1996.
SALVE REGINA.
Zložené z diel.
Sv. Alfonz Maria de Liqouri . Vznešenosti Panny Márie Frýdek 1939.
P. Raimondo Spiazzi OP. Gli esercizi spirituál i nella vita domenicana Kóma 1968.
P. Kerekes Káro1y OSB Cist. A Bibliából Mariáról Budapest 1987.
S. Blanea Gómez Cano OP. Sestra Anna od Anjelov Lima 1983.
P. Jacques Loev OP. Elmélkedések Jézus Krisztusról Vien 1979.
Ján Pavol II. Redemptoris Mater Roma 1987.
Pán Ježiš povedal Gabrielle Bossis: "Ako veľa ľudí žije pre niekoho iného ! Ty však ži pre mňa !" Aké to šťastie, že môžeš žiť pre Krista. Ho takto žiť pre Krista, žiť jeho evanjelium, znamená vždy sa k nemu s vierou vracať, skrze vieru si ho osvojiť.
Myslím si, že v tomto prvom rozjímaní, ktoré je skôr iba úvodom, by sme sa na vieru mohli pozrieť z veľmi jednoduchého hľadiska. Ako na stretnutie osôb. Stretnutie s jednou Osobou a cez ňu s nekonečným množstvom iných. Bude to stretnutie s Pánom Ježišom.
On, vtelené Slovo Božie, prv než by sa bol dal počuť. najprv sa ukázal, prv, ako by sme ho počuli, stáva sa viditeľným. Chcel, aby ho naše oko videlo tak, ako ho naše ucho počuje. Za jeho pozemského života ho aj skutočne videli a poznali. A to do takej miery, že o ňom hovoria: "Či to nie je syn tesára a Márie ? Či nepoznáme celú jeho rodinu ?" /Mt 13,55/
Na počiatku jeho vystúpenia sú oči všetkých upreté na neho /Lk 4,20/. Jeho prví učeníci sa obracajú na neho otázkou: "Majster, kde bývaš ?" On odpovedá: "Poďte a uvidíte" /Jn 1,38-39/. Teda, aby sme sa mohli stretnúť, musíme ho vidieť, zbadať- Je to ako ozvena evanjelia sv. Jána 1,14= "A Slovo sa stalo telom a my sme videli jeho slávu !" Práve Ján bol jedným z tých učeníkov, ktorý počul z úst Pána slová: "Poďte a viďte." Ján na toto stretnutie nedokáže zabudnúť. Nebola to ideologická schôdzka, ale stretnutie, kde Majster do neho prenikol piatimi zmyslami, ako to opisuje v liste ázijským cirkvám.
"Čo bolo odjakživa,
čo sme počuli /sluch/,
čo sme očami videli /zrak/,
čo sme pozorovali.
čo sme rukou nahmatali /hmat je prvým zmyslom človeka/,
hlásame vám Slovo života.
Áno, život sa zjavil:
videli sme, budeme svedčiť o ňom..
Čo sme vide1i a počuli,
to vám aj hlásame." /I Jn, 1, 1-3/
Apoštoli sa pozreli, ihneď ako odznel tento dialóg, kde býva a aj zostali u neho v ten deň /Jn 1,38-39/. Aj my sme prišli, aj my vidíme a zostávame pri Pánovi Ježišovi. Takto viera je vlastne stretnutím osôb a hlavne stretnutím sa s Pánom Ježišom. Je to milosť milostí takéto stretnutie s Ježišom, s priateľom, ktorý mi dal život, zmysel života, životnú cestu. Nech sme, akí sme, so svojimi chybami a nedostatkami. My sme sa stretli s Pánom. Z toho vyplýva reťazová reakcia od Jedného k druhému: "Z dvoch, ktorí ho nasledovali na slovo Jána, jedným bol Ondrej, brat Šimona ,Petra. I on sa stretol so svojím bratom Šimonom a povedal mu. "Našli sme Mesiáša a odviedol ho k Ježišovi..." /Jn 1,41/ .Na druhý deň sa Ježiš stretol s Filipom... Filip sa stretol s Natanaelom a povedal mu. " Našli sme toho o, ktorom píše Mojžiš v zákone a proroci: "Ježiša Nazaretského, syna Jozefovho." Natanael je skeptický. "Poď a uvidíš /uveríš/", povedal mu Filip." /Jn 1,43.../ To isté hovorí i žena zo Samárie: "Poďte a viďte toho človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som urobila. Je to Mesiáš." /Jn 4,29/ A už sa dostávame ku koreňu veci, ako sa dostať k tomu: žiť pre Krista, žiť Krista, žiť, hlásať evanjelium. Apoštoli nám to tu ukazujú. Nehovoria o sebe. "Poďte, pozrite sa, aký som ja švihák, aký som šikovný mládenec, čo som objavil, to je moja zásluha, že vidíte Krista...", ale: "Stretol som sa s Pánom. Poď, zavediem ťa k nemu !" Tu sme pri prameni dominikánskeho duchovného života- Slová mladého Viliama z Monferratu nám hovoria o cite, ktorý sa zrodil v jeho srdci, keď sa po prvý krát stretol so sv. Dominikom počas veľkého pôstu v roku 1217 v Ríme v paláci kardinála Ugolína, biskupa z Ostie. Tu sa ukazuje zmysel každého dominikánskeho povolania: "Páčil sa mu spôsob jeho konania a začal ho mať rád. šiel za ním a on mu ukázal cestu ku Kristovi". Každé dominikánske povolanie muselo prejsť cez takéto stretnutie. Prečo a kedy sa Viliamovi konanie sv. Dominika zapáčilo. to nám môže povedať on. Ale aké boli začiatky tejto lásky, ktorá sa zakorení la v našom srdci a boje v ňom, to je už tajomstvo každého jednotlivca.
Počas týchto rozjímaní môžeme hodne uvažovať nad stretnutím, nad slovami brata Viliama z Monferratu a skúmať ich až k bodu, v ktorom sa uskutočňujú v našom živote. Kde bola tá radosť, ktorú nám dalo naše prvé stretnutie so sv. Dominikom, že spôsobila až náš vstup do jeho rádu, že sme boli ochotní podstúpiť i prekážky i ťažkosti ? Čo to bola za nádej, ktorú nám toto stretnutie vlievalo do duše ? Čo sme dúfali nájsť kráčajúc jeho cestou ? Čo to bolo za konanie, pre ktoré som začal mať rád Dominika ? Nájsť na toto všetko odpoveď, znamená navrátiť sa k prameňom dominikánskeho života. Práve duchovné cvičenia nám majú slúžiť na odkrytie týchto prameňov "živej vody", aby sme sa z nej napili, občerstvili a posilnili. Je v nej znovuzrodenie, obnova. ktorá nás upevní v duchovnom živote s jej omladzovacou schopnosťou. Vieme, že našim prameňom je sv. otec Dominik. Z jeho života vieme, že chodil s Bohom a o Bohu hovoril. Teda presne tak, ako sme to počuli o Ondrejovi, Filipovi a o ostatných apoštoloch. Išli s Ježišom a hovorili iným o Ježišovi: "Našiel som Mesiáša" a odviedol ho k Ježišovi. Vedení apoštolmi, sv. Dominikom na stretnutie s Ježišom, nájdeme pri ňom aj jeho matku. Aj to je osobné stretnutie- Koľko mužov a žien počas storočí sa stretlo s matkou Pána počnúc jasľami, cez troch kráľov a pastierov, ktorí vošli a uvideli diéta a jeho matku, až ku krížu: "Žena. hľa, syn tvoj . Hľa, matka tvoja" /Jn 19,26-27/. A preto, že sme sa s Máriou stretli, sprevádza nás ako láskavá, chápavá spoluúčastníčka nášho života, skôr matka, ako kráľovná, ako o nej hovorí sv. Terézia z Lisieux.
P. Loev spomína na jedného robotníckeho chlapca, ktorý sa chcel stať kňazom. Dostal sa do seminára "neskorších povolaní", kde musel bojovať s množstvom ťažkostí. Šiel za predstaveným seminára a povedal: "Myslím, že odídem." Ten, ako dobrý predstavený mu povedal, že je to len kríza, tá prejde, nech počká, nech si to rozmyslí... A chlapec viac-menej presvedčený sa vrátil do svojej izby. Jedného dňa už mal všetkého dosť - videlo sa mu, že ho predstavený vodí za nos a povedal: "teraz sa rozhodnem, odídem, s nikým sa nerozlúčim". Kufor stál v izbe, len ho otvoriť a zbaliť sa. Odísť. Ale kam ? Nakoniec chytil kus kriedy a na kufor napísal Petrove slová: "Pane, kam pôjdeme"? Ty máš slová života večného." /Jn 6,68/ a zostal , stretnutie s Petrom ho priviedlo k Ježišovi.
Biblia je popretkávaná slovami "vidieť" a "stretnúť". To nie je náhoda. Niet pochýb, jediné slovo Písma je schopné zmeniť život človeka a urobiť z neho svätca ako napríklad sv. Augustína zober a čítaj. Ale toto slovo je predovšetkým históriou pokusov Boha. aby sa stretol s tebou. Robí tisíce krokov cez prorokov, apoštolov, svätcov, klope na dvere a čaká, aby si ho pustil dnu a aby sa s tebou navečeral vo dvojici /Zjav. 3, 20/ Chci sa so mnou stretnúť, aby som ti mohol povedať "ži pre mňa"! Mária, tohto roku častejšie počujem o Tebe, no slová o Tebe ma vždy privádzajú k jednému. k hlavnému bodu môjho života, k nasledovaniu Krista. Buď mojou sprievodkyňou. S Tebou Krista iste stretnem a budem žiť len pre neho.
Blahoslavená Cecília rozpráva, ako sa raz večer sv. Dominik zostal v kostole modliť. O pol noci sa zobral a prechádzal cez dormitórium, kde bratia odpočívali, aby sa dostal do svojej cely. Takto sa dostal na hlavnú chodbu, kde sa znovu pohrúžil do modlitby. Náhodou pozdvihol oči a videl prichádzať tri panie. Tá, ktorá kráčala v strede, bola najkrajšia z prichádzajúcich. Jedna zo sprievodkýň niesla nádhernú nádobu a druhá kropeničku, ktorú ponúkla panej. Tá kropila bratov, robiac nad nimi znamenie kríža. Keď prišla ku dverám, prešla okolo istého brata bez toho, aby ho požehnala. Dominik spoznal, kto bol ten brat. Vybehol hneď na chodbu, kde bola lampa, sklonil sa k nohám tej, ktorá žehnala a prosil ju, aby mu povedala svoje meno, nakoľko pri pohľade na ňu tušil, kto to je.
V tom čase sa ešte nespievala u bratov a sestier v Ríme krásna a nábožná antifóna Salve Regina, iba sa slávnostne recitovala na kolenách po kompletóriu.
Pani, ktorá žehnala, odpovedala sv. Dominikovi: "Ja som tá. ktorú vzývate každý večer, a vtedy keď opakujete "eia ergo Advocata nostra." aj ja padám k nohám môjho božského Syna. aby som orodovala za zachovanie tohto rádu."
Svätý sa ešte opýtal, kto boli tie dve mladé panie, ktoré ju sprevádzali, Sv. Panna odpovedala: "Jedna bola Cecília a druhá Katarína." Sv. Dominik sa ešte opýtal, prečo nechala toho jedného brata bez požehnania. Odpovedala mu: "Lebo nebol v slušnom postoji."
Tri panie zakončili cestu, požehnájúc ďalších bratov. Potom zjavenie zmizlo.
Sv. Dominik sa teda vrátil modliť na miesto. kde sa modlil predtým. Ako začal modlitbu, dostal sa do vytrženia. Videl Pána a po jeho pravici sv. Pannu oblečenú do modrého plášťa. Keď sa lepšie prizrel, videl okolo Pána rehoľníkov zo všetkých rádov, iba z vlastného nie, čo ho priviedlo k horkému plaču. Nemal odvahu priblížiť sa k Pánovi a k jeho svätej matke. Sv. Panna mu dala znak. aby sa priblížil, no on nebol schopný priblížiť sa ani vtedy, keď ho Pán volal. Vtedy horko plačúc hodil sa im k nohám. Pán mu prikázal, aby sa postavil. Keď sa postavil, opýtal sa ho: "Prečo plačeš ?" - "Plačem," odpovedal mu, "lebo tu vidím členov všetkých rádov. no nikoho z mojich." Pán mu hovoril: "Chceš vidieť tvoj rád ?" "Áno, Pane môj", odpovedal mu trasúc sa. Pán sa Vtedy obrátil k svätej Panne a povedal sv. Dominikovi . "Ja som tvoj rád zveril mojej matke." Potom pokračoval: "Chceš úplne vidieť tvoj rád ?" Dominik na to: "ó áno. Pane."
Vtedy sv. Panna roztvorila svoj plášť, pod ktorým sa zdala byt celá nebeská vlasť, a práve tu bolo množstvo bratov kazateľov. Tu sv. Dominik padol pred nimi a vzdával vďaky Bohu i jeho matke Panne Márii a videnie zmizlo.
Zvonec už zvonil na matutínum, keď sa sv. Dominik vrátil k zmyslom. Po skončení matutína dal si zvolať bratov do kapitulnej miestnosti, kde im hovoril o láske a úcte, ktorú musia mať voči sv. Panne, rozprával im o videní. Vychádzajúc z kapituly, zastavil toho brata, ktorého sv. Panna nepožehnala. Milo sa ho opýta1, či nezatajil nejaký skrytý hriech, nakoľko si u sv. Dominika urobil generálnu spoveď. "Svätý otče", odpovedal, "nič mi svedomie neťaží a ak predsa, túto noc, keď som sa zobudil. nebol som zakrytý na posteli." Pri tejto príležitosti sv. Dominik vydal bratom nariadenie, že keď sa odoberú na lôžko, nech sú vždy opásaní a v nohaviciach.
Svätý svoje videnie vyrozprával s Cecílii a iným mníškam v kláštore sv. Sixta, no je to overené i od bratov, ktorí boli prítomní a tí to oznámili sestrám, ktoré toho boli hodné.
Príkladov, ktoré sa týkajú materského vzťahu Panny Márie voči nášmu rádu, by sa dalo uviesť veľa. V živote bratov sa môžeme dočítať, ako v jednom videní Pán Ježiš chcel spustiť svoju trestajúcu ruku na hriešne ľudstvo, nebolo však nikoho, kto by bol prišiel na pomoc hriešnemu ľudstvu. Tu prišla Božia Matka a nepretržite prosila Večného Sudcu, až kým ju nevypočul. Nakoniec hovoril: "Matka, nakoľko ti nič nemôžem odoprieť, dávam ti bratov kazateľov, aby si hriešne ľudstvo ich prostredníctvom upozorňovala.
Koľkokrát Boh prehovoril ku sv. Kataríne Sienskej, vždy jej prízvukoval, že dominikánsky rád je darom Panny Márie tomuto svetu Preto v našom ráde sa kladie taký dôraz na mariánsku úctu, kde si Pannu Máriu uctievame nielen ako matku Božiu, ale aj ako matku našu.
I keby tieto videnia, legendy boli výplodom stredovekej fantázie, i tak je v nich kus pravdy, ktorú môžeme pozorovať, vo viac ako 700 ročných dejinách trvania rádu. Už len skutočnosť, že rád v priebehu stáročí musel čeliť toľkým ťažkostiam a vždy z každého boja vyšiel víťazne, ako napríklad mor v 14. storočí.. Nedá sa to vysvetliť ničím iným. ako zvláštnou ochranou Panny Márie, ktorá nás stráži ako naša rodná matka svoje deti. Nakoľko naša matka je kráľovnou neba. ani tam sa nechce odlúčiť od svojich detí, chráni ich, aj keď opúšťajú tento svet, aby sa mohli naplno pripojiť ku nej. Niet divu, že niet kanonizovaného svätého či blahoslaveného z nášho rádu, u ktorého by nebola príznačná zvláštna úcta k Panne Márií: Sv. Albert, Henrich Suzo. Sv. Anna od Anjelov..., ktorú sledovali počas celého svojho pozemského života a tá ich priviedla až k vytúženej odmene. Sv. ruženec, Salve Regina, ktorou sa v ráde uzatvára deň, sú najlepšími prejavmi lásky voči nebeskej matke.
Tak, ako všetko v dominikánskom živote je hlboko premyslené, tak aj Mariánska úcta sa nestavia iba na citových základoch. Naša úcta voči našej nebeskej matke spočíva v prijímaní jej nadprirodzenej pomoci, v uvedomelom nasledovaní jej čností na ceste spásy a prijímaní spolupráce s vôľou Božou podľa jej vzoru. Dominikánska láska voči Panne Márii pozdvihuje ducha a je zároveň konkrétnou, praktickou. Vychádza vždy z hĺbky rozjímania /Mária si jeho slová uchovávala v srdci/ a uskutočňuje sa konkrétne v skutku lásky. Skutky dominikánov po boku nebeskej matky preto nie sú ovocím iba chvíľkového nadšenia. Tak. ako pomoc nebeskej matky je vždy konkrétnou za daných okolností /svadba v Kane/. Tento náš zvláštny vzťah voči Panne Márii dáva nášmu rádu zvláštny ráz. Mária dostala náš rád na záchranu a obrátenie hriešneho ľudstva. Tým každý dominikán má byť matkou hriešnikov tak. ako nebeská matka. Ako ich matka, nemôže byť bez súcitu s nimi. nešťastie týchto úbožiakov považuje za svoje. Keď prosila Kanaánska žena Ježiša, aby oslobodil jej dcéru od zlého ducha. ktorý ju trápil, hovorila: "Zmiluj sa nado mnou. syn Dávidov, moju dcéru ukrutne trápi zlý duch." /Mt 15.22/ Trápená bola jej dcéra a ona prosí za seba, stotožňuje sa s trápením svojej dcéry. Matky cítia všetky bolesti tak, ako ich deti- Ako hovorí sv. Richard od sv. Vavrinca "tak isto prosí i nebeská matka za hriešnika, ktorý sa ku nej utieka, ako by ona hovorila: "Pane môj, táto úbohá duša je moje diéta a preto zmiluj sa nie tak nad ňou, ako nado mnou." V knihe Kráľov /14.5/ čítame, že múdra žena z Thekuy povedala Dávidovi: "Pane. mala som dvoch synov. K môjmu nešťastiu jeden zabil druhého. Tak som už jedného stratila. Teraz mi spravodlivosť chce odobrať druhého, ktorý mi zostal. Zmiluj sa nadomnou. úbohou matkou, aby som neprišla o oboch synov." Dávid sa nad ňou zľutoval a daroval ho matke. Rovnako robí aj Mária. "Bože môj. mala som dvoch synov: Ježiša a človeka. Človek ukrižoval hriechom Ježiša- Spravodlivosť žiada smrť človeka. Zmiluj sa nadomnou. Nedaj, aby som bola olúpená i o druhého." A tak Mária každého sprevádza k večnému životu. Potrebu takéhoto mariánskeho ducha rehole sv. Dominika pociťujeme hlavne teraz, v tejto dobe. Veľmi krásne to vyjadril sv. otec Ján Pavol II. vo svojej encyklike Redemptoris Mater. Tam, hoci nepriamo, upozorňuje na úlohu Panny Márie vo sv. Cirkvi, ktorú nám treba využiť a nasledovať. Píše doslova: "Panna Mária bola na svadbe v Káne prítomná, ako Ježišova matka a vystupuje veľmi rázne, čím je príčinou "začiatku zázrakov". V Káne Galilejskej vidíme iba určitú potrebu človeka. ktorá sa zdá byť zanedbateľnou, malého významu /nemajú víno/. No má symbolický význam, lebo ponáhľať sa ľuďom na pomoc, je tým istým, ako vtiahnúť ich do kruhu mesiášskeho poslania, priviesť ich ku Kristovej vykupiteľskej moci. Teda je tu reč o sprostredkovaní: Mária sa stavia medzi syna a ľudí v prípade ich skutočného nedostatku, chudoby a bolesti. Stavia sa medzi nich. no nie ako niekto cudzí, ale vo svojej materskosti, nakoľko si je vedomá, že ako taká má na to právo, aby predostrela synovi starostí ľudí. Jej sprostredkovanie sa týmto stáva orodovaním. Ona chce dosiahnuť ešte viacej, aby jej syn prejavil svoju mesiášsku moc, teda svoju vykupiteľskú silu. Nech táto vykupiteľská sila prichádza na pomoc ľuďom, ktorí to potrebujú, aby ich bránila pred zlom, ktoré zaťažuje ich život v rôznej forme a rozmeroch. /R.M- 21/ Je to vlastne úloha, ktorú má plniť rád sv. Dominika už vyše 700 rokov. Upozorňovať ľudstvo na Krista, Kristovi prednášať potreby ľudí. Upozorňovať tých. ktorí zišli zo správnej cesty a posilňovať tých, ktorí nemajú silu sa navrátiť. Inými slovami stáť po boku Panny Márie a tak byť spolu s ňou prostredníkmi medzi jej synom a ľuďmi. Je to pre nás veľká česť, stáť po boku matky Božej, no nemáme iba toto právo, ale aj z neho vyplývajúce povinnosti- Len sledujme ďalej stopu v Písme sv. u sv. Jána /2.3-5/. Mária je nielen prostredníčkou, je čosi viac. je zároveň aj učiteľkou. Nie je len potrubím, ktoré sprostredkuje milosti, ale i bágrom, ktorý si pripraví miesto, do ktorého tie milosti potom uloží. Nielenže upozorňuje syna - "nemajú víno", - ale pripravuje i pôdu na prijatie zázraku, jeho pomoci - "urobte všetko, čo vám prikáže." Inak jej prostredníctvo by bolo bez účinku. Iba takto možno pravdivo vydávať svedectvo o Kristovi. Sv. matka si tohto bola plne vedomá. Nechcela zo syna Božieho urobiť dobrého Gina - dobrého ducha, ktorý na určitú formulu vyplní každé naše želanie. Jej programom bolo a je primknúť sa k Božej vôli - a tou je spása ľudstva. ľudovo povedané: dostať sa do neba a pomôcť tam i iným. Toto je podstata života zasvätených duší v našom ráde. Podstata nášho života nespočíva vo výkone, koľko a čo urobíme a dokážeme, ale máme byť tým, čím máme byť: najkrajším darom Panny Márie tomuto svetu, jej predĺženými rukami, jej spolupracovníkmi. Ako si ona predstavuje túto spoluprácu, vieme zo života bratov, ako to povedala sv. Dominikovi.
