- no title specified

Kniha „V tôni križiackeho hradu" (Ve stínu križiackého hradu, Novina, Praha, 1933), ktorú poslovenčil Dr. Štefan Zlatoš, vyšla s pôvodnými kresbami L. Salača ako 21. sväzok knižnice „Plameňa", ktorú rediguje Valér Vnuk a vydáva Spolok sv. Vojtecha v Trnave. Obálku nakreslil akad. maliar Edmund Massányi. Tlačila kníhtlačiareň SSV v Trnave 1945.

Vystupovali sme hrboľatou cestou na sráznu, strmú stráň. Hlbokou skalnou priepasťou prenikal k nám prvý slnečný lúč. Za nami spala prastará pevnosť a mesto Kerak, dobre známe aj z Písma sv. Ale pevnosť sama predstavuje kus dejín. Mojím duchom tiahly obrazy týchto dávnych dejín. Nejavil som nijaký záujem o veci okolo seba.

— Nad čím si sa zamyslel, Múza? Čo sme vyrazili z domu na cestu, neprehovoril si ešte ani slova.

— Svojím duchom zdržujem sa v dávnych dobách, a uvažujem o tom, čo všetko sa tu odohralo.

— Nechaj minulosť a radšej si všímaj prítomnosť. Slnko vychádza; máš nakresliť mapku a zaznačiť si mená jednotlivých kopcov, údolí a zrúcanín.

— Pravdu hovoríš, otec Antun. Poslúchnem ťa a dám sa do práce. Isa, akože sa menuje toto zhorenisko?

— To vie iba Alah. Sám som šiel po nej do Šóbaku. Tamojší ľudia mi tvrdili, že by som po nej prišiel až k Červenému moru.

Starostlivo som skúmal hradskú a za krátky čas som sa presvedčil, že ju stavali ešte Rimania. Hľadal som míľovníky, ktoré sa na rímskych cestách vyskytujú.

— Neviem čítať. Nerozoznám písmená od znakov, ktoré beduíni vrývajú do kameňov.

— Sám som videl na severe medzi Mádabou a Kerakom niekoľko takých pováľaných stĺpikov. Kto ich postavil, či Byzantínci a či Rimania a prečo? — pýtal sa ma otec Antun.

— To boli Rimania, lebo hradská, na ktorej stojíme, je rímske dielo. Rímsky úradník, ktorý ju dal stavať, rozkázal, aby bola v diaľke každých tisíc krokov označená kamenným stlpkom alebo míľovníkom. Do neho bolo obyčajne vtesané, za ktorého cisára a na čí rozkaz bola hradská budovaná, ktorá je odtiaľ najbližšia stanica a ako ďaleko je do nej. Boly to teda informačné tabuľky, aké máme dnes v civilizovanom svete na našich cestách. Kto potom neskoršie hradskú opravoval, zasa pridal svoj míľovník, takže ich niekedy aj viac stálo vedľa seba pohromade. Byzantínci, dedičia Rimanov, zanedbali hradské a tak aj míľovníky. Nepriateľ-človek a zimné bystriny najviac škodili cestám. A tak sa vodilo aj míľovníkom. Mnohé z nich boly rozrazené, iné pováľané a náročky zasypané alebo naplaveninou zanesené.

— Hneď roku 105 po Kristu, keď Rimania za cisára Trajána nabatejské kráľovstvo privtelili k svojej ríši, dali sa budovať dláždenú hradskú, ktorá viedla zo Sýrie k Červenému moru. Ak sa nemýlim, je to práve táto hradská.

— Z čoho súdiš, Múza, že toto je v našom kraji prvá a podľa toho i najstaršia rímska hradská?

— Lebo sleduje prastarú prirodzenú cestu, ktorá vedie rovným smerom od severu na juh.

— Že je prirodzená, v tom máš pravdu. Naši ľudia, nech sú to kočovníci alebo usadlíci, doteraz jej hovoria Kráľovská cesta. Koľko národov a rozmanitých vojakov sa na nej asi vystriedalo?

— I moslimskí pútnici kedysi po nej chodievali, — zamiešal sa do rozhovoru náš vodca Isa. — Tu pri tých zrúcaninách Tenije sa uložili táborom a odtiaľ si zašli do Keraku, aby si nakúpili, čo na svoju ďalšiu cestu potrebovali.

— Je to pravda, lenže je to už dávno, až veľmi dávno, čo moslimskí pútnici prestali chodiť touto cestou.

— Neviem, ako je to dávno, ale viem, že mi o tom rozprával kedysi môj starý otec, a on to počul zasa od svojho dedka.

— Zaiste, otec Antun. Dokiaľ bol Kerak sídlom moslimského kráľa, pútnici boli povinní sem zabočiť. Tu si zriadili stany a tak prišlo sem mnoho obchodníkov, ktorí zásobovali pútnikov alebo aj nejaký tovar od nich kupovali. Veď predsa vieš, že na moslimských pútnických výpravách zúčastňujú sa veľkí podnikatelia, ktorí pod ochranou vojenského sprievodu dopravujú svoj tovar zo severu na juh a vymieňajú ho za výrobky, ktoré zasa od juhu na sever privážajú. Preto Ísa má pravdu, keď tvrdí, že moslimskí pútnici zabočili aj do Keraku a prezerali si tamojšie paláce a pevnosť, ktorú ešte križiaci vybudovali.

— Povedal si, Múza, že túto cestu zriadili ešte dávni Rimania. Kto ju vlastne staval, či pracovali na nej sami rímski vojaci alebo aj tunajší domorodci?

— Ťažko to povedať, otec Antun. Podlá zákona rímski vojaci boli povinní stavať všetky hradské a mosty. Lenže neviem, v akej miere dbal veliteľ na tento zákon a na jeho ustanovenie. Je isté, že mnoho ráz i domorodci museli robotovať na verejných prácach.

— Aký cieľ mali Rimania, že toľko dôležitých ciest stavali a tak dôkladne?

— Ich účel bol vojenský, hospodársky a politický. Čím lepšie cesty mali, tým ľahšie a rýchlejšie vedeli dopravovať do odľahlejších krajov svoje vojská. Presuny vojska z jednej vzdialenejšej provincie do druhej stály sa bez väčších ťažkostí. A rýchlosť je jedným tajomstvom víťazného boja. Pri dobrých cestách ľahšie boly aj obchodné styky s odľahlejšími krajmi, ľahšie sa vymieňal tovar a tým stúpal aj blahobyt. Ak sa rímskym poddaným za vlády Rimanov dobre vodilo, ak mali zaistený nielen svoj život, ale ak v bezpečnosti bol aj ich majetok, nemali chuti na vzbury a povstania. Hľa, takto pôsobily dobré cesty aj dobrým politickým vplyvom na poddaných. Rímsky vplyv sa takto prehlboval a šíril.

— A či tieto cesty smeli používať iba vojaci, keď ich predovšetkým oni boli povinní stavať?

— Vôbec nie! Je pravda, že tieto cesty budovali predovšetkým pre vojenské ciele, ale po nich sa dopravovala aj pošta a tak mohli po nich cestovať aj súkromní cestujúci.

— Zaiste, a to dôkladnejšiu, ako je terajšia v tureckej ríši. Poštou, na jej vozoch, smeli cestovať len dôstojníci, vyšší štátni úradníci a prednejšie osobnosti, ktorým to cisár dovolil. Dovážala nielen listy, ale doručovala aj menšie obchodné zásielky a pritom ručila za ne.

— Užívali obojaké vozy. Pri ďalekých cestách dávali prednosť velkým vozom so štyrmi kolesami. V nich sedeli, cestou pracovali a spali.

— Akože by boly chýbaly na rímskych cestách! Na každej poštovej stanici bol tiež i hostinec. Pri hraniciach, ako to aj tu vidíme, stanice boly opevnené ako vojenské tábory. Posádka v nich nikdy nechybovala.

— Zaiste. Vláda vydala osobitné mapy, na ktorých boly označené všetky dôležitejšie cesty spolu so stanicami a označená bola aj vzdialenosť staníc. Kto sa vydal na cestu, mohol si takú mapu dokonca zadovážiť. Dala sa složiť a strčiť do vrecka.

—Na koňa, Múza, na koňa! Dňa stále pribúda a cesty nám doteraz málo ubudlo.

Bolo to 14. augusta. Vydal som sa po prvý raz na výskumnú cestu z Keraku južným Moabskom. Sprevádzal ma pritom mladý katolícky kňaz otec Antun, ktorý vtedy vypomáhal staručkému kerackému misionárovi otcovi Skandarovi. Rád by bol poznal východnú čiastku svojho farského obvodu, preto ma požiadal, aby som ho vzal so sebou. Bol som tomu veľmi rád. Vedel, ako treba zaobchádzať s domorodcami. Veď sám sa narodil neďaleko od Jeruzalema. Moju úlohu mohol mi uľahčiť a zasa ja som sa mohol od neho mnohému priučiť. Za vodcu si vzal svojho dôverníka Ísu.

— Či dobre poznáš, Ísa, kraj, ktorým pôjdeme? — pýtal som sa ho v Keraku.

— Prešiel som ním najmenej tridsať ráz, táboril som na niektorých miestach mnoho rokov, akože by som ho potom nepoznal?

— Kdeže by nemal keracký občan nepriateľa? Každý kočovník na nás čihá a kde nás môže zaskočiť, zaiste nám aj uškodí. Múza, s tebou samým by som ani nešiel. Lebo nikto ťa tu nepozná, a preto nemáš ani ochrancu. To by nás kočovníci kdekoľvek napadli a obrali. Ale s otcom Antunom na ceste nám už bude hej! On vie liečiť. Podarilo sa mu už nejedného chorého a poraneného zachrániť pred smrťou.

— Mýliš sa, Ísa. Mne sa nič nepodarilo. Alah pomohol. Dal silu mojim liekom, chorí alebo poranení premohli potom smrť.

— Nech je teda po tvojom! Ale z toho plynie, otec Antun, že Boh ťa má rád, keď žehná tvoje činy. Tak bude žehnať i tvoje kroky. Zpráva o zdarnej liečbe otca Antuna šíri sa od ohňa k ohňu, od tábora k táboru. Kočovníci jej veria a už nejeden ho navštívil v Keraku a prosil, aby mu dal liek alebo aspoň aby poradil, ako by mal ošetrovať svojho chorého príslušníka alebo poraneného bojovníka. Vážia si ho zato. Preto mu nikto neuškodí. Pôjdeme pred jeho tvárou, čo toľko znamená, že pôjdeme pod jeho ochranou.

— Nech by to Alah dal! Ísa, nerád by som stratil svoju kobylu z plemena kbejše. Vieš, že som ju len pred nedávnom kúpil a že ani tak nie je celkom moja.

Ako to, otec Antun? Hovoríš, že si kobylu kúpil a že predsa ti neprináleží; nemôžeš ju celkom svojou menovať a za takú pokladať?

— Ale kdeže by som dostal tak lacno túto kbejšu? Kúpil som z nej iba pätinu. Okrem mňa má ešte štyroch iných majiteľov. Ja ju teraz kŕmim, na nej sa nosím a za ňu aj ručím. Keby som svojou vinou o ňu prišiel, bol by som povinný náhradou ostatným podielnikom. Nech ma Alah od toho nešťastia uchráni! Však ty, Múza, tiež nerád by si stratil svojho sakláuiho.

— Lenže môj žrebec sakláui je celý mojím majetkom. Ak by som oň prišiel, ponesiem celú stratu a škodu sám. Stratím peniaze, ktoré som za neho vyplatil, a ako ty, i ja prosím Alaha, aby ma od tejto škody uchránil.

— Neboj sa ani ty, otec Antun, ani ty, Múza. Dnes vo snách videl som čerstvé hrozná. Tým mi dal Alah znamenie, že sa nám na tejto ceste nič zlého nestane.

Ísa si vzal so sebou silnú mulicu, ktorá niesla naše zásoby. Boly to dve pokrývky, menší kožený mech s vodou, niekoľko chlebov, trochu sušených fíg, za hrsť kávových zrniek, mažiar s kaňvičkou na varenie kávy a kus pečene, ktorá nám mala vystačiť aspoň na prvý deň našej cesty.

Každý sme mali cez sedlo prehodený batôžik. V svojom som mal fotografický prístroj s niekoľkými doskami, výškový tlakomer a veľký kompas. Za sedlom mali sme pripevnené menšie vrecúško na obrok a železné konské putá. Do prednej čiastky sedla bol zabodnutý háčik, na ktorom visela menšia kožená fľaša s vodou. Jačmeň na kŕmenie koni sme si ani nevzali so sebou.

— Alah ho už uchystal pred nami, — ubezpečoval nás Ísa. — Štedrý človek nám ho daruje, od lakomca si ho kúpime. Len nezabudni, Múza, na nejaké darčeky. Veď sa zastavíme v nejednom stane ako pocestní na ubytovanie. A každý hostiteľ bude rád, keď dostane niečo na pamiatku.

— Ručníky na hlavu. Naši ľudia sú ako deti; radi sa pochvália. Ručník na hlave budí väčšiu pozornosť ako peniaze vo vrecku a okrem toho je taký dar aj rozhodne lacnejší. Daj Isovi peniaze. Pôjde na trh a vyberie, čo za najlepšie uzná. Zvyšok peňazí ti poctivo vráti. Má mnoho chýb, ale cudzí majetok si neprisvojí.

— Kraj, ktorým ideme od Keraku touto cestou, náleží nám, kresťanom, — rozprával Ísa.

— Kto si chce vyberať, musí byť silnejší. V Keraku sú silnejší moslimovia. Oni si vzali, čo chceli, a my sme sa uspokojili s tým, čo nám po nich ostalo.

— Múza, poznáš Rabbu, — poznamenal otec Antun, — je to bývalé hlavné mesto moabské.

— Zaiste. Tam sa urodí najlepšia pšenica a najlepší jačmeň. Bezmála všetka pôda v tom kraji je už dnes obrábaná a svojim majiteľom prináša veľký úžitok.

— To chápem, že si privlastnili tie najúrodnejšie pozemky. A kto sa delí o role, ktoré ležia na juh odtiaľto?

— Čelade moslimov, ktoré pomáhaly Medžáljom vyhnať z Keraku predošlých pánov a utlačovateľov.

— Akože by sme nemali! Táto by nás ani neuživila. Naše sú aj rozsiahle statky na sever od Rabby.

— Vklinili sa medzi nás a aby som pravdu povedal, veru nás aj utláčajú, kde len môžu. Hneď, ako obrobíme jeden alebo druhý pozemok a ukáže sa, že je úrodný, už sa ho hľadia zmocniť či po dobrom či po zlom. Pred príchodom tureckej vlády a jej úradov do Keraku sme úplne záviseli od ich dobrej vôle. Dnes sme predsa len pred nimi aspoň koľko-toľko chránení.

— Mohli sme sa a aj sme sa bránili, ale nás kresťanov v Keraku nie je ani tretina. Moslimovia sú aj počtom v prevahe a proti nám spojili sa s okolitými kočovníkmi. Veď tak sa nádejali ich spojenci ľahšej a väčšej koristi ako naši spojenci.

— Náš pán Šalamún, syn Dávidov, nech na ňom spočinie požehnanie Alahovo, chcel mať nové šaty. Zavolá si pozemského ducha, svojho krajčíra, a hovorí mu:»Na nový mesiac chcem sa ukázať v nových šatách z takej a takej látky, tak a tak ušitých.«

»Tvoja vôľa je mi rozkazom. Tvoj rozkaz utkvel v mojom mozgu a mám ho pred svojím zrakom.«

Hospodár nášho pána Šalamúna vydal pozemskému duchu látku, duch ju potom pristrihol a dal sa do šitia. Ale ihla sa mu zlomila. Vzal si druhú, ale o chvíľku bolo aj po tej. Vyberal si potom vždy silnejšiu ihlu, ale ani jedna nevydržala. Roztrpčený, ba rozhnevaný zaletel k svojmu náčelníkovi. Býval vtedy v jaskyni pri zrúcaninách Ader, ku ktorým práve vedie naša cesta.

»Zavolám si ukameňovaného. — Čože to vyvádzaš, ukameňovaný sluha Alahov? Hneď donesieš dve ihly, ale také silné, že ich nikto z nás nebude môcť zlomiť.«

»Vezmi ich, kde chceš, ale nech sú tu pri Aderi prv, ako sa ukáže prvý slnečný lúč.«

Za ranných zôr na východe sa zatmilo. S tej strany ponáhľal sa satan. Keď vyskočil prvý slnečný lúč z nenebeskej tône, shoclil dolu obe ihly. Jedna sa zaryla silnejším koncom do pôdy. Tú vidíš až ztadiaľto. Druhá sa mu prevalila. Podívaš sa na ňu, až k nej dorazíme.

Bola to poriadna ihla: 4 m dlhá, 1.35 m široká a 0.4 m hrubá. Leží nejakých desať metrov od tej stojacej ihly. Skalnatá pôda medzi oboma bola umele pritesaná. Medzi ihlami uprostred sú pozostatky oltára, zriadeného z mohutných balvanov. Pod ním bola skala, vyhĺbená v priestrannú jaskyňu, do ktorej sa schádzalo naklonenou chodbou. Malým otvorom mohla obetná krv stekať do tejto jaskyne.

— Otec Antun, známy ti je príbeh o Jakubovi, patriarchovi, ako utekal pred svojím bratom Ezauom k bratovi svojej matky? Na ceste prenocoval pod holým nebom. A tam vo snách sa mu ukázal Pán. Potešil ho a on rozradostený s pomocou svojich druhov*1 vyvýšil na tom mieste kamennú ihlu a dal jej meno Betel, čo znamená dom boží.

Podobný kameň postavil Jozue v Sicheme, aby pripomínal synom izraelským ich sľub, ktorým ho uisťovali, že vo všetkom budú zachovávať Pánove slová a rozkazy. (Joz 24, 26.)

— Tak teda oba tieto kamene boly vyzdvihnuté na pamiatku určitých udalostí?

— Zaiste. Ale každá z týchto udalostí mala vzťah k Pánovi. Miesta, na ktorých boly vyzdvihnuté, boly posvätné. Izraeliti k nim putovávali a na nich obetovali. Že v Beteli bol oltár, z hrubých kameňov zbudovaný, je nám známe z nejedného rozprávania Biblie. Taký oltár zbudovali si ľudia aj tu, ako ho teraz sám vidíš. Veď Moabiti a Izraeliti boli si dosť blízki. Ich zvyky boli skoro rovnaké. Pôda je urovnaná, voľačo je pritesaná. Obrovské balvany ležia vprostriedku. Azda kresťania ich rozváľali, ale jaskyňu nezahádzali, ani kamenné ihly nerozbili. Zaiste sa ich aj báli.

— Ako by sa ich neboli báli. Veď v tejto jaskyni mal sídlo náčelník duchov.

Od Aderu na východ je pôda už stále kamenitejšia a kamenitejšia. Len úzke prúžky zeme sa dajú ešte obrábať.

— Dnes sú zaiste chudáci, ale cez stá rokov boly z nich pravé kniežatá. Sužovali našich predkov, kde len mohli. Z domov ich povyháňali, majetok im brali. Nijaké slzy ich nepohly. Preto nech dnes sami skúsia útrapy, aké znášali naši predkovia. Žnú, čo si kedysi sami zasiali. Tam ďalej je ich tábor. Nejaký muž sa k nám ponáhľa. To nás zaiste pozve, aby sme u neho ako hostia sostúpili. Veď je to Damán. Damán, nepribližuj sa k mojej mulici, ak ste doteraz ešte nepodpísali mierovú smluvu s mulicami.

— Nerob si posmech zo svojich bližných. Neučil si sa prikázanie: Čo nechceš, aby ti druhí robili, ani ty im to nerob?

— Nech je Alah pochválený, dobre. Ošetrujem ho, ako si mi rozkázal, a liek, ktorý si mi vtedy dal, veruže mu je na osoh.

Nech by sa Alah zľutoval nad svojím služobníkom! Aký si milosrdný a milostivý, ó Alah!

— Pozdravuj ho odo mňa a keď budeš niečo potrebovať ty alebo on, len ma v Keraku vyhľadajte.

— Nech Alah odmení tvoju dobrotu, otec Antun! Vyprávajú o nej pri každom ohni.

— Ísa, prečo si vystríhal Damána, aby sa nepribližoval k tvojmu zvieraťu, ak jeho súkmeňovci doteraz nepodpísali priateľskú smluvu s mulicami?

— Nuž, to je taký veselý príbeh. Beni Amr, ku ktorým Damán patrí, boli kedysi — ani nie tak veľmi dávno — našimi pánmi. Nepatril nám ani najmenší kúsok pôdy. Ak sme chceli pestovať obilie, museli sme si pôdu najímať od nich. Vymáhali za to od nás polovičku, ba až dve tretiny úrody a ešte neboli spokojní. Kedykoľvek sme išli na pole a postretli sme niektorého z nich, požadoval od nás darček, či to bolo za priehrštie sušených fíg, pecník chleba alebo trochu tabaku a za hrsť cigariet. Veď tamten člen kmeňa Beni Amr, čo sa ponáhľa za nami, zaiste bude žobrať od nás cigarety.

— Podľa tvojho rozkazu, otec Antun, hoci neviem, prečo by som mal dobrodeniami zahrnovať našich predošlých trýzniteľov.

— Len dopovedz svoj veselý príbeh. Lebo doteraz sme nič veselého nepočuli.

— Múza, len predĺž svoju trpezlivosť. Teraz to príde. Istý náš človek sa rozhneval na Beni Amr. Sám proti nim nič nezmohol; preto sa dal cvičiť svoju mulicu. Zadovážil si staré šaty, aké nosia príslušníci tohto kmeňa, a kedykoľvek si ich obliekol, dráždil, bodal a bil svoje zviera, len aby ho podráždil a donútil k akejsi sebaobrane. Mulica kopala, kúsala, prednými i zadnými nohami vyhadzovala, takže sám gazda obával sa vtedy k nej priblížiť, kým bol odetý ako člen kmeňa Beni Amr. Keď sa presvedčil, že zviera je už dobre pripravené na svoju úlohu, naložil naň obilie na siatie a vybral sa za svojimi robotníkmi na pole. Stretne ho nejaký človiečik z Beni Amr:

»Buď vítaný, pán náš! Svoj darček máš naložený tu na mulici. Vezmi si ho z vrecúška sám.« To ste mali vidieť mulicu! Milému synkovi z Beni Amr nahnala takého strachu, že utiekol. Po chvíli ukáže sa druhý. Prišiel na koni.

»Podľa tvojho rozkazu, pán môj. Aby som ťa neoklamal, vyber si sám z batôžka, čo sa ti bude páčiť.«

Trýzniteľ prišiel až k mulici a siahol rukou do batôžka. Ale hneď aj skríkol bolesťou. Mulica ho pokúšala do ruky.

»Nahradiš mi jeho cenu. Nie som zodpovedný za jeho previnenie. Azda tvoj kôň ublížil mojej mulici a ona sa zasa na tebe pomstila.«

Trýznitel sostúpil so svojho koňa a chcel predsa do batôžka siahnuť. Mulica sa postavila na zadné nohy. Batôžik sa pritom nesviezol, lebo bol pevne priviazaný. Bojovník z Beni Amr sa zarazil, vyhupol do sedla a so slovami: »Nech Alah prekľaje rodičov tejto mulice a rodičov jej gazdu!« zmizol v diaľke. Po tomto prípade skoro každý z našich ľudí, keď mali ísť na pole, prišli si vypožičať toto vycvičené zviera. Beni Amr sa mulice báli a keďže zďaleka nemohli dobre rozpoznať, či im ide v ústrety práve to vycvičené zviera alebo niektoré iné, vyhýbali sa všetkým muliciam. Od toho času ich hneváme otázkou, či už podpísali priateľskú smluvu so svojimi odporcami, našimi mulicami.

— Múza, jaskyňa je to. Vyhneme sa jej. Nech nás Alah uchráni všetkého zlého.

— Nikdy som do nej nevkročil, aby som nepodráždil proti sebe jej obyvateľa.

— Strašidlo, ktoré sa menuje Máred. Vo dne máva podobu ako mračno prachu, v noci sa ukazuje ako obluda s ľudskou hlavou a s dvoma vtáčími nohami.

— Za dňa som ho uzrel niekoľko ráz. Ako som týmto smerom cestoval, kde sa vzal, tam sa vzal, len sa ukázal kúdol prachu. Valil sa a valil, takže som mu len ťažko mohol uniknúť. V noci ma pred ním chránil Alah, nech mu je za to poďakované. Ktorási žena z Beni Amr postretla Máreda v noci. Vracala sa zo susedného tábora. Bola tam na návšteve. Ktosi len zrazu na ňu tichučko volá. Obzrie sa. Cítila, ako by sa k nej približovala nejaká postava. Vyčkávala ju. Myslela si: To bude zaiste niekto z pokrvenstva. Pôjdeme aspoň spolu. Naraz len pocítila na svojom tele pazúry a pred sebou uzrela oči, z ktorých šľahal oheň. Postava sa dvíhala od zeme. Zavolala meno Alahovo, načo videnie zmizlo. Ona od ľaku spadla. Ešte dosť, že si neublížila. Iba zamdlela. Keď ráno prišla k vedomiu, na oboch svojich bokoch našla siné rany ako od pazúrov obrovského vtáka. Jej pokrvní poznali a hádali, že to bol Máred, ktorý ju chcel uniesť.

Skalnatým krajom došli sme k pohorenému schodišťu. Ísa s otcom Antunom ani nesosadli a tak striehli môjho žrebca. Sám som sa ponáhľal po schodoch na vysokú plošinu, na ktorej stával kedysi nádherný rímsky chrám. Neostalo z neho iba niekoľko kúskov zo základov. Plošina sama spočíva na klenutí. Je dutá. Azda je v nej niekde nápis. Pretlačil som sa prelomenou dlažbou a tak som sa spustil dolu. Pravá noha zapadla mi do niečoho mäkkého. Neznesiteľný zápach bezmála mi zarazil dych. Hneď som sa vrátil a ponáhľal som sa k svojim druhom.

— Nech nás Alah uchráni všetkého zlého! Veď si sa, Múza, zaboril svojou pravou nohou do hnijúcej mŕtvoly. Utekaj tam k tomu rybníčku a umy sa, aby si sa nenakazil!

Išli za mnou k mohutnému prameňu, ktorý vyvieral zo skalnatej stráne. Naplňuje neveľký rybník, z ktorého odteká voda do hlbokej skalnej priepasti.

— Rímska légia teda mala tu svoje stredisko. Odtiaľto sa rozchádzaly jednotlivé posádky a stráže do susedných vŕškov a výzvedných veží.

— Múza, takých je tu mnoho. Ak nás zastrie Alah svojím závojom, uvidíme ich dnes ešte niekoľko a zajtra si môžeš zas pozerať vždy novšie a novšie.

— Kdeže by sa tam boli ľudia trvalé osadili? Veď pôda je skalnatá alebo kamenistá, vápenitá, nedá sa nijako obrábať. Usadlíka trvalé nevyživí. Len kočovníci majú vo východnom kraji svoje stany, ktoré prenášajú s miesta na miesto, keď im dôjde pastva alebo voda.

— Dobre volili Rimania polohu svojho ústredného tábora. Z neho strážili svoje hranice a tak chránili súčasne aj osadníkov a maly vody nadostač. Tento prameň ich zásoboval vodou.

— Vieš, otec Antun, že po Rimanoch dedičmi sa stali Byzantínci. Byzantínci boli pánmi tohto kraja až do počiatku siedmeho storočia. Mnoho ich tu nebolo. Ich vojaci boli veľkou väčšinou domorodci, ktorí za peniaze konali vojenskú službu. Prvý moslimský pluk prišiel sem roku 634 po obchodnej ceste, dnešnej Pútnickej ceste. Tu v Ledžúne sa stretol s byzantskou posádkou. Postavila sa im na odpor, ktorý však dlho netrval. Žoldnieri všetci boli ženatí ľudia. Ich manželky a dietky bývali azda v dedinke, ktorej pozostatky môžeme tu nablízku pozorovať. Strach o rodiny ich prinútil s mohamedánmi vyjednávať a tak uzavreli mierovú smluvu. Zaistili si tak svoje životy, majetok a náboženstvo, ale prestali byť vojakmi.

— Nie. Podlá náhladu prvých vyznavačov islamu, ktoré náboženstvo založil Muhammad, len moslimovia zaručovali pokoj a poriadok. Oni sa pokladali za pánov a ostatní pracovali na nich. Kto chcel prináležať k pánom, bol povinný prijať islam. Tí, čo ostali i naďalej kresťanmi, dostali akúsi cirkevnú samosprávu, živili sa ako dotiaľ a novým pánom platili daň pozemkovú a daň z hlavy.

— Do úžlabiny, ktorá sa pred nami černie, a cez ňu dostane sa voda do Módžebu.

— Zaiste, Múza. Pokiaľ viem, Arnon má tri hlavy, to jest tri pramene. Jednu má na juhu, jednu na východe a jednu na severe. Moji osadníci, farníci vykladajú, že bezmála z celého Moabska sa steká dažďová voda do Arnonu, alebo ako sa dnes hovorí, do Módžebu.

— Skoro severným; konečne však sám uvidíš. Pustíme sa vedia neho, len čo si naplním mech touto dobrou vodou.

Putovali sme po ľavom brehu potôčika. Napoludnie sme prešly zasa na jeho pravý breh. Okolie je vŕškovité, kamenisté. Na severozápade ovláda ho mohutná kopula, Šíhán.

— Akože by neboly. Všetky stráne Síhánu sú premenené na záhrady a na jeho temene uzrieš základné múry i hromady rozličného staviva.

— Tam bolo zaiste nejaké ďalšie obetište. K nemu upierali svoje zraky obyvatelia tohto kraja a odtiaľ očakávali aj pomoc v svojej biede, preto nazýva Biblia staré obetištia výšinami (bamót).

— Pravdu hovoríš, otec Antun. I v dolinách i na rovinách boly postavené obetištia, ale predsa len výšinám dávali prednosť. Najmä ak boly tak ďaleko viditeľné, ako je aj tento vysoký vrch Šíhán. Obyvateľom okolia sa pozdávalo, že ak vidia oltár svojho božstva, aj samé božstvo pozoruje ich a ľahšie sa ich ujme, keď ho budú o pomoc prosiť.

— Múza, tu máš už tvŕdze a pevnosti, o ktorých si sa už predtým zmienil.

Ísa mal pravdu. Pustá rovina, ktorá sa prestierala východne od potoka, bola ako by posiata hromadami zrúcanín. Niektoré z nich boly úplne rozbúrané, iné zasa ešte dosť zachovalé. V každej hromade bola viditeľná mohutná štvorhranná veža a k nej pristavený opevnený dvorec. Do opevneného dvorca viedla jediná brána. K hradbovým múrom dvorca tlačily sa na troch stranách príbytky a maštale. Strechu maly plochú. Obyvatelia mohli po nej chodiť a strelňami, čo boly umiestené v pevnej stavbe hradieb, mohli pozorovať okolie.

— Pravdaže. Podívaj sa len, otec Antun, na túto cestu, aká je široká a vyšliapaná. Sledujeme ju už vyše dve hodiny a doteraz som ešte nevidel na nej miestečka ľudskou rukou upraveného. Je to úplne prirodzená cesta. Vedie na sever, preto ju od pradávna užívali všetci, ktorí tu viezli náklady. Opevňovali ju, aby mohli ľahšie odraziť lupičské a koristnícke čaty. Ako Ísa povedal, odtiaľto na východ už niet ľudských sídlisk. Step prechádza v púšť a púšťou odjakživa potulovali sa iba beduini, ktorí obyčajne radi žali tam, kde nesiali.

— Dodnes to robia. Sám som bol toho neraz svedkom. Zažil som na tejto ceste chvíle, na ktoré do smrti nezabudnem.

— Ako by nie! Veď cesta, po ktorej sa uberáme, je pre nákladné zvieratá najpohodlnejšia. Nie je všade taká rovná ako tu. Na mnohých miestach ju naši predchodcovia upravili. I my sme v nejednom priesmyku odhadzovali sosuté kamenie. Cesta je dobre schodná, ale je i veľmi nebezpečná. Vedie väčšinou pustým krajom, ktorý tvorí hranicu medzi Salájtami a Beni Sachr. Ale koľko iných kmeňov a koristiteľov prechádza ešte týmto krajom a práve touto cestou! Ak je priateľstvo medzi Keračanmi a Hamájdami, do Jeruzalema a do Damasku dostaneme sa jedine týmto smerom a touto cestou.

— Do Jeruzalema máte predsa otvorenú cestu pozdĺž južného konca Mŕtveho mora.

— Je otvorená, len keby ju čeľade, čo táboria južne od Mŕtveho mora a Palestíny, neuzatváraly. Okrem toho je tu i tá ťažkosť, že keď chceš ísť pozdĺž južného konca Mŕtveho mora, aby si s našich hôr sostupoval hlboko do prepadliny Araba a odtiaľ zasa práve tak namáhavé musíš vystupovať na Júdske hory. Preto je táto naša cesta predsa len najpohodlnejšia a azda o niečo i bezpečnejšia.

— Zmienil si sa o svojich tu nadobudnutých skúsenostiach a poznamenal si, že na ne nikdy nezabudneš.

— Akože by som aj zabudol! Veď tu sotva som vyviazol so životom a potom tu som stratil aj svojho otca. Raz som viezol s dvoma inými kamarátmi na piatich muliciach vlnu do Jeruzalema. Dobre sme ju tam predali. Nakúpili sme si zasa rozličných iných vecí, čo doma potrebujeme; zvyšok strieborných peňazí sme si dobre uschovali v opaskoch a vracali sme sa domov pod záštitou Alahovou. Tu práve sme ju stratili. Ci vidíš tam vľavo tú vežu? Za ňou čakalo na nás päť lupičov. Alahovým riadením sme ich ešte včas zbadali, a to práve vtedy, keď sme sa k veži približovali. Okolo nej ideme aj teraz. Svoje mulice vohnali sme do nej a tam sme ich ukryli. Boli sme traja proti piatim. Každý z nás mal dobrú pušku a asi dvadsať nábojov. Chybovala nám iba voda. Nechceli sme totiž zaťažiť svoje zvieratá, a preto sme si ani nenaplnili kožené mechy vodou. Veď ledžúnsky prameň bol práve pred nami. Nazdávali sme sa, že sa tam sami napijeme, aj svoje zvieratá napojíme.

Jedného sme postrelili, ostatní sa schovali za hromady kamenia, ktoré tu vidíš. K tomu noc bola jasná ako rybie oko. Na útok sa neodhodlali, a my zasa sme sa báli vyraziť proti nim. Ráno sa naše zvieratá domá-haly vody. Nás podobne trápil smäd. Je to zvláštne, že človek cíti smäd omnoho silnejšie vtedy, keď nemá vody, ako keď je jej dostatok. Kamarát radil: »Vyrazme! Jedného z nich sme už postrelili. Zbrane máme dobré. Zabijeme azda dvoch-troch a potom im už nejako ujdeme.«

»Nehovor tak, bratku. Im je lepšie mieriť na nás ako nám. Ak by sme aj neprišli o život, môžeme prísť o svoje zvieratá a ich náklad. Čo nám potom povedia tí, čo nám sverili svoju vlnu a od ktorých sme si aj mulice vypožičali? Išli sme do sveta za zárobkom, nevrátime sa predsa so stratou, ako hotoví žobráci. Dnes nejako len vydržíme a zajtra nech už je, ako Alah dá.«

Poslúchli sme a v ten deň nevydali sme sa na cestu. Slnko pražilo a čo bolo horšie, vial juhovýchodný vietor. Prinášal so sebou mračná drobunkého piesku. Dráždil nás. Vysušoval nám hrdlá. Dve mulice ležaly už zoslabnuté smädom.

»Nech si len odpočinú, tešil som kamarátov. »Do rána neuhynú a zajtra ich predsa len napojíme. Pokladám to za isté.«

»Posol Alahov mi to šepká v mojom vnútri. Bračekovia, len vytrvajte! Pomoc nám príde.«

Aký dlhý bol ten deň. Lupičia mali podlá všetkého — čo sme u nich zbadali — dosť vody. Sedeli v chládku vo veži, za ktorou sme ich zazreli. Nám zasa od smädu vysychalo hrdlo, opuchal jazyk, pukaly pery. Každé pohnutie úst spôsobovalo bolesť. Sotva zapadlo slnko, lupičia sa ukázali. Strelili sme po nich. Ale ruky sa nám už triasly. Kde boli lupičia a kam šly naše gule! Môj kamarát sa lúčil so svojimi dietkami. Usedavo plakal. Tichou nocou zaľahol ku mne akýsi šramot. Zbystrím svoju pozornosť, počujem hlas, bečanie.

Všetci sme sa vzchopili. I ležiacim muliciam sa vráti ly sily. Postavily sa na nohy a prosebne rehtaly. O lupičoch už ani slychu viac. Od juhu prichádzalo veľké stádo škopcov a baranov. Hnali ich Hedžájovia. Nejaký obchodník kúpil tento dobytok u nich a chcel ho v Jeruzaleme predať. Za noci putovali a vo dne odpočívali, aby im zvieratá nevychudly. Dali sa nám napiť. Povedali sme im o lupičoch. Zabehli k veži, pri ktorej sa dotiaľ lupičia skrývali. Ale po tých už nebolo ani pamiatky. Zo strachu, aby sa za nami predsa len neplazili a nás vysilených a zoslabených neprepadli, prosili sme dvoch poháňačov, aby nás sprevádzali. Neďaleko od vody uzreli sme tábor. Boli sme vlastne ako doma.

— Ale kdeže? Čo vám o ňom poviem, i to som sa dozvedel od strýčka, ktorý doviezol skrvavenú mŕtvolu otcovu do Keraku. Naši vypovedali Hamájdom vojnu.

— Kto sú to vaši? Ci všetci obyvatelia Keraku alebo len tamojší kresťania?

— Len kresťania. Moslimovia, vyjmúc vládnuci rod Medžáljov, s Hamájdami ani veľmi nesusedia. My kresťania zas obrábame pozemky pri ich východných hraniciach. Medzi nami a nimi bol mier. Oni chodili na poľovačku k nám a my k nim.

— To teda nechodili na poľovačku, to predsa chodili kradnúť alebo lúpežiť.

— Krádež je hriech. Ale to, čo oni robili u nás a čo my zasa u nich, to nie je hriech.

— Keď vezmeš Hamájdom kozu, ovcu alebo osla, to u teba nie je hriech, to nie je krádež?

— Alah zakázal teda krádež a ty tvrdíš, že keď vezmeš niektorému členovi od Hamájdov zviera alebo iný majetok, že to nie je krádež, že to nie je hriech.

