vydali misionári Spoločnosti Božieho Slova v Nitre pre slovenské katolícke školské dietky na podporu svetového misijného diela.
Redakcia: P. Peter Lajcha. Misijný dom v Nitre.
Na túto adresu posielajte článočky a všetko, čo by ste chceli oznámiť redaktorovi kalendárika.
Roky utekajú a musíš už myslieť na to, kam pôjdeš, čím sa chceš stať. Nemyslievaš, že by si sa mohol stať kňazom - misionárom? Ak si aspoň stredným žiakom vo škole a chceš zasvätiť svoj život niečomu veľkému, hlás sa v Misijnom dome v Nitre. Tam je toho roku 160 slovenských chlapcov od 11. do 16. roku a pripravujú sa na povolanie kňaza - misionára. Študujú gymnázium. Prihlásiť sa treba od marca do júna. Do prvej triedy sa prijímajú chlapci zo 4. až 6. tr. ľudovej školy, do vyšších tried primerane starší. Bližšie správy ti podajú v Nitre, keď tam napíšeš list, čo zamýšľaš. Píš na adresu:
Predstavenstvo Misijného domu Matky Božej. Nitra.
S povolením cirkevnej vrchnosti nitrianskej č. 1917/47.
Hneď ráno potichúčky
keď s postele vstávam,
sopnem zbožne svoje rúčky,
takto sa modlievam:
„Ježiško, ty dobrý, milý,
ja i s mojou mamkou,
prosíme ťa v tejto chvíli
za všetkých pohankov,
aby si ich vždy ochránil
svojou svätou dlaňou
a čím skorej všetkých spojil
s rodinou kresťanov.“
Ernest Petrík.
Je tomu asi šesťsto rokov, čo sa narodilo v Bologni, v Taliansku, dievčatko, ktoré pokrstili na meno Imelda. Jej kolíska stála v peknom, veľkom dome, lebo otec bol zo šľachtického rodu, volal sa gróf Lambertini. Imelda bola nábožné dievčatko, a to je vine ako bohatstvo. Radovala sa, keď mohla ísť do kostola. V kostole hneď si kľakla, složila ruky a hľadela stále na oltár. Povedali jej, že na oltári, v bohostánku je prítomný Pán Ježiš. Preto bola v kostole radšej ako vonku.
V meste Bologni bol kláštor. Bývaly tam nábožné sestričky, ktoré nosily biele rúcho a čierny závoj. Imelda by sa bola tiež rada stala sestričkou. „Dieťa moje, ty si ešte mladá", povedal jej otec. Ale Imelda neprestávala prosiť: „Otecko, prosím vás, pusťte ma do kláštora!" Nakoniec povedala matka: „Nuž dobre, necháme ju ísť, keď ju Pán Boh volá."
Ako sa tešila malá Imelda! Dostala sesterské rúcho a behala vedľa sestričiek ako biele kuriatko. Keď išly sestričky do kostola, Imelda išla s nimi a nikdy jej nebolo v kostole dlho. Aj v noci vstala so sestričkami a modlila sa s nimi. Nikdy neostala ležať vo svojej postieľke, ani v tuhej zime. Vždy chcela byt pri tom, keď Pána Boha chválili modlitbou a spevom. Pri stole si brala z najjednoduchších jedál. Keď dostala jabĺčko, darovala ho chudobnému dieťaťu.
Veľká bola jej radosť, keď mohla byť pri sv. omši. Videla sestry ísť na sv. prijímanie a prijímať Spasiteľa, a vtedy horelo jej srdce. Rada by bola išla s nimi, už nemohla na svojom mieste ani vydržať, slzy jej vystúpily do očú. Potom hovorievala sestre predstavenej: ,,Duchovná mamička, dovoľte mi ísť na sv. prijímanie"
„Dieťa moje, ty si ešte primladá!" To bola stála odpoveď na jej prosbu. Ale Spasiteľ bol inej mienky. Veď On povedal apoštolom: Nechajte maličkých prísť ku mne! Pretože Imelda nesmela prísť k Nemu, prišiel On k nej.
Raz kľačala malá mníštička vo svojom bielom rúchu a závoji v lavici. Kňaz chcel podávať sv. prijímanie. Vzal zlatý kalich, držal nad ním sv. Hostiu a miništrant zvonil. Imelda sa bila v prsia a modlila sa:
„Milý Ježiško, príď aj ku mne!"
Tu sa vzniesla sv. Hostia z rúk kňaza k Imelde. Dieťa vidí bielu Hostiu celkom blízko pred sebou, ale sa neopováži otvoriť ústa. Trasúc sa prikročí kňaz k nej, pozorne vezme vznášajúcu sa Hostiu a podá ju dieťaťu. Imelda prijala milého Spasiteľa a jej tvárička rozkvitla ako ruža. „Ježišu, Tebe žijem, Ježišu, Tebe umieram. Ježišu, Tvojou som v živote i vo smrti."
Tak šepce Imelda, plná blaženosti. Potom jej ružová tvárička zbelie ako ľalia a pomaly klesne na lavicu.
Sestričky ponáhľajú sa k nej a zachytia ju. Hneď zbadaly, že nábožné srdiečko prestalo už biť. Milý Spasiteľ vzal Imeldu k sebe hneď po prvom svätom prijímaní.
Teraz je ona patrónkou prvoprijímajúcich.
P. L.
Zachránená v hodinke smrti.
P. Horka SVD, misionár na ostrove Flores.
Dvaja zadychčaní žiaci pribehli na verandu misijnej stanici. Prišli z dedinky Nara, ležiacej vysoko vo vrchoch.
— Otče, počuj, v Nare je chorá žena a chce sa dať pokrstiť.
— A je vážne chorá?
— Áno, otče, ledva dýcha, ani nerozpráva a je veľmi stará. A krk má tenký ako toto, — povedal chlapec, ukazujúc na prst.
No dobre, deti, ale dnes sa už nedá nikde ísť, je neskoro. Prídem zajtra ráno. Vy sa len pekne vráťte do Nary a poučte starenku o základných pravdách kresťanstva, ako ste sa to učili v škole. Viete, že tie musí vedieť každý katolík. Teda ju dobre poučte, a keby ostala veľmi zle a mala by umrieť, pokrstite ju sami, ako vás učili v škole. No, ako by ste to robili? Povedzte!
— Budem jej liať vodu na hlavu a medzitým poviem slová: „Mária, ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého."
— Dobre, deti, vráťte sa teda domov a buďte starenke na pomoci, aby ste zachránili jej dušu pre život večný. Ježiš vás zato odmení. Ja sa ta poberiem zavčas rána.
Ako sa rozodnilo, vstal som, odslúžil sv. omšu a vybral som sa do horskej dedinky. Namáhavá cesta do vrchov. Kraj mi bol neznámy, lebo som bol na novej stanici len niekoľko dní. Po troch hodinách stúpania zazrel som pred sebou malú osadu Nara. Pozostávala z troch veľkých barakov. V každom z nich žilo asi sedem početných rodín. Treba vedieť, že Floresania v dome len spia a uchýlia sa tam, keď je zlé počasie. Ináč sú vždy vonku.
V osade ma nečakal nikto. Dozvedel som sa, že chorá má byť v strednom baraku. Po štyroch som sa vplazil do chatrče, lebo dvere sú tam neznámou vecou. Vnútri tma ako v rohu. Chytal som sa bambusovej steny a tak som sa dostal na druhý koniec, kde bolo slabé svetlo. Jedna rodina si tam kládla oheň a sedeli práve pri raňajkách. Ktosi ma konečne zbadal, lebo odkiaľsi z boku sa ozval hlas:
— Tu, otče!
Obzriem sa, ale nevidím nikoho. Sbieram slová miestneho nárečia a složím si otázku:
— Máte svetlo?
Ozvaly sa viaceré hlasy, ktoré prezrádzaly, že ľudia mi chcú pomôcť:
— Svetlo chce. Kde je svetlo? Bola kdesi sviečka? Kde je?
Napokon mi skutočne podali voskovú sviecu v bambusovej trubici. Nechal ju tu môj predchodca. Ľudia sa ma nebáli. Bolo vidieť, že boli už zvyknutí na misionára. Hneď si postávali okolo mňa a pri svetle sviečky som videl, ako celé desiatky zvedavých pohľadov spočívalo na mne.
Posvietil som na chorú ženu. Bola chudera iba kosť a koža. Oči zavreté, farba mŕtvolná. Hlavu ešte zdobily plné strieborné kučery. Dýchala krátko, chvíľami zajajkala. Kým som sa jej trochu prihováral, vynoril sa zo tmy chlpatý chlap nevľútneho pohľadu a opýtal sa ma zlomyseľne:
— No. Tojin, a vedel by si takto povedať, či táto žena umrie, alebo nie?
Bol to čarodejník. V takýchto okolnostiach jeho úlohou bolo, robiť čary a predpovedať chorému, čo s ním bude. A, pravda, vyťažiť z jeho núdze čo najviac pre seba.
— Mori Kraing (Pán Pánov) to vie, ja nie, — odpovedal som mu.
Bol som si istý, že žena je pripravená na sv. krst a že vďačne ho prijme. Veľké bolo preto moje prekvapenie, keď som spomenul, že ju idem pokrstiť, a ona začala odmietavo krútiť hlavou a zatvárať oči.
— Iste nepochopila, čo chceš, — pomyslel som si, keďže som bol málo zbehlý v tej reči.
Pokúsil som sa nájsť pár mangarajských slov.
— Ej, starká, stará mama, nechceli by ste prísť do neba? V nebi je veľmi pekne. Všetci dobrí ľudia idú do neba. Tam je veľmi pekne, tam sú sviatky bez konca, vždy. Tam je opravdivá blaženosť, a to na večnosť. Nechcete ísť do neba, stará mama?
V nebi pri Mori Kraing, pri veľkom Pánovi neba. tam vám bude veľmi dobre. Pri ňom budete bývať. Mori Kraing chce, aby všetci dobrí ľudia bývali s ním v nebi.
