Knižka Radostný život, vo francúzskej pôvodine Étoile au giande large (Širožiarna hviezda), vyšla s dovolením Editions du Seuil v dominikánskom vydavateľstve v Trenčíne r. 1946.

Tlačou firmy V. Čelko pod národnou správou v Trenčíne.

Vít de Larigaudie:

Radostný život

I.

Širožiarna hviezda.

Preložil JUC. Ján Koválik.

II.

Spev o starej zemi.

Preložila prof. Margita Ďurčová.

Dominikánske vydavateľstvo v Trenčíne.

1946.

Digitalizácia: Dominikánsky knižný klub, 2012

Sken a úprava: Ľubo Hricišin, azylový dom Štart, Žilina

V texte je ponechaná pôvodná gramatika i citácie Svätého Písma

VIT DE LARIGAUD1E (18. I. 1908 — 11. V. 1940). usmievavý vodca francúzskych skautov, je vzor mladého kresťana, ktorý vecne, v hĺbke zachytil smysel života a preto vyrástol do takých veľkých mravných rozmerov. Svojím životom tak zrejme a podmanivo ukazuje, že dobre môžeme spojiť formy, rámce a prúdenia dvadsiateho storočia s dôsledným Kristovým svetonázorom, radostný úsmev šťastného skauta, cestovateľa, športovca s rozjímavou hĺbkou katolíckej mystiky, (istý tanec, prítomnosť krásnych žien a vnímanie zemských pôvabov s úzučkým spojením s Bohom v baživej láske. Odkryl v sebe nesmiernu veľkosť, ktorú Boh vložil do každého človeka, večné povolanie, teocentrickú os čiže zamierenie človeka na Boha. Ono tvorí pravú dôstojnosť človeka, ktorý po znásilnení tohto zamierenia rúti sa vo svojich najhlbších základoch.

Larigaudie s celým dynamizmom mladej duše zamiloval sa do tohto večného povolania, lebo ako nepriateľ polovičatosti a povrchnosti poznal, že vonkoncom nič zo stvorenstva, ktoré je nevyhnutne ohraničené, nevpadne do hlbín človeka tak, aby zaplnilo jeho nesmierny obsah a uspokojivo utíšilo jeho náročnú bažnosť. Túto vrcholnú životnú múdrosť prakticky vnášal do prejavov a vlnenia nášho, moderného života, keď sa s veselými skautskými skupinami túlal po svete a dostával medzi tisíceré rozptyľujúce okolnosti, pri radostnom táborení, na filmovom predstavení, vo veľkomestskom huku, na palube lodí, pri hukote vrtule, pri tanci, v prítomnosti pôvabných žien. Všade čistý, všade radostný, lebo všade nosieval vo svojich hĺbkach Krista.

Je živým svedectvom toho, že nadprirodzený život nijako nenarúša v ľudskom živote to, čo je prirodzene zdravé, čisté; ba skorej všetko povznáša a umocňúva. Larigaudie vo veľkodušnom životnom rozpätí je aj mohutnou výzvou: prežiť kresťanstvo neobkrojené, falošne nezindividualizované, kresťanstvo z hĺbky, v rýdzom poňatí katolíckeho duchovného života a jeho božských sviatostných síl. Také kresťanstvo plodí radosť; môžeme ho uplatniť vo všetkých zdravých formách moderného života, ba nevyhnutne treba nim prekvasiť celý spoločenský aj súkromný život. Ti, čo budú prežíval takéto kresťanstvo, budú životom najlepšími obrancami všesvetovej platnosti katolíckeho svetonázoru a jeho božskej sviežosti, mladosti, pružnosti.

Radostný život, v pôvodine Étoile au grande large a Le chant du vieux Pays, je uverejnený tak, ako ho našli rodičia Víta de Larigaudieho po jeho smrti. Hoci pôvodca isti kapitoly ešte nenapísal, jednako — keďže odchádzal na vojnu — chcel tieto dielka provizórne zakľúčiť. Azda lepšie povedané: z núdze zakončil ich natrvalo. Cítil, že už mu nebude dožičené, aby prepracoval a doplnil tieto jednoduché, kryštálovo čisté a so stanoviska nadprirodzeného života také mohutné záblesky mladého života, vnoreného do Boha a Bohom napĺňaného. Pri plnej telesnej aj duševnej sile ovievaly ho krídla smrti, o ktorej napísal, že bude mu len zázračnou priepustkou k Bohu. Veru, láska aj smrť robí zázrakom, naplno odhalí Boha, umožní vidieť ho s tváre na tvár a v ňom na veky spočinúť.

Keďže Étoile au grande large je duchovný závet Víta de Larigaudieho, doista môžeme o ňom povedať, čo Jean Vaulon napísal o jeho literárnych prácach: „Úprimnosť autorova v nich presvitáva zpod sviežeho slohu a opisovanie pútavých dobrodružstiev sleduje už tajomne v objavovaní stvorených krás ustavičné odrazy božej prítomnosti. Prvotiny povolania, ktoré ho čoskoro bude hnát až po končiny zeme."

Ponúkame najmä našej drahej slovenskej mládeži tento vzor na pozorné uváženie a napodobňovanie, aby z nej vyžaroval Kristus, ktorý jediný robí ľudský život naozaj radostným.

BRAT DOMINIKÁN.

ÚVOD.

Vít Larigaudie, legendárny rover, ktorý prvý automobilom spojil Francúzsko s Indočínou, mal padnúť na poli cti na luxemburských hraniciach 11. mája 1940.

Našli u neho list, napísaný rehoľníci karmelítánke, kde hovoril:

„Milá sestra!

Mám vojenské poslanie, z ktorého sa možno nevrátim.

Mal som krásne sny a krásne plány; ale nebyť veľkého žiaľu, ktorý bude mat moja úbohá matka a moji drahí, plesal by som od radosti. Tak veľmi som túžil po nebi, a hľa, onedlho sa mi otvorí jeho brána. Moja túžba po nebi a Bohu je taká veľká, že obeta môjho života nie je vôbec obetou.

Sníval som, že stanem sa svätcom a budem vzorom pre vlčatá, skautov a roverov. Možno, že ideál bol pre mňa priveľký; ale bol to môj sen.

Som v jazdeckom útvare a som šťastlivý, že moje posledné dobrodružstvo je na koni,.."

V tomto poslednom liste ho poznávame celého. S jeho láskou k životu a s jeho túžbou po Bohu. Sýtil sa životom plnými ústami ako diéta, potešené zázračným plodom. Ale na dne svojej bytosti neprestal počúvať iný spev, oveľa lákavejšie volanie, ktoré pochádzalo od Boha.

Skauti chceli spojiť všetko ľudské s božským, zmocniť sa stvorenia s povďačnou mysľou, uctievať Boha statným telom, svojou radostnou prácou. Ich duchovný život chcel do svojho vystupovania k Bohu strhnúť vonkoncom celý ich ľudský život.

Vítovi Larigaudiemu vzorne podarila sa táto ťažká jednota. Jeho posledné slová to potvrdzujú. Zahrnujú podstatu jeho života. Smrť, do ktorej sa vrhá, je pečaťou, čo dáva jeho literárnemu dielu charakter posvätnej pravosti, o ktorej nerokujeme, ktorá sa vnucuje a vyvoláva lásku a úctu. Tak veľmi ho v nej nachádzame: ovládaného naraz túžbou po Bohu a radosťou zo života.

Precestoval celú zem s ustavične obnovovaným úžasom. Málo ľudí bolo citlivejších na krásu sveta. Chcel sa do nej vnoriť. Všetko mu bolo pohnútkou údivu, povznášania sa k Bohu, od skromného kvetu, čo zdržanlivo spieva, až po čarovné nebesá, do ktorých sa zaprizeral z lietadla.

U neho nejde o estetickú potrebu. Krása ho vedie k milovaniu. Aby miloval a pretože miluje, zahľadí sa do zrkadla sveta a rozjíma nad ním. Miluje veci a bytosti františkánsky nežne.

Vie, čo za to dostane. Je vďačnosťou priam tak, ako vôľou rozdávať sa. Láska plodí život. Pretože Vít miloval, oživuje nám tak pôsobivo svoje žiarivé videnia Východu a vie nás uviesť do dôvernosti so svojím starým domovom périgordským.

Kecľ rozpráva o starom dome, ktorý ho utvoril takým, akým bol, vraví ako o priateľke, ktorej skryté tajomstvo neslobodno zneuctiť:

„Moje pero, zvyknuté rozprávať chlapcom udalosti, cesty a dobrodružstvá, nebolo dosť mocné, aby tlmočilo všetko, čo by sa bolo mohlo povedať. Tieto stránky sú iba skromným dôkazom vďačnosti. Nechcel som, aby tento spev o starej zemi bol niečím iným ako piesňou."

Skromnosť a jednoduchosť by boly jeho svojrázom, ak ním nie sú ešte viacej radosť a čistota. Kto ho nevidel usmiateho, nevie, čo je svätá sloboda božích dietok, ani kryštál duše, zázračne zachovanej.

Iba preto písal, aby sa podelil s druhými, najmä s chlapčenskou mládežou, o radosť zo svojich objavov. Rozdáva to, čím je naplnený. A jeho štýl je jasný ako on sám. Všetko je v ňom úprimnosť.

Miloval nebezpečné túry, tance a spevy; ale nepohŕdal ani najobyčajnejšími skutkami človeka. Vie, že v tomto prvom tvorovi všetko smeruje k nebesám:

„Zviera, uštvané pri poľovačke, vynaloží väčšie úsilie, ako my pri výstupe na birmské pohoria. Ale iba človek môže dat smysel svojej námahe. Trinásťročný učeň, ktorý vstáva o štvrť hodiny skôr, aby cvičil pred otvoreným oknom, vydá cennejšiu námahu ako stádo obťažených volov. Ľudstvo jednostaj vystupuje premnohými svojimi úsiliami ku kráse, dobru a dokonalosti ako pohyb rozbúrenej morskej vlny, ktorá vzdúva vody oceána."

Pozná cenu najnižších zamestnaní: „Náš život je iba radom najobyčajnejších skutkov; ale keď ony sú obožené, utvárajú našu večnosť."

A ešte: „Rovnako krásne je z lásky k Bohu škrabať zemiaky ako stavať katedrály."

Jeho pohľad na svet je zjasnený láskavosťou. Nikto lepšie neuskutočňoval kresťanskú lásku úsmevom, na ktorý napísal chváloreč. Za každou tvárou dotýka sa večného povolania. Smrť slávnej herečky ho dojíma: našiel za jej líčidlom dušu a pýta sa, že kto pomodlí sa za jej spásu z tisícov jej obdivovateľov?

Nie je to zvedavosť, ktorá ho ženie do všetkých končín sveta, ale akýsi neodolateľný vnútorný oheň, hlad, potreba, clivota po nebeskom domove.

Boha hľadá vo stvorenom svete. A on to vie.

Pre neho sa uchováva. Pre lásku k nemu zrieka sa všetkého, čo by ho mohlo vzdialiť od nekonečnej čistoty: „Treba mat srdce naplnené Bohom, ako snúbenec má srdce plné ženy, ktorú miluje."

Ale tento Boh v srdci je spaľujúci oheň. Náš život je primalý na to, aby ho obsiahol.

„Na vrcholci hlavného stožiara plachetnice — keď nemôžeme zočiť nijakú zem — patrí kruh horizontu iba nám. Ale predsa chceli by sme odsunúť túto čiaru ešte d ale j, vymazať túto hranicu, ktorá aj tak nás väzní, lebo stvorení sme pre širšie diaľavy, ako sú príliš malé priestory zemských obzorov... Naša túžba po šťastí je taká prenesmierna, že nemôže byt nasýtená dakde inde ako na druhom svete."

Vít je živý výklad týchto slov apoštola Pavla: „I v tomto (t. j. v dome tela) steneme, lebo túžime obliecť si naň svoj príbytok, ktorý je z nebies" (2 Kor. 5, 2).

Iba príbytok Boha bude primeraný našej potrebe miloval a byt milovaný. Aby sme sa k tomu dostali, musíme zomrieť: „Ak zrno obilné neumrie...; jestvuje len málo slov, ktoré viacej potešujú ako tieto, bo nás zapájajú a dopĺňajú do svetového kolobehu a tak potvrdzujú naše nezmerateľné sny."

Dobre vie, že nebude sa báť smrti. Ona je priateľskou bránou, ktorá sa otvára k nesmiernosti božej.

Zo skúsenosti vie (bo aspoň dva razy mal umrieť pri svojich hrdinstvách), že nič ho nebude môcť odlúčiť od priateľstva s Bohom.

Istého dňa, keď si len-len nerozbil hlavu, hneď po nebezpečnom skoku dolu hlavou v ňom sa voľačo zmenilo: „Pochopil som, že je na svete ozaj iba jediná vec, ktorá má cenu: láska k dobrému Bohu, nesmierna a nemudrujúca láska, láska dietaťa, ktoré zbožňuje svoju matku, úplná láska, ktorá sa nás celkom zmocňúva v každej chvíli nášho života. Táto detinská láska, táto zázračná láska vymaže neskôr všetky naše poklesky a ona jediná ostane víťazná."

Tak si zvykol na prítomnosť božiu v sebe, že vždy mal v hlbinách srdca modlitbu, vystupujúcu až po okraj perí:

„Táto sotva uvedomená modlitba neprestáva ani v polospánku."

A to je milosť.

Vie dobre, že akákoľvek bude navonok jeho smrť, zomrie milujúc Boha, a že to stačí. No hovorí: „Jednako len by som najradšej umrel pri plnom vedomí. Rád by som bol, keby som mohol sobrať celý svoj život do prázdnych dlaní a keby som mal čas vyzdvihnúť ho k Bohu a darovať mu ho ako svoju skromnú ľudskú obetu."

V cvale na svojom koni otvoril násilne prudkým úderom bránu Tajomstva božieho obetovaním seba samého za Francúzsko, ktoré toľme miloval. Svätá Panna, ktorej chcel vystaviť svätyňu so skautmi (plán, ktorý musíme prebral), musela prijať nezvyčajne nežne toto diéta svetla, na ktorom jagala sa jej vlastná čistota.

Zomrieť „na koni", to bola jeho posledná radosť, ako nám to prezrádza list, ktorý mal pri sebe vo chvíli posledného boja. Nájdeme málo mystikov, ktorí by boli v takom stupni a až po koniec spojili náramnú túžbu po Bohu a takú radosť zo života, ktorí by boli s takým plesaním očakávali stretnutie s Bohom a smrť „na koni", ktorí by boli tak dokonale dosvedčili, že Boh je šťastie a život.

P. M. D. FORESTIER, OP.

I.

Širožiarna hviezda.

MYŠLIENKY.

