V našej vlasti pobožnosť k božskému Srdcu je známa a pomerne dosť rozšírená. No vieroučný základ tejto pobožnosti je menej známy, a veru pre duchovný život nie je to ľahostajné. A ešte menej u nás sa vraví o pobožnosti k eucharistickému Srdcu Ježišovmu, ktorá je iba dokonalým rozvinutím prvej pobožnosti. V tejto knižočke nájdeme opísanú hlboko prežívanú náuku o pobožnosti k eucharistickému srdcu, ktorej predmetom je vďačná láska k onomu úkonu najvyššej lásky, ktorým Srdce Pána Ježiša ustanovilo Najsvätejšiu sviatosť.

Duša, čo písala tieto riadky, písala ich naozaj na stupňoch oltára pred svätostánkom. Vo väčšine sú to slová Písma svätého vysvetľované najväčšími cirkevnými učiteľmi. Nie sú to iba citové výlevy, ale jednoducho vyjadrené hlboké vieroučné pravdy, z ktorých pisateľ vyvodzuje praktické poučenia pre duchovný život jednotlivca. Úvod P. Garrigou-Lagrange svedčí tiež o tom, že knižočka má čestné miesto v súčasnej bohovednej a duchovnej spisbe.

Keď sa pred časom začala šíriť modlitba k eucharistickému Srdcu Ježišovmu, ktorási svätá duša, čo dokonalým sebazapieraním prišla k veľkej dôvernosti so Srdcom Majstrovým, napísala tieto rozjímania. Uvidíme, že tieto stránky sú preplnené myšlienkami a citami Písma svätého. Niekde nie sú uvedené sväté slová doslovne, niekde je opäť hojnosť narážok a upomienok biblických.^¹ Ako nádoba, v ktorej bola vonná masť, zachováva jej vôňu, tak aj táto knižočka udržala príchuť božských myšlienok. Vnútorný kresťan, ktorý ju bude rozjímať a verne podľa nej žiť, príde na milé nazeranie o tajomstve Srdca Krista Vykupiteľa a takmer vlastnou skúsenosťou bude vždy lepšie chápať, že náš Pán svojím kňažstvom a svojím všeobecným prostredníctvom je cestou, ako je svojím božstvom pravdou a životom.

Aby sme obľahčili pochopenie týchto stránok a otvorili k ním bránu, chceme tu objasniť iba teoologické základy k pobožnosti k eucharistickému srdcu, potom vysvetliť výraz „potešiť Srdce Ježišovo", s ktorým sa často stretneme v týchto rozjímaniach. Napokon chceme niekoľkými slovami naznačiť vzťah tejto krásnej pobožnosti k tomu, čomu nás Cirkev učí o kňažstve Ježiša Krista, ktorý službou svojich kňazov ustavične sa obetuje pri svätej omši.

Bohoveda, vysvetľujúc pobožnosť k Božskému Srdcu učí, že predmetom nášho klaňania má byť súčasne aj telesné srdce, ako symbol lásky, aj láska srdcom symbolizovaná, obidve nerozlučiteľne spojené. Pohnútkou tejto pobožnosti je vznešenosť lásky Kristovej a tiež vznešenosť jeho telesného srdca, naozaj hodného úcty, pretože je srdcom Božskej Osoby vteleného Slova a symbolom jeho lásky. Táto pobožnosť smeruje k samej Božskej Osobe, ktorá sa predstavuje v láske a v jej symbole.

Pobožnosť k Božskému Srdcu rozjíma a klania sa láske Spasiteľovej, ktorá je pôvodcom všetkých dobrodení od narodenia až do dokonania vykupiteľského diela v nebi. Z tejto úcty povstala pobožnosť zvláštnejšia, ktorá je jej vznešeným rozvojom: pobožnosť k eucharistickému Srdcu Ježišovmu.

Spočíva v tom, vraví Jeho Svätosť Lev XIII., „že vzdávame lásku, vďačnosť, úctu a poctu onomu úkonu najvyššieho milovania, ktorým náš božský Vykupiteľ štedro rozdeľujúc všetko bohatstvo svojho Srdca, ustanovil velebnú sviatosť Eucharistie, aby zostal s nami až do konca sveta.^²

Ten zvrchovane dôležitý úkon života Ježišovho vyžadoval zvláštnu úctu:

Pobožnosť k Božskému Srdcu všeobecným spôsobom sa klania láske Ježiša Krista, ktorá dáva človeku všetky dobrodenia spásy. Úcta k Eucharistii klania sa telu a krvi Ježišovej, prítomným pod závojom sviatostných spôsobov. Predmet tejto pobožnosti je sama Osoba Spasiteľova v svojom sviatostnom stave. Pobožnosť k eucharistickému Srdcu obracia sa predovšetkým k zvláštnemu úkonu tejto velebnej Osoby: „k láske Ježiša Krista, ktorá ustanovuje Eucharistiu, aby zostal s nami, aby nám dal svoje telo za pokrm a svoju krv za nápoj, aby sa na oltári nekrvavým spôsobom obetoval a tak založil jednotu Cirkvi".^³ Srdce Ježišovo, ktoré nám dáva Eucharistiu, menuje sa eucharistické, ako čistý vzduch, ktorý nám dáva zdravie, menuje sa zdravý vzduch.

Vidíme, že túto pobožnosť vnukly najmä slová svätého Jána (13, 1): „Pred slávnym dňom veľkonočným, pretože Ježiš vedel, že prišla jeho hodina, aby odišiel z tohoto sveta k Otcovi .. . , keď miloval svojich, ktorí boli na svete, až do konca miloval ich."

Tento úkon najvyššej lásky, na ktorý zabúda toľko kresťanov, vyžadoval zvláštnu úctu, ktorej hlavným cieľom by bolo poďakovanie, vnútorné klaňanie, zadosťučinenie a prosba. Náš Spasiteľ dáva to pochopiť niektorým dušiam, každý deň početnejším.

Slová svätého Jána Krstiteľa zostávajú, bohužiaľ, vždy pravdivé: „Uprostred vás stojí ten, ktorého vy nepoznáte“^⁴. To isté nám tiež pripomína podivuhodná modlitba, ktorú vysvetľuje táto knižočka: „Srdce opustené, Srdce zabudnuté, Srdce pohŕdané, Srdce urazené, Srdce ľuďmi zneuznané."

A jednako nemohol náš Pán viac sa k nám skloniť, užšie sa s nami spojiť a dať sa nám. Pokúsme sa, pokiaľ je možno, zmerať rozsiahlosť milostí, ktoré udeľuje všetkým pri svätej omši, pri svätom prijímaní, pri návšteve Najsvätejšej Sviatosti, keď duše neodporujú jeho božskej prívetivosti. To práve vyjadruje táto modlitba: „Srdce milujúce naše srdcia, Srdce prosiace, aby sme ho milovali, Srdce trpezlivo nás čakajúce, Srdce donucované nás vypočuť, Srdce túžiace, aby sme ho prosili, Srdce ohnisko nových milostí."

Najmä duše vznešené, pokorne túžiace po dôvernom božskom spojení v Eucharistii, majú sa oddať tejto pobožnosti. Ony majú predovšetkým preniknúť zmysel tejto modlitby: „Srdce mlčiace, ktoré chce hovoriť k dušiam, Srdce sladké útočište skrytého života, Srdce, učiteľ tajného spojenia s Bohom, Srdce toho, ktorý spí, ale ktorý vždy bedlí, Eucharistické Srdce Ježišovo, zmiluj sa nad nami."

Duša, ktorá chápe hlboký zmysel týchto slov, má sa spojiť so Spasiteľom vrúcnym svätým prijímaním a vernou modlitbou. Má mu priniesť srdce priame, odoprieť si zmyslových radostí pri pobožnosti, priniesť mu predovšetkým pokoru a lásku. Potom bude môcť úprimne povedať, čo čítame v tejto krásnej modlitbe: „Ježiš Hostia, chcem Ta potešiť . .. , chcem zabudnúť na seba, aby som myslel na Teba, chcem byť zabudnutý a opovrhovaný z lásky k Tebe . . . Opustím seba, aby som sa stratil v Tebe. Daj, aby som zmiernil Tvoj smäd po mojej spáse, Tvoj horiaci smäd po mojej svätosti, a súc očistený, aby som Ti mohol dať čistú a pravú lásku."

Najhlbšie a najnežnejšie city Srdca Ježišovho sú vyjadrené v týchto rozjímaniach veľmi správne a všetkým prístupne. Pripomínajú nám ono miesto žalmu 68, 12: „Čakám, kto sa zmiluje nadomnou, avšak márne, kto by ma potešil, toho nenachádzam." Potom dodávajú: „Aby si nás posvätil a spasil, Ty, Boh mocný, chcel si poznať úzkosť a zomdlenie, chcel si, aby Ti anjel pomohol v záhrade getsemanskej. Ty, Boh v š e t k e j útechy, chceš ju prijať od nás! Daj, aby sme vznešene odpovedali na túto výzvu."

„ ... Ó, môj Bože, ... túžba byť milovaný, to nie je potreba, ktorá by sa vzťahovala na Teba, večné Slovo, nekonečná a nestvorená láska. Aký úžitok by ti priniesla naša úbohá láska? Ale, ty si dokonalá láska, pretože máš sklon milovať nás dokonalo, a chceš byť milovaný tak dokonalo, ako sme len toho schopní." (11. rozj.)

„Môj Ježiš, klaňania hodný Majster, prečo si teda prišiel na túto zem hľadať pohŕdanie? Ty, Kráľ kráľov, Mocnár najvyšší. . . Pohŕdanie je teda nápoj hodný Boha, ktorý si chcel vypiť dlhými dúškami? Aké tajomstvo! Ty mi ho dávaš pochopiť . . . Tvojej pravej veľkosti odporovalo vypožičať si niečo od nepravej veľkosti zeme, tvojej dôstojnosti sa slušalo, že ťa postavila k druhej krajnosti, a pohŕdanie tohoto bezcitného sveta ťa ctí, hoci veľmi ťa uráža. Ty mu vzdoruješ, Pane, pre nás, aby si nás tiež naučil ním pohŕdať. Prečo teda my, ktorí veríme, že sme tvoji priatelia, v niektorých prípadoch ešte súdime veci podľa ducha sveta? Ako to príde, že hoci žijeme z tvojho života v častom svätom prijímaní, ktoré by nás malo pomaličky pretvoriť v teba, predsa naše úmysly sú tak ďaleko od tvojich? To dokazuje našu veľkú slabosť." (7. rozj.)

Niekoľko stránok ďalej tak sa hovorí o tomto druhom utrpení, totiž o utrpení v Eucharistii, kde všetko sa dotýka Srdca Ježišovho, pretože jeho telo nemôže viac trpieť. Bolesť, pravda, je neprístupná k tomuto Srdcu, ale pretože nevie prestať milovať, nemôže byť neciteľné k láske, ktorá sa mu má vzdávať a ktorú mu mnohí odopierajú. Kto pochopí nežnosť a silu citov Boha, keď bola urazená jeho spravodlivosť a jeho láska? Hľa, opakuje zvnútra svätostánku ako k svätej Margite Márii, hľa to Srdce, ktoré tak milovalo ľudí, že keď raz prelialo za nich všetku svoju krv, našlo prostriedok, ako sa im dať samo celé, všetky dni. Ale, bohužiaľ, veľký počet nevďačníkov ho opúšťa, ním pohŕda a uráža ho . . . Miesto vďačnosti dostáva sa mi od väčšiny len nevďačnosť . . . Ale, čo ma najviac bolí, sú to srdcia mne zasvätené, ktoré tak so mnou zaobchodia. (str. 29.).

Výraz „potešiť Srdce nášho Spasiteľa", s ktorým sa často stretneme v týchto rozjímaniach, na prvý pohľad zdá sa príliš ľudský, keď si pripomenieme, že oslávené Srdce Kristovo nemôže už trpieť ani sa zarmucovať. Ale tento výraz teologicky sa vysvetľuje, ako slová svätého Pavla k E f e z a n o m, 4, 30: „Nezarmucujte Ducha svätého". Svätý Tomáš poznamenáva o tomto predmete v komentári k tejto Epištole: „Ako môže svätý Pavol takto hovoriť, keď Duch svätý je Boh, v ktorom nemôže byť nijaká vášeň (alebo citové pohnutie), ani nijaký smútok? Odpovedám: Vravíme, že Duch svätý sa zarmucuje, keď ten, v ktorom prebýva, je sužovaný, podľa slov Spasiteľových: Kto vami pohŕda, mnou pohŕda.^⁵ Môžeme teda povedať, že je to výraz metaforický, ako keď hovoríme o hneve božom, aby sme naznačili jeho trestajúcu spravodlivosť, ktorá nie je vášňou (ako hnev), ale ctnosťou. Hovoríme tiež, že Boh sa zarmucuje, pretože odchádza a vzďaľuje sa od hriešnika, ako zarmútený človek odvracia sa od toho, ktorý ho trápi. Preto slová: Nezarmucujte Ducha svätého, vravia: „Neodháňajte ho z vašich duší hriechom."

Z týchto slov svätého Tomáša môžeme odvodiť tri poznámky o význame slova: „potešiť nášho Pána":

1. Keď Ježiš, obracajúc sa k určitým dušiam, vraví im: „Aspoň ty ma poteš, pochop a aspoň trochu sa zúčastni na utrpení, ktoré som vytrpel z lásky k vám", prispôsobuje svoje slová našej slabosti a tak ľudsky a nám prístupne objasňuje nášmu rozumu svoje najvznešenejšie a najhlbšie city, ktoré samy v sebe sú nevýslovné. Tak tiež svätá Panna, hoci už vstúpila do slávy nebeskej, plakala, zjavujúc sa v la Salette a hovorila, že jej zármutok vzrastá pri pohľade na bezbožnosť. Vnútorné duše nedajú sa tým nijak mýliť, ani na to nepomyslia, že by Kristus a Mária skutočne trpeli v nebeskej sláve; avšak oprávnene veria, že milujúce klaňanie, ktorého je hodný náš Spasiteľ, je pre neho akousi vedľajšou radosťou (beatitudo accidentalis), ktorú mu mnohí odopierajú, ako sa vraví v týchto rozjímaniach.^⁶

Tiež, keď je reč o Bohu samom, hovoríme všetci vzbudzujúc ľútosť: „Môj Bože, prosím ťa, odpusť mi, lebo som ťa obrazil a tebe sa hriech oškIiví..." a nikto by nemohol vyjadriť úplný smysel týchto posledných slov. Teologovia rokujú o otázke, či nenávisť k hriechu je v Bohu eminentne formálne, alebo eminentne virtuálne; v každom prípade je v Ňom aspoň virtuálne, ako následok jeho nekonečnej lásky k Najvyššiemu Dobru, od ktorého nás smrteľný hriech odvracia. Tento hriech, pokiaľ to môže,vytrhuje Najvyššiemu dôstojnosť posledného cieľa a potlačuje jeho ligot, jeho kráľovstvo nad dušami. Boh teda nemôže nezavrhovať hriech, ktorý nás od Neho vzdiaľuje, áno, chce tiež hriešnika z neho vyliečiť. Keď sväté Písmo hovorí, že milosrdný Boh má útrpnosť s našou biedou, nechce tým povedať, že smyslove pociťuje zármutok, ale že nás chce vyrvať zlu a opäť prebývať v našich dušiach, ktoré sa odvrátily od Neho. Keď je to správne, ak uvažujeme o Bohu v jeho božskej, čisto duchovnej prirodzenosti, tým skôr to potom platí o svätej duši osláveného Krista: ona je skutočne obdarená smyslovým pocitom a Ježiš je naozaj citlivý na lásku, ktorú sme mu dlžní a ktorú mu mnohí odopierajú.^⁷

Žaloby nášho Spasiteľa nám tiež pripomínajú, že pozná neporovnateľne lepšie, ako my, všetko zlo, ktoré si sami spôsobujeme hriechom, všetko, čo si pripravujeme a akého nekonečného dobra sa zbavujeme smrteľným hriechom, ktorý zostáva bez ľútosti.

2. Musíme si predovšetkým pripomenúť, že Ježiš za svojho pozemského života, najmä v getsemanskej záhrade, trpel za všetky zneuctenia a nevďačnosti v budúcnosti. Poznal ich dopodrobna vyšším poznaním, ktoré presahovalo každý čas. Tak jeho utrpenie vzťahovalo sa tiež na terajšiu dobu a trpel i za budúce veky. „Tiež za teba som vylial kvapku svojej krvi." A keď trpel Pán Ježiš v olivetskej záhrade čiastočne za nás všetkých i za každého osobne, predvídajúc našu nevďačnosť, zaiste bol v onej tak smutnej hodine skutočne p o t e š e n ý, vediac napred, čo učiníme pomocou jeho milosti. Bol potešený pohľadom na duše, ktoré v budúcnosti hlboko budú chápať jeho bolesti a zúčastnia sa na nich, aby s ním, ním a v ňom pokračovaly v diele vykúpenia.

3. Napokon, keď oslávený Kristus netrpí už sám v sebe, trpí ustavične v svojom tajomnom tele, a my si ani nevieme utvoriť dostatočnú predstavu o hlbokom spojení, ktoré je medzi ním a jeho najdrahšími údami, ktoré ráčil pridružiť k svojmu vykupiteľskému dielu.

To je v istom smysle veľké utrpenie Kristovo a jeho modlitba, ktorá v nich pokračuje s milosťou, ktorú im udeľuje. Postupne sa stávajú účastní jeho detského života, jeho skrytého života a jeho bolestného života, prv ako ich pripojí k svojmu oslávenému životu v nebi. Ježiš Kristus v nich žije, on sa v nich modlí, trpí, podľa slov svätého Pavla: „Nuž ž i j e m, u ž n i e ja, ale žije vo mne Kristus.^⁸ „Radujem sa z utrpení pre vás a doplňujem na svojom tele to, čo chybuje z utrpení Kristových za jeho telo, ktoré je Cirkev.^⁹ Mystické telo potrebuje toto výkupné utrpenie, ako naša hruď čistý vzduch, ako naše oči svetlo. A každý kresťan má niesť svoj kríž po všetky dni v spojení so Spasiteľom, ktorý ho podporuje a oživuje.

Vidíme z týchto troch poznámok, že hoci náš Pán vstúpiac navždy do slávy, viac už netrpí, no hriech sa mu neľúbi a keď má ozajstnú radosť (beatitudo accidentalis) z milého uznania, ktoré mu niektorí prejavujú, veľmi mnohí mu ho odopierajú. Na tomto svete trpel bolesti vyšším spôsobom i za nevďaky budúcnosti Napokon po tretie pokračuje v tomto utrpení tajnostne vo svojom tajomnom tele, vo svojich sužovaných údoch, ktoré sú s ním úplne nadprirodzeným spôsobom spojené milosťami, ktoré im udeľuje, milosťami modlitby, sily, vytrvalosti v skúškach.

Nie je teda nijaký odsúdenia hodný antropomorfizmus vo výraze „potešiť Srdce Ježišovo", ktorý ostatne on sám užíva. Objasňuje nám iba ľudsky a nám srozumiteľným jazykom, aké dôverné majú byť vzťahy našich duší s Tým, ktorý pre nás toľko vytrpel. Naozaj niekoho potešíme len vtedy, keď sa s ním rozdelíme o jeho utrpenie; v tomto smysle to teda chápeme. Je to podivuhodná a dojímavá shovievavosť, že mocný Boh, Boh všetkej útechy, ktorý sám sebe úplne postačí, chce potrebovať nás, ako kedysi anjela-tešiteľa v getsemanskej záhrade. To nám vraví, že máme vedieť deliť sa s bolesťami Srdca Ježišovho, spojiť sa s bolestným životom, ktorý žilo tu na zemi, prv než sa navždy účastnilo svojho osláveného života v nebi. „Duch svätý sám, vraví svätý Pavol, vydáva svedectvo nášmu duchu, že sme dietkami božími. A keď dietkami, aj dedičmi, a to dedičmi božími a spoludedičmi Kristovými; keď totižto i spolu trpíme, aby sme boli spolu oslávení. Tak myslím, že trápenia terajšieho času nie sú hodné tej budúcej slávy, ktorá sa zjaví na nás.^¹⁰

Takto sa dokonalo vysvetlia slová nášho Spasiteľa k určitým dušiam: Aspoň ty ma poteš. Tým, pravda, nie je povedané, že Ježiš je bezmocný napraviť zlo, na ktoré sa sťažuje.

Ako práve hovorí v tejto knižočke: „Ako to príde, že Srdce Ježišovo zdanlivo sa snižuje k tejto prosbe? To preto, že milovať Boha je v našom záujme a nie v jeho a keď nás núti odpovedať jeho láske, je to len naše dobro. Boh pre seba nepotrebuje našej odplaty, nachádza ju sám v sebe, sám sebe úplne postačí. Lež ako povahou ohňa je dávať sa, tak aj božia láska, ktorá je ohňom, má povahu rozširovať sa..." (11. rozj.) Hľa, preto nás Pán Boh prosí, aby sme nechali v sebe horieť oheň, ktorý by chcel vidieť všade sa šíriť.

