- no title specified

NANEBEVZATÁ. Napísali Dr. P. Celestín Lepáčok OFM a Dr. P. Teodorik Zúbek OFM. Vyšlo ako 13. sväzok knižnice Serafínskeho sveta. Vytlačila „Pravda", grafické a vydvateľské podniky, filiálka vo Zvolene, roku Pána 1947. — Na obálke obraz Nanebevzatej z františkánskeho kláštora v Bratislave.

Úvodom.

Terajší svet, pohrúžený až po uši do hmoty, do bezduchého materializmu, uteká pred Vznešeným, Nepochopiteľným, Tajomným. Zrak spohanšteného sveta zabúda na cesty hore, na horiace svetlá viery. Blúdi na púšti života bezradostný, ako ten, ktorý odchýliac sa, stratil vodčiu hviezdu, oheň, ktorý mu ukazuje cestu. Cirkev svätá, naša dobrá matka, ako heslo k radostným návratom z mŕtvej púšte hmotárstva a novopohanstva v duchovné záhrady vnútorného šťastia a spokojnosti, v ktorých kráľuje Ježiš, ukazuje na Nanebevzatú, ktorá, keď sa mala stať matkou Boha, nazvala sa „dievkou", a cestou pokory, veľkého ponížená pod krížom na Golgote bola vzatá i s osláveným telom do nebies, aby nám odtiaľ žiarila skromnosťou Panny, pracovitosťou matky, čistotou ženy, zbožnosťou a trpezlivosťou človeka, ktorý napriek všetkým protivenstvám kráča bolestnou brázdou života pokojný a vyrovnaný. Údel Márie, Matky Toho, ktorý prišiel, aby spasil svet, bol prebolestný. So Synom svojím prešla celou krížovou cestou. No hrob jej bol slávny ako Ježišov. Červ hniloby nedotkol sa nepoškvrneného tela, lež nebo sa otvorilo a vychrlilo légie anjelov, ktorí zo svojich krídel utvorili živý trón, belostnejší ako Šalamúnov zo slonovej kosti, a za nadšeného spevu hymien a víťazného mávania palmami vznášali tú, ktorá sa nazvala „dievkou" Pána, vznášali ju do nebies, v ktorých žiarila Najsvätejšia Trojica, aby uviedli Milostiplnú na trón po pravici Syna človeka, ktorý korunoval svoju Matku korunou dvanástich hviezd. Nebom sa, rozhlaholil ples: Raduj sa, nebies Kráľovná, Alleluja! Celé nebo, naplnené slávou Márie, plesá. No, i bojujúca Cirkev sv. tu na zemi raduje sa, keď vo sviatok Nanebevzatej vyzýva svojich veriacich: „Radujme sa všetci v Pánu, oslavujme deň preslávny ku pocte blahoslavenej Márie Panny, z nanebevzatia ktorej plesajú anjeli, oslavujúc spolu Syna Božieho."

Skutočnosť Nanebevzatia Panny Márie hodlá terajší sv. Otec, slávne panujúci pápež Pius XII., vyhlásiť za článok viery, dogmu. Z tej milej príležitosti naša knižočka chce prispieť na prehĺbenie mariánskej úcty v srdciach slovenského ľudu, aby v našom národe v terajších ťažkých časoch ešte vrúcnejšie zaznievala úpenlivá prosba k Matke Božej:

„Pod Tvoj plášť sa utiekame, ó Panenka Mária, o ochranu Ťa žiadame, najčistejšia ľalia! Ochráň, zastaň, vysloboď nás, ó Mária spanilá! Nedaj, nedaj zatratiť nás, Matka naša premilá!

Panna Mária - Nanebevzatá.

Mariánska úcta vo všeobecnosti má svoj začiatok pri vzniku kresťanstva. Veď mohli by sme povedať, že zakladateľom a pôvodcom mariánskej úcty je sám Ježiš Kristus. Už ako dieťa bol poddaný presvätej Matke svojej. Ako vzorný Syn nemohol ani ináč robiť, než čo najvrúcnejšie milovať a ctiť svoju matku, milostiplnú, nepoškvrnenú, žiariacu všetkými čnosťami. Túto úctu k matke svojej prejavoval Pán Ježiš cez celý svoj život. Písmo sv. dva razy sa o nej zmieňuje, a to pri takých príležitostiach a za takých okolností, kde sa ona ukázala najnežnejšie a najdojímavejšie. Bolo to v Káne Galilejskej, kde skromnú, až ostýchavú prosbu svojej matky, „Synu, nemajú vína", vyplňuje skvele zázrakom premenenia vody na víno, i keď pripomenie: „Ešte neprišla moja hodina." Bolo to na vrchu Kalvárii vo chvíli najbolestnejšej, keď človek okrem seba zabúda na všetko. Vtedy, v smrteľných úzkostiach a bolestiach, oči Ježišove vyhľadaly matku pod krížom. Chcel sa o ňu postarať, aby neostala opustená medzi nepriateľským svetom.

Tu na Golgote zo siných úst Ježišových vyšly slová najoddanejšej lásky synovskej: „Matka, hľa, syn tvoj!" Týmito slovami odovzdal Pannu Máriu do ochrany svojho miláčika, apoštola Jána. A na inom mieste Písma, ako by menom celého ľudstva, pozdravila Pannu žena zo zástupu: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil a blahoslavené prsia, ktoré si požíval!"

Pannu Máriu uctievali apoštolovia spôsobom najoddanejším a v ich spoločnosti, shromaždení, mávala vždy miesto najprednejšie. Z apoštolov sv. Ján bol ctiteľom Panny Márie najnežnejším a najvrúcnejším. On sa k nej choval až do poslednej chvíle života viac ako s láskou synovskou. Ku jej smrteľnej posteli shromaždili sa apoštolovia zo všetkých končín sveta, aby sa s ňou rozlúčili, dali jej posledné sbohom a vyprosili si od nej materinské požehnanie, aby ich sprevádzalo na všetkých misionárskych cestách.

V apoštolskom vyznaní viery rozšírila sa táto mariánska úcta medzi kresťanmi všeobecne. V ňom popri menách v úzkom spojení s Ježišom, vedľa spomienky troch božských osôb, prichádza i presladké meno Mária: „...v Ježiša Krista, ktorý sa počal z Ducha sv., narodil z Márie Panny."

Prví kresťania apoštolskú úctu k Panne Márii prijali ako najvzácnejšie dedičstvo. Možno to pozorovať v krutých časoch prenasledovania, keď sa museli skrývať v podzemných chodbách, katakombách. V nich popri obrazoch Baránkových nájdeme už v polovici 2. storočia aj obrazy Matky Božej, Panny Márie. Medzi mučeníkmi nachádzame jej nadšených oslavovateľov, chválorečníkov. Tak sv. Justín menuje Pannu Máriu „okrasou sveta". Sv. Irenej, žiak sv. Polykarpa, ktorý ešte účinkoval s miláčikom Pána, sv. Jánom, prehlasuje Pannu Máriu za „spásu pokolenia ľudského".

V 4. storočí, keď bludári osmelili sa napadnúť aj úctu mariánsku, postavil sa proti ním celý kresťanský svet na čele s najznamenitejšími svetlami učeného sveta kresťanského, ako boli sv. Atanáz, sv. Efrém, sv. Ambróz a iní zanietení obrancovia mariánskej úcty. V 5. storočí, keď Nestorius, patriarcha, chcel popierať božské materstvo Panny Márie a tak zatemniť jej slávu, podkopať jej úctu, kresťanský svet dôrazným spôsobom obhájil Pannu Máriu výrokom efezského snemu, ktorý bol prijatý s nadšením a plesom veriaceho ľudu tak, že svet sotva zažil niečo podobného: „Ty si žezlo pravej viery, ó Mária! Buď navždy zvelebená, Mária, Matka Božia!"

A tak to šlo za všetkých kresťanských vekov až po 19. storočie, keď, v čom nemalú zásluhu mali práve františkáni, na úctu Panny Márie bolo neomylne celému svetu prehlásené jej Nepoškvrnené Počatie. A tak trvá úcta mariánska od počiatku kresťanstva až po naše časy a zostane známkou pravosti katolíckej Cirkvi až do konca sveta. Nemôže ctiť Syna, kto si nectí aj Matku. O úcte k Panne Márii pekne znejú slová sv. Cypriána: „Nebude mať Boha za otca, kto Máriu nemá za matku."

Mariánska úcta dala ráz aj katolíckej liturgii. Kto vypočíta všetky tie pobožností, sviatky, obrazy, svätyne, sochy, pomníky mariánske? Všetci ste svedkami tejto skutočnosti na našom milom Slovensku, kde už r. 833 v chráme, postavenom Pribinom, uctievalo sa meno Matky Božej. A jej úcta vzrástla príchodom apoštolov Cyrila a Metoda, šírila sa od tých čias a dnes možno povedať, že slovenský národ patrí medzi tie, ktoré si Pannu Máriu najviac uctievajú. A práve v poslednom povojnovom čase naše pútnické miesta mariánske, ako Šaštín, Mariánka, Staré Hory, Levoča, Dubnica, Topoľčany, Sv. Anton a iné, prijímajú tisícky pútnikov do svojich zátiší. Slováci aj mariánskej úcte môžu byť povďační, že pod ochranou Se-dembolestnej vedeli pretrpieť národnú kalváriu a udržať sa medzi národami Európy až doteraz.

Nanebevzatá.

Panna Mária po nanebevstúpení Krista Pána žila ešte niekoľko rokov. Videla založenie, šírenie a upevňovanie Cirkvi svätej. Vo všetkom a všade heslom jej svätého života bolo: „Staň sa mi podľa slova Tvojho." V duchu žila s Kristom. Telom síce diela ešte na tomto svete, ale dušou zalietala do nebies k Synovi svojmu, túžiac po večnom spojení s ním. A nadišla hodina, keď sa jej túžba splnila.

Smrť je následkom a pokutou za hriech, zvlášť za hriech dedičný. Mária nemala nijaký hriech. Nebola dotknutá ani hriechom dedičným. Nemala teda smrť nad ňou nijakú moc. Pán Boh mohol ju priamo vziať ako kedysi Henocha do stánkov nebeských. Ona však chcela zomrieť ako ostatní ľudia, aby vo všetkom bola ich matkou, aby sa s tým väčšou dôverou mohli k nej utiekať a volať: „Pros za nás, za hriešnych, teraz i v hodinu smrti našej."

Pieseň posvätnej tradície.

Pri západe slnka, ktorého lúče predierajú sa oblôčikom do izby Panny Márie a zlatom zalievajú jej svätú tvár, temnie olivový háj, vysoké hory na ďalekom obzore halia sa do čierneho závoja a Mária, tíško sediac nahnutá pri obloku, uvažujúc o minulosti, plná sladkého šťastia a očakávania do budúcnosti, načúva ľúbeznú hudbu a vidí belostnú, vzdušnú postavu archanjela Gabriela, ktorý jej zvestuje slávny odchod zo slzavého údolia do raja oslávenia. Neoslňuje ju už žeravé slnečné svetlo, ale celú jej bytosť zahrieva sväté, blahodarné teplo, plniac jej tvár výrazom nadzemským. Zatieňuje si pravicou oči, pokorne kloní hlavu a tíško rečie slová: „Staň sa mi podľa slova Tvojho." Zavejú perute anjelské, umíkne hudba nebeská, Mária prežíva predchuť neba. V ruke drží ratolesť, ktorú posol boží priniesol nebies Kráľovnej.

V Máriinom domčeku schádzajú sa hlásatelia kráľovstva Kristovho, apoštolovia. Zvláštne vnuknútie poháňa ich k Matke, aby naposledy počuli jej nežné slová útechy a lásky. Sv. Ján, miláčik Pána, kľačí pri jej lôžku, ľúba jej posvätné ruky, díva sa do jej očú a šepce sladké slovo: „Matka!"

Je piatok, popoludní tri hodiny. Tiché poobedie. V údoliach, i po vrchoch, v celej prírode pláva čosi tajuplné, nevýstižné, vznešené. V kryštálovo čistom vzduchu vznáša sa tucha čohosi mystického. Máriin zrak letí ponad štíhle pínie a tmavozelené palmy ďaleko, do neznáma. Ruky sa dvíhajú, aby žehnaly naposledy. Hlas slabne. Tvár blčí svätým vytržením. Máriina čistá duša ako holubica letí k Otcovi, Synovi, k Duchu svätému. Počuť nebeskú hudbu. Ľúbezné zvuky nadzemských bytostí nesú sa priestorami. Sprevádzajú spanilú dušu Matky Božej do nebies.

Hlboký pokoj rozhosťuje sa v izbietke. Radostný úžas zachvacuje všetkých. Miláčik Pána volá za Matkou: „Od zeme vzlietaš v neznáme kraje, v zory usmievavé, v západy žhavé, v nadhviezdne diaľky, ku bránam raja, Matička moja. Zo zeme hložia, Matička Božia, za tebou duša moja clivie a volá!" Víťazné piesne anjelských chórov nesú sa krajom. Apoštolovia na kolenách okolo postele. Modlia sa. Zvonku sa tlačia zástupy. Nemocní, chorí sa uzdravujú. Nebeská vôňa preniká všetko. Prevyšuje vôňu kvetov, ktoré venčia telo zosnulej.

Druhý deň ráno, v prekrásne ráno, za spevu vtáctva, za zvukov žalmov zbožných kresťanov, apoštolovia nesú telo do hrobu v Jozafátskom údolí. Div divúci. V tretí deň prichádza apoštol Tomáš. Chce vidieť Matku, keď nie za živa, aspoň po smrti. Beží k hrobu. Padá skoro s nôh. Hrob otvorený, tela Matky v ňom niet. Len nebeská vôňa dáva tušiť, že tu odpočívala Mária. Panna Mária bez poškvrny počatá, bez poškvrny počala a porodila Syna. Telo jej, vyvolená nádoba svätosti, v hrobe nesmie byť porušené. Panna Mária nielen s dušou, ale aj s telom vzatá je do neba!

Slávne korunovanie.

Mária zasadne na pravicu Syna, na trón slávy nebeskej. Ľudské oko, vierou osvietené, preniká nebesá. Vidí, ako ju víta Najsvätejšia Trojica, s ktorou bola najužšie spojená vtelením Pána. Vidí, ako sa radujú anjeli, archanjeli, svätí a svätice božie. Tešia sa Márii, vzoru čistoty, nevinnosti a svätosti. Všetko plesá, raduje sa. Boh ju uvádza na trón slávy, vyhlasuje za Kráľovnú nebies a zeme. Krásnu korunu kladie na jej hlavu. Veniec čností, spletený láskou Otca, Syna i Ducha svätého. Ak už rozum ľudský nechápe, akú nekonečnú slávu pripravil Boh v nebi tým, ktorí ho na zemi milujú, tým menej pochopí, čo pripravil Pán tej, ktorá ho na zemi porodila, ktorá ho viacej ako všetci ľudia a anjeli milovala. Otec nebeský korunuje svoju milú dcéru, necháva jej podiel brať na svojej moci; Syn činí ju účastnou svojej lásky, Duch sv. svojej múdrosti. Všetky tri Božské osohy vyhlasujú ju za Kráľovnú neba i zeme, vykazujú jej miesto na pravici Krista Ježiša a rozkazujú všetkým anjelom a svätým nebešťanom, aby ju ako Kráľovnú poslúchali a jej slúžili.

Úcta Nanebevzatej.

Radostná zpráva o nanebevzatí Panny Márie rozniesla sa po celom kresťanskom svete. So zprávou šírila sa aj úcta a sláva Panny Márie. Živá viera, že Panna Mária bola vzatá do neba nielen s dušou, ale i s telom, dátuje sa od samých apoštolských čias. A teda aj slávnosť Nanebevzatia je jednou z najstarších mariánskych slávností. Sviatok Nanebevzatia svätil sa na východe už v 5. storočí, alebo i skôr, na západe od 7. storočia. I keď Cirkev svätá Nanebevzatie Panny Márie doteraz nevyhlásila za článok viery, vždy po celom svete verila a verí, že Bohorodička i s telom vzatá je do neba. Z písaných dokladov uvediem aspoň dve svedectvá, jedno zo západnej Cirkvi, druhé z východnej, ako viera v Nanebevzatie má hlboké korene v celom kresťanskom svete. Dosť obsažnú písomnú zprávu o Nanebevzatí Panny Márie v západnej Cirkvi podáva Gregor Turský (zomrel 595) vo svojej knihe O sláve mučeníkov: ,,Konečne naplnila sv. Panna mieru svojho života, a keď už mala odísť z tohto sveta, shromaždili sa všetci apoštolovia zo všetkých končín sveta do jej domu. Vypočuli, že sa má rozlúčiť s týmto svetom. Bdeli pri nej. A hľa, Pán Ježiš prišiel so svojimi anjelmi, prijal jej dušu a odovzdal archanjelovi Michalovi a odstúpil. Na úsvite zdvihli apoštolovia jej telo, položili do hrobu, strážili ho a očakávali príchod Pána. A hľa, zasa stál pri nich Pán, vzal sväté telo a rozkázal, aby bolo odnesené do raja, kde sa spojilo s dušou. S vyvolenými božími sa raduje a požíva slasti večné, ktoré budú trvať nekonečne." (Gregor Turon. L. I. De glória martyrum, c. 4.)