- "Choď a káž !" Ale čo ? Nuž, to je jednoduché: to. čo kázala ona v Káne. "Robte, čo vám Kristus káže !" A čo káže Kristus, to mala Mária napísané v srdci. Preto pre každé dieťa rádu sv. Dominika platí Contempláta aliis tradere ! A toto je duch mariánsky duch dominikánskeho rádu.
Matka nášho Pána a Vykupiteľa, pri sviatosti krstu si sa stala i mojou matkou, ba pri vstupe do tvojho rádu, do ktorého si ma povolala, urobila si ma svojím dospelým dieťaťom, ktoré má matke prácu uľahčiť- Drahá matka, stráž ma a posilňuj ma, nech nikdy nezabúdam, že som tvojim, aby si vo mne našla oporu, ktorá pripraví v dušiach pôdu, kde tvoja vyprosená pomoc bude účinná a prinesie úrodu
Sv. Dominik, ako často čítame v živote bratov, zostával často bdieť pred oltárom a tam často vzdychal: "Pane, čo bude s hriešnikmi ?" Je to otázka a problém tak starý, ako ľudstvo samo. Predsa pri stvorení človeka, príčiny tohto problému, ktorý mnohým nedá zaspať, sa dočítame túto vetu: "Boh odpočíval !" Len si pozrime Písmo sväté Gen 2,2-3. "V siedmy deň však odpočíval od všetkých diel, ktoré bol učinil . I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, čo bol Boh stvoril a učinil."
My, ktorí už poznáme nie jedno tisícročie dejín, smelo si môžeme položiť otázku, od čoho si šiel Boh oddýchnuť a hlavne kde si dokázal oddýchnuť na siedmy deň po stvorení ? Stvoreniu nasadil korunu, to je pravda, aj požehnal ten deň - vieme, že tento deň netreba brať doslova, možno chápať i určitú dobu dokončenia, to chápeme. Teda vieme, kedy Boh nasadil stvoreniu korunu, no táto koruna nesedela nejako zvlášť pevne.
Madách Imre v "Tragédií človeka" píše: "Áno. veľké dielo je skončené. Stroj sa krúti. Stvoriteľ odpočíva. Milióny rokov prejdú vôkol osi. kým treba obnoviť zub kolesa." /I dejstvo/ Madách bol veriacim. No veril, že Boh stvoril svet a potom sa vzdialil. My vieme, že sa nevzdialil. Vieme, veď to sám Ježiš povedal: "Môj Otec stále pracuje" /Jn 5,17/- Boh sa nepostavil nabok, ale stále sa stará, stvorenie pokračuje ďalej. On udržuje a riadi svet. Svätopisec chce iba naznačiť, že bol dohotovený Bohom stvorený svet. Boh si mohol oddýchnuť, lebo na scénu sveta vstupuje niekto, kto bude chváliť Tvorcu a bude skrášľovať, zdokonaľovať tento svet podľa jeho plánov.
Boh si oddýchol - ako sme čítali- Ale či si skutočne oddýchol ? Veď človek, ktorého stvoril na svoj obraz a na svoju podobu, ktorého prijal za svojho priateľa, ktorého obdaril nadprirodzenými i mimoriadnymi darmi, a tento človek, neurobil to, čo Boh jeho Stvoriteľ od neho očakával. Lebo čo sa to stalo ? Len čo sa mu otvorili oči. len čo sa mu rozviazal jazyk, už aj poslúchal, no iných bohov a už aj on sám sa chcel stať Bohom, sám pre seba. Počúval na diabla, na jeho lákadlá - a tak chcel byť sám sebe bohom. Vábenie diabla, týkajúce sa ovocia zo zakázaného stromu je na zamyslenie. Eve hovorí. "V deň, keď z neho - z ovocia - budete jest, otvoria sa vám oči, budete takí, ako Boh, poznajúc! dobro a zlo" /Gen 3,4/ Sebazbošťujúci satan dáva. pred očami ženy. zatrblietať možnosti: budeš ako Boh. Po takejto možnosti je len pochopiteľné, že chce byť bohom, a odvracia sa od Boha. neposlúcha ho. Odvtedy každý hriech, nie je len vzbura proti Bohu, proti jeho plánu. ale aj túžba vyniknúť: ak si to dovolím, budem boh. I keď s malým začiatočným písmenom, ale predsa len sám sebe pánom. Hľa. požehnanie zo slobodnej vôle, ktoré sa takto mení na kliatbu. Vidíme, Boh za žiadnych okolností nemohol odpočívať pri takomto správaní prvého človeka. A ak i ďalej sledujeme dej Biblie, či udalosti jej príbehov, čo sa týka osudu človeka, nie len že Boh nemohol odpočívať, no priam sa musel o človeka báť. Bratovražda sa začína u Kaina a odvtedy stále pokračuje, no dnes nie jednotlivo. ale hromadne, odstraňuje, vraždí, ničí jeden človek druhého, spolubrat spolubrata.
Teda kde, od koho si predsa Boh oddýchol ? Bez príčiny sa táto veta iste nedostala do Knihy kníh. Ak skúsime so živou vierou zalistovať, prerozjímať slová Písma svätého dostaneme odpoveď. Ha jej stranách nájdeme zázračné kamienky zvláštnej mozaiky. Sú to roztratené kúsky kameňa mudrcov. Ak ich uložíme čistou rukou, čistým srdcom a s úprimnou dušou, pred nami sa objaví obraz nádhernej Ženy, Ženy Sv. písma. Je to ona, Mária, o ktorej hovorí Písmo sväté: "Pán vládol mnou hneď od počiatku svojich ciest, prv než bol stvoril od pradávna čokoľvek. Od večnosti som ustanovená, od počiatku, prv než povstal svet. A bola som deň po deň rozkošou jeho, a hrala som sa pred ním v každý čas."/Prísl. 8.22.23.30/. Je to ona, ktorej srdce nikdy neodpočívalo, jediná u ktorej si môže Pán oddýchnuť- Boh Stvoriteľ si iba pri nej odpočinul.
Mária je jediným stvorením, jedinou Ženou Písma svätého, ktorej z hlavy nepadla koruna. Ona je korunou celého jeho stvorenstva a touto navždy zostane. Milostiplná a naveky a navždy verná. Adamov hriech je hriech pokolení, tento tisícročný hriech pri tejto krištáľovo čistej panenskej matke sa roztopí ako sneh, padne ako srieň. Boh Stvoriteľ jasne videl a vo svojej nekonečnej múdrosti všetko i dopredu predvídal. Ale ešte bolestne pozoroval v dejinách miliónkrát sa opakujúce a hrozne opakované apostázie, podlé zbožšťovanie človeka, Boha zosmiešňujúce, ba Boha nenávidiace zanechanie viery, uspokojil sa, oddýchol si u tej, ktorou "vládol od počiatku svojich ciest" teda pri Márii.
Po tomto všetkom sa môžeme opýtať : Teda my, ktorí sa delí za dňom kúpeme v údolí horkých slz, po rokoch, po desaťročiach, kde si oddýchneme ? U koho zo spolubratov, ľudí si na našej životnej ceste, ktorá ide povedzme správnym smerom oddýchneme tak skutočne, od srdca ?
Ľudia v Tirolskú majú v sebe zakorenený jeden starý zvyk. Ak niekto sa uberá smerom hore, tak tí čo zostávajú za ním vždy zakričia: "A potom si nezabudni medzičasom oddýchnuť." Pútnik sa vždy obráti a zvolá naspäť:" Veď si potom oddýchnem tam pri Panne !" /Jungfrau/... A vie, že keď sa zastaví, tak sa pomodlí aspoň desiatok ruženca, alebo inú mariánsku modlitbu. Tak si oddýchne pri Panne Márii. V tomto mariánskom roku, akoby i na nás sv. Matka Cirkev volala spolu s Tirolčanmi. Hlavne na nás v našom mariánskom ráde, ty, ktorý kráčaš unavený cestou života a snažíš sa smerom nahor, chceš tam ťahať za sebou iných a už si z toho unavený, zastav sa pri matke, pri panenskej matke. Si ako člen dominikánskeho rádu jej vlastníctvom. Neboj sa pri nej oddýchnuť. Urobil to aj Boh a nebolo to nadarmo. Nemusíš sa báť, že ochudobníš apoštolát, stratíš čas pri hľadaní duší. Sleduj len Sv. písmo: Boh hovorí: "Nechcem smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil". A On odpočíva a výsledok odpočinku pri sv. Panne je spása sveta, a ty váhaš ? Zastav sa, uvedom si, že si jej a to zvláštnym spôsobom.
Začali sme vzdychom sv. Otca Dominika: "Čo bude s hriešnikmi ?" Biblia rieši i tento odveký problém. Človek z túžby - pýchy niečo znamenať, odvrátil sa od Stvoriteľa, ktorý chcel pre neho večnosť. A On, Stvoriteľ, si pri svojom nekonečnom diele odpočíval. Odpočíval tam. kde sa mohol podeliť s prácou. Pri Márii, matke hriešnikov. Tak ešte raz: "Pane čo bude s hriešnikmi ?" Nuž to. ako dokážem pri Panne odpočívať, deliť sa s ňou o svoj apoštolát. Lebo ak chceš kľud a skutočný mier duše. či na tejto zemi. či vo večnosti, odpočiň si vždy pri Panne Márii.
Matka moja daj mi pochopiť. že sa nemôžem spoliehať iba na svoje sily. Daj mi pochopiť. že to je len pýcha, čo ma k tomu ženie. Veď prostrednicou milostí si len ty a ja môžem byť iba nástrojom, skrze ktorý ich budeš udeľovať. Iba v hľadaní teba nájdem pravý spôsob apoštolátu hľadania duší.
Sv. Katarína Sienská, omilostená Bohom, píše o sv. Dominikovi, že jeho osobnosť bola preniknutá a vyžarovala svetlo ,ktoré trhalo tmy omylu, až kým sa nerozplynuli. Bolo to službou slova. Slovo si pripravilo apoštola, ktorý s toľkou pravdou a svetlom rozsieval Jeho slová, ktoré trhali tmu a prinášali svetlo. Je to svetlo a život, ktorý bol doň uložený prostredníctvom Márie priamo vo vnútri mystického tela Cirkvi. Prečo práve prostredníctvom Márie ? Lebo Mária z poverenia svojho úradu dáva zo sladkostí svojho materského srdca svetlo, ktoré vedie k životu.
V núdzi poznáš priateľa - hovorí ľudové príslovie. Priatelia z tohoto sveta neopúšťajú priateľov, kým sa im vedie dobre, no akonáhle upadnú do nejakého nešťastia, ba zvlášť, akonáhle príde smrť, hneď ho opúšťajú. Mária, tá neopúšťa ani v dobrom, ani v zlom. Za žiadných okolností, ba zvlášť v hodine smrti nedokáže táto sladká matka opustiť svojich verných. Ako nás ona vedie cestou nášho pozemského života je i našou útechou pri prechode do večného života v hodine smrti. Ona stála i pod krížom svojho syna pri jeho smrti a bola účastná hrôzy smrti, preto dostala od Boha milosť chrániť Jeho vyvolených v hodine smrti. A ako je potrebné, aby Mária pripomínala život večný a osladila horkosť tej chvíle !
Zomierajúceho prepadajú hrozné úzkosti, výčitky svedomia za spáchané hriechy, hrôza pred Božím súdom a neistota večnej spásy. Zvlášť v tejto chvíli peklo bojuje o dušu zo všetkých svojich síl, len aby sa duše mohlo zmocniť. Peklo vie, že času má málo na polapenie duše. "Diabol k vám zostúpil s veľkou zlosťou, lebo vie, že má málo času." /Zjav. 12.12/ Diabol, ktorý pokúša za života si prináša so sebou mnoho ďalších na pomoc, lebo vie že čas smrti je krátky. O konci života sv. Andreja Avelinského sa hovorí, že pri jeho skonávaní sa zhromaždilo desaťtisíc zlých duchov. Ďalej sa môžeme dočítať, že v smrteľnom zápase musel tak ťažko bojovať s peklom, že sa všetci jeho rehoľní spolubratia, ktorí stáli okolo neho triasli od zdesenia. Boli svedkami, ako mu od vzrušenia tvár až fialovela. ako sa triasol, plakal, mal kŕče v tomto hroznom boji s peklom. Boli zhrození, keď videli takto zomierať svätca. Útechou im bolo, že očami stále hľadal obraz Panny Márie, ako by ju prosil o pomoc. Spomenuli si, ako v živote často opakoval, že v poslednom boli mu sv. Panna bude útočistom. Boh ukončil tento boj. Svätcovi sa vrátili pôvodné farby a on skláňal svoj pohľad pred obrazom sv. Panny, ako by jej ďakoval a s rajským úsmevom vydýchol svoju dušu do náručia Panny Márie. V tej istej dobe jedna zo sestier kapucínok, ktorá tiež zamierala, obrátila sa na spolusestry, ktoré boli okolo nej so slovami: "Pomodlite sa Zdravas, práve zomrel svätec." Vidíme, ako utekajú pekelné mocnosti pred touto Kráľovnou. Ak Mária bude v hodine smrti na našej strane, niet sa nám čo báť pekelných nepriateľov. Sv. Hieroným píše panne Eustachii, že Mária nielenže pomáha svojim služobníkom v hodine smrti, ale že im vychádza v ústrety, aby ich ona previedla cez prah smrti do večného života, aby im posilňovala ducha a sama ich sprevádzala pred Boží súd. I sv. Vincent Ferrerský OP hovorí: "Blahoslavená Panna prijíma k sebe duše zomierajúcich. Dobrotivá Kráľovná berie pod svoj plášť ich duše a sama ich uvádza pred Božského sudcu, svojho syna a tak im bezpečne vymáha spasenie." P. Binet vo svojej knihe o Dokonalostiach Panny Márie píše: Raz pripravoval na smrť jedného mariánskeho ctiteľa, ktorý mu v poslednej minúte povedal: "Otče, keby ste vedel, aký som šťastný, že som slúžil najsvätejšej matke Božej. Radosť, ktorú cítim, neviem ani opísať." - Túto spokojnosť i radosť budeš určite cítiť aj ty, keď si budeš môcť v hodine smrti spomenúť, že si miloval túto sladkú matku, ktorá je vždy verná svojim deťom, keď jej verne slúžili a uctievali ju návštevami, ružencom, postami a zvlášť, keď sa porúčali do jej mocnej ochrany.
O túto útechu sa nesmieš dať okradnúť spomienkou na svoje hriechy, ktoré si popáchal, keď sa už od dneška budeš snažiť o dobrý život a o službu tejto najvďačnejšej a naj láskavejšej Panej. V úzkostiach a pokušeniach, ktorými ťa diabol bude zvádzať k zúfalstvu, ona ti dá silu, ba sama príde, aby ťa na smrť pripravila. Sv. Peter Damiáni píše o svojom staršom bratovi Marinovi, že raz padol do ťažkého hriechu. Šiel pred oltár Panny Márie a tam vstúpil do jej otroctva. Dal si pás okolo krku a povedal: "Pani, ty zrkadlo čistoty, ja som hriechom nečistoty urazil teba i Boha. Nezostáva mi nič, len sa dať tebe do otroctva- Pozri dnes sa stávam tvojím otrokom. Prijmi ma, nepohŕdaj mnou. zbojníkom." Potom zanechal na schodoch oltára určitú sumu, ktorú sľúbil platiť každý rok, na znamenie svojho otroctva v Máriiných službách. Keď zomieral, kričal na okolostojacich: "Vstaňte, pokloňte sa mojej Panej." Keď prišiel jeho brat Peter k jeho lôžku, sťažoval si Marino, akí sú ostatní k jeho Panej nezdvorilí a skoro na to skonal- Taká bude i tvoja smrť, ak budeš Matke Božej verný, i keď si v minulosti urazil Boha. Ona ti vyprosí sladkú a pokojnú smrť.
Takýchto príkladov, ako Mária pomáha svojim zomierajúcim služobníkom, je zachovaných veľké množstvo v životopisoch svätých. Ako napr. vieme, že podobnej milosti sa dostalo sv. Kláre. sv. Félixoví /kapucínovi/ sv. Kláre z Montepolco, sv. Terézii, sv. Petrovi z Alkantary a mnohým iným.
Preto je potrebné aby sme mali k smrti správny postoj. Boli by sme ľuďmi bez srdca, ak by sme počas života na smrť zabudli, práve tak, ako nazývame deťmi "bez srdca" tie, ktoré zabudnú na svojich rodičov a nechcú sa s nimi stretnúť- Na stretnutie s nimi sa nepripravujú. Smrť je prameň života, znovuzrodenia. /Urs Von Balthasar/ Pre dieťa sv. Dominika je smrť bránou, v ktorej ho čakajú Pán Ježiš so svojou matkou.
Ale predsa, drahá matka, ako zomriem ja, biedny hriešnik ? Myslím na tú hroznú chvíľu, keď budem musieť vypustiť dušu a ísť pred súdnu stolicu Božiu a tam si vypočuť, ako som svojimi zvrátenými činmi, tak veľakrát podpísal ortieľ svojho večného zavrhnutia- Bojím sa o svoju spásu. Nádejou si mi len ty, veď ty si život a sladkosť. Milosrdná Panna - denne sa k tebe utiekam slovami Mater misericordiae, vita dulcedo - poteš ma. Vypros mi ľútosť nad hriechmi. Daj mi silu polepšiť sa v čase, ktorý mi ešte zostáva. A keď ma obkľúčia smrteľné úzkosti, Mária, matka milosrdenstva, neopúšťaj ma. Práve vtedy mi ešte viac pomáhaj, aby som si nezúfal pri pohľade na svoje hriechy, ktoré mi vtedy diabol ukáže.
