vo svetle umučenia Krista Pána.
Napísal ALOJZ MARSINA,
kňaz biskupstva nitrianskeho.
Čistý výnos na obnovenie chrámu rajeckého.
RUŽOMBEROK, tlačil «Leo« knihtlačiarsky a vydavat. spolok účast. spoločnost. 1917.
NIHIL OBSTAT. Vágtapolcza, 6-a Februarii 1917.
Dr. Carolus Kmetykó, m. p. Censor Dioecesanus.
N. 399. IMPRIMATUR. Nitriae, 11-a Februarii 1917.
╬ Guilelmus Episcop.
„My ustavične napredujeme; na ceste sme, len súcimi sa cítime a preto ustavične chceme: chceme bytnosť, viac bytnosti; chceme šľachetnejšiu a cennejšiu bytnosť." (Prohászka.) Život náš teda je kvietok, ktorý k jasnému slnku sa dvíha; bez prestania túži po peknejšom a lepšom ! Áno, život náš je kvietok, ktorý večné kvitnutie, večnú ľúbeznú vôňu si žiada. Tento kvietok občerstvovať, chrániť a posilňovať je svätou povinnosťou každého vychovávateľa.
Táto myšlienka povzbudila ma, aby kvietky života farníkov rajeckých skrze tieto prednášky rosou posilnenia a potechy polial. Že som cieľa svojho došiel, toho dôkazom bola žiadosť mojich poslucháčov aby som tieto prednášky k ich ustavičnej poteche tlačou vydal. Z tejto príčiny usporiadal som moje pôstne prednášky pod tlač. Aby myšlienka, ktorá mne v mojich prednáškach svietila, bola dokonála, — to jest, aby kus nášho trápneho života v celom svetle predstavil pred oči čitateľov — k držaným šesť pôstnym prednáškam pripojil som štyri primerané kázne.
Ako mladý človek obávam sa kritiky. Pochvalu však nehľadám, len povinnosti svojej chcem zadosťučiniť: „Sanctifica gregem tuum secundum exemplár Christi." „Posväť svoje stádo dľa vzoru Kristového." Toto hľadám, tomuto venujem moju prácu.
Pôvodca.
„Otče môj, ak nemôže tento kalich pominúť, tak, aby som ho nepil, nech je tvoja vôľa." (Matúš 26, 42.)
V životopise sv. Františka Borgiasa čítame, že keď jeho milovaná a zbožná manželka Eleonora ťažko onemocnela, on, ako zbožný manžel, každý deň kľakol si pred obraz umučeného Spasiteľa a skrúšene prosil milostivého Boha, aby mu zachoval pri živote manželku, ktorá mu je najdrahším pokladom na svete. Jedného dňa zdalo sa mu, že počuje tieto slová: „Keď chceš, aby Eleonora na zemi ešte i dlhšie ostala, bude uzdravená: ale to neposlúži ani k spaseniu tvojmu, ani k spaseniu jej." Ponížený František vtedy zvolal: „Kto si, Bože môj, a kto som ja, aby vôľa moja skorej bola vyplnená, než tvoja ? Kto zná lepšie, než Ty, čo mne osoží a čo mám okrem Teba sebe priať, alebo sebe žiadať ?... I obetoval Bohu svoj život a život milovanej manželky... Manželka jeho v skutku umrela, avšak z 36-ročného vdovca ostal svetochýrny Jezuit.
Hľa, príklad zo života ! Či je blažený ten život, ktorý nám spomenutý príklad pred našu dušu predloží ? Či nosí poslušné sebazaprenie so sebou blaženosť tak na jednotlivcov, ako na celú spoločnosť ľudskú ?... Jak vzácné a zaujímavé otázky v priam v našej dobe, keď ľudia celkom zabudli na svoje povinnosti a len na svoje práva sa odvolávajú.
Sv. Pavel nám dal zrejmú odpoveď na tieto otázky, keď v liste k židom písal o Kristu Pánu: „Lebo nie je možné, aby krv býkov a kozlov odňala hriechy. Preto pri vkročení na svet povedú: Obety a daru nechcel si, ale telo spôsobil si mi. V obetách za hriech nemáš zaľúbenia... Vtedy som riekol: „Hľa, prichádzam, aby som plnil, Bože, tvoju vôľu." Toto učenie sv. Pavla nech je predmetom dnešného rozjímania.
1. Hľa, prichádzam, aby som plnil. Bože, tvoju vôľu !"... Znak Kristovho života ! Čujte ! Kristus Pán pri vkročení na svet tak sa vyslovuje: „Obety a daru nechcel si, ale telo spôsobil si mi !".... A to telo len biedna plienka prikryje, len chatrné jasle objímu, len chudobná matka bozkáva... O ňom píše sv. Ján: „Do svojho prišiel, a svoji ho neprijali."... On sám hovorí o sebe: „Líšky majú skrýše a vtáctvo nebeské hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť. Ani tak nemá pokojnej noci; jeho starostlivá matka privinie ho k srdcu svojmu a musí utekať do Egypta. Z Egypta volá ho Boh do Nazaretu, odkiaľ po dlhom, 30 rokov trvajúcom tichom a poslušnom živote povolá ho Boh k rieke Jordánu, aby vydal svedectvo o ňom: „Toto je Syn môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie." Od tohoto času Kristus, ako Spasenie, ktoré pripravil Boh „pred tvárou všetkých národov za svetlo osvietiť pohanov a za slávu svojmu ľudu izraelskému" vyučoval, trápil sa, miloval a obetoval. Ako milostivý vojvoda, ktorý má spravovať ľud svoj, prešiel Palestínou, všade dobré činiac.
Avšak Kristus nie v tomto videl koniec svojho povolania: „Krstom má byt pokrstený —. hovorí On — a jako ma to tlačí, kým sa nevykoná"... O krste, o boji rozpráva ! Aký krst ? Aký boj ?... „Odvtedy počal Ježiš ukazovať svojim učeníkom, že treba mu ísť do Jeruzalema a mnoho trpeť od starších a zákonníkov a od kniežat kňazských a zabitým byť. Táto reč zarmútila apoštolov... Možno, že sa sklamanými cítili. Veď oni ešte neporozumeli Krista. Oni vtedy ešte o kráľovstve zemskom snívali... Preto Peter začal domlúvať Spasiteľovi: „Boh uchovaj, to sa ti nestane." Kristu P. trpko padlo toto domlúvanie a prísnymi slovami zavráti Petra: „Iď mi z očú, satane, na pohoršenie si mi, lebo nemáš smyslu pre to, čo je Božie, lež pre to, čo je ľudské... Lebo čo je na plat človekovi, keby celý svet získal, ale ujmu trpel by na svojej duši ?"
„Po šiestich dňoch vzal Ježiš Petra a Jakuba a Jána a viedol ich osve na vysokú horu a premenil sa pred nimi. I zaskvela sa mu tvár, ako slnko, jeho šaty však zbelely, ako sňah"... Toto sa ľúbilo apoštolom. Peter od skvelosti a blaženosti bez seba ostal: „Pane, dobre je nám tu byť." Áno, táto skvelosť a z neba idúce osvedčenie: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie, jeho poslúchajte !" otvorily srdcia apoštolom a oni začali veriť a aby svoju vieru na istý základ vložili, sostupujúc dole s hory, pýtajú sa Krista: „Čo teda zákonníci povedajú, že najprv Eliáš má prijsť ?" Ježiš zas len odpovedal: Učedlníci moji, táto moja sláva, ktorej ste pred chvíľou boli svedkovia... tá nie je základom viery vašej... „no povedám vám, že Eliáš už prišiel a nepoznali ho, ale spravili s ním, čo len chceli. Tak i Syn človeku trpeť bude od nich." Keď sa zdržoval. Ježiš s apoštolmi v Galilejsku, vtedy tiež I upozorňoval svojich: „Syn človeka vydaný bude do rúk ľudom a zabijú ho."
Míňaly sa tri roky verejného účinkovania Spasiteľa nášho. Jeden za druhým činil svoje zázraky, ako' dôkazy veľkolepej lásky a všemohúcej moci: päť tisíc ľudí nasýtil piatimi chlebami a dvoma rybami, utíšil vlnobitie morské, vzkriesil Lazara. Na to nasledovala hlasná: „Hosanna" ... potom skutok vďačnosti Márie kajúcej, keď drahocennou masťou pomazala Spasiteľovi nohy... a vlasmi ich utierala...
On ale dobre cítil, že tu ešte nie je koniec Jeho povolania... Nie ! Jeho myšlienky sú: „Hla, ideme do Jeruzalema a dokoná sa (tam) všetko, čo písali proroci o Synovi človeku. Lebo vydaný bude pohanom, a budú sa mu posmievať a bičovať ho a pľuť na neho, a keď ho ubičujú, zabijú ho"...") „Syn človeka neprišiel dať si posluhovať, lež posluhovať a dať svoju dušu na vykúpenie za mnohých"..,- „Mojim pokrmom je, aby som. plnil vôľu toho, ktorý ma poslal a dokonal jeho dielo.
Toto bolo hlboké sebapovedomie Krista Pána. Teraz ale pozrime ovocie a krásu tohoto sebapovedomia.
Koniec bol poslednej večere ! Duša Krista P. až na smrť bola smutná a telo jeho krvou sa potilo v boľastnom zápase so smrťou na hore Olivetskej. Prišiel ta „Judáš, jeden z dvanástich a s ním veľký zástup s mečmi a kyjmi, poslaný od kniežat kňazských a starších ľudu." Judáš dal im znamenie: „Koho pobozkám, to je on, chyťte ho." Ihneď pristúpil k Ježišovi a riekol: „Zdrav buď, Rabbi !" A pobozkal ho... „Tu čata a veliteľ: služobnici židovskí chytili Ježiša a poviazali ho." Šimon Peter, ktorý mal meč, vytasil ho a udrel sluhu hlavného kňaza a odťal mu pravé ucho. Vtedy riekol Ježiš Petrovi: „Schovaj svoj meč do pošvy. Či nemám piť kalich, ktorý mi dal Otec ?... Alebo nazdávaš sa, že by som nemohol prosiť Otca a dostavil by mi teraz viac nežli dvandsť plukov anjelov ?"... Ale Otec môj poslal len anjela, ktorý ho potešil k smrti... „Veď Boh neposlal svojho Syna na svet, aby súdil svet, lež aby bol spasený skrze neho. Zato teda, Petre, zatoč meč svoj na jeho miesto... a nechaj ma v pokoji, nech vyplním vôľu Otca môjho, abych ostal poslušným dieťaťom Jeho aj vtedy, keď ma sviažu, aby ma pred súd predviedli.
Nasledovaly tie strašné scény v dome hlavného kňaza a v dvorane Piláta: scéna strašného bičovania a tŕnim korunovania... Vskutku, tak sa nám predstavil Kristus P. v týchto scénach, ako Izaiáš prorok písal o ňom: „Nemá podoby, ani krásy... Ako muž boľasti ! Tá duša, ktorú takto doranené telo zakrýva, ako keby nám šeptala: „Ja na bičovanie som hotový, a boľasť moja vždy je pred obličajom mojim." Odkiaľ táto trpezlivá ochotnosť, odkiaľ táto nezlomená sila ? Odpoveď na túto otázku sú slová s krvavým potom vypovedané Otče, nie moja vôľa, lež Tvoju nech sa stune."
Keď oslepený zástup netrpezlive volal: „Preč s ním ! Ukrižuj ho !"... Keď Pilát vyniesol smrteľný ortel: Ja som nevinný v krvi tohto spravedlivého: Vy uvidíte !"... u vydal im ho, aby ho ukrižovali... On v poslušnosti vytrval a ústa jeho modlily sa: „Hotové je srdce moje, Bože, hotové."
Konečne keď ho vyzliekli a doviedli ho ku krížu... On ho vtedy objal a ústa Jeho šepotaly: „Lebo obety býkov a kozlov nechcel si, ale telo mne si dal, ajhľa, prichádzam, aby plnil vôľu tvoju."
Toto všetko bol len začiatok ! O konci však sv. Pavel takto píše: „Uponížil seba samého a bol poslušným až na smrť, a to na smrť na kríži. Prečo i Boh povýšil ho a daroval mu meno, ktoré je nado všetky mená, aby v mene Ježišovom pokľaklo každé koleno tých, ktorí sú v nebesiach, na zemi i pod zemou, a aby každý jazyk vyznával.
Medzi tým časom napádali nepriatelia ríšu rímsku so všetkých strán. Cisár Trajan zúfal i spomnel si v tejto úzkosti na svojho niekdajšieho zkúseného a udatného vojvodcu a dal ho po celej ríši vyhľadávať. Takto bol Eustach vyzdvihnutý z pätnásť rokov trvajúceho vyhnanstva a postavený na čelo rímskeho vojska. I vytiahol Eustach so svojím vojskom proti zúrivým nepriateľom a pokoril ich a vracal sa slávou ovenčený do Ríma. Na zpiatočnej ceste prekypelo blaženosťou jeho predtým boľavé srdce, lebo dobrotivý Boh poprial mu, že sa mohol vo svojom živote zase tešiť pohľadom na milovanú manželku a synov.
Blažená rodina však nezadlho predstavená bola pred ukrutný hnev cisára Hadriana: „Alebo budete obetovať bohom, alebo pôjdete k levom !"... Ale zbožná kresťanská rodina nechcela pravého Boha zapreť a smelo vyznala, že radšej smrť podstúpi... Takto bola rodina hodená do levovej klietky. Keď ale hladné šelmy neublížily svätej rodinke, tu ukrutný Hadrian rozkázal zakúriť kovovú pec a hodiť do nej Eustacha, s manželkou a dvoma synmi jeho. Na tretí deň — tak píše Legenda — bola pec otvorená a našli telá mučeníkov v nej síce mrtvé, ale neporušené.
Vidíte, takto nám svieti ten utrápený a ukrižovaný život... Takto nosí v sebe uskutočnenie toho učenia, že Boh zo zlého vie dobré -urobiť a vyplnenie toho Kristovho sľubu: „Žena, keď rodí, má zármutok, lebo prišla jej hodina: ale keď porodí dieťa, už nepamätá na súženie pre radosť, že narodil sa človek na svet. Tak i vy teraz síce máte zármutok, ale znovu vás uzrem a radovuť sa bude srdce vaše, a vašu radosť vám nikto neodníme." Sv. Pavel apoštol tiež utešene píše: „Vo všetkom trpíme súženie, ale sa nesužujeme: sme úbohí, ale nie zúbožení; trpíme prenasledovanie, ale nie sme opustení; sme povalení, ale nehynieme... Neklesáme: ale hoci ten náš človek, ktorý je zvonku, hynie, predsa ten, ktorý je zvnútra, obnovuje sa so dňa na deň. Lebo toto naše terajšie okamžité a ľahké súženie pôsobí v nás nesmiernu vážnosť velebnosti večnej slávy... Vieme, že ten, ktorý vzkriesil Ježiša, i nás vzkriesi s Ježišom."
3) „Keď prišla plnosť času, Boh poslal Syna svojho učineného zo ženy, podrobeného zákonu, aby tých, ktorí boli pod zákonom, vykúpil, aby sme obsiahli prijatie za synov. A keď že ste synovia, Boh poslal Ducha Syna svojho do vašich sŕdc, volajúceho: Abba, Otče ! A tak už nie je sluha, ale syn, a tak keď syn, tak i dedič skrze Boha. Preto i mnoho ráz nás napomínal sám Kristus Pán: Buďte poslušné dietky Otca vášho, ktorý je v nebesiach ! Však ale tento večný úmysel Krista Pána v našom živote má tak mnohých nepriateľov, že m y v boji proti týmto nepriateľom často ustaneme a opanuje nás málovernosť. Keď vidíme, že so dňa na deň nové trápenie, nové starosti, nová zlosť, nová nenávisť uvaľuje sa na nás, vtedy tak cítime, že život náš je špatný, a že tejto nás zožierajúcej špiny nikdy sa nezbavíme a zúfanlive opýtame sa seba: len na to žijeme, aby sme sa trápili ?...
Takto utrápeným zjaví sa tá až na smrť smutná duša Spasiteľa a upozorňuje nás, aby sme sa Bohu nerúhali, a aby sme náš trápny život takýmito myšlienkami ešte trápnejším nečinili. Veď smutná, trpiaca duša vždy nám je milšia, než veselé telo. Počnúc od počiatku sveta až po dnešný deň trpiaca duša u ľudí vždy bola obľúbenejšia, než v rozkošiach sa kochajúce telo. Dľa svedectva dejín veľkolepé a pre spoločnosť úrodné duše v smútku a trápení boly zrodené a v ohni utrpenia sa vyvinovaly. Trefne hovorí Maxim Gorkij: „Keď niekoho od maľučkosti zlatom otrávia, jeho duša ostane malicherná a naničhodná, ako len päťkrajciarová gumová lobda." — Podobne i Wilde: „Rozkoš je pre pekné telo, trápenie však pre peknú dušu." V životopise sv. Próba mučeníka -čítame, že, keď ho Maximus, miestodržiteľ krajiny Cecilie, dal žilami bičovať, vtedy sv. muž zvolal: „Telo moje máte v moci, ale údery vaše sú mi opravdovým balzamom"; a keď rozhorčený sudca dal ho obrátiť na "škripci a bičovať po bruchu i kričal: ..Podívaj sa na telo svoje, biedniku, a uvidíš, ako sa červenie zem krvou tvojou", vtedy sv. mučeník pokojne riekol: „Máš vedieť, že čím viac trpí moje telo pre Krista, tým viac duša moju okrieva a oživuje."
Blaženosť je všeobecná túžba našich sŕdc. Avšak dobre vieme, že blaženosť len z bohatého, jemného srdca vyviera; k blaženosti teda nevyhnutne potrebná je pekná a bohatá duša. Pekná a bohatá duša rodí sa ale v trápení. Teda trápenie pre našu blaženosť má aspoň taký účel, ako radosť a veselosť, ba — smelo môžeme tvrdiť — že účel trápenia je istejší, úrodnejší, než účel veselosti. Radosť a veselosť je pre odpočinutie, trápenie však slúži nám k posilneniu.