Andrejovi Knyttovi.

Obdivuj a prisvoj si všetky krásy sveta, roztrúsené okolo teba. Ked sa ich nešikovne pokúšaš tlmočiť na nedokonalých stránkach, pozdvihni ich ako skromnú poctu až k svojmu Bohu. Chod po krivoľakej alebo priamej stope, ktorú ti Boh vymedzil, ale neopusť tú cestu, ktorá ti patrí, nech je neviem aká. Chod za dobrodružstvami odvážne a s radosťou v srdci; ale keď príde hodina, že budeš musieť prejsť k jedinému ozajstnému dobrodružstvu, totižto k úplnému odovzdaniu sa Bohu, prijmi ho. Iba Boh je plná hodnota. Len jeho svetlo a jeho láska môžu uspokojiť a nasýtiť naše úbohé ľudské srdce, príliš široké pre svet, ktorý ho obklopuje.

Záporné náboženstvo: neurobíš ani toto, ani tamto? Rozhodne nie! Ale láska k Bohu, taká hlboká a taká mocná, že vám vystupuje až po okraj perí po celý deň. To je klad a drží nás vzpriamených proti vetrom a príbojom.

Môžeme cítiť na dne svojej bytosti všetko blato, bahno a vrenie ľudských pudov a pritom udržať sa nad nimi bez toho, že by sme sa do nich vnorili, ako ked kráčame po vysušenej barine, nechávajúc sa pozdvihovať akýmsi uľahčením od každej bytosti, aby noha sa nevbárala. Máme ostávať v božej láske ako v čistote rána, nad trblietavou hladinou močiara a nedovoliť, aby telo prepadlo sa do bahna.

Cítime ako sa v nás za prudkého rytmu orchestra dvíha náruživosť od žalúdka až po zuby. Cítime, že celá naša stavba čistoty a miernosti je iba rozviklaným lešením, ktoré sa každú chvíľu môže zrútiť v násilnosti, v surovej radosti, v dobrodružstve. Udržíme sa vzpriamení len neústupnou vierou, skoro mimovoľným, ale verným vzbudením lásky v hĺbke srdca.

Čistota je nesmyselnou a smiešnou stávkou, ak staviame ju len na záporných príkazoch. Ale je možná, krásna a obohacujúca, keď opiera sa o spoľahlivý základ: o živú a dokonalú lásku k Bohu; iba ona môže uspokojiť nesmiernu potrebu lásky, čo napĺňa naše ľudské srdce.

Rovnako krásne je z lásky k dobrému Bohu škrabať zemiaky ako stavať katedrály.

Zo svojho života máme urobiť rozhovor s Bohom.

Ideálny život je ten, kde Boh chce nás mať osobitne mníchom, dobrodruhom, básnikom, obuvníkom alebo agentom poisťovne.

Tanec je veľká radosť slobodnej hry všetkých svalov, podporovaných rytmom orchestra, so všetkým, čo k tomu z pôvabu a čara pridáva ženská prítomnosť. Pre zdravých a čistých druhov je kráľovskou hrou. Ale ak sa zvrhne na možnosť privinúť sa, hoci len pri točení, stáva sa zlým a prameňom hriechov.

Každá chyba nám musí byť odrazovým mostom k väčšej láske.

Sme len nedokonalé duše v úbohých telách, obťažených žiadosťami. Ale milujeme ťa, Bože náš, milujeme ťa z celej sily týchto úbohých duší a z celej sily týchto úbohých tiel.

Nechápeme nič. Rovnako tajomným je vzrast obilného zrna ako pohyb hviezd. Ale dobre vieme, že iba my sme schopní milovať; a preto i najnižší človek je väčší ako všetky sjednotené svety.

Veľa ľudí žije skoro bez hriechov. Ich život plynie celkom priamo v pravidelnom rámci ich zamestnania, ich rodiny. Spĺňajú božiu vôľu aj v hrubých obrysoch svojho denného života. A predsa ich život zdá sa bezcenný, bez lisku, bez svetla; chýba im láska k Bohu. Sú ako výborne stavané ohniská, v ktorých však nieto plameňa. Sú čestnými ľuďmi, miesto aby boli svätcami.

Prichádzajú ťažké hodiny, kedy nám zlé pokušenie tak mocne a neodolateľne sviera celé telo, že nedá sa nič iného robiť ako mimovoľne opakoval na pokraji perí, skoro tomu ani neveriac: Predsa f a milujem, Bože môj; zmiluj sa nado mnou.

Sú isté večery, keď sedíme v kostole bez toho, žeby sme sa aj mohli modliť, alebo sme vonka pod hviezdami, aby sme priam cítili dačo veľkého pred sebou, a môžeme iba opakovať túto úbohú vetu, ktorej sa chytáme ako záchranného pása, žeby sme sa neutopili: Bože môj, predsa ťa milujem!

Musíme sa naučiť džavotať s Bohom.

Keď údermi palice kosíme hlavy divej mrkvy, keď žujeme steblo trávy, ráno pri holení môžeme opakovať Bohu bez toho, žeby sme sa unavili, celkom jednoducho, že ho veľmi milujeme; a to má prinajmenej takú cenu ako prúdy sĺz, večne prelievané pri čítaní nábožných kníh. Môžeme sebe samým rozprávať, spievajúc pritom, celý svoj minulý život a sny, čo si tvoríme pre budúcnosť, a rozprávať takto všetko so spevom Bohu. A môžeme sa mu ešte prihovárať, ked tancujeme od radosti na slnku, na plavárni alebo pri lyžovaní, spúšťajúc sa po snehu. Vždy môžeme mat Boha pri sebe ako druha, ktorému sa zdôverujeme.

Tak málo by bolo treba, aby sa čestné životy stály svätými životmi. Treba len väčšiu lásku k Bohu, väčšiu odovzdanosť do jeho vôle, myšlienku obety

a dokonalosti v najobyčajnejších denných skutkoch. To je všetko.

Musíme mať srdce celkom naplnené Bohom, ako snúbenec má srdce plné ženy, ktorú miluje.

Je jeden dobrý spôsob ako sa stat priateľskou dušou: úsmev. Nie úsmev ironický a posmešný, úsmev v kútiku úst, ktorý odsudzuje a ponižuje. Ale úsmev široký a čistý, skautský úsmev spolu so smiechom.

Vedieť sa usmievať: aká sila! Sila utišujúca, sila pôvabná, pokojná, sila žiarivá.

Čudák nežičlivo posudzuje tvoje správanie; si skľúčený; znášaš to,... ale usmej sa, usmej sa na plné ústa. Ak je tvoj úsmev nevinný a veselý, tvoj nežičlivec sa tiež usmeje... a vec sa vybaví v pokoji

... Skús!

Chceš upozorniť kamaráta kritikou, ktorú pokladáš za potrebnú, dať mu radu, ktorá vidí sa ti užitočná. Kritika a rada sú veci, ktoré ťažko zhltneme. Ale usmievaj sa, vynahraď tvrdé slová svojím láskavým pohľadom, usmievavými ústami, celým radostným výrazom svojej tváre. A tvoju kritiku, tvoju radu ľahšie znesie, bo neporaní.

Sú chvíle, kedy pred určitými súženiami nenachádzame slová, kedy nám neprídu na um utešujúce vety,.. Usmievaj sa z celého srdca, celou svojou súcitiacou dušou. Trpel si a nehlasný úsmev priateľa ťa posilnil. Nie je možné, aby si to nebol skúsil. Konaj aj ty podobne voči druhým.

„Kriste", hovorieval Jacques d'Arnoux, „keď ma tvoj svätý kríž utrmáca a zmučí, daj mi vtedy silu prejavovať kresťanskú lásku úsmevom."

Veď úsmev je prejav lásky.

Usmievaj sa na žobráka, ktorému práve dávaš pár halierov, na dámu, ktorej prepúšťaš miesto, na pána, ktorý sa ospravedlňuje, že ti na ceste stupil na nohu.

Je často ťažké nájsť správne slovo, pravé správanie, primerané gesto. Ale usmej sa! Je to ľahké . . . a uhladí to toľko vecí.

Prečo nevyužiť a nenadužívať tento prostriedok, ktorý je taký jednoduchý.

Úsmev je odblesk radosti. Je jej prameň. A tam, kde vládne radosť, — mám na mysli pravú radosť, radosť v hĺbke a čistote srdca — tam tiež prekvitá tá „priateľská duša", o ktorej Schaeffer tak krásne hovorieval.

Roveri, buďme nositeľmi úsmevov a tým rozsievačmi radosti.

Bože môj, obetujem ti tento deň.

Všetky svoje skutky, všetky svoje myšlienky, všetky svoje slová, všetky svoje kroky a všetky svoje pohyby.

Všetky svoje radosti a všetky svoje žiale.

Všetko to, čo budem môcť dobrého urobiť tento deň, predkladám ti k nohám, Bože môj, na tvoju slávu a pre spásu duší.

Nečisté myšlienky si volia večer, aby nás napadly, lebo nočné hodiny sú priaznivé pre horúčku obrazotvornosti a tela. Výborný spôsob ako ich môžeme opanovať, spočíva v tom, že si vezmeme prikrývku a ľahneme si pekne krásne vedľa postele na dlážku. Náš brat osol skrotený ostane tým celý zarazený, a ovládnuté zlé myšlienky sa vzdialia.

Vo chvíli prudkého pokušenia, keď už vôľa slabne a telo celkom ochabúva, hotové klesnúť, je dobré prinútiť sa na maličičké umŕtvenie, aby sme — nech sa robí, čo robí — dokázali Bohu trochu lásky: nedať si soli do neslanej polievky alebo nepreložiť predmet, ktorý je nám na ťarchu. Tento najnižší skutok lásky, ktorý však ostáva možným aj v najhoršom zjavnom rozrušení duše, je ako by volanie milosti, a vôľa sa ním cíti upevnená.

Musela to byť mulatka. Mala utešené plecia a na veľkých perách aj v nesmiernych očiach telesnú krásu miešancov. Bola krásna, divo krásna. Iba jedno bolo naozaj treba zrobiť. Ja som to neurobil. Vyskočil som na koňa a odišiel som cvalom, bez obzerania, plačúc od zúfania a vášne. Myslím, že keď nebudem mať na súdny deň nič iné, aby som to daroval Bohu, budem mu môcť obetovať ako snop všetky tie objatia, ktoré som nechcel poznať z lásky k nemu.

Svet, na ktorom žijeme, je pre nás nedostatočný, a srdce máme časom obťažené celou clivotou po nebi.

V prírode je veľa násilnosti, únosu a vraždenia. Samy dravce číhajú jeden na druhého, utekajú, prenasledujú sa a žerú. Jedinou pravdou je zabiť a nebyť zabitý. Človek jediný vynašiel miernosť, a sestra kresťanskej Lásky vracia česť svetu.

Sú ženy, ktoré zachovaly si od začiatku až po koniec svojho života dievčenskú dušu.

Život máme ovládať tak, ako ovládame koňa, keď na ňom sedíme ako prikutí. Máme ochotne nasledovať jeho najmenšie pohyby bez toho, žeby sme sa mu dakedy vzpierali.

Keď pri pohľade na more, púšť alebo noc, obťažkanú hviezdami, cítime, ako srdce mohutnie nedokončenou láskou, je sladké pomyslieť si, že na druhom svete nájdeme čosi oveľa krajšie, oveľa nesmiernejšie, čosi pre výšku našej duše, čo vrchovaté naplní bezbrehú túžbu po šťastí, ktorá je naším utrpením a veľkosťou človeka.

Keď sa pozeráme na najhlúpejší kus, na film, veľmi rozrývajúci srdce, môžeme sa modliť tak, že vylušťujeme v sebe mimovoľné strelné modlitby do pravidelného pohybu obrázkov alebo hudby. Niektoré za hercov, za režiséra na scéne alebo za štatistov. Iné zasa za dav, ktorý sa zabáva alebo nudí, za suseda napravo alebo za susedku na ľavom boku, Čas, takto strávený, nebude neužitočný.

Na vrcholci hlavného stožiara plachetnice, keď nemôžeme zočiť nijakú zem, patrí kruh horizontu iba nám. Ale predsa chceli by sme odsunúť túto čiaru ešte ďalej, vymazať túto hranicu, ktorá aj tak nás väzní, lebo stvorení sme pre širšie diaľavy, ako sú príliš malé priestory zemských obzorov.

Naša túžba po šťastí je taká prenesmierna, že nemôže byt nasýtená dakde inde ako na druhom svete. Aj podľa tela sme tu na zemi nespokojní. Nieto koňa, ktorý by mohol závodiť so svetom na dostihovej dráhe, nijaká rybárska loď, nijaká vlna nás nemôže odniesť s jedného brehu na druhý v oceánoch, ktoré sú rozľahlejšie ako tie, čo poznáme, nijaký lyžiarsky mostík nás nemôže vyhodiť do medziplanétových priestorov, nijaká nesmiernosť nemôže utíšiť smäd po nekonečnom v našom pohľade. Sovieraní sme so všetkých strán, lebo sme stvorení pre neohraničenosť.

Ak zrno obilné neumrie... Je len málo slov, ktoré viacej potešujú ako tieto, bo nás zapájajú a dopĺňajú do svetového kolobehu a tak potvrdzujú naše nezmerateľné sny. Každá krása a každý život rodia sa z hniloby a z bolesti. Potrebné sú trýznivé hodiny rodenia, aby uskutočnil sa zázrak, ktorým je dieťa. Najnečistejšie hnojenie plodí najutešenejšie kvety. Každá rastlina vzniká z predošlého rozkladu. Niet dôvodu, aby sme boli vyňatí z tohto všeobecného pravidla, a je výborné myslieť si, že sme na zemí iba v stave utrpenia a hniloby.

Iba smrť nás splodí a premiesti do jediného sveta, ktorý má byť naším.

Stupne veľkoleposti druhého sveta môžeme si predstavovať podľa toho, čo poznáme tu na zemi. Tvár, dokonalé telo ženy, hudba, ktorá pôsobí na každú žilku našej bytosti, plemenný kôň, úchvatná plavba alebo opojné lyžovanie, jasné noci alebo slnečné dni, dojem prírodnej plnosti, ktorý v nás vyvoláva more alebo púšť, radosť z vykonanej námahy alebo práce, stránka, obraz, socha, ktoré v nás prebúdzajú tajomné ozveny, jasná duša dievčaťa alebo mnícha, všetko, čo tvorí krásu sveta, našu radosť alebo nadšenie, všetko, čo môžeme milovať ako nepatrný odraz Boha, ktorý sa v tom trbliece, toto všetko je iba rozklad pri pohľade na krásu, ktorá bude našou a pre ktorú sme stvorení.