— Podľá náhľadu otca Skandara a tvojho, otec Antun, je to hriech, ale po našom to nie je hriech. Tak, ako my súdime o veci, tak súdili aj naši predkovia, a keď sa oni nemýlili v tejto veci, nezhrešíme ani my, keď nasledujeme ich príklad.

— Uznávam, že kradnúť je hriech. Verím však, že Alah mal na mysli krádež iba medzi pokrvnými alebo členmi tej istej čeľade toho istého kmeňa. Kto by okradol svojho pokrvného, je zlodej a ničomník. Ak sa nepolepší, býva z čeľade alebo z kmeňa vyobcovaný. Lebo dopúšťa sa hriechu proti svojmu pokrvenstvu a pokrvenstvo zasa má právo, ba povinnosť, aby ho za to trestalo a sa ho zbavilo. Celkom iná vec je však, ak ukoristíme niečo od príslušníka cudzej čeľade alebo cudzieho kmeňa. On je na to pripravený, lebo súdi o veci celkom tak ako my. Podobnú výpravu pokladá za skutočnú poľovačku alebo hon. Kto je chytrejší a vytrvalejší, vráti sa s korisťou. Pre nás je to iba poľovačka, ako som ti povedal. Vypravia sa na ňu niekedy aj jednotlivci alebo idú po dvoch; ak sa vypraví celá čata, tomu hovoríme, že je to výprava.

— Tak teda aj lupičia, ktorým ste tak ťažko unikli, boli tiež len na poľovačke?

— Zaiste. Vysliedili nás, svoju korisť a boli by nás aj dostali, keby boli mali odvahu a boli by sa na nás vrhli skôr, ako nás Hedžájovia vyslobodili.

— Na ľudí nikdy. Vždy nám ide o zvieratá alebo o veci, či sú to kozy, ovce, vrecia, pokrývky, alebo či ide o kozorožce a gazely, ktorých je v našom území hojnosť.

— Nech je teda po tvojom, Ísa. Vráť sa teraz k vojne, ktorá je medzi vami a Hamájdami a k smrti svojho otca.

— Hamájdovia chceli ukoristiť obilie, ktoré bolo na jednom mlate vymlátené. Plazili sa k hromade s vrecami. Chceli si ich naplniť a nepozorovane sa vzdialiť. Lenže strážca bol obozretnejší ako oni. Nespal, ale strelil po nich a tak jedného z nich aj zasiahol. Aj oni vystrelili na odvetu. Nejaká strela padla do suchej slamy a zapálila ju. Silný západný vietor pomáhal ohňu, roznášal slamu po okolných humnách a zhorelo všetko, kde čo len bolo: slama, svezené obilie a vymlátené zrno.

— Ako mali hasiť, keď nikde nebolo vody. A k tomu spali vo vzdialenejšom tábore. Strážcovia prenasledovali koristitelov, chytili ich a z toho poznali, že to boli Hamájdovia. Zabili ich a tak otvorili vojne vráta. Hamájdovia obsadili Kráľovskú cestu a podnikali útoky i na cestu, po ktorej sa uberáme. Keďže sme v tom istom čase mali boj aj s niektorými čeľaďmi južne od Hebronu, nemohli sme sa dostať do Jeruzalema cestou, ktorá vedie pozdĺž južného konca Mŕtveho mora. Kráľovská cesta, ktorá vedie z veľkej čiastky územím Hamájdov, nebola nám prístupná. Ostala nám jedine táto cesta. To dobre vedeli aj naši nepriatelia, a preto sa usilovali, aby nám ju uzavreli. No bez spojenia s Jeruzalemom a Damaskom zasa nemohli sme žiť. My kresťania sme jediní obchodníci v Keraku. Kupujeme od moslimov, čo sa im urodí, a predávame im zasa, čo potrebujú. Dovážame tovar z Damasku a z Jeruzalema. Uzavretím všetkých ciest do sveta hrozila nám najväčšia bieda.

»Je potrebné, aby sme sa dostali alebo do Jeruzalema. alebo do Damasku«, hovorili naši náčelníci. »Ktorí máte nejaké zásoby, naložte ich a pôjdeme pohromade. Ľahšie sa ubránime Hamájdom.«

Tak kerackí moslimovia ako aj susední kočovníci ponúkali nám svoje somáre. Veď aj oni pociťovali nedostatok práve tak ako my. Strýčko mi vykladal, že viezli z Keraku tovaru na 420 somároch, muliciach, obyčajných koňoch a ťavách. Viac ako dvesto bojovníkov sprevádzalo ako stráž túto karavánu. Šťastlivo sa dostali do Jeruzalema, kde nakúpili látky, kávy, cukru, ryže a nábojov. Pri zámku Bšejr — však sa nám už aj ukazuje — napadli ich Hamájdovia, pešo i na koňoch. Naši vedeli o útoku, veď mali svojich vyzvedačov. Sotva im priniesli zprávu, že sa Hamájdovia blížia, zriadili si pri Bšejri opevnený tábor a vyslali jazdca na rýchlom koni o pomoc do Keraku. Ani nevošiel do mesta. Medžáljovia táborili vtedy pri svojich humnách pri Rabbe. Sadli na kone, zvolali na poplach a zosilnení čatami z iných táborov ponáhľali sa, ako len mohli, aby nás vyslobodili.

Hamájdovia, ako keby boli cítili, že nemajú mnoho času na útok, podnikali útok za útokom. Naši sa skryli za múrmi a kameňmi. Útočníkov odrážali, premnohých zabili, lenže aj z nich mnohí padli. Keď sa im Hamájdovia dostali takmer za chrbát, pricválali Medžáljovia. Im sa už Hamájdovia nepostavili na odpor. Mali dosť vojny s nami. Nechceli sa zapliesť do nej i s ľuďmi moslimského vyznania. Môj strýčko ukázal mi miesto, na ktorom môj otecko vykrvácal. Však ho hneď uvidíme.

Zastavili sme sa pri zámku Bšejr. Je to štvorhranný rímsky tábor, zosilnený v každom rohu silnou a pevnou vežou. Nad bránou je ešte viditeľný latinský nápis. Hovorí o tom, že tu stávala budova, v ktorej sídlil krajinský správca a pri ňom iní vysokí úradníci rímskej správy. Za cisára Diokleciána (284—305) bola premenená na terajšiu pohraničnú pevnosť. Široko-ďaleko ovláda pustú rovinu.

Ísa nás zaviedol na miesto, na ktorom jeho otec ostatný raz vydýchol. Pokľakol, sopäl svoje ruky a chvíľu sa modlil. My sme tak urobili spolu s ním.

— Ako by som to vedel? Nie som tu doma ako ty. Ktože bol Bšejr? Odkiaľ pochádzal?

— Odkiaľ pochádzal, to ti ani ja neviem povedať. Ale počul som od našich, že bol lekárom, a to slávnym lekárom. Ktorýsi sultán z Damasku daroval mu tento zámok. Osadil sa v ňom. Z Jeruzalema, Damasku, Keraku chodili k nemu ľudia. Cesta sa nimi ani nepretrhla. Hľadali u neho radu a pomoc. Dlho žil a dlho pomáhal ľuďom. Konečne aj jemu nadišiel deň ustanovený Alahom. Odobral sa z tohto sveta do druhého. Jeho sluha zavolal z jeho izby: »Bšejr zomrel.« Opakoval to človek za človekom, čo boli na cestách a, hľa, ešte toho istého dňa došla zpráva o jeho smrti do Damasku. Taká bola sláva veľkého lekára. A predsa je odtiaľto do Damasku mnoho dní cesty. Tam ďalej ho pochovali. Kto len ide okolo jeho hrobu, spomenie si na neho a prosí Alaha, aby zasa poslal takého lekára do nášho kraja. Potrebujeme ho.

Dali sme sa rýchlym krokom smerom na západ. Po istý čas išlo sa nám znamenite. Naraz sa však kobyla otca Antuna, ktorý šiel v čele našej výpravy, zarazila. Môj žrebec podobne. Pred nami sa otvárala skalná trhlina asi 170 m hlboká.

Viedli sme do nej svoje zvieratá po chodníčku miestami sotva na meter širokom. Vpravo strmá skala, vľavo temná priepasť.

— Zatieň nás Alah svojím plášťom! — volal Ísa a my sme opakovali prosbu za ním.

Chodník bol hodne hladký. Kone sa kĺzaly, vystupoval na ne pot. No mulica, ako keby jej nehrozilo nijaké nebezpečenstvo, veselo si kráčala po samom kraji chodníka. Bez nehody dostali sme sa k riečišťu. Lenže prístup k vode bol podobne ťažký. Riečište je bezmála tri metre hlboké, vymleté, hladké, vyryté v skale. Ťažko sme doviedli svoje zvieratá k vode. Napily sa. Prešli sme na druhý breh a zasa na ľavom brehu sme vystupovali z riečišťa do výšky asi 200 metrov. Už sa stmievalo, keď sme sa dostali na výšinovú rovinu. Všetci sme boli ukonaní. Nikomu z nás sa nechcelo dopredu.

— Prenocujme tu! — vyzýval nás Ísa. — Pred nami je niekoľko ťažkých prechodov; obloha je zahalená mrakmi, je tma. Bojím sa, aby sa niekomu z nás niečo nestalo. Skoro ráno sa vydáme na cestu a budeme čoskoro v tábore.

— Našim zvieratám neuškodí, ak ostanú bez večere. Zajtra si to vynahradia a dobre si odpočinú. Beztak z tábora ďaleko nepôjdeme. Nohy do želiez! Tvoja kbejša, otec Antun, ľahko by mohla prilákať nejakého porovníka alebo ako ty hovorievaš, zlodeja, lupiča a tvoj sakláui, Múza, veru by ti mohol tiež utiecť.

Vložili sme koňom železné putá na predné nohy, uzamkli sme ich, konce oprát sme podložili pod balvany a natiahli sme sa vedľa nich. Ani oheň sme si nezaložili. Nemali sme ani čo variť a nebolo ani dreva na oheň.

Noc bola pokojná, ale nemal som mnoho spánku. Nenavykol som si vtedy ešte ležať na kameni. Každý najmenší kamienok ma tlačil a znepokojovali ma aj príživníci.

Ešte sa neukázaly ani ranné zore a už sme boli v sedle. Ponáhľali sme sa do tábora katolíckych sedliakov kerackých. čakali na nás a v stane náčelníkovom prichystali maličký prenosný oltár. Otec Antun ich vyzval, aby vstúpili do stanu a tak boli prítomní pri jeho sv. omši. Ale iba jediný muž a niekoľko žien ho poslúchlo. Ostatní radšej si prezerali môjho sakláuiho.

— Nič si nevyčítaj, Múza. Cez storočia nemali naši katolíci riadnej duchovnej správy. Ostalo im iba meno katolíkov, kresťanov, ale ináč žili životom svojich susedov-moslimov, ktorí zasa nie sú ani kresťania ani praví moslimovia. Nedá sa naraz narovnať, čo cez storočia krivo rástlo. Budúce pokolenie bude zaiste lepšie, ako je toto, a tretie zasa bude lepšie, ako je druhé.

Náčelníková žena nám priniesla na raňajky čerstvé tenké chleby s horúcim maslom, hodne ocukrovaným.

Náčelník pobehoval po okolí, dopytoval sa, s kým sa len stretol. Bolo vidieť na ňom, že má akúsi starosť.

— Najlepšia ovca mi kamsi zabehla, zatúlala sa mi, otec Antun. Včera ju pastier ešte dohnal. Ba ešte aj po polnoci, keď som obchádzal stádo, som ju videl. Ale pred chvíľou pribehol pastier so zprávou, že ovca už chybuje.

— Pevne dúfam, že Alah pomôže. Len sa bojím, aby ju nenapadol nejaký dravec, preto jej chcem zaistiť pomoc Alahovu.

Vzal do svojej pravice dýku, tri razy urobil znamenie svätého kríža a hovoril:

— Po prvé v mene Alahovom, po druhé v mene Alahovom, po tretie v mene Alahovom. Tri razy prisahám na Alaha.

Keď vyšiel' Daniel z jamy levov, počul mocný hlas. Pýtal sa: »Čo je to za mocný hlas?« Dostal odpoveď: »Ukrutníci znásilňujú vdovy, zaháňajú siroty. Taká je bieda medzi ľuďmi, že sa hroby hrôzou otvárajú a kamene obracajú.« Zadrž, ó Pane, zadrž od mojej ovce syna tej a tej matky, mužskú i ženskú hyenu, vlka a vlčicu, šakala i šakalku, ako i všetky pozemské dravce. Nedopusť, aby jej kožu roztrhali, kosti zlámali, pokiaľ more nevyschne, pokiaľ dlaň vlasmi nezarastie, pokiaľ krkavec nezošedivie a mŕtvi z prachu nepovstanú. Tisíc a tisíc ráz hovorím: Niet sily okrem v slove všemohúceho nášho Boha.

Keď dokončil zariekanie, zastrčil dýku do pošvy a oviazal ju dlhým motúzom.

— Nevytasím, lebo ani nechcem. Ostane takto vo svojej pošve, dokial stratenú ovcu nenájdeme. Pokial je dýka v pošve, zavretá bude tlama každého dravca. Nesmie a ani nemôže uškodiť môjmu stratenému zvieraťu. Hostia moji, odpustite mi, že s vami neostanem. Pôjdem hľadať svoju stratenú ovcu.

Kone zarehtali od smädu. Večer boli hodne ukonané, preto sa do vôle ani nenapili. Ráno, keď sa nasýtili jačmeňom, túžili po vode.

— Nech len počkajú, — poznamenal Ísa. — Hostiteľky sa ešte nevrátily s vodou.

— Nešiel by si, otec Antun, navštíviť môjho otecka? Ostalo mu akosi ťažšie, — prosil a domáhal sa pomoci akýsi mladík.

— Čože to hovoríš? Že by tvoj otec Chalíl bol chorý? Veď bol pred týždňom u nás v Keraku, a to čulý, bystrý ako sokol. Čože sa mu stalo?

— Svážal vymlátené obilie. Vynaťahoval sa a spotil sa. Ani domov neprišiel. Prenocoval pri humne, bez prikrývky. Vieš, že tieto noci boly práve chladné. Žaloval sa, že má bolesti, ale v práci neustal. Až prevčerom sa vrátil domov. Lomcovala ním horúčka. Pustili sme mu žilu. Trochu sa mu uľahčilo. Ale včera popoludní horúčka mu zasa vystúpila a ostal bez seba. Čo si tu máme počať? Susedia radili, aby sme mu znovu pustili žilu.

Zašli sme do Chalílovho stanu. Ležal v kúte, ktorý bol zavesenou stanovou látkou tak úplne uzavretý, aby ani jediný svetelný lúč neprenikol k nemu. Otec Antun mu ohmatal tepnu. Teplomer sme nemali a okrem chinínu a vodičky na oči ani iného lieku sme si nevzali so sebou. Bol rozpálený, až blúznil.

— Silný zápal pľúc, — poznamenal otec Antun. — Dám mu posledné pomazanie. Stratil mnoho krvi. Sotva dožije do zajtrajška.

Pri posvätnom úkone nik z pokrvných nebol prítomný. Nikto si nepokľakol, ani sa nik za ťažko chorého nepomodlil. Hoci bol zasvätený sviatok, ľudia pracovali ako zvyčajne.

— Akože by necítili. Majú srdce práve tak, ako ho máš ty, Múza, alebo ako ho mám i ja. Náročky to robia, že si ho veľmi nevšímajú, aby ho svojím nárekom nepoľakali.

— Múza, už som ti raz povedal, že žili cez storočia svojím vlastným životom. S inými kresťanmi sa v minulosti vôbec nestýkali. Ich moslimskí susedia nemajú zasvätených sviatkov, ako ich máme my. Oni môžu pracovať každý deň v roku. Naši katolíci sa to od nich naučili a dá nám zaiste ešte hodne práce, kým ich dietky navedieme, aby riadne zasvätily sviatočný deň.

— Vieš čo, Múza? Sadneme si na kone a zájdeme si k Rabbe, kde si aj zvieratá napojíme.

— Kdeže by ti bol pri Rabbe prameň! Je tam na tisíce cisterien. Niektoré dali Medžáljovia vyčistiť. Sú plné vody a z nich načerpáme vody pre svoje kone.

— Veď som práve od teba počul, že je prísne zakázané vziať si vody z cudzej cisterny.

— My si ju ani nevezmeme. My ju dostaneme. Máme v Ísovi dobrého priateľa, z rodu Medžáljov. Jeho správca táborí neďaleko odtiaľ. Odomkne nám niektorú cisternu a načerpá nám toľko vody, koľko len potrebujeme.

— Však uvidíš. Hrdlo každej je uzamknuté veľkým, štvorhranným kameňom, v ktorom je vydlabaný guľatý otvor. Kameň je obložený silnými brvnami, do ktorých sú zapustené skoby s dvierkami, a to alebo železnými, alebo drevenými. Zapadajú do zámky, ktorá sa zamyká zvláštnym kľúčom. Majiteľ alebo jeho správca nevydajú taký kľúč nikomu, iba ak dobrému známemu. Medžáljovia pokladajú krádež vody za výzvu do vojny.

Cestou do Rabby som sa presvedčil, že ísa mal pravdu, keď tvrdil, že je to najúrodnejší kraj v celom Moabsku. Nikde, ani v okolí Mádaby, som nevidel také pekné role ako pri Rabbe. Kedysi bol tento kraj posiaty dedinami a záhradami. Nespočetné sú zrúcaniny na všetky strany, kade len oko zalietne.

Neďaleko jeho stanu bola dobrá pastva. Nechal ju tam pre kone svojho pána a dovolil, aby sa aj svoje tam napásli.

— Prečo by ste sa ponáhľali? — pýtal sa nás. — Dnes sa beztak nevydáte na ďalšiu cestu a zle vám u mňa nebude.

Slnko sa už bezmála dotýkalo plochého chrbta západného pohoria, keď sme opúšťali správcov stan. Pred sebou sme zazreli jazdca s vejúcimi rukávmi a vrkočmi.

— Náš Pán ho na tento svet poslal, náš Pán ho z tohto sveta odvolal. Nech je jeho meno za všetko pochválené.

— Pôjdeme rovno na cintorín, aby sme neprišli až po pohrebe. Ponáhľajme sa!

Cintorín, niekoľko hromádok kamenia na skalnatom svahu, nebol ani ohradený, ani nijakým iným spôsobom označený. Hrob už bol vykopaný a Chalíla vložili do neho. Čakali jedine na otca Antuna, aby vykonal príslušné modlitby. Ani jedinej ženy som nevidel medzi účastníkmi tohto trúchlivého zástupu. Mŕtvolu chceli prikryť plochými kameňmi. V tom ktorýsi muž, údajne brat zosnulého, zvolal nahlas:

— Neprikrývajte ho, neprikrývajte ho, dokiaľ nedostane, po čom za života túžil. — Postavil sa za hlavu zosnulého a začal ďalej hovoriť: — Tu vidíte pohorený dom. Otec odišiel. Zanechal synčeka a ten nemá ženy. Môj zosnulý brat Chalíl uchádzal sa pre svojho syna o tvoju dcérku, Dávid. Ty si mu ju odoprel. Chceš zboriť jeho dom?

— Veď vieš dobre, Názer, že som ju už dávno sľúbil niekomu inému. Všetci ste svedkami, že už ako nemluvňa bola zasnúbená tuná Sálehovi.

— Tak teda ty, Sáleh, si tým ukrutníkom, ktorý chceš zboriť dom Chalílov? Ty chceš, aby jeho hrob ostal otvorený a aby ho hyeny rozniesly?

— Prikryte ho, prikryte ho, nedbajte na reči Názerove! Tá dcérka mne bola prisľúbená. Po týždni sa s ňou ožením. Používam iba svoje právo a nikomu pritom právo neberiem. Dom tohto chudáka Chalíla ja nejdem rúcať.

— Ruky preč od tohto hrobu! Hyeny sem budú chodiť v noci a draví vtáci za dňa, aby Sáleh na vlastné oči videl, aký je ukrutný k svojmu zosnulému krajanovi.

— Vzdaj sa svojej nevesty, snúbenice, Sáleh, vzdaj sa jej, — prihovárali sa mužovia, čo stáli okolo hrobu.

— Odporoval si prosbám živého, nezamietaj teraz prosby mŕtveho. Pamätaj si, že aj tvoje dni sú ohraničené a vypočítané.

— Nech si ju teda vezme syn Chalílov. Vzdávam sa jej. Názer, rozkáž, aby prikryli tento hrob.

— Všetci, ktorí tú stojíte, ste svedkami, že dcéra Dávidova stane sa manželkou môjho synovca, syna Chalílovho.

Na hrob položili kamenné dosky, otvory medzi nimi vyplnili hrubým štrkom, na to nasypali hliny a navŕšili hromadu kamenia. To všetko preto, aby sa hyeny nedostali k mŕtvole.

Spali sme u náčelníka. Od stanu Chalílovho doliehal k nám žalostný, dojímavý spev. Zeny z jeho pokrvenstva nariekaly nad ním. Sedely v kruhu za jeho stanom. Jedna z nich vždy povstala, zaspievala pesničku a ostatné ju po nej zopakovaly. Nato sa na chvíľu odmlčaly a plakaly. Niečo som si z ich spevov naznačil: Moje srdce, moje srdiečko, prečože ma bolíš? Pre môjho bračeka; odišiel, ani sa nerozlúčil so mnou. Nariekaj predsa nado mnou, nebuď lakomá v nariekaní! Priodej sa plášťom a na hlavu si daj ručník čierny! Nado mnou plačú zo žien tri:

Po raňajkách zamierili sme s Isom na juhovýchod. Pozemky boly kamenisté, ale predsa boly obrobené.

Pri rozborenej rozsiahlej pevnosti stojí niekolko kamenných ihiel, ako sme ich videli aj pri Adere.

— Nie. Tie postavil sem sám Alah. Pôvodne to neboly ani kamenné ihly, ale ženy. Na rozkaz Alahov skamenely na výstrahu iným ženám.

— Čoho zlého sa dopustily, že ich najvýš Milostivý a Milosrdný tak strestal?

— Ver mi, Múza, že vlastne ani sám neviem. Jedni hovoria, že si robily posmech z ktoréhosi svätého muža. Oproti tomu zasa iní tvrdia, že potupily slnko.

— Sprevádzaly údajne nevestu k ženíchovi. Jedna niesla na rukách nemluvniatko. Pošpinilo ju prirodzenou potrebou.

»Nože, očisti sa! Takto predsa nemôžeš ísť s nami!« hovorily jej družky.

»Čím sa mám očistiť? Vody poruke nemám a šaty by som si tým ešte väčšmi pošpinila.«

Jedna z tých žien mala so sebou niekoľko veľkých tenkých chlebov. Veď ich poznáš z Jeruzalema. Mnohé gazdiné ich vedia tak tenko vytiahnuť, že sú tenšie ako papier.

»Slnko sa na mňa díva. Urazila by som ho, keby som potupila chlebíček, dar boží.«

»Nikoho neurazíš. Len sa očisti.« Ostatné ženy ju nahováraly, aby poslúchla. Vzala teda chlieb, očistila dieťa, očistila seba; vtom sa zablysklo a všetky ženy premenily sa na kamene, okolo ktorých sme práve išli. Hovoria im: Družina nevesty.

Prešli sme medzi ledžunským prameňom a rímskym táborom. Dostali sme sa k veľkej hromade kamenia.

— Hromadu navŕšili na pamiatku náčelníka Abu Dachíla, — poučoval nás Ísa.

— Svojím pohostinstvom. Svoj stan nikdy si nepostavil v doline, ale na návrší, aby ho bolo zďaleka vidieť a poznať. Za noci udržoval pred ním mohutný oheň. Mal ožarovať cestu každému hladnému pocestnému človekovi.

— Tým plnil len svoju obvyklú povinnosť pohostinstva a ešte sa tým nijako nepreslávil.

— Máš pravdu, otec Antun. Alah nám všetkým ustanovil za povinnosť, aby sme pocestných prijali do príbytku a tak uhostili. Máme nasycovať hladných a napojiť smädných, lenže málokto túži po tom, aby túto povinnosť aj mohol vykonávať. Radšej skrýva svoj stan, len aby ho pocestný nenašiel, a za tmavých večerov alebo nemá založený oheň, alebo ho ešte zakrýva, aby nikoho neprivábil k svojmu príbytku. To si Abu Dachíle počínal celkom ináč. Ak jeho veľký stan alebo pred ním založený oheň privolal ani nie jedného, ale až päť alebo desať hostí, vítal ich s úprimnou radosťou, vyberal naj-tučnejšie škopce a dal mlieť svoju najlepšiu pšenicu. Vlastnou rukou predkladal prednému hosťovi najtučnejšie kúsky mäsa. Prosil, ponúkal všetkých, aby jedli, a v káve by ich bol priamo utopil. Zato mu jeho krajania navŕšili túto hromadu kamenia na pamiatku a kto ide okolo nej, každý položí na ňu po kamienku.

Vystupovali sme hodne ťažko po strmej ceste východným smerom na pásmo vrchov, čo sa tiahnú od severu na juh. Na všetkých kopcoch a homolách vrchov bolo vidieť poborené veže. Strážcovia strážili všetky cesty, čo viedly z púšte do úrodného a obrobeného moabského územia. Ak zazreli niekde na východe podozrivú čatu, dali svojím spôsobom o tom zprávu o blížiacom sa nepriateľovi alebo nebezpečenstve. Vo dne zapálili oheň a jeho dym slúžil na znak a v noci to bol zasa jasný plameň, ktorý upozornil ostatné posádky, aby sa pripravily na potrebný zákrok. Oheň a dym bolo vidieť zďaleka v rímskom tábore ledžúnskom, odkiaľ najskoršie mohly prísť na pomoc potrebné posily. Tak dôkladne bola organizovaná obrana hraníc v rímskej iíši. Krátko predpoludním sme vystúpili na úzky chrbát pásma vrchov.

Na západ sa rozplýval náš zrak po rozbrázdených stráňach do ledžunskej kotliny, ktorá na západe prechádza v úrodnú rovinu. Z nej sme prichádzali.

Na východe zasa otvárala sa pred nami široká, biela dolina, od ktorej sa odrážaly hnedasté múry neveľkej tvrdze.

— Múza, to je Kutráni. Sľúbil som ti, že ti ju ukážem. Teraz ju už vidíš, a preto sa už aj vrátime.

— Prečo by sme sa mali vrátiť? Prečo by sme si nezašli až k nej? Veď je tak blízko! Len si ju odfotografujem a už aj pôjdeme zpät.

— Múza, mýliš sa. Nepoznáš tunajší vzduch. Pevnôstka vôbec nie je v našej blízkosti. Veru by si sa hodne nachodil, keby si sa chcel k nej dostať.

— Na svojej ceste sme nikoho nestretli. Pred sebou nikoho nevidíme, prečo by sme si, Isa, nemohli zájsť až k pevnôstke a pozrieť si ju? Sám Alah vie, či sa sem ešte kedy dostanem. Poslal nám túto príležitosť, tak ju použime!

— I ty, otec Antun, dávaš sa strhnúť neskúseným Múzom? Aspoň ty by si mal poznať nebezpečenstvo, aké nám hrozí na východnej strane tohto pásma vrchov. Vieš, že pevnosť Kutráni leží už na Pútnickej ceste, po ktorej sa uberá na stá a stá koristiteľov a lupičov. Čo potom, keby nás niektorá taká čata zazrela a vrhla by sa na nás?

— Alah nerobí zbytočne zázraky. Koristitelia na koňoch sa rozídu, cestu nám zastúpia a potom sa im nijako neubránime.

— Komu niet rady, tomu niet ani pomoci. Obaja ste mladí, nerozvážni. Teda vydajte svoje krky a životy v nebezpečenstvo. Sám s vami nepôjdem. Vaše kone sú rýchlejšie, ako je moja mulica. Ak sa už ináč nechcete podrobiť mojej rade, tu vás dočkám.

Opustili sme Ísu. Dali sme sa najprv behom, potom cvalom k pevnôstke. Mal pravdu náš sprievodca, keď nám hovoril o jej vzdialenosti od vrchov. Bola hodne ďaleká, ale predsa sme len k nej došli. Je to novšia štvorhranná stavba s bránou obrátená na juh. V múroch boly strelné diery. Pred samou pevnôstkou boly dve nádrže na vodu, kam sa sbierala dažďová voda. Okolo nich zasa hrob pri hrobe.

— Úbohí pútnici, — poznamenal otec Antun. — Opustili svojich v zdraví a tu v nehostinnej púšti tlejú ich kosti.

Pred samou pevnôstkou sme zastali. Otec Antun držal naše kone, ja som si vytiahol fotografický prístroj, aby som si budovu odfotografoval. Mimovolne som pozrel na vežičku, ktorá bola nad bránou. Ukázala sa v nej vychudnutá tvár a zaznely francúzske slová privítania:

— Bon jour, messieurs. Soyez bienvenus! (Dobrý deň, páni. Buďte vítaní!)

Francúzske slová na Pútnickej ceste na rozhraní územia troch kmeňov! Čudoval som sa tomu ako málokedy predtým.

Po chvíľke zarachotila železom obitá brána, otvorila sa a vyšiel z nej už starší muž, oblečený trochu po turecky, trochu po beduínsky. Podával nám ruku a znovu nás vítal po francúzsky.

— Som veliteľom tejto pevnôstky. Vítam vás ako svojich krajanov a hostí. Poctite ma svojou prítomnosťou.

Naše kone uviedol do dvora, kde načerpal pre ne z hlbokej studne vody. Potom sme s ním vystúpili na prvé poschodie a pili horúci sladký čaj.

— Čudujete sa, že veliteľ tejto pevnôstky vie po francúzsky. Nečudujte sa tomu. Veď som skutočný Francúz. Narodil som sa v Alžíri. Cez mnohé roky slúžil som ako vojak v Paríži. Roku 1870 bojoval som proti Nemcom. Kolko som ich len pobil! V jedinej bitke som ich zastrelil alebo prebodol asi siedmich. Moje meno a moje skutky spomínali v armádnom rozkaze. Dva razy som bol vyznamenaný. Ale na čo by som vám to ešte ďalej vykladal? Stalo sa, čo sa stalo, a mne hrozila smrť olovom. Hladal som záchranu v úteku. Pretlkol som sa horami do Genovy v Taliansku. Tam ma najal ktorýsi kapitán lode za kuriča. Tak som prišiel s ním do Bejrutu, kde som zasa utiekol. V Damasku som sa dal do služieb kniežaťa Pútnickej cesty. Presvedčil sa o mojich schopnostiach a znalostiach a vymenoval ma za veliteľa tejto pevnosti. Teraz som tu sám iba so svojou dcéruškou a starou otrokyňou. Ale keď je čas púte, mávam pod sebou päť až desať vojakov.

Nenazdal som sa, že dostanem takých milých hostí. Nech je Alah pochválený, že vás sem priviedol a že mi vás tu ponechá aspoň na niekoľko dní. Zvykol som samote, ale niekedy predsa je len veľmi ťažká.

— Predpoludním sme ešte nevedeli, že ťa tu navštívime. A zasa ani do večera neostaneme u teba. Zavoláme svojho vodcu, ktorý nás čaká tam na chrbte vrchov a zamierime rovno na juh v pevnôstke Hsa.

— Aké nebezpečenstvo? Ty si tu sám a nebojíš sa. Prečo by sme sa mali obávať my na svojich dobrých zvieratách?

— Máš pravdu, otec Antun, že som tu iba sám. Lenže bývam v uzavretej pevnosti a som tu známy široko-ďaleko. Vy ste mladí, nerozvážni, preto sa spoliehate na svoje kone.

— To sa mýliš, veliteľ tejto pevnosti. My sa spoliehame na ochranu Alahovu.

— Alah nebude chrániť tých, čo sa vlastnou vinou vrhajú do nebezpečenstva, a vy ste sa už vtedy rútili do neho, keď ste opustili svojho rozumného vodcu a prišli ste ma navštíviť. Ak chcete počuť moju úprimnú radu, vráťte sa čo najrýchlejšie k svojmu rozumnému vodcovi a tak zpät do vrchov. Beda vám, ak by vás zazrela v tejto nebezpečnej rovine niektorá čata koristiteľov alebo lupičov! Neveríte mi? Nuž počujte!

Pred desiatimi dňami prišiel ku mne nejaký rodák z Mádaby, však ho, otec Antun, zaiste aj poznáš. Bol široko-ďaleko známy svojou odvahou a neohrozenosťou.

— To myslíš zaiste Selima. Hovoril som s ním za poslednej svojej návštevy.

— Odišiel. Prišiel ku mne na dobrej kobyle, na lepšej ešte, ako je tvoja. Mal vojenskú pušku a vyše sto nábojov. Stopoval ťavu, ktorú mu akýsi lupič vzal. Prenocoval u mňa a včasráno vydal sa na ďalšiu cestu na juh. Na druhý deň predpoludním počula moja gazdiná rehot koňa pred bránou. Bola to Selimova kobyla. Keď som jej otvoril, bola by ma skoro prevalila. Ponáhľala sa k vode a pila hlbokým dúškom. Keď si uhasila smäd, vrátila sa s rehotom k bráne. Ako by ma vyzývala, aby som ju nasledoval. Uzdu mala klesnutú pod sedlom. V sedle i po stranách sa červenala stuhnutá krv. Vzal som pušku a nábojnicu, sadol som na ňu a ponechal koňovi úplnú voľnosť. Z kroku prešla do behu a potom do cvalu. Po troch hodinách som zazrel lesklé ostrie kopije, ktoré bolo zabodnuté do zeme. Túto kopiju Selim nemal. Bola cudzia. Ale kdeže je Selim? Niekoľko dravých vtákov mi to oznámilo. Odlietly s jeho mŕtvoly. Prsia mal prestrelené. Nič mu nechýbalo okrem pušky a nábojov. Človek, ktorý ho napadol, sa obával, že by sa prezradil jeho kobylou alebo jeho šatami. Vojenské pušky sú si podobné ako oko oku a náboje tiež tak. Vzal si teda všetko, čo ho nemohlo prezradiť a ostatné všetko mu ponechal. Divím sa, že zabudol na svoju kopiju. Alah zatemnil jeho rozum a táto kopija azda privedie Selimovho pomstiteľa na vrahovu stopu. Či teraz pôjdete predsa k pevnôstke Hsa?

— Nepôjdeme, veliteľ, k tejto pevnosti. Poslúchneme tvoje rady a vrátime sa priamo k Ísovi a s ním spolu na západný svah pásma vrchov.

Hneď sme sa pustili cvalom z Kutráni. Náš hostiteľ s karabínou v ruke sa díval za nami. Striehol nás. Na chrbte vrchov sedel Isa a vyčakával nás i naše kone.

— Nech je Alah pochválený, že vás sem v zdraví priviedol. Veru, mal by som svolávať jeho hnev na vás za vašu neopatrnosť, ale čo sa stalo, nedá sa už nijako napraviť. Po druhé už s vami do tohto kraja ani nepôjdem.

Zamierili sme na juhozápad a sostúpili sme k vode Hanačén. Leskla sa v úzkej hlbokej skalnej priepasti. Nebolo k nej prístupu. V strmých skalných stenách hniezdilo na tisíce krkavcov. Prišiel mi na mysel prorok Eliáš, ktorý sa skrýval pred ukrutným kráľom Achabom vo vyschnutom hlbokom riečišti potoka Karit, kde ho krkavec kŕmieval (3 Krl 17, 3—7).

— Kde nám Alah nocľah pripraví. Včera som počul, že sú tu kdesi nablízku Hedžájovia. Pozorujte okolie a zapamätajte si smer, ktorým sa uberajú stáda.

— V Keraku si nám povedal, že Hedžájovia sú veľkí lupiči a tu zasa nám radíš, aby sme sa obzreli po ich tábore.

— Čo som vám povedal v meste, je svätá pravda. A čo vám zasa teraz radím, vychádza z úprimného môjho srdca. Ak chceme vyhnúť tomu, aby sme v noci neboli o niečo pripravení, olúpení, sostúpime u Hedžájov ako ich hostia. Hostí si vážia. Okrem toho poznajú aj otca Antuna. Po celom tábore sa roznesie zpráva, že zavítal k nim. Nikto sa neopováži dotknúť sa nejakej veci, ktorá nám patrí.

— Pozorujem stádo kôz. Uberá sa vľavo od západu, — poznamenal otec Antun. — Pôjdeme tým istým smerom.

Vystúpili sme na blízku výšinu a tam sme zazreli pred sebou nie práve veľký tábor.

— To sú Hedžájovia. U nich prenocujeme. Rovno za mnou. Povediem vás k náčelníkovmu stanu.

Neboli sme prvými hosťami. Zo stanu doliehaly plačlivé zvuky nariekajúceho mažiara.

— To zaiste zavítal niektorý spriatelený náčelník. Alah nám otvoril bránu zdaru. Budeme sa dobre mať. Len držte kone, aby nenarazili na niektorý stanový povraz. Previnili by ste sa proti slušnosti.

Správali sme sa radou Ísovou. Sli sme opatrne za ním a zastali sme pri pravom boku náčelníkovho stanu. Bol obrátený na východ, preto oddelenie pre mužov bolo na pravej strane. Náčelník nás vítal a vyzval, aby sme si sadli vedľa jeho dvoch iných hostí. Boli to náčelníci južných čeľadí. Prišli k nemu, aby urovnali s ním akúsi neshodu a rodinné nedorozumenie.

Mne bolo veľmi zle. Azda som v noci prechladol, azda mi neslúžilo na zdravie rozpustené horúce a sladké maslo, ktoré sme dostali včera na pochúťku. Každú chvíľu ma nútilo, aby som utekal von zo stanu. Náčelník a jeho susedia chovali mnoho ostražitých, ba až zlých psov. Boli by ma roztrhali, keby som bol stan samotný opustil. Ako bude ďalej v noci? Kde nájdem vždy gazdu, aby šiel so mnou von? Či sa nestane nevrlým, keď ho budem každú chvíľu unúvať? Prosil som otca AntUna a Isu, aby sme sa pobrali ďalej na cestu.

— Čože to len hovoríš? Prehrešili by sme sa proti spoločenským mravom. Podívaj sa na nášho hostiteľa. Obroku nám nasypal do vrecák, kávou nás napojil a mäso s rozvarenou pšenicou nám chystá na večeru. Urazili by sme ho, keby sme teraz odišli. Ostaňme tu aspoň do večere.

Mne bolo stále horšie a horšie. Náčelník sa zamračil, keď sa mu Isa zmienil o našom úmysle, že chceme odísť.

Otec Antun vyložil náčelníkovi moju chorobu a prosil, aby sa nehneval a nám dovolil, aby sme sa uložili kus od tábora, z dosahu psov.

— Keď je tomu tak, ako hovoríš, otec Antun, choďte si. Nikto vás v noci nebude obťažovať. Za to vám ručím.

— Nech každý vie, že moja sol leží na jazyku tejto družiny. Beda tomu, kto by sa bez ich svolenia k nim priblížil.

