ANDREJ KMEŤ, JEHO ŽIVOT A DIELA

II. VYDANIE,

VO DVOCH SVÄZKOCH. - S POČETNÝMI ILLUSTRÁCIAMI.

SVÄZOK I.

1. 1. ​ŽIVOT ANDREJA KMEŤA. 

SPÍSAL A SOSTAVIL:

KAROL A. MEDVECKÝ,

BOJNICKÝ PPEPOŠT.

„Sosnať šľachetných je zisk, čo nikdy neľžä vyrvať nám."

Goethe: Tcrquato Tasso.

NÁKLADOM SPISOVATEĽOVÝM.

1. 1. ​Predmluva k I. vydaniu. 

Hneď po pohrabe nášho Andreja Kmeťa precítil užší kruh jeho priateľov neobyčajný, výchovný, oduševňujúci i monumentálny význam života tohoto vynikajúceho slovenského pracovníka, i začalo sa ohliadať po mužovi, ktorý by prevzal úkol napísať jeho životopis, Otázku túto neústupne na površí udržoval veľký priateľ nebohého, Fr Richard Osvald. Jeho dôvodmi pohnutý, sľubom i skutkom značnej mravnej i hmotnej pomoci obodrený, prichytil som sa životopis sostaviť i napísať ja, ktorý som u Kmeťa požíval za posledných sedem rokov toľko ozaj nezaslúženej priazne i dôvery. Veď z mladších slovenských pracovníkov neúčinkoval nepozná tak blízko jeho rodného kraja, ba i dlhoročného pôsobišťa; azda nikl nik tak zblízka jeho rodinku, jeho domácnosť, ako to mne dopriate bolo. Okrem toho prisľúbená mi bola výdatná pomoc vynikajúcich rovesníkov Kmeťových'; pri rukách mi bol rukopis jeho autobiografie, ktorú som od neho roku 1907 dosť nesnadno vypýtal, no i hodná snôška jeho listov.

Súčinnosť slovenského obecenstva podarilo sa mi vyvolať v slovenských časopisoch v máji roku 1908 uverejneným nasledujúcim vyzvaním :

„Sú mužovia, u ktorých hodnota ich osobnosti, dosah prekonanej práce neobjaví sa tak v ich živote; až keď zavre sa nad nimi hrob, vtedy spozná spoločnosť, národ, svet, čím im boli, čo v nich utratili.

I my sme ztratili muža, ktorého význam ocení vpravde len — história.

Kto bol Andrej Kmeť nám Slovákom, to dnes len tušíme; len láska, ktorú si vedel získať vo všetkých vrstvách národa, len tá sa ozvala v tých verejných oslavách a hlasoch uznania, ktorými odprevádzal národ telesné pozostatky svojho miláčka do hrobu.

Slušná vec je, aby sme národu postavili nebohého vo svetle historickej pravdy, aby sme osvietili, na jasné svetlo vyniesli jeho neobyčajnú osobnosť, jeho žulopevný ráz, jeho krušné nezdary i slávne výskumy, jeho neúmornú, všestrannú prácu na poli národnej osvety, aby'sme umožnili prítomným i budúcim pokoleniam nahliadnuť do dielne onej zimničnej, úmornej práce, ktorá nám predčasne strávila tento požehnaný život.

I obraciame sa k slovenskému obecenstvu, zvlášte však k užšiemu kruhu ctiteľov a osobných priateľov nášho oslavenca, prosiac, aby nám podali pomocnú ruku k sostaveniu životopisu Kmeťovho..."

Ctitelia nášho oslávenca povšimli si nášho vyzvania a okrem osobitných statí, ktoré som pre nedostatok miesta tu v plnom znení podať nemohol, poslali mi premnohí svoje úzkostlivé chránené listy, tak že sa v krátkom čase shromazdilo viac než 30.000 kusov dopisov Kmeťovských, ktoré si on od mladosti svojej ukládal, poťažne ktoré si jeho početní ctitelia čo drahé pamiatky zachovali. Budiž peknoduchým prispievateľom i na tomto mieste srdečná vďaka vzdaná!

Ceľ životopisu je v prvom rade podať, akoby v zrkadle, verný obraz života i ducha toho, koho opisujeme. Toto bolo i mojou hlavnou snahou, a aby sa mi to čím dokonalejšie podarilo, prepúšťal som slovo, kde som len mohol, povolanejším posudzovateľom, alebo samému Kmeťovi, možno, až prihusto uvádzajúcich výpovede.

A jestli ma i iné pobočné ciele viedly pri tomto podujatí, bola to len srdečná snaha postaviť svojmu zvečnelému priaznivcovi v kultúrnom svete dobre zaslúžený pomník a predstaviť mojim milým rovesníkom žiarou i teplom sálajúci príklad sebaobetivej, bezžiztnej, vždy vážne precítenej pracovitosti za pozdvhniutie slovenského mena, za uplatnenie sa našej i v skromnosti svojej nám drahej i všetkej lásky i obety hodnej slovenskej kultúry na zá-vodišti šťastnejších národov; snaha vzbudiť úctu k sebe samým i dôveru k veľkým, latentným silám nášho rodu.

O, by sa mi to podarilo!

Na Bacúrove (stolica Zvolenská), 1. mája roku 1913.

Pôvodca.

1. 1. ​Predmluva k II. vydaniu. 

Pamiatka velikých mužov je ako pahraba, pokrytá síce vrstvov šedého popola, ale keď ju zasiahne vánok vetra, ožije a zblkoce plameňom vozvysok. Oslobodený slovenský národ pretiera si oči a nemôže nezbadať vatru, z nějž mu frkoce primen starej slovenské kultúry, ktorej šťastným fedrovateľom bol Andrej Kmeť. Prácu, ktorej sa on obdivuhodnou húževnatosťou a sebasožierajúcou láskou venoval, preberajú dnes už povolaní vedatory, ale bez priekopníckych, objaviteľských prác a bez nim duchom intuitívnym sosberaných dokladov nemožno nastoliť d es pravý obraz dejin a prírodných hodnôt nášho drahého Slovenska. Pole Kmeťových trudov je tak široké, že nemôže sa bez nich zaobísť, nemôže ím vyhnúť žiaden vzdelanec, majúci záujem o Slovensko.

Odhrabať pahrabu túto, aby nám pochodňou rozsvietila do tmy našej minulostí a postaviť tak Kmeťa na záslužený piedestál národnej úcty a vďaky rastúcich šťastnejších slovenských generácii — to je cieľ tohoto nového vydania.

Bojnice, dňa 1. mája, 1924.

Pôvodca.

1. 1. ​I. Bzenica, rodisko Andreja Kmeťa. 

Každý národ musí sa radovať a potešiť vo veľkých mužoch svojich, lebo oni boli národu dôkazom, že i on je vstave niečo utvoriť" — hovorí Ľudovíť Štúr. Tým väčšia radosť i pýcha patrí malej, skromnej slovenskej dedinke na ľavom brehu Hrona, Bzenici, ktorá môže sa honosiť, že dala národu svojmu takého muža, akým bol Andrej Kmeť.

Obec prislúchala kedysi ku panstvu chýrneho benediktinskeho opátstva sv. Benedikta u Hrona (Abbatia s. Benedicti de iuxta Gron), overujúceho to miesta (locus credibilis) pre celé stredné Slovensko. Neskoršie pripadla pod moc panstva revišťanského a roku 1508 stala sa čiastočne poddanou mestu Banskej Štiavnici. Roku 1663 vyplienili obec túto Turci, roku 1879 (26. febr.) však požiar zadal jej temer nevyliečiteľnú ranu, z ktorých pohrôm nevymanilí sa obyvatelia dosiaľ.

Obyvateľov napočítali tu roku 1875: 593, roku 1900: 717, roku 1910: 771, roku 1919: 785 duší. Sú to číri Slováci, rímsko-katolíci. Zaoberajú sa roľníctvom a dochovávaním rožného statku; niektorí chodia do neďalekých vyhnorianských dielni ako fabrickí delníci; sú na ďaleko známi ako povozníci, rozvážajúci kúpeľných hostí do vyhnorianskych kúpeľov, i tovar do tamnejších závodov a do Banskej Štiavnice.

Priezviská obyvateľov sú nasledovné: Oravčokeje, Šimuneje, Cndrášeje, Peckeje, Kuzmineje, Varseje, Beňušeje, Kabineje, Mazaneje, Kubášeje, Rišajeje, Mackeje, Hromádkeje, Koláreje, Dekýšeje, Donkeje, Rychtárikeje, Miheleje, Matúškeje, Šiašovských, Mlynkeje, Uhrineje, Kopčaneje, Hlásnikeje, Podšuvkeje, Gaškeje, Štigereje, Rozmaneje, Octíkeje, Krepopeje, Gluzekeje, Valeje, Járkeje, Luptákeje,^ Barančokeje, Henzeje, Pivarčeje, K met ej e, Sirkeje, Micheleje, Šulveje, Príčineje, Paliareje. Takto sa, pravda, volá len do domov, podľa majiteľov drievnych sedení pri urbárskom popise roku 1769. Časom sa popremieňali i majitelia a s nimi i nové priezviská, ale dvory a gazdovstvá podržaly drievne mená i naďalej.

Chotár rozpadá sa na mnohé hony, ako sú: Dedinské Hrádze, Pažiť, Za Lavici, Sobotište, Brdce, Úzka Jama, Predný a Zadný Chobieň, Sedličká, Nevidze, Dolina, Podšívkeje háj, Stráža, Bobište, Uhliská, Pod Zelený vŕšok, Strednia hora, Kotliny, Zhorený háj, Havraná, Hlboká, Jávišovo, Sokola, Pod Sokolov, Ilo, Medzi-hôrky, Medzicesty, Záhorie, Za Struhy, Do Plies, Stružka, Pod viselcí, Pri slúkach, Plavište, Pri prievoze, Španibrod, Na jamách, Do chotára, Na Súhradách, Pri sv. Jáne, Kapusniská, Na želiarskej lúčke, Pod bralom, Pri zhorenej skale, Pod držadlí, Pod šúrovaniskom, Pod Zámkom, Na tále, V paseke, Pri a Vyše mlyna, V úvratoch, Pod Chobieňom, Pri moste, Pri studničke, V sihoti, V otočku, Na Laštoku, Pri hati, V medzibrodí, Na Soliskách,^ Na Ravenskom, Pod Závozom, Tmavá dolina, Pri stupách, Pod Šibenicami.

Malebná dolina stredného Hrona posiata je dosť husto väčšími-menšími dedinkami, aké sú okrem už spomínaných: Vieska, Ladomer (i Hladomer), Horné Opatovce, Podbrehy-Lehotka, Hliník (mestečko s 1023 obyvateľmi, s čulým obchodom na mlynské kamene, menovite na Balkán; roku 1912 založená je tu slovenská Roľnícka Banka), Bukovina (s^ prameňom kyslej vody), Podhradie, Podzámčie, Horná a Dolná Ždáňa, Horná a Dolná Trnávka, Prestavlky, Lovča, Lovčica, Trubín, Kosorín, Slaská, Lutilá a jediná tu nemecko-handrbulská obec, Janova Lehota. Po stranách patria do cejto doliny ešte Prochot, Pytelová Kremnička, Záhorčie, Sklené Teplice a Vyhne (obe známe kúpeľné miesta) a mestečko Žarnovice (1600 obyvateľov).

V tomto slnečného jasu plnom ovzduší, akoby v obrazci tajomným rámcom kedysi hrdých hradov obrúbenom, zprostřed dosť majetného, rýdzo slovenského, prostosrdečného i starosvetského ľudu zrodil i vychoval sa náš Kmeť takým, akým nám ho prítomný životopis predstavuje.

1. 1. ​II. Autobiografia Andreja Kmeťa. 

(Dokončil ju 8. apríla 1S95.)

(Fotografoval K. A. Medcecký.)

Zo Žarnovickej Huty prešiel som do tretej normálky do Štiavnice; vtedy štvrtej ešte nebolo; tu vyučoval starý pán Mrva, ktorý raz dal nám na domácu úlohu napísať celý malý švabach; zaň pochválil ma pred celou triedou, rieknuc: „Mnohí maľovali a cifrovali, ale najlepšie spravil Kmeť." Len pochopiť nevedel moje meno; to je vraj nie ani slovenské, ani nemecké, am uhorské. Rodčov svojich som nikdy nezarmútil, ba raz ochránil som od veľkej omrzlivosti a škody. V susednom vyhnorianskom chotáre jesto malá, ale veľmi krásna dolinka „Nevidze", majúca veľmi dobré lúky, s ktorých brali seno pre komorské kone, mládzu predávali na koreni. Raz kúpili ju Bzeničania, medzi ktorými kamarátom bol i môj otec. V prostred dolinky stála na stľpoch veľká sieňa pod slamou, v ktorej v čas potreby štyri senné vozy pohodlne ukryť sa mohly. Keď sa tam už kosilo a hrabalo', išli s vozmi na noc, aby včasné ráno mohli chytiť sa do práce. Mňa ako chlapca vzali so sebou, čomu tešil som sa tým viac, že prisľúbil sa i bratranec a vrstovník môj. Voz dali pod sieňu a ďaleko pod horou nakládli ohňa. Zazrem dolu v doline fakľu, bežím vo tmo ta, akoby bratrancovi v ústrety; no bol to chlapíc mlynárov i s učňom, ktorí pri fakľách (starých metlách) lapali hore potôčkom raky, ktorých tam bolo mnoho. Práve oproti sieni vyhorela im posledná fakľa. „Poďme," povie jčeň, „pod sieňou jesto lesky (čo býval niekedy tam konár na ovce); z tých naštiepame si, pri ohni usušíme, a pôjdeme lapať ďalej!" Diktum, faktum; keď vychádzali sme zpod siene, popredku učeň. za ním ja, za mnou chlapec mlynárov, učeň preriekne: „Načo si to ta hodil?" „Veď z toho nič nebude," znela odpoveď. Ja, obzrúc sa, videl som, ako hlaveň či opaľok z metly vyskočil od zeme. Šli sme k ohňu. Keď si najlepšie chystali nové fakle, naraz skríkne spolukamarát, ktorý práve prichádzal s vozom k sieni: „Ľudia, rata, sieňa horí!" I zhorela, lebo ratovať nebolo možno, ani nebolo čím. Cheň a dym krútil sa ani v kotle. Stľpy tlely, žiarily až do rána; všetky kuviky a sovy zo sveta priletely ta a kuvikaly a húkaly, že bolo otupno, ako na cintoríne. Ja som sa celý zakutal do kopy, aby som surmu nepočul. Veľké bolo zdesenie a úzkosť, i o povie predstavený banský, ktorému tatík hneď šiel prípad oznámiť. Druhý tam nebol, keď oheň vypukol, okrem nás. Pred predstaveným rozpovedal som diškurs chlapcov; ten uznal, že chlapec mlynárov vyhodil opaľok na strechu, ktorý videl som len já následkom spadnutia vyskočiť od zeme: a otec jeho musel škodu zaplatiť.

Ako žiačik v prázdninách, keď som mohol, odbehol som medzi chlapcov-husiarov do „doliny", kde v jednej hrubej dutej lipe v hore spozoroval som mačiatka, a hneď prišly mi na um všetky hrôzy „mačacích rákošov", o ktorých počul som veľa rozprávať. Lipa stála nad „šúrovaniskom" (kde sviezla sa zem a ostalo len drobné kamenčie); hneď sorganizujem čatu husiarikov, každému palicu do ruky, a poď hore šúrovaniskom, s veľkým vreskom metajúc kamenčeky do lipy. Prijdúc k nej, udrel som na ňu palicou, za mnou každý tak, aby, reku, stará odišla. Keď nič nevychodilo, siahol som rukou do diery a vytiahol štyri mačiatka od mačky domácej, čo sa tam omnožila. Inokedy zašiel som medzi väčších pasákov pri lichve. V mojom rodisku bol vtedy zvyk, že po kosbe na spoločnom pasovisku či vlastne na jednom kuse lúk pásli zá-pražnú lichvu a junčovinu, ktorá nešla pred obecného pastiera, takrečení poradovníci, každý deň po poriadku z iných ôsmich domov. Na ktorých nebol rad pásť keď vyhnali lichvu, vracali sa domov; raz vyhnal som i ja, a sriaďac kŕdeľ vracajúcich sa chlapcov do šíku po dvoch, viedol som ich cez dedinu, vyhrávajúc na harmonike, ako som vedel. Pocestní pred hostincom dívali sa na nás, a ktorýsi z nich spýta sa, čo sme za vojsko. Jeden zpomedzi nás zavolá: „Hurbanisti!" Vtedy boly ešte v čerstvej pamäti vojská.

V prázdnych chvíľach v seminári trnavskom viazal som si knihy. Z refektára doniesol som nôž s okrúhlym tupým koncom, na malom kúsku osličky nabrúsil ani britvu a tým som obrezával. Pri takejto operácii prekvapil ma prefekt: obzerá hotovú knihu, pýta sa, čím som obrezával, a divil sa, že je to „lepšie, ako, vraj, my hoblikom". Prefekt. . totiž mal jednu izbu, úplne po knihársky zariadenú, kde chodil ho vyučovať knihväzačstvu knihár trnavský. (Dával žiakom čítať drobné maďarské knižky, ktoré, keď títo roztrhali, on ich poznovu pozaväzoval.) Zaviedol ma ta, poukazoval mi, a od toho času pracoval som tam. Ako kaplán na Seno-hradzi reparoval som ľudu modlitebné knihy, ale tak, že poplácal som podriapané a potrhané listy a potom podopisoval švabachom pol, ba i celé strany a listy textu. Ani nechytal som sa do práce, kým som nemal nasnášaných 15—20 kníh; len takú knihu som prijal, s ktorou doniesli mi i dobrú, aby som z tej mohol podopisovať, čo pozaliepam alebo čo úplne chybelo. Starý papier mal som vo všetkých možných farbách vyblednutých, ožltnutých a počernistých, kde aký bol treba, že Jio nebolo možno rozoznať, čomu divia sa dosiaľ Senohradčania. Železo vraj môže sváriť kováč tak, že nepoznať, ale ako vraj bolo možno papier tak slepiť? Píločka na prerezovanie chrbta od seminárskych časov slúži dosiaľ, a keď teraz ja nestihnem zapodievať sa viazaním, zato moja drobná čeliadka po knihársky posošíva všetky časopisy a brošúry, aspoň aby sa ne-roztratily, a nejedna drahocenná kniha vedecká, mojou rukou viazaná, bude svojím časom stáť v národnej bibliotéke.

Roku 1861 koncom septembra vtiahol som do staroslávneho Ostrihomu na teologiu. V prvý deň neviazala nás ešte disciplína, i chodili sme z izby do izby a diškurovali v skupinách. Opakujem, že i sem dorazil som ako maďarónik, úplne nepovedomý svojho slovenstva. Zrazu počujem z jedného kúta shovor slovenský: poď ja ta, bola už tma, osoby som nepoznal. Zamiešal som sa do shovoru; slovo viedol neohroženým svojím hlasom Florián Vagáč,. Staroturan, ten mi zavyká: „Zkadiaľ ste?" Taká otázka mnou trhla, to som bol ešte nepočul, a koniec reči bol: šiel som už spať, prvý raz v seminári ostrihomskom, ako prebudený a nevýslovne horlivý Slovan. „Pesťbudínske Vedomosti" vychodily vtedy ročník druhý; prvý ročník a predchádzajúce čísla z druhého ročníka takrečeno som prehltol. Keď som prečítal „Slávy Dcéru" a „Výklad" k nej, chodil som zelený, žltý od zlosti na vierolomných Nemcov, a keby som bol mohol, každého bol by v zuboch roztrhal za tie krivdy do neba volajúce, ktorých dopustili sa sverepí Teutoni na holubičom kmene slovanskom. Hneď vtedy vstúpil som i za člena Svätojánského Detí ictva v Prahe.

S našou triedou vzrástol počet prebudených Slovákov na dvanásť, i začali sme vymáhať „Cirkevno-literárnu školu slovenskú". Traja štvrtoročníci Vagáč, Bezák a Bóc stáli na čele. Správca vtedajší Zalka, terajší biskup rábsky, vyslovil, že kým on bude rektorom seminára, zatiaľ „propaganda panslavizmu" tam nebude. Nás jeho sľub zhola nič neviazal. Hneď po jednom, hneď všetci in corpore boli sme mu zavše na krku. Zápas viedli sme i proti násilníckym Maďarom a maďarónom-klerikom, niekedy stála taká surma, dobre že sa povala nesrútila. Keď nás prezývali ,turbanmi", volali sme sa vzájomne tým menom. Nás bola hŕstka, tých stálo proti nám vyše sedemdesiat, nadto na ich strane stál superiorát i s tými, ktorí hovorili, že „Ypsilon panslavismum sapit". Tomuto rozumel som ja tak, že odhodil som z môjho mena y a písal som sa tak, ako teraz s mäkčeňom. Na návrh správcov, aby sme sa spojili so školou maďarskou, odpovedal Vagáč tou podmienkou, že dobre, ale jednu hodinu my, dve Maďari; keď bude nás rovný počet, jednu my, jednu tí; keď bude nás viac (to boly výhľady!), dve my, jednu tí, a nebyť toho drakonského nátlaku, bolo by sa to splnilo. Keď sme správcu do tesného vohnali, aby akosi vybŕdnuť mohol, sveril riešenie veci „Cirkevno-literárnej škole maďarskej". Tam rozhodol Liber Baro Hornig, osobný priateľ Bócov, že „quod uni justum, alteri aequum". Čistejšej a šľachetnejšej radosti na svete netreba, ako sme mali my; chytíac sa hneď do práce, zaopatrili sme úradné knihy, Bezák složil stanovy, obetovali sme peniaze a knihy. Naša škola zkviťla hneď a bola tŕňom v oku súdruhom a predstaveným. Imponovali sme však natoľko, že hoci nás bolo len dvanásť (ktorí sme, pravda, všetky časopisy, vynímajúc Pešťbudínske, Vedomosti' držali, každý traja jeden výtisk), na prvý štvrťrok „Sokola" Paulínyho bolo predplatiteľov v seminári do tridsať. Seminár mohol sa považovať za slovenský, na chodbách, na prechádzkach znelo len slovenské slovo bez najmenšej protimluvy. Považovalo si to za celkom prirodzené. Aby však práce literárne pravidelne dochodily, roztriedili sme sa (na môj návrh) tak, že na každú hodinu (od jednej do druhej v nedeľu popoludní) neomylne musela prísť jedna pôvodná práca, jeden preklad a jedna rečňovanka. Tieto práce nesmelý sa jednému naraz svaliť, ale medzi jednou a druhou uplynuly vždy dva-tri týždne. Mimo týchto obligátnych prác vyskytovaly sa zhusta i dobrovoľné, a potom zas kritiky; každá pôvodná práca bola hneď vydaná niektorému údovi na kritizovanie. S prácami neboli sme nikdy za tú Jednu hodinu hotoví. Našu školu kládli predstavení za vzor škole madarskej, ktorej údovia niekedy ledva štvrť hodinky vládali zaplniť. Naše príspevky v časopisoch boly prepočetné a vítané. Chystaly sa preklady i z väčších diel, dra. Radlinského „Cyrill a Method" a „Vojtech" oplývaly príspevkami našimi. Prepisovali sme Palkovičove kázne príležitostné a sviatočné pre Radlinského — srga honorarium.

Už vtedy pomýšľala škola slovenská vydať Almanach v spojení so slovenskými chovanci iných semeníšť. Práce boly rozdané, ba mnohé i vyhotovené, menovite básne Martina Mednianskeho, chovanca nitrianskeho, veľmi podarené, ktoré pozdejšie vyšly medzi jeho básňami. Ján Školári sľúbil náklad, ale Dusarov nás odradil. — Knižnica naša rástla, rukopisy sa množily. Ako skončený druhoročník začal som sbierať v prázdninách piesne vianočné, spriahnuc sa tým cieľom s jedným (ale už neviem, ktorým) súdruhom, on doniesol sedem, ja 118. — Zas vysvitliä nám niektorých v polroku, naša škola stenkla. Ponosujúc sa o tomto v prázdninách matke svojej, hovorím: ,.Bolo nás jedenásť, už nás je len desať: jaj, Bože, prebože, už nás budú vešať... Čo, reku, maminka?" „Nuž, vraj, taká jesto pesnička: Bolo nás jedenásť . . ." (Mimochodom podotýkam k jej dobrej stránke, že znala množstvo piesní a vedela ich výborne applikovať. Keď sa jej vnuček ženil a keď ona už skoro mohla rieknuť: „Povedz, dcéra moja, dcére svojej, že jej dcérinej dcére dcéra plače", — usnula bez choroby v 88. roku! — privítala párik zaspievaním veľmi primeranej sloky a želela vždy, že čo sú to teraz za dievky, že nespievajú. „Veď keď som ja, vraj, dievčaťom bola, veď som ja všade spievala.") Protestoval som proti tomu, ale v duši ma to veľmi skormútilo a zlou predtuchou naplnilo. O krátky čas už skutočne Hojiča a nášho požehnaného Osvalda bezmála že neobesili. Nasledovalo vyhodenie Rovnianka, Vladára, Dianišku . . . a roku 1881 dopustil sa primas Šimor tej nedôslednosti, ktorý c. 1. školu bol potvrdil, svojou menoval a diela jej vrelo odporúčal, že ju zrušil. S majetkom 800 zl. v hotovosti, s knihami naloženo skoro ako s Maticou. Tak urobili aj so školou v Pešti, v B. Bystrici. . .

Na sklonku nášho treťoročia voľba za predsedu školy padla na mňa. Ako skončený treťoročník zúčastnil som sa veľkého jubilejného pútu šašťínskeho r. 1864. Niekoľko dní zabavil som sa u dobrého priateľa a rovesníka svojho Lacka Vachaja v Búr. Sv. Jure (kde on pozdejšie ako kaplán vo svojom rodisku pri boku Jána Jurigu na horúčku a choleru po prusko-rakúskej vojne predčasne umrel). V šaštínskom chráme soznámil som sa s dr. Radlinským, u ktorého v Kútoch pobavil som sa potom za týždeň, prekladajúc z latinčiny do slovenčiny. Na meno Márie, pozvaný súc ná posvätenie chrámu do Veľkých Levár, vzal Radlinský i mňa so sebou, kde poznal som Jaloveckého. Tam bol celý dištrikt, a tak i hlava jeho, Juriga, dekan a farár búr.-sv.jurský. (Ale Radlinský sedel za vrchstolom; dištrikt zaiste uctil jeho literárne zásluhy.) Juriga vzal má po obede k obloku, pýtajúc sa ma, či by som chcel k nemu prísť za kaplána. „Veď som, reku, ešte len klerikom." „No, ale keď vás vysvätia." Vyjadriac svoju radosť a šťastie v tom môcť byť u boku takého muža, doložil on: „Ja vás budem pýtať, lebo ja mám štyri školy, a ja nechcem takého mŕtveho kaplána, ale živého." Na moje nešťastie vysvätili i mňa v polroku, keď on len že bol za kaplána dostal bývalého vojenského kňaza a pýtať ma nemohol. Tak dostal som sa na druhý koniec biskupstva, na Senohradz, odkiaľ po štvrťroku volal ma k sebe Radlinský, ponúkajúc mi redakciu svojich časopisov a mimo kaplánskeho platu i redaktorský honorár 400 zl. Bohužiaľ, vtedy vstával som z môjho prvého zapálenia pľúc, takrečeno z hrobu, úplne a navždy zničený, i s krvácajúcim srdcom musel som sa pekného postavenia a cele inej dráhy, než po akej kuľhám, zrieknuť. (Zavolal si Teodora Lachmana.) Na zpiatočnej ceste od Kútov cez Gbely, Piešťany, Radošnú, Chynorany, Ladice, Zlaté Moravce, Malé Topoľčany a Veľké Pole, ako predseda c. 1. školy našej, sbieral som pre ňu podporu; v peniazoch nasbieral som 25 zlatých, kníh asi dvanásť. Čo však pre mňa väčšej ceny bolo: navštívil som pomník Jána Hollého na Dobrej Vode, soznámil som sa s dr. Hurbanom v Hlbokom, Jurajom Obermaierom v Chtelniciach a Andrejom Ryšákom v Radošne, súvekých týchto dvoch s Hollým, ktorých i ospieval. Túto milú rozpomienku nedám za všetky poklady sveta! Cestu však ľúbil by som zovrubne opísať. Preto nespomeniem tu všetky epizódy.

Na Krnišove zotrval som až do februára 1878, keď po predbežnom polročnom administrovaní fary prenčovskej sua potestate presťahoval som sa na Prenčov. No koncom r. 1868 a začiatkom r. 1869 za štvrť roka administroval som faru bzovskú.

Krnišovská fara bola príťažišťom všetkých okolitých blízkych i ďalekých osvedčených Slovákov, ba i Nešlovákov vzdelaných, pevného, čistého rázu. Terror ešte vtedy nebol. taký. Teraz vôbec morálky a správedlivosti niet. Keď som so Štefanom Truchlým zaujal a pripravil okres pre kandidáta slovenského Adama Kardoša r. 1872, vtedy ako parlamentár maďarskej ľavej strany prišiel ko mne na Krnišov Alexander Rákóczy z Rakovca. Svolalí sme tri porady (na Lišove, na Litave, na Beluji); na belujskú prišla od vicišpána Majlátha počnúc až po šesť pandúrov celá úradná stolica Hontianska, ale vtedajšia pressia oproti terajšej, vtedajšie násilie oproti terajšiemu, to bol len slabušký pokus, ktorý sme my mechúrom zahnali; teraz by nás prinajmenej na ražne ponapichali a zaživa piekli! (Porovnajte najnovšiu voľbu v Nitre 20. marca 1895.) Vtedy ešte naši politickí protivníci mali úctu pred zákonom, mali úctu pred samými sebou. V moralite, v statočnosti, v spravedlivosti sme teraz o tisíc stupňov dolu. Boly aj žaloby v. Ostrihome, ale tých sme sa nezľakli.

Ako vhabol som do botaniky, aké sbierky porobil som na Krnišove, to rozpovedal som na inom mieste (,,Veleba Sitna"). Keď som raz, súc na audiencii (azda pýtať sebechlebskú faru, tú jedinú mimo Prenčova, ktorú som pýtal) u primr.sa Simorr., medzi diškursom spomenul, že od kniežaťa Coburga za sbierku botanickú bol som odmenený fotografiou princa Ferdianda a. 100 zlatými, zasmial sa primas a riekol: „Veď ja viem, že ty vieš peniaze zarábať." Práve v tom čase boli u neho dvaja kapitulníci vacovski, ktorým, keď sme vošli do obedovne, predstavil ma slovami: „Toto je môj najväčší pansláv, ale ho rád mám, lebo sa do všetkého rozumie a na všetko vie dobre odpovedať." Zo dvora prímasovho roznieslo sa to ako anekdota a kde-tu vítali ma s jej variantmi.

Mne nepozostávalo iné, než konať svoju povinnosť, chodiť pešo na Prenčov cez vrchy a jarky, po pás v snehu, bez všetkého šľaku, čakať a trpieť, lebo ani brániť som sa nemohol, nemajúc ani tušenia o všelijakej zrade. Inkvizicie dialy sa za inkvizíciami pod rukou, tez môjho vedomia proti mr.e o všelijakých vybásnených veciach, o ktorých sa nikdy nesnívalo nijakému statočnému človeku. Pozdejšie len dozvedel som sa o tom, keď sa sami svojimi kúskami chvastali. Mne nikdy nič do ruky neprišlo, ani od akejkoľvek vrchnosti oznámené nebolo. Rozumie sa, že nič nenainkvirovali, ani ľud odvrátiť mi nevládali. Charakteristické ostáva pri tom, hoci som ja, ako sa už mohol presvedčiť láskavý čitateľ, nikdy nesedel za pecou, „sedere post fernacem et haberi cum omnibus pacem", ani jeden z mojich skutkov nebol predmetom deutri, ale len klebety o svolávaniach ľudu, kde poučoval som vraj o rusko-tureckej vojne, o zaujatí Uhorska Ruskom atď. S takýmito lžami nehanbili sa predstúpiť pred tvár patronovu; nehanbili sa chvastať tým, že im odpovedal: „Sehr gut, Herr Stuhlrichter, že ste mi to oznámili; keby váš list bol o 12hodin pozdejšie prišiel, bol by krnišovský farár praesentu (vymenovanie) mal v rukách." Teda dľa vlastného ich svedectva z dvanástich hodin spravili mi pol roka, čo som musel bojovať.

Chýry dochodily z Ostrihomu vždy o rekursoch, ako čo by nás viac kompetovalo, kdežto konečne vysvitlo, že som bol len sám (ale zato nie najkrajší, ako tá, čo riekla: „Kde som samotná, tam som najkrajšia.") Ktože by v terajších časoch veľkých nárokov chcel mizernú faru prenčovskú! „Priatelia" radili odstúpiť, a už bol som sám na tom, lebo zunúval som to chodenie na Prenčov, kde na hospode musel som sa uchyľovať, lebo farské príbytky bcly desolované. Tu zrazu bol som povolaný úskočné, akoby ku prevzatiu fary; no oznámený mi autentičný prípis s vysokého miesta, kde dočítal som sa hodnoverne o povahe veci, totiž o úradných í neúradných žalobách hontianskej stolice a o tých „Volksaufweigleroch" ... To zmenilo môj úmysel o odstúpení. „Takýchto protivníkov, reku, mať, to je vždycky česť pre krnišov-ského farára; teraz práve neodstúpim." Prípis som si odpísal. Obsah jeho a tirády v ňom a „rytírov smutnej postavy" v ňom a za ním vo viac obšírnych odpovediach dedukoval som ab absurdum a na caparty obrátil. V tom vyšiel mne na Krnišove krm pre lichvu a prinútený som bol túto na Prenčov i s čeliadkou poslať; rozumie sa, že samotný nemohol som na Krnišove ostať. Teda vo februári roku 1878 dal som sa so všetkým činom previezť na Prenčov, nemajúc v ruke vymenovanie. Preto riekol som hore vyššie, že „sua potestate". Keď môj oznam o tom dorazil do Ostrihomu, vtedy sedel som ja už v prenčovskej fare a riekol som: „Odtiaľto ja viac pakovať nebudem; ak sa niekomu nepáči,. nech ma vynosí na hradskú." Zápät za tým dosial som z Ostrihomu skrze Jurigu, môjho stáleho protektora a dobrodincu, odpoveď, že na svoju zodpovednosť môžem prejsť na Prenčov: ja odvetil som, že myslím, že moja zodpovednosť je menšia, než bola by tých, keby mňa našli niekde v záveji zamrznutého. O krátky čas dopálili na vrchových koňoch išpán s pisárom a oddali mi praesentu. (Keď prvý raz bola vo sv. Antole Štefánia, ako následníčka trónu, bez všetkého nazdania obdržal som od kniežaťa Coburga darom „Itinera Principum S. Coburgi. Vo-umen II.", pojednávajúce nálezy botanické na ceste do Brazílie. Keď som sa bol poďakovať, pýtal sa ma, či som održal sväzok I.,o ceste okolo sveta; na moju zápornú odvetu v týždni prišiel i ten. Oba diely s premnohými prekrásnými obrazmi. Na I. (tlač r. 1883) bol som vraj i ja preznačený, ale zaiste v čerstvej pamäti bola fara orenčovská, a preto vtedy ma obišli.)

O mesiac po mojom príchode vlámali sa mi zlodeji do komory a odniesli všetku živnosť; dosiaľ o páchateľoch ani známky. I viac citlivých úderov ma zastihlo. Ani prenasledovanie so strany duchovnej i svetskej vrchnosti neprestalo. Učiteľov dla toho vypovedajú alebo protežujú, či je on oproti mne úctivý alebo surový. Že takýto prúd o dôslednosti nič nevie a že sa drží toho „finiš sanctificat média", to je všetkým Slovákom, ale už i šíremu svetu dostatočne známo. Tendencia bola dvojaká: alebo by som zúfal, alebo aby som sa tu stal „nemožným". O tom „audiatur et altera pars" ani reči. Naopak, v privátnom liste z Ostrihomu dozvedel som sa, že pri mne držia sa toho maďarského: „Kutyát ha akarnak agyonutni, veszett nevet költenek rá." Zadost učinenie vzal som si písomne, porážajúc šovinizmus a jeho mrzké výrostky bez všetkej šetrnosti s poukázaním na eventualitu, že moie prípisy ostrihomské uverejním. Ľud môj pre mňa týrajú, úsíc ústami rozhlašujúc, že ja som tomu príčina O mravnosti tohoto pokračovania nech súdi každý sám.

Bol už žas, aby som disponoval priestrannejšími miestnosťami, lebo moje sbierky, botanická a geologická, ba i knižná, vyžadovaly viac vzduchu, než bolo na Krnišove. O sbierkach však písať nejdem; písali už iní, písal som i ja vo „Velebe Sitna" a v článku „O čipkách a výšivkách v Honte" (Tovaryšstvo sv. I.). O starožitnostiach zas nájde sa viac v TovaryŠtve sv. II. Tu len toľko podotýkam, že keď nahromadilo sa materiálu mnoho, menovite šípov, a to materiál krásny a bohatý, a nemal ho kto spracovať, sám musel som sa starať o aké-také preštudovanie. Môj náhľad pri rozmanitých odvetviach prírodných vied od začiatku bol ten, že my „laici" a „landpomeranči", ako nás veľkomeštiaci titulujú, ovšem máme sbierať a shromažďovat a na hŕbku, ako mravci, posnášať poťažný materiál nášho kraja, lebo nám je to ľahko, keď bývame tam a veci máme často pod nohami; často po inom našom povolaní a po svojej práci ideme do poľa, do hory, po chodníku, po ceste, ráno, to večer, to na poludnie, po poli a popri potokoch, po lúkách, popri pasekách, bralách, pred dažďom, po daždi, na jar, v lete, pod jaseň, bez toho, že by sme schválne, alebo ďaleko za tým sa museli ustávať, a vidíme jednu vec mnoho ráz, na pr. rastlinu pred kvetom, po kvete, brúka, motýľa od počiatku jeho vyviňovania až do zavŕšenia ieho zdĺhavých metamormfóz, skalinu, zeminu, tam v čerstvom zrne, inde zvetralú, s inými pomiešanú; medzi bežným diškursom s ľudom dopočujeme náhodou o všeličom, čo bez dlhého času, ktorý medzitým prebehne, často behom len viac rokov dozvedieť sa nemožno : kdežto akýkoľvek znalec, keby do nášho kraja na deň. na týždeň alebo hoc i na mesiac zavítal, to všetko vidieť, počuť, pochodiť, preskúmať nevládze. My miestni a vonkovskí teda máme sbierat, al; preskúmať nasbieraný materiál patrí učencom, znalcom, účbárom v mestách, kde zas v blízkosti, pr; ruke jesto potrebná literatúra, sbierky k porovnaniu, mí znalci k vyproseniu si mienky a pomoci. Títo teda majú materiál určiť a preštudovať. Toto bol môj náhľad a je. — Moje prvé nálezy šípov šťastnou náhodou skrze Haynaida dostaly sa do dobrých rúk dr. Borbása. Náhle stačil som sa zavďačiť Borbásovi, tu dostal som vyzvanie od J. Kellera z Viedne o naše šípy, ktorému podobne s najväčšou ochotnosťou poslal som všetko, čo som mohol, pochváliac sa pritom, ako krásne vyslovil sa dr Borbás o našich šípoch. Tu som však capa zastrelil: to boli i sú dvaja nesmieriteľní „kohútí na jednom smetisku", o čom som ja, pravda, ani tušenia nemal. Keller nemôže odpustiť dr. Borbásovi, že mu tento vzal prioritu, česť, slávu, a okrem toho, že kto jemu nahradí 200 zl. nákladku na sbieranie šípov po Uhorsku. Za to všetko mňa robil zodpovedným, odkazujúc ma na „privilegovaných pánov professorov", nič mi neurčil; a to mám, vraj,' pripísať sam sebe, nemal som vraj svoje šípy dať dr. Borbásovi, lebo bez mojich nálezov nebolo by vraj dosť nič z knihy Borbásovej. Neosožilo nič, nijaké vysvetľovanie; Borbás zas nemal chuti babrať sa s mojimi ďalšími nálezmi, kdežto týchto bolo aspoň päť raz toľko, než ktoré poznačené sú v diele Borbásovom: „Primitiae monographiae Rosarum imperii Hungarici 1880". Podobne pochodil som s PP Jezuitmi Dichtlom a Wiesbauerom, prvší vrátil moju posielku domov, taktiež so Švédom Scheutzom a Hannoveránom Scham-bachom. No, hútam si: toto, reku, nie je „scientia amabilis", ale odibilis!

Čo bolo robiť? Ľutoval som nechať krásny a bohatý materiál ako seno na hŕbe; bolo mi samému starať sa vniknúť koľko-toľko do tajností ružičiek šípových. Keby len tých háčkov a pichláčov či šípov nebolo; tak veľmi „tŕňovou cestou" robia toto štúdium! Saméprvé, prosil som Haynaida, arcibiskupa ka-ločského, s ktorým od soznámenia sa vo sv. Antole vymenili sme si viac dopisov, aby mi ráčil požičať šípy zo svojho svetochýrneho herbábu ku porovnaniu. Odpísal mi veľmi milostivé, že rozkázal ich už pakovať, ale že je toho mnoho, aby som radšej prišiel ja ta, k čomu ponúkol mi svoje pohostinstvo. Tu treba bolo dovolenia od ordinariátu, treba bolo administrátora na moie miesto na čas mojej vzdialenosti. Po prekonaní všetkých ťažkostí, soberúc svoju zásobu šípov, ktorá bola aspoň päť raz väčšia, než Haynaídova, išiel som do Kaloče, kde bavil som sa od polovice januára do polovice februára 1883. Len asi dva týždne pred mojím príchodom akosi dohotovili železnicu po samé mesto. Prv bolo spojenie veľmi obťažné, a to s Dunajom, kam v čas veľkých blát (v ktorých plnokrvné kone chodiť nevedia) sám arcibiskup od rezidencie po Dunaj na štvorke volov dal sa voziť. Sama Kaloča predstavovala vlastne ešte len plán mesta, jednu ulicu majúc trochu krajšiu, s úbohým trotoárom tehlovým. Po hradskej všade blato, že i koče len s nohy na nohu mohly sa pohybovať. Iné čiastky mesta stály tak ďaleko, že ich bolo ledva vidieť; v prostriedku polia a močiare. Od toho času má to iste inú tvárnosť, a len Haynaldovi a nástupcom jeho bude čo ďakovať. Všade rovina. Najvyšší bod nachodí sa na collegiume PP. Jezuitov, s ktorého bodu i celá stolica je geometricky pomeraná. Na collegiume je hvezdáreň, v ktorej pôsobil vtedy P. Braun, dosiaľ prvý hvezdár v monarchii, robiaci hvezdársku časť pre kalendáie. Keď som navštívil hvezdáreň, nenašli sme ho doma. Pri rezidenci je veľká záhrada. Zima tam skoro nijaká; sneh čo v noci spadol, ráno zmizol, ako u nás májový mráz. Sanicu za dvadsať rokov ak raz majú za niekoľko hodín. Býval som na poschodí, slnce vychodilo mi ako zpod zeme, a prvé lúče udrely mi miesto na dlážku skoro na povalu. Keď mi izbu vykúrili, mal som iu plnú všelijakých brúkov, motýľov, múch, ani keď si doma v júni ľahnem vedľa sitnianskeho potôčka do chládku pod vŕbu. To bolo všetko poukrývané v škárach medzi oblokmi na krátky zimný odpočinok. Keď som to rozprával pri obede a opisoval, ako kadejaké bzdochy búchajú sa mi do hlavy, padajú na chrbát, drumblujú potom nevládne nohami, nemohúc hore v. tať, mal sa vikár Majoros, aulisti Mačkovič a Valihora s inými, ktorí zavše našli sa pri obede, rozpučiť od smiechu. Vôbec platil som tam za veľkého anekdotára; sám neviem, ako som k tomu prišiel. Veru cítil som sa medzi tými, ako med dobrými dušami veľmi dobre; na arcibiskupskej chove začal som tučnieť. Bol som veľmi uctený, ako „hosť Jeho Eminencie"; miestne noviny písaly o mne, ako vôbec o každom botanikovi, ktorý prišiel do herbára arcibiskupovho študovať. Bol som pozvaný do divadla, posadený na Prvé miesto. Bolo treba prosiť predĺženie lehoty o týždeň; obrdža' som ho s tým, aby som do I. nedele pôstnej vrátil sa „ad caulas gregis sui". Poznamenal som na to smutne: „Ex aula ad caulas" (Caulae = stajňa.)

Za celý čas môjho pobytu v Kaloči nebol Haynald doma, teda idúc nazpäť, urobil som mu v Pešti, v tesnej hospode vhôteli, svoiu poklonu, aby som sa za pohostinnosť a za láskavé dovolenie študovať môcť v jeho herbáre čo najpokornejší poďakoval. „Mennyit lopott a gyüjteményemböl?" To bola prvá otázka, pravda, v žarte, lebo hneď odpýtal, pokračujúc, že veru raz, hupnúc k istému professorovi, ktorý v jeho herbáre často študúval, prichytil ho pri jeho vlastných rastlinách, ktoré z jeho herbáru „ukradol". (Menovaný professor chválil sa i predo mnou, že on má taký bohatý herbár, ako Haynald, len nie tak pekný. — Ovšem! Videl som i ten! Z toho plynie len to naučenie, že muzeálne sbierky veru nesvobodno sveriť na hocikoho.) „Ja som, reku, vaša eminencia, nič nevzal," vetil som ja, čo mi, úfam, i uveril. Lebo sám dobrosrdečne navrhol, aby som si pýtal od p. primasa podporu z niektorej diecezánskej kassy, ktorých je vraj tam dosť, lebo že to zaslúžim, keďže chcem takto i vede slúžiť, čo prospeje ku cti katolíckeho kňažstva vôbec, jeho diecezánskeho však zvlášť, a keďže farička moja je chudobná. Sám naložil hneď svojmu sekretárovi Schwarcovi složiť prosbopis, ktorý som ja odpísal, Hanyald podpísal a odporúčal, ba i poslal, ale ja som ani odpovedi nedostal, ako keď som r. 1877 reklamoval subsidium, predtým na faru krnišovskú resolvované v 150 zl., na prenčovskú v 100 zl. Môjmu predchodcovi dali hneď z jari 100 zl. na rok 1877, mne však nič ani na ten rok, ani od toho času, ani podlá jednej, ani podľa druhej fary, ani mi uspokojky nevrátili, ani na prosbopisy neodpovedali.

Cestoval som vtedy od Soby k Pešti nocou, a železničná píšťala celou cestou pískala: jaj-jaj-jaj; musela byť niekde na koľajniciach chyba. Bolo mi to otupno, ani keď mi kuviky v ,,Nevidziach" kuvikaly. Takú hudbu odporúčal by som, keď mŕtvolu vezú. — Keď som šiel nazpäť a príležitosť moja ma na Sobe čakala, už ma poznali všetci židovskí kellneri, a každý ponúkal na predaj nejakú starožitnosť, jeden práve peniaz so svätou Trojicou. Azda zavoňali vo mne budúcu moju náklonnosť k starožitnostiam. No to je isté, že Židia fabrikujú -„starožitnosti" a šudia publikum. Veď vtedy stalo sa, keď som sa vracal z Kaloče, že v Pešti bol som prítomný, ako tam dvaja liptovskí Židia liaii „starožitné" peniaze s nápisom „Attila rex", a celkom verejne a nehanebne fabrikovali „Lehelov roh", ako som to pred niekoľkými rokmi v Národných Novinách (1891, č. 11) k veľkému pohoršeniu „Slovenským Novinám" (maďarónsko-vládnym) peštianskym bol verne opísal. Dľa toho starožitnosti opisovať najpovolanejší boli by Židia, lebo tí a len tí vedeli by celkom správne adať, ktoré v ktorom muzeume sú pravé, ktoré falošné. Tomuto bohorúhavému vývrhľu sveta zaiste niet nič svätého na zemi.

S výsledkom zo štúdiumu kaločského nebol som spokojný, hoci medzi tým časom niečo určil mi Francúz Déseglisé a Švajčiar hrist. I odhodlal som sa v nasledujúcom r. 1884, v tých istých mesiacoch, ísť do dvorného herbáru botanickej záhrady vo Viedni, de nachodly sa i šípy Kernerove, direktora universitného. Pri výdatnej podpore priateľa a výborného rhodologa Heinricha Ľrauna bol i výsledok skvelejší. Bolo treba prekonať tie isté tažkosti, čo však tento raz s dovolením od odrinariátu išlo ťažšie. libenter, imo val de illibenter dávam Vám dovolenie a s tou podmienkou, že viac podobné povolenie pýtať nebudete atď- ' Hoci mienil som zprvu cestovať ta cez Turčiansky Sv. Martin, šiel som cez Ostrihom a urobil poklonu pr masovi Simorovi, aby som ho udobril, ktorý však zášti v srdci svojom proti rnne rechoval. Dve-tri slová som prehodil, bolo dobie. (V tom čase pečoval tam i niekto iný o čerstvé zásluhy liazaíícke nejakou žalobou na proť mne, o čom som ja ani tušenia nemal. „Čo, vraj, máš s N. N.?" pýta sa ma. „Vaša eminencia, ja, reku, nič, ale ráčite znať, že teraz jesto mnoho parasitov, ktorí ináč nevedia zásluhy si získať a vyživiť sa, len, keď iných hryzú'.," ,Tak je, parasitov je mnoho," znela odpoveď, a prešli sme na iné.) V herbáre študoval som pilne a urobil mnohé milé známosti. (Moji známi napekajú ma často, aby som sa ponáhľal spracovať a vydať flóru štiavnickú, že by som neodumrel, ako vraj botanik Rochel.) Navštívil som Lolloka, rektora, a Mallého, vicerektora v Pazmáneume. Lollok, môj bývalý professor a spovedelník v Trnave, veľmi schvaľoval moje štúdium a vrátil mi ešte s iným kapitulníkom vizitu v muzeume, čomu Kerner nebol rád, lebo, vraj, „amici fures temporis", také návštevy zabávajú mi ľudí. Vtedy navštívil som i Českú Besedu a shováral sa s naj prednejšími Čechmi a Moravanmi vo Viedni. Počúval som i prednášku českJ: v Besede proíessora dr. Woldficha o predpotopnom človeku, ba videl som ho i vyobrazeného, odeného kožou a kušu na pleci . . . = vyhnaný človek z raja po hriechu (1 Mojž. 3, 21).

Najťažšie bolo mi vo Viedni nájsť kostol blízko k mojej hos-pode, aby som mohol v ňom každodenne slúžiť sv. omšu. Kohokoľvek som sa pýtal, každý ukazoval mi veľmi ďa!eko, ponad najvyššie domy (azda v nebi); bolo ich poznať, že nebárs navštevujú kostoly. Idem len ďalej trotoárom, oblečený v reverende a breviár pod pazuchou, i zazrem dosť blízko neveľký kostol otvorený; vošiel som dnu, kňaz slúžil tichú sv. omšu bez organa, bez spevu, až k požehnaniu zaspievali i s organom mníšky „Svätého Srdca". Vošiel som za kňazom do sakristie, predstavím sa a vytiahnem svoje písma, spytujúc sa s prosbou, či by som nemohol za mesiac slúževať tu sv. omšu. Po niekoľkých slovách dostal som ochotné povolenie — a po sv. omši raňajky v izbe, ku ktorej po dvere zaviedla ma vrátna, v obleku mníšky. Stroviac raňajky a nemajúc sa komu poďakovať, šiel som ku bráne, pri ktorej našiel som stáť už vrátnu, aby za mnou zavrela. To bolo tak každý deň. Doma čakaly ma tiež raňajky, a tak mal som každý deň dvoje, čo bolo i miesto obedu, lebo cez obed ostával som samotný v muzeume, vychadzajúc len na mrkaní von, lebo bol deň krätky. Na tretí-štvrtý deň, keď som išiel k môjmu kostolíku, už klaňali sa mi okoloidúci: „Gelobet sei J. Chr.!" Z tohoto súdim, že by i Viedeňčania privykli na kňazskú uniformu, keby títo chodili v taláre po ulici. To však tam nie je vo zvyku. Kňaz ide do kostola v civile a sakristán podá mu najprv talár. Na to sú kostolníci už taki zvyknutí, že vo Sväto-štefanskom, kostole pýtal sa ma sakristán, či rozkážem talár; veď, reku, mám ho na sebe. Zprvu totiž za niekoľko dní bola moia hospoda vo vnútornom meste, neďaleko Sväto-štefanského dómu; prvý deň dal som miništrantovi šestáčik, na druhý deň mal som už dvoch miništrantov, dal som každému po šestáčiku, na tretí deň mal som miništrantov troch. Bol som prinútený oznámiť im potom, že čo by ich koľko bolo, že len jednému dám diškréciu, lebo nechcem, aby pre mňa druhí kňazi nemali miništrantov; to osožilo. Hja, deti rady majú peniaze. — Kňaz, ktorý riadne slúževal v kostolíku u mníšok, bol Čech, Slovan a veľký lingvista. O rok potom dostal som i ja vyzvanie za katechetu do ústavu, ktorý spravujú mníšky „Svätého Srdca", postavenie skvelé, ale neopovážil som sa pýtať prepustenie. — V tom kostolíku poznal som sa i s dr. Jánom Tóthom, nitrianskym kňazom, ktorý vtedy býval v Augustinianume vo Viedni. Hovorí a píše perfektne v deviatich rečiach, i v slovenskej.

Na zpiatočnej ceste navštívil som nášho botanika Jozefa Holubyho v Zemanskom Podhradí. Bol deň sv. Mateja. Farárovi bolo treba slúžiť sv. omšu za duchovné stádo. Kde zas tu dostať sa do kostola? Pýtam sa strážnika na malej stanici Bohuslavice, a ten ma poteší, že v Bošáci, súvisiacej obci so Zemanským Podhradím, je kostol a fara katolícka. Pripravil som sa, ako sa svedčí, idem pešky k neďalekej Bošáci, zvonia práve po prvé. Po sv omši p. farára čestný kanonik Rábek (pozdejšie Rábeki) dal ma na svojej príležitosti zaviesť do neďalekého Podhradia. Po návšteve, keď sme sa s p. Holubym vrátili k nemu, zažartoval sa p. kanonik, že len jemu, Holubymu, ďakuje moju návštevu. „A i sv. Matejovi, prosím," doložil som ja I k stanici dal ma zaviesť, a to bolo moje šťastie, lebo pešo bol by som sa opozdil a nijako k „Popolcu" nebol by som dorazil domov. Len'čajsi v letku strčil ma konduktor miesto do II. triedy do vozňa III. triedy, čo zbadal, až keď prišiel kartu revidovať. Odpytoval, že už po najbližšiu stanicu musím tu dočkať. V druhom kútiku sedel pekný, honetný pán, dám sa do reči: kto to bol? Rieger, svetochýrny organár zo sliezskeho Krnova. Keď prišiel konduktor pre mňa, nechcelo sa mi ísť do II. triedy, lebo Rieger zaujímavým vypravovaním o svojom zdokonalení organov zabával ma jak príjemne, tak poučné. Až v Žiline, kde odlúčil sa on k „sebe", ja „od seba", presadol som.

Keď som sa so známej vychádzky na jubilejnú výstavku českú roku 1891 vracal domov, Kabinovi k vôli, ktorý odraziť sa mal do Olomúca, ja však sosadnúť u Kameničkovcov v Brne, na ten krátky kúsok cesty sadol som do III. triedy. Zazrem tam staršieho pána, vyzerajúceho po kňazský, predstavím sa mu po slovensky; on, odpytujúc, že nevie „slawisch", predstaví sa ma po nemecky, ako dr. Braun, jezuita — ten kaločský astronom, ktorý vtedy už býval v Mariascheine u Teplic v Čechách a s jedným žiakom z alumnátu cestoval do kúpeľov St. Radegund v Stýrsku. „Aká zvláštna, reku, náhoda, len bratancovi svojmu  vôli, na kúsok diáhy vsadol som do III. triedy, a tu soznámim sa s vami, ktorého známosť že som r. 1883 nemohol urobiť v Kaloci, som tak veľmi želel." A rozprával som potom podrobné soznámenie s Riegerom, organárom. Na to vstane jeden pekný, milý pán, vetiac: „A aby ani tu nechybel organár", predstavil sa organár Petr, ktorý na výstavke mal najväčší organ a hotovil tiež organ pre chrám sv. Víta na Hradčanoch v Prahe. Bolaže to milá spoločnosť, ktorej k vôli zas ostal som v III. triede až po Brno. Len od Vrútok po Martin v tom istom čase pochodil som s takouto permutáciou zle. Tam poznal ma dr. Ján Tóth a podobne Ján Kmeť, klerik b.-bystrický, ktorý k vôli mne sadol do II. triedy. Ja dostal som akúsi korrigovanú kartu po Príbovce, ale hovoril som konduktorovi, že chcem sosadnúť v Martine. Medzi radostným rozhovorom nedávali sme pozor, až keď ma osloví konduktor, aby som sosadol — v Príbovciach.

1. 1. ​III. Rozpomienky na môjho bratranca. 

Napísal F. Kabína.

Okolo roku 1300 narodil sa v tekovskej Veľkej Lovci Štefan kmeť, neskoršie obecný kováč v neďalekej Bzenici. Pojal si za manželku 25 nov 1822 moju tetku Alžbetu, dcéru Ignáca Kabinu, kupca a mäsiara .amejšieho, narodeného ešte na Novej Lehote, medzi Nemci. Poneváč v obecnej vyhni bola len jedna vlhká a tak nezdravá, nepatrná izba, tak nebohý starý otec kúpil od mesta B. Štiavnice, ktoré bolo tam čiastočným zemepánom, jeden panský dom a ta osadil svoju dcéru s jej mužom; remeslo však provodzoval len vo vyhni obecnej pri hradskej.

Okrem môjho otca a Ondrejovej matky Alžbety splodil starv otec Ignác Kabína ešte jednu dcéru, Katku, vydatú za Ekerom, kováčom v Žarnovici. Tito mali medzi inými deťmi i syna Jána, ktorý mal za ženu dcéru Slamkovskú z Beluja a dľa tejto ženby bol náš Ondrej azda i nepovedome v švagrovstve s Paľkom Podhraďajom, farárom a prepoštom baňsko-štiav-nickým. Tento Slamka, brat otca Jozefa Szitnaja, nebohého mešťanostu bansko-štiavnického, bol mäsiarom a krčmárom na Beluji, a keď sa Janko Eker oženil, boí v Kremnici pri Dolnej bráne kováčom a kuršmídom; odtiaľ odišiel v tom roku, keď som ja v Kremnici chodil do II. normálky, do Srbska za dobytčieho lekára ku dvoru kňaza Miša Obrenoviča, kde som ho roku 1880 navštívil. Mal tri deti: dvoch synov a jednu dcéru Táto i matka boly už mŕtve, aie synovia ešte žijú. nosiac priezvisko Ekerovič; jeden je plukovníkom a druhý štábnym lekárom vo yoisku srbskom. Tento náš bratranec napísal i knižku o dobytčom lekárstve a pre svoju súcosť bol obľúbený.

Teraz však vráťme sa zase k nášmu užšiemu predmetu Starý otec pritiahol si syna k remeslu mäsiarskemu a ku kupectvu, až sa konečne okolo roku 1820 oženil, pojmúc si za ženu neobyčajne krásnu mladú vdovu Máriu Krátku z Hliníka. S touto splodil nie celkom za 12 rokov 7 detí, a síce: Terku, vydatú najprv za Štefanom Hurtom, kupcom v Žarnovickej Hute, potom za Ferdinandom Kalčokom, horárom, a konečne za Mišom Kúdelom z Trubína, a mala i deti s nimi; druhá dcéra bola Katka, vydatá za Lojzom Orgonášom na Novej Bani ; tretia bola Marka, vydatá Jánom Koklesom, mlynárom v Hrabičove, bezdetná ; štvrtá bola Veronka, vydatá za Jozefom Matúškom v Breznici; potom bol syn Ďuro, mäsier a gazda v Bzenici; Ignác, ktorý bol tiež mäsiarom, a ostatný bol Ondrej, bývalý farár ladický, ktorý neboi ani ročný, keď mu matka na choleru 7. septembra 1831 umrela. Ju do večnosti predišla 13. mája 1830 jej testiná Anna.

Takto odrazu bol otec i syn vdovcom, obklúčený sedmoro drobnými deťmi. V tomto nesnadnom stave poradil mešťanosta bansko-štiavnický môjmu otcovi za ženu uňho slúži vši u mladú devu Annu Skladanú. í Števko alebo ešte Kapsela zvanú, ktorá, byvše dcérou jedného schudobnelého drevokupca zo Sv. Jakuoa od Banskej Bystrice, dostala sa do služby k udanému mešťanostovi. A ona skutočne išla na tých sedem drobných detí zaňho a sobášení boli v Banskej Štiavnici okolo roku 1831 či 1832, lebo sa mu nedalo dlho odkladať.

A tento zvrat osudu bol rozhodným účinkom i na nášho ešte len 1841 narodiť sa majúceho Ondreja. Lebo moja matka, hoci z domu ani písať ani čítať nevedela a toto umenie si len pozdejšie vlastnou usilovnosťou osvojila, bola osoba veľmi vtipná, zkúsenosťou vycibrených náhľadov a tak i plná meštianskeho cviku. Ona teda doniesla celý prevrat do domu nášho starého otca.; to mu bolo po vôli a preto ju i rád mal, lebo s vandrovky i sám obľuboval meštianske mravy, kdežto prvá žena otcova bola len prostá sedliačka a tak v mravoch jemu nie podobná, ktorá si vraj ešte i rada upila, lebo sa v dome pálené pálilo, a tak príležitosti bolo dosť; starý otec naproti tomu bol prísne striezlivý človek. Odtiaľ bola medzi nimi ustavičná protiva.

Keď si teda mcja matka tých 7 pastorčeniec obľúbila, tak ako dorastaly, dávala ich jedno za druhým do škôl, tu do Kremnice, tam zase do Banskej Bystrice i do Štiavnice, lebo bolo zkade, a týmto účinkovala i na svoju švagrinú, Ondrejovu matku, ktorá'mala deti skoro tej samej veľkosti, ako jej brat. Táto teda, hrdá na svoj rod, 'dávala tiež deti svoje rad-radom do mesta do Škôl.

V tomto čase prišiel raz od vrchnosti taký poriadok, že svák Kováčeje, t. j. Ondríkov otec, nakoval veľa kópií, tie mládenci vybrúsili, na ožehy z jedličiek, ostrúhané a brezulkou na červeno zafarbené, nastykli a v radoch ako vojaci na Pažiť za našu záhradu vyjechajúc, tam sa cvičili a náš „okatý" učiteľ velel im a oni ho poslúchali. Bol tedy iste vyslúžený voják; doba tá však bola neomylne pred samým vypuknutím revolúcie. Lebo pamätám, že bol chýr, že ti gardisti, ako ich zvali, s tými pikami idú do Kremnice proti Hurbanovi. No potom prišla vojna ozajstná a chýry lietaly, že sa Uhri už tu, už zase tam s Nemci a Rusmi bijú. A keď bola pri Šarluhách bitka, to sme zavčas rána vyšli húfne ku hostincu na vŕšok a tam pri cintoríne políhali sme si na zem a načúvali duneniu streľby z kanónov, o ktorých som ja, pravdaže, vtedy ani pochopu nemal. A tak sa mi zdá, že sme toto dunenie i skutočne zbadali, aspoň každý vravel, že veru on čuje dunieť. Od tej doby viem, že sa hlas zemou rozlieha.

My chlapci začali sme sa, pravda, hneď na vojakov hrať, osedlali sme si haluze z vŕb medzi nohy a behom že vraj jazdili, hore-dolu po ulici robiac nešeredný prach a — majúc veliteľa — na rozkaz jeho vychádzali sme si kone pásť na Pažiť, kde okolo križika bola jazdiareň ešte z francúzskej vojny; tam sme teda 1 my naše kunšty vystrájali a štiav pilno hrýzli sťa obrok pre nase paripy. Toto bolo kŕmenie našich koni. U Kováčov nemávali koní, len voly, a tak sa Ondrík koni bál. Ale na pasení, lebo sme museli za statkom chodiť a nielen husi, lež i telce, jalovinu a kone  pre kravy a svine boli obecní pastieri — pasávať, chlapci ho Vše z pestva škádlili tak, že sa kde-tu pre hanbu i na koňa, pravda, cudzieho vysadiť dal na mále, a keď mu pasáci z roztopaše poši báli koňa, náš Ondriš sa nieraz octnul doklčený na zemi.

V tomto čase stalo sa, že odrazu prišli do dediny vojaci, o ktorých bolo rečené, že sú to Rusi. Nemali ich kde ubytovať a preto ich rychtár Jozef Macko, náš bývalý sused, osalašil do jedného humna na prostred dediny. Vojaci chodili si k nám pre mlieko a dobre sa pamätám, že vraveli: „Máš, pani, mleko ?"

Ondrík roku 1849 zanechal Bzenicu, lebo ho rodičia dali do Zarnovickej Huty k istému šurjánskemu, vychýrenému učiteľovi, aby ho pripravil do prvej latinskej. Žarnovická Huta bola huta ärárna na topenie olova a striebra, vlastne šlichov, a ako handel královský mal svojho učiteľa pre tämejšie deti robotníkov, a tento učiteľ bol i sám taký dokonalý, že Ondrik tam došiel cieľa. Ja však som sa potom za tie časy, kým tam bol, s ním len niekdy sišiel, a to keď sme buďto do kostola prišli do Horných Hámrov, alebo ku sestre do Huty, kam i on chodieval, ako ku svojej sesternici, alebo na hostine vo Bzenici.

Rodičia nám tú radosť dopriali, aby sme sa v svobodnom vzduchu mohli pohybovať a tak, rozkoš svobodnej prírody požívajúc, zdraví boli. Pri pasení nám Ondriš vďačne vykladával, čo sa on už všetko naučil, a pri službách Božích riadne miništrúval, keď boly vo Bzenici a on nebol na Píle. Ostatne tak ja, ako i on, keď sme len mohli, popchli sme preč, a síce ku sestre Anke na Pílu, ktorá tam bola mlynárkou a tiež ho veľmi ľúbila; švagor jeho však, veľmi veľký figliar, vedel ho vtipom svojím zaujímať

Prejdúc už potom na gymnázium piaristické do Baň. Štiavnice, býval u istej Pavlovičky na Kameni pri Pacherštolni, u ktorej celý čas od 1. latinskej až po VI. strávil, lebo ho vždy z domu chovali a ona mu varievala, dostanúc za to i za hospodu plácu. On bol vtedy vo štvrtej latinskej a mal za spolužiakov terajšieho generálneho vikára ostrihomského arcibiskupa dr. Ľudovíta Rajnera, bývalého štátneho sekretára Tarkoviča a viacej iných, pozdeišie chýrečných mužov. Jeho učiteľmi boli: Mihál, Kromer, Kučera, Sloboda, Riedi, Polák, Wohlfort a Málik, ktorý napísal česko-slovenskú mluvnicu a učil ju. Či Ondriško Kmeť na túto slovenskú hodinu chodil, neviem Bola len dobrovoľná. A tu sa mýlia tí, čo myslia, že Kmeťa v Štiavnici učili Česi alebo Nemci. Toho nebolo Jeho učiteľmi boli sami piaristi. Kmeťov najlepší kamarát bol už menovaný Rajner, potom istý Reiprich, Zachey a Mucha. Ja som chodievaval po nedeliach k nemu, lebo on najradšej doma sedáva1., v knihách sa pilne učil, vyrezával, vypiloval všeličo, i jeden kalamár si spravil, ktorý až do konca mal. Okrem toho zaoberal sa viazaním kníh, bolanizovaním, sušením a podliepaním bylin. A poneváč s Rajnerom časté vychádzky do svobodného robievali, ja som im nosieval trúby a téky s bylinami. A už vtedy bolo vidno jednostajnú vytrvalosť, pilné bádanie a skúmanie pri každej bylinke, hmyze a brúku.

On mal celkom inú povahu, nežli ja, lebo kým som ja na pr, pachtil po dobrodružstvách, lobdovaní a kúpaní sa na Špitálskom, na Kliništolnianskom a ktoromkoľvek inom tajchu. lebo za kĺzačkami a korčolovaním, on by sa radšej bol modlil a tým cieľom i mával vždy krásne zaviazané knižky modlitebné. A takými i pozdejšie ako farár každého svojho hosťa ochotne vystrája1 do kostola.

Ondriško išiel potom do VII. triedy do Trnavy,, kde i VIII odbavil. Keď zo VII. vo „veverende" domov prišiel, neposielali ho rodičia už viacej za statkom, lež ponechali mu svobodnú vôľu, aby trávil čas, ako sa mu páči. Chodieval teda každé ráno do Hliníka do kostola miništrovať, a keď sa odtiaľ vrátil, mal potom celý deň voľný. I tmolieval sa po utešenom chotáre rodnej svojej viesky.

Jedného dňa popoludní, keď sme sa zase po Horných lúkách motali, prišli sme popri Hrone až na Špani brod. Deň bol jasný, tichý, ani len vetrik nezavial; slniečko pripekalo poriadne, tak že óndríkovi bolo až znoimo. Rybky žblnkaly sa krajom Hrona, v plytkej vodičke vyhrievajúc sa na slniečku, ktoré v žiarných lúčoch menilo sa nám pred očami. A táto tichosť prírody a odľahlosť miesta i Božia samota svábily nás, aby sme sa okúpali A tam práve bol straz, ktorým sa ľahko bolo prebŕdnuť na dolnožďánsku stranu, kde nás tiež kryla vrbina a pri nej vábil nás teplý piesok a hlien, ktorým sme sa mohli zamazať za murínov a vypekať sa na slniečku.

Ja čosi-kamsi bol som na druhej stane. Voda tým strazom bola mi po kolená. (Práve som sa už mazal za toho murína.) Razom čujem krik na retu. Vyrušený pozrel som, čo sa robí, a tu vidím, že Ondriška už brala voda do hlbočiny pod straz, prevracajúc ho čím hore, tým dolu. Kričať už nemohol, lebo si chlipol vody, ale pohľad naňho bol desný, lebo smrteľná úzkosť javila sa mu na tvári. Vidiac toto, okamžite skočil som za ním a vo víre dosť zavčasu chytil som ho za ruku a vyplával s ním na kraj, zachrániac ho od istej smrti utopenia. On totiž nevedel plávať a nezachoval si môj smer, lež pustil sa hodne dolu nižšie hlbšou a prudkejšou vodou, a táto podlomila mu nohy na klzkých skalách, povalila ho a pohrúžila do hlbočiny.

Zachrániac takto život, usadil som si ho na teplušký piesok a uspokojil rozprávkou, ako som sťa desaťročný chlapec v tretej normálke zachránil od zatopenia Ciblíkovho valacha v B. Štiavnici. Následok však bol ten, že sa zariekol viacej v Hrone a v otvorenej vode vôbec kúpať, ani sa veru viac nekúpal.

V Hliníku bol vtedy učiteľom a organistom Ignác Skladaný, ktorý nám bol z rodiny a bol nielen vzdelaný človek, ale i národovec a ducha veselého, i náruživý poľovník. Tohto sme rádi navštevovávali a uňho a pri ňom noviny Cyrilla a Methoda atď. čítavali, s ním k medokýšu na Bukovinu chodievali a tam u nebohého Jána Rajcyho, arendátora a švagra Skladaného, sa príjemne bavievali a šťavicu píjavali o milých päť.

Takto pobudnutím na Píle minul sa čas On vrátil sa do Trnavy do VIII. triedy.