Majme vždy pred očami príklad Spasiteľa nášho ! Príklad tento nás učí, že pokým o blaženej budúcnosti našej nikdy pochybovať nesmieme, predsa trápenia a sebazaprenie máme si väčšmi žiadať, než slávu sveta. To bolo heslom všetkých veľkých duší: „Hic ure, hic seca, tantum in aeternitate parcas..." „Tu páľ, tu sekaj, len vo večnosti buď milostivý."
„Predo mnou toť úskalie a pod ním bez dno: jeden skok, akoby hry dejstvo ostatné.... a smelo poviem: koniec komédii." Zachytím ťa, nešťastná duša... Veď či nemá každá minutá začiatok i koniec ?... A či v tej budúcej minuté nebudeš užívať sladké ovocie trpkého tvojho trápenia ? Počuj hlas: „Poďte ku vine všetci, ktorí sa ustávate a ste obťažení, a ja vás občerstvím. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa: lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinok pre svoje duše.
Blažená tá duša, ktorá takto sa modlí":
„Pane, ajhľa sa
do prachu pokorím: nie bez Teba,
oproti Tebe darmo bojujem ja.
I zdvíhaj, alebo ma porážaj,
Ti srdce otváram ..
Nielen srdce, ale i ústa otvorím: Chcem žiť, chcem sa trápiť, chcem bojovať, aby som milosrdenstvo Boha milého hlásal na veky.
„V svojej trpezlivosti budete vládnuť svojimi dušami." (Lukáš 21, 19.)
Sv. František z Assisi jedného dňa v zime a v daždi s bratom Leonom putoval do kláštora „Kráľovnej anjelov". Trasúc sa od zimy, takto prehovoril Leonovi: Keby naši bratia žiarili sa od svätosti a dokonalosti tak, ako v nebi anjeli... naznač, že v tomto nie je ešte dokonála blaženosť a veselosť"... „A keby naši bratia temných a chromých uzdravovali... keby mali moc mŕtvych k životu vzkriesiť... napíš, že ani v tejto zázračnej moci nie je dokonála blaženosť"... „A keby naši bratia znali všetky reči, keby vo všetkých vedách a písmach boli zdokonálení, keby boli prorocké duše, ktoré znajú budúcnosť; keby poznali i tie najtajnejšie myšlienky človeka ... napíš, že ani v tomto nie je dokonála blaženosť... Ó, drahý brat môj Leo, ty milý baranček P. Boha, keby naši bratia tak vedeli rozprávať, že by ich slová i tých najzátvrdlivejších hriešnikov pohnuly ku pokániu... napíš, že ani v tomto nie je dokonála blaženosť."
Vtedy Leo pýtal sa Františka: „Povedz mi teda, v čom záleží dokonála blaženosť ?" Odpovedal mu František: „Keď celkom premoknutí, zablatení, oziablí a hladní prídeme ku kláštoru a budeme klopať na dvere, vrátnik ale nás nepozná a nahnevane zahriakne: „Čo chcete ? Odkiaľ ste vy ?... Vy luháte... Vy ste postávači ! Iďte ďalej a dajte pokoj pokojným ľuďom!..." S tým zatvorí pred nami dvere a nás v daždi, v zime nechá vonku. Keď my túto hanbu a neprávosť pokojne budeme znášať... napíš, že v tomto je dokonála blaženosť. Keď ale .my nedáme sa odohnať a vytrvanlive klopáme a v mene Božom pýtame sa dnu, vrátnik však nahnevane vyjde s palicou a nás s bitkou odoženie, a keď my toto v pokoji utrpíme... napíš: v tejto duševnej sile je dokonála blaženosť.
V tomto príklade núka sa nám druhá veliká pravda života, o ktorej Kristus Pán takto rozprával: „V svojej trpezlivosti budete vládnuť vašimi dušiami."
Rozjímajme dnes, ako nám osvieti umučenie Krista Pána túto pravdu.
1. Kristus Pán pri poslednej večeri so svojimi učedlníkmi vyšiel za potok Cedron do zahrady Getsemanskej. Judáš, lebo vedel o tomto mieste, „keď dostal čatu a služobníkov od hlavných kňazov a farizeov, prišiel ta s lampášmi a fakľami a so zbrojou. Ježiš, ktorý vedel všetko, čo malo prísť na neho, predstúpil a riekol im: „Koho hľadáte ?" Odpovedali mu: „Ježiša Nazaretského !" Riekol im Ježiš: „Ja som !" Ako im riekol: Ja som, ustúpili nazpät a padli na zem."
Koľká potecha a mravná sila je pre utrápených v tomto výstupe ! Nenávisťou naplnení nepriatelia, vedení od závistlivého. zradcu Judáša, blížia sa k Ježišovi, aby ho chytili, poviazali... a ukrižovali... Ježiš ale, ako héros, spokojne ide nepriateľom v ústrety a spokojne sa ich opýta: „Koho hľadáte ?"... a keď mu odpovedajú, že Jeho, On ešte spokojnejšie hovorí: „Ja som !" A hľa, nepriatelia Jeho ustúpia a padnú na zem.
Nevinne trpiace a prenasledované duše vždy nosia v sebe toľkú mravnú silu, ktorá nepriateľov až do prachu pokorí. Je to čisté svedomie, s ktorým utrápený a prenasledovaný človek vie sa pozdvihnúť nad zlomyseľnosťou nepriateľov a v sile tichej jemnosti, v kráse a v nevinnosti svojej duše úfajúc spokojne a veľkodušne znáša trápenie a prenasledovanie. Ako krásne vyslovil túto pravdu náš chýrny biskup Prohászka, keď povedal: „Poriadok sveta nežiada to, aby nebola zlosť, ale žiada, aby boly silné a krásne duše, ktoré s láskou a s múdrosťou usilujú sa zvíťaziť nad zlým !"
Keď hľadám spôsob tohoto víťazstva, vtedy pomyslím si na reťaz, ktorú zapnuli na zadné koleso ťažkej fúry, idúcej dolu prudkým brehom... Ako je napnutá, len tak praští každé jej ohnivko od sily ! Avšak; keď tieto ohnivká sú silné, hoci reťaz je aj napnutá, neroztrhne sa... Tak ! reťaz len vtedy je silná, krásna a v cene, keď ohnivká, z ktorých je složená, sú silné, pekné a v cene... Aj náš život vtedy bude ozaj silný, pekný a vzácny, keď naše každodenné skutky, myšlienky, slová budú pekné, silné a vzácne. Takéto skutky, slová a myšlienky, je to víťazstvo nad zlým... Ozaj pekná a blažená duša nie takto sa modlí: Pane ! Odvráť odo mňa trápenie a prenasledovanie !... Ale takto: „Pane ! Shliadni na mňa ! Utrápený som ! Prenasledujú ma nevinného ! Však ale Ty posilni ma v mojej nevinnosti a v trpezlivosti. Pane ! ja vydržím u nepustím Tu, dokiaľ ma nepožehnáš !
2. a) Ježiš znovu spýtal sa ich (nepriateľov): „Koho hľadáte ?..." a znovu odpovedal: „Povedal som vám, že ja som." Ježiš sám od seba dovolil sa poviazať. Keď ho poviazali, odviedli ho najprv k Antiášovi, u koho boli shromaždení Kajfáš, hlavný kňaz a farizei a starší z ľudu.
Politika farizeov a kňazov, ktorej predmetom bolo prenasledovanie Spasiteľa, došla k svojmu cieľu. Veľká rada je už shromaždená a ushovorená, že Ježiša, ktorý sa volá Kristus, odsúdi na smrť. „Tu kniežatá kňazské a všetka rada hľadali krivých svedkov... Až naposledy prišli dvaja kriví svedkovia a riekli: Tento povedal: Môžem sboriť chrám Boží a po troch dňoch zase vystaviť. Tu vstalo knieža kňazské a rieklo mu: Nič neodpovedáš na to, čo títo svedčia na teba ? Ale Ježiš mlčal."
Takto stál Ježiš pred týmito malichernými a od nenávisti oslepenými nepriateľmi. Je pravda, že bol poviazaný, že stál pred súdnou stolicou, že hlavný kňaz ho vyšetroval, že falošní svedkovia svedčili proti nemu; On ale zahrúžiac sa do svojej duše, vo svojom silnom sebapovedomí pozdvihnul sa nad zlosťou a nenávisťou proti nemu sa sprisahaných... Len keď Kajfáš začal sa ho vypytovať o učeníkov a o učení. vtedy otvoril ústa a pokojne odpovedal: „Ja som verejne mluvil svetu ! Jasom vždy Učil v synagogách a v chráme, kam sa schádzajú všetci židia a potajomne nemluvil som ničoho. Čo sa mňa vypytuješ ? Spýtaj sa tých, ktorí počúvali, čo som im mluvil ! Spýtaj sa ich, čo som im hlásal: smrť alebo život ? Spýtaj sa ich, ktorí z nich od môjho učenia ostal horší ? Ja som verejne mluvil svetu a celú pravdu tak, ako som ju v sebe prežil, som zjavil. A táto pravda je: V mojom živote je složený osud sveta. S touto chvíľou ale začína sa môj boľastný život, ktorý, hoci vy ma aj odsúdite, hoci ma vy aj ukrižujete, mňa ospravedlní a oslávi... A svet si mňa zamiluje a ten bude mať pravý a blažený život, kto si pri mne odpočinie.
Milá a sviatočná táto scéna a v nej drahocenné slová Krista Pána, ukážu nám na zvláštnu cenu života nášho... na tú potešiteľnú pravdu, že naše čisté svedomie musí zvíťaziť, hoci my sami sme dočasne obetou jeho.
b) Odpoveď Krista P. a jeho čisté sebapovedomie, jeho božská duša, jeho hlboko citlivé a jemné srdce urazilo okolo neho rehotajúcu zlosť, ktorá vrútila sa naň a surovým spôsobom usilovala sa ukojiť svoje špatné svedomie... „Keď to povedal, jeden zo služobníkov, ktorý tam stál, dal pohlavok Ježišovi a riekol: Tak odpovedáš najvyššiemu kňazovi ? Odpovedal mu Ježiš: Keď som zle hovoril, vydaj svedectvo o zlom; keď však dobre, čo ma biješ ?
Naše porekadlo hovorí, že pravda oči kole. Keď medzi zlostnými a ľahkomyseľnými zjaví sa duša so silným ohlasom duševnej slobody, vtedy tieto špinavé duše začnú sa hýbať a oboria sa na toho, ktorý s takým hlasom opovážil sa v ich kruhu pravdu hlásať, začnú sa hnevať, vysmievať ä konečne i pohlavkovať. Ale ako pohlavok od zlostného, otrockého podlizača služobníka neuškodil ani pravde, ani Kristu P., tak aj našej duši nemôže uškodiť zlosť, hoci táto aj s násilnosťou chce zlomiť, čo je v nás pekné a dobré. Našou povinnosťou je: pokojnými ostať a pokojne opýtať sa: Keď som zle hovoril, alebo zle robil, vydaj svedectvo o zlom; keď však dobre, čo ma biješ ?... Neslobodno sa ľaknúť ! Máme jemné srdcia ? Máme kresťanskú vzdelanosť ? Očisťujme druhých našou jemnosťou, našou vzdelanosťou. Teda nie pomsta nás zachráni od neprávosti, od špiny podlizača a zlostníka... S pomstou sa len aj my zamotáme do špiny a zlosti. Buďme šetrní, a mnoho prepáčme, takto si zabezpečíme našu slobodu. Kamienčok v prúde bystrého potoka trie sa, mele sa... takto ostane z neho hladký, okrúhly, pekný žabec: tak i duša človeka, hoci v poníženiach mnoho trpí, ale priam skrze toto pokorenie posilňuje sa v kráse a vo slobode. Toto je vysvetlenie krásneho porekadla: trpezlivosť ruže rodí.
3) Knieža kňazské rieklo Kristu Pánu: „Sprisahujem ta na Boha živého, aby si nám povedal, či si ty Kristus Syn Boží ? Riekol mu Ježiš: Ty si to povedal. Však ale povedám vám, odteraz uvidíte Syna človeka sedieť na pravici mohutnosti Božej a prichádzať na oblakoch nebeských." ') Teda sviazaný, poličkovaný, vysmiaty Ježiš na otázku najvyššieho kňaza: „Ty si Kristus Syn Bohu živého ?" verejne a smelo odpovedal: „Ja som." Hoci jeho duša smutná je až na smrť, a poviazané, potupené, od krvavého potu zoslabnuté telo trasie sa, a hoci vedel, čo ho očakáva, prečo ho sprisahuje najvyšší kňaz, predsa pravdu, ktorú v sebe cítil, energickým ohlasom vyjadril. Ako keby bol povedal: Ó, vy kňazi, vy zákonníci, vy ľudu môjho vodcovia a u Boha prostredníci, ďaleko sú vaše myšlienky a ciele od myšlienok a cieľov božských, a hoci strašný je ten zajtrajší deň a boľastná je cesta, ktorá ma Vedie na Kalváriu, Ja pravdu v sebe zatajiť nemôžem. Toto je tá veľká pravda, že Ja, tu poviazaný, tu vysmievaný, ktorého tu pred vami a medzi vaším rehotaním jeden zo sluhov poličkoval, Ja som syn Boží... Toto je tú veľkú pravda, že Boh tak miloval svet, že Syna svojho jednorodeného dal, aby nikto, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný. Áno, „Ja som Kristus, Syn Bohu požehnaného, a uvidíte Syna človeka na pravici moci Božej a prichúdzať v oblakoch nebeských."
Hovoria, že celý svet a náš život nie je inšie, ako konvencionálna lož, a preto luhanie je osožné pre náš život. Zvláštne v dnešných časoch mnoho ľudí rozmýšľa takto: kto vie luhať, klamať šikovne, tomu kvitne... zo spravedlivého a statočného i tú ostatnú handru strhnú! Lenže takéto smýšľanie je veľký omyl. Viacej šikovných luhárov a klamárov sa sklamalo, ako spravedlivých pre ich statočnosť zahynulo. Nič nie je zatajené na svete a zlosť a nespravedlivosť v každom páde bez výnimky za sebou ťahá trest, keď aj o 5, o 10, o 20 rokov. A naopak, pravda v nás musí zvíťaziť, keď aj o 5, o 10, o 20 rokov. Jedno, čo nás v prenasledovaní a v krivdách oslobodí a spasí, alebo nás v ťažkých okolnostiach mravne pozdvihne, je vytrvanlivosť v pravde, ktorú v sebe cítime. Možno, že lož nás oslobodí od trýznenia a od odsúdenia, ale ráz náš, meno naše, ovocie účinkovania nášho od potupenia len tak bude zachránené, a zlosť len tak bude pred celým svetom zahanbená; to jest, naša pravda nad neprávosťou len tak zvíťazí, keď my v tejto pravde trpezlive vytrváme až do konca. Na toto sa poťahujú slová: „Kto sotrvá až do konca, ten bude spasený."
4) Konečne na smrť odsúdili Krista Pána. Kríž bol už prichystaný. Hneď ho aj priniesli, uložili ho na ramená Spasiteľa a začala sa krížová cesta. Tam kráčal Spasiteľ na ceste vedúcej von z mesta na vrch Golgotu ! Bývala to cesta na smrť odsúdených zločincov. Pred ním v istej diaľke jazdil rímsky vojak a na vedomie dával svetu: meno na smrť odsúdeného a príčinu ortieľa smrteľného... Počujte, čo hlásal tento vojak o Kristovi ! Opakoval falošné žaloby židov ! „Tu kráča pod krížom nazaretský Ježiš, Syn Márie, ktorý sa židovským kráľom činil. To žalovali na neho hlavní kňazi, že „prevracia národ náš a bráni dávať cisárovi dane..." Na toto ohlasovanie ako sa zarehotali farizei a podplatený ľud: Hľa, náš kráľ ! Hľa, Syn Boží ! „Hľa. ten, ktorý hovoril, že Boh a on sú jeden... že prv bol, než náš Otec Abraham..." Vskutku, vyplnilo sa na ňom, čo Izaiáš písal o ňom: „A bol k zločincom pripočítaný."
Takto kráčal Ježiš pod krížom, kde klesnul, kde zamdlieval: „Ako ovca na zabitie vedený je, ako baránok pred tým, ktorý ho strihá, onemel a neotvoril ústa svoje." Zabudnul na nepriateľov, na ich rehotanie, na svoje boľasti... a hoci klesnul, predsa miloval... tešil okolo neho plačúce ženy: „Neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi... Jeho veľkolepé a láskavé myšlienky a city naplnia celkom Jeho bytnosť i na krížovej ceste... a tieto sú mu žriedlom potechy aj vtedy, keď pod krížom klesne, zamdlieva... Vidím Jeho krásnu tvár, ako keby čítať na nej: Mám peknú dušu, mám silnú lásku, preto sa naplním potechou a vzdor, že takto trpím, blaženým sa cítim.
Áno, v našom trápení potechu len v našej peknej duši a v peknom srdci nájdeme a len vtedy, keď v myšlienkach, v presvedčení našom a v láske trpezlive vytrváme až do konca. To nás poteší, čo sv. Pavla potešilo a učinilo apoštolom národov. „Kto nás teda odlúči od lásky Kristovej ? trápenie ? alebo súženie ? alebo hlad, nahota ? alebo nebezpečenstvo ? alebo prenasledovanie ? alebo meč ? Ale v tom vo všetkom víťazíme pre toho, ktorý zamiloval si nás." Tak m. v. trpezlivosť je vám potrebná, aby ste plnením vôle Božej dosiahli zasľúbenie."
„Kto sotrvá až do konca, ten bude spasený." (Matúš 24, 13.).