Odpusť mi moju smelosť a príď ma potešiť svojou sladkou prítomnosťou. Veľká je moja smelosť, no väčšie je tvoje sladké milosrdenstvo. Daj mi svetlo, ktorým bol osvietený i náš slávny patriarcha sv. Dominik, aby som poznal, že život s Tebou, sv. Panna, je sladkosť tak tu, ako aj vo večnosti a potom i smrť s tebou bude len život a sladkosť - vita dulcedo.
Doteraz sme hovorili, ako Mária sa o nás stará a chce nás mat podľa svojho vzoru. Koľko snáh doteraz vynaložila, to vidíme z dejín nášho rádu.
Mária je tou. ktorá svieti. je sladkou kráľovnou dominikánskeho rádu. podľa podania "'Života bratov", tam kde sa nachádza, ju cítiť ako "Osvietiteľku". Prečo takéto odhodnotenie ? Iste sa nám to bude zdať ako jeden z prívlastkov, ktorý sme zvykli dať k menu Mária. Prameň, z ktorého sa dá čerpať by mohol byť sv. Bernard od ktorého môžeme čítať lekciu z II Nokturna sviatku Mena Panny Márie: "Hviezda morská, ktorá svojím leskom osvecuje vnútro sveta... zahaľuje svet. ba ešte viac: pohoršenie duchovné i telesné, povzbudzuje v raste čnosti a ničí zlozvyky."
Takéto ohodnotenie je správnou mierou dominikánskej úcty voči Panne Márii.
Ako každý národ, každá národnosť. každá diecéza a mesto, tak aj každý rehoľný rád má svoju Pannu Máriu.
Aby kraje mali svoju vlastnú Pannu Máriu, všeobecne závisí od určitých skutočností nejakých zjavení, dávneho zázračného obrazu, snáh nejakej svätej duše atď. V rehoľných rodinách sa však všeobecne vychádza z postoja Panny Márie, ktorý zaujala voči tej ktorej reholi a ako špeciálne zasiahla do jej duchovného života a jej činnosti.
Dominikánsky rád má "Stolicu múdrosti". ktorú častejšie nazývame "Pannou Máriou ružencovou". Táto pobožnosť je veľký dar neba pre Rád i pre Cirkev. Cez oba tieto tituly sa Mária javí skutočne ako tá "ktorá osvetľuje".
Túto úlohu Panny Márie aj ako ženy nám krásne vykresľuje už aj Biblia a to v knihe Genesis. Len sa do nej započúvajme. - Potom riekol Pán Boh: "Nie je dobré byt človeku samotnému. Nuž učiním mu pomocnicu, ktorá mu bude podobná." Potom, keď Pán Boh utvoril z hliny všetku zver poľnú a všetko vtáctvo nebeské, priviedol ho k Adamovi, aby videl. ako by ho nazval, pretože ako ho nazve, také bude jeho meno. A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko vtáctvo nebeské a všetku zver poľnú. Pomocnicu však, čo by mu bola podobná nenašiel. Potom Pán Boh dopustil na Adama tvrdý spánok a keď zaspal, vybral mu jedno rebro a jeho miesto zaplnil mäsom. Ma to z rebra, ktoré vybral Adamovi, Pán Boh utvoril ženu a priviedol ju k Adamovi . Vtedy povedal Adam: "Napokon, toto je kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa, preto sa bude volať mužena."
Veľa učených, lepšie povedané "rozumkárov" sa iba pousmeje nad "rozprávkou o rebre". Povedia si, na tomto nie je nič pravdy. Veď muž nemá vôbec menej kostí ako žena. To je aj pravda. Čo je teda pravdou ? Pôvodný hebrejský text nám všetko vysvetlí. Hebrejské slovo "sela". ktoré my prekladáme ako rebro, má v origináli oveľa bohatší význam. Neznamená iba kosť, ale /okrem bunky, klika/ znamená aj formu, vzor, mieru. "Sen" znamená vytrženie. prorocké rojčenie. A teraz, keď v tomto zmysle preložíme do slovenčiny pôvodný text. ihneď dostane neomylný zmysel. Ten by mohol znieť takto: Boh dopustil na Adama vytrženie, extázu, a podľa jeho vzoru /človeka v extáze/ stvoril ženu. Z tohoto možno vidieť, že túžobný sen myslenia človeka v Božom vytržení, jeho vysnívané lepšie ja, jeho ideál je žena. Človek zbytočne dal mená zvieratám, zbytočne ich poznal /čo znamená, "dal im meno"/ nenašiel medzi nimi podobné sebe. No našiel pomocníčku v tej, ktorú si vysníval, ktorú mu vo vytržení ukázal Boh. Túto spoločníčku ihneď nazval menom, mužena - žena -ako sme čítali- Pomenoval, teda poznal a spoznal v nej svoje lepšie ja. Žena - pomocnica - manželka.
Kosť a mäso, ako vo vytržení človek vidí. ktoré z časti pochádza z neho, inak vždy bolestivo z neho naveky chýba ako úplnosť Božieho vzoru. Božej miery... Pre túto. pre túto ženu je hodno i zanechať každého na zemi, aby, hoci je zvláštnou osobou, mohol sa s ňou spojiť. Samo Písmo sväté o doteraz spomínanej časti hovorí nasledujúce: "A preto muž opustí otca a matku a priľne k manželke svojej a budú jedným telom" /Gen 2,24/. Človek, ako koruna tvorstva, dáva všetkému meno, je takým múdrym. Všetko si podmaňuje. Z milosti Božej, podľa Božej miery, ako pomocnicu dostáva ženu. Táto žena sa zjavuje ako osoba, ktorá ladí srdce na sen lásky, približuje večnú blaženosť. Preto prichádza, aby v mužovi bolo menej kostí. Prečo menej kostí ?
Stalo sa na hodine náboženstva u malých žiakov. Keď sme riadne prebrali stvorenie muža Adama a ženy Evy, položil som otázku deťom: "Prečo stvoril Boh ženu ?"- pýtam sa. V hlavách detí začalo čosi prebleskovať: muž, sen ,rebro, kosť, Eva. No na otázku sa nik neprihlásil. Nakoniec sa jedna ruka predsa len konečne zdvihla: "Ja viem !" -- "Ho tak povedz !" - Tu malý zo seba vysype: "Boh preto stvoril ženu. lebo muž mal veľa kostí !" Nato triedou zaburácal veľký smiech. I ja som sa usmieval, no potom som sa zamyslel. Malý žiačik povedal niečo také. čomu nerozumel. no povedal pravdu. V mužovi je veľa kostí skostnatelosti. tvrdosti, preto potrebuje pomoc a Boh mu dal ženu za pomocnicu. Jemnejšiu dušu. a mohlo by sa povedať - hoc i nie doslova mysliac - pomocnicu s menej kosťami – neskostnatelú Osobu citlivejšiu. mäkšiu a preto jej povolaním je, aby skosbnateľného muža zjemnila. urobila ho citovejšie ladeným, citlivejším- Aby mu odovzdala viac lásky !
Príbeh o stvorení zo Sv. Písma nám okrem prečítaného ešte niečo hovorí, čo si hodno zapamätať. A to:" Boh stvoril človeka na svoj obraz a stvoril ho ako muža a ženu." /Gen 1.28/ Čo sa dá z tohoto vyčítať ? To, že nie muž je stvorený na obraz Boží, nech je aj akokoľvek silným a nech je aj akokoľvek korunou ľudstva. No ani žena nie je obrazom Božím, nech je akýmkoľvek vytržením Božím, Božou víziou. Potrebujú jeden druhého. Jeden bez druhého nemôžu byť múdrymi, silnými, ideálne peknými.
A teraz si stvorenie muža a ženy prenesme do duchovného života a to i do rehoľného. Apoštol i Jakub a Ján išli do jednej dediny, kde bývali Samaritáni. Nakoľko boli na ceste do Jeruzalemského chrámu, neprijali ich. Ján a Jakub sú rozhorčení a to právom. "Pane, máme na nich zvolať oheň z neba ?" Mali pravdu, i keď tvrdú, chlapskú, skostnatelú, bez lásky.
Pán Ježiš s apoštolmi i so svojou Matkou boli na svadbe v Káne Galilejskej. Minulo sa im víno. Aká nedbalosť ! Povolajú si hostí a nedokážu sa o nich postarať. Apoštol i iste sa pohoršili, ako nad Samaritánmi. No matka Božia iba ticho upozorňuje syna, aby pomohol. Láskavo, ticho zariadi všetko sama, v záujme pohody i keď musí rátať s nepochopením - "žena ešte neprišla moja hodina". Mária sa stala svetlom, slnkom, ktoré rozháňa chmáry nedorozumenia, smútku i hnevu. Nebolo v nej veľa kostí, mohli by sme povedať podľa Genezis, ako ten malý žiačik. A či my, náš rád potrebuje čosi iné ? I my sme iba ľudia z mäsa i kostí. No a tých kostí je v každom z nás iste trochu viac. Potrebujeme Ženu s veľkým začiatočným písmenom, aby nás osvieti la, aby sme sa s ňou spojili . Potrebujeme múdrosť Ženy, Písma svätého, ktoré nás povedie, tú Stolicu múdrosti, aby sme sa stali dokonalým obrazom Božím a nie jeho karikatúrou. "Boh stvoril človeka na svoj obraz a muža a ženu stvoril ich". To pre člena dominikánskeho rádu platí dvojnásobne, lebo dominikán bez Márie je karikatúrou nie Boha, ale človeka. Stane sa skostnatelým neurotikom. Osvietený Máriou sa stáva obrazom Božej dokonalosti a lásky.
Matka, už toto slovo znamená lásku. Si tou najmúdrejšou matkou. Chcem stále kráčať vo svetle tvojej múdrosti, lebo len tak dokážem hľadieť na tento svet očami lásky, očami tvojimi, očami milujúcej matky.
K Márii sa vždy obraciame s nádejou, lebo dopredu vieme, že ona nám všetko dokáže vyprosiť, svojou múdrosťou nám vždy ukáže cestu, ktorou svoj večný cieľ bezpečne dosiahneme. Mária je apoštolkou Božej múdrosti. Ona dostala tú milosť, aby predstavila ako prvá Svetlo večnej múdrosti pastierom a mágom. V duchu i srdci osvietená niesla Svetlo večnej múdrosti Alžbete, ktorá osvietená tým, koho nosila pod srdcom, teda Jánom, si vypočula Magnificat. jej hymnus večnej múdrosti a večného milosrdenstva, ktorým takto ukázal svetu plán spásy, hymnus, ktorý predstavuje dušu plnú spásy, lásky a milosti, hymnus, ktorý je počiatkom novej oslavy Boha v Cirkvi, je to počiatok chórových modlitieb, ktoré vyvierajú z hĺbok kontemplácie. Takto vidíme. že kontemplácia je chválou dominikánskeho rádu a ako čerpá z Máriinho Magnificat.
Mária je kontemplatívnou i apoštolskou. Contemplata aliis tradere. Kontempláciou sa vo večeradle pripravuje na zvládnutie aktívneho života, veď ona stojí pri zrode Cirkvi. Kto utvára to malé stádo Cirkvi ? Je to Máriina škola. Ona je nádejou, apoštolkou apoštolov. ba kráľovnou apoštolov, môžeme pripojiť kráľovnou kazateľov. Lebo cez ňu objavíme mnohé veci zo života Krista, ktoré takto kážu storočiam a takto sú cez ňu tlmočené prvotnej Cirkvi . Mária takto pripravená na obranu a vedenie Cirkvi, je skutočne pre každý úd Cirkvi nádejou.
Sv. Tomáš Akvinský hovorí. že v Pannu Máriu môžeme dúfať dvojakým spôsobom. Buď ako v hlavnú príčinu pomoci alebo ako v hlavného prostredníka. Kto očakáva nejakú milosť od kráľa, očakáva ju od neho ako od pána, od kráľovho ministra alebo dôverníka ju však čaká ako od prostredníka. V tomto prípade prichádza milosť na prvom mieste od Kráľa, avšak prostredníctvom jeho dôverníka. Preto, kto sa uchádza o milosť, môže právom nazývať toho prostredníka svojou nádejou. Nebeský Kráľ, ktorý je nekonečnou dobrotou, chce nás obohatiť svojimi milosťami, no nakoľko je k tomu potrebná naša dôvera, dal nám na zvýšenie tejto dôvery za našu matku a orodovnicu svoju matku, Pannu Máriu. Jej rukám zveril všetku moc, aby nám mohla pomáhať. Preto chce, aby sme jej dôverovali, že nám pomôže ku spáse a k získaniu všetkých dobier. Preto právom nazývame Pannu Máriu svojou nádejou, lebo na jej príhovor očakávame to, čo by sme nedostali iba modlitbami - ako hovorí sv. Róbert Bellarmín. Ona dáva hodnotu našim modlitbám. Ten kto sa modlí takýmto spôsobom, ten neprejavuje nedôveru v Boha, iba poukazuje na svoju nehodnosť.
Sv. Cirkev sa právom obracia na Pannu Máriu slovami Siracha /4,24/ "Ja som matka svätej nádeje." Je matkou, ktorá v nás nevzbudzuje márnu nádej pomíňajúcej sa matky, ale svätú nádej v život večný. To je dôvod, skrze ktorý dodáva sv. Bernard: "Človek, pohliadni na plán Boží, na plán, ktorým by nám mohol dávať vždy viac svojho milosrdenstva- Chce vykúpiť ľudské pokolenie a celú jeho výkupnú cenu dal do rúk Panny Márie, aby z nej hojne rozdávala ."
Boh nariadil Mojžišovi, aby dal urobiť archu z čistého zlata, lebo skrze ňu sa s ním chce rozprávať. Ako píše Paciuchelli, touto archou je Panna Mária. Cez ňu s nami rozpráva Boh a skrze ňu nám hojne rozdáva svoje milosti a dary. Anjel si vyžiadal od sv. Panny súhlas, aby svet skrze ňu mohol dostať ten najväčší dar, Syna Božieho, a tak i všetky ostatné dary a milosti prichádzajú cez Pannu Máriu. Ona svojím súhlasom, ktorý dala anjelovi, stala sa navždy almužníčkou Božou. Sv. Germanos hovorí o Panne Márii, že je prameňom každého dobra, ktoré môžeme získať. Panna Mária je záštitou pred každým zlom a preto sa ku nej takto prihovára: "Ó Pani moja ! Ty si jedinou útechou, ktorú mi Boh dáva. Si sprievodkyňou po ceste môjho života, ktorá mi dáva silu v mojej slabosti, poklad v mojej chudobe, liek v mojej chorobe, sloboda v mojom otroctve hriechu, nádej k získaniu mojej spásy. Vypočuj, prosím, moje modlitby, všimni si moje vzdychy, moja kráľovná, moje útočište, môj život večný, moja pomoc, moja nádej, moja sila !"
Sv. Antonín právom vzťahuje na Pannu Máriu slová knihy Múdrosti: "Spolu s ňou prišlo na svet všetko dobré." /Múdr 7.11/ Ako je Mária matkou a rozdávateľkou každého dobra, to môže povedať každý, však zvlášť ctiteľ tejto Kráľovnej, ktorý mariánskou úctou dostáva to, čo k spáse potrebuje. Kto takto nájde cestu a dostane sa k Márii, nájde všetko, nájde zdroj milostí, všetky čnosti, pretože ona svojim orodovaním je schopná získať všetko, aby bol jej ctiteľ bohatým na milosti pred tvárou súdnej stolice Božej. Upozorňuje nás, že má vo svojich rukách všetky poklady nebeskej pokladnice, totiž poklady Božieho milosrdenstva, aby ho mohla rozdávať svojim ctiteľom, ako o nej hovorí kniha Prísloví /8,18-21/ "Ja mám bohatstvo a slávu, aby som obohatila tých, ktorí ma milujú." Sv. Konrád Saský nás povzbudzuje, že všetci máme s prosbou hľadieť na ruky Panny Márie, aby sme od nej získali čím viac milostí. Panna Mária o tejto svojej schopnosti hovorila už vo svojom chválospeve Magnificatu sv. Alžbety, keď hovorí." "Od tejto chvíle blahoslavenou ma budú volať všetky pokolenia." Sv. Bernard k tomuto ešte pridáva: "Pretože v nej nájdu odpustenie všetci hriešnici a spravodliví vytrvanie v dobrom a v milosti Božej. Ľudia, Adamovo pokolenie, keď žijete uprostred toľkých nepriateľov a toľkej biedy, snažte sa uctievať s mimoriadnou vrúcnosťou svoju matku. Veď ste Máriu dostali za vzor, aby ste sa od nej naučili žiť, dostali ste ju za útočište, aby ste mali kam ísť so svojimi životnými i duševnými problémami. Túto ženu Pán stvoril tak, že sa jej nik nemusí obávať, alebo hanbiť, keď chce za ňou ísť. Dal jej srdce dobrotivé a súcitné. ktoré nikým nepohrdne, kto sa k nej utieka a žiada o pomoc.
O čo skôr má byť Mária našou nádejou, veď sme jej vlastníctvom, jej darom tomuto svetu. Koľko svetla sprostredkuje nám, aby sme ho odovzdávali ako jej rád tomuto svetu. Len si pozrime život a dielo sv. Tomáša Akvinského a sv. Kataríny Sienskej.
Preto vládarka a matka moja, obraciam sa k tebe s nádejou, že ma neopustíš, hoc by som si to aj svojimi hriechami a životom zaslúžil. Zhliadni na moju duševnú biedu. Uznávam, že som tvoju pomoc neraz nevyužil, ale tvoja dobrota a moc u Boha prevyšuje moju ľahostajnosť a hriešnosť. Nebo i zem vie, že nezahynie ten, ktorého ty chrániš. Nech na mňa teda zabudnú všetci, len ty mysli na mňa. Pani, vlastníčka nášho rádu a teda moja zvrchovaná Pani. Povedz Bohu, že som tvojim majetkom, povedz mu, že ma berieš pod svoju ochranu a dosiahnem spásu. Vtedy i ja vo večnosti uvidím Svetlo na osvietenie pohanov, tak ako si ho ukázala pastierom, mágom i starému Simeonovi v Jeruzalemskom chráme uvidím i ja a to už tu ako aj vo večnosti. Preto zdravas, moja nádej !
K Márii voláme v každej úzkosti, ako ku svojej matke. My z tohto sveta k nej, do našej nebeskej vlasti, do ktorej sa dostala po svojom nanebovzatí, ktoré bolo vrcholom jej kontemplatívneho života. Voláme k nej s nádejou, veď je u syna a odtiaľ nám môže sprostredkovať všetko, čo potrebujeme. Dominikánska duša má volanie k Márii ako jeden z účinných prostriedkov apoštolátu na svojej životnej ceste, aby všetko získala pre Krista.