„Mohol by nás ihneď nakloniť, aby sme to chceli, ale práve tu on chce čakať, pretože jeho múdrosť, ktorá mocne siaha od konca vesmíru do konca, riadi všetko ľúbezne. (13. rozj.)

Ale nalieha tiež aj na iné duše, aby sa modlily za hriešnikov a za vlažných, ktorí meškajú s návratom; nechá ich hovoriť: „Opustené Srdce, zmiluj sa nad ovečkami, ktoré pasieš na svojej pastve a spomeň si na tie, ktoré sú tvojím majetkom od počiatku. . . Niektorí sú už iba púhe tiene! Zaprisahám ťa, obživ tieto obielené hroby. Ležia v nich duše tebe drahé, do ktorých ešte sostupuješ svätým prijímaním; ponáhľaj sa, kým sa rozpadnú. Kiež ich tvoje mocné dotknutie prebudí k svetlu, k vôli, k láske! A ak som tiež tým nešťastníkom, že patrím do ich počtu, Pane, skúšaj ma, rozbi ma skúškou, ale obráť ma k sebe!" (5 rozj.)

„Prosím ťa pokorne, vypočuj ma, miluj ešte tých, čo ťa nemilujú; otvor tým, čo nikdy neklopú. Uzdrav tých, čo nie len s radosťou sú nemocní, lež usilujú sa onemocnieť ešte viac... Ty si povedal, ó sladký Ježiš, že si prišiel obracať hriešnikov: hľa, tu sú, môj Bože, zmiluj sa nad tými, čo nemajú zľutovania sami nad sebou. Počúvaj iba svoje srdce, Ježiš, je naším zástupcom a zachráň nás!" (8. rozj.)

Náš Pán, ktorý vnukol túto modlitbu, ktorá vyšla zo srdca, obdareného jeho milosťou, odpovedá: „Moja túžba je byť vaším Prostredníkom. Čokoľvek budete pýtať od svojho Otca v mene mojom, dá vám. Pýtajte a dá sa vám. Málo prosíte. Šíp vrhnutý k svojmu cieľu, lúč, čo brázdi oblaky, nie sú tak rýchle, ako vznet môjho Srdca, ktoré podáva môjmu Otcovi čistú prosbu, Včera som chcel ešte čakať, dnes sa chcem ponáhľať, lebo sa zvečerieva, . . . čas núti . . . napravte to a teraz kráčajte vpred." (13. rozj.)

Všetky tieto rozjímania sú akoby výkladom slov svätého Jána: „Boh je l á s k a": „Táto rozsiahla božská láska bez hraníc a bez dna je tiež oceánom a horiacou pecou. Je to príval, ktorý potopí, avšak neutopí, je to oheň, ktorý páli, avšak nespáli." (10. rozj.)

Aby sme dobre vedeli porovnať základ pobožnosti k eucharistickému Srdcu s tým, čomu nás učí Cirkev o kňažstve Ježiša Krista, ktorý sa za nás ustavične obetuje pri svätej omši, ^¹¹ pomyslíme na nekonečnú cenu tejto obeti a na základ, z ktorého pochádza. Úkon, ktorým Boh ustanovil Vtelenie, je ten istý ako úkon, ktorým povolal Ježiša ku kňažstvu a k všeobecnému prostredníctvu. Podstatná milosť spojenia so Slovom posväcuje človečenstvo Spasiteľa, dáva mu svätosť, nie prípadkovú, ako tá, ktorá je v nás z akostno spôsobovej milosti stvorenej, (gratia habitualis creata) ako prípadok našej duše, božský rub v duši, ale svätosť podstatnú, ktorá je základom nekonečnej ceny jeho ľudských úkonov, záslužných i smiernych. A medzi týmito úkonmi obetovanie obety na kríži, podstatne zvečňované v obeti svätej omše, je vrcholný úkon kňazský. Takto bol Ježiš ustanovený za kňaza, nie ako jeho služobníci kňazským charakterom vtlačeným do duše, ale podstatnou milosťou spojenia so Slovom, ktoré ho činí Pomazaným Pána, Svätého svätých. Z tejto podstatnej milosti vyteká milosť akostno spôsobová stvorená, ktorá ho činí hlavou mystického tela, ktorého my sme údami. A aby nás náš Pán dokonalo oživil, dal sa nám za pokrm v Eucharistii, ktorá je najvznešenejší dar jeho kňazského Srdca.

Preto vnútorné duše ani nebudú dosť vedieť, akú úctu mať k Premeneniu, ktoré je práve podstatou obety svätej omše a pre nás najslávnejším okamžikom každého dňa. Bossuet vravel: "To je úkon, ktorým Ježiš Kristus silou svojich slov oddeľujúc svoju krv od svojho tela, zjavuje sa pred zrakom Boha pod obrazom smrti a pohrabu, ctí ho, ako Boha života a smrti a uznáva jeho najvyššiu velebnosť, lebo je mu najdokonalejšie poslušný ... až na smrť kríža . . . Táto druhá obeť (konaná na oltári) nie je nič iné ako mystická smrť a obeta. Je tu baránok. . .

Je tu skutočná krv, ktorá sa rozlieva, pravda, skrytým a tajomným spôsobom, aby privlastnila každému to, čo raz bolo obetované za všetkých."^¹²

Ježiš ustanovujúc Eucharistiu, pozdvihol oči k nebu, jeho tvár sa zaskvela, veľmi zatúžil prísť takrečeno nanivoč pod spôsobami chleba a vína až do konca sveta, aby tak skutočne a podstatne zostal medzi nami, dávajúc sa nám za pokrm. Podobne ako on, aj kňaz, sluha všeobecného Prostredníka, má pri premenení pozdvihnúť oči k nebu, ohnivo zatúžiť spojiť sa s obeťou Kristovou, ktorý je vždy živý, ktorý sa ustavične prihovára za nás,^¹³ a ktorý ustavične obetuje svojmu Otcovi seba i všetkých živých údov svojho mystického tela, najmä tých, čo trpia, ako on trpel.

Tak aj vnútorné duše, keď sú prítomné na svätej omši, majú sa tiež v okamžiku premenenia spojiť s touto obetou večného kňaza, s ním obetovať jeho sväté telo a jeho drahocennú krv, a obetujúc seba samých majú podľa vnuknutia Ducha svätého prosiť o lásku ku krížom, ktoré im Prozreteľnosť od večnosti určila, aby ich očistila a v istej miere pripravila na spoluprácu na veľkom tajomstve Vykúpenia, ktoré trvá až do konca vekov. Jednotlivé duše aj spoločnosti, ktoré žijú hlboko spojené s týmto úkonom premenenia, vynikajúcim spôsobom sa budú tešiť z lásky Kristovej a budú obdarované vždy "novými milosťami". Budú vždy hlbšie vnikať ,,do tajomstiev božského spojenia", ako sa vraví v modlitbe k eucharistickému Srdcu, a nájdu tam veľký pokoj uprostred svojich skúšok. Tak sa stanú súce obnoviť tento úkon so zvláštnou vrúcnosťou v hodinku smrti, a učiniť z neho dokonalú obeť klaňania, prosby, nápravy a poďakovania, ktoré im otvorí brány nebeské.

„Len v tvojom Srdci, sviatostný Ježiš, kde diabol iste nikdy nevnikol, kde svet nemôže vstúpiť, ku ktorému prirodzenosť bojí sa priblížiť, teda iba v tých veľmi neznámych hlbinách môžem byť úplne bezpečný." (17. rozj.) Daj, Bože, aby mnohé duše, ktoré budú čítať tieto stránky, naučily sa každodenne vždy úprimnejšie povedať: „Budem mlčať, aby som počul teba, a opustím seba, aby som sa stratil v tebe." Potom vždy lepšie počujú volanie Kristovo: „Poď, vstúp a zostaň tu", a tak skúsenostne pochopia, že pravý vnútorný život tu na zemi je počiatkom života večného.

Budem mlčať, aby som Ta mohol počúvať, opustím seba, aby som sa stratil v Tebe.

Daj, aby som zmiernil Tvoj smäd po mojej spáse, Tvoj horiaci smäd po mojej svätosti, a súc očistený, aby som Ti mohol dať čistú a pravú lásku.

Nechcem, aby si sa unavoval svojím očakávaním: vezmi si ma, odovzdávam sa Ti.

Sverujem Ti všetky svoje práce, svojho ducha na osvietenie, svoje srdce, aby si ho riadil, svoju vôľu, aby si ju upevnil, svoju úbohosť, aby si jej pomohol, svoju dušu aj svoje telo, aby si ich živil.

Eucharistické Srdce môjho Ježiša, ktorého krv je životom mojej duše, nech nežijem už viac ja, ale ži vo mne Ty.

V tejto modlitbe je celá náuka, celá podstata pobožnosti k eucharistickému Srdcu Ježišovmu.

Najmä je to dogma: viera v tajomstvo Najsvätejšej Sviatosti, ktorá obsahuje a nám podstatne dáva telo, krv, dušu a božstvo nášho Krista Pána. Toto tajomstvo je výsledkom jeho najväčšej lásky k nám, je to plod jeho Srdca, ktoré sa preto právom nazýva eucharistické.^¹

Modlitba začína takto: Eucharistické Srdce Ježišovo, nežný spoločník nášho vyhnanstva... Akoby Ježiš riekol niektorej duši smutne kráčajúcej tu cudzou zemou: Národ Tvoj, národ môj. Ty nie si sama, lebo ja budem s tebou, ak len sama chceš, všade a vždy. Cudzí národ, uprostred ktorého ideš, učiním svojím národom a budeš môcť spočinúť na priateľskom srdci, ktoré ti dá svätú stravu, pravý chlieb pre cestovateľa, sladkú posilu a živú posilu, ktorá ťa bude podporovať v skúškach a na únavnej ceste."

Modlitba pokračuje: Klaniam sa Ti. Je to mravouka kresťanská v plnení najvyššej ctnosti, lásky k Bohu, vyjadrená a osvedčená najdokonalejším úkonom náboženstva.^² Klaňanie, vnuknuté láskou, je prvá povinnosť pred tvárou Boha, ktorý je s nami; a láska, láska bezmedzná, je prvá nevyhnutná potreba vďačnosti za podobné dobrodenie.^³ Načim preto zaobchádzať s týmto božským Kráľom počestne a s božským Srdcom láskyplne. Je medzi nami, musíme byť jeho spoločníkmi. „Pán je tu, v o I á ť a", vraví nám Marta, ako kedysi povedala Márii. Pretože táto vznešená návšteva je účinkom lásky Majstrovej, je to jeho Srdce, ku ktorému sa musí vrátiť. Magdaléna tiež tak učinila, lebo je to druh úcty, ktorej ona dáva prednosť, lebo sám povedal, že je najlepší a jedine potrebný, hoci iné sú tiež dobré. Marta by nebola pokarhaná, keby nebola vyrušila svoju sestru. Klaňanie, ktoré ovláda činnosť láskou, a ktorým prejavujeme lásku k eucharistickému Srdcu Ježišovmu, klaňanie, vravíme, je podstatou tejto pobožnosti, preto nenačim opakovať: Klaniam sa Ti, po každom vzývaní ako v litániách.

Sedem prvých vzývaní: Srdce osamelé, Srdce pokorené, Srdce opustené, Srdce zabudnuté, Srdce pohŕdané, Srdce hanobené, Srdce ľuďmi zneuznané, je akoby pretrhovaná ozvena náreku nášho Spasiteľa na nehodné nakladanie, ktoré jeho trpezlivé Srdce znáša v Najsvätejšej Sviatosti. Tieto jemné výčitky, ktoré sa podobajú kvíleniu prenikajúcemu závoje svätostánku, ktoré kryjú pred našimi očami kruté bičovanie, hoci nekrvácajúce, v tom druhom utrpení, v Eucharistii, v ktorej sa všetko dotýka Srdca Ježišovho, lebo jeho telo nemôže viacej trpieť. Bolesť, pravda, je neprístupná k tomuto Srdcu, lež preto, že nevie prestať milovať, nemôže byť neciteľné k láske, ktorá sa mu má vzdávať a ktorú mu mnohí odopierajú.^⁴ Kto by nepochopil nežnosť a silu božích citov, keď bola urazená jeho spravodlivosť a jeho láska: Hľa, opakuje zvnútra svätostánku ako k sv. Margite Márii, hľa to Srdce, ktoré tak milovalo ľudí, že keď raz prelialo za nich všetku svoju krv, našlo prostriedok, ako sa im dať samo celé, po všetky dni; lež veľký počet nevďačníkov ho opúšťa, ním pohŕda, ho uráža, a na to si jeho Srdce sťažuje. Miesto vďačnosti dostáva sa mi zväčša nevďak, opovrhnutie, neúctivosť, svätokrádeže a chladnosť, ktorou ma zahrnujú v tejto sviatosti lásky. Ale, čo ma najviac bolí, sú to srdcia mne zasvätené, ktoré tak so mnou zaobchodia.^⁵

Obkľučujú ma, ale nedajú sa mi. . . nepotešia ma!. . . Prijímajú ma, hej, ale ostávam v ich duši samotný . . . zabudnutý . . . nepoznaný. . . Aspoň ty, duša, ktorá ma miluješ, zaobchádzaš s mojím Srdcom tak, ako ja s tvojím?

Desať nasledujúcich vzývaní vzťahuje sa na iné city: Srdce milujúce naše srdcia, Srdce prosiace, aby sme ho milovali, Srdce trpezlivo nás čakajúce, Srdce donucované nás vypočuť! Srdce túžiace, aby sme ho prosili, Srdce ohnisko nových milostí, Srdce mlčiace, ktoré chce hovoriť k dušiam, Srdce, sladké útočisko skrytého života, Srdce, učiteľ tajného spojenia s Bohom, Srdce Toho, ktorý spí, ale ktorý vždy bedlí.

Zdá sa, že bolestné žaloby nášho Spasiteľa sú akosi pochopené, a duša, prebudiac sa zo svojej ospalosti, dojatá a zahanbená, opakuje s dôrazom hlbokej bolesti: Čože! Osamelé! . . . pokorené! .. . hanobené! . . . Srdce môjho Pána a Boha!...

A hľa, ľútosť odzbrojila spravodlivosť. Ježiš nechal uhádnuť najhlbšiu príčinu svojich žalôb, totiž, že miluje naše srdcia!, a Boh skrytý nám odpustil, že sme ho nepoznali. Od tej doby, ako by zabudnúc na svoje práva a ako by bol potešený, skoro usmierený, žaloby ustávajú. Jeho Srdce sa milosrdne naklonilo k ľutujúcej duši, necháva ju počúvať už len svoje túžby.

S výrazom akéhosi sladkého smútku, Ježiš ako by sa chcel vzdať svojej spravodlivosti, ba takrečeno svojej dôstojnosti, hľadí na nás a prosí nás, aby sme ho milovali. On je posvätný oheň lásky. A povahou ohňa je dávať sa a živiť sa sebou samým, preto tiež on prosí o lásku, ako žobrák, ktorý prosí o chlieb! Je hladný, smädí po nás ... S i t i o! Pripomína veľkodušnú trpezlivosť, s ktorou nás č a k á, ale už je čas, najvyšší čas, aby nás rýchlo vypočul. Ako v smrteľných úzkostiach v záhrade olivovej žiada, aby sme ho prosili, zostávajúc s ním, aby trpel pri nás. Pravda, dlho sme zneužívali jeho milosti, ale on nás uisťuje, že v nevyčerpateľnom ohnisku jeho lásky sú nové milosti, ktoré sme doposiaľ nezneuctili, ktoré nepoznáme a ktoré sú určené nám. V jeho čakajúcom mlčaní sú tajnosti, ktoré nám chce zjaviť, tajnosti milosrdnej dobroty pre hriešnikov a nešťastníkov, dôverné útechy pre svätú Cirkev, pre jeho svätého Veľkňaza a pre všetky duše spojené s jeho eucharistickým Srdcom, sladkým to útulkom skrytého života, ktoré nad nami bedlí i vo svojom zdanlivom spánku.

V tomto nevýslovne nežnom Srdci Ježišovom duša kresťanská skrotená vďačnosťou, opäť poznala nesmiernu lásku svojho Boha. Odovzdala sa mu svojou vôľou; Ježiš ju prijal a teraz počúva Eucharistické Srdce Ježišovo, volá duša, zmiluj sa nad nami! Srdce eucharistické . . . Tak dlho zbavené pôct! Svätý Ján Krstiteľ videl prítomnosť aj budúcnosť, keď hovoril: „Je uprostred vás a vy ho nepoznáte."^⁶ Srdce Ježišovo, ktoré som teraz poznal a ktorému sa teraz klaniam, zmiluj sa nadomnou! Zranil som Tvoje Srdce v jeho trojakej láske: v láske, ktorá ma vykúpila, v láske, ktorá ma očakáva v sláve a v láske, ktorou si prítomný na oltári až do konca sveta! Zmiluj sa nadomnou, aby som jedného dňa súc očistený, mohol Ti ponúknuť ozajstnú lásku, pretože chcem Ta potešiť, chcem, aby si zabudol na urážky, na nevďačnosť a ľahostajnosť, ktorou si bol tak často zahrnovaný. Chcem odpovedať na Tvoje volanie: „Čakám, kto ustrnie nado mnou, avšak márne; nenachádzam, kto by ma potešil."^⁷ Aby si nás posvätil a spasil, mocný Bože, chcel si poznať úzkosť a skľúčenosť, Ty si chcel, aby Ťa v getsemanskej záhrade potešil anjel; Ty, Bože všetkej útechy,^⁸ chcel si prijať potechu od nás! Daj nám, aby sme šľachetne zodpovedali tomuto Tvojmu volaniu.

Prosbou, spojenou s poďakovaním a náhradou, počína úctyplné klaňanie pri svätostánku Eucharistie, najvyššej lásky, ktorá ju ustanovila, lásky, ktorá je vyjadrená slovami: Srdce eucharistické. Až do konca miloval ich.^⁹

Táto pobožnosť bola ustanovená na uctenie Ježiša, na uctenie jeho Srdca, ktoré nám dalo Eucharistiu, na uctenie samej Eucharistie. Máme ho ctiť tak, ako si to praje, pokiaľ možno čo najlepšie, pretože my sme boli určení na to, aby sme ukojili jeho pálčivý smäd po úcte v Najsvätejšej Sviatosti.^¹⁰

Posledné vzdychy učia nás uskutočňovať túto pobožnosť: Ježiš - Hostia, spojujem sa s Tebou... obetujem sa s Tebou, chcem sa zničiť pred Tebou... atď. . . Spojenie je prvá snaha lásky. Odstrániť prekážky spojenia žiada nevyhnutne. A pretože práve v našom srdci sú hlavné prekážky čistoty, ktorú vyžaduje spojenie s Bohom, preto duša sľubuje zabudnúť na tvorstvo, na seba samú, sľubuje sebazapieranie, veľkodušnosť, nestrannosť', obetuje celú svoju bytosť, aby mohla jedného dňa zvolať s apoštolom: „Nežijem už ja, ale žije vo mne K r i s t u s."

Spoločník vo vyhnanstve, ktorý nebol vyhnaný, môže byť iba vznešeným priateľom toho, s ktorým dobrovoľne sa delí o jeho nešťastie. Odkiaľ takáto hrdinskosť v priateľstve? Vari z veľkého rozumovania? Nie, ona pochádza z veľkého srdca. Rozum môže oddanosť osvietiť, obdivovať ju, ale neroznieti ju. Iba srdce je súce veľkodušných činov, pretože len láska sama učí milovať obeť a v nej nachádzať šťastia: „Láska nepozná ťažkostí a keď sa vyskytne nejaká ťažkosť, premení sa na lásku."^¹

Človek nemá tu na zemi trvalého miesta, ale s plačom hľadá iné, kde by si odpočinul.^² Práve v Eucharistii som si pripravil stánok, pri tvojich príbytkoch na tejto zemi vyhnanstva, ó národ môj milovaný; chcel som byť pri tebe a k tebe som obrátil svoj zrak a svoje srdce.^³ Svoje oči, aby sledovaly tvoje kroky, aby videly tvoje práce a boje, aby uvažovaly o tvojich skúškach a ich spočítaly; aby posbieraly tvoje dobré skutky a ukázaly ich môjmu Otcovi, aby ťa neodsúdil, ale aby ti odpustil tvoje hriechy, ak tvoja ľútosť dotkla sa jeho milosrdenstva. Som tam so svojím srdcom, aby som ťa tešil, deliac sa o tvoju bolesť, aby som uľahčil tvoje bremeno, zbavil ťa únavy, pomohol tvojej slabosti a najmä, aby som ti dal tajomný nápoj^⁴ s chlebom života,^⁵ ktorý som pripravil vo svojej starostlivosti bojac sa, aby si neomdlel na ceste.. Môj svätostánok svojou tôňou bude ťa chrániť cez deň a bude ti istým útočišťom proti búrkam. Bude niesť moje meno, meno nové, ktoré som ešte nikomu nezjavil, a ktoré odo dnes bude rozhlásené po celej zemi. Mám pre teba srdce úprimného priateľa, neboj sa ničoho; ak mi ostaneš verný, prinesiem ti pomoc; až budeš na posteli v chorobe, celé lôžko ti usteliem v tvojej nemoci."^⁶

Ako matka hľadí na plačúce dieťa, tak aj ty, keď budeš vzdychať po vlasti, naplním tvoju dušu najsladšími útechami.^⁷

Ale daj pozor, aby si nezneužil moju štedrosť, keď ma vidíš k sebe tak nakloneného. Nikdy nezabudni, že je to srdce priateľa, ktoré prišlo s neba, je to srdce tvojho Boha.