Je to naozaj príliš málo tých niekoľko rokov, čo prežívame na tejto tesnej a šedivej zemi, aby sme si zaslúžili vo veľmi skromnej miere dar nekonečna.

Zviera, uštvané pri poľovačke, vynaloží väčšie úsilie, ako my pri výstupe na birmské pohoria. Ale iba človek môže dať smysel svojej námahe. Trinásťročný učeň, ktorý vstáva o štvrť hodiny skôr, aby cvičil pred otvoreným oknom, vydá cennejšiu námahu ako stádo obťažených volov.

Ľudstvo jednostaj vystupuje premnohými svojimi úsiliami ku kráse, dobru a dokonalosti ako pohyb rozbúrenej morskej vlny, ktorá vzdúva vody oceána. Každá skalka, každé zrnko piesku, každá kvapka slanej vody obrusuje pobrežné skaliská v maličičkej oblasti svojej činnosti. Každé naše úsilie používa to, čo je v nás hmotné a pozemské; a pohyb všetkých týchto ľudských úsilí je ako nezastaviteľný a večný pohyb skaliek a vĺn, ktorý vyhlbuje našu cestu k nekonečnu.

Naše úsilie nie je zbytočné. Nijaké ľudské úsilie nemôže byt neplodné.

Často nám sny, priveľké naším schopnostiam, ťažia plecia, sny stať sa dobyvateľom, svätcom alebo objaviteľom sveta, sny, ktoré uskutočnil taký Mermoz, Džingischán alebo František z Assisi. Nemusíme sa trápiť, že sme len takí, akí sme. Náš vlastný život je najzázračnejšie dobrodružstvo a vyhovuje našej osobnosti. Toto krátke dobrodružstvo: tridsať, päťdesiat, azda osemdesiat rokov, ktoré treba tvrdo prekonávať, vystrojené je ako plachetnica, plávajúca k tej širožiarnej hviezde, ktorá je naše jediné útočište a jediná naša nádej. Čože záleží na brechaní psov, na búrkach alebo bezvetrí, len keď je táto

hviezda. Bez nej by nám neostávalo nič iného ako vypustiť dušu a zmárniť sa zo zúfalstva. No tam je jej svetlo; a jeho hľadanie a nasledovanie robia z ľudského života dobrodružstvo zázračnejšie ako dobytie sveta alebo beh hmloviny. Toto dobrodružstvo nie je nad naše sily. Stačí, keď kráčame k svojmu Bohu, aby sme dozrievali pre Nekonečno, a to ospravedlňuje všetky naše sny.

Iba Boh môže spôsobiť, aby sa z hmoty zrodil duch.

My sme svedectvá Boha.

Náš život je iba radom najobyčajnejších skutkov; ale keď ony sú obožené, utvárajú našu večnosť.

Keď to hmotne vezmeme, umelecké dielo, obraz alebo socha sú len výsledkom mnohých dotykov štetca alebo dláta. Ich nehmotná hodnota, ktorá jediná má cenu, je myšlienka umelca, čo utvárala každý ťah, ktorých súhrn uskutočňuje jeho sen. Tvoríme si večnosť každým svojím skutkom. V tom je naša zázračná ľudská moc. Každou sekundou budujeme si kráľovstvo.

Raz vykonaný skutok nemôže byt ako nevykonaný. Jeho obrysy a príboje predlžujú sa do neprístupných diaľok. Tvoríme definitívne a predlžovanie našich najmenších skutkov do večnosti tvorí našu veľkosť, veľkosť človeka.

Musíme pripojiť svoju tehlu k stavbe ľudských snáh.

Úradník môže byť len ošklivým a podpriemerným malomešťanom, otupený byrokraciou a zadubený svojím postupom a nádejou na odpočinok. Ale ak má srdce, môže aj na svojej všednej loďke, zaťažený spismi a bezduchou zručnosťou, plávať za Hviezdou.

Zdá sa nemožným stráviť celý život bez toho, aby sme mali pri sebe slastnú prítomnosť ženy. Dá sa to však, keď usilujeme sa nahradiť potrebu ľudskej lásky hlbokou láskou k Bohu. Keď si naozaj urobíme samého Boha druhom každej chvíle.

Nádenník aj mních by sa mali modliť tú istú modlitbu: Bože môj, daj, aby som spĺňal svoje povolanie. Jeden má sa usilovať byt dobrým mníchom a druhý byť dobrým nádenníkom, Ich životné údely nijako nie sú rozdielne. Každý tým, že využíva svoje schopnosti a svoje dary, zdokonaľuje sám seba a tak pracuje na slávu božiu.

SKOK DOLU HLAVOU.

Prihodilo sa to na jednom z ostrovov, čo sú ako by rukou rozsiate po Tichom oceáne, a ktorého samé meno zneje v ústach sťa pieseň.

Vystúpili sme, niektorí domorodci a ja, na horské úbočie, kde malá bystrina spadávala ako vodopád do úzkej priehlbne, sovrenej skaliskami. Voda bola studená, príjemná na dotyk ako hodváb.

Istá Tahiťanka, odvážnejšia ako ostatní, vydriapala sa na bralo, strmiace do výšky šesť alebo sedem metrov. Jej silueta veľmi čistých línií a súladných farieb, odetá do červeného „pareo" s bielymi kvetmi, odrážala sa ako svetlo na tmavom pozadí brala. Soskočila dolu hlavou a čierne vlasy sa jej pritom naširoko rozletely.

Len čo sa jej hlava vynorila z vody, volala ma s hlasitým smiechom:

,,Ty nesoskočíš s tamhora?", zvolala.

Sebaláska je mocný picháč. Šesť metrov hĺbky je predsa len nad moje sily a treba mi soskočiť dolu hlavou. Jednako vystúpil som bez toho, aby sa dajako zazdalo, že som v pomykove.

Hneď som spozoroval pod sebou plochú nádržku, ovrúbenú kamením ako malá kovová miska. Niekoľko listov, ktoré napoly zakrývaly hladinu, robily ju ešte vzdialenejšou.

Zakýval som priateľsky svojej krásnej Tahiťanke a soskočil som.

Náhle som mal pre zrakový účinok s absolútnou istotou dojem, že moje nadšenie sklamalo a že padám priamo na bralo. Za niekoľko sekúnd sa roztrieskam na príkrom úbočí.

Je ozaj pravdou, že v takých chvíľach celý život prebehne pred nami. Bleskovým pohľadom zobrazil som pravdivo celý svoj život, dobro aj zlo, svetlé aj temné stránky. Ale nemal som času na ľútosť ani dajakú kajúcnosť.

Myslel som si iba a to tak mocne, že to zhášalo každý iný cit:

„Bože môj, nie som veľa hodný, ale predsa som ťa veľmi miloval."

To bolo všetko. Viacej nebolo vo mne ani tieň nepokoja. Iba nesmierna radosť.

No dostal som sa celkom prozaicky do vody, z ktorej vyšiel som trocha omráčený a neobyčajne sklamaný.

Domorodci nadšení sa smiali. Naša Tahiťanka tlieskala. Smial som sa s ňou. Ale čosi sa vo mne zmenilo. Pochopil som, že je na svete iba jediná vec, ktorá má cenu: láska k dobrému Bohu, nesmierna a nerokujúca láska, láska dieťaťa, ktoré zbožňuje svoju matku, úplná láska, ktorá sa nás celkom zmocňúva v každej chvíli nášho života. Táto detinská láska, táto zázračná láska sotrie neskôr všetky naše špatnosti a jediná ostane víťaznou.

Túto skúsenosť som si obnovil o dva roky neskôr pri stroskotaní lode na rieke Ganges.

Roger Drapier a ja sme spolu naložil „Jeanette", auto pre cestu z Paríža do Saigonu, na sampan,(ľahká čínska loďka s palubou), ktorý sa v noci prevrhol.

Spal som natiahnutý na palube a poľakal som sa v spánku. Predok loďky bol zasiahnutý člnom a ja som sa skotúľal po doskách a narazil som na rovný okraj loďky. Náraz ma vyhodil do rieky.

Medzitým čo som precitol a čo mi vnikla voda z Ganges s klokotaním do pľúc, mal som to isté úplné videnie celého svojho života, to isté náhle oslnenie ako by dverami, zrazu pootvorenými k svetlu, ten istý pocit odovzdanosti a pokoja, veselosti a úplnej radosti duše a tela.

O niekoľko sekúnd neskôr trepal som sa v temnotách, aby som sa zbavil vreca na spanie a nočných šiat. Nachlípal som sa vody, znečistenej všetkými mŕtvolami z Benaresu, a predsa som sa nenakazil. Mohol ma zadláviť voz alebo stiahnuť sampan, keď sa potápal. Podľa všetkej pravdepodobnosti „Jeanette" bola stratená a tak naša cesta pokazená.

No čože na tom všetkom záležalo, len keď som si ja udržal priateľstvo s Bohom.

Odvtedy sa už nebojím náhlej smrti.

Poddajné a ovládané telo, posilnené náramnou láskou k Bohu, poslúcha i v polovedomí duševné odrazy.

Jednako len by som najradšej umrel pri plnom vedomí. Rád by som bol, keby som mohol sobrať celý svoj život do prázdnych dlaní a keby som mal čas pozdvihnúť ho k Bohu a darovať mu ho ako svoju skromnú ľudskú obetu.

Ale bude to jedno, či brána rozletí sa prudkým nárazom miesto toho, aby sa pomaly otvárala k Svetlu.

NA CESTE DO CHARTRES.

Mám voľné dva dni: Veľkonočnú nedeľu a Veľkonočný pondelok; idem teda do Chartres.

V nedeľu ráno som v parížskom chráme Notre Dame. Veľká loď je mlčanlivá v polosvetle, ktoré sa vkráda farebnými oblokmi. V celkom malej kaplnke zúčastňuje sa na tichej svätej omši niekoľko mladíkov s kapsami na chrbte, jeden alebo dvaja vojaci, niekoľko starých žien a milé sestričky. Je výstava, preto musím robiť nespočetné okľuky. Mesto mizne, už som v predmestiach, potom na vidieku. Sévreský most, versailleský zámok sú také krásne po ošklivých uliciach; a zasa utešený les.

Zdravasy ruženca idú podľa rytmu krokov. Zdravasy obetoval som na veľa úmyslov, za rozličné veci, aj za ľudí, ktorých som stretol pri samej ceste: Za zafúľaných tulákov a za malú cigánku v pestrofarebnej planej nádhere, ktorá musí strážiť hydinu na majeroch.

... za darmošliapa, čo kráča ako ja, ale iba preto, lebo dozaista nevie nič iného robiť;

... za vojakov, ktorých som stretol pri satorskom táborení a ktorí mi kričali, že mi na vojne prejde chuť na túry;

... za nesnesiteľných turistov, ktorí sa celkom nahlas rozprávali v kaplnke v dedine Dampierre;

... za robotníka, ktorý mi cestou vyhodil na oči: „Pozrime ho, ten tiež nemá iné čo robiť";

... za malých skautov, ktorí preto, aby som ich odprevadil, označili mi tak pekne chodníček, čo mi predĺžil púť o tri kilometre;

... za krásne a pôvabné dámy, ktoré sa usmialy zo svojich vozov na úbohého nosiča kapsy.

Les, ktorý ma obklopuje, je taký krásny, že stáva sa modlitbou.

Súc celkom, sám robím si vo vlastnom vnútri zatvorené duchovné cvičenia; moja duša je celou a kláštorom je les.

Paríž: 40 kilometrov, ukazuje šípka, namierená proti mne; no urobil som ich už 45, bo musím prirátať okľuky, čo som robil pre výstavu, a nadchádzku kvôli malým skautom.

Ešte 15 kilometrov, aby som sa dostal do Rambouillet. Nohy ma bolia, lebo veru dávaly vždy prednosť ceste na koni pred cestou pešo. Batoh sa stáva ťažší, únava horšou.

Moje kroky stĺkajú roztržité Zdravasy. Teraz únava je mojou ozajstnou modlitbou. Tento kilometer za priateľa, ktorý je mi drahý. Tento zasa v spojení s Kristom na Kalvárii. Ďalší a nasledujúci za staré hriechy, čo vrhávajú pochmurný tieň na minulosť.

Rambouillet: 5 kilometrov. Noc sa sniesla.

O pol jedenástej večer som napokon došiel utrmácaný do mesta. Rátal som s tým, že ubytujem sa v daktorom gazdovstve. Je však príliš neskoro a ja nechcem budiť ľudí. Vchádzam do malého hotela. Je plný. Druhý tiež a tak isto tretí. Začína pršať. Začínam rozjímať o Betleheme, naostatok mi istá krčma dáva izbu na povale, kde sa hemžia ploštice.

Ako je dobre, keď si môžeme pustiť sprchu v nepohodlnej vani, obliecť si pyžamu, natiahnuť sa a spať ... spolu s našimi sestrami plošticami,ktoré sa nezdaly také strašné, ako sa vravieva.

Je pondelok ráno. Som na ceste do Chartres. Prší až sa leje; nohy mám ako polámané a musím sa vrátiť do Paríža ešte dneska popoludní.

Niekoľko kilometrov za Rambouillet zastavuje sa voz, ktorý ide do Chartres.

... Buď pochválený, Bože môj, za súcitných šoférov, ktorí soberú na voz pútnikov utrmácaných, zmoknutých a skľúčených.

Veziem sa cez Beauce, ktorú Boh doista preto stvoril takou rovinatou, aby sme lepšie mohli obdivovať prekrásne vrchy.

Vo voze myslím na voľné zjavenie sa veže v Chartres, o ktorom hovorí Péguy a ktoré som kedysi zažil so svojím Kmeňom.

V katedrále krásy dlho som sa modlil. Po hodine cesty vlakom som v Paríži. Obyčajný život zase začína.

Ale mám srdce aj dušu naplnené čistým vzduchom.

Rover, brat môj, ked budeš sám v Paríži a nájdeš si dva voľné dni, iď do Chartres. Človek sa ztadiaľ vracia lepší.

NAD SMRŤOU FILMOVEJ HVIEZDY.

Zomrela Joan Harlow.

Poznal som ju v Hollywoode za nedávnej cesty. Bola naozaj takou krásavicou, akou sa zdala na plátne, s veľmi mladistvým úsmevom a s vlasami, ktoré slávožiarou ožarovaly jej tvár ako svetlo.

Po návrate ukázal som priateľovi jej fotografiu.

„Hovoríš, že za týmto je skrytá žena", povedal, ukazujúc prstom na výstredné nalíčenie.

Bola tam naozaj žena „za tým", žena, ktorej život bol búrlivý a ktorej duša istotne nebola taká jasná ako aureola jej platinových vlasov.