Žena odmietavo krúti hlavou a zatvára oči.
— Ej, stará mama, krst je veľká vec. Ten vám umyje dušu. Potom bude duša celkom čistá. Keď umriete, prídete rovno do neba. Nechcete ísť do neba?
Zasa len krúti hlavou a bolestne vzdychá. Z okolostojacich
poniektorí začali robiť poznámky, iní sa smiali. Keď som však začal hovoriť, bolo ticho ako v kostole pri pozdvihovaní.
— Stará mama, — prihováram sa jej, — však nechcete ísť do pekla, však nie? V pekle sú večné muky. Len zlí ľudia idú do pekla.
Úbohá žena ustavične krúti hlavou.
— Nedá sa nič robiť, — myslím si. Bez slova dívam sa na úbohé stvorenie. Ani slabulinký lúč nádeje. — Pôjdem, — myslím si, lebo slovník mojej mangaračtiny bol už vyčerpaný. Udelím jej ešte kňazské požehnanie a chcel som odísť. Ale, keď som videl, ako práve toto požehnanie zaúčinkovalo na všetkých prítomných, ostal som ešte pri chorej, sediac konča jej nôh. Uľútilo sa mi zaslepeného stvorenia. — Bože, prečo jej nemôžem pomôcť, aby sa dostala ku Tebe? — vzdychol som si.
Čo podniknúť? Skúsim ešte raz! Napadlo mi opýtať sa, či sú tu aj mohamedáni. Zavolal som si náčelníka. Keď prišiel, pýtam sa ho:
— Sú v tvojej dedine mohamedáni?
— Áno, otče.
— Veľa?
— Iba pár, otče.
— Ej, stará mama, — obrátil som sa ku chorej, keď prosíte mohamedánskeho učiteľa, aby sa za vás pomodlil, pravda, povie, že sa za vás pomodlí, ak mu dáte dva doláre. Hej, len potom vytiahne svoj modlitebník. Ej, stará mama, katolícky kňaz tak nerobí! Ten prichádza ku chorým, aby sa zadarmo za nich modlil. On musí ísť, ba on rád ide k nim, lebo miluje ľudí. Veľký Pán ho posiela k nim, aby im pomáhal, aby prišli do neba, keď sa dajú pokrstiť.
Obrátila hlavu, popozerala dookola, potom vzdychajúc a jajkajúc povedala niekoľko nesrozumiteľných slov. Pozerám na náčelníka:
— Čo hovorí?
— Ona si myslí, keď bude pokrstená, že musí umrieť! A ona vraj chce žiť. A že musí pri krste piť vodu, a to ona nemôže a že bude potom celá mokrá.
— Ej, stará mať, v Rekase bola veľmi stará žena, taká ako vy. Aj ona bola veľmi chorá. Dala sa pokrstiť, a predsa ešte pekne žije. Veď každý človek musí raz umrieť. Kde a kedy, to nevieme. Iba Mori Kraing to vie. Mori Kraing dáva ľuďom život. On im ho aj berie. On chce, aby všetci ľudia prišli do neba. Počúvajte, keď vás pokrstím, nebudete mokrá, ani vodu piť nemusíte, nič sa vám nestane od krstu, nebojte sa krstu.
Po tomto mojom uisťovaní uprela oči na mňa. Zdalo sa mi, že z týchto mdlých, široko roztvorených očú hľadí na mňa smrť. Dlho, dlho díva sa na mňa bez slova, potom zašepce:
— Otče, ty si dobrý, veľmi dobrý.
— Veľký Otec, Mori Kraing je oveľa lepší, stará mama. Prečo mi nechcete veriť, prečo sa nechcete dať pokrstiť? Keď bude krstom vaša duša umytá, diabol pôjde preč od vás, viete, stará mama?
— Viem, Tojin, viem.
— Veríte, že jesto iba jeden Boh?
Tu sama od seba začala odriekať hlavné pravdy našej viery.
— Tojin, toto všetko verím.
— Je vám ľúto, že ste hriechami urazili Mori Krainga?
— Veľmi Túto, Tojin, veľmi ľúto. Pokrsť ma, Tojin, pokrsť ma!
— Dobre, stará mama, pokrstím a dám vám meno Petronela, meno mojej matky, dobre?
Kým som si obliekal rošetku a chystal potrebné veci. Narančania opakovali:
— Petronela, matka Tojinova.
A chorá šeptala:
— Tojin je dobrý, Tojin je dobrý!
— Petronela, ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Ej, stará mama, teraz je vaša duša biela a krásna. Mori Kraing prišiel do nej bývať a bude ju posilňovať. A teraz vás ešte pomažem sv. olejom — dám vám pomazanie chorých.
A nasledovaly obrady sv. pomazania. Všetci ich sledovali s veľkým záujmom a zbožnosťou.
— Teraz, starká, pomodlíme sa spolu k nášmu veľkému Pánovi. Budem sa predmodlievať a vy hovorte za mnou: „V mene Otca ... Otče náš .. . Zdravas Mária ... Verím v Boha ..."
Potom nasledovaly vzbudenia viery, nádeje a lásky a dokonalej ľútosti. Veľmi pekne sa modlila za mnou všetky modlitby. Každý mohol počuť a rozumieť jej vyznanie.
— Ej, Petronela, veľmi dobre, veľmi dobre. Teraz si môžete požuvať tabaku, tu máte štipku tabaku, Petronela!
Všetci prítomní sa ozvali:
— Áno, áno, otče, daj jej. — A Petronela túžobne pozerala na balíček, ktorý som jej ukazoval. Mangarenčania žujú tabak do posledného dychu.
Pritom všetkom som si ani neuvedomil, ako slabo som vedel po mangarensky. Ani som nevedel, akou rečou hovorím, či mangarensky, či naransky alebo malajský. Ako som to bol už častejšie skúsil, cítil som aj v tomto prípade, ako môj anjel strážca stál pri mne, vnukal mi správne myšlienky a účinné slová, ktoré pohly dušou stareny.
Sostupoval som s vrchov a bol som šťastný. Bol som celý blažený, lebo môj prvý krok na novej misijnej stanici ma nesklamal. Blažený som bol, že som jednej nesmrteľnej duši, hodnej viac ako celý svet, otvoril bránu neba.
Niekoľko hodín po mojom odchode vydýchla Petronela svoju čistú dušu a odišla do života večného. Tam žije v radosti s Kristom.
Z miest šíri sa šport do dedín. Drobní šarvanci, ktorí sotva začali chodiť do školy, spravia si z papieru alebo handier futbal, a už kopú veselo. Ani nie tak veselo, ako vážne, celkom vážne a kričia, čo počuli od väčších: Gól! Jedenástka! Ruka! Tripluj! Daj hlavu! — a všetky tie iné futbalistické výkriky sa ozývajú dedinou.
Tak čo, chlapci, je to dobre takto športovať?
Odpoviem vám:
Je dobré zahrať sa, zašportovať si, keď zachováš pri tom mieru.
Je zlé, škodlivé, keď nepoznáš mieru. Šport má slúžiť na otuženie, zosilnenie tela, ale neraz šport poškodil, možno na celý život, nejednému chlapcovi zdravie.
Len pár týždňov je odvtedy, čo som sa stretol s matkou, ktorá viedla svojho syna do nemocnice.
Bol to podarený chlapec, už o hlavu vyšší ako matka, hoci mal len 15 rokov. Bledá tvár, na lícach červené ružičky prezradzovaly mi hneď jeho chorobu: suchotiny. Mesiace si preležal doma, ale nepomáhalo. Bol i v Tatrách na liečení. Teraz ho viedla do nemocnice na operáciu. A podľa toho, čo matka rozprávala, nebude z neho už nikdy celkom zdravý človek, ale viac-menej žobrák.
Ako ochorel ten chlapec?
Hrával futbal. Patril do Jedenástky za svoju dedinu. Veľmi sa pri tom vyčerpával, silno zohrial, napil sa vody. Aj keď cítil, že nie je v poriadku jeho zdravie, hrával ďalej, aby zachránil „česť" svojho klubu. Tým si na celý život pokazil zdravie.
Teda pozor na šport!
Dedinský chlapec, ktorý statočne, podľa svojich síl pomáha cez týždeň rodičom, ten nepotrebuje veľa športu. Šport je pre ľudí, ktorí celé dni sedia a ich zdravie je ohrozené nedostatkom pohybu. Ti nech športujú, ale nie sedliacki chlapci, ktorí majú pohybu dosť, keď len chcú pracovať.
Najužitočnejší šport.
Čo to bude? Plávanie? Turistika? Korčuľovanie?
Nie, ani jeden z nich.
To je šport, ktorý z teba spraví človeka. Nie zápasníka s býčou šijou, nie šplhavca, nie skokana, nie behúňa, ktorý vie bežať rýchlejšie ako pes, silnejšie kopať ako konisko a pľuvať na desať metrov.
Aký to teda bude šport?
Ide o šport, ktorý z teba spraví človeka ukázneného, charakterného. Človeka, ktorý má nielen zdravé telo, ale aj dušu peknú, zdravú, súmernú.
A tu je treba zavčasu začať. Už od detstva. Preto daj pozor, synku, alebo aj ty dievča, lebo tento šport je aj pre dievčatá!
Ako sa prevádza ten šport?
Prídeš domov smädný ako vlk. Skús, či sa máš v moci a napi sa vody až o štvrť hodiny! Keď to dokážeš, blahoželám ti!
Prídeš domov, matka ti dá jesť. Práve to. čo ty máš rád. Až sa ti sliny sbiehajú v ústach. Skús, či sa máš v moci. a nechaj kúsok z toho koláča, z toho mäsa! Keď to dokážeš, zvíťazíš nad sebou. Si malý hrdina a hrdinka.
Druhý raz ti dá matka na stôl pripálenú polievku, koláč, presolené mäso — skús, či máš moc nad svojou chuťou. Zjedz a nepovedz ani slova!