Následujúce prázdniny strávili sme obvyklými potulkami, ale už veselšími než predošlé, lebo on sa tešil, že striasol prach gymnáziuma a nastúpi bohoslovecký beh v Ostrihome. Jedno som však nemohol pochopiť u neho, ako nesmierne usilovného a nadaného šuhaja a vždy bývalého eminenta, a síce to, že nesložil matúrku. Zdalo sa mi to jeho nedôstojným, ako by sa bol obával, že prepadne, alebo ako by sa tým bol chcel do kňazského stavu zaputnať, že by nemal možnosti z neho vystúpiť, keďže sa vtedy už k akademickým naukobehom složenie matúrky požadovalo. Keď by on túto osudnú matúrku bol složil, boli by ho istotne poslali buďto do Pazmaneuma do Viedne, alebo do ústredného semenišťa do Pešťbudína, kde by bol väčší svetový rozhľad dostal, viacej vycvičenosti nadobudol a tak i systematickejšie pracoval. Kdežto sa jeho práce všetky takými pozdávajú, ako o prekot tvorené. Že sa on potom, ako skutočný kňaz. neuspokojil s úzkým kruhom kňazskej činnosti a siahol obrábať široké polia života, ktoré jeho prípravu presahovaly, to je veľmi pochopiteľné, keď si pomyslíme, že je u nás na všetky strany roboty mnoho a delníkov málo. A toto on i sám, hoc i nevedome, pocítil, vidiac nedostatočnosť tak svoju, ako i iných, a preto duril ustavične a volal na všetky strany o ratu, privolávajúc ospalým apoštolom pravdy slovenskej: „Študujme a študujme!" Keď prišiel z prvej teologie, bol už preporodeným a upoveáomelým synom národa., Naňho priaznivé účinkoval Florián Vagáč.

Z IX. školy vrátil sa na prázdniny v bláznivom roku 18601 Vtedy sa ženil môj brat Štefan, a Ondriš bral živú účasť na tejto svatbe, ale na ihrách mládeže sa ani tam nezúčastnil. Po prázdninách išiel do X. školy do seminára v Ostrihome. Tieto prázdniny sú už bohatšie na udalosti. Lebo v tomto čase to bolo, keď Adolf Ivanovič Dobriansky, navštíviac svojho tesťa Milviusa, komorského úradníka v Žarnovici, octnul sa na našich stranách a urobili sme s ním vychádzku i na Prochot k tamejšiemu farárovi Antonovi Belušovi, slovenskému národovcovi, u ktorého sme sa nielen náležíte zabavili, lež i podnet k jednej vychádzke na Ptáčnik a Homôlku v Klakovských horách dostali.

Dobriansky vtedy vysvetľoval Kmeťovi pôvod názvu dediny Dolnej a Hornej Ždáni a iných okolitých dedín. A poneváč Dobriansky bol vtedy vlastne baňský merník, odbavivší beh na štiavnickej baňskej akadémii, tak, ako s prírodou dokonale obznámený učenec, popchol Kmeťa skúmať prírodu. A ten dojemný vliv tohto krátkého obcovania bolo na Ondriškovi ihneď pozorovať, lebo si veľmi dal záležať na udanej vychádzke, ktorá sa vo väčšej spoločnosti veselých účastníkov vykonala. Prenocovali sme vo fare prochotskej a odtiaľ pri speve národných piesní tiahli sme až na vysoké brdo Ptáčnika a plešinu Homôlky.

Na tejto vycházke osviežily sa všetky rozpomienky na Jánošíka a jeho bohatiersku družinu, ktorá vraj i v týchto horách mala svoje stánky, znaky a skryté poklady. A sme i našli na viacerých kameňoch popísané znaky, ako polmesiac, vyryté hviezdy, nie ináč i viaceré miesta, kde pokladov Jánošíkových žížniví kopáči poprekopávali zem podľa jednej starodávnej knižky, ktorá o týchto Jánošíkových pokladoch znie. Mal ju vraj bol kedysi Jozef Kučera v Hliníku a jedným z tých kopáčov i on bol, ale je by sa niečoho boli dokopali, to nebolo slýchať. Lež na Kmeťa tieto tajnostné hory taký veliký dojem učinily, že jeho mysticizmus, ktorý už z domu mohol mať, od tej doby stupňované sa javil, ľudovým poverám, tajnostným podaniam a mnoho ráz neodôvodneným náhľadom prostého ľudu bol prístupný. Ondrej pilne skúmal a my sme mu pomáhali, ale sme nenašli nič, iba na jednom rozcestí, medzi Pílou a Klakom, obraz s dvoma lúčiačimi sa kňazmi, postavený na pamiatku toho, že raz boli klakovský a pílanský kňaz takí dôverní priatelia, že sa často navštevovávali a až po to miesto jeden druhého odprevádzavali a na pamiatku tohto povestného skutku obraz postavili. Tak sme teda potom išli dolu do Klaku, odtiaľ do Hrabičova k sestre, zase na Pílu k jeho sestre, a všade sa nám dobre vodilo, lebo i v Klaku bol farárom náš priateľ.

Musím však ešte pripomenúť, že v tomto čase bol v Bzenici istý Mišo Kubáš, syn jedného na mizinu vyšlého sedliaka-drevokupca, ktorý keď otcov majetok s ľahkými fičúrmi v Leviciach na kartách poprehrával, čakal na tú dobu, kým by sa mohol za vojaka zverbovať. Tento sa nás veľmi pridŕžal a u Ondriška a Kováčov každodenným bol. Ondriško dávalv mu čítať noviny Cyrilla a Methoda a iné spisy a týmto čítaním a svojím blahodajným vlivom tak vycibril toho šuhaja, že sa stal celkom rozvažitým človekom slušného držania a mravných náhľadov, tak že pri vojsku, keď sa zverboval, rýchlo postupoval,, dovedúc to až na rittmajstra, a potom po kvittovaní doviedol to až na plukovníka a veliteľa čatníckeho obvodu segedínskeho. Túto svoju karrieru môže jedine Ondriško vi ďakovať. A takýto dobroprajný vliv vykonával náš Ondrík na svoju družinu až do konca, ba nijakej pýchy nemajúc, každý ho považoval za vozdajší chlebík, z ktorého si bolo možno do sýtosti ukrojiť. On toto vedel, ale čím si viacej z neho ukrajovali, tým hrdší bol na to, že každému mohol Poslúžiť. Ondriška vysvätili behom roku a poslali za kaplána na Senohradz.

Účinkovanie v živote.

Do bližšieho potyku s ním vstúpil som len už ako s farárom Krnišove. Na akadémii tak baníckej, ako i lesníckej bolo viacej s'ovenských učeníkov a.títo k nemu vychádzali, tak som sa raz v lete roku 1872 i ja, ako mladý a veselý človek, vybral s nimi ta k nemu. Boli sme asi osmoria a bavili sme sa uňho dobre,, svojsky. Zaspievali sme si, zarečnili a pripíjali na čo a komu, ako-; nám len žive na rozum prišlo. On už vtedy vedel na harmonike hrať a tak nám zahral, my však zatancovali sme si okolo neho od zeme pri víne.

Domov, pravda, nechcelo sa od neho, tým menej, že vrchom cez horu večerom nevábilo nás odísť a takú ničím neprekážanú radovanku tak ľahko opustiť sa nám tiež nechcelo. A tak, keď nás ošte i on zdržiaval, zostali sme uňho na nocľah. Perín a postieľ" síce nemal nadostač, ale slamy bolo, a tak sme tejto nanosili do veľkej izby (mal len dve: jednu veľkú na jedávanie, druhú maličkú na spávanie a pracovanie.) Stará gazdiná poprestierala na slamu plachty a my políhali sme si, ale istotne nie so sliepkami spať.. On síce vždy rád zavčasu chodieval spať, ale v príjemnej spoločnosti zabavil sa vďačne i cez polnoc, a bez neho, keď kde bol,, zábava i tak nestála nič, lebo on bol v spoločnosti vždy stredišťom radosti a veselosti pre svoju chlebovú beznáročnosť a útlosť,. ktorou i chyby družiny odpúšťal: bol milý kamarát v kruhu svojich.

Na druhý deň ráno šli sme všetci spolu s ním do kostela;: jeden z nás mu miništroval, ostatní sme zaspievali — lebo z veriacich do kostela nik neprišel, mal ich tuším všeho všudy sedem — a po omši, zajediac si, odprevadil nás až po Svätý Antol, lebo času mal dosť a nič nezameškal. Okrem tohto razu bol som uňho na Krnišove ešte raz roku 1873 a roku 1874, ale pri žiadnej ztýchto príležitostí nezbadal som uňho ešte nejakých, značnejších sbierok: prichodil mi tak, ako nejaký mladý začiatočník, ktorý ešte sám so sebou je nie na čistom, do čoho sa vlastne má chytiť. Mal jednu čiernu kasňu so sklenými dvierkami a vnej utešeným poriadkom postavené mineralie, zemoznalecké a zemovedecké predmety, ktoré mu dodával istý Hrnčiar zo Štiavnice, sluha od tamejšej geologickej sbierky, o ktorom ako o samoukovi mal až predpojate vysokú mienku: bol mu temer auktoritou. Takýmto spôsobnostiam svojho slovenského ľudu sa vôbec veľmi, ba až nápadne koril a nimi vedel zahaľovať všetky poklesky a krehkosti ľudu, v ktorých videl obraz Boží a nie hmotu k púhemu služobníctvu a otroctvu súdenú. Bol teda pravým idealistom. Toto dokázal i tým, že ako na matičné, tak i na muzeálne valné shromaždenia na vlastné trovy mladších chlapov zo svojej farnosti vodieval, aby im povedomia národného vlial.

Jeho opravdivá verejná činnosť začala sa skutočne až vtedy, keď bol Maticou Slovenskou poverený napísať Hospodára na Slovensku. Táto úloha prinútila ho k študovaniu, a čím hlbšie vnikal doňho, tým stal sa horlivejším, a čo predtým len dilettantsky pestovať započal v sbierkach bylinárskych, nerastových, zemeznaleckých, starožitníckych, to sa mu pozvoľna stalo náruživosť a naozajstným povolaním, tak že ho látky ním nakopené temer prevladovaly. Toto všetko robil pre Maticu, až do jej barbarského zatvorenia.

Od prvej teologie bol horlivým národovcom slovenským. Ako takému bol vítaný každý, ktokoľvek sa len zjavil ako zdarný činiteľ národný A poneváč Senohradz, jeho prvé pôsobište, leží neďaleko Krupiny, preto bol v Krupine dobre známy. Tu bol v tom čase evanjelickým farárom Michal Huľuk, muž podnikavý, a súčasne i istý Miškovský, majúci lokomobil á zrábajúci ním dubové drevo, zväčša na dúhy sudové. Lokomobil i pílu prevzal od Miškovského Huľuk, najprv súkromne, potom však zkrsla v ňom myšlienka utvoriť účastinársku spoločnosť, ktorej celý podnik prepustili tuším za 5800 zl. Účastinárska spoločnosť mala 600 účastín po 50 zl. a Huľuk bol jej predsedom, jeho zať Krno pravotárom a za strojníka najali ešte i teraz verejne a prospešne účinkujúceho našinca J. B.

Nebolo nijakej ťažkosti získať tejto veci za všetko slovenské horliaceho Kmeťa, ktorému možno nemálo zamlúval sa už názov podniku „Sparorezová sudodielňa krupinská účastinárska spoločnosť". I zúčastnil sa pri nej asi desiatimi účastinami. Vypustené účastiny sa veľmi slabo míňaly. A práve táto galiba priviedla Huľuka a Krnu na myšlienku utvoriť v Krupine i účastinársku sporiteľňu so 600 účastinami po 50 zi. Ale ani tieto nemalý žiadúcneho odbytu, a tak oba podniky zprvu dosť biedne živorily. Základná istina sudodielne strovila sa kúpou nového, priveľkého parostroja i na kúrenie tohože, keďže chybujúcich ešte 200 účastín nijako sohnané byť nemohlo. Dreva kúpiť nebolo za čo, okrem toho tovar dorábaný sa nevydaril tak, ako by bolo bývalo treba, a nenalezajúc odbytu, podnik sa nevyplácal, ale vyšiel na mizinu a účastinári nedostali cestou likvidácie ani zo sekery poriská. Šťastie bolo, že Sporiteľňa Sudodielni peňazí nepožičala a tak s ňou nezahynula.

Po takých trápnych zkúsenostiach znechutený Kmeť obrátil sa na ideálnu prácu vedeckého bádania a povzbudzovania iných k dielam národu potrebným. Jeho povzbudzovaním — v Národ. Novinách — utvoril sa neskoršie „Nakladateľský spolok" v Turč. Martine, ale on nemal z neho zvláštnej radosti, lebo si on prial, aby sa vydávaly diela vedecké, spolok však venoval svoje  sily, belletrii. On nikdy nevedel a nemohol hlivieť a preto, odajúc sa celkom svojej náruživosti po botanických a iných sbierkach , len sbieral a hromadil poklady na poklady. .

Jedno je pri ňom podivné, a to ho ako vedomca charakterizuje že hoci napísal „Hospodára na Slovensku", predsa sám nebol nijakým hospodárom. Leboraz prišiel som k nemu na dva dni a on vyviedol ma do chotára na jednu roľu, veľkú asi na jedno jutro, žitom zasiatu. Tu kosil jeden kosec, a čo kosil? Samú samučičkú sneť! „Ako sa ti to,Ondrík, mohlo pridať?" spýtal som sa ho zadivený. „Zabudol som, braček môj, siatie zaliadkovať." Koľko z tej kúrňavy bolo žita, s tým sa mi nikdy nepochválil.

I ovocinár bol taký nedbanlivý, ako všetci učenci. V jeho veľkej ovocnej záhrade na Prenčove nezasadil azda ani jedného ovocného stromku, lež nechal všetky staré stromy tak svojmu nástupníkovi, ako ich on našiel: staré, spráchnivelé grmany. I včelárom bol len takým netrebným, lebo hoci i mal za pár rokov niekoľko klátov včiel, nestál o ne ani tak, ako o svoj najposlednejší šíp. Berbu nemal nikdy žiadnu. A hoci mu stály na chodbe pod nosom, nechal roje odísť a včely na zimu popadať. Až konečne toto gazdovstvo zunoval a daroval včely preč. Držal raz i kone, ale tie ho zunovaly, pre planých sluhov, a tak ich predal; pre svoje vychádzky záprah si najal, ale najradšej chodieval pešo, potuľujúc sa od rána do večera o kúsku chleba a kavalku slaniny. Ani len za verešd'úrik vína nebrával si so sebou. Pri takejto jednej jeho vychádzke na Sitno zúčastnil som sa i ja s viacerými študentmi z Ban. Štiavnice. A vtedy nás povodil po všelijakých kotŕčkach, kde všade dal kopať, šťúrať a hľadať. Pri tej príležitosti videli sme, že na sitnianskej lúke sú také vlhké miesta, na ktorých rastie bujne tráva, ktorá sa volá po poľsky sitna, lebo sa z nej pletú sitá, a od tejto trávy nadobudol vrch ten meno svoje „Sitno", to jest také miesto, kde tráva, sitna zvaná, rastie. Keď som ja toto Kmeťovi na základe poľského slovníka vysvetlil, nemilo bol dotknutý, lebo tým utrpela žiara jeho roztomilého Sitna, ktorého meno on od pekla a neviem ešte čoho mystického odvozoval. Pri jeho výskumoch a prekutávaniach držal sa vždy povestí ľudu a názvov mestísk a necenil si nič, ani ustávania osobného, ani času, ani výloh, ktoré často boly veru citlivé, len keď sa mohol nejakým výsledkom pochváliť.

1. 1. ​IV. Zo života na ostrihomskom semeníští. 

Napísal + Pavel Príhoda.

Boly to ozaj časy dosť trpké; lebo keď na počiatku rokov šesťdesiatych bola prinavrátená krajine uhorskej ústavnosť, započala sa ihneď i hlava hydry šovinizmu dvíhať, najmä medzi mládežou a tak i medzi klerikmi ostrihomskými, tak že tí, ktorí boli sme ducha slovenského, každodenné boje a prenasledovania podstupovať sme museli. Toto však slúžilo len k utuženiu nášho ducha. Deň ak deň boriii sme sa s maďarónmi. Ledva zavznel zvonec, že je koniec štúdiumu, už obhŕklo i desať Maďarov jedného Slováka a hádali sa s ním a brízgali s veľkým lomom a hrmotom, tak že často i niektorý predstavený sa dostavil, aby nás uspokojil. Medzi viac nežli 80 klerikmi bolo nás asi 16, ktorí sme boli osvedčenými Slovákmi a ktorí sme sa na hájení svojich národných práv a cvičení sa v slovenčine sdružili. Ushovorili sme sa, že budeme všetky svoje povinnosti čo najlepšie plniť, že budeme sa usilovne učiť, aby nám s tejto stránky nič vytýkať nemohli, a dosiahli sme to, že týmto činom Slováci skutočne zostali najlepšími žiakmi. Konečne ustálili sme sa, že budeme žiadať od pána rektora seminárskeho, toho času J. Zalku, aby nám povolil, že by sme na spôsob maďarskej literárnej školy mohli tiež založiť slovenskú literárnu školu, aby sme sa vo svojej materčine vzdelávať mohli. Dostavili sme sa hromadne k nemu. On nás prvý raz odbavil tým, že vraj musí to najprv p. primášovi Scitovskému oznámiť. Za nejaký čas oznámil nám, že primas separátnu slov. školu nepovoľuje, ale aby sme chodili spoločne s Maďarmi r.a literárne cvičenic. lebo vraj pctreby diecezánske to vyžadujú, aby sa Slováci cvičili v maďarčine a Maďari v slovenčine. Teda stáli sme na tom. Vyvolili sme si svojich úradníkov: predsedu, zápisníka, pokladníka atď. Prvý predseda bol Štefan Bezák a v najbližší štvrtok dohrnuli sme sa do maďarskej školy a zaujali pokojne svoje miesta v laviciach. Najsamprv zaujal predsednícke miesto predseda maďarskej školy a robili svoje; my Slováci sme pokojne počúvali. Keď prešla prvá polhodina, hlásili sme sa my ku svojmu právu a prosili sme, aby maďarský predseda odstúpil a slovenskému miesto prepustil. To bol potom rámus, krik a lomoz, a keď sme nechceli popustiť, nuž celá maďarská škola vyhŕkla von, a hybaj rovno k rektorovi s tým osvedčením, že keď tomu má tak byť, radšej zriekajú sa maďarskej školy. Pravda, bola z toho trma-vrma, ale nám to ku samostatnej slovenskej škole dopomohlo. Po referáde od p. rektora primášovi urobenej privolil tento, aby sme sa osobitne shromažďovať mohli, ale s tým pohrozením, že keď nebude pokoja, že, čo i nerád, bude prinútený predákov oboch stránok zo seminára odstrániť. Nuž týmto záležitosť boia vybavená a my pracovali sme usilovne, každý dľa svojej sily, ako o tom zápisnice (ak ešte jestvujú) musia svedčiť.

Pokoja, pravda, ešte ani potom nebolo; každodenné svady a prenasledovania, nie tak od predstavených, ale viac od súdruhov-klerikov, trvaly neustále, a toto zavdalo príčinu p. Galambosovi, spirituálovi, že raz na mediitáci (duch. rozjímaní) o týchto národnostných treniciach držal prednášku, a musel pritom akosi do Slovákov zabŕdnuť, a to Kmeťa bodlo a rozpáiilo tak, že hneďr ako stihol bežal ku Galambosovi a bral ho za to na otázku. Galambos, neborák, dobručičký človiečik a ozaj svätého života kňaz, zaiste nemienil tc tak zle, nuž ale duch času účinkoval tiež na neho, a preto neviem, ako sa Kmeťovi vyhovoril. Dosť na tom, keď Kmeťova, vraj, opovážlivosť do verejnosti sa dostala, bolo naňho veľmi zle a najmä neprajní klerici pracovali usilevne na,tom, aby ho za toto zo seminára vyhodili; nuž ale vec pomaly akosi zaspala a Kmeťovi nestalo sa nič.

Že bol Kmeť už ako klerik jeden z najusilovnejších údov literárnej školy, rozumie sa samo sebou. Na dôkaz, že on už. ako klerik obľuboval botaniku, slúži, že on už v slovenskej skôb čítal raz svoju prácu, ktorá mala za predmet ,,flóru biblickú", kde pospomínal a opísal všetky byliny, ktoré v Písme svätom sú naznačené. Škoda, že ani nevieme, či tento rukopis niekde je zachovaný.

Napokon spomeniem mená zakladajúcich údov (teda i spolužiakov) literárnej školy slovenskej v Ostrihome: Bezák Št., I. predseda; Vagač F!., II. .predseda; Príhoda Pavel, III. predseda, Kmeťí Andrej, IV. predseda; Hradil Ignác, Vágner F., Bunček Ján, Vaňa Franc, Karel Jozef, Vachaja L., Lachmann Teodor, Osvald Ján, Ollé Michal, Faragula Michal, Rigel F., Pachmann Ignác. Už sme len traja (vlastne nateraz už len jediný Št. Bezák, t. č. predseda Sväto -Vojtešského Spolku) na živote a pôjdem čo chvíľa za ostatnými.

1. 1. ​V. Literárne pôsobenie. 

U veľkých národov možno povedať, že literatúra stáva sa prepychom; u malých býva ona zväčša vezdejším chlebíkom, nasycujúcim okamžité potreby. Tieto elementárne potreby ukojiť, nedostatky a medzery kultúrne nahradiť je úloha málo slávy sice donášajúca, ale iste veľazáslužná. Takým beznáročným pôsobením, v službe okamžitých potreb národnej pospolitosti stojac, trávil náš Kmeť svoj život, a len na konci života svojho zaletel si jeho duch do výšin, akoby zanechajúc navyknutý zástoj skromnej včeličky a pustiac sa voľným letom sokola na velebné výšiny sitnianske. („Veleba Sitna". Viď II. svä:ek toh. diela.)

Ako mnohí, ktorých cudzia škola odnárodnila, i Kmeť musel doniesť obligátnu obeť molochovi zášti proti slovenskému rodu, aby čoskoro precítnul a zahorel neuhasínajúcou láskou k svojeti. To aspoň vyčítame z listu spoluklerika Kmeťovho, Michala Radimeckého. „Z počiatku zdal si sa byť nepriateľom a nenávistníkom slovenskej reči, a ecce, akým priateľom si sa stal našej materčiny. Nechápem, odkiaľ si čerpal toľkú chuť i prítulnosť k slovenskej reči?" (Michal Radimecký in litt. 1861 )

Literárne pôsobenie jeho začína sa už za časov klerických, keď cez prázdniny roku 1863 sosbieral hodnú snôšku prostonárodných vianočných slovenských piesní i s nápevmi.

Popri vedúcej účasti na poli cirkevno-literárneho cvičenia roku 1865 sostavoval „Radovanky", zábavno-poučnú knižočku pre dietky.

Sotva sa stal kňazom, literárne vtedy veľačinný Ivan Dusarov (dr. Mallý) vyhľadal hneď Kmeťa na jeho senohradzkel kaplánke, sveriac mu preklad Löbeových „Hlavných pravidie-o poľnom hospodárstve", ako tretí sväzok jeho Hospodársko-priemyselnej knihovny. (Vyšla tlačou r. 1866.)

Hnatý túžbou všemožne dvíhať ľud okolia svojho, zakladal po obciach (Senohradz, Krnišovo-Kráľovce, D. Badín, Prenčov a Pečenice) ľudové knižnice, o založené pečoval, ich, ako i iné (Nová Baňa, Zvolen), hmotne napomáhal. Knižnice tieto napriek nepriazni vtedajších maďaronskych cirk. kruhov udržaly sa dosaváď, alebo len v posledných dvoch desaťročiach boly nepriazňou kultúrokazov zničené.

Horiac túžbou čím viac osožiť slovenskej veci, ponúkal svoje služby slov. literátom, vedie úmornú prácu opravovania pri vydaniach cirk. literárnej školy ostrihomskej, ktorú i hmotne podporoval. (Menovite r. 1870 opravil preklad výkladu Deharbeovho Malého Katechizmu.)

Roku 1871 uzreVy svetlo dve poučné ľudové knižočky z pera Kmeťovho: ,,Ako sa majú poklady kopať?", tiež i „Nový Svet, alebo: Čo nového vo svete?"

Kmeť stal sa už vtedy prvotriednym slovenským pracovníkom, „mužom činu, ktorému sa protivlo všetko otáľanie". Takým ostal on cez celý život, ako to o ňom svedčia tí, ktorí v bezprostrednom styku ho pozorovali. „Poznal jsem ve Vás muže, jichž tak poŕídku, jež jest celou duší pro dobré, spravedlivé i krásné nejen zanícen, nýbrž i odhodlán nejusilovnéjší práci k uznaným, svým ideálňm spechati. I mne poskytujete príklad záŕící, kterak chovati se, když nejnepŕíznivéjší pomery života nás zachvátí a kdvž márne se hledíme z pout, v jež zlost a nespravedlivost i zlovůle nás upjala " (J. Koula in litt. 12./VIII. 1889.)

A práca jeho, hoci na prvý pohľad zdá sa byť len náhodilou, bola už vtedy sústavná. Veď Štefanovi Závodníkovi predostrel celý rozsiahly plán činnosti literárnej, spoločenskej a národohospodárskej. Škoda, že so svojimi plánmi a návrhmi nemal šťastia; smerodajným vtedy mužom neboly ony nikdy „na čase", a až po desaťročiach uznali ich prospešnosť. „Hľa, teraz vyhrabávajú, čo som ja navrhoval Matici a — Minerve peštianskej. Dosť, keď človek aspoň toľko dožije!" (M. 6. XI. 1901.)

O solidnosti Kmeťových snáh svedčí okolnosť, že on vždy v prvom rade svoje užšie kraje obrábal a nenasledoval oných krikľavých lžinárodovcov, ktorí majú vždy plné ústa plánov, ktorými však'vždy len ceiý národ oblažiť chcú, a v najbližšom svojom okolí krížom slamy nepreložia. Preto založil Nakladateľský Spolok národovcov okolia bzovského so sídlom v Krupine. Popri Matici Slov. navrhoval uskutočniť Maticu Ľudu pre slovenskú pospolitosť, medzi ktorou neúnavne (v cene viac tisíc zlatých) rozširoval slovenské ľudové spisy.

Hľadiac vždy z každej veci čím bezprostrednejší osoh pre slovenskú rodinku vyťažiť, navrhoval a či chystal sa preložiť do slovenčiny knihu o vynálezoch. Za toto sa zasadzoval i na konci svojho života.

V literárno-politickom boji medzi skupinou Bobulovou a Francisciho pridal sa Kmeť, iste pod vlivom dr. Mallého, k Bobulovcom. No nebol nikdy výhradným stranníkom, ba práve, udržujúc časté styky so stranou protivnou — za čo sa mu dostalo trpkých výčitiek od Bobuľu — snažil sa sblížiť a pomeriť rozvadené strany. Napriek tomu verejne bránil Bobulu proti nápadom protivníkov, čo mu títo veľmi zazlievali, že duša taká šlachetná, ako je Kmeť, bráni Bobulu, ktorému už vtedy rozličné neprístojnosti privlastňovali. I dorážali naň najbližší priatelia, °bv ho opustil. Kmeť ešte raz pokúsil sa smieriť protivné stránky a tým cieľom svolal k sebe na Krnišov poradu oboch skupin No norada táto boia preňho rozhodujúca. Tu pridal sa on úplne k strane Francisciho, keď ešte Osvald a Havlíček pridŕžali sa Bobulu

V tom čase, v rokoch 1870—1874, vyviňovai čulú činnosť svojimi článkami v Národných i Slovenských Novinách.

Na vyzvanie učenca Floriana Rómera roku 1873'sbieral horlivé vhodné predmety, ktorými by Slováci slušne repräzentovaní boh na svetovej výstavke viedenskej, ktorú i sám.navštívil.

Roku 1878 prevzal korrektúru Kabinovej Lesníckej knihy

V nasledujúcich rokoch nestretáme sa s pôsobením jeho na tomto poli. Zaujatý bol trampotami svojho presídlenia z Krnišova na Prenčov, a čo všeličo s tým súviselo. Tiež i botanike sa viac venoval.

Uznanie za najlepšieho slavistu získal si Kmeť menovite svojím článkom o literárnej činnosti slovenskej v Národných Novinách r. 1885 Súril menovite vydanie úplného slovníka reči slovenskej. Preto vítaná mu bola akcia prof. Fr. Pastrnka, keď tento s velikým aparátom zahájil sbierku materiálu slovenských nárečí. Kmeť bol jeden z najhorlivejších jeho spolupracovníkov. Žiaľ, že nádeje jeho s týmto podujatím sa nesplnily.

Horlivé sa zaujal takmer sám za úradné oboslanie Národopisnej výstavky česko-slovenskej, od čoho sa však pre politické ohľady muselo odstúpiť. No že sa aspoň cestou súkromnou v tomto smere mnoho vykonalo, to je v prvom rade Kmeťova zásluha. On sám ponúkol na trovy osobitného slovenského oddelenia 100 zlatých a sbieral horlivé predmety po celom Slovensku, len aby tam slovenská kultura čím dôstojnejšie bola repräzentovaná. Na výprave slovenských národovcov na výstavku do Prahy zúčastnil sa i Kmeť a porobil si tam mnoho vzácnych známosti v záujme slovenských kultúrnych snáh. Práve tak horlivé sa zaujal i roku 1907 sriadenej Americko-slovanskej výstavky, ktorej slovenské predmety skoro len sám posháňal.

Roku 1895 obťažnou a rozsiahlou prácou prispel K Kála-lovi k jeho práci o slovenskom názvosloví.

Roku 1903 zasadzoval sa za slovenský náučný slovník. Pri tom horlil za čistotu slovenčiny

K charakteristike Kméťa patrilo, že jemu každý slovenský človek bol vzácnou jednotkou, povolanou zveľaďovať kultúrne hotovizne národa. Preto ako dieťa prvému kvetu jara, tak tešil sa každému, čo akému nepatrnému prejavu ducha mysliaceho, len keď bol slovenským, a z celej duše sa mu zas protivila každá nemota, lieň, neúčast, neplodnosť slovenských ľudí.

Zaujíma sa i o slovenské vynálezy a pomáha ich realizovať

Mládež povzbudzuje ku práci užitočnej; vyzýva, aby si nedala zpred nosa brať palmu cudzincami zo svojej domoviny; shromažďuje ju okolo seba a vliva na ňu blahodarne. Cez prázdniny je dom jeho plný slovenskými študujúcimi, bohoslovcami, ktorých privyká k vážnej literárnej a vedeckej práci. Tito s uve-ličením pripomínajú si krásne dni a dojmy, na prenčovskej fare zažité. Školskú mládež svojej obce zaopatruje cez prázdniny primeraným čítaním; žiačky odmeňuje za zručné kreslenie (aby pekne vyšívaly).

On chcel všetky duševné sily slovenské sústredniť k práci jednoliatej a nerád bol, keď videl, že slovenskí ľudia, ktorí na poli domácej literatúry nič alebo len málo pracovali, svoje umoplody roztrusovaii po cudzozemských, čo i českých časopisoch a prirovnával to skutku Ezauovmu.

S výsledkami cudzieho i svojho študiuma nezameškal pri každej vhodnej príležitosti sa pochváliť, len preto, aby vzbudil čím širší záujem za vec, a bol majstrom vykúzliť záujem aj u najnetečnejších ľudí.

Karhal povrchnosť niektorých slovenských pracovníkov, i rozhorlil sa proti primalej úrovni slovenskej literatúry súriac hlbšie, vážnejšie štúdium.

Nedbalosť, lieň karhal neúprosne. Preto jeho priatelia menovali ho žartovne nepriateľom, ktorý ustavične stíha a prenasleduje ľudi svojimi otázkami a komisiami najrozmanite Ty si ozaj nepriateľ — píše mu P. Príhoda — lebo človeka usta-"ične prenásleduješ takými vecmi, do ktorých sa nerozumie. Ak budem môcť . . . vyhoviem . . . ináč nie, radšej pretrpím nejakú inváziu s Tvojej strany. Však si ja potom poradím s Tebou dľa rady Krista Pána: ,to pokolenie inak sa neodstráni, íen modlitbou a pôstom' . . . Horlivosť Tvoja nemá hraníc a ja Ťa sku-točne obdivujem ... a preto nesmieš to isté merítko na nás laikov odkladať, ktorí sme, pravda, našou netečnosťou zaostali, a už teraz'to nejde". (11./IV. 1899.)

Odtiaľ ďochádza konjčne jeho pessimizmus, v ktorom hynul v duševnej beznádeji. „Žiaľ ma pojíma, keď si pomyslím, ako dorostu nieto nijakého." (A. K. in litt. J. Kačkovi 17./VI. 1902.) A zas: „Na zlé máme ľudí, a sú mocní a smelí; na dobré niet niekoho." (A. K. in litt. - K. A. M. 27./III. 1903.)

Jul. Plošiča, kanonika dr. Mallého a najnovšie i dediča kanonika Červeňa, ktorý obdržal poručenstvo Matice Slovenskej: 60.000 zl. (Kanonik J. Mackovič tvrdil, že dedictvo bolo len 30.000 zl., z ktorého potom Vs dostal mad. štát, V3 cirkev a Vs rodina. In litt. 19./III. 1914. Vyd.). „Tohoto, kým ešte úradoval v Štiavnici, potom zas v Ban. Bystrici, i osobne i skrze p. dr. Turzu oslovoval som, aby aspoň to dal slovenskému národu, čo i tak jemu poručené bolo: predsa nepamätal na národ svoj. Až teraz, dozvediac sa o jeho odumretí, písal som jeho bratovi, aby niečo nahradil národu slovenskému: nuž — vzor skúposti — oíferuje vraj dve účastiny... 1 Tak, hľa, máme my i boháčov, ale tí sú bez srdca i bez mozgu!" (A. K. in litt. 25./VIII. 1901.)

1. 1. ​VI. Vedecké pôsobenie Kmeťovo. 

Nič sa neprotivilo natoľko Kmeťovej povahe, ako lieň, nečinnosť, neplodnosť. Jeho patriarchálne náhľady na svet priviedly ho ta, že si národný život predstavoval, ako širší pochop života jednotlivej rodiny, v ktorom každý úd povinný je svojou prácou i umom prispievať k zveľadku celku, k čím najdokonalejšiemu zaplneniu všetkého toho, čo by k pomerne dokonalej národnej domácnosti ešte chybovalo. Tajomné, bezdejinné srúcaniny hradov krásneho Pohronia a Banského kraja, medzi ktorými Kmeť sny svojej mladosti presnival, budily v ňom živú zvedavosť za tajmi prírody i dejin zašlých časov svojej užšej domoviny. A preto rád zahľadel sa na nevídanú bylinku skalných úbočí i kvetopestrých lúk pozdĺž rýchlotokého Hrona, zvedave zdvihol neobyčajný kameň pozdĺž cesty a do rozechvenia prichádzal, kedykoľvek ho náhoda, či mravenčie úsilie priviedlo čo len k názvu, čo len k bledej upomienke na hradiska, nákla, rybníky, jaskyne, podzemné chodby, staré kláštory, oltárna, žiare, pohrobištia a iné pamätnosti svojej užšej i širšej domoviny. Pamiatky tieto boly mu posvätnými pomníkmi našich predkov, boly mu dôkazem autochtonnosti, chlúbou kultúrnosti, svedectvom „inkunábulnej, čistej, nevinnej minulosti" národa slovenského. A keď bohatstvami, vysokým umením, mocou, dejinami nemáme výhľadu prevýšiť šťastnejšie národy, v poznaní, preskúmaní a vedeckom ocenení pokladov a vzácností našej domoviny predstihnúť, učiť môžeme i máme vzdelaný svet a získať, vynútiť národnej samobytnosti našej uznanie, úctu i slávu.

Už ako žiačik túžil za vedou a na semeništi zakúpil si d ľa seminárskej obyčaje knih na úver tolko, že ho neskoršie, ako vysväteného kňaza, do nemalých nesnádzí priviedlo splácanie toho dlhu. Z neskorších jeho listov sa dozvedáme, že za klerických časov vypisoval si zaujímavejšie údaje z diela Mateja Beliusa (Bela).

Okrem botaniky a tejto blízkych štúdiumov zaoberal sa temer všetkými prístupnejšími odvetviami vied prírodných. Jeho geoiogické a petrograíické štúdia spomenú nám povolanejší. My len letkom pripomenieme, že roku 1888 chytal sa sbierať a študovať chrobákov, roku 1890 skúmal na základe mikroskopických präparátov bakterie a mikroorganizmy týchto „drobných exekútorov bylín", ako sa bol o nich dr. Zechenter trefne vyslovil. Roku 1893 študoval vlastnosti rozličných mäkkýšov.

Roku 1906 chytá sa sbierať. a študovať petrefakty z uhoľných baní.

Tak (roku 1902) začal stopovať drievne trestné nástroje:; dereš, putá na mlynských dverách, klady, praniere a šibenice;] roku 1903 minulosť grófského rodu Scheer-Toos, roku 1904 veľmi zaujímavé mlynské právo, roku 1902 Tesárske Dúpencei roku 1901 vykopal spodnú škraňu ľudskú s dvoma zámkami, ktorej analogon a vysvetlenie hľadal po celom kultúrnom svete, čo ho zase priviedlo k poučnej hádke o bájke o Odilonovi. Tiež. svedomite s hľadával podklad k riešeniu nápisu na belujskom zvone. Shľadával pamiatky o niekedy kvetúcom slov. priemysle pivovarníctva (1906), stopoval ľudové obyčaje korporácií dedinskej mládeže, dopytoval sa a hľadal niekdajšie prístroje na nietenie ohňa, dľa ktorých slovenský ľud niekde až dosaváď zápalky mašinkami menuje, a mnohé iné pamiatky drievneho ľudového života na Slovensku.

V júli roku 1900 navštívil ho nemecký skúmateľ predhisto-j rických jaskýň, Karner, čo primdo Kmeťa, aby tým jaskyniam väčšu pozornosť venoval, než dosaváď, tým viac, že i v blízkom okolí, v Sebechleboch, našly sa podobné. K podobnej pozornosti vzbudzoval i druhých. Drievny kláštorný život a kultúrny vliv jeho na našich otcov tiež zaujímaly ho , menovite stopoval na Slovensku v živej pamäti ľudu ostalých Červených mníchov (Hieoronymitánov). Povesť o mŕtvym na stôl vypálenej podobe prstov snažil sa zistiť neúnavným dopytovaním.

Medzi svojimi štúdiami neraz zakúsil prekážky a ústrky, ktoré mu politická zášť alebo Tudská hlúposť nastrojily. S akými malichernými predsudky prichodilo mu niekedy v okolí zápasiť! Keď bol našiel ľudské čeľustie so zámkou, chcel ho adjustovať k celej kostre. Tým cieľom požiadal Andreja Truchlého, aby mu z takzv. tureckého pohrobišťa na Sáse prepustil kostru, keďže sa tam kosti i tak sem a tam pohadzujú. Okolité kňažstvo sa na tejto žiadosti veľmi pohoršilo, ako keby anatom. ústavy a múzea inde nemalý dosť ľudských kostí. (1901.)

Z duplikátov svojich nálezov okrem svojho slovenského Múzea štedre delil nielen vedochtivým jednotlivcom, ale i celé sústavne usporiadané väčšie-menšie  sbierky darúval viacerým slovenským školám, Muzeu kráľ. Českého, hodoňskej českej reálke, brnenskej škole Vesninej i banícko-lesníckej akadémii štiavnickej.

.

1. 1. ​Miesta vedeckého stopovanie a náleziská Kmeťove. 

Almáš Horný. 8./XI. 1899.

Badín Dolný. Pohrobište. 1903.

Badín (Zvolenská stolica).

Baďany. Tlhajec. 1897

Banská Bystrica. XII. 1899.

Bartoš-Lehotka. (Skamenelé odtisky halúz.)

Bátovce. Kcpal s p. Hrúzom Selec. Mohyla.

Bzovík. Pranier. 1904.

Cerovo. Začiatkom júna 1896, s deviatimi kopáčmi.

Pustý hrad s dvoma rybníkmi. 1899.

Detva. Kalamárka-hradisko. V sprievode pôvodcu tejto knihy.

Devičie. 1903 a 1904.

Domaniky. Pohrobište. 1896.

Ďudínce. Jaskyne.

Dvorníky. 25./VII. 1899.

Gäder (Turiec). 13./VIII. 1907.

Hliník. Kamenice.

Hrad Červených mníchov, nad Skleno-Teplicami

Hrádky, povyše Hronskej Breznice 1901.

Hokovce. Prerúteniská. 1903.

Illija. Skameneliny.

Jedľové Kostolany (Nitrianska.stolica). Srúcaniny niekdajšej papierne.

Kisihĺbei, pri Banskej. Štiavnici. Kameňolom. 1899.

Krupina. Kamenný stĺp, u ktorého strigv pálievali. 1904.

Lišov. 6. X. 1905.

Lopašov.

Ladzany. Na pozemku statkára Ledebura cenný spiežový nález. 1904.'

Madunice. Tu získal stoličku a stôl z chýrneho duba Jána Hollého.

Medovarce. IX. 1894.

Mladunice Horné. 1904.

Moderštolňa. Po dva razy. 14./XI. 1898.

Nadošany.

Nemce. Chyžištia, kameň s nápisom. 4./VI. 1902 a 1903

pohrobište prekopával so 7 kopáčmi 4./XII. 1900. Skameneliny

Nová Baňa. Viac raz. 1896. Zámčisko 1900.

Novohrad. Zámčisko. 1897.

Orava horná. 3./V. 1899.

Pečenice. Spečený val. 14., 24., 25./X. 1899.

Plášťovce. 1903.

Pustý hrad nad Tekovskou Teplou.

Rohačka (Liptovská stolica). 18./VIII. 1907

Romháň (Novohrad). 1904.

Sásy.

Sielnica. Sklený zámok.

Semerovce Horné. Cyrillský nápis. R. 1901.

Sitno. Cintorín.

Sitience. 30./IV. 1902.

Súdovce. 3./VI. 1902.

Sv. Antol. Koburgovský kaštieĺ. Dereš. 1904

Šváb. Pivnice na krupinských lazoch. 16./X. 1901

Tesárska dolina, jaskyňa. 1902.

U krásneho dreva, za belujským majerom

Uňatín 1904.

Žemberovce.

Žibritov. Bralce.

1. 1. ​VII. Rozpomienky na Andreja Kmeťa ako botanika. 

Napísal Václav Vraný.

Nakresliť a dopodrobna vypracovať verný obraz Kmeťa ako botanika, t. j. dľa zásluhy i na tomto poli ho oceniť, bolo by možné len po svedomitom preštudovaní bohatého materiálu, uloženého teraz už v našom Muzeume v Turčianskom Sv. Martine, a to presahuje ďaleko čas na túto úvahu mi vymeraný; veď jeho botanická sbierka, ktorú nám on nielen s úžasnou mravenčou pilnosťou, ale i s obetivosťou najvyššieho uznania a lásky hodnou nashromaždil a umne, vedecky usporiadal — ktorú pri prevážaní z Prenčova (7. júla 1906) bolo treba naložiť na šest senných vozov a ktorá cení sa na 12.000 korún — zaplňuje celú jednu izbu nášho Múzea, tak že jedna čiastka húb (450 čísel), už predtým Kmeťom Muzeumu darovaných, dr. Jánom Petrikovichom usporiadaných a uverejnených v sozname roku 1900, musela byť inde umiestená. Pokúsim sa však, na základe známych mi dát, hlavne jeho kor-rešpondencie, ktorú mi vel. p. K A. Medvecký doposlať ráčil, zachytiť aspoň hlavné črty tohoto nášho zriedkavého, v botanických kruhoch ďaleko známeho slovenského vedomca.

Mal som príležitosť len dva razy osobne s ním sa dlhšie pobaviť: prvý raz, ked navštívil som ho v Prenčove 15. oktobra 1900, a druhý raz, keď on 18. augusta 1907 zavital do Liptovského Sv. Mikuláša.

Na svojej fare v Prenčove prijal a uvítai ma so známou svojou úprimnou a srdečnou prívetivosťou, posnášal a poukazoval, čím sa mi len mohol zavďačiť. Rozumie sa, že hlavný predmet, okolo ktorého sa všetko krútilo, bola — scientia amabilis — botanika; veď kde sa človek len obzrei, každý kút jeho fary preplnený bol hubami a inými sušenými rastlinami a rozličnými muzeálnými predmetmi. Musel som mu rozprávať o známych mi osobne botanikoch: Kalchbrennerovi, dr. Filárszkom, Scherfelovi, Ullepitschovi; o vychádzkach do Tatier, ktoré on tak žiadal si vidieť a tam si zabotanizovať. Ľutoval, že pri slovenskej mládeži nebadať zaujatosti za túto vedu, čo pripisoval panujúcemu materialistickému smeru. A keď som mu prisvedčil citátom z listu tiež nášho botanika a humoristu dr. Zechentera, ktorý písal svojmu priateľovi Ullepitschovi: ,,An langer weile thust ^"cht leiden — thust dich an den Kräutern weiden — ob Du "ber im Leben — auch Milch davon wirst geben?" — chutne sa zasmial na humore Zechenterovom.

Čas sa nám rýchle míňal, až sme uznali, že treba ísť na odpočinok — veď bola už blízko polnoc. Zaviedol ma do izby pre mňa určenej a dali sme si „dobrú noc".

Asi o štvrť hodiny počujem klopať na dvere a hlas Kmeťov:

„Spíte?"

„Nemôžem zaspať," odvetím.

„Myslel som si to.' Ani ja — nuž pobesedujme si ešte."

Pozakrúcaný do teplej šatky sadol si k mojej posteli a besedovali sme ešte hodne vyše polnoci. A keď po druhý raz privolal m „dobrú noc" a odišiel, nakopené nové dojmy vyvolávaly v pamäti mojej podobné dávnejšie predstavy. Rozpamätal som sa, ako pred niekoľkými rokmi sedel som pri posteli ctihodného starca, slávneho botanika Kalchbrennera, ktorého meno, ako vynikajúceho mycologa, pochvalne známe je po celom učenom svete.

Ako pred chvíľkou Kmeť, tak vtedy Kalchbrenner hovoril mi s tou istou vrelou zaujatosťou o svojom zamilovanom predmete — o betanike. Na stole ležala ešte neotvorená zásielka húb z Natalu z južnej Afriky. Požiadal ma, aby som ju otvoril. Predkladal som mu jeden primerok po druhom. Až sa triasol od radosti, keď som mu predložil niečo neobyčajného, nového. Ba ešte i z postele vstal, aby mi z bočnej izby mohol doniesť a ukázať čestné album, ktorým ho poctila jedna z anglických univerzít. Pritom v prestávkach rozprával mi mnoho zaujímavého zo svojej bohatej zkúsenosti. No sila a hlas už ho opúšťaly. Hlboko vzrušený roziúčil som sa s ním navždy. O niekoľko dni žatým opustil túto časnosť.

Porovnával som týchto dvoch vynikajúcich veľduchov a tešil som sa, že v Kmeťovi poznávam druhého Kalchbrennera.

Nasledujúceho dňa môj hostiteľ poukazoval mi ešte niektoré vzácnosti svojho herbára, a preto, že sa mi bolo už ponáhľať k vlaku do Štiavnice, ďaleko ma ešte odprevadil.

A takouto milou rozpomienkou zostane mi jeho návšteva v Liptovskom Sv. Mikuláši. Ale iste nielen mne.

Dňa 18. augusta 1907, v nedelu predpoludním, rozniesol sa Po Mikuláši chýr, že je Kmeť tu, a mikulášska mládež sriadila Popoludní na jeho počesť vychádzku do Demänovskej jaskyne, viem, že nie jeden z tých, ktorí sa vychádzky zúčastnili, vie si predstaviť, ake ešte statne vykračoval si medzi nami hore k jaskyni no a Pritom neušla jeho pozornosti ani jedna rastlina, ak že kým sme vyšli hore, už ich mal nasbieraných za batoh. A práve tu ho čakalo milé prekvapenie: všade okolo vchodu do jaskyne bujnel karpatský zvonec (Campanula carpatica Jacq.), ktorého on predtým sviežeho v prírode ešte nevidel.

Ešte ako dnes vidím ho kráčať podzemnými, často až fantasticky stalaktitmi a stalagmitmi vyzdobenými, zväčša — zvlášte pre neho — ťažko schodnými chodbami Demänovskej .jaskyne.

A ktože by sa z nás nerozpamätal na krásny živý obraz, keď on potom tam za jaskyňou, medzi vysokými bralami, v malebnom kruhu našej mládeže, vo večernom šere, ožiarený mohutnou vatrou, tak vzletne, od srdca k srdcu nám zarečnil?

Na druhý deň robil návštevy — navštívil i mňa, a popoludní išli sme v spoločnosti pána professora Volku na Rohäčku. Rohačka je prähistorické nálezište medzi Ploštinom a Iľanovom, z Mikuláša na 4 kilometre vzdialená.

Tu už zďaleka padla mu do oka statná rastlina, ktorej predtým v prírode ešte nevidel — ploštičník (Cimicifuga íoetida L.); rozumie sa, že si hneď niekoľko najkrajších prímerkov do svojho batožka povyberal, a mal tam už pekný počet šípov, ktoré v Ploštíne okolo školy posberal. Potom zaujalo na čas celú jeho pozornosť vykopávame črepov a rôzných predmetov, ktoré dve ženy, najaté v Ploštíne, obstarávaly.

No kvetná naša mala pre neho mnoho nového a preto skoro pustili sme sa zase spolu na poľovačku po celej Rohačke, až nás večer zahnal dolu.

Najväčšiu radosť mal z bronzovej ihlice, ktorú sa mu vtedy podarilo ukoristiť.

Ešte musím pripomenúť, ako sa Kmeť rozhodol k vychádzke . na Kriváň.

Pán Kornel Stodola, ktorého koč nás už čakal v Ploštíne, keď sme schodili s Rohačky, pozval nás na večeru. Kmeť bol veľmi dobrej vôle; žartoval, rozprával anekdoty. Tu osloví ho náš hostiteľ:

„Velebný pane, zajtra pôjdeme na Kriváň."

Kmeť za zamyslel; po chvíli však odvetil:

„Rád, veľmi rád by som, ale — nemôžem."

„Prečo?"

Sviatok je — svätého Štefana — musím slúžiť svätú omšu."

,Musí to byť?"

„Musí — ale dočkajteže. O ktorej ide vlak, ktorým by sme sli k Štrbskému plesu?"

Päť hodín dvanásť minút ráno."

„Tak nemôžem. Keby som si skorej mohol odbaviť kostol — ale ktože mi o štvrtej otvorí? Teraz hľadať kostolníka je pozde, lebo je hneď jedenásť hodín."

„Keď je len to, tomu sa dá pomôcť," odvetil domáci pán „rošlem pre neho."

Tak sa i stalo. Kostolník bol asi o štvrť hodinky tu a sľúbil áno Pred  štvrtou otvoriť kostol, a tak i Kmeť rozhodol sa k vychádzke na Kriváň.

Musíme byť povďační pánu J. Krivošovi, ktorý podarenou fotografiou zvečnil nám moment, kde Kmeť 20. augusta 1907, obkolesený svojimi ctiteImi, stojí a akoby už nejaká nadzemská bytnosť pozerá dolu s vrchovca Kriváňa na naše malebne krásne, slovenskou rodinou obývané kraje.

Bola to jeho prvá a posledná vychádzka do Tatier.

Sotanizoval potom i okolo Trnavy. Tu pochvalne spomína prcíessora prírodných vied, Teodora Aschnera, rodáka z Kremnice, od ktorého sušené rastliny zo sbierky Ignáca Grundia, farára na Helembe, medzi Dunajom a Ipľom, podostával. V seminári tešilo ho viac sbieranie semien, ktorých mal už ako seno-hradzký kaplán vyše 600.

Už z Ostrihoma dopytoval sa redaktora „Obzora", slávnej pamäti D. Licharda — ako to z dopisu tohoto, písaného v deň sv. Štefana muč. 1869, vyrozumievame — na nášho, už vtedy pochvalne známeho botanika Holubyho. V akom pomere títo naši dvaja vynikajúci mužovia vedy, Kmeť a Holuby, stáli, to opísal nám sám Holuby v liste svojom, vel. p. K. A. Medveckému 2 novembra 1908 písanom, takto:

„S naším nezapomenuteľným, úžasne pilným A. Kmeťom stál som v listovnom spojení asi za 30 rokov. Svoje vzácne ná-'ezy z okolia Sitna mi posielaval, ako i ja jemu špeciality kvetný môjho okolia. Bol výborným, i za hranicami v dobrej povesti známym rodologom, a preskúmal dôkladne ruže okolia Sitna, ktoré je — ako z jeho dopisov a z exikátov v Kernerovej „Flóra Austro-Hungarica" uverejňovaných a i mne občas posielaných znam — neobyčajne bohaté na krásne formy ruží. Bolo nám obidvom nápadné, že okolie Sitna je veľmi bohaté na ruže, ale chudobné na maliníky (Rubus), naproti tomu moje okolie je pravé Eldorado pre batografa, lebo mám tu mimoriadne bohatú kvetnú na maliníky (ostružiny, černice, Rubus) zato však málo ruží. On tisíce exemplárov ruží rozposlal svetom, ja zase množstvo malirikov, ako zrovna na dopisovateľov, tak i cestou Kernerovej „Flóra Austro-Hungarica" a Baenitzovho „Herbarium Euro-1 paeum" v Kráľovci (Kônigsberg v Prusku).

Bude tomu asi 30 rokov, čo ma bol Kmeť po prvý raz navštívil. Vtedy som mal ešte môj veľký herbár (12.000 rastlinných druhov), v ktorom Kmeť so zvláštnou záľubou prezeral ostrice (Carex) a ruže. Ukázal som mu i krásne exempláre sedmohradských rastlín, s exikátmi, kardinálom Haynaldom peknou rukou písanými, ktoré mi sám Haynald v sprievode láskavého listu bol poslal.

Ja som sa mu odvďačil sbierkou tunajších orchidei a hieracií a niektorými inými vzácnymi druhmi. Vtedy som Kmeťovi riekol, aby osobne šiel k Haynaldovi, ktorý mu istotne s radosťou dovolí použiť svojho prebohatého herbáru a bibliotéky, keď i mne dal obratom pošty poslať na použitie zriedkavé knihy. Potom mi pozdtjišie Kmeť písal, že bol za viac dní hosťom Haynaldovým v Kaloči, a nevedel sa prenachváliť svojho hostiteľa a bohatosť jeho herbára a bibliotéky. Kmeťových botanických publikácím-nám pohromade a jeho listy mám roztratené po ročníkoch kcrrešpondencii, ktoré povyhľadávať by ma mnoho práce stálo. Môj veľký herbár som bol predal L. Richterovi do Pešti asi pred 23 rokmi Ale mi moje ľúbené rastliny nedaly pokoja: preto som si založil nový herbár kvetný Trenčianska, no vriaďoval som doňho i vzácnejšie druhy iných území. Málo pred svojou smrťou bol ma Kmeť navštíviť, pri ktorej príležitosti som Muz. slov. spoločnosti daroval všetky, tu na podhradských hradiskách vykopané bronze a kamenné násíroje a iné starožitnosti, a sľúbil som poslať i celý môj nový herbár do Martina, a i poslal som ho. Kmeť sa ho strojil — ako mi potom písal — znovu usporiadať a každú rastlinu na regálový list pásikmi poprih'epať, ako to videl (a i ja som videl roku 1879) vo viedenskom cisárskom muzeume. Ale nestihol viac túto zdĺhavú a obťažnú prácu vykonať, lebo skoro žatým umrel. Škoda, preškoda ho! Lebo nahradiť nám ho nemá kto. Som už 73-ročný a strojím sa ísť budúceho roku na odpočinok do Pezinku. Ak mi Boh ešte popraje života a zdravia, že budem mať na to dosť času, zamýšľam pre naše slovenské Múzeum v okolí Pezinka sbierať rastliny a skameneliny, aby som zbytky môjho života neprezaháľal.

Buď pamiatka Kmeťova požehnaná' v národe našom!"

Toľko Holuby.

Mimoriadne bohatstvo sitnianskeho okolia na formy šípov húb upútalo zvlášte k týmto najväčšiu jeho pozornosť a bystré ä ho oko objavilo tu mnoho doposiáľ neznámych druhov a foriem.

Dňa 5- februára 1897 oznamoval Kmeť svojmu priateľovi .O Dominico Saccarda vydal akademickú prácu „Dissertatione di'laurea" o našich hubách, ktorými som sa zavďačil jeho otcovi, správcovi botanickej záhrady v Padove. Tam opísal a vyobrazil i'novú hubu, Tympánia Kmetiana D. Sacc. Jedenásta rastlina na moje meno."

Dňa 2. decembra 1901: „Byvše na farskej lúke pod Sitnom,  zal som tam so suchého dreva hubku, ktorú pozrúc lupou doma, bezodkladne poslal som Bresadolovi do Trientu. Tento našiel ju novou, ale konferoval so Saccardom v Pavii, i pomenovali hubku: Kmetia exiqua Bres. et Sacc. nóvum genus et nova species.' Opis jej vyjde v XVI. sv. Saccardovej „Sylloge Fungorum", ktorý sa práve tlačí."

Dňa 31. januára 1903; „Zas narodila sa nová Lachella Kmetii Rehm. — Neprídeš na krštenie?!" A tie jeho milé ruže, čiže šípy! „Keby — ponosuje sa — len tých háčkov a pichliačov či šípov nebolo, ktoré takou veľmi tŕ.ňovou cestou činia toto štúdium!" m veru ho často i citlivé upichaly . . .

Roku 1884 išiel do herbára dvornej botanickej záhrady vo Viedni, kde nachodily sa i šípy Kernerove, direktora univerzitného. Pri výdatnej podpore priateľa a výborného rodologa Henricha Bratfna bol i výsledok skvelejší.

Vo svojej práci „Veleba Sitna" (1893) znal už do 300 foriem šípov ztade, a pozdejšie píše: „Z flóry sitnianskej mal by som opísať aspoň šípy, ktorých načítal som neďaleko 400."

Pri sostavovaní svojho katalógu šípov p še 6. jan. 1906: „Už som pri čísle 1024, a ešte jesto šesť balov."

Ku posledným prácam jeho prislúchalo sostavenie katalógu. Sú to objemné sväzky. V I. sozname 5630, v II. 6172 a v III. 3224, spolu 15.026 rastlín. Ten katalóg! Ten stál ho i mnoho trpkých chvíľ. A bol to najlepší jeho priateľ, Osvald, ktorý niekedy až ostrými slovami poháňal ho ku tejto dôležitej, veľkej práci.

29. nov. 1897 písal mu medziiným i takto:

„Ako vidím, s nami je nie dobre! Veď sa už i Teba chytá nervóznosť: človek si namyslí, že ja to a to na neho, a ja veru arti to ani to, len aby sa nepotrhal po svete a mal sa okolo svojho. A veru, Ondrik môj, čo by si si i namyslel — a za takého Ťa nedržím — že som Ťa chcel rauchnúť a šťauchnúť, nuž ja to neurobím, alebo aspoň nikdy nechcem urobiť tak, aby Ťa to bolelo,i čo by som Ti akokoľvek vynadal. Veď si my vari už len rozumieme jeden druhému? Ale, čo je pravda, to je pravda. Sám sa Ponosuješ, že Ti staroba už pletky robí, oči Ťa fumigujú a všeličo Ta nadchádza; a potom, či by som mal hriech, keby som tak k Tvojim dvorám postavil anjela s mečom ohnivým odháňať všetko, co Ta odťahuje od toho, aby si vykonal, čo pre národ len ty vykonať vládzeš? Veď sám uznávaš, že ani soznamu nemáš ku všetkým svojim sbierkam. Kto to spraví, alebo to potom v celok spracuje? Nikto Ťa k tejto práci nenaháňa, nikto ju u nás nesúri„ vari aj nikto o ňu nedbá. Ale nie tak ja. Veď ani ja nebudem tu .nedzi vami žiadne desiatky rokov, čo by som i u Teba viac predpokladal, teda porouzumieš mi, prečo Ťa prosím, prečo naháňam. Vidím, ako si zamestnaný na všetky strany; vidím, že keby si sa celému svetu neoddával slúžiť, preto by ešte neutratil nič záujem národa, ani úcta k Tebe neutratila by nič. Ale áno, národ skôr dožil by sa svojej slávy z Tvojho diela a nemusel by trnúť, -že by niekdy národ, alebo aspoň človek, ktorý Tvoje usilovanie pozná, musel zavolať ako nad nejakým darebákom: „Prácu tridsaď rokov si znivočil!" ako Albertus Magnus zhíkol pri rozláma-n inách svojej hovoriacej figúry. Už Ti Cserie nivočil, a keď raz oči zavreš, nie si istý, kto znivočí ostatné. Veď vôľu, by mal, a mám k tomu chuti dosť verejne ohlásiť sa na obranu Tvojho času. Ze tu ako priateľ tuším viac opovažujem sa dovoliť si oproti Tebe, to stojí, ale urobil by som to, keby som poznal okolnosti tak, ako u Teba, u hoci-koho, ktorý sa má niečím presláviť a odťahuje s tým. „Nežiadam vyznačenia, uznania atď.," to sú sprosté frásy. Čo po vyznačení? Ale ja žiadam to, čím syn národa môže vyznačiť svoj národ, Keď hoci i národní ľudia žiadajú, aby si bol „všetkým všetko", ja, kloniac sa pred touto dokonalosťou lásky k bliž-nému, žiadam, aby si bol národu tým, čím Ťa v schopnostiach Tvojich Boh zvlášte označil. Mne je ľúto nakopeného materiálu, tej krvopotnej ,ozaj krvopotnej práce, ktorá síce — dá Boh — ležať bude v Muzeumu slovenskom, ale skrytá."

A 5. febr. 1904:

„Spomínaš svoj „Herbár". Už som sa nazdal, že píšeš, koľko si to literárne spracoval, a tu ti on píše, že pakoval a posielal čomu a tomu. Teda pre iných; a my, tí Tvoji a naši potomkovia, budú stáť pred hrozným materiálom, híkajúc a otvárajúc ústa! Ukazovať sa bude v muzeume vidieckom, o čom by mal vedieť celý svet!

Na bok ostatné práce i to sliepňanie, a vyhotov už raz prácu, ktorú po Tebe nevyhotoví nikto. Neodíť na druhý svet s veľkým hriechom zanedbania dobrého pre národ! Veď ký parom to slýchal: celý život obetuje herbáru a o nomen diela sa nestarať. Všetko chceš urobiť sám a z toho „všetka" vytváraš to najmilšie a najvzácnejšie, to opravdové Tvoje, k čomu má Tvoje meno večne byť priviazané. Prosím Ťa, pováž to už raz. Keď za rok nič neurobíš pre Muzeum, spracovaním herbára urobíš to, čo prevýši všetko. Ja odkladám groše na vydanie Tvojho Katalógu a či opisu herbára. Mnoho a mnoho ráz nemám pokoja pre túto zanedbanú vec. Roky sa míňajú, nesmieme si mnoho sľubovať. Pán Boh Ti pomáhaj!"

Už 5. novembra 1897 sľuboval Kmeť soznam svojej botanickej sbierky do III. sväzku Tovaryšstva; nuž ale taká objemná sbierka, ako Kmeťova, potrebuje k sriadeniu a popisu mnoho a mnoho času, a ešte keď to má robiť človek samojediný, ktorý má i druhé povinnosti a zamestnanie. Na to sa 17. sept. 1900 sám ponosuje: ,,Usporadujem Herbarium, čo mi samotnému dá mnoho, mnoho práce! A treba by bolo pracovať aj iné, t. j. písať, keby mi túto čisto technickú prácu mal kto pokonať." A on pritom ešte neprestajne sbieral, präparoval, zamieňal a kupoval, kde len čo sa dalo. Koľko bolo asi tej práce, ktorú on konal len v službe botaniky, o tom možno si utvoriť aspoň približnú predstavu už z nasledujúcich úryvkov niekoľkých jeho dopisov.

V jednom čítame na pr. : „Robím veľkú sbierku do Berlína z pár sto rastlín."

V druhom: „Teraz mordujem sa s posielkou rastlín a húb pre zamieňací spolok do Bavorska."

V treťom: „Mal som rozložené huby na zámenu. Samé ukladanie (v alfabetickom poriadku) vzalo vyše dvoch dní; včera a dnes odišlo po dva paky, ktoré vážily spolu  212 kg; ešte so dva paky budú. Pováž si, okolo 1500 exemplárov; každý v osobitnej kapseľke s etiketou niekde dosť obšírnou, aby bolo to, čo treba, a dobre tam dnu."

V štvrtom: „Posielal som rastliny dô Sarajeva, dva baly."

V šiestom: „Sbierku driev (druhov dreva) chcel som ešte r. 1884 vo Viedni pre naše Muzeum kúpiť, ale nemohol som sa k nei dostať. Toho roku dopytoval som sa tiež direktora kráľ. bot. zánrady v Breslave o takú sbierku, ale dosial nedostal som odpovedi. Aspoň naše drevá aby boly tam zastúpené.

V siedmom: „Strojím spraviť sbierku našich slív (neštepe-ných) pre muzeum vo Fernole; nože postihy . . . prezvedajte sa, aké druhy slív sú v K. a či čerešňovky — Prunus cerasiíera Er... — ešte trvajú . . . Reflektujem teraz iba na zrelé ovocie."

Ešte z iného jeho dopisu doznávame sa:.....na čo je tiež botanika dobrá. Istý St. z Komárna, mne neznámy, požiadal ma 0 nejaké herbárium ... že sa odslúži. Ja som mu bezodkladne vyhovel a prosil som, že či by sa tam starožitnosti nedaíy zakúpil Sbieročke bol veľmi rád a dnes poslal mi 45 kusov rim. Peňazí zo starého Bregaetiuma. Veľmi odprosuje, že nemôže teraz viac poslať, a sľubuje, že akonáhle sa začne pravidelné kopanie, že si dá záležať, aby nHen mince, ale i predmety pre mňa nashromaždil."

Z rozličných dotazov, ktoré on vždy tak ochotne zodpovedal, uvádzam aspoň jeden na ukážku: Istý lekárnik z Nemecka rád by vedel, ako sa volá „Waisemädchenhaar" po latinsky a maďarsky a či v maďarskej ľudovej poézii nejakú úlohu hrá. Keby vraj to Kmeťovi azda milšie bolo, aby mu písal maďarsky, on že má i slovník i maďarskú grammatiku a že si to už nejako rozlúšti ...        ,

(Otázna rastlina je Stipa pennata L. — Reuss v svojej Kvetne menuje ju kavýl; rusky volá sa kobm.ib, horvatsky kovilje, maďarsky árvaleányhaj. V Liptove sbieral som túto peknú trávu na Velingu pri Potúrni a na Mníchu pri Liskovej, kde ju ľud volá vlásenie.)

Kmeť zaoberal sa i ekonomickou čiastkou botaniky — pomologiou, a tým cieľom dopisoval si s redaktorom „Obzoru" D. Lichardom, Petrom Orosházym a i.

O tomto sám takto píše: „Ako kaplána, mojou.radosťou bol kostol, škola a školská štepnica. Túto sriadil a opísal som do Lichardovho „Obzoru", ktorý článok obrátil na mňa pozornosť biskupa Moysesa, tak že z jeho naloženia mne bola sverená recenzia Penzlovho .Ovocinára'.

Začiatkom roku 1907 písal mi Kmeť list, ktorý považujem za taký dôležitý k jeho charakteristike ako botanika, že ho celý doslovne sdeľujem:

„Blahorodý a vysokoctený Pane! Prajem Vám šťastný a blažený Nový rok n. m.i.b.1.!! — Ráčte, prosím, láskavé odpustiť, že Vás vyrušujem vo Vašom zátiší a že idem spomínať rastliny teraz, keď príroda Božia spí a ešte' dlho spať bude. Ale hovorí sa, že pluh treba robiť v žime a sane v lete; teda prípravy k botanizovaniu slušno začať 4. Januára  Umňa veru i teraz rozložené sú rastliny (cudzozemské, kúpené) po .izbe, ba i botamzujem v izbe, keď totiž prikladám polienka do pece, pozerám na kôre huby a lyšajniky, aby aspoň tie najobyčajnejšie čím skôr boly zastúpené v sbierkach mojich. Lebo to je hlavný cieľ nášho Múzea, aby v ňom čo najúplnejšie bola zastúpená a znázornená naša najužšia domovina, menovite však i naša flóra. Shromažďujem sily, hľadám pracovníkov. Ku týmto v obore botamky patríte na prvom mieste Vy, vysokoctený Pane, sťa znalec flóry karpatskej. Chcem, aby ani jedna rastlina nechýbala aspoň z tých, ktoré Reuss vo svojej „Kvetne Slovenska" opísal; a ja ich veru všetky nemám. Vy ich skoré i máte, a tak spojenými silami sbierku doplníme. Svoje zásoby sľúbil i p. Holuby. Dovoľujem si teda úctivú prosbu, ráčte mi, vysokoctený Pane, sdeliť rozmery sbierok Vašich a či ich Muzeumu prepustíte. Prípadne v ktorom oddelení ďalej mienite pokračovať a stierať? Málo je nás sice a skrovné sú sily naše, ale s vytrvanlivosťou a obetivosťou dá sa mnoho vykonať. Ja robím i sbierku semien a plodov, ako som i mnohé cudzozemské (z paliem atď.) aj zakúpil. Azda pôsobilo Vám to radosť prispievať i k tejto sbierke, čo je ťažšie, než botanizovať. Lebo rastliny dlhšie kvitnú, než zrejú, a kým kvitnú, sú viditeľné, kdežto kým semä dozreje, prerastú ich rastliny iné a zakryjú, tak že ich je ťažko nájsť a poznať. Preto len znalec môže semená sbierať. Ale radostné a poučné je to veľmi. Prosiac o láskavú odpoveď, vrelo poručený, s výrazom úprimnej úcty a rodáckeho pozdravu, trvám v Turčianskom Sv. Martine, 4. januára 1907 oddaný Andrej Kmeť, farár na odpočinku.

A láske z mladosti svojej zostal verným až do posledných hodin svojho života.

Šesť týždňov pred svojou smrťou — 31. dec. 1907 — písal Osvaldovi: „Polihujem, pričom veľmi olenivievam . . . Ach, koľko prepotrebnej a užitočnej práce zameškávam. Kasne a police sa robia pre novú budovu a ja ani prizrieť nemôžem, a ako počujem, teraz práve robia sa kasne pre botaniku. Veľmi malá miestnosť dostala sa botanike; neviem, či sa spracem ta. Sbierka semien potrebuje tiež mnoho priestoru."

A 24. januára 1908 — tedy už len niekoľko dní pred svojou smrťou — ešte mi písal: ,,Reuss v svojej Kvetne udáva Ericu carneu na Liptovských holiach, na Kráľovej Holi a pod istým i od Moravy a Sliezska. Erica dľa Duranda má okolo 400 druhov a rastie v záp. Európe „in regióne mediterranea". Ja ich mám 25, i Erica carnea, všetky odtiaľ, jednu zo Zululandu. Veľmi ma zaujíma, či ozaj rastie v našich Tatrách; našli ste ju Vy? Ak máte čo aký prímerok, ráčte mi darovať. Semeno zrelé z Cimicifugy ste zachytili?

Bol to už z posledných — azda posledný jeho dopis, lebo 16. februára mali sme už len jeho mŕtvolu.

Na počesť Kmeťovi pomenované sú nasledujúce rastliny:

1. Rosa Kmetiana, Borbás.

2. Mentha Kmetiana, H. Braun. Huby:

3. Urocystus Kmetiana, P. Magnus.

4. Tubercularia Kmetiana, J. Bäumler.

5. Curcubitaria Kmetii, J. Bäumler.

6. Trametes Kmetii, Bresadola.

7. Corticium (Hypochnus) Kmetii, Bresadola.

8. Radulum Kmetii, Bresadola.

9. Hydnum Kmetii, Bresadola.

10. Polyporus Kmetii, Bresadola.

11. Tympania Kmetiana, D. Saccardo.

12. Kmetia exigua, Bresadola et Saccardo.

13. Lachela Kmetii, Rehm.

Končím, čím som začal: Kmeťa len vtedy budeme môcť dľa zásluhy oceniť — kritický, podrobne verný obraz jeho ako botanika nakresliť — až keď svedomité preštudujeme bohatý poklad, ktorý nám zriedkavá mravenčia pilnosť jeho nashromaždila — rozumiem jeho sbierky, ktoré, chvála Bohu, už teraz uložené sú v našom Muzeume, a keď ešte dôkladnejšie poshľa-dávame a posberáme všetko, čo sa na činnosť jeho v službe botaniky vzťahuje.