„Dal som vám príklad, aby ste i vy činili tak, ako som ja učinil vám ! Čo bol len príklad ? „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vospolok milovali, ako som vás ja miloval." To boly cituplné a vzácné slová od apoštolov lúčiaceho sa Krista P. Smutná jeho duša k vytrvanlivosti, ako k základu každého pekného a blaženého života, napomína apoštolov svojich: „Nech sa vám srdce nezarmucuje. Veríte v Boha, i vo mňa verte... Ja som cesta, a pravda, a život: nikto nepríde k Otcovi, iba skrze mňa." Preto zotrvávajte v mojej láske. Ako keby bol povedal: Dietky moje, pred vami je budúcnosť, v ktorej ťažký boj očakáva na vás. „Nie je sluha väčší nad svojho Pána." Ako ja, tak i vy musíte odhodlane prebojovať cesty všemohúceho a spravedlivého Boha. „Jestli vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv, než vás..." Ale úfajte, Ja som premohol svet, hoci v tejto chvíli i duša moja smutná je až na smrť. Nebojte sa, krása, pravda a večnosť života musí zvíťaziť, hoci nad ňou vypovedia i ortel smrteľný...
Teraz ale tu je už hodina neprávosti. Zostaňte tu a „bedlite a modlite sa, aby ste neprišli do pokušeniu." S týmto On utiahol sa od nich, „padol na tvár svoju, modlil sa." Apoštolovia však zaspali. Nechajme ich ! My nasledujme Krista Pána, ktorého v zahrade Getsemanskej kľačiaceho obkľučujú smrteľné úzkosti a ktorý až k prachu sa ponižuje a od veľkého duševného boja krvou sa potí.
1) „Smutná je duša moja až na smrť. Prečo bola duša Krista Pána smutná až na smrť ?
a) „Sám utiahol sa od nich na dohodenie kameňom a kľakol na kolená u modlil sa." Modlitba jeho bola trápne rozjímanie o svojej minulosti a o najbližšej budúcnosti. V tej chvíli prežil celý svoj zemský život. Zjavila sa mu pred oči nebeským svetlom žiariaca sa betlehemská noc, v ktorej vrelý bozk najčistejšej materinskej lásky a jasličky ho vítaly. Videl sa, ako blažene rástol pod starostlivou opaterou najsvätejšej materinskej lásky... Videl sa, ako 12-ročného v Jeruzalemskom chráme... Videl sa na lodičke uprostred vlnobitia morského, ako jedným slovom zahriaknul vetrom a vodám... Videl sa, ako vzkriesil naimského mládenca... Videl, ako sa vyplní proroctvo Izaiášovo: „Zem Zabulonova a zem Neftalinova, cesta pomorská za Jordanom, Qalilejsko- pohanské, ľud, ktorý sedel vo tme, videl veľké svetlo, a sediacim v kraji smrtného tieňa, svetlo vyšlo im."
Teraz ale táto životom a krásou plná minulosť sa už pominula. Rozpamätal sa zas na sv. Jána Krstiteľa, ktorý ho takto predstavil svetu: „Ajhľa, Baránok Boží, ajhľa, ktorý sníma hriechy sveta." Pri tejto rozpomienke svet a všetka špina a hriechy tohoto sveta dovalily sa na Jeho nadzemskú bytnosť. Striasol sa v celej svojej bytnosti, keď On, ktorý prišiel človeka oslobodiť a s Bohom smieriť, v duchu už zajtrajším dňom cítil sa byť poviazaným od zlosti a nenávisti svetskej. Striasol sa v celej svojej bytnosti, a „jeho pot bol, ako kvapky krvi tekúcej na zem. Strašné je i pomysleť, keď vznešeného, jemného a vzdelaného mládenca sviaže barbarská ruka a nemilosrdne hodí do priepasti medzi potkanov a červíkov. Ako sa cíti táto mladá, jemná a vzdelaná duša uprostried tej špiny ?... V takomto asi položení nachádzal sa Spasiteľ na hore Olivetskej.
Hriech a večné zatratenie nesčíselných ľudí zjavilo sa pred očami duše Jeho. Patrne videl hriech a jeho strašné následky na celom svete. Videl otroctvo hriešnikov; videl zmarené blaženosti vyžitých sŕdc; videl zlosť, ktorá zabíja, ničí dietky Božie. Smyselnosť, nenávisť, nemiernosť celého pokolenia ľudského rútila sa na jeho srdce, bytnosť a pod ťarchou toľkých hrôz sväté čelo vydávalo púčky krvavého potu.
Videl peklo, videl múky zatratených ! Duše hynú... Tí, ktorých som miloval, nešťastní sú ! Veď som ich dosť učil ! Veď som ich dosť miloval ! Pomáhal som im ! Ukojil som ich ! Hriechy som im odpúšťal... A predsa im to nepomohlo ?... Otče hľa. pracoval som neúnavne, bojoval som oduševnene, a všetko to je ešte málo ?! Kážeš mi: iď a pomôž im ! Čo mám ešte činiť, čo ešte obetovať ? Ako im pomôcť ?... Táto noc a ten zajtrajší deň... Judáš, Annáš, Kajfáš, Malchus, Pilát, Herodes, krížová cesta, kríž... teda musím prežiť ešte strašné hodiny veľkého piatku, musím na kríži zomrieť ?! Otče, z hlbokosti volám k Tebe, shliadni na Syna Tvojho, v ktorom sa Ti zaľúbilo a ktorého si vždycky vyslyšal, hľa, ako sa trasiem... ako sa potím... už som prežil Všetky trápenia a boľasti môjho povolania... „Duch síce je ochotný, ale telo nevládne". „Otče môj, ak je možno, nech ma pominie tento kalich, avšak nie ako ja chcem, lež ako Ty"... ")
b) „Smutná je dušu moja až na smrť..." Smutná bola duša Spasiteľa nášho aj preto, lebo lúčil sa od tohoto života. Mladý bol, triatridsaťročný, teda v tom najpeknejšom kvete života, žiadneho znaku vädnutia na ňom nebolo; životná sila javila sa na jeho celej bytnosti. Všemohúce sily vznešeného ducha Jeho, o ktorých čítame: „Všetko skrze neho sa stalo, a bez neho nič sa nestalo, čo sa stalo. V ňom bol život, a život bol svetlo ľudom... A z jeho plnosti my všetci sme prijali a to milosť na milosť." — hovorím — tieto nekonečné sily boly v utešenom súzvuku s tým pekným telom, ktoré sa počalo a vyrástlo z Nepoškvrnenej Panny. Kristus bol teda i tým najpeknejším človekom. Miloval svoju ľudskú prírodu; tešil sa, že je človekom; milo mu bolo prebývať medzi ľuďmi. Teraz ale smrť má zničiť tento krásny život. To povedomie: utešený kvet života môjho zlomí sa, zapríčinilo trpkú boľasť útlemu Srdcu, ktorá boľasť, ako krvavý pot, prešla po celom jeho tele. Rozumiem teda tú modlitbu: „Otče, ak je možno, nech ma pominie tento kalich." Avšak miloval aj nás ! Hoci teda ľúto mu bolo svojho života, ale ľúto mu bolo aj zástupu. „A v zápase postavený dlhšie sa modlil"... Čo urobím ? Otče, ako chceš... avšak nie moja, lež Tvoja vôľa nech sa stane. „Tu zjavil sa mu anjel s neba a posilňoval ho" — Otče, teda Ty chceš! Rozumiem Ťa ! Veď od Teba som dostal to učenie, že semeno, aby z neho nový život povstal, musí prv v zemi zomreť... Tvoja vôľa je, aby som zomrel, a ja chcem byť Tvojím poslušným Synom: — chcem zomrieť ! Idem, „hľa, priblížil sa ten, ktorý ma zradí."
Najprirodzenejšia túžba človeka je: žiť. Pessimistickému náhľadu rimanskej, gréckej kultúry a niektorých moderných filozofov, ktorému náhľadu Sophokles dal výraz v tragédii „Oedipus v Kolonos": „Nikdy sa nenarodiť, to je najväčšie šťastie. A ako sme prišli na svet, čím skôr sa navrátiť do ničoty"... naša príroda od začiatku sa protivila. Lebo my ži ť chceme ! Nás do ničoty nie je nič ! My sa modlievame: Pane, daj životu môjmu večnosť ! My uznávame s básnikom: „Milujem ťa, večnosť, ty svadobný prsteň prsteňov, milujem ťa, ó večnosť !" (Nietzsche.) To je naše presvedčenie, že život je najdrahší poklad. Poznal som jedného starčeka, ktorý už nebol ďaleko od sta. V živote mnoho trpkého prežil, a jeho staroba vskutku bola trápna choroba. A predsa, keď som ho raz navštívil, úprimne pritisknul ma k sebe a pošepkal mi: „Ešte aspoň týždeň toho života !" Áno, človek, hoci život jeho zemský je len ustavičný boj, predsa viazaný je s toľkými sladkými rozpomienkami k tejto zemi, že niet trpkejšej myšlienky, ako: musím zomrieť, musím tu všetko zanechať.
Máme-li teda radi život ?... Musíme mať radi i trápenia, ktoré sú spojené s naším životom ! Chceme na veky žiť ? Nesmieme sa ľakať smrti, skrze ktorú prekročíme do večnosti ! Hľa, pravda života nášho: Musíme žiť, musíme teda aj trápiť sa a musíme konečne zomrieť !... Však nechybuje nám anjel z neba, ktorý nás posilňuje. Preto smelo s úfnosťou môžeme povedať: „Nie moju, lež Tvoja vôľa nech sa stane."
2) Dokiaľ Ježiš v zápase krvou sa potil, prišiel ta Judáš s čatou, ktorá poviazala a odviedla Ježiša pred súd. Koniec tohoto súdu bol nasledujúci: „knieža kňazské roztrhlo si rúcho a rieklo: Rúhal sa: čo ešte potrebujeme svedkov ? Hľa, v čul ste počuli rúhanie. Čo sa vám zdá ? Na čo oni odpovedali: Hoden je smrti. Vtedy pľuli mu do tvári a tĺkli ho pasiami a iní zase dávali mu pohlavky a hovorili: Hádaj nám, Kriste, kto je to, čo ta uderil ?
„Hoden je smrti !" Ježiš na tento ortel bol prichystaný, a predsa, keď tieto slová počul, v duši svojej boľastne zaplakal... Teda Ja, ktorý som tento zástup tak miloval, a toľko dobrého som ľuďom činil, Ja som teraz hoden smrti... Zaplakala, trpko zaplakala Kristova veľkolepá duša vo svojom najčistejšom sebapovedomí, ale potom pomyslela si na nebeského Otca, ktorého poslušným dieťaťom bola a chcela ostať, a pomyslela si na zástup, ktorý bieda a zatratenie očakáva... Teda viem, prečo som hoden smrti ?! Preto, lebo znášam hriechy tohoto mizerného zástupu a celého sveta ! Hoden som smrti, aby život môj bol ľúbeznou obetou, ktorá svet s Bohom smieri !... „Veď Boh neposlal Syna. svojho na svet, aby súdil svet, lež aby svet bol spasený skrze neho."
3) Vieme už, že táto poslušnosťou a láskou plná vytrvanlivosť slávou korunovala Krista Pána. Tak aj vytrvanlivosť naša spasí a zveční náš život. Mám na mysli utešený príklad Jóba. Predložím vám ho.
Job býval v zemi Hus a bol veľmi bohabojný. Jedného dňa, keď prišli synovia Boží, aby slúžili pred Pánom, medzi nimi ustanovil sa aj satan. Jednoduchosť, úprimnosť, spravedlivosť a bohabojnosť Jobova však dávno boly predmetom pekelnej nenávisti satanovej. Preto sa aj satan pred Bohom vyslovil: „Zdáliž sa Job darmo boji Boha ? Či si neohradil dom jeho i Všetok statok dokola, prácam jeho si požehnal a vladárstvo jeho zrástlo na zemi ? Ale vystri len máličko ruku tvoju a dotkni sa toho, čo má, nebude-li Tebe zlorečiť ! Vtedy riekol Pán satanoví: „Hľa, celý jeho majetok a rodina je v rukách tvojich... len na neho samého nevystieraj tvoju ruku." Začalo sa teda veľké pokušenie ! Jedného dňa, keď sa hostili synovia a dcéry Jobovi u svojho najstaršieho brata, prišiel posol k Jobovi a riekol: „Voly oraly, osly vedľa nich sa pásly, v tom sa vrútili Sabeici, všetko pobrali a paholkov povraždili, len ja som uprchnul, aby som ti to oznámil..." Keď ešte tento rozprával, už došiel druhý a riekol: „Hrom z neba uderil do oviec a do služobníkov a spálil ich... Len ja som ostal ochránený !" Ani tento ešte nedokončil, keď tretí sluha doniesol zvesť: „Chaldejčania napadli ťavy, pozajímali ich, pastierov ale pozabíjali..." Sotva dokonal tretí, už bol vo dverách štvrtý posol: „Ako sa tvoji synovia a dcéry zabávali, z náhla vietor prudký sa strhol od kraja pustatiny a udrel na štyri uhly domu, tak že sa dom srútil a pod seba pochoval tvoje deti." Vtedy Job roztrhol rúcho svoje a na znak smútku ostrihal si hlavu a padnul na zem a klaňal sa Bohu a hovoril: „Nahý som vyšiel zo života matky svojej, a nahý sa tam zas navrátim. Pán dal, Pán vzal, ako sa jemu ľúbilo, tak sa stalo. Buď meno Pánovo požehnané !
Keď toto videl zlý duch, nahnevaný poranil Jóba vredom najhorším od päty do vrchu hlavy jeho... Job črepom oškraboval špinu s tela svojho, sediac na smetisku. Prišla manželka a vysmievala sa z neho. Prišli priatelia, pokúšali ho. Job ale v tomto všetkom nezhrešil ústami svojimi, ani nič sprosto nepovedal proti Bohu... A prišla hodina, keď uzdravil Boh Jóba a požehnal ho a on v blaženosti žil ešte 140 rokov a videl synov svojich a vnukov svojich až do štvrtého pokolenia a umrel starý a plný v dňoch.
Reťaz môže, ba mnoho ráz musí byť napnutá, ale prasknúť nesmie. Aj my sme a budeme mnoho ráz napnutí, však ale, „kto vytrvá až do konca, ten bude spasený..."
„Vyšiel teda Ježiš von s tŕňovou korunou a rúchom šarlátovým na sebe. I riekol im (Pilát): „Ajhľa, človek !" (Ján 19, 5.).
Keď hlavná rada na smrť odsúdila Krista Pána, najvyšší kňazi hneď zaviedli radu so staršími a so zákonníkmi i s celým shromaždeným rudom, sviazali Ježiša, odviedli k Pilátovi. Kňazi a od kňazov naštvaný zástup počali sa vyhrážať Pilátovi: „Keď tohoto prepustíš, nie si priateľom cisárovi, lebo každý, kto sa činí kráľom, protivi sa cisárovi." Toto vyhrážanie znepokojovalo Piláta, ktorý vedel, že kňazi Ježiša zo závisti udali. Bál sa obžaloby vyhrážajúceho zástupu, ale bál sa i Krista Pána, o ktorom mnoho mimoriadneho počul, ktorého ale porozumeť nechcel, ktorý , sám seba kráľom menoval, ale i dodal, že kráľovstvo jeho nie je z tohoto sveta. Teraz však tohoto mimoriadneho kráľa musí súdiť, ktorý mu otvorene povedal: „Nemal by si nado mnou žiadnej moci, keby ti to nebolo dané shora, a preto ten, kto ma tebe vydul, má väčší hriech." Táto trápna bojazlivosť opanovala ho docela, a on už po tretie sa pýtal: „Čo zlého urobil tento ? Nič smrti hodného na ňom nenachádzam. Vonku ale zástup ustavične naliehal a veľkým krikom požadoval: „My máme zákon, a podľa zákona musí umrieť, lebo sa činil Synom Božím."
„Potrescem ho teda a prepustím." Takto myslel Pilát zadosťučiniť slepému zástupu, ale aj nevinnosti. Tak rozmýšľal: vyvediem Ježiša pred zástup; ukážem ho strašne dokaličeného, dobitého; možno, že zástup, vidiac svojho utrápeného dobrodincu, povie: Dosť ! Prepusť ho ! Ale sa sklamal. Nerátal s tým, že vzbúrená luza nerozmýšľa, len na svojich vzburiteľov sa díva, len na nich načúva. A keď vyviedol Ježiša s tŕňovou korunou na hlave a rúchom šarlátovým odeného a riekol židom: „Ajhľa, človek ! — „Hľa, kráľ váš..." vtedy zástup jednohlasne volal: „Preč s ním, preč! ukrižuj ho !
Tu stojí aj pred nami utrápený „Ajhľa, človek..." Pozrime sa mu do tvári ! Čo my súdime ?
1) Vyšiel teda Ježiš von s tŕňovou korunou a rúchom šarlátovým na sebe. I riekol im (Pilát): „Ajhľa, človek ! Vidíme tu i tŕnie, ale aj ohnivé srdce, aj ohnivú krv, ktorá požehnáva zem... a z tohoto tŕnia, z tohoto ohnivého srdca, z tejto ohnivéj krvi žiari sa zjavenie: „Ecce homo !"— „Ajhľa, človek !"
Čo je toto zjavenie ?... Pozrite sa, tu stojí pred vami druhá božská osoba, Ten, pri ktorého narodení anjeli prespevovali: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľudom dobrej vôle... Ten, nad ktorým, keď ho sv. Ján krstil, otvorilo sa nebo a z neba bolo počuť slová: „Toto je Syn môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie. Hľa, Ten, o ktorom sv. Ján píše: „Na počiatku bolo Slovo, a Slovo bolo u Boha, a Bohom bolo Slovo... Všetko skrze neho sa stalo", takto sa uponížil, že zostal človekom, a ešte takto trpiacim človekom !
Čo je toto zjavenie ?... „Ajhľa, človek !" alebo: „Ajhľa, Baránok Boží, ajhľa, ktorý sníma hriechy sveta." Pozrite sa, ako krváca pre naše hriechy ! Zo slávy Božej vyšiel, k nám, lebo nás miloval, prišiel, ale svoji ho neprijali, ba naša zlosť, naše hriechy okorunovaly ho tŕňovou korunou. „opravdive neduhy naše on na seba vzal a boľasti naše on znášal. On ale poranený je pre neprávosti naše, potrený pre hriechy naše... Všetci my, ako ovce, sme zablúdili, jeden každý po svojej ceste sa uchýlili. A položil Pán na neho neprávosť nás všetkých. Obetovaný je preto, že sám chcel, a neotvoril ústa svoje: ako ovca na zabitie, vedený je, u ako baránok pred tým, ktorý ho strihá, onemel, a neotvoril ústa svoje."