Prídeš domov veľmi hladný. Obed ešte nie je pripravený. Keď chceš, aby sa z teba stal poriadny človek, neotravuj matku bedákaním, že si strašne hladný, že hladom umieraš, ale čakaj pokojne, kým dostaneš. A potom nevrhni sa na jedlo ako zvieratko! Nekľakni si priamo do misy, ale jedz slušne.
A takých príležitostí je hodne, skoro na každom kroku. Neoddávaj sa hnevu, keď sa ti roztrhne tkanička do topánky, keď sa ti vykĺzne kapsa s knihami a padne na zem. Keď nemôžeš hneď rozviazať uzol, neber hneď nôž, aby si špagát rozrezal.
A ráno pri vstávaní! Skočíš hneď s postele a neostaneš ešte ležať, preťahovať sa, zívať? Aj vtedy, keď si ustatý, keď ťa ťahá teplá prikrývka, mäkká poduška? A keď vstaneš, si hneď dobrej vôle, veselý, alebo namrzený? A po dlhej vychádzke, ako ideš? Rovno, alebo dolámaný, prehýbaš sa s boka na bok?
A keď ti dačo rozkážu, máš tú silu — keď ti je to aj nepríjemné — ihneď vykonať, čo ti kážu?
Keď nemôžeš nájsť svoje veci, vieš sa ovládať, aby si hneď nestratil priam nervy? Keď ťa preháňajú, vieš sa opanovať, aby si neodpovedal pichľavými slovami? A keď sa dačo nového dozvieš, čo ťa veľmi zaujíma a ženie ťa priamo, aby si to povedal iným, dokážeš to, že udržíš vec u seba celý deň?
A keď sa nahneváš, vieš opanovať svoj hnev, a nezačať zúriť?
Čítaš zaujímavú knihu. Nauč sa zavrieť ju práve vtedy, keď prídeš na miesto veľmi zaujímavé, že ťa zvedavosť až tak dvíha. Zavri ju a čítaj ďalej až zajtra. To je víťazstvo nad sebou samým, najväčšie víťazstvo.
Dokážeš, že vládzeš v škole sedieť ticho a rovno aj vtedy, keď si ustatý!
Kto to dokáže, dokáže v živote veľa. Tak rastú veľkí mužovia, ktorí sa stávajú dobrodincami ľudstva. Nechceš sa takým stať? To je v tvojej moci!
Náš obrázok.
Pozri si len obrázok v tomto článku, ako ten chlapček tam stojí. Celý rad pokušiteľov je okolo neho. Jeden mu ponúka koláče, aby sa vrhol na ne. Druhý drží zaujímavý román, aby sa pustil do neho a neučil sa. Tretí ho pichá, aby sa poškrabal nohe. Štvrtý ho navádza, aby nerozväzoval tkanicu do topánok, ale aby ju rozrezal. On však stojí pokojne. Vie sa ovládať. Má silu. To je ten najužitočnejší šport, na ktorý naša doba žiaľ zabúda.
Nasleduj toho chlapca a staneš sa veľkým, šľachetným človekom, čistým chlapcom, poriadnym dievčaťom.
Príklad.
Povieš si azda: To sú maličkosti. To je pravda. Ale či nevieš, že veľké veci sú složené z malých? Že americké mrakodrapy sú složené z malých tehál? To, čo som ti ukázal, to sú drobné každodenné víťazstvá nad tebou samým, ktoré však zväčšia tvoju dôveru v seba. Tvoja sila zocelie a v živote nebudeš ustupovať pred ťažkosťami, ktoré sa ti budú stavať do cesty. Tak vyhráš všetky bitky života. Každé také premoženie seba samého, ktorým navykáš svoje telo poslúchnuť ducha, stáva sa pre teba prameňom sily, potrebnej na premoženie pokušení, v ktorých musíš obstáť.
Prečítaj si len, ako sa stal Karol Péguy veľkým francúzskym spisovateľom!
O svojej mladosti hovorí:
Každé ráno som vstával zavčasu. Už vtedy som veľmi rád spal, ale večer som vždy hovorieval mamičke, aby ma zobudila zavčasu, presne o 6. hodine, lebo som mal prácu. A mamička ma nikdy nezabudla zobudiť. Ona sama vstala v zime v lete o 4. hodine. Pomodlila sa a začala pracovať: plietla slamené stoličky.
Mňa teda budila každé ráno presne o 6. hodine, keď jej to aj ťažko padlo, lebo videla, že som tuho spal a že by som si bol ešte pospal. Aj mňa to stálo nemálo námahy, lebo som býval ustatý, rád som spal a bolo to hodne zavčasu. Ale hneď som si pomyslel na školu a skočil som naraz s postele na kamennú dlážku bosými nohami. Pomodlil som sa, upravil a dal som sa do práce. Pracoval som vytrvale, vážne, presne, ako som videl matku svedomite konať svoju prácu: pliesť stoličky. Písal som si úlohy a učil som sa nazpamäť, čo sme mali uložené. Napínal som svoju vôľu a pridŕžal k práci, dokiaľ som úlohu nevedel nazpamäť, bez chyby, bez premýšľania a hľadania, ako modlitbu. Matka mi dodávala odvahy, pomáhala mi a viedla. Do smrti si budem rád spomínať na túto prácu, ktorú som konal v rodičovskom dome zavčas rána a každé ráno som sa znova a znova do nej dával. Bol som spokojný a šťastný.
Chceš, synku môj, aby z teba dačo poriadneho bolo? A ty, milé dievča, chceš byť poriadna, čistotná a pracovitá? Naučte sa odmalička premáhať v sebe lenivosť! S chuťou do práce a modlitby! Naučte sa premáhať pažravosť k jedlu práve tak, ako vyberačnosť. Buďte pánmi svojich žiadostí! Vezmite si k srdcu starodávne, múdre príslovie: Zdrž sa a vydrž! Potom budeš mať vždy radosť z detstva a mladosti, tak prežitej. P. L.
— Helenka, prečo sa bojíš toho psa? Či nevieš, že pes, ktorý breše, nekúše?
Ja to viem, ale neviem, či to aj on vie?
Tlupa zbojníkov prepadla misionára na ceste. Rozkázali mu, aby im hneď odovzdal peňaženku s peniazmi.
— Ja nemám peňaženku ani peniaze.
Začali ho biť, ale márne; nemal nič.
— Nepustíme ťa, dokiaľ nám dačo nedáš.
— Nemám ničoho okrem breviára.
— Tak dobre. Povieš nám kázeň. Ak bude dobrá,
prepustíme ťa, ak nie .. .
Misionár nemohol odmietnuť. Ale o čom kázať? Ako sa zapáčiť týmto ľuďom, a predsa povedať im pravdu? Ťažká vec!
Na chvíľku sa zamyslel a potom začal:
Bratia moji! Váš život je skoro podobný životu Ježiša Krista, nášho Pána.
Ako On, aj vy ste sa narodili v maštali, a možno ešte nižšie ...
Ako On, aj vy ste prežili väčšiu časť života na cestách ...
Ako On, aj vy ste sa stali postrachom boháčov...
Ako On, aj vy zomriete na popravisku, na šibenici, vystavení posmechu.
Ako On, aj vy sostúpite do pekiel
Iba, že vy tam ostanete.
To je jediný rozdiel, ktorý vidím.
Zbojníci sa zamysleli a misionára prepustili.
Ak si predpoludním nenasbieraš, popoludní už ťažko.
Veľkého lakomca navštívil dobrý priateľ z rokov mladosti. Lakomec hovorí:
— Keby som mal dačo dobrého zjesť, zavolal by som (a na obed, ale ...
Jeho sluha myslel, že mu pomôže z rozpakov, a vraví mu polohlasne:
— Pane môj, máte teľaciu hlavu.
— A ty, somár, — hovorí lakomec, — ty máš somaračiu hlavu.
Priateľ na to:
— Tieto dve jedlá postačia. Nie som prieberčivý.
To je Čína, keď ju porovnáme s Europou?
Keď Číňanka šije, nechodí hore-dolu s ihlou, ale ihlu drží pevno a pohybuje plátnom. — Čestná strana nie je pravá, ale ľavá. — Pri hostine nejedia sladké veci nakoniec, ale na začiatku. — Biela farba je smútočnou farbou. — Číňania nepíšu zľava napravo, ale shora nadol. — V Číne zákazník neplatí lekára, keď ochorie, ale vtedy, keď je zdravý.
1. Čo značí skratka UNO?
2. Ako rýchlo bije ľudské srdce?
3. Koľko vzduchu spotrebuje človek za minútu?
4. Koľko kvetov musí navštíviť včielka, aby sosbierala pol kg medu?
5. Čo je tradícia?
1. Je to cudzia skratka, ktorá značí po slovensky Organizácia Spojených národov.
2. U dospelého človeka 70 tepov za minútu, u 8-ročného dieťaťa asi 80 ráz za minútu, u novonarodeniatka až 140 ráz za minútu.
3. Dospelý človek za minútu vdýchne a vydýchne 8 litrov vzduchu.
4. Asi 8 miliónov kvetov.
5. To je podanie zvyklosti, ktorá sa dlhé veky uchovala.
Francúzsko: Sloboda, rovnosť, bratstvo.
Anglicko: Boh a moje právo.
Rakúsko: Rakúsku patrí rozkazovať svetu (Austriae est imperare orbi universo).
Belgicko: V jednote je sila.
Dánsko: Boh je mojím pomocníkom.
Grécko: Poznaj seba samého.
Holandsko: Ja budem pevne stáť.
Írsko: Írsko navždy!
Portugalsko: In hoc signo vinces — V tomto znamení zvíťazíš.
Švajčiarsko: Jeden za všetkých, všetci za jedného.
Najvyššia socha na svete je socha slobody v newyorskom prístave. V ruke drží fakľu. Má výšku 46 m.
