Životopis hrdinského apoštola černochov zavlečených do otroctva v Južnej Amerike.
Peter Klaver SJ, apoštol černochov zavlečených do Južnej Ameriky. Narodil sa vo Verdu (Catalonla) roku 1580, študoval v Barcelone filozofiu a vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Za ďalších štúdií na ostrove Mallorca v rokoch 1605—8 mal za priateľa a duchovného vodcu sv. Alfonza Rodrigueza, ktorý v tom istom kláštore vykonával úrad vrátnika. Alfonz oduševnil mladého Petra za misie v Amerike. Predstavení vyhoveli Petrovej žiadosti a po dvojročnom štúdiu bohoslovia vyslali ho roku 1610 do Západnej Indie, aby si tam v kolónii N. Granada dokončil štúdiá a pripravil sa na misionárske povolanie.
19. 111. 1616 prijal v Cartagene (Columbla) kňazskú vysviacku.
Ako kňaz všetky svoje telesné i duchovné sily zasvätil službe čiernych otrokov z Afriky, ktorých každoročne privážali do španielskych kolónii Južnej Ameriky. Klaver bol ponížený a skromný. Jeho ideálom bolo z lásky ku Kristovi slúžil najbiednejším a najopustenejším. Preto sa nepokladal za súceho na inú prácu a azda preto si ho zpočiatku ani iní dostatočne necenili. A predsa sa stal jedným z najväčších misionárov nielen Spoločnosti Ježišovej, ale celej Cirkvi vôbec.
Vyznačoval sa nepodlomnou vôľou, skvele organizoval pomoc otrokom, jeho láska k nim a obetavosť bola rovno bez hraníc.
I. SÉRIA.
IX, 9.
Životopis hrdinského apoštola černochov zavlečených do otroctva v Južnej Amerike.
Napisal F. Xav. Juránek . Vydal Posol Božského Srdca Ježišovho v Trnave 1945.
Sv. Peter Klaver.
Imprimi potest. Nr. 247/1945. P. Josephus Jurovský, SJ., praep. v. prôv. Bratislavae, die 12. septembris 1945. — Nihil obstat. P. Felix Záhorec, SJ., censor dioecesanus. — Imprimatur. Nr. 4210/4/1945. Josephus Minárik, vicarius generalis. Tyrnavlae, de 14. septembris 1945. — Tlačou Kníhtlačiarne Bežo a spol. v Trnave.
Roku 1888 prišiel slávny misionár Severnej Afriky, kardinál Lavigerie k pápežovi Levovi XIII. a rozprával mu, ako ešte stále šarapatia v afrických pralesoch otrokári. Veľký pápež, ktorý tak veľmi cítil so všetkými biedami ľudstva, poveril kardinála, aby podnikol krížovú výpravu proti týmto ľudským hyenám. Kardinál išiel a vzbúril temer celú svetovú verejnú mienku, usporiadal veľké sbierky pre úbohých otrokov a tak znovu dokázal, že Cirkev, Cirkev jediná, usiluje sa o zabezpečenie pravej dôstojnosti všetkých, i najnepatrnejších synov ľudských.
Toho istého roku zaradil Lev XIII. do počtu svätých iného priateľa otrokov, prostého kňaza Petra Klavera. Na uctenie jeho pamiatky i jeho životopis prinášame v sérii Hrdinovia viery. Patrí sem, lebo z lásky ku Kristovi stal sa nekrvavým mučeníkom, keď sa dobrovoľne urobil otrokom najbiednejších otrokov. Patrí sem najmä v týchto časoch, keď zo sveta vymizla láska a keď znova treba pripomínať Apoštolove slová: »Niet Žida ani pohana, niet otroka ani slobodného, lebo všetci ste jedno v Kristovi.«
Vlasťou Klaverovou bolo Španielsko, a to práve v dobe, keď žiarilo na vrcholku svojej slávy a moci a keď leskom svojej kultúry a svojho umenia svietilo všetkým národom sveta.
Bola to doba Filipa II., ktorý túžil po svetovláde a ohrozoval slobodu celého sveta. A španielsky občan si bol plne vedomý tohto vysokého cieľa, za ktorým išiel jeho kráľ. Toto sebavedomie bolo založené na národnej povahe španielskej. Tá bola akoby utkaná z vnútornej nevyhnutnosti vznášať sa k výšinám, z túžby po veľkých veciach, z oduševnenia pre slávne skutky, z vášnivej lásky ku cti, a zároveň z pohŕdavej ľahostajnosti oproti osudu a oproti bohatstvu, bolesti a smrti.
Keď sa mladý španielsky caballero, ako sa pyšne nazýval i najchudobnejší šľachtic, opásaval svojím mečom, vždy úctivo pobozkal jeho lesklú čepeľ a prihováral sa mu, aby udatné a víťazne hájil jeho česť, keby bolo treba. A potom s hlavou pyšne dvihnutou smelé kráčal po cestách nebezpečenstva a smrti do boja za idey svojho národa za hranicami.
Tí, čo zostali doma dávali sa na výboje do čarovných oblastí ducha a obťažení bohatstvom snov i myšlienok vracali sa zpät a pretvárali podľa nich skutočnosť.
Vtedy Velasquez, Tristan, Murillo zachycovali štetcom slávu svojich videní na biele plochy plátna; vtedy Cervantes písal svoju nesmrteľnú satiru, Lope de Vega bol búrlivé pozdravovaný svojím národom, a Calderon, črtajúci svoje autosy, uvažoval v Divadle sveta o plánoch najvyššej Prozreteľnosti. A na španielskych javiskách sa hraly tragédie klasických gréckych dramatikov.
Veľká vlasť dáva svojim synom veľké srdcia. Peter Klaver mal takúto vlasť. A mal tiež veľkých rodičov.
Peter Klaver, tento otrok otrokov, ako sa podpísal na osnovu svojich posledných, slávnych sľubov a ako sa sám po celý život hrdo nazýval, pochádzal zo šľachtickej rodiny. Jeho rodičovský dom, hoci sa úž neligotal bohatstvom, ba hoci sa v ňom usadila i chudoba, ktorá síce ešte nenúti k lopoteniu, ale už vyžaduje pilnú prácu, tým väčšmi žiaril pravou šľachetnosťou ducha, veľkodušným hrdinstvom myslel a oduševneným zápalom viery.
V tomto ovzduší, presýtenom horiacou láskou k vlasti a k hrdinstvu, v tomto prostredí, preniknutom hlbokou a živou vierou, uzrel Peter Klaver svetlo sveta roku 1580 v mestečku Verdu, v Katalonii.
Jeden ideál, jedna veľká myšlienka ovládala už i detstvo Petrovo a neopustila ho ani v rokoch mladosti. Od svojho najútlejšieho veku túžil stať sa kňazom. To bola celá a jediná osobitnosť, ktorou sa jeho detstvo a mladosť vyznačuje.
Ale cesta za kňazským ideálom znamená súčasne namáhavý zápas o čnosť, o dokonalosť v duchovnom živote. A z čností mladosti najmä anjelská čnosť čistoty má veľký a jedinečný význam pre kňazské povolanie. Strata čistoty je najpálčivejšou zo všetkých strát a zväčša znamená stratu kňazského povolania. Boh chce predovšetkým obetu sŕdc čistých.
Mladé srdce Petrovo bolo také čisté, že sa zdalo, ako by ho víťazstvo nad prirodzenosťou a jej nízkymi náklonnosťami nebolo stálo nijakej námahy.
Jeho rovesníci hovoria o pôvabnom mladíkovi s čiernymi, živými očami, ktorý bol vždy vľúdny a veselý, rovnako oduševnený za hru i za štúdium, ktorý postupne vedel dosiahnuť priazeň, vážnosť a priateľstvo všetkých spolužiakov.
Rodičia sa tešili z Petrovho rozhodnutia za kňazské povolanie a snívali o najvyšších cirkevných hodnostiach. Keď vychodil školy donna, poslali ho na štúdia do Barcelony; mal asi pätnásť rokov, keď začal chodiť na prednášky na tamojších jezuitských vyšších školách.
V nebezpečných rokoch, (ktorými sa má každá mladosť prebojovať k svojmu ideálu, poznal Peter len dve povinnosti, povinnosť čnostného života a povinnosť usilovného učenia — a v meste len dve cesty, cestu do kostola a cestu do školy.
Klaver nikdy netajil svoje kňazské povolanie. Dostal tronzúru, ktorou sa stal klerikom, a neskoršie prijal aj nižšie svätenia.
Ale jeho ideál bol určený presnejšie. Vo svojom denníku si napísal: »Chcem stráviť svoj život prácou pre duše svojich bratov, chcem ich spasiť, chcem za ne zomrieť . Zachraňovať duše až do svojej smrti za ne. «
Ktosi povedal: »V každom dvadsaťročnom srdci drieme apoštol.« Klaver mal niečo vyše dvadsať. Jeho túžba zomrieť za duše v ňom dozrela. Pochopil však, že ak sa chce dokonale obetovať za duše, musí zomrieť pre svet. A jeho srdce bolo i tu nezištné, nesebecké, nevypočítavé, veľkomvyseľné a energické, akým vie byť len mladé srdce.
Svoje srdce Klaver doteraz úzkostlivo strážil pred nepriateľmi vnútornými a vonkajšími, nikdy sa nedal premôcť nezriadenými náklonnosťami, nikdy nepovolil zlej žiadostivosti, ktorá po páde Adamovom tak neľútostne ničí ľudskú prirodzenosť; nepriateľ ľudského pokolenia a duch sveta nikdy nezvíťazily nad ním. Ale nielen to; svoje srdce stále obohacoval novými a novými čnosťami. A teraz ho chce celkom venovať, obetovať. Komu ? — Chcel by ho ponúknuť tomu, kto je Kráľom a strediskom všetkých ľudských sŕdc.
Často počuť, že kňazom alebo rehoľníkom sa človek stáva priveľmi mladý, nepoznajúc svet. Ale je to naozaj šťastná náhoda, ak mladík nepozná svet, najmä nie v tom smysle, ako tomu niektorí rozumejú. A ani nie je potrebné, aby mladík poznal svet, ak si volí rehoľné alebo kňazské povolanie; postačí, aby poznal Krista, aby poznal lásku Kristovu. Peter nepoznal svet, ale poznal Krista. Preto mohol povedať: »Pane, Tvoje prikázania som zachovával od mladosti svojej«. — A preto tiež pochopil tichú výzvu Kristovu k svojmu srdcu: »Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným, a poď, nasleduj mňa«.
Peter počul úplne jasne: Ak nechceš ísť za mou, nemusíš; ale ak ma chceš nasledovať, tak pod rozhodne ! A Peter chcel. Nevedel odolať volaniu kríža.
Po dlhých úvahách a vrúcnych modlitbách sa rozhodol, že otvorí svoje vnútro svojmu spovedníkovi. Nesmelo vstúpil do jeho izby a ostýchavo zašeptal svoju prosbu: Chcel by som sa stať jezuitom ...
Nakoniec bolo treba predložiť žiadosť predstaveným. Keď sa tí presvedčili, že Peter skutočne má povolanie, prijali ho do noviciátu pod podmienkou, že dostane povolenie od rodičov.
Obeta bola ťažká. Peter bol ich jedinou útechou a poslednou nádejou. Teraz ich mal navždy opustiť, aby im už nikdy nepatril.
Ale veľkodušní rodičia len čo sa dozvedeli o Petrovom rozhodnutí, zaraz, ten istý večer, poslali mu dovolenie, aby išiel za hlasom Božím. A na cestu rehoľného povolania dali mu svoje požehnanie.
Bolo to 7. augusta roku 1602, keď Peter prekročil prah noviciátu v Tarragone. Splnila sa mu túžba po šťastí. Len dva city zachvievaly teraz jeho vnútrom: vďačnosť a bázeň. Vďačnosť za milosť povolania a bázeň, a/by ho nestratil. Preto jeho pery denne šeptajú prosbu o milosť vytrvania a predkladajú ju Najvyššiemu skrze Prostrednicu všetkých milostí.
Od prvého dňa svojho rehoľného života je Peter presvedčený, že pokrok a zdar v duchovnom živote závisí od dôkladného začiatku. Preto nepozná prekážky, ktorá by mu mohla zabrániť v smelom vzlete k výšinám. A keďže priam rehoľné pravidlá mu najdokonalejšie určujú smer a cieľ jeho letu, zachováva ich verne. Poslušnosťou, pokorou a presnosťou v zachovávaní pravidiel sa vyznamenával po celý život.
Cieľ svojho úsilia si vyjadril niekoľkými predsavzatiami, ktoré si aj poznamenal vo svojom denníku:
Budem sa usilovať vo všetkom hľadať a nachádzať Boha. — Všetky svoje sily vynaložím, aby som dosiahol dokonalej poslušnosti vnútornej i vonkajšej, podrobiac svoj úsudok a svoju vôľu úsudku a vôli predstaveného, ako osobe samého Krista Pána. — Budem sa usilovať vždy a vo všetkom si počínať na väčšiu česť a slávu Božiu. — Na tomto svete smiem hľadať iba to, čo tu hľadal náš Pán, Ježiš Kristus. A ako on sostúpil na zem, aby spasil duše a zomrel za ne na kríži, tak i ja musím s radosťou podstúpiť každé utrpenie a každý spôsob smrti a prijať ochotne akúkoľvek potupu a akékoľvek pokorenie, len aby som získal duše.
Takýchto predsavzatí si napísalo už viac novicov, ale s tým rozdielom, že tento novic im zostal verný až do smrti a všetky uskutočnil.
Bol to zaiste výsledok duchovných cvičení, v ktorých niektorí sa len prechádzajú, niektorí kráčajú, niektorí bežia. Peter patril k tým, čo letia.
A v tomto závratnom lete k vrcholom dokonalosti sa udržal po celý život. Páter Sobrino, jeho bývalý spolunovic a neskorší provinciál katalánsky, vydal o ňom pri svojej vizitácii v Kartagene toto svedectvo: »Vidím, že je úplne taký, ako keď bol novicom v Tarragone.« — Hej, v duchovnom živote človek je a musí zostať novicom.
»Spôsob nášho života žiada, aby sme boli ľuďmi ukrižovanými svetu a ktorým svet je ukrižovaný; ľuďmi, ktorí sa zbavili všetkých náklonností, aby sa obliekli v Krista, ktorí odumreli sebe, aby žili spravodlivosti.. .« Tak začína stručný obsah jezuitskej Ústavy.