Za táborom sme sostúpili do ktoréhosi žliabku, v ktorom sme sa ukryli. Moji dvaja druhovia spali spokojne. Vedeli dobre, že budem nad nimi konať stráž. Veď som ani len oka nezažmúril.

Keď sme ráno vyrazili na ďalšiu cestu, došli sme na úrodnú pôdu. Bola obrobená. Pracovali na nej palestínski sedliaci v službe Hedžájov, ktorým patrila pôda.

— Celej čeľadi patrí, Múza. Náčelník dáva pôdu v mene celej čeľade do prenájmu palestínskym sedliakom, ktorí si ju potom rozdeľujú medzi sebou na jednotlivé diely.

— Pracujú a pracovali vždy. Náš kraj je úrodnejší ako Palestína. V škole som sa učil, že už za dávnych čias chodievali sem na prácu zo zasľúbenej zeme.

— To máš na mysli Noemi, ktorá sa sem vybrala so svojím manželom a dvoma synmi, keď bol v ich domovine hlad.

— Pravdaže myslím na Noemi a jej nevestu Rút, na svoju krajanku. Ako to robia dnes, azda už aj vtedy si najímali naše polia a z ich výnosu sa živili. Obaja synovia Noemi sa tu priženili. Po smrti svojho manžela Noemi tu ešte za čas bývala s nimi spolu. Lenže pri akejsi nákaze obaja synovia zomreli. Zatúžila po svojej rodnej krajine. Chcela sa vrátiť k svojmu pokrvenstvu. Tu u nás predsa bola len cudzinkou. Jedna nevesta sa od nej odlúčila, druhá — bola to práve Rút — nechcela ju opustiť. Odobrala sa s ňou do Betlehema, tam sa znovu vydala a z jej potomstva sa narodil král Dávid.

— Zaiste, že aj niekto iný: Náš Pán Mesiáš. Hľa, Múza, i v Mesiášovi bola kvapka moabskej krvi.

Obišli sme druhý tábor Hedžájov. Bol zriadený v podobe vajcovitej. Povrazy jednotlivých stanov siahaly k sebe, takže pevne uzavieraly tábor; iba na oboch úzkych koncoch tábora boly otvory, ktoré sa mohly v noci uzavrieť alebo strážiť.

— Z takého tábora nie je možné vyviesť v noci ani ťavu, ani ovcu alebo kozu bez toho, aby zviera nenarazilo na povraz niektorého stanu a nevzbudilo tým pozornosť psov a gazdov, — vysvetľoval nám Ísa.

Predpoludním upútalo našu pozornosť mesto Kerak. Jeho hnedé, skoro červené hradby, pevnosti a domy úplne sa oddeľovaly od sivého okolia. Slnečné lúče sa trieštily, lomily sa na hranách veží a hradieb, s ktorých sršaly nespočetné zlaté iskry. Jasný vzduch nás klamal pri odhade vzdialenosti. Nazdávali sme sa, že mesto je už veľmi blízko. Videli sme ho, ako by to bol nejaký nádherný obraz obrovského stredovekého hradu z domoviny. Je to nádherné, ba až okúzlujúce, oslňujúce hniezdo, ktoré tu vybudovali francúzski križiaci.

Kopec, na ktorom mesto a hrad leží, nie je vyšší ako susedné kopce a predsa niet k nemu skoro prístupu. Kopec je obkolesený úzkou, vyše sto metrov hlbokou priepasťou. Len na juhu súvisí s okolím, a to sedlom, sotva dvadsať metrov vysokým. Ak sa prekopalo sedlo alebo uzavrelo sa hradbou, posádka mohla sa v hrade ubrániť prepočetným nepriateľom.

Už dávni Moabiti poznali výhody kerackého kopca. Pri jeho sedle vystavili si mohutnú pevnosť, pred ňou zasa rozsiahle mesto a za mestom ostala im ešte veľká plocha, ktorú premenili alebo v úrodné polia alebo v bujné ovocné sady. Zpočiatku ani nebolo treba, aby mesto a sady obohnali hradbami. Stačilo im, aby skalné svahy tu a tam pritesali, inde ich zas podmurovali a cestu zatarasili pevnou bránou, ktorá sa ako had vinula k nim z hĺbky a priepasti do výšky nahor. Je pravda, že im chybovala pramenitá voda, ale na vodu si mohli vyhĺbiť nespočetné cisterny, do ktorých sa dala svádzať dažďová voda, a tak mohli vodou zásobiť seba i svoje zvieratá na celý rok. Z pevnosti prekopali alebo vytesali schodište, vyše sto metrov hlboké, zachytili pod zemou dva pramene, ktoré vyvierajú vo východných skalných stenách, sviedli ich do veľkej nádržky a mali vodovod, ktorý im nemohol skaziť nijaký obliehateľ hradu.

Moabskí králi opevnili keracký vŕšok a vybudovali z neho hlavnú pevnosť svojej ríše. Dnešný názov Kerak je toho istého významu.

Križiaci obnovili starú moabskú pevnosť a urobili ju ohniskom svojich odvážnych činov za Jordánom a hlavou svojho mocného samosprávneho kniežatstva.

Jeruzalemský kráľ križiakov Balduin I. už r. 1001 podnikol výzvednú výpravu do krajov za Mŕtvym morom, do starého Moabska. Počul, že sú tam mnohé kresťanské osady, že pôda moabskej krajiny je úrodná, a domnieval sa, že by to stálo za pokus, aby aj túto krajinku pripojil k svojmu nie práve velkému jeruzalemskému štátu.

Prekročil Jordán a vystupoval na vyšinnú rovinu Moabska. Tam napadol tábor ktorýchsi beduinov. Keď mužovia videli proti sebe presilu, dali sa na útek. Križiaci zajali ženy a dietky a množstvo tiav a oslov. Krá! nedovolil, aby zajatci šli pešo. Niesli sa na ťavách. Jeho pozornosť upútala mladistvá žena veľkého náčelníka, ktorej sa blížila bolestná hodinka. Kráľ vydal rozkaz, aby sa zastavili, dal upraviť na zem lôžko, položiť ženu na lôžko a sám ju prikryl plášťom,, ktorý nosil na svojom brnení. Zaopatril ju potravinami a nápojom, ponechal pri nej slúžku s dvoma dojnými ťavami a tiahol preč.

Bojovníci prepadnutého tábora neutiekli zo strachu. Poslali zprávu do okolných táborov a keď dostali posilu, ponáhľali sa vedení veľkým náčelníkom za križiakmi. Veľkého náčelníka hnal tiež strach o mladú manželku. Ako sa zaradoval, keď ju uzrel, že spokojne odpočíva a čaká na svoju ťažkú chvíľu. Slachetný čin jeruzalemského kráľa tak dojal veľkého náčelníka, že poslal za ním bojovníka, aby sa mu poďakoval a ponúkol mu svoje priateľstvo. Kráľ Balduin vrátil zajatcov a všetku korisť, stal sa náčelníkovým priateľom a zapísal sa tak do srdca moslimov i kresťanov.

Priateľské styky obyvateľov bývalého Moabska s jeruzalemským kráľom trvalý a zosilňovaly sa. Ale ani jediný rytier sa neosadil ešte vtedy za Mŕtvym morom. Až kráľ Fulkor. 1142 udelil bývalé Moabsko ako léno svojmu čašníkovi Paganovi. Paganus si zvolil za sídlo Kerak, ktorý opevnil. Jeho nástupcovia vybudovali dnešnú pevnosť. V nej vystavali aj nádhernú románsku kaplnku.

Hlboko prekopali sedlo a tak pevnosť oddelili od mesta hlbokou priepasťou, ktorú nebolo možno prekročiť iba visutým mostom. Pri tejto priekope boly veľké vodné nádržky a skladište krmu pre dobytok, ktorý chovali v priekope pre prípad, keby boli nepriateľom obliehaní.

Križiacki páni Keraku neuspokojili sa iba so svojou pevnosťou. Chceli mať pri nej aj mesto, ktoré by ich zásobovalo všetkých, čo potrebovali. Založili ho pred pevnosťou a osadili v ňom nielen svojich krajanov z Francúzska, ale aj prepočetných domorodých kresťanov, ktorí sa boli udržali pri moabských osadách. Ostatnú čiastku kopca premenili na pole a záhrady a celý okres obohnali hradbami, ktoré opevnili mnohými štvorhrannými vežami.

Kerak čoskoro závodil s ktorýmkoľvek iným mestom jeruzalemského kráľovstva. Vypínal sa v ňom nádherný chrám, pri ktorom sídlil arcibiskup a kanonici. Tu a tam bolo vidieť i menšie kláštory a opevnené domy rytierskych reholí, ktoré v keratskom kniežatstve požívaly mnoho výsad. Obyvatelia sa zaobrali priemyslom a obchodom. Od okolitých sedliakov a kočovníkov kupovali vlnu, obilie, a kože a oni ich zasa zásobovali europskými a indickými výrobkami, ktoré dovážali jednak zo stredomorských, jednak z červenomorských prístavov. Aj s Egyptom mali pevné spojenie a ich karavány voľne prechádzaly mezi Káhirou, hlavným mestom Egypta, a medzi Damaskom, touto bránou do Mezopotámska a Malej Ázie.

K najväčšej moci a k najvyššiemu blahobytu dospel Kerak za kniežaťa Reginalda. Bol to odvážny a neústupný sebecký človek, ktorému vlastný osoh bol nad všetky záujmy kráľovstva. Podporoval roľníctvo a priemysel a usiloval sa svoju dŕžavu rozšíriť, kde len mohol. Zapodieval sa veľkou myšlienkou, že si zriadi na Červenom mori vlastný prístav a že z neho bude znepokojovať nielen africké a arabské pobrežie, ale že podnikne výpravu i proti posvätným mestám moslimov Mekke a Medine, aby ich vylúpil a rozbúral. Tento pokus sa mu nevydaril, ale tým podnikavosť Reginaldova nijako neutrpela a vyzývala moslimov, aby sa mu pomstili a ak len bude možné, aby ho celkom odstránili.

Hlavou sýrskych moslimov bol vtedy Saladin. Podarilo sa mu opanovať aj Egypt. Keďže sa usiloval o to, aby si zaistil pravidelné spojenie s touto novou čiastkou svojej ríše, vyjednával s Reginaldom, aby povolil jeho karavánam cestu po východnom a južnom pohraničí svojho kniežatstva. Reginald sa tomu spieral, aby mu to povolenie dal. Preto Saladinovi nezostalo iné, iba aby si otvoril cestu násilím. Každú väčšiu karavánu dal sprevádzať silným vojskom a častejšie sa ukázal aj sám pod Kerakom a hnal sa na toto ohradené mesto útokom. Pamätné je aj obliehanie z roku 1184.

Reginald si vzal za manželku vdovu, dedičku kniežatstva kerackého. Mala už dospelého syna, ktorý sa chcel oženiť. Prichystala mu nádhernú svadbu. Zďaleka pozvala hudobníkov, kaukliarov a šaškov, aby zabávali na stá a stá vzácnych hostí. To využil Saladin a neočakávane zjavil sa pod Kerakom. Kňažná ho osobne poznala. Poslala mu bohatú výslužku mäsa, chleba a vína s pozdravom od seba a od mladých manželov. Saladin bol milo dojatý touto pozornosťou, a preto zakázal strielať a útočiť na vežu, v ktorej mladým manželom bol vykázaný byt.

Kerackým križiakom sa ináč zle vodilo. Mali u seba mnoho hladných krkov, pre ktoré ich zásoby nestačily, a okrem toho boli medzi pozvanými a nepozvanými hosťami mnohí takí, čo kupčili a obchodovali so zradou. Moslimovia útočili srdnaté, nebojácne a keďže ich aj zradcovia podporovali, dostali sa do kerackých záhrad a odtiaľ už ľahko vnikli do samého mesta. Horšie bolo, že im zasa ktosi otvoril bránku, čo viedla do pevnostnej priekopy, kde si posádka držala svoj dobytok na zabíjanie. Iba niekoľko zvierat si vedeli živých vyviesť. Ostatné im pozabíjali prv, ako by ich boli obhajcovia odtiaľ vyhnali.

Knieža Reginald dal každú noc zapáliť v pevnosti veľký oheň, aby jeruzalemský kráľ vedel, že v Keraku je zle. Z Keraku totiž možno za jasnej noci alebo aj za dňa pozorovať Jeruzalem a za noci bolo oheň zaiste dobre vidieť. Kráľ svolal svojich verných a chystal sa z Jeruzalema na rýchly pochod na Kerak. Tú noc, keď mal nastúpiť svoju cestu, dal podobne zapáliť oheň na veži Dávidovej v Jeruzaleme.

Saladin sa nazdával, že jeruzalemský kráľ zvolil si cestu okolo severného okraja Mŕtveho mora. Preto ustanovil niekoľko plukov svojho vojska, aby strážili túto cestu a zastavili kráľovi ďalšiu cestu alebo ju aspoň sťažili, ak ju už celkom nemôžu prekaziť. Lenže okolo severného konca Mŕtveho mora uberal sa len malý predvoj križiackeho vojska. Hlavná sila vojska spolu s kráľom tiahla južným smerom na Hebron a obchádzala Mŕtve more od juhu. Saladin necítil sa dosť silným, aby odrazil aj krála, aj vojsko kniežaťa Reginalda, keby boli súčasne z Keraku na neho zaútočili, a preto rozkázal svojmu vojsku ustúpiť. Kerak po štvortýždňovom obliehaní znovu si slobodne vydýchol.

Čoskoro potom uzavrel Saladin s kráľom jeruzalemským prímerie na niekoľko rokov a u jednal, že v tomto čase môžu všetky jeho karavány tak moslimské ako aj kresťanské slobodne prechádzať ktorýmkoľvek smerom po území jeruzalemského štátu.

Z Egypta sa vydalo na cestu na tisíce obchodníkov cez keracké kniežatstvo smerom na Damask. Pripojilo sa k nim aj mnoho pokojných občanov, medzi nimi bola i Saladinova sestra. Nemali ani vojenského sprievodu. Veď každý sa spoliehal na to, že bolo ujednané prímerie. Lenže knieža Reginald nedbal na smluvu. Karavánu napadol vojskom, vylúpil a kto nebol zabitý alebo sa nezachránil útekom, bol ako zajatec odvedený do Keraku. Saladinova sestra bola podobne zajatá a v Keraku ju väznili. Saladin bol by ju rád vyslobodil. Poukázal a odvolával sa na prímerie a vyzval Reginalda, aby svoj prenáhlený čin napravil tým, že udelí slobodu zajatcom a vráti olúpenú korisť. Reginald sa nedal s ním ani do reči, odmietal všetko, čo Saladin žiadal. Tu podal Saladin žalobu na Reginalda u jeruzalemského kráľa.

— Ty a ja sme uzavreli prímerie na niekoľko rokov. Tvoj poddaný Reginald toto ujednanie porušil, moju vlastnú sestru zajal. Prinúť ho preto, aby spôsobenú krivdu napravil a moju sestru prepustil.

Jeruzalemský kráľ aj poslal svoj odkaz a rozkaz do Keraku Reginaldovi a pripomínal mu, aby predsa dbal na smluvu, ktorú jeho krá! urobil a potvrdil, a nevydával takto celé kráľovstvo a kresťanskú vec do nebezpečenstva záhuby.

— Ja som pánom vo svojom území práve tak, ako ty si vo svojom. Ty si uzavrel prímerie bez toho, žeby si sa ma bol niečo pýtal. Tak prímerie platí pre teba, ale nie pre mňa.

Rozzúrený Saladin vypovedal jeruzalemskému kráľovi vojnu. Skončila sa 3. júla 1187 bitkou pri Hittine nad jazerom Genezaretským. Križiaci boli porazení. Kráľ aj s výkvetom svojho rytierstva bol zajatý. Početní zajatci boli odvedení do Saladinovho stanu. Mali veľký smäd. Na pokyn svojho pána podával im černoch čerstvú vodu. Knieža Reginald siahol podobne po pohári, aby sa napil.

— Ty nebudeš piť! — skríkol na neho Saladin. — Zaprisahám ťa živým Bohom, povedz mi, knieža Reginald, na svoju vieru, čo by si mi urobil, keby som bol ja tvojím zajatcom?

Zpráva o úplnej porážke jeruzalemského kráľa pri Hittine čoskoro sa dostala aj do Keraku. Keračania sa zľakli, ale nestratili dôveru. Čakali pomoc od svojich krajanov v Európe. Boli dlho obliehaní. Bránili sa srdnaté, až úplný nedostatok potravín ich prinútil, že sa vzdali začiatkom novembra 1188.

Vo východnej bráne začernel sa kríž. Niesol ho mních, sprevádzaný dlhým radom svojich bratov, duchovenstvom a kanonikmi. Potom sa ukázal druhý kríž. Leskol sa zlatom. Za ním kráčal arcibiskup v bohoslužobnom rúchu. Lúče vychádzajúceho slnka sa lomily na krásnom brnení rehoľných rytierov. Za nimi nasledoval dlhý rad žien a detí. Mnohé ženy vedú, ba nesú si svojich starcov, stareny a početných ranených vojakov. Zásob už vôbec nemajú. Ani somárov už niet.

Čierny kríž mníchov ukázal sa už na východnej výšine, keď svetskí rytieri a bojovníci, čo uzatvárali sprievod, vyšli z brány.

Bolo počuť, ba cítiť dojemný žalm, ako vychádza z hĺbky srdca každého účastníka:

Po výšinách, ktoré obklučujú kerackú pevnosť, sa černely a belely stany moslinského vojska. Jeho hlavný veliteľ sdržoval sa s vybranou čatou na východnej výšine.

Sprievod sa uberal pomaly okolo neho. Každý rytier a bojovník skladal pred ním svoju zbraň. Ale na jeho pokyn každý znovu sa ňou opásal.

— Ako hrdinovia ste sa bránili, ako hrdinovia sa vrátite k svojmu pokrvenstvu!"

Keď sprievod prešiel, mihol sa moslim na rýchlom koni. Zastavil sa pred mníchmi a silným hlasom zvolal:

Arcibiskup složil svoje bohoslužobné rúcho a ponáhľal sa s predným rytierom k veliteľovi moslimov. „Prečo si nás žiada?" — pýtali sa druh druha.

— Vraciate sa k svojim pokrvným. Tí sú dnes iba v západnej Sýrii. Najbližší prístav, ktorý im prináleží, je Týrus. Nedôjdete tam ani za štrnásť dní, ak by ste vôbec mali a mohli ta dôjsť. Veď nemáte so sebou ani potraviny, ani somárov.

— To by sme sa neboli vzdali, — poznamenal rytier. Mnohí z našich vyslali k vám svoje ženy a deti, aby bolo u nás menej hladných krkov.

— Až potom, keď sme zjedli posledného somára a strávili posledný svoj kúsok chleba, sme sa rozhodli slabou väčšinou, že sa vzdáme.

— Blázni! Nazdávali ste sa, že vám vaši pokrvní prídu na pomoc. Neverili ste nám, že váš pán Reginald bol už 3. júla minulého roku pri Hittine zabitý, váš kráľ zajatý a Jeruzalem nami opanovaný.

— Súdili sme, že naši krajania vo Francúzsku neopustia svojich krajanov za morom.

— Doteraz vám neprišli na pomoc a aj keby sem prišli na svojich lodiach, ťažko by sa k vám prebili. Držali ste sa ako levy, získali ste si náš obdiv. Ako pravým hrdinom ponechali sme vám zbrane; ale čo by vám osožily, keby ste hynuli únavou a hladom? Spočítajte svojich ľudí. Oznámte mi, koľko potrebujete potravín a koľko somárov, a všetko dostanete. I lieky vám zadovážim, aby vaši ranení a chorí netrpeli nadmieru.

— Vezmite si ich aspoň na týždeň. Alah a čestná stráž, ktorú vám dám, postarajú sa o ďalšie.

Zvony keracké plakaly smutne ďalej. Zalm ustal na ústach. Každý sa usiloval zadovážiť si potrebné zásoby.

Z Keraku pribehlo mnoho domorodých kresťanov a niekoľko križiackych žien. Križiaci a domorodci uzatvárali vzájomné manželstvá. Nejeden križiak ťažko sa lúčil so svojou domorodou manželkou a skoro ani jedna Francúzka nechcela opustiť svojho domorodého manžela. Deti prebiehaly ako malé prepeličky od otca k matke a od matky k otcovi. Prosily ich, aby sa rodičia nerozlúčili. Konečne sa sprievod znovu usporiadal.

Potomkovia Saladinovi utvorili si v Keraku kráľovstvo, ktoré bolo raz nezávislé a zasa časom podriadené alebo pánovi v Damasku alebo egyptskému vládcovi. Ustavičné rozbroje medzi vládnucimi rodmi podkopá-valy trón kerackého kráľa a blahobyt jeho poddaných.

Osadníci boli z veľkej väčšiny kresťania. Moslimskí vládcovia neopovážili sa siahnuť na ich náboženskú slobodu. Až r. 1301 vydal egyptský vládca rozkaz, aby všetci kresťania mali svoje červené čapice ovinuté belasou látkou. Tomu sa na odpor postavil správca kerackého kráľovstva a tvrdil, že jeho obyvateľstvo je bezmála všetko kresťanské a že ich preto nemôže nútiť, aby sa takým spôsobom pokorovali. No neprajnosť proti kresťanom v Keraku trvala čiastočne i zo strachu pred europskými kresťanmi. Bolo medzi nimi mnoho križiackych rodín, ktorí ani po dvesto rokoch nezabudli na svoj europský pôvod. Nedôvera ku kresťanom a stále rozbroje medzi vysokými úradníkmi zavinily úpadok kerackého blahobytu. Početné kresťanské rodiny sa vysťahovaly alebo do Damasku alebo do Jeruzalema.

Kraj za Mŕtvym morom dostal nového pána r. 1516, keď turecký sultán Selim po svojom víťazstve nad Egypťanmi, ktorých úplne porazil, pripojil Sýriu k svojej ríši. Kerak a jeho obyvateľov ponechal samých na seba.

Ako by zázrakom kresťania za Mŕtvym morom zachovali si svoju kresťanskú vieru. Boli podriadení pravovernému patriarchovi jeruzalemskému, lenže on sa o nich ani veľmi nestaral. Nemali ani kostola. Krásna románska kaplnka, ktorú ešte križiaci budovali v kerackej pevnosti, patrila moslimom. Chrámy, ktoré boly dávnejšie v meste postavené, za občianskych vojen boly zbúrané práve tak ako aj mešity moslimov.

Kresťania zaoberali sa z veľkej čiastky obchodom. Naj podnikavej ši a preto aj najzámožnejší boli obchodníci z čeľade Sunna. Cestovávali pre tovar do Damasku a do Jeruzalema. Tu navštevovali pravoverného patriarchu a prijímali od neho hojné, ba až bohaté dary pre svojich kresťanských krajanov, lenže sa o dary s nimi nikdy riadne nepodelili.

Koncom roku 1872 ktorýsi príslušník čeľade Sunna sa rozkmotril so svojimi pokrvnými. Nebol totiž spokojný so svojím podielom z peňazí a vyčítal ostatným, že okrádajú nielen svojich chudobných pokrvných, ale aj ostatných kresťanských krajanov. Verejne vykladal o tom, ako jeho súkmeňovci cez dlhé roky klamú a okrádajú svojich súvercov. Každý sa hneval teraz na lakomcov z čeľade Sunna. Mali byť potrestaní, o svoj nespravodlivo nadobudnutý majetok pripravení a ak sa nepolepšia, aj vyhnaní. Oni podplatili moslimských náčelníkov, ktorí sa usilovali rozvadených kresťanov akosi smieriť. Tri čeľade však ani tak sa nedaly upokojiť.

— Založíme si vlastnú farnosť. Načo by sme sa dali Sunnitom okrádať? Či nemajú dosť na tom, že klamú moslimov, prečo by mali okrádať podvodne ešte aj nás?

Vybrali si hrdinského bojovníka Sáleha a chystali sa, že ho dovezú do Jeruzalema a predložia si žiadosť, aby bol vysvätený za kňaza. Sunniti ustavične štvali proti nim , ale dvadsať ozbrojených bojovníkov - sprievodcov sa prebilo spolu so Sálehom a tak sa dostali do Jeruzalema.

— Otče, patriarcha, vysväť nám Sáleha za kňaza a ustanov nám ho za farára. Budeme s tebou priamo vyjednávať. Takto sa zbavíme podvodných Sunnitov.

— Deti moje, rád vám vyhoviem. Sáleh ostane u nás v patriarcháte a keď sa naučí čítať a písať, vysvätím vám ho za kňaza a pošlem vám ho za farára.

Sunniti napínali všetky svoje sily, aby získali odštiepencov. U dvoch čeľadí sa im to aj podarilo. Tretia, Azétáti, vzdorovala aj naďalej. Patriarcha sám neželal rozštiepeniu. Keď Sáleh složil skúšku z písania a čítania, patriarcha mu povedal:

— Zájdi si domov a dones so sebou soznam tých, ktorí ťa chcú mať za svojho farára.

Saleh sa zarmútil nad takým počínaním. Po svojom návrate domov sa presvedčil, že ho chce iba jediná čeľaď z niekdajších troch za svojho farára.

— Na vás, Azétáti, sa nemôžem spoliehať. Ostanem bojovníkom i naďalej. Za kňaza sa vysvätiť takto nedám.

Pravoverný patriarcha a jeho keracký farár pokladali Azétátov za odpadlíkov. Cez dva roky, a to r. 1874 a 1875, neboli pripustení ani k bohoslužbe. Dietky si sami krstili a mŕtvych si podobne sami pochovávali. Tu im navrhol ich súkmeňovec Marár:

Prijal ich veľmi prívetive. Poslal s nimi misionára, aby zriadil u nich duchovnú správu. Menoval sa Skandar (Alexander). Bol to vysoký, kostnatý muž, vážnej tváre a nekonečnej trpezlivosti, prívetivosti a železnej dôvery v pomoc božiu. Pre seba nepotreboval ničoho alebo veľmi málo. Uspokojil sa aj s najtmavšou hrobkou, s naj vlhšou cisternou, kde musel za čas po svojom príchode prebývať; uspokojovalo ho vedomie, že sa mohol starať o svoje duchovné ovečky.

Do tábora Azétátov došiel 1. januára 1876 a sprevádzaný bojovníkmi odobral sa od nich do Keraku. Ostatné kresťanské čeľade postavily sa mu na odpor. Bolo by došlo k boju, keby nebol zakročil veľký moslimský náčelník Muhammad z rodu Medžáljov. Lenže nepriateľstvo trvalo aj naďalej a Azétátom neostalo inšie ako sa vysťahovať.

Latinský patriarcha zakúpil zrúcaniny dávneho mesta Mádaby so širokým okolím a vyzval Azétátov, aby sa tam osadili. Na sviatok veľkonočný roku 1880 sa sťahovali z Keraku. Otec Skandar ich viedol. Putovali pomaly; veď niesli so sebou celý svoj majetok a cestou popásali svoje stáda. Na sviatok Nanebevzatia Panny Márie položili sa táborom pri samých zrúcaninách Mádaby. Otec Skandar si sám vyčistil ktorúsi starú hrobku a cez roky v nej býval. Svojím slovom a príkladom povzbudzoval svojich farníkov, aby orali pôdu, siali obilie, stavali maštale a konečne aby si vybudovali aj vlastné domy na bývanie. Tri roky to trvalo, kým nadobudol presvedčenie, že sa nová kresťanská osada v Mádabe udrží. Odovzdal ju mladšiemu kňazovi do ďalšej opatery a sám sa vrátil r. 1883 do Keraku.

Anjelskou dobrotou otváral otec Skandar pomaly zatvrdnúté srdcia ostatných kerackých kresťanov, hoci mal medzi sebou mnoho zarytých, až zúrivých nepriateľov, ktorí často robili úklady jeho životu. Veľký náčelník Muhammad verejne musel vyhlásiť, že otec Skandar je pod jeho ochranou a že sám pomstí každé bezprávie, ktorého by sa mu od kohokoľvek dostalo. Ale Muhammad zomrel už r. 1888 a jeho nástupca Sáleh bol slaboch. Nenaháňal strachu previnilcom. Dva razy strelili na otca Skandara, päť ráz hodili po ňom ťažkými kameňami.

— Pán ma zachránil. On vie, prečo. Nech je pochválené Jeho meno! — poznamenal otec Skandar pri týchto trpkých spomienkach svojho pôsobenia v Keraku.

A keď som sa mu sám zmienil o týchto utrpeniach, povedal: »Na útrapy treba zabúdať. Úspechy udržujú radostnú činnosť a moja práca je skutočne radostná. Veď hľadám ovce, ktoré zablúdily.«

Proti hlavnému náčelníkovi Sálehovi brojily niektoré čeľade. Chcel sa udržať stoj čo stoj, a preto vyjednával s tureckou vládou, ktorá sľúbila jeho rodu a jeho prívržencom rozličné dary a výsady. Výsledok toho bol, že sa turecké vojsko bez všetkej ťažkosti a bez odporu dostalo 23. decembra 1893 do kerackej pevnosti. Od tých čias sa mala katolícka osada lepšie.

Veľkého dobrodinca si získal otec Skandar v údatnom a obávanom náčelníkovi z rodu Medžáljov. Sám náčelník Ísa mi vykladal, ako sa to všetko stalo:

— Neviem ani sám, prečo to bolo, ale nemal som kresťanov rád. Azda preto, že ma dvaja pravoverní kresťania jeruzalemskí podviedli a oklamali o veľké peniaze. Nevystupoval som proti nim verejne, ale kde som mohol, tam som im ubližoval a aj iných som proti nim štval.

Alah nepožehnal mojej manželke dieťa. Prepustil som ju a vzal som si druhú. Bola u mňa rok-dva, ale ani ona ma neobdarovala dieťaťom. Vzal som si tretiu. Ani tá ma nepotešila. Nie je v tom ruka Alahova? Prosil som v tej veci aj apoštola božieho, nášho pána Muhammada. Nevypočul ma. Obrátil by som sa na Džafára, mocného patróna nášho kraja. Opravil som jeho náhrobok, priniesol som mu niekoľko obetí, ale všetko bolo nadarmo.

Raz v noci nemohol som spať. Uvažoval som o svojom nešťastí. Túžil som po synovi. Čímže je človek bez potomkov, najmä ak nemá mužského potomka? Tieň, ktorý zmizne bez toho, že by si vedel, odkiaľ prišiel. V synovi by som bol ďalej žil, v jeho potomstve by sa uchovalo, udržalo moje meno; ale ja som nemal syna!

Radil som sa s rozumnými a nábožnými mužmi. Všetko som vykonal, čo mi radili. Ze by nebolo už pre mňa pomoci? Tu mi povedal zvestujúci anjel Alahov:

»Zájdi si k otcovi Skandarovi. Je to svätý muž. Urob všetko, čo ti poradí.«

Odporoval som: »Viem, že je svätý človek, ale je kresťan a okrem toho ešte katolík, teda u nás úplný cudzinec. Nemám rád kresťanov a cudzincov priamo nenávidím.«

»Počiernil by som svoju tvár, keby som hľadal pomoc u cudzinca. Chcel som nasilu zaspať a na celú vec zabudnúť. Po tretie sa ozval vo mne hlas:

»Čo ti otec Skandar poradí, vykonaj!« Tu som už ďalej nevydržal v svojom odpore. Obliekol som sa a utekal k otcovi Skandarovi. Býval som vtedy v Keraku a nemal som do jeho domu ďaleko. Keď som vykročil zo svojho príbytku, práve vyskočila dennica na východnom obzore.

»Nech je Alah pochválený! To je pre mňa zaiste dobré a priaznivé znamenie!«

Zabúchal som na dvere otca Skandara. Ihneď mi otvoril. Nazdával sa, že azda niektorý kresťan potrebuje jeho pomoc. O tom, čo som s ním hovoril, Múza, nebudem ti mnoho vykladať. Kresťanom som sa nestal, ale sľúbil som, že budem podporovať každého kresťana, aby som si zaslúžil Ježišovu milosť, o ktorom vy veríte, že je Mesiášom, Spasiteľom sveta. A hľa, neminul ani rok a manželka ma obdarila silným a zdravým synčekom. Nateraz je v Carihrade. Až sa mi vráti, ukážem ti ho. Je to Túfik, zrenička môjho oka.

— Počul som, že si verejne opakoval sľub, ktorý si složil u otca Skandara.

— Zaiste. Chcel som, aby každý dosvedčil, že aj dodržím, čo som sľúbil. Zašiel som na posvätné miesto, zatienené olivou, a tam som verejne volal:

»Ó Alah, sľubujem ti, že budem ochraňovať a podporovať kresťanov a všetkých bedárov, chudákov, ak mi dáš synčeka.«

Od toho času nemal otec Skandar a celá jeho farnosť väčšieho a oddanejšieho dobrodinca nad Ísu. Pán požehnal prácu svojho verného služobníka otca Skandar a. Jeho farnosť sa rozrastala, a preto potreboval pomocníka, aby zdolal všetku prácu. Patriarcha mu ho aj poslal. Stal sa ním Antun Abdrabbo.

Krajský správca mi odkázal, aby som ho navštívil. Kľukatou cestou som sa dostal na rovnú, širokú ulicu, ktorá pretína mesto od severu na juh. Bolo vidieť, že bola len nedávno upravená. Mnohé domčeky, ktorých časť bola pre novú cestu odbúraná, ani doteraz vystrojené neboly chýbajúcim múrom. Asi v polovici ulice zelenal sa strom, azda jediný v tom čase v Keraku. Od ulice oddeľoval ho nízky múrik. Zatieňoval menšiu záhradku. Môj sprievodca mi vykladal, že tu stával kedysi hlavný chrám kresťanský.

Pred vládnou budovou je dosť dlhé a široké námestie, na severe a na západe uzavreté obchodnými domčekmi.

— Máme ešte chvíľu času. Nepozreli by sme do pevnosti? — pýtal som sa Ísu.

Obišli sme vládnu budovu a hneď potom ocitli sme sa pred hlbokým jarkom, cez ktorý vedie visiaci most.

— Bolo ich tu až dosť. Každý, keď mu uhynul osol alebo mulica, shodil sem zdochlinu, ale krajinský správca ich dal všetky zakopať a pod prísnym trestom zakázal nové zdochliny sem vyhadzovať. Vidíš, že vládni úradníci môžu striehnuť cestu sem jednak z vládnej budovy, jednak zo samej pevnosti.

Za mostom dívaly sa na nás otvorené brány, v ktorých sa prechádzala stráž.

— Ale nie nám, braček, — zatočil Ísa. — Tu je Jeho Excelencia Múza, ktorý je pozvaný na obed k Jeho Excelencii krajinskému správcovi. Obed ešte nie je hotový, preto mu správca navrhol, aby si prezrel pevnosť. Mňa posiela s ním. Chceš uraziť hosťa svojho pána?

— Na samého Alaha, že ho nechcem uraziť, ale rozkaz je rozkaz. Tam je rotmajster. Spýtaj sa ho!

Vtlačil som rotmajstrovi do ruky strieborný peniaz na dôkaz pravdy Ísových slov a on sa ponúkol, že ma sám povodí po pevnosti.

Ak pevnosť mnoho utrpela v časoch, keď v nej gazdovali náčelníci kočovníkov a osadníkov, ešte viac utrpela v posledných rokoch. Krajinský správca chcel budovu prestavať na modernú kasáreň, preto dal vybúrať rozsiahle jej časti, ale keďže nemal peňazí na ďalšie práce, do stavby sa vlastne ani nedal. Románska kaplnka bola skoro celá zničená.

Krajinský správca privítal ma veľmi prívetive, ba srdečne. Veď som bol jedným z prvých Europanov, ktorí videli jeho tunajšiu činnosť, a podľa toho si želal, aby som ju ružové vylíčil. Mohol som to urobiť skutočne s dobrým svedomím. Za neskorších svojich návštev u neho som sa presvedčil, že za dva roky vykonal v Keraku viac ako jeho nástupcovia za šesť rokov.

— Povediem ťa, Múza a prejdeme sa touto budovou. Ani by si neveril, čo ma to stálo práce, kým som získal pre ňu stavebné miesto. Tu práve, kde stojí, bol cintorín. Okolo neho boly posvätné náhrobky a kaplnky, pred nimi zasa skladištia, sýpky a obchodné domčeky. Hrozili mi zákonom božským i svetským, ak sa dotknem cintorína a domčekov. Vysvetľoval som im, že si nepočínam ani proti zákonu Alahovmu, ani proti štátnym zákonom, naopak, že chcem osožiť mestu a štátu, keď priestor medzi mestom a pevnosťou vyčistím a vystavím tu riadnu budovu, kde by sa umiestila správa krajiny. Keď sa moji ľudia dali do práce, postavil som medzi mesto a cintorín celý pluk a potom už práca hravo pokračovala, ako keby vôbec nebolo ťažkostí. Nemali sme pramenistej vody. Vedel som, že je jej pod pevnosťou dosť. Veď tam vyvierajú dve silnejšie vodné žriedla. Starí obyvatelia ukázali mi schody, čo viedly až k vode. Vyčistili sme pramene a dnes máme toľko pitnej vody, koľko jej len potrebujeme.

Dane sme spravodlivo rozdelili a sám dozerám na to, aby vyberač daní neklamal. Zlodejov a lupičov bez milosti prenasledujem, lebo nedosiahnem rozkvet roľníctva, ak im nezaistím životy a majetok. Na svojej vychádzke si videl, koľko pôdy sa už u nás obrába a v koľkých starých zrúcaninách budujú sa znovu domčeky? Pribudne ich ešte hojne, ak potrvá pokoj a poriadok. Sám, kde len môžem, povzbudzujem, aby sa kočovníci osadzovali a zasa aby usadlíci zakladali vinice a olivové i figové sady. Všimol si si zaiste tie rozsiahle vinice pri Mádabe?

— Beda by bolo pastierovi, ktorý by vohnal svoje stádo do vinice! Stratil by toľko zo svojich zvierat, koľko by bolo treba, aby sa ich cenou nahradila škoda, a k tomu by musel znášať aj desaťnásobnú pokutu. Len touto prísnosťou vieme zaistiť poriadok a rozkvet našich sadov a polí, do ktorých toľko namáhavej práce treba zo začiatku vložiť. Ale kamkoľvek pozrie oko, všade sa radosťou pokochá nad novým životom, ktorý sa tu ukazuje a vzmáha.

— To myslíš Petru, bývalé hlavné mesto niekdajšej rozsiahlej ríše Dabatejcov. Sám som do neho vkročil. Dlho a dlho som sa kochal v tamojších pamiatkach.

— Nielen ti to dovolím, ale dám ti aj písomný rozkaz, aby každý z mojich úradníkov vyhovel každému tvojmu želaniu.

— Nebudem nikoho obťažovať. Na štátnych úradníkov obrátim sa až vtedy, keď to bude veľmi potrebné.