„Ajhľa, človek !"... Zjavenie jeho veľkolepého srdca ! Ako keby povedal: Pozrite toto Srdce, ktoré ľudí natoľko milovalo, že ničoho nešetrilo, áno seba samého sa strávilo, len aby v ňom skrytými pokladmi svet bol obohatený !...
Takto sa stane trápenie spôsobom zjavenia vnútorného človeka. Že aký je naozaj človek, ukáže sa nám v trápení svojom. Trápenie ukáže nám, či božské sily opanúvajú vnútorný život človeka, či nebeská krása okrášľuje človeka. Krása, sila, príjemnosť našej duše a nášho srdca vyjadruje sa a ťahá k sebe aj lásku druhých skrze trápenie. Tá chvalitebná sympatia, s ktorou obracia sa svet k utrápeným a k biednym, sa zakorenila do sŕdc našich nie následkom kriku, o pomoc volania z vlastnej viny schudobnelých darebákov, ale následkom mozoľov trápnej usilovnosti a tichého trápenia. Nie jalový krik obmäkčí srdcia, ale veľkodušné trápenie a veľkolepá trpezlivosť, ktorá milým činí pred nami trpiaceho.
2) „Ajhľa, človek..." celý strápený, celý dokrvavený. hoci na smrť odsúdený, predsa veľký človek, ba Boh je on. Nadprirodzená - krása duše Jeho nie je potupená, ba oplýva v kráse, v posilňujúcej milosti svojho nebeského Otca. Tie oči toho potupeného „Ajhľa, človeka prezradzujú nám tú večnosť, ktorá zvíťazí nad boľasťou ! A to dokrvácané, dotrhané telo o pár dní stane sa oslávené, ožiarené, ako slnko, biele, ako sneh, jemné, ako duch, blažené, sediace na pravici Boha Otca všemohúceho.
Teraz však pozrime sa na naše telo, ktoré šetriť je našou kultúrou, ktoré poslúchať je našou blaženosťou, ktorého každú žiadosť vyplniť je naším namáhaním. Pekná je naša tvár, a my odstraňujeme s nej stopy všetkej starosti a trápenia... Toto je naše namáhanie ! Takto v našich časoch telo človeka podmanilo si k službe všetky individuálné a sociálné sily.
Telu slúži veda a umenie. „Mens sana in cornore sano..." V zdravom tele zdravá duša- Človek titánsku prácu vzal na seba aby toto heslo do života uviedol. Ale veľmi sa pomýlil, keď toto heslo tak vysvetľoval, že telo je hlavné... a nie duša.
Učenie Haeckelovo a jeho učedlníkov v mnohých veciach stvorilo to presvedčenie, že duše niet. S týmto i zmizla mravná zodpovednosť a nastala móda emancipovať sa od všetkej poslušnosti zákonom; nastala opovážlivosť rozdrúzgať tie „dve staré tabule" Božích príkazov; nastal zvyk zo starodávnej matky- cirkve sa vysmiať. Človek takto stal sa nielen neposlušným, ale začal nenávidieť všetko, čo pohodlnosť telesnú hatí. Medzitým ani nebadal ten „slobodný" človek, že jeho osobné sily so dňa na deň sa tratia, že on pri tejto novo móde bledne, klesá, trpí. Takto sám na sebe dokázal, že je ustatý, slabý ... „Ich bin ein Mensch mit seinem Widerspruch"... Človek som, sám sebe protirečiaci... Usiloval som sa všetko zatajiť... Oh, polámať, rozdrúzgať je ľahko, ale znovu vystaviť... dobrým ostať... to neviem ! "Telo chceli sme mať pekné a blažené, a preto Pána Boha sme nechceli poslúchať ! Teraz sme špatní, sme mizerní, musíme poslúchať posteľ a trasenie sa pred lekárom... Ešte k tomu cítime, my vyžití, že máme i dušu... ale táto je od nás potupená, ubitá, a... červ jej neumiera.
„Ajhľa, človek"... s jeho dokrvaveným a dotrhaným telom, ale v tom tele jeho zdravá a utešená duša nám ukáže na tú veľkú pravdu, že človek nie je len telo, nie je len krv, nie je len žila a svaly, ale aj duša, a že duša je hlavná pri človekovi... že duša okrášli, ovenčí, večným učiní naše telo.
3) „Ajhľa, človek..." „Hľa, kráľ váš..." hovorí Pilát. „Ktorého chcete, aby som vám prepustil ? Barabáša, a či Ježiša, ktorý sa volá Kristus ? Od vás závisí, či mu mám uľahčiť, či ho mám oslobodiť ! Jedno slovo Vaše... a ja som hotový, lebo ja „nenachádzam na ňom žiadnej viny... Čo teda spravím s Ježišom, ktorý sa volá Kristus ?" Čo súdite ?
„Ajhľa, človek..." Ajhľa, môj baránok... Ajhľa, „Syn môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie..." — Takto hovorí k nám nebeský Otec — Jeho som vám poslal, aby vás spasil, aby vám pomohol. Pozrite sa naň, nešetrí sa... veď trpí, krváca za vás !. Čo súdite ?
Čo súdite, keď sa pozrete na tohoto „Ajhľa, človeka"? Pri tejto otázke rozpamätám sa na tie časy, keď potupená a boľastná postava Spasiteľa slzy vynútila z našich očú, keď tá láska, ktorá sa ohnivo vyrážala z päť rán Krista Pána, stigmatizovala ľudí, ktorí tak vedeli milovať Krista, že spolu trpeli s Kristom. V životopise veľkých svätých, ako na pr. v životopise sv. Františka Assiského, čítame, že títo svätí v rozjímaní nad umučením Krista Pána tak boľastnú útrpnosť cítili, že na ich tele ostaly znaky päť rán Krista Pána. Toto sa volá stigmatizácia. Je pravda, že terajší ľahkomyseľný a jednostranný svet túto stigmatizáciu, ako všetko nadprirodzené a božie porozumieť nechce, a preto usiluje sa ju tajiť, ale skutočnosť, hoci je i v ďalekej minulosti. zatajiť sa nedá. Stigmatizácia je historická skutočnosť, a nie je inšie, ako ovenčenie a ovenčenie veľkej a geniálnej lásky, ktorá — je pravda — že len v niekoľko geniálnych a silných prírodách plápolala, ale celý svet požehnávala a ovocie doniesla, nielen v srdciach jednotlivcov, ale aj v sociálnom živote. Sv. František z Assisi, sv. Katarína, sv. Brigitta, tým, že s veľkou silou vedeli spolutrpieť so Spasiteľom, tak účinlivú lásku zapálili v sebe, že do pohybu doniesli celý sociálny život, a vývoju nášmu duševnému, ba i sociálnemu novú rosu. nové mravné motivy poskytovali.
Dnes však hanbíme sa plakať nad druhým. Moderný človek dosť má svojho trápenia, nemá mnoho času veľmi rozmýšľať o druhého trápení. Jeden kráľ dozvedával sa o nezdravej panej z ďaleka k nemu došlého učenca. „Ó, vaša jasnosť — odpovedal boľastne učenec — tá chudera mnoho a mnoho trpí..." ..Žiadne bedákanie !" odsekol kráľ a nechal tam učenca samotného. Hľa, obraz moderného človeka ! Jeho presvedčenie je: „In finále ist der Mensch auf sich allein angewiesen." (Foerster.) „Naposledy predsa každý človek je len sám na seba odkázaný..." Sám žijem, sám seba milujem a sám pre seba trpím. Čo ma po druhom, dosť mám svojho trápenia. „Nech nás netopia chudobní, neľutujme trpiacich, vysmejme sa z vdov a sirôt... Však toto sú zemské blchy, a týchto je vždy dosť." (Nietzsche.)
Tento strašný egoizmus, tento čierny despota, tento nemilosrdný tyran opanoval všetky chodníky, cesty a polia života nášho. Vyjavuje sa tento egoizmus v tom surovom, nemilosrdnom a barbarskom lakomstve za chlebom a hodnosťami; vyjavuje sa v tom besnom boji nie za jednoduchým dobrým, ale za v luxuse oplývajúcim životom.
Ako lakomstvo tela, tá vyžitá smyselnosť, vysušila v nás koreň blaženosti a splodila v našom svedomí červa, ktorý neumiera, a v duši našej nebezpečnú necitnosť, tak i lakomstvo za chlebom, nádherou a hodnosťami urobilo naše srdce tvrdé a ťažké ako kameň a stvorilo v sociálnom živote odpory, papuľovanie a anarchiu. To je naša veľká chyba, že vzdor moderného, krikľavého a pyšného humanizmu, máme surové, tvrdé srdcia.
Čo súdite ? Jeden veľmi bohatý pán, ktorý celý život svoj v svetochýrnych kúpeľoch a letoviskách strávil, ktorý celý život svoj precestoval medzi samými radosťami a rozkošami, ktorý moc užil, teda i moc zkúsil, keď sa ho raz spýtali, že vo veselom a bujnom svojom živote kde sa cítil najblaženejším, takto odpovedal: „Najblaženejšie a v mojich rozpomienkach najmilšie hodiny života môjho prežil som v Mníchove, kde som ako ťažko chorý v "horúčke ležal v nemocnici." A hneď aj vysvetlil, že úprimne rozprával: „Tam opatrovala ma jedna milosrdná sestra, ktorej ustavične usmievavú a milú tvár zabudnúť nemôžem. Cudzí som jej bol a ona mala mnoho iných nemocných k opatrovaniu, tak že dňom- nocou bola na nohách. A predsa za tých osem týždňov, v ktorých ma opatrovala, ani raz som nezbadal na jej tvári nejakú nespokojnosť, netrpelivosť; nikdy sa nežalovala, že je ustatá... Milo a ustavične sa usmievajúce ťahy tváre jej potešovaly mňa... a naplnily srdce moje úfnosťou v moju zdravú budúcnosť... Preto som sa vtedy ako v nebi cítil." Útrpnosť teda a milosrdenstvo teplého srdca a usmievajúcej sa tváre v nebo obráti trápenie v ťažkej horúčke ležiaceho. A aké nebo mohlo byť v srdci tej milosrdnej sestry ?
Čo- teda súdite ? Nie obetu žiadam, ale milosrdenstvo ! Nie surové a studené srdcia, ale teplé, útrpnosťou plné, ktoré vedia plakať, cítiť s plačúcimi a trpiacimi. Jeden nemocný takto pochválil svoju opatrovateľku: „Vy najlepšie viete, čo padne dobre trpiacemu." Ináč takto znie táto pochvala: Vy viacej viete, ako ten, čo sa z knižiek učil. Vy máte jemné srdce, ktoré porozumie utrápených. Vy ste rytierom, lebo viete zachrániť zanedbaného, trpiaceho.
Jedným slovom, útrpnosť nám je potrebná, lebo len cestou útrpnosti môžeme byť milosrdní a silní anjelia strážcovia slabých a trpiacich. Hľa, nová cena života nášho: útrpnosťou naplnené srdce. Hľa, liek spoločenského života: kde láska sa zapáli, tam vymre „ja", ten čierny a zadumený despota. Čo teda súdite ? Pravda, budeme milosrdní bratia a milosrdné sestry.
Izaiáš takto prorokoval o Spasiteľovi: „Nemá podoby ani krásy: a videli sme ho, a nebolo nič na ňom, prečo by sme ho žiadostiví boli." Ale priam tento Izaiáš aj toto prorokoval: „Zdvihnú sa národy mnohé u rieknu: pocite, vystúpme na horu Pánovu a do domu Bohu Jakubovho, a bude nás učiť cesty svoje, a budeme chodiť po cestách jeho." .Vskutku, vyplnily sa slová tieto: Ten ,ajhľa, človek" všetko k sebe tiahnul, lebo miloval a lebo ľúto mu bolo zástupu... I my budeme silní ľudia, i my budeme „milý človek", keď budeme milovať, keď nám bude ľúto, keď v citlivosti našej budeme s druhým plakať a druhému pomáhať. „Kto nad krivdou biednych slzu vyroní, tomu moju pieseň slávu zazvoní !"
„Tam ho ukrižovali a s ním iných dvoch s jednej i s druhej strany a v prostriedku Ježiša." (Ján 19, 18.).
„Pilát, keď videl, že nič neosoží, lež tým väčší hluk povstáva, vzal vodu, umyl si ruky pred ľudom a riekol: Ja som nevinný v krvi tohto spravedlivého. Vy uvidíte ! Všetok ľud odpovedal a riekol: Jeho krv na nás a na našich synov !" Bolo toto zvolanie víťazstvo oslepenej nenávisti. — „Vtedy Pilát prepustil im Barabáša a Ježiša ubičovaného vydal im, aby ho ukrižovali."
Vodcovia ľudu už všetko mali prichystané. I hneď priniesli ťažký kríž a vložili ho na polomrtvé ramená Krista Pána a začala sa boľastná krížová cesta. Keď „prišli na miesto, ktoré sa volá Golgota,' to jest: miesto popravné", vyzliekli Krista Pána zo šiat a kríž vedľa neho na zem položili.
Kristus Pán stojí pri kríži a díva sa naň... Ó, ty drapľavý, neokrúchaný, ťažký kríž, ty budeš mojou smrteľnou posteľou ! Na tebe dokonám život, ktorý som v jasličkách pri speve nebeských anjelov začal. Z teba vyprúdi žriedlo spasenia sveta... Potom ho pobozká... Ty si mne vzácny, ale budeš vzácny i celému svetu !... Ľahne si naň, rozprestre ruky. Pristúpia kati a pribijú mu ruky a nohy. Konečne vyzdvihnú kríž a postavia ho.
„Vylejem na dom Davida a na obyvateľov jeruzalemských Ducha milosti a prosby, u hľadieť budú na mňa, koho prebodli." Počúvať ho budú všetky národy ! Počujme i my, čo nás učí Kristus Pán s kríža !
1) „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia."
Za koho sa modlí Spasiteľ náš ? Ktorí sú to, ktorí nevedia, čo činia ? Zaiste tá zaslepená luza, ktorá hemžila sa pod krížom a ktorá nebola spokojná s tým, že svojho dobrodinca na kríž pribila, ale v nenávisti' svojej, kochajúc sa zo zomierajúceho na kríži, vysmievala sa: „Aha, ktorý sboríš chrám Doži a vo troch dňoch ho zase vystavíš, spomôž sám sebe: keď si Syn Boží, sostúp s kríža." Podobne i kniežatá kňazské posmievali sa mu so zákonníkmi a staršími, hovorili: Iným pomáhal, sám si nemôže pomôcť. Keď je kráľ izraelský, nech včuľ sostúpi s kríža a uveríme mu. Dôveroval v Boha, nech ho včuľ vyslobodí, ak ho miluje: lebo veď riekaval: „Som Syn Boží."
„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia..." S touto modlitbou Kristus Pán, jeho nekonečná láska a milosrdenstvo zvíťazilo . nad zlosťou, barbarizmom slepej luzy. Táto modlitba boly víťazné slová, ktoré pred celým svetom dokázaly, že nad surovosťou nad nevďačnosťou, nad tvrdými srdciami a nad škodoľubným posmievaním nie pomsta, ale láska zvíťazí a jedine len tá láska, ktorej prvé účinkovanie je: odpustenie !
„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia..." Hla, uskutočnenie učenia Spasiteľovho: „Počuli ste, že bolo povedané: Milovaťbudeš bližného, .a nenávidieť budeš svojho nepriateľa. No ja povedám vám: Milujte svojich nepriateľov, dobré čiňte tým, ktorí vás. nenávidia a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú a osočujú, aby ste boli dietkami vášho Otca, ktorý je v nebesiach: ktorý svojmu slnku dáva vychádzať ponad dobrých i zlých.
Ten náruživý hluk zástupu, to špatné bohorúhanie onemelo, ale láska, ktorá tak veľkodušne odpustila, tá zvíťazila, zvečnila sa, „et, renovavit faciem terrae"... a „obnovila tvár zeme". To ináč ani nemôže byť ! Keď chceme, aby zlosť a bohorúhanie nepriateľa nášho obrátilo sa na jemnosť a spokojnosť srdca, musíme nepriateľovi odpustiť... „Láska lásku rodí..." „Srdce srdce otvára."
Trpezlivosť a odpustenie, to sú sily nášho života nielen preto, lebo takto najistejší sme, že náš nepriateľ ostane nám priateľom, ale i preto, lebo „keď odpustíte ľudom ich hriechy, i váš Otec nebeský odpustí vám vaše previnenia: naproti tomu, jestlí neodpustíte ľudom, ani váš Otec neodpustí vám vaše hriechy."
2) Ukrižovaní boli s Ježišom i dvaja lotri, jeden z prava, druhý z ľava. Odsúdení boli pre mordárstvo a lúpežníctvo. „Jeden z tých lotrov rúhal sa Ježišovi a riekol: „Ak si ty Kristus, pomôž sebe i nám" Odpovedal druhý, karhal ho a riekol: Ani ty sa nebojíš Boha, kdež si na to isté odsúdený ? My síce spravedlive trpíme, lebo primerane skutkom dostávame: tento však nič zlého neučinil. A riekol Ježišovi: „Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva." Riekol mu Ježiš: „Veru, povedám ti, dnes budeš so mnou v raji.
Ten šťastlivý lotor, ktorý hneď v deň spasenia bol s Kristom Pánom v raji, bol veľkým hriešnikom. Hriechy ho doviedly k týmto veľkým mukám. Ježiš však odpúšťa všetko, keď zbadá iskierku lásky, hneď ju aj odmeňuje: „Veru, povedám ti, ešte dnes budeš so mnou v raji."