Preblahoslavená Panna Mária nie je len kráľovnou neba a svätých, ona je i kráľovnou pekla a zlých duchov, pretože premohla pokušiteľa svojimi cnosťami. Už pri stvorení človeka Boh predpovedal pekelnému hadovi, že naša Kráľovná prevezme moc i nad ním: "Nepriateľstvo položím medzi tebou a ženou, medzi jej potomstvom a tvojim potomstvom, ona ti rozšliape hlavu." /Gen 3,15/ Kto iný bola tá žena, nepriateľka diabla, ako Panna Mária, ktorá krásou pokory a svätosťou života navždy zvíťazila nad diablom a zničila jeho moc. V tejto žene Písma Svätého nám Boh prisľúbil Pannu Máriu, ako hovorí sv. Cyprián. Ako tento svätec ďalej uvažuje, preto Boh nepovedal "kladiem", ale "položím", aby naznačil, že tou, ktorá zvíťazí nad diablom nebude ešte vtedy žijúca Eva, alebo iná žena, vtedy z nej pochádzajúca. Sv. Vincent Ferrerský OP učí, že Mária je tou statočnou ženou, ktorá premohla satana a rozši lapala mu hlavu a takto pokorila jeho pýchu podľa slov Písma: "Ona ti rozšliape hlavu." Niektorí síce pochybujú, či sa tieto slová vzťahujú na Pannu Máriu a či na Pána Ježiša. V latinskom preklade Vulgáty, schválenom na tridentskom sneme je slovo ona. Oprieť sa môžeme i o osobnosti z patristiky ako sv. Ambróza, Augustína, Hieronýma, či sv. Jána Zlatoústeho, ktorí tiež sa prikláňajú k vete "a ona ti pošliape hlavu". No nech je to už akokoľvek, je isté, že syn skrze matku a matka mocou syna premohla diabla a tento pyšný duch je ku svojej hanbe zničený, prenožený, zotročený, touto požehnanou Pannou. Preto musí ako otrok, ktorý bol porazený v boji vždy poslúchať rozkazy svätej Kráľovnej. Sv. Bruno hovorí, že keď sa dala Eva oklamať hadom, priniesla tmu a smrť, no Panna Mária svojim víťazstvom priniesla svetlo a život . Nepriateľa ľudstva potom tak spútala, že sa nemôže ani hnúť a škodiť jej ctiteľom. Sv. Albert Veľký OP hovorí: "Dietky moje, ak vás napadne nepriateľ, bežte k Márii, utiekajte sa ku nej, neupadajte na mysli, lebo v nej, pod jej ochranou už dopredu môžete vidieť svoje víťazstvo. Najlepším prostriedkom, ako premôcť útoky pekla je utiekať sa k Panne Márii. Veď Panna Mária je Kráľovnou a Vladárkou i zlých duchov. Ako zoradené vojsko dokáže využiť moc svojho milosrdenstva a modlitieb na zahnanie a zahanbenie pekelného nepriateľa, na duševné dobro svojich služobníkov, ktorí v pokušení prosia o jej premocnú ochranu.
Sv. Bernard hovorí: "Tak ako hady utekajú pred kvetom vínnej révy. neznášajúc jej vôňu. tak aj diabol uteká pred dušou, z ktorej cíti vôňu mariánskej úcty." Zlodej sa vkráda do bytu obyčajne v noci, keď všetci v dome spia. Počína si vždy veľmi obozretne. No stačí domácim zapáliť i to najmenšie svetielko, aby sa naľakal a dal na útek. Tak je to i s Pannou Máriou. Ona je tým svetlom našej duše. Keď chceme seba. alebo iných oslobodiť z moci tmy hriechu, z moci diablovej. Otvorme dušu svetlu Márie. Stačí malá štrbinka, aby do duše vošiel aspoň jeden lúč jej svetla a pekelný zlodej sa musí dať na útek. Tak sa nám v duši rozjasní a miesto diabolských pokušení zaujmú milosti svetla Panny Márie.
My úbohí synovia nešťastnej Evy sme pred Bohom odsúdení následkami hriechu. Preto blúdime týmto slzavým údolím ako vyhnanci, ďaleko od svojej otčiny.
Sv. Cirkev nás učí, ako horlivo a s dôverou sa máme utiekať ku svojej ochrankyni a matke. Prikazuje, aby sme si Máriu uctievali zvláštnym spôsobom. Počas liturgického roka je veľa sviatkov zasvätených jej uctievaniu. Jeden deň v týždni je svätej Panne zvlášť zasvätený. Každý deň ju vzývame v breviári v mene celého ľudu, denne si ju v našej reholi uctievame a voláme ku nej "Salve", denne trikrát zvony vyzývajú veriaci ľud k Anjelskému pozdraveniu. Z týchto nariadení Cirkvi vyplýva, ako sa Cirkev správa vo svojich potrebách a v časoch núdze. V takých prípadoch nabáda veriacich, aby sa utiekali k matke Božej deväťdňovými pobožnosťami, modlitbami. procesiami. púťami na omilostené miesta. Práve toto si praje Panna Mária, chce byť vždy vzývaná a prosená. vyhľadáva sama tých. ktorí sa k nej utiekajú zbožne a úctivo. Takých miluje. ochraňuje a prijíma za svoje dietky.
Ak však ešte niekto sa neodváži ku nej volať a pochybuje, či by mu Mária pomohla, tomu hovorí sv. Otec Inocent III. Bol už niekto, kto by bol u dobrotivej Pane j hľadal pomoc a ona by mu nebola pomohla ? Veď len ona je tou, ktorá môže pomôcť v každom nešťastí a vie zachrániť i stratených hriešnikov. Keď sa úprimne ku nej utiekajú ani ich neopustí .
Volajme teda všetci s veľkou dôverou k tejto matke Milosrdenstva my, hriechmi vyhnaní synovia Evy a vzývajme ju slovami sv. Augustína: "Rozpamätaj sa, ó najdobrotivejšia Panna Mária, že od vekov nebolo počuť, že by si niekoho bola opustila, kto sa pod tvoju ochranu utiekal. Preto mi odpusť, ak hovorím, že nechcem byť nešťastníkom, ktorý by sa k tebe utiekal a bol by tebou opustený." O moci uvedenej modlitby sa presvedčil i sv. František Saleský, ako čítame v jeho životopise. Keď študoval v Paríži, mal 17 rokov a žil veľmi nábožne, vyžíval sa v náboženských úkonoch. No Boh dopustil na neho pokušenia, aby ho skúšal a aby ho aj k sebe užšie pripútal. Zlý duch sa bál, že všetko, čo koná, je bezcenné, nakoľko on je v pláne Božom zavrhnutý. Boh dopustil na Františka duchovnú suchotu. Tým pokušenie iba zosilnelo a tak ho trápilo, že v úzkosti a opustenosti stratil chuť k jedlu a ku spánku, zbledol a zosmutnel. Každý, kto ho pozoroval, mal s ním súcit.
V tomto duševnou utrpení a zúfalstve sa zmohol na myšlienku: Ak teda mám byť zbavený milosti Boha, ktorý bol ku mne taký dobrý a láskavý ? O láska, ó krása, ktorej som zasvätil všetky city svojho srdca, nemám sa už z vás tešiť ? Panna a matka Božia, najkrajšia zo všetkých, nemám Ťa teda uvidieť v nebesiach ? Ó Pani, ak nemám uvidieť tvoju spanilú tvár, tak aspoň nedopusť, aby som ti nezlorečil a nerúhal sa v pekle." Také úprimné city mal voči Panne Márii. Takto k nej volal. Keď sa raz večer vracal domov, vstúpil do chrámu, v ktorom zbadal na stene tabuľku. Čítal na nej modlitbu sv. Augustína: "Rozpamätaj sa, ó naj láskavejšia Panna Mária, že od vekov nebolo počuť, že by si niekoho bola opustila, kto sa pod tvoju ochranu utiekal." Ihneď padol na kolená pred oltárom Panny Márie a modlil sa túto modlitbu. Obnovil sľub čistoty a sľúbil sa denne modliť ruženec a dodal: "Moja Kráľovná, prihovor sa za mňa u svojho syna, pred ktorého nemám odvahu predstúpiť. Moja matka, ak nebudem môcť v budúcom živote milovať svojho Pána, ktorý si zasluhuje tak veľkú lásku, vypros mi aspoň, aby som ho mohol čo najviac milovať aspoň na tomto svete. O túto milosť ťa prosím a dúfam, že mi ju udelíš." Tak volal k Panne Márii a úplne sa odovzdal milosrdenstvu Božiemu a podrobil sa jeho vôli. Len čo skončil modlitbu, Panna Mária ho úplne zbavila pokušenia. Dostalo sa mu vnútorného pokoja i telesného zdravia. Od tej chvíle mal Pannu Máriu ešte vo väčšej úcte a túto úctu rozširoval celý svoj život slovom i perom.
Ani náš rád nedostal milosti, ktoré mu boli udelené zdarma. Denne voláme k našej matke sv. ružencom a "Salve". Ak nám nejde apoštolát, zosilnime kontempláciu, ktorá nás vyzdvihne bližšie ku nej a volajme hlasnejšie a vrúcnejšie.
Mária, matka moja, pozri na mňa úbohého, ktorý sa už toľko krát vlastnou vinou stal otrokom pekla a hriechu. Uznávam, že vlastnou vôľou som sa dal premôcť pokušeniu diabla, lebo som neprosil teba o pomoc. Keby som bol volal k tebe o pomoc, nikdy by som nebol klesol. Viem, že nepriateľ mojej duše sa nevzdal boja o ňu a stroji nové útoky a pokušenia. Matka milosrdenstva prikry ma svojim plášťom milosrdenstva, nedovoľ, aby tvoje dieťa, tvoj majetok, bol znovu otrokom diabla. Ty vieš pomôcť, ty vieš víťaziť, len mi daj silu ku tebe stále volať a ako tvoje dieťa a tvoj majetok byť vo večnosti na tvoju česť i slávu a dôkaz tvojho víťazstva.
V životopise s. Anny od Anjelov čítame: Podľa vzoru Ježiša Krista, ktorý bol poslušný až na smrť a to k smrti na kríži, poslúchala v duchu viery vo všetkom, čo predpisuje rehoľa a stanovy. Videla v nich najbezpečnejšie cesty k rozpoznaniu Božej vôle a k uskutočneniu apoštolských cieľov, ktoré bola ako klauzúrovaná mníška povolaná uskutočniť. Súčasnica sestry Anny sestra Mária de Garmendin prehlásila: "Predovšetkým bola neobyčajne pokorná a považovala sa za najopovrhnútiahodnejšieho tvora na svete. Prakticky prejavovala najhlbšiu poslušnosť k predstaveným. Dokonale verne zachovávala rehoľu a stanovy. Keď dostávala almužny pre chudobných alebo na duše v očistci, prosila svoje predstavené, aby jej dali dovolenie z lásky k Bohu, prejavovať ! lásku k blížnemu. Takto cnostné si počínala sestra Anna až do smrti." Dnes si povieme: "stredovek, zapácha to prachom minulosti. My sme prešli už koncilom, reformami, kapitulami. My máme uvedomelú poslušnosť. Ja viem, čo chcem, veď som dospelý."
"No had bol ľstivejší, ako všetky zvieratá poľné, ktoré učinil Pán Boh a vravel žene: "Či naozaj povedal Boh: "Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu ?" A žena odpovedala hadovi: z ovocia rajských stromov môžeme jesť, ale z ovocia stromu, ktorý je v strede raja nám Pán zakázal: "Nejedzte z neho a ani sa ho nedotýkajte, aby ste nezomreli." Tu povedal had žene: "Práve nezomriete, naopak, Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, poznajúci dobro a zlo." A videla žena, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuž vzala z ovocia jeho a jedla, dala aj mužovi svojmu, čo bol s ňou a on tiež jedol. I otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí. A zošili figové listy a urobili si zásterky. A potom, keď počuli hlas Pána Boha, skryl sa Adam i žena jeho pred Pánom Bohom medzi stromami záhrady." /Gen 3,1-8/.
Hrozná príhoda. Žena. ktorú Boh dal mužovi za pomocníčku, žena, ktorej úlohou bolo skostnatelého muža urobiť lepším, privádza ho na zlé. Dáva mu z ovocia zakázaného stromu. Prečo to robí ? Lebo sa dostáva do tieňa pokušiteľa, diabla. Za slnečného svetla vidíme všetko takým, aké je. V tme jednoducho nevidíme nič. No v šere tieňa veci sa vymykajú z vlastných hraníc, dostávajú skreslenú formu, stávajú sa tajomnými, neskutočnými, ktoré sú nás schopné oklamať svojou falošnou formou, slovom, privádzajú nás ku lži. Satan, ukrytý do hada, položí otázky najprv len tak okľukou, akoby náhodou: "Je to skutočne pravda, že Boh povedal, že nemôžete jesť ovocie ani z jedného zo stromov ?" Boh nikdy nedal podobný príkaz, no otázka počaruje žene a ona očarená, uveličená odpovedá a začne vykrúcať a prekrúcať pravdu: "Boh povedal: nejedzte, ani sa nedotknite, aby ste nezomreli !" Boh to tak nepovedal, žiadna prípadkovosť tam nebola. On jednoducho povedal: "Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla. z toho nejedz ! Lebo v deň, kedy by i z neho jedol, istotne zomrieš." /Gen 2,16-17/. V tôni diabla, žena začína inak, skreslene rozmýšľať, svoju reč začína prispôsobovať reči satana. ako si môžeme všimnúť. Je len pochopiteľné, že v tomto tieni ani Boží príkaz sa nezdá byť takým jasným. A čo ak to nie je s tým príkazom až také vážne ? Treba to skúsiť, porušiť príkaz. Čo ak sa nič nestane ? Čo ak nič nezbadá..? Čo ak sa hriech ani neukáže byť hriechom ? No jeho následky budú hrozné. Nestáva sa to, čo sľubuje diabol: "Budete takými ako Boh - budete bohovia." Ale "stanú sa nahými" a museli sa skryť pred Bohom. Hriech sa stáva fiaskom a hanebným útekom. To bolo účinkom konania a myslenia ženy v tôni diabla, tak pre ňu ako i pre jej potomkov.
Nášmu príbehu, ktorý vám teraz poviem, by sa mohol dať nadpis: Kňaz v tôni diabla. Stalo sa to nie tak dávno v jednej dolnomaďarskej dedine. Po starom farárkovi dedina dostala mladého, pekného a aktívneho kňaza, ktorý si ihneď získal celú farnosť, tak starých, ako aj mladých. Nie iba kostol, no starí i mladí v jeho osobe našli skutočného otca. Obkolesovali ho, navštevovali, mali ho radi. Starí ho radi navštevovali a zdeľovali mu svoje problémy, vždy ich vypočul s pochopením a spoluúčasťou, i poplakal si s nimi, tak s nimi spolucítil. No zrazu začal piť... Najprv to zbadali iba tí najbližší, no potom to zbadali i tí čo boli v kostole, čo sa s ním stretli na krstinách alebo na svadbách. Milovaný duchovný otec sa dostal do tieňa diabla. Ten ho pokúšal, lákal cez zakázané ovocie alkoholu a žien. Trápil sa, sem tam cestoval. Kňazskú prácu si vykonal, no už v jeho práci nebol duch. "Jedol zo zakázaného stromu." Myslel, že bude ako Boh. Koniec bol ten, že sa obesil na povraz zvona v zvonici svojho kostola. Keď ho našli tí, ktorí išli na sv. omšu, už nebolo v ňom života. Na povraz zvona sa šiel skryť pred Bohom Našli u neho kus papiera na ktorom bolo napísané: "Už ma nik nemá rád !" - Žeby ho ani Boh, ktorému zasvätil svoj život, nebol mal rád ?!" V tieni diabla necítil ani túto lásku. Výsledok už vieme – samovražda. Takto skončí každý, kto miluje každého, koho každý miluje, no neposlušnosťou sa postaví do diablovho tieňa. Nezostane nikto, kto by ho miloval. Ani Boh, s ktorým uzavrel zmluvu, ba aj toho ide provokovať na veži kostola, aby všetko stratil !
Neviem povedať, čo tu bolo hroznejšie, nepochopiteľnejšie, keď sa do diablovho tieňa dostala žena, či duchovná osoba !? Veď obaja mali slúžiť na to, aby človeka urobili lepším, mäkším. Bohu prístupnejším. Kňaza, duchovnú osobu v rade nadprirodzenom, ženu v rade prirodzenom. Aké je to hrozné, či sa jedná o duchovnú osobu, či o človeka vo svete, keď pýchou, neposlušnosťou sa dostanú do tieňa diabla ! Aký vplyv môžu mať potom na potomstvo, či už duchovné, alebo prirodzené ! To potom s potomstvom ide do budúc ich pokolení .
Našťastie. je jedna žena. Panna a Matka, ktorá sa ani na okamih neposlušnosťou a ani pýchou či ctižiadosťou. prílišným sebavedomím nedostala do tieňa diabla. Sv. Písmo je tohto svedkom. Pozerajúc na ňu. postaviac sa vedľa nej môžeme povedať: "Chvála Bohu, sú, boli a budú takí, ktorí nasledujú ženu, ktorá porazila diabla a stali sa ideálom pozemského raja. Jednou z nich je naša sestra Anna od Anjelov. Len si ju predstavme v našom spoločenstve: jej vernosť stanovám, jej pokora a poslušnosť. So všetkým pod poslušnosťou "otravovala predstavených". Ho ak táto pokora by bola pre predstavených otravovaním, kto je tu v akom
Tieni ? Sestra Anna v tieni sv. regule a predstavená v tieni satana. Naša sv. matka vstúpila zatônená Duchom Svätým do služby Bohu a prijala jeho stanovy a z toho tieňa nikdy nevyšla, ak sa však dá svetlo Ducha Svätého tieňom nazvať. Niečo podobné sme urobili aj my. Vedení Duchom Svätým sme vstúpili do služby Bohu a prijali stanovy rádu sv. otca Dominika. Nesnažme sa pýchou, neposlušnosťou ich svetlo meniť za tieň satana, aby sme boli ako Boh, ukázali, čo sme. Ak sa takto pozeráme na život tejto svätice, tak sa stratí zápach stredoveku a prach minulosti a ostane len vôňa čnosti a raja.
Najčistejšia Panna, ktorá si poslušnosťou a pokorou sa stala rozkošou a odpočinkom Božím, ja, nešťastník z tieňa neposlušnosti volám k tebe. Prichádzam k tebe, ako k súcitnej matke. Nehľadám bohatstvo, pocty a iné pozemské dobrá, ale iba prosím o milosť čnosti pokory a poslušnosti, ktorá jediná mi pomôže sa dostať z tieňa satana. Preto, matka, neopúšťaj ma, kým ma neuvidíš prejsť z tohto tieňa do večného svetla radosti k tebe.
Úcta k Panne Márii je inšpirovaná samotnou múdrosťou. Je to samotné teologické štúdium, spoznávanie, štúdium tajomstiev najsvätejšej Trojice a v nej sa vždy nachádza miesto i pre Máriu, ktoré nám ju vždy priblíži. Tu prichádzame k záveru, že Panna Mária nakoľko je tak blízko Trojjedinému Bohu, aká dôležitá je jej prímluva pre našu spásu.
Vieme, že je článkom viery, že vzývať a prosiť svätých a predovšetkým Kráľovnú svätých, preblahoslavenú Pannu Máriu, aby nám vyžiadala milosť Božiu, je nielen dovolené, no užitočné, ba priam sväté. Cirkevné snemy túto náuku proti bludárom, odsudzovali ako bezprávie proti Ježišovi Kristovi, ktorý je našim jediným prostredníkom. No ak Jeremiáš môže po svojej smrti prosiť za Jeruzalem /II-Makab-15,14/, keď v zjavení sv. Jána starci môžu obetovať modlitby svätých /Zjav. 5,8/ ak sľubuje sv. Peter svojim učeníkom, že nezabudne na ich modlitby ani po smrti /2 Pt.1,15/, keď sa sv. Štefan prvomučeník dokáže modliť za svojich vrahov, /Sk 7,59/ skrátka ak svätí môžu prosiť za nás. prečo by sme ich nemohli prosiť my a upozorniť ich na svoje potreby, aby ich predostreli Pánovi ? I sv. Pavol prosí o modlitby svojich učeníkov: "Navzájom sa za seba modlite, aby ste sa uzdravili." /Jak 5,16/ Preto sa môžeme odporúčať do modlitieb iných a to zvlášť svätých, aj my.
