Dr. Jozef Miklík, C. SS. R.
Preložil a upravil.
Dr. Pavol Kováč.
1947
Nákladom ,,Životom“ v Bratislave.
Nihil obstat.
Dr. Maximilianus Chladný-Hanoš,
censor.
Imprimatur. Nr. 232/946.
Nitriae die 26. Februarii 1946.
† Carolus, m. p. Archiepiscopus.
Kníhtlačiareň Pravda v Žiline.
Kto nás teda odlúči od lásky Kristovej? trápenie alebo súženie? alebo hlad? alebo nahota? alebo nebezpečenstvo? alebo prenasledovanie? alebo meč? ... (Rim. 8. 35). Právom sa tak pýta sv. Pavol, keď hľadí na utrpenie Spasiteľa, ktoré mu pripravil náš hriech. Človek však rád zabúda. Ani nie tak na to, čo sám dobrého urobil, ako na to, čo druhý zaňho vykonal.
Preto som sa rozhodol preložiť túto vzácnu knihu, aby sme sa z nej poučili o veľkosti Kristovho utrpenia, aby sme nikdy nezabudli na to, čo Kristus musel vytrpieť, aby sme sa znova mohli menovať dietkami božími. Mnohým sa zdá utrpenie Kristovo akési vzdialené, neznáme; a táto kniha nám ho vie tak priblížiť!
Život človeka je tiež bolestnou Kalváriou. Veď chvíle, v ktorých netrpíme, sú tak zriedkavé. Kristova Kalvária nám však robí to utrpenie ľahším, lebo už netrpíme sami — Kristus ide pred nami. A keď budeme vedieť s ním trpieť, budeme s ním aj oslávení, lebo »utrpenia tohto času nie sú rovné budúcej sláve, ktorá sa zjaví na nás«. (Rim. 8. 18.)
Preklad som upravil tak, aby kritické poznámky neprekážaly plynulému čítaniu textu aj menej vzdelaným čitateľom, lebo pôvodina chce slúžiť predovšetkým vedeckej práci. Poznámky, potrebné k porozumeniu textu, uviedol som v zátvorkách, ostatné, čisto vedecké a kritické, som vynechal úplne.
Nech Všemohúci požehná toto dielo, aby aj slovenským čitateľom prinieslo hojne duchovného ovocia.
V Rajci na deň Povýšenia sv. Kríža roku 1946.
Prekladateľ.
Umučenie Spasiteľa je najväčšou udalosťou v dejinách ľudstva a najsvätejšie duše rozjímaly o ňom so slzami v očiach. Preto som nikdy nepomyslel, že budem písať o krvavom divadle Veľkého piatku. Ale na naliehanie mnohých priateľov, vzal som na seba túto ťažkú úlohu.
Najprv však niekoľko dôležitých poznámok. Evanjelisti písali pre čitateľov, ktorí žili v rovnakých pomeroch a poznali z dennej skúsenosti rímske súdy. Preto sa mohli obmedziť na krátke poznámky; pre strašné bičovanie a ešte hroznejšie ukrižovanie im stačilo jediné slovo. Ani postup v jednotlivých udalostiach nebýva rovnaký, preto sa aj vykladatelia rozchádzajú, keď majú vytvoriť z jednotlivých zlomkov ucelený obraz.
Na svoju úlohu som sa chystal svedomite. Preštudoval som nielen mnohé knihy vtedajších pohanských a židovských spisovateľov, ale snažil som sa vyčerpať všetko, čo nám objasňuje smutné tajomstvo golgotské. Aby som mohol zistiť skutočnú pravdu, zašiel som do Ríma a v bohatých knižniciach Večného mesta som doplňoval svoje poznatky.
Nikde som sa neuspokojil jednoduchou výpoveďou spisovateľa, ale som bedlivo skúmal jeho dôvody a hľadal v prameňoch, na ktoré sa odvolával. Aj táto kniha je spracovaná podľa zásad, ktoré sa dobre osvedčily pri Živote blah. Panny Márie. Do pojednávania som vzal tú mienku, ktorú som pokladal za najsprávnejšiu. Keďže evanjelisti podávajú reči iba úryvkovite, sostavil som z nich súvislý celok.
Spisovateľ.
Kniha bola vyznamenaná cenou Duchovnej akadémie a svätý Otec ju prijal do Vatikánskej knižnice. Prosím dobrého Spasiteľa, aby Jeho požehnanie sprevádzalo i toto druhé vydanie a zapálilo v dušiach plameň Jeho svätej lásky.
Spisovateľ.
Prv, než by som začal písať, kľakám pred krížom a skláňam pokorne hlavu. Viem, Spasiteľu, že aj moje hriechy pomáhaly chystať tvoju bolestnú smrť. Nemôžem ti dať náhradu, akú by si zasluhoval; môžem iba prosiť.
Prijmi túto knihu! Písala ju láska, ktorej je dnes srdečne ľúto, že ta lak dlho zarmucovala. Veď moju slabú ruku, aby sa mnohé srdcia rozhorely znova jasným plameňom tvojej svätej lásky. Viem však dobre, aké slabé je ľudské slovo, keď má hovoriť o božských veciach. Drahý Spasiteľu, daj svoje požehnanie!
Spasiteľ chodil už tri roky po Palestíne a jeho stúpencov so dňa na deň pribúdalo. Veľké zázraky, ktoré činil, nezostaly bez hlbokého dojmu. Nikodém nebol zaiste jediný, ktorý musel doznať: Pane, vieme, že si od Boha vyšiel ako učiteľ, lebo nikto nemôže robiť tie zázraky, ktoré ty činíš, iba keď je Boh s nim. (Ján 3 2.) Ale všetci takto nesmýšľali. Práve vládnuce kruhy sa postavily ostro proti Spasiteľovi a priepasť sa stále prehlbovala. K roztržke, pravda, neprišlo naraz.
Akési podozrenie vzbudil už začiatok verejnej činnosti Ježišovej. Vedelo sa, že ho Ján Krstiteľ vrelo odporúčal, ale práve Jánovi Krstiteľovi nemohli pyšní farizeji a sadúceji odpustiť pokorujúce výroky, ktorými verejne odhalil ich zdanlivú zbožnosť. Nedôvera ešte viac vzrastala, keď sa prvými učeníkmi Ježišovými stali bývalí žiaci sv. Jána. Hnevalo ich aj vedomie, že Kristus neuznal moc, na ktorej si toľko zakladali a kázal bez ich dovolenia. (Ján 7. 15.)
Zo začiatku chceli len pozorovať a vyčkávať. Ale už v prvých veľkonočných sviatkoch ukázali svoju nespokojnosť i verejne. Kristus prišiel do chrámu s ostatnými pútnikmi. Už pri vchode ich prekvapil veľký hluk a hocikam sa pozreli, všade videli plno dobytka. V jeho ručaní zanikly i posvätné spevy zbožných zástupov. Čo sa to tu vlastne robilo?
V Starom zákone sa obetovaly v chráme zvieratá a časť obety dostávali kňazi, ktorí vykonávali posvätný úkon. Lakomosť sa však nevedela zastaviť ani pred samým oltárom. Židovskí kňazi čoskoro zbadali, že mnohí pútnici neprinášajú obete, čím sa veľmi zmenšujú kňazské príjmy. Príčinu toho dobre poznali: pútnici, ktorí prichádzali z ďaleka, nemohli hnať obetné zvieratá až do Jeruzalema. Dlho premýšľali o vhodnom prostriedku, až im pomohla šťastná náhoda. Akýsi Baba, syn Butov a miláčik kráľa Herodesa, prihnal raz na nádvorie chrámu asi 3000 kusov drobného dobytka a celé stádo bolo v krátkom čase rozpredané. Veľrada dovolila s radosťou túto novotu a chrámové nádvorie sa premenilo čoskoro v hlučné tržisko.
A malo byť ešte horšie. Nesvedomití obchodníci začali zneužívať nevedomosti pútnikov; zdražovali obetné zvieratá a odnášali si tak bohaté zisky. Netrvalo dlho a v nádvorí zaujali miesto aj peňazomenci. Farizeji totiž zakázali platiť v chráme rímskymi peniazmi, aby tak neuznali nad sebou nadvládu cisárovu.
Kto chcel priniesť obetu, musel mať peniaze chrámové. Výmenu sprostredkovali peňazomenci — k veľkej strate jednoduchého ľudu, ktorý nepoznal presne hodnotu peňazí.
Takto to vyzeralo práve vtedy, keď vošiel do nádvoria Ježiš. Hneď ho obkľúčili obchodníci, ktorí mu bezočivo ponúkali svoje veci. Srdce Ježišovo naplnila hlboká bolesť. Rýchle opustil toto miesto a vošiel do druhého nádvoria, aby sa tam poklonil svojmu nebeskému Otcovi. Ale i sem doliehal hluk obetných zvierat a prudké hlasy predávajúcich i kupujúcich židov. Po nejakej chvíli vstal a jeho tvár bola zaliata božským hnevom. Nie, to nedopustí, aby dom jeho Otca bol takto ponížený a potupený.
Vyšiel a vzal do rúk povraz, ktorý ležal na zemi, stočil ho v bič a začal šľahať najbližších obchodníkov. V tej chvíli sa stal veľký zázrak, väčší, než sa obyčajne domnievame. Zdalo sa, ako by šľahaly celým nádvorím neviditeľné anjelské biče a vzduchom sa nieslo hromové: »Nerobte z domu môjho Otca dom kupecký!« (Ján 2. 16.)
Všetko utekalo prestrašene pred jediným človekom, ktorého ani nevideli, ktorý ich však predsa naplňoval tajomnou hrôzou. Za chvíľu bolo celé nádvorie prázdne. Len tu a tam stály hlúčky pútnikov, ktorí s úžasom pozorovali neobyčajný výjav.
Konečne odhodil Ježiš povraz, vrátil sa zase do vnútorného nádvoria a kľakol si. Nemodlil sa dlho. Začul kroky a do nádvoria vstúpila deputácia kňazov. Bolo vidieť na nich, že sú veľmi rozčúlení. Ó, ako radi by potrestali tohto opovážlivca, ktorý zakazuje to, čo oni dovolili. Ale neobyčajná udalosť ich predsa zarazila a mimovoľne si pomysleli na prorocké slová Malachiáša: »A hneď príde do chrámu svojho Panovník, ktorého vy hľadáte a anjel smluvy, ktorého vy chcete. Hľa, príde, hovorí Pán zástupov. Ale kto môže pochopiť deň príchodu jeho, a kto obstojí, keď sa ukáže? Lebo on je ako oheň rozpúšťajúci a ako bylina valchárov.« (Mal. 3. 1—2.)
Čo, ak je tento záhadný cudzinec tým prisľúbeným Vykupiteľom? Preto pristúpili váhavo k Ježišovi a pýtali sa ho, akým zázrakom môže dokázať svoje právo. Po týchto slovách Spasiteľ vstal, zadíval sa vážne na skupinu kňazov a povedal slávnostne: »Zborte tento chrám a za tri dni ho znova postavím.« (Ján 2. 19.)
Po tvárach kňazov prebehol úsmev; veľmi im na srdci odľahlo. Boli presvedčení, že stoja pred nejakým náboženským fanatikom, možno dokonca úbohým bláznom, ktorý si o sebe myslí, že je Vykupiteľom. Preto ho odbavili posmešnou poznámkou: »Štyridsaťšesť rokov bol stavaný tento chrám, a Ty ho chceš postaviť za tri dni?« Trest mu neuložili. Je to blázon, ktorý za nič nemôže. Zakázali mu rušiť starý poriadok a odišli. Ani si nevšimli, že Ježiš pri svojich slovách ukázal na svoje telo a predpovedal tak veľký zázrak zmŕtvychvstania. (Ján 2.21—22.)
Veľrada sa však mýlila, keď si myslela, že Krista už umlčala. Práve naopak. Hneď po Veľkej noci začal znova kazateľskú činnosť a prívržencov mu stále pribúdalo. Láskavo prijímal každého, kde len mohol. Neodmietol ani mýtnikov a hriešnikov a sadal s nimi aj ku stolu. Keď bolo treba, uzdravoval i v sobotu, keď mal byť podľa učenia farizejov najprísnejší odpočinok.
Povesť o veľkých zázrakoch sa šírila aj za hranice a pohani sa tiež začali utiekať k Ježišovi. Veľrada rýchle zbadala, že stráca pôdu pod nohami a uvažovala preto o ráznejších opatreniach. Vhodná príležitosť sa naskytla na druhú Veľkú noc.
Ježiš prišiel zase do Jeruzalema a pred očami farizejov uzdravil tridsaťosem rokov chorého úbožiaka. Bolo to znova v sobotu. Ešte viac ich pobúril Spasiteľov rozkaz, aby šťastný úbožiak odniesol domov svoju posteľ. Nenávisť dostúpila vrcholu, keď sa Ježiš nazval Synom Božím a staval sa na roveň Otcovi. Narýchlo svolaná veľrada nazvala Ježiša rušiteľom soboty a po prvý raz vyslovila otázku, či by nebolo dobré nepohodlného kazateľa násilne usmrtiť. (Ján 5. 18.)
Kristus sa vyhol pripravovaným úkladom a odišiel do Galiley, kde začal veľmi úspešne pôsobiť; ale farizeji nezabudli na svojho nepriateľa. Vyzvali tamojších prívržencov, aby Krista bedlivo pozorovali. Aj z Jeruzalema vyslali niekoľko mužov, ktorí si mali všímať jeho života (Mat. 15. 1.), ale zprávy boly stále chmúrnejšie. Jednoduchý ľud nedbal na reči farizejov a hrnul sa s láskou k Spasiteľovi. Pri verejných hádkach Ježiš vždy zvíťazil nad farizejmi a karhal ich nesprávne zásady. Ešte horšie to bolo v treťom roku, keď prišiel Ježiš do Jeruzalema na slávnosť stánkov. Veľrada poslala vojakov, aby sa Ježiša zmocnili. Keď sa vojaci vrátili bez Ježiša, nastala vo veľrade roztržka. Kristus mal byť odsúdený, ale pre rázny odpor Nikodémov bolo hlasovanie odložené. (Ján 7. 50. násl.)
Avšak už na druhý deň sa veľrada odhodlala k novému útoku. Pokus so ženou, obvinenou z cudzoložstva sa nepodaril. (Ján 8. 1. násl.) Veľká búrka vznikla vtedy, keď Ježiš vyhlásil, že bol prv, než Abrahám; vtedy už dvíhali židia kamene, aby ich naň hodili. Zasadli k novej porade, kde bolo rozhodnuté o vylúčení z náboženskej obce každého, kto by veril v mesiášske poslanie Ježišovo. (Ján 9. 33.) Ježiš bol prvý stihnutý týmto trestom a za zvuku trúb bol vylúčený zo všetkých štyristo jeruzalemských synagóg. Hlásateľ verejne oznamoval, že nikto nesmie hovoriť s Ježišom, synom Márie z Nazaretu, ani mu poskytnúť ochrany. Stalo sa to asi týmito slovami: »Ježiš navádzal k čarodejníctvu, dopustil sa zločinu, ktorý zakazuje Deuteronomium (13. 5. 6.) a bol pre židov pôvodcom hriechu.« (Talmud: Sota 47. 1.)
Kristus odišiel do Zajordánska a rozbúrená hladina sa trochu utíšila, ale bolo to iba ticho pred búrkou.
Je isté, že uvedené príčiny nevysvetľujú dostatočne nenávisť, s akou veľrada prenasledovala Krista. Pravú príčinu treba hľadať úplne inde. Bol ňou nesprávny pojem o budúcom Vykupiteľovi. Hľa, aké ružové nádeje malo židovstvo:
V rozhodnom okamihu vznikne medzi kráľmi sveta vražedná vojna. Keď bude najhoršie, zjaví sa na chrámovom zábradlí Spasiteľ a jeho svetlo zažiari po celej zemi. S dojemnou láskou prehovorí k utlačovaným židom: »Hodina vášho vykúpenia sa priblížila.« Jeho slová vyvolajú v celom svete veľké vzrušenie. Rozvadené národy sa spoja a potiahnu proti Jeruzalemu. V ich čele nenávidená ríša rímska. Na sionskom návrší stretnú sa s Vykupiteľom a budú krvavo porazení. Kto sa nepoddá, bude usmrtený a ostatní sa stanú poplatníkmi národu židovskému. Niekdajší králi budú šťastní, keď budú môcť posluhovať Jakubovým potomkom. Hlavným mestom novej ríše bude Jeruzalem, ktorý bude vystavaný z drahokamov a do jeho hradieb sa budú shromažďovať poklady celého sveta. (Zo židovských spisov.)
Takýmito farbami si kreslili židia svojho Vykupiteľa. A Ježiš? Stále vyhlasoval, že jeho ríša bude ríšou duchovnou; karhal apoštolov, keď si chceli získať prvé miesta v jeho kráľovstve. Najviac vynikne ten, kto sa najviac pokorí. Prišiel spasiť, nie zatracovať. Trstinu nalomenú nedolomil, horiaci knôt neuhasil. Preto volal všetkých, židov i pohanov, a každému sľuboval občerstvenie. Ba tvrdil, že najväčší podiel z jeho vykupiteľských darov dostanú pohani. Vždy sa bránil, keď ho chcely nadšené zástupy urobiť kráľom. Bohatým hrozil strašným »beda«, ale blahoslavil chudobu a radil pohŕdať zemskými majetkami. Svojim verným predpovedal na svete kríž a prenasledovanie.
Nemožno sa diviť, že vodcovia židovského národa nenávideli Ježiša a vášnivo volali: »Nechceme, aby tento kráľoval nad nami.« (Luk. 19. 14.) Boli príliš pyšní, než by sklonili koleno pred chudobným »tesárom« z Nazaretu. Pohŕdli vyvoleným kameňom božím, preto boli ním nakoniec rozdrvení.
Asi v polovici februára ochorel v Betánii Lazár. Jeho sestry, Mária a Marta, si z toho nerobily veľa starostí, lebo takýchto chorôb bývalo na konci zimy dosť. Vzduch bol ešte studený a skoro stále pršalo. Po niekoľkých dňoch nastal v chorobe hrozný obrat. Horúčka stúpala a bratovi stále ubúdalo síl.
V tomto trápení spomínala Mária často na Ježiša: »Škoda, že odišiel, iste by nám pomohol, lebo miluje našu rodinu.« Konečne sa sestry rozhodly, že pošlú za ním rýchleho posla. Do rúk mu daly iba lístok, na ktorom bolo napísané: Pane, ktorého miluješ, je chorý. Prikázaly poslovi, aby sa ponáhľal a nikde sa nezdržoval. Posol odišiel, ale dôvera obidvoch sestár mala byť podrobená trpkej skúške.
Brat na druhý deň umrel a podľa domáceho zvyku bol ešte pred večerom pochovaný. Mária a Marta osamelý. V ich duši bolo smutno. A malo byť ešte smutnejšie. Posol sa vrátil, ale jeho zprávy veľmi sklamaly. Ježiš nepomohol, ani nesľúbil, že príde. Iba odkázal: »Tá choroba nie je na smrť, ale na slávu božiu, aby Syn Boží bol oslávený skrze ňu.« (Ján 11. 6.) »Nie je na smrť« — a v neďalekom hrobe ležalo telo ich brata. Ale predsa nezúfaly. V ich srdci začalo svitať. Boly presvedčené, že slová Ježišove nesklamú. Splnia sa iste: Verily, i keď nerozumely.
Ale minul sa i druhý deň a po veľkom divotvorcovi nebolo ani stopy. »Zabudol na nás«, ozvalo sa v duši oboch sestár a táto myšlienka ich sužovala viac, než smrť brata. Zvlášť citlivá Mária veľmi trpela a po jej tvári stekaly bohaté slzy. Nemohla zniesť myšlienku, že ju Ježiš opustil. Či si azda spomenul na jej minulý život? Koľko ráz už oplakala hriechy svojej mladosti a hanbila sa za to, čo kedysi milovala.
Až na štvrtý deň sa rozletela Betániou prekvapujúca novina: » Ježiš prišiel!« V dome Lazárovom sa to dozvedela prvá Marta. Hneď išla v ústrety Spasiteľovi. Na sestru si v tej chvíli nepomyslela. Netrvalo dlho a stála pred Ježišom, ktorého od radosti aj zabudla pozdraviť. Už prvé slová prezradzovaly jej bolesť: »Pane, keby si tu bol býval, môj brat nebol by umrel.« (Ján 11. 21.) Zneje to skoro ako výčitka. Preto sa sama toho zľakla a chcela zmierniť bodavý tón svojich slov. »Ale viem, že i teraz, o čokoľvek Boha požiadaš, Boh ti dá.« S nekonečnou láskou sa zahľadel Ježiš na svoju oddanú služobnicu, ktorá nestratila vieru ani v tomto ťažkom položení a slávnostne dodal: »Tvoj brat vstane.«
Vlna radosti zaliala dušu Marty, ale len na okamih. Ozvala sa pochybnosť, ktoré vzkriesenie Kristus myslí. Aby nadobudla istoty, povedala: »Viem, že vstane pri vzkriesení v posledný deň.« Ježiš neprezradil svoje veľké myšlienky, ale chcel oživiť vieru Marty. Povedal: »Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, hoci by aj bol umrel. A každý, kto žije a verí vo mňa, neumrie na veky. Veríš to?« Rozumela Marta hlbokým slovám Spasiteľovým? Nevieme. Ale jej viera sa rozhorela jasným plameňom, keď nadšene zvolala: »Áno, Pane, ja som uverila, že si ty Kristus, Syn Boha živého, ktorý si prišiel na tento svet.«
Keď dokončila, spomenul Ježiš Máriu. Marta sa ponáhľala, aby ju priviedla. Sedela stále za stolom a plakala. Okolo nej stáli príbuzní a známi, ktorí prišli z Jeruzalema, aby ju potešili. Ich slová však len rozrývaly bolestnú ranu, lebo jej mimovoľne pripomínaly sklamanú dôveru v Ježiša Nazaretského.
Tu prišla Marta. Pristúpila až ku stolu, sklonila sa k sestre a pošepkala jej: »Majster je tu a volá ťa.« Krátka veta prebudila Máriu zo strnulosti. Vstala a vybehla z domu. Prítomní židia udivene pozerali za ňou: »Ide k hrobu, aby sa tam vyplakala», bola ich prvá myšlienka. Išli za ňou, aby jej boli nablízku. Za dedinou uvideli Ježiša.
Zatiaľ došla Mária ku Spasiteľovi a márne sa snažila zakryť bolesť, ktorá ju tlačila. Padla k jeho nohám a zaliala ich prúdom horúcich sĺz. »Pane, keby si tu bol býval, môj brat by nebol umrel«, povedala prerývaným hlasom. Prítomní sa dali do plaču a zadívali sa na Ježiša. Ježiš vstal a pýtal sa: »Kde ste ho položili?« Všetci kráčali ku hrobu. Nik nehovoril. V oku Ježišovom sa zaleskla slza. Všimli si toho a šepkali jeden druhému: »Hľa, ako ho miloval.« Ba padla aj poznámka: »Či tento, ktorý otvoril oči slepému od narodenia, nemohol urobiť, aby tento neumrel?« (Ján 11. 37.)
Došli až k hrobu. Bola to jaskyňa, do ktorej sa sostupovalo po schodoch. Jej otvor bol zavalený ťažkým kameňom. Ježiš sa zastavil. Zadíval sa na hrob, v ktorom ležal milý priateľ a jeho údmi zalomcoval znova plač. Spomenul si, ako za niekoľko týždňov bude i on sám odpočívať na Kalvárii. Zrazu sa však obrátil k prítomným a vážne povedal: »Odvaľte kameň!«
Všetci naňho udivene pozreli. Len Marta pristúpila až k samému Spasiteľovi a ticho mu povedala: »Pane, už páchne, veď štyri dni je v hrobe.« S jemnou výčitkou jej Ježiš odvetil: »Či som ti nepovedal, že ak budeš veriť, uzrieš slávu božiu?« Ešte raz rozkázal: »Odvaľte kameň!«
Pomaly a nedôverivo pristúpilo niekoľko mužov a s námahou odvalilo kamennú dosku. Z temného hrobu sa vyvalil mŕtvolný zápach. Všetci mimovoľne ustúpili. Hlboké ticho. Nikto ani nedýchal. Napätie dostúpilo vrcholu. Len Ježiš zostal úplne pokojný. Pozdvihol svoje oči k nebu a ticho sa modlil: »Otče, ďakujem ti, že si ma vyslyšal. Ja som síce vedel, že ma vždy vyslyšíš, ale pre ľud, ktorý stojí okolo, riekol som to, aby uverili, že si ma ty poslal.« (Ján 11. 41. 42.)
Keď dokončil, pristúpil k hrobu, naklonil sa a zvolal silným hlasom: »Lazár, poď von!« Všetci sa zadívali do temného hrobu a so zdesením ustúpili. Mŕtvola sa pohla a namáhavo vstala. Tesný obal jej svieral nohy, tvár bola zakrytá pláteným ručníkom. Pomaly stúpala po kamenných schodoch a na konci sa zastavila. Všetci ostali ako ohromení; do tiesnivého ticha zaznel povzbudzujúci hlas Kristov: »Porozväzujte ho a nechajte ho, nech odíde.« Apoštoli sa nesmelo priblížili a ruky sa im chvely, keď odkrývali hlavu Lazárovu. Zjavila sa živá tvár. Všetci sa tlačili k Lazárovi, aby sa presvedčili o veľkom zázraku.
Niektorí padajú na kolená pred Spasiteľom a bozkávajú jeho sväté ruky. Živý brat objíma svoje sestry, nadšenie rastie, na návrat nik ani nespomenie.
Znova zakročuje Kristus a vyzýva prítomných, aby sa rozišli. Zpráva o zázraku sa rozšírila ako blesk po Betánii a vyvolala všade veľké vzrušenie. Zvedavci sa sbiehali, aby videli podivný sprievod. V ten deň sa hovorilo iba o Ježišovi. Do večera už bol aj Jeruzalem na nohách a do Betánie sa hrnul nepretržitý zástup ľudí. Tisíce uverily v mesiášske poslanie Ježišovo. Veľrada zúrila, zakazovala, ale všetko darmo. Nik si nevšímal jej hrozieb.
Začiatkom marca oslavovali židia sviatok Purim. Vďačne spomínali na dobrodenie, ktoré im preukázala hrdinská Ester. Obetovala Amana, aby zachránila svoj národ. Slávnosť bola veľmi obľúbená a privádzala do Jeruzalema veľký počet pútnikov. V chráme sa čítala víťazná kniha Ester a radostná nálada prenikla i do ulíc mesta. Veselá hudba prechádzala ulicami a po námestiach chodily pestro ozdobené postavy. Na strechách trčaly šibenice so slamenou podobou Amanovou.
Aj v tomto roku sa shromaždilo v Jeruzaleme hodne pútnikov a obchodníci sa už tešili na bohatý zisk. Tentoraz sa však tešili nadarmo. Keď sa rozšírila zpráva o Lazárovi, všetko sa hrnulo do Betánie, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená iba trištvrte hodiny. Chrám zostal prázdny, nebolo nikoho, kto by bol velebil Mardochea a privolával na hanbu ukrutnému Amanovi.
Ináč to bolo v Betánii. Ako píšu evanjeliá (Ján 11. 45.), zázrak veľmi zapôsobil. O jeho pravdivosti sa nedalo pochybovať, lebo svedkov bolo veľmi mnoho a stále sa hlásili noví. Pútnici po návrate nemlčali, ale vyprávali všade o svojich hlbokých dojmoch. Cesta do Betánie sa teda len tak hemžila ľuďmi.
Kajfáš pozoroval s nevôľou tento nezvyklý zjav a v jeho duši sa zrodila skoro diabolská myšlienka. Zázrak zaprieť nemohol, lebo prázdny hrob hovoril príliš hlasno. Veriť však nechcel. Veď bolo preňho pohodlnejšie žiť v domnienke, že smrťou sa všetko skončí. Prečo by sa nemohol znova opakovať osud Amanov? Ak Ježiš ohrožuje budúcnosť Kajfášovu, musí umrieť. Je pravda, že dosiaľ sa o to darmo pokúšal, ale dnes je už pôda lepšie pripravená. Chcel konať samostatne. Veď chrámová stráž bola dosť silná na to, aby sa zmocnila nenávideného cudzinca. Túto myšlienku však zahnal. Obával sa vplyvných farizejov, ktorí sa pridŕžali Mojžišovho zákona a neboli by dovolili, aby bol Ježiš odpravený bez riadneho rozsudku.
Zašiel k Annášovi a predniesol mu návrh na svolanie veľrady. Svoj krvavý úmysel ešte neprezradil. Čakal, až by niekto vyslovil podobnú mienku, aby tak od seba odvrátil nenávisť rudu. Pre istotu sa poradil aj s niektorými vynikajúcimi farizejmi. Tí tiež nič nenamietali. Zavolal teda niekoľko chrámových sluhov a rozoslal ich po členoch veľrady. Mali sa sísť večer k dôležitej porade, ale predmet porady nenaznačil. Pretože bol Jeruzalem preplnený stúpencami Nazaretského, museli si počínať veľmi opatrne. Aj schôdzka mala byť prísne tajná. Aby sa vyhlo zbytočnému rozruchu, nemalo byť zasadnutie v chráme, ale výnimočne v Kajfášovom letohrádku.
Tento sa nachádzal južne od Jeruzalema v bujnej zeleni záhrad na pahorku Džebel Abu Tor. Kresťanská tradícia nazvala vŕšok veľmi vhodne Horou zlej rady.
Slnko už zapadlo a v uliciach Jeruzalema sa rozložila hustá tma. Denný ruch pomaly umĺkal, len tu a tam sa ešte ozývaly zvuky veselej hudby. Ale v pustom údolí Ennomskom bolo veľmi živo. So všetkých strán sa vynorovaly tmavé postavy, strácaly sa pod košatými stromami v Kajfášovej záhrade a mizly v nádhernej hodovnej sieni, kde mala byť porada. Na všetkých bolo vidieť veľkú zvedavosť. Pýtali sa však márne: len máloktorí vedeli, prečo boli tak narýchlo povolaní, a tí sľúbili mlčanie.
Trvalo dosť dlho, než bolo pohromade všetkých 71 členov. Kňazská trieda mala 18 zástupcov; mnohí z nich viedli život málo príkladný. O piatich synoch Annášových hovorí sám Talmud s hrôzou a s odporom. Skupina zákonníkov mala 14 členov, starších bolo 29. Ako tvrdí Jozef Flavius, bývali vyberaní z jeruzalemských zbohatlíkov, oddaných úplne hmotárskym zásadám saducejov.
Konečne vstúpil i Kajfáš a posadil sa na vyvýšené miesto. Podľa východného spôsobu ostatní si posadali na prestretý koberec. Začala sa pamätná porada. Veľkňaz privítal shromaždených a prešiel k situácii, ktorá sa vytvorila v posledných dňoch. Pripomenul, ako veľrada vylúčila Ježiša z náboženskej obce židovskej a rovnakým trestom pohrozila každému, kto by uveril v mesiášske poslanie Nazaretského. Udalosti v Betánii však dokázaly, že Ježiša podceňovali. Pod samými hradbami jeruzalemskými sa odvážil prestúpiť zákaz najvyššieho sboru. Doterajšie prostriedky sa neosvedčily, treba teda použiť prostriedky ráznejšie. Svoju reč zakončil dôraznou výzvou: »Čo spravíme, lebo tento človek robí mnohé znaky? Ak ho tak necháme, všetci uveria v neho, i prídu Rimania a zaujmú naše mesto i národ.« (Ján 11. 47. 48.)
Zastavme sa na chvíľu pri Kajfášových slovách a všimnime si ich bohatého obsahu. Veľrada sa nemala zaoberať otázkou, či treba vystúpiť proti Ježišovi. To pokladal Kajfáš za prirodzené. Mala navrhnúť iba účinné prostriedky, ktorými by bol nepohodlný kazateľ navždy umlčaný. Je príznačné, ako odôvodňoval Kajfáš svoj návrh. Nepopieral Ježišove zázraky, ale ani neuznal ich božský pôvod. (Z Matúša vieme, že farizeji pripisovali zázraky Kristovej moci diabla.) (Mt. 12. 24.) Zato však upozornil na hrozné následky, ak bude veľrada postupovať polovičate. Úmyselne nanášal temnejšie farby, aby urobil hlbší dojem. Stúpencov Ježišových bude pribúdať, až prejde celý národ do jeho táboru. Vyhlásia ho za kráľa a dajú Rimanom vhodnú zámienku, aby bola sloboda národa ešte viac obmedzená. Veľrada stratí i zvyšok svojej moci, ktorý si dosiaľ ešte zachovala. Víťazné vojsko zničí národ a kráľovstvo Dávidovo sa stane rímskou provinciou.
Kajfáš sotva veril tomu, čo hovoril. Vedel až príliš dobre, že Kristus odoprel vždy kráľovskú dôstojnosť, ktorú mu ponúkali. Jeho slová maly účinkovať na farizejov, ktorí videli v Ríme stále nebezpečenstvo. Týmto dal dobre nahliadnuť do svojej podlej duše. S rímskou vládou bol úplne spokojný, lebo mu pomohla odstrániť vplyvných farizejov. Preto sa bál, že pri mesiášskom prevrate príde o svoj výnosný úrad. Blaho národa mu bolo vecou vedľajšou. Preto ho položil až na druhé miesto. Záujmy náboženské ani nespomenul. Úmyselne sa vyhol tejto otázke, lebo by bola viedla k roztržke i v samej veľrade.
Po týchto poznámkach môžeme sledovať vývoj ďalších udalostí. Kajfáš dokončil a jeho slová sa stretly s búrlivým súhlasom. Začala sa rozprava, ktorá však viac a viac zachmurovala tvár veľkňaza. Videl, že chybil. Schôdzka bola svolaná narýchlo a protichodné strany sa nemalý kedy dohodnúť na spoločnom postupe. Ich mienky sa veľmi rozchádzaly. Navrhovali rozličné prostriedky, ale ani jediný sa nezmienil o smrti Ježišovej. A kto na ňu myslel, bál sa predniesť osudné slovo, aby naňho nepadla zodpovednosť.
Zvlášť farizeji sklamali úplne. Obava o priazeň ľudu im zatvárala ústa. Ešte pred niekoľkými rokmi sa pričinili o smrť Jána Krstiteľa (Mt. 21. 24. násl.) a ľud im to dosiaľ nezabudol.
Jedni poukazovali na známe zázraky Ježišove, ktoré nemožno len tak ľahko odbaviť. Druhí sa báli vzbury v Galilei, kde mal Kristus najviac stúpencov. Veľrada bola nerozhodná; rozvážanejší členovia zastávali Ježiša a vystríhali pred prenáhlením. Jozef z Arimatie a Nikodém protestovali proti nezákonnému postupu, keď mal byť vynesený rozsudok bez predbežného vyšetrovania.
Kajfáš najprv počúval mlčky. Keď však spozoroval, že sa vážky klonia v prospech Ježišov, zlostne vybuchol: »Vy neviete nič, ani nepomyslíte, že vám je užitočné, aby jeden človek umrel za ľud a nie, aby celý národ zahynul.« (Ján 11. 50.) Slová Kajfášove až prekvapily. Bez obalu vyhlasuje kolísavosť veľrady za nerozumnosť. Váhajú, lebo nevedia, že jediným východiskom je smrť Ježišova. Aj s obsahovej stránky sú slová Kajfášove pozoruhodné. Ukazujú, ako mohlo dôjsť k Veľkému piatku. Nešlo o právo a spravodlivosť, ale rozhodujúcim mal byť osobný prospech.
Kajfáš netušil, že v tej chvíli prehovoril jeho ústami Duch svätý: Ani by sme to nevedeli, keby nás na to neupozornil evanjelista. Hovorí doslova: »To však nepovedal sám zo seba, ale keďže bol toho roku hlavným kňazom, prorokoval, že Ježiš umrie za národ, a nielen za národ, ale aby aj synov božích ktorí boli roztratení, shromaždil v jedno.« (Ján 11. 51.)
Zarazí nás myšlienka, že Duch svätý schvaľoval ústami veľkňaza najväčší zločin sveta a pýtame sa, prečo trestal Boh židovský národ, keď tento len plnil jeho svätú vôľu? To je len zdanlivé. Vo výroku Kajfášovom musíme totiž rozlišovať dva prvky: vražedný návrh a slová, ktorými svoju myšlienku predniesol. Prvý bol plodom jeho nešľachetného srdca a preto hriechom. Boh však sám viedol nehodného kňaza, aby použil takých slov, ktoré by jasne vyjadrovaly vykupiteľský účel smrti Kristovej. Odvaha Kajfášova nadchla aj ostatných. Výčitka, ktorú hodil veľrade do tváre, tiež pôsobila, lebo nik nechcel byť zpiatočníkom a slabochom. (Koľko ráz sa už opakovala v dejinách taktika Kajfášova! Cirkev by nemala toľko nepriateľov, keby bolo menej ľudských ohľadov.)
Hlasovaním bolo rozhodnuté veľkou väčšinou, aby bol Ježiš usmrtený, ale nebolo ustálené, ako sa ortiel prevedie. Na Krista bol vydaný zatykač a sľúbená odmena každému, kto prezradí miesto jeho pobytu.
Kajfáš teda zvíťazil dokonale. Protest Jozefa z Arimatie (Luk. 23. 51.), Nikodéma (Ján 7. 50.) a azda i Gamaliela (Sk. ap. 5. 34.) nemal úspech. Pekne dodáva k celej udalosti sv. Augustín: »Veľkňazi a farizeji svolali radu a hovorili: »Čo urobíme?« A predsa nepovedali: »Verme!« Títo podlí ľudia usilovnejšie premýšľali, ako by uškodili a zahubili, než ako by sami unikli záhube ... Báli sa o časný zisk, na život večný ani nepomysleli: nakoniec však stratili oboje.« (Migne P. L. 35. 1757.)
Veľrada sa rozišla, ale ani priatelia Ježišovi nemeškali. Hneď ráno sa ponáhľal Jozef z Arimatie za milovaným Majstrom a povedal mu o rozhodnutí veľrady. Kristus opustil nevďačné Judsko a odišiel tajne do mesta Efrému (Ján 11. 54.), vzdialeného 25 km severovýchodne od Jeruzalema, na ktorého mieste sa dnes rozkladá krásna dedinka Tajjibeh. Leží na vŕšku, z ktorého je pekný rozhľad do širokého okolia. Preto sa tu mohlo zavčasu vyhnúť hroziacemu nebezpečenstvu. V skalách bola mnoho prirodzených i umelých jaskýň, ktoré poskytovaly úkryt. Na východe sa rozkladala púšť, kde mohol Ježiš nerušene poučovať svojich učeníkov (Kristus nám chcel byť vo všetkom podobný, preto nepoužíval svoju božskú vševedúcnosť, ale sa riadil poznaním ľudským.)
Ježiš sa skrýval už skoro celý mesiac v tichom Efréme a poučoval apoštolov. V ostatnej Palestíne však vládlo vzrušenie. Každý večer pozorovali ľudia oblohu, či sa na nej nezjaví prvý kosáčik mesiaca, lebo potom by bola za 14 dní Veľká noc. Konečne vzplanuly na vrchoch ohne, ktorými veľrada oznamovala blížiace sa sviatky.
Po krajine sa rozbehli rýchli poslovia, ktorí svolávali pútnikov do Jeruzalema. Srdce Ježišovo sovrela prudká bolesť: rozhodná chvíľa sa priblížila. Pre všetkých maly byť veľkonočné sviatky dňami radosti, ale jemu prinesú strašnú smrť. Ešte raz chcel vidieť mesto, kde toľko vykonal pre spásu duší. Opustil preto útulný Efrém a dal sa na západ. Asi za dve hodiny dosiahli cestu, ktorá spojovala Galileu s hlavným mestom. Nešli však do Jeruzalema, ale sa dali k severu. Na poliach sa vlnily zrelé klasy. Došli na vŕšok, s ktorého bolo vidieť Nazaret a Ježiš sa zastavil. Zahľadel sa na malé biele domčeky, ktoré vykukovaly z bujnej zelene záhrad a jeho dušou prebiehaly spomienky na mladosť.
Tam žil šťastne so svojou matkou a tam pochoval aj svojho pestúna. Dnes vidí mestečko naposledy. Sklonil smutne hlavu a dal sa na ďalšiu cestu. Pozorujme zatiaľ jeho rúcho.
Spodné rúcho bolo z bielej bavlny. Malo podobu dlhej košele s krátkymi rukávmi a siahalo až po členky. Na krku bolo voľné. Ako poznamenáva evanjelista (Ján 19. 23.), nebolo rúcho sošívané, ale utkané z jedného kusa. Utkala ho svojmu Synovi Panna Mária, keď bol ešte dieťaťom. Podľa zbožnej legendy rástlo so Spasiteľom a až pod krížom sa dostalo do rúk rímskych vojakov. (Uschované je v Trevíre, kam ho vraj dala dopraviť sv. Helena. Vpredu je dlhé 1.48 m, vzadu 1.57 m; dolu je široké 1.09 m, hore len 70 cm. Rukávy sú dlhé 46 cm, široké 33 cm.) Pás bol z obyčajnej vlny; cez ramená mal prehodený plášť. Bol štvorhranný a utkaný z ovčej vlny, sfarbenej na červeno. V rohoch visely biele strapce, upevnené modrými prúžkami. Takto to nariadil sám Boh. (Num. 15. 37.) Maly židom pripomínať, že sú vyvoleným národom. Po týchto strapcoch bolo vôbec možno poznať žida.
Kristus mal na nohách kožené sandále, pripevnené dvoma remienkami. Hlavu mu zakrývala biela šatka, ktorá sa svinula do podoby turbanu a chránila pred slnečným úpalom.
Po zaprášenej ceste sa dalo len pomaly postupovať. Naši pútnici sa vrátili po južných hraniciach galilejských a prekročili Jordán. Neboli už sami. So všetkých strán prichádzali pútnici, ktorí sa pridávali k Ježišovi na ceste do Jeruzalema. S nimi išlo mnoho nemocných, ktorí čakali uzdravenie od zázračného proroka. Nečakali darmo. Zdalo sa, ako by Kristus plytval svojou dobrotou. Jeho posledná cesta mala byť posiata ružami nezištnej lásky k bližnému.
Nadšenie rástlo a tichou nocou sa rozliehaly nábožné spevy. Škoda len, že sa nepodívali ľudia v tej chvíli pozornejšie do Kristovej tváre. Boli by tam videli hlboký smútok. To myslel na Veľký piatok a na vášnivé výkriky: »Ukrižuj, ukrižuj ho!«
Aj farizeji sa dozvedeli o ceste Ježišovej a zamiešali sa medzi pútnikov. Odložili aj dlhé strapce, aby sa neprezradili. (Oni nosili totiž dlhšie strapce, ako ostatní židia, aby tak ukázali väčšiu lásku k Mojžišovi.) Svoju korisť mali stále na očiach. Neodvážili sa vystúpiť verejne, lebo sa báli Galilejcov. Niekoľko ráz sa pokúsili podchytiť Ježiša v reči a dávali mu nebezbečné otázky. Na ich zdanlivú pochybnosť o prepustení manželky, odpovedal Ježiš tak jasne, že mu nemohli nič vytýkať. (Mat. 10. 2.) Nebezpečenejšia bola otázka o príchode mesiášskeho kráľovstva. (Luk. 17. 20.) Ale aj tomuto úskoku sa Kristus vyhol.
Apoštoli boh nadšení a v ich dušiach sa ozývala blažená myšlienka na veľkú ríšu. Ježiš toľko zázrakov ešte nikdy nevykonal. Volanie zástupov ich ukolísalo v sladký sen a v duchu si už maľovali kreslá, na ktoré sa posadia. V tejto mienke ich ešte viac utvrdila udalosť, ktorá sa stala na ceste. Po odchode bohatého mladíka sa pýtal Peter: »Hľa, my sme zanechali všetko a nasledovali sme teba, čo teda bude s nami?« (Mat. 19. 27.) S nekonečnou láskou pohliadol Ježiš na učeníkov a povedal: »Veru, hovorím vám, že vy, ktorí ste ma nasledovali, pri preporodení, keď Syn človeka bude sedieť na stolici svojej velebnosti, i vy budete sedieť na dvanástich stoliciach a súdiť dvanásť pokolení izraelových.« (Mat. 19. 28.)
Na chvíľu sa odmlčal. Jeho sväté oko zablúdilo do budúcnosti. Videl milióny duší, ktoré pre jeho lásku pohŕdnu svetom a jeho rozkošami. Aj tým bude štedrým odplatiteľom a preto dodal: »A každý, kto opustí dom, alebo bratov, alebo sestry, alebo otca, alebo matku, alebo manželku, alebo dietky, alebo polia pre moje meno, obsiahne sto ráz toľko a dostane život večný.« (v. 29.)
Oči apoštolov zažiarily. Slová Kristove sa im vryly do pamäti a stály sa hlavným bodom ich rozhovorov. Ani nespozorovali, že sa omeškali. Kristus bol ďaleko pred nimi. Stál a zdalo sa, ako by bojoval s neviditeľným nepriateľom. Konečne sklonil pokorne hlavu a vykročil zase dopredu. Apoštolov naplnil tento výjav strachom. Mimovoľne si pomysleli na veľradu a zatykač, ktorý bol vydaný. Ježiš sa zastavil a počkal na apoštolov. Títo si mysleli, že ich bude zas karhať pre márnivé myšlienky, ale mýlili sa. Ježiš ich vzal stranou a smutne im hovoril: »Hľa, vstupujeme do Jeruzalema a Syn človeka vydaný bude knižatám kňazským a zákonníkom, a odsúdia ho na smrť, a vydajú ho pohanom, aby bol posmievaný a bičovaný a ukrižovaný, ale — a hlas Kristov zmohutnel — tretieho dňa zase vstane zmŕtvych.« (Mat. 20. 12. nasl.) Keď dohovoril, išiel ďalej. Ale ani tieto vážne slová nenarušily smelé nádeje apoštolov. Sám evanjelista priznáva: »A oni nič z toho nepochopili, a bolo to slovo skryté pred nimi, a nerozumeli, čo sa hovorilo.« (Luk. 18. 34.)
Nedivme sa im! Čím pevnejšie verili v mesiášsku dôstojnosť Ježišovu, tým menej pochybovali o jeho víťazstve. Preto nerozumeli. Jakub a Ján naviedli dokonca svoju matku Salome, aby sa za nich prihovorila a tak im zaistila dve najprednejšie miesta v mesiášskom kráľovstve. (Mat. 20. 20.)
Pri Betabare prekročil Jordán a obrátil sa k Jerichu. Okolie bolo práve v najkrajšom kvete. V bujnej tráve sa skláňaly červené sasanky a biele ľalie. Pri ceste bolo hojne tŕnia a Spasiteľ sa zachvel, keď naň pohliadol. Pri mestskej bráne uzdravil Ježiš slepca a zostal celú noc u bohatého Zacheja (Luk. 19. 1.) Po ťažkom, päťhodinovom pochode, uzreli pred sebou Betániu, vzdialenú len štyri kilometre od Jeruzalema. Pútnici išli ďalej, ale Ježiš sa zastavil u Lazára a jeho dvoch sestier. Bolo to v piatok popoludní, ôsmeho Nizanu, šesť dní preď Veľkou nocou.
V Jeruzaleme bolo zatiaľ veľmi živo. Pútnici stále prúdili mestom, aby sa očistili a mohli tak požívať veľkonočného baránka. Všetci spomínali na Ježiša a hľadali ho v chráme. Keď ho však nikde nenašli, mysleli si, že sa zľakol výnosu veľrady a do Jeruzalema vôbec nepríde. Až k večeru prišli pútnici z Betánie a doniesli radostnú zprávu o príchode Ježišovom.
V dome Lazárovom boli všetci veľmi prekvapení, keď vošiel Ježiš a s ním apoštoli. Uvítali ho srdečne a Lazár použil túto vhodnú príležitosť, aby znova poďakoval svojmu dobrodincovi. Marta však bola vo veľkých rozpakoch. Patrilo sa, aby Spasiteľa pohostila, ale pre trinásť osôb jej zásoby veru nestačily, nech počítala akokoľvek. Preto vyšla z izby a zavolala Máriu, aby sa poradily.
Slnko sa už klonilo k západu, začínal sobotný odpočinok. Marta sa obávala, že nebude môcť pripraviť dôstojnú večeru. Tu si spomenula na bohatého Šimona, zvaného Malomocný. Bol s ich rodinou v priateľstve a rád chystal veľké hostiny. Mária mala všetko zariadiť. Šimon sa veľmi potešil. Pozval Lazára i jeho sestry. Mária a Marta sa ponúkly, že budú obsluhovať. V ustanovenú hodinu prišiel Ježiš a s ním Lazár i apoštoli.
Na prahu ich uvítal hostiteľ. Podľa vtedajšieho zvyku každého pobozkal a nariadil mu umyť nohy. (Sandále sa nechaly v predsieni, aby nezašpinily koberce.) Hlavu im pomazal voňavou masťou a uviedol ich do predsiene, kde mali počkať na ostatných hostí. Posadili sa. Sluhovia im naliali na ruky trochu vody a podali pohár vína. Pred pitím sa odriekala modlitba: »Buď velebený Hospodin, Boh náš a kráľ sveta, ktorý si stvoril plod révy.« Potom hostia zjedli zákusky a odišli do hodovnej siene. Táto bola už krásne vyzdobená. Podlahu pokrýval koberec, na stenách visely vence a žeravé uhlie vydychovalo príjemnú vôňu. (Sypali naň kadidlo, alebo iné voňavky.) Vprostriedku bol nízky stôl, okolo pohovky, na ktoré sa mali hostia uložiť. (Židia pri stole nesedeli, ale ležali opretí o jednu ruku.) Niekoľko lámp zalievalo sieň jasným svetlom. Hospodár nariadil zapáliť sobotnú lampu, ktorá mala obyčajne podobu sedemramenného svietnika. Sluhovia postavili pred každého malý stolík, na ktorý položili pohár vína a znova umyli všetkým prítomným ruky.
Hostiteľ vzal chlieb, pohliadol vrúcne k nebu a hovoril: »Požehnaný buď, Hospodin, Boh náš a kráľ celého sveta, ktorý si vyviedol chlieb zo zeme.« Keď ostatní odpovedali »Amen«, rozlámal chlieb a podal každému jeden kúsok. Tým sa začala vlastná hostina, pri ktorej Marta posluhovala.
I Mária pomáhala, ale bola veľmi rozrušená. Veď sa ešte ani nepoďakovala dostatočne Kristovi za vzkriesenie brata. Jej nepokoj ešte viac vzrastal, keď sa ktorýsi z apoštolov zmienil o predpovedi, ktorú Ježiš urobil na ceste. Hnala ju spomienka na minulý hriešny život, ktorým toľko rokov zarmucovala Krista. Tu jej prišla na myseľ libra pravého indického nardu, ktorý mala doma. Kúpila ho ešte k pohrebu Lazárovmu a po vzkriesení si ho schovala.
Nardu bolo mnoho druhov a ich cena kolísala medzi 35—300 denármi. Najvzácnejší bol nard indický, ktorý sa vyrábal z klasov rastliny, zvanej Nardostychos Jatamansi. Má príjemnú vôňu a rastie v Nepale. Aby vôňu nestratil, uschováva sa v zatvorených alabastrových nádobách, vyrobených z mramoru. Podobu majú hruškovitú a sú vysoké 25 cm. Zakončené sú dlhým hrdlom len 3 cm širokým, takže masť vyteká iba po kvapkách. Hrdlo bolo zapečatené a pred použitím ho často odlomili.
Mária vošla do hodovacej siene, ale pohľad na toľko cudzích mužov ju nastrašil. Zaváhala, ale len na chvíľu. Hneď pristúpila ku Kristovi, ulomila hrdlo nádobky a začala liať voňavú masť na jeho hlavu. Keďže masti bolo mnoho, vyliala ostatok na nohy Ježišove. Rozpustila svoje krásne vlasy a utierala nimi masť, stekajúcu na pohovku, kde Ježiš odpočíval. Príjemná vôňa naplnila celú hodovnú sieň.
Medzi hosťmi vyvolal skutok Máriin veľký rozruch. Mazanie nôh masťou bolo pokladané za zmäkčilosť i u pohanov. Ale Mária sa dopustila priestupku ešte horšieho. Verejný mrav nedovoľoval, aby žena odhalila, alebo rozpustila svoje vlasy v spoločnosti mužov, a ktorá tak učinila, bola pokladaná za neviestku.
Učeníci tiež reptali, ale len jediný Judáš sa odvážil predniesť svoju mienku nahlas: »Načo táto strata? Prečo sa nepredala táto masť za tristo denárov a nedalo sa chudobným?« (Mat. 26. 8.)