— Pôjdeš predsa Kráľovskou cestou a tá vedie z osady do osady. V každej sa ťa môj úradník opýta, kto si, kam ideš a čo tam vlastne chceš?

— Osadám sa vyhnem. Mňa zaujíma najmä Rímska hradská. Našiel som ju východne od Keraku a rád by som ju sledoval až do Petry.

— Tak ti nemôžem dať žandára ani za sprievodcu. Na Rímskej hradskej bol by ti skôr na ťarchu a škodu ako na osoh.

— Ďakujem Vašej Excelencii za ochotu. Pôjdem pod ochranou Alahovou a vezmem si za vodcu niektorého

— Som iba nováčkom na takýchto výpravách. Otec Antun ma bude sprevádzať.

— Je to dobrý človek. Páči sa mi, že sa chce aj sám poučiť a že sa statočne stará o otca Skandara. Môj tajomník ti donesie potrebné rozkazy. Keď ich budeš mať, vydaj sa na cestu.

Otec Antun sa velmi radoval, že krajinský správca nám nielen dovolil navštíviť Petru, ale nám sľúbil aj otvorený rozkaz pre všetkých štátnych úradníkov.

— Azda sa s nimi ani nestretneme, ale u náčelníkov nám to môže byť tiež na osoh. Ak si ich pisár prečíta, ako nás krajinský správca odporúča svojim úradníkom, pozná z toho, že sme u krajinského správcu v milosti, a nebudú nám robiť zbytočné ťažkosti a ani nás nebudú nijako utláčať.

Ešte sme svoj rozhovor o krajinskom správcovi vlastne ani neskončili, keď už tu bol jeho tajomník so sľúbeným rozkazom.

— Dovolenie teda máme a cestovný rozkaz podobne. Lenže kto nás ta povedie?

— Naši sedliaci poznajú Rímsku hradskú. Dovedú nás na ňu. A keď sa už raz na ňu dostaneme, viac sa jej nespustíme.

— Ale čo potom, otec Antun, keď by sme s Rímskej hradskej odbočili a zašli by sme si k pevnôstke Hsa na Pútnickej ceste, či by sme aj potom vystačili s obyčajným sedliakom z Keraku?

— Lenže pochybujem, že by vaši sedliaci poznali aj mená jednotlivých údolí, kopcov a vrchov.

— Tak nám iné neostáva ako obzrieť sa po nejakom kočovníkovi, ktorý by bol prišiel sem do Keraku z okolia Rímskej hradskej. Poviem našim ľuďom, aby sa vyzvedali po takomto človekovi.

Navečer prišiel k nám istý neznámy muž. Po pozdravení sám sa začal predstavovať:

— Menujem sa Saláme a pochádzam z čeľade Rešájdov. Doviezol som na svojej ťave rozpustené maslo na predaj. Moje pokrvenstvo táborí pri Rímskej hradskej. Chcel som sa k nemu vrátiť na dnes večer, ale nejaký váš človek ma stretol a keď sa dozvedel, kto som a kam idem, vyzval ma, aby som si s vami pohovoril, a tak viem, že chcete ísť tým istým smerom, ako ja pôjdem a že potrebujete sprievodcu a ochrancu.

— Naším ochrancom, Saláme, je Alah. Sprievodcu potrebujeme. A či poznáš okolie Rímskej hradskej odtiaľto až do Uadi Músa?

— Akože by som ho nepoznal? Prešiel som ho už krížom-krážom. Narodil som sa v ňom a táborievam v ňom. Pomenujem vám každý kopec, ukážem vám každý vodný prameň a povediem vás najpohodlnejšou cestou, pravda, ak mi Alah dožičí šťastia, aby som vás viedol.

Vyjednával som so Salámom vo dvore. Ktorýsi starší katolík nazrel do brány a pokynul mi, aby som vyšiel k nemu.

— Múza, neber si ho za vodcu. Je to najväčší konský zlodej. Ani jediný ušľachtilý kôň nie je bezpečný pred ním. Kto by nerád stratil svojho koňa, odvádza mu určitý dobrovoľný poplatok. Za to je Saláme povinný pátrať po zvieratách, ktoré ukradli jeho chránencom a všemožne pomáhať, aby ich majitelia dostali zpät.

— Ten by bol práve dobrý pre nás. Ak pôjde s nami, neukradne nám kone. Ani nikto z jeho súdruhov neodváži sa nás napadnúť. Okrem toho, keďže je ustavične na cestách, pozná dobre každú dolinku a každú zrúcaninu. Lepšieho vodcu, ba ochrancu veruže by sme ani pri starostlivom hľadaní nenašli.

— Len sa, Múza, neprenáhli! Prehovor o tom s otcom Antunom, vyspíte sa na to všetko a rozhodnite sa, až vám Alah pošle jasnú myšlienku o tejto veci.

Požiadali sme Saláme, aby svoj odchod z Keraku odložil na zajtrajšok, že predsa len sa vydáme s ním na cestu.

— Počkám, aby som sa neprevinil proti ustanoveniu Alahovmu. Zajtra ráno prídem znovu k vám.

Otec Skandar sa nemiešal do nášho vyjednávania. Ale po odchode Salámovom predsa poznamenal:

— Nebolo by dobre, keby ste o tom prehovorili s náčelníkom Ísom? On je v týchto veciach skúsenejší ako my všetci.

— Nie. Videl som ho popoludní. Vychádzal na svojej kobyle do mesta. Pošleme pre neho.

O chvíľu prišiel náčelník Isa. Vypočul pozorne celú vec a keď o nej chvíľu rozmýšľal, povedal:

— Sám Alah vám poslal muža, ako je Saláme. Zod-povie vám lepšie ako ktokoľvek iný. Teraz je potrebné, aby ste si zaistili jeho vernosť a aby ste s ním u jednali plácu ešte pred samým odchodom. Vernosť jeho najskôr si zaistíte prísahou. Ak súhlasíte, sám mu ju prednesiem a sám ho vypočujem. Pozná, že ste pod mojou ochranou, a keďže vie, že naša ruka, to jest Medžáljov je dosť dlhá a naša šabla je dosť ostrá, zaženie od seba každý šepot ukameňovaného diabla, aby vás oklamal. Ťažšia bude vec s jeho odmenou. Ak sa prebudí jeho žiadostivosť a lakomosť, nebude vedieť, koľko by mal od vás požadovať, a ako sa mi pozdáva, ty, Múza, máš práve tolko zlata, ako ho má otec Antun. Obaja ste chudobní ako kostolná myš.

— Náčelník Ísa, máme však teba. Ty si náš minister financií, ty nás založíš, — zažartoval si otec Antun.

— Viem, že čo hovoríš, nemyslíš vážne. Doteraz si odo mňa ani jediného strieborného neprijal a predsa by som ti, otec Antun, rád vypomohol, keby si potreboval.

Saláme sedel v našich dverách už pred východom slnka. Náčelník Isa prišiel tiež čoskoro a vyzval muža, aby složil zaisťovaciu prísahu:

— Nech ti dá, Sálame, Alah dobré ráno! Ty chceš ísť spolu s týmito dvoma mužmi. Nepoznáš ich a oni zasa nepoznajú teba. Obaja sú pod mojou ochranou. Zaručujem ti, že ti na pláci krivdu neurobia. Želal by som si, aby som im mohol zaručiť, že aj ty im ostaneš verný. Poznáš slávnostnú zaisťovaciu prísahu?

— Nerád by som ju skladal. Vieš, že každá prísaha začierňuje tvár. Moja tvár je biela, prečo by som si ju čiernil?

— Táto prísaha nezačierni nikoho. Nikomu si nič zlého neurobil. Nič zlého si nespáchal. Rád by som od teda pred svedkami počul, že sa ani v budúcnosti nedopustíš ničoho zlého, čo by mohlo týmto dvom mužom škodiť.

— Načo by som zahrnoval do tejto prísahy aj iných ľudí? Prednesiem ti ju a ty sa rozhodneš, či ju složíš alebo nie:

Saláme, dobre si složil zaisťovaciu prísahu. Verím ti, že mojich chránencov, Antuna a Múzu neoklameš. Príď sem o chvílu a dohovoríš sa s nimi o pláci.

— Prečo by som mal o tom, otec Antun, pochybovať? Necítiš, že je to krutá prísaha?

— Žiada od Alaha, aby nemocou navštívil jeho slabiny; aby ho zbavil zraku; aby pomreli jeho mužskí pokrvní. Čože si počne bez mužských pokrvných, bol by ako chorý slepec? Kto by ho chránil? Žiada od Alaha, aby mu vzal a odňal všetok majetok a mužskú silu. Keby predniesol iba nejakú obyčajnú prísahu, lahko by ju mohol obísť, ale trestom tejto slávnostnej zaisťovacej prísahy by veru neušiel.

— Len sa divím, náčelník Ísa, že ju tak lahko složil. Čakal som, že sa na teba vrhne alebo aspoň dýkou sa ti bude vyhrážať, ako robia ľudia, keď ich nútia prisahať.

A dozvedeli sme sa o nej. Saláme totiž na otázku, koľko pláce by si žiadal, chvíľu okolkoval, až konečne to z neho vyhŕklo:

— Koľkože mi ponúkate priamo? Potrebujem mnoho hotových peňazí, preto som sem prišiel aj s maslom, aby som ho predal, hoci je to ináč hanba pre mňa, lebo štedrý gazda mal by spotrebovať všetko svoje maslo pre svojich hostí a pre svoju rodinu. Ale čože mám robiť, keď by som rád sohnal štyridsať strieborných, a to čo najskorej.

— Nie som a predsa len som. Rád by som sa oženil. Dlho som chodil za svojou vyvolenou. Zdráhala sa. Pred niekoľkými dňami si to konečne rozmyslela a privolila k manželstvu. Chystal som potrebné peniaze, lenže jej otec žiada odo mňa omnoho viac, ako som si pre tú príležitosť prichystal. Chybuje mi ešte štyridsať strieborných. Nerád by som svadbu odkladal, preto aj sháňam všetko možné, kde by som len niečo mohol zarobiť. Vás mi poslal do cesty sám Alah. Ak mi dáte pol strieborného denne a ak mi ešte k tomu niečo pridáte, budem mať všetky peniaze bezmála pohromade. Potom sa už ožením.

— Prečo si nám to nepovedal hneď? Keby bol náčelník Ísa vedel o tvojom zámere, nebol by ťa nútil prisahať.

— Stalo sa, čo Alah chcel. Svoju tvár nepočiernim, neoklamem ani Alaha, ani vás. Kedyže odídeme?

— Prečo nie už dnes pred večerom? Vieš, že príprava trvá najdlhšie. Ak dorazíme dnes na Dláždenú cestu, získame dobrého pol dňa.

— Nemáme ešte všetko pohromade a okrem toho vojenský veliteľ nám odkázal, že nás navštívi.

— Máš pravdu. Lenže po odchode krajinského správcu, ktorý odcestoval, vojenský veliteľ je tu najvyšším pánom. Neradi by sme stratili jeho dobrú vôľu k nám.

— Azda si vec predsa len rozmyslíte. Moja ťava je už hladná a pastva je takmer pred nami. Popoludní sa k vám podívam a ak to bude Alahova vôľa, naložím vaše veci a vydám sa na cestu.

Vojenský veliteľ prišiel s prosbou: — Múza, počúvam, že fotografuješ. Zajtra je pamätný deň nášho pána sultána, nech mu Alah dožičí víťazstvo. Budem konať prehliadku tunajšieho vojska a úradníctva. Zavďačil by si sa tak mne ako aj dôstojníkom a úradníkom, keby si nás vyfotografoval. Mali by sme obrázky na pamiatku a niektoré by som poslal krajinskému správcovi, aby ich ukázal tam v Carihrade. Poznali by z nich lepšie ako z jeho zpráv, čo tu všetko vykonal. Moja prosba, ktorú ti prednášam, je spolu prosbou i Jeho Excelencie.

— Splním vaše želanie a budem vás zajtra fotografovať. Chceli sme síce včasráno vydať sa na cestu a odobrať sa smerom na Uadi Músa, ale odchod odložíme až na zajtrajšok.

— Nech Alah zachová v zdraví teba i tvojich! — odpovedal vojenský veliteľ.

Saláme sa hneval, že musí byť s nami v Keraku ešte pol druha dňa, ktoré chvíle pokladal pre seba za stratené. — To by moja ťava až veľmi zoslabla. Zájdem s ňou na pastvu.

— Urob, čo ti Alah vnukol. Ak nájdeš svedomitého človeka, sver mu svoje zviera a zajtra príď sa sem podívať. Veď uvidíš slávnosť, akú si podnes nevidel.

— Dobre robíš, Múza, že ho zveš na slávnosť. Keď uvidí, ako sa postaví pred tebou zemský veliteľ, jeho dôstojníci a úradníci, ako budú poslúchať tvoje rozkazy, aby si ich mohol na svoju platňu zachytiť, urobí si o nás celkom inú predstavu, ako má dnes. Bude si nás omnoho viacej vážiť, bude o nás s úctou hovoriť a to nám nebude na škodu.

— Našiel som človeka, ktorý so mnou ako sused dlhší čas spolu táboril. Sveril som mu svoju ťavu a prišiel som sa podívať na tú divnú slávnosť. Mal by si pre mňa, Múza, nejakú prácu?

Vojeský veliteľ poslal pre mňa a tak som fotografoval vojakov, dôstojníkov a úradníkov. Saláme mohol na mne oči nechať. Divil sa, ako ma poslúchajú nielen obyčajní vojaci, ale i dôstojníci, ba i sám hlavný veliteľ.

Do dvoch menších batohov vložili sme vrecko pšeničnej múky, vrecko s rozpusteným maslom, soľ, sušené figy, hrozienka, ryžu, kávu, cukor a menší kotlík a kaň-vicu na varenie kávy, ďalej dve pokrývky, fotografický prístroj a platne na fotografovanie. Ostatné veci, najmä vedecké prístroje, schoval som v svojich malých sedlových batôžkoch. Otec Antun chcel ísť na kobyle a na mňa čakal zasa môj žrebec.

Vyrazili sme z domu dosť zavčasu. Otec Skandar svolával na nás božie požehnanie a my sme veselo sostupovali po severovýchodnom svahu z Keraku. Ešte sme neboli ani na dne priepasti, čo obopína Kerak, keď sme zrazu počuli vyvolávať svoje mená a zazreli sme dvoch žandárov, ktorí ako by ani nedbali o svoje životy, cvalom hnali za nami svoje kone.

— Teba nič, otec Antun. Ale tu Múza je obžalovaný, že ukradol koňa. Hlavný sudca nás poslal za vami, aby sme ho zadržali a hoci aj násilím predviedli súdu.

— Žalobca hovorí, že si ho ukradol. My nebudeme c veci rozhodovať. To je vyhradené jedine sudcovi. Obráť sa, Múza, a poď, ak nechceš, aby sme ťa spútali.

Nevedel som, či som pri sebe alebo či sa mi to len sníva. Nikdy som sa nenazdal, že ma raz žandári povedú ako konského zlodeja.

Môj žrebec pochádzal od Beni Sachr. Majiteľ kobyly, ktorá ho na svet priniesla, chcel mladé žriebä, sotva sa vyliahlo, zahrabať do piesku. Zlutoval sa nad ním, keď videl, ako pekne je zvieratko vyvinuté. Čo s ním? Beni Sachr mali mladého plemenného žrebca. Tak súdili, že im ešte na roky vystačí. Ako náhradníka chovali už iného dvojročného žrebca. Tretieho ozaj nepotrebovali. Načo ho mal jeho gazda opatrovať a chovať? Náhodou dostal sa mu do cesty akýsi sedliak z Mádaby, ktorý odstavené žriebä odkúpil. Dobre ho choval a vychoval z neho plemenného žrebca, uznaného usadlíkmi a kočovníkmi, čo táboria západne od Mádaby.

Ale žrebec nebol len jeho majetkom, ale aj jeho pokrvného, ktorý býval v Keraku. Tento si vypožičal veľa peňazí od žrebcového gazdu a neplatil mu ani úroky, ani kapitál. Gazda potreboval značnejšie peniaze, aby vyplatil nevestu svojho syna. Peniaze si vypožičať nemohol a ani nechcel. Veď načo by sa zaťažoval dlhom a vysokým úrokomerom, keď mal v Keraku kapitál, ktorý mu beztak nič nedonášal? Zašiel si teda gazda k mádabskému starostovi, predniesol mu dopodrobna celú svoju vec a žiadal, aby mu starosta pred svedkami dovolil žrebca predať. Starosta ho vypočul, jeho dôvodenie uznal za oprávnené a právoplatné a vyniesol aj rozsudok, podľa ktorého gazdovi sa dovoľuje, aby žrebca smel právoplatne odpredať bez ohľadu na kerackého podielnika.

Práve v tom čase zdržoval som sa v Mádabe a hľadal som pre seba primeraného koňa. S otcom Antunom sme usúdili, že tohto koňa kúpiť by sa mi vyplatilo. Mádabskí sedliaci nemali mnoho koni a ktorí ich aj mali, chceli chovať iba kobyly. Keď som ich požiadal, aby mi na cestu požičali svojho koňa, báli sa o svoje kobyly. Nechceli mi ich požičať a ak by sa na to raz, dva razy aj boli odhodlali, nevedeli, čo a koľko majú za to pýtať. Svoje viaceré vedecké vychádzky musel som odložiť alebo sa ich zrieknuť načisto preto, lebo som nemal koňa alebo aby som sa uchránil prepiatych výloh, ktoré žiadali odo mňa za požičanie koňa.

— Múza, obrok je v Keraku a Mádabe dosť lacný. Keď budeš mať svojho koňa, budeš tým voľný ako vták. Podívaj sa. I sám som si podobne zadovážil túto kobylu, aby som nebol viazaný. Viedly ma k tomu tie isté príčiny ako aj teba.

— Rád by som mal takú kobylu, ale na to niet ani pomyslenia. Toľko peňazí nemám a na pôžičku ani pomyslieť si nemôžem.

— Postačí ti aj tento žrebec. Je omnoho lacnejší a nie je taký chúlostivý.

— Budeme sa dopytovať. Azda nejakého len nájdeme. — Keď nám doniesli zprávu, že majiteľ žrebca plemenníka mieni svoje zviera predať, otec Antun ma vtedy vyzval:

Došli všelijakí šikovatelia, jednali sme predpoludním, jednali popoludní a rozišli sme sa až v noci bez toho, že by sme boli koňa kúpili. A na druhý deň sa opakovala tá istá hra. Konečne sa dal do toho otec Antun. On mi zjednal konečne tohto koňa za slušnú sumu.

— Všetci, ako sme tu prítomní, zájdeme ku starostovi. Jeho pisár vyhotoví kúpnu smluvu. V nej poznamená, že majiteľ a gazda tohto koňa svojho žrebca predal so starostovým súhlasom, že celú sumu dostal vyplatenú a že verejne vyhlasuje, že kôň náleží jedine a iba tebe. Sám sa podpíše a všetci prítomní pripoja tiež svoje podpisy alebo aspoň svoje pečate ako svedkovia.

— Je nevyhnutne potrebné, aby sme ju predložili hlavnému sudcovi, — poznamenal otec Antun.

— Zájdi pre ňu. Ale sa ponáhľaj, aby si ma dohonil prv, ako by ma uvrhli do väzenia.

— Nežartuj, Múza! Je to kúsok, ktorý je hodným dielom nášho najväčšieho nežičlivca. Nikto iný ťa nevlečie pred súd ako on. Mal podiel na tvojom koňovi. On je to, čo si vypožičal od svojho pokrvného v Mádabe veľké peniaze, ktoré doteraz nesplatil.

— Dívajte sa, dívajte sa, ľudia! Múzu vedú žandári. Ukradol koňa. Včera ešte rozkazoval vojakom a dnes už poslúcha žandárov.

Keď som vstúpil do izby hlavného sudcu, pozdravil som ho a pýtal som sa, akým právom ma predvoláva k sebe.

— Právom spravodlivosti. Bola na teba podaná žaloba a mojou povinnosťou je, aby som ťa vypočul. Múza, či žrebec, na ktorom si sem prišiel, je skutočne aj tvoj?

— Doviedol sem ľudí, ktorí dosvedčujú, že na žrebcovi mal podiel a že sa ho nikdy nevzdal, ani ho nikomu nepredal. Keď teda ideš na jeho koni, nasleduje z toho, že si ho ináč nenadobudol iba krádežou!

— Azda bude dobre s celou vecou chvíľočku počkať, až sem príde môj priateľ, otec Antun. Predloží ti, sudca, kúpnu smluvu a vyloží ti všetko, čo sám o kúpe môjho koňa vie.

— Ako sa opovažuješ žarty a posmech si robiť zo sudcu? Zaplať svojmu pokrvnému, koľko si mu dlžen a o koňa sa s ním vyrovnaj, ako vieš. Múzovi daj pokoj ľ Ak sa dopočujem, že ho obviňuješ, budeš týždeň pracovať na stavbe cesty, ktorú práve opravujeme. Odpusť, otec Antun a odpusť aj ty, Múza, že som vašu cestu prerušil. Vráťte sa na ňu a pokoj Alahov nech vás sprevádza.

Saláme sedel skrčený v kútiku sudcovej siene. Nešlo mu do hlavy, že včera bol Múza takým pánom a dnes ho viedli žandári. Ale rozsudok sudcov ho zasa uspokojil. Múza nekradne koňa a zlí ľudia sú všade tak medzi kočovníkmi ako aj medzi usadlíkmi.

Bolo už zasa poludnie, keď sme sa už skutočne vydali na cestu. Dostali sme sa na Rímsku hradskú, ktorú sme sledovali na juhovýchod.

Rímska hradská vedie úrodnou rovinou. Uzreli sme na nej opravenú, reštaurovanú kaplnku, zasvätenú pamiatke moslimského hrdinu Džafara Tajjara. Saláme už zďaleka volal:

— Džafar, prihovorže sa za nás! Zaisti nám Alahovu ochranu. Veď prechádzame tvojím krajom.

— Veľký moslimský hrdina. Neveriaci mu usekli obe ruky. Alah mu ich nahradil krídlami. Odletel odtiaľto priamo do raja.

— Ale kdeže, kde! Mnoho a mnoho pochodov delí územie môjho kmeňa od územia Rúmov. A či to vieš, Saláme, istotne, že to boli Byzantínci, ktorí odsekli Džafarovi obe ruky?

— Nech nás Alah ochráni od zlého! Moji predkovia že by boli odsekli Džafarovi ruky? A potom že moji predkovia by boli bývali neveriaci?

— To sa dá ťažko dokázať. Pred príchodom moslimov boli nielen tunajší usadlíci, ale i všetci kočovníci kresťanmi a práve prví kresťanskí kočovníci sa postavili na odpor prvým moslimom. Videli v nich usadlíkov a spolu aj svojich odporcov.

— A kde založil svoju náboženskú spoločnosť a kde je aj sám pochovaný?

— Sú to divné veci. My si pri našich ohňoch o týchto veciach vykladáme celkom ináč.

Za reči dostali sme sa z úrodnej roviny do zvlneného kraja. Kedysi dávno aj ten kraj obrábali podobne ako rovinu. Je to vidieť z nepočetných záhradných múrov a veží. Dnešní usadlíci z týchto veží strážia svoje polia. Na mnohých dozrievalo už proso. Zďaleka sa podobalo bujnej kukurici.

Navečer sme sa zastavili v rozsiahlych zrúcaninách, ktoré sa menujú Dát Rás. Pokrývajú výšinu, ktorá sa na severozápade zvoľna skláňa k úrodnej rovine. Na juhu uzatvára ju pohraničný potok Hsa.

Opustili sme Rímsku hradskú, zabočili sme rovinou, už len čiastočne obrábanou, na severovýchod a sostúpiii sme so svojich zvierat pri mohutných zrúcaninách Mhajj, ktoré tvorily kedysi najväčšiu a najsilnejšiu pevnosť juhovýchodného Moabska.

— Rimania podľa tohto znamenite si strážili hranice ríše, — poznamenal otec Antun.

— Zaiste! Za prvých cisárov prechádzaly sa, ba denne chodievaly stráže vo dne v noci medzi pohraničnými vežami alebo prezeraly si kraj s vysokých kopcov a upozorňovaly na každého, kto by sa bol k hraniciam približoval. Obchodným karavánam bol prechod cez rímske hranice dovolený iba na niekoľkých vyhradených miestach. Tam totiž boli colníci, ktorí vyberali predpísané clo.

— Až do polovice druhého storočia po Kr. publikáni mali clo prenajaté. Keďže sa často stávalo, že obchodníkov a cestujúcich nespravodlivo preťahovali a zbytočne obťažovali, v nasledujúcej dobe bolo vyberanie cla zoštátnené. Kto by nebol prihlásil tovar, clu podliehajúci, bol mu jednoducho skonfiškovaný.

— Tým bol prechod úplne zakázaný. Ak sa niekto a ozbrojencov chcel dostať do rímskej ríše, zbraň musel složiť v niektorej pohraničnej stanici. Keď sa vracal, zbraň mu znovu vrátili.

— Alebo si ich prinášali so sebou, alebo si ich nakupovali po staniciach. Podnikaví obchodníci mali pri rímskych pohraničných staniciach svoje obchodné stánky s chlebom, vínom, a to tak po cestách ako aj pri pohraničných pevnôstkach.

— Tak súdiš azda, Múza, že táto pevnosť Mhajj hrala dôležitú úlohu nielen za Rimanov a Byzantíncov, ale ešte dávnejšie pred nimi?

— Odpoveď si daj sám. Len si prezri tieto zrúcaniny. Málo v nich nájdeš rímskeho alebo byzantínskeho. Z toho jasne vidíš, že to bola pevnosť, ktorú si už Moa-biti vybudovali a z nej strážili hranice svojho kráľovstva. Saláme, povedz nám, či je na východ odtiaľto ešte nejaká väčšia zrúcanina?

— Nie je, Múza. Toto je posledná. Iba malé hrady a veže nájdeme na svojej ďalšej ceste. Všetky sú už rozbúrané.

— A či vieš, Saláme, že toto miesto Mhajj súvisí so smrťou vášho patróna Džafara?

— Ako som sa už prv zmienil o veci, všetci kočovníci týchto krajov boli kedysi kresťanmi. Prvých moslimov, ktorí sa tu ukázali, nemali radi. Podnikali proti nim výpravy. Neraz dostali sa až do blízkosti Mediny. Tam sa dozvedeli, že moslimovia chystajú vojnovú výpravu do ich územia. Preto sa vrátili chytro domov. Podali o tom zprávu svojim náčelníkom a tiež byzantskému veliteľovi Teodorovi. Bojovníci kočovníkov položili sa táborom pri tomto mieste Mhajj. Veliteľ Teodor s malou čatou byzantských vojakov tiež prišiel a čakal na moslimov. Na boj vydalo sa asi tritisíc moslimov a mali štyroch veliteľov. Tiahli obchodnou cestou alebo ako sa jej teraz obyčajne hovorí, Pútnickou cestou. V Maáne sa dozvedeli, že kresťanskí kočovníci, proti ktorým mali namierené, sú o ich plánoch a zámeroch upovedomení. Mnohí z moslimov stratili odvahu a radili, aby sa výprava dala na ústup. Jeden z veliteľov sa na nich zle-nedobre oboril. Pripomínal im hanbu, akú by tým krokom na seba uvalili a tak ich donútil, aby v svojom úmysle vytrvali a v svojom pochode pokračovali. Vedeli, že kresťanskí kočovníci za krátky čas budú konať oslavu na pamiatku mŕtvych.

— Niet pochyby, že to bola skutočne slávnosť zahijje, ktorá sa doteraz u vás udržala. Akože slávite túto pamiatku zosnulých?

— Tak ako naši susedia. Každému, kto v poslednom roku zomrel, obetujeme podľa možnosti alebo ťavu alebo ovcu.

— Neobetujete tieto zvieratá svojim mŕtvym, ale vzdávate sa ich v prospech svojich mŕtvych. Lebo o všetko, čo azda nesú, a o ich mäso rozdeľujú sa vaši chudobní. Takým alebo iným spôsobom usilovali sa pomáhať svojim mŕtvym aj kresťanskí kočovníci, o ktorých je teraz reč.

»Napadneme ich na tento sviatok. Všetka ich pozornosť bude sústredená na mŕtvych, nás živých vtedy si ani nepovšimnú. Vrazíme medzi nich a Alah dá nám istotne víťazstvo.« Ostatní traja velitelia prejavili súhlas s takým plánom.

Lenže aj medzi moslimskými bojovníkmi bol akýsi zradca. Doniesol kresťanom zprávu, že útok sa chystá proti nim práve vo sviatočný deň, že vtedy ich napadnú.

»To by bolo pekné,« — poznamenal veliteľ Teodor. »Chcú si zahrať s nami, ale my si zahráme s nimi a napadneme ich večer pred samým sviatkom. Jazda sa rozdelí. Polovica ostane v zálohe a druhá polovica sa srazí s moslimským vojskom. Bude pred nimi ustupovať až sem k tomuto miestu. Moslimovia dajú sa takto zlákať a kým budú našich prenasledovať, záloha vrhne sa im do tyla a poženieme ich pred sebou do osídleného územia.«

Stalo sa, ako rozkázal. Moslimov hnali od tejto pevnosti až skoro k posvätnému náhrobku Džafarovmu, pri ktorom sme včera putovali. Tam došlo k rozhorčenému boju. Moslimovia sa postavili na hrdinský odpor. Jeden z ich vodcov niesol zástavu. Bol zasiahnutý kopijou a tak klesol i so zástavou. Ale ešte ani na zem nedopadla a už sa jej chopil druhý vodca. Soskočil so svojej hnedej kobyly, preťal jej žily na predných nohách a bránil zástavu, kým ho nezabili. Zástavu zachytil po ňom tretí vodca. Najprv ju držal pravou rukou. Keď mu bola ufatá, vzal ju do ľavej ruky. Keď aj túto stratil, zohol sa a žrď zástavy držal do výšky ešte svojím okýpteným ramenom. Ktorýsi kresťan ho rozťal napoly. Alah ho odmenil. Miesto rúk dal mu dve krídla. Preto sa mu hovorí Džafar Taj j ár, čo toľko znamená, ako Džafar Letec.

Štvrtý vodca Cháled, syn Ualídov, zachránil zástavu a usiloval sa zachrániť zo svojich bojovníkov toľko, koľko sa dalo. Ale už nie obranou, lež iba útekom. Tak neslávne sa skončila prvá výprava moslimov do tohto územia.

— Div divúci, ako ty, Múza, tieto veci poznáš a predsa nie si ani z tohto kraja, — volal Saláme.

Zo zrúcanín Mhajj putovali sme ďalej juhovýchodným smerom a tak sme šli vedľa náhrobku, okolo ktorého bola navŕšená veľká hromada kamenia.

— Na pamiatku jeho veľkého pohostinstva. Vo dne v noci bol jeho stan otvorený každému pocestnému. Za noci horieval pred ním mohutný oheň, ako by volal hladných a ukonaných, kam sa majú ponáhľať, aby si odpočinuli a sa občerstvili.

— O takýchto náčelníkoch som už počul. Čím sa od nich líši Hadžlán?

— Že sa neuspokojil iba obyčajným pohostinstvom, ale neprepustil na ďalšiu cestu ani jediného pocestného a pútnika bez toho, že by ho nebol obdaroval. A čo je ešte hlavnejšie, neprepustil nikoho, aby sa nebol postaral o jeho bezpečnosť. Azda vieš, že hostiteľ je zodpovedný tri dni a tretinu dňa za život a majetok svojho hosťa. Je to všeobecne uznávaná povinnosť, lenže mnohý hostiteľ sa jej rád vyhýba. Hadžlán to nikdy neurobil. Hájil svojho hosťa aj proti vlastným pokrvným. Tým sa stal slávnym, a preto ho aj tak mimoriadne uctievame.

Hadžlán mal synovca, ktorý si vyšiel na lup ešte s dvoma inými druhmi. Za jeho neprítomnosti zavítali k Hadžlánovi obchodníci s ťavami. Zriadili si u neho biele stany a chceli skupovať, čo sa im ponúkne a čo im zodpovie. Hadžlánovi priniesli do daru pekný plášť z ťavej srsti, aké sa vyrábajú pri Perzskom zálive. Hadžlán si ho obliekol a všetci chválili, ako dobre mu ten plášť pristane. Dlho ho nenosil. Prišiel k nemu akýsi pocestný. Mal na sebe iba košeľu, ale tá bola už stará a roztrhaná. Hadžlán sa zľutoval nad chudákom. A ešte ani do jeho stanu nevkročil tento chudobný pocestný, už mu hodil na ramená svoj plášť, ktorý len nedávno dostal do daru. Pocestný mu ďakoval a všetci prítomní chválili štedrosť Hadžlánovu. Hosť prenocoval u neho a ráno sa bral ďalej.

Po troch dňoch sa synovec Hadžlánov vrátil z poľovačky domov. S výsledkom svojej výpravy bol veľmi spokojný, veď ukoristil dve ťavy. Ale najviac si zakladal na krásnom plášti, ktorý si z tohto lupu tiež ako korisť priniesol. Ale či vieš, koho to bol plášť? Bol to ten istý plášť, ktorý Hadžlán tak veľkodušne daroval svojmu chudobnému hosťovi. Ako rozzúrený tiger skočil na svojho synovca, strhol s neho plášť, vytasil dýku a bol by ho prebodol, keby ho mužovia neboli odtrhli. Zavolal na poplach. Pokrvenstvo bolo povinné ponáhľať sa mu na pomoc, ale proti komuže to bolo? Proti jeho vlastnému synovcovi, teda vlastne proti inému členovi toho istého pokrvenstva. Arabi vedeli, že tu potečie krv, ak sa synovcovi a jeho najbližšiemu pokrvestvu nepodarí ešte včas sa utiahnuť do bezpečného útulku. Náčelník každého rodu vyzval svojich bojovníkov, všetci sa spojili, obkľúčili Hadžlána a tých, ktorí sa k nemu pridali, a vyhlasovali, že ich zo svojho stredu nevypustia, pokiaľ synovec a jeho rodina aj so všetkým svojím majetkom neodtiahnu. Odsťahovali sa do Kerabu. Dali sa pod ochranu veľkého náčelníka a čakali, čo Alah v tejto veci určí.

Hadžlán sa pokladal za pomstiteľa svojho hosťa. Dopytoval sa druhov svojho synovca, ako sa k plášťu dostal.

»Vracali sme sa s honu alebo z lupu. Pútnickou cestou sme prechádzali v noci. Bokom od nás sa čosi začernelo. Tvoj synovec soskočil so svojho zvieraťa a plazil sa, aby sa presvedčil, čo je to. Vrátil sa so zprávou:

»Štyria mužovia tam nocujú. Vedľa nich kľačia dve ťavy a leží tam aj ťažká batožina. Alah nám posiela túto korisť. Je noc. Nikto sa nedozvie, kto ich obral.

»Sviazali sme svojim ťavám obe predné nohy a potichu sme šli k neznámym cestujúcim. Neprebudili sa, až keď sme boli pri nich.

»Mužovia, ak si chcete zachrániť krky a hrdlá, ani sa nehýbajte!« Traja poslúchli, ostali ležať. Štvrtý vyskočil a dýkou vrhol sa na tvojho synovca, lenže on mal v ruke pištoľu. Výstrel vybúšil a pocestný zvalil sa s prestrelenou hlavou. Tvoj synovec strhol s neho ten plášť a prehodil ho na svoje ramená. Vzali sme im všetko, čo sa nám páčilo, a ponáhľali sme sa domov. Nikto nás nepoznal. Bola temná noc a mali sme k tomu aj tvár zastretú. Tak sa dostal tvoj synovec k plášťu.«

»Nešťastlivý chlapec! Zabil môjho hosťa; tým plášťom sa sám k tomu priznal. Pohostinstvo mi ukladá povinnosť, aby som vec oznámil pokrvným svojho hosťa a pomstil ho.«

Hadžlán poslal k čeľadi, z ktorej jeho hosť pochádzal, a čoskoro prišiel k nemu jeho brat ešte s dvoma inými pokrvnými.

»Hadžlán, neradi by sme zmenšili počet tvojich pokrvných krvou vinníkovou. Uspokojíme sa i s primeranou peňažitou náhradou.«

»Nech je Alah pochválený za to, že vám vnukol túto myšlienku! Nie ste s nami v nijakom pokrvenstve, preto by ste mali dostať sedem tiav. Ale keďže som ja ako urazený hostiteľ podobne jeho pomstiteľom, prinútim svojho synovca, aby vám dal, ako sa platí medzi pokrvenstvom, päťdesiat tiav, kobylu, pušku a sto nábojov. Okrem toho budem žiadať, aby sa sestra vinníkova vydala za niekoho z vás a ostala u neho tak dlho, kým ho neobdaruje chlapčekom. Potom sa vráti k nám. Takými cestami sa uberali naši predkovia, takými cestami musíme sa uberať aj my.

Niektorí Hadžlánovi pokrvní sa prihovárali u neho, aby s tejto požiadavky aspoň niečo sľavil.

»Tvoj synovec nevedel, že napáda tvojho hosťa. Preto spusť aspoň niečo! Nepožaduj, aby sa jeho sestra vydala za jedného z týchto pomstiteľov. Vieš, že je zasnúbená s tým a tým. Neodtrhuj dušu od duše.«

»Jej brat je jej ochrancom. Za túto ochranu je ona povinná niesť následky jeho previnenia. Dušu od duše neoddelím. Jej snúbenec vie, že túto vec dopustil sám Alah. Jeho vôli ani on sa nebude protiviť. Keď odkojí synčeka pokrvným môjho zabitého hosťa, vráti sa k nám a potom podľa ľúbosti sa môže vydať.«

Múza, taký bol náčelník Hadžlán. Pochovali ho pri jeho stane a pri ohništi, pri ktorom zomrel, a na pamiatku navŕšili mu túto hromadu kamenia. My všetci ho uctievame ako patróna pohostinstva.

Zvlnený kraj postupne klesá k pohraničnému údoliu Hsa, do ktorého sme vstúpili pri jasnom prameni. Tvorí tam menší rybníček. Voda má slanú príchuť a predsa ju vyhľadávajú karavány.

— Vidím, že je tu cesta veľmi vyšliapaná. To sa po nej asi často chodí.

— Od času, čo sa vláda osadila v Maáne, táto cesta sa karavánami skoro ani nepretrhne. Veď len po nej môžu kráčať ťavy s ťažkým nákladom.

Pustili sme sa dolinou Hsa na juhovýchod. Dolina je hodne široká, plochá a miestami .je až močaristá.

Obrúbená je krovím, pod ktorým všade sa lesklý kaluže červenkastej farby, ako by tam bola voda s krvou pomiešaná.