To, že Ježiš Kristus je jediným prostredníkom zo spravodlivosti, ktorý nás s Bohom uzmieril svojimi zásluhami, o tom nik nemôže pochybovať. Je však bezbožnosťou popierať, že Boh udeľuje milosti na príhovor svätých, zvlášť ak ich vyprosuje sv. Matka Božia. Veď On, Boh sám si tak želá, aby sme ju milovali a ctili si ju. Kto by nevedel, že česť preukazovaná matkám, rozmnožuje aj slávu synov ! Kto má vo veľkej úcte Pannu Máriu, nemusí sa báť, že tým zatieni slávu syna. lebo čím väčšmi si. I uctieva matku, tým viac oslavuje jej syna - hovorí sv. Bernard a sv. Alfonz z Liguori učí podobne. Všetka česť. ktorú preukazujeme Kráľovnej Matke, vzťahuje sa aj na Syna Kráľa. Niet pochybnosti. že pre zásluhy Ježiša dostalo sa hodnosti Panne Márii, aby bola prostrednicou našej spásy, avšak nie prostrednicou zo spravodlivosti, ale z milosti, svojim orodovaním. Ak prosíme Pannu Máriu o pomoc a milosti a upozorňujeme ju na svoje ťažkosti, nepreukazujeme tým nedôveru v Božie milosrdenstvo, ale skôr poukazujeme na svoju nehodnosť tým. že sa odporúčame Panne Márii, aby ju svojou dôstojnosťou nahradila - hovorí Suarez.
Teda. že modlitba o príhovor Panny Márie a prosba za pomoc v ťažkých situáciách, upozorňovanie sv. Panny na naše "slzavé údolie" a vzdychy ku nej sú spásnym a svätým skutkom, o ktorom môže pochybovať iba ten kto nemá viery. Tu si ešte povieme, aké dôležité je orodovanie Panny Márie ku spáse. Nejedná sa tu o dôležitosť bezpodmienečnú, ale o dôležitosť morálnu. Dôležitosť vzniká zo slobodného Božieho rozhodnutia, aby všetky milosti, ktoré dostávame prechádzali rukami Panny Márie. Toto je učenie sv. Bernarda. Tohto názoru sú i teológovia ako Mendóza, Vega. Segneri. Poiré a iní. Contenson pri tejto príležitosti uvádza príklad z Písma sv. Z evanjelia sv. Jána. kde Kristus hovorí Jánovi: "Hľa. matka tvoja !" a hovorí: "Ako by Kristus povedal: Nikto nebude mať účasť na mojej krvi. ak len nie prostredníctvom mojej matky. Moje rany sú zdrojom milosti a to tej milosti, ktorá prichádza k ľuďom len cez Máriu. Ján. môj najmilší učeník, tak ťa budem m i 1ovať. ako ty budeš mi1ovať ju."
Toto tvrdenie sv. Cirkev podporuje a s ním súhlasí, nakoľko veľa modlitieb aj sama schválila a povzbudzuje nás aby sme sv. Pannu upozorňovali na svoj stav a potreby, utiekali sa k nej a vzývali ju slovami: "Uzdravenie nemocných, útočište hriešnikov, potešenie zarmútených, život náš atď.
V tomto nás utvrdzujú mnohí teológovia a cirkevní učitelia. Podľa učenia sv. Bernarda Boh naplnil Pannu Máriu všetkými milosťami, aby z nej ľudia brali všetko pre osvieženie duše, ako smädné mesto z vodovodu. Svätec tu robí ešte jednu vzácnu poznámku, že pred narodením Panny Márie nebolo pre ľudstvo takého prameňa milostí, nakoľko nebola ešte ona na svete. Panna Mária bola svetu darovaná za tým účelom, aby skrze ňu, ako cez prieplav, ku nám plynuli stále Božie milosti.
Preto ako Holofernes, keď chcel dobyť mesto Betúliu, prvé kázal zrúcať vodovody. Tak sa uisťuje aj diabol. Keď chce človeka získať, prvé sa v ňom snaží udusiť úctu voči Panne Márii. Lebo ak sa mu podarí zastaviť cez ňu prívod milostí, veľmi rýchlo si podmaní dušu.
Je teda veľmi rozumné a správne, upozorňovať Máriu na svoje potreby, aby na nás vyliala vždy viac a viac milostí. Veľmi pekný príbeh sa nám zachoval na Carihradskom patriarcháte v ortodoxnej cirkvi. Tu vidíme, aké dôležité je upozorniť Pannu Máriu na naše potreby, na toto slzavé údolie a nie hľadať pomoc niekde inde.
Príbeh sa zachoval v spisoch carihradského patriarchu Eutichia. Hovorí sa v ňom o Teofilovi, arcidiakonovi chrámu v Adene kraji Cilícia. Bol veľmi obľúbený, takže ľud ho chcel za biskupa, no on z pokory túto hodnosť nechcel prijať. Neskôr ho nepriatelia krivo obžalovali a tak bol z úradu zosadený. Veľmi ho to roztrpčilo, no pomôcť si nevedel. Hľadal pomoc všade, kde len vládal, no každý sa od neho odvrátil. Tu v zúfalstve sa obrátil na satana. Ten i za ním prišiel a povedal mu, že najprv sa musí zriecť Pána Ježiša a Panny Márie a dať mu to písomne vlastnou rukou. Teofil to i urobil.
Už na druhý deň sa dostavil účinok. Biskup spoznal svoj omyl a žiadal Teofila o odpustenie a znova ho dosadil do jeho úradu. No v Teofilovi sa ozvalo svedomie. Uvedomil si, čo spáchal. So slzami v očiach sa hodil na kolená pred oltár Panny Márie a modlil sa: "Matka Božia, nechcem zúfať, preto, že mám teba. Ty si milosrdná, jedine ty mi môžeš pomôcť." Takto to trvalo 40 dní, až sa mu Panna zjavila v noci. "Teofil, čo si to urobil ? Zriekol si sa môjho priateľstva a priateľstva môjho syna. A pre koho ? Pre svojho a môjho nepriateľa." Teofil odpovedal Panne: "Musíš mi odpustiť a vyžiadať mi odpustenie u svojho syna." Vidiac jeho dôveru Panna Mária mu povedala: "Buď dobrej mysle ! Prihovorím sa za teba u Boha." Teraz už plakal od radosti. Po chvíli sa sv. Panna vrátila. "Teofil, poteš sa ! Obetovala som Bohu tvoje slzy a modlitby, Boh ich prijal a už ti odpustil. Od dnes mu však buď vďačný a verný." "Pani," odpovedal Teofil, "to ma nemôže potešiť, dokiaľ úpis bude v rukách diabla, len ty mi ho môžeš vrátiť." Po troch dňoch sa v noci prebudil a našiel list na prsiach.
Na druhý deň padol k nohám biskupa a všetko mu pred ľuďmi porozprával. Biskup spálil úpis za vzlyku ľudu. Teofil sa vrátil do chrámu Panny Márie a po troch dňoch, naplnený šťastím, vzdávajúc vďaky Ježišovi a jeho matke Márii, skonal.
Ó, Kráľovná a Matka milosrdenstva, ty rozdávaš všetkým milosti ktorí sa k tebe utiekajú. Daj mi silu ísť so svojimi starosťami vždy za tebou. Nedopusť, aby som svoje vzdychy nerozumne posielal z tohoto slzavého údolia na nesprávnu adresu, ale vždy len k tebe, jedinej Pomocníci, Matke milosrdenstva.
Veľmi dobre poznáme príbeh zo života bratov, keď ešte v prvých rokoch jestvovania rádu vybrali sa dvaja mladí pátri kázať. Na noc sa zastavili u jednej nábožnej ženy. Keď odišli, ona sa veľmi pohoršila, že takí mladí a pekní chlapci, iste nežijú tak ako kážu. Zjavila sa jej Panna Mária. ktorá jej pod svojim plástom ukázala tých dvoch pátrov. ktorých sama chráni a za nich sa prihovára, veď ako matka rehole, je i ich matkou.
Moc matky je veľmi veľká, tak že sa nikdy nemôže stať poddanou svojho syna, i keby bol panovníkom a vládol neobmedzenou mocou. Je síce pravda, že Ježiš v nebi má moc ako i človek nad všetkými teda i nad Máriou, pretože sedí po pravici Otca - ako hovorí sv. Tomáš Akvinský, pretože jeho ľudská prirodzenosť je podstatne /hypostaticky/ spojená s osobou večného Slova. No i tak zostáva pravdou, že náš Vykupiteľ tu na zemi sa ponížil a bol poddaným Panny Márie, ako o tom svedčí sv. Lukáš /2,51/ "... bol im poddaným..." Sv. Ambróz dokonca píše, že Ježiš Kristus bol povinný poslúchať Pannu Máriu, keď si ju už vyvolil za svoju matku. Sv. Richard od sv. Vavrinca upozorňuje, že boli zjednotení s vôľou Božou, no u Panny Márie možno hovoriť o šťastí, že bola nielen podrobená vôli Božej, ale i Boha podrobovala svojej vôli.
Z toho vyplýva, že hoc aj v nebi Panna Mária nemôže rozkazovať Synovi, predsa jej prosby sú prosbami matky a preto majú nesmiernu moc dosiahnúť všetko, o čo žiada. Konrád Saský sa k tomuto vyjadruje, že Panna Mária má teda najvyššiu moc u syna vyprosiť všetko čo chce a to z uvedených dôvodov. Mních Mikuláš povzbudzuje "Panna Mária môže všetko, čo chce, na nebi i na zemi. V zúfalých môže prebudiť nádej v spásu. Jej je daná všetka moc na nebi i na zemi a nič jej nie je nemožné, veď dokáže i zúfalých pozdvihnúť k nádeji, ba i ku spáse. Mária svojimi prosbami je ako oltár milosrdenstva, pri ktorom hriešnici môžu dosiahnúť Milosrdenstvo odpustenia. Syn si váži nebeskú matku a tak má v úcte i jej prosby a tak sa jej orodovanie, jej prosby podobajú rozkazu a tu sa nám zdá byť Panna Mária počas orodovania za nás skôr veliteľkou, paňou, než služobnicou. Takej pocty sa dostalo Panne Márii od Ježiša, ktorý si ju ctil už za svojho života tu na zemi. Veľmi krásne to vyjadruje sv. Germanos: "Matka Božia je všemohúca preto, aby mohla zachrániť hriešnikov. Pri Bohu jej netreba odporúčanie, veď je jeho matkou, matkou pravého života." Preto o nej hovorí sv. Antonín - "Boh urobil Máriu nielen ochrankyňou, ale aj vladárkou celej Cirkvi."
To vidíme ešte z jej života tu na zemi, ako sa môžeme dočítať z evanjelia. Pri oslave a službe Bohu, ani tu nezabúdala na svojich blížnych. A už aj tu bola vyslyšaná. Je to známe z udalostí na svadbe v Káne Galilejskej. Keď sa im minulo víno. ona si starosť zobrala na seba. aby zmiernila smútok a zahanbenie rodiny. Išla za svojim synom, aby ho upozornila na potrebu rodiny a poprosila o pomoc. Prosila ho, aby potešil novomanželov zázrakom. "Nemajú víno." Ježiš však odvetil: "Čo mňa a teba do toho, žena ? Ešte neprišla moja hodina." /Jn 2,3-4/ Je zaujímavé, že Ježiš zdanlivo odoprel svojej matke jej žiadosť. Povedal: Čo je mňa a teba do toho. žena, že im chýba víno ? Teraz nemám urobiť zázrak, ešte nie je vhodný čas. Ten príde až keď budem kázať, až keď to budeme potrebovať, ako podklad pre svoju náuku ako znamenie. Ale i potom všetkom povedala Mária okolostojacim, služobníkom, ako by ju jej syn bol vyslyšal: "Čokoľvek vám povie, urobte to !" /Jn 2,5/, lebo on vám pomôže z problémov. Ježiš, aby prejavil matke vďaku, premenil vodu na víno. Ako to môžeme inak vysvetliť. Ak jeho učiteľská doba bola na konanie zázrakov, ako to, že Ježiš urobil zázrak skôr ako mu bolo určené ? Odpoveď je len jedna, že iste bolo v pláne Božom to, že čo bude žiadať jeho matka, nič jej neodmietne. Mária si bola vedomá tejto výsady a j preto, hoc sa i z evanjelia zdá, že syn odmietol jej žiadosť. I predsa hovorí sluhom, aby urobili všetko čo syn bude od nich žiadať, ako by už bola bývala vyslyšaná. Sv. Tomáš Akvinský k tomu dodáva: Pán Ježiš slovami: "Ešte neprišla moja hodina" - chcel poukázať, že by bol tento zázrak odložil, ak by ho oň bol požiadal niekto iný, nakoľko ho oň žiadala Panna Mária, tak ho ihneď vykonal. Ježiš, aby si matku uctil, predbehol dobu zázrakov. Teda je isté niet žiadneho tvora, ktorý by nám úbohým mohol vyprosiť toľko Božieho milosrdenstva, ako táto naša Orodovnica. Boh ju takto vyznamenal, nielen ako svoju služobnicu, ale ako svoju pravú matku.
Richard od sv. Vavrinca hovorí: V Panne Márii máme Orodovnicu, ktorá je tak mocná, taká súcitná, opatrná a múdra, že jej syn musí pomáhať tým, za ktorých sa ona prihovára. Preto ju sv. Konrád prirovnáva k múdrej Abigail. Táto žena dokázala uchlácholiť dojemnými prosbami Dávida, že on sám ju pochválil a ďakoval jej, že svojim správaním ho uchránila od pomsty proti Nábalovi a od zbytočného krviprelievania. To isté robí i Panna Mária ustavične v nebi. Svojimi nežnými prosbami a orodovaním nám sprostredkováva množstvo tých milostí, ktoré si nevieme my sami vyprosiť. P. Justine Miechov píše: Jedno vzdychnutie Máriino zmôže viac, ako príhovor všetkých svätých dohromady. Ako udáva Paciuchelli, to isté vyznal na rozkaz sv. Dominika aj zlý duch ústami jedného posadnutého. Sv. Antonín Florentský hovorí, že orodovanie Panny Márie má povahu rozkazu, nakoľko je to prosenie matky. Sv. Juraj biskup v Nikomédii hovorí, že Ježiš splní všetky prosby svojej matky, lebo sa jej chce odvďačiť, že mu svojim súhlasom dala ľudskú prirodzenosť,. Dlžníkom Panny Márie je Boh v Ježišovi Kristovi, Ten. ktorý dáva všetkému všetko a od nikoho nič neprijíma. Všetci sme dlžníkmi Bohu za všetko čo máme. lebo všetko je jeho darom, no Panne Márii sa chcel Boh stať dlžníkom, keď od nej prijal telo a stal sa človekom. Mária si zaslúžila milosť dať Božskému Slovu ľudské telo a tak aj výkupnú cenu za našu záchranu pred večnou smrťou, tým predstihuje všetkých a dopomáha nám k večnej spáse, hovorí sv. Augustín.
Mária, Orodovnica naša, my sme sa zasvätili do služby tvojmu synovi a tebe zvláštnym spôsobom. Každého z nás, ako člena svojho rádu, si prijala ako zvláštny dar. Teda aj mňa. Ty vypočuješ i prosbu toho. kto zneužíval tvoju dobrotu. O to skôr sa s dôverou obraciam na teba ja, pani moja, vlastníčka moja, matka moja, len sa rozpomeň, aká moc je v tvojich rukách. Keď Boh prijal od teba ľudskú prirodzenosť, stal sa tvojim dlžníkom, aby cez teba mohol hojne rozdávať poklady Božieho milosrdenstva. Svätá matka, oroduj i za mňa, i ja som členom tvojho rádu, i keď nehodným, ako si orodovala za jeho členov od začiatku, o čom svedčia dejiny. Hoc som nehodným, len vodou, vypros mi milosť byť vínom, aby duše v mojej blízkosti cítili opojenie života večného a moc tvojho orodovania.
Nie raz prišli časy skúšok na rád sv. Dominika. Ako príklad si môžeme uviesť kláštor sv. Mikuláša v Bologni. Blahoslavený Jordán nám zachoval stopu po horkej stránke dejín. Nespokojnosť, neistota, strach a úzkosť sa zmocňovali rehoľníkov. Tak sa zdalo, že nepriateľ je schopný urobiť všetko, len aby podlomil ich nábožnosť a zničil ich dielo, ktorému s takou láskou zasvätili svoje životy. Medzi inými, istý brat Bernard sa stal obeťou svojich ohavností. No práve touto skúškou rehoľnej vernosti mali dosiahnúť bratia svoje posvätenie. V tej dobe viedol rehoľu blahoslavený Jordán ako magister rádu. Jeho dôvera v pomoc Panny Márie bola veľká, lebo veľká bola i láska, ktorú prechovával voči nej. To dosvedčuje Gerard de; Frachet. Na ukážku môžeme spomenúť prípad istého Brata Bertolda, ktorý horel zvedavosťou, čo je príčinou tej dôvery, ktorá vedie otca generála k takej úcte k Panne Márii. Rozhodol sa jeden večer po kompletóriu. Skryl sa pod oltárom, zakrytý antipendiom, aby ukojil svoju zvedavosť- Jordán to zbadal a poslal ho spať. Potom sa odobral na miesto, kde obetoval modlitby Panne Márii, dôverou v jej dobrotivosť pomodlil sa modlitby k úcte mena Panny Márie, päť žalmov a prečítal po každom žalme mená všetkých členov rádu, Sláva Otcu a Zdravas Mária. Jordán zvyšoval hlas a žiadal pre nich milosť. Ako otec dominikánskej rodiny a zástupca všetkých rehoľníkov. Ako znak úcty voči Panne Márii nariadil spievať po kompletóriu chórovo Salve Regina. Jeho modlitba bola láskavo vyslyšaná. Do kláštora sa prinavrátil pokoj, Stanovy sa začali svedomite dodržiavať. Horlivosť a observanciu tohto kláštora si všimla nielen Bologna, ale celá Lombardia. Tak sa mariánska úcta i rehoľná horlivosť rozšírila do celého rádu. Preto sa u nás denne po kompletóriu spieva slávne Salve Regina. Lebo ona jediná má moc zvíťaziť nad mocou diabla, ktorý tým, že by sa zahniezdil do rehoľných spoločenstiev, chcel zničiť jej moc.
Po páde do hriechu prvých ľudí "riekol Pán Boh hadovi: "Preto, že si to urobil, prekliaty budeš medzi všetkým dobytkom a medzi všetkou zverou poľnou ! Po bruchu sa budeš plaziť a prach zeme hltať po celý svoj život ! Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu !" /Gen 3,14,15/.
Boh týmito slovami trestá hada - satana a žena vystupuje z tieňa diabla, do žiare Božej. Už od dôb cirkevných otcov, sa táto čas t evanjelia nazývala protoevanjeliom - prvou radostnou zvesťou, lebo je tu už reč o Panne Márii a jej svätom synovi. Mária je tou jedinou ženou, ktorá má moc rozdrviť moc satana, rozšliapať mu hlavu, nech je to kdekoľvek, či kedykoľvek, len sa treba na ňu obrátiť a jej to umožniť.
V spomienkach jedného kňaza som čítal: v dedine v ktorej pôsobil, sa stretol s jedným osemdesiatročným človekom. "Pán farár", pýtal sa starec, "učili ste sa na teológii, že na sviatok narodenia Panny Márie vo vychádzajúcom slnci uvidieť jej obraz a to voľným okom ? Ja som to počul ešte od svojich rodičov. A je to pravda, ba viete pán farár, ja už teraz mám veľmi slabé oči a ihneď mi slzia, no voľakedy som ju aj ja videl !" Povzdychol si starec. Oči sa mu znova zaliali slzami, ako za niečim, čo je už nenavrátne preč.