Na východe o Nanebevzatí Panny Márie píše sv. Ján z Damasku: „Prijali sme zo starej tradície, že keď nadišiel čas spánku sv. Panny, všetci svätí apoštolovia, ktorí pre spásu národov boli roztratení po celom svete, naraz vzatí do výšky sišli sa v Jeruzaleme, mali anjelské videnie a počuli spevy nebeských mocností, a tak odovzdala (sv. Panna) vo sláve božskej svoju dušu do rúk božích. Ale jej telo, ktoré prijalo Boha spôsobom nevýslovným, za spevu anjelov, apoštolovia vzali a položili do hrobu v záhrade Getsemanskej a na tom mieste tri dni ozývaly sa spevy anjelské. Po troch dňoch prestal spev anjelský. Apoštolovia otvorili hrob, lebo sv. Tomáš, ktorý nebol prítomný, prišiel, žiadal si vzdať poctu telu, ktoré Boha prijalo. Avšak nemohli nikde nájsť jej telo. Len šaty ostaly, v ktorých bolo zabalené. I zatvorili hrob, naplnený nevýslovnou vôňou. Obdivovali zázrak toho tajomstva a nemohli ináč súdiť, ako že sa ľúbilo Bohu z Márie Panny telo vziať, stať sa človekom a narodiť sa, a po pôrode ju zachovať neporušenú. Jemu sa tiež zaľúbilo nepoškvrnené a v neporušenosti zachované telo nanebevzatím uctiť, a to pred všeobecným vzkriesením." (In Euthym. Hist. 1. III., č. 40. Orat. II. de dorm. Mariae V.)

Slávnosť Nanebevzatia Panny Márie sa svätí od pradávna v celom kresťanskom svete. So všetkých kazateľníc a učiteľských katedier sa hlása, že Bohorodička i s telom bola vzatá do neba. My sa máme z tej skutočnosti radovať a prosiť Pána Boha, aby túto silnú a všeobecnú vieru celého kresťanského sveta v Nanebevzatie Panny Márie slávne panujúci pápež, terajší sv. Otec Pius XII., prehlásil za dogmu, t. j. článok viery.

Františkáni a úcta k Panne Márii.

Jasavé slová Panny Márie „blahoslavenou ma budú nazývať všetky národy" splnily sa i v ráde františkánov. Patriarcha Bratov menších, františkánov, sv. František Serafinsky (zomrel 1226), vydedený pre svoj kajúcny život z rodičovského domu, zvolal: „Teraz právom môžem menovať Otca nebeského svojím Otcom a Rodičku Božiu svojou Matkou." Pre-blahoslavenú Pannu vždy si ctil a miloval ako svoju matku. S Kristom a pre Krista uctieval aj najblaho-slavenejšiu Pannu. Miloval ju preto, že so Synom svojím žila v chudobe a taktiež stala sa vzorom Bratom menším, t. j. františkánom. Sv. František vo svojich modlitbách pripomína si najviacej trpiaceho Ježiša. Tak podobne uvažuje aj o Panne Márii. Ona mu je Matkou Vykupiteľa so všetkou materskou bolesťou pre seba, so všetkou materskou radosťou pre nás. Sv. Patriarcha žiadal si byť zo srdca dieťaťom mariánskym. Ako pevec boží krásnoduchými básňami oslavoval stvorenie, prírodu, svet. Matku Božiu chválil výlučne modlitbami. Akou nežnosťou a láskou prekypujú jeho chválospevy a modlitby k Panne Márii! Medzi inými uvediem tu aspoň jeho prekrásne pozdravenie Matky Božej: „Buď pozdravená, svätá Pani, Kráľovná presvätá, Rodička Božia, Mária. Ty si ustavične Panne, vyvolená pred sv. Otcom z nebies, ktorý ťa posvätil so svojím premileným Synom a Duchom Utešiteľom. V tebe bola a aj teraz je všetka plnosť milosti a všetko dobro. Buď pozdravená, ty palác boží! Buď pozdravená, ty jeho svätostánok! Buď pozdravená, ty príbytok jeho! Buď pozdravená, ty odev jeho! Buď pozdravená, ty služobníčka jeho! Buď pozdravená, ty jeho matka!" (Spisky sv. Františka, v preklade M. Luckého, Žilina 1945.)

Pravdu mal učený P. Erhard Schlund, keď napísal o sv. Františkovi: „Tento pevec boží, rytiersky milovník boží, básnik Prozreteľnosti, maliar trpiaceho Krista, ospevovateľ slnka, nádhernosti Stvoriteľa a radosti stvorenia, roztúžený križiak s krížom a bez zbrane, kazateľ pokánia, ktorý začínal s meacu1pa a končil s A11e1uja, askéta jasnosti a detskej prostoty, majiteľ a zároveň žobrák chrámu Panny Márie, Kráľovnej anjelov, seraf s ranami Kristovými z Alverny a pohľadom Máriiným z Porciunkuly, slovom svätec XIII. storočia, bol a musel byť ctiteľom Panny Márie."

Mariánska služba podľa sv. Františka pozostáva z prijatia a sprostredkovania milostí, v praktickej práci pre česť a úctu Márie, v ratovaní duší, v prostých, až detinských prosbách a v príležitostných pôstoch z lásky k Matke Božej. Plniť doslovne tieto požiadavky bolo programom, cieľom mariánskej úcty u sv. Františka. Najkrajším a ľudstvu najprospešnejším výdobytkom nesmiernej lásky, úcty, obdivu a služby sv. Františka k Panne Márii sú známe porciunkulové odpustky, ktoré dosiahol pre svoj kostolík Kráľovnej Anjelov na príhovor Nepoškvrnenej Panny.

Kolískou františkánskeho rádu je kostolík Porciunkula, zasvätený Panne Márii, Kráľovnej Anjelov. Tu začal svoje účinkovanie sv. František, tu vyprosil veľké milosti pre ľudstvo, odtiaľto rozposielal bratov do celého sveta. Z Porciunkuly vyvierala františkánska úcta k Panne Márii a rozlievala sa v hojných prúdoch cez sedemstvo rokov po všetkých krajoch, kde sa ujaly a rozšírily ideály sv. Františka. František seba i celý svoj rád zasvätil Matke Božej, Matke chudobných, a s mariánskou úctou františkánsky rád takrečeno srástol.

Najvýznamnejším rysom z úcty k prebi. Panne Márii vo františkánskom ráde je nadšenie za Nepoškvrnené počatie. Pravda, že Panna Mária bola bez každého, i dedičného hriechu počatá, bola od založenia františkánskeho rádu ako drahocenný poklad prechovávaná. Duchovní synovia sv. Františka na čele s veľkým učencom františkánskym Duns Scotom (zomrel 1308) tú pravdu obhajovali proti nepriateľom. Ich učenie a úctu k Nepoškvrnenej, ktorú nadšene hlásali už v XIII. storočí, potvrdil sv. Otec pápež Pius IX., keď dňa 8. decembra 1854 v Ríme úradne vyhlásil: „Z vnuknutia Ducha sv., ku cti nerozdielnej Trojice, na okrasu a slávu panenskej Bohorodičky, na povýšenie katolíckej viery a rozšírenie kresťanského náboženstva, v mene autority Ježiša Krista, svätých Petra a Pavla a svojej, vravíme a rozhodujeme, že učenie, ktoré pevne hlása, že blahoslavená Panna Mária v prvom okamihu jej počatia pre zvláštnu milosť všemohúceho Boha a pre zásluhy jej Syna Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského, od každej poškvrny hriechu prvotného bola ochránená, je učením od Boha zjaveným, a preto musia to všetci veriaci pevne a nezvratne veriť."

Zvony večného mesta sa rozozvučaly, na Anjelskom hrade zahrmely kanóny a hlásaly do celého sveta radostnú zvesť všetkým verným ctiteľom Rodičky Božej. A celý katolícky svet sa pripojil k radosti večného mesta Ríma. Celý kresťanský svet zaplesal, radostným jasotom sa ozvalo každé kresťanské srdce, no a nadovšetko synovia sv. Františka v sladkom zanietení volali: „Nepoškvrnená, zvíťazila si! Zem mizne pred majestátom tvojím v tmavom tieni, ako svetlý zjav vznášaš sa k nebesiam! Idú ti v ústrety zástupy serafínov, s ľaliami sbor anjelov. Pod tvojou nohou mesiac striebrom horí, nepriateľ-had sa plazí! Ave, ó ave Mária, Panna Nepoškvrnená!"

Františkáni k úcte Panny Márie zaviedli pobožnosť sedemdesiatkového ruženca k siedmim radostiam Márie. Jej oslavu šírili františkánski učenci sv. Bonwventúra (╬ 1274) a Alexander Haleský (╬ 1245). Jakopone da Todi (╬ 1306) složil veľkolepú sekvenciu — pieseň: Stála Matka bolestivá, čím veľmi prispel na rozšírenie úcty k sedembolestnej Panne Márii, tak drahej a milej slovenskému srdcu.

Mimoriadne veľkým ctiteľom Panny Márie a šíriteľom jej úcty bol veľký Divotvorca, po celom svete známy františkánsky svätec, sv. Anton Paduánsky (╬ 1231), ktorého sv. Otec Pius XII. práve v minulom roku slávnostne vyhlásil za doktora — učiteľa Cirkvi svätej. Vo svojich kázňach slovom i písmom, verný františkánskym ideálom, obhajoval Nepoškvrnené Počatie Panny Márie, no zvlášť hlboko ctil a miloval Nanebevzatie Matky Božej. Túto vrúcnu úctu sv. Antona z Páduy k Nanebevzatiu veľmi pekne vystihuje aj legenda z ľudovej tradície.

Sv. Anton, ako chýrny kazateľ, na svojich misionárskych cestách zašiel i do Francúzska. V meste Toulouse zdržoval sa práve okolo sviatku Nanebevzatia. Býval v kláštore svojich bratov. Keď sa spoločne modlili kňazské hodinky, breviár, sv. Anton nešiel na chór preto, aby nemusel počúvať čítanie martyrologia (životopisov svätých a mučeníkov), v ktorom sa Nanebevzatie spomínalo ako hmlisté, až pochybné. Veľmi to rmútilo jeho srdce, ranilo nežné srdce, ktoré Pannu Máriu natoľko milovalo. Nebol by mohol počuť niečo, čo by jeho mariánske presvedčenie urazilo. Chodil skormútene po chodbe kláštora, pokúsil sa modliť, nešlo to. Vošiel do izby, kľakol si a vzlykavo sa modlil. Tu zrazu nastal mimoriadny šelest, zazrel oslepujúcu žiaru a v nej prekrásne zjavenie Matky Božej, ktorá ho uistila o svojom Nanebevzati. Svätec ešte nadšenejšie a presvedčivejšie ohlasoval ľudu pravdu, že Panna Mária bola s telom vzatá do neba.

Základnou myšlienkou sv. Antona v učení o Nanebevzatej bolo, že Panna Mária, prvý svätostánok Krista, Spoluvykupiteľka sveta, nemohla podľahnúť zákonu rozkladu tela po smrti. V jednej svojej kázni takto vysvetľoval verš Izaiáša „Oslávim miesto svojich nôh" (Iz. 40, 13): „Miesto, kam položil nohy Pán, je Panna Mária, z ktorej si vzal ľudské telo; a toto miesto dnes skutočne oslávil, keď povýšil Pannu Máriu nad chóry anjelské. Je zrejmé, že blahoslavená Panna bola vzatá do neba i s telom, pretože bola miestom, kam svoje nohy položil Pán. Toto tajomstvo zvestoval aj Žalmista slovami: „Vstaň, Pane, a poď na miesto svojho odpočinku, ty i schránka tvojho posvätenia." Teda tak, ako povstal Pán, keď vystúpil na pravicu Božiu, tak povstala aj Schránka, v ktorej odpočíval, keď v deň Nanebevzatia bola panenská Matka usadená na trón cti, nad všetky nebeské sbory."

Druhý veľký učenec a svätec františkánsky sv. Bonaventúra (╬ 1274), menovaný všeobecne Doktorom serafínskym, tiež jasne dokazoval všeobecnú vieru v Nanebevzatie, keď v kázni o Nanebevzatí povedal a napísal, že plnosť blažeností a slastí nebeských, ktorými Panna Mária oplývala nad spoločnosťou svätých v nebi, vzťahovala sa nielen na dušu, ale aj na telo Matky Božej, ktoré bolo vzaté do nebies.

A takto by sme mohli pokračovať v uvádzaní n citovaní dokladov ďalších františkánskych učencov bohovedných, ako šírili úctu Nanebevzatej, až po naše časy, keď pred desiatimi rokmi na všeslovanskom kongrese františkánskych filozofov a učencov z celého slovanského sveta v Krakove (v augustových dňoch 1937), vo svojich prednáškach vedecky zdôvodnili túto skutočnosť a podali žiadosť sv. Otcovi aby Nanebevzatie vyhlásil za článok viery. Dnes hlavní predstavení všetkých františkánskych provincií celého sveta predkladajú prosbopisy svätému Otcovi s vrúcnou žiadosťou, aby učenie o Nanebevzatej slávnostne vyhlásil za dogmu.

Slovenskí františkáni a Panna Mária.

Františkáni na Slovensku, kráčajúc v šľapajách svojho vznešeného zakladateľa, sv. Františka z Assisi, a svojich veľkých predchodcov, boli vždy nadšenými ctiteľmi Panny Márie a šíriteľmi jej úcty medzi Dunajom a Tatrami.

Povšimnime si podrobnejšie, ako sa prejavovala mariánska úcta, so zvláštnym zreteľom na Nanebevzatú, u slovenských františkánov cez sedemsto rokov v zasväcovaní kostolov, v maliarstve, hudbe, speve, básnictve, kazateľstve ap.

Mariánske kostoly a. kaplnky.

Krásnym dôkazom nevšednej úcty mariánskej u františkánov na Slovensku je celý rad kostolov a kaplniek, zasvätených Panne Márii, i Nanebevzatej. V XIII. storočí františkánsky kláštor a kostol v Nitre z r. 1248 bol zasvätený Nanebevzatiu Panny Márie. Vo Fiľakove roku 1612 vznikol kostol a kláštor, ktorý bol zasvätený Nanebevzatej. Aj kostol františkánov v Skalici z roku 1467 pôvodne bol zasvätený Sedembolestnej a Nanebevzatej Panne. Podobne pôvodný kostol košických františkánov z XV. storočia niesol titul Nanebevzatej Matky Božej.

V Bratislave, hlavnom meste Slovenska, chrám františkánov z roku 1297 bol zasvätený Zvestovaniu Panny Márie. Jednou z najkrajších ozdôb chrámu je umelecká socha gotickej Piety z XV. storočia.

Sviatok Sedembolestnej svätí sa v piatok pred Kvetnou nedeľou a tiež 15. septembra. Je upomienkou na utrpenie Krista Pána a Panny Márie na základe Simeonových slov, že ostrý meč prebodne Máriinu -dušu (Lk. 2, 35). Prvé stopy sviatku nachádzame v XV. storočí. Roku 1412 činí sa o ňom zmienka na Kolínskom sneme, ktorý viedol kolínsky arcibiskup Teodorik. Avšak až roku 1727 bol pápežom Benediktom XIII. ustanovený a rozšírený pre celú Cirkev. O rozšírenie úcty Sedembolestnej Panny Márie zaslúžil sa azda najviac františkánsky básnik Jakopone da Todi (╬ 1306), ktorý složil prekrásnu sekvenciu Stála Matka bolestivá. Svätý zápal a milostná neha, ktorou ako by nebeskou vôňou dýcha celá velebná pieseň, prezradzuje pôvodcu z rádu sv. Serafa — Františka z Assisi. Františkánsky básnik Jakopone v tejto prekrásnej piesni zo začiatku robí dojem, ako by nezamýšľal ospevovať históriu utrpenia Matky Božej. No už v druhej slohe premáha ho cit, ktorému v nasledujúcich slohách um ešte predsa len vie odolať. Od piatej slohy rozum uvoľňuje vládu citu a rozplývajúc sa najsrdečnejšou sústrasťou, prenežne opisuje bolesti Panny Márie. Je to usedavá vrúcnosť, nežné vzdychanie; je to bôľ, „hlboký ako more", ale ľúbezný ako zábron ranných lúčov, padajúcich na kvetnatú lúku. Prečítaním celej piesne sprítomníme si neskonalú krásu a velebnosť večnej sekvencie :

Ô ako jemne vycítili františkáni určitú súvislosť slovenského národa s utrpením Sedembolestenj Matky Božej. Mária mnoho trpela. Slováci veľa trpeli. Veď ich dejiny sú celou reťazou utrpenia, v pravom smysle Kalváriou. Preto tá vrúcna úcta Slovákov k Sedembolestnej. Náš národ hľadal potechu, záštitu tam, kde videl pravú záplavu utrpenia, u Sedembolestnej. Slovenskí františkáni podporovali túto úctu stavaním kostolov a kaplniek, zasvätených Sedembolestnej Matke.