Koľkí zo stotisícov divákov, čo ju obdivovali na plátne, pomyslia na to, aby sa za ňu pomodlili, žeby jej Boh neodmietol tam na druhom svete svoje utešené krásy, jej, ktorá vynikala telesnou krásou?

Hollywood čo aj má veľa preludov, je zemou bez hviezd, kde ľudské pokolenie, telesne obdivuhodné, zabúda, že má dušu.

V tichu vidieckeho kostolíka dlho som sa modlil za Joan Harlow, ktorú som videl pred niekoľkými mesiacmi v strojenej veselosti v ateliéroch.

Zdá sa mi, že dobrý Boh musí byt veľmi milosrdný voči dušiam týchto tvrdohlavých detí.

Kvet a krásne zviera spievajú Pánovi chvály už tým, že sú utešené stvorenia.

Aj Joan Harlow bola chválospevom Tvorcu, lebo každá krása je vzdialený odraz Boha, ktorý ju stvoril.

Doista bol by jednoduchý prejav kresťanskej lásky, keby tí, ktorí sa zabávajú na filmovom predstavení, mysleli častejšie pred Bohom na tie úbohé hviezdy, ktoré nepoznajú pravé svetlo.

DIEVČATÁ.

Dievčatá sú ušľachtilým obrazom našej matky, keď bola v našich rokoch.

Či sú malé alebo veľké, plavovlásky alebo tmavovlasé, sú jasné, čisté a zdravé, a sám Boh sa musí usmiať pri pohľade na ne.

Len neskôr, keď budeš starší, nájdeš medzi nimi svoju budúcu ženu.

Dneska hľaď na ne len ako na úprimné družky.

Pomýlená výchova nás pričasto učila vidieť v žene iba príležitosť k hriechu, miesto toho, aby nám v nich odhalila žriedlo pokladov.

Ale dievčatá, či sú to sestry, sesternice, priateľky, kamarátky alebo vodkyne, sú družkami nášho života, lebo v našom kresťanskom svete žijeme vedľa seba na tej istej úrovni.

Priateľstvo medzi dievčatmi a chlapcami je istotne vec nesmierne chúlostivá, s ktorou máme opatrne zachádzať, a každý si ju má upraviť aj podľa svojej vlastnej miery.

No je tiež istou stratou zanedbávať ten boží dar, ktorým sú pravé dievčatá.

Opatrujú si ctnosť čistoty, ktorej žiarenie je také spasiteľné pre nás, ktorí musíme ustavične bojovať, aby sme v sebe udržali tú istú čistotu.

Ak sa vedia správať, ako sa na ne patrí, — lebo výlučne od nich závisí správanie chlapcov v ich prítomnosti — môžu hlboko vplývať.

Stačí vidieť na kúpališti alebo na plavárni chlapcov, ako sa usilujú oslniť dievčatá. Obdivujúci pohľad, úsmev stačí, aby popudil sebalásku chlapca, ktorá ho prinúti soskočiť so soskokového môstka, čo aj sa bojí.

Prečo by na inom mieste ten istý pohľad a ten istý úsmev nemohly dať tomu chlapcovi viacej svetla a smelosti do jeho života?

Pieseň živej vody unáša sa ďaleko od močiara. Prítomnosť dievčat zbavuje drsnoty a ťarbavosti. Niektoré z nich vám doslovne prečistia dušu, keď sa s nimi stretnete v ťažkých hodinách pokušení.

My sme nešikovné a neokrôchané chlapčiská. Dievčatá nás nútia k zdvorilosti a rytierskemu správaniu. Svojím pôvabom nás zjemňujú a privádzajú do rovnováhy.

Sme prirozumkárski. Dievčatá svojím srdcom okamžite pochopia to, čo my úmorné pitváme svojím rozumom. Ich prítomnosť je utíšením. Ony sú úsmevom a sladkosťou v okruhu našich zápasov.

Daj, Bože, aby naše sestry dievčatá boly telesne súladné, usmievavé a dobre oblečené.

Daj, aby boly zdravé a úprimné.

Aby boly čistotou a pôvabom nášho drsného života.

Aby boly k nám otvorené, materské, priame a bez koketérie.

Daj, aby medzi nás nevkĺzlo nijaké zlo.

A aby sme si boli chlapci i dievčatá navzájom prameňom obohacovania a nie hriechov.

POTULKY.

Mesto, bezmenné, nesúzvučné a zadychčané, kde je duch zmietaný v rytme drviacich strojov, ktoré len veľmi ťažko mu dovolia potulky v tichu a samote.

niekdajšom pomalom rytme, v rytme ročných období a rastlín, človek nebol ani sácaný, ani ubíjaný. Mal silou vecí čas pozerať na svoje žitie. Dnes stráca čím ďalej tým viacej právo na pohľad do seba samého.

Musíme ho znova nájsť.

V kmeňovom sdružení pri vychádzke rovérov vodca sa často s úzkosťou pýta, ako vyplní určitý čas schôdzky. Debatami, štúdiom problémov, kapitolami z kníh? Dobre. Ale prečo nie, celkom jednoducho: ničím. Každý po svojom, na vidieku alebo v lese vyhľadajúc si samotu a ticho. Mnohí z nás nevedia už sniesť ani jedno, ani druhé. A predsa, boží hlas je taký jemný, že ho možno počúvať iba v tichu. Keď sme sami.

Musíme si znova zvyknúť na túlanie. Nie na také, kde sa chodí so srdcom prázdnym a s dušou bez myšlienok. Ale na plodné tuláctvo, ktoré je ako by utiahnutím sa do seba.

Na tisícich náhodilých prechádzkach nájdeme viacej pokladov, ako ich kedy skrývaly všetky tajné lagúny koralových ostrovov.

Človek toľko získa, keď blúdi bez cieľa sám po vidieku, v tom tichu, ktorému načúva ohromený, keď vystupuje z vlaku alebo z voza prichodiac od Paríža. Klopkanie drevákov na kameňoch, nárek pluhu alebo jarma, vták, ktorý spieva, žblnkotajúca voda, kŕdeľ husí, vyplašených okoloidúcim listárom, všetky tieto zvuky nerušia pokoj, ale napĺňajú a oživujú ticho.

Zmĺklo mechanické otriasanie a hluchý hukot veľkomiest.

Vystupujú iba tieto ozveny vetra, vody, rastlín, zvierat a ľudí, ktoré sú ako by dýchaním sveta.

Tak dobre padne leňošiť, načúvajúc tejto dlhej piesni zeme. Je priaznivá spomienkam, snom do budúcnosti, dôverným rozhovorom s Bohom. Je plodná, lebo lepší život sa ľahšie utvorí, ked si ho takto môžeme vysnívať prv, ako ho prežívame.

Musíme si zvyknúť byť v srdečnom pomere s Bohom v samote a tichu jeho stvoriteľského diela.

POZNÁMKY V LIETADLE...

MEDZI TUNISOM A CASABLANCOU.

Hádzaní ako v zlom vlaku, potom náhly pokoj, akýsi druh pohyblivej nehybnosti... Ideme 270-kilometrovou rýchlosťou za hodinu s pocitom, že sme zavesení, nehybní na neviditeľnej niti... Chrbát pohoria .. . Drobulinké domčeky... S času na čas treba cestovať lietadlom, aby sme si uvedomili, akí sme nepatrní... Naklonení nad svetom z toho kráľovského balkónu, akým je lietadlo.,. More, kde vidno črtať sa veľké prúdy, ktoré vás pri plávaní vzrušujú chladom alebo horúčavou ... Čiary riek, hradských, ciest a chodníkov... Reliéf kopcov a pohorí... Biela čiara zasnežených hôr ... Presný obrys pobrežia ... Náhly spád vo vzdušných dierach, keď žalúdok ostáva na streche lietadla ... Loď, nepatrný bod, javiaca sa len ako trojnásobná brázda dymu a vody... Tôňa oblakov, ktorá posieva zem a náš veľký skrížený tieň, ktorý letí rovnakou rýchlosťou pod nami.., Všetko je dolu krivé, okrem toho, čo utvorila ľudská ruka, ruka toho človeka, ktorý nazdáva sa, že vynašiel geometriu a priamu čiaru... More, ktorého belasá rozsiahlosť splýva s nebom, ako druhá obloha... Neobyčajne jasné tône skál na zelených vodách. Voda s lesklou hladinou, kde hĺbky sú priehľadné ako plytčiny... Po mori nás sprevádza oslepujúci kotúč slnka... Máme pred sebou predvoj veľkých bielych oblakov. Nadleteli sme nad ne. Zem sa marí ako by v bielom dyme. Potom už niet iného, len biele vlnenie. Človek by si zalyžoval na mrakoch. Podobá sa to nebesám z hodvábu Green Pastures ... Až po horizont nakopený sneh z vajec... Obzor je bielym výkresom s belasými čiarami Samivelu... Pod veľmi ľahkou a jednoliatou vrstvou oblakov ukazuje sa zem ako by ponorená do jasných vôd ... Je to úplná biela noc ako na horách, v snehovej búrke... V diaľke belavé masy s modrými žilami poskytujú obrazy, aké nájdeme v Himalaji.,. Potom sfarbené ružovo, červeno a žlto pripomínajú obrazy veľkého kaňonu kolorádskeho... Mesačná krajina, údolia, jamy, mohyly ako v hĺbke lagún, koralové výbežky. Horské hrebene. Dobre vidno uhly najväčších svahov, vyvolené vodou. Z lietadla poznáme dokonale zemepis ľudstva. Mestá, vzniklé na brehoch riek, prístavy. Gazdovstvá, vrysované doprostred svojich rolí. Mosty nad riekami. Zákruty malých chodníkov, ktoré sa točia, aby dosiahly k mostu... Sleduje nás akýsi dúhový kotúč uprostred s tôňou lietadla .,. Pri sostupovaní zalieha v ušiach, kolísanie, pocit opierania sa lakťom o balkón nekonečna (ešte Green Pastures), Mračná prikuté k okraju obzoru ako pieskové pobrežie k okraju vody. .. Keď chceme sosadnúť, treba nám preraziť mraky. Prichodíme zo slnečného jasu a dolu je šedivo. Iba veľmi vysoko je miesto večného slnka a večného svetla ,., Zem zaplátaná ako nohavice záhradníka ... Veľké kráľovské krídlo sa s boku podobá žralokovi.,. Prechádzame krátkou búrkou. Doprava rozstrapatené stĺpy dažda spájajú oblaky s morom. Nad nami sa ozýva klopkanie kvapiek. Ale krídla ostávajú suché, lebo vietor vrtule prekáža kvapkám dostať sa až na ne. Lietadlom hádže ako vrecom orechov a pred nami kľukatí sa blesk... Bohatstvo roviny Mitidja, obsiatej gazdovstvami, soštvorcované ako šachovnica polí s bezchybnými brázdami. Predstava radosti dobyvateľa, ked s pohoria objavil túto pláň a obsadil... Dojem dokonalej bezpečnosti... nehybnosti... Iba kto cestoval lietadlom, kto videl svet shora, si uvedomí, akí sme nepatrní ryjúc zem a stavajúc mraveniská. A nakoľko sme stvorení pre nesmierne priestory, neohraničené obzory, jednoducho povedané pre Nekonečno.

BALI.

Ostrovanky z Bali majú utešené poprsie, sú často krásne, ale niet u nich živočíšnej nádhery dcér juhu. Ostrov je aziatský a nie polynézsky... Nieto tu ovzdušia smiechu, spevu a tanca, ktoré nachádzame na Tahiti. Všetko je tam založené na náboženstve. Tance sú orientálne, učené, nepochopiteľné... Máme šťastie poznať na Bali maliara L. M., ktorý vlastní dom na nábreží Senoeru. Tak vyhneme veľkému hotelu. Bývame v pohodlnom bambusovom bungalowe anglického lorda, práve neprítomného, celkom na brehu veľkolepého pobrežia, ktoré turisti nepoznajú, a tak sme sami, zázračne sami. Stravujeme sa u maliara L. M., dva kilometre odtiaľ. Chodievame tam, Roger a ja, plávajúc dlhými tempami alebo crawlom vo vlažnej vode, kde znova nachádzam to, čo ma oduševňovalo v južných lagúnach. L.M. žije v dome, ktorý je postavený v čistom bali-štýle, s pozlátenými drevenými bránami, vyrezávanými ako oltáre, čalúny popretkávané zlatom, lampy s voňavými olejmi a v záhrade koralový kostolík.

Žije tam so svojou modelkou Polok, najčistejšou kráskou tohto ostrova, ktorú odkúpil v chráme, kde tančievala, a s dvoma inými dievčatmi z Bali, polomodelkami, poloslúžkami, odetými do prepychových sampotových šiat, pretkávaných zlatom. Pri stole nás obsluhujú tieto tri ženy, kvety, celé žiariace krásou.

Polok má vlasy ozdobené zlatými listami. Celý jej oblek je najprepychovejší a najčistejší balištýl, Každý jej pohyb je radosťou pre oči, takže človek ľutuje, že nie je maliarom, aby mohol tlmočiť ich súlad a pôvab. Večer kladie pred malý koralový kostolík, potom pred more a bránu domu obetu niekoľkých zrniek ryže, niekoľkých kvetných lupeňov a niekoľkých odrobiniek kadidla. Každý jej pohyb je tancom. Po obede Polok tančí nám samým, pričom sprevádza ju hráč na gamelang. Vejárový tanec a najmä tanec vtáka s dvoma zlatými krídlami, pripevnenými na zápästí, a taký zvláštny pohyb krku a hlavy, ktorý ma prekvapil pri tancoch Uday Chankar. Sú to tance bez presného smyslu, hovorí nám L. M., a sú jednoducho obetou krásy božstvu. Celkom blízko tíško hučí more, vkrádajúc sa svojím šumom do veselých tónov gamelangu. Sme v sampot, s nahými bedrami, ešte opálení slnkom a soľou. Toto všetko, čo by malo byť logicky viac ako dvojsmyselné, je naozaj čisté bez hocakej falošnej noty, nech to pochopí, kto môže. Polok, stále usmiata, s úsmevom, ktorý sa podobá stonu vtáka, s bronzovým poprsím a kráľovskými gestami je žiarivým obrazom krásy a tým aj chválospevom na Stvoriteľa. Držali sme si srdce pozdvihnuté dosť vysoko, aby sme v tom nevideli nič iného. A preto tých niekoľko dní, čo sme strávili na tomto opustenom pobreží na južnom hrote Ázie, ostane nám spomienkou bez poškvrny, spomienkou svetla, hudby a krásy.

Z Tahiti po Hollywood, na koralových pobrežiach alebo palubách plachetníc, držal som pri rytmickom tanci v náručí najkrajšie ženy sveta. Nechcel som odtrhnúť ani jeden z týchto kvetov, ponúkaných alebo vášnivo túžiacich po dobytí. Predsa však všetky ľudské dôvody ujsť zdaly sa mi bez ceny pre mňa samého. Iba z lásky k Bohu, deptajúc si vlastné telo, robil som sa ľahostajným.