Do tých čias nechže budú tieto liadky skromným nezábudkovým vencom na jeho mohyle.

1. 1. ​Doplnky usporiadateľa knihy b líčeniu jeho botanickej 
   2. ​činnosti. 

Zaviate nádeje na poli svojej národo-hospodárskej činnosti hľadel si Kmeť vynahradiť na kvetnatom poli svojej milej botaniky.

Botanik Grundl roku 1876 vyslovuje svoju radosť nad tým, že sa Kmeť, o ktorom sa nazdával, že sa mu už botanika zunovala, oddáva znovu na to pole.

Pravda, on sa zprvu venoval zväčša len hospodárskej stránke botaniky, štepárstvu, pestovaniu rozličných liečivých zelín. Až na konci rokov sedemdesiatych zahružuje sa v štúdium húb, v sostavenie čím naj úplnej šieho herbára podsitnianského, kde ho skoro „uchvátily krásne formy ruží okolia tohoto", ktorých neskoršie rozoznal oezmála 400 druhov.

Na zakútnej faričke dobre mu padlo uznanie ľudí vynikajúcich, tým viac, kedže jeho veriaci nevedeli si jeho „zelinkárstvo" oceniť. Veď mu jedna ním pokarhaná nezbednica nevedela horšie nahrubianiť, ako keď mu odkázala, „aby si išiel radšej burinke sbierať, ako sa do nej starať". Nemalým zadosťučinením mu bolo, keď sa mu tamejší zemepán, knieža Ferdinand Coburg, za sbierku podsitniansku, akou sa mu bol Kmeť zavďačil, odmenil svojou podobizňou a peňaženkou so 100 zlatými. No Coburgovci aj inak dokazovali, ako vysoko si cenia vedu Kmeťovu.

Od roku 1879 dostávalo sa Kmeťovi vždy hustejšie uznania v kruhoch botanických, tak že jednotlivé druhy pomenovali dľa jeho mena.

Okrem už pomenovaných 13 rastlín jeho meno budú nosiť vo vedeckom svete ešte nasledujúce:

14. Rosa Slavodolica, Kmeť.

15. Rosa Havrana, Kmeť.

16  Rosa tom. J. Rafaelis, Kmeť.

17. Rosa montana Slavodolica, Km

18. Rosa montana Nedoliji, Km.

19. Rosa Glauca vili. Sitnensis, Km.

20. Rosa Šimkovičii, Km.

21. Rosa incana Kit. J. Kmetiana.

22. Tilia Kmetiana, H. Braun.

23. Tilia Sitnensis, Kmeť.

24. Omebrophila Kmetii Rehm.

25. Trametes stereoides var. Kmetii.

Už dávnejšie zaoberal sa i skúmaním mikroorganizmov, týchto „drobných exekútorov bylín" — ako ich dr. Zechenter trefne pomenoval. Krem toho sbieral štepené slivy, druhy driev, v našej domovine bežných, ba i drevených výrostkov.

I cestou literatúry dodával súčasníkom svojim chuti a budil záujem za svoju vedu v Časopise i Sborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti, v „Literárnych Listoch", v „Národných Novinách", v „Uhorských Novinách", v „Slovenských Pohľadoch", vo „Svete", ba i v „Deutsche Bot. Beiträge" a „Cest. Bot. Zeit-schriíte". Tým cieľom chystal i slovenské vydanie Bresadolovho diela o hubách..

V slovenskom Muzeume je jeho herbár uložený v 356 fasci-kuloch objemných formátov; katalóg k tomu, vyše polovice vlastnoručne písaný, pozostáva z troch veľkých foliových kníh na 1192 stranách a počíta 15.026 exemplárov rastlín, mimo pozdejšie ešte do katalógu vsúvaných. Len samých ruží a šípov nasbieral 1196 speciesov. S veľkou dôležitosťou a inštruktívnou priehľadnosťou vo dve tabule upravil 126 ním samým nasbieraných parazitických húb, ktoré pod menom snetí a rýdze, fungi Schemnicienses, opísané a J. A. Bäumlerom v c. k. zoologicko-, botanickom spolku vo Viedni prednesené boly. Druhú veľkú sbierku húb daroval roku 1900 Muzeumu, ktorej sa sotva ktorá druhá v Uhorsku čo do úplnosti vyrovná. Táto obsahuje 450 exemplárov a roztriedená je takto: I. Polyporei (chorošovité).! II. Agaricinei (bedlovité). III. Gastromycetes (prašné huby).' IV. Telephorei (plesniakovité). V. Hydnei (lošakovité). VI. Pyrenomycetes. VII. Rozmanité. VIII. Myxomycetes.

Ešte i v posledných chvíľach života doplňoval svoju botanickú sbierku, i hľadal doplnky z niekdajšej Moysesovskej (zášťou barbarov spustošenej) záhrady a uvažoval, ako by sa dala sbierka jeho slúčiť s novozískanou sbierkou Holubyho v jeden celok, znázorňujúci i repräzentujúci celú kvetnú Slovenska, ktorej on celý svoj život venoval.

1. 1. ​Botanici, s ktorými bol Kmeť vo vedeckom spojení. 

Pavel Blaškovič, ev. a. v. učiteľ, Siladice.

Viktor Greschík, katol. učiteľ, Levoča.

Ignác Grundl, katol. kňaz, Dorog.

Jozef Holuby, ev. farár, Zemanské Podhradie.

P. Kučera, piarista, Baňská Štiavnica.

Samuel Kupčok, ev. učiteľ, Puka.nec.

Ján Novotný, katol. kňaz, Bzovík.

Peter Orošházy, učiteľ, Sucháň.

J. Rell, ev. farár, Ábelová.

J. Škoda, katol. kňaz, cistercita, Sv. Kríž.

L. Šimkovič, ka.tol. kňaz, Arad.

Jozef Tmák, učbár, Baňská Bystrica.

Andrej Truchlý-Sitniansky, katol. kňaz, Prievidza, Bacúrov.

Bella Textorisová, Blatnica.

Václav Vraný, ev. učiteľ, Lomnica, Palúdzka.

Dr. Gustáv Zechenter, lekár, Kremnica.

J. Zlínsky, lekárnik, Nová Baňa.

Romuald Zaymus, katol. kňaz, Bytčica.

Dr. Fr. Bubák, Zábŕeh, neskoršie Praha.

Ján Bubela, Vsetín.

Ľud. Čelakovský, učbár, Praha.

Boris Fedčenko, Mošajsk, Rusko.

Dr. Gintl, Praha.

H. Loewenberg, Praha.

K. Malý, Sarajevo.

Dr. Joz. Pančič, učbár, Belehrad.

J. Podpera, Praha.

Fr. Slávik, Jedovnice.

Joz. Žitko, Chrudim.

Ctto Abt, Viedeň.

N. Almendinger, Stockheim.

Eugen Antran, učbár,

Buenos-Aires.

Dr. P. Ascherson, Berlín.

Otto Baschmann, Landsberg.

Dr. C. Baenitz, Königsberg.

N. Darsch, Langenthal.

J. A. Bäumler, Bratislava.

Dr. Go. Beck, Viedeň.

Vincent Borbás, učbár, Budapešť.

Jozef Bornmiiller, Weimar. H. Braun, Viedeň.

Erich Brandis, jezuita, Trávnik, Bosna

G. Bresadola, katol. kňaz, Trident.

Julius Breit, Dusseldorf.

W. Brinkmann, Lengerich.

John Brignet, Geneva.

Th. Brown, Gothembourg.

Róbert Buser, Lund.

A. Callier, lekárnik, Rosswein.

Hyltén-Cavalles, Lund.

Dr. Adolf Cserei, ev. učbár, B. Štiavnica

Dr. Arpád Degen, univ. učbár, Budapešť.

Dr. N. Diesos, Zoschen.

Emil Diettrich, Kalkhof.

Al. Dichtl, jezuita, Mariaschein.

Dr. Alex. Teichtinger, Ostrihom.

Dr. E. Fuchs, Kappeln.

Enrico Gélmi, Trient.

Ernst Haase, Schônau.

Dr. Ľud. Hayna.Id, kardinál, Kaloča.

Fr. Hazslinzsky, učbár, Frešov.

Dr. Ladislav Hollós, Kecskemét.

Dr. N. Christ, Basel.

Barón Jaborneg, Klagenfurt.

Dr. Alex. Javorka, podkustos múzea, Budapešť

Dr. K. Keck, Aistersheim.

J. B. Keller, Viedeň.

N. Kerner, Viedeň.

W. Krieger, Königstein.

Dr. E. Kugler, Hindelang, neskoršie Plannegg

Viliam Lambert, Johanngeorgenstadt.

De Lagerheim, Lisbonne. Max Langstengel, Berlín.

Bela Lányi, Séövnyháza, neskoršie Ružomberok.

G. Leimbach, Arnstadt.

Otto Leonhard, Nassau.

Dr. N. Magnus, Berlín.

J. Mayer, Mainburg.

Lad. Meinyhart, jezuita, Kaloča.

Barón Ruď Nechritz, Breslau.

Joz. Noth, katol. kňaz, Wies.

Dr. O. Paschke, Lipsko.

Dr. O. Penzig, Modene. Martin Péterfi, Déva.

Dr. Marian Raciborský, Mníchov Dr. N. Rehm, Regensburg.

E. Martin Reineck, Weimar. Lars Romell, Stockholm.

P. A. Saccardo, Padova.

F. Sax, Breslau.

N. Scharlok, Grandenz.

N. Schambach, Northeim.

N. Y. Scheutz, Wexió.

Dr. N. Schroeter, Breslau.

Zoltán Szabó, Breslau.

S. Sydow, Wilmersdorf pri Berlíne.

Št. Terray, Rimavská Sobota.

Adolf Toepfer, Brandenburg.

Lajoš Tökés, piarista, učbár  Kľuž.

Dr. Ján Tuzson, učbár, B. Štiavnica.

Georg Waerlein, Nymphenburg.

S. Weisbauer, jezuita, Kalksburg.

Dr. J. E. Wels, Munchen.

Dr. N. Wetstein, Viedeň.

L. E. Wild, M. Buchse.

W. Woss, Laibach.

Johann Woynar, Rattenberg.

A. Déseglises, Ženeva.

Jardin botanique de ľetát, Bruxelles.

K. k. Bot. Hofkablnet, Viedeň.

K. k. Zoologisch-Botanische Gesellschaft, Viedeň.

Sliezsky botanický zamieňací ústav, Immenstadt.

Kráľ. botanická záhrada, Breslau.

Berliner Bot. Tauschwerein, Nossen.

1. 1. ​VIII. Kmeť zakladateľom slovenského Muzeuma. 

Po zrušení Matice Slovenskej a troch slovenských gymnázií nastala u Slovákov v dielach kultúrnych mŕtva doba. Nežičlivou suďbou stíhaní síovenskí učenci, pozbavení súc možnosti verejného účinkovania na poli slov. kultúry, zčiastky uchýlili sa k pobratimným národom slovanským, zčiastky sa uskromnili, utiahnuto študovali a pracovali v zákutí, očakávajúc prajnejšie pomery.

Medzi týmito utiahnutými, tichými pracovníkmi bol i Kmeť. Nevediac hlivieť, zoaberal sa študiumom botaniky a pilne sbieral zvláštnosti svoj ho kraja. Sbieročkou flóry podsitnianskej vďačí sa zemepánovi Sitna, kniežaťu Ferdinandovi Coburgovi. Bolo to pokynom pre Kmeťa: vedou oživiť, k uznaniu, ku cti, k vclnosii priviesť svoj ubitý národ.

Takto povstala v ňom už roku 1877 myšlienka založenia vedeckého spolku slovenského, ktorý chcel zprvu prírodoskú-mateľským, neskoršie (roku 1884) prírodovedeckým nazvať. No jeho návrhy nenašly dostatočnej ozveny v slov. obecenstve, zaujatom zväčša borbou o naj prvotnej šie občianske práva, znechuťované, vyčerpané i ubíjané každodennými atrocitami. Pod nimi upel i Kmeť; ale on neztrácal so zreteľa i krajšiu stránku života, i vyššie povolanie svojho rodu. Preto neustával so svojimi návrhmi, súriac roku 1884 aspoň osobitnú vedeckú prílohu pri „Slovenských Pohľadoch", ba roku 1888 v spoločnosti Andreja Truchlého-Sitnianskeho zamýšľal vydávať osobitný vedecký časopis. K tejto myšlienke vracal sa Kmeť častejšie.

Roku 1887 sriadená bola slovenská výstavka v Turčianskom sv. Martine, pri ktorej on mal ľvý podiel; šťastné archäologické nálezy jeho a so dňa na deň množiace sa sbierky priviedly ho k myšlience založiť v Martine stále, väčšie, repräzenzatívne slovenské Muzeum. Tým cieľom vyzval slovenské obecenstvo k sbie-raniu a doposieläniu muzeálnych predmetov a zariaďuje peňažitú sbierku cieľom zakúpenia už jestvujúcich sbierok, menovite geologickej.

Kto by mohol sostaviť ozaj kniežacie dary, ktoré sa nepretrženým a obdivuhodným prúdom zanášaly do slovenského Múzea z chudobnej katolíckej fary prenčovskej, až zaplnily všetky jeho kúty do posledného miestočka!

Dary svoje pre Muzeum zahájil roku 1888 sbierkou mineralogickou a geologickou a zaujímavými botanickými obrazmi, v samorostlých, ním samým urobených drevených rámoch

Roku 1893 zakúpil Kmeť sbierku Hrnčiarovskú a v ten istý rok i sbieročku brúkov .v cene 43 zl., záležajúcu z 1100 rodov a d uhov, v 2276 primerkoch.

Roku 1894 zakúpil sbierku nerastov, ku ktorej potrebné sklené škrine dal na svoje nákladky urobiť.

Nasledujúci rok odosiela bedňu muzeálií.

O rok pozdejšie odosiela zas dve bedny muzeálií.

Roku 1899 len v krátkom čase vydáva zo svojho 250 zl. na muzeálie a expeduje do Múzea predmetov v cene hodne vyše -800 zl. V tom čase podnikol vychádzku do Novohradu cieľom zakúpenia tamejších starožitností, čo ho stálo 112 zl. Na staré obrazy vynaložil zo svojho 75 zl., v hotovosti však dal pokladnici spolkovej 100 zl.

Roku 1900 posiela zas bedňu muzeálií a od viedefiského prä-parátora Wernera zakupuje motýľov za 200 zl.

Roku 1900 zakúpil od Konráda Švestku poľskú korrešpondenciu vojenskú za 150 zl., o ktorej sa ešte zmienime. V ten istý rok daroval Muzeu kožu v cene 26 zl. a od Wernera kúpil präparátov za 80 zl. Okrem týchto obetí prispel i na zakúpenie spolkového fonografu 150 zl.

Roku 1904 zakúpil len starých mincí za 105 zl., okrem nich daroval diela Mateja Beliusa a zakúpil ryby z Nilu.

Roku 1906 zaplatil za starožitnosti 22 zl. a za kresby 20 zl.;, tiež kúpil za 108 zl. jnimoeuropských rastlín, za 189 mariek exotických bylín a zo Šomorína vypchatých vtákov za 72 zl.

Keď k tomu pripomenieme kúpu bešianskeho mamuta s jeho präparovaním a s nevypočitateľnými nákladkami cez celý život sbieraný herbár, ďalej dar 1000 korún na novú muzeálnu budovu a jeho základinu na plat kustosa, ešte vždy nepodarilo sa nám dať úplný obraz jeho nevyčerpateľnej obetivosti na slovenské Muzeum, ktoré preto mnohí nie bezdôvodne Muzeumom Kmeťovým nazvať chceli.

Kresby a rukopis                      50 zl

V táky                                        50 ,,

Šteláže ,kasne ,škatule               50,,

Skameneliny ,kamene               50,,

Rohy ,veľký 50 ostatné 50        100,,

Všetky ostatné veci                    100,,

V takomto položení túžil pripriahnuť k dielu nové, nevyčerpateľné sily, hľadal mäcénov, súril alebo i zariaďoval verejne i listovne sbierky: cielom zakúpenia prírodopisných sbierok dr Zechentera a Dionýza Štúra (r. 1893), cieľom zakúpenia už spomenutej pražskej paleontologickej sbierky (1895), tiež i v záujme zadováženia peňazí na zakúpenie nových muzeálnych predmetov (1898), v záujme odstúpenia zvyškov účastín n'ekdaj ej martinskej Cellulozovej dielne (1895), cieľom doplnenia geologickej sbierky atď.

„Navštevovateľom Múzea kole oči všade moje meno, Musí, vraj, mať bohatú faru, keď toľko vládze obetovať Ej, má ju, má!" (In litt. 16./IX. 1898.)

„Na zakúpenie Socháňovej výšivkovej sbierky cestoval som dva razy až za Bielymi Horami a sosbieral som s mojím 100-zlatovým príspevkom 1120 zl. Ináč to je už piata väčšia sbierka, mojím pričinením zakúpená." (A. K. - K. D. 22./VIII. 1898.) Menovite časté cesty konával tým cieľom odvtedy, keď, sväzkov fary zbavený, býval v Martine na „odpočinku". „V stredu prišiel som z Oravy, odkiaľ som doniesol jeden staroslovanský nápis so zvona vo Vyšnom Kubíne a iné veci; zajtra sberám sa do Nitrianska." (In litt. 30./XI. 1906.) Neskôr podujal sedemdňovú vychádzku do Tešína, Olomúca a Prahy cieľom štúdia zariadení muzeálnych. Tu sa osobne soznámil so spisovateľmi Malečekom, od ktorého dostal pre Muzeum vyše 40 starých orientálnych mincí, s Karlom Procházkom, ktorý mu ponúkol sbierku kamenouhoľných odtiskov, so Zacharom a inými (1906). Podobne v záujme muzeálnom cestoval od 4.—16. novembra roku 1906, navštíviac: Nové Mesto nad Váhom, Dolné Srnie, Moravské Lieskovo, Bzincej Beckov, Stredu, Zem. Podhradie, Bošácu, Melčice, Trenčín, Vŕbové, Lančár, Lopa ov, Trnavu, Prešporok a Žilinu.

„Ľud, pravda, v nevedomosti zahodí a pokazí každú vec, ktorú k osohu svojmu obrátiť nemôže. Keď sa však dozvie, že sa niekto o starožitnosti . . . zaujíma, tam už potom nepokazí, lebo po prvé vzdeláva sa, po druhé dostane nejakú odmenu. Tu okolo nás sotva ztratí sa teraz niečo, lebo ľudia vedia o mne a donesú. Nieto týždňa, ba niekedy skoro dňa, že by niečo . . . nepribudlo." (In litt. 15./V. 1896.)

Tak vlastná a vytrvalá práca jeho viac zmohla, než chladný peniaz ľudí neideálnych. Pravda, proti takému učinkovaniu Kmeťovmu ozvaly sa i v slovenskom obecenstve kde-tu hlasy kritiky. Tak v Národných Novinách sa zazlievalo, že sa peniaze vydávajú na muzeálie, kdežto nieto už v Muzeume ani miesta, ani kustosa. Kmeťa toto trápne dotklo, tým viac, že v Martine nesúhlasili ani so zakúpením výšivkovej sbierky Socháňovskej, na ktorú však on už dávnejšie sosbieral 1120 zl. Súčasne vyslovia sa i nespokojnosť nad kvalitou paleontologickej sbierky z Prahy, za 1000 zl. zakúpenej, áno, obávali sa, že i so Sochá-ňovskou sbierkou podobne oDÍdu. (1898.)

Myšlienkou touto zaoberal sa Kmeť už od roku 1877 a kon-temploval ju prvotne pod menom Prirodoskúmaleľského spolku. No k tomu povolané kruhy, znechutené i zastrašené terrorom na poli politickom i zaujaté národnými záležitosťami, neveľmi ufaly, že by maďarská vláda akýkoľvek, čo i čisto vedecký spolok Slovákom povolila. Po viac než desaťročí, roku 1884, obnovil Kmeť svoj návrh, súriac založenie Prírodovedeckého spolku.

Nevšímavosť k najčestnejším snahám bola by nie jedného znechutila, no Kmeťova húževnatá vôľa ku práci kultúrnej za každým nezdarom znovu ožíva. Jeho mrzely ustavičné, čo aj s našej strany nezavinené nezdary nášho verejného života.

Konečne po mnohom vyjednávaní a odťahovaní veci mohol svolať sriaďujúce shromaždenie nádejnej spoločnosti na deň 24. apríla r. 1893. „Čas je nám už — tak sa prihováral slovenskej verejnosti — zo sna povstať, lebo zaostali sme a oneskorili sme sa viac, než by sme mysleli a verili. Čas je už, aby sme sa poznali, ktorí pracovať vieme a chceme . . . Hľadí na nás nielen neupovedomelý národ, ktorý keď sa upovedomí, obviňovať nás bude a neprijme našu terajšiu výhovorku, že boly tvrdé časy a že nedalo sa nič vykonať. Časy budú ešte tvrdšie, lebo vidíme, že čím lepšie čakáme, tým horšie dočkáme, a časy musíme si hľadieť i sami obracať na lepšie ..." Čo i spoločnosť ešte zákonom uznaná nebola, Kmeť zamýšľal v sriadujúccm shromaždení zadržať vedeckú prednášku o svojich výskumoch v obvode Sitna, od čoho však na radu právnikov ustúpil.

Čo deň rastúce muzeálne a knižničné sbierky opatrovala — ako sme už spomenuli — účastinárska spoločnosť „Dom" v čiastke svojich poschodových miestností, ktoré po ustálení sa Muzeálnej slovenskej spoločnosti tamtá zčiastky v depozt, zčiastky ako vlastnosť prepustila novej spoločnosti. (Srov. zápisnicu II- valného shromáždenia Muzeálnej slovenskej spoločnosti.) No miestnosti dosavadne začaly sa už prepľňať, čo nemalú starosť pôsobilo nášmu Kmeťovi. „Tmiem — tak píše (15./I. 1895) — kde umiestniť na príklad moje botanické sbierky, keď by som ich kedykoľvek preselil do Sv. Martina? Kam postaviť deväť väčších-menších škiíň? Keď budú adjustované starožitnosti, tak sme s priestorom hotoví; kam s botanikou, faunou, obrazárňou, hospodárskou . . .? Už teraz miesta niet! Nech by tak dr. Zechenter daroval svoju paleontologickú a iné sbierky: kdeže umiestnime tie?

„A, Bože — zdôveruje sa svojmu priateľovi (v liste dd. 24./X. 1901) — nemám ani haliera! Robím tak ako ti, čo úrodu na koreni predávajú . . . Vytrovený som až po kožu. Ty si pomyslíš: ,Keď to voš kašle!"' Jeho priateľ, poznajúc dobre jeho hmotné pomery, považoval Kmeťovo upisanie tisícky len za „vabca", na čo mu Kmeť odvetil: „Tisíc korún, horký vabec! Ver, ja tie do jari chcem zaplatiť. Ale hoci by byly i vabcom!" (A. K. - F. R. O. 5./XI. 1901.) A inokedy píše: „Už by sa nás len malo 80 nájsť, čo dajú po 1000 korunách! Ak nie, cak sme háveď." (28./X. 1901.)

Po mnohom povzbudzovaní slovom i príkladom (9 augusta roku 1905) určilo sa prichytiť ku stavbe novej budovy v tej nádeji, že až sa stavba započne, otvoria sa i mešteky slovenského obecenstva a shromaždí sa i chybujúca summa. „Tak teda bez pomoci našich boháčov, či zdejších, či amerických, musíme sa prichytiť ku stavbe novej muzeálnej budovy!" (In litt. 7./X. 1905.) V nasledujúci rok, dňa 8. augusta, v prítomnosti početného slovenského obecenstva, so všetkých strán Slovenska shromaždeného, položený bol slávnostne uhoľný kameň novej budovy. Kmeť, uveličený významnosťou deja, vzletnou rečou prehovoril k obecenstvu a umiestnil do základného kameňa pamätnú listinu. Z jeho lapidárnych slov vynímame aspoň tieto myšlienky :

,,S veľkými základnými obavami, ale i s veľkou dôverou v Boha kladieme tento základný kameň hlboko do matky zeme, aby na ňom povstala skromná, ale šumná ako mladucha, nová budova vysoká. Papier, sklo, med a kameň: papier slabý; sklo, ktoré nehrdzavie ani nehnije; meď, ktorej takrečeno vzácnejšia je hrdza či patina, než sviežosť; kameň, pevnota zeme a tvrdosť: toto všetko buď vzorom naším a heslom. Skúmajte vzrast hôr, do skaly a brál vniká najprv mäkkosť lipy a za ňou len ide tvrdosť buka a duba. Jestli mäkkosť slovenská kedysi pripravovala humus pre tvrdosť cudziu, pripravuj ju, Slovák, už raz pre seba, a buď duchom tvrdý i vytrvalý. Spojenými silami! „Práci verné, vúli ušlechtilé dává nebe dojít cíle" volá básnik náš. Sláva Bohu na výsosti! . . ." (Srov. Časopis Mss. 5./IX.)

No prostriedky spoločnosti boly veru skoro vyčerpané a mäcénovia sa len zriedka ukazovali, následkom čoho stavba mala zaseknúť. Kmeťa toto trápne položenie nevýslovne tiesnilo. Zožierala ho i neobetivosť bohatších slovenských ľudí, pre ktorú málo chybelo, že by sa nebola musela prerušiť stavba novej muzeálnej budovy. „Hm, veď zastať sa am nedá! Ale sú predsa len necitní naši intelligenti, že na takú rozvinutú agitáciu stoja ani stĺpy pri ceste a mimo hroznej práce daromnej doprajú nám ešte i posmechu!" (In litt. 24./II. 1907.)

Budovu muzeálnu, po mnohých prekonaných ťažkostiach dohotovenú, dňa 7. augusta roku 1907 slávnostným spôsobom predstavil shromaždenému obecenstvu, hovoriac medziiným:

„Vstupujeme do novej budovy, v ktorej vás po prvý raz úprimne vítam. Prajem si od Pána Boha, aby som vás v nej len este raz, a síce na takto rok, vítať mohol.

Ľud náš hovorí: ,že keď skaly rástly'. Rástly, nerástly. Ľud pamätá, človek pamätá; ľudské pokolenie pamätá i tú udalosť, keď skaly rástly, a do nich vraj obrovia a Jánošíkovia šľapaje vtláčali, t. j. keď mäkké boly a tvrdly . , . Veď i my sme takí šťastní, že videli sme kameň rásť. Pred rokom kládli a posviacali sme základný kameň, a hľa, ten kameň pred našimi očami vyrástol v túto statnú budovu! Takéto divy a zázraky dejú sa, hľa, i teraz . . Div, nediv; zázrak, nezázrak; a veru je to malý zázrak dobrotivosti Božej, že my, malý, potlačený, všetkých práv a výhod zbavený, vyobcovaný národ, vládali sme postaviť túto budovu, malú a skromnú, v skutočnosti však veľkú, keď si ju primeriame k našim pomerom a okolnostiam, ktoré sú vám všetkým dobre známe . . My nemáme práva povedať ,hop', vôbec my nemáme nijakých práv, iba povinnosti ďalej pracovať, ďalej obetovať . . .

Žiaľ, že túžby a dosť skromné nádeje jeho sa nesplmly. Prozreteľnosť Božia len uzrieť mu dopriala, ako Mojžišovi, novú budovu Múzea, len pracovať pri jej zariaďovaní, ale dožiť sa i otvorenia novousporiadaného už mu nedopriala.

Jeho úradovanie pri Muz. slov. spol. nebolo bez ťažkostí. Na mladú spoločnosť dívala sa turčianska administrácia od prvopočiatku predpojatým okom politického stranníctva lokálneho. Ona videla v nej vždy len posilnenie v Turci obávanej politickej strany slovenskej. Odtiaľ jej sústavné úsilie nadišputovať tejto čisto kultúrnej inštitúcii politické, ba až vlastizradné tendencie. V tomto smysle išly ich informácie na krajinskú vládu, na Kraj. hl. dozorstvo múzeí a knižníc; tak informovali i súkromne každého, kto sa k nim, ako vtedajším držiteľom moci, o informáciu o našej spoločnosti obrátil.

Keď sa Kmeť posledný raz uchádzal o podporu z fondu matičného, vláda, odopierajúc ju, ponúkla miesto nej spoločnosti ročnú štátnu podporu, akú dáva aj iným v krajine jestvujúcim muzeam. Okolnosti zrovna vnútily nabidku prijať. Neblahé následky prijatia tohoto danaidského daru nedaly na seba dlho čaikať. „Na predostretie V. Fraknóiho venovala vláda 300 zl. . . J a na základe tejto vyslal ma preskúmať vaše sbierky a pozoiovať činnosť spoločnosti. O sbierkach musím sa vysloviť . . s najväčšou uznanlivosťou, ba áno, obdivom, lebo su tam nahromadené poklady neoceniteľné a sbierané s takou zázračnou horlivosťou a nezištnou obetivosťou, akej by som u Slovákov nikdy 1 nebol hľadal. Ba ano, sú tam i uniká, ktoré nemajú páru . . ." | (Fr. K. in litt. 11./X. 1898.) Prijatím tejto chatrnej podpory podriadila sa spoločnosť Kraj. dozorstvu múzeí a knižníc a zaviazala sa z upotrebenia tejto podpory ročite súčtovať. (Srov. sprievodný prípis.) Dozorcovia za dozorcami sa premávali v sprievode tur-čianskych politikov v Muzeume a pozastavili sa menovite na americkými Slovákmi darovanej plastickej maoke Slovenska, tiež i na tom., že v knižnici boly knihy maďarské umiestené medzi „Slovenica", keďže to boly knihy zväčša o Slovensku pojednávajúce. Pri takýchto nájezdoc'n stalo sa potom raz, že turčiarsky podžupan sobral jednoducho z Múzea 3 listy Michala Žilinského, v ktorých sa tento zasadzuje za potvrdenie stanov Muzeálnej slov. spoločnosti. Okrem toho zakázané bolo spoločnosti prijímať cudzozemských členov, poťažne už prijatých zadržať (1898). Tiesnily ho takéto prehnané požiadavky úradných kruhov.

V liste kraj. hl. dozorcovi múzeí, V. Fraknóimu, (Fränkl) písanom sa vyslovil : „Ako želiem, že na dvoch svojich vychádzkach do Pešti nemal som šťastia nájsť ho doma, lebo, reku, azda bolo by sa mi podarilo rozptýliť jednu-druhú pochybnosť proti našej spoločnosti živým slovom, a prosil som ho, aby sa alebo sám presvedčil, alebo aby poveril človeka obiektívneho a nie turčianskych politikov, keďže my s politikou sa nezaoberáme . . ." (A. K. in litt. 5./V. 1903.)

Ešte ťažšie znášal nesrovnalosti a nesúlad v samej Muzeálnej slovenskej spoločnosti, občas sa vyskytujúce. Menovite mnoho trpel pre útok Juraja Janošku, popredného muža slovenských evanjelikov, proti slovenským katolíkom, kde medziiným spomína trpelivosť slovenských evanjelikov, ktorí prvé miesta pri národných ústavoch katolíkom prepúšťajú, bral si Kmeť na seba a chcel odstúpiť z predsedníctva Muzeálnej slovenskej spoločnosti. (1900.) O tomto píše tajomníkovi Muzeálnej slovenskej spoločnosti: „Bojím sa, že menovite posledné slovo lanoškovo v „K. N." poškodí našej spoločnej veci a že nebudeme môcť obrátiť sa s prosbou o peňažitú pomoc na stavbu Národného Domu na tých mužov katolíckych, u ktorých sme mienili zaklopať. Vo mne samom dozrieva úmysel ani neprísť na valné shromaždenie, aby moja skromnučká prítomnosť neurážala citlivosť prítomných i neprítomných evanjelikov, a obrátiť svoju činnosť k Spolku sv. Vojtecha. Nútení sme aspoň takto pochopovať heslo: Svúj k svému — bohužiaľ." (A. K. — A. S. 1897.)

I skúposť slovenskej society voči novej muzeálnej budove odvodzoval od svojej osoby. .„Neráčte vyvracať moje pessimi-stické nahľady, ale chladnokrvne uvážiť okolnosti a navrhnúť muža (za predsedu Muzeálnej slovenskej spoločnosti)." (A. K. — dr. P. 23./XI. 1903.) Ináče Kmeť už roku 1897 vážne zaoberal sa myšlienkou zaďakovať z predsedníctva.

„Že by si sa Ty vzdal predsedníctva Muzeálnej slovenskej spoločnosti, o tom nemôže byť ani reči; veď malo by to následky,, na ktoré nechcem ani myslieť, lebo . . . postavil by si ju celú na kocku . . ." (A. P. — A. K. 7./V 1900 ) Popri podobných vnútorných neshodách prišlo mu stále odbíjať neprestajné útoky turčianskymi politikmi štvaných úradných kruhov, menovite krajinských dozorcov múzeí a knížnic. Aká ťažká, nevďačná to bola úloha! Nie je div, že trnul nad osudom i bezpečnosťou slovenského Múzea. Veď nemožno mu bolo nesdielať obavy, že „porušením Matice ztratil národ polovicu dôvery k podnikom národným a kultúrnym; zrušením Muzeálnej slovenskej spoločnosti pôjde i tá druhá polov'ca." (F. R. O. — A K. in litt.) O tomto predmete rozpísal sa i inokedy:

„Medzi priateľmi -možnosť shabania (Múzea) nevytváram (medzi nepriateľmi takú možnosť nedopúšťam, za to veľa šľachetnejšiu(!) a spravedlivejšiu(!) považujúc vládu!), ale hovorím: Keď mi na chodníku zavadzia kamenček ako vajce, odkopnem alebo odhodím ho paličkou a idem rovno ďalej. Keď mi však zavadzať bude balvan ako pec, musím ho aspoň obísť; jestli ho chcem odstrániť z cesty, musím mať drúky a i pomoc; ten balvan totiž háji svoje mestisko svojou ťarchou. Tak je i s Muzeumom; malé strčia do vačku (ako matičné), ale veľké brániť sa bude svojou ťarthou . . . Ďalej keď sa my postavíme na stanovisko mnohých skupáňov a z (fingovanej, alebo i opravdivej) bojazlivosti založíme ruky do lbna a nebudeme robiť nič: na našu výhovorku odpovedia maďarizátori: To nie je pravda, že by sme vám my sobrali; my sa budeme tešiť, keď niečo preukážete, ale ste alebo sprostí a nič neviete, alebo ste leniví a nič sa vám robiť nechce. Kdežto keby nám predsa Muzeum shabali, my budeme ospravedlnení od tejto najšpatnejšej viny a môžeme sa brániť: „Chceme, usilujeme sa, ale, vidíte, nemôžeme, nesmieme, ktoré ospravedlnenie je tiež niečo hodno. A na nepriateľov a . . . padne nový dôvod, že sú. Vandali, ktorí nešetria ani. plody ducha; a i takýto dôvod je v najhoršom páde tiež niečo hoden. Mňa tieto idey vedú . . . Mňa viac nastrašila zvesť o Muzeume, lebo pozitívna, solídna práca nepriateľa je vždy nebezpečnejšia, než bucharónstvo . . ." (A. K. — F. R. O. 17./II. 1907.) Preto volal: „Kustos, kustos, prijď kráľovstvo tvoje!" (1904) je tým cieľom sám založil 300-zlatovú základinu na plat muzeálneho kustosa.

Krátke zotavenie z choroby použil k prospešným cestám v záujme sbierania muzeálií, no dlho svobody svojej v prospech Múzea užiť nemohol. Starý neduh ovládal jeho húževnatosť i obľahol po tešínskej operácii smrteľne, ale až do posledného dychu nezabúdal na svoje Muzeum; veď ešte nie dávno pred smrťou píše priateľovi: „Ach, koľko prepotrebnej a užitočnej práce zameškávam! Kasne a police robia sa pre novú (muzeálnu) budovu, a ja ani prizrieť nemôžem, a . . . teraz práve robia sa kasne pre botaniku Veľmi malá miestnosť dostala sa botanike; neviem, či sa spracem ta . . ." (In litt. 31./XII. 1907.)

„Pri poslednom valnom shromaždení, pri ktorom predsedal, veľkou radosťou bol dojatý nad valnejsou návštevou shromaž-denia, ako to po iné roky bývalo. Radosť prejavil nad pokročilým dohotovovaním muzeálnej budovy, ktorú hneď po ukončenom zasadnutí sám nebožtík si žiadai a súril ešte staňte sessione posvätiť, ako čo by bol tušil, že o rok k jej otvoreniu mu už nebude možno prísť. A jeho tušenie, ho, žiaľbohu, nesklamalo. Jeho vrelá žiadosť, pri posviacke vyslovená: aby nás ešte raz v tejto budove mohol vítať a túto prázdnu budovu mohol na takto rok otvoriť plnú, čili Muzeum oddať verejnosti — na naše nešťastie sa mu nevyplnilo." (Dr. J. Petrikovich v osnove prednášky.) S vrelou zaujatosťou o Muzeum, ktoré  on na rumoch Matice takmer stvoril, vlivom svojím udržal, láskou neskonalou zveľadil, i vypustil svojho šľachetného, kultúre národa slovenského cele oddaného ducha. O ňom právom píše najlepší znáteľ jeho, Fr. Richard Osvald: „Slováci mali mužov, ale už nemajú (aspoň Kmeťovi rovných nie). Ty jediný stojíš výnimkou, ktorý tak žiješ svojmu predmetu — Muzeu — ako Rešetka svojej knižnici . . . No vedou a perom prevyšuješ ho vysoko; ale to hľadanie, kutanie, obetovanie seba a svojho majetku na obľúbený predmet, to je medzi vami rovné..." (In litt. 29./I. 1901.)

Končíme túto stať slovami verného spolupracovníka, teda i najhodnovernejšieho svedka jeho muzeálnej činnosti, dr. J. Petrikovicha: „Čo nám bol zosnulý p. predseda pri Muzeálnej ooločnosti, to až teraz, keď sa nad ním hrob naveky zavrel, sme pocítili. a tú ztratu budeme tým viac cítiť, čím viac sa budeme oddiaľo'vať od jeho smrti. Prikladal kameň ku kameňu, počnúc mineralogickými sbierkami. Nashromaždil velikánske zásoby Zo živočíšnej ríše, chcejúc mať každú triedu zastúpenú. Sú tam pekné sbierky ssavcov, vtákov. Veľkú cenu repräzentujú v sklách umiestené reptilie, amfibie, ryby a raky, ktoré nielen z dismácej fauny, ale i z cudzozemská nadobudol. Potom . .. prehĺbil sa do zeme a hľadal zbytky predhistorickej a starobylej kultúry našich predkov, aby zaplnil oddiel archäologie. Boi znalcom v geologii. Dal kopať, alebo i sám kopal na mnohých miestach v svojom okolí. A tak uzrely svetla mnohé paleo  a neolitické nástroje a náradia a šperky z ďalšieho okolia i z Linča v Prešporskej stolici . . . Nezabudol ani na pozostatky práce ľudskej ešte z nedávnych čias a nemal pokoja, kým nezískal hojný materiál domáceho priemyslu slovenského, ľudu sa týkajúceho. Tak vidíme v Škriniach muzeálnych staré posvetáče, zámky, zbroje, gule, hákovnice, topory, mlynské kamene, žarnovy, pluhy, truhly, salašné drevené náradie, hlinené nádoby, krčiažky, kostolné obrazy a sošky. Zavŕšil svoje dielo krásnou etnografickou sbierkou výšiviek ... A toto všetko prekonal bez všetkých študijných ciest a peňažnej podpory, len privátnym štúdiumom a nekonečnou pilnosťou . ." (Z osnovy prednášky )

1. 1. ​IX. Bešíansky mamut. 

Zachránením bešíanskeho mamuta vede a ozaj kniežacím darovaním jeho slovenskému Muzeu zaopatril Kmeť svoje Muzeum ozdobou, príťažlivosťou, akou sa nemôže honosiť ani jedno muzeum strednej Európy. Veľacenný tento predmet bol jemu a je i nám všetkým tým vzácnejší, čím väčšia bola jeho námaha a obete pri jeho získaní. Veď s nasadením vlastného života, vážnym porušením svojho zdravia, k pomerom jeho značnou obeťou groša zaopatril i usporiadal Kmeť túto kostru, kým ju oddal do opatery slovenskému Muzeumu.

Aby i ďalšie slovenské pokolenia vedely, s koľkými ťažkosťami to išlo, udáme tu celý dej, ako to on sám v listoch na priateľov opisuje: „9. oktobra 1902. Keď som ja bcl na kongregácii na Litave, stavil sa u mňa istý Nemčan, chcejúc zvestovať mne o bešianskom mamutovi, ale nenajdúc mňa doma, rozprával v kuchyni, a keď som ja večer domov dorazil, rozprávajúca čeliadka spravila z Bese Nemce; poď ja zas ráno ta, a tu dozviem sa, že pivnicu kopali Židovi nie v Nemciach, ale na Beši. I som sa hneval, i som sa smial . . Veď je to, reku, dávno zabudnutá vec! ... A tak teda nebyť nemčianskeho Frčku, nikdy-nebol by som si spomenul na bešiansky nález. Od neho dozvedel som sa, že je nie predatý, ani vykopaný. Následkom toho pýtal som sa p. dr. Zelenyáka, či to by bolo možné; on mi odpovedal hneď, o týždeň volal ma ta. Ale vtedy ešte poslal Žida s listom k viciš-pánovi..." (A. K. — F. R. O. 31./I. 1903.)

Kmeť vybral sa na miesto bez meškania, hoci summa, akú majiteľ nálezu, Zid Aron Krén zprvu požadoval (500—600 zl.), presahoval jeho pomery, i zjavná neprajnosť proti slovenským kultúrnym snahám, v okolí Beše panujúca, neíákaly ho veľkou nádejou. Je síce pravda, že protivné kruhy už tri štvrte roka vedely o náleze a po mnohých poradách, ponúkaní uspokojily sa s odfotografovaním jamy nálezu. No Kmeť sa jednako obával, aby si protivná stránka v poslednú chvíľu nerozmyslela vec a neprekazila jeho kúpu. Ako sa vodilo Kmeťovi pri prvej vychádzke na Beši, píše on sám: „Včera večer prišiel som domov cez Bze-nicu. Budeš zvedavý, čo som vykonal. V prospech náš ničoho, ale v prospech cudzí! — Keď som si ja obzrel nález (pravda, v zemi), vtedy ešte písal p. dr. tekovskému podžupanovi, či kúpia nález, ináč že ho vezme Andrej Kmeť. Majiteľ-Žid sám šiel k podžupanovi s listom, aby doniesol odpoveď, ktorú musel som ja dočkať; podžupana nenašiel doma a tak darmo som čakal. List farárov poslali za ním .Teda ja som odišiel. Farárovo konanie považujem za dcbrý šachový ťah, aby stolica konečne predsa kúpila a vzala mamuta pre stoličné muzeum v Zl. Mor. Pomyslila si: semmi áron, panslávom! A ktoiých od jari nemohol primať k činu, konečne bobom nastraší ich a horko-ťažko dosiahne cieľa. Mne sice bez potreby vyňal 20 zl. z vačku. Lebo mal v rukách list podžupanov od 18. oktobra, kde píše, že do konca t. m. poshovara sa so statkármi tekovskými a rieši vec; farár nemal teda písať mne: „Jöjjön jövö héten (személyesen alkudni a zsidóval), addig nem teszek semminemu más lépést." Teda addig nem, ale keď som ta priš:el, potom áno! Tak myslím, že som mu prišiel veľmi vhod!" (A. K. - F. R. 0.31./X. 1902.) Čo ho čakalo no Beši? „Dobre ma ešte natiahli, a v prvé dva dva kopania nevedel som ešte s istotou, či pracujem pre seba, či pre druhých. Sám p. dr. Zelenyák povedal: „Ebböl még hecz lesz!" A vskutku práve bol Žida hľadať notár bešiansky, keď som ja ta dorazil. Keď som ja to povedal p. Zelenyákovi, nahneval sa veľmi a bežal hneď k notárovi; teda bolo zas to, že aby nahovoril Žida, aby dal mamuta stolici Tekovskej za možno najľavnejšiu cenu." (A. K. in litt. - F. R. O. 30./XI. 1902.)

Aké trápne to musely byť dni pre Kmeťa, ktorý celou svojou bytnosťou túžil za mamutom! Konečne po troch týždňoch zase iskierka nádeje! „Zajtra po včasnej sv. omsi idem do Beše, pripravený som zase na všetko. Volá ma p. dr. a píše: „A mamut mégis csak az Oné lett", lebo že mu podžupan dosial ani neodpovedal A ja nie lenivý, bez meškania na jeho adressu pre Židáka poslal som poštou 200 zl., ako som sa so Židom bol — na pád — zjednal. Sebou beriem ešte 100 zl., lebo bude — ak bude treba. Pá! Modli sa za mňa a za zdar!" (A. K. — F. R. O. 22./XI. 1902.)

Duševné útrapy posledných týždňov, neprajné počasie, telesné námahy pri vykopaní i zabalení zapríčinily mu povážlivé ochorenie. No on premáhal svoju chorobu, až zamdlievajúc od bolesti i slabosti, šťastne vykonal dielo i hrdý tiahol so vzácnou korisťou domov. Rybníčky (Tekov) farár Špuller, vidiac Kmeťa, ako sa vezie na drabinovom voze, sediac na skrini, v ktorej bol zabalený mamut, žartovne o tom píše: „Kmeť ako jazdec nemá na svete páru, keďže rajtoval na mamutovi " K tomu poznamenal Kmeť: „A keď by ma tak p. Špuller videl cestovať na sennom voze, naloženom bednami, ku stanici štiavnickej!" (1903.)

O zpiatočnej ceste zas píše: „Včera na poludnie došiel som s mamutom. Na Beši za celý čas som bol ťažko chorý a nazdával som sa, že cestu nazpäť neprežijem. K tomu pod maštaľami t. zv. kráľovskými na Vindšachte prevrhli sme sa, pochybil som cestu, kde sme sa mali odraziť na Štefultov." (A. K. — F. R. O. 30./XI. 1902.)

Niet sa čo diviť nad rozochvením oných kruhov, veď: „Celá kostra mamutí byla by ozdobou každého svetového musea a pokud vím, nemá ji žádné museum ve strední Evropé!" (K. Maska in litt. 3./III. 1903.) A tu uvedieme este odbornú mienku präparátora nášho mamuta, Jána Kniesa: ,,Kostra mamutí nalezena byla v Beši, opodál Hronu. Reky slovenské mají všecky stejný ráz. Vznikájí na velehorách karpatských, kdež rýchle tekou stésnanými romantickými údolími, čím dále k jihu všik bšh svúj zastavují, koryto rozšiŕují a pŕechází v rozsáhlé roviny podunajské. Vetšina téchto ŕek není regulována a tu po svém príchodu do rovin tekou hadovité, velikými oklikami, v nichž tvorí sa močály, sitinou a palachem zarostlé. A v takovémto močále zahynul i mamut bešský. Hlína, která kostru jeho obklopovala, nebyla také pravým oprachem puvodu subärického (lôss == žlutá cihlová hlina), nýbrž hnedým bahnem, které obsahovalo hojné zbytku rostlinných, kteréž namnoze i kosti oplétaly. Také na kostŕe byly viditelny stopy zápasu se smrtí, zvífe pracovalo silné nohama, neboť články jeho prstú (phalang) byly vesmés vyvráceny a spočívaly nad torsalními a carpálnimi kostmi končetin, nikterak na kloubní ploše, k níž prináležely. Dle toho jsem také preparoval všecky čtyři krásne zachovalé nohy, jichž Šlapka jest na 40 cm. široká a více než pul metru dlouhá. Na dvou nohách ponechal jsem phalangy vyvrácené, na ostatních jsem je umístil do puvodní polohy, ač vec nešla tak snadno, neboť kosti byly namnoze spečeny pevným vápenitým travertinem. Kostra nalezena v poloze stojící, byla z velké části od-kopána a od bfezna do konce prosince 1902 ponechána vlivu povétrnosti. Nejprvé narazili délnici pri kopání na lebku, kterouž íozbili. Teprve obrovské kly, 2-2 m. dlouhé, upozornily majetníka Žida, že by nález mohl zpenéžiti; zatím dvé stoličky odprodány místnímu museu ve Zlatých Moravcích, a sice jedna z horní čelisti, vážící 6 50 kg., a jiná menší z dolní polovice levé čelisti zachována. V zemi méla kcstra délku 7 m. Jakmile stal se majetníkem kostry farár Andrej Kmeť, ihned odebral sa tento muž mravenčí píle na místo vozmo, a ačkoliv na dlouhé ceste více jako 10 hodín trvající težce onemocnél, nicméné po celý týden dohlížel a radil pri vykopávání a jedine jeho pričinením uchovalo se z kostry tak mnoho zbytku. Obratie šíjové patrné již dŕíve délníky jsou rozdrceny, zato prekrásne zachovala se velká čásť páteŕe, skládající se ze 18 úplné zachovalých obratiu hŕbetních a bedrních, k nimž po obou stranách pri-máčknuta jsou žebra. Páter zachovalá má délku 160 cm. a jednotlivá tela obratlú (corpus) mají velikost talíŕe. Nezbývalo mi tolik času, abych mohl jednotlivé obratie rozebrati a preparovati, proto omezil jsem se pouze na její očistení. O mohutnosti téchto kostí nasvedčuje, že' dva silní lidé s velikým namáháním upravené kosti pŕenesli na silné desce do sousedního pokoje. Z pánve zachovala se jedna polovice, obratie ocasní chybí. Pomerne chatrné zachovány kosti končetin. Tlakem hofejšího tela a bahna prolomila se časem kosť stehenní (femur) do kosti lýtkové (tibie a tibule), kosť ramenní (humerus) do kostí loketních (ulna a rádius), tak že ze všech zústaly pouhé tŕísky a vétsí úštipky a zlomky kloubu. Pomerné dobre zachovala se diaphysa femuru délky 70 cm.

Vzácné tyto zbytky mamutí, jakými se muže honositi málo-které museum stŕedoevropské, zakoupil Andrej Kmeť pre slovenské museum."

Toľko p. Knies, ktorý privolaný bol k preparovaniu kostry, ktorej i sám Kmeť — po svojich študijných cestách — venoval všetok svoj čas i úsilie. V tejto práci však nemálo ich vyrušovala záplava volaných i nevolaných hostí, dobroprajných i zlomyseľných divákov. Okoloidúci pútnici i jarmočníci húfom obdivovali toho „netvora". O týchto navštevovateľoch píše Kmeť: „Čím skorej ľúbil by som kosti odoslať, lebo už ma premáha práca a návštevy, pričom musím veľa hovoriť. Neprejde deň, že by niekoľko ľudí neprišlo. Včera celá spoločnosť zo Štiavnice, dnes detto asi desať včasné ráno atď." (P. 5./VII. 1903.) Popri neprestajnom vysvetľovaní míňal sa drahý čas, určený súrnej práci präparovania kostry. Ale tí ustaviční hostia boli na chudobnej fare Kmeťovej i z iného ohľadu nepríležitými, ako nám to on sám žartovne vypráva: „Mamuta vyženiem na pašu (pošlem do slovenského Múzea), lebo ma vypil, alebo aspoň vypije; mimo menších návštev dosavádnych, v nedeľu bolo tu baňských radcov, professorov, akademikov a dámy obzreť ho — do 13 osôb! V utorok zase 8. Tak sa ja nehrám. Pútnici štiavnickí hore-dolu idúci si ho tiež valne obzerali, i mi sklo na dverách pitvorných zabilú (O. 7./V. 1903.)

Čím viacej ubývalo Kmeťovi práce präparovania, jeho vedeckí navštevovatelia tým viac cítili tú ztratu, že je mamut nie ich vlastnosťou. „Sontagh vraj túžil za mamutom, kým ho nevidel, teraz vraj mrie za ním, keď videl a obdivoval moje znalecké vraj präparovanie kostí." (O. 28./VI. 1903.)

V tomto videl Kmeť nové nebezpečie pre svoj vedecký poklad- ,,. nášho mamuta ohrozuje vážne nešťastie! Včera zas bol tu schválne p. Sontagh, správca geolog. múzea peš-tianskeho, v sprievode pp. Csecha a dr. Bäcka, všemožne pracujúc na tom, aby som prepustil nález ta. Sľubovali náhradu hojnú; licitovali; dôvodili, že vzácny nález vo veľkom muze-ume, navštevovanom učencami, lepšie zodpovie svojmu cieľu, totiž vede, než vo vidieckom malom muzeume atď. Ja som pekným spôsobom bránil sa tým, že je to už „kôzhirré téve", že som kosti venoval tomu Muzeumu, ktorého som predsedom atď. Odvolával som sa na správu, ktorá nepovolila darovať ani polovičku čipky či výšivky arcikňažne Izabelle ... po trojhodinovom asi zabavení sa tu odišli s tým, že len mám obmäkčiť výbor, a prosili o odpoveď. Ja nesľúbil som nič . . . Videli na mne, že sa zle cítim." (O. 28./VI. 1903.)

Prv, než by bol odovzdal mamuta na miesto svojho určenia, povzbudzoval slovenských intelligentov k štúdiumu fossilnej fauny, bez ktorého by nález tento nenašiel v slovenskom obecenstve nijakého porozumenia: „kustos, kustos poriadny zachránil by nám česť". Konečne : „Po viac než osemdňovej úmornej práci balenia, konečne dnes na troch senných vozoch odosielam mamuta. Ako prídu kosti, to oddávam do rúk Božích." (P. 27./VI. 1903.)

1. 1. ​X. Kmeť na politickom polí. 

Ovzdušie, v ktorom ako chlapec rástol, i ako mladík a maž žil, nemohlo vychovať z neho politika prvotriedného. K tomu jeho priama a nad mieru citlivá povaha priviedla ho ku krajne patriarchálnemu ponímaniu otázok politických.

No jednako nebol úplne nečinným pozorovateľom ani na tomto poli národného života. Vykonal verne, čo mu bolo sve-rené, ale do popredia politických zápasov sa nikdy netisol. „Veď štúdium — tak hovorieval — je tiež politika. Hľa, naše výskumy už berú sa v politike za dôvod! (Na pr. o náklach.) Preto ja hovorím, že štúdium je tiež politika, a dobrá." (A. K. — K. A. M. 15./II. 1902.) Preto predovšetkým vážnou vedeckou prácou chcel získať sympatie, uznanie, rešpekt oprávneným nárokom k životu svojho národa. A v tomto smere bolo jeho účinkovanie zrovna providencionálne.

On si nemohl predstaviť inú politiku, ako úzke uplatňovanie kresťanskej mravouky medzi triedami a národmi, a z toho hľadiska posudzujúc politické deje svojej doby, musel sa presvedčiť, že: „Príroda ničoho neodpúšťa; a ľudstvo skutočne' vťacia sa k prírodnému stavu, lebo odchyľuje sa od kresťanstva.', (A K _ F. R. O. 13./1. 1900.) Preto často vzdychával: „Oj-čiže je to len za kresťanstvo, čiže je to len za civilizácia!" (Hro. madné väznenie našich literátov.) (A. K. — Dr. J. P. 28./IX-1900.) V tomto smere niesly sa i jeho politické prejavy po slovenských časopisoch. Raz písal bol článok do novín o znemravňujúcich zákonoch, na ktorý dostala sa mu i odpoveď. I nemal Kmeť úplnej pravdy. Zákon totiž nedovoľuje nikdy krivdu, dokonalosti však v ľudských osnovách nieto nikde. „Hľa, národnostný zákon či by neplnili, keby sa ľud bol spriečil jeho obstrihávaniu? Ale keď ľud m čí, páni robia, čo chcú. Ale či nieto v zákone, že reč úradnú určuje si obec, mesto, právomocenstvo? Kde žiadali slovenskú? Zákon stojí pod ochranou snemu, — a koho volí náš ľud? Otec predal majetok synovi z klamstva, prečo nežalujú ostatné deti? Či zákon môže zato?" písal mu na to F. R. O. 29./IX. 1892.

Tak horlil i v listoch na priateľov: „Navracajú sa časy prenasledovaní diokleciánskych a nerónskych so všetkou tou špatnou ich stranou; len popraj, Bože, aby ony malý i tú peknú stránku oných prenasledovaní! Pohania volali kresťanov buričmi; no kresťania svojich mučeníkov volali svätými, a ich sláva a ich ovocie trvá dosiaľ a trvať bude na veky!" (A. K. — K. A. M. 28./VI11. 1902.) Alebo: „Tú Byvolovu (Bülow) reč bolo by poslať svätému Otcovi, ako najvyššiemu zástupcovi evanjeliuma, s otázkou: ,Kde je evanjelium a ovocie jeho, ktoré opisujeme prorockými slovami Izaiášovými (Kap. 11, 6.): Bývať bude vlk s baránkom . . .' A Tolstoj bude mať veľkú radosť! Nemci postavia mu pomník. Hanbím sa, že niečo takého možné je proti Slovanstvu, ani proti čriede neužitočného a nerozumného zverstva." (In litt.)

K slzám dojatý tešieval sa každému ráznejšiemu slovenskému pohybu a vedel si z neho vyvážiť ďalekosiahajúce následky, nádeje. „Faktum je, že sú už nie bez dozoru; faktum je, že sa proti nám i tí veľkí oháňať musia." (Inlitt. 12./V. 1902.) Právam svojej materinskej reči nikde nedovolil odorať a usiloval sa ju všade uplatniť i uznanie jej od každého vynútiť.

Krem niekoľkých vedeckých mesačníkov nečítaval vôbec cudzorečových časopisov, čo mu nie jeden zo slovenských ľudí závidel. Zato naše slovenské politické časopisy čítaval s velikou pozornosťou, reagoval na každý ich prejav a rozširoval ich po širokom okolí — popri svojom všestrannom zaujatí — takmer z dom' do domu, i sám predplácal ich nejednému, tak že časom vedochtivejší jeho roľnícki známi si zrovna nárokovali, aby Kmeť aj im zo svojho predplácal časopisy.

Už v úvode tejto stati poukázali sme na to, že Kmeť nebol, nemohol byť politickým vodcom. V tomto ohľade podliehal chvíľkovej nálade, ale i jeho kultúrne postavenie v národe hatilo ho nemálo na tomto poli. Priatelia museli ho nie raz tíšiť, aby sa stránil písať politické články, čím by len Muzeálnej slov. spoločnosti poškodil, ktorá s ním stojí a padá, ako stoja i padajú i tie priateľské styky, ktoré udržuje on s tými, čo môžu byť spoločnosti na pomoci. (Srov. F. R. O. in litt. 21./XII. 1899.)

Roku 1871 sriadil volebný výbor okresu nemčianskeho a v nasledujúcom roku sriaďoval po okrese viaceré podarené vo lebné shromaždenia v záujme vyvolenia slov. kandidáta Adama Kardoša. Nech stojí tu odstavec zápisnice volebného shromaždenia dňa 4. apríla 1872 na Beluji odbývaného:

„Shromaždenie, mimoriadne valne navštívené, v prítomnosti stol. vicišpána, kastellána a slúžneho, spolu komisára, zahájil Kmeť, a ľud v krásnej reči privítal, poukazujúc na potrebu voľby vyslanca národného, v ktorej však skrze pána župana (Majláth) často pretrhnutý bol, ale on sa jemu v tomže zmýlil nedajúc, presvedčiac i pána župana, že každý voliť právo majúci občan má právo svolať na poradu ľud, napokon i pán župan, od pravdy ďalej nemohúc, sám uznal to právo, vyzývajúc však pána Andreja Kmeťa za toto svolanie k zodpovednosti pred úradom stolice, k čomu i predme-novaný pán Andrej Kmeť z vďačnosti podrobiť sa prisľúbil, čo však bol len terrorizmus so stránky úradských; keď však ľud videl neohroženosť a stálosť pána rečníka, vysmial prítomných stoličných, ukazujúc: ale im dal — no či ich zronili tak im načim . . . my s pravicou viacej nič nechceme mať, čo tu chcú mať, nech idú, zkade prišli. Čoho následkom shromaždenie opustiť museli tí páni. Potom Andrej Kmeť oslovil ľud voliť si predsedu . . . Vidiac ale ľud neohroženosť . . . poprosil ho jednoústne ... i predsedom zvolil . . . Rečnili p. K. Zorkóczy, p. L. Kramár a p. J. Dedinský... Konečne vystrčil komisár vicišpánov list, aby štyrmi žandármi ľud rozohnal . . . ľud sa v tichosti rozišiel . . . osvedčil sa, že si p. A. Kardoša za svojho vyslanca voliť bude . . . Blaškovič Adolf, značník porady v. r."

Slovenská strana, pravda, podľahla úsiliu všemohúcich stoličiarov. Sám bývalý kandidát sa vyslovil: „Kebych bol mal päť Kmeťov, bol by som sa podrobil vašej mienke (vytrvať) .... Nikdy nezapomeniem, že ste Vy jediný boli, ktorý skutkom viac dokázať chcel, ako Vám to povolanie dovolilo ..." (A. Kardoš in litt. 18./VII. 1872.)

V nerovnom boji proti korrupcii hontianskej stoličnej administrácie stál náš Kmeť takmer cez celý svoj pobyt na Krnišove a Prenčove neohrožený. „Hunth ist am Hund" — hovorievával o tomto všeobecne uznávanom fakte, proti čomu už roku 1873 sosbieral mnohými obyvateľmi podpísaný verejný protest a neskoršie i v spoločnosti Z. Ivánku bojovať neustával.

Národná slovenská strana vyvolila si ho roku 1893 za dôverníka pre baňsko-štiavnický volebný okres. Ako taký svolal nasledujúceho roku na predvolebnú poradu hontianských národovcov.

Poznajúc nespoľahlivosť a zášť šovinistov proti všetkému, čo páchne slovenčinou, neschvaľoval od počiatku volebný pakt národnej strany slovenskej s maďarskou ľudovou stranou, a keď roku 1896 okolití evanjelickí predáci národnej strany v Nemciach uzavreli volebný pakt s touto stranou, Kmeť zoprel sa i disciplíne strany. Neskoršie deje, bohužiaľ, za pravdu daly jeho nedôvere voči tejto vierolomnej maď. strane.

Zato z ohľadov lokálnej politiky honoroval — ako sme už spomenuli — roku 1901 statného obhájcu poctivého stoličného administrovania Z. Ivánku, keď tento, vydajúc reverz, že minimálne slovenské požiadavky bude zastávať, aspoň tým, že — jediný z katolíckych kňazov — zúčastnil sa jeho nevydarenej voľby.

Miestna národná strana v Pukanci roku 1906 vyzvala Kmeťa, aby tam pri nastávajúcich snemových voľbách kandidoval, čo, pravda, on už vzhľadom na svoj krehký zdravotný stav — odoprel.

;Usilovne pestované styky Kmeťove so spomínaným už čestným maďarským politikom L. Mocsárym patria skorej na pole kultúrne.

1. 1. ​XI. Kmeť na polí svojho duchovného povolania, 

Ako syn svojej cirkvi, ako katolícky kňaz patrí náš Andrej  Kmeť medzi najlepších z najlepších. Od rodu, od útlej mladosti bol skrz-voskrz presiaknutý rýdzym, vrelým, každý dych, krok, slovo a čin previevajúcim duchom katolíckym. On vždy vedel posúdiť, čo je podlžný svojej cirkvi, svojmu náboženskému presvedčeniu, ale duch tento úzko bol sbratrený s jeho ohnivou láskou k svojmu rodu. Svojim životným názorom vedel utriediť a oceniť tie dve idey dľa ich pravej hodnoty, ale rozdvojiť ich nevedel; on neprišiel v týchto dvoch smeroch nikdy do kollízie, ani v súlade svedomia a smýšľania svojho, ani v živote a v pôsobem verejnom. Jednou rukou staval svätyňu cirkvi, bral činnú účasť, vývodil v snahách a bojoch cirkve svojej; druhou rukou však neohrožene tasil meč proti nepriateľom rodu svojho, kdekoľvek by ich bol zočil.

Do ostrejšieho boja proti maďarizácii v cirkvi chytá 3a Kmeť za stopami svojho nerozlučiteľného priateľa F. R. Osvalda roku 1886, následkom cirkevno-literárneho škandálu, keď kňaz Marschal vydal pamflet, maďarsko-slovenskú vraj modlitebnú knižku, pod menom „Ájtatos hazafiság = Nábožné vlastenectvo", kde v predmluve lživé upravuje slovenskú mládež, že maďarsky sa modliť je záslužnejšie, lebo i sv. Štefan kráľ tak sa kázal nám modlievať. Proti tomuto pohorr.livému skutku vystúpil Kmeť s neobyčajnou srdnatosťou, nazvúc knihu „vredom maďarizačným", v ostrých článkoch útočil proti tomuto zneužívaniu najsvätejších citov katolíckej slovenskej mládeže v „Katolíckych Novinách" i v liste na primasa i na páchateľa písanom.

Tak r. 1890 pod šifrou Vidomého ostro napadol pseudo-liberálne dejstvovanie baňsko-bistrického biskupa Bendu. Sterrorizované kňažstvo, medzi nimi i niektorí slovenskí tichošlapkovia, hromadným zúčastnením sa na biskupových meninách a tam povedanými prípitkami demonštrovali proti pravdám Vidomého.

Vidiac nesolidárnosť, neorganizovanosť a neživotaschopnosť slovenských katolíkov, horlivé sa zasadzoval za premenenie „Katolíckych Novín" na politický katolícky časopis i za založenie katolíckeho spisovateľského spolku.

Dosiaľ sme pozorovali požehnanú, čo i obťažnú a hrdinskú činnosť jeho v obrane práv slovenčiny na poli cirkevnom, stojaceho v popredí na obranných násypoch slovenského katolicizmu. Vid'me ho i ako tichého pracovníka na nábožensko-mravnom povznesení svojich spoluveriacich.

Na pole katolíckej spisby slovenskej uviedol Kmeťa znamenitý niekdy dr. Mallý, sveriac mu roku 1863 efte v seminári preklad životopisu sv. Ludvíka. Ako predný spoluzakladateľ, neskoršie i predseda spomenutej už Cirkevno-literárnej školy slovenskej hor've spolupôsobil pri vydaniach tohoto spolku a vzácna bola i jeho povzbudzujúca činnosť u rovesníkov.

Roku 1876 prevzal od dr. Radlinského časť sv. Písma preložiť do slovenčiny, no pre neshodu, Ktorá povstala medzi Radlinským a Spolkom sv. Vojtecha, Kmeť vzdal sa spolupracovníctva.

Roku 1887 zúčastnil sa na schôdzke A. Kubinom do Pešti svolanej cieľom založenia spolku katolíckych spisovateľov slovenských, aký Kmeť už od dávna narádzal.

Nebolo vytrvalejšieho a účinlivejľieho priateľa Spolku sv. Vojtecha nad Kmeťa, ktorý snažil sa ho obrániť pred nepiiazňou mocných, i pohnúť ho k čulejšiemu životu. On navrhol zakúpiť spolkový dom, sriadiť spolkovú kníhtlačiareň, k čomu sám hľadal a budil mäcénov. No i pre drobnú agitačnú prácu utrhol si času. Tým cieľom napísal populárnu agitačnú brošúrku ešte v Krnišove, ktorú Spolok vydal a rozšíril v tisícich výtiskoch medzi slovenským katolíckym ľudom.-) V širokom okolí svojho pôsobišťa s fary na faru agitoval za Spolok a sám len od r. 1890— 1902 rozpredal okolitému ľudu za 790 kor. nábožensko-poučných vydaní spolkových. Podobne sbieral i predplatky medzi ľudom na „Katolícke Noviny".

Sám sostavil znamenitú príručnú knižočku bratstva sv. Skapulára a obstaral i knižočku o úcte sv. Jozefa pre spolok v Sebechleboch.

Ešte pred 30 rokmi narádzal, aby na pozdvihnutie vedeckej vážnosti stavu kňazského boly skommassované farské knižnice dľa cirkevných okresov a dľa odborov, tak že by sa u každého farára prechovávaly knihy toho odboru, aký zvlášte pestuje patričný, a. aby na každej fare bol soznam všetkých v okrese sa nachádzajúcich diel. Tento návrh pred ordinariátom obnovil roku 1904.

K storočnému jubileu prvého Učeného slovenského Tovaryšstva bol Kmeť najúčinlivejším spolupracovníkom Fr. R. Osvalda pri vydaní skvostných troch sväzkov jeho „Tovaryšstva" a snažil sa všemožne vyhľadať a sdružiť k spoločnému dielu všetkých katolíckych perom vládnúcich ľudí, a podarilo sa mu pritiahnuť a k užitočnej literárnej práci priviesť i samoukov, z čoho mal zvlášte veľkú radosť.

Pri takom čulom, všestrannom cirkevno-literárnom účinkovaní Kmeť nezabudol ani na pestovanie duchom i skutkami osvedčenej pravej nábožnosti v svojom najbližšom okolí.

Už roku 1887 zamýšľal vlastným nákladom ozdobiť svoje milé rodisko kaplnkou k úcte sv. Cyrilla a Metoda na vrchu Sobotišti, a keď mu to neprajnosť proti všetkému, čo upomína na slovenskosť, i ľudská obmedzenosť prekazily, aspoň kamený križ chcel tam postaviť. No založ'l aspoň funďáciu na sv. omše, majúce sa každoročne zaň odbývať v jeho krstodelnom kostolíku bzenickom. Okrem tejto zanechal tri fundácie na Prenčove: jednu zaň na sv. omše, pozostávajúcu zo záhrady, druhú na udržanie kríža v cintoríne, kde chcel byť pod dvoma lipami pochovaný, tretiu na 50 mt. dlhú chodbu (niekde to volajú „žiar") jednu lúku pre kostolníkov.

Ako v národných dielach ochotný bol spolupôsobiť s každým človekom dobrej vôle, zásady a práva katolíckej cirkvi, našly v ňom vždy rozhodného obrancu a bojovníka. On z hĺbin duše bol presvedčený, že malý a ubíjaný slovenský národ len pevné pridŕžame sa Boha, len úprimné kresťanstvo a mravnosť udrží pred zahynutím, a preto s krvácajúcim srdcom videl, ako nové pokolenie slovenskej mládeže ľahkovážne opúšťa vyzkúsené chodníčky prvotných národných kriesiteľov a zanáša sa za svodnými heslami náboženského nihilizmu, mravnej nyrvány.

Nie menej vedel sa rozhorliť pre nešetrné útoky J. Janošku proti katolíctvu vôbec a zvlášte proti slovenským katolíkom. V tomto ohľade iste vysokozáslužnú prácu vykonal Kmeť v svojich obranných článkoch v Katolíckych Novinách (r. 1902). Stanovisko svojej cirkvi zastávajúc. Pre takzv. „odkrsty" bol zažalovaný, ale pred súdom osvobodený. No zato netešil sa nebratským a národu škodlivým bojom takýmto, ba želel nad nimi nemálo. „Ja sa veru tomu boju neteším a zo srdca budem läd, aby zastal a nikdy sa viac neopakoval." (A. K. — F R O. 8./III. 1900.

Ako úzko spojený bol duch jeho s Kristom, ktorému celý svoj život venoval! Keď pri výročitých národných slávnostiach v Turč. Sv. Martine slovenským kňazom neprajné pomery prekážaly mu odslúžiť sv. omšu, sťažoval sa: „Akýsi prázdny mi je deň, keď ráno nemôžem do chrámu Božieho" (A. K. 22./VIII. 1896), čo ešte i v ťažkej chorobe najbolestnejšie postrádal. „Ja teda ani na deň sv. Andreja nebudem môcť sv. omšu slúžiť." (A. K. in litt. 29./XI. 1907.) Predpísané kňazské modlitby (breviár) vždy svedomite odbavúval a ešte ani v posledných ťažobách, v posteli ležiac, zameškať nechcel. O ňom právom mohol povedať jeho dlhoročný priateľ Fr. Richard Osvald: „Takého vo svojich povinnostiach k sebe bez každej okázalosti prísneho kňaza som ja neznal. Nieraz stál som vedľa neho zahanbený."