Tak v Skalici už roku 1467 vzniká františkánsky kostol a kláštor, zasvätený úcte Sedembolestnej Panne Márii. Pri františkánskom chráme v Pruskom P. Róbert Sklenár roku 1722 dal vystavať kaplnku na úctu Sedembolestnej. V Malackách veľkej obľube teší sa kaplnka Sedembolestnej Panny Márie, stredisko to Spolku Sedembolestnej Panny Márie, ktorý tam roku 1849 založil prvý slovenský misionár v Carihrade v Turecku, P. Metod Gazdík, rodák z Rajca. Spolok jestvuje podnes a mesačnými shromaždeniami šíri úctu k Patrónke Slovenska nielen u Malačanov, ale aj u veriacich z okolia.

Podobné, bratstvo majú slovenskí františkáni v Amerike pod menom Bratstvo kresťanských matiek Sedembolestnej Panny Márie. Cieľ a význam tohto Bratstva veľmi pekne vystihuje modlitba, ktorú odriekajú slovenské matky pri vstupe do neho:

,,Ó Mária, Matka Sedembolestná Ježiša Krista! Ajhľa, tu pred tvojím oltárom kľačí slovenská žena, ktorá sa vo svojej biede a núdzi dôverne ku tvojmu materinskému srdcu utieka a tebe odovzdáva a zasväcuje pre celý svoj budúci život. Ó Matka Mária, teraz v tomto slávnostnom okamihu prisahám ti vernosť a svoju lásku až do smrti. Ododnes naďalej buď ty mojou matkou a ja chcem zostať tvojou vernou dcérou. Ó Matka! Ako Matka Sedembolestná sama si okúsila horkosť materinského života, preto ti je známy môj ťažký život, moje kríže a trápenia, preto aj rozumieš moje slzy; preto prichádzam k tebe s toľkou dôverou, lebo viem, že hovorí matka s matkou. Ó Mária, prosím ťa, nezavrhni ma, nezabudni na mňa v budúcom živote. Pomôž mi a podopri ma, zvlášť ale vypros mi milosť, aby som mohla svoje dietky prísne vychovať podľa vôle Božej, aby som mohla stále podľa tvojho príkladu pevne kráčať po krížovej ceste svojho života za tebou a za Ježišom. Tvojmu materinskému srdcu dnes zasväcujem svojho manžela, svoje dietky a celú svoju rodinu. Ododnes nabudúce buď ich matkou a gazdinou. Neprestaň sa starať o nás všetkých, dokiaľ nás neuvidíš spasených okolo seba v nebi. Sľubujem ti, že budem sa usilovať plniť všetky povinnosti, ktoré tento spolok nakladá, budem sa zúčastňovať spoločných pobožností a sv. prijímaní, zvlášť ale stavovských kázní, lebo mám nádej, že tým spôsobom všetku pomoc a ochranu obsiahnem pre seba a svoju rodinu. Áno, Matka! Ododnes som tvojou dcérou a ty si mojou matkou."

Kaplnky Sedembolestnej majú ešte františkáni v Hlohovci, v Okoličnom, s veľmi cenným umeleckým oltárom, vo Fiľakove, v Prešove, v Košiciach a v Trstenej. V iných chrámoch, keď nie kaplnky, majú aspoň oltáre, zasvätené úcte Sedembolestnej, ako v Bratislave, v Trnave, v Beckove, v Prešove, v Bardejove. Slovenskí františkáni po prvej svetovej vojne založili provinciálny Komisariát v USA, aby zdarné šírili kráľovstvo Kristovo a lásku k rodnej reči medzi svojimi krajanmi. Svoje apoštolské dielo zasvätili Patrónke Slovenska, Sedembolestnej Matke Božej. K jej cti roku 1930 vystavali svätyňu s kláštorom v romantickom zátiší vo Valparaiso, ktorá ako pútnické miesto Slovákov priťahuje ročne tisícky pútnikov zo všetkých strán slovenskej Ameriky.

Toho roku je práve dvadsať rokov tomu, čo sv. Otec Pius XT. dňa 22. apríla 1927 potvrdil úctu, ktorou slovenský národ od nepamäti, zvlášť od XVIII. storočia uctieva Sedembolestnú Pannu Máriu, ako zvláštnu Patrónku. Slováci, verní tradícii slávnych predkov, budú aj v terajších svojich úzkostiach a ťažkostiach vzývať Sedembolestnú Matku, svoju milú Patrónku, precítenou modlitbou:

„Sedembolestná Matička, obráť svoje milostivé oči na nás, ktorí tu pred tvojím oltárom kľačíme a s detinskou prítulnosťou pod tvoj materinský plášť sa utiekame ako vďačné deti k dobrej Matke slovenského národa. Teba vzývali naši otcovia a matky už tisíc rokov, lebo horela láska nášho rodu k tebe, Matka Božia, a v tebe s dôverou a pravou pobožnosťou skladali svoju nádej. A ty, dobrá Matka, plná milosti, cez stáročia v každý žalostný čas s neba vysokosti obrátila si svoje ľútostivé oči na nás. Ako ranná dennica svietila si nášmu národu svetlom pravej viery. Zastala a ochránila si nás od zahynutia, Matka dobrej rady. A preto od čias sv. apoštola Metoda zaznievajú nám piesňou vŕšky i kvetnaté údolia a vznáša sa zbožný hlas tvojho národa po všetkých končinách Slovenskej krajiny: Ty si jediná pomocnica naša, po Bohu nad teba nemáme.

Pod znakom nášho spasenia, v údolí troch našich hôr, ako na Kalvárii, vyše tisíc rokov trpeli a hľadeli sme na tvoje bolesťami siedmich mečov krvácajúce srdce. A ty, ktorá si vedela toľko trpieť pre svojho Syna, mala si útrpnosť s plačom nášho národa, ktorý na svete nemal láskavejšej Matky nad teba.

Rozjímajúc nad ranami nášho národa a nad siedmimi bolesťami tvojho srdca, vidíme, že si nás naučila húževnatosti slovenskej lipy a sile nezúfať pod krížom. Touto nádejou a dôverou povzbudení pod tvoju ochranu sa utiekame my, dedičstvo tvoje, národ tvoj, ktorí sa cítime tvojimi dietkami a pre zvláštnu ochranu tvoju teba dobrou Matkou nášho národa a našu spanilú domovinu Mariánskou krajinou voláme.

Prosíme ťa, drahá Patrónka, ochraňuj našu cirkevnú a svetskú vrchnosť, všetkých občanov a našu vlasť, aby ona, osvietená darmi sv. Ducha, slúžila za príklad zbožnosti, spravodlivosti a mravnosti. Vyžiadaj Božieho požehnania na všetky stavy a triedy obyvateľov tejto krajiny, aby sa obapolne uctievaly, pamätajúc, že sme deti jedného Boha, z krvi jedného národa, deti jednej krajiny a dedičia jedného blaho-slavenstva.

Svojím mocný príhovorom vypros nám povzbudzujúcej milosti, aby sme svojím pričinením zveľadili katolícke náboženstvo v našej duši častejším sv. prijímaním a čítaním dobrých katolíckych kníh a časopisov; aby sme obetavosťou napomáhali obnovenie chrámov, budovanie katolíckych škôl, zveľaďovanie katolíckych spolkov; aby sme preukazovali skutky milosrdenstva chudobným, chorým, sirotám.

A teraz, dobrá Matka naša, panuj svojou duševnou vládou nad svojím slovenským národom; chráň svoju Slovenskú krajinu a nás, ktorí sa ti oddávame telom i dušou; a zostaň s nami, aby sme ťa mohli chváliť a velebiť na veky vekov. Amen." (Katolícke noviny, 23. III. 1947.)

Milou posvätnou tradíciou je opradené prenesenie domku Panny Márie z Nazaretu v Palestíne do Loreta v Taliansku. Podľa legendy domček, v ktorom sa narodila Panna Mária, v ktorom bola vychovaná, v ktorom ju pozdravil archanjel Gabriel, v ktorom počala z sv. Ducha a vychovala Ježiška, bol r. 1291 prenesený do Trsatu v Dalmácii a o tri roky neskôr, roku 1294, zasa do Loreta v Taliansku. Tu ho anjeli umiestili v prastarom, hustom vavrínovom lese. Nad domčekom dvíha sa prekrásny chrám a je bezpochyby jedným z najslávnejších pútnických miest mariánskych na svete. K tomu posvätnému miestu viaže sa prekrásna pobožnosť k Panne Márii, loretánske litánie. Aby sa nábožným veriacim umožnila a sprítomnila úcta k Panne Márii Loretánskej, začali po celom svete stavať podobné kaplnky, domčeky Panny Márie. Na Slovensku vo františkánskych kostoloch poväčšine v 17- a 18. storočí vzniklý loretánske kaplnky.

V Humenom vo františkánskom chráme od r. 1642 jestvovala loretánska kaplnka so zázračným obrazom Kráľovnej Anjelov a tešila sa veľkej úcte nielen u katolíkov, ale aj u inovercov. Podobné loretánske kaplnku, u veriacich veľmi obľúbené, majú františkáni v Bratislave, v Malackách, v Kremnici a Žiline. V pútnickom chráme svätoantonskom pôvodne tiež bola loretánska kaplnka, ale všelijakými zmenami, prestavbami zanikla a na jej mieste vzniklý oltáre Panny Márie Lurdskej a Sedembolestnej.

V Nižnom Sebeši pri Prešove jestvuje kostol a kláštor, zasvätený Menu Panny Márie od roku 1635. V tomto kostole stala sa mimoriadna príhoda v spojení s obrazom Matky Božej s Ježiškom. V krutých náboženských a bratovražedných bojoch tých čas, roku 1644, dňa 22. júna vtrhlo povstalecké vojsko protestantské, zvlášť kalvínske, aj do Sebeša a prirodzene, najprv do kláštora. Vo svojej zbesilosti pochytali tamojších bratov, na čele s vtedajším gvardiánom P. Adalbertom Močárom, vyzliekli ich do naha, bili, mlátili, trýznili, hanobili najpotupnejším spôsobom. Potom ich zatvorili na noc do akejsi komory. Za tmavej noci podarilo sa všetkým ujsť a skryť v blízkom lese. Len jeden z nich, veľmi nábožného a svätého života brat Mikuláš Kormendi, sotrvávajúc v modlitbách, zameškal vhodnú príležitosť na útek a stal sa mučeníckou obeťou za všetkých. Po vyrabovaní kláštora poblúdení fanatici našli brata Mikuláša. Vyzlečeného v podobe kríža uviazali na skriňu. Na chrbáte mu vyrezali zaživa kríž. Brucho a prirodzenie mu rozpárali, hlavu na temeni roztlkli a potom horiacimi fakľami pomaly pálili. Tak nemilosrdne a kruto umučili svätého brata Mikuláša. Po tomto zverskom kúsku dali sa do zbíjania a rabovky kostola. Ničili oltáre, potupili obrazy a sochy, povypichujúc im oči, uši; niektoré posekali. Najväčšie z nich vyvliekli ku dverám kostola a kláštora, aby strážily vchod. Keď takto previedli svoje čertovské zhanobenie a bohorúhavé dielo skazy, dvaja z nich zbadali, že na stene visí ešte nedotknutý obraz Matky Božej. Nuž, rozhodli sa, že aj tomu urobia koniec. Keďže visel dosť vysoko, prvý z nich vystrelil naň z pušky. Lež, akoby zázračným zásahom, guľka sa od obrazu odrazila, zasiahla bohorúhača a na mieste ho zabila. Zločinné dielo pokúsil sa dokonať jeho bezbožný kamarát. Vystrelil na obraz a útekom sa chcel zachrániť, aby ho nestihol podobný osud ako predošlého. A čo sa s ním stalo ? Len čo vybehol z kostola, zvalil sa mŕtvy na schody. Tak rýchlo previedol súd spravodlivosti Pán Boh nad bezbožnými hanobiteľmi obrazu Matky Božej. Sám obraz, maľovaný na plátne, oválnej podoby, utrpel dve rany. Jednu na ľavom líci Matky Božej, druhú na nose medzi očami. Predtým bol umiestený na dolnom chóre. Mal dosť jednoduchý rám. Neskôr si obraz veľmi obľúbil ľud, zvlášť nábožná šľachtička Klára Kapy, ktorá pre mnohé milosti, obdržané na príhovor Matky Božej, dala ho skvostne zarámovať, zaskliť a premiestiť na oltár Najsv. Trojice. Stalo sa to roku Pána 1754. Počas bohoslužieb horely pred milostivým obrazom Matky Božej vždy sviečky.

V Malackách nábožné knieža Pavol Pálffy založil kláštor pre františkánov a vystavil kostol ku cti Nepoškvrnenému Počatiu Panny Márie r. 1653. Veľkej umeleckej hodnoty je v tomto chráme oltár s prekrásnou sochou Nepoškvrnenej, majstrovské rezbárske dielo, ktoré dal zhotoviť gróf Mikuláš Pálffy roku 1720. V bočných kapliciach nachádzajú sa sväté schody. Sú stavané na spôsob svätých schodov v Jeruzaleme a v Ríme. V každom z nich sú uložené relikvie, pozostatky svätých. Je ich 28 a pobožnosti k úcte Umučenia Krista Pána smú sa odbavovať na nich len kľačiačky. Posvätené boly r. 1660 čanád-skym biskupom Tomášom Pálffym, bratancom Pavla Pálffyho. Sv. schody navštevujú nábožní pútnici zo Záhoria zvlášť na sviatky sv. Kríža 3. mája a 14. septembra. Keď putujú do Šaštína alebo Mariánky, všetky púte zastavia sa aj v Malackách na sv. schodoch, aby si uctily Umučeného a Sedembolestnú. Zaujímavá udalosť sa odohrala v tomto kláštore v súvise s Nanebevzatím Panny Márie. R. 1809 zdržovalo sa v Malackách Nepoleonovo vojsko. Dôstojníci a vyšší páni sa usadili v kaštieli. Vojsko po mestečku a okolí. Kláštoru sa vyhýbali, lebo sa obávali mníšskej prísnosti. Najväčšie ťažkosti mali františkáni s francúzskym vojskom okolo sviatku Nanebevzatia Matky Božej. Dňa 15. augusta veľký vodca Francúzov, víťaz Napoleon, slávil svoje meniny. Veliteľ vojska v Malackách žiadal františkánov, aby v ten deň bola bohoslužba s nemeckou kázňou o Napoleonovi. P. Agapit Neizer, gvardián, celý preľaknutý, že tým by zneuctil sviatok Nanebevzatej, uvažoval s ostatnými členmi kláštora, ako šikovne vyhovieť veliteľovi a spolu obísť tento rozkaz. Aby vyhol nepríjemnostiam, sám sa podobral na kázeň. Vojsko i s veliteľmi sa shromaždilo v plnej paráde o 9. hodine ráno vo františkánskom kostole. P. Agapit Neizer kázal, ale o Nanebevzatí Panny Márie. Povzbudzoval vojakov a ľud, aby si ctili hlboko Nanebevzatú Matku Božiu. Na konci kázne spomenul aj Napoleona: „Napoleon preto sa dostal na trón Francúzska a stal sa veľkým víťazom, lebo bol verným ctiteľom Panny Márie." Kázeň sa veľmi zapáčila Francúzom a od toho dňa patrili aj oni medzi horlivých návštevníkov františkánskeho chrámu, kým sa zdržovali v Malackách. Kaplnku, zasvätenú Nepoškvrneném Počatiu Panny Márie, majú františkáni vo svojom kostole v Košiciach.

Roku 1677 ostrihomský arcibiskup Juraj Szelepcsényi a gróf Tomáš Pálffy dali postaviť pre františkánov kostol a kláštor v Komárne, zasvätený úcte Kráľovnej Anjelov z Porciunkuly.

Obľúbeným pútnickým miestom františkánskym je kostol vo Sv. Antone na Žitnom ostrove. Kostol a kláštor začal stavať ostrihomský arcibiskup Juraj Lippay. Dostaval ho jeho nástupca, arcibiskup Juraj Szelepcsényi a r. 1674 odovzdal františkánom. Prvým gvardiánom kláštora bol P. František Tomáškovič. Roku 1677 bol hotový a už aj vysvätený kostol. Neskôr ku kostolu postavili kaplnku Loretánskej Panny Márie a sv. Rócha. Svätoantonský kostol bol od prvopočiatku veľmi obľúbený na celom Žitnom ostrove. Ľudia zďaleka-široka vyhľadávali ho zvlášť na sviatok sv. Antona z Paduy, na sv. Františka a Porciunkulu. Pútnikov bývalo také množstvo, že kláštorskí kňazi nestačili ich vyspovedať, museli prísť na pomoc kňazi susedných farností. Od roku 1715 stal sa najchýrnejším pútnickým miestom mariánskym na celom Žitnom ostrove. Pozastavme sa chvíľočku pri dejinách zázračného obrazu Panny Márie svätoantonskej. Stalo sa, že roku 1703 v susednej obci pri Sv. Antone, v Doborgazi, roľnícky mládenec Martin Liškay šiel na pole s volským záprahom. Keď vystupoval na voz, nešťastnou náhodou padol na zem, voly potiahly a milého mládenca aj s vozom prešly. Martinovi sa nepolámal žiaden úd, no utrpel vnútorné zranenie natoľko, že musel odležať v posteli celý polrok. Vo svojej ťažkej chorobe, keď nenachádzal pomoci u lekárov, obrátil sa s vrúcnymi prosbami na Matku Božiu, aby mu pomohla z postele a choroby. Sľúbil, že ak vyzdravie, dá vymaľovať pekný obraz Panny Márie a daruje ho svätoantonskému kostolu. Od tej chvíle mládenec mimoriadne nadobúdal telesné sily. O niekoľko dní nebolo po chorobe ani stopy, celkom uzdravený pustil sa do práce. Svoj sľub splnil. Zašiel do blízkej Bratislavy, vyhľadal chýrneho umelca-maliara a rozkázal mu vymaľovať obraz Panny Márie, ktorý potom zaniesol do františkánskeho kláštora vo Sv. Antone. Vtedajší páter gvardián povolil obraz zavesiť na stenu za hlavný oltár. Tu odbavovali mnísi svoje kňazské hodinky a modlitby. Bratia dávali ku obrazu čerstvé kvety a veriaci, kedykoľvek sa prišli pomodliť ku hlavnému oltáru, nezabudli si uctiť aj Pannu Máriu a pobozkať jej pekný obraz. Jedným slovom, obraz sa tešil veľkej úcte a obľube tak u mníchov ako aj u veriacich. I čo sa nestalo ? Panna Mária mimoriadnym spôsobom odmenila úctu nábožných rehoľníkov a veriacich.