Výpoveď apoštola nebola zdanlivo bez dôvodu. Mária urobila ozaj viac, než si myslíme. Jej výdavok bol na vtedajšie pomery ohromný a svedčí o nesmiernej láske k Spasiteľovi. Denár bol počítaný za celodennú mzdu robotníka. Stála teda masť asi toľko, koľko mohol vyrobiť robotník za celý rok. Veno na výdaj dcéry činilo dvestoosemdesiat denárov. Obetovala teda Mária celé svoje veno. Je veľmi zaujímavé, ako Judáš svoju mienku vyslovil. Nevidel lásku, ktorá strhla Máriu, videl iba stratu. Tiež Spasiteľa nenapadol priamo. Pripomenul iba veľký počet chudobných, ktorým sa mohlo dobre pomôcť. Skoro by nás to mohlo zviesť, keby nám evanjelista nebol odkryl závoj Judášovej duše. Hovorí doslovne: »Ale to povedal nie preto, že mu išlo o chudobných, ale že bol kmín a pretože mal mešec, nosieval to, čo sa doňho ukladalo.« (Ján 12. 6.)
Počuli sme hanu Judášovu. Skoro sa zdá, že hovoril ústami moderných ľudí. Stále nám vytýkajú zlaté monštrancie, nádherné rúcha a pripomínajú Kristovu lásku ku chudobe. Nevidia tú radostnú skutočnosť, že duše, ktoré milujú Boha najviac, bývajú najobetavejšími podporovateľmi chudobných. Počujme preto i odpoveď Ježišovu, lebo je pre nás veľmi poučná.
Judáš dohovoril a Mária sa zachvela, lebo si spomenula na lásku Ježišovu ku chudobným a vedela, ako odmietal všetky pocty, ktorými ho zahrnovaly vďačné zástupy. Čo jej povie? Bez slova sa zahľadela do jeho svätej tváre, ale jej zaslzené oči dojemne prosily, aby ju neodsúdil. Bála sa však zbytočne. Ježiš sa zamyslel nad tým, ako práve za týždeň budú pochovávať jeho bezduché telo a jeho smrť zaviní práve ten apoštol, ktorý sa naoko zastával chudobných. Preto pozrel vážne na Judáša a povedal: »Nechaj ju, aby to zachovala na deň môjho pohrebu. Veď chudobných máte vždy u seba, ale mňa nemáte vždycky.« (Ján 12. 7.)
»Ona učinila, čo mohla, aby pomazala moje telo k pohrebu. Amen, hovorím vám, kdekoľvek bude hlásané toto evanjelium po celom svete, povie sa na jej pamiatku i to, čo ona urobila.« (Mat. 26. 10.) Vďačne pozrela Mária na svojho božského obhajcu a vrúcne bozkávala jeho sväté nohy. Ale v duši Judášovej nastala ešte väčšia tma. Prvý raz ho napadla myšlienka, aby sa pomstil a nahradil si škodu, ktorú podľa svojej mienky práve tu utrpel.
V sobotu zostal Ježiš v Betánii, ale neodpočíval. V mestečku to vyzeralo ako v úli. Mnohí pútnici sa tam zastavili, keď počuli o Ježišovi. Niektorým sa podarilo dostať až do domu Lazárovho a vidieť vzkrieseného. Iní stáli vonku a vypytovali sa na veľký zázrak. Kristových prívržencov stále takto pribúdalo.
Ešte horšie bolo v Jeruzaleme. Zpráva o príchode Ježišovom do Betánie všetkých vzrušila. Jedni čakali, čo urobí veľrada, druhí sa zase snažili dostať k Ježišovi. Už v piatok sa dala na cestu prvá výprava. Keď uplynul sobotný pokoj, hrnulo sa všetko do Betánie. Chceli na vlastné oči vidieť vzkrieseného a jeho veľkého dobrodinca. Ostatní sa dohodli, že mu vyjdú v ústrety, keď sa bude blížiť k mestu.
Veľrada zúrila a vážne rozmýšľala, či by nemal byť usmrtený aj Lazár, ktorý získal Ježišovi toľko stúpencov. Krvavý návrh nevyšiel od farizejov, ale od saducejských kňazov, ktorí boli známi svojou ukrutnosťou. Nesmieme sa však domnievať, že Lazár mal byť usmrtený tajne, lebo mal v Jeruzaleme mnoho priateľov. Podľa všetkého chceli zapliesť i Lazára do sporu, ako najväčšieho stúpenca Ježišovho, ale tvrdošijnosť Pilátova ich plán zmarila. Keď stálo toľko námahy priviesť na kríž galilejského proroka, zmienka o Lazárovi by bola ich postavenie ešte zhoršila.
Krásne volá sv. Augustín: »Pošetilá myšlienka slepá vášňou! Keď mohol Kristus vzkriesiť mŕtveho, nemohol by to isté urobiť i so zabitým? Keď ste chystali smrť Lazárovi, či ste odňali moc Ježišovi? Či je mŕtvy niečo iného, než zabitý, — hľa, — Pán urobil oboje: vzkriesil Lazára mŕtveho i seba zabitého.« (Migne P. L. 35. 1764.)
Ich hrozby boly márne. V sobotu bol Ježiš obkľúčený nepriehľadným zástupom, ktorý stále vzrastal. Ľud prenocoval v okolí Betánie, zväčša pod stanmi. Keď vyšlo slnko, už dychtivo počúvali slová milého Učiteľa. V nedeľu popoludní sa vydal Ježiš na cestu do Jeruzalema. To bola odpoveď na rozkaz veľrady, aby každý prezradil miesto jeho pobytu. Nie, Ježiša nemusia hľadať: príde dobrovoľne, aby sa obetoval.
Voľba desiateho Nizanu nebola bez hlbokého významu. Pred prvou Veľkou nocou Boh nariadil (Ex 12. 3. 6.), aby si každá rodina vybrala práve toho dňa veľkonočného baránka a chovala ho až do sviatku. Je veľmi pochybné, či platil tento rozkaz ešte i v dobe Kristovej, ale ľud ho zachovával. Aj najsvätejší Baránok Boží prišiel desiateho Nizanu do chrámu Hospodinovho, aby sa ponúkol v obetu za spásu celého sveta. Ale aj iná spomienka sa spojila práve k tomuto dňu. Desiateho Nizanu prešiel kedysi Jozue rozvodnený Jordán, aby začal rozhodný boj s kráľmi kananejskými. Ježiš sa chystal k zápasu so samým peklom.
Nešiel sám. Sprevádzali ho apoštoli a veľký zástup pútnikov. Spievali posvätné žalmy a do ďalekého okolia sa niesol ich mohutný ohlas:
»Ako premilé sú príbytky tvoje,
Pane zástupov! Túži a omdlieva
duša moja po Pánových sieňach.« (Ž. 83. 2. 3.)
Uberali sa pohodlnou cestou, ktorá spojuje Jordán s Jeruzalemom. Vinie sa podľa južného úbočia Olivetskej hory. Asi po šesťsto metroch došli na križovatku, odkiaľ odbočovala poľná cesta a stúpala do neďalekej Betfage. Kristus sa zastavil. Zavolal k sebe dvoch apoštolov a povedal im: »Iďte do mestečka, ktoré je naproti vám a hneď nájdete priviazanú oslicu a osliatko s ňou. Odviažte ich a priveďte mi. A keď vám kto niečo povie, povedzte mu, že Pán ich potrebuje a hneď ich prepustí.« (Mat. 21. 2. nasl.).
Apoštoli odišli. Kráčali poľnou cestou, a v duši sa im ozývala otázka, ako skončí ich tajné poslanie. Čoskoro mali dostať prekvapujúcu odpoveď. Úžasom sa zastavili. Na samom kraji dediny zbadali oslicu a vedia osliatko. Obidve zvieratá boly priviazané k železnému kruhu vo dverách. Neďaleko stáli ľudia. Úmyselne ich ani nepozdravili a chveli sa zvedavosťou, či sa splní aj ostatná predpoveď Ježišova. Bez slova začali zvieratá odväzovať. Mužovia pozorovali s údivom ich počínanie. Po chvíli pristúpil jeden z nich, — bol to sám majiteľ, — a pýtal sa: »Čo robíte? Prečo ich odväzujete?« Učeníci pokojne odpovedali: »Pán ich potrebuje.«
A podivné! Neznámy hospodár už nič nenamietal. Škoda, že Boh neotvoril ich oči, aby videli, ako sa milosť božia dotkla jeho srdca a on dovolil, hoci sám nevedel prečo.
Učeníci odchádzali a tešili sa, lebo sa presvedčili, že ich Majster je vševediaci a vidí aj do diaľky. Zástup zatiaľ čakal na križovatke. Niektorí sa zo zvedavosti ponáhľali na blízke návršie a pozorovali cestu. Po chvíli zazreli apoštolov, ako privádzali obidve zvieratá. Zástupu sa zmocnilo neopísateľné nadšenie, ktoré strhlo aj učeníkov. Preto, že nemali sedlo, vyzliekli svoje plášte a položili ich na zvieratá. Pomohli Kristovi vystúpiť, hlavu mu ozdobili olivovým vencom a celé množstvo sa dalo na pochod.
Apoštoli jasali, keď videli Krista vystupovať na privedené osliatko. Tak sa nosievali kedysi králi izraelskí a židovské podanie tvrdilo, že Mesiáš vojde do mesta na osliatku. V duchu sa už tešili, že Spasiteľ zanechá ústranie a zjaví verejne svoju dôstojnosť. Ale nikto nepomyslel, že v tej chvíli sa splnilo proroctvo Zachariáša: »Plesaj veľmi, dcéra sionská, vesel sa, dcéra jeruzalemská. Hľa, tvoj kráľ príde, tebe spravodlivý a spasiteľ. On je chudobný a sediaci na oslici, na mladom osliatku.« (Zach. 9. 9.).
Pútnici prestierali svoje plášte na kamenitú cestu, po ktorej sa uberal Spasiteľ. Takto to kedysi robievali svojim kráľom. So všetkých strán bolo počuť jasavé výkriky. Pod Olivetskou horou sa černaly zástupy, ktoré prišly Spasiteľovi oproti. V rukách niesly olivové ratolesti, ako to robievaly pri slávnosti stánkov a ich príklad strhol aj ostatných. V malej chvíli vyšli na stromy, sekali ich ratolesti a stlali na cestu. Oba zástupy sa slialy v jediný prúd, ktorý sa pomaly valil do údolia cedronského.
Pripojili sa aj pútnici, ktorí táborili vedľa cesty. Pohľad na zelené ratolesti pripomenul židom náboženský sprievod o slávnosti stánkov. Bolo to tým ľahšie, lebo sviatky maly ráz mesiášsky. Každé ráno išiel veľkňaz k rybníku Siloe, nabral do zlatej nádoby vody a niesol ju v sprievode do chrámu. Obišiel s ňou oltár, primiešal trocha vína a vylial k oltáru. Vtedy sa začaly predriekať niektoré výroky stosedemnásteho žalmu. Evanjelisti nám niektoré čiastky toho žalmu zachovali. Najčastejšie sa opakovaly slová: »Hosana Synovi Dávidovmu — Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, kráľ izraelský — Požehnané buď prichádzajúce kráľovstvo otca nášho Dávida — Hosana na výsostiach.«
Na ceste sa stala ešte jedna malá, ale významná udalosť. Medzi pútnikmi bolo i niekoľko farizejov, ktorých poburoval pohľad na jasajúci zástup. Zpočiatku ich len okrikovali, ale keďže na ich protest nikto nedbal, pristúpili k samému Ježišovi a napomenuli ho, aby neprijímal poctu, ktorá mu nepatrí. Mal zakázať svojim učeníkom tieto rúhavé prejavy: »Majstre, napomeň predsa svojich učeníkov!« Odpoveď Ježišova ich veľmi prekvapila. Dnes už nie je čas na zatajovanie. Je Vykupiteľom a podľa božej vôle sa to musí každý dozvedieť. To bola odpoveď na ich niekdajšiu otázku: »Ak si Kristus, povedz nám to verejne!« Preto povedal: »Hovorím vám, keď budú títo mlčať, kamene budú volať.« (Luk. 19. 39. 40.)
Tieto slová boly vlastne príslovím a znamenaly, že niečo sa musí stať za každú cenu. Ježišova mesiášska dôstojnosť bude dnes verejne prejavená, i keby sa to malo stať zázrakom. V tej chvíli sa zahľadelo oko Kristovo do budúcnosti. Židia nazývali totiž pohanov mŕtvymi kameňmi, ale Boh oživí to mŕtve kamenie. I keby sa veľrade podarilo umlčať hlasy židovské, opovrhovaní pohani ho predsa uznajú za Mesiáša. Na splnenie prorockých slov nemusel dlho čakať. Keď mali židia na Kalvárii pre Krista iba zlostný posmech, pohanský stotník hlasne vyznal jeho božstvo (Mt. 27. 54.) a pukajúce skaly potvrdily túto výpoveď.
Sprievod išiel ďalej. Po oboch stranách bolo mnoho hrobov, ktoré boly obielené, aby sa ich pútnici nedotkli a tak sa nepoškvrnili. Pohľad na tieto hroby sa bolestne dotkol Ježiša. Pripomenul mu zdanlivú svätosť farizejov, ktorá preciedza i komára, ale bez obáv vztiahne ruky na samého Syna Božieho. (Mat. 23. 24.)
Medzitým sa priblížil Spasiteľ k cedronskému údoliu a jeho zraku sa ukázalo nádherné divadlo. Jeruzalem, zaliaty jasom východného slnka. Mramorová budova chrámu sa hrdo vypínala k modrému nebu a jej zlatá strecha žiarila ako oheň. Ani Ježiš neodolal čarovnému pohľadu. Zastavil osliatko a zadíval sa na hlavné mesto. Zrazu mu vyhŕkly z očú slzy a začal plakať. Ktorí boli na blízku, s údivom sa dívali na Krista. Na odpoveď nemuseli dlho čakať.
Ježiš si hlboko vzdychol, roztiahol ruky, ako by chcel objať nevďačné mesto a zvolal: »Keby si poznalo i ty, a to aspoň v tento tvoj deň, čo ti je k pokoju, — ale teraz je to skryté pred tvojimi očami. Lebo prídu na teba dni a tvoji nepriatelia oboženú ťa násypom a obkľúčia ťa, a sužovať ťa budú so všetkých strán, a na zem ťa porazia i tvoje dietky, ktoré sú v tebe, a nenechajú v tebe kameň na kameni, preto, že si nepoznalo čas svojho navštívenia.« (Luk. 19. 41. 44.). Slová tieto sa splnily aspoň na chráme doslova. Cisár Julián chcel podvrátiť predpoveď Kristovu a postaviť nový chrám, ale zo zeme začaly šľahať plamene a prácu prekazily. (Migne: P. G. 67. 429.)
Zamyslime sa nad touto predpoveďou Kristovou. Prezradzuje nám milujúce srdce Ježišovo, ktoré by odpustilo i hriešnemu Jeruzalemu. Volá však márne. Pyšný Jeruzalem ho zavrhne a Ježiš vidí neďalekú jeho budúcnosť. Okolo mesta železná obruč rímskych vojsk. Chystajú sa k rozhodnému útoku: krv vyvoleného národa potečie v potokoch. Mladí mužovia, ktorí sú dnes okolo neho, budú ležať ako chladné mŕtvoly po uliciach mesta, alebo visieť na krížoch v strašných mukách. Matky budú od hladu jesť svoje vlastné deti a chrám boží bude spálený. Stĺpy čierneho dymu budú stúpať k nebu ako celopal božej spravodlivosti. Ježiš celkom zabudol, že sú to jeho nepriatelia, ktorí mu chystajú hroznú smrť. Vidí v nich bratov, ktorí sa vrhajú do záhuby a pre ktorých nadarmo potečie jeho svätá krv. Preto plače a jeho slzy tak potešujú naše srdce. Nikdy nemusíme zúfať, lebo máme tak milosrdného Spasiteľa.
Keď prechádzal sprievod svätoštefanskou bránou, sbiehali sa ľudia so všetkých strán. Na ich tvárach sa zračily obavy, ale keď videli, že sprievod nemá zbrane, vrátila sa im do srdca vrodená pýcha. Nenávistne pozerali na cudzích pútnikov a posmešne sa pýtali: »Kto je to?« Syn tesárov sa odvažoval príliš ďaleko. Ale aj odpoveď pútnikov je významná, lebo ukazuje, ako mohlo dôjsť k Veľkému piatku: »To je Ježiš, prorok z Nazaretu galilejského.« (Mat. 21. 10.) Ani jeden ho nenazval Vykupiteľom. Stačil hrozivý pohľad farizejov a stúpenci Ježišovi sa krčili a zahovárali jeho mesiášske poslanie. Báli sa, aby ich veľrada nevylúčila. Zato zdôrazňovali jeho národný pôvod, lebo boli zväčša z Galilejska. Veľká bolesť zachvátila vtedy srdce Ježišovo. Boli však už pri chrámovej bráne, preto sostúpil s osliatka a vošiel do svätyne.
Ani v chráme nezostal Ježiš osamotený. Vošly s ním veľké zástupy, ktoré naplnily priestory chrámu. Podľa východného zvyku, padol Ježiš na tvár a poklonil sa svojmu Otcovi. Po krátkej chvíli vstal a začal sa prechádzať po nádvorí. Na schodoch sedelo mnoho mrzákov, ktorí prosili almužnu. Neprosili nadarmo. Aj pre nich mal byť príchod Spasiteľov dňom radosti. Ľud zajasal, keď všetci kriví odhodili svoje barly a slepci zase videli. Chrámovými sieňami znova zaburácalo: »Hosana Synovi Dávidovmu.« Tieto slová sa zaľúbily deťom, ktoré boly v hojnom počte v chráme.
Hneď obkľúčily Ježiša a z ich nevinných úst zaznievalo radostné: »Hosana Synovi Dávidovmu.« (Mat. 21. 15.). Ich radosť však netrvala dlho. Blížila sa deputácia veľrady. Pristúpili k Pánu Ježišovi a zlostne sa pýtali: » Počuješ, čo títo hovoria?« Ježiš sa pokojne zadíval do ich rozvášnených očí a odpovedal: »Áno. Či ste nečítali: (2. 8. 3.), z úst nemluvniatok si pripravil chválu?« (Mat. 21. 16.). Veľkňazi sklonili zahanbene hlavu. Dobre poznali tento žalm a v duši im znely aj jeho ostatné slová:
»Navzdory svojim nepriateľom,
aby umlčal odporcov a protivníkov.«
Odišli a Kristus ďalej prezeral chrám. Mnohé miesta mu pripomínaly radostné chvíle jeho mladosti, ale jeho tvár sa začala zachmurovať. Veď chrám sa znova premenil na tržisko a do zbožných modlitieb ľudu sa miešalo ručanie dobytka — a hlasy dotieravých obchodníkov. Najradšej by bol znova uplietol bič a všetkých vyhnal, ale vtedy pristúpil k nemu Filip a Ondrej, ktorí mu ukázali skupinu veriacich pohanov. (Boli to asi pohani, ktorí uverili v jedného Boha.) Títo boli pred chvíľou pristúpili k Filipovi a hovorili: »Pane, chceli by sme vidieť Ježiša.« Filip to teda teraz Ježišovi oznámil.
Úprimná túžba pohanov potešila srdce Ježišovo, lebo mu znela ako hudba budúcnosti. Spomenul si na prorocké slová žalmu (21. 28): »Rozpomenú a obrátia sa k Pánovi všetky končiny zeme a klaňať sa budú pred ním všetky pokolenia pohanov.« Bolo však už neskoro, lebo učiteľská činnosť Kristova sa chýlila ku koncu. Preto ich neprijal, chcel však toto odmietnutie čím viac osladiť. On sám musí najprv vytrpieť bolestnú smrť. Z jej ovocia sa malo dostať potom aj pohanom. Preto povedal apoštolom: »Prišla hodina, aby bol oslávený Syn človeka.« Nebude to bez ťažkých bojov: Veru, hovorím vám, ak nepadne zrno pšeničné do zeme a neumrie, zostáva samo, ale keď umrie, prináša veľký úžitok.«
Aby nebolo pochybnosti, čo myslí zrnom pšeničným, opakoval ešte dôraznejšie: »Kto miluje svoj život, stratí ho, kto nenávidí svoj život na tomto svete, zachová si ho k životu večnému.« Táto zásada neplatí len pre Ježiša. Touto cestou musí ísť každý, kto chce byť jeho učeníkom: »Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje a kde som ja, tam bude i môj služobník. Keď mi niekto slúži, toho uctí môj Otec.« Spomienkou na skorú smrť bola postrašená i jeho ľudská prirodzenosť. Preto dodal: » Teraz je duša moja skormútená, ale čo mám povedať? (Azda) Otče, vysloboď ma z tejto hodiny?«
Spasiteľ sa zhrozil tejto myšlienky. Zdalo sa mu, ako by sa k nemu so všetkých strán spínaly ruky a prosily o vykúpenie. Nie, nesmie sa vyhnúť krížu, ktorý mu Boh chystá. Veď práve preto prišiel na svet. Bol teda rozhodnutý. Prinesie každú obetu, ktorú Pán žiada. Na seba zabudne, jeho jediným meradlom bude sláva božia. Preto pohliadol k nebu a zvolal: »Otče, osláv svoje meno!« V tom okamihu zaznel z neba hlas: »Oslávil som a ešte oslávim.«
Táto udalosť vyvolala medzi ľudom veľké vzrušenie. Jedni sa domnievali, že zahrmelo, druhí však namietali, že na nebi niet obláčka a preto tvrdili: »Anjel s ním hovoril.« Len málo bolo tých, ktorí rozumeli tomu hlasu. Keď sa trocha utíšili, povedal im Ježiš: »Nie pre mňa prišiel tento hlas, ale pre vás. Teraz je súd nad svetom, teraz knieža tohto sveta bude vyhodené von, a ja, keď budem povýšený od zeme, potiahnem všetko za sebou.«
Prítomní nerozumeli, koho tým Ježiš myslí a pýtali sa: »My sme počuli zo Zákona, že Kristus zostáva naveky a akože ty hovoríš: je treba, aby Syn človeka bol povýšený? Kto je ten syn človeka?« Ježiš neodpovedal tak jasne, ako si to priali. Práve vjazd do Jeruzalema ho presvedčil, ako málo sa môže spoliehať na priazeň ľudu. Ani doba nebola vhodná na dlhšie výklady. Slnko sa už klonilo k západu a na chrámové nádvorie sa spúšťal súmrak. Bolo treba myslieť na návrat. Preto povedal: »Ešte chvíľku je svetlo u vás. Choďte, dokiaľ máte svetlo, aby vás tmy nezachvátily. Lebo ten, kto chodí vo tmách, nevie kam ide. Dokiaľ máte svetlo, verte vo svetlo, aby ste boli synmi svetla.« (Ján 12. kap.).
Ani týmto slovám nikto nerozumel. Spasiteľ dokončil a chystal sa k odchodu. Nik mu neponúkol pohostinstvo; tak rýchle zabudli na »Syna Dávidovho«. Smutne sa vracal do Betánie, aby tam prenocoval. Neskoro večer sa sišlo mnoho členov veľrady, aby si pohovorili o posledných udalostiach. Neboli v najlepšej nálade, lebo museli uznať, že utrpeli úplnú porážku. Zvlášť farizeji sa hnevali na miernejších druhov a vytýkali im nerozhodnosť. Kde už mohli byť, keby boli poslúchli Kajfáša! Preto hovorili: » Vidíte, že nič nesvedieme.« (Ján 12. 19.).
Situácia však nebola ešte dosť jasná, preto k hlasovaniu nedošlo.
Keď začalo svitať, opustil Ježiš Betániu a išiel na horu Olivetskú, aby sa modlil. Učeníci prišli za ním neskôr. Ako vieme z evanjelia (Mat. 21. 18.). Kristus toho dňa neraňajkoval, preto pocítil hlad. Neďaleko uvidel figový strom. Na zrelé plody nebol ešte čas, ale východniari nie sú vyberaví a z hladu jedia i nezrelé plody.
Ježiš sa priblížil k stromu a hľadal tam nejaké ovocie, ale nenašiel. Preto sa pohrozil stromu a povedal: »Nech z teba naveky nik nepožíva ovocie!« Išli ďalej a učeníci na všetko skoro zabudli. Počuli podobné slová často a preto im nepripisovali väčší význam. A predsa Kristus vykonal veľký zázrak. V tej chvíli prestala kolovať v strome miazga a bunky odumrely. Ale veľkú premenu bolo pozorovať až na druhý deň.
Spasiteľ zostal celý deň v chráme. Znova vyhnal predavačov a nedovolil nosiť po nádvorí nijaké nádoby. Týmto bol najviac postihnutý Annáš, lebo chrámové obchody patrily zväčša jeho zlotrilým synom. Na otázku veľkňazov, kto mu dal túto moc, odpovedal otázkou o krste Jánovom (Mat. 21. 24.) a v niekoľkých podobenstvách pranieroval nesprávne zásady vodcov vyvoleného národa, Veľrada sa chcela teraz nejako zmocniť Ježiša, ale pohľad na galilejských pútnikov ju odzbrojoval.
Večer vyšiel Ježiš na horu Olivetskú, kde aj prenocoval. Až ráno sa vrátil do Jeruzalema. Učeníci sa zrazu zastavili a hľadeli s úžasom na figový strom. Bol úplne suchý. Prvý upozornil na to Peter: »Majstre, pozri, fig, ktorému si zlorečil, uschol.« Ale aj na ostatných to urobilo hlboký dojem: Ako hneď uschol, hovorili jeden druhému.
Ježiš použil tejto vhodnej príležitosti, aby pripomenul učeníkom nadzemskú moc viery: »Majte vieru v Boha! Veru povedám vám, že ktokoľvek povie tejto hore: zdvihni sa a hoď sa do mora a nebude pochybovať vo svojom srdci, lež veriť, že sa stane, čokoľvek povie, stane sa mu. Preto hovorím vám: všetko, čo žiadate v modlitbe, verte, že dostanete a stane sa vám.« Ale jedno nesmú zabudnúť nikdy, ak len nemá ich prosba vyznieť naprázdno: »Keď si vstanete modliť sa, odpustite, ak máte čo proti niekomu, aby i váš Otec, ktorý je na nebesiach, odpustil vám vaše hriechy.« (Marek 11. 23. nasl.)
Zastav sa pri suchom strome figovom! Prečo asi urobil Spasiteľ tento veľký zázrak? Či chcel len ukázať, akú má moc? Aj to by bolo možné, ale pravda je inde. Prekliatie bolo iste trestom. Strom sa však neprevinil ničím, a preto nemohol byť ani trestaný. Zastupoval niekoho iného, na kom chcel Ježiš ukázať, čo čaká Jeruzalem a neverný národ.
Už po tri roky prichádzal Spasiteľ a hľadal ovocie dobrých skutkov, ale nachádzal iba plané listy. Aj pre apoštolov mal tento zázrak veľký význam. Ukazoval im, akú moc budú mať, keď zostanú v spojení s Ježišom.
Ostatok dňa vyplnený bol spormi s farizejmi a s ich spojencami. Márne sa snažili podchytiť Ježiša v reči. Odnášali si porážku za porážkou. Popoludnie bolo už pokojnejšie. Kristus použil voľnú chvíľu na to, aby vystríhal ešte naposledy zvedené zástupy pred jedom farizejským. V dlhej reči strhoval bezohľadne pokrytecký závoj, do ktorého sa farizeji halili a verejne ukázal ich duševnú úbohosť. A predsa ani teraz nezabudol, že je dieťaťom vyvoleného národa. Hlas sa mu triasol pohnutím, keď končil dojemnými slovami: »Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, ktorí boli poslaní k tebe. Koľko ráz chcel som shromaždiť tvoje dietky, tak ako sliepka shromažďuje svoje kurence pod krídla, a nechcel si. Hľa, zanechá sa vám dom pustý, lebo hovorím vám: neuvidíte ma od terajška, až keď poviete: požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.« (Mat. 23. 37.)
To boly posledné slová učiteľskej činnosti Ježišovej. Obrátil sa a vyšiel z chrámu i so svojimi učeníkmi. Uberali sa pomaly k hore Olivetskej, kde sa zastavili a Kristus sa posadil. Bolo mu tak smutno, tak nevýslovne smutno. Učeníci sedeli ďalej od neho. Spomenuli si na proroctvo o skaze Jeruzalema. Štyria z nich teda pristúpili k nemu a ticho sa ho pýtali: »Povedz nám, kedy sa to stane? A aké bude znamenie, keď sa to všetko začne dokonávať? «
Ježiš použil tejto vhodnej príležitosti, zavolal aj ostatných apoštolov, začal ich poučovať o páde Jeruzalema a o konci sveta a dôrazne ich napomínal: »Ale dajte si pozor, aby vaše srdcia neboly azda obťažené obžerstvom a opilstvom a starosťami o tento život, a aby neprišiel na vás tento deň zrazu. Lebo ako osídlo príde na všetkých, ktorí sú usadení na povrchu zemskom. Bedlite teda a modlite sa po celý čas, aby ste boli uznaní za hodných uniknúť všetkému, čo sa má stať pred príchodom Syna človeka. (Luk. 21. 34. 36.) Čo však hovorím všetkým: »Bedlite!« (Marek 13. 37.)
Ale ani Ježišovi nepriatelia nemeškali. Práve posledný deň im dokázal, že Krista neumlčia miernymi prostriedkami. Jednoduchý ľud sa hrnul za veľkým Učiteľom, ktorého vplyv stále rástol. Bolo treba konať bezohľadne. Preto svolal Kajfáš v utorok večer celú veľradu. Aby nevzbudil podozrenie, mala sa schôdzka odbavovať v jeho paláci. Vyložil stručne vývoj udalostí od pamätného zasadnutia na Hore zlej rady. Už vtedy bola odhlasovaná Ježišova smrť a to rozhodnutie je dosiaľ platné. Ako sa ukázalo, Ježiša neodstrašili. Pred očami veľrady slávil vchod do Jeruzalema a bez odporu sa dal nazývať Mesiášom. Vyhnal predavačov z chrámu a zbavil tým chrám veľkých príjmov. Dnes prešiel k útoku a zosmiešnil ich spravodlivosť, na ktorej si toľko zakladali. Keď bude veľrada váhať, stratí u ľudu celú svoju vážnosť. Treba teda hneď rozhodnúť, ako Ježiša usmrtiť a zneškodniť.
Za chvíľu bolo ticho. Každý premýšľal. V duchu súhlasili s dôvodmi veľkňaza — ale myšlienka na galilejských pútnikov im viazala ruky. Začala sa dlhá porada. Bolo podané mnoho návrhov, ale žiaden nevyhovoval. Konečne zvíťazila myšlienka, aby Ježiša tajne zajali a usmrtili. Mal byť prekvapený vtedy, keď neboly okolo neho zástupy. Ako si to predstavovali, ťažko môžeme povedať. Chceli azda poslať nejakých špehúnov, ktorí by Ježiša sledovali a vo vhodnej chvíli zajali. Ukázalo sa však, že ani tento spôsob nie je bezpečný. Keď Ježiš zmizne a nepríde do chrámu, strhne sa povstanie, lebo neistota môže priviesť ľud k najhoršiemu. Obava bola oprávnená, lebo na sviatky bývalý v Jeruzaleme rozličné vzbury a sám rímsky vladár prichádzal v tom čase do Jeruzalema s celou cézarskou posádkou. Preto dodali: »Nie v deň sviatočný, aby nevzniklo povstanie v ľude.« (Mat. 26. 5.)
Keď čítame túto zprávu, nemôžeme sa ubrániť hlbokému dojmu. Ľudí sa báli, na Boha však nepomyslel ani jeden. Právom im Kristus vytýkal: »Vodcovia slepí, preciedzate komára, kdežto pohlcujete ťavu.« (Mat. 23. 24.)
Tieto slová sú dôležitejšie, než by sa na prvý pohľad zdalo. Prezradzujú, že veľrada nebude dbať ani na zákon Mojžišov, keby prekážal jej podlým úmyslom. Boh totiž ustanovil: (Deut. 17. 12.) »Kto by však z pýchy nechcel poslúchnuť rozkaz kňaza, ktorý v tom čase koná službu Pánu Bohu svojmu, ten človek nech umrie a odstráň zlo z Izraela. A všetok ľud, ktorý to počuje, nech sa bojí, aby sa nikto potom nenadýmal pýchou.«
Židovská veda toto miesto vykladala tak, že sa poprava mala vykonať v predvečer sviatku, keď bolo v Jeruzaleme najviac cudzincov. V Talmude čítame slová: »Keď bude zločinec odsúdený na smrť, nech ho privedú k veľrade do Jeruzalema. Jeho poprava sa odloží na sviatok, keď je v meste viac ľudí, aby sa splnil príkaz Deuteronomia.« (Babyl. Sanhedr. 89. a.)
Asi v tom čase odchádzal i Spasiteľ s apoštolmi s hory Olivetskej a hovoril: »Viete, že po dvoch dňoch bude Veľká noc a Syn človeka bude vydaný, aby bol ukrižovaný.« (Mat. 26. 2.) Kto zvíťazí? Veľrada, či Kristus? Predpovedal to už starozákonný svätopisec: »Niet múdrosti, niet opatrnosti, niet rady proti Hospodinovi.« (Prísl. 21. 30.) Proti svojej vôli bude veľrada donútená spáchať chystaný zločin práve na Veľkú noc.
V stredu zostal Kristus v Betánii a pripravoval sa vrúcne modlitbou na veľkú obetu. Zato v duši Judášovej dozrela diabolská myšlienka: Zradiť Ježiša. Keď chceme vniknúť v toto smutné tajomstvo, musíme zabočiť ďaleko do minulosti.
Judáš nebol zlý od začiatku. Aj v jeho duši videl Kristus vlohy, ktoré sa mohly rozvinúť v krásne kvety apoštolských čností. Pri jeho dobrej vôli by sme dnes volali: »Svätý Judášu, oroduj za nás«, práve tak, ako voláme »Svätý Peter« alebo »Svätý Ján, oroduj za nás«. Dostal rovnakú moc, ako aj ostatní učeníci. Aj on vyprával s radosťou o zázrakoch, ktoré vykonal na prvej apoštolskej ceste. Škoda len, že si tak málo všimol výstrahy, ktorú vtedy Ježiš povedal: »Z toho sa neradujte, že duchovia sa vám poddávajú, lež radujte sa, že vaše mená zapísané sú v nebesiach.« (Luk. 10. 20.)
Za Kristom išiel Judáš skôr z dôvodov hmotných. To však urobili skoro všetci apoštoli. Len neskôr sa ich úmysel očisťoval a nadobúdali čistejší pojem o Vykupiteľovi. Práve tento vývoj šiel u Judáša opačnou cestou. Judáš bol medzi apoštolmi jediným Judovcom. Všetci ostatní boli Galilejci. Preto jeho povaha mala mnoho odchylného, čo ho mohlo priviesť k pádu. Náboženské nadšenie, ktorým vynikali galilejskí horali, bolo mu cudzie. U Judáša prevládal rozum, ktorý chladne rátal a odvažoval. Podliehal nesprávnym farizejským zásadám a viac dbal na krásny zovňajšok, než na vnútornú zbožnosť. Medzi ním a Kristom nedošlo nikdy k úprimnej láske, lebo Judáš Ježiša nepochopil.
Ešte nebezpečnejšie boly názory na svetský ráz ríše Mesiášovej. Nádej na pozemský blahobyt sklamala Judáša najprv. Ježiš sa bránil, keď ho chcel nadšený zástup vyhlásiť za kráľa a svojim stúpencom predpovedal utrpenie a smrť. Pohľad na ostatných apoštolov priepasť len zväčšoval: ich láska k božskému Majstrovi vyvolávala v ňom odpor a nenávisť. Plynulo to z prepiateho nacionalizmu, ktorým merali Judovci Galilejcov. Judáš začal pochybovať o božskom poslaní Ježišovom. Iste v to poslanie neveril v druhom roku verejnej činnosti. (Ján 6. 71.)
Ešte však od Ježiša neodišiel. Úrad pokladníka, ktorý mu Ježiš sveril, poskytoval mu dosť príležitosti, aby sa obohatil. Dobrodinci dávali mnoho a tiež uzdravení sa snažili bohato odvďačiť. Niektorí apoštoli mali rybársku živnosť, z ktorej tiež prispievali na spoločné výdavky. Zvyšok mal Judáš rozdeliť medzi chudobných. Ako však vieme (Ján 11. 6.), on pamätal len na seba. Strata, ktorú utrpel v Betánii, urýchlila rozhodnutie. Vášeň je slepá a napomenutie, ktorého sa mu od Krista dostalo, ho ešte viac podráždilo.
Odpor vzrástol, keď Ježiš nepoužil ani takej príležitosti, aká sa mu naskytla pri vchode do Jeruzalema. Po roztržke s veľradou a po jasnom proroctve, že cez Veľkú noc skončí Ježiš svoju zemskú púť, začal Judáš rozmýšľať, čo bude ďalej. Ako jeho bývalý učeník mohol očakávať od židovských úradov prenasledovanie. Aby sa zabezpečil pred veľradou, rozhodol sa, že zradí Ježiša. Myšlienka bola veľmi lákavá, lebo dúfal, že veľrada mu draho zaplatí preukázanú službu.
Krok Judášov je tak neprirodzený, že mnohí sa ho snažili nejako ináč vyložiť a tak zradu ospravedlniť. Podľa Haseho (Geschichte Jesu 548) veril Judáš, že Ježiš je prisľúbeným Vykupiteľom, ale zdalo sa mu vraj, že príliš dlho váha; preto ho chcel donútiť, aby svoje vystúpenie urýchlil. Ani vraj netušil, že bude nástrojom jeho smrti. V slovách Ježišových: »Čo robíš, urob rýchle«, videl dokonca súhlas so zamýšľanou zradou. Keď potom videl, že sa zmýlil, a že sa udalosti berú iným smerom, vrátil peniaze kňazom, lebo nechcel mať »cenu krvi«.
Toto dávno predtým tvrdili heretici Kainovci, ktorí dokonca ďakovali Judášovi za jeho smelý krok. Právom im odpovedá Suarez, že sú horší než Judáš. Nešťastný apoštol svoj hriech uznal a vykonal zaň príšerné pokánie, títo ho však bránia a ospravedlňujú. Ani Králik (Jesu Leben 356.) nemá pravdu, keď hovorí, že Judáš sa stal obeťou bludného svedomia. V Betánii sa vraj presvedčil, že syn Máriin nemôže byť prisľúbeným Vykupiteľom, za ktorého sa vydával, preto sa vraj cítil povinným zradiť ho veľrade. Dobre mu odpovedá Lagrange (Ľevangile de Jésus Christ 493.): Zmienka o peniazoch nám dokazuje, že Judáš konal z pohnútok nízkych a nečestných.
Rozhodnutie Judášovo nebolo ľahké a pôsobilo mu ťažké vnútorné boje. Judáš videl v Kristovi aspoň spravodlivého človeka a v duši mu znela vážna výstraha Jeremiášova: »Nevinnú krv neprelievajte« (Jer. 22. 3.). Svedomie ho vystríhalo a stále sa mu vnucovala spomienka na veľké zázraky Ježišove. Až evanjelista nám prezradil posledný dôvod zrady. (Luk. 22. 3.) Sám diabol umlčal svedomie Judášovo a zaslepil ho sľubom veľkých výhod. V stredu ráno odišiel tajne do Jeruzalema a apoštolom sa vyhovoril na nákup k Veľkej noci. Pri všetkej zlobe sa mu predsa len chvela ruka, keď klopal na dvere Kajfášovho domu.
Predstavil sa ako Ježišov učeník a hneď začal otázkou: »Čo mi dáte a ja vám ho zradím?« Veľkňaz neveril vlastnému sluchu. Čo nikdy nečakal, stalo sa skutkom. Jeho dušu naplnila škodoradosť a vľúdne privítal zradného učeníka. Veď sa mala splniť jeho dávna túžba. Mal v rukách dôvod aj proti Galilejcom. Kto mohol ešte brániť Ježiša, keď ho chcel vydať vlastný učeník.
Ponáhľal sa pre Annáša, aby mu zvestoval radostnú novinu. Starý podliak však Judášovi nedôveroval; azda je len vyzvedačom, ktorý má vypátrať ich tajné plány. Chcel sa preto sám presvedčiť, ale Judáš hral svoju úlohu výborne. Hanobil svojho Majstra tak dôkladne, že sa nedalo pochybovať o jeho úprimnosti.
Chúlostivejšia bola otázka peňažnej odmeny. Annáš i Kajfáš boli presvedčení, že každý žid, a teda i Judáš, bol povinný poslúchnuť veľradu a prezradiť úkryt Ježišov. Peniaze nemalý byť cenou za Ježišov život, ale len náhradou za nebezpečenstvo, do ktorého sa Judáš vydával. Preto navrhli 30 strieborných, asi 600 Kčs. Judáš nebol spokojný a žiadal viac, ale sa prerátal. Až teraz spoznal, že zašiel ďaleko. Veľrada ho mala úplne v rukách, preto sa musel uspokojiť i s tou maličkosťou, ktorú mu ponúkala. Ani túto nepatrnú sumu nedostal hneď. Všetko mal dostať až potom, keď prevedie, k čomu sa zaviazal.
Veľkňazi vlastne úmyselne určili túto sumu. Chceli tak potupiť Pána Ježiša, lebo taká suma bola predpísaná ako pokuta pre zabitie otroka. (Ex. 21. 32.) Nepomysleli si, že práve týmto splnili proroctvo Zachariáša: (11. 12.) »A odvážili mzdu moju, tridsať strieborných.«
Ešte nebolo presne stanovené, kedy sa mala zrada previesť. Zradca navrhoval štvrtok, keď bude Spasiteľ sláviť veľkonočnú večeru. Po večeri pôjde iste do Getsemanskej záhrady, aby sa tam modlil. Kajfáš súhlasil a žiadal len, aby sa to stalo, keď nebude mať Ježiš pri sebe zástupy. Ale aj Judáš mal podmienku, na ktorej mu veľmi záležalo. O zrade sa nemal nik dozvedieť! Aj tu sa ukazuje jeho nízka povaha. Vedel dobre, že sa veľrada už viac ráz pokúsila Ježiša chytiť, ale sa to nepodarilo. Zradca rátal aj s touto možnosťou a nechcel za sebou spáliť všetky mosty. Čo, keby Ježiš predsa len založil pozemskú ríšu a jeho by z nej vylúčil? Chcel sa teda aj tu poistiť.
V stredu sa Judášovi ešte nepodarilo previesť zradný plán. Ježiš do Jeruzalema nešiel a Betánia bola trochu ďaleko pre taký podnik. Tešil sa teda na štvrtok, 14. Nizanu, keď každý izraelita mal jesť v Jeruzaleme veľkonočného baránka. Ale Ježiš sa o veľkonočnej večeri nezmieňoval ani v tento očakávaný deň.
Judáša sa zmocňoval nepokoj, lebo ho strašila myšlienka, že Ježiš nebude jesť baránka v Jeruzaleme. Pýtal sa aj ostatných apoštolov, ale žiaden mu nevedel povedať niečo určitého. Na jeho návod sa niektorí učeníci pýtali Ježiša: »Kde chceš, aby sme ti pripravili veľkonočného baránka?« Judáš zbystril sluch, aby mu neuniklo ani slovíčko. Kristus však neodpovedal priamo. Zavolal k sebe Petra a Jána a riekol im: »Iďte a pripravte nám baránka, aby sme jedli.« (Luk. 22. 8.) Obidvaja apoštoli ochotne prisvedčili a chceli len vedieť: »Kde chceš, aby sme ho pripravili? «
Spasiteľ sa zadíval do diaľky a vážne povedal: »Hľa, keď budete vchádzať do mesta, stretne sa s vami človek, nesúci džbán vody; iďte za ním do domu, do ktorého vojde, a povedzte hospodárovi: Učiteľ ti odkazuje: Kde je hospoda, v ktorej by som jedol baránka so svojimi učeníkmi? A on vám ukáže veľké večeradlo prestreté, tam pripravte.«
V Judášovi len tak vrelo, keď vydával apoštolom potrebné peniaze, lebo takto sa rozplynula aj jeho posledná nádej. Ľudská zloba nesmela skaziť Spasiteľovi tú chvíľu, na ktorú sa toľko tešil. Peter a Ján odišli a boli veľmi zvedaví, či sa všetko splní, čo Kristus predpovedal.
Ani netušíme, koľko nezvyklých podrobností obsahovala predpoveď Kristova: Neurčil im, ktorou bránou majú vojsť do Jeruzalema, aby stretli tajomného cudzinca. Vodu nosievaly obyčajne ženy, tu však vidíme muža. Židia používali najviac nádob kamenných, tu však vidíme nádobu hlinenú. Sluha mal nevedomky doviesť apoštolov do domu Ježišovho priateľa, ktorému mali odovzdať odkaz Majstra. Uňho dostanú večeradlo, ktoré bude v prvom poschodí, bude veľké, pripravené k hostine a predsa nikomu nezadané.
S takýmito myšlienkami vošli do mesta Vodnou bránou. A skutočne išiel proti nim od rybníka Siloe muž, ktorý niesol na hlave džbán vody. Majster mal pravdu! Nechali cudzinca prejsť a čakali zvedavo, čo bude ďalej. Muž zabočil napravo a pomaly vystupoval po schodoch, vytesaných v skale. Apoštoli ho sledovali. Už zbadali Kajfášov palác a zapochybovali, či idú správne. Ale asi za štvrť hodiny sa potešili, lebo zbadali, že muž zabočil do domu manžela vernej nasledovníčky Kristovej, Márie, zvanej Jeruzalemskej.
V dome boli apoštoli privítaní s veľkou radosťou. Keď odovzdali Ježišov odkaz, celá rodina ich viedla do hosťovskej izby, kde bolo všetko pripravené pre veľkonočnú hostinu. Syn hostiteľa, Ján Marek, sa ponúkol, že im pomôže. (Bol to neskorší evanjelista Marek.) Peter a Ján rozprávali o tajomstve, ktoré dnes zažili a srdcia všetkých sa rozhorely veľkou láskou ku Kristovi.
Času nebolo veľa, a preto sa hneď dali do práce. Pre istotu sa podívali, či nezostalo v dome niečo kvaseného. (Zákon židovský prísne zakazoval držať v tom čase doma nejaké kvasené jedlo.) Marek mal ozdobiť sieň, Ján išiel nakúpiť múku a zeleninu, Peter mal obstarať baránka. Kúpil ho dosť rýchle, položil si ho na ramená a ponáhľal sa do chrámu, aby ho podľa zákona obetoval Bohu. Bolo tam už veľa ľudí a trvalo to dosť dlho, než sa dotlačil do nádvoria izraelitského. Nádvorie bolo tiež preplnené. Vpredu spieval sbor levitov predpísané žalmy.
Celým nádvorím prebiehaly tri rady kňazov, ktorí zachycovali do zlatých nádob krv obetovaných baránkov. Nádoby si podávali z ruky do ruky, až k oltáru. Tam kňazi krv vyliali a prázdne nádoby posielali zpät do nádvoria. Bolo už dosť neskoro, keď prišiel rad aj na Petra. Dlhým nožom zabil baránka a krv nechal kňazovi, ktorý stál najbližšie. Mŕtve zviera zavesil na železný klin a začal s neho sťahovať kožu. Oddelil kňazovi obetné čiastky (tuk a obličky), aby boly obetované na oltári. Potom zavinul baránka do stiahnutej kože a ponáhľal sa domov.
Ani Ján nezaháľal. Keď nakúpil pšeničnej múky, vína a horkých bylín, začal piecť nekvasené chleby. Múku rozrobil čistou vodou a robil z nej okrúhle chlebíky, v priemeri asi 20 cm, hrubé iba jeden cm. Nožom ich podierkoval, aby sa daly ľahšie lámať. Takto pripravené cesto piekol na rozpálených železných platniach. Prichystal horké byliny, urobil z nich predpísanú omáčku, ktorá mala farbu červenú, aby tak pripomínala židom tehly, ktoré museli kedysi v Egypte robiť.
Zatiaľ sa vrátil aj Peter a obidvaja začali pripravovať veľkonočného baránka. Zákon (Ex. 12. 9.) predpisoval, aby ho piekli celého so všetkými poživateľnými vnútornosťami. Baránka preto navliekli na tyč, vnútornosti složili v brušnej dutine a nožičky ohli k telu. Aby sa na jednej strane neprepálil, pomaly ním otáčali. Asi za pol hodiny bol do žlta upečený. Slnko sa už klonilo k západu, keď apoštoli dokončili posledné prípravy. Zapálili teda sviatočný svietnik a čakali na príchod Spasiteľa.
Vo štvrtok prišla do Betánie aj Panna Mária, lebo i ona chcela sláviť veľkonočnú večeru. Uvítala svojho milovaného Syna a dlho sa s ním rozprávala. Ani netušila, že tak rýchle stratí svoje dieťa. V dôvernom rozhovore uplynulo celé predpoludnie, ale prosbu, aby mohla byť účastná na poslednej večeri, odmietol Kristus s poukazom na vôľu Otca. Neželal si, aby s ním tentoraz večerala.
Keď sa slnko chýlilo k západu, všetci sa podľa predpisu okúpali. Spasiteľ potom zavolal Lazára i jeho sestry. Vrúcne im poďakoval za ochotu, s akou ho podporovali a dal im posledné »s Bohom«. Dali sa do usedavého plaču. Nato sa obrátil ku svojej Matke a vzali ju nežne za ruku. Hlas sa mu chvel pohnutím, keď jej ďakoval za lásku, s ktorou ho vychovala a za starosti, ktoré s ním mala.
Ani jedno oko nezostalo suché v tejto dojemnej chvíli. Aj Ježiš sa odmlčal a zdalo sa, ako by váhal, či má svojej Matke úplne odhaliť tajomstvo Veľkého piatku. Zadíval sa na Máriu a ticho povedal: »Drahá matka, zajtra mám dokonať na kríži. Nikdy som nič nerobil bez tvojho vedomia. Preto ťa prosím, aby si mi dovolila zomrieť za svet. Prines túto obetu z lásky k úbohým dušiam!« Bolestné slzy zalialy Máriu. V jej srdci zúril boj medzi láskou materinskou a láskou k Bohu. Až po nejakej chvíli zdvihla oči k nebu a povedala: »Ajhľa, dievka Pána, nech sa mi stane podľa slova tvojho.« Ešte raz objal Ježiš, Matku, ešte jeden dlhý pohľad a sväté duše sa rozišly.
Cesta do Jeruzalema netrvala dlho. Všetci šli mĺčky a ani apoštolom sa nechcelo rozprávať. Trápila ich neistota a márne sa pýtali Majstra, ako bude ďalej. Blížili sa k večeradlu práve vtedy, keď kňazi oznamovali dlhými trúbami začiatok Veľkej noci. Bolo šesť hodín večer a do ulíc jeruzalemských sa začala vkrádať tma. Vstúpili do domu, kde ich privítala celá rodina a želala im šťastlivé veľkonočné sviatky. Škoda len, že sa nepozreli lepšie do tváre božského Spasiteľa. Boli by videli, aká je bledá, ako po nej prebehol bolestný úsmev.
V predsieni sa zastavili, aby si umyli podľa východného zvyku nohy. Až potom vošli do priestranného večeradla.
Malo podobu obdĺžnika. Bolo dlhé 15 m 30 cm, široké 9 m 40 cm. Naprostriedku stál nízky stôl, okolo pohovky, na ktorých sa malo ležať. Boly také veľké, že jedna stačila aj pre troch. Ako bolo zvykom, umyli si všetci ruky a Ježiš naplnil prvý pohár vínom, do ktorého bolo primiešané trocha vody. (Preto sa aj pri sv. omši leje do kalicha niekoľko kvapiek vody.) Vzal ho do pravice, pozdvihol k nebu a modlil sa:
»Požehnaný si Hospodin, Bože náš, kráľu sveta, ktorý si stvoril plod révy.« Ostatní odpovedali: »Amen.« Napil sa a podal ho apoštolom. Keď všetci okúsili, modlil sa znova: »Požehnaný si Hospodin, Bože náš, kráľu sveta, ktorý si dal k radosti a na pamiatku svojmu ľudu izraelskému túto slávnosť nekvasených chlebov. Buď velebený, ktorý požehnávaš Izraela a jeho sviatky« a všetci 'povedali »Amen«. (Berakot 49 a.)
Sluhovia zatiaľ doniesli nekvasené (chleby, horké zeliny, omáčku a veľkonočného baránka. Bol už rozkrájaný. Pred každého dali diel, ktorý naňho pripadol. Radostne sa zadíval Kristus na mŕtveho baránka a povedal: »Žiadosti vo žiadal som si jesť tohto veľkonočného baránka s vami, prv než by som trpel. Lebo hovorím vám, že odteraz nebudem ho jesť, kým sa nenaplní v kráľovstve božom.« (Luk. 22. 15. 16.)
Žiadostivo? Vedel si, dobrý Spasiteľu, že Svätostánok ti bude druhou Kalváriou, kde ľudská zloba bude stále križovať tvoju božskú lásku? Videl si tisíce duší, ktoré sa budú blížiť so zradou v srdci a judášsky bozkávať tvoje bledé líca? Počul si to hrozné rúhanie, ktorým svet odplatí tvoju lásku? Všetko to Ježiš videl a predsa jeho srdce zaplesalo radosťou v tej chvíli. Pohľad na duše, ktoré budú potrebovať jeho útechu, vyvážil všetko ostatné. Spomeň si na to, keď pôjdeš ku sv. prijímaniu!