Takto žijúc a účinkujúc na poli svojho kňazského povolania, vyzískal si bezpodmienečnú úctu svojich bližších spolukňazov a okolitého veriaceho ľudu. A keď sa i smelý sen čestného Maďara, Ludvíka Mocsáryho, v ktorom tento videl kňazské i vedecké ctnosti Kmeťove dľa zásluhy povýšené na prestole sv. Metoda v Nitre, ani v najskromnejšej miere nesplnil, aspoň jeho spolu-kňazi poctili si Kmeťa okresným notárstvom, po jeho odchode však vyvolili ho za čestného úda okresu, tak, ako i neskoršie okres dolno-turčiansky. A keď nemocou i prácami skľúčený pýtal dobre zaslúženú penziu, komisia, ktorá rozhoduje pri prepúšťaní kňazov do penzie, na oduševnené odporúčanie K. Viszolajského jednohlasne uzavrela ho odporúčať primášovi do penzie. Pri slovách Viszolajszkého niekiorí kanonici slzili.

Jeho cirkevné zásluhy dojímavou úvahou ocenil tento, ináče maďarsky smýšľajúci kňaz, z ktorej tu podáme aspoň pokonné riadky: . . Andrej Kmeť teda už nebude viac sympatickou postavou horného Hontu; zmizne z nášho kruhu! Veď 41 liet strávil v tomto kraji, nemožno ho tak ľahko zabudnúť; s jeho úctihodnou postavou stretali sme sa tak často, ako po cestičkách vysokých vrchov v rochete (kratšia koyeľa kňazského úboru), pred nim s horiacou sviečkou, s obnaženou hlavou pospiechal, a cengot malého zvončeka upozorňoval nás, že k nemocnému farn'kovi ide dobrý pastier cestou na pol dňa peší, aby ho posilnil útechou umierajúcich. Nevládze už viac. Viackrát ležal už v zapálení pľúc . . .

Na pútoch ku pocte Škapuliarskej Panny Márie, v Štiavnici na Kalvárii, kde pútnici z ďalekých krajov prichádzajú, on bol dvojdňovým spovedeľníkom i kazateľom. Na slávnostiach najsvätejšieho Srdca Ježiš na Litave ešte i vlani on povzbudzoval veriacich svojimi kázňami k ucteniu najsvätejšieho Srdca a spovedal cez celé dni. Slovom, kde sa bolo treba klaňať Pánu Ježišovi, kde Matku Božiu uctiť, tam sme všade našli Andreja Kmeťa.

1. 1. ​XII. Národo-hospodárske pôsobenie. 

Čulý smysel Kmeťov pre všetko, čo tiesni, teší i zveľaďuje chudobný slovenský ľud, prostredie, do akého rídením cirkevných predstavených prišiel, určily zápalistému mladému kňazovi vopred smery, v akých svoju budúcu činnosť mal vyviňovať, a to menovite na poli národo-hospodárském.

Od sveta dosť odlúčená Senohradz, jej chudobný, ale zvláštne sympatický ľud, primitívny a preto nevýnosný spôsob hospodárenia priamo volal muža, ktorý, majúc srdce na mieste, smysel pre hospodársky pokrok, prichytil sa upútať mysle zdrepenené k veciam novým, užitočným i zošľachťujúcim. Tak sa dostal náš Kmeť roku 1866 k záhradníctvu. Vidiace vtedy neúhľadné, pusté okolie svojho prvého bydlišťa, senohradzkej fary, vykolčoval popri nej kúsok neužitniska a premenil si to na škôlku a „botanickú záhradku". Od chýrneho záhradníka Št. Moysesom zvelebenej' biskupskej zahrady sväto-križskej zaopatril si rozličné zriedkavejšie semiačka a od horlivého pestovateľa štepárstva S. Rafanidesa (t. č. ev. kaplána v neďakom Cerove) rozličné ovocné i viničné štepy, čím vysadil svoju záhradku, v ktorej nachádzal nielen úľubu, ale i hojné zkúsenosti praktické.

Preto už v nasledujúcom roku vyzýva širokú slovenskú verejnosť v D. Lichardovom „Obzore" k zakladaniu školských štepníc. Článkom upozornil na seba správu Matice Slovenskej, ktorá ho hneď poverila ocenením Penzlovho „Ovocinára". Recenzia táto vydobila mu nevšedného uznania, následkom čoho obdržal nové, pre tak mladého muža ozaj čestné, ale i ťažké poverenie napísať prostonárodnú hospodársku náuku. Kmeť vykonal to v svojom dielci: „Hospodár na Slovensku". Matica vydala dielo posúdiť Kissovi, ktorý sa o nej pochvalne vyslovil. Nie tak D. Lichard, ktorý vo svojom „Obzore" vytýkal dielku zdĺhavosť a spolu i medzery (na príklad že nehovorí o látkach nestrovitelných.) V svojej odpovedi Kmeť obviňoval svojho kritika nedôslednosťou, kedže požaduje také „vysoké" predmety rozberať v dielku, a predsa vytýka mu prizdlhavosť. „Hospodár na Slovensku", na rozposlanie už celkom hotový, spolu i s rukopisom zaviazol v shabanej Matici. Darmo ho Kmeť cez celý svoj život vymáhal, ľudu slovenskému nebo'a dopriata táto učebná kniha pokročilejšieho spôsobu hospodárenia a vážna práca Kmeťova bola zmarená.

Kmeť už v tom čase popri D. Lichardovi bol prvým národohospodárom na Slovensku. Jeho meno budilo dôveru obecenstva. Nie div teda, že sa v hospodárskych otázkach obracali nielen vydavatelia a redaktori slovenskí na neho, prosiac ho o príspevky pre svoje vydania, ale i slovenské národo-hospodárské podniky v tôni jeho všeobecne známeho mena ufaly sa budiť väčšie nádeje.

Takto bol vtiahnutý Kmeť na pole, v ktorom ani povahou svojou, ani vedomosťami, ani prostiedkami, ani konečne povolaním svojím nemohol sa úplne vynájsť a kde ho čakaly krušné nezdary, bolestné sklamania.

Lepšieho zdaru sa dožil Kmeť so Vzájomnou pomocnicou, ktorá pri jeho spolupôsobení premenená bola na Sporiteľňu a napomáha ešte i dnes hospodárske záujmy slovenského ľudu okolia krupinského.

Opravdivých úspechov, ba triumfov dožila sa ľudomilná snaha Kmeťova zachrániť pred zahynutím prekrásne vlohy slovenských ženičiek okolia svojho: umenie výsivkárske a čipkárske. Toto zachrániť, slovenskému ľudu nielen ľahší zárobok, ale zvlášte česť, ocenenie jeho Bohom mu tak štedre udeleného umeleckého nadania získať — toto bol cieľ výšivkársko-čipkárskeho pôsobenia Kmeťovho, ktorému Kmeť popri iných svojich štúdiách a prácach s celou vášňou sa venoval a neopustil ľud svoj až do posledných liet života svojho.

Už ako kaplán senohradzký zaujímal sa o čípkárstvo kraja tohoto, na ktorý roku 1872 upozorňuje v „Obzore" slovenskú verejnosť, čím on prvý vzbudil široký záujem priateľov ľudu slovenského o umelecký ľudový priemysel.

Intenzívnejšie začína sa zaoberať rozširovaním čipiek až roku 1885, keď zaslal do Prahy pani Neffovej zásielku slovenských čipiek. No dokázalo sa, že doba nebola dosť priaznivá tomuto podniku. Praha v tom čase zaplavená bola čiapkami podkrkonošskými, ba i slovenskými, ktoré ta židovskí prie-kupčíci dodávali. Títo, vykorisťujúc cenu svojho umenia neznalý slovenský ľud, dodávali ich značne lacnejšie, ako ich Kmeť dodať mohol.

Napriek tejto prekážky, Kmeťovi, ktorý za svoje unúvanie a nemalé riziko nič nežiadal, dosť chúlostivej, pri pomoci chválenej už českej patriotky pani Neffovej a prof. Koulu odbyt Kmeťom dodávaných slovenských čipiek sa radostne vzmáhal, zvlášte od roku 1889, keď Kmeť sostavil dávno hľadaný vzorník čipiek a výšiviek.

Nadobudnúc si pri sostavovaní tohoto vzorníka dostatočného rozhľadu v báječných rozmanitostiach tohoto ľudového umenia, zatúžil popýšiť sa ním pred širokým svetom umeleckým a otvoriť výrobkom slovenského ľudu svetový trh i uznanie vysokých kruhov. Tým cieľom úsilne pracoval na tom, aby im vynútil čestného miesta na krajových i svetových výstavkách.

Tak roku 1892 pomocou svojich pražských priateľov vypravil slovenské cipky a výšivky na svetovú výstavku parížsku a na národopisnú výstavku česko-slovanskú; okrem toho sriadená bola 3. oktobra pod vedením pani professorky Pastrnkovej osobitná výstavka Kmeťových zásielok v pražskej ,,Slovanskej Besede": jeho pričinením zariadila i Hontianska stalioca výstavku umeleckého ľudového priemyslu roku 1895 v Ipeľských Šahách. Vicežupan Cibuľa-Czobor, upotrebil tu Kmeťom mu dodané slovenské výšivky a čipky. Rozumie sa, splnilo sa tu to: „Quos ego versiculos feci, tulit alter honores."

Hmotného výsledku docielilo sa pri tejto výstavke dosť značného. Podarilo sa totiž cestou touto speňažiť dávno uňho ležiace a odvšadiaľ zpäť posielané výšivky. Odpredalo sa 178 kusov v cene 328 zl. a prišlo i hojne nových objednávok, čo v tom núdznom roku bola veľká pomoc ľudu. Úradný referát o výstavke, pravda, ani nepripomenul zásluhy Kmeťove (1898.)

Roku 1904 sriadil slovenský oddiel na slavianskej výstavke v Amerike. Okrem toho roku 1895 usiloval sa výšivky a čipky predniesť i na výstavke v ďalekom Nižnom Novgorode. (In litt. 10./VI. 1896.)

Akcia táto nespozorovane nadobudla nad mieru širokých rozmerov, a Kmeť skoro zbadal nedostatočnosť svojich síl, menovite nedostatok obratného kapitálu. On navrhoval, aby v každej výšivkárskej oblasti slovenskej sriadila sa osobitná a stála organizácia s primeraným obratným kapitálom, ktorý mienil cestou sbierok zadovážiť (ideový prvok neskoršieho uč. spolku „Lipa"). On sám nejeden raz musel sa zapožičať, aby obchod na škodu veci nezanikol.

No on neustával, ba obor svojho účinkovania ešte rozšíril na sprostredkovanie pletených a vytkávaných vecí, ba i cestou literárnou budú záujem, robil reklamu, znalecky opisoval umenie slovenských ženičiek, o čom vyslovia sa istá odborníčka: ,,Velice poutavé pojednání o čipkách v Honte z péra faráfe Kmeté, psané, s takou odborní znalostí, jež ani redaktorka módního žurnálu honositi se nemúže." (In litt. 94.)

Úradné kruhy až r. 1894, odborné uh. ministerstvo až r.. 1896 zbadaly tento ľudový priemysel a iste skorej z obavy pred vlivom Kmeťovým, ako z úprimného dobroželania slovenskému ľudu a jeho umeniu — začaly sa starať oň. Po mnohých már-ných krokoch cestou administratívných medzítok konečne obrátily sa na Kmeťa, ktorý im, súc i sám už vyčerpaný a všestranne zaujatý, v nádeji lepšieho odbytu slovenských výšiviek — konečne pomohol sosbierať vzorník a sriadiť spomenutý ú už výstavku v Ipeľských Šahách.

O rozmeroch jeho práce i jeho učeníkov hovoria nám nasledujúce približné udalosti: Sám Kmeť do r. 1894 cez ruky prepustil čipiek a výšiviek za 2000 zl. Jeho poverník Miško Kliment len cez rok 1903 vyplatil vyšívačkám 830 korún. Pani Kardossová sprostredkovala len náprseniek z Hontu okolo 2000 kusov, Miško Kliment dodal ich najmenej tiež asi toľko. Dnes úkolu tomu na základe obchodnom venuje sa účastinárska spoločnosť „Lipa ľudový priemysel" v Turčianskom Sv Martine a skalické „Družstvo".

Kmeť neprestával na každom poli dvíhať slovenského človeka. Už roku 1870 v „Katolíckych Novinách" súri, aby sa kostolné peniaze priamo ľudu rozpožičiavaly. On sám viedol na Prenčove cirkevnú sýpku, malú to sporiteľničku. Ľudu svojmu pomáhal k stálym letným zárobkom na panstvách. I peniazmi ich napomáhal; no táto dobrosrdečnosť jeho a prostota, v ktorej každému dôveroval, sklamala ho špatné, temer zakaždým, a nikto azda nepoprežieral toľko nevďačnosti, ako práve náš Kmeť. U slúžneho zasadzoval sa dôrazne, aby pri stavbe železnice cudzí robotníci nevytískali domorodý slovenský ľud.

1. 1. ​XIII. Dobré rozpomienky na môjho strýca. 

Napísal Viktor Rafael.

Každý začiatok je ťažký" — toto porekadlo platí v svrchovanej miere i na môjho zvečnelého strýca Andreja Kmeťa. Začiatočná fara jeho bola krnišovská, ktorá tak zvonku, ako i zvnútra ukazovala prebiedny obraz. Opustený dom, zatrávnený dvor, strecha a okná už pred rokmi volaly po obnove. Podobný bol i kostolík. A kde veriaci? Jeden dom katolícky bol na Krnišove, jeden na Kráľovciach, jeden na Deviči. Ovečky roztratené medzi samými evanjelikmi. Podľa toho bol i dôchodok. V hotovosti bolo toho pramálo; musel si ho teda zo zeme vytĺkať. Slovom: bolo to miesto zapustené, kde katolíckeho farára už od Jávna nebolo, ale ani po jeho odchode už tam viac nik fará-rovať nebude, lebo už i farské budovy i pole sú rozpredané, a len kríž označuje miesto, kde niekdy farský chrám krnišovský sa vypínal.

Keď môj strýc faru túto nastúpil, nemal nijakého náradia, okrem s čím kaplánoval. Pritom boly mu treba hoblík, nebožiec, pílka, sekera, kresačka, oberučný nôž a kameň brúsový, ktoré veci už so sebou doniesol. Keď jeho rodinka počula, že je už farárom, prišla ho navštíviť. Tu potreboval v domácnosti ohreblo, i musel si ho zhotoviť, pravda, sám. Ale hneď sa vynašiel. Fílkou odrezal kus z kola, ktorý bol v plote a zhotovil si rúčky do oberučného noža. Potom doniesol zo dvora polienko, z ktorého sa po biede ostrúhalo porisko do kresačky. Riad všetok veľmi tupý, prvé bolo teda sostaviť brúsik. Pritom zas potreboval väčší nebožiec, ktorý bol, pravda, tiež bez rúčky. Tak sa spravila pomocou kresačky rúčka a sa ihneď na brúsových krosienkach potrebné miesta vyvŕtaly a na poskladanom brúse sa hneď i brúsilo. Už bolo poludnie a ohreblo ešte nebolo hotové. Medzi robotou sypaly sa žarty: „Vysmejme sami seba, aby nás druhý nemusel, takýchto Robinsonov," hovoril pritom. Aká radosť bola, keď sme popoludní mohli už i brúsiť hoblíky, kresačky a dláta! Varštat bol od stĺpa do stĺpa, alebo od steny do steny. Prišiel večer, kým sme parato nasadili na ohreblo. Večer všetku prácu poobzerajúc, hovorí: „Nie je ani jedno pekné, ale aspoň z potu tvári zhotovené." Pritom si pokyvoval hlavou: ,,Nuž spravil, ako vedel, ale mám aspoň v gazdovstve ohreblo!" Rodičia na druhý deň poslali mu z Bzenice kravičku do gazdovstva, mu však chybel ešte rebrík a maštaľné dvere. Tieto sa ešte z nejakých kusov posbíjaly, ale rebrík musel sa už u majstra rozkázať. Válov sa z požičaných dosiek hneď sbil. Všetko muselo prejsť rez naše ruky a základne sa ponaprávať. Vo dvoch rokoch bol kostol, fara a hospodárske budovy pooprávané.

Svojim spoluobčanom ukázal, ako majú rozumne opatrovať lúky. Na Sitne mával predtým len 6—8 vozov sena, a túto lúku časom tak napravil, že mával potom až 12-18 vozov. Tiež i pri oraní a sejbe kŕmnych rastlín zaviedol v obci viac užitočných novôt. Podobne usiloval sa i pri ovocinárstve naraziť ľud na cesty pokroku. Štepárske nožnice sám si vynašiel i zhotovil, ako i valcovú trelku na mletie jabĺk, z ktorých chutné víno dorábal. Keď pri skladaní sena s voza na privysokú farskú povalu mal ťažkosti, i tu si vedel spomocť. Matka mu bola darovala trúbu mocného plátna. Z tohoto spravil prístroj s drôtenými hákmi na dvoch valcoch sa pohybujúci. Keď sa kľukou valce obracaly, natiahnuté plátno s hákmi sa rýchle previjalo, a na plátno sa muselo seno usilovne nahadzovať a ono si ho sebou bralo. Takto za malú chvíľu vyprázdnil sa voz sena. Pri všetkom nie silu, ale rozum upotreboval, pričom ho obyčajne občania obdivovali a nejednu zručnú novotu od neho pochytili.

Začiatky jeho prírodoskúmatelstva. Mal to už v prírode, pri , každom zjave prírody dopytovať sa na príčiny: prečo je to tak a nie inak? Na Krnišove bol v ten čas katolíckym učiteľom istý Medrický. S týmto prechádzavali sa po chotári a sprevádzali pritom spev vtáčkov. Týmto spôsobom v celom okolí všetko vtáctvo poznali a dľa jeho spevu vedeli ho pomenovať. Pri prechádzkach prizrel sa každému kamenčeku a nejeden doniesol to sebou domov vo vrecku a po oknách porozkladal. Keď už boly okna plné, usporiadal si ich do skríň.

Za Medrickým prišiel Jozef Lunáček, ktorý sa dľa jeho návodu tam i organovať naučil. Tento videl tie porozkladané kamene a dotiaľ se na ne prizeral, kým 5 on nezačal sbierať. V štiavnickom komorhofe bol nad geologickou sbierkou strážcom samouk Hrnčiar, muž veľmi zručný a múdry. Častejšie úradne vyslaný, prikvitol i na KrniŠov, a s ním neskôr viac vychádzok urobili na krupinské vrchy. Idúcky najviac sa zohýňal po kamene Lunáček a ukazoval ich radom Hrnčiarovi a pomenovaný schoval do vrecka. Keď mu však na mnohé, ba skoro na všetky, a to i na rôznobarevné kamene Hrnčiar povedal, že je to trachyt, a vždy len trachyt, Lunáček sa nahneval, v domnení, že si z neho robia blázna. A keď s tým trachytom neprestávali, nazlobený odbehol domov a nechcel sa za dlhší čas ani pánu farárovi prihovoriť. Tu ho vzal strýk za ruku k sebe a, vytiahnuc knihu, dokázal mu, že to vskutku boly trachyty. Tu sa Lunáček vzchopí] k dôkladnejšiemu štúdiumu tejto vedy a tak usporadoval si strýk svoju sbierku do odborov a Lunáček chodil k nej ako do Školy, kde sa časom stal pochvalne známym odborníkom a šťastným prírodoskúmateľom, menovite v Dolných Strháioch, kam z Krnišova odišiel. Za Lunáčkom prišiel na Krnišov Jurec, ktorý sa. tiež pri Kmeťovi naučil organovať, ako neskôr i viacerí iní samoukovia v jeho spoločnosti pripravili sa k učiteľským zkúš-kam, tak že na okolí považovali faru krnišovskú za učiteľskú prípravovňu.

Svoje vedomosti a chuť k botanike, akú mal ešte zo štiavnických škôl, bol by už skoro zabudol. Ale keď potom zunoval skúmanie kameňov, ku ktorému mu tamejšie okolie už viac látky nedodávalo, tu chytil sa zas s novou chuťou do botariky, v ktorej mu kraj viac rozmanitosti sľuboval. Začal on toto zamestnanie jedného jara, zohýňal sa ku každému kvietku, a tieto sa mu kľonily a vľúdne ho všade vítaly. Čim viac ich navštevoval, tým viac si uvedomil ťažkosti, ktoré musel prekonať. Neskôr objavila sa u neho malomyseľnosť, či by takto sám, bez odborníkovei rady a poučenia, nemohol úplnejšie vniknúť do tajov ríše rastlín. Až v druhom roku nabral si viacej smelosti a nádeje k zdaru, i začal chápať systém tejto vedy. V treťom roku už stál v spojení s rakúskymi i francúzskymi botanikmi. Jeho oceľovú vytrvanlivosť obdivovali cudzozemskí vedomci. ,,Das geht mit Dampf!" — písali o ňom. A keď ho niekto z učených ľudí navštívil a videl to veľké dielo, klaňal sa jeho vede a vyznal: „Som professorom tohoto odboru, ale ja toľko nikdy nebudem vedieť." Keď potom videl, ako si pán farár prekladá oToje téky a vysúša, i pán professor nezdržal sa prichytiť do práce a pomáhal mu usilovne. Keď mu prišia rodinka, tej obyčajne tiež ponúkol robotu: alebo prekladať mu zeliny, alebo vysúšať papiere, alebo karotky (vignetky) tlačiť malým strojom, do ktorého sa olovené písmeny vkladaly. Keď povedal, že si ide trošku oddýchnuť, vzal si breviár (kňazské modlitby) a modlil sa asi za hodinu, čo keď dokončil, povedal: „No, už som si oddýchol, teraz zase niečo idem robiť." Keď po obede pri stole v lete sa stalo, že zadriemal, okamžite precitol a hneval sa na svoju ospalosť, ktorá mu drahý čas odoberá, A tento neoddych bol v ňom až do ostatku. Nech žije jeho dobrá pamiatka po všetky časy!

1. 1. ​XIV. Rozpomienka na priateľa. 

Napísal + Ján Izák-Záboj.

Bol mojím verne oddaným priateľom. Ja som bol ev. učiteľom v Kráľovciach a on katolíckym kňazom na Krnišove, boli sme tedy susedia, lebc nás delilo len niekoľko krokov.

Prijdúc za kňaza na Krnišov, navštívil ma a ja zas jeho. Po tomto nasledovaly návštevy každodenné. Mali sme sa radi, akoby krvná rodina. On u nás a ja zase uňho požíval som pokrmy. Keď prišiel na Krnišov do pustej fary, sužoval sa: „Čo si ja počnem, keď nemám ani zrna, ani statku!" Na siatie dal som mu pšienice a raži, koľko na sedenie potreboval, tak i jariny. Na statok dal som peniaze. Keď sa takto zásobil, stal sa veselším.

Robievali sme vychádzky na všetky strany, raz k evanjelickým a zas ku katolíckym kňazom, a radi nás videli všade.

Spoločník v mravnom smysle slova bol nenahraditeľný. Mával často hostí, najmä okolitých kňazov. V taký čas hneď prišla listová pozvánka na obed. Raz, majúc trochu viac notárskej práce, odpísal som: „Nemôžem prísť." Potom dobehol posol s lístkom: „Kým neprídeš, ja nedám mojim hosťom obedu." Išiel som.

V tom čase bol som stálym dopisovateľom hospodárskych novín, ktoré vydávala c k. hospodárska spoločnosť v Čechách. Redaktorom bol dr. Filip Stanislav Kodym, ktorý vydal mnoho znamenitých knín o novom hospodárskom priemysle. Tieto knihy ho vzdelaly v umení hospodárskom a na základe týchže sostavil znamenitú knižočku: Hospodár na Slovensku, ktorá však shabaná bola, zaiste na veľkú škodu hospodárov našich vôbec. I ako hospodár, i prírodoskľmateľ bol neúnavný, nadovšetko však ako kňaz všetkej chvály hodný. Stálosť charakteru zdobila ho vždy s dobrej mravnej strany. Sám chudobný, pomáhal chudobe. Neraz sa stalo, že i o polnoci prišiel Krnišovan pod ob ok jeho spalne a prosil: „Ich milosť, nemôžem vytiahnuť túru zbožia, lienom prosím, keby mi pomohli." Á Kmeť naskutku rozkázal sluhovi: „Choď, Ďuro, pomôž tomuto človeku Krnišovania, hoci i evanjelici, ešte i dnes pripomínajú si dobré skutky milosrdného Samaritána, šľachetného Kmeťa.

Medzi dobrými priateľmi bol i slušne veselý. I zaspieval si s priateľmi. U ľudu bol obľúbený. Poučoval, podporoval ho podľa možnosti, nehľadiac na ustávanie, ktoré častokráť s tým spojené bolo. Farizejom nebol do konca, jeho čistota viery bola ako nevinného dieťaťa. Ani jeden obraa náboženský nerobil mu obtiaže. Tak, ako malé dieťa, tešil sa každej výročitej slávnosti. Obrady vykonával vážne, bez ošemetnosti. Spievavalo sa z prastarého slovenského kancionála, tak že mnoho ráz tá istá pesnička spievala sa v oboch kostoloch.

Cez celý čas nášho obapolného všestranného účinkovania neprišla medzi nás najmenšia roztržka. Ruka v ruke účinkovali sme za dobro zaznaného, pracovitého, dobrého ľudu. Nebolo tam slopaja-korheľa, ani zlodeja, márnotratníka. Závodili sme najmä na roličkách našich. Ja som docielil zo zrna 27 zŕn, t. j. z merice 27 meríc raži. Naším pričinením preporodili občania suchoparné lúky, obrátiac ich na d'ateliniská, tak že už potom nebol cent sena za 5 zl. t. č. Ľud, predtým zadĺžený, vysvobodil sa z rúk úžerníkov.

Nemajúc gazdinej vybral se na Senohradz. Tu mal verných priateľov. Bol to Čech Pokorný, primaciálsky nadlesný, človek nevýslovne rázny, ktorý svoj ľud miloval a ho všemožne poučoval. Tohoto manželka, veľmi vážna pani (nomine et.omine) zaopatrila Kmeťovi kuchárku, 75-ročnú starenku Dorku, a slúžku vyše 50-ročnú pannu. Tieto u neho slúžily a i do smrti. Boly to sedliačky, ale dobrí a verní duchovia domácnosti jeho. Preto nám bolo ľahko č:isté vychádzky robiť, keď mal spoľahlivých ľudí doma.

V prvé dni našej známosti rozberali sme zásady náboženské; pravda, bez všetkého pohoršenia, vážne; a výsledok nášho roz-mlúvania bol: že kresťanstvo, najmä katol.'cke a evanjelické, nemusí sa nenávidieť, lebo láska Božia je základ viery, ktorá i túto pretrvá. Na tomto základe sme staväli, a výsledok bol všestranne požehnaný. Keď prišiel knieža Coburg so svojou rodinou do Sv. Antola, Kmeť išiel ta na poklonu, lebo Coburg bol jeho patronom. Tu sa stal takým obľúbeným, že tu i tu obdržal pozvanie ku kniežaciemu stolu, a následkom tejto prazne stal sa súčasne farárom i uprázdnenej fary Prenčova. Táto okolnosť dala mu novej sily a možnosti, že s väčším úspechom mohol kráčať na ceste stopovania starožitností. A tu vidíme tohto ináč útleho človeka-vedomca ako obra, ktorého sotva kedy niekto vo výsledkoch podobných prevýši. On bol v predsavzatiach svojich ako lesník, ktorý ničomu nevyhne, ale prevŕta a zryje všetko, čo mu v cestu prijde a sa naďabí. Táto zručnosť v prekrutávaní a stopovaní starožitností a prírody vôbec dala mu meno europejské, natoľko, že do jeho príbytku často prichodili návštevníci i z druhých krajín a národov. Tak menovite českí učenci. V Prešporku bol ako doma u Bäumlera, Nemca, Údenára, ktorého prírodopisné sbierky sú veru obdivuhodné.

Vytrvalosť a sebazaprenie Kmeťovo bolo neobyčajné. Grúne Sitna i- hlboké doliny krížom-krážom pochodil, prekutávajúc ich, a to často tak, že zabudol na to že nemá v kapse ani do úst chleba. Škoda-preškoda, že sa toľko nešanoval! Kmeť i ako dobrodinca a podporovateľ vedochtivej mládeže mal dobrý chýr. Jeho pohostinný stôl nakŕmil nejedného. Na hody a na Ondreja radi prichodili jeho priatelia, a veru zďaleka, lebo do Krnišova bola cesta krkolomná. No vyplatila sa i čo do hodu, tak i duševného pôžitku. Ľahko bolo ešte prísť, ale ťažko odísť, lebo každý sa dobre cítil u Kmeťa, natoľko, že sa nikto nenudil.

Skrovnosť jeho bola taká veľká, že na príklad vykonali sme pešo ďalekú cestu do Badína alebo na Senohradz, a ani len pohárik piva sme neužili na celej ceste. Janko Dedinský, katolícky farár na Dolnom Badíne, nepustil nás zpiatky pešo; tak i Pokorný na Senohradzi.

Prísne mravný život, ktorý viedol ako kňaz, dodával mu vážnosti u všetkých, s ktorými mal do činenia v záležitostiach cirkevných, a jeho slová netrpely odporu; lebo nikdy nehovoril pro domo sua, sed semper pro ecclesia. Jeho kázne boly tak presne prednesené, že mohly ísť hneď pod najprísnejšiu cenzúru. Ich obsah bol: Slovo Božie dľa Krista.

Kmeť dopisoval do novín i pod menom Prašina. Toto meno má vrch jeho rodiska v Tekovskej stolici, nad Hronom. Pero mal vždy nemilosrdne ostré, kde bolo treba šľahať, ale ináč neublížil ani muche. Naše dopisy sme si vždy jeden druhému sdelili, prv, nežli prišly pod tlač; ak bolo treba priostriť, stalo sa, ale nevinnosť nebola nikdy napadnutá. Bili sme vlažnosť, chlebárstvo, lakomosť ľudu, nevšímavosť a jeho vykorisťovanie.

Keď som sa z Kráľoviec vysťahoval do Modry, dopisovali sme si, áno, hoci to bolo i obďaleč, navštívili sme sa. Daj mu, Pane, pokoja a svetla večného!

1. 1. ​XV. Kmeťova osobnosť. 

„Len v človeka sa človek poznáva; len život učí každého, čím je."

Coelhe: Torquato Tasso.

Ako medzi svetlom a tôňou; medzi teoriou a skutočným . životom sa často veliké rozdiely ukazujú, tak i v živote mužov verejne pôsobiacich neraz ostré protivy spatrujeme medzi hlásanými ideami a medzi skutočným žitím patričného, medzi verejným účinkovaním a medzi spôsobom života v skrýši kruhu domáceho. Takéhoto nesúladu v Kmeťovom osobnom, súkromnom živote nenachádzame.

Od útlej mladosti až po hrob bol opravdovým, nelíteným priateľom ľudu. Už ako prvoročný kaplán pomáhal svojim veriacim, kde len moho1, radou i pomocou, liekom i obranou, a takým starostlivým otcom ľudu svojho bol až do konca života. Svojich niekdajších roľníkov-samoukov s nežnou, otcovskou láskou miloval. Vyprevádzal ich, keď sa pred odchodom do Ameriky k nemu prišli odobrať, dopisoval im ta i na vojenčinu listy plné tepla .srdečného a dobroželania.

No i táto všestranná zaujatosť, pri všetkej obdivuhodnej usilovnosti jeho, musela mať medze a nastala uňho veliká zapratanosť, na ktorú sa často sťažoval. „Všetky moje vedecké práce stoja, i dnes celé predpoludnie utratil som prijímaním výšiviek pre lutriu pražskej výstavky. Botanické zamieňacie ústavy čakajú a pýtajú; tí nevedia, že ja mám aj inú starosť, i ako zas priatelia výšiviek nič nevedia o mojich botanických bolestiach a výdavkoch." (In litt. 21./IX. 1895.)

Záslužnosť tejto drobnej, mravenčej práce uznali a obdivovali všetci, ktorí ju bližšie pozorovať mali príležitosť Tak autor spevohry „Jánošík": „Vzpomínám si Vás, mohu říci, denné a vážim si jako jedné z vzácnejších chvil života svého té doby, kde jsem Vás — odpusťte, ale cítím tak — srdce nynéjšího Slovenska, srdce, které nejen miluje, ale dává telu krev, v níž jest život, poznal " (K. Prokop in litt. 15./IX. 1906.)

Pri všetkých zásluhách svojich netisol sa nikdy do popredia, ani nevyhľadával právom mu patriacich vyznačení. Mimo sladkého ovocia vedy jedinou odmenou bolo mu, keď umom svojím vyzískať mohol slovenskému menu uznania a cti uprostred iných, šťastnejších národov. Každému novému výsledku svojej práce, tak ako i čestnej snahe iných svojich spolurodákov tešil sa nevýslovné, lebo ho považoval ako novú perlu na diadéme svojho slovenského rodu.

K meninám, na Andreja, dostávalo sa mu zo všetkých vrství národa často dojímavých, vždy uznanlivých prívetov. Taký bol i nasledujúci: „Vzdych Slovákov na Ondreja: Bože mocný, pro sime Ťa, ziv nám ešte sto liet Kmeťa!" (2. P. T. in litl. 13./X1. 1898.)

Vzhľadom na neúnavnú činnosť jeho na poli národopisu a všestranného podporovania Národopisnej výstavky česko-slovanskej vyvolený bol za zakladajúceho člena Národopisnej Spoločnosti a Národopisného Múzea česko-dovanského. (16./V. 1897.)

Ku šesťdesiatročiu dostalo sa mu nesčíselných osobných, písomných i telegrafických pozdravov so všetkých strán Slovenska i slovanského sveta. Tu pripomieneme jedine telegramm iiptovsko-sväto-mikulášskych Slovákov:

„Koho zdobia za rod toľké slávne činy,

môže hrdo hľadieť na svoje dediny."

Roku 1905 oslávila slovenská verejnosť zvlášte okázalým spôsobom štyridsaťročie Kmeťovho kňažstva. Turčiansko-sväto-martinskí predáci v slávnostnej adresse píšu mu z tejto príležitosti: „Na poli slovenskej slovesnosti od junošitva pracovaH Ste v prvých radoch, na poli vedy predstihli Ste najlepších, na poli obetí a húževnatej pilnosť predstihli Ste seba samého! Temer sami Ste stvorili muzeálny poklad národa. Vaša prostota, bez-náročnosť, holubičia dobrota, priamota charakteru, správnosť a vernosť národného presvedčenia blížia sa ideálu dokonalosti a svieťa jasným majákom do hmly a zámotov našich ťažkých dní a v slzách prebdených nocí . . . Stali Ste sa deliciou a radosťou suďbami hlboko zarmúteného národa!" (Turčiansko-sväťo-martinskí národovci, 54 podpisy.)

.

Fr. V. Sasinek vďačí sa mu latinským cnronostikonom:

Andreas Kmeť,

parochVs,

perso LVens oCto LVstra

In presbyteratV,

VIVat feLIX

seqVentlbVs annls!

Roku 1906 vyvolilo si ho kňažstvo dekanátu turčiansko-sväto-martmského (biskupstva baňsko-bystrického) za svojho čestného člena, podobne i jeho bývalí spoludištriktuáli okresu bzovského, „kde Kmeť celý svoj kňazský život verne a príkladne strávil" (slová dištriktuáínej zápisnice), a pozdravili ho v deň menín korporatívne, professori štiavnického gymnázia však listovne.

Pripomenuli sme už, že prvá jeho stanica kaplánska bola na Senohradzi (Hont), odkiaľ 6. oktobra roku 1869 vymenovaný bol za farára do zákutnej dedinky Krnišova, kde katolíckych veriacich temer nieto. Po odchode súsedného farára na Prenčove poverený bol administrovaním tejto farnosti, kam z Krnišova cez strmé vrchy a záveje snehové musel chodievať. Medzitým uchádzal sa o túto faru cestou arcibiskupskej vrchnosti k patronovi, kniežaťu Coburgovi. Cirkevná vrchnosť predostrela jeho rekurs s takým vrelým odporúčaním, „akým by sa ani sám nebol odvážil odporúčať" (sdelenie kanonika Jurigu). No panské úradníctvo koburgovské, ako i stoliční úradníci prekážali všemožne u patróna jeho vymenovanie, opisujúc ho ako nebezpečného buriča. Primas bránil ho cestou domáceho kňaza Coburgovcov, dr. Mallého. Trápna bola neistota, v ktorej nažíval, nútený medzitým spravovať takú rozvlačitú a nadmier ťažkú dvojitú faru. No keď vymenovanie nechodilo a ani cirkevná vrchnosť nedbala o odstránenie tohto preňho nemožného stavu (miesto toho núkala mu faru tardošskú), Kmeť preniesol sa z vlastnej vôle a na vlastnú zodpovednosť do Prenčova. Netrpelive čakané vymenovanie prišlo mu až v jaseni roku 1879. Doručiteľ prezenty (vymenovacej listiny), panský úradník Muszka, zablahoželal mu pritom: „Živ vás boh Maďarov!"

Kmeť pochádzal z malozemianskej, remeselníckej, na celom okolí ctenej rodiny. Jeho starší brat J án ostal pri otcovskom remesle, kováčstve, a ako tovaryš zdržoval sa počas „vandrovky" v Pešti, kde ako predák remeselníckej mládeže slovenskej hrával dosť hlučný zástoj. No neskôr ako alkoholik spúšťal sa a zapríčiňoval nemalú ostudu i bratovi Andrejovi. Roku 1871 utratili otca; potom matka presťahovala sa na čas k Andrejovi na faru.

A keď už spotvorenie rodičovského domu ťažko niesol, nevýslovné ranila jeho srdce neideálnosť, neslovenskosť vlastnej rodiny. „Moja rodina je strašne neideálna, a sestra Anka vie ešte i posmešky robiť. Zato mám ťažké srdce. Moji vnukovia, ktorých som ja tak ľúbil a všade pripomínal, hanbili sa zpomenúť mňa, ako svojho ujca." (In litt. 30./XI. 1901.)

A neskoršie sa veci tak vyvinuly, že musel sa požalovať: „Dosiaľ bola celá tá rodina apatičná k našej národnej veci, teraz bude mať v sebe i . . . maďaróna." (In litt. 1893.) Zato podporoval stále svoju dosť rozvetvenú rodinku, ako len mohol, a ona uchádzala sa k nemu v každej potrebe.

Po smrti nášho Kmeťa, asi za pol druha roka, pomreli všetci z jeho užšej rodinky, brat Janko a dve sestry, zanechajúc po sebe početné potomstvo, ktoré sotva vie, akým znamenitým a osožným mužom bol národu slovenskému i širšiemu vedeckému vetu ich strýc-farár.

Tu sa musíme zmieniť i o jeho majetkovom stave. Že pri takej skromnej fare na kúltúrne potreby národa svojho, také veľké a časté obete mohol dávať, to odvodzovali niektorí z udajného rodinného poťadu bzenických Kabinovcov, z ktorých po praslici i on pochádzal. Udajné toto bonatstvo pochádzať malo z požehnania baňského, z obchodov Kabinovcov. „Že nebohý starý tatík (A. Kmeťov), Ignác Kabina, tam (na Píle) pajoval, to viem z úst tatíkových, ale aj ináč našiel som inventárny vlastnoručný výpis jeho imania z roku 1823, kde hovorí, že stál na 23.000 zl. šajnových a roku 1827 už zase podobne hovorí, že mal 40.000 zl. v šajnách, ktoré rýchle bohatnutie sa len tým kvetom pripísať môže. A to trvalo do jeho smrti; to vidno z jedného tiež nájdeného písma, kde nebohá tvoja (A. Kmeťova) maminka a tetka Marka soznávaj.ú, že po 11.000 zl. od nebohého starého tatíka 3 dni pred smrťou dostaly, a v druhom písme našiel som špecifikované tie peniaze, ŕo každá dostala, a tých je do 14.000 zl., pravda, v šajnách. Toto všetko malo pôvod v tej bani výše Píly." (Fr. K. in litt. 289./V. 1893.)

Ohľadom tohoto udajného bohatstva vďačne prepúšťame tu slovo najúprimnejšiemu priateľovi a mnohoročnému súsedovi Kmeťovmu, F. Richardovi Osvaldovi:

„Keby sme povesti o tomto poklade uverili, prišlo by nám roziušťovať hádanku, ako mohli Kmeťovci, vlastne matka a syn Andrej, za také dlhé roky zachovať jeho tajnosť?

Že by bol Kmeť zo Bzenice prevezený poklad u seba do zeme zakopal a dľa potreby kotol vyzdvihoval, to azda nikto neuverí. Tedy kde mal tie peniaze složené, keď o nich nikde ani stopy? Ba či i matka mohla ich tak ukrývať, že sa o tom tých ostatných päť detí nedozvedelo a že po jej smrti nič nevyhľadávaly? Ba ako mohol .u nášho Kmeťa taký poklad, ako nespravedlivé dedictvo, obstáť, keď v rodine bol fiškál, ktorý iste bol by dal dedičom dobrú radu? A kde je zbytok tých veľkých peňazí? Kmeťa sme poznali i vieme, ako žil, koľko na seba potreboval, a nebolo by nemožnosťou odhadnúť koľko obetoval národu, ale "edľa dôchodkov farských predsa len malo hodne zcstať z toho utajeného dedictva.

No ja základne pochybujem o poklade. O svojich majetkoch sme sa my naraz rozprávali, i viem dobre, ako si Kmeť stál na Prenčove. Niekedy, a to často, ozaj nemal ani groša. Ale držím to za vec ozaj nemožnú, že by mne Kmeť bol odtajil svoj majetok: veď keď ešte nepomyslel na svoj odchod z Prenčova, keď ležal v ťažkom zapálení pľúc roku 1893, teda len dval roky po smrti jeho matky, ja zaopatril som ho sviatosťami a písa som jeho testament. Kam podel sa od roku 1891 do roku 1893 ten veliký peniaz, kto pred učinením testamentu shrnul to veliké dedictvo?

Akonáhle Kmeť z tejto choroby vyvíazoŕ, dobie rozváženými slovami kládol som mu na srdce, aby myslel i na seba, aby si niečo odkladal, lebo „nebude u Teba z čoho Ťa opatriť, keby Ťa Boh do dlhej choroby uiožil". A on so slzami v očiach riekol: „Pán Boh dobrý sa postará o mňa, alebo ma nenechá dlho chorým." — Videl som, že siová moje ho zabolely, tá slza, myslím, mne mala byť výčitkou, tebo mňa veľmi miloval, ale ja čítal som z nej vďačnosť.

Kto z nás, ktorí sme Kmeťa poznali, opovážil by sa o ňom tvrdiť, že sa pretvaroval, lebo, zahŕňajúc sa peniazmi, toľko a toľko raz ponosoval sa na svoju chudobu? Kto z nás bude veriť, že Kmeť bol by márnil svoj drahý čas na cesty po pýtaní pre Muzeum; bol by znášal toľko zahanbenia a ubolenia, keď prišlo mu slušne ďakovať za vyžobrané, totižto za vynútené odrobinky so stola boháčov; bol by seba umáral ustavičným karháním pohodlnosti a skúposti našich majetnejších vzdelancov a kví lením nad chudobou národa; bol by nezaopatril pre svoje Muzeum tie veci, ktorých si tam žiadal: keby bol mal tie tisíce?!

Áno, Kmeť bol bohatý, lebo vo svojich majetkových pomeroch viac vedel vykonať pre národ, ako človek iný všedného složenia. Ale bol aj ináč bohatý, v tom smysle totiž, aký vyslovil Diogenes, keď videl myš žrať z jeho chleba: „Som bohatý, mám príživníkov!"

Ináče i pôvodca tohoto životopisu od rokov stopuje za týmto, ale ani u samej rodiny sa nič určitého o tomto prezvedieť nemohol, ako ani v tých z 30.000 kusov prevyšujúcich listoch Kme-ťovských, medzi ktorými jesto na stá listov najbližšej rodiny, nedočítal sa ničoho o pravdivosti tejto povesti. Rod Kabinovský ovšem mohol byť tamejším pomerom primerane bohatý, keďže sa mimo roľn'ctva i dovážaním, neskoršie i odpredajom soli a dohánu, ba i krčmárstvom a mäsiarstvom zapodieval, ale bohatstvo toto — dľa tvidenia hodnoverných pamätníkov — bolo značne stenčené pri poslednej devalvácii, keď 15.000 šajnových utratili; tiež i roku 1849, keď medzi shabanými „košútkami" na štiavnickom námetsí i za 5—6000 zlatých Kabinových bolo spálené.

Jeho prenčovská farička bola ver' skromnučká i dľa starého kňazského porekadla: ubi populus, ibi obulus = kde veriaci, tam i groš. V celej farnosti nebolo viac ako desať katol. hospodárov, ktorí svojho farára ak neoškodili, sotva čím napomohli. „Prikvitol mi môj bývalý farník; dnes týždeň zhorela mu drevená chalupa. Napísal sam mu tri prosby, odpustil 12 korún, čo mi bol dĺžeň, a vymenil kartu na železnicu . . . Tatko mňa podporovali moji farníci vždy. (In litt. l./VI. 1907.) Jeho farička donášala mu z rozličných prameňov posháňaných skúpych 914 korún (ovšem mimo bytu, kuriva a neveľkého čistého výnosu z poľa.)-) Bez kongrui (doplnku farárskych dôchodkov do ustá-

 Dľa úradného popisu mala prenčovsko-krnišovská fara nasledovné dôchodky :

                                                                                    Prenčov:                            Krnišov:

Z kostolného mlyna ...........                                        .K 50.-                              K 83.-

Sosyp obilia................                                                 K 130.—                          K —.—

Kurence ................                                                     .K.7.—                               K—.—

Štoláme dôchodky.............                                         K.28.—                              K 1.—

Omšové základiny ............                                        .K.41.—                              K 9.—

Výmena práce.............                                               .K 9.—                                K--

Z náboženských základín.........                                 .K 416.-                               K 304.-

Zo základiny Scitovského ........                                  K  —.—                             K 93.—

                                                                                     K.681.-                              K 490. —

Oproti tomuto: dano............                                        K 104.—                             K 53.—

povozné pre filiálky . . . .                                            K.100.—                              K —.—

Ostáva                                                                          K.477.-.                              K 437.-

Okrem týchto medzi dôchodky počítané boly aj nasledujúce položky:

                                                                                    Prenčov:                                 Krnišov;

Čistý výnos poľa . . . ..........                                        K 474.—                                K 240 —

Drevo na kúrenie z panskej hory.....                          .K 83.—                                  K 68.—

Nahotovenie tohoto dreva .........                                 K 29.                                       K —.—

Dovezenio tohoto dreva .........                                    K 17.—                                   K —.—

Úhrnom.                                                                     K 603.-                                    .K 308.-

Predošlé položky                                                        K 477.—.                                 K 437.-

                                                                                   K 1.080.-                                  K 745.-

Konečná summa spojenej fary K 1.825—.

leného minimuma) trápil sa vyše 22 roky. „Ako mi pred 22 rokmi odobrali podporu, ako prenčovskú tak krnišovskú, bez toho, že by mi boli dali čo len odpoveď: tak od toho času jej nepožívam. A veru s roka na rok viac cítim jej potrebu, lebo od ľudu mám každým rokom menej. Nuž ale tak mi treba, môžem nebyť panslavom a hazaellenešom! A veru i teraz bude treba pár zlatých; kupujeme pre Muzeum sbierku korytnačiek v špirituse za 45 zlatých a sbierku lastúr, ktorej cenu ešte neviem, a jednu knihu za bagateľ 84 franky." (A. K. — F. R. O. 5./1 1900.) Právom mu p{sal farár Ivan Poljakovič (inak politický protivník jeho): „Vždy som Ťa ľutoval, že Ťa na takom psom mieste nechajú bedáriť . ." (In litt. 16./XI. 1905.)

Veľmi zožieraly ho tak hmotne, ako i duševne časté pravoty, do ktorých ho jeho ľahkovernosť a dobrosrdečnosť vplietly.

Roku 1874 prehral pred najvyšším - forumom akúsi pravotu i platil 50 zl. R 1880 musel zapravotiť dedičov Huľukových o 609 zlatých, ktoré tomuto, v tiesni postavenému, čiastočne z peňazí sestriných, ktorej vkladnú knižku on opatroval, vypožičal. Pravota táto ťahala sa za roky a pôsobila Kmeťovi mnoho duševnej muky. R. 1882 pravotil sa s učiteľom pre kravu, ktorú mu učieľ — že si v neprítomnosti farárovej zlomila nohu —prilacno odpredal. Ako zavedovateľ značnejších cirkevných základín kostola svojho, prinútený bol postarať sa o ich zúrokovanie. Keď patričný dlžník na čas vyviazané úroky splácať nemohol, Kmeť zaplatil zaň, aby ho v mene základiny pravotiť nemusel. Táto shovievavosť a dobrota bola však preňho zdrojom mnohých pravôt a s tým spojených súžení a hmotných ztrát. Tak píše: „Sám upadol som teraz; môj farník, ktorého som podporoval všemožne, zaprisahal mi požiadavku, a tak teraz musím, ja složiť 218 zl.! ,Urob čertu dobre, vezme ťa do pekla"'. (A. K __ K. D. 18./IX. 1899.) „Môjho kostolníka podporil som všemožne, ten však kopil dlhy na dlhy, až ho Sporiteľňa spredala. Poneváč mojich a kostolných peňazí ztratil som 1786 kor., dal „som sa nahovoriť, že som zadržal majetok, v nádeji, že svoje Qjstanem nazpäť." (A. K. — K. A. M. 1906.) Na majetku tom boly značné ťarchy i predal ho inému; tento sa však chcel majetku a záväzkov, keď ho už za čas užíval, na Kmeťovu škodu striasť, a preto ušiel a majetok mal isť už niže kúpnej ceny. Záležitosť táto strpčovala mu posledné dni života. Roku 1885 vyhral pri kráľ. kurii pravotu proti istému Slamkovi. Ozaj „pravoty nad pravoty"!

Výpoveď slovenského básnika: „My oddali sme sa v službu ducha a musíme prejsť cestou života tŕnistou" — splnila sa na Kmeťovi v miere svrchovanej. Už na semeništi ako mladík znášal veľké krivdy pre vymáhanie a pôsobenie Cirkevno-literárnej školy slovenskej, a neskoršie málo chybovalo, že pre návštevu vtedy vychyteného slov. publicisu J. Bobulu nebol zo seminára vylúčený. Rodičia mu z domu tiež hlavu pílili pre jeho vernosť k slovenčine a domlúvali mu: „Tie pletke nehaj!" Uprostred týchto trápení, ako sám vyznáva, tešil sa čítaním „Lipy".

Pre založenie Krupinskej Vzájomnej Pomocnice vytrpel nielen od administratívnych úradov, ale i od svojich odrodilých spolukňazov mnohé a bolestné ústrky. A keď pri volebných pohyboch strany slovenskej r. 1872 bral čelnú účasť, musel vytrpieť i on neslýchaný terror národných protivníkov, ktorí účinlivého Janka Huľuka väzením trýznili.

Roku 1882 obnovili stoličiari a úradníci coburgovského Panstva žaloby naňho u prímasa.

Roku 1887 sťažuje sa zas na útisky so strany cirkevnej vrchnosti. „Ináče mňa prenasleduje cirkev (t. j. jej šovinistickí hodnostári) a štát; netratím ducha, ale tnem, kde čo zachytím."

Pokútna žurnalistika tiež často vyliezala si naňho. Tak r. l'OO napádali ho v štiavnických novinách opätovne pod heslom: ..Kto v Prahe má svoju akadémiu". On totiž v priateľskom rozhovore s redaktorom Vôrôsom pripomenul i to, ako ťažkoje nájsť obrazy niektorých svätých. Tak keď on na príklad pre svoju rodinku chcel dať namalovať obraz sv. Hermíny, nikde ho nemohol dostať, až „Kresťanská Akademie" v Prahe mu ho dodala. „Tak z mojej nevinnej sv. Hermíny spravili attentát na peštiansku akadémiu!" (In litt. 3./XII. 1900.)

Časté boly uňho žaloby na nespoľahlivosť miestnej pošty, že mu otvárali zásielky a na neho prichodiace listiny nerazzpäť posielali z prenčovskej pošty s označením „neznámy". R. 1893 musel tamejší okresný notár úradnú zprávu podať na otázku: či bol Kmeť na Palackého slávnosti v Prahe? Ináče na policajný dozor sa často sťažovával.

Surových urážiek dostalo sa mu i od pražského revolver-žurnalistu Navrátila zato, že si od neho vymáhal vyplatenie alebo prinavrátenie ním objednaných výšiviek. Ale „Navrátil — nenavrátil."

Že nie Kmeťove osobné vlastnosti, azda panovačnosť a ne-snášanlivosť, boly príčinou týchto neprestajných ťažkostí, dokazuje nám okolnosť, že i nástupca jeho už v prvý rok zúfal pre neposedných, proti farárovi ustavičné pikle snujúcich a stále sa premieňajúcich učiteľov. Bývalý učiteľ a veľký nepriateľ Kmeťov, Št. Gajdoš, odprosuje ho v liste z Ameriky „za všetke urážky, ktoré sa Vám dostalo skrze nás: za dobrodenia! — Neouď Vašej tak velikej lásky a namáhania pre mňa, ja, ako som len neumelým, jednoduchým človekom, nikdy by som tento stav nebol obsiahol.." (Št. Gajdoš in litt. 17./1. 1906.) A toto bolo i jeho jediné zadosťučinenie.

Bol opravdivým mužom činu, vážiac si každú chvíľu, ako dobu k užitočnej prác', želejúc za každým nadarmo utrateným akamihom. „Chorý, chvála Bohu, som nie, a k tomuto nemám ani stihu, ani vôle." (A. K. — K. D. l./II. 1901.) Lieň a otáľanie netrpel ani u seba, ani u druhých.

Za svoje presvedčenie vedel si v čas potreby smele zastať, ako to vidíme pri volebných pohyboch roku 1872, kde zvlášte pri ľudovom shromaždení na Beľuji podžupana, ustavične do reči mu skákajúceho, zahanbil a prinútil odísť. Odstupujúci slovenský kandidát A. Kardoš vydáva mu najkrajšie svedectvo o jeho udatnosti v národných bojoch: „Keby som bol mal peť Kmeťov, bol by som sa podrobil (vytrvať pri kandidátstve)." (A. Kd. 18./VII. 1872.) So smelosťou a apoštolskou odvahou hájil i proti šovinistom-biskupom krivdené slovenské katolícke záujmy a v povedomí svojej pravdy neustúpil, ani keď mu shora hrozené bolo suspenziami, keď i obozretnejší pr'atelia radili mu ustúpiť. „Poručeno Pánu Bohu, keď už i to konzistorium bude nasledovať. Hrešíme, že sa tak ťažko vzmužujeme pravdu povedať. Či prví kresťania bali sa konzistoriuma? My počúvame vždy len trachopudov a kuriplachov . . ." (In litt. 12./XII. 1896.) Svojim niekdajším priateľom-spolužiakom, ako arcibiskupskému vikárovi dr. Rajnerovi a kanonikovi Kittenbergerovi, písaval dôsledne po slovensky.

Osobnosť jeho práve tak, ako i listy a články maly na zma-látnelych slovenských ľudí podobný účinok, ako listy sv. Pavla k Rimanom. „Nrvé myšlienky zaihraly strunami srdca nášho a dušami nieslo sa k Bohu slávne Hallelujah! Boh dal takúto moc ľudom, Boh dal Vám takú zvláštnu moc, že pohnete ňou i hluché tatránske skaly .. ." (K. Salva in litt. 19./VII. 1895.) Také intenzívne a trvalé dojmy odnášali si od neho i jeho navštevovatelia, ktoiým akoby z duše hovoril Julius Stovík: „Všetko, čo som videl ako plod Vašich neúnavných rúk, Vášho osvieteného uma, Vašej šľachetnej a velikej duše, tak hlboko dotklo sa môjho srdca, že ma len tak ťahá ta k Vašej milej osobe, a najradšej by som bol, keby som len ešte raz mohol pozrieť do Vašich svetlých očú a stisnúť Vám pred rozlukou (z vlasti) Vašu obetivú, piiateľ-skú ruku . . ." (In litt. 14./VIII. 1907.) Z nepatrných vecí vedel poukázať na veliké pravdy. „Ale povedz — píše mu priateľ — kto len vedel by tak každej veci prizerať sa až na grunt a na dno?" (F. R. O. in litt.) Spomenuli sme už jeho neobyčajnú ochotu prispieť pomocou každému. Aby na príklad Heraklius Porubský Tiohol skúmať knižnice a múzea v Taliansku, Kmeť ochotný bol osobne isť do Pešti, intervenovať u vlivných ľudí a rozpisovať sa na všetky stiany. Ba i cestou černohorského kniežaťa chcel sa zaň zaujať. (In litt. 9./VIII. 1901.) Keď ho roku 1896 navštívily dve české literátky a jedna z nich uňho povážlivé cchorela, našla u Kmeťa „útlej šetrnosti, jemnú starostlivosť, milosrdnú opatéru"' (In litt. 19./IX. 1897.) Ba istý zamilovaný český turista práve za prostredníka si ho požiadal medzi zátvrdlivými rodičmi svojej vyvolenej a roztúženým srdcom svojím, čo mu on ochotnei prekonal. Z ďalekého okolia obracali sa k nemu známi i neznámi ľudia s plnou dôverou o liečivé zeliny, o podpery, o pôžičky ba ešte i len o zaopatrenie — okuliarov. Jemu každý slovenský človek, v ktorom šípil len iskierku ducha, bol vzácnym a tešil sa ako dieťa, ba i hrdý vede! byť na úspechy každého snažiaceho sa človeka, vidiac v tom dôkaz zdatnosti slovenského umu. Tak uveličený bol, keď sa mu niektorí zpomedzi samoukov, ktorých on stále povzbudzoval i podporoval, zavďačil niečím vtipným; ako na príklad keď mu novobaňský kováč a samouk-maliar Karol Dodek nakreslil k meninám pekný prípis, na ktorý mu zas iný samouk zhotovil vkusný rám, predstavujúci štít slovenského srubeného domu s makovicou (malý dášok). Uhly viazané sú veľmi dôl ladne zo smrekových halúz. Šindlíky sú cele pravidelné, s páhou. Zo štíta vyčnieva kosa a na nej sedí lastovička. Zvlášte dojímavé starostlivým býval ku stíhaným slovenským pracovníkom ,,0 jedno Vás prosím, keď budete sa škriabať ao tých strmých vrchov, choďte pomaly a zavše si vydýchnite, obrátiac sa tvárou nadol, aby ste pľúca a nohy nepokazili. A odriekajte idúci ruženec." (A K - K. A. M. 5./III. 1902.) Dotklive odparentoval zakaždým zosnulých záslúžených mužov slovenských vo svojich nepočetných listoch na priateľov. ,,Už sme len my dvaja —" zvestuje, smrť Fr. Šujanskeho, ktorému na pohrabe sa zúčastnil a prevzal literárnu pozostalosť pre Muzeálnu slov. spoločnosť. „Ja plačem ustavične, i ledva môžem dopísať tento presmutný list." (A. K. - F R. O 25./V. 1907.)

S neďalekým súsedom, slovenským spisovateľom a spolu-kňazom Fr. Richardom Osvaldom splynuli cez desaťletia v zriedkavej duševnej jednote a bratskej láske tak, že si takmer myšlienky jeden druhého unádli, jeden o druhom skoro určite precítili príchod (telepatia?). Csvald nie raz napísal Kmeťovi list a keď ho zapečatil, najal vozík, poď sám k nemu s listom. Svoje literárne práce a vážnejšie osnovy listov zamieňali si, doplňovali, mierni.i navzájom, o čom Kmeť žartovne poznamenal: „A všetci lekári a kvaksalberi nech povedia, že nás dvoch siamskych bratov oddeliť, alebo rozrezať nemožno-o-o!" (A. K. — F. R. O. 31./111. 1904.)

Občasné roznice medzi slovenskými ľudml snažil sa zahladiť a k spolučinnosti primať od seba boriace stránky. „Všetci máme chyby, ale všetci máme azda i etnosti ktoré maly by sa uplatniť, 3:by zmizly chyby a nedostatky." (A. K. — K. A. M. 12./VI.1902.) Preto, čo i pridŕžal sa na čas jednotlivých, vzájomne zápasiacich smerov slovenského verejnného života, predsa nezabúdal nikdy, že náš opravdivý nepriateľ je mimo nášho kruhu, a je škoda takých skromných slovenských síl rozptyľovať vnútorným bojom, preto opravdivým stranníkom nikdy nemohol byf Pridŕžajúc sa jednej strany, netrhal spojenie s protivnou, a vynaložil všetko možné, aby smieril protivy a sprostredkoval mier. Takto činil v rôzniciach medzi Martinci a Bobulovci, medzi P, V. Rovniankom a slovenským katolíckym kňažstvom v Amerike a aj inde.

Život jeho bol plný výsledkov ceny nanajvýš trváce j, ale on predsa nebol s nimi spokojný a sťažoval sa na svoje mnohé nezdary. „Ďaleko je odo mňa chlúbenie alebo samoľúbosť, ba i len spokojnosť nad nejakými mojimi zdarmi. Nad nezdarmi veru želiem ... A potom môžu napísať v drobničke Národných Novín o nejakých mojich úspechoch, kdežto ja nedávno navrhol som p. O—vi, že napíšem štúdiu ,Moje nezdary', tak že k narodeninám zablahoželal mi, aby som od 19. novembra t. r. k tomu Štúdiumu ani jeden nezdar pripísať nemusel." (A. K. — K. A M. 22./XI. 1901.)

Hoci žil v stálom styku so slovenskými evanjelikmi, ako katolík a kňaz neraz našiel sa v položení, že si musel zastať svoje katolícke stanovisko i proti týmto. Najmenšia narážka urážala ho do krvi. Tak v článku „Pukanec a jeho chotár", uverejnenom v Sborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti, spomínané udajné odobranie kostola evanjelikom sprze katolíkov . . .: „Je hotové nešťastie — písal mu na to istý evanjelik — pre národ náš, že je cirkevne rozdelený; no nešťastie to stupňuje prílišná citlivosť v toľkej miere, že i najlepší, najšľachetnejší hľadia s nedôverou na seba pro rozdiel vo vierovyznaní." (A. S. in litt. 15./XII. 1900.)

Spomenuli jme už, že sa u Kmeťa neraz zjavoval istý pessimizmus, čo pri vysokých jeho cieľoch a nepatrných, nedostatočných prostriedkoch, aké mu stály k dispozícii, je celkom pochopiteľné. „Veď — tak lkal — nemáme silnej ruky, čo by naplnila čo len jednu dolinu, ponížila čo len jeden pahrbok, napravila čo len jednu krivdu a narovnala čo len jednu cestu planú." (1903.) Zato jeho silná viera v prozreteľnosť spravedlivého Boha i v sviežu, nepokazenú slovenskú prírodu nedopustily, aby sa to stalo jeho stálou, habituálnou náladou. „Hej, človek by niekedy rád zúfal, a len predsa nemôže!" (In litt. 11./V. 1900.) A k tomu aj iných povzbudzoval: „Vzbuď sa k heroickej sile duše i tela!" (A. K. - F. R. O. 20.-I. 1896.)

Jeho vonkajší zjav umne vystihol Matúš Jankola v amerikánskej katolíckej „Jednote": „Jeho milé oči, prívetivá tvár, srdce prenikajúce slová, beznáročne chovanie sa, celá patriarchálna postava jeho na prvý okamih pripútaly človeka k nemu. Presvedčený som, že on v národe nemal protivníkov alebo nepriateľov; on každého miloval, a táto opravdivá láska jeho premohla každé najmenšie hnutie zášti alebo odporného citu. Bol on opravdivý „verus Israelita" v národe našom, ktorý svojím národným idealizmom, neúmornou prácou, mäcénskou obetivosťou, nový-kričanou geniálnosťou a puritánskym charakterom vynikal, prevyšoval, povzbudzoval a svietil v našom biednom živote národnom, ako nik iný. Nulli secundus, nik sa mu nevyrovnal, a predsa aký bol ponížený, skromný, úprimný a beznáročný. Slovák jednoduchý by jeho milotu a dobrotu charakterizoval týmto rýdzim výrazom: dobrý ako kus chleba. Nám ustrkovaným, potupovaným, prenasledovaným a trpiacim na duševný hlad dobre padlo, keď sme mali tento hodný kus chleba. Teraz bude to s nami  ešte horšie, než posiaľ." („Jednota", XVI., 853.)

Nepodali by sme verne obraz Kmeťovej povahy a života, keby sme sa nezmienili i o niektorých vadách jeho; chýb, bez ktorých konečne ani jeden smrteľník nemôže byť, mal i on.

Verný svojmu patriarchálnemu svetonázoru, od mladosti vychovaný i účinkujúci po zákutných, od kultúrného života odľahlých dedinách, nemohol sa vpraviť do rámca jestvujúcich krajinských zákonov a do spletilej situácie moderného života. Roku 1892 rozpísal sa na príklad v Národných Novinách o zne-mravňujúcich zákonoch. Na tento článok inak i mnoho trpkých právd vykramujúci, porobily sa verejné i súkromné poznámky, ale najlepšie vystihol jeho slabú stránku F. R. Osvald, keď mu v priateľskom liste vytýka: ,,Ja by som Ťa prosil, aby si, keď niečo píšeš do verejnosti, len také faktá spomínal, ktoré máš zabezpečené čierno na bielom. Skutočne treba Ti spoľahlivejšie informácie. A potom cui bono? Ľud tvoj azda vie, že .lád zalomíš rukami nad vecou, ktorú ľud alebo len jednotlivec za krivdu drží, a môže to byť vec, ktorá nemôže ináč ani byť." (In litt. 29./IX. 1892.) Táto jeho povaha prechádzala často až v istú naivnosť. Veď na príklad od finančného ústavu banky Tatry žiadal, aby mu činovníci vedeli dať vývod o pôvode názvu Tatier i o všetkom, čo sa o Tatrách kedy popísalo. Keď raz pre akýsi finančný či poľný priestupok pokutovaný bol hl. slúžnym na 5 korún, veľmi si za zle vzal, že na obyčajnej blankctte výroku stálo vytlačené, že v páde nesplatenia podstúpiť bude musieť 12-hodinový zátvor. Cítil sa tým nesmierne urazeným, a práve to bolo najsilnejšou pohnútkou — medzi inými — že mamuta maďarskému muzeumu neprepustil. (1903.) Keď žiadali od neho potravnú daň od vína (v starom veku boli kňazi od tejto dane svobodní), až na L. Mocsáryho sa obrátil o vysvetlenie, prípadne o odpomoc. (1889.)

Neopatrnosťou a ľahkovernosfou svojou zapríčinil si mnohé trpké chvíle a citeľné ztraty. „Vy Ste ideálny, optimistický muž, ako Vás znám, každému na slovo veríte" — (J. Izák in litt. 4./XII. 1882) — vytýkali mu priatelia neraz, čo ináče — ovšem len na vlastnej škode poučený — i sám uznal. „Zaiste len ideálny človek, alebo sprosták a blázon môže tak pochodiť, ako ja. Ničoho nebojím sa viac, ako aby som je nespôsobil omrzlosti ii\ému, ale sám zkúsil som už všeličo" — písal, keď pre svoju dobrotu mal omrzlosti s nápadníkmi Huľukovými, s Michalovicom a S. K. (In litt. 30./1. 1891.) Tak v ľahkovernosti svojej — napriek dôrazným výstrahám priateľov — dal sa vpliesť do sudodielňo-paromlynového, neskoršie i do malo-stracinského podniku; tak dal sa podviesť spomenutému Navrátilovi, Fedčenkovi, Pribyšovi, Csereimu a istému Nemčiskovi, ktorému za roky usilovne sbieral upotiebené poštové marky za sľúbené muzeálie, ktoré však nikdy nedostal; dal sa vyssávať ľahkomyseľným študentom a mnohým iným chytrákom.

Pri takej všestrannej zaujatosti často sa objavovala uňho značná rozdráždenosť, v ktorej často i najlepšie mienené, azda nie dosť presné dané výrazy listovné alebo verejné prejavy vysvetľoval si v zlom smys'e, a dľa toho potom nie raz príkre, nespravedlive odvetil. Spriaznenému Lud. Mocsárvmu v jednom liste v rozdráždenosti svojej napísal i to, ,,že Maďari zbojníctvom uchvátili Slovákom vlasť," čím tohto dobroprajného Maďara nemálo obrazil. Tento vysvetlil si jeho podráždenosť tým, že ako archäolog stáva se melancholickým (X. 1905.) Niekdajší spolužiak, primasský vikár dr. Rajner, priateľsky ho prosieval, aby poslúchol jeho úradné pokyny, lebo staré priateľstvo nedovoľuje mu, aby proti nemu zakročil s prísnosťou, akou by zaslúžil. (Dr. L. R. — A. K. 3./X. 1892.) Učiteľovi, ktorý mu mnohé omrzlosti natropil, keď odchádzal, pre akýsi dlh, zdráhal sa vyplatiť závislú čiastku jeho platu, a keď ho potom k tomu cirkevný škôl-ibzorca prinútil (odkážuc Kmeťa s jeho požiadavkou na cestu pravotnú), on obviňoval ho zo stranníctva.

V polemiach bol nepresvedčiteľný, voči protivníkovi svojmu až krutý. Professor Pastrnek mal veľa trápenia s ním, aby ho odkázal na pridŕžame sa vedeckých pravidiel pri jeho' ustavičnom etymologizovaní. Kmeť nedal sa mu preškriepiť, keďže ani proti-dôvody Pastrnkove neboly úplne uspokojivé. Vôbec nerád strpel, keď mu odborníci niektorý zamilovaný pieskový hrad triezvou vedou sborili. Pri tom asi najhoršie obišiel redaktor J. Škultéty pre svoju dobre mienenú, ale Kmeťom zle vysvetľovanú recenziu jeho archäologických prác v almanachu „Tovaryčstvo III" (1902).

V svojom súkromnom, domácom živote bol do neuverenia jednoduchým a beznáročným. Sám tvrdil, a môžeme mu to uveriť, že celá domácnosť nestála ho viac do roka, ako 300 zl. Väčšinu práce okolo domácnosti a dvora odbavoval si sám, najviac ak s malým kraviarikom, ktorý zväčša priľnul k štebotavému, žartovnému, niekedy až detinskému starému pánovi, ako k' seberov-nému. Vedel zručne liezť po stromoch a prechádzal so stromu na strom na rebríku, bez toho, aby dolu sišiel s neho. Zápaliek v izbe mimo zimnej doby nepotreboval, lebo večer nezapaľoval lampy, ale chodieval ,,s kúrami spať", ako zas včas ráno „so sliepkami vstával". Vína (z hrozna) sám neužíval, ale len rozličné ovocné vína, ktoré si spolu i s lysom, k tomu potrebným, sám zhotovoval. Fisateľa týchto riadkov častoval raz s päť- či šestorakým „doma robeným". Lepšie víno držal len pre hostí, ktorým potom predkladal, čo len dobrého mal. Rebríky pre seba i priateľov sám zhotovoval, i knihy dosť zručne viazal.