Či je pravda, či sa táto tradícia i zakladá na niečom, môžeme sa pozrieť do Božieho posolstva, do Biblie a tam v knihe Zjavení sv. Jána sa mažeme dočítať: "Ma nebi sa objavilo veľké znamenie, žena odiata v slnce a pod nohami mala mesiac a na hlave korunu z dvanástich hviezd /Zjav.12,1/ Nádherné prorocké videnie. Božia fantázia - ako by sa mohlo povedať. A je to pravda. To je tá žena, ktorá bola sľúbená miesto Evy, nebeské znamenie, žena oblečená do slnka. Oblečená do slnka Boha, čo je básnickým vyjadrením jej plnosti milosti, iba ona rozšliape hlavu satana, zlomí jeho moc, odstráni moc jeho klamných bájok.
Po stvorení ľudstva niet väčšej radosti, v Márii máme najväčší ideál svätosti, nádeje, sladkosti, života. Stáva sa pre nás nebom. Keď pozeráme na Máriu, vidíme oltárny obraz, ktorý namaľoval v Písme Svätom sám Boh. Obraz, ktorý sa z väčšej časti v tieni diabla stal torzom, no v Panne Márii znovu zažiaril v plnej kráse. Preto slová, "ona ti rozšliape hlavu," aby vypustil dušu, ktorej sa zmocnil hriechom, aby duša takto Máriou oslobodená, znova mohla zažiariť v celej svojej kráse. Preto treba stonať, prosiť o jej orodovanie, upozorniť ju na prítomnosť hada, satana. Jedine ona môže nad ním zvíťaziť, oslobodiť nás. Len si spomeňte na príklad zo začiatku prednášky. Blahoslavený Jordán, podľa mena vymenoval bratov, upozornil Máriu, kde treba pošliapať hlavu hada a ona počula vzdychy, stala sa orodovnicou, pomohla, zbavila nes to, kláštor, neduhov hriechu neposlušnosti. Dovtedy šliapala na hlavu hada, kým neuvoľnil dušu zo svojho zajatia a do kláštora sa vrátil rehoľný duch viery sv. Dominika.
Sv. Bonaventúra hovorí, že Panna Mária udržuje v dušiach, ktoré sú jej oddané cnosti, aby z nich nikdy nevymizli zásluhy, - aby o ne neprišli, drží na uzde diabla, aby nemohol týmto dušiam uškodiť, zadržuje synovu ruku aby netrestal. Predsa, kto by sa nebál pokušiteľa a jeho moci ? Vieme, že satan si nič tak neželá. len aby mohol zraniť dušu zasvätenú Bohu. Preto aj ty podľa vzoru blahoslaveného Jordána upozorni Pannu Máriu, ak zbadáš na sebe, či na svojom okolí jeho útoky, aby zasiahla a rozšliapala mu hlavu, aby duše boli slobodnými pre Boha a pre prijímanie jeho milostí, tak potrebných pre apoštolát.
Zo svedectva Alana Rupe vieme tento príbeh zo života sv. Dominika Vo Florencii žilo dievča, ktoré sa volalo Benedikta, no jej meno malo byť skôr Maledikta, nakoľko viedla až taký pohoršlivý život. V tej dobe prišiel do mesta kázať sv. Dominik. Celé mesto chodilo na jeho kázne. Aj Benedikta, hoc len zo zvedavosti, išla si ho vypočuť. Kázanie svätca sa jej dotklo. Vyspovedala sa a začala nový život. Po čase však upadla do starých hriechov. Svätý Dominik ju navštívil, upozornil ju na skutočnosť, že pre jej nemravný, pohoršlivý život, koľkí ľudia sú zatratení. Vymenoval jej celý rad jej hriechov. Tu sa Benedikta zhrozila sama nad sebou. Znovu sa vyspovedala a začala nový život. No teraz mala strach o svoju dušu, veď koľkým zapríčinila zatratenie. Začala sa utiekať k Panne Márii Denne so slzami v očiach sa modlila na radu sv. Dominika ruženec, prosiac Sv. Pannu o príhovor, aby jej hriechy boli vymazané. Mala videnie v ktorom jej sv. Panna ukázala knihu s čistými stranami. Z nich boli vymazané jej hriechy a hovorila jej aby tam začala písať teraz dobré skutky a cností. Benedikta tak urobila a po cnostnom živote aj sväto zomrela.
Pani moja a matka moja ! Volám ku tebe nielen ako k matke plnej lásky k svojmu dieťaťu, ale aj ako k matke, ktorá obráni svoje dieťa pred nebezpečenstvom. Viem že ty máš moc nielen ma obrániť, ale i keď som uprostred nebezpečia, máš moc zachrániť ma a zničiť nepriateľa mojej duše, tak. ako to bol môj Boh a Stvoriteľ prisľúbil už pri prvom hriechu. Matka moja. daj mi silu vždy sa k tebe utiekať, keď ma nepriateľ môj i tvoj bude napádať. Nech nie som prekážkou v tvojich víťazstvách nad satanom, ale nech ukážem tvojej sv. nohe jeho hlavu, aby si ju mohla rozšliapať a tak zachrániť moju dušu, nech ťa vždy upozorním včas, ako mi to ukázali svojim životom sv. otec Dominik, blahoslavený Jordán a ostatní svätci nášho rádu.
Grécky spisovateľ Epifanes nazýva Matku Božiu vševidiacou, nakoľko nás tu na tejto biednej zemi nikdy nespúšta z očí, aby nám mohla pomôcť. Raz sa Epifanes zúčastnil obradu vyháňania diabla z posadnutého. Vtedy sa exorcista opýtal diabla, čo robí Panna Mária. Ten odpovedal, že ona zostupuje a vystupuje. Chcel tým povedať, že táto dobrotivá Pani stále zostupuje na zemi. aby ľuďom priniesla milosti a stále vystupuje na nebesia, aby nám u Pána vyprosila vyslyšanie našich modlitieb. V žalme 33,16 čítame: "Oči Pána sú nad spravodlivými." Ho oči našej Panej sú nad spravodlivými i nad hriešnikmi. Oči Márie sú očami matky, ktorá pozerá na svoje dieťa nielen preto, aby nepadlo, ale keď už padlo, aby ho znova mohla postaviť na nohy , Richard od sv. Vavrinca.
Mária, naša matka, ako sme spomínali, je žena oblečená do slnka a ako hovorí sv. Raymund, niet človeka, ktorému by slnko odoprelo svetlo, alebo teplo. Nič nemôže ujsť jeho lúčom, čo je na povrchu. Slnko si nevyberá, ale svieti na všetko rovnako, tak na najkrajšie kvety v záhradách, ako i na smetisko, na dobrých i na zlých. Tak aj Panna Mária dáva dôkaz svojej lásky tak dušiam krištáľovo čistým, ako aj najúbohejším hriešnikom. Ako zem a ostatné obežnice okolo slnka sú ním ožarované, tak všetci ľudia sú cez lásku Panny Márie účastnými Božieho milosrdenstva, keď vidí ich potreby a oroduje za nich. Gróf Medina z Valencie prišiel na mizinu. Jeden jeho známy mu doporučil odísť do Maroka a tam prestúpiť do islamu. Marocký sultán veľmi obdarovával v tej dobe konvertitov. Medina v zúfalstve bol pevne rozhodnutý. Na ceste na loď šiel okolo kostola v ktorom práve kázal p. Hieroným Lopez, ktorý nám tento príbeh zachoval. Hovoril o milosrdenstve Božom. Medina bol dojatý, niečo sa v ňom pohlo. Vyspovedal sa. Keď sa ho p. Hieroným spýtal, či robil nejakú pobožnosť, ktorá mu u Pána vymohla milosť obrátenia, tak povedal, že nič, iba prosil Pannu Máriu, aby ho nikdy nespúšťala z očí. Nič pred ňou neskrýval, ani tento svoj hriešny úmysel nie. To pomohlo.
Mária je všetkým pre všetkých. Každému ponúka svoje milosrdenstvo plným priehrštím, bez ohľadu na osobu, postavenie či schopnosti. Je ako slnce a preto niet nikoho, koho by neohrialo teplo jej lásky. O to viac sa to týka nás. členov jej rádu. Synov a dcéry sv. Dominika, ktorí sme jej darom pre tento svet. My máme byť pre ňu pomôckou, skrze ktorú uvidí i do zákulisia. Keď sa modlíme v "Salve" slová: "Illos tuos misericordes oculos ad nos converte", "obráť k nám tie svoje milosrdné oči", máme sa nielen sami postaviť na miesto, na ktorom nás lepšie uvidí, teda vyhrabať sa zo svojho ja, odhádzať zo seba všetko, čo by nás pred jej pohľadom mohlo zakrývať a navždy sa takýchto prekážok zriecť, no hlavne máme byť pre ňu ďalekohľadom, cez ktorý jej očiam budú priblížení tí, ktorí sú ešte od nej a jej svätého syna príliš vzdialení, máme byť jej očiam mikroskopom, ktorý upozorní laboranta, ktorý sa cezeň pozerá i na tie najdrobnejšie chyby, mikróby. Máme byť pre oči Panny Márie röntgenom, ktorý vidí i do vnútra veci. Tak, ako to robili apoštoli, ktorí sa snažili byť očami pre Pána Ježiša, veď na to si ich aj on vyvolil. Len si spomeňme, ako došlo k rozmnožovaniu chleba Pane, nemajú čo jesť a miesto je opustené a vyprovokovali zázrak rozmnoženia, nasýtili tisíce. Čo videli, nenechali si pre seba. I náš rád je rádom evanjeliovým, apoštolským, nielen, čo sa týka dodržiavania evanjeliových rád, ale hlavne, rozširovania evanjelia a to apoštolským spôsobom. Naša vlastníčka a Matka chce pomáhať každému a preto ju urážajú nielen tí, čo ju tupia. ale hlavne tí, čo jej znemožňujú rozdávanie milostí. Načo sú okuliare, ktoré skresľujú, ba oslabujú zrak, mikroskop či röntgen, ktorý by neukazoval presne ? Vieme, čo to znamená, ak sa nám okuliare čo len zahmlia, keď sa dostane prach na šošovku mikroskopu, či röntgenu, keď sa nedostane dostatok elektrického prúdu - energie. To isté platí pre každú dominikánsku dušu, ktorá je okuliarmi, mikroskopom, röntgenom Panny Márie. Preto duša dominikána má byť vždy priezračná čistá, plná energie a stále pod napätím milosti a pravdy Božej, lebo inak je nevyužiteľná a skôr na prekážku, ako na osoh Panne Márii v jej apoštoláte a pomoci dušiam. No ako sa na tomto svete udržať stále čistými, priezračnými ? Nuž len si všimnime, čo robíme s podobnými pomôckami my. Vieme. že už len taká obyčajná vec. ako sú okuliare, sú čisté. ak ich máme uschované stále v púzdre. To je síce pravda. ale moje oči ich potrebujú, hľadajú a keď ich mám akokoľvek čisté v púzdre. tak sú mi nanič. Vždy siahnem po nich i s tým rizikom, že sa mi zahmlia, či zašpinia. Ale čo potom, keď sú špinavé ? Tak ja, ako ich majiteľ, si ich utriem, očistím. Tak isto je to i s nami. Nebáť sa rizika dotiaľ, kým som Márii na očiach. Ona sa postará, aby som bol stále krištáľovo čistý, priehľadný. Ona ma vždy poutiera, kým jej z očí nezídem. Teda ak sa snahou o dokonalosť v duchovnom živote budem pridržiavať tej, ktorá ma vybrala svetu za dar, teda askézou, môžem o sebe povedať slová, ktoré sme mohli počuť vo filme Gándhi, o ktorom povedali bol činom a životom kresťan. Aké nádherné svedectvo to bude o každom jednom z nás. keď povedia je to dar Panny Márie pre tento svet - dieťa sv. Otca Dominika. Na prvý pohľad je to krásne, lákavé, ale.
Podporme si to príkladom zo života sv. Vincenta. On sám takto raz rozprával svojim sestrám na konferencii:" Vzrastať v dokonalosti, byť čistým, znamená stále umŕtvovať svoje zmysly a náklonnosti." Keď takto rozprával, jedna mladá sestra to nevydržala a zvolala: "Otče, veď je to strašne smutný život, stále a stále sa len zapierať a zapierať. Neviete nám určiť hranicu, kde môžeme trochu zľaviť ?" Svätec sa usmial a povedal: "Viedol som jedného mladého kapucína. Tento mi raz celý nadšený povedal: Otče, vediete nás a v noviciáte nás tiež viedli, k umŕtvovaniu, no opak je pravdou. Zakaždým, keď sa pre čistotu duše niečoho zrieknem, pochytí ma taká radosť, lebo sám vidím okolo seba všetko jasnejšie, lepšie chápem i iných a viem, za čo mám pre nich prosiť Pána.
V deň obliečky, či rehoľných sľubov, sme sa zasvätili Pánovi, vybrali sme si rád, v ktorom sme sa stali majetkom Panny Márie, sme stále pred jej očami. Preto sa snažme byť priehľadnými, čistými, aby sme nezacláňali iných. Mária nás očistí regulou, stanovami, konštitúciou, askézou. Tak sa stanem požehnaním pre nebo i zem. Budem pre nebeskú matku niečím takým ako okuliare pre umelca.
Preto Ťa prosím. Pani moja a matka moja, obráť ku mne svoje milosrdné oči. Snažím sa o čistý, duchovný život, no ty sama vidíš, ako ma výpary tohto sveta často zahmľujú, robia nepriehľadným. Pomôž mi, veď ty sama to cítiš najlepšie, ako ma treba očistiť. Daj mi ducha pravej askézy a observancie, dodržiavanie stanov a konštitúcie, aby som takto očistený mohol slúžiť lepšie tebe i svojim blížnym.
Slúžiť Panne Márii a zdržiavať sa v jej blízkosti je známkou vyvolenia k večnému životu. Úcta k Panne Márii je kľúčom od raja učí sv. Efrém. Sv. Tomáš Akvinský píše: "Sv. Cirkev menuje matku Božiu hviezdou morskou. Ako plavci zachovávajú smer pomocou hviezd. tak sú kresťania vedení do prístavu nebies Máriou. Sv. Augustín Antiochijský hovorí: "Panna Mária bola naplnená milosťou preto, aby sa stala cestou našej spásy s chodišťom k nebeskej vlasti." Sv. Bernard ju nazýva "vozom do neba" a sv. Domiáni "nebeským rebríkom. po ktorom medzi nás z neba zostúpil Boh a po ktorom môžeme my vystúpiť do neba." Preto učí sv. Bonaventúra: "Šťastní, ktorí poznajú matku Božiu, lebo poznať ju. znamená poznať cestu k životu večnému a ohlasovať jej čnosti je cestou k večnej spáse."
Vo františkánskych análoch sa hovorí o bratovi Leonovi. ktorý raz zbadal červený rebrík, na konci ktorého bol Ježiš Kristus a biely rebrík. na konci ktorého stála Panna Mária. Videl ako niektorí ľudia vystupovali na červený rebrík, vystúpili na niekoľko priečok, no padali dolu i keď sa znova a znova pokúšali o výstup, znova padali. Sv. František im poradil, aby skúsili vystúpiť po bielom rebríku. Na tomto sa dostali do veľkej výšky a tam im už Panna Mária podávala ruku a tak bezpečne prišli do neba. Teda nik nech nezúfa, že sa nedostane do večnej blaženosti, ani ten, kto si zasluhuje peklo, kto sa rozhodne verne slúžiť matke Božej, lebo ona je celá preniknutá Bohom a tým hriešnik si teda u Boha vyslúži život večný. O Márii sa dá povedať, kto je v spojení s Máriou, je spojený s Kristom. Mária ukázala aj nám, rehoľným osobám, čo to znamená byť spojený s Kristom, ba dať sa ním preniknúť.
Istá matka, keď sa vracala od sv. prijímania. dýchla na svojich synov a bozkala ich. Každý z nich sa pri tom usmial a otvoril ústa. Verili, že keď na nich mamička dýchne, oni tiež príjmu Pána Ježiša, lebo on je v mamičke. Je v tom kus pravdy. veď to sa stalo aj pri pozdrave Panny Márie u Alžbety. Len čo pozdravila, už aj Ján pod jej srdcom pocítil prítomnosť Ježiša.
Tak by to malo byť i u nás. Mária už svojim životom ukázala Krista Alžbete, i keď bol pred očami sveta skrytý v nej. No Máriino okolie cítilo, kto je v nej. Vieme dobre, že touto cestou kráčali už svätí pred nami. No nechoďme ďaleko do histórie. Ako napríklad podľa vzoru Panny Márie poukazoval a viedol ľudí ku Kristovi Ján XXIII. Už ako 18 ročný si napísal do denníka toto: "Skoncujem raz a navždy s polovičatosťou ! Dosiaľ som si s Bohom zahrával, ale s Bohom si zahrávať nesmiem. Moje spytovanie bolo prísne. Všetko som bral vážne. Musím už skončiť s polovičatosťou !" Potiaľ pápež svätého života. A tento pápež ani v starobe ani na pápežskom stolci nepovažoval za zbytočné použiť všetky prostriedky, ktoré ho viedli k dokonalosti. Prostredníctvom konštitúcie nám Panna Mária, ako naša učiteľka a inšpirátorka ducha nášho rádu. ukazuje. že živé spoločenstvo s Kristom je tajomným spôsobom súčasne aj spoločenstvom s bratmi a sestrami. Všetci ľudia sú povolaní k tejto jednote s Kristom, ktorý je Svetlo sveta, od ktorého pochádzame, skrze ktorého žijeme a ku ktorému smerujeme. Prečo ? Lebo Ježiš je vinič a my sme ratolesti.
Všetkým rehoľníkom sveta hovorí dekrét Perfecte caritatis. že žijeme zo stola slova a chleba. Teda ako sme na začiatku hovorili. Mária nám upozornením na svojho syna ukazuje cestu k nemu. do neba a toto má formovať náš život. Cieľom, centrom nášho života a snaženia je Eucharistický Kristus.
Príkladom je tá, ktorá sa ako prvá zasvätila Bohu, Panna Mária. Najprv uverila slovu anjela, preto, že to bolo slovo od Boha. Duch Svätý ho diktoval. Anjel bol len jeho reproduktorom. A keď uverila, potom aj prijala Boha do svojich útrob, do svojho života. Naplnila sa celá Najsvätejšou Sviatosťou. Ponúkla mu celý priestor svojho srdca. Jej bytosť sa premenila. Veľmi vtipne to vyjadrila jedna prostá duša - matka, ktorá tvrdila, že jej Pán v živote všetko dal, o čo prosila po sv. prijímaní. Ako matka ho predovšetkým prosila, aby sa jej deti nepokazili, aby boli praktickými kresťanmi. A takými aj boli. Po sv. prijímaní hovorila Pánovi: "Vieš, teraz je moje telo tvojím Telom. Teraz je moja krv tvojou Krvou, teraz ma Pane Ježišu nemôžeš nevyslyšať." - Hľa, vynález milujúcej matky. Živo verila v prítomnosť Krista. Bola si istá. že vo sv. prijímaní ona mizne a nastupuje on. Tým sa skrze Krista sceľovala jej rodina. To leží na srdci i našej nebeskej matke ,pokoj, jednota v rehoľných komunitách, nech by boli čo len dvoj , či t roj členné. Preto nám ukazuje na svojho syna.
Otvorme Evanjelium. Sledujme ho hneď po Zvestovaní. Sotva ho prijala do svojich útrob, už ho nesie ako veľké posvätenie ku svojej príbuznej Alžbete. Písmo o nej hovorí, že sa "ponáhľala" do júdskeho mesta ku svojej príbuznej. Zastavme sa, pouvažujme .Ponáhľala sa. Je niečo krajšie na svete, ako prinášať radosť a pokoj ? A toto sú dary Ducha Svätého. S najsvätejšou matkou je už nielen syn, ale i jeho Duch - Duch Svätý - Láska. On je aj Svetlo. Preto Alžbeta hneď vidí, že prichádza "požehnaná" a preto ju hneď blahoslaví, lebo uverila ! A potvrdzuje to účinkom "Poskočilo dieťatko v mojom živote !" Celé vnútro Alžbetino sa naplnilo Božou prítomnosťou. Toto je ovocie návštevy Panny Márie u Alžbety. Prijala Boha a odovzdávala jeho požehnanú prítomnosť, radosť !