Pane, keď nepatrná službička ma naplňuje vďačnosťou k tomu, ktorý mi ju preukázal, akými citmi bude pretekať moje srdce k tebe? Nebeský priateľ, Kráľ môj, Ježiš prítomný a žijúci uprostred tohto vesmíru, vo svojom oslávenom Človečenstve, ktoré je spojené s Božstvom! Si tu tak, ako aj inde, svrchovaný Boh. Ale tu kráľuješ iba svojím srdcom, lebo tvoja moc tu víťazí len láskou. Klaniam sa ti na tomto pokornom tróne tvojej lásky, ktorý sa ligoce pred očima anjelov ako ohnivá monštrancia, umiestená na vrchole zemegule, osvetľujúc a zohrievajúc vesmír a čakajúc na poctu. Naše oči ju nevidia, ale naša viera ju pozná a naše duše ju cítia.

Klaniam sa ti, skutočne prítomný Spasiteľ, Srdce dokonalé; iba ty máš to, čo moje srdce túžobne hľadá v priateľovi, ktorého by chcelo dokonale milovať. Klaniam sa ti z hĺbky biedy, ku ktorej si sa priblížil, aby si mi pomohol. Klaniam sa tvojmu telesnému srdcu, ó Ježiš, pretože si celý klaňania hodný, no najmä ústroj, ktorý tu na zemi slúžil tvojej láske. A keď sa klaniam tvojmu srdcu, klaniam sa predovšetkým nesmiernej láske, ktorá nám ho dala. Vedci nech umiestňujú sídlo lásky kde chcú; ja cítim lásku v srdci a moje srdce stáva sa celé láskou.

A jednako toto telesné srdce, ktoré tak silno bije v mojich prsiach pri mene toho, ktorého milujem, nie je tým, čo miluje vo mne; je iba symbol zošľachtený činnosťou, ktorú prijíma a ja volám s žalmistom: Srdce i telo moje s jasotom tiahnú k Bohu, ktorý žije.^⁸ Kde je to srdce, ktoré miluje, ktoré je iskrou lásky v nás? Povedzte nám to, učenci, ak poznáte svoju dušu! Lebo malo by byť v duši na tomto tajnom a vyvýšenom mieste, kde sú stopy našej bývalej vznešenosti; v schopnosti stvorenej milovať a chcieť dobro, milovať predovšetkým najvyššie Dobro, v povýšenej mohutnosti, oboženej láskou, najvyššou božskou ctnosťou, ktorá bude večne trvať a ktorou život večný začína už tu na zemi. Dobre viem, že za svoje srdce, tak jak je, vďačím iba Pánovi, lebo som počul tajomné slová, ktoré sa mi zdajú otvárať jeho panstvá a ponárať ma do jeho božských tajností: „Syn môj, daj mi srdce tvoje a uvažuj o cestách mojich.“^⁹

Čo je to eucharistické Srdce? Je to sväté Srdce nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktoré nás miluje a chce sa nám dať vo Sviatosti Oltárnej. Pomenovať Srdce Ježišovo Srdcom eucharistickým znamená, poznať nesmiernosť jeho lásky v skutkoch, ktorými pojal úmysel ustanoviť božskú Eucharistiu, ju uskutočnil, v nej sa skryl, rozšíril ju po celom svete, ňou sa nám dal, chtiac tak v nej sídliť a zostať medzi nami.

Moja Eucharistia vznikla v lone večných myšlienok môjho Otca, s ktorým som jedno.^¹ Môj Otec Vám dáva pravý chlieb nebeský^² a ja dávam vám svoje srdce v tomto živom chlebe, ktorý je mojím telom.^³ Predpovedal som Sviatosť Oltárnu ústami prorokov; pripravoval som ju od svojho narodenia v Betleheme, v dome chleba, a po celý svoj pozemský život zprvu som ju zahaľoval, aby som upravil slabosť ľudskú a svet pripravil a uschopnil na prijatie tohto tajomstva lásky, veľmi vznešeného pre zatemnený ešte rozum.^⁴ Uskutočnil som ju v predvečer svojho umučenia, pri jednom z posledných vzdychov lásky môjho citlivého a smrteľného srdca: „Toto je telo m o j e."^⁵ Z v e č n i l som ju, keď som dal apoštolom moc obnovovať toto tajomstvo na moju pamiatku: „Toto čiňte na moju p a m i a t k u."^⁶ Skryl som sa v nej; o čom vás poučí dôverník môjho srdca: „Ježiš milujúc svojich, ktorí boli na svete, až do konca miloval ich."^⁷

Napokon Eucharistiou dávam sa vám po všetky dni, aby prijatím môjho tela a mojej krvi, mojej duše a môjho božstva, celá moja bytosť božská i ľudská bola vo vás s mojím eucharistickým Srdcom a zachovala vás na život večný.

Svätý Ján nám vraví, že Božie Slovo má na čele napísané meno, ktoré nikto nevie, len on sám.^⁸ Ako by chcel povedať, dodáva svätý František Salezský: „Môjmu menu má sa všetko klaňať; nemôže ho však nikto pochopiť okrem mňa, lebo len ja viem vysloviť svoje meno, ktorým skutočne jednoducho vyjadrím svoju vznešenosť."^⁹ Ó Ježiš, Múdrosť večná, Učiteľ Evanjelistov, Poklad veriacich, Baránok nepoškvrnený, Chlieb anjelov, ako by sme mohli poznať všetky mená, ktorých si hodný? Ty, Stvoriteľ, si žriedlom všetkých zázrakov, v tebe je sústredené všetko, čo svet má z božskej jasnosti, z nebeskej krásy, z vznešeného tajomstva! Ty si najvyšší vzor, najdokonalejšie dielo prirodzenosti a milosti! A či všetky tie požehnané mená nie sú shrnuté v jedinom: Eucharistické Srdce Ježišovo, keďže sviatosť lásky reprodukuje všetky tvoje tajomstvá?

Najväčšie znamenie lásky je dať svoj život za tých, ktorých miluje,^¹⁰ prijať smrť, ktorou končí skúška. A nie je to krajná obeť a láska, vydávať ju ustavičnému umieraniu, tajomne sa vždy obetovať a dávať sa bez konca? Ten, ktorý stvoril možnosť dávať vždy viac, hoci už všetko dal, neprevýšil v láske toho, ktorý dal všetko, čo mal . .. ?

„Eucharistia, vraví nábožný spisovateľ,^¹¹ bola najväčším úsilím, najširším rozpätím milostivého Srdca, väčším, ako láska, ktorá ho donútila, aby sa obetoval ostrej kopiji vojaka, aby ešte aj po smrti vycedil aj tú poslednú kvapku svojej krvi, smiešanú s vodou."

Srdce Ježišovo, trpiace smrteľné bolesti, Srdce Ježišovo v Najsvätejšej Sviatosti! Srdce Ježišovo v nebi, koruna všetkých svätých, buď tisíc ráz požehnané vo všetkých prejavoch svojej božskej lásky!

Beda tomu, ktorý je samotný, povedal Duch svätý: Beda samotnému.^¹ Samota nie je v pláne Prozreteľnosti. Boh, nekonečná dokonalosť, má božské vzťahy, tri osoby sú podstatná Jednota: títo traja sú jedno.^² Srdce osamelé je teda vždy zranené, sklamané vo svojich citoch, opovrhované vo svojej oddanosti, alebo sklamané vo svojich nádejách. Vyhýba ľuďom, lebo ľudia vzdiaľujú sa od neho, je samo!

Ja som vás neopustil, ale vy ste ma nechali samotného: „Mojou rozkošou je prebývať medzi synami ľudskými“^³ a oni ma opustili, mňa, prameň vody živej a vykopali si cisterny, cisterny rozpukané, ktoré nemôžu udržať vodu.^⁴ Prišiel som na zem, aby som s nimi žil a oni ma usmrtili. Aby som ich spasil, vylial som všetku krv svojho srdca: nohami ju pošliapali. Chcel som ich premôcť silou lásky, dal som im to isté z mŕtvych vstalé srdce; a opäť, nechal som ho na zemi, no nielen v Judei, ako kedysi. Nezanechal som ho hádam iba na jednom mieste zeme, kde by zďaleka museli prichádzať vzdávať mi patričnú poctu, ale blízo každému z mojich, vedľa ich domova. Nie v zlatej arche, lež ako zajatec v ich vlhkých a studených svätostánkoch, ja Pán, váš Boh, Najvyšší, Mocný Kráľ neba i zeme! A tu už dvadsať storočí márne otváram svoju náruč odbojnému ľudu, ktorého vášne vzdiaľujú odo mňa.^⁵

Som sám vo svojom chráme. Nielen chrám, v ktorom sídlim, je často opustený, lež aj jeho brány mnoho ráz sú zatvorené. Kto myslí na mňa s láskou .. . ? Moje srdce je samotné ... !

Beda samotnému!^⁶ Na teba, ó Ježiš, za tvoju nesmiernu lásku uvrhli sme túto kliatbu, keď ťa tvoje srdce priviedlo do svätostánkov Eucharistie, aby si býval s nami, aby si nás šetril! A my sme sa ti odvďačili iba trpkým nevďakom!

Je pravda, že mnoho duší ako svietiace a žiariace lampy slúžia ti dňom i nocou; lež čo je to oproti veľkému počtu tých, čo by ťa mali obklopovať? A potom, tešia ťa všetci tak, ako si to želá tvoje srdce? Mučivá samota nezáleží ani tak v neprítomnosti tvorov, ako skôr v odlúčenosti srdca. Kto by nežil radšej sám, než žiť s nepriateľom, alebo s človekom ľahostajným? A ja som ťa, Ježiš, nechal s nepriateľmi, s ľahostajnými, keďže i sám som ľahostajný; kým tvoje Srdce, sťa v smútočnom šate pod závojom eucharistickým, zostalo samo vo svojom väzení lásky. Teší ma iba to, že tvoje väzenie, ó Ježiš, nehľadiac na našu krutosť, ktorá ho chce učiniť teba nedôstojným, má v temnotách a v opustenosti návštevu s neba, ktorou ťa prichádzajú chváliť myriady anjelov. Ba, toto väzenie je samým nebom, lebo väzní teba. Duše, ktoré ťa neopustily, poznávajú v ňom svoje cesty, ktoré ja už nepoznám. Beda! Prečo som stratil stopu: Beda tým, čo nemajú srdce podľa Srdca Ježišovho, Zaslúžia si kliatbu: Svetlo môjho stanu sa zastre temnotou a lampa, ktorá hore svietila, zhasne."^⁷ Pán môj, milosť! Nenechaj zhasnúť knôt, ktorý ešte tlie, ja sa prebudím zo svojej driemoty. Odo dneška budem udržiavať pred tvojím oltárom večný oheň,^⁸ ktorý si praješ, totiž, ustavičnú modlitbu pred tvojím eucharistickým Srdcom, ako sám, ó Ježiš, prikazuješ.

Keď priateľstvo má vládnuť medzi nerovnými bytosťami, najvyššia musí začať. Sostúpiť k malému nie je poníženie; ba naopak, keď to koná s dobrým úmyslom, je znamením veľkosti duše toho, čo sa skláňa. Čím väčšia je táto povoľnosť, tým väčšou cťou je pre toho, od ktorého pochádza, aj pre toho, na koho sa vzťahuje.

Keď sklame nejaká nízka bytosť srdce vznešené a šľahetné, ktoré jej bolo naklonené svojou láskou, najviac ho bolí, keď sa myslí, že si to zaslúžilo; to znamená byť niekým opovrhovaný a jednako k nemu sa dvíhať. Opovrhnutie vinníkovo nedotkne sa jeho veľkosti; najhlbšie sa ho dotkne, čo pokoruje jeho srdce, totiž, že ho milovalo. (Často je tomu tak aspoň v poriadku vecí ľudských, u sŕdc veľkodušných, ktoré sa môžu mýliť dôverujúc tomu, kto si to nezaslúži, napríklad u panovníka, ktorého zradí nehodný minister. Niečo obdobné je u nášho Spasiteľa s tým rozdielom, že on sa nemôže mýliť a nedôveruje pošetilo, hoci rozdáva svoje dary mnohým, ktorí sa potom ukážu byť ich nehodní.)

Ponížili ma tí, ktorých som povýšil.^¹ Videl som v potupu pokleslé ľudstvo a moje srdce bolo dojaté. Mal som s ním súcit pre jeho slabosť. Miloval som ho a zabudnúc na jeho chyby, prijal som ho za svoje; potom som ho zahrnul svojím dobrodením.^² Môj otec nenašiel hodných obetí za hriechy, i riekol som: „H ľ a t u s o m.“^³ Vezmem na sebe telo a ako výkupné obetujem ho a vykúpim ľudstvo. Očistím ho a budem hovoriť k jeho srdcu.^⁴ Pochopí svoje šťastie, bude dojaté a obráti sa. Keď som ho vykúpil vlastnou krvou, pozval som ho k svojmu stolu. Jeho slávu som dovŕšil v nevysloviteľnom Dare, v ktorom som shromaždil všetky svoje zázraky. Dal som mu svoje srdce nežiadajúc za odmenu nič, iba jeho srdce.^⁵

Ale beda! Srdce pošetilcovo je ako rozbitý hrniec, nepodrží nijakú múdrosť,^⁶ pretože bolo zbavené rozumu; pošetilec ma nepochopil, nezamiloval si ma, odvrátil sa odo mňa a ako nečisté zviera, ktoré sa vracia k tomu, čo zvrátilo,^⁷ dal prednosť svojej úbohosti.

Preto moja bolesť je nad všetky bolesti a moje srdce je smutné,^⁸ lebo je pokorené^⁹ v tom, čo milovalo.^¹⁰

Ó môj Spasiteľ! Tvoje výčitky nevďačnému ľudstvu vzťahujú sa na moju dušu, i opakujem s prorokom: „Srdce moje je zdesené a smrteľná hrôza ma napadá.^¹¹ Ó Ježiš, Kráľ slávy, slnko spravodlivosti, ja som ťa mohol ponížiť! . . . Keď si sostúpil do priepasti, v ktorej som bol potopený, aby si ma vyslobodil a umyl v krstných vodách, ja som ťa pokoril, užívajúc prvého záblesku svojho rozumu na urážanie teba, ničiac už obeť svojho vykúpenia.

Keď si ma prvý raz pozval k svojmu svätému stolu, otvárajúc mi svätostany Eucharistie, kde budeš vždy pre mňa a kde tvoje srdce bude vždy otvorené môjmu, ponížil som Ťa zdĺhavým chápaním a svojou chlapčenskou láskou, . . . činiac sväté sľuby, ktoré som nedodržal.

Keď som sa stal mladíkom, chcel si ma k sebe pripútnaf svojím božským pôvabom, aby si ma uchránil od zla; no ja som iba roztržito na teba pozrel, idúc ďalej za náklonnosťami prirodzenosti, za radosťou sveta a otroctvom vášní. A koľko ráz som ešte potom svojimi mnohými hriechami tvoje Srdce, ó Ježiš, sklamal, zdrvil, ponížil!

A aký príbytok ponúkame miesto našich pred ním zatvorených duší, tomuto eucharistickému Srdcu, sostupujúcemu s neba, aby bývalo medzi nami! Bezbožná prázdnota väčšiny tvojich kostolov nie je pre teba bolestným ponížením?

Keď človek vidí pohodlie, ktorým aj žobrák chce zariadiť svoj príbytok, a porovná to s tvojimi kostolami, ach, často tak chudobnými, musí sa začervenať a zaplakať nad takou bezcitnosťou. Áno, Ježiš, ty miluješ chudobu, veď sám si si ju vyvolil, aby si nás naučil ju milovať. Ale keď už my sami ti ju ukladáme, aby sme sa lepšie vyžili v bohatstvách, kruto ponižujeme tvoje Srdce, zarmútené touto tvrdou neslušnosťou. Kým tisice svetiel ožiaruje rozpustilosť sveta, malá lampička, často zhaslá, ukazuje, že je tu prítomný Boh, dobrý Boh, osoba Ježiša Krista, jeho láskou k nám horiace Srdce!... Pravda, on, Odblesk večného svetla: candor lucis aeternae, nepotrebuje pre seba našich chatrných svetiel!

Ježiš zakryl svoju tvár iba preto, aby sme sa k nemu mohli priblížiť a aby nám dal česť tu na zemi pracovať na jeho slávu: Veď on nepotrebuje príkladovú slávu, ktorú nám dovoľuje pre neho ju obstarať. Jednako pociťuje, že mnohí mu toto uznanie odopierajú a on jediný vo svojej láske k nám, pozná dokonalo, jak nesmiernych dobier sa zbavujeme, zavierajúc svoju dušu milostiam, ktoré nám ponúka. Napokon bol ponížený aj pred národami, ktoré sme ako kresťania svojou horlivosťou mali získať pravej viere.

Prišli teda medzi národy a kamkoľvek prišli, znesvätili moje sväté meno, pretože sa hovorí o nich: Ľud Hospodinov je to, a predsa museli vyjsť zo zeme jeho.^¹²

Srdce opustené je to, ktorého láska dôstojne shodnotená, bola zprvu opätovaná. Obdržalo jasné dôkazy lásky a prísahu vernosti; lež nepriateľ dobra nechystal osídla a ľudská slabosť podľahla. Vrtkavá duša zamdlela na ceste, išla iným smerom, aký bola sľúbila pravému srdcu, ktoré neučinilo ničoho na jej záhubu, a ktorého najväčším utrpením tu na zemi je: milovať ešte vtedy, keď už nie je milované.

Ten, ktorého som najviacej miloval, obrátil sa proti mne.^¹ A jednako, či nie som verným ženíchom, istým priateľom, súcitným učiteľom, srdcom dokonalým, ktoré si prajete? Pozval som vás, hoci bez vašej zásluhy. Prišli ste dobrovoľne, dobrovoľne ste sa mi oddali. A ja som vás prijal a postavil na prvé miesto medzi dietky svojho národa, prisľúbil som vám najkrajšiu časť svojho dedičstva^² a hľa, svojvoľne ste odišli.

Mal som teda očakávať takúto krivdu? Čo môžem dúfať v budúcnosti? Od opustenia k nenávisti je iba krok, lebo o ľútosti ani nevraviac, výčitky zatvrdilej duše len zväčšujú jej zatvrdilosť, a naozaj, moji priatelia zaobcházajú so mnou, ako s cudzincom, môj sluha už neodpovedá na môj hlas,^³ moje služobnice neposlúchajú ma ako svojho pána,^⁴ moji príbuzní ma opustili,^⁵ a vy, čo máte byť korunou mojej slávy, dnes ste už iba tŕňovou korunou môjho eucharistického utrpenia a železnou kópiou, čo prerazila moje živé srdce. Moja krv bola znovu zneuctená, a keby som ešte mohol plakať, prelievala by sa s vodou mojich sĺz.

Hej, aj môj priateľ, s ktorým som mal pokoj, na ktorého som spoliehal, ktorý jedával môj chlieb, pozdvihol pätu proti mne;^⁶ už mi neprinášajte márne obete, kadidlo je mi ohavnosťou.^⁷ Ó, vinica moja vyvolená, vysadil som ťa, ohradil som ťa živým ochranným plotom; . .. prečo si mi miesto výtečného vína doniesla len plané hrozná?^⁸

Ach, Pane, tebe náleží spravodlivosť, lež aj milosrdenstvo a milosť smierenia, ale nám zahanbenie, lebo už beda! Kedysi si riekol dôverníci svojho Srdca, ukazujúc jej ho zmučené, ranami prebodnuté, láskou prekypujúce: „Hľa, rany, ktoré dostávam od vyvoleného ľudu. Iní sú spokojní, keď bijú moje telo; no títo útočia na moje srdce, ktoré ich ustavične milovalo. Lež moja láska napokon ustúpi môjmu spravodlivému hnevu, aby som trestal pyšných, pripútaných k zemi, ktorí mnou pohŕdajú a lipnú na to, čo sa mi protiví. Zanechávajú ma pre veci stvorené, vyhýbajú pokoreniu ... A ich srdciam bez lásky z náboženstva ostáva len meno."