— Múza, z pôdy. Všimni si, že celé okolie je temer červené. Hlina sa vo vode rozpúšťa a zafarbuje vodu na červeno.

Kopce sa na východe snižujú a konečne sa úplne strácajú. Celé údolie prechádza v rovinu, ktorú pretína jedine Pútnická cesta. Je pustá a prázdna, len pri riečišti sme videli tu a tam nejaký tŕnistý ker.

— Pamätáš sa, otec Antun, ako obetoval kráľ Meša svojho syna na južných hradbách Keraku?

— Ako by som sa nepamätal. Neraz som si prezeral južné hradby a pátral som po mieste, na ktorom bol asi moabský kráľovič prinesený v zápalnú obetu. Múza, prečo sa ma teraz pýtaš na túto vec?

— Lebo tak súdim, že asi v týchto miestach prešlo spojené vojsko izraelské, judské a edomské do Moabska.

— Prečo vypukla vtedy taká krvavá vojna? Veď predsa kráľ Dávid dobyl Moabsko a privtelil ho k svojej ríši. Šalamún vo všetkej svojej sláve ostal pánom Moabska a jeho nástupcovia udržali ho v svojom poddanstve.

— V niektorých veciach sa mýliš, otec Antun. Kráľ Dávid porazil Moabitov a kruto sa im pomstil. Vieš, že dal dve tretiny zajatcov popraviť a len jednej tretine daroval život. Ale Moabsko k svojej ríši vtedy nepripojil.

— Lebo bol rozvážny. Vedel, že do vlastného Moabska, ktoré sa rozkladá odtiaľto na sever medzi riekou Arnonom a medzi týmto údolím Hsa na juhu, z Jeruzalema je veľmi ťažký príchod a tak stálo by ho to veľmi mnoho práce a peňazí, keby ich bol chcel v svojom poddanstve udržať. Preto Moabitom ponechal samosprávu a uspokojil sa s ročným poplatkom, ktorý mu platili v baranoch a vo vlne.

Moabiti poznali výhodnú polohu svojej krajiny, a preto použili prvé známky slabnúcej Dávidovej ríše, aby sa zbavili poplatníctva. Také známky poklesu bývalej moci sa ukázaly už za vlády jeho syna Šalamúna. No Šalamún ešte sa usiloval zachovať z ríše svojho otca aspoň torko, koľko sa dalo, a dobrovoľne alebo donútený vzdal sa odľahlejších krajov. Medzi také vzdialenejšie kraje patrilo aj Moabsko. Moabiti mu totiž už sotva odvádzali poplatok a zaiste ho odopreli platiť, keď sa po jeho smrti Dávidova ríša rozdelila na dve menšie krajiny, a to na ríšu judskú a izraelskú.

Omri (887—877), silný kráľ izraelský, šíril svoju moc do severného Moabska. Viac ako Biblia hovorí nám o tom nápis moabského kráľa Méšu, ktorý našli v Díbáne. Z neho sa dozvedáme, že Méša dobýval zpät mesto za mestom. Až izraelský kráľ Jehoram (853—842) sa cítil dosť silným, aby sa víťaznému postupu Méšovmu postavil na odpor. Pri tom sa spoliehal aj na pomoc judského kráľa, ktorý nielen že bol s ním v pokrvenskom pomere, ale uznával aj jeho svrchovanosť. Okrem toho vedel, že kráľ edomský je podriadený judskému kráľovi a je povinný pomáhať mu so svojím vojskom.

»Zaiste, že pôjdem. Čo ty podnikneš, podniknem i ja. Môj ľud je tvojím ľudom. Moje kone sú tvoje kone. Ktorou cestou asi pôjdeme na nepriateľa?«

Zaumienil si, že Moabitov napadne od juhu, hoci mal omnoho schodnejšiu cestu od severu. Moabský kráľ v obave pred útokom s tejto strany, svoju severnú hranicu opevnil rozličnými pevnosťami, do ktorých vložil silné posádky. O tom všetkom vedel kráľ izraelský, a preto sa rozhodol pre ďalšiu a ťažšiu cestu, ktorá vedie edomskou púšťou.

Spojené vojská šly na Jeruzalem, odkiaľ pochodovali na Hebron a odtiaľ sa pustili obchodnou cestou na juh od Mŕtveho mora, kde vystúpily na výšinnú rovinu edomskú. Nemohol zamieriť rovno na sever. Hlboká pohraničná dolina Hsa nebola schodná pre vojská. Bolo ju treba obísť. Preto králi tiahli na východ a zabočili na sever práve tu, kde hlboká dolina prechádza v široké údolie.

Zámer izraelského kráľa sa daril, lenže v severnom Edomsku toho roku nenapršalo a keď sa vojská dostaly až sem, kade aj my teraz ideme, trpely veľmi smädom. Nebolo vody ani pre ľudí, ani pre zvieratá. Izraelský kráľ zvolal:

»Ach beda! Beda! Pán pozval nás troch kráľov sem, aby nás vydal do rúk Moabitov!«

I sostúpili traja králi ku stanu, ktorý im vojaci označili a ukázali. Keď Elizej zazrel izraelského kráľa, oboril sa na neho:

»Čo je mne po tebe? Choď si len k svojim falošným prorokom, k prorokom svojho otca a svojej matky!«

»Prihovor sa predsa u Pána, aby nás, troch kráľov, nevydával do rúk Moabitov!«

»Ako že je živý Pán zástupov, ktorému slúžim! Keby mi nešlo o judského kráľa, teba by som si ani nepovšimol, ba ani by som na teba nepozrel. — Priveďte mi hudobníka!« Priviedli mu ho, ako si žiadal.

»Zahraj!« Elizej si sadol. Svoju tvár zahalil a hudobník hral. Na Elizej a sniesla sa ruka Pánova, v tom sa vzchopil a začal hovoriť silným hlasom:

»Toto hovorí Pán: Narobte si v riečisti tohto údolia jamu na jame, lebo toto hovorí Pán: Neuzriete ani vetra, ani dažďa a predsa sa toto údolie naplní a budete piť vy i vaše vojsko a vaše zvieratá. Spustošíte všetky pevné mestá Moabitov, vysekáte im ovocné stromy, všetky ich pramenité studnice im zasypete a všetky ich dobré polia kamením zasypete.«

— To sú zaiste zaujímavé veci. Či vieš, Múza, čo som počul, že až doteraz chodieva vediaci s hlavným veliteľom každej väčšej vojnovej výpravy? Hlavný veliteľ sa ho vypytuje na vôľu Pánovu a vediaci, keď sa chce o nej dozvedieť, vyzýva svojich učeníkov, aby mu hrali, lebo len za hudby sostupuje k nemu posol Alahov a oznámi mu vôľu Alahovu.

— Nechajme to na neskoršie. Vráťme sa k biblickej zpráve. Vieš, Múza, čo mienil prorok Elizej pri slovách: Neuzriete ani vetra, ani dažďa a predsa sa toto údolie naplní vodou?

— Súdil by som, že z vôle Alahovej, mal tu nablízku spadnúť sporý dážď, azda aj prietrž mračien a to niekde na začiatku tohto údolia, a prudká bystrina sa mala dolinou privaliť až k vojsku, ktoré v ňom táborilo.

— Správne súdiš. Stáva sa to veľmi často v týchto krajoch, kde sú také dlhé údolia. Mnoho a mnoho kočovníkov prišlo takýmto spôsobom o svoj život i majetok pri takýchto príležitostiach. Obvykle zriadia si tábor vo vyschnutom riečišti alebo údolí, niekedy takmer až na samom dne rieky. Kdesi ďaleko, v kraji asi na deň alebo na dva dni cesty vzdialenom, spadne bohatý dážď. Nevidia ani blesku, nepočujú ani hromu, necítia vlhký vietor a, hla, bystrina naplní nielen riečište, ale aj širšie údolie. Kočovníkom v údolí usadeným, odnesie stany a zatopí sa vo vode každý, kto ešte včas neutečie, aby sa útekom zachránil pred smrťou.

— Tak sa mohla na jeho vrchovišti ľahko strhnúť búrka, sprevádzaná prudkým lejakom, beztoho, že by to traja králi tu shromaždení boli spozorovali.

— Zaujímavé je, Múza, že Elizej vyzýva kráľov, aby si dali narobiť v koryte tohto údolia jamu pri jame.

— Bystrina sa prevalí údolím tak chytro, ako aj príde. Voda je vtedy kalná, takže nedá sa piť. Až keď istý čas stojí, stane sa požívateľnou. V plochom rie-čišti nebola by sa udržala vôbec nijaká voda alebo bolo by jej bývalo iba málo. V hlbokých jamách voda sa udržala a traja králi a ich vojsko mohli tú vodu pif, keď trochu stála.

— Ráno, keď sa prinášala obeť, hľa, vody prichádzajú od Edomska a naplnila sa zem vodami.

— To je pravda. Veď vidíš, že údolie, ktorým ideme, prichádza zo stepi, ktorá susedí s Edomskom a k nemu aj prináleží. Čo robil moabský kráľ? Či vedel o príchode troch kráľov?

— Akože by nebol vedel o ich príchode! Mal svojich vyzvedačov a tí mu čoskoro podali o tom zprávv. Sobral svoje vojsko a tiahol juhovýchodným smerom k hraniciam svojej ríše. Istotne sa opieral o pohraničnú pevnosť Mhajj, ktorú sme len pred nedávnom navštívili. Vedel, že tu je pre vojsko najľahší a spolu aj jediný prístup do jeho krajiny. Vyzvedači mu prinášali podrobnejšie zprávy o pochode troch kráľov. So svojimi prednými čatami priblížil sa až na dohľad k táboru svojich nepriateľov. Ráno, keď slnko zažiarilo nad vodami, Moabiti videli proti sebe červené vody, ktoré boly ako krv. Preto si aj povedali:

»Krv je to. Zaiste sa traja králi pustili do seba a tak došlo medzi nimi k boju. Poďme si pre korisť! Pre korisť nastúpiť, Moabiti!« — vyzývali jedni druhých. Bez vojnového poriadku ponáhľal sa každý, aby si podľa svojej mienky v zmätku u nepriateľa čo najviac ukoristil. Keď sa dostali k táboru, vyrazili Izraeliti a napadli Moabitov s takou silou, že títo pred nimi utekali. Ale víťazi nedali im už viac oddychu. Prenasledovali ich. Vnikli do ich krajiny a rad-radom dobývali ich mestá.

Moabský kráľ so zvyškom svojho vojska uchýlil sa do hlavnej pevnosti, ktorú v krajine mal.

— Zaiste, otec Antun. Vojská troch kráľov položily sa táborom po okolných výšinách. Ich prakovníci strieľali na obhajcov. Obliehaný kráľ čoskoro poznal, že rozhodný útok spojencov nebude môcť odraziť. Čo neurobil? Vyjednával potajomky s kráľom edomským. Boli susedia a tak skorej patrili k sebe ako proti sebe. Edomský kráľ zúčastnil sa na tejto vojne proti Moabitom iba z donútenosti ako vazal judského kráľa. Vedel, že jarmo, ktoré nesie, bude i jemu ešte ťažšie, ak Moabsko bude vylúpené a tým celkom zoslabené. ho, aby sa pri výpade k nemu usiloval prebiť. Moabský krá! vybral svojich sedemsto najlepších bojovníkov, ktorí mu mali s mečom v ruke otvoriť cestu k Edomcom. Ale vec sa nepodarila. Obhajcom hradu hrozila istá záhuba.

Ako sa ukázala na obzore dennica, ozvaly sa vojenské rohy. Ich tichunký, skoro až láskajúci hlas sa vždy viac zosilňoval, skoro vyzýval, až konečne zajačal trojakou hrozbou.

V temných táboroch, rozložených po výšinách, sa vzmáhal huk a pribúdalo červených ohňov.

Od južnej strany pevnosti donášal ranný vetrík pravidelný, ostrý rachot. To dobývacie stroje začaly svoju ničivú činnosť, ktorou chceli vyvrátiť hradby a dopomôcť dobyvateľom, aby sa zmocnili pevnosti. Spojené vojská sa čoskoro chystali na všeobecný útok.

Opevnené mesto ako keby nevedelo o blízkom nebezpečenstve. Či azda spali jeho strážcovia? Zápornú odpoveď na túto otázku dávajú trúby, ktoré sa rozozvučaly úpenlivou prosbou. Červená žiara fakieľ sa pohybovala zo stredu mesta na juhu. Plačúci žalm zaliehal z nej do okolia. To sa kajúci sprievod uberal k južným hradbám.

Na hradby vystúpilo niekoľko nosičov fakieľ a asi desať mužov. Fakle a rastúca ranná zora robily ich viditeľnými. Zastavili sa pri temnej hromade. Dvaja mužovia chytili tretieho a tiahli ho na tú hromadu. On pokľakol a položil svoju hlavu na juh. Jeden z tých mužov, ktorí ho viedli, pokynul sprievodcom, aby ho trošku pridržali. Sám vzal do rúk lesklú misu.

Trúby medzitým plakaly vždy dojemnejšie a dojemnejšie. Zalm nariekal, ba bolesťou omdlieval. V pravici druhého muža mihla sa dýka a stratila sa pod hrdlom dravce. Žalm prešiel v usedavý plač, ktorý sa rozliehal celým mestom. Volačo príšerne tajomného sa odohrávalo na hradbách.

— Kráľ obetoval svojho prvorodeného syna! — zaznievalo z tábora obliehateľov. Na svoj chystaný útok aj zabudli. Velitelia a vojaci, zásobovatelia a ošetrovateľky — to všetko sa tlačilo na okraj južného návršia, aby im nič neušlo z toho, čo sa odohrávalo v obliehanom meste a na južnej hradbe.

Zpod obetovaného vyšľahly červené plamene a vyvalily sa husté kotúče ťažkého čierneho dymu. Ležal na hromade dreva, ktoré poliali naftou a smolou. Mal usmieriť rozhnevané a preto neprajné božstvo ako zápalná obeť. Kráľ, ktorý ho obetoval, stál ešte vždy pri hromade dreva a k nebu spínal svoje ruky. Otec dával božstvu to, čo mal na tomto svete najmilšie: svojho prvorodeného syna.

Veľkňaz kráčal po južných hradbách a krvou obetovaného polieval niektoré miesta. To boly asi tie úseky hradieb, kde dobývacie stroje najhlbšie sa dostaly k obrancom a kde nepriatelia chystali svoj prielom, aby po dlhom a namáhavom obliehaní konečne vnikli do mesta.

Ale dobývacie stroje teraz ako by umíkly. Ich obsluhovatelia vybehli tiež do južného tábora, aby sa podívali, čo sa to robí v obliehanom meste. V ostatných táboroch bolo ako po vymretí. Ich obyvatelia tlačili sa na južnom návrší, odkiaľ bola najmenšia vzdialenosť do mesta. Uprene pozorovali plápolajúcu a vysoko šľahajúcu hranicu zápalnej obete a ani si nevšímali dlhých hadov, ktorí sa potichu plazily východným a západným žľabom.

To sa obliehaní odhodlali na zúfalý výpad proti dobyvateľom. Dostali sa celkom nepozorovane do opustených táborov. Tým prekvapili dobyvateľov a ich jasavý krik oznamoval, že zápalná obeta prvorodeného kráľovho syna nebola zbytočná ..."

Navečer sme sa dostali do pútnickej pevnosti Hsa. Je podobne štvorhranná ako ostatné pevnôstky na Pútnickej ceste, kde sme už navštívili pevnôstku Kutráni. Ale Hsa je menšia ako Kutráni a k tomu je už aj dosť poborená. Vchádza sa do nej úzkou chodbou na severnej strane, ktorá sa končí potom v neveľkom dvore. Je v ňom studňa s dobrou pitnou vodou.

Pri našej návšteve v pevnôstke Hsa vojenskú posádku tvorili iba dvaja mládenci .Z nášho príchodu sa úprimne radovali , najmä keď videli , že sme si doviezli hojnejšie potraviny , lebo z toho mali nádej , že ich štedré pohostíme.

Veľmi rád by som si bol prezrel západné okolie mesta Keraku. To znamenalo spolu aj vychádzku k Mŕtvemu moru. Ale ta sa dostať už nebolo takou úlohou, ktorú by bolo možno menovať iba vychádzkou.

Otec Antun horel túžbou, aby ma mohol sprevádzať. Lenže kde vziať vodcu na túto cestu? Z Keračanov nikto nechcel ísť s nami. Poznali sme neskoršie vážne príčiny tejto nechutí.

— Či nevieš, otec Antun, že v tomto čase pri Mŕtvom mori býva smrť? Chcel by si nás vydať jej napospas?"

— Múza, bez vodcu predsa nepôjdeme. Nepozostáva iné, ako odložiť túto výpravu na zimný čas.

— Ty by si sa v zime ľahko dostal k Mŕtvemu moru. Pre mňa by to bolo ťažké. V zime treba mi študovať. A nemohli by sa azda tvoji ľudia vypytovať na tržisku na nejakého vodcu? Azda sa nájde nejaký cudzinec a dá sa zvábiť nádejou na lepšiu odmenu?

O niekoľko dní prišiel k nám už starší muž. Menoval sa Aj d. Po pozdrave začal hovoriť:

„Počul som, že hľadáte bračeka na cestu. Poznám dobre celé okolie. I mňa poznajú všetky tamojšie čeľade. Nič zlého sa vám nestane, dokiaľ budem s vami. Kam by ste sa radi vydali na cestu?

— Uchráň ma Alah od ukameňovaného diabla! Prečo sa vrháte priamo do náručia smrti?

— Alah nám vnukol túto myšlienku, našou povinnosťou je, aby sme sa jeho vôľou správali.

— To je pravda, ale azda vás vôľa Alahova nenúti, aby ste sa pri Mŕtvom mori aj dlho zdržovali. Ak chcete k nemu iba na chvíľku pozrieť, ako by nakuknúť, pôjdem s vami. Ale mi sľúbite, že sa nikde na dlhší čas nezastavíte.

Keďže sa nám spoľahlivejší človek neprihlásil, vzali sme so sebou Ajda. Otec Antun nás uisťoval:

Ajd cestoval na mulici, ktorá niesla našu malú batožinu a my zasa šli sme na koňoch.

Na cestu k Mŕtvemu moru vydali sme sa 26. augusta popoludní. Z Keraku sme sa uberali starým vojenským cvičišťom a závodišťom.

Ťažký bol sostup do Kerackého údolia. Cez dolinu preteká dosť silný potok, ktorý poháňa niekoľko menších mlynov.

— Múza, všimni si tu jaskyne, ktoré sa nám ukazujú po oboch stranách. Preskúmal som ich dosť dôkladne. Niektoré z nich sú prirodzené, iné umelé.

— Bojíme sa. Ktorýsi cudzinec sa dal do kopania a skutočne sa dostal až k samému pokladu. Zajasal, keď videl pred sebou meče a dýky, ktorých rukoväte boly z rýdzeho zlata a boly ozdobené drahými kameňami. Okrem toho našiel hromady dukátov a iných šperkov, akými sa kniežatá zdobievaly. Už ukladal nájdený poklad do vriec. Keď už jedno naplnil, prepadla sa zem a pohltila cudzinca aj s pokladom. Od tých čias sa už nik neopovážil po ňom pátrať.

— Múza, máme tu aj pustovníka. Býva v tamtej jaskyni, z ktorej vyčnieva kúsok povrazu.

— Vyhnali ho z ktoréhosi kláštora v Jeruzaleme alebo pri tomto meste. Utiekol sem a tu sa osadil. Naši pravoverní priatelia ho zásobujú chlebom a vodou. Pustovník spustí povraz, ľudia uviažu naň svoj košík s darčekmi a on zasa si ho pritiahne. Do jeho jaskyne možno sa dostať iba povrazom. Ak si ho vytiahne, je istý, že ho nikto nenavštívi.

Údolie sa pomaly zužuje. Na pravom brehu klesajú steny kolmo temer až k samému riečišťu, na ľavom brehu je ešte úzky pruh, ktorý je však na západnej strane podobne uzavretý sráznymi skalami. Malý chodník sa vinie okľukami k sedlu, s ktorého zasa sostupuje dolu.

— Pútnici. Kto z tadiaľto uzrie mesto Hebron, posvätené pobytom a hrobom Abrahámovým, dvíha po kamienku a skladá ho na hromádky s pozdravom: „Buď pozdravený Chalíl!" Vieš, Múza, naši ľudia hovoria Abrahámovi Chalíl, čo je toľko ako „miláčik boží".

Naše zraky utkvievaly na rozbrázdenom Judskom pohorí. K Mŕtvemu moru spadá v troch stupňoch. Na jeho chrbte sa belejú alebo šedivejú osady a ďaleko na severozápade ako prst do neba ukazujúci trčí vysoká úzka veža na Olivetskej hore pri Jeruzaleme.

Mŕtve more sa nám javilo v celej diaľke ako temnobelasá, spokojná plocha, posiata jasnobielymi škvrnami. Biely polostrov vniká do belasej vody skutočne ako jazyk*2 a ostro sa odráža od svojho ostatného okolia. Severný kút mora žiaril jemnou červeňou. Na juhozápade oplývaly zlatožltou farbou vysoké piliere a ihlany soľného pohoria, zvaného Usdum (Džebel Usdum — hora Sodomská).

Všade po brehoch Mŕtveho mora, najmä na juh a juhovýchod, sa černely tmavé škvrny.

— To sú oázy, Múza, — vysvetľoval otec Antun. — Len si všimni, ako sa nad nimi i nad morom zachvieva horúci, belasý vzduch, plný soľných výparov.

Cesta nebola ľahká. Veď sme museli ísť hore-dolu, so skaly na skalu. Pot sa lial s nás, keď sme krátko pred večerom znovu prišli do rovnejšieho kraja.

Mŕtve more bolo ako by poliate zelenou farbou. Oproti tomu Judské vrchy hýrily všetkými odtienkami belasej farby. Polostrov Lišán žiaril jasnou červeňou.

Slnko už zapadlo, keď sme sa uložili pri potoku Dra vo výške asi 150 m pod hladinou Stredozemného mora. Brehy potoka sú porastené topoľovými a vŕbovými krikmi a tiež trstinou. Horúce vlhko nám priamo zastavovalo dych. Aby sme sa aspoň trochu ochladili, uložili sme sa na spánok nad samou vodou a ponorili sme do vody celé svoje telo. Len hlava nám spočívala na trávniku. Ale na spánok alebo odpočinok nebolo možno ani pomyslieť. Stá, ba tisíce väčších-menších komárov sedelo na našich tvárach. Rukami sa nedaly odohnať. Za-haliť hlavu vôbec nič nepomáhalo. Len pohrúžením do vody sme sa ich na chvíľočku zbavili; ale práve len na chvíľku. Lebo v nasledujúcom okamihu už nás znovu mučili.

— Ochráň nás Alah od ohňa! — varoval nás Aj d. — Komárov by sme dymom zaplašili, ale prilákali by sme k sebe všetkých lupičov. Nie sme v úkryte a obyvatelia okolo Mŕtveho mora nepoznajú, čo je česť.

Včasráno dali sme sa na ďalšiu cestu juhozápadným smerom. Pri východe slnka boli sme pri zbúranej veži Dra. Hladina Mŕtveho mora leskla sa tmavobelasou farbou, nad ktorou sa zachycoval závoj, vytvorený z výparov. Polostrov Lišán mal znovu svoju obvyklú bielu farbu. Stromy jednotlivých oáz boly ešte čierne. Vpravo i vľavo, na kríkoch i na tráve zdržovaly sa kŕdele jarabíc a holubov.

— Múza, kto ti to povedal, nehovoril pravdu. Nikde na výšinnej rovine nie je tolko vtáctva a rozličnej zveri, ako je tu pri Mŕtvom mori, — vysvetľoval Ajd. — Veď o krátky čas sa o tom sám presvedčíš.

Konečne sme prišli k samému moru. Rád by som sa bol v ňom vykúpal, ale prístup k vode bol ťažký. Zpočiatku som sa aj brodil močariskom, prechádzal cez nespočetné naplavené kmene stromov a cez odumreté kriky, ale neľutoval som svojej námahy. Voda bola príjemne chladná, lenže sotva sa hýbala. Na kožu pôsobila pálčivo. Bol som červený ako uvarený rak. Otec Antun bál sa vody a Ajd svojou rečou jeho strach len posilňoval:

— Ani jedna voda nie je tu človekovi osožná. Lepšie je kožu odrhnúť pieskom ako umyť ju vodou. Vodou sa zachladíš, ale pieskom nie. O vode tohto mora sa rozpráva, že je jedovatá a spôsobuje rozličné ťažké choroby. Daj si, Múza, pozor, aby si nedostal zimnicu alebo aby ťa nerozbolel hrtan.

Sledovali sme východný breh mora. Je plochý a z veľkej čiastky obrábaný. Vyvierajú na ňom silné pramene, ktorých voda zavlažuje pole.

— Tri až štyri žatvy majú tu roľníci, ktorí tieto pozemky obrábajú. Zimu nepoznajú a sucho práve tak nie, lebo pôda je dobrá a vzduch je zasa vždy vlhký. Pšenica dozrieva o dva mesiace skôr ako u nás na výšinnej rovine. Podívaj sa, tu je zasiate zaiste už po tretí raz a sám posúď, či si videl také bujné proso, ako je toto.

— Už za živa pomáhal ovciam a kozám. Chodili k nemu rovnako kočovníci aj usadlíci. Zarobil si pekné peniaze. Raz v zimnom období, keď každý pasie svoje stádo tu pri mori, vypukla medzi ovcami akási nákaza. Poslali pre šejka Sáleha. I sám bol vtedy akýsi chorľavý. Ale predsa sa dal nakloniť a prišiel, aby liečil ovce. Pomáhal im, ako vedel. Ale sebe si tým uškodil. Na tomto mieste umrel a bol pochovaný. Uctievame ho ako patróna oviec a kôz.

— Prečože by nemohol? Kto potrebuje jeho pomoc, putuje k jeho hrobu a prináša mu chlieb a mlieko. Mlieko vylejú na hrob, chlieb nechajú na ňom alebo ak majú práve nedostatok chleba, hneď si ho aj od šejka zpät vyprosia. Je tomu rád, že na neho nezabúdajú a tak lieči ich choré zvieratá aj po svojej smrti.

— Ako je to, Aj d, že tieto kríky a stromy stoja celkom vo vode Mŕtveho mora?

— Po silných dažďoch prináša Jordán a ostatné potoky do Mŕtveho mora tečúce veľmi mnoho vody so sebou. Táto voda stúpa a zaplavuje brehy. Kdekoľvek by si kopal na týchto miestach, všade sa dokopeš soli. Voda vy luhu j e soľné súčiastky, tým pôda ustavične klesá a voda vždy viac a viac pôdy si dobýva, väčšie a vždy väčšie pásma pôdy dostanú sa pod vodu, už sa konečne úplne prepadnú vo vode. More sa síce pomaly šíri, ale predsa napreduje ustavične a bez prestania.

— Teraz si už vysvetlím, Múza, ako zmizlo niekdajšie mesto Segor, o ktorom hovorí i Písmo sv. Dopytoval som sa naň ludí, ktorí sa dobre vyznajú v okolí Mŕtveho mora. Ani jediný človek nevedel mi povedať o zrúcaninách Segoru.

— A predsa bolo, otec Antun, mesto Segor kedysi slávne. Rimania mali v ňom svoju posádku. Býval v ňom aj kresťanský biskup. Moslimovia obdivovali úrodnosť jeho okolia. Križiacki králi jeruzalemskí ho niekoľko ráz navštívili. Ale dnes niet po ňom ani len pamiatky.

Na pobreží rastie tisíc a tisíc oleandrových a tarfových kríkov. Na mnohých miestach také skupiny stromovia a kríkov obkľučujú so všetkých strán more.

— Múza, povedal si, že pri tomto mori niet nijakého života. Pozri len na tieto oleandre a tarfy, koľko holubov na nich hniezdi.

— Priznávam sa, Ajd, že som nikde nevidel také množstvo holubov a vtákov, ako tu.

Ani vlastné slová sme často nemohli počuť. Holuby hrkútaly, cukrovaly a iní vtáci zasa štebotali na silných kríkoch, ktoré boly obkľúčené vodou Mŕtveho mora.

Pokiaľ sme šli na samom brehu mora, osvežoval nás aspoň do istej miery chladnejší vetrík. Ale keď sme morské pobrežie opustili, skoro ani dýchať nám nedalo vo vlhkej horúčosti vzduchu, aká nás obkľučovala.

Popoludní zastavili sme sa na hranici oázy Sáfije, aby sme si v tieni rozložitého stromu tarfy aspoň trochu odpočinuli. Teplomer aj v chládku ukazoval 45° C a k tomu si treba predstaviť, aký bol vlhký tento roz-horúčený vzduch! Suchá horúčosť je skoro príjemná, ale vlhká teplota je skoro neznesiteľná. Ani my, ludia, ale ani naše zvieratá neprejavovaly vôbec hladu, miesta toho trápil nás preveľký smäd.

— Múza, nepi, nepi vodu! — vystríhal ma otec Antun. — Môžeš si vodou uškodiť.

— Nech ťa Alah ochráni zlého! — tak ma vystríhal Ajd pred mojím úmyslom.

Na svojej ďalšej ceste došli sme k potoku Keráhi, pri ktorom si zriadili sedliaci osadu z topoľových týči a palmových listov. Dopytoval som sa ich na stopy mesta Segor. Nič mi o ňom nevedeli povedať. Iba samé meno mesta im bolo známe.

— Tak teda vy ste potomkami obyvateľov niekdajšieho Segoru a nič by ste mi nevedeli povedať o domoch, ktoré kedysi vašim predkom prináležaly?

— Ba veru nič o tom nevieme. Iba ak by to boly domy, ktoré možno časom vidieť v juhovýchodnej morskej zátoke. A tak sa aj seba samých opytujeme: Kamaráti, či neležalo to naše mesto tam pod skalou, zpoza ktorej potok Keráhi vchádza do našej nížiny? Tam sú predsa hromady zrúcanín a pamiatok po budovách.

— Múza, sľúbil si mi, že sa na brehu Mŕtveho mora nikde na dlhší čas nezastavíš. Ak sa hneď nevydáš do hôr a vrchov, pustím sa do nich aj samotný. Nerád by som, aby moje dietky stratili svojho otca a živiteľa.

— Odlož, Múza, návštevu zrúcanín, — prihováral sa aj otec Antun. — Pozri len na naše kone. Od včerajška ničoho neprijali do úst, pot s nich tečie a sotva sa už vlečú. Zhynú nám, ak by sme ďalej zostali ešte v tomto nezdravom kraji.

Prešli sme veľmi rozsiahlymi a úrodnými poľami, ktoré zvlažuje potok Keráhi. Vystúpili sme dosť namáhavo po jeho pravom brehu do výšky. Cesta je miestami vytesaná do skaly, miestami je podstavaná. Niekde je dobre zachovalá, inde zas odplavená. Úplne zmorení od vysilujúcej námahy zahalili sme sa do plášťov a uložili sa na odpočinok. Po malej chvíli sme sa vzchopili a určili si stráže na noc. Ajd sa ponúkol na prvú stráž.

— Obyvatelia pobrežia sú veľmi zlí. Mohol by sa niektorý z nich za nami plaziť a nám niečo vziať. Vy len spite! Múza, ja ťa potom zobudím, keď tá a tá hviezda klesne k obzoru.

Bola temer už polnoc, keď ma Ajd zobudil. Odpočinok a najmä suchší a chladnejší vzduch ma síce osviežily, ale tak sa mi pozdávalo, že mnou trasie zimnica. Otec Antun vôbec nezaspal.

— Hlava ma boli. Ako by som ju ani uniesť nevládal. Radšej si sadnem. Pohovorme si o Mŕtvom mori a jeho dejinách. Noc nám tak rýchlejšie uplynie, ako keby som sa bez sna na kameni prevaľoval. Hovor teda, Múza, čo vieš o mori.

— Najväčšia jeho dĺžka je 78 km, najväčšia šírka 17 km. Hladina leží temer 394 m pod hladinou Stredozemného mora. V severnej jeho čiastke je priepasť asi 400 m hlboká, v južnej čiastke, pod polostrovom Lišán, ktorý sa zvláštnym spôsobom belie a nepresahuje hĺbku 6 m. Miestami sotva je v ňom vody na meter.

— Poznáš potoky a pramene, čo vyvierajú z vašej výšinnej roviny. Či sú všetky azda sladké?

— Nie. Niektoré z nich sú slané, iné horké, niektoré studené a iné zasa horúce.

— Z toho vidíš, že tieto potoky sú bohaté na nerastné látky a prinášajú ich veľké množstvo do Mŕtveho mora. Voda sa ustavične vyparuje, hustne, lebo soľ zostáva v mori. Z toho poznáš, že more má nielen mnoho soli, ale má v sebe aj mnoho minerálnych látok.

— Voda v Stredozemnom mori je predsa podobne slaná. Ale žijú v nej ryby a podobne žijú aj v iných moriach. Prečo nenájdeš v Mŕtvom mori ani ryby, ani rakov, ani iných živočíchov?

— Lebo voda Mŕtveho mora obsahuje šesť ráz toľko soli ako voda ktoréhokoľvek iného mora. Navštívil si už ústie Jordánu?

— V Jordáne je hojne rýb, ale každá zahynie, ktorú rozvodnený Jordán zanesie do Mŕtveho mora.

— V biblickom dejepise sme sa učili o záhube Sodomy Gomory a susedných miest. Čo povieš na vysvetlenie tejto biblickej rozpravy?

— V podstate je celkom pravdivá. Lenže sa netýka vzniku celého Mŕtveho mora, čo konečne ani sama Biblia netvrdí. Ide len o vznik jeho južnej čiastky. Na úsvite dejín totiž Mŕtve more nebolo také veľké, ako je dnes. Zprvu bola tu iba jeho severná čiastka. Kde sa dnes rozkladá južná polovica mora, tam bola kedysi úrodná rovina, zvlažovaná početnými potokmi a chránená pred studenými vetrami západnými a severnými. Podľa prastarej povesti, ktorej verný ohlas zachoval sa nám v biblickej zpráve, ležalo na tejto úrodnej a obrábanej rovine päť miest, z ktorých najznámejšie sú mestá: Sodoma, Gomora a Segor. Štyri mestá zahynuly alebo ako táto povesť správne hovorí, prepadly sa do hlbín.

— Sám si sa zmienil o tom, že početné pramene, čo vyvierajú v okolí Mŕtveho mora, sú zčiastky horúce. Prichádzajú teda z dutín zemskej kôry, kde sú zahrievané ohnivou látkou, o ktorej sa domnievame, že až doteraz tvorí jadro našej zeme. Zamknutie týchto biblických miest, ako sa to stalo z dopustenia božieho, ale tak, že Boh použil pri tom prirodzenú príčinu, predstavujem si takto:

Pri niektorom zemetrasení pohla sa vrstva povrchu zeme, na ktorom stály tie mestá a tá vrstva spadla do niektorej dutiny. Z nej unikaly rozličné plyny, najmä petrolejové a asfaltové, ktoré sa alebo samy zapálily, alebo mohol ich zapáliť aj blesk alebo aj náhodilé založený ľudský oheň. Všetko, čo bolo v dosahu tohto prírodného zjavu, sa zahalilo plameňom a dymom. Celé okolie bolo presýtené sírovým zápachom. Tak si môžeme vykladať zánik štvoro miest, ktoré kedysi tu ležaly na pobreží Mŕtveho mora.

— Výklad môže byť správny, veď je tu na okolí hojne petrolejových a asfaltových prameňov a smola sa ukazuje vo veľkých kusoch na hladine Mŕtveho mora. Na síru sem chodia ľudia z celého i pozri, Múza na Mŕtve to chvíli. Tak sa ti pozdáva keby spalo. Neviem, , ale kedykoľvek som sa pozeral, vždy budilo vo mne dojem spiaceho dieťaťa. Kedy si ho videl ty po prvý raz?

— O krátky čas po svojom príchode do Jeruzalema. Zašiel som si k večeru na Olivový vrch a až som sa zarazil, keď som pozrel dolu do Jordánskej prepadliny a zaryl svoj zrak na hĺbku Mŕtveho mora. Zdalo sa mi, že je ku mne celkom blízko, a vyzval som aj svojho druha, aby sme si k nemu ešte zabehli. »Budeme mať dosť času sa vrátiť, kým u nás bude dané znamenie zvončekom na odpočinok.« Ale on sa mi vysmial, že vraj neviem správne odhadnúť vzdialenosť. Nepýtal som sa ho už na nič, lebo Mŕtve more ma priamo očarilo. Bol som okúzlený jeho krásou. Po mori rozkladala sa noc, kým vrcholky východných vrchov ešte horely plameňom, ako by zo seba oheň chrlily, a žiarily jasnými farbami. Vtedy sa ozvala vo mne túžba pozrieť do týchto moabských vrchov.

— To sú asi soľné vrchy Usdumské. Počul som, že v nich doteraz ukazujú soľný stĺp Lotovej ženy.

— Ukazovalo sa ich mnoho a na rozličných miestach. Juhozápadné pobrežie Mŕtveho mora skladá sa zo soľných vrchov. Dážď a sucho, horúčosť a vetry rozpúšťajú soľ a tvoria z vrchov nižšie alebo vyššie pyramídy, stĺpy a obelisky. Mnohé z nich majú prapodivný tvar. Aký div, že ľudská fantázia vidí v nich i tvar človeka a ľudskú podobu a že práve k týmto podivným útvarom sa viaže povesť alebo skutočná udalosť, ktorú nám zachovala Biblia o Lotovej žene. Veď nepochybujeme o biblickej rozprave. Otázne môže byť jedine to, kde stál pôvodný stĺp Lotovej ženy.

— To nevieme a ani sa to nikdy nedozvieme. Už koncom štvrtého storočia tvrdil segorský biskup, že sa stĺp Lotovej ženy pred niekoľkými rokmi stratil v Mŕtvom mori. Preto je ťažko označiť aj miesto, kde mohol stáť pôvodný stĺp Lotovej ženy. Ostáva teda pravdivé jadro tejto zprávy. Niet nijakej vecnej ťažkosti, aby sme zapierali pravdivosť biblickej zprávy o Lotovej manželke, ktorú nám podáva Písmo sv.

— Biblia a moji krajania spojujú Mŕtve more s Lotom. My Arabi menujeme toto more Lotovým morom (Bachr Lut) a zasa Biblia nám vykladá o tom, že Lot so svojimi stádami odobral sa sem a tu sa zdržoval-Odkiaľ sa prisťahoval sem?