Ježiš potom požehnal prinesené pokrmy, zdvihol misu k nebesiam a zbožne hovoril: »Velebený si Hospodin, Bože náš, kráľu sveta, ktorý si stvoril plodiny zemské.« Keď ostatní povedali »Amen«, nabral si horkých zelín, omočil ich v omáčke a zjedol. Ostatní robili podobne. Nalial vína do druhého kalicha a modlil sa predpísané žalmy. Napil sa a podal apoštolom so slovami: »Vezmite a rozdeľte si ho medzi sebou, lebo hovorím vám, že nebudem piť z plodu viničného, kým nepríde kráľovstvo božie.« (Luk. 22. 17.) Potom požehnal nekvasený chlieb, zjedol kúsok a podal apoštolom. Všetci si ešte raz umyli ruky a uložili sa za stôl. Ján ležal po Ježišovej pravici, Peter bol trocha ďalej.
Až teraz nasledovala vlastná večera, pri ktorej jedli baránka, nekvasené chleby a horké byliny s omáčkou. Apoštoli sa ticho rozprávali, ale ich rozhovor sa stával stále hlasitejším. Príčinu k tomu dalo poradie, v akom sedeli okolo stola, lebo všetky miesta neboly rovnako čestné. Bolo to tým dôležitejšie, lebo Kristus pred chvíľou rozprával o príchode kráľovstva svojho Otca, v ktorom čakali všetci čestné miesta. Niektorým sa zdalo, že Peter a Ján pamätali iba na seba, a tak došlo k trápnemu sporu o prednosť.
Spasiteľ nejaký čas mlčky počúval, lebo ho bolelo, že apoštoli ani v takej vážnej chvíli nezabudli na svoje malicherné záujmy. Potom však povedal: »Králi národov panujú nad nimi, a tí, ktorí majú nad nimi moc, volajú sa milosťpánmi. Ale vy nie tak. Lež kto je medzi vami väčší, nech bude ako menší, a kto je náčelníkom, ako služobný. Lebo, kto je väčší: ten, ktorý stoluje, a či ten, ktorý posluhuje? Či nie ten, ktorý stoluje? Ale ja som uprostred vás ako taký, ktorý posluhuje. Vy však ste tí, čo ste zotrvali v mojich skúškach. A ja vám zakladám, ako môj otec mne založil, kráľovstvo, aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve a sedeli na prestoloch a súdili dvanásť pokolení Izraelových.« (Luk. 22. 24. 30.)
Bolo by bývalo veľmi zaujímavé nahliadnuť v tej chvíli do duše Judášovej. Zmienka o kráľovstve ním otriasla. Milosť božia klopala znova na jeho srdce a ponúkala mu odpustenie. Točil sa medzi nebom a peklom a snažil sa uhádnuť, kde by mohol viac vyzískať.
Ale aj pre nás sú slová Ježišove veľmi poučné. Spasiteľ neodsudzuje snahu domôcť sa popredných miest v kráľovstve božom. Preto uznáva doterajšiu vernosť apoštolov a sľubuje za ňu hojnú odmenu. Pretože išli za Kristom prenasledovaným a trpiacim, budú s ním tiež sláviť víťazstvo. Ukazuje len na meradlo, podľa ktorého sa bude v jeho ríši rozhodovať. Vo svete vládne sebeckosť a despotizmus. Starosť o blaho poddaných býva pozemským kráľom vecou vedľajšou. Ľud ich preto nemiluje, i keď im v otrockej úlisnosti dáva názov »milosťpánov«.
Ináč to bude v kráľovstve Kristovom. Najväčším vyznamenaním účeníkov Kristových bude ochota, s akou sa venujú službe ostatných. Najväčší bude ten, kto na seba najviac zabudne a strávi sa v starosti o iných. Svet nebude mať pre nich uznanie, hoci budú jeho najväčšími dobrodincami. Ale Spasiteľ odmení bohato každú službu, ktorú preukážu jeho veriacim. Čomu učil slovom, dokázal hneď aj svojím príkladom.
O tejto dojemnej udalosti vypráva iba sv. Ján. Ešte po 60. rokoch si pamätal všetky podrobnosti a jeho srdce sa chvelo hlbokým pohnutím, keď si na ne spomenul. Vlastná hostina sa chýlila ku koncu. Na jej miesto mala nastúpiť večera nová, pri ktorej Kristus nebude len hostiteľom, ale i pokrmom.
Podľa starobylého zvyku si mali všetci znova umyť ruky Spasiteľ použil tejto príležitosti, aby preukázal apoštolom pokornú službu, ktorú niekedy preukazovali hostitelia v dobách patriarchálnych. Učeníci si ani nevšimli, že Ježiš vstal a odišiel od stola. Ale keď pozreli na Krista, skoro onemeli úžasom. Spasiteľ odložil svoje vrchné rúcho, vzal do rúk vlnený ručník a prepásal sa, ako to robili sluhovia a otroci. Vyšiel do predsiene a vrátil sa s veľkou medenou nádobou. Apoštolovia boli prekvapení, keď Ježiš nalial do nádoby vody a blížil sa k Petrovi. Položil misu k pohovke, na ktorej apoštol ležal a chopil sa jeho nohy.
Až vtedy napadlo Petrovi, že Ježiš mu asi chce umyť nohy. Zdesene sa posadil a rozčúlene zvolal: »Pane, ty mi chceš umyť nohy?« Vo večeradle zavládlo ticho. Nik ani nedýchal. Všetci vedeli dobre, že nohy v tejto dobe umývali iba otroci. Preto vzbudilo veľké pohoršenie, keď cisár Kaligula nariadil, aby mu senátori umývali nohy. (Suetonius. Calig. 26.) Pokojne sa zahľadel Kristus na Petra a povedal: »Čo ja robím, ty teraz nevieš, ale dozvieš sa potom.« Hovoril to však nadarmo. Horlivý apoštol nikdy nepripustí, aby mu Syn Boží umyl nohy! Preto zvolal ešte rozhodnejšie: »Nikdy mi nebudeš umývať nohy!« A Ježiš sa zase len pokojne podíval a povedal: »Ak ťa neumyjem, nebudeš mať účasti so mnou.«
Zdalo by sa nám, že Peter nezasluhoval takú hrozbu. Jeho neposlušnosť nebola takým previnením, za ktoré by si bol zasluhoval vylúčenie z Kristovej spoločnosti. Ale tu by sme sa mýlili. Tá neposlušnosť bola v príkrom rozpore s duchom, aký má ovládať učeníka Kristovho. Peter nebol dieťaťom, ktoré slepo poslúcha rozkazy božie, ale dovolil si ich posudzovať.
Svoje vážne slová potvrdil Kristus tým, že zanechal Petra a blížil sa k Jánovi. To pomohlo. Myšlienka na možné rozlúčenie ho úplne odzbrojila. Vztiahol prosebne ruky a odovzdane zvolal: »Pane, nie len moje nohy, ale i ruky i hlavu.« Po tvári Ježišovej preletel dobrotivý úsmev. Potešila ho úprimná láska apoštolova. Znova pred ním pokľakol, umyl mu nohy, utrel ich a povedal: »Kto je umytý, nepotrebuje iba, aby si umyl nohy a je celý čistý.« I vy ste čistí, ale nie všetci.«
Potom umýval apoštolom nohy až zastal pred Judášom Srdce Ježišovo sa chvelo bolesťou, keď kládol ruku na jeho hriešne telo. Z očú mu vyhŕkly slzy a padaly na nohy zradcu. Judáš sa však neobmäkčil. Posvätný obrad bol skončený a Ježiš odniesol nádobu, odložil opásané rúcho a znova sa uložil k stolu. Zraky apoštolov boly obrátené naňho a čakaly vysvetlenie.
A Spasiteľ začal: »Viete, čo som vám urobil?« A nečakajúc na odpoveď, pokračoval: »Vy ma voláte Učiteľom a Pánom a dobre hovoríte, lebo veď aj som. Keď teda ja. Pán a Učiteľ váš, umyl som vám nohy, aj vy máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám totiž príklad, aby ste i vy robili tak, ako som ja urobil vám. Veru, veru, hovorím vám: Nie je sluha väčší od svojho pána, ani posol väčší od toho, ktorý ho poslal. Keď to viete, blahoslavení budete, ak to budete robiť.« (Ján. 13. 3. 18.)
Večera pokračovala, ale apoštoli boli zamĺkli. Zamyslime sa aj my nad významom skutku Kristovho. Mal on totiž dvojaký cieľ: jeden sa týkal prítomnosti, druhý budúcnosti. Prvým cieľom bolo duševné očistenie. Je pravda, že apoštoli už boli pokrstení a ich srdcia — okrem Judášovho — horely láskou k Spasiteľovi. Iste nemali na svojej duši ťažkého hriechu. To by nebol Ježiš mlčky obišiel. Neboli však bez menších pokleskov, veď ešte nedávno sa hádali o predné miesta v kráľovstve Mesiášovom. Pohľad na pokoru Ježišovu ich mal naplniť ľútosťou nad nedokonalosťami. To bola posledná príprava na sv. prijímanie. Skoro sa nám zdá, že počujeme výstražné slová sv. Pavla: »Preto nech človek skúša samého seba a tak nech je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto nehodne je a pije, ten je a pije si súd, pretože nerozsudzuje telo Pánovo.« (I. Kor. 11. 28.)
Tým však nebol význam Kristovho skutku vyčerpaný. On mal byť vzorom i pre budúcnosť, a to je ešte dôležitejšie. Ježiš dobre vedel, akým nepriateľom spásy je sebaláska a túžba po sláve. Nezastaví sa ani pred dobrom, ktoré chce vykonať a otrávi ho hneď v začiatku. Radi pomáhame druhým, ale žiadame, aby nám to uznali a boli nám vďační. Azda ani nepozorujeme, že tým slúžime len sebe. Svojím príkladom nám chcel Kristus ukázať, v akom duchu máme konať skutky lásky k bližnému. Čím dokonalejšie zabudneme na seba a na svoje skutočné alebo zdanlivé prednosti, tým viac sme sa priblížili ku Kristovi.
Od pokornej služby nás nesmie odstrašiť ani nehodnosť bližného, ani jeho zlosť. Nesmie nás viesť prospech, ktorý čakáme, ani milé vlastnosti toho, komu dobro preukazujeme. Jediným dôvodom kresťanskej lásky má byť Boh a jeho sv. vôľa. Nie je bez významu, že tento skutok predchádzal ustanovenie Sviatosti Oltárnej. Lebo Spasiteľovi sa nemôže lepšie odvďačiť za jeho dar, ako keď zahrnieme bližného skutkami lásky. Preto prešlo umývanie nôh do liturgie Zeleného štvrtku, kedy biskupi umývajú nohy 12 chudobným.
Ježiš sa na chvíľu odmlčal, ako by váhal prezradiť hrozné tajomstvo, ktoré ho tlačilo. Potom však hovoril ďalej: »Nie o všetkých vás to hovorím; ja viem, ktorých som si vyvolil.« Preto nie je prekvapený zradou, lebo vedel o nej od začiatku Vyvolil i Judáša, »aby sa naplnilo Písmo: Kto je chlieb so mnou, pozdvihne proti mne pätu. Hovorím vám to prv, než sa to stane, aby ste, keď sa stalo, uverili, že ja som to.« (Ján. 13. 11.)
Ešte raz chcel zachrániť zradcu a pripomenúť mu strašný zločin, ktorého sa dopúšťa. Nehreší iba proti človekovi, lebo zasiahne samého Boha. Svoju myšlienku vyslovil s najväčšou šetrnosťou, aby uľahčil apoštolovi návrat. Preto sa o zrade nezmienil a len Judáš mohol pochopiť tajomné slová, ktoré nasledovaly: »Veru, veru hovorím vám: Kto prijíma toho, koho pošlem, mňa prijíma a kto mňa prijíma, prijíma toho, kto mňa poslal.« (Ján. 13. 20.)
Ale, bohužiaľ, i tieto posledné slová Ježišove vyznely naprázdno. Judáš sa nezľakol ani zmienky o treste božom. S otvorenými očima vrhol sa do záhuby a jeho duša mala byť prvá. za ktorú Kristus nadarmo umrel. Táto myšlienka ranila srdce Ježišovo, takže položil tvár na stôl a vo večeradle zavládlo tiesnivé ticho.
Učeníci nechápali svojho Majstra, ale darmo sa pýtali po príčine. Netušili, že je medzi nimi taký zlosyn. Ježiš však nemal len Judáša, lebo aj ostatným apoštolom hrozilo nebezpečenstvo. Nesmel pripustiť, aby ich vieru kalila pochybnosť, že bol zradou prekvapený. Na vlastné oči sa mali presvedčiť, že išiel na smrť dobrovoľne. Preto povedal celkom jasne: »Veru, veru hovorím vám: jeden z vás ma zradí.« Jeho slová pôsobily ako úder blesku. Judášovi sa až zatemnilo v očiach a zhrozil sa okamihu, keď bude Ježiš hovoriť ešte jasnejšie. Bol presvedčený, že niektorý člen veľrady prezradil Ježišovi strašné tajomstvo. Umienil si však, že nedá najavo svoje rozčúlenie. Vieru v Krista už nemal, preto sa tešil pošetilou myšlienkou, že Ježiš nepozná osobu zradcovu a že ju chce týmto spôsobom odhaliť. Podobnú mienku mali aj apoštoli, lebo slová Ježišove boly príliš všeobecné a pripúšťaly mnoho možností.
Keď sa trocha spamätali, začali sa jeden na druhého tázavo pozerať. Nedozvedeli sa však nič určitého, lebo Judáš hral výborne svoju úlohu. Tu sa ktosi nesmelo opýtal: »Či som to ja, Pane?« A táto otázka sa potom ozývala so všetkých strán. Spasiteľ však odpovedal len vyhýbavo: »Kto so mnou omáča ruku v mise, ten ma zradí. Syn človeka síce ide, ako je písané o ňom, ale beda tomu človeku, skrze ktorého bude zradený. Lepšie by bolo bývalo, keby sa nebol narodil človek ten.« (Mat. 26. 24.)
Tieto slová vyvolaly ešte väčšie vzrušenie, lebo pripomenuly hrozný trest boží pre zradcu. Tu napadla Petra šťastlivá myšlienka. Po pravej strane Ježišovej odpočíval miláčik Pána. Ten mohol viac vedieť, a preto mu dával znamenie, ale ani Ján nevedel nič určitého. Preto sa sklonil na prsia Ježišove a ticho sa spýtal: »Kto je to?« Svojmu miláčkovi Ježiš neodolal. Vzal kúsok chleba a pošepkal Jánovi: »Ten je to, ktorému podám omočený chlieb.« Ponoril chlieb do omáčky a podal ho Judášovi.
Zradca bol veľmi prekvapený. Veď podať niekomu svoj vlastný chlieb, bolo veľkým vyznačením a prejavom úplnej dôvery. V tej chvíli bol celkom presvedčený, že Ježiš zradcu nepozná. Ani nepomyslel na to, že mu Spasiteľ ponúka poslednú milosť a chce mu uľahčiť kajúci návrat. (Tu sa niektorí mylne domnievajú, že Ježiš podal Judášovi Sviatosť Oltárnu. To bol iba kúsok jednoduchého chleba.) Cítil sa zase bezpečným a v duchu sa tešil na sľúbenú odmenu veľrady. Pekne to vyjadruje evanjelista: »A po tom zákusku vošiel doňho satan.« (Ján. 13. 27.) (Diablom však posadlý nebol, ako sa niektorí mylne domnievajú.)
No, nemal sa dlho tešiť svojej bezpečnosti. Zlostný a opovržlivý pohľad Jánov ho predsa znepokojil. Videl, že Ján hovoril s Ježišom, ktorý mu azda prezradil Judášov úmysel. Aby dosiahol úplnej istoty, obrátil sa k Spasiteľovi a pokrytecky sa pýtal: »Či som to ja, Majstre?« Úmyselne pridal úctivý titul, aby Spasiteľa skôr oklamal. Pretvaroval sa zbytočne. Ježišova odpoveď ho úplne zdrvila, i keď ju ostatní apoštoli pre hluk nezačuli. »Tak je, ako si ty povedal.«
V duši Judášovej sa rozpútal posledný boj. Spomienka na Boha mu už starosti nerobila. Myšlienku na vyššie poslanie Kristovo zahnal dohadom, že azda Nikodém Kristovi niečo prezradil. Rozmýšľal iba. či má vystúpiť verejne alebo či má hrať ďalej svoju zbabelú úlohu. Jeho nerozhodnosti urobil koniec Ježiš, keď povedal: »Čo robíš, urob čím skôr!« Hovoril to tak pokojne, že ani najbližší apoštoli nepochopili smysel jeho slov.
Ján, pravda, vedel, kto je zradcom, ale myslel, že sa to uskutoční až neskôr. Jediný Judáš porozumel a hneď sa rozhodol. Obliekol sa a sbehol po schodoch priamo do ulice, kde panovala úplná tma. (Je sporné, či Judáš odišiel pred ustanovením Sviatosti Oltárnej. Pravdepodobnejšie však je, že Judáš Sviatosť Oltárnu neprijal.)
Odchod Judášov apoštolov neprekvapil. Keďže bol pokladníkom, chodieval takto častejšie. Spasiteľovi sa však uľahčilo. Pozrel po apoštoloch a povedal: »Teraz je oslávený Syn človeka a Boh je oslávený v ňom. Keď Boh je oslávený v ňom, i Boh ho oslávi sám v sebe, a hneď ho oslávi.« Apoštoli sotva pochopili tieto hlboké slová. A predsa boly ony úvodom k ustanoveniu Sviatosti Oltárnej.
Veľkonočná hostina sa skončila. Sluha doniesol pred Spasiteľa veľký kalich, ktorý sa volal kalichom požehnania, lebo bol spojený s modlitbou a zakončoval posvätnú hostinu. Niekedy bol ozdobený pekným venčekom. Keď ho naplnil vínom, prilial i trochu vody. Odniesol so stola zvyšky pokrmov a vrátil sa s vodou, aby umyl všetkým ruky. Potom odišiel a Spasiteľ ostal s apoštolmi sám.
Vstali všetci k modlitbe. Ježiš pozdvihol kalich k nebesiam a začal: »Chváľte nášho Boha, ktorému patrilo všetko, čo sme požívali.« Ostatní odpovedali: »Velebený buď Boh za pokrmy, ktoré sme jedli.« Modlitba potom striedavo pokračovala. Po modlitbe sa mal Sapiteľ napiť a dať aj ostatným, ale on tak neurobil. Apoštoli sa udivene pozerali. Netušili, že prišla chvíľa, po ktorej Kristus toľko túžil.
Vzal do rúk kúsok chleba, ktorý tam bol zostal a postavil sa do stredu medzi apoštolov. Títo nechápali jeho počínanie, lebo zákon zakazoval veľmi prísne požívať nejaké jedlo po veľkonočnom baránkovi. Ježiš nedbal na ich pochybnosti a začal obvyklé modlitby. Pozdvihol chlieb a zbožne ho žehnal: »Velebený buď Hospodin, Boh náš, kráľ celého sveta, ktorý dávaš chlebu vyrastať zo zeme.« Ostatní odpovedali »Amen«. Potom položil chlieb na misku a začal ho lámať v menšie čiastky. Oči apoštolov celkom visely na Majstrovi. Keď bolo pripravené jedenásť dielov, pozrel nežne na apoštolov a povedal: » Vezmite a jedzte toto je telo moje, ktoré sa za vás vydáva; toto robte na moju pamiatku.«
Apoštoli boli ako ohromení. V duchu sa im zjavila synagoga v Kafarnaume a počuli znova zázračné slová: »Ja som chlieb života, ktorý s neba sostúpil. Kto bude jesť z toho chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý vám ja dám, je moje telo svetu na živobytie.« Vtedy sa mnohí pochybovačné pýtali: »Akože nám tento môže dať jesť svoje telo?« (Ján. 6. 48.) Aj niektorí učeníci odišli. Dnes vidia odpoveď na svoje pochybnosti.
Spasiteľ vzal do rúk prvú čiastočku a položil ju Petrovi do pravice. Apoštol sa zbožne zadíval na biely chlieb, ale nezbadal na ňom nijakú premenu, to ho však nesklamalo. Peter bol muž viery a ešte mu stále znelo v ušiach ono radostné vyznanie: Pane, ku komu pôjdeme? Ty máš slová života a my sme poznali, že si ty Kristus, Syn Boží. (Ján. 6. 70.) Preto jeho srdce prudko bilo, keď si prikladal k ústam malú čiastočku chleba a prvý raz prijímal tajomný pokrm.
Kristus potom podával chlieb aj ostatným apoštolom. Keď sa vrátil k stolu, vzal kalich, požehnal ho a povedal: »Pite z neho všetci, lebo toto je krv moja Nového zákona, ktorá sa vylieva za vás a za mnohých na odpustenie hriechov. Toto čiňte na moju pamiatku.« Hneď podal kalich Petrovi. Jeho ruka sa iste chvela, keď prikladal k perám posvätný kalich a spomínal na slová Ježišove: »Kto je moje telo a pije moju krv, má život večný a ja ho vzkriesim v posledný deň.« (Ján. 6. 57.) Posledný apoštol vrátil kalich Kristovi. V tej chvíli tušili iba hmlisto veľkosť božej lásky, ktorá sa im podávala. Až v jasnom svetle Ducha sv. mali poznať nekonečnú hĺbku Srdca Ježišovho.
Noc rýchle plynula. Bol čas, aby sa apoštoli pripravili na bolestnú skúšku a zabezpečili si vieru. Práve v týchto chvíľach zažiarila starostlivá láska Ježišova najkrajšie. Hoci ho apoštoli nechápali, predsa ich znova a znova vystríhal. Raz to len pochopia a budú ho tým viac milovať. Preto sa obrátil k nim s nežnosťou, akú sme uňho nikdy nevideli. »Synáčkovia, ešte chvíľku som s vami. Budete ma hľadať a ako som hovoril židom, kam ja idem, vy nemôžete prísť, tak teraz hovorím i vám.« (Ján. 13. 23.)
Mal pravdu. Išiel k Otcovi, ale jeho nebo bolo dosial pre apoštolov zatvorené: musel im najprv pripraviť miesto. Cesta však viedla utrpením a končila potupným krížom. Učeníci neboli ešte dosť silní, aby vedeli vzdorovať hrôzam mučeníckej smrti. Museli ešte rásť pod blahodarnými lúčmi milosti a mohutnieť, aby kedysi mohli zvolať s apoštolom Pavlom: »Kto nás teda odlúči od lásky Kristovej? trápenie? alebo súženie? alebo hlad? alebo nahota? alebo nebezpečenstvo? alebo prenasledovanie? alebo meč?... Ale v tom všetkom víťazíme pre toho, ktorý si nás zamiloval.« (Rím. 8. 35.)
Zatiaľ im môže dať jediný prostriedok, ktorý ich určite prevedie úskalím života a urobí ich silu nepremožiteľnou. Je to zároveň aj jeho závet: »Nové prikázanie vám dávam. Aby ste sa vospolok milovali, ako som ja miloval vás, aby ste sa i vy spolu milovali. Po tom budú poznávať všetci, že ste mojimi učeníkmi, keď budete mať lásku jedni k druhým.« (Ján. 13. 34.)
K týmto slovám treba niekoľko poznámok. Je pozoruhodné, že v tak dojemnej chvíli nehovorí Spasiteľ o láske k Bohu. O nej mal hovoriť oveľa účinnejšie kríž, na ktorom sa dokáže, že »tak Boh miloval svet, že Syna svojho jednorodeného dal, aby nikto, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný«. (Ján. 3. 16.) Zato tým dôraznejšie hlásal lásku k bližnému, lebo ona je neklamným meradlom pravej lásky k Bohu.
Svoje prikázanie nazýva novým. Novota sa netýkala podstaty lásky bliženskej. Aj prirodzený zákon káže, aby sme bližného milovali a Boh to vyhlásil ústami Mojžišovými: »Milovať budeš bližného svojho, ako seba samého.« Novou bola iba miera a vrúcnosť tejto lásky. Podľa príkladu Spasiteľovho treba položiť aj život za bližného, keď to žiadajú vyššie záujmy. Táto láska nemá byť len ozdobou novej Cirkvi, ale bude rozoznávacím znamením učeníkov Ježišových.
Spasiteľ dokončil, ale Peter už dávno nepočúval. Celý bol zaujatý myšlienkou na lúčenie. Preto použil vhodnej prestávky a pýtal sa: »Pane, kam ideš?« Ježiš mu neodpovedal priamo: »Kam ja idem, nemôžeš teraz za mnou prísť, ale pôjdeš neskoršie.« Vyhýbavá odpoveď len dráždila zvedavosť apoštola. V tej chvíli nemohol vedieť, že dokoná svoj život v Ríme na kríži. Preto sa pýtal ešte útočnejšie: »Pane, prečo nemôžem teraz za tebou ísť?« A preto, že sa mu zdalo, ako by Ježiš nedôveroval jeho stálosti, dodal: »Život svoj dám za teba.«
Bol to vrúcny prejav lásky, ale aj veľká sebadôvera a spoliehanie na vlastnú silu. Bolestne sa zadíval Spasiteľ na Petra, lebo predvídal jeho skorý pád. S miernou výčitkou sa pýtal: »Život svoj dáš za mňa? Veru, veru, hovorím ti, neodspieva kohút a ty ma tri razy zaprieš.« (Ján. 13. 37.) Ježišova predpoveď Petra zarazila a Spasiteľ pokračoval: »Vy všetci pohoršíte sa nado mnou tejto noci, lebo písané je: ubijem pastiera a rozpŕchne sa stádo ovčie. (Zach. 13. 7.) Ale keď zase vstanem, predídem vás do Galilejska.« (Mat. 26. 31.)
Kristove slová sú veľmi dôležité. Vanie z nich súcit i s hrešiacim, ktorému ponúka pomocnú ruku. Spasiteľ predvídal, že jeho utrpenie bude pre vieru apoštolov veľkou skúškou. Príde násilný otras, ktorému neodolajú. Je však zaujímavé, ako Ježiš svoju myšlienku vyslovil. Skoro by sme mysleli, že sa ich slabosti veľmi nedivil. Ich útek ospravedlňuje slovami proroka Zachariáša. Keď podľahne pastier, stádo uteká, kam môže. Preto sa nemusia báť, že im Ježiš neodpustí. Znova sa sídu a ich lásku už nič nerozdvojí.
Hovoril však k ušiam hluchým, lebo si nikto jeho proroctva nevšimol. Aj Peter sa spamätal a jeho sebadôvera vzrástla. Nepokladal za možné, aby vo svojej láske zakolísal. Udrel sa do pŕs a zvolal: »I keď sa všetci pohoršia nad tebou, ja sa nikdy nepohorším.« (Mat. 26. 33.) Preto hovoril Spasiteľ ešte jasnejšie. Odhrnul tajomný závoj, ktorý nám zastiera veci duchovné a ukázal Petrovi, že práve jemu hrozí najväčšie nebezpečenstvo: »Šimone, Šimone, hľa, satan vypýtal si vás, aby vás preosial ako pšenicu.« Mala sa opakovať udalosť, o ktorej vypráva kniha Jóbova. (1. 12.)
Zlí duchovia a sám ich vodca začali si všímať diela Ježišovho. Dostali od Boha skutočne dovolenie, aby podrobili apoštolov skúške. Pokušenie bude veľké, lebo budú zmietaní .pochybnosťami, ako zrno pšeničné, ktoré oddeľujeme od pliev. Nepodľahnú? Ježiš vie dobre, že nebude tak šťastný ako starozákonný patriarcha.
Počujme však jeho vlastné slová: »Ale ja prosil som za teba, aby neprestala tvoja viera; a ty, keď sa niekedy obrátiš, utvrdzuj svojich bratov.« (Luk. 22. 31.) Vševediaci Kristus sám predpovedá akýsi pád. Svojou modlitbou pokušenie neodvrátil, ale len zmiernil jeho účinky. Viera Petrova v mesiášske poslanie Ježišovo nezakolíše. Preto má byť oporou ostatným učeníkom, ktorých krvavá smrť Kristova úplne ochromí.
Zastavme sa na chvíľu! Až pri poslednom súde sa dozvieme, koľko ráz prosil Ježiš vo svätostánku aj za nás. Modlil sa nadarmo, lebo sme nemali dosť dobrej vôle a vlastnou vinou sme sa vydávali nebezpečenstvu. Aj posledné slová Ježišove nemalý účinku. Stále dôraznejšie opakoval Peter svoje uistenie: Pane, hotový som ísť s tebou i do žalára i na smrť. Kristus mu však ešte raz vážne odpovedal: »Hovorím ti, Peter, že dnes nezaspieva kohút, kým ma tri razy nezaprieš, že ma poznáš.« (Luk. 22. 34.)
Predpoveď Kristova bola tak jasná, že jasnejšie ani hovoriť nemohol. Udáva mu ešte i hodinu smutného pádu: medzi dvanástou a treťou hodinou rannou. Ale ani táto jasná predpoveď neotriasla Petrovu sebadôveru: »I keby som mal s tebou umrieť, nezapriem ťa.« (Mat. 26. 35.) Jeho príklad strhol aj ostatných. Ako o závod uisťovali Spasiteľa o svojej vernosti. Nedivme sa im! V slovách Ježišových nevideli proroctvo, ale si mysleli, že ich iba skúša. Preto im Spasiteľ viac neodpovedal. Bolestná skutočnosť ich mala presvedčiť o tom, ako málo dokáže človek, keď mu nepomáha nekonečný Boh.
Apoštoli boli ako veľké deti, ktoré nechápu strašnú skutočnosť. Kristus im pripomenul slávne začiatky ich účinkovania: »Keď som vás poslal bez mešca a bez kapsy a bez obuvi, či vám niečo chýbalo?« Museli doznať: »Nič.« Vtedy ich vítali všade s otvoreným náručím a zahrňovali ich všetkým potrebným. Obľuba Kristova ožarovala aj jeho učeníkov. Zajtra však bude ináč. Kristus bude verejne vyhlásený za zločinca, a jeho apoštoli za nepriateľov národa: »Ale teraz, kto má mešec, nech si ho vezme, podobne i kapsu; a kto nemá, nech predá svoj plášť a kúpi si meč. Lebo vám hovorím, že sa na mne musí vyplniť ešte aj proroctvo: a prirátaný bol k nešľachetníkom. Lebo to, čo sa mňa týka, berie svoj koniec.«
Hovoril o nenávisti, ktorá ich bude prenasledovať. Apoštoli mu však rozumeli doslova: »Pane, hľa, dva meče!« Ježiš už nemal úmysel vysvetľovať svoje obrazné reči, preto dokončil aj tento rozhovor obvyklým: »Dosť je!« (Luk. 22. 36. 38.) Čo im chcel povedať, zakúsia čoskoro sami na sebe: kresťanovi málo osožia hmotné zbrane. Jeho najmocnejšou ochranou sú viera, nádej a láska. (Efez. 6. 16.)
Ešte raz sa všetci posadili za stôl. Veľkonočnú večeru ukončil Spasiteľ dlhou rečou a veľkňazskou modlitbou, ktorú nám zachoval iba sv. Ján. (Hlava 14.—17.) Zmienime sa o nej len krátko a podáme iba hlavné myšlienky. Líši sa od všetkých rečí Kristových, ktoré poznáme. Hovoril k poslucháčom, ktorí mu verili a milovali ho; ale potrebovali útechy. Zmienka o lúčení a predpoveď smutného pádu Petrovho vyvolaly veľkú skľúčenosť a neistotu. Preto Spasiteľ hromadí dôvody, ktoré ich majú naplniť radostnou dôverou.
Proti smutnému lúčeniu stavia budúce stretnutie: »Nech sa vám srdce nezarmucuje. Veríte v Boha, i vo mňa verte. V dome môjho Otca je veľa príbytkov; keby nebolo tak, bol by som vám to povedal, lebo odchádzam pripraviť vám miesto. A keď odídem a pripravím vám miesto, prídem zase a vezmem vás k sebe, aby ste i vy boli, kde som ja.«
Ako oslávený Spasiteľ bude ich môcť účinnejšie podporovať v ich apoštolskom snažení a sprevádzať ich činnosť veľkými zázrakmi: »Veru, veru, hovorím vám: kto verí vo mňa, i on bude činiť skutky, ktoré ja činím. Ba bude činiť väčšie od nich, preto, že ja odchádzam k Otcovi. A čokoľvek budete pýtať od Otca v mojom mene, to urobím, aby sa Otec preslávil v Synovi.« Na miesto Kristovo nastúpi blahodarný vplyv Ducha svätého. Ak ma milujete, zachovávajte moje prikázania. A ja budem prosiť Otca a dá vám iného Tešiteľa, aby s vami zostával naveky, Ducha pravdy, ktorého svet nemôže dostať, preto, že ho nevidí, ani ho nepozná. Ale vy ho poznáte, lebo u vás zostane a vo vás bude. Nenechám vás sirotami, prídem zase k vám. Ešte máličko a svet ma už neuvidí, no vy ma uvidíte, lebo ja žijem a aj vy budete žiť. V ten deň poznáte, že ja som vo svojom Otcovi, a vy vo mne a ja vo vás. Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje, a kto mňa miluje, bude milovaný od môjho Otca, i ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého.«
Na vyzvanie Kristovo všetci vstali a soskupili sa okolo Božského Majstra, ktorý sa znova rozhovoril: »Ja som pravý vinič a môj Otec je roľník. Každú ratolesť, ktorá nenesie ovocie na mne, odstráni a každú, ktorá nesie ovocie, očistí, aby doniesla viac ovocia. Vy ste už čistí pre reč, ktorú som vám hovoril. Zostaňte vo mne a ja vo vás! Ako ratolesť nemôže donášať ovocie sama od seba, ak len nezostane na viniči, tak ani vy, ak len nezostanete vo mne. Ja som vinič. Vy ste ratolesti. Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten donesie mnoho ovocia. Lebo bezo mňa nič nemôžete urobiť.
Ak kto vo mne nezostane, vyhodí sa von, ako ratolesť, i uschne a soberú ho a hodia na oheň a bude horieť. Keď zostanete vo mne a moje slová zostanú vo vás, čo len chcete, proste a stane sa vám. Tým sa preslávi môj Otec, keď prinesiete prehojný úžitok a stanete sa mojimi učeníkmi. Ako mňa miloval Otec, i ja miloval som vás. Zostaňte v mojom milovaní. Ak budete zachovávať moje prikázania, zostanete v mojom milovaní, ako i ja som zachoval prikázanie svojho Otca a zostal som v jeho milovaní.« (Ján. 15. 1. 10.)
Spojenie s Kristom musí byť sprevádzané úprimnou láskou k bližnému: »Toto je moje prikázanie, aby ste sa milovali vospolok, ako som ja miloval vás. Nikto nemá väčšej lásky nad tú, keď kto položí svoj život za svojich priateľov. Vy ste mojimi priateľmi, ak budete činiť, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán, ale nazval som vás priateľmi, lebo oznámil som vám všetko, čo som len počul od svojho Otca. Nie vy ste mňa vyvolili, ale ja som vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a vaše ovocie aby zostalo, aby, čo si len zapýtate od Otca v mojom mene, dal vám. To vám prikazujem, aby ste sa milovali vospolok.« (Ján 15. 12. 17.)
Na svete nebudú mať na ružiach ustlané: »Vyženú vás zo synagog, ba prichádza hodina, keď každý, kto vás zabije, bude sa domnievať, že koná službu Bohu. A to vám urobia preto, že nepoznajú Otca ani mňa. No ja vám poviem pravdu. Je lepšie pre vás, keď ja odídem; lebo keby som neodišiel, Potešiteľ by neprišiel k vám. Kdežto keď odídem, pošlem ho k vám.« (Ján 16. 1. 7.)
Potom pozdvihol Ježiš oči k nebesám, rozpäl svoje božské ruky a modlil sa. Prvá prosba sa týka samého Spasiteľa: »Otče, prišla hodina, osláv Syna svojho, aby tvoj Syn oslávil teba. Ako si mu dal moc nad všetkým telom, tak aby dal večný život všetkým, ktorých si mu dal. A to je život večný, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Ja som ťa oslávil na zemi; dokonal som dielo, ktoré si mi dal, aby som ho konal. Teraz zase ty, Otče, osláv mňa u seba slávou, ktorú som mal u Teba prv, než bol svet.« (Ján 17. 1. 15.)
Na druhom mieste sa modlil Spasiteľ za apoštolov a svolával požehnanie božie na ich prácu: »Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene. Tých, ktorých si mi dal, chránil som a žiaden z nich nezahynul, leda syn záhuby, aby sa vyplnilo Písmo. No, teraz idem k tebe... Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich zachoval od zlého. Zo sveta nie sú, tak ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich v pravde; tvoja reč je pravda. Ako si ma poslal do sveta, i ja som ich poslal do sveta.« (Ján. 17. 12. 18.)
Nezabudol ani na veriacich a modlil sa za ich jednotu: »No neprosím len za nich, ale aj za tých, ktorí skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci jedno boli, ako ty Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni v nás jedno boli, aby svet uveril, že ty si ma poslal.« A vrúcne dodal: »Otče, chcem, aby, kde som ja, boli so mnou i tí, ktorých si mi dal, že by videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta.« (Ján 17. 20. 24.)
Ježiš dokončil a zanôtil druhú časť žalmu, ktorý sa spieval pri veľkonočnej večeri. Učeníci si nepovšimli ako zvážnela jeho tvár, keď spieval slová: »Ten kameň, ktorý zavrhli stavitelia: stal sa kameňom (hlavou) uholným.« (Ž. 117. 22.) Potom sa rozlúčili s rodinou hostiteľa a vyšli do tmy.
Všimnime si zatiaľ dejín posvätného večeradla. Je prirodzené, že miesto, posvätené toľkými spomienkami, bolo u prvých kresťanov vo veľkej obľube a jeho poloha bola tak známa, že nemohla prísť do zabudnutia. Vo večeradle sa schádzali po zmŕtvychvstaní Ježišovom učeníci a boli svedkami jeho pamätných zjavení. Tam na nich sostúpil Duch svätý a tam sa konávaly prvé bohoslužby.
Pri páde Jeruzalema bolo ušetrené, lebo Titus útočil od severu. Za cisára Hadriána stál na jeho mieste pekný kostolík, o ktorom sa zmieňuje ešte sv. Cyril Jeruzalemský. V piatom storočí bola tam vystavaná bazilika. Po jej zániku udržovala sa pamiatka ústnym podaním. Roku 1342 dostali svätyňu františkáni a prestavali ju do slohu gotického, v ktorom ju nachádzame dodnes. Roku 1547 sa zmocnili večeradla mohamedáni a kresťanom zakázali doňho prístup.
Blížilo sa k desiatej hodine v noci. Mlčky sa uberal Spasiteľ uličkami Jeruzalemskými. Len tu a tam žiarily ešte osvetlené okná a z domov bolo počuť spev posvätných žalmov. Srdce Ježišovo sovrela prudká bolesť. Volali v nich po Vykupiteľovi a ich veľrada odhlasovala už jeho smrť.
Prešiel predmestím Ofelským a Vodnou bránou vkročil do údolia Jozafátskeho. Chladný vetrík ovieval jeho rozpálenú tvár. Spomínal, že touto cestou utekal kedysi kráľ Dávid pred nezdarným synom Absolonom. (2. Sam. 15. 17.) Spasiteľ sostupoval pomaly do údolia a učeníci za ním. Nik nehovoril. Okolo sa rozprestieraly stany pútnikov, ktorí už nenašli prístrešie v Jeruzaleme.
Nikto si nevšimol neznámych chodcov. Prešli most nad rozvodneným potokom Cedron, ktorého vlny temne hučaly smutným údolím. Len na nebi žiaril splň mesiaca a mnohé hviezdy. V ich svetle sa vynorovaly pochmúrne múry Absolonovho hrobu. Cesta sa obrátila k severu, údolie sa rozširovalo, stromov pribúdalo. Blížili sa ku Getsemanom. Na úpätí hory Olivetskej sa rozkladá dnes malá záhrada, ktorú staré podanie nazýva Getsemany. Patrí františkánom, ktorí ju kúpili roku 1681. Časom ju rozšírili a roku 1848 ohradili 2.5 m vysokým múrom. Je dlhá 52 m, široká 50 m. Rastie v nej sedem olivových stromov, ktoré majú v objeme 5—6 m. Ich pôvodný kmeň sa rozdelil postupom času na niekoľko samostatných kmeňov, ktoré sú dosť ďaleko od seba. Aby ich búrka nezničila, sú ohradené múrikmi. Okolo každého je ohrada, ktorá ich chráni pred pútnikmi. Dosiaľ sú pekné zelené a prinášajú hojné ovocie. Mnohí exegéti sa domnievajú, že tam stály už v dobe Kristovej a nemáme vážnych dôvodov, pre ktoré by sme o ich mienke mali pochybovať. Iste tam boly už v siedmom storočí po Kr. (Srov. Sýkora: Umučenie Pána, str. 324) a môžu byť výhonkami stromov, ktoré počuly modlitbu Ježišovu.
Roku 1879 bola v záhrade postavená mramorová socha, ktorá predstavuje Krista na modlitbách. Starostliví františkáni vysadili celú záhradu tulipánmi, hyacintami, karafiátmi a červenými immortelkami, ktoré kresťania tak krásne nazývajú » Krvou Spasiteľovou«. Trochu severnejšie je priestranná jaskyňa, 17 m dlhá, 9 m široká, 3.5 m vysoká. Do nej vedie nízky vchod, zatvorený železnou bránou. Jaskyňa je podopretá šiestimi piliermi. Nad hlavným oltárom vidíme obraz Spasiteľa, ako prijíma útechu od anjela. Pred oltárom horí niekoľko lámp, ktoré osvecujú päťnásobný jeruzalemský kríž s nadpisom: »Hic sudor eius factus est sicut guttae sanquinis decurrentis in terram.« (Tu sa stal jeho pot ako kropaje krvi tečúcej na zem.) Svetlo padá do vnútra otvorom, zakrytým farebným sklom. Podľa všeobecného presvedčenia bola jaskyňa svedkom krvavého potu Spasiteľovho. V modernej dobe sa šíri názor, že v jaskyni spali traja apoštoli.
Poloha getsemanskej záhrady bola ustálená novšími vykopávkami. Ako sa dozvedáme zo starších cestopisov a zo sv. Hieronyma, bola na tom mieste postavená pred rokom 380. svätyňa, ktorej základy boly roku 1920 vykopané a ležia skutočne na južnej strane záhrady.
V dobe Spasiteľovej tam bol menší majer so záhradou, vysadenou olivami. Lis na olej bol v jaskyni, o ktorej sme sa práve zmienili. Záhrada bývala zatvorená, ale jej majiteľ bol stúpencom Kristovým a preto mu rád dovolil, aby sa tam modlil. Odtiaľ sa vznášaly prosby k Otcovi nebeskému a svolávaly požehnanie na zem. V rajskej záhrade začal hriech, v getsemanskej sa malo začať vykúpenie. Otázka: »Adam, kde si?«, ktorá tak nastrašila prvého človeka, zostala po celé tisícročia bez odpovede. Nik nemal odvahy, aby ponúkol urazenej Velebnosti božej rovnocennú náhradu. Až Ježiš sa chystal k tomu veľkému kroku.
Ešte prv, než bude zajatý, chcel od Boha prijať dobrovoľne kalich utrpenia. Poslušne bude čakať svojich katov, aby tak splnil vzdormi neposlušnosť ľudstva. K tomu sa hodila najlepšie hora Olivetská, ktorá mala už prv tajomný vzťah k vykúpeniu. Na jej vrcholku bola spaľovaná červená jalovica a jej popol, smiešaný s vodou, slúžil za očistenie od pokleskov proti zákonu božiemu. Skutočnosť mala súhlasiť s predobrazom. Ale Spasiteľ vedel dobre, že boj bude veľmi ťažký.
Pri vchode sa zastavil a zadíval sa ešte raz na chrám, ktorý sa dvíhal na blízkom návrší a bol obliaty jasným svetlom úplnku. Tam sídlil dosiaľ pravý Boh a k nemu sa modlil slovami žalmu: »Pozdvihujem svoje oči k horám, odkiaľ mi prichádza pomoc. Pomoc moja prichádza od Pána, ktorý učinil nebo a zem.« A sladkou útechou mu boly slová: »Nech nedá, aby sa potočila tvoja noha, ani nech nedrieme, kto ťa ochraňuje. Hľa, nedrieme, ani nespí, kto ochraňuje Izraela.« (Ž. 120. 1. 4.)
Ježiš vošiel do záhrady, ale márne potláčal smútok, ktorý ho zaplavoval. Učeníci pozerali s úžasom na svojho Majstra. Jeho tvár bola smrteľne bledá a občas sa zachvel. Zastavil sa a zavolal k sebe Petra, Jakuba a Jána. Ostatným povedal: »Poseďte tu, kým zájdem tam a pomodlím sa.« Ale »modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia.« (Mat. 26. 36.)
S vyvolenými apoštolmi sa uberal ďalej na sever. Videli jeho slávu na hore Tábor, mali byť svedkami aj jeho hlbokého pokorenia. Od nich sa mal dozvedieť celý svet, ako draho splácal Spasiteľ hriechy, ktorých sa tak bezstarostne dopúšťame. Po chvíli sa zastavili. Spasiteľ sa podíval na svojich učeníkov a povedal hlasom, v ktorom sa chvela bolesť: »Smutná je moja duša až ma smrť. Zostaňte tu a bedlite so mnou.« Ježiš nikdy nezveličoval a preto i teraz musíme brať jeho výkrik doslovne.
Jeho sväté Srdce by puklo bolesťou, keby svoj život neudržoval božskou mocou. Vedel, pravda, od začiatku, čo ho čaká, a spomienka na Veľký piatok mu strpčovala celý život — ale vtedy sa podobala duneniu ďalekej búrky. Len dnes doľahla naňho celou svojou hrôzou. Ešte bolestnejšie pociťoval opustenosť od svojho Otca. Túto bolesť nepochopíme na svete nikdy; len svätí by nám mohli o nej vyprávať.
Až dosiaľ žil Ježiš v blaženom videní Boha — ale toto svetlo sa začalo zrazu zatieňovať, miznúť. Jeho duša sa našla vo tme, bolo mu ako by Boh od neho odvrátil svoju svätú tvár. V tejto smrteľnej úzkosti prosil apoštolov, aby ho neopúšťali a svojou prítomnosťou mu dodávali útechy. Odišiel niekoľko krokov, ale zase sa zastavil. Pozrel sa na apoštolov, skoro sa zdalo, že sa chce vrátiť. Váhal len na okamih. Zrazu sa prudko obrátil a rýchle odchádzal. Stŕpnute pozerali učeníci za Pánom, ktorý im mizol medzi stromami.
Asi po päťdesiatich krokoch sa zastavil a kľakol si. Tvárou sa obrátil k blízkemu chrámu, ktorý sa belel v žiari mesiaca, sklonil sa tvárou až k samej zemi a tichou nocou sa niesla jeho vrúcna prosba: »Otče môj, ak je možno, nech ma pominie tento kalich, ale nie moja, lež tvoja vôľa nech sa stane.« (Mat. 26. 39.)
Tak volal dobrý Spasiteľ a jeho hlas znel stále prosebnejšie. Vedel dobre, že Boh svoje rozhodnutie nezmení a utrpenia sa neodriekal. Jeho slová sú viac prejavom veľkej úzkosti, než vlastnou modlitbou. Bolo mu ako človekovi pred ťažkou operáciou; bojí sa jej a predsa sa jej podrobuje, aby dosiahol zdravia. I Ježiš sa tešil na blahodarné účinky kríža, i keď sa bál cesty, ktorou sa mal uberať.
Učeníci sledovali tajomný zápas a niekoľko ráz sa aj priblížili, ale vždy sa vrátili nazpäť. Sadli si na zem, zahalili sa do plášťov a zaspali.
Pozrime sa zatiaľ do duše Ježišovej, aby sme videli bolesti jeho srdca. Žiaden z evanjelistov neopisuje utrpenie Ježišovo v záhrade Getsemanskej podrobnejšie, ale ich výrazy: bázeň, odpor (Marek 14. 33.) a zármutok (Mat. 26. 27.) poukazujú na jednotlivé utrpenia Ježišove.
Bázeň. Bojíme sa utrpenia, ktoré nás čaká a ktorému nemôžeme uniknúť. Ježiš bol vševediaci Boh a pred jeho svätým okom nebolo nič skryté. Preto videl utrpenie Veľkého piatku so všetkými jeho podrobnosťami. Videl v duchu putá a povrazy, ktorými budú sviazané jeho sväté ruky; videl vojakov, ktorí sa mu budú posmievať, biť ho a pľuvať mu do tváre. V duchu už počul strašný pokrik zvedeného ľudu: »Nie toho, ale Barabáša!« — »Ukrižuj ho!« A ešte hroznejšie: »Krv jeho na nás a na našich synov.«
Videl už napred celé bičovanie, napred cítil pichľavú bolesť tŕňovej koruny a konečne videl aj krvavý kríž, ktorý mal byť už zajtra jeho lôžkom. A toto utrpenie sa malo opakovať až do skončenia sveta na jeho tele sviatostnom a v Cirkvi, ktorú založil.
Jeho priatelia? Jedni ho zaprú, druhí ho zradia, iní zbabele ujdú. Pri týchto spomienkach sa so vrelo jeho sväté srdce až bolestne zavolal: »Otče, ak je možno, nech odíde tento kalich odo mňa!« Ale bolo nemé, Otec nemal pre svojho Syna ani najmenšej odpovede.
Odpor. Spomienka na Veľký piatok nebola tak bolestná, ako spomienka na tých ľudí, za ktorých Kristus umieral. Keby Boh bol žiadal, aby umrel za nevinné duše detí, bol by to urobil s radosťou. Keby bol mal trpieť za kajúcich hriešnikov, bol by s láskou siahol po tvrdom kríži, ale mal umierať za ľudí, od ktorých sa aj my sami často s odporom odvraciame.
Pred jeho svätou dušou sa zjavilo čierne bahno hriechov, ktoré boly spáchané od pádu Adamovho a budú páchané až do posledného súdu. A Boh žiadal, aby Ježiš vzal toto bahno na svoju nevinnú dušu a platil Božej spravodlivosti tak, ako by bol sám tie hriechy spáchal.
Milovaný Syn Boží sa mal stať zlorečeným. Verím ti, dobrý Ježišu, že ti bolo pri takej myšlienke v duši až odporno a že si sa s hrôzou otriasol. Vidím, ako obraciaš svoje oči k nebu a úpenlivo voláš, aby Boh nežiadal od teba takú obeť. Ale ani teraz neprišla nijaká odpoveď. Boh, ktorý sa zmiloval nad hriešnym ľudstvom, nemal pre svojho milovaného syna jediného úsmevu ...
Zármutok, tak veľký, že by stačil Ježiša usmrtiť. Najbolestnejšie ho zranila myšlienka, že za toľkých ľudí zomiera nadarmo. Jeho láska ich neochráni od večnej záhuby a cez celú večnosť sa budú rúhať milosrdenstvu, ktoré ich chcelo zachrániť. Ani sami stúpenci mu nespôsobia mnoho radosti. Budú nestáli a každá obeta sa im bude zdať ťažká, keď ju bude žiadať Kristus.
Aj na teba hľadelo vtedy oko Spasiteľovo a azda sa zarosilo novými slzami. Preto sa po tretí raz obrátil k svojmu nebeskému Otcovi a znova prosil: »Otče, ak je možné, nech odíde tento kalich odo mňa« — ale aj na tretiu prosbu zostalo nebo ako by zatvorené.
A predsa toto všetko by nám nevysvetlilo úplne utrpenie Spasiteľovo v záhrade Getsemanskej. Pôsobily tu aj iné sily, najmä diabolské. Diabol použil vhodnú príležitosť, aby sa na Spasiteľovi pomstil za toľko duší, ktoré mu ulúpil, a strpčil mu jeho posledné chvíle. So zlostným posmechom staval mu pred oči márnosť jeho šľachetnej snahy. Tým bolestnejšie, že sa jeho posmech mal na toľkých dušiach opravdu vyplniť.
Z listu židom (5. 8.) sa dozvedáme ešte o inom účele tohto strašného utrpenia. Kristus mal sám na sebe zakúsiť všetko, aby mal sústrasť s druhými a bol milosrdným Vykupiteľom. Opustenosť od vlastného Otca naplnila srdce Ježišovo veľkou úzkosťou. Asi po hodinovom zápase vstal a blížil sa k apoštolom.
Tešil sa máme: jeho vyvolení učeníci tvrdo spali. Nesmieme ich však za to viniť z nečinnosti. Celodenná únava, duševné rozrušenie a veľký zármutok ich ukolísaly v hlboký spánok. Ježiš ich zobudil a sklamane povedal: »Šimone, spíš? Nemohol si bedliť za jednu hodinu? Bedlite a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. Duch síce je ochotný, ale telo nevládne.« (Mar. 14. 37.)