Obráť sa ešte vo svojej bolesti k dušiam, ktoré ochably v prvotnej horlivosti. Vyvolil si ich a obdržaly milosť počuť tvoj hlas a mu odpovedať. Boly časy, keď nič sa nemohlo prirovnať ich kráse. Anjeli, čo boli s ľudmi pri tvojom oltári svedkami ich prísahy lásky a vernosti, spoločne

sa radovali z tohto dobrovoľného zasvätenia. Lež beda! Dnes títo s I u ž o b n í c i, čo sa stali priateľmi^¹⁰ a bratmi, a služobnice, povýšené na hodnosť neviest a kedysi tak šťastlivé v tvojom svätom dome, prinášajú k tvojim nohám len ochablosť a úpadok. Úbohé duše! Práve tie, čo boly určené tešiť tvoje eucharistické Srdce, spôsobujú mu bolesť a nijak sa tým neznepokojujú, lebo ťa opustily! Zvedené holubice, už nemajú srdca.^¹¹

Ach, opustené, ale vždy milosrdné Srdce Ježišovo, zmiluj sa nad ovečkami, ktoré pasieš na svojej pastve,^¹² a rozpomeň sa na tie, ktoré si shromaždil a ktoré sú tvojím majetkom od počiatku.

Eucharistické Srdce Ježišovo, pozri sa, niektorí sú už len púhe tiene! Zaprisahám ťa, oživ tieto obielené hroby.^¹³ Ležia v nich duše, tebe drahé, do ktorých ešte sostupuješ svätým prijímaním; ponáhľaj sa, kým sa nerozpadnú. Kiež ich tvoje mocné dotknutie prebudí k svetlu, k vôli, k láske! A keď som tiež tým nešťastníkom, že patrím do ich počtu, Pane, znič ma, rozbi ma skúškou, ale obráť ma k sebe!

Zabudnutie na srdce je následok opustenia, je jeho dovŕšením. Je tu najtrpkejšia skúška ľahostajnosti, skúška tým trpkejšia, čím viac dalo srdce zabudnuté: dalo seba samo.

Pre srdce, v ktorom ešte ostalo aspoň trochu priateľstva, je spomienka napomenutím, ktoré často privedie k návratu. Lež zabudnutie, nesmieriteľné zabudnutie, opustenosť utvrdzuje a pozbavuje svoju obeť každej nádeje

Pretože mlčím a ako keby som nevidel, preto si zabudol, že môj zrak je vždy uprený na teba, a preto tvoje kolená ochably predo mnou?^¹ Drahá duša, nedávno plná života, ako to, že tak ochabuješ, keď moje srdce, roznietené nádejou, na teba spoliehalo? ... Či už ti nechutí chlieb, ktorým som ťa denne kŕmil, a krv môjho Srdca už ťa nezahrieva? Prečo si taká slabá a vlažná, prečo ťa už nič natrvalo nezahreje? Si vlažná... Ó, lepšie by bolo, keby si bola studená,^² lebo neúčinné túžby, ktoré uspávajú tvoj život, prestaly by ťa klamať a mňa súžiť. Beda tomu, kto vykonáva božie dielo nedbalo.^³ Úbohá duša, ideš ku hrobu a nevidíš ho! Vráť sa, vráť sa k prameňu života! Preto si ochabla^⁴ a stratila si sily, lebo si zabudla užívať stravu vrúcnych modlitieb, pevných ctností, statočnej lásky a najmä svätý Chlieb, ktorý dáva svetu život.^⁵

Hádam si aj jedla z tohto chleba, ale nespôsobil v tebe nijaký účinok svojho života. To preto, že nenašiel už životnú silu, zodpovedajúcu jeho činnosti! . . . Hádam tiež, úbohá duša, nechtiac si v nemoci žalovať na seba, žaluješ si na mňa! Nuž, hľaď a povedz: čo som ešte mal učiniť a som neučinil?^⁶

Hľadaj vo svojich spomienkach a uvažuj o svojom živote: nechýbaly ti ani sladké city, ktoré dávam slabým, ani skúšky, ktoré doprajem silným, ani pokánie, ktoré očisťuje, ani radosť, ktorá povzbudzuje; chýbala ti iba vytrvalosť dobrej vôle. Neumieraj takto, vstaň. Vstaň, vyjdi z prachu, rozbi putá, zajatá dcéra Sionská,^⁷ prebuď sa, Jeruzalem,^⁸"vezmem z tvojej ruky opojný kalich";^⁹ vezmi posteľ a choď, posteľ osudného odpočinku, nepokojných snov a poď k môjmu domu, k môjmu svätostánku, lebo len ja, ja sám vrátim duši tvojej radosť^¹⁰ a teplotou svojho srdca zahrejem tvoje, oživím tvoj život.

O Ježiš, láska bez hraníc, dobrota nekonečná, nepochopiteľné milosrdenstvo! Ó Ježiš, hoci si sám vo svojich svätostánkoch, v ktorých bývaš len pre nás, hoci si opustený a zabudnutý, jednako nikdy nás neopúšťaš. Skryjúc sa v Eucharistii, chcel si nám uľahčiť a láskou osladiť dovŕšenie najväčších povinností, ktoré nám ukladá viera voči tvojej božskej velebnosti. Ale predovšetkým chcel si nám vo svojej nežnosti uľahčiť už v tomto živote prístup k svojmu svätému Srdcu, nenechávajúc medzi sebou a nami nič, čo by nás delilo, iba sviatostné závoje.

Sklamal som tvoje nádeje, Pane; zneužil som tvoju láskavú dobrotu, no, ty ostávaš, lebo sa nemeníš: tvoja láska je verná. Obrátil si k nám svoje oči a svoje srdce,^¹¹ a kým pevné duše ho tešia, tvoje oči smutne sa obracajú k tým, čo chýbajú, hľadiac, ako otec márnotratného syna, ktorou cestou by sa mohli šťastlivo vrátiť; lež takýmto očakávaním dni plynú a my na teba zabúdame! ... A nie sú to iba neverci, bezbožníci, zločinci, čo obnovujú rany tvojmu eucharistickému Srdcu; nie sú to len duše vlažné, lež aj my, dobrí kresťania (bohužiaľ, kresťania časoví), povrchní a vlažní, ktorí naraz obetujeme Bohu aj svetu. Všetci chodíme do chrámu a vari ani nepomyslíme, že za dvierkami svätostánku žije a miluje Boh, ktorý sa stal človekom, a že srdce tohto Bohočloveka, vždy plné nehy k svojim tvorom, očakáva od nich aspoň jednu slušnejšiu spomienku. Veď však my, prísni ochrancovia zákona, staráme sa zachovávajúc ho len o to, aby bol vyplnený, ale aby sme o ňom vo svojom srdci uvažovali,^¹² na to ani nepomyslíme. Zabúdame, že cieľom vonkajších činov je život vnútorný, ktorý spojuje srdce človeka so srdcom božím.

Keďže sme zahrnutí mnohými úkonmi vonkajšej činnosti, niekedy dávame prednosť druhému príkazu pred prvým o skrytejšom živote. Práve my, duše zasvätené, ktoré už eucharistické Srdce Ježišovo predtým milovalo, sme hádam zabudly , zabúdajúc na neho samého , že iba zasvätenie srdca je pravé zasvätenie srdcu ženícha. Napokon, vyznajme si to no našu hanbu a na náš zármutok, že práve my, čo nábožne prijímame, zabúdame na toto Božské Srdce a keď sme ho už prijali s láskou, dáme sa omámiť obrazmi vecí pozemských a keď sa opäť vrátime k Ježišovi, jeho sviatostná prítomnosť zmizla: nie je už tu . . .

Ach, Srdce nášho Ježiša, ktoré na nás toľko myslíš, ktože myslí na teba, ako si to ty želáš, zasluhuješ, ako máš právo v Eucharistii?

Zabudnutie svojou povahou je mlčanlivé. V priateľstve je spánkom srdca alebo jeho neprítomnosťou; pohŕdanie je v ňom zlým prebudením. Pohŕdaná láska je prudko urazená; vraví sa jej: Mám na starosti iné veci, s tebou nemám čo robiť.

Toto chladné pohŕdanie sa priostruje slovom, skutkom, zabudnutím. Sú to meče pre pohŕdané srdce, ktoré mu zkrvavia život bez útechy na to, že mu ho vezmú. Mnoho ráz, čo je najkrutejšie, nevezmú mu ani jeho lásku.

...Ja nie som zo sveta,^¹ lebo svet nemá v sebe ducha pravdy,^² a hľa, preto jeho pohŕdanie padlo na mňa. A práve preto toto pohŕdanie, hoci veľmi uráža moju spravodlivosť, nedotýka sa môjho srdca. Priatelia moji, ktorých mi dal Otec,^³ nech ste kdekoľvek, nemilujte svet ani to, čo je v ňom.^⁴

Kto miluje svet, láska môjho Otca nie je v ňom. Lebo všetko, čo je vo svete, je buď žiadosť tela, alebo žiadosť očí, alebo pýcha života;^⁵ a tí, čo majú záľubu v týchto veciach a v sebe samých, sú týmto svetom, mojím a vaším nepriateľom, miláčikovia moji. Usilujú sa vás zviesť a preto prosím svojho Otca, aby vás ochránil od ducha sveta a zachránil od zlého.^⁶ Ale to nie je všetko. Sami sa musíte chrániť a nevydávať sa nebezpečenstvu, lebo potom by ste podľahli, pretože dobrovoľne sa vydávať nebezpečenstvu je počiatok nevernosti.

Ach, vy, čo ste moji priatelia, dajte dôverovať môjmu súženému srdcu srdciam vašim. Bohužiaľ, mnohé duše takto mi boly uchvátené svetom. Ešte včera boly mojimi vernými žiakmi, deliac sa o sladké jedlá môjho stola, a hľa, dnes sú už mojimi nepriateľmi,. Už mi neveria, trpia bez nádeje a ihrajú sa s mojou láskou. Ach, vychoval som deti, postavil som ich na nohy a ony mnou pohŕdly! Viďte, či je podobná bolesť mojej bolesti. Ô, národ môj, ako môžeš so mnou tak nakladať po všetkom, čo som vytrpel, aby som ťa vykúpil? Aspoň vy, čo ma chcete potešiť, prehovorte k svojim poblúdilým bratom, vysvetlite im to, dotknite sa ich sŕdc a povedzte im: Vráťte sa k tomu, ktorý radosťou naplnil vašu mladosť, pripomeňte si prvú nevinnosť, nedokončujte svoju záhubu, ale vráťte sa k Pánovi.

Ó, človeče, hľaď a viď, ako ťa Boh miluje! Akože sa ti ešte páči svet! Chceš niečo iného ako samého Ježiša? Veď od hanby a ľútosti mal by si zomrieť! Môj Ježiš, klaňania hodný Majster, prečo si teda prišiel na túto zem hľadať pohŕdanie? Ty, Kráľ kráľov, Mocnár Najvyšší... Pohŕdanie je teda nápoj hodný Boha, ktorý si chcel vypiť dlhými dúškami? Aké tajomstvo! Ty mi to dávaš pochopiť: ako si sa chce! narodiť v maštali, pretože tvojej pravej veľkosti odporovalo vypožičať si niečo od nepravej veľkosti zeme a pretože sa slušalo tvojej dôstojnosti, aby ťa postavila k druhej krajnosti, tak aj márna sláva sveta odporuje tvojej vlastnej sláve, ktorá je pravá; a pohŕdanie tohto bezcitného sveta ťa uctieva, hoci ťa uráža. Ty mu vzdoruješ, Pane, pre nás, aby si nás tiež naučil ním pohŕdať.

Prečo teda my, čo veríme, že sme tvoji priatelia, v niektorých prípadoch ešte usudzujeme podľa ducha sveta? Ako to príde, že my, žijúc z tvojho života v častom svätom prijímaní, ktoré by nás malo postupne pretvoriť v teba, svojím smýšľaním sme tak ďaleko od Tvojho? To dokazuje našu veľkú slabosť. Keď stojíme, dajme pozor, aby sme nepadli, lebo život sveta prúdi v našich žilách a bojuje proti životu Ježiša Krista.

Keď teda Srdce Ježišovo vo svojej Eucharistii nám predpisuje takrečeno iný zákon lásky v zákone svojej lásky, aby nás chránilo silou tejto lásky proti pôvabom hriechu, pamätajme, že tento prevrátený zákon je ešte v nás, že kozub žiadostivosti ešte nevyhasol a že nie je nijaké zlo človekom páchané, ktoré by iný človek nebol súci vykonať.

Medzi Židmi, Pane, dlho si chcel ostať nepoznaný a zakryl si im aj svoje pravdy, aby boli menej vinní, keď ich neprijali. Preto musíme uznať, že ich prekvapily; boli tiež menej vinní, ako my, v pohŕdaní Tvojimi svätými náukami. Áno, my hrešíme ako odbojní anjeli, celkom vedome; no, zlí anjeli nepoznali Eucharistiu!

Výslovná urážka je vrcholom pohŕdania. Urážať niekoho, čo nás miluje, je posledný stupeň odpornej krutosti, posledná priečka mravného poníženia. A keď ten, čo nás miluje, má všetky prednosti, všetky nároky na lásku, všetky práva na uznanie, urážka stáva sa paroxyzmom hriešnej šialenosti, a nešťastník, čo pácha zločin, sám sa zatracuje: snižuje sa do pekiel.^¹

Nepravé slovo položili proti mne.^² Ako nevesta, urážajúc svojho manžela, ktorý ju miluje, tak mňa urazil dom Izraela.^³ Konal som vám iba dobro, vám, čo sa odo mňa vzďaľujete a takto ma ponorujete do smútku. Už vtedy, keď som vám dožičil narodiť sa pod zákonom milosti, dal som vám veľké výsady. Lež neprišiel som iba preto, aby som vám priniesol milosť spásy; chcel som, aby ste ju mali hojne,^⁴ aby sa jej aj vaše telá zúčastnily, prijímajúc z môjho srdca nebeskú potravu, ktorá ich oslávi už v tomto živote, uchovajúc v nich semeno nesmrteľnosti.^⁵

A hľa, svojimi hriechami poškvrňujete tieto telá, ktoré sa stály mojimi údami, užívate ich na bezprávie, neuctievate si ich, svoje srdcia nepriputnávate k môjmu. Nechceli ste slúžiť Pánovi, svojmu Bohu: nebudem slúžiť,^⁶ riekli ste si, a riadili ste sa sami. No a boli ste naozaj slobodnejší a bolo vaše šťastie dokonalé? Miesto aby ste slúžili Pánovi, plnému múdrosti a dobroty, ktorý vám dáva pokoj, urobili ste si bohov zo všetkých svojich hriešnych vášní a stali ste sa otrokmi ich nenásytných požiadaviek. Teraz bežíte za šťastím,ktoré uniká, bežíte volajúc: „Pokoj, pokoj!^⁷ Lež beda, pre bezbožníka niet pokoja!^⁸ Preto sa zarmucuje moje vnútro nad ním^⁹ a moje srdce, ktoré vás počúva zo svojho svätostánku a vás sprevádza, vie neporovnateľne lepšie, že všetko zlo ste si urobili a pripravili sami, keď váš hriech, nedbajúc mojich volaní, ostáva bez pokánia. Ach, pretože nie ste šťastní, pokúste sa aspoň teraz nájsť to, čo vám môže dať pokoj.^¹⁰ Otvorte oči svoje i srdcia, poznajte hriechy svoje a obráťte sa,^¹¹ synovia odbojní, navráťte sa ku mne,^¹² k svojmu otcovi a ja uzdravím zlo, ktoré ste urobili, odvrátiac sa odo mňa.

A vy, verní pastieri, iďte za nimi, kým sa nevzdialia ešte viac, iďte rýchlo, opášte si bedrá,^¹³ nájdite ich a vráťte mi ich.

Aj vy, duše oddané, čo už poznáte cesty môjho srdca, jeho túžby a jeho horiacu lásku, čiňte za tento poblúdilý národ účinné pokánie. Dcéry sionské, oblečte sa do rúcha zo srsti ťavej, posypte sa popolom^¹⁴ a plačte so mnou. Zachráňte ich, lebo nechcel by som sa radovať, kým by moje stratené ovečky neboly mi opäť privedené. Potom už nikto mi ich nevyrve z ruky.^¹⁵

Ô Ježiš, ty si naozaj dobrý pastier a už si mnoho ráz a rôznymi spôsobmi dal život za svoje ovečky.^¹⁶ Naozaj, drahý Spasiteľ, tebe odporovať, teba urážať je skutočne veľká pošetilosť, bohužiaľ, ohavná pošetilosť, ktorá dobre vie o svojich skutkoch a ktorá spojuje v každom z nich veľké zločiny . . . Kati, čo ťa ukrižovali na Kalvárii, boli zaiste vinní. No boli to nerozumní nádenníci, hrubé nástroje cudzej závisti proti svojej vôli a najmä slepí a potrební vykonávatelia tvojich tajných zámerov nášho vykúpenia. Neboli ešte očistení zásluhami tvojej krvi, zákon milosti neotvoril im ešte oči. Hej, boli krutí, ale skutočne ľudia bez rozumu. Práve preto pozdvihol si aj svoju modlitbu za nich k svojmu Otcovi: „Odpusť im, lebo nevedia, čo činia."^¹⁷

Ale, bohužiaľ, aký je rozdiel medzi našim chovaním, a ako ospravedlníme takú nerozumnosť, ako je naša? Práve my, čo sme dostali vliate milosti svätého krstu a čo zväčša už od detstva poznali sme tvoj svätý zákon. My, čo sme boli sýtení najlepšou pšenicou^¹⁸ a hádam niekedy pritúliac sa na tvoje srdce, poznali sme nevysloviteľnú sladkosť tvojej Eucharistie! My, chránení, vedení, podporovaní v rôznych dobách svojho života nespočítateľnými divmi tvojej Prozreteľnosti, práve my sme ťa urazili! Ach, hoci nie sme z tých, čo spustošili tvoje svätostánky,^¹⁹ jednako najviac sme zarmútili tvoje srdce a urazili tvoju svätosť, nechajúc hriech spustošiť chrám Ducha svätého, ktorý si vystaval v každom z nás, aby si v ňom urobil miesto svojho odpočinku! Svojho odpočinku, ó Ježiš, ktorého ani nebesá nemôžu pojať.^²⁰ Chcel si, aby moje srdce, do ktorého som ja, nešťastník, už vpustil hriech, stalo sa živým príbytkom tvojho srdca.

Ó Pane, môj Bože, ó Stvoriteľ, maj sústrasť so svojimi nerozvážnymi stvoreniami. Hľaď, sami si nerozumieme, nevieme, čo vlastne chceme a vzďaľujeme sa od toho, čo hľadáme, čo milujeme, čo si želáme, pudovo hľadajúc, čo by nás mohlo upokojiť. Tu sa má zaligotať tvoje milosrdenstvo! S veľkou prosbou idem k tebe, dobrý Bože: prosím ťa pokorne, vypočuj ju, miluj ešte tých, čo ťa nemilujú. Otvor tým, čo nikdy neklopú; uzdrav tých, ktorí sa vari tešia, že sú takto nemocní, ba usilujú sa onemocnieť ešte viac. Ty si povedal, ó najsladší Ježiš, že si prišiel obracať hriešnikov; hľa, tu sú, môj Bože, zmiluj sa nad tými, čo nemajú zľutovania sami nad sebou . . .

Počúvaj iba svoje Srdce, Ježiš, je naším zástupcom a zachráň nás. (Svätá Terézia.)

Nosiť slávne meno, byť zneuznaný a platiť za nič, je proste omyl, ktorý môže uraziť iba márnivosť. Ale keď sa zneuznávajú správne myšlienky človeka alebo čisté city jeho srdca, potom je bolesť oprávnená, lebo tým je urazená spravodlivosť a pravda, na ktorú človek má právo. Ale keď zneuznávaná bytosť je veľkým dobrodincom, ktorého vznešené činy zaplavily život bytosti, ktorú miloval, bolesť je potom ešte horšia, pretože naraz zraňuje srdce, spravodlivosť aj pravdu. Pre zneuznávané srdce je ešte iná bolesť: súc donútené nevážiť si tých, ktorých miluje, môže sa stať, že ich nebude milovať.

Prišiel som k vám ako kráľ plný vľúdnosti.^¹ Dúfal som, že ma pochopia, a že nájdem otvorené srdcia, v ktorých by som mohol rozliať všetky bohatstvá svojej lásky, predchuť nebeských radostí a čistých rozkoší zeme, sľúbené ľuďom dobrej vôle.^² Preto dal som sa, ako nijaký priateľ, nijaký ženích nikdy sa nedal. Dal som sa za pokrm, urobil som vás svojimi pánmi v Eucharistii, v ktorej nakladáte so mnou každú hodinu ako chcete. Dopustil som susediť s temnotami,^³ a tam, vo vašich úbohých kamenných alebo drevených svätostánkoch, som býval, čakajúc, že dojatí láskou a preniknutí uznaním prídete takrečeno zohriať srdce moje ohňom vašich sŕdc. A hľa, som tu uprostred vás, ako neznámy. Keď vzdávate poctu môjmu sviatostnému Telu, moje sväté Srdce, na šťastie milované v iných príbytkoch, v Eucharistii je zabudnuté, ako sa zabúda na mŕtveho, už dávno pochovaného.

Naozaj, už dávno som odhalil svojim toto Srdce v Hostii, ale neprijali ho s láskou, akú som právom očakával. Napokon moje vzdychy boly počuté a keď som poznal všetky zlá, ktoré ste si sami zavinili, moje srdce sa obmäkčilo a hľadá dôvod, aby mohlo byť shovievavé. . .