V kláštore v tom čase žil veľmi nábožný františkán P. Klement Jančikovič, ktorý väčšiu čiastku noci strávil v kostole na modlitbách ako v izbe na posteli. Zavčas rána 19. júna 1715 zájde si na chór za hlavný oltár kostola, aby si v tichosti odbavil obľúbené modlitby a rozjímanie. Je päť hodín ráno. Slniečko zlatými lúčami vkráda sa oknami do chrámu. P. Klement v posvätnom zanietení kde-tu pozrie na obraz Panny Márie. Zhíkne zrazu od údivu, keď zbadá, že z očú Matky Božej kvapká najprv voda a potom krv. Nechce veriť sám sebe. Pretrie si oči, podíde bližšie a pred ním holá skutočnosť: Panna Mária roní krvavé slzy! Medzitým sa shromaždia na posvätné miesto modlitby ostatní bratia, aby si tu odbavili ranné modlitby, rozjímanie a kňazské hodinky. Všetci padajú na kolená, žasnú nad neslýchaným divom. Poniektorí sa odvážia do kapesníkov zachytiť drahé kvapky krvi a tak sa presvedčiť, že je to ozaj krv a nie kvapky z maľby. Prichádzajú veriaci na rannú omšu. Dozvedia sa aj oni o zázračnej udalosti. Chýr sa bleskurýchle roznesie po dedine, okolí. Celé zástupy sa hrnú do chrámu, aby sa osobne presvedčily o zázraku. Gvardián, dojatý a preľaknutý, dáva obraz uschovať na noc a strážiť. Na druhý deň ráno 20. júna, bratia, ktorí strážili obraz, skoro bez dychu letia ku gvardiánovi a oznamujú mu, že Panna Mária znova roní slzy, a to väčšmi ako včera. P. Gvardián rozkáže obraz preniesť do kostola a umiestiť tam, kde bol predtým, len trochu vyššie, aby sa ho ľudia nedotýkali rukami. Dňa 21. júna udalosť sa znovu opakovala. Bratia prinesú zlaté misečky (pateny), ktoré kňazi užívajú pri sv. omši, aby zachytili krvavé kvapky Máriiných sĺz. Tieto kvapky zástupca gvardiána zachytí do ručníka (purifikatória), ktorým sa utiera kalich, vo štvoro zahnutého. Ručníček, hoci je vo štvoro zahnutý, prenikne a navlhčí krv celý. 22. júna obraz neroní krv. Až potom v nedeľu dňa 23. júna medzi 4. a 5. hodinou znovu sa objavily slzy v očiach Matky Božej, len už nie v takom množstve. Slzy zachytili zasa do purifikatória. Obraz celý preskúmajú a aj na ráme nájdu niekoľko kvapiek, ktoré P. Bonaventúra Bárdy zachytil do purifikatória. Páter gvardián hneď v prvý deň mimoriadnej udalosti, 19. júna, hlási celú vec provinciálovi do Bratislavy, P. Bernardovi Ramocsaházymu, ktorý všetko oznámil ostrihomskému arcibiskupovi. Arcibiskup ihneď sostavil komisiu a poslal do Sv. Antona. V komisi boli: František Medňanský, ostrihomský kanonik, Michal Friweis, šamorínsky dekan-farár, P. Bernardín Ramocsaházy, provinciál. Komisia dňa 25. júna prišla do Sv. Antona a hneď po príchode sa dala do prísneho vyšerovania. Obraz v noci o 10. hodine sňali so steny, preniesli z kostola a umiestili v kláštorskej cele č. 10, na stole. Potom pozatvárali a zapečatili oblok i dvere a kľúč odovzdali do úschovy šamorínskemu dekanovi. Na druhý deň otvorili izbu, pozreli si obraz, nezbadali nič mimoriadneho. Dňa 27. júna prišli veriaci zvedieť, čo sa robí s mariánskym obrazom. Žiadali si ho vidieť. Komisia ich žiadosti vyhovela. Po odchode pútnikov dvere znovu zatvorili a zapečatili. K večeru členovia komisie radili sa na chodbe pred sakristiou a rozkázali bratovi kostolníkovi, aby šiel zatvoriť kostol, žeby sa do neho nenahrnuli noví návštevníci. Kostolník zbadal tri ženičky modliť sa pred hlavným oltárom, vyprevadil ich z kostola a zamkol dvere Idúc po kostole vzdychol si a uvažoval, prečo zamykajú Pannu Máriu a nenechajú ju v kostole, aby si ju veriaci a on s nimi spolu uctievali. Sotva tie slová dopovedal, pozrel na hlavný oltár a zazrel tam už milostivý obraz Panny Márie v plnej kráse. Padol na kolená, pomodlil sa a letel oznámiť členom komise, že Matka Božia je už na oltári. Tí všetci vbehli do kostola a v posvätnom úžase videli obraz Panny Márie nad tabernákulom. Pomodlili sa a bežali do kláštora, plní zvedavosti, čo sa stalo v izbe, kde bol uschovaný obraz. Izbu našli zatvorenú a zapečatenú. Otvorili ju. Obraz tam nenašli. Oblok bol tiež zatvorený.

Komisia zavolala chýrneho maliara z Viedne, ktorý obraz dôkladne preskúmal a zistil stopy 28 krvavých kvapiek. Niektoré kvapky boly aj na ráme. Prehlásil tiež ako odborník, že kvapky nemohly povstať nijakým spôsobom z maľby obrazu. Vec hlásili do Ostrihoma. Arcibiskup sostavil a poslal do Sv. Antona novú komisiu, ktorá vypočula a sprisahala očitých svedkov tejto zázračnej udalosti. Napísala zápisnicu, ktorú sprisahaní svedkovia, medzi nimi aj šamorínsky lekár Andrej Spacz, ktorý bol tiež svedkom zázrakov a sám po stránke lekárskej preskúmal všetko, podpísali a poslali do Trnavy i Ostrihoma. Ostrihomský arcibiskup dovolil úradne uctievať Svätoantonskú Pannu Máriu ako milostný obraz. Františkáni v prítomnosti veľkého množstva veriacich vyniesli na pleciach obraz von, v slávnostnej procesii obišli kostol a v posvätnej úcte umiestili ho na hlavný oltár, kde je podnes a priťahuje každoročne na mariánske sviatky tisíce pútnikov zblízka i zďaleka. Sv. Anton je najobľúbenejšie pútnické miesto na Žitnom ostrove. Chodievaly tam púte aj z Bratislavy, Trnavy, Malaciek a odinakiaľ. V kronických záznamoch tamojšieho kláštora sú zaznačené všetky zázračné uzdravenia, ktoré sa za stáročia udaly na mocný príhovor Panny Márie Svätoantonskej.

Roku 1933 františkáni bratislavského kláštora dostali administrovanie fary na Kalvárii s pútnickým kostolom Panny Márie. Roku 1713 v Bratislave vypukol mor. Bohatý mešťan Ján Juraj Lauermann so svojou rodinou sa vysťahoval a usadil v malom domku na pokraji mesta. Sľúbil Pánu Bohu, že dá vystaviť na Kalvárii dve kaplnky, ak sa zachráni pred nákazou. Všetkého nebezpečenstva uchránený, sľub skutočne splnil. Jednu kaplnku dal postaviť ku cti sv. Petrovi, sv. Šebastiánovi, sv. Róchovi a sv. Rozálii; druhú ku cti prebi. Panny Márie. Do kaplnky Panny Márie umiestil zázračnú sochu Matky Božej, o ktorej sa hovorilo, že ju istý pustovník vytiahol zo studne a modlieval sa pred ňou každý deň. Roku 1822 nábožní Prešporčania s kanonikom Jozefom Schneiderom vystavili neďaleko tej kaplnky kostol, do ktorého preniesli i zázračnú sochu Panny Márie. Od tých čias bol obľúbeným pútnickým miestom pre Bratislavčanov na všetky mariánske sviatky. Hlavná púť sa koná na sviatok Panny Márie Snežnej 5. augusta. Od roku 1633 pri kostolíku bola zriadená fara, počítajúca vyše 10.000 veriacich. Kostolík nijako nepostačoval pre farníkov, nie to ešte pre púte. Veľkodušní dobrodincovia františkánov rozhodli sa kostol zboriť a na jeho mieste vystaviť nádherný chrám pre zázračnú Pannu Máriu. Pre vojnové a frontové udalosti stavba chrámu bola dva roky zastavená. No, impozantná kostolná budova so štíhlou vežou už sa dvíha nad hlavným mestom Slovenska a tohto roku s pomocou Božou i dobrých ľudí bude už dokončená a svojmu vznešenému cieľu odovzdaná.

Pútnické miesto v južnom Francúzsku, na úpätí pyrenejských hôr, Lourdes je jedno z najslávnejších mariánskych miest na svete. V druhej polovici minulého storočia zjavila sa niekoľko ráz Panna Mária chudobnému dievčaťu Bernadette, ktorá pasávala ovce pri skalách masabielskych na pobreží rieky Gave. Panna Mária žiadala od ľudí pokánie. Na mieste zjavenia roku 1864 bola v jaskyni postavená prekrásna socha Márie z bieleho mramoru a neskôr nad ňou vystavená veľkolepá bazilika. Pri jaskyni zo skaly vyviera zázračný prameň vody, ktorá uzdravuje všelijaké neduhy a choroby ľudské. Prichádza sem každoročne státisíce nábožných pútnikov, aby si uctili Pannu Máriu, aby v potrebách duše i tela našli potechu a posilu. Na spôsob lurdskej stavajú sa po celom svete jaskyne, kaplnky Panny Márie. Slovenskí františkáni majú takéto lurdské jaskyne alebo kaplnky v Nitre, Bratislave, Košiciach, Prešove, Skalici, Malackách, Hlohovci, Žiline. Najväčšej úcte sa teší lurd-ská jaskyňa na Kalvárii v Bratislave, ktorá je najobľúbenejším miestom duchovnej sobranosti a útechy v letných mesiacoch pre katolíckych Bratislavčanov. V ostatných kostoloch františkánskych sú aspoň oltáre Panny Márie Lurdskej, kde sa obyčajne odbavujú ružencové pobožnosti.

Tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny, roku 1937—1938 františkáni v metropole slovenského východu v Košiciach vystavili si moderný kostol s kláštorom, ktorý zasvätili Panne Márii, Kráľovnej pokoja. Z dobrosrdečnosti pána biskupa Dr. Jozefa Cárskeho administrujú v ňom tzv. južnú faru.

Načim pripomenúť, že slovenskí františkáni aj svätému Ženíchovi Panny Márie, sv. Jozefovi, zasvätili svoje chrámy, a to v Beckove, Leiňciach a v Prešove.

Záverom ku tejto kapitole mariánskej úcty zisťujeme, že okrem spomínaných kostolov a kaplniek niet ani jedného chrámu františkánov na Slovensku, kde by nebol aspoň oltár Matky Božej, ako ohnisko zbožnosti a nevšednej lásky k Panne Márii.

Maliarstvo a sochárstvo.

Každý kostol a kláštor františkánov na Slovensku prechováva v sebe sochárske i maliarske pamiatky, zobrazujúce Matku Božiu. O niektorých už bola zmienka pri kostoloch a kaplnkách, ako o umeleckej soche gotickej Piety v Bratislave, o Nepoškvrnenej v Malackách a Sedembolestnej v Okoličnom. Tu si pripomenieme iba obrazy Nanebevzatej. Poväčšine pochádzajú z barokovej doby, niektoré z nich sú votívne. Okrem oltárneho obrazu Nanebevzatej vo Fiľakove, veľkú umeleckú cenu má krásny obraz Nanebevzatej vo františkánskom kostole v Kremnici. V Malackách máme dva obrazy Nanebevzatej. Jeden na chodbe kláštora v nezvyklej veľkosti vyobrazuje Nanebevzatú uprostred veľkého zástupu bojujúcej Cirkvi, ktorá sa s ňou lúči, oslávených nebešťanov v nebi, ktorí ju vítajú, a veľké zástupy anjelov, pejúcich a vyhrávajúcich na jej počesť hymny a chválospevy. Oslávenú prijíma Najsv. Trojica. Druhý obraz je v sakristii. V Nitre sa zachoval votívny obraz Nanebevzatej, namaľovaný počas moru. Nanebevzatú obklopuje sv. Barbora, sv. Šebastián, sv. Róchus, sv. Rozália, svätí z rádu františkánov i jezuitov a je tam výjav, ako milosrdní ľudia zachraňujú postihnutých morom. Pekný obraz Nanebevzatej z počiatku 18. storočia je v Pruskom. Pozoruhodnú Nanebevzatú má aj Bratislava. Jej obraz prechováva i Žilina. Obraz korunovania Nanebevzatej je vo Sv. Antone. Načim poznamenať, že v terajšom čase nadšeným šíriteľom mariánskej úcty vo všemožných variantoch je františkánsky umelec, akedemický maliar v Malackách, P. Teodor Tekeľ. Na výstavách slovenských umelcov tešia sa veľkej pozornosti jeho Madony so všelijakými námetmi, poväčšine ľudovými. Známe sú zvlášť jeho Piety.

Básnictvo.

V slovesnom umení básnickom františkáni uctili si Pannu Máriu počiatkom 18. stor. latinskými veršami. Od neznámeho františkána v tom storočí zachoval sa rukopis, ktorý obsahuje latinské básne na oslavu Matky Božej Elegiae de Beatissima Virgine Maria, (Trúchlospevy o Najblahoslavenejšej Panne Márii). Všetkých spolu je 18. Sedemnásta elégia ospevuje pohreb Matky Božej, osemnásta Nanebevzatie.

Básnickou prózou a čiastočne viazanou rečou je písaný latinský Chválospev na Pannu Máriu, ktorý vyšiel tlačou roku 1756.

Františkánsky básnik P. Vojtech Šimko (zomrel 1827) vo svojom veľkom diele O príprave k dobrej smrti medzi pohnútkami k šťastlivej hodinke smrti uvádza aj mariánsku úctu. V eschatologickom diele básnickom O nebi popisuje Nanebevzatú Pannu Máriu ako Kráľovnú nebešťanov a po Najsv. Trojici najväčšiu ozdobu neba, rozkoš svätých a blahoslavených.

Aj moderní slovenskí básnici františkánski, ako P. Rudolf Dilong, P. Klárus Veigel vo svojich básnických sbierkach venujú pozornosť úcte k Panne Márii.

Duchovné hry.

V duchovných hrách františkánskych z barokovej doby 17. a 18. storočia vystupuje úcta k Matke Božej. Prekrásne básnické plody sú Plankty a či Plače Panny Márie od neznámeho františkána zo 17. storočia a od P. Pavlina Bajana z 18. storočia. Sú to ojedinelé duchovné hry mariánske v slovenskej literatúre, po stránke lyricko-básnickej priam skvosty. V nich Bolestná Matka Božia vyspieva všetky svoje žiale pod krížom zmučeného Syna svojho. Okrem Plačov Panna Mária hrá dôležitú úlohu aj v ostatných veľ-kotýždňových mystériách Bajanových.

Hudba.

Mariánsky kult našiel veľkú ozvenu aj vo františkánskom umení hudobnom. Ak sa prehŕňame vo františkánskych hudobných pamiatkach posledných storočí, všade nájdeme hojnosť dokladov. Niet kancionála ktorý by neobsahoval mariánske piesne, niet františkánskeho hudobného skladateľa, ktorý by aspoň v niekoľkých piesňach neospieval dôstojnosť a slávu Panny Márie.