Hovoril zo skúsenosti. Sám na sebe spoznal, ako sa vie ľudská prirodzenosť brániť božím plánom. Ich viera bola dosiaľ pevná, ale ospalosť im podlamovala silu; veď zaspali, hoci ich Spasiteľ tak veľmi prosil, aby bedlili. Nebezpečenstvo bolo tým väčšie, lebo sa peklo chystalo k poslednému útoku. Zahanbili sa a v duchu si umieňovali, že budú opatrnejší. Začali sa modliť, ale únava ich zase opanovala. Videli ešte, že Ježiš znova odišiel, kľakol na kolená a modlil sa: »Otče môj, ak nemôže tento kalich pominúť tak, aby som ho nepil, nech je tvoja vôľa.« (Mat. 26. 42.) Potom zaspali.
U Spasiteľa vidíme, ako sa pomaly prebíja k tichej odovzdanosti do vôle božej. Čím viac rástol odpor jeho prirodzenosti, tým dôvernejšie sa vinul k nebesám. Boha oslovuje nežným: »Otče môj.« Je to jediné miesto v evanjeliách. Už nežiada priamo o vyslobodenie. V jeho slovách prevláda poslušnosť. Nie je ešte radostná, ale viac rozumová; uznáva, že nekonečný Boh má právo ma jeho život — ale prirodzená túžba sa ešte derie navrch.
V takejto nálade prišiel znova k apoštolom; spali, ale pri jeho príchode sa zobudili. Povedal im pokojnejšie, s akousi starostlivosťou: »Prečo spíte? Vstaňte, modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia.« (Luk. 22. 46.) Zahanbene pozerali na svojho Majtra, nevedeli čo odpovedať. Nechal ich a mlčky sa vrátil na svoje miesto, kde sa modlil.
Noc plynula a nastal rozhodný okamih, ktorý sv. Lukáš (22. 43.) nazýva zápasom smrteľným. Práve v tej chvíli dokázal Boh, že svojho syna neopustil. Zjavil sa mu anjel, asi Gabriel, a potešoval ho. Neprinášal vyslobodenie. Mal však Spasiteľa povzbudiť, aby svoj ťažký zápas až do konca víťazne dobojoval. Nevieme, v čom záležala anjelova útecha. Podľa všetkého mu pripomínal asi božiu vôľu, ktorú tak rád nazýval svojím pokrmom. Vylíčil mu účinky vykupiteľskej smrti a lásku, ktorú mu toľko duší bude odplácať. Azda použil prorockých slov žalmu: »Vyprávať budem o tvojom mene bratom; uprostred shromaždenia ťa chcem chváliť... Rozpomenú a obrátia sa k Pánovi všetky končiny zeme a kľaňať sa budú pred ním všetci pohani.« (Ž. 21. 23.)
Tak tešil anjel Spasiteľa a svätá vôľa Otcova zvíťazila. Nebolo to ľahké. Tvár mu zbledla, údy sa triasly, prsia sa nadýmaly, podobal sa umierajúcemu. Začal sa ešte vrúcnejšie modliť. Jeho rozhodnutie bolo tak rázne, že srdce začalo prudko biť a hnalo nahromadenú krv k povrchu tela, ktorá pokryla celé telo a stekala v ťažkých kropajách na zem.
Krvavý pot Pána bol vždy predmetom vedeckých sporov. Mnohým sa zdalo, že taký strach bol pre Spasiteľa nedôstojný, preto škrtli vo svojich rukopisoch obidva uvedené verše, alebo ich označili ako pochybné. Niektorí spisovatelia uznávali pôvodnosť zprávy evanjelistovej, videli však v nej iba básnické zveličovanie, alebo básnický zvrat. (Krvavé slzy roniť.)
V modernej dobe zavládol v protestantskom svete názor, že evanjelista prirovnáva bohaté kropaje potu Spasiteľovho k ťažkým kvapkám krvi, ale taký obraz by bol čitateľom nesrozumiteľný. Krvavý pot bol spozorovaný častejšie, zvlášť, keď hrozilo veľké nebezpečenstvo. Hovorí o ňom už Aristoteles (De partu animalium. 3. 5.)
Zaujímavý doklad nám zachoval Chocarne: Roku 1860. bol P. Lacordaire dlho chorý v Soreze. Dostal raz list, ktorý ho veľmi rozrušil. Vlasy sa mu ježily a čelo pokryl bohatý pot. Keď si ho sotrel, s hrôzou spoznal, že jeho vreckovka je sfarbená krvou. Po celý čas však vedomie nestratil. (Le Camus: Leben unseres Herrn Jesus Christus, II., str. 434.)
O vlastnej príčine krvavého potu Spasiteľovho nie je medzi exegétmi shody. Väčšina sa domnieva, že to spôsobila veľká úzkosť; ale v novšej dobe začína prevládať názor opačný. Surbled-Sleumer píše: »S pocitom odhodlanosti nastala zvýšená činnosť srdca Spasiteľovho, ktoré hnalo krv k povrchu tela a zavinilo tak jej výron. (Die Moral im Ihren Beziehungen zur Medizin, II., 172.)
Po týchto poznámkach môžeme pokračovať v líčení udalostí. Krvou skropený Spasiteľ prišiel naposledy k apoštolom. Spali, ale pri jeho príchode sa prebudili. Čakali pokarhanie, ale teraz sa už nemuseli báť. Spasiteľ nepotreboval viac ich pomoci. Preto mierne povedal: »Spite už a odpočívajte!« Neposmieval sa im. Vo svojej láske dovolil, aby si apoštoli trocha zdriemli a posilnili sa.
Až keď sa blížilo vojsko, znova ich zobudil. »Dosť je!« Prišla chvíľa, keď Syn človeka bude vydaný do rúk hriešnikov. A keďže sa učeníci len pomaly preberali, zvolal: »Vstaňte! Poďme! Hľa, blízko je ten, ktorý ma zradí.« (Mar. 14. 41. 42.)
Hneď po svojom odchode z večeradla, zaklopal Judáš na dvere paláca Kajfášovho. Veľkňaz bol prekvapený jeho neočakávaným príchodom. Tušil niečo zlého, ale skutočnosť bola horšia, než sa domnieval. Judáš mu krátko vysvetlil, čo sa stalo a žiadal okamžité zajatie Ježiša. Bál sa totiž o sľúbenú odmenu. Živo dokazoval, že možno tajne zajať celú spoločnosť v dome Márie, lebo okolie domu je prázdne.
Kajfáš sa zhrozil myšlienky, že by mal Ježiša zajať v posvätnom večeradle — ale nebolo inej pomoci. Judáš nemal teraz pre veľradu význam, lebo jej nemohol pomôcť. Muselo sa konať rázne, aby nebolo neskoro. Kajfáš si myslel, že Ježiš sa bude chcieť zachrániť útekom. Ešte horšie by bolo, keby prezradil plán veľrady a vyvolal by revolúciu, ktorá by sa mu iste stala osudnou a podlomila by celú moc veľrady.
Poslal preto Judáša do chrámu, aby sa tam dojednal s veliteľom stráže. Sám svolal rýchle niekoľko členov veľrady a odišiel k Annášovi. Bývalý veľkňaz schválil jeho počínanie a vyhradil si dokonca, aby mu Ježiša predviedli. Synedristi sa však dlho neschádzali. Nikomu sa nechcelo odísť od veľkonočnej večere. Keď sa konečne sišli, začala krátka porada. Všetko bolo schválené a išli sa presvedčiť o prípravách. Boli však sklamaní, lebo v chráme bolo iba niekoľko vojakov. Väčšina z nich sedela ešte pri slávnostnej večeri. Bolo ich treba posvolávať.
Kajfáš a bohatší kňazi poslali pre svojich otrokov. Evanjelista výslovne menuje Malcha a jeho príbuzného. Keď bolo všetko pripravené, vydali sa na cestu. Išli aj niektorí členovia veľrady a zástupci kňazských tried. Opatrne kráčali tmavými uličkami k večeradlu. Judáš vošiel prvý, ale hneď sa aj vrátil, lebo Ježiša už nenašiel. Sklamane odchádzali všetci ku Kajfášovi. Príchod vojakov však nezostal celkom utajený a Marek, syn hostiteľa Ježišovho, uberal sa pomaly za nimi, lebo tušil, že Majstrovi hrozí nebezpečenstvo.
Návrat stráže vyvolal u všetkých veľké rozčúlenie. Znova sa radili, a tu pripadla Judášovi hlavná úloha. Podľa jeho mienky odišiel Ježiš do záhrady Getsemanskej, kde sa rád modlieval. Niektorí rozvážnejší vystríhali pred touto nebezpečnou výpravou, ale boli prehlasovaní. Keďže bolo ešte šero, vzali so sebou i pochodne. Ale vyskytla sa nová prekážka. Údolie bolo plné pútnikov, ktorí tam nocovali, a boli to práve Galilejci, najvernejší stúpenci Ježišovi.
Chrámová stráž, ozbrojená len palicami, poskytovala málo istoty. Na vlastných otrokov sa mohli spoliehať ešte menej. Len rímske vojsko by mohlo potlačiť prípadný odpor. Tu sa však museli obávať, že Pilát postaví Ježiša pred vlastný súd, a tomu sa chceli za každú cenu vyhnúť. Ako to však urobiť? Návrhov bolo mnoho, ale žiaden nevyhovoval. Konečne sa rozhodli, že požiadajú rímske vojsko o pomoc. Nerobili to radi, lebo nemilovali národ, ktorý ich zbavil politickej samostatnosti — ale nenávisť k Ježišovi prehlušila všetko.
Museli konať rýchle, lebo o polnoci sa otvárala brána a pútnici sa schádzali k modlitbe. Zatiaľ musel byť Ježiš zaistený. Do hradu Antónie bola vyslaná deputácia, ktorá žiadala menom veľrady o pomoc. Podľa pokynov mala táto deputácia vylíčiť Ježiša ako rušiteľa zákona Mojžišovho. Pri zajatí by však mohlo dôjsť k nepokojom, lebo Ježiš má mnoho prívržencov, ktorí táboria na úpätí hory Olivetskej. Prítomnosť rímskeho vojska by dodala vážnosti celej akcii a tak by bola už v zárodku potlačená každá vzbura.
Veliaci tribún bol príchodom deputácie veľmi prekvapený a ešte viac ho prekvapily jej dôvody. Bol v Jeruzaleme iba niekoľko dní a preto nepoznal intrigy veľrady. Sám im však vyhovieť nemohol a odobral sa hneď k Pilátovi. Skúsený vladár vypočul hlásenie a pohŕdlivo sa usmial. Poznal totiž veľmi dobre veľradu a jej lásku k Rímu. Ale keďže na Veľkú noc dochádzalo skutočne k nepokojom, dovolil účasť rímskeho vojska.
Netrvalo dlho a vojenská trúbka svolávala jeden manipul (asi 200 mužov) do zbrane. Tribún sa rozhodol, že sa osobne zúčastní výpravy. Bolo už pred polnocou, keď ulicami mesta dunely odmerané kroky vojska. Pripojila sa aj chrámová stráž a celý zástup sa dal na pochod údolím cedronským. Niektorí niesli v rukách horiace pochodne. Pred vchodom do záhrady sa všetci zastavili. Rimania zaujali v tieni vyčkávacie stanovisko. Judáš pristúpil k židovskej stráži a dával im posledné pokyny.
Pretože mnohí Ježiša osobne nepoznali, určil im zradca zvláštne znamenie. »Ktorého pobozkám, to je on; chyťte ho a veďte opatrne.« (Mar. 14. 44.) Týmito slovami si chcel zahrať na priateľa Ježišovho, ale Spasiteľ mu prekazil jeho plán.
Nečakal na príchod Judášov, ale išiel mu v ústrety a zastavil sa pri vchode do záhrady. Táto odvaha Judáša poplietla. Pristúpil síce k Spasiteľovi, bozkával jeho tvár, ale iba zahanbene sa zajakal: »Majster, majster buď pozdravený.« Týmto chcel odvrátiť pozornosť Ježišovu od zástupu, ktorý sa už blížil. Namáhal sa zbytočne, lebo Ježiša neoklamal. Bolestne sa zadíval Kristus na zradcu a povedal: »Priateľu, na čo si prišiel? Judášu, bozkom zrádzaš Syna človeka?«
Ježišova dobrota sa nikdy neukázala v takom svetle, ako práve v tomto okamihu. Chápeme ho, keď pozrel s láskou na kajúceho Petra, ktorý ho zaprel zo strachu, že odpustil Magdaléne, lebo úprimne plakala nad svojimi hriechmi; že sľúbil raj kajúcemu lotrovi, ktorý verejne vyznal jeho božstvo — ale nikdy nepochopíme lásku, ktorá vedela zradného Judáša nazvať sladkým slovom »priateľu«.
Až dosiaľ nevedeli apoštoli, načo Judáš prišiel, lebo vojsko zostalo za ohradou. Mysleli, že Judáš vyplnil rozkaz, daný mu vo večeradle a vracia sa teraz k ostatným. Podarilo sa mu dokonca zamiešať sa medzi apoštolov. Ale skoro malo prísť vysvetlenie.
Z tmy vystúpila židovská polícia s pochodňami. Prvý to pochopil Ján, ktorý začul poznámku vo večeradle a upozornil aj ostatných. Jeho slová rozpútaly divé rozhorčenie. So všetkých strán sa sypaly na Judáša nádavky. Preto odišiel od apoštolov a pridal sa k vojakom, ktorí sa medzitým priblížili.
Ježišov pokoj však všetkých zmiatol. Mysleli si, že stretli nejakého cudzinca, keď ku nim zaznela otázka Spasiteľova: »Koho hľadáte?« Bezstarostne odpovedali: »Ježiša Nazaretského.« Vážne ukázal Spasiteľ na seba a povedal hlasom plným božskej velebnosti: »Ja som to.« V tom okamihu sa stalo čosi neobyčajného. Ako pod nárazom prudkého vetra spadlo všetko na zem, k nohám Spasiteľovým.
Mnohí sa snažili vysvetliť tento zjav prirodzeným spôsobom. Pri náhlom zjavení sa obávaných ľudí, odhadzovali vraj nepriatelia zbrane a utekali. Psychologicky by to bolo možné, lebo mnohí z prítomných už poznali Ježiša a videli, ako vyhnal predavačov z chrámu, ako unikol veľrade, keď ho chcela zajať a mnoho počuli o jeho divotvornej moci.
Katolícka tradícia videla však v slovách Ježišových posledný prejav božskej moci a dôstojnosti. V záhrade nastalo hlboké ticho, nik ani nedýchal. S úžasom hľadeli učeníci na božského Majstra. Stráž sa síce po chvíli spamätala, ale nikto sa neodvážil položiť ruku na veľkého Divotvorcu. Všetci cítili, že bez jeho svolenia by mu nič nemohli urobiť. Ale Spasiteľ mal podľa vôle Otca trpieť a preto sa znova pýtal: »Koho hľadáte?« Bojazlivo mu odpovedali: »Ježiša Nazaretského.« Spasiteľ pokračoval: »Povedal som vám, že ja som; keď teda mňa hľadáte, nechajte týchto odísť.« (Ján, 18. 8.) Chcel tak splniť predpoveď: »Z tých, ktorých si mi dal, nestratil som nikoho.«
Židovská stráž videla v jeho slovách dovolenie, aby sa ho zmocnila. Tu sa však ozvali apoštoli: »Pane, máme ťať mečom?« A v rukách jedného sa zaleskla zbraň. Hoci mali len dva meče, nezľakli sa ani celého zástupu. Asi im dodalo odvahy to, že Ježiš srazil všetkých na zem jediným slovom. Ohnivý Peter nečakal ani na odpoveď. Keď videl, že Malchus siaha rukami na Spasiteľa, zaťal doňho mečom.
Ježiš mu zadržal ruku a meč zasiahol iba pravé ucho. Tento príklad strhol aj ostatných a mohlo dôjsť k boju, keby Kristus nebol zakročil. Veliteľským pohybom zadržal apoštolov a povedal: »Nechajte to už!« Potom sa obrátil k Petrovi so slovami: »Schovaj svoj meč do pošvy, lebo všetci, ktorí mečom bojujú, mečom zahynú. Alebo sa nazdávaš, že by som nemohol prosiť svojho Otca a poslal by mi viac, než dvanásť plukov anjelov? Ako sa však naplnia slová Písma, že sa to tak musí stať.« (Mat. 26. 52.)
Vo svojej odpovedi zdôraznil Spasiteľ tri myšlienky. To nie je spôsob novej Cirkvi, ktorú chcel založiť; jej najúčinnejšou zbraňou musí byť láska. Petrova obrana je úplne zbytočná; keby len pokynul, prišlo by mu na pomoc celé nebo. Práve dokončil veľký boj a rozhodol sa splniť vôľu božiu. Má sa postaviť proti jasným slovám prorockým?
Dokončil, dotkol sa raneného ucha a uzdravil ho. Až teraz sa priblížili členovia veľrady a začali povzbudzovať svojich poddaných, aby Ježiša zajali. Spasiteľ sa obrátil proti nim a rozhodne protestoval proti násiliu, ktorého sa na ňom dopúšťali. »Ako na lotra vyšli ste s kyjmi a mečmi polapiť ma. Deň po deň sedával som u vás a učil v chráme a nechytili ste ma. Ale toto všetko sa stalo, aby sa naplnily prorocké Písma. Teraz je vaša hodina a moc temnosti.« (Mat. 26. 55.) Potom nastavil ruky, aby ho spútali.
Vojaci vykonali svoju povinnosť. Sviazali ruky, ktoré boly silnejšie, než ruky Samsona, ale tiež trpezlivejšie. Učeníci sa zľakli a dali sa na útek. Ján sa ponáhľal k Márii, ostatní sa ukryli, kde mohli. Peter sa však osmelil a išiel aspoň zďaleka za Kristom. Na Spasiteľovi sa splnila predpoveď proroka Izaiáša: »Obzeral som sa a nebolo pomocníka; hľadal som a nebol, kto by pomáhal.« (Iz. 63. 5.)
Pred samým odchodom sa stala príhoda, ktorá ukazuje, že bolo nebezpečné hlásiť sa k Ježišovi, a ktorá je preto výmluvnou obranou pre apoštolov. Židovská stráž zazrela akéhosi mladíka — pravdepodobne Marka —, ktorý išiel za sprievodom. Prenasledovali ho a ktosi ho zachytil za plášť. Vo veľkom strachu im nechal plášť a tak utiekol. (Mar. 14. 51.)
Spisovatelia radi opisujú jasot, s akým vraj odvádzali Ježiša, lež neprávom. Veľrada iste nechcela pobúriť okolitých pútnikov. Bolo to tým potrebnejšie, lebo rímske vojsko sa vrátilo do hradu Antónie a chrámová stráž išla do paláca Annášovho. Kráčali veľmi rýchle, aby sa ešte mohli vyhnúť pútnikom, ktorí sa už uberali do chrámu.
Nevieme presne, ktorou bránou voviedli Ježiša do mesta. Jedni sú za bránu Konskú, lebo tá bola najbližšia, druhí za bránu Vodnú, lebo tam bolo málo obyvateľov. Polohu paláca poznáme dosť presne. Bol asi 150 m od večeradla. Annášov palác bol spojený s Kajfášovým palácom dlhým nádvorím a záhradou. Podľa vtedajšieho zvyku bol ohradený vysokým múrom.
Všimnime si teraz prvého sudcu Ježišovho — Annáša. Bol synom Setiovým a pochádzal z bohatej kňazskej rodiny. »S radosťou pozoroval, ako rastie jeho vážnosť u spoluobčanov, ktorí ho zahrňujú úctou. Nik nevedel lepšie hromadiť bohatstvo a pritom si zachovať priazeň vladára i veľkňaza Jozua, ktorého často navštevoval. Za krvavej vzbury Júdovej odsúdil jeho revolučné snahy a Kvirinius mu to nikdy nezabudol.« (Antiq. 18. 1. 6.)
R. 6 po Kr. sosadil Kvirinius veľkňaza Jozua a na jeho miesto ustanovil Annáša, ktorý mal ešte len 37 rokov. Roku 15. po Kr. bol síce Valériom Grátom zbavený svojej hodnosti, ale jeho vplyv trval aj naďalej. Zostal mu titul veľkňaza a jeho druhý nástupca Kajfáš, bol povoľným nástrojom v jeho rukách, lebo mal Annášovu dcéru za manželku. Podľa Jozefa Flávia (Antiq. 20. 9. 1.) bol pokladaný za najšťastlivejšieho človeka na svete, lebo všetkých jeho päť synov dosiahlo úradu veľkňaza. Zato jeho mravná povaha bola veľmi nízka a v Talmude nachádzame mnoho sťažností na Annáša a jeho synov. Nebál sa ani čarodejníctva a jedu, keď sa mal zbaviť svojich súperov.
Mal čatu najatých mužov, ktorí oberali kňazov o desiatky a nechali ich v biede hynúť. Títo náhončí vnikali až do chrámu a brali ľudu obety. Kto sa postavil na odpor, bol zbitý palicami. Kristove slová o peleši lotrovskej neboly bezdôvodné. Najúčinnejšou zbraňou synov Annášových boly intrigy. Obchodovali s vecami, potrebnými k obetiam, preto je pochopiteľná ich nenávisť voči Kristovi, ktorý sa odvážil vyhnať ich predavačov z chrámu. Predpísané desiatky neodovzdávali. Chwolson shrňuje všetko vo veľmi málo lichotivý obraz: »Annáš a jeho synovia boli dobrými obchodníkmi, vysokými hodnostármi, ktorí na náboženstve zarábali, burzovými špekulantmi svojho druhu, ktorí vedeli hnať svoj kurz do výšky.« (Das letzte Passamahl Christi, str. 122.) Tento úsudok potvrdzuje Talmud bolestným výkrikom: »Akým nešťastím bola rodina Annášova! Nech je prekliaty jej hadí sykot (ohováranie)... Sami boli veľkňazi, ich synovia pokladníkmi, ich zaťovia veliteľmi chrámovej stráže, ich sluhovia týrali ľud palicami.« (Babyl. Pesachim 57a.)
Pred tohto nesvedomitého muža priviedli spútaného Krista. Annáš stál na vyvýšenom mieste. Jeho sedemdesiatročnú tvár venčila šedivá brada a dodávala mu úctyhodného vzhľadu — ale v jeho prsiach driemala duša krvilačného dravca, ktorý sa zahráva so svojou korisťou, prv než zatne do nej svoje drápy. Podľa obľúbenej taktiky nehovoril sám, ale otázky kládol Kajfáš. Bolo prítomných aj niekoľko členov veľrady, ktorí sa chceli pochváliť svojou korisťou, a preto sa škodoradostne usmievali.
Posvätnosť Veľkej noci ich vôbec nerušila. V Talmude síce čítame: »Vo sviatok sa nesmie súdiť, so ženou sa zasnúbiť, ženu prepustiť«, a tá istá myšlienka sa opakuje ešte viac ráz. Avšak iné ustanovenie znelo: »Keď však ktosi vykonal niektorý z týchto úkonov, či z donútenia, či z omylu, či úmyselne, je jeho skutok platný.« Z toho sa dalo usudzovať, že súdiť sa mohlo, keď mal sudca za sebou veľradu. A židovské právo poznalo aj iné dôvody, pre ktoré sa mohla obísť litera zákona.
Kajfáš začal teda predbežný výsluch. Chcel pripraviť aspoň nejaký materiál, než sa síde celá veľrada. Prvá otázka sa týkala učeníkov a učenia Spasiteľovho. Sotva chcel poznať ich mená. Chcel skôr vedieť, prečo ich toľko shromažďoval. Palestína bola vždy miestom, kde sa schádzaly živly protirímske. A Ježiš pochádzal z Galiley, preto mohol sympatizovať s Júdom. Hovorieval o tajomnom kráľovstve, v ktorom mali zaujať popredné miesta len veriaci. Svolával chudobných a utláčaných, ktorí boli výbornou pôdou pre demagogov. Hovorieval o meči a ohni, ktorý musí horieť. Kajfáš poznal iste dobre smysel podobných obratov, ale mal nádej, že sa mu z nich podarí usvedčiť Ježiša ako buriča.
Je však možné, že zlomyseľný veľkňaz položil tieto otázky preto, aby sa popásol na Ježišových rozpakoch. Zmienka o učeníkoch ranila veľmi bolestne Krista; jeden ho zradil, ostatní ho zbabele opustili. Z tisícov, ktoré ho vítaly pri vchode do Jeruzalema, nezastal sa ho žiaden. Ale zmýlil sa Kajfáš, keď si myslel, že privedie Ježiša do rozpakov.
Ježiš nesmie stáť pred židovským súdom ako revolucionár. Veľrada musí verejne vyznať, že jedinou príčinou jeho smrti je božská dôstojnosť a mesiášsky úrad. Spútaný Spasiteľ sa zadíval na veľkňaza a povedal pokojným hlasom: »Ja som verejne hovoril svetu; ja som vždy učil v synagoge a v chráme, tam sa schádzali všetci židia a potajomne nehovoril som nič. Čo sa ma vypytuješ? Spýtaj sa tých, ktorí ma počuli, čo som im hovoril; hľa, oni vedia, čo som im povedal.« (Ján 18. 20.)
Väčšina spisovateľov sa domnieva, že Ježiš odbavil veľkňaza trocha drsno. Ale smysel Ježišových slov je iný. Podľa platných zákonov mal sudca podať presne formulovanú žalobu, podopretú svedkami, a obžalovaný nebol vôbec povinný vypovedať vo svoj neprospech. Talmud dokonca vystríha pred podobnými otázkami. Spasiteľ chcel teda len upozorniť Kajfáša na právne predpisy. Veď pre svedkov nemusí ďaleko chodiť, keď aj chrámová stráž môže dosvedčiť, že nikdy nebúril. O učeníkoch sa ani nezmienil, lebo celá vec sa dostala na iné koľaje.
Pokorujúca poznámka priviedla Kajfáša do rozpakov, a to tým viac, že proti nej nemohol nič namietať. Zmienka o ľude, ktorého sa najviac obával, pôsobila ako ľadová sprcha. V sieni zavládlo trápne ticho. Toho využil ktorýsi strážca, udrel Spasiteľa palicou a zvolal: »Tak odpovedáš hlavnému kňazovi?« (Ján 18. 22.)
Týmto skutkom porušil zákon Mojžišov (Lev. 19. 15.) a urobil Spasiteľovi veľkú krivdu, ktorá bývala prísne trestaná, ale jeho nepokarhal nikto. Preto Spasiteľ nemlčal, ale vážne povedal: »Keď som zle hovoril, vydaj svedectvo o zlom; keď však dobre, čo ma biješ?« (Ján 18. 23.) Odpoveď Ježišova bola úplne správna.
Ešte viac zarazila veľkňaza bystrosť, ktorou prezrel Spasiteľ jeho plány. Musel sa priznať, že starosť o náboženstvo je iba plášťom krvavého činu. Šťastná náhoda mu však pomohla. Vošiel sluha a oznamoval, že veľrada je shromaždená. Annáš vyzval veľkňaza, aby odviedol Ježiša do súdnej siene a začal riadne vyšetrovanie.
Bola jedna hodina po polnoci, keď priviedli sputnaného Ježiša do paláca Kajfášovho. Rozvážnejší členovia veľrady vystríhali pred nočným súdom, lebo to bolo veľké porušenie platných zákonov, ale boli prehlasovaní sadúcejmi, ktorí chceli kovať železo, dokiaľ bolo horúce.
Trvalo to však dosť dlho, než mohlo začať súdne pokračovanie. Bolo treba sohnať svedkov a tu sa veľrada presvedčila, že súd nad Ježišom bude ťažší, než si mysleli. Svedkov, pravda, bolo dosť, lebo každý si chcel získať priazeň veľrady, ale ich výpovede boly úplne bezvýznamné. Keď mal súd zachovať aspoň zdanie práva, museli sa výpovede svedkov shodovať vo všetkých podrobnostiach. Všetko si teda museli dobre premyslieť.
Už v samých začiatkoch sa dopustila veľrada osudných nesprávností. Podľa ustáleného zvyku mal Spasiteľ dostať obhajcu a mali byť zavolaní svedkovia, ktorí mohli dokázať nevinu obžalovaného. Oni však sami sháňali svedkov a tak vlastne odsúdili toho, ktorého mali len vyšetrovať. Či môžeme čakať nestrannosť od sudcov, ktorí ešte pred štyrmi týždňami odhlasovali smrť Ježišovu? Ich zaujatosť sa zmocnila aj mužov, ktorí boli na nich závislí. Je možné, že svedkom bola sľúbená odmena a osobná bezpečnosť, keď budú svedčiť proti Ježišovi. Zločin Judášov a peniaze, ktoré diali neskôr hrobovej stráži, by tomu nasvedčovaly. Tým však boly svedectvá už vopred neplatné.
Konečne sa im zdalo, že sú už dostatočne pripravení: poslali preto pre Ježiša, ktorý stál kdesi v nádvorí. Veľké dvere sa otvorily a Spasiteľ stál pred najvyšším súdom izraelským.
Pozrime si miesto, kde sa dostalo Synovi Božiemu toľkej potupy. Súdna sieň mala podobu veľkého obdĺžnika a bola pokrytá drahým kobercom. So stredu visely lampy a zalievaly všetko jasným svetlom. V predu sedel na vyvýšenom mieste sám veľkňaz: po jeho stranách obaja zástupcovia. Dokola bolo pódium pre ostatných členov veľrady, ktorí sedeli s nohami skríženými. Pred nimi sedávaly aj tri rady žiakov, dnes ich tam však nebolo. Na oboch stranách polkruhu boli zapisovatelia: jeden mal písať všetko, čo bolo v prospech, druhý čo v neprospech obžalovaného. Stálo tam mnoho sluhov, ktorí mali plniť rozkazy svojich pánov.
Nevieme presne, koľko členov veľrady bolo svolané, ale sotva všetkých sedemdesiatjeden, lebo k odsúdeniu stačilo dvadsaťtri hlasov. Keďže všetci nesúhlasili s rozsudkom, bolo ich asi tridsať. Najviac členov bolo z triedy veľkňazskej, lebo tam bolo najviac nepriateľov Ježišových. Boli tam však aj priatelia Ježišovi, ktorí aspoň .nepriamo hatili krvavé plány veľkňaza. Poznáme z nich Jozefa z Arimatie a Nikodéma, azda aj Gamaliela.
Tu sa maly splniť prorocké slová knihy Múdrosti (2. 12. 20). »Preto chyťme spravodlivého, lebo nám je neužitočný a protiví sa našim skutkom a vytýka nám prestúpenie zákona a roznáša o nás hriechy proti našej výchove. Udáva, že má známosť božiu. A nazýva sa Synom Božím... Prednosť dáva koncu spravodlivých a chváli sa, že mu je Boh otcom. Nuž podívajme sa, či sú jeho reči pravé a skúsme, čo príde naňho a zveďme, aký bude jeho koniec... Na smrť najohavnejšiu ho odsúďme.«!
Nič sa nedbalo na ustanovenia zákona, podľa ktorého nesmel byť sudcom žiaden nepriateľ obžalovaného. Sotva Ježiš vošiel, vstal Kajfáš a predniesol obžalobu. Vytýkal Spasiteľovi, že sa rúha Bohu, pretože ruší náboženstvo zdedené po otcoch, podkopáva zákonitú vrchnosť a robí sa Mesiášom. Boli zavolaní svedkovia, ale na ich mravné hodnoty sa nik nepýtal. Podľa zákona ich mal veľkňaz napomenúť, aby svedčili podľa svojho najlepšieho svedomia.
Odporom nás naplnia slová, ktoré ku nim podľa Talmudu hovoril: » Možno chcete svedčiť o tom, čo ste iba počuli od druhých. Neviete, že vás budeme vyšetrovať? Pamätajte, že súd hrdelný nie je sporom o peniaze. Pri spore o peniaze môže svedok škodu nahradiť a bude mu odpustené. Pri súde (hrdelnom bude na ňom lipnúť krv popraveného do konca sveta. Boh bude od neho žiadať počet, ako ho žiadal od Kaina za krv Ábelovu.:« (Sanhedr. 4. 5.) Veľkňaz dokončil, ale svedkovia trvali na svojich výpovediach. Túžba po odmene zahlušila ich svedomie. Boli vyvedení zo siene a začal sa výsluch, ktorý sa robil oddelene.
Hneď na to bol predvolaný prvý svedok, obyčajne najvznešenejší a predniesol svoje obvinenie. Vyšetrujúci sudca mu predložil šesť zákonom stanovených otázok: V ktorom sedemročí sa to stalo? — V ktorom roku? — V ktorom mesiaci? — Koľký deň? — V ktorú hodinu? — Na ktorom mieste? — Keď odpovedal čo len na jednu otázku nepresne, alebo vyhýbavo, bolo celé svedectvo neplatné.
Až potom bol zavolaný nový svedok, ktorému boly podané tie isté otázky. Tu však prichádzalo k trápnym rozporom. Všetko totiž bolo pripravené len narýchlo a svedkovia sa nemohli dohodnúť. Toho využili priatelia Ježišovi a dávali svedkom nové a nové otázky.
Kajfáš zúril, ale prekážať im nemohol, lebo právo bolo na ich strane. Svedok za svedkom odchádzal a veľrada nemala nič, na čo by sa mohla oprieť. Konečne sa zdalo, že bude lepšie. Pristúpili dvaja noví svedkovia a pripomenuli pamätný výrok Ježišov: Zborte tento chrám a za tri dni ho vystavím. (Ján 2. 19) Z toho dokazovali na základe proroka Zachariáša (6. 12.), že sa Ježiš robil prisľúbeným Mesiášom a preto sa rúhal Bohu. Nepriatelia však predčasne jasali, že sa im už (podarilo Galileiského premôcť. Pri podrobnom vyšetrovaní sa zistily nové nesrovnalosti o význame slov. Je preto možné, že evanjelisti nám zachovali rozdielny výklad, aký obaja svedkovia slovám pripisovali. Jeden hovoril: »Môžem zboriť chrám boží a za tri dni ho zase vystavím.« (Mat. 26. 61.)
Druhý: »Ja zborím tento chrám rukou spravený a vo troch dňoch vystavím nový, nie rukou spravený«. (Mar. 14. 58.) Ale ani shodná odpoveď svedkov by nebola stačila k odsúdeniu. Ježiš bohoslužbou iste nepohŕdal, keď chcel stavať nový chrám. Samé zbúranie chrámu nebolo trestné, lebo to urobil aj Herodes.
Tieto neúspechy pôsobily na veľradu veľmi nepriaznivo. Podľa platných zákonov mal byť Ježiš hneď prepustený na slobodu, ale veľrada odhlasovala už dávno predtým jeho smrť. Bolo treba ráznejšie zakročiť, len nik nevedel ako. Najviac trpel Kajfáš, ktorý bol pôvodcom tohto podujatia. Pokoj Ježišov sa mu zdal výsmechom. Veľkňaz sa už neovládol. Dobre videl, že tento velebný pokoj nezostal bez vplyvu na nepredpojatých členov veľrady. Mohol sa obávať, že Ježiš bude pri hlasovaní oslobodený a tomu musel stoj čo stoj zabrániť.
Preto vyskočil a postúpil až doprostred zasadacej siene. Triasol sa od zlosti a vybuchol: »Nič neodpovedáš na to, čo títo svedčia na teba?« (Mat. 26. 62.) Spasiteľ pozrel na Kajfáša, ale neodpovedal. Jeho mlčanie bolo veľmi výmluvné a pichalo zúriaceho veľkňaza, lebo si sám musel priznať, že celý príbeh si ani iného nezasluhuje. Skoro sa mu zdalo, že počuje víťazné slová Ježišove: »Kto z vás ma obviní z hriechu?« (Ján 8. 46.)
A predsa nepovolil. Musí Ježiša prinútiť, aby prehovoril. Hádam sa mu predsa podarí na ňom vylákať priznanie, ktoré zmení situáciu. Preto pozdvihol ruku k nebu a slávnostne sa pýtal:« Sprisahujem ťa na Boha živého, aby si nám povedal, či si ty Kristus, Syn Boží?« (Mat. 26. 63.)
Zastavme sa pri tejto otázke Kajfášovej. Pre ďalší postup je dôležité, aby sme vedeli, na čo sa pýtal veľkňaz a čo znamenaly v jeho ústach slová »Syn Boží«. Väčšina exegétov vidí v slovách Kaifášových zmienku o skutočnom synovstve Božom — i keď veľkňaz nechápal celý dosah svojej výpovede. I podľa evanjelií vytýkali Židia Ježišovi (Ján 5. 18.), že sa činí Bohom a Boha nazýva svojím otcom.
Je zaujímavé, že veľkňaz opakoval doslova vyznanie Petra u Cezareii Filmovej (Mat. 16. 16.) a výpoveď Martinu v Betánii (Ján 11. 27). Dozvedel sa o nich asi od jeruzalemských židov, ktorí obidve sestry navštívili, alebo ho s nimi soznámil Judáš. Zo stanoviska právneho bola otázka Kajfášova úplne nezákonná. Podľa Talmudu sa mohlo použiť prísažnej otázky iba pri sporoch civilných, ale nie pri súde hrdelnom.
Po neočakávaných slovách veľkňaza všetci umĺkli a v sieni nastalo hlboké ticho. Uprene hľadeli na mladého proroka. Konečne bola vyslovená pravá príčina nenávisti. Ježiš vedel dobre, čo mu hrozí, keď odpovie kladne. Ale na druhej strane videl milióny duší, ktoré k nemu vzťahovaly ruky a čakaly na spásnu odpoveď. Preto nemohol mlčať. Pohliadol pokojne na veľkňaza a súdnou sieňou sa nieslo prísažné priznanie: »Ty si to povedal. Ale hovorím vám, odteraz uvidíte Syna človeka sedieť na pravici mohútnosti božej a prichádzať na oblakoch nebeských.« (Mat. 26. 64.)
Odpoveď Ježišova je úplne jasná a nepripúšťa najmenšej pochybnosti, i keď čítame v pôvodnom texte: »Ty si to povedal«. Preto padlý všetky pokusy nevercov, ktorí chceli oslabiť tento výrok Spasiteľa. Skoro nepochopiteľne píše Grätz: »Na prvú otázku, či je Synom Božím, Ježiš mlčal. Keď sa ho predseda pýtal druhý raz, odpovedal vraj: »To hovoríš ty« (Geschichte der Juden. III. 1. 304.) Podobne aj Merx. Podľa neho protestoval Ježiš proti takému postupu a vyhlásil, že nebude odpovedať na otázky dané pod prísahou.
Oba výklady sú tak násilné, že nenašly vôbec súhlasu. Iní hľadali v slovách Kristových odpoveď vyhýbavú. Pre veľkú väčšinu sú však slová Krista prisvedčením. Rovnako predsa odpovedal Ježiš aj na otázku Judášovu (Mat. 26. 25.), kde o kladnom smysle nemožno pochybovať. Marek tomu tiež tak rozumel, lebo svojim pohanokresťanským veriacim napísal srozumiteľnejšie: »Ja som«. Podobne tomu rozumel Kajfáš a veľrada, lebo ináč by sme nemohli pochopiť ich obvinenie z rúhania.
Ale aj z iného stanoviska je odpoveď Ježišova zaujímavá. Vlastnej otázke Kajfášovej venoval len tri slová, ale zato zdôraznil dôsledok, ktorý nečakali a ktorý ich vystríha, aby osudný rozsudok nevynášali. Keďže je opravdu Vykupiteľom, bude tiež obávaným sudcom, keď zasadne na pravici božej. Odpoveď Ježišova veľradu ohromila a za chvíľu sa nik neodvážil prehovoriť. Ruzumeli mu dobre. Vyhlásil sa za sľúbeného Vykupiteľa a dovolával sa biblických miest, ktoré aj židia vysvetľovali o Mesiášovi.
Väčšina si spomenula, že by podľa zákona mali vyšetriť výpoveď obžalovaného, ale veľkňaz rozhodol ináč. Chcel ťažiť z dojmu, aký vyvolaly v prítomných slová Ježišove a tak nevedomky splnil predpoveď proroka Izaiáša (53. 8.): Prenáhleným súdom bude odsúdený. Vytiahol nožík, aký u seba židia vždy nosievali, prerezal si rúcho, roztrhol ho a zvolal: »Rúhal sa! Čo ešte potrebujeme svedkov? Hľa, teraz ste počuli rúhanie. Čo sa vám zdá?« (Mat. 26. 65.).
Najprv dôležitú poznámku: Bolo zdesenie Kajfášovo úprimné? Alebo ho máme pokladať za bohapustú komédiu? Ťažko je druhému nahliadnuť do duše a súdiť o jeho myšlienkach. Schlatter sa pokúsil Kajfáša trochu ospravedlniť. Videl vraj v Ježišovi rušiteľa všetkého, na čo dosiaľ spoliehal a čo mu prinášalo také výhody — ale jeho obrana sklamala. Pri trochu dobrej vôli sa mohol veľkňaz presvedčiť, či hovorí Ježiš pravdu. Keď poznal slepec od narodenia, že neklamné zázraky Ježišove hlásajú jeho pravdomluvnosť, nemohol to nevidieť ani veľkňaz vyvoleného národa. Ale slová Kajfášove nám dávajú dobre nazrieť do jeho čiernej duše. V duchu zajasal, že sa mu konečne podarilo vylákať priznanie, ktoré sa malo stať Spasiteľovi osudným. Aby strhol aj ostatných, vyhlásil výpoveď Ježišovu za rúhanie.
Slová veľkňaza o zbytočnosti svedkov nesúhlasily s právnymi predpismi. Podľa zákona mala veľrada menovať dvoch členov, ktorí by zastupovali svedkov, ale tým by stratili hlasovacie právo a táto okoľnosť rozhodla. Už pri vyšetrovaní svedkov sa mohol Kajfáš presvedčiť, že medzi členmi veľrady má Ježiš niekoľko priateľov a bál sa. že by tak mohol byť pri hlasovaní oslobodený.
Preto chcel rozsudok vynútiť hromadným zvolaním a zámer sa mu podaril. Na otázku: čo sa vám zdá všetci odpovedali: «Hodný je smrti«. V tej chvíli asi opustili priatelia Ježišovi shromaždenie. Veľkňaz si mohol oddýchnuť, lebo dielo sa mu podarilo lepšie, než dúfal. Nik neprotestoval, že rozsudok bol vynesený proti výslovnému zneniu zákona v ten istý deň, keď začal proces.
Nasledovala odporná scéna, o ktorej vyprávajú rovnako všetci prví evanjelisti. Keď bolo hlasovanie skončené, vrhli sa členovia veľrady na bezbranného Ježiša a zabudli sa tak ďaleko, že pľuvali Spasiteľovi do tváre a bili ho päsťami. Iní mu zahalili tvár, bili ho a pýtali sa posmešne: »Hádaj nám, Kriste, kto je ten, čo ťa uderil?« Príklad pánov nakazil aj sluhov. Nevieme určite ako dlho trvalo toto mučenie, lebo keď sa aj členovia veľrady rozišli, ich sluhovia pokračovali v nešľachetnej zábave ďalej. Bili Krista dokonca palicami, ktorými boli ozbrojení, ba vyzúvali sandále a tými ho udierali po hlave. Spasiteľ mlčal a neodpovedal. Prestali až potom, keď ich bolestná hra unavila. Zavreli Ježiša do akejsi pivnice, kde mal zostať až do rána. Oka nezažmúril. Keďže bola zima, stráž si urobila oheň, ale o zajatca sa nik nestaral. Úbohý Spasiteľ sa triasol zimou a predsa túžobne vítal prvé záblesky nového dňa, ktorý mal priniesť svetu spásu.
Bolestný pád Petrov patrí medzi najtemnejšie stránky v utrpení Spasiteľovom. Vyprávajú o ňom všetci evanjelisti. Nepriatelia Cirkvi chceli asi už vtedy zneužiť slabosti Petrovej, aby podkopali jeho autoritu. Proti nim zdôrazňuj u pisatelia evanjelií, že pádom nebola jeho veľká prednosť oslabená. Klesol síce hlboko, ale aj hlboko ľutoval.
V podrobnostiach líčenia je však toľko rozdielnosti, že exegéti nevedia spojiť všetky udalosti v jednoliaty celok. Vychádzali z nesprávneho predpokladu, že Peter zaprel Krista len tromi rôznymi výrokmi. Iba v novšej dobe sa šíri názor, že v jednom »zaprení« sú obsažené rôzne otázky a odpovede. Hovoríme však o troch zapreniach, lebo sa jednotlivé rozhovory stály v troch časových obdobiach. Evanjelisti vybrali z mnohých otázok len niektoré, preto sú u každého iné osoby aj iné otázky a odpovede. Keď chceme mať jasný obraz, musíme ich zprávy slúčiť v jediný celok.
Pri zajatí Spasiteľovom ušiel aj Peter s ostatnými apoštolmi, ale čoskoro sa spamätal. Láska a zvedavosť mu nedaly pokoja. Na ceste sa stretol s istým členom veľrady, ktorý išiel do paláca Kajfášovho. Kráčali spolu, aby nestratili z dohľadu Pána Ježiša. Brána paláca bola zatvorená, preto sa sprievod na chvíľu zastavil. Neznámy toho využil a prešiel dlhým prejazdom do nádvoria. Vrátna mu nebránila, lebo bol známy veľkňaza a prichádzal do paláca častejšie. Vedela síce, že je učeníkom Ježišovým, ale neodvážila sa ho obťažovať.
Peter hneď nevošiel, preto sa neznámy priateľ vrátil a prosil vrátnu, aby aj Petra vpustila. Keď vkročil Peter do brány, privítala ho vrátna slovami: »Nie si aj ty jeden z jeho učeníkov?« Nemyslela tým asi nič, ale Peter sa predsa zľakol. Pomyslel si ma možné nebezpečenstvo a preto odvetil: »Nie som.« Vrátna už nenaliehala, ale Peter nemal viac pokoja. Zpočiatku stál stranou, aby nebudil pozornosť. Pozeral sa po nádvorí. Tu a tam visely svietelne, inde pochodne, ktoré boly pripevnené do železných kruhov. Trochu sa aj poprechádzal, ale dušu mu trápila otázka, ako bude ďalej.
Pred svitaním býva v Palestíne veľmi chladno, preto si vojaci urobili oheň z tŕnia, ktorého tam bolo dosť. Peter sa tiež chvel od zimy. Pristúpil k ostatným, nik si ho ani nevšimol a tak sa dostal až k ohňu. Asi v tej chvíli prišla vrátna a pozorovala prítomných. Zrazu zbadala Petra. Poznala v ňom muža, ktorému otvorila bránu. Bol v sprievode synedristu, o ktorom vedela, že je priateľom Ježiša. V podozrení ju utvrdzoval plachý pohľad apoštola. Preto sa obrátila na Petra slovami: »Aj ty si bol s Ježišom galilejským?«
Všetci sa pozreli na Petra, ale ten rozhodne zaprel: »Neviem, ani nerozumiem, čo hovoríš.« Vrátna sa nedala a odpor ju len viac dráždil. Ukázala naňho ostatným: »Aj tento bol s ním.« V úzkosti sa Peter zaprísahal: »Žena, nepoznám toho človeka.« (Luk. 22., 57.) Vstal a odchádzal k prejazdu, — azda chcel opustiť nebezpečné miesto. Vtedy zaspieval kohút prvý raz.
Asi v tej dobe viedli spútaného Spasiteľa od Annáša ku Kajfášovi. Peter ustúpil ešte viac do tieňa. Tam ho zbadala slúžka, ktorej vrátna prejavila svoje podozrenie. Ukázala na Petra a povedala: »Tento je z nich.« Začul to akýsi muž, išiel k Petrovi a dorážal naňho: »Aj ty si jeden z nich!« Ale aj teraz zaprel: »Človeče, nie som«. (Luk. 22. 58.) Medzitým sháňala veľrada svedkov proti Ježišovi a Peter mal asi hodinu pokoj. Ale zima bola stále citeľnejšia, preto sa odvážil znova k ohňu a dal sa do reči s vojakmi. Ale práve svojou galilejskou výrečnosťou na seba upozornil.
Ktosi vyslovil toto podozrenie: »Nie si z jeho učeníkov?« Peter odpovedal: »Nie som.« Ale ten sa nedal pomýliť: »Iste aj tento bol s ním, veď je galilejčan.« Naľakaný Peter zvolal: »Človeče, neviem, čo hovoríš!« Teraz však už všetci začali útočiť na apoštola: »Iste si jeden z nich, veď ťa aj reč prezradzuje.« Malo byť ešte horšie. Hádky si všimol príbuzný Malchusa, ktorému Peter odťal ucho a hlasno zvolal: »Či som ťa nevidel s ním v záhrade?« (Ján 18. 26.)
V najväčšej tiesni sa začal Peter zaklínať a prisahať: »Nepoznám toho človeka, o ktorom hovoríte.« (Mar. 14. 17.) Ale už sa blížila milosť božia. Peter ešte hovoril, keď do nočného ticha zaznel hlas kohúta druhý raz.
Práve vtedy skončila veľrada výsluch a dvere sa na súdnej sieni otvorily. Všetci sa tam hrnuli, aby videli odsúdeného a Peter osamel. Tu sa Spasiteľ obrátil k apoštolovi a pozrel naňho dlhým pohľadom. Kto vypovie, koľko sklamanej lásky, ale aj milosrdenstva sálalo z oka Ježišovho. Ako meč prenikly dušou apoštola slová Spasiteľove: »Prv, než kohút dva razy zaspieva, tri razy ma zaprieš.« Zahalil si hlavu do plášťa, dal sa do usedavého plaču a opustil rýchle miesto, kde ho stihlo také nešťastie. Nik mu nebránil, lebo všetká pozornosť bola obrátená na Spasiteľa.
Kam apoštol odišiel, nevieme. Podľa všetkého sa ukryl v nejakej jaskyni, akých bolo dosť na okolí Jeruzalema a v samote oplakával svoj bolestný pád. Mal čo ľutovať. V dobe, keď Spasiteľ odkazoval sudcov na svojich učeníkov, popieral vyvolený apoštol, že je jeho učeníkom. A keď Kristus prísahou potvrdil, že je Synom Božím, zaklínal sa Peter, že ho ani nepozná.
Klesol hlboko, ale svoju vieru, ktorú vyznal pri Cezarei Filipovej, nestratil nikdy. To nám dokazuje úprimný plač, ktorý ho schvátil, keď si uvedomil svoj hanebný skutok. Zo strachu pred ľuďmi sa neodvážil prejaviť svoje presvedčenie. Neodsudzujme apoštola! Kto chce po ňom hodiť kameň, nech skúma najprv svoj vlastný život. So zahanbením musí priznať, koľko ráz podľahol ľudským ohľadom, hoci nebol v takých okolnostiach, ako Peter.
Ešte viac trápila Petra myšlienka, či mu Pán jeho hriech odpustí. Na tieto hodiny nezabudol nikdy. Ešte aj po rokoch sa dal do plaču, keď začul hlas kohúta. Ale palác Kajfášov bol dobrou školou pre budúcu hlavu Cirkvi. Zničil sebavedomie, v ktorom spoliehal na svoje sily a naučil ho pokornej odovzdanosti, ktorú musíme uňho obdivovať.
Kajfáš sa tešil predčasne. Rozvážnejší členovia veľrady sa báli prechmatov, ktorých sa na Ježišovi dopustili. Nočný rozsudok bol predsa podľa zákonov neplatný a nesmel byť vynesený v ten deň, keď začal proces. Po dlhšej porade bolo stanovené, že sa bude konať ešte jedna schôdzka a tak sa chyby napravia.
Mnohí sa obávali zodpovednosti a žiadali, aby bola svolaná celá veľrada. Úradní poslovia sa rozbehli po meste a svolávali synedristov na novú schôdzku do Kajfášovho paláca k piatej hodine rannej. V ustanovenej dobe priviedli aj Spasiteľa, ktorý mal už ruky rozviazané. Svedkov ani nevolali, lebo už v noci sa presvedčili o ich nevhodnosti. Aby sa nezdržovali, začali hneď s hlavnou obžalobou.
Kajfáš sa pýtal: »Ak si ty Kristus, povedz nám to!« A prítomní túto otázku opakovali. Ježiš im videl dobre do duše a preto povedal: »Keď vám to poviem, neuveríte mi, a keď sa vás tiež opýtam, neodpoviete mi, ani ma neprepustíte. Ale od tejto chvíle bude Syn človeka sedieť na pravici moci Božej.« (Luk. 22. 66.)
Na to všetci zvolali: »Teda ty si Syn Boží?« A Kristus odpovedal znova: »Áno, ja som.« Jeho osud bol spečatený. Miesto, aby padli na kolená a s jasotom uvítali svojho Mesiáša, zlostne zaburácali: »Či si ešte máme žiadať svedectvo? Veď sme sami počuli (rúhanie) z jeho úst.« (Luk. 22. 71.)