Zmieniť sa musíme ešte o žartovnosii, ba niekedy až uštipačnosti Kmeťovej. Jeho žarty nadväzoval vždy na ľudové vtipy a porekadlá, bez v šetkej triviálností. Niekedy v dobrom rozmare vedel udržať ceiú spoločnosť. A také sú miestami i jeho reflexie v listoch. Na svoje čipky na príklad poznamenáva: „Veď sú všetky kaľavné, ako tým dvom hluchým muzikantom, z ktorých jeden hľál čardáš, druhý polku, tí ale okolo pece tancovali strašiak." Medzi datovanie listu vpletie: „Hoj, mal by som Vám doniesť ocele, akožto v deň sv. Lucie." Inokedy si vtipkuje na neorientovanosti cudzozemcov: ,, . . . Dobre, že nepozdravuje moju ctenú pani choť (v domnienke, že je Kmeť evanjelik), ako p. Koula."" Niekedy zas i sarkazmom narába: „Ani neviem, kde je Ľuboreč, ak len nie u pána J ." Raz zase takúto radu dáva priateľovi: „Urob si žart, ponúkni peštianskemu agentovi, sbierajúcemu predplatky na veľké skvostné maďarské dielo .Katolikus Magyarország', ,Tova.ryšstvľo' na zámenu za ten ,Maďarország'." V prípise, v ktorom ho mikulášski národovci pozdravili k šesťdesiatročiu, oslavovali i jeho šediny, na ktoré môže vraj hrdo hľadieť. Na to on žartovne poznamenal: „Nuž ale kedy mám vidieť tie šediny? Keď sa holím, býva ešte tma, a inokedy do zrkadla nepozrem a v mikroskope ich nevidím, ba ani mikroskopom by som navrch hlave nič nenašiel." (1901.)

Ale darmo vtipkoval s vekom a jeho následkami, ktorým pri takom napruženom živote, pri úsilovnom trávení životných sil prácou osožnou, nemohol vyhnúť ani on, o ktorom sa písalo: „Veď si z takého fialu (rodu), ktorého členovia čím viac rokov počtom čítajú, tým sú duševne živší . . ." (Fr. K. — A. K. 6./III. 1905.)

Už r. 1878 žaloval sa, že cítí, ako mu sily ubývajú pri obťažnom administrovaní dvoch po vrchoch rozmetaných fár. K tomu r. 1886 objavuje se uňho neduh žalúdkový, ktorý ho už neopustil do smrti. R. 1890 trpel na vnútornú akúsi chorobu, pri ktorej mu lekári odporúčali všemožné šetrenie sa. Bolo to akési zapálenie, komplikované s obličkovou chorobou. V nasledujúci rok jeho choroba tak ďaleko pokročila, že ho priateľ Osvald i poslednými sviatosťami zaopatriť musel a turčiansko-sväto-martinski predáci vzali od neho darovaciu listinu na jeho sbierky, ktoré už dávno obecal národu. Choroba neskoršie trochu stíchla, ale koncom roku zase vypukla. Nechránil dostatočne svoje zdravie, vydávajúc sa často nebezpečiu. Tak r. 1893, idúc k Osvaldovým meninám na Teplú dostal zapálenie pľúc, ktoré sa mu opakovalo i o dva roky neskoršie. „Načatý si už veľmi, — píše mu priateľ, — teda gazduj so sebou, aby si nám ešte dlho trval. Rozmýšľaj vážne o spôsobe odchodu do penzie." (F. R. O. in litt. 31./X. 1895.)

R. 1896 zašiel ho závrat a o štyri roky žaluje :sa zase: „Zo Sv. Martina šiel som v sobotu s p. Zs. do Bátoviec, i prestydol rora; i azda tri dni na voze, na železnici moje telo, i tak už i vtedy prechorené, ne\lá.dlo odporovať mnohému traseniu. V pondelok a utorok bol som zle, no včera už cítil som sa dobre; „dobrý pes sa azda sám vylíže!" (A. K. — K. D. 4./V. 1900.)

Od r. 1908 to už išlo s jeho zdravím veľmi dolu kopcom. „Nemám nijakej opatery, a chradnem očividome ... Ej, horký! už som podlomený!" — „Slabý a upadnutý som a spodok života ma bolí, ale zato konám všetko. Len trochu viac odpočinku!" (In litt. 1902.)

Začiatkom r. 1903 oznamuje zas svojim priateľom: „S mojim zdravím, zdá sa mi, ide k horšiemu." Pri vykopáváni a doprave besianskeho mamuta sa prestydol, a duševnými trampotami ubitý, i cestami s tým spojenými zmorený, málo chybelo, že života nepozbyl. Nasledujúci rok zjavovalo sa uňho v povážlivej miere trasenie srdca. R. 1905 už píše: „Klesám očividome," a ,,u oltára ostal som tak zle, že som si musel do stolice sadnúť, aby som neomdlel . . ." (In litt. 12./IX. 1905.) Preto pýta prepustenie na odpočinok. No ešte dlho prichodilo sa mu trápiť, kým bol vyslyšaný. „Slabý som veľmi, jesť nemôžem, a cez noc upotím sa 3—4 razy tak, že možno žmíkať. Už po dve nedele len horko-ťažko malú sv. omšu mohol som omdlievajúc odslúžiť, a tak bude pravdepodobne i napozajtre." (A. K. — F. R. O. 19./I. 1906.) Medzitým však s hrdinskou svedomitosťou konal povinnosti svojho kňazského povolania. Medzi najchúlostivejšou lekárskou operáciou volaný k chorému, viezol sa po hroznej ceste na dve hodiny vzdialenosti, a zamlievajúc odbavoval služby Božie. (1906.)

Medzitým ešte i na najnepatrnejšie listovné doptávky svojich pospolitých známych odpovedal, dávajúc im rady, tváriac sa, ako by bol zdravý. Takto ho zastih'y v živote, žiaľbohu, posledné Vianoce. S akými citmi ich zažil, dojímavé opisuje v liste z nemocnice F. R. Csvaldovi:

„Braček zlatý! Ty si veliký priateľ stromčeka Ježiškovho, a stávaš sa vtedy dieťaťom^ medzi nevinnými deťmi školskými, ktorým robieval si radosť. Či stav Tvoj dovolí Ti tohoto roku, je otázka. Opíšem Ti teda, čo dialo sa tu včeia; včera večer preto, že dnes dobrodinci, dámy a páni neboli by mohli prísť. V šiestich či až v siedmich sálach, kde ležia nemocní, mužkí i ženské, bol stromček, ba strom po samú povalu, zavešaný, šumichrastom ligotajúci sa a plný sviec. O 5-tej večer prišlo elegantné publikum, i podmeŠťanosta, povolali i nás, a ev. farár v každej sále držal reč nemeckú a poľskú, a potom rozdávaly sa dary chorým, hodné balíky rúcha a navrchu mĺsnosti.

Tu leží nemocný kaplán nitrianskeho biskupstva, Starinský'; obidvaja dostali sme osobitné krásne stromčeky. Čo nedostával som ako dieťa (vtedy toho ešte nebolo, najmä u pospolitosti), to obdržal som ako starec s jednou nohou v hrobe. Irónia osudu?!

Na sobotu mienim už byť doma. Radostné sviatky a šťastný Nový íok n. m. i b. 1.!! Pá! Zdravstvuj!

V Tešíne, 24. decembra 1907.Tvoj Andrej Kmeť."

Netrpelive očakával svoje vysvobodenie z nemocnice, kde bol ošetrovaný od 7. do 29. decembra, i s radosťou zvestoval: „Zajtra príde dr. Petrikovich pre mňa a opustím Tešín, kde koľko som ja trpel, to len Pán Boh vie! Aký som ja každé ráno ostal ubolený! Niekedy za . . . mohol som sa zblaznieť . . . Len jedlá majú nevýslovne protivnú chuť; na tých by som už vari za týždeň umrel!" (In litt. 27./XII.) V sprievode nežného opatrovníka-lekára dr . Petrikovicha navrátil sa do Martina. „Najväčšia bieda bola, že tu v Martine od stanice v daždi a vo veľkom blate v kapcoch na topánkach musel som prísť pešo, tak že raz museli sme i zasťat a oddýchnuť si. Od toho času doma polihujem, pričom veľmi zlenivievam . . . Ach, koľko prepotrebnej a užitočnej práce zameškávam! Kasne a police robia sa Pre novú budovu, a ja ani prizrieť nemôžem, a . . . teraz práve robia sa kasne pre botaniku. Veľmi malá miestnosť dostala sa botanike, neviem, či sa spracem ta . . . !" (Fr Richardovi Osvaldovi 31./XII. 1907.)

Túžobne čakané Kmeťove listy prichádzaly na Teplú vždy redšie, až vo februári 1908 prišiel i posledný. No, to bola už jeho labutia pieseň, o ktorej poznamenáva tiež v poslednom, na Kmeťa písanom, hlboko dojímavom liste jeho kongeniálny duch: „Písmo Tvoje mi nezvestuje nič lepšieho o Tvojej chorobe, a poneváč svoj ťažký stav ani slovíčkom nespomínaš, a ačkolvek viem, že to len z veľkej šetrnosti ku mne — mňa to len predsa veľmi mýli . . . List prezradzuje síce ducha sviežeho, úsudok, pamäť v poriadku, ale telesné sily upádajú nápadne. V Tvojom položení . . . treba starať sa o večné veci. Viem, že trpíš, ale nezmieňuješ sa o tom . . . Viem, že u Teba žiť a umrieť jedna vec je v srdci Tvojom, ktoré miluje Boha; videl som Ťa už ve veľkom nebezpečenstve a obdivoval Tvoju trpelivosť a odhodlanosť i oddanosť do vôle Božej ... A predsa ma to núti dnes pýtať sa Ťa, či si so sebou už spravil celý poriadok? I vo svetských i v duševných záležitostiach? ... Ja sa bojím, veľmi bojím, že Ty nevidíš vo svojej chorobe veľké nebezpečenstvo. A ono je tu v tej chorobe, a neodíde. Túha po práci, žiadosť užitočným byť národu premáha Ťa, ale sily telesné Ťa opúšťajú; musíš sa spriateliť s myšlienkou: Zvečerilo sa, nastáva odpočinok . . . Musíš nechať prácu iným a Ty musíš si priať odpočinku u nôh Krista Ježiša, ktorý z lásky k Tebe prestal pracovať a prijal smrť . . . Tekovská Teplá, 6./II. 1908. Fr. Richard Osvald."

No list našiel ho už v predposledných ťahoch, o kterých znela smutná zpráva muža, Kmeťovi z celéhe srdca oddaného, Andreja HalaŠu: „S bôľnym srdcom Vám oznamujem, že stav nášho vysokocteného pána predsedu so dňa na deň sa zhoršuje a nádej na uzdravenie je vylúčená. — Žalúdok netrávi a neprijíma už od 2—3. dni ničoho, krem pár kvapiek polievky. V pondelok ľahol do postele bezvládny, unavený, a nevstáva viacej. — Ach, nevieme sa nijako spriateliť s myšlienkou, že nám ho — takého vzácneho, prepotrebného, nenahraditeľného - vyrve nemilosrdná smrť!" (In litt. F. R. O. 8./II. 1908.)

Čo sa predvídalo, odťahovalo sa, ale vystať a zamedziť už sa nedalo. O ťažkej ztrate slovenského národa i vedy zpravuje nás ďalší list: „Nuž usnul nám náš drahý, vrelomilovaný predseda na veky dnes ráno o 8. hodine. Ešte o 7. hodine dal si pripraviť posteľ, preniesli sme ho na diván a potom uložili do postele; vzdychol ešte 3—4 razy a — pominul sa nám. Bol pri úplnej pamäti až do posledného okamženia, len slabušký, vychudnutý na triesku. — Do piatku ešte prijímal pokrm: slabú kávu a polievku; v sobotu ráno však nám vypovedal poslušnosť a nechcel ničoho požiť, ani vtedy, keď mu to lekár nakladal prísne. Odbavil nás zavše tým: Dajte mi pokoj, netrápte ma, mne už netreba ničoho. — Celý deň v sobotu odpovedal slabo, temno, na čo sme sa ho pýtali; noc mal úplne pokojnú, i ráno ešte prehovoril. — Azda bol by sa mohol udržať ešte niekoľko dní, keby bol prijal pokrm; no zachrániť ho nebolo v ľudskej moci; moč v posledné časy prechádzal do krvi a prišlo otráven'e krvi. — Pri smrti bola prítomná i jeho sestra z Píly, ktorú sme boli uvedomili o zhoršení sa choroby. Pohrab ustanovili sme na utorok ráno o 10. hodine a rozposlali telegrafické zvesti i smrtné oznamy. Na cmiteri vybrali sme mu miesto pri Franciscim, Kalinčákovi, Ferienčíkovi, v prostriedku cmitera . .. Veniec čerstvý Vaším menom dľa úpravy už zajtra položíme na rakem . . ." (A. Halaša in litt. — F. R. Osvaldovi 16./II 1908.)

Nech stojí tu pretruchlivá osnova smrtného oznamu:

,,S hlbokým žiaľom a srdcom stiesneným oznamujeme obecenstvu slovenskému, že vysokozaslúžilý predseda Muzeálnej slovenskej spoločnosti, dôstojný pán Andrej Kmeť, rímskokatolícky farár na odpočinku, po dlhšej chorobe umrel v 67. roku požehnaného života v Turčianskom Sv. Martine dňa 16.. februára 1908 o 8. hodine ráno. Telesné pozostatky zvečnelého uložia sa v utorok, dňa 18. februára o 10. hodine predpuludním dľa obradov cirkvi r.-k. do tunajšieho cintora na večný odpočinok. Pokoj prachu jeho! Zalkaj, Tatro, nad rovom novým, skrýva v sebe prach jedného z najšľachetnejších synov národa! V Turčianskom Sv. Martine, 16. februára 1908. Správa a výbor Muzeálnej slovenskej spoločnosti.

1. 1. ​XVI. Lekárske dobrozdanie o poslednej chorobe 
   2. ​Kmeťovej. 

Napísal MUDr. lán Petrikovich.

Kedy Andrej Kmeť prvé príznaky svojej choroby na sebe spozoroval, nie mi je známo. Dosť na tom, že už r. 1902, keď pri vykopávaní fossílnych kostí mamuta v Beši dozor viedol, bol už ťažko nezdravý, a keď sa po dvoch(?) týždňoch domov do pľenčovskej fary vrátil, musel do postele ľahnúť a si lekára zo Štiavnice privolať, ktorý mu viac raz meč spúšťal. Trpel na chronický katarrh mechúra, ktorá choroba s hroznými bôľmi bola spojená. Prijdúc r. 1906 v auguste do Martina, v prvé časy sa dosť dobre cítil a až v septembri toho istého roku začal sa viac ponosovať, tak že som mu musel cez zimu zakázať slúžiť raňajšiu sv. omšu. No zákaz nebol vyplnený, lebo on svedomite každé ráno i v treskúcej zime v svojom ťažkochorobnom postavení do kostola ďalej chodil. Cez zimu nejako prebŕdol, i jar dosť obstojne prežil a leto ušlo s botanickými vychádzkami. V tomto veľmi preháňal. Mimo veľkých vychádzok robil často i sám vychádzky na celý deň o kúsku chleba a slanine a domov prišiel večer hodne unavený a ustatý. Rozumie sa, že takáto telesná štrapácia na jeho chorobu veľmi zle účinkovala. Až konečne prišla druhá polovica oktorbra r. 1907. Jedného dňa ho triaška zmrvila a chudák nemocný ťažko obľahol. No nešiel do postele, iba na diván, a len na veľké moje naliehanie som ho po viac dňoch do postele previesť dať mohol. Opatery pri sebe trpieť nechcel a sám sebe neuznal. Pomaly sa zotavil, ale prišlo Všechsvätých, mal sa presťahovať do druhej hospody. Ako pri všetkom, tak i tu sám najviac pomáhal. Pri balení svojich vecí do bedien sa ponaťahoval a ponadvíhal, tak že na druhý deň v novej hospode musel sa do postele uložiť a zase s triaškou zápasiť. Asi dva týždne vyležal a potom sa obstojne cítil. Poneváč k jeho chorobe primeranej opatery nebolo, navrhol som mu, aby na pár čias prešiel do Tešína do nemocnice. O tom z počiatku ani počuť nechcel, až keď choroba len pokračovala a jeho domáca opatera nedostačovala, na mnohé naliehanie konečne privolil ísť do špitála, a vybral som sa s ním dňa 7. decembra r. 1907. Tu nemal mnoho trpelivosti, hoci s nim páni lekári veľmi vľúdne a šetrne zaobchodili a si z nich jedného, p. Bukovského, i veľmi obľúbil. No joghurt — bulharské kyslé mlieko, ktoré mu ordinoval, mu nechutilo, i ostatné potrebné procedúry nemal rád. Zo špitála mi často písal, že sa necítí lepšie a rad by prišiel domov. Nakoľko bolo možno, som ho listovne tešil, nádej u mu dával na polepšenie jeho stavu a prosil som ho, aby aspoň do Nového roku ostal v nemocnici. Vyjednal si, aby som prišiel na každý pád preňho 29. decembra. A tak sme večer 29-ho z Tešína do Martina pricestovali. Od tých čias veľmi chradol a vždy viac upadal na sPe. Vo vyplakovaní mechúra sme i doma pokračovali, lež darmo, neduh sa len ďalej rozmáhal a konečne ho sily celkom opustil y a dňa 16. februára r 1908 o 8. hodine ráno dokonal. Ešte dňom predtým pri večernej vizite mi povedal: „Darmo sa ustávate!" Do posledného okamženia bol pri dobrej pamäti, i testament pri pokojnej mysli nárn diktoval.

V chorobe svojej bol veľmi trpelivý, znášal svoje biedy spokojne, bez mnohého žalovania sa. Bol presvedčený, že jeho choroba je ťažká a nevyliečiteľná, predsa si neuznal a nešetril svoje porúchané zdravie. Nikdy nezameškal svoje povinnosti, radšej k vôli tomuto obetoval svoje zdravie. V botanických vychádzkach hodne prepínal. Ako som hore spomenul, vybral sa na celý deň o chlebe a kúsku slaniny, dobre vediac, že dlhá chôdza bola na jeho telo mukou a nebezpečím. Dňa 8. septembra 1907, pamätám sa, šiel som s A. Halašom pešo na Sklabinský zámok. On, ako to počul, hneď sa nám pripojil a len že sa na katolíckej fare naobedoval, už nás prišiel ohlásiť, aby sme nemeškali. Blízko Sklabinského zámku už počal oddychovať, tak že sme sa ťažko do Sklabine dostali a ztade na voze domov prišli. To bola jeho posledná botanická vychádzka.

Masku jeho tvári sme v deň jeho smrti, v nedeľu ráno, s dr. Jankom Kohútom sňali, ktorá dobre poslúžila umelcovi k vernému vyhotoveniu z mramora jeho poprsia, ktoré teraz zdobí schodište museálnej budovy. (Práca sochára Fr. Úprku.)

Pochovali sme ho 18. februára o 10. hodine predpoludním.

1. 1. ​XVII. Čo si ľud rozpráva o Andrejovi Kmeťovi. 

Napísal Er Richard Osvald

Ľud nepochopoval ciele, ktoré sledoval náš Kmeť. Veď také pochopovanie u nášho ľudu predpokladať je ťažko, a najmä keď vidí kňaza tak žiť a konat, ako Kmeť. Že by niekto toľko sa unúval a pracoval, ako Kmeť, a z toho nemal mať peňažitého zisku, to nášmu ľudu sotva vbijete do hlavy. Ľud videl Kmeťa okolo Sitna potulovať sa po horách i dolách, sbierať a snášať „zeliny", videl ho po lúkách a pastvinách rozkopávať zem a vyhrabávať „staré črepy kadejaké", videl ho „škriabať sa po kotŕčkach" a „pchať sa do dier", a vždy len hľadať a snášať, a to v dobách roku rozličných; či nemal zastať a mu. drovať: „Darmo sa tak neunúva, musí sa mu to dobre vyplácať!" K tomu zas Kmeť-ochotne platil kopáčov, vozy a čo potreboval pri svojich vychádzkach, skúmaniach a prácach, a platil za „každú pletku", čo mu kto deniesol: „ako by to mohol, keby sa mu peniaze nehrnuly?" Nie potom div, že ten jeho ľud smial sa mu, keď niekedy pripomenul svoju nesnádz s peniazmi. Cudzí hovorievali: „Známe to; tá jeho fara predsa musí byť výnosná", a jeho veriaci: „Náš pán farár majú, to len tak hovoria, že sú chudobní, aby ich ľudia nenatriasali o pôžičky." A tak náš Kmeť ostal veľkým boháčom. Keď nás to doma a v Amerike cenili, Kmeť mal tuším 39.000 zl. Raz smali sme sa nad tým chutne. Jedného dňa zavíta Ondrej ku mne, že vraj prišiel mi gratulovať. K čomu? Nuž k tomu, že si ma i so Sasmkom hodne prevýšil. Dôst. p. Fr. V. Sasinka a mňa totižto ráčili vyššie „šacovať" v Amerike, či aj u nás, neviem.

Ľud teda mal Kmeťa za boháča. Ale ľud k tomuto vymyslenému bohatstvu, neznajúc jeho prameň, ešte niečo pribásnil. Peňazí Kmeťových nevidel, v bankách a sporiteľniach o nich nechyroval, ale s Kmeťom stretával sa na jeho cestách a potulkách, najmä na Sitne a zpod Sitna nielen za dňa, ale i v noci. Z toho už začal ľud všelijako súdiť.

Jedni hovorili, že všetko robí po dobrom, iní zas, že veru po zlom. A títo potom rozprávali si:

Veru je spojený so zlým. To je tak. Veď načo by sa túlal Po horách v noci, keď je tma ako v rohu a človek ani doma nevidí ani na krok? Raz ho mal už horár zastreliť miesto diviaka. A kdeže by i nie, v húštine a v noci! A on vám tam kopal tie svoje zeliny. Kto by to myslel, že tam človek?! A videl vám dobre i v noci. Sám hovoril, že vtedy ukáže sa mu každá užitočná zelina, lístky na nej zasvieťa sa mu zázračným svetlom — to mu ten zlý posvieti — a tak ich pozná. — A kope hocikde a potom vyberá. Ktorá zelina má užitočné korene, pozná po tom, že sa mu i tie v noci zasvieťa, nuž potom ich vyhráte.

Veď i to jeho bohatstvo nemôže byť po dobrom. Nikto nevie, kde tie peniaze berie; fara mu ich toľko nedonáša, a on nehľadí, len platí za kadejaké pletky; a slepí ľuďom oči, keď kedy-tedy -dostane niečo peňazí za to, čo vykopal. Aj toť nedávno priviezol kosti z akéhosi starého zvera; aj pri tom to všelijako šlo, že vraj potom dostal za ne od nejakých pánov vari 400 zl. Nuž ale kto to vie, ako to bolo!

Ale že mal do činenia zo zlym, poviem ešte niečo. O Sitne sa vše'ičo hovorí; aie to jedno je pravda, že je tam vojska ska-menelého až ozajstná hrúza; kto to vie, odkiaľ prichádza a odchádza! Ja som bola na Sitne veľa raz a poznám tam i chodníky, ale o bránach a dverách pod Sitno som neslýchala. A predsa náš kráľ má tam svoje tajné vojsko. Keby vo vojne nevydržai s vojskom, nuž potom vyvolal by to zpod Sitna Nikto nevie — povedám — zkade ono vychádza a odchádza, len kráľ. Ale aj Kmeť  vedel, lenže povedať nikomu nepovedal. Jeho veriaci sa len čudnou náhodou dozvedel, že to ich farár dobre vie a že i ta medzi to vojsko chodiť musí. Čo sa raz nestane! Prenčovania vezú tade desať vozov ovsa; chceli si cestu skrátiť, nuž odbočili pod Sitno. Ako tak prijdú blízko k vrchu, tu sa ti vyrúti na nich vojsko a že „sem s tým ovsom a sem sa!" A už ich vedú zrovna do toho vrchu .bránou. Prijdú dnu, a tam záľaha vojska a koni. Ovos museli sosypať na jednu hŕbu k druhej. Potom im dal kommandant písemko, aby to odaii katolíckemu farárovi na Prenčove, že im ten vyplatí 600 zlatých za ten ovos. Tí idú k farárovi a oddajú mu písmo. „Kých tisíc čertov vás tade trepalo?" okríkne ich ferár a vytiahne stolovničku a vyčíta im 600 zl. Bol veľmi namizený; a kdeže by i nie; keď sa mu jeho farníci o jeho cestičkách dovedeli. Ktože ho aj vie, či tie jeho peniaze z tých sitnianskych ncprikvitaly! Keď on vedel, čo sa tam robí a čo sa tam nachádza.

1. 1. ​XVIII. Dozvuky smrti Kmeťovej. 

„Andornak, 21./II. 1908, p. Kistalya, Boršodská stol. P. T. Riaditeľstvu Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Turčianskom Sv. Martine. Smutná zvesť c smrti chudáka Kmeťa mňa zronila. Pred rokmi mal som šťastie poctiť ho tu v svojom dome; vtedy a potom r nepretrženom našom dopisovaní mal som príležitosť nazrieť do hlbiny tohoto zvláštneho umu a vrelého srdca.

Obdivuhodný bol to človek; neuhasiteľný smäd ho hnal, aby všetko možné vykonal k pozdvihnutiu svojho národa; on bol hotový zodrať si ruky i nohy, aby každému, kto sa naňho obrátil, urobil ľudomilné služby. V toku môjho dlhého života má o ľudí naučí, som sa tak ctiť, ako jeho.

Za toho polstoletia, odkedy vhlbujem sa do otázky národnostnej, často kreslil som si obraz toho slávneho položenia, v ktorom občania viasti rozličných jazykov konečne našli dobrý „modus vivendi". V tomto obraze mala vždy miesto i tá podrobnosť, ako tohoto talentovaného a veľmi zaslúženého muža posadíme v „milej Nitre" alebo na iný horno-uhorský biskupský prestol.

Prijmite, ctené riaditeľstvo, výraz mojej sústrasti nad ťažkou ztratou a spolu moju vďaku za vyznačujúcu ma pozornosť, že ste ma ráčili uvedomiť o tomto smutnom prípade.

So zvláštnou úctou som váš ponížený sluha Ludvik Mocsáry, v. r."

Priebeh pohrabu, na ktorom sa turčiansko-sväto-martinské obecenstvo bez rozdielu náboženstva i politického presvedčenia vskutku impozantným spôsobom zúčastnilo, opisuje nám referent Národných Novin (zo dňa 20. februára 1908) následovne:

„Pohrab počal sa u domu. Rakev pokrytá bola vencami. Na stuhách boly nápisy: Redakcia „Národných Novin" vernému Slovákovi; Uvidíme sa! Tvoj Richard (Osvald); Svojmu drahému bratovi a ujčekovi — Rodina; Muzeálna slovenská spoločnosť svojmu predsedovi; Andrejovi Kmeťovi — Liptovsko-sv.-mikulášska mládež; Tvorcovi Múzea — Oravskí Slováci; Andrejovi Kmeťovi — Trenčianski Slováci. ,

Po obradoch pred bytom zvečnelého zaspieval Turčiansko-sväto-martinský Spevokol dojemný chorál. Rakev vyniesli z bytu členovia výboru Muzeálnej slovenskej spoločnosti, potom kňazi na smútočný skvostný voz nášho Priemyselného spolku; voz ťahaný bol štvorkou ku kostolu. Chrám bol nabitý, ani polovica sprievodu nemala v ňom miesta. Pied smútočnou omšou miestny farár Emil Cserei mal kázeň. V krátkosti obsah: „Katolícka cirkev nie že by zakazovala, ale neodporúča pohrabné kázne, lebo ide z princípu, že ,de mortuis nil, nisi bene' (o mŕtvych ničoho, leda dobré hovoriť), a poneváč mnohí ľudia tak žijú, že by ťažko bolo o nich dobre hovoriť, cirkev radšej oddáva ich bez s'ova na súd a milosť Božiu; veď je í ťažko hovoriť tam, kde mala slovo ,mors imperatrix' (kráľovná smrť). No cirkev nemá nič proti kázni, ba si ju želá, jestli umrel muž, ktorý bol životom svojím príkladom a vzorom pre ľudí: taký muž leží tu v rakvi, jeho dôstojnosť Andrej Kmeť. Príkladom a vzorom bol ako kňaz, ktorý opatroval malé jemu sverené stádce tak, že mohol povedať: neztratil som nikoho z tých, ktorých si mi prikázal pásť, 6, Pane; príkladom a vzorom ako ľudomil, obetujúc to posledné; príkladom ako vehlasný učenec, ktorého meno zná celý učený svet. Andrej Kmeť vyznačoval sa poníženosťou a skromnosťou, pilnosťou a láskou. Pred dvoma rokmi prišiel sem na odpočinok, no to nebol odpočinok, ale ďalšia práca a starostlivosť; neraz ste ho počuii s tohoto miesta kázať slovo Božie, a on mal toľko práce pri diele, ktorému venoval sa a ktorým chcel byť osožným svojmu národu. Patril ku strane, ktorá voči politickým pomerom v krajine má svoje snahy a želania právne, on jej bol verným vypravačom, nezabúdajúc pri tom na svoj kňazský stav, ktorého povinnosťou je účinkovať smierlive. Rečnik odovzdáva spolubratovi svojmu tri dary z riše rastlín, ktorú nebohý tak veľmi miloval: odovzdáva mu ružu, nech je to hoci ,rosa Kmetiana', ruža etnosti, pilnosti a lásky; fialku, na znak jeho poníženosti a skromnosti, a konečne kvet immorteily, ako znak jeho nesmrteľných zásluh vedeckých."

Slúžiacich kňazov bolo 9: dekan Cserei (pohrabujúci), Komora z Vrútok (omšu u hl. oltára), Uhrin, kaplán Jung (omšu), Stanislav Kianička (omšu), Štefan Mnoheľ z Oravy, K. A. Medvecký z Tekova, Csanaky zo Zvolena a Fegyveres.

Pri omši, pri ktorej sa velebne vynimal spev ,Dies irae', išla smútočná processia na cintorín, kde už čakala na smrteľné pozostatky nebohého hrobová jama, práve bok o bok s hrobom Jána Kalinčáka. Po pokropení rakve Pavel Mudroň odoberal sa od zvečnelého krásnou rečou. Hlavný obsah jej bol: „Pochovávame zase muža, ktorý patril medzi výtečníkov a vodcov národa slovenského. Hroby našich, na tomto svätom poli hojne spočívajúcich výtečníkov a vodcov, rozmnožily sa zase o jeden. Ztratili sme predčasne muža čistého, pracovitého, duchom vysokého a znamenitého. Bol chudobný i bohatý, skromný i pyšný, utiahnutý i vyvýšený, zaznaný i oslávený. Chudobný bol, lebo žil celý život v biednej fare, ale bohatý, lebo činnosťou a štedrotou svojou obohatil národ svoj, stanúc sa tvorcom i mäcénom slovenského Múzea, ktoré obsýpal darmi i dielami rúk svojich; bol skromný, nešiel za štréberskými cieľmi, za hodnosťami, ktoré by si bol zaslúžil jeho mohutný duch, ale zase bol i pyšný na to, že je synom slovenského národa, že je verným jeho synom, posvätivším mu celý svoj život. Bol utiahnutý, nevidela ho cirkev, ale vyvýšený, lebo videl ho a vyznačil nielen jeho národ, ktorý ho povolal na čelo svojho ústavu, ale vyznačil ho i celý vedecký svet Európy. Bol zaznaný v svojom zákutí, ale i oslávený, lebo meno jeho neupadne nikdy do zabudnutia."

Menom Muzeálnej slovenskej spoločnosti odobral sa od nebohého tajomník Andrej Sokolík.

Spevokol zaspieval ešte chorál a my .ubieraii sme sa z cintorína. Videli sme i mnohých evanjelických farárov, do desať, a učiteľov tiež asi desať, a ostatných smútočných hostí nielen z Turca, ale i z Trenčianskej, Oravy, Liptova a Zvolena. Hasičský sbor sväto-martinský vytiahol v plnom počte. „Živena" zastúpená bola výborníčkami a tajomníkom, ako i Priemyselný spolok, ktorý dal nový, krásny pohrabný voz bezplatne. Z Mošoviec prišla celá deputácia, ako vôbec Mošovce vždy vynikajú taktom, horlivosťou a otvoreným národným vystúpením. Z rodiny nebohého boli dvaja bratia a tri sestry, všetko staršie, Andrej bol najmladší v rodine. J. K." (Národnie Noviny 20. febr. 1908.)

„Ne totus moriar" = aby som neumrel celý — o to sa Kmeť snažil od skorej mladosti svojej. Požehnanou činnosťou i vernosťou až do konca postavil si v národe pomník nehynúci, pamiatku nesmrteľnú. Nie div, že i vďačný národ slovenský usiloval sa dľa shromných svojich síi i po smrti uctiť a dľa možnosti zvečniť jeho pamiatku. UroDil to, keď dňa 5. augusta na najbližšom valnom shromaždení Muzeálnej slovenskej spoločnosti pripravil mu dôstojnú triznu. Vynikajúcim bodom programu shromaždenia tohoto bola precítená prednáška podpredsedu Muzeálnej slovenskej spoločnosti, redaktora Jozefa Škultétyho, ktorú tu aspoň v jej podstatných čiastkach uverejňujeme:

1. 1. ​Pamiatke Andreja Kmeťa.225) 

Takto rok, pri tomto stole, ešte sme maii jeho pred sebou. Svojimi výmluvnými ústy a so svojou prísnosťou hovoril nám do duše o úlohách Muzeálnej slovenskej spoločnosti, o povinnostiach našich naproti nej: karhal i oduševňoval. To bolo, od roku 1895, trinásty raz a — naposledy . . .

Andrej Kmeť bol temer ien z druhého pokolenia slovenského — jestii'totiž môžeme hovoriť o pokolení, a nie o jednotlivcoch — oduševňovaného nacionálnou myšlienkou. V Uhorsku najmä ešte v polovici XVIII. stoletia, pri panovaní latiny vo verejnom živote, tak sa zdalo, že tu pri formovaní spoločnosti národnosť nikda nebude mať značenia. Ale ku koncu toho stoletia veľmi sa premenil duchovný život. Iskry prišly z francúzskej filozoiie, k nim prjdaly sa účinky panovania Jozefa II. i účinky revolúcie francúzskej. Počiatky maďarskej národnej renaissance vyšly od dvora Márie Terezie, z kruhu mladých ľudí, slúživších v telesnej stráži, ktorú cisárovná založila si z Uhrov, Horvatov pomáhalo budiť i oživenie talianskej národnosti a literatúry na počiatku XIX. stoletia. Na západných Slovanov nezostaly bez účinku pochody ruských vojsk po Európe, počnúc od prechodu  Suvorova cez Alpy až do konca napoleonských vojen. Na samom kraji slovanského juho-západu, u Slovincov, Valentín Vodnik podľa stavu svojho katolícky kňaz, napísal roku 1799, po prechode Suvorova cez Alpy: „Teraz vidíme na vlastné očí, akých mocných a velikých bratov my máme na svete!" Na samom konci XVIII. stoletia latinský jazyk v Uhorsku razom ztratil svoju nivellujúcu silu, ktorú mal tu celé veky a v takej miere, ako nikde inde v Európe. Prestal stierať farbu národnej osobnosti, hatiť vývin jej zvláštnych čŕt.

I Slováci začínajú hlásať potrebu vzdelávania svojho jazyka; ešte v poslednej desiatke XVIII. stoletia zakladajú samostatný spisovný jazyk slovenský. Anton Bernolák, syn duchovne požehnanej Oravy, keď umrel roku 1813, zanechal slovník slovenského jazyka v šiestich sväzkoch. (I. sväzok slovníka vyšiel potom nákladom prímasa uhorského, arcibiskupa Alexandra Rudnaya.)

Vývin národov, ako každého živého organizmu, ide prirodzenými spôsobmi. Často nejeden postup tohoto vývinu pohne sa inostrannými silami. Zďaleka doletí iskra a vzbudí duchov. Zďaleka, s inej strany, môže prísť i celý pohyb a i púhou duchovnou búrkou, bez fyzických prostriedkov, spôsobí celý prevrat. Vôbec duchovné prúdy nezastavia sa na nijakej hranici, ani na etnografickej , ani politickej. Vývin národa môže byť zahatený, i celkom ..adusený, no kým je — ponúka sa podobenstvo z prírody — koreň v zemi zdravý, mnohé okolnosti môžu zapríčiniť jeho vypučenie, vzrast a rozkvet.

V XIX. století pribudlo na príklad nové odvetvie vedy: etnografia, ktorá má za predmet človeka ako člena spoločnosti národov. Pre túto novú vedu teda dostal význam i najnepatrnejší, najopustenejší národ. Učení ľudia začaii zapisovať jeho zvyky, obyčaje, jeho porekadlá, piesne, povesti, aby ich mohli porovnávať so zapísanými i u iných národov. Tým táto veda i nechtiac stala sa podporou národnosti. U nás tiež. Prispievala k budeniu Slovákov. Špecialisti, ktorí vo svete študovali, porovnávali na príklad národné povesti, a nakoľko im prístupné boly, rozprestierali sa i na povesti slovenské, robili to nie zo zaujatosti za Slovákov, ale k vôli vede: no tým hýbali vlnu, ktorá potom zasiahla a oživila i Slovákov. Pred dvadsiatimi rokmi slovenské výšivky vyhľadávať, sbierať a ukazovať ich na výstavkách začali sme nie preto, že nám už milé a vzácne bolo všetko, čo je slovenské. My, hoci básnici nasi svoje najkrajšie piesne spievali o slovenskom ľude, málo všímali sme si tejto ozdoby na jeho kroji: museli sme byť upozornení inostranným pohybom, snahami z národopisného štúdia vytekajúcimi.

Zvečnelému Andrejovi Kmeťovi tu pribud o pomoci a pomocníkov. V osemdesiatych rokoch minulého stoletia, keď rozprúdila sa národopisná činnosť, on sa už bol vštudoval do svojho sitnianského kraja, v okolie totiž svojej fary. Už bol známym záslužným botanikom, priťahovala ho i fauna a to, čo nachodiio sa v zemi toho okolia, nerasty i sama geologia. -Nevenovať pozornosť i archäologii nemohol už ako horlivý Slovák. Veď po stráňach, v rozličných jarkoch objavovaly sa popolnice. Sbierky jeho onedlho už maly povesť: národopisným záujmom vedení íudia, z krajiny i zo zahraničia, vyhľadávali teda Kmeťa. Prenčovská fara vídala čo rok viac cestovateľov. Kmeť mal z toho i obodrenie, i radu. K tomu, čo zaujímalo ho na zemi, nad zemou a v jej vnútri, teraz, s rozvojom národopisu, prišiel už i človek, obyvateľ. Kmeť zaujal sa menovite za kroj ľudu a jeho ozdobu, za výšivky slovenské.

A snahy jeho ako by boly dostaly krýdla. Už dávnejšie horlil a agitoval za muzeum — temer bez výsledku. Teraz, keď ukazovalo sa, že bude to muzeum vlastne národopisné, nielen pochopili sme Kmeťa, ale i oduševnili sa za jeho námahy. V Pešti práve tiež boli založili Národopisnú Spoločnosť, časopis „Ethno-graphia" a muzeum národopisné. To zas pomáhalo, keď bolo treba vykonať povolenie pre našu Spoločnosť. Oprávnenosť, prirodzenosť mať ju i v Martine bola zrejmejšia.

Andrej Kmeť vysoko stojí v tomto oaseku slovenskej histórie nielen svojou prácou, ale i osobnosťou svojou. Život jeho do posledného dychu bol posvätený jedinej idei. Na zvesť o jeho smrti maďarský politik Ludvik Mocsáry napísal Múzeá'nej slovenskej spoločnosti: „Podivný bol človek. Neuhasiteľná žížeň hnala ho vykonať na pozdvihnutie svojho národa všetko, čo len stačia jeho sííy." Mocsáry poznal ho osobne v tie časy, keď Kmeť 1 mal povolenie Muzeálnej siovenskej spoločnosti. U neho, Kmeťa, za každým slovom stála vždy celá jeho osoba; za svoje presvedčenie vždy bol hotový dať ruku do ohňa. Život jeho neukazoval nijakej protivy k jeho skutkom, cieľom. Skutky stály v službe vysokej, ideálnej veci, život bol čistý, až asketický. Mravná prísnosť, sebazapieranie. Na vlastnej osobe zálažalo mu len toľko, aby monol žiť a slúžiť vysokým cieľom. Z chudobnej fary stačilo mu na rozmanité verejné potreby, na drahé vedecké sbierky k povzneseniu národnej veci preto, lebo osobných, potrieb temer nemal. Tak opatrované telo ani nemohlo byť silné; no zato znieslo i únavu i mohlo kryť v sebe oheň stále žiariaci. Kmeť upomína na tri zvláštne typy duchovných osôb zo slovanskej histórie. Jeden typ vyvinul sa u Poliakov, v takzvanom zlatom veku ich literatúry, v druhej polovici XVI. stoletia, a najvýraznejším predstaviteľom jeho je Peter 'Skarga, veľký ako rečník i ako spisovateľ. Skarga a duchom jemu podobní s oduševnením oddali sa svojej veci, menom Boha hovorili horké pravdy svojmu národu, jeho najvyšším predstaviteľom, i samému kráľovi. Bázne neznali, nikomu nelichotili. Stvorili epochu v histórii poľského národa. Ani nevie človek, u Skarga čo bolo vyššie: jeho duchovná spôsobnosť a či mravná stránka osobnosti. Podlá vykonaného diela jeho predstavoval som si ho silnej, imponujúcej postavy, no na Matejkovom slávnom obraze — a umelec nemýli sa — kde káže mocným poľským pánom, skrúšeným jeho'rečou, o nevyhnutnej zkaze Poľska nimi zapríčinenej, Skarga telesne je taký slabunký, ani náš zvečnelý predseda. Ak^ho k priveľkému prirovnávam, odpustí mi duch skromného nášho Andreja Kmeťa.

Svojím životom Kmeť upomína i na duchovenstvo česko-bratské, zvlášte moravskej vetve, na tých mravno-prísnych, sebezapieravých ľudí, obnovivších akoby časy prvého kresťanstva. A tretí typ v Slovanstve predstavuje nám história ruská v zakladateľoch monastýrov v XIV. a XV století. I to boli ľudia silnej vôle, strachu neznali, prekážky akékoľvek prekonávali na ceste k svojim vysokým cieľom. Historik porovnáva ich so známymi bohatiermi epickej národnej piesne ruskej.

Žiaľ, že u nás niet poľa ani pre vývin osobnosti. V Poľsku mohol narásť Skarga, lebo tam ľudia jeho stavu vtedy hovorili: „Kňažstvo je úrad večný, a kráľovstvo hodnosť časná; nakoľko kráľ je výse národa, natoľko kňaz (duchovná osoba) ešte výše kráľa." Keby Kmeť bol rástol, žil v takom ovzduší! Ale kde Kmeť žil, tam kňažstvo je v službe tých, ktorí vedia do svojej moci dostať krajinu . . .

Jednako, čo by sila pomerov aká dláviaca bola, vždy bude platná i sila jednotlivcova, sila charakteru, sila pripravenosti, sila práce. Osobnosť Andreja Kmeťa volá na mladé pokolenie slovenské, svieti mu príkladom povzbudzujúcim, oduševňujúcim . .

Medzitým zahájila sa sbierka cieľom postavenia primeraného náhrobného pomníka zvečnelému, ktorý i v nasledujúci rok, dľa návrhu staviteľa Blažeja Bullu, zase z príležitosti výročitých národných slávností bol odhalený. O slávnostnom akte tomto prepúšťame zase slovo referentov. Národných Novín:

„Potom (totiž po valnom shromáždenie Muzeálnej slovenskej spoločnosti) ohromná massa obecenstva pohla sa mestom v dlhej kolonne k cintorínu, odkryť mohylný pamätník, národom postavený Andrejovi Kmeťovi, zakladateľovi Muzeálnej slovenskej spoločnosti a najštedrejšiemu jej obdarovateľovi. Pamätník je veľký kopeň zo žulových nekresaných skál a turfu, na kopni piedstal z čierného, tuším z finského granita a nad ním kríž ^ tej samej látky, na kríži mramorové ukrižovanie . . . pod granitovým piedstalom je otvorená mramorová kniha, na nej vyryté je meno a dátum narodenia a smrti, a v otvorenej knihe nápis: „Vrúcne miloval Božiu prírodu, nad prírodu starinu i prítomnosť slovenského národa, nadovšetko Boha!"

Predseda spoločnosti Št. Mišík posvätil monument s krásnou rečou, v ktorej vylíčil význam Kmeťov pre náš národ, pre vedu a naše Muzeum. Slovenský Spevokol zaspieval príležitostný chorál melódiu od Hlaváča s textom Vajanského :

Čistého životom, prostéhc nerestí

neskryje mlčania úkladný tlak,

neskryjú pomluvy, falošné povesti,

neskryje ani len hrobový mrak,

neskryje ani len hrobový mrak.

Nad jeho mohylou zbožne sa vypína

národnej piety mramorný dar,

okolo pomníka slovenská rodina,

ponad ním oslavy úprimnej žiar,

Hospodin, skloňže k nám velebnú tvár.

Bola to jednoduchá, dojemná, tichá slávnosť, spojená so žialom nad predčasnou smrťou znamenitého muža".

Šestnáct liet uplynulo po smrti Kmeťovej. Maličká doba v živote národa. A predsa koľká zmena! Kmeť ako Mojžiš národa slovenského, len úfať, len pracovať, pripravovať a trpeť smel, sám však nemohol sa dožiť vykúpenia a slobody svojho rodu. Keď pýcha utlačiteľov vystúpia na vrchol', zavznel zvon slobody pod Tatrami. Slovák stal se pánomsvojich osudov ?. rozhodol sa s najbližšími slavianskymi bratmi Čechom a podkarpatským Rusínom utvoriť si spoločný štát: česko-slovenskú republiku.

Po prvých starosťách a útrapách usporiadania novej tejto domácnosti s vďakou rozpomína sa národ slovenský na mužov, ktorí mu od vekov chystali deň vzkriesenia. Medzi nimi iste jeden z najzaslúženejších bol náš Kmeť.

Z pod Sitna ozval sa hlas k národu: uctime si pamiatku Andreja Kmeťa! Utvorilo sa komité i s čestným výborom k usporiadaniu jeho osláv. K zavŕšeniu teda prvého sväzku našej knihy podávame výzvu túto ako nasleduje:

K slovenskému obecenstvu!

Slovenskom ozývajú sa heslá a výzvy: „Národ svojím hrdinom", pri čom sa obyčajne myslí na tých veľkých mužov, ktoií s mečom v ruke išli vydobýjať slovenskú slobodu a odvahou mučeníka, trhali okovy tisícročnej národnej poroby. No neboli by sme spravodliví, keby sme si nevedeli oceniť aj nesmierne obety a ohromnú mravnú silu tých mužov, ktorí keď Slovákom radom padaly ich nádeje a počalo ím zmrkávať až nastalo temno; keď nám odnikiaľ nakynula záchrana a vrahom naším podarilo sa vyhasiť všetky ohníky národnej kultúry; keď pod Tatrami zavládla nemota, ako predzvesť národnej smrti; už nik neúfal, že sa udržíme, keď sa nad niekoľkými povedomými národovcami už-už zavieraly vlny záplavy maďarizácie, zastali si za svoj opustený národzčirej a velikej lásky, nebojac sa hrozieb, nepoznajúc strachu.

Oni oddávali seba celých bez výhrad do služby rodu svojho v obeť žertvovú, hrdinskú, znášajúc potupu, hanu, chudobu, odstrkovanie a prenasledovanie šovinizmu maďarského. A keď videli nepriateľa odnášať vždy väčšiu a väčšiu korisť z tela národa, padali mu v náruč a láskou slepice, brániacej pred jastrabom mlaď, bránili, čo sa dalo, prebúdzajúc široké vrstvy, pracujúc. budujúc, často i proti úfnosti, aby si len svoj národ zachránili od záhuby. Títo hrdinskí vyznavači slovenskej pravdy zachovali náš národ pred úpadkom až ku slávnym októbrovým dňom 1918.

Takýto bol i náš nezapomenutelný, blahej pamäti Andrej Kmeť, zakladateľ Slovenského Národného Múzea, jeho obdivuhodný obdarovateľ, prvý predseda Muzeálnej Spoločnosti Slovenskej, vedátor, spisovateľ a ľudomil neprekonateľný.

Vďační Slováci ozdobili jeho hrob svätomartinský pomníkom, na ktorom do žuly tesaný nápis hlása, ako miloval Kmeť svoj slovenský národ. Ale kto označí potomkom oslobodeného národa tú chyžku, ktorá dala a vychovala v lone svojom národu takého muža; kto označí tú budovu, kde skoro 30 rokov plápolalo to veliké srdce v dielach lásky k Bohu i k národu, kam by sa chodievaly naše nové, šťastnejšie pokolenia učiť vernosti k svojetí, skromnosti, vytrvanlivosti i obetavosti v práci za národ. Tieto miesta musia sa stať Slovákom pútnymi miestami, žeby sa vedeli odpútať od hmoty a učiť najvyššiemu idealizmu. Tieto miesta budú hlasitými svedkami pravdy, ktorú napísal básnik Slávy Dcéry:

„Často tichá pastúchova chyžka

viac prospeje národu,

nežli tábor, v ktorom válčil Zižka.

Preniknutí týmto presvedčením, na vlastenecký návrh kňazského dištriktu bzovského, kde náš oslávenec nepretržite účinkoval, kým sa neutiahol na odpočinok, ustavily sa nižeznačené výbory na uctenie pamiatky Andreja Kmeťa. Hodláme postaviť základinu zdobenú slavným jeho menom na podporu mládeži vysokoškolskej. Ďalej sme si umienili pamätnými tabuľami označiť 30ročné pôsobište jeho, prenčovskúfaru, arodnýdom jeho v tekovskej Bzenici. Tým vznešeným cieľom unášaní úctivo vyzývame vlastenecké Slovenské Obecenstvo k národným obetiam, ktoré nech ráči do konca tohoto roku doposielať na povereníka našich výborov, vldp. Martina Čižmára, dekana-farára na Senohradzi (Okres krupinský). Ako slúžil Kmeť celému národu, nech tak berie z povďačnosti účasť celý národ v akte piety k pamiatke tak velikého svojho muža.

Na Prenčove, 1. novembra 1923.

Čestný výbor :

Msgr. Marian Blaha biskup. Predseda .                        Dr Jozef Škultéty ,univ.prof

  dr. Pavel Jantausch, apošt. adm                                   FrRichard Osvald ,prelát ,gen,vikár.

. Matúš Dula,sen                                                              Dr Ján Kovalik,senátor.

dr. Ján Kovalik,senátor

Karol A. Medvecký,prepošt                                            Juraj Slávik ,župan

Martin Čižmár, predseda, dekan                                     dr. Viktor Ravasz, pravotár,

                                                                                        býv. župan.

Albert Hering,

hl. lesný merník.                                                             Gustáv Lehotský, pravotár, býv. župan.

dr. Jan Procházka,direktor cukrovaru                            Štefan Michák,farár

Michal Kliment, roľník:                                                  Samuel Kramár, senior.

Martin Beneš, farár.                                                        Matej Klempa, pošt. riaditeľ.

Štefan Ravasz,  spr. fary, výkon, tajomník.

Aj nové toto dvojsväzkové vydanie životopisu a diel Kme ťových nech slúži k roznieteniu vďačnej pamiatky národa k Andre jovi Kmeťovi!

ANDREJ KMEŤ, JEHO ŽIVOT A DIELA.

II. VYDANIE,

VO DVOCH SVÄZKOCH. - S POČETNÝMI ILLUSTRÁCIAMÍ.

SVÄZOK II.

DIELA ANDREJA KMEŤA:

SITNO A JEHO ŠIROKÉ OKOLIE.

ŠTÚDIE ARCHEOLOGICKÉ, HISTORICKÉ, NÁRODOPISNÉ,

BOTANICKÉ A TURISTICKÉ.

Miesto úvodu.

SOSTAVIL A VYDAL:

KAROL A. MEDVECKÝ,

BOJNICKÝ PREPOŠT.

NÁKLADOM SPISOVATEĽOVÝM.

V krajoch velebných slovo božskosti

V jednej sa výšine javí,

V podobe tejto hlasy veľkostí

Poddaným dolinám vraví:

Beda, kto v morí vídí len vodu,

kto nepočuje nemú prírodu,

kto v skalách vidí len skaly!

Zázrak je nemú počuť prírodu?

Dosťráz ste sa vy myšlienky rodu

slepýma zrakma dívaly! —

V krajoch velebných slovo božskosti

V jednej sa výšine javí,

V podobe tejto hlasy veľkostí

Poddaným dolinám vraví:

Vyšavu túto ozrutné bralá —

Kto zná, kde moc tie massy nabrala —

Jako balvány obstály;

A hrúzy tých skál s ich strašnou nocou

Od dávných našich praprapraotcov

Príezvysko Sitno dostaly.

Bol ten vrch kedysi, peklom čí sítnom

Bludným pohanským rodinám,

Teraz v století hladnom a sítnom,

Ničím je svojim dolinám.

Čas ešte príde, kde dušiam zemským

Sitno sa stane vrchom diabolským

A krvou čiernou sa zpení;

Čas ešte príde, že dušiam svätým

Sitno sa stane hradom odklíatym

A meno v „Nebo" premení.

(Sládkovič, Marína 43

1. 1. ​Predhístoría. 
   2. ​Veleba Sitna. 

„Na Sitne som sa tak rečeno zostarel; po jeho bralách a úbočiach, po horách a krovinách potratil vlasy aj podošvy. Ktože malo písať Sitno iný, ako ja, aby som si zarobil aspoň na nové pod bytie; plešina na hlave mi i tak nozarastie." . ' , A. Kmeť,

Sitno, moje Sitno,

z ďaleka ťa vidno:

Len, toho nevidím,

koho rada vidím!

Zvlášť na východnú a poludňajšiu stranu otvorený je pre-utešený a velebný výhľad Sitna; na východ ponad pliešovské, senohradské a turopoľské lazy, ta až na novohradské Javorie, brdá 1024—1044 m vysoké; na juh ponad Prenčov, Beluj a Badíny, na Bzovský zámok a na Čabradský hrad, a na Drieňov až na Berženské a Janovské vrchy dolu. A j ako výhľad na široké a ďaleké kraje otvorený je so Sitna: tak naopak zase, Sitno vídať z ďaleka, z ďaleka, s tých istých strán, s východnej a južnej. Náhle vyskočí raňajšie slnce zponad ďalekého javoria, žiara ieho padne najsamprv na Sitno, a celému tomuto veľkému vidieku zaligoce sa ono v žiare slnečnej. Vidiek tento vtedy ráta východ slnca, keď ono zasvieti na Sitne.

No nielen svit dodáva Sitnu veleby, ale i mrak. Videť so Sitna vychádzať a zapadať slnce: to čaj si nad zem uchváti človeka! Ale videť Sitno s protipostavenej strany v žiare zapadajúceho slnka, to je ešte velebnejšie! Keď totiž klesne slnce nám pod horizont, papršleky jeho ale zlomia sa v oblaku a padnú na Sitno, zahalujúce sa už k nočnému odpočinku do závoja hmlistého, a ešte raz osvieťa matne vrch, a ty hľadíš s protipostavenej strany, tak že je Sitno medzi tebou a slncom:. raz nevieš, čo vidíš, či svetlý priezračný oblak, znížený až na zem, jasnou ružovou barvou nadýchnutý: až sa rozhľadíš a poznáš Sitno. To vyzerá, jako veliký transparent. Fatamorgana! Vtedy odmalovať alebo odfotografovať Sitno. Neviem, či podobný pre-utešený výjav nevidia aj za rána pri východe slnca tí, čo bývajú s tej strany Sitna.

„Žena ma odišla, bodaj viac neprišla,

„Bodaj sa prepadla do pekla, do Sitna."

Slová: „Peklo, sitno všecko jedno", musíme brať ako príslovie, len málo zmenené, má i Čelakovský „Múdrosloví slovanského národu v pŕíslovích" str. 634 a síce s poznámkou slc. (slovácke, slovenské): „Peklo a sitno (též peklo znamená), obe bedno"; tolko znamená, čo „čert ako diabol". Kde je toto príslovie doma?

Kollár hovorí, „odtud, vraj, zpusoby mluvení...," ale môže platiť aj naopak, že totiž z toho preklínania a z toho príslovia súdime o význame slova sitna teraz, keď pôvodnýšpecifičnývýznamjeho nám je už hmlistý; a to tým bôž, že ono panuje snáď po celom Slovensku, v ústach takých ľudí, ktorí ani nevedia, že jesto vrch pod menom Sitna. Tak prešiel ten význam potom i do českých Slovníkov; na pr. Šumavský má Sisno, Hôlle. Slovo sitno zachovalo sa nám len v tých dvoch-troch „zpňsoboch mluvení", a jako názov autonomastický vrchu Sitno, Sitience, a na Brehách oproti novej Bani, Sitienko; za Sitnom obec Sitnianska. Špecifičný jeho význam v bežnej mluvo vyjadrujeme slovom peklo. No, i toto užíva sa jako topické (miestopisné) meno; tak na pr. úzku dlhú lúku medzi horou pod belianskym Ptáčnikom zovie „peklom"; tak chrasť a závozy za toplianskym Kordíkom, a inde, dosť z hustá. Za analogon snáď tiež môže slúžiť, že pod bližším štiavnickým Paradajzom (vrch 942 m) umelá, ale hlboká, a nemálo otupná cesta hradská medzi Štiavnicoii a Hodrušou menuje sa „Helá", bárs hádajú sa, či pochádza od niekdajších Sasíkov a znamenalo by Hôlle, alebo od Hella, ktorý ju meral a robil.

Kollárovo odvozovanie Sitna od šitia, sitiny (Juncus,' košičina Prenčová sačinie Nemce) na oko má tú vadu, že Sitno močiarov nateraz nemá; ale to nebolo kedysi tak. Ešte i teraz ku dosť veľkému podiveniu svojmu nachodíme nie len výmoky a pramene na kopcoch a vrchoch, ale i morské oká, močariny, zdúvaliska, trasoviska j, bahná, a na nich šitie a iné močarné rastliny, tým viac bolo toho pred vekmi. Znaky toho máme i na Sitne. Pozdejšie bude reč o značnom počte studničiek na ňom a okolo neho; o močarach („salašiská", „Močar") a trasoviskách; o „Jazarci" s tejto strany (na Ľahotskej lúke), a o „morskom oku" s tam tej, z ktorého spravené je teraz počuvalské jazero; bude reč o šian-ooh na vodu a o jamách: o rastlinke Paroassia palustris L. Tolia bahnia na Tatárskej; o niekdajšom jazere, severne Sitna, na Sitnianskej, kdo kamenré uhlie atď. Mohlo teda pred vekmi mať kdo riasť šitie a sitina, viac než teraz. — Najcennejší dôvod za túto dosial jedine najmožnejšiu etymologiu, podáva nám náš najpilnejší rečový badatel, František Šujanský, v povesti seleckej o prepadnutí sa „Starých Selicc" do sitna. „Bolo to vraj ešte za stara sveta, kedy vraj na svete bývala ešte pravda, a čo kto riekol, to tak i bolo, a tak sa i stalo. Prečo, prečo nie, ktože vie, len, ti zaklial voľakto: Bodaj ste sa boly tam do sitna pre-padly aj zo Selciama, by ste sa bodaj! A tak sa i stalo, istí povesť. Len vraj kňaz a rechtor zachránili sa na blízky vrch, ale ozrevši sa na miesto záhuby, od ľaku tam skameneli, a tak vám stoja, ako ich vidíte i dnes tie skaly" (vápencové). (Slovenské Pohľady XIII. str. 55.). Spisovateľ dokladá tamže: „Pod sitnom rozumie náš ľud podzemskú prepásť. Počuť hovoriť: kde to ideš do sitna? kap do sitna! jako by sa bol do sitna prepadol. Raz keď sme tu stáli na takom trasovisku — tu ich „strašilamí" zovú — a zem húpala sa pod nohami, zvolal zdejší človek: To je tu dáko sitno. VHonte je povestný vrch Sitno s takým priepadhoto prekrásneho siaha do najdávnejších predkresťanských, ba až do predhistorických časov. Snáď, keď bude lepšie osvetlená mythologia slovanská, a potom i slovenská, snáď vtedy dá sa jasno rozlúštiť pôvod mena Sitno, lebo ono istotne úzko spojené je s drievnymi názormi náboženskými, a s predkresťanskými bohoslužbami slovanskými. Musel to byť vrch sväto-strašný (jako teraz cintoríny, ba i kostoly), ozdobený oltárom na temäni svojom, a k obetám na ňom schádzaval sa snáď celý ten kraj, odkiaľ Sitno videť. A náš nesmrteľný Ján Hollý ani nemohol nechať Sitno bez chrámu, zasväteného bohu „štvorakotvarnému": liskom, z ktorého vraj čerti na svet vychodia, a ta, čo porvali, hádžu. Odkial to slovo sitn,o? Na takých bahnách, trasoviskách (Hochmoor) rastie šitie, juncus (maďarsky szittyó), či. toda n,ie sitno ad sítia, alebo šitie od sitna?" K tejto záverke dospel Sujanský celkom neodvisle od domienky Kollárovej, a celkom inou cestou (totiž etymologizujťic slovo bodon bedno, dbanka . . . Ktože vie, co v sebe tají záhadné dno dbno! sitna), a jako sa obapolne doplňujú! Sitno, od šitia, asi podobné Šaštínu, od šašiny. („Staré Selcía" volá sa i dnes hon v chotáre seleckonx, v stolici zvolenskej, vyše B. Bystrice. A že tamojší ľud dosial užíva slovo sitno jako špecifikum, a jako synonym priepasti mokrej a morskej, alebo zkrátka, jako synonym bahna bezodného : treba pripísať tomu, že v chotáre tom skutočne dosial pomerne k iným chotárom snáď najviac nachádza sa trasovisk nebezpečných, a podivné, čo sú tam jako špecifičné mená sitno a Štiavnica (medokyš), tu sú u nás jako vlastné autonomastické mená vrchu a mosta, Sitno a Štiavnica. Medzi národnými povesťami o Sitne ešte prijde jedna povesť selecká).

S odvodzovaním mien obcí, vrchov, potokov, ťahov či honov atď. nikto nezaoberá sa viac, ako štiavnický Ján Kachelmann („Geschichte d. ung. Berg-städte n- ihrer Umgebung" I. II. III. a „Das Alter u. d. Schicksalo d. ung. z. schemnítzer Bergbaues nobst einer Erklärung d. Eigennamen des Lande". 1853—1870); ale pokračuje pri tom práve tak, ako Anonymus Belae regis netarius, a preto prichodí mi i Ján Kachelmann skoro druhým a síco saskýrn Ano-nymusom. Všetky mená a názvy slovenské i (maďarské) donáša sem od Rínu a „von Schwabenland". Sitno mu je hneď Etzelburg (I. 43.), hneď Atilaberg (I. 46.), hneď altsiichsisches Sitna (II. 52.), zas Karlingisc.hes Sitina (III. 84.), zas „vom alten, Rhein Sithin" (IV. str. 43.). Odkial mohlo by pochádzať v starých banských aktách meno „Otzelsperg" „(Sithna der Otzelsperg". Regesten-buch d. Neusohler Kammor". Fr. V. Sasinck in litt.), neviem. Z toho spravil Kachelmann svoje Etzelburg ? P. Sasínelc vidí v tom „Ocelov". Snáď menovalo sa niekdy to bralo tak, na ktorom stál hrad? U ľudu nemôžem ničoho nájsť, čo by nejak upomínalo na pôvod zbytočného synonyma „Otzelsperg". Ani Istvánffy, ani Matej Bel neznajú žiadon Átilae mons, ani Atilaberg, ani Etzelburg.

Podobne len na nedopočutí musí spočívať, že Korabínsky (Lexicon. 1786 pri mene Schemnitz) menuje naše Sitno „Žitnaberg". — Wenzel: Codex Arpadi-anus tomo XII. pag. 556. na r. 1294 má Sythna, póssessio Petri, filii Baan"; a Fejér: Codex diplomaticus Hugariae. Tom. VII. Volum. III. Supplementare str. 109. hovorí, že Matúš Cbák začaroval A. Ch. 1295 a dal Comiti Petro Zoboszlav de genere Sudan prislúchajúce k pevnosti a hradu Ugrócz nasledujúc© obce: Pollusan, Baan . . ., Sythna atď. (M. Chrástek in litt.) Toto pre nás aspoň toľko dokazuje, že okolo Uheriec kedysi meno Sitna nosila či obec či vrch.

Dosiaľ písali sme Sytno písmenou Pythagorovou; teraz dľa pravidla dra Cambela: „Mená, ktorých pôvod určite neznáme, píšu sa dľa výslovnosti" (Slov. Pravopis 1890 str. 77.), píšeme Sitno. Tomuto pravidlu dám í s druhej strany za pravdu. Keby zaiste malo sa písať Sytno: Senohradčania, Badínčani, Rikyn-čičani vyslovovali by ho ;;Setno" jako „sleším, „rebe", „meš", „sem" (syn) atď. oni ale od nopamäti vyslovovali a vyslovujú. „Sitno".

„ . . . na podvihlém do nebeskej oblohy Sitne

Stál Svatovít, co druhú mával po Perúnovi úctu."

A chrám jeho,

. . . „co na osmi kamenných

stál stĺpoch, vysokých z hladkých z duba a smreka trámov

Parkanom ohradený. .."

(Cyrillo-Methodiada, spev tretí.)

Vatre z obety na Sitne odpovedala snáď vatra obety na blízkom „Žiare" klastavskom, alebo na ďalekom „Žiare" seno-hradskom, vyše 700 m vysokom, alebo na „Veľkom Žiare" nad Voznicou, alebo na „Žiare" blízkom nemčianskom, alebo ďalšom za Hronom v klakovských Jiorách, a Pán Boji sám vie, koľko vrchov nosilo a nosí meno Žiar a o všetkých Žiaroch učia archeologovia, že na nich konaly sa obety zápalné, alebo i pálenie mŕtvol.

Nielen k bohuslžbe vhodný bol takýto prekrásny vrch, ale aj k obrane pred nepriateľmi, ku postaveniu hradu na ňom, a za bývanie a sídlo kňaza, vladyku. Že srúcaniny hradu na svahu, temäna, dosial patrné, pochádzajú zo stavby novšieho času: to vidí každý; či ale tento posledný hrad nepovstal na miestisku hradu o mnoho staršieho istotne len srubeného, ktože to rozhodne? — Druhý kopec niže Bohojo vršku v prenčovskom chotáre, nad tou istou dolinou Bardínovou menuje obyvateľstvo zdejšie Hrádkom, lebo že stál na ňom hrádok, iste tiež len drevený, bárs kusy tehiel pálených nachádzajú sa tam dosiaľ a v ústach ľudu spomína sa posledný pán toho hrádku „Hrádocký", ktorý zutekal vraj pred Turkami. Povesť pripomína aj pivnicu, plnú pokladov, ktorú jedno dievča videlo otvorenú, čo si tam jahody trhalo, ale keď otca k r.ej zavolalo, pivnice nenašli viac. Celkom, ako o iných väčších hradoch. Len toto chcem tu vyzdvihnúť: keď na nepatrnom kopci nad úzkou dolinou stál hrad, z ktorého teraz ledva znáčok nájde sa od pradávnych časov; kdeže by o veľa včaššie nebol stál hrad na Silne, ktoré od prírody je už veľkou pevnosťou, zôkol-vôkol ohradenou ohromnými strmými bralami, a panuje nad vidiekom rozsiahlym!

Ani to nemôžem vedieť, či táto širočizná planina Sitna od stvorenia bola lysá, alebo len v čas obydlenia a útulku pozbavená stromovia, a na pažiť a lúku premenená. Ak obliehanie dlho trvalo (dla povesti o Tatárskej, sedem rokov) vtedy obyvateľstvo zavreté mohlo les na temäni vyrúbať a na palivo a ku obrane spotrebovať. Obliehajúce vojsko ale podobným spôsobom mohlo zničiť les na Tatárskej. Ale ak vrch od počiatku bol lysý lepšie bolo by mu pristalo meno Holík (Hoíik, Lysec: holé, lysé vrchy!), ktoré meno skutočne nosí druhý pekný a za-jímavý vrch, južne od Sitna; na malom temäni, a južnej strane strmej istotne od prírody podivne holý a lysý. Medzi Holíkom a Sitnom tiahne sa dlhé brdo Šmink, až do chotára belujského Popod Šmink ide dlhá pekná dolina Bardínová.

Keď hrad sitniansky býval stálejšie obydlený, mohly sa nachodiť v blízkosti hradu aj zahrady a stromovie ovocné; teraz pravda, iného dôvodu niet, vyjmúc siabú višňu, v jednom krove na lúke neďaleko srúcanín učupenú. Krajom lúky, miestami i ponad bralá stoja doteraz udatné duby a javory. Podivno, že v hrade sitnianskom nepripomína sa, jako v iných podobných hradoch, prehlboká, čajsi „bezodná" studňa, do ktorej hodili kačicu, a tá, jako pri Revišti (zámok nad Hronom vyše Žarnovice podobný Šašovu nad Sv. Krížom) vyšla do Hrona.

Mýlne teda odvozuje Jan Kachelmann (Das Alter d. ung. Bergbaues" str. 43.) meno Ilije:

Povesti o Sitne nemienil som reprodukovať, poneváč mnohonásobne sem-tam sú pospomínané, jako v besednici Národních Novín z r. 1877 č. 52. (P. Križko),ba i v najnovšom čase v Slovenských Pohľadoch č. 3. 1893 a jednoducho odvolával by som na Rudolfa Pokorného, ktorý vo svojich „Potulkách po Slovensku" II. str. 247—249 najsprávnejšie ich podáva. Poneváč ale ku každej dozvedel som sa nejaký dodatok, čo bolo by škoda oddať zabudnutiu, v krátkosti jednodruhé prednesiem aj ja. No, dozvedel som sa i nové.

Na prvé miesto kladiem národnú povesť seleckú, jakožto takú, ktorá ku významu sitna — pekla najbližšie stojí. Vyše Seliec, ba ešte vyše Hiadla vo zvolenskej stolici, na vrchu „Hradisko", stál kedysi za starodávna zámok, a jeho pánom ťažko robotovať musel okolitý ľud. Dcéra zemského pána, nemohúc sa vydať, zažiadala si, že čo neprijdu už trebárs i čerti, aby sa vydať mohla. Naraz prišlo do zámku veľa pánov, a hneď bola svatba. Ľud musel, mimo iných tiarch, i vodu dovážať do zámku z potoka Vážnice; teda pri príležitosti svatby, keď počúval rev a spev v zámku, preklial zámok. V noci ztrhla sa hrozná povíchrica, v ktorej schytili čerti zámok. Na vrchu, ktorý volá sa „Na peniažťokách", medzi Podkoniciami a L'upčou, si „dýchli" a tam vypadly im peniaze zo zámku, ktoré sú tam skamenelé (Nummulity); zámok ale hodili „so sečinom" (so všetkým činom) do Sitna, vrchu, čo je tam nad Štiavnicou. (Fr. Šujanský.)

Vrch, „Čertovou svatbou" nazvaný a nie veľmi ďaleko od Hradiska ležiaci, upomína na túto svatbu.

Posol zo Sitna prišiel do Sebechlieb hľadať hudcov na svatbu, i sjednal sa s predniakom Ozankom. Tento šiel so svojimi druhmi a hral v Sitne obesenej dievke na svatbe. Keď sa s ňou jeden vytancoval, zavesil ju; druhý ju odkvačil a zas tančil s ňou. Bolo to divné i samému Ozankovi. (To priezvysko trvá v okolí dosiaľ.), i vyšiel von a vošiel do maštale. Tam stálo veľa koni, i slyší hlas: „Vitaj, bratú, čo tu robíš?" Obzerajúc sa, kto to volá na neho, ked človeka nevidšl, zpozoruje koňa, kývajúceho hlavou, že to on mlúvi: pýta sa Ozanka, že či pozná ľadzianskeho išpána? Tento mu zabohuje, že šak ho veľaráz dal vypalicovať za panštinu No, vidíš, vraj, to som ja, tu zakliaty do koňa. A keď sa ti iným odslúžiť nemôžem, aspoň ti dám dobrú radu. Keď vraj pri svatbe hodia vám peniaze do barbory (basy), tie premenia sa všetky na uhlie; urobte si teda v barbore kríž, a tak vám ostanú. A keď vám po svatbe budú dávať peniaze, neberte, ale pýtajte si z toho uhlia za dvermi. Hudci tak urobili Idúc domov belujským chodníkom, s kapsičkami, uhlím naplnenými, ako prišli na belujský chotár, kapselky naraz s nich spadly. Divia sa, čo to; chytia kapselky, ale ich zdvihnúť nevládali, lebo boly plné zlata.