Výrazom a uskutočnením tohto ukrižovania sebe i svetu a tohto nového života zo smrti sú rehoľníkove sľuby. Sľubom chudoby sa rehoľník zrieka vlastníckeho práva na okolitý svet zemských hodnôt; sľubom čistoty sa rozlúčil so svojím telom,- a sľubom poslušnosti obetuje svoje najvlastnejšie ja, svoju vôľu, teda celú svoju bytosť. Sľuby sú najvyšším, ale zároveň posledným prejavom a činom jeho slobodnej vôle. Od tejto chvíle patrí človek výhradne Bohu a začína nový život, lebo sľubmi anticipoval smrť. Tieto tri zrieknutia, ktoré činí rehoľník v deň sľubov, je povinný urobiť každý kresťan pri smrti, ktorá je nevyhnutnou bránou k novému životu.
Dva roky Klaverovho noviciátu uplynuly. A prišla veľká chvíľa, kedy mu bolo dovolené, aby uzavrel s Bohom nový a večný dohovor. Peter pokľakol pokorne a hrdinský na stupne oltára, ktorý sa ligotal v žiare svetiel a kvetov, a vrúcnym hlasom vyslovoval slová posvätného dohovoru: Všemohúci, večný Bože, ja, hoci som nehodný Tvojho božského pohľadu, spoliehajúc sa však na Tvoju lásku a nekonečné milosrdenstvo Tvoje, sľubujem Ti ustavičnú chudobu, čistotu a poslušnosť v Spoločnosti Ježišovej ... Ale náhle prúd slz zalial jeho tvár a príval pohnutia sa zmocnil jeho vnútra, takže iba ťažko mohol skončiť od dojatia. Po sľuboch mal Peter odísť s ostatnými, aby sa pripravoval na ďalšie štúdia po prázdninách. Ale predstavení ho nechali ešte dva mesiace v dome noviciátu, aby mladým novicom slúžil svojím dobrým príkladom. Až na jeseň ho poslali do Girony, aby pokračoval v štúdiách, prerušených v Barcelone.
Hneď sa mu naskytla príležitosť, aby i tam vystúpil častejšie pred vznešeným poslucháčstvom a svojimi latinskými a gréckymi preslovmi vydobyl si vavríny u najlepších znalcov. Bol by mohol počítať na skvelú životnú dráhu, o ktorej mnohí hovorili. Ale predsa bola blízko chvíľa, ktorá mala zvrátiť všetky tieto sny a predpoklady. Boh chcel Petra pre svojich úbohých.
Po skončení stredoškolských štúdií určili predstavení Petrovi, aby sa odobral na filozofiu na ostrov Majorku (Mallorca, najväčší ostrov španielských Baleárov v Stredozemnom mori). Tam žil svätý vrátnik — brat Alfonz Rodriguez, ktorý už vyše štyridsať rokov vítal svojím dobráckym úsmevom všetkých prichodiacich. Bolo ich mnoho. A mnohí prichádzali len za ním. Zvesť o svätom starcovi, ktorý bol omilostený vysokým stupňom modlitby, rozšírila sa široko ďaleko. A tak jeho tichá izba vídavala vzácnych hosťov: ľudí prostých i učených, filozofov a teologov, cirkevných hodnostárov a svetských úradníkov. Títo všetci navštevovali svätého brata, aby prosili o modlitby a žiadali o radu.
Peter bol hlboko dojatý, keď sa so spoločníkmi blížil ku kláštoru. Vedel, že uvidí svätca.
A naozaj sám svätý Alfonz, im otváral bránu. Všetkých srdečne pozdravil, ale náhle sa zahľadel na Klavera tak uprene a hlboko, že jeho pohľad prenikol až k duši Klaverovej. A keď ctihodný starec svojím duševným zrakom uzrel krásu Klaverovej zápalistej a veľkomyseľnej duše, padol k nohám mladého rehoľníka a objímal ich. To bolo pre Klavera veľa. Preto sám klesol na kolená a úprimne objal svätého starca. Tak začalo Klaverovo priateľstvo s Alfonzom, ktorý mal určiť smer cesty celého jeho života.
Po celú dobu svojich filozofických štúdií prichádzal Peter s dovolením predstavených vždy po štúdiu do izbietky Alfonzovej, aby spolu rozprávali o nadzemských veciach.
Alfonz našiel najlepšieho žiaka a Klaver našiel najlepšieho učiteľa. Alfonz predkladal svoje hlboké myšlienky a Peter ich uskutočňoval:
»S ľuďmi treba málo hovoriť, ale mnoho s Bohom. — Nech je Boh stále prítomný v hĺbke rehoľníkovho srdca. — Rehoľník nech často rozjíma o posledných cieľoch človeka, najmä o smrti. A nech sa oduševňuje za prácu myšlienkou, že onedlho už nebude môcť získavať zásluhy. — Nech si často pripomína podrobnosti umučenia Krista Pána a všetko, čo preňho dobrý Majster vytrpel, a nech Mu za to ďakuje. — Nech zbaví svoje srdce všetkého stvorenia, aby ho celé dal jedinému Bohu. — Nech nežne uctieva blahoslavenú Pannu a jej slúži a ju miluje z celého svojho srdca. — Nech študuje pilne všetko, čo treba vedieť, a varuje sa štúdia povrchného a štúdia len zo zvedavosti. — Nech konečne vo všetkom a všade hľadá Boha, a nájde Ho vždy vo svojom vnútri.«
To sú niektoré myšlienky, ktoré Alfonz Klaver ovi vysvetľoval a ktoré mu načrtal na jeho prosbu.
A Klaver postupoval v duchovnom živote a v štúdiu filozofie, ako ukázala jeho skvelá filozofická dišputa na konci štúdií. Klaverova veda nezažiarila vtedy menej ako jeho čnosť, jeho skromnosť.
Filozofiu skončil a mal hneď začať teologické štúdia. Dosial však nevedel, čo bude robiť neskoršie.
Brat Alfonz, osvietený nadprirodzeným svetlom, mu označil cestu, po ktorej mal podľa Prozreteľnosti kráčať.
V jednom z posledných rozhovorov sa svätý brat rozhovoril o volaní duší po Slove pravdy: »Žatva je veľká, a robotníkov tak málo. Koľko duší sa topí v tmách a blúdi, pretože niet nikoho, kto by ich priviedol k Svetlu, ku Kristovi. A tak zomierajú večnou smrťou, nie preto, že by chcely zomrieť, lež preto, že sa o ne nikto nestará. Ach, drahý Peter, ak milujete Ježiša Krista, iďte do Západnej Indie a získajte, zachráňte tie tisíce neveriacich, ktorí hynú pre večnosť.«
Tie slová postačily. Peter v nich poznal jasne vôľu Božiu. Hneď sadá ku stolíku, a píše svojmu Pátrovi provinciálovi a prosí ho, aby ho poslal do misií do Západnej Indie.
Ale predstavení chceli vyskúšať pevnosť tohto povolania, a preto rozhodli, aby Peter začal teologické štúdia v Barcelone.
Táto obeta bola Petrovi nezmerne ťažká, ale poslúchol radostne. Svojich plánov sa však nevzdal a neopustila ho ani nádej, že raz dosiahne splnenie svojho priania. S touto nádejou opúšťal ostrov Majorku a nastupoval cestu na teologiu.
Dojímavé bolo lúčenie oboch svätých rehoľníkov. Ale nebolo to lúčenie navždy. Ešte raz sa mali stretnúť: roku 1888 na oltári, kedy svätý Otec Lev XIII. oboch súčasne vyhlásil za svätých.
Za teologických štúdií Peter Klaver neustával prosiť svojho predstaveného, aby ho poslal do misií. Za necelé dva roky sa osmelil tri razy ho znepokojiť svojou žiadosťou.
Konečne roku 1610 prišlo túžené dovolenie od veľadôstojného pátra provinciála, ktorý písal: »Dosť dlho som Vás zdržiaval doma; ďalej už nemôžem odkládať splnenie Vašej prosby. Prosím Boha, aby vás žehnal.«
Peter čítal tieto slová potichu, čítal ich nahlas, a čítal ich znova nadšene svojim spolubratom. A tí mu blahopriali úprimne k tomu, čo on nazýval svojím svrchovaným šťastím.
Tisíce, milióny ľudí, všetci ľudia túžia po šťastí. Čo iného chcú básnici, ktorí na krídlach svojich snov vznášajú sa do čarovných svetov vidín ? Čo iného chcú zamyslení učenci, ktorí prenikavosťou ducha sostupujú k hlbinám tajomstiev ? Čo iného chcú mnísi, ktorí sa za živa pochovávajú do hrobov mlčanlivých kláštorov ? Čo iného ako šťastie, šťastie, šťastie !
A Peter toto šťastie našiel. Kde ? — V smrti pre svet, v smrti pre svoje vlastné ja, v smrti pre svoju vôľu, vo veľkodušnej obete za druhých, v oduševnenej láske k bližným z lásky ku Kristovi.
Peter sa pripravoval na cestu za svojím milovaným a vymodleným cieľom a hneď odcestoval do Sevilly, odkiaľ mal odplávať loďou do Kartageny.
Kristus prísnymi a rozhodnými slovami vyjadril, že človek nesmie nič milovať viac než jeho, že nič nesmie milovať ani tak ako jeho: »Kto miluje svojho otca alebo svoju matku viac než mňa, nie je ma hoden... Kto nemá v nenávisti svojho otca a matku svoju, nemôže byť mojím učeníkom.«
Peter pochopil tento rozkaz doslovne a doslovne ho i uskutočnil. Pred svojím odchodom nedoprial vôbec svojim rodičom tej útechy a sebe tej radosti, aby ich navštívil. Bola to chyba hrdinstva. I svätí sa môžu niekedy zmýliť. Zasluhujú si tu obdivu, ale v tom ich netreba nasledovať, ak nepožaduje podobné obety sám Boh.
Kým sa mladí misionári usilovne pripravovali na ďalekú cestu a netrpezlivo čakali najbližšiu zámorskú loď, prišlo z Ríma radostné oznámenie pre tých, ktorí ešte neboli kňazmi: Páter Mexia, vodca misionárov, dostal dovolenie od svätého Otca, aby ich mohol dať vysvätiť za kňazov.
Zraky mladých ľudí zaiskrily svätou radosťou a srdcia silne zabúšily blažiacim pocitom šťastia. Chvíľa, po ktorej túžili tak nedočkavo, mala byť pre nich urýchlená ... Môcť konečne zašeptať stupňovú modlitbu: Pristúpim k oltáru Božiemu, ktorý obveseľuje mladosť moju ... ! — Môcť vysloviť posvätné slová, pri ktorých sa nebesá otvárajú a na ich pokyn sa nekrvavým spôsobom opakuje veľkolepá dráma kalvárska. »Toto je moje Telo ... Toto je Krv moja ...!« Smieť svojou smrteľnou rukou držať nesmrteľné tajomstvo a podávať ho bratom so slovami: »Telo Pána nášho Ježiša Krista nech zachováva dušu tvoju k životu večnému ...!«
Nie je to najvyššia túžba, ktorej je ľudské srdce ešte schopné ? Nie je to najjasnejší ideál, ku ktorému môže človek smerovať a ku ktorému sú iba niektorí povolaní ?
A predsa, medzi mladými nastávajúcimi novosvätencami bol jeden, ktorý odmietol prijať kňazské svätenia. Bol to Peter Klaver. Len čo sa dozvedel o rozhodnutí z Ríma, hneď prosil Pátra Mexiu, aby mu dovolil ešte čakať, aby sa mohol lepšie pripraviť na kňazstvo; nie je vraj hodný takej dôstojnosti a ani nie je schopný dôstojne vykonávať taký vznešený úrad. A prosil tak úprimne a pokorne i vytrvale, že predstavený, vidiac toľko čnosti, svolil. Prenechal túto dušu, zrejme povolanú k vyššiemu stupňu dokonalosti, vedeniu samého Ducha Svätého. Klaver mal vtedy tridsať rokov.
Niekoľko mesiacov trvala plavba po mori. Ale Peter si našiel zamestnanie. Po celú dobu plavby venoval sa konaniu telesného i duchovného milosrdenstva. Hoci ešte nebol kňazom, predsa ťažko nemocní vždy si žiadali jeho prítomnosť pri svojom lôžku. Všetci si žiadali jeho útechy v úzkostiach smrti a zomierajúci vydýchol dušu šťastný, žehnaný mladým rehoľníkom.
Osobnosť Klaverova pôsobila na každého podmaňujúcim dojmom. Kde bol Klaver, tam hriech nemal miesta. Ani drsní námorníci neopovážili sa kliať a hrešiť v jeho prítomnosti. Často postačilo i tým najvášnivejším pohroziť menom Klaverovým a utíšili sa. Zdalo sa, ako by i loď bola v bezpečí, keď vezie tohto mladého svätca.
Klaver ešte neskončil teologické štúdia. Zostávaly mu ešte dva roky duševnej práce a bezprostrednej prípravy na stav kňazský. Preto ho predstavení poslali s niekoľkými scholastikmi do Santa- Fe de Bogota.
Tamojší kláštor bol opatrený len tým najpotrebnejším a rehoľníci žili v krajnej chudobe. Klaver tam strávil celý rok zamestnaný jednoduchými a nízkymi prácami v domácnosti. Zastával i úlohu a prácu jednoduchého rehoľnéno brata. Až po roku rozhodli predstavení, aby sa ďalej venoval štúdiám teologickým. Sotva však Klaver začal študovať, už píše svojmu pátrovi provinciálovi, aby mohol zanechať teologické štúdia a stať sa navždy jednoduchým rehoľným bratom. Prial si žiť poníženým a tichým životom v ústraní, oddaný modlitbe a práci, ako jeho milovaný Majster žil v zátiší nazaretskom celých tridsať rokov.
Len vôľa predstavených prinútila Petra k tomu, aby dokončil teologické štúdia.
Na konci štúdií složil Klaver prísnu skúšku z celej látky posvätných náuk. Prejavil takú dokonalosť poznania a jasnosť výkladu, že všetci skúšajúci boli prekvapení. Ale Peter nebol spokojný so svojím úspechom. Keď pochopil, že skúška bola ad gradum a určuje stupeň v Spoločnosti, zvolal: »Keby som bol vedel, o čo ide, nebol by som odpovedal vôbec alebo aspoň horšie !«
Po tejto skúške poslali Klavera do domu novicov, aby urobil tretiu probáciu, rok duchovného zotavenia po dlhej únave v štúdiách, je to akoby tretí rok noviciátu.
Príkladom svojej pokory i svetlom svojich čností okúzľoval a zahanboval všetkých novicov. Ale pokorný svätec bol pevne presvedčený, že všetci títo mladí rehoľníci vynikajú v čnostiach vysoko nad neho.