Ten šťastlivý lotor bol veľkým hriešnikom; ale bohabojnosť a dôvera v ňom nevyhasla celkom. Táto zapálila sa v ňom zomierajúc s Kristom v tej túžbe: s Bohom chcem žiť na veky... „Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva..." Táto silná túžba mu otvorila milosrdenstvo a raj.
Sú sociologi, ktorí učia, že človek len vtedy bude ozaj blažený, keď z uranopolitu (z nebešťana) ostane kosmopolita (svetár). Preto títo sociologi celý život človeka, všetky jeho sily, ochotnosti, žiadosti, pudy, namáhania len na túto zem smerujú... a hlásajú, že cieľ života nášho je bujný a pekný pozemský život, lebo však človek nie je viac, ako len najrozumnejšie zviera. Boh, nebo sú len prázdne sny, s ktorými nás naša matka „starej módy" uspávala. Človeka žiaden zákon neviaže, len jeden: ži ! A ži tak, aby si čím viacej užil na tomto svete.
Toto učenie emancipovaného človeka stalo sa žriedlom veľkej nemravnosti a sebeckej zlomyseľnosti.
Teraz, keď my takto emancipovaní cítime v sebe svoju krehkosť a biedu, keď so dňa na deň trpkými slzami oplakávame tú trpkú zkúsenosť, že ten istý svet, ktorému sme slúžili, nás, ako naničhodných, ako lotrov, odsudzuje a križuje, teraz zbadáme kríž a udreme si na čelo: Hľa, s kríža, z ktorého sme sa vysmiali, ktorý nám derogoval, ožíva nám spasenie: „Veru, povedám ti, dnes budeš so mnou v raji."
Teraz, keď takto ukrížovaní trpíme, keď sa musíme dívať, ako sa rehoce zlosť pod naším krížom, teraz sa presvedčíme, že to bola naša veľká ľahkomyseľnosť, keď sme na nebo zabudli, na evanjelium sme nepočúvali, chudobu, jednoduchosť a poníženosť sme nemilovali... Preto sme tak hlboko padli a preto sa aj ukrižovanými cítime.
Čo nás spasí ? Kto nám pomôže ? Máme ešte v sebe iskierku túžby: s Bohom žiť na veky ?! Vieme- li sa celkom dôverne obrátiť k Spasiteľovi: „Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva" ? Táto túžba pomohla lotrovi na kríži, a táto túžba pomôže i nám, ktorí chceme ešte žiť na tejto zemi. Áno, potrebujeme učenie, ktoré nám nebo ukáže. Potrebujeme vieru, ktorá nás pozdvihne do nebeskej krásy a pritúli nás k Bohu. Lebo však čo chcel povedať ten lotor, keď prosil: „Pane, spomeň si na mňa, keď vojdeš do kráľovstva tvojho"?! To chcel povedať: Je Boh, ktorý je večný. A ja mám dušu, ktorej večný život žiadam ! Áno, keď žijem, na veky chcem žiť, hoci teraz na kríži zomieram ! Na veky chcem žiť, a s Bohom žiť ! Alebo tak chcem žiť, ako Boh žije ! To jest: tak chcem milovať, ako Boh miluje.
Hľa, veľké pedagogičné a sociálne povolanie túžby za nebom: srdce naše pritúlime k Srdcu Spasiteľa, aby sme vždy a všade to chceli, čo On chce, tak milovali, ako On miluje, tuk požehnávali dobré a pekné,- ako On požehnával, tak odpúšťali zlé, ako On odpúšťa.
3) „Potom Ježiš, ktorý vedel, že je všetko dokonané, aby sa naplnilo Písmo, riekol: Žížnim ! I bola tam postavená nádoba plná octu. A oni naplnili hubu octom, vložili na hyzop a podali mu k ústam." Slnko poludňalo nad Kalváriou a rovno opieralo na zomierajúceho Krista Pána. Piekla ho duševná boľasť a triasla ho horúčka a On začal žížniť... Žížnim svet... žížnim svetlo... žížnim život... žížnim duše... Tvoje milosrdenstvo žížnim, Bože, tvoju milosť, tvoju lásku, tvoju silu pre tieto na zemi bojujúce, úbohé duše.
Pozrite sa ! Počúvajte! Spasiteľ náš v hrozných mukách svojich volá k nám: Žížnim !... Teda žiada od nás, aby sme mu poľahčili, aby sme ho potešili. My však mu inšie nepodáme, len so žlčou pomiešaný ocot. Oj ! toto On nechce piť ! Jeho žiadosť je: Synu. daruj mi srdce tvoje !... Buď mojím verným bratom !... Alebo: Miluj Boha z celého srdca, z celej duše, z celej mysle a zo všetkej sily svojej !
Milovať Boha, dľa niektorých filozofov, to je len sentimentálny cit, ktorý pre človeka žiadneho osohu nedonáša. Lebo čo osoží — tak tvrdia títo — ten sentimentálny cit, následkom ktorého človek trasie sa pred trestom a bojí sa prstom kývnuť, aby len nejako neurazil velebnosť Božiu, tam, kde nad životom panuje ten tyranský zákon: „Prv jesť, len potom filozofovať. ' (Marx.) Však ale tí, ktorí takto filozofujú, nepoznajú cit lásky. Lebo láska proti Bohu nie je len sentimentálna radosť, alebo prostá bázeň, ale je v nás účinlivá sila ! Milovať Krista toľko znamená, ako nasledovať ho ! Teda milovať Krista, to je ochotnosť v v srdci našom, to je silná vôľa, ktorá chce a namáha sa všemožne, krajší, dokonalejší, poslušnejší život mať dnes, ako včera.
4) „Pri kríži Ježišovom stály matku jeho a sestra jeho, Maria Kleofášova a Maria Magdaléna. Keď teda Ježiš uzrel matku a učeníka, ktorého miloval, stáť, riekol svojej matke: Ženo, hľa, tvoj syn ! Potom riekol učeníkovi: Hľa, tvoja matka !
Ženo ! Hľa, syn tvoj !... Ako keby bol povedal: nenechám vás siroty, lebo milujem vás, ktorí ste na svete. Skrze umučenie, skrze horkú moju smrť tento môj miláček, Ján a všetci, ktorí ste na svete, ostali ste bratia moji, teda aj ty moja Matka budeš matkou všetkých ľudí. Svete ! keď zomieram, odporúčam ťa pod materinskú ochranu mojej nepoškvrnenej, milosti plne; Matky... pod ochranu Matky pekného milovania.
Aká veľkolepá myšlienka a aká úrodná mravná sila v nej: svet, ktorý žízni spasenie, za ktorý, aby bol spasený, Syn Boží na kríži umiera, potrebuje i tak čistú, tak milosťou požehnanú, od Boha vyvolenú matku, ako bola Maria.
„Napravili by srne výchovu dietok — hovorí biskup Bougand v životopise sv. Moniky — zachránili by sme mládež a celé človečenstvo od nevery a nemravnosti, keby sa nám podarilo napraviť srdcia matiek našich časov." Napraviť srdcia matiek ! čo to znamená ?... Oslobodiť ich od všetkého, čo ženské sily udusuje a lomí... od zvedavosti, pýchy a nádhery, od ľahkomyseľnosti buďto v jazyku, alebo v citoch. Po druhé: zachrániť ich pred bezbožnosťou mužskej nemravnosti. Žena prvé docieli tak, že nezamieša sa do boja za moc, do boja za politiku, ale vo svojej nevinnosti, jemnosti a láskavosti trpezlivo a silno pozdvihne sa, keď je potrebné, i s veľkými obeťami, nad špinu, pýchu a lakomstvo sveta. Druhé ale docieli tak, že stane sa prísnou a svedomitou kráľovnou svojho :srdca. Také ženy, ako bola Maria, budú tie najblaženejšie a najlepšie matky.
Hoci dejepis nám dokazuje, že nie ženy vybojovaly slávne víťazstvá našich dejín, hoci nie ženy sú udržujúce sily vedy a umenia, predsa ženám máme byť najpovdačnejší, lebo v ich lone vyvinuje sa najvzácnejší poklad tohoto sveta, koruna prírody: človek.
Ženy ! počúvajte teda hlas Krista zomierajúceho: Buďte dokonalé matky ! Svet žížni za silnými a dobrými deťmi, za požehnanými údmi spoločenstva. „Fortes et boni creantur fortibus et bonis..." „Udatní a dobrí rodia sa len od udatných a dobrých !..." „Generatio rectorum benedicetur..." „Pokolenie spravedlivých bude požehnané." Jedným slovom: svet potrebuje matky pekného milovania, ktorých silné predsavzatie je: „Potius mori, quan foe dari..." „Radšej na márach ležať, ako zašpinenou byť..."
5) „Keď bola šiesta hodina, nastala tma po celej zemi až do hodiny deviatej." Celá príroda v smútok sa obliekla, keď jej Pán zomieral. „O deviatej hodine zvolal Ježiš veľkým hlasom a riekol: „Eloi, Eloi, lamtiia sabachtami ?" čo sa vykladá: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil ?" Keď som sa na hore Olivetskej krvou potil, poslal si ku mne anjela k môjmu potešeniu a posilneniu, a teraz i tohoto si ma zbavil... S týmto i dokonal, viacej trpieť nemohol... „Consummatum est !" „Dokonané je !" Hľa, Otec, vyplnil som, čo si na mňa sveril, vôľu Tvoju som zachoval, a preto: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha. Keď toto povedal, naklonil hlavu a vypustil ducha.
„Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha..." toto ostatné učenie zomierajúceho Krista Pána zrejme nám dokazuje, že život náš v rukách božských je složený. Neistota obkľučuje nás, čo sa týka našej budúcnosti !! Čo bude s nami ?... Táto otázka nás trápi ustavične. Touto otázkou prenasledovaných učí Kristus Pán: „Nebuďte ustarostení o zajtrajšok, lebo zajtrajší deň bude pečovať sám o seba. Dosť má deň na vlastnej neresti..." Tak je ! Nie starosť o budúcnosť nás spasí, ale dnešný deň, prebojovanie dnešného dňa, víťazstvá dnešného boja nás spasia.
„Máš silné ramä — srdce povznešené !
pred sebou priestor bez konca, čo ťa
do práce vyzýva, a jestliže
dáš dobrý pozor, istý prihlás bude
ti bez prestania v uši zavznievať.
Čo kývne ti zpät a ťa pozdvihne:
len nasleduj ho."
To nás učí Kristus Pán, zomierajúci na kríži, že náš blahobyt vystavený je na láske... Toto je jeho veľké učenie : „Milovať budeš Pána Boha svojho z celého srdca svojho a celou svojou dušou a celou svojou mysľou... Milovať budeš blizného, ako seba samého..."
„Ja som matka pekného milovania." (Kniha Siráchovho syna, 24, 24.)
„Veru, pavedám ti: dnes budeš so mnou v ruji." V týchto slovách je naznačené spasenie, ktoré vyviera s kríža pre hriešnikov. Preto každý hriešnik, ktorý polepšenie a potechu hľadá, ku krížu sa ponáhľa.
Ale či len hriešnici majú sa ponáhľať ku krížu ? Či len pre hriešnikov visí Spasiteľ na kríži ? Či nebadáme, že i spravedliví mnoho ráz sú až veľmi utrápení, ako keby trest znášali ?... Prirodzená je teda tá otázka: aké sily vyvierajú z umučenia Spasiteľa pre tých, ktorí Ho milujú ? Aké povolanie má trápenie, nemoc, prenasledovanie v živote spravedlivého človeka, keď dobre vieme, že Boha milujúcim všetko na dobré sa obráti ?
Keď na tieto otázky odpoveď hľadáme, Cirkev svätá ukáže nám na požehnanú medzi ženami, o ktorej Jeremiáš píše: „Komu ťa prirovnám ? alebo komu ťa pripodobním, dcéro Jeruzalemská ? kto ta spasí, alebo kto ťa poteší, panno- dcéro Sionská ? Lebo veliké je, ako more, skrúšenie tvoje."
Hľa, Matka naša pod krížom stojí a vyplnia sa slová Simeona: „A tvoju vlastnú dušu prenikne meč." U tejto boľastnej Matky hľadajme odpoveď na naše otázky !
1) a) Kto by vedel premerať veľkoleposť a hlbokosť srdca materinského ? Koľko raz myslím na moje mladé roky a v týchto na moju matku a na jej lásku, tak sa mi zdá, ako keby stál pred veľkým tajomstvom ľudskej prírody. Nedá sa tajiť, že materinské srdce je hlboké more, a mohutná moc tohoto mora je jej láska k svojim deťom. O jednom dievčati som čítal: „Nedávno za fajnovými jedlami bažila, v drahých šatoch sa parádila, mäkkú perinu si pýtala a od najmenšieho vetra hneď sa ľakala..." O pár riadkov ďalej už toto bolo písané o nej: „Dnes čierny chlieb je, roztrhanou šatou chráni pred zimou život svojho dieťaťa... Cíti sa byť matkou; dieťa svoje drží kŕčovite pritisnuté k hrudi svojej, a dokiaľ len kvapku mlieka cíti vo svojich prsiach, nebojí sa nikoho..." O matke som čítal, že keď lúpežníci ukradli jej syna, ona neohrožená pustila sa za nimi, a títo, vidiac hlbokú boľasť materinskej lásky, svoje srdcia obmäkčili a vrátili jej syna... Zas len o matke som čítal, že, keď lev uchytil jej dieťa, ona od boľasti zronená utekala za dravcom... a divé zviera skrotilo svoju krvožížnivosť pred silou materinskej lásky.
Aké mocné je materinské srdce, tak je i hlboké: vmestí sa doň najväčšia boľasť, najtrpkejšia úzkosť ! Kto by vedel opísať plač matiek betlehemských ? Alebo, kto by vedel vyčerpať trpkosť naimskej vdovy, ktorej boľastné slzy vyvolaly všemohúce účinkovanie Spasiteľa ?... Čím je jemnejšie čím je oddanejšie, čistejšie srdce materinské, tým je i citlivejšie, tým boľastnejšia je jeho úzkosť.
b) Hľa, kľúč boľasti Panny Márie ! Maria bola Matkou Krista Pána. Ona milovala Syna svojho tou najhorúcejšou láskou, akou len najsvätejšia matka vie a môže milovať... Teraz ale tohoto jediného Syna svojho utrátila !
Kde je môj Syn ? Čo je s ním ?... Povedzte mi apoštolovia, Syna môjho učeníci, kde je môj Syn ? kde je váš Učiteľ ?... Však týchto darmo hľadala. Utekala teda sama na horu Olivetskú... Tam sa On rád modlieval... „Tam hľadám, koho miluje duša moja." Ale nenašla ho tam a vtedy klesla od boľasti.. „Vstanem a pochodím mesto po námestí, po uliciach a hľadať budem, koho miluje duša moja... Ach, hľadala som ho, ale nenalezla." Znovu klesla. Takto našli ju strážni... „Či ste nevideli, koho miluje duša moja ?" pýta sa ich s plačom. Strážni ukázali jej: .,Iď ta na cestu, ktorá vedie na Golgothu, tam kráča Syn tvoj !"... Skutočne, na krížovej ceste sa sišla so Synom svojím. Ach ! aké to bolo stretnutie ! Syn celý doranený klesne pod krížom. Tá hlava, ktorú ona v blaženom materinskom objatí bozkávala, ktorú ona umývala, česávala, hľa, tŕňovou korunou je pokaličená... Ruky jeho poviazané !... A nesie ťažký kríž... Ach, a ten posmešný hlas zástupu: Syn tvoj je na smrť odsúdený... pozri, kríž je jeho smrteľná posteľ... Takto si našla Maria, koho tak horúco si milovala ?... „Komu ťa prirovnám ? alebo komu ťa pripodobním, dcéro Jeruzalemská ?... Lebo veliké je, ako more, skrušenie tvoje."
Našla Syna svojho, muža boľasti, a prekonala s ním krížovú cestu a teraz stojí tu pod krížom. Díva sa na zomierajúceho Syna svojho... Ako zradcu, zločinca medzi lotrami vidí ho skonávať... Počuje, ako boľastne ustáva jeho utešené, božské Srdce...;; Zbadá, keď Srdce jej Syna prestane biť, vtedy zaplače: „Ó, vy všetci, ktorí idete po ceste, pozor dajte a pozrite, či je boľasť, ako bolasť moja ?
2) Keď dívame sa na boľastné srdce P.Márie, vtedy núka sa nám otázka: prečo musela tá nepoškrvnená, celkom krásna Matka pekného milovania, tá požehnaná medzi ženami, tak boľastne trpieť ?... Hľadajme teraz na túto otázku odpoveď !
a) Maria žila v tom povedomí, že je ona dcérou Najvyššieho, a preto základná vlastnosť jej srdca bola: poslušnosť. Táto modlitba: „Buď vôľa tvoja, ako na nebi, tak aj na zemi", v živote P. Márie takto znela: „Buď vôľa tvoja nielen na nebi, nielen na zemi, ale i v mojom srdci !..." Ukázať vám, ako viedla táto modlitba P. Máriu cez celý jej život ? Ukázať vám, ako sa zahanbila tá najčistejšia Panna, keď jej anjel zvestoval : „Počneš v živote a porodíš Syna..." ako sa zľakla: „Ako sa to stane, keď ja muža nepoznávam ? Anjel ju však posilňuje: To je vôľa Božia !... Tu už ona viac sa nebála, už viac nerozmýšľala... To Boh chce ! Teda: „Ajhľa, dievka Pánova; nech sa mi stane podľa tvojho slova", to jest podľa vôle Božej. Blaženou matkou sa cítila. V blaženosti svojej si spievala: „Zvelebuje dušu moju Pánu a zaplesal duch môj v Bohu Spasiteľovi mojom. Preto, že shliadol na poníženosť svojej dievky; lebo, hla, odteraz blahoslavenou ma nazývať budú všetky pokolenia..." Takto si spievala a chystala sa, aby čím hodnejšie privítala Syna a spolu Spasiteľa svojho... Rátala dni, hodiny a minúty, a tešila sa, že, hľa, blízko je už jej hodina. Vtedy vyšiel rozkaz od Augusta cisára. I ona musela zanechať dom svoj, i peknú kolísku, ktorú prichystala dieťaťu. Musela putovať do Betlehema. Tu prinútená bola utiahnuť sa do jednej jaskyne; ktorá slúžila za maštaľ. V tejto jaskyni porodila Syna svojho, obvinula ho do plienky a vložila do jasiel a kľakla a klaňala sa takto: „Ajhľa, dievka Pánova; nech sa mi stane podľa tvojho slova." Potom musela zanechať i Betlehem, na jednom osliatku sediac a na rukách s malým dieťatkom cez veľké pustatiny musela utekať do Egypta... Utekala a pritiskla k srdcu svojmu svoje dieťa a klaňala sa takto: „Ajhľa, dievka Pánovu; nech sa mi stane podľa tvojho slova." Jej milý Syn vyrástol a odlúčil sa od nej, lebo v ach veciach musel byť, ktoré sú Otca nebeského. Ona však milovala Syna svojho, vstala hore a hľadala ho. Táto jej láska. toto boľastné hľadanie doviedly ju na krížovú cestu a cestou touto pod kríž. Keď pod krížom v lone svojom mrtvého Syna držala, ani vtedy neoslabia, ale klaňala sa a klaňala sa takto: „Ajhľa, dievku Pánova; nech sa mi stane podľa tvojho slova."