Po nej príde socha Krista – Kráľa v zálive mesta Rio de Janeiro. Stojí na podstavci 8 m vysokom a sama má 30 m. Stojí na špičke vrchu Corcovado, ktorý sa vypína nad zálivom.
Na treťom mieste je socha svätého Karola Boromejského v meste Arona, v Taliansku. Je vysoká 23 metrov a stojí na podstavci 11 m vysokom. Postavili ju roku 1624. Koľkú asi tvár bude mať taká sochá? Len dva a pol metra! Dĺžka nosa je 0.78 m, takže si možno do neho sadnúť. Ramená sú dlhé vyše 9 m. V ruke drží breviár, výšky vyše 4 m. Palec má dĺžku 1.40 m. Na sochu sa vstupuje po rebríku, ktorí je umiestený v záhybe reverendy svätca.
Čo do veľkosti prichádza na rad socha Panny Márie, patrónky Francúzska v Puyen-Velay. Postavil ju Napoleon III. (1810—1892) z bronzu 213 kanónov, ktoré vydobyl od Rusov na Krime pri páde prístavu Sevastopolu roku 1855. Prejav vďačnosti Francúzov k Matke Božej. Na sochu sa robily sbierky v celej krajine. Sama je vysoká 16 metrov a stojí na podstavci 7 m. Panna Mária drží na rukách Ježiška, ktorý však je taký veľký, že štyria z našich malých čitateľov by sa dobre zmestili dovnútra. Socha stojí na vysokom vrchu nad mestom. Zvnútra sú v soche schody, počítajúce 107 stupňov, po ktorých možno vystúpiť až ku korune z hviezd, ktorú má Madona na hlave. — Táto kovová socha váži 111.000 kg.
A teraz poďme až do Svätej zeme. Tam na vrchu Harissa vo výške 400 m hľadí na nás vľúdne socha Panny Márie Libanonskej. Sama socha má len 8 m, ale stojí na murovanom podstavci, vysokom 22 m. Tvár Panny Márie je veľmi milá, usmievavá. Vystiera ruky, ako by všetkých volala k sebe. Pod sochou je v skale vytesaná kaplnka, kde sa uchyľujú pútnici, aby si odbavili pobožnosť k Panne Márii.
Prejdime do Južnej Ameriky. Vo veľhorách Cordilierách, vo výške 6000 m vypína sa socha Krista -Vykupiteľa ľudstva. Svetu ukazuje svoj kríž a rukou žehná. Socha má 6 m a postavili ju r. 1900 na hraniciach Chile a Argentíny. Uliali ju z kanónov, ktoré sa maly použiť vo vojne, už vyhlásenej medzi obidvoma národmi.
Zakončime prehliadku najvyšších sôch v Europe, v Alpách. Je to socha Krista - Kráľa, hľadiaca na Mont - Blanc, vysoká 20 m, vystavaná na strmej 30 metrovej skale. Kristus - Kráľ dvíha pravicu k žehnaniu, ako by všetkým ľuďom, ktorí ho zďaleka zbadajú, hovoril: Milujte sa vospolok!
P. Lajcha.
— Rudko, už si zdravý? Nemáš kašeľ?
— Nie, pán učiteľ.
— Odkedy si chýbal?
— Od tridsaťročnej vojny.
Imrich Močko - Behynčan:
Na Aniel Pána.
Na súmraku z vysokej veže
mocne rozliehajú sa údery zvona,
hlahol nesie sa do diaľav
a volá na Anjel Pána.
Ruky sa dvíhajú
stŕhajú klobúky, ľud sa klania,
pery vrúcne šepocú
Anjel Pána.
Za francúzsko - nemeckej vojny r. 1870 dostal kancelár Bismarck od cisára rozkaz, aby najlepšieho vojaka odmenil železným krížom prvej triedy. Bismarck si dal udatného vojaka predviesť. No, najprv chcel vyznamenaného trocha ponaťahovať.
,,Hm, synku môj", povedal kancelár, „kráľ ťa chce odmeniť železným krížom. Hneď som ho aj priniesol so sebou. Keby si však mal radšej peňažnú odmenu miesto odznaku, máš na vôľu vyžiadať si miesto kríža 100 dukátov. Teda ako chceš?"
Vojak chvíľu rozmýšľal a potom sa opýtal kancelára, koľko asi je železný kríž hoden.
,,Nie veľa", odpovedal pokojne Bismarck. „viac ako tri dukáty určite nie."
,,Tak teda si najposlušnejšie prosím", vyhlásil vojak, „97 dukátov a železný kríž!"
Bismarck so smiechom musel uznať svoju porážku a dal vojakovi z vlastného vrecka 100 dukátov.
„Po vui! Po vui! Daj mu, Tom! Zabi toho kresťanského psa!"
Ako čierni diabli skákali mladí matrózi lode Sídia okolo dvoch bojovníkov, ktorí v zápase ležali na palube. Tom, ako strom dlhý černoch, kľačal na chrčiacich prsiach Kobových a tĺkol ho, hoci jeho obeť už krvácala z úst i z nosa.
„Po vui! Po vui! Daj mu, Tom! Zabi toho prašivého kresťanského psa!" Tak tancovali okolo tých dvoch, rozháňali sa nožmi a nad vlnami mora rozliehalo sa ich zachrípnuté revanie: „Po vui! Po vui!"
Tu vyrazil kapitán zo svojej kajuty:
„Čo zasa tu vyvádza táto prekliata čierna banda?!" hodil sa ako sup medzi výskajúcich čertov, chytil Toma za golier a kričal zúrivým hlasom:
„Na Sídii panuje poriadok, Tom! Čo ti zasa urobil Koho, že ho tak týraš? Už dávno som obanoval, že som vás, čierna banda, prijal do služby! Daj odpoveď! Čo ti Kobo urobil?
Tom a jeho spoločníci stáli pred kapitánom a triasli sa ako osiky. Po chvíli zajachtal Tom vzdorovite:
„Urobil? Urobil? On je kresťan a robí ináč ako my! Naši bohovia sú jemu nič! Či to nie je dosť?"
„Nie, Tom, to nie je dosť! Čo ťa do toho, čo Kobo verí a robí? Či nie je taký slobodný ako ty? Že umýva za vás palubu, vy darebáci, že miesto vás sedí v koši na stožiari a stráži za noci a hmly, že za vás obšíva plachty a opravuje siete, vy naničhodníci, na to vám je Kobo dobrý, čo? — Znovu ti hovorím Tom: Na Sídii panuje poriadok! Keď ešte raz ublížiš Kobovi, potom ja pohádžem tvoje dlhé hnáty hladným žralokom, tak isto, ako že sa volám kapitán Grando!"
Potom chytil zbitého Kobu, ktorý sa ťažko posbieral so zeme, za ruku, vzal ho do svojej kajuty a poumýval mu rany. Veď Kobo bol z čiernych námorníkov najlepší a najspoľahlivejší. Ale akési tajomstvo bolo okolo neho. Tajomstvo, ktoré by bol kapitán Grando už dávno rád odkryl. A tak ponúkol Kobu, aby si sadol, a hovorí:
„Je pravda, čo hovorí Tom, že ty si celkom inakší než ostatní? Akože je to, povedz!"
Kobo pozrel s očividomou spokojnosťou cez okno na kajute, cez ktoré more spievalo dovnútra pieseň večného nepokoja, a začal:
„Kobo bol kedysi tiež ako ostatní: úder za úder, pichnutie za pichnutie! A všetci sa báli Kobu, ktorý sa za každú maličkosť hrozne pomstil. Ale raz zaľahol skorý večer na morské pobrežie v Nunge. Kobo sedel sám pri nohách bieleho kňaza a nevidel nič, ani nič necítil, len počúval a počúval. A kňaz rozprával tak pekne o nádhernom Ježišovi, ktorý prišiel z neba a bol taký dobrý k nám. On sa za nás ticho a trpezlive dal bičovať, korunovať tŕním a zabiť zo samej lásky k nám. On povedal: Milujte svojich nepriateľov. Dobre robte tým, čo vás nenávidia! Modlite sa za tých, čo vás prenasledujú!
To bolo celkom ináč, ako sme my smýšľali a robili. Bolo to nádherné — a tu, pane, veľká túžba, vysoká ako palma vyrástla v srdci Kobu, túžba a láska k nádhernému Ježišovi. A Kobovi sa celkom zmenily oči v jeho duši, jasné oči ako milosť a nový život vtiekol do jeho žíl, keď biely kňaz vylial na neho vodu života. A Koho sa len stále modlil: Nádherný Ježiš, pomôž mi! A Ježiš vždy pomáhal Kobovi. Aj to chvíli s Tomom. Ináč by hor bol Kobo v nesmiernej zúrivosti na kusy roztrhal! Ale Kobo musí vždy myslieť, hovoriť a konať ako Ježiš. Pán kapitán, to je moje tajomstvo. Vy to iste viete?"
„Áno", povedal kapitán Grando, ktorý počúval so vzrastajúcim napätím, „rozumiem, Kobo" — a mlčal. Dlho. — V duši mu ožilo to, čo pokladal doteraz za dávno odumreté.
Skoro celý týždeň stál pobrežný parník Sídia zakotvený v Žralokovom zálive, a oceánsky obor Herald, z ktorého mal prebrať náklad medi, sa ešte stále neukazoval na hladine. Miesto toho africké slnko tisícimi ohnivými kopijami pichalo posádku lode Sídia. Preto celkom výnimočne dovolil kapitán Grando — na nesmiernu radosť čierneho mužstva — osviežujúci kúpeľ v morskom zálive.
„Ale jeden musí ísť hore do koša dávať pozor, ináč budú mať žraloky čierny obed. Kto pôjde?"
„Kobo, Kobo!" ozýva sa prosebne so všetkých strán. To vedeli títo huncúti všetci, že na neho sa môžu spoľahnúť! A oči mi bystré ako orol.