Po treťom roku noviciátu pridelili Klavera jednému kňazovi v Kartagene, aby mu pomáhal pri jeho apoštoláte medzi otrokmi.
Klaver mal už tridsaťšesť rokov, keď predstavení, hoci sa zdráhal, rozhodli, aby bol vysvätený za kňaza. Bolo to 19. marca, na sviatok svätého Jozefa, roku 1616, keď sa Peter stal naveky kňazom Kristovým.
Prvú svoju svätú omšu slúžil v malej mariánskej káplnke. Bol to prejav vďačnosti k presvätej Panne, že nikdy svojho chránenca neopustila a priviedla ho k vznešenému povolaniu. Do konca svojho života nezabúdal ďakovať blahoslavenej Panne za to, ako proste hovorieval, že mu požičala svoju kaplnku a svoj oltár na prvú svätú omšu.
Za Klaverovo pôsobište bola určená Kartagena. Toto mesto sa dvíhalo na morskom pobreží, ktoré bolo obmývané teplými vodami mexického prúdu a chránené pôvabným vencom ostrovov proti morským búrkam a príbojom; v diaľke sa rysovaly ostrovy Kuba, Svätý Dominik, Portoriko .. . Mohutná rieka svätej Magdalény vylievala pri ňom svoje prúdy do mora a prinášala so sebou zlato a striebro z ďaleka -široka .
Obchod kvitol a bohatstvo sa takrečeno hrnulo do mesta. Lode privážaly množstvo najrozličnejšieho tovaru a vykladaly množstvo otrokov na predaj. Na trhu kartagenskom sa ročne predávalo za časov Klaverových desať až dvanásť tisíc otrokov.
Poľovky na ľudí boly prevádzané najviac v ďalekých krajoch horúcej Afriky. Suroví otrokári sa zmocňovali bez milosrdenstva a spravodlivosti úbohých divochov, ktorí boli úplne bezbranní; inokedy zasa vládcovia predávali svojich poddaných a ponúkali vojnových zajatcov na predaj neľútostným otrokárom za kúsok látky, za trochu vína, za ligotavý črep.
Úbožiakov vytrhávali z rodinného kruhu, zbavovali ich domova a vlasti a hnali ich sputnaných hrubými reťazami, ranami korbáča po suchej púšti k pobrežiu ako stádo plachej a zdesenej zveriny na jatky.
Pri najmenšom pokuse o odboj alebo pre obyčajný odpor kráčať ďalej boli bez milosti vraždení na zastrašenie ostatných. Ak padol niektorý otrok únavou, bol zbavený pút a ponechaný v púšti na milosť a nemilosť dravej zveri. Nebolo kedy starať sa o neho.
Keď táto smutná karavana ľudských bytostí došla na pobrežie, čakala tam loď, aby ju dopravila na ostrov Santiago, alebo na niektorý z okolitých ostrovov.
Tam boly ľudské obete rozpredávané na trhu; jeden kus za priemernú cenu štyroch drobných peniazov. Čo sa nepredalo, naložili na loď a odvážali ďalej.
Keď si ľudské úštvané stádo trošku oddýchlo, bolo znova nahádzané na dno špinavých a smradľavých lodí a hrozná plavba na vlnách Atlantického oceánu sa začala.
V úmorných horúčavách, otravných výparoch a pri nedostatotčnej výžive sa šírily hnojacie vredy, nákazlivé choroby a smrť pustošila neľútostne medzi otrokmi. Niekedy ich umrela polovica, ba niekedy i tri štvrtiny.
Človek aspoň trocha šľachetný nenakladá tak s nemou tvárou, ako otrokári so svojimi bližnými. Otrokov sa pritom zmocňovalo zúfalstvo a niektorí radšej si volili dobrovoľnú smrť ako taký život; alebo hladom alebo beznádejným skokom do hlbočín morských končili svoj biedny život, z ktorého im neostávalo len toľko, aby mohli byť ďalej týraní a trápení.
Po niekoľkomesačnej plavbe pristala loď pri brehoch. Otrokov vyhnali korbáčom z bahna a kalu do vody, aby sa umyli. A potom ich zahnali do väzenia a nakoniec ich odviedli ako stádo nerozumných živočíchov na trh. Po prežitom nebezpečenstve stroskotania, prepadnutia od nepriateľa alebo nemocí vzrástla cena jedného otroka až na dvesto alebo tristo peniazov, podľa telesnej sily a veku.
Vyhladovaní, unavení a trasúci sa otroci, strážení ukrutnými dozorcami ako korisť lačným krdlom psov, čakali na svojho nového pána, ktorý ich kúpi. Na lepšiu budúcnosť nemali nádeje. Z úst do úst išlo medzi nimi príslovie: Pán je nôž a otrok je zviera.
Len jediný z ľudí môže im trochu uľahčiť, zastať sa ich; jediný človek môže ich potešiť v tomto zúfanlivom postavení: priniesť im trochu jedla, podať nápoj, umyť a obviazať ich otvorené rany; obrátiť ich zrak k nebu a povedať im zo srdca: Bratia, Ježiš Kristus zomrel za spásu všetkých ľudí. Bol to Peter.
Peter Klaver, poď, tvoji miláčkovia sú tu !
Len čo bol Peter vysvätený za kňaza, predstavení rozhodli, aby pomáhal pátrovi Sandovalovi v apoštolskej práci pri otrokoch. O niekoľko mesiacov musel Klaver prevziať celú prácu sám. Dobrosrdečný starec, páter Sandoval, bol celkom vysilený. Ešte niekoľko rokov potom chodil unaveným a oslabeným krokom k oltáru a vysielal vrúcne moditby k Bohu za svojich otrokov, ale pracovať pre nich už nemohol.
Mal však udatného nástupcu a tomu sa veľmi tešil. Kedykoľvek niekto navštívil staručkého kňaza, zastihol ho vždy s očami pozdvihnutými k nebu a s rukami složenými na prsiach a jeho pery stále opakovaly: Buď Bohu chvála.
Boh ho povolal k sebe vo veku sedemdesiatpäť rokov, práve na vianočné ráno.
Peter nastúpil na jeho miesto s oduševnením mladého ducha a zápalom veľkomyseľného srdca, zanieteného pravou a veľkou láskou k Bohu.
Pevnou a istou rukou napísal Peter o niekoľko rokov neskoršie formulu svojich posledných slávnych sľubov a pod ňu poznamenal rovnako energicky: Peter Klaver, otrok otrokov až do smrti.
Celý jeho život je dôkazom, že aj toto predsavzatie splnil do písmena: stal sa otrokom otrokov dokonale a zostal ním až do smrti.
Keď sa na obzore objavila loď, ktorá privážala otrokov, obyčajne sám miestodržiteľ upozornil Petra, aby sa pripravil. Keď zbadali loď iní, predbiehali jeden druhého, aby to oznámili Petrovi, lebo Peter toto oznámenie odmeňoval svätou omšou.
Len čo sa náš apoštol dozvedel o príchode novej lode, už bol na nohách; najprv rýchle pokľakol na zem, ďakoval Bohu a hneď sa dal do práce. Chodil po domoch a žobral milodary pre svojich úbožiakov. Sbieral všetko, čokoľvek poskytla láska kresťanská: peniaze, potraviny, ovocie, konzervy, posilňujúce nápoje, tabak, prádlo, plátno a iné skoro bezcenné predmety.
Dobrodincom obyčajne hovorieval: Prišla loď s otrokmi. Nezabúdajte, že potrebujem udice, aby som ich mohol uloviť. Skôr než je možné hovoriť ústami, treba rozprávať rukami.
Množstvom najrozličnejších predmetov zaťažoval seba i brata, ktorý ho sprevádzal. Keď už len ťažko niesli dary dobrých ľudí, uberali sa do prístavu.
Peter ani nečakal, kým otroci vystúpia z lode. Sám hneď sostupoval do priestoru plného špiny, presiaknutého odporným morovým zápachom, k húfu stonajúcich od bolesti a zúfalstva.
Len čo sa svätec objavil v miestach hrôzy, jeho prítomnosť bola zaraz badateľná. Jeho ruky hneď siahly po vyžobraných zásobách, aby nimi obdarovaly otrokov. Títo sa blížili najprv ostýchavo a suchary, pomaranče a nápoje brali len zďaleka; ale skoro sa osmelili a nakoniec radostne obkľúčili svojho dobrodinca. Peter všetkých láskavo objímal.
Väčšina nerozumela slovám svätcovým, ale slovám jeho lásky rozumeli všetci. A zaiste bolo treba potešiť tieto prosté a úbohé duše. Úbožiaci boli presvedčení, že u nových pánov čakajú na nich nové a ešte hroznejšie muky, že ich za živa upečú a ich tukom natrú lodné trámy, že ich pobijú a ich krvou natrú na červeno pavilóny. Koľko to dalo roboty, kým sa svätcovi podarilo vybiť z hlavy tie strašné obavy.
Keď už všetci vystúpili z lode, Klaver ich umýval, očisťoval im rany a podával jedlo až do úst, pretože boli sputnaní. Potom rozostlal svoj plášť na zem, posadil naň nemocných, a dojčatá krstil. Často sa stalo, že niektorý z černochov skonal v jeho náručí. Boh ho čakal tak ďaleko od vlasti a dal Klaverovi útechu otvoriť mu brány raja skrze svätý krst.
Keď sa Peter večer lúčil od svojich priateľov, sľúbil im, že na druhý deň príde ich zas navštíviť do väzenia, kam ich dočasne dopravili, kým sa nezačal trh. Odchádzajúc dôrazne pripomenul strážcovi väzenia, aby s otrokmi po ľudsky zachádzal, lebo sú to jeho miláčkovia, a že Boh mu to stonásobne odplatí.
Kristus rozoslal svojich apoštolov ku všetkým národom s príkazom, aby ich učili večným pravdám a aby ich krstili a tak pričleňovali k Cirkvi a zaisťovali im večnú blaženosť. To je to jediné potrebné; všetkému ostatnému treba ustúpiť pred vážnou pravdou večného života.
To bol tiež cieľ apoštolátu Petrovho. Na druhý deň vracal sa s tlumočníkmi k svojim otrokom, aby ich znova obdaroval a potešil. Ale teraz ich chcel získať pre kráľovstvo Kristovo. Najprv sa pýtal, ktorí z nich sú už pokrstení; tým zavesil na krk medailu s najsvätejšími menami a všetku ostatnú pozornosť sústredil « na nepokrstených, ktorým začal pomocou tlumočníkov vysvetľovať základné pravdy viery.
Medzi splašeným hlúčkom černochov postavil malý oltár s obrazom znázorňujúcim umierajúceho Krista. Z rán Spasiteľových tiekly prúdy svätej krvi. Pod krížom stál kňaz a chytal krv Syna Božieho, aby ňou pokrstil černocha, ktorý pri ňom kľačal. Obradu udelenia svätého krstu zúčastnil sa zástup vznesených osôb, pápežov, kardinálov, kráľov a kniežat. Pokrstení černosi, plní radosti a šťastia sedeli na krásnych trónoch. V rohu obrazu zlí duchovia mučili tých, ktorí zátvrdlivo odmietli prijať svätý krst.
Peter vysvetlil pozorným poslucháčom hlboký smysel obrazu ta potom ich začal vyučovať. Najprv naučil ich prežehnať sa a potom im vykladal všetky hlavné články viery. Naučil ich, ako treba vzbudiť tri božské čnosti, viery, nádeje a lásky. Niekedy sa však príprava na krst veľmi predĺžila.
Keď už všetci boli dobre pripravení na krst, Peter im ešte raz vysvetlil smysel krstu a svoj výklad končil názorne slovami: Moje deti, treba nám napodobniť hada, ktorý zoblieka starú kožu, aby si obliekol novú kožu, lesklejšiu, ako bola koža stará ...
A tieto veľké deti dobromyseľne prikyvovaly a robily posunky, ako by si ozaj sťahovaly kožu.
V deň svätého krstu Klaver černochov rozdelil na skupiny po desiatich a každej desiatke krstencov dal to isté meno. Robieval to, aby si ľahšie zapamätali a navzájom pripomínali, že sú pokrstení a aké povinnosti vzali na seba. Pri udeľovaní krstu sprevádzali ho jeden otrok a jedna otrokyňa, ktorí už boli pokrstení a teraz boli krstnými rodičmi.
Keď sa obrad skončil, povedal Klaver novokrstencom niekoľko vrelých slov, pripomenul im ich kresťanské povinnosti, povzbudil ich, radšej podstúpiť smrť, ako dopustiť sa čo i jediného ťažkého hriechu, a tak utratiť rúcho posväcujúcej milosti.
Potom vzal do rúk kríž a zvolal: Hľa, milé dietky, čo spravily naše hriechy s veľkým Bohom. Pozrite, kam ho priviedla naša hrozná zlosť a jeho nezmerná láska k nám.
Nakoniec sa modlil s nimi krátku modlitbu, plnú ľútosti nad hriechami a lásky k Vykupiteľovi sveta.
Otroci dojatí dobrotou a láskou misionárovou, natešení bozkávali okraj jeho rehoľného rúcha.
Po štyridsať rokov konal Peter túto apoštolskú prácu, kedykoľvek došla loď s novými otrokmi. V tejto svojej činnosti nepoznal únavy ani prekážok. Všetky námahy sa mu zdaly nepatrnými, ak išlo o spásu hoci i len jedinej ľudskej duše.
Týmto apoštolátom získal Klaver Kristovi na tristotisíc duší.
Láska a vďačnosť černochov ku Klaverovi utvorila si dojímavú legendu. Socha svätcova, ktorého toľko uctievali, bola veľmi stará. Dážď a čas smyly s nej všetky farby a socha očernela. Úbohí černosi ešte pred päťdesiat rokmi vyvodzovali z tejto okolnosti neomylný dôkaz, že Klaver bol černochom ako oni: Beloch by našich bratov iste nebol tak miloval. Je z našej krvi, opakovali s hrdou úctou a vďačnosťou.
To je najkrajšie svedectvo, akého sa mohlo Klaverovi dostať; zaslúžil si ho.
Svojich zverencov Klaver neopúšťal ani vtedy, keď už boli predaní. Navštevoval ich i potom u nových pánov a staral sa o ich telesné i duchovné dobro. Niektorých černochov potajomky hneď po príchode vzali do i práce. Ani na týchto nezabúdal. Vedel si získať priazeň i dôveru ich pánov, aby ich mohol vyučovať náboženstvu. Zo svojich zverencov chcel vychovať vzorných kresťanov a to dielo sa mu aj podarilo.