Pretože som Boh skrytý, Srdce zahalené, mal som teda iba očakávať, že budem niekedy zneuznávaný? ... Či neodpustím vašim srdciam toto dlhé zabudnutie na moje srdce, keď ste ma milovali nejakým iným spôsobom? Hej, odpustím vám, lež preto, že ho dnes poznáte, milujte ho a prineste mu svoju lásku za to, že sa chce dať vašim dušiam. Vy, horliví klaňatelia Eucharistie, aj vy priatelia môjho svätého Srdca, poďte rozmnožiť, rozšíriť a doplniť poctu, ktorú mi už vzdávate. Poďte horliví aj vlažní, poďte hriešnici, poďte všetci, poďte s dôverou, keď prichádzate s láskou. Nie je ešte pre vás všetko stratené, keď ste chvíľku blúdili, no boli by ste, bohužiaľ, ďaleko zašli na zlej ceste. Poznám hlinu, z ktorej ste stvorení, ale pretože moje srdce vás volá, nič sa nebojte. Nájdem, čo sa stratilo, zpäť privediem, čo poblúdilo, spojím, čo sa rozbilo a to, čo bolo slabé, posilním.^⁴ Poďte teda, a pretože prinášate ducha pokoja, aby ste ma donútili zabudnúť na nevďačnosť, budem jedno srdce s vami.^⁵ Pretože ste teraz prijali moje žaloby a sa pokorili, moje srdce sa otvorí nádeji a sverí vám svoje túžby.

Čo, Ježiš, ty ma ešte voláš na svoje srdce, miesto aby si ma trestal? Hľa, kde hraničí spravodlivé rozhorčenie, ktoré sme si zaslúžili! . . . Zhrešili sme proti nebu a Tebe, Pane, a pretože ľútosťou obraciam sa k svojmu Otcovi, ihneď mi otváraš svoju náruč.

Ó, Pane, ako nepochopiteľne dobré je Tvoje srdce a ako nežne vznešené! Na zemi mal si ešte svätý hnev a spravodlivé tresty: v Eucharistii si samá láskavosť. Ach, prečo som ťa tak neskoro poznal a tak neskoro zamiloval! Ako je to možné, že, klaňajúc sa tvojej vznešenej skutočnej prítomnosti, nepoznal som, že ten poklad nebies daný na zem, môže byť iba darom tvojho Srdca a jeho majetkom? Kto miluje s úsudkom, vraví spisovateľ Nasledovania, venuje väčšiu pozornosť srdcu toho, ktorý dáva, než daru samému. . .

Tu, pravda, dar a Darca sú jedno, pozornosť nemohla by byť menšia ani k jednému, ani k druhému. Jednako pozornosť našich duší mala by byť prebudená, aby zdvojnásobila a stonásobila našu lásku, našu vďačnosť, našu odplatu voči takému Darcovi za taký Dar. Ach, eucharistické Srdce Ježišovo, nielen že som ťa zneuznal, lež aj odstrčil, odvolávajúc sa s chlapčenskou výhovorkou na zákon, akoby zákon mohol odsúdiť toho, čo ho potvrdzuje, ako by ani nebolo treba zákon vyplniť a nezahadzovať to, čo je podľa neho spravodlivé a dobré!^⁶ Ó Srdce môjho Ježiša, tak som ťa nechal, samotné v tvojich svätostánkoch a bez útechy, zabudnuté, opustené, ponížené, urazené a ľuďmi zneuctené! Kde pôjdem, ja nešťastník, oplakať svoju nevďačnosť a ako ju napravím, v akej temnote ju odpykám? Ach, viem, kam pôjdem; pôjdem do tmavého svätostánku, kde bývaš ako väzeň, vrhnem sa na tvoje okovy, pokryjem ich bozkami a už ťa viac neopustím, ó, môj klaňania hodný Majster. Potom, hádam, na mňa milostivo sa pozrieš a ten pohľad bude mojou spásou, mojím odpustením, mojím ospravedlnením a navrátením cti! Pane, raz si povedal nevernej neveste: Navráť sa ku mne a j a ť a p r i j m e m.^⁷

Čo je láska? Láska ponímaná v Bohu, vo svojom prvom prameni, je Boh sám: Boh je l á s k a.^¹ V Bohu všetko je láska, až k jeho hnevu. Jeho tresty sú láskou spravodlivosti, jeho skúšky láskou múdrosti a jeho dobrodenia láskou nežného milovania. Všetky spôsoby lásky medzi ľuďmi vyvierajú z tohto božského oceánu: Láska sa zrodila z Boha. ^²Ak ostala čistou, vznáša sa k svojmu pôvodcovi ako rosa k oblohe, a opäť padá na miesto, odkiaľ sa vzniesla.

Táto rozsiahlosť božskej lásky bez hraníc a bez dna je súčasne oceánom a horiaca pec. Je to príval, čo potopí, ale neutopí, je to oheň, ktorý páli, ale nespáli.^³

Milovať Ježiša, Syna Božieho, ó, je to blahoslavený oheň!... je to príjemné zotavenie!^⁴

Miloval som ťa láskou večnou. Miloval som ťa ešte pred tvojim narodením, a hľa, preto som ti dal život, časný poklad, ktorým si moji vyvolení kupujú dobro večné. Neužívaj nadarmo tento poklad ľudského života, ktorého každá čiastočka v základe obsahuje dokonalé šťastie, o ktorom snívaš. Celkom dokonalé bude až v nebi, ale už tu na zemi má predchuť, ktorá prevyšuje všetky radosti pozemské. Prečo teda hľadáš šťastie mimo mňa, zatiaľ čo ja jediný ho mám a ja jediný túžim ti ho dať? Vari nechceš hľadať v prameňoch jedovatých to, čo by ťa upokojilo, takže nenecháš sa uchvátiť vôňou mojich mastí a tvoje úbohé srdce, dychtiace a takmer vždy prázdne, obracia sa k veciam stvoreným, ktoré nemajú a nemôžu ti dať to, čo od nich žobreš!

Stvoril som srdce tvoje^⁵ a stvoril som ho podľa svojho srdca a to také veľké, akou láskou som ho chcel zaplaviť. Poznám jeho veľkosť, preto ti vravím, že nikdy mu nebude stačiť, hoci by si mu dal to najlepšie.

Obráť sa, drahá duša, obráť sa, prosím, a stretneš sa so mnou, lebo aj ja prenasledujem predmet, ktorý mi uteká, po ktorom túžim, ktorý milujem ... aj tvoje srdce, ako keby moja blaženosť závisela od neho. Ale ja ho dávam tebe, preto tvorí s tvojim jedno. Hej, smädím po tvojom pokoji, po tvojej radosti, po plnosti tvojho bytia, totiž, po plnosti tvojho srdca, aby som ho mohol zaujať. Smädíme teda jeden po druhom. Ach, keby si poznala dar boží a kto je ten, čo ťa prosí, aby si mu dala piť!

Keby si chápala hodnotu vyššieho daru! Nie je iba živou vodou milosti. Lež vlastným pôvodcom milosti, životom svojou božskou mocou a nebeským pokrmom: živý chlieb, ktorý udržuje svet, Eucharistia, Srdce milujúce vaše srdcia, ktoré ťa prosí pre tvoje šťastie, aby si ho milovala. „Syn môj, daj mi srdce svoje".^⁶

Pane, Ty si ma miloval od večnosti? Počal som sa teda v tvojom večne milujúcom Srdci v lone tvojho Otca? A dal si mi život len preto, aby si mi dal srdce, ktoré by ťa milovalo, ktoré by lásku odplácalo láskou a zakúsilo pravé šťastie, ktoré si pripravil svojim vyvoleným! ... A ja, necitlivec, tento smysel pre pravdu, krásu a dobro, ktorý si vložil do mojej duše pre seba, venoval som iným, nie tebe, a ty ma zatiaľ očakávaš a ideš za mnou! O, Pane, naozaj, ja som predmetom tej zázračnej dobroty? Moje srdce je premožené, rozum zahanbený.

Pane, to ešte chápem, že miluješ stvorenia, ktoré ostaly nevinné a krásne, ako keď vyšly z Tvojich rúk. Vidím, že sa usmievaš na dieťa, čo žvatlá tvoje meno, ktorého nepoškvrnené srdce žiari tvojím obrazom; na dušu, dívajúcu sa k výšavám, ktorá hľadá tvoju tvár; na robotníka, ktorý pracuje na tvojej vinici. Lež vinníkov, ako som ja, robotníkov poslednej hodiny, ako by si mohla milovať, čistota nekonečná? Ó, môj dobrotivý Majster, prvý div lásky pri mojom stvorení nasleduje iný. Aby si ukázal, že aj hriešnik môže byť milovaný, ty, Baránok bez škvrny, stal si sa, mám sa odvážiť to povedať? - nesmiernym vinníkom na zemi! . . .

Ohýnal si sa pod našimi zločinami, pil si za nás hanbu a niesol trest. A nepoznal si výčitky? Ach, výčitky ostaly mojou mukou. Ale, ó zázrak poslednej krajnosti, ty si ešte chcel, ak ja zochcem, ich utopiť v poslednej rieke lásky, vytekajúcej z tvojho eucharistického Srdca, aby si zmazal hriechy sveta: nežnosť z tvojej svätej prítomnosti tu na zemi, úzke spojenie s Tebou, ktoré nám dovoľuješ, ó trikrát milosrdné Srdce môjho Stvoriteľa, môjho Spasiteľa a môjho najnežnejšieho priateľa! To je veľa! Vraciam sa k tebe, vezmi si navždy to moje úbohé a nevďačné srdce. Oddnes pracujme, aby sme ho posilnili, odtrhli od všetkého, aby priliplo iba k tebe, lebo ty chceš srdce priame, srdce silné a teplé; vlažné zavrhuješ. Nuž s tvojou milosťou všetko sa stane, lebo ja to chcem aj ty to chceš. Denne budem sa pomaly očisťovať, srdcom svojím budem stúpať k tebe, Pane.

Neprotiví sa dôstojnosti uchádzať sa o lásku? Ako to príde, že Srdce Ježišovo zdanlivo sa snižuje k tejto prosbe? To preto, že milovať Boha je v našom záujme a nie v jeho, a keď nás núti odpovedať jeho láske, je to iba pre naše dobro. Boh pre seba nepotrebuje našej odplaty, sám sebe nekonečne dostačuje.

Lež ako povahou ohňa je dávať sa, tak aj božia láska, ktorá je ohňom, má povahu rozširovať sa. A srdce človeka, ktoré Boh stvoril na svoj obraz ako predmet svojej záľuby, nebude úplne jeho stvorením, kým ho nezaplní svojou láskou. Preto teda prosí, aby v sebe oživilo tento podstatný prvok svojho šťastia a slávu diela božieho.

Prišiel som oheň složiť na zem: a čože chcem, ako aby sa zapálil?^¹ Ten oheň zem nepoznala skôr, kým som jej nepriniesol zákon lásky s jeho milosťami. Nie je to oheň pustošiaci. Od tých čias, čo vládne láska, nie som už v búrkach ani hromobitiach. Som tichý,^² nedolomím nalomenej trstiny, ale rozsvietim hasnúci knôt.^³ Moje srdce nerozkazuje, lež prosí. Mnohých volám k dôvernej láske a mnohí si toho nevšímajú;^⁴ klopem na dvere a často mi neotvoria.^⁵ Ale teba budem úpenlivo prosiť, aby si ma miloval a budem ťa prosiť tak, že ak tvoje srdce nieje kamenné, obmekčí sa.

Ešte raz, čo som mal urobiť a neurobil som pre teba?^⁶ Aby som ťa získal, vzal som na seba tvoju prirodzenosť a dal som ti svoj život, opäť som ho vzal, aby som ho dal ešte tebe. Prebývam v Eucharistii a ako nežne dotiera sa k tebe moje srdce, aby slávilo triumf nad tvojou vôľou a prinútilo ťa, aby si si vyvolil jediné dobro, ktoré nezanechá prázdnotu v tvojej duši. Nežiadam od všetkých lásku výlučnú a keď nie si k ním povolaný, daj sa tým, ktorých môžeš tu na zemi milovať, ja s tým súhlasím, lebo som ti to nariadil, ale miluj ich mojím srdcom, aby si ich miloval niečim z mojej nemeniteľnej nežnosti. Rozjímaj a uctievaj všetky moje tajomstvá a každé v pravom čase; no zvláštnou láskou miluj tajomstvo, ktoré obsahuje všetky tajomstvá a ktoré moje srdce pokladá zvlášť za sviatosť lásky.

Ô môj Bože, dnes konečne chápem, prečo nás tak miluješ. .. Túžba byť milovaný, nie je potreba, ktorá by sa vzťahovala na teba, večné Slovo, nekonečná a nestvorená láska. Aký úžitok by ti priniesla naša úbohá láska? Lež preto, že si láska dokonalá, chceš nás dokonalo milovať a chceš byť milovaný tak dokonalo, ako sme len toho súci. Ty si láska sama, ó Ježiš, celý si srdce, preto sa už nečudujem, že s ochotou si chcel prísť s neba na zem, aby si nás pretvoril v seba. V Eucharistii si sama láska nielen ako Boh, ale sama láska aj ako človek, aby aj tu na zemi bolo ľudské srdce, ktoré by skutočne dokonale milovalo tvojho Otca a ktoré by skutočne milovalo aj ľudí, tvojich drahých, Ježiš, ako seba, z lásky k Bohu.

Nuž v Eucharistii, ak sa smiem takto vysloviť, máš dvojaké srdce. Aký to div, aké šťastie! Keby si bol iba múdrosť, krása, veda, nestrpel by si okolo seba múdrosť, krásu, vedu. Ale preto, že nás miluješ veľkou láskou,^⁷ láskou, ktorá prevyšuje každé ľudské poznanie,^⁸ žiadaš predovšetkým naše srdcia. A keby som ti priniesol iba vedu, krásu a múdrosť bez srdca, považoval by si to za nič.^⁹ A keby moje srdce nebolo celé láskou, uznal by si ho za srdce?...

Ó, kiež ma tá láska naplní, zaplaví, strávi, pretvorí, lebo keď ti dám svoje úbohé srdce, uspokojím ťa.

Eucharistické Srdce Ježišovo! Odteraz nech ťa milujem nielen nad všetky veci stvorené, lež s takou láskou, ktorá by vynikala medzi svedectvami tvojej božskej lásky, aby som takto nahradil zapomenutie, v ktorom ťa naše srdcia nechaly tak dlho.

Trpezlivosť je láskavosť mocnej bytosti, ktorá odpúšťa vinníkovi trest, čakajúc, že ľútosť, ktorá prináša polepšenie, postačí na jeho potrestanie. Tá trpezlivosť preto tak dojíma, že ten, čo čaká, mohol by donútiť toho, čo mešká, napraviť sa. No on si váži jeho slobodu, preto radšej čaká, aby vo všetkom rozhodla jeho vôľa.

Očakávanie pôsobí spravodlivému radosť,^¹ lebo je znamením nádeje. Ó národ môj, či si ešte nepoznal predmet mojej túžby? Chcem ťa vidieť kráčať po cestách prikázaní, aby si konečne spolupôsobil s milosťou, ktorú som ti dal, a tak dokonal dôležité dielo svojej spásy, kráčajúc v budúcnosti bez prestávky až k cieľu. Môj Otec kedysi vravieval k prorokom a neváhal rokovať o najmenších podrobnostiach zákona, aby sa vyplnila jeho svätá vôľa. Ja, jeho Slovo, ktoré poslal svojím menom rozprávať vám, vraviac: „Toto je môj milovaný Syn, toho poslúchajte",^² priniesol som vám zákon milosti a počas svojho smrteľného života poučoval som vás o ňom. Mojich tridsať rokov skrytého života vám ukázalo pokoru, ktorá má položiť hlboké základy božskej práci na vnútornom a skrytom živote. Tri roky môjho verejného života vás poučujú, ako načim spojiť život činný so životom rozjímavým, aby ste vedeli žiť životom smiešaným, ktorého príklad som vám dal. Moje umučenie a moja smrť, očisťujúc vás mojou krvou, odhaľujú vám časť pokánie,, ktoré som vykonal za každého z vás, aj to, ktoré máte sami konať, aby bolo úplné.

No všetky tieto poučenia, naozaj prekvapujúce a doplnené slovom Ducha svätého a čítaním svätých kníh, neboly by postačily vašej nechápavosti, aby ste dokonali dielo svojej spásy.^³ Musel som pripojiť k svojmu smrteľnému životu svoj život eucharistický a to tak, aby som ho mohol vlievať do vás, aby silný a mocný život ustavične obnovoval stále zhoršovanie vášho života, spôsobené hriechami. Lež ani jednoducho žijúci život, ktorý by vám prinášal semeno nesmrteľnosti, by vás neuspokojil; potrebovali by ste život milujúci, ktorý by vás poučoval láskou. Hľa, preto som vám dal svoje Srdce, a to Srdce volá, po vás dychtí, so živou túžbou vás čaká.

Ó národ môj, otvor svoje srdce, pohľaď svojím zrakom, počuj^⁴ a odpovedz na môj hlas, lebo, ak sa ešte teraz zdráhaš, prídeš neskoro a nebude už azda času.

Čo je človek, že sa ním tak zamestnávaš?^⁵ Je naozaj niečo tak drahocenné, ako duša a božia láska v nej?. . . Ale ja som nechal Boha čakať na seba!. .. Pane, nielen že si na mňa čakal, ty si prichádzal klopať na bránu^⁶ tejto odbojnej duše. Klopal si nežnou prívetivosťou svojej milosti, v okolnostiach, na ktoré so žiaľom pamätám!. . . Klopal si lúčami svojho svetla, ktoré by ma bolo osvietilo, keby som nebol dobrovoľne zaslepený. Klopal si bázňou, láskou, skúšaním ... a ja som neotvoril, alebo otváral som len zpola ... a ty si nevošiel, ale čakal si, Pane, a dnes, vďaka tvojej trpezlivosti, som premožený a otváram. Vojdi, Pán Ježiš, po svojom obrátení ti vravím: Poď, vládni celou mojou bytosťou! Hneď pôjdem k tvojmu svätostánku, nielen preto, aby som sputnal svoju vôľu s vôľou tvojho Otca, lež aby som sa priputnal k tvojmu Srdcu a nikdy ťa už neopustil; aby som ti naklonil svoje srdce, aby som videl a počul, čo mi ráčiš povedať. A počúvajúc nepochopil som, že je to tvoje Srdce práve tak, ako v Betleheme, v Betánii, na Kalvárii, len skrytejšie, viac milujúce, viac moje! Priblížil som sa aj k tvojej vznešenej Sviatosti, lež kým na kolenách klaňal som sa tvojmu svätému Telu, tvojej svätej duši, tvojmu Božstvu, nemyslel som, že to srdce, chvejúce sa láskou, čaká na môj pohľad! . . . Zabudol som, že je to Sviatosť lásky a že tvoje sväté Telo je tam, aby opatrovalo tvoje Srdce a nás očakávalo až do konca. Ježiš... keď miloval svojich... až do konca miloval ich.^⁷

Ó Ježiš, od dneska ja budem čakať na teba, a keď som nechal čakať na seba, zaslúžim si tvoje meškanie a neprestanem opakovať pri bráne tvojho príbytku: Čakám ťa, Pane, a budem očakávať a mojou radosťou bude čakať na teba, lebo v tebe dúfam!^⁸ Pán je Boh spravodlivosti; šťastliví, čo ho očakávajú a ešte šťastlivejší, na ktorých nemusel čakať, ktorí kráčali jeho cestou.

Vedieť chcieť a vedieť čakať je znamenie veľkej sily a veľkej múdrosti. Miera túžby má vzťah k zápalu srdca, ktoré ju pociťuje. Keď túžba je v poriadku, vzrastá svojou vznešenosťou. Podľa toho môžeme poznať silu Ježišovej túžby k nám a súčasne, aké veľké násilie činí sa jeho Srdcu, keď naša hrozná slabosť márni jeho túžbu udeliť nárn to, čo vie, že potrebujeme. Mohol by si nás ihneď nakloniť, aby sme to chceli; no práve tu chce čakať, pretože jeho múdrosť, ktorá mocne siaha od konca vesmíru do konca, riadi všetko ľúbezne.^¹

Chceme teda povedať, že naša slabosť je silnejšia, ako vôľa božia, aby jej prekážala? Isteže nie; nič neodporuje božej vôli, keď je absolútna; lež božia vôľa, ktorá sa vyjadruje ako túžba, je iba relatívna k slobode, ktorú nám dal Boh sám. Jednako táto kráľovská túžba nie je menej ako rozkaz pre poslušného poddaného; odoprieť prispôsobiť sa jej bola by vzbura.