Kobo bol, ako vždy, spokojný. Pružne ako mačka vyletel na stožiar. Desať minút mohli sa čierni námorníci plahočiť vo vode, keď náhle zajačal nad hladinou výstražný hlas z koša:
„Deka le! Keka gbona! Tam ide jeden! Žralok, žralok!"
Ako šípy vrhli sa všetci plavci k lodi a šplhali hore povrazmi na palubu. No jeden sa priďaleko bol odvážil. Bol to Tom. K lodi mal ešte pekný pus plávať. Vrhal sa z celej sily, ale asi 50 metrov za ním zadná plutva pažravého žraloka rozrezávala v divom tempe hladinu mora ako bojový nôž.
„Ten je stratený!" volal kapitán Grando, „rýchlo spusťte čln!" a vrazil do svojej kabíny pre pušku.
Zdalo sa, že je to celá večnosť, kým čln sedel na vode. Žralok sa blížil. Tom hrozne reval. Ten je stratený ...
Vtom ako by sa bol blesk spustil po stožiari, a Kobo vrhol sa ako lasica do vody, holý nôž medzi zubami...
Za okamih bol pri Tomovi, ktorému už vypovedávaly sily — teraz je medzi žralokom a Tomom — a teraz — zmizol v hlbočine ...
Jediný výkrik úžasu vyletel z úst všetkých, ktorí bez dycha sledovali Kobu z lode:
„Druhý žralok ho zožral!“
A teraz žralok otvoril ostrými zubmi sa ježiacu papuľu ... Úbohý Tom!
Vtedy sa stalo čosi nečakaného a neslýchaného. Prudkým pohybom chvosta vyšľahol sa ohromný žralok svisle na vodu, pri čom mu bolo vidieť na bruchu veľkú ranu a z nej sa valila krv.
V tom sa Kobo znovu vynoril a hodil sa za úžasného jasotu svojich spoločníkov do člna, s ktorým zatiaľ priveslovali k miestu zápolenia. Kobo napadol potvoru zospodku, a tak zachránil v poslednej chvíli Toma, ktorého teraz polomŕtveho vytiahli z vín. Sotva sa boli všetci dostali šťastlivo na palubu lode, keď sa už asi tucet žralokov divo bil o mŕtvolu toho z nich, ktorému Tom mal byť obedom.
Tom ležal celý deň ako mŕtvy na svojej priči. Hrozné vzrušenie malo následok, že zachránený nemohol dostať zo seba ani slova. Iba starostlivá opatera lodného kuchára ho zasa vrátila životu.
V noci privliekol sa Tom na zadnú časť lode, kde mal Kobo stráž, padol mu okolo krku, odprosil za všetko zlé, čo mu robil, a za prelievania horúcich slz mu ďakoval za záchranu života.
„Ale jedno mi musíš ešte povedať, Kobo: Ako len môžeš byť taký dobrý, celkom iný ako ostatní? Máš dajaký čarovný prostriedok?"
Dolu spievaly vlny svoju tichú pieseň okolo bokov lode. Hore prekvitaly tiché hviezdy... Vtedy rozprával Kobo načúvajúcemu Tomovi po prvý raz o svojom nádhernom Ježišovi ...
P. Lajcha.
Od 6 odtiahni 3!
Prosím, ja to neviem.
Pozri, máš šesť jabĺk, vezmem ti tri, koľko ti zostane?
Zostane mi šesť.
Ale nie, veď ja ti vezmem tri!
Áno, ale ja Vám ich nedám.
Kto ako robí, tak sa mu vodí!
Ľahšie je haniť, ako spraviť.
(Zážitok afrického misionára.)
Čo vám budem rozprávať, odohralo sa v blízkosti dedinky Nacigo, v strednej Afrike. V okruhu niekoľko hodín cesty je osada, obkľúčená vysokou trávou, zvanou slonia tráva. V nej majú isté skrýše levy, leopardy, divé byvoly a iné nebezpečné zvery. Za tých päť rokov, čo účinkujem v tomto kraji, neraz som už narazil na levov. Raz som pozoroval s termítového kopca, ako nie menej než päť levov sa hralo medzi sebou na vojnu. Viac ráz som išiel okolo stáda divých byvolov, ako — počtom do 80 kusov — pokojne sa pásly. Až donedávna obťažovaly nás na našej stanici levy, keď z hladu preskakovaly ohradu a škrtily nám lichvu. No odvtedy, čo sa nám podarilo dva z nich chytiť, neukazujú sa už. Najväčšou pliagou krajiny sú leopardy. Celý rad sme ich už chytili do osídel a úfame, že budeme mať od nich pokoj. Jedného rána som sa stretol s takým zverom, ktorý sa skoro stal príčinou, že by som tieto riadky už nebol písal.
Ako to bolo?
Istý Neger postavil osídla na divé kozy, ktoré mu robily škody na bavlnových plantážach. Ako išiel ráno ta pozrieť, zistil, že osídla boly preč. Mal podozrenie, že sa chytil leopard a osídla odtrhol. Na nešťastie musel som práve toho rana tade ísť, nič netušiac. Niekoľko černochov išlo so mnou.
Kto opíše môj úžas, keď ma z vysokej trávy naraz napadne leopard, s osídlami na krku. Premožený ľakom, zapotácal Som sa a padol dozadu. Už mi chcela šelma skočiť na hrtan, ale poriadny úder jej v tom prekazil. Ani sekundu netrvalo, a už som bol zasa na nohách a chcel som utiecť. Ale leopardovi sa podarilo dosiahnuť ešte moju nohu, a tak som zasa na zemi. Moji čierni sprievodcovia zutekali. Neostávalo mi teda iné, ako dať sa bez zbrane do boja s leopardom. Kričal som z celej sily o pomoc, zatiaľ šelma ohryzávala moju topánku. Nikto sa neukazoval.
Čo som si mal počať? Ako bojovať nerovný boj s týmto krvožíznivým netvorom? No nemal som času dlho premýšľať. Išlo o môj život a napoly zošalený od strachu rozhodol som sa, že keď už, tak predám svoj život čo najdrahšie.
Teraz píšem pokojne, čo som vtedy urobil. Ale ešte stále nemôžem pochopiť, ako som to vtedy dokázal.
Keď som zbadal, že dravec ohryzáva moju ľavú topánku, aby sa dostal k nohe, začal som ho silno, ako som len vládal, pravou topánkou kopať. Preto vypustil na chvíľku moju ľavú nohu zo zubiskov, Ako blesk som sa obrátil a vrhol sa na zvera. Podarilo sa mi chytiť ho za spodnú gambu a tú som držal s nadľudskou silou. Leopard robil zúfalé pokusy chytiť ma za hlavu, ale ja som sa húževnate bránil. Neraz nebola jeho papuľa od mojej tvári ďalej ako na jednu piaď. Medzitým som neprestával kričať o pomoc, ale márne.
V tejto hroznej chvíli, keď išlo o život alebo smrť a ľudská pomoc neprichádzala, obrátil som sa o záchranu shora.
„O môj Bože, o svätá Panna Mária, svätá Terezka Ježiškova, pomáhajte mi v hodine mojej smrti!"
Medzitým sa šelma dostala so svojimi zadnými nohami na moje nohy a škrabala po nich, keď aj nie nebezpečne.
Len niekoľko minút trval tento boj, ale mne prichádzal, ako by sa bol odohrával niekoľko hodín. Strašná tichosť osamelej hory, ktorá sa ozývala od zavýjania leoparda a od môjho volania o pomoc, — to všetko robilo na mňa ničivý dojem. Okrem toho som cítil, že moje sily ma čoskoro opustia. Ľavá ruka sa mi znateľne unavovala pre silný tlak šelmy. Konečne som už ďalej nevládal a vypustil som spodnú gambu môjho útočníka, ale iba preto, aby som ju o zlomok sekundy zasa chytil pravou rukou. No na nešťastie dostal som sa pri tom do papule a pocítil som prudké pokúšanie. Hneď som stiahol ranenú ruku a chytil som ho znovu ľavou. No prostredným prstom dostal som sa zase do papule, takže mi ho skoro odkusol.
Teraz je po mne! Teraz musím umrieť, myslel som si. Odporúčal som svoju dušu Bohu a zdalo sa mi, ako by na mňa prichádzala nevoľnosť, závrat. Vtom prišla konečne pomoc. Videl som celkom vedľa seba černocha, ktorý vysoko sa zaháňal hrubou palicou na leoparda, aby ho zabil. Ale v rozčúlenosti zasiahol mňa po hlave, takže som začal krvácať. No úder mi predsa pomohol, že odpútal pozornosť leoparda, keď aj len na chvíľku. A táto chvíľka rozhodla o mojom živote. Silou, akú má človek len v takom zúfalom položení vytrhol som sa leopardovi a utekal, ako som len vládal.
To bola pre černocha príležitosť, že mohol voľne udrieť leoparda. A udrel takou silou, že šelma sa roztiahla na zem. Keď dobehli ešte aj ostatní černosi, leopard už zdochýňal. O tom som sa dozvedel vtedy, keď černosi privliekli leoparda do dediny.
Ja som bol medzitým zaujatý prehliadkou rán, ktoré som utrpel. Unikol som síce smrti, ale bol som asi na 80 km od najbližšej europsky zariadenej nemocnice. A ako som vyzeral! Bol som celý krvavý, dodriapaný, na pravej ruke otvorená rana. Potreboval som čím prv lekársku pomoc, lebo pokúšanie leopardom môže byť ľahko smrteľné.
Ale ako som mal za takýchto okolností sadnúť na svoju motorku, ako na nej prejsť kilometer dlhý most a brodiť sa cez močiare? No muselo to byť. Dlhšie čakanie ma mohlo zabiť. Vyumýval som si rany v teplej vode, do ktorej som dal liek proti nákaze. Potom som vyskočil na motorku. Nikdy v živote som tak neuháňal. Núdza mi dala krídla. Tropické slnko vysielalo horúce lúče a rany pálily. Bol som viac mŕtvy ako živý, keď som prišiel do nemocnice. Dodnes mi je hádankou, že som si na tejto ceste nedolámal aspoň ruku, nohu, keď nie sa dorazil.