Ľudia vraj v skalných jaskyňach a dierach Sitna skrytí, nezomierajú hladom za dlhý čas; tak vypráva Ján Kollár vo Vysvetleniach k Zpievankám I. str. 429. Ľahko teda v ňom zakliatym husárom, stojacím každý pri svojom koni, jednu nohu v strmeni, hotoví, náhle 5m veliteľ na otázku, že či už, odpovie , už", vyraziť do boja! Raz vraj ktosi hľadal odídené voly, i prišiel k dverám, otvori dvere a vidí oných husárov. Najbližší volá na neho: „No, či už!?" Človek boží zaplesne dvere a zuteká. Keby bol odpovedal, že už: boli by bývali husári odkliatí, bol by sa vyrojili von, a dobre by bolo bývalo ľudu poddanému, t. j. Slovákom. — Na Sitne bol horárom p. Oparený (ešte žije v Štiavnici, a sám to vyprával); jeho manželka cez poludnie žala trávu neďaleko bývania a na raz pod sebou počula taký hrmot, jako by sto koni cvalom letelo. Zľakla sa prenáramne, dobehla do horárskeho domu, odkial potom obidvaja išli na miesto, i našli tam jamu, zem ale preborenú, prepadnutú. To že hoc-kedy potvrdiť môže. Preborenie zeme stáva sa aj inde: i hrmot počuť pri tom, ale nenie to tak hrozné, jako v Sitne, kde toľko pivníc, chodieb, sypární a jaskýň povesť pripomína, a prirodzené preborenie a rachotenie donesie ich na pamäť a človeka obkľúči strach. V každom vrchu môže nájsť sa prázdnina, lebo vodou vymletá alebo následkom prepriečených skál, ktoré keď časom zvetrajú a popustia, zem podá sa ďalej. V Sitne, jakožto vo vrchu sopečnom, nie len prirodzené, ale keď raz bolo obývané, áno i dobývané, môžu byť prázdniny i umelé, ktoré svojím časom náhodou budú snáď odkryté. Ja sám, bohužiaľ, ani nevidel ani nepočul som dosiaľ ničoho, vyjmúc, že kde-tu pod nohami duní a že vedľa srúcanín hradu jesto hrtáň k pivnici, áno i pivnica, ale to je skálim zasypané. Ani k tej jaskyni nemohol som dosiaľ privoňať, z ktorej vraj dierou páchne od husárskych koni, jako ani tú podchodu nenašiel som, ktorou vraj kal od nich odchodí ... A preto mi je veľmi divné, keď počujem vyprávať o jaskyňach alebo na pr. ešte, že medzi bralámi, stenám podobnými, pod pavillonom nachodí sa štvorhranný kamením vydláždený vodorovný priestor. Poneváč tade každoročne viacráz po-chodím, a t$n priestor predsa neznám, nemôžem si iné pomysleť, než že „všetci ľudia všetko vidia".

Pri tom hľadaní a kopaní postávajú sa i komické výstupy, jako to inak ani byť nemôže. Na širokej lúke na temäni Sitna zrábali Prenčovania o Jáne seno (na úkol nie z panštiny lebo to mohlo byť pred 20—30 rokmi) i videli troch pánov krajom horou isť, a poza kry skrývať sa. Vtedajší horár, Oparený, hneď pochopil, že zajtra je Jána, a tí prišli striehnuť, ako budú poklady vyhárať. Urobil si s nimi žart.

1. 1. ​Dejepis Sitna. 

Sitno je od prírody velikánska, skoro nedobytná pevnosť.

Zôkol-vôkol ohradené je ohromnými, strmými braliskami, menovite na strane južnej a západnej. Na východnej a severnej strane nachádzajú sa väčšie menšie otvory a slobodné priestory medzi bralami: ale z týchto dvoch strán volný prístup nepriateľovi bránily hradby; znaky z múrov, dobre vápnom stavaných sú dosiaľ patrné. A kde schádzaly sa hradby dovedna, na najnižšom severovýchodnom uhle štvorhranného temäna: tam stál na stráži hrad, postavený na dosť vysokých hranách brál, ktorých medzere boly lebo zastavené alebo presklepené. Miesto sklepenia mohly slúžiť i mocné trámy, poprekladané z jednoho brala na druhé. Múry nie sú na vrstvy stavané. Matej Bel (Ibid. pag. 699) spomína nižší hrad pre mužstvo, a vyšší pre veliteľstvo, tak že toto proti nejakej zbure vojakov mohlo sa do hradu zatvoriť a brániť. Istvánffy menuje ich „Haidones, praedae assueti", Hajduci („dobrí chlapci"?), ktorých mzda bola snáď len korvsť; proti takým opatrnosti nezbývalo, tým viac, že i páni ich boli často násilníci.

Na severnej strane, kde najmenej brál jesto, a kade dosiaľ jediná možná vozná cesta vedie na Sitno od lúky „dolnej Ilijskej" ponad studničku, pomenovanú teraz Šostalovou, tam bola pevná brána, a miesto to dosiaľ menuje ľud „bránou", bárs z nej len základy murované znať. Od „brány" z vnútornej strany, popri hradbách, vedie asi na 120 m doln k hradu rovienčička, či prirodzená, či umelá. Taká rovienčička ukazuje sa i výše brány' čo ku prevádzaniu obrany, a ku zásobeniu istotne bolo potrebné. Strán rovienčičky, jako i zôkol-vôkol popri hradbách patrný je jarok na vodu. Vchod do hradu mohoi byť len z tej strana, jako je pivnica pred srúcaninami, ktorá pravdepodobne boly kedysi v hrade alebo aspoň vo dvore, lebo pred ňou značí sa tiež rovienka. A tá širočizná lúka na Sitne (len koseniny 20 katastr. jutár, s pasienkom ale do 30 k. jutár obsahujúca, o kterej Rudolf Pokorný vo svojich „Potulkách po Slovensku" 1885 II. str. 244. trefne poznamenáva, že by na nej „dobre postaviti mohl slušnou vesnici") v čas nebezpečenstva mohla prijať do hospody útekov í celého toho kraja, odkial vídať Sitno.

Keď by hradby múrané boly nepriateľmi snáď prelomené, tak že zavrené obyvateľstvo bolo by bývalo nútené utiahnuť sa na temäno vrchu, asi kde teraz stojí pavillon a horársky dom: vtedy široká a dlhá priekopa (šiance) slúžila miesto hradby na obranu. Nielen že je' dosiaľ viditeľná (bárs trochu zarovnaná) a od touristov obdivovaná, ale i dejepisné svedoctvo máme o nej. Siaha na severnej strane až k samým murovaným hradbám; na juhovýchode podobne čajsi po samé hradby, od nich tuto voznou cestičkou, tam jarkom oddelená. Celá zdĺžosť šiancov obnáša okolo 350 metrov; šírosť spolu s biehom mohla byť 6 až 8 metrov. Voda zo šiancov odtekala jarkami z vnútornej otrany pozdĺž hradieb. Kade vytekala preč, to poznať na juhovýchodnej strane, kde sú hradby na dvoch miestach, neďaleko jedno od druhého dvoma jarkami, dosial patrnými, prerezané, jako by ku spúšťaniu vôd zo šiancov. Že slúžily na vodu, to vysvitá jasne z nasledujúceho svedoctva: ,,1571. dňa 8. aug. z Viedne. Radcovia dolnorakúskej komory v mene Jeho Veličenstva prikazujú správcovi b.-bystrickej bane, aby poslal schopných robotníkov (baníkov?) k oprave priekop na Čabrade, a k opatreniu Sitna vodou; poneváč Ján Kružič, kapitáň krupinský, vyhovára sa. že nemá takých ľudí." (Sasiňek in litt.) Či vodu nosili zo žriedel, nižšie ležiacich, či čiastočne napúšťali zo stokov nad priekopou nachodiacich sa, jako je dosiaľ „studňa", o tom dejepis mlčí No, bez prameňov a výmokov, nad šiancami ležiacimi, to ich naplnenie vodou sotva sa dá mysleť.

Diví sa Matej Bel (ibid. str. 684), že hiad sitniansky nikdy nenie spomínaný medzi pohraničnými zámkami, ktoré dľa krajinského zákona, kedykoľvek potreba žiadala, z krajinskej kassy bývalý opravované, a domnieva sa, že v tých časoch stál tento starobylý hrad pustý, alebo ležal práve v rumoch. Ani nevie povedať, komu by bol pred Balážom prislúchal. Ale súdi rozumne. že hrad slúžil k ochrane Štiavnici (pag. 685.) a ja myslím že ku ochrane vôbec banským mestám, rozumie sa, v novších časoch, keď baníctvo začalo rozkvitať a banské mestá privilégiami ohradené boly; a na nich starosti spočívala i opatera hradu, čo mimo výšudanej poznámky o šiancoch vysvitá i z tohoto udania: 1570 dňa 9. jan. z Viedne. Radcovia dolno-rakúskej komory v mene Jeho Veličenstva prikazujú správcovi bansko-bystrickej bane, aby dal liať a poslať 80 gulí (v priemere 8 cm) na Sitno." (Frant. Sasinek in lit.)

Zahrnúc teda dejepisnú stránku Sitna krátkymi slovmi, mohla by vyzerať asi takto: Od prapraveku slúžilo Sitno našim praotcom za obetište a pohrobište (vidz „dodatok"), a za útulok pred nepriateľmi, a za výstražný bod vatrámi. V ňom sústrednily sa povesti o pokladoch, a o duchoch podzemných i nadzemných; v ňom takrečeno stelesnely pochopy náboženské i národné o odmene za dobré, ako aj o pokute za zlé. (Ľadziansky išpán a zámok z Hradiska nad Hiadlom), až do budúcich časov. (Zakliati husári, čakajúci len heslo „už"!) Tá výstraha a ochrana týkala sa prvotne obyvateľstva, po riedku roztrateného, proti živelným snáď pohromám, a proti nepriateľom, v 13. století menovite proti Tatárom (Svedok: lúka Tatárska a povesť o nej, že totiž Tatárov lebo bitkou alebo lsťou odohnali): pozdejšie, v užšom smysle slova vzťahovala sa výstraha a ochrana na poklady banských miest a obyvateľov ich, nevytvárajúc zo svojho útulku okolitý ľud, pri čom veľmi správne súdi Matej Bel (pag. 689.), že ľud pri opevňovaní hradov na daný znak ochotne poskytol prácu za darmo, za čo potom mal bezpečný útulok v čas nebezpečenstva. Tak myslí Matej Bel, že proti posádke nejakej, záležajúcej z mešťanov štiavnických (a ľudu) použil Baláž Isti, a zaujal hrad pred r. 1548, a potom snáď dľa potreby svojej opevnil Sitno, „exstructo in ejus editissima parte castello," postaviac aspoň z dreva nejakú stráž-nicu na najvyššom mieste, už len aspoň tým cieľom (o čo istotne i pred ním vždy bolo postarané, zvláštne proti Turkom, práve v tom čase v 16. a 17. století až sem dochádzajúcim, z čoho pamiatka u ľudu ešte tiež trvá), aby i z onej strany videli, čo deje sa na okolí západnom, jako i to, aby s tohoto vyvýšeného bodu nepriatelia zkazu neprinesli hradu, o veľa nižšie ležiacemu; ,,... simili astu occupavit, ut ex eo civitates montanas, véluti continua obsidione fatigatas, ad rerum omnium desperationem coegit: „hrad Isťou zaujal, a banské mestá do zúfalstva hnal, jako by stálym obliehaním." (Istvánffy lib. 16. pag. 283. 5.).

Turkom v rukách sotva kedy bol hrad sitniansky; keď ale, padnúc do moci horších poturčencov (Adam Nagy), takýmto činom opačnú službu začal konať banským mestám, po vytrhnutí jeho z rúk Balážových r. 1548 zasadol do neho banský kráľovský kapitán, Ján Kružič (1564), a bránily si ho banské mestá pod ochranou komory (Aeraru r. 1570 a 1571), poneváč v tom čase bolo Sitno majetkom koruny. O pol storočia zapriadol sa im ta ako, ako nie, onen Adam Nagy, horší storáz nad Baláža, majúci s kopca zvláštne na Nemcov (držiac sa vari už aj vtedy toho povestného „Jaj, de huncut . . ."); no netrvalo to dľho, lebo v tom samom čase, r. 1629 prešlo Sitno do moci Kohárovcov, a od týchto r. 1826 temer po úplných 200 rokoch, do moci kniežat Koburgovských.

Vidzme terajší stav srúcanín. Z horného hradu trvá dosiaľ len na juhozápadnej strane kus múru, v dlžosti na 8 m, 1—2 m vysoký, na 2 m hrubý. O veľkosti vrchnieho hradu nemožno súdiť, lebo nevideť, či bolo len prvé bralo pokryté staviskom, a či daktoré i z ostatných. — Spodný hrad mal len tri vonkajšie steny, lebo štvrtou stranou bol opretý o tie bialá (a sú to skutočne zriedkavo krásne, kolmé steny na týchto bralách, a jako by drobno posekano-vlnkaté; jako by z tenkých plotničiek naukladané), na ktorých stál vrchní hrad. Severná a naj zachovalej šia strana 42 m dlhá, 2%, 3V2, 4 m ba na jednom mieste až 6 m vysoká, na jeden tupý uhol asi na 1550 a pri tom uhle otvor, či bývalé dvere, či len vyrúcaný prialez. Múr je skoro 2 m hrubý; ah na múre od brala znútra videť jasne, že spodok mal skoro o pol metra hrubší, než vrch. Poludňajšia strana mohla obnášať asi 32 metre; kus 14 m dlhý, 1—5 m vysoký, 2 m hrubý, je z vonku najlepšie zachovaný, a na ňom prekrásne videť vrstvy. Prúčilie, na východ obrátené mavšie tiež uhol asi na 1500, obnáša asi 22 m ale z toho zachoval sa dosiaľ len kúsok múru. I priemer budoviska obnáša 22 m. Tu je priepasť medzi bralami, asi 15—20 m vysokými, asi na 4 m široká; tá snáď bola presklepená. Severovýchodný uhol fronty je asi 6 m vysoký a tu najlepšie videť, jak dobrou maltou, skoro samým vápnom stavaný bol hrad. V ňom sú bralá podmurované i zamurované a tak i bralá do steny padajúce neodstraňovali, ani neobchádzali, ale zazdili. Bralo, na ktorom stál horní hrad, je vysoké okolo 12—15 m a spodní hrad ho sotva prevyšoval. Vrchnie bralá od severu sú tiež okolo 15 m vysoké, alebo i viac, lebo výšosť brál meral som len okom. Ale vidno i z týchto rozmerov, že miesto pre hrad nebolo zle volené.

1. 1. ​Turistické. 

Po týchto odchylkách, ktoré ale tiež k veci prislúchajú, vrátime sa zase k nášmu Sitnu, a k cestám naň. Ale berme do ruky palicu turistickú, t. j. tak dlhú, jako si, milý čitateľu, sám. Lebo na hole je len dlhá palica dobrá!

Odtiaľto nielen na Sitno s pavillonom, a na jeho s tejto strany najkrajšie bralá (jakožto „Kazateľna", „Hrdina s pannou" na koni: Rudolf Pokorný videl jako by okná a brány na ,,hrade orlov") jesto krásny výhľad, ale výhľad otvára sa i južne široko-d'aleko, západne ale dolu ďalej ponad Valovskú na počuvalské jazero. Za chrbtom pavillonku vyčnieva malý kopčok, „Petrov vršok", tiež lúčka, pokračovanie Tatárskej, ale so všetkých strán horou zavrená, veľkými kríkmi lieskovvmi, jako by schválne pestovanými a patrne chránenými postriekaná. Ak kde, tam môžu tancovať hôrne vily sitnianske, keď okúpajú sa v jazere počuvalskom, jako rybie oko čistom.

S Tatárskej na Sitno idú umne vedené schody drevené, miesty aj kamenné, z nekresaného kameňa. Pekné skupiny skalísk, vlastne velikých balvánov ostrohranatých, sem tam jeden cez druhý ležiacich, nachodia sa okolo schodov, dvíhajúcich človeka teda viac než na 100 metrov na Tatársku. Partia ne výslovne krásna! So schodov otvára sa vždy krajší a krajš' výhľad na severnú stranu, takrečeno do vnútorností Sitna, do jeho lesov a dolín a jám a priepastí. Koho zastihne západ slnka na Tatárskej (jako mňa nepočetnekrát) a ponáhľa sa hore schodami na vrch, kedykoľvek obzre sa za chrbát, vždy čaká ho rozkošný pohľad na zapadujúce slnce. Tá červená veľká ohnivá guľa, na ktorej bez ublíženia môžu oči spočinúť, už-už j de ponoriť za za hory pod horyzont; urobíš niekoľko krokov, vystúpiš niekoľko stupňov vyššie, zas ju len vidíš, až naposledok podívaš sa na ňu s temäna od pavillonu, a tak najdlhšie môžeš kochať sa na zriedkavom prírodnom zjave. (Krásny je i východ slnca, jako i mesiaca.)

Pri všetkých bralách, zápoľách a jamách, dolinách a prie-pasťach, klukách a škulinách, nespozoroval som v Sitne nikde značnejšiu ozvenu. No k nevypovedaniu hrozné je v Sitne hučanie hromu a otupné blýskanie. Zakúsil som to neraz, a premokol pri tom čajsi do nitky. Zvlášte raz išlo mi už o to, že živý neujdem, a preto držal som sa len počuvalskej hradskej okolo jazera, aby ma aspoň našli, ak ma tam zahluší. To nebol by žiadon div býval, lebo v Sitne často udiera hrom. Na bralách síce nenechá stopy, ani sklenný povrch, od častého udierania pochádzajúci, nespozoroval som na nich, ale do prvnejŠieho pavillonu bily hromy a ho aj zapálily a v hore bárs kde stretneš vysoký strom obielený, rozčesnutý, od pola zlomený, alebo vysušený. Preto náš ľud hovorí, že v hrmavici dobre je skryť sa pod liesku, lebože do tej neuderí. I ja zastával som v tomto lejaku pod liesky, ale prečo? Aby som si vydýchol, a trochu okuliare poutieral, že by som ďalej videl ísť, lebo husté hrubé krupaje, padajúce na dáždnik, prenikaly cezeň a halily mi hlavu do mokrej mhly, takže okuliare mal som vždy zajdené. Prijdúc teda k ovisnutej lieske, podohnal som dáždnikom haluzy a zastal, dážď padal na veľké listy a neprenikal cez plátno dážnika. To ale urobí človek len tam, kde leštiny jesto, a keď dážnik má. Zažil som i takú úzkosť, že bol dobrý aj nakrývený dub, chraniaci aspoň, kým je sneť suchá. Môj milý, starý dub, ktorý mi takto raz dal prístrešie, nájdem pri druhej príležitosti zlomený. Bože, aby sa to bolo vtedy stalo! — Sitno veští nám i počasie. Ak kúri, ío mrcha znak. „Sitno priťahuje oblaky"," hovorí okolitý ľud, preto okolo neho často a dosť nenadále prší. Sená a mládze (tuná hovoria „kosienky") okolo Sitna je ťažko dosušiť. Neraz vyjde robotníctvo toľký svet; tu dážď: idz s neporídzenou domov! Od Sitna prichádzajú nám fujaky a dažde a búrky. Niekde „hnilým kútom" menujú ten kraj, odkiaľ dážde prichádzajú; ono nám je často tým hnilým kútom. No veď nám leží severne. A kým na temäni jeho sedí kdekoľvek biela čiapočka sňahová, zatiaľ neufáme teploty stálej. Takú ozdobu vídavame daktorý rok aj o Ďuri. Zkúsil som ale aj to, že okolo Sitna na ďalekom i blizkom obzore zôkol-vôkol pršalo, a veľmi pršalo, ale na Sitno ani ne-kvaplo, alebo práve slnce svietilo. Odtiaľ javí sa krásne, čo ľud v poli pracujúci neraz hovorí: ,,Z čistá jasna vraj prší; ani obláčka nevidno." Oblak stojí na ďalekej oblohe, a pekne videť dážď, pre vetor vo vyšších sférach veľmi kosom padajúci. Nemožno však posúdiť, do koľkého chotára, alebo či i do druhej stolice nepadá? Keď je blýskanie ešte za obzorom, s podivením vidí človek, že raz blysne sa z oblaka dolu, druhý raz od zeme do oblaka hore. Vtedy ešte neslyšať hrmenie, ale keď začne raz z daleka, jako by z dola, zpod zeme mumlať: prac sa pod suché, lebo víchrica je hneď tu. A „kto sa vraj hrmenia nebojí, ani Eotia sa nebojí".

Druhý prameň na temäni známy je pod menom „močidlo;" voda dobrá, keby bola lepšie opatrená; plná je čierneho hlienu.

Poniže temäňa zôkol-vôkol, to v bralách, to na čistinkách, jak vo strminách a svahoch, tak na rovienčičkách, nachodia sa studničky a pri nich ohništia. Na opísanej vo znej ceste prijdeme k „Šostálovej" studničke a ku Kuchyni, najrozsiahlejšom a naj-sporiadnejšom pohostinnom mieste, pri ktorom mimo všetkého pohodlia (stoly, stolíky, lavice, kamenné sedadlá a ohništia, malá stavka na umývanie hrnčených nádob) ešte i domec srubený, jako už povedané. Pod Kuchyňou, na „Hornej ilijskej" lúke je tiež dobrý stok medzi javorami a jaseňami. — Hore vyššie, o „grante" už bola reč; k nemu vedie sa zo štedrej studničky u cesty válovcami v zemi i v pevetrí veľmi studená voda, ku ktorej s dychtivosťou bežia panské ovce, idúce cestou na temäno, alebo na Tatársku na pašu. Pred „bránou" sú teda vlastne dve studnice, ktorým pôvodné mená nemôžem sa dozvedeť. Voda, z grantu vypustená slúžila za tuš pre človeka, v ohrádke, prútim opletenej, ukrytého.

Na turistickom chodníku v „Petrovej hore" je tiež novo-pokrstená (Gretzmacherova alebo zkráteno) „Gretzerova studnica", zakrytá a pri nej podobne stoly a lavice s ohnišťami na „Valovskej" je „Kania studňa", obhlbná, kamením murovaná, i krytá, s kamenným ohnišťom a dlhým válovom, od ktorého snáď meno lúky „Valovskej". Tento silný a veľmi studený prameň usnadňuje pobyt na „Tatárskej", poneváč je blízko k nej (sieňa), a táto vody nemá; škoda totiž, že na strmej Tatárskej je zanedbaná studnička; no trochu v bok, kde stála pred tým iná veľká sieňa (útulok pre hodbabné ovce, merino, pred dáždom, poneváč od zmoknutia býva vlna ostrá), v hore je stok dobrý, stály; na druhom boku a hore na cestičke nestály. — Niže Valovskej nad vodovodom, prameň silný má meno „Valovská studnička", veľmi navštevovaná. Pod Tatárskoou, s tejto strany „Almášskej", v „Rovnej bani" silný studený stok, z ktorého slúži voda do toho istého potôčka, do ktorého i z „Kružicovej studničky" pod hornejším chodníkom od Ilije, popod „Medvedziu", tvoriac viac väčších-menších zdúvalísk s bujnou sitinou. „Prenčovský chodník" i v našom chotáre vedie popri studničkách, i v ilijskom. A ilijská strana Sitna je ešte bohatšia na žriedla, než naša. Tam je viac mokradi a v nich viac sitiny.

O tej hodine, pravda, nechodievam po Sitne. Ostatne, ktože by všetky studničky v Sitne znal a vyrátal! Ináč, je to prirodzené, že z bájeslovia sitnianskeho studničky vystať nesmelý! A keď jeho zakliati obyvatelia netrpia hlad, nesmú trpeť ani žížeň, aby im bolo ľahšie dočkať sa odkliaťa a osvobodenia! A ked vrané koníčky husárske dostanú obroku (Sebechlebský ovos!), musia dostať aj vodičky, aby darmo nedupotaly a podkovy nedraly!

Rozsiahly park, v ktorom stojí kaštiel, ozdobený je i dvoma stavkama, a z obidvoch možno improvisovať vodné spády. Z parku vedie celá sieť chodníkov, cestičiek a prechádzok djoko, i na hodinu chôdze, horami a poliami. Mimo toho v novšom čase, v antolských, prenčovských a žibritovských horách, narobené je mnoho chodníkov, niekedy i mochom vyložoných, čo všetko možno považovať, jako by pokračovaním parku.

Pospolitosť považuje sviatok sv. Štefana, jako by sviatkom sitnianskym, a návšteva je vtedy valná.

Holly spomínajúc Svatovítov chrám na Sitne ospevuje i

„Z najvatších joho slávností, čo sa ročne po každej

Žatve a odvozenej z poľa úrode zvykla konávať."

Aký to vtedy bol život na Sitne!

„I preto najmnožší z ďalekých pospíchali končín

Zástupcové, juncov, jalovičky a ovce ku vďačným

Ťáhnúci obetám; štedrú k tomu ešte medovcov,

Štedrú vín hojnosti okrúhlých ňésli koláčov;

A všeliký chodnik, všeliká aj cesta radostných

Od pesní a preľúbežnej zaznívala hudby;

Každý lúh, každá na okol hory výška i každý

Odrazeným Svatovíta motal na zad ohlasom údo1."

(Cyrillo-Mcthodiada, Spov trotí.)

Tak je to i za našich časov na sv. Štefana na Sitne, len miesto juncov, jalovičiek a oviec ťahaných k obetám, bolo by treba povedať:

I preto najmnožší z ďalekých pospíchali končín

Zástupcové s batožiskami, košmi a kapsy  ku vďačným

Ťáhnúcí hostinám; štedrú v  nich, „hráteho", „gaistu",

Štedrú vín hojnosť i okrúhlých nésli koláčov;

A všeliký chodník atd.        (R. O s v a 1 d in litt.)

Prijdu hudci, prijdu predavači ovocia a sladkých vecí, obecenstvo samo donesie si jedlá i nápoje, píšťale a harmoniky, a veselí sa do noci. Domov idúc, vystrájajú žarty a pestvá, kladúc priečky cez chodníky a cestičky klady, haluzy, kamene, aby zadným obťažili chôdzu. Čomu to treba pripísať, že pospolitosť deň sv. Štefana, kráľa na Sitne, vydržiava, odhaliť neviem. Keby sme sa mohli doznať, že káplnka v hrade bola zasvätená tomuto svätcovi, jako na čabradskom zámku,. povedali by sme, že ľud putoval ta na posvätenie chrámu, a pamiatka udržala sa dosiaľ. Lež prvé- nevieme, a druhé zdá sa mi primalou pohnútkou ku tak veľkému navštevovaniu; a k tomu, keď hrad s káplnkou zanikol, maly zaniknúť aj púty. Starci len toľko vedia, a kde-tu i v kronikách je zapísané, že ľud na Štefana kráľa hrnul sa na Sitno, a veľké zábavy konal potom nielen na Sitne, ale i na Vozárovej. — A preto náchylnejší bol by som veriť, že siaha to ešte hlbšie, do predkresťanských časov, keď ku spoločným obetám a hostinám schádzal sa ľud na vrch. Obety prirodzene bývalý len v lete, snáď práve o tom čase okolo sv. Štefana; potom ale v kresťanskej dobe boly stotožnené obe slávnosti. Dôvod na to máme na svätodušných slávnosťach, známych u nás Slovákov pod predkresťanským menom Turíc, u Čechov Letníc. Jedny i druhé boly slávnosti pohanské, pripadajúce práve do tej doby, keď kresťanské hody svätodušné. Pohanské slávnosti zanikly, jedine meno ostalo z nich, ale s významom kresťanským. Tak môže byť i s pútom na Sitno na sv. Štefana. Ba či dáke iné meno týchto pútov nezachovalo sa u okolitého ľudu lebo v mluve alebo v piesňach? Pút je to i teraz púho národný, a hostina taká, jako príslovie hovorí: „Prijdite na hostinu, ale si doneste sebou, čo ľúbite."

Kto by chcel poznať i kroj ľudu okolo Sitna, nech podíva sa -na sitniansky pút. Vtedy zastúpený je tam kroj najrozmanitejší, počnúc od pestro a rýdzo národného z Prenčova, Beluja, Počúvadla, Dekýša, Sitnianskej ... až po kosmopolitový u remeselníkov a slovenských baníkov a hutníkov z Ilie, Štefultova, Antola, Vindšachty. Vtedy ta fotografa! Dosť blízky vidiek Sitna predstavuje 6—10 najodchýlnejších krojov, počnúc od rýdzo staroslovenského (na Senohrazdi, Badínoch . . .) až po onen kosmopolitový. Kroj prenčovský je nevyslovne vkusný, ač, bohužiaľ, začínajú sa tratiť biele nohavice a haleny súkenné. Na sebechlebskom kroji poznať zbytky z kroja saského. Onen dlhý kožuch ženský (ba síce i viac celých oblekov a párt sebechlebských) bol i na našej národopisnej výstavke v Turč. Sv. Martine. O ňom pamätihodné je to, že mladá nevesta na sobáš išla v takom kožuchu, a sedela v ňom celý prvý deň svatby za stolom, lebo v prvý deň svatby, z úcty k sv. sviatostiam, ktoré v ten deň prijala, nebolo jej dovolené tancovať. Ľud v okolí Sitna je veľmi pekný, nad mier usilovný a ku podivu schopný a šikovný; v práci vytrvanlivý a veselý; miluje žarty a smiech, ale neslušných rečí ne zkúsil som nikdy, do práce berú ho radi všade, a koná i za hranicou hontianskej stolice murárske a tesárske práce. Je hrdý, a národne dosť upovedomelý.

1. 1. ​Hospodárstvo a bane. 

Obzrime sa teraz na Sitno trochu aj s hospodárskeho stanoviska. Z tohoto ohľadu preukazuje sa ono užitočným len lesami lúkami a pastvinami. Drevo vyváža sa na všetky strany, j ak celé stromy a kláty na riadové a stavebné drevo, tak na palivo. Uhlie páli sa snáď bez prestania v zime v lete sem tam po Sitne, čo s temäna poznať po vystupujúcom dyme. Lúk jesto mnoho, vydávajúcich chutné hôrne seno, a tak dobrá a užitočná je aj pastvina, ač oboje pozostáva z veľkej časti z veľmi suchopárnych tráv, ako „psica" (Cynosurus cristatus L.), „škutina" (Festuca ovina L.), „kypčina" (Nardus stricta L.) a všeliakých ,,ražníc" (Agrostis L.), „ovsíh" (Avena L.), „stoklasov" (Bromus L.) . . . a preto vyžaduje koscov veľmi dobrých, s akými ale aj pochváliť sa môžeme. Tu neplatí, že „tráva suchá, kosec mrcha". No, najviac hnevajú sa na trávu, Brachypodium pinnatum Beauv., ktorej aj dali meno „Darmo hrdá". Tomuto chutnému senu a pasienku pripisujem, že mne neobyčajne dobre chutí mlieko a maslo na Sitne od kráv, čo pasú sa po ňom, a nikdy mi nezaškodí. Chýr dobrého sena a užitočnej paše požíva síce i náš chotár prenčovský u okolitého obyvateľstva. „Čo u nás vraj budeme ďatelinou chovať, u vás ale statok bude popod Sitno len holú zem lízať, predsa váš bude lepší," tak hovoria Prandorfani a Bohuničani, čo je, pravda, trochu ťažko uveriť. (Lichva prenčovská je neobyčajne krásna.) Okolo vrchu jesto tri panské majere, jeden pod Sitiencom, druhý „na Rovňach", tretí „na širokej lúke" a belujskom chotáre, do ktorých sváža sa seno; a kŕdle oviec (predtým aj krásnych švajčiarskych kráv) pasú sa po pasienkoch a po skosených lúkách. Na Sitne urodí sa ročne asi 50 vozov sena; na Tatárskej až 80! Vozy sú to, pravda, nie po 16—30 centov, ale len 6, 8, 10 centov. Lebo po hôrnych cestách veľa nabrať nemožno. Ked seno hrabú, sťahujú ho na veľkých haluzách za koňom dovedna. Kým bola panština, bolo v čas hrabačky i do 500 ľudí na Sitne, a „od spevu len tak vrelo".

Zo všetkých týchto predností (voda, drevo, krm, výhľad, bezpečnosť . . .) súdi Matej Bel (Ibid. pag. 684.), že na Sitne veľmi včasné bol postavený hrad. „Jaká výhoda, keď pred očima hradu mohla sa lichva pásť, ba i vytučiť!"

Voľakedy zakladalo a opatrovalo zemské panstvo rozsiahle krásne rybníky rybám a vodnému ptáctvu k vôli; teraz sú rybníky zapustené, za to ale zatúlajú sa k močarinkám a bahnám aj do našich dolín bociane, divé kačice (raz dostali sme tu volavku Reiher a toho roku potáplicu? Taucheränte; nachodí sa v Museume), divé husy a p. Kde od Sitna tečie stála premenistá voda, tam máme na sv.-antolskej strane bažanice, jednu zapustenú bez bažantov, druhú bohatú na ne. — V novšom čase obracajú tajchy aj k hospodárskemu chosňu jako rybníky, pestujúc v každom iný druh rýb, v počuvalskom ale asi päť druhov. Hlavne pestujú sa kapry (Cyprinus carpio a C. hungaricus); menej, hlavátky (Squalius scephalus), biela ryba, šťuka a drobné dúhové rybky.

1. 1. ​Vedecké krásy Sitna. 

a) Fauna.

Teraz už dovolí mi láskavý čitateľ, aby som prešiel i na vedecké krásy Sitna, keď sme sa už dosť nakochali na jeho prírodných a hospodárskych krásach. Bohužiaľ, faunu Sitna dosiaľ nikto neskúmal a nesosbieral. A stálo by istotne za to. Na bralách zjavia sa kedy-tedy operení dravci, jako veľká uchatá sova, sokol, spomenuté pustovky, ba i najmenší druh orlov. Že orlov a sokolov kedysi tu viac bolo, svedoctvom sú vrchy „Orlie" v sitno-ľahotskom, a „Sokol" v klastavskom chotáre. — Ten istý môj vedomec, ktorý ma má zaviesť k tým mrežám a zámkam, vypráva mi, že na bralách pod filagoriou videl hada s korunou, hrubého na 2—3 cóle. Tak vraj a tak na neho hľadel. To bol akiste strážca nad tými pokladmi, a bál sa, že mu ich ide vziať. — Hady ale môžu nariasť tam, kde majú pokoj, veru do peknej dĺžky a hrúbky aj u nás. Sám našiel som na farskej lúke lenu z hada obyčajného (Coronella austriaca Laur. = C. Iaevis Bos. Nenie jedovatý, bárs podráždený piští, skáče, ba i uhryzne, ale jeho uhryznutie je neškodné) na 1 x/2 m dlhú. Had musel byť hrubý aspoň na palca. Lena nachodí sa v muzeume môjho vnuka, pílanského učiteľa. — Na tej lúke vykosia za každým veľa zelených hadíkov (Angvis fragilis L. viac jašterka než had, úplne neškodný); ale jedovatých vreteníc snáď tu nemáme. — Nad lúkou na „Vlčom trhu" zastihol som tiež veľkého hada, keď skokana (žabu) mal už za zadnie nohy v pažeráku; pustil žabu, ušiel. Žaba nevládala už tajsť. O chvíľu vrátil som sa, že ho chytím, keď užije žabu; aj užil, ale mňa nečakal, kým mu poviem, že „na zdravie apetýk!"

„Též čo seďá vôkol zdvihlého nad oblaky Sitna,

A stálú na vlkov lútých i na medveďov horských

Pótku vedú. a tuhými kolú jim šťápamia robrá."

1. 1. ​b) Geologia. 

Tým dôkladnejšie prezkúmané je Sitno v geologickom a floristickom ohľade.

Tu vrátime se ešte k našej faune, ale len k vôli čiernej zemi a kryštálom z trachytu vylúčených. Trachyt temäna Sitna je bez sliedy; naprotiva v nižších vrstvách od našej strany nachodí sa slieda hojne. Keď teda sohneš sa ku kryštálovým potôčkom sitnianskym, vidíš ligotať sa menovite tie jej šestihranné lístočky. Ale vo vode žijú larvy dakých živočíchov, ktoré sliepajú si domčoky z kamenných zŕn a najmä zo sliedových šestihranov, tak že k vôli sbierke mineralogickej bral som domky tieto. — A

v čiernom blate v „močidle" na Sitne žijú červíčky, ktoré z čier-neho bahra robia si spoločné domky koralovité, trúbočky jedna vedľa druhej, na vrch otvorené, jako píšťale v organe.

1. 1. ​c) Flóra. 

Lesy Sitna pozostávajú z najobyčajnejších štýr druhov (rodov) stromov, ktoré tvoria lesy: dub, buk, hrab, jedla. Severná strana pokrytá je to samou jedlinou, to samou bučinou to miešono. Vedľa prevažnej obecnej jedlý (Abies pectinata DC.) primiešaný je aj biely smrek (Abies excelsa Lam). Na úpätí Sitna zakládajú sa umelé lesíky búra (bôr, Pinus silvestris L.), ktoré veľmi pekne a bujne rastú. Znak, že našly pôdu príhodnú. Vôbec racionellné lesníctvo začína všade pestovať búr. Pamätné je, a nevedeť, kde sa vzal jeden biedny strom červeného smreka (Pinus Larix L.) niže Zbojníckeho bralca pri cestičke ponad jask tatárskeho vodovodu. — Dubová hora najviac býva miešaná z obecného duba (Quercus sessiliflora Srn.), z močarného duba (Q. pudunculata Ehrh. u nás volajú ho aj šuškárom) a z cera (Q. Cerris L.). Od panského horára počul som o dube s vlnkatými, yraj, listami, i trúfal som ši páka (Q. pubecens s Villd), ale napriek mojim prosbám nedoniesol mi z neho. Dubinu aj vysádzajú. Na próbu sadili aj čierny orech (Juglans nigra L.), ale bez zdaru.

Jako zvláštnosť skvejú sa na severnom svahu Sitna okolo srúcanín velikánske obry jaseňov (Fraxinus excelsior L.), z ktorých tam skoro zo samých les záleží. Jasene reztrúsené sú všade po Sitne, tvoriac sem-tam malé skupiny s hojným podrostem. Po vrchu, najmä krajom hory, jak na temäni, tak okolo Tatárskej, dosť zhusta posiate sú červené javory (Acer Pseudoplatanus L.), vedľa neho vodoklen (obyčajný javor, A. platanoides L.), a klen (A. campestris L.). Samo sebou rozumie sa, že nechýba, najmä medzi bučinou a hrabinou, potom po čistinkách a pažiťach, breza (Betula alba L.), osyka (Populus tremula L.) a rakyta (Salix caprea L.). Z týchto troch leží množstvo hniliny v sitnianských horách. Drevo majú ony tak slabé, že v 20—30 rokoch celkom za čerstvá zlomia sa v poli, alebo vyvalia sa s koreňom. Osyky vlastnú korunu s listím nevládzu udržať. Veľa z tohoto dreva a vývratov spália turisti, ostatné nechajú tam hniť, a to sú potom partie prerozkošné na sbieranie húb, rastúcich na hnilom dreve, zvláštne v dusných chládočných dolinkách. Na najvyššom temäni Sitna pod pavillonom, okolo schodov a južne od „kazateľne" krajom lúky po temäni strmých brál, berú tieto brezy, osyky, rakyty, ba i bučky na seba podobu kroviny nízkej, zakrpatenej, všelijak pokrútenej a haluzami povyrastanými znešvárenej. Ledva dostane sa človek pomedzi to, a zvláštne popod haluzy, na spôsob kosodreviny od zeme hore pozahybované. Podivné: do brala takého „rozsypaného skáľa" ide ti vždy po-Predku drevo naj mäkšie; tak menovite naša slovenská lipa (Tilia grandifolia Ehrh. a parvifolia Ehrh.) za ňou potom ide tvrdý buk a dub, a ona musí im prepustiť miesto vydobyté — Na Sitienci stojí stará hrubá lipa, a okolo nej hojný mladý podrost so zvláštnými odchylnými velkozubými listami, ktorú jako nový rozposielam pod menom Tilia sitnensis Km. (Pri tej malo ma potkať nešťastie, že po prve mal som padnúť do priepasti).

Hore pramenitými dolinkami až ku samej päte Sitna, tiahnú sa jalše (Almus glutinosa D. C. niekde veľkosti dubu podobnej; najmä pne postínaných alebo povyvalovaných starých jalší prezradzujú stromy ozrutné), vŕby (Salix fiagilis L. atď.), rakyty kernaté (Salix cinerea L,), korušina (tŕpka, Rhamnus Frangula L.), svíba (Cornus sanguinea L.), tŕpka (Padus vulgaris Host.), kalina (Viburnum opulus L.) a podobné kry. — V hrubých horách na jar (vo febr. a marci) kvitne miloružovým a tuhovoňavým kvietkom. Vlčie lyko (Daphne mezereum L.). Kôra je prehorká, a spolu so zralými jahodičkami jedovatá a po bralách a stromoch plazí sa brečtan (Nevoľné drevo, Hedera Helix L.) v tenkých, dlhých bičoch. V Sitne (Teplá stráň), na Holíku (pod temänom) v „Orlí" (najhrubší exemplár, mne známy, asi na 3 cóle), na Tepličkách a inde znám staré dosť hrubé pne, ktoré každoročite kvitnú, aj semä dozraje m nxh. A síce kvitnú v jaseň, v septembri, a semä dozrie na druhý rok v juliusi. Skoro bys povedal: ,,Filius ante patrem", jako u jasienky. Kvitnúce nevoľné drevo u nás patrí ku zriedkavosťam, a preto divili sa pp. učbári na štiavnickej akadémii, keď som im do muzeuma raz poslal pníky na cól hrubé, ktoré našiel som ľahkomyseľnou rukou poodtínané. — Na sušinách, na suchých bralách a svahoch tešia sa životu iné kry. menovite drieň (Cornus mas L. Na Sitne po riedku na Holí ku husto), z ovocinky dosť chutnej páli sa „drienkovica", hloh, (Crataegus Oxyancantha Jacq.). ptačí zob (Ligustrum vulg. L.), bršlen (Evonymus europaeus L. a verrucosus Scop.), samolyz (Lonicera Xylosteum L. a nigra L.; tejto poslednej popod bralá Sitna veľa; jedna rozoznáva sa červenými, druhá čiernymi bobulkami). Na machnatých bralách milý pidimužík je kizilník (Cotoneaster vulgaris L.), ktorý nie tak veľkým kvetom, jako radšej zralými jahodičkami šarlátovej barvy, ktorými býva obsypaný, padá do očí. Halúzky sú na 1—2 piade dlhé; bobulky múčnaté, nešplam (Mespilus germanica L. po zahradách) podobné. Krajom hory všade po Sitne stretáme sa s čučoriedkami (Vaccinium Myrtillus L.). Od temäna a Tatárskej a Valovskej dalej dolu so Sitna nesostupujú, a preto nemálo divil som sa, vidiac peknú postať vysokého čučorieďa na „Kamennom vršku" (Krásný vršok, úzkym bralom zavŕšený, a odtiaľ jeho meno) medzi ,,Bohojo vrškom" a „Hrádkom". Že po svahoch, bralách a sušinách sú husté trniny (Prunus spinosa L.), netreba pripomínať, ale skorej to, že miestami tak bujné ratolesti vyháňa tŕň, že by si ho čajsi za slivku pokladal. Na slnečných bralách vyvaluje sa tavola (Spiraea média Schm.). Hovorím, že sa vyvaluje alebo rozvaluje, práve jako aj malinčie (Rubus Idaeus L.), lebo staré pníky klesajú, mladé výhonky ich prerastajú, takže cez takú postať ťažko je preboriť sa. Šťastie, že za malinami (a býva ich v Sitne i v okolitých rúbaňach, tak hojne, že by vtedy od hladu nikto nemusel v Sitne zomreť) rád plazí sa čolvek a že tavola krásnym voňavým kvetom bielym ozdobuje, a že nechytá, jako šíp, a ešte horšie černičie (Rubus fruticosus L.) ... U nás na šťastie nemá tak veľa foriem, jako v niektorom kraji, takrečeno do nekonečna. Na Sitne a okolo Sitna roztrúsené máme aj červené černice (Rubus saxatilis L.), takže človek niekedy nemôže sa ani hnúť.

V botanickom zreteli najviac vyniká náš kraj v šípoch. Smele tvrdím, že kraja jemu podobného, aspoň v Európe nieto, nevynímajúc ani Tyrolsko ani Švajčiarsko, kde nielen pekný počet najzajímavejších foriem jesto, ale i naj dôkladnejšie prezkúmané sú tie kraje, poneváč každý nemecký botanik drží si takrečeno za povinnosť tam botanizovať. A potom tí turisti! Možno povedať, že tu tak veľa očí prejde, že už všetko videť mohly; čože ja samotný, a v tom rozsiahlom kraji, a pri tej bohatosti, zvlášte šípov (a húb)! Do 300 foriem šípov jesto u nás. Rod šípový (Genus Rosa) delí sa na viac oddelení, sectio; v Uhorsku zastúpených je tých oddelení jedenásť; v našom kraji ale deväť; na samom Sitne sedem!

„Na tom Sitno ruža kvitne,

kto ju budo trhati?".. .

(Kollárove Zpievánky I. str. 18.)

Ktože by neznal nízunké šípky po prielohoch, pri pasekách, po bralách, s nápadne veľkými kvetmi, dakedy v priemere do osem cm  S úľubou spočinie oko každého na takomto trpaslíku s veľkou milou tvárou. Pomyslí si: „Ej, či by to nebolo hodno Presadiť do zahradky!" A v skutku, tento šípik (Rosa gallica L. = R. austriaca Cr.) považujú za matku stolistovej ružii (Rosa centifolia L.). Ku stolistovke blízke, s polplnými tmavočervenými kvetami, pestujú sa v zahradkách dve-tri formy (nerátajúc sem miešance vypestované umelým záhradníctvom): R. officinalis DC. R. turbinata Ait. a R. semperflorens. Šíp gallský prichodí ale s rozmanitými kvetmi, i malými, tmavoaksamitovými i bľadými. Po bralách a lúkách Sitna je všade roztrúsený, a často zpomedzi najhustejších tŕňov usmieva sa svojím veľkým kvetom. — Ešte jedným zriedkavým šípom zastúpené je oddelenie toto na Sitne, Rosou tráchyphyllou Rau. Inde jej ani nemáme; i tu ju takmer úplne vykrčovali. Toto bolo druhé oddelenie, poneváč z prvého (Synstylae) ani jeden šíp v našom kraji nerastie. — Tretie oddelenie Caninae, roztriedené na päť veľkých poddelení,. obsahuje tie najobecnejšie šípy, s ktorými stretá sa človek na každom kroku, a niekedy ani vyhnúť nemôže, aby o ne rúchom alebo telom nezavadil a úraz nepotrpel. Rhodologovi robia najviac starosti, za to ale slúža i hospodárskym cieľom. K horám a svahom stvoril ich Pán Boh na to, aby spolu s ostatnou krovinou pôdu držaly. Každý hospodár škodí si, ktorý takúto krovinu na svahoch vykrčuje, lebo pri trvanlivých dážďach zvesie sa mu odmoknutá zem dolu. U nás zaprávajú okolo poľa výlučne šípom a tŕňom, a dnes-zajtra ani tie čahať nebudú. Škoda, lebo keď kvitnú, poskytujú pohľad preľúbezný, dýchajúc vôňou prerozkošnou. Toto je to oddelenie šípov, ktoré vlastne representuje vo veľkom pochop šípa a šípovej ružičky. Iné oddelenia takrečeno zmiznú medzi nimi, a nezpozorovane odkvitnú. No keď Caniny rozvinú vnady svoje, zasypú ešte aj cesty kvetom. Priemyselnejšie obyvateľstvo sotva dalo by tomu skvostnému kvetu bez úžitku zpŕchnuť, ale obrátilo by ho na osoh (ružový olejčok), bez toho že by znemožnilo šípky. Zralými šípkami kŕma u nás ošípané, a pália z nich šípkovicu (ktorá rovná se chuťou rožnému) a varia lekvár. Práve čítal som nedávno, že zrnká zo šípok dajú dobrý čaj, ktorý Kneipp odporúča čo liek proti kameňu. Že tieto šípy sú hojne zastúpené na Sitne napriek tomu, že po koseniskách ich skoro úplne vykrčovali, rozumie sa samo sebou. Medzi ne patrí Rosa tortuosa Wierzb., o ktorej bolo mnoho hádky. Najzajímavejšie a najkrajšie sú: R. Chaberti Dés. R. Kosinskiána Bess. R. Transsilvanica Schur. R. condensata Pug. f. luporum Km. (na Vlčom trhu), R. firma Pug. (na Teplej stráni) a R. Friwaldskyi H Br. nová forma, náš šíp na temäni Sitna, takto pomenovaný. Krásna je na Sitne R. montivaga Des. glo-bularis Franchet, R. bisemata Mér, v rozmanitých pekných formách, a R. eriostyla f. caesariata Km. f. acutifolia Borb. — R-dumetorum Thuill, R. frutetorum Bess: R. solstialis Bess; R. ramealis Pug; R. opaca Gren, a novšia a nášmu Reussovi venovaná, R. Reussii H. Br.

Z oddelenia VII. „Tomentosae", s trími poddeleniami, vystupujú na Sitno: R. cinerascens Dum., R. subglobosa Sm. R. tomentosa Sm. R. floccida Dés. R. umbelliflora Sw. ostáva nám pri Hrone (Bukovina, Lovča). R. Mareyana Boullu a R. subgallicana Borb. (pod Sitnom).

Voľakedy menovalo sa I. a II. oddelenie (Synstylae a Gallicanae) spoločným menom Nabiles ; od toho teraz upusteno, ale možno sostaviť šľachetné šípy, Nobiles, v širšom smysle, jako Nemci hovoria, ,,Die edlen wilden Rosen". Vyznamenávajú sa útlejším celým habitusom, a kvetmi zväčša velikánskvmi. Odtiaľto počnúc, všetko čo pomenujem, rátam k týmto vyberanej'ím šípom. Zo starodávnych týchto „zemanov" (rozumiem nekdajšie pomenovanie I. a II. oddelenia „Nobiles") zasluhujú spomenutia daktoré formy Rosy austriaky (od ktorej, ako rečené, odvozujeme stolistovku), ku pr.: R. velutinaeflora Dés. et Oz.; R. Provincialis Dés. a R. Truchlýi Kmeť, obe z Bacúrova; R. Jundzilli Bess. najmä podoba vysoká (ná Čabrade); keď tento krík rozvinie svoje početné velikánske kvety, pristal by za ozdobu do kterejkoľvek zahrady; R. trachtyphyíla Ran. má puky, podobné skoro pukom ruži mochovej (Moosrose), a kvety veliké. Toto sa starí „šľachtici"; za nových údov „panskej snemovne" mohol by som rekomandovať: (II.) R. alba L. v zahradkách prázdna a polplná; R. collina Jacq. všade potrúsená; R. corymbifera Dés. (neďaleko bukovianskeho mädokyšu); R. Boreykiana Bess. (D. Badín); R. Chaberti Dei; R. cimellum Km. na Koľadke v Havrane). R. Ilseana Crép. R. Coronariae Km. R. Nedolyi Km. R. Pokórnyana Km. R. caryophyllacea Bess. f. byssina Km. (Čabrad). Až by sme takto dospeli, kde sme hore vyššie pri R. umbelliflora Sw. pretrhli, ku Villosam a Sabiniam, ktoré nielen v kvete sú pekné, ale i v zime, keď veľké zralé šípky, so stálymi, že za-to voňavými (jako. u všetkých Tomentós) kalichmi visia na halúzkach, často jako hrozná. Odtiaľto počnúc, tieto už všetky až do konca, majú kalichy (kálky, sepala) srastené s plodom a preto neopŕchnu, jako na pr. z Canín. Sem patrí R. vestita God. na Teplej stráni a v Sitienci; R. Havrana Kmeť (Vlčí trh, Noviny, Hawran; tu aj f. phasianica Km. — R. Hawrana hojne na belianskom Ptáčniku. Na štiavnickom Paradajzi máme jej formu R-paradaisiaca Km.) — Z najzriedkavejších Sabín máme na Holíku R. Braunii Keller, a na belianskom Ptáčniku R. Cavallii Km. (švédskemu botanikovi Hyltén-Cavalliusovi venovaná).

Premilý šípik po zahradkách, s červenými halúzkami, žltými háčikami a polplnými včasnými ružičkami, je R. cinnamomea L. j foecundissima Koch. z VIII. oddelenia. Ktože by nepoznal v nej našu „Ružičku turíčínu", pod ktorým menom našským udáva ju i dr. Borbáš str. 525. Ibid. Kto by si ale pravú zimnú ozdobu v zahrade pestovať chcel, tomu odporúčam jej sestričku R. rugosa Thunb., pochádzajúcu z Japonu, ale u nás dobre prezimujúcu, a zo semena ľahko dochovateľnú. Listy má najväčšie medzi týmito „zemanmi", kvety v gučách a šípky potom tak veľké, jako najväčšie čerešne, ktoré, s ich stulenými kalkami, celú zimu červenajú sa, jako bobulky na jarabínoch, a nielen pre ozdobu, ale aj skoro s hospodárskeho stanoviska lekváru k vôli, pestovať hodno.

Este pripomenieme si v krátkosti dve milé oddelenia, jedno skoro bez háčikov (IX. Alpinae), druhé, husto posiate rovnými háčikami, jako malý jež (X. Bedrníkolisté Pimpinellifoliae). Tieto sú už vlastné dietky Sitna a okolitých blízkých hrubých hôr a holých brál. Alpinae sú milé, útle, zväčša hladké šípiky s neveľkými purpurovými kvetmi a visiacimi šípkami. Niekde stoja po riedku, inde husto, že ledva pomedzi ne prejsť; žlázaté druhy voňajú až ťažobné. My máme len puchaté podoby, na pr. R. pubescens Koch. na temäni; R. adenophora Wkit. R. globosa Seringe, a R. partheniiodora m. na schodoch; R. pirifera Borb.; R. adenosepala Borb. R. stenodonta Borb. v hrubých horách. R. coccialba Km. (kvet tmavočervený, vnútri biely) na Sitienci. R. lagenaria Villi, R. semisimplex Borb. niže vodovodov. R. subinermis Bess. na Havrane a Paradajzi. (R. balsamica Wkit. a R. Ptátknikensis Km. (Belá), nemáme na Sitne). — Oddelenie Bedrníkolistých zastúpené je u nás len Rosou spinosissmou L. a f. R. spinosa Neilr. Sú to praví čiperní miláčkovia, zväčša na piaď od zeme (miestami najdú sa ale i na meter), samá halúzka, s množstvom veľkých bielych voňavých kvetov, že niekedy až ovisnú. Najväčšou ich zvláštnosťou sú drobuškavé listy a čierne guľaté, až ligotavo čierne, hore strmiace šípky, so stulenými kalichmi. Kvet niekedy prechodí do ružového. Kvitne najvčaššie. Raz sbieral som ju „medzi Skalkami" nad farskou lúkou pod Sitnom 29. apríla s krásnymi tmavokarmažínovými kvetmi a vôňou jako konvalinky. Na končiaroch brál Sitna, Sitienca, Teplej stráni, Holika atď. sú celé partie v máji. Oči bys' na nich nechal. Túto hojnosť dávno, predávno musel spozorovať i sám ľud; a preto nie sú prázdne slová piesni: „Na tom Sitne, ruža kvitne ..." A keď sa medzi to začnú miešať jarné kvety: je to pravá rozkoš a veleba Sitna. Vtedy ho navštívte! V jaseň prekvapia vás šípky čierne, jaké každý ani nevidel.

Medzi Alpínami a Pimpinelifloliami tvoria sa miešance (jako síce vôbec medzi všetkými šípami), majúce viac hneď z jednoho, hneď z druhého rodiča, na pr. drobné listy a biele kvety z Pimp. drvené plody z Alpiny; alebo veľké listy a červené kvety z Alpiny; s čiernymi šípkami z Pimpinell. Najkrajší a najvehlasnejší takýto miešanec je R. reversa Wkitaibel. On sbieral ju na Matre; a po-neváč mimo znamenitého vyobrazenia a opisu, autentičného prímerku (originálu) neostalo, nikto Rosu reversu neznal a panoval o nej celý chaos. Konečne podarilo sa mne odkryť šíp tento na Ptáčniku belianskom a na „Zbojníckom bralci" s bielymi kvetmi a čiernobrunatnými šípkami; na temäni Sitna, s červenobrunatnými šípkami. No, na Zbojníckom bralci máme Rosu reversu i s ružovými červenými kvetmi a čiernobrunatnými šípkami; jako i na štiavnickej kalvárii (R. reversa Wk. f. celsior Km.). — Na Holíku, tiež na temäni pod bralom, prekvitá vznešený miešanec R. Holíkensis Km. ker obvyšný, kvety velké bieloružové, ale tak, ako čo by na mlieko nasypal karmínového prášku, ktorý nesmieša sa, ale jako by suchý po vrchu plával. Vôňu vydávajú prerozkošnú a krik pristal by do jakejkoľvek zahrady. Šípky sú okrúhle, čierne. — Druhý miešanec s dobnými lístočkami a červenými šípkami, R. Šimkovicsii Km. zdobí bralá na temäni Sitienca a na Teplej stráni, všade medzi rodičmi. Kvety neveľké, biele, kedy-tedy do ružová prechodiace.

Na posledok pripomínam z XI. oddelenia žltý šíp R. lutea L. po zahradách a cintorínoch. Dľa tvrdenia, že by sa maly žlté ružičky nachodiť divé, v Nemcach, v Žarnovici, na Bukovine a na Podzámči, hľadal som ich tam, ale márne.

Už z tohoto krátkeho náčrtku vidí láskavý čitateľ, že náš kraj neobyčajne bohatý je v šípoch; v iných rastlinách nie tak. Naša flóra nenie ani alpská (nemáme ani jednej hôľnej rastliny), ani dolniacka. Nemáme ani rovín, ani močarín. Podľa staršieho popisu rastlinstva celého kraja, ktorý navštevúvam, počnúc od Cabradu po  Ptáčnik a Homôlku v klakovských horách a od Teplej po Šipice, nachodí sa u nás rodov (genus) okolo 500, druhov (species) 1300—1400. Na Sitne zastúpené je rodov okolo 300, druhov okolo 600. Len niekoľko zvláštnejších pomenujem. Pravou ozdobou, ba velebou Sitna je Koniklec veľkokvetý (Pul-satilla grandis Wend. Dľa počutia, v Nitransku „Condrien"). Na jar pokrýva, zvláštne poludňajšie strany Sitna a Tatárskej; sostupuje ale dolu až do Prenčova (kotliny). Kvitne tak včasné v marci a apríli, jako zkúsil som sám, že poludňajšia strana Tatárskej bola zakvitnutá veľkými fajalkovými (zriedka zamieša sa aj biely) tulipánmi; severná strana Sitna stála pod sňahom vyše pása, ktorému ani nesmívalo sa, že sa má topiť, a ku schodom nebolo možno ani priblížiť sa. Preto na severnejších svahoch kvitne ešte i v máji. Nad Tatárskou na Petrovom vršku len vlani (1892) po prvý raz zbadal som, tiež jarný kvet Corydalis cava L. („Kohútiky" jako C. solida Srn.), a na nej naraz aj hubu Caeoma Fumariae Link. Parnassiu palustis L. pripomenul som už. Veľmi prekvapil ma na Sitne „Kompanský klinec" (Lychnis coronaria Lam.), ktorú vídal som len v zahradkách. Na Teplej stráni, južne ležiacej, kvitne hojne. Bralá Sitna, mimo dvojakého Netresku (Sempervivum tectorum L. s hirtum L.), zvončoka okrúhlolistého (Campanula rotundifolia L.), srastnej zehny Mochna Potentilla cinerea Chaix) a iných, veľmi ozdobuje Alsine frutescens Wkit. Zakvitne jako mlieko v škárach brál, kde pred vyschnutím bráňa ju hrubé korene. Libanotis montana All. na temäni Sitna okolo brál, spozoroval so'm tiež len vlani. Všade pre hoj ne rastie Mercurialis perennis L.

Od severozápadnej strany pokryté sú bralá hrubým mochom, a v ňom Valeriana tripteris L. (Odolen trikrídlatý) a Saxifraga Aizoon Jacq. „Lupkameň" u Reussa). Severné a severozápadné hory pokrýva skoro výlučne Divý jasel (Diviaselice Deväťsíl, Pe-tasites albus Gärnt.), na ktorého koreňóch cudzopasí Záraza žltá (Orobanche flava Mart.) a kde osadia sa jej koralovité pazúry, tam povrazovité korene Deviaselia úplne vyhynú, jako čo by zhnily. Nemalým podivením naplnilo ma Vlčie jablko, Aristolo-hia Clematitis L. na jednom bralci neďaleko srúcanín; no ešte viac a to je skoro k neuvereniu, že v tônistej hore pod bralami neďaleko srúcanín na východnej strane, veľmi rozšírená je Dennica, Hemerocallis fulva L., ktorú ináč hojne vídavame v zahradách pod menom žltej ľaluje. Opravdivá však žlta ľaluja. Lilium bulbiferum L. kvitne divo na Badzgone na Vindšachte a za štiavnickým Tanádom za Paradaizom na Roksniarskach dolu k „Teplému potoku", a na hodrušských Kerlingách. Niekoľko kvetov z Kerlingov zaplatil som raz novým novučičkým dáždnikom, ktorý som si totiž ztratil. Na Paradajzi jedine kvitne Centaurea montana L. a na nej huba Puccinia montana Fuckl. Krásnou ozdobou všetkých hôr a pasek je Zlatohlav, Lilium Martagon L. Na temäni na Sitne, na jednom jedinom mieste, ale veľmi slabý (poneváč tam chodia kravy a ovce), rastie Kosatík trávny, Iris graminea L ; o veľa hojnejšie a bujný, na prenčovských „Čiernych blatách", kde našiel som aj Mečík, Gladiolus imbricatus L., ale len tri býlky. V zahradkách pestujeme ho; jako aj kosatík nemecký („kosy", Iris germanica L.), ktorý pozorval som i divo na bralách v srúcaninách hradu čabradského; odtiaľ z jednoho brala neďaleko srúcanin, doniesol som a doma pestujem kosatík strakatý, Iris variegata L. Z toho brala začal som sa raz viezť po hladkej tráve, takže som už aj kričal Ježiš, Maria, Jozef! Ďakujem im aj teraz, že ma Pán Boh ochránil — Premilou ozdobou Sitna na temäni, ale (zválšte na Valovskej nad počuvalským jazerom, je voňavý zvonec, „Žlázovec" Reuss, Adenophora suaveolens Fisch. Veru jemu k vôli hodno je navštíviť Sitno pod jaseň. — Okolo počuvalského jazera, najmä keď voda opadne, zjaví sa Šťovík morský Rumex maritinus L.; Kratinoha príma Micropus erectus L.; Mochna nízká Potentilla šupina L.; Jilovatník vodný Linmoxella aquatica L.; Kurčuka Spergularia rubra P.; Šater, Gypsophila muralis L.; Stokolien, Spergula arvensis L. — Veľmi zriedka, totiž len na dvoch miestach, na Valovskej a na Zbojníckom bralci, nachodí sa Horec krížatý, Gentiana cruciata L. Ľud náš miesto horca kopá koreň z Hladyša šírolistého, Laserpitium latifolium L. nachodiaceho sa všade. Koreň je strašne horký, hrubičný a silný. Z krupinského chotára presadili sme si ku pramenitým potôčkom Opich úzkolistý (ľud menuje ho Otichom, Berula angustifolia Koch), jako úžitočnú zelinu, v pomyjach močenú proti nemociam ošípaných. Za Sitnom máme Plamienok rovný Clematis recta L. (Meno „Plamienok" nebárs zodpovedá. Cl. Vitalbu L. u nás menujú divým kŕčom, okolo Hrona „Priesnou zelinou") a Šafran jarný, Crocus vernus All. f. discolor Reuss. — V klastavskej doline, v Kazárke, našiel som Cyperus flavescens L. a na „Kincelovom vršku" v Prenčovskom Kavíl piernatý, Stipa pennata L. Ľud často spomína a sem a tam udáva močarnú rastlinu, takrečenú „horkú ďatelinu", Menyanthes trifoliata L., ale mýlne, berúc miesto nej ďatelinu prostredniu, Trifolium médium L. Mojím vedomím máme ju len v Štiavnici nad Kysihýblom. Nemáme močarín, nemôžeme mať ani močarných rastlín. V jame v Salašisku, máme Rozrazil dlholistý, Veronica longifolia L., inde nie. Iris Pseud-Acorus vyhynie nám tiež, poneváč močiare na lúkách vyschýnajú, alebo umele vodu odvádzajú z nich. Na močari „u Rákytia" medzi škripinou a ostricami našiel som Gentianu Pneumonanthe L. Okolo prameňov, na výmokoch, vyjmúc temäno Sitna, zôkol-vôkol všade Sitina, Juncus, rozmanitá, menovite J. conglomeratus a effusus L. Na mokradách v hore zastupuje ho Scirpus maritimus L. a šariny (ostrice), Carex, rozmanité.

Z tajnosnubných rastlín, menovite cevnatých či žilnatých, na Sitne a okolí sú Rebrinia, či kaprade: Aspidium aculeatum Dill. popod bralá od severu, ale sostupuje aj dolu; Arpid. Thelypteris Sw. jediné nálezisko v Dekýšskom u studničky na „Zbojišti"; Woodsia ilvensis R. Br. Cystopteris íragilis Bernh., Asple-nium trichomones Huds. a A. septentrionale Sw. všade v Škárach brál; A. Ruta muraria L. len zriedka. Pteris aquilina L. tvorí miestami ozdobné partie! Botrychium Lunaria L. sbieral som prvý raz až toho r. (1893 6. júla) v spoločnosti a zásluhou kremnických výletníkov. Nachodí sa i na „cintoríne" na Tatárskej. Dosiaľ, podivno, nebol som ju spozoroval. Že sládiču Polypodium vulgare L. jesto všade hojnosť, tak že sám, čo týče sa kvantumu, mohol by vyživiť pustovníka, rozumie sa samo sebou. — Na jednom brale nad schodami, odnekiaľ snáď len presadené. (Na Klakovskom Ptáčniku hojne!) Lycopodium Selago L. len živorí, ačpráve Lycopodium clavatum L. nachodí sa V okolitých horách miestami hojne.

Z kvetný machovej (Musci frondosi) Sitna pripomeniem jedine Fontinalis antipyretica L., moch to zvláštny, vodný, ktorý vo vodovodoch Sitna, ale i v potôčkoch, v hojnosti nachodí sa; jednotlivé býlky jeho, na V2 m i viac dlhé, o kamenčoky pri-rastené, pekne plávajú v čistej vodičke. Na hnilých kladách jedlových v tônistých dolinách Sitna nachodíme, ale zriedka podivného, bucnatého, bruchatého a hrbatého pidimužíka. Bux baumia aphylla L. mošťok malý bez lístkov, zo samej neforemnej veľkej tobolky na nízkej stonke záležajúci. Okolo schodov a pod pavillonom vlhké a tônisté bralá a kamene ozdobujú, a zväčŕa veľmi hrubo odievajú, Bartramia Halleriana Hedw. a pomiformis Hedw.: Dicranum Scoparium Hedw., Webera cruda Schpr. Encalypta vulgaris Hedw. Hypnum Crista castrensis L.; ohniská a uhliská ale Funarii hygrometrica L. atď. Bralá však suché Sitna pokrýva Andreaea petrophila Ehrh., mošťok čierny, prepodivný svojimi tobolkami, vlastne tým spôsobom, akým otvárajú sa tobolky, a z tejto príčiny spája on mochy s Játrovníkami (Hepaticae). Z Játrovníkov okolo žriedel a v pstôčkoch po Sitne panuje všedná Marchantia polvmorpha L a zriedkavejšia Fegatella conica L.; na vlhkých bralách Preissia commutata N. ab Es. Zchinomitrium furcatum Húbn; na suchých Grimaldia barbifrons Bisch a Duvalia rupestris N. ab Es. atď. Z prasličiek (Equi-setaceae), mimo obecných môžeme sa pochváliť Equisetumom hiemale L., ktoré známý botanik Hazslinsky („Magy.-h. e. nôvényeinek f. kézikönyve." 1872 str. 439.) z uhorského náleziská vraj nevidel. My ho máme pod Sitnom v Kiazanej (a v Štiavnici v Kysihýbli).

Veľmi potrebné by bolo, keby voľakto dôkladne preskúmal Sitno, a zvláštne bralá jeho z ohľadu Lyšajníkov (Lichenes). Naj primeranejší čas na to bol by lebo na jar, kým trvá sňahová vlaha, alebo v dlhotrvajúcom tichom dáždi, poneváč vtedy ožijú a prirodzenou svojou barvou lepšie bijú do očú, najmä tie drobky, ktoré značia sa len jako púhe bodky po bralách a po kôrkach stromov; pre veliké druhy príhodný bol by takýto čas preto, že v šuchote lámu sa. Na temäni Sitna medzi iným rastlinstvom máme Cetrariu islandicu Ach. (Lichen islandicus L.), na bralách suchých a slncu najviac vystavených, Umbilicariu pustulatu Hoffm Gyrophoru hirsuta Fw. Ramalink pollinariu Ach. a množstvo chrastovitých rodov a druhov. V mochu po zemi a na bralách skvejú sa najrozmanitejšie podoby Cladonie a Cornicularie; po stromoch Usney, Bryopogony, Evernie, Ramaliny, Parmelie, Physcie, Sticty atď. Sticta pulmonaria Schaer. známy náš pľúkovník, najradšie rastie na starých lipách (a tento má byť najužitočnejší), ale aj na iných stromoch a kroch, ba i na bralách. Vehlasný náš Ján Pevný miesto Sticty doniesol mi raz Peltigeru; jako sa on zmýlil, tak môže sa zmýliť aj iný, a miesto starodávneho plúcneho lieku pravého bude piť odvarok z nepravého lyšajníka.

Od vypočítania húb na Sitne a okolo Sitna ráči ma laskavý čitateľ, ufám, dišpensovať, tým bož, že vypočitovanie ostatných rastlín už i tak zunoval. Toto odvetvie nenie ešte dôkladnejšie preskúmané; nie že by mne málo húb bolo známých (je to už množstvo; aj zriedkavých, ba i novotných máme viac), ale ešte nachodím vždy a zhusta nové rody a druhy, a nové stanovistá a náleziská. Nad bohatosťou našej hubovej flóry žasnú moji priatelia, čo z čiastky tomu treba pripísať, že v Sitne mnoho dreva shnije. Máme i pravé zriedkavosti! Viac než v pädesiatich veľkých balíkoch nachodia sa huby v papieroch, zväčša v početných a bohatých exemplároch, jakožto pravidelná sbierka botanická. Mimo toho mám velikú sbierku v prirodzenej podobe v sklenej skryni, čo len za to pripomínam, že by človek ani nemyslel, že i z húb dá sa sostaviť sbierka, aj oku lahodiaca a trvanlivá.

1. 1. ​Dodatok. 