V 15. a 16. storočí františkáni na Slovensku boli viazaní pestovať chorál nielen rádovými ustanoveniami a všeobecnými pravidlami liturgickými, ale aj fundáciami, ktoré zakladaly pri ich kláštoroch zbožné bratstvá. Podľa Igalovej Konštitúcie z roku 1454 v kapitole De divino officio (O cirkevných hodinkách) členovia rehole väčšinou spievali hodinky na chóre, zvlášť hodinky Panny Márie. V Bratislave roku 1502 františkáni učinili smluvu s Bratstvom Panny Márie, že budú spievať tri oficiá, medzi nimi jedno v sobotu ku Pänne Márii. Jeden z nich bude mať slávnostnú spievanú sv. omšu s kázňou v pondelok po sviatku Očisťovania Panny Márie.

V 17. storočí medzi inými na Slovensku vzniká a šíri sa Bratstvo kordigerov (pásikárov), ktoré ako terajší Tretí rád, v časoch tuhých náboženských bojov malo prehlbovať zbožný život, konať skutky lásky a milosrdenstva, starať sa o zvelebenie bohoslužby a predovšetkým šíriť úctu k preblahoslavenej Panne Márii. Bratstvo bolo na Slovensku veľmi rozšírené. Na západe malo svoje stredisko v kláštore Sv. Kataríny pri Trnave.

Z r. 1656 vo františkánskej knižnici v Bratislave zachoval sa rukopis Processionale Monialium (Procesionál mníšiek). Obsahuje chorály na sviatok Očisťovania Panny Márie a iné latinské spevy mariánske.

Vo Františkánskom kancionale zo 11. storočia v Bratislave máme krásne slovenské mariánske piesne, medzi nimi aj o Nanebevzatej.

P. Martin Vaculík roku 1735 vydal v Olomouci hudobné dielo Cantus gregorianus (Gregoriánsky spev), ktoré popri iných piesňach obsahuje aj mariánske rorátne a príležitostné piesne na sviatok Očisťovania Panny Márie.

P. Volfgang Müller vo svojej knižočke Antiphonale (Antifonár) z roku 1727 má antifóny i o Nanebevzatej. Podobne v malackom rukopise z roku 1744 Libellus choralistarum (Knižočka choralistov) sú antifony o Nanebevzatej.

Bohatý repertoár mariánskych piesní latinských i slovenských obsahujú hudobné sborníky františkána P. Pavlina Bajana. Keďže je to prvotriedný zjav v dejinách cirkevnej hudby na Slovensku, uvádzam hlavnejšie dáta z jeho života. Juraj Bajan narodil sa dňa 12. apríla 1721 vo Vrádišti pri Skalici na Slovensku. Základné hudobné vedomosti nadobudol si už za svojich stredoškolských štúdií v Skalici u tamojšieho riaditeľa chóru Ištvanského. Ako gymnazista bol diskantistom farského kostola a neskôr tenoristom jezuitského kolégia, kde sa soznámil s vtedajšou figurálnou hudbou. Roku 1740 vstúpil do rádu sv. Františka v Pruskom. Už ako klérik vyučoval spevu a hudbe svojich spolubratov. Za kňaza bol vysvätený v Trnave roku 1746. Po ďalších štúdiách v Leviciach účinkoval vo Vacove a Sečanoch ako lektor hudby a spevu. Bol tiež organistom. Necítil sa dobre v čisto maďarskom prostredí. Žiadal sa preložiť do niektorého slovenského kláštora, ale márne. Predstavenstvo poslalo ho do Jágru, kde ho ako Slováka tamojší gvardián Utassy kruto prenasledoval. Po deväťročnom národnom utrpení dostal sa konečne medzi Slovákov do Prešova, odkiaľ bol preložený do Hlohovca, Beckova a Skalice. V Skalici ostal až do svojej smrti. Účinkoval tu ako kazateľ a organista. Bol pravým miláčikom ľudu. Mnoho ráz v kázňach brojil proti pánskym parádam, utlačovaniu chudobných a všelijakým nemravom, prečo u pánov nebol veľmi obľúbený. Posledných sedem rokov pred smrťou bol postihnutý slepotou, ku ktorej sa pridružila ešte vodnatieľka. Ťažko skúšaný ako trpezlivý Jób, usnul v Pánu dňa 13. júna 1792 v Skalici.

Juraj Bajan, Pavlín je jeho meno rádové, ako chlapec chodieval s mamičkou do blízkeho pútnického mestečka Šaštína, kde v nádhernom barokovom chráme uctieva sa zázračný obraz Sedembolestnej Matky Božej, patrónky slovenského národa. Obľúbil si Pannu Máriu Šaštínsku. Tu pramení jeho nevšedná láska a úcta k Bohorodičke, ktorá ako zlatá niť tiahne sa jeho umeleckými dielami.

Svoju bohatú činnosť hudobnú a kazateľskú zanechal v obsažných sborníkoch, z ktorých deväť je hudobných a štyri kazateľské. Bajan svoje sborníky zdobil krásnym iniciálkami a podarenými kresbami. Zvlášť pozornosť upúta jeho Panna Mária Šaštínska a Panna Mária, symbolizujúca štyri mariánske antifóny. Ináč vo svojich sborníkoch ktoré podľa vkusu barokovej doby majú dlhé názvy, uložil do sto omšových skladieb, do tristo slovenských chrámových piesní, celý rad latinských antifón, litánií, slovenských piesní vianočných, trojkráľových, kantát a iných sborov. Medzi jeho omšami nájdeme skladby ku všetkým sviatkom Panny Márie.

Bajanov Pruštiansky kancionál z roku 1758 a Skalický kancionál z roku 1783 obsahujú krásne slovenské mariánske piesne; Promptuarium Chorale (Rukoväť chorálna) adventné piesne a omše rorátne; Promptuarium Hebdomadae Sanctae (Rukoväť Veľkého týždňa) zasa Plankty, čiže Plače Panny Márie. Výlučne mariánskej úcte je venovaný sborník lubilus Seraphicus (Serafínsky chválospev). Pozoruhodná je Bajanova ária Stála Matka bolestivá pre sóla a jednohlasný sbor, v diele Harmónia serafínska. Javí sa v nej ráz hudby inštrumentálnej a opernej. Populárnou stala sa jeho veľkonočná pieseň Raduj sa, nebies Kráľovná.

Vrstovník Bajanov P. Edmund Pascha vo svojich sborníkoch Harmónia pastorálna a Prózy pastorálne ospevuje radostnú Matku Božiu s jasavým Synáčikom, malým Ježiškom.

Chýrny organista P. Gaudenc Dettelbach (1739— 1818) pre františkánov na Slovensku sostavil sborník Rimsko-serafinsky misál s piesňami a hudbou. Pochádza z roku 1770 a mohol by sa skôr menovať Kyriále. Medzi inými obsahuje aj omšové skladby mariánske skoro na všetky sviatky Matky Božej, teda i Nanebevzatej.

P. Gerard Kruzi, rodák z Nitry, v bratislavskom kláštore zanechal sborník z roku 1778 Melodiatúra. Je to sbierka omšových skladieb a offertórií so sprievodom organa, obsahujúca aj piesne a antifóny mariánske.

Krásne mariánske árie obsahuje sborník P. Floriána Vesteru, rodáka z Novej Vsi z Zemplíne. Do rádu vstúpil roku 1768. Jeho árie pochádzajú z roku 1779.

Pre františkánsky noviciát v Trnave roku 1793 fr. Jozef Rehák zhotovil obšírnu chorálnu rukoväť Gregorianum chorale (Gregoriánsky chorál), ktorá obsahuje tiež mariánske árie a antifóny väčšie figurálne.

Mariánske omše a árie nachádzajú sa v sborníku z XVIII. storočia od P. Pantaleona Roskovského, Cantica Dulcissona Mariano-Seraphica (Sladkoznejúce mariánsko-serafínske spevy).

Výlučne mariánskej úcte je venovaný františkánsky sborník od neznámeho autora v XVIII. .storočí: Mariánske antifóny a hymny.

V knihovní františkánskeho kláštora v Bratislave uschováva sa sborník od neznámeho autora v XVIII. storočí, ktorý by sme mohli nazvať Sborník viachlasých árií s inštrumentálnym doprevodom. Medzi inými piesňami obsahuje mariánske sóla, sonáty a ritornelly.

Modlitby a spevy.

Už v dávnej minulosti františkáni modlitbami a spevom, ako najlepšími prostriedkami, šírili úctu k Panne Márii. V XVII. storočí P. Ján Abrahamffy v prvej slovenskej modlitebnej knižke Kniha modlitieb nábožných z roku 1693 a tiež vo svojej latinskej modlitebnej knižke Holocaustum quotidianum (Každodenná obeta) z roku 1695 prehlbuje mariánsku úctu.

P. František Bábčanský roku 1701 vo Viedni vydal v latinskej reči modlitebnú knihu ku cti Sedembolestnej Panny Márie Fasciculus Myrhae (Sväzoček myrhy). Roku 1698 vo Viedni tlačou vydal slovenské dielo Sväzok kvietkov na lúkách mariánskych, pri jazere Najzidle sosbieraných. Babčanský zomrel v Malackách dňa 9. júla 1702.

Františkáni v XVIII. storočí vydali v Trnave dve latinské modlitebné knižočky. Roku 1765 Piissima erga Dei Genitricem devotio (Najzbožnejšia úcta k Bohorodičke). Knižočka podľa sv. Bonaventúru vedie dušu, aby mimoriadnou úctou k Panne Márii zaistila si šťastlivú hodinku smrti. V tom istom roku tlačou vydal františkán P. Matej Kozel mariánsku modlitebnú knižku pod názvom Maria agonizantium Mater (Mária, Matka umierajúcich).

P. Chryzostom z Gyöngyöša roku 1665 vydal tlačou latinskú mariánsku modlitebnú knihu Vellus aureum (Zlatý závoj).

V minulom, XIX. storočí mariánsku úctu šíril P. Honor Böhm vo svojich spevníkoch Nábožné spevy kresťansko-katolícke z roku 1877 a Piesne pôstne z roku 1885. P. Henrich Náhlik zasa v knižke Regula III. rádu sv. Františka.

V našich časoch úctu k Panne Márii šíria: P. Mar-tinián Krajčír a Dr. Bonaventúra Buc prekladom Hodiniek k preblahoslavenej Panne Márii; Dr. P. Teodorik Zúbek prekladom z francúzštiny Môj ideál Ježiš, Syn Máriin od E. Neuberta; P. Libor Mattoška knižočkou Srdcom i jazykom; Fr. Tobiáš Kupčík brošúrkou Deväťdňovú pobožnosť k úcte Bolestnej Matky Božej. Naši slovenskí františkáni v Amerike vydali modlitebné knižočky a brošúrky: Pobožnosť k našej Panne Fatimskej a Ružencovej; Pútnická pieseň (o umučení Pána Ježiša a o veľkom zármutku Panny Márie, ktorý pretrpela za mučenia svojho Syna) ; Obradník Bratstva kresťanských matiek Sedembolestnej Panny Márie. P. Silvester Jankola vo svojej modlitebnej knihe Chváľme Boha má krásne modlítby, piesne a iné pobožnosti k Panne Márii, zvlášť Sedembolestnej.

Kazateľstvo.

V kvetnatej záhrade mariánskej úcty v ráde sv. Františka na Slovensku dôležité miesto má kazateľstvo, ktoré od pradávnych čias v tejto reholi bolo na úrovni.

P. Martin Kopčánsky (zomrel 1638) napísal latinské kazateľské dielo Reči na všetky sviatky Panny Márie. Uverejnil ho vo Viedni roku 1630.

P. Serafin Bosák, rodák z Oravy, roku 1769 v Jágri uverejnil latinské Mariánske kázne, ktoré pôvodne vypracoval a kázal po slovensky.

Chýrnym kazateľom v XVIII. storočí bol P. Dominik Mokoš, rodák z Trstenej. Zanechal viacero sväzkov slovenských kázní, medzi nimi dva sväzky čisto mariánskych, a to Kázne na sviatky blahoslavenej Panny Nepoškvrnenej a Mariánska Svätyňa Božia, t. j. kázne na všetky sviatky Panny Márie.

P. Kapistrán Krajčinovský zanechal krásny rukopis slovenských kázní z XVIII. storočia: Kázne na česc Božiu, chválu Panny Márie a svätých.

Najväčší slovenský básnik v XVIII. storočí, františkán P. Hugolín Gavlovič, vo svojom veľkom kazateľskom diele Kameň ku pomoci má mariánske kázne na všetky sviatky Matky Božej.

P. Pavlín Bajan, známy slovenský hudobný skladateľ, napísal krásne 1093-stranové dielo Simplicianus Moralis seu Devoti Sermones In Festa Beatissimae Virginis Mariae (Zbožné reči na sviatky Panny Márie). Obsahuje reči o Nepoškvrnenom Počatí, o Zvestovaní, o Navštívení, o Nanebevzatí (5 rečí), o Narodení a Mene Panny Márie.

P. Vojtech Gazda (zomrel 1817), strýček najväčšieho slovenského básnika Hviezdoslava, mariánskej úcte venoval tri svoje spisy: Duodena Mariana čiže Dvanásť kázní na sviatky a slávnosti Matky Božej, roku 1798; Bolestnej Matky Márie, postavenej v siedmich bolestiach, útrpné rozjímanie, z roku 1799; Septem dolores Matris Christi (Sedem bolestí Matky Kristovej), z roku 1801, pôvodne napísané a prednesené po slovensky.

P. Urban Prvý v XIX. storočí napísal kazateľské dielo Reči mariánsket. j. kázne na všetky sviatky Panny Márie, roku 1809.

V XIX. storočí zasluhuje zmienku P. Simeon Kniefač, rodom Chorvát z Nového Mesta nad Váhom. Napísal v chorvátskej reči a uverejnil v Šoproni mariánsky spis Marijansko Cvijecé.

Zo Slovákov v tom storočí ako chýrny kazateľ mariánsky vynikol P. Bertiard, rodák z Mestečka, malačanský gvardián, zomrel v Bučanoch roku 1855. Medzi svojimi dielami v Trnave zanechal tiež Mariánske kázne. Tak nadšene kázaval o Panne Márii, že ho ľud pomenoval „mariánskym mníchom".

V slovenských časopisoch františkánskych „Serafinsky svet" a „Listy sv. Františka", ako aj v „Kráľovnej sv. Ruženca" poučnými článkami mariánsku úctu šíril pisateľ týchto riadkov. On zastupoval slovenských františkánov na všeslovanskom kongrese františkánskych filozofov a učencov v Krakove roku 1937, kde prednášal na tému „Historický vývin mariánskej úcty u františkánov v Československu". Prednášku uverejnil vo všeslovanskom sborníku týchto kongresov, Akty II. kongresu v Krakove 25. až 29. augusta 1937, Šibeník v Juhoslávii 1940.

Záverom.

Panna Mária, ako Matka Ježiša Krista, je prostrednicou medzi nebom a zemou. Matkou milosti a milosrdenstva. Kult mariánsky na Slovensku je súčiastkou veľkolepého dedičstva, ktoré nám ostalo po našom sv. Otcovi Františkovi. Tiahne sa životom, históriou františkánskeho rádu vonkoncom ako náhrdelník z drahocenných perál na prsiach duchovných dietok veľkého Patriarchu. Nikde neprestáva, neustupuje, nemizne, ale súvislé prechádza zo sŕdc prvých stúpencov sv. Františka do sŕdc prichádzajúcich pokolení, nosiacich kajúce rúcho Chudáčika z Assisi. Nepoškvrnená, ako vyvolená potrónka františkánov, s nebeských výšin, kde kráľuje večne ako Nanebevzatá, ochraňuje dietky sv. Františka, ktoré ju prosia, aby orodovala za nich, spolu i za celý slovenský národ, aby sa raz mohli tešiť, že skutočnosť Nanebevzatia Matky Božej bola vyhlásená za článok našej sv. viery a takto ešte väčšmi holdovať Kráľovnej nebies.

B. Virgo Maria in coelum assumpta.

Cultus marianus in Ecclesia catholica adeo antiquus est u ti ipsa religio chrlstiana. Sua initia sumit inde a Christo, qui Matrem suam tenerrimo amore filiali prosequebatur, ipsamque nobis Matrem dedit. Apostoli, Magistri sui exemplum sequentes, addictissimi filii Genitricis Dei facti sunt. S. Patres suam venerationem erga Matrem Dei praeclaris elogiis luculenter demonstrarunt, quinimmo omnia quae pulehra loquela nostra eixprimi possunt, B. Virgini attribuebant.

Ecclesia discens, Christi nempe fideles, magisterio eccle-.siastico hac in re magna cum promptitudine obtemperabat. Cultus marianus signum est distinctivum cujusvis veri nominis christiani. Exsultatio fidelium maxime prorupit occasione definitionis divinae Maternitatis in Concilio Ephesino et Immaculatae Conceptionis ejusdem Virginis in dogmata fidei. Non minor exsultatio et jubilus fidelium speratur occasione defini-tionis doctrinae de Assumptione corporea B. Mariae Virginis in coelum, quod fides christiana jam per tot saecula tenet.

Quam definitionem praesertim populus noster desiderat, qui vere marianus appellari potest, quique Patrónam suam Virginem Perdolentem sincero cultu filiali semper honorabat.

