebráni, aby Som bol dobrým Rimanom", odpovedal Plautus. „Som Rimanom a zostanem Rimanom!"

        „Dobre. Teda buď kresťanom, len to nevytrubuj do sveta! Buď otcom všetkých, ktorí ti sverení sú, a oni ťa budú zbožňovať. Vieš dobre, milý priateľu, že sa o to nestarám, kto koho uctieva, či Juppitera, alebo Wodana, alebo ktoréhokoľvek iného boha. Mne na tom vôbec nezáleží ä nič by som nemal proti tomu, keby nad všetkými zvíťazil tvoj Kristus. Moja jediná starosť je v tom, aby národ náš, národ rímsky, bol veľkým, slávnym a šťastným. Ty sa domnievaš, že bude šťastným, keď príjme učenie Ukrižovaného a ním sa bude riadiť, kdežto ja zase myslím, že sláva našich légií je najlepšou k tomu cestou. Cesty naše sú síce rôzne, ale vôľu máme oba stejnú, a budúcnosť ukáže, kto z nás kráčal cestou pravou."

        Priatelia sa objali a vrátili sa k ostatnej spoločnosti.

        Vindex sa nezdníffl príliš dlho a o krátky čas sa úprimne rozlúčil so svojím priateľom. Keď odišiel v čele svojich vojakov, povedal Plautus sám k sebe;: „Bojuj, priateľu, za slávu a veľkosť Ríma, ale" boj tvoj bude tmarným! Na vonok je: ríša rímska veľkou a slávnou E početné národy sú jej poddané, ale vo vnútri je úplne hnilá. Trón našich cisárov stojí na vratkých nohách. Možná, že sa udrží ešte staročla, ale potom nastane pád; a ten pád bude hrozný, a nastane celkom1 iste. Rím je nemocný, a každá nemoc pripomína, že raz príjde koniec, smrť Choď za svojou hviezdou, priateľu, ja pôjdem tiež; ale mojou vodčou hviezdou je kríž Kristov."

        A keď došiel medzi ostatných a pozrel na shromaždených kresťanov, zámožných a bývalých otrokov, jak tu sedeli pohromade, jak ich tu spojovala kresťanská láska, keď pozrel na Lýdiu šťastím žiariacu, vtedy bol presvedčený, že bude mať silu a odvahu, aby viedol boj so zaslepenosťou' pohanskou. V jeho srdci plápolal oheň lásky ku Kristu a ku všetkým, za ktorých on prelial svoju predrahú krv. Pod jeho práporom, pod krížom Kristovým, chcel bojovať do poslednej kropaje svojej krvi. Jako miestodržiteľ na Sicílii rozvinie tento prápor a bude volať ku všetkým: „Poďte ku mne všetci! Kto chce byť jeho učeníkom, nech zapre seba samého, vezme kríž svoj a nasleduje Ho! Jeho jarmo je1 sladké, jeho bremeno je ľahké. V kríži Kristovom je jedine spása!"

(Koniec knihy tretej a poslednej.)

OBSAH.:

II. Šialená myšlienka.        3

III. Voda milostná.        5

IV.Bakchanalie.        9

V.Krst ohňom.        11

VI.Rím v popole.        14

VII.Chlieb a hry.        18

VIII.Veľkňaz.        23

IX.Klaudia.        29

X. zahradách Neronových.        34

XI.Nový Rim.        40

XII. Zlatý palác.        45

XIII. Hellas a Rím.        51

XIV. Učiň zázrak, Galilejsky!        58

XV. Quo vadis ? (Kam ideš ?)        61

XVI.Na smrť odsúdený.        66

XVII Tajomstvo kríza.        71

XVIII Kvety z raja.        76

XX.Spútaný lev.        84

XXI.Osloboditeľ.        88

XXII.Koniec tyranov.        91

XXIII.V tôni kríža.        94