Toto je ovocie vety: "A nám Ježiša, ktorý je požehnaný, tam vo večnosti ukáž" - toto má byť aj ovocím nášho prijatia Pána Ježiša v Eucharistii. S ním prísť do komunity a žiariť a rozdávať úsmev, pokoj, požehnanie. Ježiš je predsa radosť !
Jeden bohoslovec napísal: "Už sa nebojím stať sa kňazom. Prišiel som na to pri sv. omši. Tu sa jeden a ten istý Kristus dáva toľkým, koľkí ho len chcú prijať a vždy každý osobitne príjme len jedného Krista a toho istého. To je tajomstvo Kristovej lásky. Teda aj ja sa môžem rozdať mnohým, lebo to nebudem ja, ale Kristus vo mne."
Sv. Mária Magdaléna Pazzi v jednom videní videla uprostred mora lodičku, na ktorej boli mariánski ctitelia. Mária riadila kormidlo a tak ich viedla bezpečne do prístavu. Svätica z toho poznala, že kto sa dá viesť Máriou, nemusí sa báť stroskotania na vlnách hriechu. Mária ho bezpečne dovedie do prístavu ku Kristovi.
Svätá Matka Božia, túžim za večným životom, no viem, že sám túto cestu nezvládnem. Stále potrebujem vzor a svetlo, ktoré mi bude svietiť, ktoré mi ukáže správny smer. Bezpečne verím a dúfam, že s tvojou pomocou spásu dosiahnem. Len Ježiša, požehnaný plod života tvojho, drž stále pred mojimi očami, aby mi svietil, posilňoval ma, priťahoval, aby si mi ho mohla darovať vo večnosti, Amen.
Sestra Anna od Anjelov Montreangullo bola vychovávaná u sestier v kláštore sv. Kataríny. Veľmi si zvykla na tamojší spôsob života. V roku 1615 mala sestra Anna 14 rokov. Bola veľmi pekná. Rodičia sa rozhodli že ju vydajú. Mali ju veľmi radi, no na jej mienku sa nepýtali, čo bolo v tej dobe zvykom. Sobáš už aj boli dohodli. Chceli ju vydať za istého veľmi bohatého muža. Anna bola sama v rozpakoch. Má odporovať vôli rodičov, alebo hlasu Božiemu ? Na jednej strane chcela byť poslušná rodičom a na druhej verná Božiemu volaniu. Na tejto križovatke je pre ňu len jedna cesta, vôľa Božia. A Boh to vyriešil: so sne sa jej zjavila Sv. Katarína Sienská a ukázala jej dominikánsky habit so slovami: "Milovaná dcéra tento habit je pripravený pre teba. Uisťujem Ťa, že ti nič nebude chýbať !" Anna i po tomto sne musela so sebou ešte veľa bojovať, kým sa pevne rozhodla ísť za hlasom Božím a skutočne aj plniť vôľu Božiu. Veď navonok bolo všetko proti nej, rodičia, ba i novic- majstrová, materiálne problémy. Rodičia jej odmietli dať potrebné veno, zaopatrenie. V tomto mala vidieť vôľu Božiu. Nebolo to jednoduché rozhodnúť sa, pustiť sa po ceste, ktorú jej ukázal Boh. Mohla si byť istá, že to čo sa jej zdalo hlasom Božím, je aj cieľom, v ktorom uvidí Krista ? Kam sa mala obrátiť ? Na prvý pohľad, ako by bolo všetko proti nej, rodičia, priorka, spoločnosť, vtedajšie zvyky.
Po páde do hriechu povedal Boh hadovi pokušiteľovi: "Preto, že si to urobil, prekliaty budeš medzi všetkým dobytkom.
Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojim potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu."
Hovorili sme si, že v Márii žena vyšla z tieňa diabla a stala sa premožiteľkou satana, stala sa ženou, ktorá žije v žiari Božieho slnka. Túto časť, ako sme si povedali, nazývame protoevanjeliom. Prvým rodičom ihneď po ich páde Pán prisľúbil túto radostnú zvesť: "Príde Žena, ktorá so svojím Potomkom porazí satana."
V tomto protoevanjeliu je jedna veta, ktorá akoby nahrávala satanovi. Kým Žena a jej Potomok sa snažia rozšliapať satanovú hlavu, zatiaľ satan dostáva možnosť striehnúť na pätu ženy. V origináli nie je len "striehnúť", ale ako sme čítali, - "zraníš pätu". Čo znamenajú tieto slová ? Biblisti hovoria. že Boh sám vzbudil nepriateľstvo medzi satanom a ženou, jeho potomstvom a jej potomstvom a to sa tiahne do dejín. Je to boj podľa vôle Božej a je povinnosťou človeka. Satan stále pokúša potomkov ženy a stavia ich pred rozhodnutia. Boh chce, aby človek považoval satana za nepriateľa a vždy bojoval proti nemu. Aby sa zriekol zlého ducha, všetkých jeho skutkov a pokušení. Kto to neurobí, toho satan zvedie, ako Evu. Taký sa postaví proti Bohu a postaví sa na stranu satana, stane sa potomkom hada, vreteničím plemenom kým nepríde na to, že ho had zviedol a nevráti sa k Bohu a nezačne boj proti diablovi. To prvé sa zdá samo o sebe beznádejným, lebo je jasné, že v boji obe stránky zvádzajú boj na život a smrť. No význam tohto je oveľa hlbší. Celé sa to vzťahuje na Pannu Máriu a na Pána Ježiša. Mária privádza na svet Ježiša a diabol zostáva s rozmliaždenou hlavou. Mária je tou ženou, ktorá pre zásluhy svojho syna a pre svoju vernosť vo svojom nepoškvrnenom počatí a nanebovzatí zožala úplné víťazstvo nad diablom.
No napriek tomuto všetkému tu zostala tá spomínaná päta, akoby bájna Achilova päta z gréckej mytológie. v ktorej sa spomína slávny hrdina Achilles, ktorého jeho matka ešte ako maličkého okúpala v rieke Styx a preto sa stal nezraniteľným a to až na pätu, za ktorú ho matka pri namáčaní do vody držala, práve tá zraniteľná päta mu zapríčinila smrť, nakoľko tam ho trafil šíp...
Achilovou pätou u Márie i Ježiša - podľa vysvetľovania cirkevných otcov, bola smrť, ktorú museli obaja podstúpiť, hoc obaja boli bez hriechu, rozšliapali hlavu satana, ako trest za hriech. Satan zubom smrti mohol tak zahryznúť do päty ženy, ako i do päty jej potomka, čo aj urobil. No potomok - Ježiš Kristus, tým, že smrť zobral na seba, stal sa jej pánom. Keď si satan bol najviac istý víťazstvom, vtedy bol vlastne porazeným. Kristus smrťou na kríži zvíťazil nad smrťou. Takto ten, ktorý zvíťazil na dreve stromu nad ženou v raji, bol na dreve kríža porazený jej potomkom, Ježišom Kristom. Achilova päta syna stala sa víťazstvom aj pre nás ostatných potomkov. Ale čo je s Achilovou pätou ženy ? Achilovou pätou ženy je, že jej potomci musia zomrieť. Pri smrti svojho potomstva sú tak Eva ako i Mária. Eva už nemohla robiť nič, iba oplakať tak syna Ábela, ako i hriech. Mária však obetovala so synom samu seba a duchovne s ním aj zomrela. Tak sa so synom sa stáva spoluvykupiteľkou. Prežíva synovo zmŕtvychvstanie telom i dušou a stáva sa matkou Cirkvi. V nej sa jej Achilovej päte dostáva oslávenia na radosť nás všetkých .
Túto pravdu podčiarkuje aj Písmo sväté Nového Zákona v Zjavení sv. Jána. Mária v nepoškvrnenom počatí a vo vernom prežití života rozšilapala hlavu satana a stala sa Ženou oblečenou do slnka, ktorá čaká narodenie syna. Vtedy, ako tam čítame, sa pred ňu postavil drak, aby ho hneď ako sa narodí, prehltol. Žena porodila syna, ktorý bude vládnuť železnou palicou nad všetkými národmi. Diéta j e j zobrali a postavili pred trón Boží, veď spolu so synom trpela i zomrela, teda spolu s ním sa jej muselo dostať oslávenia. A tak Achilova päta, skrze ktorú boli zranení Žena i jej Potomok, nebola im na škodu, ale na slávu !
A ako je to s nami ? I na nás čaká pokušenie, smrť, ľudská Achilova päta. Ako a kedy bude i nám na slávu ? Keď sa vydáme cestou Márie a jej syna. Cestou z Betlehema až po Kalváriu. Neberúc, nevšímajúc si ľudské ohľady, čo na to povedia susedia, príbuzní atď. Je to síce ovocie na pohľad pekné a na chuť sladké, ale takto zvádza satan a dôsledky toho už poznáme. Na oslávenie nám bude ovocie zo stromu kríža. Tam bolo víťazstvo Márie i jej syna.
Diabol si je veľmi dobre vedomý, kde má kto Achilovú pätu. Zachovala sa správa z univerzity z Bruselu z roku 1604. Dvaja študenti si miesto študovania užívali- Vyhľadávali po meste radovánky všetkého možného druhu. Raz večer sa dohovorili, že sa stretnú na mieste nie najlepšej povesti. Jeden z nich mal zvyk, vždy sa pomodliť niekoľko zdravasov a potom si žiť po svojom. V ten večer počas modlitby zaspal. Zrazu ho prebudilo silné búchanie na dvere. Prebral sa a išiel otvoriť. Celý zhrozený tam videl svojho priateľa, v hroznom stave, preto sa pre istotu opýtal: "Kto si ?" "Čo ma nepoznáš ?"- odpovedal mu priateľ."Veď vyzeráš ako diabol", odpovedal mu rozospato ten, čo sa modlil. Vtedy mu prichádzajúci hovoril. "Keď som vychádzal z domu hanby bol som zaškrtený a olúpený. To čakalo aj teba ,ale že si sa dokázal aspoň na chvíľu zaprieť a pomodliť sa, hoc sa ti telo bránilo a odolal si pokušeniu, sv. Panna ťa zachránila. Ja som zatratený." Na to zmizol. Jeho telo sa skutočne našlo na označenom mieste. Videnie hovorilo pravdu. Mládenec ihneď ráno zabúchal na dvere františkánskeho kláštora, kde žil v povesti svätosti pod menom brat Richard.
Hovorí sa: Aká bolesť, taká masť. Každý z nás pozná svoju Achilovu pätu, svoje zraniteľné miesto. Nuž, ako si ho brániť ? Ako výjsť víťazne z pokušenia ? Je tu cesta Panny Márie, ktorá hľadí vždy na syna a koná všetko pre neho.
Svätá Panna, som slabý, ťažko viem odolať pokušeniu. Mám síce pred sebou krásne vzory svätých, no sú tu okolo mňa i ľudské ohľady, ktoré ma lákajú, na ktoré ma satan chce nachytať ako Evu na zakázané ovocie. Daj mi silu vždy siahnúť po ovocí z tvojho stromu, z dreva kríža. Veď len takto i za cenu zranenia, utrpenia, stanem sa víťazom, hodným tvojej lásky.
Miernosti, poníženosť a nábožnosť sú vlastnosti, bez ktorých si postup v duchovnom živote, ani nevieme predstaviť. Pekným príkladom nám je i s Anna od Anjelov, ako sa o nej môžeme dočítať v jej životopise. Pri pohľade na seba i všetkých ľudí, vychádzala zo skutočného stavu. Objavovala veľkosť Božiu a svoju maličkosť a ničotu pred ním. Videla i nutnosť obrátenia, pretože "len Boh zodpovedá najhlbším túžbam ľudského srdca." /G.S.41/ Jej ustavičná snaha o obrátenie, ku ktorému nabádala všetkých, ktorí s ňou prišli do styku, mala jeden základ. Rozohnať tmy hriechu zastierajúce človeka, aby mohol s čistou dušou vstúpiť do svetla vnútorného života Boha. Týmto vedená, dala sa reformovať nielen seba, ale aj kláštor. Odstraňovala všetko, nech to bolo akéhokoľvek rázu. čo bránilo k dôvernému spojeniu s Bohom, Duchom pravdy, ktorý robí všetko svetlým a nedotknuteľným. V Trojičnom spoločenstve Otca. Syna a Ducha Svätého odhalila vzor spoločenstva, v akom majú žiť Božie deti, ako to chcel Ježiš: "Aby všetci boli jedno, ako si ty Otče vo mne a ja v tebe". /Jn 17,21/ Jej nábožnosť k našim svätým a hlavne k Panne Márii, pod jej prímením "naša Pani Liečiteľka" sa zrodila z tohoto vnútorného presvedčenia a spoločenstva svätých v Kristovi, v ktorom majú účasť na Božskej prirodzenosti. Takto dosiahla nielen posvätenie seba, ale pravú metanoiu - pravé obrátenie tých, čo boli pod jej vedením. Veď ako sami vidíme, bola v rukách tej najlepšej lekárky, Panny Márie.
Už sv. Albert Veľký píše o tejto Liečiteľke: "Svätá Panna má srdce plné milosti natoľko, že ju možno nazvať samou milosťou. Panna Mária sa stala matkou Božou aj kvôli nám úbohým, aby nám mohla rozdávať z Božej pokladnice milostí. Preto pri pohľade na Pannu Máriu a v styku s ňou sa nám stráca Božia spravodlivosť a vynára sa Božia milosť, ktorej je podľa slov anjela Panna Mária plná. Teda Božej milosti a čo je Božie, je nekonečné, tak môže sv. Panna stále rozdávať a každému sa újde podľa potreby. Tomáš Kempenský hovorí: "Chudák tu nachádza prístrešie, chorý liek. zarmútený útechu, bezradný radu a opustený domov.
Akými by sme boli chudákmi, ak by sme nemali túto matku milosti, našu nebeskú Liečiteľku, ktorá sa o nás stará vo všetkých našich neduhoch. Kde jej niet, tam stonajú všetci nemocní. Je to pochopiteľné. Keď Boh chcel, aby sa všetky milosti rozdávali na prosbu Panny Mária a ak k tomu tieto prosby chýbajú, niet nádeje na ich dosiahnutie, ako to v jednom videní naznačil Pán sv. Brigite:" Ak by sa Mária neprihovárala, niet nádeje na milosť." Máme strach, že Mária nevidí naše problémy, alebo že by nemala s nami sústrasť ? Nebojme sa ! Mária vidí všetko oveľa lepšie ako my.
Podľa historika Suetonia cisár Titus sa vždy snažil vyhovieť všetkým prosební kom a v deň, v ktorý nemohol udeliť nikomu milosť, vždy smutne povedal: "Dnes som stratil deň. lebo som nikomu neurobil nič dobrého." Rímsky cisár Titus to robil pravdepodobne len pre svoju popularitu. z márnivosti, z ctižiadosti a nie z lásky. Naša Pani a Liečiteľka, keby nemohla udeliť v niektorý deň žiadnu milosť, nakoľko by ju o to nik nežiadal, iste by povedala to isté, no z lásky k dušiam a túžby konať dobro. Príčinou, pre ktorú nemohol cisár Titus udeľovať milosť, bolo. že ho nik o ňu nežiadal. To isté by mohlo byť príčinou, ktorá by mohla zastaviť ruku sv. Panny, ktorá chce rozdávať milosti plným priehrštím zo svojej plnosti. Štedrosť Panny Márie je štedrosťou jej syna, ktorý dáva vždy viac, ako ho prosíme podľa slov sv. Pavla /Rim 10,12/: "je bohatý ku všetkým, ktorí ho vzývajú."
Môže sa tu síce ešte objaviť jeden problém a to falošná pokora, hanba. Veď ja nie som hoden tých milostí. Ja si zaslúžim iba trest a nič iné, veď aký bol môj doterajší život. Tu je na povzbudenie pre nás, príbeh z evanjelia sv. Lukáša /Lk 9,55/, čo našu nábožnosť postaví na správne koľaje po ktorých sa dostaneme k milosti. Keď Samaritáni odmietli prijať Pána Ježiša do svojej dediny, vtedy mu Jakub a Ján hovoria: "Pane, chceš, aby sme na nich zvolali z neba oheň, aby ich zničil ?" Pán odpovedal: "Neviete čieho ducha ste." Ako by im chcel pripomenúť, že neprišiel svet zahubiť, ale spasiť. On, Spasiteľ, nehovorí o trestoch, ale o milosti ako prostriedku spásy. To zodpovedá jeho duchu. I Panna Mária je toho istého ducha ako jej syn. Veď už pri jeho počatí bola so synom zjednotená v Duchu Svätom. Sama milosť Božia v nej ju urobila voči nám takou láskavou.
Ak by som ešte stále nemal odvahu prosiť o milosti, tak poprosím ju. svoju Pani Liečiteľku, nech prosí ona za mňa. Veď ona to dokáže oveľa dokonalejšie. Zbožnejšie, ako by som to dokázal la, ona mi vyprosí milosti oveľa účinnejšie u nebeského primára, než by som to Ja dokázal. Preto Je taká, akú Ju videl sv. Ján v svojom Zjavení /Zjav 12,1/. "Žena odetá do slnka a pod nohami mala mesiac..." Sv. Hildebert to takto vysvetľuje, prečo mesiac. Tak ako mesiac svieti Jemne aj najmenším veciam na zemi, tak aj Panna Mária Jemne upozorňuje i tých najnehodnejších a pomáha im. Hoc mesiac prijíma všetko svetlo od slnka, teda ho sprostredkuje, predsa .Je rýchlejší ako slnko. Čo urobí slnko za rok, tú cestu okolo zeme urobí za mesiac. Preto budeme rýchlejšie napredovať k dokonalosti za pomoci milostí prostredníctvom Panny Márie, ako bez nej. Skôr budeme duševne uzdravení prostredníctvom našej pani Liečiteľky, ako keď sa o "zdravie duše" budeme snažiť iba sami alebo na príhovor modlitebných skupín.
Teraz sa ešte na chvíľku vráťme ku sv. Anne od Anjelov. V Jej životopise ma zaujala jedna veta, ktorá sa týkala reformy kláštora: "Odstraňovala všetko, čo bránilo dôvernému spojeniu s Bohom."' Bola k tomu vedená nábožnosťou k našej Pani Liečiteľke. Vysvetlenie je veľmi jednoduché. Liečiteľ, lekár môže liečiť iba vtedy, ak mu ranu odhalíme a to pravdivo. Ak má dať účinný liek, nestačí ranu ukázať na fotografii, alebo iba ústami opísať. Ak je rana vnútorná. treba mu dovoliť nazrieť i pod pokožku a to znamená rez. operáciu. Odstrániť všetko, čo by bránilo k prístupu lekára k rane. Vtedy ukážeme. že lekárovi veríme. Nuž to bola nábožnosť sestry Anny k Panne Márii, preto prívlastok Liečiteľka, preto odstraňovanie všetkého, čo bránilo dôvernému spojeniu. Na sestre Anne vidieť, že bola dobrou žiačkou našich svätcov a ctiteľkou sv. Kataríny Sienskej, ktorá učí: "Odhaľ Panne Márii rany svojej duše a ona ich zacelí milosťou Božou."
A tu mám možnosť aj ja. Som si vedomý svojej nehodnosti, tak môžem sa obrátiť, so svojimi ranami k mojej Pani Liečiteľke. Odstránim všetko, čo bráni tomu, aby sa ona k ranám dostala. Poprosím ju o milosti a ona mi rany zacelí. No už si dám pozor, aby nejaká rana ani náhodou nebola pred ňou zakrytá. To bude pravá metanoia - obrátenie v mojom živote.