Sicuti ubique terrarum, sic praeprimis in nostra natione eultum marianum Ordo Fratrum Minorum fovebat promovebatque. Honori B. Mariae Virginis non paucae ecclesiae Provinciae nostrae dedicatae sirnt. Ex quibus honori in coelum Assumptae actualiter ecclesia et conventus Fr. Minorum in Fiľakovo, antea etiam in Nitra, Skalica et Košice, dedicatae erant. Non invenitur ecclesia in Provincia nostra, in qua deesset aliqua vel capella vel ara B. M. V. dedicata. In conventibus ecclesiisque nostris summae artis imagines Deiparae in coelum Assumptae inveniuntur.

Poetae, scriptores musicique franciscani tam saeculis elapsis quam nostra aetate in laudem Sanctissimae Matris Dei summas laudes decantavere, ejusque praerogativa in suis concionibus, precibus melodiisque descripsere.

Non est itaque dubium, quin Patres Provinciae nostrae de cultu mariano in genere et de notificatione Assumptionis B. M. V. in coelum bene meriti sunt, maximeque exsultarent,. si doctrina haec quo prius in dogma fidei definiatur.

Historický prehľad učenia o Nanebevzalí Panny Márie.

Úvodom.

Nanebevzatie Panny Márie je náuka, ktorú dnes verí celá Cirkev. I keď ešte nie je definovaná za článok viery, i keď história tejto doktríny nie je celkom jednoznačná. Náuka táto nenachádza sa totiž výslovne (explicite) vo sv. Písme, preto i cirkevná tradícia, najmä v prvých storočiach, je dosť vratká.

Možno s B. Msgr. Domagalom zastávať náhľad, že táto náuka nebola vyjadrená v prvých dobách kresťanských (proti mienke Scheebenovej a Mingesovej), lež až v štvrtom storočí, ako dôsledok rozvoja mariologie, keď k dôstojnosti Matky Božej cirkevná tradícia začne pripisovať i túto výsadu.1. Príkladom akejsi bezradnosti je sv. Epifanius (╬ 407), ktorý nepripúšťa riadny spôsob smrti a pochovania u P. Márie, ba pochybuje, či vôbec zomrela.2. Sv. Ambróz, Atanáz, Avitus a Augustín nič nehovoria o nanebovzatí Panny Márie.3.

V V.—VI. storočí vznikajú apokryfné knihy,z ktorých najznámejšia je „Liber de transitu Beatae Mariae Virginis". Tu je vyjadrená nielen náuka o nanebevzatí, lež aj jej spojitosť s božským materstvom a ustavičnou panenskosťou Márie. Keďže telo Panny Márie nepodstúpilo skazu porušením panenstva (corruptio per coitum), nepodľahlo rozpadnutiu v hrobe (resolucio in sepulcro). No nemožno zato tvrdiť, že by sa na týchto apokryfných zprávach zakladala náuka o nanebevzatí Panny Márie. Roku 495 pápež Gelasius I. úradne zavrhol Liber de transitu B. M. V. ako apokryf, no náuka o nanebevzatí Panny Márie tým nepadá. Cirkev schvaľuje a pestuje i naďalej náuku o nanebevzatí Panny Márie. Dá sa to vysvetliť iba tak, že neznámy autor apokryfu zachytil tu iba všeobecnú mienku Cirkvi v tejto veci; a táto mienka budovala na apoštolskej tradícii, na vznešenosti Matky Božej, ktorá bola peremptorne obhájená na efezskom koncile (431).4. Vôbec Cirkev bola vo veci kníh veľmi súdna, až háklivá, hneď od začiatku. Apokryfmi dalo sa ako-tak ovplyvniť cirkevné umenie, no náuka stála vždy na solídnych základoch. Viera v nanebevzatie sa drží a rozvíja nezávisle na hodnovernosti apokryfu.

I Historický dôkaz.

A.) Liturgia.

Sviatok Nanebevzatia Panny Márie je najstarší mariánsky sviatok a je v celej Cirkvi všeobecný. Je starší ako sviatok Narodenia Panny Márie a jeho začiatky siahajú do piateho storočia, ba sú azda staršie ako koncil efezský (431) a chalcedonský (451). Toho dôkazom je tá okolnosť, že nestoriáni a monofyziti, ktorí sa odtrhli od Cirkvi v V. storočí, tento sviatok si podržali. Podobne i najstaršie nacionálne cirkvi — arménska a ethiopská — majú vo svojich záznamoch (kalendároch) tento sviatok.5. Cisár Mauritius (v 1602) v VI. storočí nariadil, aby sa v byzantskej ríši slávil sviatok Nanebevzatia vždy 15. augusta; to však neznačí, že by len vtedy bol tento sviatok zavedený, ale bol ustálený deň 15. august (miesto-18. januára).

V sakramentáriu Gregoriámkom (ktoré v podstate pochádza od pápeža Gregora Veľkého zo VI. storočia) čítame, že hoci svätá Bohorodička zomrela, nebola porušená putami smrti.7. Gotický a či galský misál (Missale gothicum vel Vetus gallicum), ktorého sa užívalo vo Francúzsku až do VIII. storočia, v kodexoch zo VI. storočia hovorí o prenesení tela Panny Márie z hrobu.8. Misál mozarabský, pochádzajúci z V. alebo VI. storočia, ktorý bol užívaný v Španielsku, má text o blaženosti Panny Márie medzi chórami anjelov a panien, kam bola pozdvihnutá s neporušeným telom; prirovnáva Pannu Máriu He-nochovi a Eliášovi, ktorí boli so živým telom prenesení do neba.9

B.) Patristika.

Kázne o Nanebevzatí Panny Márie majú: Modest, patriarcha jeruzalemský (╬ 643), sv. Andrej Krétsky (╬ 720), ktorý podáva tiež spojitosť medzi panenskou neporušenosťou Bohorodičky a neporušenosťou jej tela v hrobe.12. Tak isto hovorí sv. Germán, patriarcha carihradský (╬ 733), a sv. Ján Damascénsky. Tento posledný má tri krásne homilie o nanebevzatí Panny Márie. Hovorí, že prečisté telo Panny Márie, neporušené pri pôrode, zostalo neporušené i po smrti, že je to v Cirkvi tradícia, ktorá prechádza z otcov na synov. 13

V VIII. storočí najväčšie zásluhy o rozvoj náuky o nanebevzatí Panny Márie má Pseudo-Augustínu.s svojou knihou De Assumptione Beatae Mariae Virginis liber unus, kde krásne rozvíja „rationes congruentiae", ktoré užívajú teologovia dodnes. Sv. Tomáš Aq. o ňom hovorí, že „rationabiliter argumentatur, quod (Maria) cum corpore assumpta est in coelum". 14. Podobne Teodor Studita (╬ 826), sv. Fulbert z Chártres (╬ 1028), sv. Peter Damiani (╬ 1072) 15, Abelard (╬ 1142) ,16 Hugo a Sto Vietor 17 (╬ 1141). p?).

V tejto dobe nájdu sa ešte odporcovia náuky o nanebevzatí Panny Márie, alebo skôr spisovatelia, ktorí nabádajú k opatrnosti. Tak sv. Ambróz Autpertus (╬ 778); jemu sa pripisuje i spisok Cogitis me, ktorý nesie meno sv. Hieronyma. No v tomto apokryfnom spise, i keď je proti apokryfu De Transitu B. M. V., sú i texty, ktoré nevylučujú nanebevzatie.18. Lekcie na sviatok Nanebevzatia z tohto spisu čítaly sa v druhom nokturne až do čias Pia V., ktorý ich pri reforme breviára nahradil lekciami sv. Jána Damascenského. 19- Podobne v VIII. storočí píše i Pseudo-Ildefonz, Pseudo-Augustín. V IX. storočí Martyrologium Usuardi (asi z roku 875) nabáda k opatrnosti a vystríha pred apokryfnými zprávami o nanebevzatí.20. Vari posledným odporcom nanebevzatia je sv. Bernard z Clairveaux (╬ 1153).21.

Od XIII. storočia prestávajú námietky. Zaujímavé je, že v dobe rozkvetu scholastickej teologie, keď otázka nepoškvrneného počatia natoľko zaoberala myseľ učených teologov i veriacich, a nejeden význačný teolog zaujal odmietavé stanovisko k nepoškvrnenému počatiu, náuka o nanebevzatí Panny Márie je všeobecne prijímaná. I keď sa niektorým bohovedcom zdalo prijateľnejšie a na Krista.Vykúpiteľa svedčnejšie, že svoju Matku vykúpil od hriechu dedičného, ani jeden z teologov nepokladá za svedčnejšie, aby mŕtve telo Matky Božej až po zotlení a zhnití v zemi bolo vzaté do neba; svedčalo sa, aby telo Panny Márie, prv ako by bolo porušené a zhnilo v zemi, bolo predčasne vzkriesené z hrobu. Náuka o nanebevzatí Panny Márie podľa súhlasnej mienky scholasti-kov zapadá do rámca ostatných náuk a tajomstiev tak Krista Vykupiteľa ako Matky Božej. V tejto veci je zajedno škola františkánska so školou dominikánskou i ostatné menšie školy teologické. Sv. Tomáš 22 je zajedno so sv. Bonaventúrom.23.

V ďalších storočiach, začnúc od XV. a najmä po tridentskom sneme, teologovia skúmajú, s akou istotou a akou vierou treba veriť náuku o nanebevzatí Panny Márie, z ktorého článku viery formálne zjaveného dá sa táto náuka vyvodiť, a prinášajú nové dôvody svedčnosti pre túto doktrínu. Tu možno uviesť mená Melichara Canusa (╬ 1560), sv. Petra Kanizm (╬ 1597), Suareza (╬ 1617), De Lugo (╬ 1660).

Na sneme vatikánskom (1870) 204 shromaždených Otcov žiadalo vo svojej petícii definovanie nanebevzatia Panny Márie za článok viery. Predčasné zakončenie koncilu zamedzilo vyriešiť túto otázku. Otcovia vyvodzujú nanebevzatie Panny Márie z úplného jej víťazstva nad pekelným hadom: zvíťazila nad hriechom nepoškvrneným počatím, zvíťazila nad žiadostivosťou božským materstvom a napokon zvíťazila nad smrťou a jej následkami nanebevzatím.24.

C.) Ikonografia.

Historický dôkaz o dlhej tradícii v tejto náuke podáva aj ikonografia. Tá je rozdielna na východe a západe. Na západe pridržiava sa ikonografia zo začiatku analógie nanebevstúpenia Kristovho, zakladajúceho sa na strohých zprávach sv. Písma: „Bol vzatý do neba" (Skut. 1, 11), alebo „vznášal sa do neba" (Luk. 24, 52). Východ buduje na apokryfoch, na schôdzke apoštolov a otvorení prázdneho hrobu Panny Márie. Na západe je to umelecky dosť ťažkopádne vyjadrenie nesenia Panny Márie do nebies rukami anjelov. Až v dobe neskoršej (v XI.—XII. storočí) i na západe kombinujú umelci prázdny hrob s vynášaním do neba. Napokon najnovšie analogicky k nanebevstúpeniu Kristovmu i Panna Mária samostatne vystupuje do nebies a anjeli ju odprevádzajú.26.

I keď sú určité medzery v historickom vývoji o nanebevzatí Panny Márie, predsa len nemožno historický dôkaz tejto náuky zneuznať, ako to robí vo svojom monumentálnom diele Mart. Jugie.27. Nemožno tvrdiť, že by Otcovia a teologovia pri nanebevzatí mali na mysli skoro výhradne iba dušu Panny Márie a nie jej telo, alebo že by (na východe) hovorili o nanebevzatí bez predbežnej smrti. Nedá sa teoreticky nič namietať ani proti možnosti definovať nanebevzatie bez ohľadu na predbežnú smrť, ale predsa len historické argumenty i ohľadne smrti sú dosť jasné. Možno smelo prisvedčiť K. Baličovi, že historický podklad náuky o nanebevzatí Panny Márie je dosť pevný, aby pri definovaní mohol sa brať za rovnocenný s dôvodmi teologickými, 28.

D. Petície.

Dnešná Cirkev v liturgii i výslovnej viere je zajedno ohľadne nanebevzatia P. Márie. O tom niet pochyby. Hlasy, ako bol Ernestov 29, že nie je pre dnešnú dobu vhodné definovať túto náuku za článok viery, dnes už ustaly celkom. Opačne, dnes celá Cirkev, na čele so svojimi biskupmi dala sa do pohybu za definovanie tejto krásnej náuky a zdôrazňuje sa, že práve v dnešných časoch je v najvyššej miere vhodné vyhlásiť nanebevzatie za článok viery.

Od roku 1870 do 1940 počet petícií za nanebevzatie od arcibiskupov, biskupov rezidenciálnych a titulárnych je 2505. K tomu pristupuje so svojimi prosbami 113 kardinálov, 18 patriarchov, 383 kapitulárnych vikárov a množstvo prelátov, rektorov univerzít ; ďalej 32.000 kňazov a rehoľníkov, 50.000 rehoľníc a vyše 800.000 veriacich. Najdôležitejšie sú petície biskupov rezidenciálnych, ktorí v mene svojom i svojich veriacich žiadali definovanie nanebevzatia za dogmu; takých petícií bolo 820, t. j. 73 % zo všetkých biskupských sídiel. Z východných sjednotených cirkví žiadalo definovanie nanebevzatia 75 % rezidenciálnych sídel. Za päť rokov (1929—1934) podalo petície 1.121 biskupov, teda takmer dva razy toľko, ako za rovnakú dobu prišlo žiadostí o definovanie nepoškvrneného počatia. I keď nepodaly prosbu o definovanie všetci biskupi, zaiste ani jeden nie je proti definovaniu, a keby sa sv. Otec pýtal na mienku, ako to bolo ohľadne nepoškvrneného počatia, akiste všetci by sa vyslovili za definovanie.

Vo svojich spontánnych petíciách biskupi prinášajú dôkazy z tradície, z riadneho magistéria Cirkvi, zo smýšľania veriacich, z Písma sv., zo sv. Otcov, z učenia teologov, z liturgie, z umenia cirkevného. Najmä však podávajú dôvody teologické, vyvodzujú totiž nanebevzatie z materinstva Božieho, z najužšieho spojenia Panny s Kristom, z víťazstva P. Márie nad satanom, z nepoškvrneného počatia Bohorodičky, z pojmu hodnosti Matky Božej. Biskupi podľa svojich prosbopisov sú si vedomí svojho nadprirodzeného zástoja v Cirkvi sv. ako svedkovia viery a nepodávajú petície iba ako privátni učitelia. 31. Tieto petície spracovali podľa systematického poriadku G. Hentrich a R. G. de Hoos.32.

II. Dôkazy teologické.

Od vyhlásenia nepoškvrneného počatia za článok viery (1854) rozprúdila sa teologická dišputa o definovateľnosti nejakej náuky za článok viery. Pápež Pius IX. sostavil zvláštnu komisiu na ustálenie definovateľnosti nepoškvrneného počatia. Členovia komisie, význační teologovia tej doby (Passaglia, Perrone, Spada), stanovili normy negatívne (čo netreba k definovateľnosti nejakej náuky), potom normy pozitívne (čo treba). Normy negatívne sú tieto: a) nie je proti definovateľnosti nejakej pravdy za článok viery skutočnosť, že o pravde panovaly v minulosti rozdielne mienky, b) že sa proti nej postavili i niektorí význační teologovia, c) že nehovoria za túto pravdu výslovne (explicite) alebo zahalene (implicite) svedectvá Písma sv., lebo zjavenie je širšie ako Písmo sv., d) že rad Otcov a svedectiev nesiaha až do čias apoštolských. Kto by žiadal prísnejšie kritériá, žiadal by, aby celý objekt viery bol distincte poňatý a formálne vyjadrený v každej dobe v dejinách Cirkvi, čo je proti praxi definovania článkov viery. K definovateľnosti je potrebné: a) istý počet slávnostných svedectiev, ktoré sa vzťahujú na predmetnú otázku, b) poukázanie na jeden alebo viac zjavených princípov, ktoré obsahujú dotyčnú náuku, c) potrebný je „nexus dogmaticus", t. j., že sa tej pravde verí ako zjavenej náuke, d) shodné učenie súčasných biskupov, e) prax Cirkvi 33. Náuka, ktorá má byť definovaná, musí byť v prameňoch viery, v sv. Písme alebo tradícii. Nie je však potrebné, aby boly výslovné svedectvá až do dôb apoštolských. Rozvoj náuky zjavenej vzhľadom na naše poznanie musíme pripustiť. Cirkev definuje náuky príležitostne, podľa potrieb doby, obyčajne odsudzujúc bludy, ktoré sa vynorily. Tak nepoškvrnené počatie, i keď výslovné svedectvá o ňom nesiahajú až do doby apoštolskej, i keď v XIII. storočí nie niekoľko jednotlivcov, lež celá dominikánska škola postavila sa proti tejto náuke, predsa bolo vyhlásené za článok viery. Teda je to náuka zjavená,i keď ťažko stanoviť, v ktorých zjavených princípoch sa nachádza. Väčšina teologov našich čias žiada formálnu, i keď len zahalenú (implicite) reveláciu ako podmienku definovania. Niektorí spokoja sa i s virtuálnou reveláciou.