V nedeľu a vo sviatky prichádzaly veľké zástupy černochov, vedené Klaverom alebo niektorým z tlmočníkov, do jezuitského kostola, aby sa zúčastnily na bohoslužbách a pristúpily k svätým sviatostiam.
Klaver sa tam temer výhradne venoval len svojim černochom. Keď sa niektorí Španieli sťažovali a šomrali, že budú nútení kostol opustiť. Peter spokojne poznamenal, že aj černosi sú kresťania, preto aj oni musia byť v nedeľu na svätej omši.
Keď Klaver sadol do spovednice a videl, že medzi zástupom čiernych kajúcnikov sú aj ľudia z vyššej španielskej spoločnosti, hovorieval im láskavo: Vy si zaiste nájdete aj iného spovedníka. — Niektorí však silou-mocou chceli jeho mať za svojho duchovného vodcu; tým nezostávalo inej rady, ako čakať až na koniec.
Vplyv Klaverov na černochov bol rovno hodný podivu. Zbadali to i páni otrokov a tešili sa tomu. Služobník Boží neraz priviedol niektorého z utečencov zpät do domu jeho pána. Opakovalo sa tu niečo podobného, ako keď svätý Pavol poslal Filemonovi zpät otroka Onesima s prosbou, aby ho netrestal, ale aby ho prijal ako jeho srdce, ako svojho brata v Kristovi, ľ divosi z Guiney, ktorých sa ešte aj ich páni báli, poslúchali Klavera.
No, on sa ich vedel aj účinne zastať u ich pánov. Sotva zbadal, že niektorého otroka bijú, hneď sa ponáhľal a so slzami v očiach prosil za úbožiaka. Jeho orodovanie obyčajne neostalo bez účinku.
Keď za pohanských časov otrok v službe svojho pána ostarel a nevládal už pracovať, preukázali mu poslednú milosť tým, že ho vyhnali na ostrov rieky Tibery, alebo ho hodili za potravu rybám. Lakotníci tvrdili, že ryba je chutnejšia, keď ju kŕmili ľudským mäsom.
Od tej doby, čo Kristus prešiel zemou, kresťanský cit nedovolí ani len pomyslieť na podobné krutosti. Predsa však osud starých otrokov nebol ani v Kartagene závideniahodný. Ponechali ich celkom na seba a nepozostávalo im iné, ako chodiť po žobraní. Veľkú biedu trpeli, kým ich konečne nevyslobodila smrť. 1 tu našiel Klaver nové pole apoštolskej práce.
V ruke s dlhou, krížu podobnou palicou, s bronzovým krížom na prsiach a s vrecom plným zásob na chrbte kráčal Peter z dom do domu a navštevoval úbohých. Tlmočník ho doprevádzal. Ale Peter išiel tak rýchlo, že jeho sprievodca ani nestačil za ním. Neraz ho musel prosiť, aby kráčal pomalšie. Klaverov životopisec rozpráva, že Peter zavše za jediný deň unavil štyroch i piatich sprievodcov.
Na týchto svojich obchôdzkach nezabudol Peter na nikoho. Tak napríklad, medzi týmito opustenými otrokmi našiel istého starca, ktorý sa uchýlil do malej chatrče, aby tam strávil posledné roky svojho života. Choroba ho čoskoro pripútala na lôžko, takže sa nemohol temer ani pohnúť. Odkedy ho Peter v takom stave našiel, týždenne ho navštevoval. Prinášal mu potravu a ošetroval ho. Keď došiel, rozostrel svoj plášť na zem, sobral starca do náručia, posadil ho na plášť, upravil mu lôžko a znova ho do neho uložil. A keď bolo treba zamietol chatrč alebo opravil deravú strechu. Odchádzal až potom, keď našiel niektorú nábožnú dušu, ktorá sa podujala v týždni navštevovať nemocného. Štrnásť rokov chodil Peter Klaver týždenne k tomuto starcovi a nikdy naňho nezabudol.
Dojímavá bola láska Klaverova najmä k tým otrokom, ktorých odvážali na iné miesto. S vážnou tvárou im hovorieval: Deti moje, buďte vždy pripravené, aby vás Pán vždy a na každom mieste našiel bdiacich a pripravených na veľkú cestu do večnosti. Možno, že v hodine smrti nebudete mať pri sebe kňaza, aby vás rozhrešil; bedlite teda a modlite sa !
Keď už boli na lodi, lúčil sa s nimi so slzami v očiach ako matka s dieťaťom, ktoré už nikdy neuvidí. A potom poprosil kapitána lode, aby s černochmi nakladal po ľudsky. Pripomenul mu, že sú obmytí krvou Ježiša Krista, že sú to tiež dietky Božie. A dotiaľ stál na brehu, dokiaľ loď nezmizla s obzoru.
Srdce veľkého apoštola znepokojovalo sa najviac o duchovné blaho černochov. Preto keď išlo o večnú spásu, vedel byť veľmi prísny i k černochom, ak zbadal, že ich skutky nezodpovedajú požiadavkám večnej blaženosti.
Černosi mávali záľubu v tanci a v hudbe. Klaver im zábavu a zotavenie nebránil, ale všetko muselo sa konať v medziach slušnosti, počestnosti, mravnosti. Ak zašli ďalej než je dovolené, už bolo vidno Klavera, ako prichádza s tvárou horiacou posvätným hnevom a s krížom v ruke, aby ich prísno pokarhal. Vinníci zaraz ľutovali a prosili kňaza, aby im odpustil, že ho zarmútili .Ale Klaver im hovorieval, že urazili Boha a preto toho treba prosiť za odpustenie. Netreba dokazovať, že sa černosi úprimne chceli polepšiť.
Osobitne veľkú námahu stálo Klavera vykoreniť slávnosť, nazývanú plač nad mŕtvymi. Keď nadišiel čas slávnosti, černosi sa sišli v noci, aby plakali nad mŕtvymi kmeňa. Pri tom sa oddávali rozličným poverám a zlozvykom. Klaverov zákrok neostal bez výsledku.
Keď Klaver počul niekoho kliať, karhal ho hneď na mieste, a to veľmi dotklivými slovami: Kto si ty nešťastník, že sa opovažuješ urážať Božiu Velebnosť ?
Čo nemohol docieliť otrokárov korbáč, to sa podarilo láskavosti Klaverovej: Vychoval z černochov ľudí a kresťanov.
Všetko na to ukazuje, že Klaver o slovách Apoštola národov dobre rozjímal a podľa nich si aj zariadil celý život. Najťažšie obety, prinesené z lásky k dušiam černochov, zdajú sa dôsledkom hlbokého pochopenia slov Pavlových: Či Kristus nezomrel za nás, a tak i my musíme vedieť za svojich bratov zomrieť.
Zo života svätého Františka Xavierskeho je známa udalosť, ktorá ukazuje nezmerné hrdinstvo jeho duše. Xavier ošetroval nemocného, ktorý mal odporný vred. Smysly budúceho apoštola Indie sa vzoprely a chcely mu vypovedať poslušnosť; Xavier strácal odvahu, stával sa malomyseľným. Ale náhle sa vzchopil a zahorel rozhorčením proti sebe samému; jeho zanietený zrak sa podvihol k nebesám a ústa zašeptaly: Hľa, Pane, teraz mám príležitosť, aby som sa premohol, a tak sa ti zapáčil. — A už priložil pery k odpornej rane a vycical hnoj a takto si podmanil smysly.
Podobné výjavy nie sú zriedkavé ani v živote Klaverovom. V jeho živote sa stretávame stále s takým hrdinstvom, ktoré nás nielen prekvapuje, ale aj omrzí. Svetská múdrosť vonkoncom nevládze pochopiť smysel takého hrdinstva. Má preň len pohŕdlivý výsmech, ľahostajný posunok a v najlepšom prípade skryté udivenie. Pravý význam tohto hrdinstva chápu ich len duše v duchovnom živote naozaj vyspelé.
Ktorýsi deň Klavera zavolali k nemocnému, ktorý bol samý vred. Úbožiaka museli oddeliť od ostatných, aby ich nenakazil.
Keď Klaver vstúpil do domu obchodníka, ktorého otrok bol nemocný, privítal ho pán domu a ukázal mu, kde leží chorý. Peter hneď išiel do označenej miestnosti. Domáci pán zatiaľ zavolal svojich priateľov, ktorí práve boli u neho na návšteve a vyzval ich, aby s ním išli nepozorovane za svätcom a dodal: »Myslím, že budete svedkami veľmi zaujímavej udalosti.«
A videli naozaj neobyčajnú vec. Svätec chcel pomôcť úbožiakovi a práve si kľakal k jeho lôžku.. . Ale odporný zápach hnijúceho, vredmi rozožraného tela ho zarazil. Klaverova prirodzenosť sa vzoprela a mimovoľne ustúpila pred obetou. Trvalo to však iba chvíľku, Peter kľaká na zem a prosí Boha, aby mu dal sily a odvahy. Potom rozhodne svoju reverendu, berie bičíky a kruto šľahá svoje telo, aby ho potrestal za zbabelosť. A už sa aj vracia k úbožiakovi, znova kľaká na zem, objíma ho, umýva mu rany a bozkáva ich ako vzácne kvety, a potom teší nemocného.
Hej, bolo to ozaj čosi nielen zaujímavého ale aj dojímavého. Iba Cirkev pozná takéto zázraky hrdinskej lásky a obetavosti.
Ktorýsi kňaz, spolubrat, chcel pred svojim odchodom do Ríma vidieť Klaverovu prácu medzi nemocnými. Poprosil teda Petra, aby ho smel sprevádzať na jeho obchôdzkach. Peter ochotne dovolil. Ale slabá prirodzenosť sprievodcu nezniesla pohľad na odporné rany chorých, zostalo mu tak zle, že zamdlel.
Pred odchodom do Ríma, svoj obdiv vyjadril týmito slovami: Poviem svätému Otcovi a celému Rímu, čo som videl a čo môžu vidieť v Kartagene ľudia, anjeli a svätí.
Ktorýsi deň zas prišla do kartagenského prístavu loď plná černochov. Za dlhej plavby rozšírily sa na lodi čierne osýpky. Loď s otravným nákladom mŕtvych a zomierajúcich musela odísť k blízkemu prístavu a tam shodiť na zem hnijúce ľudské telá.
Keď sa to Peter dozvedel, zaraz sa ta ponáhľal. Pohľad na znetvorené ľudské telá bol taký hrozný, že sa i jeho prirodzenosť búrila. Klaver na chvíľu zaváhal. Potom však odišiel na osamelé miesto, rozopäl plášť obnažil si ramená a do krvi zošľahal svoje biedne telo. Nato sa vrátil k nemocným, pokľakol, bozkával im rany a prosil ich za odpustenie, ochutnávajúc s rozkošou hrôzu svojho víťazstva.
Láska Klaverova k černochom nepoznala hraníc. Ich duše si cenil viac ako seba samého. V tábore ktoréhosi černocha postihla hrozná choroba. Jeho prítomnosť bola taká neznesiteľná, že ho dozorcovia chceli oddeliť a dať dopraviť do nemocnice. Keď sa to Peter dozvedal, prosil o dovolenie, aby si ho sám mohol vziať do opatery. Dovolenie dostal, černocha uložil na svoju posteľ, a sám spával na zemi. Vo dne i v noci sa staral o nemocného, dokiaľ tento po štyroch mesiacoch neskonal v jeho náručí.
V Kartagene boly dve nemocnice: Svätého Šebastiána, spravovaná rehoľníkmi svätého Jána z Boha, a nemocnica svätého Lazara pre malomocných. Nemocnica svätého Šebastiána bola založená a vydržiavaná z milodarov veriacich. Klaver za dlhé roky aj peniazmi podporoval tento ústav. Predstavený rád dosviedčal, že jemu môže ďakovať za všetko.
Ak nebola v prístave loď s novými černochmi, chodieval Klaver do tejto nemocnice a celý deň tam opatroval nemocných. Predstavený hovorieval, že Klaver sám spraví viac, ako desať ošetrovateľov a desať spovedníkov.
Kedykoľvek vstúpil do nemocnice, vítali ho nemocní s radostným jasotom: Prišiel veľký náš priateľ. Vtedy ani smrť tak nedesila zomierajúcich.
V nemocnici našiel Klaver muža, ktorého celé telo bolo jedinou ranou a rozpadávalo sa ako mŕtvola. Úbožiaka bolo treba preniesť do osobitnej miestnosti, aby nebol na ťarchu ostatným chorým. Klaver sa ho ujal. Po celé mesiace prichádzal trikrát alebo i štyrikrát denne, vystupoval po kývajúcom sa biednom schodišti, aby mohol potešiť černocha, umyť ho, upraviť mu lôžko a upratať izbu
Keby steny nemocnice svätého Šebastiána mohly rozprávať, povedaly by nám viac o hrdinskej obetavosti Klaverovej. Povedaly by nám, že i Klaver potreboval niekedy hodne sebapremáhania. Veď bol človek ako každý iný, a mal takú ľudskú prirodzenosť ako ostatní ľudia. Ale on vedel byť jej úplným pánom a svrchovaným vládcom.
Hoci sa Klaver tak obetavo staral o chorých v nemocnici svätého Šebastiána, predsa jeho miláčkami boli malomocní v nemocnici svätého Lazara, a to práve pre ich úbohosť. Pohľad na týchto úbožiakov pohýňal dušu Klaverovu, prísnu k sebe, nežnú k druhým, k nezmernej sústrasti. Týmto vydedencom ľudskej spoločnosti venoval všetok svoj voľný čas.
Hneď zrána ich shromažďoval do spoločnej miestnosti, modlil sa s nimi rannú modlitbu, potom im odslúžil svätú omšu. Omša svätá bola tajomným zdrojom odvahy a sily v ich utrpení cez celý deň, ktorého hodiny sa im zdaly veľmi dlhé. Na konci svätej omše mal náš apoštol krátku kázeň k trpiacim, v ktorej ich povzbudzoval k trpezlivosti a odvahe v nemoci, ktorá sa im stala prostriedkom spásy. Dôrazne im prízvukoval, aby sa chránili malomocenstva duše: ťažkého hriechu, ktoré je strašnejšie ako malomocenstvo tela, lebo odoberá duši posväcujúcu milosť a usmrcuje ju.
Po kázni spovedal a nakoniec ponavštevoval jednotlivých chorých, ktorí boli najviac postihnutí malomocenstvom. Skláňal sa nad lôžkami týchto úbožiakov a tešil ich osobitne, lebo na nich ani ostatní malomocní nemohli bez odporu pozerať.