Veľrada mala však rozhodnúť ešte jednu dôležitú otázku. Odsúdili Ježiša na smrť, ale ako previesť rozsudok? Začala znova tajná porada, o ktorej evanjelista hovorí: »Radili sa, ako by Ježiša usmrtili.« (Mat. 27. 1.) Azda nemal židovský súd nikdy chúlostivejšej otázky. Tajne Ježiša nemohli popraviť, lebo rímske vojsko by ich iste bolo prezradilo. Verejne si zas veľrada netrúfala previesť rozsudok, najmä nie o sviatkoch. Tiež nemohli nechať Ježiša vo väzení, dokiaľ by sa pútnici rozišli. Ježiš mal veľa stúpencov, ktorí mohli vyvolať krvavé povstanie a oslobodiť ho.
Zostávala ešte jedna možnosť, ale na tú nechcela veľrada ani pomyslieť: Vydať Ježiša Pilátovi a žiadať preňho smrť. Okolnosti však boly silnejšie, než ich vôľa a mimovoľne musíme oceniť proroctvo, že Ježiš bude vydaný pohanom. Veľrada sa skutočne k tomu kroku odhodlala, len nevedela, ako to previesť. Ich vlastné dôvody (rúhanie) by Pilát neuznal. Najviac, ak by dovolil Krista kameňovať, podľa Mojžišovho zákona. (Lev. 24. 16.) S tým však veľrada nebola spokojná, lebo chcela Ježiša vidieť na potupnom kríži.
Preto sa dohodli, že nepovedia vladárovi žiaden dôvod a budú požadovať, aby sa uspokojil s ich rozsudkom. Keď sa bude zdráhať, prevedú žalobu na pole politické a obvinia Ježiša z velezrady. Mohli dúfať v úspech, lebo na Veľkú noc bola už stanovená poprava troch zločincov. Preto bolo navrhnuté niekoľko bodov, na ktoré sa budú opierať. Nevedomky splnili tajomný zámer Božej Prozreteľnosti. Kríž mal byť najkrajším a najvhodnejším symbolom kresťanstva. Ťažko by sme si mohli zobraziť Krista ukameňovaného, alebo sťatého. Spasiteľa ukrižovaného môžeme mať ma očiach všade. (Na strome bol spáchaný prvý hriech, na kríži mala začať spása. Preto pekne hovorí prefácia: »iut, qui in ligno vincebat, in ligno quoque vinceretur.«) Bolo asi 6 hodín, keď veľrada dokončila pamätnú schôdzku. Zavolali Ježiša, spútali mu ruky a viedli ho k Pilátovi. Niektorí museli odísť do chrámu, väčšina sprevádzala Spasiteľa.
O tejto smutnej udalosti rozpráva len sv. Matúš. (27. 3.—10.) On mal k tomu totiž veľmi vážne dôvody. Mnohým sa zdalo, že sv. Matúš líči príliš čiernymi farbami nenávisť, s ktorou prenasledovala veľrada Božieho Baránka. To je však omyl, lebo rovnako nemilosrdne sa zachovala aj k Judášovi, ktorý jej predsa pomohol k úspechu.
Judáš prišiel spolu s Ježišom do Kajfášovho paláca, aby dostal sľúbenú odmenu. Jeho zradná duša zajasala, keď ucítil krvavú mzdu. V paláci sa dlho nezdržal, túžil po samote, kde by sa mohol oddať svojmu šťastiu. Azda sa tiež obával o peniaze, keby sa Ježišovi podarilo nejakým spôsobom veľrade uniknúť. Nemal sa však dlho tešiť zo svojho zradného skutku.
Sotva vyšiel z paláca, prebudilo sa v ňom svedomie a jeho hlas bol vždy silnejší. Ukojená vášeň stíchla a Judáš začal miernejšie uvažovať. Mrzelo ho, že veľrada neudržala v tajnosti zajatie Ježišovo a zajtra už bude vedieť celý Jeruzalem, akú podlú úlohu Judáš hral. Ustavične sa mu vtierala myšlienka, prečo vlastne Ježiša zradil. Spasiteľ mu predsa nikdy neublížil. V duchu si predstavil posledné hodiny a žasol nad dobrotou, akou Kristus zakrýval jeho hriešny skutok. V duši mu zaznely bolestné slová Kristove: »Judášu, bozkom zrádzaš Syna človeka.«
Je však pravdepodobné, že pôsobily aj živly diabolské. Zlý duch, ktorý vie tak krásne zastierať zlobu hriechu, ku ktorému zvádza, kreslil mu najčernejšími farbami skutok, ktorého sa už dopustil a udusoval v ňom nádej na odpustenie. Pred pádom videl len krásne stránky zločinu — po páde sa mu zjavovaly iba jeho tiene.
Rýchlejšie pokročil, ale dotieravých myšlienok sa nezbavil. Voľky - nevoľky sa vracal k svojmu hroznému skutku. Tu ho napadla strašná otázka, čo bude s Ježišom. Nahováral si, že veľrade sa nepodarí Ježiša odsúdiť a jej ortieľ bude čo najmiernejší. Sám tomu síce neveril, ale v tiesni sa chytal aj tohto stebla.
Nad ránom sa už ponáhľal k palácu veľkňaza. Chvíľu stál medzi davom, ktorý čakal pred bránou, ale zprávy boly veľmi neutešené. Ani im neveril, ale skoro sa mal presvedčiť o smutnej pravde. Brána sa otvorila a v nej sa zjavil sprievod s Kristom. Pohľad na spútaného Ježiša, ktorý kráčal so sklonenou hlavou, otriasol učeníkom. V tej chvíli pocítil prvý raz ľútosť nad svojím skutkom. Jeho zármutok ešte vzrástol, keď počul, že Ježiš bude vydaný rímskemu vladárovi.
Bolo neslýchané, aby izraelita vydal rodného brata Rimanom, a on sa toho skutku dopustil. Je možné, že začul aj poznámky, ktoré jeho čim odsudzovaly a svolávaly naňho božiu kliatbu. Rozhodol sa preto prekaziť za každú cenu smrť Ježišovu. Nebolo ešte neskoro. Podľa zákona stačilo jeho svedectvo, aby bol súd zastavený a rozsudok zrušený. Preto utekal do chrámu, kde bol Kajfáš a niektorí členovia veľrady. Obrátil sa predovšetkým na nich, lebo s nimi zradu dojednal a preto dúfal, že sluhovia oltára neprelejú nevinnú krv.
Aby urobil väčší dojem, vrátil im prekliate peniaze a zvolal: »Zhrešil som, lebo som zradil krv spravodlivú.« (Mat. 27. 4.) Úbohý apoštol! Netušil, ako bude bolestne sklamaný, keď sa domnieval, že svojím priznaním zastaví beh udalostí. S opovrhnutím sa odvrátili od neho jeho doterajší priatelia a chladne prehovorili: »Čo nás po tom. Staraj sa! (Mat. 27. 4.)
Bola Judášova ľútosť úprimná? Nepochybujeme. Uznal vinu i jej hanebnosť, odvolal všetko, čo na Krista svedčil, vrátil peniaze, ktoré za zradu dostal. Urobil, čo len mohol, aby svojho Majstra zachránil — a predsa mu jeho bolesť neosožila, lebo ľutoval len z dôvodov prirodzených. Nemal lásku a nedúfal v odpustenie. Nebol to zármutok, ktorý by viedol k životu, ale bol to smútok, strhujúci k smrti. Odpoveď veľkňazov až zaráža. Ozaj sa ich vyznanie Judášovo netykalo? Načo potom nariaďovalo vtedajšie právo: »Keď niekto povie (medzi sprievodom na popravište), že má niečo na ospravedlnenie odsúdeného, vsadne na koňa jazdec, k tomu určený, zastaví sprievod a musí sa začať súdiť znova?«
Krátka Danielova poznámka: »Čistý som ja od krvi tejto ženy«, (Dan. 13. 46.) stačila zachrániť nevinnú Zuzanu. Priznanie samého zradcu a dôverného priateľa Ježišovho nemalo mať ani odkladajúceho účinku. Nikdy sa nám neukázala veľrada v horšom svetle, ako práve v tomto okamihu. I keby sme ju doteraz boli ospravedlnili, po priznaní Judášovom sa dala na cestu zločinu s otvorenými očami. Ale dobre im rozumieme. Poznámka Judášova hatila ich diabolský plán, preto ho chceli násilím umlčať.
Pre zradcu maly slová veľkňazov katastrofálne následky. Jeho duševná sila, napätá až do nemožnosti, sa úplne zrútila a apoštol upadol do zúfalstva. Predral sa nádvorím chrámu, prebehol vedľa oltára, na ktorom horela ranná obeta a zastavil sa na prahu svätyne. Odhrnul ťažkú oponu, ktorá ju zakrývala a vhodil tam 30 strieborných. Ani sám nevedel, prečo to urobil. Bol to iste prejav zúfalstva. Je však možné, že tak chcel odvolať skutok, ktorého sa dopustil. Netušil, že splnil jedno zo slávnych proroctiev a vydal tak posledné svedectvo o Ježišovi, ktorého zradil: »Vzal som teda tridsať strieborných a vhodil som ich do chrámu Pánovho.« (Zach. 11. 19.)
Štvaný zlým svedomím utekal do samoty a zastavil sa až v prekliatom údolí Hinnonskom. Kdesi našiel povraz a na blízkom strome dokončil svoj nešťastný život. Nevieme ako dlho visel. Zo skutkov apoštolských (1. 18.) sa dozvedáme ešte o jednej podrobnosti, ktorá nasledovala po smrti zradcovej. Buď sa povraz pretrhol, alebo sa vetev zlomila — Judáš padol na tvár, rozpukol sa a všetky vnútornosti sa mu vykydly. Skonal podobne, ako starozákonný zradca Dávidov, Achitofel. (2. Kráľ. 17. 23.)
Splnily sa na ňom slová žalmu: »Miloval kliatbu — nech ho zastihne: — nechcel požehnanie — vzdialilo sa od neho. Obliekol sa do kliatby, ako do odevu a vošla ako voda do vnútornosti jeho a ako olej do jeho kostí. Nech mu je ako oblek, ktorým sa prikrýva a ako pas, ktorým sa stále prepašuje. To nech je odplata tým, ktorí mi utrhajú u Pána a ktorí hovoria zlé veci proti mojej duši«. (Ž. 108. 18. 20.)
O posmrtnom osude Judášovom nehovorí Sv. Písmo nič a sv. Peter iba naznačuje: »Odišiel na svoje miesto.« (Sk. ap. 1. 25.) Kam, nemôže byť pochybnosti, keď si spomenieme na výstražnú predpoveď Spasiteľovu: »Beda tomu človeku, ktorý Syna človeka zradí. Lepšie by mu bolo bývalo, keby sa nebol narodil ten človek«. (Mat. 26. 24.) Je to jediný muž, o ktorom vieme určite, že je v pekle — tým smutnejšie, že tým jediným bol apoštol Kristov.
Vráťme sa ešte raz do chrámu a pozorujme trápny obraz, ktorý nám kreslí evanjelista. Zúfalstvo Judášovo veľkňazov nedojalo a nespravodlivý rozsudok ich nenaľakal. Majú však starosť o peniaze. Najprirodzenejšie by bolo bývalo, aby ich venovali chrámu, do ktorého ich Judáš vhodil a mnohí to iste aj navrhovali. Ale druhí namietali: »Nesmú sa vhodiť do pokladnice, lebo je to cena krvi«. (Mat. 27. 6.)
Preto ich odložili a kúpili za ne pole nejakého hrnčiara, aby na ňom pochovávali cudzích pútnikov, ktorí by zomreli o slávnostiach v Jeruzaleme. Nemalo asi veľkej ceny, lebo hrnčiarska hlina bola z neho aj tak vybratá. Zdá sa, že Judáš bol prvý, ktorý spočinul v prekliatej zemi, lebo tak si najlepšie vysvetlíme poznámku zo Skutkov apoštolských (1. 18.), že si ho »kúpil«.
Ľud ho nazval výrečným menom Hakeldama, pole krvi. Nevedomky splnila veľrada dojemné proroctvo Zachariáša. (11. 13.): »A vzali tridsať strieborných, cenu oceneného, ktorého zakúpili od synov izraelových a dali ich za pole hrnčiara, ako mi ustanovil Pán.« (Mat. 27. 9.) Miestna tradícia nám zachovala presne polohu Hakeldamy. Rozkladá sa na južnej strane údolia Hinonského, je 16 m dlhé a 12 m široké. V dobe križiackej tam bol vystavaný kostol Panny Márie a r. 1143 dostali celé miesto Johaniti. Od nich pochádza asi aj klenba, cez ktorú deviatimi otvormi vhadzovali cudzích pútnikov, ktorí v Jeruzaleme zomreli.
Smutný sprievod sa pohyboval pomaly ulicami a vzbudil všade pochopiteľný rozruch. Všetci sa zastavovali a vypytovali sa na jeho účel. Mnohí sa pridali k sprievodu, ktorý tým rástol a mohutnel.
Všimnime si teraz muža, ktorého Božia Prozreteľnosť určila takú významnú úlohu v dejinách vykúpenia. Pilát pochádzal z váženej rodiny Pontiov a bol pôvodu samnitského. Jeho predkovia boli rytiermi a zasahovali veľmi hlboko do politiky. Títus Pontius vynikal vo vojsku Cézarovom. Medzi vrahmi Cézarovými sa menuje aj Lucius Pontius Aquila, ktorému rímsky senát postavil sochu a uznal jeho zásluhy o vlasť.
Ku koncu vlády Tiberiovej bol Caius Pontius Nigrinus konzulom a za Neróna zastával tento úrad Caius Pontius Telerinus. Pilát sa tešil veľkej dôvere cisára Tiberia, ináč by mu rolku 26 po Kr. nebol sveril také dôležité miesto, ako bola Palestína. Pilát nepodliehal sýrskemu miestodržiteľovi, ako jeho štyria predchodcovia. Len v dôležitých veciach sa ho mal pýtať o radu. V ostatných veciach podliehal priamo cisárovi.
Židovské pramene líčia Piláta ako muža neústupného a bezohľadného, ktorý rád prijímal úplatky, urážal národ v jeho náboženských citoch, dopúšťal sa násilia a páchal justičné vraždy. Nemožno sa diviť, že väčšina starých spisovateľov Piláta odsudzovala.
Ale v novšej dobe začali hľadieť na Piláta trochu spravodlivejšie. Výčitky židovských spisovateľov sú príliš všeobecné a pučujeme ich všade, kde vladár svedomite zastával záujmy cisárove. Môžeme najviac pripustiť, že Pilát nemal dosť porozumenia pre židovský náboženský svojráz. Bol vychovaný v zásade, že »Židovský národ je zrodený na to, aby otročil«, preto sa dopustil niekedy vecí, ktoré mu ľud zazlieval. Krutosť mu vytýkať nemôžeme, lebo nepoznáme všetky okolnosti, ktoré predchádzaly jeho skutky. Niekedy aspoň ukázal veľkú miernosť.
Na počiatku svojej vlády priviedol do Jeruzalema vojsko so vztýčenými orlami a tým pobúril ľud v jeho náboženskom cítení. Pilát kázal ľud zatvoriť do cirkusu a hrozil mu smrťou, ak nepovolí. Celé množstvo sa však položilo na zem a čakalo na smrť. Pohľad na takúto odhodlanosť dojal Piláta. Ustúpil a vojsko z Jeruzalema odvolal. (Antiquit. 18. 3. 1.)
V jeho povahe nachádzame veľa rysov, ktoré nám robia jeho osobu sympatickou. V súdnom pokračovaní proti Ježišovi to často uvidíme. Úplatkárstvo mu vytýkať nemôžeme. Je pravda, že siahol na chrámové peniaze, ale užil ich na stavbu vodovodu, ktorý bol dobrodením pre celé mesto. Podľa židovského smýšľania sa dopustil svätokrádeže, ale on, ako pohanský úradník, to nepokladal za čosi nedovoleného.
Požíval dôveru cisárovu, lebo spravoval Palestínu 10 rokov a Tacitus pripomína, že za jeho vlády bol v Palestíne pokoj. (Histor. 5. 9.) Ani vzbúrenie samaritánske by nebolo otriaslo jeho postavenie, keby ho nebol zbavil miesta sýrsky legát Vitelius, známy priateľ židovského národa.
Kde Pilát sídlil, nemôžeme s istotou povedať. Väčšina spisovateľov myslí, že sídlil v hrade Antonia. Radi poukazujú na jeho výhodnú polohu. Ovládal svätyňu, kde dochádzalo najčastejšie k vzburám. Oporou im bola aj tradícia, ktorá kladie začiatok krížovej cesty do hradu Antonie. Pri podrobnejšom pátraní sa dokázalo, že tento názor je mylný, a že sídlo Pilátovo treba hľadať neďaleko večeradla. Preto väčšina moderných učencov kladie jeho sídlo do nádherného paláca Herodesovho. Ležal v severozápadnom cípe mesta a vynikal pohádkovou nádherou. Ich dôvody sú tak presvedčivé, že sa im nemožno ubrániť: Správcovia provincií sídlievali ozaj v palácoch podmanených kráľov, aby tak dokázali nadvládu Ríma.
Sv. Marek (15. 16.) kladie súdny dvor do kráľovského paláca (aulé), ale práve toto meno užíva Jozef Flávius o paláci Herodesovom. Blízko bol vojenský tábor, kde sa zdržovala kohorta, privedená na sviatky z Cezarei. Poloha táboru bola dôležitá, lebo tak sa mohlo útočiť na mesto s dvoch strán a potlačiť vzburu hneď v zárodku.
Sem teda priviedli okolo šiestej rannej hodiny spútaného Krista. Pred vchodom do paláca sa sprievod zastavil. Členovia veľrady sa nechceli poškvrniť vstupom na pohanskú pôdu, lebo by nemohli byť účastní veľkonočných obetí. Nebolo pravda, zákona, ktorý to zakazoval, iba farizejská úzkoprsosť vydala takýto predpis. Cedili komára, ale požierali ťavu. Preto poslali k Pilátovi jedného dôstojníka, ktorý bol na stráži. Mal požiadať vladára, aby vyšiel von, lebo ich náboženstvo im nedovoľuje vstúpiť do jeho domu. Zároveň mu mal odovzdať list, kde veľrada oznamovala svoje rozhodnutie a žiadala Piláta o potvrdenie rozsudku.
Vladár poznal dobre židovské zvyky, ale poznámka veľrady ho predsa zamrzela. Znovu mu pripomenuli, že je v ich očiach čímsi poškvrneným. Vyhovieť im musel, lebo Rimania mali ohľad na náboženstvo poddaných, ale chcel im predsa ukázať, že stojí vysoko nad nimi. Pretože mu zákon dával právo, aby sa pýtal na dôvody, rozhodol sa, že začne vyšetrovať podľa právnych noriem rímskych, je však tiež možné, že o Kristovi niečo počul a tušil v rozsudku veľrady justičnú vraždu.
Po dlhšom čase vyšiel Pilát z vládnej budovy. Bol oblečený do bielej tógy, lemovanej červeným pruhom. Nešiel sám. Sprevádzala ho skupina vojakov, pisár, ktorý mal všetko značiť a niekoľko poradcov, ktorí mali rozhodovať pri rozsudku. Pretože sa hovorilo aramsky, bol tu aj tlmočník, ktorý všetko prekladal do rímskej reči. Zastupoval aj hlásateľa, ktorý mal vyvolávať výroky Pilátove.
Pilát pristúpil až k samej veľrade, ktorá sa mu hlboko uklonila, a pýtal sa: »Akú žalobu máte proti tomuto človekovi?« (Ján. 18. 29.) Keby bol v tú chvíľu hrom uderil, nebola by sa «veľrada viac naľakala. Čoho sa obávali, to sa stalo skutkom, lebo Pilát chcel vec sám vyšetrovať. Dobre mu rozumeli. Odplácal im poznámku o jeho paláci a chcel im ukázať svoju prevahu. Obávali sa tiež, že pri vyšetrovaní sa postavia priatelia Ježišovi na jeho obranu a tak môžu ľahko podvrátiť rozsudok veľrady. Bolo teda treba rázne konať a vladára odzbrojiť.
Preto povedali: »Keby tento nebol zločinec, neboli by sme ti ho vydali.« (Ján. 18. 30.) Za iných okolností by bola odpoveď veľrady zapôsobila, ale teraz nemala účinku. Bolo opravdu neslýchané, aby židovský súd vydal zločinca rímskemu vladárovi; a keď sa k tomu odhodlali, mali iste veľmi vážne dôvody, ktoré by maly stačiť aj Pilátovi. Pilát však nebol nováčkom a nazrel hlboko do duše židovskej. Preto sa mu zdala ochota veľrady veľmi podozrelou.
Rozhodol sa, že neustúpi a odpovedal s kúsavou iróniou: »Vezmite ho teda vy a podľa zákona ho odsúďte.« (Ján 18. 31.) Pripomenul im tak ich malomocnosť. Súdiť síce môžu, ale bez súhlasu Ríma nemôžu nikoho popraviť. Keď nechcú podať žalobu, nebude sa Pilát o celú vec zaujímať. Tým neskracuje ich právomoc, veď menší trest môžu uložiť aj sami. Inokedy by bola bývala odpoveď veľrady ostrejšia, ale teraz Piláta potrebovali a museli sa mierniť.
Upozornili teda znovu, že Ježiš zasluhuje trest smrti, ale dodávajú: »Nám neslobodno usmrtiť nikoho.« (Ján. 18. 31.) Apoštol Ján vidí v tomto riadenie Božej Prozreteľnosti: Podľa židovského práva mohol byť Kristus len ukameňovaný. Preto Boh preniesol vládu na Rimanov, aby Spasiteľ sveta dokonal na kríži.
Na posledné slová Pilát už neodpovedal, ale trval na svojom a veľrada sa musela podrobiť. Podľa posledného usnesenia preniesli žalobu na pole politické. Použili Júliovho zákona o velezrade, lebo táto sa trestala smrťou kríža. Podľa rímskych zákonov sa dopúšťal velezrady každý, kto si osoboval moc, aká mu nepatrila: kto robil niečo proti národu rímskemu a jeho bezpečnosti: kto konal schôdzky a na nich búril ľud, aby neposlúchol vládnych nariadení.
Veľrada sa teda ponúkla, že podá formálnu žalobu. Pilát určil jedného, ktorý mal žalobu predniesť. Mal to urobiť takto: »Tak sme zistili, že tento prevracia náš národ a zabraňuje dávať dane cisárovi a vydáva sa za Krista kráľa.« (Luk. 23. 2.) Slová sú veľmi dôležité a musíme si ich všimnúť podrobnejšie.
Vodcovia vyvoleného národa sa teda nenaľakali ani lži, len aby nenávideného proroka zničili. Žaloba obsahovala jediný bod: činí sa kráľom, ale uvádzala tri dôvody: búri ľud, bráni dávať dane cisárovi a nazýva sa Mesiášom. Je pravda, že Ježiš vyvolal hnutie, ktoré zachvátilo celý národ, ale nemal politických cieľov. Medzi jeho poslucháčmi nedošlo nikdy k nepokojom a štátna moc nemusela zakročiť. Druhý dôvod bol však jednoduchým výmyslom, keď si pripomenieme odpoveď, akú dal Ježiš práve na túto otázku. (Luk. 20. 20.)
Aj tretí dôvod bol skreslený. Nepopierame, že sa Ježiš nazýval Vykupiteľom, ale stále sa bránil svetským nádejám, ktoré k tomu menu židia pripisovali. Veď sa vždy vyhnul tomu, keď ho chcel ľud prevolať kráľom. (Ján. 6. 15.) V slovách veľrady ustúpil prvok velezrady do pozadia a žalobcovia zdôrazňovali Ježišove mesiášske nároky, ktorým však dali ráz politický, aby urobili na Piláta väčší dojem.
V snahe Ježišovej o povznesenie ľudu videli iba túžbu po svetskom vlive. (Koľkokrát sa už opakovalo a stále opakuje toto obvinenie v dejinách Cirkvi katolíckej!) Poukazovali asi na slávnostný vchod do Jeruzalema, aby tak urobili Krista aspoň podozrelým. Pilát neveril vlastnému sluchu, keď počul, s akou horlivosťou bráni veľrada záujmy cisárove. Zaiste sa musel usmiať, keď videl medzi žalobcami aj farizejov. Poznal ich odpor proti plateniu daní a veď len nedávno sa domáhali ich zmenšenia. Táto okolnosť ho ešte viac utvrdila v podozrení, že dôvod žaloby treba hľadať inde.
Mohol podľa zákona žalobu odmietnuť, ako to urobil Gallio (Sk. ap. 18. 12.), ale nechcel asi veľmi dráždiť veľradu, lebo sa odvolávala na svoje vyšetrovanie. Zvlášť v dobe Tibériovej bolo nebezpečné zahrávať sa s takou žalobou. Možno aj Pilát vedel o povestiach, ktoré predpovedaly príchod nového kráľa z východu. Rozhodol sa preto pre strednú cestu. Najprv však vyšetrí Ježiša v neprítomnosti veľrady.
Rímske právo ho napomínalo, aby jednal prísne, ale aby tiež opatrne skúmal, či bol skutok učinený zo zlej vôle. Rozkázal preto vojakom, aby voviedli Ježiša do súdnej siene. Prvý raz kráčal Spasiteľ po 28. mramorových schodoch do paláca Pilátovho. (Podľa zbožnej tradície priviezla tieto schody roku 326 sv. Helena do Ríma, kde bola pre ne vystavená kaplnka (Sväté schody). Pápež Klement XII. ich dal obložiť orechovým drevom a nechal len malé otvory, ktorými možno schody pobozkať. Pútnici vystupujú po nich na kolenách.)
V súdnej sieni začal Pilát vlastný výsluch otázkou: »Ty si kráľ židovský?« Ježiš neodpovedal priamo. Chcel Piláta poučiť, že slovo kráľ môže mať rôzny význam: ináč mu rozumie politik, ináč veľrada a ešte ináč starozákonní proroci. Preto dal Pilátovi otázku: »Hovoríš to sám od seba, alebo iní ti to povedali o mne?« (Ján. 18. 33.) Slová sú veľmi dôležité. Pripomínajú vladárovi, že sám by nebol nikdy na podobnú myšlienku prišiel.
Ježiš nebúril a rímske úrady nemusely proti nemu nikdy zakročiť. Jeho kráľovské nároky majú iný význam. Pilát bol otázkou Ježišovou prekvapený, ale nepochopil hneď dosah jeho slov. Preto hrdo odmietol akúkoľvek príslušnosť k židovskému národu. O ich náboženské spory sa nestará, len by chcel vedieť, čo pobúrilo proti nemu celý národ, že sa rozhodli vydať: ho nenávidenému Rimanovi. Doslova povedal: »Či som ja žid? Tvoj národ a hlavní kňazi vydali mi teba. Čo si porobil?« (Ján. 18. 35.)
Až po tejto poznámke mohol Ježiš odpovedať bez obavy, že mu bude zle porozumené. Bez obalu sa priznáva k svojej kráľovskej dôstojnosti, ale dodáva, že jeho ríša nie je ríšou politickou: »Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.« A pripojuje dôvod, ktorý musel presvedčiť aj rímskeho vladára: »Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci iste by bojovali, aby som nebol vydaný Židom, ale takto moje kráľovstvo nie je odtiaľto.« (Ján. 18. 36.)
Už sv. Augustín upozornil (Migne: P. L. 35. 1939.), že Kristus nepoprel jestvovanie svojej ríše na tomto svete. Veď jeho duchovné kráľovstvo sa bude rozkladať na tejto zemi. Nie je však zo sveta, pretože jeho pôvod je v nebi, jeho prostriedky sú nadprirodzené a jeho cieľ je život večný. Tieto slová, pravda, ďaleko presahovaly chápavosť Pilátovu. Nevšímal si ich obsahu, lebo ho zaujala jediná myšlienka: Plný údivu pozrel na Ježiša, ktorý stál pred ním v ťažkých okovách a opýtal sa: »Teda kráľ si ty?« Osoba Ježišova začala Piláta zaujímať, ale nevedel v akom smysle sa robí kráľom, keď tak rozhodne poprel pozemské ciele. Na odpoveď nemusel dlho čakať. Velebne sa zadíval Spasiteľ na rímskeho vladára a povedal: »Ty sám hovoríš, že som ja kráľ«. A rozhovoril sa o povahe a o pôvode svojho kráľovstva: »Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.« (Ján. 18. 37.)
Posledné slová už Piláta nezaujímaly. Zdalo sa mu všetko tak jasné. Ježiš je filozofom alebo blúznivcom, ktorý si myslí, že svojimi zásadami ovládne celý svet. Svetovej ríši rímskej v ňom nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Na Spasiteľa sa díval v tej chvíli s určitým poľutovaním, lebo nechápal, ako si mohol vybrať práve taký ideál. Podľa jeho presvedčenia nestojí pravda za to, aby pre ňu niekto obetoval život a šťastie. Sklamaný toľkými školami a filozofickými smermi pochyboval, že by niekto mohol nájsť pravdu. Ako väčšina vtedajšej inteligencie bol skeptikom a pochyboval o všetkom. Bol verným obrazom toľkých duší, ktoré sa po pravde pýtajú, ale odpoveď nečakajú. Nestačí len pravdu hľadať, ale dôležitejšie je, aby sme ju nájsť chceli. Preto ukončil výsluch slovami: »Čo je pravda?« a vyšiel pred palác. Tam priviedli vojaci aj Spasiteľa.
Príchod vladárov vyvolal v zástupe veľký rozruch a všetci sa tlačili bližšie, aby im neuniklo ani slovíčko. Členovia veľrady sa chveli strachom, keď Pilát vystupoval na povýšené miesto a pokynul, aby sa utíšili. Poslúchli a vladár vyniesol výsledok svojho vyšetrovania: »Ja na ňom žiadnej viny nenachádzam.« (Ján. 18. 38.)
Nechcel Ježiša vyhlásiť za celkom nevinného, ale popieral, že sa dopustil politického zločinu, ktorý mu pripisovali. Slová vladárove v prvej chvíli každého ohromily. Veľrade sa zdalo, že tratí pôdu pod nohami. Rýchle sa však spamätali a začali dotieravejšie útočiť. So všetkých strán sa sypaly nové žaloby — ale Ježiš neodpovedal. Pilát jeho obhajobu nepotreboval a rozvášnenej veľrade by darmo hovoril. Sám vladár sa divil jeho mlčaniu: »Nič neodpovedáš? Nepočuješ, aké veci žalujú na teba?« Ani po tejto dobromyseľnej výzve Ježiš nič neodpovedal, takže sa Pilát divil nad duševným pokojom tohto záhadného muža.
Spor viazol zdanlivo na mŕtvom bode a Pilát premýšľal, čo ďalej. Keby mal byť dôsledný, musel by Ježiša prepustiť. Ale myšlienka na pomstivú veľradu ho ešte zdržovala. Nechcel ju príliš dráždiť a tak sa dostal na šikmú plochu, čo sa mu stalo osudným.
Šťastná náhoda mu pomohla z trápnej situácie. Práve v tom okamihu ktosi vykríkol: »Búri ľud a učí po celej Judei, počnúc od Galiley až sem.« (Luk. 23. 5.) Zmienka o Galiley priviedla Piláta na novú myšlienku. Pýtal sa, či je Ježiš rodákom galijejským. Keď mu prisvedčili, odkázal ich na Herodesa, ktorý bol vtedy v Jeruzaleme. Mohol sa vyhovoriť, že Herodes pozná lepšie židovské pomery a preto môže spravodlivejšie celú vec posúdiť.
Tešil sa, že týmto krokom sa vyhne veľrade a získa si nebezpečného pletichára, ktorý mu už narobil v Ríme toľko nepríjemností. Veľrada však nebola veľmi potešená novým návrhom, lebo súd sa tým preťahoval, ale na druhej strane zas dúfala, že Ježiša ľahšie dostane na kríž. Poznali totiž Herodesovu ľahkomyseľnosť, s akou zavraždil predchodcu Spasiteľovho a poznali aj napnutý pomer medzi kráľovským dvorom a Ježišom. Aby sa nezdržovali, vydali sa hneď na cestu. Krista odprevádzala skupina vladárových vojakov.
Pilát poslal rýchleho posla s úradným prípisom o vyšetrovaní, ku ktorému mal dať Herodes svoje dobrozdanie. Keď sprievod zmiznul v krivých uličkách, vladár si oddýchol a tešil sa, že sa mu podarilo uniknúť tejto nepríjemnej veci.
Kajfáš zatiaľ čakal v chráme na priebeh pojednávania. Zbledol od hnevu, keď sa dozvedel o prvom nezdare, ale hneď sa potešil nádejou, že u Herodesa pochodia lepšie.
Herodes Antipas bol synom Heroda Veľkého a jeho manželky Maltaky. Po smrti otcovej (r. 4. pred Kr.) sa stal kniežaťom v Galilei. Obyčajne býval v Tiberiade, ktorú sám vystaval na brehu jazera Genezaretského. Len na väčšie sviatky prichádzal do Jeruzalema a usídlil sa v hasmonejskom paláci. S terasy paláca bol nádherný pohľad na mesto. Z paláca viedol do chrámu pohodlný most.
Do Jeruzalema prichádzal Herodes s veľkým sprievodom. Rímsky vladár mu nerobil prekážky, lebo bol kniežaťom a v nebezpečenstve sa mohol dovolávať jeho pomoci. V družine Herodesa boly zastúpené skoro všetky národy a tak riadením božím pomáhali mučiť Spasiteľa zástupcovia všetkých národov.
Medzi Herodesom a Pilátom bolo oddávna nepriateľstvo, ktoré malo niekoľko príčin. Ako nástupca mocného kráľa, videl Herodes v rímskom vladárovi votrelca, ktorý mu ulúpil veľkú časť otcovského dedičstva. Ešte viac ho roztrpčovaly prechmaty Pilátove, ktorých sa dopúšťal na jeho poddaných. Spor sa len priostril, keď vladár rozkázal zavesiť v paláci Herodesovom zlaté štíty s obrazom cisárovým a knieža podporoval v Ríme žalobu židovského národa. Pilát musel ustúpiť, ale Herodesovi to nezabudol nikdy.
Povaha Herodesova bola veľmi nízka a jeho mravný život budil verejné pohoršenie. Zákonitú manželku vyhnal a žil s Herodiadou, ktorú odviedol svojmu vlastnému bratovi Filipovi. Uväznil nepohodlného Jána Krstiteľa a na popud cudzoložnej ženy ho dal v žalári sťať. K Spasiteľovi sa choval na začiatku ľahostajne. Keď sa dozvedel o jeho zázrakoch, myslel si, že to Ján Krstiteľ vstal zmŕtvych. Chcel ho preto vidieť a niekoľko ráz sa aj o to pokúsil, ale darmo. Myslel už aj na to, že zakročí proti Kristovi násilne, ale dosial nepodnikol nie vážnejšieho. Bola to »líška« (Luk. 13.72.), ktorá si nechcela nikoho nahnevať.
Herodes bol veľmi prekvapený, keď do paláca vstúpil Pilátov posol a odovzdal mu úradný list. Pozornosť vladárova mu veľmi lichotila a ešte viac ho potešila zpráva, že sa má stretnúť s Ježišom. Myslel si, že konečne uvidí nejaký zázrak a spestrí si tak všedný život. Na svoje krvavé úmysly úplne zabudol.
Vedel však tiež čítať medzi riadkami a vytušil pravú príčinu, prečo mu Pilát väzňa postupuje. Umienil si teda, že bude opatrný. Svolal celú svoju družinu a tak očakával veľkého divotvorcu. Až okolo siedmej hodiny prišiel sprievod a Spasiteľ bol hneď predvedený pred knieža. Spolu s ním vošla tiež veľrada. Herodes privítal Ježiša a začal sa ho hneď vypytovať. Pýtal sa ho asi na jeho činnosť v Galilei a na zázraky. Knieža vyslovil tiež prianie, aby Ježiš urobil pred ním nejaký zázrak, ale Spasiteľ neuznal chlipného muža za hodného jediného slova. Nepýtal sa úradne a Boh nerobí zázraky preto, aby uspokojil zvedavosť nejakého smrteľníka.
Herodes sa asi domnieval, že jeho majestát zmiatol Ježiša a preto hovoril ešte láskavejšie, ale Ježiš na vraha Jánovho ani nepozrel. Mlčanie Ježišovo Herodesa veľmi roztrpčilo. Toho využila veľrada, ktorej to iste nebolo už jedno, keď videla, s akým záujmom privítal Herodes Ježiša. Až teraz začali prednášať svoje žaloby. Pripomenuli asi Spasiteľov výrok o »líščej povahe« Herodesovej a poukázali na Kristovu túžbu po kráľovskom tróne.
Herodes si však ich žaloby ani nevšimol. O politických búrkach nikdy nepočul a jeho úrady nikdy proti Spasiteľovi nemusely zakročovať. A stále ešte dúfal, že sa mu podarí vylákať na Kristovi nejaký zázrak. Namáhal sa však zbytočne — Ježíš neprehovoril. Herodesom zalomcovala urazená pýcha. Videl, že Spasiteľ s ním hovoriť nechce a tušil aj príčinu. Bol by ho najradšej na mieste potrestal, ale opatrnosť mu kázala, aby sa neprenáhlil.
Na odsúdenie ani nepomyslel. Veľrade nebol totiž nijako naklonený, lebo ho vylúčila pre nemravný život z chrámových obetí. A miešať sa do ich náboženských sporov nemal chuti. Len raz sa dal zlákať a na ich popud uväznil Jána Krstiteľa a dobre si pamätal, koľko pobúrenia vyvolal jeho krvavý skutok po celej krajine. Teraz sa tým menej mohol odvážiť siahnuť na veľkého proroka, ktorý mal práve v Galilei toľko prívržencov. Nové a nové žaloby veľrady ho v tejto mienke len utvrdzovaly, preto ani nezačal súdny proces. Veľradu si však tiež nechcel príliš pohnevať, preto vrátil Ježiša Pilátovi. Chcel mu však najprv ukázať, že urazil mocného panovníka.
Rozkázal priniesť ošúchaný kráľovský plášť a obliekol doňho Ježiša. Čo nasledovalo, popisuje evanjelista týmito slovami: »I pohŕdol ním Herodes spolu so svojou čatou a na posmech ho obbliekol do bieleho rúcha a poslal ho nazpät k Pilátovi.« (Luk. 23. 11.) Takto chcel zakryť svoju porážku a rozkázal družine, aby vzdala Kristovi kráľovskú česť. Zbabelí dvorani sa nedali veľa ponúkať a sohrali so Spasiteľom bohaprázdnu komédiu, v ktorej zosmiešnili jeho kráľovské nároky.
Otec Herodesov posielal kedysi zbožných mudrcov do Betlehema a sľuboval, že sa pôjde dieťaťu pokloniť. Jeho bezbožný syn »poklonu« vykonal. Vetracia sa už tešila, že po takomto úvode bude nasledovať rozsudok v jej prospech. Preto boli veľmi sklamaní, keď Herodes vyzval vojakov, aby Ježiša odviedli k Pilátovi. Ešte raz sa pokúsili prehovoriť Herodesa, ale márne. Nechal ich stáť v sieni a rozmrzený odišiel. Smutný sprievod sa znova vracal k Pilátovi. Medzitým napísal Herodes úradnú zprávu a poslal ju Pilátovi. Poďakoval sa mu za pozornosť a schválil jeho doterajší postup.
Pre oboch mala táto príhoda ďalekosiahly význam. Spriatelili sa a medzi nepriateľmi Pilátovými sa už Herodes nenachádzal. Čim však kto hreší, tým trestaný býva. Keď Agrippa II. dostal od cisára Caligulu kráľovský titul, musel sa o taký titul uchádzať aj Herodes, lebo tak si to priala ctižiadostivá Herodias. Keď sa to však Agrippa dozvedel, poslal k cisárovi rýchleho posla, ktorý mal obviniť Herodesa z mnohých zločinov.
Cisár udaniam uveril, Herodesa r. 40. po Kr. sosadil a poslal ho do Španielska do vyhnanstva. Tam skončil svoju životnú púť muž, ktorý kedysi potupil kráľovskú dôstojnosť Spasiteľovu. Trest boží ho zastihol práve vtedy, keď sa sám o kráľovskú dôstojnosť uchádzal.
Pilát nebol veľmi potešený, keď mu posol priniesol odkaz od Herodesa. Lichotilo mu síce, že schválil jeho doterajší postup a umienil si, že sa naňho odvolá — ale svoj hlavný cieľ predsa nedosiahol. Trápneho pojednávania sa nezbavil a dobre vedel, prečo mu Herodes Ježiša vracia. Opatrnosť Herodesova podlomila jeho istotu.
Napadla ho prvý raz myšlienka, aby sa pre Ježiša toľko neobetoval a radšej ho vydal veľrade. Nemusí ho zrovna odsúdiť na smrť. Židia budú iste spokojní, keď ho prísne potresce. Ale hneď odmietol tento slabošský nápad a chcel si zachrániť svoju nezávislosť.
Zpráva o zajatí Ježišovom sa rozniesla po celom meste a pred palácom sa shromaždilo množstvo ľudí. Povaľači a mestská sberba chceli toho využiť, aby narobili trocha nepokoja a tak sa pobavili. Preto Pilát zosilnil stráže a uzavrel prístup ku schodišťu silným kordónom vojska. Po chvíli oznámil dôstojník vladárovi, že sa veľrada vrátila. S ňou prišiel veľký zástup, ktorý zaplnil celé priestranstvo pred palácom. Starostlivo hľadel Pilát na vlniace sa množstvo a znova ho napadla myšlienka, aby sa nejako s veľradou dohodol. Neodolal a miesto rozhodného odmietnutia, začal rokovať.
Jeho povoľnosť bola tým trestuhodnejšiša, že sa mohol v Ríme odvolať na Herodesa, ktorý bol u cisára vo veľkej obľube. Vyšiel pred palác, vystúpil na vyvýšené miesto, odvolal vojsko a pokynul veľrade, aby pristúpila. Zavolal aj ľud, lebo myslel, že ten bude povoľnejší. Dosiaľ bol rozhodnutý, že Spasiteľa prepustí a pre túto myšlienku chcel získať aj ostatných. Preto sa rozhovoril o doterajšom priebehu pojednávania a povedal: »Priviedli ste mi tohto človeka, ako by zvádzal ľud a hľa, ja som ho pred vami vyšetroval a nenašiel som nijakej viny na tomto človeku v tom, čo naňho žalujete. Ale ani Herodes, lebo poslal som vás k nemu, a hľa, nič smrti hodného sa mu nedokázalo.« (Luk. 23. 14.)
Až dosiaľ hovorila z Piláta rímska spravodlivosť. Ježišovi nebola dokázaná velezrada ani pred Pilátom, ani pred Herodesom. Stranníckosť nemohla byť ani u jedného, lebo Ježiša vyšetrovali verejne. Herodes bol Židom a predsa Ježiša neodsúdil. Po tomto všetkom by sme čakali oslobodzujúci rozsudok. Ale Pilát chcel usnadniť veľrade čestný ústup, aby sa zdalo, že jej žaloby boly aspoň čiastočne odôvodnené.
Preto navrhol strednú cestu: »Potrescem ho teda a prepustím.« (Luk. 23. 16.) Obyčajne sa tej reči dobre nerozumie. Vladár tu navrhol veľrade, aby sa uspokojila s bičovaním, ktoré vtedajší spisovatelia radi menujú »polovičnou smrťou«. Týmto ústupkom chcel uspokojiť ich krvilačnosť a predsa zachrániť život Ježišovi — ale veľmi sa prerátal. Jeho polovičatosť sa mu kruto pomstila. Vášeň ľudu len vzrástla a prvý úspech ich veľmi povzbudil. Židia si uvedomili, že sa im podarilo Piláta zastrašiť a preto si umienili, že neustúpia, dokiaľ svojho krvavého cieľa nedosiahnu.
Evanjelista nezaznačil, čo veľrada odpovedala, ale iste návrh zamietla a žiadala búrlivo smrť Ježišovu. Vojaci siahli mimovoľne ku zbrani a hľadeli tázavo na vladára, či majú hučiaci zástup rozohnať. Vtom sa ale privalil k vladárovi nový zástup, ktorý žiadal oslobodenie jedného väzňa, ako to bolo zvykom na veľkú noc.
Tu musíme urobiť niekoľko dôležitých poznámok. Niektorí spisovatelia totiž popierali zprávu o Barabášovi, lebo vraj prepúšťanie väzňa sa protivilo rímskemu právu. Božia Prozreteľnosť sa však postarala, aby umlčala námietky nevereckej vedy. Vo Florentskom papyruse máme podobný príbeh, ktorý sa stal v Egypte roku 85 po Kr. Pred súdnu stolicu vladára C. Septimia Vegeta bol predvedený akýsi Fibon. Po svojom nebohom otcovi zdedil dlžný úpis akéhosi Kefalóna.
Keď sa nemohol domôcť peňazí, uväznil dlžníka a niekoľko príbuzných žien. Ten sa však odvolal a Fibon mal byť uväznený. Keďže mal mnoho ochrancov, povedal mu miestodržiteľ: »Zaslúžil by si si, aby som ťa dal zbičovať, lebo si na vlastnú päsť uväznil muža a dokonca i ženy. Ale darujem ťa ľudu a budem k tebe milosrdnejší.« (Vitelli: Papiri fiorentini 113.)
Nemôže byť teda pochybnosti, že rímsky úradník mohol niekedy prepustiť väzňa, za ktorého sa ľud prihováral. O pôvode tohto krásneho zvyku sa mienky rochádzajú. Niektorí myslia, že je to zvyk rímskeho pôvodu, lebo židovské dejiny taký zvyk nepoznajú. Rimania však dávali pri niektorých príležitostiach amnestiu. Ale tieto dôvody neobstoja, lebo sám Pilát nazýva ten zvyk židovským. (Ján 18. 39.)
Začiatky má asi v dobe machabejskej a vyplynul zo samej idey Veľkej noci. Myšlienka na vyslobodenie z Egypta bola ľudu symbolizovaná prepustením jedného z väzňov. Rimania ten zvyk nezrušili, aby ľud ľahšie niesol nenávidené rímske jarmo. Nevieme však, či bol vladár povinný prepustiť práve toho, koho si priali a či mohol sám rozhodovať. Či mohli žiadať milosť pre toho, kto odsúdený ešte nebol, alebo to platilo i pre odsúdeného? Či vylučoval zákon niektoré zločiny z tejto veľkej výhody? To sú otázky, na ktoré sa nám nepodarí odpovedať.
Prosba ľudu znela Pilátovi ako hudba s neba. Priviedla ho na nový spôsob, ako by mohol Ježiša zachrániť. Preto zanechal návrh na bičovanie a chopil sa tejto novej možnosti. Čím ďalej, tým viac sa presvedčoval, že veľrada vydala Spasiteľa zo závisti nad jeho úspechom medzi ľudom. Mal teraz vhodnú príležitosť. Vo väzení bol povestný zločinec Barabáš. Bol to zlodej, ktorý naplňoval Palestínu strachom a okrádal pocestných. Minulý rok vyvolal na slávnosti Stánkov povstanie a dopustil sa vraždy. (Luk. 23. 19.) Strhol za sebou čiastku galilejských pútnikov, ale Pilát vzburu potlačil.
Barabáš dosiaľ odsúdený nebol, a preto ho mohol Pilát ľudu ponúknuť. Na rozkaz vladárov priviedli vojaci Barabáša a postavili ho vedľa Ježiša na vyvýšenom mieste. Spasiteľ sa iste zachvel hanbou, keď videl vedľa seba tohto obávaného lúpežníka. Najsvätejší stál v jednom rade s vrahom a ľud mal rozhodovať, komu dať prednosť. Azda odsudzuješ Piláta a vytýkaš mu nespravodlivosť. Chybil, ale predsa chcel Krista zachrániť. Spomeň si radšej, koľko ráz si dal prednosť hriechu pred svätou vôľou božou a pros za odpustenie.
Medzitým Pilát postúpil dopredu a povedal: »Ja nenachádzam na ňom nijakej viny. No býva u vás obyčaj, aby som vám o Veľkej noci prepustil jedného väzňa. Chcete teda, aby som vám prepustil kráľa židovského?« (Ján 18. 39.) Dokončil a posadil sa na kurulské kreslo, kde čakal ich rozhodnutie. Ľudsky rečeno, vykonal Pilát za Krista, čo len mohol. Preto sa nepýtal veľrady, ale jednoduchého ľudu, ktorý nebol tak zaujatý a bol viac Kristovi naklonený. Ba im aj naznačil, koho by si želal, keď znova zdôraznil Ježišovu nevinu.
Slová Pilátove urobily na ľud hlboký dojem a zdalo sa, že pre Ježiša uderila hodina oslobodenia. Veľrada videla nebezpečenstvo a horlivo rozmýšľala, čo podniknúť. Šťastná náhoda im pomohla.
V nevyspytateľnej Božej Prozreteľnosti urýchlila smrť Ježišovu žena, ktorá ho chcela zachrániť. K Pilátovi pristúpil otrok a odovzdal mu list manželky s prosbou, aby ho hneď prečítal. Evanjelisti nám nezachovali ani meno tej šľachetnej ženy, až z neskorších prameňov sa dozvedáme, že sa volal Klaudia Prokula. Zaiste sa zriekla pohanstva a prijala vieru v jedného Boha. Náboženské hnutie, vyvolané Spasiteľom, zasiahlo aj jej dušu. Možno sa o to pričinila Johanna, manželka vysokého úradníka, zvaného Chusa (Luk. 8. 3.) a zasvätila Prokulu do tajomstva Ježišovho. Podľa málo zaručeného podania stala sa po smrti Pilátovej kresťankou a Cirkev katolícka slávi jej pamiatku 26. júna. Nevieme, čo Klaudia napísala svojmu mužovi. Evanjelista Matúš (27. 19.) nám naznačil iba hlavnú myšlienku: »Nemaj nič s tým spravodlivým, lebo mnoho som dnes vystála preňho vo snoch.«
Videla asi jasne nevinu Ježišovu a bála sa pomsty božej, ktorá stihne Piláta, keď bude súdiť nespravodlivo. Ako zaujímavosť pripomínam, že niektorí exegéti pripisovali tento sen diablovi, ktorý tak chcel prekaziť vykúpenie sveta. Iní to vysvetľovali z príčin prirodzených. Prokula počula mnoho o Kristovi a vážila si ho. Zpráva o jeho zajatí ju hlboko zranila a nedala jej ani v noci pokoja. Nepopierame, že Boh použil týchto prirodzených predpokladov, ale všetko si tým ešte nevysvetlíme. Prokula nemohla už v noci vedieť, že do sporu bude zatiahnutý aj Pilát. Preto väčšina katolíckych učencov vidí vo sne riadenie Božej Prozreteľnosti.
Evanjelista im dáva za pravdu a pripisuje snu hlboký význam symbolický. Zatiaľ, čo duševný zrak vyvoleného národa slabne, takže sa chystá zabiť sľúbeného Mesiáša, otvára Boh oči pohanom, aby uznali jeho vyššie poslanie a verejne vyhlásili nevinu Spasiteľovu.
Pilát dočítal list a zamyslel sa. Zjav Ježišov urobil naň hlboký dojem, ale odkaz manželkin ním otriasol. Bol to predsa sen, ktorému práve Rimania pripisovali taký význam. Rozhodol sa, že urobí, čo bude v jeho moci a hneď diktoval odpoveď pisárovi. Otrok odišiel a Pilát sa pýtal znova: »Ktorého chcete z tých dvoch, aby som vám prepustil?« (Mat. 27. 21.)
Ale medzitým sa situácia podstatne zmenila. Veľrada využila prestávku v plnej miere a poštvala ľud proti Ježišovi. Jednotliví členovia veľrady sa zamiešali medzi ľud a prehovárali ho, aby hlasovali za Barabáša. Opakovaly staré nepravdy a najčernejšími farbami líčili nebezpečenstvo, ktoré hrozí chrámu a zdedenému náboženstvu.
Talmud nám prezradzuje, že rozchyrovali o Kristovi, ako by bol v spojení s Rimanmi. A neobyčajná ochrana Pilátova im dávala zdanlivo za pravdu. Zločinné úsilie veľrady bolo korunované úspechom, aký ani sami nečakali. Shromaždení ľudia boli zväčša jeruzalemskí obyvatelia, ktorí Ježiša veľmi nemilovali, ba hľadeli na nepríjemného Galilejčana nepriateľsky, lebo sa odvážil karhať ich chyby. Azda najviac prízvukovala veľrade mestská sberba, ktorá sa tešila na lacnú zábavu. Pomáhaly iste aj sľuby a hrozby, kde nestačilo presvedčenie.
Aj priatelia Barabášovi sa iste domáhali u ľudu o sľutovanie. Ani peklo nezaháľalo a rozbúrilo vášne ľudu. Bolo tu dosť aj Ježišových stúpencov, na ktorých sa Pilát iste spoliehal. Títo však boli zakričaní a neodvážili sa verejne vystúpiť. Trvalo to však dosť dlho, než sa veľrade podarilo sohnať potrebnú väčšinu.