Moja túžba je byť vaším Prostredníkom. Čokoľvek budete pýtať od svojho Otca v mene mojom, dá vám.^² Pýtajte a dá sa vám.^³ Málo pýtate. Šíp vrhnutý k cieľu, lúč, čo brázdi oblaky, nie sú tak rýchle, ako vznet môjho Srdca, ktoré podáva môjmu Otcovi čistú prosbu. Včera som chcel ešte čakať, dnes sa chcem ponáhľať, lebo sa zvečerieva a deň sa schýlil.^⁴ Vaše dni sú spočítané a čas núti, lebo sa míňa. Stratili ste ho, nechajúc ma na seba čakať; napravte to a teraz pokračujte. Potreby sú veľké. Duše hynú, Cirkev trpí, ja ostávam nepoznaný a môj Otec urazený. Láska ma núti, je treba, aby láska so zeme svolala lásku s neba, je treba, aby bieda prosila milosrdenstvo. Tiesni ma, ako v úzkostiach srdca pred nebezpečenstvom, ktoré hrozí tým, ktorých milujem. Vysielajte teda ku mne naliehavejšie prosby. Som jediný orodovník u svojho Otca, na to nezabúdajte, jediná bytosť medzi vami, súca obetovať mu modlitbu jeho dôstojnú, lebo som „Bohočlovek", človek bez viny, túžiaci vrúcne orodovať za ľud, vyzdvihnúc štít svojej služby s vašimi modlitbami, aby som odvrátil hnev Hospodina.^⁵ Preto som si obstaral miesto medzi nebom a zemou vo svätostánkoch Eucharistie, aby som sa v mene vašom klaňal svojmu Otcovi a bol u neho prostredníkom. Kiež je vaša prosba naliehavá, dôverná, vytrvalá a nezištná.

Eucharistické Srdce Ježišovo chce nás obohatiť pokladmi milosti, ale tiež chce, aby sme po nich túžili. Chce, aby sme ich pýtali, aby sme ich chceli prijať a s nimi spolupracovať. Jeho láska horí túžbou dať sa. Ruky Ježišove sú plné pokladov a nevie, kam by ich mal nechať padnúť, pretože naše duše sú uzavrené a naše srdcia preplnené cudzími citmi alebo náklonnosťami k sebe samým. Niekedy ideme až tak ďaleko, že sa bojíme prijať milosti, ktoré by od nás žiadaly väčšiu vernosť! Lež tvoja láska, ó Ježiš, je vždy naliehavejšia. Keď si nás uprosil, aby sme prišli, keď si sa nás trpezlivo načakal, vravíš k nám ešte dojemnejšie: „Som donucovaný vás vypočuť." Ale čo povedať, keď sa k tebe nielen že neobraciame vrúcnymi túžbami, ale hádam ani nie sme „ľudia túžby"?^⁶ Ach, Pane, aká je naša bieda! Dívaj sa, ani nevieme, čo naozaj potrebujeme! Pane, nauč nás prosiť! Ó Duchu svetla, prihovor sa za nás vzdychmi nevysloviteľnými,^⁷ ktoré sú modlitbou, ktorú Syn počúva, a ktorú Otec vypočuje. Otče, vysloboď ma; Syn, môj prostredník, môj ochranca, moja sila, môj žijúci život, vysloboď ma odo mňa samého, pretože vo mne sú tí najškodlivejší nepriatelia. Sostup do neznámych hlbín tejto priepasti, kde sú tí najviac milovaní nepriatelia, s ktorými som sa spolčil proti tebe a vysloboď ma aj proti mojej vôli. Učiň ma násypom svojho svätého Tela, štítom svojho eucharistického Srdca. Či nie je tvoja láska práve na to, aby rozdeľovala božskú Eucharistiu? Napokon, Pane, celý sa ti dávam; hľa, tu som, čo chceš, aby som učinil? Nechať ťa vari konať samého? Teda dobre; a preto, že načim najprv premôcť mňa, vezmi dvojsečný meč, oddeľ moju telesnú dušu od duchovej, moju dobrú vôľu od zlej. Tým mečom je tvoja láska silná ako smrť; len tá môže porušenú prirodzenosť obetovať milosti a vyplniť tvoje aj moje túžby súčasne. Učiň, Pane, aby som pochopil tú lásku, aby som po nej túžil, aby som ju vedel prosiť s takou vôľou, aby som ju napokon dostal. Nuž vypočuj, všemohúci Bože, hlas, ktorým volám k tebe, hlas svojho najmilšieho Syna v Eucharistii, a zmiluj sa nad nami.

Túžba vyplniť prosbu odkrýva veľkú lásku a srdce dvojnásobne vznešené, ktoré nie je spokojné s dávaním, predchádza toho, čo by mal predchádzať, aby dávalo rýchlejšie; okrem toho je to veľká pokora. Ježiš sa k nám skláňa a práve v tom je pokora Boha. Ale predmetom túžby Ježišovej na zemi je skôr modlitba chvály ako modlitba prosby.

Vy, ktorí chválite Pána, vyvyšujte jeho veľkosť, ako len môžete, lebo on je nad všetku chválu a posilňujte sa vždy viac, aby ste sa neunavili, pretože nikdy nepochopíte, čím je a čo si zaslúži. Nech je vaša modlitba ustavičná.^¹ Poďte, pokloňte sa mu, pretože môj Otec je tiež vaším Otcom v nebesách. Pýtajte s o mnou, skrze mňa a vo mne, aby vaša úcta bola mu milá.

Posväť sa meno tvoje,^² ako to má byť; kiež jeho tri razy sväté meno všetci ľudia poznajú a ho ohlasujú. Bohužiaľ, nepanuje vo všetkých srdciach! Proste, aby prišlo toto kráľovstvo a zaplavilo celú zem svojím dobrodením. Aby sa obrátily národy k viere a Cirkev, moja nevesta, aby triumfálne panovala po mojom boku. Proste, aby všetci ľudia boli bratmi a tvorili jedno srdce a jednu dušu,^³ aby milovali a chválili všemohúceho Pána! So všetkými tvormi hlásajte jeho veľkosť, a vy, čo máte dušu stvorenú na jeho obraz, osvedčujte jeho slávu múdrym správaním. Kiež jeho nadvznešená a nekonečne múdra vôľa je s radosťou plnená od východu na západ, ako v celom nebi, pretože on je svrchovaným mocnárom všehomíra.

A teraz, čo načim chváliť všetkými hlasmi a zo všetkých sŕdc dňom a nocou,^⁴ s nadšením, s neustálym ďakovaním a s ustavičným klaňaním, je vznešené darovanie tohto živého chleba sostupivšieho s neba.^⁵ Ten denný chlieb vašich duší, pripravený z mojej božskej krvi, ktorý je mojím, ktorý vám dal môj Otec, ktorého meno je slávne medzi všetkými národami a ktorému sa obetuje čistá obeť na všetkých miestach od východu slnka až na západ.^⁶

Pane, naučil si ma chváliť a prosiť; kiež by som rád opakoval tento chválospev tvojej lásky voči tvojmu Otcovi a tvojmu stvorenstvu! Či azda sú krajšie vzory a bohatšie predmety modlitby ako táto modlitba samého Spasiteľa? Ty chceš, ó Ježiš, aby naša modlitba bola vytrvalá nielen v núdzi, v ktorej sa k tebe obraciame, lež aj preto, že to káže tvoja vznešená prítomnosť uprostred nás. Ó Ježiš - Hostia, keď si tu akosi držaný v našom úbohom príbytku, môžeme zabudnúť na večné klaňanie, ku ktorému má nás povzbudzovať nepremožiteľný podiv, vďačnosť, taktiež aj zadosťučinenie, že sme zabudli na takú veľkú úlohu! Ale ty si dobrý, Ježiš, vieš, že úbohé starosti tohto smrteľného života nám tiež ukladajú povinnosti, ktoré nás dlho zadržujú od tvojich chrámov, takže sa nemôžeme vždy modliť na tom svätom mieste, kde sídli tvoje eucharistické Telo. Lež ohraničilo sa nejako tvoje Srdce? Práve, čím väčšmi sa vzdiaľuje moje telo od tvojho svätostánku a čím menej moje srdce myslí na teba, tým viac ma sleduje tvoje Srdce, ó Ježiš, a počúva tichú modlitbu, ktorú moje pery šepocú. Podstaty obdarené veľkou rozpínavosťou, roztrhnú nádobu, v ktorej sú. Ale ty, Ježiš, ktorý obsahuješ všetky vlastnosti, nič netrháš, ty rozširuješ a tvoje diela sa dovršujú príjemne. Steny svätostánku ťa uzavierajú, ale neobmedzujú. Tvoje oslávené telo preniká a naplňuje všetky prostredia. Keď povieš: Poď, keď ma nič nezdržuje, musím veselo vyskočiť; ale keď sa mi ukladá povinnosť, ty sám prichádzaš . . . prenikáš priestor a si tu ako vôňa, ktorá naplňuje vzduch, ktorý dýcham a tvojou milosťou moja obeť sa stáva príjemnou vôňou. Tak prijíma tvoje eucharistické Srdce ustavičnú poctu, ktorú každý z nás môže ti vzdávať, vždy, všade a rôznymi spôsobmi. Ale, ó Ježiš, či nebol to práve tvoj Otec, ktorý ťa prvý oslávil v Eucharistii? Táto oslava je prvé slovo, ktoré hneď po svätej Večeri vyšlo z tvojich úst, zvlažených ešte tvojou vlasrnou krvou: „Teraz je oslávený Syn človeka".^⁷

Ktorá obeť sebaobetovania pred tvojou smrťou na Kalvárii bola hodná väčšej oslávnej lásky, ako tvoja Eucharistia! Ona je obeťou bez konca, lebo je pokračovaním v dokonávaní tvojej obete na kríži! Ó, kto kedy pozná, aké nevysloviteľné lúče otcovskej nežnosti zahaľujú tohto neporovnateľného Syna pod sviatostným závojom! A ako tu vyniká synovská láska! . . . Zatvorme oči a ponorme sa do tohto nekonečna, Otec, Syn, Duch svätý! Ó, Trojica a jednota! Ó Ježiš, svätá Hostia! . . .

Ohnisko je stred lúčov svetelných i tepelných. Keď sa objaví odkiaľsi z neznáma svetelný lúč, napríklad nejaká hviezda, alebo sa prehlási nejaká pravda, všetko zdá sa byť nové a jednako niet nič nového pod slnkom.^¹ Ježiš Kristus prinesúc nový zákon, nestvoril nové pravdy: to, čo ja hovorím, nemám sám od seba, ale od Otca, ktorý ma poslal.^² Teda ani hviezdy, ani vieroučné pravdy nie sú nové, ale prišly iba vo svojom čase. Niekoľko storočí trvá, kým svetlo z niektorých hviezd dôjde k nám, a novoprehlásené pravdy sú iba lúče večného ohniska, tej starej a predsa vždy novej krásy. Preto ani úcta k eucharistickému Srdcu Ježišovmu nie je nová, ale ligot jej božského predmetu výslovne zjavený je ohniskom nových milostí, žiariacich novým leskom, a vždy viac sa zjavujúc, povzbudzuje dokonalejšie milovať.

Hľa, prichádzam činiť nové divy,^³ totiž, práve teraz sa vám zjavia: poznáte ich,^⁴ keď nastúpite na cestu, na ktorú si želám.

Jedna z najtrpkejších múk môjho eucharistického života bolo meškanie mojich priateľov, prísť potešiť moje eucharistické Srdce, pôvodcu tohto daru. Uplynuly už dve storočia, čo som odkryl toto Srdce svojej vernej služobnici a prejavil svoj neuhasiteľný smäd po tom, aby ma ľudia uctievali v Najsvätejšej Sviatosti.^⁵ Lež nevšimli si moju túžbu, moje eucharistické Srdce nebolo výsostne uznané v tom najvznešenejšom prejave svojej lásky k vám. Keby som bol spokojný s poctami, ktoré vzdávate môjmu svätému Telu v Eucharistii, „Telo Kristovo", nebol by som povedal, že niet takrečeno nikoho, čo by sa pousiloval uspokojiť ma podľa môjho želania, podajúc mi aspoň nejakú náhradu, lebo mal som klaňateľov. Ale táto pocta, ktorú som tiež žiadal a ktorú ste mi vzdávali s takou veľkoleposťou, zadosťučinila iba prvej povinnosti. Tiež triumfy môjho svätého Srdca ma potešily aj proti nevďačnosti kresťanov; lež táto všeobecná chvála, ktorá ma teší, pretože sa vzťahuje najmä na lásku, na bolesti a na ctnosti môjho utrpenia a smrti, necháva ma vždy túžiť, aby moje Srdce ľudia uctievali v Najsvätejšej Sviatosti.^⁶ Nuž takto vyjadrujem svoje posledné želanie: »S neuhasiteľným smädom, ktorý ma zožiera, naliehavo žiadam viac ako dvesto rokov, aby bol môj smäd uhasený.«

Hej, ak ma milujete, dajte konečne môjmu eucharistickému Srdcu za spoločníka nejaké priateľské srdce na tejto zemi vyhnanstva. Poďte k Srdcu, ktoré vás toľme milovalo a miluje až dosiaľ, že aj proti vašej nevďačnosti chce prebývať s vami a preto dostalo od mojej všemohúcnosti najväčší a vari najneznámejší zázrak: ustanovenie svätej Eucharistie, nový a vznešený výron mojej večnej lásky. Poďte sa ohriať k tomuto obnovenému ohňu, poďte k Srdcu, svetlu sŕdc, oslavujte ho vy, ktorých si vyvolilo, aby ste ho občerstvili. Poďte, v hojnosti sa vám udelia nové, neočakávané milosti, vašim domom, vašim rodinám, vašim prácam. Obrátim hriešnikov, uzdravím vašich nemocných a splním aj vaše sväté prianie. Napokon urobím s vami smluvu pokoja:^⁷ zabudnem na vašu nevernosť. Voči Izraelovi budem ako jarná rosa.^⁸

Raduj sa, Pane, tvoje prosby boly vypočuté a tvoje eucharistické Srdce bolo pochopené. Už tisíce ľudských sŕdc otvorilo sa tvojím pôvabom a ohrialo sa a osvietilo pri tvojom novom ohni. Poznajú a milujú ťa jednoduchí aj učení, cirkevné kniežatá aj vládcovia zeme, dietky národa, rehoľníci aj svetskí ľudia. Vyvyšuje ťa umenie i veda, slovo aj pero chváli, chóry ospevujú. Pozdravujú ťa národy z najvzdialenejších končín svojím materinským jazykom. A ty, ó Srdce môjho Ježiša, učinilo si božskú smluvu, novú smluvu so svojím národom, ktorú tisíce dietok zo všetkých končín sveta prišlo podpísať. Mnohí už aj dostali dobrodenia tvojich prisľúbení. Nemocní, čo sa uzdravili, úbohí hriešnici, ktorí dostali milosť a vzývajú tvoje sväté meno, prespevujú ti chválospev poďakovania. A u koľkých iných v tichu počuť iba ozvenu tvojho Srdca, jediného svedka zázračných radostí! Lež, ó milované eucharistické Srdce, ty to všetko vieš, načo ti to vravieť, načo sa ti sťažovať?

Hej, ja to vravím, lebo moje srdce cíti potrebu vyvyšovať tvoju vznešenosť; a chcem to opakovať ustavične, lebo naše uznanie nikdy sa nevyrovná tvojej láske. Sťažuješ si, ó nevysloviteľné Srdce, že je to, bohužiaľ, pre tvoj smäd a pre tvoju lásku málo. Ty chceš uzavrieť do svojho Srdca srdcia všetkých ľudí, čo idú pred tvojím svätým stánkom. A tieto stánky Eucharistie chceš postaviť všade, aby si počul ustavične opakovať: Nech je vždy chválené, velebené, milované a uctievané eucharistické Srdce, vo všetkých svätostánkoch na svete až do konca vekov! Amen.

Je to zrejmé protirečenie: Mlčanie chce vravieť? Mlčanie vyjadruje obyčajne jednu vec, a to, že nechce povedať nič. Pravda, mnoho ráz je najvýrečnejším výrazom hlbokých citov duše; lež táto výrečnosť je iba prechodná a natrvalo nepoučí ani nedojme duše. Takýto zázrak patrí iba božej všemohúcnosti. Naozaj, ktorá iná reč mohla by byť rečou božou? . . . V mlčaní dorozumievajú sa anjeli s jeho Velebnosťou. Svätí na zemi tiež tak s ňou obcujú: Moje ústa u vás sú bez slov a moje mlčanie k vám hovorí. Ale ak je na zemi miesto, kde sa Srdce Boha prihovára bez šumu slov, zaiste je to vo Sviatosti jeho lásky. A preto, aby nás eucharistické Srdce Ježišovo zasvätilo do tej obdivuhodnej reči, volá nás k sebe: lebo práve tak, ako iným rečiam, aj tejto naučíme sa iba cvikom.

Odvediem dušu do samoty a tam jej budem hovoriť k srdcu.^¹ Neprebývam v hrmote. Mlčím, keď bezbožný mnou pohŕda, keď svätokrádežné ruky alebo pery zneuctievajú moje sväté Telo, pretože moje slovo bolo by potom ako šíp,^² zatiaľ čo moje kliatby sú skryté v mojej večnej trpezlivosti. Ale vravím k tým, čo ma hľadajú a nájdu ma a počúvajú môj hlas.^³ Ó, verná ovečka, k tebe sa obraciam, lebo ty vieš odpovedať keď volám: P o ď. Aj k tebe, čo počuješ, ale neprídeš vždy. Dnes sa k vám obraciam, naučte sa počúvať. Ale kde je tá samota, kde by som vás mohol zaviesť, aby ste počuli sladký šepot nebeského jazyka? Tam pri svätostánku Spasiteľa, vzdialite sa od sveta, zabudnete na tvorstvo, skrotíte vášne, zmizne plot medzi vašimi dušami a mojím duchom lásky. Usoberte sa a umĺknite aspoň na »pol hodiny«^⁴ a potom aj na dlhšie, lebo ak hovorím k vám ja, Pán, váš Boh, prečo nepočúvate!!! Počúvajte teda moje mlčiace Srdce v Eucharistii, ktoré chce hovoriť k vašim dušiam.

Pravda, nestačí iba počúvať, k slovám načim prilipnúť. Moje slovo je prenikajúce, nežne sostupuje až na dno bytosti, aby ju oživilo. Je to úkon, ktorý činí, čo vraví. Prilipnite k tomuto úkonu, spoluúčinkujte s milosťou. Môj Otec v svojom večnom mlčani vyriekol v sebe jedno večné slovo, svoje Slovo, ktoré je odbleskom jeho podstaty: Ježiš odblesk Otca a vy ste prilipli k Slovu, veriac vo mňa. A ja som počal vo svojom Srdci slovo, ktoré som povedal pri lámaní chleba: Toto je telo moje, toto je krv moja.^⁵ To sväté slovo, či nie je zahalenou žiarou mojej vlastnej podstaty? Lipnite k mojej Sviatosti, miláčkovia moji, živte sa týmto chlebom a klaňajte sa Srdcu toho, ktorý vám ho dal. Ach, kiež by priliply tepny vášho srdca k môjmu Srdcu! Potom uskutočníte moje najvrúcnejšie želanie, aj želanie môjho Otca: aby ste boli jedno so mnou a skrze mňa v Ňom, skrze tohože Krista Pána nášho.

Ježiš Kristus je vnútorné slovo Otca, a keď vzal na seba našu prirodzenosť, aby mohol navonok vykonávať službu vonkajšieho slova, nestratil preto vlastnosť slova vnútorného, ktoré ostáva v lone Otcovom. Ona vniká do sŕdc a osvecuje každého človeka prichádzajúceho na tento svet. Pane, už nám nedávaš počuť vonkajšie slovo, ktoré zunelo po Judsku, kde si žil a konal dobro; lež tvoje reči boly posbierané a my ich držíme ako poklady.

Teraz mlčíš vo svojej božskej velebnosti a vravíš iba k Otcovi svojou vznešenou rečou. A jednako, ó Ježiš, vo svojom eucharistickom príbytku, ktorý je umiestený medzi nebom a zemou ako stan božského a súčasne aj ľudského cestovateľa, vravíš nám, že s nami chceš ešte hovoriť. Nuž čo ešte povieš, Pane, keď si už všetko povedal? Ty nám tu vravíš, aby sme chápali a milovali všetky tie naučenia, ktoré si nám dával, to jest slovo ducha a života, dôverné slovo tvojho srdca. Ô Ježiš, ak mám byť pozorný vnútorne aj zovnútorne na kázni, pri čítaní evanjelia a ako mám otvoriť sluch svojho srdca tomuto nežnému vnikaniu pravdy, ktorú môžem počúvať bez slov, ale ktorá naraz vniká do duše! Ó Ježiš, počúvam: hovor, svieť, osvecuj, hrm, zohrievaj, utvrdzuj srdcia!

Útočisko je miesto spásy, bezpečné miesto v nebezpečenstve; miesto zakázané alebo neprípustné spravodlivosti alebo násiliu. Kedysi chrámy poskytovaly toto nedotknuteľné právo azylu zločincom prenasledovaným spravodlivosťou. Dojímavý obraz milosrdenstva božieho, obraz nežného súcitu eucharistického Srdca Ježišovho, ktoré, keď sa nemôže otvoriť nekajúcim hriešnikom, otvára im aspoň svoj svätostánok, pokúšajúc sa takto ich získať a zachrániť.