Lekár mi obviazal rany a dal ma do postele. Hneď som zaspal. Nasledovala nepokojná noc. Na druhý deň museli mi odrezať prst na ľavej ruke. Prišla aj otrava krvi, ale starostlivosť lekára a obetavosť ošetrujúcich sestričiek zvíťazily. Celú svoju nádej som skladal v našu nebeskú Matku a sv. Terezku Ježiškovu. Po dvoch mesiacoch sa môj stav zlepšil.
Teraz som zasa v Nacigu. Aké srdečné prijatie očakávalo ma pri mojom návrate! Všetci, aj tí najmenší, prišli mi s jasaním v ústrety. Každý chcel vidieť kňaza, ktorý sa bil s leopardom na život a smrť. Koža dravca visí ako znak víťazstva na stene môjho misionárskeho bývania. Nikdy nepozriem na ňu bez vrúcnej vďaky voči našej nebeskej Matke Márii a malej svätici z Lisieux, ktorým ďakujem za svoje vyslobodenie z pazúrov leoparda.
Milý mladý čitateľ, iste ti bolo všelijako, keď si čítal túto príhodu. Azda ti aj mráz prebehol po chrbáte pri tom. Povieš si zaiste, že život misionára musí byť hrozne nebezpečný. Také povolanie by som si veru za nič na svete nezvolil! Veď je to strašné biť sa s leopardom!
Čo ti na to povedať?
Je isté, že to bol ukrutný boj. No musíš vedieť, že taký boj sa nevyskytuje každý deň, ba ani za 10 rokov raz. A veľká väčšina misionárov z Afriky nikdy také dačo nezažila. Okrem toho uplynulo už 25 rokov odvtedy, čo sa opísaná príhoda stala. Opísali sme ju len preto, aby sme ukázali našim mladým čitateľom, že aj také dačo sa môže stať, a potom aj preto, aby sme napísali dačo zaujímavého a napínavého pre tých, ktorí majú také čítanie radi.
Život misionára je iste nie ľahký, ale krásny a vznešený. Veď on nie je dobrodružnou cestou do cudzích krajín, ale nesením radostného posolstva Ježišovho k pohanským národom. Ježiš Kristus to chce, On posiela misionárov: Iďte a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
On je aj ochrancom misionárov a ich odmena veľmi veľká:
Veru, vravím vám, pri obnovení sveta, keď Syn človeka zasadne na trón velebnosti svojej, vtedy i vy, čo ste ma nasledovali, zasadnete na dvanásť trónov a budete súdiť dvanásť kmeňov izraelských (t. j. celý svet). Lebo každý, kto opustí dom alebo bratov alebo sestry alebo otca alebo matku alebo manželku alebo deti alebo polia pre moje meno, stonásobne viac dostane a obsiahne život večný. (Mt. 19, 27—29.)
Pavol Sénaši:
Pôjdem hľadať pokoj do Tvojej svätyne
ta, kde niet hriešnych sveta žiadostí,
kde pravda Tvoja nikdy nezahynie,
ta, kde Ty, Pane, hostíš svojich hosti.
Pred oltárom Tvojím padnem na zem;
Tebe sa Bože môj pokorím
a zapálim v vnútri svojom plameň
srdce pre príchod Tvoj otvorím.
Tam nájdem pokoj svojej duši
tam vánok lásky ju oveje
z rozjímania nik ma nevyruší
tam splnia sa mi nádeje ...
Rozpoviem vám krátku rozprávku z dávnych čias Bol jeden klobučnícky majster a volal sa Sváčko. Mal syna a ten sa chcel dať na obchodovanie.
— Tu máš 100 korún, — povedal otec synovi, — a choď teda obchodovať. Keď koruny zdvojnásobníš vráť sa domov.
Syn sa vydal na cestu. Keď bol večer, mladík vošiel do hostinca navečerať sa.
Len čo si sadol, pribehla k nemu veľká mačka a začala sa o neho otierať.
— Ej, aká pekná mačka! — povedal mladík.
— To nie je všetko, že je pekná, — odpovedal hostinský, — ale čo tá dokáže, to by vás iste pobavilo. A viete čo? Hosťom svieti pri večeri a drží im svietnik so sviecou po celú večeru.
— No, to by som rád videl. Zatiaľ neverím, — povedal mladík.
— To je isté a dám na to 100 korún, — presviedčal hostinský.
— Dobre. Stavíme sa o 100 korún.
Večeru položia na stôl, hostia zasadnú. Mačka vyskočí hore, sadne si na obrus. Hostinský jej dá predných pazúrov svietnik so sviečkou a ona ho chytí a drží rovno a nepohne sa po celý čas večere.
Úbohý obchodníček utratil stávku a musel sa vrátiť domov, aby si vypýtal druhé peniaze.
Rozpovie otcovi svoju nehodu:
— Nič nerobí! — povedal majster Sváčko, — to je len malé nešťastie. Ja pôjdem po tvojich 100 korún a tiež po 100 korún hostinského. Ty, — ty len zostaň doma. Zdá sa mi, že bude lepšie, keď budeš kopať vinohrad, ako by si išiel za obchodníka.
A pán majster Sváčko ide a vezme so sebou, čoho je treba, to jest malú škatuľu, do ktorej si dal pascu s dvoma myšami. A ide sa navečerať k hostinskému, ktorý bol dostal jeho syna o 100 korún. Zakiaľ pripravovali večeru, príde pani mačka a otiera sa o nohavice.
— Ej, aká krásna šelma, — povedal pán majster Sváčko.
―To nie je všetko, že je pekná, ― odpovedal hostinský, — ale čo tá dokáže, to by vás iste pobavilo A viete čo? Hosťom svieti pri večeri a drží im svietnik so sviecou po celú večeru.
— Ale veď ma nemajte za blázna! — odvráva majster Sváčko.
Stavia sa o 200 korún. Každá stránka složí popredku po 200 korún. Večeru položia na stôl, mačka vyskočí na obrús, sadne, hostinský jej dá do predných pazúrov svietnik so sviecou. Radosť z istého víťazstva svieti hostinskému na tvári.
Ale ako sa on obráti v inú stranu, majster otvorí celkom nepozorovane škatuľku, uvoľní dvierká na pasci, a myšky fuk von ...
Hop! moja svieca! Mačka len sa tak zmykala a hodila sa za myšami, aby si ich chytila.
Tento raz to hostinský prehral.
P. L.
(Z afrických misií.)
Srdečne sa lúčia tri malé negerské dievčatá s misionárom. Pred dvoma dňami boly na prvom sv. prijímaní. Ešte žiari čisté šťastie veľkej milosti na ich tvárach. Teraz sa musia vrátiť domov do dediny. Päť dní cesty po horách. Divé zvery a jedovaté hady ohrozujú ich cestou domov. Ale malé sa neboja: Ježiško je s nimi!
„A príďte čoskoro zasa!" hovorí misionár, keď ich na rozlúčku žehná.
„Za štyri týždne!" sľubujú radostne. A potom domov.
Štyri týždne prešly. Ale pohanskí otcovia nechcú dievčatá pustiť na misijnú stanicu. Dedinský pohlavár, pohan, surový človek, im pohrozil, že dostanú päťdesiat úderov prútom, ak pôjdu.
Ale Ježiš volá. Jeho treba viac poslúchal ako ľudí, myslia dievčatá. Za tmavej noci sa vykradnú z dediny. No nedostanú sa ďaleko. Zbadali ich a za trest dostanú päťdesiat úderov prútom! A predsa najstaršia z nich mala sotva dvanásť rokov!
Údery bolely hrozne. Ale nemohly zlomiť odvahu malých hrdiniek. Nasledujúceho večera pokúsia sa znovu o útek. A vtedy sa im aj podaril. Šťastlivo dorazily na misijnú stanicu, pravda, celkom vyčerpané.
„Ach, deti, akože vyzeráte!" pýtal sa naľakané misionár, keď videl krvavé pruhy. „Či vás prepadla divá zver?"
„Nie, ale nás bili", znela odpoveď. A potom rozpovedaly nakrátko, čo sa im prihodilo.
„Ale veď to je hrozné!" zvolal kňaz. „ V tom prípade ste maly ..."
„Otče", vpadlo mu jedno z dievčat do reči, „či si nás neučil, že Ježiš za nás trpel, aby nás vykúpil?"
„Áno, ale ..
„Len pozri, otče, na kríž, čo máš na prsiach! Ježiša ešte omnoho horšie bičovali! Len povedz, čo by si bol ty urobil, keby si mal voliť medzi Ježišom a prútom?"
„Úfam, že by som, deti moje, tiež volil prút."
„Vidíš!" jasaly deti, „tak sme nič nesprávneho nevykonaly!"
Ostaly niekoľko dní na misijnej stanici a posilnily sa nebeským Chlebom. Potom bolo treba myslieť na návrat.
,,Ach, deti moje, zasa vás len budú tĺcť! Nebojíte sa?"
,,Otče, poviem ti niečo", odpovedala najstaršia: "Prút, ten bolí hrozne! Ale to prejde. Ježiš však ostane pri nás!"
A smelo nastúpily cestu domov.
Nesbieraj všetky známky, ale obmedz sa len na jedno krajinu, napr. Československo, Francúzsko, Amerika a podobne.
Staré známky sú hľadanejšie ako nové.
Nezabudni, že známka, ktorej chýba čo len jediný zúbok, nemá už nijakej ceny.
Odlepuj známku pozorne! Daj ju do mištičky s vlažnou vodou a neodtŕhaj ju nasucho.
Nelep známky priamo do albumu, ale pripevňuj ich lepkavými páskami, svinutými napoly.
Určuj si známky pomocou katalogu, ale nezabudni, že cena, ktorá je tam udaná, znamená, že obchodník ti za toľko známku predá, ale nie ju od teba za tie isté peniaze kúpi.