Treba všetko milovať: orchideu, náhle vykvitnutú v barinách, krásneho koňa, pohyb dieťaťa, črtu duše, úsmev ženy. Treba obdivovať všetku krásu okolo nás, treba si ju nájsť, aj keby bola v blate, a pozdvihnúť ju k Bohu. Ale neslobodno na ňu prilipnúť. Ona je iba trblietaním, a my sme stvorení pre slnko a nie pre temný močiar, na ktorého hladine ligocú sa jeho odrazy.

Pretože sme uhnetení z akejsi večnej látky, stále zanovité a zúfale usilujeme sa utvoriť dačo trváceho. Možno preto je také radostné mať syna alebo postaviť dom. Ale pokolenia sú iba lávkami; najstaršie sídlo — sťa netrváca loď, a my sme stále sklamaní na tomto dočasnom svete.

Celý môj život bol iba dlhým hľadaním Boha. Všade, každú hodinu, na každom mieste hľadal som jeho stopy alebo jeho prítomnosť. Smrť bude pre mňa len zázračnou priepustkou k nemu.

Tak veľmi som si zvykol na prítomnosť Boha v sebe, že mi stále zo dna srdca stúpala modlitba až po okraj perí. Táto modlitba, sotva uvedomená, neprestáva ani v polospánku, ktorý odmeriava chod vlaku alebo hukot vrtule, ba ani v zanietení tela alebo duše, ani v ruchu mesta alebo v duševnom napätí vysilujúcej práce. Na dne mojej bytosti je voda nekonečne pokojná a priehľadná, ktorú nezasiahnu ani tône ani nesúrodé prúdy hladiny.

Tie krásne cudzinky nemohly pochopiť, že za najstrhujúcejšej hudby tanca moje srdce šepkalo v základoch mojej bytosti modlitbu a že táto modlitba bola silnejšia ako ich pôvab alebo ich príťažlivosť.

Iba do Pánovej služby dávame sa celkom, a nieto väčšieho Pána, ako je môj Boh.

Dve veci sú potrebné, aby sa nám dobre cestovalo: smoking a vrece na spanie.

Raj mojich nádejí ako muža ostal presne ten istý ako raj mojich detských snov.

Ponorenie.,. Myšlienka na smrť mi bola taká sladká ako hladkanie vody, ktorá pokrýva ponorené telo.

Nemalo by nám prísť na um povedať: Zajtra idem na svätú omšu, ale: Zajtra nejdem na svätú omšu; lebo druhá veta znamená výnimku ako vynechanie jedla alebo spánku.

Denné sväté prijímanie mi bolo každého rána kúpeľom v živej vode, ktorý posilňuje a uvoľňuje všetky svaly, podstatným pokrmom pred zápasom, nežným pohľadom, ktorý dodáva odvahy a dôvery.

Ak som aj niekedy pocítil, ale nikdy som v sebe neprežúval trpkosť, že sú krehké a netrváce všetky krásy a všetky radosti sveta, bo som v nich vždy videl iba nedokonalý odraz krás a radosti druhého sveta, o ktorých som nikdy nepochyboval.

ZÁVER.

Prechádzal som sa po svete ako v záhrade, ohradenej múrmi. Prežíval som dobrodružstvá na všetkých piatich kontinentoch a uskutočnil jeden za druhým všetky sny svojho detstva. Park starého périgordského domu, kde som urobil svoje prvé kroky, rozšíril sa až po hranice zeme, a ja som hral na mape sveta krásnu hru svojho života. No jednako sa mi vidí, že záhradné múry sa len odsunuly, a ja som stále v klietke.

Ale raz nadíde deň, keď budem môcť spievať svoju pieseň lásky a radosti.

Všetky ohrady sa polámu.

A mne bude patriť Nekonečno.

II.

Spev o starej zemi.

Preložila

prof. Margita Ďurčová.

Matke,

Otcovi,

po nich kaštieľu Gérauds,

nášmu starému bydlisku périgordskému.

Za všetko, čo som od nich dostal.

L.

PÉRIGORD.

Krajinka périgordská je tichý kútik zeme, mierny a bezpečný, rovnako vzdialený od severu i od juhu, od hôr aj od mora. Ľudia sa tam nemusia obávať ani veľkej zimy, ani prílišných horúčav, sú v istote pred lavínami aj pred návalom prílivu. Ani vpády ich neohrožujú.

Périgordské krajinky sú pestré a vždy pokojné, zbrázdené sú cestičkami, ktoré sa pretínajú krížom krážom a dobehúvajú vo vlnení po dolinách i vŕškoch. Rieky tam tečú bystro, polia urodia rozmanité plodiny; rozsiahle a hlboké lesy kedysi boly bohaté na zverinu. Pri pohľade na lúky uchvátia vás žblnkotavé pramienky a potôčiky, vrúbené po okrajoch talianskymi topoľmi. Dedinky čupia každá okolo románskeho kostola, ktorý býva hneď vedľa tržnice s drevenými alebo kamennými stĺpmi. Ojedinelé dvorce a samoty, kryté veľkými strechami zo starých škridlíc a s ošumelou omietkou, dopĺňajú ráz týchto krajiniek, nikdy však nerušia ich súlad.

V tomto semeništi hradov a kaštieľov všade vyčnievajú cimburia, vežičky alebo holubníky raz na zákrute riek, inokedy na vrchole skál alebo na úbočí miernych zákrut. Honosia sa takými ľubozvučnými menami, že sa skôr spievajú ako vyslovujú.

Périgord mal spisovateľov, básnikov, bojovníkov, sedliakov a mnoho zemanov, poľovníkov i dobrých jazdcov. Jeho kuchyňa nie je menej známa ako pohostinnosť a umnosť jeho obyvateľov. Pod šatkou alebo čiernym živôtikom sedliačok, pod halenou mužov, ktorú nosia v trhové dni, chveje sa šľachetná duša a duch zdravého ostrovtipu, prifarbeného iróniou.

Périgord, zem predhistorická, veľmi starodávne sídlo, tí, čo sú inde šľachtici z najstarších rodov, sú, vraví sa, len povýšenci povedľa jeho pôvodných sedliakov.

Tisíc neviditeľných pút ma viaže k tejto pôde.

Vtáčie mláďatá vdačia svoju ochranu nielen hniezdu, ktoré im dáva bezprostredné teplo a prístrešie, ale i stromu, na ktorom je hniezdo postavené, poľu, kde je strom zasadený, kraju, v ktorom sa pole nachádza.

Polia a ľudia môjho domova, polia a ľudia provincie v srdci mojej veľkej vlasti ma takto spútali nekonečne drahou sieťou vplyvov a nežností cez storočia.

Mám v sebe všetky, ozveny tejto starej zeme, ktorú dnes milujem hlbšou náklonnosťou a odôvodnenej šou láskou, lebo jej obraz i spomienky na ňu som nosil po všetkých končinách sveta.

KAŠTIEĽ GÉRAUDS,

vystavaný v slohu Ľudovíta XIII., leží v jednom kúte périgordskej zeme.

Tento dom stvárňoval moju mladosť, bol radosťou všetkých mojich prázdnin a ostáva i dneska v mojom blúdivom spôsobe života prístavom stálosti a pokoja, ktorý rád vyhľadávam po každej ceste. Jeho ohraničenie je presné v priestore i v čase. Pripojuje sa priamočiare k uplynulým storočiam, keď pôda prechádzala sostupne z rúk provincií do právomoci kastelánov, až do rúk týchto drobných domínií, zabudnutých ako vtáčie hniezdo ďaleko uprostred ich rolí, ale kde bilo samé mocné a hrdé srdce Francúzska.

Príbytky maly tie isté odstupňovania ako pôda. Versailles alebo Pierrefonds, potom veľké panské obydlia zmenšovaly sa stupňovité až po tieto kaštiele, vyčnievajúce svojimi stenami a strechami, ktoré však bedlily ako kvočka nad štyrmi alebo piatimi dvorcami, učupenými v ich tieni.

Dom, o ktorom hovorím, líšil sa od okolitých bydlísk len svojimi zástavkami, holubníkom, svedčiacim, že jeho vedľajšie stavania skrývajú viac ako len kŕdeľ kapúnov, a ohradeným priestorom, ktorého polovica, a to tá pri vchode, podobala sa parku.

Vláda nad pôdou a budovami bola verným obrazom spoločenského rozvrstenia niekdajšieho Francúzska. Kráľovský dom (dom a rodina mali kedysi ten istý význam) udeľoval majetky mnohým rodinám, ktoré boly odstupňované obdarované až po naj drobnejšiu šľachtu, spjatu úzko s pôdou.

Rodina, o ktorej hovorím, vyznačovala sa šľachetným duchom, spôsobmi myslenia konania a žitia. To všetko vďaka predošlým pokoleniam, ktoré žily v tom istom spoločenskom postavení.

Tri a pol storočia pretrval tento starý dom skoro nedotknutý vo svojom ovzduší, až sa dostal na prah doby, ktorá hľadá svoju rovnováhu a vieru.

Prežijem posledné záchvevy životného rytmu, zmietaného teraz odlišnou civilizáciou. Prežijem ich čiastočne vďaka vojne, ktorá ma ochránila pred Parížom po šesť rokov, vo veku útlom a veľmi citlivom na dojmy, ktoré vrýva zem do srdca človeka.

Aby nová rovnováha bola zdravá, treba prevziať z minulosti to, čo mala podstatného: kontakt s pôdou, rodinný pokoj, trvácnosť, blízkosť Boha v tichu.

O tomto rytme pokúsim sa čo i len slabým perom načrtnúť niekoľko krátkych poznámok. Budem šťastný, ak niektoré z nich pochopia chlapci alebo dievčatá, roveri alebo vodkyne, ktorí dnes tvoria svojím spôsobom života zajtrajší rytmus.

Mocnejšie a povolanejšie hlasy ako môj ospievaly zem a rodinu.

Chcem k nim pripojiť svoj refrén, želajúc si len, aby tento spev starej zeme, tak ako tóny španielskej citary, ktorej zvuky vnikajú až hlboko do duše, len v niekoľkých riadkoch a na náhodilej stránke bol hlbokým ospevovaním večných hodnôt

BRESTOVÁ ALEJA.

K domu vedie dvojitá aleja brestov, asi kilometer dlhá, pieskom vysypaná. Po oboch stranách zprava i zľava niekoľko metrov pestovaného trávnika ju oddeľuje od polí.

Všetky starodávne périgordské kaštiele, vystavané vysoko na úbočiach, maly takéto aleje, tak trocha pyšné, ktoré ich vzdaľovaly od všetkého huku chodcov a povozov.

Staré bydlisko privíta vás za večera tienistým oblúkom, otváraným svetlom lámp, v lete oblúkom husto rozrastených korún brestov, ktoré až splývajú, a v zime oblúkom dlhých, holých, rovnobežne predĺžených konárov.

Veľká brestová aleja neslúži len za cestu, ktorou sa prichádza a odchádza, ale ona je aj ústraním, miestečkom úplnej tichosti, kde sa možno celkom ľubovoľne potulovať a rozprávať sa v hĺbke svojho srdca sám so sebou alebo s Bohom.

Pokolenia žien posvätily túto aleju preberajúc tam zrnká ruženca.

Mužovia, ktorých potomci by dneska ťažko pochopili na prvý raz čo len Caesara, s obľubou tu čítali Vergília alebo Tacita.

Mnohí sem prišli študovať a v tichosti uvažovať o otázkach svojho života.

Každý strom, počnúc od brány parku až po kamenné piliere, vyčnievajúce na cestu, skandoval ružencové Zdravas alebo zrodivší sa sen o budúcnosti alebo o nejakej ceste, o láske alebo o dobrodružstve.

Kto teraz v storočí spechu, podráždenosti a zápolenia bude veriť v plodnosť a účinok týchto prechádzok v rámci všedných obrazov!

Sojka uteká s poplašeným krikom. Straka rapoce. Veverička rýchle vybehne na strom. Cestička sostupuje medzi dvoma živými plotmi k studničke, ležiacej oproti dolu. Druhá sa stráca v gaštanovom lesíku. Kruhy májoviek vyzerajú na úbočí ako náhrdelník zo slonoviny. Štrk vrzgá pod nohami. Pri každom kmeni stromu vynorujú sa spomienky. Tu, na tejto priekope, plnej vody, pred dvadsiatimi rokmi pustil som svoj prvý člnok, sostrojený z dvoch desák a z hrnca na lekvár. Na tomto breste videl som prvý raz malé drozdy v hniezde. Na tieto konáre vešal som bábiky z handričiek, predstavujúce Indiánov, na ktorých som číhal s lukom v ruke. Tam som zhotovil svoju prvú búdku z papradia a z paličiek. Sediac na vrcholci tohoto stĺpu, sníval som svoje prvé chlapské sny.

Myseľ, zbavená všetkých vzrušení, prichádzajúcich zvonka, nachádza znovu svoj pravidelný spád a stáva sa modlitbou.

Práve v tomto tichu brestovej aleje naučil som sa milovať hodiny nečinnosti, tie hodiny na slniečku v leňoške na palube parníkov, keď v pomalom a tichom kolísaní rozvlneného mora, ďaleko od denných starostí možno nechať dušu ponoriť sa až do rozjímania, do celkom jednoduchého a skoro neuvedomeného rozhovoru s Bohom.

Keď si človek osvojil tento zvyk, všade nájde ticho a samotu brestových alejí pohrúžiac sa do kláštora svojej duše. Na ulici alebo v podzemnej dráhe, na plavárni alebo pri rieke všetky prázdne hodiny sa obohatia a stanú hodinami modlitby.

Dneska bresty zachvátila choroba.

Krásne, mohutné kmene padajú mŕtve pod úderom sekery a pne rozpadávajú sa pôsobením dynamitu.

Bresty nahradia iné stromy, striebristé lipy zo severských semeníšt alebo z Belgicka.

Možno zasa vznikne z nich aleja.

A nepochybne je lepšie nehľadať symbol v páde týchto utešených kmeňov, zakotvených už od tak dávna v pôde, ohnív veľkej brestovej aleje, mocných a dobrotivých vládcov kruhu pokoja, ktorý zastierajú svojím tieňom.

PÉRIGORDSKÉ VIANOCE.

Premrznutý, osuhľou skrahnutý vidiek chveje sa pri pohladení zimou. Ostrý vietor, trhaný holými konármi, ovíja každú prekážku neprestajnou vlnou chladu.

Naše staré périgordské sídlo, ležiac na úpätí jedlí, chúli sa nad svojimi chladnými stenami.