— Lot práve tak ako aj jeho pokrvný Abrahám pritiahli sem so svojimi čeľadmi z Mezopotámska. Táborili v južnej Palestíne. Po istom čase vypuklo medzi nimi akési nedorozumenie. Keďže obaja náčelníci chceli si zachovať pokoj a priateľstvo, rozhodli sa, že sa rozídu. Abrahám so svojimi ostal i naďalej v zasľúbenej zemi, Lot naproti tomu si vybral okolie Mŕtveho mora ako aj výšinnú rovinu, na ktorú sa teraz vraciame. Za daždivého obdobia býval pri Mŕtvom mori, kde v Sodome mal svoj pevný dom. Za suchého, letného obdobia zdržoval sa so svojimi stádami a čeľaďami na výšinných východných rovinách.

— To chápem. Kočovníci a usadlíci týchto výšinných rovín žijú a počínajú si aj dnes práve tak, ako to robil Lot. Za suchého, horúceho obdobia bývajú na vyšších horských rovinách, za daždivého chladnejšieho počasia sostupujú sem k Mŕtvemu moru. Vody je tu dosť a pastvy práve tak, takže netrpia ani oni, ani ich stáda od mrazov, studených vetrov a mnoho raz aj od snehu. A či za Lota azda naše výšinné roviny neboly ešte obývané usadlíkmi?

— Maly už vtedy svojich obyvateľov, a to usadlí-kov. Veď boly tam osady, chrámy a cesty, lenže postupne sa dostaly pod vrchnú moc Lotovu a jeho čeľadí, ktorí sa neskoršie menovali Moabiti a Amonci. Obe čeľade dospeli k štátnemu zriadeniu. Moabské kráľovstvo malo za hlavné mesto Rabbu, kým ammonskí králi mali svoje sídlo v dnešnom Ammáne.

— Siahni do batôžka a vezmi si, čo sa ti páči. Veď sme včera ani skoro do úst ničoho nevzali.

— Mali sme predsa suchý syr a chlieb. Dal som ho do svojho vrecka a tu ho veru už niet.

— V mojom bruchu, otec Antun. Dostal som hlad a kým som mal stráž, poriadne som si zavečeral.

— Nech si len v zdraví užil! Pre nás teda neostalo už nič. Pôjde sa nám za to lacnejšie.

— Načo by som ju vylieval? Bola dobrá. Priniesli sme si ju ešte z Keraku. Dopil som ju šťastlivo.

Návršie, na ktoré sme vystupovali, dvíha sa zasa v troch stupňoch. Najhoršie sa nám išlo pri prechodoch. Veď sú zavalené zlomkami skál, takže sme museli sostúpiť so svojich zvierat a svoje kone viesť. Hlad a smäd nás citeľne trápily.

Podobne ako my trpel i nejaký mladý pastier, ktorému sme sa dostali do blízkosti. Zavolal na nás a slabým hlasom úpenlive prosil, aby sme mu niečo poskytli.

— Už dva dni a dve noci nemal som ničoho v ústach. Deň a noc som nepil vody.

Jeho zahmlený zrak a vpadnuté líca dostatočne sved-čily o pravdivosti jeho slov.

— Radi by sme ti, braček, pomohli, ale, hľa, sami nemáme ani potravín, ani vody.

— Oznámte aspoň mojim pokrvným v osade Chanzíre alebo v tábore, ktorý uzriete, že sa predo mnou otvára brána smrti.

— Pasiem tamtie kravy. Z tábora mi posielajú za sedem až desať dní múku a syr. Pred troma dňami som zjedol posledný svoj chlieb a predvčerom som vypil poslednú svoju vodu. Čakám na nové zásoby, ale doteraz márne. Kravy nemajú mlieka, lebo aj pastva je skromná a traviny sú nateraz všetky suché.

— Na vodu ich ženiem vždy za noci. Poslednú noc som už nemal sily, aby som s nimi šiel. Našly ju aj bezo mňa samy.

— Nesmiem opustiť svoje stádo. Len sa, bračekovia moji, ponáhľajte, len sa mi ponáhľajte, aby som sa vyslobodil od smrti, ktorá mi už hrozí.

— Nie je živá, ale skamenelá. Ale vždy oživne, ak by niekto siahol na poklad. Prerazí každého.

Zazreli sme po ľavej strane neveľký tábor. Otec Antun zašiel si k nemu, aby podal zprávu o hladujúcom pastierovi. Za chvíľku sme yideli muža, ako sa ponáhľal dolu s batôžkom a mieškom vody smerom k pastierovi.

— Už chudák nezahynie, — poznamenal Ajd. — Nech je Alah za to pochválený!

Keď sme sa dostali na výšinnú rovinu, zastavili sme sa v dedinke Chanzíre. Býva v nej okolo sto rodín. Leží na ceste, ktorá vedie z Moabska do Hebronu a ďalej smerom na Jeruzalem.

— Dobre by sa nám žilo, — vysvetľoval nám náš hostiteľ. — Naše role nie sú síce veľké, ale máme bohaté záhrady. S obyvateľmi Mŕtveho mora žijeme v pokoji. Kupujeme od nich a predávame im, čo potrebujú. Mohli by sme zásobovať celé okolie tovarom, čo privezú sem z Jeruzalema a Hebronu. Zarobili by sme pekne na ňom.

— Kruté dane a vyberač daní. Trpeli sme veľmi pod Medžáljovcami, ale ani turecká vláda nám nič neuľahčila. My nemôžeme utiecť, ako to urobia kočovníci. My nemôžeme svoju úrodu skryť. Kočovníkov sa vláda priamo bojí, lebo sa jej môžu vyhnúť. My usadlíci nemôžeme takým spôsobom zmiznúť a uniknúť. Vyberač daní vymáha toľko, koľko sa mu zachce, a žandári alebo úradníci sa nás v našich krivdách nezaujmú. Konečne aj oni dostávajú svoj podiel od nespravodlivého vyberača.

Na všetkých obyvateľoch bolo vidieť, že sú skutočne biedni, ba úbohí. Ich domčeky sú maličké a biedne, ale predsa nás prijali prívetivo a dali sa nám najesť. Náš hostiteľ bol s darčekom, ktorého sa mu dostalo, taký spokojný, že sa nám dobrovoľne ponúkol odprevadiť nás na hodný kus cesty. Bolo mi to milé. Veď spoľahlivo nám mohol udať aspoň mená všetkých miest na okolí svojej dedinky.

Chceli sme zabočiť k skalnej priepasti, ku ktorej ma vábil otvor, pripomínajúci dvere umelého pohrebišťa.

— Nechoď tam, Múza. Je to jaskyňa, ktorú zhotovil sám Alah a je veľmi nebezpečná.

— Kdeže hady! Sú v nej — a pritom pristúpil až ku mne samému a zašepkal mi: — Duchovia. — Aby som ho neodplašil, podobne šeptom som sa dopytoval ďalej:

— Len sa podívaj, čo je tu skalných priepastí a otvorov, všelijakých rozsadlín a skál podivného tvaru. Sú to pravé sídliská pozemských duchov. Nemáme od nich ani v svojich osadách pokoja.

— A ešte ako nás aj tam trápia! Tam v tej chalúpke bývalý dve siroty, brat a sestra. Sestra bola staršia a vychovávala bračeka. Keď vyrástol, neženil sa zo strachu, aby jeho manželka nerobila zle jeho sestre. Raz pracoval na poli pri tých zrúcaninách spolu so sestrou. Vidíš, aká strašná rozsadlina zíva za nimi? Pri samej rozsadline našli malé dieťatko; bolo to dievčatko. Sestra sa zmilovala nad ním a vychovala ho, ako by mu bola matkou. Keď dievča dorástlo, sestra radila svojmu bratovi, aby sa s ním oženil. Dlho a dlho musela ho nahovárať, až k tomu privolil. Ale čo sa nestalo? Po svadbe mladá manželka vyhnala z domu švagrinú. Jej muž na to mlčal. Myslel si:

Potešoval sestru a prinášal jej všetko, čo len mohol. Žena sa zlostila a hrozila mu. Raz v noci ľahla si na neho, zaťala mu zuby do krku a sala z neho krv. Nemohol sa ani pohnúť, len stenal a vzdychal. Sestra bývala v domčeku hodne vzdialenom. Čosi jej hovorilo ustavične:

Vyskočila s lôžka a ponáhľala sa k bratovmu domčeku. Počúva, načúva, ale nič sa tam nehýbalo.

Potichučky otvorila dvere a vidí, ako švagriná leží na ňom a saje mu krv. Skríkla na poplach. Mladá žena odskočila a zmizla. Všetci sme videli stopy oslích nôh. Nebola to vôbec žena, ale pozemský duch.

— Prečo by som nešiel? Mám tam nejakú robotu. Vybavím si to a budem spokojný, že som bol na osoh nielen sebe, ale aj vám.

— Už ste sa dosť odmenili. Nezasluhujem si novú odmenu, ale ak mi dáte niečo, nech vám to zasa Alah odplatí.

— Hostiteľ náš, hovoril si mi, aké trápenie máte vy vo vašej osade Chanzíre s pozemskými duchmi. Či obyvatelia Kufrabby majú od nich azda pokoj?

— Nikto, kto v blízkosti týchto žľabov a skalných trhlín býva alebo táborí, nemá od pozemských duchov pokoja. Pýtaš sa ma na Kufrabbu. Zil tam istý mladík. Vzal si za manželku svoju pokrvnú, krásne dievča. Siedmu noc po svadbe bol veľmi smädný. Hovorí svojej žene:

Jeho mladá žena vyskočila z lôžka a ponáhľala sa po vodu. Len jej úzkostlivý výkrik ešte počul a už ju viac nevidel. Celkom zmizla. Manžel ju hľadal. Neostalo po nej ani len pamiatky. Bezmála si zúfal. Konečne sa odobral k vediacemu.

Vediaci dal manželovi popísaný papierový lístok a vyzval ho, aby zašiel do rozorvaných a pustých skalísk na ľavom brehu potoka Hsa alebo ako ho tu pri dolnom toku menujeme, k potoku Keráhi. Veď ho poznáš, Múza?

— Tam mal čakať. Urobil všetko, ako mu vediaci rozkázal a radil. Ostal tam na tom hroznom mieste. Krátko po západe slnka zazrel hmlisté postavy. Vychádzaly zo všetkých skalných rozsadlín, zárezov, žľabov a žliabkov. To boli pozemskí duchovia. Vítali svojho náčelníka. Keď si sadol, vydal rozkaz:

Duchovia zmizli a vracali sa s chlebom, mäsom, suchými figami a hroznami. Iba jediný nepriniesol na večeru ničoho.

Zle sa vyrútil náčelník duchov na tohto posledného ducha, ktorý prišiel na prázdno.

»Kdeže si bol, ty leňoch akýsi? Zaiste si niekde sedel a spal miesto toho, aby si aj ty niečím prispel k hostine, ku ktorej chceš zasadnúť ako títo ostatní.«

»Nenadávaj mi do leňochov, ani mi nevyčítaj, že by som bol spal. Zašiel som si do Keraku, do okresu kresťanov a chcel som si v starostovom dome vziať, čo potrebujem. Starostova žena sa práve modlila a robila kríže. Taká hrôza prišla na mňa, že som bol rád, keď som odtiaľ utiekol.«

»Verím ti, že si sa ľakol kríža. Nehrozí nám väčšie nebezpečenstvo ako od toho človeka, ktorý nás znakom kríža požehná.«

Preto, Múza, ak sa chceme ochrániť moci zlého ducha, voláme a vzývame meno Alahovo a pri tom robíme znak kríža.

— Zaiste. Prečo by sme nemohli aj my použiť znak kríža, keď je v ňom taká moc?

— Hneď, ako duchovia povečerali, dodal si utrápený manžel odvahy, pristúpil k ich náčelníkovi a podal mu popísaný lístok. Sotva ho ten prečítal, vydal nový rozkaz:

Jeden z duchov odletel a ako sa len potešil jej manžel, keď o chvíľku v náručí priniesol jeho milovanú ženičku. Náčelník mu ju odovzdal a zmizol i so svojimi duchmi.

Za takýchto rečí cesty nám ubúdalo a ani slnko ešte nezapadlo, keď sme boli doma v Keraku.

Často som počul vyprávať o veľkých zrúcaninách, ktoré menovali Dejr, to jest Kláštor. Ležaly medzi Kerackým potokom a inou vodou, ktorá sa volala Ibn Hammád. Odhodlal som sa, že navštívim toto miesto a zas odtiaľ pokúsim sa dostať k Mŕtvemu moru a preskúmam si polostrov Lišán a jeho okolie.

— Múza, vodcu si nehľadaj, — napomínal ma náčelník Ísa. — Vezmeš si so sebou otca Antuna a teraz vás ja povediem.

— Ak to bude vôľa Alahova, pôjdem aj ta. Každú zrúcaninu, každý kopec a údolie ti ukážem a pomenujem. Aj o nápise ti poviem.

— Zaiste. Doteraz som sa ti o ňom ani nezmienil, ale ťa k nemu zavediem. Vieš, že kraj od Rabby na západ je celý môj. Preto poznám tam každú malú vec.

— Nech Alah odmení mnoho ráz tvoju dobrú vôľu! Budeš nám vodcom a ochrancom.

— Ale predsa potrebujeme ešte človeka, ktorý by nám na mulici vzal niektorú našu batožinu. Koho by si nám odporúčal alebo poradil?

— Z tunajších ľudí neber si nikoho. Cestou k vám postretol som istého Araba z kmeňa Huétátov. Dováža tovar potulným kupcom, ktorí obchodujú s jeho krajanmi. Poznám ho už od mnoho rokov. Je to chudobný človek, ale vonkoncom statočný. Tam si sedí. Otec Antun nech ujedná s ním smluvu na túto cestu.

— Čo z toho budeme mať, keď sa tento človek na pobreží Mŕtveho mora vôbec nevyzná?

— S hlavných ciest nezablúdi. Nájde ti niektorého tamojšieho domorodca, ktorý ti zasa povie všetko, čo chceš alebo potrebuješ vedieť. Usilujte sa zajtra na poludnie vydať sa na cestu. Je to šťastlivý deň, preto sa vaša úloha aj vydarí. Ja sa stavím pre vás.

Na druhý deň na poludnie prišiel k nám vládny úradník so žandárom. Predstavil sa nám a oznámil, že pôjde s nami, lebo má prácu v náčelníkovom tábore. Tomuto oznámeniu sme sa veľmi netešili.

— Múza, nie je to zlý človek, ale je na všetko zvedavý a je až dotieravý. Z Isovho tábora sa mu nebude chcieť odísť. Žandára nám uviaže na krky, len aby sa ho zbavil, a sám ostane, aby si pohodlne hovel a vyje-dal hostiteľa. — Taká bola poznámka otca Antuna. Naše obavy z týchto ľudí sa v plnej miere splnily, ako sa neskoršie ukázalo.

Z Keraku sme vyrazili 12. mája, a to smerom rovno na sever. Na pravé poludnie zastali sme pri zrúcaninách Dejr. Ležia na výšine, ktorá je oddelená hlbokými priepasťami. Svojou polohou pripomínajú pozorovateľovi Kerak. Staré mesto bolo ohradené mohutnými hradbami, ktoré boly opevnené na rohoch mocnými vežami.

— O krátky čas, Múza, bude tento Dejr alebo Kláštor znovu obývaný. Moji sedliaci stavajú si už teraz tuto svoje domčeky a maštale. Načo by sa vracali do Palestíny? Nech len tu ostanú. Pôdy mám dosť, sám na nej hospodáriť a ju obrábať nebudem. Našim ľuďom sa zasa do práce veľmi nechce, prečo by sa svojou prácou statočne neuživily? Ja im neukrivdím a oni neukrivdia mne. Teraz ťa zavediem k nápisu.

Horel som nedočkavosťou a netrpezlivosťou. Neznámy nápis blízko hlavného mesta moabského ma nesmierne vábil a vybičoval moju zvedavosť. Bohužiaľ, celá vec nápisu zrodila sa iba v hlave dobrého náčelníka Ísu. Dosť dlho sme hľadali tento nápis a vynaložili sme pri tom všetku starostlivosť, ale nápisu nebolo a nebolo. Len niekoľko kmeňových znakov bolo vyryté na jednej kamennej doske. To bol asi celý domnelý nápis. Keď som si dosku ani veľmi nevšímal, Ísa sa zahanbil za svoj omyl a tvrdil mi, že si zaiste jeho pravý nápis niekto už aj preč odniesol.

Zamierili sme na severovýchod a tak sme potom sostúpili pred stanom náčelníka Isu. Nútil nás, aby sme si sadli, že nás pohostí kávou, ale sotva sme si o chvíľočku posadali, soznámili sa s jeho rodinou a privítali sa s jeho pokrvnými, už sme si aj znovu sadli na svoje kone a pustili sme sa do zrúcanín Rabby, bývalého hlavného mesta Moabska.

Niektoré staré reprezentačné budovy boly prestavané na domčeky sedliakov. Inde zasa robotníci ktoréhosi podnikateľa rozkopávali základy a prikresané čedičové balvany ako aj mramorové dosky odvážali do Keraku.

— Na samého Alaha ti hovorím, Múza, že na niektorých takýchto bielych mramorových tabuliach som videl skutočné opravdivé nápisy, — uisťoval ma Isa.

— Neostal. Podnikateľ zo strachu, aby mu vláda túto prácu nezakázala a aby mu mramorové tabule nezhabala, dal každý nápis vyhladiť.

— Jediná chyba kraja je tá, že tu niet ani jediného vodného prameňa. Dávam čistiť starú cisternu za cisternou, len aby som mal dostatok vody pre svojich nájomníkov, robotníkov a ich dobytok. Aká škoda, že len takú vodu tu máme!

Zďaleka sme videli, že u náčelníka Ísu chystá sa mäsitá večera. Mužovia držali na ramenách palicu, na ktorej visel tučný škopec. Tretí sťahoval s neho kožu.

Pred stanom Isovho otroka váľala sa podivná postava. Bol to muž úplne obnažený a stiahnutý, poviazaný do kozia. Nohy mal spútané železami, do akých sa zamykajú predné nohy vzácnych koni. Aj ruky mal sviazané v lakťoch a v zápästiach pritiahnuté ku členkom. Okolo krku mu zakosílili kožený pás, pripevnený k prednému stanovému povrazu. Ak sa prevalil, sťahovala ho slučka, takže mu až dych zadržala. Okrem toho, ak sa stanový povraz pohol, vybehla černoška s palicou a vždy mu hrozila, že ho ňou pretiahne, ak neostane v tichosti ležať. Niekoľko jahniat stálo pri ňom a lízaly ho. Skoro pri každom liznutí vykríkol.

— Zlodej. Dva razy sme ho už chytili v tábore, dva razy sme ho nabili a potom prepustili. Sľúbil nám svätosväte, že už všetkému u nás dá pokoj. Dnes ráno ho chytili po tretí raz, vyzliekli ho, sviazali a pripútali k stanovému povrazu. Hlavu a tvár mu namazali riedkym cestom. Jahnence majú cesto veľmi rady. Lížu ho a pritom mu vytrhujú chĺpky a vlasy; preto tak zareve po každý raz, keď sa ho dotknú.

— Tento je najmiernejší. Ak nedá pokoja, prinútia ho moji černoši, aby vykopal hlbokú dieru. Hodia ho do nej a hlinou ho zahádžu až po prsia. Ruky mu spútajú vzadu a pomažú ho cestom, nech sa potom ovce a jahnence s ním zabávajú.

— Zmienil si sa, že potrebuješ mnoho vody a že dávaš staré cisterny rad-radom čistiť. Nech teda vyberá kamenie, štrk a hlinu, ktorými je cisterna zasypaná. Môžeš mu určiť, koľko ich má vyčistiť, či jednu alebo dve, alebo až tri. A sľúbiš mu, že ho prepustíš, keď svoju úlohu vykoná. Bude sa usilovať, len aby sa čím skorej dostal domov, a budeš mať zo všetkého aj ty svoj osoh.

— Myšlienka je dobrá, lenže taký darebák, ako je tamten, by istotne utiekol. Pri práci predsa nemôže mať nohy v putách a bez tých by tu potom ani nevydržal.

— Máš tu plno ľudí. Tvoji černoši, hoci sú tvojimi otrokmi, vlastne nič nerobia. Ustanov jedného, aby na tohto zlodeja dozeral, a pohrozíš svojmu zajatcovi, že černoch nemilosrdne strelí po ňom, ak by sa dal na útek.

— Poď sem, Sálem, poď sem! Uvoľni tomu darebákovi všetky putá. Nech sa umyje a oblečie. U teba sa naje a vyspí. Ručíš za neho, že neutečie. Zajtra ráno ho zavedieš k tej a tej cisterne, dáš mu potrebné náčinie a rozkážeš mu v mojom mene, že slobodu nedostane zpät dotiaľ, dokiaľ tieto vodné jamy nevyčistí. Keď bude s prácou hotový, môže sa vrátiť k svojim. Keby sa mu zachcelo slobody aj bez toho, že by vykonal vymeranú prácu, povedz mu, že strelíš po ňom.

— Náčelník, tvoj rozkaz spočíva na mojej hlave a jasne sa mi javí pred okom.

Po raňajkách sme zamierili na západ a sostupovali sme k horúcemu prameňu potoka Ibn Hammád. Cesta vedie medzi úrodnými rolami, na ktorých Isovi nájomníci už žali pšenicu. Aj jačmeň bol už súci na kosenie.

— Múza, nezabúdaj, že sme niekoľko sto metrov pod výšinnou rovinou. Táto strmá stráň je otvorená horúcim a teplým vetrom, ktoré prichádzajú od Mŕtveho mora. Preto aj obilie v tomto kraji omnoho skorej dozrieva ako vyššie v okolí Rabby.

Úzka rovina na oboch brehoch potoka Ibn Hammád bola s podobnou usilovnosťou obrábaná. Prechádzali sme ňou až k jej západnému koncu, kde je prehradená mohutnými skaliskami, na ktoré sme len s veľkou biedou vedeli vystupovať. Keď sme sa konečne dostali za skaliská, zastavili sme sa pri horúcom prameni, odkiaľ vyviera Ibn Hammád. Vyviera s veľkou silou zo skalnej steny a jeho teplota dosahuje 37.5° C. Leží už 45 m pod hladinou Stredozemného mora.

Nad samým prameňom upravili z haluzí biednu chatrč, v ktorej sa práve akýsi chorý človek kúpal. Zďaleka sme mohli počuť jeho volanie, ako kričal:

— Pane náš, vládca duchov Šalamún, syn Dávidov! Zahrej vodu, zahrej ju, aby sa so mňa pot lial. Chlad ma ovieva. Tak teda ty, pozemský duch, neplníš vôľu a rozkaz svojho pána. Pán všetkých lekárov Šalamún, syn Dávidov, potrestaj ducha, ktorému si tento prameň sveril. Málo podkuruje, málo páli.

— Cestujte v pokoji! — lúčil sa s nami náčelník Ísa. — Ostanem tu chvíľu a potom sa vrátim domov.

Okolo prameňa Ibn Hammád rastú bujné stromy. Najhojnejšie sa vyskytujú štíhle topole, ktorých drevo predávajú v Keraku za drahé peniaze. Potrebujú ho pri stavbe povál. Za prameňom údolie sa zúžuje v skalnú priepasť, cez ktorú ani prejsť sa nedá. Preto sme zabočili na juh. Dostali sme sa na pohodlnú dopravnú cestu, ktorá vedie z Rabby, niekdajšieho hlavného mesta Moabska, k polostrovu Lišánu a potom ďalej do Palestíny. Pri ceste stály tu a tam veže, v ktorých bývala kdysi stráž, aby podávala hlavnej posádke zprávu o blížiacom sa nebezpečenstve.

Zamierili sme na juhozápad a čoskoro sme sa zastavili pri pozostatkoch väčších budov. Len základy boly vybudované z kameňa. Steny boly asi drevené alebo upletené z palmových listov. V horúcich uzavretých izbách obyvatelia by neboli mohli vydržať. Dobrou pitnou vodou boli zásobovaní z potoka Ibn Hammád. Do osady tiekla umele budovaným vodovodom.

Od zrúcanín putovali sme starou hradskou na juh na úrodné pozemky Mezra. Veľkou väčšinou boly osiate pšenicou. Ich úroda bola chránená plotmi z tŕnistých kríkov.

—Široko-ďaleko nemáš nad sedliakov z pobrežia Mŕtveho mora. Pôdu obrábajú veľmi rozumne: vodu na pozemky privádzajú zďaleka, tak zavlažujú svoje polia a tak nikto sa nemôže čudovať, že mávajú štyri až päť úrod do roka, — povedal nám vodca.

— Už koncom marca privážajú k nám do Keraku čerstvý, nový jačmeň a v polovici apríla už môžeme jest čerstvý chlieb z ich novej pšenice, — pridával zas ku chvále tohto kraja otec Antun. —Múza, len pozri na ich polia. Pred dvoma mesiacmi sožali jačmeň, pole zorali, zasiali znovu proso a ako už len vyrástlo aj to! Tam ďalej dorábajú zasa zeleninu a všade vidíš zelený krm, ďatelinu alebo inú kŕmnu travinu zasiatu.

— To by sa im nevyplatilo. Potrebujú ho beztak pre svoje kravy. Istotne uvidíme ich stáda hovädzieho dobytka.

— Ani jeden kočovník nemiluje svoje územie tak ako tunajší sedliak svoje pole. Háji ho proti všetkým nepriateľom. Cudzincov nemajú radi a veru neviem, ako prijmú aj nás, lebo nikto z nich nás nesprevádza.

Nevľúdne sa dívali na nás, ba až nepriateľský pohľad im sršal z očú, keď sme sa dostali do ich blízkosti. Nikto nás nepozdravil a len akosi horko-ťažko sa poďakovali, keď sme im my priali pokoj. Nevolaní a nevítaní sme sa približovali k väčšiemu stanu. Soskočili sme s koni, odsedlali a uložili svoje batôžky pri ohnisku. Gazda ani slova neprehovoril, ani len rukou nepohol, aby nám pri tejto práci pomohol. Jeden za druhým prichádzali zvedavci, aby si nás pozreli. Ale neprišli len tak nevinne. Každý mal v ruke hrubú palicu, niektorí dokonca s hrubou asfaltovou hlavicou a iní boli vyzbrojení železnou sekerkou. Posadali si pred stan v polkruhu, opreli sa rukami i bradou o palicu a nepriateľsky pozerali na nás.

— Ale akáže vláda? Jedného z nich dokonca poznám. Je to otec Antun. Sám som bol u neho pre liek.

— Ak je to otec Antun, vtedy aj ten druhý je zaiste kresťan alebo Žid. Čo tu len chcú? Zlorečení cudzinci! Niet pochyby, že prišli iba preto, aby si pozreli naše kraje, aby si ich potom odkúpili a nás ztadiaľto vyhnali.

— Nech vám dá Alah dobrý večer! Mladík, pravdu si hovoril. Som otec Antun, som kresťan a tu pri mne je môj kamarát Múza; on je tiež kresťan. Nie je Žid. Neposlala nás sem nijaká vláda. Žandára nám nanútil ktorýsi efendi, ktorý si zasa isté svoje veci vybavuje v tábore náčelníka Ísu. Opýtajte sa aj tohto nášho sprievodcu, či to nie je pravda. On dosvedčí, že hovorím iba pravdu. Prišli sme sem, aby sme si obzreli váš kraj, ale nie preto, aby sme ho kúpili alebo aby sme vás odtiaľto vyhnali. Nemáme na to ani dosť peňazí. Alah nám vnukol myšlienku, aby sme si prezreli polostrov Lišán a každý z vás vie, že človek je povinný splniť, čo mu Alah vnukne. Vôľa Alahova nás sem priviedla a jeho vôli predsa ani vy sa nebudete protiviť.

Zdalo sa nám, že zatvrdlé srdce nášho hostiteľa začína mäknúť, ba ľadová kôra jeho srdca sa roztápa. Vyzval svoju manželku, aby mu priniesla palivo, lebo chce založiť oheň. Sám zašiel pre kávové kaňvičky.

— Azda by bolo dobre, keby si s tým ešte počkal. Nevieme, čo by urobili pri tom.

Zvedavo si ma prezerali, kým som upevňoval stojan a skúmal som svoj prístroj, či je pevne a presne postavený.

Otec Antun ich utišoval: — Či je azda čarodejníkom? Šiel by som ja s Múzom, keby bol čarodejníkom? Chcel by si vziať obrázok z vášho tábora, aby svojim krajanom ukázal, ako tu nažívate v svojom kraji.

— A čože je jeho krajanov do nás? My ich nepoznáme, nech sa teda ani oni nestarajú o nás.

— Vy ani neviete, aké je územie, v ktorom Múza táborí, — nadväzoval ďalej otec Antun, len aby trochu vzbudil ich zvedavosť a záujem o Múzových krajanov.

— Akéže by bolo? Územie jedno ako druhé. V jednom je mnoho vody, v druhom zasa málo. V jednom je pôda samý kameň a v druhom území zasa je úrodná zem.

— Celkom ináč je to v Múzovom území. Tam je vody dosť, ale táto voda od zimy stuhne a stvrdne, že možno po nej chodiť.

— Nevedeli sme, otec Antun, že vieš aj básnit. Ktože počul kedy, aby voda od zimy stvrdla natoľko, žeby uniesla na sebe aj človeka?

— Pýtajte sa kohokoľvek v Keraku, či som kedy nepravdu hovoril. Hovorím vám to preto, aby ste pochopili, že Múzovo územie je predsa celkom inšie, ako je naše.Vy si ani neviete predstaviť kraj, ktorého voda od zimy zamrzne a stvrdne, že unesie človeka i s koňom.

— Človeka i s koňom že by voda na sebe uniesla? Ó Alah, ó Alah, ani po smrti nám veru neukazuj také územie!

— Ako som vám povedal: Ako si vy neviete predstaviť územie, kde voda stuhne a mrzne, tak ani krajania Múzovi nikdy nevideli role, ktoré by daly za rok až pätorakú úrodu. Múza si vezme so sebou obrázok týchto vašich pozemkov a ukáže ho svojim krajanom.

Na šťastie som snímku urobil skorej, ako by boli ku mne dobehli. A už som svoj prístroj aj schovával. Dvaja priskočili k žandárovi:

— Vláda ich sem poslala, aby rozmerali vaše pozemky a celé okolie pri vás.

— Božechráň! Ktože by chcel kúpiť takú horúcu pec? Vláda chce dať prekopať hlbokú a širokú priekopu z veľkého mora pri Gaze až sem. Studená voda Stredozemného mora naplní vaše more, pokryje váš kraj a rozšíri sa hlboko na juh až k mestu Akaba pri Červenom mori.

— Vaše polia budú pokryté vodou a vás potom osadí vláda v území Hedžájov.

— Hedžájovia sú naši najväčší nepriatelia! — Na to ako diví vyskočili mužovia.

— Už sa aj berte preč od nás, preč, vy škodcovia naši! Nedovolíme vám, aby ste si premerali náš kraj. Zastrelíme a kamením srazíme každého robotníka, ktorý by chcel kopať hlbokú priekopu odtiaľto až po veľké more pri Gaze.

Dalo nám hodne práce, kým sme rozzúrených mužov horko-ťažko upokojili a udobrili. Všetka zásluha za úspech prislúchala otcovi Antunovi. Chytil mladíka, ktorý bol u neho po lieky, dal sa pod jeho ochranu a tým prinútil aj jeho pokrvenstvo, aby sa nás ujalo. Zaručili sa za nás a tvrdili, že vojak hovoril nepravdu. Smeli sme tam ostať na noc, ale nejakú zvláštnu radosť a lásku nám nepreukázali.

Nikto mi nechcel ani len odpovedať, keď som sa pýtal na zrúcaniny, ba zabraňovali nám, aby sme sa vydali cestou k moru. Žandár pokladal za potrebné, aby im ukázal, že zastupuje vládu. Dopytoval sa na mená najväčších krikľúnov a zapisoval si ich mená a vyhrážal sa pri tom, že ich všetkých oznámi na úrade a že si pre nich ešte príde s trestnou čatou. Keby ho neboli obkľúčili bojovníci, ktorí sa za nás zaručili, boli by ho rozhnevaní mužovia, ktorých mená si poznačoval, azda aj na smrť ubili. Známy človek otca Antuna sám nás vyzval, aby sme už odišli zo stanu. Chcel nás na kúsok cesty aj odprevádzať. Ale jeho pokrvní zavolali na neho, aby sa vrátil a počkal, kým Alah utíši hnev rozzúrených mužov.

Na cestu sme sa teda vydali samotní a uberali sme sa severným smerom k moru. Až po hodnej chvíli pridali sa k nám dvaja chlapci, ktorí nablízku pásli kravy. Od tábora k moru nebolo ani dva kilometre cesty, ale predsa sme šli asi tri štvrte hodiny, kým sme sa dostali k moru. Každé pole sme museli totiž obchádzať, lebo sme sa nemohli dostať cez tŕňový plot, ktorý tam bol vypestovaný, aby chránil úrodu pred dobytkom a divými sviňami. Asi 200 m od mora sa končí pole a začína sa nepreniknuteľná húština, ktorá pokrýva močaristé pobrežie. Cím bližšie sme sa dostávali k moru, tým mäkšia bola aj pôda. Po každých 30 metrov sme pozorovali, ako klesá pôda o 5—8 cm. Okraje týchto stupňov bolo možné jasne vidieť a pozorovať.

— Múza, nech ti dá Alah dobrý večer, to sú pozostatky pravidelných záplav. Pred niekoľkými rokmi voda mora vystúpila až tam, kde je posledný stupeň na juh. Ostala dlho stáť a keď na leto zmizla, videli sme, že pruh pôdy, ktorý pokrývala, je nižší ako južné okolie. Od tých čias ho voda zalieva rok po rok aj za obyčajného rozvodnenia. Už má v svojej moci túto pôdu a teší sa, že pri najbližšej väčšej zátope prisvojí si nový pruh. Takto trvá vojna medzi nami a morom, ale ukázalo sa, že nič nezmôžeme proti nemu. More je silnejšie. Pozri, Múza, na východ! Môj starý otec rozprával, že medzi morom a východným pohorím viedla široká cesta na sever až k Jordánu. On po nej ešte chodieval na výpravy a dnes týmto smerom už nikto viac neprejde. Na mnohých miestach cesta úplne zmizla, lebo ju pokrylo more. Pri tejto niekdajšej bývalej ceste vyvie-raly ešte pred piatimi rokmi dva mohutné pramene asfaltové. Toho roku sa zem voľačo zatriasla a pramene celkom zmizly.

— Sú, ale skoro všetky pokrýva už more. Na jar uvidíš veľké kusy smoly plávať po mori. Vietor ich ženie k brehu, kde ju potom sbierame a odovzdávame náčelníkovi.

Na samom pobreží vyčnieval široký násyp naplavených kmeňov, haluzí a kríkov. Za ním ešte na vzdialenosť asi 40 m v mori stály suché oleandrové kmene.

Kone sme si uviazali na brehu a sami sme sa brodili po mori. Voda bola čistá, priesvitná, takže sme videli až na dno. Bola 24° C teplá.

— Nekúpte sa v nej, nekúpte sa v nej! — upozornili nás naši dobrovoľní sprievodcovia. — Zlí duchovia sú tu nablízku.

— Ako vzniklo toto more? Nevedel by si nám to povedať, dobrý náš mladík?

— Môj starý otec vyprával, že vzniklo z kliatby. Náš pán Muhammad — nech spočinie na ňom milosť božia! — so svojimi učeníkmi raz si zašiel k sedliakom, ktorí bývali v pevných domoch v meste, ktoré však dnes je už morom pokryté. Vkročil ako hosť do domu istého muža. Ten človek bol bohatý, ale veľmi lakomý. Aby dal najavo, že si hostí váži, chcel im pripraviť mäsitý obed, lenže ľúto mu bolo zabiť ovcu alebo kozu. Jeho sused mal veľkého psa. Chytil ho, zarezal, kožu mu odral, mäso rozkrájal a v kotle varil. Ktorási žena sa dívala na neho. Zľutovala sa nad hosťami. Ale ako by ich len mohla upozorniť na chystané jedlo? Lebo sa bála pomsty bohatého ale lakomého suseda. Keď išla okolo nich, v svojom srdci si myslela:

Náš pán Muhammad čítal v jej srdci, ale na všetko nepovedal ani slova. Keď bol obed hotový, sluhovia hostiteľovi priniesli veľkú misu, pokrytú chlebom, na ktorom spočívala hromádka voňajúceho mäsa. Hostite! dal rozkaz, aby misu postavili pred pána Muhammada. Ale čo neurobil náš pán Muhammad! Vzal svoju ťaviu paličku, dotkol sa mäsa a rozkázal: Preč! A hľa, mäso ožilo, premenilo sa na psa, ktorý vyskočil a utiekol. Muhammad a jeho sprievodcovia sadli na svoje kone a bez slova ufujazdili. Keď sa priblížili k domu, kde bývala žena, ktorá ich upozornila na psie mäso, pán Muhammed jej povedal:

— Každé ráno si všímaj svoju chlebovú pec. Keď uvidíš v nej belasú vodu, uchyť, čo máš najradšej, a utekaj do vysokých vrchov bez toho, že by si sa zpät obzrela.

Žena si zapamätala tieto slová a bedlivo pozorovala dno svojej chlebovej pece. Jedného rána skutočne uzrela v nej belasú vodu. Chytila svojho synčeka a utekala s ním do vrchov. Lenže táto žena nevedela odolať svojej zvedavosti. Bola by rada vedela, čo sa to robí za ňou. Obzrela sa zpät a vtedy videla, ako more zalieva celé mesto, z ktorého unikla, a že vodou je zaplavené celé okolie mesta. Zhrozila sa toho. Chcela sa dať znovu na útek, ale nemohla sa ani s miesta pohnúť. Tam skamenela.

— Synček, pekne si nám to povedal. Ak si chceš zaslúžiť dobrú odmenu, zaveď nás do niektorého iného tábora.

— Náš žandár sa s jeho obyvateľmi akosi zle rozišiel. Neradi by sme mali ďalšie mrzutosti, keď to nemusí byť.

— To máte pravdu. Nemáš nič lepšieho nad dobrú vôľu. Tam za týmito stádami kráv je menší tábor. Môj dedko býva v ňom. Môžete sa u neho zastaviť ako hostia.

— Nech ti Alah dopraje dlhého veku! Správne súdiš -a pekne hovoríš. Azda by nás mohol tvoj dedko zajtra odprevádzať a zaviesť na ďalšiu našu cestu.

— Ak je to vôľa Alahova, prečo by nešiel s vami? Každý zárobok je dobrý.

— Mávali sme ich ešte viac. Minulý rok prišla na ne akási choroba. Ale i dnes má ich každý gazda u nás do pätnásť až dvadsať.

— Múza, takých kráv na výšinnej rovine kerackej nikde nenájdeš, — vysvetľoval mi otec Antun. — Od našich kráv sa líšia svojou pomerne veľkou hlavou a jemnou kostrou. Dávajú mnoho mlieka, ktoré je veľmi tučné. Ich majitelia dobre speňažia najmä maslo, kožu a mäso. Ale živé zvieratá nemôžu predať. Nikde inde v Moabsku sa tieto kravy neudržia. Nedaria sa.