Hľa. dokonála poslušnosť Márie je príčinou jej veľkého trápenia! Tak to muselo byť! Maria, ktorá do plienky obvinula svoje dieťa a v nadšení srdca svojho pozdvihnúc ho k nebesiam, obetovala ho Bohu, ktorá ako seráf s horúcou láskou ho privítala, ona i pod krížom chcela stáť, ona chcela zavrieť sklenné oči mrtvého Synáčka svojho... Milovala, veľmi milovala a v láske svojej poslušná dievka Pánova bola... preto musela trpieť...
b) „Ajhľa, dievka Pánova; nech sa mi stane podľa tvojho slova." Maria chcela byť Matkou Spasiteľa. Kristus Pán vo svojej velebnosti pritiahol ju k sebe; vyznačil ju milosťou a radosťou pekného života. Nasledovne ona musela prežiť všetky tie city, ktoré s jej hodnosťou boly spojené, teda aj trápenie. „Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta !" Maria však bola Matkou tohoto Baránka a takto stala sa aj mučedlníčkou svojej materinskej a poslušnej lásky. Ako Syn jej a Spasiteľ sveta chcel zadosťučiniť, trpieť a zomrieť za druhých. tak i jemu vo všetkom verná Matka tiež chcela trpieť so svojím Synom za druhých. Trpela teda Maria, lebo veľmi milovala a chcela trpieť.
Ako ruža nie je bez tŕnia, tak ani láska nie je bez trápenia. Trápenie je obeta lásky. Takéto trápenie nie je zamdlenie, nie je opustenie sa, ale silná reakcia, ktorá teplotu vydáva, po ktorej kvitne cnosť a blahobyt. V životopise sv. Václava, kráľa českého, čítame, že v zime v lete chodieval bosý do kostola. Keď sluha, ktorý tiež bosý šiel za ním, ponosoval sa, že mu je zima, kráľ dal mu radu, aby vstúpil na šľapaje jeho. Sluha poslúchnu!; a hľa, tieto boly teplé, L tak že sluha necítil viac zimu. Áno, trpiaca láska spravedlivého zahrieva šľapaje pre druhých, cestu láme do tvrdého kameňa, aby druhí nemuseli mrznúť a trápiť sa.
c) „Uponížil seba samého a bol poslušným až na smrť, a to na smrť na kríži. Prečo i Boh ho povýšil a dal mu meno, ktoré je nado všetky mená, aby v mene Ježišovom pokľaklo každé koleno tých, ktorí sú v nebesách, na zemi i pod zemou, a aby každý jazyk vyznával, že Pán Ježiš Kristus je v sláve Boha Otca." ") To isté stalo sa i s Matkou Spasiteľa. Boh shliadol na poníženosť dievky svojej a veliké veci učinil jej „ten, ktorý je mocný a ktorého meno je sväté..." „Hľa, odteraz blahoslavenou ma nazývať budú všetky pokolenia..." Takto sa uskutočnilo v živote Panny Márie to heslo: „Per crucem ad lucem..." Skrze kríž a trápenie došla Maria k víťazstvu a k blaženosti.
„Koho Boh miluje, toho i navštivuje..." Koho chce P. Boh povýšiť, ten prv sa musí ponížiť. Takto trápenie je cesta k -povýšeniu a osláveniu. O tejto pravde nám svedčí celé sv. Písmo. Môžu nám všetko sobrať, môžu strhnúť s nás i tú poslednú handru, môžeme byť v trápnom položení tak, že v prenasledovaní nepriateľom, alebo všelijakých boľastných nemociach a starostiach nemáme oddýchnutia, Boh ale v nás nezlomí, ba posilní úfnosť lepšej budúcnosti. „Lebo viem, že Vykupiteľ môj žije a na posledný deň zo zeme povstanem. A zase oblečený budem do kože svojej a v tele mojom uzriem Boha môjho... Složená je táto nádej moja za ňádrami mojimi." Áno, vždy svitá deň povýšenia ! Ten, ktorého táto nádej nesklamala, bol Jób, ktorý vo svojej špatnej nemoci sedával na smetisku a od boľasti črepami si škrabal rany svoje. Pán Boli zo smrti večný život spraví, tak i zo zlého vie spraviť dobré... Per crucem ad victoriam... Spravedlivi bojujú a trpia, aby zvíťazili.
V každom človeku, keď chce, skrze trápenie a boj rozmnožujú, zotavujú sa v ňom sily a predsavzatia; nové mravné sily, energičné pohnútky, novú úfnosť obdrží. Ako zlato v ohni a ako duša v očistcových mukách sa čistí, tak aj v nás utrápených skrze obety a boje zlomia sa zlé náchyľnosti. Utrápený ozaj cíti, že Pán Boh ho vedie za ruku a že so dňa na deň ostáva silnejším a dokonalejším. Teda i v trápení môžeme blažene žiť a úfať... Svet to ťažko porozumie, ale Kristus Pán a jeho Matka svojím životom nám to skvele dokázali, že i v trápení si môžeme spievať pieseň blaženosti a sladkej nádeje: „V Tebe som úfal, ó Pane, nebudem zahanbený na veky."
„Tak Boh miloval svet, že Syna svojho jednorodeného dal, aby nikto, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný." (Ján 3, 16.).
V dejepise vyvoleného národa nachádzame mnoho prípadov, ktoré nám dokazujú, že hriech často už na tejto zemi býva trestaný. Dnes tiež na jeden takýto prípad chcem vyzvať vašu pozornosť. Národ židovský, o ktorom takto hovoril Boh Mojžišovi: „Videl som trápenia ľudu môjho Egypte a krik jeho som slyšal pre tvrdosť tých, ktorí sú ustanovení nad robotami. A znajúc boľasť jeho, sostúpil som, aby ch vyslobodil ho z rúk egyptských a vyviedol do zeme, ktorá tečie mliekom a medom, ktorý národ Boh požehnal takým mocným, nadaným vodcom, ako bol Mojžiš; ktorý národ Boh požehnával mannou na pustatine, — nevedel doniesť obetu sebazaprenia a trápenia. Rúhajúc sa proti Bohu, riekol k Mojžišovi: „Prečo si nás vyviedol z Egypta, aby sme zomreli na pustatine ? Niet chleba, niet vody, duša naša už v ošklivosti má tento pokrm ničomný." Preto poslal Pán na ľud ohnivých hadov, ktorých uštipnutie zapríčinilo smrť mnohým. Teraz sa zbadal národ, že prehrešil sa proti Bohu. Šli k Mojžišovi a riekli: „Zhrešili sme, že sme mluvili proti Pánovi a proti tebe; modli sa, nech odejme Boh od nás hadov." I modlil sa Mojžiš za ľud. Boh vyslyšal modlitbu Mojžišovu a rozkázal mu: „Sprav hada medeného a polož ho na znamenie, kto by poštipaný pohliadol na neho, živý bude." Spravil teda hada medeného a Položil ho na znamenie, na ktorého, keď "štípaní hľadeli, boli uzdravení. Hľa, jeden znak, skrze ktorý ukázalo sa nekonečné milosrdenstvo Božie. Dnes ja tiež chcem poukázať na takýto znak, skrze ktorý nielen sa ukázalo, ale z ktorého vyvieralo pre nás milosrdenstvo Božie. Dnes totiž sa vyplnily slová: „Tak Boh miloval svet, že Syna svojho jednorodeného dal, aby nikto, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný."
1) Človečenstvo veľmi sa prehrešilo proti svojmu Stvoriteľovi -.„Nijak nezomrete smrťou ! Ale vie Boh, je ktorýkoľvek deň z neho jest budete, otvoria sa oči vaše a budete ako bohovia, znajúci dobré a zlé." Takto prehovoril do hada skrytý duch k prvým našim rodičom. Človek viac veril tomuto jedovatému hadovi, ako Bohu... Zamiloval si hriech, na Boha však zabudol. Hriech tento trýznil, štípal... zabíjal duše, zabíjal srdcia, zabíjal duševné a telesné životy. Človek hada obrániť sa nemohol, musel trpieť, musel zomierať, zomrieť a zahynúť. Keď viac ako štyri tisíc rokov trvajúce zúfanie konečne ruky utrápeného človeka pozdvihlo hore k nebu a dalo mu na ústa tú vrelú žiadosť: „Pršte nebesá z výsosti... Otvor sa zem a sploď nám Spasiteľa !" — vtedy Boh sa smiloval a vystavil na Kalvariu znak: kríž, a dovolil naň pribiť toho, koho miloval, Syna svojho jednorodeného, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal život večný.
Keď dnes cirkev svätá ukáže na kríž: „Ajhľa, drevo kríža, na ktorom viselo spasenie sveta..." a keď na kríži vidíme doranené a mrtvé telo nášho milovaného Krista Pána, vtedy sa presvedčíme, že vskutku tak miloval Boh svet tento, že neušetril ani svojho jednorodeného Syna, dal ho za nás, aby sme boli spasení.
2) Boh neušetril svojho jednorodeného Syna, dal ho za nás. Prečo ? Prečo musel sostúpiť s neba Syn Boha večného ? Prečo musel prekonať tú strašnú krížovú cestu, na ktorej od boľasti a slabosti tri razy klesol. „Nevinnosť premilá, čo si učinila " Prečo umieraš ? Prečo omdlievaš ? Prečo tak žalostne ? Prečo tak boľastne ?... Odpoveď: „Ajhľa, Baránok Boží ! ajhľa, ktorý sníma hriechy sveta !" Teda za hriechy sveta, za hriechy naše neušetril Boh svojho Syna.
Kto túto spravedlivosť Boha chce porozumieť, ten musí prv premerať zlosť hriechu !
Vzájomnosť medzi Bohom a človekom je nasledujúca: Boh je Pán celého sveta, človek je jeho stvorenie; Boh je Otec nebeský, človek je jeho dieťa. Boh povolanie svojho dieťaťa, človeka, naznačil vtedy, keď takto prehovoril k prarodičom našim: „Rostnite a množte sa; naplňte zem, podmaňte si ju, a panujte nad rybami morskými, nad vtáctvom nebeským a nad všetkými živočíchmi, ktoré sa hýbajú na zemi." Človek je teda kráľovská bytnosť, ktorá má panovať nad svetom. Človek je ale aj dieťa Božie... teda Boh mu predpísal zákony, ktorým má byť poslušným. Boh mu ukazuje cesty, po ktorých nech kráča. Stalo sa ale, že človek zabudnul na svoje kráľovské povolanie a s cesty, ktorú mu Boh ukázal, spustil sa a spravil si modly, ktorým sa klaňal, obetujúc im všetky svoje duševné a telesné poklady, ceny a sily... Boh v prchlivosti svojej nesotrel človeka, ale smilujúc sa nad ním, na hore Sinaj zahrmel: „Ja som Pán Boh tvoj ! Nebudeš mat bohov iných predo mnou, aby si sa im klaňal..." Napísal zákon na dve kamenné tabule... „Jestliže teda poslúchať budete hlas môj a budete zachovávať smluvu moju... budete mi za... národ svätý." Ale človek zabudnul i na tento zákon a preto Boh mnohonásobne a rozmanitým spôsobom mluvieval nám skrze prorokov, „najnovšie však... mluvil nám skrze Syna svojho," ktorému dal všetku moc a ktorý ustanovil cirkev svätú a rozkázal jej: „hite a učte všetky národy... učte ich zadržať všetko to, čokoľvek som vám prikázal !" Toto učenie Krista Pána nebolo inšie, ako zdokonalenie zákona na dvoch kamenných tabulách napísaného: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov: neprišiel som zrušiť, lež naplniť" . Takto zákon Kristov predložený skrze jeho cirkev, stal sa mierou dobrého a zlého, blaženosti a nepokoja, spasenia a zatratenia.
Človek túto historickú skutočnosť a v nej vzácnu pädagogickú silu dobre porozumel. I prijal učenie a zákon Kristov do srdca svojho. Ostal kresťanom, teda nasledovníkom Kristovým. Ale moc týchto kresťanov, hoci cítia a vedia, čo je dobré, čo je zlé, čo je dovolené a predpísané a čo je zakázané; hoci vedia i to, že Boh je spravedlivý Pán, od ktorého všetko závisí, ktorého všetko musí poslúchať počnúc od archanjela až do ostatného prášku; hoci vedia i to, že „strom, ktorý nenesie dobrého ovocia, bude vyťatý a na oheň hodený," hoci majú príležitosť presvedčiť sa, že pred Božou mocou trasie sa všetko, celé nebo a celá zem, predsa oni chcú byť múdrejší, ako je Boh... Ty si mne prikázal, aby sa zdržoval kliatby, zlorečenia, preklínania, krádeže, smilstva, nemiernosti, a ja budem kliať, budem zlorečiť, budem preklínať, budem kradnúť, budem smilniť, budem sa opíjať... Ja ťa nevidím ! Kto si ty, aby som ťa poslúchal ?!... Toto je hriech !
Vidíte, že hriech je obrazenie nekonečnej Velebnosti Božskej ! To jest hriech je nekonečná zlosť, primerane zaslúži nekonečný trest, ináč, za hriech povinní sme dať nekonečné zadosťučinenie, lebo ako sv. Pavel apoštol píše: „Hrozné je upadnúť do rúk živého Boha."
„Hľa, neprávosť moju ja uznávam a hriech môj proti mne je vždycky." Spravedlivý Bože ! Aký strašný je Tvoj ortel nad hriechom ! Žiadaš alebo nekonečné zadosťučinenie, alebo trestáš večnou pokutou ! „Neprávosť moju ja uznávam", ale ja malicherný človek ako zodpoviem Tvojej spravedlivosti ? Chceš, aby som sa trápil na veky odsotený od Teba, „kde červ nám neumiera a oheň nevyhasne"? Povedal si, že nechceš smrť hriešnika, ale chceš, aby žil ! „Smiluj sa — teda — nado mnou, Bože, podľa velikého milosrdenstva tvojho... Pokropíš ma hysopom, a očistený budem; obmyješ ma, a nad sňah zbielený budem." Miluješ ma, Bože ! Veď z lásky oproti mne zmyl si moje hriechy na kríži ! „Ajhľa, drevo kríža, na ktorom viselo Spasenie sveta !"
Počujte, ako nás teší toto Spasenie: „Dokonané je !" Áno, Otče, dokonal som, prečo si ma poslal na túto zem. Narodil som sa pre biednych, a pre tých, ktorí žížnia Tvoje milosrdenstvo... pre každého človeka. Učil som, a zem Neftali a Zabulon videla veľké svetlo. Dobré som robil ! Ukázal som na kvietky a vôňu vznešeného a teplého srdca ! Ukázal som na utešené mravné pohyby harmonického spoločenského života ! Príkladom mojím uskutočnil som heslo, — Tvoju večnú myšlienku: „Buďte dokončili, ako váš Otec nebeský je dokonály. Toto všetko, ako vôľu Tvoju som plnil. Konečne žiadal si, abych vypil kalich horkého umučenia; i na to som povedal: „Nech je Tvoja vôľa." Pretrpel som strašnú noc zeleného štvrtku, vo veľký piatok som bol bičovaný, tŕnim korunovaný; počul som hluk a krik ľudu: Preč s ním ! Preč ! Ukrižuj ho ! Potom som vzal ťažký kríž na polomrtvé ramená svoje a prekonal som boľastnú krížovú cestu. Keď som vyšiel na vrch Kalvárie, ukrižovali ma medzi dvoch lotrov, a teraz tu zomieram... Otče, obetujem svoj život za hriechy sveta !... Ty prijímaš túto obetu ! Svet je spasený ! „Dokonano je !" S tým sklonil hlavu a vypustil ducha. Ešte bola v ňom jedna kvapka krvi s vodou smiešaná; prišiel Longinus a kopiou otvoril mu bok, a hneď vyšla i táto ostatná kvapka krvi z neho. Teda celkom sa vyprázdnil za nás ! Vskutku, „tak miloval Boh svet, že Syna svojho jednorodeného dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal život večný."
3) „Prišiel Kristus, ako najväčší kňaz budúcich dobrôt u cez väčší a dokonalejší stánok, nie rukou robený, to jest nie tohto stvorenia, ani nie krvou kozľacou alebo teľacou, ale svojou vlastnou krvou raz vstúpil do svätyne, preto, že našiel večité vykúpenie. Teda tá krv, ktorá tiekla na kríži z tela Krista Pána, je obeta za spasenie sveta. Ako niekdy Boh potešil Noema: „Dúhu moju postavím na oblakoch a bude mi znamenie smluvy medzi mnou a medzi zemou je) — smluva táto bola to milosrdenstvo Boha, že nikdy potopou nepotrestá svet; tak i dnes, keď Spasiteľ vylieva krv za naše hriechy, tá krv je znamenie, že Boh otvára pre nás nebo, kráľovstvo blaženosti a kvitnutia a že ho viacej nezatvorí a že každý, kto chce a bude veriť a poslúchať, iste bude spasený. Táto krv nielen že otvorila nám nebo, ale pokropila nás a my očistení sme, umyla nás, a nad Sňah belší sme. Kristus Pán vlastnou krvou vstúpil do svätyne Velebnosti Božej a Jeho krv stala sa zálohom večného milosrdenstva.