Je lepšie a zábavnejšie, keď si zadovažuješ známky výmenou tých známok, z ktorých máš dve.
Celkove ti radím:
Maj známky len bezchybné.
Usiluj sa doplniť svoje známky tak, aby si mal vždy celú seriu.
Poštová známka má stále väčšiu a väčšiu dôležitosť v modernom živote.
Čo ona znamená?
Neviem, ako je tomu u nás, ale vo Francúzsku má štát ročný príjem 600 miliónov frankov zo známok. Je tam 300 filatelistických (známkárskych) spoločností, 300.000 sberateľov známok, 600 obchodníkov so známkami.
Medzi známkármi bolo a je veľa slávnych ľudí. Spomeniem len prezidenta USA Roosevelta. V Belgicku zo 100 ľudí 20 sbiera známky, v Anglicku 30, v USA je 10,000.000 sberateľov známok.
Na celom svete bolo doteraz daných do obehu asi 75.000 rozličných známok.
Počul som, že Rusko všetky svoje vyslanectvá udržiava známok. Ohromná vec! A vidíte, malí čitatelia, aj my katolíci máme svojich vyslancov v celom svete: misionárov. Na ich udržovanie sa robia zbierky v kostoloch, vydávajú sa misijné časopisy, zapisujete sa a prispievate do Spolku detinstva Ježišovho. Ale prečo by sme aj my im nemohli pomáhať známkami? Nemusíme sa učiť od nikoho, lebo známky na misie sa sbieraly už dávno a dávno. Ale časom sa akosi zabudlo na podporovanie diela Božieho známkami. Preto misionári dnes volajú, aby ste im posielali známky. Bude to pre nich veľká pomoc. V takej Číne je aj naša 50-halierová známka vzácnosťou a možno ju dobre speňažiť, peniaze venovať na misijné ciele.
Pravda, nebolo by dobre po jednej, dvoch známkach posielať. Nie, najprv nasbierať veľa, s každého listu, karty odtrhnúť známku!
Keď budete mať veľa, pošlite ich naraz na túto adresu:
Misijný dom Matky Božej v Nitre.
Odtiaľ ich pošlú misionárom do zámorských krajín, ktorí vám budú za vaše známky veľmi vďační a Pán Boh vás za to požehná. A vy budete radi, že ste vykonali dobrý skutok!
No nie?
P. Lajcha.
Píše P. Bek SVD, Filipíny.
Milé deti! Rozpoviem vám príhodu o anjelovi Strážcovi, ktorú som sám zažil. Som misionár na Filipínach, ďaleko na Východe. Vyše 40 dní som išiel sem loďou. Tu je vždy leto. Len od júna do októbra máme tu akúsi zimu. Ani vtedy nie 'e zima, iba že veľa prší. Domorodci ani nevedia, čo je sneh. Tým lepšie zasa poznajú búrku, ktorá je tu častým hosťom.
Raz som jazdil na koni do odľahlej dediny, aby som tam slúžil sv. omšu pre školské deti. Prišiel tom tam šťastlivo a vyše 70 detí bolo na sv. spovedi a na sv. prijímaní. S radosťou v srdci jazdil som okolo poludnia domov.
Tu zrazu vypukla hrozná búrka. Pobodával som svojho koníka do behu, lebo som myslel, že tak ešte predbehnem búrku. Pršalo už silno a ja som bol celý mokrý. Viac ráz som videl, ako blesk udrel do lesa. Cesta ma viedla práve cez pahorok. Bol som celkom mokrý, a tak som si povedal: Nepomôže mi nič, idem ďalej. Vtom ako by som bol počul hlas zvnútra, ktorý mi hovoril:
Sostúp s koňa, tu je to nebezpečné. Hromy bijú do najvyšších bodov! Ale ja som chcel predsa pokračovať v ceste. No vnútorný hlas mi nedal pokoja a stále sa mi zdalo, ako by ktosi hovoril: Sostúp s koňa! Sostúp s koňa! Konečne som sišiel s koňa, uviazal ho ku kru a sadol som na kameň vedľa cesty. Práve išli tade aj dvaja chlapci, ktorí čosi niesli.
V tom hrozne zahrmelo a všetko okolo mňa bol samý oheň. Videl som, ako asi na 15 metrov odo mňa udrel blesk do bambusového kra. Ohromný blesk! Ako ohnivý had sletel na ker, ktorého lístie sa rozletelo na všetky strany a vystupoval z neho dym. Môj kôň vysoko vyskočil a ja som spadol so skaly do blata. Tí dvaja chlapci bežali však ako srny k tomu kru a pribehli ku mne s dvoma dlhými steblami trávy, ktoré sviazali za klásky a držali ich pred sebou, namierené k zemi.
„Čo to má byť?" pýtam sa.
Pane, to je sanib. To nás chráni pred hromom. Lebo hrom sa obyčajne vráti tam, kde už raz udrel.
Poučil som chlapcov, aby tomu neverili, ale skôr sa modlili k anjelovi Strážcovi. „Hľa, môj anjel Strážca ma práve zachránil. Keby som bol ostal na koni, bol by som najvyšší bod na okolí a hrom by bol udrel do mňa!"
Keď som aj neskoršie jazdieval popri tom mieste a videl som od blesku spálený bambus, vrúcne som ďakoval anjelovi Strážcovi a prosil ho:
Anjel Boží, strážca môj, riaď a napravuj ma, tebe svereného otcovskou láskou Najvyššieho!
Na Veľký piatok kľačal som ako miništrant pri Božom hrobe a robil som, ako sa hovorilo, anjela. Kľačal som so složenými rukami a nehýbal sa. Videl som so svojho miesta na tanierik, do ktorého veriaci, ktorí prišli bozkať Krista Pána, kládli peniaze alebo topené maslo v papieri, ktorým sa potom plnily lampky pri Božom hrobe. Čo ostalo, užívalo sa na udržovanie večného svetla.
Pohľad na peniaze v tanieri ma nepokúšal. Niečo si vziať z nich bolo by zrejme krádežou. A tej som sa nikdy nedopustil.
Ale maslo! Bolo také vábivé ... To ma lákalo a ťahalo ako magnet železné piliny. Chvíľami mihol som nepozorovane po ňom. Ale pohľad na ľudí, kľačiacich pred Božím hrobom, ma napomenul a obrátil moje oči zasa na Sviatosť Oltárnu.
Bolo práve poludnie, keď posledná babička vyšla z kostola.
V kostole ostalo celkom ticho. Všade ticho. Nič sa nepohlo, len svieca časom prskla a zalialy ju horúce slzy vosku, ktoré rýchle stekaly po nej. Aj moje oči sa tak skĺzly so Sviatosti Oltárnej k miske s peniazmi a maslom na nej. Spamätal som sa. Odtrhol som zrak od masla a obrátil k oltáru.
Ale maslo — ako keby vedelo hovoriť.
Volá ma.
Láka ma.
Zvádza ma. Pokúša.
Neodolal som a zasa mihol očima na misku.
— Vezmi si! Hladný si. Nikto nevidí. Ani to nebude poznať, keď si kúštiček vezmeš. Čo je to — kúsok masla! Nemusíš všetko, celú hrudu. Len kúštik, kúštilinček, tak medzi tri prsty — zvádza pokušiteľ. — Len hrabni!
No teda. Nech! Len ako to šikovne previesť, keby sa predsa niekto v kostole díval? Budem sa tváriť, ako by som vedľa misky bozkával Krista Pána.
Zohol som sa so všetkou nábožnosťou, bozkával som ako Judáš kríž a pravou rukou som zašiel k mise a na nej do jedného kusa masla. Dzobol som do neho prstami a poriadny kúsok šmykol do úst. Pritom som urobil pohyb, ako by som si utieral ústa.
Kus masla som takto dostal cez zuby a musím povedať, že nebolo dobré. Tá gazdiná nedbala na pravidlo, že pre kostol sa má obetovať to najlepšie.
Za niekoľko minút ma vystriedal druhý miništrant — anjel. Bežím domov. Obed bol piatočný. Ale nedotkol som sa ho. Bolo mi zle, veľmi zle od toho skazeného masla. Matka hľadala príčinu ochorenia v tom, že v tých dňoch sme sa postili, alebo že celé piatočné predpoludnie som nejedol a že prázdny žalúdok zapríčinil nevoľnosť. Alebo že som v kostole prechladol. Ale ja ani muk.
— Musíš si ísť ľahnúť. Uvarím ti čaju. A musel som ležať celé predpoludnie a popoludnie na Bielu sobotu a nemohol som ísť v miništrantských šatách v procesii na Vzkriesenie, na čo som sa toľko tešil.
Ale to nebol jediný trest. O dva týždne po Veľkej noci ohlásil pán farár v škole, že pôjdeme na spoveď. Tie úzkosti, ktoré som vtedy prežil, neželám ani Gustovi, ktorý ma vtedy ťahal za vlasy.
V noci pred spoveďou nemohol som ani zaspať od strachu, ako to dopadne. Konečne prišlo to predpoludnie a my stojíme jeden za druhým pri spovednici pána farára. Opakujeme si hriechy a ľútosť. Ja som púšťal žiakov pred seba a stále som ustupoval do pozadia, čakajúc zázrak, že azda zatiaľ kostol spadne alebo pán farár bude ranený porážkou. Ale nadarmo. Zázrak neprichádzal. Rad predo mnou bol kratší a kratší, až som ostal sám naposledy.
Chceš nechceš, musel som prikľaknúť. Začal som:
Ja biedny hriešnik... Vyznal som sa zo všetkých svojich hriechov a ten najťažší som si nechal až na koniec. Ťažko, veľmi ťažko a so zajachtávaním som prezradil, že som pri Božom hrobe ako anjel maškrtil maslo. Pre veľký strach povedal som to priduseným hlasom, takže pán farár mi nerozumel.