Zakončime modlitbou sv. Bernarda: "ó, Mária, ty si milostivá k úbohým, prívetivá k prosiacim, presladká k tým, čo ťa milujú, milostivá ku kajúcim, otvorená duchovne pokročilejším, láskavá k dokonalým. Ukazuješ nám milosť ako ochranu pred trestami, dávaš nám ňou láskavosť milosrdenstva a nábožnosti, pravej zbožnosti darovaním seba tým, ktorí ťa hľadajú.
Mária, meno také časté. Zvykli sme si ho používať v rôznych obmenách a predsa je to meno pre nás tak vzácne, veď čo všetko sa pod tým menom pre nás skrýva. Ťažko by nám to bolo vypočítať. V Písme svätom máme uchované tri prípady, kedy Pán Ježiš prehovoril priamo ku svojej matke a to: keď ho našla v chráme, na svadbe v Káne Galilejskej a keď stála pod krížom. No iba posledné dva razy ju oslovil a to nie menom, ale "žena". Tým naznačil, že je tou zasľúbenou ženou a on sám, že je od počiatku sveta jej zasľúbeným synom. Tak ako z úst Ježiša nevyšlo meno Božie, tak ani meno Márie. Dával im rôzne epitetá . "Ja a Otec sme jedno." "To je vôľa môjho Otca" a podobne. Tým nepriamo vidíme, ako si ctil meno našej nebeskej matky už sám náš Spasiteľ. Tak ako zanechal apoštolom svoje učenie evanjelium, "choďte a učte všetky národy", tak im zanechal i svoju matku ."Hľa, matka tvoja". Takto je Panna Mária neodlučiteľne spojená s hlásaním evanjelia. V patristike sa môžeme dočítať, že toto sv. meno podľa Petra Chryzológa znamená "najväčšia pani" teda žena, ktorá pre syna ovládne svet. Sv. Ambróz hovorí, že Mária znamená "naša Pani", lebo bola povolaná nám pomáhať na búrlivých cestách nášho života, sv. Hieroným nám hovorí, že jej meno znamená "hviezda morská" lebo z nej vyšlo svetlo sveta a ona nám svieti ako maják. Aký vzťah voči jej sv. menu máme mat my v našom mariánskom ráde. ktorý je jej darom tomuto svetu, ktorý máme získať, vydobyť pre jej syna ?
Veľmi plasticky to vidíme na živote sv. Hyacinta. Pôsobil asi 5 rokov v Kijeve. Získal tam veľmi veľa vlažných a v blude žijúcich kresťanov, ba založil tam i kláštor Panny Márie. Veľa pravoslávnych prešlo bez problémov na katolícku vieru. Hlavne vďaka mariánskej úcte v dominikánskom kláštore, lebo úcta voči Panne Márii je u nich hlboko zakorenená. Prišiel rok 1240 a tatárske hordy napadli Kijev. Sv. Hyacint práve slúžil sv. omšu. Tu prišiel k nemu jeden brat so slovami: "Otče, utekajme, lebo všetci zahynieme." Sv. Hyacint, tak, ako bol v omšovom rúchu, zobral cibórium a chystal sa odísť. Zrak mu padol na sochu Panny Márie. Tá ako by mu hovorila: "zober aj mňa". On akoby mimochodom prehodil: "Matička, si priťažká." Vtedy sa socha ozvala: "Syn Boží Ti ma obľahčí, aby som nebola zneuctená." A skutočne. Zázračne sa mu podarilo dostať z prepadnutého mesta, prejsť cez Dneper a dostať sa až do Haliče. Zvláštna súvislosť. Z prozreteľnosti Božej bol dar Panny Márie sv. Hyacint, dominikán, poslaný až do Kijeva, aby tam v poslednej chvíli zachránil pred zneuctením telo Pánovo, no Pán sa postaral, aby ani darkyňa nebola zneuctená. A ešte niečo, čo si všimli i na vatikánskom koncile, i sv. otec Ján Pavol II. Stačí vysloviť meno Mária a oči kresťanov tak východných ako i západných cirkví sa pozerajú jedným smerom. To cítiť hlavne, teraz v mariánskom roku. "Teda jubilejný mariánsky rok vyzýva celú Cirkev, aby nespomínala iba na to, ako Bohorodička spolupracovala s Kristom na jeho diele vykúpenia, ale aby aj pripravovala tejto spolupráci cestu do budúcna v Cirkvi, veď uplynutie dvoch tisícročí je zároveň aj začiatok tretieho.
Ako sme už spomínali, medzi oddelenými bratmi mnoho má v úcte a oslavuje matku Pána, hlavne východniari. Tak mariánske svetlo svieti aj na ekumenizmus. Ešte zvlášť na to by sme chceli poukázať, že Mariánsky rok pripadá zároveň na tisíce výročie krstu kijevského kniežaťa sv. Vladimíra /988/. /Redemptoris Mater III. 3,49,50/. Akú veľkú silu má sladké meno Márie, dokáže nás zjednotiť nielen s Bohom, ale hlavne nás ľudí navzájom. Aká radosť a slasť je bývať medzi ľuďmi, ktorí sú zajedno.
Cirkevní otcovia východu a západu, ako sv. Hieroným, sv. Epifan, sv. Mikuláš hovoria: "Meno Mária bolo vybrané z pokladu božstva, preto že toto meno dala celá najsvätejšia Trojica a takto sa stalo najvznešenejším zo všetkých mien po mene jej syna. Bolo obdarené takou velebou a mocou, že pri jeho vyslovení musí ho na kolenách uctievať nebo, zem i peklo. Tu vidíme, čo pre nás meno Mária znamená. Je pre nás sladkou spasiteľnou útechou lásky, radosti, dôvery a sily. Zázrakom je, že nech toto meno jeho ctitelia počujú denne aj tisíckrát, predsa ho vždy radi počúvajú a pritom pociťujú posilu a úľavu.
Náš veľký mystik blahoslavený Henrich Suso píše, že meno Mária ho napĺňa takou dôverou, radosťou a láskou, že keď vyslovuje toto meno v slzách radosti, ide mu srdce vyskočiť z hrude. Toto sladké meno sa mu v duši rozlieva ako plást medu. Preto hovorieval: "Najľúbeznejšie meno, Mária, aká si asi krásna, keď už tvoje meno je tak milé a pôvabné."
Meno Mária je pre nás tým najväčším pokladom hovorí Richard od sv. Vavrinca: "Keď svetské poklady sú potešením pre žobrákov, pretože ich vytrhujú z biedy, oveľa viac teší nás, úbožiakov, meno Mária, lebo nás vytrhuje oveľa účinnejšie z úzkostí a problémov života, ako pozemské bohatstvo. Skrátka, meno Matky Božej je plné Božích milostí a Božieho požehnania a to v takej miere, že "ktokoľvek toto meno zbožne vysloví", dostane nejakú milosť - hovorí sv. Metod.
Tomáš Kempenský učí: "Zlí duchovia sa tak boja Kráľovnej nebies, že utekajú ako pred žiarivým plameňom pred tým človekom, ktorý vysloví toto vznešené meno s úmyslom polepšiť sa". Tak ako odstupujú padlí anjeli od hriešnikov vzývajúcich meno Panny Márie tak zase naopak, podľa prisľúbení sv. Panny, ktoré dala sv. Brigite, prichádzajú dobrí anjeli na pomoc spravodlivým dušiam vzývajúcim toto meno. Patriarcha sv. Germanos hovorí, že ako dýchanie je známkou života, tak časté vzývanie mena Panny Márie je známkou, že človek je v milosti Božej, alebo že sa do nej skoro dostane, Sv. Peter Chryzológ uvažuje v evanjeliu sv. Lukáša nad slovami: "a meno Panny bolo Mária". Mária a Panna - toto meno nemôže byť nikdy odlúčené od čistoty. Kto by teda mal pochybnosť, či súhlasil s nečistými pokušeniami a spomenie si, že vzýval meno Mária, má bezpečný dôkaz, že sa neprehrešil proti čistote.
Pri mojom zoznamovaní sa s rehoľným životom som bol prekvapený, že pred rehoľným menom si pátri i sestry uvádzajú písmeno M- P.M -Jiři, s. M. Vincencia. To boli prvé mená, ktoré som počul. Až po mojej prvej obliečke som sa dozvedel, že každý dostáva meno Mária. No úplnejšie som význam tohto pochopil až pri príprave na tieto duchovné cvičenia.
Nie, aby ma niekto zle pochopil, no pri našich rehoľných menách je hlavne v tejto dobe, keď sme natoľko roztratení a rozbití, dôležitejšie to meno Mária až potom to druhé. Nejedná sa tu ani tak o roztratenosť, lebo bývame pomaly od Čiernej nad Topľou až po Kúty, ale ide tu o našu rozbitosť na bunkách, charite atď. Prečo tá rozbitosť ? Zabudli sme na to, že sme jedno v mene Márie. Cez Máriu sme jedno v Kristovi, s ktorým nás spája a tak sme jedna rehoľa, jeden Máriin dar pre tento svet. Niet sa čo diviť. Ten príliš svetský profánny duch v osobných súkromných kontaktoch: Zuzka, Katka, Marika, Janko, Miško, Jožko. Veľmi pekné krstné mená, je to pravda, pripomínajú nám, že sme dietky Božie skrze sviatosť krstu. No nepripomínajú nám, že patríme do rádu, že sme zvláštnym spôsobom Máriinými. Ak povieš Katarína, Imelda či Dominik, Tomáš, už si spomenieš, že jedno meno nás zvlášť spája, a to Mária. Takto si na ňu spomenieš a znova začneš dýchať, dýchať a žiť rehoľným duchom, duchom koncilu, duchom jednoty, duchom čistého prvotného ducha sv. Dominika, duchom apoštolátu skrze ktorý cez Máriu zjednotíš všetko v Kristovi.
Vznešená matka Božia, Mária, viem, že nie som hodný vyslovovať tvoje sv. meno, no ako inak môžeme plniť vôľu tvojho syna. Udeľ mi milosti, aby som ťa mohol hoc i poškvrneným jazykom vždy vzývať na pomoc, lebo tvoje meno je pomoc pre žijúcich, spása pre zomierajúcich, Pani moja. ty si so svojim synom jedného ducha. jednej vôle. daj nech sa i ja s ňou dokážem spojiť s tvojou pomocou. Nech nehľadám snahu o zjednotenie u iných, ale cez teba nech ju ja uskutočňujem.
My si tu pokojne a v samote rozjímame, ale čo má z toho Cirkev ?
V Cirkvi a cez Cirkev sa koná rozjímavá modlitba, ktorá nie je ničím iným, ako predĺžením alebo uskutočňovaním Kristovho rozjímania. Vrchol každého spôsobu meditácie sa nachádza v Márii, matke Krista, v jej ľudskej oblasti, v ktorej slovo mohlo prijať ľudskú prirodzenosť, duši schopnej intímne prijať všetky myšlienky, túžby lásky a zbožnosti Krista, ktorý jej udelil plnosť milosti, a tak dostáva účasť na jeho diele, ako prostredníčka, do ktorej je zapojená jedinečným spôsobom /L.Gn64/.
II. Vatikánsky koncil postavil na základe tradície úctu ku Kristovej matke do nového svetla. Svätá Panna, cez dar materstva Božieho, ktoré ju úzko spája s jej Synom . Vykupiteľom, skrze zvláštne dary milosti je takto veľmi úzko spojená i s Cirkvou... takto je predobrazom Cirkvi vo svojej láske, viere a dokonalom spojení s Kristom. Mária od začiatku účinkovania zostáva s apoštolmi v očakávaní Turíc a preto, že ona je tá blažená, ktorá uverila, je prítomnou z pokolenia na pokolenie v putujúcej Cirkvi ako príklad nádeje, ktorá sa nesklame. /RM.42/ Asi z tohoto zorného uhla by sme si zrekapitulovali naše rozjímania.
Prvý deň sme sa začali pripravovať s Máriou na stretnutie s jej synom. Prišli sme k uzáveru. že je to hravo možné, len sa nám treba odosobniť, žiť apoštolským životom, úplne sa oddať Bohu ako Mária hľa služobnica Pánova, nechať konať Krista, len mu pripraviť cestu a upozorňovať na neho iných. Tak budeme žiť pre neho ako apoštoli i sv. Dominik. Príčina úcty k Panne Márii v dominikánskom ráde voči Panne Márii je jasná- Vyplýva už z dejín, veď Panna Mária sa o nás stará až do podrobností. No z toho pre každého člena rádu vyplýva úloha ako pre Máriin úd,. v danej dobe a prostredí byť spoluúčastníkom na vykupiteľskom diele Kristovom. Týmto sa skutočne aj stanem, ak sa nielen ja sám, ale celý svoj apoštolát zverím Márii.
Druhý deň sme začali rozjímať denne slávnostne spievať Salve. Salve Regina, Mater misericordie, vita dulcedo-.. Hovorili sme si, že už z úradu Panny Márie ako Kráľovnej neba a zeme vyplýva jedno a to milosrdenstvo. Členovia dominikánskeho rádu sú jej predĺžené ruky, teda ich úlohou je toto milosrdenstvo praktizovať, nielen spolucítiť, ale ho i uskutočňovať. Dostali sme od nebeskej Kráľovnej zákazku. Urobiť jej korunu zo zlata milosrdenstva a druhých kameňov obrátených hriešnikov. Dielo, ktoré má umeleckú hodnotu, je pýchou vlastníka a chválou majstra. Dielo robí majstra nesmrteľným. Tak i nám vlastne touto zákazkou naša Kráľovná pripravuje život večný, život do ktorého nám takto sama pomáha. Za vernú službu, spoluprácu zabezpečuje sladký život vo večnosti a smrť sa stáva iba znovuzrodením. Sme síce nedokonalými majstrami s obmedzenými možnosťami, prsty pri modelovaní koruny Kráľovnej sú neohybné, skostnatelé a tu prichádza na pomoc ona - sama Kráľovná. Posvieti leskom svojej prítomnosti, rozpáli oheň svojej lásky a zlato milosrdenstva mäkne, kamene obrátených hriešnikov sa vtláčajú ľahko do zlatého podkladu. Je to Žena, umelkyňa z Písma Svätého. Vedení jej láskou budeme umelcami, hodnými obdivu a nie zmätkármi, súcimi pre karikatúry.
Tretí deň - et spes nostra, salve, Ad Te clamamus exules filii Hevae.
Športovci, hoc je to aj zakázané, používajú rôzne dopingy, aby mohli vydávať väčšie športové výkony. Takým dopingom, ktorý je nielen dovoleným, ba priam doporučovaným je pre nás Panna Mária. Pomáha nám v našom diele všetkým možným spôsobom, len aby sme nestratili chuť. Je našou nádejou, že sa nám dielo podarí i keď pokušení je vždy veľa. Ona je tou trpezlivou zákazníčkou, ktorá je ochotná prísť vždy na skúšku, len ju treba zavolať. Nesúri, iba upozorňuje na chyby, ak si neviem rady, tak sama ich svojou silou odstraňuje, až kým jej koruna presne nesedí na hlave. až kým sa kamene netrbliecu. Od nás, jej remeselníkov, čaká, len aby sme sa držali jej inštruktáže. Nechali si poslušne ňou viesť svoju ruku. Svoju predstavu o diele nám dala v rehoľných stanovách. ak ich poslušne sledujeme. úspech je zaručený . Pius XII. pri istej príležitosti povedal, keď si prečítal stanovy rádu: "Ukážte mi dominikána, ktorí poslušne dodržiava stanovy rádu a už za jeho života ho vyhlásim za svätého. Tu sa netreba báť omylu, tieňa."
Štvrtý deň - ad Te suspirámus, gementes et flentes in hac lacrimarum valle. Eia ergo, advocata nostra. Tým. že častejšie ju budeme volať na próbu /skúšku/, nemusíme mať strach, že by sme ju svojim častým volaním znechutili. Veď stálym spojením sa s ňou získame pomaly istotu v práci a ona istotu a spokojnosť o dokonalosti diela. Netreba sa báť, že ak si necháme do diela veľmi veľa hovoriť, tak dielo stratí na cene. Záleží na tom, kto nám do práce hovorí. Zo skúsenosti sa dá ihneď spoznať, či ten, kto nám do diela hovorí, je aj skutočný odborník a či aj vie, čo chce. S vôľou našej nebeskej Kráľovnej sme oboznámení už učením a dielom jej syna, ktorý prišiel, aby všetko spasil. Keď sama vidí, že sme niečo pokazili, urobili chybu, nielenže na ňu upozorňuje, ale aj ukazuje, ako ju možno napraviť. Ak vidí ochotu nápravy, neopúšťa, nenecháva nás samých na seba, ale vedie, kým sa nedostaneme do správnych koľají, kde môžeme správne pokračovať v práci.
Piaty deň - IIlos tuos misericordes oculod ad nos converte, et Jesum, benedictum fructum ventris tui, nobis post hoc exilium ostende. Našej zákazníčke záleží na kvalite zákazky u nás. Sama stále na ňu dohliada. Sama sa snaží, aby sme na dielo pozerali z jej stanoviska, jej očami, preto chce, aby sme mali čistý, zdravý zrak, ničím nezahmlené okuliare, nezacláňali dielo, aby ho dobre videla. Pre istotu nám ukazuje svoje vrcholné dielo. Vykupiteľa, ako vzor hodný nasledovania. Sama učí, ako sa k tomuto vrcholnému dielu dostať. Pozná naše slabosti, nedokonalosti, vie, že sme ľahko zraniteľní, vie, že mýliť sa je ľudské. Tu prichádza znovu ona na pomoc. Snaží sa všetko zdokonaliť svojou vlastnou mocou, všetko dotiahnúť do konca. Keď sa nám zdá, že to už ďalej nejde, že sme na konci so silami, tu prichádza ona, keď sa všetci rozutekali ona zostáva pri nás tak, ako pri dovŕšení svojho diela. Ona je tá, ktorá urobí za teba posledné ťahy štetcom.
Šiesty deň - O clemens, o pia, o dulcis Virgo Maria.
Stará sa i o pracovné prostredie. Veľké dielo možno dokončiť, iba keď máme dosť miesta. Ak je pracovný stôl plný rôznych zbytočností, tak sa pri práci nemôžeme pohybovať, sústrediť podľa potreby. Pre dielo si musíme urobiť miesto, aby nám nič nezavadzalo a mohli sme pre svoju zákazníčku odviesť prácu hodnú majstra. Veľakrát sa nevieme rozhodnúť, čo je potrebné a čo nie. Tak sa s ňou poraďme. Ona vytvorila veľké dielo. Ona nás upozorní čo je potrebné. Len ju treba vpustiť a dať jej voľnosť v našej dielni, nič pred ňou neskrývať. Na pracovisku k tvorivému duchu je potrebná i duševná dispozícia, pracovné vzťahy s ostatnými spolupracovníkmi. Ak v dielni nie je súhra, dielo nebude nikdy hotové. Na to tiež naša pani zákazníčka nezabúda. Vie, že k výrobe jej koruny treba viac profesií v jednej dielni. Aby tá jej koruna bola dokonalá, tak aj medzi majstrami musí byť dokonalá jednota. Všetci musia mať pred očami jeden cieľ, dokonalosť majstrovského kusu. Vrcholným dielom našej Pani zákazníčky je Vykupiteľ. Ježiš Kristus. To je ten vzor. podľa ktorého máme vytvoriť jej korunu, pretvárať seba i celé okolie, celý svet na Krista. Iba vtedy bude jedna Cirkev. jeden Ovčinec a jeden Pastier.
Toto je úloha Panny Márie v dominikánskom ráde, toto je úloha matky Božej v Cirkvi. Na toto nás denne upozorňuje v tom slávnostne spievanom dominikánskom "Salve".
Kráľovná, matka milosrdenstva. Daj nech pochopím pri každom slávení tvojho "Salve", že som členom apoštolského rádu a hlavne členom, údom mystického Tela tvojho syna, ktoré je skutočným telom iba vtedy, keď je v ňom jednota a súhra údov, syn je len vtedy dokonalou korunou matky.