Ja som Boh skrytý, Boh a Spasiteľ Izraela,^¹ a keď som sa ukázal raz medzi ľuďmi, musel som sa skryť vo svätostánku ... vo svojej Eucharistii, aby som unikol ich prenasledovaniu, aby som viac nezahynul ich rukami. Poniektorí ma aj tu ustavične prenasledujú, dvíhajúc proti mne svoj bezbožný krik, lež ich rany zraňujú iba moje Srdce, preto môžem zniesť ich urážky bez toho, aby som bol nútený ich opustiť. Keď ma vyháňajú z mojej slabučkej schránky, ničiac ju, odchádzam do svojej slávy, ale ihneď sa vraciam, pretože som vám sľúbil prebývať s vami až do konca! Aj vy, priatelia moji, čo ma nasledujete v pokorení a žijete neznámi, vystavení toľkým nebezpečenstvám vo svete, či nepotrebujete nejaké útočisko alebo miesto odpočinku? Ach, kiež by ním bol boží stánok s ľuďmi;^² poďte sa tu schovať so mnou v Bohu, mojom Otcovi. Tu poďte hľadať útočisko proti trampotám a horúčavám dňa, proti duchu temnosti, ktorý sa potuluje v noci.^³ Poďte aj vy, čo ma často tešievate v mojom smútku, ja vás tiež poteším vo vašom zármutku aj v iných tajných bolestiach, s ktorými sa nikomu nesverujete. Klopte na tieto dvierka, vždy ich otvorím. Prestrašené dieťa, ktoré padá do náručia dojatej matky, poblúdilý syn, ktorý hľadá útočisko pri obmäkčenom otcovi, nenachádzajúc nič také príjemné ako je sladkosť odpočinku pod mojou svätou strechou po únavnej práci v ťažkých bojoch života.

Tu, ako kedysi môj milovaný učeník, na mojom srdci naučíte sa ho poznávať. A keď ho poznáte, viac už neodídete, lebo vaše srdce, stvorené podľa môjho, ničím sa neuspokojí, iba ním.

Prečo, môj Pane, život skrytý potrebuje útočisko? Nie je sám útočiskom? Či kláštor nechráni proti duchu sveta?^⁴ A keď som vo svete a nie som zo sveta, či nie som uchránený?. . . Ale beda! Sotva človek na tejto úbohej zemi, preplnenej nebezpečenstvami, unikne jednému nepriateľovi, vzápätí nájde veľa iných. A iste upadnem do ich moci, nech som kdekoľvek, ak tvoje oltáre, ó mocný Bože, mi neposkytnú útočisko.^⁵

Vari opovrhnutý svet nechá v pokoji odísť toho, čo odpiera prijať jeho jarmo? Či diabol, ktorý žiarli na môj pokoj, lebo svoj stratil, nevie, kde som sa utiahol? A prirodzenosť? . . Bohužiaľ, tyranská prirodzenosť, vrtkavá a vo mne žijúca, či nie je mojou nevernou a neodlučiteľnou družkou? Teda iba v tvojom srdci, Ježiš-Hostia, kde diabol iste nikdy nevnikol, kde svet nemôže vstúpiť, kde prirodzenosť bojí sa priblížiť, iba v týchto veľmi neznámych hlbinách môžem byť vonkoncom bezpečný. Ó dobrý Ježiš, rýchlo, otvor mi ich! Ale ty vravíš, že sú otvorené. Ako to, že nie som v nich? Je vo mne nejaká prekážka? Vylučujú ma zvyky a náklonnosti, neslučiteľné so svätosťou tohto posvätného miesta? Opanovaly ma tieto mocnosti, ktorých sa bojím a bránily mi vo vzlete k tebe? Ak tomu tak bolo, drahý Ježiš, zaprisahám ťa, vysloboď ma. Nečakaj na mňa, ale poď ty sám! Rozlom železné mreže, otvor dvere tohto protivného väzenia, odkry mi poklad milostí^⁶ už toľko rokov zakopaný v mojej duši a prinášajúci iba odsúdenie.

Ó Ježiš, nech tam prenikne aspoň lúč svetla, potom jasnejšie uvidím, pravda mi ukáže cestu. S hlbokou dôverou zaklopem na dvere tvojho svätého útočiska, kde odpočíva tvoje eucharistické Srdce a, keď som ešte veľmi poškvrnený a nemôžem vstúpiť, ak nie som hoden odpočívať pri tebe, nuž dobre! Vstúpim do seba, lepšie sa očistím od svojich škvŕn a s plnou dôverou a nádejou zavolám ťa k tvojmu svätému stolu vo svätom prijímaní. Potom budeš nútený prísť, ó dobrý Ježiš, ja ťa prijmem s pokornou láskou do tohto úbohého srdca. Očakávajúc, že mi dožičíš, aby som bol celkom v tebe, aby som ťa mal celkom v s e b e, budem môcť povedať dúfajúc v tvoje milosrdenstvo: Pretože ten, ktorý ma stvoril, ráčil spočinúť v mojom stánku, ako by mi mohol ešte dlho odopierať to, po čom sám túži: môj pokoj v jeho pokoji?... Môj Stvoriteľ odpočinul v mojom stánku.^⁷

Učiteľ, magister, učí. Učiteľ, possessor, vládne, má veľké majetky; napokon učiteľ d o m i n a t o r, všetkým rozkazuje. Je pyšný tento učiteľ na svoje vedomosti? Je sebecký? Je samovládca? Nie, lebo tento Učiteľ je láska sama, veda, dar i rozkaz súčasne. Ako musí byť príjemné poslúchať jeho naučenia, prijímať z jeho hojnosti, byť poslušným jeho rozkazom a dostať, čo si prajeme, vediac, že jeho túžbou je dávať!

Ty, Otec svätý, povedal si tieto slová: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; jeho poslúchajte.^¹ Počúvajte ma teda tu, už nie na hore Tábor, lež na tomto oltári, kde z môjho svätostánku vládnem, učím a dávam tajomstvá tohto sladkého spojenia. Čo vám mám povedať, drahé duše, čo pýtate tieto tajomstvá, ktoré vám chcem zjaviť a ktoré samy nevedomky hľadáte, keď pudovo hľadáte šťastie, pretože dokonalé šťastie je celé dobro a táto plnosť je iba v dôvernom spojení s tým, ktorý ním vládne a chce ho dať? Nuž vy, ktorí túžite poznať, čo je medzi Otcom a mnou, buďte jedno v nás, ako môj Otec je vo mne a ja v ňom.^² Lež poďte najprv ku mne, pretože ja som cesta. Poďte k svätostánku, kde sídlim ako lekár, ako učiteľ, ako rozdavač bohatstva svojho Otca, s ktorým som jedno. Lež akou inou rečou ako rečou anjelov mám vám vyjadriť serafské tajomstvá tohto najvyššieho šťastia, ktorého predchuť už tu na zemi môžete okúsiť? Porozumiete tejto reči? Je sladká, lebo je to láska sama. No nie ráz je nepríjemné ju počúvať, lebo vylučuje ducha mudráckeho a zahanbuje pyšného. Láska nerozumuje, učí bez rozhovoru, pretože jej učenie je milovať.

„Milovať z celej duše", to znamená umlčať ju pre lásku k Bohu. Tu láska poznáva, je to veda srdca. Ak teda chcete vniknúť do týchto nevysloviteľných tajomstiev, ponorte svoje rozumovanie do hlbin viery a láska vám vyprosí svetlo. Hľa, v tom spočíva tajomstvo svätého spojenia na zemi aj v nebi. Prineste tu len srdce jednoduché, čiže túžiace po bytí, mlčanlivú pokoru s vytrvalou túžbou, a čochvíľa poznáte všetko šťastlivou skúsenosťou. Veda, ktorá ináč hľadá božie tajomstvá, môže rozumu doniesť radosť, lež ako ľudská veda má hranice, tak aj radosť, ktorú prináša, je neúplná. Z toho vyplýva, že podkopáva život alebo nadýma srdce, a srdce prázdne alebo pyšné je srdce choré, ktoré neokúsi pokoja. Proste teda Najvyššieho, aby vás viedol po pravých cestách pravdy.^³

Pane, nauč ma, po ktorej ceste mám kráčať, lebo túžim ísť len k tebe.^⁴ Chráň ma pred neistým lúčom, ktorý, nemajúc svetla, ponecháva neplodnú zem, na ktorú svieti. Keď nastane jasno v týchto dušiach, nie je v nich tepla a ony len živoria, lebo im chýba hlavný zdroj života: láska.

Medzi učencami je otázka, čo je vznešenejšie: či rozum, ktorý riadi vôľu a ktorý nás uschopňuje bezprostredne hľadieť na božskú podstatu, alebo vôľa, ktorá ide za túženým dobrom, miluje ho a raduje sa z neho, keď ho už máme.

Ponechajme rozriešenie tejto otázky bohovedcom. My len ďakujme za to, že ťa môžeme, môj Bože, poznať a milovať. Veď poznať teba je počiatok neba na zemi; poznať teba, teba Otca svätého a tvojho milovaného Syna, ktorý zomrel na kríži, obetoval život za svoje ovečky, a opäť ho prijal, dávajúc im ho znova vo Sviatosti olárnej. Ale, čo by to bolo, môj Bože, teba poznať ale nemilovať? Pre teba, Pane, poznanie bez lásky bolo by vôbec poznaním? Nebola by to skôr vina alebo nesmysel? Nie je možno nazvať poznaním to, čo nemá vzťah k nášmu srdcu, nijaké právo na neho. Poznávať a nemilovať to, čo je milovaniahodné a má právo na lásku, znamená urážať ho a seba zneuctievať; tak poznáva diabol, nešťastník, ktorý už nemôže milovať. Tí, čo chcú vedieť, čo je vznešenejšie: poznanie alebo láska, mali by, mysliac na svetlo života, o ktorom vraví náš Pán, nájsť v našej reči jedno slovo, ktoré by dvojnásobne vznešene vyjadrovalo tie dve vznešené veci, lebo keď ide o bytie, ktoré načim milovať aj poznávať, aby sa nemohlo povedať, že ho poznáme a súčasne nemilujeme. Svietiť je málo, zohrievať je viacej; svietiť aj zohrievať je všetko. Ach, Pane, tvoja láska ma predbehuje, lebo ty si ma prvý miloval a pri svätom krste vložil si do mojej duše zárodok vliatej lásky, ktorá neskôr ma povzbudzovala poznávať ťa, aby som väčšmi miloval toho, čo ma priťahuje, aby som sa mohol spojiť s tým, koho milujem, s tebou môj Bože, s eucharistickým Srdcom môjho Ježiša!

V svätostánku, tak, ako v lodičke zmietanej vlnami, Ježiš spí.^¹ No práve ztadeto jeho Srdce stráži skúšanú Cirkev a každého jej člena. Kto spí, odpočíva; kto bedlí, stará sa. Spať a súčasne bedliť je znamenie moci a lásky. Moci, ktorá sa ničoho nebojí, lebo má v moci dobro, ktoré chce; lásky, ktorá sa bojí všetkého, lebo predmet jej starostlivosti môže sa uchýliť od tohto dobra. A to je jediná bázeň u Boha.

Spím, lež moje srdce bedlí.^² Spím, lebo som neraniteľný vo svojom večnom odpočinku. Moja moc nič ma nestála a vy mi ju nemôžete vziať, preto spím. Lež za vás zaplatilo moje Srdce a vy mu môžete vziať, čo miluje, preto bedlí. V olivovej záhrade moje bedlenie bolo bolestné. V svätostánku, kde ešte bedlím, často som opustený. Poďte niekedy jednu hodinku pobedliť so mnou, lebo diabol tiež bedlí ako hltavý lev,^³ a moje slabé deti dajú sa vytrhnúť z môjho náručia. Nuž bedlite, aby ste potešili moje Srdce, a modlite sa aj za nich, aby neprišly do pokušenia.^⁴

Bedlite ponajprv nad sebou, a potom starajte sa aj o svojich učiteľov a priateľov. Keď konajú zlo, napomeňte ich, ale milo a skromne,^⁵ lebo k svojim nedokonalostiam musíte byť bratsky súcitní a milosrdní.^⁶ Ak im však nemôžete ani duševne ani telesne pomôcť, neprestávajte ich milovať, bedlite nad nimi, modlite sa za nich. Keď vás priateľ zarmúti, zaprisahám vás, milujte ho dvojnásobne,^⁷ neviďte brvno tam, kde je iba smeťka.^⁸ Rozšírte svoje srdcia. Buďte dobrí, ako aj môj Otec je dobrý. Dietky moje, milujte sa vospolok, ako aj ja som vás miloval.^⁹ Kto chce byť milovaný, musí odpúšťať, to znamená milovať a odpúšťať sedemdesiatsedem raz, čiže, stále. Potom budete mať nárok na veľké odpustenie: Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.

Pane, ak tvoj spánok je skúškou pre našu vieru, čím väčšmi znamenia nežnej a bedlivej lásky, ktoré nám posiela tvoja Prozreteľnosť, ukazujú mojim očiam múdrosť tohto božského odpočinku, vždy pokojného a vždy činného! Obzory nad zázrakmi tvojej mocnej lásky omamujú môj rozum, kým tvoja nemeniteľná dobrota ohromuje a zahanbuje moje úbohé srdce. Aký nesmysel! Ja som sa odvážil posudzovať tvoje konanie a nariekať na tvoj spánok, a sám som spal v nedbalostiach, ktoré mi zapríčinily nenahraditeľné škody! Zneužil som tvoju dobrotu, ó môj Ježiš, tak, ako nikto nezneužil moju, ktorá je púhe nič, a zdá sa, že som chcel zub za zub, keď som myslel, že ma urazili. Ani neviem starostlivo a vytrvalo bedliť, a nedožičím odpočinku ani tým, od ktorých očakávam pomoc; neviem uspokojiť tých, čo ma milujú, ani neviem veľkodušne zabúdať na urážky. Môj duch nie je veľký, moje srdce nie je široké. Nie je tiché a pokorné, nepodobá sa tvojmu.

Úctyhodné Srdce môjho Ježiša! To preto, lebo som nehĺbal o tebe v Eucharistii, kde si osobitne pre mňa vzor, kde čakáš, aby si žil vo mne.

Ty si náš vodca, ó Majster, preto ideme za tebou. Ty si naša hlava,^¹⁰ a my sme tvoje údy.^¹¹ Ty si naše srdce, hybadlo nášho života. Najmä svojím srdcom si v nás, láskou, ktorá sa dáva a obetuje tak, že sa stáva pokrmom; tak sme aj my v tebe, keď sme v láske.^¹² Tvojím Srdcom máme milovať všetko, čo je milovania hodné, aj čo nie je. Čo je milovania hodné, aby sme k nemu neprilipii; čo nie je, aby sme ho jednako milovali. Nenávidieť máme iba to, čo ty nenávidíš: hriech! Ale nie hriešnika, toho ty miluješ.

Ó láska, ó súcit, ó zhovievavosť, ó podpora, ó útecha, útroby milosrdenstva, pokoj s bratmi v Bohu, našom Otcovi a v Kristu Ježišovi našom Pánovi! Ó láska k bližnému, horlivosť za duše, hej, ty buď v mojom srdci! Moje srdce dá sa ti, ako dáva Ježiš-Hostia svoje Srdce.

Olej rozliaty je tvoje meno,^¹ olej pomazania a voňavé kadidlo,^² ktoré naplňuje vôňou a všetko utišuje. To meno je Srdcom, to jest, láskou, dobrotou. Je E u c h a r i s t i o u, to jest, milosťou, poďakovaním, priazňou, krásou. Je Ježiš, to znamená Spasiteľ, meno sväté, pred ktorým musí pokľaknúť každé koleno v nebesách, na zemi a pod zemou.^³ To meno, pripojené k menu Hostia, dojíma každú dušu kresťanskú. Eucharistické Srdce Ježišovo! Nerozkazuje tu velebnosť, lež sila lásky, ktorá vyháňa strach a ohýba kolená, telo aj dušu spolu do nevysloviteľného klaňania, kým srdce sa dvíha a dôverne vzdychá: Zmiluj sa nad nami!

Riekol Boh Mojžišovi: Ja som, Ktorý som. Hľa, vravel ďalej, toto povieš synom izraelským: Pán, Boh vašich otcov, Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jakubov poslal ma k vám; to je moje meno na veky a to je spomienka moja od pokolenia až do pokolenia.^⁴ Dnes si chcem privlastniť slová svojho otca, ktoré vravel Mojžišovi, lebo „všetko, čo len má Otec, je moje"^⁵,a „všetko moje je Otcove"^⁶. Meno, ktoré som si dal, nie je mi dané od neho, lebo čo ja vám vravím, nevravím to sám od seba, ale Otec, ktorý vo mne prebýva, koná tie skutky, ktoré ja konám.^⁷ Toto posledné meno môjho Srdca je znamením mojej veľkodušnej lásky, môjho nového sväzku s vami, lásky, ktorá bude po všetky veky pripomínať moju poslednú obeť pre vašu spásu. Vzdávajte mu teda česť a slávu a neuctievajte ma iba ústami.^⁸ Nech vaše modlitby, vaše chvály, vaše klaňania sa premenia na ustavične vystupujúcu vôňu tymiánu. Pričiňte sa, aby moje eucharistické Srdce bolo milované, oslavované, a opakujem, vypočujem vaše modlitby a požehnám vás.^⁹

Ó eucharistické Srdce Ježišovo, zmiluj sa nad nami, veď si Boh súcitu a láskavosti, trpezlivý a najmilosrdnejší.

Zmiluj sa nad svojou Cirkvou, ktorá má toľkých nepriateľov a ktorí sa upevňujú, aby ju nechali trpieť; rozpamätaj sa, že ty si jej životom a že ona je tvojím pri udržovaní vznešenej sviatosti Eucharistie.

Zmiluj sa nad svätým Otcom, svojím zástupcom na zemi, ktorý práve preto má pre nás, ako by srdce božské a ľudské, zbožstvené najvyšším poslaním; nad ním, nad srdcom svätej Cirkvi, srdcom sužovaným vo väzení lásky v Svätyni svätých katolicity.

Zmiluj sa nad svojimi kňazmi, svojimi synami a správcami v Eucharistii, nech ich skúšané srdcia ostanú vždy pevné a ich posvätené ruky vždy čisté.

Zmiluj sa nad svojimi pannami, zachovaj ich čisté a ich telo aj dušu zachráň od každej rany.

Zmiluj sa, Pane, nad našimi dietkami, budúcnosťou tvojho milovaného národa a tvojho kňažstva, stráž ich vôľu proti zlu, ktoré ich obkľučuje.

A ďalej, sladké eucharistické Srdce Ježišovo, zmiluj sa aj nad sebou, unav sa čakať, nech pride tvoje kráľovstvo. Osvieť tých, čo ťa nechápu, vrhni na nich sladký a prenikavý lúč svojej veľkej slávy, aby boli donútení vidieť. A tí, čo ťa už milujú, nech ťa viacej milujú, ó lásky najhodnejšie Srdce v najdojímavejšom z tajomstiev.

Napokon, zmiluj sa nad všetkými, najmä „buď milostivý mne hriešnemu"^¹⁰.

Svätá Gertruda, obšťastnená jedného dňa zjavením svätého Jána Evanjelistu, pýtala sa milovaného učeníka, prečo nenapísal niečo na naše poučenie o božskom Srdci, keď mal šťastie odpočívať na svätej hrudi Spasiteľa pri poslednej večeri. Apoštol jej odpovedal pozoruhodnými slovami: „Dostal som krásne poslanie napísať pre dobro rodiacej sa Cirkvi slová Vteleného Slova; lež ľúbezné hnutia tohto božského Srdca Boh rozhodol zjaviť posledným vekom, na sklonku sveta, aby znova zapálil lásku, ktorá veľmi schladne v srdciach."^¹¹

Ó Ježiš, nie je to náš čas? Nežijeme my v týchto posledných rokoch sveta, označených úpadkom mravov väčšiny národov, v smutnom okamžiku, keď viera ochladne v srdciach mnohých? Ak popravde žijeme v tom nešťastnom čase, tvoje eucharistické Srdce nezjavuje sa nám na to, aby nám naznačovalo, kde načim ísť, aby sme poznali jeho hnutia a aby sme vychutnávali ľúbeznosť Eucharistie?

Svätý Ján ich poznal pri poslednej večeri, keď naklonený do tvojho náručia, prisluhoval pri prvom eucharistickom úkone, ktorý vychádzal z tvojho Srdca ako závet, najväčšia štedrota umierajúceho k tým, ktorých miloval. A keď po dvoch stoch rokoch pobožnosť k svätému Srdcu nám odkryla celú vznešenosť tvojho raniteľného a smrteľného Srdca, čo na ňom máme poznať, ak nie vznešenosť toho istého Srdca, ktoré ostáva ľudské, hoci oslávené, skryté v Eucharistii, ktorá sa volá sviatosťou lásky, len preto, že pochádza z tvojho Srdca a ho obsahuje?