Malomocní a chorí z nemocníc svätého Šebastiána a svätého Lazara, ako i černosi v Kartagene pozerali sa na Klavera ako na anjela, ktorého Boh poslal, aby im ukázal cestu k nemu.
A Pánu Bohu zaľúbilo sa jedného dňa rozsvietiť lúč slávy nad hlavou svojho služobníka, aby ho poctil. Raz pri rannej modlitbe vstúpil do miestnosti kartagenský arcijaheň, aby rozdeľoval almužnu. Zbadal na Klaverovej hlave svätožiaru; chcel mu pobozkať ruky a vrhnúť sa k jeho nohám, ale Klaver zbadal, čo sa deje a rýchle zmizol arcijahňovi s očú, takže ten ani nevedel, kade svätec zmizol.
Obyčajne niekoľko dní po Veľkej noci vydával sa Peter Klaver na misijné cesty po okolí Kartageny. Veľký počet otrokov bol totiž hneď po príchode dopravený do rozličných vzdialených miest a dedín, na hospodárske práce. Mnohí z týchto úbožiakov neboli ani pokrstení, iní nemali ani tušenia o pravdách náboženských, a väčšina ich pánov sa o ich v tomto ohľade nestarala. Týchto všetkých vyhľadal Klaver každý rok.
So sebou si brával jedného zo svojich tlumočníkov. Toho si ustanovil aj za svojho predstaveného cez celý čas apoštolskej cesty a vo všetkom ho svedomite poslúchal. Batožinu, ktorá bola potrebná na cestu, rozdelili si na polovicu, ale Klaver okrem toho niesol aj to, čo bolo potrebné pre bohoslužby.
Cesty boly veľmi neschodné a podnebie často až veľmi nevľúdne. Často bolo treba ísť cez hory alebo sa brodiť cez rieku, znášať slnečný úpal alebo šľahanie prudkého dažďa.
Unavený prichádzal Klaver do dediny. Ale išlo o duše; a pre duše nijaká únava, nijaká námaha nebola mu priveľká.
Len čo prišiel do dediny, postavil na voľnom a ľahko viditeľnom mieste veľký kríž, najprv sa sám pod ním vrúcne pomodlil a až potom odišiel k pánom, aby ich prosil o dovolenie, aby mohol niekoľko dní vyučovať otrokov náboženstvo.
Obyčajne ho prijali veľmi láskavo a skoro všade dostal súhlas. Všetci občania ho prosili, aby si u nich sadol za stôl, odpočinul si a niečo aj zjedol, aby sa posilnil. Týmto prosbám, však málokedy vyhovel. A keď niekedy predsa prijal pohostinstvo, prosil si iba trochu obilnej kaše a niekoľko pečených zemiakov. O teplý nápoj prosieval iba vtedy, keď bol veľmi vysilený.
Len čo sa černosi vrátili s poľa, Klaver už bol pri nich a shromažďoval ich na dvore alebo v stodole, aby ich učil.
Kým bol v dedine, býval vo štvrti otrokov, Tam prijímal aj návštevy a tiež i spovedal, ak nebolo miesta v kaplnke.
Keď černochov dostatočne poučil v náboženstve, pripravil ich na krst, pokrstil ich, požehnal ich manželstvá, smieril nepriateľov a potom s dovolením svojho sprievodcu černocha uberal sa ďalej, aby aj inde rozsieval požehnanie.
Boh požehnával Klaverove námahy a doprial jeho práci zdaru. Ba niekedy i mimoriadnym spôsobom dal najavo, že schvaľuje slová svojho sluhu.
Ktorýsi černoch v jednej dedine svojím životom pohoršoval spoluobčanov. Prosby a hrozby misionárove nepomáhaly, černoch sa im iba smial. Naraz však zmizol. Keď sa už dlhý čas neukazoval, jeho druhovia ho išli hľadať do jeho chalupy. Cestou zabili kajmana (amerického krokodíla) a v jeho vnútornostiach našli hlavu a časť tela toho nešťastníka.
Ale Pán Boh často aj prejavmi svojej dobroty a svojho milosrdenstva potvrdzoval svätcove skutky a modlitby. Ktorejsi dedine hrozilo nebezpečenstvo, že bude zničená lávou sopky, ktorej plamene veštily blízky výbuch. Obyvatelia prosili Klavera o radu. Ten im poradil, aby pred kráterom sopky postavili kríž a dôverovali v pomoc Božiu. Len čo sa znamenie spásy objavilo pri krátere sopky, hneď zhasly jej plamene a už nikdy viac sa neobjavily.
Inokedy zas Pán Boh vypočul modlitbu Klaverovu a soslal dážď na kraj, ktorý trpel od suchoty.
Po týchto apoštolských cestách vracal sa misionár do Kartageny. Tam ho už všetci túžobne očakávali. Po návrate znova pokračoval v práci, ktorú prerušil misijnými cestami.
Na ostrovoch Sv. Krištofa a Sv. Kataríny usadili sa holandskí a anglickí piráti. Odtiaľ podnikali lúpežné výpravy do okolia a pustošili osady a mestá. Konečne ich premohli a odviedli ako zajatcov do Kartageny. Nesmeli však sostúpiť na pevnú zem, ale museli čakať, kým ich nevymenia za španielských väzňov.
Klaver sa to dozvedel. Hneď sa ponáhľal medzi nich. Veď sa tu otváralo nové pole jeho apoštolskej činnosti.
Na lodi sa stretol s anglikánskym pastorom, ktorý bol už dávnejšie poverený duchovnou správou na ostrove Sv. Krištofa. Dali sa do rozhovoru a Klaver bez ťažkostí presvedčil pastora, že jedinou pravou cirkvou je iba Cirkev rímska, od ktorej sa cirkev anglikánska odtrhla nerozumným činom Henrika VIII., keď mu pápež nedovolil rozsobáš s právoplatnou manželkou a uzavrieť nové hriešne manželstvo.
Kým Klaver rozprával, pastor mlčal a mlčal i potom, keď Klaver skončil. Nakoniec sa rozplakal a so slzami uznával pravdivosť Klaverových slov, ale vraj nemá odvahu ísť za pravdou a podľa nej sa riadiť.
Kláver mu pripomenul príklad Tomáša Mora. Tohto statočného muža, ktorý sa opovážil plniť vôľu Božiu aj proti svojmu nespravodlivému a hriešnemu kráľovi. A keď ho vlastná manželka na kolenách prosila, aby sa podrobil kráľovi a tak zachránil svoj vlastný život a majetok svojim dietkam, spokojne jej povedal: »Či azda chceš, aby som pre niekoľko biednych rokov, ktoré mi ešte ostávajú, stratil večnosť ?«
No pastor chcel svoje obrátenie odložiť až na hodinu smrti a dotiaľ žiť ako kresťan iba srdcom.
Klaver sa nedal pomýliť a pripomenul mu slová Spasiteľove: Bedlite, lebo neviete ani dňa ani hodiny. Tiež mu pripomínal slová Henrika VIII., ktoré povedal pred smrťou: Omnia perdidimus, všetko sme stratili !
Dojatie pastorovo bolo nezmerné a hlboké. Prosil Klavera, aby sa za neho modlil, a on bude vraj premýšľať. Klaver ho opustil so slovami, ktorými povzbudil sv. Ignác dušu Xavierovu: Čo pomôže človekovi, keby i celý svet získal, ale na svojej vlastnej duši škodu utrpel ?!
Klaver odišiel a modlil sa. A Pán Boh mu doprial zachrániť túto úprimnú, ale slabú dušu.
O niekoľko dní vstúpil Peter do nemocnice a našiel tam pastora; bol postihnutý nákazlivo chorobou. Pastor si ho sám zavolal a hovoril: Teraz je čas, aby som splnil sľub, ktorý som urobil, že zomriem v katolíckom náboženstve, v náboženstve svojich predkov.
Klaver ho niekoľkými slovami pripravil. Po odvolaní anglikánskych bludov ho podmienečne pokrstil. Nato sa pastor vyspovedal a prijal Božie Telo.
Za tých niekoľko dní, ktoré ešte žil, neustále opakoval, že mimo katolíckej Cirkvi niet spásy, že je teraz naozaj šťastlivý, a povzbudzoval aj ostatných, aby sa aj oni vrátili do pravej Cirkvi.
Klaver sa horlivo venoval cudzím námorníkom, ale tiež i otrokom, ktorí s nimi prišli s ostrovov Sv. Krištofa a sv. Kataríny. Bola to ťažká práca, ale priniesla krásny výsledok. Najmä holandskí námorníci v nemocnici Sv. Šebastiána sa obracali pred smrťou a zomierali so živou vierou.
Klaver a ostatní kňazi z jezuitského kláštora obrátili takto asi sedemsto bludárov. Niektorí zomreli v nemocnici, mi zostali na žive a viedli vzorný život. Mnohí z nich ďakovali za svoje obrátenie slovám, modlitbám a obetám Klaverovým.
V nemocnici sv. Šebastiána ležal istý Holanďan, kalvín. Márne bolo všetko Klaverovo úsilie obrátiť túto zátvrdlivú dušu. O niečo ďalej ležal nemocný Španiel, ktorého duša bola otrávená jedom nenávisti proti svojmu nepriateľovi, natoľko že bol rozhodnutý zabiť ho, kedykoľvek by sa s ním stretol.
Svätec ho zaprisahal, aby odložil nenávisť a odpustil z lásky ku Kristovi. Ale tento chladno vyhlásil: Hej, ak sa obráti tamten bludár, ktorého ste práve navštívili.
Klaver si kľakol a modlil sa. Prosil Spasiteľa, aby pre zásluhy svojho umučenia zachránil obe duše.
Onedlho mu prišli oznámiť, že bludár sa chce obrátiť, aby mohol — zomrieť smierený s Cirkvou.
Apoštol Kristov to oznamuje Španielovi: Boh chce mať vašu dušu za každú cenu. Pokľaknime a poďakujme sa Spasiteľovi sveta ! — Keď sa Španiel presvedčil, že sa Holanďan vážne chce obrátiť, ani on neodolal volaniu milosti Božej a sľúbil Klaverovi, že sa smieri so svojím nepriateľom.
Klaver navštevoval často i väzenia a práve tam dosiahol skvelé víťazstvá nad peklom. Len čo prišiel k väzňom, nadviazal s nimi rozhovor, vypytoval sa na príčiny ich odsúdenia, a keď uznali svoju vinu povzbudzoval ich, aby prosili Boha za odpustenie svojich zločinov; keď však sa mu zdalo, že ich asi nevinne odsúdili, zaraz odovzdal ich vec advokátovi, ktorý preskúmal celý prípad ešte raz. Pre túto otcovskú starostlivosť ho väzni veľmi radi mali.
Ale láska Klaverova sa ukazovala najmä vtedy, keď niektorého odsúdenca pripravoval na smrť. Taký odsúdenec sa stával jeho miláčkom. Od prvého stretnutia prejavoval mu svoju priazeň a lásku. Obyčajne mu ukazoval na kríž a hovorieval: Ach môj milý brat, hľa, záchranné drevo, ktoré vám Boh poskytuje, aby ste unikli večnému stroskotaniu. Niet pre vás inej záchrany v búrke. Bol by som veľmi šťastný, keby som mohol ako vy poznať hodinu svojej smrti. .. Všetci musíme prísť k tomu istému cieľu, skôr alebo neskôr — to nerozhoduje.
Potom povzbudzoval odsúdenca, aby pristúpil k sv. sviatostiam a prijal trest ako z ruky Božej. Keď mala byť poprava, shromažďoval všetkých väzňov, aby do ich modlitieb odporúčal dušu, ktorá sa mala objaviť pred Bohom, večným Sudcom. Potom priviedli odsúdenca. Klaver slúžil sv. omšu na úmysel, aby odsúdencova duša, dosiahla na orodovanie preblahoslavenej Panny Márie pokoj. Pri sv. omši sa spievali loretánske litánie.
Ak odsúdenec nebol dosť dojatý, Klaver znova povzbudil prítomných modliť sa za neho, aby mu Večný Sudca bol milostivý.
Potom kázal odsúdencovi pobozkať šibenicu, ktorá mu mala slúžiť za rebrík do neba. Všetci bývali v tejto chvíli pohnutí k slzám. Keď odsúdenec strácal odvahu, Klaver stál pri ňom povzbudzoval ho a dodával mu odvahy. I keď už kat vykonal svoje dielo, Klaver ešte dlho stál pred popraveným a pred jeho zmeravenými očami držal znamenie našej spásy, ktoré ľuďom otvorilo nebo.
Raz päť otrokov odsúdili na smrť pre útek. Klaver ich sprevádzal na popravište. Cestou a na popravišti im venoval toľko lásky a pozornosti, že jeden z nich, ktorý ešte nebol pokrstený, žiadal o sviatosť krstu; nahliadol, že náboženstvo, ktoré učí preukazovať takú obetavú lásku, musí byť pravé.
Inokedy akýsi nevďačník zabil človeka, ktorý ho zahrnul dobrodením. Bol odsúdený. Hrozne začal zúriť. Zdalo sa, že zomrie v nekajúcnosti. O Božom milosrdenstve nechcel ani počuť. Ale keď náš svätec prišiel za ním do žalára, hneď sa utíšil a po niekoľkých láskavých slovách úprimne ľutoval svoj čin. Sám si žiadal podstúpiť tie najkrutejšie muky, aby tak zadosťučinil za svoj zločin. Úprimná ľútosť tohto zločinca k slzám dojala všetkých, čo boli svedkami jeho kajúcnej smrti.
Každý svätec, ktorý prejde zemou, má o niečo viac z vlastností Božích ako iní ľudia. Keďže najkrajšou vlastnosťou Božou je nevýslovná dobrota, mávajú svätci najviac z tejto vlastnosti Božej, ktorou potom vedia podmaňovať ľudské srdcia a vracať ich Bohu.
Klaver bol svätec a jeho srdce prekypovalo čarovnou útlosťou a dobrotou, ktorá dobýva i najzatvrdlivejšie duše. Keď druhí nestačili priviesť k Bohu zúfajúcu dušu, Klaverovi sa to podarilo. On býval poslednou nádejou. Kde i jeho úsilie stroskotalo, tam nebolo iného východiska, ako prosiť o priamy zasah Božej prozreteľnosti. Tu bol Klaver neúmorný a jeho modlitby pomáhaly. Výsledok sa dostavil neomylne. I keď Boh niekedy nevyslyšal zaraz svojho služobníka, stalo sa to len preto, aby jeho dôveru neskôr mohol tým štedrejšie odmeniť.