Spomenuté dve popolnice naši y sa jedna v druhej. Vnútorná. 8 cm v priemere, 6 cm vysoká, jako väčšie jablko, guľatá, trochu sploštená, s hrdlom súženým na boku dierkou či cecíkom, na hor hľadiacim, opatreným. Ozdobená je troma vodorovným čiarami popod vrch, troma trojkatými čiarami a jednou dvojkatou (pod cecíkom), asi na spôsob veľkého latinského od vodorovných čiar dolu vedenými. Vonkajšia či väčšia nádoba, asi na liter veľká, má vrch široký, širší než dno, je teda málo bruchatá; bez ušiek. Ornamentovaná je venčokom, záležajúcim z jamiek, asi nechtom robených, a v tom venčoku s dvoma pupáčikami miesto ušiek. Medzi dosť veľkým počtom črepov nachádza sa viac podobných, ale veľkých pupákov, a tie stoja stále v takom jamkovom venčoku, jakožto väčšie ohnivá medzi menšími ohniv-ciami v reťazi. Podobné venčoky vyobrazené sú v „Časopise vlasten. muzejn. spolku olomuckého" 1893. str. 101. č. 6, 11, 16. No nalezly sa i dve obyčajné ušká hrncové, jedno pravidelné, červené, druhé pritlačené, čierne. Samé pupáčiky a uchá sú neornamentované. Keď bližšie pozorujeme rozmanité črepy, berúc do povahy 1. hlinu, z jakej boly nádoby zhotovené, a tak i barvu (čierne i červené); 2. stupeň vypálenia a tvrdosť; 3. Hrúbosť črepov, a potom kraje či vŕšky nádob; 4. ozdoby, pupáky a uchá: tak črepy, v každej jame společne nalezené (jako uložené sú v Museume našom), predstavujú nám viactoraké nádoby, aspoň 20—30-toraké. Črepy daktoré sú hrubé až vyše 2 cm, a nerovné, prezradzujúce patrne, že neboly nádoby robené na ,cruhu, ale len v slobodnej ruke. Zdajú sa slabo vypálenými, lebo črepy z červenej tehliarskej hliny pri umývani trely sa. O gliedení ani slychu. Dná, a kusy skoro pravých (málo ohnutých) írepov, poukazujú na nádoby veliké, veľmi bruchaté, k hrdlu snáď súžené. Mimo jamkových ornamentov vyskytujú sa dosť hojne čiarkové, redšie i hustejšie, tenšie i hrubšie, vyššie popod vrch, alebo nižšie, všetky len pravé a vodorovné. Krivé a spolu tupým a hladkým nástrojom (prstom?) robené, videť len na dvoch črepoch. Vlnovitých vôbec nespozoroval som.

Hoďme okom na prekopané vrstvy pôdy. Tak zvaná kultúrna vrstva, 15—30 cm hrubá, predstavuje nám známu čiernu prsť. Pod touto, až do 1 m zhibky, značí sa žltkavá vrstva, niekdy hýbaná. kameni m premiešaná; ďalej stojí nepohnutý gríb (hlina s trachytovým túfom). V týchto vrstvách nachodily sa črepy, veľmi po riedku roztratené; ba jeden ležal na povrchu, Boh vie odkedy, porastený lyšajníkom (Lecanora subfusca L.) Ach. v. a Bilimbia hypnophila (Ach) Th. Fr. (Lecidia sabule-torum Flk.) Oná dvojitá popolnica vykopaná bola v hĺbke 1 m Mimo črepov nalezaly sa kúsky z dreveného uhlia v hĺbke 50 až 65 cm; ba najväčší a najkrajší kus, asi jako polovica z metrového polena, až na 90 cm zhíbe! Povážme i tú okolnosť, že nenašli sme viac nádob celých; alebo aspoň viac spolupatriacich črepov, ba všetky črepy z jednej nádoby: ale len kusy, sotva dva-tri dovedna hodiace sa, a kusy z väčšej čiastky drobné; bez znáčka kostí a popola: nalezneme sa pred velikou záhodou. Že pohrobište bolo tu, to je isté; ale kam podely sa popolnice; kam posvätný obsah ich; kam ostatnie črepy z tak rozmanitých nádob; a kto to tak na márne kúsky roztrepal, rozmetal, a tak hlboko zakopal? To nedá sa inak vysvetliť, než že pohrobište bolo zpustošené. Lebo si predkovia naši, plní piety k prachu otcov svojich, odniesli drahé ostatky na bezpečné miesto, keď videli, že tu bude ich odpočinok rušený; alebo pri kopaní jám a skrýš spozorovali psohlavci nádoby, a prekopali potom všetko: popol a kosti, jako hyeny rozmetali, nádoby ale ktoré boly dobré a mocné, upotrebili. My nalezáme len to, čo oni nezpozorovali, nenašli, alebo upotrebiť nemohli.

V tejto domnenke potvrdzuje ma i iné. Istý Bélujan, ktorý srábava seno na Tatárskej, tvrdil mi svätosväte, že pred troma rokami našiel „spodok z medenej pošvy", vyhodený krticou, a kúsok retiazky „jako zo zubadla". My nenašli sme ani na označenom mieste, ani inde nič kovového. Bohužiaľ i tieto nálezy zhynuly; menovite „med" stopil kováč. No, nebola to med ani pošva, ale dľa opisu nálezcovho a vlastnej zkúsenosti súdim, že to bola sekerka bronzová s dierou pre porosko, nie z boku, jako teraz, ale s vrchu, jako do pohárika. Podobná sekerka nájdená bola (mojím vedomím najbližšie k nám) i na Dolňom Badíne, a v domnenke, že je zlatá, dosť dobre predali ju židovi. (Pre žida boia, pravda, viac hodná, než čo by bola zo zlata!) Tak mohli sa i psohlavci ulakomiť na zlato.

Druhý raz vyšlei som s kopáčmi na Sitno 14. júla, majúc úmysel dať kopať i 15.; no, pre dáždivú a studenú povetrnosť museli sme 15. ráno odísť domov. Konečne 6 októbra bolo možno zas vyjsť so siedmymi kopáčmi na dva dni. Prvý deň kopali sme na Sitne vyše „brány", tam, kde vraj voľakedy dal kopať Cobor, a našli vraj staré železivo a meď. Toto potvrdilo sa, lebo i my našli sme tri kusy medi a viac kúskov železa; menovite dve kované uchá jako by z dákeho kotlíka, jednu dobrú a iednu sohnutú podkovu s ostrým zubom na predku (patrné, že kôň, takto podkovaný, musel sa škrabať do strmého vrchu); dáky nôž; dva vrchovčoky z dákej ozdoby, kópii podobné; kópiu väčšiu, 16.5 cm dlhú s dierou ku nasadeniu na ožech a s dierkou pre klinčok na upevnenie na ožechu; jako i drobnú kopiočku, na 6 cm, podobne s dierou k nasadeniu; na čo to mohlo slúžiť? Iné kúsky železa sú malicherné odpadky, a všetko veľmi sjiedené hrdzou. Väčšina vecí ležala na 1 — 1 1/2 metra pod zemou A poneváč nachodilo sa tam mnoho popola a niekoľko kusov trosky kováčskej: zdalo sa nám, že tam bola vihňa, kým bol obývaný sitniansky hrad. Celá pohýbaná vrstva zeme, skoro na dva metre, bola čierna a premiešaná črepami z popolníc. Črepy svedčia o staršom veku, kdežto železo a meď pochádzajú z najnovšej doby, asi pred 200 rokmi, odkedy opustený je hrad. Cennejšieho predmetu ani peniaza nenašli sme. Vihňa ležala nad „bránou" 10—12 m, a od hradieb na 4 m. Jama obsahovala 3 m.

Na 11 m od vihni dnu do lúky, v jame na 4 □ m širokej a na 80 cm do 1 m hĺbokej, našla sa čiaša spiežová veľmi tenká s prinitovaným uškom, na 13 cm v priemere, a 45 cm hjboká, vypuklými (na von) jamkami, husto kladenými, pekne ozdobená. Na dne nachodia sa tri jarčoky, a dno je hore do nádobky vypuklé.

V jame tejto nachodilo sa najviac a najväčších črepov, až na 18 cm zdĺže a 10 cm šíre, z popolníc. Zo samej tejto jamy bolo črepov za kôš, že to dvom chlapom rozdelené muselo byť ktorí doniesli ich domov. V hĺbke asi na 34 m nachodil sa pás, či takrečeno dno z vypálenej hliny; mimo toho popol a trosky: tak že sme súdili, že tu stála kedysi hrnčiareň, kde vypaľovali popolnice. Vypálená vrstva zeme bola na 3—6 cm hrubá, barvy červenej tehlovej, ale tvrdosť bola menšia od tehly.

Črepy svedčia o popolniciach, ale aj o nádobách inej tvárnosti a cieľa. Uchá, terajším uchám hrnčeným podobné, pochádzajú snáď s hrncov na varenie; kdežto črepy s pupákami, úplne podobnými črepom a pupákom z Tatárskej: pochádzajú pravdepodobne z popolníc. Takým činom mohly by byť stvrdené dve najpotrebnejšie dielne, bez ktorých ani mladšia ani staršia doba byť nemohla; vihňa je z doby najmladšej; hrnčiareň ale môže byť z doby staršej.

Mimo týchto dvoch najväčších jám otvorilo sa jám väčších menších do 14; v bližších jamách ku vihni a hrnčiarni nachodily sa črepy nepatrné; z jednej, v hĺbosti asi na 1/2 m vyšly štyri dobré tehly, terajšej trvácnosti, a z jednej, o veľa väčšej a širšej, kus. Vedľa tehiel i tu boly črepy. — Toto bolo všetko nad cestou, vedúcou od brány hore popri studni ku filagórii. Niže cesty tiež bolo kopané, a síce kde na krtinách ukazovaly sa čriepky vyryté. Vo väčšej hĺbosti našly sa nepatrné črepy. — Na samom temäni, vyše studne, nenašlo sa nič. Ku nemalému podiveniu svojmu zkúsil som i to, že vrstva čiernej prstí nenie všade jednaká, od 1 cm do 11/2 m, ba niekde chybí úplne, a pri „vihni" dosiahla 2 m. Ten ťah okolo „hrnčiarni" zdá sa byť svezeným či ďalej pošinutým, ako stáva sa so zemou v čas dlho-trvanlivých dážd'ov.

Ešte dal som preskúmať vrstvu zeminy v priekope (v šian-coch), či, reku, pochádza z prsti a z dákej vodnej usadliny. Nič podobného stvrdiť nemožno; jedine možno sa domýšlať, že dno priekopy bolo šlapkavým kamením vydláždené. — Poneváč ale dosiaľ patrné sú jarky a jamy vedľa hradieb, a síce povyše poniže, „brány": súdiť možno, že veliká priekopa, vedená celou šírkou Sitna, sbierala vodu pre tieto malé priekopy pod hradbami s vnútornajšej strany. — V tomto jarku pod hradbami patrné sú jamy, či dávnejšie, či novšie; i tieto dal som vyčistiť, ale neukázalo sa v nich nič V susedstve týchto jám dá sa najlepšie stvrdiť hrúbka hradieb, ktorá obnášala asi dva metre. Hradby pri „bráne", či zdi na samej „bráne" ukazujú hrúbku na 4 m.

Na druhý deň, totiž 7. októbra, pribrali sme sa otvoriť „pivnicu" pri srúcaninách. Toto kopanie môžeme pomenovať skoro bezvýsledným. Kde značil sa otvor, či priehlbina po sbo-renom sklepení(?), tam kopalo sa na dvoch miestach. Bližšie ku hradu, v hĺbke na 2 m, prišli sme ria skoro čistý piesok z malty Tu kopalo sa vedľa múru, z ktorého odkrylo sa 4—6 metrov. K čomu slúžil tento múr, nemožno ešte povedať; či bol hradbou okolo dvoru, a či viedol do pivnice, lebo druhý zodpovedný múr nenie nájdený. Bližšie k hradu ukazuje sa spomenutý maltový piesok vo výške 3l/2 m pod samou prsťou. To by bolo treba ďalej nasledovať až do hradu. Na druhom mieste asi na 6  m od prvnejšieho, vnikli kopáči podobne asi na 3% m, ale múr dosiaľ nenie odkrytý. Neboly nalezené žiadne predmety. vyjmúc nepatrných zlomkov z kostí, z mladších gliedených čriepkov, áno i kúsok gliednej ozdobnej kachly(?). Že pri toľkomto, predsa dosť značnom prekopaní zarúteného múru, nevyskytnú sa ani zbroje, ani iné nástroje alebo jakékoľvek predmety: príčinu toho pripisujem tomu, že hrad sotva bol vojenským spôsobom srúcaný alebo sostrieľaný, ale po malom spustošení (od Kurucov) vydrancovaný a opustený. Kto chcel, mohol do neho vojsť, všetky kúty prehladať, a čo našiel, odniesť. Tak mohla byť vyprázdnená i pivnica i všetky najtajnejšie skrýše. A keď hrad sám od seba pre neopateru začal sa válať, nebolo v ňom už ničoho, čo by sa mohlo bolo zavaliť, a čo by teraz dalo sa odkryť.

Pri tejto príležitosti premerali sme i zvýšosť brál, na ktorých stál hrad; a síce zvýšosť brál pod spodným hradom 12—17 m. severovýchodné sú najvyššie. — Na juhovýchodnom uhle zíva medzi bralami priepasť na štyri metre široká, o ktorej povedal som, že mohla byť kedysi presklepená, alebo i trámami založená; ukázalo sa toto posledné pravdivým, lebo na severnejšom braie v hĺbke (od vrchu) na 1 m 80 cm viditeľná jé veliká dlaba, 2 m dlhá, 40 cm široká, z ktorej vychodia na dol tri menšie ilaby, 27 cm dlhé, 15 cm široké, asi na 15 cm hlboké; týmto malým dlabám zodpovedajú podobné tri dlaby na oproti postavenom brale, a veľká dlaba nad nimi; tak že trámy veľkou dlabou mohly byť potískané, a do malých dláb vpustené. Na oproti postavenom brale nenie veľká dlaba úplne patrná, a konečne nebola by mi potrebná, lebo trámy mohly byť tam jedným koncom najprv osadené, a potom veľkou dlabou až ku malej potískané. Na týchto troch trámoch ležala povál, či podlaha izby. Na 1 m hlbšie videť ešte jednu osamotelú malú dlabu, prvnejším podobnú na prvnejšom brale, ale zodpovedajúca na druhom brale lebo nebola, ?lebo už zmizla. Ej veru zvláštne dobrá museb. byť oceľ, ktorá pred niekoľko sto rokmi vykresalal dlaby do tohoto veľmi tvrdého braia! A to je práca čistá, hladká.

Bralo pod hornejším hradom (ktoré bralo tvorilo štvrtú stenu spodnejšieho hradu), je vysoké 12 m, tvoriace na spodku škáru, malej jaskyni podobnú na 4 m dlhú a 1 m širokú a 3 m vysokú. Na ňom čnejú ešte tri steny, 4.5 m vysoké; poludňajšia stena 2.40 m dlhá, východná 3.50 m, severná 3 m. Štvrtá stena je i tu bralo. Múry sú len 60 cm hrubé; bola to asi vežička? Vo východnej stene nachodia sa dve diery na 1 m v priemere. A pod touto (východnou) stenou nachodí sa ešte múr asi na 4 m vysoký, ktorý len so spodku vidno. Je to tiež podmurované bralo. Dľa malty zvláštne týchto vrchných múrov dalo by sa súdiť, že nehaseným vápnom boly murované, t. j. roztlčeným vápnom zasýpané, a potom zalievané vodou, lebo mnoho kúskov vápna videť nerozpustených. V tej istej zvýšosti na druhom brale ešte kúsok múru na 1 m. — Jako vidno, bol to celý hrad jako vlastovičie hniezdo o bralá priškretý.

Na severnom múre spodného hradu na spodku štyri diery okrúhle na 1 dm ku streľbe či na odvodňovanie?

Južné bralo Sitna 50 m vysoké!

1. 1. ​Ďalšie výzbumy z obvodu Sitna. 

Mimochodom podotýkám, že pri tej príležitosti hľadali sme i kamennú tabulku, ktorá dľa tvrdenia jednoho robotníka nachodila sa ešte asi pred 4. rokmi na juho-východnom uhle vežičky, ale márne, ako tú na brale pod pavillonom. Ja som jej nikdy nespozoroval, ani o nej nepočúl. I kopali sme ve vrchnom zámku, i na lúke, kde na ceste, vedúcej od „brány" ku horárni, našli sme z popolnice polovicu a i tá je siepená z viac než 60 kusov, lebo ležala na koľaji, kade vozy chodia; 30 cm vysoká. 20—25 cm široká.

II. Po toľkom márnom hľadaní na Sitne nie div, že som sa nielen zariekol, ale ničomu už ani neufal. Tým väčšie bolo moje prekvapenie, keď som počul, že na Sitienci okolo 21. apríla 1902 pri robení hrady na smrekové semiačko, na lúke „Vlčia jama" nazvanej, nachodili celé popolnice, ale všetky (10—15) potíkli a zničili. Na nešťastie medzi desiatimi robotníkmi boli z Prenčova len dvaja, a to jeden chasník a jeden starec, ktorý za viac rokov von z Prenčova slúžil. Ale tento predsa jednu popolnicu-už dával do košiara svojej dcére, aby ju vzala ku mne, lež i tú Belujan so slovami: „Bude nás tu mátať," tresol o kladu jed-lovú, že sa na márne kúsky rozlámala. Predsa keď o pravdivosti vecí presvedčil som sa, domov idúc 28. apríla s „Hradu" sv. Antolského, vypýtal som si dovolenie kopať, a bezodkladne kopali sme 30. apríla 1902. My mohli sme hľadať, pravda, len okolo škôlky, a bohužiaľ, nenašli sme ničoho celého. Dali sa predsa zo zlomkov sostaviť jedna veľká, prekrásne ornamento-vaná a zvonku grafitovaná popolnica, s dvoma uchami, že jej podobu možno nakresliť; 20 cm vysoká, 25 cm široká, hrdlo vyhnuté, 15 cm v priemere. Z inej, podobne grafitovanej a orna-mentovanej dalo sa sostaviť iba hrdlo. Pri tejto pozoruhodné je to, že jej dno je predierkané. To je prvý úkaz u nálezov okolo Sitna. Ze som posbieral i tú roztrepanú a rekonštruoval, rozumie sa samo sebou. Táto je valcovitá, v hrdle veľmi málo zúžená, z červenej hiiny, neornamentovaná, negrafitovaná, bez ucha a bez pupákov, 17 cm vysoká, brucho 16 cm široké, objem 53 cm, dno 9 cm. Ako pri oných neúplných popolniciach na-chodily sa kosti, tak táto bola plná kostí natoľko, že i na tých rozmrvených kúskoch lipely. — Čiastočne dala sa sostaviť jedna veľká, 16 cm široká, 8 cm vysoká ornamentovaná a tuhovaná čaša s dnom vdutým a iná menšia z červenej hliny, neornamentovaná (alebo popod vrch dve slabé čiarky), 10 cm široká, 6 cm vysoká, úplná; obe s vyčnievajúcimi uchami.

Ostatné črepy sostavil som na kartóne, kde v prostriedku nachodia sa dva kusy asi z dlátca kamenného; vrchná čiastka s dierkou. Prvý znak z nástrojov kamenných, nájdených na Sitne. Partice z hrncov a mís sú ornamentované pierkavo { vyštípano (2), pupáky 2, drobné dva pupáčky medzi ornamentom čiarkatým; uchá obyčajné tri (asi tri odbité, okolo jednoho pekný ornament), jedno ucho kolmo hrubo čiarkaté; na bruchu čiary i kolmé i vodorovné, ako by vlnovité. Z dien kusov 10. Z misky vŕšok prútovaný. Jedno dno z čaše čiernej, vduté, ako hore vyššie poznamenané na tej ornamentovanej.

III. Ale čo, so Sitnom zase len nie sme hotoví. Kosci panskí upozornili ma, že na Ľahotskej lúke u päty Sitna na krtinách badať čriepky. Keď som sa o tom 25. septembra 1902 sám presvedčil, vyšiel som 10. oktobra s piatimi kopáčmi tak včasné, že sme už na mieste osvitli. Pracovali sme celý deň. Celého nenašľ sme ničoho, iba črepov mnoho, z ktorých nedajú sa dovedna slepiť ani dva. Kultúrna vrstva zeme je čierna, ako všade po Sitne, ako vo „Velebe Sitna" je povedané, 30—40 cm hrubá, pod ňou celina gríb. Črepy nachodily sa v kultúrnej vrstve, veTmi málo v mrtvine. Pri jednom kameni, zo zeme vyčnievajúcom, zdalo sa, ako čo by sme boli prišli na kultúrnu jamu, na 80 cm hlbokú, popolom naplnenú, ale kuchyňských odpadkov, kostí a uhlia sme nenašli, ako ani nástrojov. No, buď Bohu chvála, našli sme predsa niečo čo nám naše namáhanie odmenilo; totiž mimo hlineného preslena, 57 mm v priemere, na dierke 5 metrovej, na obe strany vydutej, 27 mm na kraji však iba 8 mm hrubého a mimo polovice druhého-preslena hlineného, o veľa väčšieho, totiž 74 mm v priemere, na dierke asi 8 metrovej, tiež na obe strany vydutej, 40 mm, ua kraji ale tiež iba 8 mm hrubého, našli sme, čo je prvé a konštatované z obvodu Sitna: celt bronzový. Vo „Velebe Sitna" hádam síce, že dľa počutia mohla byť na Tatárskej nájdená bronzová sekerka vyrytá na krtine; no náš nález nenie viac hádankou, ale stvrdenou vecou, ktorá viac pravdepodobnosti dodáva i tomu domnelému nálezu na Tatárskej a dosvedčuje možnosť, že pri ďalšom kopaní nájde sa i bronzu viac, ba snáď i celých Popolníc, keď celé boly nájdené na „Vlčej jame". Vidíme z toho spolu i to, ako veľmi nezavŕšené je ešte skúmanie nielen v šírom °koli, ale ani na samom Sitne, napriek veru už dosť hojným Pokusom.

Celt bol nájdený pod kultúrnou vrstvou v hĺbke 55 cm v popole; vysoký je 6-5 cm, vrch 3 cm, ostrie 4 cm, pod pevnejším vŕškom ozdobený tromi vodorovnými, dolu zase kosmými pásmi. Zpredku pásik trochu nad vrch vystupuje, značne zhrúbený. Je porúchaný, lebo kúsok chýba, na ktorom kúsku i uško bolo. Uška teda nemáme. A že pri, alebo prítuhom nasádzaní na porisko, alebo pri tuhom zaťatí, teda násilne bolo odlomené, dosvedčuje i to, že i celá strana je z vnútra nalomená, či rozčtiepená. Celá je krásne zelenou patinou hrubo pokrytá natoľko, že v ostrí už bronzu ani niet, ale záleží zo samej čistej patiny, I sám lom je patinou tak hrubo pokrytý, ako ostatné čiastky; znak, že sekerka až do porúchania bola v úžitku a až po porúchaní bola odhodená. A že dlho, dlho, ležala, svedkom neklamným je hrubá patina.

Aby nechýbalo ani zubadlo. Dokladám, že znechutení trochu nezdarom, vyšli sme i na blízku ,,Vlčiu jamu" na Sitienci, ešte raz probovať šťastie. No zas len márne. Ale predsa u juhovýchodného uhla ohrady okolo spomínanej smrekovej škôlky našli sme železné zubadlo divnej starosvetskej práce, totiž zo železa na tenko rozkovaného pozhybované, čo sotva bolo koňovi v pysku komótne.

Na Ľahotskej, trôchu nižšie od domnelej kultúrnej jamy, vykopal sa moderný nôž, 22-5 cm dlhý, ktorého črienky, snáď drevené, dávno stlely.

Iných nástrojov predhistorických', na pr. záťaži tkáčskych, ako na Sitne, alebo sekier a dlát kamenných, nenašli sme ani znáčka na Ľahotskej lúke. — Bronzová, krásne ornamentovana čaša s prinitovaným uchom, nájdená podobne na Sitne, nad „bránou", patrí novšej dobe. Zahrnúc teda dovedna zistené nálezy nástrojov na Sitne, záležaly tieže z nasledujúceho: 1. Dve nádobky v „Cintoríne" na Tatárskej (západná strana Sitna); 2. na východnej strane nad bránou tá bronzová čaša, závažie tkáčske a železá z novšej doby; 3. neďaleko zrúcanín ale tri polčase, ktorých podoba dá sa určiť; dve závažia tkáčske, .drobný preslen hlinený a zas železá z novej doby (nepripomínajúc banícke nástroje v šachte); 4. oná popolnica na cestičke, tu pripomenutá. — Na Sitienci: dlátce kamenné, popolnice a čaše hlinené a zubadlo; konečne na Ľahotskej celt a presleny; nôž.

Ako všade po Sitne hlavné množstvo nájdených vecí tvoria črepy, tak i na Ľahotskej; dvaja chlapi mali ich čo niesť domov. Povyberal som:

A) z hrncov: 1. Partie pravých, nevyhnutých, vyše 50; viac alebo až veľmi vyhnutých partie vyše 20; každučičký z inakšieho hrnca; 2. úch obyčajných 10; pupákov do 30, 1—7 cM veľkých; ten najmenší je okrúhly; tri sú zarovno s vŕškom, pät hneď pod vŕškom; jeden, vykrojený, nachodí sa v ornamente vyštípanom, jeden, čierny, poniže ornamentu čiarkového; 3. Dien vyše dvadsať, medzi ktorými nepozorovať predierkaného; 4. ornamenty sú rozmanité, pierkaté, prstami vyštípané, jamkaté, čiarkaté (hrebeňom robené), žliebkaté, a síce hustejšie i riedke, vodorovné, kolmé i kosmé; a jeden ornament záleží z vypuklého pása ostrého, z ktorého bol by mal byť ešte venčok vyštípaný. Na jednom črepe, medzi žliebkastou ozdobou stojí plytký pupák okrúhly. — Hrnce, z ktorých črepy nachodia sa tu. musely byť tvarov a podôb prerozmanitých. Hlina červená, _čierna, hnedá, viac-menej vyrobená, alebo samý piesok a štrk. Črepy sú tenké, i hrubé 1-5 cm na dne až na 3 cm. Niekoľko kusov je grafitovaných.

B) Z mís a mištiček navyberal som vŕškov vyše 40, viac-menej dnu zahnutých; podobne každý kúsok inakšieho tvaru; daktoré z vonku a z vnútra grafitované, z hliny jemnej, ale í z hrubej a zrnistej, čiernej, červenej a hnedej. Na jedinom kuse pol obyčajného ucha. Jediný ornament, povrazový, na piatich particiach. Hrúbka črepov 0-5—1 cm.

C) Čaše. Jediná čašička našla sa, ktorej podobu určiť možno, plytká, 3 cm vysoká, v priemere mohla mať 7 cm, krajík pravý, nevyhnutý, dno nenie robené, a okolo neho ornament, z piatich (alebo i viac) koncentrických kruhov záležajúci. — Z obyčajných čaši, aké sú totiž v našich predhistorických náleziskách bežné, z jemnej, plavenej, hnedej hliny, tvaru najúhľadnejšieho, z vonku a z vnútra ornamentovaných: našly sa partice jedine z dvoch, jedna vyhnutá, iba z vonku krásne ornamentovaná, popod vrch štyrmi vodorovnými čiarami, pod tými ale hustými kolmými, snáď hrebeňom spravenými a predelenými plytkým pupáčkom; druhá partica menej vyhnutá, z vonku popod vrch podobne štyrmi vodorovnými čiarami zdobená, nad nimi ale kde-tu kolmými (šesť čiarok husto spolu), pod nimi ale kosmými, k sebe vzájomne naklonenými (po desať čiarok hrebeňom robených) a zas. drobnejšími predelených; jej vnútro zdobené piatimi vodorovnými čiarami. Tieto oba kúsky sú len z vonku grafitované. — Iné tri kúsky z brucha len z vonku zdobené, jeden vodorovnými i kolmými čiarkami, dva iba kolmými; na jednom z nich videť,. že čiary sú okrúhlymi, asi bruškom malíčka robenými jamkami predelené. Tento črep a ten prvý je iba z vonku tuhovaný, ten tretí i z vonku i z vnútra. — Dva čriepky z brucha sú iba z vnútra ornamentované, a síce jeden vodorovnými čiarami, druhý tým známym pekným bahrikovitým ornamentom, ktorého každý bahrík záleží zo 6 čiar, a k vŕšku spojené sú bahríky čiarami vodorovnými. — Jeden kus z brucha, z červenkavej hliny, zdobený je kosmými žliebkami, päť spolu predelených plytkým pupákom. Na troch kusoch značia sa dná, nerobené, ale len v mäkkom stave stlačené. — Jeden vrštíčok čaše ukazuje dve dierky, patrne na priviazanie pokrievočky, ako sme to spozorovali na drobných popolničkách domanických.

Všetky tieto čiastky pre Museum pripravené sú na kartonoch; na I: misy a čaše, y prostriedku celt, dva celé presleny (menší nájdený v riečišti Štiavničky poniže Seiiehu, doniesol Ján Zábojník); pol veľkého preslena, zubadlo, nôž a štvrtina z akéhosi kružku, z akejsi kotúlky, asi '7 cm v priemere, s dierou asi na 2 cm a bahrík polookrúhly, hlinený, asi na 2% cm hrubý. Väčší kus z podobného krúžku našiel sa na Ptáčniku v Pečeniciach. — Na druhom kartóne pravé partice a ornamenty; na treťom vyhnuté partice a dná, na štvrtom uchá a pupáky.

IV. Naši občania, tak pri kopaní na Sitne a okolo Sitna, tak, keď som im ukazoval nálezy z okolitých obcí, ako by s lútosťou, z istej žiarlivosti, či závisti pochádzajúcej, riekli: „Ale, tak v našom prenčovskom chotáre nenachodíme ničoho!' A tu ti dňa 14 apríla 1902 obdržím päť veľkých črepov z veľkej kotlíkovitej nádoby, majúcej hrdlo v priemere 34 cm, ktorých všetkých päť črepov šiklo sa dovedna  i slepené sú. Nájdené boly hneď poniže lavice, vedúcej ponad Štiavničku, zdola Prenčova, kde potok podmývá lúku, i odvalil sá breh. Okamžite vybral som sa na miesto, ale nenašiel som už, bohužiaľ, ničoho. lebo odvaleňý breh povodeň už odniesla, keď prineskoro, totiž až o dva týždne bol som upovedomený. Tak myslím, že za horúca bola by sa nádoba našla celá. Predsa však trošku dolu nižšie na obecnej pažiti nasbierali sme na brehu pod šúplatou drahne črepov z nádob úplne podobných sitnianskym, domanickým, nemčianskym, medovarským atď. Natoľko podobných, že v tom čase dostal som popolnicu (neporúchanú) s polovicou čase z Medovariec a jeden kus čaše prenčovskej tak bol podobný čaši medovaiskej, že som ich držal za jedno a chcel som ich slepiť; no náš črep pochádzal z čaše trochu menšej.

Týchto črepov je za kartón v našom Museume. Možno, že celé pohrobište prenčovské už odplavila voda.

Toto bol prvý impuls nálezov na Prenčove, ďalej nad všetko očakávanie skvelým výsledkom korunovaných!

V. Bardínová je nielen krásneho a záhadného mena dolina, tiahnúca sa od Prenčova hore až pod samé Sitno, popod Kamenný a Bohojo-vrch, ale pamätná nálezom čeluste so zámkami a v najnovšom čase i slovenským pohrobištom predhistorickým. Toto leží na panskej Koburgovskej roli „u krásneho dreva" hľadiacej s druhej strany potôčka na Bohojo vrch. Roľa patrí ku „Beluj-skému majeru" prenajatému teraz u Jána Holcera statkára na Rakovci.

Náhodou dozvedel som sa, že tam jeho bíreši vyorali hrnce, aj stykami rýpali, ale v suchej zemi porúchali nádoby a tam nechali. Bezodkladne vyslal som ta svojho zprávodajcu zistiť miestisko, lebo patričný bíreš mal službu opustiť; medzi tým pýtal som o dovolenie kopať; roľa bola zoraná nezasiata. A i kopali sme po dva razy 4. a 14. nov. tohoto 1902 roku za každým so šiestimi vyzkúsenými kopáčmi. Za to šiel som i po druhý raz že k najväčším poploniciam chýbalo mi veľa črepov, a úfal som sa ich nájsť; a poneváč roľa k jarnej siatbe ma.a byť v krátkom čase ešte oraná, porobil som poriadky, aby rataji pri oraní dávali pozor za pluhom, kde by sa ešte črepy zjavovaly. I sám som vtedy dozeral. Pohrobište dalo sa zistiť iba na dvoch ostredkoch, na priestore asi 12 m širokom 50 m dlhom. Popolnice nenachodily sa v prísnych radoch, ale predsa štvoro-pätoro ležalo ich neďaleko od seba. Rozumie sa, že porúchané boly všetky a treba bolo sliepať ich. Korisť bola za každým taká, že šesť chlapov silných malo čo domov niesť. So zemou a s kosťami neboli by to ani uniesli, preto domov braly sa len holé črepy  Obsah popolníc premrvili sme na mieste a musím po predku vyznať že žiadnych milodarov, ani nástrojov nenašli sme, ani kamenných, ani bronzových, ani železných; ani len preslena, ani pokrievky. Popolnice ležaly. ako obyčajne, plytko, málo pod ornicou, až dná z väčších nádob boly až v hĺbke 50—60 cm. Pod daktorými nachodily sa ploché kamene, zakryté však a obložené kameňami viac-menej šľapkatými boly všetky. Misky namiesto pokrievok tiež nechýbaly ani pri jednom; niekde boly tieto vmiesené a vtlačené až na samé dno. Kosti, popol a uhlie na-plňovaly všetky a kde našlo sa čo len niekoľko črepov, ani tam nechýbaly kosti Tieto boly alebo svojho času veľmi spálené, alebo od toho času vzaly už porušenie a vo všeobecnosti možno povedať, že boly slabšie, než na domanickom, medovarskom a nemčianskom hrobitove, dľa čoho mohlo by sa súdiť snáď na yšší vek pohrobišťa. Túto domnienku zdala by sa dotvrdzovať i tá okolnosť, že hlina i na lome začínala skamenievať. Odokryli sme i pálenisko na severo-východnom konci role u samej hory, pri čom trúfali sme kultúrnu jamu, vyše pol metra hlbokú a na 1 m širokú, naplnenú samým uhlím, premiešaným len poskrovnu črepami, hrubšou i drobnejšou tehlovinou, a každý kúštiček vylúpil sa ako by zo škrupiny červenej. Úfali sme tam nástroje, ale našli sme len jednu koralu sklenú z belasého skla, bielymi prúhami zdobenú, v priemere majúcu 1 5 cm, s dierou obyčajnej ceruzy 7 mm. Toto je, ako na „Ľahotskej lúke" celt, prvým nálezom, tak korala vôbec prvým a jediným nálezom v šírom dosiaľ preskúmanom okolí, a preto tým vzácnejšia.

Druhé čo ma pekvapilo na tomto pálenisku, kde snáď jedny alebo viac tiel spálili: že našli sme medzi uhlím nielen kúsky neforemné tuhy (grafitu), ale i črepy z formovaných nádob, z tuhy zhotovených, čo dosiaľ prichodilo iba na Cerove, odkiaľ zlomky z nádob z tuhy ukazujú krásne ozdoby, tuto však ozdob dosiaľ nepozorovať. Celý inventár pre krátkosť a tesnosť času dosiaľ nenie spracovaný, t. j. všetky nádoby, poťažne črepy, čo daly by sa slepiť, nie sú posliepané (ačpráve ako-tak celých nádob už sotva bude viac, než ich je dosiaľ). Predsa, buď Bohu chvála, máme ich z čiastky celých, z čiastky ktorým podoba a rozmery dajú sa určiť:

A) Hrncov šesťnásť! Medzi nimi stretáme sa z ich zástupcami takrečeno od najmenších do najväčších; najmenší má zvýšosti 4'5 cm, šírosti 5 cm, objem brucha 16 cm; najväčší (nie úplný) má priemer hrdla 30 cm, zvýšosť okolo pol metra, objem brucha čo len 130 cm! Je neornamentovaný, len dvoma čupatými pupákmi opatrený, z hliny červenej, z vonku tuhovaný, črep veľmi tvrdý., okolo 1 cm hrubý a na ňom poznať veľmi dobre hrubú ruku; je totiž málo hladký. Dno chýba. Druhý, od tohoto len málo menší (nie úplný), je ponad plece ornamentovaný jamkami, bruškom prsta robenými a potom jarčekami plytkými, tiež prstom robenými, cez plece až dolu na brucho sbiehavými. Plece je veľké, 7 cm široké a od neho brucho veľmi podlomené, tiež z červenej, ale jemnejšej hliny, z vonku dobre tuhovaný; črep pomerne tenký, miestami iba 4—7 mm majúci. Ušká obyčajné, malé, má štyri spodkom hrdla, 15 cm vysokého. Dno nepredierkané, 12—14 cm v priemere. Objem veľmi baňatého brucha ukazuje taký, ako predošlý, okolo 130 cm — Tretí, tiež neúplný od tohoto málo menší okolo 40 cm vysoký, neornamentovaný, iba štyrmi veľmi veľkými, až na 8 cm dlhými, ale plytkými a dolu ovisnutými pupákmi opatrený; z hliny červenej a jemnej sťa u predošlého, z vonku tuhovaný, bez patrného pleca, s bruchom veľmi podlomeným. Priemer brucha je 36 cm, a tak objem okolo 120 cm Črep je 1 cm hrubý. I tento je takoj nejemnej hrubej práce. — Štvrtý a piaty sú rozmerov stejných: 27 cm vysoké; priemer brucha asi 31 cm, a tak objem asi 105 cm, priemer hrdla 20 cm, priemer dna 13 cm. Oba sú bez pliec, len hrdlo sbieha šikmo ku baňatému a veľmi podlomenému bruchu; neornamentované, len mijúce po štyri p upáky, dolu visiace, na spodku brucha, kde delí sa toto od hrdla. 10 cm nado dnom. Oba z červenej jemnejšej hliny, črepa hrubého, lenže prvnejší je z vonku tuhovaný, druhý nie. Prvý je úplný, s dnom celým; z druhého je hrdlo neúplné a dno predierkané. Mimo neho ešte štyri dná našly sa v tomto pohrobišti dierami opatrené.

Teraz nasleduje menší, úplný, ale najkrajší a najozdobnejší, akého i našich strán ešte nemal som v rukách. Vysoký 19 cm, priemer brucha 26 cm a tak objem 80 cm, priemer hrdla 16 cm, priemer dna nepredierkaného 9 cm. Partica trochu vyhnutá, okolo hrdla ponad plecia ozdobená štyrmi obyčajnej podoby uškami tak drobnými, že ledva ceruza prejde cez ne. Mimo toho pod každým uškom má dutý pupák prsníkovej podoby, plytkým jarčekom, prstom spraveným, zdobený a dolu pleciami až na brucho sbiehajú podobné kolmé jarčeky, 13—15 medzi jedným a druhým pupákom. Hrdlo je 6 cm vysoké, plecia mierne, a celý hrnec je tak milej podoby a čistej práce, ako čo by bol na kruhu robený. Črep z hnedej hliny, dosť hrubý a veľmi mocný, z vonku tuhovaný.

Nasleduje hrnec 22 cm vysoký, priemer brucha 20 cm, objem jeho 68 cm. Priemer hrdla obvyšného 14 cm, dna nepredierkaného 7 cm. Pekný hrnec, baňatý, zdobený tiež štyrmi ešte plytkejšími pupákmi prsnikovitými, obtočenými jedným plytkým jarčekom, prstom robeným. Na hrdle dve obyčajné uchá. Črep tenký, červený, z vonku tuhovaný. — (Jesto ešte hrnček tomuto podobný, o veľa menší a veľmi neúplný, v ktorom na dne našla sa malá čaša, 6 5 cm široká, 4 cm vysoká, pekne ornamentovaná, s jemnými kostičkami dolu vrchom obrátená; snád matička bola pochovaná s novorodzeniatkom.)

Dve popolnice máme podoby dosiaľ odchýlnej, viac vacovitej; jedna bez ucha (prvý taký nález!) 21 cm vysoká, objem na vrchu 58 cm, brucha 52 cm, dna 38 cm, červená, neomamentovaná, nájdená zabitá síce, ale nerozsypaná, plná kostí; len z partice niečo chýba. — Druhá s obyčajným jedným úškom. tiež aspoň vyše poly pospolu; objem vrchu 48 cm, brucha 42 cm, dna 27 cm; červená, nezdobená, plná kostí. Dná nepredierkané. Tretí hrnec s obyčajným uchom, s malým plecom (teda trochu bachratý), 15 cm vysoký, objem hrdla 34 cm, brucha 42 cm, dna 24 cm.

Jeden dosť objemný hrnec s dvoma obyčajnými uchami, z červenej hliny, neornamentovaný, vyznačuje sa nad iné tým, Že nie z vonku, ale z vnútra je tuhovaný. 19 cm v.; brucho 17 cm priemer; priemer 58 cm\ dno nepredierkané 9 cm dve obyčajné uchá zarovnak s particou. — Aj druhý je podobný tomuto, ale z vnútra netuhovaný.

Preskočíme k drobným hrnčekom, akých dá sa snáď ešte rekonštruovať jeden-dva, a zpomedzi ktorých známe už najmenší, neornamentovaný, negrafitovaný, s particou trochu vyhnutou, tej fazóny, ako opísaný tretí, štvrtý a piaty, z plavenej hnedej hliny v prstoch nejapne umiesený. Nachádzal sa v nasledujúcej popolničke sťa zátka hore dnom. Táto druhá popol-nička je podobne z hnedej, ale trošku jasnejšej hliny plavenej, s particou vyhnutou, prekrásnej jablkovitej alebo cibulovitej podoby baňatá, zdobená troma vodorovnýma čiarami ponad brucho, dolu bruchom, ale na šiestich miestach kolmými čiarami hustými, piatimi, až siedmymi. Zvláštnu zriedkavú ozdobu ukazuje, totiž kúželovitý cici k asi 1 cm vysoký, hore hľadiaci, dierkou opatrený, práve ako našla sa na „cintoríne" na Tatárskej, aj zdobená skoro tak. Ako čo by si túto videl. Ba rozmery shodujú sa. Táto totiž je 7-5 cm vysoká, 9-5 cm široká. Ešte i v tom shodujú sa, že jedna v druhej boly nájdené, s tým pravda rozdielom, že tamtá na Tatárskej spočívala vo väčšej popolnici, tuto ona držala v hrdle tú drobnú popolničku. Analogon.

Iná popolnička, 7 cm vysoká, 9 cm široká, s dvoma drobnými uškami, so širším (než na predošlej) hrdlom, z podobnej hliny, baňatá, ozdobená dolu bruchom kolmými jarčekami, pre-delenými na štyroch miestach jamkami prstom urobenými. Tu nech dostačí zovrubnejší opis predbežne týchto troch malých popolníc. Jesto ešte polovičky z väčších-menších hrnčekov, z hliny jemnej, ako na čašach, hnedej, červenej a čiernej, i tuhované a ozdobené pupáčikami, uškami i povrázkami. V rozmeroch a podobe blíža sa najviac k onomu hrnčeku s cicíkom. Poznamenať sluší vo všeobecnosti, že v ornamentike hrncov panuje malá rozmanitosť a až podivením ma naplňuje, že venček prstami robený, na celom Sitne až po „Ľahotskú lúku" tak hojný, tu dosiaľ cele chybuje. Prijdeme

B) k misám. Mise a mištičky namiesto pokrievok nachodily sa, ako už podotknuté, všade, ale rekonštruovať dalo sa málo. Poneváč sú robené z hliny plavenej, jemnejšej, črepy z nich pri porúchaní, najmä v stave mokrom veľmi slabé, boly akiste rozmrvené a ztratily sa. Najväčšia, ktorou prikrytý bol hrnec orna-mentovaný, dľa velikosti druhý, má priemeru 34 cm, hlboká 10 cm, hladká, z vonku tuhovaná, neornamentovaná; jediný takmer ornament, panujúci tu, je povrazovitý, t. j. pásy na partici idú tak, ako hubky v povraze; i táto je ním ozdobená. Má ucho obyčajné poniže partice. — Druhá, v priemere 24 cm, hlboká 8 cm, ostatne ako predošlá. — Tretia a štvrtá z hliny drsnej, piesočnatej, črep tenký, ucho zarovno s particou vyhnutou; priemer ich 20 cm, hĺbka jednej 10 cm, druhej 8 cm. —Nasleduje mištička jemná s iným ornamentom. Partica totiž je dnu zahnutá a radradom napupákovito povtláčaná, z vnútra tuhovaná; uško niže partice obyčajné, ale tak drobné, že ceruza neprejde. Priemer 19 cm, hĺbka 8 cm. — Jedinú máme cele neornamentovanú, negrafitovanu, z hliny jemnej, sivej, s uškom vpdorovným, vlastne je to pupák prepichnutý. Priemer 20 cm, hĺbka 7-5 cm. Ňou bola prikrytá popolnica tá najozdobnejšia. — Ešte pripomeniem jednu mištičku, líšiacu sa od predošlých ornamentom z vonku na partici, záležajúcim z jarčekov šikmých a líšiacu sa dnom vdutým na spôsob drobnej čaše, kdežto ostatné všetky majú dná hladké. Priemer 15 cm, hĺbka 5 cm. — Na hrubých črepov, nájdených v pálenisku, z dvoch mís väčších rozmerov a z hliny veľmi drsnej, štrkovitej videť jamky nechtom vyškrabnuté. Jeden črep má vo vzdialenosti 5-5 cm od partice dierku prevŕtanú, z vonkajšej strany širšiu. A na jednom čriepku čistého grafitu, snáď z mištičky pochádzajúcom, badať šikmé husté čiarky. Pozoruhodných úlomkov nájde sa snáď ešte i viac, ktoré budú umiestené na kartóne.

C) Časí rrtáme málo. Jedna s vyčnievajúcim uchom, plná kostí, 6 cm vysoká, 9 cm široká, z jemnej plavenej červenkavej hliny, neornamentovaná, z vonku tuhovaná, s vyhnutou particou a trochu baňátá. Dno 3 cm y priemere. — Druhá z červenej drsnej hliny 4-5 cm vysoká, 10 cm široká, neornamentovaná, ne-tuhovaná, so znáčkom ucha, vyzerá driev sťa spodok z hrnčeka. Dno 3 cm v priemere. — Iná s vyčnievajúcim uchom, baňatá, partica vyhnutá, plece šikmými jarčekami zdobené, z dosť jemnej šedej hliny, z vonku, z vnútra grafitovaná, 6 cm vysoká, 8 cm široká, dno 2 5 cm v priemere. — Pripomínam po druhý raz tú krásnu čašičku, o ktorej medzi hrncami povedané bolo, že na dne vo väčšej popolnici ležala hore dnom. Plná kostičiek. Znak uška vyčnievajúceho, partica vyhnutá, črep dosť hrubý, z jemnej červenkavej hliny, netuhovaná, trochu baňatá, pliecko ornamento-vané šikmými čiarkami, k sebe naklonenými na spôsob písmeny V, predelenými na troch stranách jamkami, bruškom malíčka spravenými; štvrtú jamku zastupuje pupáčik, ktorý pokladám za pahýl (ostatok) uška. Vysoká je 4 5 cm, široká 6 cm. Dno 2 cm v priemere. — Čašička z jemnej červenkavej hliny, s particou pravou, teda nebaňatá, neornamentovaná, z vnútra grafitovaná, so znáčkom vyčnievajúceho ucha, 3 cm vysoká, 7 5 cm široká. Dno 2"5 cm v priemere. — Na jednej čaši, z vnútra veľmi dobre grafitovanej, ale neúplnej, bez znáčka ozdoby, je dno vduté, ako to prichodí hojne na čašach z iných nálezísk. — Zaujímavejšiu pripomínam čašu, veľmi pekne ornamentovanú hustými čiarkami, hrebeňom robenými, z vonku po pleciach; trochu baňatú, s particou vyhnutou, s uchom vyčnievajúcim, z vonku, z vnútra dobre grafitovanú. Dno 4 cm v priemere. Šírka 12 cm, výška 6.5 cm. — Naposledok opíšem najzaujímavejšiu, nevídanej a neslýchanej dosiaľ u nás ornamentiky! Pozostáva z hliny jemnej, hnedej, z vnútra grafitovaná; ale tak plytká, že vedľa dost značnej, šírky (v priemere) 12 cm, jej výška obnáša iba 2 cm. A ornamentovaná je táto jediná, dosiaľ tu nájdená, z vnútra ale ako, — ako dosiaľ žiadna! Okolo vdutého dna idú dva kruhy z bodiek vydutých, dva millimetre širokých a 1 mm vysokých, v prvom kolese ich je 27, v druhom 32. Od týchto kruhov vychádzajú vo štyroch ku partici smeroch po tri pravé čiary bodle :; vo dvoch riadkoch ich je po 8, v treťom iba 7 a tieto tr. riadky sú zas zavrené a spojené priečnym, s particou skoro rovnobežným, riadkom z 8 bodiek. A čo je najzvláštnejšie: tieto bodky robené sú z opaku, ale tak, ze bodnutie ledva znať. Unikum! — V hojnom materiále, ešte nespracovanom, môžu sa nájsť eite podoby daktoré, ale už teraz poznamenať môžem vo všeobecnosti, že nenašiel som čaše z vnútra tak crnamentovanej, ako vyskytujú sa v iných pohrobišťach na pr. prúhami bahríkovitými. A dná všetkých čaši dosiaľ opísaných sú schválne robené.

Už z tohoto kusého opisu iáskavý čitateľ môže súdiť, že slovenské pohrobište predhistorické v Prenčovskej Bardmovej „U krásného dreva" je všetkej pozornosti a úcty hodné. Škoda, že neoznačuje ho názov, ktorý povedal by nám viac, než že tam kedysi bola krásna hora alebo jeden krásny strom. Možno síce, že to „krásne drevo" primalo predkov našich, aby tam pálili a pochovávali svojich drahých zosnulých. Vo veľkých popolniciach mohli spočívať ostatky ich vladykov a kmeťov. A na toto posvätné miesto mohli patriť od zápalných obiet, na „Bohojo-vrchu" snáď obetovaných. Ohľadom tých veľkých popolníc, že totiž tak veľká čiastka črepov z nich chýba, túto veľmi nepríjemnú okolnosť vysvetľujem si ja spôsobom cele prirodzeným. Pohrobište stálo sa behom vekov roľou; popolnice, alebo aspoň kamene na nich, začahoval pluh; dajme tomu, že na takú šľapku stupilo hoviadko, tá zivla sa mu pod nohou a ono huplo po bachor do zeme. Rataj zadivil sa a šiel kutať. Siahol rukou do jamy a vyťahoval ku svojmu prekvapeniu črepy a trúfal nájsť —peniaze; huj, za kotlík peňazí, to ideál pospolitého ľudu! Vyťahoval črep za črepom a nenajdúc pokladu, zanevrený išiel ďalej po svojej práci, zanechajúc črepy svojmu osudu, ktoré veru zhynuly.

Toto hľa z Prenčova. A objavujú sa črepy neďaleko poniže Presnčova u „Kráľovej studne"; nálezisko dosiaľ ešte bližšie nepreskúmané.

VI. Mimo toho na farskej a školskej lúke pod Sitnom, na krtinách, uhliskách a pri kopaní vyskytujú sa črepy a pupáky, podobné sitnianskym, ale nič značnejšieho nenašlo sa dosial. (Za malý kartonik črepov v našom Museume.) Na týchto lúkách započína sa potôčik bardínovský, deliaci od chotára prenčoského chotár belujský, tak že farská lúka padá už do chotára pcslednejšieho. Takým činom koľko-toľko vstúpil by i chotár belujský medzi náleziská predhistorické. Alebo len zo sitnianskych pohrobíšť boly črepy sem dovlečené? Potôček bardínovský tvorí súmedzie prenčovsko-belujské, počnúc od oných dvoch lúk až po pohrobište „U krásneho dreva".

Veru dávno počalo sa hrnčiarstvo, ktoré do nedávna kvitlo vo dvoch súsedných obciach, na Prenčove a na Beluji! Škoda ho. Pôda je tu len pre hrnčiarstvo stvorená!

VII.Dvoma dňami driev, než Ľahotskej lúke, totiž 8. okt. 1902 kopali sme v Nemcach na tom mieste, kde nájdená bola krásná popolnička s vlnovitým ornamentom, no nenašli sme troch-štýr črepov ničoho.

VIII. Dňom na to, 9. okt. kopali sme na Devíč z tej príčiny, že na jar 13. apr. 1902 bol som nadmier milo prekvapený, akožto z nového náleziská doneseným celým neporušeným hrnčekom, nevídanej dosiaľ podobym a techniky; techniky zaiste, čo týča sa jednoduchosti. Hrnček malý, 12 cm vysoký, hrdlo 9 cm, brucho 11 cm široké; objem brucha 36 cm. Ucho pomerne veľmi veľké, vyčnievajúce, hrubé a celý hrnček neokrôchane v rukách robený, bez dna, robeného tak, že ledva možno ho post'.viť a hneď prevalí sa; neornamentovaný, z hnedej hľny, črep hrubý. Vykopal ho pri sadení stronk . čerešňového Ján Sladovník na roli svojej ,,nad močarou". Zakrytý bol misou pomerne veľkou 28 cm širokou, 10 cm hlbokou, dno 9 cm. a čo veľmi zvláštne na kruhu robenou! Neornamentovaná negrafitovaná,hliny hnedej, črep hrubý a veľni pevný. Pri kopání bola rc zbitá, ale slepená celá nachodí sa v Museume, až na štyri štrbiny.

Tieto chybujúce štyri čriepky hľadajúc, a rozumie sa, i za viac nálezmi túžiac, vyšiel so n so značnou pomocou šiestich kopáčov, medzi nim dvoch majtelov súsediach rolí a dvoch mojich už vyzkúsených robotníkov. Na nešťastie obe role sú zasiate, jedna ďatelinou, druhá bôľhojom, tak že mohli sme kopať len málo, i to po vynahradení škody. Ale i po vyoraní siatin sotva nájde sa neičo celého, lebo zdá sa mi, že popolnice plytko ukladané, sú pluhom pokazené a črepy rozvlečené, ako ich videť po roli. Hľadaných čriepkov k misi sme nenašli, ačkoľvek čerešničku sme odstránili, poneváč i tak bola suchá. Pri tom presvedčili sme sa, že malý hrnčok bol hlboko umiestený, preň pekná kotlíkovitá jamka V2 m hlboká, pekne do mŕtviny vyrobená, prečo aj pluh nedočiahol ho a i miska na ňom až do nájdenia bola celá.

Predsa našli sme jednu veľkú popolnicu v spoločnej medzi, Ktorá ju koľko-toľko cnránila, poneváč sa neorávala, ale len oborávala Vys ká 27 cm, vrch nevyhnutý, 22 cm široká, brucho 26 cm široké a v objeme 80 cm, dno nepredierkané, 13 cm v priemere. Črep veľmi tvrdý, z hliny hrubozrnistej, červenej, negrafitovaný. Nádoba nebola na kruhu robená. Uší, ani pupákov nemá a aj ornament ukazuje zvláštny, a síce prstami robené venčoky hrubej práce, snáď so štýr strán v nerovnej zdĺžosti, totiž na jednej strane 11 cm dlhý, na druhej len 8 cm dlhý, teda ani sebe odpovedajúce nie sú medzi sebou rovné; na tretej a štvrtej strane ich nemožno merať, poneváč sú porúchané. Pupákov nemá, a zdá sa, ako čo by tieto kusé venčoky (pravidelne takýto ornament vyštípaný tiahne sa bez pretrhnutia okolo celého hrnca) boly maly byť pupákmi, ale preinačené sú na venčoky. Od menšieho venčoka na ľavo, akožto iný ornament, tiahnú sa štyri jamky asi po 3 cm jedna od druhej, bruškom malíčka vtláčané. Na ostatných stranách jamôčky nepozorovať. V hrnci už nebolo kostí, ale iba zem, v ktorej rástla ďatelina, lebo bol úplne na povrchu. Na porúchanom vŕšku poznať ako rezal ho pluh. Možno, že ho voľakody človek našiel a na mieste vyprázdnil, a keď v ňom ničoho cenného nenašiel, zase zahrafial a tam nechal.

Medzi niekoľkými zdvihnutými črepami ostatnými vyniká pupák kuželovitý.

IX Aby som ostal pri popolniciach a tieto výskumy aby som nemiešal s výskumami alebo výsledkami inými: tu v súvise pripomínam, že 23. apr. 1902 Ján Jambrich doniesol mi z Medovariec peknú, celú, dvoiušnú popolnicu, plnučičkú kostí (ktoré i nachádzajú sa v nej v Museume), neornamentovanú, z červenej hliny, negrafitovanú, v rukách robenú. Výška 21-5 cm, šírosť nevyhnutého hrdla 17 cm, brucha 19 cm, objem brucha 61 cm. Priemer dna nepredierkaného 9 cm. Mimo dvoch obyčajných úch má na límci dva pupáčky.

Na druhý raz doniesol ten istý pol čaše z plavenej hliny, do poly od vrchu čiernu, dolu bielu, 20 cm širokú, 12 cm vysokú, 10 cm hlbokú, uchatú. Pripomenul som ju už na predku, že totiž jeden črep z čaše, nájdený v Prenčove, tak je podobný jej, že som ich držal za jedno. — Z ostatných črepov (na jednom kartóne v Museume) pripomínam tri vŕšky z čaši, dno z hrnca, nedierkané a dva kusy z hrnca veľmi zvláštnej podoby, na bruchu skoro v pravý uhol podlomenej, ornamentované čiarkami a pupáčkami, grafitované. Videť z toho, že na medovaiskej popálenici, ktorá nielen nálezmi dosvedčuje, že tam boli ľudia pochovávaní, ale i to dosvedčuje názvom svojim, že tam ich telá "boly aj pálené: hovorím, videť, že toto prepamätné pohrobište jienie ešte vyčerpané, keď sama Krupinica vládze vymývať a odkrývať popolnice, ako i túto. Prosím opätovne tamejších inrelligentov, aby predsa aspoň toľko pozornosti venovali predhistorickým pamätnostiam, ako sám pospolitý ľud. U tohoto pôsobím-tak, že vyhlásim: kto donesie mi" veľkú popolnicu celú. dostane 1 zlatý, kto malú celú, dostane 50 kr., a to aj plním a osoží. Intelligentov prosím, aby na moje trovy dali kopať, — ale neosoží; ľutujú tej trochu starosti, toho trošku dozoru a ja predsa všade nemôžem byť! Neodpustiteľná netečnosť! Neraz na úpenlivé moje listovné prosby ani neuchnú. Česť vzácnym výnimkám! A predsa len ostane pravidlom, že veľa očí veľa vidí Moje však ,,pravé ruky" medzi pospolitým ľudom nemôžem dosť prenachváliť za zvláštnu zaujatosť, za veľkú ochotu, ba bezžist-nosť a za ľahké pochopenie vážnosti práce spoločnej pre národ! Moje šťastné výsledky takmer všetky môžem ďakovať ľudu a obcovaniu s ním. Česť a vďaka im! Keby náš ľud neoblbovali v školách, v administrácii a v spoločenskom živote, bolo by len radosť pracovať na povznesení nášho slovenského národa!

X. Tak nsdostačil som ešte obzreť ísť h. mladunské nálezisko, odkiaľ dostal som pol preslena a i niekoľko črepov toho istého nášho sliezsko-lužického týpu. (Malý kartón v Museume.)

XI. Tri veľké kartóny črepov, tiež len  pospolitými ľudmi zachránených a donesených z Pečenie a zo Žemberoviec, oddal som nedávno Museumu. Na I. nachodí sa v prostriedku kamenná sekera bez diery, 8x5 cm dlhá, 4x3 cm široká kus z kamenného kladiva s pol dierou, pol preslena z hliny a šúľčok, asi rúčka z hlinenej lyžičky, ostatok vypínajú vŕšky a črepy z čaši a hrncov, obzvlášte ornament. Obsah 11 kartónu (vŕšky, uchá a pupáky a ornamenty z hrncov) nejdem bližšie opisovať len pripomínam, že nesie päť dien predieraných. Na III. je 36 vŕškov z čaši a mís, tri pekne prútované, jeden s rožkatým ornamentom, dva vŕšky z mís grafitovaných, štyri kusy zo samého grafitu zo Žemberoviec. Uchá z čaši ornamtované i hladké atď. — Výborný môj sberateľ v Pečeniciach a okolí, Miško Kočiš, sdeľuje mi, že v spečenom vale medzi kamením, čo brali na stavbu, našla sa polovica akoby z mlynského kameňa, 44 cm šíre, 10 cm z hrúbe. Ešte som ho nevidel. — Aj v D. Almáši našiel sa mlynčok predhistorický a črepy z popolníc na „Vladárovom ". (Ján Kyša ml.)

XII. Odchýlme sa teraz od Sitna na sever s od pohrobíšť ku hradom a studniam! Viac ráz oslovily ma naši ľudia, rúbajúci drevo v panských horách sváto-antolských, aby som išiel obzreť tú studňu v „hrade", 28. apríla tohoto 1902. Roku vybral som sa, sprevádzaný dvoma rubármi, mojimi farníkmi z Prenčova peší, pri dosť silnom mraze. Studňa nachodí sa v starej hore na temeni vrchu, kam volajú ,,do hradu". Meno neklame hrad tu stál drevený, zruby mal podmurované; zbytky múrik?' značia sa sťa nízka hrobeľ v rovnej čiare od juho-západu na severo-východ v dĺžke 273 m. Kamenie múrika na jednom mieste neďaleko studne zdá sa s jednej strany lícované. Oproti 111-temu metru, od múrika 33 m západne leží studňa, kamením a drevím zametaná, ale na tri metre zhíbe ešte otvorená, dobre murovaná. Ďalej pri 195-tom metre nalezá sa veľká hrobeľ. — Druhý múr 80 cm hrubý a miestami na jeden m vysoký, suchý, od predošlého východne na 126 m vzdialený, tiahne sa od severo-východu k juhu, oproti východu sohnutý, 93 m díhý. Pri 9 m od severovýchodného konca nachodí sa hrobeľ v podobe kruhu, akoby z nejakej bašty. Krivina je pri 69 m, teda dlhšie rameno 69 m, kratšie 24 m. I tento múr leží v starej hore, ač nie ďaleko od kraja. S horou súsedia lúky a pašienky „Male Talvíse". Západne pod hradom leží výmočistá dolinka a lúka Adamovská. V južnom kúte pod samou horou, teda pod samým „hradom", nachodí sa studnička s vodou chuti medenej. Tú chuť odvodzuje si ľud od zvonov v studni! Chuť je ozaj divná, ale keď vodu prežrieš necítiš žiadnej zlej chuti.

Studňu v „hrade" neškodilo by vyčistiť, aby sme sa presvedčili, ako je hlboká; či jej dno totiž leží tak hĺboko, ako dolina Adamovská, alebo dostala vodu v menšej hľbke? Bolo by to zaujímavé zvedieť aj z geologického stanoviska, menovite ak je v hlbokosti do brala vykresaná. Lebo theoria zásobovania vodou studní do prahornín (žula, rula, pieskovec, čedič) vŕtaných je iná, než do zeme kopaných, alebo takých plytkých, ako je na temeni Sitna. Studňa v „hrade" sväto-antolskom leží skutočne na temeni vrchu, istotne vo dvore bývalého hradu, tak ako vo všetkých (novších, murovaných) zámkoch vnútri nachádzajú sa studne hlboké, aby obyvateľstvo a posádka i v čas obliehania nepriateľského nebola vystavená nebezpečenstvu nedostatku vody. Teda i táto mohla byť hlboká, ako na pr. v Muráňskom zámku. Ináč aj o studni ,,v hrade" sv.-antolskom vypráva ľud, že bola veľmi hlboká, ako v každom zámku vybáji si takú. Intelligentom ale patrí, nakoľko možno, presvedčiť sa o všetkom. Pri otváraní studne, alebo pri kopaní v obvode jej, Boh vie či nenašly by sa i nejaké starobylá pamiatky.

XIII. Obzreť nezaškodí i seba nepatrnejšie veci, ktoré ľud spomína a za zvláštnosti považuje. Tak 12. nov. 1902 obzrel som na Klastave zapustené tri pivnice, „na háji" do trachytového tufu vykresané. V jednej nachodí sa malá bočná pivnička, do ktorej vedú tri schody do brala vytesané. Sú ony len obyčajné pivnice, podobné pivniciam v trachyte na dolnoalmášskych plieškach", ktoré obzrel som 21. oktobra 1902. Týchto je viac (jedno so žitnou jamou) a sú zapustené len odkedy vinice na plieškach" vyhynuly. (I tam v súsedstve „pod hrbáňom" že bol vyoraný hrnec.) A na Klastave dozvedel som sa pri tejto príležitosti meno vrchu „Gržová", v ktorom mene dľa domnienky samých Klastavanov mohol by väzeť koreň spotvoreniny vrchu „Grendus". A tak čím viac ufám sa, že náš kraj je už úplne preskúmaný, tým viac vyskytuje sa nálezísk, čakajúcich na preskúmanie, to bližšie, to obďaleč, to zas tiaha ma po druhý, po treti raz na staré náleziská. Ako keď zo slnca vojde človek do tmavého miesta, z prvu ničoho nevidí, ale čím dlhšie tam dlie, tým viac vidí. Skutočne zvláštny, prezvláštny tento náš kraj z predhistorického stanoviska!

Ale hoďme okom i na iné pamätnosti okolia nášho, patriace novšej dobe.

2. Tri razy bol som pri záhadných dierach v Rázsochovom jarku v nemčianskom chotári, ktoré pripomenul a vysvetlil som v krátkosti v otvárajúcej reči na tohoročnom valnom shromaždení Museálnej spoločnosti. (Časopis MSS. V. 1902. č. 4. str. 51.) Prvý raz 14. mája hľadal som domnelé pivnice pozdĺž krupinskej železnice v devičianskom chotári, ktorých nebolo, a po jazyku došiel som k dákym priepadliskám, ktoré len podzemná voda podomieľa, až stávajú sa jamy, ba jarky otvorené, teda tiež nič zvláštneho; ale až tieto doviedíy ma k oným trom dieram v Rázsochách, o ktorých bájil si ľud, že z nich vychodí para, smrad, až im vyhýbal a bál sa ich, a hádal ich pôvod.Ja postavil som 4. júna piatich robotníkov ku trom dieram a keď donesené nástroje nedostačovaly, poslal som do meštečka a dal spraviť oceľové čakany, aké ukázaly sa potrebnými a vytrvalou prácou uviedol som hodnotu dier na ich pravú mieru. Poneváč nalámané a namrvené kamenie z diery najväčšej iným spôsobom odstrániť sa nedalo, aby sa ďalej v diere pracovať mohlo: so päť ráz spustili ta dnu najmladšieho pracovníka, šuhaja- a ten dosť namáhavé popodával štrk a kusy kamenia hore z tesného msista, kde ani skrčiť, ani zohnúť sa nemohol. Žarcu a vtipov pri tom nechýbalo. Náhle mi prvý kus lipáka podali do ruky, vedel som koľko udrelo, že totiž diery sú pôvodu neptunického a ostaly po drevách dostavších sa medzi rozdrvené skáľa, ktoré okolo pňov usádzalo sa a drevo hnilo, kým povetrie trvalo, ale keď štrk slial a slepil sa dovedna a povetrie prístupu nemalo, ostatok dreva skamenel, premeniac sa na lipák čili drevový opál. Škoda, že z dvoch užších dier nemohli sme ničoho dostať von, lebo čo čakany namrvily, to znovu tak zacvikovaly, že len dákym nebožiecom bol by sa mchol kúsok dostať von. Najväčšia diera keď bola vyčistená, ukázala zhíbosť 2 m, šírosť na vrchu 50, na dne 52 cm. Druhá od tamtej vzdialená na 175 m, 2 m hlboká,- 33 cm široká; tretia od prvej 2 27 m (od druhej na 1 m) vzdialená, 20 cm široká. A takýchto úzkych dier až 19, v priemere 3—13 cm, v konglomeráte pripomenul som z Čabradskej doliny a ich pôvod vysvetľoval som podobným spôsobom, že som sa nemýlil, teraz som istý. — Ten zápach ale pochádzal od nánesu a oduhnívajúceho lístia, z dažďovou vodou dostavšieho sa do dier. Keď som tretí raz bol pri nich 27. aug. s fotografickým strojom, boly už zas zanesené a zápach vystupoval z nich.

3. V jednej mojej otvárajúcej reči pripomenul som aj zamyté drevá v koryte Štiavničky pozdola Ďudiniec, ktoré po bežnom obzretí 10- júna 1902 držím za hodné ďalšieho pozorovania. Na oko maličkosti môžu súviseť s veľkými problémami, ako zamyté drevá tieto s problémom, že Sitno bolo niekdy obklopené konglomerátmi a mnoho vyššími, než ono je teraz a ono vystúpilo až vtedy, keď tamtie preč boly odplavené. A veru hodných zásob bolo treba naniesť len takú hrubú (6—7 m) a širokú (čo len na kvadrátnu míľu) vrstvu, ako je poniže Terian. A že tej vrstvy voľakedy tam nebolo, na to poukazujú tie zamyté drevá. — Keď by sme ich pohrobenie inak vysvetľovali, že na pr. Štiavnička vymlela zátoku a do tej zvalily sa z brehu, alebo od hora donesené boly stromy, i tak musela by bola dejstvovať desná katastrofa kdesi tu hore, aby takú hlbokú zátoku zas tak rovno s ostatním brehom bola vyplnila a zarovnala. Drevá neležia rovnobežne s potokom, ale kolmo proti nemu, t. j. pravý uhol tvoriac s potokom a zdá sa mi, že hrubšími koncami von a tenšie sú ešte pod zemou. Že by to znamenalo pozostatky z dákeho šrôtu (tak menujú okolo Hrona hate z driev, z plotov a zo skáľa, ktorými bránia brehy, či polia podmývané), to značilo by zaiste nevýslovne dávny pokrok ľudu, o akom ešte i teraz sotva začína sa mu snívať. — Potrebno by bolo spoľahlivé určiť drevo (nachádza sa z neho v našom Museume), z akého stromu pochádza a kde také stromy rástly. alebo ešte rastú. Koľko znalcov (geognostov, geologov, botanikov rastlinových geografov, tesárov alebo stolárov, ktorí zaoberajú sa s drevom a môžu rozoznať jedno od druhého) mohlo by si hlavu lámať pri takomto probléme, ku ktorému konečne dá podnet kus zamytého dreva! Alebo také rozriešovanie malo by byť učeného človeka nedôstojné?!

Práve dozvedám sa, že drevá vymýva Štiavnička i pri Tesároch pod Šafranicou. Tesáre ležia hore vodou na malú pol hodinku od Ďudiniec. Musei by som i to driev videť, aby som sa bližšie mohol vysloviť.