K. Balič opomína jednoducho celú túto novodobú spletitú metodicko-teologickú otázku a spokojí sa s konštatovaním, dotvrdeným mnohými inými autormi a praxou cirkevnou (analógia nepoškvrneného počatia), že stačí morálna istota širšie ponímaná, že pravda bola zjavená a môže sa pristúpiť k definovaniu. Ako na nepoškvrnené počatie tak i na nanebevza-tie P. Márie možno však aplikovať i požiadavku formálneho zjavenia.

Ako pri nepoškvrnenom počatí, tak i v tejto otázke hlavný argument opiera sa o protoevangelium: „Nepriateľstvo položím medzi tebou a ženou, tvojím semenom a jej semenom, a ona potrie hlavu tvoju" (Gen. 3, 15). V tomto texte je vyjadrené pridruženie P. Márie ku Kristovi Vykupiteľovi. Tak rozumie tento text tradícia, ktorá na tomto mieste jednoznačne hovorí o vykupiteľskom diele Kristovom a jeho Matky. Je tu dôkaz skripturisticko-tradicionálny, Písmo sv. vo výklade Otcov. Z tohto textu vyvodzuje Pius IX. vo svojej dogmatickej bule „Ineffabilis Deus" nepoškvrnené počatie P. Márie: Najsvätejšia Panna najužším a nerozlučným putom spojená s Kristom, s ním a skrze neho večne bojujúc proti jedovatému hadovi, a úplne nad ním triumfujúc, potrela jeho hlavu nepoškvrnenou svojou nohou. Plnému triumfu patrí však. že nebola pod mocou diabla ani na okamih, že bola vyňatá i z hriechu dedičného.34.

A ako sa z tejto zjavenej náuky o spoluúčasti P. Márie na vykupiteľskom diele Kristovom vyvodzuje nepoškvrnené počatie, tak isto i nanebevzatie. Víťazstvo P. Márie je totožné s víťazstvom Kristovým. No víťazstvo Kristovo nesie so sebou aj vylúčenie „otroctva smrti" alebo „zotrvanie v smrti". Teda i k víťazstvu Máriinmu patrí vylúčenie smrti alebo aspoň zotrvanie v smrti. P. Mária, v najužšom a nerozlučnom spojení s Kristom, s Ním a skrze Neho bojujúc proti starému hadovi, plne nad ním zvíťazila, odstraňujúc od nás hriech, ktorý sama nemala, i zlorečenie hriechu, ktoré sa jej nedotklo. Spolu s Kristom Víťazom aj ona stala sa Ženou víťaznou nad starým hadom, ničiacou peklo, Odsúditeľkou smrti, Postrachom diablov. Štítom nepremožiteľným, Hradom Božím.35.

Keď teda jestvuje spoluúčasť P. Márie na diele spásy, jej predčasné vzkriesenie je tak isto definovateľné ako nepoškvrnené počatie, totiž ako dôsledok jej plného víťazstva nad diablom a hriechom, čo je náuka formálne zjavená.

Podobný skripturisticko-tradicionálny dôkaz obsahuje Luk. 1, 28; 41—42. P. Mária, najdôstojnejšia Matka Spasiteľa, je podľa slov anjela „milostiplná" a podľa sv. Alžbety „požehnaná medzi ženami". Milostiplná, požehnaná, nikdy nebola v nemilosti, kliatbe. Ako bola vyňatá zpod kliatby hriechu praotca, „v ktorom všetci zhrešili" (Rim. 5, 12) a zpod kliatby Evinej „rodiť v bolestiach" (Gen. 3, 16), tak aj bola vyňatá i zpod zákona „obrátiť sa v prach" (Gen 3. 19).

Dôkaz môže byť takto postavený: Je zjavené, že P. Mária je požehnaná; teda nie je zlorečená a neplatia na ňu slová kliatby: „Prach si a na prach sa obrátiš". Teda nezostala v smrti, aby sa neobrátila na prach. Výraz „nezostať v smrti" nachádza sa forma-liter-implicite vo výraze „nikdy nepodliehala kliatbe" ako časť v celku. Keď žiadna kliatba, teda ani táto jednotlivá kliatba.

P. Mária nemala hriechu dedičného, bola teda oslobodená i od škôd, ktoré sú v ostatných dietkach Eviných dôsledkom dedičného hriechu a ktoré nemajú svoj zvláštny zástoj v diele vykúpenia. Smrť, i keď je u potomkov Adamových dôsledkom hriechu, u Krista, a preto i u Márie, mala svoje vykupiteľské poslanie. No „zostať v smrti", „vidieť porušenie" v hrobe, sú v terajšom stave vecí dôsledky hriechu, ktoré nemajú zvláštne poslanie pri vykupiteľskom diele. Priam opačne, svojím zmŕtvychvstaním Kristus premohol smrť ako dôsledok hriechu. Dokázal, že je pravým Mesiášom a Bohom, ktorý je Pánom i nad smrťou. Bolo svedčné, aby v tomto víťazstve nad smrťou Svätá Panna nasledovala svojho Syna. Nedá sa dokázať, že „zostať v smrti" je záslužné alebo svedčné pre Spoluvykupiteľku pokolenia ľudského. Keď teda Svätá Panna nezostala v smrti, nepozostáva nič iné, než že bola vzatá s dušou i telom do nebies.

Nemožno však pripustiť bez výhrady mienku M. Jugieho, že v nepoškvrnenom počatí je implicite obsiahnuté telesné nanebevzatie P. Márie. Autor vyvodzuje z Rim. 5, 12 a nasl., že P. Mária, prostá hriechu dedičného, mala striktné právo na nesmrteľnosť tela. a to i bez smrti. Teda jedine z nepoškvrneného počatia vyvodzuje nanebevzatie. Avšak, ako správne dôvodí K. Balič, z textu sv. Pavla nenasleduje, že by takéto striktné právo na nesmrteľnosť mal ten, kto nie zásluhami Adama, lež pre zásluhy Vykupiteľa pokolenia ľudského bol z hriechu Adamovho vyslobodený alebo pred ním uchovaný, ako to bolo s P. Máriou, ktorá zásluhami svojho Syna bola uchovaná pred hriechom dedičným. Nie je formálne zjavené v Rim 5, 12, že človek zvláštnym božím privilégiom uchovaný pred týmto hriechom, mal by právo na preternaturálne dary stavu prvotnej nevinnosti.38. Alebo, ako Lercher hovorí, iba milosť Boha Stvoriteľa, nie však Krista Vykupiteľa, dáva dary preternaturálne, medzi nimi i nesmrteľnosť tela. V P. Márii zostala teda prirodzená potreba zomrieť a obrátiť sa v prach, i keď nie ako následok hriechu dedičného, lež ako dôsledok, že v Adamovi bol pre všetkých stratený stav prvotnej nevinnosti, ktorý ani Kristus už v celom rozsahu neobnovil. 39.

2. Druhý nemenej závažný dôvod svedčnosti je ustavičná panenskosť P. Márie: Panna pred pôrodom, pri pôrode, po pôrode, čo je článok viery, naznačený na koncile efezskom (431), chalcedonskom (451), carihradskom II. (553) a definovaný na lateránskom (649). Je svedčné, aby telo, ktoré zostalo neporušené, zostalo ušetrené i od porušenia zeme. Mnohým svätcom na znak ich čistoty srdca a svätosti boly uchované jednotlivé údy alebo i celé telá od porušenia. Ci sa teda nesvedčalo toto i pre najčistejšiu a najsvätejšiu Pannu Máriu ? Tento dôvod najčastejšie prinášali cirkevní Otcovia a starí spisovatelia. Dokonalú neporušenosť tela P. Márie v zemi ťažko si možno predstaviť; núka sa nám tu tvrdiť, že telo Panny najsvätejšej bolo vyzdvihnuté do nebies a tak uchované od porušenia.

3. Vieme o Kristu Ježišovi, že dokonale plnil príkaz synovskej úcty k Otcovi a Matke. Keď dokonale oslávil Otca svojím životom i smrťou, je zrejmé, že tak urobil i vzhľadom na svoju milovanú Matku. Ako by to však urobil Syn večného Otca, ak by nezachránil svoju nepoškvrnenú Matku od potupy porušenia hrobu? Ako by neurobil na jej česť, čo učiniť mohol a čo učiniť bolo svedčné, aby totiž priviedol svoju Matku do slávy nebeskej, a to nielen jej dušu, lež aj jej telo? Lebo dokonalá blaženosť nebeská je až po opätovnom spojení sa duše s telom. Bolo naozaj svedčné, aby tejto dokonalej blaženosti doprial Kristus už. teraz, predčasným nanebevzatím, aspoň svojej najsvätejšej Matke.

4. Telo Kristovo je telo Márie. Kristus si utvoril mocou Ducha Svätého telo z Panny Márie a zostal s ňou ustavične v najužšom spojení. Pribral si ju za spoločnicu vo svojom vykupiteľskom diele i v rozdeľovaní milostí. Nebolo by svedčné, aby telo Kristovo bolo v sláve nebeskej, kým jej telo by spráchnivelo zabudnuté v hrobe. Svedčí sa, aby ako Boho-Človek pred všetkými stvoreniami si ju pridružil dokonale v najvyššom stupni k svojej nebeskej sláve.

Záverom.

možno zrekapitulovať, že krásne privilégium P. Márie iste sa nachádza v depozite viery. Cirkev je jednotná ohľadne viery v nanebevzatie P. Márie. Cirkev ako taká nemôže veriť to, čo by nebolo zjavené a definovateľné. Isté je, že aspoň nakoľko je v Písme sv. a tradícii nepoškvrnené počatie, tak, ba zreteľnejšie, je tam i nanebevzatie P. Márie.

Akiste príde k skorému definovaniu tejto náuky. A ako nepoškvrnené počatie znamenalo veľký rozmach mariologie, tak to bude i po definovaní tejto pravdy, ktorá tak harmonicky zapadá medzi mariánske privilégiá a dogmy. Bolo definované ustavičné panenstvo P. Márie, jej božské materstvo a nepoškvrnené počatie. Všetko veci, týkajúce sa tuzemského života. Ako krásne to bude, keď budeme mať jednu dogmu i o jej sláve, keď i táto výsada mariánska, týkajúca sa jej posmrtného života, bude definovaná. Bude to znamenať rozvoj mariánskej úcty tak, ako to bolo po vyhlásení nepoškvrneného počatia. P. Mária akiste bude mať zaľúbenie, keď jej bude toto privilégium slávnostne priznané. Zaiste vďačne bude ešte hojnejšie žehnať svojej Cirkvi a upevnením kráľovstva Máriinho upevní sa aj kráľovstvo Kristovo na zemi.

Argumentum historicum pro Assumptione B. Mariae Virg. in coelum, etiamsi nonullas lacunas praeseferat, minime est spernendum. Inde a saeculo V./VI. permulta habe.itur testimonia Patrum, scriptorum, librorumque liturgicorum Ecclesiae tam occidentalis quam orientalis ad probandam hanc doctrinam. Silentium quatuor primorum saeculorum in hac matéria non excludit praesentiam veritatis illius in deposito fidei. Inde a saeculo XHI. Ecclesia universalis sine ulla obiectione profitetur B. Mariam Virginem cum carne sua terrestri in coelum assumptam esse. Liturgia, iconographia cum scriptis doctrinalibus in hac quaestione omnino concordat. Quinimmo inde a Concilio Vaticano innumerabiles petitiones praelatorum ecclesiasticorum, universitatum aliarumque institutionum religiosarum a Summo Pontifice definitionem Assumptionis ro-gant. Maior pars episcoporum residentialium talem petitionem ad Sedem Apostolicam direxit. Ecclesiam autem catholicam tam in credendo quam in orando Spiritus Sanctus sua assis-tentia comitatur, adeo ut vix possit magisterio suo ordinario aliquid docere, quod in fontibus revelationis non contineatur.

Principia, in quibus doctrina de Assumptione B. Mariae Virg. habetur et ex quibus definiri potest, argumentis theologicis proponuntur. Tum quoad históriám tum quoad argumen-tationem theologicam inter doctrinam de Immaculata Conceptione B. Mariae V. ejusque in coelum gloriosam Assumptionem similiduto adest. Immaculata Conceptio iuxta bullam dogmaticam „Ineffabilis Deus" in associatione Sanctissimae Matris Christi ad opus eius redemptorium et in salutatione angelica continetur. Et sicut ex pléna victoria B. Mariae super Satanam, prout in Protoevangelio praenuntiatur, ad Immaeulatam Conceptionem infertur, similiter dicendum est de Assumptione Beatae Virginis. Quae de Satana plenissime triumphavit. triumphavit de peccato eiusque sequelis, de morte scilicet seu potius de permanentia in morte. Benedicta in mulieribus libera erat ab omni maledictione, etiam a maledictione putrefactionis in sepulcro. Item ex aliis rationibus (congruentiae) Assumptio B. Mariae V. in coelum deducitur: ex Immaculata Conceptione, perpetua virginitate, summa dignitate Matris Dei etc.

Quae omnia insimul sumpta Assumptionem B. Mariae Virginis luculenter probant et fundamenta sunt sufficientia ad definiendam hanc doctrinam in dogma fidei, quod mox fore speratur.

Prosbopis.

slovenských františkánov k sv. Otcovi Piovi XII., aby vyhlásil Nanebevzatie Panny Márie za článok viery.

Podpísaný Minister provinciál Provincie rádu sv. Františka Najsv. Spasiteľa na Slovensku a v USA, i ostatní členovia tejže Provincie, kľačiac čo najponíženejšie pri nohách Vašej Svätosti, pripojujú sa k žiadosti celého katolíckeho sveta a z celého srdca prosia, aby bolo učenie o nanebevzatí Panny Márie vyhlásené za článok viery.

Nejdem tu uvádzať všetky teologické dôkazy o možnosti definovania tohto učenia, lebo sú už dostatočne známe. Nech mi je dovolené uviesť aspoň nejaké pripomienky, ktoré by azda mohly prispieť trochu na objasnenie tejto náuky.

Vyhlásenie učenia o telesnom nanebevzatí Panny Márie za článok viery úzko súvisí s celou mariologiou, najmä však s učením o nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Definovanie tejto náuky zdá sa byť zvlášť vhodné najmä pre naše časy.

1. a) Učenie o predčasnom vzkriesení Blahoslavenej Panny a o vzatí jej tela do neba, tak isto ako aj jej nepoškvrnené počatie, nie síce výslovne, ale určite nachádza sa už v proto-evangeliu (Gn 3, 15). Cirkevní Otcovia a teologovia dávajú tomuto protoevangeliu smy-sel kristologický a mariologický. Podľa dogmatickej buly »Ineffabilis Deus« Otcovia a cirkevní spisovatelia, poučení nebeským vnuknutím, učili, že v tomto božskom výroku je jasne vyjadrené nepriateľstvo oboch (totiž Krista a jeho presv. Matky) s diablom. Preblahoslavená Panna s Kristom Víťazom, spojená s ním čo najužším a nerozlučiteľným sväzkom, spolu s Ním a skrze Neho stále bola v nepriateľstve s jedovatým Hadom a neustále ho premáhala a jeho hlavu potierala svojou nepoškvrnenou nohou. Úplné víťazstvo nad diablom mohla však blahoslavená Panna iba vtedy dosiahnuť, ak nebola ani na okamih pod jeho mocou. Hriechom sa dostal človek pod moc satana. Blahoslavená Panna, ako dokonalá premožiteľka diabla, nemala mať nijaký hriech, ani dedičný, ani osobný. A keď nemala hriech, nemala ani následky hriechu. Nepoškvrnená Panna nemala ani tieň žiadostivosti, ktorá má svoj koreň v dedičnom hriechu. Iný následok dedičného hriechu — smrť — prešiel aj na ňu, ako na Spo-luprostrednicu s Kristom, ktorý nás vykúpil svojou zástupnou smrťou. Ale ako Kristus svojím zmŕtvychvstaním zlomil putá hriechu prv, než by jeho telo pocítilo porušenie v zemi, tak isto ani Blahoslavená Panna Mária, 2ena, ví-ťaziaca nad starým Hadom, nezakúsila porušenia smrti, ale pred časom bola Bohom vzkriesená a vzatá i s telom do nebies.

Nepoškvrnené počatie, ktoré sa nachádza, nie síce výslovne, ale určite v učení o všeobecnom sprostredkovaní bl. Panny Márie, spoločnice Kristovej, víťaziacej nad diablom, možno definovať a skutočne aj bolo definované; z toho istého dôvodu niemenej logicky je definovateľné aj Nanebevzatie bl. Panny.

b) Lež nie je ani potrebné na vyhlásenie tohto učenia za článok viery namáhavo vyhľadávať teologické dôkazy. V katolíckej liturgii sviatok nanebevzatia bl. Panny Márie je zavedený už od storočí. Toto učenie výslovne verí celá Cirkev. Dnes o ňom ani jeden katolík nepochybuje, ani ho nepopiera. Aj v otázke nanebevzatia bl. Panny Márie platí zásada: Čo sa modlíme, to aj veríme. Cirkev ako celok má prísľub Kristov a pomoc Ducha sv. Vo svojej viere je neomylná.

Čo ešte bráni, aby bolo toto krásne učenie, úplne podložené teologickými dôkazmi, tak zrejme vyjadrené v tradícii a vo viere terajšej Cirkvi, vyhlásené za článok viery?