Dom oživuje smiechom hrmotná spoločnosť mládeže.

Je Štedrý deň. V prachu a v pavučinách v drevárni treba vyhľadať ťažký peň, odložený minulého roku, vložiť ho do kozuba, ktorého dno je plné poprekrúcaných koreňov. Dievčatá zhotovujú všelijaké ozdoby na jedličku, ktorú chlapci práve priniesli z hory. Zpod ich prstov vynorí sa skvejúci kužeľ, ktorý dekoruje hviezdami vianočné rozprávky.

Večer je všetko pripravené. Zvonec oznámi hodinu večere, nádherného to jedla périgordských sviatkov v lesku kryštálov a v matnom odraze starého striebra. Vo svietnikoch hrdo vypínajú sa sviečky nad vrúbenými mištičkami. Predkladajú složité chody v majolikových a porcelánových súpravách, ktoré by inde slúžily za ozdobu na steny. Vína, ktorá starostlivo vyberal domáci pán, iskria vo fľašiach, chladených na oknách alebo nábožne poukladaných na kozube.

Rozhovor je jemný alebo živý, a výbuch smiechu preráža sršiaci vtip.

Ostatná kvapka šampanského spenila sa v poslednej čaši.

V salóne pred kozubom utvorila rodina tesný polkruh. Klasický oheň spaľuje vianočný peň v ohnisku. Plamene, tancujúce nad rozžeravenými uhlíkmi, utkávajú tkanivo zo svojich purpurových špirál.

Pri nohách trojnôžky kozuba počuť pradenie mačky.

Deti sedia na nízkých stoličkách alebo stolčekoch a kreslia kutáčom v popole záhradky, a táto šedivá kresba na dlaždici je plná čara v ich očiach. Sestra a ja bavili sme sa menej poeticky. Namáčali sme trie sočku dreva do rybieho oleja, čo ostal na dne lyžičky z treskovej pečienky, a robili sme tak malé eskimácke fakle. Alebo sme vysušovali rozžeraveným kutáčom za veľkého syčania pary umelého jazierka z porozlievanej vody na plechu pod kozubom.

Asi v polovici večera zažnú vianočný stromček, postavený v rohu salónu. Je taký vysoký, že zdá sa ako by hviezda, pripevnená na jeho vrcholci, bola zavesená až na trámoch povaly. S jeho vrcholca rinie sa vodopád zlatých reťazí a strieborných vlasov, sviečky, lampášiky, svetielka rozličného druhu, na stá drobných hračiek, ktorých lesk rozžiari detské očká.

V druhom rohu salónu jasle z kôry a slamy, tiež osvetlené, pripomínajú v prostote sadrových figúr skromné prostredie, v ktorom Kristus prišiel na svet.

Medzi radostnými výkrikmi začne niekto vianočnú pieseň, ku ktorej potom všetci, starí rodičia, mládež, deti, služobníctvo pripoja sa sborove. Potom nasledujú iné, ako prídu na myseľ.

Ale niekoľko vetvičiek jedličky začne sa chytať. Treba všetko zhasiť. Izba zrazu stmavie. Najmenší odoberú sa spať a snívajú o tom, ako aj oni pôjdu raz na polnočnú, keď budú väčší.

Zajtra pri zatvorených okeniciach, aby znova nastalo šero, znova rozsvietia vianočný stromček pre sedliacke deti z okolia a rozdajú im hračky.

Bedlia ďalej.

Gaštany práskajú v popole.

Privretými dverami vkĺzne závan chladného vzduchu; kutáčom pokucú pahrebu, a už aj plamene v kozube šľahajú vyššie; polkruh sa stlačí; ruky sa vystierajú k ohňu.

Pred očami, upretými na jeden červený bod, premietajú sa nezachytiteľné sny. Mysľou prebiehajú pomaly spomienky. Rozhovor, stlmený ľúbeznosťou chvíle, pomaly ustáva, každý sa oddáva viacej sneniu. Jedinečná chvíľa. Hodina snov pri vianočnom bedlení!

Treba ísť na polnočnú.

Uhlíky, obraz cirkevného roku, ktorý končí, pokryté sú popolom. Pri návrate vyhrabané, znova rýchle sa rozhoria vysokým plameňom začínajúceho roku.

Hľadanie lampášov! Na sviečkach popálené prsty! Chvíľkové zaváhanie pred studenou nocou! Zimomravé obliekanie kabátov a pelerín!

Veselá spoločnosť habká po tmavých chodníčkoch. Smiech sa mieša do výkrikov tých, ktorých dotkne sa mäkký let nočného vtáka, zababúšeného do ticha, a tých, ktorým sa zazdalo, že videli, pri pichnutí do tmy, dvojitý kartunkel zvieracích očí.

Bludičky tancujú po lúkach, približujú sa a vzdaľujú pri klopaní dreváčkov.

Tam dolu osvetlená brána kostola preniká do noci, a bežanie po chodníčkoch stáva sa pochodom k Hviezde,

Polnočná začína. Dvatisícročné tajomstvo sa pripomína ešte raz. Tajomstvo uponíženia Boha lepšie pochopíme v prostunkých dedinských kostolíkoch ako vo veľkolepých katedrálach. Lepšie môžeme vniknúť do mystickej hĺbky pri zvuku starých vianočných piesní, na ktorých stopu zanechalo päť storočí viery. Prenikavejšie ich vychutnávame medzi stojacimi sedliakmi, opretými oboma rukami o palicu, medzi starými sedliačkami v čiernej sukni a v šatke, pred oltárom, kde kňaz koná služby božie uprostred kŕdľa miništrantov, zanovito sa hádajúcich, kto nakoniec ponesie omšovú knihu a kto zvonček, medzi deťmi, pozdravujúcimi sa po vojensky so sviecou, pričom kvapky vosku veselo stekajú na koberce, keď je farár obrátený chrbtom.

A zatiaľ zachrípnuté harmónium spustí rad falošných zvukov na vychádzajúci zástup ľudí.

Cez omšu napadal sneh. Polia zôkol-vôkol prikryté sú bielym plášťom. Hviezdami posiate nebo rozlieva láskajúcu jasnosť.

Zhasnuvši lampáše, vraciame sa v tichej bielobe snehu. Ani hovor, ani smiech neruší súlad hlbokej hodiny, lebo Boh je ešte v každom prítomný.

Taký čarovný je jasný tieň, taký omamujúci plášť pokoja, ktorým zahaľuje plecia, že na prahu domu každý zaváha prerušiť toto čaro.

Služobníctvo pootváralo dvere. Začarovanie pominulo. Treba vojsť dnu.

Vôňa lanýžov vystupuje pri šumení šampanského. Večera po polnočnej! Profánna večera v posvätnej chvíli! Hody lásky zatienené tajomstvom noci! Radostné jedenie, no nie hrmotné! Rozhovor je tichý, smiech stlmený. Prekrásne spomienky tohto večera nedajú sa slovami vyjadriť. Ticho zapĺňajú sny.

Deťom sa už privierajú očká od ospalosti.

Okolo kozuba stojí rad topánok ako na stráži. Na druhý deň včasráno bosú nôžky budú nadšene tancovať pred prinesenými darčekmi.

Zajtra bude ešte sviatok.

Ale vianočná noc, ozajstné Vianoce už pominuly. Vianoce, vrchol liturgického kalendára. Sviatok, ktorý treba stráviť v starom prázdnom dome, ďaleko od znepokojujúceho huku mesta, podľa nemeneného tradičného obradu. Vianoce, týmto sviatkom sa veľmi často počítajú roky. Périgordské Vianoce som chcel opísať v ich utešenej prostote, bo sú uholným kameňom rodinných sviatkov, osou, okolo ktorej sa ovíja a tisíc ráz ohýba jemné vlákenko spomienok bez toho, žeby sa roztrhlo.

Ó moje krásne Vianoce v Périgorde.

ČELNÉ MIESTO.

V našom nivelizovanom storočí je úprava stola prísne súmerná. Operadlá leňošiek alebo stoličiek tvoria v rovnakej výške čiaru bez krivky. Čo sa týka formy skleníc a tanierov, každý príbor je presnou podobou susedných i príborov. Pre toľkú pravidelnosť stôl sa zdá neúplný, neukončený ako čata vojakov, ktorej veliteľ by sa neoddeľoval zreteľne od celku, ako klenba, ktorej nosný kameň by bol neviditeľný.

Čosi chýba pri tomto stole: čelné miesto.

Rád som mal niekdajší zvyk, podľa ktorého označovali toto miesto vyšším kreslom a väčším pohárom.

Kreslo bolo impozantné a široké, také staré, že konce jeho postranných operadiel boly celkom hladké od dotyku rúk.

Používal ho len domáci pán. Keď nebol prítomný, nik ho neobsadil miesto neho. Deti so strachom obchádzali toto kreslo, chrániac sa sadnúť si doň alebo naraziť naň pri hre.

Kreslo? Doista. Ale pre pochop, aký predstavovalo, skorej trón. Pri večerných rodinných posiedkach, keď plamienky vyšľahovaly v kozube škálu purpura a sna, toto kreslo konkretizovalo vo svojich tvaroch katedry velebnú chvíľu. Keď jeho vysoké operadlo, prevyšujúce ostatné sedadlá, vypínalo sa pri stolovaní na čestnom mieste, predstavovalo hierarchiu v rodine, bolo svedkom úcty a nadväznosti, odvtedy odstránených.

Pohárom pri čelnom mieste bol veľký kryštálový kalich polcentimetrovej hrúbky a obsahu viacej ako pollitrového.

Potomok ťažkých pokálov, ktoré rytieri držali dvoma rukami pri návrate z dlhých ciest, bol patriarchálnych rozmerov. Prispôsobený silnej rase mužov veľkých poľovníkov a pijanov, mal formy presné a silné. Muselo to byt krásne vidieť ho, ako sa jagal, odrazom vína, keď pri návrate z poľovky napĺňali a vyprázdňovali ho, rozprávajúc nejaký pekný hrdinský kúsok.

Kto by teraz mohol pohodlne používať taký kráterový tvar? Jeho veľmi impozantné línie by dneska neobstály na stole. Pri pohľade naň všetky poháre, počnúc od čiaš, vypínajúcich svoje korunky na priehľadných byľkách, až po poháre, pýšiace sa všetkými svojimi brúsenými hranami, kričaly by proti nemu kryštálové „nech umrie", ponížené jeho feudálnou pýchou.

Dneska v šere povál pavučiny utkaly okolo starého kresla sieť zabudnutia. Kdesi na dne skrine je veľký kryštálový pohár, mliečne sfarbený pokrývajúcim ho prachom. A keď vidím stolice, všetky podobné, ako tvoria okolo stola jednotvárny okruh, keď pijem zo skleníc zúfale jednakých, myslím niekedy s trochou žiaľu na kreslo domáceho pána, na pohár hlavy rodiny — spomienky na hierarchiu dnes vyrovnanú, zabudnuté symboly zašlých čias.

OHEŇ Z DREVA.

Kozub ostáva hlavnou čiastkou niekdajších veľkých miestností. Je priestranný, celý z kameňa, s maľbou z čias Ľudovíta XIII. na rímse asi vo výške človeka a s plášťom, siahajúcim až po trámy povaly. Na tvrdom kameni, predĺženom trocha až do sály, dve trojnožky chránia prednú časť kozuba.

Na úzkej doske na okraji plášťa vyniká biely Kristus na kríži z čierneho dreva.

Hrubá železná tyč, skratkovité stočená, drží na trojnožkách poštiepaný peň, triesky a polienka.

Ráno postačí služobníctvu jediná zápalka a na hromade popola, ešte od večera teplého, razom vyšľahnú plamene.

Oheň bude horieť celý deň bez toho, žeby sa prikladalo. Ale až pri večernom posedení, po večeri nadobudne pravú cenu.

Vtedy horia všetky polienka a plamene dvíhajú sa z toho pňa, ktorý bolo treba dopraviť fúrikom až do izby, aby mohol byt vhodený do kozuba.

Dobre padne ohrievať sa, sediac pritom v kreslách alebo na stolčekoch alebo stojac opretý plecami o vrch kozuba ako kariatída. Pravda, pritom sa človek skoro upečie zpredu a mrzne od chrbta, a keď prejde do druhej miestnosti, ako by mu ľadový plášť prehodili cez plecia. Ale ostáva ešte dokázať, že toto striedanie tepla a zimy neutvorilo silnejšie povahy ako jednotvárne ovzdušie ústredného kúrenia.

Oheň z dreva, svetlo i teplo spolu, prináša celý les s jeho slnkom, jeho tieňmi, jeho vľúdnymi klenbami, tichom i šumom. Spálené polienka, ktoré rozkladajú sa pod kutáčom na drobné uhlíky, biele a zlatisté plamienky, tancujúce na svojich belasých svietnikoch, stávajú sa spoločníkmi snov. Pomalé praskanie a sipenie spaľujúceho sa dreva ukolísava myseľ. A ja mám rád vôňu horiaceho dreva, ktorá je ešte silnejšia, keď vavrínové listy primiešané sú v raždí.

Nech je koľkokoľvek osôb v kruhu okolo kozuba, oheň svojou prítomnosťou dodáva samý jas. Zdá sa, ako by rozhovor plynul pokojnejším rytmom, ako by sa utužovaly sväzky náklonnosti, priateľstva a lásky, ako by sa zmiernila všetka trpkosť a hranatosť lahodnosťou ohniska.

Akým prameňom obohatenia pre detskú dušu boly tieto dlhé plodné večerné posiedky, ktoré končievaly čítaním zo života svätých a spoločnou modlitbou. Mesto toto zabilo. My už nepoznáme istotu a bezpečnosť, ktoré symbolizuje oheň. Museli by sme opustiť civilizované kraje, keby sme to chceli znova poznať.

V púští oheň kočovníka, obrátený medzi žltým pieskom a lazúrom hviezd, zjaví sa ako šťastné znamenie smeru a znovu nájdeného blahobytu. V džungli vás uchráni od komárov, divej zveri a prízrakov noci jedine oheň. Až v srdci Ázie alebo ďalekého severu, do najbiednejšej chatrče priťahuje cestovateľa, premoknutého do nitky, trasúceho sa od zimy, zlomeného únavou, oheň, jediný to cieľ jeho výskumov a nádeje.

Ešte viac ako takouto bezpečnosťou a záštitou, ktoré predstavuje už v predhistorickej dobe, oheň je znamením uvoľnenia, spoločnej radosti.