Za obrátenie istého zločinca — mohamedána — napríklad, bolo treba modliť sa a obety prinášať celých 22 rokov. Niekedy sa i samého Klavera zmocňovala malomyseľnosť a bezmála strácal odvahu; ale predsa neustúpil. Dvadsaťdva rokov pozoroval svätec tento zápas medzi divošskou prirodzenosťou a milosrdenstvom Kristovým, až konečne účinkom jeho modlitieb a sebazaprení zvíťazila milosť. Pohan už zomieral, keď svätec posledný ráz prišiel a posledný raz zaprisahal nešťastníka, aby prijal svätý krst. Hodina milosti, vymodlená a vyplakaná, konečne udrela i pre dušu, ktorú diabol tak dlho držal v svojej moci. Šťastný zločinec volal zomierajúc: Niet inej pravej viery, okrem viery v Ježiša Krista, a v tejto chcem i zomrieť. Nech je prekliaty zákon falošného proroka Mohameda a tí, ktorí mu slúžia.
Jedného dňa nemocničného lekára Adama Sobu, veľkého ctiteľa Klaverovho, zavolali ku posteli chorého, ktorý podľa jeho mienky potreboval viac lekára duše ako lekára tela. Ale tento človek nechcel ani počuť o Bohu a o spovedi. Zrazu však dojatý milosťou Božou zvolal: Teda dobre ! Spravím podľa vašej rady. Priveďte mi kňaza, ale dobrého a láskavého, lebo moja bieda je väčšia, ako sa dá myslieť. — Budete zaiste spokojný, uisťoval ho lekár a odišiel po kňaza. O chvíľu vstúpil Klaver. Hneď si získal srdce nemocného, a ten mu odhalil chmúrne a temné tajomstvo svojho vnútra. Neskôr vysvitlo, že to bol rehoľník, kedysi povestný kazateľ. Jednoho dňa však hlboko klesol a nešťastník od toho času viedol veľmi pohoršujúci život. — Teraz na konci života poslal mu Boh do cesty svojho svätca a ten vrátil márnotratného syna dobrotivému Otcovi.
Podobne získal Klaver dušu španielskeho grófa Gelao, ktorý stále odkladal pokánie; v poslednej chvíli si vraj všetko usporiada. Svätec vytiahol svoj kríž z talára a kázal zomierajúcemu, aby pobozkal rany Spasiteľove, ktoré nám zaistily spásu. To pomohlo. Nemocný sa spamätal z duchovnej ľahostajnosti, ľutoval svoje hriechy a skonal smierený s Bohom.
Inokedy volali Klavera k lôžku zomierajúcej Španielky. Žena na všetky napomínania okolostojacich nábožných žien odpovedala iba rúhavými rečami. Ženy sa rozišly, aby ju svojou prítomnosťou ešte väčšmi nedráždily. Prichádza Klaver. Kľakne si a vrúcne sa modlí. Potom číta nad zúriacou ženou evanjelium a zaprisahá zlého ducha, aby ju opustil. Urážky sú mu odpoveďou. Nato Peter svätým hnevom zachvátený berie kríž a hovorí: Choď teda, nešťastnica, choď si, choď si do pekla, keď chceš ... — Hľa, sudca, ktorý ťa tam odsudzuje ! — Po týchto slovách zomierajúca stíchla. Pozorne počúva slová služobníka Božieho, uznáva a ľutuje svoje hriechy a smerená s Pánom Bohom zomiera v stave posväcujúcej milosti.
Boh je milosrdný, no nikoho nespasí proti jeho vôli. Ježiš zomrel za všetkých ľudí, ale všetci musia spolupracovať na svojej spáse.
V Kartagene žila žena, ktorú Klaver často napomínal, aby sa obrátila. Márne jej však pripomínal slová Spasiteľove: Bedlite, lebo neviete dňa ani hodiny. — Žena nedbala na slová svätcove. Po jednom bezvýslednom rozhovore povedal jej svätec v svätom rozhorčení: Teda dobre ! Zatvárajte ďalej svoje uši pred hlasom Božím a čoskoro uvidíte, čo vás bude stáť táto zatvrdlivosť. Prešlo niekoľko dní a žena skončila život náhlou smrťou, takže nemala ani času pripraviť sa na ňu.
Klaver bol anjelom mesta Kartageny. Toto mesto bolo čulým obchodným strediskom. Ale s obchodom a s peniazmi ide ruka v ruke i hriech. A ten sa rozšíril v Kartagene do veľkej miery. Práve tak zaplavoval mesto ako bohatstvo. Vraždy, súboje, lúpeže, vydieračstvo, opilstvo, smilstvo, rúhanie bolo temer na dennom poriadku, na veľkú radosť pekla.
Ako jasný anjel vznášal sa Klaver nad touto mravnou hnilobou a kalom a pod jeho vplyvom čoskoro nastal obrat. Prvé biele lekníny sa ukázaly nad bahnitými vodami. A bolo ich stále viac. So svojimi pomocníkmi, mladíkmi zo vznešených rodín, prechádzaval sa podvečer po hlavnom námestí a ako nový Krstiteľ hlásal pokánie. Jeho oduševnené slová, pôsobením milosti Božej rovno strhovaly srdcia k obráteniu života. Koľko duší vytrhol takto z pút hriechu, zachránil od zatratenia, vymanil z osídiel diabla ! Koľkým mladým ľuďom obstaral prácu a celé zaopatrenie a tak ich vyviedol z bľúdišťa hriešnych ciest, alebo ich pred nimi vopred varoval ! Námestia, a ulice, chrámy i nemocnice, celé mesto by mohly rozprávať o veľkolepom diele Klaverovom, ktoré konal na záchranu duší. Klaver bol celých tridsať rokov naozaj anjelom a apoštolom Kartageny. Keď začínal svoju činnosť, bola Kartagena mesto mravne veľmi spustnuté; len čo tam začal pracovať, zaraz bolo badať potešiteľnú zmenu v tomto ohľade. Z tohto mravného prepadliska urobil Klaver v krátkom čase sväté mesto záhradu svätosti, kde kvitly čnosti a ožila nábožnosť prvých kresťanov.
V tom čase rozšírila sa po krajine zpráva, že akási svätá duša v Lime mala zjavenie, podľa ktorého by bol Pán Boh už pred niekoľkými rokmi zničil Kartagenu, keby nebolo bývalo modlitieb jej apoštola Klavera. Odvtedy bolo často počuť deti spievať na uliciach: Pre Klavera zachránil Boh Kartagenu.
To je len niekoľko ukážok z bohatej a zdarnej činnosti Klaverovej. Bolo by veľmi ťažké, ak nie nemožné, zachytiť a podať jej dokonalý obraz, vylíčiť jeho prácu tak, ako je ona len Bohu známa. A koľko podarených prác zatajil svojou pokorou ! Preto sa nám treba uspokojiť s týmto nepatrným náčrtkom.
Každý svätec sa usiluje uskutočniť v sebe vznešný ideál, vyjadrený slovami nášho božského Učiteľa: Buďte dokonalí ako váš Otec na nebesách. — Svätosť je podobnosť s Bohom. A čím dokonalejšia je táto podobnosť, tým viac vyžaruje z osobnosti svätcovej Boh. A svätec ako má kus Božej dobroty, tak má i účasť na Božej všemohúcnosti. Boh koná prostredníctvom svojho verného sluhu divy a zázraky. Ale to neznamená, že každý svätec musí byť divotvorcom. No Boh neraz overuje jeho svätosť zázrakmi a taktiež naopak, jeho zázraky potvrdzuje jeho svätosťou.
Peter Klaver dostal od Pána Boha moc robiť zázraky. Raz shromaždila sa skupina černochov pri studni, aby sa občerstvila a osviežila. Razom sa však prihnala strašná búrka, do železného kolesa na studni udrel hrom a shodil do studne černocha, ktorý práve ťahal vodu. Ostatní popadali na zem a neprejavovali znaky života. Privolaný lekár sa márne usiloval priviesť ich k životu. I otrok vytiahnutý zo studne zostával rovnako necitný. Tu naraz Klaver sa objavil na mieste nešťastia. Nikto ho nevolal a nikto nevedel, ako sa dozvedel o nešťastí. Pokľakol, modlil sa a prosil Spasiteľa, aby mu vrátil tieto úbohé deti. V očiach sa mu ligotaly slzy. Svojím plášťom dotýkal sa potom jedno za druhým černochov a tí vstávali a chodili tak isto ako predtým.
Jedna otrokyňa, ktorá slúžila u dona de Villalobos, dôstojníka v Kartagene, zomrela bez svätých sviatostí. Všetci boli zarmútení a pán domu kázal pripraviť pohreb. Onedlho prišiel svätec, ktorému medzitým oznámili náhlu smrť otrokyne. Svätec pokľakol pri mŕtvole a modlil sa. Razom sa však pery mŕtvej pohly a z úst sa jej vydral vzdych: Ach, Ježišu, aká unavená sa vraciam ! — A odkiaľ prichádzaš ? opýtal sa Klaver. — Išla som k rozkošnej záhrade, ale keď som už chcela do nej vstúpiť, malé dieťatko mi zabránilo a povedalo, že ešte nesmiem vstúpiť na to krásne miesto; aby som sa vrátila zpät. Vrátila som sa sem, ale neviem ako a kedy. A preto som unavená. — Svätec vedel, že otrokyňa ešte nie je pokrstená, a preto ju pripravil na svätý krst, ktorý prijala v prítomnosti celej rodiny. Otrokyňa hneď potom posledný raz vydýchla a vrátila sa do rozhošnej záhrady, kam teraz zaiste smela už vstúpiť.
Inokedy zasa zomierajúci otrok odmietal prijať krst. Klaver sa ponáhľal k nemu, ale aj jeho reči ostávajú bez výsledku. Preto odchádza; nepozorovaný padá na kolená a prosí Boha pre zásluhy Ježiša Krista, aby táto duša nezahynula pre večnosť. Klaver sa ešte modlil, keď mu oznámili, že otrok práve zomrel. Svätec vojde do chatrče a zostane tam stáť. O chvíľu prichádzajú sa niektorí zvedavci Dozrieť, čo sa deje. Vidia otroka, ako pozorne počúva Klaverov výklad o krste. Zvesť o zázraku sa hneď rozšírila. Ale Klaver skromne mlčal. Keď sa ho pýtal R. P. Provinciál, ako sa to stalo, odpovedal prosto, že keď sa dozvedel, že otrok je mŕtvy, išiel k nemu a zostal pri ňom chvíľu, a Boh dovolil, aby ho našiel živého.
To je zasa iba niekoľko zázrakov z tých, ktoré Boh robil prostredníctvom svojho poslušného služobníka. Okrem toho obdaril svätca i neobyčajným videním do budúcnosti, ktorým mu dovoľoval poznať blízku smrť niektorých osôb, o ktoré sa osobitne staral. Bývali to väčšinou otroci, ktorí boli predmetom jeho najväčšej lásky. A v ich záujme použil Klaver najviac tohto daru. Neraz upozornil tých, o ktorých vedel, že sú už blízko smrti, že čoskoro budú od nich požadovať účty, aby sa pripravili a mohli spokojne predstúpiť pred večného Boha - Sudcu.
K vrcholu kresťanskej dokonalosti nepoznal Klaver istejšej cesty ako cestu rehoľných pravidiel, najmä poslušnosti. Touto cestou kráčal po celý život k jasným ideálom svätosti.
Sám nám zanechal niekoľko poznámok o tejto veci: »V rehoľnom živote nie je kratšej cesty dostať sa k dokonalosti, ako je cesta poslušnosti. Viac verím jednému slovu predstaveného ako sto slovám iných ľudí. — Kedykoľvek mi predstavený káže niečo ťažkého, pozdvihnem svoje srdce k Bohu; predstavím si, že On sám mi to káže, a bez námietky posluchnem s anjelskou ochotou a poďakujem sa Bohu, že ráči prijať moju službu na vykonanie svojej svätej vôle.«
Teda Klaver vo svojom predstavenom videl samého Boha. Jeho rozkazy plnil potom nie otrocký, ale sa im podroboval úprimne, synovsky, a usiloval sa svoj úsudok a svoju vôľu srovnať s úsudkom a s vôľou predstaveného.
Ale ani to mu nestačilo. Jeho srdce a jeho svedomie bolo predstaveným úplne otvorené. Jeho vnútro bolo pre nich ako čistý horský prameň. Peter im vydával počet zo všetkých svojich mŕtvení, zo všetkých skutkov kajúcnosti, zo všetkých myšlienok a prosieval ich, aby ho napomínali, karhali a trestali.
Aby sa predstavení presvedčili o jeho dokonalosti a poslušnosti a rozmnožili jeho zásluhy, niekedy uznali za dobré vyskúšať silu jeho čností. No, jeho čnosť bola povzbudzujúcim príkladom pre všetkých.
Raz predstavený pokarhal Klavera a kázal mu kľačať, dokiaľ mu nepovie, aby vstal. Svätec hoci bol už hodne starý a okrem toho i chorý, poslúchol a celú hodinu zostal kľačať a s radosťou znášal toto pokorenie, lebo ho prijal z lásky k Bohu.
Nie menej pokorne sa podrobil, keď mu predstavený kázal, aby úplne zmenil spôsob apoštolskej práce medzi černochmi, hoci svojím doterajším spôsobom dosiahol už mnoho zdaru. Klaver sa ani slovkom neprotivil a hneď sa podrobil.
Ale Klaver neposlúchal iba najvyšších predstavených domu. Keď prišiel do kuchyne pomáhať bratovi kuchárovi, pokorne si stal pred neho s obnaženou hlavou stojac pred ním pýtal sa ho: Čo mi rozkážete, môj braček ?
Netreba nám osobitne zmieňovať sa o druhých dvoch svätých sľuboch. Peter uskutočnil v sebe naozaj dokonale najmä prvé a šieste blahoslavenstvo z Ježišovho učenia na hore: Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je kráľovstvo nebeské ... Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. — Hlbokosť jeho chudoby sa dá zmerať jeho umŕtvovaním a vznešenosť čistoty jeho srdca vzletom jeho modlitby. Tým vyvrcholí jeho životopis.
Petrova čnosť bola osvedčená. Sám veľadôstojný páter provinciál ju uznal tým, že ho menoval ministrom kartagenského domu. Peter mal teda riadiť práce domu a dozerať na dodržiavanie rehoľných pravidiel. Hoci bol preťažený svojimi prácami, prijal i túto úlohu, ktorú mu ukladala poslušnosť.