Prísť, pozrieť na svätostánok, pokľaknúť a ostať tam. Mlčať, počúvať a porozumieť Kristove slová: „Poď!" Bežec sa zastaví a hľadí. Sťa by zmizly všetky prekážky pre dušu voči svätým spôsobom, pre srdce k Srdcu v hostii. Je to vzácny okamih, ale nemôže dlho trvať. Vmiešajú sa doň roztržitosti a sto razy odvracajú sústredenú pozornosť. Lež vôľa je upevnená a aj pri týchto ustavičných zmenách eucharistické Srdce je spokojné a nezáleží veľa na tom, ako to bude ďalej. Nevernosť spočíva v tom, ak sa chceme týmto prenasledovaním unaviť alebo ak ho predčasne opúšťame, alebo ak hľadáme ľahší prostriedok spojiť sa s Bohom, ako je čítanie alebo vzdychy. Načim tam ostať a hľadieť na nášho Pána.

Čo vidím? Popravde nič. A jednako je pravda, že na niečo hľadím a že je to Boh, na čo hľadím. Ak vytrvám hľadieť, smerovať, milovať, spokojne odstraňovať prekážky, nechať ich padnúť, ak nechám diabla unaviť sa bez koristi, potom pocítim, že moja duša vstupuje do iného života a pritom neodchádza z tohto. Niekedy je to nekonečná plnosť, inokedy prázdnota obývaná Bohom, kúpeľ mlčania a nekonečna. Napohľad nič mimoriadneho, nič zvláštneho. Je to púšť, kde nevidieť kozub svetla, ale bielu jasnotu v tej nesmiernej jasnote, ktorá vari obsahuje všetko, v ktorej plávam a ktorá ma naplňuje.

Vo svojom eucharistickom Srdci Ježiš chce byť pre nás cestou, tak ako je životom, keď ho prijímame, ako je pravdou, keď naňho hľadíme. Cestou vedúcou k Bohu, jeho Otcovi, do jeho nekonečných dokonalostí.

Pre odovzdanosť, ktorou sa takrečeno strácame v Bohu, nesmieme zabúdať na sväté človečenstvo Kristovo, ktorému vďačíme za všetko. Ježiš tam ostal výslovne preto, aby bol prostredníkom našich duší medzi nebom a zemou. On je sťa by Boh času, medzi človekom a večnosťou, cesta priama a jediná k Otcovi. . .

Preto vraví: P o ď! Ja som v tebe, lež vyjdi zo seba so mnou a pôjdeme k môjmu Otcovi. - Kde? Vyššie, ale bez námahy, lebo si so mnou. Tam, hore, bez stúpania, bez kopania, bez hľadania. Tam do oceánu, kde budeš plávať presiaknutý ním, ako špongia, čo padla so skaly do mora.

Keď špongia, pripevnená ešte na konári, je zvlažená vlnou, je v oceáne a oceán v nej. No môže sa ešte takrečeno obrátiť k sebe a povedať: Oceán je tam. Lež odtrhnutá a vtiahnutá do hĺbok, je s ním jedno, a to je viacej.

Vlna pritiahuje, lebo vedie do oceánu, s ktorým je jedno, s ktorým sa ide smiešať vlečúc malú špongiu, ktorej vraví: Poď! A ona, ním presiaknutá, ide vrhnúť sa ešte hlbšie do neho, kde je väčší priestor, viacej vody . . ., tratiac a rozplývajúc sa v ňom, aby sa s ním stala sťa jednou vecou, hoci sa zmenší, premení na atom, hoci zmizne! . . .

Eucharistický úkon večer na Zelený štvrtok bol závetom Krista Ježiša. Úkon slávnostný, ktorý Spasiteľ chcel vykonať pred krvavým obetovaním sa, a ktorého účinok, ako všetky účinky tej istej povahy, predpokladal smrť božského Pôvodcu závetu a ktorého konečný výsledok mal prísť až v budúcnosti. Preto ustanovenie Najsvätejšej Sviatosti vo svojom dvojakom tajomstve bolo prechodným úkonom, ktorý „dovršoval" minulý ako obeť, spojujúc ho s budúcnosťou ako sviatosť. Jedným z jeho zrejmých cieľov bolo zvečniť sviatostný stav, a to v okamžiku, keď ho uskutočňoval, preto v tom istom okamžiku ustanovil kňažstvo. „Toto č i ň t e na moju pamiatku", vravel apoštolom, keď im dával moc svätého premenovania.

Všimnime si: Hneď po ustanovení Najsvätejšej Sviatosti, keď ju vyhlásil za svoju pamiatku, náš Spasiteľ hľadí na svoj smrteľný život ako na zakončený. A naozaj, vo vznešenej reči pri poslednej večeri, Božský Majster, sťa preniknutý novým ohňom a unesený láskou, zdal sa, ako by už nebol z tohto sveta. Povedal: „Teraz je oslávený Syn človeka"^¹, ako keby bol býval zabudol, že ešte má zomrieť, alebo ako by už bolo bývalo po smrti. To preto, lebo smrť zdala sa mu byť iba krstom nového jestvovania, „krstom, ktorý žiadostivo žiadal"^², isteže, aby bol odbremenený od hriechov sveta, za ktoré mal trpieť, aby bol čím skôr „čistou obetou"^³.„S y n á č k o v i a opakoval apoštolom sťa znova narodeným, nové prikázanie vám dávam: Milujte sa vospolok".^⁴

V tej vznešenej chvíli cítime prekypovať celé Srdce, ktoré sa ide rozdávať v nových prúdoch.

Preto na ustanovenie Eucharistie môžeme hľadieť dvojako: ako na smrť a ako na život; dovŕšenie jedného stáva sa počiatkom druhého.

Pri poslednej večeri láska eucharistického Srdca Ježišovho ustanovila, čo malo navždy pripomínať smrť Bohočloveka. A tou istou láskou, Božské Srdce, keď sa stalo Srdcom eucharistickým, dalo živého Boha, obetujúceho sa až do konca vekov v stave nezraniteľnom a oslávenom.

Choďte k Ježišovi-Hostii, jeho Srdce vás volá, čaká na vás. Práve vás chce, vás a nie iného. Ak nemôžete prísť, nevolá vás; ale keď vás zve, keď vás volá po mene, keď vám to vraví vaše svedomie, choďte! Je to veľká česť, veľké vyznamenanie.

Nechoďte iba preto, aby ste niečo pýtali, aby ste si vyprosili pomoc a ochranu. Priateľstvo s Bohom je príjemný pomer, lež aby tento pomer bol naozaj výnosný, je potrebné, aby bol nezištný; lebo nezištnosť je znamením dokonalejšieho konania, preto väčšmi uctieva toho, voči komu sa prejavuje, aj toho, čo to koná. Boh sa nedá premôcť vo veľkodušnosti, najmä nie chudobnými. Preto si umieňte menej pýtať a viacej dávať; zabudnite troška na seba, staňte sa spoločníkmi Ježišovými, potešte ho, venujte mu lásku, ktorú mu iní odopierajú, aby ste ho aspoň nejako odškodnili.

Všetky trápenia na svete, pre ktoré stonete, väčšmi ho zarmucujú, ako ľudí samých. Jeho spravodlivosť musí dopustiť tresty za hriechy, ale jeho Srdce ich oplakáva krvavými slzami olivovej záhrady . . .

Jeho Srdce, to jest, jeho láska ho uzavrela do svätostánku. Nuž nech aj vás tam vodieva vaše srdce a vaša láska. Najprv sa mu klaňajte a ďakujte, prosby prídu až neskôr; ale choďte ponajprv pre neho, nie pre seba.

Neviete, čo mu povedať? Čo vraví kvet chorému? Teší ho bez slov; jeho prítomnosť hovorí, jeho farba, jeho tvár, jeho vôňa.

Vaša vôňa, to ste vy sami, vy a nie iný. Vaša osoba, vaša duša je tam, s duchom, ktorého ste dostali, vaše srdce, vaše schopnosti, vaše bytie. Duša, stvorená na jeho podobu, ktorá tam príde hľadieť, páči sa mu, lebo on ju stvoril a hľadiac na ňu očisťuje ju, keď ste ju poškvrnili.

Farba kvetu pochádza zo slnečných lúčov. No a Slnko spravodlivosti vás obohatilo zvláštnymi darmi, ako nikoho iného. Máte svoju farbu, svoje miesto v súladnom vesmíre, ktorý Boh stvoril pre svoju slávu. On to pozná lepšie, ako vy. Stvoril vo vás krásy, ktoré nepoznáte a na ktoré hľadí s láskou. Doneste mu ich. Hádam vám ich ukáže, aby vás potešil v ohyzdách, ktoré v sebe poznávate.

Vašou vôňou bude rozhodnutie vašej vôle k dobru, ktoré miluje, vaše túžby väčšmi milovať dobro, po ktorom túžite. Sväté túžby sú nebeskou vôňou, ktorá sa dvíha iba z lona duší obrábaných rukou Pánovou.

Neviete, čo povedať? Ste unavení, chorí? Dobre, budete tam, akí ste, dobrý Boh nežiada viacej. Modlitba chorého vyprosí väčšiu milosť. Kvet, ktorý sa nakláňa, ukazuje, že potrebuje vodu. Keď donesiete svoju slabosť Ježišovi, uvidí ju zblízka, a pretože jeho ruka rozlieva rosu, dostanete z nej hojne.

Ste roztržití, unavení; a záleží na tom? Sú kvety bez vône, ktorým hocikedy dávame prednosť. Ježiš miluje duše, v ktorých jalovosť plodí pokoru, ten skrytý kvet, ktorého vôňa je najvzácnejšia.

Neviete, čo povedať? Ach, koľkože je ľudí, ktorí v okamžiku, keď vás Boh volá, trpia, pre ktorých môžete pýtať útechu? Koľké duše potrebujú pomoc, koľkým nepriateľom načim odpustiť, koľkí umierajúci sa postavia pred Boha a za ktorých nikto sa nemodlí? Koľkí hriešnici páchajú zločiny, koľko duší v pokúšení je na okraji pádu; koľko chudobných a nešťastných v núdzi čaká pomoc, ktorú Boh rozhodol im udeliť na vašu prosbu?

Nejde o to, aby ste sa predstavili pred Boha, aby vás potešil, lež aby ste tešili. Azda nie je to čas útechy, lež utrpenia.

Chudobného rybára prekvapila na mori búrka; loď stroskotala a on zahynul v morských vlnách. Jeho nešťastná žena úzkostlivo a so slzami v očiach dlho ho očakávala na pobreží. . . Napokon pochopila svoje nešťastie a vrátila sa domov. Upadlo do hlbokého zúfalstva. No náhla myšlienka prekvapila jej spaľujúce slzy: Bol vyhodený na breh na druhej strane, zajtra sa vráti! ... A zaspala tichým spánkom.

Na úsvite zavčasu podkúrila, navarila dobré jedlo, pripravila sviatočné šaty a vybrala sa na piesočnatý breh kde si sadla, a, hľadiac na obzor, čakala. Prišiel večer, spokojne vstala a vrátila sa do chudobného domčeka opakujúc: Zajtra. . .

Vraví sa, že od bolesti sa zbláznila. Lež toto príjemné a tiché bláznovstvo bolo v jej nádeji. Bolo to popravde bláznovstvo? . . .

Niekoľko rokov deň čo deň prichádzala táto chudobná žena sedávať na morský breh. Odtiaľ dlhým a milým pohľadom zadívala sa na nesmiernosť mora, až k hraniciam, pri ktorých nebo s vodou zdalo sa spájať a zmiznúť v nekonečnu; a pod vplyvom akéhosi čara čakala. . .

Raz večer, keď sa vrátila domov, odovzdala sa svojmu zvyčajnému hĺbaniu. Zrazu bolo vidieť, že vyskočila, ako keby sa bola chcela vrhnúť komusi do náručia. Potom klesla, zavrela oči, nevysloviteľný úsmev na perách. . . zomrela. Duša, ktorú očakávala, nepochybne prišla, a to v poslednom okamžiku odmeniť jej vytrvalosť a odviedla ju.

Duša moja! Ty, čo miluješ svojho Boha, miluj ho tak, ako táto žena svojho muža. A keď sa ti zdá, že si ho stratila, osvoj si túto pošetilú nádej, ktorá bude vysokou múdrosťou, lebo božský Ženich nezomrel; a keď si ho stratila, vytrvalosť ťa k nemu privedie. Ako rybárová vdova konaj svoje povinnosti tak, aby sa mu páčily; prichystaj príbytok, ako keby mal prísť dnes; denne v modlitbách, sťa na skale, ostávaj spokojná a vytrvalá. Zabudni na seba, zabudni na všetko, zahľaď sa do nekonečna. Čakaj, vždy čakaj. A keď odchádzaš, lebo ešte neprišiel, opakuj: Zajtra. ..

A naozaj, keby ten zajtrajšok bol aj celkom naposledy, Ženích príde, a v jeho sladkom objatí pochopíš, že tie požehnané hodiny boly vznešeným nadšením čistej viery, svätej nádeje, dokonalej lásky, ktorá uchvátila jeho dušu a spojila ju s tebou navždy.

Prvé rozjímanie. Eucharistické Srdce Ježišovo, nežný spoločník nášho vyhnanstva, klaniam sa Ti .

Tretie rozjímanie. Srdce osamelé. Prvá žaloba eucharistického Srdca Ježišovho na dušu ľahostajnú

Štvrté rozjímanie. Srdce pokorené. Druhá žaloba eucharistického Srdca Ježišovho na dušu odbojnú

Piate rozjímanie. Srdce opustené. Tretia žaloba eucharistického Srdca Ježišovho na duše zasvätené

Šieste rozjímanie. Srdce zabudnuté. Štvrtá žaloba eucharistického Srdca Ježišovho na vlažnú dušu

Siedme rozjímanie. Srdce pohŕdané. Piata žaloba eucharistického Srdca Ježišovho na tých, ktorých privábil svet

Osme rozjímanie. Srdce urazené. Šiesta žaloba eucharistického Srdca Ježišovho na hriešnikov .

Deviate rozjímanie. Srdce ľuďmi zneuznané. Siedma žaloba eucharistického Srdca Ježišovho na všetkých veriacich.

Desiate rozjímanie. Srdce milujúce naše srdcia. Prvá túžba eucharistického Srdca Ježišovho: učiniť nás šťastnými

Jedenáste rozjímanie. Srdce prosiace, aby sme ho milovali. Druhá túžba eucharistického Srdca Ježišovho: byt milovaný najväčšou láskou.

Dvanáste rozjímanie. Srdce trpezlivo nás čakajúce. Tretia túžba eucharistického Srdca Ježišovho: vidieť nás súhlasil s milosťou jeho volania.

Trináste rozjímanie. Srdce donucované nás vy počuť. Štvrtá túžba eucharistického Srdca Ježišovho: Ježiš naším Prostredníkom u svojho Otca.

Štrnáste rozjímanie. Srdce túžiace, aby sme ho prosili. Piata túžba eucharistického Srdca Ježišovho: chvála božia

Pätnáste rozjímanie. Srdce, ohnisko nových milostí. Šiesta túžba eucharistického Srdca Ježišovho: aby bolo uctievané ako Srdce eucharistické.

Šestnáste rozjímanie. Srdce mlčiace, ktoré chce vravieť k dušiam. Siedma túžba eucharistického Srdca Ježišovho: Ježiš túži, aby sme ho poslúchali a k nemu lipli

Sedemnáste rozjímanie. Srdce sladké útočisko skrytého života. Osma túžba eucharistického Srdca Ježišovho: naše útočisko v svätostánku.

Osemnáste rozjímanie. Srdce, učiteľ tajného spojenia s Bohom. Deviata túžba eucharistického Srdca Ježišovho: Ježiš túži, aby duše boly s ním dôverne spojené

Devätnáste rozjímanie. Srdce toho, ktorý spí, ale ktorý vždy bedlí. Desiata túžba eucharistického Srdca Ježišovho: bratská láska

Dvadsiate rozjímanie. Eucharistické Srdce Ježišovo, zmiluj sa nad nami. Jedenásta túžba eucharistického Srdca Ježišovho: uctievanie a vzývanie jeho mena

2 Breve Jeho Svätosti Leva XIII., ktorým ustanovuje biskupský chrám sv. Jakuba v Ríme za hlavné stredisko Arcibratstva eucharistického Srdca Ježišovho, 16. februára 1903.

V tom istom zmysle definuje R a c c o l t a (vydanie z r. 1898, str. 194, čís. 121), úradná zbierka modlitieb, ktoré svätá Stolica obdarila odpustkami, v jednej poznámke pobožnosť k eucharistickému Srdcu: »Úcta k eucharistickému Srdcu Ježišovmu nemá sa rozumieť tak, ako by bola podstatne odlišná od úcty, ktorú Cirkev preukazuje jeho Božskému Srdcu. Iba za zvláštny predmet úcty, lásky, vďačnosti a vzájomnosti berie úkon najvyššej lásky, ktorým premilé Srdce Ježišovo ustanovilo velebnú Sviatosť Eucharistie a zostáva s nami až do konca vekov.« Tento preklad talianskeho textu je doslovne ten istý, ktorý čítame v Revue de l'Archiconfrérie du Coeur Eucharistique, jún, 1914, str. 164.

Táto úcta, schválená ponajprv Piom IX. r. 1868, potom Levom XIII., nadobudla slávnostnej a rozhodnej úpravy, keď Jeho Svätosť Benedikt XV. dovolil mnohým kardinálom, arcibiskupom a biskupom, ktorí o to žiadali, vlastné Officium a omšu svätú k eucharistickému Srdcu.

Svätá Stolica obohatila túto pobožnosť mnohými odpustkami. Najmä členovia Arcibratstva môžu získať plnomocné odpustky každý deň, keď konajú pol hodiny adoráciu pred Najsv. Sviat. vystavenou alebo zatvorenou v svätostánku, v ktoromkoľvek kostole alebo kaplnke na celom svete.

6 Aby sme vyhli každej výtke čitateľa, čo sa týka niekoľkých metaforických výrazov, sme na niektorých miestach, pravda, úplne v shode so žiadosťou inde vyjadrenou pôvodcom, nenútene zmenili text rozjímaní, nie čo do smyslu, ale čo do formy, nahradzujúc metaforu, ktorá mohla byť chápaná v doslovnom smysle, tým alebo oným slovom vypožičaným z Písma svätého alebo z teologie, ktorého význam všeobecne vzatý je omnoho presnejšie.

7Cf. Summam Theologicam S. Thomae, Supplementulm q. 94, a.: Utrum bealti compatiantur miseriis dammatorum, Respondeo dicendum, quod misericordia vel compassio potest in aliguo inveniri dupliciter: uno modo per modum passionis., alio momo per modum electionis. In beatis quidem non erit aliqua passio in parte inferiori nisi consequens electionem retionis... Peccatores autem, quamdiu sunt in hoc lmundo, in tali statu sunt, quond sine praeludicio, divinae justitiaepassunt in beatitundinem transferri de statu lmiseriae etpeccati. Et ideo compassio ed eos locum habel, et secundum elecionem voluntatis (prout Deus, angeli et beati eiuscompati dicuntur, eorum salutem volendo), et secundum pasionem, sicut compatiuntur eis homines boni in statu viae existentes., sed in futuro non paternunt transerri a sua miseria. Svätý Tomáš vraví (tamže), že Boh i blažení podľa zamerania svojej vôle majú útrpnosť s hriešnikmi, kým títo žijú na zemi a môžu teda ešte byť zbavení svojej biedy a stať sa blažení.

2 Klaňanie, vraví svätý Tomáš (II—II, ot. 84, čl. 1. a 2.), je úkon bohoslužobný, prislúchajúci jedine Bohu pre jeho svrchovanú velebnosť. A ako modlitba je predovšetkým vnútorný úkon duše a vyjadruje sa potom slovami, podobne klaňanie záleží najmä v úkone vnútornom, ktorým sa hlbokou úctou klaniame nekonečnej velebnosti božej, a druhotne vyjadruje sa poníženým držaním nášho tela. Tak pokľaknutie vyjadruje našu slabosť a nehodnosť pred Bohom, padáme v prach v jeho prítomnosti, aby sme vyznali, že my zo seba nie sme ničím.

3 Prvý úkon kresťanskej lásky je milovať Boha. Táto láska k Bohu má vnuknúť a oživiť všetky iné cnosti, ktoré sú jej podriadené, najmä cnosť náboženstva, ktoré dáva Bohu povinnú úctu. Láska, ktorú máme mať k nášmu Spasiteľovi, má tiež oživiť a vnuknúť našu poklonu a našu vďačnosť. Pohľad na dobrodenie núti nás milovať darcu pre neho samého, viac než pre dary, ktoré nám dáva.

1⁰Ako sme už predtým naznačili v predhovore, hoci náš Spasiteľ už netrpí vo svojej sláve, jednako sa mu hriech nepáči a keď prijíma prípadkovú blaženosť z milujúceho uznania, ktoré mu niektorí preukazujú, mnohí mu ju odopierajú. Však už tu na zemi trpel tie najhroznejšie bolesti za všetku nevďačnosť budúcnosti. Napokon ustavične trpí tajomným spôsobom vo svojom mystickom tele, vo svojich bolestných údoch, ktoré sú s ním sväté spojené.