Africkí černosi tancujú a spievajú okolo veľkých ohňov, rozložených na čistinkách. Na južných ostrovoch, na koralovom pobreží, vyludzujú zvuky citary pri ohníkoch. Drevorubači austrálskeho bush (kroviska), zálesáci kanadských lesov, pastieri afganistanských hôr besedujú každý večer okolo ohníka a pritom samočinne čižmou prihŕňajú uhlíky. Bieli, čierni, tahitskí alebo kanackí vyprávači dostihnú našich stredovekých hudobníkov a pevcov hrdinských piesní. Skautskí vodcovia používajú dneska výchovnú metódu s táborovými ohniskami, okolo ktorých shromaždení chlapci v noci tancujú, spievajú, hrajú a modlia sa.

V kruhu okolo ohníka lepšie sa utvára rodina. Kozub a rodina majú ostatne ten istý význam, a počtom ohňov odhadoval sa kedysi počet obyvateľov dediny.

Pre toto všetko oheň, uzavretý v majestátnej výške kozuba s monumentálnymi stĺpmi, ostáva srdcom domu.

Ešte i dnes, keď sa ocitnem sám v poliach, rozložím si pre zvláštnu radosť ohník. Robím to skôr z túžby oživiť spomienky na naše rodinné večerné posedenia ako zo skautského zvyku.

Rozpoviem tu jednu z týchto spomienok.

Za dlhých večerov cez vojnu v kaštieli Gérauds matka čítavala nahlas nejaký román.

Občas prišlo niekoľko sedliačok posedieť s nami.

Zriedkakedy som mohol aj so sestrou ostať pri celom čítaní. Okolo deviatej hodiny sme museli ísť spať. Naša izba bola na druhom konci domu, ale dvere nechávali polootvorené pre prípad, že by sme volali.

Veľkým dobrodružstvom bývalo teda, keď každý myslel, že už spíme, my sme vstali a v nočnej košeli, plaziac sa ako Siu po chodníčku vojny, prešmykli sme sa cez izbu, jedáleň, predsieň, malý salón, aby sme sa dostali zpiatky do salónu.

Rodina, obrátená k nám chrbtom, tvorila polkruh okolo kozuba. Po bruchu sa plaziac, vliezli sme pod stôl a nespozorovaní počúvali sme uchvacujúci román.

Obsahoval úžas budiace príhody, otváraly sa jaskyne, privreté otáčivými kameňmi a z nich vychádzali podmorskí nepriatelia, ktorí takto nachádzali útočište až pod vyhasnutými sopkami auvergneskými.

Ó, Bože môj! Madame! Akože môžeme vyhrať vojnu? — horekovala Boisille, spínajúc ruky k nebu.

Ale, moja dobrá Boisille, veď v skutočnosti sa to takto nestáva, vysvetľovala moja matka a stará matka.

Začiatok čítania zo života svätých bol pre nás znamením na odchod.

Plazili sme sa znova cez veľké miestnosti, opatrne, aby sme nezakopli o dajaký kus nábytku, so zatajeným dychom, drkotajúc zubami na kamennej podlahe.

Mysleli si o nás, že spíme ako pokojné dieťatká vo svojich posteliach, a my sme zatiaľ boli princami v našom kráľovstve záhad a tieňov.

Až o dvadsať rokov neskôr dozvedela sa naša matka o našom blúdení.

VEČERA PRI SVIEČKACH.

Plameň ohniska bol voľačím takým pekným a príjemným, že ho človek donútil, chcejúc sa ho lepšie zmocniť, aby sa rozdelil, ako sa kytica rozkladá na rozmanité kvety a ako sa voda rozptyľuje na drobné kvapky dážďa.

Odvtedy, čo človek takto zvíťazil nad celistvosťou ohňa, mohol sa pohodlne pohybovať v noci, držiac v ruke kvapky svetla, ktoré sa skvejú osamele na vrchu svietnikov alebo sa trblietajú skákavo na ramenách svietnikových stojanov.

Dozaista — a bol by blázon, kto by to chcel zaprieť — elektrické osvetlenie je praktickejšie ako svietenie sviečkami. Ale toto posledné má čaro, ktorému sa nijaké iné nevyrovná.

Vo svojom zápase s nocou elektrické svetlo odnáša víťazstvo okamžité a úplné. Otočí sa gombík a tma, premožená, hned sa rozplynie.

Svieca naproti tomu vyjednáva s nocou. Zápas medzi ňou a tmou končí nie víťazstvom, ale kompromisom. Tieň sa utiahne, zahnaný svetlom, ale ostane polotieň, polotma, ktorá je „skoro tmou" a ktorá ponecháva trochu tajomstva noci.

Poznal som — lebo nechcem hovoriť o petrolejových lampách, čadivých a neestetických — toto malebné dnes zaniknuté.

Poznal som dlhý rad svietnikov na kozube v kuchyni; zúfanie domácej panej, keď kvapôčky bieleho vosku označovaly na všetkých kobercoch stopy po hosťoch alebo málo opatrných deťoch.

Veľké tiene, v ktorých tancovaly na stenách izby kmitajúce plamene. Húževnatý malý červený bod, čo ostane ešte žiarny na konci knôtu, keď sme zahasili plameň, prv ako sa pokrútime do periny.

Zo všetkého tohto ostáva len večera pri sviečkach, jedine tento zvyk, pôvabný a trochu stredoveký, trvá ešte.

Sviečky sú milostivé kráse žien. Ich slabé svetlo robí úsmev pôvabnejším, pleť jemnejšou, krivku pliec súladnejšou. Elektrické svetlo bez zľutovania prezrádza čiary, vyžaduje silnejšie podfarbenie. Ono ukazuje krásu žien. Sviečky ju predstavujú.

Sviečky dodávajú skvostom živší lisk. Elektrické osvetlenie vrhá na ne len nehybné svetlo. Živý plameň sviec tancuje na najmenší závan a každý z jeho ohybov sa opakuje na každej brúsenej hrane v mnohonásobnom jaganí. Pri elektrickom svetle prsteň srší ohňom len pri pohyboch ruky. Pri sviečkach jeho lisk je stály, a tento živý vzhľad, udelený hmote, opakuje sa na všetkých kryštáloch a všetkom striebre.

Zbytočný prepych, povedia. Ja nemyslím tak. Krása vecí okolo nás nie je zbytočná. Elegancia rámca utvára po určitú mieru eleganciu duše. Niekedy sa stáva výzbroj ou. Angličan, sám v džungli, vzdialený na sto míľ dookola od každej obývanej zeme, vie, prečo sa večer oblečie do smokingu. Tým, že sa prinúti svojím správaním rešpektovať sám seba, vytrhne sa z klesania ducha. A práve tak má dôvod k tomu malá robotníčka americká, keď večer ozdobí svoj stôl dvoma sviečkami.

Spomínam si na večeru, strávenú osamote.

Stôl bol taký, aký má byť, keď chceme, aby večeranie osamote malo slávnostný ráz, to znamená, že bolo miesta pre deviatich a ja som bol len sám. Sluha stál za mnou nehybný a bezchybný vo svojom bielom kabáte. Každý predmet bol pekný a presne na mieste, aké mu patrilo. Striebro ťažké, kryštál prekrásny. Dva vysoké ramenné svietniky horely na koncoch stola. Pociťoval som veľkú radosť dodržiavať sám pre seba najprísnejšie a najjemnejšie pravidlá slušnosti. Storočia zjemnenia prispely k dokonalosti tohto rámca, týchto predmetov, týchto pravidiel, a cítil som sa lepším, súc dedičom týchto storočí elegancie.

Svietenie sviečkami je prepych, ale prepych dobrej akosti, ktorý zvyšuje pôvab a radosť zo života. Preto nie je zbytočný a dobre je zachovať tento zvyk.

HRY A SPOMIENKY.

Ľahšie je utvárať krásny život, keď ho možno podoprieť silným podstavcom spomienok z detstva a ľahšie je uskutočňovať životné sny, ak rodily sa v pevnom a pokojnom prostredí. Mesto nedáva takejto opory. Život v meste je príliš povrchný, rozochvený, utkaný celkom rukou ľudskou.

Naproti tomu vidiek vlastní ticho, rozsah a pokojný spád ročných období. Stvárňuje ho ruka božia. Preto môže natrvalo poznačiť detskú dušu.

Niektoré domy sú naozaj vyhňami, kde kujú sa pekné a plodné spomienky.

Spomienky a prekrásne hry: na vozíky, zhotovené z debničky a štyroch pokrievok z hrncov na masť namiesto kolies a šinúce sa po krivolakých cestách; na lodičky, urobené zo škatule na sviečky alebo zo starých plechovíc a plávajúce po potôčikoch; na klietky z prútia, postavené v lesoch alebo na vrcholci jedlí; na flotily z kôry alebo z orechových škrupín, hodené na rybníky; na šípy a luky, praky alebo katapulty (strelomety), na malú vojnu, vedenú s detvákmi sedliakov alebo našich sluhov. Spomienky na chytanie žiab a žubrienky; na straky alebo skrotené sokoly.

Spomienky na to, ako sme sa spúšťali s vrchu stohov slamy alebo kôp sena; na pokojné kravy, ktoré obdivovatelia Buffalo-Billa chytali lasom; na podivné objavy medzi haraburdím povál; na stopovanie a hry detektívov s elektrickou lampou v bludisku chodieb bez konca; na ďaleké výskumné cesty, keď sme museli v pravidelných intervaloch zatrúbiť, aby doma vedeli, že sme sa nestratili; na kúpele v studniach a kalužiach, o čom rodičia nesmeli vedieť; na schôdzky pirátov, svolané šifrovaným posolstvom o polnoci na povál, kde nám potkan alebo sova nahnaly panický strach; na ten deň, ked po akomsi pokáraní vydrancovali sme komoru, naložili zásoby na bicykle a odišli sme navždy z domu, prvá výprava, ktorá skončila neslávne dva kilometre od domu, keď sa stratila koruhvička z dohľadu.

Spomienky na znamenitú mamičku, ktorá dovoľovala alebo vynachádzala najdobrodružnejšie hry a tak zmužile chápe dnes môj život, ktorý sa stal sám v sebe dobrodružstvom.

Spomienky na zimu r. 1917, keď bola na cestách taká ľadovica, že nebolo možné zapriahnuť kone, a kedy všetci hostia, čo prišli na vianočné sviatky, museli ostať týždeň doma, čakajúc na odmäk. Kaštieľ G é r a u d s nikdy nevídal takých majstrovských skĺznutí, sankovačiek, korčuľovania na kalužiach, hier na zálesákov a toľko snehových gúľ.

Spomienky na kaštieľ C h a p d e u i l, vzdialený 20 km, kde sme išli bričkou alebo bicyklom a ktorého obrazy sa mi miešajú s obrazmi kaštieľa Gérauds; na jeho malý rybník, ktorého obehnutie ma stálo akrobatické výkony v spletených koreňoch a medzi ovisnutými haluzami, kde som skoro utonul kráčajúc po blate na ponastavovaných doskách; na koruhvičku, ktorú sme výstrelmi z karabíny premenili na naberačku.

Spomienky na iné domy, šľachtické a poznačivšie našu pamäť stredovekými obrazmi. Kaštieľ F r a n c s, kde sme počúvali podivnú historku o prastrýcovi, čo unikol hnevu republikánov, vďaka chladnokrvnosti jeho ženy, našej pratety. Keď vnikli modrí (vojsko republiky) do kaštieľa, aby ho prekutali, schovala svojho muža pod koberec, shrnutý doprostred izby, a sediac na nízkej stoličke, pokojne zašívala dieru. „Môžete hľadať všade", povedala celkom pokojne mužom, ktorí pootvárali skrine a dvere, ale nič nenašli.

V kaštieli Francs podnes úzkostlivo opatrujú vo vitríne puzdro na ihly, ktoré pripomína túto epizódu.

T e i n t e i l l a c, kde som sa naučil jazdiť, kde vysadený na poľovníckeho koňa a blúdiac po lese, preskočil som, pravda, nie svojvoľne... železničnú cestu. M a r o q a t t e, korunovaný cimburím, na oboch koncoch vežičky, s hradnou vežou, čo vládne nad celým údolím, Maroqatte, legendárny kaštieľ, kde poloprestrašení, hľadali sme podzemné pivnice a chodby, kde balancujúc na bašte, vo výške šesťdesiatich stôp, hrávali sme sa na jazdcov.

Hry na kráľa, ktoré boly cez celú vojnu a každé prázdniny hrami môjho detstva. Hry tvorivé, lebo striezť na drozdov, stavať veterné mlyny v orechových škrupinkách alebo vodné kolesá s lopatkami v potokoch, sostrojovať luky alebo cválať po lesoch, sú hry nemeniteľné, čo sa týka miesta aj času. Tak ihral sa Vergílius, keď bol malý, a takto sa dneska ešte bavievajú malí domorodci Austrálie, Ázie a Afriky.

Človek, akákoľvek bude podoba, čo vezmú na seba jeho potreby, vždy sa bude musieť ohrievať, ubytovať, živiť a brániť. Hry vidiecke veľmi účinkujú na dieťa, bo zodpovedajú týmto podstatným inštinktom. Dni, v ktorých dieťa musí sostrojiť klietku, rozložiť ohník alebo dať sa na postriežku, poznačia jeho spomienky a budú preň tvorcami sily a rovnováhy.

Dobre to pochopil skauting, ktorý sprístupnil chlapcom dobrodružstvo a stan.

V meste hry a hračky nemôžu mat taký vplyv. Sú budované na umelom, nie podstatnom základe. Zriedka zanechávajú živé spomienky.

Dneska je cenným a zriedkavým darom môcť sa pochváliť detstvom, prežitým a podopretým v rámci starého domu. Z toho nevyplýva nejaká pýcha, ale jednoducho povinnosť uvedomiť si jasnejšie svoju vlastnú zodpovednosť a nový dôvod žiť životom zdravým a bez vyumelkovanosti.

ŠTYRI ROČNÉ ČASY.

Človek bol tak stvorený, aby dýchal v rytme štyroch čias zeme.

Veľké, po svete idúce vlny prírody: jar, leto, jeseň a zima sú prameňom rovnováhy, zdravia a fyzickej plnosti.

Ich vplyv je jemný, sotva znateľný. V lagúnach južných ostrovov alebo v niektorých džungliach človek pociťuje živočíšnejšie prisilný účinok pôdy, vody a slnka. V našich miernych zemiach je tento vplyv iba tiché sprevádzanie, nenápadné, ale predsa potrebné pre úplne súladný život.

Mestá poznajú len zimu a leto bez jemného prechodu. Udychčaný človek tam dýcha na dva časy.

Aká rozmanitosť, aká plnosť v tomto toku štyroch ročných období na príkrom svahu roku!

Na jar vôňa prvých kvetov preráža vôňu dreva ešte holých stromov. Výpary ílovej pôdy a presakujúcej miazgy vystupujú do vzduchu. Pod účinkom obnoveného života pučia stromy, v hustom kroví ozýva sa pieseň lásky a v žilách mladých ľudí rozprúdi sa krv.