— Čože si? — pýta sa.
A ja som musel ešte raz a srozumiteľne vyznať svoj hriech, ktorý som pokladal za najťažší.
No, už bol vonku. Chvalabohu! A teraz sa teš!
Spovedník sklonil hlavu a štólou si zakryl celú tvár.
Ja som sa triasol.
— A maslo pri Božom hrobe druhý raz už nemaškrť a za pokánie sa pomodli päť Otčenášov, päť Zdravasov a jedno Verím v Boha.
Pokutu som sa statočne pomodlil. Áno, ešte nejaký Otčenáš som pridal. Bol som nevýslovne šťastný, keď som sa vracal domov. A od tých čias vždy, keď som videl topené maslo, prišly mi na um slová z Otčenáša:
Neuvoď nás do pokušenia!
František Wenig
Povedz mi, za koľko peňazí asi by ťa otec a matka predali?
Hľadíš na mňa vyjavene a otváraš oči nad takou otázkou. Ty vieš, že by ťa tvoji rodičia za nič na sveta nepredali. Vidíš, za toto šťastie ďakuješ kresťanstvu!
Tu u pohanov v Číne nie je tomu tak. Minulého roku som šiel k istému pohanovi, aby si u nás vyrovnal starú dlžobu. Bolo to asi 200 korún. Pohan sa začal vyhovárať, že on peňazí nemá, aby som si miesto peňazí vzal jeho asi deväťročnú dcéru.
A to povedal tak pokojne, chladne a bez súcitu, že som sa zhrozil. Za 200 korún je otec ochotný predať svoje dieťa!
Pohanské dieťa. aké si úbohé! Aké si bezprávne — ani to zvieratko!
P. Morič. misionár v Číne.
Vo veľkej dedine, menom Bajceba, utvorila sa kresťanská obec. Novokresťania boli kedysi členmi protestantskej sekty. Žiaľbohu, nemal som v dedine bytu. Vyzval som novokresťanov, aby sa modlili deväťdňovú pobožnosť k sv. Joachimovi, otcovi Matky Božej, aby sme našli príhodné miesto. Čoskoro bola naša modlitba vyslyšaná.
Istá rodina Kuo neprestúpila s ostatnými obyvateľmi do katolíckej Cirkvi, lež odpadla k pohanstvu. Pán Boh ju za to potrestal. Dvanásťročná dcérka im ochorela a zomrela. Zakrátko ochorel ťažko aj sedemročný chlapec, jediný syn. Istá zbožná kresťanská žena navštívila ťažko postihnutú rodinu a napomínala zarmúteného otca, aby sa stal katolíkom. Chorému chlapcovi udelila krst. Sotva bolo dieťa pokrstené, ozdravelo. Na otca zaúčinkovala táto príhoda natoľko, že sa stal katolíkom a z vďačnosti za záchranu chlapca daroval svoj dom katolíckej misii. Teraz už máme byt pre misionára a kaplnku, kde sa mladá obec horlivo schádza.
P. Anton Volpert SVD, misionár v Kansu, Čína
Neďaleko mesta Liančov v Kansu má naša misia malé hospodárstvo. Náš sused, menom Hou. nosil sa dávno s myšlienkou, že sa stane kresťanom, ale sa nemohol nijako rozhodnúť k tomu kroku. Tu prišlo minulého roku zemetrasenie. Susedov dom sa zrútil; sedemročná dcéra bola zasypaná a vážne poranená. Istému katechistovi sa podarilo udeliť jej v nebezpečenstve života sv. krst. V krstnej nevinnosti vyletela priamo k Pánu Bohu, aby sa naveky tešila v nebi. Nasledujúcej noel sa zjavila v oslňujúcom rúchu zarmútenému otcovi a povedala mu:
„Staň sa čím skorej katolíkom!"
Otec bol prešťastný, že videl svoje dieťa v takej radosti a stal sa s celou rodinou katolíkom.
(Píše ten istý misionár.)
Lev Nikolajevič Tolstoj.
Chudobný sedliak nemal chleba. Tu mu vhupla do hlavy dobrá myšlienka:
„Počkaj, zabehnem k pánovi a poprosím ho o kúsok chleba."
Aby nešiel s prázdnymi rukami, ulapil hus, upiekol ju a zaniesol pánovi.
Pán hus prijal a hovorí:
„Pán Boh ti zaplať, susedko môj, za hus. Lenže neviem, ako tvoju hus rozdeliť. Mám ženu, dvoch synov a dve dcéry. Ako sa podelíme spravodlivo?"
Sedliak vraví:
„Ja ju rozdelím!"
Vzal nožík, odrezal hlavu a hovorí pánovi;
„Ty si celému domu hlava, tebe hlavu."
Potom odrezal zadok, podáva ho milosťpanej:
„Ty, hovorí, musíš doma sedieť, o dom sa starať, tebe zadok!"
Potom odrezal nohy a podáva ich synom so slovami:
„Vám nožičky, aby ste šliapali otcovské chodníčky."
A dcéram dal krídla:
„Vy, čoskoro z domu vyletíte, vám po krídelku. A ostatočky sebe vezmem!"
I vzal si celú hus.
Pán sa zasmial a dal sedliakovi chlieb i peniaze.
Dopočul sa boháč, že pán chudobného sedliaka tak štedro obdaril. Upiekol pať husi a bežal s nimi k pánovi.
Pán hovorí:
„Pán Boh zaplať za husi. Ale je nás dokopy šesť. Ja, žena, dvaja synovia a dve dcéry. Ako sa podelíme rovnako?"
Boháč rozmýšľal, premýšľal, ale nič nevymyslel.
Pán si dal zavolať chudobného sedliaka a kázal mu husi podeliť.
Chudobný sedliačik vzal jednu hus, podáva ju pánovi s milosťpaňou a hovorí:
„Vy spolu s husou ste traja."
Jednu dal synom:
„Aj vy ste traja."
Jednu podáva dcéram:
„Aj vy ste tri."
K sebe pritiahol sedliak dve husi a hovorí:
„Pozrite sa, aj my sme traja! Všetci rovnako!"
Pán sa zasmial, dal chudákovi ešte viacej chleba i peňazí a boháča vyhnal.
Preložil: Krajan
Za daždivého večera vracal sa mladý maliar domov. Zbadal, že ide za ním pes a je mu stále v pätách. Chcel ho odohnať, ale pes sa nedal.
„No dobre", povedal si maliar, „možno, že sa s ním aj skamarátim a budem ho mať rád."
Vpustil ho teda do svojej pracovne a šiel spať.
Keď sa maliar ráno prebudil, hneď mu padlý oči na psa, ktorý sedel celkom vážne na stoličke, hlavu obrátenú k posteli svojho pána a hľadal jeho pohľad. No hoci bol pes priateľský a úctivý, mladý maliar predsa len nemohol v sebe premôcť akýsi odpor proti nemu A skutočne, mal pred sebou najšpatnejšieho psa, akého si možno len predstaviť: chudý, neforemný, napoly ošklbaný a k tomu ešte na jedno oko slepý.
Maliar už zamieril k dverám, aby sa zbavil takého hosťa. Ale oko zvieraťa sa mu zdalo tak ponížene prosebné a tak smutné, že sa cítil dojatý:
„Ale, nechám si ťa", povedal mu; „budeš sa volať Kokles."
A tak žil pes a maliar dva roky. Pes splácal pohostinstvo maliara bezhraničnou oddanosťou; maliar zasa súhlasil s tým, že jeho hosť mal ho tak rád.
Ale Kokles časom ochorel, a to na takú chorobu, z ktorej niet uzdravenie, ostarel. Jeho pán sa nechcel prizerať, ako bude skonávať, čo mohlo trvať hodne dlho, a preto sa rozhodol, že ho utopí.
Vyčkal tmavý večer a vzal ho na most, kde ho bol pred dvoma rokmi stretol. Tam chytil tvrdo zviera o hodil do rieky. Kokles ani len nezastenal. Bolo počuť len temný huk, ako pes dopadol na vodu.
Mladý človek, akosi zahanbený nad tým, čo urobil, sklonil sa nad zábradlie, aby sa pozrel do rieky. Vtom mu vietor vzal klobúk s hlavy a odniesol. Vrátil sa domov celý zronený — nad stratou klobúka.
Už bol hodinu v posteli, keď počul škrabotať na dvere. Šiel otvoriť. Kokles sedel na prahu, klobúk v zuboch, opretý o múr. Voda mu stekala po srsti a hlava bola skrvavená. Hrozne vyzeral. Mladý človek vzal klobúk a objal psíka.
Kokles sa posledný raz pozrel na svojho pána, zvrešťal (nevie sa, či od radosti, či od žalosti), klesol k zemi a vydýchol naposledy.
V malomestskej spoločnosti sa hovorí, kto odkiaľ pochádza. Nakoniec sa ohlási jedno dievčatko:
— Moja kolíska stála pri Dunaji.
— Ale to bola naozaj veľká neopatrnosť! — podotkol jej sused.
v európskych štátoch: v ČSR, Poľsku, Anglicku, Írsku, Holandsku, Belgicku, Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku, Maďarsku, Rumunsku, Taliansku a v Španielsku.
v zámorských štátoch: v USA, Kanade, Brazílii, Argentíne, Chile, Číne, Japonsku, Indii, na Filipínach. na Sundských ostrovoch, v Austrálii, na Novej Guinei a v Afrike (Akkra).
Hláste sa, chlapci!
V týchto dňoch pre všetky triedy gymnázia:
Misijný dom Matky Božej v Nitre.
Misijný dom Annuntiata v Štiavniku, p. Hrabušice.
Hláste sa, maturanti!
Misijný dom sv. Svoráda, Zborovský kláštor, Nitra.
Hláste sa. dievčatá!
Kongregácia misijných sestier Ducha v Ivánke pri Nitre. — Vek: od 15 rokov. Dobre sa uplatnia dievčatá s učiteľským alebo aj s vyšším vzdelaním.