Iba jedna myšlienka ho zarmucovala: Stále sa pokladal za najposlednejšieho, a teraz sa stal druhým predstaveným domu . Zato tým svedomitejšie sa venoval svojmu úradu. Najmä nemocní hneď pocítili, že sa stal ministrom, teda služobníkom. Ale Peter sa staral i o ostatných, aby im nič nechýbalo, aby nedostatok nebol zámienkou k prestupovaniu rehoľných pravidiel.
Peter bol rok ministrom, keď mu sverili inú úlohu: Veľadôstojný páter provinciál ho menoval učiteľom rehoľných bratov novicov. Mal teda vychovávať laický dorast jezuitský. Táto úloha vyžadovala, aby v sebe uskutočnil dokonale jezuitský ideál. Peter to o sebe nehovorieval, ale predstavení to videli, a preto sa mohli na neho spoľahnúť so spokojným svedomím.
Cieľom výchovy, ku ktorému Klaver viedol svojich zverencov, bol ideál poslušnosti Kristovej: Kristus sa stal poslušným až na smrť na kríži.. . Ale mladých novicov viedol Klaver s počiatku iba pomaly po strmej ceste dokonalosti, a dovoľoval im temer na každom stupni trochu si odpočinúť. Ale keď ich duchovné sily boly zrelé a mohútne, neušetril ich ani najťažších skúšok pokory a poslušnosti. Hoci život novicov bol veľmi prísny, predsa sa ich hlásilo do noviciátu veľmi mnoho. Mnoho bolo tých, čo túžili stať si pod Ignácovu zástavu Kríža a ísť tou istou cestou, ktorou kráčal sv. Alfonz, vzor dokonalého jezuitského brata a svätca. Do noviciátu vstupovali i mnohí takí, čo už mali za sebou štúdia a mohli sa stať kňazmi; predsa však chceli sa uberať cestou pokory jednoduchého rehoľného brata.
Ktoréhosi dňa chcel istý španielsky dôstojník, známy svojou hrdinskosťou a slávnymi činmi, vykonať si duchovné cvičenia pod vedením niektorého jezuitského kňaza. V duchovných cvičeniach sa cítil dotknutý milosťou a rozhodol sa vstúpiť do jezuitskej rehoľe, aby v nej strávil posledné roky svojho života ako obyčajný brat v ponižujúcich službách a modlitbách. Predstavení mu kládli mnoho prekážok, lebo bola oprávnená obava, že by mohol niekedy oľutovať svoje rozhodnutie. Ale statočný vojak protestoval a tvrdil, že chce i zomrieť ako jezuita a že je rozhodnutý vstúpiť do kláštora ako sluha, keď nebude prijatý do noviciátu. Konečne ho prijali. Odbavil si noviciát pod vedením Klaverovým, žil do konca života v Spoločnosti a zomrel ako svätec.
Netreba sa diviť, že v noviciáte kvitly pravé hrdinské čnosti kresťanskej dokonalosti. Taký dokonalý vzor strhoval všetkých k nasledovaniu. Svätosť Klaverovu poznali nielen domáci, ale vytušili ju i ľudia z vonku. Starí i mladí, jednoduchí i vznešení, rehoľníci i biskupi si pokladali za česť, ak sa s ním mohli spoznať, a za šťastie, ak sa im dostalo od neho požehnania a mohli sa odporúčať do jeho modlitieb.
Keď vychádzal zo školských miestností, prichádzaly k nemu deti, padaly mu k nohám a volaly: Svätý Klaver, pros za mňa u Pána Boha !
Kde nájsť kľúč na rozriešenie záhady, ktorou bol hrdinský a obetavý život Klaverov ? Kde vyvieral tajomný prameň, z ktorého Klaver čerpal silu k svojim hrdinským obetám ?
Sebamŕtvenie a modlitba boly tými podivuhodnými prameňami, ku ktorým sa Klaver ponáhľal po dennej únave osviežiť a posilniť svoju dušu. Tajomstvo dokonalého duševného života a zdar apoštolskej činnosti Apoštol národov vystihol dvoma vetami: Ti, ktorí sú Kristovi, ukrižovali svoje telo s žiadosťami a vášňami. — Žijem ja, ale nie ja, lebo žije vo mne Kristus !
Klaver rozumel týmto slovám a dôsledne ich uskutočňoval. A tu bolo tajomstvo celého jeho veľkého života. Kristus chce, aby niektoré duše na zemi žily dokonale jeho život kríža. Peter patril k nim.
Peter bol láskavý a zhovievavý k druhým, ale neúprosný k sebe. Zomrel svetu, sebe a všetkým radostiam. Všetky svoje smysly držal na uzde. Skromnosť očí zachovával tak dokonale, že si nedoprial ani tej radosti, aby sa pozrel na rozbúrené more, hoci oblok jeho izby bol obrátený k moru. A keď priplávala loď s otrokami, bolo ho treba zavolať, lebo svätec sa oblokom nikdy nepozeral.
Ale nielen to; Peter sa zriekal i vecí potrebných a nevyhnutných. Za potravu mu slúžily zbytky chleba a niekoľko pečených zemiakov. Hovorieval, že jeho chorý žalúdok by nezniesol výdatnejšej stravy. Keď mu lekár radil, aby ráno pil trochu kakaového nápoja, Klaver neposlúchol, pretože to bola iba rada a nie výslovný rozkaz, hoci čokoláda je v tamojších krajinách obyčajným nápojom. Pretože v letných mesiacoch bývajú neznesiteľné horúčavy, môžu si rehoľníci vziať popoludní niečo na osvieženie. Peter nepil nikdy pri jedle ani kvapku vody. Niekedy, keď bol veľmi vyčerpaný, prijal niečo teplého pri večeri.
Zo sebazaprenia zaumienil si, že nebude jedávať ovocie. Raz jeden brat odtrhol dva krásne strapce hrozna a ponúkol ich Klaverovi; ale ten ich vludne a rozhodne odmietol. Ale brat sa nedal tak ľahko odbyť: Dôstojný páter, všetci vedia o vašom sebazapieraní, ale mne by ste urobili väčšiu radosť, keby ste mi vyhoveli, ako keď zotrvávate pri svojej nepovoľnosti. — Teda dobre, odpovedal Klaver, urobím vám dnes túto radosť. — A vzal si dve zrnká, z každého strapca jedno a zjedol ho.
Klaverovi nepostačilo, že cez deň umŕtvuje svoje smysly. I v noci nemilosrdne trestal svoje telo a privykal ho poslušnosti. Spával iba tri hodiny a ostatný čas strávil na modlitbách a v kajúcich skutkoch. Skôr ako si ľahol, bičoval sa zavše až do krvi. Potom si obliekol na zmučené telo hrubé kajúcne rúcho a ľahol si na tvrdú rohožku, ktorá mu slúžila za posteľ. Miesto podušky mal pod hlavou kus dreva. Už po troch hodinách spánku znova sa začal trýzniť a trýznenie zopakoval krátko pred hodinou, keď ostatní vstávali.
Jedného dňa počul sám predstavený, ako sa Klaver nemilosrdne šľahá kajúcnym korbáčom. Vstúpil do jeho izby, aby mu povedal, že sa má šetriť. Ale Klaver skromne vysvetľoval: Otče môj, robím tak preto, lebo som narobil toľko dlhov, že ich nevládzem zaplatiť.
Okrem kajúcneho rúcha, ktoré vyzliekal, iba keď sa šľahal, nosil na chrbte kríž, z ktorého vyčnievaly klince, ktoré sa mu zarývaly do tela. Ruky a nohy mal stále stiahnuté hrubými povrazmi. Najpodivnejšie je však, že sa Klaver pritom celkom prirodzene pohyboval, takže nebolo badať, koľko trpí.
Najmä piatok bol vyhradený skutkom kajúcnosti. Okrem obyčajných skutkov kajúcnosti odbavoval si v noci svoju osobitnú pobožnosť krížovej cesty. S povrazom okolo krku, s tŕňovou korunou na hlave, v hrubom kajúcnom rúchu a s ťažkým krížom na zakrvavených ramenách vyšiel Klaver zo svojej izby a vliekol sa chodbami kláštora od zastavenia k zastaveniu. Jedine trpiaci Kristus, po ktorého stopách Peter kráčal tie piatočné noci, vie, ako dokonale mohol tento jeho služobník o sebe povedať: Som Kristov, a preto som ukrižoval svoje telo, svoje žiadosti a náruživosti.
Nástroje kajúcnosti neokládal Klaver ani vo svojej chorobe. Raz sa ho zmocnila zimnica; ale Klaver nechcel, aby prišiel k nemu lekár. Vtom však prišiel páter provinciál, ktorý sa dopytoval na zdravie Klaverovo; a pravdaže hneď kázal zavolať lekára. Keď ten zbadal hrozné nástroje, veľmi bol dojatý a so slzami v očiach zvolal: Ach, môj úbohý otče, akože by ste nemali byť nemocný, keď tak nakladáte so sebou ?
Noční strážcovia domu sa často chveli hrôzou, keď sa Klaver nemilosrdne šľahal. Ale Klaverovi sa i tie najťažšie trýznenie zdaly slabými. Raz, keď zbadal kus žeravého železa vo výhni, povedal: »Tak by som mal byť i ja očistený, aby som sa vyhol pekelnému ohňu. Bože môj, ak nebudeš so mnou tak nakladať ako s týmto kusom železa, nikdy neobmäkčíš tvrdosť mojej duše !« — Inokedy si zasa povzdychol: »Ach, keby som sa poznal, aký som, potom by som sa zľakol seba ako rozkladajúcej sa mŕtvoly.«
Všetky tieto hrdinské umŕtvovania zatajoval, aby ich druhí nepozorovali. Dôstojný páter rektor, ktorý k nemu chodieval na sv. spoveď, pristihol ho raz pri čine. Svätec ho nato úpenlive prosieval, aby bol taký láskavý a prichádzať v inom čase na spoveď, alebo aby si zvolil iného spovedníka. Túto druhú radu však páter rektor prirodzene neprijal. Klaverovo duchovné vedenie bolo mu nenahraditeľné.
Celých tridsaťpäť rokov trýznil tak v Kartagene svoje telo. Ale to nebolo ešte všetko. Mnoho trpezlivosti potreboval aj na znášanie príkorí, ktorých sa mu dostávalo i od vlastných spolubratov, ktorí svätca nechápali. Boh to dovolil na dovŕšenie jeho posvätenia. A Klaver všetko prijímal z tohto hľadiska.
Ako je to, že najväčší svätci seba pokladajú za najväčších hriešnikov, ktorí si zasluhujú najväčšie tresty ? Príčinou toho je, že títo služobníci Boží majú také vznešené poňatie o Božej dokonalosti, ktorú stále majú pred očami, že v tomto svetle i najmenší hriech pokladajú za hrozné zlo. Peter bol dokonale preniknutý týmto poznaním a sám to tiež poznamenal medzi svojimi myšlienkami.
Nezmerná láska k Bohu povzbudzovala Klavera k obetám a sebazapreniam. Jeho práce, námahy a utrpenia boly zasvätené iba sláve Božej. Jeho spojenie s Bohom bolo stále, nepretržité, i keď sa zdalo, že je zamestnaný inými vecami. Ba i krátky odpočinok bol prerušovaný vrúcnymi vzdychmi k božskému Priateľovi duší. Bratia a černosi, ktorí za jeho nemoci bývali pri ňom i v noci, hovorievali, že jeho srdce bdie i vo dne i v noci.
Len čo bol uvoľnený od vonkajších prác, zaraz prišiel do mimoriadneho stavu modlitby, takže ani nevedel, čo sa okolo neho robí. Raz kráčal mestom úplne pohrúžený do rozhovoru s Bohom. Ani nezbadal, že proti nemu sa ženie pár splašených koni. Okoloidúci museli ho násilne strhnúť s cesty, lebo šialene uháňajúce kone boly by ho iste pošliapaly. Svätec nespozoroval nič.
Páter Morillo s úsmevom rozprával, že nevie, kedy Klaver končí svoju modlitbu. Kedykoľvek vraj k nemu príde, vždy ho nájde modliť sa. Často odchyľoval dvere a keď uzrel jeho tvár zaliatu slzami úchvatu, rýchle sa vzďaľoval, aby ho nevyrušil.
Jeden z domácich kňazov išiel raz večer okolo Klaverovej izby. Znepokojilo ho silné svetlo, vychádzajúce z izby. Myslel, že u Klavera vznikol požiar. Otvoril teda dvere a vošiel do izby. Ale aké prekvapenie! Vidí žiariaceho Klavera, ako sa vznáša nad zemou úplne pohrúžený do modlitby.
Aj bratovi Gonzalezovi, ktorý často navštevoval Klavera, keď bol chorý, sa dostalo dva razy tej milosti, že videl svätca v úchvate. Aby však nezarmútil jeho pokoru, nikoho nezavolal. Keď úchvat pominul, uložil svätca zpät do postele. Po smrti Klaverovej však prísahou potvrdil pravdivosť svojich slov.
Klaver mal veľkú pobožnosť k Umučeniu Krista Pána. Jeho modlitba sa obyčajne začínala rozjímaním o niektorom tajomstve bolestného ruženca; ale hneď vyšľahol plameň jeho lásky ku Kristovi a milosť ho vyniesla na svojich krídlach do závratných výšok, kde priamo hľadel na oslňujúcu nestvorenú Krásu.
V noci zastavoval sa Klaver pred veľkým krížom a rozprával Ukrižovanému o svojich žalostiach a radostiach, o svojej nezmernej láske k Trpiteľovi: »Ach, Ježišu, Bože môj, ktorý si bol ukrižovaný za mňa úbožiaka, milujem ťa, veľmi ťa milujem, hej, veľmi, z celého srdca svojho !«
Netreba pripomínať, ako nežne a vrúcne miloval Klaver Krista prebývajúceho medzi nami vo Sviatosti Oltárnej. Koľko nocí prekľačal pred svätostánkom v domácej kaplnke sám s večným svetlom ako vojak na stráži ! Koľkoraz za deň ponáhľal sa k sladkému Priateľovi duší, aby jeho a seba potešil ! A pretože vedel, aká sila je v Eucharistii, usiloval sa, aby i jeho zverenci pristupovali čo najčastejšie k tomuto svätému stolu.
Pravej pobožnosti k Matke krásneho milovania sa Klaver naučil od svätého Alfonza. Klaver miloval nebeskú Matku už predtým, ale Alfonz ho viedol hlbšie. Veľmi často sa modlieval túto modlitbu: »O dobrá Matka moja, zaprisahám ťa, aby si ma naučila milovať svojho nebeského Syna. Daj mi aspoň iskru tej čistej lásky, ktorou tvoje sväté srdce horelo, alebo mi požičaj svoje srdce, aby som mohol hodne prijať Ježiša do svojho srdca«.