Spálené, sožatou slamou a suchým prachom voňajúce, horúčosťou preťažené leto zamieri k hnedočervenému utíšeniu jesene. Celá príroda zaspí pod šedivou a bielou perinkou snehu.

Šum jari v jemnej zeleni nových lístkov, letné hudobné ovzdušie, preplnené bzučaním hmyzu, zanemieva postupne až v zimnú tichosť, keď večerné zvuky Anjel Pána ako by sa niesly priehľadným vzduchom, krehkým ako sklo.

Od jedného konca po druhý človeka obkolesuje celá škála vôní, farieb a ticha, preniká ho, robí ho účastným na všetkých životných pochodoch rastlinných a živočíšnych.

Zdá sa, že tieto vnemy dnes už nejestvujú.

Technický pokrok postupoval nesprávnou cestou, nútiac ľudí zatvoriť sa do miest. Uľahčená doprava by bola mala vytlačiť bydliská z vnútra miest, kde by maly byť len obchody a úrady.

Dav nemá viac možnosti poznať dýchanie podľa štyroch období roku, pokojný spád ročných čias. Iba cez prázdniny zúfale sa nasycuje v horách alebo pri mori vzduchom, ktorý by mal byť jeho denným údelom.

Z tohto dôvodu i najskromnejšia chalúpka na vidieku skrýva väčšie bohatstvo ako prepychový byt v centre hlavného mesta.

V prvej ako by človek bol na loďke na šírom morí. Obdivuje krásne noci, východ a západ slnka. Má v sebe pokoj a zapája sa do vlnenia nesmiernosti, ktorá ho obklopuje.

V druhom je len úbohá troska lode, zmietaná sem-tam na verejnom kúpalisku.

KUCHYŇA.

V každom starom périgorskom dome kuchyňa je hlavnou miestnosťou.

Priestranná, úplný opak malinkých, chirurgických a lakovaných kuchyniek amerických, zariadená je veľkým stolom, jedným alebo dvoma inými menšími, jednou alebo dvoma malými skrinkami, jednou veľkou skriňou, siahajúcou až po trámy povaly, často tam býva i posteľ, kde spí niektoré dieťa sluhov, stenové hodiny s medeným kyvadlom, so desať stoličiek, jedna alebo dve slamené leňošky a niekoľko iných drobných kúskov nábytku.

Hrubé drevo i raždie nakopené sú v debne, stojacej vedľa kozuba, v ktorom plápolá oheň z drevených uhlíkov alebo raždie pod tortovými formami, pod hrncami, zavesenými na hákoch, pod rajnicami na trojnožke. Na druhom boku prístroj, otáčajúci ražňom, preťahuje celý rad kladiek a povrazov až po ťažký kameň, čo slúži za protiváhu.

Na kamennej lavičke stoja dve vedrá a hrnček na vodu.

Niekoľko hlinených rajníc hreje sa na peci s piatimi alebo šiestimi dierami, v ktorom možno kúriť uhlím.

V poličke na nádoby leskne sa rad medeného riadu, pýcha to kuchárky. V priehradke čierne a bruchaté liatinové hrnce, z ktorých jeden, ohromný, požičiava sa pre celé okolie na polievku v čase mlatby, poukladané sú vedľa želiez na posúchy, vedľa pekáčov, foriem na koláče, roštov a rozličného náčinia.

Do brvien povaly vbité sú rady klincov, na ktorých visievajú šunky, a v sezóne pečení obesia za krk ošklbané vykŕmené husi.

V priľahlej práčovni je kotol na pranie z pálenej hliny, primurovaný k železnej piecke, pec na chlieb, na zákusky, dieža, drevené lopaty na vsádzanie a vysádzanie chleba.

Ako každý dobrý Périgordan, strávil som v kuchyni najjasnejšie chvíle svojho detstva.

Koľko radostí bolo v týchto priestranných miestnostiach s množstvom skríň, so záhadnými zákutiami, kde prestávala tieseň jedálne a salónu! Boly tu dná rajníc na vyškrabovanie, hrnce zo zaváranín, zbytky torty alebo marcipánov a o štvrtej hodine hrianky, hrubé krajčeky chleba, potreté olejom a cesnakom a posypané soľou, chutné a zdravé olovranty, ktoré jedával i Henrich IV. na svojom gaskonskom hrade.

Bol to veľkolepý prevrat a ruch v kuchyni v sezóne pečení, keď klebetiace ženy, čo prišly šklbať husi, híkaly alebo bedákaly nad väčšou alebo menšou pečeňou, kým my sme požadovali priedušnice husi, aby sme si z nich mohli spraviť píšťalky.

Zvlášť služobníctvo nás zabávalo a maznalo sa s nami, to služobníctvo dávnych čias, dôverné a úctivé, ktoré sa zrodilo i umieralo v tom istom dome a v službách tej istej rodiny ostávaly i ich deti a vnúčence. Záhradník vedel tak dobre zhotoviť luky a šípy, osídla alebo kanóny z bazy! Stará Eugénia, ktorá zomrela v kaštieli Chapdeuil, vedela tak dobre liečiť bolenie hlavy tým, že prevrátila na dlani ruky pohár, naplnený vodou! Starodávna pamiatka na périgordské čary: keď bubliny vzduchu vystupovaly na dno, bolesť pominula, unikajúc s bublinami.

Slávne umenie otvorilo sa v týchto périgordských domoch. Koľko prvotriednych jedál vynašly naše staré mamičky svojimi vedomosťami. Vôbec nepohŕdaly tým, aby sa zjavily v kuchyni, a pokladaly za česť, keď samy složily nejaké chutné recepty: husie konzervy, paštéty z tlstej pečene, biele hríby, zlatisté pampúšky, kašičky z kukuričnej múky, lanýže, pečené v popole, lanýže v šampanskom, fánky, nákypy, ktorých podivné formy sa svíjaly v horúcom oleji. Hotovými umeleckými dielami boly neuveriteľné menu, kedy šesť až osem mäsitých jedál defilovalo jedno za druhým, nepočítajúc do toho, pravda, polievky, šaláty, vajíčka, lanýže, zeleninu a zákusky.

Tieto družné hody dopĺňaly vína, vedecky vybrané, a jedenie stalo sa obradom pri prísnom zachovávaní pravidiel dvornosti a hojnosti vo vydláždenej jedálni, opanovanej vysokým kozubom, stemneným tmavým drevom skríň, zasadených hlboko do stien.

My, zvyklí na roštenky a zelené šaláty, už by sme dnes nesniesli takýto prepych.

Nevydarený syn otca, ktorý rozoznal letopočet prírodného vína podľa chuti a vône a ktorý ovláda neoceniteľnú a jemnú znalosť nalievať vždy včas a ku každému chodu najlepšie sa hodiace vína, ja už rozlišujem bordeauxské od burgundského iba podľa fľaše!

Zostáva mi rešpekt. Rešpekt, ktorý nepoznal starý slávny sluha v rodine:

Raz na konci večere priniesol veľmi cennú a nekonečne úcty hodnú fľašu s jej vrstvou prachu a pavučín.

— Nepotriasol si ju, pravda? hovorí môj starý otec.

Noun pas, Moussur, ma chei a mémo, odpovedal nárečím. Nie ešte, pán veľkomožný, ale hneď to spravím.

A zo všetkých síl potriasol fľašu.

POVALA.

Povala v kaštieli Gérauds, nahradená už od dvoch rokov spálňami, dnes už nejestvuje, ale ostáva nezabudnuteľná v našich spomienkach na detstvo.

Rozprestierala sa skoro nad celou strednou časťou stavby, tvoriac asi 20 m dlhú a 10 m širokú miestnosť.

Dvanásť pokolení povynášalo sem postupne všetko, čo sa im zdalo zbytočným. Bolo tam už len málo voľného miesta. Ale aké čarokrásne kráľovstvo tajomstva pre výskumy, hry a objavy!

V kúte medzi starým železom, kde boly nahádzané pod spoločnou vrstvou hrdze obruče na sudy, osí z vozíkov, korčule, nože bez rúčok, sväzky kľúčov s neznámym určením, mriežky z kachieľ, kostry dáždnikov alebo detských vozíkov, pružné perá z matracov, drôty, reťaze každej veľkosti, klieštiky, trojnožky, kladky, nástroje každého druhu, polámané alebo zdeformované, neomylne sa našlo všetko potrebné na zhotovenie vozíka, sostrojenie búdky alebo vystrojenie bárky.

Kufre z kože divej svine, obité meďou a s chĺpkami srsti zvonku, sedlá, konské postroje, sedlá na oslov, flinty, pištole poskytovaly ozdoby a materiál pre veľké hry na prepadnutie poštového voza.

Truhlice, sitá na múku, kufre, dieže a skrine nám dobre poslúžily pri schovávanke alebo striežke. Hrdinské skrýše, kde potkany tancovaly svoje španielske tance, kde sovy nachádzaly útulok, kde červíky škrípaly prevŕtavajúc si chodbičky v dreve a v papieroch.

Na povale kaštieľa Gérauds visela rakev, pripevnená štyrmi lanami o hradu krovu. Objednaná na mieru jedným pradedom, opatrným, ktorý nedôveroval svojej vysokej postave a chcel, aby bolo všetko pripravené v hodine jeho smrti, tvorila hrôzu budiace, ale isté prístrešie.

Zásuvky, do ktorých naše staré matky nedávno ukladaly všetky zbytky handričiek, starostlivo motúzkom posväzované, boly so starými kusmi súkna, so záclonami a roztrhanými prikrývkami nevyčerpateľným prameňom pre prestrojovanie alebo ozdoby na beduinské a siuské stany.

Naša matka nám ponechávala veľkú voľnosť v tomto prekutávaní. Ako by to nebola spravila ona, ktorá použila na prestrojenie pravé vesty Ľudovíta XV., uložené na povale kaštieľa Roquegauthier.

Trámovie, složité a majestátne ako spodok lode, poskytovalo pre akrobatické kúsky dobré pole, ktorým by ani Tarzan nebol pohŕdol. Išli sme od jedného konca povaly po druhý vzdušnou cestou ani sa nedotknúc zeme, vystúpiac až na vrchol krovu, skáčuc s krokvy na krokvu a lezúc po bruchu až na konce najhrubších brvien, nedbajúc na hrubé a lepkavé pavučiny, ktoré sa nás zachytávaly ako ruky.

Niekedy sme opustili povalu touto cestou a pre lezúc cez povalové okienka vzali sme strechy za cieľ našich hrdinských kúskov. Pokračovali sme s jednej strechy na druhú a aby sme sa mohli potajomky aj opaľovať, postavili sme si tam aj líhadlá na škridliciach.

Len hodne neskoršie sa otec dozvedel, prečo bolo toľko žľabov na povalách, a matka zas, prečo bolo treba podložiť v dáždivé dni toľko umývadiel a nádrží, aby zmiernila škody.

Dnes už temer niet povál tohto druhu. Nové pokolenia ich obraly o všetky cenné predmety. Objavené staré knihy sú teraz uložené v knihovniach a kusy starého nábytku, opravené, ozdobujú izby. Duchovia presnosti a usporiadanosti už viac nepochopia tento hrdý neporiadok a túto zaprášenú nedbalosť povál. Veci budú vložené do kartónov, opatrených nápisom, a v pravidelných intervaloch poprezerané.

A už nebude ani pavučín.

VĎAČNOSŤ.

Svedok storočí sily, miestečko živelného a ozajstného pokoja, ktoré daleko od každého huku sveta kolembalo moje detstvo a videlo rodiť sa všetky moje sny, pevná pôda, kde pri dlhých osamelých prechádzkach, ktoré stávajú sa pomaly rozhovormi s Bohom, život vedený navonok rýchlym tempom, môže ustáliť dobrovoľné hranice vlastného dobrodružstva, pokojný rámec, v ktorom utváralo sa tiché šťastie, Gérauds ma poznačily nezmazateľnými stopami. Som im hlboko vďačný, tak isto ako všetkým, ktorí s pokolenia na pokolenie utvárali z nich to, čím sú.

Prihodilo sa mi, že vo chvíľach, keď všetko zle ide, keď všetko sa rúti okolo nás, keď sa zdá, že aj sám Boh nás opúšťa, vo chvíľach plných trápenia, keď blúdime bez cieľa ulicami veľmesta, prihodilo sa mi vtedy, že som odcestoval bez dôvodu, že som utekal k Gérauds, len aby som našiel tie staré drahé múry, aby som pocítil oporu, dačo pevného, stáleho, všetky tie obrazy, ktoré dodávajú jasu minulosti, a to útočište mi bolo vždy priaznivým.

Keďže som niekoľko ráz zistil, ako nedostatok spomienok bol medzerou u ľudí inak veľmi vysokej ceny, vážil som neoceniteľnú hodnotu rodinného domu s jeho veľkými sálami, s parkom, lesmi, potôčikmi, sedliakmi, aj s tým rytmom prírody, ktorý naráža na steny pri večnom príboji vecí.

Elektrika, telefón, rádio, ústredné kúrenie vedú dneska Gérauds do tempa, z ktorého nevybŕdnu. Automobily a ľahkosť spojov zmenily ich osamelosť. Boly storočným ohniskom ticha, pokoja a mohutnosti. Už sú iba prístavom.

Predsa len bolo dobre žiť v tých starých bydliskách. Ale ten čas už pominul. Staval na stálosti pozemských majetkov, na rodinných tradíciách, a tá minulosť je už len akási popretŕhaná vec, no na ktorú nebude treba stratiť spomienku pre samú cenu budúcnosti.

Je mnoho vecí, ktoré som zamlčal na týchto stránkach. Mnoho nezvážiteľného, čo som nevedel uchopiť. Mnoho anekdot, ktoré som nepripomínal.

Je to lepšie takto.

Moje pero, zvyknuté aby rozprávalo historky, cesty, dobrodružstvá chlapcom, nebolo dosť mocné, aby vyjadrilo všetko, čo by sa bolo mohlo povedať.

Tieto stránky sú iba skromným dôkazom vďačnosti a nechcel som, aby táto Pieseň o starej zemi bola iným ako piesňou.

O B S A H.

Úvod

I. Sirožiarna hviezda:

Myšlienky

Skok dolu hlavou

Na ceste do Chartres

Nad smrťou filmovej hviezdy

Dievčatá

Potulky

Poznámky z lietadla. Medzi Tunisom a Casablancou

Balí

Záver

II. Spev o starej zemi:

Périgord

Kaštieľ Gérauds

Brestová aleia

Périgordské Vianoce

Čelné miesto

Oheň z dreva

Večera pri sviečkach

Hry a spomienky

Štyri ročné časy

Kuchyňa

Povala

Vďačnost