2. Z tohto vyhlásenia by mala Cirkev nemal}, úžitok najmä v dnešných ťažkých časoch, keď sa zdá, že tajomstvo neprávosti (2 Sol 2, 7) už pôsobí a polia už zožltly na žatvu (Jn 4, 35). Podľa súhlasnej mienky najlepších mariánskych spisovateľov (I. Grignion z Montfortu, E. Neubert) v posledných časoch bude víťazstvo Máriino nad Satanom úplné a ona — Panna odetá slnkom (Zjv. 12, 1) — svojou nepoškvrnenou nohou ho zdrví.

Definovanie učenia o nanebevzatí Panny Márie značne zveľadí mariánsku úctu a tým aj oddanosť veriacich, ako tomu bolo i pri definovaní nepoškvrneného počatia, čo prispelo na netušené rozšírenie mariánskej úcty a na vývoj mariologie vôbec.

Pre tieto a iné autormi uvádzané dôvody dúfam, že bude čoskoro vyhlásené za článok viery učenie o telesnom nanebevzatí bl. Panny Márie. Zároveň, kľačiac ponížene pri nohách Vašej Svätostí, čo najúctivejšie prosím o apoštolské požehnanie pre seba a pre všetkých členov Provincie Najsv. Spasiteľa, sverených mojej starosti.

V Bratislave, na sviatok Nepoškvrneného počatia Prebl. Panny Márie, roku Pána 1947.

Beatissime Páter.

Infrascriptus Minister Provincialis Provinciae SS. Salvatoris in Slovakia et USA ceterique alumni eiusdem Frovinciae humillime ad pedes Sanctitalis Tuae provoluti precibus totius orbis catholici sese adiungunt definitionemque dogmaticam doctrinae de corporali Assumptione B. Mariae Virginis in coelum ex toto corde efflagitant.

Non est meum omnia et singula argumenta theologica de definibilitate huius doctrinae in dogma fidei revolvere, cum i am toties repetita sint. Liceat mihi tamen inducere saltem nonnulla momenta, quae aliquod novi luminis materiae nostrae addere possent.

Definitio doctrinae de corporali Assumptione B. Mariae V. in coelum optime cohaeret cum tota Mariologia praesertim autem cum dogmate de Immaculata Conceptione eiusdem Virginis; definitio huius doctrinae speciatim nostris temporibus convenire videtur.

Doctrina de resurrectione anticipata B. Mariae V. eius-que in coelum corporali assumptione non minus ac sua Conceptio Immaculata implicite sed formaliter in Protoevangelio (Gen. 3, 15) continetur. Protoevangelium in ore Patrum et Theologorum sensum christologicum et marrologicum habet. Iuxta bullam dogmaticam „Ineffabilis Deus" Patres Ecclesiaeque Scriptores coelestibus edocti eloquiis docuerunt divino hoc oraculo ipsissimas utriusque (scl. Christi eiusque beatissimae Matris) contra diabolum inimicitias insigniter expressas esse. Beata Virgo cum Christo Triumphatore, arctissimo et indisso-lubili vinculo cum eo coniuncta, una cum illo et per illum sem-piternas contra venenosum serpentem inimicitias exercens acde ipso plenissime triumphans, illius caput immaculato pede eontrivit. — Plenisimus autem triumphus super diabolum tunc tantum habetur, si B. Virgo ne ad ictum oculi sub po-testate diaboli posita sit. Per peccatum homo sub potestate diabolica constitutus est. B. Maria Virgo plenissime de dia-bolo triumphans nullum peccatum, sive originale sive persona-le habere poterat. Si non peccatum, neque sequelas peccati. Non erat in Virgine Immaculata fomes concupiscentiae, quae ex peccato origináli provenit. Alteram sequelam — mortem — uti Socia Christi Mediatoris, qui sua morte vicaria libere sus-cepta nos redemit, etiam B. Virgo passa est. Tamen sicuti Christus rumpens vincula mortis, priusquam corruptionem vi-deret, a mortuis resurrexit, ita et Beatissima Virgo, Triumphatrix serpentis antiqui, corruptionem mortis non vidit, sed anticipate a Deo resuscitata et in coelum corporaliter assumpta est.

Immaculata Conceptio, quae in doctrina de mediatione universali B. Mariae Virginis, Sociae Christi super diabolum plene triumphantis, implicite sed formaliter revelata contine-tur, definibilis et etiam definita erat; ex eadem ratione non minus logice etiam Assumptio Beatae Virginis in coelum definibilis est.

Attamen ad definiendam hanc doctrinam in dogma fidei laboriosa inquisitio argumentorum theologicorum necessaria non videtur. In liturgia catholica festum Assumptionis B. Mariae Virginis inde a saeculis invenitur. Doctrina illa in fide universae Ecclesiae nunc expresse habetur. Longe abest, ut ab aliquo hodie in dubium vocetur vel negetur. Etiam quoad Assumptionem B. Mariae Virginis in coelum valet adagium: Lex orandi, lex credendi. Ecclesia universalis promissionem Christi assistentiamque Spiritus Sancti habet. Est in sua fide infallibilis.

Quid obstat, quominus doctrina illa pulcherrima, argumentis theologicis adeo fulcita, in traditione et fide vigentis Ecclesiae expresse habita, in dogma fidei definiatur?

Ex definitione corporalis Assumptionis B. Mariae Virginis in coelum emoiumenta non pauca Ecclesiae hodiernae prove-nirent praesertim hisce temporibus difficillimis, cum mystérium iniquitatis iam operari videa tur (2 Thes 2, 7) et regiones albae sint ad messem (Jo 4, 35). Consentientibus optimae no-tae scriptoribus marianis (L. Grignion a Montfort, E. Neubert) temporibus novissimis plenus erit triumphus marialis super Satanam, quem Virgo amicta sole (Apoc 12, 1) immaculato pede conteret.

Definitio doctrinae de Assumptione B. Mariae Virginis in coelum cultum marialem et consequenter pietatem fidelium non parum promoveret, non minus ac definitio Conceptionis Immaculatae eiusdem Virginis, quae, ut constat, evolutionem maximam in cultu mariano et in mariologia significavit.

Quibus ex rationibus aliisque ab aliis auctoribus adductis proximam definitionem doctrinae de corporali Assumptione B. Mariae Virginis in coelum spero et cum hac mea petitione, humillime ad pedes Tuae Sanctitatis prostratus, pro me et pro omnibus Provinciae SS. Salvatoris alumnis, curae meae comissis, benedictionem apostolicam devctissime posco.

Bratislavae, die festo Immaculatae Conceptionis B. Mariae Virginis anno Domini 1947.

Obsah.

1 Bonif. Mgr. Domagala, Historyczny rozvvój oraz obecný stan nauki o Wniebowzijciu N. Márii Panny, Acta secuniii Oongressus, Šibenici 1940, str. 154—171.

2 Neque aut mortalem perseverasse definio, aut, u t rum mortua sit, confirmare possum ... Sive igitur mortua sit, ne Mimus sive consepulta sit. (Haer. 78. n. 11; cit. Lereher L. In-stitutiones theol. dogmaticae. Ed. 2., III., Innsbruck 1934, str 354.)

3 Jugie M., La mort et ľ Assomption de la Sainte Vierge dans la tradition des cinq premiers sičcles, Echo ď Orient 1928, str. 5 nasl., 129 nasl., 281 nasl.

6 „Omnipotens sempiterne Deus, qui terrenis corporibus V'erbi tui Veritatis, Filii Unigeniti, per venerabilem et glorio-SJun semper Virginem Mariam ineffabile mystérium coniungere voluisti: petimus clementiam tuam" ... (Cit. Scheeben M. J.. Handbuch der katolischen Dogmatik III. Freiburg i. Br. 1933, str. 585—586.)

7 „Veneranda nobis, Domine, hujus diei festivitas oprm conferat sempiternam, in qua sancta Dei Genitrix mortem subiit temporalem, nec tamen nexibus mortis deprimi poťuit, quae Filium tuum Dominum nostrum de se genuit incarna-tnm." (Cit. tamtiež, str. 586.)

8 „Dominum imploremus, ut eius indulgentia illucd-luncti liberentur a tartaro, quo beatae Virginis t ra n slatinu oorpus est de sepulcro." (Cit. tamtiež, str. 586.)

9 „Ingenite Páter summe, qui tanta ac talia beneficii mu-nera Virgini gloriosae Mariae contulisti,... sieut illa hodie inter angelorum virginumque choros meruit assumi sive doao illibatae carnis feliciter jiieundari..." (Lercher, o, c. m., str. 356.)

10 Balic C., De definibilitate Assumptionis B. Mariae Vir-ginis. Komae 1945, str. 36—37, 60.

11 „Dominus suseeptum eorpus (Virginis mortuae) sane-tum in nube deferri jussit in paradisum, ubi nunc resumpta anima cum eleetis eius exultans aeternitatis bonis nullo occ.t suris fine perfruitur." (De glória martyrum c. 4; cit. Lereher o. c. m., str. 356.)

12 „Erat ergo piane nóvum spectaculum, ut mulier, quae coelorum náturám puritate supergressa est, caelestium ady-torum sancta, tabernaculum devehens, penetraret... Ut enim minime corruptus est parientis uterus, ita nec interiit defun. -tae caro. O miranda res! Partus omnino corruptionem effugit; nec sepulcrum illam a morte extremam corruptionem adniisit." (Sermo 1. in dormitionem Mariae; cit. Lereher, o. c. II., str. 356.)

13 Oportebat ut eius, quae in partu virgini ta tem sine labe servaverat, incolume etiam post mortem corpus servaretur... Oportebat ut Sponsa quam Páter spoponderat, in thoris coelestibus habitaret." (Balic, o. c., str. 38.)

15 „Tota conglomeratur angelorum frequentia, ut videat reginam sedentem a dextris Domini virtutum in vestitu deau-rato, in corpore semper immaculato." (Cit. Domagala. o. c., str. 161.)

16 „Nec animam solum, verum etiam corpus ad caelos hodie sustulisse ereditur." (Cit. tamtiež, str. 161.)

17 „Septimum (scilicet privilégium B. Mariae Virginis) est, quod cum corpore suo (quantum eredimus) in coelo vivit. Licet enim B. Hieronymus hic opiniones ponat, non tameu fac.tum abnuit; sed rationes astutiae tota fidei nostrae colla submisit, in qiia dicimus non impossibile Deo esse, ut. illud divinitatis habitaculum singuláre corruptione non subiaceat vel vi'rmibus." (Cit. Tamže, str. 161.)

18 „Quod (quia Deo nihil est impossibile) nec nos de beata Maria Virgine abnuimus, quamquam propter cautelam | salva fide] pio magis desiderio opinari oporteat, quam in-consulte definire, quod sine perieulo nescitur." (Cit. Tamže, str. 159.)

19 Text Pseudo-Hieronyma znel: „Quomodo vel quo tem-pore aut a quibus personis sanctissimum corpus eius (Mariac) inde ablatum fuerit vel ubi transpositum, utriunque resurre-xerlt, nescimus." (Cit. Tamže, str. 166.)

20 „Quo illud venerabile Spiritus sancti templum nutu et eensilio divino oecultatum sit, plus elegit sobrietas Ecelesiae neseire, quam aliquid frivolum et apocryphum inde dooere." (Cit. Tamže, str. 160.)

22 „Tertia (maledictio) fuit communis viris et mulieri-bus, ut scl. in pulverem reverterentur; et ab hac immunis fuit Beata Virgo, quia cum corpore est assumpta in coelum. Credimus enim, quod post mortem resuscitata fuerit et portata in coelum." (Expositiones salutationis ang.; cit. Domagala, o. c., str. 162; Srov. S. Th. m., 21, 1; in. 83, 5, ad 8.)

23 „Cum enim dlcitur innixa super dilectum suum et deliciis affluens propter consumatam eius beatitudinem; et bea-titudo non esset consumata, nisi personaliter ibi esset, et persona non sit anima, sed coniunctum: patet, quod secunduni coniunctum, id est corpus et animam, ibi est; alioquiu consummatam non haberet fruitionem." (S. Bonaventura, IX. Ad Claras Aquas 1901, str. 690.)

24 „Quum iuxta Apostolicam doctrinam Kom 5, 8; I. Cor 15, 24, 26, 54, 57; Hebr 2, 14, 15 aliisque locis traditam triplici victoria de peccato, et de peccati fructibus, concupiscentia et morte, veluti ex partibus integrantibus constituatur ille triumphus, quem de Satana, antiquo serpente, Chris.tus retu'it, quumque Gen 3, 15 Deipara exhibeatur singulariter assoeiata Filio suo in hoc triumpho; accedente unanimi Sanctorum Patrum suffragio, non dubitamus quin in praefato oraculo eadem Beata Virgo triplici illa victoria praesignificetur illus-tris, adeoque non secus ac. de peccato per Immaculatuín C011ceptionem, et de concupiscentia per virginalem Maternitatem, sie etiam de inimica morte singularem triumphum relatura, per acceleratam ad similitndinem Filii sui resurrectionem. ibidem praenuntiata fuerit." (Coll. Lacensis VIL 869; cit. Friethoff G., De alma Soeia Christi Mediatoris. Róma 1936, str. 161.)

25 Domagala, o. c., str. 165—166; Šanda A., Synopsis Theol. dogmaticae spec. H. Fr. Br. 1922, str. 122.

26 Duhr. J., ĽEvolution iconographique de l'Assomption. Nouvelle revue théologique, 1946, str. 671—682; Sauer J., Ilim melfahrt Maria. Lexikón fiir Theol. u. Kirehe. Fr. i. Br. V. 1933, str. 53.

27 La mort et l'Assomption de la sainte Vierge, É tmie historico-doctrinale. Cittä del Vaticano 1944.

29 Ernst J., Die leibliche Himmelfahrt Mariänhistorisch dogmatisch nach ihrer Definierbarkeit beleuchtet. Regensburg 1921.

30 Roskovány A., Beata Virgo Maria in suo conceptu im-maculata ex monumentis omnium saeculorum demonstrata. Budapeštini 1874, VI. 3.

31 „Etiamsi liberum cuique foret dubitare, utrum omnset singuli postulantes episcopi persuasum habuerint assumptionem esse „formaliter implicite revelatam"; etiamsi omnes et singuli episcopi čerti non fuissent, quod ad locum modnmque attinet, assumptionem Deiparae in deposito f idei contineri; tamen, re aequo animo ac morali aestimatione et theologica prudentia perpensa, nullo modo istiusmodi difficultates tangerent id quod rei caput est: persuasum fuisse etiam illN episcopis, de quibus hic sermo nobis est, assumptionem necessariis notis pollere, quibus digna censeri queat theologica aliqua veritas ut dogma í'idei renuntietur ac definiatur. Po;to id signifficat agi de veritate reapse revelata ac proinde dogmatice definibili, non secus ac cum immaculata conceptio revelata f idei veritas definita fuit." (Balió, o. c., str. 32.—33.)

32 Petitiones de assumptione B. Mariae Virginis in coe-lum definienda ad Sanctam Sedem delatae, propositae secun-dum ordinem hierarchicum, dogmaticum, geographicum, ehronologicum, ad consensum Ecclesiae manifestandum, a Guil-helmo Hentrich et Kudolpho Gualtero de Moos, Typis poly-glottis Vaticanis 1942.

34 Minges P., Ueber die Defierbarkeit der Lehre von der leiblichen Himmelfahrt Maria, Theologisch-praktische Quar-talschrift 1925, 548 ss; Ernst J., o. c.; Müller F. S., Origo di-vinoapostolica doctrinae evectionis B. Mariae Virginis ad glóriám. Innsbruck 1930; Balič, o. c., str. 17—18.

35 „Equidem Patres, Ecclesiaeque Scriptores coelestibus edocti eloquiis ... ennarantes verba ... Inimicitias ... docuere: divino hoc oraculo clare aperteque praemonstratum fuisse mi-sericordem humani generis Bedemptorem, scl. Unigenitum Dei Filium Christum Iesum, ac designatam beatissimam eius Matrem Virginem Mariam, ac simul ipsissimas utriusque contra diabolum inimicitias insigniter expressas. Quocirca sicut Christus Dei hominumque mediator humana assiunpta natura delens quod adversus nos erat chirographum decreti, illud cruci triumphator affiixit, sic Sanctissima Virgo arctissimo et indissolubili vinculo cum eo coniuncta una cum illo et per illum sempiternas contra venenosum serpentem inimicitias eecercens, ac de ipso plenissime trumphans illius caput immaculato pede contrivit." (Cit. Friethoff G., o. c., str. 161.)

39 „Sola gratia Dei Genitoris, non autem Christi Redenip-toris individuo nexu dona praeternaturalia, ut immortalitateni corporis, adiuncta habet. A Maria autem peccatum originis non per gratiam originalem Dei Genitoris, sed per gratiam Christi Rodemptoris exelusum erat. Ma 11 si t igitur in Maria naturalis necessitas moriendi, non ut sequela peccati originalis originati, utpote quod Maria nunquam contraxit, sed ut simplex censecutio originalis ab Adamo abieeti et a Christo Redemp-tore non integre restituti." (Lercher, o. c., III., 354.)