Takáto bola situácia, keď vladár predniesol znova otázku, koho má prepustiť. Hneď sa ozval neopísateľný rev: »Barabáša!« Pilát neveril vlastnému sluchu a myslel, že ho azda zle rozumeli. Preto sa pýtal ešte raz: »Chcete, aby som vám prepustil kráľa židovského?« Ale židia netúžili po kráľovi, ktorého im ponúkal rímsky úradník a námestím zahrmelo ešte zúrivejšie: »Nie toho, ale Barabáša!« (Ján 18. 39.)
Nečakaná žiadosť ľudu Piláta rozhnevala. Stalo sa to, čo nikdy nečakal. Zaslepený ľud dal prednosť lupičovi pred Ježišom, ktorému ani vinu nedokázali. Stratil duševný pokoj a istotu, ktorou dosial všetko riadil. Len tak si môžeme vysvetliť jeho otázku: »Čo teda urobím s Ježišom, ktorý sa volá Kristus?« (Mat. 27. 22.) Odpoveďou bolo hromové: »Nech sa ukrižuje!« Nové výkriky Piláta ešte viac roztrpčily. Jeho svedomie sa vzpieralo proti takému rozsudku a ešte raz sa pokúsil Ježiša zachrániť. Hneď sa však mal presvedčiť, že vášeň nemyslí. Len čo predniesol prvé slová: »Čo zlého urobil tento? Nič smrti hodného na ňom nenachádzam«, (Luk. 23. 22.) kričal sfanatizovaný zástup: »Ukrižuj ho!« Len s napätím všetkých síl pokračoval Pilát: »Potrescem ho teda a prepustím.«
Vrátil sa k pôvodnému návrhu, ale zase nepochodil. Židia dobre zbadali, že Pilát opustil právnu pôdu a stali sa útočnejšími. Ako búrka nieslo sa námestím strašné: »Ukrižuj, ukrižuj ho!« Bolo jasné, že vedenia sa zmocnila mestská sberba a Pilát sa začal obávať vzbúrenia. Mal síce v zbrani tisícdvesto mužov a mohol aj Herodesa požiadať o pomoc, ale myšlienka na Rím mu podlamovala energiu. Bál sa žalôb, ktoré sa mu mohly stať osudnými, alebo mu aspoň mohly sťažiť postup.
Zdalo sa pošetilým prinášať takú obetu za človeka, ktorého ani dobre nepoznal a ktorý ani nebol rímskym občanom. Preto sa rozhodol, že prepustí Barabáša a Ježiša dá zbičovať. Až uvidia krv, budú azda prístupnejší rozumovým dôvodom. Svedomie, pravda, nemlčalo; ospravedlňoval sa, že koná z donútenia a chce tak vyhnúť väčšiemu krvipreliatiu. Ale najprv chcel ukázať Židom, ako sa díva na ich besnenie a zvalí na nich vinu za nevinne vyliatu krv.
Rozkázal sluhovi, aby priniesol vodu a pokynul ľudu, aby sa utíšil. Trvalo dosť dlho, než sa to podarilo. Vtedy vladár vstal, umyl si obradne ruky a hovoril: »Ja som nevinný v krvi tohto spravodlivého; vy uvidíte!« (Mat. 27. 24.) Už často bola vyslovená otázka, ako prišiel Pilát na túto myšlienku. Riadil sa zvykom rímskym, či napodobnil zvyk židovský? Niet pochyby, že aj Rimania poznali symbolické umývanie rúk a prikladali mu veľký význam. Ale slová, ktorých Pilát použil, sú iste prevzaté zo sv. Písma. (Deut. 21. 1. 9.)
Keď bola nájdená mŕtvola a vraha nebolo možno vypátrať, sišli sa starostovia z okolitých obcí, umývali si ruky nad zabitou jalovicou a pritom prisahali, že vraha nepoznajú: »Ruky naše túto krv neprelialy a oči naše to nevidely. Pane, buď milostivý ľudu izraelskému, ktorý si vykúpil a neprirátaj krv nevinnú svojmu ľudu izraelskému.« A Biblia k tomu dodáva: »Tak bude s nich krv smazaná. Ty však budeš čistý od krvi nevinného, ktorá bola vyliata, ak urobíš, čo Pán prikázal.« V týchto slovách máme všetky prvky z reči Pilátovej. Vladár vyhlasuje, že nebude zodpovedný za muky Ježišove a zvaľuje všetku vinu na židov, ktorí ho k tomu ústupku donútili.
Ani tento dojemný obrad nemal účinku. Z davu sa ozvala strašná odpoveď: »Jeho krv na nás a na našich synov.« (Mat. 27. 25.) Ako by chceli povzbudiť Piláta, že sa nemusí báť krvi Ježišovej, lebo všetky následky berú na seba. Tieto rúhavé slová sa na nich strašne splnily pri páde Jeruzalema. Na Veľkú noc dokonal Kristus a na Veľkú noc obľahol Titus Jeruzalem. Na hore Olivetskej položili židia ruky na božského Vykupiteľa, a odtiaľ podniklo neskôr rímske vojsko rozhodný útok na mesto. Za otrockú cenu tridsať strieborných kúpili Spasiteľa a za šestinu strieborného bolo predané tridsať židov do otroctva. Židia sa tešili, keď bol Kristus vyzlečený a bičovaný, neskôr rímsky vojaci svliekali židovských ubehlíkov, priväzovali ich k stromu a otvárali im životy, aby našli peniaze, ktoré, vraj, boli prehltli. Veľrada prinútila Piláta, aby odsúdil Ježiša na kríž; pri dobytí mesta bolo denne ukrižované až 500 židov. Svolávali na seba nevinnú krv Spasiteľovu a po dobytí Jeruzalema tiekla ich vlastná krv v prúdoch po uliciach a nádvoriach chrámových.
Možno odsudzuješ divú krutosť a zaslepenosť národa židovského. Buď spravodlivý! Aj tvoje hriechy pripravovaly kríž, ktorý tak tlačil ramená Spasiteľove. Radšej sa zadívaj na svojho Vykupiteľa! Bol tiež človekom a v jeho srdci sa ozývala túžba po cti a uznaní. Z lásky k tebe stojí tu ako zločinec. Buď mu za to povďačný...
Pilát už neodporoval. Posadil sa na súdnu stolicu a prepustil Barabáša. Potom sa obrátil k stráži a stručne rozkázal: »Vojaci, pripravte biče!« Povolil teda nátlaku ľudu a neušiel trestu božiemu. O niekoľko rokov urobil Šimon Magus veľké povstanie v Samárii.
Ľud putoval na horu Garizim, lebo sa šírily povesti o príchode Mesiáša. Pilát putovanie zakázal, ale Samaritáni neposlúchli, prečo boli mnohí zajatí a popravení. Ostatní si sťažovali u sýrskeho miestodržiteľa Vittelia, ktorý Piláta sosadil a poslal do Ríma, kde sa mal u cisára zodpovedať. Aby si zachránil úrad, obetoval Vykupiteľa sveta; preto podľahol mesiášovi nepravému.
Ukrutné bolesti, ktoré musel Spasiteľ pretrpieť, odbavili evanjelisti jediným slovom: »Zbičoval ho.« Ich čitatelia poznali veľmi dobre význam týchto slov. Ale my, ktorí sme vyrástli v ušľachtilom vplyve kresťanstva, nevieme si ani predstaviť, ako ukrutne zachádzalo pohanstvo s človekom.
Rimania milosrdenstva nepoznali a Seneka ho pokladal za chybu a duševnú chorobu. Tvrdil dokonca, že milosrdní sú len najhorší ľudia. (De clementia , II., 5. 1.) Preto sa zmienime o bičovaní podrobnejšie, aby sme poznali veľké bolesti, ktoré za nás Spasiteľ pretrpel a zamilujeme si vrúcnejšie dobrého Ježiša.
Vtedajší spisovatelia hovoria o bičovaní len s najväčšou hrôzou. Horác ho nazýva: strašnými bičmi. O bičovaní sa používalo slov: rozsekať, roztrhať, rozorať atď. Následky bývalý kruté a Prudentius ich srovnáva so škodami, spôsobenými krupobitím. Kresťania píšu o mukách sv. Polykarpa a jeho druhov: »Okolostojaci sa triasli hrôzou, keď videli, ako boli mučeníci ranami bičov roztrhaní až do kostí a mnohým bolo vidieť vnútornosti.« Livius priznáva, že mnohí skonali na mieste, iných odnášali polomŕtvych a väčšina zostávala po celý život zmrzačená. Zákonom Porciovým z r. 195 po Kr. bolo prísne zakázané bičovať rímskeho občana. (Ne quis magistratus civem Romanum virgis caederet...) Dokladov máme hodne a preto si môžeme celú vec dobre predstaviť.
Vladár odišiel do paláca a stotník určil 6 vojakov, ktorí mali rozkaz vykonať. Boli k tomu zvlášť vycvičení. Patrili k posádke cezarejskej a nenávideli všetkých Židov. Veľrada ich iste nezabudla poštvať proti Spasiteľovi. So všetkých strán sa ozývaly výkriky, ktoré ich povzbudzovaly. Je možné, že synédristi im vtlačili do rúk peniaze, len aby rán nešetrili.
Vojaci zaviedli Spasiteľa k nízkemu stĺpu na priestranstvo pred palácom. Stĺp bol vysoký asi 70 cm a siahal po pás. Vyzvali Krista, aby sa vyzliekol. Azda váhal, alebo sa to zdalo vojakom pomalé, preto sami strhali s neho rúcho a odhodili ho na zem. Krv sa valila do tváre Spasiteľovi, keď tu stál obnažený pred hulákajúcim ľudom.
Vojaci postavili Pána Ježiša ku samému stĺpu a priviazali mu oň nohy. Potom ho prehli cez stĺp, takže mu ruky siahaly skoro až k zemi a tieto tiež priviazali k stĺpu. Telo tak tvorilo oblúk a koža bola napnutá. Postavili sa okolo úbohej obete a uchopili biče. Podobu bičov poznáme dobre, lebo sa ich mnoho zachovalo v hroboch mučeníkov. Na krátkom, silnom držadle bol väčší krúžok, na ňom niekoľko retiazok, zakončených kúskami olova alebo ostrými ovčími kostičkami, prípadne dvoma guľôčkami, spojenými tyčinkou. Obyčajne mal každý vojak trochu odlišný bič. Ak môžeme súdiť z pohrebného turinského rúcha, použili pri Spasiteľovi metiel a bičov s dvoma guličkami.
Zaznel vojenský povel, vzduchom zasvišťaly prvé rany a telom Spasiteľovým prenikla strašná bolesť, ktorej stále pribúdalo. Obetoval ju v nekonečnej láske svojmu nebeskému Otcovi, aby smyl hriechy tela, ktoré nemajú byť medzi kresťanmi ani menované. (Efez 5. 3.)
Hneď po prvých ranách napnutá koža podbehla a tvorily sa na nej podliatiny, ktoré sa po ďalších úderoch trhaly. Biče a ruky vojakov sa sfarbily krvou. Do otvorených rán padaly nové údery, vytrhovaly kúsky tela, až sa zjavily kosti. Kristus trpel strašne a niekedy zavzdychal, ale ešte viac ho trápily bolesti duševné: Aký zisk bude z mojej krvi? (Žalm. 29. 10.)
Jeho vševidiace oko hľadelo do budúcnosti a so zármutkom muselo uznať, že nevďačné ľudstvo sa bude najviac dopúšťať práve telesných hriechov. Konečne padla posledná rana, ale pre Spasiteľa bola len počiatkom nových bolestí. Odviazali mu ruky a rozkázali, aby sa narovnal. S veľkou námahou splnil ich kruté prianie, ale musel sa podopierať oboma rukami. Zaznel nový rozkaz a vojaci začali bičovať prsia a život Spasiteľov. Znovu sa opakovaly príšerné výjavy. Na všetkých stranách visely kusy rozsekanej kože a Božská krv stekala v pramienkoch a sfarbila zem. Ani teraz ešte nebolo dielo skončené, lebo začali bičovať hlavu a tvár. Niektorí obrátili biče a bili Spasiteľa silnými držadlami. Líca mu otiekly, nos začal krvácať, pery sa popukaly a oči boly zaliate krvou. Ježiš sa zakolísal a klesol k stĺpu do vlastnej krvi. Sfanatizovaný zástup začal nadšene tlieskať. Ani potom ešte vojaci neprestali, ale ďalej bili ležiaceho Krista.
Nikdy sa nám nepodarí zistiť koľko rán Spasiteľ utrpel, lebo pri rímskom bičovaní nebol ich počet obmedzený. Podľa turinského rúcha mu zasadil vojak, ktorý mal bič s guličkami. 80 rán. Ostatní vojaci uderili Spasiteľa asi toľko ráz. Podľa toho pretrpel asi 500 rán. Výpočet je iba pravdepodobný, lebo nevieme, či nemali viacerí vojaci rovnaké biče.
Konečne zaznel rozkaz, ktorý bičovanie ukončil. Spasiteľ ležal bez vlády a splnilo sa na ňom doslova proroctvo Izaiáša. (53. 2. 5.) »Nemá podoby ani krásy: a videli sme ho a nebolo na ňom vidieť, prečo by sme ho žiadostiví boli. Mali sme ho za malomocného a za ubitého od Boha. Ale on bol ranený pre naše neprávosti, ubitý pre bezbožnosti naše.« Nikomu nenapadlo, aby podal Kristovi rúcho. Bičovaním sa stal Spasiteľ bez cti a slobodní vojaci by si boli pokladali za hanbu, keby mu boli poslúžili. S najväčšou námahou sa priplazil ku svojim šatám, aby zakryl svoju nahotu. Namáhal sa darmo. Ruky i prsty stratily vládu. Konečne hodil ktorýsi vojak naňho šaty a nedbal o to, že ich dotyk spôsobil Kristovi nesmierne bolesti.
Zbičovaného Ježiša odviedli do vnútorného nádvoria, kde mal počkať príchod vladára. Spasiteľ sa sotva vliekol a často si musel utrieť s tváre krv, aby lepšie videl cestu. Súdne miesto sa na chvíľu vyprázdnilo. Len kaluža krvi a červený stĺp označovaly miesto, kde sa odohralo prvé dejstvo golgotskej tragédie.
Osudy posvätného stĺpu sú nám neznáme a zprávy o ňom sú iba zbožné legendy. Pútnik z Bordeaux ho videl roku 333 v paláci Kajfášovom. Keď bola v polovici štvrtého storočia vystavaná bazilika Sionská, preniesli do nej tiež domnelý stĺp bičovania a postavili ho uprostred siene. Podľa sv. Hieronyma bol ešte skropený krvou. Bol to pravdepodobne červenožilkovaný mramor, akého je mnoho v okolí Jeruzalema.
Aquitánska pútnica opisuje v akej úcte bol stĺp, keď pod bozkami veriacich začal miznúť. Je možné, že veriaci si vo vhodnom okamihu soškrabali trocha prášku zo vzácneho stĺpu. Po dobytí Jeruzalema Turkami stopa po posvätnom stĺpe zaniká, až v jedenástom storočí nachádzame stĺp v chráme Božieho hrobu a stáva sa majetkom františkánov.
Roku 1551 ho rozbili Mohamedáni, lebo si mysleli, že sú tam poklady. Tie čiastky zobrali menovaní rehoľníci a rozoslali ich vynikajúcim panovníkom Europy. (R. 1123 priviezol kardinál Collona iný stĺp do Ríma a postavil ho v chráme sv. Praxedy. Na rozdiel od prvého je čierny a bieložilkovaný. Je isté, že sa kardinál stal obeťou nejakého podvodu.)
Vladár neprichádzal. Azda sa radil so svojimi poradcami, alebo vyjednával súkromne so zástupcami židovského národa. Vojaci sa začali v nádvorí nudiť, preto si chceli chvíľu nejako skrátiť. Zpočiatku si len vyprávali o dojmoch z bičovania a robili si posmech zo Spasiteľa. Stál tam pokojne so sklopenými očima. Ale práve tento pokoj vojakov dráždil. Radi by sa boli pomstili, ale nič im nenapadlo.
Konečne nadhodil ktorýsi diabolský návrh. Toľko ráz už počuli, že Ježiš sa robí židovským kráľom; mali by si s ním aspoň zahrať na kráľa. Aj príklad Herodesov pôsobil. Nevedeli ešte, ako to prevedú.
Aby sme mohli pochopiť priebeh udalostí, musíme urobiť niekoľko poznámok. Pohania mali vo zvyku, že sa židom vysmievali. Tu však boly aj iné príčiny. Vojsko Pilátovo prišlo z Cezarey a tamojšia posádka veľmi nenávidela židov. Boli to väčšinou Samaritáni, ktorí nemohli židom zabudnúť, že ich vylúčili z Jeruzalemského chrámu a ich svätyňu na hore Garizim zborili. V Ježišovi videli stelesnenú židovskú pýchu, ktorá chcela zničiť pohanský Rím a ovládnuť svet. Ich posmech nepatril tak Ježišovi, ktorého skoro nepoznali, ale celému nenávidenému národu židovskému, ktorému tak mohli ukázať svoju povýšenosť.
Že to však urobili tak ukrutným spôsobom, má ešte aj inú príčinu. Posádka cezarejská bola len pomocným vojskom a nemala prísnu disciplínu rímskych legionárov. A vtedy bolo všeobecným zvykom tupiť odsúdencov. Vojaci nevedeli, že Kristus nebol ešte odsúdený. Iste si vtedy nepomysleli, že čoskoro príde doba, keď pyšní Rimania spolu s ostatnými národmi si budú kľakať pred Ježišom a preukazovať mu božskú úctu.
Aby sa »zábava« lepšie podarila, zavolali si celú kohortu. Ktorí vojaci nemali službu, prišli ochotne. Za chvíľu bol okolo Spasiteľa zástup niekoľko sto rozpustilých vojakov. S bolesťou pozoroval Spasiteľ tieto prípravy a všetko obetoval v duchu Bohu, aby odčinil pýchu, s akou sa ľudstvo vzpieralo slúžiť Bohu od pádu Adamovho, až do konca sveta.
Kedysi povedal Boh prvému človekovi: »Nech je zlorečená zem pre tento tvoj čin: Tŕnie a bodľačie bude ti rodiť:« (Gen 3. 17.) Dobrý Ježiš dal sa tŕním korunovať, aby sňal kliatbu, ktorá nás tak tlačila. Hneď na počiatku sa však vyskytla prekážka. Nemali purpúrový plášť, ktorý bol odznakom kráľovskej a cisárskej moci. Vtom si ktosi spomenul na starý dôstojnícky plášť, možno na ten, ktorým priodial Spasiteľa Herodes. Kedysi bol červenej farby — ale pre kráľa židovského bude ešte dosť dobrý.
S ukrutnosťou, ktorú dnes ani nechápeme, strhli vojaci Spasiteľovi rúcho, ktoré už prischlo k hrozným ranám. Rany sa opäť otvorily a začaly krvácať. Roje múch dorážaly na obeť, ktorá sa im nemohla ubrániť. Cez ramená mu prehodili ošúchaný plášť, ktorý mu siahal iba po kolená a nádvorím sa ozval búrlivý smiech.
Hra sa zapáčila a začali vymýšľať nové podrobnosti. Našli veľký kameň, privalili ho a posadili naň Ježiša. Mlčal a práve tá tichosť veľmi dráždila vojakov. Dosiaľ sa len zabávali, ale, čo nasledovalo, bola už surovosť a ukrutnosť. Divadelný kráľ nemal ešte korunu. Hneď uplietli z rákosia akýsi veniec, ale s tým neboli spokojní. To bolo málo pre kráľa židovského. Radili sa, čo robiť a vtedy jedného z nich napadla skoro diabolská myšlienka. V tábore bola hromada tŕnia, s ktorým sa v Palestíne kúrievalo. Z toho by bola koruna, akú dosiaľ nenosil žiaden kráľ. Vplietli teda do venca niekoľko tŕňových vetvičiek. Z pozostatkov vidíme, že tŕne boly až 2 cm dlhé. Boly tak vpletené, že koruna sa podobala akejsi tŕňovej prilbe. Spasiteľ sa zachvel pri pohľade na korunu a zaiste trnul pri myšlienke na muky, ktoré mu pripravovali.
Keď bola koruna hotová, vložili mu ju na hlavu, ale keďže slabo priliehala, opravili ju palicami a tak vrážali tŕne do svätej hlavy. Krv stekala v pramienkoch po tvári a oči Kristove sa zalialy slzami. Miesto žezla mu dali do rúk trstinu. Obchádzali ho a s posmechom obdivovali jeho kráľovskú nádheru. Vtom ktosi navrhol, aby mu vzdali aj kráľovskú poctu.
Návrh bol prijatý a vojaci jeden po druhom prichádzali, kľakli pred Kristom, skláňali hlboko hlavy a s posmešnou pokorou volali: »Zdrav buď kráľ židovský.« Pán Ježiš im vôbec neodpovedal, ale tým ich len viac rozzúril. Miesto holdovacích bozkov, začali mu pľuvať do tváre, iní vzali do rúk trstiny a bili ho po hlave, čím mu spôsobili neznesiteľné muky. Ježiš strašne trpel, ale nebolo nikoho, kto by bol surových vojakov napomenul. Bolestne sa splnily na ňom slová Veľpiesne (3. 11.) »Vyjdite dcéry jeruzalemské a pozrite na kráľa Šalamúna s korunou, ktorou ho korunovala jeho matka v deň oddávok a v deň veselosti jeho srdca.«
Ešte viac mučila Spasiteľa myšlienka, že tento smutný výjav sa bude opakovať až do konca sveta. Každé prenasledovanie Cirkvi a zneužívanie svätého náboženstva, bude pichľavým tŕňom, ktorý zraní jeho sv. hlavu. Buďme aspoň my vďační svojmu Vykupiteľovi! Kľaknime si pred ním a v najhlbšej pokore volajme: »Klaniame sa tebe, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si nás svojím krížom vykúpiť ráčil.« Buďme smiernou obeťou a nahradzujme hriechy iných.
Vojaci by sa azda boli ešte dlho s Ježišom zabávali, keby nebol prišiel rozkaz, aby ho hneď priviedli pred vladára. Rýchle s ním teda utekali do paláca.
Čo sa stalo s tŕňovou korunou? Nebola asi vhodená s krížom do blízkej cisterny na Kalvárii. Aspoň v zprávach o nájdení kríža nemáme o nej zmienku. Je možné, že sa dostala do rúk kresťanov a bola uložená v niektorom jeruzalemskom chráme. Obyčajne sa tvrdí, že ju dostala sv. Helena na svojej ceste po Palestíne a táto ju uložila v paláci v Carihrade.
Franský kronikár Aimoin zaznamenal, že parížsky biskup sv. Germán dostal od cisára Justiniána (527—563.) tŕne z koruny Spasiteľovej a to isté sa vypráva aj o Karolovi Veľkom r. 800. Tieto zprávy však podvracia skutočnosť, že cisár Alex Kommen I. vypočítava v liste kniežaťu flanderskému Róbertovi medzi pokladmi cisárskej klenotnice i tŕňovú korunu. Tam ju našli križiaci po dobytí Carihradu r. 1204.
R. 1238 prišiel do Francúzska cisár Balduin, aby si vykonal u sv. Ľudovíta pôžičku. Ako záruku mu ponúkol tŕňovú korunu Spasiteľovu. Svätý kráľ poslal do Carihradu dvoch dominikánov, ktorí mali poklad dopraviť do Paríža. Museli však za ňu složiť obrovskú sumu 200.000 libier. Dňa 11. aug. 1239 prišli do Paríža a korunu dočasne uložili v cisárskom paláci. Neskoršie vystaval pre ňu cisár Ľudovít IX. nádhernú kaplnku a tam ukryl vzácnu pamiatku.
Keď vypukla francúzska revolúcia, preniesli sv. korunu r. 1791 do Saint-Denis, ale na rozkaz vlády musela byť vrátená do Paríža. Olúpili ju o všetky klenoty a uložili v národnej knihovni. Roku 1806 ju dostal parížsky arcibiskup a preniesol ju do katedrály Notre-Dame, kde sa nachádza dodnes.
Vnútri je obtiahnutá zlatým drótom, aby sa rákosie tak ľahko nedolámalo. Pri svojej veľkosti by bola spadla Kristovi až na plecia, ale jej vnútorný priemer sa hodne zmenšil vpletenými vetvičkami. Na 16 miestach je veniec obtočený sietinou, ktorá mala pridŕžať tŕňové vetvičky. Podľa tradície bola koruna rozdelená na rákosový podklad a tŕňový povrch. Parížska koruna by potvrdzovala toto podanie. Keďže nemáme historických dokladov o pravosti tŕňovej koruny, ťažko môžeme rozhodovať o pravosti koruny v Paríži. Ale jej neobyčajná podoba by pre pravosť a pôvodnosť veľmi svedčila.
Podvodník by nebol nikdy prišiel na myšlienku, aby uplietol rákosový veniec a vydal ho za tŕňovú korunu Spasiteľovu. V katolíckom svete je známe asi 570 tŕňov, ktoré majú pochádzať z tŕňovej koruny, ale výpočet je sotva úplný. Väčšina z nich je iste nepravá, ale bolo by odvážne tvrdiť, že kňazi sa dopúšťali úmyselne podvodov. Tento úkaz si môžeme vysvetliť prirodzenejším spôsobom. Aspoň o tŕni v katedrále angerskej čítame výslovne: »Jeden z tŕňov, ktoré boly dotknuté o tŕňovú korunu Spasiteľovu.«
Podobných, len dotýkaných tŕňov, bolo viac. Časom sa však zabudlo na význam týchto slov a tŕň bol vyhlásený za zbytok bolestnej koruny Vykupiteľovej. Určite pôvodný je tŕň v talianskom meste Andrii, pretože jeho pravosť bola dokázaná nepopierateľnými zázrakmi. Kedykoľvek pripadne Veľký piatok na 25 marca (Zvestovanie Panny Márie), uchlý tŕň ožije a na jeho hrote sa ukáže čerstvá kvapka krvi. (Naposledy r. 1932.)
Keď vyšiel Pilát z vládneho paláca, uvítal ho strašný krik ľudu: »Ukrižuj, ukrižuj ho!« Pokynul im, aby sa utíšili. Po chvíli povedal: »Hľa, privádzam vám ho von, aby ste videli, že na ňom žiadnej viny nenachádzam.« (Ján. 19. 4.)
Dosiaľ sa nepodarilo nikomu zistiť, akého zločinu sa Kristus dopustil, preto nemôžu Pilátovi vytýkať stranníckosť. Urobil všetko, čo mu zákon dovoľoval. Ba dal Ježiša aj bičovať. Ďalej ísť nemôže, preto je odhodlaný Ježiša prepustiť. Po týchto slovách sa neozval ani jeden výkrik protestu, lebo boli všetci ohromení tým, čo sa ukázalo ich zraku. Z palácovej brány vychádzal Spasiteľ v sprievode niekoľkých vojakov. Na ramenách mal červený plášť, na hlave mu trčala tŕňová koruna a jeho svätá tvár bola pokrytá zaschlou krvou.
Tento zjav urobil na jednoduchý ľud hlboký dojem. Pilát využil priaznivej nálady a rozkázal priviesť Ježiša až k zábradliu. Zdvihol plášť, ktorý prikrýval, zakrvavené a roztrhané telo Kristovo. Sám Pilát sa zachvel pri tomto pohľade a hlas sa mu triasol, keď zvolal: »Ajhľa — človek.« (Ján 19, 5.)
Boly to len dve slová, ale poslucháči im dobre rozumeli. Obvinili Ježiša, že sa robí kráľom. Piláta však nepresvedčili: aby im vyhovel, dal ho zbičovať. Mali by sa teda uspokojiť s jeho bolesťami a nežiadať ešte aj smrť. Slová Pilátove účinkovaly a v oku mnohých prítomných sa zaleskla slza. Zdalo sa, že Spasiteľ bude zachránený. Ale aj prítomní veľkňazi zbadali, čo im hrozí, a chceli tomu stoj čo stoj zabrániť. Dali pokyn svojim sluhom a námestím zaburácalo znovu: »Ukrižuj, ukrižuj ho!«, ale Pilát si všimol, že väčšina ľudu mlčala a nesúhlasila s veľradou, preto podráždene povedal: »Vezmite si ho vy a ukrižujte, lebo ja na ňom viny nenachádzam.« (Ján 19, 6.) Nedával im tým povolenie, aby Ježiša popravili, ale jeho slová boly len výrazom oprávneného rozhorčenia. Mužovia, ktorí sa vždy chválili, že majú pravé náboženstvo, ktorí sa báli vstúpiť do pohanského domu, aby sa nepoškvrnili, neboja sa preliať nevinnú krv.
Veľrada vedela, že Pilát získava prevahu, a že politickú žalobu nevyhrajú. Vladár sa mohol opierať o zákon, proti ktorému boli bezmocní. Preto zas previedli žalobu na pole náboženské. Proti zákonu rímskemu postavili zákon Mojžišov, ktorý vláda pri obsadení Palestíny slávnostne uznala. Preto hovorili »My máme zákon a podľa toho zákona musí zomrieť, lebo sa robí Synom Božím.« (Ján 19, 7.) A mnohí začali prisvedčovať: Áno, robí sa Synom Božím! Rúhal sa Bohu! a zákon hovorí Kto by sa rúhal menu Pánovmu, nech smrťou zomrie: nech ho celá obec uhádže kamením, či to bude domáci alebo cudzinec.« (Lev. 24, 16.)
Koľko ráz sa už opakovala v dejinách ľudstva táto strašná nedôslednosť. V mene ľudského zákona sa bojovalo proti Bohu ktorý je prameňom každého práva i zákona: »Máme zákon, že každý, kto nepreukazuje cisárovi božskú úctu, je hodný smrti. Tak kričali rímski prétori za doby prenasledovania a tisíce krvácajú za tento zákon. »Máme zákon«, volajú obrazoborci a vedú na smrť tých, ktorí obrazy uctievajú. »Máme zákon, že kto neuzná najvyššiu moc kráľa v Cirkvi, bude vinný velezrady«, tak hlása anglický kráľ Henrich VIII., a »zem svätcov« sa mení na »zem mučeníkov«. »Máme zákon« vyhrážajú sa prenasledovatelia v pohanskom cisárstve a tak sa vyhrážajú aj noví nepriatelia Cirkvi vo všetkých krajinách sveta.
Ale so stanoviska právnického bol ťah veľrady veľmi obratný. Ukázali tak Pilátovi, že je na omyle, keď myslí len na svoj zákonník. Rímska vláda uznala aj židovské zákony za platné. A podľa týchto zákonov si Ježiš zaslúžil trest smrti, lebo sa rúhal Bohu. Pilát zostal zarazený, lebo nemohol poprieť, že židia mali v tomto ohľade aspoň trochu pravdy. Bál sa konfliktu so židovským zákonom, pre ktorý mal už toľko nepríjemností. Predsa však nechcel uveriť myšlienke, že Ježiš je Synom Božím. Počúval síce o podobných bájkach od malička, ale už im dávno prestal veriť. Nevedel vôbec, ako by si mal to Synovstvo Božie predstaviť. Ale cudzinec urobil naňho dojem pravdivosti, lebo vyžarovalo z neho toľko veleby, koľko ešte na žiadnom človeku nevidel. Spomenul si aj na list manželky a zmocnil sa ho strach. Rozhodol sa teda, že za každú cenu vnikne do tajomstva tohto muža, ktorý ho už stál toľko obetí. Preto rozkázal uviesť Ježiša do vládneho domu.
Ťažká záclona zapadla a Pilát zostal sám s Ježišom. S akousi posvätnou bázňou sa zadíval na Spasiteľa a povedal: »Odkiaľ si?«, ale Ježiš neodpovedal. Už raz odhalil pred Pilátom svoj nadzemský pôvod, ale hrdý Riman mal pre jeho slová len pochybovačné pokrčenie pliec. Nová odpoveď by bola zbytočná. Spravodlivosť sa nemá pozerať na osobu, ale má byť pre všetkých rovnaká. Vladár bol dávno presvedčený o Ježišovej nevine a nových dôkazov nepotreboval.
Mlčanie Ježišovo Piláta urazilo. Preto pokračoval trochu podráždene: »Mne neodpovedáš? Nevieš, že mám moc ukrižovať ťa a mám moc prepustiť ťa?« (Ján 19. 10.) Chcel asi Krista nastrašiť a tak na ňom vylákať priznanie, na ktorom mu veľmi záležalo.
Zo stanoviska právneho boly slová Pilátove podložené rímskym zákonom, ale ich predpoklad bol úplne pohanský, lebo vylučoval Boha z právneho poriadku. Pilát sa tak vžil do svojho úradu, že na mravnú zodpovednosť ani nepomyslel. A takú hrdosť nemohol nechať Spasiteľ bez odpovede, preto povedal: »Nemal by si nado mnou nijakej moci, keby ti nebola daná shora, a preto ten, kto ma tebe vydal, má väčší hriech.« (Ján 19. 11.) Tak nehovoril ešte nikto so zástupcom svetovládneho Ríma. Tento zajatec upozornil Piláta, že všetka moc pochádza od Boha a jemu pripadla čestná úloha, aby sa zastal samého Syna Božieho. Ale z toho plynie aj veľká zodpovednosť. Nik sa nesmie beztrestne skrývať za Boha, ak sa dopúšťa bezprávia. Keď Pilát svoju moc zneužije, neujde pomste božej a predsa ani v tejto vážnej chvíli nezavrel Ježiš oči pred dobrou vôľou Pilátovou, s akou sa ho snažil oslobodiť. Jeho vina je omnoho menšia, ako hriech veľrady, ktorá mala jasnejšie poznanie a s otvorenými očami prelievala nevinnú krv Bohočloveka.
Nevieme, či rozumel Pilát dosahu slov Spasiteľových. Asi videl v nich len narážku na úrad, ktorý dostal od cisára. Ale otvorené slová Kristove urobily naňho hlboký dojem. Výpoveď veľrady o vyššom pôvode Ježišovom sa mu v tej chvíli nezdala čímsi nemožným. Odchádzal z paláca s pevným rozhodnutím, že nevinného prepustí. Ani sa nenazdal, že sa dočká takej porážky.
Veľrada si všimla zmeny na Pilátovi a začala už ľutovať, že priviedla žalobu na náboženské pole. Videli, že sa Pilát boji pomsty božej a Ježiša oslobodí. Rozhodli sa preto upotrebiť posledný dôvod: Jeho strach z Boha premôžu inou bázňou. Pripomenú mu pána bližšieho a preto nebezpečnejšieho. Keď teda začal Pilát hovoriť v prospech Ježišov a odporúčal jeho prepustenie, prerušili ho slovami: »Keď tohto prepustíš, nie si priateľom cisárovým, lebo každý, kto sa robí kráľom, protiví sa cisárovi.« (Ján 19. 12.) Vyhrážka veľrady podráždila vojakov, ktorí zase siahali za zbraňou, aby hulákajúcich Židov rozohnali, ale u Piláta už bolo neskoro. Nebál sa povstania, vedel si pomôcť aj za iných okolností, ale zmienka o cisárovi ho zasiahla ako blesk a zlomila úplne odpor, s ktorým vedel dosiaľ čeliť krvavej žiadosti Židov.
Rozumel im veľmi dobre; hrozili mu žalobou u cisára, že nadržoval velezradcovi a nepotrestal človeka, ktorý sa verejne vyhlasoval za kráľa. Pilát sa síce mohol aj sám odvolať na cisára, ale nechcel na seba veľa upozorňovať. Možno sa nám zdá tento Pilátov strach neodôvodnený, ale keď uvážime okolnosti, v akých sa nachádzal, uvidíme, že sa bál oprávnene.
Ak vieme zo súčasných spisovateľov, trpel cisár Tiberius veľkou melanchóliou. Všade videl zradu a kdekoho upodozrieval. Stále pripomínal úradom, aby prísne dbaly na zákony o urážke veličenstva a sám ich prevádzal čo najprísnejšie. Z dvadsiatich priateľov cisárových unikli len dvaja násilnej smrti. Udavačom boly sľubované veľké odmeny a v procese mohli svedčiť aj otroci, ktorí ináč nemali nijakého práva.
Seneka si trpko sťažuje na udavačstvo, ktoré sa najmä v dobe Tiberiovej veľmi rozmohlo a narobilo viac škody ako občianska vojna. (De benefeciis 3. 26.) Do akých malicherností sa zabiehalo, ukazuje aj tento prípad: Bývalý praetor Paulus prišiel na hostinu s prsteňom, do ktorého bol vyrytý obraz cisárov. Jeho otrok Maro spozoroval, že neodložil prsteň, keď šiel na záchod. Udal ho z potupy obrazu cisárovho a svedomitý úradník bol odsúdený pre velezradu.
Následky žaloby mohly byť pre Piláta nedozierne. Iste by stratil priazeň cisárovu, ktorý sa veľmi hneval, keď jeho úradníci nevedeli udržať v provinciách pokoj. Možno bude zbavený úradu, ktorý mu prinášal ročne 300.000 sesterciov (135.000 Kčs) a môže skončiť aj na popravisku. Bude to tým bolestnejšie, lebo bol poctený titulom »priateľa cisárovho«. A to všetko pre človeka, ktorého ani nepoznal, a ktorý ani nemal občianskeho práva rímskeho. Bol rozhodnutý. Proti výstražnému hlasu svedomia vydal Ježiša na smrť.
Odišiel do paláca, aby vykonal posledné prípravy. Svolal svojich poradcov a pýtal sa na ich mienku. Ako odpovedali, to nám evanjelisti nezachovali, je však skoro isté, že schválili vladárovo rozhodnutie. Za zvuku vojenskej trúbky vystúpil Pilát na vyvýšené miesto a posadil sa na súdnu stolicu. Okolo si posadali poradcovia a pisár, ďalej stáli vojaci. Vladár rozkázal priviesť Spasiteľa, ktorý musel byť pri rozsudku prítomný. Keď nastalo ticho, chcel sa Pilát ešte židom vypomstiť za porážku, ktorú mu pripravili. Ukázal na tŕním korunovaného Krista a posmešne zvolal: »Hľa, kráľ váš!« Ale ľud zaburácal: »Preč s ním, preč, ukrižuj ho!« Vladár sa chcel ešte trocha pobaviť na ich zúrivosti, a preto sa s predstieraným udivením pýtal: »Kráľa vášho mám ukrižovať?« Ale členovia veľrady chceli urobiť koniec tejto nechutnej scéne a zvolali: »Nemáme kráľa, iba cisára.« (Ján 19. 14. 15.)
S hnusom sa odvrátil Pilát od tejto mravnej nízkosti. Farizeji, ktorí sa pýšili svojou nenávisťou k Rímu, chceli byť zrazu lojálnejší ako on sám. Rozmrzený siahol po tabuľke a menom cisárovým prečítal krátky rozsudok: Pôjdeš na kríž! Dôvody neuvádzal, lebo boly všeobecne známe. Ustanovil stotníka, ktorý mal so štyrmi vojakmi vykonať popravu a rozkázal stráži: Choďte, pripravte kríž! (I, miles, expedi crucem.)
Námestím zaznel víťazný jasot a nepriehľadné zástupy skoro šalely od radosti. Pilát ich nepočúval. Rozkázal napísať tabuľku na kríž: »Ježiš Nazaretský, kráľ židovský« — a odišiel do paláca. Hanbil sa za porážku, ktorú utrpel a v srdci sa mu ozývaly slová Ježišove o hriechu, ktorého sa práve dopustil.
Pretože odsúdenie Ježišovo bolo udalosťou svetovou, udáva sv. Ján miesto a čas, kedy sa to stalo. Herodesov palác stál na širokých základoch, ktoré vybiehaly dopredu na spôsob terasy, zvanej arabsky Gabbatha (vrcholec). Celé miesto bolo vydláždené rôznofarebnými dlaždicami z mramoru, preto sa volalo grécky Lithostrotos. Podľa svedectva evanjelistu, bol Kristus odsúdený »okolo hodiny šiestej«. Zo slov je patrné, že sv. Ján určuje čas iba približne — asi okolo našej hodiny deviatej.
Niektorí spisovatelia tvrdia, že Pilát Ježiša neodsúdil, ale dovolil iba, aby veľrada previedla svoj rozsudok. Ich mienku vyvrátil už Tacitus: Annal, 15. 44. » ... auctor nominis eius Christus, qui Tiberio imperante, per procuratorem Pontium Pilatum supplicio affectus est.« (Pôvodca toho mena Kristus, ktorý za cisára Tiberia od miestodržiteľa Pontského Piláta bol odsúdený na kríž.)
Iní zase vladára odsudzujú. Nechceme ho ospravedlňovať, ale predsa dáme za pravdu Müllerovi: »Nikdy mu (Pilátovi) nesmieme vytýkať, že sa dopustil vraždy, alebo že chcel spáchať nespravodlivosť. Skôr by sme nad ním zaplakali, než by sme ho preklínali.« (Pontius Pilatus, str. 1.) Pomyslime si radšej, koľko ráz sme boli k Spasiteľovi ukrutnejší než Pilát. Hrešili sme, hoci nám nehrozilo nijaké nebezpečenstvo. Židovskí spisovatelia chceli zase celú vinu svaliť na Piláta. Dobre im odpovedal sv. Augustín: »Aj vy, Židia, ste ho zabili. Čím ste ho zabili? Mečom jazyka. Nabrúsili ste svoje jazyky a zabili ste ho, keď ste volali: Ukrižuj ho, ukrižuj ho!« (Migne P. L. 36. 763.)
Pre vyvolený národ mala táto udalosť nedozierne následky. Odriekli sa Spasiteľa, ktorý kedysi plakal zo sústrasti nad ich mestom a dali prednosť železnej vláde rímskeho cisára. Zavrhli tichý prameň Siloe — preto dodnes plačú nad troskami svojej bývalej slávy ... Každý piatok — vyjmúc slávnosti pod zeleným — shromažďujú sa o 4. hodine popoludní jeruzalemskí židia pri tzv. » stene náreku«, aby tam pri mohutných balvanoch, posledných to zvyškoch bývalej nádhery, plakali a nariekali. Hlboko sklonení, alebo kľačiac na kolenách spievajú dojímavý žalospev asi takto:
Rabín: »Pre hrad náš, ktorý bol spustošený« — ľud: » sedíme tu opustení a plačeme.«
Rabín: »Pre chrám náš, ktorý bol zborený« — ľud: »sedíme tu opustení a plačeme.«
Rabín: »Pre slávu našu, ktorá zanikla« — ľud: »sedíme tu opustení a plačeme.«
Rabín: »Pre slávnych mužov našich, ktorí umreli« — ľud: sedíme tu opustení a plačeme.«
Rabín: »Pre kňazov našich, ktorí padli« — ľud: »sedíme tu opustení a plačeme.«.
Rabín: »Pre kráľov našich, ktorými opovrhovali« — ľud: sedíme tu opustení a plačeme« atď.
Ale táto modlitba, ako i slzy a vzdychy, zostávajú nevyslyšané. Odpoveď zneje ako by s neba: » Prečo kričíš nad svojím potrením? Bolesť tvoja je nezahojiteľná. Pre množstvo neprávosti tvojej a pre tvoje tvrdé hriechy som ti to urobil. « (Jer. 30. 15.)
Má to tak zostať navždy? Iste nie. Aj za nevďačný národ židovský sa modlil umierajúci Spasiteľ: »Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.« Dojemný žalospev končí slovami:
Rabín: » ... aby sa pokoj a šťastie vrátily na Sion« — ľud: sedíme tu sami a plačeme.«
Rabín: » ... aby prút z koreňa Jesse vykvitol konečne v Jeruzaleme« — ľud: »sedíme tu sami a plačeme.«
Úbožiaci, uznávajú hriechy svojich otcov a volajú po ich odpustení — ale najväčší z nich dosiaľ neoplakali. Ešte zakrýva hustý závoj ich duchovné oko. Ale z apoštola Pavla (Rim. 11. 25.) sa dozvedáme, že sa aj oni raz vrátia kajúcne ku Spasiteľovi, ktorého sa ich otcovia odriekali a spočinú v jeho sladkom objatí.
Keď bol rozsudok vynesený, začali vojaci robiť prípravy k bolestnej poprave. Zbičovali obidvoch zločincov, ktorí mali byť s Kristom ukrižovaní. Spasiteľa už nebičovali. Vyskytla sa tu však nová ťažkosť. Pilát väznil toho roku troch zločincov, ktorí mali byť o Veľkej noci popravení. Keďže jeden z nich musel byť podľa starého zvyku prepustený, mali pripravené len dva kríže.
Nik nepredvídal smrť Kristovu, preto nemali tretí kríž a trvalo to dosť dlho, než ho zhotovili. Mal podobu, akú mu dávame dnes. Rimania rozoznávali tri druhy krížov, podľa toho, ako bolo pripevnené priečne brvno. Buď bolo pribité svrchu v podobe »T« (crux commissa), buď malo podobu nášho kríža (crux immissa) alebo v podobe »X«, takzv. kríž sv. Ondreja. Ako možno súdiť z pozostatkov, bol zo stromu ihličnatého, pravdepodobne z borovice. Kolmé brvno bolo dlhé asi 3.5 m, priečne brvno asi 2 m. Vážil okolo 100 kg, pretože jeden koniec bol vlečený po zemi, klesla jeho váha asi na 75 kg.
Vojaci svliekli Ježišovi potupné rúcho a vrátili mu jeho vlastný odev. (Táto poznámka evanjelistu je veľmi dôležitá. Vyplýva z nej, že Spasiteľ niesol celý kríž a nielen priečne brvno. V opačnom prípade odsúdenec nedostal svoje rúcho, ale len šatku okolo bedier.) Nebolo to bez bolesti, lebo aj tŕňovú korunu mu museli sňať a potom mu ju nemilosrdne znova nasadili. Im nezáležalo na tom, že svätá hlava hrozne začala krvácať.
Asi po hodine priniesli vojaci tri kríže a hodili ich k nohám odsúdených. Pohŕdali krížom, lebo bol trestom pre otrokov a najväčších zločincov. Kto bol odsúdený na kríž, stratil osobnú slobodu a sostupoval na nízku úroveň otroka, preto bol kríž všeobecne menovaný »nešťastným stromom«. Obidvaja lotri sa zatriasli pri pohľade na strašný nástroj smrti. Len Spasiteľ rozopäl túžobne ruky a objal bolestné drevo, ktoré malo priniesť spásu celému svetu.
V Jeruzaleme nebolo pravidelné popravisko. Zákon Mojžišov len nariaďoval, aby sa to stalo mimo mesta a Rimania mali podobný zvyk. Volili k tomu obyčajne miesto, podľa ktorého sa hodne chodilo, aby tak pohľadom na muky zastrašili ľudí od zločinov.
Pre Božského Spasiteľa bol zvolený nepatrný kopček na severozápadnej strane mesta, zvaný Golgota. Stalo sa to asi na popud veľrady, ktorá sa chcela popásť na mukách nenávideného Galilejca. Pretože bol sviatok, nesmeli Židia ísť za mesto ďalej, ako štvrť hodiny. Nemôžeme však povedať, aký bol smer krížovej cesty. Môžeme to len približne určiť podľa popisu vtedajšieho Jeruzalema, ako ho podáva Jozef Flávius.
Začínala na Sione v paláci Pilátovom, úzkymi dláždenými uličkami postupovala smerom severovýchodným, prechádzala námestím, ktoré sa rozkladalo medzi palácom Herodesovým a hrobom Dávidovým, stáčala sa k bráne Gennat, zahýbala za hradbami trochu k severovýchodu a po dvestopäťdesiatich metroch končila na Golgote. Bola dlhá asi 600—700 m.
Omnoho lepšie si vieme predstaviť sprievod, v ktorom odvádzali Božského Spasiteľa. Znamenie pochodu bolo dané vojenskou trúbkou. Vpredu kráčal trubač, ktorý ohlasoval blížiaci sa sprievod. Bolo to tým dôležitejšie, lebo ulice jeruzalemské boly úzke a krivolaké a v meste bolo asi milión pútnikov. Zvlášť na križovatkách mohlo dôjsť k nemilým srážkam, lebo pútnici sa uberali obyčajne opačným smerom do chrámu. Za trubačom išiel veliaci stotník s oddielom vojska, potom hlásateľ, ktorý vyvolával meno, pôvod a zločin odsúdenca. Čítal to z tabuliek, ktoré maly byť pribité na kríže.
Nasledoval Spasiteľ s obidvoma zločincami, okolo každého štyria vojaci, ktorí mali vykonať popravu. Za odsúdencami kráčal ešte jeden oddiel vojska, niekoľko zástupcov veľrady a nepriehľadný zástup priateľov i nepriateľov Ježišových. Pretože hol veľkonočný sviatok, postarala sa veľrada, aby kríže obidvoch lotrov niesli pohanskí otroci. Len pre Spasiteľa nenašli nikoho. Je možné, že sa mu veľrada chcela pomstiť za zdanlivé porušovanie soboty. Preto sv. Ján zdôrazňuje, že si musel niesť sám svoj ťažký kríž.
Z Pilátovho paláca nebolo na Kalváriu veľmi ďaleko a predsa to bola cesta ťažká. Ulice boly dláždené hrubými kameňmi, na ktoré narážal zadný koniec kríža a rozdieral zranené rameno Kristovo. Pod krokmi takého zástupu sa zdvíhaly celé mračná prachu a robily vzduch skoro nedýchateľným. Okná i strechy boly obsadené divákmi, ktorí bojovali o každé miesto. Ako to bolo zvykom, pľuvali po úbohých obetiach a hádzali do nich kamene.
Deti, roztrúsené po zástupe, si zapamätaly jednotlivé výroky, opakovaly ich, a ten detský krik veľmi zraňoval citlivú dušu Spasiteľovu. V tomto neopísateľnom hurhaji kráčal pomaly Kristus so svojím krížom. Pravou rukou objímal ťažké brvno, ľavou si pridržal šaty, aby mu neprekážaly pri chôdzi. Keď si chcel trochu odpočinúť, nedovolili mu, ale ho ťahali za povraz stále dopredu.
Veľké bolo aj vnútorné utrpenie Spasiteľovo. Zdanlivo sa dožil najväčšej porážky. Nepriatelia jasali. Jeho životné dielo sa rozpadlo v trosky a on sám stál pred celým národom ako rúhač a podvodník. Spomínal na slávny vjazd do Jeruzalema. Vtedy sa všetci tlačili, aby mu boli čo najbližšie a aby sa mohli dotknúť aspoň jeho rúcha — a dnes? Jeho priatelia ho opustili, ani jeden sa neozval, nik mu nepomohol. Splnila sa na ňom doslova predpoveď proroka: »Obzeral som sa a nebolo pomocníka; hľadal som, a nebolo toho, kto by pomáhal.« (Iz. 63. 5.)
Vtedy mu prestierali rúcha na cestu, teraz videl len zaťaté päste a lietajúce kamene. Jeho sväté srdce trpelo nesmierne, ale nereptal. Obetoval všetko Bohu, ako o ňom napísal starozákonný evanjelista: »Obetovaný bol, pretože sám chcel a neotvoril úst svojich, ako baránok k zabitiu vedený a ako ovca pred tým, ktorý ju strihá, onemie a neotvorí úst svojich.« (Iz. 53. 7.) Evanjelisti nám zachovali len dve udalosti z krížovej cesty. Niektoré jednotlivosti poznáme z ústneho podania, iné sú výsledkom zbožného rozjímania o utrpení Spasiteľovom.
Mnohí exegéti ich preto popierali, myslíme však, že neprávom. Zapadajú veľmi dobre do vtedajšieho života a prezradzujú veľkú znalosť domácich pomerov, takže o ich pravdivosti nemusíme pochybovať.
Jarné slnko pálilo nemilosrdne a v úzkych uličkách bolo ako v ohnivej peci. Z Božského Spasiteľa sa lial hojný pot a jeho telesných síl začalo ubúdať. Ustavičné nadskakovanie kríža na hrboľatej ceste mu robilo jeho ťarchu neznesiteľnou. Niekoľko ráz sa zakolísal, až konečne klesol pod ťažkým bremenom. V zástupe sa ozval surový smiech a na úbohého Trpiteľa sa sypaly nemilosrdné rany povrazov.
Konečne vstal, ale sotva sa vliekol; kolená sa mu chvely, takže nemohol urobiť ani krok. Bolo vidieť, že na Kalváriu nedôjde a umrie na ceste. Vojakom by na tom konečne nezáležalo, ale veľrada sa naľakala myšlienky, že by nemala vidieť Ježiša na kríži. Jeho bolestný pád ich nútil k povoľnosti. Preto sa prihovorili k vojakom, aby našli nejakého zástupcu. Nebolo im tak ľahko vyhovieť. Žida nútiť nesmeli, lebo aj rímsky zákon uznával židovský sviatočný pokoj a pohanov bolo v Jeruzaleme málo. V mestskej bráne nastala hrozná tlačenica, lebo všetci si chceli zaistiť výhodné miesto na Kalvárii. Vojaci sa len ťažko predierali zástupom a ťahali za sebou zoslabnutého Spasiteľa. Nevládal už urobiť ani kroka, čo evanjelista naznačuje slovami: »Vliekli Ježiša!« (Mar. 15. 22.)