Krv Krista Pána každému človekovi prináša milosrdenstvo. Ale spasený každý človek nebude, len ten, ktorý chce byť spasený a ktorý verí a miluje. Milosrdný Boh odpustí nám hriechy. Ale či môže odpustiť tomu, ktorý sa nechce polepšiť ? Boh len tomu dá milosť, kto si ju žiada a chce ju užiť; kto ju ale zneuctí, od seba odsotí, od toho Boh stiahne svoje milosrdenstvo. Či dáme almužnu chudobnému, ktorý predtým almužnu zneuctil a zahodil ?... Vidíte, že naše spasenie, náš pekný život, naše nebo začína sa pri našej sile, s tým naším namáhaním: „chcem", „silno chcem". — Chcem mať skrúšené srdce, chcem poslúchať, chcem a budem pozor dávať na seba... nikdy nebudem hrešiť. Alebo: pomáhaj si, človeče, i Pán Boh ti pomôže. O takejto duševnosti spieva Dávid: „Srdce skrušenú a ponížené, Bože, nezavrhuješ."
„Ajhľa, drevo kríža, na ktorom viselo Spasenie sveta..." Poďme s vďačnosťou a s hlbokou poníženosťou a klaňajme sa mu... Jedným slovom, ostaňme a buďme dietky Božie, lebo dnes je deň milosti, dnes nás Boh volal z výsosti, dnes i my voláme k Tebe: Smiluj sa nad nami, Pane !
„ Klaniame sa Tebe, Kriste, a dobrorečíme Tebe, lebo si skrze svätý kríž svet vykúpil."
Zabili otca. Ostali po ňom vdova a dvaja synkovia. Úbohá vdova na pamiatku odložila šaty manžela svojho tak, ako krv uschla na nich. Potom však zabudla na smútok svoj a celú svoju starosť a lásku venovala svojim sirotám. Takto rástly siroty, pestované skrze múdru a starostlivú lásku dobrej matky, a vyvinuli sa na pekných dvoch mládencov. Vtedy oni zanechali matku a vstúpili na chlebové žitia pole. Nesmierna ambícia hnala ich napred vždy hlbšie do prúdu života, kde chýrečnosť a skvelosť obkľúčila ich, kde veliké šťastie im slúžilo. V tomto veselom a hojnom živote oni sa pozabudli: zabudli na matku... na jej napomínajúce utešené slová. Veselý život tiahol ich vždy hlbšie do ľahkomyseľnosti, konečne zamiešali sa do spoločnosti tých, ktorí ich otca zabili. Keď matka to počula, zalomila rukami a srdce jej trpko zaplakalo. Však ale jej múdra duša nezúfala, vstala a sobrala šaty zabitého otca a šla za svojimi dietkami a ukázala im na šatách sadnutú krv... Oh, vaši kamaráti to cedili niekedy ! Pozrite sa !... Neprosím lásku !:.. Len kvapku súcitu... len do seba vstúpenie... Deti moje !... len na chvíľočku rozpomeňte sa na vášho dobrého a statočného otca...
Podobne i Cirkev robí v tejto Krista zapierajúcej dobe. Ukáže na kríž: Hľa, kríž svätý ! Poďte, klaňajte sa !... Venujte jednu -dve myšlienky Jemu... Venujte pár vďačných citov v srdciach svojich pamiatke Jeho !...
Venujme teda i my pár minút krížu, ako žriedlu nášho spasenia !
1) Keď celá zemská príroda, ako utešená zahrada, začala túžiť za zahradníkom, vtedy začínaly sa naše dejiny tou láskavou vôľou Otca nebeského: „Učiňme človeka na obraz a podobenstvo naše", ktorý bude kráľovským záhradníkom zeme a bude panovať nad rybami v mori, nad vtáctvom nebeským a nad všetkým, čo sa hýbe na zemi. Utvoril teda Boh telo zo zeme a dýchnul doň nesmrteľnú, múdru a slobodnú dušu. Potom vo svojej otcovskej láskavosti pojal človeka, ako dieťa svoje, za ruku a doviedol ho do raja a povedal mu: Hľa, tvoja záhrada a tvoje všetko v nej... Bohatý a veselý život tu vítal človeka. Všetko, každý kvietok a každý chrobáčik poklonil sa pred kráľom svojím. Vôkol všetko blaženosťou núkalo sa mu: príroda i otvorené nebo s utešeným chórom anjelov. Áno, blažené bolo prvé prebudenie sa na život... „Oh, žiť, žiť: koľká slasť to, jak je krásne ! A pánom tak byť celým nad tvorstvom ! Do tejto blaženosti uložily sa zapovedaný strom a príkaz: „S každého stromu rajského môžeš jesť. So stromu ale vedomosti zlého a dobrého nejedz, lebo ktorýkoľvek deň bys s neho jedol, smrťou zomreš." Blažený človek však nezastavil sa nad týmto príkazom, ako nezastavil sa ani nad tým, že prečo je nebo modré ? prečo je lúka zelená ?... dosť na tom, že je tak ! „Poslúchajme ten zvláštny pokyn !"
Do raja vkradly sa ale dve cudzie sily: závisť zlého ducha a nespokojnosť. Tieto pokúšaly človeka: „Boj žiadam, zlozvuk, ktorý síl splodí novotvár, svet nový stvorí." Pokušenie prv premohlo slabšieho človeka, a tento odhodlal sa: „Ja vtedy odtrhnem jedno z toho ovocia." I silnejší človek sa tiež pozabudnul: „Tie preklial Boh ! Však len odtrhni: nech príde, čo má na nás prísť..." Teda raj bol málo človekovi, celý svet chcel mať...Tomuto namáhaniu obetoval Boha a blahobyt rajský.
Boh ale nenechal človeka samého. Staral sa oň, vždy mu bol pri boku, keď tento na svoje sily hrdý a vysokomyseľný človek v boji za život vždy upadoval a blížil sa k zverskosti, keď tá prvá neposlušnosť hneď v prvej generácii vyvinula sa na závisť, potom na nenávisť, konečne na bratovraždu. Kedykoľvek tento slabý človek vo svojej malomocnosti ruky svoje k "nebu pozdvihnul a túžil za Spasiteľom, vtedy Boh naplnil ho nádejou a pozdvihnul ho.
Keď ale prišla plnosť času, vtedy sám Syn Boží sostúpil dole s neba a človekom sa stal. Zjavil sa nám takto: „Všetko mi je odovzdané od môjho Otca... Poďte ku mne všetci, ktorí sa ustávate a ste obťažení, a ja vás občerstvím."
Toto ale ešte nebolo naše spasenie. Spasenie naše veľké obety žiadalo: obety zeleného štvrtku a veľkého piatku... To bolo spasenie naše, že Kristus Pán na Kalvarii vystavil kríž, na ňom život svoj položil za nás a s neho nás napomína: „In hoc vinces..." — „v tomto zvíťazíš !"
2) O čom rozmýšľam, keď pod krížom stojím ?
a) Pomyslím si na slová sv. Pavla: „Kráľu však vekov nesmrteľnému, neviditeľnému samému Bohu, česť a sláva na veky vekov."
Príroda je ustavičný vývoj. Do tohoto vývoja vlial Všemohúci svoju vôľu, pred ktorou pokloní sa všetka krása, kvitnutie a hojnosť. Či sme nevideli zelenať sa naše lúky a úbočia ? Či nekochali sme sa v utešenej vôni a v bohatstve kvitnúceho jara a leta ? Kde je tá vôňa ? to bujné leto ? Všetko sa pominulo, ako keby hlásalo: všetko je márne, len jedno večné: vôľa, ktorá všetko do kvitnutia vyvolala. Hľa, pred očami mám ruiny: Starohrad, Strečno, Podhrad, Beckov, Trenčín atď., tie do skaly vytesané, za starodávna pyšné, pre cestujúcich strašné, od hudby a zábav veselé, tyranstvom, zlosťou a nádherou poškvrnené silné hniezda dnes sú zrúcané; štyri holé steny ešte síce vzdorujú vetrom a búrkam! Tie veľké mestá: Ninive, Karthago, Pompeji, Caesarea... tie veľké mocnosti, ako Babylon a rímska ríša, sa pominuly... Tí bohatí a mocní faraóni uschli na múmie... Takto všetko do prachu sa pokorí pred Bohom. Dívajte sa, ako mocný je Pán ! Potopou trestal mravné upadnutie človeka ! Ohnivým dažďom zlosť Sodomy a Gomorrhy ! Desať ukrutných trestov poslal na Egypt ! Pyšného a tvrdohlavého faraóna s celým vojskom jeho prehltlo Červené móre. Hlas jeho hrmel na hore Sinaj !... Teraz však neušetril ani svojho jednorodeného Syna, dá ho za nás, aby ti, ktorí báli sa ho, ako večného a spravedlivého Boha, milovali ho, ako dobrotivého Otca.
b) Na čo myslím, keď pod krížom stojím ? Myslím na tie strašné minúty, keď slnko sa zatmelo, keď skaly sa pukaly, hroby sa otváraly, zem sa triasla... keď ľudia sa pokorili a bili sa v prsia. Myslím na to, že v tejto strašnej chvíli to najpeknejšie a najmocnejšie Srdce veľkým hlasom volá: „Bože môj ! Bože môj ! Prečo si ma opustil ?" Pomyslím si na veľký piatok, keď každé srdce sa pohne a hlboko sa pokorí pred krížom. Ako keby videl dokázanú tú veľkú pravdu, že Boh sa pyšným protiví, poníženým ale dá milosť.
c) Na čo myslím, keď pod krížom stojím? Pomyslím si na toho vysokovzdelaného Gréka alebo Rimana, ktorý po veselom a bujnom živote, keď už ustal a veseliť sa ďalej nemohol, rozrezal si žily, lebo tak myslel, že jeho život nemá cieľa, teda načo žiť ? načo sa trápiť ?... Pomyslím si na tie citlivejšie srdcia, ktoré uprostred tejto veľkej zkazenosti presvedčily sa, že k našej blaženosti nie je dostatočná ani egyptská, ani židovská, ani babylonská, ani grécka, ani rimanská kultúra... Mrtvému človekovi, aby bol vzkriesený, nie je dostatočný lekár,. lež mrtvého vzkriesiť môže len Boh sám... Tak aj od zkazy, od večnej smrti len Boh nás môže spasiť. Boh musel prísť ako krvavá obeta za spasenie sveta. Na toto myslím, a kľaknem si a klaniam sa: „Klaniame sa Tebe, Kriste, a dobrorečíme Tebe."
d) Konečne pod krížom pomyslím si na slová Spasiteľove: „Vzdiaľte sa odo mňa, zlorečená, do ohňa večného !" Alebo príde mi na um to miesto, o ktorom sv. Ján píše: „Koho nenašli zapísaného v knihe životu, hodený bol do ohnivého jazera... kde i zver i lži prorok mučený bude vo dne i v noci. Pomyslím si na tú tmu zovnútornú, o ktorej Kristus Pán rozpráva: „...a kde bude plač a škrípanie zubov." Mám pred očami tú pekelnú bránu, na ktorej Dante videl nápis: ,,Keď sem vstúpiš, spasí sa všetkej úfnosti..." Konečne pomyslím si na to, že nad týmto strašným miestom zvíťazíme skrze toho, ktorý tu na kríži visí.
Teda smelo pozrime na kríž ! Tam visí nášho života najšťastlivejší umelec. Rozpiate ruky jeho, ako keby nás chcely obejmúť... Zomrel ! Zomrel na kríži Boha milovaný Syn, ktorého máme poslúchať. Poslúchajme ho ! Čo nás učí ? „Dokonané je !" Rozumiem ho ! Áno, to je jeho veľké učenie: Hriešny človek, spasený si, nebo pre teba otvorené !... Ach, cítim, ako keby sa mi uľahčilo, ako keby moje trpké trápenie sladkosťou sa naplnilo... ako keby pochybovanie tratilo sa z môjho srdca... Viem, prečo trpím ! Ach, kríž svätý, strome vzácny, sladké tvoje ovocie !... Rozumiem tvoje heslo: aby bol taký, ako bol Kristus, tak úrodný, tak pekný a dokonály, musím trpieť a bojovať... Teda, Ty dobrý „U čiteľu, pôjdem za Tebou, kamkoľvek pôjdeš."
„Toto je deň, ktorý učinil nám Pán; veseľme sa, radujme sa v ňom." (Ps. 117, 24.).
Keď som sa díval včera večer na vaše tváre, ktoré duševná nadšenosť zapálila a tešil sa v tej vašej hlasnej oduševnenosti, ktorou ste spievali radostné alleluja, zbadal som, že celá vaša oduševnenosť naplnená je radosťou, z ktorej ztratila sa všetka starosť. Áno, v tom okamžení, keď sme všetci oduševnene spievali: „Alleluja", v tom okamžení zabudli sme na tú nerovnosť, ktorá nenávisť rozsieva medzi triedy spoločnosti, zabudli sme na ten trápny nesúhlas. ktorý je ustavične znepokojujúcim červom našej spoločnosti, a jedným srdcom, dôverne, v horúcej nadšenosti, čo sme mohli najhlasnejšie spievali sme: „Alleluja ! Chváľme Boha, Boha svojho !"
Odkiaľ táto jednohlasná a hlasná veľkonočná radosť ? Na akú radostnú zvesť sú odpoveďou slová: „Alleluja ! Chváľme Boha, Boha svojho !?" Vtedy, keď kňaz od hrobu obráti sa k ľudu a zvestuje: „Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych..." vtedy zapálilo sa srdce naše a duch náš v hlasnom „Alleluja" plesal.
Hľa, veľkonočná radosť ! Čakali sme ju, lebo presvedčení sme boli, že Kristus Pán musí zvíťaziť ! Teda obsah veľkonočnej radosti je: víťazstvo utrápeného Bohočloveka, čo je aj víťazstvo naše.
Musíme všemožne sa namáhať, aby naša veľkonočná radosť nebola odňatá od nás ! Preto praktická je otázka: ako máme žiť, aby naša veľkonočná radosť bola večnou radosťou ?
1) Pán Ježiš Kristus vstal z mrtvých ! Preto sa radujeme dnes. Ale pozrime sa hlbšie do duše a opýtajme sa sami seba: či naša veľkonočná radosť je len slamený plamienčok lásky, ktorá sa raduje, že náš milovaný Kristus Pán zas žije, alebo je-li táto radosť i vyjadrenie hlbšieho citu, lepšie povedano: vyjadrenie nejakej duševnej potreby ?...
Milujme Krista Pána a radujme sa, že sa nám zjaví oslávený ! Ale nemožno zatajiť, že naše srdce raduje .sa i preto, lebo vidíme uskutočnenie učenia: „Poneváč skrze človeka smrť, skrze človeka i vzkriesenie z mŕtvych..."„Naraz v okamžení pri poslednom súde na hlas trúby — lebo trúba zatrúbi — mŕtvi vstanú neporušiteľní a my premenení budeme. Lebo musí toto porušitelné telo obliecť sa v neporušiteľnosť, a smrteľné telo v nesmrteľnosť... Pohnutá je smrť vo víťazstve ! Kdeže je, ó smrť, víťazstvo tvoje ? Kdeže je, ó smrť, osteň tvoj ?... Ale ďakovať Bohu, ktorý dal nám víťazstvo skrze Pána nášho Ježiša Krista." Radujeme .sa teda dnes i našej nesmrteľnosti, i nášmu vzkrieseniu, i nášmu víťazstvu.
Ďalej, človek môže byť akokoľvek zatvrdnutý, studený, bezbožný... môže sa chvastať svojou bezbožnou múdrosťou, môže hrdo kričať: niet Boha, ale keď počuje spev: „Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych !" a keď vidí veľkolepú demonštráciu tej dejepisnej skutočnosti, že Ježiš vskutku vstal z mrtvých, nie je možno, aby srdce jeho hlasnejšie nezaklopalo a nezastavil sa vo svojej pýche a vo svojom svedomí nepočul hlas: „Ja som Pán Boh tvoj, nebudeš mat iných bohov predo mnou, aby si sa im klaňal..." Tebe som dal nesmrteľnú dušu; keď chceš, i ty budeš tak oslávený, ako je môj Syn milý oslávený... Toto je druhá čiastka obsahu veľkonočnej radosti: vidíme víťazstvo poslušného a pobožného života nad neposlušným a bezbožným životom. Badáme, že nová doba svitá, v ktorej mnohí vyzlečú starého človeka a oblečú sa do nového podľa vzoru Kristovho.
Čo znamenajú slová: život podľa vzoru Kristovho ? To: žiť tak, ako Kristus žil ! Otázka tohoto života dovedie nás k tej základnej žiadosti človeka, ktorá vyjavila sa hneď na začiatku nášho jestvovania v túžbe Adama a Evy: budeme, ako Boh ! Prirodzené je, že keď už raz žijeme, chceme na veky žiť; že keď už raz žijeme, chceme i blahými byť; že keď už raz žijeme, chceme mať pekný a spokojný život. — Cítime rozumnosť v sebe ? Vtedy chceme i porozumieť nielen tú našu maličkú a predsa veľkú bytnosť, ale i s pochopom naším z toho nášho „ja" do celého všehomíra vkročíme... a celý všehomír: slnko, planéty, hviezdy s ich hrozitánskymi dráhami; celú prírodu zemskú s jej tisícerakým životom, s jej zákonmi, silami... jedným slovom, všetko, čo je v nás a čo sa deje okolo nás, a čo vidíme, alebo čo len cítime, všetko chceme porozumieť.- — Cítime srdce v sebe ? Vtedy vieme a chceme i milovať ! Láska naša žiada si milovať všetko, počnúc od letného slnka až do studeného ľadu zamrzlého potoka, počnúc od Boha až do najmenšieho Prášku zeme našej. Ináč: všetko užiť, vo všetkom sa radovať chceme, ale tak, aby naša radosť bola posilňujúcim, mravným riaditeľom nášho kvitnúť si žiadajúceho života.