— Mladík môj, prečože nechováte kone alebo ovce. Miesto toho máte len kravy a ovce.

— Radi by sme ich chovali, veď krmu pre ne by bolo dosť. Lenže tieto zvieratá neodolajú komárom a moskytom. Za krátky čas nám zahynú.

Na druhý deň viedol nás pastierov starý otec severozápadným smerom na breh Mŕtveho mora. Na roliach dožínali sedliaci svoju poslednú pšenicu. S poľa sme sostúpili do doliny, ktorá sa tiahne od severu na juh a oddeľuje vlastný polostrov od východného pobrežia. Celá dolina bola pokrytá vrstvou bielej soli.

— Ešte niekoľko rokov a táto dolina tiež zmizne. Ako chlapec nikdy som nevidel na nej močarinu a dnes, len pozri, ako sa rozširuje. Pôdu pohltne more. A predsa ani táto dolina nie je mŕtva. Len pozrite, koľko vtákov je tu po korunách stromov a kríkov, ktoré tu bujne rastú.

Mal pravdu. Spievaly, hrkútaly a cukrovaly ako by jeden na druhého. Videli sme i gazely a divé svine.

Konečne sme sa priblížili k nižšej, neveľmi vysokej žltej stene vlastného polostrova.

— Sostúpte s koni a veďte si ich, ak nechcete, aby si zlomili nohy. Azda by bolo ešte lepšie, keby ste ich sverili môjmu vnukovi a išli so mnou pešo.

Urobili sme, ako nám radil, a s námahou sme sa driapali na strmú stráň, ktorá príkre vystupovala hore. S nej zasa sostupovali sme do skalnej trhliny, ktorá bola ohraničená novou stráňou, ako by bola skalná úžina stenou uzavretá. Bolo nám treba obchádzať sosúva-júce sa skalné útesy a prepletať sa zo skalnej úžiny do skalnej úžiny. Náš vodca ani na chvíľku nebol v rozpakoch, ktorým smerom by sa mal uberať.

Hodne ukonaní sme sa konečne ocitli pod vŕškom, asi 14 m vysokým, na ktorom bola kedysi menšia budova. Bola to pôvodne akási pevnôstka, ktorá strážila Dláždenú hradskú, ktorá viedla od východu na západ. Po vojakoch osadili sa v budove kresťanskí mnísi. Premenili ju na kláštor.

Skoro tou istou cestou vrátili sme sa ku stanu nášho vodcu. Žiadali sme ho, aby nás ešte na kúsok cesty odprevadil.

— Mám neodkladnú robotu a povinnosť. Ale tu môj vnuk vás vyvedie na cestu, ktorá vystupuje na návršie.

— Kdeže by sme tu poblúdili, — ubezpečoval nás sprievodca, ktorý šiel s nami až z Keraku. — Po tejto ceste som šiel už dva razy, a preto dovediem svoju družinu, kam len sa jej bude chcieť.

Odmenili sme mladíka, keď sa s nami lúčil. Dali sme sa na juhovýchod rovinou, ktorá bola celá porastená tŕnistými stromami. Dorazili sme k dvom vodným nádržkám. Kedysi sedliaci z oboch rozvádzali vodu do svojich rozsiahlych záhrad. Od druhej nádržky potom zamierili sme na východ do vrchov. Vystupovali sme po širokej Dláždenej hradskej, ktorá vedie dedinkou Kufrabbou do Keraku.

—Múza, nemysli si, že Dláždená cesta sa končí pri tejto nádržke. Len pozri. Vinie sa polostrovom Lišánom až k jeho západnému koncu. Odtiaľ bol ešte pred niekoľkými rokmi prechod cez more smerom na He-bron. Od starších ľudí som neraz počul, že táto cesta cez more bola dosť široká. Lenže na niektorých miestach zalievalo, ba pokrývalo ju už more. Aby s nej nezblúdili, nebezpečné miesta označili si dlhými kolmi a palicami.

Sám som niekoľko ráz počul o tejto ceste, ktorá mala viesť cez Mŕtve more, — ozval sa aj otec Antun.

— Starý Hanna mi o nej už vyprával. Jeho otec vyšiel si na lup alebo ako tomu naši ľudia hovoria, šiel na poľovačku do okolia Hebronu. Zachcelo sa mu kobyly náčelníka Džehalínov. Priplazil sa k nej v noci a odviazal ju. Lenže predné nohy mala v železných putách. Keďže jej putá nemohol odomknúť, omotal ich ručníkom, čo mal na hlave, aby nerinčaly. Kobyla robila len krátke kroky a preto sa nemohol s ňou ďaleko dostať. Keď sa náčelník prebudil a nevidel svojho koňa, zvolal na poplach a rozbehol sa so svojimi susedmi hľadať kobylu po celom okolí. Hannov otec mal ešte dvoch kamarátov. Čakali na neho v dosť veľkej vzdialenosti. Keď počuli krik, vzaly nohy na plecia a už ich nebolo. Hannovho otca Džehalínovia chytili.

»Moja kobyla sa ti zapáčila? Nie si hlúpy. Aby ťa takéto maškrty prešly, pomôžeš mi zorať úhor.« Zapriahol Hannovho otca do pluhu a palicou ho nútil, aby mu ťahal pluh. Oral prvý deň, oral aj druhý deň, ale na tretí deň už klesol vysilením. Ťažko ochorel. Jeho kamaráti vrátili sa k pokrvenstvu. Vtedy táborili na juhu od Mŕtveho mora. Bolo to v daždivom období. Rozpovedali všetko, prečo opustili svojho kamaráta, a pokrvenstvo dúfalo, že Hannov otec predsa len raz príde domov. Bude to trvať istý čas, ale potom zaiste sa vráti. Domnievali sa, že bol chytený, ale aj to si mysleli, že si ho Džehalínovia neponechajú. Minulo už štrnásť dní, ba minulý aj tri týždne, prešiel aj mesiac, ale Hannov otec neprichádzal. Vyslali vyzvedať sa po ňom. Vyzvedači sa vrátili so zprávou, ako sužovali a týrali zajatca, ako ťažko ochorel z toho a aký mrzák je teraz z neho. Zaškrípali zubami a sľúbili Džehalínom pomstu, čakali až nastanú horúce dni, keď sa vrátia so svojimi stádami na výšinnú rovinu.

»Vydáme sa proti Džehalínom na koňoch. Vody je všade dosť a pastvy práve tak. Prekvapíme ich. Svojho pokrvného vyslobodíme, vypomstíme sa im a potom uj-deme do našich vrchov prv, ako by sa nazdali. Keby sa naše stáda ešte tu nablízku popásaly, mohli by sa Džehalínovia s inými hebronskými kmeňmi na ne vrhnúť a tak by nám ich mohli aj ukoristiť.«

Bolo ich spolu šesťdesiatosem. Všetci šli na koňoch, spoločne boli kresťania aj moslimovia, lebo aj moslimovia mali ľútosť nad svojím krajanom.

Náčelník Džehalínov veru sa nenazdal, že ho prekvapí trestná výprava, na ktorú sa vydali pokrvní jeho zajatca. Prekvapili ho v plnej miere. Odrazili jeho bojovníkov a vzali mu nielen stáda kôz, ale aj oslov a mulice, na ktoré naložili všetko, čo sa im v stanoch zapáčilo. Hannovho otca vyslobodili a naložili na silnú mulicu. Veselo sa brali domov. Svoju úlohu splnili. Presily sa neobávali. Lenže sa trochu prepočítali. Náčelník Džehalínov zvolal na poplach. Jeho volanie donášalo sa z tábora do tábora a so všetkých strán ponáhľaly sa mu na pomoc väčšie i menšie čaty bojovníkov na koňoch. Stretli sa s niektorými kmeňmi hebronskými, ktoré sa vracaly zo svojich zimných pastvísk pod Mŕtvym morom. A tak z každého kmeňa pridali sa k nim bojovníci, ktorí neboli potrební, aby strážili stáda. Keď naši Keračania videli, že ich prenasleduje presila, opustili ukoristené stáda kôz a chceli zachrániť aspoň ukoristené mulice a osly, svoje kone a vlastné životy. Ponáhľali sa, ako im len sily stačily. Utekali smerom na Mŕtve more.

»Po južnom pobreží nemôžeme ísť,« — hovoril ich veliteľ. — »Tam by nás zaskočili, obkľúčili a pobili. My sme nenechali nikoho pri živote, ani oni by lepšie nerobili. Nasledovali by len náš príklad. Pustíme sa preto cez Mŕtve more.«

»Chodník je nebezpečný. Miestami ho ani nevidieť, miestami sa borí a je veľmi úzky.«

Veliteľ zamieril k Mŕtvemu moru, zastal pri ceste, ktorá vedie cez more, a svojim ľudom rozkázal, aby sa dali tou cestou. Osly a mulice nechcely naňu ani vstúpiť.

»Nestarajte sa o ne. Každého nabite, udrite; tak sa dajú na cestu všetkými smermi. Nech sa len raz rozbehnú! Ich gazdovia budú ich shľadávať a tým sa o niečo omeškajú. Na chodník teda a na východ! Pred vami ie život, za nami je iba smrť.«

Keď aj posledný vošiel na nebezpečnú cestu, pustil sa na ňu aj sám veliteľ. O chvíľu sa ukázali na západných kopcoch prenasledovatelia. Zarevali hnevom keď videli, že im korisť uteká preč, a preto vystrelili po nich niekoľko výstrelov. Nikoho nezasiahli, lebo medzitým utekajúci už boli ďaleko vo vode.

Náčelník Džehalínov s niekoľkými nerozvážnymi bojovníkmi vrhol sa do vody a ponáhľal sa za našimi. Ale veľmi zle pochodil. Naši Keračania cestu vo vode rozšliapali, takže sa miestami úplne preborila a celkom stratila. Okrem toho ich veliteľ, ktorý šiel vzadu ako posledný, povyťahoval rad-radom všetky koly a hádzal ich do vody. Džehalínovia sa dostali asi do prostriedku mora, ale už ďalej to nešlo. Nemohli sa už prebíjať. Ale zpät sa tiež nedostali von z vody všetci. Lebo čo ešte naši z chodníka nezničili, to rozšliapali oni. Dvanásti sa údajne utopili a ostatní sa vrátili takí ustrašení, že niektorým hrôzou až vlasy zbelely. To bola posledná výprava našich Keračanov, ktorá sa uberala cestou, čo vedie z polostrova Lišánu cez more priamo na západ.

V roku, keď sa Hanna narodil, niekedy okolo roku 1830 údajne zem sa zatriasla a posledný diel chodníka úplne zmizol. Od tých čias nikto sa nedostal viac z Lišánu na západ do Judska.

Pred večerom Dláždená hradská doviedla nás k stanom obyvateľov dedinky Kufrabby. Stany bolo vidieť už zďaleka. Sedliaci poznali otca Antuna, lebo chodili k nemu po lieky. Mali ho radi, a preto ho pozvali a vítali ako milého hosťa. Náčelník nás nútil, aby sme prijali u neho byt.

Usadlíci v okolí Keraku, či už bývajú po domoch, či v stanoch, mávajú pre hostí alebo akýsi obecný dom, alebo obecný stánok a starajú sa o hostí podľa poriadku. Len keď sa k nim dostanú hostia zvlášť vážení, vtedy požiada náčelník alebo jeden-druhý občan, aby ho hosť

poctil. Usadlík, na ktorom je rad hostiť, zo zvyku síce sa tomu protiví, volá na pomoc svojich pokrvných, ktorí všetci chcú tomu zabrániť a hrozia aj pomstou, ak budú pripravení a zbavení milosti, ktorú im Alah poslal.

— Je to všetko hra, Múza, alebo ešte lepšie povedané, je to komédia. Prijímajú hostí, lebo aj sami sú odkázaní na pohostinstvo, keď opustia svoj tábor alebo svoju dedinu. Máloktorému prirastá hosť k srdcu. Nás si vážia preto, lebo chcú si jednak zaistiť odo mňa lieky, jednak i preto, lebo vedia, že si večeru u nich dobre zaplatíme.

Ráno nám nikto neponúkal raňajky. Sadli sme na kone a ponáhľali sme sa do Keraku. Noc bola chladná a mnou triasla zasa horúčka. Bál som sa ťažkej choroby. To bola príčina, prečo otec Antun naliehal, aby sme už nešli ďalej na juh, ale aby sme sa od polostrova priamym smerom vrátili domov do Keraku.

— Múza, nemal si sa kúpať v mori, — vyčítal mi vodca. — Veď si počul od mladíka, ako ťa varoval. Ale kdeže, kde, aby si ty poslúchol! Pozemskí duchovia, čo bývajú v mori, teraz ťa trescú za tvoju opovážlivosť. Kiež by ťa už otec Antun čoskoro vyliečil.

Po návrate do Keraku som skutočne chorľavel, ale o niekoľko dní zasa mi bolo už dobre.

— Nech je Alah pochválený, — zvolal náčelník Isa, keď ma navštívil. — Pozemskí duchovia z Mŕtveho mora ustúpili tvojmu Spasiteľovi.

Vybral som sa s otcom Antunom z Keraku západným návrším. Uberali sme sa územím Hamájdov a tak pripojilo sa k nám niekoľko príslušníkov tohto kmeňa. Odprevádzali Faura z Beni Amr, ktorý si hľadal ukradnuté ovce. Nariekal a žaloval sa, že každý utláča jeho súkmeňovcov.

— Však ste sa nás vy, Beni Amr, nautláčali do sýtosti. Odplácame vám, čo ste našim otcom požičali.

— A či môžeme my za činy svojich otcov? Prečo nás len Alah tresce za to, čo sme sami nezavinili? Dal nám kedysi veľkú moc. Naši otcovia ju zneužili a nám, ich deťom, z toho stŕply zuby.

„To je dobre, bude nám veselšie a pritom si pohovoríme jedno-druhé. Zmienil si sa o svojich predkoch. Nemohol by si nám povedať, čo o nich vieš?

— Viem toho až dosť. Veď o našich otcoch sa hovorí pri našich ohňoch. Radujeme sa z minulosti, keď nám prítomnosť pôsobí iba zármutok.

— Sám som o vás, Beni Amr, už v Keraku mnoho počul. Rád by som sa dozvedel, čo o nich vieš ty, a preto ťa prosím, otvor svoje ústa a hovor nám.

— Zaprisaháme ťa, Faur, aby si nám hovoril, — vyzývali ho i Hamájdovia. — Veď aj my sme neraz načúvali rozprávkam o vojnách našich predkov s tvojimi. Pochytíme toho mnoho od teba a ty zasa od nás.

— Vyhoviem, otec Antun, tvojmu želaniu. Si dobrodincom môjho kmeňa. Veď ani jediný chorý človek neodíde od teba naprázdno.

Ako všetci viete, pochádzam z kmeňa Beni Amr. Pôvodne to nebol kmeň, ale iba rod veľkého kmeňa, ktorý sa volal Beni Okba. Beni Okba, teda synovia Okbovi, táborievali pri Červenom mori, údajne až na severnom Jemene alebo niekde pri Mekke. Náš náčelník sa menoval vtedy Hazza. Odvádzal poplatok veľkému šerifovi z Mekky. Ročne mu odvádzal štyri žrebce.

— Je to pán alebo emir Mekky. Šerif alebo „urodzený" je jeho názov, lebo pochádza z rodu Hasana, vnuka apoštola božieho, nech na ňom spočinie milosť božia. Šerifov je tam vlastne mnoho. Ale ten, kto im v Mekke rozkazuje, je veľký šerif.

»Beni Okba by mohli ročite odvádzať každoročne päťdesiat ušľachtilých kobýl a tisíc tiav. Veď sú dosť bohatí.«

»Ktoré sú ich najlepšie kobyly? — pýtal sa šerif. Menovali mu ich a on si ich zapisoval. Keď náčelník od Beni Okba priviedol obvyklých štvoro žrebcov ako poplatok, šerif sa oboril na neho:

»Vy, Beni Okba, neostanete na našom území, ak mi nedáte ročne, koľko vám za povinnosť uložím.«

»Nie! Ale privedieš mi tú a tú a zasa tie a tie.« — Veľký šerif menom určil každého koňa, ktorého si žiadal ako poplatok.

»Veď je to celkom jedno, či sú kone u nás alebo u Tvojej Urodzenosti. Dovoľ teda, aby som kobyly posbieral a k tebe ich priviedol.«

Po svojom návrate pýtal sa Hazza svojej družiny: »Čo poviete na požiadavku veľkého šerifa? Prijmete mlčky tento nový poplatok alebo sa vzopriete proti nemu?«

»Rozumiem, kamaráti. Rozíďte sa po táboroch. Rozkážte, aby sa hneď všetci sťahovali na sever. A zasa všetci bojovníci nech prídu ku mne. Budeme chrániť ostatných. Zeny nech neberú so sebou strážnych psov, ale nech všetkých priviažu ku kolíkom na starom táborišti. Naši psi svojim štekotom budú oznamovať, že sa naši neodsťahovali, a tak oklamú každého, kto sa nepriblíži až k samým stanom.«

»Čo je s náčelníkom rodu Beni Okba? Uistil ma, že požadované kobyly privedie a ešte ho tu vôbec niet.«

Ktorísi potulní kupci priniesli mu zprávu, že táborištia Beni Okba sú celkom prázdne. Preto rozkázal čate svojich bojovníkov:

»Hneď vyhláste vojnovú výpravu. Sám vás povediem a potom beda vám, Beni Okba! Veď oni utekajú z dosahu našej moci. Nepustíme ich. Stratili by sme ročný poplatok a okrem toho aj ich vojenskú pomoc pre prípad, keby nás niekto napadol.«

Šerif vyslal pred svojím vojskom vyzvedačov a tí mu hlásili, že akýsi Beni Okba táboria v údolí, ktoré je porastené bujným krovím. Nový vyzvedači došli pešo až do samého údolia a presvedčili sa, že je tam iba vojenský tábor; ženy a dietky vôbec neboly v tábore, iba niektorá žena ostala, aby bojovníkom prichystala pokrm. Ostatní členovia putovali so všetkým svojím majetkom na sever.

Ale aj náčelník Hazza mal svojich vyzvedačov. Od nich sa podrobne dozvedel o všetkých pohyboch prenasledovateľov. Vedel teda, že sa veľký šerif blíži proti nemu, a to s veľkou mocou. Všetkých bojovníkov svolal k ohňu, vzal do ruky kúsok mäsa, nadvihol ho a zvolal:

»Ó Beni Okba, dobre viete, že veľký šerif je veľmi udatný. Okrem toho má mnoho bojovníkov. Ak sa chceme sami zachrániť, musíme ho zabiť. Kto si ho vezme a zje?«

Nikto sa nehýbal. Tu pristúpila akási staršia žena, ktorá vypočula náčelníkove slová, pokynula svojmu synovi a zvolala:

»Synček, nevychovala som ťa ako barana na predaj. Vychovala som ťa pre deň, ako je aj tento. Ponáhľaj sa a vezmi si mäso z ruky náčelníkovej!«

Syn sa priblížil, chopil sa pravicou mäsa a ľavou rukou držal ostrie svojej kopije a vyhlásil: »Nech sa stane vôľa rodičov!« Mäso zjedol a poznamenal:

Päť jazdcov sa vybralo s mladíkom naproti veľkému šerifovi. Keď sa dostali do blízkosti nepriateľa, ukryli kone a opatrne vystúpili na pieskový vŕšok, kde si ľahli na bruchá a odtiaľ pozorovali celé okolie. Pod vŕškom dolu v riečišti bola jama, naplnená dažďovou vodou. Šerifovi bojovníci chceli v nej napojiť svoje zvieratá. V poslednom rade prišiel ta aj sám šerif. Fajčil fajku.

— Odpusť, Faur, že ťa prerušujem. Ako to bolo? Či už aj vtedy fajčievali ľudia?

— Otec Antun, od svojho dedka som počul, že veľký šerif fajčil fajku. On to zasa práve tak počul od svojich rodičov. Naši otcovia neluhali.

— Prečo prerušuješ, otec Antun, nášho Faura? Môže mat pravdu. Číňania už dávno predtým poznali dohán. Je možné, že čínski moslimovia priniesli semeno dohánu do Mekky a že veľkí šerifovia skutočne fajčievali už v časoch, keď Európa ešte nič nevedela o Amerike.

— Odkiaľ mal veľký šerif semeno a svoj dohán, vie iba Alah, ale naši otcovia ho videli, ako si fajčil zo svojej fajočky, — uisťoval nás rozhorlený Faur.

— Nehnevaj sa, braček Faur! Múza nám celú vec vysvetlil. Verím, že máš pravdu.

— Bol by som zlým človekom, keby som si niečo takého myslel; len sa my mysľou mihlo, že by nám ten šerifov dohán jnohol povedať, pred koľko sto rokmi sa tvoji Beni Okba z jeho územia vysťahovali.

— To si mi teda nedal otázku, ako by si pochyboval o pravdivosti mojich slov?

— Opustil som svojich šesť súkmeňovcov, ako ležali na pieskovom vŕšku a pozorovali najmä veľkého šerifa, keď sa približoval k jame dažďovej vody. Boli celkom zahrabaní do piesku i s hlavou, len oči, chránené ruč-níčkom, im vyčnievaly z neho. Šerifovi bojovníci ich vôbec neuvideli.

»Tamten, čo fajčí, to je veľký šerif. Dobre si ho prezri, aby si ho poznal.«

Dolu pieskom sa sviezli na druhú stranu. Priplazili sa k svojim ukrytým koňom a už aj leteli k svojmu náčelníkovi. Hazza sa potešil, keď počul, že veľký šerif spokojne napája v neďalekej jame vodnej.

»Prekvapíme ho. Vrhneme sa na neho prv, ako by sa nazdal, a prinútime ho ustúpiť.«

Stalo sa, ako si Hazza prial. Bojovníci, ktorí práve napájali svoje zvieratá, rozpŕchli sa ako poplašené jarabice. Iba veľký šerif so svojou družinou, ktorí boli ešte v sedle, odolávali útoku. Mladík, ktorý zjedol šeri-fovo mäso, pobodal svojho koňa a hnal sa na šerifa. Zasadil mu úder svojou kopijou. Smietol ho s koňa a zabil ho. Ale vtom sa vrhla na neho družina šerifova a svojimi šabľami ho rozsekala. Členovia tejto skupiny bojovali iba šabľami, a preto ich aj menovali šabliarmi.

Od toho času menuje sa miesto, kde veľký šerif padol, Šabliar. Ak ťa, Múza, Alah raz dovedie tak ďaleko na juh, opýtaj sa na Šabliara. Každý ti ukáže to miesto a potvrdí ti pravdu toho všetkého, čo ti tu hovorím ja, to jest Faur.

Serifova smrť zastrašila jeho bojovníkov. Usilovali sa zachrániť útekom. Keď sa Beni Okba takto už zbavili svojho nepriateľa, ktorý ich odzadu prenasledoval, sťahovali sa potom na sever a utáborili sa v prímorí juhovýchodne od Akaby. Múza, azda poznáš dobre túto osadu?

— Doteraz som tam nebol. Ale azda dá mi to Alah, že ju navštívim. Je to prístav na severnom konci Červeného mora. Za starších čias mesto sa volalo Ela, Ajlat.

— V tých časoch patrila Akaba aj s prímorím kerackému sultánovi. Proti jednému sultánovi povstal ktorýsi jeho pokrvný a vyhnal ho z jeho dŕžavy. Zahnaný vladár spolu so svojou neterou hľadal útočište u Dáúda, hlavného náčelníka našich Beni Okba. Svoj stan postavil pri jeho stane a tak táboril s ním ako jeho chránenec a sused.

— Azda to bol Dávid, jeden z potomkov Saladinových. Zomrel roku 1258 a niekoľko rokov pred svojou smrťou hľadal so svojou rodinou útočište u kočovníkov. Je možné, že títo kočovníci boli práve Beni Okba.

— V území Beni Okba dlhší čas hojnejšie nenapršalo. Keďže trpeli hladom, vyslali hlavného náčelníka Dáúda s jeho pokrvným Masúdom do Gazy, aby tam nakúpili obilia. Kráľova neter odkázala Dáúdovi:

— Vezmi ma so sebou do Gazy. Odtiaľ sa dostanem do Egypta a pokúsim sa zohnať nejakú pomoc pre svojho strýčka.

— Pravdu hovoríš, Faur, lebo neter vyhnaného kráľa počínala si celkom správne. V Egypte mal mocných pokrvných, lenže medzi nimi nebolo svornosti. Toto použili ich telesní strážcovia — volali sa mamlúci — a tak sa im podarilo strhnúť na seba vládu. Niet pochyby, že radi vyhoveli neteri. Veď tým sa im naskytla príležitosť, aby rozšírili svoju moc do kerackého územia.

— Dáúd povedal svojej neteri: »Tvoj e želanie leží na mojej hlave a pred mojím okom.«

Princezná teda išla s ním. Sedela v krásnych nosidlách, ktoré boly upevnené na silnej ťave. Uberali sa práve nížinou Araby a zastavili sa pri prameni Hosobu.

»Prečo by sme sa nezahrali?« Vytiahol hru z batôžka a dali sa do nej. Družina princeznej ich dohonila. V jej čele kráčala ťava s nosidlami. Sluha prinútil ťavu, aby pri hráčoch pokľakla. Princezná v tej chvíli práve spala. Rýchlym pohybom kľakajúcej si ťavy sa

prebudila a trochu odhrnula záclonu svojich nosidiel, aby pozrela, čo sa stalo.

Masúd zazrel jej krásnu tvár. So slovami »Na samého Alaha, že bude moja!« odhodil šachy a skočil k nosidlám. Dáúd zastal sa svojej chránenky. Rozpútal sa tvrdý boj, pri ktorom bolo zabitých asi štyridsať ušľachtilých kobýl plemena kbejše a s nimi padlo aj mnoho jazdcov. Masúd a niekoľko jeho druhov zachránili si život iba rýchlym útekom s bojišťa.

Princezná hľadala pomoc pre svojho strýca nielen v Egypte, ale aj v okolí Gazy. Medzi bojovníkmi, ktorí sa k nej pridali, vynikal náčelník čeľade Uhédátov. S jeho pomocou a podporou vypudený sultán znovu sa mohol vrátiť do Keraku, lenže o krátky čas zomrel. Náčelník čeľade Uhédátov sa oženil s princeznou a tak sa stal pánom Keraku a všetkých krajov medzi Gázou a Mŕtvym morom.

Jeden z potomkov náčelníka Uhédátov menoval sa Emejáš. Veľmi rád táborieval v pohorí Sera (biblické pohorie Seir), kde sa zabával poľovačkou. Jeho poddaní sa proti nemu búrili a to použili naši Beni Okba.

»Prečo by sme sa neosadili v pohorí Šera? Je plno rozličných osád. Ich obyvatelia by pracovali pre nás. Prečo by sme mali aj naďalej trpieť hladom? Prečo by sme posielali pre potraviny a obilie až do Gazy? Hore sa do boja proti Emejášovi!«

Beni Okba sa sťahovali so všetkými svojimi stanmi a stádami k hraniciam Emejášovho kráľovstva, do ktorého podnikali výpravy. Na jednej takej výprave chceli napadnúť Emejášov tábor. Ich vyzvedači vrátili sa so zprávou:

»Vietor nám donášal rehot jeho koňa ako rachot hromu. Emejáša samého sme nevideli, ale počuli sme jeho hlas. Nie je o nič menší ako rehot najsilnejšieho žrebca. Istotne nás napadne.«

»Táto výprava nebude pre nás zdarná, vráťme sa!« — súdili zasa druhí.

»Ustúpime k napájadlám Džafar. Ráno si ešte pohovoríme o ďalšej veci,« — rozhodol veliteľ.

Na druhý deň ráno shromaždili sa koristitelia pri veliteľovom ohni. »Počujte, Beni Okba! Podnikli sme výpravu proti Emejášovi. Pošpinili by sme svoju tvár, keby sme sa teraz vrátili bez boja a bez toho, že by sme ho aspoň nenapadli. Veď by sa nám vysmievali.« Vyšli si proti Emejášovi a keď sa už k nemu priblížili, keď ho mali pred sebou takmer na dosah ruky, dostali strach a vrátili sa s holými rukami. Akože ináč? Veď Emejáš je silný a pochádza z rodu Uhédátov, pokrvných apoštola božieho.«

»Či teda chcete, aby sa takto hovorilo o nás? Či chcete, aby naša biela tvár bola pošpinená?«

»Hľa, v tejto čiaške nie je káva, ale krv Emejášova. Kto chce vypiť jeho krv?«

Nik nesiahol po čiaške. Veliteľ opakoval svoje slová. Nikto sa nehlásil ani teraz. Veliteľ prehovoril tretí raz:

»Hľa, v tejto čiaške nie je káva, ale krv Emejášova. Kto ju vypije, dostane moju dcéru za manželku.« — Tu vyskočil mladík, ktorý mal jeho dcérku rád, vzal čiašku a s nadšením prehovoril:

Všetci sa vyšvihli na svoje zvieratá. Veliteľ ich rozdelil na tri skupiny: jednu tvorili jazdci na koňoch, ktorí mali podniknúť útok; druhú skupinu tvorili jazdci na ťavách, ktorí mali utekať s ukoristenými stádami, a tretiu skupinu tvorila záloha, ktorá mala utekajúcich kryť a napádať nepriateľa, ak by chcel prenasledovať koristníkov.

Emejáš dozvedel sa od svojich strážcov, že koristníci ustúpili. Istotou svojou ako by ukolísaný ani ich nešiel prenasledovať. Ale zle sa mu to vyplatilo. Útokom Beni Okba bol prekvapený, lebo ich jazda v krátkom čase ukoristila veľké množstvo tiav, koni, kôz a oviec. Niekoľko jazdcov prihnalo ukoristené stáda ku skupine bojovníkov na ťavách, ktorá sa dala s nimi na útek. Jazdci na koňoch vrátili sa do boja, aby odrazili útok Emejášových bojovníkov, ktorí sa spamätali a počínali si srdnaté, aby porazili Beni Okba. Ale v ich útoku nebolo bojovného poriadku, lebo sa vrhali do boja jednotlivé podľa toho, ako chytro sa ktorý do boja pripravil a aký rýchly bol jeho kôň. Preto zle pochodili. Beni Okba mali presilu. Rozumnejší bojovníci Emejášovi kričali na svojich prenáhlených druhov, aby sa nevydávali nerozumne do skazy.

»Nevydávajte sa smrti! Počkajte, kým sa všetci srazíme a spoločne nastúpime, keď sa Emejáš postaví na čelo nášho vojska!« Emejáš došiel k nim na svojom vojenskom koni. Mal na sebe brnenie, vyzdobené pštrosím perím, a jeho družina bolap odobne obrnená. Spokojne, ako by šiel na zábavu, fajčil si svoju fajku. Keď dorazil v čelo svojich bojovníkov, odhodil fajku. To bolo znamením na útok. Mladík, čo vypil čiašku kávy, dostal sa až k nemu a bodol ho kopijou do pŕs, lenže ostrie kopije sa sviezlo po brnení a mladík sa zrútil s rozpoltenou hlavou dolu. Rozťal mu ju Emejáš. Druhovia mladíkovi sa zhrozili, že ich kamarát tak chytro skončil svoj život. Zarazili sa. Ale sotva to zbadal ich veliteľ, zavolal na nich:

»Kto videl Emejáša? Kto videl Emejáša, nech mu povie, že tu stojí, kto na neho čaká.«

»Ty, čo na mňa čakáš, vedz, že ja čakám na teba,« — odpovedal Emejáš priamo hromovým hlasom a ponáhľal sa proti náčelníkovi a veliteľovi Beni Okba.

Bojovníci sa oddelili a so zbraňou v ruke dívali sa na súboj oboch veliteľov. Emejáš rozzúrený so slovami: »Ó ako ďaleko sú tvoji pokrvní! Ó ako plačú a nariekajú nad tebou!« hodil svoju kopiju po veliteľovi. Ten sa mu uhol. Emejáš len-len že sa nesviezol zo sedla. Náš veliteľ sa pritočil a bodol ho do krku tam, kde sa brnenie dotýkalo prilbice. Ostrie preniklo, krv vystriekla a Emejáš už ležal pod svojím koňom.

»Radujte sa, ó Beni Okba! Radujte sa! Na nich! Na nich! Dolu s našimi nepriateľmi, dolu s nimi!« Tak volali naši bojovníci a vrhli sa na ustrašených súkmeňovcov a spolubojovníkov Emejášových. Rozprášili ich, takže len útekom sa usilovali zachrániť pred istou smrťou. Beni Okba ukoristili nielen stáda, ale aj stany so všetkým zariadením a kone svojich nepriateľov. Korisť poslali k svojim, ale sami sa ešte nevracali domov. Ich rozvážny veliteľ to nedovolil. Lebo keď videl bezhlavosť nepriateľa, vydal rozkaz:

»Niekoľkí z vás sa rozídu po táboroch Beni Okba. Vyzvete ich, aby sa všetci nasťahovali do územia týchto Uhédátov. Budeme ich postupne vytláčať von a tak ich územie stane sa postupne naším. Sám so svojimi bojovníkmi zostanem tam, kde som.«

Uhédátov už nebolo ani mnoho. Domorodé kmene udržovaly v svojej moci nie natoľko svojím počtom, ale rozumnosťou svojho veľkého náčelníka. Keďže v boji padol a z jeho nástupcov nikto sa mu nevyrovnal, spierali sa domorodci podrobiť sa nadvláde Uhédátov a tak Uhédátom nepozostalo iné, ako vrátiť sa do svojho vlastného územia v okolí Gazy, kde bývajú podnes. Ale nielen oni, lež aj kmene im poddané boly povinné uznať nadvládu Beni Okba a odvádzať im ročne pravidelné poplatky.

— Zaiste, otec Antun. Egyptský kráľ Bibars nariadil, že má byť ihneď usmrtený príslušník Beni Okba, ktorý by usadlíkov pripravil o vodu niektorej cisterny. Z toho plynie, že Beni Okba už v trinástom storočí boli známi v kerackom území a že usadlíkom robili veľké škody. Keď totiž prihnali svoje stáda k niektorej osade, kde nebolo ani prameňa ani potoka a vyčerpali im všetku dažďovú vodu, ktorú našli uchránenú v cisternách, usadlíkom nezostalo iné, ako sťahovať sa preč. Ak sa to opakovalo dva-tri roky za sebou, usadlíci prestali obrábať pôdu. Sami sa stali kočovníkmi a živili sa chovom oviec a kôz.

— Nový dôkaz, otec Antun na to, že hovorím pravdu ja, to jest Faur z kmeňa Beni Okba.

— Faur, čo ešte vždy sa hneváš, že som pochyboval o pravdivosti tvojich slov? A predsa tvoj hnev zakladá sa na neistom tvojom úsudku, ktorý nemá nijakého podkladu.

— Pekne rozprávaš. Mnoho nového som sa od teba dozvedel. Povedz nám teraz niečo o tom, ako vládli Beni Okba v Keraku.

— Beni Okba nevládli len v Keraku a v území Gazy; rozšírili svoju moc i ďaleko na východ. Usilovali sa zmocniť oázy Džúf. Tá bola vtedy v moci Sirhánov.

Príslušníci istej skupiny Šammarov. Zo svojho územia vysťahovali sa na sever, obsadili Džúf a dolinu, ktorá podľa nich dostala svoje meno a volá sa Sirhán-skou, a dnes táboria pri Hauráne. V časoch, o ktorých hovorím, ich náčelník menoval sa Adijje. Dva roky sa bránil proti bojovníkom Beni Okba, konečne však podľahol ich presile a veľká oáza Džúf stala sa naším majetkom.

Veľký náčelník Beni Okba pochádzal toho času z rodu Abu Orejne. Za daždivého počasia táborieval ďaleko na východe. V Džúfe mal svojho správcu s menšou strážou.

To využil Adijje, aby sa svojho niekdajšieho majetku Džúfu zmocnil. Doniesli mu zprávu, že správca v Džúfe nie je práve naklonený svojmu pánovi, veľkému náčelníkovi alebo ako sa hovorilo, svojmu emirovi. Preto Adijje chcel sa s ním nejako dohovoriť. Poslal k nemu jedného svojho bojovníka. Menoval sa Asmi. Ten mal poštvať nielen správcu oázy, ale aj jej usadlí-kov, aby sa vzbúrili proti Beni Okba. Asmi došiel do Džúfu o polnoci. Bol by sa rád dostal do hradu, lenže vtedy sa spustil prudký leják a pred hradom tiekla dravá bystrina. Vohnal do vody svoju kobylu, ale ona sa mu velmi plašila. Uprostred vody sa potkla a Asmi z vody volal o pomoc. Správca hradu ho zachránil a pýtal sa ho na jeho meno. Asmi mu ho neprezradil.

K vám nepôjdem, ale dajte mi nejakú nádobu, aby som mohol napojiť svoju kobylu.«

Správca pochopil, že tento neznámy bojovník a jazdec nesmýšľa priateľsky s jeho pánom. Keď sa zahľadel na neho, v jeho očiach uzrel aj ďalší dôkaz, že sa v svojom úsudku nemýlil. Uvítal sa s ním. Hostil ho a podal mu potom zprávu o všetkom.

»Usadlíci oázy sú so mnou jednotní. Nasýtili sa vlády Abu Orejnovej. Radi by sa vrátili pod vašu správu, pre seba si však prajú, aby som ostal ich správcom i naďalej.«

»Prečo by si nemohol spravovať Džúf i naďalej v mene nášho náčelníka? Keď porazíme Abu Orejnov, ľahko sa už potom o ostatnom dohodneme.«

Asmi sa spokojne vrátil k svojim Sirhánom, ktorí sa hneď chystali na útok na Džúf. Lenže ktosi sa dozvedel o zamýšľanej a chystanej vzbure a čo vedel, to hneď aj vyzradil Abu Orejnovovi. Zradcovia sú konečne všade.

Abu Orejne predišiel vzbúrencov. Vrhol sa na nich a vlastnou kopijou prebodol aj Asmiho. Sirhánovia boli úplne porazení. Nepozostalo im iné ako uznávať nadvládu Beni Okba a odvádzať im ročné dary. Zdarný správca Džúfu ešte včas utiekol. Veď chránil si svoj život.

Súčasne s porážkou Sirhánov vyslali obyvatelia úrodných krajov, ktoré sa tiahnú južne od Damasku a západne od Hauránu, svojich zástupcov k Abu Orej-novi, aby im poslal svojho správcu.