Asi v tom čase vracal sa s poľa nejaký Šimon. Pochádzal zo vzdialenej Kyrenajky, kde boly kvitnúce osady židovské. Presťahoval sa do Palestíny, aby mohol ľahšie uživiť svoju rodinu. Podľa videnia Kataríny Emerichovej, obstrihával ploty v okolitých záhradách. Bol dosiaľ pohanom a o Krista sa nestaral. Blížil sa práve k mestskej bráne, keď z nej vychádzal sprievod a musel teda počkať, dokiaľ prejde. Zo zvedavosti sa pretlačil zástupom a pozoroval neobyčajné divadlo.
Ale vojaci si dobre všimli jeho všedných šiat a pracovných nástrojov. Spoznali, že je pohan a hneď ho nútili, aby vzal Ježišovi kríž. Bránil sa, ale pohľad na meče ho odzbrojil. Odpor by mu aj tak nič nepomohol, lebo vojaci mali právo na takú službu a používali ju bezohľadne. Namrzený chopil sa kríža a v duchu už počúval štipľavé poznámky svojich priateľov.
Čoskoro však nastala v jeho srdci zmena. Tajomný cudzinec ho začal zaujímať. Videl ho stále pred sebou. Sotva sa vliekol a predsa nevydal ani najmenšieho vzdychu. Táto nebeská tichosť urobila na Šimona hlboký dojem. Z poznámok vojakov sa dozvedel, že sa vydáva za Vykupiteľa a Syna Božieho a v jeho duši sa zrodila viera vo vyššie poslanie Ježišovo. Bol skoro nerád, že tak rýchle došli na Kalváriu. Odložil kríž a nik mu ani nepoďakoval. (Umelci obyčajne znázorňujú Šimona, ako nesie koniec kríža. Zabúdajú však na to, že tým by Spasiteľovi len zaťažil.)
Iba Spasiteľ pozrel s láskou na svojho pomocníka a v jeho očiach zažiaril lúč milosti. Neskôr sa stal Šimon kresťanom a odsťahoval sa pravdepodobne so sv. Petrom do Ríma, aby tak unikol nástrahám veľrady. Jeho dvaja synovia, Alexander a Rufus, zaujímali v rímskej cirkvi vynikajúce postavenie a ich matku nazýva sv. Pavol (Rím. 16. 13.) pre veľké dobrodenia »svojou matkou«.
Pri mestskej bráne videl Šimon v nesení kríža najväčšie poníženie a hanbil sa za to, že musel niesť kríž odsúdenca. Ako kresťan si to pokladal za veľkú česť, že pomáhal svojmu Spasiteľovi. A s akou posvätnou úctou hľadeli naňho prví kresťania! Konajme podobne! S akou láskou by sme prijali kríž, ktorý by nám položil na ramená sám Spasiteľ! A predsa je tomu tak. Kríže nášho života neprichádzajú v hodvábnom papieri, ozdobené zlatými páskami, ani nám ich nepodáva žiariaci posol boží. Drsne nám ich hádžu ľudia, ktorí vôbec nevyzerajú ako nástroje božie. Ale pozrime len očima viery a uvidíme za každým krížom Krista, ktorý chcel vyskúšať našu čnosť.
Azda sa v nás ozýva závisť a chceli by sme byť na mieste Šimonovom. Rmútime sa zbytočne. Spomeňme si na slová Ježišove: »Čo ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.« Hocikedy podáme svoju pomocnú ruku trpiacemu bližnému, podporujeme samého Spasiteľa.
Ešte o jednej udalosti sa dozvedáme z evanjelia. Za Spasiteľom kráčala skupina žien, ktoré ho oplakávaly. Zatiaľ, čo sa vojaci zapodievali so Šimonom, podarilo sa im prejsť bránou. Tam počkaly na Spasiteľa a pri pohľade na jeho bolesti daly sa do horkého plaču. Väčšina spisovateľov videla v tom prejav ženskej citlivosti a slová Spasiteľove pokladali za pokarhanie. Nemôžeme im však dať za pravdu. Podľa Talmudu bolo zakázané oplakávať na smrť odsúdených, lebo to bolo akési schvaľovanie zločinu. Aj najbližší príbuzní museli prísť a sudcu pozdraviť bozkom pokoja.
Teda aj tu ukázaly ženy väčšiu odvahu ako mužovia. Zatiaľ, čo sa títo chovali voči Ježišovi nepriateľsky, ženy nad Ježišom plakaly a tak verejne protestovaly proti bezpráviu, ktorého sa veľrada dopustila. Z iného dôvodu však nebol ich plač dokonalý, a preto zasluhovaly aspoň hlbšieho poučenia.
Boly občiankami Jeruzalema a neverily vo vyššie poslanie Ježišovo. V Spasiteľovi videly iba spravodlivého človeka, ktorý ich mesto miloval a smrti si nezasluhoval. Na veľký zločin, ktorého sa ich národ dopustil, vôbec nepomyslely. Preto sa ku nim Spasiteľ obrátil s vážnymi slovami: »Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samé nad sebou a nad svojimi dietkami. Lebo, hľa, prídu dni, v ktorých povedia: blahoslavené neplodné a životy, ktoré nerodily a prsia, ktoré nekojily. Vtedy začnú hovoriť horám: »Spadnite na nás!« a vŕškom: »Prikryte nás!« Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?« (Luk. 23. 28. 31.)
Porozumely ženy, čo im chcel Spasiteľ povedať? Iste pochopily aspoň to, že sa Jeruzalem dopúšťa hriechu, za ktorý príde strašná pomsta božia. Tá bude taká veľká, že skôr by samé zasluhovaly sústrastných sĺz. Upadnú do takej biedy, že budú blahorečiť neplodným, ktoré sú u nich pokladané za najnešťastnejšie tvory. Hrôza dostúpi takej výšky, že náhla smrť (pád hory) budú pokladať za milosť a vyslobodenie. Trestu božiemu sa nesmú diviť. Keď nevinný Baránok toľko trpí za cudzie hriechy, koľko bude trpieť pod trestajúcou rukou Pána hriešne mesto.
Ale Kristove slová majú aj hlbší význam. Pretože suchý strom býva vo sv. Písme obrazom hriešnika, zelený strom symbolom spravodlivého, chcel im povedať, že plané slzy nepomôžu. Iba úprimné pokánie a polepšenie by mohlo hroziacu katastrofu odvrátiť. Ako matky môžu vykonať mnoho, lebo Boh vložil do ich rúk výchovu budúcej generácie. Hovoril však darmo; ženy nepochopily. Preto sa na nich splnila strašná predpoveď Spasiteľova. Počúvajme, ako vysvetľuje židovský dejepisec posledné dni Jeruzalema.
Píše doslova: V meste sa medzitým hlad tak rozšíril, že strasti hladujúcich nemožno ani opísať. Pri každom dome, kde sa ukázal, len tieň nejakej potravy, nastaly ruvačky a najlepší priatelia si chceli jeden druhému vyrvať posledný kúsok chleba. Ani umierajúcim sa neverilo. Aj tých prezerali, či azda nemajú v záhyboch šiat nejakú potravu. Od hladu sa im otváraly ústa; plazily sa po zemi ako besní psi, narážali do múrov a vbehli do toho istého domu aj tri razy za hodinu. Z hladu zjedli všetko, čo našli, a i to, čoho sa aj zviera chránilo, oni sa neštítili. Jedli i kožu z opaskov a obuvi. Mnohí požívali i kúsky starého sena, sbierali červíkov a ešte aj tých draho predávali.
Jedna žena zo Zajordánska, menom Mária, dcéra Eleazarova z Bethezaby, rodom i bohatstvom slávna, utiekla s obyvateľmi svojho mesta do Jeruzalema. Majetok i klenoty, ktoré si priniesla, jej zobrali povstalci. Keď už nič nemala, začala povstalcom nadávať, aby ich tak popudila proti sebe. Dúfala, že ju zavraždia, ale nik sa jej ani nedotkol. Od hladu už takmer rozum strácala a dopustila sa hroznej protiprirodzenej veci.
Mala u seba dieťa, ešte len nemluvňa. To vzala a povedala: »Úbohé nemluvňa, na čo ťa mám vo vojne opatrovať? Ak zostaneme nažive, čaká nás otroctvo u Rimanov. Prv, ako otroctvo, zastihol nás hlad. Ale horší, než otroctvo i hlad, sú povstalci. Buď teda mne za pokrm, povstalcom k pomste a svetu k povesti. Ešte to jediné chýba židovským nerestiam.«
Keď skončila, vzala nôž, zabila dieťa, upiekla ho a polovičku zjedla. Čo zostalo, prikryla a schovala. Ale už tu boli povstalci, ktorí zacítili vôňu mäsa a hrozili jej smrťou, ak im neukáže, čo napiekla. Ona odpovedala, že im polovičku schovala, a priniesla na pekáči časť svojho dieťaťa. Hrôzou i títo lotri zostali ako skameneli, ale žena povedala: »Môj je to syn a môj skutok. Jedzte, však aj ja som jedla! Nebuďte jemnejší nad ženu a ľútostivejší nad matku. Ale keď sa tak bojíte, ako som zjedla prvú polovicu, dojem aj druhú.« Povstalci po týchto slovách ako šialení odbehli a ani sa nedotkli hrozného pokrmu. Radšej sa vrhli do smrti hladom a blahoslavili tých, ktorých smrť zachvátila prv, než mali zažiť takéto utrpenie. (J. Flávius: Bellum iudaicum 6. 3. 3.— 4.)
Ale vráťme sa k Spasiteľovi! Slová Ježišove vyvolaly medzi členmi veľrady veľké pobúrenie. Hnevali sa, že Ježiš ešte aj na ceste k poprave poburuje ľud. O iných podrobnostiach krížovej cesty sa evanjelisti nezmieňujú.
Niektoré nám zachovalo ústne podanie. Že Rodička Božia chcela ešte raz vidieť svoje milované dieťa, je celkom prirodzené. Sotva začula, že Pán Ježiš bol odsúdený na smrť, ponáhľala sa bočnými uličkami a postavila sa na miesto, kadiaľ mal sprievod prejsť. Už zďaleka počula zúrivé výkriky, ktoré stále mohutnely. Smutný sprievod sa blížil, až konečne zazrela jeho začiatok. Počula vyvolávať aj svoje meno, ale nehanbila sa za Spasiteľa. Až po chvíli ho uvidela. Kráčal namáhavo, sotva sa vliekol. Ako rada by mu bola povedala, že mu zostala verná, i keď ho ostatní opustili! Nehanbí sa zaňho, i keď mu všetci volajú na hanbu. Ale priblížiť sa nemohla, lebo vojaci by ju neboli pripustili. Preto aspoň roztiahla ruky a hlasno zvolala: »Ježišu!«
Unavený Spasiteľ ju spozoroval. Oddaná láska jeho matky mu bola hojivým balzamom za všetky potupy, ktorých sa mu dnes dostalo. Zastavil sa, aby jej posledný raz pokynul na rozlúčku. Ich pohľady sa stretly — ale, môj Bože! V tom okamihu zazrela Mária, ako ťažká ruka netrpezlivého vojaka dopadla surovo na hlavu jej dieťaťa. Od hrôzy vykríkla a zamdlela. Až po po chvíli ju priviedli k sebe, a jej prvá myšlienka platila Synovi. Podporovaná niekoľkými zbožnými ženami kráčala za sprievodom.
Ešte o jednej udalosti sa dozvedáme z ústneho podania. V mestskej bráne sa nahromadilo toľko ľudí, že sprievod sa musel zastaviť. Tejto vhodnej príležitosti využila zbožná Veronika a podala Spasiteľovi šatku, aby si utrel zakrvavený obličaj. Ženy to robievaly častejšie a videly v tom dôkaz blíženskej lásky. Pán Ježiš prijal vďačne jej službu a zanechal na šatke odtlačenú svoju tvár.
Tejto príhody sa zmocnila zbožná obrazotvornosť veriacich a. opriadla Veroniku rozličnými legendami. Podľa výpovede Tertuliána (Migne P. L. 1. 461.) poslal Pilát cisárovi Tiberiovi podrobnú zprávu o činnosti Ježišovej a o zázrakoch, ktoré konal. Keď cisár ochorel, poslal do Palestíny svojho dôverníka Volusiána, aby mu vyžiadal na Spasiteľovi uzdravenie. Bolo mu však oznámené, že Ježiš bol medzitým ukrižovaný. Volusián si vyžiadal od Veroniky šatku s obrazom Spasiteľovým. Veronika svolila, ale sama sprevádzala obraz do Ríma. Pohľadom naň sa cisár uzdravil. Z vďačnosti chcel Krista zaradiť medzi bohov a chcel mu dať postaviť sochu v Panteóne, ale senát jeho návrh zamietol. Preto sa dal aspoň pokrstiť.
Podľa inej legendy si Veronika vyžiadala ten obraz od Lukáša evanjelistu, ale učeník sa darmo pokúšal Majstra vymaľovať. Kedysi stretol vraj Spasiteľ svoju vernú učenicu a požiadal ju, aby mu pripravila hostinu. Pri nej sa umyl a vtisol do uteráka obraz svojho obličaja. Tak sa potom ľahko prešlo k myšlienke, vyslovenej v šiestom zastavení krížovej cesty.
Kedy vznikol dnešný obraz, nevieme presne určiť. Roku 608. ho uložil Bonifác IV. v Pantheone a roku 845 bol prevezený za Leva IV. do baziliky vatikánskej, kde sa nachádza dodnes.
Ohľadom druhého a tretieho pádu Kristovho sú exegéti nejednotní. Jedni ich popierajú, lebo kríž niesol Šimon a tak sa Spasiteľovi značne poľahčilo. Druhí ich uznávajú ako dôkaz, že Kristovi veľmi ubúdalo síl. Tomu nasvedčuje i krátkosť času, v ktorom Ježiš skonal, takže sa tomu i Pilát divil. (Mar. 15. 44.) Keď prešiel sprievod mestskou bránou, videl vo vzdialenosti asi 250 m cieľ svojej cesty. Bola to len malá vyvýšenina, ktorú evanjelisti nazývajú Golgotou (Lebkou), latinsky Kalváriou. Toto meno sa vysvetľuje rozlične. Podľa jedných mal mať vrch podobu lebky. Iní zase myslia, že tam bolo popravisko židovské, čo však nezodpovedá pravde, lebo telá odsúdených podľa židovského zákona musely byť ešte v ten deň pochované.
Jozef z Arimatie by si iste nebol vybral hrob vedľa popraviska. Starší exegéti sa domnievali, že pod Golgotou bola pochovaná lebka Adamova a skalnou puklinou stekala vraj vykupiteľská krv na jeho hlavu. (Preto býva pod našimi krížmi niekedy lebka.) Myšlienka táto má veľmi hlboký význam, preto ju nachádzame u mnohých spisovateľov, a je dosť pravdepodobné, že z tejto myšlienky vzniklo i pomenovanie návršia — Golgota.
Bol to plochý vrch, veľmi skalnatý a na ňom bolo vystavané neskôr Nové mesto. Na severe i juhu ho obkľučovalo údolie, v ktorom sa lámal kameň. Jozefova záhrada sa rozprestierala smerom severozápadným. Odtiaľ na východ bola stará cisterna,, do ktorej sa hádzaly kríže odsúdených. Medzi vlastnou Kalváriou a cisternou bola asi 15 m široká priekopa, ktorá mala sťažovať prístup ku hradbám. Niektorí spisovatelia chceli vyvrátiť vieru v polohu dnešnej Kalvárie, ktorá leží uprostred mesta,, kdežto Spasiteľ mal umrieť za hradbami. (Žid. 13. 12.)
Pravda, neprávom, lebo v dobe Kristovej bola Kalvária iste mimo mesta, pretože v jej blízkosti bol hrob Jozefa z Arimatie, ale v meste sa pochovávať nemohlo. Konečne zámena je skoro nemožná. Až do pádu Jeruzalema vedeli kresťania celkom presne, kde bola Golgota. Roku 66 ušli síce do zajordánskej Pelly, ale po dobytí mesta sa znova vrátili a tradícia sa takto zachovala.
Roku 135 postavil cisár Hadrián na Golgote chrám bohyne Venuše. Chcel takto zničiť pamiatku Spasiteľovu, ale práve tým zachoval miesto Kalvárie pre budúce veky. Roku 325 rozkázal cisár Konštantín Veľký pohanský chrám zboriť a na jeho mieste postavil nádhernú baziliku Spasiteľovu. A keď teda kľačíme v chráme božieho hrobu, vieme určite, že tam tiekla kedysi vykupiteľská krv Ježišova.
Moderný človek si už ani nevie predstaviť bolesti, ktoré boly spojené s ukrižovaním, Ale súčasný spisovatelia hovoria o ňom s najväčšou hrôzou. To bolo aj dôvodom, pre ktorý nám starokresťanskí umelci nezobrazovali Krista na kríži. Sám rímsky zákonník ho nazýva najťažším trestom, horším než sama smrť.
Úbožiaci neumierali naraz, ale strácali život ako by po kvapkách. Ukrižovanie bolo asi pôvodu púnskeho a shodovalo sa dobre s ich vrodenou krutosťou. Sám šľachetný Cicero si želal, aby meno kríža ani nebolo medzi Rimanmi spomínané, pretože je to »najstrašnejšia a najhnusnejšia smrť«. (In. Verrem. 5. 64.) Laktancius (Migne: P. L. 6. 505.) bol presvedčený, že je to i pre zločinca trest príliš veľký.
A práve túto smrť ustanovila Božia Prozreteľnosť pre Ježiša, lebo dobre vyjadrovala podstatu nášho vykúpenia. Svojím pádom svolal na seba človek kliatbu božiu; keď nám malo byť odpustené, musela nevinná obeť prijať na seba toto zlorečenie. Zákon Mojžišov (Deut 21. 23.) vyhlasoval! »Od Boha je zlorečený ten, kto visí na dreve.« Podľa hlbokých slov Pavlových (Gal. 3. 13.) »Kristus nás vykúpil zo zlorečenstva zákona, nakoľko sa stal pre nás sám zlorečenstvom ...«
Keď došiel bolestný sprievod na Kalváriu, záčaly sa vlastné prípravy k ukrižovaniu. Vojsko uzavrelo celé okolie, aby nikto nemohol rušiť tento smutný úkon. Zato však na blízkych pahorkoch, na hradbách a strechách domov sa tiesnilo veľké množstvo ľudí. Nikomu nebolo do smiechu, lebo všetkých skľučovala obava, ako sa to skončí. Zvlášť kňazi boli veľmi opatrní a priblížili sa až potom, keď videli Krista na, kríži.
Vojaci mali plné ruky práce. Jedni strážili odsúdených, aby neušli. Podľa starého podania ich zatvorili v skalnom hrobe, ktorý leží asi 30 m severnejšie a odvtedy sa nazýva väzením Kristovým. Iní kopali jamy pre kríže. Práca postupovala pomaly, lebo pôda je na Kalvárii skalnatá. Ostatní pripravovali kríže, pribíjali na ne tabuľky a prinášali rebríky a povrazy.
Spasiteľ počul dobre dunivé rany a jeho ľudská prirodzenosť sa chvela pred mukami, ktoré ho očakávaly. Spomenul si na poslušnosť Abraháma, ktorý chcel na tomto vŕšku obetovať svojho syna Izáka. Boh sa však zmiloval nad ním a poslal anjela, aby zachránil úbohú obeť. Ježiš vedel dobre, že pre svojho Syna neurobí Otec nič, lebo si zamiloval hriešne ľudstvo. Ale zostal pokojný a obetoval to všetko pre našu spásu.
Keď boly prípravy skončené, priviedli vojaci Pána Ježiša a s ním oboch lotrov. Vtedy pristúpilo k vojakom niekoľko žien a prosily, aby smelý dať odsúdeným omamujúci nápoj. Ako vieme z Talmudu, utvoril sa v Jeruzaleme spolok vznešených žien, ktoré vzaly na seba túto šľachetnú službu lásky. Aby odsúdenci necítili tie strašné bolesti a upadli do akéhosi bezvedomia, dávaly im víno, do ktorého primiešaly hodne myrhového alebo temiánového prášku, ktoré maly silný omamujúci účinok. Robily to podľa knihy Prísloví. (31. 6. 7.): »Dajte silný nápoj zarmúteným a víno tým, ktorých srdce smúti. Nech pijú a zabudnú na svoju biedu a na svoje trápenie nech si viac nespomenú.«
Keby boly zabudly na túto službu lásky tieto ženy, malo to urobiť namiesto nich mesto. Ako sa dozvedáme zo sv. Marka (15. 23.), daly Spasiteľovi víno, smiešané s myrhou, ktoré sa pokladalo za vzácnejšie a pôsobivejšie. Pán Ježiš nechcel zarmútiť ženy, ktoré viedla súcitná láska. Preto prijal ponúkaný nápoj a priložil si ho k ústam, možno ho aj okúsil — ale nepil. Poďakoval a vrátil nádobu vojakovi. My sa dávame pred každou operáciou uspať, Ježiš chcel trpieť pri plnom vedomí a vypiť až do dna trpký kalich, ktorý mu pripravil nebeský Otec.
Nastal najbolestnejší okamih, keď vojaci rozkázali Ježišovi, aby sobliekol svoje rúcho. Opäť sa mu hrnula krv do tváre. Zhrozil sa myšlienky, že má vystaviť svoje čisté telo zvedavým zrakom hulákajúceho ľudu. Chcel predsa splniť rozkaz, ale darmo sa namáhal. Ruky mal od únavy ako mŕtve a nemohol ich ani podvihnúť. Ale vojaci nechceli dlho čakať. Nemilosrdne trhali s neho rúcho, ktoré už bolo prischlo na veľké rany po bičovaní. Celé telo začalo znova krvácať. Ešte horšie to bolo, keď pohli tŕňovou korunou a obnovovali tak bodavú bolesť. Len okolo bedier ponechali Ježišovi šatku, lebo tak to žiadal židovský zvyk. (Medzi exegétmi bol spor o to, či bol Ježiš ukrižovaný s touto šatkou, alebo bez nej. Židovský zákon (Sanhedr. 6. 3.) to vyžadoval, a keďže bol Ježiš ukrižovaný hneď za hradbami a keďže bolo na Kalvárii toľko žien, musíme dať za pravdu prvému názoru.)
Hneď potom rozkázali Spasiteľovi, aby sa položil na kríž. Bez reptania si ľahol na bolestné lôžko, s ktorého už nemal vstať. Pre istotu ho vojaci priviazali ku krížu povrazom. Robilo sa to preto, aby odsúdenec nespadol od veľkej bolesti s kríža. Priviazali aj ruky a napäli ich do pravého uhla s telom. Teraz nastalo vlastné križovanie.
Jeden z vojakov siahol po kladive, dvaja pridržali Spasiteľa a štvrtý mal podávať klince. Ich podobu si môžeme veľmi dobre predstaviť. Z Horácia (Carmina I.. 35.) sa dozvedáme, že boly kované podobne ako veľké hradové kliny. Skladaly sa s tyčinky, dlhej až 12 cm a silnej 0.8 cm. Namiesto hlavičky maly akýsi dutý klobúčik. Je pozoruhodné, že túto podobu majú aj oba zachované kliny z kríža Spasiteľovho. Jeden je schovaný v Ríme v bazilike sv. Kríža, druhý v katedrále trevírskej, kde ho darovala sv. Helena.
Nasadili prvý klinec a telom Spasiteľovým prebehla prudká bolesť, keď zadunel prvý úder. Vysoko vystrekla červená krv a sfarbila ruky vojakov. Klinec však vnikal stále hlbšie do dreva. (Je sporné, či boly ruky prerazené na dlani a či v zápästí. U Rimanov nachádzame obojaký spôsob. Druhý spôsob je však pravdepodobnejší.) Bolesti dostúpily vrcholu, keď začali vojaci prerážať nohy. Klinec sa len pomaly predieral medzi drobnými kostičkami chodidla a vnikal do dreva.
Keď umĺkol aj posledný úder, začali vojaci kríž dvíhať dlhými palicami a pridržali ho povrazom. Takto stúpal tento strom bolesti do výšky, niekoľko ráz sa zakolísal, až zapadol do pripraveného otvoru. Vieme si predstaviť týchto niekoľko minút? Rany Ježišove sa oprely o ostré hrany klinov, ktoré sa stále hlbšie zarezávaly do tela. Povrazy na rukách bránily voľnému obehu krvi a povraz na prsiach obmedzoval dýchanie. Kríž sa otriasal, keď ho upevňovali kamením a spôsoboval tak ešte bolestnejšie muky Spasiteľovi.
Aj utrpenie duševné trápilo Krista. Na popud veľrady boly po oboch stranách kríža postavené kríže lotrov. Chceli mu tak strpčiť posledné chvíle, ale sa nenazdali, že tak plnia proroctvo Izaiáša (53. 12.): »Medzi zločincov bol prirátaný.«
Nezbadali tiež, že Spasiteľ bol obrátený tvárou k Europe, kde mala mať jeho Cirkev najviac prívržencov a chrbtom k Jeruzalemu, ktorý sa ho odriekol. Doslova sa splnilo, čím hrozil Boh u proroka Jeremiáša (18. 7.): »Chrbát a nie tvár ukážem im v deň ich záhuby.«
Krvavé dielo bolo dokončené. Vojaci smyli krv a posadili sa pod kríž, aby strážili odsúdených a zamedzili pokus o ich vyslobodenie. Trochu si zajedli a občerstvili sa kyslým vínom. Vo svojej rozpustilosti pripíjali na slávu Kristu - kráľovi (Luk. 23. 36.) a ponúkali mu pohár vína. Keď ich aj tento žart omrzel, začali sa deliť o rúcho Spasiteľovo. Podľa rímskeho zákona prepadol majetok odsúdeného štátu. Rúcho si však mohli rozdeliť vojaci, ktorí popravu vykonali. Túto udalosť môžeme sledovať krok za krokom.
Odev Pána Ježiša sa skladal z plášťa, pása, nesošívanej tuniky, sandálov a šatky na hlavu. O dvoch posledných nemôžeme tvrdiť, či ich mal Kristus na ceste ku Kalvárii. Bolo to teda pre štyroch vojakov celkom málo. Plášť si rozdelili ľahko, lebo mal podobu obdĺžnika a bol sošitý z viacerých kusov. Keď chceli trhať aj tuniku, zadržali ich ostatní so slovami: »Neroztrhajme ju, ale losujme, čia bude?« (Ján 19. 24.) Tento návrh odôvodňuje evanjelista tým, že tunika nebola sošitá, ale utkaná z jedného kusa. Bývala utkaná z vlny alebo bavlny. Podobala sa dlhej košeli a siahala až po päty. Rukávy boly dosť úzke a pri krku mala otvor, ktorý sa mohol tkaničkou rozšíriť, alebo zúžiť. K telu bola pripevnená pásom. Aby pri práci neprekážala, radi si ju vykasávali. Obyčajne bývala sošitá z dvoch časti, ale pre vzácnejšie osoby bola utkaná z jedného kusa. Nebolo to tak ľahké a veľa žien tomu ani nerozumelo. Matka Božia sa to naučila v chráme.
Zo zachovalých pozostatkov môžeme súdiť, že použila pri tkaní ľanu alebo bavlny nahnedlej farby. Návrh sa zapáčil, ale k jeho prevedeniu bolo treba losov, aby nenastala hádka. Niektorí si mysleli, že vojaci hodili kocky. Rímsky zákon to však zakazoval a vojaci by sa boli sotva odvážili urobiť to pred očima veliaceho stotníka. Podľa všetkého vložili do prilbice nejaké značky a vyhral ten, čí los bol prvý vytiahnutý. Bolestne sa díval Spasiteľ na túto prácu. Veľmi názorne mu pripomínala, že už rúcho potrebovať nebude.
Neďaleko kríža stála jeho matka. Spomínala so slzami, ako kedysi to rúcho tkala pre svojho Syna a rada by ho bola teraz vykúpila, ale nemala čo ponúknuť na výkupné. A predsa sa jej vrúcne želanie splnilo. Bohatý človek — azda sám Nikodém — kúpil rúcho a venoval ho niektorej jeruzalemskej svätyni.
Podľa dosť zaručeného podania priniesla ho sv. Helena na Západ a darovala ho trevírskemu biskupovi Agritiovi pre jeho chrám. Tam je až dodnes. Iste tam bolo už roku 1196. Sv. Otcovia videli v nesošitom rúchu Spasiteľovom dojemný obraz jednoty Cirkvi katolíckej a ich myšlienka nebola bez vecného základu. Ako sa dozvedáme zo sv. Písma (Ex. 31. 10.) a z Talmudu, bývalo práve kňazské rúcho utkané z jedného kusa.
Ešte o jednej podrobnosti sa zmieňuje evanjelista.
Nad hlavou Ježišovou bola pripevnená biela tabuľka s červeným nápisom: »Tento je Ježiš Nazaretský, kráľ židovský.« Sv. Lukáš poznamenáva, že nápis bol v troch rečiach: grécky, latinsky a hebrejsky (23. 38.). Mnohí spisovatelia vidia v tom splnenie slov sv. Pavla (Filipp. 2. 11.): »aby každý jazyk vyznal, že Pánom je Ježiš Kristus k sláve Boha Otca« — a proti tejto myšlienke nemožno nič namietať.
U Piláta však rozhodovaly úplne iné dôvody: grécky sa hovorilo medzi Helénistami, latinčina bola úrad. rečou a rozsudok musel byť vynesený latinsky. Arabsky hovoril jednoduchý ľud. Veľrada bola týmto veľmi znepokojená. Okolo Golgoty stály nepriehľadné zástupy ľudu a čítaly nápis. Jeho písmená boly dosť veľké, preto ich bolo vidieť zďaleka. Mnohí .upozorňovali na dvojsmysel, aký sa tajil v týchto slovách a vodcovia národa dobre cítili bodnutie vladárovo. Chcel sa im tak pomstiť za porážku, ktorú mu spôsobili. A keď si vojaci začali robiť posmech zo židovských kráľovských nádejí, poslali k Pilátovi deputáciu, ktorá mala žiadať o zmenu pohoršlivého nápisu.
Navrhovali opravu: »On riekol: Som kráľ židovský«, ale Pilát zostal neoblomný. Rozmrzený nad porážkou a trápený výčitkami svedomia, odsekol prosebníkom: »Čo som písal, to som písal.« (Ján 19. 21.)
Sv. Otcovia videli v tejto odpovedi riadenie Božej Prozreteľnosti, ktorá chcela oznámiť celému svetu kráľovskú dôstojnosť Ježišovu. V tom smysle povedal krásne sv. Augustín (Migne. P. L. 35. 1947.) »Preto Pilát musel napísať to, čo napísal, lebo Ježiš opravdivo povedal to, čo povedal.« Naráža tu na slová: »Áno, ja som kráľ.« Moderní exegéti vidia v slovách Pilátových len výbuch zlej nálady. Nepopierame ani to, ale hlbšiu príčinu musíme predsa hľadať inde. Ako vieme, rímsky zákon nedovoľoval meniť rozsudok už raz vynesený. A to bolo asi aj príčinou, prečo veľrada viac nenaliehala a uspokojila sa s odpoveďou odmietavou.
Sv. Helena našla s krížom aj nápis a uložila ho v chráme sv. Kríža v Ríme, kde bol vo veľkej úcte. Neskoršie sa vzácna pamiatka stratila a dlho sa o nej nič nevedelo. Až roku 1492 sa znova našla, keď kard. De Mendoza opravoval baziliku Santa Croce. Tam bol uložený v tajnom výklenku a zakrytý tehlou, na ktorej bol nápis: »Titulus crucis.« — »Nápis na kríži.« — Tabuľka bola v olovenom puzdre a pečate boly neporušené. Zdá sa, že tam bola uložená v čase nepokojov, keď mestu hrozilo drancovanie.
Celá tabuľka bola asi 60 cm dlhá, 20 cm široká. Pozostatok meria 23.5X13 cm. Písmeny sú písané od pravej ruky ku ľavej a sú do dreva vrezané. Stalo sa to asi v dobe sv. Heleny, lebo pôvodný nápis začal zanikať a takto ho chceli urobiť trvanlivejším. Zachovalo sa slovo »Nazaretský« a z aramskej časti len niekoľko ťahov.
Keď Pána Ježiša s krížom vyzdvihli, dostúpily jeho bolesti takého stupňa, že sa mu vedomie začalo kaliť. Jeho tvár zbledla, oči sa zatvorily, skoro sa zdalo, že umiera. Až po chvíli sa spamätal, otvoril oči a pozrel sa okolo seba. Videl veľký zástup. Stáli tu ľahostajne a pozerali na ukrižovaného. Nik ho neľutoval, nik nemyslel na zločin, ktorého sa dopúšťali. A predsa sa už nad nimi dvíhala trestajúca ruka božia, aby pomstila milovaného Syna. Umierajúci Spasiteľ ju nemohol zadržať, mohol sa len modliť. S veľkou námahou pozdvihol svoje oči k nebesám a z jeho úst sa niesla dojemná prosba: »Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.« (Luk. 23. 34.)
Slová samé sú príliš krásne, než by sme ich mohli odbaviť krátkou poznámkou. A dávajú nám možnosť hlboko nazrieť do Božského Srdca Spasiteľa. Neďaleko kríža stála jeho bolestná Matka a miláčik sv. Ján s ostatnými nábožnými ženami, ktoré Krista podporovaly. A predsa jeho prvé slová nepatrily žiadnej z týchto duší; na koho myslel v tej chvíli najviac, bol zaslepený židovský národ. Ježiš naplnil skutkom to, čo kedysi učil slovami: »Milujte svojich nepriateľov, dobre robte tým, ktorí vás nenávidia a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú a osočujú.« (Mat. 5. 44.)
Nemyslime však, že Ježiš sa modlil len za Židov! Pretože podľa hlbokých slov sv. Pavla (Žid. 6. 6.) každým hriechom križujeme znova Syna Božieho, platila jeho prosba i nám. A ako dojemne prosí Baránok Boží, aby získal svojim nepriateľom milosrdenstvo! Jeho vyliata krv nevolá o pomstu ako krv Ábelova. Nazýva Boha sladkým menom »Otče«, aby mu pripomenul svoju synovskú lásku, ktorej sa predsa nemôže nič odoprieť.
V záhrade Getsemanskej pridával ku každej prosbe pokornú, podmienku »ak je možné«, pri modlitbe za svojich nepriateľov takú výhradu nerobí. Vo svojej nepochopiteľnej láske zašiel ešte ďalej; ospravedlňoval svojich nepriateľov. A pretože nebolo možné ospravedlniť sám hriech, ospravedlnil aspoň ich úmysel — nevedomosťou.
Už mnoho veriacich sa pozastavilo nad týmito slovami Kristovými. Zdalo sa im, že sa neshodujú s pravdou. Prezradili tým iba to, že nepochopili veľkosť lásky Kristovej, ktorej stačil i najmenší dôvod, aby hriešnika ospravedlnila a uznala i nepatrný záblesk dobrej vôle. Je pravda, že sa židia mohli presvedčiť o božskom poslaní Spasiteľovom, lebo jeho zázraky hovorily príliš srozumiteľnou rečou. Pre svoje predsudky sa postavili proti nemu a s otvorenými očami odsudzovali na smrť nevinného. Ich nevedomosť bola zavinená — ale predsa len neboli presvedčení, že vedú na smrť samého Vykupiteľa.
Práve naopak. Nahovárali si, že chránia tak zdedené náboženstvo a preukazujú službu samému Bohu. A apoštol Pavol bol tiež farizejom a predsa nás uisťuje (I. Kor. 2. 8.), že »nikdy by neboli Pána slávy ukrižovali, keby ho boli poznali« a rovnako hovorí aj apoštol Peter (Sk. ap. 3. 17.). Tejto nevedomosti,— hoci aj zavinenej, azda aj úmyselnej, sa dovoláva milosrdný Spasiteľ, aby ich vinu umenšil a Boha im naklonil. Jeho modlitba síce neodvrátila pád Jeruzalema, ale predsa nebola márna. Vyprosila im štyridsaťročný odklad a mnohým skutočné obrátenie. Preto sa bili v prsia, keď odchádzali z Kalvárie, preto prijímali po tisícoch sv. krst po soslaní Ducha sv. — a ich najkrajším ovocím bol aj apoštol Pavol.
Na Pánu Ježišovi sa splnil doslova výrok Veľpiesne (8. 7.): »Lebo silné je ako smrť milovanie, silná ako peklo je láska, mnohé vody nemôžu uhasiť lásku, ani rieky ju nezatopia.« Avšak už tu sa ukázalo, že Ježiš »rozpínal márne svoje ruky k neveriacemu a nevďačnému ľudu.« (Rim. 10. 24.) Jeho nebeská tichosť Židov ešte viac rozdráždila. Dobre cítili bezprávie, ktorého sa dopúšťali a modlitba Ježišova sa im zarezávala hlboko do duše. Násilne chceli udusiť svedomie, ktoré sa zobúdzalo. Preto sa začali umierajúcemu Spasiteľovi posmievať a v tejto okolnosti musíme vidieť najstrašnejšie muky Ježišove. Všetci trpíme radi, keď stoja okolo našej postele súcitné duše, ktoré nás tešia a povzbudzujú. Ale myšlienka, že sme pokladaní za zločincov, je pre nás neznesiteľná.
Po severnej strane Kalvárie viedla cesta, ktorou chodievalo mnoho pútnikov. Ponáhľali sa do chrámu, alebo sa vracali z bohoslužby. Možno práve prosili Boha, aby sa konečne zmiloval a poslal sľúbeného Vykupiteľa. V takých myšlienkach došli ku Golgote. Neobyčajné divadlo ich upútalo. Zastavili sa, pýtali sa na mená odsúdených, udivene krútili hlavou, ako by nechápali a smiali sa s ostatnými mesiášskej dôstojnosti Ježišovej. Ani nepomysleli, že ich posmech skoro pred tisíc rokmi predpovedal prorok Dávid.
Druhí boli ešte výbojnejší. Dozvedeli sa o slovách, ktoré kedysi použil Ježiš v chráme (Ján 2. 19.) a ktoré mu boly pripomenuté pri nočnom zasadaní veľrady. Postavili sa vyzývavo pred samý kríž a s pustým smiechom volali na trpiaceho Spasiteľa: »Aha, ktorý zboríš chrám boží a v troch dňoch ho zase vystaviaš, pomôž sám sebe! Ak si Syn Boží, sostúp s kríža!« (Mat. 27. 40.)
Bol to škodoradostný posmech nad jeho zdanlivou porážkou. Jeho smrť na kríži sa zle srovnávala so sebavedomou výpoveďou, že je Vykupiteľom a môže preto beztrestne zboriť chrám samého Boha. A Ježiš predsa mlčal; ani jediné slovo nevyšlo z jeho svätých úst. Chcel tak zadosť urobiť za naše ohovárania, ktorými lživo zastierame svoje skutočné chyby.
Ale malo byť ešte horšie. Medzitým sa vrátila deputácia, vyslaná k Pilátovi. Pretože v chráme sa už bohoslužby skončily, prišlo veľa kňazov i členov veľrady, aby sa ešte pred sviatkom potešili pohľadom na nenávideného proroka galilejského. Odmietavá odpoveď Pilátova ich veľmi rozhnevala a chceli si svoju zlosť vyliať na Kristovi.
Evanjelisti nám zachovali len niekoľko zlostných poznámok, ktorými strpčovali Židia Pánu Ježišovi jeho posledné chvíle. Hovorili: »Iným pomáhal, sám si nemôže pomôcť.« Posmešne ukazovali naňho a rúhavo volali: »Kristus, kráľ izraelský, vyvolený Boží, nech sostúpi s kríža a uveríme mu. — Dúfal v Boha, nech ho teraz vyslobodí, ak ho miluje; lebo veď hovorieval: »Som Syn Boží«. (Mat. 27. 43.)
Nezostalo ničoho, čo by neboli zosmiešnili. Jeho zázraky vyhlásili za podvod, jeho mesiášsku dôstojnosť za výmysel, jeho Synovstvo Božie za rúhanie. Nehovorili priamo so Spasiteľom. Hovorili to iba medzi sebou, ale tak hlasno, aby tomu Kristus, rozumel a aby to počuly okolité zástupy. Ich diabolský posmech sa zdal tak odôvodnený, že sa mu nedalo nič namietať. Ešte aj nebo im dávalo za pravdu. Jerobám zdvihol kedysi len ruku proti prorokovi božiemu, a tá ruka odumrela, že s ňou nemohol viac pohnúť. (3. Kráľ 13. 4.)
Malí chlapci sa posmievali Elizeovi a štyridsaťdva ich to zaplatilo životom. (4. Kráľ. 2. 23.) Mária reptala proti svojmu bratovi Mojžišovi a obelela od malomocenstva ako sneh (Num. 12. 10.) Keby Ježiš nebol podvodníkom, nemohol by Boh také rúhanie pripustiť. Kto si zachoval ešte aspoň trochu viery vo vyššie poslanie Ježišovo, musel ju po týchto slovách stratiť úplne. Slová kňazov dosiahly svoj cieľ. Priatelia Ježišovi boli nimi tak zmätení, že sa neodvážili ani vystúpiť. Učeníci sa začali hanbiť za ten okamih, v ktorom spoznali Krista. Ale nepriatelia jasali. Veď sa dokázalo, že správne prezreli falošnú hru Ježišovu a strhli mu masku prv, než by bol oklamal celý národ.
Ako na potupu mu citovali mesiášsky žalm (21.), aby ho zranili ešte bolestnejšie. Úbožiaci! Vo svojej zaslepenosti ani nezbadali, že oni sú tými bezbožníkmi, o ktorých žalm hovorí: »Všetci, čo ma vidia, posmievajú sa mi; škľabia ústa a potriasajú hlavou. Dúfal v Boha, nech ho vytrhne, nech ho spasí, veď má v ňom zaľúbenie..., lebo obkľúčili ma psi mnohí; tlupa zlostníkov ma obsadila.«
Možno nikdy nám nepreukázal Ježiš svoju lásku jasnejšie, ako vtedy, keď pre našu spásu obetoval i svoje dobré meno a nechal sa nazvať podvodníkom a rúhačom. Buďme mu za to vďační!
Príklad veľkňazov nakazil aj vojakov, ktorí Krista strážili. Keď dojedli a dostali od vína dobrú náladu, pristúpili ku krížu a posmešne ponúkali aj Spasiteľovi pohár vína so slovami: »Zdrav buď, kráľu židovský!« Iní čítali pochybovačné nápis na kríži a rúhavo volali: »Ak si kráľ židovský, pomôž si!« (Luk. 23. 26.) Ani na tieto útoky Spasiteľ neodpovedal.
Aby miera utrpenia bola dovŕšená, pripojili sa k posmievajúcim i lotri, ktorí boli s ním ukrižovaní. Zo začiatku sa rúhali obidvaja (podľa podania sa menovali Dismas a Gestas), ale neobyčajná tichosť Ježišova jedného z nich (pravého) skoro umlčala. Vedel dobre, že ukrižovaní umierali v zúfalstve a zlorečili Bohu i ľuďom, preklínali sudcov a pľuvali na divákov, ktorí sa ku nim priblížili. Myšlienka, že sa Ježiš modlil ešte i za svojich nepriateľov, mu nedala pokoja. Zadíval sa na Spasiteľa a jeho milosrdný pohľad otriasol mu dušou. Otvoril ju milosti božej dokorán a vzbudil vieru vo vyššie poslanie Ježišovo. Toľko ráz už dnes počul, že sa vydával za Syna Božieho a sľúbeného Vykupiteľa. To, čo videl, ho presvedčilo o pravde.
Keď počul rúhavú poznámku ľavého lotra, »Ak si ty Kristus, pomôž sebe i nám«, neodolal. Verejne pokarhal hovoriaceho: »Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si na to isté odsúdený?« Inými slovami: Keď už nechceš ľutovať svoje hriechy, aspoň sa nedopúšťaj nových a boj sa Boha, ktorý ťa bude čoskoro súdiť — a potom pokračoval: »A my síce spravodlivo trpíme, lebo primerane skutkom dostávame, tento však nič zlého neurobil.« (Luk. 23. 41.)
Jeho slová prezrádzaly silnú vieru v nevinu Ježišovu, ale aj hlbokú ľútosť nad doterajším životom. Hlásil sa ku Vykupiteľovi, keď ho všetci opustili a zastával ho, keď sa mu všetci rúhali. Hneď na to sa obrátil k Ježišovi a prosebne povedal: »Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.« (Luk. 23. 42.)
Ako milá hudba znely Ježišovi slová kajúceho lotra. V jeho krátkej prosbe sa zračila taká viera a pokorná dôvera, akej v Izraeli dosial nenašiel. Dokiaľ konal divy a zázraky, bolo ľahko veriť v jeho božské poslanie; dnes umieral na kríži a samé nebo ho zdanlivo opustilo. Dokiaľ rozdával plnými rukami z pokladov božskej dobroty, zaznievaly k nemu so všetkých strán prosebné vzdychy: »Ježišu, Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou!« Dnes tieto hlasy umĺkly — len jediný k nemu volal a vieru v neho nezaprel. Preto pozrel s láskou na svojho neočakávaného obhájcu a hlasom plným božskej istoty povedal: »Veru, hovorím ti: dnes budeš so mnou v raji.« (Luk. 23.. 43.)
Vo svojej dobrote mu dal Spasiteľ omnoho viac, než lotor žiadal. On sa neodvážil prosiť, aby ho prijal Kristus do svojho kráľovstva, prosil len o spomienku, ale Ježiš chcel byť veľkomyseľný. V niekoľko málo hodinách bude s ním tam, kde starozákonní spravodliví čakali na jeho príchod. Je to jediný muž, ktorý umieral s úplnou istotou, že bude spasený. Cirkev slávi jeho pamiatku 25. marca.
Pomaly sa blížilo poludnie. Vojsko sa vrátilo do kasárne a na Kalvárii zostali strážiť len štyria vojaci, ktorí Krista ukrižovali.
Bolestí Ježišovi stále pribúdalo. Slnko pálilo nemilosrdne a s jeho čela stekal hojný pot. Na mnohých ranách sa usadzovaly roje dotieravých múch, pichaly sv. Trpiteľa a hltavo saly jeho božskú krv. Rany na rukách prestaly dosť skoro krvácať, lebo srdce nevládalo vytlačiť do nich krv. Ani nohy už nekrvácaly, lebo žily sa od bolesti sovrely. Horšia bola horúčka, ktorá stále stúpala. Otvorené rany sa rozpalovaly, neprirodzená poloha tela sťažovala dýchanie a Ježiša sa zmocňovala mdloba.
Práve v tej chvíli sa zastal Boh svojho Syna a začal obhajovať jeho šliapanú česť. Kedysi žiadali Židia od Spasiteľa, aby im dal znamenie z neba. Kristus ich želaniu nevyhovel, ale slávnostne vyhlásil: »Keď povýšite (na kríž) Syna človeka, vtedy spoznáte, že ja som to.« Predpovedaná hodina sa priblížila a neveriaci národ sa mal na vlastné oči presvedčiť, že vydal na smrť samého Vykupiteľa.
Hoci bolo pravé poludnie, začalo sa slnko kaliť, obzor sa zatemňoval, až celé okolie zakryla hustá hmla. Tento podivný úkaz chceli pokrokoví bádatelia rozlične vyložiť, aby sotreli jeho nadprirodzený ráz. Podľa Dalmana (Jesus — Jeschua str. 184.) zavinily všetko husté výpary, ktoré prinášal vietor scirocco. Sám vraj zažil podobný úkaz dňa 9. apríla 1913 pri jazere Genezaretskom — i keď v menšom meradle.
Podľa iných, bola to len príprava na zemetrasenie, ktoré nastalo po niekoľkých hodinách a býva niekedy spojené s akýmsi zatemnením atmosféry. Skoro tak písal i Origenes, i keď zázrak výslovne nepopieral. (Migne P. G. 13. 1783.) V okolí Jeruzalema sa vraj nashromaždilo toľko mrakov, že slnko nemohlo cez ne preniknúť a nastala tma. Takýto výklad je príliš naivný a neobstojí pred vážnou kritikou.
Najstaršie a najlepšie rukopisy vyhlasujú tmu za následok zatmenia slnka, ktoré však nemohlo byť okolo Veľkej noci prirodzené. (Mesiac bol totiž práve vtedy v úplnku.) Toľko súdnosti môžeme pripisovať evanjelistom, aby vedeli rozoznať shluknutie mrakov od zázračného zatmenia slnka. Ako zatmenie slnka nastalo, nemôžeme presne vysvetliť. Stačí len nepatrný lom lúčov, aby d opadal y mimo Palestíny. Práve tak málo vieme o všeobecnosti zatmenia.
Calmed (Dissertationes in N. Test. 50.) sa rozhodol pre celú osvetlenú pologuľu a dovolával sa výpovedí evanjelistov, že tma nastala »po celej zemi«. Jeho dôvod je veľmi slabý, lebo takéto výroky si nemôžeme vysvetľovať doslovne. Tak si nemôžeme vysvetliť, prečo sa o zatmení nezmieňuje nijaký súčasný pohanský spisovateľ. Vyprávanie Thallovo (Migne: P. G. 10. 90.) nemá pre nás význam, lebo hovorí o prirodzenom zatmení slnka, ktoré sa stalo 24. novembra roku 9. po Kr. Práve tak málo znamenajú svedectvá Dionýza Areopagitu, lebo sú v nich mnohé vymysleniny a bájky.
Tertulián (Migne. P. L. 9. 459.) odkazoval Rimanov na ich vlastné archívy, kde vraj nájdu zprávu o tejto neobyčajnej udalosti. To isté urobil i antiošský mučeník sv. Lucián ešte roku 312. Dnes už nemôžeme rozhodnúť, či sa to týkalo zprávy Thallovej, alebo či poslal Pilát skutočne úradnú zprávu, v ktorej sa zmienil aj o veľkej tme. Možné by to konečne bolo.
Preto moderní exegéti obmedzujú tmu len na Palestínu. Keď sa však pýtame na význam zázraku, nemôžeme byť v pochybnostiach. V tej dobe, keď dohasínalo na kríži Slnko duchovné, zatmelo sa i slnko hmotné, ktoré bolo od neho stvorené. Týmto srozumiteľným symbolom chcel Boh ukázať veľkosť zločinu,, ktorého sa ľudia dopustili. Nevedomky vyslovil tú istú myšlienku i Talmud (Midráš 3. 28.) »R. Samuel, syn Nachmanov, povedal: Boh povolal svojich anjelov a pýta sa: Čo urobí ľudský kráľ, keď je zarmútený? Odpovedali: Oblečie sa do čiernych šiat a hlavu si zakryje drsným rúchom. I riekol Boh: To isté urobím i ja: Myslel na Izaiáša 50. 3.: »Zahalím nebesia vo smútok a zakryjem ich drsným rúchom.« A pýtal sa ďalej: Čo urobí ľudský kráľ, keď má smútok? Riekli mu: Zhasne svetlá. Riekol Boh: Aj ja tak urobím. Myslel na Ioela 2. 10: »Slnko» a mesiac sa zatmejú a hviezdy stratia svoj lesk.«
Ale aj pre Spasiteľa znamenala tma veľké poľahčenie. Horúčosť sa zmiernila a muchy toľko nedorážaly. Aj na ľud urobil neobyčajný úkaz silný dojem. Vo svojej poverčivosti pokladali Židia každé zatmenie slnka za nepriaznivé znamenie. A tu si boli dobre vedomí viny, ktorej sa dopustili.
Rozpustilý posmech umĺkol a ľud utekal prestrašene do mesta. Takú Veľkú noc ešte Jeruzalem nezažil. A cirkevní spisovatelia upozorňovali radi na hrozbu Amosovu. (8. 9.): »A stane sa v ten deň, hovorí Pán Boh, že slnko zapadne na poludnie a za jasného dňa dopustím tmu na zem. A obrátim vaše slávnosti na smútok a vaše piesne na nárek.«
Tajomná tma stále hustla, ľudu ubúdalo a Márii sa podarilo pristúpiť k samému krížu. Až dosiaľ sa musela dívať len z ďaleka. Neočakávaným zatmením boli aj vojaci prestrašení a nik jej teda nebránil. Nebola len sama. Bol s ňou apoštol Ján a niekoľko nábožných žien. Tri z nich poznáme i podľa mena. Mária Kleofášova, príbuzná Rodičky Božej (Ján. 19. 25.), matka Jakubova a Jozefova (Mt. 27. 56.), kajúca Mária Magdalská (Mt. 27. 55.) a Jánova matka Salome. (Mar. 15. 40.) O ostatných ženách hovorí Písme sv. len všeobecne, že pochádzaly z Galiley, chodievaly s Pánom Ježišom a posluhovaly mu. Z učeníkov Ježišových sa odvážil bližšie pristúpiť len sv. Ján. Ostatní stáli od kríža dosť ďaleko.