A) V doline medzi Domanikámi a Tesármi, jedných 15—20 m nad hladinou Štiavničky, v kolmom brale, z rozličných vrstiev slepenca a pieskovca, niekde ku podivu z malých okruhliych tvrdých kamenčokov pevne slepených záležajúceho, leží naj-hornejšia jaskyňa, a síce tá, od ktorej všetky (sú štyri) dostaly meno dúpeniec; v spoločnom, do polkruhu robenom pitvore, pravidelne rozložených a vykresaných je osem dúpeniec, t. j. komôrok, z ktorých dve najkrajnejšie a od vchodu licujúceho s bralom len na 1—2 m vzdialené, sú najmenšie, piata ale (od ľavá na pravo čítajúc) je najväčšia a bočnou dierou spojená so šiestou. Kresané sú tak pravidelne a čisto, že na vchodoch vykresané sú i dveraje, i prah. Podlaha spoločného pitvora je vodorovná a s ňou v jednej ploche ležia i podlahy komôrek; a 8. je hlbšia. Spoločná povaľ je trochu oblúkovitá, t. j. v prostriedku najvyššia a vyzerá ako čo by na komôrkoch bola položená, lebo práve tam delí sa jedna vrstva brala od druhej. Rozmery sú v metroch nasledujúce: komôrka I. nemá dverají, vchod 1-20 vysoký, 0'80 široký, ľavá stena 0-90, pravá 100, zadnia lOO, zvýšosť komôrky vnútri 1OO; II. vchod 1 '40 v, 1-00 š, dveraje ľavé 0 80—0-40, pravé 0 80—0 60, ľavá stena 2 20, pravá 2-40, zadnia 2-25, zvýšosť 1-60; III. vchod 1'30 v., 0-95 š., dveraje ľavé 0-70-0-11, pravé 040—0 15, ľavá st. 1-55 pravá 1-30, zadnia 1-80, zvýš. 1-60, IV. vchod 1-45 v., 0 80 š.[ dveraje ľavé 0 40—0 40, pravé 0 90—0 30, ľavá st. 2-30, pravá 2-50,        zadnia 2 30, zvýš. MO; V. vchod 130 v., 0 90 š , dveraje ľavé 0 60-0.30, pravé 0.80—0.20, ľavá st. 3 00, pravá 3 49, zadnia 250, zvýš. 1-70; VI. vchod MO v., 0-75 š., dveraje ľavé 0-50-0-20,pravé 1-00-0-10, ľavá st. 0-50, pravá 0-70, zadnia 1-30,        zvýš. 1-10; VII. vchod 1-00 v., 0-65 š., dveraje ľavé 0-70 až 0.30, pravé ,0.90—0.20, ľavá st 0.80, pravá 0.70, zadnia 1.30, zvýš. 1-20; VIII. vchod 0-90 v., 0-70 š., dveraje ľavé 0-70—0-10, pravé. 100—0-20, ľavá st. 0-20, pravá 0-20, zadnia 1-00 zvýš. 0-80. — Celiny medzi vchodom hlavným a I. komôrkou 1-90, medzi I.a II. 0-95, medzi II. a III. 0-90, medzi III. a IV. 0-85, medzi IV. a V. MO, medzi V. a VI. 090, medzi VI. a VII. 0-75, medzi VII. a VIII. 0-70, medzi VIII. a hlav. vch. MO. — Hlavný vchod je 3-30 š., 2.10 v. Pitvor na zadku 2-10 v., na predku 1-60 v. Šírosť jeho je 4-30, zdĺžosť 5-50. Hlavný vchod čili spoločnú dieru k Dúpencam s hradskej nevideť, lebo je primalá a krovím zakrytá.

B) Dolu nižšie od Dúpeniec, neďaleko on toho miesta, kde stráň a Štiavnička zatočia ,,k sebe", čili smer ich juho-západný zvrtne sa na juh, neďaleko od tesárskej stanice železničnej, v tom istom brde spatríme tie veľké Dúpy, ktoré videť i s hradskej Jedna je na území, tak že by ju sťa pivnicu bolo možno potrebovať i teraz. Vchod je nízky, že sa človek musí zohnúť, ale to istotne len zato, že je trochu zasypaný, 0'90 m vysoký, 2-00 m široký, na dolnom či pravom boku s oblokom 0-60x0-68 m širokým. V dolnom zadňom kúte je komôrka 2-00 m široká, 170 m vysoká, 1 -25 m hlboká, tak že dolná celá stena je 6'40 m dlhá, kdežto horná v pravej čiare len asi 4'00 m. Zadná stena 2-50 m dlhá, šírosť celej jaskyne 4"50—6'00 m, zvýšosť 170 m. Na hornej, či ľavej strane 1-50 m od vchodu nachodí sa kutica 0-86 m š., okolo 2'00 m hlboká. Kozub v komôrke v ľavej stene 0-50 m vysoký i široký, 0 23 m hlboký. Druhý kozub vedľa kutice 050 m v., 0-40—034 m šir., 0'25 hlboký.

C) Nad touto dúpou zas hore vyššie 8—10 m nad hladinou potoka nachodí sa dvojitá, s hradskej obre viditeľná jaskyňa. Prístup do nej bez rebríka je obťažný Sám bol som sa pri prvej návšteve, už vzdal nádeje, že vystúpim do nej, až pomocou prikrbáľaných z dola kameňov a s pomocou môjho mladého sprievodčíka vyšvihol som sa dáko. Schody tri síce jesto vykresané do mäkkého pieskovca, ale skrze navštevovatelov a vplyvom povetrnosti sú zodraté. Obyčajne zvykli si teda navštevovatelia vypožičať rebríčka od blízkeho železničného strážcu. Keby som toto ja bol vtedy vedel, mohol som neprísť do škody s mojím fotografickým strojom; pri tom namáhaní totiž otriasly a poslabily sa. mi zátyky a keď som vytiahol stroj z pošvy, chcejúc i tieto odobrať, vyhŕkly mi všetky sklá von, i tie, na ktoré bol som si Dúpence odobral, í čisté a boly všetky pokazené. Chudobnému človeku vraj i na stole vykypí!

Ako Dúpence prekvapia človeka svojou temnotou a čiper-nosťou, tak prekvapí táto dvojitá jaskyňa svojím svetlom a priestorom. Ako čo by človek vošiel do polozrúcaného kostola. Záleží z dvoch komnát, dvermi spojených. Na prvej je vchod, na druhej velikánsky oblok. Nebudem do podrobná miery udávať, len hlavné rczmery. Vchod je 4-40 m široký, 5-20 m vysoký. Zdĺžosť svetlice 7 m, šírosť 6 m, zvýšosť na zadku 2.50 m. — Druhá svetlica, trochu vyššie ležiaca od prvej, dverami s touto spojená 4-20 m vysoká, 4'00 m široká, 470 m dlhá. Dvere lOO m šir., 1-20 m vys., l'OO m hrubé, dveraje 100x1'75 m. Výklenok v pravej stene 1.20 m v., 1.50 m šir. Kozub v ľavej stene 1.00 m v., 0.50 m šir., v pravej stene 1.00 m v., 0.60x0.65 m šir. Veľký oblok 1.50 m nad dlážkou, 3.00 m v., 1.80x3 70 m šir. Pri týchto rozmeioch nikto nebude sa diviť, že tieto dúpy až pridobre videť s hradskej.

D) Od týchto veľkých dúp niekoľko metrov na pravo a hodne vyššie od nich, nachodí sa najmenšia jaskyňa, u vchodu a na zadku 2'00 m vysoká, v prostriedku 2-30 m vysoká, u "chodu 3'80 m, na zadku 3'20 m široká, 470 m dlhá. V pravo u vchodu trochu nadvýšený nachodí sa malý krivolaký výklenok 0-90x170 m. (V tomto výklenku a v tom obloku bydlia tie zemné či skalné osy, ktorých chodby a hniezda videť v našom Museume.)

Teraz povedz, milý čitateľu, načo všetko toto bolo a kto to kresal? Či od týchto dúp majú Tesáre meno? Či toto boly počiatočné Tesáre? Terajší človek to nerobil, ani pre terajšie potreby to nebolo. A na skrýšu i pred vekmi bolo to snáď privzdušné a priotvorené.

Že by všetky tieto dúpy pochádzalv len od tureckých (alebo trebárs tatárskych časov), že by za skrýše boly slúžily, ako si ľud pôvod všetkých dier vysvetľuje, to aspoň tu platiť nemôže, lebo za jedno, tam boli by bývali zle skrytí, poneváč je to pri-blízko k otvorenej doline, a prínízko; po druhé, tamtie komôrky (dúpence) sotva boly robené krátkemu úkrytu k vôli; tieto veľké a dvojité ale majú priveľkú otvory a privysoké povale. Ostatne Že aj za skrýše mohly slúžiť, to je pravda, ale púhemu úkrytu k vôli sotva povstaly. Kto uhádne ten pravý účel? Kresby poslal som Lambertovi Karnerovi, aby ich vo svojom diele o bralných a podzemných bytoch a jaskyňach použiť mohol.

5. Spečený val pečenický. Už v článku „Starožitnosti v Honte" povedal som, že nejaký násyp, počnúc od Pečenie siaha až do Šemberyho parku v Súdovcach. O tomto násype, čili spečenom vale, bolo obšírne pojednané, ale o jeho rozsiahlosti nebol som sa vtedy presvedčil. Na to prišiel čas alebo zavdala sa príležitosť až 3. júna 1902 a dovábil ma na miesto skúmania do Súdoviec nielen sám val, ale, a to zvláštne, človečia čeľusť so zámkou, a ktorej pred rokom sám majiteľ u mňa mi bol vyprával, že ju má. (Vidz poznámku ku článku o našej čeľusti.) Prenocujúc v Hokovcach, o siedmej ráno už som bol v Súdovcach. Po velmi vľúdnom a priateľskom prijatí skrze p. Štefana Šemberyho, a po raňajkách a predbežnom ešte pokochaní sa nad velikánskym a nádherným (teraz pravda pre nešťastnú rodinnú neshodu zanedbaným) parkom tohoto millionového panstva, nasledovala prechádzka po domnelom vale, ktorý už tuto značí sa iba červenou, vypálenou (ale nie na trosku spálenou, ako v Pečenicach) hlinou a na červeno vypáleným pieskovcom. Od parku smerom k Pečenicam značí sa tiež taká hlina, ale už tu, ak bol val, je veľmi zodratá a zhladená stopa jeho. Až v ,,Ďapúsi" (panska hora), neďaleko Žarnového vrchu leží niekoľko omochnatených kameňov trachytových, na trosku spálených tak, ako v Pečenicach. Niekoľko kusov týchto trosiek a vypáleného pieskovca a vypálenej hliny oddal som i do nášho Musea, ako i niekoľko čriepkov z predhistorických nádob v Ďapúsi nájdených, kde trebalo by kopať. Od týchto troskovitých kameňov keď by človek stopoval tak, ako to urobil p. Šembery. zašiel by po stope až k nepochybným a pomerne ešte dosť veľkým ostatkom valu na Ptáčniku pečenickom.

6. Dotyčné Žarnového vrchu, ako o našom Žarnoseku (susední Devičania povedia Žarný osek; a majú v chotáre aj Osek verím, že tam žarnovy kresali, a ako pripomenul som, že vo mlyne pod Žarnosekom (áno pred nedávnom ešte aj pri plese na nemčianskom chodníku od devíčianskej strany, snáď už ohrdený) nachodil sa žarnov z nášho zdejšieho trachytu: tak podobný žarnov z najtypickejšieho trachytu vymyla voda z dva-metrovej hĺbky v „Hopkove", v nadošianskom chotáre, súsediacom so Súdovcí, ba s parkom a kaštieľom. Nedávno vyprosili si Nadošania od nebohého Šemberyho dovolenie odraziť potok, lebo v čas rozvodnenia robil im škodu; ináč v čas suchoty vyschne takmer do kvapky. Preorali mu len brázdu, teraz však je už hlboký jarok, kde našiel sa zmienený žarnov. Poznať, že tam bol mlyn, ačpráve nepamätá ho nikto. Prítomné je tam roľa, prináležajúca opatrnému a národne prebudenému roľníkovi, Jozefovi Klimentovi, ktorý sám ponúknul kameň Museumu nášmu a nabídnul sa, že ho zadarmo zavezie na železničnú stanicu levickú, čo aj urobil, za čo mu vďaka a^ úcta. Výšudaného dňa navštívil som ho v sprievode p. Štefana Šemberyho. U neho napísal som i povozný list. Pozatýmne sťažoval sa mi, že mu (maďarské) medzítka železničné hrubianily za to, že kameň daroval do sväto-martinskeho musea.

Kameň je na obe strany pukatý, čočke podobný, so žliebkom na boku, kade sypala sa múka; bol to teda spodní kameň. Keby našiel sa k nemu i vrchní! Ten musel by byť dutý (konkav). Priemer 1 m, na diere hrubý 20 cm kraj okolo 10 cm. Či reku pred vekmi, kým mlynársky svet nebol oboznámený s kameňami hlinickými, nekresali pre tento kraj žarnovy v Žarnovom vrchu? Mená neklamú. A mená z úst ľudu nie sú prázdne významu.

Pozdola Hopkova v tomže jarku u päty hory, obtáčajúcej park, sbieral som odtisky morských lastúriek, uložených v Museume. Sponemul som ich už na inom mieste. (Slov. Pohľady XXII. 1902. str. 133.) — Pri tomto výlete obkolesil som peknú záhradku, ta idúc súdovskou hradskou, nazpät nadošianskou, ktoré obe delia (poťažne spájajú) sa v Kostolných Moravcach. Mal som milú príležitosť videť tie rozsiahle nižiny a úvaliny, oplývajúce dosiaľ močarinami, ktoré mohly tvoriť to malé more Tovaryšstvo III. str. 125 a 134.) Dľa polohy vŕškov, vrstiev kamenia v nich a dľa skamenelín môže človek hádať, ktoré boly brehy a kade konečne stiekly môravy Verte mi, že takýto výlet, široko otvorený najsmelšej, najpestrejšej obrazotvornosti, baviaci oko telesné tu kameňami, tam nevídanými alebo známymi rastlinami, oko duchovné ale obrazmi a krajinkami nielen prítomnými, ale i dávno, dávno zašlými, to prevyšuje všetky akéhokoľvek mena rozkoše a zábavy!

Aby som však užil i toho prosaického výhľadu, ktorý moderným turistom je jediným ideálom, aj o to postaral sa môj hostiteľ, vyvedúc ma na vrch viničný „Háj", kde od d'aleka belie sa panská „chyžka", malej pevnosti podobná. Za ňou kopec, hôrka, roztratenými kameňami a nevysokými dubami posiata a na kraji v nej krásny oblúk z ťažkých kvadier a rumy z dákeho hradu, o ktorom nikto ničoho nevie povedať. Patril by on snáď medzi naše „Pusté hrady", ktoré boly tiež čiastočne mu ované, ako Pustý hrad zvolenský, tepliansky, skleno-teplický a dejepisu predsa žiadneho alebo skoro žiadneho nemajú? Pod ním je pivnica s hlbokou vodou, so štyrmi vchodmi od štýr strán sveta. Majiteľ hodlá rekonštruovať dať aspoň oblúk, po záhradnícky ozdobiť a dať odfotografovať.

7. Keď som už také veľké koleso otočil od nášho Sitna, sťa ten sokol alebo krahulec s jeho brál (ačpráve nie nespojený s krajom naším, totiž skrz pečenický val), tak zo súsedstva Súdoviec a Ďudiniec musím pripomenúť v Horných Semerovcach, filiálke k Dolným Semerovcam nachodiaci sa cyrillský nápis nado dvermi kostolnými. Čítal som o ňom v Radlinského „Slovesnosti" III. 1865. str. 307. v článku „P. Kanuz opäť sa potknul". Pamätnosť slovanská a prevzácna, z dávnych a lepších časov a nie príliš vzdialená od nás, i zaumienil som si obzreť ju. Vy konal som to 25. novembra pominulého 1901. roku. Dĺžka nápisu je 77 cm. Jednotlivé písmeny do kameňa vyryté sú 4-5 až 8 cm vysoké. Verný odtisk na papieri rozposlal som znalcom, a jeden prímerok uložil som i do nášho Musea. Pri snímke boí mi s nevýslovnou nežnosťou a láskavosťou na pomoci zemský pán Ladislav Ivanka, začo mu i touto cestou vďaku vzdávam. Nielen svojich ľudí dal mi k disposícii, ale i sám i s paňou svojou, bol prítomný.

Nápis v uvedenom článku v Slovesnosti je trochu úhľadnejší a symetrickejší, než v skutočnosti. Riešený je tam: „1487. alebo, t. j. že za dlhší čas bol ozdobovaný, renovovaný roku 1487." Dľa tohoto výkladu bol by kostolík o veľa driev býval vystavený, istotne za cyrillo-methodejských časov. Teraz je on snáď už dva razy tak veľký, než pôvodne, ako to možno súdiť podľa kresby v dolno-semerovskej fare nachádzajúcej sa a prvotný stav a podobu kostolíka predstavujúcej.

Ale kde sa kostolík s cyrillským nápisom tu vzal? Že tak nápis ako aj kostol pripisuje Knauz svojím obligátnym husitom: bez ktorých ničoho slovenského v Uhorsku(!), to rozumie sa už samo sebou. Absurdum. Fr. Sasinek ho (tamže) dôkladne podvrátil a vysatyrisoval. Na výšpoloženú otázku moju ale neroz-prestiera sa p. S., čo bez miestnych známostí ani nemožno Potvrdzuje jednoducho pravý náhľad niekdajšieho farára nado-šianského, Andreja Balogha, vyslovený v jeho liste (Nádaš, 8. júna 1800, tamže odtlačenom), že nápis je „pamiatka staro slovanskej bohoslužby, v Uhorsku skrze sv. apoštolov slovianskych Cyrilla a Methoda založenej". — Mňa však bližšie k drievnym zakladateľom kostolíka vedie názov blízunkej k H. Semerovcam dediny, Horvati (ľud vyslovuje Chorváty), v ktorej ešte len teraz vymierajú Slováci ako aj v H. Semerovcach a okolitých obciach. Miestne mená neklamú; to sú najstaršie, a kde iných niet, jediné dokumenty. To meno ukazuje, že niekdy pred r. 1487. dosťahovali sa sem Horvati (písaného svedectva o tom sotva bude); a keď by doma už aj boli, vtedy užívali glagoličinu, tu medzi Slovákmi prispôsobili sa k cyrillčine. Mená okolitých obcí rad-radom sú slovenské, ale medzi nimi je drahne mien obcí so slovenským ešte teraz, alebo s bývalým slovenským obyvateľstvom, ktorých koreň je záhadný (Semerovce dvoje — cemepo = sedem, Hokovce, Ďudince, Terany, Hrkovce, Merovce atď.): nemohly by sa v týchto hľadať korene horvatské?

Jestli som ja nič nevysvetlil, chcel som aspoň impuls dať.

Pozhora neho je majer Gunda, kedysi nádherné a veľmi utešené bývanie, ako aj dosiaľ stojí izba, v ktorej vraj bývala Kunigunda Ostrolucká a od nej že majer dostal meno Gunda. Stavania, sýpky a krásne sady sú zanedbané. (Teraz tam bývajú Korviňovci! Usp.)

Vyše Gundy na strmom brale nad samým Hronom stál „Hrádok", kde aj že vyryla sviňa bronzový čakan dvojitý, ktorý, bohužiaľ, zahynul. Vyprával nám to staručký 80-ročný nálezca, ktorý nás vodil. Bralo od Hrona je takmer kolmé, že človeka závrat chytá a na brucho ľahnúc, ledva osmelí sa človek dolu pozreť.

Ďalej hore vedou na podobnom brale tiež nad samým Hronom leží kopec „.Kotol", kde murované je do zeme, ako na neďalekom Červenom hrade skleno-teplickom, a preto i menujú ho „Kotlom".

Odporúčam tieto miesta zvláštnej pozornosti tamejších intelligentoV, pre zovrubnú monografiu archeologickú Zvolena, ako som to povedal pri Pustom hrade zvolenskom.

9. A ešte musím pridať kvietok do venca našich kláštorov! Že po nich ku podivu mnoho stôp je v našom kraji, každý uverí, kto prečíta moju stať „Patkôš. Mnohosť kláštorov. Význam rybníkov". Mnoho stôp už vypočítaných a ešte predsa nie všetky. Karol A. Medvecký, ako kaplán krupinský, upovedomil ma, že keď bol na Švábe nemocného zaopatriť, že tam vyprávali mu o kláštore a ukázali drevený dom s vežičkou a zvončekom, ktorý že bol jezovitským kláštorom. 16. okt. 1901 s pochvalne známym mojím paholčekom, ktorý nosil potravu a inštrumenty, po nemilom blúdení po celom labyrinte chodníkov robených po panských horách, konečne dostal som sa do Žibritova, odkiaľ v milom sprievode pp. Michala Laciaka, farára a Samuela Batela, učiteľa, išli sme ďalej zase poliami a horami na Šváb. Pod týmto menom zahrnuté je so šesť domov v prekrásnej dolinke medzi horami, severozápadne od Krupiny, asi na pol ceste medzi sv. Antolom a Krupinou. Útulná dolinka kloní sa ku Krupine, teda k juho-východu; aj dva potôčky, jeden s rybyčkami, ďaleko vyše Švába v horách započínajúce sa a tu dovedna splývajúce, tečú do krupinského chotára dolinou Vajsovom a povyše Krupiny ústia do Krupinice.

Poťažný dom, t j. veľká svetlica a dve komory sú z kresa-ného dreva, teda steny len 18 cm hrubé; len kuchyňa veľká je murovaná a sklepená. Izba, chrbtom obrátená na severo-západ, je 670 m dlhá, 5 50 m široká, 2-30 m vysoká. Stena od kuchyne je kamenná, v nej dvere a kozub z kresaného kameňa, 60 cm dlhý, 40 cm vysoký; kameň vrchný 25 cm hrubý, spodný 25 cm hrubý, bočné po 27 cm hrubé, spodný podkresaný, vrchný vypustený. Z vonku na obloku odo dvora pekná bachratá mreža 2 kovaného železa, ozdobná. Hlavný vchod do domu kryje drevená veranda; s dvoch strán schody. Na verande vežička so -zvončekom. Jedni hovoria, že boly dva a že predošlý majiteľ predal jeden zvonček na ktorúsi dedinu pri Kremnici, ale keď sa o tom mesto dozvedelo, museli ho vrátiť a dali ho na katol. vežu, kde slúži sťa umieračok. Starý umieračok rozbitý ale dali na Šváb. Iní hovoria, že bol iba jeden zvonček a ten bol predaný, potom vrátený a teraz potrebuje sa sťa umieračok. Má jezovitský menogram I H S a Máriu v kole lúčov. Nápis: In honorem S. Margarithae Virg. Letopočet žiaden. Zvončok na Švábe nemá žiadneho nápisu. (K. A. Medvecký in litt.) Svetlicu našli sme už starobou nachýlenú na severo-západnú stranu, a dom toho roku (1902) mal byť sborený a z kameňa novovybudovaný. Tak hynú staré pamiatky..

Kláštor tento tak nenie zapísaný v starých prameňoch, ako i Patkoš a iné. Nemusel to byť presne kláštor, mohol byť bývaním pre jodnoho-dvoch mníchov, ktorí spravovali pole. Podaniu ľudovému síce verím, ale potvrdzuje ho i tá okolnosť, že pri ňom boly rybníky a to až tri, ako ich dosiaľ poznať a ich násypy videť. Násyp najväčšieho bol 100 krokov (p. Laciakových), stredného 50, najmenšieho 30 krokov. Bariny stoja tam dosiaľ a v jednej studičke plávajú aj rybky, donesené z onoho potôčka (ako spomenuté), ktorý vtekal do najväčšieho rybníka, ten druhý menší do tých dvoch menších rybníčkov a pozdola nich spájaly sa. Tieto tri rybníky musely nevýslovne ozdobovať dolinku a spríjemňovať a osladzovať pobyt tu. Niže rolí „v koryte" je zahádzaná pivnica.

Vrchy okolo dolinky: Veľký a malý Ptáčnik, ďalej Habanka. Kukučka, Starý háj. — Asi nad domom Ďuricovým bralo a v ňom v deviatich käďach peniaze, čo dvanásť zbojníkov nazbíjalo; jeden z nich, Štefan, ešte žije, ale nevedieť kde. Z troch bukov vystupovalo sa do pivnice po daske a potom nadol. Toľko ľudová povesť. — Vrch východne od brala má nemecké meno: „Kierštan" (Kernstein).

10. A ešte o jednom kláštore rozpráva ľud v Hokovcach s i ten že bol podzemnou chodbou spojený s kostolom. Na stopu jeho prišlo sa náhodou. V jednom dome na uhelnicu stavanom, medzi farou a Štiavničkou, v treťom od fary, v komore (v tej uhelnici) bola nehlboká jama na mliečniky. V jedno ráno pred piatimi rokmi ide gazdiná pre mlieko, ale mlieka nič, i s jamou bolo prepadnuté do hlbokej pivnice. Podivenie veľké povstalo v celej dedine a všetko bežalo pozerať, ale do pivnice asi 4—5 m hlbokej pre zlé povetrie, v ktorom svieca nehorela, nebolo možno vojsť. Sklepenie záležalo z veľmi veľkých kresaných kameňov

11. Ešte poťažne pečenického kostolíka podotýkam, že nad zadnými dvermi nejaký vydutý hrb chcejúc odstrániť, prišli na začadnutý komín čez celý múr až nahor. Muselo to byť bývanie, kláštorček? Lebo bočný oltár vo výklenku menuje dosiaľ ľud kostolčekom", ako čo by len toho bolo bývalo kostolom, to ostatné bývaním.

1. 1. ​Záhada na záhadu! Toto ako doplnok k mojím výskumom v okolí Sitna a na Sitne. Sitno a čo s neho vídeť. 

Sitno.

Keramika či hrnčiarstvo pekne je zastúpené v našom Mu-zeume a to nádobami novšej doby, zväčša z našskej hliny a z našských dielní; a zas nádobami predhistorickými z našských nálezísk a podobne z našskej hliny. Pred nedávnom čajsi nebolo kraja, kde nebolo by sa prevodzovalo hrnčiarstvo také lebo onaké, podľa hliny, aká v blízkosti nachádzala sa. Rozumie sa to samo sebou, že hrnčiarstvo všade kvitlo, lebo človek od prvopočiatku bez hrnčených nádob takrečeno ani jestvovať nemohol Drevo, roh, kameň a hlina zprvu bolo mu všetkým. Preto pred-historické bydliská ľudstva a cesty jeho rozprestierania sa, ba i stupeň jeho vzdelanosti, označuje zväčša jeho nádoba hlinená.

Poneváč človek bez nádoby žiť nemohol, zinakadiaľ ale ju došikovať takrečeno nebolo možno, to pre nedostatok premávky, to pre krehkosť jej: preto na každučičkom mieste vyhotovoval si ju každý sám, ako vedel. V hline neboli prieberčiví; kde aká namanula sa, takú brali. Kde našli tuhu (grafit)!, upotrebili tú, kde našli jemnú hlinu, tešili sa tej; kde však nemali inej, uspokojili sa s hrubšou, ba až veľmi hrubozrnitou. V našom slovenskom Muzeume opatruje sa asi tretina z nádoby velikej, aspoň na jednu kýlu; črep je vyše 1 cm hrubý, veľmi tvrdý a zrná žabicové nachodia sa v ňom velikosti fazulky. Zlomky tieto vykopané sú u dielni pľachovej vo Zvolene.

Myslím, nebude od veci, pobaviť sa tu zase trochu pri našom milom, krásnom Sitne.

„Sitno, milé Sitno,

z ďaleka ťa vidno !"

Temäno Sitna predstavuje velikú planinu, (vidz str. 9.) šikmú, takmer štvorhrannú, majúcu 32.450jutár pasienky a lúk, dávajúcich asi 50 malých vozov sena ročne. Tejto planine k vôli dal som Sitno viackrát fotografovať od juhovýchodnej strany, a síce z prenčovského „hrádku" a z „Fašangojo sádku", ktoré kopce videť na obraze Prenčova, vyčnievajúce nad dolinou „Bardinovou". V úzadí v oblakach, vidíme Sitno, v ľavo od neho brdo Šming a holý kopec, Kincelov vršok, širokým temänom trochu vyčnievajúci zpoza Fašangojo sádku, ktorý úpätím svojím siaha po samú obec. Trochu v pravo od neho ležia kopce „Hrádok",  .Kamenný a Bohojo vršok". V smere väži kostola vidíme pásikavý „Zlatný vrch" a s ním na pravo súvisiacu „Kiepu" a les „Kotlinsky vrch". Za Kiepou padne Beluj. — Pod kostolom opatrujeme faru, škoiu a pozhora školy nekdajšiu faru, teraz roľnícky dom. Vrchní rad domov videť čiastočne; prostiedkom dedinou ide hradská cesta. Pred nami štiavnický potok.

Od zrúcanín v ľavo či východnou stranou, krajom horou ponad roztrúsené nevysoké bralá; a zas od zrúcanín smerom k villonu, stranou severnou, tiahnú sa hradby, kdežto poludňajšia a západná strana boly dostatočne bránené prirodzenými hradbami, to jest hroznými neprístupnými bralami. Neďaleko od horárne, trochu nižšie, tiahnú sa šiance, na 140 m dlhé, priečky od severných hradieb ku východným, vodorovne, ale malým svahom na juho-východ, kde aj odtok či jarok pre vodu dosiaľ je patrný. Vedľa nej malo by byť vidno studňu nad bralami; málo nižšie ale „Močidlo", zakryté stromovím a krovím. Tu našli trochu trosiek, držiacich do zlata a to dalo podnet k domnenke, že tu mal Baláž huty; ale to je malichernosť. Poniže nalezá sa takrečená_ ,,brána", od ktorej ponad krovinu vedie vozná cesta celou zdĺžosťou planiny až ku studni nad bralami, a odtiaľ zvrtne sa ku horárni. Lúčiny to sú samý horní kút našich veľmi dlhých „Čiernych blát", a v pravo belie sa v najvyššom kúte panský salaš, so zimným bývaním pre horára Nad salašom sedlo „Vlčia jama" Pozhora takzvaná „Ľahotská lúka" s jazercom. V pravo je na samom kraji hory žliebky s hojnou vodou, slúžiacou od „zbojníckej studničky", k napájaniu panských oviec. Od „Močidla" skoro kolmo dolu ukryté sú v stromoví neveľké lúky „Salašiská" s postriežkou pre panstvo a so studničkou, kŕmenou z „Močidla"; v pravo od salašísk na konci lúčok „Močar", dosť objemná miskovitá jama, z jari plná vody, pozdejšie kosí sa.O všetkých týchto vecach a o cestičkách a chodníkoch sem i tam vedúcich, bola reč vo „Velebe Sitna". Nad „Ľahotskou lúkou," začína sa ten dlhyčizný vodovod, zvaný Tatárskym.

Na Salašiskách stál kedysi za Kohárovcov salaš pre ovce (miestisko poznať), kdežto terajšie salaše pod Sitiencom a na Rovňach boly veľké švajciarne, kým totiž dovolili kravám pásť sa po horách a dolách okolo Sitna. Na dvore salaša pod Sitiencom dosiaľ leží pekný žliebkový kameň okresaný, ktorý slúžil k vyrábaniu švajčiarskeho syru. Na „Ľahotskej lúke" ale dobre poznať obšancovanú zahradu niekdajšieho panského Švajčiara.

Roku teda 1895 26. sept. kopali sme poslední kráť v samých zrúcaninách, kde nenašli sme ničoho; no s lepším výsledkom kopali sme neďaleko. Nenie to ďaleko od miest predošlého zkúmania povyše a poniže „brány", opísaného v II. „Tovaryšstve" s vyobrazenými nálezmi. Tuto našli sme zpomenuté závažie tkáčske, 18 cm vysoké; strany na spodku 10 cm, na vrchu 8 cm široké; na vrchu kríž. Diera na prevlečenie motúza je 8 cm dlhá, 16 mm hrubá, na obe strany vypučená, na jednu viac, asi drevkom preklaná. Z druhého závažia z inakšej hliny našiel sa len kúsok s po' dierou. Tri vŕšky (partice) z misii či ek sú ornamentované; jedon bodkami na 2 mm hlbokými ozdobený. Uško tak tesné,že ceruza neprejde prezeň. Čaše tri, ktorých podoba dá sa zistiť; na jednej ostatok z ucha. Prvá je 9 cm vysoká, 12—13 cm Široká, neornamentovaná, málo bruchatá; črep 7 mm hrubý, pruhá 6"2 cm vysoká, 13 — 14 cm široká, bez znaku ucha, krajček rovný, ne vyhnutý; črep 4—5 mm hrubý. Tretia skôr niističke podobná 6-5 cm vysoká, 14—15 cm široká, vŕšok dnu zahnutý, neornamentovaný; črep 5 mm hrubý.

Zlomkov z čaši neornamentovanýcn jesto viac; z ornamentovaných, jedna ,jedna popod vrch o O O O o jamkami; znáčok uška alebo pupáčika. Dva zlomky ozdobené sú z dnuká kolmými i vodorovnými čiarami bahrovitými Daktoré grafitované. Črep mäkký, až do 5 mm hrubý. Jedno dno dnu vtlačené. Z hrncov našlo sa niekoľko partie, venčokami vypuklými a čiarkami vodorovnými značených; jedon však vlnovkou ozdobený, čo je dosiaľ nové a najvzácnejšie, akozio čo dokazuje príslušnosť slovanskú. Medzi mnohými, semtam ozdobenými črepami, pripomínam ešte venčok povrázkovitý, a na jednom dne akoby kríž vytlačený. Obyčajných úch našlo sa 5, okolo nich ornament rozmanitý i pierkatý; dve grafitované. Pupákov veľkých, rozvlečených až na 6 cm dlhých 5, malých, zaokrúhlených a uťatých 20; okolo dvoch koncentrické pásy či jarčoky; dva pupáky vyrezané, akoby rohaté. Či hlinený šúlčok, na 3 cm dlhý a 11/2 cm hrubý, je z nejakej nádoby ulomený, rozhodnúť neviem. Konečne dňa 13. aug. 1900 pri čiastočnom kopaní našlo sa dosť črepov, zväčša tuhovaných, daktoré z vonka i z vnútra (u mištičiek len z vnútra), niekoľko ornamentovaných; 14 pupákov, medzi nimi dva na particach; dve obyčajné uchá, dva vŕšky povrázkovito ozdobené; viac kúskov tehloviny, jedon žliebkovito sohnutý. Najzajímavejším nálezom však bol preslen, nielen za to, že je dosaľ prvým, ale i pre podobu svoju, skoro cele guľovatú, 20 mm vysoký, 25 mm široký, dierka 5 mm.

O vysokom význame nálezov na Sitne, v Domanikách, Lišove, Medovarcách, sv. Antole: v záujme autochtonnosti Slovákov v Uhorsku, svedčí Dr. L. Niederle v pojednaní: „Příspěvek k počátkum histórie slovenské".

Mimo zlomkov z nádob môžem pridať i zlomok, zaznačenia veru hodný o jaskoch, dierach a priepadiskach. („Veleba Sitna".) Zvyknem poťažných rozprávačov chytiť za slovo hneď pri samých ustách: poď a ukáž, a tu vysvitne, že ukázať nevedia. Stalo sa mi to so všetkými, t. j. s ôsmimi, a koniec koncov je, že všetky diery, pivnice a priepadiská patria po tento čas do ríše povestí, a zistené sú iba dve jaskyne, tá malá pod rumami a väčšia v bralách vyše studne Tie dlhé a popod celé Sitno vraj idúce jaskyne vytvára už i studňa na temäni, o čom nižšie. Pii hľadaní však udajnej jaskyne na poludňajšej strane, asi nad dlhou Tatárskou lúkou 3. okt. 1899 prišli sme na dve jamy vedia jednadruhej v hruborrí rozsypanom skáli, ktoré jamy svedčia, že boly správené ľudskými rukami. Skaly sú totiž dosť pravideľne uložené. Jamy, viac široké (okolo 2 m) než hlboké, vedené pod väčšie balvany' zpod ktorých veľmi studené povetrie vychádzalo, ležia pod Sitnom, juho-západne. Hľadajúc, obišli sme najstrmšie bralá viac kráť, kde mnohými škárami odteká voda zo studne na temäni. Na jednom brale, kde zdá se byť pod ním i kopané, našii sme vyryté číslo 1514; nevedeť, je-li to rok alebo znak? Ale pravda je, že kto chce videť krásy Sitna, nenájde ich všetky na temäni, lež musí si obzreť jeho bralá aj od spodku.

Na konec pri hľadaní udajnej pivnice pod pavillonom od vendšachtskej strany, 13. aug. 1900, majúc desiatich kopáčov sebou, i hrubý povraz, zistili sme jak v bralách výše studne. O ňom povedal som vo „Velebe Sitna" že je dlhý na dva-tri kroky; teraz našli sme jeho dĺžku 9 m, šírku 2 m zvýšosť 170—2 m. Sotva je robený ľudskou rukou. Prístup k nemu ukázal nám panský horái, na teňto čas na Sitne bývajúci, Ján Škála, kde jemu totiž pred niekoľko rokmi do škuliny medzi bralá padlo baranča a on prinútený bol zpustiť paholcoka na povraze preň. To isté teda urobili sme i my. Zhíbosť obnáša 9 m. Toto je vchod horní čili severozápadný; má ale aj vchod čili otvor i dolní či juhovýchodný, pri čom presvedčili sme sa, že je to klenutie, viditedlné zo zbojníckeho bralca, ako povedané je vo Velebe Sitna. Oní vážni a učení hľadači pokladu vynašli tento vchod, ktorý aj skutočne videť zo zboj n. bralca, a sem spustili chlapa na povraze. Poneváč dolu škulinou možno dosť dobre priblížiť sa ku klenutiu, snáď dal by sa spraviť nejaký môstok, že i bez povraza dostal by sa človek do jaskú. Ale že by v ňom či poklad či iný predmet bol k nalezeniu, o tom ani reči.

Dotyčné udajnej pivnice pod pavillonom znelo, že traja hľadači pokladov zo sv. Antola mali už odkryté tri schody a z vyváženej z nich železnej kramle že dal si ukovať podkovy ten, ktorý pred nedávnom aj skutočne ukázal mi miesto, kde za nočnej doby ukradomky v nedeľu kutali. Znak zasypanej jamy bol zaiste tu, ako som to pripomenul, prv než mi ju teraz ukázal jedon z hľadačov, ešte živý. Miesto to nachodí sa v čírom kyprom kameni, ktoré s veľkým hrmotom sosype sa, náhle ho trochu podoberieme, hroziac okaličením, tak že pracovníci musia veľmi na pozore mať sa. Udaného dňa (13. aug.), hybaj úc sa z domu o 3. hod. po polnoci, o východe slnca boli sme už v horárni, kde zaraňajkujúc, desať bystrých chlapov, ktorých samá zvedavosť pobádala k úsilnej práci, odmetávalo a od-krbovalo kamenie za pol dňa bez výsledku. Poneváč ani na rovnú zem pred pivnicou, akú vraj hľadači pokladov našli, neprišlo sa, ba ani výhľadu na to nebolo, poneváč pomedzi kypré kamenie vpichovaný prút len vždy hlboko išiel: prácu pristavil som. Keď zaiste desať chlapov, vo dne smelo pracujúcich, na schody prijsť nemohlo; to tým menej mohli docieliť traja, pracujúci po tichu v noci a nad to v nedeľu.

Tam teda pivnice niet. — Poneváč ale dosvedčilo sa, čo vážni a učení páni (Tamže) mne vyprávali o klenutí a jaskú, viditeľnom zo Zbojnického bralca: tak možno splní sa ešte i to, čo mi vyprávali o pivnici v hrade. Divno zaiste, že po takom otvore, ktorým by človeka po povraze boli do pivnice vpustili neostalo stopy. My sme zas kopali, menovite kde zdálo sa nám, že jesto sklepenie, ale bez výsledku.

I sem prišla jedna stará žena zo sv. Antola, ktorá že prítomná bola za mladi, keď v čas hrabania sena (ešte za panštiny) samopašná chasa pichla jednoho paholčoka do pivnice cez mreže. Ukázala nám ale pri zrúcanináce také miesto, kde po viacnásobnom a hlbokom kopaní ničoho sme nenašli: prijali sme jej svedectvo len za púhe povedala, povedala. Poneváč však o tých mrežach toľko povedačiek v ústach ľudu koluje (jednej dievčici, hrabáčke, na hornej ilijskej lúke zaviazly hrable cez mrežu; inému, Štiavničanovi, palička atď. a mreže viac nájsť nemohli): musia .mať nejaký základ; a ten nachodím v tom, že vskutku do nedávna v panskej komore vo sv. Antole, medzi iným starým železivom povalovaly sa železné dvere z pivnice v zámku, z hrubých ráfov na spôsob mreže ukované, až železo z nich na iné potreby hospodárske obrátené nebolo. Jestli dvere na pivnici na tom opustenom mieste ľud dlho vídaval, nemohol o nich ne básniť.

Pri tejto príležitosti (ako i pred týždňom, v sprievode mojich milých štyroch hostí, dvoch z Čiech a piatich mladých Žibritovanov), bystré zraky mojich desiatich kopáčov hľadali na stenách brál pod pavillonom (ba i okolo celého Sitna) latinský nápis vo vykresanom ráme, na ktorý upozornil ma knieža Filip Coburg; ale nájsť sme ho nemohli. Pán ten videl ho v sprievode daktorého arcikniežaťa pred asi 25 r.; keď ho druhýraz hľadal a aj iným hľadať kázal, nápisu nenašli. Steny brál sú niekde mosaikovite dopukané, tak že na prvý pohľad ľahko môže sa zdáť, že nápis vidíme.

Ešte jedon vedomec mal nám prijsť ukázať dieru, do ktorej on, ako sa chvastal, zpúŠťal sa sťaby do žitnej jamy, až spadol dolu asi na tri siahy hlboko. Poneváč na takéto tajomstvenné diery od krátkeho času inakším okom hľadím (vidz tu nižšie, v opise kaštiela pečenického a inde v otvárajúcej reči VII. valn. shrom. Muzeálnej S. Spoločnosti): nebude sa nikto diviť, Že jednoho zpomedzi kopáčov poslal som schválne po neho na Beluj; ten ale „krútikom chvostíkom" neprišiel: a tak velemúdre usporil nám zbytočné hľadanie.

Tak myslím, že týmto posledním zkúmaním vyčerpané je všetko a netrúfam, že tak skoro našiel by sa dajeden, kto by ma zaviedol k pivnici alebo k diere. Čo v tomto okamžení počúvam, že viacerým otvorilo sa Sitno a šli z kancellarie do kancellarie, kde páni písaH, ale žiadon sa neobzrel a z posledný kancellarie že ukradli modlitebnú knižku, ktorá dosiaľ má byt pri rukách; ľahko vysvetlí sa tak, že knižku patriční na Sitne našli, a ostatnie k nej pribásnili. Patričný kradca že každý rok až do smrti na výročitý deň práve hýbal sa z rozumu (!)

Najnovšia novina k neuvereniu je, že Štiavnica nemá dostatočnej pitnej vody, a pomýšľa vypožičať si jej od — Sitna. Bodaj by tože teraz bolo tak bohaté na vodu, ako vtedy, keď meno svoje dostalo pred vekmi a vekmi od rastliny vodnej! Vypáčený mal by byť takrečený grant nad „kuchyňou" čili studnička u cesty, ktorá po žliebkoch dáva vodu do grantu, kde napájajú sa ovce panské (alebo iný hojný stok dolu nižšie v „Cibuľovskom poli" v ilijskom chotáre). Vodu odtekajúcu neral som 28. októbra 1899 po úpljiej šuchote, vyše mesiaca trvavšej, keď všetky potôčky okolo Sitna boly vyschnuté: ešte dala za minútu vyše troch litrov, čo za deň činí okolo 44 hektol.! Druhý raz meral som ju 4. decembra, keď Sitno bolo pod sňahom a veľmi mrzlo, ešte dala za minútu 1 % litra. Možno, že priberú i vodu zo studničky na „kuchyni", ale tú merať nebolo možno, poneváč odtekajúca voda tratí sa v čas suchoty do zeme. Inde (Veleba Sitna) povedal som, že severná strana Sitna je najbohatšia na vodu.

Tohože dňa 28. okt. zamýšľal som merať i dva pramene na temäni, totiž „Močidlo" a studňu nad bralami, ale podarilo, sa len jedno, lebo z „Močidla" odtekal síce, ale popod zem dobrý potôčok, tvoriac hojnú studnicu „na Salašiskách", druhú nad chodníkom vedúcim od Salašísk k temäňu medzi skalami. Zadivil som sa, keď som počul, hore idúc, tam vodu čurkať. Od Salašísk tratí sa do vodovodu. — Studňa nad bralami v zpomenutý deň, po toľkej šuchote, dala, na koľko bolo možno vodu medzi skalami zachytiť, za minútu jedon liter, čo za deň učiní okolo 15 hektolitrov; Boh vie, koľko odtéka jej spodkom pomedzi bralá. Po dažďoch možno brať túto koľkosť snáď dvojnásobne alebo i trojnásobne. Je to pravý div Božej dobroty a štedroty, ktorý nikto rozlúštiť nevládze. Domnievame sa, „že nejaka podzemná sila od dola dvíha vodu do hora." Avšak dľa pravidla, ktorého držíme sa pri odvodňovaní výmočistých pozemkov, že čím hlbšie uložené sú trubice (poť. kryté podchody), tým z väčšej plochy priťahujú vodu; mohli by sme osvojiť si mienku, že zas len ide voda z hĺbky hore. Ale plocha na to snáď nie dosť veľká. — Kladiem teda sem najprijateľnejšiu mienku p. Štefana Truchlého, merníka u kamenouhelných baní Ústianskych v Orave. Tomu k vôli premeral som prv plochu výšudaného dňa 4. dec. Podotýkam, že je to iba čiastočka velikánskej planiny; ale celú nemožno tuto brať do povahy, poneváč kloní sa veľmi a leží niže úrovne (niveau) studne. Od studne po pavillon jesto 278 m, po prieky 128 m; poneváč ale plocha jak nad samou studňou, tak zas pri pavillone úži sa veľmi, predstavujúc ovál, asi dvarazy tak dlhý ako široký; berem aj zo zdĺžosti len toľko, ako šírosť obnáša, totiž 128 m, čo činí 16384 m, čili asi 5 kat. jutár. A práve tento kus nekosieva sa nikdy, ale slúži za pašu lichve horárovej. Poneváč ale zväčša také rastliny plodí, ktoré lichva nechce, len z čiastky býva vypasený, na ostatňom zostáva mnoho stariny (stará uschnutá tráva), ktorá pravidelne uhníva a tvorí prsť.

Nabral som i zeme, ako ju krtice do nápadne veľkých kopencov vyryly. Je úplne čierna, ako vôbec všade na Sitne a okolo Sitna. Na ohni vyhorelo z nej (rozumie sa, prv vysušenej) 20%. To sú vegetabílne čiastky. Sám povrch pod pažiťou shorel by snáď všetok. Svah je tu malý, a plocha ukazuje, kde tu jamy, ba aj akoby malé sedlo.

Theoria: Ku povstaniu studnic alebo žriedel potrební sú .nasledujúci súčinitelia: 1. Vrchnia, dobre ssajúca a prepúšťajúca vrstva; 2. spodnia, neprepúšťajúca vrstva; 3. táto neprepúšťajúca vrstva musí byť korytu podobná a ku žriedlu koľkotoľko naklonená; 4. koryto čím najrozsiahlejšie; 5. časté dažde, hmly, rosy, vlhké povetrie a hojné sňahy. Toto všetko nad studňou na Sitne výborne spolupôsobí. A preto nie je div, keď aj po čas suchoty hojnosť vody má, čo aj zkúmateľov prírody prekvapuje. Ku bodu 1.: PovrŠná vrstva je prchká, najviac z prsti pozostávajúca a ako taká je veľmi spôsobná hojne a rýchlo vodu do seba brať, a túto smerom ku stredobodu zeme dobre prepúšťať.. Je trávou porastená, ktorá a jej korienky vodu zastavuje. Jej sklon ku studni je malý (snáď 4—5 cm na 1 m), následkom čoho voda, ktorú zem hneď nemôže do seba pohltnúť, len pomaly tečie, čím nabýva času do zeme v hojnejšej miere vsiaknuť. Ku bodu 2. Pod površnou, dobre prepúšťajúca vrstva leží druhá vrstva skalná, celistvá, bez škár a dier, ktorá vodu neprepúšťa. Ku bodu 3. Ako vrchnia ssajúca vrstva (síce málo), tak spodná, neprepúšťajúca vrstva je korytu snáď úplne podobná, ktorá môže vodu shromažďovať a ku studni viesť. K bodu 4. Priestor 5 jutár je dosť veľký. Ku bodu 5. V Štiavnici dľa 36-ročného pozorovania priemerná výška zraženiny činí ročne 857 cm. (Dr. O. Schwartz. Klimatológia str. 34), t. j. na jedon štvorcový metr spŕchne vody ročne 8y2 hektolitra. Môžeme teda s istotou tvrdiť, že na Sitne najmenej 60 cm činia zraženiny, t. j. že 1 □ m površnej vrstvy 6 hektolitrov vody cez celý rok do seba naberie z dážďa, sňahu, mhly, rosy a z pár vodných, v povetrí nachodiacich sa. Na Sitne sú hojné zraženiny; veď je to náš „hnilý kút"!

Stále a trvanlivé, dostatočné a hojné zásobovanie studne i v dlho trvajúcuch suchotách, i v zime stáva sa takto a závisí jako od tej diaľky, odkiaľ dovádza sa voda, a aj od vlastností zemín a látky vrstiev a v nich nachádzajúcich sa prekážok, tak tiež aj od sklonu. Samo sebou rozumie sa, že čím z väčšej vzdialenosti voda ku studni tečie, tým neskoršie, po hodinách, dňoch i týždňoch ku studni dochádza. To vidíme i na povrchu pri potokoch, riekach. Ale vnútri vo vsrtvách zeme stáva sa to nepomerne neskoršie a zdĺhavejšie. Lebo tam nemôže sa tak svo-bodne pohybovať, ale musí sa ťažko boriť a cestu si raziť, prekážky (skaliny, nepriepustné zeminy) obchod'! Čím je zem hustejšia a menej priepustná, tým viac času potrebuje voda. Od sklonu tiež mnoho závisí; pri veľkom, i napriek väčším prekážkám, rýchlejšie; pri malom, i na vzdor menším prekážkam, pomalejšie zásobuje studničku. Na Sitne platí to isté. Voda priteká tu zo vzdialenosti asi 200 m, čo je dostatočné ku stálemu a riadnému zásobovaniu studne nad bralami. A keď by aj mesiac alebo i dlhšie šuchotá tam panovala, alebo aj cez celú zimu, keď je zem zamrznutá, žiadnu vlahu neprepúšťala, tak bola by hojne a stále zásobovaná. Lebo keď bereme len pol dňa, ako najmenší čas na stečenie vody ku studni jedno ho prvého metra, čo je veľmi málo (vezmime si len za príklad zamočený visiaci uterák, koľko hodín treba, kým z neho celá voda zkvapce a ztečie! A ten je vystavený vyparovaniu, čoho v zemi toľko niet, a je tenký, prekážok málo, a sklon najväčší: i presvedčíme sa, že pol dňa ku stečeniu jednoho metra vrstvy je nepatrné); najmä ale keď povážime, že na Sitne je sklon malý a čo je hneď tam aj vrchnia vrstva dobre vodu vedúca, len veľmi pomaly môže ztekať: tak by z 200 metrovej diaľky voda len po stoch dňoch celá do studne stiekla a ju prestala ďalej zásobovať, jestli by za ten čas dážď nepadol a iné vlahy do zeme nepresiakovaly. Keď túto, ináč všeobecne platnú theoriu upotrebíme, nemusíme utiekať sa k neznámym podzemným silám.

Zbýva mi ešte prehovoriť o teplote a chlade studnice. Čer-stvotu (studenosť, chlad) alebo aj letnotu (teplotu) voda sitnianskej studne, tak ako aj iných, dostáva zo samých vrství, v ktorých a po ktorých preteká; tieto ale ju zase dostávajú z površia a síce tak: že v lete povrchná zem bere do seba teplotu a ju odvádza do vnútra tak pomaly, že len v jaseň, poťažne v 2ime dochodi teplota hlbšie do vrství tam, kde voda sa shromažďuje. Túto teplotu bere aj voda do seba, a ako taká oletnená (jak precízny to výraz v slovenčine!) vychodí na površie, a nejedna stud-nica ani v tých naj treskúcej ších zimách nezamŕza na hodnú vzdialenosť. (Tu mohla by prísť ešte do povahy neutrálna a stála teplota veľkej hĺbky, keď totiž z veľkej hĺbky žriedlo vyviera.) Cez zimu zase zem nabere sa pomaly zimou, ktorá len k jari, poťažne v lete dochodi ku vode vo vrstvách, a schladí ju tak, že i v najväčších horúčosťach letních vychodí studená, čerstvá. Ale nielen týmto spôsobom ochládza sa voda, lež i svojím vyparovaním sa na povrŠí i vnútri. Para pohlcuje teplotu nielen povetria, ale aj zeme a vody samej. (Štef. Truchlý in litt.)

Ešte mohly by prijsť do povahy studnička (slabá) na „hornej Ilijskej lúke" a „Kania studňa" na Valovskej, ktorá je snáď tak hojná, ako grant, ale merať ju nebolo možno, penováč odteká popod žliebok a netečie do válova. Žliebok i válov je rozpukaný a shnitý. Všetko zaiste z roka na rok pustne, stoly, lavice, ba i studničky. Ani pavillona na Tatárskej viacej niet; o najzaujímavejších ružach šípových a o partiach prekrásnych (Petrov vršok) ani nehovoriac, ktoré všetky ohňu, sekere a motyke-ustúpiť musia. Pomaly snáď pozbudne naše utešené Sitno všetkej vedeckej pôvabnosti naprek tomu, že turistov pribúda a aj nový chodník od Almášskej ku samému „cintorínu" na Tatárskej povstal ich príčinlivosťou. Ostanú len bralá, lúky a výhľad s vrchu do doliny, a z doliny do neba". Inde zakročia vedecké spolky u majiteľov zemských za ochranu prírodných krás a pamätností.

Kania studňa leží južne od Potrovej hory, v ktorej pod Petrovým vŕškom, v smere nad „Gretzerovou studničkou" videť ústie niekdajšej zapustenej (zdolne) štôlne či bane; či tá zásobuje vodou Gretzerovu studničku?

Zbýva nám ešte slovíčko o zrúcaninách hradu sitnianskeho. Opísané sú dostatočne v „Dodatku" k „Velebe Sitna"; Predovšetkým vidíme na strane 22, krásny, verný pôdorys. Hrubé, čierne, pravé čiary znamenajú zdi, ešte i teraz stojacie; tenké krivolaké čiary obrysy brál. I. horní hrad, II. dolní hrad, III. dvor. a) bralá, len z d'aleka viditeľné, i s uhlom severovýchodným hradu u) medzi stromovím pre veľmi bielu maltu prekmitajúcim. Pod uhlom a pod východnou stenou Škárky v brale a rozpukliny sú pekne vyzdené a vyplnené; b) priepasť či rozpuklina medzi bralami, kde pri i) dlaby svedčia, že tam bola povál alebo most; c) a d) skaly, e) vežička, akožto pozostatok z hornieho hradu, f) škára, malej jaskyni podobná (hore vyššie ako malý jask pripomenutá); g) izbica, ktorej dve steny tvorilo bralo, a od hora mohlo sa z nej alebo do nej prejsť úzkou medzierkou pomedzi bralá. Kde mohla byť dlážka, tam je múr o pol metra hrubčí. h) Diera na dvore, akoby hrtáň do pivnice; s) schody do hornieho hradu; zp) zeď poludňajšia; zs) zed severná.

1. 1. ​Baďan. Bohuníce. 

Keď som pri Baďane, nemôžem nepripomenúť na tamejšom ,,Tlhajci" (kopec, ba celé neveľké brdo, kde prevažuje sa hradská K Pečeniciam), kruh z kameňov. Prvú zvesť dostal som o ňom vo vábivej podobe, že tam jesto „skamenieto mlynské koleso", lebo je jej velikosti, ako veľké mlynské koleso. Roku 1896 26. augusta vyšel som to obzreť vo sprievode tamejšieho učiteľa, rychtára a iných, opatrených motykami ku prezkúmaniu nálezu a náleziská. Kruh skutočne našli sme na zapustenej starej ceste vedľa novej hradskej, a preto, poneváč vozy tade chodily, na jednom boku bol kruh porúchaný, t. j. tam už kamene chýbäly. Záležal z plochých kameňov, po boky (na dlhšiu hranu) do zeme zakopaných, v pravideľňom kruhu, s priemerom 5 m 26 cm či s rádiusom (polomer) na 2 m 63 cm. Na čo to bolo, to nikto nevie, ani o kruhu nikto prv nevedel; len vtedy teprv zpozoroval ho kováčov zať, rodom z Prenčova, ktorý mi aj prvú zvesť zaslal, povestí o ňom niet u ľudu; alebo aspoň dosiaľ nedozvedel som sa navzdor doptávania. Dal som kopať pod kamene, aby som se presvedčil, či nejaká zeď alebo jej základy nesiahajú hlbšie, ale ničoho sme nenašli. Boly-li terajšie zbytky nejakými základmi dajakej drevenej väze, ktorá dávno, dávno zanikla, že žiaden ptáčik ani letáčik o nej už vyprávať nevie?

Takto lámal som si hlavu, hádajúc výklad alebo hľadajúc aspoň nejaký analogon; zachytiac sa už, ako o slámku, aj o názov honu „pod kolesom" v krupinskom chotáre, o ktorom trúfal som, že od takéhoto kruhu či kolesa mohol povstať; no i ten rozplynul sa mi v mihu, keď som sa dopátral, že otázna roľa má podobu kolesa. Väzel som teda v úplnej nejistote. Až tu pred nedávnom (hynávod), obráťac se s inou otázkou k p. M. Kubínyimu, Šťastnému zkúmateľovi oravských starožitnosti a majiteľovi krásneho a veľmi cenného musea v Oravskom zámku: 16. februára 1900 obdržal som z jeho láskavosti osobitné odtisky jeho článkov, opisujúcich a znázorňujúcich náleziská i nálezy. („Mittheilungen der Anthropologischen Gesellschaft in Wien. XIII. a XIV. sv. 1883, 1884.) Pri druhom článku, zpomedzi viac kruhov, väčších menších, nášmu kruhu podobných, odokrytých vo Vyšnom Kubíne, vyobrazené sú dva, liŠace sa od nášho len v tom, že sú v priemere až 10 m veľké; že kamene okružujúce (ktoré tam zovie ľud skriželami. J. Kohút in litt.) kladené alebo sadené sú po konci, a nie po boky; a že v nich nalezalo sa mnoho popolníc, tak že každý kruh predstavuje akoby osobitné pohrobište. V našom kruhu, keď som na povrchu črepov nepozoroval, ani na um mi nezišlo, hľadať nádoby pod zemou, čo však pre lepšiu istotu môže sa ešte stať.

Predbežne aspoň domýšľať sa môžeme per analogiam, že i kruh na Tlhajci označoval hroby alebo aspoň jedon hrob. Kubínske kruhy dávajú nám asi i na to vývod, prečo kruh na Tlhajci zbadali len teraz; boly totiž až na 1 m pod zemou; tak i náš kruh mohol byť pôvodne v zemi či pod zemou, a ak len v najnovšej dobe zmizla (ku pr. po veľkom prívale) poslednia tenká vrstva hliny, skrývajúca kamene pred zrakom ľudským, zbadali ho ľudia.

1. 1. ​Breznica.3 335. 

Cez Tlhajec, smerom ta k Pukancu, stúpal som 19. sept. 1897 s úmyslom obzreť domnelé starožitnosti zo zaniklého hradu na Breznici poniže Novej Bane, oproti Svätému Beňadiku. Na druhý deň skutočne zavčas rána vytrhli sme, malá spoločnosť, dr. Schwarz, dvaja Kupčokovci a ja, cez strmé pukanské vrchy, trochu i blúdiac, cestou i botanisujúc, a dlhou takzv. „Chválenou dolnou" (My sme ju nechválili, menovite nazpät idúc, lebo sme boli hladní; a hlad je mrcha sprievodca na dlhú pešiu cestu!) breznickou ta ku Hronu. Starožitností sme nevideli, lebo ich niet, vyjmúc srdcu podobný vŕšok zo strielky z kremeňa, vykopaný brežskými (Brehy) hrnčiarmi v hline, ktorú si kopú v breznickom chotáre, aby ju miešali so svojou. — No obzreli sme si na strmom vrchu, „Tomanovom rígli" (442 m) pozostalú zed z Breznického hradu a sklepenie asi z pivnice. Predišiel nás ta Karol Dodek, mladý kováčsky majster z Novej Bane, kreslič výborný, chlúba nášho remeselníctva. On našiel tam štyri čriepky (dva ornamentované) a jednu pracku, ktoré predmety, ako aj zeď, odkreslil.

V našej literatúre nachodím zpomenutú Breznicu v Sasine-kovom Letopise 1877. II. „K topografii Slovenska" str. 199.: „R. 1276 Martin, opát od sv. Benedika nad Hronom, protestujeproti arcibiskupovi Filipovi, ktorý po Tatároch ovládal ich niektoré zeme a nevrátil, a síce pozemky v Parkane, v Udvarde, v Nemcach, Rybníku, Čejkove a Breznici (Berzenthe). (Magyar gion III. 300.)" — ,,R. 1277 kláštor sv._ Benedika nad Hronom požaduje nazpak zeme: Nemce, Rybník, Čajkev a Breznicu, ktoré Filip, ostrihomský arcibiskup, po tatárskom pliene bol ovládal Tamže 300., 383." — R. 1312 dominica Laetare kláštor sv. Hipolita na Sobore dosvedčuje, že mnísi zo sv. Benidika nad Hronom protestujú proti ostrihom. kapitule, že im bezprávne odňala majetkovú časť v . . . Breznici (Weer Senche). Fejér: Cod. dipl. VIII. 1. 478." Tamže str. 206. — Druhé miesto v našej literatúre, kde zpomenutá je, sú Slov. Pohl. XII. „Slov. miestne názvy", 247., kde P. Križko v krátkosti podáva dejepis takto: „Breznica, už pred r. 1240 jestvovavšia obec a hrad Breziňche, po r. 1240, teda po tatárskom pustošení iba hrad Berzenche v Tekove; M. I. 612 a B. o. 143. Tento spolu i s obcou spustošený hrad vystavil poznovu arcibiskup ostrihomský Filip, avšak trenčiansky Matúš Čák ho zase podkopal a znivočil. Pozdejšie ho zase vystavili, no už r. 1411 spomína sa sťa „castrum fractum", totiž porúchaný hrad, ale vzdor tomu stál až do r. 1475 a r. 1472 stal sa majetkom kráľovským; len nepatrné pozostatky z jeho zdloznačujú miesto, na ňomžto niekdy stál." — Dopľňam z Knauzovho diela „Sz Benedeki apátság": „Mocný zámok to mohol byť, keď listina z r. 1313 menuje ho „castrum egregium". U. o. II. 658., 688. Nenie isté, zdáliž v listinární ostrih. Ladula 3. 1. 18. rozumie sa tento zámok ako „castrum fractum". Pozdejšie zas bol vystavený, a spravovali ho kapitulskí úradníci v Nemcach. Jenon z nich, ..egr, Barhos de Hertquikovyer Castellanus Castelli Berzencze" roku 1468 s ozbrojenými svojimi ľudmi „more predonico", spôsobom lúpežníckym zajal Štefana, abyvateľa kremnického, do hôr zavliekol, tam mu 70 strieb. mariek odobral, a za celý deň zajatého držal. Pätnásť mariek vrátil mu, ostatnie pred vrchnosťou novobaňskou tiež vrátiť prislúbil, ale peneváč nesplnil bol povolaný roku 1470 pred nádvornika Michala Orsagh. Archív sv. ben. fasc. 57, 15. — R. 1472 arcibiskup Ján Vitéz v smysle uzavretej smluvy prepustil hrad kráľovi. Katona. Hist. crip XV 555. R. 1475 žalujú Malo-Topolčanci, že breznický kapitán, Ďúr Besenyôi — castellanus fortalicii de Berzencze — vylúpil Malé Valkovce, a potom pred sv. benedický conventus citovaný bol Archív sv. ben. 20. 28."

Ďalej ešte tamže má Knauz: „Levický pán Ladislav r. 1446 s českými žoldniermi vydrancoval šiahsky kláštor, a ináč dlho šarapatili ešte v tomto kraji české vojská. Blízky (skleno) teplicky hrad r. 1456 mali v moci Husiti. R._1464 Mikuláš Bodok, kapitán breznický, i do tohoto hradu prijal Čechov a pustošil s nimi. Thu-roczi tamže III. 66. A ledva kráľ Matej r. 1465 vypudil českého Švehlu z Kostolian, a ledva potrel r. 1467 českých Bratrov: už nové nebezpečenstvo hrozilo kraju. Lebo keď nespokojenci, s prímasom Jánom Vitéz na čele r. 1471 povolali do krajiny Kazimíra, kráľa poľského, prišli do moci Poliakov aj hrady: teplický, breznický a podzámčanský, Revište, kým Poliaci cez Šahy neod-tiahli do Nitry. Kachelmann f. h. III. 102."

Takto v nešťastnom zámku nikdy nič dobrého neprebývalo; a to snáď ani v iných hradoch, preto ľud bál sa ich, a má ich zväčša v zlej rozpomienke. A nelúpili len českí Bratri a žebráci; vlastne bez vodcovstva pozostalé čaty z vojsk Jiskrových, ale v tej dobe zbíjali a brali násilne aj iní mocní páni, len že tých zvali nie zbojníkmi, ale rytiermi a zámockými pánmi!

1. 1. ​Pečeníce, Klastava. 

Tieto pamätnosti išiel som si obzreť 9. okt. 1899, ako už povedané.

Ináč, vinohrady trvalý tu, ač i nie v terajšej rozsiahlosti, okolo 700 rokov, ako vysvitá z výsadnej listiny kráľa Belu IV. z r. 1245, označujúcej hranice tunajšieho majetku nekdajšieho prepoštva šiahskeho. Snáď zavďačím sa milým čitateľom jej sde-lením; listina zaujímavá je už i z toho ohľadu, že hranice dotýkaly sa Sitna. Len akoby v záverke poznamenávam, že Pečenice menovaly sa vraj pôvodne (?) Szôlôs. V pozdnejších listinách prichodí meno Pečenice, s pridaným v záverke Szolos, až toto poslednie úplne vyvstalo.

Podivné, že nezpomínajú sa obce: Baďan, Počúvadlo a Dekýš^ ačpráve padajú, i s celými ich chotárami, medzi tieto hranice! Či tých azda vtedy ešte nebolo? Neodporoval by tomu Tlhajec (str. 112.) a dve kamenné kladivá (str. 111.)? A Klastava, tá drobná dedinka, už bola?! — Jedine vrch Grendus ostáva ne-rozlúštený. Divím sa, že názov „Dve brezy", od stromov tak krátkeho veku, dosiaľ trvá. Medzi Klastavou a „Dvoma brezami" nieto názvu, ktorý nanášal by sa na zpotvorené slovo „Grendus"; tam je najbližší vrch „Havránka", „Žiar", „Sokol", „Kalná"; ani menších alebo druhostupňových) názvov honov nepočul som, v ktorých dala by sa vynájsť nejaká ozvena Gren-dusa. Takýto druhostupňový názov honu tam jesto „Breziny"; ak z „Havránky, Gavránky, alebo Brezín" zpotvorením nepovstalo meno Grendus: tak musíme povedať, že ho vlk zjiedol, a že ho neznáme. Alebo hlúpy prepisovateľ chcel prekladať, ako prekladal „Dve brezy" a „Studenec"? Alebo prehodili sem vrch  Gerengíš", ktorý ale leží v Bad'anskom chotáre, bližšie k počuvadlu? — Blízo tak bude.

1. 1. ​Spečený val pečenický. Násyp Almášsky. 

Na jednej zapustenej vinici (teraz roľa, lúka a sádok), domnievajú sa, že bol kedysi cintorín, lebo že pred Turkami-Psohlavci utekali ľudia na vrchy, kde že i kostolík bol. Pri kopaní základov na stajňu že naj šli črepy, kosti, z čoho ale na oči nedostali sme ničoho. Kráčali sme k násypu. Na vrchu veľmi kamenistom Ptáčniku zdá sa mať násyp počiatok; približujúc sa ta, už po vrchu sbierali sme roztrúsené črepy z popolníc. Na povrchu červená spálená hlina; pod nohami duní. Začneme kopať jedinou motykou, čo jme mali so sebou, vykopávame spálené črepy, trosky, v metrovej hľbke popol, uhlie a začadnuté kamene. Presvedčili sme sa, že nám je potrebná väčšia sila pracovná. Cez obed (taký vincúrsky, z chleba, vína a orechov) zaopatrili sme si nových štyr kopáčov, bystrých šuhajov, ktorí spravili priesek až na dva metre hlboký, ale inakšie veci, mimo vypočítaných, nenašli sme. Pre náš cieľ bolo i toho dosť. Videl som, že stojíme na zbytkoch ,,spečeného valu" či ,,skleného zámku". (Glasburg, camps vitrifiés, fitrifieds forts. Dr. Niederle „Lidstvo v dobé pŕedhistorické" str. 113. a 636.) Zaiste iba zbytky a základy jeho! Ostatnie dávno ztrávil zub času, zplechtaly vody a odnosily vetry.

Iný tvar spečených valov bol lento: na zem dali vrstvu uhlia, na to vrstvu kamenia a hliny; zas vrstvu uhlia, zas kamenie a hlinu atď. dľa toho, akú výšku chceli mať. Potom podpálili. Kde-tu nechá i diery, prieduchy, aby lepšie horelo. Pálčivosťou spieklo sa všetko, nabúdnúc náležitej pevnoty a trvácnosti. („Lidstvo" str. 636.) Istotne neľutovali vatry i z vrchu, aby horúčosť neutekala. Zdá sa, že náš val bol robený týmto spôsobom. Aká pekelná pálčivosť to musela byť, môžeme si predstaviť z toho, že hlina a kameň trachýtový premenený je na trosku. Úžasom naplní to človeka, keď vezme do ruky vykopanú hrudu; jedna strana je sypká, ale vypálená ako tehla, druhá strana premenená na trosku; jedna strana kameňa je ešte kameňom, druhá troskou! Vykopali sme i hŕbku črepov, ktoré dostaly sa medzi vrstvy v čas zakladania valu; i tieto sú na červeno vypálené a delia sa od iných, ako uvarené raky od surových!

No vyskytuje sa tu veľká odchýlka, nie tak v spôsobe zhotovovania, ako z ohľadu podoby. Spečené valy robil drievny človek zväčša v kruhu okolo temäna vrchu, alebo kopca, kde sa chcel brániť, alebo kde svojich mrtvých chcel pochovávať. Sám Sielnický „sklený zámok" na „Žiari", má podobu eliipsy, 80 m zdl., 65 m š., samé hradby či rozmetané a spečené kamenie, má 8—9 m hrúbky; od neho teda delí sa pečenický val podobou úplne. Porovnajúc oba spolu, patrné je, že tam je jedna podoba, tu druhá, a síce máme tu obranný val. Tuto nemáme kruh, ale dlhú čiaru, ktorá na juhovýchod siaha až do Súdoviec; a jestli potvrdí sa, že ide na severozápad do Almáša, v „Stráčovom", tak môže byť dlhá na mílu zeme. Ani malý čínsky múr.

Toto pálenia však a spečenia stopy nachodím i v ľudovej povesti, ktorú vyprával mi Štefan Kyša, obyvateľ D. Almášsky, 8. nov. 1899. Bola kiahyňa (sic!), ktorá prenasledovala tak ľud, že keď išla popod zem, ako prešla popod Dunaj, udrel hrom do nej, a kade išla, všade za ňou horelo. ,,A to je pravda", doložil; ,,šak je to napísané v knihách". Daktorí vyprávači pridávajú „Krtičia" kňahyňa; či za to, že prenasledovala ludí, či za to, že išla popod zem.

Vyše Almášov v doline pozhora Slajkovho (ináč Beňovho) mlyna, upozornil ma p. Konček, ev. farár hornoalmášsky, naval, nie síce spečený, ale takých rozmerov, že podivenie vzbudzuje. Ide krajom horou na 983 m takmer bez pretrhnutia, oddelený súc od hory skoro stálym jarkom, ktorý je niekde dosť široký a hlboký. Niejaká priekopa alobo vodovod to nemohlo byť lebo neukazuje nikde stopy že by sa bola dvíhala do boku, ako pri nriekopách vidíme, určených vodu lievať na koleso, ale ide všade za dolinou na dol. Horní koniec jarku

Hrúbka jeho mení sa od 6—10 m\ výsosť 1-28—2-37 m. Pri kopaní nenašlo sa v ňom mimo uhlia, a na jednom mieste (ale práve tam vniká pažiť do hory, a jarok je takmer vyplnený) hodne červenej spálenej hliny.a spálenej čiernej zeme, nič iného.