»Z tvojho územia vedú dôležité obchodné cesty cez naše územie do Damasku. Ty si prísny a spravodlivý. V tvojom území niet ani zlodejov, ani lupičov. U nás je nimi zaplavená každá osada a cesta. Zaveď aj u nás poriadok. Zaisti nám náš život a majetok. Radi ťa budeme poslúchať a poplatky ti odvádzať.«

»Dobre hovoríte. Nech sa teda splní vôľa Alahova! Vyšlem k vám svojho správcu s početnejšou družinou Za krátky čas budú všetky vaše cesty a osady očistené. Ktorí zlodeji a lupičia nezanechajú svoje remeslo alebo neutečú preč, prídu o svoj život.«

Tak sa stalo, že moc našich Beni Okba siahala od Damasku až po Červené more a od Džúfu až po Gazu. Knieža Beni Okba najradšej táborieval v Džúfe alebo v doline Sirhánskej. Mal 1200 obrnených jazdcov ako svoju telesnú stráž. Svoj kmeň rozdelil a jednotlivým čeľadiam určil a pririekol isté kraje za sídlo. V nich maly kočovaf, pohybovať sa so svojimi stádami a dozor vykonávať nad domorodcami. Sám ich každoročne navštevoval, skúmal ich postup a prijímal od nich poplatky. Kerak aj s okolím dostal do správy Eben Kejsú-ma, náčelník čeľade Amr. Býval na kerackom hrade. V meste bývali vtedy väčšinou ešte kresťania.

Stalo sa, že u kerackých kresťanov hľadal útočište istý člen z rodu Medžáljov z Hebronu. Zabil svojho pokrvného a nezostalo mu iné ako sa vysťahovať so svojimi a osadiť sa v útočistnom meste. Za také mesto pokladali vtedy na našom okolí Kerak.

— Viem o tom, Faur. Čeľaď Dáudijje mu poskytla útulok, prístrešie a ochranu.

— Pokrvní zabitého človeka odmietli peňažitú náhradu za usmrtenie. Chceli vinníkovu krv. Pomstiteľ sa akosi doplazil do Keraku a dostal sa aj do ulice, v ktorej bývali členovia z rodu Dáudijje. Ktosi ho poznal a zvolal na poplach.

»Živý odtiaľto neodídeš! Či nevieš, že by sme si pošpinili svoju tvár, keby sme dovolili, aby si vylial krv niektorých z tých ľudí, ktorí u nás našli táborište? Zabijeme ta.«

Ale ktorýsi rozvážny starec zavolal: »Nerozmnožujte krv. Nech sľúbi, že prijme výkupné za zabitie človeka.«

»Prijmem výkupné, nech sa len urovná tento spor a mŕtvy nech už len spočinie v svojom hrobe.«

Výkupné sa zaplatilo a spor sa tým urovnal. Ale vinník ani potom sa už nevrátil do Hebronu. Zostal i naďalej v Keraku aj so svojím pokrvenstvom Me-džájlov. Vzal si za manželku dievča svojich ochrancov a živil sa, ako sa živili oni. Tak sa dostali na trvalo Medžáljovci do Keraku. Či je tak, otec Antun?

— V okolí Keraku vtedy táborili Beni Hamide alebo ako sa im obyčajne tiež hovorieva, Hamájdovia.

— Nemali by ste nám hovoriť Hamájdovia, je to urážka, ako keby sme boli nejakí chudáčikovia.*3 My sami si hovoríme Beni Hamide, synovia Hamídovi, a preto nie sme nijakí Hamájdovia.

— Hovorte si medzi sebou, ako chcete, a nás zasa nechajte, aby sme vám hovorili tak, ako my chceme. Isté je, že vy, Hamájdovia, už vtedy ste poslúchali Eben Kejsúmu.

— Nielen my, ale aj všetky ostatné domáce kmene ho po-slúchaly. Veď bol silnejší.

— Stalo sa, že ktorýsi kočovník z rodu Eben Kejsúma odoprel dary svojmu kniežaťu a napádal aj karavány, ktoré sa k nemu uberaly alebo sa od neho vracaly. Usiloval sa o to, aby sa stal nezávislým. Vtedajšie knieža Sejf hovorí:

»Pozriem s niekoľkými jazdcami na okolie Keraku, aby som videl, čo robí náš pokrvný Eben Kejsúma. Družina, osedlá j te kone!« Ale sotva sa dostalo knieža kus cesty za Džúf, dohonil ho jeho syn Mundír. Pod sebou mal trojročného žrebca.

»Vráť sa, synček, lebo so mnou nepôjdeš. Hovorím ti, vráť sa mi domov!«

Mundír sa vrátil, ale len tak naoko. Plazil sa dolinami za otcom. Až keď sa sotmelo, prišiel mu znovu na oči a začal znovu drankať:

V Keraku sostúpilo knieža na byt ku kresťanom. Eben Kejsúma táboril pod stanmi na hodný kúsok cesty smerom na juh. Keď sa dozvedel o návšteve kniežaťa, radil sa s náčelníkmi Hamájdov:

»Čo si počneme? Ako sa dozvedám, niektorí kresťania z Keraku a tiež aj kmene, čo táboria na severe, vyhlásili, že ostanú verní kniežaťu. Čo urobíte vy, Hamájdovia? Pôjdete so mnou alebo azda proti mne?«

»Ak pôjdete so mnou, zaskočíme knieža pri jeho návrate. Prichystajte sa!«

»Hostiteľ, rád by som si časnejšie zavečeral. Koňom dajte tiež v túto chvíľu.«

Eben Kejsúma mal v družine kniežaťa tajného zpravodajcu, ktorý počul jeho slová. Sadol na koňa a ponáhľal sa so zprávou k svojmu pánovi.

Knieža neodišlo hneď večer, ale za ranného svitania. Krátko po východe slnka vrhol sa na neho Eben Kejsúma so svojimi spoločníkmi Hamájdovcami. Bola ich celá hromada, kým s kniežaťom šla iba hŕstka ľudu. Veď nevzal so sebou všetku svoju telesnú stráž. Keď videl, že sa neubránia, vyzval svojich druhov:

Bystrý synček Mundír sa trochu oneskoril a jeho mladý žrebec nestačil bežať za ostatnými. Dohonil ho Sálem, syn Slímana Uabsiho z vás, Hamájdovia.

— Mundír sa nezľakol. Obrátil svojho žrebca a zamieril na Sálema svojou kopijou a so slovami: »Ja som jazdec Spravodlivého, ja som Mundír,« bodol Sálema, vyhodil ho so sedla. Ba vyskočil na jeho miesto a uháňal za svojimi. Tí utekali k stanom svojich priateľov a tak sa zachránili.

Sálem nebol mŕtvy, bol iba poranený. Jeho druhovia doviezli ho do stanu jeho otca Slímana Uabsiho.

— Pravdu rozprávaš, Faur, veruže pravdu. Slíman bol široko-ďaleko uctievaný ako vediaci. Posol Alahov s ním obcoval a podával mu zprávy o všetkom, čo bolo ostatným ľuďom skryté a tajné. Táto milosť Alahova v rode Uabsiho sa doteraz uchovala a udržuje sa i naďalej. Len pokračuj!

»Ach, to bol teda Mundír, mladší syn kniežaťa. Nenecháme mu svoju kobylu. Zájdem si pre ňu.«

Sadol na jazdnú ťavu a ponáhľal sa za kniežaťom. Pred stanom, v ktorom knieža sedelo, donútil svoje zviera, aby pokľaklo. Knieža poznal Slímana. Vedel o ňom, že môže byť aj na osoh človekovi, ale môže mu aj uškodiť. Bál sa ho, aby sám nebol ním prekliaty.

»Vítam ťa, Slíman, vítam ťa. Čože ťa priviedlo k nám? Čo by si rád od nás?«

»Viem, že si môj priate! a že si si prišiel pre kobylu. Bola medzi poprednými, ktorí nás napadli.«

»Ale, ale, nehnevaj sa! Pán môj! Dávam sa pod tvoju ochranu a dávam sa pod ochranu tvojich predkov, po ktorých si zdedil milosť, akú máš u seba.«

Knieža sa obávalo kliatby Slímanovej. Veď mohol zničiť jeho syna, ako mu tým aj pohrozil. Preto mu vrátil kobylu.

Náčelníci Hamájdov štvali ustavične Eben Kejsúmu proti obyvateľom Keraku.

»Či im to daruješ, ako sa zachovali k tebe? Pridŕžali sa kniežaťa a teba zradili. My na tvojom mieste by sme ich v Keraku nenechali.

Stalo sa, ako pohrozil. Usadlíci sa museli sťahovať do okolia Hebronu. S nimi bol aj rod Medžáljov, ktorého náčelníkom v tom čase bol Chalíl. Bol široko-ďaleko dobre známy pre svoju rozvahu, odvahu a štedrosť. Mal veľmi krásnu dcéru. Mladé knieža hebronské ju uzrelo a odkázalo kniežaťu:

»Moji predkovia a tvoji predkovia boli bratia. Prečo by sme neobnovili pokrvenstvo? Moja duša prirástla k duši tvojej dcéry, a ako sa právom domnievam, jej duša zasa visí a lipne na mojej. Neoddeľuj teda dušu od duše. Daj mi svoju dcérku za manželku!«

»Zavolajte sem moju dcéru! Počuj, dcéra moja! Títo poslovia prišli od hebronského kniežaťa. Radi by ťa k nemu odviedli. Ak tvoja duša túži po jeho duši. choď s nimi.«

Tak sa hebronské knieža oženilo s dcérou Chalílovou a vyhlásilo svojho svokra za vykonávateľa svojej vôle. Keďže bol ochrancom kerackých vysťahovalcov, Chalíl mal medzi svojimi náčelníkmi prvé miesto. Okrem toho bol aj hlavným veliteľom hebronského vojska.

Hamájdovia spyšneli. Kerackí usadlíci boli ich najväčšími odporcami. Po ich vyhnaní Hamájdovia stali sa pánmi, lebo boli omnoho početnejší ako súkmeňovci Eben Kejsúmu. Často sa mu vzopreli a na odpor postavili.

Eben Kejsúma raz odobral sa do územia Tafíle, aby tam vyberal poplatky. V skutočnosti však chcel sa dohovoriť s tamojšími náčelníkmi, ako by sa mohol zbaviť Hamájdov. Dozor na keracké veci sveril svojmu starému poprednému a vernému otrokovi.

»Hovorím ti, aby si z môjho stanu ani len nevykročil! Všetko, čo sa v ňom a jeho okolí robí, bedlivo si všímaj. Poznáš predsa nebezpečenstvo, ktoré nám hrozí.«

Náčelníci Hamájdov prišli k Eben Kejsúmovi na návštevu. Tvárili sa, ako keby ani neboli vedeli o jeho odchode. V skutočnosti však za jeho neprítomnosti chceli sa pobaviť a dať sa u neho pohostiť. Otrok dával zabíjať pre nich zviera za zvieraťom. Zeny im vychystávaly jedlá a náčelníci nevedeli byť ani skromní, lebo nič si neodopierali. Raz po polnoci vliezol jeden z nich do oddielu pre ženy a plazil sa k mladistvej manželke Eben Kejsúmovej.

»Dnes mi nie je dobre,« — vyhovárala sa falošne mladá žena. »Neodchádzaj! Môj muž má všetkého dosť, zle ti u nás nebude.«

Náčelník, menoval sa ako i ja, uveril a so slovami: »Tak teda počkám« odišiel. Manželka nečakala viac. Vstala, pokynula na otroka a povedala mu:

»Ešte tejto noci zájdi pre svojho pána! Ak by sa ťa opýtal, prečo si opustil stan, povedz mu, že som ti ja sama rozkázala, aby si mu odovzdal môj odkaz: Ničom-ný, kadejaký žrebec obťažuje ušľachtilú kobylu.«

»Toto by si už nemal vyprávať, Faur. Prečo odhaľuješ špinu nášho náčelníka?«

»Nesmiem ani pridať, ani nič zamlčať. Počuli ste, vy Hamájdovia, ako ma otec Antun podozrieval z nepravdivého rozprávania? «

Eben Kejsúma sa už vracal z Tafíle. Otrok sa s ním stretol pred východom slnka. Keď veľký náčelník počul odkaz svojej manželky, vydal rozkaz: »Na koňa a cvalom uháňať domov!«

Náčelníkov Hamájdov už nezastihol doma. Oni predsa len spozorovali odchod otroka a keď sa vypytovali na príčinu, prečo asi odišiel, dozvedeli sa od Faura, čo urobil.

»Na samého Alaha sľubujem, že pomstím pohane-nie, ktoré sa stalo môjmu stanu!« Tak horlil Eben Kejsúma.

»Náčelník, vypomsti sa, ale sa neprenáhli nerozumne! — napomínal otrok svojho pána. — »Nezabúdaj, že sám so svojimi súkmeňovcami Beni Amr si veľmi slabý, lebo aj knieža si pohol k hnevu proti sebe. Ak sa zamieša do boja, podľahneš.«

»Vychoval si ma, bol si mojím poručníkom a ostal si aj mojím najlepším poradcom. Čo myslíš, ako by som si mal teraz počínať, čo mám urobiť naj prv?«

»Vyšli poslov s bohatými darmi ku kniežaťu. Odkáž mu pokorne svoje vyznanie.«

»Som ešte mladý, nerozvážny. Čoho som sa v minulosti proti tebe dopustil, urobil som vlastne z nerozumnosti. Preto ľutujem túto svoju nerozvážnosť. Odpusť mi a buď presvedčený, že ti zachovám navždy vernosť a poslušnosť.«

»Nemal by som kniežaťu na vedomie dať niečo o boji, ktorý zamýšľam proti Hamájdom?«

»Prečo by si svoj odkaz a sľub oddanosti oslaboval? Knieža by sa mohlo nazdávať, že ťa k tomuto tvojmu kroku voči kniežaťu donucuje nejaký strach. Ak knieža ostane v Džúfe, svoju vec s Hamájdovcami si vyrovnáš! Ako sám hovoríš, získal si spojenca na juhu. A na severe ho máš práve tak.«

Knieža bolo vlastne rado, že Eben Kejsúma sa vrátil na cestu poslušnosti. Odpustil mu a ostal i naďalej v svojom obľúbenom Džúfe.

Hamájdovia tušili, 60 ich čaká, preto sa obzerali po nejakých spojencoch. Ale nikto nemal chuti zastať sa ich. Zpráva o nepeknom pokuse náčelníka Faura sa rozniesla na všetky strany a všetci, ktorí sa o tom dozvedeli, domáci i cudzí, každý počestný človek túto neslýchanú vec odsudzoval. Priazeň všetkých bola naklonená Eben Kejsúmovi.

Eben Kejsúma sa usiloval získať si pomoc svojho súkmeňovca Eben Tbejta, ktorý vládol v území pod Damaskom. Robil tak na radu svojho skúseného otroka. Sám sa vydal k nemu s veľkou družinou. Šli na koňoch, ktoré boli zvláštnym spôsobom označené. Každá kobyla bola zahalená kusom čiernej stanovej látky. Keď sa družina priblížila na dohľad, ľudia Eben Tbejta volali:

»Čo sú to akí jazdci? Ich kobyly sú zahalené stanovou látkou. To je znakom toho, že ich majitelia boli potupení. Sú slabí a hľadajú pomoc.«

»Ale veď ten prvý je náš pokrvný Eben Kejsúma. On k nám nejde v nejakej hlúpej veci. Zaiste je to veľká vec. ktorá ho donútila, aby nás vyhľadal. Hneď sa rozíďte po táboroch a svolajte na poradu všetkých náčelníkov.«

»Hanba, hanba! Nech Alah odvráti od nás toto zlo! Stanove látky dajte dolu! Roztrhajte ich! Po kúsku odneste každému náčelníkovi čeľadí od nás závislých! Pochopia, čo to znamená pre nich.«

Pochopili, lebo so všetkých strán sa valili na koňoch a na ťavách. Eben Tbejt ich viedol. Utáborili sa pri prameni Ledžunskom. Hamájdovia ich čakali pri výšine Šíhán.

— Pravdaže ich naši predkovia očakávali. Boli dobre pripravení. Ako sme od svojich starých otcov počuli, odoslali svoje stáda so ženami a deťmi za potok Módžeb na sever. Iba bojovníci zriadili vojenský tábor pod Šíhánom. Tolko odvahy v nich bolo, že mladší napádali stáda vašej čeľade.

— Ako by sa aj boli proti takej presile udržali? Eben Kejsúma ich tlačil od juhu, Eben Tbejt zas od východu. Chcel im zamedziť ústup k Šíhánu, ale ho neprekazil a ani nezamedzil. Naši mladíci sa presekali k svojim.

— Ale sa predsa len vrátili. Vaši spojení bojovníci sa vrhali na našich. Útočili na nich niekoľko dní. Unavili sa. V svojich útokoch ustali a medzitým sa naši uchýlili na sever do vrchov, až sa dostali k rieke Jordánu. Tam sa dali pod ochranu náčelníka kmeňa Sardijje.

— Vy, Beni Hamíde, ste nám povedali, čo sa stalo s vašimi. Teraz nechajte Faura, aby nám rozprával o svojich a vyhnaných obyvateľoch kerackých.

Keračania, ktorí zotrvávali vo vyhnanstve v meste Hebrone, potešili sa zprávou, že ich zaprisahaní nepriatelia Hamájdovia boli zahnaní. Po porade si povedali:

»Vyšlime dvanásť mužov s bohatými darmi k náčelníkovi Eben Tbejtovi. Je rozumnejší ako Eben Kejsúma, ktorý nás z Keraku vyhnal. Azda sa mu zachce zmocniť sa Keraku a bude rád, keď si nás získa za spojencov.«

Poslovia kerackých vysťahovalcov uberali sa pozdĺž južného konca Mŕtveho mora a blížili sa k osade Chanzíre. Tam sa dozvedeli, že Eben Tbejt táborí na východe pri Kutráni na Pútnickej ceste. Vyhýbali sa ľuďom Eben Kejsúmovým a tak sa ponáhľali za ním. Keď mu predložili dary, prosili ho:

»Ó Beni Okba, zmilujte sa nad nami! Zahojte naše rany! Vypudili, vyhnali nás z nášho mesta. Ponevierame sa od toho času ako cudzinci v cudzom kraji a v cudzom území. Naše deti nariekajú, naše ženy nás prosia, aby sme sa vrátili domov. Náš kraj nás priťahuje.

»Počkajte malý čas. Poradím sa so svojimi súkmeňovcami, — odpovedal im Eben Tbejt. Radil sa s ostatnými svojimi náčelníkmi a vyzval kerackých poslov:

»Zajtra ráno vezmite si všetky svoje mulice a osly, ktoré sme ukoristili od Hamájdov a dovezte si na nich svoje rodiny a všetky zásoby zpät do Keraku.«

»Nedbajte na to. O neho sa postará Alah s nami. Pousilujte sa, aby ste toho a toho určitého dňa boli so svojimi na južnom pobreží Mŕtveho mora.«

Po odchode kerackých poslov posbieral Eben Tbejt všetkých svojich bojovníkov a odobral sa s nimi k osade Chanzíre na južnom konci Mŕtveho mora. Tam ich zanechal ukrytých a sám sprevádzaný iba piatimi jazdcami odobral sa do stanu Eben Kejsúmu, ktorý mal zriadený v blízkosti poľa Mezra pri polostrove Lišáne. Bolo to na začiatku daždivého obdobia.

Eben Kejsúma priateľsky prijal svojho pokrvného a teraz aj vojnového spojenca. Dobre si zajedli, pokojne sa vyspali a ráno po raňajkách si fajčili a dívali sa po okolí. Na juhu zazreli akúsi karavánu.

Eben Tbejt sa prihováral za nich: »Ale veď sú to chudobní sedliaci, ktorí nemajú často ani najpotrebnejšie. Nikdy ti neboli na škodu, ale vždy iba na osoh.«

»Bez môjho súhlasu nevstúpia do Keraku. Kto je v Keraku pánom? Či azda Eben Kejsúma alebo Eben Tbejt?«

»Brat môj, neprenáhli sa! Sú pod mojou ochranou. Či nevidíš, ako sa blýskajú kopije a brnenie mojich ľudí za nimi a okolo nich? Chceš, aby pre týchto usadlíkov tiekla naša krv? Chceš, aby sa Hamájdovia vrátili a aby sa knieža rozpamätalo na to, čo si mu vykonal?

Eben Kejsúma zaškrípal zubami a mlčal. Keračania prežili tri roky vyhnanstva v Hebrone. Cez tieto tri roky ležaly úhorom ich role, ktoré predtým obrábali. Nebol to ani ich majetok. Role mali len prenajaté od Eben Kejsúmu a od Hamájdov. Čo si priniesli z Hebronu, to zjedli už na ceste. V Keraku nenašli nijaké zásoby. Eben Tbejt im pomáhal.

»Pošlite svoje ťavy a mulice, ale ak nemáte svojich, vezmite si moje a dovezte si živobytia z územia, ktoré sám správujem.«

Zpráva o tom, ako sa kerackí usadlíci vrátili domov do Keraku, dodala odvahy aj Hamájdom. »Keď sa vrátili oni, prečo by sme sa nedostali domov aj my? Medzi Eben Kejsúmom a Eben Tbejtom je roztržka. Potrebu jeme silný klin. Ak vnikne medzi nich, uvolní nám cestu. Aká sladká by bola pomsta na Eben Kejsúmovi.

Ich túžba rástla, keď sa dozvedeli, že Eben Tbejt so svojimi bojovníkmi odtiahol od Keraku. Naliehali na svojho ochrancu, náčelníka kmeňa Sardijje, aby im dopomohol k návratu do územia, ktoré len nedávno stratili. Dlho sa tomu spieral. Bál sa totiž, aby sa na neho Beni Okba nevrhli a aby ho podobne nevyhnali z jeho územia. Po dlhých prosbách však predsa sa dal nakloniť a vytiahol v čele tisíc bojovníkov. Položil sa táborom pri Ledžune. Za ním putovaly ženy a dietky Hamájdov so svojimi stádami. Ochranu im poskytovali ich vlastní bojovníci, ktorí tvorili zadné čaty. Na odpor sa im postavil iba Eben Kejsúma so svojou čeľaďou Amr a kerackí bojovníci.

Keračania si zriadili vojenský tábor v blízkosti Le-džuna. Ich stáda sa pásly južne od nich pri stanoch ich žien a dietok. Hamájdovia so svojimi ochrancami vrhli sa na Beni Amr a hnali ich pred sebou na juh. Keď ženy zďaleka videly ústup svojich mužov, ponáhlaly sa pre ťavy a mulice, strhovaly stany a nakladaly ich s náradím, len aby niečo zo svojho majetku zachránily. Ale už im mnoho času neostávalo.

Rozzúrení Hamájdovia a Sardijjovia dostali sa do tábora. Jasali, akú veľkú korisť si odvlečú. Zabiehali do jednotlivých stanov, a nedbajúc na odpor žien, brali a trhali im z rúk koberce, ba strhovali s nich i ozdoby a šperky.

Ktorýsi muž zazrel, ako sardijjský bojovník dokonca bije jeho ženu, lebo si nechcela pustiť koberec. Pobúrený týmto zjavom, muž zvolal na poplach. Jeho pokrvní bojovníci sa na chvíľku zastavili, priskočili k nemu. Ženy sa chopily stanových palíc, tlkly koristiteľov a, hľa, čo sa nestalo? Alah odvrátil od našich záhubu a prenasledovateľov premenil v prenasledovaných. Rozzúrený muž zabil bojovníka, ktorý bil jeho manželku, a odrazil i niekoľko jeho druhov. Jeho príklad nasledovali aj iní a o chvíľku Keračania a naši Beni Amr hnali spojených bojovníkov Hamájdov a Sardijjov až k Ledžunu.

— Ale naši Hamájdovia nedali sa strhnúť so Sar-dijjmi na útek. Postavili sa vám na odpor.

— Pokúsili sa o odpor, aby zachránili aspoň svoj vojenský tábor, lenže neodolali nárazu našich.

»Prečo by sme vydávali svoje kone a svoje hlavy smrti? Doviedli sme Hamájdov do ich územia, svoju úlohu sme tak splnili. Pôjdeme domov. Domov, ku svojim, Sardijjovia!«

Utekali ako bez seba. Naši Hamájdovia za nimi. Prosili ich, aby zastali aspoň pri zámku Bšejr, kde sa pásly naše stáda, ale Sardijjovia utekali ďalej. Boli to pekní spojenci a ochrancovia. Nech by Alah pošpinil ich tváre!

—Beni Amr a Keračania vzali si všetko, čo len našli vo vojenskom tábore pri Ledžune, a podobne aj mnohé stáda Hamájdov dostaly sa do našich rúk. Beni Amr, spojení s Keračanmi, čoskoro opanovali celé územie a okolie Keraku. Nikto sa im nepostavil na odpor. Eben Kejsúma sa zdržoval v okolí Keraku, kým na juhu mal svojho správcu. Býval ním obyčajne niektorý jeho pokrvný.

Jeden náčelník z rodu Eben Kejsúma ustanovil v južnej polovici svojho územia za správcu svojho nevlastného brata. Volal sa Saláme. Bol to rozumný človek. Ujímal sa svojich podriadených a napomínal aj náčelníka, aby si s ich trpezlivosťou tak ľahkovážne nezahrával.

»Alah mi dal silu a moc. Prečo by som ju nepoužil? Moja ruka je dlhá, moja šabľa je ostrá. Preto nech sa predo mnou len pekne hrbia! Kto sa dobrovoľne nepokorí, zohne sa pod násilím!«

— Áno, Múza, veru spyšneli, nech sa to Alahovi požaluje. Poslal nám vánok šťastia, my sme nešli s ním, ale proti nemu. Pýcha nás oslepila.

Eben Kejsúma, ako všetci náčelníci tohto územia, táborieval za daždivého obdobia veľmi rád pri Mŕtvom mori. Stany svojho pokrvenstva a svojej družiny staval na poliach Mezra. Už som sa raz o nich zmienil, či ich poznáš, Múza?

— Ako by neboly? Veď dávajú až päť úrod za jediný rok. A tak Eben Kejsúma mal všetkého dosť. Zásobovali ho nielen sedliaci od pobrežia Mŕtveho mora a z našich výšinných rovín moabských, ale aj obchodníci, ktorí prechádzali cez jeho územie alebo v ňom kupovali a predávali. Boli zvyklí platiť clo, stanovené dávnym zvykom. Eben Kejsúma im clo ustavične zvyšoval a zväčšoval i poplatky, aké mu odvádzali usadlíci a kočovníci. Reptali proti nemu a chystali sa na vzburu.

Saláme, ktorý spravoval južnú čiastku jeho územia, navštívil Eben Kejsúmu pri Mŕtvom mori, aby mu podal zprávu o hroziacom nebezpečenstve a aby ho poprosil, aby sa Eben Kejsúma v svojich požiadavkách nejako miernil. Eben Kejsúma vypočul, čo mu jeho nevlastný brat povedal, a bez odpovede natiahol sa na svoje lôžko a dal sa spať. Ráno si dal prichystať raňajky: podpopolný chlieb s mliekom. Raňajkovával sám, a preto bolo veľkým vyznačením pre toho, koho na ne pozval, aby s ním spolu raňajkoval. Doteraz vždy pozval svojho brata na raňajky, keď bol u neho prítomný. Toho dňa ho však neponúkol raňajkami. Saláme sa dlho díval, ako láme Eben Kejsúma svoj chlieb a zapíja ho mliekom.

»Kúsok podpopolného chleba a glg mlieka nie je pre každého na pobreží Mŕtveho mora,« dostal odpoveď. »Pečú pre teba baránka. Pochutnaj si na ňom.«

Saláme sa nedotkol pečene. Sadol na svojho rýchleho koňa a ušiel do svojho správneho kraja. Keď tam dorazil, vyslal k Eben Tbejtovi svojho dôverníka s odkazom:

»Ak chceš čokoľvek podniknúť proti môjmu bratovi, nebudem ti ani prekážať, ani ti nebudem napomáhať.

— Múza, nezradil ho. Slo mu o nás, Beni Amr. Bál sa totiž, aby sa poddaní proti nám nevzbúrili a nás nevyhnali z kraja. Vedel dobre, že ku vzbure dôjde, ak jeho brat nebude zahubený. Usudzoval takto: Eben Tbejt ho odstráni, podriadené a poddané kmene tým upokojí a my Beni Amr budeme im aj naďalej rozkazovať.

Nedočkal sa výsledku boja, ku ktorému sám dal podnet. Umrel čoskoro a bol pochovaný južne od Keraku. Jeho hrob je nám známy podnes.

Eben Tbejt dobre rozumel, čo znamená odkaz Salámeho. I k nemu došlý zprávy o chystanej vzbure proti Beni Amr. Povedal si v sebe: »Zachránim toto veľké územie svojim súkmeňovcom a zbavím ich vlády Eben Kejsúmovej. Lenže ako získam k tomu súhlas svojich náčelníkov? Predsa len chystám akúsi občiansku vojnu. Našich poddaných je mnoho. Ci ich potom občianska vojna predsa len nepobúri proti nám? Tu aby som si pomáhal nejakou lesťou.«

»Zájdi si k Eben Kejsúmovi a povieš mu: „Môj pán a gazda ťa prosí, aby aj on smel táboriť za zimy pri južnom pobreží Mŕtveho mora. Na jar odtiahne odtiaľ a tvoje územie ostane i naďalej tvojím územím."«

»Viem to, ale beda ti, keby si o tom čo len slovo povedal pred kýmkoľvek! Až sa vrátiš, oznamuj: Eben Kejsúma dovolil, aby sme prezimovali v prímorí.«

»Zaiste chceš odo mňa niečo. Povedz, čo je to,« — privítal ho Eben Kejsúma.

»Môj pán a gazda ťa prosí, aby smel prezimovať v prímorí. Na jar by odtiahol ztadiaľto a tvoje územie ostane tvojím územím.«

»Odpočiň si a ráno nech ťa tu už nevidím. Svojmu pánovi a gazdovi povieš, že mu vezmem všetko, keby sa tu len ukázal.«

Hneď nakladali svoje stany a všetky zásoby, posadali na kone a ťavy a sťahovali sa k južnému koncu Mŕtveho mora. Eben Tbejt dobre vedel, čo mu hrozí, a preto sa chystal na odboj. Pozval k sebe svojich najlepších bojovníkov a povedal im:

Keď sa priblížili k pozemkom Mezra, na ktorých Eben Kejsúma táboril, dal zastaviť a bojovníkom oznámil:

»Eben Kejsúma napadne vaše stáda, Beni Okba, lebo nie je pravda, že dovolil, že by sme tu mohli prezimovať. Oblečte si drôtené košele, vezmite si zbrane a ty, moja dcérka, sadni si do tých vyzdobených nosidiel. Povedieš nás k víťazstvu alebo k smrti.«

Na najbližšom táborišti rozviazali si kožené vrecia, v ktorých mali uschované drôtené košele a prilbice. Boly obložené suchou zelinou. Je to zvláštna mäkká bylina, ktorá vydáva zo seba prenikavú vôňu. Svojou ohybnosťou chránila kožu od trenia a svojou ostrou, prenikavou vôňou zasa zaháňala mole.

Bojovníci vyňali a obliekli si drôtené košele a prilbice, ale všetko zasa zahalili plášťami a ručníkmi. Dcérka Eben Tbejtova si sadla do ozdobených nosidiel. Jej kamarátky ju sprevádzaly v iných nosidlách alebo na ťavách.

»Hneď, ako nastane chvíľa, pripravená Alahom. Len majte trpezlivosť! Vy, obrnenci, obkľúčite našu vodkyňu, moju dcérku, a jej celú družinu.«

Stan Eben Kejsúmov bol postavený na kopčeku. Východný vietor donášal k nemu prenikavý zápach. Jeho dcérka vyšla pred stan a keď vsiakla do nozdier tento zápach, zvolala:

»Otecko, zaiste sú to Eben Tbejtovi bojovníci. Len oni si uschovávajú brnenie obložené voňavou zelinkou. Vôňa zeliny, vôňa ich tiel a vôňa ich brnenia zapadá mi do nosa.«

»Hore sa do sedla!« — vydal rozkaz Eben Kejsúma a dal sa do cvalu so svojou družinou východným smerom. Skoro všetci fajčili z dlhých fajok. Keď zazreli nepriateľa, odhodili svoje fajky pod strom, obrastený suchou trávou. Tlejúci dohán zapálil trávu. Od nej chytil sa plameňom celý strom. Východný vietor rozduchoval oheň, takže kmeň stromu obhorel natoľko, až sa zrútil. Koruna mu spadla a zhorela dočista. Dodnes tam stojí opálený kmeň. A či ti ho tvoj vodca neukázal?

— Mali sme za vodcu vtedy muža, ktorý sa v podrobnostiach dobre nevyznal. Sedliaci z Mezra nás neprivítali vľúdne, preto sme sa od nich ani ničoho nedozvedeli.

— Došlo k urputnému boju. Eben Kejsúma bol nerozvážny a ukrutný, ale v boji bol udatný a hrdinský. Tri kone vypadli pod ním, než sám zahynul. Ktorýsi mladík ho prebodol. Jeho druhovia ušli. Jeho pokrvenstvo ich nasledovalo a táboria dnes kdesi pri Jordáne.

— Nezostal, lebo ani nemohol ostať. Eben Tbejt a rozhnevaní poddaní boli by jeho členov pozabíjali. Pri Jordáne bývajú ako susedia kmeňa Sardijjov. Až by si aj tam zavítal, opýtaj sa na nich. Povedia ti azda viac, ako toho sám viem.

Eben Tbejt sa nezdržal dlho v Keraku. Ustanovil svojho správcu a vrátil sa k svojim pod Damask. Mohli sme znovu opanovať všetkých tunajších usadlíkov, ale správca Eben Tbejtov nám robil v tom prekážky. Kto z nás, to jest z Beni Amr, sa pokúsil, aby našich dovtedajších poddaných naučil poslušnosti, toho správca začal prenasledovať ako podozrivého. Usiloval sa, aby nás zoslabil a aby tým svoju vlastnú moc posilnil. Nazdával sa, že sa stane naším pánom a tak našou pomocou ovládne celé keracké územie a že sa od Eben Tbejta úplne odtrhne a osamostatní.

Keračania boli radi, že sme sa my, rozličné čeľade Beni Okba, medzi sebou vadily a spor viedly. Vedeli, že nás občianska vojna zoslabuje. Túžili sami po väčšej moci a aby mohli mať svoje vlastné pozemky. Čo teda neurobili? Tajne vyjednávali s vyhnanými Hamájdovcami a pozvali ich, aby sa vrátili, pričom im sľubovali, že si budú vzájomne pomáhať. Hamájdovia dlho nelenili. Dali sa na pochod a Keračania im išli v ústrety. Viedol ich udatný náčelník Chalíl z rodu Medžáljov. Do veľkej bitky sa nepustil. Miesto toho napádal tábory našich Beni Amr a zajímal naše stáda, kde sa len dalo. Hamájdovia nasledovali jeho príklad. Náš mesiac začal zapádať a ich vychádzať.

Júsuf, jeden z nástupcov Chalílových, dokončil našu úplnú záhubu. Za jeho vlády sa naši Beni Amr, ktorí táborili na juhu, za voľačo naťahovali s Huétátmi. Júsuf to využil pre svoje ciele. Spojil sa s Huétátmi na juhu a s Hamájdovcami na severe a tlačili nás teraz s oboch strán. Tak sa mu podarilo vytlačiť nás do kamenitého a neúrodného územia na východe. Naši sa bránili. Ale kde a akože sa mohli ubrániť toľkej presile! Huétáti úplne zahnali mojich súkmeňovcov z juhu; Hamájdom a Júsufovi sa to nepodarilo v takej miere. Istá čiastka nás predsa len sa udržala.

— Za bojov s Júsufom sme mu už neboli poplatní. Mal vtedy sám plno práce, aby sa udržal a ubránil proti svojim vlastným poddaným.

— Vytisli a zabili ho Rualovia. Naši predkovia sa nemohli už spoliehať na nijakú pomoc iba na Alaha a seba. Alaha si však rozhnevali svojou pýchou a seba zoslabili občianskymi vojnami. Keď videli svoju neodvratnú záhubu na bojišti, usilovali sa zachrániť aspoň svoje životy a stáda. Ustupovali na sever a zastavili sa pri Jordáne.

— V prepadline jordánskej naši Beni Amr trvalo zostať nemohli. Neboli zvyknutí na tamojšiu horúčosť. Cez daždivé obdobia zdržovali sa síce pri Mŕtvom mori, na jar však pravidelne odchádzali na tieto výšinné roviny aj so svojimi stádami. Pri Jordáne za suchého obdobia boli by všetci a so všetkým, čo ešte mali, zahynuli.

— Keď sme prekročili Jordán, popásali sme svoje stáda medzi Jeruzalemom a Mŕtvym morom. Je to pustý kraj. Ak im pri Jordáne hrozila smrť od horúčosti, v kraji východne od Jeruzalema tlačila sa na nich smrť hladom. Biedou donútení vysielali posla za poslom do Keraku k Júsufovi a prosili, aby im dovolil vrátiť sa zpät. Až po šiestich rokoch vyhovel tejto našej prosbe. Plní radosti naložili svoje biedne stany a zvyšok svojho majetku na vychudnuté zvieratá a ponáhľali sa, ako sa len dalo, pozdĺž južného konca Mŕtveho mora do vlasti. Tu ich zastihla nová záhuba. Pri samom Mŕtvom mori boli zaskočení koristiteľmi a olúpení o väčšinu svojich stád. Ako žobráci sa vrátili moji Beni Amr do kerackého územia, v ktorom kedysi vládli a rozkazovali ako neobmedzení jeho páni a vladári.

Náčelník Júsuf nám vykázal za sídlo kamenité územie na východ od Aderu. Nepochybujem, Múza, že toto územie už poznáš. Otca Antuna sa na to ani nepýtam. Veď sám som ho tam niekoľko raz vítal.

— Poznám ho dobre, Faur. Prešiel som cez vaše územie od západu k východu. Poľa v ňom skoro ani nemáte a pastvy je tiež dosť málo.

— Málo je nás, Múza, veď ktože mohol tu zostať! Sotva nejakých sto rodín. Ktorí nemohli uniesť cudzie jarmo, vysťahovali sa alebo utiekli k svojim priateľom do Damasku. Vieš, že náčelník Júsuf dal prenasledovať každého z našich, kto by sa bez jeho vedomia bol sťahoval? Urobil z nás hotových otrokov. Trpíme za viny svojich otcov. Nech by sa Alah nad nami už raz zmiloval a vás oboch, otec Antun a Múza, v dobrom zdravi do Jeruzalema doviedol.

1 Písmo sv. hovorí to o samom Jakubovi; na ceste do Mezopotámska nemal so sebou druhov (Gn 28, 18); po návrate do Kanaánu sprevádza ho už celý jeho rod, ale stavba oltára iba jemu sa pripisuje (Gn 35, 7).

3 V arabčine Hamajd je zdrobnelina od názvu Hamíd. Kalb je pes; kulajb je psík.