Na Kalvárii zavládlo hlboké ticho, prerušované iba stenaním odsúdených a plačom priateľov Ježišových. Tu sa Kristus pohol a pozrel sa na svoju matku. Pristúpila ešte bližšie. Bolo vidieť, ako sa Spasiteľ namáha, aby mohol niečo povedať. Konečne otvoril ústa a sotva slyšateľne riekol: »Žena!« Mária pozorne počúvala. Potom sa obrátil pohľadom k Jánovi, ktorý stál vedľa a zašeptal: »Hľa, syn tvoj.« Apoštol porozumel. Umierajúci Kristus si želal, aby Ján nahradil stratu, ktorá ju čakala. Pristúpil k Márii a prvý raz jej pobozkal ruku ako matke. A s kríža znelo ticho: »Hľa, matka tvoja.«
Milo nás dojíma nežná starostlivosť, s akou pamätal Kristus na svoju matku. Ani v najväčšej bolesti nezabudol na tú, ktorá mu dala pozemský život. Ešte v poslednej chvíli jej zaistil starostlivú opateru a dal tak svetu najkrajší príklad synovskej lásky.
Bol však tým úmysel Ježišov úplne vyčerpaný? Od začiatku sa udržovalo v Cirkvi presvedčenie, že slová Kristove majú ešte iný význam. V tom okamihu sa stala Mária duchovnou Matkou celého ľudstva. Prvý vyslovil túto myšlienku Origenes (Migne: P. G. 14. 31.). V novšej dobe našla táto myšlienka veľa stúpencov a hlásajú ju aj sami pápeži. Lev XIII. napísal: »Tajomstvo veľkej lásky Kristovej ku nám, ľuďom, ukázalo sa i v tom, že umierajúci odkázal svoju matku učeníkovi Jánovi: »Hľa, syn tvoj.« Cirkev bola presvedčená, že v Jánovi zahrnul Kristus celé ľudstvo, na prvom mieste, pravda, veriacich.« (ASS. 28. 130.) Ešte dôraznejšie prehovoril Pius X. »Nie je Mária Matkou Kristovou? Preto je tiež matkou našou.« (ASS. 36. 452.)
Plným právom rozhodla teda 22. apríla 1903 posvätná Kongregácia obradov: Z ústneho podania sa dozvedáme, že Ján zastupoval v tej chvíli všetkých veriacich. Toto presvedčenie nebolo výplodom chorobne podráždenej obrazotvornosti, ako by nám chceli nahovoriť aj niektorí katolícki bohoslovci, lebo ono spočívalo na hlbokých základoch teologických. Uvedieme aspoň niektoré.
Z apoštola Pavla sa dozvedáme, že celá Cirkev je mystickým telom Kristovým. (Kolos. 1. 18. 24.) Preto sa prví kresťania nazývali v detinskej dôvernosti bratmi Kristovými a sám Spasiteľ potvrdil správnosť ich mienky. (Mt. 28. 10., Ján. 20. 17.) Spoločné telo predpokladá aj spoločnú matku a spoločný bratský pôvod. Ak je naším duchovným otcom Boh, je Mária našou duchovnou matkou.
Apoštol Ján videl v slovách Spasiteľových splnenie mesiášskeho proroctva. Mimovoľne si spomíname na protoevanjelium (Gen. 3. 15): »Nepriateľstvo položím medzi tebou a ženou.« Sľubuje ženu, proti ktorej povedie pekelný drak márny boj. A nie je bez zaujímavosti, že práve v Zjavení Jána (12. 1.) vystupuje znova žena i jej pekelný nepriateľ. Nik nepochybuje, že miláčik Pána hovorí tam o Cirkvi — ale obraz prevzal z Panny Márie.
Len za tohto predpokladu si vysvetlíme, prečo sa Spasiteľ neuspokojil jediným slovom: »Hľa, matka tvoja.« Keby sa bol chcel postarať len o svoju rodinu, bolo by to stačilo úplne. Podľa vôle Kristovej preberá aj Mária záväzok matersky sa starať o sv. Jána. V smysle hmotnom sv. Ján pomoci nepotreboval. Jeho rodina bola dosť bohatá a jeho matka Salome stála spolu s ním pod krížom. Ak mal však Ježiš na mysli synovstvo duchovné, týkaly sa jeho posledné slová všetkých ľudí.
Aj nás odovzdal teda Ježiš v osobe Jánovej do nežnej ochrany Bohorodičky. Pamätali sme vždy na toto veľké vyznačenie? Či sme azda boli až dosiaľ dieťaťom nevďačným? Neodíďme, dokiaľ svoju nebeskú Matku neodprosíme a nesľúbime jej polepšenie.
Ostatné udalosti nasledovaly už teraz rýchle za sebou. Blížil sa koniec. Za celé tri hodiny Ježiš neprehovoril. Po jeho svätom tele sa pomaly rozlievala smrteľná bledosť, dych sa krátil a na čelo vystupoval studený pot. Na Kalvárii nastala úplná tma. Ale materské oko Márie videlo dobre, ako bolesti Ježišove ustavične rastú. Otvorené rany sa zanietily a pálily ako oheň. Z jeho úst sa vydral občas bolestný vzdych. Po chvíli zdvihol hlavu, obrátil hasnúci zrak k nebesám, zobral svoju poslednú silu a hlbokým tichom sa niesol srdcervúci výkrik: »Bože môj! — Bože môj! — Prečo si ma opustil?«
Tieto slová Ježišove bývalý vykladané veľmi rozlične. Racionalisti tvrdili, že Spasiteľ zúfal nad nezdarom svojho diela, ktoré sa rozpadalo na trosky. Podľa iných trúchlil, že sa jeho božská prirodzenosť mala oddeliť od ľudskej. Oba výklady sú celkom nesprávne. Nezúfa predsa človek, ktorý Boha nazýva i v najväčších bolestiach svojím Otcom a s toľkou dôverou vkladá svoju dušu do jeho rúk. Nesmieme tiež zabudnúť, že ani v smrti neprestaly platiť slová Ježišove: »Ja a Otec jedno sme.«
Jeho výkrik musí mať preto iný význam a katolícka exegéza ho vykladá celkom správne: Podľa božej vôle mal Spasiteľ skúsiť na sebe všetky následky hriechu, aby mohol mať súcit s biedou ostatných ľudí. (Žid. 2. 10.) Pretože vzal na seba dobrovoľne všetky naše hriechy, pokladal ho Boh za najväčšieho hriešnika. Stal sa takmer zlorečeným a Boh zakryl pred ním úplne svoju božskú tvár. Zem sa ho zriekla, nebo ho nechcelo vypočuť. Bolo mu ozaj tak, ako by ho všetci opustili. Jeho duša sa ocitla zrazu v hlbokej tme, ktorou neprenikal ani jeden lúč blaživého svetla. A pritom ho trápila myšlienka, že pre mnohých sú márne jeho bolesti. Miloval aj tých ako údy svojho tela, a oni budú predsa patriť diablovi. Ani peklo neodpočívalo a diabol použil iste práve týchto posledných chvíľ, aby otriasol odovzdanosťou Spasiteľovou, s ktorou až dosiaľ prijímal všetko z božích rúk. Ale aj pre ľudí maly byť jeho slová vážnym napomenutím, aby sa nezahrávali s Bohom. Keď tak strašne tresce svojho Syna, aký trest čaká nekajúceho hriešnika?
Pocit opustenosti bol ešte podporovaný nepravidelným obehom krvi. Klince prenikly aj žilami, ktoré sa od bolesti stiahly a neprepúšťaly krv. Táto sa tak hromadila v hlave a v pľúcach, srdce bolo ňou skoro preplnené, nemohlo ju však posielať ďalej. Zdalo sa, že pukne v každej chvíli. Vznikal teda zvýšený tlak a tým aj trápny pocit úzkosti a skľúčenosti. Po Ježišových slovách daly sa ženy do usedavého plaču a srdce Márie prenikol nový meč bolesti. Potom nastalo ticho.
Všetky zraky boly obrátené ku krížu. Aj vojaci so záujmom pozorovali zvláštneho Trpiteľa. Tma sa pomaly tratila a na oblohe sa zase ukázalo jarné slnko. Boh dokázal, že na svojho Syna nezabudol — ale práve táto okolnosť dodala Židom novej smelosti. Zneužili niekoľko slov, ktorými Ježiš vyjadril svoju bolesť a posmešne volali: »Hľa, volá Eliáša.« (Nerozumeli slovám: ELI, ELI, lamma sabaktani — Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?) Aby sme pochopili zlobu tohto posmechu, musíme urobiť niekoľko poznámok. Vtedajší Židia boli presvedčení, že Eliáš sa skutočne zjavuje, aby vyslobodil spravodlivých z ich utrpenia a vráti sa konečne na zem pred príchodom Mesiáša. Ich slová boly teda trpkým výsmechom pre Spasiteľa; nie je Vykupiteľom, ani spravodlivým človekom, ak mu Eliáš nepomôže.
Zrazu Kristus sklonil hlavu k zemi, ako by niečo hľadal. Nik však nemohol uhádnuť jeho myšlienku. Konečne pozrel na svoju Matku a ticho zašeptal: »Žíznim.« O veľkej žízni ukrižovaných vyprávajú aj pohanskí spisovatelia. Vznikala z neobyčajnej straty krvi a z prudkej horúčky, ktorú spôsobily otvorené rany. Sv. Ján (19. 28.) nám prezradil ešte aj iný dôvod. Ježiš splnil už všetky starozákonné proroctvá. Zostávalo ešte proroctvo o žízni Mesiáša (Z. 21. 16.) a napájanie octom (Ž. 68. 22.) Bolo to aj veľké pokorenie Syna Božieho. Ježiš, ktorý toľko ráz sľuboval iným občerstvenie, musel sám žobrať od pohanského vojaka trochu nápoja.
To krátke slovo vyburcovalo Máriu zo snenia. Bezradne zalomila rukami. Ozaj, na vodu zabudla! Pohľad na zarmútenú matku dojal jedného z vojakov. Priskočil rýchle k nádobe, v ktorej bol ocot. Natierali ním čelo odsúdenca, keby bol zamdlel ešte pred popravou. Namočil v ňom hubu, nasadil ju na hyzop a podal k ústam Spasiteľovým, ktorý si tak aspoň trochu zvlažil vyschnutý jazyk. Nebolo to, pravda, bez zlomyseľných poznámok. Niektorí Židia mu v tom chceli zabrániť a volali posmešne: »Počkaj, uvidíme, či príde Eliáš a vyslobodí ho.« (Mat. 27. 49.) Ale vojak sa nedal mýliť a zdanlivo žartom odpovedal: »Len ma nechajte, aby sme videli, či príde Eliáš a pomôže mu. Musíme mu ešte predĺžiť život.« Tieto slová však nemalý byť posmechom, ale iba zakrytím hlbokého dojmu, ktorý na vojaka urobil Trpiteľ. A Mária vďačne pozrela na neznámeho dobrodinca a svolávala naň požehnanie Hospodina.
Len čo okúsil Ježiš ocot, pozrel v duchu ešte raz na svoj doterajší život. Mohol byť spokojný. Starozákonné predpovede boly splnené do poslednej litery a veľké dielo, ktoré mu Boh určil, bolo dokonané. Kalich utrpenia vypil až do dna, strašný dlh ľudského pokolenia zaplatil, panstvo diablovo rozdrvil. Preto povedal: »Dokonané je.« (Ján 19. 30.) Hneď potom pozdvihol oči k nebesám a veľkým hlasom zvolal: »Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.« (Luk. 23. 46.) Sotva to dokončil, klesla jeho svätá hlava, zhlboka vydýchol a — skonal. Boly práve tri hodiny popoludní a v chráme obetovali večerného baránka, keď na kríži dokonal Baránok Boží, ktorý mal sňať hriechy celého sveta.
Evanjelisti veľmi zdôrazňujú, že Ježiš povedal posledné slová veľkým hlasom a ich poznámka nie je zbytočná. Odsúdenci umierali na kríži obyčajne vysilením, a preto v bezvedomí. Spasiteľ chcel ešte v poslednom okamihu dokázať, že má dosť sily, aby sa zachránil. Smrť ho nepremohla, ale skonal preto, že sám chcel.
O vlastnej príčine smrti nie je medzi exegétmi jednoty. Iste nepuklo Spasiteľovi srdce bolesťou (to je možné len u ľudí starých a chorých), ale tiež neukončil svoj život dobrovoľne. Katolícka exegéza zavrhla názor, ako by si bol Spasiteľ božskou mocou roztrhol srdce a tak svoj život obetoval Bohu. Jeho smrť mala niekoľko príčin: Veľká strata krvi, prudká horúčka, ktorá stravovala jeho telesné sily a iste aj utrpenie Zeleného štvrtku a Veľkého piatku. Umrel však pravdepodobne ochrnutím srdca. Pretože sa hrudník stálym napätím ramien nemohol pravidelne pohybovať, zostaly pľúca skoro úplne bez pohybu. Krv sa preto zle okysličovala a hromadila sa v pľúcach. Srdce pracovalo stále prudšie, a predsa nemohlo taký nával krvi zdolať. Preto nastalo ochrnutie a s ním prišla okamžitá smrť.
Nikdy sa nám nepodarí uspokojivo zistiť, kedy bol tento Veľký piatok. Židovský kalendár bol veľmi nestály a dosiaľ nepoznáme všetky princípy, na ktorých bol vybudovaný. Príslušná literatúra sa rozrástla do nesmiernych rozmerov, a bolo by nevďačné túto otázku podrobnejšie rozoberať. Sotva má pravdu Tertulián (Migne P. L. 2. 656.) a sv. Augustín (Migne P. L. 41. 619.), keď kladú Veľký piatok na 25. marca. Ešte najlepšie je odôvodnená domnienka Van Bebberova (Biblische Zeitschrift 1904. 76.), že Spasiteľ dokonal dňa 7. apríla roku tridsať po Kr.
Už pri poslednej večeri vyhlásil Spasiteľ, že Boh sa postará o jeho slávu: »Keď bude Boh oslávený vo mne, i mňa Boh oslávi; áno, hneď ma oslávi.« (Ján 13. 32.) Jeho predpoveď sa splnila do poslednej litery. Sotva dokonal, prehovoril Boh tak jasne, že to vyvolalo všeobecný úžas.
Starý zákon bol iba tieňom doby mesiášskej. (Žid. 10. 1.) Jeho konečným cieľom bol Kristus. Smrťou Kristovou prestalo teda jeho kňazstvo i platnosť obety. Preto evanjelisti pripomínajú, že sa v tej chvíli opona chrámová roztrhla na dve polovice po celej dĺžke. Ako sa zdá, chceli židia sotrieť neskôr zázračný ráz tejto udalosti, preto tvrdili, že sa to stalo od prudkého vetra, alebo že sa prelomil veľký trám nad vchodom a poškodil oponu. Všetky tieto pokusy sú detskými hračkami a nezasluhujú, aby sme sa s nimi zapodievali. Bola to strašná odpoveď nebeského Otca za smrť Synovu a za rúhavé roztrhnutie rúcha veľkňazovho.
Škoda len, že žiaden evanjelista nám nepovedal, ktorá opona sa roztrhla. V chráme boly totiž dve opony: jedna sa volala vnútorná, pretože oddeľovala svätyňu od veľsvätyne, druhá bola vonkajšia a zastierala vchod do chrámu. Meno samo nám neprezradzuje nič, lebo sa ho používalo tak pre oponu vnútornú, ako i pre oponu vonkajšiu. Preto treba hľadať dôvod inde, a ten svedčí pre oponu vonkajšiu.
Cieľom zázraku bolo, ukázať boží hnev za ukrutnú smrť Ježišovu. To však bolo možné iba tak, keď sa roztrhla opona vonkajšia, ktorú všetci videli. Podľa Talmudu (Šekalin 8. 5.) bola hrubá asi 8 cm, dlhá 40 lakťov a široká dvadsať lakťov. Tkalo ju, vraj, 82 dievčat. Keď mala byť vypraná, spúšťalo ju do vody 300 kňazov. Z Jozefa Flávia (Bellum 5. 5. 4.) sa dozvedáme, že bola utkaná z nití bielych, modrých, červených a krvavopurpúrových.
Druhým neobyčajným zjavom bolo zemetrasenie, ktoré býva podľa proroka Nahuma (1. 5.) prejavom veľkého hnevu Božieho. Zmieňuje sa o ňom len sv. Matúš (27. 51.) Ako sa zdá, bolo obmedzené len na Jeruzalem a trvalo iba krátky čas. Jeho účinky boly však veľké. Skaly sa pukaly, na Golgote sa otvorila veľká trhlina, o ktorej hovorí antiošský mučeník Lucián (Mommsen: Eusebius Werke, str. 815) a ktorú možno dodnes vidieť v chráme božieho hrobu. Je zakrytá kovovou doskou, pol druha metra od kríža Kristovho, od ktorého oddelila kríž ľavého lotra. Nejde v smere skalných vrstiev, ale proti nim a sostupuje až do takzv. kaplnky Adamovej. Je dlhá 1.70 m, široká 25 cm. Na tomto mieste spievajú na Veľký piatok pašie. Po slovách »a naklonil hlavu« kňaz odchádza k otvoru, do ktorého bol zasadený Kristov kríž, skláňa sa hlboko k zemi a spieva: »na tomto mieste vypustil ducha«. Ako dosvedčujú cestovatelia, nezostáva pri tomto dojemnom obrade ani jedno oko suché.
Tým však neboly hrôzy zemetrasenia ešte vyčerpané. Mnoho hrobov sa otvorilo, lebo nárazom boly odvalené kamene, ktoré ich prikrývaly. V nich bolo vidieť tlejúce mŕtvoly, ktoré naplňovaly vzduch hrozným zápachom. Nik sa ich neodvážil zakryť, lebo by sa bol stal dotykom mŕtvoly nečistým a nemohol by sa zúčastniť slávnostnej bohoslužby. Doslova sa splnila hrozba proroka (Amos 8. 10.): »Obrátim slávnosti vaše na nárek a piesne vaše na žalospev.«
Ale neveriaci Jeruzalem mal zakúsiť ešte jednu hrôzu. V nedeľu ráno vstalo mnoho mŕtvych a tí prišli do Jeruzalema, kde sa ukázali svojim príbuzným. Táto krátka poznámka evanjelistova zasluhuje si však podrobnejší rozbor. Niektorí racionalisti chceli aj tu poprieť zázrak, preto sa odvolávali na Ovidia (Metamorphos. 7. 205.) a na Tibulla (I. 2. 45.), podľa ktorých vzkriesenie mŕtvych bolo sprievodným zjavom každého zemetrasenia. Pekne im odpovedal Lagrange: Menovaní básnici sa netajili tým, že píšu výmysly. Sv. Matúš však píše o udalostiach, ktoré sám zažil. Nesmieme zabúdať, že prvé evanjelium malo byť obranou mladej Cirkvi, a preto sa muselo opierať len o tie skutočnosti, ktoré boly ľahko dokázateľné i od žijúcich svedkov.
Ožily len telá vynikajúcich svätcov starozákonných, ale nevieme ktorých. Keďže však cieľom zázraku bolo vydať svedectvo o umučenom Spasiteľovi, myslia exegéti, že to boli ľudia, ktorí umreli nedávno a boli ešte v živej pamäti. Dôvod je však slabý, lebo ten istý cieľ mohli dosiahnuť aj svätci z dávnej doby.
Nevieme tiež, ako si máme predstaviť ich vzkriesenie. Ožily telá, ktoré už v hrobe odpočívaly, alebo vzali na seba len telo zdanlivé? Tu sme odkázaní len na dohady. Myslím však, že ich vzkriesenie bolo skutočné. Veď mali dosvedčiť pravdivosť zmŕtvychvstania Ježišovho, a toho by neboli dosiahli len telom zdanlivým. Nepriatelia Ježišovi by sa boli ľahko presvedčili, že mŕtvoly nevstaly z hrobu, a mohli tak všetko jednoducho vyhlásiť za výplod prestrašenej obrazotvornosti. Ich telo nebolo ešte oslávené, ale malo už niektoré vlastnosti osláveného tela a v nich sa podobalo telu Spasiteľovmu. Preto ich nevidel každý, ale len ten, komu sa zjavili. (Mat. 27. 53.)
Zázrak však mal ešte aj iný význam. Ako sa dozvedáme od Apoštola Petra (I. Petr. 3. 19.), sostúpil Kristus do predpeklia, aby oznámil dušiam spravodlivým, že sú vykúpené. Ako presvedčivý dôkaz sprevádzal ho zástup starozákonných svätcov. Až potom sa ukázali aj v Jeruzaleme. Nevieme však, čo sa stalo s ich telami po tomto vzkriesení. Či vstúpili so Spasiteľom slávne na nebesia? Niektorí to tvrdili, ale nemožno im dať za pravdu. Správnejšia bude mienka, že sa vrátili znova do hrobu a tam očakávajú slávne vzkriesenie na konci sveta.
Je pochopiteľné, že také udalosti nezostaly bez hlbokého dojmu a sv. evanjelisti nám vyprávajú o ich účinkoch. Diváci, ktorí ešte na Kalvárii zostali, vracali sa do mesta ako vymenení. Z ich duše zmizol posmech a vzdor. Dobre porozumeli prejavom božieho hnevu a triasli sa pred zločinom, ktorého sa práve dopustili. Bili sa kajúcne v prsia a prosili o zmilovanie.
Ani rímski vojaci sa neubránili tajomnej moci kríža Kristovho. Nadľudská trpezlivosť Ježišova ich naplnila obdivom. Vedeli dobre, že práve ukrižovaní umierali v zúfalstve a prenasledovali každého, kto sa ku nim priblížil. Len Ježiš sa modlil za svojich nepriateľov a láskyplne ich ospravedlňoval. Ešte viac ich prekvapil silný hlas, akým Ježiš predniesol svoje posledne slová. V ich duši nastal úplný prerod. Pekne to vystihol stotník, keď povedal okolo stojacim: »Opravdu, tento človek bol Syn Boží.« (Mat. 27. 54.)
Len pre jedných volal Boh nadarmo. Členovia veľrady a jeruzalemskí nepriatelia Ježišovi sa nesklonili. Práve naopak. Prenasledovali aj mŕtveho Spasiteľa, preto ich zastihla katastrofa, ktorú chcel od nich milosrdný Boh odvrátiť.
V zástupe na Golgote bol aj akýsi Jozef. Pochádzal z mestečka Arimatie, ale už dlho býval v Jeruzaleme. Bol veľmi bohatý, pritom dobrý a spravodlivý (Luk. 23. 50.). Stal sa aj členom veľrady, ale nesúhlasil s ich nenávisťou voči Ježišovi. Práve naopak. Bol učeníkom Spasiteľovým, ale zo strachu svoje presvedčenie dosiaľ verejne neprejavil. (Ján 19. 38.)
Niekoľko krokov od Kalvárie mal záhradu a v skale vykresaný hrob, v ktorom dosiaľ nik neležal. Keď videl, že Pán Ježiš dokonal, preletela mu hlavou myšlienka, aby ho vo svojej záhrade pochoval. Na začiatku sa jej až naľakal. Poznal dobre veľradu a musel sa obávať, že bude vylúčený z náboženskej obce židovskej, keď preukáže takúto službu nenávidenému prorokovi galilejskému a zachráni ho pred spoločným hrobom, do ktorého sa hádzaly telá ukrižovaných.
Chvíľu váhal, ale potom milosť božia zvíťazila. Zapôsobily aj neobyčajné udalosti, ktoré sprevádzaly smrť Ježišovu. Dodal si odvahy a rozhodol sa, že požiada Piláta o mŕtve telo Ježišovo. Jeho bohatstvo a vynikajúce postavenie mu zaručovaly úspech. Ale zatiaľ sa stalo niečo iného, o čom Jozef z Arimatie nevedel.
U Rimanov zostávaly mŕtvoly odsúdených na kríži tak dlho, dokiaľ sa nerozpadly, alebo neboly roztrhané od dravých vtákov. Ináč to bolo v Palestíne. Podľa zákona Mojžišovho (Deut. 21. 22.) nesmelo zostať mŕtve telo cez noc na kríži, lebo by poškvrnilo zem Hospodinovu. Veľrada očakávala, že odsúdenci dokonajú až v sobotu, kedy sa nesmelo pracovať. Aby vyhli tejto nepríjemnosti, vyslali k Pilátovi deputáciu. Deputácia išla ešte pred smrťou Ježišovou. Mala požadovať od vladára, aby smrť všetkých troch odsúdených bola urýchlená.
To sa dialo trojakým spôsobom. Alebo založili pod kríž veľký oheň a tak udusili úbohú obeť, alebo prebodli bok, alebo konečne rozbili železnými kyjakmi všetky kosti, hlavne na nohách a prsiach. Veľrada navrhovala tento tretí spôsob, lebo bol ukrutnejší a potupnejší. K tomu však potrebovali povolenie od vladára, lebo zlámanie kostí bolo samostatným trestom. Pilát ochotne dovolil. Dúfal, že tak skráti muky nevinného Ježiša a pomôže aj svojmu svedomiu. Ale veľrade nedôveroval a poslal preto s nimi niekoľko vojakov, ktorí mali rozkaz vykonať. Netušil však, že Spasiteľ už dokonal a tak sa vyhol chystanej potupe.
Keď prišli na Kalváriu, ukázali veliacemu dôstojníkovi písomný rozkaz a začali krvavú prácu. Bez milosrdenstva rozdrvili železnými kyjmi kosti oboch lotrov a silným úderom do pŕs urobili koniec ich životu. Potom sa zastavili pred Spasiteľom. Visel bezvládne a na prvý pohľad bolo vidieť, že je mŕtvy. Zaváhali. Zdržoval ich pohľad na zarmútenú matku a spomienka na posledné udalosti. Veľrada im dodávala odvahy, ale máme. Ich rozpaky zakončil jeden vojak (Podľa podania to mal byť sám stotník Longinus (Ján 19. 33.), ktorý sa chopil kopije a jediným rozmachom prebodol prsia i srdce Spasiteľa.
Ježiš sa ani nepohol: bol skutočne mŕtvy. Ale v tom okamihu sa stalo niečo zvláštneho. Keď kopija prenikla bokom, vyšla z rany najprv temná krv a po nej vodnatá tekutina. Sv. Ján pokladal túto zdanlivo bezvýznamnú udalosť za tak dôležitú, že pripojil význačnú poznámku (19. 35.) » A ten, ktorý to videl, vydáva svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. A on vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili.« Preto si zaslúži, aby sme sa tu aj my dlhšie zdržali.
Racionalisti popierali skutočnú smrť Ježišovu na kríži. Preto nemohli ani pripustiť, že jeho srdce bolo prebodnuté. Simon (O Ježišovi Nazaretskom str. 12.) tvrdí výslovne, že Spasiteľ bol len zdanlivo mŕtvy. Podľa Mikuláša (Prirodzená smrť Ježišova 1903, str. 27.), bolo zranenie kopijou tak nepatrné, že sa telo Ježišovo ani nepohlo Slová, ktorých užili evanjelisti, by túto mienku podporovaly. (Bodnúť.) Apoštol Ján užil vraj toho slova úmyselne, pretože vojak na prebodnutie boku ani nepomyslel, ale chcel iba presvedčiť veľradu, že Ježiš skutočne dokonal.
Bolo to zvláštne riadenie božie, že rana prenikla i srdce. Bola tak hlboká, že Tomáš mohol do nej vložiť celú ruku. Ale aj grécke slovo neznamená iba bodnúť, lež aj prebodnúť. Dôležitá je i otázka, čo vytieklo z prebodnutého boku Spasiteľovho. Evanjelista Ján (19. 34.) hovorí: »krv a voda«, — ale so stránky vedeckej nie je jeho poznámka bez námietok. Vieme, že v mŕtvole sa začína krv skoro srážať a tvorí sa červený krvavý koláč a žltkavá tekutina. Väčšina bádateľov sa rozhodla pre tento výklad.
Pápež Innocent III. ich domnienku zavrhol. Pravda, tu nejde o nijaké dogmatické rozhodnutie a sám pápež pripúšťa, že »voda« mohla vzniknúť akýmsi rozkladom tela Kristovho. Predsa je však najlepšie, keď uznáme nadprirodzený ráz tejto udalosti a priznáme sa, že zjavu nerozumieme. Apoštol Ján bol tým zjavom tak dojatý, že hovorí o ňom i vo svojom prvom liste (5. 6.) a vidí v ňom splnenie dvoch starozákonných proroctiev. Prvé z nich nachádzame v zákone Mojžišovom. (Ex. 12. 46.) »Kosti v ňom nezlámete.« V slovnom smysle sa to týkalo baránka veľkonočného, v predobraznom smysle pravého Baránka Božieho. Bolo to tým podivuhodnejšie, že v Palestíne lámali kosti každému, kto bol v piatok ukrižovaný. Nik však nepomyslel na prebodnutie boku Ježišovho, hoci to prorok Zachariáš predpovedal: »A hľadieť budú na toho, ktorého prebodli.« (Zach. 12. 20.)
Mnohí cirkevní spisovatelia videli v tejto udalosti hlboké tajomstvo. Podľa Euthymia (Migne P. G. 129. 1474.) naznačovala krst vodou a krvou, ktorými sa nám dostáva spásy Kristovej. Podľa sv. Cyrilla (Migne P. G. 74. 678.) a sv. Augustína (Migne P. L. 34. 1953.) znamená obe hlavné sviatosti: Krst a Eucharistiu. Iní konečne radi srovnávali umierajúceho Krista so spiacim Adamom a z otvoreného boku Spasiteľovho videli sa rodiť Cirkev.
Evanjelisti nám neudávajú, ktorý bok bol Spasiteľovi prebodnutý. Niektorí spisovatelia sa rozhodli pre pravý. Odvolávali sa na apokryfy (Acta Pilati 11. 2.), na starý obraz, zachovaný vo Florencii alebo dokonca na proroka Ezechiela (47. 1.), odkiaľ prijala Cirkev jednu antifónu. Pritom museli predpokladať tak prudkú ranu, že kopija prebodla hruď a vnikla až do srdca. Naproti tomu však tvrdia iné pramene, že rana zasiahla bok ľavý a len tento výklad možno považovať za uspokojivý. Preto, že vojak zasadil ranu pravou rukou, musel zasiahnuť ľavý bok Kristov, iba ak by sme predpokladali, že bol ľavičiar, čo nie je pravdepodobné.
Skoro po odchode deputácie prišiel do paláca Pilátovho Jozef z Arimatie a bol bez prekážky pripustený. Jeho žiadosť vladára veľmi prekvapila, lebo ukrižovaní žili obyčajne dva dni. Nečakal, že Ježiš tak skoro skoná. Už z odporu k veľrade bol ochotný vydať mu mŕtvolu zadarmo. Musel sa však presvedčiť, či Ježiš skutočne zomrel. Preto poslal na Kalváriu vojaka s písomným rozkazom, aby veliaci stotník prišiel hneď do vládneho paláca. Obával sa, aby Ježiš nebol mŕtvy len zdanlivo. Iba keď stotník dosvedčil, že zomrel už dávno, dal Jozefovi písomné povolenie. Bolo to zvláštne riadenie Božej Prozreteľnosti, ktorá chcela dať aj úradne zistiť smrť Ježišovu a tak už vopred znemožniť pochybnosť o jeho zmŕtvychvstaní. A dovolenie Pilátovo bolo i posledným dôkazom neviny Ježišovej, lebo mŕtvoly velezradcov sa nevydávaly. (Digest. Lib. 48. lex. 1.)
Radostne sa vracal Jozef na Kalváriu a v duši ho hriala myšlienka, že milovaný Majster dostane predsa slušný pohreb. Cestou nakúpil jemného plátna, napusteného aloem, ako sa ho» používalo pri židovských pohreboch. Slnko sa už skláňalo k západu a blížila sa sobota. Bolo treba rýchle konať. V malej chvíli boly postavené rebríky, ktoré im stotník ochotne požičal a Jozef z Arimatie vystúpil na kríž. Kladivom narovnal železné kliny a prevliekol ich veľkými ranami na nohách i rukách. Priatelia Ježišovi pomáhali. Spustili pomaly sväté telo a položili ho na prestreté plátno. Prvá k nemu prikľakla Mária, položila si hlavu Ježišovu na svoje lono, ale márne sa dívala do jeho očú. Boly zatvorené. Ani jeho bledé ústa nemalý pre ňu slová útechy. Dala sa do plaču a vrúcne bozkávala prebodnuté ruky. Ostatní stáli okolo a útrpne hľadeli na nesmiernu bolesť Bohorodičky. Zatiaľ vojaci sňali obidvoch zločincov a vhodili ich do prázdnej cisterny, ktorá bola odtiaľ vzdialená asi 30 krokov. Vytrhli kríže a pridali ich k mŕtvolám. Všetko zahádzali zemou, aby nič nerušilo sviatočnú náladu veľkonočnú. Podívali sa ešte raz na skupinu okolo 'mŕtveho Ježiša a opustili Kalváriu.
Asi v tej chvíli prišiel na Golgotu druhý člen veľrady, vážený Nikodém. Prítomní ho privítali s veľkou radosťou, lebo prinášal sto libier (23 kg) voňavej smesi myrhy a aloe. Azda mnohému blysla hlavou myšlienka, ako nežne sa postaral nebeský Otec o milovaného Syna a spomenul si na predpoveď Izaiáša. (53. 9.) »Budú ho chcieť pochovať s bezbožníkmi, ale u bohatého bude pochovaný, pretože neprávosti sa nedopustil, ani lsti nebolo v jeho ústach.«
Ešte by bola Mária dlho plakala, keby ju nebol Jozef šetrne upozornil, že čas beží a práce je veľa. Poslúchla. Mŕtveho Ježiša položili na veľký plochý kameň a Mária začala vyťahovať tŕnie z hlavy svojho dieťaťa. Jej ruka sa jemne dotýkala veľkých rán, ktoré mu zasadila ľudská zloba. Skoro sa zdalo, že sa bojí, aby neobnovila ich bolesť. Práca pokračovala pomaly. Nemali asi vody, ktorou by mŕtvolu umyli a svätí mužovia sa čoskoro presvedčili, že nebudú môcť zachovať všetky zvykové povinnosti. Preto sa rozhodli, že vykonajú len to najpotrebnejšie a ostatné maly doplniť zbožné ženy, keď uplynie sobota. Posypali plátno práškom myrhy a aloe a zavinuli ním telo Ježišovo. Medzi záhyby naliali hojne voňavej masti, aby zabránili prístup čerstvému vzduchu. Hneď potom zdvihli mužovia mŕtvolu a niesli ju do hrobu Jozefovho.
Skladal sa z predsiene a vlastného hrobu. Vchod bol tak nízky, že sa musel dobre zohnúť každý, kto chcel mŕtvolu vidieť. Prejsť bolo možné len na kolenách. Na pravej strane bol v stene polokruhlý výklenok, ktorý sa podobal prehĺbenej lavičke. Bola 1.97 cm dlhá, 54 cm vysoká, 63 cm široká. Priehlbina bola 175 cm dlhá, 47 cm široká, 37 cm hlboká. Do nej mali položiť Spasiteľovu mŕtvolu. Pri hrobe sa mužovia zastavili a Mária bozkala naposledy svojho syna a zakryla jeho tvár pohrebnou plachtičkou. Jozef a Nikodém vošli potom do hrobu a uložili telo Ježišovo do výklenku. Po zemi rozsypali zvyšok voňavého prášku. Ku vchodu privalili veľký kameň. Mal podobu mlynského žarnova a dolu bol podložený menšími kameňmi, aby sa nepohol.
Bolo už dobre po piatej hodine (o 6. už začínala sobota), keď sa priatelia Ježišovi rozišli. Pri hrobe zostala len Matka Božia a niekoľko zbožných žien. Výslovne sa menuje Mária Magdalská, Mária, manželka Kleofášova, matka Jakuba ml. a Jozefa. (Mar. 15. 47.) Posadily sa na kamennú lavičku, aká bývala pri židovských hrobkoch a plakaly. Ostatní odišli, aby nakúpili ešte potrebné veci pre slávnostný pohreb. Bolo už veľmi neskoro v noci, keď sa vrátila i Mária, ale zaspať nemohla. Stále videla pred sebou krvavý kríž a so všetkých strán počula bolestnú otázku: »Kde je teraz Boh tvoj?«
Dnes má hrob Pánov podobu veľmi zmenenú. Roku 326 rozkázal Konštantín zboriť chrám Venušin na Kalvárii. Pod jeho základmi bol nájdený neporušený hrob Spasiteľov. Na cisárov popud bola predsieň odstránená a z hrobu sa stala kaplnka, nad ktorou bola vybudovaná nádherná bazilika. R. 1009 zničil kalif Hakim Konštantínov chrám, ale boží hrob ušetril. Roku 1045 križiaci všetko zas opravili.
Legenda o nájdení sv. Kríža prešla tiež dlhým vývojom, Eusebius (okolo r. 340.) nevie ešte nič o dreve Kríža. Je to tým pozoruhodnejšie, lebo sosbieral všetko, čím mohol osláviť cisára a sv. Helenu. Pútnik z Bordeaux prišiel do Jeruzalema r. 333, opísal všetky pamätné veci sv. mesta — Kristov kríž však ešte nevidel.
Až sv. Cyrill Jeruzalemský sa zmieňuje tri razy o tejto veľkej udalosti. Podľa toho by spadala do rokov 340—350. O sv. Helene ešte nehovorí. Vzdelaná pútnička sv. Silvia (r. 385.) rozpráva už o chráme sv. Kríža. Sv. Ján Zlatoústy (Migne: P. G. 59. 461.) opisuje dopodrobna nájdenie sv. Kríža, ale sv. Helenu nemenuje. To urobil až sv. Ambróz r. 395. O krok ďalej postúpil Rufínus (Histor. Eccles. 10. 7.) asi r. 403: Nájdený kríž bol bez nadpisu. Preto jeruzalemský biskup Makarius položil postupne všetky tri kríže na ťažko nemocnú ženu. Pri dotyku tretieho kríža bola žena zázračne uzdravená. Tak bolo zistené, ktorý je z nich krížom Kristovým.
Z apoštolského vyznania viery sa dozvedáme, že duša Kristova »sostúpila do pekiel«. Slovo nebolo volené veľmi vhodne, lebo nenaznačuje, čo sa tým chce povedať. Nik pred Kristom nemohol vojsť do neba, lebo jeho brána bola hriechom Adamovým zatvorená. Všetci spravodliví čakali na nejakom mieste vykupiteľskú smrť Ježišovu. Netrpeli nič, ale Boha nevideli a nebeskú blaženosť nepožívali. Až pri poslednej večeri sľúbil Spasiteľ apoštolom, že im ide pripraviť miesto.
Ľahko pochopíme, ako túžobne čakaly tieto duše na prvé zprávy o sľúbenom Vykupiteľovi. Priniesol ich pravdepodobne zbožný Šimon a od tej doby ich stále pribúdalo. Uplynulo však dlhých tridsať rokov a Ježiš neprichádzal. Až na Veľký piatok mala ich túžba dôjsť splnenia. Ľudské slová sú príliš slabé na to, aby zachytily aspoň nepatrný zlomok jasotu, ktorý naplnil predpeklie, keď tam spravodliví prvý raz videli oslávenú dušu Vykupiteľa. Možno použili nadšeného hymnu proroka (Iz. 25. 9.) »Hľa, tento je Boh náš, očakávali sme ho a vyslobodil nás, On je Pán, ktorého sme čakali, plesáme a veselíme sa v jeho spasení.« Ale úlohou Vykupiteľa nebolo len rozveseliť tieto sväté duše. Ako sa dozvedáme z apoštola Petra (I. Petr. 3. 19.), mal ich poučiť o všetkom, čo vykonal Boh pre ich spasenie a vyložiť im celé zriadenie novozákonné.
Telo Ježišovo odpočívalo už v hrobe, ale veľrada nemala ešte pokoja. Práve naopak! Keď pominulo prvé vzrušenie z dosiahnutého víťazstva, začaly sa vynorovať nové možnosti. Spomínali na rôzne výroky Spasiteľove a báli sa ich dôsledkov. Slávna predpoveď, že na tretí deň vstane z mŕtvych, im nešla z mysle. Krista sa veľmi nebáli, veď všetci videli, že skonal. Ale boli tu mnohí jeho priatelia a tí mohli vyvolať nepokoje. Preto sa na druhý deň sišla veľrada znovu, aby sa dohodla na potrebných opatreniach. Na všeobecnú žiadosť bola vyslaná deputácia do paláca Pilátovho. Mali upozorniť vladára na hroziace nebezpečenstvo a postarať sa o verejný pokoj. Preto povedali: »Pane, rozpamätali sme sa, že ten zvodca ešte za života riekol: Po troch dňoch zasa vstanem. Rozkáž teda strážiť hrob, až do tretieho rána, aby azda neprišli jeho učeníci, neukradli ho a neriekli ľudu: Vstal zmŕtvych a bude posledný blud horší od prvého.« (Mat. 27. 63.)
Slová veľrady sú veľmi dôležité, treba im preto venovať niekoľko poznámok. Prezrádzajú nám, že jej členovia neboli tak pokojní, ako si to sami nahovárali. Starosti im robily zázraky pri smrti Spasiteľovej a trápila ich odvážnosť, s akou začali vystupovať Jozef a Nikodém. Medzi ľudom sa šírila nespokojnosť a stačila nepatrná iskra, aby sa vznietil pre nich osudný požiar. Galilejskí pútnici boli ešte v Jeruzaleme a roztrhnutie chrámovej opony si všetci vysvetľovali, ako trest boží.
Veľrada sa teda musela zabezpečiť. Sobotný odpočinok im neprekážal, lebo si nahovorili, že ide o blaho celého národa. Chceli usvedčiť Ježiša z luhárstva a nepomysleli, že práve toto ich počínanie bude najistejším dôkazom božstva Spasiteľovho. Ale ani tu nezabudli na svoju hrdosť. Zdôrazňujú, že sú sami dosť vzdelaní na to, aby sa nedali zviesť, ale majú starosť o jednoduchý ľud, ktorý treba chrániť od zvedenia.
Pilát nemal síce takých obáv ako veľrada, ale predsa uznal ich starosti za oprávnené. Hnevalo ho iba to, že tá trápna vec nie je dosiaľ skončená. Preto odpovedal dosť podráždenie: »Máte stráž: iďte, strážte si ako rozumiete.« (Mat. 27. 65.) Dal im šestnásť vojakov, ktorí sa mali striedať po troch hodinách. Jednotlivé hliadky sa skladaly zo štyroch vojakov. Poznáme veľmi dobre, ako prísne trestali Rimania každú nesvedomitosť vojakov na stráži a predsa ani toto opatrenie veľrade nestačilo. Bála sa podplatenia. Vedela tiež dobre, aký dojem urobily na rímske vojsko udalosti pri smrti Ježišovej, preto sa chceli zaistiť proti každému prekvapeniu. Zapečatili hrob Spasiteľov. Cez kameň pretiahli povrázky a ich konce zalepily pečiatkovou hlinou a vtlačili do nej svoje pečiatkové prstene. Nebolo možno kameňom ani pohnúť bez toho, že by sa pečiatka neporušila. Spokojne odchádzali. Urobili všetko, čo bolo v ich moci, aby usvedčili nenávideného Galilejca z podvodu. Niekoľko ráz cez deň sa boli podívať, ale pečiatky boly neporušené a rímska stráž sa prechádza odmeraným krokom pred tichým hrobom.
So soboty na nedeľu už spokojnejšie zaspávali. Zostávalo už len niekoľko hodín, aby dielo Ježišovo bolo pochované navždy. V duchu si blahopriali, ako múdro všetko zariadili. Ani si nepomysleli, že práve v tej chvíli sa na nich splnily prorocké slová žalmu (2. 4.): »Ktorý prebýva na nebesách, smeje sa im a Pán sa im posmieva.«
Zmŕtvychvstanie Spasiteľovo vysvetlime len v hlavných rysoch, lebo ono už nepatrí do zamýšľanej knihy. Okrem toho obsahujú zprávy evanjelistov toľko ťažkostí, že by bolo treba pre ne podrobnejšieho rozboru. (Obšírnejšie túto otázku rozobral Dr. M. Višňovský: Resurexit. Pozn. prekl.) Sobotu prežili priatelia Ježišovi v najväčšom zármutku. Do chrámu ani nešli, aby neboli obťažovaní dotieravými Židmi. Ich viera bola podrobená najťažšej skúške. Ku hrobu sa neodvážili pristúpiť, preto ani nevedeli, že je strážený vojakmi. (Mar. 16. 3.)
Konečne nastala nedeľa. Minula polnoc a východ sa začal farbiť prvými zorami. V blízkom chráme zahlaholila poľnica a oznamovala príchod nového dňa. Asi v tej chvíli vstal Kristus zmŕtvych a zatvorenými dverami opustil hrob. V záhrade Jozefovej sa prechádzala dosiaľ stráž, ale nepozorovala nič podozrivého. Súčasne prichádzalo od mesta niekoľko žien. Niesly voňavé masti, aby ešte za chládku pomazaly telo Kristovo a doplnily všetko, čo bolo v piatok zameškané. Ani si nevšimly vojakov, ktorí práve začali zdesene utekať do mesta. Ich dušu trápila jediná starosť: »Kto nám odvalí kameň od dverí hrobových?« (Mar. 16. 31.)
Medzitým sa stalo pri hrobe čosi neobyčajného. Zem sa niekoľko ráz prudko zatriasla (iste len v najbližšom okolí, lebo ženy nič nespozorovaly) a v okolí hrobu zažiario jasné svetlo. S neba sostúpil anjel a jediným pohybom ruky odvalil veľký kameň. S rachotom sa zvalil okrúhly balvan a nebeský duch sa posadil na jeho okraj. Jeho tvár bola ako blesk a rúcho biele ako sneh. Rímski vojaci hrôzou zamdleli a spadli na zem. Keď sa spamätali, utekali do mesta, aby doniesli veľkňazom strašnú novinu.
Zatiaľ vystúpily ženy až na Kalváriu a prekvapene sa zastavily. Už zďaleka videly, že hrobový kameň je odvalený. Zmocnila sa ich tiesnivá neistota. Azda sa veľrada odvážila niečo podniknúť aj proti mŕtvemu Kristovi. Ponáhľaly sa ku hrobu, vkročily do predsiene a nazrely do hrobky. Veľmi sa naľakaly. Na pravej strane hrobu uvidely dvoch anjelov. Neodvážily sa ani prehovoriť, ani na nich pozrieť. Ale nebeský duch ich tešil a posmeľoval: »Vy sa nebojte! Lebo viem, že hľadáte Ježiša,, ktorý bol ukrižovaný.« A s jemnou výčitkou dodal: »Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu, lebo vstal, ako vám bol predpovedal. Poďte a pozrite si miesto, kde bol položený a rýchle sa ponáhľajte povedať jeho učeníkom, že vstal zmŕtvych: Hľa, predchádza vás do Galilejska, tam ho uvidíte. Hľa, predpovedal som vám.« (Mat. 28. 5. 7.)
Ale práve vtedy dobehli aj vojaci do chrámu a povedali, čo sa stalo. Ich zpráva bola zdrcujúca. Hneď bola svolaná veľrada a vojaci museli ešte raz vyprávať, čo zažili. Schôdzka bola veľmi trápna a bledé tváre kňazov prezradzovaly ich vnútorné rozčúlenie. Nik z nich nepochyboval, že vojaci hovoria pravdu, ale pýcha im nedovolila, aby sa sklonili pred nenávideným Galilejcom a uznali jeho božské poslanie. A predsa museli niečo vykonať, aby vplyv udalosti oslabili. Konečne sa im zdalo, že našli vhodný prostriedok. Zavolali strážnych vojakov do zasadacej siene, ponúkli im mnoho peňazí, ale pod jednou podmienkou: »Povedzte, že prišli učeníci a ukradli jeho telo, kým sme my spali.« (Mat. 28. 13.) Vojaci sa báli takejto výhovorky, lebo sa im mohla stať osudnou. Veľrada ich však uspokojila: »A keby sa to dopočul vladár, my ho prehovoríme a vás zabezpečíme.« (Mat. 28. 14.)
Namáhali sa však darmo. Víťaz nad smrťou vedel roztrhať lživé pletivo, ktorým chcela veľrada utlmiť veľký zázrak. Do večera vedel celý Jeruzalem o Kristovom zmŕtvychvstaní. Apoštoli boli o jeho pravdivosti tak presvedčení, že sv. Pavol mohol napísať vážne slová: »Keď Kristus vstal zmŕtvych, márne je naše kázanie, márna je viera vaša.« (I. Kor. 15. 14.)
Nebojme sa preto, keď sa zdá, že víťazí zlo a podlieha dobro. I pre nás nastane po Veľkom piatku radostná Veľká noc. Starajme sa len o to, aby bola čo najslávnejšia!
»Kristus už neumiera a smrť nad ním nikdy viac panovať nebude« (Tim. 6. 9.), ale tajomné utrpenie Veľkého piatku nie je dosiaľ skončené. R. 1675 sa zjavil Spasiteľ svätej Margite Alacoque. Ukázal jej svoje Božské srdce, prebodnuté a tŕním korunované a povedal dojemné slová: »Pozri na toto Srdce, ktoré ľudí tak vrúcne milovalo, že si nič pre seba neponechalo. Aby im dokázalo svoju lásku, úplne sa zničilo a zmarilo. Za odmenu sa mi dostáva v tejto sviatosti lásky od väčšiny len nevďaku, potupy, neúcty, svätokrádeží a ľadového chladu.«
Takto sa sťažoval dobrý Spasiteľ vernej služobnici, ale jeho božské oko hľadelo v tej chvíli na každého z nás. Koľko bolestných tŕňov sme zabodli my do svätého srdca Ježišovho!
Práve táto myšlienka ma pohla, aby som sa pokúsil vysvetliť podľa skutočnosti vykupiteľskú smrť Kristovu. Vrúcne si želám, aby sme mu nahradili urážky, ktorými sme splácali jeho veľkú lásku. Nezabúdam však ani sám na seba. S modlitbou na perách začal som písať túto knihu, vrúcnou modlitbou ju zakončujem. S veľkým apoštolom Pavlom vyznávam kajúcne: »Spoľahlivá a chvályhodná je to reč, že Ježiš Kristus prišiel na tento svet spasiť hriešnikov, z ktorých prvý som ja. Ale preto som obsiahol milosrdenstvo, aby Ježiš Kristus na mne, ako na prvom ukázal všetku svoju zhovievavosť.« (I. Tim. 1. 15.)
Bojím sa okamihu, keď prvý raz uzriem svojho Vykupiteľa, aby som vypočul z jeho úst nezmeniteľný rozsudok, platný pre celú večnosť. Možno shliadne milostivo na tieto riadky, ktorými som chcel svoje krivdy napraviť a privinie ma na svoje dobrotivé Srdce, aby sme sa už nikdy nerozlúčili.
1. Na cestu........................................................................................................5
2. Predslov........................................................................................................6
3. Venovanie.....................................................................................................7
4. Mraky sa sťahujú..........................................................................................9
5. Vzkriesenie Lazára......................................................................................14
6. Veľrada odhlasovala Ježišovu smrť............................................................18
7. Cesta do Betánie .........................................................................................24
8. Pán Ježiš pomazaný v Betánii.....................................................................28
9. Kristus vchádza do Jeruzalema...................................................................32
10. Ježiš v chráme Jeruzalemskom.................................................................38
11. Nové zasadnutie veľrady .........................................................................41
12. Judáš sa ponúka veľrade zradiť Ježiša ....................................................45
13. Príprava veľkonočnej večere ...................................................................49
14. Posledná večera .......................................................................................52
15. Umývanie nôh .........................................................................................56
16. Odchod zradcu ........................................................................................59
17. Ustanovenie Sviatosti Oltárnej................................................................62
18. Výstraha apoštolom .................................................................................64
19. Odchod z večeradla .................................................................................68
20. Krvavý pot ..............................................................................................72
21. Zajatie Spasiteľa ......................................................................................80
22. Pred Annášom ........................................................................................86
23. Pred veľradou ..........................................................................................90
24. Zaprenie Petrovo .....................................................................................97
25. Ranné zasadnutie veľrady........................................................................101
26. Smrť Judáša ...........................................................................................103
27. Prvý raz pred Pilátom ...........................................................................107
28. Pred Herodesom...................................................................................116
29. Znova pred Pilátom ..............................................................................120
30. Bičovanie Pána Ježiša ..........................................................................128
31. Pán Ježiš je tŕním korunovaný..............................................................132
32. Pán Ježiš je na smrť odsúdený..............................................................137
33. Krížová cesta.........................................................................................145
34. Pán Ježiš je ukrižovaný.........................................................................156
35. Pánu Ježišovi sa na kríži posmievajú....................................................163
36. Posledné slová na kríži .........................................................................171
37. Po smrti Pánovej....................................................................................177
38. Pán Ježiš je pochovaný .........................................................................181
39. Hrob Kristov zapečatia..........................................................................188
40. Slávne zmŕtvychvstanie.........................................................................191
41. Doslov....................................................................................................195