Z mariánskych sviatkov najradšej mal sviatok Nepoškvrneného Počatia, Nanebovzatia a Zvestovania.
Na sviatok Zvestovania rozprával v kaplnke dona Ondreja de Vauquecel o tomto tajomstve v prítomnosti celej rodiny. Zrazu sa však vydral z jeho vnútra vzdych a svätec bol v úchvate, ktorý trval celú hodinu. Brat, ktorý svätca sprevádzal, musel naňho hlasno zavolať a silne ho chytiť za rameno, aby ho zaviedol domov.
Nie je možné vylíčiť všetko bohatstvo duchovného života Klaverovho. Treba si ho aspoň domyslieť.
Tridsaťšesť rokov pracoval Klaver v Kartagene. Jubilejný rok 1650 priniesol mu ešte viac práce. Ale on ochotne pracoval, lebo chcel čo najlepšie osláviť výročie smrti Spasiteľovej. Jeho apoštolskej horlivosti Kartagena už nepostačovala, zašiel si i ďalej a apoštoloval po širokom okolí Kartageny.
Boh však rozhodol, že jeho verný sluha pracoval už dosť. Klaver sa apoštolskými námahami úplne vysilil. Preto mu prestavení rozkázali, aby sa hneď vrátil do Kartageny. Klaver ich bez slova poslúchol.
Keď sa vrátil do mesta, zúril tam práve mor. Niekoľko kňazov už zomrelo. Klaver prichádzal, aby prevzal podiel na práci a nebezpečenstve; ale bol natoľko vysilený a zmenený, že ho ani vlastní bratia nepoznávali. Mysleli si, že sa stal prvou obetou moru. Rýchle ho vyspovedali, lebo všetci si mysleli, že môže skonať každú chvíľu. Klaver mal iba jednu prosbu, aby totiž mohol prijať posilu do večnosti, Najsvätejšiu Sviatosť. Ale nebolo mu to dovolené. Bola vážna obava, že by ho i táto nepatrná únava mohla sklátiť do hrobu.
Klaver sa pomaly zotavoval. Boh ponechal Kartagéne jej anjela na žive ešte štyri roky. Nebolo to však úplné vyzdravenie. Po nemoci zostala Klaverovi pamiatka; triasol sa na celom tele, takže sa nemohol sám ani obliecť, ani chodiť, ani jest. Ale najviac ho bolelo, že nemohol Najvyššiemu prinášať eucharistickú obetu. Boh žiadal od neho i túto skúšku.
Len čo sa mu sily aspoň čiastočne vrátily, chodil do kaplnky, aby bol prítomný na svätej omši a aby prijal Telo Pána. Potom sa uberal do spovednice, aby vypočúval a tešil svojich kajúcnikov. Sám však každý večer prichádzal k svojmu spovedníkovi a nedovolil, aby tento prichádzal za ním do jeho izby. A Klaver, tento anjelský rehoľník, obviňoval sa z najmenších chýb a vzbudzoval najdokonalejšiu ľútosť nad nepatrnými pokleskami. A ešte mal silu šľahať svoje telo. Telo sa prestávalo triasť, ako by dostávalo nových síl v Klaverovom zápale trestať ho za urážky Boha.
Vo svojej nemoci bol Kláver osamotený. Kňazi ho nemohli veľmi často navštevovať, lebo ich počet bol smrťou niekoľkých zmenšený. Ale svätec sa zato neponosoval. Všetok čas venoval modlitbe za hriešnikov, najmä za zomierajúcich v Kartagene. Tiež sa nikdy na nič nežaloval. Ten, čo celý svoj život zasvätil svojim bližným, bol teraz úplne opustený. Mal byť do dôsledkov podobný svojmu Majstrovi — Trpiteľovi. Temer nikto si naňho nespomenul, okrem niekoľkých pobožných žien.
Ale svätec bol so všetkým spokojný. Nežaloval sa ani na obsluhu svojho černocha, ktorý s ním dosť surovo zachádzal, prinášal mu jedlá podľa svojej vôle, studené, zbytky mu nechával v izbe, až zapáchaly, zametal mu len raz za mesiac; keď pomáhal svätcovi pri obliekaní, triasol ním surovo, alebo mu tĺkol hlavu o stenu alebo o stôl. Ale svätec nehovoril nič, iba sa tešil a hovorieval si s úsmevom: Moje hriechy zasluhujú väčších trestov. — Iba raz sa sťažoval, že mu černoch nepomáha rýchlejšie pri obliekaní, aby mohol prísť načas na sv. omšu. Raz, keď černoch dlho neprichádzal, vstal sám, aby sa obliekol. Ale spadol od vysilenosti na zem a ťažko sa poranil na hlave. Prišiel jeden brat a ponúkol sa, že bude prichádzať každé ráno a bude mu pomáhať pri obliekaní. Ale svätec odmietol, že vraj je už zvyklý na svojho otroka.
Ešte niekoľko útech sa dostalo Klaverovi krátko pred smrťou. Jedného dňa dozvedel sa, že do prístavu prišla loď s černochmi divokého kmeňa Ararov. Kláver hneď prosil, aby mu našli nejakého tlmočníka a on ponáhľal sa, hnaný túžbou po apoštolskej činnosti, do prístavu, podopieraný priateľskými ramenami. Sotva sa objavil medzi úbožiakmi, ktorí ho nikdy nevideli, ba ani o ňom nikdy nepočuli, ponáhlali sa všetci k nemu a hádzali sa mu k nohám. A Klaver, ako za svojej mladosti, prejavoval im city svojej lásky a nežnosti a sľuboval im, že im ukáže cestu do neba. Pretože ho sily opúšťaly, pokrstil aspoň deti, ktoré ešte neužívaly svoj rozum; dospelých poučili o pravdách sv. náboženstva jeho spolubratia.
Hneď po tejto udalosti dostal Klaver svojho nástupcu. Len čo sa dozvedel, že páter Diego de Farina už prišiel, hneď sa odobral do svojej izby, podopierajúc sa o svojho otroka. Celou cestou si opakoval: Krstiť černochov, krstiť černochov; ach, radostná zvesť ! — A v izbe sa vrhol k nohám prichodiaceho. Len čo tento spoznal, že starý kňaz pri jeho nohách je Klaver, sám si kľakol a prosil ho o požehnanie pre svoju budúcu prácu a sľuboval, že sa bude vo svojej práci riadiť podľa jeho rád. Klaver vyšiel z izby šepkajúc si: »Teraz prepustíš, Pane, služobníka svojho v pokoji...«
Posledný raz chcel svätec navštíviť ústav sv. Lazara pre malomocných. Pretože bol veľmi slabý, priviedli mu koňa, ktorý cestu z mesta do ústavu pre malomocných konal každý deň s nákladom milodarov. Tiché zviera nieslo Klavera, ale náhle sa splašilo a uháňalo mestom za veľkého zmätku a kriku obyvateľstva. Kôň sa onedlho zastavil a svätca bolo vidieť úplne spokojného modliť sa na koni. Všetci Kartagenčania rozprávali, že to zlý duch urobil svätcovi, ktorý mnohé roky viedol proti nemu víťazný boj. V ústave Klaver potešil všetkých zarmútených, dodal im odvahu a silu k obetám a volal ich k radostnému stretnutiu v nebi.
Ešte jednu radosť poskytol Boh Klaverovi. V Španielsku bol vydaný životopis sv. Alfonza, jeho dobrého rehoľného brata. Keď mu jeden z kňazov priniesol životopis, Klaver nevedel zatajiť svoje dojatie a zvolal: »Blahoslavený buď, Bože, pretože mi dávaš dnes túto útechu, po ktorej som tak dávno túžil !« — Dlho sa pozeral na knihu, potom si ju položil na hlavu, bozkával ju, pritisol si ju k svojmu srdcu a znova sa zadíval na svätcovu podobizeň v knihe a znova ďakoval Bohu. Vtedy vyrozprával bratom, ako mu sv. brat Alfonz predpovedal jeho pôsobenie medzi černochmi.
Klaver slabol zo dňa na deň. Pretože nemohol spávať, dával si na noc rozosvietiť sviečku a zostával potom sám so svojím krížom v rukách, na ktorý sa pozeral celé hodiny v hlbokom rozjímaní. A svieca, kedykoľvek ju svätec sám vložil do svietnika, alebo keď ju sám zapálil, i keď bola veľmi malá, nikdy nezhasla pred koncom noci.
V polovici roku 1654 oznámil svätec, že zomrie na niektorý mariánsky sviatok. O niečo neskoršie dostali jezuiti rozkaz, aby zrúcali časť kláštora, ktorá sa opierala o mestské hradby. Bola to nemilá zvesť aj pre nášho svätca, ktorému bolo ťažko opustiť miestnosť, v ktorej býval štyridsať rokov.
V súvislosti s touto zprávou povedal Klaver istému svojmu priateľovi, členovi rehole sv. Františka toto: »Nedožijem sa zrúcania kláštora, lebo som prosil dobrého Boha, aby ma skôr povolal k sebe, a on sľúbil. Keď návštevník odišiel, kázal Klaver bratovi Lopezovi, aby spálil všetky lístky, ktoré dával ako potvrdenie o vykonanej spovedi a ktoré boly podpísané jeho rukou. Bál sa, že po jeho smrti budú uctievané ako pozostatky. Ale brat sa opýtal najprv jedného kňaza, a ten zakázal zničiť akýkoľvek predmet, ktorý Klaver užíval. A tak unikly i tieto lístky ohňu. I popri svojej pokore a hoci bol presvedčený o svojej nehodnosti, o nepatrnosti svojich prác a zásluh, zachovával si svätec plnú dôveru v milosrdenstvo Božie. V nedeľu, dňa 6. septembra vstal Klaver zo svojej postele posledný raz. Opierajúc sa o dvoch černochov vošiel do kostola a prijal Telo Pánovo s hlbokou nábožnosťou. Keď sa vracal z kostola, pýtal sa brata Gonzaleza, aký má odkaz do neba. Tento odpovedal: »Aby ste odporúčali do ochrany Božej toto mesto a tento dom.«
Klaver si potom znova ľahol a pohrúžil sa do modlitby.
Druhého dňa ráno, dňa 7. septembra našiel ho brat ošetrovateľ nehybného a bez slova. Ale tvár svedčila, že sa nachodí vo svätom vytržení. Iba slabý tlkot srdca naznačoval, že svätec ešte žije.
Zvesť o Klaverovom zomieraní sa rozletela mestom ako blesk a dostala sa i medzi otrokov. Všetci sa hneď ponáhľali k tomu, okolo ktorého už štyri roky panovalo sväté ticho. Malé deti sa rozbehly po uliciach a volaly so slzami v očiach: »Svätec zomiera, svätec zomiera !« — Prichádzaly i zástupy černochov, aby naposledy videly svojho otca. Všetci chceli vidieť veľkého apoštola, pobozkať mu ruky alebo nohy a odniesť si nejakú pamiatku. Plačúc stáli černosi pred bránou kláštora a ticho vstupovali do vnútra a zapĺňali chodby. Cestu do Klaverovej izby poznaly dobre. Nábožne a mlčky stáli na chodbách a v malých skupinkách vchádzali do svätcovej izby, dívali sa chvíľu na nehybného zomierajúceho, pobozkali mu ruky a zdržujúc plač odchádzali. Celý deň sa poberal tento sprievod okolo postele umierajúceho Klavera.
Klaver čakal už len na chvíľu, kedy si príde blahoslavená Panna po neho. Okolo polnoci modlil sa páter rektor modlitby zomierajúcich. Sviatok narodenia Panny Márie sa začínal; Klaverov život sa končil. Klaver dosiahol palmu víťazstva. Vo svätej noci Máriinho sviatku skonal 74-ročný starec. Pre jeho dušu prišla si sama Matka Božia. Klaver mal za sebou 52 rokov strávených v reholi Spoločnosti Ježišovej, boly to roky plné obiet a záslužných prác a sprievod jeho tvorilo 300.000 černochov, ktorých pokrstil vlastnou rukou od svojho príchodu do Ameriky.
Roku 1851 pápež Pius IX. zaradil Petra Klavera medzi blahoslavených a roku 1888 pápež Lev XIII. vyhlásil ho za svätého. Takto Cirkev svätá úradne potvrdila, že pokorný otrok otrokov dostal sa do pravej vlasti, k svojmu kráľovi, Kristovi.
VNVSB
Úvod 5
Klaverova vlasť 6
Mladosť 7
Či chceš byt dokonalý 9
Jaro rehoľného povolania 10
Ukrižovaný svetu 12
Stretnutie so svätcom 13
Do misii 16
Prvé roky v Novom svete 19
Klaverovi zverenci 20
Prvý raz medzi svojimi 23
Duše, duše ! 25
V práci prehojnej 27
Či Kristus nezomrel za nás...? 31
Na misijných cestách 35
Medzi zločincami 38
Lekár duší 42
Kartagenský anjel 45
Divotvorca 46
Rehoľník 48
Tí, čo sú Kristovi 52
Posledné roky 58
Svätec zomiera 61
Čas, ktorý mu vystal z apoštolátu medi i černochmi, venoval chorým po súkromných domoch i v nemocniciach. Jeho osobitnými miláčkami okiem černochov boli malomocní. Sám vymýval a obväzoval ich rany.
Za 35 rokov tohto apoštolátu pokrstil vlastnou rukou vyše 300.000 černochov, lebo jeho láske nik naodolal.
Roku 1650 ťažko ochorel a už sa nezotavil. Ale i naďalej sa venoval apoštolovaniu ako spovedník a duchovný radca.
Boh si ho do večnej slávy povolal 8. IX. 1654.
16. VII. 1850 bol vyhlásený za blahoslaveného,
15. 1. 1888 spolu s Alfonzom Rodriguezom za svätého.
Lev XIII. vyhlás I ho za ochrancu misií medzi černochmi.
Žiarivý vzor sociálnej lásky svätého Petra Klavera je vždy rasový. Dnešné spoločenské problémy nám rovno prikazujú, aby sme ho poznali a naučili sa od neho z lásky k Bohu čerpal lásku k človekovi. Sociálne problémy alebo vyriešime v duchu Kristovom, ktorý bol aj duchom Klaverovým, alebo ich vôbec nevyriešime.
Ráčte si všímal duchovné knihy.
VYDAVATEĽSTVA POSLA BOŽSKÉHO SRDCA JEŽIŠOVHO v Trnave.