Hľa, duch náš potvrdí život, na ktorý Kristus Pán ukázal a ktorý On najprv uskutočnil v sebe a ktorý život je v znamení večnosti... nie je nič inšie, ako osvietený rozum, ako srdce, ktoré plápolá od všetko pekné a dobré milujúcej lásky. Žiť podľa Krista, alebo žiť blažene, alebo dokonály život viesť nie je inšie, ako žiť, namáhať sa, bojovať pre večnosť s osvieteným rozumom a láskyplným srdcom.
Teraz ale hľadajme v sebe tento život ! Hľadajme v krokoch našich znamenie večnosti ! Hľadajme v našich myšlienkach, v rečiach, v skutkoch osvietenú rozumnosť ! Hľadajme v nás teplú a všetko objímajúcu lásku. Tu naša radosť obráti sa v zármutok, keď vidíme, ako trápi sa a upáda človek, ako vädne v ňom duša. Čo je príčinou tohoto vädnutia ? Azda prostá hruda, do ktorej máme korene pustené ? Alebo príroda nás omámila svojou krásou a bujnosťou ? Alebo každodenný život náš prinútil nás, aby sme sa mu poddali ? Alebo sám Boh nás uviedol do pokušenia ? Ale veď my sme pozdvihnutí nad hrudou, keď sme stvorení za človeka panujúceho nad ňou ! Veď príroda nečiní zmätky, ale hlása slávu a krásu Stvoriteľa, z ktorej slávy a krásy i my sme prijali, keď nás Boh na svoj obraz a podobenstvo stvoril ! Veď ten náš každodenný život je pre nás bojište, kde nás víťazstvo očakáva ! Konečne Boh nám dal silu, rozum, lásku a milosť, aby sme boli kráľovskou bytnosťou a nie otrokmi ! Teda nie hruda nás pripútala k sebe, nie krása a bujnosť prírody nás pomýlily, nie náš život spravil otrokmi, ani Boh nás neuviedol do pokušenia! Vtedy čo je príčina nášho vädnutia ?... „Mea culpa... tnea maxima culpa... — moja vina... moja najväčšia vina..." to je príčina nášho vädnutia !
Tu sa nám ponúkne to učenie, ktoré čítame v knihe Siráchovej: „Synu môj! zhrešil si? nepridávaj viacej, ale i za predošlé sa modli, aby ti boly odpustené. Ako pred tvárou hada, utekaj pred hriechom: lebo pristúpiš-li k nemu, poštipe ťa ! Zuby leva, zuby jeho: zabíjajúce duše ľudské. Ako meč na obidve strany ostrý všetka neprávosť: a rana jej nezhojiteľná.
Hľa, takto nás napomína naša veľkonočná radosť na tú spasonosnú povinosť: varujte sa hriechu.
2) Nasledovne veľkonočná radosť naša predkladá nám i tú otázku: ako sa oslobodíme od svojich hriechov ?
a) Človeka mrtvého pochovajú do tmavého hrobu; na hrob uložia ťažký kameň a napíšu naň: Odpočívaj v pokoji...
Podobne je i s hriešnikom. Keď hriech spáchame, do tmavého hrobu vložíme dušu našu. Ako smrť tela nášho protiví sa prirodzenosti našej a preto veríme i namáhame sa z hrobu povstať, tak i smrť duši našej protiví sa životu nášmu a preto hriešnik, keď chce žiť, prv musí sa usilovať von vyjsť z tmavého hrobu hriechov svojich na večné svetlo. To jest, hriešnik nesmie sa uspokojiť s tým, že poznal svoju hriešnosť, ale musí sa usilovať poznať i svoje vyššie povinnosti, ktoré sú povinnosťami dieťaťa Božieho. Ináč: hriešnik musí poznať Boha, jeho diela, jeho krásu, jeho všemohúcnosť; musí poznať svoje vznešené povolanie, alebo dušu svoju musí uviesť do stavu, v ktorom začína sa hýbať túžba, ambícia za pekným a dobrým a o ktorom sv. Augustín píše: „Nespokojné je naše srdce, dokiaľ sa v Bohu neuspokojí." Či môže človek vkročiť do krajšieho života, v akom poteraz žil, keď ten krajší život nepozná ? Alebo môže byť človek milovaným dieťaťom Boha, keď nepozná lásku a krásu Otca nebeského ? Dávid kráľ, keď oplakával svoj ťažký hriech, takto volal k Bohu: „Daj mi slyšať radosť a veselosť, a splesajú kosti moje... Srdce čistotné stvor vo mne Bože a ducha pravého vo vnútornostiach mojich. Nezavrhuj mňa od tvári Tvojej a ducha Tvojho svätého neodnímaj odo mňa. Navráť mi radosť spasenia Tvojho a duchom udatným utvrď mňa."
b) Človek mrtvý je studený ! I duševne mrtvý človek je studený ! Jeho srdce je ako skala. Preto hriešnik, ktorý chce sa polepšiť, musí sa rozohriať. Kto sa rozohriať chce, ten k ohňu, alebo na slnko musí ísť. Hriešnik, keď chce sohriať dušu svoju, obmäkčiť srdce svoje, musí sa priblížiť k ohňu a k večnému Slnku. To jest, hriešnik, keď nový život chce začať, modliť sa musí.
c) Len ten si vie vážiť svoj život a len ten upotrebí všetky prostriedky k udržovaniu svojho života, kto sa raduje tomu, že žije. Podobne len ten je dobrý, kto sa raduje tomu, že je dobrý ! Len ten zanechá vskutku a naozaj hriech, kto ho s radosťou zanechá a nie mu je Túto za rozkošami, ktoré sú spojené s hriechom. Teda hriešnik radovať sa musí novému životu, ktorý začal vtedy, keď hriešny svoj život zanechal... To musí byť jeho blaženosťou: Tvoj som, Pane, a radšej zomriem, ako by Ta mal znovu obraziť.
d) Konečne hriešnik nesmie sa uspokojiť so životom, ktorý v sebe cíti, keď sa vyspovedá. Silné predsavzatie hriešnika, vo svätej spovedi obdržané milosti, to je len semeno lepšieho života. Teraz len nasleduje tá sladká povinnosť: všemožne usilovať sa, aby toto semeno vypučalo, vyvinovalo sa a rástlo do neba. Vždy napred ! V duševnom živote nikdy nie je „dosť", tam nikdy nesmie byť odpočinok. Teda ešte peknejší chcem byť ! Ešte viacej milosti chcem obdržať ! Ešte dôvernejšie, oddanejšie chcem objať Boha...
„Mužovia izraelskí, poslúchajte tieto slová: Ježiša Nazaretského muža od Boha medzi vami osvedčeného mocnými činmi a zázrakmi a znameniami, ktoré skrze neho činil Boh uprostred vás, ako i vy sami viete, tohoto dľa ustálenej vôle a predvídania Božieho vydaného rukami nespravedlivo pribili ste a usmrtili... Boh však ho vzkriesil. Lebo Dávid vraví o ňom: Vidím Pána pred svojím obličajom vždycky, lebo mi je zprava, aby som sa nesklátil, preto rozveselilo sa moje srdce a zaplesal môj jazyk: ba ešte i telo moje bude odpočívať v nádeji, lebo nenecháš moju dušu v hrobe, ani nedáš svojmu svätému vidieť porušenia. Ukázal si mi cesty života a s tvárou tvojou naplníš ma potešením... Keď to počuli (židia a obrátenci), skrušili sa v srdci a riekli Petrovi a ostatným apoštolom: Čo máme robiť, mužovia, bratia ?... Tedy riekol im Peter: Čiňte pokánie a dostanete dar Ducha svätého... I napomínal ich: Zachráňte sa z tohoto zlého pokolenia.
„Radovať sa bude vaše srdce, a vašu radosť nikto vám neodníme." (Ján 15, 22.).
„Kde si môj Ježišu, lásko moja ? ..." s touto túžbou v srdci i na jazyku hľadal som, koho miluje duša moja, v hrobe v tej krásnej zore za rána veľkonočnej nedele. Hrob však otvorený som našiel i videl som anjela, ktorý ma potešil: ..Neni tu, vstal z mŕtvych." Vtedy som zaspieval radostné alleluja. Ako by sa nebol radoval, keď som videl oslávenie nášho utrápeného života, keď som sa presvedčil o tom, že vskutku je to tak. ako to v sebe cítime. A čo cítime v sebe ? To, že žijeme, teda veselo chceme žiť ! O skutočnosti máme povedomie, teda do ničoty nás nie je nič, ani sa ta nežiadame, ani tam miesta nemáme, ba vôbec ničoty niet ! To cítime v sebe, že chceme večne žiť ! Lebo pri otvorenom hrobe Krista Pána zbadal som víťazstvo života nad " smrťou... radoval som sa hlasnou radosťou. Lenže priam pri .veľkonočnom otvorenom hrobe cítil som, že to ešte nie je celé víťazstvo, že to nie je ešte celé oslobodenie. Čakal som dnešný deň, v ktorom Kristus Pán pred očami dvanástich apoštolov slávne do neba vstúpil.
Kristus Pán na nebo vstúpil a so sebou tiahnul i naše srdcia! Teda, hore srdcia ! Preč všetky starosti, nechajme boj a zabudnime na chvíľku na starostlivú prácu; nech je naša veľkonočná radosť celkom plná, celkom dokonalá. Nech sa naplnia dnes naše srdcia tou sladkou nádejou, že o dvadsať, tridsať, päťdesiat rokov každý jeden z nás tak budeme pozdvihnutí hore do neba, ako bol dnes Kristus Pán.
O radosti budem vám dnes rozprávať, aby váš bojujúci a ťažký život bol veselý. O nádeji budem dnes rozprávať, aby váš trpký život našiel svoj cieľ a uspokojil sa v ňom !... Sursum corda ! Pozdvihnúť chcem vaše srdcia k nebu, aby vás vytrhol z tej veľkej prázdnoty, kde duša naša v koreni trpí a trápi sa.
1) Prvá myšlienka, ktorá k nebu pozdvihne naše srdcia, je okorunovaná veľkonočná radosť, alebo koruna veľkonočnej radosti.
Čomu sme sa radovali na Veľkú noc ? Tomu, že ten v maštaľke narodený, do Egypta vyhnaný, od farizeov ustavične vysmievaný, opovrhovaný a prenasledovaný, od svojich zanechaný, na kríži boľastne usmrtený a pochovaný Kristus Pán v utešenej raňajšej ružovej zore živý, zahojený, biely ako sňah, jasný ako slnko, vstal z mrtvých a potešil sedmoboľastnú Matku, potešil i svojich. Tomu sme sa radovali, že ukrižovaná pravda nad krikľavou neprávosťou, že zbičovaná a tŕnim korunovaná láska nad vysmievajúcou a bohorúhajúcou sa nenávisťou, že na kríž boľastne pribiŕý a usmrtený život nad vystatujúcou sa smrťou zvíťazily. Tomu sme sa radovali, že naša vysmiata statočnosť a spravedlivosť, naša ohováraná usilovnosť, naša potupená miernosť pozdvihnú sa a môžu zvíťaziť nad zlosťou, nad nenávisťou, nad zápachom a špinou, ktoré zdajú sa byť teraz vychválené a pre nás neomylne potrebné a ktorej zlosti — tak nám hovoria — vyhnúť nebudeme môcť. To bola naša veľkonočná radosť.
Dnes ale čomu sa radujeme ?
„Vychádza Boh s radostným spievaním a Pán s hučaním trúby. Prespevujte Bohu nášmu, prespevujte ! Prespevujte kráľovi nášmu, prespevujte !... Lebo kráľ celej zeme je Boh, prespevujte múdro ! Kráľuje Boh nad národami, Boh sedí na stolici svojej svätej." Toto je naša radosť: „Pozdvihnite kniežatá, brány vaše a vyzdvihnite sa brány večné a vojde kráľ slávy. Kto je to ten kráľ slávy ? Pán silný a mocný, Pán mocný v boji !" Počúvajte, čo si spieva ten Kráľ slávy ! „Preto rozveselilo sa srdce moje a plesal jazyk môj i telo moje odpočinie si v nádeji. Lebo nezanecháš dušu moju v hrobe, ani nedáš svätému tvojmu vidieť porušeniu." Pre toho, ktorý pred pár rokmi uspokojil sa s objatím Matky svojej, dnes je malé nebo, aby ho objalo. K tomu, ktorý z poslušnosti oproti Otcovi svojmu na potupnom kríži boľastne dokonal, dnes takto riekol Pán: „Sed na pravici mojej, dokiaľ nepoložím nepriateľov tvojich za podnožku nôh tvojich... Prút mocný tvoj vypustí Pán zo Siona a panuj prostred nepriateľov tvojich... Ty si kňaz na veky podľa rádu Melchisedechovho."
Teda preto je dnes naša radosť plná, lebo dnes nielen víťazstvo pravdy, nielen víťazstvo lásky svätíme, ale oslávenie, ovenčenie, okorunovanie pravdy a lásky.
2) „Vychádza Boh s radostným spievaním !" My sa dívame za ním i žiadame sa rozlúčiť s touto zemou a s Kristom prebývať. Žiadame sa rozlúčiť s touto zemou nie preto, ako keby sme na tejto zemi nič pekného alebo potešiteľného nenašli, alebo, ako keby sme boli slabí bojovať a trpezlivými byť. My nechceme byť nešťastliví umelci, ani sme nie pessimisti; vieme dobre že musí byť trápenie, musí byť unúvanie a namáhanie, mnoho ráz i bieda, ale priam preto, lebo vskutku ťažký je náš život, túžime za Kristom (lebo len Jeho ťarcha je ľahká a len Jeho jarmo sladké). — Žiadame sa rozlúčiť a s Kristom prebývať i preto, lebo vidíme, akí nešťastliví sú tí umelci, ktorí len na túto zem ukázali a nebo zatajili. — Žiadame sa rozlúčiť a s Kristom prebývať i preto, lebo ten do neba vstupujúci Kristus dokázal nám, že človek je viacej, ako tá prostá hruda, tá nemilosrdná hruda, ktorá o pár rokov kryť bude našu mohylu... že človek je viac, ako celý všehomír, že človek je dieťa Božie, ktoré povolané je k tomu, aby vo večnosti od Otca nebeského bolo korunované.
Túžime za Kristom, lebo presvedčili sme sa, že na tejto zemi bez neba všetko uvädne: moje nevinné srdce, moja krása, moja sláva... I preto túžime za Kristom, lebo presvedčili sme sa, že na tejto zemi bez Krista všetko je márnosť. Konečne preto túžime za Kristom, lebo On nás napomínal : „Čo je na plat človeku, keby celý svet získal, ale ujmu trpel by na svojej duši ? Alebo akú výmenu dá človek za svoju dušu ? Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov."
Hľa, toto je naša plná radosť, že upevnilo sa v nás to presvedčenie: pôjdeme za Kristom. Preto i v trápení, i v nemociach, i v biede nie sme nádeje sprostení, vieme byť idealisti.
Radujeme sa dnes preto, lebo vidíme, že ťarcha a jarmo Kristovo nezlomí v nás ozaj pekný a veselý život.
Radujeme sa preto, lebo vidíme, že medzi Bohom a človekom, aby sa objali, niet inej prekážky, len jediná: hriech.
Radujeme sa, lebo vidíme, že telo, krv a celá príroda to nie je zlé, ale sú len prostriedky, ktoré nám pomáhajú k nášmu večnému osláveniu, a že neni nič zlé na tomto svete, jedine hriech.
Radujeme sa tomu, že človek vzdor všelijakých falošných prorokov predsa je len dieťa Božie, dedičom kráľovstva nebeského.
Radujeme sa, lebo poznali sme cieľ svojej bytnosti, a takto celý náš život naplnil sa istým srdce, dušu potešujúcim obsahom.
Radujeme sa, lebo cítime, že Boh je s nami.
Konečne radujeme sa, lebo v silnej nádeji si môžeme spievať: Žijem a žiť .budem na veky !
3) Žijem a žiť budem na veky ! K tejto radosti povzbudila nás utešená modlitba Spasiteľa: „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich zachoval od zlého... aby všetci jedna boli. A ja som im dal slávu ktorú si mi dal, aby boli jedno, tak ako i my sme jedno... Otče, chcem, aby, kde som ja, boli so mnou i tí, ktorých si mi dal, že by videli moju slávu." Inde zas takto nás teší Spasiteľ: „V dome Otca môjho je mnoho príbytkov... odchádzam pripraviť vám miesto. .A keď odídem a pripravím vám miesto, prídem zase a vezmem vás k sebe, aby ste i vy boli, kde som ja."
Teda i nás očakáva miesto, pripravené v nebi. Oj, áno, dožijeme sa i my slávy, i náš boj bude okorunovaný, naše modlitby budú vyslyšané.
Náš život teda nie je inšie, ako putovanie do neba. Môj život je Kristus a moja smrť je víťazstvo. Silno verím, že ako kedysi stvoril nás Boh, tak i posledný deň novoutvorí nás a že pri tomto novoutvorení vyplnia sa slová: „Ja budem odplata tvoja preveľmi veliká."
Hľa, máš radostný a veselý náhľad: život náš je trápenie, ale veselé trápenie. Zomreme, ale po smrti bude vzkriesenie a po vzkriesení bude slávne na nebe vzatie. Takto sa stane v nás krása prírody večnou krásou, zákon večným zákonom, život náš večným životom a jeden -druhého objímajúca láska večnou láskou. Takto sa vyplnia v nás slová: „Radujte sa, lebo odmena vaša je veľká na nebi..." Alebo: „Amen, amen pravím vám, budete trpieť a plakať, a svet sa bude radoval, vy ale budete potešení a zármutok váš obráti sa na radosť... a radovať sa bude srdce vaše, a vašu radosť nikto vám neodníme.
Teraz, keď vaše srdcia naladené sú do neba, keď túžby vaše ťahajú vás za Kristom, tieto túžby a lásku srdca vášho vložím.